NOTA BENE 115 by Proti prúdu

POLOVICA

PRE PREDAJCU

K N iIc a

p o lo v

živý organizmus

mesto

115

JANUÁR 2011 Miesto pre číslo preukazu predajcu KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

A 5 ◊

ep r e d a jcu

ŠPIÓN

text: dagmar gurová | foto: vlado holina

STOPERCENTNÁ RECYKLÁCIA

STAVITEĽ JOZEF

Jozef už mal dosť stanovania v zime. Postavil si chatku, ktorú stále vylepšuje. Z toho, čo našiel. Cestou k nášmu predajcovi Jozefovi trochu blúdime romantickou zimnou krajinou na konci bratislavskej Petržalky. Pomedzi stromy presvitajú rôzne improvizované obydlia. S fotografom hádame, ktoré z nich je to pravé. V tom zbadáme Jozefa, ktorý zase hľadal nás a dozvieme sa, že býva mimo hlavnej zóny osídlenia. „Mám pokoj, nikto ma neruší,“ hovorí. V najbližšom susedstve je dvojica ďalších predajcov Nota bene – Mirek a Danka. Prechádzame okolo ich plota a počujme, ako rúbu drevo. Jozef, ktorý im bývanie dohodil, nás berie na krátku návštevu. Za tri mesiace, čo tu žijú, si zo spustnutej chatky urobili novú izbu. Vymenili steny, strechu, plánujú zatepľovať. „Nekúrime vnútri. Musíme si zohnať pec,“ hovorí Danka, ktorá ešte nedávno ležala s teplotou. „Zvládli sme aj horšie,“ dodáva Mirek. S Jozefom preberajú svoje stavebné úspechy a diskutujú o mačkách, ktoré im nechal vlastník záhradky. „Ako prišla zima, stále sú u mňa na návšteve,“ smeje sa Jozef. O chvíľu to vidíme sami. Jedna z mačiek nás predbehla a vhupla rovno do Jozefovho stanu. Posledné dva roky si musel vystačiť len s jeho plátennou strechou. Malý trojuholník, v ktorom by ste sa ledva posadili, dnes slúži ako náhradný byt. „Mal som toho dosť, stále sa súkať von a dnu. A v zime to bolo dosť kruté,“ spomína. „Vedľa som už dávnejšie postavil altánok z guľatiny, v lete som tam mal sedenie. Tak som si povedal, že ho obijem a budem mať chatku.“

V Jozefovej chatke má všetko svoje miesto. Aj výzdoba.

Práca odborníka Nejde o žiadnu zlátaninu. Hneď je jasné, že autor má stolárske vzdelanie. Domček vznikal postupne ako Jozef zhromažďoval materiál. Je to asi naozaj stavba stopercentne recyklovaná. „Našiel som okno a mal som okno. Našiel som dvere, mám aj dve rovnaké postele, jedna je teraz v stane.“ Na otázku, ako ich sem cez polia dopravil, ukazuje na malý fúrik. „Mám tu všetko, len pitnú vodu si nosím z nemocnice.“ Na stene tikajú hodiny, mini televízor na baterky síce čaká na opravu, ale Jozef si zatiaľ môže púšťať rádio. „Mám dve autobatérie, nabijem si, čo potrebujem.“ Každá vec má svoje miesto – dve sekery sú úhľadne zaseknuté v doske pri kamennom ohnisku, kde si Jozef varieva guláš. Na stolčeku pred chatkou je obrus a na ňom plynová bomba na rýchle varenie. Večer sa na chvíľu mení na radiátor. Na plote visí dáždnik, pod ním je zakrytá drevená debna na drevo. Dojem usporiadanosti dovršujú plyšoví medvedíci a psíci vyrovnaní v rade na okne.

Dielo ešte nie je hotové. Jozef chce pristavovať.

Jozefove veľké plány nehatí fakt, že chce bojovať S trúbením vlakov Jozef si zatiaľ vyrobil jednu izbu, ale jeho o obecný byt. Pôvodne totiž býval v paneláku na staviteľské plány sa neskončili. „Ešte to nie druhej strane cesty. Manželka bola domovníčkou, je hotové. Zvnútra budem zatepľovať polysty- ale zmenila prácu a bytové družstvo žiadalo byt rénom a zvonku ďalšími kobercami. Bude to späť. „Mám papier, že sme mali dostať náhradný.“ krásne. Našiel som laminátové dosky, ktoré Nakoniec ostal na ulici a sám. Pomohol mu sused. položím na podlahu – potom ich už len pre- „Povedal, že za korunu na mesiac môžem bývať v jeho záhradke.“ Okrem predaja nášho časopisu si teraz Jozef privyrába aj odhŕňaním snehu. Vôbec mu nevadí, že ho do služby povolajú o štvrtej ráno. Niekoľkokrát za noc ho aj tak budí behnem handrou a bude čisto.“ Keď sa zlepší húkanie vlakov. „Prejde ich tadiaľto jedenásť, počasie, chystá sa pristavovať. S nadšením ale zvykol som si. Aspoň vždy viem, koľko je nám vysvetľuje, kam umiestni leštené skrinky hodín,“ hovorí. Keby ste boli pri tom, nepoa ako dorobí dvierka na kredenc s jedlom. Teraz chybujte, že za hradbou z čiernych malín si je tam len záclona. Vyzerá pekne, ale mačky vybudoval miesto, na ktoré je hrdý. A napriek ťažkému životu je tam spokojný. maškrtníčky neodradí.

„Budem to tu mať krásne.“

Kódex

predajcu 1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze. 7. Predajca nesmie slovne či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis v súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto čin nosti pomáhať, zvlášť, ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu. 13. Predajca nesmie predávať časopis, ani sa zdržiavať na predajnom mieste, s dieťaťom do 16 rokov.

z obsahu

IMUNITA ČLOVEČENSKÉ VRANY

HLAVA MOZOG V MESTE

Na rozhovor prišla usmiata, so psom, ktorý po celý čas oddane ležal pri jej nohách. Zuzana Wienk so svojimi priezračnými očami pôsobí krehko, ale politikom sa nebojí klepnúť po prstoch.

Máme ho na chápanie, ale v podstate je nepochopiteľný. Úžasný, prekvapujúci, jeden a pol kilový výkonný počítač. Mäkký asi ako hustejší puding, chránený lebkou. No aj tak opatrne – príliš netriasť!

PĽÚCA TRPIACA MENŠINA

OBEHOVÝ SYSTÉM ABY NÁM AUTÁ NEDALI MAT

Keby sa stromy mohli pohybovať, z mnohých miest by asi zutekali. Neohrozujú ich len výruby, ale aj slabý systém starostlivosti a jej kontroly.

Keď sa ráno pozriete z okna, vidíte viac ľudí alebo áut? Predstava, že autá vymiznú z miest, je nereálna. O tom, že 1 auto na 1,9 obyvateľa mesta je priveľa, natočil český režisér Martin Mareček film.

reprodukčný systém SEX V MESTE

Názov kultového seriálu zároveň pomenúva jeden zo základných fenoménov dnešnej doby. Erotika a sexualita ovplyvňujú život ľudí v meste až agresívnym spôsobom.

kostra VRÁTIME SA NA STROMY?

V meste sa dá bývať aj inak ako vo výškových opachách, ktoré berú svetlo a zeleň. Váš nový dom môže byť pohodlný, krásny a ešte aj priateľský k životnému prostrediu.

V ďalšom čísle s témou ZVIERATÁ A MY si prečítate: Príbeh veľkej lásky Nečakajte príbeh z červenej knižnice, ale rozprávanie o spolužití našich predajcov a ich psov – verných spoločníkov bez predsudkov. K svojim pánom sa s radosťou priznávajú, na rozdiel od niektorých ich ľudských známych.

Veční spoločníci Vedeli ste, že vši sú vytrvalí potápači? Tak ako šváby a potkany sprevádzajú ľudstvo napriek mnohým pokusom vyhubiť ich. Ako veľmi sa na nás podobajú?

Keď šliapnete do... Najčastejšie do nich stúpite na trávniku, ale „nehoda“ hrozí aj na zdanlivo bezpečnom asfalte – psie míny vyvolávajú konflikty aj medzi inak mierumilovnými susedmi. Prečítajte si, čo sa s tým dá robiť.

kontakty editoriál

Hnev v meste

Keď stratíte všetko, má to jednu výhodu. Nemusíte predstierať, že Vás zaujímajú zdvorilostné rečičky cudzích ľudí. V prostriedku neosvetlenej cesty na kraji Bratislavy kráča ošumelý chlapík. Každý jeho krok sprevádza malé zaváhanie, akoby sa nohy rozhodovali, či to rovno nezabalia. Je to napínavé, najmä keď ho obchádzajú okoloidúce autá. Moje nešikovné pokusy o konverzáciu skončia nečakane. „Choď do riti! S charitami aj s NOTA BENE! Seriete na nás, všetci. Zmizni!“ zaháňa sa po mne reprezentant Bohom zabudnutých. Nebolo mi všetko jedno. Ale oslabené telo doničené ulicou, prechodenými zápalmi pľúc, poznačené alkoholizmom len horko ťažko nesie svojho majiteľa. Nemá

inzeráty predajcov Hľadám si prácu ako referentka, sekretárka, asistentka, telefonistka, vychovávateľka (môže byť aj v detskom domove alebo v študentskom domove). Ďakujem. Adela 1589, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa). Doučujem deti a mládež slovenský jazyk, ruský jazyk, nemecký jazyk, dejepis, chémiu, biológiu. Je možné aj doučovanie + opatrovanie počas neprítomnosti rodiča. Ďakujem. Adela 1589, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa). Hľadám súrne chatku na prenájom v Bratislave. Elektrina a voda výhodou. Cena 100◊ / mesiac. Ďakujem. Petra 994, RAC Samoška – Pri vinohradoch, kontakt: 0949 824 016 alebo 0904 231 766. Hľadám brigádu – upratovanie, dokladanie tovaru, iné pomocné práce. Ďakujem.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

šancu ma ani len dobehnúť, nieto ešte udrieť. Áno, mnohí bezďáci sa hnevajú. A majú dobrý dôvod. Ja sa hnevám, keď niekto neocení moju prácu, keď niekto šťuchá nožíkom do mojej panvice, či keď mi je smutno a v miestnosti nie je nikto, kto by si to všimol. Hnevám sa, keď som unavená, už nevládzem a niekto na mňa stále tlačí – teda, keď sú moje potreby ignorované. Čím dlhší stav, tým väčší hnev. Ak by som bola na ulici, k dôvodom na hnev by sa pridala nevyspatosť, zima, neustály hluk a strašné nepohodlie. Vyvážanie policajtmi za mesto, bezcieľne šliapanie dlhé hodiny. Že ma odvšadiaľ vyháňajú a poslanci o mne rokujú ako o odpade, ktorý musia dostať z centra mesta. Ale haló! Ja som človek a mám svoju hodnotu! Spätne som si uvedomila moment, ktorý dostal môjho bezďáka do varu. Na jeho sťažnosti, ako

je to v nocľahárni všetko na figu, som vytiahla konštatovanie: „ale je to lepšie ako nič, či nie?“ Myslela som to dobre. Ale vlastne som mu len potvrdila, čo cíti. Že to provizórium, čo ponúkame, pre neho stačí. Že viac si nezaslúži, a nech už dá pokoj s tými požiadavkami. Ako málo mu skutočne vieme ponúknuť? Tento človek teraz nepotrebuje prácu, ani NOTA BENE. Ale doktora a pokojné bezpečné miesto, kde si všimnú, keď mu je zle, kde vie, že bude aj zajtra, aj o mesiac. Aby sme pochopili hnev ľudí na ulici, stačí pobudnúť 15 minút v tejto zime a len letmá predstava, že by sme v nej mali stráviť celú noc. Vtedy by sme mali sto chutí nielen vynadať, ale aj zmastiť toho, čo by nám do očí tvrdil, že sme si tento spôsob života vybrali.

Petra 994, RAC Samoška – Pri vinohradoch, kontakt: 0949 824 016 alebo 0904 231 766.

ĎAKUJEME za Vašu podporu, dôveru a čas,

20-ročný aktívny a zdravo žijúci chalan hľadá bývanie pre 2 osoby v Bratislave. Voda a elektrina sú podmienkou. Platiť môžeme do 100◊ mesačne. Ďakujem. Marcel 1830, RUZ COOP Jednota – Hraničná, kontakt: 0944 250 761. Hľadám prácu ako chatár, prevádzkar, vrátnik. Mám 55 r., hotelovú akadémiu Ľ. Wintera a pracoval som ako prevádzkar hotela Junior, spoločného stravovania. Pasívne ovládam NJ, MJ, poľštinu (najlepšie BA – okolie). Kontakt výdajňa 02/52625962, Peter 540, Žilinská. Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi mohli poskytnúť za údržbu a poplatok 60 eur mesačne chatku s vodou a elektrinou. Šancová nadchod, predajca Štefan 214, 0902/575504, výdajňa 02/52625962. Ľubica a Dušan (o ktorých si prečítate viac na str. 22-23) hľadajú chatku alebo menší domček na prenájom v Dúbravke alebo v Lamači. Tel. č. 0904 922 454.

PARTNERI PROJEKTU

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

Sandra Tordová, šéfredaktorka

ktorý ste nám venovali v roku 2010. Do nového roku prajeme ODVAHU a NÁDEJ. Vaši pracovníci o. z. Proti prúdu a predajcovia NOTA BENE Pripájajú sa aj predajcovia z Košíc.

LINKA NA POMOC BEZDOMOVCOM V BRATISLAVE pondelok až sobota od 17.00 do 22.00 hod.

0907 / 733 388

Program Streetwork, o. z. Proti prúdu

KUPUJTE NOTA BENE LEN OD PREDAJCU, ktorý: 1. má preukaz predajcu na viditeľnom mieste 2. dodržiava pravidlá predaja v Kódexe predajcu zo strany 3. 3. má číslo na titulke časopisu totožné s číslom na preukaze.

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

sms pre predajcov pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu alebo, naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

21.11. 2010 08:42 Pozdravujem pani, ktorá predáva v Bille na Nobelovom námestí (BA). Ja aj celá moja rodina kupujeme časopis len od nej. Veľmi s ňou súcitim a prajem jej miliónkrát lepší život. 22.11. 2010 18:07 Dobrý deň. Počas júla a augusta som pracoval v Bratislave. Chcel by som prostredníctvom vášho časopisu pozdraviť predajcu, ktorý v tom čase predával NB na križovatke Kollárovho námestia a Obchodnej ulice. Každé ráno okolo 7:30 si pre mňa našiel milé slovo a povzbudenie do práce, za čo mu srdečne ďakujem. Od septembra už v Bratislave nepracujem a nestihol som sa s ním žiaľ rozlúčiť. Neviem ani jeho číslo, ale ide o staršieho pána s mierne prešedivenými vlasmi a okuliarmi. Držím Vám palce, nech sa Vám dobre darí a podarí sa Vám nájsť vhodnú prácu. Mário, Levoča 30.11.2010 12:42 Dobrý deň. NB nekupujem často, ale keď, tak od pána, ktorý predáva vo Zvolene na námestí pri priechode na tržnicu. Vždy je veľmi milý a zaželá mi zdravie a šťastie. Ďakujem mu. 01.12.2010 09:54 Tak ako vždy aj posledné číslo NB som si kúpil od milého a slušného pána s paličkou

pred Tescom v Žiari nad Hronom. Želám a vyprosujem mu všetko dobré. Štefan 02.12.2010 10:22 Dnes predajkyňa na Hlavnej stanici v BA potom, čo som si od nej kúpil časopis, chcela vyžobrať ešte 50 centov. Žiaľ, to je už moja druhá zlá skúsenosť s ňou. 02.12. 14:14 Dobrý deň. Vždy si kupujem časopis od milého pána na Žilinskej v Bratislave. Je veľmi sympatický a predáva pod číslom 540. Držím mu palce. Renáta 02.12. 12:24 Dnes som si kúpila Nota bene od predajcu 300 pred obchodným domom Tesco v Nitre. Bol veľmi milý, stále sa usmieval. Urobil mi deň oveľa krajším. Zuzana, Nitra 02.12.2010 16:05 Ďakujem milej pani Júlii a jej 4-ročnému synčekovi Tonkovi za spríjemnenie času vo vlaku aj za dôvod na zamyslenie. Držím Vám palce. S úctou Silvia z Trenčína 02.12.2010 17:30 Kupujem si Nota bene od pána na Žilinskej – číslo 540, ktorý je príjemný či prší, či sneží. Obdivujem ho. Ja by so to nedokázala! Pozdravujem a držím mu palce. Irena 03.12.2010 13:09 Ujo Rudo pri Grande v Žiline má dobrý zmysel pre humor, životnú filozofiu aj oko na ľudí. Každý deň stojí na nohách a predáva skvelé Nota bene. Nech je zdravý. Katarínka a Jakubko

Vojenská kapustnica na vianočnom večierku NOTA BENE v PKO Aj tento rok sme sa v predvianočnom čase posadili za slávnostne prestretý stôl spolu s asi stovkou našich predajcov, ich deťmi a sympatizantmi NOTA BENE a pochutnali si na vynikajúcej kapustnici, zemiakovom šaláte a vyprážanom filé. Tradičné vianočné jedlo nám netradične servíroval minister obrany, pán Ľubomír Galko. Ako apolitický časopis sa vyhýbame akejkoľvek politickej reklame, no gesto ministerstva navariť nám vianočný obed vnímame ako prejav dobrej vôle a ľudskosti. Prípravy večierka v spoločenskej sále bratislavského PKO boli poznačené dianím okolo jeho búrania. Ďakujeme pánovi Grežovi, riaditeľovi Bratislavského kultúrneho a informačného strediska, že sa večierok uskutočnil a cítime smútok, že to bola naša posledná akcia v PKO.

Večierok podporili: Ministerstvo obrany SR, BKIS, Nadácia Orange, Zastúpenie Európskej komise na Slovensku v rámci Roka boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu, Unicore, Merchyou, EasyCom, Slovenské elektrárne, a. s. – člen skupiny Enel a zamestnanci Lenovo. Ďakujeme kapele LEDO Band a detskému spevokolu Cirkvi bratskej – Kvapôčka, ktorí vystúpili bez nároku na honorár a dobrovoľníkom Martine Petijovej , Petrovi Popluhárovi a študentkám a študentom Bilinguálneho gymnázia C. S. Lewisa.

ERROR

text: uršula kovalyk, spisovateľka a principálka divadla bez domova

Nie, to nie je omyl ani chyba, ale názov jediného medzinárodného festivalu bezdomoveckých divadiel na Slovensku. Už štvrtý rok sa tradične začiatkom decembra „zbehli“ do Štúdia12 v Bratislave bezdomovecké divadlá z krajín V4. Organizátorom festivalu bolo Divadlo bez domova. Predstavilo nám hravú hereckú koláž Kuca Paca, v ktorej hrajú predajcovia Nota bene. Herci a herečka si nielenže samostatne napísali texty, ale aj vyrobili masky, ktoré vo mne vyvolali spomienku na karneval. Z Čiech pricestovali tri divadlá. Ježek a Čížek s dynamickou a pod kožu lezúcou hrou Experti, v ktorej nám skutoční „bezďáci“ vtipne radili, ako sa čo najrýchlejšie dostať na ulicu. Druhé české zoskupenie, Divadlo Neslyším, v ktorom hrajú nepočujúce herečky, vyskúšalo divákov z literatúry prostredníctvom inscenácie Vizualizace literárních žánrů. Do tretice nám česká Dryada predstavila gotickú tanečnú performance Dr. Hanibal. Aj napriek hustému sneženiu a upchatým diaľniciam dorazil z Poľska Teatr Grodzki. Očarujúcim spôsobom nám priblížil divadelnú tvorbu nepočujúcich hercov s hrou Hľadanie si práce, v ktorej si publikum vychutnalo pesničku spievanú v posunkovej reči. Maďarské bezdomovecké divadlo AHA je už na festivale ako doma a tak nám zahralo tematicky a jazykovo pomerne náročnú inscenáciu O myšiach a ľuďoch, ktorej súčasťou bol malý videoart. Šľahačkou na zákusku bolo tento rok tanečné zoskupenie Len Tak Tak (SK). Okrem profesionálnych tanečníc v ňom tancujú telesne postihnutí. Predstavenie Morské paničky nám donieslo do sály kúsok morského pobrežia a príbeh nešťastnej lásky, ale tiež ukázalo, ako nádherne sa dokážu pohybovať ľudia na vozíčku. Silné emócie, ktoré vyvolali, prechádzali od nadšenia až po plač. Prišla nám aj Pohľadnica z neznámeho mesta, konkrétne z Keraly. Indický performer Sanal je u nás iba dva mesiace a už si odpálil žuvačkovú pantomímu, na ktorej sme sa všetci dobre bavili. Festival ERROR ponúkol tento rok alternatívne umenie, inšpiráciu aj zábavu. Neviditeľná čiara deliacia marginalizované skupiny od „normálnej“ populácie tak na okamih zmizla. A o to tu práve ide.

KUCA PACA

Najbližšie predstavenie Kuca Paca sa hrá 26. januára 2011 o 19.00 v Štúdiu12 na Jakubovom nám. v Bratislave.

IMUNITA

text: edo jung | foto: alan hyža

Hrdinovia, ktorí zostávajú na okraji

Človečenské vrany

Na rozhovor prišla usmiata, so psom, ktorý po celý čas oddane ležal pri jej nohách. Zuzana Wienk so svojimi priezračnými očami pôsobí krehko, ale politikom sa nebojí klepnúť po prstoch. Keď si predstavíte občanov ako imunitný systém tela (štátu), myslíte si, že funguje dobre? Situácia sa zlepšuje. Keď sa pozriem späť do roku 2002, tak si myslím, že obranný systém občanov bol oveľa slabší ako teraz. Táto krajina zažila ešte veľmi málo slobody a všetko sa vyvíja postupne. Je náročné zmeniť myslenie jedného človeka, nieto miliónov ľudí. No oproti krajinám, kde sú hodnoty ako etika zabudované v systéme a ľudia už nemusia nad nimi rozmýšľať, lebo ich majú vžité, oproti takýmto krajinám máme ešte veľké resty. U nás sa hodnoty ako slušnosť, otvorenosť, rešpekt voči partnerom, voči kritickej diskusii musia vynucovať zákonom. Politici sa k nim ľahko hlásia, keď ide o všeobecné deklarovanie, ale keď príde na konkrétne lámanie chleba, na konkrétne prípady, tak zlyhávajú.

Čo vás na politikoch najviac hnevá? To, že sú nepoučiteľní. Ľudia politikom signalizujú, čo im prekáža. Napríklad korupcia, netransparentnosť, rozkrádanie, zneužívanie moci. Najcitlivejšie je to v oblasti súdnictva, pretože ak sa ľudia nemôžu dovolať spravodlivosti, tak prestanú mať pocit bezpečia v krajine, v ktorej žijú. Toto presne platí na súčasnú slovenskú realitu. Politici odmietajú prijať, že kritiku zo strany tých, ktorí ich do funkcií zvolili, majú prijímať ako samozrejmosť. Ako sa správajú voči vašej aliancii? Keď sme napríklad asi pred rokom a pol odhalili ďalšie podrobnosti v škandálnom, tzv. nástenkovom tendri, premiér Fico zorganizoval niekoľko tlačových besied, ktoré sa zaoberali

len útokmi na našu organizáciu. Tiež sa nám pokúšali vyhrážať žalobou. Teraz najčerstvejší prípad je, že sme odovzdali ministerke spravodlivosti návrh na disciplinárne stíhanie predsedu Najvyššieho súdu a predseda Najvyššieho súdu v mene Najvyššieho súdu podal, konkrétne na mňa, návrh na trestné stíhanie za údajné polopravdy. Bojíte sa? Radili ste sa s právnikom? Rozdiel je v tom, že žaloby, ktoré Harabin podával v minulosti na novinárov boli o peniazoch, zatiaľ čo toto je trestné stíhanie, ktoré by mohlo skončiť mojím pobytom vo väzení. Ale vôbec sa nebojím. Konzultovala som to s viacerými právnikmi a všetci sa zhodujú, že je to neopodstatnený krok. Nie je to síce nič príjemné, ale na druhej strane Štefan Harabin

atmosféra. Má to svoje pozitíva aj negatíva. Pozitíva v tom, že sme súdržní a keď treba pracovať, tak pracujeme dlhé hodiny. Nemám pocit, že by niekto z nás bral svoju prácu len ako povinnosť. Práve naopak. Na druhej strane zomknutá atmosféra niekedy vedie k tomu, že sa ťažšie zbavujeme „kolektívnych neduhov“. Lenže organizácia, ktorá býva často napádaná, musí byť zomknutá. Ľudia sa v nej musia navzájom podporovať. Ako odhaľujete kauzy? Snažíme sa robiť pátranie iným spôsobom, ako je na Slovensku bežné – väčšina káuz u nás vzniká na základe tipu od informátorov. My to robíme skôr prostredníctvom analýzy. Vypýtame si zmluvy alebo sa detailne pozeráme na informácie, ktoré štát zverejňuje. Stáva sa aj to, že začneme pracovať na kauze preto, lebo nám niekto prinesie tip. Niekedy až po mesiaci alebo dvoch odhalíme, že to nikam nevedie, že človek, ktorý nám dal tip, nepovedal celú pravdu, mal nejaké svoje záujmy. My však nikdy nejdeme do zverejňovania prípadov, ak ich nemáme podložené doku-

„Na politikoch ma hnevá, že sú nepoučiteľní.“

ako predseda Najvyššieho súdu podáva teraz trestné oznámenia voči každému kritikovi. Tak sa mi skôr zdá, že už sa to zvrhlo na takú úsmevnú taktiku. Na otázku o financovaní vašej aliancie obvykle odpovedáte veľmi stroho v tom zmysle, aby sa pýtajúci pozrel na výročné správy na stránke vašej organizácie. Prekáža vám táto otázka? Prekáža mi, keď sa táto otázka zneužíva politikmi na rozsievanie nenávisti voči neziskovým organizáciám. Zdroje čerpáme v súťaži, čiže sa obrátime na nadácie, ktoré slúžia na podporu rozvoja demokratickej spoločnosti a predložíme im projekty, ktoré posúdi komisia a rozhodne, či podporu dostaneme. Takýmto spôsobom sa obraciame nielen na nadácie v zahraničí, ale aj na Slovensku. Veľká časť našich zdrojov pochádza aj z toho, že sa uchádzame o dve percentá z daní – minulý rok tvorili zhruba 27 percent našich príjmov. Celkovo je to asi 60 percent zo zahraničných zdrojov a 40 zo slovenských. Webová stránka však naozaj obsahuje najpodrobnejšie informácie o financovaní. Aký kolektív je Aliancia Fair-play? Dôverujete si? Podržíte sa navzájom? Vládne medzi nami neformálna, rodinná

mentmi. A aby sme nenarušili našu nezávislosť, nepracujeme bežne ani na základe tipov od politikov. Pre Slovensko je typické, že keď sa prevalí nejaká kauza, politici sa až tak veľmi netrasú, pretože časom všetko utíchne a kauza upadne do zabudnutia. Trápi vás to? Najviac ma trápi už spomínaná oblasť súdnictva. Na Slovensku sme sudcom odovzdali moc ešte predtým, ako sme súdnictvo, ľudovo povedané, vyčistili. Skôr, ako sme sa pozreli na to, ktorí sudcovia sú naozaj poctiví, ktorí dobre pracujú, ktorí si zaslúžia, aby boli zvolení do konca života. Toto sme nespravili a teraz je riešenie ťažké, lebo sú zvolení doživotne, sú zabetónovaní vo svojich funkciách a neexistuje ani politická vôľa urobiť v súdnictve zásadnú reformu. To ma trápi, lebo situácia je zlá a možnosti riešenia dlhodobo obmedzené. Znamená to, že zmena bude veľmi postupná a kým sa nastolí, ešte veľa ľudí okúsi nespravodlivosť. Existuje minister vnútra alebo spravodlivosti, ktorý sa vám pozdával? Sledujem ministerku spravodlivosti Žitňanskú, myslím, má veľký záujem riešiť situáciu a urobiť to poctivo. Nájsť naozaj dobré riešenia. Ale ešte je príliš skoro po parlamentných voľbách, takže uvidíme.

Na internetovej stránke vyzývate politikov, aby zverejnili informácie o svojich majetkových pomeroch. Nebol to zo strany tých, ktorí reagovali, len predvolebný ťah? Čiastočne to mohol byť predvolebný ťah, ale už to je veľké víťazstvo, že vôbec cítia potrebu zareagovať na takúto výzvu. Mnohí politici s tým majú problém. Neurčuje im to zákon, tak sme chceli, aby to urobili dobrovoľne. Keď sme výzvu spustili, mali sme na stránke troch politikov, teraz ich je oveľa viac. Zrejme sa však nedá celkom oddeliť, že ich motivovali aj voľby, lebo za tri roky existencie tejto stránky vidím, že oveľa ľahšie reagujú na výzvu pred voľbami ako po nich. Rovnako si ale myslím, že nemôže ísť len o kalkuláciu, lebo formulár je neskutočne podrobný. Politik sa tak vystavuje nebezpečenstvu, že hocikto si ho môže prečítať a upozorniť, že klamal. Celkovo nás však sklamalo, že pred komunálnymi voľbami na výzvu reagovalo oveľa menej politikov ako pred parlamentnými. Ocenenie Biela Vrana ste vymysleli pre ľudí, ktorí sa snažia meniť spoločnosť k lepšiemu a podstupujú pri tom značné osobné riziko. Vzácni ľudia, ktorí sa v malých slovenských obciach snažia robiť niečo dobré, sú tam súčasne čiernymi ovcami. Považujú ich za tých, čo spôsobujú problémy a rušia kľud. Dlho som premýšľala, ako ich podporiť, pretože sa im často stáva, že sú v boji sami a ľahšie to vzdávajú. Mala som pocit dlhu voči nim – pocit, že musíme niečo urobiť, aby sme ich nestratili. Keby spoločnosť stratila takýchto vzácnych ľudí, potom by sa tu už nič nemenilo. Preto mi napadlo, že by sme im mohli poskytnúť podporu zvonka. Ukázalo sa, že to funguje a to ma veľmi teší. Napríklad ocenení v tomto poslednom ročníku už boli vyspovedaní aj lokálnymi médiami ako miestni hrdinovia. Čiže ich obraz v komunite sa začal meniť. Čo je vám na bielych vranách najsympatickej šie? Že nie sú prototypmi hrdinov, ktorí by boli bez chýb. Sú to ľudia, ktorí sú ľudskí vo všetkom. Úprimne priznávajú, že urobiť krok, ktorý urobili, bolo pre nich ťažké. A to z nich práve robí biele, človečenské vrany. Bolo by fantastické mať takýchto ľudí na najvyšších postoch, lebo majú kvality. Ale zrejme práve preto vždy zostanú na okraji.

Zuzana Wienk (1976), vyštudovala žurnalistiku, pracovala v rádiu Twist, v Slovenskej televízii, písala pre Domino fórum. V súčasnosti je šéfkou Aliancie Fair-play, neziskového občianskeho združenia, ktoré „pozerá politikom na prsty a poukazuje na to, kde kradnú, podvádzajú a kde by sa mali správať čestnejšie“ (www.fair-play.sk).

Hlava

text: sandra tordová | ilustrácia: klaus lempelman

Nocľahárne pre bezdomovcov zavadzajú aj na okraji mesta. Aby sme nakoniec neboli prekvapení, kde nám ich poslanci nabudúce odhlasujú.

Kde? Najlepšie na mesiaci

NIMBY a BANÁNI

Nad posteľami sa vo výške šesť metrov hompáľajú čajové sáčky. Ako sa tam dostali je jedno z tajomstiev nízkoprahovej nocľahárne Depaul. Ďalšou neznámou je, kedy im poslanci dovolia opraviť si priestory. Aby mohli nielen zachraňovať, ale dávať šancu žiť inak.

Človek si časom zvykne aj na šibenicu. Inak si Nie je sama, kto do nocľahárne prichádza z práce. neviem vysvetliť, ako je možné, že chlapík na Nájsť si zamestnanie už dávno nie je priamou vedľajšej posteli dokáže spať pri hurónskom cestou z ulice. Komu to pripadá ako zneužívanie, rehote partičky mlaďasov na čele s Majom, asi nikdy nehľadal podnájom za plat pomocnice zvaným Jogurt. Ten pán má síce deku cez hlavu, v kuchyni. ale pokiaľ nie je zvukotesná, je priamym svedkom „To sa načakáš,“ baví sa na mne mladík v čiapke, nášho hlučného zvítania sa s Luciou, bývalou keď skúšobne mávam rukami pred „fukárom“, predajkyňou NOTA BENE. Prichádza z roboty a s ktorý, zdá sa, vypovedal službu. Druhý „fukár“ ňou dorazí aj domácky družná atmosféra. Lucia, hučí ako o život a ide na plné pecky, aby ako-tak ako jedna z mála, nespí v ženskej časti. „Chcem vyhrial bývalý sklad, ktorý dnes poskytuje nocľah byť pri mužovi,“ konštatuje a ja jej s prekvape- 90 ľuďom. Čiapku mám na hlave aj ja a trochu mi ním, a dvojročným oneskorením, blahoželám ku omŕzajú nohy. A to sme v tej luxusnejšej časti, kde svadbe. Pracuje v školskej jedálni. „Celkom sa dá, spia abstinenti alebo tí, čo nafúkali menej ako 0.3 aspoň môžem chalanom doniesť večeru,“ hovorí. promile alkoholu.

Záchranná loď V jednotke, ktorá nie je prvou triedou, ale halou číslo jedna, spia tí, čo nafúkali nad limit. Na počudovanie je tam teplejšie, ale vône sú fakt nevábne. Igor spáva zásadne na chodbe, ktorá obe haly spája. Paradoxne tam má viac kľudu ako v jednotke. Na chodbe, kde tipujem maximálne 5 °C nad nulou, sú ďalšie postele, v ktorých sa mrvia ospalé smutné tváre. Pripadám si ako v zbernom tábore po miestnej katastrofe. Minimálne po sérii malých osobných katastrof. Vchádzame do ženskej izby v suteréne, kde čaká rad ospalých chlapov. Jedni na šatník,

ktorý otvárajú o pár minút, ďalší na sprchu. „No vidíš moja ako to tu máme, súkromie tu veľmi nehrozí,“ milo sa mi prihovorí ulicou ošľahaná pani, ktorá pred chvíľou dosť drsne vyrazila z vedľajšej postele oplašenú klientku, ktorá nechtiac obsadila posteľ štamgastky zvanej Bailando. Nakúkame do sprchy, kde sŕka polievku službukonajúci klient. Ako som z jeho posunkov pochopila, vydáva ostatným čistý uterák a dohliada, aby ho po použití hodili do koša so špinavým prádlom. Na otázku od kolegyne Zuzy, čo sa stane, ak sa minú, s myknutím plecom ukáže znovu na kôš s použitým uterákmi. Tak jo. Mám ale dojem, že tí milí mladí muži – pracovníci Depaulu v gumených rukaviciach, ktorí úzkostlivo strážia zásady hygieny a bezpečnosti – z toho nebudú príliš nadšení. V časti pre chorých je konečne oáza kľudu. Sedí tam bývalá predajkyňa Dada, strašná slušáčka. Má 47 rokov, ťažkú cukrovku, a ani jednu vrásku. Nepohodla sa so susedkou na izbe a tá ju napadla. Vraj má v živote smolu vo všetkom na čo siahne, ale zdá sa, že sa karta obracia. Teší sa, že jej priznali plný invalidný dôchodok a bude mať šancu na malú izbičku v ubytovni. „Strašne túžim bývať už konečne sama,“ hovorí. Je to tvrdé. A luxus nech tu nikto nečaká. Toto je záchranná loď, nie výletný parník. Pracovníci nocľahárne tvrdo pracujú na tom, aby sa z nej nestal Titanic. Ambície majú vyššie ako len to, aby im nocľaháreň nespadla na hlavu. „Zohnali sme 130-tisíc eur od zahraničných donorov na rekonštrukciu,“ hovorí Juraj Barát, riaditeľ organizácie Depaul Slovensko. „Okrem opravy strechy a zateplenia je zámerom rekonštrukcie vytvoriť menšie sektory, ktoré nám umožnia zvlášť pracovať so ženami, starými ľuďmi, chorými a alkoholikmi, pomáhať im, aby sa zaradili do života.“ Od mesta nežiadali ani korunu, len istotu dlhodobého prenájmu. Nezdalo sa, že by to niekomu mohlo prekážať, skladový priestor na okraji mesta je ďaleko od ľudských obydlí. Odchádzajúci bratislavskí politici však žiadosť na poslednom zasadnutí neodsúhlasili. Vlastne len o jeden hlas takmer neprešlo ani predĺženie prenájmu nocľahárne na neurčito. Znie to fajn, ale má to háčik. Žiadny sponzor neinvestuje do zariadenia, ktorého prenájom nie je fixne daný na 10 a viac rokov a môžu ho kedykoľvek zrušiť.

Hlas ľudu = hlas voliča Juraj Barát je presvedčený, že bezdomovci sa stali obeťou politickej hry skupín poslancov, ktoré si cez nich vybavovali účty. „Druhý dôvod je osobná antipatia niektorých poslancov voči bezdomovcom, ktorú pred komunálnymi voľbami prezentovali ako vôľu svojich voličov a „starosť“ o bezpečie a čistotu svojej mestskej časti.“ Mnohí poslanci súhlasili, že takéto zariadenia sú potrebné, až

kým neprišlo na hlasovanie. Valentín Mikuš (Občiansky klub), ktorý kandidoval aj na starostu Ružinova vyhlásil, že si neželá, aby sa po Ružinove potulovali asociáli. „Zaviažeme si ich tam na 20 rokov a máme ich v každom parku. Tu sa má stavať rekreačné centrum. Nechcite, aby som sa pozeral Ružinovčanom do očí a presviedčal ich, že tu bude relaxačná zóna," povedal pre denník SME. Reprezentovali skutočne hlas ľudu? Sociologička Zuzana Kusá nesúhlasí s jednoduchým konštatovaním, že občania – voliči neschvaľujú pomoc ľuďom bez domova. „Na túto tému v našom meste neprebehla nikdy diskusia a nepamätám si, že by sa niektorý predstaviteľ mesta pokúsil objasniť verejnosti potrebu podobného zariadenia.“ Poslanci, ktorí hlasovali proti, napríklad Stanislav Drozd alebo Valentín Mikuš, naše žiadosti o vyjadrenie vytrvalo ignorovali. Nevďační občania však túto prehnanú starosť neocenili – a ani jedného z nich do ružinovského zastupiteľstva opätovne nezvolili. Najväčšia bratislavská nocľaháreň Depaul vznikla pred šiestimi rokmi. Vtedy v uliciach Bratislavy umierali ľudia bez domova ako na

„Luxus nečakajte. Toto je záchranná loď, nie výletný parník.“ bežiacom páse. Žiadna nocľaháreň neprijímala ľudí bez domova pod vplyvom alkoholu. Ani dnes sa mnohí z nás nevedia dohodnúť na tom, či je teplo luxus, ktorý nemá byť dopriaty tým, čo si viac pričuchnú ku fľaške. Na Slovensku podľa našich zdrojov existuje len 6 zariadení, ktoré poskytujú služby aj ľuďom pod vplyvom alkoholu. Napriek tomu, že alkoholizmus na ulici nie je výnimkou. Ak sa chceme pozrieť do očí nielen prípadným voličom, ale aj sami sebe, nesmieme dopustiť, aby v 21. storočí na ulici zamrzli ľudia, ktorých odvšadiaľ vyháňajú. Depaul aj vďaka nasadeniu našej organizácie po dvoch rokoch ťažkých bojov so samosprávou dostal priestory. Nevhodné, ťažko dostupné na okraji mesta, ale sú. Každoročne koncom roka pracovníci a bezdomovci zažívajú adrenalín – prežijú ďalší rok, alebo ich zrušia? Rozvíjať služby v týchto podmienkach nie je reálne. Ako to bude ďalej je v rukách nového vedenia mesta. Podľa vyjadrenia hovorcu Ľubomíra Andrássyho bude nový primátor Milan Ftáčnik po nástupe do funkcie iniciovať pracovné stretnutie s gestormi projektu, jeho podporovateľmi a spoločne s poslancami zastupiteľstva pripraví riešenia, ktoré budú smerovať k podpore takýchto projektov.

NIMBOVIA s priveľkým dvorom Dosť bolo o poslancoch. Tí len odrážajú predsudky nás bežných občanov. „Ľudia sa často vyjadrujú, že nemajú nič proti zariadeniam pre seniorov, bezdomovcom a pod. No pokiaľ sa už jedná o konkrétne miesto takéhoto zariadenia, spisujú petície proti jeho umiestneniu v ich susedstve. Čiže pomoc znevýhodneným skupinám áno, ale nie za mojím plotom!“ konštatuje o postoji NIMBY (Not In My Back Yard – v preklade Nie na mojom dvore) Vlado Matej z nadácie Socia. „Všetci chceme žiť v bezpečí a mať svoj život pod kontrolou. Tento pocit je v dnešnom svete veľmi ťažké udržať. Susedstvo podobných zariadení v ľuďoch vyvoláva obavy zo straty ich osobného bezpečia,“ myslí si sociologička Zuzana Kusá. Vlado Matej sa vo svojej praxi stretol s mnohými projektmi, ktoré dlho (a niektoré aj márne) hľadali vhodnú lokalitu, kde by mohli pôsobiť. „Asi najabsurdnejšia bola petícia občanov jednej časti Nitry, ktorí bojovali proti umiestneniu Hospicu. Jeden z argumentov PROTI bolo, že ľudí budú otravovať neustále príchody a odchody áut pohrebnej služby!“ opisuje prípad. „Povedal by som, že tento neduh našej kultúry, (či nekultúry) bol posilnený počas komunizmu, keď vtedajší „rozhodovači“ vedome umiestňovali sociálne zariadenia do opustených historických budov, mimo komunity ľudí. Veď komunizmus mal predsa vyriešiť všetky problémy. A mať na očiach starých, bezvládnych, postihnutých a siroty sa nepatrilo,“ myslí si Matej. Ľudia majú mať možnosť rozhodovať o svojom živote a svojom prostredí, to nikto nespochybňuje. Ak nám však prekáža nocľaháreň aj na okraji mesta, niečo nie je v poriadku. Existuje podobný syndróm ako NIMBY zvaný BANANA. Je to výraz, ktorí ironizuje opozíciu voči akejkoľvek zmene – Build Absolutely Nothing Anywhere Near Anything/Anyone (v preklade Nebudujte absolútne nič nikde blízko ničoho/nikoho). Musíme si dávať pozor, aby sa z nás, rozumne opatrných nimbov, nestali banáni. Našliapnuté na to už mnohokrát máme.

DEPAUL HĽADÁ SPOLUPRACOVNÍKOV Nízkoprahová nocľaháreň Depaul Slovensko v Bratislave funguje od roku 2006. Poskytuje nocľah každý deň 130 až 200 ľuďom bez domova, vrátane tých, ktorí sú ťažko závislí od alkoholu a nedokážu splniť podmienky iných nocľahární. Nocľah stojí 0,70 euro. Organizácia ponúka svoje know-how a spoluprácu pri budovaní podobných zariadení aj v ďalších mestách na Slovensku.

Hlava

text: edo jung | foto: bystrík vančo

Mozog len ťažko unikne nadmiere podnetov a vzruchov mestského života.

Pokoj má zabezpečiť vakcína

Mozog v meste

Vakcína proti stresu S množstvom ulíc, budov, miestností a To nie je vtip! V časoch, kedy celosvetovo dosa- infraštruktúrou, kde sa dejú neuveriteľné, huje najväčšie zisky hneď za zbrojárskym prie- tajuplné veci. Je to sídlo šéfa s celým štábom. myslom farmaceutický, máme lieky (takmer) Ak je mesto usporiadané, čisté, príjemné na na všetko. Ako vo svojej štúdii a knihe Water prácu, potom funguje zdravo a harmonicky a for Health, for Healing, for Life (Voda pre zdra- fungujeme tak aj my. vie, liečbu, život) tvrdí doktor Batmanhelidjem, Američania sa vôbec nepozastavujú nad fak- Úžasné ničnerobenie tom, že treťou najčastejšou príčinou úmrtí v Nechceme podporovať žiadnu lenivosť, ale z kamich zemi sú po ochoreniach srdca a rakovine pane Ligy pre duševné zdravie vyplýva, že tlak, – lieky! Farmaceuti sa ani netaja tým, že lieky ktorý spoločnosť začala vytvárať na jednotlivca, je majú vedľajšie účinky. Rýchlo na ne ponúkajú enormný. Ozdravné „ničnerobenie“, aj keby bolo ďalšie lieky. A to aj v donedávna nebezpečnej (pre mozog) užitočné, už nie je možné. Zvlášť oblasti – mozgu. vo veľkomestách musia ľudia neustále podávať Keďže smutným faktom nášho rýchleho a kon- maximálny výkon, často si vôbec nemôžu dovoliť zumného životného štýlu je, že všetko, každý vypadnúť z pracovného kolobehu ani v chorobe, problém chceme vyriešiť čo najrýchlejšou a pretože by okamžite mohli byť nahradení niekým najľahšou cestou, sami nahrávame nadnárod- mladším, lepším, rýchlejším. Ale kolobeh je ným korporáciám, aby nám takéto riešenie neúprosný aj pre mladších, lepších a rýchlejších ponúkali. Aj v podobe vakcíny proti stresu. – už dvadsaťroční trpia psychickými poruchami zo Už 30 rokov ju vyvíja profesor Robert Sapolsky stresu. A tak v kalendári Svetový deň duševného zo Stanford University v Kalifornii. Chce ňou zdravia (10. októbra), predbehol Európsky deň vytvoriť stav „sústredeného pokoja“ a k cieľu depresie (1. októbra). sa vraj blíži výrobkom genetického inžinierstva. Ak s tým rýchlo niečo nepodnikneme, budeme Prispôsobil vírus herpes, aby vniesol umelo sa musieť na psychické ochorenia začať dívať vytvorené gény na ochranu nervov hlboko rovnako ako na zlomeninu nohy – úraz, ktorý do mozgu a neutralizoval tak stresové hor- potrebuje čas na zahojenie, rehabilitáciu, rekonmóny. Vakcína však ešte musí prejsť klinický- valescenciu a následnú zvýšenú opatrnosť. mi skúškami na ľuďoch, ktorí budú buď veľkí odvážlivci alebo naopak – zúfalci. Mozog stále zostáva najtajuplnejšou časťou nášho tela. Ak nefunguje správne, nefungujeme správne ani my. Ak my nefungujeme správne, prestane správne fungovať aj mozog. Vraví sa, že ryba smrdí od hlavy. Táto úžasná múdrosť, vymyslená múdrou hlavou, sa týka súčasne štátu, mesta aj jednotlivca. Z tohto uhla pohľadu by sa dalo povedať, že mestá čoraz čudnejšie zaváňajú. Pretože je čoraz viac ľudí s psychickými poruchami. Nemyslite si, že slovenské mestá sú na tom oproti iným lepšie. Len nedávno TASR informovala, že v roku 2003 navštívilo psychiatra 1,1 milióna ľudí (teda pätina populácie!), a v roku 2008 to bolo ešte o 550-tisíc viac. Duševné ochorenia sa po rebríčku vyšplhali na druhé miesto, hneď za choroby srdca. Najčastejšie miesta výskytu? Bratislava, Košice, Nitra...

Čo robí mozog po celý deň? Mozog má na starosti všetko, a predsa sa zdá, že sa príliš nenamáha, keďže funguje len z dvoch percent. Čo teda robí po celý deň? A čo robí, keď nespí? Je stále aktívny: snaží sa rozlúštiť elektrické impulzy miliónov nervov. Neuveriteľnou rýchlosťou vystreľuje signály, pocity, rozkazy, myšlienky. Na to treba naozaj silné nervy! Navyše, niektoré signály sú také rýchle, že si dôsledky ich odpovedí ani nestihneme uvedomiť a už vôbec nie kontrolovať ich. To sú tie bezohľadné reflexy. Ak fungujú nenarušene, sme na tom dobre. Mozog teda funguje podobne ako mesto.

„Duševné ochorenia sú na druhom mieste, hneď za chorobami srdca.“

Nadmerné a ustavičné zaťaženie v práci (nosenie si práce domov), problémy so zdravím, ťažké ochorenie alebo úmrtie v rodine, strata zamestnania, rozpad vzťahov, manželstva, problémy s deťmi – väčšinou sa nazdávame, že stres znášame dobre. Nie je to celkom tak. Niekedy si ani nemusíme byť stresu vedomí a telo aj tak trpí jeho účinkami. Navonok všetko zvládame, no po čase sa záťaž prejaví. Foriem je viac, od ľahkých depresií až po ťažké psychosomatické stavy. Zvykli sme si ako-tak akceptovať, že ľudia stredného a staršieho veku následkom stresu podliehajú depresii. Alarmujúce však je, že čoraz častejšie sa hneď po depresii najmä u mladých ľudí zaznamenáva panická porucha. Ataky strachu a úzkosti trvajú desať minút aj hodinu, pričom postihnutí majú pocit, že zomierajú alebo šalejú. Ohrozenie populácie psychickými poruchami stúpa aj preto, že stresu sa nevyhnú ani tehotné ženy. Deti, vystavené prenatálnemu stresu, reagujú v dospelosti na stresové podnety intenzívnejšie. Pretože majú zvýšené hladiny stresových hormónov, po prekonanom strese sa dlho udržiava ich

vysoká hladina, čo súvisí s následným nástupom depresií a úzkostných stavov.

Ako to zastaviť Ako rozpoznať škodlivú mieru stresu? Fyzické prejavy sú bolesti hlavy, chrbta, krku, napäté svalstvo, zovretá čeľusť, bolesti žalúdka, pocit, že sa dusíte, spotené ruky, únava bez príčiny. Psychické prejavy sú úzkosť, hnev, podráždenosť, netrpezlivosť, pocit, že nič nemáte pod kontrolou, pocit, že nič nestíhate. K tomu sa pridávajú individuálne reakcie – stále sa ponáhľate, neobsedíte na jednom mieste, rozprávate a jete rýchlo, neznášate prehru, jete, aby ste sa upokojili, fajčíte, aby ste sa upokojili, pijete, aby ste sa upokojili, nedokážete sa odpútať od práce, nedokážete oddychovať. Čím skôr však príznaky rozpoznáme, tým skôr sa môžeme brániť. Ešte lepšie je však bojovať proti stresu preventívne. Ale dokážeme sa vôbec správať preventívne ozdravujúco voči vlastnej duši? Vytvára na to súčasný životný štýl, súčasné moderné mesto dostatočne vhodné podmienky? Veď práve mestá sú typické stresovými faktormi: rýchlym životným štýlom, cestami preplnenými autami, betónovými námestiami, mrakodrapmi zo železobetónu, bezohľadnou výstavbou, hlukom, smogom, minimom zelene... Optimistická odpoveď je, že rozhodne áno. Ani nemusíme hneď utekať do posilňovne, preplnenej plavárne či vzdialeného lesa. Ponúkame vám niekoľko nápadov ako na to.

Pohotovostné zastavovače stresu – Stačí chvíľka v tichej miestnosti. Pohodlne si sadnite a pár minút systematicky uvoľňujte svaly v lýtkach, trupe, končatinách a krku a potom zrelaxujte mozog myšlienkami na niečo pozitívne. – Vynikajúcou technikou je poklopkávanie prstami po meridiánoch hlavy a hrude, zatiaľ čo vyslovujete (prípadne len v mysli) pozitívne výroky. Metóda je veľmi účinná a dá sa použiť kedykoľvek a kdekoľvek. – Zastavte aktivitu (alebo konverzáciu), ktorá vás stresuje, prípadne narátajte do desať, kým prehovoríte. – Hýbte sa aj v práci – prejdite do inej miestnosti, na chodbu, na dvor. Cvičte! Nedovoľte negatívnym myšlienkam, aby vás stresovali. Zastavte ich! Spomeňte si na nejaký zážitok, ktorý vás vždy rozveselí. – Veľké problémy si vždy deľte na drobné, nenamáhajte sa so všetkými naraz. – Nedovoľte iným ľuďom, aby na vás prenášali svoj stres. Nemajte pocit, že musíte vyriešiť ich problémy za nich. – Porozprávajte sa s niekým blízkym alebo s odborníkom o tom, čo vás ťaží. – Spravte niečo, čo ste dávnejšie odložili. Budete sa cítiť skvele, keď to

PĽÚCA

text: dagmar gurová | foto: ISIFA

ZELEŇ NIE JE PRIORITOU

TRPIACA MENŠINA Keby sa stromy mohli pohybovať, z mnohých miest by asi zutekali. Neohrozujú ich len výruby, ale aj slabý systém starostlivosti a jej kontroly. Danka a Janka z rozprávkovej knižky Márie Ďuríčkovej raz pri svojej záhrade objavili javor s tajomstvom. Bol zhovorčivý a sám im ho prezradil: Dokázal si vytiahnuť korene zo zeme a premiestniť sa. Utekal pred horárom, ktorý ho chcel dať vyťať. Dievčatá pozvali javor do bezpečia svojej záhrady. Na vychádzku sa potom vybral už len preto, aby im robil tieň či dáždnik. Akoby to asi vyzeralo v našich mestách, keby toto tajomstvo ovládali všetky stromy? Zdá sa, že aspoň z Bratislavy by húfne dezertovali. Nielenže si nemusia byť isté, že ich život bude mať prednosť pred smelými stavebnými plánmi. Desia sa asi aj pri predstave, že ich ktosi príde ošetriť. Hrozí totiž, že z takého zákroku sa nemusia spamätať. Predstavte si muža, ktorý sa zaháňa pílkou, ako by odrezával hlavy nebezpečnej Medei. Je pravdepodobné, že dosiahne „úspech“ – zoťaté konáre už nové nenahradia. Orezávač možno ani netuší, čo spôsobí. Je presvedčený, že robí svoju robotu. Asi ako pán, pred ktorého usilovnosťou zachraňovala strom moja kolegyňa Nora. Jeden zmrzačený už pred domom má, tak zasiahla. Pracovník jej tvrdil, že má príkaz na papieri. Podstrčil jej mapku, kde nebolo vyznačené nič viac ako meno ulice. Inštrukcia by stačila, keby tam mal zametať, nie rezať konáre. Na argument, čo o tom môže vedieť milovník prírody – amatér, odpoviem, že veľmi často by podobne reagoval aj odborník. „Z môjho pohľadu stromy v meste buď nie sú ošetrené vôbec alebo ich v minulosti ľudská ruka vážne poškodila,“ hovorí arborista Tomáš Fraňo o situácii v Bratislave. „Týka sa to povedzme 80 percent všetkých stromov.“ Dodáva, že mestské časti nemajú pasport zelene (súpis zelene a jej stavu). Nevedia teda, čo majú spravovať a v akom je to stave. Až na pár výnimiek nemajú peniaze alebo nevedia – či nechcú stromy kontrolovať. Nevedia ani, čo žiadať od firiem, ktorým starostlivosť o zeleň zverili, ani ako ich prácu preveriť. „Napriek neexistencii týchto údajov mesto

a mestské časti plánujú každý rok výdaj na ošetrovanie zo svojich rozpočtov,“ hovorí ochranárka Katarína Šimončičová. „Podľa čoho – nevedno, zrejme len hrubým odhadom. Potom to aj tak vyzerá.“ Fraňo hovorí, že nad všetkým by mal byť asi úrad hlavného záhradníka mesta. Mária Račková z magistrátu však povedala, že táto funkcia je už dva roky zrušená.

Roztrieštená zodpovednosť Medzi magistrátom a mestskými časťami nie je dohoda o spoločnom postupe. Aby vám to bolo jasné, zodpovednosť za zeleň sa v Bratislave triešti medzi 22 subjektov. Oddelenie mestskej zelene na magistráte spravuje napríklad Horský park. O stromy pri cestách I. a II. triedy (väčšinou sú to tie, po ktorých jazdí MHD) sa stará oddelenie cestného hospodárstva. Hoci sú obe na magistráte, Šimončičová hovorí, že nespolupracujú. Rovnaké je to s ďalšími mestskými organizáciami, ktoré sa popri svojej hlavnej činnosti zaoberajú aj zeleňou –Marianum ju spravuje na cintorínoch, Paming v okolí pamiatok, Starz na kúpaliskách. A ešte sú tu mestské časti, z ktorých každá má vlastné zelené plochy. Konkrétne práce robia dodávateľské firmy, ktoré samosprávy vyberajú vo verejných súťažiach. „Väčšina týchto obstarávaní je na celý balík: kosenie, sadenie, hrabanie, polievanie, vynášanie smetí, odhŕňanie snehu... Taký záber nemá žiadna firma, to by bol nefunkčný kolos,“ hovorí Fraňo. „Jediným kritériom je cena, kvalita služieb je tomu úmerná.“ Výsledky asi najviac vidno práve na orezoch. „Robia ich ľudia bez náležitého vzdelania, bez motivácie a citu.“ Bolo by to možno iné, keby si prečítali normu (STN 83 7010 „Ošetrovanie, udržiavanie a ochrana stromovej vegetácie“) a učebnicu arboristiky. Šimončičová si myslí, že najhoršie je to u cestárov. „Majú na starosti stromoradia – najviditeľnejšiu verejnú zeleň a fungujú bez odborníka na stromy.“ Z dispečingu oddelenia cestného hospodárstva

„Stromy orezávajú ľudia bez vzdelania, motivácie a citu.“

odpovedali, že táto úloha im vyplýva z cestného zákona. Stromy orezáva firma, ktorá vyhrala súťaž a v poslednej dobe žiadne sťažnosti nedostali. Šimončičová upozorňuje, že prioritou cestného zákona je bezpečnosť premávky, nie stromy. V iných mestách aj tie pri ceste spadajú pod zákon o ochrane prírody. Dodáva, že z Bratislavy nespravilo výnimku nariadenie zhora, ale kedysi dávno zlé rozhodnutie na magistráte.

pová soľ, ktorá spôsobuje fyziologické sucho. Strom si nemôže načerpať toľko vlahy, koľko by potreboval, lebo vodu z koreňov vyťahuje presolená zem. Staré Mesto nedávno schválilo, že v historickom jadre nebude soliť, ale odhŕňať. Na zastávkach MHD sa však solí aj v centre, pretože nespadajú pod miestnu samosprávu. V meste sa ekologickejšia a drahšia verzia posypu používa iba pri vodných zdrojoch a v ochrannom pásme Koliba, Kramáre, Lamač. Piesok a drť sa vraj neosvedčili, lebo upchávali uličné vpuste.

Dá sa aj inak? A ako je to inde na Slovensku? Ochranárske združenie Slatinka, ktoré pracuje vo Zvolene, Banskej Bystrici a okolí má lepšie postavenie než bratislavskí ochranári. Tí nemôžu byť účastníkmi výrubového konania, teda napríklad dať odvolanie na súd. „Snahy o výrub sú aj tu neustále,“ hovorí Martina Paulíková zo Slatinky. „Úradníci možno rezignovali, robí sa na nich tlak alebo len nemajú čas, aby ľuďom ukázali, že rúbaniu sa dá často vyhnúť.“ Tak ako na zvolenskom sídlisku, kde obyvatelia žiadali odstrániť stromy, aby mohli mať parkovisko. Zapojili sa do toho ochranári a všetko sa podarilo aj bez vytínania. Ak sa u nás stromom príliš nedarí, nie je to preto, že lepšia starostlivosť je nemožná. Stačí sa inšpirovať kúsok za hranicami – vo Viedni. O tristotisíc viedenských stromov (aj pri cestách) sa starajú viedenskí záhradníci. Ročne zasadia desať tisíc stromov z vlastnej produkcie. Okrem toho nakupujú stovky drevín inde. Erika Rožková z Kancelárie mesta Viedeň Compress hovorí, že každý strom na ulici je očíslovaný. Aspoň raz ročne ho skontroluje, prípadne aj ošetrí odborník. Obhliadku robia aj po silných víchriciach či snežení. Soľ na viedenských chodníkoch musí byť od zelene či otvorenej pôdy vzdialená na desať metrov. V blízkosti zelene sa môže používať posypová drvina. Stromy v našom hlavnom meste si takéto vymoženosti neužijú. Z toho sa dá usudzovať, že doteraz nepatrili k prioritám. Či niečo zmenili voľby, ukáže až čas. Keby stromy mali nohy, ostali by v mestách?

Račková povedala, že pri tendroch sa vždy koncu. „Keby sa nezanedbával výchovný rez vyžadujú aj certifikácie a odborné vzdelanie mladého stromu a sadili sa správne druhy tých, ktorí budú orezy robiť. Nie je celkom na správne miesto, stromy v meste by žili jasné, kde títo vzdelanci (nech už pracujú dlhšie.“ pre hocakú organizáciu) sú, keď toľko stro- Orezávanie nie je jedinou krivdou. Oporné mov ostane poškodených. Fraňo povedal, konštrukcie na ochranu mladých stromčekov že sa už podalo veľa podnetov na inšpekciu sú často nekvalitné. Neplnia svoju funkciu životného prostredia. Chybne priložená – namiesto toho, aby strom podopierali, vipíla môže spôsobiť trvalú stratu niektorej sia na ňom. Kmene poškodzujú aj zárezy či všetkých funkcií stromu a prispeje k jeho kosačiek pri kosení a v zime hlavne posy-

Zdravý mestský strom 1) Správny druh zasadený na správne miesto, kde bude môcť roky rásť a bude mať priestor pre korene aj korunu. 2) Pravidelné polievanie po vysadení. 3) Výchovný rez. 4) Kontrola aspoň raz ročne, ideálne dvakrát (v olistenom a neolistenom stave). 5) Zdravotný rez aspoň raz za 5 rokov.

OBEHOVÝ SYSTÉM

text: marcela glevická

Kto seje diaľnice, bude žať autá. Foto: archív m.m.

Ráno vstanem a zmením svoje mesto

Aby nám autá nedali mat

„Tridsať rokov žijem v Prahe, ale až nedávno som zistil, že najrýchlejší spôsob dopravy po centre je na bicykli,“ začína dokumentárny film Auto*Mat režisér Martin Mareček. Napriek tomu, že nie je aktivista, a ako hovorí, už vôbec nie fundamentalista pohybujúci sa výhradne peši, spustil v Česku iniciatívu, ktorá upozorňuje na to, ako autá dávajú ľuďom v meste mat.

Film nestačí si absurdný dialóg. „Utekáme z Prahy, už to tu Mareček hovorí, že film Auto*Mat a iniciatí- nezvládame? Kvôli autám, však?“ opýtal sa ho va s ním spojená mali u neho čisto osobnú režisér a dodal: „Všade je prach, hluk, smrad.“ motiváciu. Ako človek, ktorý celý život prežil „To mi ani tak neprekáža, ale hlavne nemáme v byte v centre hlavného mesta si pred ôs- kde parkovať,“ odpovedal mu sused. mimi rokmi bez hlbšej znalosti dopravnej si- Veľmi skoro si však Mareček povedal, načo tuácie začal natáčať každodenný pohľad z ulice. film? Načo ďalšia polemická esej, ktorá by Chcel o tom pripraviť svoj tretí dokumentárny oznamovala všeobecne známe a oslovovala film. Jedným z podnetov bol sused, ktorého oslovené publikum. Keď si nevedel odpovedať stretol na schodišti, keď sa sťahoval. Vymenili na otázku, načo je dobrý ďalší film, ktorý

dokumentuje život v rušnom meste a konštatuje nevhodné podmienky pre zlú dopravnú situáciu, rozhodol sa, že lepšie, ako dokumentovať, bude aktívne zasiahnuť. Založil iniciatívu Auto*Mat. Snaží sa o bezpečné, zdravé a živé mesto, a to tak, že podporuje lepšiu organizáciu dopravy v meste, rozvíja cyklistickú, pešiu a verejnú dopravu. „Pripadalo mi oveľa zaujímavejšie skúsiť vystúpiť z postavy režiséra – dokumentaristu, ktorý môže observačným, štylizačným alebo nanajvýš situačne-konfrontačným spôsobom skúmať javy spojené s mestom. Skrátka, rozhodol som sa do tohto procesu zasiahnuť výraznejšie,“ hovorí Mareček. Film nakoniec natočil. Postoj Marečka medzi filmom a iniciatívou sa však rokmi rôzne menil. Raz na jednu, raz na druhú stranu. „Pre môj prípad neplatí, že som osem rokov zbieral materiál, aby som natočil film. Nebolo ani celý čas cieľom natočiť film. Niekedy som hľadal motiváciu na dokončenie filmu, niekedy mi film už ani nepripadal dôležitý, pretože Auto*Mat fungoval dobre ako organizácia,“ povedal Mareček.

Polícia: Zámerne komplikujete

Ilustrácia z knihy: Juraj Šebesta – Keď sa pes smeje, Vydavateľstvo JUGA a Edition Ryba 2008. Autorka: Katarína Ilkovičová

s Marečkom rozprávať. „Kamera môže Nikto podľa neho nepopiera prínosy osobovplyvniť skutočne veľa. A nejde ani tak o to, nej automobilovej dopravy, ale problém so kto ju drží v ruke. Kamera je nástroj, každý by „skutočnou“ cenou tejto dopravy riešia všetky si mal však rozmyslieť, ako ju bude používať na krajiny, a podľa vlastného rozhodnutia sa počo má slúžiť. Myslím, že by sa nemala používať tom snažia nastaviť spoplatnenie a prístup do na zbytočné vydieranie,“ hovorí Mareček. mesta autom. Môže život v meste ovplyvniť viac starosta, politik, lobista, režisér alebo aktivista? Mareček Film naozaj nestačí? nechce aktivity za lepšie mesto a ich úspech Marečkovci sa z bytu v centre mesta nakohodnotiť, nechce kritizovať ľudí či inštitúcie, niec odsťahovali, Mareček už v iniciatíve s ktorými mali problémy, nechce sumarizovať aktívne nepôsobí. A ako hovorí v závere ani sa obzerať nazad. „Chcel som len rozhýbať filmu, „trošku to vzdali“. Po ich odsťahovaní sám seba a svoje najbližšie okolie vo vzťahu boli na Vinohradoch, kde dovtedy s rodinou k mestu, kde žijeme. Zmeny, ktoré v ňom spô- režisér a zakladateľ iniciatívy býval, zavesobila naša iniciatíva nechcem vypočítavať dené parkovacie zóny a križovatka bola ani dokazovať, nie sme pred súdom,“ povedal upravená, utíšená. Aktivity Auto*Matu funna otázku. gujú ďalej. Na ich internetovej stránke je sedem krokov k tomu, ako by malo vyzerať zdravé mesto.

Počas deväťdesiatich minút vo filme ukáže Mareček filmovým divákom osem rokov fungovania Auto*Matu. Prvé cyklojazdy, ktoré začali s kamarátmi organizovať po centre mesta v podstate amatérskou formou a reakcie policajtov a policajtiek: „Robíte tu bordel v doprave. Zámerne jazdíte Prahou a komplikujete dopravu, ona je už aj tak komplikovaná, ale aby sa rozhodlo neviem koľko cyklistov si len tak chodiť Prahou, to nemyslíte vážne?“ Súčasťou filmu je dlho ako jeden z hrdinov pražský primátor Pavel Bém. Na začiatku svojho účinkovania hovorí, že v hlavnom meste pripadá 1 auto na 1,9 obyvateľa, a to je skutočne veľa. Neskôr pred kamerou sľúbi, že uzavrie pre autá Smetanovo nábrežie v centre Prahy. Auto*Matu sa do štyroch rokov fungovania podarilo prinútiť mesto vytvárať v centre mesta historicky prvé cyklistické pruhy. Podarilo sa im zaviesť automatické zaraďovanie pruhov všade Mareček sa najčastejšie po Prahe pohybuje tam, kde sa rekonštruujú ulice. Vďaka ich inici- pešo, na bicykli či električkou. Nie je to ale atíve vzrástol počet cyklistov v uliciach za dva z presvedčenia, skôr je to odraz reality, že v roky o 300 percent. Podarilo sa im presunúť súčasnosti auto nevlastní. „Keď niečo pretrasu mestského tunelu Blanka cez sady pravujeme alebo cestujeme tam, kde je komv centre mesta. Naopak, presvedčiť poslancov, plikované spojenie, auto si požičiame,“ hovorí. že ďalší mestský okruh autá z mesta neodkloní, „Osobne sa považujem skôr za výskumníka, ale zväčší ich prítok do centra, sa iniciatíve akéhosi dialogického rozohrávača.“ Hovorí, nepodarilo. Jeho výstavba ďalej pokračuje a že nevie odpovedať na otázky, ako ďalej v ako hovorí urbanista: „Kto seje diaľnice, bude tom ktorom meste s dopravou, aby boli cesty žať autá“. bezpečnejšie. Tvrdí, že to ani nechce robiť, proste on točí filmy. „Auto*Mat nie je proti auNie som aktivista tomobilom. Nechce, aby každý jazdil na bicykli. Kamera iniciatíve rozhodne pomohla. Prizná- Súčasný stav nie je ekonomicky vyrovnaný. va to aj režisér. „Vďaka“ nej ich vykázali Motoristi neplatia náklady zodpovedajúce za z verejného zasadnutia, kde presadzovali používanie vozidla. Individuálna automobilová myšlienky Auto*Matu, no vďaka vyjadre- doprava je rovnako ako verejná doprava doniam pred kamerou sa prestal Bém radšej tovaná – je to perverzný cestný komunizmus.“

„V automobilovej doprave funguje perverzný cestný komunizmus.“

7 auto*matických krokov k zdravému mestu 1) Atraktívna verejná doprava: rozvoj prímestskej železnice a električkovej siete, kvalitné prestupné terminály, krátke intervaly 2) Zmena investičnej politiky: menej peňazí do výstavby diaľnic, viac do rozvoja ostatných druhov dopravy 3) Upokojovanie automobilovej dopravy: zužovať jazdné pruhy a vkladať spomaľovače, rozširovať zóny s 30 kilometrovou obmedzenou rýchlosťou 4) Úprava ulíc smerom k maximálnej bezpečnosti najzraniteľnejších účastníkov 5) Spravodlivé ceny za osobnú automobilovú dopravu cez mýto 6) Spoplatnenie parkového podľa viedenského modelu 7) Cielené vzdelávanie a propagácia podporujúca udržateľné formy dopravy Zdroj: Auto*Mat

REPRODUKČNÝ SYSTÉM

text: edo jung | ilustrácia: archív n.b.

Erotické motívy sa na nás valia na každom kroku.

Erotické motívy sa vtierajú do hláv

Sex v meste

Názov kultového seriálu zároveň pomenúva jeden zo základných fenoménov dnešnej doby. Erotika a sexualita ovplyvňujú život ľudí v meste až agresívnym spôsobom.

Nahota a sexualita je v modernom svete zdrojom mnohých frustrácií, príkazov a zákazov, dovolených a nedovolených praktík a orientácií. Prístup k sexualite sa počas storočí menil, rovnako ako sexuálne správanie sa jedinca i celej spoločnosti. Ešte pred niekoľkými desaťročiami boli otázky sexuality tabu. Dnes, v dobe celosvetových komunikačných a informačných technológií, naopak nezostáva tabu nič. S výstavbou veľkých miest sa jedinec ponoril do takmer úplnej anonymity, z ktorej môže, ale

nemusí vystúpiť v závislosti od toho, či si niečo praje alebo nepraje utajiť. Sexualita je tak jednou z oblastí, ktorá sa na základe anonymity paradoxne stala takmer najmenej utajovanou oblasťou života. Vývoj napokon dospel k úplne otvorenému propagovaniu sexu, narážame naň, kam sa pohneme.

Reklama Reklama sa votrela do našich životov takmer až slobodu obmedzujúcim spôsobom. Veľké

billboardy popri cestách, reklama na stránkach novín a časopisov a každých pätnásť minút v televízii. Reklama esemeskou, mailom, v schránkach i násilne vtlačená do rúk v uliciach mesta. Drvivá väčšina reklám obsahuje sexuálny podtext alebo priamu sexuálnu narážku či výzvu. Erotické motívy majú upútať našu pozornosť, votrieť sa do hlavy a ostať v nej. Na internete je táto skutočnosť ľahko overiteľná, pretože ak je na reklamnom banneri zľahka odetá krásavica,

kázala a spoločnosť na ochranu rodín autorov zažalovala. Diváci naopak prijali reklamu, ktorá takisto využívala sexualitu, ale v menej poburujúcej, vtipnej rovine. Muž kĺže kocku ľadu po decentne nasnímanom nahom ženskom tele. Keď kocka dorazí žene do úst, tá sa mykne a reflexívne kopne muža do rozkroku. Je to reklama na Sensodyne, zubnú pastu na citlivé zuby.

Seriály Sedenie pred televíznou obrazovkou predstavuje u mnohých obyvateľov mesta formu relaxu. Najčastejšie pri seriáloch. Televízne seriály sú americký produkt. Na obrazovkách sa zjavili po druhej svetovej vojne a ich obsah sa postupne menil podľa želaní divákov. V 50. a 60. rokoch sa ešte radi dívali na delfína Flippera alebo opičku Judy, o desať rokov neskôr to už boli tvrdí muži (Marlow) a ženy (Charlieho anjeli), o dvadsať naftoví magnáti (Dallas, Dynasty) a neodolateľní detektívi (Nash Bridges), potom prišli kultové seriály 90. rokov ako Twin Peaks. Seriály sledovali muži i ženy, každé pohlavie si vyberalo podľa svojho osobného vkusu. S rokmi aj do seriálov prenikala čoraz viac sexualita a na prelome storočí dostala more priestoru v seriáloch ako Ally McBeal, Zúfalé manželky, ale najmä veľmi odvážny a vzápätí kultový Sex v meste, ktorého scenár vychádzal zo stĺpčekov žurnalistky Candance Bushnell, píšucej pre New York Observer.

prírode. Tínedžeri majú v ušiach slúchadlá stále a hudbu nevypínajú ani pri vzájomnej konverzácii. Nanajvýš uberú zopár decibelov. Zo slúchadiel sa rinú väčšinou anglické texty, s tým ale dnešná mládež nemá žiaden problém. Lenže aj angličtiny neznalý senior celkom ľahko rozozná rôzne obmeny slova sex, či iné, tematicky súvisiace slová. Dnešná hudba je ich totiž plná. Približne pred dvomi rokmi zverejnila Pittsburgh University výsledky svojho výskumu, podľa ktorého počúvanie hudby so sexuálne ladenými textami vedie tínedžerov ku skorému sexu. Úprimne – nebude to len hudbou, ale výsledky výskumu u vzorky vyše 700 tínedžerov sú aj tak zaujímavé. Mládež od 13 do 18 rokov rozdelili do troch skupín podľa toho, ako často a dlho počúvajú súčasnú hudbu. Vysvitlo, že polovica z tých, ktorí počúvajú hudbu viac ako 17 hodín týždenne, teda mládež prvej skupiny, už sex vyskúšala. Z tretej skupiny to bola len pätina tínedžerov. Pritom poslucháči hudby so sexuálne agresívnymi textami inklinovali k sexu až dvojnásobne.

Sexshopy

Takmer presne pred tromi rokmi dostali bratislavskí kresťania, najmä evanjelici, v adventnom čase dar. Vedľa ich kostola, fary a lýcea, zažiaril nový sexshop – Erotic City. Teda Erotické mesto. Bratislavčania stojaci vtedy na Staromestskej nemo hľadeli cez ulicu na ten kontrast, zdupľovaný kníhkupectvom s ezoterickou literatúrou. Nie, že by v Bratislave alebo v iných slovenských mestách dovtedy neboli obchody s erotickým tovarom. Zachovávali však istú neprovokatívnu diskrétnosť. S touto značkou je tomu však koniec – Erotic City sa zo sveta rozšírila do viacerých slovenských miest. Poslednou baštou bol Malý Už od počiatku – nech bola sexualita viac Rím, teda Trnava. Keďže mesto je menšie, či menej nápadná – spájal všetky seriály „donebavolajúce“ kontrasty sú ešte silnejšie. Sexshopy sú v blízkosti kostolov, na tej istej spoločný fenomén vytvárania idolov, postupne neskrývaných sexuálnych idolov. Obe pohlavia ulici, kde je arcibiskupský úrad alebo aj vedľa preberali štýl obliekania seriálových hrdinov. domu Kongregácie dcér Božskej lásky. Muži vyrážali do ulíc a barov v sakách od Ar- Legislatíva však žiadnemu mestu nedovoľuje maniho, tričkách od Bossa a okrem mužného určovať, aké obchodné prevádzky povolí, strniska si dodávali sexepíl okuliarmi Ray Ban. ani kde. A tak žiarivé reklamy ponúkajúce Ženy zasa očarovali módnymi hitmi Dolce & erotický tovar, prípadne kabínky, blikajú Gabbana, kabelkami Louis Vuitton a topánka- priamo v historických jadrách našich miest. mi Manolo Blahnik. Obmeny nemali konca, Veľké svetové metropoly sa v tomto smere tak ako nemali a vlastne nemajú konca ex- správajú kultúrnejšie. Neobmedzujú slobodu jedných ani druhých obyvateľov či travagancie obľúbených seriálových hrdinov a hrdiniek. návštevníkov mesta – tých, ktorí sexshopy nenavštevujú a prekážajú im, ani tých, ktorí Hudba ich vyhľadávajú. Jednoducho určia miesta, Čo sa mesta týka, riadne decibely obťažujú uličky lásky, kde sú tieto služby koncentronajmä v nákupných centrách alebo od suse- vané. dov. Fenoménom je však počúvanie hudby z Okrem sexshopov sú vyhradené aj prosprehrávačov. Podľahli mu takmer všetci mladí titúcii. V Paríži je to Pigalle, v Bangkoku ľudia. Chodia zahlušení hudbou do školy i zo ulica Patpong, v Amsterdame celý Red Light školy, na rande, dokonca aj na vychádzku v District.

„Zákon mestu nedovoľuje určovať, aké prevádzky povolí, ani kde.“ znamená to oveľa väčší počet nakliknutí, než keby na snímke bol len samotný produkt. Erotika je najmä súčasťou reklám zameraných na mladých ľudí, ale nie len na nich. Reklamy na telovú kozmetiku, parfumy, prípravky na holenie sú plné sexuálnej symboliky a narážok. Propagovaná značka tak získava na príťažlivosti. Z tohto dôvodu tvorcovia reklám polonahými telami žien priam plytvajú a so sexuálnymi motívmi to neraz preháňajú. A keďže sústavnou ponukou polonahej ženy či muža ako reklamného produktu začíname byť presýtení, tvorcovia čoraz častejšie siahajú po šokujúcich scenároch. Začiatkom tohto roka Francúzov pobúrila reklamná kampaň proti tabakovým výrobkom. Fajčenie cigariet prirovnávala k nechcenému orálnemu sexu – dievča so zapálenou cigaretou v ústach kľačí pred mužom, ktorý má majetnícky položenú ruku na jej hlave. Úmysel bol možno dobrý, ale vláda reklamu za-

proti srsti

text: elena akácsová, redaktorka časopisu .týždeň | foto: ISIFA

Súčasné povesti mestské

Pozor na deti a čivavy!

Nedávno sa kamarátke mojej sesternice stratila desaťročná dcéra v obchodnom dome s nábytkom. Keď sa nenašla ani po rozhlásenej výzve, obchod uzavreli. Dievčatko napokon našli vystrašené v kabínke na WC, ostrihané a prezlečené do cudzích šiat.

„To musel byť nepodarený únos!“ vykríkla zhrozene kolegyňa, keď som tú historku dala k dobru v kuchynke. Ďalšia kolegyňa tvrdila, že navlas rovnaký prípad v tom istom obchode sa stal aj kamarátke jej matky. To nebude náhoda! Niektoré deti sú dôverčivé a nikto nevidí, čo sa deje v kabínke na WC. Tretia kolegyňa namietala, že sú to len fámy, veď ona túto istú historku o tom istom obchoďáku počula pred desiatimi rokmi v kaderníctve. Medzitým prišiel kolega znalý technológií a televíznych kriminálok a povýšenecky sa nám vysmial: „To je predsa zápletka z jedného dielu Kriminálky Las Vegas! Alebo Miami. Keby to bola pravda, Markíza by to hneď vysielala v hlavných správach. Navyše, tam všade majú bezpečnostné kamery.“

Lietajúca čivava Určite ste podobnú historku počuli aj vy. Alebo inú. Napríklad o babičke/tete/kamarátke kamarátky, ktorá si kúpila šialene drahú čivavu. Keď v kuchyni vyberala z mrazničky kačku, padla na ňu a... A to nie je všetko. Keď psíka oplakala a zohnala nového lacnejšieho, išla ho vyvenčiť. Lenže keď ho pustila z vodidla a zarozprávala sa s kamarátkou, priletel veľký dravý vták, uchytil ho do pazúrov a s kvičiacim psíkom uletel.

Babka v koberci Alebo historku o rodine, ktorým po ceste za hranice umrela babička. Aby sa vyhli zložitému papierovaniu, babičku zabalili do koberca a naložili na strechu auta. Lenže počas prestávky v motoreste im koberec aj s babičkou niekto ukradol. Alebo o babe, čo sa natrela celá čokoládou, volala na psíka, nech si ide zamaškrtiť a keď zapla svetlo v izbe, čakali ju priatelia s narodeninovým prekvapením.

Babka v Mongolsku Tých historiek je mnoho a hovorí sa im mestské mýty, legendy alebo súčasné povesti. Patria k typickému folklóru, darí sa im len v anonymite mesta. Vždy sú to príbehy, ktoré sa nestali nikomu, koho osobne poznáte, ale určite sa stali známemu vášho dobrého známeho. Rozprávajú si ich ľudia v kaderníctve, v krčme, v detskom tábore (tam idú najlepšie tie strašidelné s vrahmi a duchmi o polnoci), šíria sa proste ústnym podaním. Niektorých sa zmocnia televízni zabávači, niektoré skončia v literatúre alebo aspoň v televíznej kriminálke. Majú dlhý život, napríklad babička v koberci kolovala už pred dvadsiatimi rokmi, sú však sústavne aktualizované, vždy sa stali „nedávno“. Sú tiež cel-

Chvíľka nepozornosti a vypasený holub uchmatne vašu čivavu.

kom presne lokalizované, stalo sa to v IKEA, na D1 smerom do Trenčína, ale napodiv, to isté sa stalo aj Mongolsku na ceste do Ulanbátaru.

Moderné rozprávky Popri vtipoch a riekankách sú mestské mýty najrozšírenejšou, najpopulárnejšou a najživotaschopnejšou formou slovesného folklóru. Typické sú nielen tým, že rozprávač pozná niekoho, kto pozná aktérov príbehu a že sa dušuje, že sa to sväto-sväte stalo, ale aj tým, že majú prekvapivú pointu. Niektoré sú priam hororové alebo drsné, vždy však obsahujú varovanie, ponaučenie či moralitu. Ak hrdina poruší pravidlo, bude po zásluhe potrestaný. Sú to moderné rozprávky. Nevadí, že na ne poslucháč naivne naletí. Aspoň si lepšie zapamätá, že babička sa nebalí do koberca a na deti a psy treba dávať poriadny pozor. Horšie je, keď na takúto historku

naletí neskúsený bulvárny novinár a vyrobí z nej kauzu. A sebe a novinám hanbu.

Škrtič v opere Pred pár rokmi sa v našom bulvári objavila ukážková mestská povesť z podzemnej garáže Opera. Mladú ženu v nej zastavil muž s akousi smutnou historkou. Dobráčka mu ponúkla odvoz, ale keď trval na tom, že bude sedieť vzadu, zľakla sa a odfičala tak rýchlo, že jej v aute zostal stopárov kufrík. Doma ho otvorila a s hrôzou zistila, že je v ňom praktická výbavička pre šikovného škrtiča. Možno ste to čítali alebo počuli trochu inak, nebolo to v Opere, ale na diaľničnom odpočívadle, neboli to škrtiace, ale iné vražedné nástroje. Možno ste sa zasmiali ako ten môj kolega v úvode. Ale v garáži už žiadneho podozrivého stopára naberať rozhodne nebudete.

text: dagmar gurová

KOSTRA

EKO BÝVANIE AKO UMENIE

VRÁTIME SA NA STROMY?

V meste sa dá bývať aj inak ako vo výškových opachách, ktoré berú svetlo a zeleň. Váš nový dom môže byť pohodlný, krásny a ešte aj priateľský k životnému prostrediu.

Inšpirujte sa sférou slobodného ducha – domom zaveseným na strome. Foto: mincasa.com

Možno ste aj vy mali vo svojom meste obľúbené zákutie spojené s jemnou nostalgiou. Občas ste sa tam zatúlali a spomínali na detské huncútstva či prvé lásky. A možno vás tiež zaskočilo, ako sa všetko naraz zmenilo, prestavalo, zbúralo. Museli ste sa zmieriť s tým, že mesto sa stále mení a nie vždy pri tom uznáva citové väzby obyvateľov. Ide však o to, ako sa mení. V posledných rokoch výstavba pripomína nepretrhané hriadky s mrkvou – budovy sú vedľa seba natlačené tak, že si so susedom od naproti môžete takmer ruky podať. Niekedy sa zdá, že úrady, ktoré o nových stavbách rozhodujú, zachvátila epidémia podivnej hluchoty. Požiadavky investorov k nim ešte doľahnú, ale protesty

ľudí, ktorým má pred oknami vyrásť ďalšia výšková opacha, už nie. Sťažnosti sú pritom povážlivo podobné – bude menej svetla, viac hluku, prachu a zase ubudne z už aj tak preriedenej zelene. Búrili by ste sa rovnako, keby sa pohľad na novopostavenú budovu rovnal návšteve umeleckej galérie? Zvlášť ak by nebola iba krásna, ale zaberala by minimum miesta a priatelila by sa so životným prostredím. A hneď až tak, že by to znamenalo návrat na stromy (čo by zároveň zastavilo ich kynoženie). Nedeste sa, nikto vás nebude nútiť, aby ste polonahí skákali z konára na konár. Stačí, ak sa v korune jednoducho a pohodlne ubytujete.

V zelenej korune Zatiaľ si tento zážitok môžete vyskúšať vo vancouverskom pralese. Ale kto vie? Nápad Toma Chudleigha, ktorý zostrojil domy zavesené v korunách stromov, sa možno raz ujme aj u nás. On sám sníva o tom, že zo „sfér slobodného ducha“, ako svoje obydlia nazýva, vytvorí menšiu komunitu pre podobných nadšencov. V príbytkoch, ktoré pripomínajú gigantické pingpongové loptičky alebo orechy s pevnou, lesklou škrupinou sa budú hojdať vo vánku a meditovať, maľovať, fotiť alebo len si tak žiť. Nedajte sa zmiasť menom sféra. Evokuje síce niečo krehké, ale v skutočnosti ide o veľmi odolnú konštrukciu. Má vydržať smršť konárov padajúcich zo stromov pri víchrici. A autor vám sľubuje pohodu, aj keď je vonku mínus 20 stupňov.

Detail dielničky z hliny a slamy, ktorú si v Kuchyni dokončuje OZ Jablonka. Foto: Vlado Holina

Sféru si môžete kúpiť v celku, ale dajú sa objednať aj časti, ktoré si zložíte. Ak nechcete investovať bez vlastnej skúsenosti, prenajmite si stromový dom na víkend. Je prístupný každému nad 16 rokov, kto je ochotný zájsť si 30 kilometrov severne od mesta Parksville a vydať asi tak tristo dolárov. Toľko zaplatí dvojica za dve noci v sfére, ktorá má posteľ aj gauč, chladničku, mikrovlnku, ohrievač. Kúpeľňu ešte nájdete na zemi, no Chudleigh plánuje vytvoriť špeciálnu sféru sprchu/saunu. Bude mať vlastný odpadový systém, ktorý má produkovať len čistú vodu a kompost. Predstavte si, ako po točitých schodoch stúpate do drevenej alebo laminátovej gule (na výber sú tri veľkosti) zavesenej na lanách upevnených vo vrcholkoch troch stromov. Závisí len od mohutnosti ich kmeňov, či je to dva metre nad zemou alebo 35. Konštruktér sa inšpiroval technológiu plachetníc. Tvrdí, že sféru by udržalo aj jedno lano, no trojuholník stromov zabezpečuje jej väčšiu stabilitu. Pocítite vraj, ako sa vaše hniezdo jemne hýbe vo vetre a o niečo väčšie trasenie zažijete, keď sa vnútri pohnete vy. Chudleigh hovorí, že jeho zásadou je: Žiadne betónové základy, žiadne ničenie. Architektúra na stromoch má priaznivcov aj v Bretani či v Périgorde. Stromové hotely, v ktorých vás tam ubytujú, sa už viac podobajú na bežné domy. Luxusnú verziu nájdete v indickej Kerale.

V rakúskom Ottensheime vás bývanie v kanalizačných rúrach môže vyjsť pekne draho. Urobili z nich päťhviezdičkový hotel. Foto: ISIFA

Poľnohospodárom v meste Ak sa vám predsa len zdá, že toto je vzdialené spojenie mestskej architektúry a zelene, inšpirujte sa v Tokyu. Jedna budova v centre mesta má v mramorovej hale namiesto kvetináčov ryžové políčko. Sídli tu pracovná agentúra. Pohľadom na rastúcu ryžu chcela zmierniť napätie svojich klientov, ktorí si sem v čase ekonomickej krízy prichádzali hľadať miesto. O pole sa staralo osem farmárov na plný úväzok. Nepoužívali pesticídy. Ryža rástla pod stovkou tisícwattových lámp. K zberu

„Žiadne betónové základy, žiadne ničenie.“ úrody firma povolala 60 svojich zamestnancov. Na protistresovú terapiu si odskočili z horných poschodí priamo od počítačov. Obuli si gumáky a ešte v oblekoch sa dali do práce. Aj keď sa niektorým v sakách nezohýbalo práve najľahšie, hovorili, že je to osviežujúci zážitok. Japonsko je známe aj ďalšou vymoženosťou pre unavených biznismenov. Ak nestihnú vlak domov, prichýlia ich v niektorom z kapsulových hotelov. Sú zložené z množstva akýchsi buniek,

ktoré na pohľad pripomínajú uzatvárateľnú škatuľu s miestom akurát pre posteľ a závesný televízor. Japonsko miluje techniku, takže aj tu je kopec gombíkov na šťukanie. Ovládnete nimi všetko možné od prepínania programov až po svetlo. Ale existuje aj ekologická verzia bývania v miniatúrnom priestore – zelené minidomy. Dajú sa prirovnať k našim záhradným chatkám, no sú z ekologických, recyklovaných materiálov. Na webe nájdete záľahu príručiek, návodov a rád k ich stavbe a prevádzke. Môžete si vyrobiť chalúpku na kolesách a cestovať s ňou, alebo postaviť ju napevno, ak máte pozemok. Mini domčekmi s rozlohou od 9 do 27 metrov štvorcových sú nadšení Američania. Vlastné eko-bývanie takto môžu mať do 30-tisíc dolárov. Navyše v mnohých mestách na mini chatku netreba stavebné povolenie. Nevyžaduje sa ani u nás, ak je vysoká do štyroch metrov s rozlohou do 25 metrov štvorcových. Musí to byť doplnková stavba k hlavnej (napr. k rodinnému domu) – šopa, dielnička, záhradný domček. Vtedy stačí, ak ju stavebnému úradu iba nahlásite.

Šanca pre chudobných Pochybujete, že je šanca rozbehnúť niečo takéto vo veľkom? Ekologická architektúra nie je len o malých priestoroch. Môžete si postaviť

Obľúbeným stavebným materiálom architekta Michala Reynoldsa sú staré pneumatiky. Foto: ISIFA

hotovú palotu a predsa vás vyjde lacnejšie Nezávislosť a byrokracia ako pri bežnom dome. Práve cena je jedným Nižšia cena ekologického bývania môže byť z faktorov, prečo sa ekostavbami zrejme začnú skôr problém vo svete, ktorý sme si zvykli plniť chudobné štvrte veľkých miest. Riešením označovať za vyspelý. Presvedčil sa o tom aj pre slumy by napríklad mohol byť dom z pet- slávny „architekt odpadu“ Michael Reynolds. fliaš. Premenou odpadu vznikne krásny, lacný „Zemedomy“ postavené z pneumatík, pivových a pomerne trvalý výsledok. Alfredo Alberto plechoviek či sklenených fliaš naplnených Santa Cruz odhaduje, že jeho dom pri Iguazu hlinou ho stáli dlhodobé súdne procesy, pri Falls (na hranici Brazílie a Argentíny) vydrží ktorých stratil a nakoniec získal späť licenciu aspoň 20 rokov. Postavil ho z tetrapakových architekta. Jeho boj s byrokraciou si môžete obalov, ale hlavne z plastových fliaš, z ktorých pozrieť v dokumente Olivera Hodgea Archivyrobil aj všetok nábytok. tekt odpadu. Chudobným tretieho sveta a dlhodobým Reynoldsove domy fungujú úplne sebestačne. utečencom by mal pomôcť dom Gerda Bez pripojenia na inžinierske siete majú Niemoellera vytvorený z recyklovaného papiera. vlastnú vodu, energiu, sami si spracovávajú Okrem toho, že je ekologický, ľahko sa montuje, odpad tak, že z nich žiadny nevychádza von odolá dažďu a vraj aj zemetraseniu. Domček s a pestujú vlastné plodiny. Na celoročnú prerozlohou 36 metrov štvorcových váži 800 kg, čo vádzku obyvatelia potrebujú asi 40 dolárov. je menej ako niektoré typy osobných áut. Pritom „Štvorčlenná rodina v tomto dome prežije bez vraj nehrozí, že by ho odfúklo. Jeho steny sú toho, aby musela chodiť na nákupy,“ hovorí z dosiek, ktorých štruktúra pripomína včelí plást. Reynolds. Väčšina stavebných zákonov je ešte Zvyšuje to ich odolnosť a pevnosť. Podobný stále nastavená na centrálne rozvody. Možná spôsob sa využíva v leteckom priemysle, len nezávislosť ohrozuje zabehnutý systém. Úrady z oveľa drahších materiálov. Dom má osem asi aj preto vyhlásili jeho stavby blízko Taosu zabudovaných postelí, časť so stolom a lavicami, (Nové Mexiko) za nelegálne. Reynoldsov sprchu a toaletu. Gazdiná v kuchyni sa nemusí „zemedom“ si môžete objednať kdekoľvek cítiť odstrčená. Celá kuchynská stena sa dá na svete. Príde vám balík s návodom, plánom odklopiť, aby sa tam lepšie vetralo. O domčeky konštrukcie aj niektorými súčasťami. sa zaujímali niektoré africké štáty aj Čína. A čo ak by ste chceli ekologicky stavať na

Slovensku? Nie je to nemožné a nemusíte sa do toho púšťať sami. Poraďte sa s odborníkmi so združenia ArTUR. Nájdete ich na www. ozartur.sk. U nás sa najviac stavajú domy z hliny a slamy. Majú drevenú konštrukciu, vyplnenú balmi lisovanej slamy, ktorú prekryje niekoľko vrstiev hlinenej omietky. Združenie Jablonka si postavilo takúto dielničku pod lesom v Kuchyni. Popri tom rekonštruujú susedný dvestoročný dom a na jeho krytej verande vybudovali menšiu slamenú dielňu s pneumatikovými základmi. Z hliny a slamy sa stavajú aj obytné domy. Inšpirovať sa môžete napríklad architektúrou zo Zaježky. Tam povolili aj dom takmer bez pripojenia na siete (okrem elektriny). V bratislavskom Starom Meste by však stavba bez napojenia na verejnú kanalizáciu neprešla. Miera nezávislosti na centrálnych prípojkách teda závisí aj od miesta, kde plánujete bývať. Stavbu z prírodných materiálov zvládnete z veľkej časti sami. Robota je to vraj taká príjemná, že na stavenisko sa budete tešiť. Zdroje: www.freespiritspheres.com, blog.ekimondo. com, www.timesonline.co.uk, www.itnsource. com, www.squidoo.com, www.odditycentral. com, en.wikipedia.org

VYLUČOVACÍ SYSTÉM

text: dagmar gurová | foto: vlado holina

Úspešne predávať Nota bene pred obchodom vyžaduje schopnosť vyjsť s kopou ľudí.

PONÍŽENÍ A ODSTRČENÍ

TAJNÝ SVET OBCHODOV Idyla preplneného obchodu kontrastuje s bezútešnými postavami, ktoré pred ním pijú lacné víno. Asi tak ako naše predstavy, čo by so sebou mali robiť a ich skutočné možnosti. Kráčate po vyleštenej dlažbe, svietia na vás stovky Svet pred veľkými obchodmi je v skutočnosti oveľa svetiel ako umelé slnko, ktoré nikdy nezapadá. tajomnejší a komplexnejší. Ľudí v ňom spája spleť Je vám teplo, rozopnete si kabát, odmotáte šál. vzťahov – mix súcitu, spolupráce, ignorancie aj Z každej strany vás obklopuje záľaha vecí, ktoré agresívneho boja. Mnohí vyzerajú a pracujú tak môžete mať. Stačí natiahnuť ruku. Veľké obchodné ako vy. No spôsob, akým si zarábajú, je často centrum či rozľahlý hypermarket pôsobia ako protichodný a podmienky prežitia drsné. novodobá idyla. Samozrejme, ak máte peniaze – alebo tak aspoň vyzeráte. Pre otrhaných, špinavých, Neprajníci a pomocníci smradľavých je sem vstup zakázaný. Aj oni však „Ľubica, ktorá má predajné miesto Tesco – Galéria chcú načerpať trochu zo žiarivého bohatstva, z Lamač, predávala Nota bene a ja som jej držal okázalého nadbytku. Vytrvalo čakajú, kedy z tej zvyšok časopisov,“ hovorí jej druh Dušan. „SBSkrásy vykročíte do temnejšej reality vonku. Možno kár ju vyhodil, nech tam nepredáva, tak odišla na ste im kedysi skúsili pomôcť a vaše peniaze išli na benzínovú pumpu oproti. Keď som prechádzal čučo (lacné jablčné víno). Dopálene ste si povedali, cez cestu za ňou, pocítil som zozadu kopanec a že všetci sú rovnakí: alkoholici, ktorým sa nechce spadol som na kolená. Otočil som hlavu a spoznal robiť a nemajú záujem o to, aby sa zmenili. som SBS-kára, ktorý bol v civile. Myslím, že išiel

na nočnú zmenu.“ Pri páde sa Dušanovi štyrikrát zlomilo jabĺčko, musel ísť na operáciu. „Koleno mi dali dokopy nejakými želiezkami a drôtmi, ale nie som schopný chodiť na rehabilitáciu. Bývame v záhradkárskej osade v Lamači, vysoko v kopci. Po snehu a ľade s barlami nezídem.“ Dušan priznáva, že sa snaží prekonať problém s alkoholom. „Nie je svätý, ale toto si nezaslúžil,“ dodáva Ľubica. Nechce sa vzdať miesta, kde roky predáva a má svojich zákazníkov, hoci s pracovníkom, ktorý napadol jej priateľa, mala nezhody aj predtým. Tú poslednú rieši polícia. Alžbeta, ktorá predáva Nota bene pred petržalským Tescom by sa svojho fleku nevzdala preto, že je s ním veľmi spokojná. „S pracovníkmi SBS mám dobré vzťahy. Sami sa začali

prevádzky. Iba tak sa asi môže stať, že predajca, cami – Silvia Quisová z organizácie AKLUB ktorého jeden schválil, po zmene vedenia o miesto Centrum poradenství a vzdělávání, Krnov. príde. „Nový riaditeľ mi odkázal, že už vo vchode „Alkohol je jeho aktuálna záchrana, pomáha nesmiem byť,“ hovorí sklamaný predajca. „Tvrdil, že mu prežiť. Chráni ho pred zbláznením, fyzicak to povolí mne, bude musieť púšťať všetkých – aj kou a duševnou bolesťou.“ Niektorí alkoholici tých, čo obťažujú zákazníkov. Urazilo ma, že ma s hovoria, že s vytriezvením začnú premýšľať nimi spája. Podržali ma SBS-kári. Nemôžem ísť síce o sebe, o svojom hnusnom živote a vtedy dnu, ale tolerujú ma na parkovisku.“ mnohí páchajú samovraždy. „Keď alkoholikovi Sú obchody, ktoré to majú jasné. V Auparku nestret- ponúknete pomoc, zľakne sa. Cíti, že by sa mal nete žobráka. Ak by tam aj náhodou zablúdil, dlho vzdať svojej poslednej istoty a to posilňuje neostane. Aj náš predajca Peter môže pracovať až jeho nedôveru k ponúknutej pomoci.“ v určitej vzdialenosti. „Je to iná dimenzia, dobre si Zdá, že nechceme od nich veľa. Veľakrát žiadame to strážia.“ Svoje miesto si drží niekoľko rokov. Vie, len jedinú vec: príďte triezvi. „Otázka je, nakoľko je kadiaľ vedie neviditeľná hranica a neprekračuje ju. to reálne očakávanie v ich životnej situácii,“ dopĺňa Hovorkyňa Auparku Mária Juritková hovorí, že Sandra Tordová z nášho združenia Proti prúdu. okrem súkromnej bezpečnostnej služby pre- „Keď stojíte na črepinách svojho rozbitého sveta ventívne pôsobia aj policajti, s ktorými majú stálu (po smrti niekoho blízkeho, strate lásky, zdravia, či spoluprácu. „Predaj či rozdávanie čohokoľvek práce) a cítite, že nemáte silu tomu čeliť, jediná v našom areáli podlieha schvaľovaniu, máme možnosť, ktorú vidíte, je únik.“ Samozrejme, že v na to určité pravidlá. Jedným z nich je aj to, že našej práci chceme motivovať ľudí závislých na nepovoľujeme predaj spoločnostiam, ktoré sú v alkohole, aby so svojou závislosťou bojovali, ale priamej konkurencii s našimi nájomcami.“ V Au- nie je to všetko: „Koľko sily a času potrebujete vy, parku sa predávajú tlačoviny, takže aj Nota bene aby ste si postavili svoj svet nanovo? Tak málo by mohlo byť konkurenciou. toho vieme poskytnúť. Môžeme im ponúknuť záujem, podporu, ale nemôžeme byť ich rodina, pomôcť im vytvoriť domov,“ hovorí Tordová. „Chceme, aby alkoholik odložil alkohol. A namiesto toho mu ponúkame čo?“ pýta sa Quisová. „Pokiaľ je poskytovanie sociálnych služieb spojené s podmienkou abstinencie, sú na ulici alkoholici, ktorí si povedia, že radšej zmrznú, pretože pred sebou nevidia budúcnosť. Iní poNiektoré obchodné siete (napr. Lidl) nám priamo moc odmietajú, lebo jej prijatím by potvrdili oznámili, že si na svojich pozemkoch predajcov neschopnosť riešiť svoje problémy a prišli by o neprajú. Zbavili sa ľudí, ktorí dodržiavajú určité posledné zvyšky sebaúcty.“ Upozorňuje, že by pravidlá (a ak nie, vieme ich identifikovať a riešiť to nemalo byť argumentom, prečo im sociálne to s nimi). Čakatelia na drobné, odprevádzači od služby neponúkať. Mnohí potrebujú len čas, aby nákupných vozíkov, falošní predajcovia s jedným našli odvahu a dôveru urobiť zásadnú zmenu. časopisom často ostali. Či žobrú alebo sa medzi Tordová súhlasí, že šanca je vždy – existujú sebou opájajú čučom, tvoria skupinu, ktorú by predajcovia Nota bene, ktorí po dvanástich mnohí radšej nevideli. Ibaže sa nedajú prehliadnuť, rokoch alkoholizmu na ulici dnes žijú životom necítiť, nepočuť. Neotrasú nimi stále usilovnejšie „priemerného“ človeka. Tvrdí, že na Slovensku zásahy súkromných strážcov ani policajti. je akútna potreba nocľahární, ktoré prijímajú aj ľudí bez domova pod vplyvom alkoholu a Jediná istota systematická terénna práca v uliciach. „Prídeme, keď už máme peniaze a hybaj kúpiť „Ak zomrú na následky úrazov a neliečených víno. Od ľudí pýtame iba cigarety. Potom sedíme chorôb alebo zmrznú, nedostanú šancu zmeniť a pijeme,“ opisuje starší muž svoj pravidelný svoj život. Potom sa nemôžeme nazývať humánrituál pred veľkým obchodom v centre Bratislavy. nou spoločnosťou, ktorá rešpektuje ľudské práva,“ Každý deň tam dorazia policajti a víno vylejú. dodáva Quisová. „Niekedy ho stihneme schovať. Ak nie, neskôr si kúpime druhé.“ Presne zodpovedá zaužívanej predstave bezdomovca. Možno vás prekvapí, že on je tiež motivovaný. Na svoje pomery urobil •Dobrý deň, neprispejete pár drobnými? veľký skok – prišiel na výdaj polievky a ošetrenie, •Potrebujem na polievku/niečo teplé. ktoré robia naši terénni pracovníci. Donedávna Môžete mi pomôcť? chodili oni za ním. Pýtate sa, prečo neprestane •Za dve eurá mám na týždeň zaplatenú piť a nezačne pracovať? nocľaháreň. Môžem sa tam osprchovať a dajú „Jeho myšlienky sa zúžili na prežitie s alkoho- mi čisté prádlo. lom. Zároveň vníma, ako ho okolie odsudzuje, •Neviete koľko je hodín? Počkajte, vyveštím vám. že je neschopný svoj život zmeniť. Ako mu A teraz mi dáte 5 eur. dáva najavo, že je na ťarchu, na odpis,“ hovo- •Kúpte si Nota bene, podporte ma... Časopis rí psychologička, ktorá pracuje s bezdomov- vám nedám, je to môj posledný.

„Chceme, aby alkoholik odložil alkohol, ale čo mu zaň ponúkame?“

pristavovať a prihovárať sa mi. Čudovali sa, prečo ponúkam časopis. Vraj som upravená, nevyzerám ako bezdomovkyňa. Povedala som, že si zarábam na živobytie.“ Zákazníci si na ňu zvykli, má tu známych. Nepríjemné sú iba posmešné poznámky sídliskových frajerov. „Snažím sa správať úctivo, nevyhľadávam problémy. Ak ma ponížia, neodpoviem. Pomyslím si, že netušia, čo sa im raz môže stať.“

Neporaziteľní Má teda Tesco vyhranenú politiku smerom k predajcom Nota bene? „Našou snahou je vždy, keď je to možné, vyjsť im v ústrety – aby mohli predávať časopis vo vchode hypermarketu, kde prechádza veľa ľudí,“ povedala hovorkyňa Tesca Oľga Hrnčiarová. „Sú tu však aj isté očakávania slušného správania, vhodného oblečenia a celkovej hygieny.“ A kde je hranica medzi povinnosťou zamestnancov SBS udržať poriadok a osobnou nevraživosťou? K lamačskému prípadu Ľubice, Dušana a „horlivého“ pracovníka sa Hrnčiarová vyjadriť nevedela. „Nepodarilo sa mi zistiť podrobnosti,“ povedala. Skúsenosti niektorých predajcov naznačujú, že veľa závisí od nastavenia vedúceho konkrétnej

Žobrácke historky

pouličné blues

foto: archív NB

príspevky od predajcov Nota bene

Vinco: je to aj moje mesto Vinco kráčal ulicami. Len tak, akoby bez cieľa. Z Námestia SNP na Primaciálne, potom na Hlavné, odtiaľ smerom na Michalskú, potom tunelom na Klariskú, hore na Farskú, až k Dómu sv. Martina. Stade dolu schodmi zišiel na Rudnayovo námestie a cez Laurinskú späť na Kamenné a Námestie SNP. Bol to jeho každodenný okruh. Kráčal pomaly, zhrbený, pozorne sledujúci dlažbu – čo ak zbadá niekde zagúľaný centík? Ani nemusel dvíhať hlavu, aby zistil, kde je, lebo iný bol asfalt na esenpéčku, iná bola historická dlažba, možno pochádzajúca už niekedy zo stredoveku, a iná bola hladká dlažba na Hlavnom či na Primaciálnom námestí. Vždy po niekoľkých metroch zastal, kľakol si na zem a čiapku položil pred seba. Okolo prechádzali domáci, ale i cudzinci a on s pohľadom upretým do prázdna trpezlivo čakal. Občas mu v čiapke zazvonila minca, niekedy zašušťala bankovka a on sa s úctivým „ďakujem“, „danke“, „köszönöm“, „thank you“ ukláňal darcom. A po chvíli znova vstal, podišiel o pár desiatok metrov ďalej, jednak aby zmenil miesto, jednak aby na chvíľu

text: Július

vystrel chrbát a dal oddýchnuť boľavým kolenám. Chodil tak už dobrých dvadsať rokov, vždy tým istým smerom, vždy sa zastavoval na tých istých miestach, akurát to kľačanie bolo z roka na rok kratšie. Darmo, sedemdesiatku mal už na krku a kolená ho boleli stále viac a viac. Ale ten okruh nevynechal ani jeden deň. Bol na neho odkázaný. Vinco bol žobrákom a tá prechádzka ho živila. Ulice, ktorými prechádzal, poznal ako vlastnú dlaň. Poznal tu každý dom, každú bránu, lebo boli to jeho, Vincove ulice, jeho milované Staré mesto. Keď pred dvadsiatimi rokmi prišiel do Bratislavy hľadať zabudnutie a pokúsiť sa začať nový život, celú Bratislavu bral ako nutné zlo. Jednoducho mu ulice, domy a tisícky neznámych ľudí núkali anonymitu, ktorú vtedy potreboval ako soľ. A ostatné ho nezaujímalo. Až neskôr, keď mu ulice mesta dali chlieb, keď mu brány domov poskytli možnosť skryť sa pred dažďom, pred vetrom, keď mu pivnice a pôjdy domov dávali strechu nad hlavu, i keď iba akú-takú, až vtedy sa zamiloval do mesta,

dorka Vianoce sú obdobím splnených snov. Nedá mi, aby som nespomenula aj ja jeden, ktorý čaká na to, aby sa stal skutočnosťou. Predstavím Vám šteniatko, snívajúce o tom, že bude zase behať – tak ako v minulosti. Dorka si za svoj kratučký život veľa vytrpela, najprv žila niekde na reťazi, ktorá jej vydrala krk. Jej príbeh sa však začína na ceste: Jej zadné nožičky sa nemôžu postaviť a ona nemá čas ujsť. Hrozí, že ju prejde ďalšie auto. To našťastie prudko brzdí, vybiehajú z neho záchrankyne a utekajú s Dorkou na veterinu.

do toho svojho mesta. Smiešne! Je žobrák bez identity, bez bydliska a predsa to mesto považuje za svoje. Trápia ho rozkopané ulice, trápi ho špina a smeti, rozsypané okolo domov, trápia ho nevkusné barbarstvá sprejerov na stenách starých historických domov, uráža ho, keď ide okolo Manderláku, kde je bufet s rýchlym občerstvením, keď ide po Šafku, kde je tiež také zariadenie a všade okolo nich sú porozhadzované papiere, papierové tácky, papierové poháre a najviac ho zamrzí, keď počúva bohorovných tiež obyvateľov mesta, keď to všetko pripisujú bezdomovcom či žobrákom, teda i jemu, Vincovi. Nie! On by to v živote neurobil. Lebo on má svoje mesto rád. Lebo je to aj jeho mesto.

text: Ľubica

Veterinár konštatuje otras mozgu, naštiepený stavec, silný šok. Dorka sa po čase dostáva do našej domácej opatery. Dozvedáme sa smutné správy, podľa RTG je to patologický stav. Do 48 hodín po zrážke ju mali operovať, teraz je už neskoro. Zamýšľame sa, či má zmysel ju trápiť, či je možné, že niekedy bude chodiť. Ale ona tak veľmi chce. Ostáva jediná záchrana – liečba, ktorej vysvetlenie ťažko hľadať, ale energia a sila liečivých rúk začína fungovať. Aplikujú sa mastičky, biolampa, s Dorkou cvičíme. Držte nám palce, aby sme to zvládli a postavili ju

na nohy. Na problém tohto psíka ma upozornil majiteľ jedného zo šteniatok z môjho odchovu. Dorka sa nachádza v Selciach u majiteľky útulku. Posledné správy sú pozitívne. Dorka dostáva cit do labiek a sem-tam sa postaví.

Tramtárium

text: jožo 352

Asi najhoršia časť dňa, teda aspoň pre mňa, to tak nepocítia... Najkrajšou časťou dňa je ráno. Úplne dolámaný, často nevyspatý je večerné vysedávanie pri horúcom čaji a sa musím prekonať, zliezť z postele a uvariť sledovanie padajúceho snehu za oknom – si kávu, bez ktorej by som bol ako mátoha... to vie človeka neskutočne ukľudniť. Ale nie Ono záleží, aké to ráno je, pretože keď je každý má tú možnosť pozerať sa cez nejaké hnusne alebo prší, samozrejme to všetko okno a o horúcom čaji ani nehovorme. Majú ide pomalšie. Cez leto, keď ma prebúdzalo to počasie tak nejako v priamom prenose, odporné horko a slnko mi svietilo rovno pretože hovorím o tých, ktorí spávajú pod do okna, tak to bolo o inom, pretože som balkónmi, mostami alebo na lavičkách. Aj sa tešil, že to tak bude celý deň. No ale ja som to zažil a som rád, že je to za mnou teraz je to iné, lebo je celý deň hmla, prší – a dúfam, že sa to už nikdy nezopakuje. alebo padá sneh. Počas dňa, keď sa ako tak Naozaj im to ani trošku nezávidím, lebo prispôsobím počasiu, mi je to tak nejako viem, o čom to je. Stále studené ruky a jedno. Aj keď pravdaže niekedy je to fakt o nohy, bolesť celého tela a hlavne chrbta, no hubu, hlavne keď sú snehové fujavice skoro a stále nádcha... Organizmus vo veľa prípacelý deň a teplomer ukazuje pod nulu. Ľudia, doch nevydrží a ľudia umierajú. Väčšinou ktorí presedia celý deň v nejakej kancelárii ide o starších a chorých ľudí – a ako pozna-

menal jeden môj známy, je to pre nich vykúpením. Zamrznutie je jedným z najhorších s p ô s o b o v, a k o zomrieť, pretože to človek cíti, bolí to a hlavne to ide strašne pomaly. No nechcel by som. Ja mám zimu vcelku rád, ale teplo je teplo. Ono je to cez leto trošku ľahšie, lebo keď sa aj človek niekde pozabudne, má istotu, že ho na druhý deň nenájdu zamrznutého... PS: Januáru zdar – vonku spiacim zvlášť...

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

Rodičia si prešli peklom

Zbalili ju

Má ruky aj nohy. Žije. A plánuje maturitu! Stázka – dievča, ktoré mnohí odpísali už pred narodením.

Mäso nakrájať na kocky alebo pásiky, podliať vodou, nechať podusiť, pridať k tomu trochu horčice a nastrúhané zavárané uhorky. „Vynikajúce! Nevadí, keď je mäsa menej, šťava s príchuťou kyslých uhoriek to vynahradí. Len jej musím urobiť veľa. K tomu ryža, zemiaky, hocičo a večera ako z grandhotela,“ s úsmevom opisuje svoj najnovší kulinársky objav gazdiná Jarka. Sedíme v obývačke trojizbového bytu a domáca pani vytvorila úžasne príjemnú atmosféru. Neprišli sme kvôli receptom, hlavným dôvodom bola sedemnásťročná Anastázia, ale, hoci si Stázka a s ňou celá jej rodina toho v živote užili nadmieru smutného a ťažkého, po ľútosti a pochmúrnej depresii ani stopy. Debata je veselá. „Zvládli sme všeličo. Museli sme. Sme šťastní, že sme a to je hlavné“, nádherne zhrnie recept na život pani Jarmila.

Šesť S manželom Ferom túžili po veľkej rodine. Kŕdeľ detí bol ich snom. Aj sa plnil. Najstarší Juraj má tridsať dva, potom Katka, po nej prišiel Ferko. Mal by dvadsaťdeväť. Ale nemá. „Preboril sa pod ním ľad a šesťročný Ferko sa nám utopil. Tu, v dedine, pri bytovke. Ja ani neviem, ako som to prežila. Topili sa dvaja chlapci, jedného sa zachrániť podarilo, nášho Ferka už nie. S mužom sme stáli v ľadovej vode a hľadali ho, zrazu ho manžel našiel nohou. Môj krásny chlapec bol bez šance. V sekunde sa nám zmenil život,“ opatrne spomína milujúca mama Jarka. „Lekár nám odporučil ďalšie dieťa. Na svet prišla o pár rokov neskôr Mária. Dva roky po nej Matúš a pred sedemnástimi rokmi aj Stázka,“ matematicky zhrnie svoje ratolesti päťdesiatdva ročná sympatická Jarka. Stázka je na vozíčku a deformity tela sa schovať nedajú. No, iba na chvíľu. Kým človek nezačne počúvať príjemnú slečnu, druháčku na polytechnickej strednej škole v Liptovskom Mikuláši. Čo z nej môže, po maturite, byť? „Špecializujeme sa na účtovníctvo, daňovníctvo, ale neviem. Kto by ma zamestnal, keď majú problém aj zdraví?“

Šiesty mesiac Jarkina kontrola u lekára v šiestom mesiaci tehotenstva so Stázkou dopadla katastrofálne. Dostala to z mosta do prosta. Bez štipky nádeje, neokrôchane, s jasným ortieľom pre doktorov. Odporúčali interupciu, dieťa nebude mať ruky, nohy, bude bez šance na život. Vraj v nej

rastie „zrúda“. Jarka zúfalo hľadala ďalších lekárov, ďalšie názory. „Preplakala som dni a noci, porodila som päť zdravých detí, prečo by práve šieste malo byť zrúdou? Ničomu som nerozumela. V šiestom mesiaci a potrat? To by ma odrovnalo. Nedokázala by som sa pozrieť ani do zrkadla.“ Po ďalších špeciálnych vyšetreniach sa napokon diagnóza budúcej Stázky zoptimizovala. V Banskej Bystrici rodičom oznámili, že dievčatko má ruky aj nohy, ale narodí sa s rázštepom chrbtice. A až po pôrode sa bude vedieť, čo s tým... Ibaže pôrod sa skomplikoval, dievčatku pri ňom rázštep praskol, zdalo sa, že naozaj šanca na život je v nedohľadne. „Pre mňa to bolo aj tak najkrajšie bábätko, akonáhle som ju zbadala, vedela som, že sme si súdené. Že budeme bojovať a že zázraky sa na tomto svete hádam dejú.“

Transport do ústavu Po dvoch týždňoch pustili Jarmilku domov, každé tri dni však chodila do Bystrice pozrieť si svoju dcérku, nosila jej mlieko, prihovárala sa jej, hladkala ju. Stázka kvôli diagnóze musela ležať len na brušku. Rázštep vyzerá ako

„Pre mňa to bolo najkrajšie bábätko, viem, že sme si súdené.” veľká hrča vyrastajúca z chrbta. „Vedeli sme, že dcérka sa nikdy nepostaví na nohy, ale v porovnaní s prvotnými prognózami, ktoré som v tehotenstve dostala, som bola šťastná.“ ústavu. „Ale spomienka na tento moment ma Starostlivej mame však medzitým doma bolí ešte aj dnes,“ povie Jarka a Stázka sa len ochorel vtedy päťročný Matúš. Nahmatal si na ťažko ubráni slzám. Má sedemnásť. „Nedávali krku hrčku a na svete bola cysta. Okamžite ho mi šancu. Nikto. Okrem maminy a ocka. Je hrozhospitalizovali v bystrickej nemocnici. V tej istej, né, že rodičia musia presviedčať okolie, že sa kde ležala jeho čerstvá sestrička Stázka. „Bola o svoje dieťa chcú starať. Že je ich a ľúbia ho!“ som tak pri dcérke častejšie.“ Jedného dňa ju ale zbadala zabalenú v perinke, pripravenú na Štyri roky na bruchu odchod. „Neviete si predstaviť, ako mi zovrelo Pod lekárskym drobnohľadom bola stále. Slesrdce, keď na moju otázku, kam malá ide, úplne dovali ju kapacity v Bratislave, no k chirurautomaticky odpovedali, že do ústavu. Skoro gickému odstráneniu rázštepu sa nik nechsom z nôh spadla. Moja Stázka a do ústavu? cel odhodlať. Až keď mala štyri roky. Rázštep A to ma vopred nikto ani neupozornil? Písal zmizol, od siedmeho stavca dievčatko nemá sa rok 1993, čiže nijaký stredovek!!!” Jarka miechu, čo je obrovský hendikep, ale v tejto okamžite zastavila transport dievčatka do úžasnej famílii to tak nevnímajú. Mesiac

jednoducho nie som čarodejník, nemám na benzín, budeme vďační za každý cent, ktorý by sme dostali.“ Peniaze sa u nich trikrát obrátia v dlani, kým sa rozhodnú, na čo ich použiť. Stázka s mamou si nestavajú vzdušné zámky, netúžia po nereálnych veciach. Vedia, že škola je to jediné, kde Stázka prichádza do kontaktu s reálnym režimom. Pretože život po maturite už asi bude iný. „Teraz síce frflem na školu, ale viem, že o pár rokov bude môj program prázdnejší. Som v triede medzi zdravými spolužiakmi, všetci sú fajn a ja im v dobrom závidím. Maturitou sa ich život nekončí, naopak začína. Nájdu si prácu, založia rodinu...,“ reálne zhodnotí Stázka.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Stázky oslovil. Radi by sme im, aj s vašou pomocou, pomohli s príspevkom na benzín, ktorý im najviac zaťažuje rozpočet. Stázka potrebuje a chce chodiť do školy. Bez auta to ale nejde. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Stazka. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 240 389 alebo 0905 910 827 (medzinami@zoznam.sk). Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

Zbohom Atti!

Stázka s mamou sú skvele zohratou dvojkou. „Rozhodli sme sa nič nedramatizovať,” hovorí Jarka.

po operácii sa však rozbehol hydrocefalus, hlavička sa zväčšovala, implantovaním špeciálnej hadičky na vytekanie likvoru sa ho podarilo zastaviť a Stázka na otázku, ako sa cíti, „s hadičkou v hlave“, ledabolo mykne plecom: „V pohode.“ Na svoju mamu nedá dopustiť. Na mnohé veci ju potrebuje. „Najmä pri hygiene a toalete. Vylučovanie je namáhavé, ale my to vždy zvládneme. Som hrdá na svoju dcéru. Verte, nie je ľahké, pri plnom vedomí nepodľahnúť zúfalstvu, keď vám niekto druhý musí pomáhať so stolicou. No my sme sa rozhodli nič nedramatizovať,“ vyzná lásku svojej takmer dospelej dcére mama Jarka.

Minimum Dennodenne ju vozí do školy. Maturita je ich veľkým cieľom. „Poviem to na rovinu, so všetkým si vieme poradiť, ale kde sa cítim v slepej uličke, sú peniaze. Môj opatrovateľský príjem je 230 eur, manžel síce pracuje, ale mesačne prinesie do tristo eur. Zamestnávateľ rok sľubuje, že je to len dočasné, že keď kríza prejde, všetko spätne doplatí... Čo máme robiť?“ Najväčšou položkou v rodine je benzín. Stázka má školu v Mikuláši, z ich dediny je to presne 28 kilometrov. „Ráno ju odveziem na vyučovanie, potom sa vraciam domov. Poobede idem po ňu a znova cesta späť. Denne najazdím minimálne 120 kilometrov. A ja

Pamätáte si sympaťáka a veľkého optimistu Attilu z novembrového príbehu? Štrnásťročný chalan, ktorý bravúrne bojoval s rakovinou. Zdalo sa, že hádam sa zázraky dejú. Atti s preňho typickým polohanblivým úsmevom vždy povedal, že sa má dobre. Choroba však začala po operácii pľúc prirýchlo napredovať. Nedalo sa pomôcť. Je mi to veľmi ľúto... Atti koncom novembra zomrel. Doma, obklopený láskou mamy Martinky, sestier Lucky a Jasmínky. V januári by mal pätnásť... Osud býva občas aj nespravodlivý... Atti, bolo mi cťou Ťa spoznať, Lucia Laczkó, OZ Medzi nami

HLAVA

text: mária bulková, Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť | foto: palo čejka

KTO SA NEPÝTA, NEVIE

Môžeme viac než len odvoliť!

Chcete poznať územný plán vášho mesta? Vedieť, komu a za koľko volení zástupcovia predávajú mestský majetok? Príležitostí ovplyvniť dianie za prahom volebnej miestnosti je veľa. Pri úsilí zmeniť veci vo vašom meste či zistiť, prečo nefungujú, sa občas môžete cítiť ako Kafkov Zememerač K. Tiež sa vám bude zdať, že sa snažíte dostať do zámku, ktorý nikto nikdy nevidel. Počas pátrania po tom, ako sa hospodári s verejnými peniazmi alebo prečo je na cestách neodhrabaný sneh pravdepodobne stretnete dvojníkov večne nezastihnuteľného úradníka Klamma. Na rozdiel od Zememerača K. však máte šancu na vydarený koniec. Spôsobov, ako získať odpovede, je niekoľko. Jedným z nich je infozákon. Už desať rokov umožňuje občanom pýtať sa volených zástupcov na ich spravovanie. Vyložiť si zákon nemusí byť jednoduché. Pomôžu vám s tým viaceré občianske združenia. Na stránke Via Iuris nájdete aj rady, ako si právo na informácie uplatniť, vzory žiadostí, odvolaní či žalôb proti rozhodnutiu o nesprístupnení informácií. Nadácia otvorenej spoločnosti zase každý rok hodnotí najlepšie a najhoršie príklady uplatnenia infozákona. Aby sa úrad dostal do prvej kategórie, mal by informácie zverejňovať aktívne, bez toho, že ich niekto žiada. Ak ste na takýto príklad dobrej praxe nenatrafili, požadovanú informáciu nedostali ani po odvolaní a nechcete podávať žalobu, zájdite si na rokovanie mestského zastupiteľstva. Je verejné. Nikto vám nebude brániť v sledovaní rokovania o rozpočte obce.

Zmena od stola A čo ak nemáte čas chodiť na zastupiteľstvo, ale chcete upozorniť na nedostatky samosprávy? Urobte to cez internetový portál Odkaz pre starostu, ktorý prevádzkuje Inštitút pre dobre spravovanú spoločnosť. Pár klikmi myšou tak dosiahnete opravu cesty, odstránenie odpadkov či vysadenie stromov. Stačí v on-line formulári opísať problém, na ktorý chcete upozorniť, prípadne pripojiť fotografiu. Podnet sa automaticky zašle kompetentnej samospráve a s jej odpoveďou sa zverejní na portáli. Vystavuje vedenie miest a obcí drobnohľadu verejnosti, čím ich núti reagovať na sťažnosti občanov ochotnejšie a rýchlejšie. V súčasnosti funguje v Bratislave, Banskej Bystrici a Vinodole. Rozšíriť by sa mal do zvyšných krajských miest.

Nie je pravda, že po voľbách občan zmôže iba figu borovú.

Veľa užitočných tipov ako ovplyvniť komunálnu politiku nájdete na stránke Transparency International, ktorá vlani v septembri urobila komplexné hodnotenie sto najväčších slovenských samospráv – Otvorená samospráva 2010. Zohľadňovalo rozsah poskytnutých informácií, zavedených protikorupčných mechanizmov a

„Zájdite si na rokovanie mestského zastupiteľstva.“ mnoho ďalších ukazovateľov. Najlepšie sa umiestnila Šaľa, Banská Bystrica a Martin. Najhoršie obstáli Zlaté Moravce, Smižany a Krompachy. Zverejnenie takýchto hodnotení vyvíja na samosprávy tlak, aby zlepšili svoje výsledky.

Tlačidlo „like“ nestačí Niet pochýb, že nové informačné a komunikačné technológie priniesli prísľub politických zmien smerom k väčšej otvorenosti. Disidenti niekedy nemôžu vyjadriť

svoj názor verejne, pretože by tým riskovali život. Môžu to však urobiť vo virtuálnom svete – prostredníctvom anonymizačných sietí. My sa nemusíme báť podporiť ich tlačidlom „like“. No má virtuálny aktivizmus dosah na reálny svet? Oveľa menší než sa mu prikladá – tvrdí spisovateľ Malcom Gladwell, ktorý študuje štruktúru občianskej spoločnosti. V internetovom spoločenstve totiž motivácia jeho členov ani ochota riskovať nie sú dostatočne silné. Aktivizmus s tlačidlom „like“ je vraj pre tých, ktorí nie sú ochotní podstúpiť skutočné obete a nemôže priniesť zásadnú zmenu. Hoci mu zotrvanie iránskeho prezidenta Mahmúda Ahmadínedžáda v úrade aj po twitterovej revolúcii dáva za pravdu, mnohí aktivisti s Gladwellom nesúhlasia. Príkladom je bosnianska občianska iniciatíva Dosta! (v preklade Dosť!). Pravidelne a s úspechom organizuje protesty vždy, keď sa konanie volených zástupcov nezlučuje so záujmami občanov. Jej zakladatelia sa najskôr stretli na internetovom fóre. Až z neho sa presunuli do off-line priestoru. Nakoniec, o význame on-line aktivizmu svedčia aj pribúdajúce vyriešené problémy na portáli Odkaz pre starostu.

text a foto: jana čavojská, redaktorka plus 7 dní

NOHY

Na návšteve u Veľkomoravanov

Živý skanzen

Z nízkych drevených domov vychádzajú postavy zababušené do dlhých vlnených plášťov. Popíjajú bylinkový čaj a naťahujú ruky k ohňu, na ktorom si pečú mäso. Stmieva sa, okolie je pokryté snehom. Domčeky sú zariadené jednoduchými ohniskami, hlinenými nádobami a zvieracími kožami.

Na tomto mieste žili ľudia už pred sedemtisíc rokmi.

Skupina Velkomoravané oživuje v archeoskanzene históriu.

Naozaj to kedysi vyzeralo práve takto? Ťažko povedať. Žiadne stavby z obdobia Veľkej Moravy sa nám nezachovali. Maximálne pôdorysy. To, ako si vtedy ľudia stavali a zariaďovali svoje príbytky, môžeme iba hádať. Jednu takú hypotetickú rekonštrukciu opevneného sídla starých Slovanov z prelomu 8. a 9. storočia vybudovali na Morave, v Modré pri Uherskom Hradišti.

Reálne základy Objekty majú reálne základy, archeológovia ich vykopali v Modré aj na ďalších miestach okolo Uherského Hradišťa. Tu, v Modré, stoja strážne veže, obytné domy, dielne, hospodárske budovy a kostol svätého Jána. Najstarší objavený kostol na území Česka aj Slovenska z prelomu 8. a 9. storočia sa vyníma na kopci nad

Domčeky sú zariadené jednoducho.

sídlom. Stavba sa však nezachovala. Na základoch kostola postavili len jej pravdepodobnú repliku. Veľkomoravské sídlo momentálne funguje ako archeoskanzen. Ale kde sa tu potom berú všetci tí ľudia? Sú to nadšenci zo združenia Velkomoravané. Zaoberajú sa čo najvernejším zobrazovaním každodenného života z obdobia Veľkej Moravy. Rekonštruujú odevy, remeslá, zbrane, jedlá, ale napríklad aj stolové hry z minulosti. Do života obyvateľov sídla sa môžu zapájať aj návštevníci archeoskanzenu. Na rôznych akciách si môžu vyskúšať streľbu z luku, pečenie chlebových placiek či výrobu keramiky. Kto má chuť, môže sa pridať aj k staroslovanským hrám. Velkomoravané sa občas aj pobijú. Samozrejme, spôsobom a zbraňami našich predkov.

Z učebníc dejepisu Starí Slovania neboli prví, kto sa na území dnešnej dedinky Modrá usídlil. Najstaršie nálezy sú ešte z obdobia neolitu, teda spred približne sedemtisíc rokov. Už vtedy tu žili zruční poľnohospodári. Premleli sa tu ľudia mnohých kultúr, ktoré poznáme z učebníc dejepisu: ľud mohylových stredobronzových kultúr, lužických popolnicových polí, platenickej kultúry aj Keltov. Neďaleké miesto, kameň nazývaný Kráľov stôl, mal podľa archeológov pôvodne tvar pratura a pravdepodobne bol súčasťou pravekého slnečného kalendára. Tajomné miesto, na ktorom sa premlelo toľko rozličných kultúr, príbehov a náboženstiev, pôsobí najsilnejšie po zotmení. Ľudia sa tu pred sedemtisíc rokmi predsa pozerali na tie isté hviezdy.

NOHY

text: jana čavojská, redaktorka plus 7 dní

Ženy v Pakistane nežiadajú nič pre seba, viac im záleží na ostatných členoch rodiny. Foto: ISIFA

V Pakistane zostala napriek hrozbám Talibanu

Prišli o všetko

V lete postihli Pakistan najhoršie záplavy za posledných osemdesiat rokov. Pri samotnej katastrofe nezahynulo toľko ľudí ako počas zemetrasenia na Haiti. Záplavy však znehodnotili úrodu na pätine územia krajiny. To znamená hlad až dovtedy, kým poľnohospodári nepozbierajú ďalšiu úrodu. Presne na toto sa snaží poukázať Marcela Ondeková z občianskeho združenia Človek v ohrození. Po záplavách rozbiehala v Pakistane humanitárne aktivity združenia. V zapadnutých dedinkách na severe krajiny, mimo veľkých miest a hlavných ťahov. Tam sa ľudia nedostali takmer ku žiadnej pomoci. Počas jej pobytu navyše Taliban vyhlásil, že bude útočiť na humanitárnych pracovníkov zo zahraničia.

Mimo hlavných ciest Niektoré dediny, ktoré v lete zaplavilo, sú dodnes pod vodou. Takmer osem miliónov ľudí zostáva v provizórnych podmienkach a je odkázaných na potravinovú pomoc. Do hôr prišla silná zima. Situácia je na mnohých miestach kritická. Napriek tomu sa správy o Pakistane v našich médiách takmer neobjavujú. Živelná katastrofa dávno skončila, mŕtvych pochovali. Pakistan viac asi nie je zaujímavý. Keď v lete zaliala krajinu voda, prezident Zardari bol práve v Európe. V tejto zložitej situácii sa neobťažoval vrátiť domov. To mu ľudia dodnes vyčítajú. „Na severe kritizujú vládu aj za to, že nevydala žiadne varovanie pred povodňami,“ vysvetľuje Marcela. „Na juhu bolo

všetko lepšie zorganizované. Výraznejšie ako civilná vláda však spočiatku pomáhala armáda.“ Marcela pracovala v regióne Nowšera dvesto kilometrov od Islamabadu. „Rozhodli sme sa ísť mimo väčších miest a hlavných ciest. Tam sa už ľudia dostali k nejakej pomoci. Dediny mimo hlavných ciest vyzerali úplne inak. Uličky boli zaplavené bahnom, cesty neodpratané.“ Keďže postihnuté je obrovské územie, je ťažké rozhodnúť: v tejto dedine pomôžeme a v tejto už nie,

„Osem miliónov ľudí je stále odkázaných na pomoc.“ lebo na to nemáme. „Môžeme však aspoň poskytnúť informácie,“ hovorí Marcela. „Boli sme v kontakte s vysunutým pracoviskom OSN a aj so štátnym koordinátorom. Dozvedeli sa od nás o ďalších miestach, kde ľudia potrebujú pomoc.“

Bez jedla a vody V Péšaváre sa Marcela snažila nebyť príliš nápadná. Miestni tam však nie sú zvyknutí na cudzincov, a na samé ženy už vôbec nie. „V guesthouse sa každý chcel so mnou rozprávať. Také upozorňovanie na seba však znamená vystaviť sa riziku. Cudzinci majú tendenciu zdržiavať sa v lepších hoteloch a lepších reštauráciách. Preto sme sa takým miestam vyhýbali.“ Práve bol ramadán, mesiac, počas ktorého moslimovia od východu až po západ slnka nesmú jesť ani piť. V štyridsaťstupňových horúčavách sa ho snažila dodržiavať aj Marcela. Nechcela provokovať miestnych a bolo by jej nepríjemné napchávať sa pred ľuďmi v takej ťažkej životnej situácii. Práca v tradičnom moslimskom prostredí má svoje špecifiká. Marcela komunikuje väčšinou s mužmi. Tí riešia verejné veci. Ona by sa síce ako žena mohla stretnúť aj so ženami, ale jej pakistanský kolega a tlmočník Syed Kamran Ali Shah nie. Ženy sú vedené k skromnosti a pre seba väčšinou nič nevyžadujú. Nie sú zvyknuté prosiť svojich manželov, aby ich zobrali napríklad k lekárovi do susednej dediny alebo im kúpili lieky. Viac im záleží na ostat-

INZERCIA

WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu?

Milióny ľudí, medzi nimi aj deti, ďalej žijú v provizórnych podmienkach. Foto: Marcela Ondeková

ných členoch rodiny. Humanitárni pracovníci len veľmi ťažko prekonávali túto bariéru a zisťovali, čo ženy naozaj potrebujú. „V jednej dedine však za mnou prišla staršia pani a ťahala ma do svojho domu. Bola to vdova, nemala v domácnosti žiadneho muža, tak si musela poradiť sama. Ukazovala mi svoj zatopený dom a zničenú záhradu. Prišla o celú úrodu a o ovocné stromy. Srdcervúco plakala a hovorila: Toto je moje živobytie. Nepredám ovocie, lebo je zničené, tak nebudem mať z čoho žiť a nakŕmiť svoje dcéry. Vtedy sme sa rozhodli vyčleniť špeciálnu sumu na riešenie takýchto individuálnych prípadov. Hlavne pomoc vdovám, ktoré sa nemajú na koho obrátiť.“ V tom regióne sa život rodiny odohráva vo vnútri, v domoch a na dvoroch za vysokými múrmi. Hlavne ženy sa pohybujú väčšinou v tomto priestore. Von, na ulicu, veľmi nechodia. Ploty zmyla voda a ony prišli o súkromie. Cítili sa absolútne odhalené. Hocikto, kto šiel okolo, mohol nazízať do ich privátneho priestoru. V pakistanskej spoločnosti je to obrovský problém. Preto združenie Človek v ohrození distribuovalo aj celtovinu, z ktorej

si rodiny postavili ploty. Niektorí ju použili aj ako podlahu, lebo je hygienickejšia ako hlina.

Decentná žena Pred miestnymi mužmi sa Marcela často musela tváriť tak, že ona nie je tá, ktorá rozhoduje, a že všetko dôležité má na starosti Kamran. Jeho mama jej na rozlúčku darovala látku na tradičný odev shalwar khameez, aby chodila oblečená ako „decentná žena“. Svoju humanitárnu prácu začínala Marcela v Afganistane, je zvyknutá pracovať v kultúrne odlišnom prostredí. Priznáva, že si to vyžaduje veľa tolerancie. „V takomto prostredí sa človek sústavne musí snažiť pochopiť veci, ktoré sú odlišné a možno ho aj rozčuľujú. Je dobré mať kritický názor, ale musíte voliť primerané prostriedky na to, ako ho vyjadriť.“ Marcela Ondeková upozorňuje na to, že kríza nie je iba tam, kde vyťahujú ľudí z trosiek. „Situácia na severe Pakistanu možno nevyzerá z pohľadu Európana ako nejaká obrovská katastrofa. Ale milióny ľudí tam prišli o všetko a ak im nepomôžeme, budú odkázaní len sami na seba.“

Strihanie psíkov a poradenstvo:

0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby: www.webareal.sk/dream

gastroduel

text: dagmar gurová | foto: miro kubečka, jana čavojská

Kulinársky súboj receptov o priazeň našich žalúdkov. Ktorý vyhrá v zápase chutí – vegánsky, či mäsožravecký?

MESTSKÉ INŠPIRÁCIE

V meste sa často žije, varí a je prirýchlo. Miro a Ľubica potvrdzujú, že to tak nemusí byť. Nekupujte polotovary, trhajte divú zeleninu v parku alebo sa inšpirujte mestskou architektúrou.

Tuniakový šalát

Peniažková šošovicová polievka

1 konzerva tuniaka v oleji balíček miešaného šalátu 1/2 posekanej červenej cibuľky olivový olej citrónová šťava soľ a korenie cícer

1,5 šálky šošovice 6 šálok vody 4 bobkové listy pár rezancov riasy Hijiki (alebo Arame) 7 sušených sliviek ya hrsť sušených hríbov

Zmiešame olej s citrónovou šťavou a pretrepeme, osolíme a okoreníme. Ostatné suroviny zľahka premiešame a zalejeme nálevom. Podávame s bagetkou.

Šošovicu opláchneme, vložíme do studenej vody, pridáme do nej bobkový list, riasu, slivky aj hríby. Po zovretí pridáme vopred namočenú riasu, varíme do mäkka. Osolíme 10 minút pred vypnutím. Pridáme tofunézu, premiešame a necháme chvíľu odstáť. Kto má rád výraznejšiu chuť, môže si pridať pár kvapiek umeoctu alebo sladkého ryžového octu.

Miro Kubečka kuchár, foodstylista, majiteľ reklamnej agentúry Aperto a aranžér a fotograf jedla. V našom gastrodueli reprezentuje „mäsožravú“ časť populácie. V meste sú obchody plné polotovarov, ale Miro radí odolať. „To nie je varenie. Čerstvé jedlo musí byť z čerstvých (teda ani nie mrazených) surovín.“ Najlepšie nápady dostáva na trhu. Inšpiráciou môže byť aj architektúra. Mirov sen je variť na netradičných miestach a jedlo tam konzumovať – na streche VÚB budovy, v prezidentskej záhrade. Mesto vraj napomáha k skúšaniu vecí, ktoré ste mali v pláne, ale nevedeli ste, kedy, kde a čo kúpiť. Niekedy stačí porozprávať sa s priateľmi, poradia vám. Miro však rád varí aj na dedine. „Je to spojené s plánovaním, balením a načasovaním, ale stojí to za to!“

1 čl soli 2 tégliky tofunézy (alebo tofu tatárskej, sójovej /ovsenej / ryžovej/ mandľovej... smotany)

Ľubica Balážová konzultantka v oblasti zdravého životného štýlu, je vedúcou nového obchodíku v Trnave. V našom dueli chutí reprezentuje „vegánsku stranu“. Ľubica si myslí, že v meste je všetko pod nosom a väčšinou prirýchle. „U mňa platí: čím zložitejšie kritériá, tým viac funguje tvorivosť a improvizácia. A to sa dá kdekoľvek, na meste či mieste nezáleží.“ Inšpiráciu však podľa nej nie je problém nájsť ani v meste. Urobte si ihrisko z cviklových hranoliek, z cereálnych sušienok spojených sójovým jogurtom postavte autobus a parčík z divokej zeleniny s mrkvičkovou lavičkou – fastfoodová úprava chutnozdravého jedla na tanieri. Ľubica odporúča používať sezónne potraviny zo záhradiek, divokú zeleninu z parku, lúky, poľa za mestom, pestovať si bylinky v kvetináčoch, klíčiť si semiačka. Radí tiež meniť zaužívané spôsoby servírovania, urobiť si piknik pod stromom, v tráve, na balkóne.

Ďakujeme predajni Ľubka – potraviny pre zdravie za poskytnutie priestoru a potravín na varenie. Zdravé a chutné potraviny, poradenstvo i recepty šité na mieru nájdete v Trnave na Šrobárovej ulici č. 1.

takmer bodka Aj v nešťastí treba [...].

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Všade dobre, [doma manželka]. Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc bezdomovcom. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 euro a predáva za plnú sumu 1,40 euro. Predajca je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu na str. 3. Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity s cieľom aktivizácie klientov. V rámci terénnej práce aj vyhľadávanie ľudí bez domova, ktorí potrebujú pomoc. Viac na www.notabene.sk. Manažment organizácie Proti prúdu uvíta akékoľvek návrhy a pripomienky. Redakcia ďakuje za všetky zaslané príspevky, ale nevyžiadané rukopisy a fotografie nevracia. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názorom redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP a organizácie FEANTSA. Vydavateľ: o. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk Manažment projektu: Bc. Martin Opeta, riaditeľ, 0907 197 908, martin@notabene.sk,

Mgr. Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa, 0905 143 651, tordova@yahoo.com Redakcia: Mgr. Sandra Tordová, Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk

Distribučné miesta Bratislava o. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Nora Volčková, Ivan Lorenc, 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk Banská Bystrica Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus.bbystrica@redcross.sk Čadca DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk Hlohovec o. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk Holíč n. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Jana Pavková, 034/668 31 10, emauzy@stonline.sk Kežmarok o. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546,

Lito a tlač: Typocon, X line Grafické spracovanie: Mgr. Art. Pavol Čejka Jazyková korektúra: Workaholic Culture Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk

komunita@kezmarok.sk Košice ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Helena Havrilová, 0902 131 126, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk Levice o. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk Liptovský Mikuláš Komunitné centrum „Nový svet” – Hlboké (v spolupráci s MsÚ Liptovský Mikuláš), Športová 1190/4, 031 01 Liptovský Mikuláš, Viera Kočtúchová, 044/552 20 52, 0911 197 227, komunitne.centrum@atlas.sk Malacky n. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, 034/772 24 57, 0902 230 122, acbetania@orangemail.sk Nitra DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com Nové Zámky Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová,

Administratíva: Fabiola Mokrá Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk Street work: Peter Kadlečík, peterkadlecik@notabene.sk

0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk Piešťany ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk Poprad ZSS – o. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 143 254, socialne@msupoprad.sk Senica n. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Trnava ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk Vranov nad Topľou ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Žilina DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@gmail.com

text: daniel pastirčák, zuzana uličianska | foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Mesto s veľkým M Väčšinou zhlboka kašlem na aktuálnu tému Nota bene, lebo neviem písať na objednávku. Ale tentoraz mi zaihrali prsty, lebo mesto, to je téma! Vopred je však isté, že sa z nej takmer nič nezmestí do jedného stĺpčeka. Mesto je totiž priveľké. V mojich poviedkach ho vždy píšem s veľkým M. S najväčším. Tolstoj už v roku 1889 napísal: „V meste môže človek prežiť aj sto rokov a nedovtípi sa, že už dávno zomrel a zhnil.“ Pre niektorých spisovateľov je mesto len kulisou (vezmite si celé stohy slovenskej dedinskej literatúry aj ultra-moderné romány, kde všetci fungujú v autách, butikoch a podobne). Iných však mesto mätie, omračuje, desí, nielen svojou odvrátenou stranou, skrátka inšpiruje k niečomu, čo môže mať aj vyššiu hodnotu. Domovy potkanov a úbožiakov, kanalizácia pre zimný spánok a vysvietené lokály mafie, jeden zabudnutý mudrc a posledné svietiace okno, za ktorým možno matka chystá jedlo pre dieťa a možno za ním stojí ktosi, kto dumá o samovražde. Niekto v tom žije, niekto uteká. Jack Kerouac nie je len plochý hrdina pubertálnych cestovateľov, stačí si prečítať viac než jednu knihu. Z mesta pravidelne utekal, nie však na „trip“, ale z dosahu ľudí, aby potom zasa rovnako pravidelne utekal späť, zo strašnej izolácie a samoty do toho mraveniska, ktoré my, všetci mravci, voláme mesto. Raz si dokonca našiel dosť uletené zamestnanie: nastúpil ako strážca požiarov kdesi do búdy uprostred divočiny a na míle od ľudí mal povinnosť sledovať, či kdesi v lesoch nehorí. Veľké plány, rozjímanie v samote, zmysel bytia, to všetko je pekné, len to príliš dlho nevydržal. Avšak ako slušný človek sa k tejto slabosti priznal (a ja sa tiež priznávam). Našťastie, vznikla z toho jedna skvelá poviedka, kde Kerouac hovorí: „Noc čo noc myslím na hviezdy... A pochopím, že nech som kdekoľvek, či v izbičke plnej myšlienok alebo v tomto nekonečnom vesmíre hviezd a hôr, všetko sa to nachádza v mojej duši. Netreba samotu. Milujte život taký, aký je a nevytvárajte si žiadne predsudky.“ Autor je prozaik a redaktor Plus 7 dní.

Mimochodom

... Daniela Pastirčáka

Most cez samotu Mesto – domy a ulice. My máme domy, oni majú ulice. Prichádzajú sem z cintorínov lásky, z miest, kde sa muž ženy dravo zmocní a potom ju odhodí aj s plodom života, ktorý v nej počal. Prichádzajú z bytov, kde človek pred človekom navždy zabuchol dvere. My sme „domovci“, oni bezdomovci? Jože Tisnikar maľoval ľudstvo ako zástup prechádzajúci pustou planinou do tmy za horizontom. Pracoval totiž v márnici. K jednému z obrazov napísal: “Keby som sa narodil dnes a žil sto rokov, keby som konal svoju prácu osemdesiatpäť rokov a mal by som veľkú márnicu, ak by som dokázal pracovať nadľudskou rýchlosťou – všetci ľudia na svete, živí v tejto minúte, všetky deti i starí ľudia, všetci do jedného by museli prejsť mojou márnicou. Život na tomto svete je taký krátky, že niekedy uvažujem, či si to ľudia vôbec dokážu uvedomiť, či vedia, že všetci iba prechádzajú touto zemou v dlhom zástupe, ako horský prúd, ako záplava, bez toho že by sa čo i len na sekundu zastavili.”

Nielen oni, i my sme bezdomovci. Je tu tma a zima. Tma očí, ktoré nevidia cudziu núdzu, zima, lebo ohne lásky vychladli. V tej tme a zime si človek nevie spomenúť, odkiaľ prichádza, kto je, ani kam ide. Zapáľme svetlo, aby sme znova videli, oheň, aby sme sa ohriali. To, čoho sa z lásky vzdáš sa mení na svetlo, čo rozdáš bez toho, aby si niečo získal, na plameň, ktorý hreje. „Dávať znamená postaviť most ponad priepasť samoty“, napísal Exupéry. Podľa človeka – čo je kdesi dané, inde je vzaté. Tak sme si zvykli zabúdať na Boha a používať tovar. V skutočnosti však to, čo dávaš, ťa vôbec nezmenšuje, práve naopak. Zväčšuje ťa o bohatstvo, ktoré rozdáš.

„Všetci do jedného by museli prejsť mojou márnicou.“

... zuzy uličianskej

Mestopis „Ach, ako je tu krásne,“ vzdychne si človek mestský, keď vystúpi z auta v akejsi dedinke v údolí. A ten vzduch! Úžasné,“ nadchne sa spontánne. Po pol hodine však zneistie a začne v tej zelenej neštruktúrovanej hmote hľadať internet café a 24-hodinový supermarket. Pretože aj to hnusné, smradľavé mesto má svoje výhody. Dedina je navonok stvorená pre ľudí. Ale skúste sa poprechádzať po chodníku postavenom z eurofondov. Miestne psy neprestanú na vás štekať a babky sa neprestanú čudovať. Dedina je „záplotnícka“, mesto je obrovským verejným domom v tom najlepšom zmysle. To atraktívne v meste sa deje vonku, prinajmenšom v spoločnosti ďalších stoviek ľudí. Mesto však vyžaduje od svojich obyvateľov štipku veľkorysosti. Ak v ňom chcete prežiť pri duševnom zdraví, musíte sa naučiť milovať obecné kvetiny, deliť sa o lavičky a ležať na trávnikoch, ktoré ste nekosili. V tom je práve to čaro, ten trik, ktorému nás mesto rafinovane učí – neviazať sa, nevlastniť, iba vnímať štruktúry a participovať na nich, pretože ešte aj ten črepník na vašom okne sa stáva súčasťou živej mestskej inštalácie

podobne ako farebná bielizeň rozvešaná v úzkych uličkách Lisabonu. Mesto je filmom s tisícmi štatistov, na ktorý sa môžete donekonečna pozerať bez toho, aby vás to omrzelo. Aby ste však z neho nechytili depresiu, musíte rešpektovať jeho rytmus. Aj veľkomestá dokážu byť hrozivo prázdne. Moj strýko žije na Floride v dvojmilónovej metropolitnej oblasti. Keď som sa po troch dňoch strávených pri jeho bazéne domáhala centra jeho mesta, s neochotou ma priviezol na ulicu s dvomi poloprázdnymi barmi. Súbor kondomínií, akokoľvek rozsiahlych, mesto ešte nerobí. Neznámym veľkým krásnym mestám som venovala jednu zo svojich prvých pubertálnych básní. Dodnes ma neomrzeli. Milujem ich energiu a verejnú samotu, ktorú poskytujú. Mesto je ako mačka, nikdy vám nebude úplne patriť. Ale ak máte niekedy šťastie na ten pravý moment, cítite, ako leží pod vašimi nohami a vnímate zázrak jeho života.

„Mesto je ako mačka, nikdy vám nebude úplne patriť.“