NOTA BENE 116 by Proti prúdu

116

FEBRUÁR 2011

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

Miesto pre číslo preukazu predajcu

POLOVICA

PRE PREDAJCU

ZVIERATÁ A MY

Príloha PEXESO (str. 35)

KNIHA, 5 ◊ polovica pre predajcu

Kódex

predajcu 1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze. 7. Predajca nesmie slovne či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis v súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto čin nosti pomáhať, zvlášť, ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu. 13. Predajca nesmie predávať časopis, ani sa zdržiavať na predajnom mieste, s dieťaťom do 16 rokov.

z obsahu

ROZHOVOR ZAUJÍMAVOSŤ GLAMOUR TREND JE PODVOD MYSLIEŤ AKO KRAVA

Spisovateľka a novinárka Irena Brežná vzbudzuje rešpekt. Nielen svojou vysokou postavou, ale aj priamou komunikáciou. Žije v Bazileji, ale od roku 1989 chodieva na Slovensko vyrovnávať sa so svojimi slovenskými koreňmi a najnovšie aj zvyšovať kvalitu slovenskej žurnalistiky.

Stále viac sa ukazuje, že komunikácia so zvieratami je možná. Rozumieť ich reči by však asi často znamenalo čeliť požiadavkám na lepšie zaobchádzanie. Je otázne, či o to budeme mať záujem.

ŠPIÓN NAJLEPŠÍ SPOLOČNÍK

TÉMA HUMOR, ŠOK A CELEBRITY

Pes je pre bezdomovca často jediným priateľom, pomáha mu prežiť. Zároveň je brzdou v tom, aby sa dostal aspoň k nocľahu pod strechou. V nocľahárniach a ubytovniach totiž pre zvieratá platí zákaz vstupu.

Ľudia zabalení ako mäso v supermarkete, konské sedlá natreté medom, obria žena unášajúca mini-King Konga, slepačie S.O.S. – to všetko má upozorniť na zlé zaobchádzanie so zvieratami.

24 FENOMÉN

PÚTNIK KRČMY V RUINÁCH

RECEPT NA PREŽITIE

Je neskorý zimný večer. Vonku mráz, ktorý spoľahlivo vyprázdnil aj široké budapeštianske ulice. Naša sprievodkyňa Zsuzsi už čaká na recepcii. Zavedie nás do tých najvychytenejších krčiem v ruinách.

V ďalšom čísle s témou PRAVDA si prečítate: Svet bez predsudkov

Akej farby je klamstvo?

Kto za pravdu horí

Máme ich všetci. Preberáme ich od rodičov a okolia, neoverujeme si ich vlastnou skúsenosťou. Žiť s nimi musíme, záleží však na tom ako. Načo slúžia? Sú nám predsudky aj na niečo užitočné? Čo sa stane, ak si ich dokážeme priznať?

Priznať alebo nepriznať neveru? Má umierajúci právo vedieť pravdu? Kedy najčastejšie klameme? Biele klamstvá v našom živote.

Niektorí ľudia tak veľmi stáli za svojou pravdou, že sa pre ňu nechali upáliť. Iným pomáha to, čo označujú za večné pravdy, prežiť aj v ťažkých časoch. Čo však je naozaj pravda, kto ju má?

kontakty editoriál

Kurací mozog

Kamarátka si nedávno pochvaľovala, aká je spokojná. Má terapeuta, ktorý jej zlepšuje náladu. Nemusí ani čakať na voľný termín, bývajú totiž spolu. Je to kocúr. Ak pochybujete o jeho liečiteľských schopnostiach, možno vás presvedčí veda. Najnovšie výskumy ukazujú, že domáce zvieratko dokáže predĺžiť váš život až o dva roky. Viac sa s ním smejete. Nedesíte sa už dlhých večerov v pustom byte, vždy vás má kto privítať. A aj keby ste boli drsný typ, v návale nehy sa nemusíte hanbiť sem-tam zašušlať. Zvierací kamarát to na vás nikomu neprezradí. Možno zareagujete, že nič nie je zadarmo. O zvieratko sa treba starať, poškrabe nábytok, rozhryzie

inzeráty predajcov Hľadám prácu ako chatár, prevádzkar, vrátnik. Mám 55 rokov, hotelovú akadémiu Ľ. Wintera a pracoval som ako prevádzkar hotela Junior, spoločného stravovania. Pasívne ovládam nemecký, maďarský a poľský jazyk. Najlepšie Bratislava a okolie. Ďakujem. Peter 540, Žilinská, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa). Súrne hľadám zamestnanie alebo brigádu v administratíve, v cestovnej kancelárii alebo na recepcii. Môže byť aj hospodárka v škole alebo v družine, alebo učiteľka v materskej škole. Prax mám. Ďakujem. Adela 1589, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa). Súrne hľadám brigádu – môžem opatrovať, doučovať alebo pripravovať deti na prijímacie skúšky zo slovenského, nemeckého alebo ruského jazyka. Takisto doučujem chémiu, biológiu a zemepis. Prax a vzdelanie mám. Ďakujem. Adela 1589, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

topánky. Ak sa podobných huncútstiev obávate, skúste zlaté rybičky. Alebo si nechajte poradiť od amerického komika Billa Danu. Ubezpečuje, že mačací výcvik vôbec nie je taký náročný, ako sa hovorí. Má s tým skúsenosť, jeho mačka ho vraj vycvičila už za dva dni. Vtip je samozrejme v tom, že v skutočnosti je to skôr naopak. To ľudia od zvierat žiadajú, aby sa čo najviac prispôsobili ich svetu – na povel si majú sadnúť, skákať, pritúliť sa. Dokonca aj hovoriť. Najnovšie ľudskú reč neovládajú len papagáje, ale aj psy (pozrite si na YouTube). Mnohí z ich pánov sa v roli veľkých cvičiteľov cítia byť v práve. Zdá sa, že človek nikdy skutočne netúžil vedieť, ako to hodnotia zvieratá. Ich reči totiž stále rozumie iba v rozprávkach. A poznáte niekoho, kto dokáže čvirikať alebo štekať tak, aby mu zvierací parťáci rozumeli?

Dagmar Gurová

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu alebo, naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

08.01. 2011 11:15 NB si kupujem pravidelne. Tento raz to bolo od predajcu pri petržalskom Tescu s číslom 468. Páči sa mi jeho profesionálny prístup. Bol milý, slušne upravený, na okoloidúcich nehádzal trpiteľský výraz, ako to robia niektorí predajcovia, presne mi vydal. Želám mu veľa šťastia a stále viac pravidelných zákazníkov. Katka, BA 11.01. 2011 08:44 Dnes som si kúpila NB od pána pri Tescu v Liptovskom Miuláši. Je to asi jediný človek, ktorého som videla sa ráno usmievať. Ďakujem aj za jeho láskavé slová. Eva 11.01. 2011 20:45 Po decembrovej skúsenosti s kúpou Nota bene som si povedala – nikdy viac. Dnes som zas neodolala... Minule ma pán obťažoval, kričal, nech mám srdce, nech mu nechám posledný časopis.

PARTNERI PROJEKTU

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

V USA sa darí zvieracím telepatom. Sila ich myšlienok však spočíva v tom, že pletú hlavy svojim zákazníkom. Nahovárajú im, že telepatické správy si so zvieratami môže vymieňať každý. Pokiaľ teda neváha poriadne zaplatiť. Ten, čo sa na to dá, je buď veľmi zúfalý alebo mdlého rozumu. Dalo by sa povedať, že má kurací mozog. Ale pozor, pred kurami to radšej nahlas nehovorte, mohli by sa uraziť.

Nevydal mi z 5 eur, žiadal odo mňa zaplatenie účtu za elektrinu. Páchol od alkoholu, utekal za mnou, kričal na mňa. Bolo tam 30 ľudí. TT 12.01. 2011 19:02 Ďakujem predajcovi pri Tatra centre za milé slová a úsmev. Ospravedlňujem sa, že sme nestihli dokončiť rozhovor, lebo ma prerušila kamarátka, na ktorú som čakala. Nabudúce sa pristavím na dlhšie. Iva 13.01. 2010 16:11 Dobrý deň. Moja obľúbená predajkyňa je Milenka spred pošty v Poprade. Je vžy milá, usmiata a veselá, vie pokecať. Veľa šťastia jej želá Maťa. 15.01. 2011 07:33 Pozdravujem a zároveň vyslovujem pochvalu predajcovi Nota bene č. 1923, od ktorého som si v Bratislave na Patrónke kúpil spolu s časopisom aj knihu. Je to veľmi slušný, zdvorilý a inteligentný chlap. Pozdravte ho a odkážte, že mu želám veľa zdravia, šťastia a úspechov. Jozef H.

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

Krátke správy z NOTA BENE

NOTA BENE v uliciach

Homeless ples už tento mesiac

Február je pre ľudí bez domova ešte stále o tom, ako sa vyhnúť nástrahám zimy a zmierniť jej následky. Pomáhajú im v tom naši terénni pracovníci. Na výdajoch stravy každý raz rozdajú polievku priemerne 80 ľuďom. A rovno tam na ulici ošetria priemerne troch. Ide o vážne rany, ktoré by inak mohli vyústiť do otravy krvi, amputácie či smrti. Náš tím posilnili tri terénne pracovníčky. Podporiť nás sa rozhodlo aj šesť študentiek medicíny. Majú za sebou už 23-hodinový tréning ošetrovania, aby mohli začať ošetrovať priamo v teréne. Ďakujeme firme EasyCom s.r.o. za to, že naši terénni pracovníci majú nohy v teple.

Nezabudnite – už 19. 2. v bratislavskom Zrkadlovom háji sa uskutoční tretí ročník Homeless plesu. Homeless ples spája všetkých ľudí – ľudí bez domova a tých, čo domov majú. Prídite sa s nami zabaviť a zažiť pohodu, skvelú zábavu a kamarátsku atmosféru. Zažite predajcov Nota bene ako ste ich nezažili. Tešia sa na Vás predajcovia a pracovníci Nota bene. Viac info na strane 12.

Darujte nám 2 % z vašej dane Ďakujeme, že na nás aj tento rok myslíte s vašimi 2 % z dane. V tomto čísle na strane 17 – 20. nájdete predvyplnené tlačivo na darovanie 2 % nášmu združeniu Proti prúdu. Je to jednoduché. Do 15. februára môžete požiadať svojho zamestnávateľa o vystavenie dokumentov, ktoré potrebujete na darovanie 2 %. Viac informácií ako postupovať nájdete na strane 16. Kampaň pre nás pripravilo kreatívne štúdio SOFIAN. Naši predajcovia sa zapojili do prípravy kampane, aby sa s vami podelili o svoje víťazstvá. Ďakujeme Petrovi, Ľubici a ďalším.

ĎAKUJEME Prostredníctvom Nadácie Pontis sme získali 1180 kg šatstva. Od ABADA Capoeira Bratislava sme dostali okolo 270 diek a tiež šatstvo od zamestnancov spoločnosti IBM. Spacáky a iné šatstvo nám darovalo aj Ministerstvo obrany SR. Oblečenia máme teraz dostatok, sklad preplnený – ďalšie šatstvo tento mesiac bohužiaľ neprijímame.

MESTO

KUPUJTE NOTA BENE LEN LINKA NA POMOC BEZDOMOVCOM V BRATISLAVE OD PREDAJCU, ktorý:

V januárovom Nota bene sme omylom neuviedli autorov titulnej strany. Autorka fotografie je Petra Lajdová, grafiku vytvoril Peter Pohanka. Obom ďakujeme a ospravedlňujeme sa.

1. má preukaz predajcu na pondelok až sobota od 17.00 do 22.00 hod. viditeľnom mieste 2. dodržiava pravidlá predaja v Kódexe predajcu zo strany 3. 3. má číslo na titulke časopisu Program Streetwork, o. z. Proti prúdu totožné s číslom na preukaze.

0907 / 733 388

NENECHÁVAJTE VAŠIM PREDAJCOM ČASOPIS NOTA BENE, AK STE HO ZAPLATILI. Systém predaja pouličného časopisu NOTA BENE funguje iba ak:

Iba to NOTA BENE, ktoré reálne skončí vo vašich rukách, umožňuje:

m predajca si od nás kúpi NOTA BENE za 70 centov

ľuďom bez domova získať dôstojný príjem, naučiť sa hospodáriť s peniazmi a myslieť na ďalší deň

predajca vám predá NOTA BENE za plnú sumu 1,4 eur a rozdiel si nechá

časopisu NOTA BENE nestať sa nástrojom žobrania a udržať ho ako dôstojnú PRÁCU

organizácii Proti prúdu použiť 70 centov z predaja každého časopisu na financovanie služieb pre ľudí bez domova

vy si vezmete NOTA BENE

foto: Petra Lajdová

Ak už jedno NOTA BENE máte, darujte ho vašim priateľom a pomôžte nám získať nových čitateľov.

rozhovor

text: anna grusková

Irena na reportáži o ruskej mafii – na fotke s krstným otcom ďalekého východu, v jeho meste Chabarovsk. Foto: archív i.b.

Nemám rada našminkované reportáže

GLAMOUR TREND JE PODVOD Spisovateľka a novinárka Irena Brežná vzbudzuje rešpekt. Nielen svojou vysokou postavou, ale aj priamou komunikáciou. Žije v Bazileji, ale od roku 1989 chodieva na Slovensko vyrovnávať sa so svojimi slovenskými koreňmi a najnovšie aj zvyšovať kvalitu slovenskej žurnalistiky. Zakladáš Fond na podporu investigatívnej žurnalistiky na Slovensku. Čo ťa k tomu priviedlo? Minulý rok som bola prizvaná do poroty novinárskej súťaže Open Society v oblasti reportáže, a tak som sa lepšie zoznámila so slovenskou žurnalistikou. Uvedomila som si, že sa nachádza v hlbokej kríze. Prečo? Prečítala som vyše sto textov. Cenila som si niektoré témy, ako napríklad pracovné podmienky v továrni Samsung v Galante alebo reportáž o Dukle, kde sú ešte stále pochované tisícky vojakov a nachádza sa tam veľa vojenského materiálu. Bola som príjemne prekvapená, že slovenskí novinári sa vybrali

na Haiti, na Filipíny, do Rwandy, do Rumunska Chýba nám odvaha spochybňovať tradičné a vybrali si sociálne naliehavé príbehy. Prob- „pravdy“? lém však vidím v ich spracovaní. Všímam si, že Pre mňa písanie znamená rozširovanie horina Slovensku sa často niečo začne, a potom zontu myslenia a nabúravanie stereotypov. to odíde do stratena. Friedrich Dürrenmatt Všimla som si, že v reportážach, dokonca aj povedal, že príbeh sa končí až vtedy, keď má keď sa novinár vyberie veľmi ďaleko, nakonajhorší koniec. V reportážach chýba dotiah- niec svoje poznanie zhrnie do slovenského nutie sledovaného fenoménu do radikálnej ľudového príslovia. Nájde vo svete to, čo je mu analýzy a poriadna investigatívnosť. Chýba známe. Svoje myslenie do určitej miery rozšíri, hĺbavý, nepokojný duch, ktorý stále bude rýpať ale nepodstúpi proces transformácie. Také ďalej a ďalej. Nespochybňujú sa tradičné hod- reportáže odzrkadľujú presvedčenie, že Slovennoty. V jednej reportáži sa napríklad heroizuje sko je rozprávková krajina. Aj tie najstrašnejšie až paternalistické sebaobetovanie postihnu- veci sa tu vždy nejako urovnajú. tému dieťaťu. Berie sa to ako vysoká hod- Raz som sa vybrala do Guiney na reportáž nota, ale už si nekladieme otázku, či sa tým o jednej žene, ktorá vystúpila v rozhlase proti postihnuté dieťa neoberá o vlastný priestor bývalému prezidentovi Sékou Touré a dosa samostatnosť. tala sa za to do väzenia. Vrátila som sa do

redakcie v Zürichu a povedala som, že ten portrét nenapíšem, lebo som nepochopila kontext, v ktorom žila. Šéfredaktor mi poradil: Napíšte o svojom nepochopení. A to som potom aj urobila. Čoskoro nato som porodila syna, ktorého otec je guinejsky novinár. Tak som sa dozvedela viacej o kontexte. Samozrejme nie každú tému som takto nechala prejsť svojim telom, ale určitým spôsobom to bolo vždy s plným nasadením tela, duše a hlavy. Ako vnímaš jazyk, ktorý novinári používajú? Postrádam originálny prínos nielen myšlienkový, ale aj jazykový, lebo to ide spolu. Jazyk si netrúfa na žiadne objavy, novinár si ani nevie predstaviť, že by v reportáži mohol otvoriť priestor nielen pre novú tému, ale aj pre jazyk, ktorý by téme zodpovedal. Hoci sa témy otvorili, jazyk je naďalej zápecnícky. Slovenská spoločnosť je už síce súčasťou svetového diania, ale zatiaľ iba kopíruje skúsenosti západného sveta alebo sa opiera o svoje tradičné hodnoty. Keď napríklad v jednej reportáži novinárka na Filipínach objaví, že je prvýkrát šťastná pri deťoch, ktoré sa živia odpadkami, je nemorálne, ak také konštatovanie ostane nereflektované. Pocity šťastia pri smetisku samozrejme môže mať, ale treba sa pýtať ďalej. Som šťastná, lebo je niekto chudobnejší? Kde je chyba? V reportážach sa často opisujú city, ale tie nepodliehajú analýze. Opísať cit ako taký nestačí. Aký iný cit je za ním? Napríklad za agresiou sa môže skrývať strach. Čo znamená pocit šťastia, že sa môžem obetovať svojmu postihnutému synovi? Nie je za tým napríklad aj to, že sa už nemusím alebo nemôžem venovať hľadaniu sebarealizácie? Aj to samozrejme nie je konečný výsledok, to sú len otázky, pomocou ktorých sa dostávam ďalej. Alebo reportáž o deťoch z osvienčimskej fotografie, ktoré prišli naspäť na Slovensko. Novinár cituje jedného z nich, ktorý vraj nezanevrel na Slovensko. Chce tým upokojiť čitateľov a čitateľky – nemusíte sa cítiť vinní za slovenský holokaust, keď dokonca aj tieto deti, ktoré sme odtiaľto nechali odvliecť, nám zrejme odpustili. To ukazuje, že novinár nie je ochotný ísť hlbšie a konfrontovať sa s nepríjemnými následkami. Jedným z najväčších prehreškov, akého sa môžete dopustiť v slovenskej spoločnosti, je „kydanie“ do vlastného hniezda... Niečo o tom vedia napríklad pracovníci Ústavu pamäti národa. Keď si nebudeme kydať do vlastného hniezda, nedospejeme. Keď sa budeme hrať na večné obete a nepripustíme si spoluvinu na slovenskom fašistickom štáte, potláčame jeden dôležitý aspekt svojho života, žijeme v nereálnom svete. A tiež nás nezaujíma, ako nás svet vidí.

A nie je zlá situácia investigatívnej žurnalistiky na Slovensku spôsobená aj tým, že tu na túto prácu jednoducho nie sú také podmienky ako vo Švajčiarsku? Zlé finančné podmienky môžu zvádzať k povrchnosti, ale napísať dobrú reportáž by malo byť vecou cti. Želala by som si, aby sa na Slovensku objavil taký Günter Wallraff, ktorý sa preobliekol za tureckého robotníka, aby odhalil neúnosné pracovné podmienky v nemeckých továrňach, feudálne podmienky v reťazci Lidl alebo rasizmus v Nemecku tým, že vystupoval ako somálsky utečenec. Taliansky novinár Fabrizio Gatti ako kurdský utečenec pod menom Bilal prešiel neuveriteľnými útrapami a napísal o tom. Nie každý novinár sa musí vystavovať takým rizikám, ale viac odvahy by nezaškodilo. Želala by som si napríklad nenašminkovanú reportáž o pracovných podmienkach v Kii: s nádejou, že sa niečo zmení. Lebo prečo píšeme? Chceme predsa na niečo upozorniť a niečo posunúť. A na to musíme mať dobré argumenty.

„Keď si nebudeme kydať do vlastného hniezda, nedospejeme.“ Kedy si sa ako novinárka cítila najviac ohrozená? Moja práca v Čečensku počas prvej ruskočečenskej vojny bola tá najnebezpečnejšia, lebo som bola priamo ohrozená ostreľovačmi, bombami, mínami, únosmi cudzincov. Keď sme leteli z Moskvy do Ingušska, vedľa nás bombardovalo lietadlo dedinu Samaški 500-tonovou bombou. Vtedy som naozaj dostala strach. Ale potláčala som ho, lebo inak by som tam nemohla pracovať. Po Čečensku som mala ťažkosti písať napríklad o kultúre, lebo vojnové zážitky sú také silné, že normálny život sa zdá byť nezaujímavý. Čo si svojím písaním dosiahla? Mali tie reportáže konkrétny dosah? Mnohými textami o Čečensku som prispela k tomu, že v nemecky hovoriacich krajinách vznikli skupinky, ktoré sa začali zaoberať Čečenskom, organizovali pomoc atď. Ešte dnes ma kontaktujú novinári, politici, ktorí sa chystajú do Čečenska, študenti, ktorí píšu diplomové práce... Moja angažovanosť prispela aspoň trošku k zviditeľneniu tejto zabudnutej vojny. A čo tvoja „rodná hruda“? Preslávila si sa tu kauzou Jozefa Rydla. Považovala som takpovediac za vlasteneckú povinnosť odhaliť poslanca SNS Jozefa

Rydla. Pretože žil dlhé roky vo Švajčiarsku, slovenská verejnosť nemala možnosť si overiť pravdivosť jeho sebaprezentácie. Investigatívnou mravčou prácou som dokázala, že Prof. Dr. Jozef Rydlo nemá profesorský, ba ani doktorský titul, trpel schizofréniou a neprávom poberal švajčiarsky invalidný dôchodok, keďže popritom mal na Slovensku vysoký poslanecký plat. Neohlásil to švajčiarskej poisťovni, ako to stálo v zmluve, a tá mu na základe môjho článku dôchodok odňala. Dvakrát sa proti tomu odvolal, ale najvyšší švajčiarsky súd potvrdil správnosť tohto rozhodnutia. Už dva roky sa so mnou a s dvoma redaktormi Berner Zeitung vo Švajčiarsku pán Rydlo súdi, vytýka nám urážku na cti. Slovenskí voliči majú právo vedieť, kto ich zastupuje a koho si platia v parlamente. Asi si to v SNS uvedomili a v posledných voľbách pán Rydlo už nekandidoval. Aj založenie Fondu pre investigatívnu žurnalistiku môžeme chápať ako vlastenecký čin... Nielen na Slovensku, ale všeobecne vládne kríza investigatívnej žurnalistiky, lebo printové médiá strácajú dôležitý príjem, ktorým sú reklamy, a nemôžu si dovoliť platiť náročné reportáže. V USA na to reagujú tým, že nezávislé reportáže financujú donori a noviny ich potom dostávajú zadarmo. Noviny sa na to však môžu začať spoliehať a potom nebudú ochotné nič platiť. Považujem to za dočasné riešenie. Demokracia nemôže fungovať bez kvalitnej analytickej a investigatívnej žurnalistiky. Diktatúra sa premiestnila do oblasti pracovných podmienok a vzťahov. Načo nám je nezaujímavý a nereálny život nejakých hviezdičiek? Tento glamour trend je podvod. Čitatelia a čitateľky spoluvytvárajú spoločnosť už tým, čo čítajú. Náš fond má poskytnúť finančné možnosti na kvalitnú analýzu negatívnych fenoménov, ktoré zraňujú celú spoločnosť.

IRENA BREŽNÁ je slovensko-švajčiarska spisovateľka a novinárka, nositeľka viacerých medzinárodných ocenení. Vyrástla v Trenčíne a v Bratislave a v osemnástich rokoch s rodičmi odišla do Švajčiarska, kde žije doteraz. Je autorkou reportáží pre najvýznamnejšie noviny z nemeckej jazykovej oblasti a vyšli jej viaceré literárne a publicistické knihy. Píše po nemecky. V slovenčine publikovala v Arche novelu Psoriáza, moja láska, vo vydavateľstve Aspekt výber esejí Tekutý fetiš a autobiograficky ladený román Na slepačích krídlach. Aspekt pripravuje na jar 2011 ďalší výber z jej literárnych reportáží a esejí pod názvom „Janíkova rodná dedina“.

ZAUJÍMAVOSŤ

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

Aj krava si zaslúži dobrý život a bezbolestnú smrť.

DOKÁŽEME SI POROZUMIEŤ?

MYSLIEŤ AKO KRAVA

Stále viac sa ukazuje, že komunikácia so zvieratami je možná. Rozumieť ich reči by však asi znamenalo čeliť požiadavkám na lepšie zaobchádzanie. Je otázne, či o to budeme mať záujem. Možno aj vy máte psa, ktorý vám dobre rozumie. Pri slove zverolekár sa schová pod posteľ. A keď poznamenáte, že o chvíľu pôjdete von, už stojí pri dverách. Ale kto porozumie, kam chce ísť pes na prechádzku? Alebo čo by si dnes dal škrečok na večeru? Asi iba vlastník podobného čarovného slúchadla, aké mali Mach a Šebestová. Stačilo, aby do neho zašepkali pár slov a všetky zvieratá v zoo zrazu hovorili ľudskou rečou. A čo povedali nebolo veru príjemné. Je teda neschopnosť rozumieť jazyku zvierat o tom, že nechceme počuť ich kritiku a požiadavky? Sú ako nemé

tváre pre nás príjemnejší spoločníci? Alebo len ľudský mozog nie je až taký zázrak, ako si mnohí jeho majitelia myslia? Po chvíli klikania na internete môžete mať dojem, že tieto otázky sú zbytočné. Dozviete sa, že zvieratám dokáže rozumieť každý. Tvrdia to zvierací telepati, ktorí operujú hlavne v USA. Sľubujú, že vám odovzdajú odkaz od zosnulého aj živého zvieracieho miláčika. Zistia, čo potrebuje a chce, pomôžu pri jeho liečbe. Do svojich vedomostí vás ochotne zasvätia. Potrebujete vraj iba trochu praxe. A peniaze. Obyčajná „komunikácia“ stojí od sto

do dvesto dolárov. Na zvieracej univerzite z vás urobia medzidruhových prekladateľov v piatich stupňoch – online za 895 dolárov. Jedna z príručiek naznačuje, že to dôležité pochytíte už za 21 dní. Telepati majú mnoho odporcov. Veterinári varujú, že rozhodnutie na základe telepatickej diagnostiky zvieraťu často uškodí. Viacero pokusov už odhalilo falošné médiá.

Iný mozog Kontroverznosť telepatov nevylučuje, že zvieratám sa dá porozumieť prostredníctvom

mysle. Lepšie povedané – špeciálnej mysle, nej odmietali vstúpiť. „Hneď som videla, že akú má americká doktorka zoológie a profe- je veľmi tmavá. Kravy sa temných priestorov sorka na coloradskej štátnej univerzite Tem- boja. Otvorila som bočné dvere, aby tam ple Grandin. Je to svetoznáma autistka. Prvá vniklo viac svetla a už sa hrnuli dnu.“ opísala osobnú skúsenosť s touto poruchou. Rozbehla úspešný poradenský biznis. Slávna je aj preto, že dokáže myslieť ako Kovbojom dokázala, že lepšie podmienky krava. Asi tušíte, že táto schopnosť súvisí pre zvieratá znamenajú menej starostí a s jej postihnutím. Autizmus je biologická nákladov pre nich. Viac ako polovica doporucha. Mozog je štruktúrovaný inak. bytka v USA sa dnes poráža v bitúnkoch Rôzne lokality v ňom nie sú správne pre- upravených podľa jej návrhov. „Vo svete, kde pojené, nekomunikujú spolu tak, ako by vládnu muži, je ona kráľ,“ poznamenávajú mali. Zásadne to ovplyvňuje prežívanie ľudí tvorcovia dokumentu. Konzultujú s ňou však s autizmom. Veľa z ich správania je snahou aj riaditelia zoo či cvičitelia psov. Používanie uniknúť situáciám, ktoré ich desia – odlišne zvierat na jedlo Temple považuje za etické. vnímajú zvuky, svetlo, dotyk... Temple zvykla „Ale musíme to robiť správne. Musíme hovoriť, že vo svete „normálnych“ ľudí sa cíti zabezpečiť zvieratám dobrý život a bezboako antropologička na Marse (tak ju opísal lestnú smrť. Dĺžime im rešpekt.“ aj Oliver Sacks v rovnomennom bestselleri). Dokáže odkopírovať a používať niektoré Opičí angličtinári vzorce zaužívaného správania, ale zmy- Tradičné predstavy o zvieratách a ľuďoch sel jej uniká. Zvieratám sa naopak priblíži narúša aj Dr. Sue Savage-Rumbaugh, tak, ako iní nevedia. „Sú určité podobnosti vedkyňa, ktorá robí jazykový výskum opíc medzi mojím typom autizmu a myslením bonobo. Podobajú sa šimpanzom, ale sú zvierat,“ hovorí v dokumente televízie BBC/ menšie. Pomerne veľa prejdú na dvoch Horizon: The Woman who thinks like a Cow nohách a ich pohyb pripomína chôdzu (Žena, ktorá myslí ako krava). „Je to pocitovo pračloveka. Svojimi teóriami Sue popuzaložené myslenie – vo zvukoch, obrazoch, dzuje kolegov vedcov. Tvrdí, že jazyk nie je dotykoch. Emócie sú zjednodušené – ste ľudskou doménou. Bonobovia sa ho naučia šťastný, smutný, vystrašený, nahnevaný.“

Žena kráľom kovbojov

„Zvieratám dlžíme rešpekt.“

S dobytkom prišla prvýkrát do kontaktu ako 16-ročná na ranči svojej tety. Všimla si, že kravy, ktoré zovreli v špeciálnom zveráku, sa rýchlo upokojili. Vyskúšala to a zistila, že podobne ako deti. „Mnohí si myslia, že je sa cíti podobne. Zostrojila vlastné „objíma- niečo veľmi, veľmi špeciálne na človeku, júce zariadenie“, ktoré sa dodnes používa na jeho mozgu, čo mu umožňuje používať na tíšenie rozrušených ľudí. Ku kravám sa jazyk, vytvárať nástroje alebo zaoberať sa vrátila na vysokej škole. Mala problémy, aby matematikou.“ To, kam sa ľudstvo dostalo, ju kovboji akceptovali. Hlavne preto, že je pripisuje skôr kultúre ako biológii. Pozžena. Vtedy nikto netušil, že raz bude na rite si jej prezentáciu na ted.com. Možno vrchole mäsopriemyslu, v ktorom sa točia zapochybujete, či je naozaj taký rozdiel bilióny dolárov. medzi ľuďmi a bonobami. Opičiak Kanzi Temple mala ťažkosti presadiť sa aj pre- vyrába primitívne kamenné nástroje na to, že upozorňovala na veci, o ktorých sa nerozoznanie od tých, ktoré používal predtým nehovorilo – na správanie zvierat praveký človek. Na prechádzke v lese ho a ich blaho. Bola zhrozená z podmienok na uvidíte zakladať oheň. „Potrebujeme viac bitúnkoch. Kravy divo mučali, strkali sa ale- dreva,“ inštruuje ho Sue. Kanzi, ktorý robo sa odmietali hnúť z miesta. „Pracovníci zumie angličtine, zbiera ďalšie papeky. bitúnku si mysleli, že sú vystrašené, lebo cí- „Zapaľovač mám vo vrecku,“ radí mu. Kanzi tia blížiacu sa smrť,“ povedala. Vypozorovala radostne zapaľuje oheň, neskôr ho uhasí. však, že rovnako sa správali aj tie, ktoré išli Komunikácia funguje aj naopak. Bonobovia iba na vakcínu. Prešla teda cestu, ktorú kra- sa dohovárajú so Sue pomocou špeciálnej vy absolvovali, aby zistila, čo vidia. Výsledok klávesnice, kde slová zastupujú symboly, jej pátrania bol obrovským prekvapením – lexigramy. Dokážu tak napríklad oznámiť, správanie zvierat ovplyvňujú maličkosti ako kam chcú ísť na výlet. hra svetla a tieňov, kúsok rastliny uprostred Zdá sa, že máme šancu hovoriť so zvieradobytčej trasy, jej tvar. Myseľ Temple je ako tami aj mimo rozprávok. Ak o to budeme film. Môže ho pretočiť a zbadá detaily, ktoré mať záujem. Treba však brať do úvahy aj to, ostatným unikajú. Nikto jej neveril, kým či oni s nami vôbec chcú klebetiť. Už René nezachránila tisíce dolárov zariadeniu pre Descartes totiž povedal: Opice sú schopné dobytok v Colorade. Hrozilo, že budú musieť hovoriť, ale sú ticho, aby sa vyhli tomu, že zbúrať práve postavenú budovu. Kravy do ich prinútime pracovať.

O ľstivej žirafe a úprimnosti mačiek Zvieratká sa snažíme pochopiť, rozumieť im, prípadne ich chováme na nejaký vedľajší produkt, alebo ich jeme. Náš prístup k nim je vo všeobecnosti veľmi ľudský. Ľudský v presne tom zmysle, akí sme my ľudia. Nie bohvieaký. K zvieratám pristupujeme skrátka podľa toho, ako si to my ľudia určíme. Napríklad mačky sú falošné, lebo ich od stredoveku spájajú s čarodejnicami. Každá trochu akčnejšia bylinkárka, ktorej sa po dvore motala mačka, bola hneď opečiatkovaná pojmom čarodejnica. Čierne mačky ani nevedia ako a prečo, ale nosia smolu. Smejeme sa primitívnym národom, keď blesk považujú za boží hnev, ale keď nám prebehne mačka po ceste, odpľujeme si ako najväčší šamanský náčelník. Had je už úplná sviňa – a sviňa ani neviem prečo je sviňa – ale vráťme sa k hadovi. Ten je sviňa, lebo ešte stretol len dvoch ľudí na počiatku sveta a už medzi nich vniesol hriech. Čo ak pritom Eve jablko ponúkla ľstivá žirafa? V konečnom dôsledku ten chudák had sa v prírode správa tiež len ako vie. Keby ste nemali ruky a nohy a hocikto by na vás mohol stúpiť, takisto by ste syčali v sebaobrane o trochu viac. Kto už bol niekedy zmotaný v koberci s hlavou von, tento pocit pozná. Pes je zas najlepším priateľom človeka, ale stále poznám viac prípadov, keď niekoho dohrýzol pes a nie mačka. Tá len preto, že vám od šťastia neobskáče nohavice, keď prídete domov, je vraj falošná. Naša mačka je náhodou veľmi úprimná. Za každých okolností mi dáva celkom úprimne najavo, že o mne nemá vysokú mienku. Pes je verný... tomu kto má akurát v ruke šunku. Hovorím sebakriticky o mojom psovi, ktorého napriek tomu veľmi ľúbim. Sova je múdra, ale teda zatiaľ sa žiadna extrémne múdro neprejavila. Somár je zas sprostý, ale nečíta menej ako ostatné zvieratká. A takto si zo zvieratiek robíme charakterové škatuľky pre nás ľudí, aby sme sa vedeli lepšie zaradiť a prirovnať. Ten je hlúpy ako..., falošný ako... a napokon sme my v našich súdoch na ľudí aj zvieratká často úplne vedľa... ako tá jedľa. Chudera. Podľa mňa je vždy presne tam kde má byť. Už ani tej flóre nedáme pokoj. Adela Banášová

ŠPIÓN

text: dagmar gurová | foto: vlado holina

RADŠEJ NA ULICI AKO BEZ PSA

NAJLEPŠÍ SPOLOČNÍK Pes je pre bezdomovca často jediným priateľom, pomáha mu prežiť. Zároveň je brzdou v tom, aby sa dostal aspoň k nocľahu pod strechou. V nocľahárňach a ubytovniach totiž pre zvieratá platí zákaz vstupu.

Bezdomovci a psy – príbeh veľkej lásky.

Nech s naším predajcom Dušanom hovorím o „Dobre sa o neho starám. Je zaregistrovaný, čomkoľvek, skôr či neskôr dôjde reč na psa. Rex je očkovaný. Venujem mu svoje voľné chvíle, jeho radosť a pýcha, nie je to žiadne klišé. „Záleží beriem ho na prechádzky.“ Rex je krásny mi na psovi, on je pre mňa to hlavné. Preto aj čierny obor, ale aj trochu strašidelný. Strážny predávam časopis, aby som zarobil na to, čo pes. Pri fotení ho Dušan drží a Rex predvádza potrebuje.“ Hrdo ukazuje Rexove fotky v telefóne. svoj silný hlas. Stačil by jeden pohľad a každý „Mám ho radšej ako niektorých ľudí. Zvykol som si zlodej by fujazdil. Niekoho však predsa len na neho. Je môj spoločník, chýbal by mi.“ nezastrašil. „V apríli sa mu stalo nešťastie. Dušan pripomína šťastného otca. „Pozdrav V období hárania mi ušiel aj s košom,“ spomíaj Rexa,“ nabáda ma, keď mu volám, aby sme na Dušan. „Volám ho a on nikde. Rex, kde si? sa dohodli na fotení. „Ahóóój Rex,“ hulákam Ledva sa doplazil, na jednu labu nemohol do telefónu a vôbec mi to nepripadá čudné. stúpiť. Bol som v šoku.“ Zavolal do Slobody Dušan vysvetľuje, že aj keď má pes svoju búdu, zvierat, psa naložili do auta a dva týždne bol v zime sú obaja vnútri. „Nenechal by som ho v útulku. „Zverolekár povedal, že ho ktosi muna mraze.“ Bývanie v malinkom traťovom sel udrieť tyčou. Mal poškodenú šľachu. Kto domčeku si našiel kvôli nemu. Ešte ako šteňa mohol niečo také urobiť?“ Labku stále nemá ho dostal od pani, ktorá bývala v ubytovni a celkom v poriadku, ale je na tom oveľa lepšie. so psom by ju tam nepustili. Dušan vtedy na „Plakal som za ním a doteraz ma to bolí. Hovoubytovňu nemal peniaze, ale rozhodol sa, že rili mi, že z Rexa už nič nebude. Aj keby mal s Rexom nemôže ostať len tak hocikde. ostať trojnohý, nechal by som si ho.“

Sparťansky, ale s priateľmi Psy sú rozhodujúce aj pre Alenu a Vlada. Keď skončia s predávaním Nota bene, ponáhľajú sa za nimi domov. Inak si dvakrát rozmyslia, či niekam ísť, neradi ich nechávajú samých. Doma je v záhradnej chatke v opustenej záhradkárskej osade. Nemajú tam elektrinu ani vodu, ale za nocľaháreň či ubytovňu by nemenili. Nie že by natoľko vyznávali sparťanský životný štýl, ale psov by sa ani za väčšie pohodlie nevzdali. Keď som k nim prišla na návštevu, mali ich štyroch. Čierny huňáč Aďo nám bežal oproti. Kedysi sa sem zabehol a už neodišiel. Veľká Nela (ktorú si medzičasom zobrala nová majiteľka) nedočkavo krúžila po záhrade a zvnútra chatky sa ozýval dvojhlas najchúlostivejších členov svorky – Yetuška a Lily. Len čo ich pani vyslobodila, obkolesili ju aj s ostatnými a skákali v radostnom ošiali. „Čo som ich to len naučila,“ jajkala Alena a z nákupnej tašky vyberala párky.

INZERCIA

„Zvykli si, že niečo dostanú okamžite ako prídem,“ nebola žiadna nocľaháreň, ktorá by to umožňovala. hovorila a medzitým spravodlivo delila odmenu. A videli sme, že sa to týka hlavne mladých, ktorí Tú svoju si vyberie, keď napríklad vidí ako sa ostávali so psami na ulici.“ Dodáva, že podľa Yetuško sánkuje alebo tancuje. ich skúseností väčšina psov nemá problém. „Aspoň pes a mačka sú nutnosť. Bez zvierat ne- „Jedno z pravidiel pre ľudí v našom dome je, že viem žiť,“ hovorí ďalšia naša predajkyňa Diana. sa musia postarať, aby nikoho nevyrušovali a „Od malička som na ne zvyknutá. U babky sme nerozčuľovali. Zodpovedajú za svojho psa.“ Ten mali prasiatka, sliepky, zajace.“ Na chov zajacov musí byť čistý a jeho majiteľ má povinnosť sa na jar chystá aj ona. Zatiaľ čo sa rozprávame, brať ho von tak často, ako treba. „Niekedy si na snehu šantí malá Gina. Žije tu už druhú zimu. ľudia chcú priniesť aj druhého psa, ale to sa „Vyplakala som si ju,“ hovorí Diana. Videla totiž, nedovoľuje, ak na začiatku prišli len s jedným.“ ako malému psíkovi ubližujú. „Priateľ sa nahne- Pre bezdomovcov so zvieratami vo Viedni exisval a doniesol ju k nám. Teraz by už určite nežila.“ tuje aj zverolekár. Spoločne mi ukazujú fotky – Gina v hokejovom drese, s labkami na stole – a samozrejme tam Život v svorke nechýba ani kocúr. Diana býva v záhradnej Medzi našimi predajcami sú aj takí, ktorí so chatke a nemenila by. „Nechcem byť nikde, kde psom bývajú v podnájme. Ani to im však nedáva nemôžu byť zvieratá.“ záruku, že bývanie so zvieraťom majú trvalo zaistené. Keď som prvýkrát videla Milana, spod Strecha alebo pes? bundy práve lovil miniatúrne psíča. Dnes už je Asi vám na týchto príbehoch začína byť niečo pes väčší, nosí červený sveter a jeho majiteľ hopovedomé. Medzi bezdomovcami a zvieratami, vorí, že je to ďalší člen rodiny. „Je dobrý spoločník. hlavne psami, je silné puto. „Vzťahy na ulici Bol so mnou aj na večierku Nota bene, fotili sú nestabilné. Ten so zvieraťom je pre bezdo- nás tam spolu.“ Nového kamaráta získal, keď movca často jediný stály, blízky kontakt,“ hovorí ho známi poprosili, aby dohliadol na ich deväť etnologička Nina Beňová. „Pes nahrádza vzťah s psov. Bývali s nimi v garáži. „Už ich rozdali, ale iným človekom, je na neho spoľahnutie, je verný.“ tohto som si zobral domov. Má tam svoje miesto, Toto človeku na ulici nikto iný nedá. Bezdomo- svoju posteľ.“ Milan teraz býva s mamou v prevec stráca väzby s rodinou, najatom byte. Hovorí, že priateľmi. Pritom však veľmi zatiaľ je všetko v pohode, potrebuje cítiť, že niekto o ale človek nikdy nevie... neho stojí a že je v bezpečí. Už to budú takmer dva Cenou za to je, že bezroky, čo Ľubica, naša bývadomovec má minimálnu lá predajkyňa v Bratislave, šancu dostať miesto v ubytovni, či nocľah rozbehla svoj psí salón. Nedávno sa z rodinv nocľahárni. Zdá sa, že na Slovensku sa takáto ných dôvodov presťahovala do Kalnice a zatiaľ služba neposkytuje vôbec. V košickej nocľahárni striedavo robí na oboch miestach. Ľubica so Emauzy mi povedali, že majú malý dvorček a psami nielen pracuje, ale aj žije. Má ich spolu keby prišlo päť či šesť psov, „nerobilo by to do- 13, ku ktorým ešte pribudlo aj šesť šteniatok. bre“. V bratislavskej nízkoprahovej nocľahárni Väčšina z nich má niečo za sebou – sú od ľudí, Depaul to síce skúšali, ale niektorí nocľažníci ktorí sa nestíhali o nich starať alebo tvrdili, vraj mali zo psov strach. Predbežné zisťovanie že pes je nezvládnuteľný. „U nás fungujú bez na hygiene ukázalo, že v takýchto podmienkach problémov.“ Okrem toho majú aj andulku a by to nepovolili. „Som otvorený tomu, aby sme kocúra. Sťahovanie neznamenalo len prerábku v budúcnosti vytvorili sekciu špeciálne pre ľudí staršieho domu pre rodinu, ale aj budovanie so psami,“ povedal riaditeľ Depaul Slovensko voliér a výbehov pre psov. Ľubica si tu chce Juraj Barát. Ako rýchlo by to mohlo byť, podľa splniť sen – otvoriť psí hotel. Najskôr však musí neho závisí aj od nového vedenia mesta. dokončiť bývanie pre vlastné zvieratá tak, ako Anglická organizácia Modrý kríž (čosi ako naša si predstavuje. A na to potrebuje zarábať. Stojí Sloboda zvierat) zverejnila, že 86 percent ľudí ju to dva až tri dni únavného cestovania medzi bez domova odmietne prístrešie v ubytovni či Kalnicou a Bratislavou – každý večer sa vracia nocľahárni, ak by museli opustiť svoje zviera. domov, kde musí fungovať naplno. Začína sa Steve Gordon za Modrý kríž povedal, že je to ráno o siedmej a končí tesne pred zotmením. rovnaké, ako by ich žiadali vzdať sa partnera „Vychystám syna do škôlky a psy idú na etapy do alebo priateľa. „Zvieratá nie sú len spoločníci. výbehov. Medzitým varím, periem, upratujem.“ Majú pozitívny vplyv aj na ich psychické a fyzické Psom, ktorí sú vo voliérach, treba vyčistiť príbytky zdravie.“ a celú svorku nakŕmiť. Ľubica hovorí, že je spojená Vo Viedni bezdomovci so psami nemusia hľadať s prírodou, potrebuje mať okolo seba zvieratá. alternatívny nocľah. Prichýli ich nocľaháreň Nie je s nimi len kopa roboty, ale aj zábavy. Ako VinziBett. Funguje od roku 2006 a od začiatku keď ich prvú noc v novom dome zobudilo cupiv nej povoľovali psov. „Máme aj mačky,“ hovorí tanie okolo postele. „Zasvietili sme a zistili, že vedúca nocľahárne Hedi Klima. „Rozhodli sme tam svorne pochodujú bišónka, kocúr a andulka, sa do toho ísť, pretože v tom čase vo Viedni ktorej sa podarilo dostať z klietky.“

„Nechcem byť nikde, kde nemôžu byť zvieratá.“

WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu?

Strihanie psíkov a poradenstvo:

0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby: www.webareal.sk/dream

Proti srsti

text: elena akácsová | foto: viera levitt

Mačky vedia, čo ľudia potrebujú

Liečba mačkou

Mačky údajne dokážu liečiť. Dokonca má tá liečba aj meno – felinoterapia. Lieči sa ňou stres, úzkosť, závislosti, srdcovocievne choroby, i osteoporóza. Pri ich pradení sa vraj lepšie hoja zlomeniny. To ale nie je môj prípad.

Animoterapia Liečivé pôsobenie zvieraťa do značnej miery súvisí s empatiou, nepodmieneným rešpektom a láskou, ktorú sú zvieratá schopné prejaviť. Uspokojenie týchto potrieb, v kombinácii s dotykom živej bytosti pomáha uviesť pacienta do lepšieho duševného stavu. Animoterapia tiež rozvíja hrubú a jemnú motoriku, podnecuje verbálnu a neverbálnu komunikáciu, rozvíja orientáciu v priestore a čase, pomáha pri nácviku koncentrácie a pamäti, rozvíja sociálne cítenie a poznávanie, podnecuje ku hre a pohybu, prispieva k duševnej rovnováhe a motivácii.

Imunita a bolesť Vedci sa domnievajú, že citový vzťah k zvieraťu pomáha uvoľňovať interferón, ktorý posilňuje imunitný systém, a endorfíny, ktoré zvyšujú prah bolesti.

Rekonvalescencia U ťažko chorých pacientov (onkologické ochorenia, postoperačné stavy a pod.) sa aktivujú vnútorné zdroje, urýchľuje sa rekonvalescencia pacientov a klesá chorobnosť. Okrem psov a mačiek sa využívajú hlavne ošípané, kravy, kone a sliepky. Z vodných zvierat delfíny.

Pradenie a kosti Podľa najnovších zistení pradenie mačky môže chrániť aj pred osteoporózou. Vibrácie svojou nízkou frekvenciou posilňujú kosti a zlomeniny sa vďaka nim dokonca lepšie liečia. Vedci sa pokúšajú tieto vibrácie aj umelo vytvoriť. Mačka s autorkinho balkónu nebola taká krásna, ale na terapeutické účely je vhodná i táto.

Mňa mačka vyliečila z niečoho iného. Z nelásky. Po zlom vzťahu a ešte horšom rozchode som sa uzavrela pred celým svetom. Nielen obrazne, ale aj doslovne. Bývala som v tom čase v malom prízemnom byte s veľkou lodžiou. Aby som mala istotu, že sa ku mne nikto nedostane, namontovala som na balkón masívne mreže. Byt som zdelila po tete, ktorá kŕmila všetky zatúlané mačky, psy aj operence zo širokého okolia. Podľa toho jej byt a balkón aj vyzeral a smrdel. Vynaložila som nemálo úsilia, aby som sa všetkého toho hydu a jeho stôp zbavila. Postupne zvieratá pochopili, že žiadneho ďalšieho krmiva a starostlivosti sa na tejto adrese nedočkajú a odporúčali sa o dom ďalej. Iba jedna mačka zostala. Neodradili ju ani masívne mreže. Bola to taká klasická strakatá európska zmeska poznačená životom na ulici. Veľká, vychudnutá, špinavá, doráňaná, jedno oko mala čudesne dokaličené a zrastené. Tým druhým hľadela na svet a na mňa mimoriadne nepriateľsky.

Každé ráno som ju našla spať na rohožke pri balkónových dverách. Odhrnula som záves, zobudila ju. Ja som sa zľakla jej, ona mňa. Zľakla sa, ale nepohla sa ani o centimeter. Tlieskala som, kričala šic, zaháňala sa na ňu rukami.

„Zviera vycíti, keď človek potrebuje lásku, nedá sa odohnať.“ Nič. Až keď som dvere otvorila a pokračovala v hlasitom telocviku, neochotne a pomaly sa presunula o meter ďalej. Musela som sa ešte párkrát poriadne zahnať, aby pomaly a uvážlivo, s výrazom najvyššieho pohŕdania pomaly odkráčala kamsi do ulice. Práve v tom čase bola kamarátka Soňa posadnutá knihami o povahách zvierat, o kanisterapii,

hypoterapii a ďalších terapiách zvieratami. Spomenula som jej svoj raňajší mačací rituál. Soni zasvietili oči a hneď mi všetko vysvetlila. Zviera vraj vycíti, keď má človek nejaký problém, napríklad keď potrebuje lásku a pozornosť, a nedá sa len tak ľahko odohnať. Od tej chvíle som sa myšlienky, že tá mačka mi vidí do duše, nevedela zbaviť. Prestala som ju odháňať, prestala som na ňu zazerať a mačka začala utekať sama, len čo ma zbadala. Jedného rána som sa zobudila s myšlienkou, že by som jej mohla naliať mlieko, čo mi už týždeň straší v chladničke. Odhrnula som záves. Nič. Žiaden pohyb. Otvorila som balkónové dvere, po mačke ani stopy. Odvtedy som mačku na mojom balkóne nenašla, aj keď ešte dlho som mala pocit, že sa za závesom tesne predtým, ako ho odhrniem, mihne jej tieň. Áno, jej zmiznutie sa dá vysvetliť jednoducho a logicky. Bola to túlavá mačka a takým sa všeličo môže prihodiť. Ja však viem svoje. Zmizla preto, že liečenie mojej duše uznala za ukončené.

INZERCIA

text: sandra tordová | ilustrácia: klaus lempelman

téma

Samičky, nebláznite...

Ťažký život Casanovu

Módni mágovia a plastickí chirurgovia si mastia vrecká, aby spravili ľudské samičky neodolateľné. Tie zvieracie sú oproti svojim samičím kolegom nudne šedivé a nenápadné. Napriek tomu je každá z nich objektom túžby a súbojov mužského pohlavia. Zdá sa, že naše zvieracie kolegyne si to vedia zariadiť. Po párení stavbu poupravuje a ide lákať ďalšiu samicu. Iný druh zmiešaním slín a modrých bobúľ pomocou drievka dokonca natrie steny na modro. „Platí, že čím nenápadnejší druh lemčíka, tým dokonalejšia stavba,“ komentuje Veselovský.

Ťažký sladký život

Nalákať samičku je niekedy riadna fuška.

Samička dropa indického by na svojom štúdijnom pobyte v ľudskom svete nechápavo krútila hlavou. Hlavne pri listovaní ženských časopisov plných užitočných informácii ako byť krásna, ako očariť rafinovaným výstrihom či uloviť milionára. S pocitom mimovoľnej ľútosti by sa asi prizerala ľudským samičkám, ktoré si skáču do vlasov aj pre farmára s IQ nebezpečne „nízko u pasu“. Naopak pobyt v ľudskom svete by asi výrazne zvýšil kvalitu života vyčerpaným samčekom dropa. Tí len aby si získali pozornosť samičky, prudko vyskakujú do výšky niekoľko metrov – tento energeticky náročný úkon robia 400-krát denne. V prírode je totiž všetko inak. Najmä pri jedincoch, ktorí nežijú v trvalom páre. „Ako v tržnom hospodárstve samci ponúkajú sami seba a samice si pozorne „nakupujú“ vybraných jedincov,“ píše Zdeněk Veselovský, prírodovedec a ex-riaditeľ pražskej zoo vo svojej knihe Etologie zvířat. Nevďačná úloha nalákať partnerku leží, až na pár výnimiek, výhradne na pleciach samcov.

Na veľkosti záleží Dokonca ani v obmedzených možnostiach, aké vnucuje samičke paviána pláštikového život v háreme, sa nedá povedať, že samica je zbavená úlohy tej, ktorá si vyberá. Aj v háremoch sa samica pári s tým, koho si vybrala. Väčšinou to samozrejme prebieha mimo dohľadu dominantného samca. Dá sa povedať, že samci si konkurujú a samice si vyberajú.

Podľa Veselovského na veľkosti záleží. Kritériom „väčšie je lepšie“ sa pri výbere partnera riadia samičky, ale aj samčekovia morských koníkov a morských ihiel, ktorí majú spoločné to, že o potomkov sa starajú páni. Posadnutosť krásou sa prejavuje aj u lastovičích dám. Tie si všímajú nielen dĺžku chvostových pier, ale aj ich dokonalú symetriu. Asymetrickí samčekovia, vzbudzujúci pochybnosti ohľadom kvality svojich génov, môžu ešte vždy vyskúšať taktiku upútania partnerky a použiť korisť ako dar. Samice komároviek sú však pri preberaní darov veľmi vyberavé. Samci s malou korisťou nemajú šancu páriť sa.

„Samci si konkurujú, samice si vyberajú.“ Dar plní aj ochrannú funkciu. Samci dravých múch prinášajú dokonca darček zabalený do balíčka z vlákien. Samička zabratá do rozbaľovania ich za odmenu nezožerie. Druh Hilara maura to dotiahol do zlomyseľnej dokonalosti – samčekovia prinášajú ako dar veľký starostlivo zmotaný balónik, ktorý je vnútri prázdny. Pozoruhodné sú stavby novoguinejského operenca lemčíka pruhovaného (Amblyornis subalaris), ktoré majú kopulovitý tvar a sú dozdobené kovovolesklými krovkami chrobákov a kúskami perleťových ulít. Spieva a tancuje pred kupolou, samicu vláka do chodby a tam dochádza k páreniu.

Sebavedomím hýriaci samci kajky Paradisaea nepotrebujú žiadne rekvizity. Potenciálnu partnerku lákajú tak, že v korunách stromov poodlamujú vetvičky a v žiari slnečných lúčov, ktoré ich ožarujú ako reflektory, tancujú svoj tokací tanec. Iná kajka visí dolu hlavou, vrčí a natriasa ozdobné pierka ako vejár. Napriek impozantnému dojmu si treba uvedomiť, že svojou nápadnosťou sa vták stáva ľahkou korisťou nepriateľa. Okrem lososov, ktorí preplávajú aj vyše 3000 kilometrov rýchlosťou 40 km za hodinu a po vytretí zahynú, hneď druhí najväčší chudáci sú účastníci skupinového tokania. Partička samčekov pipulky lastovičej (Chiroxiphia caudata) pred očami samičky podupkáva na vetvičke takým spôsobom, že po určitej dobe prvý samec odletí na koniec radu a k samici pristúpi ďalší. Ide vlastne o točiaci sa kolobeh samčekov trvajúci dovtedy, kým si samička nevyberie toho najzdatnejšieho, ktorému sa ako jedinému pošťastí. „Jedinou možnosťou ako sa uplatniť v rozmnožovaní je pre slabších spolutanečníkov nádej, že časom nejaký dravec vedúceho samca uloví a hodnostne najbližší sa ujme vedenia tímu,“ uvádza Veselovský. Keďže príroda je milosrdná a samčekovia tvoriví, vymysleli si alternatívne taktiky ako na to. Mladší samci americkej ryby slnečnice pestrej veľkosťou a zafarbením dokonale imitujú samičky. Pri oplodňovaní ikier silným samcom sa tak ľahko votrú medzi nich. Podobnú taktiku majú tzv. oportunisti – v anglickej literatúre ich nazývajú sneakers, v preklade potmehúdski plíživci. Drobní samčekovia sa skrývajú v hustom poraste okolo teritoriálneho samca. Počas oplodňovania bleskovo vyrazia, časť ikier oplodnia a prchajú späť do úkrytu. Pri bližšom pohľade, to mužské, vraj od prírody prelietavé, rozsievanie génov stráca rozšafnú bezstarostnosť. Preto monogamia, na sklamanie niektorých „vyznávačov“ divočiny, vyhráva ako rozumná alternatívna pre mnohé živočíšne druhy.

PODPORTE NOTA BENE, DARUJTE 2 % O. Z. PROTI PRÚDU

VĎAKA VAŠIM 2 % VÍŤAZÍME

Bezdomovci a víťazstvo napohľad nepatria k sebe. A pritom je každý ich deň plný tisícky neviditeľných víťazstiev. Čo je pre vás víťazstvom? Niekedy je víťazstvo vstať ráno z postele – a ísť do práce. Ak nemáte kam ráno odísť, je to blbé. Ak nemôžete ani zostať doma, lebo domov nemáte – už len nepoddať sa sebaľútosti, to je víťazstvo. Nie je príjemné byť dlho odkázaný na pomoc iných. Ak sa dokážete postarať sám o seba, vyhráte späť svoju sebaúctu. Zatiaľ najbežnejší spôsob, aký na to ľudská rasa vynašla je práca. Predaj NOTA BENE dáva našim predajcom to, čo dáva vaša práca vám. Nie sú to len peniaze na život a na bývanie. Je to napríklad ten dôvod, prečo ráno vstať. Možnosť niekam patriť – hoci do kolektívu predajcov NB,

s ktorými si môžete dať kafíčko a prebrať klebety z predchádzajúceho. Môcť si zažiť úspech a pocit užitočnosti. Napríklad, keď pri predaji postrážite psa, alebo vypočujete smutnú okoloidúcu a zlepšíte deň stovkám ľudí úsmevom. Tešiť sa na niekoho, či nájsť dôvod nepiť. Víťazstvom je stáť na ulici s časopisom a s nálepkou „bezdomovec“ – či v mraze, v daždi, alebo pečúc sa na slnku. Nestratiť humor a drzosť snívať a veriť si.

AKO NÁM VENOVAŤ 2 % ... ak ste zamestnaní a máte príjmy iba zo závislej činnosti: Je to jednoduché, stačí vyplniť formulár na strane 17 a 19 a odovzdať ich daňovému úradu. 1. Na základe ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmov vám zamestnávateľ vystaví Potvrdenie o zaplatení dane. (str. 19)

VAŠE 2 % DÁVAJÚ ĽUĎOM BEZ DOMO2. Vyplňte Vyhlásenie o poukázaní 2 % (str. VA PRÁCU. 17.). Uveďte Vaše meno a priezvisko, rodné Vďaka, že nám pomáhate spolu víťaziť. číslo, bydlisko, sumu zaplatenej dane, sumu Sandra Tordová šéfredaktorka Nota bene

zodpovedajúcu 2 % zaplatenej dane a dátum zaplatenia dane. Nezabudnite vyhlásenie podpísať! 3. Najneskôr do 30. 4. 2011 doručte Vyhlásenie o poukázaní 2 % a Potvrdenie o zaplatení dane daňovému úradu v mieste vášho bydliska.

...ak si podávate daňové priznanie sami (ste živnostník, zamestnanec s príjmami mimo pracovný pomer, právnická osoba atď.): 1. Vyplňte jedno z daňových priznaní: a) Daňové priznanie pre fyzické osoby, typ A. Venujte pozornosť VIII. Oddielu, uveďte sumu 2 % zo zaplatenej dane, údaje o nás a nezabudnite sa podpísať! b) Daňové priznanie pre fyzické osoby, typ B. Venujte pozornosť XIII. oddielu. Uveďte sumu 2 % zo zaplatenej dane, údaje o nás a nezabudnite sa podpísať! c) Daňové priznanie pre právnické osoby. Venujte pozornosť IV. časti, uveďte sumu 1,5 % zo zaplatenej dane, počet prijímateľov podielu zaplatenej dane, údaje o nás a nezabudnite sa podpísať! 2. Daňové priznanie doručte vášmu daňovému úradu a uhraďte daň do 31. 3. 2011.

PREČO SA DÁ ZAMILOVAŤ DO Nota bene?

ÚDAJE O NÁS – PRIJÍMATEĽ 2 %:

Do NOTA BENE by sa dalo zaľúbiť, lebo dobre vyzerá, vie variť, má dobré nápady a sexi články.

Názov: Proti prúdu Právna forma: občianske združenie IČO: 360 68 781 Sídlo: Karpatská 10, Bratislava 811 05

Dado Nagy

Ak potrebujete poradiť, píšte na zuzana@notabene.sk alebo volajte 0917 275 812.

pouličné blues

príspevky od predajcov Nota bene

Luky a Luky

text: Július

S Lukym sme bývali v chatke za Devínskou Novou Vsou a bolo nám dobre. Poznali sme sa už štvrtý rok. Luky bol iba o pár mesiacov mladší ako ja a voľakedy, keď mal ešte občiansky preukaz, mal v ňom napísané meno Lukáš. Asi keď sa narodil, mala jeho mamka otvorenú bibliu práve pri evanjeliu svätého Lukáša, lebo ináč si neviem predstaviť, ako by sa horal z oravských lazov mohol volať Lukáš. V tej dobe toto meno vôbec nebolo v móde. Dnes už je pomaly každý druhý pubertiak Luky, Lucky, Laky alebo hoci aj Lulu. Môjho kamaráta však každý nazýval Lukym. Pred rokom prišla k nám Alena a doniesla nám šteňa. „Tu ho máte,“ povedala a potom dodala, „je to pes, teda on, volá sa Luky a starajte sa o neho.“ Potom buchla dverami a už jej nebolo. Na stole nám v škatuli od topánok zostalo psíča, malé a vystrašené. V prvom momente sme si neboli istí ani v tom, či to vôbec je pes. Luky sa podobal troška na mačku, troška na potkana, len

oči mal také múdre, psie. A tak sa klub mojich kamarátov rozrástol na dvoch. Zhodou okolností na dvoch s menom Luky. Spočiatku som mal s tým jedným menom pre dvoch božích tvorov problémy, ale časom sa to nejako utriaslo a vždy, keď som povedal „Luky“, obaja vedeli, koho mám práve na mysli. Z Lukyho, to ako zo psíka, sa stal celkom pekný pes, i keď niekoľkokrát sa chalani dobre že nepobili kvôli tomu, akej je rasy. Jedni tipovali, že to bude kríženec vlčiaka a buldoga, iní že kríženec labradora a chrta, no a sprostý Jaro pochyboval o tom, či je vôbec Luky pes, lebo vraj vyzerá ako bezhrbá ťava v malom vydaní. Nám to však bolo jedno. Spolu s Lukym sme Lukyho mali strašne radi. Dobre, že sme si všetci traja neprisahali lásku a vernosť na celý život. Prednedávnom som ochorel. Bolo mi strašne. Mal som vysoké horúčky, triasla ma zimnica a lúčil som sa zo svetom, lebo som sa chystal

umrieť. Bolo to 24. októbra. Viem to, lebo som sa pozrel na hodinky, ktoré ukazovali aj dátum (spomienka na moje lepšie časy). Keď Luky videl, v akom som stave, vyhlásil, že mám možno týfus alebo choleru a že on veru ide pre lekára. Na viac si nespomínam. Prebral som sa 26-teho, vyhladnutý, zničený, ale zdravý. Dodnes neviem, či bol pri mne lekár, ale asi nie. Keď som dokorán otvoril oči, bol som šťastný, lebo som na vlastnej koži pocítil, čo znamená priateľstvo. Vedľa mňa stál Luky. Ten pes. Vrtel chvostom, oblizoval mi tvár a na prvý pohľad bolo vidno, že sa teší, že žijem. A druhý Luky asi zdrhol...

HODINA PRE CHUDOBU

text: Joshua Jozef Kanaloš, Ambasádor boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu

Európska únia patrí k najbohatším oblastiam sveta, no napriek tomu má 42 percent Európanov natoľko obmedzené prostriedky, že si nemôžu dovoliť základné potraviny, ktoré potrebujú. Každý z nás môže niekedy zažiť chudobu. Niektoré skupiny ľudí sú však ohrozené viac, napr. rodiny s deťmi (hlavne veľké a neúplné rodiny), starší ľudia, osoby so zdravotným postihnutím a prisťahovalci. Vo všetkých kategóriách sú viac zasiahnuté ženy ako muži. Spôsoby, akými chudoba postihuje ľudí, sú mnohé. Ako ambasádora chudobných ma trápia a chcel by som ich zmeniť. Preto žiadam a prosím vládu Slovenskej republiky, prezidenta a všetky zainteresované spoločenstvá aj samotného občana tejto krásnej krajiny

o odstránenie rasizmu v nás, chudoby detí a dobe – koncertom, chudoby v rodinách, o uľahčenie prístupu na trh národnou zbierkou práce, k vzdelaniu, o prekonávanie diskriminácie „HODINA PRE CHUa riešenie rodových a vekových aspektov chudo- DOBU“ a deň 17. okby, o boj proti finančnému vylúčeniu, proti zlému tóber vyhlásiť za Svebývaniu a vylúčeniu v oblasti bývania, o podporu tový deň chudoby a sociálneho začlenenia zraniteľných skupín. bezdomovstva. Ako člen spoločenstva – občan a Ambasádor boja Prosím o pomoc proti chudobe v Európskom roku dobrovoľníctva každého starostu sa obraciam na širokú verejnosť, aby sme si viac osady či dediny, všímali ľudí okolo seba a najmä tých, čo to najviac primátorov aj potrebujú. Nie dávať, ale ponúknuť im spoluprácu županov o pomoc pri zriadení „POTRAna odstraňovaní nedostatkov. Chcel by som sa VINOVÝCH BÁNK“ a Celodenného centra pre spojiť s osobami, ktoré by mi pomohli s vypra- ľudí bez domova, aby sa mali kde umyť a zaliať covaním grantového projektu na pomoc chu- si teplý čaj alebo polievku.

Nadšení fotografi

text: dagu | foto: Diana s priateľom

Naša predajkyňa Diana a jej priateľ sa bez foťáku nezaobídu. Hoci je zviazaný gumičkou, zanietene do neho hromadia útržky svojho života s kamarátmi zvieratami.

TÉMA

text: dagmar gurová

BOJUJÚ ZA PRÁVA ZVIERAT

HUMOR, ŠOK A CELEBRITY Ľudia zabalení ako mäso v supermarkete, konské sedlá natreté medom, obria žena unášajúca mini-King Konga, slepačie S.O.S. – to všetko má upozorniť na zlé zaobchádzanie so zvieratami. Nahá kráska v lese či v metre predvádza, že radšej zmrzne, ako by sa mala navliecť do kožucha. Dnes je to jedna z najznámejších kampaní na ochranu práv zvierat. S nápadom prišla organizácia PETA (Ľudia za etické zaobchádzanie so zvieratami). Začala s vlastnými členmi. Pravý záujem a pobúrenie však vyvolala, až keď zapojila nahé celebrity. Z prívalu sťažností aktivisti vyvodili, že posolstvo známych tvárí zasiahne viac ľudí. Vyzliekajú sa aj mužské hviezdy, no asi najčastejšie ženy – modelky, herečky, športovkyne (Amanda Beard, Joanna Krupa, Pamela Anderson...).

Sestry v koži PETA si tým vyslúžila kritiku za sexistickú reklamu. Žensko-právne organizácie zvlášť pobúrila vlaňajšia kampaň „Mäso je vražda“. Vystupovali v nej väčšinou ženy v nenápadných bikinách. Zabalené ako mäso pod fóliou, ktoré nájdete v hociktorom supermarkete. Len oveľa krvavejšie. Ešte prudšiu reakciu vyvolala Pamela Anderson, pokreslená podobne ako rozporciovaná krava nad pultom v mäsiarstve. Ukazovala, že zvieratá majú tie isté časti –

stehno, psia, rebrá... Jej výzva, aby sa ľudia vzdali mäsa, bola na kanadský Montreal taká odvážna, že ju zakázali. Aktivisti reagovali, že Pamela upozorňuje na najčastejšie zabíjané hospodárske zvieratá, „sestry v koži“ – kravy a sliepky. Používanie nahoty v boji za práva zvierat obhajujú tým, že do médií najľahšie dostanú

„Nahé zadky v službách zvierat.“ provokačnú reklamu. Neznamená to však, že každý sympatizant so zvieratami musí ukázať holý zadok. Bývalý agent 007 Roger Moore v spolupráci s PETA pomáha kačkám elegantne zahalený. Presviedča gurmánov, reštaurácie a obchody, aby zanevreli na foie gras. Táto legendárna pochúťka z kačacích pečení sa vyrába nadmieru nehumánnym spôsobom. Kačice v tesných klietkach násilne kŕmia trubicami, aby ich pečeň dosiahla desaťnásobok bežnej veľkosti. Video s komentárom niekdajšieho Jamesa Bonda je na YouTube.

Líščí partizáni Využiť niečiu slávu alebo šokovať sú tie ľahšie alternatívy, ktorými aktivisti získavajú ľudí na svoju stranu. Je aj ďalšia možnosť, ale účinne s ňou vie narábať málokto. Tvrdí to aj Robert Fulghum v knihe Už hořela, když jsem si do ní lehal. Opisuje boj anglických milovníkov líšok proti zástancom ich tradičného lovu. Príbeh je zo začiatku 90. rokov. Vtedy ešte lovci na koňoch slobodne uháňali za svorkou psov, ktorí prenasledovanú líšku nakoniec roztrhali. Sledovanie zbytočnej smrti nepožívateľného zvieraťa bolo po stáročia zábavou anglickej vyššej spoločnosti. Snaha zrušiť zákaz z roku 2004 je preto stále veľká. Líščích ochranárov možno donúti oprášiť humorné taktiky, ktoré obdivoval Fulghum. Účastníkom lovu napríklad posielali pozvánky s protichodnými údajmi, takže sa stretli v nesprávny deň a na inom mieste. Záškodníci plietli lovcov trúbením falošných signálov. Po lese striekali umelý líščí pach a pohadzovali kusy surového mäsa, aby pobláznili psov. Raz celú svorku nalákali do nákladiaka a odviezli ďaleko od miesta lovu. V okolitých dedinách spúšťali protiletecké

Aktivisti tvrdia, že obe formy kampaní – šokujúca aj vtipná fungujú. Každá na iný typ ľudí.

sirény, odpaľovali dymovnice. Kým lovci desiato- A prečo to všetko? Z hospodárskych zvierat vali, vypustili im všetky kone alebo namazali sedlá v EÚ práve nosnice žijú v najdrastickejších podmedom. Samozrejme vždy zavolali novinárov, mienkach. V úzkych mrežových klietkach má ktorí zosmiešnenie aristokratov s radosťou každá sliepka priestor menší ako hárok papiera zverejnili. A4. Nemôže tu robiť, čo prirodzene potrebuje Na humor vsadila aj kampaň pre Environmen- – hýbať sa, hrabať, kúpať sa v prachu, stavať tálny program Spojených Národov. Agentúra si hniezdo. Nemôže ani vystrieť krídla a iba Serviceplan poňala tri slávne filmové plagáty s ťažkosťami sa v klietke otočí. Každú chvíľu sa trochu inak – najnebezpečnejší predátor je na jej môžu zlomiť zoslabnuté kosti. „V Európe takto nich človek. Obria žena prečnieva ponad prales žije 250 miliónov nosníc. Takže možno povedať, a v hrozivom geste sa skláňa nad King Kongom že ide o najtýranejšie hospodárske zviera. Preto s rozmermi bábätka. „Mimoriadny zápas života kampaň i u nás,“ povedala Mangová. a smrti,“ oznamuje nápis. Ako Desivé čeľuste sa dá preložiť názov ďalšieho „filmu“. Nad hla- Kto kupuje, rozhoduje vou muža s rozďavenými ústami sa vznáša Asi sa pýtate, akú majú aktivisti šancu miniatúrny žralok. „Príšerná realita: Ako rýchlo na zmenu. Veľ kú, pretože oslovujú dokáže plávať?“ znie otázka z plagátu. Posledný spotrebiteľov. Vytvárajú tlak zdola na ukazuje tarantule, ktoré vydesene utekajú pred výrobcov a dodávateľov – o čo menej ľudí nadrozmernou ľudskou nohou: „Obria hrôza 6 bude ich výrobok kupovať, o to menej sa im oplatí ho ponúkať. PETA považuje stôp vysoká“. za veľké víťazstvo, že americký prezident Barack Obama podpísal akt Pravda Tiesňové volanie Hravo a vtipne upozorňuje na vážny problém aj v označení kožušín. Aj najmenší obsah Sloboda zvierat. „Vajce číslo 3 do košíka nepatrí,“ kožušiny už musí výrobca priznať a hrozí, že radí školácky veršík na nálepke z kampane Pozor uvedomelý zákazník ju odmietne. „V klietna vajcia. Celý február môžete na stv 2 vidieť spot kových chovoch bolo na Slovensku v roku 2007, Sliepky volajú S.O.S. Najznámejší kód Morzeovky kedy sme s kampaňou začínali, chovaných ( ... – – – ... ) vyťukaný do škrupiny vajíčka vám asi 85 percent sliepok. Teraz už len okolo 50 a ako smutnú správu o svojom živote odkazujú číslo sa naďalej znižuje,“ povedala Mangová o aj z plagátov. „Letáky a informácie posielame domácom zdare. Na otázku, aký typ kampane na vyžiadanie komukoľvek, ľudia ich môžu je úspešnejší – šokujúci či vtipný – hovorí, že distribuovať vo svojom okolí,“ povedala Kristína oba fungujú. Niekoho presvedčia až zábery Mangová zo Slobody zvierat. „Pracujeme na z bitúnku, iného upúta vtip. možnosti umiestniť ich do predajní najväčších Na mňa asi najviac zapôsobila americká kampaň The Born Free (Narodení na sloobchodných reťazcov.“

bode). Zvieratá, ktoré prichádzajú o svoje prirodzené prostredie, zobrazuje ako bezdomovcov – gorila s mláďatkom v náručí sedí pred ošarpaným domom, slon sa krčí medzi haraburdami na zabudnutom dvorčeku. A podobne medveď spí na lavičke či los na kartóne prikrytý spacákom v podaní kanadskej agentúry reason partners. Táto idea pracuje obojstranne. Pohľad na zviera bez domova vyvoláva ľútosť a úvahy, čo s tým. No mnohým môže tiež pripomenúť, že ľudí v rovnakej situácii každodenne obchádzajú nevšímavo.

Berte zdravšie vajcia Nedávny britský výskum (Snow et al.) ukázal, že v prirodzených chovoch bol výskyt salmonely takmer 6-krát nižší ako v chovoch klietkových. Podľa americkej štúdie (Mother Earth News) obsahujú vajcia z voľných chovov v porovnaní s klietkovými vajíčkami: o 1/3 menej cholesterolu o 1/4 menej nasýtených tukov o 2/3 viac vitamínu A 2-krát viac omega-3 nasýtených kyselín (potrebných pre zdravé fungovanie srdca a mozgu) 3-krát viac vitamínu E 7-krát viac beta karoténu Použité foto: adweek.blogs.com, sloboda zvierat, trendhunter.com, easyvegan.info

Fenomén

text: jitka vaňová | foto: isifa

Potkany jedincov z iného rodinného klanu sú pasovaní na ochutnávačov jedla.

Verní a prenasledovaní

RECEPT NA PREŽITIE

Potkany s inteligentným pohľadom, vši na tenkých vláskoch a nezdolateľné šváby. Od vekov ľudstvu ponúkajú psiu vernosť, odmenou im je prenasledovanie. Doprajme trocha obdivu týmto kozmopolitom. V niečom sa nám podobajú, no v mnohom nás už predstihli. Je ich viacej ako ľudí. Do Európy sa dostali na lodiach z Ázie; niektorí, držiac sa druh druha tlamou za chvost, preplávali Volgu a ďalej putovali po súši. Vytlačili čierne krysy a obsadili brehy riek, stoky, kanály a pivnice ľudských príbytkov. Cestou tisícročiami si podľa pachov a okolitej scenérie ukladali do mozgu priestorovú mapu, schopnosť neustále vyhodnocovať situáciu a rozhodovať sa. Keby vás sklamala vaša pamäť a nevedeli ste si ráno spomenúť, kde ste večer odložili kľúče, potkan by vám poradil – a jeho DNA by dokonca tento naučený reflex preniesla aj na jeho nasledujúce pokolenia, takže kľúče by vám nosili aj jeho deti. Tu je zakliata potkania nezdolateľnosť – novú generáciu netreba učiť, že oheň páli. Stačí, ak sa prapredok už raz popálil. Potomok tú istú chybu nezopakuje.

Keď sa potkan dostane do ohrozenia, vie sa tváriť, že je mŕtvy. Leží bez pohnutia, nechá sa ťahať cez celý dom, iba iskra v oku prezrádza, že sa pretvaruje. Keď ho vyhodíte von, obživne a upaľuje preč. Potkany majú výborné organizačné schopnosti a zmysel pre spoluprácu, ktoré využívajú pri spoločnom love a oddanej starostlivosti o mláďatá. Potkania samička dokonca v nepriaznivých podmienkach ochráni svojich potomkov tak, že sama ukončí vývoj zárodkov. K orientácii potrebuje potkan neúnavne ohmatávať svoje okolie fúzikmi. Ich mikropohyby sú takmer nepostrehnuteľné, zaznamenateľné iba vysokorýchlostnou kamerou (3 200 snímok za sekundu). Ako potkaní mozog vníma signály? Predstavte

si, že zoberiete do ruky tyč a prejdete ňou cez plot z tyčiek. Frekvencia vibrácií závisí na medzerách medzi tyčkami, no pocit v ruke ovplyvňuje aj dĺžka tyče, jej pružnosť a rýchlosť pohybu. Na základe takýchto vnemov sa potkan orientuje. Čuch sa potkanom vyvinul astronomicky rýchlo. Divoko žijúce potkany vytvárajú hierarchické spoločenstvá a podľa pachu feromónov okamžite spoznajú jedincov z iného rodinného klanu. Tí sa nestávajú plnohodnotnými členmi; sú pasovaní na ochutnávačov jedla, a keď neprežijú, potkany sa otrávenej návnady nedotknú. Vďaka neustále sa meniacej DNA si budujú rezistenciu na väčšinu známych jedov. Prežitiu aj v najnehygienickejších podmienkach na-

od hypotézy, že vši vznikajú z ľudskej kože a potu, až k rozlúštení ich genómu, najmenšiemu zo všetkých živočíchov. Mutácie DNA odhalili veľa aj z histórie samého človeka. Pred 70 tisíc rokmi sa od vši vlasovej oddelila voš šatová. Stalo sa to v rovnakom období, ako sa človek začal haliť do odevov, keď sa vydal na ďalekú cestu z Afriky do chladnejšej Európy. Genóm vši dovoľuje spoznať vývoj človeka až do obdobia, keď Zem obýval Homo erectus. Vďaka nemu vieme, že moderný človek udržiaval styky s vymretým ľudským druhom. A nielen to. Štúdium genómu vši môže objasniť aj vývin nedokonalej premeny, pri ktorej prechádza hmyz rôznymi štádiami. Na počiatku 21. storočia sa nad dávnovekým putovaním vší začínajú sťahovať mračná. Zdá sa, že ich Achillovou pätou je baktéria Candidatus Riesia pediculicola, ktorá žije vnútri ich tiel. Ak ju budeme vedieť správne využiť, pribudne voš na zoznam ohrozených živočíchov.

POMOCNÍCI VOJVODCOV Za ústupom Napoleonovho vojska z Ruska v roku 1812 nestála iba povestná zima, ale aj tento parazitický hmyz, ktorý zdecimoval celú armádu a dokonal krach francúzskeho taženia. Historickú úlohu splnila tiež voš šatová – bieli Američania rozdávali Indiánom zavšivené pokrývky, takže vši de facto pomáhali kolonizovať územie Severnej Ameriky.

pomáha ich pečeň, superčistička škodlivín. A boli to práve iba superpotkany, ktorí prežili jadrové pokusy v Tichomorí – no nie kvôli rezistencii na žiarenie. Len využili predvídavosť a zavŕtali sa hlboko pod zem. Potkan vidí aj UV žiarenie, čo je dôležité v noci, lebo si cestu značí močom, ktorý v UV svetle žiari a slúži ako potkaní občiansky preukaz. Medzi sebou komunikujú na báze ultrazvuku, ale počujú aj infrazvuk. Potkana ľudským uchom začujeme iba v stresových situáciách, napr. pri bitkách, alebo ak je mláďaťu zima a matka nie je nablízku.

Mýty a povery o potkanoch Nie sú špinaví. Asi 3 hodiny trávia starostlivosťou o svoje telo – a to najmä pred spánkom, po jedle a zobudení. Ich chvost vôbec neobsahuje jed a nie je slizký ani studený, ale je mierne ochlpený a s jeho pomocou vyrovnávajú telesnú teplotu. Potkani v ňom ukrývajú orgán hmatu, ktorým vnímajú aj vibrácie. Počas druhej svetovej vojny vojaci v zákopoch tvrdili, že keď sa potkany sťahovali, protivník chystal útok. Dorastajúce zuby sfarbené do žlta svedčia o obsahu železa v sklovine, nie o zlej ústnej hygiene; silou až 1 800 kg/cm prehryzú aj železobetón.

Pravek v hlave Vší život je pomerne jednotvárny a z hľadiska genetiky až dokonale jednoduchý. Vši nevnímajú svetlo a veľmi obmedzene cítia pach a chuť, takže si na ľudskej krvi ani nepochutia. Sajú ju rýdzo účelovo a aby sa krv nezrazila, vstreknú do ranky sliny s látkou, ktorá rozširuje cievy a zabraňuje zrážanlivosti. (Práve táto látka vyvoláva úporné svrbenie aj alergické reakcie.) Známe porekadlo – držať sa niečoho ako voš kožucha – je výstižné. Ako akrobat sa voš pohybuje celý svoj 30-dňový život na tenkom vlásku. Pazúrikom sa zachytí o vlas alebo chlp a pevne, v tesnej blízkosti pokožky, naňho špeciálnym bielkovinovým lepidlom prilepí každý deň asi päť neodlepiteľných vajíčok. Nepomáhajú babské rady ako zmes múky a datlí, staroveký čínsky predpis s arzénom a ortuťou, ani rada lekára Nerovej armády uvariť na nich cesnak s oreganom, psí tuk ani petrolej. Voš prežila dokonca aj útok DDT. Na všetky chemické látky si ich DNA každých 10 až 15 rokov vytvára rezistenciu. Urobiť z nich utopencov je rovnako zbytočné – pod vodou vydržia bez kyslíku až 30 minút. Ale pri vyčesávaní mokrým hrebeňom zataja dych, znehybnia a aspoň neutečú. Takmer každý živočíšny druh má svoju voš, dokonca aj veľryby! Vedci sa do vší tak zaľúbili, že im usporadúvajú kongresy. Prvý sa konal vo Washingtone v roku 1972. Bádanie pokročilo

Robotické šváby? Šváby žijú v nezmenenej podobe v tmavých štrbinách už 350 miliónov rokov. Sú to veľkí gurmáni; často ich v noci môžete prichytiť, ako sa kŕmia z jedného zdroja – vyberajú si tie najchutnejšie maškrty, ktoré vyňuchajú ozaj celým telom pokrytým čuchovými receptormi. Keď nie sú nablízku pochúťky, stačí im aj lepidlo z knihy. Napriek neprestajnej chuti do jedla vydržia bez potravy tri mesiace a bez vody mesiac, čo im vynieslo prvenstvo ako najprispôsobivejšiemu hmyzu a uviedlo do laboratórií v službách vedy. A naopak: na ich apetít, ktorý sa nezastaví pred ničím, reaguje človek najnebezpečnejšími návnadami, na ktoré si šváby postupne budujú imunitu. Ich pud sebazáchovy je taký silný, že keď doslova stratia hlavu, môžu sa ešte dva týždne rozmnožovať. Pre obyvateľov domov sú nepriateľmi, pre vedcov zdrojom inšpirácie. Šváby sú schopní vnímať aj veľmi slabé otrasy zemskej kôry a tlakové vlny a prežijú aj vysoké dávky rádioaktívneho žiarenia. Výskumy o fungovaní ich nervovej a pohybovej sústavy sa vedcom zídu pri vývoji malých robotov alebo protéz pre ľudí, ktorí stratili končatinu. Šváby sú výborní bežci a vďaka svojej pohyblivosti by si podľa vedeckých hypotéz mohli sami vyrobiť energiu pre čipy, ktoré by ovládal človek a dostal by ich tak pod svoju kontrolu. Zdroje: OSEL, VESMIR, VEDA

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

Keď „ače“ sú zemiaky...

Šťastie je rodina Prvý syn, autista Kiko, jej priniesol nový rozmer. Vzrástlo jej sebavedomie, našla si milujúceho manžela a dnes sú kompletnou 4-člennou rodinou. Kiko je naplno pohrúžený do pexesa. Hrá ho na počítači a odušu kliká na klávesy. Ledva postrehne, že sme prišli. No stihne nám venovať aspoň sekundový úsmev a dokonca polohlasne pozdraví: „Ahoj!“ O bližšie zoznámenie zatiaľ nestojí, niet času. Pexeso nepočká. Kiko otočí hlavu späť k monitoru a iný svet už nevníma. Len ten svoj. Kiko má trinásť. Je autista.

Erár Mama Renátka syna nežne upozorní, že o chvíľu sa bude fotiť. Ale teraz ešte nie, ešte má voľno... Uf, úvod máme za sebou. Obava, že autista nás neprijme nami nahlodávala, ale Kristián ani v náznakoch nepôsobil zlostne či odmerane. „To je naše veľké šťastie, Kiko je vcelku pokojný a spoločenský. Keď počujem a čítam reakcie iných autistov, vždy sa preľaknem, či aj nás také niečo čaká. Verím, že nie, veľmi si to prajem. Zamknuté skrinky, odmontované vodovodné kohútiky či prázdne police, aby niečo nehodil o zem – to u nás nie je.“ Renátine detstvo malo ďaleko od sladkej rozprávky. Mala tri, keď jej zomrela mama a malé dievčatko so svojou o dva roky staršou sestrou sa ocitlo v domove. Aspoňže dievčatá nerozdelili. „Do osemnástky sme boli erárnymi deťmi. Detský domov vo Veľkých Uherciach – to bolo naše zázemie.“ Nechce sa jej rozoberať a hlboko analyzovať život domováka. Renáta ho zhrnie formálne vlažne: „Nijaká idylka, láska, ale ani nijaký brutálny teror. V osemnástich nás vypustili do sveta a bolo. Musela som sa starať sama o seba. Bez peňazí, bez zázemia. Asi tak.“ Nefňukala, neprepadala depresii. S kamarátkou si prenajala garsónku v Partizánskom, našla si prácu a po čase sa presídlila do Topoľčian. Páčila sa jej práca v čajovni, mala pocit, že začína stáť pevnými nohami na zemi. A keď v tej čajovni stretla Jeho, svet bol gombička. Zaľúbená až po uši si opatrne, no odvážne začala plánovať naozajstný život. Taký ten krásne obyčajný. Rodinný. Žena, muž, dieťa, domov. Nechcela predsa tak veľa, či?

Monológy Kristián prišiel na svet v deväťdesiatom siedmom. Dva dni pred Vianocami. „Krajší darček pod stromček si človek ani nemôže naplánovať.“ Malé bábätko však nebolo takým bezproblémovým. Hneď si ho zo-

brali „do merku“ neurológovia aj kardiológovia. Veľmi rýchlo mu diagnostikovali aj zápal močových ciest, chlapček stále spal, nemal chuť do jedla, slabol. Antibiotík si pri štarte do života užil až-až. Ešte ani v troch mesiacoch neudržal hlavičku, sedieť začal v desiatich a prvý krok urobil v dvadsiatich mesiacoch. Ustarostená Renátka od lekárov stále počula len konštatovania o Kikovom pomalšom vývoji. Niektoré deti sú rýchlejšie, iné nie. Jej to nestačilo. „Cítila som, že normálne to nie je.“ Mala pravdu. Hoci odborníci v hlavnom meste skonštatovali, že Kristián autistom nie je, odborná diagnostika v Trnave, pre Renátu dovtedy neznámu diagnózu – autizmus, potvrdila. „Fakt som nemala ani šajn, o čo ide. Boli plače, more sĺz, ale vedela som jedno. Je to moje dieťa a ja budem vždy pri ňom. Musím a chcem byť jeho oporou. Som jeho mama a ani vo sne by mi nenapadlo odstrčiť svojho syna do ústavu. Sama som predsa ústavné dieťa, ktoré nikomu nepatrilo...“ Manželstvo sa ale rozpadávalo. Nefungovalo to a je zbytočné pátrať po dôvodoch. No, bolelo

„Už nebojujem, prijala som autizmus ako súčasť nášho života.“ to. Kristián nebľabotal, bol tichým stvorením v izolovanom svete a hoci sa mu Renátka prihovárala, odpoveď neprichádzala. „Aby som sa v maličkej garzónke úplne nezbláznila, začala som si zaňho aj sama odpovedať. Mala som alergiu na ticho. Muž nás nechal v kaši, a vtedy som naplno pocítila, že nemám nikoho. Absencia rodiny je strašná.“ Všetko však prehltla. Kika často prepadávali angíny, keď bolo treba letieť k lekárovi, nasadla na bicykel, malého dala na sedačku a cez mesto si to trielili do ambulancie. Postupne sa naučila nebedákať nad nespravodlivosťou voči jej dieťaťu, otázky typu prečo práve Kiko musí byť iný ako druhé deti musela hodiť za hlavu. „Už nebojujem, prijala som autizmus ako súčasť nášho života a teším sa z každého dňa, keď je Kiko zdravý, pokojný a vlastne šťastný.

Šťastie v špeciálke Mnohým veciam rozumie, na mnohé vie jednoducho odpovedať, no mnoho jeho myšlienok ostáva visieť vo vzduchu. Trinásťročný chalan má svoj špeciálny jazyk, keď povie „ače“, doma už vedia, že ide o zemiaky. „Aja“ je zasa jeho milovaný arabský chlieb. So stravou to celkovo nie je jednoduché. Kikov jedálniček príliš pestrý nie je. Prehĺtať nedokáže, mäso odmieta, rovnako ovocie a zeleninu, z polievok zvládne akurát slepačí vývar a paradajkovú. Prím hrá rohlík s džemom, knedľa so šťavou, hranolky, ryža a opekané zemiaky. Obrovské problémy boli s vyprázdňovaním. Dlho, dlho nič až prišli kŕče a nasledoval klystír. Dnes je mama Renátka šťastná, že objavila probiotiká – zázračné

„A aha, všetko mám,“ teší sa a reálne prizná: „Z domova som vyšla skôr utiahnutá, bez dávky sebavedomia, dnes som ale ja v rodine ten dynamický a ráznejší typ. Zmenila som sa vďaka Kristiánkovi. Bojovala som zaňho, tlačila som na úrady, aby nám pridelili to, na čo má zo zákona nárok. Aj ja by som radšej chodila do práce, no nejde to. Som opatrovateľkou svojho syna a 240-eurový príjem nie je nijaká sláva. O autizme by som už dokázala napísať aj knihu, na internete som si pozháňala množstvo výborných rád, informácií a pomôcok. Inak to nešlo. Keď sa Kiko narodil, ani na Slovensku sa o autizme toho veľa nevedelo. Ak som chcela prijať túto chorobu, musela som ju najskôr pochopiť ja.“ A vysvetľujem to už aj malému Samkovi. Že jeho braček je trochu iný, že sa s ním nedokáže hrať, ale že ho veľmi ľúbi a on musí ľúbiť jeho. Kiko je už veľký chlapec, má trinásť, no mentálne je, podľa mamy, na úrovni 5-ročného dieťaťa. Jediné, čo ju trápi, je budúcnosť. Kiko sa sám nenaje, pri hygiene potrebuje asistenciu, to isté pri toalete. Nečaká ho bežná budúcnosť – štúdium, práca, vlastná rodina... „Ale nebudem sa trápiť čiernymi úvahami, musím si dávať na seba pozor. Aby som bola pri Kikovi čo najdlhšie. Patríme k sebe!“

Renátka je šťastnou mamou dvoch detí. Autista Kiko jej priniesol nový rozmer.

pilulky, ktoré vymazali toaletné problémy. „Vďaka Bohu za ne, neviete si predstaviť, aká som rada, keď sa Kiko sám od seba vyberie na záchod.“ Kristián ale vie čítať, počítať, síce pomalšie, ale vie. No a počítač je najväčším divom sveta. „Ten ho baví a je pri ňom pokojný. Kiko je prehnane citlivý, akonáhle zacíti v rodine, v škole, hocikde nepokoj, je nesvoj. Každý deň sa snažia chodiť do špeciálnej školy, sú však rána, kedy Kristián nedokáže vstať z postele. Renáta už vie, že nemá zmysel bojovať s ním. Radšej zavolá učiteľke, že jej malý autista dnes musí mať absenciu. „Najťažšie je naučiť sa chápať nepredvídané stavy a situácie. Pri zdravom dieťati by možno pomohol krik, menší trest, ale s autistom je to iné.“

Špeciálna škola však priniesla Renátke dvojité šťastie. Nielen iné prostredie, kolektív, ale aj nový partner, Michal. „Učil aj Kika a mne okamžite padol do očí jeho nefalšovaný záujem o prácu s postihnutými deťmi. Videla som aj na Kikovi, že po dlhom čase si konečne obľúbil i niekoho iného. Skrátim to veľmi rýchlo. Dnes sme už manželia a máme štvorročného zdravého Samka, to je čo?“ nádherne sa usmieva Renátka. Do svadby sa síce nehrnula, jedna nevydarená skúsenosť jej vraj stačila, ale „napokon som privolila. Malý už bol ale na svete. Svadba bola skromná, ale naša.“ Renátka vždy túžila po dvoch deťoch, manželovi, rodine. Vlastnom domove.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Radi by sme, aj s vašou pomocou, pomohli statočnej Renátke v pomoci pri nákupe probiotík a špeciálnych pomôcok pre jej autistického syna Kristiána. Ďakujeme. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Kiko. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 240 389 alebo 0905 910 827 (medzinami@zoznam.sk, www.ozmedzinami.sk) Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

Galéria

Na prechádzke s tigrom

Eva a tiger, 2004, olej na plátne, 140 x 150 cm

Maliar Róbert Bielik je znepokojivým a provokatívnym elementom na slovenskej výtvarnej scéne. Už počas štúdia v 90. rokoch bolo jeho dielo vyhranené a presne definované ako figurálna maľba v realistickom štýle, ktorá sa približovala ku klasickým maliarskym technikám. Autor rozvíja aj jej klasické žánre: zátišie, krajinomaľbu a portrét. Čo však robí maľbu Róberta Bielika originálnou, je predovšetkým jej ikonografický repertoár. Postavy, zvieratá a predmety sú vkladané do príbehov na plátne ako symboly, posolstvá a citáty, ktorých úlohu môžeme „čítať“ dvojakým spôsobom. Tak, ako sa navonok javí, alebo ako nám naznačujú rafinované indície. Bielik priznáva očarenie vizuálnou podobou predmetného sveta a jeho umelecká cesta je pokusom o jeho dokonalú ilúziu v maliarovom obrazovom svete. Využíva k tomu všetky dostupné, historické i tie súčasné maliarske postupy, metódy a techniky. Podklady k témam a námetom vyberá z verejného i vlastného fotografického archívu, ktoré potom kombinuje – inscenuje na ploche plátna. Inšpiruje sa kresťanskou ikonografiou, historickými námetmi i žánrami, nepohrdne ambivalentne podfarbeným romantizmom či „osobnými obrazmi“, ktoré odrážajú jeho filozofické postoje i intímne sny a frustrácie. Scény sa najčastejšie odohrávajú v krajine s prechádzajúcimi sa, sediacimi, stojacimi a hrajúcimi sa mužmi, ženami, deťmi a zvieratami. Ich pózy sú strohé, ale ladné, akoby zbavené akejkoľvek emócie. Akoby bez radosti, ale i bez smútku. Niekedy pridaním reálií zo súčasnosti (od Batmanov po pohľady z okna lietadla či zabudnutú cigaretovú škatuľku) sa na chvíľu vzdiali stoickému bezčasiu v prospech ľahkej bizarnosti či sebaironického komentára. Maľby Róberta Bielika nie sú hyperrealistické ani popartové – a nedajú sa zaradiť ani do fantazijného prúdu súčasného výtvarného umenia. Obrazy Róberta Bielika dráždia naše oko a myseľ predovšetkým svojou nevykalkulovanou priamočiarosťou byť krásnymi a túžbou páčiť sa. A je úplne jedno, či veríme tomu, čo vidíme, alebo hľadáme, čo je „za obrazom“. Práve táto neistá hrana robí Bielikove maľby nezameniteľnými. Ak sa chcete o Róbertovi Bielikovi – ktorý je nielen maliarom, ale aj spisovateľom a cestovateľom – dozvedieť viac, odporúčame vám rozhovor Na jazyk raja sme dávno zabudli na stránke http://www.litcentrum.sk/22339.

Na lavičke, 2005, olej na plátne, 120 x 100 cm

text a foto: vladimír kampf

PÚTNIK

V centre Budapešti na starom diváne

Krčmy v ruinách Je neskorý zimný večer. Vonku mráz, ktorý spoľahlivo vyprázdnil aj široké

budapeštianske ulice. Naša sprievodkyňa Zsuzsi už čaká na recepcii. Zavedie nás do tých najvychytenejších krčiem v ruinách.

Aj takto môže vyzerať netradičná krčma kdesi v starom dome.

Bolo to už pred deviatimi rokmi. V meste sa vtedy objavila kaviarnička Simple. Prvý z ruin pubs zaujal. Zvláštne bolo najmä to, že tieto zariadenia nevznikli v squatoch, ale legálne v opustených, chátrajúcich budovách. Všetko je v poriadku. Ak sa majiteľ pustí do rekonštrukcie alebo budova začne nebezpečne padať jej prenajímateľom na hlavy, je koniec s krčmou či klubovým priestorom. Dovidenia, uvidíme sa v ďalšom chátrajúcom dome. V maďarskej metropole ich je dosť – od tých naozaj historických po tie z čias socializmu. Je tu lacno, sú tu priestory pre umelcov. Sadnúť si môžete na pozbieraný nábytok. Trebárs aj na starý diván. Ideálne pre študentov. Hosťami ruin pubs sú však aj cudzinci. „Keď chceš v Budapešti stretnúť veľa ľudí, ne-

treba chodiť ďaleko. Tieto krčmy sú v pekných štvrtiach mesta, aj keď sú to na pohľad škaredé budovy. Kto do nich vojde, býva väčšinou príjemne prekvapený,“ upozornila nás Zsuzsi.

prestavby. Budovy si prenajímame od ich majiteľa,“ dodáva.

Tuzraktér

Programová organizátorka Orsolija Budai a jej kolega, projektový manažér Zoltán Balla, nás Gergej Suhai je dizajnér. Meno klubu a previedli zaujímavým kolosom klubových aktivít netradičnej krčme dali podľa instantnej po- v starej priestrannej škole. Najviac prostriedkov lievky. „Existujeme od septembra 2008. Začali v nej zožerie kúrenie. Budovu si prenajímajú od sme s umeleckým konceptom, ktorý sme dvoch mestských častí. Polovica patrí jednému, teraz zmenili,“ hovorí. Nový dizajn, za ktorý je polovica druhému obvodu Budapešti. Gergej zodpovedný, pripomína prales. Sú tu Tento ruin pub je viac ako len krčma či diskotéka. priestory pre koncerty a rôzne programy. Pub Hovoria mu aj studio house. Na 5000 štvorcových je samozrejmosťou. metroch priestoru pracuje až 400 umelcov. „FunZvieratá, stromy, drevo a šero dotvárajú guje tu divadlo, výtvarné umenie, muzikanti, netradičný efekt priestorov. „Boli to pôvodne cirkusanti, dídžeji, maliari...“ vymenúva Orsulija. dva pavlačové domy. Všetko je legálne. Aj „Len cirkusovú skupinu tvorí tridsať ľudí.“

Instant

Programová organizátorka Orsolija Budai a jej kolega projektový manažér Zoltán Balla z projektu Tuzraktér.

Začali pred šiestimi rokmi. Cítili potrebu vytvoriť priestor najmä pre mladých umelcov, ktorí nemali šancu realizovať sa inde. „Fungujeme podobne ako squat, ale všetko, čo robíme, je legálne. Organizujeme aj veľa koncertov, divadelných predstavení, cirkusových šou a rôznych stretnutí. Zavítajú k nám aj umelci zo zahraničia. Niekto príde a povie: Sme z Tenerife, sme muzikanti a chceme zahrať. Prečo nie? Sme otvorení pre každého,“ dopĺňa Zoltán. „Musí sa nám však zmestiť do programu. Niekedy ho máme naozaj nabitý. Vydávame o ňom aj vlastné noviny.“ Na niektoré akcie platia návštevníci vstupné, iné sú zadarmo. Cena však nikdy nepresiahla tri eurá. Ani umelci obyčajne neplatia za prenájom. Zložia sa len na energie. V kaviarničke môže hosť stretnúť umelcov, porozprávať sa s nimi a navštíviť aj ich dielne a ateliéry. Podľa našich dvoch sprievodcov sú v súčasnosti beznádejne plní a dostať sa do ich komunity preto trvá dlho.

Kuplung – Buda Krčmy v ruinách ako jeden so symbolov Budapešti. Ľudia sa radi zabávajú a obľubujú nové veci. Aj keď sú tie novinky niekedy staré a zatuchnuté. Kuplung – Buda je príklad, ako môže dopadnúť pôvodne avantgardná myšlienka spestrujúca každodenný život. Do roku 2005 bývala v jeho

súčasných priestoroch opravovňa automobi- tiež krčmy v ruinách, ale mali problémy s meslov. Kuplung znamená spojka. Tak sa to tu vždy tom a obyvateľmi štvrte, tak ich museli zavrieť. volalo. Ešte prednedávnom tu hosť našiel veľa Vybrali sme si toto miesto, lebo tu nebývajú street-artu. Pred niekoľkými mesiacmi však ľudia a nikoho nerušíme. Zo strechy je nádherný podnik prebudovali. Teraz vyzerá ako bežná výhľad na mesto. Najmä v lete,“ hovorí Attila. diskotéka kdekoľvek na svete. Predtým tu „Budova je už pamiatkovo chránená. Zmluvu bola napríklad strecha zo skla, lebo autoservis na prenájom obnovujeme raz ročne. Dokedy potreboval svetlo. Aj tá je už nenávratne preč, vydržíme, neviem.“ rovnako ako osobitá atmosféra tohto priestoru.

„Sme niečo ako squat, ale legálny." Attila Kovács nám ukázal Strechu Korvínu, čo je v preklade názov jeho podniku. Za socializmu to býval vychytený obchodný dom. Kocka uprostred vyzdobených historických stavieb. Na strechu sa dá vyjsť po schodoch alebo výťahom cez malý bar s bufetovými stolmi. Vraj tu dom stál ešte pre vládou komunistov. Tím sa ho však nechcelo nijako zložito rekonštruovať a tak ho len obili lištami. Dnes si ho adoptovali dvaja majitelia Soda baru a dvaja zo Shark baru. Svoje sily spojili v Korvín Aruház – shopping centre, ktorý pôvodne vlastnil štát. „Na najvyššom poschodí bola škôlka a jedáleň pre robotníkov. Neskôr tu zostal len sklad. Pub je to už štvrtý rok. Soda aj Shark boli

Fogas ház

Daniel Ongjerth je jeden zo zakladateľov Fogas házu, po slovensky zubárovho domu. Klubové priestory v ňom otvorili v auguste 2009. Zatvorené mali len niekoľko mesiacov. Nepohodli sa so spoločnosťou, ktorá prevádzkovala bar. Konflikt nakoniec zažehnali a otvorili si ho sami. Ľudia z Fogas házu si hovoria kultúrna a vzdelávacia asociácia a už aj predtým organizovali veľa programov pre mladých. „Koncept je od francúzskeho architekta, ktorý v 2005 založil Tuzlakter. Chceli sme vytvoriť ďalšie miesto pre mladých, umelcov a sociálne hnutia, ale aj priestor pre súčasných architektov a dizajnérov. Na slávnostnom otvorení bolo až tritisíc ľudí, čo je naozaj dosť. Oddelili sme prvé poschodie a prízemie. Na prvom je niekoľko ateliérov pre maliarov, módnych návrhárov a filmárov. Na prízemí je lomography gallery, bike shop a servis, galéria, videoshot gallery a malá pizzeria,“ vysvetľuje Daniel.

Rok 1896 na priečelí budovy je len dátum jej renovácie. Koľko rokov má naozaj, nájomníci nevedia. Polovica domu bola zničená počas druhej svetovej vojny. Daniel a jeho kamarát si ho prenajímajú od mesta. Okrem diskdžokejov sem každý druhý víkend prichádzajú najlepší maďarskí džezoví umelci.

Szimpla Timea Adamic tu pracuje siedmy rok. „Sme v prvom pube tohto typu v Budapešti,“ hovorí. „Začalo to malou kaviarňou kúsok odtiaľto. Potom prišlo do módy otvárať kaviarne a bary v starých opustených budovách, v ktorých už nikto nebýva. Súčasný podnik prežil. Vzniklo kopu ruin pubov, ktoré po dvoch-troch rokoch zatvorili.“ Majitelia neprestali vymýšľať – stále čosi inovujú. Sú to štyria tvoriví umelci, skúšajú Attila Kovács vo výťahu na strechu bývalého socialistického obchodného domu. nové veci, pracujú na interiéri, menia zariade- Okrem klasických diskotékových stretnutí tu ako pohostinské zariadenia. Je tu však lacnejšie nie. „Hľadali dom, kde by mohli otvoriť veľký majú aj legendárnu burzu bicyklov. Vystavujú ako v obyčajných diskotékach a nočných podbar, a našli túto budovu,“ vysvetľuje Timea. tu najmä mladí umelci, fotografi a maliari. nikoch. Strážia si svoju špecifickú klientelu. Priestory sú to naozaj honosné. Prízemie, V obchode so suvenírmi svietia aj rôzne retro- „Keď k nám prídu dôchodcovia, platia polovicu, prvé poschodie, veľký dvor spolovice up- lampy. Umelci dokážu z odpadu vyrobiť veľa pretože ich mesačné príjmy sú u nás veľmi ravený na zimnú prevádzku, kino so starými pekných vecí. Jediné nové sú tu asi iba poháre. nízke. Rešpektujeme to a snažíme sa, aby sa premietačkami, spoločenské hry, wifi. „Pro- „Dôležité je, aby sme nerušili okolie. Na ulici aj oni cítili čo najlepšie. Chodia k nám najmä jekt dal dokopy veľa ľudí a nápadov. Budovu visí oznam, aby naši hostia rešpektovali nočný cez víkendy.“ majú v prenájme od jej majiteľa. Väčšina kľud. Je pre istotu v piatich jazykoch,“ dodáva Špecialitou Szimpla je domáci bazový sirup. a upozorňuje, že cenovo sa radšej držia vyššie Chutí a je zdravý. podobných budov však patrí mestu.“ INZERCIA

Nadácia SPP sa prostredníctvom svojich programov snaží prispieť ku skvalitneniu starostlivosti o ľudí v nepriaznivej sociálnej situácii. V grantovom programe OPORA preto už šiesty rok podporujeme projekty, ktoré vychádzajú z aktuálnych potrieb ľudí, ktorí sú znevýhodnení, podporujú ich spoluúčasť na zmenách, smerujú k zvýšeniu kvality ich života a aktivizácii ich potenciálu. •Podporou modelových, inovatívnych a progresívnych prístupov k znevýhodneným skupinám chceme umožniť poskytovateľom sociálnych služieb zlepšiť pomoc, ktorú poskytujú svojim klientom. •Veríme, že je možné plánovať sociálne služby tak, aby vychádzali z individuálnych potrieb klientov, viedli ich k samostatnosti a umožňovali im čo najplnohodnotnejšiu účasť na spoločenskom živote. Za jeden z efektívnych nástrojov na dosiahnutie sociálneho začleňovania znevýhodnených skupín považujeme tvorbu a realizáciu Individuálnych plánov rozvoja. •Do programu OPORA sa môžu zapojiť poskytovatelia Filip sa veľmi chce naučiť hrať na gitare, pomohla mu muzikoterapia v združení Votum sociálnych služieb, organizácie a inštitúcie venujúce •Aj v tomto roku je zámerom Nadácie SPP podporiť tvorbu a realizáciu sa ľuďom so špeciálnymi potrebami, ktorí sa rozhodli plánovať svoje služby podľa osobných cieľov, potrieb a schopností svo- individuálnych plánov rozvoja osobnosti klientov v zariadeniach sociáljich klientov. Hlavným zámerom je uľahčiť ľuďom so znevýhodnením nej starostlivosti a prispieť tak k zvyšovaniu kvality života konkrétnych ich plnohodnotné zapojenie sa do spoločnosti. ľudí so špeciálnymi potrebami. •V minulom roku sme takýmto spôsobom podporili realizáciu 30 individuálnych plánov konkrétnych klientov z rôznych zariadení sociálnych Uzávierky prijímania projektov je 3. marca 2011. služieb po celom Slovensku. Klienti s rôznym stupňom postihnutia tak dostali šancu podieľať sa na rozhodovaní o svojom živote a mnohým Viac informácií nájdete priamo na stránke www.nadaciaspp.sk sa splnili sny o nezávislejšom a samostatnejšom živote.

gastroduel

text: dagmar gurová | foto: miro kubečka

Kulinársky súboj receptov o priazeň našich žalúdkov. Ktorý vyhrá v zápase chutí – vegánsky, či mäsožravecký?

ZVIERA (NIELEN) V KUCHYNI Niektoré vtáky dávame do polievky zámerne, iné zachraňujeme, keď tam zo zvedavosti spadnú. Pretože ešte stále tak úplne neplatí, že zviera má človeku len chutiť alebo na ňom dobre vyzerať.

Kuracie kúsky s dijonskou horčicou a rozmarínom 2 porcie 2 PL oleja 250 g kuracieho mäsa 1 PL dijonskej horčice 1/2 PL posekaného rozmarínu

4 cherry paradajky 1/2 papriky soľ a korenie 5 cm póru

Nepečený „jogurtový zákusok so šľahačkou“ 300 g celozrnných sušienok (dukáty, zázvorky, grahamky...) 500 ml sójového jogurtu (ovocný – podľa chuti) 1 dl ovocnej šťavy

za hrsť orechov (mandlí, pšeničných klíčkov...) 300 ml sójovej šľahačky

Kuracie mäso natrieme zmesou dijonskej horčice a rozmarínu a necháme dve hodiny marinovať. Papriku a pór nakrájame na malé kúsky. Na rozpálenom oleji opečieme do zlatista spolu s prekrojenými paradajkami kuracie kúsky. Posolíme a okoreníme. Potom do výpeku pridáme papriku a pór s trochou vody. A dusíme asi 5 minút. Podávame s varenými alebo opekanými zemiakmi. Ak máme radi pikantné, môžeme pri varení použiť čili.

Orechy polámeme, na sucho opražíme a vysypeme na dno nádoby. Posypeme ich tenkou vrstvou rozdrvených sušienok. Polejeme polovicou jogurtu . Ďalšiu vrstvu urobíme z celých sušienok namočených v ovocnej šťave. Opäť dáme vrstvu jogurtu, potom sušienky, nakoniec posypeme klíčkami. Dezert odložíme do chladu (minimálne na dve hodiny alebo na noc). Stuhnutý preklopíme, nakrájame na kúsky a ozdobíme do tuha vyšľahanou sójovou šľahačkou.

Miro Kubečka

Ľubica Balážová

kuchár, foodstylista, majiteľ reklamnej agentúry Aperto a aranžér a fotograf jedla. V našom gastrodueli reprezentuje „mäsožravú“ časť populácie. Miro mal kedysi andulku. Sedávala mu na pleci ako vo filmoch s pirátmi. Bola veľmi zvedavá a dvakrát spadla aj do polievky. Miro patrí k uvedomelým „mäsožravcom“. Prekáža mu však, že sa do všetkého pchajú antibiotiká a zvieratá kŕmia ich pomletými súkmeňovcami. Preferuje mäso z voľného chovu. „So zabitím – ulovením zvierat nemám problém, ale len keď ich potom viem aj pripraviť a skonzumovať. Nie pre zábavu alebo obchod.“ Je mu čudné, že v obchodoch sú tony mäsa, ktoré nikto nekúpi. Malo by sa predávať na objednávku. „Ľudia by si viac vážili mäso a hlavne by zistili, že ho nepotrebujú jesť v takých množstvách ako dnes.“

konzultantka v oblasti zdravého životného štýlu, je vedúcou nového obchodíku v Trnave. V našom dueli chutí reprezentuje „vegánsku stranu“. Ľubica chodí zdiaľky obdivovať srnky, danielov a iných odvážlivcov v Karpatoch. „Kým boli deti malé, mali sme škrečka, morské prasiatka, psíka – huskyho. Raz dokonca (nedopatrením) niekoľko nocí svrčkov, rozlezených po byte.“ So vzťahom k zvieratám súvisí aj jej životný štýl. „U mňa je to prirodzený, postupný proces. Mením stravu, pohľad na triedenie odpadu, používanie chémie.“ Ak sa dá, vyberá si materiály aj technológie čo najpriateľskejšie k prírode. Od zvierat by sa rada naučila jednoduchosti, spontánnosti a schopnosti počúvať svoje „inštinkty“, signály svojho tela.

Ďakujeme predajni Ľubka – potraviny pre zdravie za poskytnutie priestoru a potravín na varenie. Zdravé a chutné potraviny, poradenstvo i recepty šité na mieru nájdete v Trnave na Šrobárovej ulici č. 1.

takmer bodka Človek vie čo chce - Boh vie, [...].

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Aj v nešťastí treba [mať šťastie]. Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc bezdomovcom. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 euro a predáva za plnú sumu 1,40 euro. Predajca je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu na str. 3. Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity s cieľom aktivizácie klientov. V rámci terénnej práce aj vyhľadávanie ľudí bez domova, ktorí potrebujú pomoc. Viac na www.notabene.sk. Manažment organizácie Proti prúdu uvíta akékoľvek návrhy a pripomienky. Redakcia ďakuje za všetky zaslané príspevky, ale nevyžiadané rukopisy a fotografie nevracia. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názorom redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP a organizácie FEANTSA. Vydavateľ: o. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk Manažment projektu: Bc. Martin Opeta, riaditeľ, 0907 197 908, martin@notabene.sk,

Mgr. Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa, 0905 143 651, tordova@yahoo.com Redakcia: Mgr. Sandra Tordová, Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk

Distribučné miesta Bratislava o. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk Banská Bystrica Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus.bbystrica@redcross.sk Čadca DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk Hlohovec o. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk Holíč n. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Jana Pavková, 034/668 31 10, emauzy@stonline.sk Kežmarok o. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546,

Lito a tlač: Typocon, X line Grafické spracovanie: Mgr. Art. Pavol Čejka Jazyková korektúra: Workaholic Culture Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk

komunita@kezmarok.sk Košice ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Helena Havrilová, 0902 131 126, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk Levice o. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk Liptovský Mikuláš Komunitné centrum „Nový svet” – Hlboké (v spolupráci s MsÚ Liptovský Mikuláš), Športová 1190/4, 031 01 Liptovský Mikuláš, Viera Kočtúchová, 044/552 20 52, 0911 197 227, komunitne.centrum@atlas.sk Malacky n. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, 034/772 24 57, 0902 230 122, acbetania@orangemail.sk Nitra DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com Nové Zámky Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová,

Administratíva: Fabiola Mokrá Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk Street work: Peter Kadlečík, peterkadlecik@notabene.sk

0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk Piešťany ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk Poprad ZSS – o. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk Senica n. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Trnava ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk Vranov nad Topľou ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Žilina DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@gmail.com

text: daniel pastirčák, zuzana uličianska | foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Prázdne hlavy Príbehy majú svojich autorov, ale sú aj také, ktorých tvorcov nepoznáme. Sú častokrát lepšie ako to, čo popísali renomovaní autori, ktorých sa musia deti drilovať na školách. Mám na mysli najmä pôvodné príbehy, tú reálnu, nefalšovanú literatúru, od amerických prérií cez africké stepy po Sibír. Medzi knihami mám Amurské rozprávky, príbehy pôvodných obyvateľov od sibírskej rieky Amuru, pradávnych lovcov a rybárov. Okolo sa pásli soby, v rieke plávali ryby a v lesoch vyli vlci, ale poľahky ste tu narazili aj na ozrutného muža Kakzamua s hlavou ako reďkev, ktorému bohovsky šmakovali balvany, či v bažinách ste stretli jednonohú príšerku Boko, ktorá lákala zablúdencov do záhuby. Bol to svet plný kúziel. Jeden z príbehov sibírskych lovcov má silný už názov: Prázdna hlava. Ľudia sú ľuďmi všade – a všade sa nájdu aj hlupáci. Ten v príbehu sa volal Čungu a mal tak kompletne prázdnu hlavu, že to trápilo rodičov a smiala sa mu celá dedina. Jeho typická zábavka bola asi takáto: „Posadil sa Čungu na breh, do vody sa pozerá, obdivuje sa a po hlave sa poklopáva.“ Pri takej prázdnej gebuli si viete predstaviť, že to dunelo na celú tajgu. No a keďže sa na seba stále pozeral, žena mu raz pomaľovala tvár uhlíkom a hlinou, takže aký bol tupý, nespoznával sa, videl len cudziu tvár. A záver: „Pobral sa Čungu sám seba hľadať. Odišiel z dediny a nevrátil sa. A nik za ním nebanoval. Aký úžitok je z leňocha a hlupáka?“ Ako vravím, príbehy sú krásne, jedno odkiaľ sú. Knižka vyšla ešte za komunizmu, čo bola doba, ktorá bola na prázdne hlavy mimoriadne plodná – výskyt prázdnych hláv je však večný, na uliciach, v butikoch, za volantmi teréniakov a v predražených oblekoch, prežraté bruchá a napumpované prsia, a vnútri beztak zasa len tie prázdne hlavy. Ubezpečujem vás: stačí trocha postáť a započúvať sa – vždy vám ich prezradí to dunenie na celú krajinu. Treba im popriať podobný výlet, na aký sa vydal hlupák Čungu z tajgy. Autor je prozaik a redaktor Plus 7 dní.

Mimochodom

... Daniela Pastirčáka

Čas Čas je relatívnejší, ako sa domnieval Einstein. Einstein skúmal čas vonkajšieho sveta. Čo však s časom vnútorným? Zatiaľ čo vyťukávam tieto slová (s l o v už zmizlo v minulosti no á sa iba vynára z budúcnosti) z reproduktorov znejú tóny, ktoré ma spájajú s akýmsi vzdialeným okamihom. V mojom vonkajšom čase je zimný deň, môj vnútorný čas ma však halí tmou zabudnutej letnej noci, v ktorej som tie tóny počul po prvýkrát. Čo s časom, ktorý je v nás nahromadený ako kvapky uplynulých chvíľ v mori pamäti: Čas plodu, čas kojenca, čas dieťaťa, čas mladíka. Každý môj nový pohyb sa skladá z pamäte minulých pohybov. Som proces, som nezastaviteľný sled zmien. Nad tými zmenami však žiari vedomie – Ja som. Čas je relatívnejší, ako sa domnieval Einstein. Čas môjho života je relatívny voči konštantnému svetlu môjho ducha. Západná civilizácia postupne podľahla trom typom absolutizácie času. Absolutizovali sme minulosť v tradicionalizme. Všetko má byť ako bolo. Absolutizovali sme budúcnosť v modernizme. Projektovali sme si naše frustrácie do

budúcich utopických svetov. Dnes postmoderna sklamaná rovnako z minulosti tradicionalistov ako z budúcnosti modernistov absolutizuje prítomnosť. Prítomnosť vytrhnutá z kontextu minulosti a budúcnosti je však rovnako nebezpečnou ilúziou. Človeku, pre ktorého neexistuje minulosť ani budúcnosť, sa síce žije ľahšie, za nič vo svojom živote predsa nie je zodpovedný. Taký človek však už neexistuje ako človek. Jeho existencia sa scvrkla na číre vegetovanie. Vo svete bez príčin a následkov je všetko jedno, lebo všetky rozhodnutia sú rovnako bezvýznamné. Myslím si, že čas je relatívnejší, ako sa domnieval Einstein. Moje bytie ako lúč slnka postupuje po členitom povrchu rotujúcej zeme od svitania cez poludnie k súmraku, no moje vedomie je ukryté v nehybnom strede slnka.

„Jeho existencia sa scvrkla na číre vegetovanie.“

... zuzy uličianskej

Nekonečne smutné oči psa „No ty si krásny!!!“ povie každá druhá tetuška na ulici každému druhému okoloidúcemu psovi. Keď idete so psíkom, zbytočne si na seba dáte novú bundu. Nikto sa k vám nezohne a nezačne vás vo vytržení škrabkať za uškom. Zato outfit vášho psa bude určite komentovaný. „Aké chutnučké! A tá kapucnička!“ Niekedy mám pocit, že ani čerstvo narodení kojenci nevyvolávajú také spontánne nadšenie ako psí podvodníci, ktorí sa tvária ukrivdene, hoci celé dni prespávajú na vankúšiku pri radiátore. Aj majiteľ toho najškaredšieho psa sa popri ňom stáva chudákom, ktorého všetci ignorujú, lebo komunikácia odrazu začne prebiehať na celkom inej úrovni – asi tak pol metra nad zemou. Celkom donedávna som mala na spolužitie psov a ľudí pomerne vyhranený názor. Všetkých, ktorí vstávali skoro ráno kvôli venčeniu, som považovala za masochistov. Tých, čo si svojich chlpatých púšťali aj do postele za zoofilov. Pet shopy navštevovali podľa mňa len zúfalci, ktorí nemali kam nasmerovať svoju emocionálnu energiu. Psy štekajúce za dverami či plotmi boli pre mňa legitímnym dôvodom susedských sporov a boj proti psím exkrementom na uliciach

zas vznešeným cieľom občianskeho aktivizmu. Vlastníci psov ma hlavne bavili prúdmi samovravy: „No, tak už poď, čo stojíš, musíme ešte nakúpiť papu. Poď, ponáhľam sa, mám poradu...!“ „Určite vám rozumie,“ pochechtávala som sa. Úplne najviac som sa smiala na všetkých tých zasvätených rečiach o mačacej urazenosti či psích depresiách. Úbohé tvory, ako ľahko sa stávajú obeťami našich psychologických projekcií! Pointa tohto rozprávania je tá najbanálnejšia, akú si viete predstaviť. Stačila jedna fenka – ani nie úplne krásna, ani nie úplne čistokrvná. A už aj ja zízam do smutných psích očí a namýšľam si, že z nich cítim existenciálne porozumenie. Nikdy som netušila, aké môže byť frustrujúce, ak sa pes rozhodne stráviť večer sám pod posteľou, lebo má depku, PMS či len tak trucuje. Prinajmenšom jedno už viem – keby bol človek človeku psom, nemuselo by to zas byť až také zlé.

„Ani čerstvo narodení kojenci nevyvolávajú také nadšenie.“