NOTA BENE 118 by Proti prúdu

118

APRÍL 2011

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

Miesto pre číslo preukazu predajcu

POLOVICA

PRE PREDAJCU

M , PY

S P A

A ice š M ratislava B Ko

HRY, HRAČKY, HRAČIČKY Kúpou NOTA BENE ste prispeli na pomoc Japonsku.

Kódex

predajcu 1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze. 7. Predajca nesmie slovne či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis v súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto čin nosti pomáhať, zvlášť, ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu. 13. Predajca nesmie predávať časopis, ani sa zdržiavať na predajnom mieste, s dieťaťom do 16 rokov.

z obsahu

KAUZA JAPONSKO: Nevzdávame sa

ROZHOVOR VŠETKO JE DOVOLENÉ

Hrôza v Sendai. Autentické zápisky z denníka Aoki San, pracovníka japonského pouličného časopisu Big Issue Japan.

Hru Kuca Paca si vymýšľali sami, na zájazdoch zažili nocľah v bývalej márnici, súťaž v jedení rezňov, aj predstavenie v divadle postavenom z pivných prepraviek. Bývalí aj súčasní predajcovia Nota bene, herci Divadla bez domova.

TÉMA BAV SA A ZACHRÁŇ SVET!

REPORTÁŽ ADELA U NÁS VEČERALA

29 fenomÉn

PÚTNIK DOM VO VETRE

VIEME SA EŠTE HRAŤ?

Dnešným deťom už ani tak nejde o hru ako o vlastníctvo. Musia mať takú istú alebo ešte lepšiu, väčšiu a najmä drahšiu hračku ako ich kamaráti v škôlke, v škole. Takto sa my, dospelí, stávame sluhami výrobcov hračiek zároveň s našimi deťmi.

V ďalšom čísle s témou SLOVENSKO si prečítate: Netradičný sprievodca po BA a KE

História slovenskeho hokeja

Malý televízny telocvik

25 miest, ktoré nesmiete vynechať v dvoch najväčších slovenských mestách. Kde nájdete exotické potraviny, blšáky, ukryté sochy. Poradíme vám, kam ísť na skoré raňajky priamo z nočnej párty. A aj to, kde radšej nestrácať čas!

Slovenskí hokejisti vyhrávajú svetové šampionáty. Súhrn najväčších momentov dokumentujúcich ako sa zo Slovenska stala hokejová republika.

S nami môžete sledovať hokejové majstrovstvá v priamom prenose a zároveň sa udržať v kondícii. Stačí pár jednoduchých cvikov a vydržíte s rukou na ovládači bez seknutia v chrbte.

kontakty editoriál

AKO SA ĽUDIA HRAJÚ

Najintenzívnejšie som sa hrala asi okolo dvadsiatky. Vtedy ma na niekoľko hodín denne brala do svojho zázračného sveta nevidiaca škôlkarka Monika. Hrali sme sa na Podfuka alebo na Večer a Večierok, ktorí bývali v dvojitej klietke. Doma som sestre nadšene opisovala najnovšie hry a ďalej sme ich rozvíjali. Vymýšľali sme si aj vlastné – čím absurdnejšie, tým lepšie. Hrali sme sa skoro stále, takže našim rečiam nakoniec nikto nerozumel. Vylepšilo sa to časom, keď sme sa viac sústredili na hry v iných dvojiciach – partnerských. Pre okolie sú menej viditeľné, ale môžu byť rovnako zábavné. Zatiaľ čo vám napríklad v obývačke sedí návšteva (vaši priatelia), v kuchyni sa potichu dohadujete, čo je to za neznámych ľudí, odkiaľ sa vzali a čo si s nimi máte počať. Nakoniec sa zhodnete, že kým sa situácia „vyjasní“, donesiete cudzincom občerstvenie. Oni vidia iba to, že vchádzate s plným podnosom a nemajú poňatie, ako prispeli k vášmu veseliu. Medzi partnermi sa darí aj hrám, o ktorých ani netušia, že ich hrajú. Svoje o tom vedel

Novinky z NOTA BENE

americký psychiater Eric Berne. Jeho kniha Ako Smútime: Zomreli naši dlhodobí predajcovia sa ľudia hrajú sa v 60. rokoch stala obrovským Vasiľ a Ernest. Vasiľ predával na križovatke pri bestsellerom. Poukázal na to, aké ťažké je Hypernove. Tesne predtým, ako ho odviezla vytvárať dôverné vzťahy. Mnohí ich preto nah- sanitka, si chcel vo výdajni kúpiť časopisy. Večer rádzajú hrami, ktoré navonok znepríjemňujú sa chystal znova predávať, ale už to nezvládol. život, ale v postate prinášajú uspokojenie. Niek- Ernest mal predajné miesto pri pošte na Bluto kade chodí, tade všetko zhadzuje, kazí, pok- mentálskej. Podarilo sa mu prekonať závislosť, vacká. Nemá radosť z pôsobenia pohromy, ale no nevyhral nad zákernou chorobou. Za boj z toho, že sa ospravedlní a odpustia mu. Pri s ňou pred dvoma rokmi dostal ocenenie Nota čítaní Berneho možno odhalíte, že na vášho bene Zlatý mozoľ. blízkeho sedí hra Súd či Keby nebolo teba. A možno si uvedomíte, že vy ste tým, kto mu Podarilo sa: Náš predajca Jozef si sám našiel nahráva. Berne však uisťuje, že odmena za brigádu, upratuje na poliklinike Tehelná. skutočné vzťahy je oveľa väčšia ako odmena Predajkyni Marte sa zase podarilo zohnať si z hocijakej „hry“. Na hranie vám pritom stále os- bývanie v lepšej ubytovni, akú mala doteraz. tane priestoru viac než dosť. Ak na to pôjdete Vo výdajni nám pribudol ďalší počítač pre prešikovne, v práci vám za hráčsku vášeň ešte dajcov. Pridali sa k nám nové dobrovoľníčky aj zaplatia a dokonca môžete zachrániť svet. – ošetrovateľky, ktoré pomáhajú ošetrovať ľudí bez domova priamo v teréne. Dagmar Gurová redaktorka Želáme Vám pokojné veľkonočné sviatky plné radosti a lásky. pracovníci o. z. Proti prúdu a predajcovia NOTA BENE

inzeráty predajcov Hľadám menej náročnú prácu ako chatár, prevádzkar, vrátnik. Mám 55 rokov, hotelovú akadémiu Ľ. Wintera a pracoval som ako prevádzkar hotela spoločného stravovania Junior. Pasívne ovládam nemecký, maďarský a poľský jazyk. Najlepšie Bratislava a okolie. Ďakujem. Peter 540, Žilinská, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa). Šikovný chalan hľadá zamestnanie alebo brigádu na maliarske práce alebo záhradnícke práce. Mám bohatú prax. Plat dohodou. Ďakujem. Marcel 1830, Hraničná, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

Maľovanie, stierkovanie a rôzne práce na záhradách. Len v BA. Kontakt: Gabriel, mob. 0949 141 179. Rodina s deťmi hľadá podnájom, najlepšie Karlova Ves, Dúbravka, Devínska Nová Ves. Platba 400 ◊ mesačne. Daniela 1428, Župné námestie, kontakt: mob. 0904 841 239. Som vyučený maliar, lakýrnik, tapetár. Som nefajčiar a abstinent a hľadám brigádu. Jozef 2337, Volksbank, Nám. SNP, kontakt: 0904 437 121.

PARTNERI PROJEKTU

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

LINKA NA POMOC BEZDOMOVCOM V BRATISLAVE pondelok až sobota od 17.00 do 22.00 hod.

0907 / 733 388 Program Streetwork, o. z. Proti prúdu realizuje v spolupráci s platformou Kresťania v meste a Evanjelickou alianciou.

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu alebo, naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

09.03.2011 13:57 Chcel by som pozdraviť pána Petra z úvodu ostatného čísla NB. Som podnikateľ a viem, čo to je za pocit, keď nepríde ani jeden zákazník. Peter, vydržte! Pán sa postará! S úctou Peter 13.3. 2011 19:12 S dcérou sme si kúpili NB od predajcu č. 308 pri Auparku. Pán bol milý, vtipný. Prajeme mu, nech sa mu darí a má veľa kupujúcich. Ľuba+Lenka

14.3. 2011 14:03 Dnes som si kúpila Nota bene od predajcu č. 1883 na Kramároch. Vždy, keď ho stretnem, je veľmi milý a rada s ním prehodím zopár slov. Prajem mu len to najlepšie. Denisa 14.3. 2011 20:01 Chcem pochváliť veľmi milú pani Mariku, ktorá predáva časopisy v Kauflande v Poprade. Vždy má dobrú náladu a milé slovo pre každého. 15.3. 2011 09:54 Dnes som si kúpila NB od pani č. 55 v ZA. Bola veľmi milá a usmiata a popriala mi príjemný deň. Aj keď som študentka, Nota bene si rada kupujem. Romča

14.3. 2011 08:24 NB si kupujem od pána Mariána pred Tescom v ZH. Po tom, ako mi zaželá pekný víkend, sú víkendy naozaj pekné. Nech sa Vám darí. Ľubo, Ladomerská Vieska

12.3. 2011 14:48 Dnes doobeda som si zakúpil v Tescu Banská Bystrica od predajkyne váš časopis. Pri nej stál muž neoznačený ako predajca. Keď som zaplatil, pýtal odo mňa ďalšie peniaze. Vraj predajkyňa je jeho priateľka, má rakovinu a potrebuje peniaze na liečbu. Takéto praktiky sa mi nepáčia. Toho muža som predtým videl tiež predávať váš časopis. Ján z BB

14.3. 2011 12:48 Nikdy som sem nepísala, ale dnes ma predajca č. 755 veľmi milo prekvapil a zlepšil mi náladu svojím prístupom. Želám mu veľa predaných časopisov a mnoho šťastia. Danka

18.3. 2011 20:02 Dnes som si kúpila váš časopis od predajcu s číslom preukazu 0041 a pekne sme sa porozprávali o rôznych témach. Mala som dobrý dojem. Valéria, Humenné

Čo robiť, aby ste nenaleteli falošnému predajcovi? NOTA BENE je predaj a nie žobranie. Ďakujeme, že nerobíte z našich predajcov žobrákov a pomáhate im zachovať si sebaúctu a dobré meno časopisu. Tu je pár krokov ako na to. 1. Kupujte len od predajcu s preukazom na VIDITEĽNOM mieste. Preukaz má byť v dobrom stave. 2.Všímajte si, či ponúka aktuálne číslo. 3. Najskôr si vyžiadajte časopis, až potom plaťte. 4. NEPODĽAHNITE VYDIERANIU. Zaplaťte za časopis, predajca je povinný vydať vám, ak nerozhodnete inak. 5.Ak vás obťažuje, neváhajte volať políciu. 6.Ak predajca porušuje kódex, ohláste ho na pobočke vo vašom meste. Kontakty na str 33.

NENECHÁVAJTE VAŠIM PREDAJCOM ČASOPIS NOTA BENE, AK STE HO ZAPLATILI. Systém predaja pouličného časopisu NOTA BENE funguje iba ak:

Iba to NOTA BENE, ktoré reálne skončí vo vašich rukách, umožňuje:

m predajca si od nás kúpi NOTA BENE za 70 centov

ľuďom bez domova získať dôstojný príjem, naučiť sa hospodáriť s peniazmi a myslieť na ďalší deň

predajca vám predá NOTA BENE za plnú sumu 1,4 eur a rozdiel si nechá

časopisu NOTA BENE nestať sa nástrojom žobrania a udržať ho ako dôstojnú PRÁCU

organizácii Proti prúdu použiť 70 centov z predaja každého časopisu na financovanie služieb pre ľudí bez domova

vy si vezmete NOTA BENE

foto: Petra Lajdová

Ak už jedno NOTA BENE máte, darujte ho vašim priateľom a pomôžte nám získať nových čitateľov.

KAUZA

text: big issue japan | foto: © reuters/kyodo

Kúpou aprílového NOTA BENE ste prispeli 5 centov na pomoc Japonsku

Nevzdávame sa Hrôza v Sendai. Autentické zápisky z denníka Aoki San, pracovníka japonského pouličného časopisu Big Issue Japan. Státisíce Japoncov sa ocitlo bez domova. V Sendai, hlavnom meste prefektúry Miyagi (jednom z regiónov na severovýchode krajiny najviac postihnutých cunami) sú všetci predajcovia Big Issue Japan nažive a nie sú nezvestní. Bohužiaľ, zničená infraštruktúra neumožnila distribúciu časopisu do Sendai, Sapporo a iných miest na severe. Miku Sano, generálna riaditeľka tokijskej pobočky Big Issue Japan, hovorí: „V Sendai síce predajcovia prežili, ale nevedia, kedy budú môcť opäť predávať časopis. Predajcovia a ľudia v mestách na severe bojujú o svoje životy a snažia sa nájsť svojich blízkych. Zo všetkých síl sa im snažíme pomôcť. Situácia nie je jednoduchá a nebude taká, ako bola predtým, ale nevzdávame sa."

Denník katastrofy Big Issue Japan spolupracuje so Sendai Night Patrol Group pri pomoci pre ľudí bez domova v meste Sendai, ktoré bolo jedným z najviac postihnutých oblastí zasiahnutých cunami z 11. marca. Neúnavný personál poskytuje bezplatne jedlo pre všetkých, ktorí tu prespávajú v drsných podmienkach, zatiaľ čo sa mesto snaží spamätať sa z tejto katastrofy. Aoki San, vedúci strážnej hliadky a distribúcie časopisu v Sendai nám dovolil zverejniť úryvky z jeho denníka zo záchranných prác:

14. marec V niektorých častiach Sendai už obnovili prívod vody a elektrickej energie, ale bude trvať vyše mesiaca, kým sa podarí obnoviť dodávky pohonných hmôt. V oblasti Wakabayashi, najhoršie zasiahnutej katastrofou, som videl veľmi dlhý rad ľudí, čakajúcich v rade na nahnité pomaranče a iba jeden banán. Tisícka mŕtvych je ponechaná bez dozoru v telocvični a nie sú žiadne informácie o nezvestných. Od jedenástej doobeda plánujeme všetkým zadarmo poskytnúť obed – ryžu na kari. Straty na životoch sú príliš rozsiahle, aby sa to vôbec dalo pochopiť, a zdá sa, že veľa ľudí vôbec nevie, čo majú robiť.

15. marec Cesty, letecká a vlaková doprava je obmedzená na záchranné vozidlá, pričom vyhliadky, že bude nedostatok potrebných vecí, sú hrozivé. Viac ako tisíc ľudí čaká v rade na diaľkový autobus. Pridal som sa do radu pred Daiei Supermarketom predtým, ako ho o desiatej ráno otvorili, ale po tridsiatich minútach bol všetok základ-

Žena plače po tom, ako našli telo jej matky v Onagawe, prefektúra Miyagi, 18. marca 2011.

ný tovar vypredaný. Je nedostatok plynových bômb, cestovín, konzerv, batérií a ryže. Orgány verejnej správy sú úplne paralyzované. Radnica v Sendai dnes otvorila núdzovú poradňu – štyri dni po zemetrasení. Nemocnice sú schopné poskytovať iba čiastočnú starostlivosť kvôli výpadkom elektrickej energie. Kto nemá rádio na batérie, vôbec nemá prístup k informáciám. Veľa obyvateľov nevie o situácii v atómovej elektrárni vo Fukushime. Sú „informačnými utečencami". Miestne rádiostanice pomáhajú ľuďom zisťovať informácie o nezvestných. Silné otrasy o tretej a znova o štvrtej hodine ráno.

16. marec Dnes ráno začalo v Sendai pršať. Miestne rádio rozhlásilo, že na radnici vo Wakabayashi je k dispozícii jedlo, tak sme museli pripraviť 1000 porcií. Cez obed sme poskytli kari, miso polievku a ryžu asi 800 ľuďom a všetko bolo v momente preč. Niektorí nejedli tri dni a v daždi stáli v rade na obed. Bojím sa, lebo nemáme informácie o tom, čo sa deje v atómovej elektrárni. Tiež ma znepokojuje rádioaktívna kontaminácia severne od oblasti Kanto, kvôli severnému vetru.

Tisícky ľudí spia na základnej škole, na radnici a v iných verejných budovách. Zajtra sa vynasnažíme poskytnúť bezplatne jedlo, i keď sa môže stať, že sa nám tým minú zásoby. Zdroj: www.streetnewsservice.org, The Big Issue Scotland

NOTA BENE pomáha Japonsku Sme inšpirovaní odvahou a silou, s akou naši japonskí priatelia čelia katastrofe a rozhodli sme sa pomôcť. Kúpou tohto časopisu ste venovali 5 centov na pomoc Japoncom, ktorí stratili domovy a svojich blízkych. Odhadujeme, že naša spoločná pomoc dosiahne 1500 eur. Ak chcete viac pomôcť japonským organizáciám, kliknite na: www.jcie.org/earthquake. Japonská nezisková organizácia Earthquake Relief and Recovery Fund venuje 50 % z vášho daru na okamžitú pomoc obetiam nešťastia a zvyšných 50 % na dlhodobú pomoc ľuďom z postihnutých oblastí a na obnovu krajiny. „Čím viac pomoci sa k nám dostane, tým rýchlejšie sa budeme môcť spamätať z tejto katastrofy. Ďakujeme vám za vašu podporu,“ hovorí Miku Sano z Big Issue Japan.

text: sato | foto: peter pohanka

ORIGAMI

VEĽKONOČNÉ ORIGAMI

Urobte si radosť vlastnoručným origami v tvare veľkonočného zajačika.

10.

11.

12.

13.

14.

15.

NÁVOD NAŠA RADA: Najlepšie je ignorovať návod a postupovať intuitívne podľa obrázkov. 1. Preložte papier na polovičku a opäť ho rozložte. 2. Preložte papier podľa obrázka. 3. Preložte okraje papiera do oboch strán a opäť ich rozložte. 4. Prehnite okraje papiera dovnútra (v smere šípok). 5. Keď správne urobíte krok 4, vytvoríte tento tvar. 6. Otočte papier a preložte okraje podľa smeru šípok. Vytvoríte tvar štvorca. 7. Rozbaľte vrchnú vrstvu papiera podľa obrázka. 8. Papier otočte na druhú stranu. Zložte okraje papiera do stredu podľa obrázka. 9. Zašpicatený okraj papiera preložte v smere šípky. 10. Papier zahnite na polovicu (v smere šípky). 11. V smere hornej šípky zložte papier z oboch strán a vzniknú vám zajačie uši. Prednú zašpicatenú časť papiera ťahajte čo najviac dole (v smere spodnej šípky). Vzniknutá zajačia hlava s ušami sa tak sama vyzdvihne nahor. 12. Prehnite papier podľa prerušovanej čiary (smer sprava doľava). Pravý roh papiera sa má dostať do bodu, kde končí ľavá šípka). Prehnutý okraj vráťte naspäť. 13. Pravý okraj papiera prehnite dovnútra tak, aby sa dostal do bodu, kde končí ľavá šípka. Vzniknú labky. 14. Prehnite dovnútra ľavý okraj papiera a vznikne papuľka. Prehnite dovnútra aj pravý okraj podľa obrázka. 15. Blahoželáme! Zdroj: www.origami-resource-center.com/support-files/diagramrabbit1a.pdf

rozhovor

text: sandra tordová, dagmar gurová | foto: patrik krebs

Herci Divadla bez domova: celkom hore Jela, zľava od nej Joshua, pod ním Augustín a Cecilka. Vpravo od Jely je Anton, pod ním Mongy a na samom spodku Jožo.

AKO SA HRÁ DIVADLO BEZ DOMOVA

VŠETKO JE DOVOLENÉ Hru Kuca Paca si vymýšľali sami, na zájazdoch zažili nocľah v bývalej márnici, súťaž v jedení rezňov, aj predstavenie v divadle postavenom z pivných prepraviek. Bývalí aj súčasní predajcovia Nota bene, herci Divadla bez domova. Na javisku sa Mongy vlní a zvíja v žiari reflektoru na starý Cypres Hill. Anton nás schmatne do tanca. Skúška končí a my sedíme v hľadisku obklopené hercami Divadla bez domova. Jela na nás hľadí s obavami, Jožo sa s vyrovnaným výrazom v tvári hojdá na stoličke. Cecilka sa sťažuje, že neprešiel jej kostým – odvážna červená blúzka, ktorú si vybrala na vystúpenie. Bývalá členka divadla Adrika, každých päť minút hlasno šepká, že Divadlo má „fakt a naozajsky veľmi rada“. Mongy pribieha a odbieha. Uf... rozhovor so siedmymi ľuďmi naraz, bez diktafónu – no mali sme obavy. Zbytočne. Takmer žiadne skákanie do reči, len kde-tu kamarátske podpichnutie. Vaša nová hra Kuca Paca je zábavná a dynamická. V čom je pre vás iná ako predchádzajúce hry? Gusto: Mali sme režisérku z Prahy – Madlen z českého pouličného Divadla Ježek a Čížek,

ktorá s nami pracovala inak ako Patrik (režisér DBD – poznámka red.). Všetko, čo budeme hrať, sme si museli vymyslieť sami.

nasilu. Po troch vetách som chcela mať pokoj. Potom som zmenila tému. Začala som písať o psoch a už to išlo, mala som kopu nápadov.

Jožo: Pre mňa to bola štvrtá hra. Je najlepšia a najuletenejšia. Jedinečná v tom, že som na javisku prvýkrát spieval do mikrofónu. Dovtedy na skúškach som to iba recitoval. V prvej chvíli

Joshua: Každý človek má nejaké túžby, niečo, čo mu chýba. Bezdomovcovi chýba posteľ. Posteľ, na ktorej by mohol snívať.

„Niečo pekné tu po mne ostane.“ to bolo otrasné, ale potom len tak bez ničoho ten spev zo mňa vytresol. Ako ste si vyberali témy? Jela: Žena si mala vybrať vec v mužskom rode a muž v ženskom a opísať ju tak, aby nevyzradili, o čo ide. Najskôr mi to moc nešlo, písala som

Jožo: Ja som to mal už päť rokov staré. Som anarchista. Moja pesnička sa volá Slovenská republika. Zastal som sa všetkých a povedal som, ako zle sa tu žije. Mongy: Bol som brankárom, takže hovorím o lopte. Je to z môjho života. Pobehovanie a zápas prechádza do scény Gusta a Antona. Gusto: Je to o Antonovej brade. Pobehujem tam ako Margit, on ma plieska po zadku, šaškujem. Nakoniec mu skočím do náruče a začnem mu hladkať bradu. Neviem, či diváci vždy pochopia, že hovorím o tej brade.

Vľavo hore Joshua, vľavo dole Gusto a Anton. Vpravo Cecilka.

Jela: Niekedy je to aj také dvojzmyselné. Ťažko odhaliť, o čom sa hovorí. Joshua: Malo to byť tajomné, to bol zámer. No moju scénu nepochopil asi nikto (smiech). Jela: Je to o tom, aby si divák premietal rôzne možnosti, aby o príbehu ďalej uvažoval. Aby ho nevypustil z hlavy, hneď ako vyjde z divadla. Prečo robíte divadlo, čo vám to dáva? Cecilka: Divadlo mi dáva veľa. Môžem si zarobiť. V mojom živote som nič poriadne nezažila, teraz môžem byť vzorom pre moju rodinu – že som niečo dokázala.

zatiahol. Zo začiatku som o tom nechcela ani počuť, ale stále viac sa odvažujem. V prvej hre som vystupovala len ako tieň za plentou, v Kuca Paci mám dlhý monológ. Zbavila som sa plachosti. Joshua: Myšlienka na divadlo sa zrodila na jednej notabeňáckej opekačke. Z pôvodnej zostavy ostal už iba Jožo a ja. Vtedy sme hrali pod Jurom Šulíkom. Divadlo mi dáva to, že aj keď som neštudoval herectvo, som herec. A to všetko vďaka tomu, že som sa stal predajcom Nota bene. Je to sebarealizácia, stále zažívam niečo nové, zapĺňam tým voľný čas. Aj keď niekedy je to ťažšie ako makať s lopatou.

Na javisku pôsobíte stále prirodzenejšie. Cítiť, že vás to baví... Jožo: Inak sa to ani nedá. Anton, ty si sa preslávil výrokom, že nemáš rád divadlo, len rád spolupracuješ. Platí to ešte? To bola moja veta na začiatku, ale už sa to zmenilo. Rád spolupracujem, ale aj ma baví divadlo. Niekedy sa pohádame, ale prejde a pokračujeme ďalej. Zatiaľ to dosť dobre funguje. Čo hovoria vaši známi na to, že hráte?

Mongy: Divadlo robím náhodou. Raz ma Jožo zavolal na skúšku. Hovorím, že dobre, počkám ťa tam. Patrik sa ma opýtal, či sa chcem pridať a na najbližšom predstavení som už mal svoju postavu.

Anton: Treba sa ich spýtať, lebo samochvála smrdí.

Gusto: Keď som bol mladý, hrával som bábkové divadlo. Na nástenke v Nota bene som videl, že hľadajú hercov, tak som sa Jela: Vždy som mala záujem o umenie. O ho- prihlásil. Netušil som, aké to bude, ale cijaké. Mala som možnosť pracovať v banke, som rád, že som sa na to dal. Máme dobrý ale už z predstavy, že by som tam bola jeden kolektív, jazdíme po zájazdoch. Divadlo mi deň, na mňa išla depresia. Chcela som hrať dáva veľa. Spriatelíme sa ešte viac, ako keď vo filme alebo režírovať, ale nemala som sme predávali Nota bene. No a potom raz odvahu skúsiť to. Raz som sa prišla pozrieť za mnou prišla Jelka... (Jela ho zahriakne: na divadlo ako divák a Patrik ma do neho „O sebe rozprávaj, čo o mne.“)

Joshua: Ľudia na nás chodia, to hovorí za všetko.

Jožo: Keďže sa predstavenie nahráva, niečo pekné tu po mne ostane. A človek sa môže aj veľa naučiť, počúvaš druhých, keď treba hulákať, tak hulákaš – a keď treba, tak si ticho. Dáš druhému priestor, nie si sebec. Nezasahuješ mu do výstupu a on neruší ten tvoj. Najväčšie pozitívum je, že všetko je tu dovolené. Nikto nezbadá, keď sa pomýliš.

Cecilka: Ja som spokojná, volajú ma aj do televízie.

Jožo: Už sa mi stalo, že pri predaji časopisu mi ktosi povedal, že odo mňa čakal všeličo, ale že ma uvidí na javisku, to nie. Kto by bol povedal, že ja, ako ma poznajú, budem niekde hrať? Mongy: Keď som hral prvýkrát, prišla sa na mňa pozrieť matka s priateľom. Povedala, že

Pôvodná zostava hry Kuca paca pred pridaním scén. Vpravo dole je hosťujúca režisérka hry Madlén Komárová.

by si nemyslela, že dokážem zahrať divadlo. Ani ja som si to dovtedy nemyslel. V predošlých hrách (Deň mŕtvych a Haiku) s vami účinkovali aj študenti s telesným postihnutím. Ako sa vám spolu hralo? Jožo: Sú takí istí ako hocikto iný. Keď niekto chce vidieť len hendikep, tak ho vidí. Keď nechce, tak ho nevníma. Mal som takého parťáka na stavbe a v pohode. Raz na premiére jedno dievča strašne plakalo, že ako sme si dovolili dať tam takých ľudí. Tak som sa jej spýtal, že či keď je Denisa na vozíku, je menej ako ja. Možno, že je ešte viac. Joshua: Naučilo ma to rešpektu. Jela: Myslela som si, že ľudia s telesným postihnutím majú aj zdeformovanú povahu – že majú mindráky a sú preto zlí. Ale spoznala som Veve, ktorá je veľká osobnosť a Denisu, ktorá je uzavretejšia asi podobne ako ja, takže je mi bližšia. Zmenila som názor. Ľudia s postihnutím môžu byť výnimoční a niekedy sú takí práve pre to postihnutie. S vašimi hrami ste veľa cestovali. Aký ste mali najlepší zážitok, na čo radi spomínate? Jožo: Musím to povedať prvý, lebo ma predbehnú: spanie v márnici. Teda v bývalej, z ktorej v Prahe spravili hotel. Otvoríš okno, že sa nadýchaš čerstvého vzduchu a zrazu huh – cintorín. Tak to okno rýchlo zase zavrieš a radšej ideš na pivo. A so Zdeňkom v Piešťanoch sme sa fantasticky prežierali –

chobotnice a iná morská háveď a nakoniec nás úplne dorazil zmrzlinový pohár, ktorý mal plus-mínus liter.

Čo robíte, keď nehráte?

Joshua: Pre mňa to bola Nitrica, v ktorej sme boli v čase povodní. Pršalo, vonku bolo nevľúdne, mysleli sme si, že hádam ani nikto nepríde. A prišli s veľkým nadšením, mali sme tam najviac divákov – aj občerstvenie priniesli.

Anton: Ja som otec. Zájdem sa pozrieť, ako sa majú deti. Inak idem na kofolu, dám si večeru a poberiem sa do chaty.

Gusto: V Žiline sme hrali v divadle postavenom z pivných prepraviek. To bolo unikátne. Anton: Výborne bolo aj v Poľsku. V Prahe som si pri prvej hre zlomil nohu. Mongy: A ja keď som v Prahe vyšiel na javisko, z hľadiska sa prekvapene ozvalo moje meno. Boli tam kamaráti. Na zájazdoch sa mi páčili divadelné priestory. Každý mal niečo špecifické. V Nitrici sme mali vlastné osvetlenie, bavilo ma nastavovať ho. Krásne divadlo bolo v Levoči. Na Pohode sme zas zažili veľa ľudí. V Prahe sme dvakrát vypredali.

Jožo: Nehráme (smiech).

Jela: Predávam Nota bene tak isto, ako by som chodila do inej práce. Výhodou je, že keď je veľmi zima, nemusím prísť presne na ôsmu. Od niektorých áut ma odháňajú, mávajú rukou alebo sa ironicky usmievajú. Iní ma vítajú, sú slušní. Poznávam druhých ľudí. Je to pestrá práca, pokiaľ nie je zlé počasie a nebolia ma nohy. Dve, tri hodiny doobeda predávam, idem na obed a znova pokračujem do nejakej piatej. Nakúpim a ponáhľam sa domov presne tak, ako iné ženy, navarím, postarám sa o psov.

Divadlo bez domova

Jela: Dva obrovské rezne, zemiaky, polievka, dezert...

Prvé divadlo predajcov Nota bene vzniklo pod vedením Juraja Šulíka. Rozprávkovú príchuť mu dodala Anka Grusková a neskôr prevzali štafetu Patrik Krebs a Uršula Kovalyk, ktorí ho vedú piaty rok. Naskúšali už šesť divadelných hier a odohrali viac ako sto predstavení. Najbližšie môžete vidieť 25. mája o 19.00 v Štúdiu 12. Raz do roka Divadlo bez domova organizuje medzinárodný festival bezdomoveckých divadiel ERROR. Teraz bude 5. ročník, ktorý prebehne 2. až 3. decembra.

Joshua: Anton skončil už pri rezňoch.

Viac sa dozviete na www.divadlobezdomova.sk.

Jela: Spomínam na každý zájazd. Zdalo sa mi fantastické, že ja, ktorá som bývala v strašných podmienkach (v rozpadnutom vagóne, na gauči zo smetiaka) som zrazu v hoteli, kde je kúpeľňa. A to jedlo... Joshua: Máme medzi sebou aj výhercu súťaže v jedle. Anton a Jela zápasili a ona ho porazila.

text: mária bulková | ilustrácia: andrej kolenčík

tÉma

„To, že ma vyhodili z Apple, bola najlepšia vec, aká sa mi v živote stala,“ tvrdí Steve Jobs.

Robte to, čo milujete

Poslušnosť môže byť pridrahá

Toľko poradil Steve P. Jobs, konateľ firmy Apple a štúdia animovaných filmov Pixar absolventom Stanfordovej univerzity. Nejednému rodičovi, ktorý vtĺkal deťom do hlavy opak, tým zvýšil krvný tlak. „Samé jednotky. Treba ich na strednú školu. Treba ich na vysokú. A vysokú treba,“ mnohí sme zápasili s takýmto scenárom. Popravde, ani tak nezápasili. Skôr sme ho nasledovali ako tú najprirodzenejšiu vec na svete... nosili sme jednotky. Stačili na strednú. Stačili na vysokú. Na ďalšie dôvody sme sa nepýtali. A tak sa po vysokej niektorí ocitli prekvapení a nepripravení v profesiách, po ktorých obzvlášť netúžili, ale mali na ne papier. Mať dobré vzdelanie je životná výhoda. Bez debaty. Ale len pre tých, ktorí vedia, na čo ho budú potrebovať. Prísť na to vyžaduje darovať si čas, byť zvedavý a odvážny.

Jablko neposlušnosti Jobsovi nechýbalo jedno ani druhé, a čas si urobil hneď po prvom semestri Reed College. Rozhodnutie nechať školu vôbec nebolo ľahké. Jobsovým adoptívnym rodičom dovolila mladá biologická matka Steva Jobsa adoptovať len pod podmienkou, že pôjde na vysokú školu. Keď sa Jobs na ňu o 17 rokov dostal, nevidel v nej žiadnu pridanú hodnotu: „Netušil som, čo chcem robiť so svojím životom a už vôbec som nemal predstavu, ako mi vysoká škola pomôže na to prísť. Mal som tam minúť všetky úspory rodičov,“ hovoril o svojich motívoch absolventom Stanfordovej univerzity. Spomínal na neľahké obdobie, keď prespával na podlahe internátnej izby svojich priateľov a vracal zálohované fľaše od kokakoly, aby si mohol kúpiť

jedlo. No práve rozhodnutie nechať školu mu Začiatočník. „Vtedy som to nevidel, ale to, že umožnilo prestať navštevovať povinné kurzy ma vyhodili z Apple, bola najlepšia vec, aká a chodiť len na tie, ktoré ho zaujímali, napríklad sa mi v živote mohla stať,“ hovoril o životnej kurz kaligrafie, ktorý mal na Reed College skúsenosti, ktorá by mnohých ľahko položila. výbornú povesť. „V celom areáli školy bol každý „Ťažkosť úspechu bola nahradená ľahkosťou plagát, každý štítok na zásuvke krásne ručne ka- bytia začiatočníka, ktorý si je všetkým menej ligraficky napísaný,“ spomínal Jobs. „Naučil som sa istý. Oslobodilo ma to, aby som mohol o serifovom a sanserifovom písme, o variáciách vstúpiť do najtvorivejšieho obdobia v mojom medzier medzi rozličnými kombináciami písma, živote.“ Nebál sa odznova vytvárať, čo mal rád, o tom, čo robí skvelú typografiu skvelou... bolo objavovať, experimentovať. Založil štúdio animovaných filmov Pixar a technologickú firmu NeXT, aby ju o desať rokov odkúpilo Apple a Jobs sa znova postavil do jeho čela. Znova stál pri kľúčových rozhodnutiach o nových produktoch. Uviedol iPod a iPad, na ktorý ľudia vystáli niekoľkohodinové rady po celej to krásne, historické, umelecky jemné spô- zemeguli ako na teplé rožky. Keď všetci hovoria sobom, aký veda nedokáže zachytiť, a mňa o potrebe obrovských investícií do výskumu a to fascinovalo. Nič z tohto nemalo čo i len vývoja, Jobsov návod na úspech znie celkom najmenšiu nádej nájsť praktické uplatnenie banálne: „Keď Apple uviedlo na trh Mac, IBM v mojom živote.“ A predsa, o desať rokov si míňalo na výskum a vývoj stokrát viac. Nie Jobsove hodiny kaligrafie v sebe niesol prvý je to o peniazoch, je to o ľuďoch, o tom, ako Apple Macintosh, ktorý sa stal zakrátko hitom. ich vediete,“ povedal pre americký časopis Fortune. „Treba robiť skvelú prácu! A jediným spôsobom ako odviesť skvelú prácu je robiť to, Ľahkosť bytia začiatočníka Práve v čase najväčšieho úspechu Jobsa čo milujete. Ak ste to ešte nenašli, hľadajte ďalej. z Apple vyhodili. Nepohodol sa s partnerom Neuspokojte sa! Nedovoľte, aby hluk názorov Johnom Sculleym, ktorého si k sebe pribral. iných ľudí prehlušil váš vnútorný hlas,“ odkázal Tridsaťročný Jobs, ktorý mal za sebou bleskovú nielen absolventom počas svojho prejavu veriac, kariéru z garáže s jedným spolupracovníkom že keď sa s troškou zvedavosti, hravosti a odvahy do dvojmiliardovej spoločnosti so štyrmi jeho intuícia ozvala vždy, keď bol na správnom tisícmi zamestnancov, bol zrazu z kola von. mieste, bude to platiť aj pre nás ostatných.

„Buďte dychtiví a nerozumní!“

tÉma

text: dagmar gurová | ilustrácia: andrej kolenčík a klaus lempelman

HRÁČSKA VÁŠEŇ V SLUŽBÁCH VEDY

BAV SA A ZACHRÁŇ SVET!

Online hry teraz ponúkajú hráčom lepšiu spätnú väzbu, vzťahy aj zaujímavejší dej ako obyčajná realita. Množstvo odohraných hodín ich však obohacuje o nové zručnosti, s ktorými by mohli vylepšiť naozajstný život. Dnes nemusíte byť vedcom, a predsa môžete ovplyvniť hľadanie lieku na rakovinu či prispieť k efektívnejšej výrobe biopaliva. Stačí len hrať správnu online hru a máte šancu dosiahnuť, čo sa ani mnohým odborníkom nepodarí – spoluautorstvo na publikácii v renomovanom vedeckom časopise. Skupina amerických výskumníkov si tak vlani v žurnále Nature pripísala ako spolupracovníkov aj vyše 57-tisíc dobrovoľníkov, hráčov hry Foldit (Zlož to). V roku 2008 ju vytvorili na washingtonskej univerzite ako pomôcku pre predpovedanie štruktúry proteínov. Pochopiť, ako sa skladajú do určitého tvaru, je jednou z najťažších otázok biológie. A nájsť odpoveď bude čosi ako odhaliť tajomstvo života. Proteíny sú totiž súčasťou všetkého živého. Pracujú v rastlinách, baktériách, vírusoch. Zodpovedajú aj za takmer každý proces vo vašom tele. Menia potravu na energiu pre svaly, krvou prenášajú živiny, fungujú ako chemické správy, ktoré riadia procesy v tele.

Ktorá je tá pravá? Existujú tisícky rozličných proteínov. Tvoria ich rôzne dlhé reťazce aminokyselín, ktoré sa zoskupujú do trojrozmernej štruktúry. Tá je pre každý druh proteínu špecifická, rozhoduje o jeho funkcii. Háčik je v tom, že aj maličký reťazec sa môže poskladať do nespočetného

„Svet má vyše trilión hodín voľného času ročne.“

ambície, ale súťaživosť. Zo zložitým hlavolamom sa pasovali sami alebo sa spájali do tímov. Riešenia si mohli navzájom porovnávať. Čím stabilnejší model proteínu poskladali, tým viac bodov získali. Dva roky hráčskej vášne vyústili do stratégií a algoritmov, ktoré prekonali tradičné softvérové riešenia.

Skladačkou proti AIDS

Asi si poviete, že výskumníci síce použili nápady „obyčajných“ ľudí, ale ich spolupráca nemá výrazný vplyv na bežný život. Pravdou je, že možno akurát ten váš raz zachráni. Proteíny totiž množstva variácií. Najpravdepodobnejšia je účinkujú v mnohých chorobách. Ak bude jasné, najstabilnejšia štruktúra. Vedci sa snažia odhaliť, ako sú poskladané, dajú sa vytvoriť nové, ktoré by aká to pre isté proteíny bude. Ibaže metódy, liečili pliagy ako rakovina, AIDS či Alzheimerova ktoré majú, sú príliš drahé a zdĺhavé. choroba. Znalosť štruktúry bielkovín má využitie Zadať úlohu len počítačom nestačilo a tak na aj mimo ľudského tela, napríklad pri výrobe bioweb pustili bezplatnú skladačku, podobnú ob- paliva. Zatiaľ ju predražuje a spomaľuje rozklad rovskej Rubikovej kocke. Hra čoskoro zaujala celulózy. Keby sa dosiahol vhodnejšími proteínmi, množstvo hráčov. Nepovzbudzovali ich vedecké biopalivo by bolo dostupnejšie.

Po úspechu hry Foldit dostali výskumníci z washingtonskej univerzity 14 miliónov dolárov na vytvorenie centra, ktoré bude využívať zručnosti hráčov na riešenie vedeckých problémov. Kde berú istotu, že sa znova nájdu ochotníci pripravení venovať svoj voľný čas pre všeobecný prospech? Zrejme vo fenoméne, ktorý odborník na vplyvy internetových technológií Clay Shirky označuje ako cognitive surplus (voľne preložené prebytok mozgov). Ide o vôľu dobrovoľnícky sa zapájať do veľkých, niekedy až globálnych projektov. Súvisí s tým aj fakt, že ľudia stále viac čosi robia nie preto, že im to káže šéf alebo dostanú zaplatené, ale že ich to baví. „Svet má vyše trilión hodín voľného času ročne,“ hovorí Shirky. Ako ich využiť?

Blažená produktivita Riaditeľka oddelenia výskumu hier a vývoja kalifornského Inštitútu pre budúcnosť Jane McGonigal navrhuje, aby ste hrali online hry. Sľubuje nielen pozitívne dôsledky pre vás, ale aj to, že zachránite svet. Tri bilióny hodín týždenne, ktoré sa hráme teraz, vraj na to nestačí. S hladom, chudobou, klimatickými zmenami či globálnymi konfliktami sa bude dať zatočiť, až keď týždenný objem hracích hodín dosiahne 21 biliónov. Aspoň hodinu denne hrá 500 miliónov ľudí. V blízkej budúcnosti by ich malo byť ešte o bilión viac – vývoj nízkoenergetického pripojenia sa na internet cez mobily má zaistiť prílev hráčov z Indie, Číny či Brazílie. McGonigal upozorňuje, že mladí venujú hrám skoro viac času, ako strávia v škole. Do 21 rokov stihnú nahrať 10-tisíc hodín, čím

bydlisko. Obratom dostali množstvo fiktívnych, ale realisticky podaných informácií o prejavoch nedostatku ropy v ich lokalite – o koľko narástli ceny benzínu, čo chýba v obchodoch, v akom stave je doprava, ktoré školy sú zavreté... Museli prísť na to, ako by takú situáciu naozaj zvládli. Svoje skúsenosti z experimentu opisovali cez blogy, videá, fotky. McGonigal hovorí, že ľudia sa neponáhľajú meniť svoj životný štýl pre dobro sveta. Iné je, keď im poviete, že je to súčasťou hry so strhujúcim príbehom. Do Sveta bez ropy sa v roku 2007 zapojilo 17-tisíc hráčov. „Tri roky sme ich sledovali a väčšina z nich si udržala zvyky, ktoré pri hre nadobudli.“ Verte, že sa môžete zabávať a pri tom aj chrliť nápady, ktoré zabránia globálnym ohrozeniam. Dôkazom je strategická hra Superstruct (Nadstavba). Superpočítač určil, že ostáva iba pár rokov do konca sveta. Ľudia to ešte dokážu zvrátiť, ak vymyslia novú podobu energie, zdrojov potravy, zdravotníctva či bezpečnosti. Za osem týždňov hrania dodalo osemtisíc hráčov 500 spôsobov, akými to dosiahnuť. Takmer každý rátal so vzájomnou spoluprácou a schopnosťou deliť sa o nadbytok a vedomosti. Ak sa budete riadiť výzvou Jane McGonigal, jedným z prejavov bude nárast ľudí s čudne vytrešteným výrazom. V tvári s vypúlenými sa podľa teórie z knihy Výnimoční od Malcoma očami a našpúlenými perami sa im bude zračiť Gladwella stávajú virtuózmi. Otázkou je, v čom mix strachu, optimizmu a prekvapenia. To je vraj vynikajú a ako to spasí civilizáciu. totiž typická grimasa hráča, ktorý práve zdolal „Pri hre sa mnohí z nás stávajú svojou zdanlivo neprekonateľnú prekážku. Cieľom je, najlepšou verziou – boríme sa s problémom, aby sa takto tvárili milióny ľudí. Chvíľková strata kým ho nevyriešime a neúspech nás neod- pôvabu predsa stojí za to, aby sme pokorili radí. Stále znova sa ho pokúšame prekonať,“ pálčivé strasti sveta. Máme nádej, že potom opisuje McGonigal neodbytný optimizmus, na pretrvá a možno bude aj o niečo lepší. ktorý vás podľa nej hranie spraví expertom. Excelovať budete aj vo vytváraní pevnejších vzťahov. Ľudí, s ktorými sa hráte, máte radšej a viac im dôverujete. Výskumy potvrdzujú, že Grécky historik Herodotos spomína Etrusto platí aj vtedy, keď vás totálne porazia. Ex- kov ako vynálezcov hry v kocky. V Lýdijskom trémne dobrí budete aj v tom, čo sa dá nazvať kráľovstve, ich domovine v Malej Ázii, vypukol blaženou produktivitou. Vo svete hry World veľký hladomor. Kráľ nakoniec prišiel s exof Warcraft (Svet umenia vojny) hráči strávia trémnym riešením – jeden deň sa najedli a priemerne 24 hodín týždenne, teda približne ďalší sa hrali. Hry boli natoľko zábavné, že pri polovičný pracovný úväzok. Sú však šťastnejší, nich zabudli aj na prázdne bruchá. Striedavo ako keby namiesto toho relaxovali. jesť a hrať sa vydržali 18 rokov. Hladomor nepoľavoval, preto sa rozhodli pre konečnú Z virtuality do reality partiu. Kráľovstvo rozdelili na dve polovice. Hráči online hier veria, že oni sami sú schopní Víťazná sa vybrala hľadať nový domov. Podľa zmeniť svet. Problém je v tom, že sú presvedčení Herodota sa presunula do Talianska. Tento iba o schopnosti meniť ten virtuálny. „Sme lepší výklad bol dlho nepopulárny. Pred pár rokmi v hrách ako v skutočnosti. Nielen v dosahovaní však výskumy DNA u obyvateľov Toskánska úspechov, ale aj v motivácii urobiť niečo, na (kedysi územia Etruskov) potvrdili znaky typicčom záleží.“ Hra vás zásobí väčšou a častejšou ké len pre ľudí z Blízkeho východu. Zdá sa, že odmenou, zaujímavejším príbehom, množstvom Herodotos mal predsa pravdu. Hra pomohla ochotných spolupracovníkov aj lepšími vzťahmi prekonať zlé obdobie a viedla k odvahe pre než obyčajná realita. Čo by teda povzbudilo nový začiatok. hráčov, aby svoje úžasné schopnosti sústredili na naozajstné problémy? Hra, ktorá bude výzvou Zdroje na ich riešenie. McGonigal už takých navrhla fold.it/portal/info/science, bretwaters.com, niekoľko. Príkladom je hra World without oil www.ted.com, archive.superstructgame.net, (Svet bez ropy). Hráči pri registrácii zadali svoje www.nytimes.com

Obohrali hladomor

téma

text: dagmar gurová

Slávne harmonikové zvieratká vytvorila Libuše Niklová z trubičky vyvíjanej pre splachovaciu nádržku. Arbor vitae societas

PLASTOVÁ POÉZIA LIBUŠE NIKLOVEJ

JAZDA NA MODROM SLONOVI V našich detských izbách sa povaľovali slávne umelecké kúsky. Vizionárska československá dizajnérka Libuše Niklová svojimi originálnymi hračkami dobyla svet a naše srdcia. Náš nafukovací čln bol zvnútra jasno žltý a zvonku červený. Pripomínal mi ovocnú želatínovú tortu – jediné jedlo, ktoré som v detstve fakt uznávala. Bol o to úžasnejší, že na každom konci ho zdobila hlava indiána s perami vo vlasoch. Ozajstné indiánske kanoe. Keď som ho pomáhala nafúkať, zakaždým sa mi zatočila hlava. Voňal ako leto a bol taký príjemný na dotyk, že som ho podchvíľou odbiehala nenápadne pohladiť. Keď som v ňom sedela, objímal ma bezpečne ako perina a zároveň cez neho prenikal príjemný chlad vody. Rukou som hocikedy dočiahla na hladinu bez strachu, že vypadnem. Prvýkrát sme ho skúšali na opekačke. Uprostred obednej páľavy sme nútili otca, aby nás prevážal hore-dole plytkou riečkou, až sa mu spálil chrbát. Jeho nadšenie pre člnkovanie už potom nebolo také srdečné, ale nami deťmi nič neotriaslo. Ani to, keď pri divokejšej zábave kanoe utrpelo nejaký škrabanec. Doma sme ho ponorili do vane

a radostne sledovali unikajúce bubliny. Diery sa zalepili a člnok dožil pietne vystavený ako objet d'art v mojej dospeláckej izbe. Vtedy som ešte netušila, že ide o naozajstný umelecký kúsok, ktorý navrhla slávna československá dizajnérka Libuše Niklová. A nielen ten, ale aj moje ďalšie obľúbené hračky. V spomienkach sa mi doteraz vracajú ako tajomné žiarivé kométy. Podobné pocity zanechali v mnohých ďalších z generácie Husákových detí a aj tých pred nimi. Vizionárska tvorba Libuše Niklovej totiž začala už v polovici 50. rokov, v dobe rastúceho záujmu o plasty. Originálnymi nápadmi, do akých nový materiál dokázala pretvoriť, výrazne prevyšovala úroveň vtedajších hračiek u nás aj inde vo svete.

Zvieratká harmoniky Keď študovala odbor tvarovania plastických hmôt na strednej umeleckopriemyselnej škole, vyučovalo sa najmä o tvarovaní

všelijakých výrobkov. Hračku robili za celé štyri roky iba raz. V břeclavskom závode Gumotex, kde sa prvýkrát zamestnala, nič také ako návrhárske oddelenie ešte neexistovalo. Pracovala na technickom oddelení a popri návrhoch hračiek mala na starosti aj modely výrobných foriem a technickú dokumentáciu iných produktov. V tom čase však vytvorila niekoľko kolekcií bábik, suvenírov a zvieratiek. Inšpiráciu hľadala na výstavách v Prahe a v Brne, ale aj v zoo. K najneodolateľnejším z tohto obdobia patrí súbor postavičiek, ktoré predstavujú rôzne zamestnania. Je tam kominár s čiernymi líčkami, výpravca s „plácačkou“, lekár s obrími okuliarmi, nežná zdravotná sestrička, kozmonaut v skafandri či krotiteľ s veľkými bajúzmi. Väčšina Niklovej hračiek z Gumotexu na deti nepôsobila len príjemnými tvarmi a farbami. Ich bonusom bol zvuk – po stlačení pískali.

Hračkám s originálnym nápadom nedokázali odolať deti a niekedy ani dospelí. Zdroj: Tereza Bruthansová: Libuše Niklová, Arbor vitae societas, 2010

Návrhárka sa neuspokojila len s inovatívnym výtvarným spracovaním. Zamerala sa aj na technologickú stránku. Bežne vyrábané hračky z plastov totiž boli ľahké, bezpečné, ale tvarom a funkciou rovnaké ako tie z iných materiálov. Niklová sa rozhodla ťažiť z vlastností špecifických len pre plasty, z ohybnosti a pružnosti. Hneď ju preto zaujala ohýbateľná harmoniková trubička, ktorú jej kolegovia z podniku Fatra Napajedla vyvíjali ako hlavnú súčiastku vylepšenej splachovacej nádržky. Do ríše hračiek tak pribudlo desať zvieratiek a bábätko, ktoré sa dali všakovak stláčať (a samozrejme pískali), ohýbať, zvíjať a vlniť. Deti mohli napodobňovať zakrádavý krok leva, svižný skok mačky – či pomalé plazenie krokodíla. Dizajnérka si dala princíp patentovať a navrhla aj obal s obrázkom zvieratka na etikete. Každé sa predávalo zvlášť, rozložené na časti upevnené vo farebnom kartóne. Dieťa si zvieratko malo poskladať, čo podporovalo rozvoj myslenia. Harmonikové bábätko si zase pohodlne hovelo v papierovej zavinovačke.

Vodné dobrodružstvo Nové riešenia Niklová vynašla aj pre nafukovacie hračky. Deti fascinoval šašo, ktorého nešlo prevrátiť. Trik bol v tom, že jeho dno malo dve komory. Jedna sa nafukovala a do druhej sa napustila voda ako záťaž. Kolekciu dopĺňali ešte námorník, kohútik a sliepočka.

Neskôr sa pridal indián, ale i Dedo Mráz s čertom. Pre najmenšie deti Niklová vytvorila zvieratká, ktoré pískali po stlačení hocijakej časti tela a dobre sa držali v malej ruke. Navrhovala aj postavičky – maličkého plavca, hokejistu, kozmonauta, indiána v mini kanoe alebo černošské dieťatko a bábiky v krojoch. Myslela aj na šantenie pri vode. Najrôznejšie nafukovacie člny v detstve často prvý skúšal jej syn Petr Nikl, teraz známy český výtvarník. Možno ani netušíte, že ste sa plavili na jednej

Slon, byvol a spol.

modrom sloníkovi sa sedelo obkročmo ako na koni. Malí jazdci sa mohli bezpečne hojdať, skackať a cválať, koľko len chceli. Udržať sa v „sedle“ im pomáhal tvar sedacej časti hračky a opatrnejší sa mohli prichytiť byvolích rohov alebo veľkých sloních uší. K nafukovaciemu nábytku sa pridala aj žirafa a neskôr mláďatá medvedík, prasiatko, sloník. Tereza Bruthansová v pôvabnej monografii o Libuši Niklové píše o rozruchu, ktorý nafukovacie hračky vyvolali na pražskej výstave Dobrá hračka v roku 1973. Pravidlo „Nedotýkať sa!“ tam totiž nezvládli dodržiavať ani dospelí. Zvieratká vraj často padali na zem a málokto ich vracal s ľahkým srdcom. Jej výtvory mali úspechy aj v zahraničí. Návrhy troch dopravných prostriedkov inšpirovaných verneovkami vyhrali v súťaži o najlepšiu hračku na Svetovej výstave EXPO ´67 v Montreali. Vynálezkyňa, ktorá rozumela detskej duši, zomrela predčasne. Stihla vytvoriť rozsiahle dielo, mala spolu deväť patentov. Málokto však nežné, zábavné a inšpiratívne hračky spája s jej menom. Zaslúži si, aby neostala v anonymite.

Najznámejšími „nafukovadlami“ tejto všestrannej dizajnérky sú však určite hračky/sedačky. Na červenom byvolovi a

Zdroj: Tereza Bruthansová: Libuše Niklová, Arbor vitae societas, 2010

„Svojimi hračkami dobyla svet." z Niklovej nafukovačiek alebo v zovretí jej plávacieho kolesa. Tie obyčajné mali krásne farebné vzory, rafinovanejšie mali podobu žaby, motýľa, raka či morského koníka. Ak ste si v 60. a 70. rokoch hádzali nafukovaciu loptu, mohla to byť tá, pre ktorú vymyslela vzor aj lacnejšiu výrobu. Vychytené boli súpravy s nafukovačkou, kolesom a loptou s rovnakým dizajnom. Pamätáte si ešte tie s motýlím vzorom?

NOTA BENE

text: dagu

HRY, HRAČKY, HRAČIČKY NAŠICH PREDAJCOV

MY SA „NEZLOBÍME“ Naši predajcovia si už od detstva cvičili sociálne zručnosti. Ukázalo sa totiž, že medzi všetkými VAŠE 2 % DÁVAJÚ ĽUĎOM hrami a hračkami u ich jednoznačne víťazilo BEZ DOMOVA PRÁCU Človeče, nehnevaj sa – hra známejšia pod českým Ešte je čas. Zamestnanci môžu darovať 2 % do konca apríla. názvom Člověče, nezlob se. Renáta Hračky ma až tak nebavili, ale doteraz mám odloženú bábiku, ktorú som dostala, keď som mala rok. Taká krásna, klasická bábika to bola. Najradšej som sa hrala spoločenské hry. Perfektné bolo pexeso alebo Človeče nehnevaj sa, ktoré sme hrávali s rodinou. Peťo Mal som rád stavebnicu Merkúr, z ktorej sa dalo postaviť všetko možné – žeriav, bager, lokomotíva... Vlado Hrával som sa s autíčkami. Hlavne s policajnými, športovými a na diaľkové ovládanie, ale to bolo až neskôr, keď som mal tak dvanásť, trinásť rokov. Zo spoločenských hier som mal rád Človeče nehnevaj sa. Mal som také obdobia, že som mal nervy, keď sa mi nedarilo. Časom som sa naučil, ako to zvládať. Joshua Zo začiatku som mal najradšej dreveného koníka. Toho som mal až do strednej školy. Na jednom krasokorčuľovaní som potom dostal plyšového macka. Doteraz ho mám a aj plno iných plyšových hračiek. Dušan S hračkami som sa nehrával, skôr som športoval. Rád som sa bicykloval. Nanajvýš som s chalanmi hrával Človeče nehnevaj sa. Štefan Ja som sa hral hlavne s autíčkami. Samozrejme s angličákmi aj s inými. Nemal som peniaze na nejakú pretekársku dráhu, púšťal som si ich len tak po koberci. A ešte som sa hral s obyčajnými drevenými kockami, za môjho detstva inakšie stavebnice ani neboli.

Vaše 2 % nám umožňujú pomáhať tým, ktorí nemajú podporu rodiny a blízkych, aby sa odrazili od dna. Už desiaty rok dávame ročne viac než 400 ľuďom na celom Slovensku šancu pracovať a zlepšiť svoj život – zachovať si sebaúctu a stretávať sa s ľuďmi ako vy, ktorých by inak nestretli. Poskytujeme im sociálne poradenstvo, zamestnávame klientov na asistentské práce a vyhľadávame tých, čo pomoc potrebujú cez projekt Streetwork. Každý si zaslúži šancu odraziť sa od dna. My v NOTA BENE tu chceme byť pre tých, ktorí nemajú s kým rátať. Ďakujeme za Vašu podporu. Bez Vás to nejde. Sandra Tordová šéfredaktorka NOTA BENE štatutárna zástupkyňa o. z. Proti prúdu

AKO NA TO Je to jednoduché. Ak ste zamestnanec a máte príjmy iba zo závislej činnosti, stačí vyplniť formulár na strane 17 a odovzdať ho spolu s potvrdením o zaplatení dane daňovému úradu. 1. Požiadajte zamestnávateľa o vystavenie Potvrdenia o zaplatení dane. 2. Vyplňte Vyhlásenie o poukázaní 2 % (str. 17). Uveďte Vaše meno a priezvisko, rodné číslo, bydlisko, sumu zaplatenej dane, sumu zodpovedajúcu 2 % zaplatenej dane a dátum zaplatenia dane. 3. Nezabudnite vyhlásenie podpísať! 4. Najneskôr do 30. 4. 2011 doručte Vyhlásenie o poukázaní 2 % a Potvrdenie o zaplatení dane daňovému úradu v mieste vášho bydliska. ÚDAJE O NÁS – PRIJÍMATEĽ 2 %: Názov: Proti prúdu Právna forma: občianske združenie IČO: 360 68 781 Sídlo: Karpatská 10, Bratislava 811 05 Ak potrebujete poradiť, píšte na: zuzana@notabene.sk alebo volajte 0917 275 812

Foto, portréty: Petra Lajdová Zdroj ilustračné foto hračky: robertopiecollection.com, realussr.com, www.kvety-margareta.sk, pajasekacka.blog.cz

PODPORTE NOTA BENE, DARUJTE 2 % O. Z. PROTI PRÚDU. ĎAKUJEME.

text: dagmar gurová | foto: vlado holina

ŠPIÓN

PRACOVAŤ, JESŤ, SPAŤ, MODLIŤ SA

ODHODLANÝ NA ZMENU

Silvo odchádza do komunity Cenacolo v Medžugorí, aby prekonal svoju závislosť na alkohole. Na dlhé mesiace sa vzdá vecí, bez ktorých si ľudia bežný život nevedia predstaviť.

Silvo bol jedným z našich prvých predajcov. Najčastejšie ste na neho mohli natrafiť v Petržalke. Po občasných prestávkach, keď robil na brigádach, sa k časopisom vždy vrátil. „Nota bene ma podržalo. Ja si totiž niekedy musím povedať svoje a s robotou je koniec,“ hovorí. „Pravdou tiež je, že som si ľúbil vypiť. Náhodne dávali fúkať, takže koľkokrát som o robotu prišiel vlastnou vinou. Pri predávaní Nota bene som nikdy nepil. Ľudia by to cítili.“ Silvo je od leta u Sestier Matky Terezy. Najskôr im vymaľoval, natieral dvere – je vyučený maliar. Už dlhšie pomáha s chorými bezdomovcami, dvakrát do týždňa kúpe nepohyblivých. S pobytom u sestier sa mu spája kopa dobrých spomienok – stretol tam svoju budúcu ženu, ženil sa a čakal na narodenie dvoch dcér Janky a Kristínky. „Bolo to krásne,“ spomína, ako sa zaľúbil. Obaja boli na ulici, u sestier čakali na obed. V jedálni si sadli vedľa seba a už spolu ostali. Silvín je hrdý otec, presne odrapká deň aj hodinu narodenia detí. Obe im hneď odobrali, lebo nemali kde bývať. „Sú v pestúnskych rodinách, nepodpísal som adopciu. Navštevujem ich.“ Silva dorazila smrť ženy. „Mala choré pľúca. Potom som pil, čo sa dalo. Niekedy som nejedol, ale piť som pil.“ Od roku 2006 je vdovec, ostal sám. „Zrazu som si uvedomil, že sa nedá takto ďalej. Stále piť, spávať v podchodoch, pivniciach,“ hovorí. alebo máš na starosti kuchyňu. Deň sa končí „A čo by mi povedali deti, keď dospejú? Ani by ma večerou a znova modlitbou.“ Spoločenstvo nepozdravili. Niečo so sebou musím robiť.“ Silvo v Medžugorí tvoria chalani z celého sveta. bol kedysi na trojmesačnom liečení na Prednej Dohovárajú sa po taliansky. „Neviem si Hore a pol roka vydržal nepiť. „Nebol som dosť predstaviť, ako sa naučím túto reč, ale hovoodolný. Stretneš toho a tamtoho. Povedia – daj ria mi, že to ide rýchlo,“ uvažuje Silvo. Trochu si a zase v tom ideš.“ Cez sestry sa dostal ku ko- sa tiež obáva, či sa zaobíde bez svojich vecí. munite Cenacolo. Zberá sa na cestu do mužského „Počas pracovného dňa musíš všetko odovzdať, spoločenstva v Medžugorí, kde sa odporúča ostať ešte aj hodinky. Na to som sa ohradil, že nebuaž tri roky. „Všetko mám vybavené. Lekárske prehliadky, pas, medzinárodný zdravotný preukaz. Už mi iba majú potvrdiť, kedy vyrazím.“

Bez hodiniek Stať sa členom komunity však nie je len tak. Predchádza tomu príprava, ktorá preverí vaše odhodlanie. „Absolvoval som v Piešťanoch 15 kolokvií, stretnutí ľudí závislých na alkohole, drogách, týraných.“ Okrem toho odrobil niekoľko pracovných dní na farme v Kráľovej pri Senci. „Aby som si zvykol na režim, ktorý ma čaká tam, kde idem: O piatej ráno budíček, modlitba, raňajky a potom práca, pri ktorej sa nezastavíš až do obeda. Režeš drevo, betónuješ, staráš sa o dobytok, okopávaš zeleninu, oberáš jablká

„Tato, už žiadny alkohol, lebo zomrieš.“

dem vedieť, koľko je hodín. Tu nepotrebuješ vedieť, aký je čas, povedali mi.“ Najviac ho trápi, že zo dňa na deň má prestať fajčiť. „Bez alkoholu vydržím, ale bez cigariet? Neviem, ako to dokážem. Starší z komunity ma uisťujú, že pri robote na to ani nepomyslím. V podstate je to tam o tom: pracovať, jesť, spať a modliť sa.“ Voľno je iba v nedeľu. Chalani najčastejšie chodia do dediny hrať futbal. „Nemajú televízor. Raz za mesiac im pustia nejaký kresťanský film.“

S anjelom za chrbtom Silvo dodáva, že zo začiatku sa mu do takého ústrania nechcelo. „Ibaže to všetko je na to, aby sa človek dostal zo svojich návykov. Prvý mesiac mi pridelia anjela strážneho, ktorý bude so mnou všade chodiť. Ako si zvyknem, že mám stále za chrbtom mladého sršňa? Naučí ma to vraj pokore, to potrebujem. Nevidieť len seba a čo chcem ja, ale vážiť si seba aj druhých.“ Nič mu teraz nepripadá náročnejšie ako odlúčiť sa od dcér, ktoré majú sedem a šesť rokov. Povedal im, že odchádza, pretože je chorý. Ide si uzdraviť telo aj dušu. „S Jankou, staršou, som mal veľmi pekné stretnutie. Ukazovala mi na fotkách, ako číta šlabikár. Rozprávala, že chodí na klavír a divadlo, ale nakoniec sme obaja plakali. Raz som sa na to dal a musím vytrvať.“ Spomína, že na poslednej návšteve sa s Kristínkou hrali, že varia. „Smiali sme sa spolu, šuškali sme si a ona mi vtom povie: Tato, už žiadne víno. Žiadny alkohol, lebo zomrieš. To mi tak padlo do srdca.“ Silvo si povzdychne, že by to mal rád za sebou. „Vždy som chcel všetko rýchlo a výsledok bol polovičatý alebo žiadny. Zmena potrebuje čas, musím si ho teda dopriať.“

pouličné blues Môj posledný príbeh s Rexom

príspevky od predajcov Nota bene

text: dagu | foto: vlado holina

O Dušanovi a jeho psovi Rexovi sme písali len pred dvoma mesiacmi – mnohí naši predajcovia radšej žijú v sparťanských podmienkach, ako by sa vzdali svojich zvieracích spoločníkov. So psom totiž nemajú šancu dostať sa na ubytovňu so sprchou či kúrením. Dušan býval v traťovom domčeku, aj keď pri svojich zdravotných problémoch sa mal dávno presťahovať do lepšieho. Nechcel Rexa opustiť. Bol jeho hlavnou témou, najlepším priateľom. Minulý čas preto, že o neho strašným spôsobom prišiel. „Ubili ho tyčou. Zlomili mu dva stavce,“ hovorí Dušan, ktorý sa od smútku akoby celý scvrkol. „Prišiel som domov z predaja. Volám Rexa a on nikde.“ Našiel ho ležať dokaličeného pri búde. Ošetrovali ho v Slobode zvierat, ale už sa nedal zachrániť. Približne pred rokom Rexa niekto podobne napadol. Zrejme kovovou tyčou mu poškodil labku, na ktorú ešte stále kríval. „Možno to boli tí istí. Chceli ma vykradnúť a pes im bránil, tak ho doudierali.“ Dušan Rexa dostal pred troma rokmi ako polročné šteňa od pani, ktorá chcela ísť na ubytovňu. „Mal som ho veľmi rád, s ním som sa tešil zo života. Keď vidím misky, obojok, je mi do plaču. Nemôžem tam ostať.“ Bývanie v osamelom domčeku je aj nebezpečné. „Kým som mal Rexa, nebál som sa. Tí, čo ho napadli sa môžu vrátiť a už ma nebude mať kto ochrániť.“ Dušan „Hneď ako to budem vedieť, pôjdem na čaká na rozhodnutie sociálnej poisťovne ubytovňu.“ Najlacnejšia však stojí vyše sto o výške svojho invalidného dôchodku. eur mesačne – výdavok, s ktorým doteraz

TAČITA

text: július

Bol marec. Nebola ešte ozajstná jar, ale možno už tridsať rokov staré. Rozpamänebola to už ani zima. Slnko sa ukázalo na tával sa, ako vtedy prišiel zo služobnej oblohe v plnej kráse a i keď ešte bohvie- cesty z Ruska s taškou plnou darov a ako nehrialo, svojim jasom ožiarilo svet a darčekov. Manželke Eve doniesol zlatý urobilo ho krajším. Na lavičkách na nábreží prsteň a nejaké voňavky a malej, vtedy vysedávali ľudia, aby si po dlhej, tuhej a asi dvojročnej Zuzke hromadu hračiek. pošmúrnej zime užili trocha svetla a tepla. Aj Veľkú bábiku Marusju, oblečenú v ukrajinTóno, starý bratislavský bezdomovec, bol tu. skom kroji, matriošky, čo sa vkladali jedna Uprene sa díval na mohutnú vodu, ktorá sa do druhej a bolo ich desať, potom malú valila Dunajom. Vtedy ho chytala akási nos- ťahaciu harmoniku a detský telefón. Stálo talgia, spojená so smútkom za mladosťou, za to hromadu rubľov. No a kačičku. Takú malú tým, čo bolo a hlavne so smútkom nad jeho kaučukovú kačičku. Kým tie veci vyťahoval spackaným životom. Zrazu si všimol pri svo- z tašky, malá Zuzka na neho pozerala plná jej lavičke stáť dievčatko, možno dvoj, možno očakávania s otvorenými ústočkami. Ani trojročné, ako si ho s naširoko otvorenými nemukla. Keď ale nakoniec z tašky vyočkami premeriava. Dievčatko sa jednou tiahol kačičku za pár mizerných kopejok, rukou pridržiavalo lavice a v druhej držalo tvár dievčatka sa rozžiarila neuveriteľným malú kaučukovú kačičku, akú zvyknú mamky úsmevom. dávať deťom na hranie pri kúpaní vo vani. „Tačita, moja tačita“, zašveholila a šťastná si „No ahoj, čože to máš,“ spýtal sa Tóno ju priložila k hrudi. Od toho času sa „tačita“ dievčatka, pričom sa všemožne snažil ús- stala talizmanom malej Zuzky. Zaspávala mevom prekryť svoju nevľúdnu tvár. „Tačitu,“ s ňou, vstávala, chodila na prechádzky, a povedalo dieťa a šťastne sa na Tóna usmialo. keď jedla, musela ju mať pri tanieri. Tačita Tónovi sa zahmlilo pred očami. V pamäti sa bola jej najobľúbenejšou, ba takmer jedinou mu vynorili obrázky, možno dvadsať päť, hračkou. A na svojej hodnote nestratila ani asi

nerátal. Bude musieť plánovať a šetriť, ale aj prispôsobiť sa spolužitiu s iným človekom na izbe. Držte mu palce.

o rok neskôr, keď na ňu nešťastnou n á h o d o u Tó n o stupil. Preliačina na krídle bola ale taká malá, že si ju človek vlastne ani nevšimol. Akurát Zuzka a vlastne aj nešťastný Tóno si vtedy troška poplakali. Hej. Bolo to dávno. Strašne dávno. Od tej doby Zuzka už vyrástla a možno je z nej už mama a možno už má svoje dievčatko. A on, Tóno, už ani nevie, ako Zuzka vôbec vyzerá, lebo už sú tomu dobré dve desaťročia, keď ju naposledy videl. A teraz tu stálo to malé dievčatko s kačičkou v ruke a nechtiac mu pripomenulo časy, keď ešte nepil a normálne žil so svojou rodinou. Striaslo ho. Ešte raz pozrel na dievčatko, pričom si pozorne prezrel aj kačičku, či náhodou nemá preliačinu na krídle, vstal z lavice, na rozlúčku pokýval dievčatku a stratil sa niekde v okolitých uličkách.

text: elena akácsová | foto: mauricio max diaz ayllach

Proti srsti

Malý profesor v nás zásadne ovplyvňuje celý náš život, aj keď si to vôbec neuvedomujeme.

Povedz mi, ako sa hráš

Malý profesor v nás

Hovorí sa, že život nie je hra. Hru môžeme kedykoľvek prerušiť a to, ako ju hráme a aký má výsledok, nemá vplyv na nič životne dôležité. Teda pokiaľ nehráme ruskú ruletu. Ale občas aj obyčajná stolová hra môže priniesť zásadné životné objavy. Okolo stola sedia štyria ľudia. Hrajú stolovú hru to, aké karty dostanú do rúk, bez ohľadu na to, Carcassonne – Objevitelé. Je to hra na podobnom s kým a kde hrajú, či ide o život alebo o panáka princípe, ako boli u nás kedysi masovo popu- borovičky. A čo je najzvláštnejšie, bez ohľadu lárne Monopoly alebo Dostihy a sázky. V tomto na to, aké výsledky s tými svojimi taktikami prípade sa však neobchoduje s kapitálom či dosahujú. Ten, čo si neverí, si nezačne veriť ani s koňmi, ale so základnými surovinami potreb- po štvrtom víťazstve, ten, čo si naopak celkom nými na prežitie a stavbu osád. Je to teda strate- neopodstatnene verí, nezmení svoje správanie gická hra, kde výsledok nezávisí len od šťasteny, ani po štvrtej porážke. Ten, čo sa presvedčil, že ale vo veľkej miere aj od daností a schopností nie všetci sú svine, aj tak každého podozrieva, každého hráča. Niečo podobné ako život sám. a ten, čo miluje hru, neprestáva riskovať ani po Každý hráč k hre pristupuje po svojom. veľkých stratách. Na hracej ploche aj v živote. Prvý hráč si príliš neverí, často dá na rady Pri Carcassone, Človeče, nezlob se, v robote, spoluhráčov. Netaktizuje, je tímový hráč, vo vzťahoch. očakáva od každého fair play a nezištnosť. Druhý hráč je presným opakom prvého. Neverí Scenáre na celý život nikomu, stále očakáva podrazy, všetku svoju Hľadala som vysvetlenie, ako je možné, že energiu sústreďuje na ich odhalenie a preka- sme takí nepoučiteľní, napriek skúsenostiam, zenie. A na osnovanie vlastných podrazov. napriek vedomostiam, inteligencii. Našla Tretí hráč si to vyslovene užíva. Miluje risk, rád som ho v knihe psychológa Ladislava Dvořáka vyhráva. Obratne taktizuje, uzatvára krátkodo- „Obejměte své vnitřní dítě“ (Portál, 2004). Podľa bo výhodné spojenectvá, hrá férovo, ale tvrdo, neho si človek od najútlejšieho detstva, od chvíle, nikomu nič nedaruje. Oko za oko, zub za zub. ako začne vnímať svet na základe prežitkov a Štvrtý hráč hrá zásadne sólovo. S nikým nespo- skúseností s ľuďmi, ktorí ho obklopujú, skladá lupracuje, nedá si poradiť, ani keby to mohlo obrázky sveta a hľadá svoju pozíciou v ňom. byť občas výhodné. Je presvedčený o svojej Už v šiestich rokoch tieto čriepky do seba genialite a istom víťazstve. zapadnú a vytvoria jadro jeho skúsenosti funSedela som medzi tými hráčmi, mojimi ka- govania sveta aj reakcií na ne. Mnohé pocity marátmi, a v istom momente som si uvedomila, a uzávery sú nelogické, veď ich robí šesťročné že všetci hrajú tú hru presne tak, ako žijú. Za- dieťa, ale to je základný filter, cez ktorý budú novito opakujú rovnaké scenáre bez ohľadu na ďalej prechádzať všetky nové informácie.

Už vo veku šiestich rokov teda vznikajú prvé jednoduché scenáre, ktorými sa riadime v dôležitých životných situáciách a z ktorých vyrastajú naše dospelé životné scenáre. Časť našej osobnosti, ktorá sa týmto všetkým podvedome zaoberá, nazval psychiater Eric Berne malým profesorom. Malý profesor zásadne ovplyvňuje celý náš život, aj keď si to vôbec neuvedomujeme a mnohé postoje sú iracionálne. Ak máme šťastie a sú zdravé, rozvíjame sa, rastieme a s nimi aj náš životný príbeh. Ak zdravé nie sú a jadro nášho hodnotového systému tvorí zranené dieťa, náš vývoj zamrzne a stále dookola sa chytáme do rovnakých pascí.

Hráčska terapia Znovu som sedela s priateľmi nad stolovou hrou Carcassone a zrazu mi bolo jasné, kde sa tie naše hráčske zlozvyky berú. Uvedomila som si, že napríklad ja neviem vyhrávať. Vyhrám len vtedy, keď to neočakávam, keď si to môj malý profesor nestihne všimnúť a víťazstvo mi zdanlivo nezmyselnými zlými ťahmi prekaziť. Skúsila som len tak cvične a vedome ísť proti tomu a fungovalo to! Neviem, či by túto insitnú hráčsku terapiu schválilo aj nejaké vedecké konzílium, ja však v mienim v tréningu pravidelne pokračovať.

retro

text: dagmar gurová | foto: archív jozefa petráka

DETSKÉ SNY MADE IN CZECHOSLOVAKIA

NA CHALANSKÚ NÔTU Socialistické hračky z bývalej republiky boli porovnateľné, ak nie lepšie ako hračky z iných krajín na oboch stranách železnej opony. Ak máte okolo tridsať, možno si ešte pamätáte že k najúspešnejším patrili pevné plechové, na zaoceánsky parník, ktorý sa púšťal vo vani, bakelitové a plastové hračky s mechanickým alebo na plastový minitelevízor, v ktorom ste pohonom na zotrvačník, pružinový alebo elekšťukaním posúvali obrázkový dej rozprávky. trický (batériový) pohon. Obľúbené boli aj iné Príjemnými farbami, tvarmi a väčšinou aj do- mechanické hračky – futuristické kozmické brým nápadom vybočovali československé vozidlá, tanky, chodiace bábiky, pohybujúce hračky zo šedivého obdobia socializmu. sa figúrky či zvieratá. Zberateľa Jozefa Petráka z Košíc nadchli tak, že zozbieral obriu kolekciu s vyše tisíc kusmi. Potápač a parašutista „Dá sa smelo povedať, že československé Maličký plastový potápač nebol len hračkou, hračky mali porovnateľné, ak nie dominantné ale aj peknou ukážkou Archimedovho zákona. postavenie nielen medzi socialistickými štátmi, Teda ak ste mali uzatváraciu limonádovú fľašu, ale aj v porovnaní so svetom,“ hovorí. Pred- aké boli v 60. rokoch bežné, po okraj plnú vody. stavovali zjednodušené reálne predlohy. „Zaují- Šupli ste tam potápača – a keď ste fľašu uzamavým fenoménom je, že mnohé hračky v čase vreli páčkou patentného uzáveru, figúrka klesla ich vzniku a zlatej éry deti dosť podceňovali,“ na dno. Po otvorení uzáveru sa opäť vynorila. hovorí Petrák. Dnes je to naopak. Napríklad „Potápač mal zospodu dierku a vnútri zotrvačníkové autíčka zo série IGRA sú teraz zaťažovaciu guličku. Bol vyvážený, aby sa také zriedkavé, že ich cena je oveľa vyššia ako vznášal vo vode,“ vysvetľuje Petrák. „Keď sa cena kedysi uznávanejších „angličákov“. fľaša zatvorila gumeným tesnením uzáveru, vo Napriek lákadlám zo Západu bolo medzi vode sa zvýšil tlak a natlačila sa do potápača. hračkami Made in Czechoslovakia veľa tých, po Tá trocha vzduchu, čo v ňom bola, sa stlačila. ktorých socialistické deti túžili. Petrák hovorí, Priemerná hustota postavičky sa zväčšila a

klesol na dno.“ Dodáva, že hračka s originálnou cenou 2 Kčs sa nedávno na jednej internetovej aukcii vydražila za 3300 Kč. Dôkazom, že jeden nápad nemusí mať iba jedno použitie, je mini parašutista. Jeho postavička je rovnakým výliskom ako potápač. Hra spočívala v tom, že ste prakom vystrelili gumovú raketu, z ktorej vo vzduchu vypadol parašutista s padákom.

Prešibaná lienka Na kurióznom princípe fungovalo plastové závodné autíčko s magnetom a magnetickou paličkou. „Magnety na autíčku a paličke boli nalepené tak, aby sa navzájom odpudzovali,“ hovorí Petrák. Priblížili ste paličku k zadnej časti autíčka s druhým magnetom a pohlo sa. Vyrábalo sa v dvoch verziách – v 60. rokoch s drevenou paličkou a neskôr v novom dizajne. Všetky bakelitové hračky sa teraz veľmi cenia, platí to aj pre malý FIAT 500. „Mal špeciálne vyriešený pružinový pohon. Nenaťahoval sa kľúčikom, ale stlačila sa

Urob si sám

zadná strana autíčka smerom k zemi. Bola sa roztočí (ako keď sa rozhojdáte na hojdačke mierne vyvýšená. Stlačením sa natiahla – stále silnejšie). Oproti autíčku je dosť ťažké, takže sa točí ďalej, aj keď autíčko položíte na pružina a autíčko sa rozbehlo.“ Jednou z našich najpopulárnejších hračiek je zem, a tak ho spätne chvíľku poháňa. Podľa určite mechanická lienka. Petrák hovorí, že od kvality systému prejde autíčko od asi 30 cm 60. rokov až doteraz prešla rôznymi úpravami. až niekoľko metrov. „Dodnes sa vyrába aj v pôvodnej červenej ver- Rozprávanie o pokladoch z detských izieb vrazii na kľúčik v už transformovanom družstve cia zabudnuté spomienky. Ak cítite nostalgiu za tými vašimi, v hračkárstvach ich nenájdete. KOVAP Náchod. Po natočení vrčí, na hrane stola sa otáča a nepadá.“ Okrem červenej ver- Skúste sa zatúlať na burzy alebo pohodlne zie so siedmymi bodkami ju premenili aj na z domu sledujte internetové aukcie. Vytrvalci, chrústa a mandelinku. Dočkala sa i vesmírnej ktorí oplývajú aj šťastím a úsporami, majú mutácie na kozmické vozidlo LUNA. šancu znova zhmotniť svoj detský sen.

Bager alebo Kaťuša? Autíčka zotrvačníkovej série IGRA prišli do výroby koncom 50. rokov. „Na plechovom podstavci so zotrvačníkovým strojčekom a polyamidovými kolieskami s gumovými pneumatikami bola dvoma skrutkami pripevnená spočiatku bakelitová karoséria,“ hovorí Petrák. Vyrábali sa autíčka všetkých možných typov s rôznymi nadstavbami ako smetiarske, polievacie, bagre, autožeriavy, cisterny na mlieko a benzín. Mohli ste si kúpiť aj verzie Kaťuše, vojenského raketometu z konca druhej svetovej vojny. V sérii nechýbali ani osobné autá Tatra 603, Škoda Spartak, Tudor, 1200, 1201, sanitka, závodné a vojenské obrnené. Autíčka sa vyrábali až do rozpadu spoločného štátu. A čo je ten slávny zotrvačník? Tvorí ho mierne sprevodované kovové koliesko. Keď kolesami auta prejdete párkrát po zemi, tak

Céčkové šialenstvo Farebné plastové výlisky v tvare písmena C, ktoré sa dali spájať do reťazí v 80. a začiatkom 90. rokov vyvolali medzi československými deťmi davové šialenstvo. Céčka chcel každý. Dievčatá, chlapci aj Michal David. Ten ospevuje, ako ich neúnavne zháňa pre dievčinu zberateľku, aby si ju získal. Že by aj ona z céčiek roztopených na lyžičke vyrábala farebné brošne? Najčastejšie však išlo o to, že ste céčka len mali. Ale pozor, nie z obchodu! Bolo ich treba vyhrať. Na zem ste nakreslili čiaru a kto svoje céčko hodil najbližšie k nej, vyhral všetky ostatné. Najcennejšie boli priesvitné, perleťové a neskôr nové tvary - §, G, S, 3... Pôvodne sa céčka javili ako výrobok-prepadák. Neuspeli ako šperky ani ako ozdobné závesy do okien a dverí. Našťastie ich objavili deti...

Pamätám sa, ako som sa za mojich detských čias hrával doma s kockami, z ktorých som si staval hrady, domy, veže a iné – pre päťročné dieťa zaujímavé – stavby. Prečo mi v pamäti ostali tie staré obyčajné a ošúchané kocky? Lebo neboli celkom obyčajné. Hrával sa s nimi môj otec, ktorému tie kocky kúpili jeho rodičia v roku 1956 pri príležitosti jeho tretích narodenín, a potom sa s nimi hrávali celé generácie detí bez toho, aby sa čo len jedna kocka stratila alebo výraznejšie poškodila. Myslím si, že tie 55-ročné drevené kocky dodnes ležia zabudnuté a zapadnuté prachom v nejakej skrini, čakajúc na to, kedy ich nájde nejaké dieťa a opráši ich dávnu históriu. V časoch môjho detstva sa hračky nielen dedili z generácie na generáciu, ale sa aj svojpomocne vyrábali. Stačilo na to trocha farebného papiera, škatuliek rôznej veľkosti, lepidla na papier a výroba papierového auta alebo robota z ďalekej budúcnosti sa mohla začať. Vôbec mi nevadilo, že po týždni hrania sa s takýmto autom alebo robotom bol môj výrobok vhodný akurát tak do smetného koša. Veď svoj účel splnil a na nejakú tu chvíľu ma dokázal zabaviť. Fantázii a rozmanitosti použitých materiálov sa medze nekládli. Chceli sme sa vonku hrať na indiánov a zlých banditov? Žiadny problém. Kto nemal pušku alebo luk z obchodu, musel si ich vyrobiť z ľahko dostupného materiálu. Pušku sme vyrezali z tenšej dosky a luk bol z obyčajného dreveného vešiaka. Ako tetiva slúžila textilná guma a šípy boli samozrejme špajle, ktoré sme pre lepší let zaťažili kusom drôtika. A hra sa mohla začať. Pamätám sa aj na iné hračky, ktoré som si vyrábal. Ani nie preto, že by som mal nedostatok, ale že ma to bavilo a bolo to vždy niečo, čo iní nemali. Veľký úspech mala drevená cievka z nití, ktorá sa za pomoci gumičky do vlasov, centimeter hrubého kúska sviečky a špajle dokázala samostatne pohybovať. Tu je návod na výrobu: Cez otvor cievky sa prevlečie gumička. Na jednom konci sa zachytí asi centimeter dlhým kúskom špajle, tak aby sa gumička mala do čoho zaprieť. Na druhom konci sa gumička prevlečie cez kúsok voskovej sviečky, do ktorej sme pomocou horúceho klinca urobili otvor a zaistí sa to dlhším kúskom špajle, prečnievajúcej cez priemer cievky. Gumička sa točivým pohybom natiahne (ako keď naťahujete strunu v hodinách). Položí sa to na zem, kde sa dlhšia špajľa o gumičku zaprie, a tým sa dosiahne pohyb vpred. Postup sa môže zdať náročný, ale skúste to a zabavíte sa. Peter Patrónsky, autor je predajca NB

Poloreportáž

Bolo nám parádne.

text: sandra tordová | foto: šimko košík

O Adelu bola bitka.

Tretí Homeless ples praskal vo švíkoch

Adela u nás večerala

Plesové róby, jedlá hodné kráľovnej, tombola a Adela Banášová ako moderátorka – tak vyzeral tretí Homeless ples. Čarovné miesto, kde nerozoznáte, kto je bezdomovec a kto domov má. „Bolo to vydarené,“ zhodli sa predajcovia. Pamätám si, ako hlboko na mňa zapôsobil jeden email od čitateľky Nota bene. Písala, že po svojom zážitku si vie úplne predstaviť, ako pobyt v hrozných podmienkach ubije v človeku pocit hodnoty. Pracovala ako au pair v jednej prisťahovaleckej rodine v Británii a presťahovala sa s nimi načas do Indie. S rodinou jej to veľmi nevyšlo. Dlhé mesiace spala v príšerných podmienkach a zaobchádzali s ňou ako s otrokom. Na cestu domov nemala peniaze. Upadla do apatie a takmer uverila, že toto je ono – že viac si od života nezaslúži. Nakoniec stretla pár milých ľudí, ktorí jej pomohli vrátiť sebaúctu, nabrala silu a zmanažovala svoj odchod domov.

Na túto historku som si spomenula, keď sa niektorí ľudia zamýšľali nad užitočnosťou plesu pre ľudí bez domova, ktorí majú kopec iných problémov. Odpoveďou je sebaúcta. Aby sa cítili ako ľudia, i napriek tomu, že prespávajú v provizórnych podmienkach, nemajú teplo a svoj kľud. Chceme si uctiť tých, od ktorých okoloidúci radšej odvracajú zrak alebo ešte horšie, dívajú sa na nich s poľutovaním. Aspoň raz do roka chceme pre nich to najlepšie. Homeless ples je príležitosťou predviesť tie najlepšie šaty – zakiaľ sa na vás usmieva najlepšia moderátorka Slovenska a čašníci zo Sharkamu (ktorí obsluhovali aj anglickú kráľovnú) nosia jedlo, za ktoré by ste vraždili.

Boj o Adelu Zrkadlový háj v bratislavskej Petržalke bol 19. 2. miestom stretnutia dvoch svetov. Na treťom homeless plese sa spolu bavilo 220 ľudí bez domova a sympatizantov projektu NOTA BENE. Sedeli tu za jedným stolom, tancovali, diskutovali pri cigaretke pred kulturákom či sledovali nabitý program. Ples otvorila Adela Banášová prvým tancom s predajcom Joshuom Kanálošom, ambasádorom Európskeho roka boja proti chudobe a sociálnemu vylúčeniu. Adela celý ples sponzorsky odmoderovala, bezprostredne a s prehľadom zvládala nájazdy detí pod nohami a pokusy účastníkov dostať sa k mikrofónu. Spolu s ostatnými si pochutnala na kuracom perkelte

Plesali sme aj vďaka vám Ďakujeme účinkujúcim, ktorí vystúpili bez nároku na honorár. Ďakujeme všetkým sponzorom a dobrovoľníkom, bez ktorých by sa nám to nikdy nepodarilo: napríklad študenti Cirkevnej základnej školy Narnia, zamestnanci firmy PETIT PRESS, zamestnanci firmy KPMG a zamestnanci spoločnosti IBM a Orange, dobrovoľníčkam a pracovníkom Proti prúdu, najmä Marcele, Zuze, Dáši. Ďakujeme hosťom za to, že s nami strávili svoj čas. Na treťom Homeless plese sme plesali najmä vďaka štedrej podpore:

Kráľ a kráľovná plesu – Dušan a Cecilka.

s tou najbožskejšou omáčkou, skvelej kuracej polievke a Sacherovej torte. O zábavu sa postarali tanečnice z eXotica dance group a skupina Ledo band. Divákov pobavil aj kúzelník Maers a dych vyrazila nová hra Divadla bez domova s názvom Kuca paca. „Koncert chalanov z kapely La3no cubano bol bombový. To, čo stváral ten huslista, bolo nenormálne,“ konštatuje predajca Pišta. Zatancoval si aj s Adelou, no musel sa prebiť cez ďalších tancachtivých predajcov. „Je to kočka do pohody,“ hovorí o nej, „kvitujem, že koľko pracovných ponúk odmietla a ku nám prišla zadara.“

Naše veličenstvá Novinkou bolo vyhlasovanie kráľa a kráľovnej plesu. Dušan si zajednával v NOTA BENE oblek už dávno pred plesom. Oplatilo sa. Vyhral hneď dvakrát. Titul kráľa plesu a k tomu cenu v tombole. „Nečakal som to. Vyhral som prvýkrát, ale nie naposledy,“ zastrája sa. Kráľovnou sa stala Cecilka, Adelina obľúbená predajkyňa. O krásu plesajúcich dám sa už tradične postarali profesionálky z firmy Mary Kay pod vedením Zuzky Banášovej. V NOTA BENE mali predajcovia možnosť prísť si vybrať spoločenské šaty a nechať si poradiť napríklad

Výherca prvej ceny aj s partnerkou.

aj od streetky Maji. Tradične veľký úspech u našich hravých predajcov zožali súťaže Mariána z Ledobandu a tombola s tridsiatimi cenami. Hlavnou výhrou bol víkendový pobyt pre dve osoby v luxusnom hoteli Kamila, ktorý venovala herečka Kamila Magálová. „Nikdy nevieme, kedy sa sami ocitneme v takejto situácii,“ hovorí Magálová, „na dno padnú aj ľudia, ktorí žili bežným životom. Je mi sympatické, že predajcovia NOTA BENE bojujú, aby sa mali lepšie. Rada ich v tom podporím.“ Pobyt pre dvoch u Kamily vyhral bývalý predajca NB Ladislav Kavuliak. „Urobilo nám to veľkú radosť,“ hovorí aj v mene priateľky Alžbety. Už len nájsť voľný víkend.“ Za chvíľu to už bude rok, čo je zamestnaný v supermarkete pri lise. Okrem pobytu v hoteli sa teší aj na pani majiteľku. „Pani Magálová bola moja obľúbená herečka, ona tuším vôbec nestarne,“ vraví. Bicykel zatiaľ ešte len zavadzia na izbe, teší sa na teplejšie dni. Medzi ďalších 30 cien, ktoré potešili, patrili aj spacáky, oblečenie, mp3 prehrávač či fotoaparát. Tancovalo sa o dušu a otvárali sa témy, na ktoré počas roka nie je čas. „Odreagoval som sa,“ spokojne konštatuje Anton, keď odchádzame medzi poslednými z plesu.

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

Miško by rád zodral topánky

Na vlastné nohy O plači, strachu, o boji, ale aj o medailách, veľkých pokrokoch a ešte väčších nádejach. Lucia si užila svoje. S Dávidom sa tešili na svoje prvé bábo a zatiaľ čo „kolegyne“ na oddelení šestonedelia štebotali o svojich bábätkách a riešili, či sa podobá na ocka alebo mamu, ona bola sama. Rodila cisárskym, syn sa jej narodil 2 týždne po termíne, všetky vyšetrenia a ultrazvuky ju upokojovali. Ani náznak deformity. A predsa!

Prázdnota Po pôrode jej oznámili, že chlapček sa narodil s rázštepom chrbtice, s balvanom na chrbátiku. Vraj šance sú malé, perspektíva neistá. „Šok, ktorý nikomu neprajem. Ja ani nechápem, ako som všetky informácie dokázala vstrebať a nezblázniť sa. Nemala som ale ďaleko od zrútenia,“ spomína sympatická Lucia a rozradostí sa pri pohľade na svojho 21-mesačného Miška. Mladý pán za ňou naťahuje ruky, usmieva sa, chytá si pohár a snaží sa sám napiť čaju. Reaguje na svoje meno, na všetky podnety. Kým od neho nechceme, aby chodil, je vlastne ako zdravý chlapček. Ale vráťme sa na začiatok. Deň po narodení, 16. júla 2009, urgentne prevážali malého Miška sanitkou do Bratislavy. Cieľová stanica – Kramáre. Lucia sa so svojim miláčikom stihla len narýchlo rozlúčiť. Pohladkať ho a modliť sa, nech život ohrozujúca operácia dopadne dobre. Aby jej chlapček prežil. Nech ostane v akomkoľvek stave, len nech je na svete. „Najhoršie bolo, že som sa ocitla bez Miška na izbe aj na chodbe s mamičkami, ktoré každému naradostene telefonovali, aké je ich dieťa krásne, ako pekne papá. Mohli si svoje bábo chytiť, do aleluja sa naň pozerať. Plakala som nonstop. Zosypal sa na mňa celý svet, neviem jasne definovať svoje vtedajšie pocity. Vôbec som neriešila, či mám bolesti po cisárskom reze, cítila som sa prázdna. Strašne prázdna.“ Vedela, že potrebuje z pôrodnice čo najskôr odísť. Po piatich dňoch ju manžel naložil do auta. Bez plnej perinky. Iba s taškou, v ktorej bola uložená výbavička pre bábätko, nachystaná na príchod domov... Dávid ju priviezol na Kramáre. Konečne bola pri Miškovi. Mal za sebou operáciu, počas ktorej mu odstránili rázštep, nastúpili však teploty, zápaly, more komplikácií. „Bola som pri ňom čo najviac, mala som na sebe rúšku a sledovala svoj zázrak ako bojuje. Bol

sladký, hoci napojený na milión hadičiek. Najkrajší Miško na svete. Znie to zvláštne, ale bola som najšťastnejšou mamou.“

Beh na dlhé trate Chirurgických zákrokov mal drobec pred sebou ešte spústu, problémy boli s hydrocefalom, špeciálna hadička na odtekanie likvóru (aby sa zastavil neúmerný rast hlavičky) sa nechytila, zákrok museli opakovať. „Podobných ‚drobností’ sme absolvovali mnoho.“ Po dvoch mesiacoch sa Miško konečne ocitol doma. S mamou, ockom, vo svojej postieľke. Na starostlivosť v bratislavskej nemocnici nemôžu povedať zlého slova. „Boli ochotní, milí – a to pacient aj jeho príbuzní potrebujú najviac. Taký človečenský prístup je najlepší liek na akúkoľvek diagnózu,“ pochvaľuje si mama Lucia, hoci aj z Kramárov odchádzala s nie príliš optimistickými prognózami. Povedali im, že všetko ukáže neskôr. Mentálny, ale najmä fyzický vývoj je behom na dlhé trate... S bolestivou Vojtovou metódou začali cvičiť okamžite. Slzy tiekli všetkým. Miškovi, Lucii, Dávidovi, babke. Bolo treba zaťať zuby a odosobniť sa od náreku malého pacienta. Popritom na internete hľadali ďalšie

„Bol sladký, hoci napojený na milión hadičiek.“ možnosti rehabilitácie. Ktorý normálny rodič by sa uspokojil s tým, že sa treba len zmieriť s realitou – že ich dieťa nebude chodiť? A čo ak predsa existuje nejaká šanca? „Keď máte postihnuté dieťa, najskôr si myslíte, že každý vám ochotne poradí, nasmeruje vás. Naivita nás dávno prešla. Platí, že čo si nezistíš sám, nedostaneš. Nikto ti na úradoch nepomôže, každého, resp. väčšinu len otázkami otravuješ. Internet bol u nich v plnej prevádzke. Hľadali, zisťovali, preverovali, čo ešte k Vojtovke pribrať. Postupne sa dostali k Harmony a keď objavili Adeli centrum v Piešťanoch, ostali tak správne realisticky nabudení. Jasné, že cena v špecializovanom centre je astronomická, ale povedali si, že skúsia aj nemožné, len aby sa tam dostali. Najmä,

Mama a syn: „Miško raz svoj prvý krok určite urobí!“

keď zistili, že tam cvičia aj s úplne malými deťmi. „Deti do troch rokov tam chodievajú na tzv. rannú rehabilitáciu, v rámci nej absolvujú kyslíkovú terapiu, dôraz sa kladie aj na manuálnu zručnosť, deti sa tam tzv. prebúdzajú,“ vysvetľuje Lucia a na otázku, kedy pri svojom Miškovi vycítila rapídny pokrok, odpovedala bez zaváhania. „Po prvej návšteve centra. Miško mal rok a tri mesiace.“ Ocko Dávid dopĺňa: „Nie, nezačal chodiť, ale fakt sa doslova prebudil. Ožil.

nijaké tintítko. Vedú ale bryndzové halušky, zeleninové polievky a keď mu povieme, že je to mrkva, sprace aj jogurt.“ Mladý pán zbožňuje spoločnosť, je rád jej stredobodom. Nepotrebuje drahé hračky, teraz sú v kurze noviny a časopisy. Tie trhá, pozerá si obrázky a komentuje ich zvukom. Miško je spokojné dieťa, ktoré si zaslúži poriadne zodrať svoje topánočky. „Asi nikdy nebude chodiť bezchybne, stopy ťažkej diagnózy ostanú, ale ak urobí prvý krok, urobíme veľkú oslavu. Verím, že to bude čoskoro,“ povie Lucka, ktorá nebanuje ani za sekundou svojho života. Vážnym tónom dodá, že postihnuté dieťa je dar, ktorý zmení človeka k lepšiemu. Váži si drobnosti a akosi inak, správnejšie si nasmeruje priority. Na to, že sa nadlho stane opatrovateľkou vlastného syna, že si nemôže hľadať prácu, čo znamená, že príjem do rodiny nepribudne a že sa aj jej príchodom chorého syna úplne zmenil život a plány, Lucia nereaguje. „Nemá zmysel to riešiť. Mám Miška a urobím preňho všetko na svete!“ Z Lucie vyžaruje božský kľud, z Dávida správna pohoda a keď sú obaja s malým Miškom pokope – každý hneď na prvý pohľad skonštatuje – aká sympatická rodina. Šťastná!

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Radi by sme, aj s vašou pomocou, pomohli malému Miškovi dostať sa znovu do Adeli centra. Práve preto, že vďaka dvom pobytom urobil veľké pokroky a Miško má šancu postaviť sa na vlastné nohy. Ďakujeme. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Miško. Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 240 389 alebo 0905 910 827 (medzinami@zoznam.sk, www. ozmedzinami.sk) Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. INZERCIA

Reagoval spontánnejšie, viac bľabotal, našetrili. Miško sa síce sám spontánne zobudili sa v ňom zaspaté bunky. Aj personál neposadí, ale obsedí, v chodúliku stojí a tam bol úžasný. Iný svet! Na záver deti dos- hoci sa nedokáže posunúť o krok vpred, távajú za snahu medailu, Miško má už dve!“ „začína už dvíhať nožičky, čo je veľmi dobrý signál.“ Jeho rodičia vedia, že práve teraz je Jogurt ako mrkva vo veku, kedy sa môže podariť prebudiť čo Po návrate Lucia s Dávidom vedeli, že do najviac jeho zmyslov, preto by radi dostali piešťanského Adeli sa musia vrátiť, ale tri- Miška na ďalšie kolo do Adeli centra. „Nech tisíc eur nemali „v pančuche“. Oslovovali máme tretiu medailu,“ zažartuje Dávid a kdekoho, nadácie i známych, a čo mohli, vymenúva, čo všetko jeho jediný syn rád to odkladali a na druhý pobyt si znovu papá. „Je to dlhý zoznam, veď pozrite naňho,

WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu? Strihanie psíkov a poradenstvo:

0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby: www.webareal.sk/dream

INZERCIA

fenomén

Moderné hračky vytlačili fantáziu

VIEME SA EŠTE HRAŤ?

Dnešným deťom už ani tak nejde o hru ako o vlastníctvo. Musia mať takú istú alebo ešte lepšiu, väčšiu a najmä drahšiu hračku, ako ich kamaráti v škôlke, v škole. Takto sa my, dospelí, stávame sluhami výrobcov hračiek zároveň s našimi deťmi.

Keby ste dnešným deťom dali na výber medzi tvorivou hračkou, mechanickou hračkou a hrou na počítači, čo myslíte, ktorú by si vybrali? Je pravda, že veľa závisí od veku a výchovy dieťaťa, drvivá väčšina detí by však aj tak chcela hrať počítačové hry. Hra sa v modernej dobe nebezpečne posúva od zábavy smerom k závislosti. Nemôžem zabudnúť, ako ma bolela premena mojich detí, keď začali chodiť do škôlky. Zrazu boli vystavené vplyvom, pred ktorými boli doma uchránené. Prestalo ich baviť lego alebo puzzle a začali dávať prednosť odpudivým príšerám na jednej strane a ružovkastým barbinám na druhej. A čo horšie, začali sa pri hraní celkom inak správať. Kričali, vrieskali, hádzali hračky o zem a dožadovali sa stále nových a nových „hračiek“, hitov, ktoré práve „leteli“. Vďaka reklame zhypnotizovane trvali na tom, že musia mať na hranie takú istú alebo ešte lepšiu, väčšiu a podľa možnosti najmä drahšiu hračku, ako Janka, Miško, Peťko... Takto sa my, dospelí, stávame sluhami výrobcov hračiek zároveň s našimi deťmi.

Stále ďalší zombíci Už ste niekedy navštívili výstavu hračiek? Najčastejšie ide o výstavy, ktoré pripomínajú dejiny ich vzniku a vývoja. Pri takomto prehľade si najlepšie uvedomíte, nakoľko samotné hračky odrážajú dobu a podmienky, v ktorých vznikali. Tie dnešné najčastejšie evokujú slovo konzum. Netvrdím, že neexistujú aj hračky, ktoré napomáhajú rozvíjať myslenie a tvorivosť dieťaťa. Avšak dômyselný marketing ich dôsledne vymazáva z detských – aj našich hláv. Nakoniec robíme toto: kúpime Barbie, tá však potrebuje šaty – napokon sme prinútení ustavične obnovovať jej šatník, potom jej kúpime dom a aspoň jednu priateľku a tiež priateľa Kena, pričom obaja takisto potrebujú mať svoj šatník... Alebo kúpime akéhosi zombieho, ku ktorému patrí nekonečný zástup ďalších a ďalších zombíkov a zombiskov, pričom je potrebné zohnať celú sériu. No a k vyššiemu veku a úplnej dokonalosti patria počítače a softvéry, schopné utiahnuť megabajty dát pre vizuálne náročné hry. Tých je veľa a všetky majú ešte doplnky, pokračovania a nové verzie. Internet pre ne musí byť výkonný, teda rýchly a spojenie sa nesmie prerušiť, lebo dieťa hrá hry na sve-

Pri pohľade na „darčeky“ od Barbinho nového kamaráta človeku mimovoľne napadne otázka: Za čo to vlastne platím?

tovej úrovni. To znamená, že hrá hru, ku ktorej sa môžu pripojiť deti z celého sveta a ono s nimi v tej hre bojuje a získava body, o ktoré prerušením pripojenia príde.

gináciu. Dnes s hračkami nakupujeme aj celý hračkársky svet tak, ako ho stvorili výrobcovia. Tento svet je navyše deťom úplne cudzí, predstavuje sebaklam. Žijeme snáď v Hollywoode? A čo sa týka detskej závislosti na počítačových Tvorivosť vymiera? hrách, tá so sebou prináša iný fenomén. Ak aj Obávam sa, že v takomto kolotoči už pre sa- poskytuje určitú mieru tvorivosti (ohraničenú motnú hru a radosť z nej veľa miesta nezostá- tvorcom softvéru), vedie k ďalšiemu extrému va. Zmenila sa na naháňačku za vypredanými – úniku do sveta virtuálneho.

„Namiesto hry naháňačka za vypredanými hitmi.“ hitmi, ktoré sa vzápätí stanú nepotrebnými, lebo už je tu hit nový. Deti si tak svoje hračky zákonite necenia a v skutočnosti sa s nimi vlastne nehrajú, lebo už ani tak nejde o hru, ale skôr o vlastníctvo. Rovnako smutné alebo oveľa smutnejšie sa mi zdá to, že s modernými hračkami nutne vymiera fantázia detí. Čím boli staršie hračky jednoduchšie, tým viac si deti pri hre dokázali predstavovať, boli nútené rozvíjať svoju ima-

Hrajme sa spolu O hračkách pre deti do troch rokov výrobcovia takmer jednotne tvrdia, že ich hračka je bezpečná, podnetná, jednoduchá ale prekvapivá, že zamestnáva všetky detské zmysly a dieťa sa pri hre s ňou učí a rozvíja svoje logické myslenie. Z moderných hier pre staršie deti sa takéto tvrdenia úplne vytratili. Dospela som preto k záveru, že ak chceme, aby sa dnešné deti naozaj hrali, musíme sa, podobne ako to robili naši rodičia a prarodičia, hrať s nimi. Vyrezávať hračky z dreva, kresliť a maľovať, naučiť ich dámu, šach, stavať s nimi modely, hrať s nimi slovné, loptové alebo ak chcete divadelné hry. Tak sa všetci spolu možno znovu naučíme hrať a nie len mať.

Pútnik

text a foto: jana čavojská, autorka je reportérka +7dní

Okno na Casa Battló.

Antoniov fantastický svet farieb a bláznivých tvarov

Dom vo vetre

Barcelonu si nemôžete pomýliť. Nevyzerá tak žiadne iné mesto. Jej jednotvárnu šedivosť na prelome 19. a 20. storočia popretkával roztancovanými stavbami Antoni Gaudí i Cornet. Diela geniálneho architekta so zložitou povahou vyrážajú dych ešte aj dnes. Gaudí hovorieval, že v prírode neexistujú priamky ani pravé uhly. Preto neboli ani v jeho architektonických návrhoch. Stavby, ktoré postavil, vyzerajú, ako keby ani neboli vytvorené z neživých materiálov. Rozbiehajúce sa línie, poschodia na vratkých ohnutých stĺpoch, strechy ozdobené atypickými komínmi, ktoré rastú ako divé huby...

Génius alebo blázon Gaudí by sa možno nestal takým skvelým architektom, keby ho odmalička netrápil ťažký reumatizmus. Narodil sa 25. júna 1852 v Reuse v rodine kotlára, kde peňazí nemali nikdy nazvyš. Kvôli chorobe musel často sedieť doma, ak sa potreboval niekam dostať, museli ho odviezť na oslíkovi. Nemohol chodiť tak ako ostatné deti, zato jeho fantázia lietala. Keď mal sedemnásť, už presne vedel, že sa chce zaoberať architektúrou. Odišiel študovať do Barcelony. Bol taký tvrdohlavý, že ho nazývali géniom alebo bláznom. Popri škole musel pracovať v kanceláriách iných architektov, aby si zarobil

na štúdium. To, čo si cez štúdiá odopieral, si chcel neskôr bohato vynahradiť. Bol to známy švihák, vždy elegantne oblečený s modernými fúzikmi a briadkou. Rýchlo sa nadchol pre revolučné sociálne myšlienky. Jeho prvým veľkým projektom bol návrh areálu ubytovní továrenských robotníkov, kde by títo ľudia mali dôstojné životné podmienky. Ale doba na niečo také ešte nebola pripravená. Z projektu Mataró napokon postavili iba továrenskú halu a malý kiosk. V roku 1878 bol však návrh uvedený na svetovej výstave v Paríži a všimol si ho tam Eusebí Güell, magnát, pre ktorého Gaudí neskôr vytvoril niekoľko stavieb. Okrem socialistu bol Gaudí aj veľkým národovcom – teda Kataláncom. Celý život tvrdohlavo hovoril iba po katalánsky, hoci jeho príkazy robotníkom na stavbách museli prekladať do španielčiny.

Závan čerstvého vzduchu Len tak sa túlam ulicami Barcelony. Diela geniálneho, extravagantného architekta vytŕčajú spomedzi ostatných domov na

prvý pohľad. Medzi zatuchnutými fasádami pôsobia ako závan čerstvého vzduchu. Pred niektorými stoja skupiny turistov a čakajú, kým na nich pri pokladniciach príde rad. Gaudího stavby sú hlavným turistickým lákadlom Barcelony. Iné, napríklad Park Güell, prirodzene splynuli s koloritom mesta a stali sa miestom stretnutí a oddychu. Funkčnosť, ktorú Gaudí pre architektonické diela vždy vyžadoval. Pri stavbe Casy Vicens na ulici Calle Les Carolines použil Gaudí prvýkrát kombináciu lomového kameňa s pestrými keramickými obkladačkami. Práce na dome trvali päť rokov a vďaka novým a novým nápadom architekta sa pekne predražili. Manuel Vicenz možno najprv nebol nadšený, ale neskôr Gaudímu určite z celého srdca ďakoval: vďaka Case Vicens zachvátila celú Barcelonu módna vlna farebných obkladačiek, ktoré vyrábal práve Vicens. Továrnik Güell pozýval mladého architekta do svojho domu, v ktorom sa schádzali umel-

Sila hrou

Pre turistov sú v Barcelone najväčším lákadlom Gaudího stavby.

ci a filozofi. A nielen to: objednával si u Gau- Stavba postupovala pomaly, nielen kvôli jej dího zákazky a nechával mu pri ich realizácii zložitosti, ale aj preto, že mala byť finanvoľnú ruku. Bez Güella by nie práve zámožný covaná z darov veriacich. Peňazí bolo stále architekt nemohol realizovať mnohé zo svo- málo. Nakoniec sám Gaudí chodil od dverí jich skvelých nápadov. k dverám a prosil o milodary. Práce na Eusebi Güell mal na uzučkej ulici Calle Nou chráme ho menili. Čím ďalej tým viac sa de la Rambla pozemok veľký 18 x 22 metrov. prikláňal k náboženstvu. Zo známeho Nie veľmi vhodné miesto na stavbu honos- šviháka sa stal nenápadný, ošumelý muž. ného sídla bohatého obchodníka. Gaudí mu Sotva jedol a presťahoval sa do izbičky priana tomto malom priestore vybudoval palác. mo na stavenisku obrovského kostola. Od Okoloidúci ho v úzkej ulici takmer ani ne- roku 1914 odmietal všetky ostatné zákazky. zbadá. Jediný priestor, ktorý mohol Antoni Horúčkovito pracoval len na Sagrade Familii. Gaudí využiť, bola strecha. Fasáda pôsobí Žil týmto projektom, zamyslený ho stále nosil až príliš triezvo – hoci pozornejší divák si v hlave a nevnímal nič okolo seba. všimne množstvo pôvabných detailov. Zato „Jeho zadumanosť ho zabila,“ hovorili ľudia. strecha je fantastický svet pestrých farieb a Keď kráčal 9. júna 1926 do kostola sväbláznivých tvarov, kde sa návštevník môže tého Filipa Neriho a ako vždy mal hlavu prechádzať medzi zvláštnymi veľkými v oblakoch, zrazila ho električka. Muža hríbmi. Takáto výzdoba sa stáva pre Gau- v bezvedomí, ktorý bol oblečený ako najväčší dího stavby charakteristická. Rovnako ako chudák, nikto nespoznal. Taxikári ho odmietnekonvenčnosť. V Casa Batlló nenájdete li odviezť do nemocnice. Nakoniec ho tam jedinú miestnosť s rovným stropom alebo dopravili okoloidúci. Ťažko zranený ležal stenami. Akoby celý dom tancoval, hýbal sa, v časti pre bedárov a keď ho konečne nakláňal sa so závanmi vetra. spoznali a chceli ho preložiť na lepšie oddelenie, nedovolil to: „Moje miesto je Projekt v hlave tu, medzi biednymi.“ 12. júna Antoni Gaudí Od barcelonského magistrátu dostal Gaudí zomrel. Jeho telo pochovali do krypty iba jednu zákazku – vytvoriť lampu pouličného Sagrady Familie, na ktorej pracoval 43 rokov. osvetlenia. Na nedostatok inej práce sa však Po Gaudího smrti nikto nevedel jeho dielo nemohol sťažovať. Svoju životnú zákazku dokončiť. Mnohé z plánov nosil len v hlave, dostal už vo svojich 31 rokoch. Združenie ďalšie sa stratili alebo im iní architekti neroctiteľov svätého Jozefa mu zverilo výstavbu zumeli. Chrám dodnes nie je dokončený. 102 novej veľkolepej katedrály, Sagrady Familie. rokov od začatia prác na Sagrade Familii ju vlani Gaudí mal množstvo nápadov, ktoré chcel pápež Benedikt XVI. posvätil. Španieli sľubujú, premeniť na detaily impozantného chrámu. že kostol dokončia do roku 2025.

Aktivity, ktoré ma v detstve extrémne nebavili, som si vždy spestrila hrou. Moje hry sa hrali v hlave s imaginárnymi pomocníkmi. Napríklad keď som na telesnej nevládala utekať, čo som nevládala nikdy, hrala som sa na najospevovanejšiu reprezentantku v ľahkej atletike. Šuchtala som sa poslednými piatimi minútami a v hlave som seba samu komentovala ako športový komentátor: „Naša reprezentantka Banášová nesklamáva ani v týchto pretekoch, aj keď z posledných síl, ale predsa sa hotuje obhájiť titul majsterky galaxie.“ V hlave som počula hlasy fanúšikov, do komentára som vložila zaujímavosti zo svojho života. Ako malá som totiž bosá musela utekať dvadsaťdva kilometrov denne do školy, lebo som bola z chudobných pomerov a preto bola aj celá rodina hrdá na moje atletické výkony. Ani som nevedela ako, ale dvanásťminútovku som dobehla. Mala som nabehaných skoro najmenej okruhov zo všetkých, ale nikto netušil, že som opäť obhájila titul majsterky galaxie. Hravo som sa učila aj do školy. Keď ma učenie nebavilo, tvárila som sa ako učiteľka, ktorá všetko práve vysvetľuje žiakom. Žiakom, ktorí pochopiteľne nevyrušujú a hltajú každé moje slovo. Aj cestu do školy som mala niekedy nudnú. Ráno som ešte nebola úplne prebudená, nejako som sa do školy nehnala, keďže sme mali prvú hodinu telesnú a ja som sa bála ako hrozne bolestivo ma zas na vybíjanej vybijú ako prvú. Preto som si vymyslela hru na sprievodcu. Našla som si ľubovoľný kameň alebo opustený štupeľ od fľaše a kopala som si ho pred sebou komentujúc mu okolie. Dokopaný turista takto spoznal odbočku k zmrzlinovému stánku, veľa navštevovanú mláku na rekreačné dovolenkové účely pre iné kamene, kopala som ho okolo pučiacich púpav a pred školou som sa mu poďakovala za to, že si pre svoj zájazd vybral práve moju cestovnú kanceláriu. Ani som sa nenazdala a bola som v škole. Bez stresu. Hra je fantázia. Je to potrebný kúsok detstva, ktorý nám nedovolí stuhnúť ako netrénovaný sval. Tak ho nezabudnime trénovať aj v dospelosti, lebo pre tento náročný život je každý silný sval potrebný. Adela Banášová

gastroduel

text: dagmar gurová | foto: miro kubečka

Kulinársky súboj receptov o priazeň našich žalúdkov. Ktorý vyhrá v zápase chutí – vegánsky, či mäsožravecký?

KULINÁRSKE HRY Varenie nemusí byť nudná povinnosť. Zahrajte sa s formičkami ako kedysi na pieskovisku alebo vyhláste mrkvovo-petržlenový šermiarsky súboj. Ak vás bude bolieť brucho, tak len od smiechu.

Pečené teľacie s cukinovou štrúdľou 400 g teľacieho stehna 1 hlavička cesnaku 2 cibule mleté korenie, soľ 4 PL oleja 1 bobkový list 80 g údenej slaniny koreňová zelenina

1 hotové vyvaľkané cesto 1 cukina – cca 250 g 3 cibule 4 strúčiky cesnaku tymián, soľ, mleté korenie a muškátový kvet 2 PL oleja 1 vajíčko

Rebierko na vrchu narežeme a necháme v sáčku spolu s rozotreným cesnakom, soľou, korením, čili pastou a rascou cez noc marinovať. Do pekáča naukladáme nakrájanú zeleninu a na ňu položíme mäsko, polejeme olejom a prikryté alobalom pečieme asi 60 minút. Potom odokryjeme na 10 minút, aby sa pekne zafarbilo. Do polenty pridáme pečenú zeleninu a pomixujeme. Azuki varíme so soľou a oreganom, potom zlejeme vodu a pridáme opečenú, na kocky pokrájanú slaninku a pomixujeme. Na panvici na oleji opečieme posekanú cibuľu s cesnakom, osolíme a okoreníme, pridáme nastrúhanú cukinu, podlejeme 1 dcl vody, pridáme tymián a muškátový kvet a dusíme 10 minút. Necháme vychladnúť. Rozšľaháme vajce, časť pridáme k mase. Tú uložíme na cesto, zavinieme, potrieme zvyškom vajíčka a popicháme vidličkou. Pečieme do zlatista asi 25 minút na 180 °C.

Miro Kubečka kuchár, foodstylista, majiteľ reklamnej agentúry Aperto a aranžér a fotograf jedla. V našom gastrodueli reprezentuje „mäsožravú“ časť populácie. Miro je príkladom toho, že základy dobrého kuchára sa získavajú už v detstve – pri hre v kuchyni. „Mama stále rozprávala o tom, čo varí a ako to varí a mne to ostalo.“ Aj keď varí hravo, vie, čo chce dosiahnuť. „Viem, aké chute sa znesú, skôr to býva o výslednom tvare jedla.“ Ako jednoduchú hračku/jedlo odporúča marcipán. „Vyformujete si z neho čokoľvek, a keď vás omrzí, šup s ním do úst.“

Zahrajme sa s formičkami 1 šálka quinoi 2 a 1/2 šálky zeleninového vývaru kúsok morskej riasy Wakame

1/2 šálky pohánkovej (pšenovej, ryžovej...) instantnej kaše 3-5 strúčikov cesnaku 1 ČL kokosového oleja

Quinou varíme v zeleninovom vývare s morskou riasou 20 minút. Po vypnutí ochutíme lisovaným cesnakom a zahustíme instantnou kašou. Formičky (na muffinky, srdiečka, hviezdičky...) vymažeme kokosovým olejom, naplníme quinoovou zmesou a dáme zapiecť (alebo napariť vo vodnom kúpeli) na 20 minút. Podávame s praženými nelúpanými mandľami ochutenými Tamari omáčkou a lisovaným cesnakom, servírujeme so zeleninovým šalátom poliatym tofu tatárskou omáčkou. Z cesta môžeme tvarovať snehuliakov, prasiatka, myšičky...

Ľubica Balážová konzultantka v oblasti zdravého životného štýlu, je vedúcou nového obchodíku v Trnave. V našom dueli chutí reprezentuje „vegánsku stranu“. Ľubica hovorí, že s trochou fantázie môžu byť všetky potraviny hračkou. Skúste si vyrobiť jednohubkové lietadielka, sušienkové vláčiky, knedličkové zvieratká, pšenové guľôčky, kokosové sneženie. Kuchyňa vám dáva priestor na kopu hier – na detičky na pieskovisku, na šľahačkovú vojnu či na mrkvovo-petržlenový šermiarsky súboj. „Výsledky sú rôzne, občas je z toho aj bolesť brucha – od smiechu.“

Ďakujeme predajni Ľubka – potraviny pre zdravie za poskytnutie priestoru a potravín na varenie. Zdravé a chutné potraviny, poradenstvo i recepty šité na mieru nájdete v Trnave na Šrobárovej ulici č. 1.

takmer bodka Všetko, čo je v [...] je očami neviditeľné.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Chcel by som poznať spôsob [akým uvažuje Boh]. Všetko ostatné sú už iba detaily. Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc bezdomovcom. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 euro a predáva za plnú sumu 1,40 euro. Predajca je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu na str. 3. Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity s cieľom aktivizácie klientov. V rámci terénnej práce aj vyhľadávanie ľudí bez domova, ktorí potrebujú pomoc. Viac na www.notabene.sk. Manažment organizácie Proti prúdu uvíta akékoľvek návrhy a pripomienky. Redakcia ďakuje za všetky zaslané príspevky, ale nevyžiadané rukopisy a fotografie nevracia. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názorom redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP a organizácie FEANTSA. Vydavateľ: o. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk Manažment projektu: Bc. Martin Opeta, riaditeľ, 0907 197 908, martin@notabene.sk,

Mgr. Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa, 0905 143 651, tordova@yahoo.com Redakcia: Mgr. Sandra Tordová, Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk

Distribučné miesta Bratislava o. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk Banská Bystrica Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus.bbystrica@redcross.sk Čadca DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk Hlohovec o. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk Holíč n. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Jana Pavková, 034/668 31 10, emauzy@stonline.sk Kežmarok o. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk

Lito a tlač: Typocon, X line Grafické spracovanie: Mgr. Art. Pavol Čejka Jazyková korektúra: Workaholic Culture Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk

Košice ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Helena Havrilová, 0902 131 126, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk Levice o. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk Liptovský Mikuláš Komunitné centrum „Nový svet” – Hlboké (v spolupráci s MsÚ Liptovský Mikuláš), Športová 1190/4, 031 01 Liptovský Mikuláš, Viera Kočtúchová, 044/552 20 52, 0911 197 227, komunitne.centrum@atlas.sk Malacky n. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, 034/772 24 57, 0902 230 122, acbetania@orangemail.sk Nitra DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com Nové Zámky Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk

Administratíva: Fabiola Mokrá Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk Street work: Peter Kadlečík, peterkadlecik@notabene.sk

Piešťany ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk Poprad ZSS – o. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk Senica n. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Trenčín Sociálne služby mesta Trenčín, m. r. o., Piaristická 42, 911 01 Trenčín, PhDr. Alena Laborecká, 0902 911 805, riaditelssmt@slovanet.sk Trnava ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk Vranov nad Topľou ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Žilina DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@gmail.com

text: daniel pastirčák, zuzana uličianska | foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

Zimná rozprávka Keď si to tak zhrnieme, zima vždy prinesie veľa podnetov. Cestári nariekajú na sneh a milovníci zimných športov zasa na jeho nedostatok, inštruktori nariekajú na agresívnych lyžiarov a lyžiari na drahé lístky. Nenarieka len mafia, vlastne pardon, dnes sa to volá podnikateľská obec, ktorej patria končiare na tom našom Slovensku, kde svoje si vraj nedáme. Nariekajú aj ochranári, a tí jediní oprávnene, keďže si skrátka musíme vybrať, či chceme krajinu s prírodou alebo krajinu vlekov a vlekárov. Tí majetnejší z nás si zašli do Álp, kde síce nenájdete pôvodné zvieratá, zato modrú milka kravu na svahu. Aj školské zájazdy si – ako inak, keďže sú to zájazdy – zajazdili. No a macovia spia a neoxidujú tu, na tom našom Slovensku, veď ak začnú, my už s nimi zatočíme, máme dosť pánov s puškami, my už pre vás pripravíme genocídu. V tom zimnom hluku sa akosi stratil problém tých pár ľudí, jedincov človečieho druhu, ktorí nemajú domova na tejto zemi. Nie však preto, že sú to básnici či filozofi, ktorí to tak cítia. Ale jednoducho preto, že ho nemajú v doslovnom zmysle. Aby rozprávke nadišiel koniec a zazvonil zvonec, nabehne gestapo, ktoré ich chce deportovať zo staníc, veď hokej predsa patrí k zime. Ha! Čo tam po tom, že desaťročia sa tu systematicky neriešia základné problémy ľudí. Hokejoví fanúšikovia sa chcú cítiť príjemne – a ostatní nech sa cítia ako chcú. No dobre, a čo literatúra? Kde je literatúra, pane? Však toto je literárium, nie? Lenže literatúra je v keli, keď vonku na ulici ľudia zamŕzajú, zomierajú, sú deportovaní. Ale aby sme skončili predsa len nejakou múdrosťou: chasidi – zaujímavý nezávislý židovský duchovný prúd vo východnej Európe – hovoria, že z každého činu sa rodí anjel. Dobrý alebo zlý. „A z polovičných alebo zmätených skutkov, ktorým chýba zmysel a sila, sa rodia anjeli s pokrivenými chrbticami, bez hlavy alebo bez rúk a mnohí aj bez nôh.“ Bŕŕŕ. autor je prozaik a redaktor Plus 7 dní

Mimochodom

... Daniela Pastirčáka

Smutná svadba morskej panny Mnoho sa už povedalo o fenoméne brutality a násilia vo svete detských hier. Mňa znepokojuje skôr opačný úkaz: milosrdná ružová lož ponúkaná v súčasnej rozprávke. V dospeláckej nadutosti si namýšľame, že dieťa neunesie „tvrdú pravdu“. Cítime sa povolaní natrieť mu izbu na ružovo, postaviť sa do dverí a nepúšťať ho von. Sú tam zlé zvesti, ktoré by mu načisto pokazili detstvo: bolesť, samota, zlo v jeho rafinovaných – nečiernobielych formách a samozrejme smrť. Pre väčšinu súčasných tvorcov rozprávať rozprávku znamená milosrdne klamať. Pre veľkých rozprávkarov, akými boli napríklad Andersen, Wilde, Hesse, Tolkien, Exupéry či Lewis, rozprávať rozprávku znamenalo hovoriť pravdu v jej najčistejšej forme. Moderný detský šoubiznis však deťom upiera právo na pravdu. Je až tragikomické, ako sa komerční adaptátori vyrovnávajú s nežiadúcou pravdivosťou adaptovaných rozprávok. Jeden príklad za všetky: Malá morská víla.

Viete, aký osud stihol Andersenovu Morskú vílu v Disneyho filmových dielňach? Miesto smrti v morských vlnách ju stihol život kráľovnej, miesto neba a nesmrteľnosti ju stihlo manželstvo s princom. Čo je na tom zlé? Nie je radosť svadby pre deti vhodnejšia ako temnota smrti a mystika nesmrteľnosti? Veď rozprávka je rozprávkou práve preto, že v nej dobro víťazí nad zlom. To víťazstvo však musí byť presvedčivé. Musí v ňom byť radosť presahujúca tento svet. Radosť umierajúceho dievčatka so zápalkami z Večných Vianoc. Veľké rozprávky sú totiž s nami, aby nás učili, že šťastie sa musí narodiť v katarzii, v zápase s bolesťou a so smrťou.

„Moderný šoubiznis deťom upiera právo na pravdu.“

... zuzy uličianskej

To je medveď, povedala Vo výklade obchodu so suvenírmi sa mi „Tak dáte mi tú mačku zapáčila drevená figúrka. „Mohli by ste či medveďa?” vyhŕklo mi, prosím, ukázať tú mačičku?” opýtala zo mňa rázne. som sa ženy za pultom v snahe získať si O d c h á d z a j ú c z o v nej spojenca pre úlety dospelých. „To je stánku s balíčkom v ruke som si spomedveď,“ odsekla. „Hoci aj medveď, ale ukážete mi ho?“ menula, že čínske „Chceli ste mačku!“ trvala na svojom a slovo pre pandu je ani sa nepohla. vraj zloženinou slov medveď a mačka. Nemala som slov. Evidentne to nebola Prírastok som teda začala v duchu volať osoba mentálne spôsobilá pracovať panda. Nakoniec, kto sa vie lepšie ako v predajni hlúpostí, ktoré ľudia nemôžu tento tvor spraviť vzácnym? Je pomerne zo žiadnych vysvetliteľných dôvodov ťažké narodiť sa ako panda, ale ak sa vám potrebovať. V trápto raz podarí, máte nej pauze, ktorá svoje osobné PR nastala, som si v postate vyriešené. toho tvora pozrela Stúpencom pandelepšie. Musela som izmu sa totiž stane uznať istú racionalitu jej tvrdenia. Mačací každý, kto videl tohto obrieho plyšáka pôvod tejto drevenej hračky nebol pri niekde obhrýzať bambusové konáriky. okrúhlych uškách a hnedej farbe až taký Hoci patrí medzi všežravcov a vraj smrdí, istý. Ale zas, kto kedy videl medveďa s vzbudzuje chuť schúliť sa jej do náručia. fúzikmi? Buď sa na tomto kuse zabehával A kto si dokáže nekúpiť pri odchode nejaký začiatočník, alebo naopak, niekto zo zoologickej záhrady tohto macka zorientovaný v biznise, kto tušil, že ak sa s bielymi labkami za 6 euro? Hračky mizamilujeme, na druhu nezáleží. Ak je nám lujeme – za ilúziu bezpečného, milého, niečo sympatické, znesieme kvôli tomu ovládateľného sveta, ktorý sa zmestí do aj biľag človeka, ktorý nevie, čo vlastne dlaní. chce, a teda si ani nezaslúži, aby to dostal.

„Ak sa zamilujeme, na druhu nezáleží.“

Ma p MA u spo n PA SLO zorsk VAK y ve IA P nov LUS ala S.R .O.

KOŠICE CENTRUM / CENTER

1 : 8000

Legenda / Legend 1. Info centrum / Info Center: Hlavná 59 2. Fan zóna / Fun Zone: Hlavná ulica NONSTOP INFOLINKA / HOTLINE: 00421 / 556 258 888

Ma p MA u spo n PA SLO zorsk VAK y ve IA P nov LUS ala S.R .O.

BRATISLAVA CENTRUM / CENTER

1 : 8000

Legenda / Legend 1. Info centrum / Info Center: Klobučnícka 2 NONSTOP INFOLINKA / HOTLINE: 00421 / 2 16 186 2. Zábavná zóna / Fun Zone: Tyršovo nábrežie Magical places that you should not miss in Bratislava and Košice. You won't find them in your tourist guide. From May 1st in NOTA BENE – also in English! Netradičné miesta, ktoré si nesmiete nechať ujsť v Bratislave a v Košiciach. V bedekroch ich nenájdete. Už 1. mája v NOTA BENE. Aj v angličtine!