NOTA BENE 125

kupujte

125 / 2011 NOVEMber

iba od predajcu s preukazom

miesto pre číslo preukazu predajcu

1,40 polovica pre predajcu

EVOLÚCIA Darček: Vreckové kino

SMS PRE PREDAJCOV pozor!

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu alebo, naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746

28.09. 14:14 Želám veľa šťastia a úspechov v novom bydlisku predajcovi v ZA č. 90. Milý pán, príjemný pokec. Janka 30.09. 2011 19:06 Pozdravujem pána, ktorý mi predal Nota bene v sobotu 24. 09. pri Kauflande v Mi. Dodal mi energiu aj ja mu prajem len to najkrajšie. Daniela 02.10. 2011 09:29 Dobrý deň. Chcel by som pochváliť predajcu Nota bene č. 86 za jeho milé vystupovanie. S pozdravom čitateľ L. Kačer 02.10. 2011 12:29 30.09. som si kúpila Nota bene od milej pani č. 223 na poliklinike v Nitre. Bola veľmi milá a nevtieravá. Želám jej pevné zdravie a viac šťastia do budúcna. Katy z NR 03.10. 2011 19:24 Chcela by som pozdraviť pána predajcu z Nitry, ktorý predáva pred Jednotou na Chrenovej. Spríjemnil mi deň. Želám veľa šťastia. Katka 04.10. 2011 12:21 Každý deň ma teší milým úsmevom pán Janko Bartoš vo Zvolene pri Priore. Charizmatický človek! Renka Nayová 04.10. 2011 06:57 Dnes ráno som stretla milého, slušného predajcu na Nivách s číslom 2293. Prajem mu veľa sily do života a nech sa mu darí. V NB som našla veľa dobrých článkov pre svoju situáciu. Ďakujem. Maja 04.10. 2011 17:22 Rada by som pozdravila veľmi milého pána predajcu č. 1995 v OD Saratov a želám mu v živote veľa šťastia. Katka

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

04.10. 2011 18:41 Chcela by som poďakovať jednému milému páriku, od ktorého som si dnes kúpila NB pred OD Slimák v Bratislave. Vyčarili mi úsmev na tvári a spríjemnili deň. Prajem veľa úspechov do budúcnosti. Nina 05.10. 18:36 Dnes popoludní som kupovala NB pri hlavnej pošte v Spišskej Novej vsi a milo ma prekvapila ochota predajcu. Hoci mi najprv chýbalo desať centov. Vďaka za milý prístup. Číslo toho predajcu je 022, ale u nás je teraz žiaľ asi jediný. Hanka 06.10. 2011 18:48 Pozdravujem predajcu číslo 1301 z nákupného centra Hron v Podunajských Biskupiciach. Je to príjemný človek, s ktorým sa vždy dá viesť plodná debata. Marian z Tesca 05.10. 12:34 Chcel by som zaželať predajcovi na lávke pri Auparku č. 624 veľa šťastia. Málo ľudí vie povedať s úsmevom toľko ako on. Dal mi silu vytrvať a nevzdávať sa. Norbert 05.10. 15:44 Akurát som si kúpila NB. Fajn časák, ale dostala som augustové číslo a musela som naliehať, aby mi časopis dal. Predáva vo vlaku TN-TT. Podľa mňa klame, nepatrí k vám.

07.10. 2011 14:44 Chcel by som pochváliť predajcu s číslom 306 z Popradskej ulice v Košiciach. Je mimoriadne milý a snaživý. Prajem mu všetko dobré. Peter, Košice

POĎAKOVANIE Mária z Trnavy ďakuje predajkyni Monike s registračným číslom 77, ktorá predáva pri Mikulášskom kostole na Univerzitnom námestí v Trnave. Márii ukradli v obchode tašku a Monika jej ju vrátila so všetkým, čo v nej zostalo.

Mária hovorí, že takýchto ľudí už dnes nie je veľa.

PARTNERI PROJEKTU

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny

2

Kódex

predajcu 1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis v súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť, ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

13. Predajca nesmie predávať časopis, ani sa zdržiavať na predajnom mieste, s dieťaťom do 16 rokov.

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

z obsahu

8

ROZHOVOR Viac si cením fantáziu ako realitu

So spisovateľom a filmárom Petrom Krištúfkom o jeho novom filme Viditeľný svet, ale aj o ľuďoch ako o zvláštnom živočíšnom druhu.

12

TÉMA Quo vadis, Marilyn?

10

KTO PREŽIJE?

Známa biblická otázka nie je s menom Marilyn Monroe spojená len tak. Mnohé ženy by totiž chceli byť ako ona. A môžu. Ale aj mnohí muži by chceli byť ako ona. A tiež môžu.

18

TÉMA NAŠE ZUBY ZACHRÁNILA NUDA

RETRO Otázky spred roku 1989

Znie to neuveriteľne, ale zubná kefka, ako ju poznáme dnes, vznikla vo väzení. K jej vylepšeniam prispeli vojny aj ľudská túžba po komforte a jednoduchosti.

Predchádzajúci režim stihol ovplyvniť aj generáciu dnes ešte mladých ľudí. V krátkom kvíze Nota bene si overíte, či aj vás.

25 PÚTNIK

editoriál

30

Hostia v Xinaliqu

DOBROVOĽNÍCI PRESTUPUJTE NA STANICI ŽILINA-ZÁRIEČIE

V azerbajdžanskej dedinke Xinaliq ľudia doteraz hovoria jedinečným starodávnym jazykom. Ako zmení život tamojších pastierov asfaltová cesta, ktorá robí ich svet dostupnejším?

Žilinská Stanica je uzlom, v ktorom sa pretínajú cesty tvorivých ľudí, ochotných deliť sa o to, čo vedia, aj naučiť sa niečo nové. Niektorí z nich sú dobrovoľníci zo zahraničia.

Na dlhšej ceste autom takmer vždy natrafím na bezohľadných šoférov. Určite to poznáte – snažia sa vás vytlačiť z cesty, blikajú, trúbia. Ignorujú predpísanú rýchlosť aj to, že sa nemáte kam vyhnúť.

Uznávam, že niektorí sa možno ponáhľajú do nemocnice alebo sa zúfalo snažia dopraviť k najbližším toaletám. No aj tak sa mi zdá, že väčšina z nich sa cíti byť viac než ostatní. Pripadá im samozrejmé, že vyprázdnime cestu a nebudeme prekážať. Inak...

Inak to môže dopadnúť ako v poviedke Mucha od Daniila Charmsa: Pán Derňatin kráča po nebezpečnej ceste, kde sa na neho vyrúti obrovský automobil. Stihne ešte vykríknuť, že umiera a padá do priekopy. Auto sa bez váhania ženie ďalej. Jedna cestujúca sa obáva, aby ich neobvinili z vraždy chodca. Spolujazdec jej však šetrne vysvetlí, že sú nevinní. Ten človek predsa sám vykríkol, že umiera. Šofér a spolujazdci sa len stali svedkami jeho nečakanej smrti.

Aroganciu nedokážem pochopiť, tak stále hľadám vysvetlenie. Napadá mi, že môže byť pozostatkom z dávnych čias, keď dokázali prežiť iba najsilnejší.

Znechutene uvažujem nad tým, že v prípade nejakej katastrofy by tí, čo sa vždy prebijú dopredu, čo vidia len svoj prospech mali zakladať novú civilizáciu. Ale sú to naozaj vlastnosti, ktoré zvyšujú šancu pretrvať?

V knihe Rok povodne opisuje Margaret Atwood svet veľmi podobný nášmu. Ibaže po náhlej epidémii z neho zmizla väčšia časť obyvateľov. Ostalo pár obyčajných ľudí a aby to nemali jednoduché, prežilo aj niekoľko zabijakov – gladiátorov z novodobej arény smrti. Každý z nich sa musí rozhodnúť, či bude sám za seba, alebo v spoločenstve založenom na spolupráci. Spojiť sa pritom znamená riskovať nákazu. Skupina minie zásoby jedla rýchlejšie ako jednotlivec a starostlivosť o slabších uberá silu.

Napriek tomu sa filozofia troch mušketierov (jeden za všetkých, všetci za jedného) ukáže úspešnejšia.

Toto je samozrejme len jedna z možností, ako by to v skutočnosti mohlo dopadnúť. Mne sa však pozdáva. Poznám veľa ľudí, ochotných pomôcť bez nároku na odplatu aj takých, čo sa podelia, hoci sami majú málo. Zdá sa mi, že bezočivcov predsa len nie je toľko a ľudstvo teda nie je bez šance.

Dagmar Gurová redaktorka Nota bene

V ďalšom čísle s témou HVIEZDY nájdete: Tajomný úkaz nad Betlehemom

Mayovia

Vyhorená hviezda

Bolo svetlo, ktoré zažiarilo nad Betlehemom skutočne hviezdou, alebo išlo o iný úkaz? A kto boli traja muži, ktorých hviezda doviedla až k povestnému dieťaťu narodenému v maštali – králi, mudrci či mágovia?

Mayovia vytvorili jednu z najpozoruhodnejších kultúr amerického kontinentu. Prečítajte si rozhovor s archeológom Milanom Kováčom. Vedie slovenský tím, ktorý významne prispel k archeologickým objavom z dejín Mayov.

Syndróm vyhorenia je postupný proces. Hrozí, keď pre prácu zanedbávate svoje zdravie, osobný život a vydávate viac energie, ako prijímate. Ako rozoznať, že k vyhoreniu spejete a hlavne – ako mu predchádzať?

3

NEPREHLIADNITE Stále v predaji len u predajcov NOTA BENE Muži, ženy, deti a pes originálna audiokniha príbehov z ulice z pera predajcu Júliusa, načítaná predajcami NOTA BENE, Adelou Banášovou a Dadom Nagyom.

Len za 4 euro (polovica pre predajcu)

Na skok v base a Pouličná romanca najnovšia kniha dvoch príbehov z ulice – smutnosmiešne postrehy z väzenia a príbeh lásky, ktorá kvitne všade a nielen v máji.

Len za 5 euro (polovica pre predajcu)

LINKA NA POMOC BEZDOMOVCOM V BRATISLAVE pondelok až sobota od 17.00 do 22.00 hod.

0907 / 733 388

V programe Streetwork v Bratislave,

Program Streetwork, o.z. Proti prúdu poskytuje pomocnú ruku ľuďom bez domova priamo v uliciach

ľuďom bez domova teplé jedlo a jeho výdaj platforma Kresťania v meste.

Bratislavy. Viac info o tejto aktivite sa

Pomôžte nám, pridajte sa aj vy k tejto

dočítate na www.notabene.sk/streetwork.

pomoci.

Podporiť nás môžte aj kúpou časopisu

Kontaktujte nás mailom:

Nota bene.

streetwork@krestaniavmeste.sk

v spolupráci s o.z. Proti prúdu zabezpečuje

NOTA BENE

Vezmite si časopis, ak ste ho zaplatili.

Pomôžete tak viac a neohrozíte existenciu pouličného časopisu NOTA BENE. Ďakujeme.

Kupujem si časopis za 0.7 Eur a predávam ho za 1.4 Eur, rozdiel si nechávam.

Mám dôstojný príjem, sebaúctu a učím sa hospodáriť s peniazmi a myslieť na ďalší deň. Na Slovensku je nás okolo 350 aktívnych predajcov.

Nosím preukaz registrovaného predajcu na viditeľnom mieste s prideleným číslom predajcu a miestom predaja.

Číslo na mojom preukaze sa zhoduje s pečiatkou na časopise. Ak preukaz nemám a vymazal som na časopise pečiatku, som falošný predajca, alebo mám stopku, alebo ma úplne vylúčili z projektu kvôli závažným porušeniam pravidiel.

Ak ste za časopis zaplatili, vezmite si ho.

Dodržiavam Kódex predajcu.

Nesmiem predávať bez preukazu.

Neobťažujem, nežobrem, predávam s triezvou hlavou... (Kódex pravidiel predaja nájdete v každom čísle NOTA BENE na str. 2) Ak pravidlá predaja poruším, mám stopku na určitý čas (deň, týždeň, mesiac...). Ak kódex poruším viackrát, alebo menejkrát, ale závažne, musím projekt opustiť.

Pri registrácii dostanem preukaz predajcu a 3 štartovacie kusy časopisov zdarma. Ďalšie časopisy si už kupujem. Predajné miesto si sám vyberiem z tých, čo sú voľné.

Predajcom sa môžem stať, aj keď som stratil občiansky preukaz a nemám tu trvalý pobyt. Predajcami môžu byť všetci ľudia bez domova ale aj tí, ktorým z finančných dôvodov hrozí, že prídu o strechu nad hlavou.

www.notabene.sk

Pomôžete tak viac a neohrozíte existenciu projektu. Pomáhajme rozumne. Ak si po zaplatení vezmete časopis, predajcovi pomáhate dvakrát. Svojimi peniazmi, ale aj tým, že ho motivujete k tomu, aby sa naučil pracovať so svojimi financiami, odkladal si peniaze na nákup ďalších časopisov, plánoval do budúcnosti a prevzal zodpovednosť za svoje rozhodnutia.

Ak si časopis nevezmete, predajca sa stáva žobrákom, ktorý si vystačí s jedným kusom časopisu ako „rekvizitou“, ďalšie si kupovať nemusí. Naruší sa tým kolobeh, stratíme príjem a nemôžeme vytlačiť ďalšie časopisy. Týmto sa ohrozí samotná existencia pouličného časopisu. Polovica z ceny časopisu je nevyhnutná, aby sme udržali projekt a poskytovali ľuďom bez domova ďalšiu podstatnú pomoc a podporu, aby sa dostali z ulice preč. Z príjmu za časopis financujeme napr. projekt Streetwork, terénnu sociálnu prácu v uliciach Bratislavy.

text: dagmar gurová | foto: vlado holina

ŠPIÓN

CHCE BYŤ SEBESTAČNÁ

JARKA PREMOHLA STRACH Už nechcela žiť na ulici, bez elektriny, vody a v chlade. Aby zarobila na bývanie, začala predávať Nota bene. Jarka tým overila hranice svojej odvahy a vytrvalosti.

Jarka váha vo dverách našej poradovej miestnosti – ukáže sa, že od vstupu ju odrádza môj malý pes. „Som bojazlivá. Mám takú povahu,“ hovorí. Zle znáša aj stretnutia s neznámymi ľuďmi. Hneď mi napadlo, ako s takým obmedzením zvláda predávať Nota bene. To je predsa z veľkej časti aj o komunikácii so zákazníkmi. „O Nota bene mi povedal jeden chalan a aj ma doviedol do výdajne – ja som sa bála prísť. Predávam už skoro dva roky a veru to bolo ťažké.“ Ak Jarka niečo nedokázala sama, aspoň sa odvážila požiadať o pomoc. „Raz som súrne potrebovala zarobiť na bývanie. Pomohol mi predajca Zdeněk. Zobral ma na stanicu a bol so mnou, kým som predávala. Sama by som z toho mala strach.“ Predajcovia v Bratislave totiž môžu predávať aj inde, ako im stanovuje preukaz. Podmienkou je, aby odišli, keď sa vráti právoplatný držiteľ miesta. Jarka využíva voľný predaj hlavne cez víkendy. Ponúka časopis tam, kde je väčší pohyb ľudí a šanca predať o čosi viac kusov ako obvykle.

S Nota bene začínala pri potravinách na Jasovského. „Zoznámila som sa s pani, ktorá tam chodila nakupovať. Cez ňu som spoznala jej syna Miloša a dali sme sa dohromady. Aj on kedysi predával Nota bene a dosť mi pomáha.“

Jarka sa naučila ignorovať nepríjemné poznámky.

pohodlnejšie.“ Napriek náročnosti ju to baví. veľmi pomohla. Keď zomrela, všetko sa so mnou „Je to moje zamestnanie. Jediná práca, ktorú zhoršilo.“ Jarka nemala kde bývať a zhoršilo sa aj Jarka s Milošom sa všelijako pretĺkali a strieda- asi môžem v mojom stave robiť,“ dodáva. „Ak jej zdravie. O svojom postihnutí hovorí stručne. li rôzne provizórne ubytovania. Žili napríklad je mi už naozaj dlhá chvíľa, idem na polievku. Ešte ako trojmesačné bábo vážne ochorela v akejsi búdke, ktorá bola čímsi medzi garážou Väčšinou si dávam prestávku po troch hodinách.“ a dlho sa liečila. O barlách však ostala až po a kumbálom. „Nebola v nej elektrina ani voda. Jarkine tempo je vyčerpávajúce. „Som strašne nešťastnom manželstve a niekoľkomesačnej Tú sme si nosili z pumpy. V lete sa v takom kóme. „Nebudem sa k tomu vracať.“ Neplánuje prístrešku dalo vydržať, ale na celý rok nestačil. ani návrat k rodičom. „Oni majú svoj život a Mohla to byť romantika, ibaže nám bolo zima.“ ja svoj. Nechcem byť na nich odkázaná, ale Nakoniec Jarke poradila ďalšia naša predajkyňa postarať sa o seba ako najviac vládzem. Pomáha Renátka. „Povedala mi o ubytovni, kde teraz mi Miloš a aj cudzí ľudia.“ A v čom jej pomáha Nota bene? Jarka sa naučila bývame. Miloš pracoval, robil vtedy upratovača, tak som to vybavila sama.“ Jarka sa pohybuje s ignorovať nepríjemné poznámky. „Nech si hopomocou dvoch bariel. V ubytovni preto dostala unavená. Prídem domov a chcem sa už len vorí kto chce, čo chce – keď potrebujete zarobiť zľavu. „Za jednu noc pre dvoch platíme 13,37 najesť a spať. Nevládzem rozmýšľať,“ odpovedá na bývanie, prestane vás zaujímať, čo si ostatní eura. Ja si vždy kupujem dve noci naraz, to je na otázku, ako si predstavuje svoju budúcnosť. myslia.“ Najviac je pyšná na to, že pri predávaní 26 eur.“ „Myslím len dva dni dopredu, aby som mala dokázala prekonať svoj strach z ľudí. „Cítim sa Miloš kedysi robil na stavbe, či upratoval. V čase na nocľah.“ už lepšie. Začala som si viac všímať kupujúcich a zistila som, že viacerých stretávam pravidelne.“ prípravy tohto článku si našiel brigádu, ale nie vždy má prácu. „Keď máme málo peňazí, mu- Povzbudenie Miloš ju naučil formulku: „Dobrý deň, nech sa sím predávať štyri až päť hodín,“ hovorí Jarka. Ak už na niečo rada spomína, je to minulosť. páči Nota bene“. Jarka sa smeje: „Niekedy sa mi A ako to ustojí? „Na prvom mieste v potravinách Čas strávený u babičky. „Moji rodičia sa o mňa z toľkého opakovania zamotá jazyk.“ Rozhovor som si niekedy musela čupnúť na kabelku, a nestarali. Vychovávali ma samé babky – mamina však sama nezačína. „Najčastejšie sa mi pritak som predávala. Teraz som na Obchodnej, mama a prababka. Zdá sa to ako rozprávka, čo hovárajú dámy. Povzbudzujú ma. Hovoria, že mám a keď už nevládzem, opriem sa o stenu. To je sme spolu zažili, ale bola to pravda. Babka mi pevnú vôľu. Také niečo dobre padne.“

Dva dni a dosť

„Chcem sa o seba postarať, ako najviac vládzem.“

5

PROTI SRSTI

text: elena akácsová | foto: pushok-12

Pokrok je márnou snahou udržať sa na mieste

Beh s červenou kráľovnou

Život nie je prechádzka ružovou záhradou a žiadne víťazstvo sme nevybojovali navždy. Ale lepšie miesto na život nemáme, tak sa poučme z evolúcie a niečo si môžeme zobrať aj z Alenky. výhoda sa časom stráca. Každý vynález skôr či neskôr vedie k protivynálezu. Každý pokrok je márnou snahou udržať sa na mieste.

Vitajte vo svete za zrkadlom a zoznámte sa s Červenou kráľovnou! Červená kráľovná je šachová figúrka, ktorú stretla Alica v krajine zázrakov. Možno ste v detstve čítali o Alenke, nie o Alici – a o čiernej kráľovnej, nie červenej. To je veľmi pravdepodobné, pretože okrem Anglicka sú všade zaužívané čierno-biele šachovnice a nie červeno-biele a tak sa rozprávka Lewisa Carrolla prekladala zrozumiteľnejšie pre naše deti. Lenže v roku 1973 si túto rozprávkovú postavu požičal na vysvetlenie svojich objavov evolučný biológ Leigh Van Valen a po ňom ju preberali ďalší vedci na celom svete a tak vniesli do prekladov odborných prác pôvodnú červenú figúrku.

Koniec jazykovednej odbočky pre vrtákov.

Pohyblivá krajina Červená kráľovná musí neustále utekať.

Boli to rovnako talentovaní mladí programátori. Dokonca sa aj rovnako volali. Prvý Michal vedel programovať už v čase, keď sa to učilo na jedinom gymnáziu v republike a bol v tom fakt dobrý. Hneď po revolúcii s kamarátmi rozbehli úspešne firmu. Michal mohol stále menej pracovať a stále viac si užívať výhody toho, že v pravý čas mal na pravom mieste náskok pred inými. Lenže pri tom užívaní si prestal udržiavať prehľad a učiť sa nové veci. Nezabudol nič, ale celý svet okolo neho ušiel ďaleko dopredu a jeho niekdajšia výnimočnosť sa rozplynula.

Druhý Michal by mu mohol byť synom. Aj on chodil na to isté gymnázium a aj on v tom bol vždy veľmi dobrý. Nezaložil žiadnu firmu, na to nemal príležitosť ani dobu, mohol sa iba zamestnať vo firme Michala prvého. Dnes je tam nepostrádateľný pri najdôležitejších projektoch. Stále si udržiava prehľad, učí sa nové veci a aktívne programuje, aj keby nemusel. A dobre robí.

Červená alebo čierna? Žiadne víťazstvo nie je konečné, nikto nikdy nikoho neporazí definitívne a nikto nezíska nárok na trvalý odpočinok. Každá

6

Červená kráľovná musí neustále utekať, pretože celá krajina sa pohybuje s ňou.

A to je podstata evolučného princípu, ktorý odhalil Van Valen a ktorý do detailov rozpracoval, popísal a neuveriteľne spropagoval

„Viac energie znamená pomalší pokrok.“ evolučný biológ Matt Rydley v rovnomennej knihe s podtitulom Sexualita a vývoj ľudskej prirodzenosti. Mimochodom, až v minulom roku sa táto teória podarila aj experimentálne overiť na baktériách a fágoch v laboratóriu v Liverpoole.

Van Valen si všimol niečo, čo si Darwin plne neuvedomil. A síce, že ak by sa organizmy prispôsobovali len prostrediu, tak po mnohých miliónoch rokov evolúcie by museli byť absolútne perfektne prispôsobené a ich šance na pohodlné prežitie by sa stále len zvyšovali. To je do istej miery pravda, ak medveď žije na severe, tak prežije a rozmnoží sa skôr ten, ktorý má hustejšiu kožušinu a je mu menej zima. Ale to nevysvetľuje fakt, prečo je biely. Zime to je predsa jedno. Nie je to však jedno jeho potrave, tuleňom. Spočiatku boli dôverčiví, preto prežili len tí, čo sa naučili pred prišelcami, hnedými medveďmi, utekať. A tak sa začalo

lepšie dariť medveďom albínom, ktorých z diaľky nebolo vidieť. Tučneli, množili sa a prežívali bieli. Nedôverčivosť tuleňov prestala byť evolučným úspechom vďaka Červenej kráľovnej.

Spolupráca a konflikt Princíp Červenej kráľovnej funguje všade tam, kde je protihráčom iný živý tvor, ktorého život môžeme nejako ovplyvniť, resp. ktorý môže nejako ovplyvňovať nás.

Najčastejšie vo svete predátorov a ich koristí, parazitov a ich hostiteľov. Skúste si len spomenúť, aký márny boj každoročne zvádzame s chrípkovým vírusom, na každú jeho mutáciu vymyslíme očkovanie, liek, aby o rok znovu zmutoval a my sme boli zase bezbranní. Sú to také nekonečné preteky v zbrojení na oboch stranách barikády. Červená kráľovná funguje aj vo svete samcov a samíc rovnakého druhu, podľa Matta Ridleyho je vlastne práve tento nejednoznačný vzájomný vzťah spolupráce a konfliktu, vzájomnej kooperácie a vykorisťovania, hybnou silou evolúcie nášho druhu. Potvrdí vám to každý rozvodový právnik.

Neplytvať energiou Červená kráľovná má pre nás ešte jedno zaujímavé ponaučenie. Radí byť síce vždy o krok vpred, ale len o krok. Čím rýchlejšie totiž bežíme, tým rýchlejšie sa pohybuje aj svet okolo nás, tým viac musíme vydať energie a paradoxne dosiahneme pomalší pokrok. Ako vo svojej knihe Červená kráľovná píše Matt Ridley, život je šachový turnaj, v ktorom ten, čo vyhral predošlú hru, zahajuje ďalší zápas s chýbajúcim pešiakom. To môže byť zlá správa pre víťazov, ale mimoriadne dobrá správa pre porazených a tých, čo majú pocit, že im príroda na začiatku nerozdala dobré karty.

INZERCIA

ROZHOVOR

text: dorota kráková, autorka je redaktorkou staromestských novín | foto: noro hudec

Sme iba trochu upgradované zvieratká

Viac si cením fantáziu ako realitu So spisovateľom a filmárom Petrom Krištúfkom o jeho novom filme Viditeľný svet, ktorý bude mať slovenskú premiéru 5. novembra v Bratislave, ale aj o ľuďoch ako o zvláštnom živočíšnom druhu.

Nestretol si sa s trošku zvláštnymi pohľadmi, keď si povedal, o čom si teraz natočil film?

Je pravda, že môj film je štýlom rozprávania veľmi ne-slovenský, aj keď sa odohráva na Slovensku a sú v ňom slovenské reálie.

Preto som sa zvláštnych pohľadov trochu obával. Ale všetci dosť rýchlo pochopili, o čo mi ide. Predovšetkým hlavný predstaviteľ, herec Ivan Trojan.

Asi by sme mali vysvetliť, o čom tvoj film je a ako vznikol. Všimla som si, že médiá uvádzajú v súvislosti s hlavnou postavou tvojho filmu slová psychopat alebo chorý človek.

8

Asi to priťahuje pozornosť, ale môj hrdina nemá žiadnu psychiatrickú diagnózu. Je to psychologická dráma o zásahu do súkromia, o tom, kde sú hranice súkromia, a o sklonoch k násiliu, ktoré má v sebe každý. Sú to veľmi univerzálne témy v časoch internetu, sociálnych sietí, facebooku a bulvárnych médií.

Aj keď sa tvárime, že sme milí a normálni, za istých podmienok vieme poriadne prekročiť hranice „normálneho“ a bežného. Tak to urobí aj Oliver. Je osamelý a najprv s istým očarením pozoruje rodinu, bývajúcu oproti, v ktorej vidí ideál šťastia. Až sa v jednej chvíli rozhodne si to šťastie privlastniť, čo vedie k silnému napätiu a dramatickému vyvrcholeniu.

Kde je hranica medzi nešťastníkom a psychopatom?

Tá hranica je takmer nebadateľná. Keďže nie som psychiater, nerád by som sa púšťal do podobných úvah, ale myslím si, že človek je schopný naozaj všetkého – ak sa vyskytnú priaznivé okolnosti. A najviac sa obávam ľudí, ktorí sa tvária láskavo a nevinne. Vždy si vtedy poviem: toto nejako škrípe! Ten človek niečo skrýva. Ale nie som paranoidný.

Hlavnú postavu hrá Ivan Trojan, skvelý typ na podobné úlohy. On ti napadol ako prvý alebo ste robili aj casting?

Scenár som písal bez konkrétnej predstavy.

Potom som začal hľadať, ale nenašiel som vhodného slovenského predstaviteľa.

A potom som raz večer v ktoromsi časopise narazil na jeho tvár. Dlho som sa pozeral na tie magnetické oči a hovoril som si – to je on. Ivanovi Trojanovi sme poslali scenár a vzápätí prišla odpoveď, že ho zaujal. Pokladal som to za veľmi vágnu odpoveď, a tak sme aj s producentom Milanom Stráňavom zašli za ním do Prahy. Chvíľu sme ho na mieste stretnutia nevedeli nájsť a vtedy mi zazvonil mobil – Ivan. Povedal, že náš „šmíruje už dlhšiu dobu“ z bistra oproti.

Pochopil som, že môj scenár ho naozaj chytil a takmer okamžite sme si padli do oka. Ivan je veľmi precízny, čo je u herca vzácna a potrebná vlastnosť. Vravel, že si potrebuje príbeh podrobne prebrať, tak som párkrát cestoval za ním, pozrel som si predstavenie v Dejvickom divadle a do noci sme si spolu nahlas čítali obraz po obraze a rozoberali každý detail. Porozumeli sme si až tak, že plánujeme ďalšiu spoluprácu.

Aj s kameramanom Martinom Štrbom. My traja sme sa nejakým zvláštnym spôsobom našli a spriatelili sa.

Máte podobné vyžarovanie, určitý pokoj, minimalizmus.

Minimalizmus mám veľmi rád. Vo Viditeľnom svete som použil veľmi úsporné výrazové prostriedky. Vrátane hudby, ktorej je tam tak málo a je taká jednoduchá, že som si ju trúfol zložiť sám. Hoci nado mnou bdel veľmi prísny Oskar Rózsa, ktorému som zveril hudobnú supervíziu.

Filmár zrejme musí byť veľmi dobrým pozorovateľom a možno aj trochu čudákom, nie? Veď si zober všetkých tých slávnych režisérov – skoro každý má nejaký bizarný vlastný svet.

Filmár musí byť voyer – a ja túto svoju úchylku využívam aj pri písaní kníh. Veľmi rád odpozorujem nejaký detail alebo útržok rozhovoru z reálneho života. Ale potom už s ním narábam po svojom. Pokiaľ ide o „čudnosť“, myslím si, že čudný som, ale ja si pripadám normálny. Tým chcem povedať, že je to úplne nezachytiteľná kategória.

Inak – realita ma zaujíma oveľa menej, ako by sa zdalo. Oveľa viac si cením fantáziu.

A napriek dokumentom, ktoré som nakrútil, sa nepokladám za dokumentaristu – ani cítením, ani založením. Ja len tak okolo toho chodím a občas ma niečo zaujme. To je všetko.

Ale bádateľstvo a pozorovanie máš predsa trochu v krvi, študoval si biológiu. Áno, necelé dva roky. A zanechal som ju po tom, ako som zistil, že život súčasného vedca nie je objavovanie nových druhov

„Filmár musí byť voyer, čo využívam aj pri písaní.“ hmyzu v trópoch, ako to bolo v devätnástom storočí, ale často veľmi neromantická rutina. Neustále som do toho vnášal niečo „umelecké“, čo mojich pedagógov vyvádzalo z miery. Vzápätí ma prijali na VŠMU, tak už som zostal pri tom.

Takže hmyz?

Veľmi ma zaujíma, predovšetkým ako originálna forma života, absolútne odlišná od našej. Hoci aj medzi ľuďmi si niekedy pripadám ako uprostred hemžiaceho sa hmyzu. Chceme si navzájom odhryznúť nohu, tvárime sa, že sme väčší, pokúšame sa navzájom si vytrhnúť steblo trávy, aby sme ho vzápätí zahodili, žijeme na úkor

niekoho iného... Mimikry, dokonalá premena, symbióza, občasný kanibalizmus. Krátke štúdium biológie ma presvedčilo, že naozaj sme iba trochu upgradované zvieratká, mňa nevynímajúc. Pozerať sa na svet takto je veľmi zábavné.

Zábavné aj evolučné. Čo bude podľa teba nasledovať?

Predovšetkým ma teší, že je to opak revolúcie. Ten termín naozaj nemám rád, pretože revolúcia vždy najviac ukazovala, v čom všetkom sme tak veľmi podobní primitívnym formám zo živočíšnej ríše. Mám rád vývoj, postupnú zmenu, zlepšovanie, zrenie.

S evolúciou ako s biologickým termínom je len ten problém, že sa stále ešte nepodarilo objasniť – a uspokojivo vedecky dokázať – jej počiatočný bod. Pokiaľ z anorganickej hmoty v laboratóriu vedci vyrobia formu života schopnú pohybu a rozmnožovania, poteší ma to. Ale zatiaľ je to iba hypotéza.

Zvyšok teórie zodpovedá mojim predstavám o fungovaní sveta a nerozumiem, prečo s tým majú taký problém kresťania. Čo bude nasledovať? Nechám sa prekvapiť.

Peter Krištúfek (1973) Spisovateľ, režisér, scenárista. Vyštudoval filmovú a televíznu réžiu na VŠMU. Je autorom troch poviedkových kníh, dvoch románov a jednej novely. Romány Blíženci a protinožci a Šepkár boli nominované na cenu Anasoft Litera. Nakrútil celovečerný dokumentárny film o Dežovi Ursinym. Film Viditeľný svet je jeho celovečerný hraný debut, premiéru mal na Filmovom festivale v Karlových Varoch. Momentálne píše román Dom hluchého a pripravuje dokument o histórii hotela Carlton v Bratislave.

INZERCIA

9

Téma

text: ada jung | ilustrácia: klaus lempelman

Naklonujú lekári okrem ovce Dolly aj slávnu americkú herečku?

Táto krásna teta je môj ujo

Quo vadis, Marilyn?

Známa biblická otázka nie je s menom Marilyn Monroe spojená len tak.

Mnohé ženy by totiž chceli byť ako ona. A môžu. Ale aj mnohí muži by chceli byť ako ona. A tiež môžu. Možno by chceli milenku, matku či dcéru Marilyn. A veru ani to nie je nemožné.

Ani neviem odkiaľ začať, toľko paradoxov evolúcie pred nás kladie súčasný vedecko-technický pokrok. Kladie ho najmä našim etickým princípom a ešte nástojčivejšie zákonodarstvu. Z tohto uhla pohľadu je evolúcia naozaj galimatiášom. Dokazuje to mnoho prípadov, ktoré sudcovské kladivko odkleplo v snahe nastoliť aký-taký poriadok.

Zdá sa však, že zatiaľ je to nemožné.

Urob si sám Do ordinácie austrálskeho doktora TempleSmitha prišiel muž, ktorý v roku 1984 podstúpil

10

vazektómiu. Skrátka dieťa nechcel a takto sa poistil. Neskôr si to ale rozmyslel a podstúpil ďalšiu, „spätnú“ operáciu, ktorá mu mala vrátiť stratenú schopnosť reprodukcie. Nepodarilo sa.

Preto navštívil spomínaného doktora Smitha, ktorému mužov problém z čisto vedeckých dôvodov neustále vŕtal v hlave. Až ho vyriešil.

Chirurgicky odsal mužovi spermie, vložil ich do skúmavky so živným roztokom, pridal k nim päť vajíčok manželky sterilného muža a potom jedno oplodnené vajíčko vrátil budúcej matke.

Dnes je tento takmer 30 rokov starý prípad

niečím úplne bežným. Dopomohlo k tomu aj následné americké hnutie Urob si sám, ktoré túto metódu začalo využívať medzi lesbickými a homosexuálnymi pármi. Medicínska veda v tomto i ďalších prípadoch ďaleko predbehla právny systém a ten sa nevie spamätať zo stále nových a nových úderov. Ešte nevyriešil ani to, kto je v takomto prípade umelého oplodnenia matkou a kto otcom dieťaťa, ako sa k situácii právne postaviť vzhľadom na ďalší vývoj spoločnosti či ľudstva, a už je tu kopa ďalších problémov.

Chudák majiteľ spermií Francúzska vdova Parpalaixová takisto v roku 1984 viedla proces so spoločnosťou CECOS, ktorá skladuje a dodáva bunky na umelé oplodnenie. Nechceli jej totiž poskytnúť spermie, ktoré pred smrťou odovzdal jej manžel. Pred súdom bolo zrazu toľko právnych otázok, ktorými sa vôbec nemohol zaoberať – napríklad tým, či má vdova právo umelo vytvoriť a priviesť na svet – pohrobka. Preto si vybral tú najľahšiu a najjednoduchšie zodpovedateľnú. Či má pani Parpalaixová právo mať dieťa so svojím manželom. Kto by na takto položenú otázku odpovedal záporne?

Právo si tento pilátsky systém súdenia eticky a spoločensky diskutabilných problémov vzalo za vlastný. Veď ako inak rozsúdiť napríklad prípad dvoch spoločne žijúcich žien, ktoré istého muža požiadali o spermie pre umelé oplodnenie a po narodení dieťaťa ho zažalovali o výživné? Muž sa odvolával na zákon, podľa ktorého pri umelom oplodnení sa darca nepokladá za otca dieťaťa, ale to mu nepomohlo, lebo žalobkyňa sa oplodnila samoobslužne, nie „zákonne“, na klinike.

Alebo manžel, ktorý sa rozviedol, ale súd uznal právo bývalej manželke mať dieťa z jeho „skladovaných“ spermií. Tým však aj jeho automaticky odsúdil na povinnosť byť otcom a plniť si s otcovstvom spojené záväzky.

Umelé oplodnenie však skrýva toľko prekvapivých zákerností, že ak by sme ich všetky chceli aspoň vymenovať, chcelo by to napísať knihu.

Čo máš ty, čo nemám ja?

Takýchto prípadov je veľa. Vynaliezavosť právnikov v nich kríva za vynaliezavosťou ľudí. S pokrokom vedy sme totiž nevyrástli aj morálne, nehovoriac o predvídavej rozumnosti.

Veď niektorí sme asi schopní dostať rozum len transplantáciou mozgu.

Živý nebožtík Pred vyše polstoročím bol človek mŕtvy, keď prestalo byť jeho srdce – lekári totiž až do roku 1950 netušili, že ho je možné oživiť. No ani potom sa na definícii smrti chvíľku nič nemenilo.

Ani nebolo treba... Pokým do hry nevstúpili darcovské transplantácie orgánov. Je jasné, že darca musí byť mŕtvy skôr, ako mu odoberú nejaký orgán. Na druhej strane je treba reagovať dosť rýchlo na to, aby transplantácia mala pre príjemcu ešte zmysel. A to je bludný kruh. Pokiaľ smrť znamená zastavenú činnosť srdca, akosi ho nie je možné darcovi odňať, pokým bije. Lenže potom je to už zbytočné.

A tak bolo právne stanovené, že človek je mŕtvy, keď je mŕtvy jeho mozog. Aspoň pokiaľ sa nenaučíme oživiť či transplantovať aj ten.

Otázka smrti v súčasnosti nesie so sebou takisto

„Niektorí dostanú rozum len transplantáciou mozgu.“

veľa nevyriešených „evolučných“ problémov.

Ešte oveľa skôr ako problém s umelým oplod- Slúži súčasný technický a medicínsky pokrok nením a deťmi zo skúmavky sa začali prob- človeku na kvalitnejší život? Predlžuje nám lémy spojené s transplantáciami. Myslíte, že život, či spomaľuje zomieranie? Možno toto srdca? Veru nie. Tu hrajú hlavnú rolu muži. V predlžovanie a zomieranie ukončiť eutanázihonbe za uchovaním mladosti a výkonnosti ou? Kedy? Za akých podmienok? Máme vôbec dokonca predbehli aj ženy. Už v 30. rokoch, keď právo ukončiť niekoho život? A aký je potom sa uskutočnili prvé transplantácie tkanív kože, v konečnom dôsledku rozdiel medzi interrupsa zároveň objavili pikantné prípady postarších ciou a eutanáziou? bohatých pánov, ktorí si chceli prinavrátiť mladícku silu transplantáciou pohlavných žliaz. Problém pána Corbetta Nedobrovoľnými darcami (preto vlastne asi Poznáte Sibyline proroctvo, že koniec sveta ťažko možno použiť slovo „darca“) sa stali zvie- príde, keď budú ženy vyzerať ako muži a muži ratá, najčastejšie opice. Od nich bol už len krôčik ako ženy? Nevieme, čo tým presne myslela, ani k darcom – mladým zdravým mužom. Tak istý či pod koncom sveta myslela to, čo si pod ním taliansky starec odkúpil od 17-ročného mladíka zvykneme predstavovať my. Ale môžeme sa jednu jeho pohlavnú žľazu. Lenže mladík mal domýšľať. Napríklad podľa proroctva, v ktorom priateľa, ktorý to vyzvonil novinárovi a tak opisuje, že v 21. storočí bude zem opradená sa starec ocitol pred súdom. Ten v roku 1932 „akoby pavučinou“. Teda komunikačnou sieťou. k úžasu všetkých rozhodol, že ak darca súhlasil, Keď Sibyla predpovedala, že „ženy budú nešlo o nič protiprávne, naopak chválihodné, vyzerať ako muži a muži ako ženy“, videla pretože tým bola posilnená spoločensky hod- súčasne, že nimi aj budú? Búchači kladivnotná plodnosť. kom majú so zmenou pohlavia veľké probLenže vzápätí museli talianske súdy riešiť lémy. Napríklad londýnsky súd sedem (!) ďalší, oveľa brutálnejší prípad. Matka 12-ročnej, rokov rozhodoval v spore, v ktorom sa pán od narodenia holohlavej dcéry, adoptovala Corbett v roku 1963 dožadoval rozvodu sirotu a onedlho, ako jej zákonná zástupkyňa, manželstva, keď zistil, že jeho manželka je darovala vlastnej dcére vlasy aj s pokožkou preoperovaný muž. Súd po rokoch vyriekol adoptovanej dcéry. Lekára odsúdili, matku nie, ortieľ, podľa ktorého je zmena pohlavia po narodení neprípustná. Myslíte, že súd teda neexistoval na to precedens.

dal za pravdu pánovi Corbettovi? Len zdanlivo. Jedným dychom zároveň stanovil, že žaloba bola z tohto uhla pohľadu vlastne podaná proti mužovi (ktorým manželka pána Corbetta predtým bola), a tak podľa anglických zákonov pán Corbett nemal právo manželstvo uzavrieť! Čiže súd úplne opomenul žiadosť o rozvod a ešte de facto obvinil žalobcu z porušenia zákonov. Podobne reagovali Francúzi aj Nemci, ale Dáni chceli mať „právny pokoj“, a tak v roku 1989 uzákonili homosexuálne manželstvá. No a tam, kde ich neuzákonili, sa transsexuáli dajú preoperovať až po svadbe. Niekedy až po urýchlenom narodení dieťaťa. A keď sa transsexuálny rodič vráti domov spod skalpela, vysvetlí sa dieťaťu: „Tento ujo je tvoja mama.“ Vlastne otec!

Aspoň takto si to predstavuje Ján Drgonec, autor viacerých kníh o súčasných právnych problémoch.

Pohrajme sa s DNA Neuveriteľných prípadov – alebo ak chcete príbehov – píše súčasná doba vo vleku vedeckej evolúcie nespočítateľné množstvo.

Týkajú sa eutanázie, náhradného materstva (prenos embrya do náhradnej matky bol už na súde označený aj ako únos dieťaťa!), pestovania embryí na najrôznejšie účely, vývinu mimoriadne smrtiacich a na liečbu rezistentných vírusov... Najviac sci-fi príbehy píše momentálne genetika.

Zaujímalo by ma, v akom bode sa práve nachádzali tajné výskumy v oblasti genetiky v roku 1968, keď OSN potrebovala prijať rezolúciu s názvom Ochrana ľudskej osobnosti a fyzickej i intelektuálnej nedotknuteľnosti vo svetle pokroku biológie, medicíny a biochémie.

A ešte viac by ma zaujímalo, v akom bode sa tajné genetické výskumy nachádzajú teraz?!

Ako ďaleko je myšlienka hybridizácie človeka so živočíchmi či rastlinami? Nie je jej výsledkom napríklad môj trochu čudný sused?

V roku 1984 bolo uzákonené, že ten, kto by sa pokúsil vpraviť ľudské bunky do iného živočíšneho druhu, pôjde za mreže. Už vtedy sme na to potrebovali zákon? Čo všetko v tejto oblasti zostáva pred nami zahalené tajomstvom? K spovednému a lekárskemu tajomstvu sa teda pridalo aj genetické tajomstvo – DNA. A je vyzradené!

V roku 1988 bolo za trestný čin vyhlásené klonovanie, partenogenéza (vývoj vajíčka v umelých podmienkach), vývoj vajíčka, ktoré nebolo oplodnené spermatozoidom, a tiež pestovanie človeka v laboratórnych podmienkach.

To teda znamená, že na Marilyn sa síce môžeme dať preoperovať, nemôžeme si ju však dať vyklonovať ako pomocnicu v domácnosti. Zatiaľ. To „zatiaľ“ platí len vzhľadom na zákon, nie vzhľadom na možnosti. Ovca Dolly vie o tom svoje...

11

Téma

text: dagmar gurová | ilustrácia: klaus lempelman

Dáte prednosť kefke alebo protéze?

OD KOSTÍ A ŠTETÍN PO KEFKU S PASTOU

NAŠE ZUBY ZACHRÁNILA NUDA Znie to neuveriteľne, ale zubná kefka, ako ju poznáme dnes, vznikla vo väzení. K jej vylepšeniam prispeli vojny aj ľudská túžba po komforte a jednoduchosti.

Býva s nami a má štetiny, ale nie je to naše obľúbené zvieratko. Stretávame sa minimálne dvakrát denne doma, ale možno aj na návšteve či v práci. Absolvujeme spolu každú dovolenku. Človek to však nie je. Len obyčajná zubná kefka.

Aj slávny detektív Sherlock Holmes vedel, že sa na ňu neoplatí zabúdať. A on si pritom hlavu nezaťažoval ničím, čo nepovažoval za nutné. Svojmu priateľovi doktorovi Watsonovi hovoril, že revolver a zubná kefka im pri cestovaní za novou záhadou úplne postačia.

Správne čistenie zubov chráni pred kopou nepríjemností. Predchádza bolesti, nákladom na protézu či tomu, aby od nás iní s odporom bočili. Nie je to žiadna novinka. Snaha objaviť čo najdokonalejší spôsob údržby chrupu

12

sa tiahne ľudskou históriou od staroveku.

Egypťania a Babylonci chceli mať zdravé zuby už okolo roku 3500 pred naším letopočtom.

Na čistenie používali špeciálne vetvičky. Jeden koniec rozžuvali a z uvoľnených vlákien tak vytvorili drevenú kefku. Na tomto princípe neskôr vznikol „Miswak“, ktorý sa vyrába z vetvičiek a koreňov Salvadory perzskej (Salvadora persica). Vyše 1000 rokov ho úspešne používajú hlavne moslimovia. Okrem dobrých čistiacich a leštiacich účinkov na rastline oceňujú aj látky, ktoré ničia baktérie a zabraňujú vzniku zubného kameňa. Čistenie zubov kúskom koreňa Salvadory perzskej vraj dokonca potláča bolesti zubov. Pre všetky tieto vlastnosti mnohí tvrdia, že kefke z konárika sa iná nevyrovná.

Z kosti od večere Dávne nástroje na čistenie zubov zahŕňali aj kosti zvierat, vtáčie pierka, pruhy látky. Žiaden však nebol účinnejší ako diviačie štetiny pripevnené na kúsok bambusu či zvieracej kosti.

V rokoch 1498 – 1600 takéto kefky vo veľkom používali čínski lekári. Európania si medzitým museli vystačiť s pruhmi plátna namočenými do soľného roztoku. Ďalšou alternatívou bolo trieť si zuby popolom. Je jasné, že koncom 18. storočia už toho mali dosť. S nadšením sa vrhli na nový, pohodlný vynález – zubnú kefku, akú poznáme dnes. Vďačíme za ňu Williamovi Addisovi, ktorý v roku 1780 predstavil Anglicku čínsky spôsob čistenia zubov. Nebol to však ctihodný vynálezca v bielom plášti. Pôvod modernej zubnej kefky je oveľa temnejší.

Addis ju stvoril vo väzení, pretože si nemal čím čistiť zuby a navyše sa strašne nudil. Vyrobil ju z kosti, ktorá mu ostala od večere a diviačích štetín požičaných od dozorcu. Keď ho prepustili, rozhodol sa dopriať tento komfort aj ostatným.

Stal sa prvým veľkovýrobcom zubných kefiek.

Rúčky vyrábal z kravských kostí a na štetiny používal srsť z kravských chvostov.

Neskoršie verzie sa vyrábali z konskej hrivy, ktorá je jemnejšia. Takouto kefkou si leštil zuby aj Napoleon. Samozrejme, tá jeho mala elegantnú, pozlátenú rúčku. Američania si na masovo produkované zubné kefky počkali až do roku 1885. Podnikateľ H. N. Wadsworth zaregistroval prvý patent na zubnú kefku v USA v roku 1857.

Tvoja americká povinnosť

európskej súťaži študentských spoločností v rámci vzdelávacích programov Junior Achievement. Bolo to prvé ocenenie, ktoré Slovensko v tejto súťaži získalo. Šikovní Košičania vychádzali zo skúsenosti, že pri cestovaní si často zabúdame vziať zubnú pastu. „Nápad vznikol náhodou, keď sme rozmýšľali, čo ľuďom počas cestovania chýba,“ hovorí za ACE Matúš Dunaj. „Postupne sme si uvedomili, že produkt nemusí byť zaujímavý iba pre cestovateľov, ale aj pre ľudí, ktorí chcú ušetriť čas a my im poskytneme jednoduchšie riešenie.“ Nechceli ostať len pri teórii, ale dostať kefku s pastou na trh. Vytvoriť technicky správny a funkčný produkt, jednoduchý na výrobu, je veľmi ťažké. „Oslovili sme viacero výrobcov, ktorí nás odmietli. Argumentovali finančnou alebo technickou náročnosťou,“ spomína Matúš. Nevzdali sa a nakoniec našli partnera a investora projektu v švajčiarskej firme Curaprox.

Ďalší vývoj v dentálnej hygiene sa opäť spája s pochmúrnou záležitosťou – prvou svetovou vojnou. Míňať kosti na kefky sa zdalo nevhodné, keď chýbali do polievky. A tak vznikla rúčka z celuloidu. Odlieval sa do formy. Naša švajčiarska kvalita Štetiny sa zastrkávali do ešte mäkkej hmoty „Naša kefka bude disponovať najjemnejšími alebo sa prevliekli cez dierky vyvŕtané po švajčiarskymi patentovanými vláknami, osemzatvrdnutí rúčky. V roku 1938 zvieraciu srsť hrannou rúčkou, ktorá zaručuje správne držanie nahradil nylon. Prvá takáto kefka niesla hrdý pod 45-stupňovým uhlom, malú hlavičku, ktorá názov – Zázračná zväzková kefka doktora sa dostanete do každého zákutia vašich úst.“ Westa. Firma DuPont de Nemours využila Bude mať dve časti – telo kefky a kapsulu, ktorú svetové vojny k svojmu prospechu. Spustili si môžete opakovane doplniť obľúbenou pastou. kampaň Tvoja americká povinnosť je čistiť V spodnej časti kefky bude systém na princípe si zuby, aby si vyhral vojnu. Podpora vojska pumpy, ktorý vytláča pastu medzi štetinky. bola v skutočnosti dobrou reklamou. A boli to Vynálezcovia mysleli aj na zabezpečenie, ktoré práve muži, ktorí prešli vojenským drilom, čo zabráni samočinnému úniku pasty. Kefku budomov priniesli návyk pravidelne si čistiť zuby. dete môcť strčiť do tašky bez obáv z opastovaA keďže boli hrdinovia, ľudia po nich opakovali. nia telefónu či peňaženky.

Kefková evolúcia Prvá elektrická zubná kefka sa objavila v roku 1939 vo Švajčiarsku. Verejnosti ju ponúkli až v 60. rokoch minulého storočia. Broxodent, elektrickú zubnú kefku firmy Squibb predávali so sloganom: „Pre nadmerne energických čističov zubov“.

Dnes máte na výber plno obyčajnejších aj sofistikovaných typov. Napríklad kefku (Tiger Electronics), ktorá pri používaní hrá tak dlho, ako má trvať ústna hygiena. Ďalšia (Oral- B) zase na displeji zobrazuje mapu vašich úst a ráta, koľkokrát ste si očistili určitý úsek. Vývoj pokročil aj u „manuálnych“ kefiek. Kúpite ich v rôznych tvaroch, tvrdostiach, so špeciálnou úpravou na masáž ďasien alebo čistenie jazyka.

K tomu sa pridali zubné nite, medzizubné a jednozväzkové kefky.

Dva v jednom Medzi úspešných vynálezcov sa zaradilo aj niekoľko mladých ľudí zo Slovenska. Košickí študenti z Gymnázia Poštová 9 v rámci predmetu Aplikovaná ekonómia vymysleli kefku s pastou v jednom. Ako študentská spoločnosť ACE získali za svoj nápad tretie miesto v najväčšej

„Košickí gymnazisti vymysleli kefku s pastou v jednom.“ Matúš hovorí, že zatiaľ nevie povedať, kedy sa kefka s pastou začne predávať. Ešte je vo vývoji.

On sám ju tiež plánuje používať. „Veľa cestujem, určite budem kefku využívať na svojich cestách. Takisto aj doma, pretože stačí raz stlačiť a pasta sa vytlačí medzi štetiny. Bude to pre mňa jednoduchšie.“ Košickí gymnazisti sa chcú venovať dentálnej hygiene aj v budúcnosti. „Je možné, že v spolupráci s naším partnerom Curaprox dokážeme vytvoriť nové produkty alebo inovovať tie klasické. V najbližšej dobe budeme zakladať ACE s.r.o., takže si viem predstaviť prácu v tomto odvetví.“ Nič nenaznačuje možnosť, že budúcim generáciám by rástli samočistiace zuby. Nech už sa vývoj kefky pohne kamkoľvek, zdravý chrup nás zrejme vždy bude stáť nejaké úsilie.

Zdroj: gargles.net

INZERCIA

Prečo čítam NOTA BENE? Tomáš Sepp manažér spoločnosti Baumit NOTA BENE kupujem už niekoľko rokov, väčšinou v sobotu ráno na Žilinskej na trhu, vracajúc sa z “rituálneho” nákupu ovocia a zeleniny. NOTA BENE je v mojom rebríčku v prvej trojke najlepších časopisov na Slovensku. Je to najmä vďaka zaujímavým reportážam, autentickým príbehom skutočných ľudí (áno, pre mňa sú bezdomovci tiež ľudia!) a v neposlednom rade výbornej grafike. Okrem toho považujem každú kúpu časopisu za zmysluplnú, keďže prispieva koncepčne k riešeniu problémov bezdomovcov. Dúfam, že Nota Bene bude vychádzať aj potom, keď už bezdomovci (aj vďaka predaju NOTA BENE) nebudú. To by som si úprimne prial.

Lucia študentka gymnázia sv. Uršule v Bratislave NOTA BENE si ako rodina kupujeme pravidelne. Je to podľa mňa časopis pre všetkých, sú tam veľmi zaujímavé a inšpirujúce články a aj samotný vzhľad časopisu je veľmi originálny. Páči sa mi hlavne myšlienka, že kúpou jedného časopisu prispievame aspoň časťou peňazí konkrétnemu predajcovi. Že časopis dáva možnosť/šancu/ prácu hlavne tým, ktorí to potrebujú najviac.

Prajem časopisu do budúcnosti veľa šťastia, originality a veľa zaujímavých príspevkov!

Len tak ďalej!

WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu?

Strihanie psíkov a poradenstvo:

0907 473 718, Ľubica Chlpíková Internetový obchod – chovateľské potreby: www.webareal.sk/dream

13

TÉMA

text: nina baková, ada jung

100 rokov staré vynálezy sú dnes in

Verne to videl verne Ľudská predstavivosť nemá hraníc. Skutočnosť predbieha o stáročia – či aspoň o jedno. Jules Verne opísal kozmické lode v čase, keď ešte stále najrýchlejším dopravným prostriedkom boli kone. „Traja dobrodruhovia boli omráčení prekvapením.

Akoby boli zrazu unášaní do krajiny zázrakov.

Cítili, že ich telám chýbala váha... hlavy sa im otriasali na pleciach, ich chodidlá sa už viac nepridŕžali podlahy. Potácali sa ako opití bez akejkoľvek stability,“ takto opisuje francúzsky spisovateľ Jules Verne vo svojej knihe Cesta na mesiac beztiažový stav troch astronautov už storočie predtým, ako si ho prví kozmonauti vyskúšali „naživo“.

Verne veľmi verne vykreslil aj okolnosti ich samotnej cesty na Mesiac – jeho imaginárny kozmický let bol zahájený na Floride v Spojených štátoch. O viac než storočie neskôr, v roku 1969, odštartovala z Kennedyho vesmírneho strediska na Floride misia Apollo 11 s trojčlennou posádkou a mala rovnako ako posádka z príbehu namierené na Mesiac. Opis imaginárneho lunárneho a veliteľského modulu, hoci ich tak vo svojom diele nenazýval, sa neveľmi líšil od skutočnosti. Údajne aj preto bol veliteľský modul misie Apollo 11 nazvaný Columbia po obrom dele Verna Columbiad.

Na prelome 19. a 20. storočia, v období technologických vynálezov, priťahoval vesmír aj anglického spisovateľa Herberta G. Wellsa.

Spolu s Vernem a Hugom Gernsbackom je považovaný za otca vedecko-fantastickej literatúry. V knihe Prví ľudia na Mesiaci prináša svoju verziu výpravy na Mesiac a aj celkom odlišnú predstavu o beztiažovom stave. Zatiaľ čo Verne sa domnieval, že gravitačná sila bude prekonaná, ak opačná sila, pôsobiaca od Zeme nahor, bude niekoľkonásobne väčšia, Wells prišiel v s vynálezom tzv. cavoritu – kovových častíc, vďaka ktorým by bolo možné uniknúť gravitácii. Profesor fyziky z Kalifornskej Univerzity v Berkeley Richard Muller povedal pre The National Geographic, že táto jeho predstava by v modernej fyzike neuspela, pretože gravitácia nepredstavuje častice, ale silu, ktorá preniká všetkým.

Vizionár Verne Verne bol nielen výborný rozprávač, ale aj jeden z najdôslednejších vedecko-fantastických spisovateľov pokiaľ išlo o technologický opis a fungovanie jeho imaginárnych vynálezov.

V tomto Wellsa ďaleko predstihol. To vo svojich štúdiách tvrdí Rosalind Williams, profesorka histórie technológií na Massachusettskom technologickom inštitúte.

14

Jules Verne na titulke story magazinu „L’Algerie” z 15. júna 1884.

autorov. Ich vízie nie sú menej originálne ako Pravdepodobne aj preto by bol Jules Verne jed- Spoločenské noci tie Verneho či Twaina, ale väčšinou sa zaoberajú ným zo spisovateľov, ktorí by dnes mohli zostať „Spojenie sa uskutočňovalo s medzinárodnými prekvapení (alebo ani nie?), ako veľmi sa ich telefónnymi stanicami a deň za dňom, noc za no- trochu inými problémami. Neopisujú natoľko predstavivosť priblížila realite. Okrem letu na cou, Clayton volal z jedného kúta sveta na druhý dokonalé stroje, zato viac riešia budúcnosť ľudstva ako rasy a vývoja jej schopností – menMesiac a vynálezu kozmickej lode Verne tria- a pozoroval v nich každodenný život, študoval tálnych i fyzických. fal presne aj pri svojich ďalších imaginárnych neznáme pamiatky, rozprával sa s ľuďmi a Päťdesiat rokov dozadu riešili spisovatelia vynálezoch. V knihe 20 000 míľ pod morom uvedomoval si, že vďaka tomuto úžasnému takmer rovnaké vízie, dnes sa od technonechal kapitána Nema plaviť sa v gigantickej vynálezu sa mohol cítiť napriek tomu, že bol logických problémov posunuli skôr k teóriám elektrickej ponorke. V zbierke poviedok Včera len väzeň za mrežami a pod zámkou, slobodný astrofyziky a parapsychológie. Ľudstvo koloa zajtra, konkrétne v poviedke V 29. storočí, ako vták. Málokedy prehovoril a ja som ho nikdy ktorú po jeho smrti dokončil jeho syn Michel, neprerušoval, keď bol zaujatý touto zábavkou,“ nizuje vesmír a pohybuje sa pri tom dopredu v čase, takže niektorí naši súčasníci sú už tiopisuje akumulátory slnečnej energie ako opisoval Twain ako rozprávač príbehu. „Noci boli síce svetelných rokov pred nami. Prekonávajú nevyčerpateľný zdroj elektrickej energie, jeho veľmi pokojné, no spoločenské zároveň. Čas od hyperpriestor alebo žijú vo virtuálnej realite, hlavní hrdinovia cestujú pomocou lietajúcich času som Claytona počul povedať: – Spojte ma strojov, ktoré sa dokážu presúvať rýchlosťou s Tokiom, neskôr: – spojte ma s Hong-Kongom, myslí za nich umelá inteligencia, pracujú za nich na diaľku ovládaní dokonalí robotickí 1000 km za hodinu, reklamy čítajú na oblohe, a neskôr – Spojte ma s Melbourne. Kým som ja dvojníci a keďže muži sú takmer neplodní a keď chcú mať čerstvé správy zo sveta, nesiahajú ženy nie sú schopné vynosiť deti, už dávno po tlačených novinách Earth Herald, ale využijú nefunguje klasické oplodnenie, ale deti sa ich audiovizuálne služby. kontrolovane vyvíjajú v umelej maternici.

Profesorka Rosalinda Williams, ktorá využíva veNaši potomkovia už nekomunikujú tak, ako decko-fantastickú literatúru ako svedectvo doby to stále viac robíme my – virtuálne, prostreda zdroj cenných informácií o histórii technológií, níctvom internetu, ale ani tak, ako sme to nevníma presnosť Verneho technologických robili ešte pred niekoľkými desaťročiami vynálezov ako niečo magické. Naopak, pripi– tvárou v tvár. Komunikujú totiž telepaticky suje ju jeho vytrvalému a dôslednému záujmu a to na akúkoľvek vzdialenosť. o vedu a vynálezy. „Veľa čítal, rozprával sa s ľuďmi, jednoducho pozorne vnímal svet okolo v noci fajčil a v pohodlí si čítal, on sa potuloval Zľakli ste sa? Takáto budúcnosť sa vám nepáči?

Bojte sa ešte viac, veď ak v skutočnosti čas neseba,“ povedala pre The National Geographic. po vzdialenom svete, kde svietilo slnko a ľudia existuje a je len našou ilúziou tak, ako to tvrdia Williams prináša zaujímavý pohľad na inter- boli v práci. Niekedy ma vrava, ktorá sa cez súčasní fyzici, je možné aj to, že spisovatelia pretáciu vynálezov Verna, ktoré mali podľa nej mikrofón dostávala do miestnosti z ďalekých slúžiť ako únik zo sveta, zo spoločnosti, ktorú krajov zaujala a započúval som sa do nej.“ (1984) vedeckej fantastiky sú vlastne len tým, čím boli už vtedy začínali dramaticky meniť a formovať Vďaka fascinujúcemu vynálezu nakoniec Clay- vždy – vizionármi, ktorí nahliadli do skutočnej nové technické vynálezy. „Mnohé z vynálezov, ton unikol trestu, pretože rozprávačovi sa po- budúcnosti. ako napríklad aj ponorka kapitána Nema, Nau- darilo zahliadnuť prostredníctvom telektrotilus, hoci boli na vysokej technologickej úrovni, skopu údajne zavraždeného Szczepanika na A uvideli... korunovácii cisára v Pekingu. ...že stopy našej DNA sú roztrúsené po vzdiaprinášali komfort domova,“ dodala.

O 60 rokov neskôr bol vynájdený ARPANET, lených kútoch vesmíru, či už v pokročilejšej alebo degenerovanejšej forme, avšak Facebook Marka Twaina s tým istým základným reťazcom. Že na tejto No nielen autori vedecko-fantastických románov boli inšpirovaní novými technolozemi budú opäť behať kentaurovia, pretože ich opäť (všetko sa totiž len opakuje a nič gickými vynálezmi. Americký spisovateľ Mark nového pod slnkom nevzniká) vyrobíme geTwain, ktorý sa preslávil dobrodružstvami netickými manipuláciami. Že vírus čiernych malých nezbedných hrdinov Toma Sawyera a Huckleberryho Finna, tiež pre ne prejavil kiahní uzavretý v štyroch mikrobiálnych bankách na svete – v Moskve, Londýne, Tonadšenie. Napriek tomu, že väčšina jeho kníh predchodca internetu, počítačová sieť, ktorá kiu a Altlante – obohatíme o multirezistenciu predstavovala reálny obraz doby vtedajších dokázala počítače, vtedy veľké ako izba, prepojiť proti všetkým známym liekom a vypustíme Spojených štátov, v poviedke From the London bez centrálneho bodu. Pritom internet, ako ho ho von. Že bezpečný sex a sexuálne pomôcky times of 1904 (vydanej v roku 1898) nadviazal poznáme dnes, a ako ho dokázal Mark Twain nás dovedú nielen k hraniciam dokonalosti na nápad poľského vynálezcu Jana Szczepanika opísať pred viac než storočím, je dostupný vo a výkonnosti, ale aj ďaleko za ne – k takej a stvoril imaginárny „telektroskop“. Ten mal veľkej miere len posledné desaťročie. nude, že zabudneme, čo vlastne sex pôvodne fungovať ako internet či sociálne siete, ako Ťažko usúdiť, či to bola Twainova fantázia alebo znamenal...

Facebook, Google a Twitter alebo služba Skype! predvídavosť, ktorá mu umožnila novú formu No, skontrolujeme si to o pár desaťročí. „Zdokonalený telefón na neobmedzené vzdiale- komunikácie opísať takto verne. Isté však je, že nosti umožňoval, že každodenné činnosti ľudí Twainove sociálne siete, rovnako ako kozmické na celom svete mohol nielen každý vidieť, ale aj vynálezy a objavy Verna a Wellsa, sú len zlomkom Zdroje: z toho, čo sa spisovateľom podarilo vo svojich Twain, Mark, a David Ketterer. The Science Fickomentovať a debatovať o nich...“ (1984) Hoci je príbeh hlavného hrdinu, kapitána Clayto- dielach „stvoriť“. Napríklad dvere s automatickým tion of Mark Twain. Hamden, Conn: Archon na, ktorý bol falošne obvinený z vraždy vynález- otváraním, eskalátory či mobilné telefóny.

Books, 1984. cu Szczepanika, literárne menej vydarený, a Williams, Rosalind H. Notes on the Underground: preto asi aj menej známy, pre historikov tech- Plodenie bez sexu An Essay on Technology, Society, and the Imaginológie má veľkú hodnotu práve vďaka opisom Súčasné vedecko-fantastické romány či povied- nation. Cambridge, Mass: MIT Press, 1990. www.nationalgeographic.org „telektroskopu“, ktorý mohol obžalovaný Clayton ky majú celkom inú atmosféru. Samotná sci-fi www.readbookonline.net literatúra má takmer toľko konceptov, koľko je používať aj vo svojej väzenskej izbe.

„Spisovatelia sci-fi nahliadli do skutočnej budúcnosti.“

15

TÉMA

text: jitka vaňová | foto: shutterstock

Vrana si uvedomuje vlastnú existenciu.

Najinteligentnejším dinosaurom je vrana!

Spozná sa v zrkadle Jasná hranica medzi človekom a zvieraťom podľa Charlesa Darwina neexistuje. No stále presne nevieme, kto sa z koho a ako vyvinul.

Veď kto by trebárs za dnešným holubom hľadal dinosaura?

Vyzerá to, akoby príroda mala všetko naplánované dokázali tak, že vranám natreli perie načerveno Netrvalo dlho a perie prišlo do módy aj u ostata pod kontrolou. Začne jednoduchým, ktoré a postavili ich pred zrkadlo. Vrany zneisteli a ných dinosaurov, lebo sa ním postupne odievali aj postupne, pomalými krôčikmi, zdokonaľuje... chceli si módny výstrelok ihneď odstrániť. iné, nevtáčie druhy. Keby sme sa vydali na ďalekú Vôbec nie! Podľa súčasnej vedy je príroda cestu za prarodičmi ďalších domácich zvierat, nepredvídateľná a plánovanie nepatrí medzi Dinosaurí kohúti mohli by sme zaletieť až nad Londýn, kde sa kejej silné stránky. Navyše je to dáma nadovšetko Teplokrvný živočích so šupinatými nohami a za- dysi v ovzduší preháňala pramatka husi domácej konzervatívna, asi tak, ako mnohí domáci majstri hnutými pazúrmi, ktorý znáša vajcia v škrupinke. – podivné lietajúce stvorenie z rodu Dasornis – tiež donekonečna opravuje a vylepšuje iba to, čo Kto je to? Môže to byť zvierací protivník ľudí s päťmetrovým rozpätím krídiel a zobákom doma nájde a nič nové jej netreba. Napríklad také z Jurského parku alebo moriak od susedov v de- olemovaným kostenými zubami, ktoré mu pomáhali udržať ulovenú potravu. vtáčie perie. Komu by napadlo, že pri jeho tvorení dine. Pravdivé sú obe možnosti. Moriaka usvedčujú sa vôbec nemyslelo na lietanie? Slúžilo pôvodne z príbuzenstva s pravekým Velociraptorom nielen len na termoizoláciu, rovnako ako zvieracia srsť. šupinaté nohy, ale aj pazúry, ktorými sa napriek Praveký mor?

Najúspešnejšími a jedinými pokračovateľmi svojej hmotnosti driape nocovať na najbližší strom. Hmyz a dinosaury to k sebe nemajú až tak atraktívnych dinosaurov sú dnešní vtáci. Majú Snáď to po tisícročia robí z nostalgie za svojím ďaleko, ako by sme sa nazdávali. Praveký komár s nimi spoločného viac, než s dnešnými plazmi. A predchodcom, ktorý sa šplhal po stromoch ešte a dinosaurus – Dávid a Goliáš. Za vyhynutím to aj napriek gréckemu pomenovaniu dinosau- predtým, ako sa naučil lietať. Vyšplhal sa na strom pravekých vládcov planéty podľa profesora rus = hrôzostrašný jašter. Napríklad ich telesná a tam, ukrytý v korune, čakal na korisť korzujúcu zoológie oregonskej univerzity Georga Poinara teplota nezáleží na vonkajšej teplote. Mohli žiť aj pod ním. Aj týmto porovnaním sa dnes dokazuje, vraj nestojí ani meteorit, ani zemetrasenie, v polárnych oblastiach a boli skôr rýchli a aktívni, že vtáci sa vyvinuli zo skupiny síce operených, ale ale náhle objavenie sa hmyzu, ktorý ovládol keďže migrovali na veľké vzdialenosti. nelietavých dinosaurov teropódov. Pazúry im teda planétu a s jeho expanziou sa rozšíril aj nový Za najinteligentnejšieho súčasného dino- slúžili najmä na šplhanie sa po stromoch. spôsob prenosu infekcií. Akýsi praveký mor. saura vraj môžeme pokojne považovať vranu Svaly na postupne sa tvoriacich krídlach museli Tentoraz môže svoje tvrdenie hmatateľne z Novej Kaledónie. Nielenže učí svoje deti, ako najprv zosilnieť, aby vedeli vzlietnuť. Niektorí dino- dosvedčiť: nálezom bodavého hmyzu uchokonárikom otvoriť nádobu s potravou, ale uve- saury skrátka vyzerali ako kohúti s ostrými zubami vaného v jantári. V črevách tohto hmyzu je domuje si aj vlastnú existenciu – spozná sa a pazúrmi ozdobení girlandami farebných pier, parazit, ktorý spôsobuje smrteľnú chorobu v zrkadle! Nemeckí zoopsychológovia to ktorým postupne pazúry na krídlach zakrpateli. zvanú leishmanióza. Veď si to predstavme

16

– obdobie oteplenia a mračná krvilačných prakomárov. Smutný koniec dinosaurov.

No čo sa pričinilo o to, aby sa pôvodne bezkrídly hmyz okrídlil a stal sa moronosičom, je dodnes záhadou. Snáď sa hmyzie krídla tiež vyvinuli z operených článkov nôh, ktoré slúžili na termoreguláciu podobne, ako slonom uši alebo pravekým stegosaurom štíty.

Boj o prežitie Darwinovu teóriu o vývine druhov krásne zhrnul vo Filozofickom slovníku pre samoukov Vladimír Neff: „Všetky krásy tohto sveta stvorili pozemské mocnosti menom Utrpenie, Hlad a Smrť.“ Pre evolúciu neexistujú žiadne zákony.

Všetko sa mení náhodne, podľa toho, aké podmienky nastanú. A snaha prežiť a postaviť sa príkoriam je riadny hnací motor. Úžasným dôkazom slova „prežiť“ sú medvede.

Dokázali sa prispôsobiť najrôznejšiemu prostrediu a ich najväčšou prednosťou proti nebezpečným protivníkom sú všedrviace čeľuste. Okrem veľkosti, farby a územného rozšírenia sa od dôb neandertálcov prakticky nezmenili.

Od praveku sa nezmenila ani hatéria bodkovaná, žijúca skamenelina z ostrovov na Novom Zélande.

Domorodci ju nazývajú tuatara, teda doslovne „majúca pichliače na chrbte“. Už po 220 miliónov rokov nosí rovnaké prezlečenie a uchovala si aj tretie oko – zvláštny otvor na lebke, ktorým určite aspoň niekoľko rokov z úctyhodných šesťdesiatich, ktorých sa dožíva, ozaj pozerá. Aj keď vyzerá ako zmenšený dinosaurus, zasa s ním nemá okrem podoby nič spoločné.

Evolúcia lovu Pozorovali ste niekedy, ako loví pes a ako mačka? Môžu sa spolu vyhrievať na slniečku, ale keď sa niečo šustne, pes vyskočí a vystrelí ako zo štartovnej čiary, mačka sa prikrčí a striehne.

Zatiaľ čo psa evolúcia obdarila veľmi úsporným spôsobom behu, mačka na to ide celkom inak. Pes pri behu, tak ako človek, striedavo stúpa a klesá, mení ťažisko, aby sa čo najmenej unavil. Keď sa mačka zakráda ku koristi, telo má v jednej rovine a predná ani zadná časť tela sa nedvíha nad úroveň druhej, čo nie je jednoduché. Najprv položí na zem jednu nohu, potom druhú a vyzerá pri tom, ako keby plávala. Robí to obozretne a s rovnováhou a zrejme nemala na výber – pre ňu je to ten najlepší spôsob, ako korisť získať.

Reťazec pokračuje...

Od publikovania Darwinovej teórie o vývoji druhov postupnými zmenami sa stále objavujú nové spojovacie články, noví príbuzní.

Napríklad novoobjavený netopier z Papuy Novej Guiney alebo zvláštna červená žabka z Kolumbie s dlhým červeným nosom. Pre podobnosť s filmovými hrdinami si vyslúžil netopier prezývku Yoda (najváženejší člen rady Jediov z Hviezdnych vojen). Žabka zasa tvarom nosa pripomína nos pána Burnsa zo

INZERCIA

Simpsonovcov. Ďalším novým objavom je ryba z austrálskej Tasmánie pochodujúca na plutvách.

Nie všetky objavené zvieratá majú to šťastie rozmnožovať sa ďalej. Jediného nezvyčajného zástupcu opíc s chrčiacim nosom domorodci v Barme síce najprv riadne preskúmali, ale hneď potom aj zjedli.

...a nekončí Ani sami o sebe nemáme reťazec vývoja dokončený. Veď len úplne nedávno sme prepadli kráse bizarného sveta hobitov, ktorý rozpútal mediálny rozruch okolo objavu ľudského predchodcu vysokého ledva meter, pomenovaného podľa indonézskeho ostrova Flores Homo floresiensis.

Evolučný vývoj neutícha a stále je čo skúmať.

Darwin by sa možno čudoval, s akou rýchlosťou vieme vyšľachtiť kravu, už však nepotrebujeme jej schopnosti trojbojárky – ťahať pluh na poli, večer nadojiť vaňu mlieka a ešte nás nakŕmiť kvalitným hovädzím. Na oranie máme traktory a na mäso aj mlieko špeciálne plemená. Raz triumfujeme my, druhýkrát Matka príroda – najnovšie vraj naučila sýkorky v mestách spievať na vyššej úrovni, ako ich kolegyne v okolitých lesoch.

Len tak môžu prekričať mestský ruch.

Keď vznikajú a zanikajú ostatné živočíšne druhy, môže človek ostať v čase nezmenený?

Akí budú ľudia budúcnosti? Snáď sa nevyplní predpoveď tvorcov sci-fi seriálu z osemdesiatych rokov minulého storočia Oty Hofmana a Jindřicha Poláka, že za 500 rokov budeme plešatí a hlúpi. Dúfam, že aj keď je madam Evolúcia pohodlná, toto prekazí.

Zdroje: Richard E. Leakey: Darwinův původ druhů v ilustracích. Panorama Praha. 1989. Objective Source E-Learning (OSEL), Wikipedia,

Vývoj medveďa Pramedvede – pred 30 mil. rokmi, boli mäsožravce veľkosti vlka, s dlhým chvostom.

Jaskynný medveď – pred 500 tis. rokmi, extrémne veľký (na výšku až 4 m) a bez prirodzeného nepriateľa, vyhynul v mladšej dobe ľadovej, všežravec.

Panda-vegetariánka – ochranné sfarbenie prispôsobené hornatým oblastiam a kôre stromov; aby si mohla pridržať bambus na okusovanie, vyvinul sa jej zo zápästnej kosti „šiesty prst“.

Medveď pyskatý – predĺžená tlama a pysk, aby mohol vyberať termity a hmyz; vie uzavrieť nozdry, aby mu do nich nevliezli mravce, a stočiť jazyk do roličky.

Medveď biely – ostal uväznený v Arktíde a rýchlo sa prispôsobil, má bielu dutú srsť, loví tulene, mrože a pod. – ucíti ich na niekoľko kilometrov, upláva až 100 km, do žalúdka sa mu zmestí až 20 % z jeho hmotnosti.

Festival dokumentárnych filmov JEDEN SVET opäť otvára málo známe a tabuizované témy.

Od 29. 11. do 4. 12. máte jedinečnú príležitosť vidieť v Bratislave a následne v 20 mestách desiatky najnovších dokumentov od zahraničných aj slovenských tvorcov o Iráne, Bielorusku, Kube, Juhoafrickej republike, Indii a mnohých ďalších krajinách. Nové médiá menia spoločnosť. Uvidíte napríklad filmy o revolúciách v arabskom svete, počas ktorých hral a hrá fenomén sociálnych sietí významnú úlohu. Vďaka blogom a mobilom sa svet jednoduchšie dozvedá o praktikách neľudských režimov. Cesty ku slobode sú rôzne. Na Kube sa k nej chcú prepracovať prostredníctvom hip – hopu, v Bielorusku zas zohráva svoju úlohu undergroundové divadlo a na Slovensku chcú sexuálne menšiny dosiahnuť dodržiavanie svojich práv pokojnými demonštráciami. Práva žien, vy vyrovnávanie sa s našou minulosťou, či eko – aktivizmus. To sú ďalšie témy, ktoré stále dokumentaristov zaujímajú.

Ich filmy a následné diskusie nebudú chýbať na festivale Jeden svet, ktorý už 12 rokov pripravuje združenie Človek v ohrození.

Viac na www.jedensvet.sk Generálny partner:

17

RETRO

text: marcela glevická | ilustrácia: klaus lempelman

Viete, čo bol podpultový tovar či Tuzex?

Čo nebolo pod pultom, zohnali ste v Tuzexe

Otázky spred roku 1989 Spomínate si, koľko bonov stáli rifle v Tuzexe? Ak otázke nerozumiete, pravdepodobne máte menej ako 22 rokov a predchádzajúci režim ste nezažili. Ovplyvniť však stihol aj generáciu dnes ešte mladých ľudí. V krátkom kvíze Nota bene si overíte, či aj vás.

Viete, čo bol podpultový tovar? či vedúci tovar odložil „pod pult". Na kvalit„Skutočný socializmus som už nezažila, ale ešte né mydlo sa niekedy čakalo mesiace, na ma v niečom ovplyvniť stihol. Pamätám si, že množstvo tovarov existoval poradovník. Ak regionálny týždenník v našom meste vychádzal ste chceli kúpiť nábytok, televízor alebo v pondelok ráno. Mama ho chcela kúpiť, keď iné domáce spotrebiče, zapísali vás do poma viedla do škôlky. Vypýtala si Gemerské zvesti, radovníka. no pani v PNS jej odpovedala, že nemajú. Ako malé 5-ročné dievčatko som sa postavila na Dalo sa v Tuzexe zohnať čokoľvek? špičky a dodnes si pamätám, ako som prebratú „Ako študenti sme sa spolužiaci, dva páry, frázu z počutia zopakovala predavačke: Ani rozhodli splniť si sen – vidieť svet na Západe jedny pod pultom? Na moje počudovanie ich Európy. Na žiadosť o devizák bolo treba súpredavačka spod pultu naozaj vytiahla.“ (An- hlas a pečiatku výboru SZM, KSČ a vedenia drea Kováčová, dnes pracuje na marketingu) fakulty, ktorým bolo treba úprimne vysvetliť dôvod nášho zámeru cestovať na západ, Podpultový tovar – nedostatkový tovar, každý jednotlivo. Keby bolo jasné, že sme ktorý sa dal za socializmu kúpiť iba „po pár, súhlas nedostaneme. Ako študenti arznámosti", často za úplatok, keď predavač chitektúry sme to možno mali trochu ľahšie.

18

V banke sme si vyzdvihli peniaze – na deň mala osoba nárok na 7 alebo 11 dolárov, z čoho sa nedalo normálne vyžiť, nieto si ešte platiť kemp, električku alebo vlak, ako sme neskôr zistili. O hoteli či hosteli sme nemohli ani len snívať. A chceli sme si niečo západniarske aj doniesť, napr. originál rifle, ktoré sa len obtiažne dali zohnať v Tuzexe alebo nejakú elektroniku. Bola som vtedy veľmi štíhla, čiže kúpiť rifle na mňa bolo v Československu takmer nemožné.

Na západe sa pritom dali kúpiť rifle na akúkoľvek postavu. Priateľovi rodičia nám požičali 15-ročnú MB-čku. Nabalili sme do auta 21 chlebov, na každý deň jeden, polievky v sáčkoch a lanšmíty, tie boli za socíku naozaj dobré. Pribalili sme aj 10 fliaš

splniť. Bolo jej tam asi po krk, tak som sa vybral za ním. Na moje prekvapenie vojak ležal na nafukovacom člne, plavil sa po zaplavenom prízemí, na hrudi mal cigarety a pokojne fajčil... Zobral som si z toho ponaučenie, že ak sa úloha nedá splniť, treba si ju aspoň užiť :-)." (Eugen Jurzyca, minister školstva) Povinná základná vojenská služba existovala do roku 2006. Pred rokom 1989 trvala dva roky a na jej výkon musel nastúpiť každý zdravý muž po dosiahnutí plnoletosti. Príhody s lampasákmi, vojakmi z povolania, boli absurdné a často slúžili len na poníženie vojakov. Vojenská služba sa začínala odvodom. Ak branci nastupovali do náročných vojenských odborov, vojenskej službe predchádzal výcvik v organizácii ZVÄZARM – Zväz pre spolupráci s armádou.

Pamätáte si, aká bola pred rokom 1989 nezamestnanosť?

sovietskeho šampanského ako alternatívne platidlo. Poradili nám, že je to na Západe obľúbený artikel. Hraničná kontrola bola ponižujúca a nekonečná. Už v Rakúsku sa nám na aute zapiekli brzdy a prvý raz sme museli použiť naše platidlo – šampanské.

Peniaze od nás, našťastie, za opravu nezobrali.“ (Šarlota Mráziková, majiteľka architektonickej kancelárie) Tuzex – skratka slov tuzemský export bola v socializme sieť obchodov, kde sa za valuty alebo tuzexové poukážky (tzv. bony) dal kúpiť zahraničný, väčšinou západný tovar, ktorý nebol v bežných obchodoch dostať.

Obchody mali v skutočnosti slúžiť na to, aby odčerpali valuty, ktoré mali ľudia k dispozícii. Bony fungovali ako poukážky a platili len v Tuzexe a len v Československu. Človek ich oficiálne získal len pri výmene valút v banke.

Dala sa vojenčina prežiť? „Nástup na vojenčinu nebol pre mňa nijako dramatický, pretože už na vysokej škole sme mali vojenskú katedru a počas štúdia sme mesiac boli aj na vojne, takže som vedel, čo ma čaká. Ale na jednu veselú príhodu nikdy nezabudnem. Jeden vojak dostal od veliteľa za úlohu do rána vynosiť vodu z prízemia vedľajšej budovy. Bol som nadriadený toho vojaka a nemohol som spať. Premýšľal som, či sa z tej úlohy v noci nezblázni. Tej vody tam totiž bolo toľko, že úlohu nemal šancu

pašovali vianočku. Ani neviem, prečo sme to robili, iba viem, že nás vždy colníci chytili.

Vianočka bola za socializmu zločin. Keď sme išli na dovolenku do Chorvátska, museli sme dostať povolenia. To sme ako rodina dostali, lebo sme mali dôvod. Tým dôvodom bola moja senná nádcha a liečenie sa inhalovaním morského vzduchu. Celá rodina živila túto moju diagnózu, lebo nám zabezpečila devizák a možnosť vycestovať za oponu.“ (Luboš Fellner, zakladateľ a spolumajiteľ Bubo Travel Agency) Devízový prísľub bolo písomné povolenie k výjazdu do nesocialistických krajín a jediná oficiálna možnosť, ako vymeniť obmedzené množstvo korún za cudziu menu. Čakacia doba mohla byť aj niekoľko rokov. Žiadať o neho mohol každý, no tzv. nespoľahlivým osobám sa spravidla neudeľoval.

„V tom čase som ešte nebola pracujúca a Na čo všetko fungoval poradovník? zažila som len klasické socialistické brigády. „V roku 1986 som potreboval keramické Napríklad počas vysokej školy sme boli na dlaždice na vydláždenie kúpeľne v rodinnom stavbe v Bratislave. Hneď prvý deň nám dome. V stavivách nemali nič, ale dostal som predák povedal, že odmenu dostanú len tí, kontakt na šoféra, ktorý stavivá zásoboval ktorých celý deň neuvidí. Po tomto výroku z Čiech. A vznikla dohoda. Keď mu donesiem nás nevidel všetkých celý týždeň, odmenu z nemeckého šrotoviska autorádio, tak mi povie, kedy dlaždice do bystrickej predajne dovezie. Išiel som si totiž do Nemecka kúpiť motor zo šrotoviska, pričom vôbec nebolo jednoduché vybaviť povolenie vycestovať do krajiny zahnívajúceho kapitalizmu. Šofér mi oznámil, že kachličky sú v predajni a že mi spravil očko u predavačky. Zavolal sme si teda zaslúžili. O efektivite práce som do predajne a opýtal som sa, či sú v tej dobe sa nedalo vôbec hovoriť. Robota, pekné. Odpoveď znela: Komu hus, komu ktorú teraz zvláda jeden človek, v minu- prasa, berte alebo ich predám. A tak som losti zamestnávala minimálne 5 až 10 ľudí.“ kúpil dlaždice, ktoré som ani nevidel, za (Ivana Molnárová, riaditeľka spoločnosti autorádio zo šrotoviska a koruny. Kachličky Profesia) mám dodnes. Niekomu sa páčia, niekomu nie – komu hus, komu prasa. (Ján Lunter, Pred rokom 89 fungovalo plánované ho- konateľ slovenskej firmy Alfa Bio) spodárstvo a pojem nezamestnanosť v podstate neexistoval. Naopak, bola silná Poradovník fungoval aj pri bežných poprezamestnanosť. Prácu musel mať každý. travinách. Napríklad na kvalitné jedlo ste Na nízko kvalifikované, robotnícke miesta mohli stáť v rade niekoľko hodín. Ak ste nebolo potrebné mať vzdelanie. Smutným si chceli kúpiť auto, museli ste najskôr paradoxom bolo, že pravidlo čím vyššie našetriť polovicu jeho hodnoty. Tú bolo vzdelanie, tým lepšia práca neplatilo. Viac potrebné zložiť v banke a následne čakať ako polovica spoločnosti mala za socializmu roky. Ak došlo auto, na ktoré ste čakali, ale ukončené len základné vzdelanie. v inej farbe, ako ste chceli a nevzali by ste si ho, dostali by ste sa opäť na koniec Vďaka čomu ste dostali devízový poradovníka. Napríklad byt dostali ľudia prísľub? v socializme pridelený, nemuseli ho kupovať. „Pre mňa bola novembrová revolúcia Aby ste rýchlejšie postúpili v poradovníku najvýznamnejším dňom v živote. Slobo- naň, riešením by bolo vstúpiť do komunisdu milujem a som rád, že som zažil ten tickej strany. Zavážilo tiež, ak ste si založili prechod od socializmu k systému, kde je rodinu a mali deti. možné realizovať svoje sny. Za socializmu sme sa často s rodičmi chodili kúpať do Zdroj k odpovediam: internet, moderny deMosonmagyaróváru. Naspäť sme vždy jepis, wikipedia

„Ak sa úloha nedá splniť, treba si ju aspoň užiť.“

19

Proti srsti

text: ada jung | foto: archív m.s.

Evolúcia Marcela Strýka mala jeden smer

Vystupoval nahor

V spore náboženstva a ateizmu existuje iba skúsenostný dôkaz.

Dobrodružstvo náboženstva je ako skok do neznámej nádeje. A ak bude márny a dopadneme na neúprosnú ateistickú Smrť – aspoň sme si vyskúšali všetko pekné. A bez lži.

Tieto slová napísal Marcel Strýko v závere svojej eseje Medzi smrťou a lžou (vyšla v roku 1996).

Musím sa priznať, že v čase Nežnej revolúcie bol pre mňa Marcel Strýko najzaujímavejším človekom. Upútal ma tým, že bol iný a túto inakosť by som si bola rada „overila“. Nepodarilo sa. Nikdy som ho osobne nestretla, nikdy som nesedela na žiadnom jeho filozofickom večeri a nikdy som nebola ani na ním organizovaných každoročných mariánskych oslavách na Spiši. Po jeho predčasnej smrti v roku 1994 som sa s ním mohla zblížiť už len cez jeho vieru, filozofiu, obrazy, ktoré namaľoval, slová, ktoré napísal a slová, ktoré o ňom povedali tí, čo ho poznali.

Keď som si prečítala jeho úvahu o prvotnosti vajca, sliepky a konštelácie, vypočítala a zakreslila som si tú jeho – jedinečnú a osobnú, neopakovateľnú konšteláciu narodenia. Zjavil sa predo mnou mierne roztržitý, niekedy prchký individualista, ktorému bolo ťažko stáť nohami pevne na zemi. Citlivý idealista, charizmatik a vizionár s umeleckými schopnosťami a až s prorockou intuíciou.

Neortodoxný pátrač po zmysle života, majstrovský argumentátor milujúci dobré pointy, slovné hračky, diskusie, s hlbokým chápaním vnútorných súvislostí...

(Ne)dosiahol na kľučku

Robotník Českolovenských dráh, nežný revolucionár.

zle a keď sa doštveral ku dverám, aby zavolal „Ak by bolo bez akýchkoľvek pochybností dokápomoc, nedosiahol už na kľučku.“ zané a bezo zvyšku zaručené, že Boh neexisŤažko chorý Marcel Strýko odišiel desať dní tuje, že sa nikdy nenaplní naša túžba po dobre, pred smrťou z nemocnice, aby zomrel sám vo múdrej spravodlivosti a živote vo svetle, že svojom byte v Košiciach. No podľa mňa nebol sú smiešne naše úsilia po dosiahnutí Lásky, sám, bol pripravený a dosiahol na kľučku tej že svet a život je absurdný chladný kameň, najstráženejšej brány. keby toto všetko bolo celkom isté, ani vtedy by sme neopustili naše SNY a náš život by sa stal Keby Boh neexistoval nezmyselným, ale horúcim výkrikom v púšti, Ak by som mohla cestovať v čase ako šialeným ÉTOSOM, svojou beznádejnosťou neviditeľná bytosť, chcela by som si vypočuť šialeným a smutným, výkrikom proti svetu – niektorú z debát medzi Marcelom Strýkom a studenému kameňu, takým šialeným, že keby Boh nikdy neexistoval, v tom momente by sa z toho kameňa musel stvoriť.“

Marcela Strýka ako signatára Charty 77 prepustili z televízie a stal sa traťovým robotníkom československých dráh. S dvojznačným slovným spojením „stal sa robotníkom“ som sa stretla ešte veľakrát, pri mnohých ďalších osobnostiach undergroundu komunistického Československa.

Dlhé roky bolo totiž v tejto krajine vlastne vyznamenaním. Marcel Strýko, pokiaľ viem, nikdy neupadol do depresie pre svoje robotnícke povolanie. Znemožňovalo mu snáď maľovať? Hrať v jeho kapele? Písať a premýšľať?

Zato „upadol do hlbokej depresie“ keď videl, Egonom Bondym. Chcela by som vidieť oheň, kam sa po revolúcii spoločnosť uberá. Toto ktorým horeli – veriaci a ateista. Ktorý hrial a upadnutie do depresie má aj dátum – rok 1993. ktorý pálil? Ktorý spaľoval a ktorý tlel? Pre BonA rok nato zomrel. dyho bol Strýko osobnosťou, akých nie je veľa, „Mal fakt radosť, keď sme za ním prišli „osobnosť plná hĺbateľskej odvahy, vládnuca do špitálu (ja a ešte dvaja jeho kamaráti pádnym slovom, ale i rodený básnik“. A priateľ.

Košičania),“ napísal mi o Marcelovi Strýkovi do Bondy toho napísal oveľa viac, ale Strýko je fasmailu Fedor Gál. „Nemocničné pyžamko, chudý, cinujúci práve svojím málom. Vytrvalo, úprimne bledý. Sedeli sme na chodbe a rozprávali sa. To a priamo sledoval myšlienku osobnej slobody už žil sám. Zomrel vraj tak, že mu doma prišlo človeka a zmyslu jeho bytia.

„Citlivý idealista, charizmatik a vizionár, umelec s prorockou intuíciou.“

20

M. Strýko: Budhistický chrám v Košiciach, olej, 1977.

Marcel Strýko (1955 – 1994) Pracoval ako technik v Československej televízii, v roku 1972 začal maľovať a o šesť rokov založil hudobnú skupinu Nace (Letní vtáci), pre ktorú písal texty. Podieľal sa na napísaní a vydávaní samizdatového zborníka Trinásta komnata, od roku 1980 bol v úzkom kontakte s Egonom Bondym a s pražským undergroundom. V roku 1987 sa stal členom Charty 77, v roku 1990 bol spoluzakladateľom občianskeho fóra v Košiciach, poslancom SNR a členom predsedníctva výboru VPN. Napísal viacero esejí, najznámejšie sú zozbierané v knižných tituloch Medzi smrťou a lžou a Za vlastný život.

inzercia

21

PROTI PRÚDU

text: dagu | ilustrácia: klaus lempelman

NEDAJTE SA NAPÁLIŤ FALOŠNÝM PREDAJCOM

BEZ VÁS TO NEJDE Podvodníci, ktorí žobrú s Nota bene, kazia meno poctivým predajcom a berú im zárobok. Prečítajte si, ako ich rozoznať, a neváhajte ich odmietnuť. „Bola som zaskočená, keď ma predajca prosil, aby som mu časopis nechala. Že má posledný a potrebuje peniaze na nocľah. Pravdaže, malo to byť tak – on si nechá aj peniaze, aj časopis. Skoro som mu vyhovela... O hodinu som ho stretla zase s ďalším časopisom.“ Ľubica z Trenčína Podobnú skúsenosť má viacero čitateľov Nota bene. Niektorých tak znechutila, že časopis prestali kupovať. S najväčšou pravdepodobnosťou pritom narazili na podvodníka – falošní či vylúčení „predajcovia“ kazia meno tým poctivým a berú im zárobok.

Sú asi v každom meste, kde sa náš časopis predáva. Niektorí putujú po Slovensku, aby sa nestali príliš známi. Budú tu, pokiaľ sa nájde niekto, kto im dá peniaze. Bez vašej pomoci nevymiznú. Vy kupujete, vy rozhodujete, koho podporíte. Vaše peniaze umožnia skutočnému predajcovi, aby dôstojne žil. A podľa čoho ho spoznáte?

Prvou vecou pred kúpou časopisu je všimnúť si, či má predajca preukaz. Ich vzory pre jednotlivé mestá nájdete na našom webe www.notabene.sk. Preukazy sú totiž rozdielne a platia len pre konkrétne mesto. Falošní predajcovia často používajú nepravé preukazy.

V poslednej dobe sa tiež stáva, že napríklad v Bratislave predáva predajca so zvolenským alebo banskobystrickým preukazom, a to nesmie.

Ako sa vyhnúť falošným predajcom!

1. Kupujte len od predajcu s preukazom na VIDITEĽNOM mieste. Preukaz má byť v dobrom stave a jeho číslo sa zhoduje s tým na obálke časopisu (obálky sa pečiatkujú zatiaľ len v niektorých mestách).

2. Všímajte si, či ponúka aktuálne číslo.

3. Najskôr si vezmite časopis, až potom plaťte.

4. Nájdite si toho svojho predajcu.

5. Nenechajte sa vydierať. Nekupujte od preZárukou nie je ani známa tvár. Predajca, ktorý dajcov, ktorí predávajú s deťmi. Zaplaťte len je načas alebo trvalo vylúčený, môže využiť, že za časopis. Predajca je povinný vydať vám, ak ho ľudia poznajú z predchádzajúceho obdobia. nerozhodnete inak.

Jeho registračné číslo na preukaze ani číslo na 6. Nekupujte si časopis vo vlaku, tam je predaj časopise už nesledujú. Netušia, že porušoval zakázaný. pravidlá.

7. Už z diaľky si všímajte, ako sa predajca správa Medzi nedovolené postupy patrí aj predaj Nota – ak obťažuje, vnucuje časopis, vyhnite sa mu. bene s deťmi do 16 rokov. Nenechajte sa ovplyvniť 8. Ak vás obťažuje, neváhajte volať políciu. citovým vydieraním, využívaním detí a žobraním. 9. Ak predajca porušuje kódex, ohláste ho na Na falošného predajcu vás môže upozorniť pobočke vo VAŠOM meste. Kontakty nájdete aj to, že časopis ponúka za chôdze. Za jeden v časopise na strane 33. deň je schopný vystriedať niekoľko predajných 10. Ak zaplatíte za časopis, vždy si ho vezmite. miest. Voľný predaj, ktorý sa povoľuje predajcom Pomôžete tak viac a neohrozíte existenciu v Bratislave, znamená, že môžu predávať aj na projektu Nota bene. inom mieste, ako majú uvedené na preukaze. Nie, že prejdú celé mesto. Oberali by tak o zárobok ktorí porušujú pravidlá predaja. Ďakujeme, že si predajcov, okolo ktorých miest obchádzajú. všímate, koho podporujete. Je to pre nás a našich Neváhajte odmietnuť falošných predajcov a tých, predajcov veľká pomoc.

Z bloku do bloku

text: p. m. patrónsky - pmpatronsky@gmail.com | foto: petra lajdová

November je mesiac, v ktorom si pripomíname zmenu režimu a koniec komunistickej nadvlády nad naším národom, našimi životmi. V roku 1989 som bol ešte malý chlapec, ktorý poriadne nechápal, kde žije, v akom štáte. Ale chápal som, že všetko, kde som bol, bolo akosi nasilu a mne už vtedy proti srsti. Hovoriť v škole súdružka učiteľka a pripojiť k tomu pozdrav česť práci bol pre mňa menší jazykolam. Takisto si pamätám aj na pioniersky sľub. Všetkých nás nahnali do veľkej telocvične, navliekli nám modré uniformy s červenou šatkou okolo krku, pripli odznak na hruď a pionier vlastenec, ochotný brániť vlasť pred kapitalistami, bol na svete.

V tej dobe sa ma nikto nepýtal, či chcem byť pionier, či chcem ísť do prvomájového sprievodu a držať v rukách transparent s nejakým heslom, ktorému som ani poriadne nerozumel. Jednoducho sa to muselo a mne osobne sa to nepáčilo.

Na moje šťastie sa režim STRACHU, v ktorom

som žil, nepáčil aj mnohým ďalším ľudom, ktorým chýbala podstata človeka, SLOBODA. Rozhodli sa skoncovať so systémom, v ktorom mali všetci prácu, istotu bývania a papierovej rovnosti (hahaha). Keby sa to rozhodnutie nestalo, tak by som bol naisto skončil v base ako politický väzeň alebo by

24

„Naozaj žijeme slobodne?“ ma zastrelili na hranici pri pokuse o emigráciu. S odstupom času vidím ako tento boj skončil. Namiesto demokracie máme kapitalistický konzumizmus a pri slove sloboda sa musím zase len zasmiať (hahaha).

Ani sme si to poriadne neuvedomili a nechali sme sa zase vtiahnuť do bloku, v ktorom by mal mať každý prácu, byt či dom, slobodný pohyb takmer po celom svete, a to všetko podľa vlastného výberu.

Celkom pekná predstava dokonalosti, len keby som pri tom všetkom nemal pocit, že to tak ani zďaleka nie je. Neobhajujem komunizmus, ani nepopieram nežnú revolúciu, len vidím, že tak ako v minulosti aj dnes rozhodujú politici v ďalekom Bruseli o tom, čo majú robiť naši politici. A to všetko bez toho, aby sa nás formou referenda sami opýtali, čo chceme. Dobre sa bavím pri tejto podobnosti s minulosťou a pýtam sa sám seba, čo by asi urobil Demokritos, keby vstal z hrobu a pozrel sa na súčasnú „demokratickú“ spoločnosť? Pravdepodobne by sa do toho hrobu v momente vrátil a nasledujúcich tisíc rokov by preplakal.

text a foto: jana čavojská

PÚTNIK

Domy z kameňa a blato medzi nimi. Azerbajdžanská dedinka Xinaliq.

Reč, ktorou hovorí len jedna dedina

Hostia v Xinaliqu

Z dvadsaťtisícového mesta Quba stúpame v starej Lade Nive do hôr. Pred pár rokmi naliali na prašnú cestu asfalt. Uzavretý mikrosvet tamojších pastierov je prístupnejší. Ako to zmení život v azerbajdžanskej dedinke Xinaliq, kde ľudia dodnes hovoria jedinečným starodávnym jazykom?

Vraj tu často prší a z vrcholkov hôr nezlezie sneh ani v zime. Pastieri sú na to zvyknutí.

Míňame mužov na koňoch, zababušených do pršiplášťov a s dáždnikmi nad hlavou.

Ak sa chcú dostať koňmo do Quby, trvá im to z Xinaliqu tri dni.

Cesta nás vedie kaňonmi a popod strmé skalné steny. Je vlhko a daždivo. Vrcholky hôr zahalila hmla. Plazí sa až do údolia.

Rozľahlé pastviny na úbočiach viac tušíme ako vidíme. Vystúpali sme do nadmorskej výšky nad 2300 metrov. A zrazu je na kopci pred nami dedina. Domy z kameňa a blato medzi nimi. Xinaliq.

Zakázaný trek Ťažko presne opísať, čím si Xinaliq človeka získa. Výhľadom na okolité hory, ktorý berie dych? Priateľskými obyvateľmi? Náročnými podmienkami, v akých žijú? Možno je to všetko dokopy plus vedomie, že sa tu, uprostred vysokohorských pastvín, zachoval kúsok jedinečnej kultúry. Ľudia tu už odnepamäti rozprávajú špecifickým jazykom xinalug (nazývajú ho aj ketsh). Patrí do skupiny východokaukazských nárečí a medzi najohrozenejšie jazyky na svete. V Xinaliqu totiž zostáva posledných asi tisícpäťsto obyvateľov – a tí, ktorí tu nenájdu uplatnenie,

sa radšej odsťahujú dolu do Quby. S nimi pomaly odchádza aj starodávny jazyk.

Predtým, ako postavili asfaltku, bola dedina deväť mesiacov v roku nedostupná. Preto tu ľudia stále pečú chlieb v tradičných peciach tandor a dokážu si vyrobiť všetko potrebné.

Asfaltová cesta veci zmenila. Hore nad dedinou navyše postavili vojenskú základňu.

Hranica s Dagestanom je blízko. Lenže vojaci teraz zastavujú trekerov a nepúšťajú ich na turistické chodníky smerom na hranicu.

Obľúbené treky pešo alebo koňmo do Lazy, inej dediny v horách, sú už len na zvláštne povolenie.

25

Neposlušné ovce napchajú premoknutí pastieri do nákladného auta.

„Ubytovanie? V súkromí je toho teraz málo. Ale máme tu guesthouse.“ Nobruz, majiteľ jediného xinaliqského obchodíka, máva rukou nadol, smerom k novšej časti dediny. Našťastie hovorí po rusky. Opúšťame teda kamenné centrum Xinaliqu a klesáme k miestu, kde potok, rozvodnený po daždi, pretína cestu. Nikoho netrápi, že ju o chvíľu úplne odnesie.

Jediný guesthouse Guesthouse je vlastne veľký starý dom s tureckým záchodom na dvore a sprchou na prízemí. Starý hrdzavý bojler dokonca zohrieva vodu. V troch izbách je osem regulárnych postelí.

Ak je hostí viac, ustelú im vo veľkej vstupnej hale na matracoch. S kúrením nepočítajte. Teplo je iba v spoločenskej miestnosti vedľa kuchyne, ktorá zároveň slúži ako jedáleň. Keď sa varí alebo je zapnutý ohrievač. Mimochodom: varí sa väčšinou baranina. A neodmysliteľný azerbajdžanský čierny čaj.

26

V daždi stúpame do kamenného centra dediny. Domy sú tu postavené do akejsi pyramídy, kde strecha jedného tvorí vstupný dvor druhého domu. Pre nedostatok miesta majú ľudia na týchto dvorčekoch aj malé záhradky.

Hlavnú cestu, rozbahnenú dažďom, zablokovalo nákladné auto. Premočení pastieri

„Ľudia sú tu až neuveriteľne priateľskí.“ doňho pchajú neposlušné ovce. Naháňajú ich mávaním vrecovinou a potom ich dosť nemilosrdne tlačia na korbu. Keď je celé stádo naložené, odfrčia a vyložia ho inde, na nejakej dobrej pastvine.

V Xinaliqu stále väčšinu ľudí živí pastierstvo. Muži v zime opúšťajú domovy a túlajú sa so stádami oviec po južných pastvinách.

Ženy si podľa striktných moslimských zvyklostí dodnes na verejnosti zakrývajú vlasy šatkami. Čas trávia výchovou detí, domácimi prácami, prípravou jedla a starostlivosťou o zvieratá. Vo voľných chvíľach vyšívajú.

Tradičné výšivky zo Xinaliqu volajú tikma. Ženy nimi dekorujú obliečky na vankúše, nástenné koberce, ale aj oblečenie.

Na námestí je okrem postávajúcich mužov aj obecná studňa. Kto nemá zavedený vodovod, vláči vodu odtiaľto. Je to takmer výlučne ženská práca. Elektrinu sem dotiahli ešte komunisti počas éry ZSSR. A odkedy existuje asfaltka, chodí sem dokonca mikrobus z Quby.

Jedna z fotografií v guesthouse zachytáva potulného predavača na koni, ktorý putuje dedinkami v horách so všetkým tovarom priviazaným o sedlo. Do Xinaliqu teraz môžu prísť obchodníci pohodlne starým odolným ruským autom.

Rozložia sa na námestí a ponúkajú.

Možno cestu nakoniec odplaví voda a v Xinaliqu bude všetko ako predtým.

Jazykovedkyňa z Ameriky Pricestuje vždy na celé leto, býva striedavo svoj svetonázor. O mne si budú myslieť, že Xinaliq je najvyššie obývané miesto v dome dedinčana Jusufa a v guesthouse a som taká istá.“ v Azerbajdžane. „Pozor na pastierske psy,“ va- s tlmočníkom navštevuje miestnych ľudí. Za- Nová asfaltka prináša do Xinaliqu aj takéto rujú nás miestni pred potulkami po okolí. „Sú znamenáva jazyk, jeho gramatiku, ale spisuje poriadky. veľké a silné, lebo sú zvyknuté bojovať s vlkmi.“ aj tradície, staré básne a povesti. „Aké to tu je?

Tamrika Khvtisiashvili sa psov nebojí. Vraj jej Ľudia sú až neuveriteľne ochotní a priateľskí,“ Zasypaná cesta ešte žiadny nič neurobil. A to sa po okolí túla usmieva sa za stolom v spoločenskej jedálni „Ak bude takto silno pršať, skalné zosuvy môžu pravidelne. Miestni ju volajú Mima. Štíhla v guesthouse Tamrika. Elektrina vypadla, tak zatarasiť cestu,“ upozorňujú nás dedinčania na mladá žena je Američanka, ale narodila sa sedíme pri sviečkach v teplých bundách a za druhý deň. Lejak neprestáva. Z potoka, ktorý a vyrástla v Tbilisi v susednom Gruzínsku. oknami leje. Hovorí sa, že na Kaukaze končí leto križuje asfaltku v dedine, sa cez noc stala V pätnástich odcestovala do Salt Lake City 20. augusta – a tu v horách to platí dvojnásobne. celkom slušná rieka. Na zelenej Nive teda na ročný výmenný pobyt. Medzitým však vy- Pri vedľajšom stole sedia dve ženy, schádzame dolu do Quby. pukla vojna v Čečensku a hneď nato ďalšia, Azerbajdžanka a Fínka. Aj ony navštevujú Na niekoľkých miestach je cesta už celkom v Gruzínsku. Tínedžerku okolnosti viac-menej domácnosti Xinaliqu pod zámienkou lingvi- slušne zasypaná kameňmi. Inde z nej zas výprinútili zostať ďaleko od rodiny, v Spojených stického výskumu. Lenže v skutočnosti chcú datne odhryzla voda. Sledujeme strmý zráz štátoch. „Zostaň tam, budeš tam mať lepší uloviť nové „ovečky“ pre svoju náboženskú pod sebou a uvažujeme nad tým, koľko námaživot,“ povedal jej do telefónu otec, keď sa jej sektu. Tamrika s nimi ledva prehodí zopár slov. hy stálo cestu vybudovať. A prečo ju neurobili konečne podarilo spojiť s rodičmi. „Takéto náboženské skupiny sú teraz populárne. poriadne, ale narýchlo polepili, len aby bola.

Teraz si na Utažskej univerzite robí doktorát Oficiálne tvrdia, že robia výskum alebo chari- Možno ju nakoniec voda odplaví a skaly zasypú. z lingvistiky a už druhý rok skúma jazyk xinaluq. tatívne projekty. V skutočnosti ľuďom vnucujú A v Xinaliqu bude všetko ako predtým.

27

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

Chcel cestovať a spievať, no už druhý rok je ochrnutý a verí...

Hovorte mi Ricco!

Zlato v hrdle, „neposlušné“ nohy, štýlová šiltovka aj tenisky. A nablízku vždy otec, ktorý sa pre syna vzdal všetkého.

Včera aj dnes je super. Richard má dobrú náladu, v princípe ho nič nebolí, s radosťou vstal z postele, labzuje po internete, má chuť aj spievať. Paráda! Po pár minútach nás dvadsaťštyri ročný chalan poprosí o sympatickú maličkosť: „Môžete mi hovoriť Ricco?“ Život aj kariéru mal sľubne naštartovanú.

Muzikálnosť sa v ich rodine dedí z pokolenia na pokolenie. Oco hrá na bicie a spieva, brat vyštudoval vo Viedni klavír. Ricco sa síce majstrovským zvládnutím nejakého nástroja pochváliť nemôže, všetko však vynahradí zlatom v hrdle. Vyštudoval operný spev na konzervatóriu, veľmi je hrdý aj na absolvovanie ročného kurzu muzikálového spevu a tanca.

Koketoval s Janáčkovou akadémiou v Brne, že by sa profesionálne „preveksloval“ na muzikály.

Popritom Ricco spieval, kde sa dalo. Vedel, že ak chce v tejto sfére preraziť, polovicou úspechu sú aj kontakty, intenzita vystúpení, jednoducho, dobré PR.

Čierny deň Deviateho júla pred dvoma rokmi si Ricco s mamou Violou zašli do Galanty. Vyraziť si po výplate z kopýtka. Dopriať si skvelý obed, klábosiť pri kávičke, urobiť si radosť nejakými nákupmi. Ricco si totiž na perfektný vzhľad vždy potrpel. Bol a je detailista, pedant.

Všetko musí ladiť. Šiltovka s topánkami, rám slnečných okuliarov s tričkom. Elegán. V tom čase zomrela ikona popu Michael Jackson.

Po celom svete sa organizovali koncerty na počesť jeho pamiatky. Niečo sa chystalo aj na Slovensku, pozvaný bol aj náš Ricco. A aj preto si mladý spevák chcel doplniť šatník a vybrať pekné kúsky na akciu, ktorá sa bez kamier nezaobíde.

Na druhý deň, desiateho júla, si Ricco zašiel ku kaderníkovi, na kozmetiku, s kamarátom ešte pobehal centrum hlavného mesta a už ani nevie ako vznikla myšlienka, že po nich príde kamarátov známy autom a zbehnú ešte do Auparku. Dokúpiť somariny. Sadli do auta, boli tam štyria. Ricco bol vzadu a zhruba od polky cesty sa mu štýl šoférovania onoho známeho nepozdával. „Zišli sme z mosta a zbesilo pridal na plyne. Do toho vrtel volantom zľava doprava odušu, viackrát som ho upozornil, nech neblázni.

28

Výsledok? V sanitke som sa opýtal lekárky, či mám zlomený nos, lebo som cítil na tvári krv. Stihla mi len odpovedať, nech som ticho, že mám vnútorné krvácanie.“ Potom upadol do kómy.

Nikomu z auta sa nič nestalo, všetko si zlízol iba Ricco. Brutálne. Ochrnutie od pása nadol. Šok, zúfalstvo, beznádej. A more sĺz. „Všetko v háji,“ spomína sympaťák Ricco. Pamätá si, že po prebudení na ÁRO mu najskôr vôbec nedošlo, že je ochrnutý. „Veď každý tam tesne po operácii len nehybne leží a je vlastne rád, že dýcha. O pár dní mi priniesli na izbu telku. Všetci vedeli, že som spieval na Medzinárodnom festivale menšín.

Bol z toho záznam, tak mi chceli dopriať pozrieť si to z lôžka. Chcel som sa lepšie napolohovať a zrazu bác! Nohy nefungovali, nešlo to. Všetko mi bolo jasné.“ Stále ho však chlácholili nádejou.

Pomôže rýchla rehabilitácia, poctivé cvičenie, treba čo najskôr začať!

Milosrdná lož Pobyt v Kováčovej zázraky neurobil, stav bol stále vážny. Postaviť sa na vlastné – v nedohľadne. Riccova mama stála pri synovi vo dne v noci. Veľmi ťažko znášala takýto zvrat v živote. Hlava rodiny,

„Tak túžim po bezstarostnom živote...“ otec Ďusi, celé tri mesiace o Riccovej nehode ani len netušil. „Je skvelý hudobník, hrá na bicie a spieva, celý život sme fungovali tak, že ocino hrával na luxusných lodiach, pekne zarobil a o mňa s bratom sa starala mamina. Oco chodieval domov len na pár dní a po mojom ochrnutí sme to pred ním tri mesiace dokázali kamuflovať „Až teraz si uvedomujeme, aký báječný život mojimi kšeftami. Že práve niekde spievam. Vieš, sme žili vtedy, pred havárkou. Akí sme boli strašne som sa bál, že by otec môj stav neprežil. šťastní. Bol som síce málo doma, ale zarobil Má slabšie srdce a v rodine už jedna, teda som. Nie, neľutujem, že som sa teraz takto moja, tragédia stačila,“ povie Ricco a usmieva rozhodol. Ricco ma potrebuje, manželka ho nevládze prenášať, presúvať, polohovať. Od sa pritom z invalidného vozíka na otca.

S pravdou však nakoniec museli von. Oci- toho som tu ja. Aj keď sme klesli na samé no neváhal ani sekundu. Mal síce dobre finančné dno. Úspory padli už všetky. Na rezaistenú robotu na lodi v Rusku, ale všetko habilitácie, liečiteľov, skúšame všetko možné stopol. Vedel, že nič viac pre syna urobiť aj nemožné,“ s pokorou v hlase povie silný nemôže. Iba byť pri ňom, povzbudzovať ho. chlap, ktorý sa stále nezmieril s osudom.

mali zdraví uvažovať čierne a porovnávať svoje problémy s tými, čo máme my, hendikepovaní,“ zafilozofuje si spevák, ktorý už zahodil všetky chmáry nad budúcnosťou. Nad vodou ho stále drží vidina, že raz príde ten deň... „A ja sa postavím na vlastné. Aj keby to malo byť s barlou, ale pozriem sa na svet z výšky...“ Rok od nehody už začal pospevovať. Pre problémy s dýchaním mu je jasné, že operu už ťažko utiahne. „To však neznamená, že budem ticho.“ Ricco cvičí vždy, keď to ide. Dostali ho muzikály, funky, jazz. Zopár vystúpení už absolvoval aj na vozíčku a za každú šancu je vďačný. Sú však aj dni, kedy sa jeho telo vzbúri a nič nejde podľa predstáv. „Som taký komplikovaný. Mám operovanú chrbticu, kde mi našli nejaký úlomok. Aj preto je veľmi ťažké nájsť pre moje choré nohy a citlivý chrbát cvičenie. Hyperbarická komora neprichádza do úvahy, ani toľko ospevované Adeli centrum v Piešťanoch. Musím si vždy nájsť cviky na mieru, kombinovať ich s masážami. Navyše, som veľmi spastický, telo niekedy zaštrajkuje a je kŕčovité. To sú tie blbé dni. Ovplyvňuje to aj počasie a hovorím ti, plány môžu ísť do koša. Mama s otcom to majú so mnou ťažké, som im nesmierne vďačný za obetu, ktorú pre mňa podstúpili. Nehľadia na nikoho a na nič, naplno sa venujú mne a poviem ti, to je fantastický pocit. Verím, že raz usporiadam veľký koncert, ktorý bude odmenou pre nich.

A keby to tak bolo aspoň na chvíľu aj postojačky, tak si poviem, že zázraky sa dejú,“ nádherne vzdá hold svojim najbližším Ricco.

Vinník nehody sa mu dodnes neospravedlnil, nevysvetlil zbesilú jazdu, nenašiel odvahu povedať „prepáč“.

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho osud Ricca oslovil.

Ocitol sa v stave, kedy je každé euro dobré.

Otec zanechal robotu, aby sa venoval synovi.

Hľadajú masérov, rehabilitácie, liečiteľov.

A všetko stojí peniaze. Skúsme mu prispieť na cvičenia, aby raz na pódiu zaspieval snáď Silný chalan: nerád zaťažuje druhých svojimi problémami. „Pokroky som urobil, len ešte nechodím.“ len s barlou... Ricco si to zaslúži. „Preboha, veď to nejde. Manželka o tom stále Raz... Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: nechce ani hovoriť, hrozne to bolí. Šikovný Ricco: „Vieš, aký som bol nemotorný na vozíčku? 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte chalan, ktorý žil pre spev a zrazu sa učí Úplný amatér! Skoro som rozbil v Auparku poznámku – Ricco. všetko odznovu. Tri mesiace ležal takmer výklad v zlatníctve, keď sme tam očumovali ne- Kontakt na OZ Medzi nami: bez pohybu na posteli, keď ho prepúšťali jaké nádhery. Nevedel som sa s tou mašinou ab- www.ozmedzinami.sk z ARO, mal dekubit jak ďas. Len ten, kto solútne pohybovať. Musel som to otočiť na žart, 0905 240 389 alebo 0905 910 827 zažil preležaninu, vie, aká pliaga to je a ako inak by som sa zbláznil!“ Na svet sa už pozerá (medzinami@zoznam.sk) neskutočne dlho sa lieči. Ricco sa vlastne inými očami. Obrátil sa mu rebríček hodnôt, prvýkrát posadil na vozík po vyše roku od smeje sa na problémoch, keď niekomu frajerka Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka nehody, presne si to pamätáme – 30. sep- dva dni nenapíše a chlapík je z toho v amoku... podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca „Ale na druhej strane, aj to chápem. Prečo by združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. tembra 2010.“

29

EURÓPSKY ROK DOBROVOĽNÍCTVA

text: dagmar gurová | foto: dušan dobiaš

Stanica – nezávislý kultúrny priestor pod betónovým nebom.

DOBROVOĽNÍCI NA SKUSOCH

PRESTUPUJTE NA STANICI ŽILINA-ZÁRIEČIE Žilinská Stanica je uzlom, v ktorom sa pretínajú cesty tvorivých ľudí, ochotných deliť sa o to, čo vedia, aj naučiť sa niečo nové. Niektorí z tých, čo prinášajú dobré nápady, sú dobrovoľníci zo zahraničia.

Stanica Žilina-Záriečie je zastávka, na ktorej Zastihla som ho pri práci v kaviarni. Pôsobil stoja vlaky. Za koľajnicami fičia autá a nad dojmom, že vie, kedy s vami prehodiť pár všetkým sa ako betónové nebo týči ob- slov a kedy chcete len svoj nápoj a pokoj. rovská križovatka zvaná Rondel. Hmatateľné „Na Stanici som nikoho nepoznal. Chodil cesty nie sú jediné, ktoré sa tu pretínajú. som sem na net a kofolu. Raz som začul, že Stanica je aj nezávislým kultúrnym priesto- hľadajú fotografa. Povedal som, že to skúsim,“ rom. Spája trasy domácich a ľudí zďaleka spomína. „Musel som sa prekonať, aby som – umelcov, aktivistov, tých, čo chcú tvoriť, to navrhol. Celú strednú som presedel pri objavovať, diskutovať, učiť sa. Môžete si počítači a bol zo mňa úplný odľud.“ Najskôr sem zájsť na koncerty, čítačky, premietania, iba odfotil akciu a pobral sa preč. Postupne divadelné predstavenia, výstavy, workshopy. ostával dlhšie, robil čoraz viac vecí a učil sa Alebo si len posedieť v kaviarni a inšpirovať fungovať s druhými ľuďmi. Z dobrovoľníka sa sa staničnou atmosférou. Možno aj vás zmenil na zamestnanca. „Ešte mám rok školy nadchne natoľko, že ponúknete svoj talent a z toho, čo ma baví sa už stala moja práca. a čas a stanete sa dobrovoľníkom. Nebu- Fotím, pomáham s detskými workshopmi, dete robiť zadarmo, ibaže namiesto peňazí starám sa o počítače, robím pomocného technahonobíte skúsenosti. Tak ako Dušan. nika a za barom, kde sa striedame všetci.“

30

Spoznaj kraj, nauč sa reč Medzitým stihol dobrovoľníčiť aj v zahraničí.

Takmer rok strávil v slovinskom Maribore – v kultúrnom centre Pekarna. „Na koncertoch skoro vôbec neriešili svetlá, tak som sa to začal učiť ja. Na Stanici som nechcel robiť technika, ale tu ma to chytilo. Bola to príležitosť vyskúšať niečo iné. U nás by som sa bál, že budem pôsobiť amatérsky, ale oni mali zabehnuté len koncerty a tešili sa z nových nápadov.“ Dušan založil skupinovú fototerapiu. „Fotili sme podobné veci a rozprávali sa o tom,“ vysvetľuje.

Ako dobrovoľník pracoval aj v centre pre problémových stredoškolákov. „Učil som fotiť jedno dievča. Nevedelo po anglicky, tak som sa musel rozhovoriť slovinsky. Kamarátstvo je najlepšou motiváciou, aby si sa vedel dohovoriť.“

Dodáva, že na to je výborný program Európska dobrovoľnícka služba (European Voluntary Service alebo EVS). „Viac sa integruješ s domácimi, nie si v izolovanej bubline zahraničných študentov.“

Inak ako v škole

dobrovoľníka, platí ubytovanie a strava.

Takže si gazdujú sami, bývajú v dvoch prenajatých bytoch a pravidelne majú hodiny slovenčiny. Najlepšou lekciou je však práca v kaviarni. „Musia improvizovať a komunikovať s deťmi, ktoré navštevujú detské dielne alebo s cestujúcimi, ktorí smerujú do Rajca.“

Stanica patrí k hosťujúcim a vysielajúcim organizáciám v program EVS už desať rokov.

Dobrovoľníkom sa cez neho môže stať každý, Práca pre radosť kto nedosiahol 30 rokov, má chuť vzdelávať Na Stanicu som dorazila v čase príprav na sa inou formou ako v škole a pomáhať zväčša veľký koncert. Každý, s kým som chcela v neziskovom sektore. Každá organizácia, ktorá hovoriť, bol zavalený prácou. Tine z Nemecka spĺňa podmienky hosťovania dobrovoľníkov je pomáhala s občerstvením pre kapelu. „Doma zaregistrovaná na stránke ec.europa.eu. Po- študujem filozofiu a kultúrnu vedu. Chcela drobnosti nájdete v sekcii Youth in Action pro- som spoznať aj iný svet ako ten na univergramme (program Mládež v akcii). zite. Zažiť kultúru v praxi, nielen ako teóriu. „Základom je získať skúsenosť zo zahraničia, Potrebovala som rok pre seba aj preto, aby znalosti o iných krajinách a kultúrach Európy a som si ujasnila, ako budem žiť ďalej.“ Na Staninaučiť sa komunikovať v cudzom jazyku,“ hovorí ci je od mája. „Väčšinou predávam vstupenky, Katka, koordinátorka dobrovoľníkov na Stanici. upratujem, robím za barom, ale plánujem Záujemca si teda musí vybrať službu mimo svo- aj vlastný projekt – koncert, kde by sa mali jej domovskej krajiny. „My sme hosťovali okolo stretnúť žilinskí a nemeckí hudobníci.“ 30 dobrovoľníkov z Anglicka, Francúzska, Belgicka, Talianska, Španielska, Srbska, Slovinska, Turecka, Estónska, Lotyšska, Čiech, Nemecka.

Najčastejšie sa hlásia Francúzi a Turci.“ Terajšia dobrovoľníčka Nataša (Slovinsko) sa učí fotografovať, Niki (Slovinsko) pripravovať podujatia, hlavne koncerty. Výtvarníčka Mathilde (Francúzsko) pomáha s technikou, ale chce vedieť pracovať s grafickými programami, aby mohla pripravovať plagáty. Da- Mathilde som vyrušila pri nastavovaní osvetlenia vid (Španielsko) prišiel pomáhať organizovať v S2, budove vedľa pôvodnej stanice. Vznikla konferenciu v spolupráci so Žilinskou Univer- z pivných prepraviek a slamy ako priestor pre zitou a chce urobiť aj vlastnú výstavu. súčasné divadlo a tanec. Teraz sa na chvíľu Zo začiatku dobrovoľníci pomáhali najmä pri zmenila na koncertnú sálu. Mathilde asistovala rekonštrukcii staničnej budovy, ktorá trvala Intsovi, ktorý je macher na svetlá. „Keď som niekoľko rokov. „Popri tom sme robili kultúrne sem prišiel, nemal som o nich ani šajnu,“ hovorí. podujatia, takže sa nenudili. V súčasnosti Začínal ako dobrovoľník, no pobyt si predĺžil a stal skôr produkujeme kultúru, ale vždy aj niečo sa staničným inventárom. Rozpráva pôvabnou rekonštruujeme,“ hovorí Katka. Dobrovoľníci slovenčinou a niektorí si ani nevšimnú, že je Lotyš. pracujú s video a fotodokumentáciou, starajú „Mám talent na jazyky a vedel som po rusky. Keď sa o archív, pomáhajú s bežnými prevádz- som to zmixoval, veľmi rýchlo som sa naučil po kovými činnosťami, nevyhnutnými pre chod slovensky. Aj preto, že som robil za barom.“ kultúrneho centra. „Snažíme sa vyberať ľudí Ints bol barmanom ešte predtým, ako sa roz rôznych krajín a s rôznymi záujmami. Často zhodol pre dobrovoľnícke dobrodružstvo. „Slovezmeme tých, ktorí majú skúsenosti s prácou vensko som si vybral, pretože som mal kamarátv kultúre, aby sa u nás cítili dobre. Veľakrát sa ky v Sabinove. Na Stanicu som natrafil náhodou, nám osvedčili aj dobrovoľníci, pre ktorých je lebo na východe som nič vhodné nenašiel,“ to všetko nové. Viac si to užijú.“ hovorí. „Chcel som zmenu, ale nemohol som Okrem mesačného vreckového sa si dovoliť rok cestovať a nepracovať. Program z peňazí, ktoré Stanica dostáva na každého EVS mi akurát sadol.“

„Kamarátstvo je najlepšou motiváciou, aby si sa vedel dohovoriť.“

Ochotní obšmietači Zo začiatku pracoval hlavne v kaviarni. „Vtedy sme mali ešte maličký bar, kde by si sa cítila ako teta za pultom s mäsom,“ smeje sa. „Bavilo ma to. Neskôr som začal pomáhať aj technikovi.“ Európska dobrovoľnícka služba môže trvať od jedného do 12 mesiacov. Niekto sa zdrží aj po skončení projektu. „Páčilo sa mi tu a chcel som ísť viac do hĺbky v tom, čo robím. Rok mi nestačil, tak sa na Stanici obšmietam ďalej.

Neplánoval som presne, koľko ostanem. Tá doba neurčitá sa mi akosi predlžuje. Už som tu tri a pol roka.“ Načasovanie mu vyšlo. Práve keď končil dobrovoľnícku službu, chýbal na Stanici technik. „Ints sa za rok naučil pracovať s technikou, tak sme ho zamestnali,“ hovorí Katka. On sa smeje, že má trochu schizofrenickú prácu. „Teraz nachystám svetlá, ale večer budem za barom a nič z toho neuvidím.“ Ja som si však dobre všimla, ako veľmi k zážitku z hudby prispejú zohraté reflektory. Dlho som nebola na takom dobrom koncerte. Ints zatiaľ v bare neúnavne plnil požiadavky na nápoje, usmieval sa a konverzoval v rôznych jazykoch.

Ani ostatní sa nevyvaľovali – jeden fotil, ďalší predával vstupenky, iný pomáhal, kde bolo práve treba.

Na Stanici nie je núdza ani o miestnych dobrovoľníkov. „Sú to ľudia, ktorí prídu na kofolu s kamarátmi a neskôr sa vrátia aj sami, lebo sa u nás cítia dobre. A keď ich poprosíme o pomoc, ani im nenapadne povedať nie. Ďalší raz si prácu sami pýtajú,“ hovorí Katka. Často sa zapájajú do propagácie, fotodokumentácie, organizovania festivalov. „Stovky dobrovoľníkov nám pomáhali pri rekonštrukcii Stanice, budovaní S2 a zveľaďovaní parku pod Rondlom.“ V slávnom filme Vtáčkovia, siroty a blázni je biely domček železničiara a jeho rodiny symbolom šťastia. Myslím, že podobné je to na žilinskej Stanici. Prestúpte tam na chvíľu a možno sa aj pre vás stane miestom, kde sa budete chcieť vrátiť. Článok bol pripravený v spolupráci so Zastúpením Európskej Komisie na Slovensku v rámci Európskeho roka dobrovoľníctva 2011.

31

inzercia

Baumit a komunitná filantropia. Tu sa nám páči, tu chceme žiť!

Mnohí ľudia okolo nás majú bezprostredný záujem o svoje okolie a sú ochotní pomáhať pri premene verejného priestranstva svojou dobrovoľníckou prácou, materiálnou pomocou, myšlienkami či nápadmi. Chcú zlepšiť svet a veria, že to dokážu. My zas veríme, že chcieť znamená môcť. Aby chcenie a výsledky boli naozaj zmysluplné, aby neboli poznačené nedostatkom, spoločnosť Baumit v spolupráci s Centrom pre filantropiu, n.o. už päť rokov podporuje aktívnych ľudí z celého Slovenska.

Filantropia je súčasťou našej existencie v Baumite. Už piaty rok rozdeľujeme finančné prostriedky tým najčistejším spôsobom – otvoreným grantovým programom. Tento grantový program je o podpore ľudí, ktorí pomáhajú pri vzniku zmysluplných, funkčných verejných priestranstiev – miest, kde žijú. Zameriavame sa na komunitnú filantropiu v regiónoch, v ktorých pôsobíme, a venujeme sa aj otvorenému grantovému programu „Tu sa nám páči, tu chceme žiť“.

Komunitná filantropia, tak, ako ju v Baumite chápeme, je presne smerovaná a dlhodobá podpora konkrétnych projektov predovšetkým v regiónoch, v ktorých naše pôsobenie ovplyvňuje kvalitu života. Zvlášť je zjavná v Lietavskej Lúčke a v Rohožníku. Otvorený grantový program „Tu sa nám páči, tu chceme

žiť“ je najprehľadnejší spôsob finančnej podpory. Je cielený na finančnú podporu iniciatívy ľudí, ktorí chcú zlepšovať svoje okolie, hlavne napomáhať pri vzniku zmysluplných, funkčných verejných priestranstiev. Výška podpory na jeden projekt je 1.660 ◊ v celkovej výške 16.600 ◊.

Počas šiestich ročníkov sme podporili sumou 99 583 ◊ (2,5 mil. Sk) a pomohli viac ako sedemdesiatim aktivitám ľudí, ktorí chcú prispieť k zlepšeniu svojho prostredia priamo v regióne, v ktorom žijú.

Nevesta hôľ. Intenzívna práca divadla Potôň vyústila do založenia Centra umenia a kreativity, a je aj iniciátorom projektu Umelecká záhrada – komunitný projekt úpravy verejného priestranstva. Tento projekt sme podporili v rámci nášho programu „Tu sa nám páči, tu chceme žiť“. Teší nás, že projekt Divadla Potôň padol na úrodnú pôdu a tešíme sa na ďalšiu spoluprácu.

V roku 2009 sme spustili ku grantovému programu samostatnú web stránku: www.tusanampacituchcemezit.sk

Abeland, Dedinka remesiel a umenia. Teší nás, že projekty, ktoré sme podporili, reálne fungujú a slúžia ľuďom.

takmer bodka Máme radi ľudí, ktorí povedia priamo, čo si myslia. Za predpokladu, že si myslia [...]. (Mark Twain)

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: [Zmena plodí vždy] ďalšiu zmenu. (Niccolo Machiavelli) Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc bezdomovcom. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 euro a predáva za plnú sumu 1,40 euro. Predajca je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu na str. 2. Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na hľadanie práce, príspevky na zdravotné potreby a voľnočasové aktivity s cieľom aktivizácie klientov. V rámci terénnej práce aj vyhľadávanie ľudí bez domova, ktorí potrebujú pomoc. Viac na www.notabene.sk.

Manažment organizácie Proti prúdu uvíta akékoľvek návrhy a pripomienky. Redakcia ďakuje za všetky zaslané príspevky, ale nevyžiadané rukopisy a fotografie nevracia. Prosím, neposielajte originály.

Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názorom redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom siete pouličných časopisov INSP a organizácie FEANTSA. Vydavateľ: O. z. Proti prúdu IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, www.notabene.sk Manažment projektu: Bc. Martin Opeta, riaditeľ, 0907 197 908, martin@notabene.sk,

Mgr. Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa, 0905 143 651, tordova@yahoo.com Redakcia: Mgr. Sandra Tordová, Dagmar Gurová, 0915 779 746, dagmar.gurova@notabene.sk

Distribučné miesta Bratislava O. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, Barbora Žiaranová 02/52 62 59 62, poradcovia@notabene.sk Banská Bystrica Slovenský červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Hana Kliniarová, 048/413 13 35, sus.bbystrica@redcross.sk Čadca DCH – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/432 40 88, 0918 874 839, charita.cadca@centrum.sk Hlohovec O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 38 27, viera.vavrova@d2u.sk Holíč N. o. Križovatky – Azylový dom Emauzy, J. Čabelku 3, 908 51 Holíč, Jana Pavková, 034/668 31 10, emauzy@stonline.sk Kežmarok O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/466 02 12, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk

Lito a tlač: Typocon, BIND print s.r.o.

Grafické spracovanie: Mgr. Art. Pavol Čejka Jazyková korektúra: Workaholic Culture Inzercia: Jaroslav Šipoš, 0911 214 411, jaro@notabene.sk

Košice ADCH – Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, www.charitakosice.sk, Šiba Jozef, kontakt: 0903 982 652, jozef.siba@gmail.com Levice O. z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk Liptovský Mikuláš Komunitné centrum „Nový svet” – Hlboké (v spolupráci s MsÚ Liptovský Mikuláš), Športová 1190/4, 031 01 Liptovský Mikuláš, Viera Kočtúchová, 044/552 20 52, 0911 197 227, komunitne.centrum@atlas.sk Malacky N. o. Križovatky – Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, 034/772 24 57, 0902 230 122, acbetania@orangemail.sk Nitra DCH – Dom charity sv. Rafaela, Samova 4, 950 50 Nitra, www.charitanitra.sk, Andrea Rončková, 037/772 17 92, 0907 451 771, rafael.charita@gmail.com Nové Zámky Betlehem, M. R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky, Kornélia Magyarová, 0905 427 209, Béla Magyar, 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk

Administratíva: Fabiola Mokrá Fundraising, PR: Zuzana Pohánková, 0917 275 812, zuzana@notabene.sk Street work: Peter Kadlečík, peterkadlecik@notabene.sk

Piešťany ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 033/ 772 76 87, 0915 400 577, domum@kios.sk Poprad ZSS – O. z. Korene (v spolupráci s MsÚ Poprad), Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 052/772 42 09, 0910 890 488, socialne@msupoprad.sk Senica N. o. ZSS Senica, Štefánikova 11/B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 034/622 84 56, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Trenčín Sociálne služby mesta Trenčín, m. r. o., Piaristická 42, 911 01 Trenčín, PhDr. Alena Laborecká, 0902 911 805, riaditelssmt@slovanet.sk Trnava ADCH, Hlavná 43, 917 01 Trnava, www.charitatt.sk, Zuzana Ryšková, 033/533 31 59, 0910 788 031, battarci.charita@stonline.sk Vranov nad Topľou ADCH – Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, 057/44 3 15 78, 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Žilina DCH – Dom charity sv.Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Gabriela Huliaková, 041/724 47 95, 0918 314 197, dchvincent.za@gmail.com

33

text: daniel pastirčák, zuzana uličianska | foto: archív autorov

Literárium Petra Gettinga

O tej „našej” láske Sú kréda, ktoré zľudoveli. Zavše aj za cenu vyprázdnenia zmyslu, skutočného vytunelovania slov. Napríklad to o láske k blížnemu svojmu. Ale realita sa nám vždy znova vráti ako bumerang a prefacká nás. Niežeby sme nemali radi svojich blížnych. Lež s istými podmienkami. S istou korekciou. Byť našim blízkym, to predsa nemôže platiť pre úplne každého. Svoju lásku máme len pre tých našich.

Tak ako pri správe z posledných dní. V dedinke Soblahov pri Trenčíne mali mať v miestnej chate útulok bezďáci. Strecha nad hlavou, chov zvierat či výroba predmetov na predaj. Chata pod Ostrým vrchom je navyše už dlhšie nevyužívaná. Obyvatelia a ich zástupcovia sú však proti. Vydali už nesúhlasné uznesenie, protest, spisujú aj petíciu. O chate sa doslovne vyjadrili, že má tradíciu a „bola postavená na rekreačné účely obyvateľov, je to krásna oblasť a taká by mala zostať zachovaná“.

Ibaže po A povedzme B. Chatu totiž postavili v rokoch 1942 – 1944. To značí, že v nijakom prípade nebola postavená pre obyvateľov, aby sa sem chodili rekreovať. To mohli len fašistickí nadľudia.

Ostatní boli odpad. Podľudia. To na upresenie.

V dvojtisícovom Soblahove je isto dosť ľudí, ktorí sa hlásia k slovám onoho proroka spred stáročí.

K tým o láske k svojmu blížnemu. K tým, ktoré sa tak brutálne bijú s tým druhým. S jednou chatou, ktorá kedysi vznikla pre nadľudí a v ktorej dnes opäť nieto miesta pre menejcenných.

Narazil som na slová nášho skvelého prozaika a režiséra Leopolda Laholu. Mal na ne plné právo, lebo sám si dosť užil, a bolestné boli aj jeho diela: „Vynorila sa predo mnou otázka ľudskosti. Uvedomoval som si jasne, že v deň stvorenia sveta jej nebolo, presne tak, ako nebolo holiacich strojčekov.

Príroda teda nemôže byť ani ľudská ani neľudská.

Nie je vylúčené, že zmyslom existencie človeka je obohatiť túto prírodu o ľudskosť. Vytvárať a rozmnožovať ju, pričom neslobodno zabúdať, že ľudskosť je ako banánovník, ktorý hynie zakaždým, keď plodil. Aj ľudskosť treba obnovovať.“ Autor je prozaik a redaktor Plus 7 dní.

34

Mimochodom

... Daniela Pastirčáka

Zosnulých či Všetkých svätých Počas dní a nocí prvého a druhého novembra sa po celej zemi rozžiaria plamienky cintorínov. Postavy živých sa budú družiť s tieňmi zosnulých v rituáli pamätania. Čo si to vlastne chceme zapamätať? Keď kladiem sviecu na hrob starého otca, skláňam sa pred oceánom bytia, ktorý ma presahuje, oceánom, z ktorého som vzišiel a do ktorého sa vraciam. Naši mŕtvi v nás žijú tajomným životom. Ich sny, túžby, vášne i neresti ožívajú v našej krvi. Tou Pamiatkou si pamätáme, že sme telom z ich tela tak, ako si nás budú naše deti, telá z našich tiel, pamätať, keď tu už nebudeme.

Na bráne starých cintorínov býva nápis: MEMENTO MORI. Pamätaj na smrť.

Nuž aspoň jeden deň v roku si spomeňme, že umierame. Život je veľká čakáreň.

Z jednej strany vchádzame, z druhej vychádzame. Každú sekundu sa spoza dverí na druhej strane ozve nové meno. Zavolaný vstáva, odchádza, už sa nevráti. Krátime si čas nakupovaním, hrami, niekto

dáva prednosť športu, iný kultúre. No keď sa ozve hlas, nikto neodvráva.

Pre tých, čo milujú a nemienia sa lásky vzdať, sa Pamiatka zosnulých mení na Sviatok všetkých svätých. Lebo láska sa so smrťou nikdy nezmieri. Preto v ťažkých náhrobných

„Zavolaný vstáva, odchádza, už sa nevráti.“

kameňoch nevidíme len smutnú bránu do sveta nebytia. Na všetky hroby hľadíme cez jediný hrob, ten, z ktorého pred svitaním náš Pán odišiel vzkriesený.

Odkaz pamiatky zosnulých a Sviatku všetkých svätých sa dá zhrnúť v dvoch vetách. „V mojom počiatku je môj koniec.

V mojom konci je môj počiatok.“ Tieto dve vety si básnik T. S. Eliot nechal vytesať na náhrobný kameň.

... zuzy uličianskej

Návrat k opiciam Evolučná teória neprestáva ani dnes vnášať do spoločnosti revolúciu. Od presadenia heliocentrickej sústavy azda ani nevznikla vedecká téza podobne kontroverzne vnímaná verejnosťou aj vedcami. Charlesa Darwina jeho súčasníci s obľubou zobrazovali so zvieracím chvostom. Elegantná dáma na dobovej karikatúre mu odkazovala: „Hovorte si o človeku, čo chcete, ale moje city nechajte na pokoji.“ Ani dnes nemáme oveľa jasnejšie v tom, ako evolúcia funguje, než mal Darwin pred sto päťdesiatimi rokmi. Jedno však jasné je: evolucionizmus vyvoláva odpor hlavne preto, že ruší výnimky, ktoré si človek udelil na základe vlastného presvedčenia, že je najmúdrejší, jediný obdarený dušou, celkom výnimočný na tomto svete... a preto si môže všetko dovoliť.

Sám Darwin si o ľudstve nerobil veľké ilúzie, v jeho osobných zápiskoch nájdeme aj názory, že vystatovačná ľudská duša nie je o nič dokonalejšia než pudy zvierat. Upozorňoval, že sa dorozumievajú aj zvieratá, nielen ľudia. Tušil, že jeho evolučná teória nebude pre spoločnosť ľahko prijateľná, preto s jej zverejnením váhal takmer dvadsať rokov,

kým ho takmer nepredbehol Alfred Russel Wallace. Zaujímavé je, že obaja pri hľadaní mechanizmov, ktoré by mohli evolúciu poháňať, našli odpoveď v diele politického ekonóma Thomasa Maltusa, ktorý presadzoval voľný kapitalizmus. Darwin bol sám človekom súťaživej rannej viktoriánskej doby, prírodný výber sa mu zdal vhodnou hybnou silou vývoja. A tak sa po vzore podnikania stal aj život divých zvierat zápasom o existenciu, v ktorom hynú tie najslabšie jedince.

Nedokázali by sme dnes celú túto logiku obrátiť? Nemohol by nejaký ekonóm ísť niekedy s deťmi do ZOO? Možno by pri pohľade na objímajúce sa šimpanzy prišiel s evolučnou ekonomickou teóriou, podľa ktorej by prežili len tí, čo sa majú najviac radi.

Veď sa len pozrime na tie opičky škrabkajúce si navzájom chrbty! Nie sú milé?

"Prežili by tí, čo sa majú najviac radi."

INZERCIA