NOTA BENE 53 by Proti prúdu

53 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

NOVEMBER ‘05

nb53.indd 1

20.10.2005 23:01:54

Mnohé skutočné rodiny žijú v sociálnej a hmotnej núdzi, často odkázané na cudziu pomoc. Najviac pritom trpia tí najslabší. Slovenská katolícka charita preto pomáha tam, kde sa treba postarať o deti, o starých či bezvládnych členov rodiny. Podporte nás, aby naša pomoc bola ešte účinnejšia. Ďakujeme vám. www.charita.sk

Rodina v núdzi potrebuje pomoc. Prispejte na číslo účtu 0176875345/0900, variabilný symbol 146 generálny partner

mediálni partneri

blízko pri človeku nb53.indd 2

20.10.2005 23:02:25

Z OBSAHU 3 6 Kauza

14 - 15 Reportáž

18 - 19 Eko

(Ne)zvýhodnení

Krtkovia

Čistá krajinka

Ústavný súd zrušil jeden z odsekov antidiskriminačného zákona. Ústava nedovoľuje zvýhodňovať Rómov len pre to, že patria k etnickej skupine. Ich zákonné zvýhodňovanie napríklad pri prijímaní do škôl diskriminuje nerómov.

„Baňa je každý deň iná,“ vraví predák ôsmeho ťažobného poľa v Bani Nováky Atila Lukáč. V podzemí má odrobených 24 rokov, baníkom bol aj jeho otec i štyria strýcovia. „A teraz v bani robí aj môj syn. Nie však v mojej partii.

Verili by ste, že možno rozvíjať priemysel a cestovný ruch a chrániť životné prostredie zároveň? V minikrajine Slovinsko to funguje. A viac vďaka mentalite ľudí ako vďaka prísnym zákonom. Aj malé deti vedia, že smeti sa nehádžu na zem, ale do koša.

24 - 25 Pútnik

28 - 29 Príbeh

30 Aha ich!

Byť bohatý je krásne

Neobyčajný

Punk o slobode

Prebúdzanie sa do lepšieho zajtrajšku má v komunistickej Číne miliardu podôb. Odkazy na komunistickú históriu sa tu dnes miešajú s ikonami kapitalistického konzumu. Súdruh Mao Ce-tung je rovnako univerzálne použiteľný symbol ako plechovka coca-coly.

Sám o sebe bez štipky pýchy tvrdí, že je možno najstarším kňazom na Slovensku. Aktívnym. Má za sebou striebornú, zlatú, aj diamantovú omšu – šesťdesiat rokov v pastorácii oslávil pred piatimi rokmi. „A ešte stále pokračujem, ešte stále slúžim omše.“

Punkeri si razia cestu 3. tisícročím. Hovoria, že hrajú, aj keď na koncert príde 15 ľudí. A súčasne patria medzi najväčších „ťahačov“ letných festivalov. Keď ich naštvú médiá, niekoľko rokov bojkotujú ich snahu o interview a napriek tomu ich členská základňa rastie.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti napomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu nb53.indd 3

20.10.2005 23:02:54

4 KONTAKTY EDITORIAL

SMS PRE PREDAJCOV 17.10.2005 20:41 Chcela by som apelovat na vedenie hypermarketu tesco v nitre aby nechali aspon v zimnom obdobi stat damu, ktora predava nb, vo vestibule. Myslim, ze by to nikomu nevadilo pretoze nie je dotierava, prave naopak, je velmi mila, laskava a usluzna. 17.10.2005 17:18 Dakujem predajcovi NB na Mlynskych Nivach za prijemnu konverzaciu pred odchodom autobusu. To som este netusila ze v NB najdem clanok z rodnej dediny ☺. NB je jediny casopis ktory citam cely. Vsetkym predajcom drzim palce! MB z Cierneho Balogu. 17.10.2005 16:16 V piatok som si chcela kupit NB od predajkyne pri grande v ziline, ale za jej vulgarne spravanie som si povedala nie, dakujem. Zlatica z teplicky.

Ako ulica Čím ďalej, tým viac som prekvapená z reakcií niektorých čitateľov. Vyčítajú mi, že v Nota bene propagujem homosexualitu a nahotu. Pár z nich dokonca vyhlásilo, že im je veľmi ľúto, ale kvôli tomu už viac nemôžu pomáhať bezdomovcom kúpou časopisu... Priznám sa, že vôbec nerozumiem takémuto postoju. Nota bene je pouličný časopis. Chce byť práve taký pestrý a rôznorodý, ako je ulica. Na ulici stretnete bohatých, chudobných, svetlých, tmavých, „klasicky“ aj „inak“ orientovaných, ľudí rôznych názorov a vierovyznaní, ľudí s domovom aj bez domova, ľudí veselých, smutných, šťastných, nešťastných, zdravých, chorých, mužov, ženy, deti... Každý z nich má svojské názory a každému sa páči niečo iné. Preto by pouličný časopis mal mať toľko chutí, aby si z neho každý vybral to, čo má rád. My nepresviedčame (to ani nie je naša úloha), neurážame, a, dúfam, ani nepoburujeme. Len ponúkame informácie. A priestor vyjadriť pocity. Keby sme chceli presviedčať, píšeme: Pridaj sa k nám a buď aj ty gay. Keďže chceme informovať, píšeme: Aj my, gayovia, sme tu, a takto sa na tomto svete cítime. Rovnako keď v tomto čísle Nota bene píšeme o pánovi farárovi Svetloslavovi Veiglovi, neagitujeme v prospech katolíckej cirkvi. Len vám prinášame jeho príbeh a názory. Ak vás niečo nezaujíma, stačí otočiť stránku a nájsť materiál, ktorý bude sedieť práve vám. Dúfam, že v Nota bene taký nájdete. Ak nie, tak mi dajte vedieť. A začnem si spytovať svedomie. JANA ČAVOJSKÁ ŠÉFREDAKTORKA

nb53.indd 4

16.10.2005 22:16 Prave idem domov po 4-dnovej sichte, zajtra den volna. Ako som tak sla na ASMN BA, pred vchodom boli 2 predajcovia. Zdali sa byt najskor taki dost dotieravi, vahala som, no ako som tak na nich pozrela, nemohla som inak a kupila som si NB. Za poslednych 30 Sk co mam. Jednoducho ich nemozem nechat v stichu. Deni, SC

14.10.2005 19:43 Pravidelne si kupujem VAS casopis. Nestalo sa mi, ze by niektory z predajcov bol neslusny. Ale moj naj je pan pri jednote v dubravke. Vzdy ked vidim jeho optimizmus, v tvari mi vycari usmev. A on sa ma pyta, ako to robim ze som stale usmiata...Dakujem VAM a NASEMU casopisu. Vela stastia. Andy. 14.10.2005 19:21 Chcem sa podakovat predajcovi NB z hlavnej stanice, ktory mi 30. septembra tesne pred polnocou dal casopis a nezobral si peniaze s tym, ze by to uz aj tak nepredal. Naozaj vdaka ☺ Silvia 14.10.2005 18:50 Prednedavnom som zakaznika omylom obtiahol o peniaze, ked som ho neskor stretol a chcel som mu ich vratit, vravel, nech obdarujem teraz ja niekoho, a tak kupujem NB u mileho predajcu pred uspechom v nitre cislo po 100 Sk. Ta radost v jeho ociach je obrovska a zelam mu vela stastia.

POZOR! Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na nové číslo

0915 779 746 Odkazy prijímame do 17. dňa v mesiaci.

Bezdomovci s narkomanmi Divadlo Nota bene navštívilo v jednu októbrovú sobotu resocializačné centrum pre drogovo závislých v Tomkách. Zariadenie Road Tomky oslavuje tento rok desiate výročie svojej činnosti. Za toto obdobie prešlo jeho bránami 120 klientov. Pre terajších osem klientov bola naša hra Krvavý kľúč pekným spestrením náročného režimu v tomto centre. Po skončení predstavenia sme sa všetci presunuli za dedinu a zahrali sme futbal. Bola to krásne prežitá sobota. PETER ADAM, SOCIÁLNY PRACOVNÍK OZ PROTI PRÚDU

V znamení levíčat Koniec tejto sezóny je pre cirkus Humberto mimoriadne úspešný. Nesie sa v znamení levíčat. Začiatkom októbra sa v ich zverinci narodilo dvom levím mamám šesť. „Slovensko je pre rodenie levov mimoriadne dobré,“ hovorí s úsmevom krotiteľ kráľov zvierat Bohumil Navrátil, umeleckým menom Bob Navaro. „Pri minuloročnom turné sa nám u vás síce narodili iba dve levíčatá, ale vedeli sme, že keď prídeme ešte raz, bude to ešte lepšie,“ dodáva. Cirkus Humberto končí svoju sezónu v Bratislave. TEXT A FOTO: vlk

20.10.2005 23:03:46

KONTAKTY 5 REAGUJETE Ad: Ako to robíme, NB 52

Ad: Názory, NB 51, 52

Prekvapila, až urazila ma otvorená propagácia homosexuality a homosexuálnych partnerstiev v predošlom čísle Nota bene. Je mi úprimne ľúto predajcov, ale takýto brak si viac nekúpim. Skĺzavate pomaly na dno, kde je väčšina časopisov. A to tí nešťastníci predávajú hlavne pred kostolmi. MIROSLAV SUNAL, BRATISLAVA

V posledných číslach Nota bene som si prečítal zamyslenia Janky Cvikovej. Vašu radosť zo zrušenia vojenskej služby v NB 51 zdieľam. Zásadne nesúhlasím s Vašou predstavou ideálneho sveta, v ktorom navlečieme chlapcov do ružových dupačiek. Som otcom 4 chlapcov, nepozerajú násilné ani bojové filmy, majú zakázané aj takéto hry na počítačoch. Keď sa hrajú na dvore, prvé, čo urobia, vezmú dve dosky, kladivo a klince a o chvíľu už strieľajú okolo domu. V kontraste s Vašim názorom som si prečítal o niekoľko stránok ďalej článok o nevšímavosti a strachu vo verejnom živote Zlá situácia neospravedlňuje. Chcem sa spýtať, či sa násilníkom v električkách budú stavať na odpor chlapci vychovaní v ružových dupačkách? V NB 52 sa Janka Cviková dotkla boľavej témy. 60 miliónov dievčatiek zabitých skôr, než sa mohli narodiť... Mrzí ma, že Vás to pohoršuje iba v tomto uhle pohľadu. Takzvaná prenatálna medicína sa často zvrhne na metódu prenatálnej selekcie želaných. Technológie na zabíjanie nenarodených detí sa do značnej miery zdokonaľovali pod ochrannými krídlami feministických organizácií, pod heslami práva ženy rozhodovať o vlastnom tele. Rovnakým spôsobom bola systematicky formovaná verejná mienka – že v podstate nejde o zabitie človeka. Ak to nie je človek, nie je to ani muž, ani žena,

Na stránky časopisu, ktorý sa snaží venovať sociálnej otázke ľudí na ulici, téma homosexuality nepatrí. Nemali by ste sa snažiť o objektivitu článkov? Prečo teda v článku chýbajú vyjadrenia druhej strany - odporcov tejto otázky? Prosím, jasne a zreteľne napíšte v budúcich číslach časopisu, čo je jeho cieľom a o čo sa ako celá redakcia snažíte. Bolo by nedobré, keby Vaša tvrdá a usilovná práca bola zle pochopená. MICHAL MELIŠÍK, KYSUCKÉ NOVÉ MESTO

Ad: Silák, NB 51 Trošku neuveriteľný mi prišiel článok o silákovi. Je v ňom tlačová chyba alebo skutočný fakt? Zje Golem naozaj denne 4 kilá mäsa a vypije 6 litrov mlieka? Pripadá mi to trochu neuveriteľné, veď to je za týždeň 28 kíl mäsa a 42 litrov mlieka! To je z racionálneho pohľadu takmer nemožné. A tých 82 ton, ktoré ťahal je takisto reálnych? ESTER KOČIČKOVÁ

INZERÁTY Kto daruje, alebo lacno odpredá pojazdný automobil OZ Proti prúdu Nota bene na sociálne účely? Kontakt: 0903 882 047, 0908 042 145 Marek Horňanský, Peter Adam.

nemožno tu hovoriť o žiadnej diskriminácii. Ale ak to je človek, zaslúži si ochranu bez ohľadu na príslušnosť k pohlaviu, zdravotný stav, rasu, sociálnu situáciu... PAVOL KYSELICA Je nepochopiteľné, ako na jednej strane píšete o genocíde dievčat, ale na druhej strane genocídu postihnutých ľudí (mám tým na mysli interrupcie z dôvodu poškodenia embrya) hodnotíte ako rozhodovanie ženy o „svojom“ tele. Veď je to to isté! ZDENKA ŠUJANOVÁ

Ad : Reagujete, Viera z Prešova, NB 51 Bohatstvo Cirkev má, lebo ho dostala od ľudí pre potreby iných ľudí. Kto podporuje chudobných a venuje sa tým, ktorí sú na okraji spoločnosti? Na toto sa vynakladajú aj majetky Cirkvi. Aj rúcha, ktoré sa používajú pri sv. omši, sú pekné a sú ľuďmi darované. Ak chcete útočiť na rozdiel medzi oblečením dnešných kňazov a skromným Kristom, prečo nezaútočíte aj na rozdiel medzi oblečením súčasných politikov a kráľov a napríklad oblečením, ktoré nosil franský kupec Samo v 7. storočí? SOCIÁLNI PRACOVNÍCI, DIECÉZNA CHARITA NITRA Príspevky z priestorových dôvodov krátime.

Na vysokej nohe

Kto daruje, alebo lacno odpredá OZ Proti prúdu predajný stánok v Bratislave (nefunkčný alebo v prevádzke) na účely sociálneho projektu (zamestnávanie ľudí bez domova)? Kontakt a informácie na tel. č. 0903 882047, Marek Horňanský. Potrebujete zamestnancov? OZ Proti prúdu rozbehlo projekt podporovaného zamestnávania ľudí žijúcich na ulici, ktorí predávajú Nota bene. Firmy, ktoré majú záujem zamestnať šikovných predajcov Nota bene, prosím, skontaktujte sa s Barborou Argalášovou, mail: poradcovia@notabene.sk, telefón: 02/52 62 59 62.

nb53.indd 5

Vyžrebovaná odosielateľka SMSky Mirka bola mimo Bratislavy, takže na večeru nemohla prísť. Namiesto seba poslala dvoch našich predajcov, Janka a Josefa. Tí si pikantné indické špeciality nevedeli vynachváliť. FOTO: ja

To ste ešte nezažili! Dobrá večera s predajcom, ktorého si vyberiete, v najexotickejšej reštaurácii u nás! Stopercentne indická reštaurácia Krishna v Dome kultúry Trnávka s pravými indickými lahôdkami, ktoré pripravujú praví indickí kuchári, prichádza s jedinečnou ponukou! Spomedzi SMSiek, ktoré nám posielate, vyžrebujeme každý mesiac jedného šťastného odosielateľa, a ten zažije autentickú chuť diaľok naplno!

20.10.2005 23:03:52

6 KAUZA Doterajšie investície a snahy zmeniť postavenie väčšiny Rómov v spoločnosti boli bezúspešné. Pomohol by antidiskriminačný zákon?

Ústava SR:

Pozitívna diskriminácia je protiústavná

Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

(Ne)zvýhodnení stavný súd zrušil jeden z odsekov antidiskriminačného zákona. Ústava nedovoľuje zvýhodňovať Rómov len pre to, že patria k etnickej skupine.

Ako kľúčový pre vývoj ústavnosti označil tento výrok minister spravodlivosti Daniel Lipšic, ktorý pred súdom zastupoval vládu. Jeho kolega, vicepremiér Pál Csáky, naopak tvrdí, že z politického hľadiska ide o nie celkom dobrú správu. Zákonné zvýhodňovanie Rómov napríklad pri prijímaní do škôl diskriminuje nerómov. Ústava pritom zaručuje rovnosť všetkým občanom bez ohľadu na farbu pleti.

Kto ešte? V súčasnej sociálnej situácii by bolo zvýhodnenie jednej skupiny len priliatím vody do vriaceho oleja. Podpora Rómov je beztak už dlhé roky vysoká bez viditeľných výsledkov a na diskrimináciu sa nemôžu sťažovať iba oni. Kto ešte by sa v našej spoločnosti mohol cítiť diskriminovaný? Mladí ľudia, ktorí podľa zamestnávateľov nemajú dostatok skúseností na to, aby dostali šancu? Staršie generácie, nad ktorými manažéri ohŕňajú nosom, že už nemusia byť takí výkonní a oproti mladším

nb53.indd 6

sú drahší? Ženy, ktoré sú odmietané len pre to, že môžu byť matkami s kopou starostí? Vidiečania, ktorých nikto nechce len pre to, že musia dlhšie cestovať? Na týchto všetkých zákon zabudol. Hádam na tom nie sú lepšie len pre to, že farba ich pokožky je iná? Čo by sa asi stalo, keby trebárs mladí zostali bezradne hľadieť do prázdna s natrčenými rukami? Kdesi za betónovými sídliskami by si postavili chatrče z plechov, papiera a igelitu... Nie je málo takých, ktorí museli začínať úplne od nuly s veľkým dlhom niekde na ubytovni, či s viacerými rovesníkmi v prenajatom byte, aby si vlastnou usilovnosťou zabezpečili budúcnosť. Je spravodlivé, že ich nikto pozitívne nediskriminuje? Zbohom, rovnosť šancí!

diskrimináciu vzali za svoju napríklad Česko, Fínsko a Holandsko. Európska únia odporúča členským štátom, aby pomáhali znevýhodneným skupinám obyvateľstva, ale podľa predsedu Ústavného súdu Jána Mazáka nemienila zasahovať do ústavných systémov. Zvýhodňovanie môže prehlbovať rozdiely a najmä nevraživosť medzi vrstvami spoločnosti. Niekoho výhody môžu byť tŕňom v oku vnímaným ako veľká nespravodlivosť. Prečo môže mať Róm strechu nad hlavou len za to, že je ochotný priložiť ruku k dielu? Prečo si nemusí kúpiť pozemok a materiál? A prečo to jeden Róm mať môže a druhý tú šancu nedostal? Spravodlivosť je slepá a forma pomoci a výber „šťastnejších“ nikdy nie sú objektívne.

Zvýhodňovanie Splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity Klára Orgovánová verí, že výrok súdu neohrozí pomoc Rómom, ktorú vláda naplánovala, a programy vzdelávania detí, sociálna pomoc a zdravotná starostlivosť hradená z týchto prostriedkov budú dobrou investíciou. Treba však pomáhať Rómom iba pre to, že sú Rómovia? Lipšic je presvedčený, že je možné zvýhodňovať osoby, ktoré sú v sociálnej núdzi, rovnocenne, aj napriek tomu, že deväťdesiatpäť percent z nich sú príslušníci rómskeho etnika. Z európskych krajín si pozitívnu

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ Inzercia

WWW.DOMAINS.SK NOVINKA - registrácia domén .eu REGISTRÁCIA DOMÉN .sk .com .net .org .info .biz .cz GARANTOVANÝ WEBHOSTING

Infolinka 0910 96 96 01

20.10.2005 23:04:11

TÉMA 7 Prvá Homeless reality show na Slovensku – prežijete tri dni ako bezdomovec? celi sme ukázať celému Slovensku, s akými problémami sa stretávajú ľudia na ulici, aké nepredstaviteľne ťažké je osprchovať sa či oprať si veci, ak nemáte strechu nad hlavou, čo sa vám môže stať, keď spávate na lavičkách, a či by ste sa naozaj v určitých situáciách nezachovali tak ako bezdomovec, ktorého ste minule stretli. Preto sa na jeden októbrový víkend stal bezdomovcom 32–ročný Tomáš Valacsay zo Šamorína.

Do našej reality show sa prihlásilo jedenásť ľudí, z toho dokonca dve ženy! Boli medzi nimi študenti, podnikatelia, jeden Čech, čašníčka, svedok Jehovov, dvaja novinári... Na výberový kasting však prišli iba štyria, ostatní to z rôznych dôvodov vzdali ešte predtým. Podnikateľ Tomáš, ktorého sme vybrali, vyrába zariadenia na ohňovú show a má agentúru na organizovanie rôznych pouličných predstavení. Kedysi sa päť rokov živil hraním pouličného divadla v Rakúsku, Nemecku a Taliansku. Najbláznivejšia vec, akú kedy urobil, bolo, že začal podnikať a vrazil do toho všetky peniaze, ktoré mal.

Na ulici 7.10. 12.45 Po tom, ako si Tomáš užil „pätnásť minút slávy“ pred objektívmi fotoaparátov a televíznych kamier, sme ho zaregistrovali za právoplatného predajcu časopisu Nota bene. Ako každý človek v núdzi, ktorý požiada v našej výdajni o pomoc, dostal aj Tomáš tri výtlačky časopisu Nota bene zadarmo. Všetky jeho osobné veci zostali u nás, bezdomovecké oblečenie dostal v katolíckej charite a vo fialovom svetríku, žltom tričku a zelenej čapici vyrazil do ulíc. Sprievodcu mu robil predajca Josef.. 7.10. 14.22 Tomášovi sa dlho nedarilo nič predať. „Keď vás každý obchádza, máte po nejakom čase chuť vykašľať sa na to,“ hovorí. „Aj ja som už chcel hodiť časopisy do kontajnera, robiť niečo iné.“ Potom Tomáš predal

nb53.indd 7

Tomášových

48 hodín

Tomáš pred odchodom na ulicu, ešte v civile. S Josefom si okamžite porozumeli, najmä čo sa týka počtu vyfajčených cigariet. FOTO: JANA ČAVOJSKÁ všetky tri výtlačky v priebehu desiatich minút. Kúpil si cigarety a ďalšie časopisy a predával ďalej. 7.10. 17.08 Pravidlá súťaže Tomášovi zakazujú komukoľvek prezradiť, že je na ulici len kvôli show. Takže keď šiel okolo neho bývalý spolužiak, musel pokračovať v úlohe bezdomovca. Spolužiak sa s ním dal do reči, povedal niečo o nespravodlivom osude, kúpil si Nota bene a zamával, že nechce vydať z päťdesiatky. 7.10. 17.35 V telefonickom vstupe do Rádia FM Tomáš skonštatoval, že po pár hodinách predávania Nota bene je taký unavený ako po desaťhodinovej náročnej fyzickej práci. 7.10. 19.00 Josef zobral Tomáša fárať. Nemýľte sa, v bezdomoveckom slangu to znamená vyberať kontajnery. Hovorí sa tomu aj „nakupovanie v Tuzexe“. Hľadali niečo, čím

by sa Tomáš v noci zakryl. V kontajneroch na Dlhých dieloch sa dajú zohnať najlepšie veci, niektoré dokonca úplne nové. Josef sa už vyzná. Toho, čo ľudia nachystajú pre bezdomovcov ku kontajnerom, sa ani nedotkne. Vo vnútri nádob na odpadky je vraj väčšia kvalita. 7.10. 22.14 Z kontíkov si Tomáš vyhrabal obrovskú tašku – spálňu a naložil ju objavenou perinou a inými vecami. Na večeru zjedol pagáče, rožky, klobásu a cukríky. Josef ho zobral do záchodov v Tescu, kde sa v rámci možností vyumývali, a potom zamierili na autobusovú stanicu Mlynské nivy. Ich posteľami budú lavičky na nástupišti číslo 16. 8.10. 6.00 Tomáš nemohol spať takmer celú noc. Bola mu zima, tak sa vybral do mesta a radšej chodil po uliciach. Potom si na nejaký čas ľahol a počúval rozhovor nočných cestujúcich.

20.10.2005 23:04:20

8 TÉMA 8.10. 10.15 Tomáš skúšal predávať časopis, ale volil si tie najhoršie miesta na Krížnej. Potom sa vybral do výdajne na kávu za 6 korún. „Včera som bol plný elánu. Dnes mi je všetko jedno. Keby som mal zostať na ulici a nebola by to iba hra, bolo by mi úplne jedno, čo sa so mnou stane,“ opisuje Tomáš beznádej, ktorá po nejakej dobe doľahne na každého. „Prežíval by som dni, ako by prišli, spal by som, kde by sa dalo. Nezáležalo by mi na plánoch. Neprekážalo by mi kúpiť si za všetky peniaze alkohol a opiť sa.“ 8.10. 13.26 Po káve a cigaretke odišli Josef s Tomášom na Laurinskú ulicu predávať

Z kontajnerov sa dá vydolovať všetko, čo potrebujete.

ROZHOVOR ľudská povaha pre mňa veľa odtieňov. Teraz je to len klad – zápor podľa toho, ako sa konkrétny človek ku mne zachoval. Tí, čo mi pomohli a zachovali sa ku mne pekne, sú dobrí, ostatní zlí. Zmenil sa tvoj názor na bezdomovcov? Zistil som, že sú to takí istí ľudia ako ja alebo ty, len s tým rozdielom, že večer sa nemajú kam vrátiť a musia prespať pod holým nebom.

Chýbali ti na ulici peniaze? Určite nie. Predajom časopisu som si zarobil dosť na jedlo, kávu aj cigarety. Ale určite nie toľko, aby som si mohol zaplatiť ubytovňu. Myslím si, že peniaze sa dajú zarobiť vždy. Bezdomovci však majú problém s tým, aby si ich udržali. Keďže ide o denný príjem, berú ho tak, že ho v ten jeden deň musia minúť. Okrem toho sa hovorí, že všetko, čo má nejakú cenu, máš speňažiť a potom peniaze minúť. Aby ti to nikto nestihol ukradnúť. Čo bol teda pre teba najväčší problém? Najviac som sa bál, že mi bude zima. K tomu sa pridala strašná únava a veľmi mi prekážalo, že som nemal žiadnu hygienu. Stále neviem, ako by som tieto veci riešil, keby som mal na ulici stráviť dlhší čas. Okrem toho som sa postupne začal nudiť. Život bezdomovca je príliš jednotvárny, treba len nejako prežiť deň, zohnať peniaze na jedlo a cigarety a nájsť si miesto na spanie. Obrovským problémom sú topánky. Keď ti ich ukradnú, nikam sa nepohneš a si odpísaný. Dal ti niečo tento víkend? Josef často hovorieval: „To neřeš.“ Osvojil som si to. Každá vec má svoj čas, netreba ju riešiť, ak ešte nie je aktuálna. Naučil som sa aj rozdeľovať ľudí na dobrých a zlých. To je čiernobiele videnie, ktoré som doteraz nemal. Predtým mala

nb53.indd 8

Ako sa k tebe správali ľudia? Pri predaji časopisu som sa snažil zapôsobiť hlavne na ženy, lebo väčšinou kupovali len ony. Myslím, že majú lepšie srdce ako muži. Predavačky v obchodoch sa ku mne vždy správali slušne, aj keď som pri platení vyťahoval pokrkvané peniaze z krabičky na cigarety. To ma veľmi prekvapilo. Ľudia na ulici sa odo mňa často odvracali a zazerali na mňa. Akoby sa báli, že sa im prihovorím a niečo od nich budem chcieť. Stretol som údržbára zo školy, kde diaľkovo študujem. Pokúsil som sa mu prihovoriť: „Vy ste údržbár zo stavebnej, že?“, a on mi odvrkol: „Hej, no a čo?“ a hneď odo mňa bočil, ani sa na mňa nepozrel. Dostal si sa do nejakého konfliktu? Raz sa ma snažili vyprovokovať opití chlapi. Ignoroval som ich. Druhýkrát odo mňa jedna bezdomovkyňa chcela, aby som jej kúpil čučo, o chvíľu k tomu pridala aj kolu a arašidy. Keď čučo dostala, upokojila sa. Len potrebovala alkohol. Ako si sa cítil, keď to celé skončilo? Veľmi unavený, ale ináč v pohode. Kríza prišla po dvoch dňoch. Dostal som horúčky, kašeľ, hemoroidy, a keby ste videli moje chodidlá, tak sa zhrozíte. Každý organizmus je iný, ale skôr či neskôr sa na ňom ulica odrazí. TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

FOTO: PETER FROLO

Nota bene. Tomáš bol však neuveriteľne nepozorný. Svoju tašku – spálňu si zvykol odkladať len tak na chodník a nevšímal si, čo sa s ňou deje. A tak mu ju ukradli. 8.10. 17.00 Tomáš si potreboval nájsť v kontajneroch nejaké veci na noc. Skúšal to v centre, ale tam sa nič nedá nájsť. Akurát sa zakecal s dvomi bezdomovcami. Tretia bezdomovkyňa od neho chcela čučo, kolu a arašidy. „Už rozdeľujem bezdomovcov na obyčajných houmlesov a na čučárov. Houmlesi majú ešte aspoň nejaký cieľ. Čučárom stačí fľaša čuča a dva rožky, celý deň sedia a popíjajú a vyspia sa tam, kde to na nich príde. Keby som bol bezdomovec, asi by sa zo mňa stal čučár,“ myslí si Tomáš. Zaujímavé, že aj jeho sprievodca Josef má pocit, že Tomáš by na ulici rýchlo prepadol alkoholu... Z autobusovej stanice sa Tomáš vybral na Dlhé diely, aby si „v tuzexe kúpil niečo na spanie“. Objavil svetre, ktoré by mu na noc mali stačiť.

Prvú slovenskú homeless reality show podporili:

Rádio*

klub A4 - nultý priestor

www.changenet.sk

20.10.2005 23:04:28

8.10. 18.53 Po kontajnerovom love sa Tomáš vrátil do centra a hľadal miesto, kde by sa trochu vyspal. Tvrdil, že je neprekonateľne unavený – ale to je na ulici bežný problém. Zapálil si a pani, ktorá šla okolo so psíkom, si od neho vypýtala cigaretu. Potom jej dal ešte jednu, a potom ju pozval na vodku. Ona mu za to doniesla z domu teplú deku. 8.10. 21.00 Tomáš konečne prvýkrát v živote ochutnal čučo. Jeden a pol litra za 24,90. Upíjal z neho naozaj statočné dúšky, celkom mu chutilo. Teraz ide nocovať na autobusovú stanicu. Opäť s Josefom na nástupišti číslo 16.

skrúšený výraz a s čiapkou v rukách sa postaví pred kostol. Josef ho zobral žobrať do centra. Skúšajú to viac ako dve hodiny. Výsledok – necelých 20 korún. 9.10. 12.00 Poludnie. Koniec. Na Tomáša už čakajú novinári. A on je rád, že to zvládol. S veľkou rozkošou sa u nás vo výdajni prezul, oholil a umyl si zuby. A nevedel sa dočkať, ako sa vyspí vo vlastnej posteli. TEXT: DAGMAR CANISOVÁ, AUTORKA NEĽÚBI ČUČO FOTO: PETER FROLO, AUTOR JE FOTOGRAF DENNÍKA NOVÝ ČAS JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA TIEŽ NEĽÚBI ČUČO

Autobusová stanica Mlynské nivy, zastávka číslo 16. Tomášova nočná adresa. FOTO: PETER FROLO

TOMÁŠOVE NAJ... NAJKRAJŠÍ OKAMIH: Keď to skončilo a mohol som si povedať, že som to celé zvládol. NAJSMUTNEJŠÍ OKAMIH: Keď som v jednom nepoužívanom predajnom stánku, v ktorom prespávajú bezdomovci, videl povaľovať sa na zemi medzi handrami, prikrývkami a prázdnymi fľašami detské hračky. Priamo na chodníku, v tom neporiadku a zime, žijú aj malé deti. Mám štyri a polročného syna a nedokážem si ani predstaviť, že by mal existovať v takýchto podmienkach. NAJTRÁPNEJŠÍ OKAMIH: Začal som predávať časopisy na Krížnej a ešte som o živote na ulici nič nevedel. Nevedel som ani to, kam sa chodí na potrebu. Vbehol som do nejakého úzkeho priechodu medzi domami. Síce ma ľudia nevideli, ale to, čo zo mňa tieklo, im stekalo po chodníku priamo k nohám. Okoloidúci sa začali obzerať a pohoršovať. Radšej som odtiaľ potom ušiel druhou stranou. NAJŤAŽŠÍ OKAMIH: Celá prvá noc. Ak som mal niekedy chuť vzdať to, tak práve vtedy. Bola mi zima a nemohol som spať. Najprv som sa šiel prechádzať do mesta, potom som sa vrátil, ľahol som si na lavičku, zatvoril som oči a tri hodiny som počúval rozhovor troch cestujúcich na nástupišti. NAJPREKVAPUJÚCEJŠÍ OKAMIH: Keď som videl, čo ľudia vyhadzujú. Keď viete, do ktorých štvrtí máte ísť, nájdete v kontajneroch všetko, čo potrebujete. Je tam úplne nové, nepoužité značkové oblečenie, kozmetika, paplóny, elektronika, našiel som aj fantastickú športovú tašku. Ľudia vyhodia nenačaté bonboniéry aj celé darčekové koše so všetkým možným. ja

9.10. 1.30 Josef hovorieva, že dianie na ulici je najlepší film. Pred chvíľou „pozerali“ drámu priamo na nástupišti číslo 16. Nejaký nočný cestujúci vyslopal sedmičku vysokopercentného tmavého alkoholu a naraz odkväcol na zem. Keď sa nehýbal, Josef s Tomášom zavolali sanitku. Po polhodine prišli policajti, pričuchli k neznámemu cestujúcemu a vynadali Josefovi a Tomášovi, načo vôbec niekoho volali. 9.10. 6.00 Tomáš si už na lavičku zvykol a túto noc naozaj spal. Ale topánky si musel nechať na nohách, nemal žiadnu tašku, v ktorej by si ich dal pod hlavu. Niekto mu ukradol zvyšok čuča, ktoré včera nedopil. Chcel sa ísť poumývať na verejné záchody. Vyšlo to až na druhý pokus, prvýkrát ho nepustili dovnútra. 9.10. 9.11 „Voľakedy by som to nebol schopný urobiť. Teraz mi je to jedno,“ hovorí Tomáš, nahodí

nb53.indd 9

Večerná hygiena na záchodoch v Tescu. FOTO: P. FROLO

FOTO: PETER FROLO

20.10.2005 23:04:56

10 ŠPIÓN ČO MÁ TOMÁŠ VO VRECKÁCH „V CIVILE“?

PRED

Náš víkendový bezdomovec Tomáš má 32 rokov, býva v Šamoríne, vyrába zariadenia na ohňovú šou a má agentúru, v ktorej ponúka predstavenia pouličných umelcov a rôzne programy na promo akcie. Je nielenže dochvíľny, ale dokonca chodí všade vo veľkom časovom predstihu. V partnerskom rádiu našej reality show boli nadšení z jeho „talianskeho looku“. Možno ich sklameme, keď prezradíme, že sako, ktoré má Tomáš na sebe, je od svokra a on elegantné veci nosí veľmi zriedka.

Najobľúbenejší tabak. „Som závislý,“ priznáva Tomáš.

Tomáš fajčí šúľané cigarety, a to doslova jednu od druhej. „Cigaretu si neviem ušúľať z lacného fajkového tabaku, lebo ten sa veľmi drobí, a potom sa aj zle fajčí,“ tvrdí Tomáš. Takže mu nezostáva nič iné len fajčiť drahšie značky.

Mobil, bez ktorého si život ani nevieme predstaviť. „Už ho musím vymeniť, lebo sa kazí,“ hovorí Tomáš.

3 Peňaženka, doklady. Bez nich inokedy Tomáš neurobí ani krok. Na ulici nemal pri sebe ani občiansky, o svojich peniazoch ani nehovoriac.

ČO M „Použité zápalky. Neviem, prečo som ich neodhadzoval, ale odkladal. Kúpil som si iba jednu krabičku, potom som si oheň radšej od niekoho vypýtal. Aj koruna za zápalky sa mi zdala veľa.“

2 Topánky, ktoré sa nosia „normálne“ a netreba ich mať na nohách celý deň aj v noci pri spánku, aby vám ich neukradli...

„Nechápem, prečo som si odložil tieto veci. Je to cigareta, ktorá sa mi rozpadla vo vrecku, a vrchnáčik z nešťastnej pivovej fľaše, čo som v spánku rozbil a črepiny sa mi dostali do jedla kúpeného na raňajky. Chceš ušetriť štyri koruny a prerobíš štyridsať.“

„S mojím sprievodcom na ulici, predajcom Josefom, sme vyhrabali z kontajnera dve takéto praktické taštičky. Nechám si ju navždy,“ hovorí Tomáš. TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ, AUTORKA TÚŽI PO DOVOLENKE

nb53.indd 10

„Keď som neúspešne žobral pred kostolom, jedna babička mi dala hašlerku. Hovorila, že nemá peniaze, tak mi dá aspoň cukrík.“

„Tie najlacnejšie cigarety, aké mali. Aj „v civile“ fajčím dosť, ale na ulici som fajčil dvakrát toľko. Asi to bude tou nezvyčajnou situáciou.“

20.10.2005 23:05:37

INFO 11 6. Medzinárodný festival dokumentárnych filmov

JEDEN SVET 2005 9. – 13. 11. 2005, Bratislava www.jedensvet.sk

OVEK V OH ČL

6 Preukaz predajcu Nota bene. Našťastie Tomáš ho potreboval len na tri dni.

nb53.indd 11

Skvelá teplá deka, ktorá pomohla Tomášovi prežiť druhú noc na autobusovej stanici. „Jedna pani bola vonku venčiť psíka, prešla okolo mňa a vypýtala si odo mňa cigaretu,“ rozpráva Tomáš. „Dal som jej jednu, potom druhú, potom som jej kúpil vodku, a nakoniec som sa jej „na drzovku“ opýtal, či nemá nejakú deku, lebo som bezdomovec a spím vonku. Tak odbehla domov a priniesla mi tú najteplejšiu deku, akú doma mala.“

„Zostalo mi 60 korún, takže keby som na ulici pokračoval, mal by som si v pondelok za čo kúpiť časopisy. Moja peňaženka bola krabička od prvých cigariet, ktoré som si ako bezdomovec kúpil.“

nie že ru

MAL TOMÁŠ VO VRECKÁCH AKO BEZDOMOVEC?

občians ke zd

Oblečenie z katolíckej charity Tomáša zmenilo na nepoznanie a ďalšie super veci si našiel v kontajneroch. Na ulicu aj medzi bezdomovcov absolútne zapadol. Neváhal ponúkať časopis aj svojim známym, ktorým nesmel prezradiť, že ide iba o hru, hrabať sa v kontajneroch, ani žobrať. Predaj mu išiel celkom dobre, druhú noc si dokonca trochu zvykol na zimu na lavičke, stále však cítil únavu a chýbala mu hygiena. „Ako môže takto smrdieť hlava?“ nechápal, keď si v sobotu pričuchol k čiapke. A to bol na ulici len druhý deň...

To ani zďaleka nie je kľúčik od BMW, ale minibaterka. Nájdená v kontajneri.

Filmový klub Charlie centrum, Špitálska 4 A4 – nultý priestor (V klub), Nám. SNP 12 VŠMU (Filmová a televízna fakulta), Svoradova 2

Í ZEN RO

Organizuje občianske združenie Človek v ohrození www.clovekvohrozeni.sk

FILMOVÉ SEKCIE Dozvedieť sa viac Na večné časy? AIDS – Globálna výzva Zaostrené na Irak Bohatý sever – chudobný juh Ženy dnes Strety a stretnutia kultúr Generation Next Odysea migrantov Jeden svet deťom

HOSTIA NA FESTIVALE JEDEN SVET V BRATISLAVE Ewa Ewart (režisérka - Veľká Británia) – k téme Severná Kórea a Beslan Philip Cox (režisér - Veľká Británia) – k téme Sudán a Argentína Zainap Gashaeva (aktivistka Čečensko) – k téme čečensko – ruskej vojny Nicolas Wadimoff (režisér - Švajčiarsko) – k téme Izrael/ Palestína Sebastian Heinzel (režisér Nemecko) – k téme Bielorusko Tija Mimišević (aktivistka - Bosna a Herzegovina) – k téme Bosna Jan Šibík (fotograf/novinár - Česká republika) – k téme Severná Kórea, HIV/AIDS Marek Vítek (novinár - Česká republika) – k téme Irak a Libéria Pavol Makýš (humanitárny pracovník - Slovensko) – k téme humanitárna pomoc pre Srí Lanku

FESTIVAL JEDEN SVET V SLOVENSKÝCH MESTÁCH BANSKÁ BYSTRICA 1. - 6.3.2006 Diecézne centrum Jána Pavla II. Kapitulská 21

BANSKÁ ŠTIAVNICA 8. – 12.3.2006 ART Café Akademická 2 BRATISLAVA 16. – 18.1.2006 Univerzitné pastoračné centrum Staré grunty 36 BREZNO 28.11. – 2.12.2005 Bombura Nám. M. R. Štefánika 16 ČADCA 20. – 24.2.2006 Kysucká knižnica Ul. 17. novembra KOŠICE 14. – 16.11.2005 FK CINEFIL Dominikánske námestie 8 PEZINOK 24. – 25.2.2006 KC Pezinok Holubyho 42 POPRAD 14. – 17.3.2006 Kultúrne centrum Štefánikova 14 PREŠOV 21. – 24.11.2005 Vysokoškolský klub Jarkova 77 SVIDNÍK 11. – 14.12.2005 experimentálny priestor Holičstvo Centrálna 274 ŠAMORÍN 8. – 10.2.2006 Fórum Inštitút Parková 4 ZVOLEN 7. – 9.12.2005 Domiforum Ul. M. R. Štefánika 16 ŽILINA 19. – 22.1.2006 Otvorený kultúrny priestor STANICA Závodská cesta 3

20.10.2005 23:06:27

12 ROZHOVOR

Lucia Šoralová zhmotňuje myšlienky

Mimo tela

ej krv je namiešaná zo zaujímavého genetického kokteilu. Nesie dedičstvo Maďarov, Židov aj Turkov. Sama však verí, že duše sa na zem vracajú a realita je to, v čo uveríme. S duchmi má ozajstné skúsenosti a jej život je dôkazom toho, že sny sa plnia. Na jar vydala nové CD-čko, v Prahe hrá v dvoch čerstvých muzikáloch – Miss Saigon a Tajemství a v Bratislave pripravuje ďalší. Navyše začína koncertné turné po Slovensku. Speváčka Lucia Šoralová.

Stretli sme sa traja v McDonalde v Lamači o desiatej večer v jednu nedeľu – Jozef, Lucia a ja. Lucia sa vracala zo skúšok s kapelou a v blízkom supermarkete si chcela ešte kúpiť niečo pod zub. Kým sme ju spovedali, chrumkala hranolčeky a chlipkala čaj.

Happy Jozef: Začnime pri kapelke. Chcel by som vedieť o nej niečo podrobnejšie. Aký štýl hudby teraz tvoríte?

nb53.indd 12

Lucia: Chystáme nové turné a kapela je tiež v podstate nová. Z predchádzajúcej zostavy zostal jediný člen - klávesista Peťo Preložník. Skúšame od rána do večera už tretí deň a je to super. Padám síce na držku, ale som happy. Ja som buď, alebo. Buď nerobím nič a som ako mŕtva, alebo som skoro mŕtva z množstva roboty. Ale v tom druhom stave som šťastnejšia. Jozef: Nedávno si naspievala krásny duetík so spevákom Arashom. Čia to bola iniciatíva? Lucia: Oboch nás vydáva Warner music.

Mňa v Čechách, Arasha vo Švédsku. Česká pobočka tejto firmy chcela nejako uviesť moju platňu na trh, tak pozreli do svojich archívov a navrhli Arasha. Obaja sme s tým súhlasili, a tak vznikol náš duet. Jozef: Budeš ešte pokračovať v duetoch s niekým iným? Lucia: Mám to rada. Rada mixujem žánre aj ľudí. Jozef: Je to dnes obľúbené. Lucia: Na to ja kašlem. Jednoducho sa mi to páči.

Nadšená Jozef: Nechcela by si si zahrať vo filme? Lucia: Veľmi. A keď niečo veľmi chceš, tak o tom vysielaš myšlienky a časom sa to splní. Pred prázdninami som si hovorila, že by som sa chcela ísť pozrieť do Krakowa do Poľska. A zrazu som mala telefón z agentúry, do ktorej som sa prihlásila asi

20.10.2005 23:07:00

dva týždne predtým, že Poliaci ma veľmi chcú obsadiť do krátkeho filmu. Odchod je vraj zajtra, či to môžem zobrať. Bola som nadšená. Veď len na to som čakala. Jozef: Chcela by si hrať vo filme o sebe? Lucia: Mne to pripadá také samožerstvo. Neviem, prečo by som mala robiť film o sebe. V dvadsiatich ôsmich rokoch som toho ešte tak veľa neurobila, nezažila a nepochopila. Ak by som predčasne zomrela, malo by to možno význam. (smiech) Jozef: Ako zvládaš dnešnú bulvárnu dobu? Lucia: Ľudia sú drzí. A nechajú sa vtláčať do nenormálnych vecí, ako je napríklad reality šou, ktoré pozerajú tri štvrtiny národa. To je úbohé. Jozef: My máme teraz v občianskom združení Proti prúdu vlastnú reality šou, ktorá je o tom, že vybraný človek môže zažiť na ulici tri dni naživo so všetkým, čo k tomu patrí. Lucia: Super. To má zmysel. Aj ja chcem. (smiech) Jozef: Myslíš, že by si to zvládla? Lucia: V noci by som sa asi bála. Bola by som radšej, keby sme boli aspoň dvaja. Jozef: Inak by si z toho nemala strach? Lucia: Nie. Bola som kedysi s kamarátkami v Berlíne, bývali sme v squate a spievali sme na ulici cigánske piesne. Chceli sme si vychutnať tento spôsob života so všetkým, čo k nemu patrí, tak sme jedli v potravinových kolosoch nespotrebované potraviny z predošlého dňa, ktoré personál vždy vyložil za obchodný dom. Galina: Čo sa vám na tom páčilo? Lucia: Že je to dobrodružstvo. Ale nebyť kamošky, asi by som to nezvládla. V dome, kde sme bývali, boli ľudia z rôznych kútov sveta a boli tam všelijaké zaujímavé veci. Našla som tam šáločku z dvadsiatych rokov, dodnes ju mám, je bielo – modrá. Ako pamiatku na to miesto som si ešte doniesla náušnicu. Ale trochu som narážala na to, že som nemohla uplatniť svoje sociálne návyky, lebo v kúpeľni bola len nefunkčná vaňa, takže som sa len oplachovala na záchode. Jozef: Bola to pre teba skúsenosť do života? Dalo ti to niečo? Lucia: Hlavne som zistila, že som trošku rozmaznaná, lebo sa vo mne spočiatku ozývalo: Nebudem toto, a ja chcem toto... Bola to skúsenosť, a veľká. Ale aj zábava. Je fajn, keď človek vie, že

ide len o hru, že sa vráti domov a zase bude fungovať ako doposiaľ.

Bez seba Jozef: Čo by z teba bolo, keby si nespievala a nehrala? Lucia: To neviem. Začala som študovať špeciálnu pedagogiku. Čiže keby neprišiel konkurz na Vlasy, asi by som to dokončila a bola by som učiteľka. Ale dnes si už nie som istá, či by som to zvládala. Myslím si, že by som prešla do tretieho sektora. Robila by som s utečencami, alebo niečo podobné. Môj brat bol postihnutý, preto som mala potrebu niečo vrátiť. Ale myslím, že som na to slabá. Nedokážem byť v pohode, keď je vedľa mňa chorý človek. Je mi zle z toho, že aj taký môže byť ľudský život. Galina: Vy veríte, že nič nie je náhoda, aj že sa rodíme viackrát. Mali ste niekedy zážitok, pri ktorom ste komunikovali so svetmi nad nami? Myslíte že sú? Lucia: Vždy mám pocit, že niečo je, ale bežne sa s duchmi nerozprávam. Moja teória je, že keď človek na niečo silno myslí, tak to zhmotní. Pretože realita je to, v čo uveríme. Tak mi to vychádza. Jozef: Si veriaca? Lucia: Vlastne som. Galina: Chceli ste sa niekedy dozvedieť svoju budúcnosť? Boli ste u veštice, alebo si nechali vyložiť karty? Lucia: U veštice som bola veľakrát. Ale to sú skôr smiešne príhody. Väčšinou to boli šarlatáni. Ale nedávno mi vyložila karty dcéra kamarátky z muzikálu. Venuje sa tomu už osem rokov a ozaj je v tom dobrá. V mojich kartách videla niekoľko ciest a povedala, že mám nad sebou stálu ochranu. Aj s mamou sme robievali niečo, čo nie je práve kóšer. Vyvolávali sme duchov. Tí pomocou hrnčeka chodili po písmenách abecedy napísanej na stole. Galina: Čo vám duchovia povedali? Lucia: Všeličo. Niekedy to bol aj nezmysel a my sme sa smiali. Vtedy sme si hovorili, že pohárom hýbe naše podvedomie. Ale inokedy sme boli o prítomnosti duchov presvedčené. Pamätám si, ako šla raz mama povedať susedovi odkaz jeho mamy, ktorá práve umrela a my sme s ňou komunikovali. Zaklopala mu na dvere a povedala správu: Nech sestra nepredáva dom. On prišiel o pár minút celý zelený, že mu

práve volala sestra. Vraj chce predať mamin dom. Aj my sme z toho boli bez seba. A raz sa mama pýtala duchov, či už bude do konca života sama, bez partnera. Vtedy už boli naši rozvedení. Odpoveď duchov bola: Dunaj. No ďakujem, povedala mama, to znamená, že sa mám hodiť do Dunaja? Ale žila ďalej, odsťahovala sa do Považskej Bystrice a po dvoch rokoch sa tam zoznámila so svojim terajším manželom. Po rokoch prišla na návštevu ku kamarátke, s ktorou sme kedysi vyvolávali duchov, a keď jej predstavila svojho manžela, tá skoro onemela. Volá sa totiž Jarko Dunaj. Galina: Mne raz v noci zabehol vo sne jazyk a precitla som na to, ako vylietam z hlavy. Moja duša mala tvar nafúknutého bieleho balóna. Najprv ma to nadchlo, ale vzápätí som sa zľakla a duša zapadla späť do tela. Takže neviem, čo je ďalej. Lucia: Škoda. Netreba sa zľaknúť. Mne sa ešte mimo tela nepodarilo dostať a je mi to ľúto. Ale budem na tom pracovať. Je to super, potom človek pochopí, že smrť je nič, že je to len prechod z jednej reality do druhej. Jozef: Hovorí sa, že keď človek zomiera, v stotine sekundy mu prebehne pred očami celý život. Ale mne sa to stalo aj v jednom zábavnom parku vo Švédsku, keď som skúšal s kamarátom voľný pád. Vyliezli sme hore na tyč, nechali sa spustiť dole a vtedy to prišlo. Lucia: Teraz mi to došlo. Tvoje telo šlo veľmi rýchlo a duša z neho vyletela. Jozef: Áno. Ona to nestíhala. Lucia: Mňa úplne mrazí. To je super. Jozef: Poďme späť k hudbe. Bude ťa teraz na Slovensku vidno častejšie? Lucia: Práve sa začne šnúra koncertov. Na stránke www.LuciaSoralova je vyvesené, kde kedy budem. Jozef: Budeš vystupovať v kluboch, alebo... Lucia: Vždy v kluboch. To, čo robím, je hudba, ktorá potrebuje byť priamo pred ľuďmi. Jozef: Takže kluby viac vyhovujú? Lucia: Áno. Mojej hudbe určite. A aj mojej duši. GALINA LIŠHÁKOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA 24 HODÍN JOZEF JAMRICH, AUTOR JE PREDAJCA NOTA BENE FOTO: DAGMAR CANISOVÁ, AUTORKA MÁ PROBLÉMY S AUTOM

Inzercia

Dolné Rudiny 3, 010 01 Žilina Tel.: 041 / 763 33 67 fax: 041 / 764 11 11 www.frontinus.sk

nb53.indd 13

20.10.2005 23:07:15

14 REPORTÁŽ

Baníci sa cítia v bezpečí, až keď vyfárajú a zasadnú k pivu v najbližšom pohostinstve

Krtkovia ve ozrutné kolesá driapu do čiernej steny. Niekoľkotonový kolos reve na plné obrátky. Zo steny strháva uhlie, čo tam sedí už niekoľko miliónov rokov, a vypľúva ho za seba. Hornina roztrhaná na kusy putuje po dopravnom páse preč.

Čierny prach si sadá na baníkov. Obnažený strop mlčí. Len kde-tu sa z neho odtrhne kus uhlia a strmhlav sa zrúti na zem. Riziko, že spadne celý, podvedome straší každého. Vypratať treba všetko uhlie, už nikdy sa sem nikto nevráti. Chodba, v ktorej sa mihajú čierne tváre s prilbami a blúdiacim svetlom na hlave, zmení podobu. Výstuž sa o pár metrov posunie a všetko, čo má za chrbtom, navždy zasype.

Riziko Pohyb popri ťažobnej stene je skľučujúci. Šero, vlhkosť, teplý prievan, všadeprítomný uhoľný prach a málo miesta. V Bani mládeže, alebo po novom v Bani Nováky, spadajúcej pod Hornonitrianske bane Prievidza, sú aj ťažšie úseky. Na niektoré sa dá dostať len štvornožky. Na porube medzi dvomi chodbami pracuje pätnásť chlapov. Podaktorí odetí len v trenírkach, iní hore bez, alebo v prepotených košeliach. Práce na tomto úseku sa nezastavia, ako je rok dlhý. 62 baníkov v štyroch smenách

nb53.indd 14

by malo za 24 hodín vyťažiť 1100 ton uhlia. Taký je plán. Ak ho splnia, dostanú prémie. Z osemdesiat metrov širokej steny ubudnú za deň dva metre. „Baňa je každý deň iná,“ vraví predák ôsmeho ťažobného poľa Atila Lukáč. V podzemí má odrobených 24 rokov, baníkom bol aj jeho otec i štyria strýcovia. „A teraz v bani robí aj môj syn. Nie však v mojej partii. Dvaja z rodiny by nemali robiť spolu na jednom pracovisku.“ Dôvod je prostý. „Aby v prípade nešťastia nezahynuli obaja.“ Atilovi uhlie vonia. Prirástlo mu k srdcu. A čo strach? „Prvých dvadsať rokov je najhorších, a potom sa už človek nebojí.“ Žartuje. „Kto tvrdí, že strach nezažil, je klamár. Stále som ostražitý. Stáva sa, že lezieme pod holé, nezaistené steny a stropy bez výstuže. Riziko s nami žije v podzemí.“

Zdar Boh! Banícky pozdrav. Pri fáraní do bane je nutné si ho zafixovať. „Keď baníkov budete zdraviť dobrý deň, budete na smiech,“ upozorní nás inšpektor výroby Peter Korenčiak. V tmavej úzkej chodbe, v hĺbke tristo metrov pod zemou, stretávame ďalšie svetlo. Svetlo na hlave baníka s ufúľanou tvárou. Pravidlom je, že „čelovka“ sa nezhasína, podobne ako sa z hlavy nesmie skladať prilba. Pravidiel je neúrekom, podobne ako zákazov. Najprv treba poslúchnuť pani v hosťovskej šatni a vyzliecť sa donaha. Fasujeme všetko banícke. Od trenírok až po prilbu. O poschodie vyššie, v lampárni, sa

fasujú čelové lampy. S dvojkilovou baterkou vydržia svietiť až 16 hodín. K povinnej výbave patrí aj sebazáchranný prístroj. Pravidlá hovoria, že musí byť vždy v dosahu piatich metrov, inak platí baník pokutu 500 korún. Toľko je aj za fajčenie v areáli banského závodu. V bani sa len „močkuje“, čiže žuje podomácky vyrobený tabak. Za dverami s nápisom „sfáranie“ sa fasuje desiatový balíček a čapuje červená malinovka. Tečie rovno z kohútika. Pitný režim zabezpečuje zamestnávateľ. Cestou ku klietke, ako baníci volajú výťah do podzemia, sa nedá nevšimnúť naliehavá výzva: „Ohodnoť sa! Ako si pripravený na dnešnú smenu? Chceme, a veríme, že aj ty chceš, aby si sa z práce vrátil domov zdravý. Rodina ťa čaká!“ Cesta do podzemia je rýchla. Ani v ušiach nestihne zaľahnúť. Prvé, čo človek vidí na dne šachty, sú železné vozíky. V sporo osvetlenom tuneli vanie stály vietor. Prievan, ktorý nám umožňuje dýchať, prináša čerstvý vzduch. Nasávaný je zhora a kdesi na druhej strane ho vyfukujú už „použitý“. V zime sa čerstvé vetry dokonca ohrievajú. Kilometre pustých chodieb tvoria podzemný labyrint. Čakáme na „fárak“, elektrický vláčik, ktorý nás odvezie vodorovne smerom na sever do ôsmeho ťažobného poľa.

Milióny ton „Uhlie ešte zažije renesanciu,“ presvedčivo tvrdí riaditeľ Bane Nováky Stanislav Gurský. Jeho spotreba síce klesá, ale... „Ceny

20.10.2005 23:07:16

Na stene: Tam, kde sa ťaží, je šero, vlhkosť, teplý prievan, všadeprítomný uholný prach a málo miesta. ropy a plynu nám momentálne hrajú do karát. Svetové zásoby uhlia sa odhadujú ešte na päťsto rokov, my ho máme tak na päťdesiat. Tridsaťpäť miliónov ton uhlia je pripravených na rúbanie. Zhruba dvojnásobok je už vyťažený.“ Z jeho slov vyplýva, že baníci nie sú odsúdení na vymretie. Čo bude v budúcnosti s baňami, je však vo hviezdach. Na svete sú aj lacnejšie suroviny. Navyše, banícke stredné školstvo prakticky zaniklo. Najväčším odberateľom hnedého nováckeho uhlia je elektráreň v Novákoch. Denne „skonzumuje“ niekoľko vlakov, niekoľko tisíc ton uhlia. Síce menej ako kedysi, ale pán boh zaplať. Ročne sa v hornonitrianskych baniach vyťaží 2,4 milióna ton uhlia a v podzemí baníci vyrazia 15 kilometrov chodieb. Baňa Nováky zamestnáva 2 650 ľudí, z toho je zhruba dvetisíc baníkov. Z času na čas odchádzajú skúsení baníci pracovať do zahraničia. Kopať tunely, kvôli zárobkom. „V Nemecku dostane baník 1500 eur. U nás 450, maximálne 500 aj s nadčasmi,“ dozvedáme sa od chlapov priamo v podzemí. Siahodlho hovoria aj o chorobách, rannom horko-ťažkom dýchaní, extrémne namáhaných kĺboch a iných neduhoch z povolania.

Týždeň baníka Sedem dní robí, dva dni oddychuje. Dva dni fára ráno, dva poobede a tri dni má nočnú. Nasledujú dva dni voľna a potom odznovu, koldokola. „Ak nám nočná vyjde na piatok, máme nočnú aj v sobotu a v nedeľu. To nie je život. A vidíte, už

Prezliekáreň: Špinavé mundúry visia pod stropom ako mátohy. Prázdny vešiak znamená - baník na pracovisku. to robím 21 rokov,“ rozpráva Vlado Lašák. „Ak chcem priniesť domov 20 000 korún, musím odrobiť štyri šichty navyše.“ Zavše vznikne v bani požiar a Vlado ako banský záchranár sa podieľa na jeho likvidácii. Zásahy sú dobre platené, nasadzuje však pri nich holý život. „Voľakedy som zarábal viac ako celá rodina dokopy,“ porovnáva Vlado neporovnateľné. Baníci patrili v minulosti k najlepšie plateným profesiám. Bolo medzi nimi mnoho Hrdinov socialistickej práce. Dnes sú len číslami. Ak chcú zarobiť, musia prekročiť plán. A to má jeden háčik. „Ak chceme prekročiť plán, musíme pracovať až na hranici banského rizika.“ Vzniká začarovaný kruh. Striktné pravidlá sa musia dodržiavať, inak slúžia ako alibi pre zamestnávateľa v prípade úrazu. Prekročiť plán však chlapov motivuje. Kvôli tridsaťpercentnej prémii.

Predák a vedúci bloku Atila Lukáč, vľavo aj Vlado Lašák robia v bani už vyše dvadsať rokov. Prácu zdedili po otcoch.

nb53.indd 15

Dofárané Je po šichte. Padla. Z pracoviska treba prejsť hodný kus pešky a počkať na fárak, ktorý zváža chlapov ku klietke. V útrobách miniatúrnych vozňov na sedenie je tma. Baníci podriemkavajú, dokonca pozhasínali aj čelové lampy, čo by nemali. Vlak postojí, zazvoní a masa baníkov sa pohne ku klietke. V úzkom výťahu panuje hrobové ticho. Baníci stoja po bokoch i uprostred, šestnásť mužov v trojstupe. Ďalšie tri desiatky chlapov stoja dve poschodia nad nami. Klietka je rýchla. Šesť metrov za sekundu. Razdva je hore. Denné svetlo udrie do očí. „Najhoršie sú zimy. Ráno fárame za tmy a vyfárame, keď je vonku znovu tma,“ vravia baníci. Sprcha je pre každého vykúpením. Mydlo je erárne, uterák tiež. Špinavý mundúr si baníci v prezliekárni zavesia na vešiak a reťazou si ho vytiahnu pod strop. Sú ich tam stovky, pripomínajú mátohy. „Česť statočnej baníckej práci,“ hlása červený transparent vo vedľajšej prázdnej hale. Po rannej šichte sa z ampliónov v areáli závodu ozýva ľudová hudba. Znie doslova budovateľsky. Pripomína staré časy prosperity. „Keď sa plní plán, hrajú moderné pesničky,“ dozvedáme sa. Podaktorí baníci si v stánku kúpia cigarety, zoberú bicykel a hybaj domov. Zapáliť si smú až mimo závodu. Už za bránou ťahajú jednu od druhej. Aj pivo chutí až „v bezpečí“. Zhruba o druhej hudba zmĺkne. Baňa v Novákoch sa ponorí do bežného ticha. Kolesá na vysočiznej ťažobnej veži, ktorú vidno už z diaľky, však nepostoja. Do bane putuje ďalšia šichta. Veľa sa toho nezmenilo. Aspoň čo sa týka podzemia. TEXT: JURAJ SEDLÁK, AUTOR JE REPORTÉR TÝŽDENNÍKA +7DNÍ FOTO: JOZEF BARINKA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR TÝŽDENNÍKA +7DNÍ

20.10.2005 23:07:20

16 NÁZORY

Pohanská úcta Už od detstva mi zostala taká zvláštna úcta pred kňazským rúchom. Nikto ma pritom do kostola nevodil. Chodil som sa do bohostánkov pozrieť len tak, zo zvedavosti. Aj napriek tomu, že som neskôr, ako novinár stretol niekoľko farárov obvinených z rôznych zločinov, krádeží, sprenevier, ba dokonca i vraždy, na ich menej či viac významný majestát som nezanevrel a rúcho vo mne budilo úctu naďalej. Bolo to vďaka farárom, s ktorými som sa spriatelil, ktorí ma neodmietli pohostiť a prenocovať, keď som potreboval, napriek tomu, že som z ich pohľadu pohan. Moja pohanská úcta sa prehĺbila, keď som prišiel medzi našich bohabojných krajanov do kopcov v rumunskej župe Bihor. Pre nich je farár viac ako len pastier duší. Dekan Peter Kubaľák svojím

Čoho sa bojíme

dielom prispel, že deti môžu bývať na novom internáte slovenského lýcea v Bodonoši. Dôstojný pán Augustín Albert z Novej Huty prijal aj funkciu starostu, len aby dedinu zveľadil a zmodernizoval. Robí to dokonale. Martin Roľník sa našiel na odľahlej kopanici Gemelčička, kde s pomocou švajčiarskej humanitárky vybudoval ošetrovňu s lôžkovou časťou pre ľudí z doslova posledných chalúp... A to nie sú všetci. Napríklad mladý Janko Gondek z Bodonoša na svoje veľké činy ešte len čaká. Samozrejme, títo páni farári toho urobili ďaleko viac. Sú to správni chlapi na svojich miestach. Aj oni prispeli k tomu, že som na farárske rúcha nezanevrel a stále pre mňa znamenajú najmä spásu iných. Moja úcta. VLADIMÍ KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR TÝŽDENNÍKA ŽIVOT

Keď sa Ludvíka Vaculíka nedávno pýtali, čo hovorí na ťažkú sociálnu situáciu na Slovensku, prirovnal nás k nafúknutej krave, ktorá ťažko trávi to, čo v poslednom desaťročí dobrovoľne spásala. A hoci sa smial, karhal za uprednostňovanie zlého: holdovali ste nesprávnemu, a tak zaslúžene trpíte. Spisovateľ nie je sám v náhľade na sklon Slovákov k zlým voľbám. O našej povoľnosti nesprávnemu hovoria aj výskumy verejnej mienky. Ukazujú, že oproti európskemu priemeru sme menej hotoví za každých okolností dodržiavať zákon a menej horliví vyžadovať to od ostatných. Inak povedané, častejšie ako iní žiadame, aby sa bral ohľad na situáciu. Také sú fakty. Pre mnohých sú dôkazom, že nevieme hrať fair play a na demokraciu sme nedorástli. Skúsme sa však pozrieť na vzťah Slovákov k právu z inej stránky. Za zdanlivou vlažnosťou môžeme vidieť dvojakú neistotu. Neistotu pri určovaní, čo je správne, a neistotu úsudku, či je rozumné ozvať sa. Prvá neistota často plynie z nadbytku poznania. Keď

na vec pozeráme zblízka, pri rozhodovaní nás spletitosť detailov môže ochromiť. Silný zmysel pre detail mávajú ľudia v podriadenom postavení. V styku s mocnými musia byť vnímaví aj k drobným narážkam a gestám, aby sa im nezaplietli do cesty a nestratili priazeň. Preto vidia komplikovanosť sveta jasnejšie a váhajú s jednoznačným pomenovaním vecí. Veď vo všetkom je toľko háčkov, že pokus odstrániť škodlivú vec môže narobiť viac zla ako jej tolerovanie. Aj druhá neistota sa nadobúda v prikrčení. Kto ostražito pozoruje svet, vpisuje si do pamäti momenty, keď sa zákon stal palicou na toho, kto sa pokúsil ukázať na prešľapy mocných. Potom verí, že paragraf už svojím tvarom signalizuje, že prekrúcanie je princípom práva a pre malých je dotyk s ním rovnako nebezpečný ako s drôtmi vysokého napätia. Vidím to teda tak, že voči zákonu nie sme ľahostajní. Len vieme o napätiach sveta a popálených rukách príliš veľa, aby sme si trúfali dovolávať sa ho. ZUZA KUSÁ

FEJT ÓN

Miluj blížneho svojho! Práve nám do domácnosti pribudol - zajačik. Čierne oči, biela labka. Hopká hore-dole po byte, zvedavo preveruje, kam sa to dostal a či mu u nás bude dosť dobre. Najviac si však obľúbil nášho psa. Ťažko sa mi vžíva do zajačej logiky a zajačích predstáv, ale povedal by som, že v tej našej starej dáme vidí svoju babičku. Vôbec sa jej nebojí, podíde až k nej a ovoniava jej chvost. Ona sa však z toho vonkoncom neraduje. Po prvé, už má neblahé skúsenosti s naším potkanom. Keď ho dcéra priniesla, skoro sa zbláznila od šťastia. Celé hodiny stála pri klietke a pozorovala ho. Ovoniavala ho s toľkou náruživosťou, až by som povedal, že ho fetovala. Trvalo to dovtedy, kým sa potkan nenabažil psa. Jednoducho prišiel ku mriežke a zahryzol sa do kusa nosu, ktorý pretŕčal dovnútra. Bolo po láske. Suka sa odvtedy potkanovi vyhýba na sto honov

nb53.indd 16

a ak sa potkan náhodou prechádza po izbe, vyskočí na gauč a zhora, z bezpečnej vzdialenosti, ho sleduje pohľadom. Čo sme to z toho zvieraťa vychovali? Veď to bol kedysi lovecký pes, ktorý mal nosiť zastrelené kačky z vody. Dnes je to typická ukážka petržalského panelákového zvieraťa. A to ani nehovorím, že sme v tom paneláku vychovali už aj - hus! Dcéra bola malá, my na trhovisku, a práve predávali drobné žltučké húsatká. Dcéra zapišťala - Chcem!?, žena Kúpim!? a kým som sa zmohol na slovo, mali sme húsatko v papierovom vrecku. Starali sme sa oň pol roka, vlastne až dovtedy, kým ho - teda už ju, lebo sa premenila na statnú hus, nezačala učiť gágať. Rozhodol som o jej presťahovaní na dedinu, kde sa jej už o vani plnej vlažnej vody mohlo iba snívať. Vlažnej, samozrejme, aby neprechladla. Zrejme už potom nedostávala ani zelený

hlávkový šalát po desať korún kus a celkom určite sa nevozievala skrytá pod kabátom na Rusovecké jazero na prechádzku v autobuse ani nepozerala televízor s krkom vyloženým na manželkinom ramene. Ale nemôže ani pípnuť, zahrnuli sme ju dokonalou starostlivosťou a láskou. Ako teraz toho nášho nového zajaca. Živo si viem predstaviť, ako sa za pol roka naučíme vyhovieť jeho skrytým želaniam, čítať jeho myšlienky a postarať sa o všetky jeho potreby. Darmo, máme radi zvieratá. Veď sme už mali aj andulky, aj morské prasiatko, aj niekoľko škrečkov a určite by sme si poradili aj s kozou či ovcou. Iba o človeka z ulice sme sa nikdy nestarali. Tvárime sa, že takí ľudia neexistujú, vyhýbame sa im. Človek si vraj musí vedieť poradiť sám. A ak nevie, jeho problém. Zvláštna logika, však? PETER KUBÍNYI

20.10.2005 23:07:34

NA HRANICI 17 Farebné čakanie na ceremóniu. Pakistanská - islamská strana je menej pestrá.

eby tak zostal indicko - pakistanský konflikt iba v tejto podobe... Realita je však oveľa nebezpečnejšia, ako rituály, ktoré síce môžu vzbudiť strach, ale nakoniec vždy všetko dobre dopadne.

Rituál sťahovania zástav Indie a Pakistanu

Tribúni z tribún Veľká, hrdá rivalita medzi Indiou a Pakistanom sa každý večer pred západom slnka prejavuje na hraničných priechodoch týchto dvoch krajín. Jedným z nich je aj Atari na indickej strane, neďaleko hlavného mesta štátu Pandžáb. Z Amritsaru je to sem pol hodiny motorikšou. Pred zotmením sa na hranicu hrnú stovky ľudí, najmä sikhov vo farebných turbanoch, aby na pripravených

tribúnach prejavili svoje odhodlanie. Oproti nim sa zatiaľ usádzajú Pakistanci. Po ceste, rozdelenej dvoma bielymi pruhmi a železnými bránami, pred ceremóniou sťahovania vlajky pobehujú ľudia zo zástavami, kričia heslá a názvy svojich krajín. „Hindustan,“ burácajú Indovia tak, aby prehlušili volanie „Pakistan“ z druhej strany. Národní tribúni z tribún nestíchnu, ani keď sa otvoria železné vráta a velitelia

Pochod na oboch stranách vyzerá naozaj hrozivo.

nb53.indd 17

stráží na oboch stranách si podajú ruky. Potom začne rituál stiahnutia zástav pred nastávajúcou nocou. Vojaci na oboch stranách pochodujú veľmi zúrivo a poradovo. Budia hrôzu. Ich dupot počuť aj napriek hlasným výkrikom z davu. TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR TÝŽDENNÍKA ŽIVOT

Ľudia čakajú asi pol kilometra od hranice, kým ich pustia na tribúny.

20.10.2005 23:07:42

18 EKO

Slovinci si svoju prírodu vedia chrániť. A nie je to také ťažké.

Čistá krajinka erili by ste, že možno rozvíjať priemysel a cestovný ruch a chrániť životné prostredie zároveň? V minikrajine Slovinsko to funguje. A viac vďaka mentalite ľudí ako vďaka prísnym zákonom.

Slovinsko má len 20 273 štvorcových kilometrov. Ale je tu všetko: more, Alpy, krasové pohoria, termálne pramene, mestečká s historickou architektúrou, dedinky, v ktorých nezanikli tradičné remeslá. Sídli tu dokonca fabrika Elan, jeden z najznámejších výrobcov lyží na svete. Hoci sa tu každoročne na počet obyvateľov premelie vysoké číslo turistov, stále sa darí chrániť prírodu. Lesy sú zdravé, rieky neuveriteľne čistučké, špinu a odpadky na uliciach nenájdete.

Je to v ľuďoch Už za čias bývalej Juhoslávie hovorili Slovinci o ostatných spolkových národoch ako o „bordelároch“. Prívlastok „špinavý“ nezískal Balkán náhodou; stačí sa prísť pozrieť na srbské smetiská v lese či vrakoviská vedľa ciest. Slovinci boli v tomto smere výnimkou. „Moja žena je Srbka,“ hovorí Zlatko Blaževič. „Keď bola prvýkrát na návšteve u nás v mestečku Vrhnika, vypila škatuľový džús a obal jednoducho hodila na trávu. V Srbsku sa to bežne robieva. Zdvihol som ho,

nb53.indd 18

hodil do odpadkového koša a povedal som jej, že u nás sa odpadky na zem nehádžu.“ V Slovinsku to vraj vedia aj malé deti. Ani im nenapadne odhadzovať smeti na zem, je akési prirodzené dať všetko do odpadkového koša. Smetiakov tam pritom nie je viac ako u nás, zďaleka nie sú na každom kroku. Ani špaky sa neodhadzujú na zem. Počas piatich dní som v Slovinsku videla iba dva pohodené odpadky: obal z čokolády pri kuríne v jednej dedine a plastovú fľašu, ktorú more vyplavilo na breh. A ľudia tam hovorievajú, že hoci žijú z cestovného ruchu, nepotrebujú turistu, ktorý odhodí prázdnu krabičku od cigariet do mora. Slovinsko vraj nie je butik pre každého a peniaze nenosia kultúru.

jednoduchých trasách, na ktorých si s vami „veliteľ“ raftu robí, čo chce, je pre turistov úžasným zážitkom aj vďaka čistučkej vode. A zatiaľ čo „víkendoví“ rafteri si užívajú adrenalín na perejách medzi skalami, platená posádka raftu,

Národný park Slovinské Alpy sú nádherné. Hoci má najvyšší vrch Triglav len 2864 metrov, a teda aj najvyššie „výšky“ sú dostupné, príroda vyzerá absolútne nedotknuto. Do Triglavského národného parku prichádzajú zahraniční turisti hlavne za zaujímavými športmi. Sú tu ideálne podmienky na rafting, kaňoning, paraglyding, lyžovanie, bicyklovanie, turistiku či jazdu na koni. Napriek tomu, že pri raftovaní na rieke Soča pri Bovci stretávate desiatky raftov plné turistov, voda má stále blankytnú farbu a neuvidíte jediný odpadok. Raftovanie, ktoré síce vyzerá hrozivo, ale v skutočnosti ide o vozenie sa po

20.10.2005 23:08:11

Napriek návalu turistov sú slovinské rieky neuveriteľne čisté.

ktorá trasu schádza bez väčšej námahy niekoľkokrát denne, tvrdí: „Je to nuda.“ V Slovinsku funguje 560 turistických družstiev, v ktorých ľudia pracujú zadarmo a snažia sa urobiť svoju krajinu ešte krajšou. V rámci projektu „Moja krajina je krajina čistá“ bežia rôzne akcie a súťaže. Súťaží sa napríklad o najkrajší balkón či záhradku v meste. A ak pôjdete do Slovinska, určite si všimnete rozkvitnuté kvety v takmer každom okne. Pri budovaní zariadení cestovného ruchu sa nepostupuje „od buka do buka“, hoci viac hotelov by znamenalo viac turistov. Povolenie postaviť hotel nedostane hocikto a hocikde. Vždy sa skúma, či to nebude mať negatívny dopad na okolitú prírodu. Rovnako je to aj s kempmi či lyžiarskymi vlekmi. Preto mi až absurdne vyznievajú slová našej sprievodkyne Nataše z Turisticko - informačného centru v Kranji. Tvrdí, že Slovinci si ešte stále nechránia prírodu dostatočne a že len v poslednom období sa zvyšujú tlaky treťosektorových „zelených“ organizácií na vládu, aby bola dôslednejšia.

Rodinné striebro Cestovný ruch sa v Slovinsku podieľa na HDP len jedenástimi percentami. Najväčší podiel má priemysel. Všetky podniky však ešte za socializmu museli mať čističky a dodržiavanie limitov vypúšťaných

Úzke uličky s typickou architektúrou sú obyčajne plné kvetov. škodlivých látok je prísne kontrolované. Slovinská ekonomika sa oproti ekonomike ostatných postsocialistických štátov uberá zvláštnym smerom. „Rodinné striebro zostalo u nás,“ naráža Alojz Pečan, riaditeľ Turisticko - informačného centra v Izole, na to, že v Slovinsku Inzercia neprebehla divoká privatizácia. „Podniky zostali sčasti štátne a sčasti sa transformovali na zamestnanecké akciovky.“ Ani breh mora si Slovinci nepredali. Pláže do vzdialenosti sto metrov od brehu musia zostať štátne a nesmie sa na nich vyberať vstupné. Nájomca si ich dokonca nesmie ani ohradiť. More patrí všetkým. Jediná súkromná pláž je v meste Koper, kvôli veľkej investícii pred piatimi rokmi. Keď sa zaplatí, aj z nej sa stane územie pre všetkých. „Podniká tu jeden veľmi bohatý Rus. Vlastní sieť hotelov. Chcel aj pláž.

Sebavedome tvrdil, že za peniaze dostane všetko. U nás v Slovinsku však nedostal,“ smeje sa Alojz Pečan. TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA NA RAFTE NEVESLOVALA

V prímorskom mestečku Piran. Odpadky na uliciach tu neuvidíte.

nb53.indd 19

20.10.2005 23:08:28

20 UDALOSTI cellare dozrieva niekoľko rokov v dubových sudoch. V pivniciach sa už „hotové“ vína aj archivujú v sklenených fľašiach. V nich víno naďalej pracuje – oxiduje, preto v radoch fliaš naukladaných na seba a obrastených plesňou vidíte kde – tu prasknutú fľašu, ktorej obsah vytiekol na ostatné a prispel k vytvoreniu priaznivého prostredia pre ďalšie zrenie vína. Ak aj vám chutí zlatisté, sladučké tokajské s iskrou maďarského slnka tak ako mne, určite si návštevu takejto pivnice nenecháte ujsť, aby ste videli proces výroby na vlastné oči. TEXT A FOTO: ja DESMOD_notabene.ai

21.9.2005

17:54:00

Vinohradníci majú radi slnečné dni a dlhú jeseň

Cesta tokajského vína V neskorú novembrovú jeseň sa začína v maďarských viniciach v tokajskej oblasti zber presladeného hrozna na výrobu známeho tokajského vína. S oberačkou sa čaká čo najdlhšie, aby hrozno prezrelo a aby sa na ňom pôsobením plesne Botrytis cinerea Persoon vytvorili hrozienka – cibéby, základ na výrobu

tokaja. Samozrejme, čím viac je teplých a slnečných dní, tým má hrozno väčšiu cukornatosť a víno lepšiu chuť. Cibéby sa v určitom pomere pridávajú do suchého tokajského vína, macerujú sa v ňom, a výsledný produkt sa uloží do podzemných tufových pivníc. Tam tokajské víno pri stálej teplote, vysokej vlhkosti a za pôsobenia pivničnej plesne Cladosporium

Projekt pomoci rodinám v núdzi Slovenská katolícka charita pomáha rodinám v núdzi Prvý kontakt s rodinou nastáva v charitatívno-sociálnych centrách alebo vo farských charitách. Prebehne diagnostika situácie, v ktorej sa rodina nachádza, a poskytuje sa tu poradenstvo, ako ju riešiť. V prípade hmotnej núdze má rodina možnosť vziať si oblečenie a obuv z charitných šatníkov, ako aj dostať poukážku na výdaj charitnej stravy.

Adresár pomoci rodine v núdzi SKCH pripravuje Adresár pomoci rodine v núdzi. SKCH vyzýva všetky organizácie, ktoré pomáhajú rodinám v núdzi a chcú byť doň zaradené, aby vyplnili dotazník na www.charita.sk. Adresár bude vydaný na začiatku roku 2006. Dostanú ho všetky zapojené organizácie a budeme ho distribuovať aj na ďalšie vhodné miesta.

Keď je problémom v rodine drogová závislosť rodičov, charitný poradca odporučí vhodnú terapiu. SKCH sa zatiaľ stará o deti tejto rodiny v detských charitných domoch a útulkoch. V prípade straty domova rodiny charitný poradca odporučí rodinu vhodnému charitnému azylovému domu alebo ponúkne aspoň starostlivosť o deti v detských charitných domoch a útulkoch. SKCH poskytuje resocializáciu a ubytovanie osamelým rodičom s deťmi v útulkoch a krízových centrách.

Zbierka na pomoc rodinám v núdzi SKCH vyhlásila finančnú zbierku na pomoc rodinám v núdzi, o ktoré sa staráme. Ak môžete, prispejte na účet 0176875345/0900, variabilný symbol 146. O rozdelení zbierky budeme informovať na začiatku roku 2006. Za dary vám úprimne ďakujeme.

Keď sa rodiny nemôžu alebo nedokážu starať o svojich starnúcich rodičov, SKCH im ponúka Charitatívnu službu v rodinách, Agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti, domácu hospicovú starostlivosť, mobilné hospice a stacionárne hospice. Slovenská katolícka charita má po celom Slovensku 222 služieb a zariadení, ktoré sa venujú rodinám v núdzi. Ich zoznam s kontaktmi nájdete na www.charita.sk.

nb53.indd 20

Osobitne ďakujeme Slovenskej sporiteľni, reklamnej agentúre Mayer/McCann Erickson a našim mediálnym partnerom – denníku SME, Katolíckym novinám a Rádiu Slovensko, vďaka ktorým môžeme tento projekt pomoci realizovať. Mgr. Katarína Michalčíková manažérka pre komunikáciu a PR SKCH

blízko pri človeku

DESMOD v Elam klube Po dvoch koncertoch v Írsku sa v bratislavskom Elam klube v Mlynskej doline predstavia svojím vystúpením hudobníci z DESMODU na čele s obľúbeným spevákom Kulym. Koncert pre vás pripravil Elam klub v spolupráci s hudobným portálom www. gregi.net v rámci koncertov pod hlavičkou LIVE.GREGI.NET Rok 2005 bol pre nitriansku kapelu Desmod mimoriadne úspešný. V marci na odovzdávaní cien Akadémie populárnej hudby boli nominovaní v štyroch kategóriách, Akadémia ich ocenila v kategórii Najlepší výkon hudobnej skupiny a zároveň zvolila ich skladbu Pár dní za pieseň roka. Úspešné bolo aj ich koncertné turné Kláštorná tour, vďaka ktorému navštívili trinásť slovenských miest. Boli aj predskokanom legendárneho speváka Eltona Johna. Ak máte nitriansku skupinu DESMOD radi, ste vítaní 4. novembra 2005 v bratislavskom klube Elam na ich koncerte. Predpredaj lístkov na www.ticketportal.sk alebo v Elam klube. Všetky dôležité informácie nájdete na: live.gregi.net

20.10.2005 23:08:48

3SEKTOR 21 Hrajú sa s deťmi v nemocniciach, aby sa zabudlo na chorobu

Nádej pre najmenších Pri KDN ma však držia aj ľudia, ktorých som tu stretol. Sú otvorení, tvoriví, nemajú problém obetovať čas a energiu pre niekoho iného.

MARIÁN BESZÉDEŠ je hlavný koordinátor občianskeho združenia Klub detskej nádeje (KDN). Jej členovia navštevujú deti hospitalizované na oddeleniach DFNsP Kramáre, snažia sa im spríjemniť a uľahčiť pobyt v nemocnici a pomáhajú im zvládať náročnú liečbu. Okrem toho už niekoľko rokov organizujú letné tábory pre deti v minulosti liečené na onkologické a kardiologické ochorenia. Kto prišiel s myšlienkou založiť KDN? KDN založila v roku 1998 študentka medicíny Michaela Príhodová, teraz už pani doktorka, a jej nadšenie pritiahlo ďalších ľudí. Najprv sme začali navštevovať malých pacientov na onkológii. Postupne sme sa rozrástli. Teraz chodíme na sedem nemocničných oddelení, organizujeme letné tábory a benefičné koncerty. Ako vyzerá vaša práca v nemocnici? Do veľkej miery je to improvizácia, lebo nikdy neviete, akých pacientov tam stretnete. Ak sú to napríklad maličké deti, logické hry si s nimi nezahráte, ale môžete s nimi maľovať. Keďže pri týchto aktivitách robia ruky, hlava môže rozmýšľať a dá sa popri tom výborne porozprávať. Naša činnosť má byť najmä emocionálnou podporou, nech si pod tým predstavíte čokoľvek: rozhovor, doučovanie angličtiny či pozeranie filmu na DVD. Ešte nikdy som sa však s deťmi nerozprával o chorobe. Na to sú v nemocnici lekári. Zdá sa mi, že malí pacienti svoju chorobu zvládajú podstatne lepšie ako by som ju zvládol ja. Liečbu už berú ako fakt, ktorý patrí k ich životu.

Čím teba osobne oslovila práca s chorými deťmi? Moja prvá návšteva bola na psychiatrii. Bolo zaujímavé sledovať reakcie detí a pracovať s nimi. Okrem toho sa to spájalo s príjemným pocitom. Keď dokážete dieťa rozosmiať pesničkou od Nohavicu, nedá sa to s ničím porovnať. Samozrejme, prídu aj krízy. Niekedy majú deti zlú náladu a nedokážete ich zabaviť, niekedy máte zlú náladu vy. Už sa mi stalo, že som sa pred nemocnicou otočil a odišiel, lebo som vedel, že mám zlý deň, a tak či tak nič neurobím. Za deťmi na onkológii, kde teraz chodím, ma ťahá aj kamarátstvo, ktoré sa medzi nami vytvorilo.

Odyseus pre deti Vo februári 2004 založilo Občianske združenie Odyseus Komunitné centrum na bratislavskom sídlisku Kopčany. Ponúka voľnočasové aktivity pre deti a mladých vo vekovom rozpätí 6 až 20 rokov. V rámci projektu funguje tzv. nízkoprahový klub, čo v praxi znamená, že sa od záujemcov nevyžaduje pravidelná účasť, ani potrebné financie, ktoré môžu byť pre deti zo sociálne slabších vrstiev často prekážkou pre navštevovanie záujmového krúžku. Komunitné centrum sa mládeži dvakrát do týždňa (vždy v pondelok a vo štvrtok) stará o spestrenie voľného času. Priamo vonku na sídlisku

nb53.indd 21

sa pracovníci a dobrovoľníci s deťmi hrajú rôzne hry, rozprávajú sa s nimi, alebo trebárs bubnujú na bubnoch, ostatné aktivity ako kurz varenia, doučovanie alebo kreatívna výtvarná výchova sa po otvorení klubových priestorov budú uskutočňovať priamo tam. OZ Odyseus bolo založené v roku 1997 a o rok neskôr spustilo prvý projekt s názvom Chráň sa sám. Zakladá sa na práci vyškolených pracovníkov v teréne za účelom obmedzenia sociálneho vylúčenia narkomanov a osôb pracujúcich v sex-biznise na čo najmenšiu možnú mieru. Pracovníci na uliciach rozdávajú nepoužité injekčné

Organizujete aj letné tábory. Čo je ich cieľom? Z detí, ktoré navštevujete, sa stanú vaši kamaráti, je teda veľmi príjemné byť s nimi v prostredí mimo bielych stien. Každé leto robíme dva onkologické tábory a jeden kardiotábor. S finančným zabezpečením nám pomáhajú sponzori, veľmi nás podporuje Liga proti rakovine a Detské kardiocentrum, rodičia detí teda nemusia zaplatiť nič. Do tábora idú deti krátko po liečbe, ale aj tie, čo už majú liečbu niekoľko rokov za sebou. Samozrejme, všetky sú pod stálym lekárskym dozorom. Na tábore deti nájdu vždy dej, kopec hier, výletov do prírody a okolia lokality ktorú vyberieme,. Obľúbenou aktivitou je divadlo. Vymýšľa sa priamo na mieste a deti vytvárajú všetko od scenára až po kulisy. V predstavení hrajú všetci účastníci tábora a zatlieskať im prídu rodičia aj ľudia z okolia, ktorí sa o predstavení dozvedia z plagátov. Toto leto sme nacvičili Pána prsteňov. TEXT: KATARÍNA ČAVOJSKÁ, AUTORKA MILUJE ČÍNSKU KUCHYŇU FOTO: JANA ČAVOJSKÁ Ak sa chcete zapojiť do činnosti KDN, kontaktujte jeho členov na telefónnom čísle 0910 905 059 alebo na mailovej adrese kdnko@yahoo.com.

striekačky, aby sa znižovalo ich opakované používanie a zabránilo tak šíreniu vírusu HIV, a snažia sa presadzovať sex s ochranou, ktorý znižuje riziko pohlavných chorôb. Medzi ich stále aktivity patrí aj distribúcia rôznych informačných materiálov a poskytovanie poradenstva v zdravotnej, sociálnej, právnej i pracovnej oblasti a poradenstvo o bezpečnom užívaní drog. Cieľom oboch projektov OZ Odyseus je umožniť aj marginalizovaným skupinám spoločnosti prístup k zdravotným, sociálnym, poradenským a voľnočasovým službám. Právo na pochopenie i pomoc má každý, nech je to ktokoľvek – hoci aj odvrhovaní ľudia z ulice. LUCIA VDOVJAKOVÁ, AUTORKA JE ZAČÍNAJÚCI NOVINÁR

20.10.2005 23:09:04

22 ZDRAVIE

Klávesnicu mu musí manželka položiť na nohy, myš podať do ruky, vozík nasmerovať tak, aby sa ‚majster‘ cítil príjemne. „Nevládzem stláčať myš zhora, jedinou šancou je zospodu posúvať guličku. A tak vznikajú moje diela,“ ukazuje nadrilovaný grif Miroslav Cheben.

Navonok odpísaný, vo vnútri vyrovnaný a aktívny umelec

Nemotorne šťastný

treťom infarkte bol odpísaný. Lekári mu dávali tri mesiace života. Na reverz prišiel domov a so smiechom hovorí: „Ôsmy rok vlastne nadsluhujem.“

Navonok je úplne odpísaný. Sám nedokáže vstať, posadiť sa, chodiť, ani obrátiť sa v posteli. Nevie sa najesť, je rád, keď sa bez veľkého rozlievania napije obľúbenej koly cez slamku. Vždy mu všetko treba pekne pripraviť. Nastaviť pohár, prisunúť invalidný vozík. Miroslav Cheben, čochvíľa šesťdesiatsedemročný Ružomberčan, je kvadruplegik.

Jeden, dva, tri Po troch cievnych mozgových príhodách zostal odkázaný na stopercentnú pomoc okolia. „Treba sa o mňa starať ako o bábätko. Ale nesmiem sa ľutovať, v tom okamihu by môj život nemal cenu,“ potichu povie a čaká, kým ho manželka Mária

nb53.indd 22

otočí na vozíku tvárou k nám. „Dobrý deň, vitajte,“ pozdraví už priamo do očí. Prvý infarkt ho prekvapil v osemdesiatom šiestom, intenzívna rehabilitácia však zabrala a Miroslav Cheben sa vrátil späť do normálneho života. V januári deväťdesiatsedem ale prišiel infarkt číslo dva. Rehabilitačné centrum v českej Karvinej však už pre pacienta zo Slovenska nebolo dostupné, ako cudzinec by si musel pobyt plne hradiť. „Škoda, verím, že tam by ma dali dokopy. Minimálne by som chodil. Možno s barlami, ale sám.“ Tortúru vyšetrení a cvičení absolvoval na Slovensku a tesne pred opätovným nástupom do roboty prišiel v júli toho istého roka tretí infarkt. A bolo zle, „Sakramentsky zle, v ružomberskej nemocnici mu nedávali žiadnu šancu. Bol doslova odpísaný,“ s úsmevom povie Mária a šibalsky pohladká svojho muža po hlave.

Šlabikár Na reverz si vypýtala nehybného a nemého manžela domov. Postará sa o neho, ona sa pokúsi o nemožné. Prizerať sa na čoraz viac chradnúceho chlapa počas

návštevných nemocničných hodín nebolo nič pre ňu. V textilnej fabrike si dobrovoľne pri hromadnom prepúšťaní pýtala výpoveď. „Šéf si ťukal čelo, vraj či som normálna, nechcel ma pustiť. Tiež neveril, že Mirko prežije viac ako pár týždňov. Zdôrazňoval, že potom si už robotu nenájdem,“ spomína Mária a hrdo podotkne: „A pozrite, po ôsmich rokoch si nijakú prácu hľadať nemusím. Mám milovaného manžela, je tu, hoci vtedy mu na ARO dávali tri mesiace života. Nuž, aj lekári sa mýlia! Už ôsmy rok som jeho opatrovateľkou a som najšťastnejšia na svete.“ Trvalo pol roka, kým ochrnutý manžel kŕčovito otvoril päste. U Chebenovcov prvý malý dôvod na oslavu. Cvičil s ním každý, kto mal chvíľu čas. Aj vtedy sedemročná vnučka Martinka, ktorá dedkovi ukazovala, aké je to jednoduché. „Len takto vystrieš prsty a je to!“ V spálni na posteli sa spolu s dedkom aj učili. Martinkin šlabikár lúskali spolu, bolo treba pripomenúť abecedu, prvé slová, prvé vety. Vyše roka strpčovala imobilnému Miroslavovi život tracheotomická kanyla. Hadička v krku, vďaka ktorej nedokážeš hovoriť, len šeptať. „Má božskú

20.10.2005 23:09:20

trpezlivosť. Určite sa trápil, prosby som mu čítala len z pier. Že sa chce otočiť, že ho svrbí na líci, že je smädný. Množstvo drobností, ktoré zdravý človek urobí bez mihnutia oka. Ale zvládli sme to, ani na okamih som nepochybovala, že ho nestratím,“ s neskutočnou láskou povie Mária.

Nový život Zo špitálov a rehabilitačných pobytov v kúpeľoch majú Chebenovci zmiešané pocity. Dobré aj zlé. „Načo však nadávať, to ma na nohy nepostaví, infarkty ma postavili do novej role a ja som nemal na výber. Buď to vopred vzdám, alebo zabojujem. Nemám už kanylu, môžem rozprávať. Sú dni, keď bľabocem lepšie, a dni, keď to zo mňa ide ťažšie. Nič to. Viem pomaly zdvihnúť ruku, nijaké výšky to síce nie sú, ale vďaka bohu aj za to málo, čo sa mi podarí. A najväčší dar? Nie som odkázaný na posteľ, na vozíku presedím celé hodiny, dostanem sa medzi ľudí, na prechádzky a hlavne - roboty mám vyše hlavy,“ natešene vyriekne Miroslav a takmer s detinskou nedočkavosťou nás ťahá k počítaču. „Tak, vážení, toto je môj svet. Nový život,“ ukáže na monitor a navonok neobratne klikne na myš, aby predstavil svoje diela. Imobilný Miroslav Cheben po ťažkom zdravotnom postihnutí usporiadal už dvanásť autorských výstav. „Za starých zdravých čias som bol vášnivým fotografom. Krajinkárom. Kriváň, Roháče som s manželkou tisíckrát zliezol a vždy s fotoaparátom na krku. Keď som precitol z posledného infarktu a nehybne ležal pod paplónom, ustavične som rozmýšľal, čo bude s mojou fotografickou vášňou. A keď

Od počítača ho odtrhne len najmladšia vnučka, ale len na chvíľu. „V hlave mám toľko vysnívaných obrazov, že každá minutá je mi vzácna,“ smeje sa ‚workoholik‘ Miroslav. som prvýkrát sám ako-tak vystrel prsty na rukách, vedel som, že nič nie je stratené.“ „Kúpili sme počítač, manžel preštudoval manuál a naučil sa túto zázračnú mašinku používať. Natrénoval si správne grify, ktorými klikne, kam treba, trvá to dlhšie, ale ide to. Sú dni, kedy už o tretej v noci buntoší, vraj nemôže spať, nech mu pomôžem na vozík, on ide k počítaču. Zaparkujem ho teda tu v obývačke a viem, že zapnutím monitora stratí pojem o čase. Vytvára fotky, ‚hrabe‘ sa vo svojich archívoch, kombinuje, špekuluje, spája nespojiteľné. Pracuje. A keď mu nesiem raňajky, s údivom zistí, koľko je už hodín,“ prezradí Mária.

Pokojná duša Miroslav prijal pokojne svoj osud. Zmieril sa, že nemôže cvaknúť spúšť na

S manželkou sú spolu už tridsať rokov. „Ani jedná vážna hádka. Čo vám poviem, strašne sa ľúbime. Veď ja vlastne nemám žiadne starosti,“ povie Mária, dodávajúc, že husky Amis je v rodine váženým členom. „Pes vycíti, keď má manžel slabší deň, vtedy ho olizuje do aleluja. My nie sme nerozlučná dvojica, ale trojica. Aj s Amisom.“

nb53.indd 23

fotoaparáte, v rukách ho jednoducho neudrží. K fotke sa vrátil opačným smerom. Využíva negatívy a diapozitívy svojho archívu a na počítači z nich spracováva nové umelecké fotografie. „Uvoľním fantáziu a snívam. Pozrite, toto je jeden z mnohých výsledkov,“ povie Miroslav, na tretíkrát správne posunie myš a klikne na jednu zo svojich prezentácií. Variácie na mesačnú tému, alebo Sny o vesmíre, alebo Sny o mestách - Bazilej, Burano, Benátky.

Preč s čiernou „Mám rád veci dotiahnuté do konca, každá prezentácia je sprevádzaná hudbou. Sám ju vyberám. Pri sledovaní mojich diel hrá muzika významnú úlohu. Výsledný efekt? Upokojenie. To sála z každej fotky, naučil som sa vidieť veci a významy mnohým skryté. Keďže môj zdravotný stav mi nedovoľuje loviť zábery viditeľného sveta priamo v teréne, snívam o svetoch neviditeľných. Dovolím si tvrdiť, že moje obrázky s hudobným podmazom by mohli byť skvelou liečebnou terapiou. Každé zranenie, úraz, nevyliečiteľnú chorobu totiž zdoláš až vtedy, keď sa jej vnútorne nepoddáš. Keď si prvýkrát povieš, nič to, musím a chcem ísť ďalej aj ako ťažko zdravotne postihnutý, vtedy víťazíš. Treba sa zbaviť čiernej farby, smútok a ľútosť nemajú v mojich dňoch miesto,“ vyjadruje svoj postoj k životu Miroslav Cheben. Vie, o čom hovorí. Bol blízko smrti, nikto okrem manželky a troch detí mu nedával šancu. A hoci stále pomalšie rozpráva, stále neudrží nič v rukách, nepostaví sa na vlastné a vie, že už nikdy neurobí ani krok, s nefalšovanou radosťou povie: „Som nemotorný, ale šťastný. Mám rodinu, prácu, teda zmysel života. Pozor, nie je to fráza.“ TEXT: LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR +7DNÍ

20.10.2005 23:09:31

24 PÚTNIK

Čína je najrýchlejšie sa meniacou krajinou na svete

Byť bohatý je krásne rebúdzanie sa do lepšieho zajtrajšku má v komunistickej Číne miliardu podôb, pre každučičkého Číňana inú. Odkazy na komunistickú históriu sa tu dnes miešajú s ikonami kapitalistického konzumu. Súdruh Mao Ce-tung je rovnako univerzálne použiteľný symbol ako plechovka coca-coly.

„Je taký malý ako chlp. Už som ho videla, znovu po tom netúžim,“ vyriekne dvadsaťosemročná Wang Ťi. Uškŕňa sa. Reč nie je o hocikom, ale o Mao Ce-tungovi, zakladateľovi čínskeho komunizmu. Nebyť 56. narodenín Čínskej ľudovej republiky a faktu, že sa pretŕčame pred mauzóleom Veľkého kormidelníka, boli by naše rečičky len odvážnou témou na súkromnú debatu kdesi medzi štyrmi stenami paneláku. Najlepšie na samom okraji Pekingu, alebo ešte ďalej. Námestie nebeského pokoja je však pre mnohých stále miestom skôr besného nepokoja. Oplatí sa tu skôr mlčať, držať hubu a krok. Čína sa totiž pozerá!

nb53.indd 24

Pokoj je tu prísne strážený. Policajti, armáda, tajní, všetci majú oči na stopkách. Ešteže výraz „mao“, znamená v čínštine chlp, alebo aj mačka. Mauzóleum uprostred námestia, kde je už roky rokúce vystavený na obdiv, bolo počas osláv na počudovanie zatvorené. A to je najväčší sviatok, jediný deň v roku, keď má celá Čína voľno, nik nepracuje a všetci cestujú. „Možno sa v hrobe obrátil, lebo dnešné vedenie strany by podľa svojej filozofie musel popraviť ako zradcov,“ vtipkuje Wang Ťi, tentoraz už „v bezpečí“. Má prehľad i svoj názor. Vyštudovala ekonómiu. Napoly doma, napoly v zahraničí.

Konzum Wang Ťi má aj anglické meno. Nechá si hovoriť Kate. Komunizmus nemá v láske. Nahlas to však do sveta neroztrubuje. Je skôr výnimkou. O politike sa drvivá väčšina Číňanov nebaví. Radšej nie. Navyše, mladých politika príliš nezaujíma. „Pokiaľ sa nepostavíš proti strane, nechajú ťa na pokoji. Môžeš si robiť, čo len chceš,“ tvrdí Kate. Aj z toho Veľký Mao dozaista nespí. Štvrtá generácia čínskych komunistov pustila do krajiny konzum zo Západu i masovú kultúru, do ústavy dokonca napasovali článok o tom, že každý Číňan

má právo súkromne podnikať. „Byť bohatý je krásne“, heslo, ktoré Maov nástupca Teng-Siao-pching vyhlásil už pred rokmi. A bolo! Svetu zároveň zvestoval, že ten, kto je bohatý, je aj silnejší. Pragmatickí Číňania ho vyslyšali. Hybrid, ktorý vznikol, nemá obdoby. Kapitalizmus s komunistickou tvárou?!? Čína je iná. Iná planéta. Keď vláda otvorila dvere Západu, objavila sa v nich Amerika, najbohatšia a najvyspelejšia krajina, akú kedy svet poznal. Mladí Číňania ju teraz „žerú“ a napodobňujú vo všetkom. V niektorých ohľadoch však táto ekonomická veľmoc pripomína stredovek. Nikde inde na svete sa nepopravuje tak často ako práve tu. A navyše – verejne! O život môže človek prísť za krádež, vraždu či drogy. Poslušné čínske médiá o popravách príliš nepíšu, zato na ekonomické úspechy sa kladie dôraz. Na hlavnom obchodnom bulvári Pekingu nájdu „noví Číňania“ po vzore ruských dolárových multimilionárov všetko, po čom zatúžia ich peňaženky. Tretina z nich má vo vrecku okrem iného aj členskú knižku komunistickej strany. Módne svetové značky tu predstavujú svoje kolekcie zároveň s Parížom či New Yorkom. Stretnúť tu možno aj veterána v zelenej uniforme, ktorá mala za čias Mao Ce-tunga odlíšiť „pracujúcich“ od „vojakov“.

20.10.2005 23:09:48

Čína sa pozerá: Armáda – najpočetnejšia na svete, je stále v strehu.

Divoký východ Vo vnútrozemí, najmä na vidieku, však čas stále stojí. Milióny čínskych poľnohospodárov, ktorých živí len a len pôda, živoria pod hranicou chudoby. Chen Jianning je jedným z nich. Jeho dedina stále žije na základe kolektívneho hospodárenia, ktoré kedysi zaviedol sám Mao. Nečudo, že prebieha exodus roľníkov z vidieka do veľkomiest. Tí, čo voľakedy pásli kravy, dnes vyrábajú počítače a lepia na ne anglické etikety. Pracujú skoro zadarmo, desať až pätnásť hodín denne, prespávajú natlačení v malých izbách a dostávajú biednu stravu. Aj to je cena čínskeho hospodárskeho zázraku. Niekto sa musí obetovať. Kolektívnosť je v ľuďoch hlboko zakorenená. Ktovie, čo v Pekingu čaká Chena... Pätnásť miliónov nezamestnaných asi nikomu žily netrhá. Až 50 miliónov ľudí musí vystačiť s menej ako dolárom na deň. „Ešte pred pár rokmi sa u nás na vidieku ľudia živili predajom krvi priekupníkom,“ priznáva Chen. Vysvitne, že v Pekingu študuje jeho dcéra, čo-to z angličtiny pochytil práve od nej. Je tu prvý raz a zdá sa, že nie naposledy. Po chvíli priznáva, že si prišiel hľadať prácu. Doma zarobí žalostne málo. Okolo tristo juanov na mesiac, čo je v prepočte asi tisícdvesto korún. Zaplatí dcére za školu a nezostane mu takmer nič. Už beztak si veľa požičal od ľudí z dediny. Verí, že dcéra sa o neho na staré kolená postará. Inú šancu nemá. Tak je to zaužívané už od čias Konfucia. Dôchodok od štátu dostávajú len vojaci a štátni úradníci. Ani štipendiá neexistujú. Platí zásada, že peniaze znamenajú šťastie. Ľudia majú zafixované

Námestie nebeského pokoja? Áno, aj nie.

nb53.indd 25

Roľník v Pekingu: Chen Jianning je dôkazom prílivu dedinčanov do veľkomiest. Onedlho bude možno vyrábať počítače a lepiť na ne anglické etikety. Skoro zadarmo! – ak máme peniaze, prežijeme. Hladomoru si Čína v minulosti užila požehnane.

Stred sveta Prebúdzanie sa do svetlejšieho zajtrajšku tu má miliardu podôb, pre každého Číňana inú. Už pár rokov čínske stranícke vedenie hlása dve heslá. Jedným je „otvoriť sa svetu“, druhým „socialistické trhové hospodárstvo“. Zjavné protirečenie? Na a čo... Do Číny sa hrnú spoločnosti z celého sveta. Chcú vyrábať i predávať. „Čína je najrýchlejšie sa meniacou krajinou na svete. Nič tu nie je isté, ale všetko je možné. Akoby neplatili žiadne pravidlá, ale vládol strašidelný a zároveň vzrušujúci chaos,“ tvrdí náš sprievodca Martin Navrátil. Je načase učiť sa čínsky, pomyslí si každý, kto navštívi preľudnenú krajinu, do ktorej sa Európa zmestí ako podmnožina.. Dobrý Číňan cestuje! Ďalšie heslo pekingských mocipánov. Stačilo ho pred pár rokmi vyrieknuť a Čína sa

dala do pohybu. Chvalabohu, zatiaľ Číňania spoznávajú len svoju krajinu a v rámci tzv. Červeného turizmu aj rodiská komunistických hrdinov. O to, čo sa deje za hranicami, sa príliš nestarajú. Veď oddávna predsa obývajú Ríšu stredu. Stred sveta musí teda byť automaticky v Číne.

Komunista Námestie Tien-an-men, kde v roku 1989 komunistický mocipáni urobili krvavú bodku za prodemokratickými demonštráciami, nám pripravilo ešte jedno „červené“ prekvapenie. Odchytil si nás istý Wu. Čosi srdcervúce zaspieval, ako inak, po čínsky. Chytal si pritom hrudník na strane srdca a chvíľami sa uprene zahľadel smerom k nebu. Dospieval, predstavil sa a začal s agitáciou. „Môj otec bol komunista a ja som vstúpil do strany na jeho radu. Myslím, že som urobil dobre. Mám dobrý plat, prácu, auto, mobil, šetrím na byt,“ naznačil Wu novodobý rebríček hodnôt. Deti pre neho zatiaľ zostávajú stranou. Politika jedného dieťaťa ľudí ako-tak vycvičila. „Prečo nie si komunista?“ nakoniec ma Wu prekvapí nečakanou otázkou. Odpoveď mi žhavo číta z pier ešte skôr ako sa vyslovím. Musím brať do úvahy, že komunistická partaj má v Číne 65 miliónov členov, čo je viac ako väčšina náboženstiev. Vysvetľujem mu niečo v tom zmysle, že u nás komunizmus nedopadol dobre, stroskotal. Na jazyku má ešte ľudské práva, ale radšej pomlčím. Aj to mu postačí. Názor o mne si urobí bez uváženia, bleskovo. Neváha ho zaraz vysloviť. „Lao-waj, lao-waj,“ znie ako lamentovanie. Omyl. Ako sa neskôr dozvedám, je to familiárny výraz. Číňania ním označujú cudzinca. Lao-waj znamená niečo ako „exot“. TEXT: JURAJ SEDLÁK, AUTOR JE REPORTÉR +7DNÍ FOTO: ANDREA FABIÁNOVÁ, AUTORKA JE NAJKRAJŠIA LEKÁRKA NA SVETE Autori ďakujú cestovnej kancelárii BUBO TRAVEL AGENCY, www.bubo.sk

20.10.2005 23:09:57

26 PROTI SRSTI

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

iem, nemala by som do vlastného hniezda, teda do vlastného Nota bene, káľať, ale toto je rubrika Proti srsti, ktorej podstatou je prinášať iné pohľady na svet okolo nás, a tak trochu kaliť jasný obraz nášho sebauspokojenia. Tak prečo nepriniesť aj iný pohľad na poslednú úspešnú akciu nášho časopisu a jeho vydavateľa, Občianskeho združenia Proti prúdu?

Áno, správne tušíte, dovolím si zabŕdnuť do prvej Homeless Reality Show na Slovensku, v rámci ktorej vybraný účastník strávil 48 hodín na ulici ako bezdomovec. Podrobnosti o úspechoch akcie sa dočítate na inom mieste tohto časopisu (strany 7 – 9). Pozrime sa teda na moju stranu mince. Pred vyše rokom vtrhli na Slovensko oneskorene, ale s o to väčšou primitívnou silou, reality shows. Otvorene priznávam, že tie prvé, miliónové dievčatá, tanečníci a superspeváci opantali aj mňa a s chuťou som si pozrela takmer každý ich koncert. Namotala som sa trochu aj na Mojsejovcov, to najmä vďaka samotným dvom titulným predstaviteľom. Som presvedčená, že oni dvaja boli objektom show, sami stíhali obstarať všetku zábavu, ostatní ľudia v ich dome robili len nezaujímavú druhoradú štafáž. Myslela som si, že sa namotám aj na dve najnovšie tie úplne pravé reality show bez vyšších umeleckých či sociologických ambícií, ktoré udreli na slovenského diváka až túto jeseň, ale nič, zázrak sa už neopakoval. V tých predošlých bolo Reality show je televízny formát, ktorý na moderný televízny trh vstúpil po roku 1999. V zásade ide o spojenie zábavného programu a dokumentu: buď dokumentuje reálne prostredie, ktoré je určitým spôsobom pre diváka zaujímavé, alebo reálne prostredie prenáša do nezvyklých situácií. Formát sa stal divácky atraktívnym kvôli ľahšiemu stotožneniu divákov s protagonistami ako pri dramatickej produkcii. Televízie na vyspelých trhoch formát často využívajú kvôli nižším nákladom na produkciu oproti dramatickej tvorbe a vysokej sledovanosti. U nás televízne spoločnosti po formáte siahli po transformácii na trh s elektronickým meraním sledovanosti v záujme vo väčšej miere zaujať divákov. Zdroj: Mediálny slovník na Mediálne.sk http://www.medialne.sk/slovnik/

nb53.indd 26

Zo skazeného cesta chutný koláč neupečieš! treba preukázať aspoň trochu talentu či výnimočnosti, v týchto najnovších dvoch stačí len byť dostatočne hlúpym a odhodlaným. Ale tak je to správne, taká je správna reality show, žiaden talent, žiadna výnimočnosť, len celodenná nuda a prázdne kecy, jednoducho jednoduchá zábava. Týmto sebaodhalením poklesnutého vkusu som chcela naznačiť, že proti reality show v televízii v podstate nič nemám. Rozhodne nepatrím medzi ľudí, ktorí ich doma náruživo sledujú, ale v slušnej spoločnosti by to nikdy nepriznali, verejne dávajú najavo len svoje opovrhnutie. Ja považujem reality shows za legitímny spôsob, akým bojujú televízie o svojho diváka a teda o podiel na trhu a teda o svoj život (viď rámček). Tiež nepatrím k tým, čo si myslia, že televízia môže, či nebodaj musí mať aj nejaké osvetové či umelecké poslanie. Televízia nie je žiadna vzdelávacia ustanovizeň. Je to médium stvorené na jednoduchú masovú zábavu. Nič viac a nič menej. Je plochá, skratkovitá, nedokáže udržať pozornosť diváka na viac ako dve minúty a aj to iba zápornými vecami, ktoré toto deformované médium dokáže vystihnúť: smrť, vojna, krik, škandál, strach, porno. So zobrazením tichej radosti, pokoja, lásky či spolupatričnosti má televízia odjakživa problém. Je to médium, do ktorého reality shows a ich stars patria, a ja im želám len to, čo si zaslúžia, krátky mediálny život a potupnú virtuálnu smrť zabudnutím. Ako som už vyššie uviedla, reality show považujem za prostriedok boja televízií o svojho diváka, ktorého nechce ani vzdelať

ani povzniesť, iba ho zabaviť a získať jeho prelietavú pozornosť. Práve preto mi uniká zmysel Homeless Reality Show. Uniká mi motivácia, prečo to organizovať, uniká mi motivácia, prečo sa na tom zúčastniť a už vôbec mi uniká motivácia, prečo to sledovať. Začnem od konca. Divák. V pravom slova zmysle pre neho toto nie je reality show, ktorú môže denne takmer neprestajne sledovať, v predžutom zostrihu tých niekoľkých použiteľných scén, ktoré sa uprostred čírej nudy počas celých 24 hodín niekoľkým nezaujímavým ľuďom vďaka obrovskej snahe tímu scenáristov prihodili. Dúfajme, že z našej akcie bude aspoň dobre zostrihaný umelecký dokument, ktorý poteší tých pár stoviek náročných divákov, čo ho uvidia na festivaloch či na druhom programe verejnoprávnej televízie. Účastník. Čo ten z toho má? Publicitu z toho veľkú nevytrieska, lebo vyhrabávanie kontajnerov ani pitie čuča nie je nijako mediálne zábavné. Za splnenie úlohy nezíska ani žiadnu peňažnú výhru, napokon, asi by to bolo pre ľudí ťažko stráviteľné, že niekto dostane peniaze za tri dni dobrodružnej zábavy, keď by ich oveľa viac potrebovali skutoční bezdomovci. Ale keď na tým tak rozmýšľam, zo všetkých troch strán účastník jediný má skutočne dobrú motiváciu a najväčší profit. Nielen preto, že sa zapojil do dobrej veci, z ktorej môže mať dobrý pocit, alebo že to bola nevšedná adventúra, za ktorú by ho nejedna cestovka poriadne skasírovala, ale najmä preto, že sa pri tej príležitosti spoznal a porozprával s množstvom zaujímavých ľudí. To sa

20.10.2005 23:10:30

KOMIX 27 v dnešnej uponáhľanej a bezkontaktnej dobe len tak hocikomu nepošťastí. No a určite sa pri tejto akcii dozvedel aj veľa nových vecí sám o sebe. Neviem, či sa to dozvieme aj my, pretože v reality show sa nezvyknú odhaľovať hlboké myšlienky, city a pocity, tam sa odhaľujú iba telá. Najviac ma však mätie motivácia samotných organizátorov. Nepochybne ich motivácia bola pozitívna. Určite chceli mediálne atraktívnou akciou upozorniť čo najširší okruh ľudí na problém bezdomovectva. Možno chceli modernou a zábavnou formou verejnosť poinformovať a poučiť, že život na ulici nie je taký idylický a jednoduchý, že bezdomovci sú tiež len ľudia so svojimi starosťami, radosťami a slabosťami. No ale reality show je formát, ktorý nikoho nič nenaučí. Má zabaviť. Škola hrou v tejto show nefunguje. Rozmýšľala som, či by nebola prínosnejšia taká reality show, ktorá by ukazovala opačnú situáciu. Myslím tým zobrať niekoľko bezdomovcov a nechať ich, aspoň na skúšku, žiť normálny život, teda pracovať, bývať a žiť slušným životom. Spomenula som si však, že obdobný pokus nevyšiel veľmi slávne ani známemu kuchárovi bez čapice Jamiemu Oliverovi, ktorý sa pokúšal vybraných nezamestnaných naučiť variť a tvrdo pracovať a spolu s nimi otvoril nóbl reštauráciu. Napokon reštauráciu otvoril, ak sa nemýlim, dnes ich je dokonca niekoľko, ale stálo ho to veľa nervov a najmä veľa stratených ilúzií o ľuďoch, do ktorých vložil na začiatku svoju naivnú dôveru. No ale, zopár ľudí napokon naučil variť aj poctivo robiť, takže táto akcia predsa len nebola úplne márna. Určite menej márna, ako reality show Simple Life, kde sa akože snažila naučiť manuálne pracovať a žiť jednoduchý život obyčajného človeka dedička hotelového impéria Paris Hilton. Skúšala to na benzínke, v obchoďáku aj na pošte. Z toho, čo som mala možnosť vidieť, je jasné, že sa ani len nepokúšala predstierať prácu, na rozdiel od Jamieho nezamestnaných. A všetky škody, ktoré napáchala u svojich zamestnávateľov, za ňu zatiahla televízna spoločnosť. Vráťme sa však od rozmaznanej boháčky späť k našej reality show. Ešte tu máme štvrtú stranu, ktorej by projekt mal niečo pozitívne priniesť. Bezdomovcov. Z krátkodobého pohľadu táto show môže priniesť pozitívny záujem verejnosti o ich problémy. Ale ak tie problémy chceme podávať rovnakou formou, ako sa k divákom dostávajú pseudoproblémy pseudoľudí z pseudoreality televíznych shows, potom sa nesmieme čudovať, že im ľudia budú priraďovať rovnakú dôležitosť. Teda žiadnu. A budú ich aj rovnako riešiť. Teda nijako.

ROKO OD MIŠKA

ELENA AKÁCSOVÁ ŠÉFREDAKTORKA INTERNETOVÉHO MAGAZÍNU WWW.STATION.SK FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

nb53.indd 27

20.10.2005 23:10:41

28 PRÍBEH

Každý má v duši napísaný prirodzený zákon

Neobyčajný ám o sebe bez štipky pýchy tvrdí, že je možno najstarším kňazom na Slovensku. Aktívnym. Má za sebou striebornú, zlatú, aj diamantovú omšu – šesťdesiat rokov v pastorácii oslávil pred piatimi rokmi. „A ešte stále pokračujem, ešte stále slúžim omše,“ nenápadne sa pousmeje farár z Kráľovej pri Senci. Básnik, posledný na Slovensku žijúci predstaviteľ katolíckej moderny. Svetloslav Veigl.

Ako každý biskup a kardinál, ktorý v sedemdesiatpäťke musí napísať do Ríma list, v ktorom sa vzdáva úradu, tak aj on ako „obyčajný“ kňaz, od svojich sedemdesiatich piatich rokov rok čo rok píše biskupovi, svojmu ordinárovi. „Je to pravidlo, v liste sa treba zriecť svojho úradu, zároveň však môžem pripísať, že sa ešte cítim zdravý, silný, schopný vykonávať kňazské povolanie. A treba čakať na odpoveď.“ Jemu zatiaľ vždy prišiel súhlas.

nb53.indd 28

Bez hrubej čiary

Tajomstvo

Tento rok list nepísal, navštívil ho samotný biskup Sokol osobne. „V lete sa u mňa zastavil a keď prišla reč na pastoráciu, povedal mi: „Usiluj sa, ak môžeš, ostaň. Nemáme za teba náhradu.“ To som ale ešte nemal toto,“ ukáže na paličku, ktorá mu už zopár týždňov pomáha pri chôdzi. „Problémy s kĺbmi, nohy ťažko idú, treba mi tretiu. Ale snáď sa to ešte napraví, idem na kontrolu do Bratislavy, uvidíme,“ odhodlane, optimisticky povie chlap, ktorý celý svoj život prežil v celibáte. Farár z Kráľovej. Na Štedrý deň oslávi deväťdesiatku. V novembri mu aj kvôli okrúhlemu jubileu vyjde hrubá kniha. Zbierka poézie. „Bude v nej všetkých mojich osemnásť či dvadsať kníh, ktoré som vydal. A pridám aj zopár nových kúskov. Čaká ma slávnosť, teším sa,“ povie a druhým dychom dodá, že nijakú hrubú čiaru za literatúrou robiť nemieni. Súhrnná zbierka predsa neznamená koniec s poéziou. „Sem-tam stále tvorím. A budem. Ak duch a múza budú pôsobiť.“ Tvorivá inšpirácia? „Nič originálne, témy sú večné. Zmysel a podstata života, no vzhľadom na vek sa čoraz viac zamýšľam nad koncom pozemského bytia. Darmo, deväťdesiatka je tu...“

O konci pozemskej púte Svetloslav Veigl hovorí ako o tajomstve, tajomstvo je podľa neho podstatou samotnej viery. „Človek sa predsa musí pre niečo rozhodnúť. Buď pre absurdum alebo pre tajomno. Neverectvo je absurdnosť, niekto predsa musel tento svet stvoriť – slnko, mesiac, hviezdy... Normálny človek môže povedať a priznať: „Neviem, ako to funguje“, ale je odvaha a nerozvážnosť apriori odmietať Boha. Pre mňa je Boh najväčším tajomstvom.“ Každé ráno a každý deň sa možno najstarší aktívny kňaz u nás prebúdza s dobrým pocitom. Teší sa zo života, súc si vedomý, že z neho ubúda. Strach z konca nemá. „Viera nám hovorí, že „tam“ bude ešte krajšie. Slová Pána Ježiša sú iste pravdivé. Uvidíme a pocítime, až keď skončíme život na tomto svete.“ Koniec mu hrozil v osemdesiatom treťom. Lekári mu dávali tri mesiace. „Nevedel som, že mám rakovinu. Išiel som na operáciu s vedomím, že mi odstránia žalúdočný vred. Dva roky som chodil na kontroly, až raz mi internista prezradil: Dôstojný pán, a viete, že to nebol vred, ale rakovina v pokročilom štádiu? Nenasadili sme už ani chemoterapiu. Je tomu už dvadsaťdva rokov, tie tri mesiace teda riadne nadsluhujem, čo poviete,“

20.10.2005 23:10:52

Od osudnej barbarskej noci sa Svetloslav Veigl poézie ani nedotkol. Zelektrizovala ho až smrť J. F. Kennedyho. „Bolo to v roku 1963. Z viedenských správ som sa dopočul, že naňho spáchali atentát. Automaticky som sadol k stolu a napísal niekoľko riadkov. Vrátil som sa k písačkám po takmer 14 rokoch! Nebol som prívržencom kapitalizmu, ale J.F.K. mi bol sympatický – prvý americký prezident katolík. V šesťdesiatom ôsmom mi vyšla zbierka Mesto na návrší, ale prišla normalizácia a katolícka moderna zasa režimu nevoňala. Ozajstné literárne vzkriesenie prišlo až po nežnej revolúcii. Básne mi vychádzali takmer každý rok. Teším sa.

zasmeje sa neuveriteľne vitálny a svieži deväťdesiatnik. Víťazstvo nad zhubnou chorobou nenazýva zázrakom, tvrdí, že je to spolupráca v zmysle: Pomôž si človeče, a Pán Boh ti pomôže. Okrem dlhovekosti, ktorú majú Veiglovci v génoch (pochádzam z ôsmich súrodencov a všetci umreli okolo osemdesiatky), je základom zdravá životospráva. „Tej sa celý život pridržiavam, jednoducho, nezhumpľoval som si genetiku. Vždy som jedol menej a často. Občasné zhrešenie? Samozrejme, veď aj v pekle sú občas hody. Ale prepadnúť obžerstvu, alkoholu a hýrivému životu - k tomu som nikdy nemal sklony. Viete, vážim si život, je to dar.“

nechcel vidieť ani nijaké literárne časopisy, na prostest som zrušil predplatné.“ Barbarská noc z 13. na 14. apríla 1950 sa plánovala dlho. „V kláštoroch sme vedeli, že komunisti urobia všetko, aby potlačili a udupali vieru. Len sme netušili ich scenár. Vtedy som slúžil na Tulipáne v Trnave. Po polnoci nás zobudili ľudia zo Štátnej bezpečnosti: Oblečte sa, musíte ísť s nami. Všetci. Tvrdili, že ideme do Šaštína, v tme cez okno autobusu sme zistili, že ideme cez Sereď. Klamali nás! Išli sme do Hronského Beňadika. Najväčší strach však prišiel tesne pred Beňadikom, šofér zastal so slovami: Ráčte vystúpiť. Nevedeli sme, či nás chcú postrieľať... Našťastie, bola to len „zdravotná“ pauza na toaletu. V Juhoslávii, za Tita, to urobili drastickejšie. Kláštory obkľúčili a všetkých povraždili. O tomto šialenstve sme sa dozvedeli až neskôr. Mohli sme si teda povedať, že sme na tom relatívne dobre. „Iba“ sledovaní, večne prekladaní.“ V päťdesiatom deviatom preložili Svetloslava Veigla z Trnavy do Abrahámu a odtiaľ, v sedemdesiatom piatom, do Kráľovej pri Senci. Vydržal tu dodnes a domáci na svojho pána farára nedajú dopustiť.

Prirodzený zákon Napriek deväťdesiatke, alebo práve kvôli nej, sa dôstojný pán z Kráľovej pri Senci nadchýna pozemskou krásou, s úžasným elánom otvára a číta knihy filozofov, oddáva sa modlitbám, precízne si pripravuje kázne pre svojich veriacich, ale nezabúda ani na nevercov. Rád cituje veľkého teológa K. Rahnera: „Kto sa vie vzrušiť krásou na tomto svete, už je anonymným kresťanom.“ A vysvetľuje: „Pri Poslednom súde Pán Ježiš nebude hovoriť: Ty si chodil do kostola, prišiel si k svätému prijímaniu, tak budeš spasený. Nie, on hovorí: Bol si sluha dobrý, vojdi do môjho života. Viete, viera musí byť prepojená so životom, s jeho skutkami. Každý, aj neverec, má v duši napísaný prirodzený zákon. Kým nie je skazený, vie, že nesmie zabiť, kradnúť, smilniť... V každom z nás je zakorenené Desatoro. A keď aj neprídem k poznaniu Boha, usilujem sa žiť podľa prirodzených zákonov, podľa Desatora. Takže, každý má šancu byť spasený. Je to len na ňom, na človeku.“ LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Ferdinand Klarus Svetloslav Veigl, vlastným menom Ferdinand, si nespomína na chlapčenské túžby stať sa učiteľom, doktorom alebo policajtom. Mal asi šestnásť, keď dočítal životopis svätého Františka a pri zatváraní knihy si povedal: Prihlásim sa do tejto rehole. Napriek dobrovoľne zvolenému celibátu, žena je preňho „najkrajším tvorom na svete, lebo Pán Boj ju stvoril ako poslednú“. Nikdy svoju voľbu neobanoval. „Naozaj nie. Pán Ježiš hovorí: Kto sa vydáva a žení, dobre robí. A kto sa nevydáva a nežení, lepšie robí, len málokto to pochopí.“ V noviciáte prijal Ferdinand Veigl meno Klárus (Clarus). V literárnej tvorbe si ho poslovenčil na Svetloslav (oslavovateľ Svetla). V tridsiatom ôsmom vyšla jeho prvotina Cestami vetrov, ktorú kritika vychválila do nebies. Doslova. Literárny kritik Jozef Felix o Veiglovej zbierke napísal: „Je prísľubom do budúcnosti, Veiglove korene síce pramenia v cmiteri, ale sú opreté o nebesá.“ Do roku 1946 mu vyšlo ďalších päť zbierok, rozbehnutú kariéru však naštrbil povestný štyridsiaty ôsmy a napokon dlho plánovaná barbarská noc. „Po nástupe komunistov som písanie obmedzil a po barbarskej noci som s písačkami skončil nadobro. Dokonca som

nb53.indd 29

Na vitálnu dlhovekosť odporúča jednoduchý recept: Striedma pravidelná strava a krátky poobedňajší odpočinok. „Pozor, nie dlhšie. Tvrdý dlhý spánok môže privodiť mozgovú príhodu. Pre istotu si vždy nastavím budík. Dvadsať minút a dosť...“

20.10.2005 23:11:08

30 AHA ICH! Štyria hudobníci hovoria o tom, čo pre nich znamená punk

Punk o slobode čias, kedy na pódiu začali hrať v príšernej zvukovej kulise prvé punkové skupiny, prešlo 30 rokov. Teraz, v čase rýchlokvasných hviezdičiek, si punkeri razia cestu 3. tisícročím. Hovoria, že hrajú, aj keď na koncert príde pätnásť ľudí. A súčasne patria medzi najväčších „ťahačov“ letných festivalov. Keď ich naštvú médiá, niekoľko rokov bojkotujú ich snahu o interview a napriek tomu ich členská základňa neklesá, ale rastie. Platne si vydávajú sami a šíria vlastnými kanálmi.

Koňýk (44) spevák ZÓNY A. S punkom začal v roku 1978. Počas totality hrala Zóna A v poloilegalite, v roku 1985 natočili prvý film, ktorý cenzúra zakázala. Aktuálnou piesňou je paródia „Chleba“ s 27 vulgarizmami. „Na začiatku bol punk hlavne rebéliou proti šedému komunistickému systému a neslobode. Dnes je alternatíva ku konzumnému spôsobu života. Punk je veľmi rôznorodý, a preto zaujímavý. Nedá sa jednotne zadefinovať. To ako keby si sa pokúšal jednotne zadefinovať zeleninu - aká je? Červená, zelená, veľká, malá, tvrdá, sladká, štipľavá? S punkom je to rovnako. Je rýchly, pomalý, tvrdý, mäkký, brutálny, melodický, politický, poetický? Vyštudovaní mudrlanti a novinári sa snažia vtesnať punk do pochybnej filozofie a vnucujú mu ľavicovú politickú orientáciu. Punk je ale len a len o slobode. A keď nám ju niekto berie, tak sa bránime. Pred revolúciou bol punk hlavne rebélia, samozrejme, aj zábava, ale skoro žiadny biznis. Dnes je rebélie menej a zábavy a biznisu o dosť viac. Seba ako punkera si v šesťdesiatke viem v pohode predstaviť, veď to bude už onedlho. A čo iné by som asi tak robil? Ha ha! Dúfam, že to bude stále taká zábava ako doteraz.“ Jano (39) a Marcel (36) spevák a gitarista DAVOVEJ PSYCHÓZY. Kapela hrá od roku 1987, v 90. rokoch sa stiahla do undergroundu a produkuje radikálny punk, v textoch figurujú politické a sociálne témy, ľudské práva, kritika spoločnosti. Na Vianoce v roku 1997 nahrali pieseň Veselé dni pokrytecké, ktorú okrem rádia Ragtime ostatné odmietli hrať.

nb53.indd 30

Marcel: „Punk bol hlavne rebélia, opozícia k zaužívaným spôsobom. Ťažko sme mohli v pätnástich bojovať proti diktatúre, keď sme ani nevedeli, čo to je. Vtedy bol však problém z každého vybočenia.“ Jano: „Dnes si myslím, že punk sa dá pochopiť, až keď si starší. Ale stále sú to otázky typu, či bojujeme proti kapitalizmu... OK, do McDonalda nechodím. Ale konzum zahŕňa viac problémov. Minule som mal chatový rozhovor na internetovej stránke SME. Pýtali sa ma, či sa neobávam, že to kapelu poškodí v očiach ortodoxných punx, pre ktorých je SME nástroj systému. Ale ja nemám rád nič ortodoxné.“ Jano: „Nechceme byť súčasťou mainstreamu s jeho tokom financií. Nechceme podpisovať zmluvy s podmienkou každý rok vydať platňu. Pokiaľ punk vydržal až dodnes, tak mu určite nešlo len o pivo, sex a vylepšenie ega pár idolov. Nikdy sme sa neoznačovali ako ľavicová kapela, aj keď naše texty tak vyzerajú. Punkrock splnil svoju funkciu a vytvoril niečo nové, ale to bolo pred 30 rokmi. Dnes sa z neho stáva fraška, príliš sa uzavrel do kanála. Pokiaľ chce bojovať proti systému, a ten systém ho súčasne toleruje, je to smiešne. Mal by vojsť do ilegality? Možno.“ Marcel: „Verím tomu, že aj v šesťdesiatke budem robiť punk. Pankáč nie je človek, ktorý si v piatok večer oblečie bundu a v nedeľu ju schová do skrine.“ Braňo Alex (40) basgitarista SLOBODNEJ EURÓPY. Predtým hral v Zóne A, vystupoval aj sólovo. Je autorom piesní Puf a Muf s klipom od V. Kubala či neoficiálnej punkovej hymny Som ten.

Koňýk, Zóna A. Pre mnohých symbol punku na Slovensku.

„Punk som od roku 1977, kedy som si do ucha dal zicherku. Druhú som si prepichol cez líce, bola tupá a dosť to bolelo. Obe som si spojil reťazou. Spoločnosť je dnes tolerantnejšia, ale ľudská hlúposť je rovnaká. Odsudzujú ťa pre číro alebo tetovačku. Problém je v chápaní. Pankáč môže mať v hlave viac než hovorca prezidenta. O filozofii punku hovorím nerád, pretože to nejde zo mňa. Niežeby mi nezáležalo na zásadných veciach, moje vnútorné ja napríklad nesúhlasí s ničením prírody, ale cez punkrock to nechcem ventilovať. Pamätám si, ako sme hrali na jednej porevolučnej Zlatej lýre a namiesto plánu sme zahrali inú pieseň s refrénom, ktorý obsahoval vulgarizmus. Bol to skvelý pocit, hrať to pred všetkými tými ľuďmi v sakách. Vraveli sme si: Veď to sú veci, ktoré žijeme. Dnes už mám v správaní istú hranicu. Ale stále bez problémov „vyfakujem“ auto na prechode na červenú. Je to úplne automatické, tak dlho to mám v krvi. A fakt nemám doma ani jeden oblek. Moderné veci ako hip-hop nesledujem. Ale vývoj nezastavíš. Pamätám si, ako to ľudia chceli spraviť s punkom a ako som im vysvetľoval. Mám v povahe vernosť, v osobnom živote aj v punku. Asi to v šesťdesiatke nebude také viditeľné a aj odznakov z bundy ubudne, ale nestratí sa to. Pozri si takého Simona Wiesenthala, do deväťdesiatky chytal nacistov. Nechcem to porovnávať, ale aj on išiel do konca za tým, čo robil. Možno už nebudem fakovať autá. Ale pankáč budem.“ TEXT: PETER GETTING FOTO: NINA BEDNÁRIKOVÁ, AUTORKA JE FOTOGRAFKA AGENTÚRY SITA

20.10.2005 23:11:18

6 OgT OgKEFUF [ESBWÂźJV B QSrSPEF QSJBUFÂ&#x2014;TLFKÂźJV BMUFSOBUrWV L CFĂ&#x201E;OĂ&#x2018;N LPO[VNOĂ&#x2018;N QSPEVLUPN

Nakupovanie a jeho dopad na ĹživotnĂŠ prostredie akupovanie sa stalo kaĹždodennou sĂşÄ?asĹĽou nĂĄĹĄho Ĺživota. MĂĄlokedy vĹĄak rozmĂ˝ĹĄÄžame nad tĂ˝m, Ä?o kupujeme. A mĂĄlokto si kladie pri nakupovanĂ otĂĄzku, akĂ˝ dopad mĂĄ kupovanĂ˝ vĂ˝robok na ĹživotnĂŠ prostredie, Ä?i je vyrobenĂ˝ z obnoviteÄžnĂ˝ch zdrojov alebo Ä?i sa firma sprĂĄva ohÄžaduplne k zvieratĂĄm, ĹživotnĂŠmu prostrediu a svojim zamestnancom.

NasledovnĂŠ informĂĄcie vĂĄm pomĂ´Ĺžu nakupovaĹĽ zodpovednejĹĄie a environmentĂĄlnejĹĄie.

EkoznaÄ?ky EkoznaÄ?ku EnvironmentĂĄlne vhodnĂ˝ vĂ˝robok (EVV) udeÄžuje Ministerstvo ESFWFOn FLP ISBkLZ ĹživotnĂŠho prostredia SR vĂ˝robkom, ktorĂŠ museli prejsĹĽ prĂsnou kontrolou, preverujĂşcou ich LOJIZ kBTPQJTZ $% LPOPQOn WĂ&#x2018;SPCLZ /BÂźB BESFTB celkovĂ˝ vplyv na ĹživotnĂŠ WĂ&#x2018;SPCLZ [ EPNgDFIP SFDZLMPWBOnIP QBQJFSB UFYUJM TMPWBOTLn IVEPCOn OgTUSPKF 7ZTPLg #SBUJTMBWB prostredie. Sem patria rĂ´zne 0UWgSBDJF IPEJOZ testy na prĂtomnosĹĽ ĹĽaĹžkĂ˝ch QPOEFMPL ÂŠ QJBUPL ÂŠ IPE kovov a zdraviu ĹĄkodlivĂ˝ch UFMFGwO B GBY lĂĄtok, vplyv vĂ˝roby a samotnĂŠho vĂ˝robku na XXX FLPPCDIPE TL $FMĂ&#x2018; [JTL [ &LPPCDIPEV Ă&#x192;JWJDB KF WFOPWBOĂ&#x2018; OB SP[WPK FOWJSPONFOgMOFK WĂ&#x2018;DIPWZ B W[EFMgWBOJB zneÄ?istenie vody, ovzduĹĄia, poĹĄkodenie ozĂłnovej vrstvy a zohÄžadĹ&#x2C6;uje sa tieĹž pĂ´vod suroviny, z ktorej je severu a producentmi v rozvojovĂ˝ch vĂ˝robok vyrobenĂ˝. UprednostĹ&#x2C6;ujĂş krajinĂĄch. Jeho cieÄžom je zlepĹĄenie sa recyklovanĂŠ suroviny (napr. ĹživotnĂ˝ch podmienok znevĂ˝hodnenĂ˝ch v prĂpade papiera alebo textilnĂ˝ch a vykorisĹĽovanĂ˝ch producentov na vlĂĄkien) a aj obal vĂ˝robku by mal chudobnom juhu a navrĂĄtenie byĹĽ z recyklovanĂŠho materiĂĄlu. zĂĄkladnĂ˝ch etickĂ˝ch a morĂĄlnych zĂĄsad do ZnaÄ?kou EkopoÄžnohospodĂĄrstvo medzinĂĄrodnĂŠho obchodu. sa na Slovensku VĂ˝robcovia Fair Trade oznaÄ?ujĂş rastlinnĂŠ vĂ˝robkov za ne dostĂĄvajĂş a ĹživoÄ?ĂĹĄne vĂ˝robky mzdu, ktorĂĄ im zabezpeÄ?Ă dĂ´stojnĂ˝ vyprodukovanĂŠ Ĺživot â&#x20AC;&#x201C; majĂş zaruÄ?enĂş minimĂĄlnu mzdu, v ekologickom poÄžnohospodĂĄrstve, ktorĂĄ sa nemenĂ ani s poklesom ceny Ä?iĹže bioprodukty (napr. obilie, produkovanĂ˝ch komodĂt na svetovom trhu. zelenina, krmivĂĄ, vajcia, kurÄ?atĂĄ DetskĂĄ prĂĄca je v prĂpade Fair Trade atÄ?.) a biopotraviny (napr. vylĂşÄ?enĂĄ. mĂźsli, cestoviny, chlieb, Ä?aje, VĂ˝roba Fair Trade vĂ˝robkov uprednostĹ&#x2C6;uje maslo atÄ?.). TĂĄto znaÄ?ka je miestne prĂrodnĂŠ materiĂĄly zĂskanĂŠ dlhodobo kontrolovanĂĄ Ministerstvom udrĹžateÄžnĂ˝m spĂ´sobom, obnoviteÄžnĂŠ zdroje pĂ´dohospodĂĄrstva a Ă&#x161;strednĂ˝m energie a ĹĄetrnĂŠ poÄžnohospodĂĄrske postupy. kontrolnĂ˝m a skĂşĹĄobnĂ˝m Ăşstavom Za ekologickĂş produkciu BIO potravĂn potravinĂĄrskym. zĂskava pestovateÄž ĹĄpeciĂĄlnu prĂŠmiu.

SlovenskĂĄ katolĂcka charita (SKCH) vyhlasuje zbierku na pomoc ÄžuÄ?om postihnutĂ˝m zemetrasenĂm v Pakistane. Ak mĂ´Ĺžete, prispejte prosĂm, na Ä?Ăslo ĂşÄ?tu v Istrobanke:

blĂzko pri Ä?loveku

10006-55615010/4900 variabilnĂ˝ symbol 147.

NĂĄzov ĂşÄ?tu je SlovenskĂĄ katolĂcka charita. Za vaĹĄe dary Ăşprimne Ä?akujeme. O vĂ˝ĹĄke zbierky budeme informovaĹĽ prostrednĂctvom mĂŠdiĂ. FinanÄ?nĂŠ prostriedky budĂş poukĂĄzanĂŠ naĹĄej sesterskej organizĂĄcii Charite Pakistan.

nb53.indd 31

'BJS 5SBEF

CJPQSPEVLUZ QSrSPEOg LP[NFUJLB

FLPESPH n S JB

Medzi Ä?eskĂŠ dĂ´veryhodnĂŠ ekoznaÄ?ky, ktorĂŠ sa objavujĂş na mnohĂ˝ch vĂ˝robkoch na naĹĄom trhu,

patria znaÄ?ky Ekologicky ĹĄetrnĂ˝ vĂ˝robek a Produkt ekologickĂŠho zemÄ&#x203A;dÄ&#x203A;lstvĂ.

Fair Trade alebo â&#x20AC;&#x17E;SpravodlivĂ˝ obchodâ&#x20AC;&#x153; Fair Trade je obchodnĂŠ partnerstvo medzi dovozcami z krajĂn vyspelĂŠho

DeĹ&#x2C6; nenakupovania Svoj postoj k nakupovaniu mĂ´Ĺžete vyjadriĹĽ aj ĂşÄ?asĹĽou na celosvetovej akcii DeĹ&#x2C6; nenakupovania. NajjednoduchĹĄĂ spĂ´sob, ako sa zapojiĹĽ do DĹ&#x2C6;a nenakupovania, je nenavĹĄtĂviĹĽ v tento deĹ&#x2C6; Ĺžiaden obchod. Jednoducho si koneÄ?ne oddĂ˝chnite od nakupovania. DeĹ&#x2C6; nenakupovania sa tento rok konĂĄ 26. novembra. JURAJ HIPĹ , IVANA JAĹ Ĺ OVĂ EkoporadĹ&#x2C6;a Ĺ˝ivica VysokĂĄ 18 811 06 Bratislava www.ekoporadna.sk

20.10.2005 23:11:32

32 RECENZIE HUDBA

FILMY

Detské hry (Premiéra 3.11.2005)

Nočná hliadka (Premiéra 3.11.2005) Franz Ferdinand

Osemročný Julian vníma všetko okolo seba ako priestor na hru, v ktorej má skutočnosť rovnakú hodnotu ako predstavy. Jeho nerozlučnou kamarátkou sa stáva spolužiačka Sophia, s ktorou najradšej hrávajú hru „vadí, nevadí“. Obaja vo svojich hrách pokračujú aj v dospelosti, kedy sa ich bezproblémový vzťah naplňuje hádkami a nedorozumeniami. Pre dobre situovaného Juliana, ktorý si nalinkoval úspešnú kariéru a rodinný život so Sophiou, sa stále radikálnejšie skúšky stávajú meradlom opravdivosti života, ktorý žije. Film Detské hry je hravou komédiou o vážnych veciach, kedy sa láska stáva hrou na život a na smrť. Jeux d’enfants (Francúzsko, 2003) Réžia: Yann Samuell. Hrajú: Guillaume Canet, Marion Cotillard.

Najúspešnejší ruský film desaťročia... Po dlhom čase sa slovenskí diváci budú môcť vybrať na ruský film, pričom to nebude tankový epos, ani okrajová klubová záležitosť. Práve naopak: letný megahit ruských kín je moderná, veľkolepými trikmi nabitá akčnohororová fantázia skupinke hrdinov s nadprirodzenými schopnosťami, ktorí v súčasnej Moskve bránia ľudstvo pred mocnosťami temnôt, upírmi, démonmi, bosorkami a podobnou háveďou. Aj vo vás to vzbudilo velikánsku zvedavosť? Nochnoj dozor (Rusko, 2004) Réžia: Timur Bekmambetov. Hrajú: Konstantin Khabensky, Vladimir Menshov.

KNIHY Umberto Eco (ed.):

Dějiny krásy Argo Preklad: kolektív autorov Na stránkach tejto knihy nájdeme obrazy majstrovských diel všetkých čias, nejde však o dejiny umenia, ako ich obvykle chápeme. Ilustrácie i rozsiahla monografia textov majú čitateľovi priblížiť rozmanité predstavy o kráse, ako sa prejavovali od dôb starého Grécka až po dnešok. Dozvieme sa, ako rôznorodo bola chápaná krása prírody, kvetín, zvierat, ľudského tela, nebeských telies, matematických vzťahov, svetla, drahokamov, Boha i diabla. Aj keď sa veľakrát dochovali len texty filozofov, spisovateľov, vedcov, mystikov či teológov a svedectvá umelcov, na základe týchto dokumentov si môžeme vytvoriť predstavu, ako vnímali krásu bežní ľudia i bedári všetkých období.

Ivan Kadlečík:

Dvanásť L.C.A. „V roku 1988 som písal fejtóny - besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov som zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V tom istom roku som začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný

nb53.indd 32

hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom „disidentské“. Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, čo sa týka istej vedomej dekompozície a „postmodernej“ deštrukcie slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať. Súčasná deštrukcia túto funkčnosť, zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar.“ (Ivan Kadlečík)

Yehuda Lahav:

You Could Have It So Much Better Domino / Wegart www.dominorecordco.com / www.wegart.sk „Tak nám zabili Ferdinanda.“ Ale kdeže, práve naopak, Franz Ferdinand vstal z mŕtvych! Ruská avantgarda, konštruktivisti a Franz Ferdinand, ako to všetko ide dokopy? Okrem spoločnej doby najmä vizuálnym leitmotívom rovnomennej britskej kapely, ktorá sa pred rokom vynikajúco zapísala pôsobivými videoklipmi s použitím citácií konštruktivistických diel. Ako sa mladí Škóti dostali k starému Franzovi, je záhadou, no je jasné, že tým, čo zaujalo, rozhodne nie je len názov či vizuálna identita. Ich prvý album, ktorý zaznamenal okamžitý úspech, bol bezmenný, a tak si po roku povedali: „You could have it so much better, if you have a good title.“ A tak tu máme znovu priamočiaru - no v žiadnom prípade nie primitívnu - gitarovú nakladačku; veselú mačku vo vreci, ktorú sa oplatí kúpiť. Trochu Beatles, raných U2, punku a štipky melanchólie, poriadne zamiešať a sú na svete Franz Ferdinand. Mať však toľko inteligencie, aby ste nedopadli ako Psíček a Mačička, už nie je také jednoduché. Cisár zomrel, nech žije Franz Ferdinand! Kričme spolu, oooou ou! SONOR Inzercia

Odsúdení spolu žiť Vydavateľstvo PT Izraelského novinára slovenského pôvodu Yehudu Lahava pozná naša verejnosť predovšetkým zo spravodajských relácií Slovenského rozhlasu ako pohotového reportéra a bystrého glosátora dramatických udalostí na Blízkom východe, najmä v súžití Izraelčanov a Palestínčanov. Kniha reportáží a príbehov je mozaikou ľudských osudov, paradoxných situácií a prekvapivých príbehov, aké vie vymyslieť iba život. A to všetko v atmosfére utečeneckých táborov, blokád, atentátov, streľby, odvety a odvety za odvetu. Vo svojom súhrne je to vlastne román - koláž o desaťročiach izraelsko-palestínskych vzťahov. Najmä však o ľuďoch z tamtoho kúta sveta.

Bratislava Kozia 20

Košice Mlynská 6

Banská Bystrica Dolná 8 Žilina Bottova 2 www.artforum.sk

20.10.2005 23:11:40

Inzercia

nb53.indd 33

20.10.2005 23:11:52

34 KRÍŽOVKA Po vylúštení krížovky budú traja z vás odmenení knihami z vydavateľstva Aspekt. Správne odpovede nám zasielajte do 20. dňa v mesiaci na inzercia@notabene.sk. Pripojte svoje celé meno a adresu, aby sme vám mohli zaslať výhru. Knihy z vydavateľstva Aspekt za vylúštenie krížovky z minulého čísla („...v pochybných baroch, kam by som nikdy nevkročila.“): Oľga Kamencová, Prešov, Eduard Kuračka, Myjava, Silvia Abelovská, Banská Bystrica. Srdečne blahoželáme!

www.aspekt.sk

Autor: Ján Piaček

druh nerastu

staroarménske mesto

bulharský slovenský panovnícky herec rod

asanačný podnik

značka kryptónu

anglická rieka

bývalý jednotka štandardné- juhoslovanský ho penicilínu prezident

ependektómia (skr.)

mesto vo Francúzsku

možno, snáď

prestol

svätodušné sviatky

Venuša, po rusky

omámil

druh hry v karty spojka

ukazovacie zámeno

spočíta

milovať, po latinsky

súhlas

spojovací klinec

mladý športovec

toto, po rusky

skratka kuvajtských noriem

rímskych 51 rímsky miestodržiteľ v Judei Pomôcky: ALAGER, AZA, LENS

krop

výrobca syrov

druh ženského účesu

výhrevné teleso diaľková doprava

škuty vlasov

americký spisovateľ

súhlas

olej, po anglicky

obúcha

vodná rastlina

nárok

Otília (dom.)

EČV Nitry

obyvateľ Pruska

plastická látka šport. kód Turkménska

bič (zastar.)

úder

sťal

národné divadlo

prikrývka

pohostenie každého člena spoloč. rival

balkánska objemová miera

Pomôcky: RUNDA, KSS, TJK

šitím zhotovil

končatina

nitrid bóru

mužské meno lovkyňa perlorodiek

vyslovoval redukované „a“

pulz práve vyrobená EČV Námestova kód Vatikánu

2 záves v divadle

herec komických úloh

kočovníci

nezakaľuj

vrch nad Belehradom

prišíval záplaty

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z ôsmich distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Šéfredaktorka: Lito a tlač: Design: Manažment projektu:

Ditribúcia: Bratislava:

Košice: Banská Bystrica: Nitra: Prešov: Žilina: Levice: Piešťany:

Podporili nás:

nb53.indd 34

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk. Mgr. Jana Čavojská, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič Sandra Tordová, riaditeľka OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Martin Opeta, zástupca riaditeľa OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk

OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, Sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Renáta Chovanová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Arcidiecézna charita, Adam Šepetka, 055/632 30 29, chsc@internetkosice.sk Slovenský Červený kríž, Zoltán Frasanelli, 048/415 36 85, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Daniel Závecký, 0903 965 216, risen@centrum.sk DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk. JPK – Ježiš pre každého, A.Kmeťa 24, 934 05 Levice, Dušan Peter, dusan@jpk.sk UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Marcela Ocvirková, domum@kios.sk

Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt 20.10.2005 23:11:54

FOTORIPORT 35

Iné Slovensko Pri svojej reportérskej práci som pochopil, že zaujímavejšie než „hlavné javisko“ je väčšinou zákulisie udalosti. Teda mimovoľné gestá, nejednoznačné a možno aj ťažko pochopiteľné situácie, pri ktorých sa – a o tom som presvedčený – v istých vzácnych okamihoch zjavuje čosi spontánne a neopakovateľné. Najviac ma zaujíma autentický život, rituály a zvyky obyčajných ľudí, ktorí žijú akoby proti prúdu času. Slovensko, a najmä jeho odľahlé miesta, poznám dôverne. Zaujíma ma také Slovensko, ktoré mizne, ktoré sa nevie a možno ani nechce vysporiadať s „novou dobou“. Táto zdanlivá strnulosť transformujúcej sa krajiny je iba vonkajšou maskou ťažkých vnútorných drám. Aj preto som do svojej knihy Iné Slovensko napísal iba jednu vetu: Môže sa stať, že takúto krajinu nenájdete na žiadnej mape. ANDREJ BÁN Knihu fotografií Iné Slovensko pokrstí Andrej Bán 2. novembra o 17.30 h v Galérii Michalský dvor v Bratislave. Krst bude spojený s vernisážou výstavy jeho fotografií. Výstava potrvá do 14. novembra 2005.

nb53.indd 35

20.10.2005 23:12:05

nb53.indd 36

20.10.2005 23:12:09

FOTOGRAFIA ROKA CZECH PRESS PHOTO 2005 XXII. letná paralympiáda Atény, september 2004, Erich Winkler (Nemecko), bronzový, cyklistika VÁCLAV JIRSA, FOTOREPORTÉR ČESKÉHO DENNÍKA PRÁVO

Vyjadrenie medzinárodnej poroty súťaže Czech press photo 2005: Fotografia zobrazuje okamih vrcholného šťastia a lásky. Šťastia človeka, ktorý zvíťazil sám nad sebou, a vzájomnú lásku otca a detí. Pre silné emócie divák takmer nevníma pretekárove telesné postihnutie.