NOTA BENE 54

54 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

DECEMBER ‘05

nb54.indd 1

19.11.2005 20:52:02

54

2 KRÍŽOVKA

Pohodu sviatkov vianočných, šťastný rok, lepší ako minulý, silu a vôľu, rok plný stretnutí dobrých ľudí praje predajcom aj všetkým čitateľom „Nota Bene“ Bratislavské kultúrne a informačné stredisko.

Vaša brána do Bratislavy a jej kultúry info: 02/16 186, www.bkis.sk nb54.indd 2 204x280OK.indd 1

19.11.2005 20:52:31 11.11.2005 16:23:38

54

Z OBSAHU 3 14 - 15 Rozhovor

16 - 18 Reportáž

25 Aha ho!

Krutý monológ

Poriadny cirkus

Rozprávky bez domova?

„Asi najviac hľadám naivitu a nehu. Pretože mi chýbajú a myslím si, že je veľmi dôležité, aby boli ľudia nežní, aby sa vedeli hrať a aby život nebol len o peniazoch,“ hovorí divadelníčka Anička Polívková, ktorá vyrástla vo veľkej rodine valašského kráľa.

Cirkus Humberto je doteraz príbehom, ktorý v 40. rokoch minulého storočia napísal Eduard Bass. Cirkusová rodina stále putuje vo svojich maringotkách Európou, aby predvádzala svoj talent a umenie.

Zatiaľ čo napríklad v Rusku sa opäť rozbieha výroba známeho kresleného seriálu No počkaj, zajac!, v Maďarsku nedajú dopustiť na populárnych Miazgovcov a Bob a Bobek v Čechách stále veselo vyskakujú z klobúka, na Slovensku - nič.

32 - 33 Príbeh

36 - 37 Divadlo

44 - 46 Pútnik

Plno betlehemov

Bez cenzúry

Vlny pomoci

Betlehemov a biblických príbehov vymodeloval z hliny hŕbu. Vianoce mu však nič nehovoria – miluje totiž jar a leto. Zimu neznáša.

39-ročný Štefan Kazimír z Dunajskej Lužnej je kvôli silnej epilepsii na invalidnom dôchodku.

Ak nemáš AIDS, nie si „in“, hovorí sa v Juhoafrickej republike. Denne sa tu nakazí vírusom HIV asi 1 800 ľudí. A práve o tomto probléme hrá bez servítky pred ústami Divadlo Soweto z Johannesburgu.

Nebývalá medzinárodná pomoc vo výške takmer 3 miliárd dolárov priniesla Srí Lanke novú skúsenosť. Ako však vyzerá stret nepochybne šľachetných úmyslov s realitou?

Rešpektuje pomoc miestne zvyklosti?

POŠLITE SVOJMU PREDAJCOVI POHĽADNICU A UROBTE MU TAK PEKNÉ VIANOCE! Pohľadnica je vo vnútri časopisu, viac info na strane 19.

FOTO NA OBÁLKE, FOTO NA ZADNEJ STRANE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu nb54.indd 3

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti napomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

19.11.2005 20:52:36

54

4 KRÍŽOVKA EDITORIAL

SMS PRE PREDAJCOV

Milí čitatelia, tak sme sa dožili Vianoc.

Využívam túto šancu na to, aby som sa poďakovala vám všetkým, ktorí podporujete našich predajcov. Ako priatelia alebo ich noví zamestnávatelia. Vám, ktorí ste doteraz venovali svoj čas, schopnosti či prostriedky projektu Nota bene a boju proti bezdomovectvu. Vďaka za vaše cenné postrehy v stovkách smsiek a emailov, ktoré nám pomáhajú robiť našu prácu stále lepšie.

Keďže Vianoce sú hlavne o dávaní, pripravili sme pre vás niekoľko možností, ako môžete darovať ľuďom bez domova trochu atmosféry Vianoc. Nápad č.1.: Pošlite svojmu predajcovi vianočnú pohľadnicu.

Možno bude jediným darčekom, ktorý na Vianoce dostane. Nápad č.2: Darujte svoj čas. Hľadáme dobrovoľníkov, ktorí v období pred vianočnými sviatkami pomôžu ľuďom bez domova, aby sa cítili na Vianoce sami zo seba dobre. Ak ste: kaderník(čka), kozmetička, masér(ka), doktor(ka), či zdravotník(čka), sociálny či právny poradca, prípadne chcete prispieť jedlom na Vianočný večierok, prosím, ozvite sa Kataríne na: poradcovia@notabene.sk alebo na 0905/988 682. Tešíme sa na Vás.

Asi ste postrehli, že sme tak ako minulý rok na Vianoce pripravili špeciálne číslo. Tento raz s vianočnou prílohou a o 50 % väčším počtom strán. Prejavilo sa to zvýšením ceny časopisu na 50 Sk – čo znamená, že predajca bude mať z predaného časopisu 25 Sk namiesto 15 Sk. Zvýšená cena pokryje výrobné náklady na prevádzku projektu. Cena v ostatných mesiacoch zostane nezmenená, 30 Sk. Bývalí predajcovia Veronika a Ctibor a ďalší klienti už niekoľko týždňov pracujú v novom zamestnaní. Projekt Krištof už od septembra hľadá riešenia problému zamestnávania predajcov NB. V rámci projektu sme napríklad zriadili chránenú dielňu, prispievame klientom na ubytovanie a poskytujeme individuálne poradenstvo.

Projekt je podporený z európskych fondov.

Kvôli nepružnému systému ministerstva financií ho zatiaľ realizujeme výhradne z vlastných zdrojov, hlavne vďaka vašim dvom percentám.

SANDRA TORDOVÁ RIADITEĽKA OZ PROTI PRÚDU

nb54.indd 4

03.11.2005 13:12 Na korze v BA klacal muz na kolenach a zobral. Iskierku v jeho ociach som este videla. Este to nechcel vzdat a tak som do neho vzdy cestou do roboty rypala, ze ma naviac. Peniaze som mu nedala. Dnes si velmi rada od neho kupim NB. Kto vie?

Mozno raz zmizne z ulice navzdy a bude si kupovat NB. Prajem mu vsetko dobre.

05.11.2005 12:40 Sklamal ma VELMI jeden predavac NB, o ktorom som si myslela, ze je dobrak.

Videla som ho opiteho viackrat. Nie je to od neho pekne. Majka, zilina.

09.11.2005 18:17 Dnes som sa velmi ponahlal na autobus a ked fuzaty predajca NB na Mlynskych Nivach zdialky videl ako vyberam peniaze, mi navrhol, ze so mnou pobezi az k autobusu. Zdalo sa mi to mile a ak ho stretnem zas, urcite si kupim aj nasledujuce vydanie. Prajem mu a vam vela stastia do buducna. Axli

10.11.2005 22:08 Dakujem predajcovi NB za pomoc s kocarom ktory nam pomohol zniest po schodoch dole na heydukovej ulici pred nemocnicou a tak sme si s manzelkou kupili NB. Este raz velmi pekne dakujeme.

11.11.2005 14:54 Dobry den, NB. Dnes som si prvykrat kupil NB. Doteraz som to odmietal, lebo mi sposob predaja pripominal istu (a verte ze ma ten omyl mrzi) sektu. Mam rad ludi ktori pomahaju a snazia si aj sami sebe pomoct.

Nie casto chodim do Bratislavy. Ale vzdy ked tam budem od toho pana na nam. SNP pred hlavnou postou si NB kupim. Totizto aj on je toho tym dobrym dovodom. ☺

POZOR! Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na nové číslo

0915 779 74 6 Odkazy prijímame do 17. dňa v mesiaci.

Sviečky pre Daniela Na mieste vraždy študenta Daniela Tupého sa rozhoreli sviečky. Táto udalosť vyburcovala verejnosť aspoň k tomu, že sa začalo viac hovoriť o pravicovom extrémizme. Pretože doteraz bolo ticho – aj keď útok na Daniela nebol prvý ani jediný podobne motivovaný čin. Doteraz sa takéto udalosti nezvykli verejne veľmi pretriasať a často sa klasifikovali ako „obyčajný“ trestný čin bez rasového motívu.

Ktovie, ako to dopadne tento raz. Možno sa

ešte uskutoční pár zhromaždení ľudí proti extrémizmu, možno bude polícia nejaký čas prísnejšie hľadieť na útoky na „netypických“ ľudí. Možno bude o chvíľu zas ticho a na nonkonformné skupiny budeme pozerať ako na mládež, ktorá predsa musí nejako tráviť čas.

A možno sa predsa len niečo zmení.

TEXT: JANA ČAVOJSKÁ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

19.11.2005 20:54:01

54

KONTAKTY 5 REAGUJETE Ad: Ako to robíme, NB 52 Nekritizujte redakciu NB za to, že pripustí aj názory o homosexualite a o lesbických vzťahoch. Konajú správne, lebo aj inak orientovaní sú naši a žijú medzi nami, zarábajú aj na naše dôchodky. Veď už za čias rímskych cisárov a ruských cárov boli inak orientovaní, a predsa ľudia prežili.

Dajme aj im možnosť existovať, žiť v pokoji.

Potom budeme môcť žiť aj my v pokoji.

Dosť je na svete zla a vojen, tak buďme tolerantní voči tým, ktorí možno nechtiac, no sú iní. Veď aj oni sú ľudia.

60–ročná čitateľka Zdenka z Veľkého Bielu

Ad: Božská trpezlivosť, NB 52 Pre mňa sú hrdinovia ľudia, ktorí sa dokážu popasovať s nepriazňou osudu.

Ako napríklad ten chlapec zo Senice, čo ochrnul, a jeho rodina. Obdivujem ich, ako sa dokážu vzoprieť nielen osudu, ale

INZERÁTY Hľadáme manažéra/ku inzercie do Nota bene Nota bene vyhlasuje konkurz na manažéra/ku inzercie Nota bene.

Záujemcov prosíme, aby posielali životopis a motivačný list (prečo chcete túto prácu, prečo si myslíte, že ste vhodný na túto pozíciu) na adresu: sandra@notabene.sk čím skôr a najneskôr do 30. decembra 2005.

Postrážim resp. opatrím deti od troch rokov. Zodpovedný, spoľahlivý nefajčiar s praxou.

Vychoval som 4 deti po rozvode s alkoholičkou.

Ubytovanie mám.

Kontakt: Miroslav, reg. číslo 1193, Cintorínska ul. zástavka Rajská alebo výdajňa NB: 02/52 62 59 62

aj slovenskej byrokracii. Rada by som im trošku pomohla. S manželom by sme radi dali peniaze alebo kúpili konkrétnu vec podľa potreby niekomu konkrétnemu, pretože z mnohých nadácií sa peniaze a pomoc nedostanú k tým, ktorí ich potrebujú.

Eliška, Brezová pod Bradlom Zaujali ma články o postihnutých ľuďoch a deťoch. Čítanie mi pripadá ako krížová cesta a niektoré články ma dokážu povzbudiť, že nie sme na tejto ceste sami. Ja mám mentálne postihnutého

syna a patrím pod sociálny úrad v Senici.

Dávam pani Boženke úplne za pravdu, že s nami manipuluje doslova ako s handrami.

Využívajú naše materinské city a srdce, že pokiaľ budeme stačiť, nikdy ich nedáme do ústavu. Jedno dieťa v ústave stojí štát okolo 18 000 korún, my dostaneme žobračenku vo výške 7500. Sme tu, žijeme skromne, staráme sa o nich bez nároku na dovolenku a nemôžeme si dovoliť ani bežnú chrípku...

A predsa máme na niečo nárok. Na ich lásku, pohladenie, žiariace oči a úsmev – to stojí za to ponižovanie.

Elena

Nota bene v Žiline Prostredníctvom Charitatívnosociálneho centra v Žiline sa realizuje od decembra 2003 v spolupráci s OZ Proti prúdu distribúcia pouličného časopisu Nota bene. Prostredníctvom neho majú ľudia v núdzi a bez domova možnosť zlepšiť si svoju sociálnu situáciu vlastným pričinením. Počas dvoch rokov bolo zaregistrovaných 85 predajcov, aktívnych je 10-12 predajcov.

Na začiatku decembra máme preto v Žiline malú oslavu druhého výročia predaja časopisu v našom meste.

Dúfame, že našim predajcom bude stačiť „dych“ na sfúknutie dvoch sviečok na torte.

Od predajcov pre ľudí: Už je to tu, už je čas a všetkých (zo Žiliny) Vaši predajcovia pozdravujú Vás! ...Už je to tu, už je čas, čas lásky a radosti čas krásny, vianočný.

Veľa šťastia, zdravia, pochopenia nech nie je misa prázdna misa lásky a pokory, nech všetko zlé prebolí.

Nech ostáva úsmev a smiech nech všetko zlé je preč!

Príjemné prežitie vianočných sviatkov a všetko dobré do nového roku vám prajú predajcovia zo Žiliny.

Na vysokej nohe

Chcete zamestnancov?

OZ Proti prúdu rozbehlo projekt podporovaného zamestnávania ľudí žijúcich na ulici, ktorí predávajú Nota bene.

Firmy, ktoré majú záujem zamestnať šikovných predajcov Nota bene, prosím, kontaktujte Barboru Argalášovú, mail: poradcovia@notabene.sk, telefón: 02/52 62 59 62.

nb54.indd 5

Výherkyňa našej sms súťaže Iveta a predajca Erich strávili v reštaurácii Krishna príjemný večer pri červenom víne a indických špecialitách netypických chutí a vôní. Kým Erich sa ako vyštudovaný kuchár snažil odhaliť, „z čoho to je“, Iveta skúšala to najpálivejšie, čo mali.

Foto: ja

To ste ešte nezažili! Dobrá večera s predajcom, ktorého si vyberiete, v najexotickejšej reštaurácii u nás! Stopercentne indická reštaurácia Krishna v Dome kultúry Trnávka s pravými indickými lahôdkami, ktoré pripravujú praví indickí kuchári, prichádza s jedinečnou ponukou!

Spomedzi SMSiek, ktoré nám posielate, vyžrebujeme každý mesiac jedného šťastného odosielateľa, a ten zažije autentickú chuť diaľok naplno!

19.11.2005 20:54:31

54

6 KAUZA Výmena bariérového bytu za bezbariérový (písali sme o nej v októbrovom čísle Nota bene v článku o zdravotne postihnutom Jarovi Božská trpezlivosť) pravdepodobne neprebehla v súlade so zákonom Rodina Jara Diváckeho kruto doplatila na neinformovanosť.

ZDRAVÝ ROZUM udmila Gričová je pre svalovú dystrofiu odkázaná na invalidný vozík, napriek tomu o sebe tvrdí: „Nie som chorá, som postihnutá.

Ochoriem vtedy, keď dostanem chrípku a angínu a keď antibiotiká zaberú, teším sa, že som zas zdravá.“ Nestojí o ľútosť a priznáva, že ani ona ju nevie okato dávať iným najavo.

Ľ

Ľudmila Gričová je zakladateľkou Centra samostatného života, vedie v ňom sociálnu poradňu pre ťažko telesne postihnutých.

Sociálne zákony pozná ako otčenáš a veľmi dobre vie, že zákon v dnešnej podobe je viac reštrikciou ako pomocou.

Paragrafy z postihnutého robia rukojemníka, ich výklad je ťažko pochopiteľný a po detailnom naštudovaní postihnutý mnohokrát stratí akúkoľvek chuť pustiť sa do boja s úradmi. Zákony postihnutým nepomáhajú tak efektívne, ako by mali a kapitolou samou o sebe je vôbec komunikácia na sociálnych úradoch. Nejde však len o kritiku smerom k sociálnej politike, Ľudmila Gričová veľmi dobre vie, že problémom sú aj samotní postihnutí. „Mnohí si zvykli, že ich považujú za chorých, presnejšie - menejcenných, a myslia si, že je lepšie nič nerobiť, nechcieť v živote nič dosiahnuť a byť celý život vlastne dieťaťom.

Odkázaným na pomoc druhých. Okolie naňho automaticky prestane klásť akékoľvek nároky a spoločnosť by ho najradšej ani nevidela - mnohým by nesmierne vyhovovalo, keby sa onen ‚chorý‘ sám stiahol do svojej ulity, medzi štyri steny svojho bytu a najlepšie - doživotne.“ Dodáva, že veľa

nb54.indd 6

ľudí takto aj naozaj žije, teda prežíva. „Postihnutý človek, ktorý sa dobrovoľne poddá svojmu osudu a nehľadá nové možnosti na aktívny život, sa sám odpisuje.

V Centre samostatného života okrem konkrétnej pomoci (napr. vypisovanie žiadostí o príspevky na kompenzáciu v dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia), veľakrát presviedčam postihnutého, aby, ak sa to dá, rozhodoval sám za seba. Nehybné telo predsa neznamená stratu zdravého rozumu.

Treba si otvárať ústa a bojovať za svoje práva.

Príbeh Jara Diváckeho v októbrovom čísle Note bene vníma Ľudmila Gričová za ukážkový príklad, ako „dokážu úradníci spracovať nielen postihnutého, ale aj jeho najbližšiu rodinu.“ Do očí bije predovšetkým skutočnosť ako sa Jaro ‚dostal‘ k vysnívanému bezbariérovému bytu. „Hnevá ma jeden fakt. Jaro dostal na naše centrum telefonický kontakt, mohol sa na nás obrátiť s prosbou o pomoc. Neurobil to. Škoda, ako prvé by sme ho totiž varovali, že žiadateľom o bezbariérový byt je on a nie jeho matka s rodinou. Preto je nehorázna trúfalosť a drzosť, ak na senickom magistráte vyrukovali s možnou akejsi výmeny bezbariérového bytu za bariérový, ktorého vlastníkom bola Jarova mama. Takto sa bývanie postihnutého človeka nerieši. Dovolím si tvrdiť, že tento prípad je dokonca zrelý aj na súd. Zdravej časti Jarovej rodiny protiprávne zobrali byt v osobnom vlastníctve. Ostali naozaj papierovo bez bytu. Veď bezbariérový je a musí byť písaný na postihnutého, v tomto prípade Jara. Úradníci zatlačili Jarovu rodinu do úzkych a hoci si viem predstaviť ich zúfalú situáciu v bariérovom byte, napriek tomu, nemali pristúpiť na takúto výmenu.

Navyše mám pocit, že kolaudácia bezbariérového bytu tiež neprebehla v súlade s platnými zákonmi. Odovzdať zdevastovaný byt postihnutému človeku je nehorázne. Ťažko však radiť, keď je už neskoro. Jaro so svojou mamou sa rozhodli pre čudný obchod, z ktorého nezískali nič. Iba stratili. Nutné investície v bezbariérovom byte im nik nepreplatí, polofunkčná kuchyňa a kúpeľňa sú predsa dôvodom na neprevzatie kľúčov od bytu. Nechápem, prečo sa do takého bytu nasťahovali. Žiadať o nápravu teraz, keď sa celý obchod uskutočnil vlastne dobrovoľne, je neskoro. Nech je však aj Jarov príbeh varovaním pre ďalších postihnutých. Človek na vozíku má nárok na samostatný život, jeho potrebám sa nemusí prispôsobovať celá rodina. Do bezbariérového bytu sa v tomto prípade mal sťahovať iba postihnutý Jaro. Nie zvyšok rodiny. Nesmieme sa nechať zatlačiť do kúta, úradníci veľmi radi využívajú našu netrpezlivosť a postihnutého odbíjajú zamietavými žiadosťami. Tak ako si nesmieme zvyknúť na občasnú, najmä predvianočnú ľútosť, kedy sa rozšafne rozdáva všetko možné chorým a chudobným, takisto v našom živote nemá miesto ignorancia a nevedomosť. Ak raz mám nárok na bezbariérový byt, tak ho musím dostať. Je to ťažké, náročné na čas, ale netreba sa poddať. A Jaro to, bohužiaľ, urobil. To ma štve.“ TEXT: LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR +7DNÍ

Kontakt na Centrum samostatného života: www.csz.sk, 02/44 45 19 23

19.11.2005 20:55:03

54

ŠPIÓN 7 Miro sám vychoval štyri deti a teraz by sa postaral o ďalšie

Rok s Nota bene Miro prišiel do Blavy pred rokom zo Zlatna pri Poltári, aby sa zamestnal a pomohol tak sebe a svojim deťom. Dve dcéry a syn už mali svoje rodiny, najmladší syn mal pred maturitou. Maroš ich vychoval sám, od manželky odišiel v roku 1989 a o dva roky neskôr ich rozviedli. „Vôbec neviem, čo je s ňou teraz,“ priznáva.

Miro má 58 rokov a je fúkač skla. Dvadsať rokov robil v sklárni v Poltári. Potom ochorel a už nemohol pracovať. „Dostal som čiastočný invalidný dôchodok. Ten mi v roku 1995 vzali, lebo som robil na vrátnici a príjem mi o 105 korún prevyšoval hranicu, aby som ho mohol poberať.“ Keď sa mu po mnohých pokusoch nepodarilo zamestnať ani v Bratislave – všade ho odbíjali „vysokým“ vekom – rozhodol sa začať predávať Nota bene.

Popri tom si stále zháňa nejaké brigády, len aby mohol posielať peniažky aj domov. „Byť tu bolo pre mňa ťažké a nezvyklé, lebo som celý život prežil na dedine,“ hovorí. „Ale človek si vraj zvykne na

všetko, a mňa to dokonca začalo baviť.

Vrátilo mi to optimizmus a vieru v seba.

A hlavne som spoznal, že dobrí ľudia ešte žijú. Mojím mottom sa stalo: Mohlo by byť aj horšie. Okolo mňa chodia ľudia a ja zisťujem, že naozaj je to tak.“ Momentálne je Miro šťastný, že jeho najmladší syn skončil školu, prišiel za ním do Bratislavy a našiel si tu prácu. Bývajú spolu na ubytovni. Každý z nich platí 3050 korún mesačne. „Len dúfam, že nám obom vydrží zdravie,“ usmeje sa Miro.

Keďže sa celý život staral o svoje štyri deti a vychoval ich dobre, hoci to nebolo vždy ľahké, dáva si aj prostredníctvom Nota bene inzerát, že opatrí niekomu deti.

Najlepšie by sa postaral asi o malých futbalistov. Futbal je jeho veľký koníček.

Na tohtoročných Majstrovstvách sveta bezdomovcov vo futbale v Škótsku bol naším brankárom. A za svoj výkon dostal od federácie ocenenie.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

ČO MÁ MIRO VŽDY SO SEBOU?

1 Čiapka. Už sa ochladilo a na ulici je zima. Hlavne, keď tam musíte stáť celý deň.

2

„Okuliare potrebujem na čítanie. Mám dva a pol dioptrie.“

nb54.indd 7

3 Nevyhnutná taška.

Včera z nej Miro vytratil hrebeň.

5 4

Vo vrecku si Miro nosí body do kupónového obchodu Nota bene.

„Zaujímam sa o futbal.

Občas, keď mi to vyjde, si zatipujem v stávkovej kancelárii,“ hovorí náš úspešný brankár zo Škótska.

19.11.2005 20:55:10

54 53

8 TÉMA KRÍŽOVKA Bývalá škola v Groznom.

V Čečensku sa ešte nič neskončilo

Zabudnutá

VOJNA

nás je stále ešte vojna,“ povedala Čečenka Zajnap Gašajevova pred publikom, ktoré si v Nemecku v roku 2002 prišlo pozrieť odovzdávanie cien Theodora Wolffa za žurnalistiku. Cenu za reportáž z Čečenska, ktorá bola práve o Zajnap, vtedy preberala novinárka slovenského pôvodu Irena Brežná.

„U

„U nás je stále ešte vojna,“ vyslovila Zajnap, keď ju Irena Brežná pozvala ako svojho hosťa na pódium. Moderátor v tom okamihu ukončil rozhovor.

Ani po troch rokoch sa nič nezmenilo.

V Čečensku sa stále bojuje, hoci si lídri európskej a svetovej politiky osvojili rétoriku ruského prezidenta Vladimíra Putina, že už je všetko v poriadku. Novinári pritom oficiálne do Čečenska stále nesmú. Informácie

z krajiny vynášajú aktivisti. Dokumentujú, čo sa tam deje, a dúfajú, že nazbieraný materiál raz predložia medzinárodnému trestnému tribunálu. Zajnap Gašajevova je dušou a hlavou tohto čečenského „odboja“.

Svoje poslanie vidí v tom, že neprestajne vynáša na svetlo sveta kilá fotografií a kilometre videopások so svedectvami ľudí, na ktorých ruskí vojaci páchajú tie najodpornejšie zločiny proti ľudskosti.

Priekupníci „Vojna u nás pokračuje,“ rozpráva Zajnap v jednom bratislavskom hoteli. Prišla sem kvôli festivalu Jeden svet, na ktorom sa premietal film Koka – holubica z Čečenska, ktorý o nej nakrútil švajčiarsky režisér Eric Bergkraut. Hotel má štyri hviezdičky a absurdne kontrastuje s témou nášho rozhovoru.

Hľadám silu človeka Irena Brežná (1950) sa narodila na Slovensku, v 18 rokoch emigrovala s rodičmi do Švajčiarska. Pracovala ako psychologička, prekladateľka a tlmočníčka, dvanásť rokov bola činná v Amnesty International, pôsobí ako novinárka a publicistka.

V roku 1996 odišla prvýkrát do Čečenska a odvtedy sa tam vracia, aby pripomínala svetu, že vojna tam stále trvá.

nb54.indd 8

Nakoľko Slovensko zaostáva za švajčiarskym postojom k multikulturalite?

- Existuje tu veľmi veľká otvorenosť voči západným vplyvom a naproti tomu uzavretosť voči východným susedom a rezervovanosť voči krajinám 3. sveta. Prvoplánovo sa prijíma západný vplyv a chýbajú zábrany voči prijímaniu jeho sprievodných, často vulgárnych javov. Hodnoty iných kultúr ako tej západnej sú často považované za podradné.

Vo väčšine vrstiev západnej spoločnosti už necítiť takýto postoj. Existuje tam mnoho prúdov alternatívnej kultúry a samotná západná Európa sa bráni globalizácii, ktorou by bolo len preberanie komercie. Pre jeden nemecký denník som nedávno napísala článok o divadle Nota bene. Videla som tú

Irena Brežná

19.11.2005 20:56:00

54

TÉMA 9

Bezmocný Utečenci – „odvrhnutí“ dnešných dní.

V predstavách mnohých ľudia bez práv. „Oni nás nevolali,“ – to je základná pravda, ktorej musí porozumieť každý utečenec. „My sme vás nepozvali“ – to je vysoká stena námietok, ktorú počúva.

Majú pravdu. Nikto ma sem nepozýval.

Som tu preto, lebo som hľadal slobodu. Ja – Čečenec. Som z národa, ktorý ženú na zakáľačku. Pochádzam z rozstrieľaného, pozabíjaného pokolenia. Ale my sme si svoj osud dobrovoľne nevybrali. Mohli sme byť lekármi, učiteľmi, inžiniermi…Túto možnosť nám zobrali. Ukradli nám naše najlepšie roky, ukradli nám mladosť.

Zabíjali nás a budú nás zabíjať. Musíme sa naučiť žiť ďalej s každou novou stratou, s novým mŕtvym, ktorého sme poznali.

Zem, danú všetkým ľuďom, si oni rozdelili hranicami, na ktoré dali ostnatý drôt. Na jednej strane hranice je šťastie, na druhej chaos. Ľudia sa predierajú z chaosu k šťastiu. A ľudia zo strany šťastia prísne chránia svoj pokoj.

Ocitol som sa v Európe, kde, ako sa mi zdalo, už dávno zvíťazili hodnoty humanizmu, a tým najcennejším je ľudská sloboda. Odovzdal som sa do rúk úradníka a do vlasti úradníka. Hovorím o Slovensku.

Ako všade, aj tu je veľká byrokracia.

Jedným ťahom pera môže úradník zmeniť život utečenca. Môže ťa vykázať z krajiny alebo zavrieť do väzenia. Utečenec nevidí úradníka, v rukách ktorého je jeho osud. Úradník je ďaleko. Je niekde v bratislavskej pracovni za vysokými byrokratickými

stenami a život takých ako ja je pred ním v neveľkej kope papierov.

Konečne som pochopil, že ma nikde nečakajú, že pre mňa nikde nie je miesto.

Za mnou zostal zomierajúci svet, plný nebezpečenstva – cestu domov mám odrezanú, predo mnou vidím bezprávie, poníženie, iné krajiny a možnosť nových deportácií.

Hľadal som slobodu, a stratil som jej posledné kúsky. Európa prestala byť cieľom. A viem, že návrat domov sa rovná záhube. Vnútri mám pustotu a ľahostajnosť.

Aký má toto všetko význam? Čo z toho, že všetko sa skončí dnes a nie zajtra?

Viedol som čestný zápas, ktorý sa skončil tým, že sedím v špinavej izbe uprostred Európy a pozerám na svet spoza mreží utečeneckého tábora. A vidím iný, paralelný svet, v ktorom žije veľa ľudí. Ak náhodou zistia, že kdesi mimo nich sa deje niečo zverské, že kdesi ďaleko trpia ľudia, niektorí z nich v tom lepšom prípade vykríknu: „To sa nemôže diať!“ A tým výkrikom to pre nich končí.

Vidím, že svetom dnes vládnu ľudia, pre ktorých je vojna legitímnym prostriedkom na dosahovanie ich cieľov. Extrémne zdokonalili technický rozvoj, vynašli nové zbrane, ale v rozvoji morálky sa ľudstvo neposunulo ani o kúsok.

Cítim sa bezmocný, možno čomusi rozumiem, ale nič nemôžem zmeniť.

Anonymný utečenec z Čečenska, 28 rokov

úžasnú spoluúčasť sociálnych pracovníkov, profesionálnych divadelníkov a bezdomovcov.

Spolu vytvárali akúsi slovenskú dušu. Na západe takáto súdržnosť nie je kvôli silnému individualizmu samozrejmá.

Väčšinou píšete o náročných, tragických témach, ako sú väzni, utečenci, vojny, nešťastie, smrť. Prečo ste sa rozhodli venovať práve takejto problematike? Veľa iných novinárov si radšej zvolí jednoduchšiu cestu.

- Myslím si, že to súvisí s mojou emigráciou a s tým, že moja matka bola vo väzení. Ako emigrantka mám väčší cit pre ľudí a národy, ktoré sú v ohrození, lebo sama som prežila pocit ohrozenia a ako utečenkyňa som stratila istotu domova. Nikdy som nehľadala tragédiu kvôli tragédii. Hľadala som silu človeka, ktorá sa prejavuje práve v tragických situáciách. Pýtala som sa ľudí, ako prekonali strach. Pýtala som sa tých, ktorí niečo tragické prežili, ako sa im podarilo zachovať si dôstojnosť. Robila som

nb54.indd 9

„Vojna trvá a je omnoho komplikovanejšia ako predtým. Hoci sa bombarduje menej, neustále sa páchajú čistky, drancuje sa a ľudia miznú bez stopy. Muži prichádzajú maskovaní, takže nikdy neviete, kto to vlastne je. Či ruskí vojaci, alebo radikálni stúpenci proruského prezidenta Čečenska Ramsana Kadyrova. Príbuzní zmiznutých potom behajú z polície na súd, odtiaľ na prokuratúru, ale systém nefunguje. Po zmiznutých sa nepátra, zločincov nikto netrestá.“ Zajnap podáva dôkazy o tom, že s unesenými sa obchoduje. Toto priekupníčenie so živými či mŕtvolami je dobrým zdrojom zárobku. Vojaci si ich predávajú medzi sebou, aby stúpli na cene, a potom ich ponúknu ich rodinám. „Čečenské rodiny odchádzajú z krajiny aj preto, že ich syn je príliš vysoký, príliš pekný, takže by sa oňho vojaci mohli zaujímať a podozrievať ho, že je terorista,“ hovorí Zajnap. „V nebezpečenstve sú aj mladé ženy, ktorým zabili brata alebo manžela. Sú totiž potenciálne samovražedné atentátničky.“ Zdá sa, že slová „je to terorista“ ospravedlnia v Čečensku každý zločin. „Samotní Čečenci pritom kritizujú tých extrémistických,“ tvrdí Zajnap. „A majú z nich strach. Obyčajní civili sú po každom teroristickom útoku prvými obeťami. Po každej akcii radikálov nasledujú čistky.“

Informácie Zajnap zbiera dôkazy o zločinoch ruskej armády, aby ich potom prepašovala na západ. Natáča, fotografuje, rozpráva sa s ľuďmi o tom, čo zažívajú v tej strašnej vojne. Na obrovskej zbierke dokumentácie

rozhovory s bývalými ruskými politickými väzňami a pýtala som sa ich na zdroj ich duchovnej sily. V tmavých témach som vždy hľadala svetlo.

Ovplyvňovali vás tieto príbehy aj v súkromí? Prerástli vám cez hlavu tak, že ste v nich žili?

- Spočiatku som nevedela, ako si ich nepripúšťať. Trvalo mi veľa rokov, kým som sa naučila rozlišovať, kde stojím ja a kde ten druhý človek, a nebrať cudzí osud na seba takým spôsobom, že ma zasype a musím sa z neho vyhrabávať. Nie je férové zobrať osud človeka či národa na seba. Pomoc je aj to, keď o ňom citlivo napíšem. Je určitou megalomániou myslieť si, že všetkých zachránim.

Vo svojej tvorbe sa často venujete téme Čečenska. Myslíte si, že rusko – čečenský konflikt je oproti iným konfliktom vo svete niečím špecifický?

19.11.2005 20:56:08

54

10 TÉMA hnev. Vo väčšine ruských ľudí je hnev na Čečencov, ale ten škodí im samotným.

Keby som v sebe cítila hnev, znamenalo by to, že nie som psychicky v poriadku,“ uvažuje Zajnap.

Utečenci

Ani v ruinách sa deti nezabudli hrať. o nespravodlivosti páchanej na jednom národe pracuje veľa ľudí. Nazbieraný materiál sa prenáša do Švajčiarska, kde sa spracúva, aby raz mohli svoje svedectvá predniesť pred medzinárodným súdom aj tí, ktorí vojnu neprežili. „Už nie sme sami,“ hovorí Zajnap. „Našli sme si priateľov. V zahraničí vznikajú organizácie, šíria sa informácie, pridávajú sa ďalší ľudia. Pred 10 rokmi sme v Európe prosili politikov: Zomierajú ľudia, padajú

bomby, urobte niečo! Nedosiahli sme nič.

Teraz už neprosím, ale hovorím si: Zvíťazila som. Je nás veľa a podávame informácie ďalej.“ Jeden novinár sa Zajnap v Bratislave opýtal, čo by odkázala prezidentovi Putinovi. Odpovedala, že aby si nepýtal rady od radcov, ktorých má okolo seba, ale aby sa išiel opýtať do ruín Čečenska, do zbombardovaného domu siroty s rozstrieľaným detstvom. „Necítim žiadny

- V prvom rade to nie je konflikt, ale genocída. Najkrvavejšia vojna v Európe.

Vladimír Putin, rovnako ako Boris Jeľcin, ktorý ju začal, sú vojnoví zločinci a mali by byť súdení ako Miloševič. Ale keď to napíšem do novín, scenzurujú mi to. Takéto veci sa vraj nemajú hovoriť. Oficiálne stanovisko znie, že Rusko je demokracia a Čečenci sú teroristi. To však nie je pravda. Čečenci sú národ ako každý iný, v súčasnosti hlavne ženy, pretože väčšina mužov zahynula.

Spravodajstvo o vojne je jednostranné.

Nepíše sa o tom, že Rusko stále bombarduje čečenské dediny, že fungujú koncentračné tábory so systematickým mučením, že tam za mesiac zmizne šesťdesiat ľudí, ktorých potom väčšinou nájdu ako zohavené mŕtvoly. Je úplne nehorázne, že európski a svetoví politici nekritizujú Putina za to, čo sa v Čečensku už 11 rokov deje. To neznamená, že terorizmus neexistuje.

Existuje. Ale vznikol ako následok ruskej okupácie, a Putinova vojna proti terorizmu je namierená proti civilnému obyvateľstvu.

Nemyslíte si, že samotní Čečenci si v očiach západu pohoršili tým, že sa príliš radikalizovali?

nb54.indd 10

- Teroristické útoky nie sú Čečensko. Čečensko je krajina malého národa, už ich nie je ani milión. Aj medzi nimi sú rôzni ľudia. Dobrí aj zlí, aj násilníci a kriminálnici.

Keď Basajev uskutoční nejaký teroristický útok, dočítam sa o ňom v novinách. Nikto však nenapíše, že v Rusku ako odvetu zatýkajú Čečencov len kvôli ich etnickej príslušnosti, že bombardovanie pokračuje, ľudia miznú a sú systematicky mučení.

Nedozvieme sa, čo v skutočnosti robí „demokratické“ Rusko. Keby bola jeho vláda skutočne demokratická, stíhala by zločincov. A v Čečensku je 80 000 príslušníkov ruskej armády, ktorí páchajú trestné činy. Kritika je nevyhnutná.

Nemôžeme predsa s otvorenou náručou prijímať politika, ktorý je zodpovedný za také masívne porušovanie najzákladnejších zákonov ľudskosti.

So Zajnap Gašajevovou a Irenou Brežnou sme boli v utečeneckom tábore v Brezovej pod Bradlom. Práve tam boli tri čečenské rodiny. Čakajú v tábore na deň, kedy sa im podarí prejsť do „Austrie“. Na Slovensku nevidia perspektívu. Azyl určite nedostanú.

A tak veľmi rezignovali. „Manžel je nezvestný, mama zomrela, sestru zabili...“ Rozprávajú o svete roztrhanom na kúsky, o živote pod strelami a bombardérmi, keď neviete, kto kedy príde, čo vám vezme, čo urobí.

Zrazu príde Lucia zo Slovenskej humanitnej rady, organizácie, ktorá poskytuje materiálnu, sociálnu a právnu pomoc žiadateľom o azyl v utečeneckých táboroch. Oznamuje, že do spoločnej miestnosti priniesla nejaké oblečenie a hrnce, aby si z nich išli zobrať, lebo sa im nič neujde... V Čečensku sa ani dar od najbližšej rodiny nepodá z ruky do ruky, ale prijíma sa tak, že návšteva ho položí niekde do kúta a nikomu nič nepovie, a až po jej odchode si ho domáci rozbalia. Irena Brežná spomína na to, ako ju čečenské ženy, ktorým práve zbombardovali domy, so všetkou úctou pohostili vo svojej horiacej dedine, a v tábore v Brezovej museli pred ňou stáť v rozpakoch, pretože jej nemohli ani uvariť čaj... Všetko, celý svet sa zrútil.

JANA ČAVOJSKÁ FOTO: TOMÁŠ DUSIL Má kritika Ruska nejakú odozvu na medzinárodnej politickej scéne?

- Sú politici, ktorí proti Putinovi vystupujú.

Napríklad Poliaci. Aj politici, aj verejnosť tam veľmi dobre chápe, čo sa v Čečensku deje. Snažia sa vysvetliť to v Bruseli.

A sú za to kritizovaní. Spolupracujem s čečenskými aktivistkami za ľudské práva. Snažíme sa vysvetľovať, informovať.

Vystupujeme na verejnosti, v školách, ja píšem do novín. Všade sa nájdu ľudia, ktorí nás vypočujú. Sú to jednotlivci; na politikov sa už nespoliehame. V Čečensku začalo pôsobiť veľa aktivistov za ľudské práva a v zahraničí vznikajú rôzne skupiny s humanitným alebo ľudskoprávnym zameraním pre Čečensko. Aj na Slovensku sú čečenskí utečenci, ktorí podávajú svedectvo o mučení a zabíjaní, takže Slovensko nemôže zatvoriť oči a povedať: „Nás sa to netýka“.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

19.11.2005 20:56:17

54

ALTERNATIVE 11 Cesta k alternatívnej hudbe

Alternatívny Akropolis Č

eské Rádio Akropolis už roky oslovuje svojich poslucháčov kvalitnou alternatívnou hudobnou scénou, ktorú ponúka ako protipól ku komerčne zameranej hudbe. Z ich tvorivej dielne vzišiel aj nápad uskutočniť prvú Homeless reality show, ktorá prebehla aj na Slovensku. Možno aj ako alternatíva k nezmyselným televíznym shows.

Jakub Bouček za rádiom Akropolis stojí už od jeho začiatkov.

Ako vznikla myšlienka vytvoriť alternatívne rádio? Ako sa realizovala?

– Rádio Akropolis, respektíve ešte jeho predchodca Rádio Strahov, vzniklo v roku 1992 ešte ako internátne rádio pre študentov ČVUT a pôvodne slúžilo ako čisto informačný kanál. Až v roku 2000 sa postupne vyprofilovalo ako projekt, ktorý chce podporovať alternatívnu kultúru.

Bola v Čechách potreba rádia tohto typu?

– Keby sme o tom neboli presvedčení, ani by sme sa o to nesnažili. Myslíme si, že podpora kultúry, študentských aktivít a iných zaujímavých projektov dôležitá je, bola, aj bude.

Ako vyzerá alternatívna scéna v Čechách?

Je dostatočne silná, aby neprepadla komercii?

– Pri akejkoľvek alternatívnej scéne platí, že ju vytvárajú predovšetkým mladí umelci. Ak sa raz rozhodnú prejsť pod krídla komerčnej istoty, zase po nich príde nová generácia, ktorá bude chcieť vytvoriť opozíciu proti mainstreamu.

Alternatíva kultúry je teda v podstate stála. Bohužiaľ, Česká republika sa zatiaľ ešte nedokázala rozhodnúť, či má aj alternatívnu kultúru považovať za kultúru.

Finančná podpora od štátu je stále iba symbolická, a zo symbolov vedia žiť asi iba extrémisti. Znamená to, že alternatívnej kultúre hrozí návrat z klubov do amatérskych podmienok, čo by bola rozhodne škoda.

Kto teda patrí medzi vašich poslucháčov?

– Naši poslucháči sa delia na dve skupiny. Tú prvú tvoria ľudia, ktorí chcú cez deň v práci počúvať hudbu, aká sa im páči, a vypočuť si nejaké tie informácie, a do tej druhej patria študenti posledných ročníkov stredných škôl a vysokoškoláci. Čo im vo svojom programe ponúkate?

– Hromadu hudby, ktorú nemajú šancu počuť v nijakom inom rádiu, moderátorov, ktorí sa nesnažia byť za každú cenu afektovane veselí, informácie, ktoré by

Nájdený projekt

nb54.indd 11

sa k nim inak nedostali. V praxi to znamená, že ponúkame hudobný mix zložený z tanečnej hudby, worldmusic a inteligentného popu, a k tomu profilové a tematicky zamerané programy. Celé vysielanie dopĺňame informáciami z nezávislej kultúrnej scény a spravodajstvom z pražských vysokých škôl.

Ako vznikol nápad vytvoriť prvú Homeless reality show?

– Ako väčšina zaujímavých nápadov, tak aj tento vznikol v krčme, a to vo chvíli, keď sme s kolegami premýšľali, akou formou priblížiť poslucháčom nášho rádia problém bezdomovcov. Zdalo sa nám totiž, že osvetové programy alebo srdcervúce články už nikoho nedojmú, ale naopak ešte odradia. Rozbehnúť takú reality show, kde by si vybraný účastník sám vyskúšal život bezdomovca, nám pripadalo ako veľmi nenásilná a zábavná forma ako donútiť ľudí zamyslieť sa nad tým.

Plánujete ešte nejaké podobné akcie, alebo aj s inou témou?

– Prednedávnom sme rozbehli paródiu na reality show VyVolení pod názvom VyHolení, ale to bola len recesia, žiadnu hlbšiu myšlienku to neobsahovalo. Radi by sme ale usporiadali ďalšie kolo Homeless reality show, avšak v rozšírenej podobe, ktorá by súťažiacich ešte viac priblížila k životu na ulici.

Rádio Akropolis nájdete aj na Slovensku na www.radioakropolis.cz.

TEXT: LUCIA VDOVJAKOVÁ, AUTORKA SA KONEČNE DOZVEDELA NIEČO O ALTERNATÍVNEJ HUDBE

Žilinské kultúrne centrum na železničnej staničke Žilina - Záriečie si získalo meno vďaka zaujímavým aktivitám v alternatívnej kultúre. Autorom výstavy fotografií Lost Project, ktorú tam môžete momentálne vidieť, je projektový manažér Stanice a súčasne umelecký fotograf Robo Blaško. Takéhoto Roba Blaška by verejnosť za iných okolností asi ani nespoznala. Na rozdiel od množstva autorov žiadnu prezentáciu nikdy neplánoval. Jeho fotografickú tvorbu vytiahla na svetlo rumunská kurátorka Lia Perjovschi, ktorá spolupracuje so Stanicou v príprave galérie súčasného umenia. Na výstave nájdete všetko od veľkorozmerných zväčšenín po malé fotografie v škatuliach, či dokonca negatívy visiace zo steny. Lia prekutala celý Robov archív, ktorý Robo zhromažďoval na čiernobiele filmy celé roky, a podobnú atmosféru má aj priestor výstavnej siene - je tu ešte aj chladnička s polepenými fotkami či posteľ, kde si môžete sadnúť a cítiť sa ako u Roba v izbe, vo svete jeho obrázkov. „Fotky sú mojím pohľadom na deväťdesiate roky na Slovensku, kedy sa všetko menilo, moja generácia sa často strácala v tomto chaose. Vznikol veľký rozdiel medzi hodnotami rodičov a mladej generácie, zo dňa na deň sa menila spoločnosť a chýbala akákoľvek istota, návody. Mladí ľudia tiež veľa experimentovali so všetkým, čo im prišlo do cesty, zopár tých, čo som poznal, to neprežilo, hlavne psychicky,“ hovorí Robo. Veľa fotografií podľa neho hovorí o pocite neistoty. Človek sa vo vyhranených situáciách spoznáva, na druhej strane je tu riziko, že toto sebapoznávanie nezvládne. Na výstave Robo pokrstil aj svoju knižku fotografií.

PETER GETTING, AUTOR JE REDAKTOR +7DNÍ

19.11.2005 20:56:19

54

12 INFO Advokát chudobných Od 1. januára 2006 bude platiť zákon o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi. Ľudia v zlej sociálnej situácii budú môcť využiť bezplatné právne poradenstvo, pomoc pri mimosúdnych konaniach, zastupovanie na súdoch, spisovanie podaní na súdy.

Pomoc sa bude poskytovať v občianskoprávnych, rodinnoprávnych a pracovnoprávnych veciach vo vnútroštátnych sporoch, v cezhraničných sporoch aj v obchodnoprávnych veciach.

Náklady za právne služby bude hradiť štát.

Prvú bezplatnú kanceláriu právnej pomoci v Bratislave a Košiciach otvoril Ján Čarnogurský na ministerstve spravodlivosti v roku 1999. Za šesť rokov dostalo bezplatnú právnu pomoc 45 tisíc občanov. Mohol ju dostať každý, neskúmalo sa, či osoba, ktorá o ňu požiada, je v materiálnej núdzi.

Bezplatnú právnu pomoc budú poskytovať zamestnanci Centra právnej pomoci a advokáti, ktorí budú zapísaní v zozname vedenom Slovenskou advokátskou komorou.

O radu je možné požiadať pred začatím konania, počas neho aj po jeho skončení. Žiadateľ o pomoc musí splniť nasledujúce podmienky: - musí sa nachádzať v materiálnej núdzi (príjem nesmie presahovať 1,4 násobok sumy životného minima, v súčasnosti sa to rovná sume 6 622 Sk), a právne služby si nemôže zabezpečiť svojím majetkom, - nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu, napr. nárok je premlčaný, alebo žiadateľ nespĺňa zákonné podmienky, - hodnota sporu prevyšuje sumu minimálnej mzdy (6 900 Sk), okrem sporov, keď hodnotu nemožno vyčísliť v peniazoch.

Právne poradenstvo poskytuje aj verejný ochranca práv Pavol Kandráč. „Obrátilo sa už na mňa veľa ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť advokáta,“ hovorí. „Ja však nie som oprávnený riešiť spory medzi občanmi.

Môžem zasiahnuť len v prípadoch, ak boli orgánmi verejnej správy porušené základné práva a slobody garantované Ústavou SR a medzinárodnými dokumentmi, alebo ak sa občania domnievajú, že boli porušené princípy demokratického a právneho štátu.

Najčastejšie pomáhame pri prieťahoch v súdnom konaní o určenie výživného pre maloleté deti, porušení práv na primerané hmotné zabezpečenie v starobe, pri nespôsobilosti na prácu a pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánu verejnej správy, napríklad ministerstiev, obvodných a krajských úradov, starostov a obecných zastupiteľstiev, Sociálnej poisťovne a Všeobecnej zdravotnej poisťovne.“ TOMÁŠ BUZINGER

nb54.indd 12

Slovensko pre Pakistan Distribúciu 200 kusov potravinových balíkov a balíkov s kuchynským vybavením, teplých prikrývok, podlahových rohoží a 100 stanov v hodnote 10 000 USD zabezpečilo v zemetrasením postihnutej pakistanskej oblasti Mansehra a Balakot pre dvesto rodín združenie Človek v ohrození.

Mnoho ľudí v postihnutej oblasti zostáva bez akejkoľvek pomoci, najmä ak nie sú sústredení v táboroch a zapísaní na zozname niektorej humanitárnej organizácie, ale usídlili sa v stanoch roztrúsených po okolí. Ďalšie rodiny sa

nachádzajú v ťažko dostupnom teréne v horách a odmietajú opustiť svoje pôvodné domovy. Najväčším problémom je nedostatok zateplených stanov, ktoré budú po príchode zimy nevyhnutné. ČVO poskytlo pomoc tým rodinám, ktoré dostali doposiaľ minimum, alebo vôbec nič. Ďalšie aktivity budú smerovať k vyriešeniu ubytovania ľudí bez strechy nad hlavou a poskytnutiu materiálnej pomoci obyvateľom horských, málo dostupných oblastí.

Text a foto: cvo

Ako bolo v školičkách Múzeum školstva a pedagogiky na Hálovej ulici číslo 16 v Bratislave vás pozýva na pilotnú expozíciu dejín školstva a pedagogiky na Slovensku. Na výstave môžete vidieť približne 1500 exponátov. Textová časť výstavy zachytáva vývoj školstva od Veľkej Moravy do roku 1989, texty sú preložené do Braillovho písma a doplnené predmetmi používanými

v školách v každom období. Druhá časť výstavy sa začína autentickou triedou ľudovej školy z obdobia 1918 – 1938 a pokračuje ďalšími školskými priestormi, medzi ktorými nechýba ani pionierska klubovňa zo 70. rokov 20. storočia.

Priestory múzea sú prístupné aj pre telesne postihnutých návštevníkov. r

Žiaci s učiteľmi Do konca decembra potrvá vo vestibule Mestského úradu vo Zvolene výstava materiálov o zvolenských školách, ktoré zozbierali, či zhotovili žiaci základných škôl spoločne s učiteľmi.

Súťažnú výstavu vyhlásil Školský úrad vo Zvolene. „Súťažiaci sa mohli prihlásiť s čímkoľvek: textami, fotkami, obrázkami, najrôznejšími prezentáciami, historickými predmetmi, ktoré objavili,“ hovorí zamestnankyňa školského úradu Gabika Zábušková. „Dopadlo to veľmi zaujímavo. Na jednej škole napríklad

objavili kroniku ešte z roku 1918, v ktorej je podpis prezidenta Masaryka. Inde zas staré vysvedčenie, v ktorom jeden žiak spoznal vysvedčenie svojho dedka.

Na jednej škole urobili žiaci s učiteľmi multimediálnu prezentáciu školy, inde vydali časopis, v ďalšej vyrobili domček a každý jeho múr predstavoval inú zvolenskú školu.“ Okrem výstavy priniesla súťaž aj ďalšie pozitívum: Žiaci spolupracovali s učiteľmi na tvorivých projektoch. ja

19.11.2005 20:56:33

54

NÁZORY 13

Slnovrat

Budíček!?!

Po mraziacej zvesti o príšernej nenávistnej vražde mnou otriasli o. i. opakované reči o budíčku.

Vražda ako budíček!?!

Chápem, že to tí a tie, ktoré na túto tému verejne rečnili, mysleli dobre. Že to bol v danej chvíli ich prostriedok, ako vyjadriť svoju zasiahnutosť, spoluúčasť a pobúrenie. Lenže zazneli slová ako „táto strašná vec nás konečne zobudila“. Nedá mi nespýtať sa: Koho?

Vyplavila sa mi spomienka na pochod tolerancie, ktorý si okrem iných nenávistí voči iným – najmä rasizmu prvýkrát dal do vienka pochod proti homofóbii. Kráčali sme v ňom s viacerými ľuďmi, ktorí považovali za dôležité povedať NIE násiliu a nenávisti voči iným. Veď napokon každá sme iná. Naša cesta viedla – odklonená políciou – popri početnom zástupe čiernych holohlavých ťažkoodencov.

Tí dostali – od koho, keď účel oslavy fašistického štátu bol jasný a právne normy tohto štátu hádam tiež? - na svoju súčasne prebiehajúcu demonštráciu k dispozícii výhodný priestor námestia pred prezidentským palácom a starostlivú ochranu polície.

Ja som však pocit ochrany

nemala. Mrazí z bezmocnosti úspešnej političky, ktorá zaviala z jej zúfalo smutného výroku po pohrebe zavraždeného chlapca: „Keby som nebola politička, zorganizovala by som matky na oslovenie kompetentných, ktorí majú zaistiť bezpečie našich detí.“ Ako politička nemôžem?

Komu teda teraz „zazvonilo do hrobu“?

Hemingway vedel, že na to sa pýtať netreba, pretože smrťou každého človeka zvoní aj mne.

Najmä smrťou násilnou.

Zdá sa, že nás ohrozuje vírus občianskej bezmocnosti.

Krokom k imunizácii voči nemu sú určite hlasné zhromaždenia. Ďalšie kroky sa už však odohrávajú v každodennom živote: v rodine a v škole a vo svete, ktorý svojím SPRÁVANÍM sa voči deťom a mladým ľuďom učí, že sme ľudské bytosti, a to nám dáva prirodzený nárok na ľudské práva, teda aj na ľudskú dôstojnosť. Deklarácie zhustené do tragikomických poučiek, odporujúcich dennodennej realite našich detí, nestačia - ani vo výchovnej chvíľke v nedeľu večer, ani na hodine etiky či náboženstva.

JANA CVIKOVÁ

Jedny Vianoce sa náš pán farár zamýšľal pred znásobeným kostolným publikom, prečo nám Ježiš najväčšmi vyhovuje ako dieťa. Tvrdil, že je to pohodlnosťou, lebo okrem radosti od nás nič neočakáva.

No napriek tejto ľahkosti nás príbeh o Dieťati zmenil.

Cítime vinu pri správach o utrpení detí. Vieme, že aj v najúbohejšom dieťati sa skrýva niečo vzácne.

Chudoba detí je šliapanie po nerozbalených daroch. Poburuje a vie pohnúť k dobrým veciam.

Keď som pred kamarátom žalostila, že pomôcť Rómom je u nás naozaj ochotných sotva päť percent obyvateľov, prekvapil ma potešenou reakciou. Myslel si, že je to sila, ktorá dokáže aj bez pomoci štátu zlepšiť šance rómskych detí. Rýchlo prepočítal, že na jedno chudobné rómske dieťa vychádza jeden ochotný gadžo, ktorý by mu mohol pomáhať napríklad cez adopciu na diaľku. Už len keby to niekto chcel zorganizovať a nájsť ku každému Rómovi toho správneho gadža a naopak, písal mi veselo v máji.

Projekt adopcie na diaľku a kamarátov optimizmus však stoja na predpoklade, že

tých asi stotisíc pripravených pomáhať sú gadžovia. Obávam sa, že asi nie. Neochotu pomáhať Rómom si totiž vieme majstrovsky zdôvodňovať - od presvedčenia, že pomoc kazí charakter, po módne teórie kultúrnej odlišnosti, podľa ktorých ich neponižuje a neteší to, čo nás, a preto nemá zmysel pomáhať im žiť podľa nášho obrazu.

Tieto teórie znejú hĺbavo, ale nie sú veľmi osvietené.

Rozhodne nie v zmysle príbehu, ktorý nám pán farár rozprával iné Vianoce. Rabínovi žiaci riešili úlohu ako najpresnejšie určiť, kedy sa končí noc a začína deň. Jeden žiak mienil, že je to vtedy, keď je už dosť svetla, aby človek na vzdialenosť päťsto metrov rozoznal koňa od somára. Podľa druhého je to vtedy, keď sa dá odlíšiť olivovník od brestu. Ani ďalšie odpovede neboli presné.

Napokon rabín prezradil žiakom správnu odpoveď. Povedal: Deň začína vtedy, keď aj na veľkú vzdialenosť rozoznáme, že prichádzajúci človek je náš brat.

Prajem nám všetkým viacej svetla.

ZUZA KUSÁ

Ú VA H A

Gramatická chyba Chcel som napísať niečo o bezdomovcoch.

Ale nevyšlo to. Niežeby zlyhala technika.

Práve naopak. V počítači mi to vyskočilo už pri prvej vete so slovom „bezdomovec“. Človek chce napísať sotva pár slov a ešte aj pri takej malej a drobnej snahe je konfrontovaný s tou utkvelou snahou gumovať z nášho skvelého postmoderného života nepekné veci. Môj program automaticky podčiarkuje preklepy - poznáte to. Osobne nemám rád túto funkciu, vyrušuje ma a navyše je nedokonalá, väčšinou ju vypínam. Ale teraz ma to zaujalo. Program si totiž utkvelo vybral len toto jedno slovíčko. Skúsil som ho opraviť - ale nebolo čo. Z monitoru to

nb54.indd 13

však stále bilo do očí ako najväčší prešľap gramatiky. Skúsil som napísať varianty: Bezdomovci. Bezdomovca. Bezdomovcovi.

Bezdomovecký... Všetky ten viťúz podčiarkol. Skúsil som napísať: počítač.

To nepodčiarkol. Ani komunistu. Ani futbal.

Ani stupídnosť. Len bezdomovec bol stále označený tým nemým upozornením: „Bacha, píšeš kravinu!“ Je to moderný program, a toto je asi pre neho neznámy pojem. Slovo, ktoré nemá rád. Avizuje, že sa stala nejaká chyba. Že tomuto sa treba vyhnúť. Áno, ja viem, a vravel mi to aj priateľ - počítačový expert, že počítač nemôže nikdy za nič, všetko robia ľudia. „Típkovia“, ktorí stoja za softvérom, sa asi namiesto

kvality hnali skôr za dodržaním termínov.

Ale toto ma fakt vzalo. Normálne som sa začal obávať o svoju prízornosť. Vrátil som sa k rozpísanému textu, ale už to nešlo. Tie podčiarknuté slová, to otupené vedomie o ľudskej periférii, zatiaľ čo my každoročne beháme za novým softvérom a inštaláciou DVD a USB a CXC a ja neviem čoho ešte, bolo to skrátka trochu príliš bizarné. A ešte som si pomyslel: Vďaka bohu za ľudí, ktorí kašlú na konvencie a svetu bezdomovectva sa nevyhýbajú. Hoci aj pri porušovaní pravidiel. Nielen tých gramatických.

PETER GETTING, AUTOR JE REDAKTOR +7DNÍ

19.11.2005 20:56:44

54

14 ROZHOVOR

Luxusný život Aničky Polívkovej

Krutý monológ yrástla vo veľkej nekonvenčnej rodine valašského kráľa. Napriek tomu, že je princeznou, nie je panovačná ani rozmaznaná. Pôsobí skromne, ale vie si ísť za svojím. Čo by nebolo v dnešnej dobe až tak pozoruhodné, ak by to „jej“ nebolo umenie. Divadelníčka Anička Polívková.

V

Vyštudovali ste konzervatórium v Brne, a potom v Paríži. Prečo práve tam?

Bola som trošku sklamaná zo štúdia na konzervatóriu. Učili nás tam všetko tak, ako sa to robiť má a ako je to správne. Tam som zistila, ako divadlo robiť nechcem. Štúdium ma v podstate nebavilo. Ale naučila som sa veľa dobrých a dôležitých remeselných základov. Medzinárodná škola pohybového divadla Jacquesa Lecoqa

nb54.indd 14

mi úplne prevrátila celé vnímania divadla a talentu. Je pre ľudí, ktorí už majú s divadlom nejaké skúsenosti. Ja som tam bola najmladšia. A v rozvrhu nie je žiadna teória. Neustále sa tam fyzicky pracuje, hneď sa improvizuje a hrá. Škola má veľmi dobre vypracovaný pedagogický systém, ktorý neustále kladie otázky a študent je prirodzene nútený hľadať na ne odpovede.

Každá vyučovacia hodina má vývoj, máte

pocit, že sa deje niečo veľmi dôležité.

Neustále dostávate impulzy k tomu, aby ste si sami čosi prečítali, išli pozrieť, alebo sa prihlásili na ďalší kurz. Tým sa nahrádza teória. Človeka to všetko nahryzne a znovu pustí, takže po škole má pred sebou na výber viacero ciest. Počas dvoch rokov som chýbala iba raz, ale mala som pocit, že som prišla o veľmi veľa. V tom je veľký rozdiel oproti českému konzervatóriu, kde sa študenti flákajú aj preto, že ich škola nedokáže pre vec zapáliť.

Potom ste vraj cestovali s pouličným divadlom po svete.

Medzi prvým a druhým ročníkom v Paríži sme s jedným spolužiakom, Nórom Torkilom Sandsundom, hrali pouličné

19.11.2005 20:56:52

54

ROZHOVOR 15 divadlo a cestovali kade tade po Európe.

Bola to krásna, nečakaná cesta, všetko sa vyvíjalo počas nej. Zrazu niekto šiel tam, kam sme chceli ísť aj my, a zviezol nás.

Ubytovali nás kamaráti, tam sme zase niekoho stretli a odviezli sa ďalej.

Mali ste nacvičené svoje vlastné predstavenie? Áno, volalo sa Skok kačky. Torkil mal husle a ja som mala flautu. A prostredníctvom týchto nástrojov, ktoré sa zblížili, a potom zblížili aj nás, sa vyvíjal príbeh. Jeho podanie bolo dosť pohybové, dosť expresívne, pretože divadlo na ulici je výrazne odlišné od toho na javisku. Je veľmi ťažké presvedčiť okoloidúceho, aby pred vami zostal polhodinu stáť a sledoval vás. Bola to veľká skúsenosť, ale cítili sme sa ako na mori. Raz hore, raz dolu. Napríklad v Berlíne, kde je všetko obrovské a všetci sa veľmi ponáhľajú, sme si pripadali ako smeti pohodené niekde v rohu. Ale potom sme boli v malom mestečku Odense, kde bolo množstvo detí a turistov, a tam sme si zarobili peniaze na dva mesiace dopredu.

Kde ste sa po návrate do Česka naštartovali?

Dokončila som svoje sólové predstavenie Madmoiselle Malinová, a potom prišla Dáša Bláhová s predstavením Vagina monology, ktoré ma živí.

Madmoiselle Malinová je divadlo jedného herca. Aké je byť sama pred obecenstvom?

Našťastie tam nie som sama. Je tam aj Vladimír Burián, ktorý hrá postavu príbehu a je zároveň technik. Priamo na javisku scénu nasvecuje a zariaďuje rôzne zázraky.

Vďaka tomu môžeme hrať toto predstavenie kdekoľvek a kedykoľvek, aj v nedivadelnom priestore.

Vytvárate zábavnú alebo vážnu atmosféru? Ľudia sa smejú a zároveň sú dojatí.

Mám veľmi rada, keď je v divadle oboje.

Nebaví ma psina pre psinu, ale ani keď je predstavenie veľmi vážne. Som rada, keď je to na hrane, keď človek nevie, či má plakať, alebo sa smiať, ale väčšinou z toho vyjde smiech. Na smiech sa trošku viažem.

Je mojou barličkou, uisťuje ma, že ľudia v obecenstve sú so mnou. Mám strach, keď ho nepočujem. Na druhej strane si uvedomujem, že ľudia sa nemusia smiať, aby boli zaujatí tým, čo sa deje.

Váš otec Bolek Polívka s humorom hovorí, že dal svojim deťom ten luxus, že má každé svoju matku. Vnímate to aj vy ako luxus?

Áno, pretože sme svojím spôsobom krásna rodina. Môj otec je tak slobodomyseľný a krásny človek, že všetci sú vlastne na jeho strane. Čo zo súčasnosti sa vás natoľko dotýka, že sa to snažíte vložiť do svojho divadelného vyjadrenia?

Asi najviac hľadám naivitu a nehu. Pretože mi chýbajú a myslím si, že je veľmi dôležité, aby boli ľudia nežní, aby sa vedeli hrať a aby život nebol len o peniazoch.

Hráte niekedy aj v súkromí?

Raz som bola na dlhší čas u otca v Brne.

Bolo to vo veku prvých lások a keď som sa vrátila, kamarátky sa ma vypytovali, či som tam niekoho mala. Najprv som hovorila pravdu, že nie, ale toľko do mňa dobiedzali, až som začala spriadať príbeh lásky s vymysleným violončelistom menom Tomáš Kaňka. Lenže ony chceli pri každom našom stretnutí počuť, ako sa náš vzťah vyvíja.

Zašlo to tak ďaleko, že som sa prichytila pri tom, ako píšem list sama sebe, aby som ho na najbližšom stretnutí s kamarátkami mohla ukázať. Čudovali sa, že môj priateľ má rukopis podobný môjmu, ale presvedčila som ich, že keď sa ľudia milujú, začínajú sa na seba podobať aj písmom. Po mnohých rokoch som kamarátky stretla a pri káve som sa ich spýtala, či vedeli, že som si to vtedy celé vymyslela. Mali tušenie, ale tak ich to bavilo, že sa nechali unášať ilúziou.

Nedávno som šla po Prahe a uvidela som niekde nalepený plagát, ktorý pozýval na koncert. Keď som sa doňho začítala, narazila som na meno: Tomáš Kaňka violončelo.

Ako vznikajú vaše predstavenia?

Madmesoille Malinová vznikla tak, že som chcela robiť predstavenie o tom, ako sa niekto hrá a aké dôležité sú spomienky, alebo aké dôležité je po sebe niečo zanechať, lebo to môže nájsť pokračovanie v živote ďalšieho človeka. To bol prvý nápad, ale až počas skúšok sa začala podoba celého predstavenia vytvárať.

Dodnes je to živý tvar, ktorý sa mení, dopĺňa a vylepšuje. To je na divadle krásne. Najmenšiu ženu na svete iniciovala Linnea Happonen, ktorá sa už päť rokov zaujíma o kurióznych ľudí. Najviac ju zaujala Lucia Zarate, skutočne najmenšia žena na svete. Mala len 51 centimetrov, ale bola krásna, inteligentná a vedela tancovať. Telo mala vymodelované dokonale ako bábika a vďaka tomu, že žila v dobe, kedy sa stávali atrakciami ľudia kuriózneho

vzhľadu, stala sa veľmi bohatou. Brala dva doláre len za to, že sa na ňu mohol niekto pozrieť. Tragicky zahynula, keď mala 26 rokov. Zamrzla vo vlaku, ktorý uviazol v horách v snehovej búrke.

Monológy vagíny sú skutočne kontroverzný projekt. S akými reakciami publika sa stretávate?

Reakcie sú väčšinou krásne, lebo je to robené s veľkou dávkou humoru a texty, ktoré prednášame, sú veľmi krehké. Baví ma to aj preto, že do hľadiska prichádzajú ľudia trochu vydesení, s obavou, čo sa bude diať, ale odchádzajú rozjarení a uvoľnení. Málokedy sa stáva, že počas predstavenia začne mať niekto nevhodné komentáre, alebo odíde. Minule sa v obecenstve vyskytla pani, ktorá si asi myslela, že prišla na prednášku, a začala na nás vykrikovať, že správne sa nehovorí vagína, ale vulva, a napokon ostentatívne odišla. A nedávno, tesne predtým, ako som viedla na javisku trochu krutý monológ, som si v duchu hovorila, ako je fajn, že hrám v predstavení, pri ktorom sa naozaj nikto nenudí. Zrazu som začula z publika hlasné chrápanie. Nejaký pán zaspal a spadol zo sedadla. Nastala panika, rozsvietilo sa a vyviedli ho zo sály. Neskôr sa vrátil. Ale to sa stalo iba raz.

U nás sa rieši kríza kultúry. Ako ju vnímate vy, ktorá ju tvoríte a ste jej súčasťou? Ľudia ostanú radšej doma pozerať telku, ako by šli do divadla. Ale myslím si, že divadlo stále žije, aspoň v Prahe určite.

Aj keď hlavný smer činohry je príliš vyzdvihovaný, a pritom je veľa vedľajších prúdov, ktoré sa presadzujú málo, pretože už na to nie sú prostriedky. Nepoznám ľudí, ktorí sa o kultúru nezaujímajú. Moje úplne prvé predstavenie Mademoiselle Malinovej som odohrala v Terezíne pred publikom na prvý pohľad dosť desivým. Tvorili ho opití a „zhúlení“ ľudia a ja som musela tú hulákajúcu tlupu prehlušiť a presvedčiť, že stojím za ich pozornosť. Napokon boli dojatí a aplaudovali. Je mi ľúto, že výtvarné umenie a divadlo ostávajú iba v inštitúciách.

Preto stále hľadám cesty, ako sa dostať k ľuďom, ktorí na umenie nie sú zvyknutí.

Pre nich je niečím novým, vydesí ich, trhne nimi. Je to spôsob, ako ich vymaniť z televíznej reality a amerických filmov.

Myslím si, že je na kultúre, aby urobila krok k ľuďom. Oni ho asi neurobia.

TEXT: GALINA LIŠHÁKOVÁ FOTO: INGRID PATOČKOVÁ

Inzercia

Dolné Rudiny 3, 010 01 Žilina Tel.: 041 / 763 33 67 fax: 041 / 764 11 11 www.frontinus.sk

nb54.indd 15

19.11.2005 20:57:08

54

16 REPORTÁŽ

Rodina Navrátilovcov zasvätila život príbehu o Humberte

CIRKUS

ele, Bobe, ten poslední kůň ti neskáče,“ zakričí moderátor v cirkuse Humberto na svojho kolegu Boba Navarra, ktorý práve v manéži predvádza drezúru koní. Nikto netuší, že aj neposlušný kôň je súčasť scenára, rovnako ako ďalšie drobnosti, ktoré dynamický program Humberta ešte viac ozvláštnia.

„H

Cirkus Humberto je doteraz príbehom, ktorý v 40. rokoch minulého storočia napísal Eduard Bass a podľa ktorého neskôr vznikol dvanásťdielny televízny seriál.

Cirkusová rodina stále putuje vo svojich maringotkách Európou, aby predvádzala svoj talent a umenie. A ako vo filme, aj v reáli je úsmev účinkujúcich v manéži len pozlátkom na všetkej tej tvrdej práci, ktorú treba v zákulisí urobiť.

V manéži Pri sledovaní dvojhodinového programu v Humberte máte pocit, že sa stále deje veľa vecí a po manéži sa motá veľa účinkujúcich. V skutočnosti vytvára program oveľa menej ľudí, ako by ste

nb54.indd 16

Poriadny

Bob Navarro so svojou drezúrou koní. V repertoári má aj omnoho nebezpečnejšie levy.

čakali. Len rýchlo menia kostýmy. A vy ani nepostrehnete, že pani, ktorá pred chvíľou fotila vaše ratolesti na ťave, teraz na sebe v manéži točí neuveriteľné množstvo kruhov. Že predavač pukancov pri vchode je vlastne neohrozený krotiteľ medveďov a dievčinka od cukrovej vaty sa v manéži zmení na dospelú, sebavedomú hadiu ženu. A keď si dá nesmelé dievčatko, ktoré predáva červené nosy a maľovanky, dole okuliare a oblečie si ligotavý dres, zmení sa na malú akrobatku, vychutnávajúcu si potlesk publika.

Celý program, okrem technického personálu a dvoch hosťujúcich šašov z Litvy, predvádza jedenásť členov Navrátilovského klanu, rodiny, ktorá v deväťdesiatom prvom kúpila ochrannú známku cirkusu Humberto od štátnej spoločnosti Československé cirkusy a varieté. Cirkus Humberto bol založený ešte v roku 1857 ako cirkus Henry. V roku 1955 ho znárodnili a podľa Bassovej knihy pomenovali Humberto. „Moja manželka je dcéra posledného majiteľa cirkusu Henry pred znárodnením,“ hovorí Bohumil Navrátil mladší, v manéži Bob Navarro. „Otec jej rozprával o malom pánovi v okuliaroch, ktorý sa raz k ich cirkusu pridal a cestoval s nimi dva roky. Robil pomocné práce a ceruzkou si

zapisoval poznámky na malé kúsky papiera.

To bol Eduard Bass, a svoje zážitky z cirkusu opísal v knihe o vymyslenom cirkuse Humberto.“ Za socializmu boli všetci cirkusoví umelci

19.11.2005 20:57:09

54

REPORTÁŽ 17 V zákulisí sa počas vystúpenia čaká, rozpráva, trénuje, prinášajú a odnášajú sa rekvizity. Program musí bežať bez zaváhania. počas vystúpenia je stále v jeho blízkosti, dáva pozor a odmeňuje ho cukrom. Vie odhadnúť jeho náladu a podľa nej dávkuje čas na predvádzanie jednotlivých trikov. „Najprísnejší ochrancovia zvierat sú v Rakúsku,“ hovorí principál. „Ale aj u nás, v Česku, sa už stalo, že nám počmárali plagáty alebo protestovali pred naším šapitó. Vtedy som sa ich opýtal: Chlapci, povedzte mi, čo vlastne viete o zvieratách.

Vôbec nie je možné zviera do drezúry nútiť.

Pokiaľ ju nerobí dobrovoľne a s radosťou, vlastne kolegovia, ktorých spoločnosť Československé cirkusy a varieté posielala tam, kde práve bolo treba. Principál a majiteľ Humberta, vyše 70–ročný Bohumil Navrátil, si spomína, že ho ako drezéra aj so zvieratami vyslali do najvzdialenejších oblastí Ruska, až na Sibír a do Strednej Ázie. „Keď som naložil slona v Novosibirsku do vagóna, od zimy mu puchli nohy. Varil som mu čaj s vodkou, aby som ho zahrial.

Kým som mu na stanici doniesol od studne vodu, zamrzla mi na chrbte, taký tam bol mráz. A cesta trvala aj 3 týždne.“

Ľudia a zvieratá Po revolúcii si rodina Navrátilovcov – Bohumil mladší a Hynek sú synovia principála Bohumila a teraz v Humberte „riaditeľujú“ – založili súkromný cirkus a na verejnej dražbe odkúpili ochrannú známku Humberto. „Stála milión, a mali sme šťastie, že sme ju vôbec dostali. Ako jedni z mála sme splácali štátnym Československým cirkusom veci, ktoré sme od nich mali Bohumila Navarro je na hrazde výborná. na splátky. A to bola jedna z podmienok pre záujemcov o značku.“ Teraz majú vyhrievané šapitó, moderný vozový park a vyše osemdesiatčlenný zverinec. Z toho 15 levov, ku ktorým na tohtoročnom slovenskom turné pribudlo 6 levíčat (jedno pomenovali Bratislava), ťavy, medvede, starokladrubské kone, poníky, kozy, lamy...

Len levy zožerú aspoň 50 kíl mäsa denne.

Možno nebudete veriť, ale najnebezpečnejší zo všetkých cirkusových zvierat je vraj priateľský medveď Míša, ktorý v manéži jazdí na skejtborde a kolobežke. Aj personál sa od neho drží ďalej. Blízko sa odváži len jeho krotiteľ Hynek Navrátil. Pred vystúpením ho privedie do zákulisia, položí si jeho hlavu na kolená, prihovára sa mu a upokojuje ho hladkaním po hlave. Aj

Cirkus nie sú len nablýskané vystúpenia, ale aj rozoberanie a skladanie.

nb54.indd 17

ani by to nemalo význam, lebo by to jednoducho nešlo.“ Ak sa zviera na drezúru nehodí, vymenia ho. „Dáme ho niekam do ZOO a dohodneme sa s nimi, že nám zaň dajú iné, hocijaké zviera.“ Ani staré zvieratá neutrácajú. „Ďalej cestujú s nami, alebo zostávajú v našom zimovisku v Starej Lysej neďaleko Prahy. Máme napríklad 15-ročného leva Agoša, ktorého by si Bohuš nedal za nič na svete.“ Vrúcny vzťah ľudí a zvierat vidno v Humberte na každom kroku.

Talentovaní „V cirkuse je to tak, že keď sa deti zžijú s cirkusovou branžou, už sa im nechce do školy,“ tvrdia rodičia. Najmladší členovia cirkusu, Maria a Ludvik alias Helenka a Vašek, sú ešte na základnej škole. Dvakrát do roka chodia na skúšky, a šikovne ich zvládajú. „Prešli predsa svet,

19.11.2005 20:57:40

54

18 REPORTÁŽ

Ako vrcholový športovec, aj Hynek Navrátil mladší, denne trénuje. V manéži predvádza číslo, pri ktorom sa udrží len na neuveriteľne silných rukách. všeličo videli a majú dobrú pamäť. Mamy im s učením pomáhajú.“ Bohunka má sedemnásť a zatiaľ sa študovať nechystá.

Možno niekedy v budúcnosti si urobí počítačový alebo jazykový kurz. Teraz ju viac baví visutá hrazda a plastická akrobacia. „Raz by som chcela vystupovať vo veľkej manéži v zahraničí,“ usmieva sa. „A zúčastniť sa na najznámejšej súťaži cirkusových umelcov v Monte Carle. Ale to chce ešte veľa práce.“ Bohunka má vlastnú maringotku, v ktorej je všetko ako

v každej inej dievčenskej izbe, aj WC, sprcha a kuchynská linka. Najradšej trénuje a vyšíva kostýmy.

Talent sa v cirkusových rodinách dedí, a rodičia učia všetkému svoje deti.

Každý deň spoločne trénujú, nacvičujú nové veci a navzájom sa hodnotia. Nikto z Navrátilovcov si nepamätá, že by niekto z rodiny robil niečo iné ako cirkus. Pre deti sú rodičia najlepšími učiteľmi aj kritikmi, a je samozrejmosťou, že raz si vezmú nejakého cirkusáka a budú pokračovať v tradícii.

Kopec práce Personálu majú vraj v Humberte stále málo, zato sú to ľudia, ktorí zvieratám a cirkusu rozumejú a väčšinou s ním jazdia už dlhé roky. Napríklad Venco je v Humberte už rovné štvrťstoročie. „Vždy, keď niekde zastaneme a chlapci idú na pivo, poviem im, nech sa v krčme popýtajú, či by niekto neprišiel na brigádu,“ tvrdí principál. „Pred pár týždňami k nám prišiel jeden bezdomovec, že nám pomôže skladať šapitó. Až som sa ho zľakol. Dlhé vlasy, zarastený, otrhaný. Povedal som mu, že môže, ale musí byť triezvy. Nemal som ľudí, tak som ho poprosil, či by s nami nešiel aj do ďalšieho mesta. Išiel. Potom som na pár dní odcestoval, a po návrate vidím pri zvieratách nového človeka. Bol to ten bezdomovec. Ostrihal sa, oholil, v sekáči si kúpil nejaké oblečenie. Odvtedy je s nami.

Naozaj maká a pomáha všade, kde treba.“ To, mimochodom, robí každý člen cirkusovej rodiny Navrátilovcov. Sú to práce, ktoré nemajú vôbec nič spoločné s ich cirkusovým umením, ale urobiť ich treba. Napríklad pri každom presune treba zbúrať šapitó a v ďalšom meste ho nanovo postaviť. To znamená zatĺcť 180 menších a 60 veľkých kolíkov, rozobrať a preniesť všetky lavičky, poskladať celý stan... Aj to je život na potulkách s cirkusom.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA MÁ MODRÉ OČI V Humberte majú ľudia zvieratá radi.

nb54.indd 18

19.11.2005 20:58:20

54

vianočné

VIANOČNÁ POŠTA 19 Ďakujeme sponzorom, tlačiarni X line a firme SCP Ružomberok, za spoluprácu na tomto projekte.

Darujte bezdomovcom na Vianoce svoj čas Hľadáme dobrovoľníkov, ktorí v období pred vianočnými sviatkami pomôžu ľuďom bez domova, aby sa cítili na Vianoce dobre sami zo seba.

Ak ste kaderník(čka), kozmetička, masér(ka), doktor(ka), či zdravotník(čka), prosím, ozvite sa na 0905 988 682, poradcovia@notabene.sk.

Pošlite svojmu predajcovi Nota bene vianočnú pohľadnicu a prineste kúsok Vianoc do ulíc svojho mesta.

Obdobie Vianoc je pre ľudí na ulici najhoršie.

Nemôžete im darovať vianočnú pohodu v kruhu blízkych.

Môžete ale urobiť niečo, aby sa ľudia bez domova na Vianoce cítili lepšie.

nájdete pečiatku s registračným číslom predajcu, od ktorého ste si časopis kúpili.

Takto môžete adresovať svoje vianočné želanie presne predajcovi, od ktorého ste si časopis kúpili.

O čo ide?

2. Potom vyplňte názov a adresu organizácie - konkrétnej pobočky Nota bene vo vašom meste, respektíve v meste, v ktorom ste si časopis kúpili.

Vo vianočnom čísle Nota bene, ktoré držíte v rukách, nájdete špeciálne vyrobené pohľadnice. Tieto pohľadnice sú určené na to, aby ste napísali svojmu predajcovi Nota bene vianočné želanie a poslali ho do pobočky Nota bene vo vašom meste. Ukážte svojim predajcom, že v tom nie sú sami. Že na nich myslíte a držíte im palce. Aj maličkosť dokáže urobiť veľké zmeny. Toto všetko môžete urobiť vy. Stačí vyplniť pohľadnicu.

Ako na to?

1. Na miesto adresáta, prosím, vyplňte krstné meno a registračné číslo svojho vybraného predajcu.

Registračné číslo aj meno svojho vybraného predajcu nájdete na preukaze predajcu, ktorý sú počas predaja predajcovia povinní mať na viditeľnom mieste.

Pozor! Vyplniť registračné číslo je veľmi podstatné, aby sa Vaša pohľadnica dostala k tomu správnemu predajcovi. (Medzi našimi predajcami je asi dvadsať Jánov, ešte viac Petrov atď. )

Pomôcka: Ak si ani za nič nespomeniete na meno a ešte horšiu pamäť máte na čísla, nezúfajte. Na obálke Vášho časopisu

nb54.indd 19

VÝSTAVA

SÚČASNÉHO UMENIA

STOP NÁSILIU NA ŽENÁCH

Barbara Kruger: Nezomieraj pre lásku.

Násilie v domácnosti zabije alebo zmrzačí viac žien vo veku 15 až 40 rokov ako rakovina, malária, dopravné nehody a vojna.

Adresy: Bratislava: OZ Proti Prúdu, Karpatská 10, Bratislava 811 05 Banská Bystrica: Slovenský Červený kríž, Pod Urpínom 6, 975 90 B. Bystrica, Košice: ADCH Košice, Bočná 2, Košice 040 01 Levice: O.Z. JPK, A. Kmeťa 24, Levice 934 05 Nitra: Charitatívno-sociálne centrum, Samova 4, Nitra 950 50 Nové Zámky: Fond rozvoja kultúry, Ul. SNP 32, Nové Zámky, 940 62 Piešťany: ÚZ Domum, Bodona 55, Piešťany 921 01 Poprad: o.z. Korene, Zariadenie sociálnych služieb, Levočská 56, Poprad, 058 01 Prešov: O.Z. Risen, Jarková 77, Prešov, 080 01 Žilina: Charitatívno-sociálne centrum, Predmestská 12, Žilina 010 01 r

AMNESTY INTERNATIONAL NA SLOVENSKU VÁS POZÝVA NA VÝSTAVU SÚČASNÉHO UMENIA STOP NÁSILIU NA ŽENÁCH v podzemí Starej tržnice na námestí SNP v Bratislave, od 23. 11. do 11. 12. 2005, otvorené denne od 10.00 do 18.00 hod.

Slávnostné otvorenie 22. 11. o 18.00 hod./vstup voľný Tomáš Bujňák, CYM (NL), Pavlína Fichta Čierna, Radovan Čerevka, Eva Filová, Ladislava Gažiová, Mário Chromý, Mária Karasová, Marianna Mlynárčiková, Tamara Moyzes, Michal Murin, Ildikó Pálová, Pode Bal (CZ), Ľudmila Valenčíková, Boris Sirka, Evelin Stermitz (AT), Gordana Zlatanovič Výstava sa dotýka fenoménu násilia na ženách v historických, kultúrnych a spoločenských súvislostiach. Uskutoční sa v rámci celosvetovej kampane Amnesty International. Viac informácií o sprievodnom programe nájdete na: www.amnesty.sk SVOJE DIELO NA PROPAGÁCIU KAMPANE LÁSKAVO POSKYTLA AMERICKÁ UMELKYŇA BARBARA KRUGER. TENTO PROJEKT SA USKUTOČNIL VĎAKA PROGRAMU DAJTE PRIESTOR VAŠIM NÁPADOM KONTA ORANGE, N. F. MEDIÁLNY PARTNER NOTA BENE | SPONZOR REKLAMNÁ AGENTÚRA SEDEM

19.11.2005 20:58:36

54

vianočné

20 ROK

Rok 2005 v Nota bene V

tomto čísle sme pre Vás pripravili súhrn udalostí, ktoré otriasli počas roka 2005 združením Proti prúdu, vydavateľom časopisu Nota bene. Poďme na to.

JANUÁR Che poslal staré NB do večných lovíšť

43 JANUÁR 2005

30Sk POLOVICA

Január priniesol Nota bene s novým rokom aj plastiku.

V spolupráci s agentúrou Advers sme poslali staré logo na večný odpočinok. Sme dynamickejší, modernejší, ale vnútri stále staré dobré Nota bene.

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

PRE PREDAJCU

Kuba: Návrat do minulosti s. 24 Umenie v sluÏbách bezdomovcov s. 6 Predajca Nota bene spovedá Ivetu Malachovskú s. 18

Che Guevara Jáno‰ík z Argentíny

napĺňame. Ďalšie aktivity: kampaň za ľudí bez domova a každé dva roky inovatívny projekt na riešenie bezdomovectva. Tak nám Boh, veľký Manitou a Alah pomáhaj.

Foto: Renáta Chovanová

s. 28

OK bene koktejl Čo sa stane, ak zamiešate deti a bezdomovcov, nabalíte ich Nota bene a vylejete ich na ulicu?

Dostanete koktejl s príchuťou humoru a s mentolovou štipkou poučenia.

Varovanie: Pravidelné užívanie môže spôsobiť rozpustenie predsudkov voči bezdomovocom.

Vďaka spolupráci so združením OK, ktoré prevádzkuje OK školu, sa v jeden januárový piatok stretli deti zo ZŠ Majerníkovej v Bratislave s predajcami Nota bene, aby si na vlastnej koži vyskúšali predaj časopisu Nota bene. Misia vidieť, zažiť a porozumieť bola naplnená. O pár detí menej, ktoré v dospelej verzii budú hlasovať proti celoročnej prevádzke nocľahárne pre ľudí bez domova.

Foto: Táňa Holubová, OK škola

FEBRUÁR Ukáž mi chrup a ja ti poviem, či si z Nota bene Vďaka nášmu sponzorovi, ktorý si praje zostať v anonymite, môžeme preplácať predajcom príspevky na zdravotné potreby. V roku 2005 sme predajcom preplatili zdravotné výdavky v hodnote cca 22 000 Sk. Niekoľko odvážlivcov z radov predajcov si dokonca začalo dávať do poriadku chrup.

Foto: Prevzaté zo stránky http://www.pohladnice.xsite.sk/

Mladí, zdraví, STRATEGICKÍ „Biliardový“ stôl, okolo ktorého sedíme, je, bohužiaľ, úplne pracovný a je svedkom našej dvojdňovej strategickej porady. Plánovali sme aktivity na ďalší rok a ujasňovali ciele a poslanie. Poslaním nášho združenia je, aby pre ľudí bez domova život na ulici neostal jedinou voľbou. Projekt Nota bene je prostriedkom, ktorým tento cieľ

nb54.indd 20

Zubár

19.11.2005 20:58:46

54

vianočné

ROK 21 MAREC Asertívne do života

MÁJ Aj vám chýba Dedo?

Už niekoľko mesiacov realizujeme tréningy pre predajcov Nota bene.

Cieľom projektu, ktorý podporila nadácia Pontis, bolo hravou formou zlepšiť sociálne a komunikačné zručnosti predajcov a naučiť ich

Predajca Július, prezývaný aj Dedo z Michalskej, ktorého „Postrehy z ulice“ hlceme na jeden dych, zrazu zmizol z predajného miesta aj zo stránok NB. Majiteľ stánku s občerstvením neďaleko jeho predajného miesta ho po dlhšom čase pozorovania ukradol na prevádzku svojho stánku. Vyzývame všetkých zlodejov predajcov, aby v tom pokračovali!

3

4

JOB

5

Previerky II

2

NB

Untitled-3 1

Od 1.3. môže levická organizácia JPK k teplej polievke svojim klientom pribaliť aj možnosť pomôcť si sám. Čo je takmer tak dobrá príloha ako opekané zemiaky.

Od apríla Piešťanci a od októbra Novozámčania a Popradčania, všetci hromadne podľahli kúzlu svojich nových predajcov Nota bene. Ďakujeme a tešíme sa na dlhú a plodnú spoluprácu.

1

Nota bene už aj v Leviciach, v Piešťanoch, Poprade a v Nových zámkoch

Štart ->

Infekcia sa šíri

Previerky Previerky II

nové spôsoby, ako riešiť ťažké situácie pri predaji časopisu alebo pri prijímaní do zamestnania. Absolventi série tréningov s opojným pocitom úspechu, ako názorne predvádza Jozef na foto, prevzali diplom z rúk lektorky Zuzany Tordovej.

Foto: Renáta Chovanová

Máme novú šéfredaktorku Janu a na počesť dieťaťa v nej sme do časopisu vložili spoločenskú hru „Človeče, ubytuj sa“.

Hra je modifikáciou „Človeče, nezlob se“, symbolizuje cestu bezdomovca k domovu a zažijete v nej vtipné, kruté, ale hlavne reálne situácie, ktoré zažívajú ľudia bez domova.

Autor: o.z. Proti prúdu a Stupidesign

6

Cieľ

24/5/05 19:02:39

JÚN Spoločenská hra „Človeče, ubytuj sa“

Hahó, mornári!

22. júna sme sa s predajcami Nota bene loďou vybrali na výlet na bratislavský Devín. Z 20 výletníkov bolo najviac počuť Vikinu

APRÍL Premiéra Divadla Nota bene 23. apríla sa mnohí z vás zúčastnili na premiére Divadla Nota bene, kde pod taktovkou Patrika Krebsa a Anny Gruskovej účinkujú naši predajcovia, sociálni pracovníci a dobrovoľníci.

Foto: Michal Opeta

nb54.indd 21

19.11.2005 20:59:07

54

vianočné

22 ROK (na obrázku v zelených šatách), jednu z dvoch ratolestí, ktoré si predajcovia priniesli so sebou. Vyšlapali sme si na Devín, vypili zo 30 kofôl, káv a vylodili sa späť do reality.

Foto: Katarína Opoldusová

Veľká „žranica“ Na konci mesiaca počet predajcov časopisu klesne na polovicu.

Akcia Veľká žranica bola odmenou pre najvytrvalejších predajcov Nota bene, ktorí každý deň predávali aj počas druhej polovice mesiaca. Išlo o spoločnú večeru týchto predajcov a pracovníkov združenia. Skonzumovali sa tri chody a huslistovi sa lepili 50-korunáčky na čelo. Byť vytrvalým sa oplatí.

JÚL Nová rubrika – Na vysokej nohe Peter Koiš, prvý vyžrebovaný čitateľ Nota bene, na večeri s predajcom Jánom v priestoroch luxusného hotela Radisson SAS Carlton. Spomedzi SMSiek, ktoré nám posielate, vyžrebujeme každý mesiac jedného šťastlivca. Ten si vyberie predajcu, s ktorým zažije high society naplno. Okrem toho od júnového čísla môžete nájsť farbu v celom časopise.

K dokonalému obsahu pribudla dokonalá forma.

Foto: Nina Bednáriková

Weeeee are the champioooons....

Majstrovstvá sveta bezdomovcov vo futbale Prišli sme, zranili sme sa a vyhrali sme cenu za najlepšieho brankára majstrovstiev sveta bezdomovcov vo futbale. „Bííííírooo! Bííííírooo!“, trojtisícový dav Edinburčanov komolil meno nášho brankára Mira.

Lavička – najdrahšia nocľaháreň?

Ziniciovali sme kampaň, ktorej dôsledkom bolo, že z navrhovanej novely o priestupkoch sa vyškrtla pasáž, podľa ktorej by sa prespávanie na verejných priestranstvách pokutovalo sumou 3000 Sk. Vyzbieralo sa takmer 1000 podpisov. Do akcie sa zapojili aj predajcovia Nota bene, ktorí na uliciach vyzbierali polovicu zo všetkých získaných podpisov.

Čo majú spoločné náš predajca Vasil a Jánošík?

Predajca Vasil si zahral v reklame na novú divadelnú hru o Jánošíkovi. Vasil bol tiež jedným z uvádzačov pri premiére tejto novej verzie Na skle maľované.

Foto: Vladimír Kampf, autor je redaktorom týždenníka Život

AUGUST Reklamný spot Nota bene vo vašej TV Vďaka reklamnej agentúre MUW Saatchi&Saatchi a mediálnej agentúre Unimedia, ktorým žehnáme každý večer pred spaním, ste sa mohli stretnúť s reklamným spotom Nota bene na troch slovenských televíznych staniciach: TA3, TV JOJ a Music box.

V spote zvieratká padajúce zo schodov a parašutista hovoria o tom, že padnúť dolu je jednoduché. Hore sa kráča krok za krokom. O tom už hovorí skúsenosť našich predajcov.

Výstava fotografií o živote bratislavských bezdomovocov V spolupráci s autorkou Janou Šujanskou sme pripravili výstavu fotografii, ktorá zachytáva život bratislavských bezdomovcov.

Máme za to, že už len absurdnosť samotného faktu, že bezdomovci majú svoj svetový pohár a tiež neuveriteľné situácie, v ktorých bezdomovcom tisíce ľudí tlieskajú a zbierajú ich autogramy, posúva hranicu možného a obrovsky mení životy účastníkov.

Foto: Martin Opeta

nb54.indd 22

SEPTEMBER Projekt Krištof Okrem projektu Nota bene (pouličný časopis) sme otvorili brány novému veľkému projektu Krištof, financovanému z iniciatívy spoločenstva Equal. Projekt Krištof pomáha klientom prekonávať

19.11.2005 20:59:21

54

vianočné

ROK 23

V programe dočasnej práce predajcovia napríklad 2mesiace rekonštruovali detské ihrisko v Petržalke.

problémy, ktoré im sťažujú uplatniť sa na trhu práce.

Predajcovia sú zapojení v dvoch programoch: Superpredaj a Dočasná práca.

Súčasťou projektu je hĺbková individuálna práca, podporné skupiny klientov či komunikačné tréningy...

Foto: Brezinská

Slepačí dážď Oslava výročia s predajcami Oslávili sme výročie s našimi predajcami hrami, chrumkaním pizze a torty.

Predajcovia Vlado a Jožo, zachytení počas jednej z hier v nefalšovanom zápale stavania babylonskej veže z papiera, ktorou sa pokúšali zachytiť vajíčko padajúce z výšky dvoch metrov.

Foto: Katarína Opoldusová

Predajca pútnik Predajca Igor odišiel ako každý rok na svoju pešiu púť do Ríma.

Králi ulice Nota bene pomáha pri rozbehu slovinského pouličného časopisu S cieľom ťahať od nás rozumy nás navštívili slovinskí priatelia, ktorí vytlačili prvé číslo svojho pouličného časopisu s príznačným názvom Králi ulice. Výpravu tvoril univerzitný profesor, študenti a predajcovia časopisu. Jeden z predajcov nás strčil do vrecka dokonalou angličtinou s Alpacinovským prízvukom.

OKTÓBER Homeless reality show Jedinečná reality show o tom, ako sa správa a cíti bežný človek, ktorý je zrazu nútený žiť na ulici. Cez sito prísnej poroty v zložení z predajcov Joža (špecialistu na rozhovory) a Jána konkurzom prešiel podnikateľ Tomáš Valacsay zo Šamorína, ktorý strávil tri dni v uliciach Bratislavy.

Bez dokladov, peňazí a pomoci blízkych. Jediná povolená podpora

nb54.indd 23

bol jeho sprievodca Josef – predajca z Laurinskej. Tomášovou úlohou bolo predstaviť prežívanie človeka, ktorý sa ocitol bez domova a priniesť svoju skúsenosť ako odpoveď na otázku, ako ovplyvňujú neštandardné podmienky života na ulici naše bežné konanie. Autori pôvodnej Homeless reality show sú české internetové rádio Akropolis v spolupráci s časopisom Nový prostor.

Foto: Peter Frolo, autor je redaktorom denníka Nový čas

Oslava 4. výročia časopisu Nota bene Asi 400 ľudí sa zišlo 13.10. na námestí SNP v Bratislave na doteraz najväčšej mega akcii Nota bene. Vystúpili kapely Pressburger Klezmer band, La3no cubano. Marián Geišberg si na znak solidarity poležal na krásnej vyrezávanej posteli uprostred námestia SNP. Na druhý deň sme premietali krátke dokumenty o bezdomovectve, vystúpilo Divadlo Nota bene. Večer zakončila diskusia a sleeping out.

Pár pracovníkov, dobrovoľníkov a predajcov Nota bene sa pokúsilo stráviť noc na Námestí SNP. Napriek veľkému pozývaniu cez médiá nik iný nechcel stráviť noc na ulici. Zaujímavé. Žeby si to tí bezdomovci predsa len nevybrali sami?

Foto: Peter Adam

NOVEMBER Akcia Anjel – pozoruhodný úspech Podľa vzoru našej polície sme rozbehli a zdokonalili akciu zameranú na kontrolu dodržiavania pravidiel pri predaji. Akcia Anjel je modifikáciou Jastraba, ale na rozdiel od neho nielen trestá, ale aj odmeňuje tých, čo prejdú dychovou skúškou na alkohol s nulovým skóre. Náš prvý Anjel skončil s fantastickým úspechom. Prémiu – časopis zdarma – získalo 75 % zo všetkých kontrolovaných predajcov. Vidíte, je bezpečné pohybovať sa po bratislavských chodníkoch.

Foto: prevzaté z: www.humorsajten.com

DECEMBER Z krištáľovej gule Keďže v čase uzávierky bol ešte stále november, poprosili sme vešticu AnaLaRuku, aby sme vám sprostredkovali budúcnosť v priamom prenose. Vo svojej krištáľovej guli videla pani LaRuka zvýšený výskyt predajcov Nota bene omdletých od šťastia, že dostali také neuveriteľné množstvo pozdravov a pohľadníc od vás, čitateľov, ktorí ste sa zapojili do nášho projektu Vianočná pošta. A nakoniec priezračnú krištáľovú guľu zaplnila omamná vôňu kapustnice, šalátu a trošku prihoreného kapra z Vianočného večierka Nota bene v Bratislave, ktorý sa uskutoční 22.12. v priestoroch BKIS. Ďakujeme vám, milí čitatelia, za podporu, ktorú ste poskytli predajcom a projektu Nota bene počas tohto roka. Želáme vám šťastné Vianoce v kruhu vašich blízkych a veľa zdravia a šťastia a aby ste nestratili ten „drive“, ktorý vás núti myslieť aj na iných ľudí.

SANDRA TORDOVÁ, RIADITEĽKA OZ PROTI PRÚDU FOTO: ARCHÍV PROTI PRÚDU

19.11.2005 21:00:00

54

vianočné

24 PROBLÉM Predajca Fero, zapojený do projektu, v nových priestoroch OZ Proti prúdu.

Ministerstvo práce dlhuje občianskemu združeniu Proti prúdu vyše 800 000 korún

Nezvyčajný projekt lete minulého roka poskytlo Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny neziskovým organizáciám príležitosť uchádzať sa o nenávratné finančné príspevky z prostriedkov štátneho rozpočtu, ale najmä Európskeho sociálneho fondu pod názvom IS Equal. Prostriedky mali byť použité na umožnenie prístupu znevýhodnených sociálnych skupín k zamestnaniu.

V

Ťažkopádny začiatok Problémy začali už pri príprave projektov.

Pri konzultáciách s viacerými pracovníkmi ministerstva sa uchádzači často stretali s protichodnými informáciami. Napriek tomu projekt podalo v stanovenom termíne do 200 organizácií. Začiatkom roku 2005 bolo schválených 101 projektov. Ministerstvo zorganizovalo vo februári veľký seminár, na ktorom pokračovalo s ťažkopádne, nejasne a často protichodne podávanými informáciami.

Najskôr nás ohúrili vysoko formalizované požiadavky na vedenie a účtovanie projektov. Ďalším šokom boli vyjadrenia zo strany ministerských úradníkov, že mimovládne organizácie nie sú pre ministerstvo financií dôveryhodným partnerom a preto im nepovoľuje zálohové platby. Väčšina mimovládiek však nemá také veľké finančné rezervy, aby mohli financovať projekty bez zálohových platieb, iba z vlastných zdrojov.

nb54.indd 24

Zdĺhavé pokračovanie OZ Proti prúdu vypracovalo projekt Krištof, ktorým chce pomáhať ľuďom bez domova pri uplatňovaní sa na trhu práce. Táto marginalizovaná skupina obyvateľov si veľmi ťažko hľadá prácu sama, preto sme náš program zamerali na rôzne aspekty problémov, s ktorými sa stretávajú, keď sa chcú zamestnať. Náš projekt by mal trvať dva roky a skladá sa zo štyroch programov: 1. Program prekonávania bariér 2. Program chráneného bývania 3. Program chráneného zamestnávania a 4. Program prevencie.

V rámci projektu im teda poskytujeme chránené zamestnávanie, ktorého cieľom je, aby získali pracovné návyky a zručnosti a stali sa tak dôveryhodnými pre budúceho zamestnávateľa. Šance uplatniť sa na trhu práce podporujeme aj poskytovaním chráneného bývania v dvoch stupňoch, hĺbkovou individuálnou a skupinovou prácou, sociálnymi a komunikačnými tréningmi a v prácou s už zamestnaným klientom, ktorá slúži ako prevencia pred návratom na ulicu.

Zmluvy s MPSVaR boli podpísané v marci a apríli 2005. Nasledovala prvá fáza projektov, počas ktorej sme mali dopracovať rozpočet a aktivity projektu a nadviazať partnerstvá s ďalšími organizáciami v členských štátoch EÚ a v rámci Slovenska. To boli podmienky na začatie realizovania druhej fázy – konkrétnych aktivít nasmerovaných na cieľové skupiny. Mnohé organizácie v tomto období minuli nemalé finančné prostriedky, keď museli vycestovať za svojimi zahraničnými partnermi kvôli uzavretiu zmluvy. Väčšina organizácií splnila podmienky do júla 2005 a začala realizovať druhú fázu projektu. Medzitým sa tlakom

mimovládnych organizácií a MPSVaR podarilo presadiť u Ministerstva financií zálohové platby aj pre mimovládne organizácie. Žiadosti o refundácie za prvú fázu projektu však neboli vybavované až do konca septembra. O zálohových platbách sme ani nesnívali, pretože najskôr bolo treba podpísať nejaký dodatok k zmluve, ktorý ministerstvo stále nemalo pripravený. Do konca septembra realizáciou projektov z vlastných zdrojov narástol dlh väčšiny organizácií na státisícové čiastky. Zo strany MPSVaR sme boli neustále ubezpečovaní, že už už začnú vyplácať zálohové a refundačné platby. Namiesto toho na konci septembra prišlo ministerstvo s Dodatkom, ktorý zrušil celú pôvodnú zmluvu a upravoval vzťahy v tom zmysle, že ministerstvo nemusí dodržiavať nijaké pravidlá a lehoty, zatiaľ čo organizácie môžu byť sankcionované za akékoľvek porušenie zmluvy. Okrem toho obsahoval viacero úprav, ktoré sa týkali lehôt na vyplácanie platieb (nebola určená nijaká lehota) a spôsobu čerpania prostriedkov. Napriek tomu väčšina organizácií musela Dodatky podpísať, pretože mala veľké finančné problémy. Ani to však nepomohlo, aby sa konečne dočkali svojich peňazí. MPSVaR opäť preťahovalo vyplácanie peňazí, neustále vracalo žiadosti o refundácie a zálohové platby s kadejakými zámienkami, napríklad aj takou, že žiadosť nie je zoradená sprava doľava, zopnutá a oddelená farebnými papiermi.

Katastrofický koniec?

Som veľmi sklamaná z byrokratického postupu ministerských úradníkov. MPSVaR neustále mení podmienky už začatej hry a úradníci si vymýšľajú nové požiadavky na prepracovanie žiadostí o platbu. Dodatok k zmluve je pre nás neakceptovateľný. Núti organizácie uhrádzať oprávnené výdavky výlučne bezhotovostnými platbami. Stanovil sa totiž hotovostný strop finančných výdavkov na maximálne 30 000 Sk mesačne, pritom naše výdavky sú 100 000 Sk mesačne a bezdomovcom žiadna banka účet nevystaví. Podpísanie dodatku by znemožnilo realizáciu celého projektu. Nová ministerka práce Radičová už prisľúbila riešenie situácie, dúfam, že nepríde neskoro.

Do dnešného dňa (16. 11. 2005) niektoré organizácie nevideli od MPSVaR ani korunu.

Situácia je neúnosná, niektoré MVO už odstúpili od projektov, iné svoje odstúpenie zvažujú. Našej organizácii dlhuje MPSVaR viac ako osemstotisíc korún. Ak do konca januára nedostaneme finančné prostriedky, budeme musieť projekt ukončiť.

NINA BEŇOVÁ, TOMÁŠ BUZINGER FOTO: DAGMAR CANISOVÁ, AUTORKA SA NEMÔŽE DOVOLAŤ

19.11.2005 21:00:47

54

vianočné

AHAHO! 25 výtvarník, režisér a popredný slovenský animátor. Jeho práca a vlastne celý život je zasvätený animovanému filmu. Ako mladý chlapec si rád spríjemňoval hodiny v škole kreslením komiksov a karikatúr. Vo vtedajšom Film-štúdiu Koliba najprv brigádoval a po tom, čo ho neprijali na VŠVU, začal sa animácii venovať naplno. Keďže odbor animovaný film vtedy ešte neexistoval, po roku sa prihlásil na architektúru. „Jej štúdium predpokladá priestorové videnie, a správne pochopenie priestoru je základom pre dobrú animáciu,“ hovorí. Mal šťastie, že svoj talent mohol rozvíjať v čase, kedy sa ešte slovenská kultúra tešila podpore štátu, kedy pre všetkých niečo znamenala. V čase, keď ešte existovala.

Niekedy snívam „Socializmus nám dával istotu. Natáčalo sa stále. Bol to zlatý vek animovaného filmu. Len v Štúdiu Koliba sa vyrábalo 35

Jaroslav Baran: Nechcem robiť filmy pre seba

Rozprávky bez domova? ielen deti, ale aj dospelí túžia aspoň na Vianoce uniknúť do magického sveta vymyslených príbehov so šťastným koncom. Čaro Vianoc si podmaní každého.

A rozprávky tiež. Napadlo by niekomu, že tie animované u nás pomaly strácajú domov?

N

Animovaná rozprávka je v súčasnosti už vyše 80-ročná stará dáma, ktorá sa napriek tomu, že vychovala niekoľko generácií detí, na dôchodok rozhodne nechystá. A ani nemá prečo. Stále má totiž detského diváka čím osloviť. Ten, kto chápe detskú dušu, môže rozprávky vytvárať. Nie náhodou je slovo animátor odvodené z latinského anima, duša. Animátor kresleným postavičkám vdychuje život, vytvára ich charaktery a kvôli dôveryhodnosti musí v obrázkoch cítiť to, čo by cítil v reálnom živote. Animácia je vlastne prenesenie herectva do kresby.

Určený pohyb treba prispôsobiť vopred pripravenému výtvarnému dizajnu a napokon ho rozdeliť na také množstvo obrázkov, aké plynulý pohyb definuje.

Mravčia robota Animovaný film je tímový projekt. Potrebuje dobrý námet a scenár, celkovú ideu, ktorá sa potom premietne do práce.

nb54.indd 25

Na základe týchto predstáv načrtne výtvarník návrhy postáv a pozadí. Animátor rozpracuje hlavné charaktery animácie, ktorých sa potom ujmú fázari. Keď si vezmeme, že jedna sekunda filmu rovná sa 25 obrázkom, nie je ťažké predstaviť Ing. arch. JAROSLAV BARAN (1957) sa ako režisér a animátor podieľal na mnohých kreslených seriáloch, napríklad Jurošík, Rozprávky zo starého domu, Rytier Malíček, Kvapka. Je autorom prvých slovenských videoklipov pre skupinu Elán - Stužková, Nebezpečný náklad, a animovanej časti klipu k pesničke Láska je snívanie zosnulého Petra Fialu.

Pre americkú spoločnosť vytvorila jeho firma Animo Line 50 minút celovečerného animovaného filmu Marco Polo – Return to Xanadu, ktorý sa ocitol v širšej nominácii na Oscara. si tú mravčiu robotu. Najdôležitejšia je trpezlivosť a schopnosť dotiahnuť veci do konca s rovnakou kvalitou a zápalom.

Hotové obrázky sa nakrútia a naskenujú do počítača, kde sa kolorujú. Kedysi sa to robilo ručne, dnes to hravo zvládne počítačový program. Hotové dielko sa ozvučí a putuje rovno na obrazovku.

Talent nestačí Jaroslav Baran je predovšetkým človek, ktorý miluje svoje deti a rodinu, a až potom

animovaných filmov ročne. Zaujímala nás iba umelecká kvalita, finančná stránka dôležitá nebola. Dnešný štát deťom nedokáže vytvoriť také podmienky ako kedysi. Nedokáže im zabezpečiť ani tie rozprávky,“ hovorí Jaroslav Baran a trpko dodáva: „Na obrazovkách vidíme programy, pri ktorých je otázne, či tam vôbec patria. To, čo netvorí biznis a šou, je na periférii.“ Zatiaľ čo napríklad v Rusku sa opäť rozbieha výroba známeho kresleného seriálu No počkaj, zajac!, v Maďarsku nedajú dopustiť na populárnych Miazgovcov a Bob a Bobek v Čechách stále veselo vyskakujú z klobúka, Slovensko akosi zaostalo v zachovávaní svojho umeleckého rukopisu. Je čoraz ťažšie udržať určitý profesionálny štandard, keďže dnešní animátori sa nemajú kde „vykresliť“. „Ak tu schopní, tvoriví ľudia nenájdu uplatnenie, odídu do zahraničia, kde ich prácu budú vedieť oceniť,“ hodnotí situáciu Jaroslav Baran. Sám vyrába animované seriály pre zahraničné spoločnosti a prial by si, aby sa aj na Slovensku konečne čosi pohlo. „Niekedy snívam o tom, že si ľudia povedia: Vezmime veci do rúk my, urobme niečo, zriaďme si aspoň nadáciu, ktorou by sa prispievalo na kultúru pre nás a naše deti.

Ak ich odmalička nepodchytíme, nedáme im pocítiť lásku a nenaučíme ich rozpoznávať krásu a dobro, čo je základom každej rozprávky, budeme sa čudovať, čo nám pripravia do budúcna.“ TEXT A FOTO: LUCIA VDOVJAKOVÁ

19.11.2005 21:01:18

54

vianočné

26 REPORTÁŽ

Na východe sa narodí gréckokatolícky aj pravoslávny Kristus

Dvojaké Vianoce Uličskej doline, na najvýchodnejšom východe Slovenska medzi ukrajinskou a poľskou hranicou, slávia vo vymierajúcich dedinách dvojaké Vianoce. Gréckokatolíci vlani prvýkrát oslavovali sviatky v decembri s ostatnými katolíkmi, pravoslávni veriaci zostali pri juliánskom kalendári, podľa ktorého pripadá Štedrý deň na šiesteho a Nový rok na trinásteho januára.

V

Zima v kraji za priehradou Starina býva dlhá a krutá. Obyčajne napadnú záľahy snehu, je problém dostať sa autom po ceste. Z úsporných dôvodov posýpajú cestári len zákruty, ostatné je na šikovnosti šoféra. Uličská dolina je svojrázny kraj, ktorý žije tradíciami a poľovačkami na vlkov.

Peňazí tu nie je veľa, ceny v pohostinstvách sú pre prišelcov smiešne nízke, úloha muža a ženy v kolobehu ročných období je doteraz presne vymedzená. Zato tu zostala jednoduchá, pevná viera obyčajných ľudí,

nb54.indd 26

ktorí žijú v presvedčení, že najväčší zmysel zo všetkého má náboženstvo.

Tradícia „6. január je štátny sviatok, takže môžeme Vianoce prežívať oveľa krajšie ako v minulosti. Za socializmu to bolo horšie.

Deti pustila učiteľka skôr z vyučovania na štedrovečernú večeru a na druhý deň museli zas sedieť v škole. A v robote bol problém zobrať si dovolenku,“ spomínajú obyvatelia

Ruského Potoka, jednej z posledných dedín pred hranicou s Ukrajinou. Práve tam pretrvali asi najživšie tradície osláv Roždetstva Isusa Christa. Štedrá večera po prísnom celodennom pôste by mala mať dvanásť chodov. Na stole nesmie chýbať chlieb, med, cesnak, kapustová polievka bez mäsa, fazuľa, zemiaky, pirohy so zapečenou korunou pre šťastie, bobáľky s makom a holúbky – zakrúcané kapustové listy plnené ryžovo-hubovou plnkou. Kostol je nevyhnutnou súčasťou osláv. O polnoci sa veriaci brodia snehom do cerkvi na bohoslužbu s názvom Veľké Povečerie a hneď skoro ráno na ďalšiu. Po nej, medzi šiestou a siedmou, ešte za tmy, začínajú dedinu obchádzať betlehemci s „koľadou“.

Na obrovskú slávnosť sa všetci pripravujú dlhé týždne dopredu a každý rok sa žrebuje nové poradie, podľa ktorého budú koledníci domy obchádzať. Desať chlapcov, z toho jeden čert, jeden mladý a jeden starý

19.11.2005 21:01:37

54

vianočné

REPORTÁŽ 27 Drevenú cerkvu v Uliči postavili pred tristo rokmi bez jediného klinca. pastier zvaný guba, prinesú do každého domu drevenú zmenšeninu pravoslávneho chrámu, zaspievajú, zahrajú prastaré, roky sa opakujúce divadlo o narodení malého Ježiška a zaželajú domácim všetko dobré.

Všade na nich čaká tradičné pohostenie – varené víno, mäsový vývar, párky a koláče.

A fľaše tvrdého alkoholu. Po ceste medzi domami chalanov prenasledujú deti, ktoré sa už nevedia dočkať, ako o pár rokov prevezmú ich úlohu, a niekoľko dievčat zaručene skončí v snehu. Koledovanie trvá až do neskorého večera (a to má Ruský Potok len stošesťdesiat obyvateľov). Na najväčšie divadlo v krčme, ktoré býva okolo poludnia, sa zíde takmer celá dedina.

Amerika Tento rok si koledníci museli nájsť nového gubu, pretože Michal, ktorý hral jeho úlohu doteraz, je ako vojak v Afganistane. V Uličskej doline práca nie je, veľa mladých odchádza pracovať do Česka alebo k modrým baretom OSN. Domy sú prázdne, zostávajú tu zväčša len starí, do Základnej školy v Uličskom Krivom chodia iba štyri deti. Ľudia zvyknú hovoriť, že tu už okrem vlkov nič nie je.

Európska únia pre nich končí v Stakčíne, poslednom meste pred priehradou Starina, a vláda na tunajších tiež nepamätá. Len v krčme v Uliči počuť aj iné hlasy. Chlapi tu do seba prevracajú poldecáky borovičky za pár korún a mudrujú. Ženy v tomto kraji do krčiem chodia málokedy. Najčastejšie len keď prídu po toho svojho starého, aby už išiel domov. Jozef Neviemaký si pripáli cigaretu a zamáva škatuľkou s popismi v azbuke. „Tam je Amerika, nie na západe!“ ukáže

rukou smerom k dva kilometre vzdialenej hranici s Ukrajinou. „Cigarety za tridsať korún, benzín za dvadsaťšesť.“ Alkohol, cigarety, benzín, utečenci – všetko z Ukrajiny – to sú komodity, na ktorých sa dá zarobiť. Aj keď od liberalizácie ukrajinského trhu po vlaňajších voľbách stúpli ceny pohonných hmôt, „Východ“ sa stále oplatí.

Nepijú „Pálinka“ z Ukrajiny je v Uličskej doline lacná a ľahko dostupná. Stopercentne ju nepožívajú len príslušníci komunity Svedkov Jehovových. Práve v Uliči sa v 70. rokoch minulého storočia objavili prví jehovisti na Slovensku, a zaujímavé je, že medzi Rómami. Rodina Grundzovcov žije vierou asi najvýraznejšie. Príjmu a pohostia akéhokoľvek návštevníka, na stole u nich nesmie chýbať biblia a každý rozhovor sprevádzajú slová o Bohu. „Keby sme neverili, určite sme iní.

Takto nepijeme, nekradneme, nebijeme sa, nerobíme zle a pracujeme,“ tvrdia. Nedávno mali na svadbe fľašu vodky, a aj tá im zvýšila. Ponúkli ju mäsiarovi, ktorý im minule prišiel zarezať prasa. Na Rómov – jehovistov nedá dopustiť hlavne starosta. Vraj sú v Uliči jediní, čo prídu pomáhať, keď vyhlási nejaké obecné práce. Svedkovia Jehovovi majú v obci svoju modlitebňu, vlastnými obradmi uzatvárajú manželstvá a ľudí vraj pritiahnu na svoju vieru spôsobom života, nie ponúkaním časopisu Strážna veža.

Ťahanice „Tradícia je pekná, keď žije. Naše Vianoce podľa juliánskeho kalendára nežili tak, ako by to malo byť. Preto veriaci odhlasovali, že ich budeme sláviť po novom, v decembri.“ 29–ročný gréckokatolícky kňaz Maroš Prejsa

To isté divadlo sa v každom dome opakuje už dlhé roky.

nb54.indd 27

Koledníci v Ruskom Potoku obchádzajú všetky domy. Trvá im to od skorého rána do večera. práve doslúžil bohoslužby v tristo rokov starej drevenej cerkvi v Uličskom Krivom, postavenej bez jediného klinca. Bohoslužby v miniatúrnom kostolíku s ikonostasom zo 16. storočia, ktorý je zaradený do Svetového dedičstva UNESCO, majú zvláštnu atmosféru. V láskavom prítmí, za modlitieb spievaných v liturgickej slovenčine, sa podľa prísnych pravidiel odohrávajú tajomné obrady Zjavenia Pána. Mladých je v kostole málo, tí starší neváhajú prejsť v zime a snehu trasu do kostolíka a domov aj dvakrát denne a ráno priniesť aj kanvičku s vodou, ktorú kňaz posvätí.

Gréckokatolícka cirkev bola v 50. rokoch zakázaná a jej majetky dostali pravoslávni.

Keď ju v roku 1993 obnovili a cirkev žiadala naspäť svoje kostoly a budovy, začali medzi pravoslávnymi a gréckokatolíkmi veľké ťahanice. „Brali nám majetky,“ tvrdia jedni. „Len sme chceli naspäť to, čo bolo podľa práva naše,“ argumentujú druhí. Spory nie sú doteraz celkom zabudnuté, aj keď pravoslávna a gréckokatolícka fara spolu susedia a kňazi bez problémov komunikujú. „Tejto téme sa však vyhýbame,“ tvrdia obaja. „U nás sa koleduje rovnako ako za môjho detstva,“ spomína si jeden z najstarších obyvateľov Ruského Potoka. „Ibaže vtedy to bolo akési veselšie...“ Tradície Vianoc u rusínskeho obyvateľstva takmer uzavretej Uličskej doliny teda prežívajú. Len Nový rok podľa juliánskeho kalendára tu veľmi neoslavujú. Ako všade inde sa slávi klasický Nový rok a 13. januára sú len tancovačky po krčmách.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

19.11.2005 21:01:59

54

vianočné

28 ROZHOVOR alebo darček, ktorý vystihuje charakter toho, komu je určený. Napríklad mame som ručne vyrobila vianočnú guľu. Alebo otcovi som naposledy dala lepiacu pásku, ktorú si má nalepiť na koreň nosa, kde sa mu z jeho neustáleho mračenia robia vrásky. Napísala som k nej aj návod na použitie. U nás je tiež zvykom venovať každému darčeku pozornosť.

Kým jeden odbaľuje, ostatní sa dívajú a komentujú. Až potom sa ide na ďalší.

Bola som šokovaná z toho, že v niektorých rodinách si každý rozbalí svoje a je koniec.

Ste v čase blížiacich sa Vianoc lepšia a citlivejšia ?

– Vnímam to tak nejako. Mám pocit, že tak ako majú ľudia nejaké svoje obdobia, tak aj ľudstvo ako celok prechádza istými obdobiami a že isté emócie máme všetci zakódované v spoločnom živote. Či už jesenné melanchólie alebo radosť z Vianoc.

Keby sme sa nemali deliť o spoločné pocity, asi by sme tu spolu ani nežili.

Najhoršie je, keď sa človek nemá kedy zastaviť a fakt by sa vtedy zastaviť mal.

Myslím si, že by som sa mala brzdiť častejšie a nielen z dôvodu ubúdania posledných síl.

Banášovci si darúvajú vlastnoručne vyrobené darčeky

Adela má anjela oderátorka Fun rádia a už druhej súťaže Superstar Adela Banášová vníma Vianoce ako obdobie, v ktorom by sa mal človek zastaviť, byť so svojimi blízkymi a dať priestor duchovnu. Čo najviac darčekov sa snaží vyrobiť ručne. Z kostola má od detstva úzkosť, ale verzia ich domácich sviatkov je kresťanská.

A hoci mystické zážitky nemá, občas si pomyslí, že ju chráni niekto neviditeľný.

M

Aké sú vaše prvé spomienky na Vianoce?

– Pamätám si, ako zvoní zvonček a ideme k vianočnému stromčeku. Mám asi tri roky. Na stene visí panák, ktorého mi ušila mama. Je taký veľký ako ja a som od radosti hotová, lebo mám pocit, že zrazu mám kamaráta, s ktorým sa môžem hrať. To je najvýraznejší moment z prvých Vianoc, ktoré mám v pamäti.

nb54.indd 28

Ktoré vianočné tradície sa u vás doma vždy opakujú?

– Príliš nelipneme na tradíciách a nie sme ani moc katolícki, aj keď z katolíckych tradícií si mnohé berieme za svoje. Myslím si, že Vianoce slávime vo verzii podobnej väčšine ľudí na Slovensku. Tie všeobecne známe zvyky sa mi páčia. Nič špeciálne sa u nás nedeje, pretože sme všetci veľmi zaneprázdnení a najviac sa tešíme, že sme konečne spolu. Zaujímavé možno je, že na Vianoce vôbec nepečieme. Mali by byť o duchovne a nie o prežieraní. Pripadá mi zvláštne, že začiatkom januára sú časopisy plné článkov o tom, ako po sviatkoch schudnúť. Ale na druhej strane, dávame si darčeky, čiže aj materiálnu stránku Vianoc si veľmi vychutnávame. A máme ešte jednu peknú tradíciu, darúvame si čo najviac vyrobených darčekov.

Vyrábate vianočné pozdravy, alebo niečo úžitkové?

– Obávam sa, že úžitkové z toho doposiaľ nebolo nič. Mal by to byť buď čo najväčší nezmysel - absurdita, ktorá sa nebude ani používať, ale vyvolá pri stromčeku smiech,

Prežívali ste v detstve aj vianočné symboly ako anjelov a čertov? Verili ste v nich?

– Čertami nás doma nikdy nestrašili a navyše, väčšinou sú čerti tak vtipne zobrazení, že mi pripadali skôr zábavní ako strašidelní.

Nepríjemné pocity mám skôr z niektorých sakrálnych symbolov. Keď som bola malá, vždy som sa bála v kostole a doposiaľ mám zo vstupu do chrámov úzkosť. Ich prostredie sa mi nespája s radosťou a chuťou do života, ale skôr s útrpnosťou. Vždy, keď som ako dieťa vošla do kostola, tak som si hovorila, čo som komu urobila. Ale teraz to už vnímam inak - ako miesto pokoja, kde ľudia s istým vierovyznaním môžu nájsť presne to, čo hľadajú. Ľudia sa občas zaoberajú tým, čo bude po živote. Zasiahnu podobné úvahy aj vás?

Veríte, že sú nad nami anjeli?

– Život je o tom, v čo veríte a ako si ho na základe svojej viery ovplyvníte. Ja napríklad verím, že strážni anjeli existujú, ale moja viera nie je tak pevná, že by som ju mala kontinuálne v sebe. Že strážni anjeli musia byť, si poviem, len keď sa mi stane niečo zvláštne a mystické. Snažím sa však svoje duševno rozvíjať. Som veľmi pragmatická a myslím si, že všetko, čo sa mi v živote deje, sa deje z nejakého dôvodu. Nad príčinami a dôsledkami sa zamýšľam a hovorím si, že ak sa niečo nestihneme naučiť v tomto živote, mali by sme dostať šancu v ďalšom.

TEXT: GALINA LIŠHÁKOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA DENNÍKA 24 HODÍN FOTO: DAGMAR CANISOVÁ, AUTORKA NEVIE PIECŤ VIANOČNÉ KOLÁČE

19.11.2005 21:02:14

54

vianočné

HISTÓRIA 29 niekoľkokrát vzoprel príkazom Moskvy, z Rumunska ani zďaleka neurobil slobodnú krajinu. Fungovala tajná služba Securitate, zastrašovanie a donášačstvo. Ceausescu sa snažil realizovať svoje predstavy o dobre fungujúcom štáte. V snahe zvýšiť počet obyvateľstva zakázal interrupcie aj antikoncepciu. Zakladal obludné sídliská, kam sa museli presťahovať obyvatelia z vidieka. S výsledkami týchto projektov sa Rumunsko borí dodnes. Na ulici žijú stovky mladých bezdomovcov, ktorí trávia čas fetovaním, pretože nevidia lepšiu perspektívu svojich životov. Pomaly, ale iste, však v krajine vidieť výsledky snahy rumunskej vlády o vyriešenie týchto problémov.

Palác

Dôsledky absurdných nápadov prezidenta Ceausesca znáša Rumunsko dodnes

Rozsudok

SMRTI estnásť rokov po procese s bývalým rumunským diktátorom Nicolaem Ceausescom a jeho manželkou Elenou sa zistilo, že súdny spis v archívoch chýba. Ak sa ho nepodarí nájsť, pravdepodobne nebude možná ani rekonštrukcia procesu, o ktorej sa už dlhšie uvažuje.

Š

Nicolae a Elena Ceausescovci boli popravení na Prvý sviatok vianočný v roku 1989. Všetko sa odohrávalo v priamom televíznom prenose. V Temešvári začali prvé demonštrácie za zvrhnutie socializmu.

Ceausescu sa napochytro vrátil z cesty do Ríma a zvolal manifestáciu, na ktorej mali občania odsúdiť podvratné živly. Ľudia navyknutí na poslušnosť voči štátnej moci

nb54.indd 29

skandovali predložené heslá, pri konci manifestácie sa však rozpískali. Zasiahli tanky a ulicami tiekla krv. Nespokojnosť davu sa ale nepodarilo potlačiť; delá sa zrazu obrátili proti balkónu s najväčšími ústavnými činiteľmi. Prezidenta s manželkou na úteku vzbúrenci zajali a samozvaný súd v Targovisti ich o niekoľko hodín nato odsúdil na smrť zastrelením. Nicolae Ceausescu až do poslednej chvíle neveril, že rozsudok tohto nelegitímneho súdu bude môcť byť vykonaný. Jeho politickí kolegovia, ktorí sa takisto obohacovali na úkor obyčajných ľudí, však dosiahli svoje.

Štát Ceausescu dokázal počas svojho prezidentovania naplniť štátnu pokladnicu a v roku 1968 odmietol vyslať svoje vojská na potlačenie Pražskej jari v Československu. Napriek tomu, že sa

O seba sa Ceausescu neskutočne bál. Žil v dobre strážených prepychových vilách a palácoch, chránil svoj odev, aby mu ho niekto nenapustil jedom, vyhýbal sa podávaniu rúk, nechal si dopredu skontrolovať všetky jedlá a nápoje, ktoré sa dostali na jeho stôl. Jeho pes, čierny labrador, ktorého ľudia zo žartu nazývali Súdruh Corbu, sa tiež nemal najhoršie.

So svojím pánom spával v jednej posteli a stravu mu zo západných krajín posielali diplomatickou poštou – aj v dobách najväčšej chudoby „obyčajných“ ľudí. Elena Ceausescová prišla do Bukurešti z vidieka a údajne pracovala v bare v bordeli. Ako manželka prezidenta sa stala uznávanou chemickou odborníčkou a zbierala po celom svete diplomy za vedeckú prácu (ťažko povedať, či za vlastnú, alebo či si len jednoducho privlastňovala úspechy vedcov svojej krajiny).

Hlavnou dominantou Bukurešti je doteraz Parlamentný palác, niekdajší Palác ľudu, po Pentagone druhá najväčšia budova na svete.

Prezident Ceausescu zbúral celé historické jadro mesta, aby ho mohol postaviť. Na jeho projekte sa podieľalo sedemsto architektov a každý občan musel na stavbe odrobiť určitý počet hodín a prispieť materiálom.

Budova, v ktorej teraz sídlia ústavné orgány krajiny, má tritisíc miestností a ešte stále nie je dokončená. Hlavný bulvár lemujú luxusné bytové bloky, v ktorých mali bývať najvernejší Ceausescovi poddaní.

Cintorín Z pompéznej slávy bývalého diktátora dnes toho veľa nezostalo. Jeho hrob najprv zdobil len jednoduchý kríž zo železa, neskôr k nemu pristavili kamenný kríž s červenou päťcípou hviezdou. Len odnedávna tam stojí väčší náhrobok. Elena Ceausescová je na tom ešte horšie. Na jej nenápadný hrobček, ležiaci bokom od manželovho, si počas spomienkových zhromaždení na počesť bývalého vodcu národa nikto nespomenie.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

19.11.2005 21:02:29

54

vianočné

30 ULICA Ako môžete prežiť najkrajšie sviatky, keď nemáte domov?

Vianoce na ulici P re bezdomovcov sú Vianoce najkrutejšou a najsmutnejšou časťou roka. Štedrý večer väčšina z nich strávi na ulici alebo v sociálnych útulkoch. Ich vianočné želania sú skromné. Veď najväčšou devízou je pre nich zdravie. Po rozhovoroch s nimi som si uvedomila, že sú k podstate života oveľa bližšie ako my, ktorí v spoločnosti fungujeme „úspešne“.

Gregor Najhoršie Vianoce uja Gregora boli, keď mu umierala žena. „Bola veľmi chorá, mala rakovinu vaječníkov, Vianoce neboli radostné. Dal som sa na alkohol, lebo som myslel, že tým bolesť z jej straty zaženiem.

Všetko som však prepil a ocitol som sa bez strechy nad hlavou,“ priznáva. Potom prišiel deň, keď sa pozrel na seba do

som sa trápil ako pes, ale teraz mi je o päťdesiat percent lepšie. Myslím si, že tieto Vianoce budú pre mňa po dlhom čase znovu pekné, lebo budem so svojimi deťmi a bude nám veselo,“ usmieva sa ujo Gregor, ktorý už nie je bez strechy nad hlavou. Jeho dvaja synovia dali sily dokopy, kúpili menší domček a zobrali ho k sebe. Vianoce na ulici má však ešte čerstvo v pamäti. Boli kruté: „Minulý rok som však bol veľmi prekvapený. Študentky, ktoré chodievajú okolo, ma obdarovali – jedna mi kúpila tepláky, druhá topánky - všetko celkom nové. A jedna mi upiekla marcipánové koláčiky. Mám okolo seba veľmi dobrých ľudí.“ Najkrajšie Vianoce mával ujo Gregor v detstve. „Žili sme chudobne a vianočné jedlo bolo skromné. V rúre sme si upiekli zemiaky a pomastili sme ich kačacou masťou. Ale cítili sme teplo domova. Darčeky sme si vtedy nedávali, a neskôr, keď som mal rodinu, väčšinou som dostával ponožky a vreckovky.“ Predošlé dva roky jedol ujo Gregor slávnostnú večeru u farára Srholca, ktorý bezdomovcom prichystal kapustnicu a ryby. „Potom sme sa pomodlili a zaspievali si pri malom stromčeku, ktorý sme si sami vyzdobili. Bolo to tam útulné, trošku to pripomínalo domov. A potom sme museli späť na ulicu.“ Ujo Gregor si na tohtoročné Vianoce najviac želá, aby našiel zamestnanie vrátnika či strážnika. „Nemusím byť v teple.

Vonku som si už zvykol – či je zima, či je mráz, stále som tu. Vydržím to, lebo ľudia ma majú radi.“

Ľuboš

Ujo Gregor: „Vydržím to, lebo ľudia ma majú radi.“ zrkadla a povedal Veď ty nie si taký nepíjaval. Skús sa čo? Nota bene mi

nb54.indd 30

si: Gregorko, stačilo. človek, ty si predtým dať dokopy. „A viete dalo veľa. Dva roky

Ľuboša môžete stretnúť na námestí SNP. Aj keď tohtoročné Vianoce na ulici budú preňho už druhé, netrápi sa tým, lebo tie predošlé mu pripadali celkom zaujímavé. „Pol dňa som predával a potom som išiel do útulku Mea Culpa. Dostali sme vianočnú večeru a mali sme aj stromček,“ vymenúva Ľuboš štedrovečerné činnosti s pokojom v hlase. A aké najkrajšie Vianoce z minulosti má v pamäti? „Ťažko povedať, všetky sa mi akosi zlievajú dokopy. Približne sa to opakovalo.

Dostali sme darčeky, rozbaľovali sme ich, nadchýňali sa nimi, potom nám rodičia rozkrájali jablká,“ opisuje. „Ako dieťa som

väčšinou dostal to, čo som chcel.“ Najviac si pamätá na vytúženú Rubikovu kocku. „Nebola maďarská, ale japonská. Bola väčšia a lepšie sa s ňou manipulovalo.“ Ľuboš si spomína aj na kapra, ktorého mávali tri, štyri dni pred Štedrým dňom vo vani, a so sestrou sa z neho tešili. Či pôjde tieto Vianoce za rodinou, alebo zostane v Bratislave, sa ešte nerozhodol.

Nemôžem sa ubrániť dojmu, že Ľuboš je

Ľuboš: „Život je úžasný.“ aj na ulici optimista. „Veď život je úžasný. Čo je lepšie ako život? Či sa zamestnám, alebo nezamestnám, nebudem nariekať. Ja som stále vysmiaty,“ potvrdzuje.

Róbert Róbert, ktorý má predajné miesto pred Obchodným domom Dunaj, prežije tohtoročný Štedrý deň na ulici prvýkrát. „Bojím sa, že mi bude zima a aj trošku smutno, lebo budem bez príbuzných,“ priznáva. „Rodinu mám v Čechách, ale ostanem s dedkom, u ktorého bývam v podnájme, a dúfam, že ho rozveselím, lebo je stále veľmi smutný. Má ťažký život, zomrela mu manželka aj dcéra.“ Ich Vianoce asi budú ako obyčajné dni. „Dedko hovorí, že stromček je len pre deti,“ vysvetľuje so smutným úsmevom. „Aké boli najkrajšie Vianoce v mojom živote? Keď

19.11.2005 21:02:36

54

vianočné

ULICA 31 sme boli celá rodina pokope, aj s rodičmi nás bolo osem. Pamätám si, ako sa raz na Silvestra ženil bratranec. Bolo veľmi veselo.“ Ťažké Vianoce pre Róberta aj celú jeho rodinu boli po smrti brata a otca. „My,

Rómovia, na Vianoce nejeme špeciálne jedlá, ale všetkého je dosť – ovocia, chlebíčkov, a keď nás je veľa, upečieme hus alebo kura. Darčeky si dávame, ale nie sú také dôležité ako pre bielych. Myslím si, že darčeky by si ľudia mali dávať stále, nielen na Vianoce. A tak isto aj lásku. Mali by sme sa mať radi stále. A nielen kvôli darčekom. To si necením. Musíme sa mať radi, aj keby sme sa hádali.“

Juliana a Tomáš

Róbert: „Každý deň by sme si mali dávať lásku – to je najkrajší darček.“ Inzercia

nb54.indd 31

Juliana a Tomáš predávajú na Špitálskej.

Tomáš je na ulici už piaty rok, odkedy ho vyhodila z domu starká. Juliana ho „prichýlila“ a vzájomne si pomáhajú. Ich deľba práce je tradičná – on sa snaží zarábať peniaze, okrem predaja časopisu chodí na brigády, a Juliana sa stará o domácnosť a pripravuje jedlo.

Juliana doteraz bez strechy nad hlavou nebola. „Pred po rokom nám chatu podpálili bezdomovci a feťáci. Odvtedy bývame v zbúranisku. Nie je tam voda ani elektrina, ale máme aspoň kachle na drevo,“ opisuje Júlia. Aspoň na Vianoce sa budú snažiť svoj provizórny príbytok trochu vyzdobiť nejakými vetvičkami. „Vianoce asi strávime u Matky Terezy.

Pôjdeme sa tam najesť. Spať sa tam nedá, nocľah dávajú len mužom.“ Aké boli najkrajšie Julianine Vianoce? „Ťažko mi je spomínať, príde mi ľúto. Bolo nás sedem súrodencov.

Mama pripravila zemiakový šalát, kapustnicu, o všetko sa postarala. Teraz, keď nežije, je nám bez nej ťažko. Niet nikoho, kto by nás spojil, každý sa už stará len o seba.“ Juliana mamu opatrovala pätnásť rokov a vychovala aj bratovu neter, ktorá je teraz v detskom domove. „Má osemnásť, tento mesiac odtiaľ bude musieť odísť.

Ale nemá kam.

Bude žiť so mnou na ulici.“ Čo by bol pre Julianu najkrajší vianočný darček? „Peniaze na lieky, alebo robota, najradšej upratovanie.“

Juliana: „Kým mama žila, mal nás kto držať pohromade.“ Tomáš prišiel do Bratislavy z Banskej Bystrice za robotou. Predáva Nota bene a hľadá si brigády. „Vlani som bol na Štedrý deň sám. Radšej som sám, ako by som sa mal pridať k tým, čo pijú,

Tomáš: „Radšej som na ulici sám, ako by som sa mal pridať k tým, čo pijú, nadávajú a bijú sa.“ nadávajú a bijú sa. Atmosféra? Bola hrozná zima, na nič iné som nemohol myslieť. Človek je rád, keď nezamrzne.“ Aj jeho prianie je praktické: „Želám si, aby sme boli všetci, čo sme vonku, ale aj tí, čo sú vo vnútri, zdraví.“

TEXT: GALINA LIŠHÁKOVÁ – AUTORKA JE REDAKTORKA DENNÍKA 24 HODÍN FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

19.11.2005 21:03:08

54

vianočné

32 PRÍBEH Svet scvrknutý v malej dielni

Števo a jeho Posledná večera.

Plno Betlehemov etlehemov a biblických príbehov vymodeloval z hliny hŕbu, Vianoce mu však nič nehovoria – miluje totiž jar a leto. „Zimu neznášam.“

B

Vykúka spoza obloka a keď vidí, že stále ostávame na dvore v debate s jeho sestrou, netrpezlivo roztvorí okno a hlasno pozdraví: „Dobrý deň!“ Jasný signál – treba ísť dnu, prišli sme predsa za ním. A on nemôže len tak vybehovať von, má prácu, ktorá je preňho všetkým, náhodou by v zmätku padlo niečo na zem? „Bolo by po všetkom, to sa nikdy nesmie stať,“ razantne povie Štefan Kazimír z Dunajskej Lužnej.

Potopa a dátum Už vo svojej dielni vezme do ruky ani nie päťcentimetrové hlinené zvieratko a s detinskou pýchou ukazuje: „To je opica, na nej teraz robím. Vidíš, túto ruku má už namaľovanú, treba ešte zvyšok tela.

Ale nesmiem sa ponáhľať, aby nevznikli na opici tmavohnedé hrčky. Mám čas, pohrám sa s ňou.“ Potom ukáže na misku, kde

nb54.indd 32

čakajú na finálne lakovanie páriky. Šakal, hyena, líška. „Toto je samec, toto samička,“ spresňuje ich autor a dodáva, že celý zverinec bude súčasťou ďalšieho z jeho biblických motívov – Potopy. „Už nerobím betlehemy, mám ich plno.

Páčil sa mi obrázok Potopy, vždy sa najprv dlho naňho pozerám, skúmam každý detail a keď mám pocit, že to zvládnem, pustím sa do toho. Je to babračka. Takúto opicu robím dva dni a tých zvierat je tam hŕba.

Nedokážem odhadnúť, kedy budem hotový.

Ale raz to bude,“ optimisticky spomenie.

Epileptik: Tridsaťdeväťročný Števo je kvôli silnej epilepsii už asi pätnásť rokov na invalidnom dôchodku. „To ste ma dostali, na môj veru neviem presný rok, odkedy som na dôchodku,“ trošičku zneistie a hodnú chvíľu sa snaží predsa len si spomenúť na ten rok.

Presnosť a precíznosť, na tom si totiž tento chlap v stredných rokoch mimoriadne, až chorobne, potrpí. A keď vznikne „problém“ ako teraz pri nevinnom dátume, kŕčovito vystiera ruky, vykrúca hlavu, nervózne podupáva nohami. Márne loví v pamäti.

Postupne vymenúva: „Základnú som vychodil tu, v Dunajskej Lužnej, potom som išiel

na chemické učilište do Dimitrovky, ale to ma nebavilo, prestúpil som na gymnázium v Šamoríne. Zmaturoval som a zamestnal sa, dnes sa tomu hovorí Sociálna poisťovňa. Tá budova v Bratislave oproti Medickej záhrade,“ bez zaváhania približuje. Nezabudne vynechať ani najsilnejší epileptický záchvat, ktorý ho zaskočil práve v robote. „Upadol som do bezvedomia, kolegovia nevedeli, čo so mnou robiť, skončil som v nemocnici a do práce som sa už vrátil len nakrátko. Mali sme sa zaúčať na počítače, ale vedúca mi sama navrhla invaliditu. Vraj by som to nezvládol.

Nehnevám sa na ňu, mala pravdu, takto mi je lepšie. Ale ja vážne neviem, v ktorom roku to bolo...“

Načo...

Samotár: Ráno aj večer každý deň užíva antiepileptiká a aby toho nebolo málo, treba pridať aj jednu tabletku antidepresíva. Nech ho zákerne neprepadávajú ponuré pocity, nech zbytočne nerieši vymyslené trápenia.

Bolo obdobie, keď uveril myšlienke, že raz určite oslepne. Pádny dôvod slepoty síce chýbal, ale Števa to nadmieru trápilo.

19.11.2005 21:04:01

54

vianočné

PRÍBEH 33 Hneval sa, rozčuľoval, vystrájal. Aj si poležal na psychiatrii. Spomienky? „Ale dalo sa, ja som všade spokojný, aj na psychiatrii. Nie, kamarátov som si tam nenašiel, nepotrebujem nikoho. Ani teraz sa s nikým nestretávam, nikam nechodím.

Veď mám toľko práce!“ zasvätene zdôvodní absenciu kontaktu s okolitým svetom.

V rodičovskom dome žije s osemdesiatročnou mamou a so sestrou, o deväť rokov staršou Marikou. Nezájde ani do dedinského obchodu, („Načo by som chodil?“), nechýbajú mu prechádzky („Raz za mesiac predsa idem do Ružinova, na kontrolu k doktorovi...“), nepozerá veľmi ani telku, nepočúva rádio („Veď nemám kedy.“). Spomenie len kamaráta Ota, ešte zo základnej školy, žije tiež v Lužnej, ale už ho dlhé roky nevidel. „Načo...“ Števo sa dobrovoľne izoloval od sveta.

Denný režim je dlhé roky presne naplánovaný. O pol siedmej budíček, nasypať sliepkam, nakŕmiť mačky, a potom raňajky pre seba. Čo bolo dnes? „Chlieb so syrom a vlašské orechy z našej záhrady. Každé ráno jem orechy, sú veľmi zdravé,“ varovne zdvihne ukazovák.

A pri gurmánstve ešte chvíľu ostane. Števko sa nekŕmi mäsom: „Nechutí mi,

a menší problém je opäť na svete. Zasa si nevie spomenúť. „Vy teda o mne budete mať mienku,“ skormútene prehlási a na slová, že na druhu vtáka nám nezáleží, páči sa nám aj tak, nereaguje. Mieri do svojej dielne, z police vyberá v igelitovom vrecúšku zabalený atlas vtákov v angličtine („Aby na knihu nesadal prach, fuj to by bolo špinavé.“) a listuje v ňom o dušu. „Mám to. Je to hýľ obyčajný.

Vedel som, len som si nemohol spomenúť,“ naradostene ťuká prstom na obrázok hýľa a slastne sa usmieva. „Žiadny stehlík, je to hýľ!“ Anglicky nevie, ale sestra Marika je biologička a „keď jej ukážem obrázok, ktorý sa mi zapáči a uvažujem nad jeho modelovaním, preloží mi druh vtáka z angličtiny do slovenčiny. Marika je veľmi šikovná a dobrá,“ len tak prehodí chválu na sestru.

zaťažuje žalúdok.“ O to viac si pochutná na cestovinách, zelenine. Po raňajkách sa ponáhľa do vedľajšieho domčeka po starých rodičoch. Tam je jeho svet. Dielňa s hlinou, temperami, štetcami, pecou na vypaľovanie a v prednej izbe malá galéria. Všetky Števove výtvory. Precízna práca.

Je to hýľ!

V starom sektorovom nábytku odpočívajú v zasklených policiach betlehemy všetkých veľkostí, nájde sa aj obraz ukrižovania Ježiša, vedľa seba postáva množstvo všelijakých vtákov. Sova, stehlík, jarabica a... „Nie toto nie je stehlík. Počkaj, spomeniem si...,“ zhypnotizovane pozerá na vtáka Števo

nb54.indd 33

Moje!

Keď je zle, sadne si Mal osem rokov, keď začal chodiť na výtvarný krúžok a načuchol aj modelárstvu.

Doma začal s prvými kúskami. Vtedy ani nepomyslel, že raz sa to prehupne do celoživotnej vášne a vlastne zmyslu jeho života. O epilepsii vie od dvanástich. Vtedy prvýkrát odpadol, zo školy ho sanitkou odviezli k lekárke a vyšetrenia potvrdili

Jeden z množstva Betlehemov od umelca s epilepsiou.

o epilepsii hovoriť. Malý záchvat vysvetľuje bez okolkov. „Na chvíľu stratím pamäť, neviem nič povedať a je mi zle. Musím si hneď sadnúť a oddýchnuť si. Po chvíli som zasa v poriadku a môžem pokračovať v práci,“ povie a ukáže na gauč v dielni.

Na mesačné kontroly chodí Števo poctivo, pravidelne. Urobia mu elektroencefalogram. „Tam sa ukáže, ako reaguje môj mozog a podľa výsledkov mi predpíšu lieky. Nebolí to, chodím do protiepileptickej poradne vlastne celkom rád,“ spomenie. „A tento betlehem ste už videli?“ nenápadne prehodí na inú tému a keď vidí, ako neobratne vyťahujem z poličky malý betlehem, iba zalomí rukami: „Opatrne, nesmie to spadnúť!“ vážne zdôrazní.

Ani jedno zo svojich diel Števo nikdy nepredal. Záujem by aj bol. „Ale prečo by som to robil? Veď je to moje. Izba je veľká, mám to kde ukladať.“ Naposledy požičal zopár kúskov na výstavu v rodnej dedine, ale už je rád, že všetko je zas na svojom mieste. Na sektorových policiach.

S blížiacimi sa Vianocami majstra Števka netrápi, že jeho pekné betlehemy ostanú

Detaily malých figúrok sú precízne prepracované.

zákernú diagnózu. Malý chlapec jej nevenoval pozornosť, mal pocit, že je rovnaký ako rovesníci. Len sestra Marika opatrne naznačí, že vlastne odmalička bol Števo trochu zvláštny. Možno spomalený, možno zábudlivý – „niečo sa nám nezdalo, ale nevedeli sme prečo. Epilepsia je vlastne poškodenie mozgu, to vysvetľuje aj bratovo správanie.

Rozpráva precízne, dbá na každé slovko, ale na prvé počutie je jasné, že je to pomalšie.

O záchvatoch veľmi hovoriť nechce. Ale sú.

Menšie takmer pravidelne a väčších, vďaka liekom tretej generácie, našťastie ubúda. Silný záchvat, keď spadol na zem, bol naposledy niekedy na jar, odvtedy sa drží,“ s úľavou povie Marika a pre istotu trikrát zaklope na drevo. Štefan však, napodiv, nemá problém

v chladnej miestnosti prikryté igelitom.

Nepožičia ich ani ako dekoráciu k vianočnému stromčeku. „Aby sa to nerozbilo,“ argumentuje a na margo Vianoc prekvapí ďalšou úvahou: „Neteším sa, že budú. Lebo Vianoce, to je zima. Strašná zima. A ja ju tak neznášam.

Milujem leto a jar, vtedy je dobre. Či verím v Boha? Ale áno, do kostola však nechodím.

Nemám čas, keď si ho nájdem, pomodlím sa doma. Mne sa nikam nechce. Len do dielne. Čaká ma predsa Potopa, teraz hlavne tá opica. Namaľovať, nalakovať, uschnúť.

Medzitým sa pustím do opičieho samca. Lebo toto je samička...“ LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA TÝŽDENNÍKA PLUS 7 DNÍ FOTO: MARTIN ŠARAPATA

19.11.2005 21:04:14

54

34 KRÍŽOVKA

Prvý katalógový server na slovenskom internete od roku 1997 Najznámejší portál a znaèka slovenského internetu Denne viac ako 200 000 unikátnych návštevníkov Mesaène 975 000 unikátnych návštevníkov

nb54.indd 34

19.11.2005 21:04:46

54

ZA HRANICOU 35 V Zimbabwe nemá prácu 80 % obyvateľov

Černoška v bielej koži it pre spravodlivosť a odvahu ju presadzovať má v krvi. Veď už jej predkovia boli v Zimbabwe významnými bojovníkmi proti kolonializmu.

Jenny Williamsová, jedna zo zakladateliek organizácie WOZA, vedie vo svojej krajine zápas o základné ľudské práva. Zbrane v ňom nemajú miesto.

Aktivistky kráčajú ulicami s holými rukami a s heslom: Moc lásky môže zvíťaziť nad láskou k moci.

C Fakt, že ich pri demonštráciách policajti bijú a zatýkajú aj s malými deťmi do väzenia, kde sú 48 hodín bez jedla a vody, im na odvahe neuberá. Práve naopak – ženské hnutie má za tri roky svojej existencie už 20 tisíc členiek.

„Špina“ na vidiek Jenny žije v patriarchálnej spoločnosti, kde pre ženy nie je bežné mať ani len formálne zamestnanie. Zväčša robia to, čo robili už za čias mojej mamy – pestujú a predávajú zeleninu, štrikujú, šijú, skrátka obchodujú s tým, čo sa dá v podmienkach domácnosti vyrobiť. Vláda na čele s prezidentom Mugabem však začala v máji 2005 operáciu „Murambatsvina“ (Zbavme sa špiny), ktorá mala za dôsledok násilné vysťahovanie malých obchodníkov aj s ich rodinami z okrajových mestských častí na vidiek a v konečnom dôsledku neformálnu ekonomiku zlikvidovala. Domáci výrobcovia síce neboli oficiálne zamestnaní, ale vďaka tejto činnosti sa boli schopní uživiť. Vyše 70 tisíc ľudí z celkového počtu 12 miliónov obyvateľov Zimbabwe takto prišlo súčasne o obživu aj strechu nad hlavou. Nezamestnanosť vzrástla až na 80 percent. „Podpora v nezamestnanosti u nás neexistuje. Situácia v Zimbabwe hraničí s hladomorom a 24 percent obyvateľov je HIV-pozitívnych,“ upozorňuje Jenny Williamsová.

Krik matiek „Domácnosti sú preľudnené, často nemajú ani len pitnú vodu a deti sa nemôžu vzdelávať, pretože ich rodičia nemajú peniaze na školy, ani na šlabikáre a učebnice. Z jednej učebnice sa učí aj desať detí.“ Niekedy bolo vzdelávanie zadarmo, teraz je povinne platené. Aj napriek tomu školy zápasia s nedostatkom pier a iných základných pomôcok, o ktoré sa žiaci musia deliť. Deti v školách sú povinne organizované do takzvaných mládežníckych organizácií a vláda dáva

nb54.indd 35

peniaze na to, aby ich trénovala v ich mocenskej ideológii. „Implantované násilnícke myslenie vlády na čele s prezidentom Mugabem len zvyšuje agresivitu v spoločnosti,“ všíma si Jenny.

Organizácia WOZA sa snaží pre ľudí presadiť ich ekonomické, sociálne a kultúrne práva – právo na bývanie, právo na vodu, na zdravotnú starostlivosť, na vzdelanie... „Prečo by mali byť matky ticho?“

Prísna láska WOZA – skratka anglického Women Of Zimbabwe Arrise (Ženy Zimbabwe,

Zimbabwe Zimbabwe ešte ako Južnú Rodéziu, prináležiacu k Spoločenstvu juhoafrických krajín, anektovalo v roku 1923 Britské kráľovstvo. Krajina opäť získala nezávislosť v roku 1980 a jej prvý premiér Robert Mugabe sa o sedem rokov neskôr stal aj prezidentom. V roku 2000 začal robiť nespravodlivé pozemkové reformy.

Viedlo to k prepuknutiu násilia v krajine, rapídnemu zvýšeniu nezamestnanosti, ochromeniu ekonomiky, nedostatku základných potravín a odchodu bielych z krajiny. V zmanipulovaných prezidentských voľbách v roku 2002 bol Mugabe opäť zvolený za prezidenta.

V krajine naďalej prudko stúpa inflácia, klesá zamestnanosť, rastie počet ľudí nakazených vírusom HIV a obyvateľom sa nedostáva dostatok potravín.

povstaňte), ale aj slovo, ktoré v domorodom jazyku Endebele znamená - poď, poď sem. Aktivistky hnutia často v domorodej reči volajú aj heslo Woza Moya - poď cítiť vietor. „Vietor, ktorý by nás vyliečil, ktorý by odvial všetky naše problémy,“ poeticky vysvetľuje Jenny. „Naším heslom je ’prísna láska‘. Keď vaše dieťa robí niečo zlé, musíte ho na to upozorniť. Keď

milujete svoju krajinu, jej ľudí aj vodcu, ale deje sa v nej niečo zlé, musíte pohroziť.

Naším hlavným sloganom je však Love (Láska),“ neoblomná žena, ktorá bola už vyše dvadsaťkrát počas demonštrovania za ľudské práva v Zimbabwe zatknutá, ukazuje palcom a ukazovákom písmeno L.

Mugabeho uši Pre hnutie pracujú matky, deti aj staré matky. „Keď kričíme niečo veľmi pozitívne, pre policajtov je ťažké biť nás, aj keď to majú dané rozkazom. My predsa bojujeme za všetky ľudské bytosti, aj za policajtov.“ Muži už pred ženami z WOZA získavajú rešpekt, začínajú im pomáhať a dávať rady. „Muži majú v našom hnutí pilotný projekt, ale najprv ich musíme naučiť nenásiliu, pretože sa ľahko nechajú strhnúť k bitke,“ uvažuje Jenny, ktorá sa necíti byť vodkyňou, ale skôr matkou hnutia. „My sme ho stvorili, porodili a staráme sa o to, aby rástlo. Nechceme zvrhnúť vládu, iba zmeniť jej myslenie a naučiť ju demokracii.

Dúfam, že keď nás bude šesťdesiattisíc, naše hlasy sa dostanú do uší Mugabeho a bude počuť, že nie sme šťastní,“ želá si matka, ktorej totemové meno Ma Moyoje znamená Srdce. Jenny totiž vyrástla medzi černochmi. „Cítim sa byť černoškou, aj keď moja pokožka je biela,“ smeje sa. „Iba náhoda chcela, že môj starý otec bol Ír. Moja mama aj stará mama však patrili k černošskej kultúre.“ Na koži mi nabiehajú zimomriavky zo sily prameniacej v jej vnútri. Odkiaľ ju berie? „Keď som pred sebou nemala už žiadne východisko, povedala som si: Dosť! Som ľudská bytosť. A zrazu som objavila svoju silu. Zistila som, že môžem ísť na ulicu a zvolať: Toto je môj priestor, moje právo!

Bola by som šťastná, keby som mohla slobodu, ktorú vtedy cítim, rozprestrieť po celom Zimbabwe - to je môj cieľ.“ TEXT: GALINA LIŠHÁKOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA DENNÍKA 24 HODÍN FOTO: INGRID PATOČKOVÁ

19.11.2005 21:04:47

54

36 DIVADLO

Divadlo zo života sa neskrýva za frázy

Bez cenzúry Divadlo S.O.S. Kulisy ulice sú jednoduché, ale pôsobivé.

uhoafrická republika je jednou z najvyspelejších krajín Afrického kontinentu. Je spájaná s politikou apartheidu, ťažbou prekrásnych diamantov a nositeľom Nobelovej ceny za mier Nelsonom Mandelom. Denne sa tu nakazí vírusom HIV asi 1 800 ľudí.

J

V rámci októbrového medzinárodného divadelného festivalu komunitných divadiel Arteterapia prišli na Slovensko dve divadlá z Johannesburgu. Námet pre svoje predstavenia čerpali z vlastných životných skúseností. Zamerali sa na témy, ako sú kriminalita, drogy, AIDS a bezdomovectvo. „Herci hrajú tvrdo, dokonca na seba aj kričia, ale vždy je to lepšie ako si zakrývať oči pred sociálnymi problémami detí žijúcich na ulici a pohľadmi na znásilnené ženy, ktoré za to, čo sa im stalo, vôbec nemôžu,“ povedala riaditeľka Arteterapie Viera Dubačová.

Kontroverzné Divadlo S.O.S. predstavilo inscenáciu Deti ulice. Bol som prekvapený nenáročnými kulisami – mali len umelohmotné odpadové nádoby a roztrhané noviny na zemi - ale

nb54.indd 36

päť mužov a jedna žena ma svojou hrou od začiatku vtiahli do deja. Predviedli realitu života malých bezdomovcov v J. A.R. Bez servítky na ústach viedli dialógy o nespravodlivosti spoločenského systému.

Snom každého bolo dostať sa preč, na krajšie miesto. Zohriať nemusí iba oheň, ale aj vízie o dobrej večeri. Pri predstave pizze, kurčaťa či zemiakového šalátu sa deťom zbiehajú slinky. Jeden z tlupy ich zahriakne a naruší im ich ilúzie.

Nato sa naňho ostatní vrhnú, akoby im zjedol ich porciu, a keď precitnú do reality, rozplačú sa. Smiech cez slzy som cítil, keď herci simulovali pracovný pohovor u zamestnávateľa. Traja z nich napodobňovali kancelársky nábytok. Žena, ktorá sa uchádzala o prácu, vyrozprávala svoj životný príbeh. „Po tom, ako ma otčim znásilnil, ušla som z domu. Nevedela som, kam mám ísť, tak som sa pridala k jednému gangu. Ak som chcela prežiť, musela som kradnúť. Raz ma však chytili a zavreli do väzenia. Po vykonaní trestu som sa znovu ocitla na ulici.“ Potenciálny zamestnávateľ dievča vyhodil s tým, že kriminálnikov nepotrebuje... Príbeh ničím nezvyčajný, ani nereálny. Práve naopak.

Na konci hry, keď mladí bezdomovci presvedčia seba i divákov, že ľudia ich neakceptujú, vyvstane otázka, či ich bude akceptovať aspoň Boh. Členovia tlupy

presvedčia ženu, že za život, aký viedla, ju Boh nebude chcieť v nebi. Ona však spácha samovraždu s istotou, že aspoň Boh ju príjme.

Divadlo S.O.S., čiže Source of succes Prameň úspechu - založil v roku 2002 so spolužiakmi Donald Matlala. „Predstavením chceme povedať ľuďom, ktorí nemajú nič materiálne, že stále majú svoju vieru v Boha. Že Boh ich má rád a v jeho očiach majú cenu. Môj vlastný životný príbeh je preliaty do mojich hier. Doma často hrávame mimo divadla. V školách, nemocniciach, väzeniach aj kostoloch.

Pre bezdomovcov a všetkých tých, ktorí si nemôžu zaplatiť vstupné do divadla, hráme zadarmo na ulici. Nemlčíme ani o tabuizovaných témach spoločnosti.

Lepšie je nahlas hovoriť o kriminalite, drogách a sexe, ako potom plakať nad ich následkami.“

Kto ho nemá, nie je in Divadlo Soweto vystúpilo s inscenáciou Záchod. Úsmevný dej sa odohráva na toalete strednej školy. Tak ako u nás, aj v J.A.R. je to miesto, kde sa študenti najčastejšie skrývajú pred písomkami.

A nielen to... Príbeh konfrontuje názory na život starého upratovača toaliet, vystresovanej učiteľky a drzých školákov.

19.11.2005 21:04:56

54

DIVADLO 37 Divadlo Soweto chce šíriť osvetu o AIDS. Študentom je vyčítané promiskuitné sexuálne správanie, vyzývavé oblečenie a ich vulgárny slovník. Postupne sa objavujú ďalšie problémy. Ústredným je HIV a veta „kto ho nemá, nie je in“. Počas hry sa prekvapivo dozvieme, ktoré z postáv sú infikované...

Po skončení predstavenia nasledovala otvorená diskusia na problematiku HIV a AIDS s hercami a režisérom Peterom Ngwenyom, ktorý spomína: „Názov divadla je odvodený od Soleta, teritória v Johanesburgu, ktoré bolo počas politiky apartheidu černošským ghetom. Jednotlivé rasy vtedy žili oddelené životy na svojich segregovaných územiach. Apartheid sme prežili, teraz nás zabíja AIDS. HIV pozitívny je každý piaty človek.“ Soweto hráva na školách. Na mladých sa snažia zapôsobiť hlavne otvoreným rozprávaním sa na háklivé témy.

A pravidelne si získavajú ich dôveru.

Za hercami prichádzajú stredoškoláci a rozprávajú, že boli znásilnení otcami, zneužívaní učiteľmi, nakazení vírusom HIV, alebo sú závislí. „Každý z nás má v rodine niekoho, kto je nakazený HIV, alebo zomrel na AIDS,“ hovoria herci. „Medzi mladými skutočne platí, že ste ’in‘, ak ste HIV pozitívny. Od

vlády vtedy dostávate finančnú výpomoc a môžete si dovoliť viac ako zdravý človek. Kto nie je nakazený, je nemoderný a zostáva chudobný.“ Protagonistka učiteľky bez problémov rozpráva o tom, že je HIV pozitívna. „Nakazila som sa od

Jano a Kubo z Hamburgu V redakcii Hinz&Kunzt v Hamburgu visia fotky hráčov futbalových majstrovstiev sveta bezdomovcov. Na jednej fotke je hráč s modrým tričkom, slovenským znakom a titulkom: Milo, Nota bene, Bratislava. Ako sa darí jeho spoluhráčom z „manšaftu“ na severe Nemecka?

Je ráno, asi pol deviatej. Prestupujem na zastávke Železničná stanica juh.

V podchode oproti pekárni začína cigaretou a kávou svoj pracovný deň Dirk, predajca Hinz&Kunzt - pouličného časopisu mesta Hamburg.

Dirk má asi 420 kolegov, metropola severného Nemecka okolo 1,7 milióna obyvateľov. Hinz&Kunzt vychádza raz za mesiac. Predajná cena je 1,60 Euro, polovica je pre predajcu.

Dirk predáva už piaty rok a chce to osláviť.

Zvláštne jubileum, svedčí o úspechoch aj neúspechoch projektu, ktorý založil pred 12 rokmi Stephan Reimer, vedúci evanjelickej diakónie. Inšpirovala ho návšteva Londýna a tamojší magazín Big Issue.

Pôvodnú myšlienku - časopis od bezdomovcov o bezdomovcoch odmietli sami predajci. „Ten plátok sa musí predávat, musí byť dobre spravený aj

nb54.indd 37

zábavný. Ľudia tam nemôžu čítať to isté, čo vidia pred sebou,“ hovorí Dirk. Vznikla teda profesionálna redakcia.

EI% (,'&8L>LJK )'',

(#-' <LIF ;8MFE /, :<EK =|I ;<E&;@< M<IBvL=<I&@E

M<IB vL=<I8LJ>89<

7ØHLT UNS ?`eq Bleqk$M\ib l]\i _XY\e jZ_fe dXc XY^\jk`ddk J\`k\e +$0

Prvé roky presahoval náklad 120 000 výtlačkov. Hamburg je mediálne centrum Nemecka, vychádza tu 15 tlačených

manžela. Pritom som mu bola po celý čas verná. Je to spravodlivé?“ TEXT: TOMÁŠ BUZINGER, AUTOR JE ŠTUDENT PRÁVA NA PF UK FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

periodík. V tejto konkurencii to bol výsledok nad všetky očakávania. „Ľudia nám dali obrovský preddavok dôvery. My sme mali ružové okuliare. Mysleli sme, že náklad nič neohrozí a že sa nám v priebehu niekoľkých rokov podarí nájsť našim predajcom byt aj prácu. Že bezdomovectvo má definitívne riešenie,“ spomína Birgit Müller, šéfredaktorka Hinz&Kunzt. Situácia sa však vyvinula inak. Narastajúca hospodárska kríza v Nemecku vytlačila viac ľudí do chudoby. Navyše firmy čoraz menej inzerovali, čo skresalo financie aj Hinz&Kunzt. Náklad klesol o polovicu.

Hinz&Kunzt pozná 98 % Hamburgčanov, asi 160 000 ho číta. V povedomí sa časopis udržuje okrem pouličného predaja aj spoločenskými akciami. Prostredníctvom aukcie umenia a “drobností slávnych” sa streetpaper dostáva každý rok do pozornosti médií. Populárny je „trochu iný sprievodca mestom“ - prehliadka najzaujímavejších miest v Hamburgu z pohľadu bezdomovcov. Vždy vo februári vychádza „mládežnícke vydanie”, ktoré s podporou redakcie pripravujú študenti a školáci.

Hinz je po nemecky Jano a Kunz Kubo.

Hovorovo to znamená každý z nás. S „t“ na konci to znie ako umenie.

TEXT: MICHAL KMEČ FOTO: MARTIN KATH

19.11.2005 21:05:12

54

38 POULIČNÉ BLUES Predajca Jozef so spevákom Kulim si padli do oka.

JOZEF

Makáme

ako besné svine itrianska kapela Desmod potešila v novembri svojich fanúšikov koncertom v Mlynskej doline v Bratislave. Po celý večer vládla skvelá nálada, prevažne ženské publikum si pospevovalo pesničky spolu s Kulim. Po koncerte si Kuli našiel čas na rozhovor.

N

Aký je rozdiel v klubovom hraní a koncertom vonku pod holým nebom?

- Vonku je to o tom, že je tam väčší dav ľudí a väčšia zodpovednosť. V klube sa mi hrá lepšie, ale to hovorím za seba, nie za kapelu. V klube máš lepšiu komunikáciu s ľuďmi, je to také bližšie. Vonku je to neosobnejšie, ale o to krajšie, že väčší dav robí väčšie reakcie.

Vždy počas koncertu, keď má zaznieť pesnička Pár dní, spomenieš, že Zuzka Smatanová je v nebesiach, a preto neprišla.

Chystáte ďalší podobný projekt s inou speváčkou? Začína sa ďalšia SuperStar...

- Nemám nič proti nikomu zo SuperStar, sú to fajn ľudia, dobre spievajú. Ale my nerobíme muziku prvoplánovo, takže sa nedá povedať, s kým budeme spolupracovať. Pesničku Pár dní sme najprv nahrali len s mojím hlasom, a vtedy mi napadlo, že by to bol dobrý duet. Musel som dlho prehovárať chalanov. Nakoniec povedali ok. A tak sme hľadali vhodnú osobu. Môj nápad bola Katka Knechtová

nb54.indd 38

z Pehy, ale ona sa ešte necítila na takéto veci. Manažérov nápad bolo vyskúšať vtedy ešte neznámu Zuzku Smatanovú. Skúsili sme to a myslím, že to zvládla úplne perfektne.

Naspievala to ako obrovská profesionálka.

Neorientujem sa podľa prieskumov rôznych agentúr, pre mňa ste stále najlepšou slovenskou kapelou vy. Čo bude ďalej? Kedy vyjde nový album?

- Pred Vianocami vyjde singel PlayStation2, ktorý je vlastne už na albume Skupinová terapia. Nový album sa chystá, tvoríme ho, makáme na ňom ako besné svine a chceme ho pripraviť na jar.

Vaše texty sú pre mňa dokonalé. Sú naozaj o niečom. Ako vznikajú a ako je to s inšpiráciou?

- Ja tvorím texty v kuchyni. Najprv sa snažím počúvať skladbu, vnímať, čo z nej ide, a potom si urobím predstavu, o čom by to malo byť. Väčšinou vznikne výpoveď o niekom, pre niekoho, o niečom, čo by som nechcel zažiť, alebo o niečom, čo neprajem druhým. Alebo aj prajem. Bude to znieť asi trošku uletene, alebo ako keby som bol nejaký feťák, ale musím sa priznať, že mám pri sebe svoje múzy.

Komunikujeme úplne super. Kopú ma a inšpirujú. Čí nápad bol urobiť pesničku Posledná?

- Ako každý človek chodím na Dušičky na cintoríny páliť sviečky. V jednej obci pri Nitre, volá sa Lehota, je strašne veľa detských hrobčekov. Boli dosť zanedbané.

A to ma inšpirovalo. Po tom, ako sme urobili túto skladbu, sa ich stav veľmi

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

zlepšil. Tento rok musím pochváliť, pretože je to tam všetko upravené. Chcem, aby si ľudia spomenuli aj na tie malé deti, ktoré zomreli už dávno. Možno už nemajú žiadnych príbuzných, ale musí predsa existovať aspoň nejaký sused, čo ten hrob umyje a zapáli na ňom sviečku. Pochválim sa, sviečku som tam zapálil aj ja.

Pripojíte sa vo vianočnom období k akciám, ktoré sú charitatívneho zamerania?

- Určite áno. Napríklad náš druh benefície je, že na konci školského roka chodíme hrať po základných školách. Vždy si vytypujeme štyri, v ktorých hráme úplne zadarmo, bez nároku na hocičo, a keby chceli, tak im zaplatíme aj elektrinu.

Nebránime sa hrať benefície, len nesmie toho byť veľa, pretože potom nestíhame normálne koncerty. Takže charitatívne akcie určite áno, ale je to limitované tak dvanástimi koncertmi do roka, plus tie štyri na základných školách.

A čo detské domovy?

- Bežne tam chodievame, ale to sa robí unplugged, dajme tomu dve španielky a spev, nejde celá kapela.

Už dávnejšie som sa pri rozhovore s lídrom jednej vašej konkurenčnej kapely spýtal, ako je jeho kapela na tom s drogami. Čo Desmod?

- V tomto období skupina Desmod nemá s drogami nič spoločné. Našli sme si nové heslo, že radšej si dobre vypiť, zabaviť sa...

O tomto čase má koncert aj Tublatanka.

Myslíš, že naň prišlo viac ľudí ako na váš?

- Tublatanku neberiem ako konkurenciu.

Je to oveľa väčšia kapela ako Desmod, na vyššom poste, iná liga. Vyrastal som na nich a mám ich veľmi rád doteraz.

Nikoho nekritizujem, nech si každý robí svoju muziku. U mňa sa hudba delí na dve skupiny: páči sa - nepáči sa, a Tublatanka patrí do skupiny „páči sa“.

Na Slovensku koncertuje prvá česká SuperStar Aneta Langerová. Aký máš na ňu názor?

- Obrovský klobúk dolu, tá baba má neskutočný hlas, a keďže ja nerobím nič prvoplánovo, pohrával som sa s myšlienkou spraviť s ňou duet. Ale ona je už taká veľká hviezda, že sa ju bojím osloviť.

Naša kapela ešte musí vyrásť na Anetu Langerovú. Keby prijala našu ponuku na duet, bol by som najšťastnejší človek, pretože sa mi veľmi páči. No a zo slovenských speváčok sa mi okrem Zuzky Smatanovej a Katky Knechtovej páči aj Monika Zázrivcová.

JOZEF, GORKÉHO UL. – PASÁŽ, BRATISLAVA FOTO: NÁHODNÝ OKOLOIDÚCI

19.11.2005 21:05:41

54

POULIČNÉ BLUES 39 IGOR

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Spravodlivosť?

Volám sa Igor a som bývalý predajca spred tržnice a momentálne sa nachádzam v nápravno – výchovnom ústave Hrnčiarovce nad Parnou za krádež. Súd mi naparil dvadsať mesiacov za to, že som ukradol z auta kalkulačku v hodnote 100 Sk. Nadobudol presvedčenie, že som vinný len kvôli tomu, že som bol už v minulosti trestaný. Ako to bolo? V jeden večer nám s kamošom došiel benzín v jeho aute, tak ma poslal zohnať benzín. Ako som šiel po ulici, uvidel som pri ceste zaparkovanú starú hrdzavú škodu 1203, ktorá mala pootvorené dvere, tak som do nej nakukol, či tam náhodou nie je nejaký kanister, no a nič som nevidel, iba na sedadle kalkulačku, ktorú som si dal do vačku, čo som nemal. Pokračoval som v chôdzi. Za 5 minút ma obkľúčili dve policajné autá, opreli ma o kapotu s vulgárnosťou, ako keby som bol vrah. Predviedli ma na oddelenie, kde som bol do rána, a vypočúvali ma. Nezatĺkal som nič, povedal som, ako to bolo, a potom ma pustili. Po nie dlhom čase prišiel deň súdu, kde mi našili, že som sa do toho auta vlámal násilím, čo už je trestný čin. Nezobrali mi však ani odtlačky prstov. Dali mi dvadsať mesiacov. Samozrejme, že som hneď na súde podal odvolanie. Asi dva mesiace nato mi pri dverách zazvonili príslušníci o 22.00 hodine a oznámili mi, že sudkyňa dala na mňa zatykač. Predviedli ma do cely policajného zaistenia, kde prišla za mnou sudkyňa a doslova ma vydierala so slovami: „Keď nestiahneš odvolanie, dám ťa do väzby.“ Zo strachu z niekoľkomesačnej väzby som bol nútený odvolanie stiahnuť.

Milí čitatelia, viem, že si myslíte, že som asi zlý, no neviete náhodou, kde sa podela spravodlivosť, keď za kalkulačku dostanete dvadsať mesiacov?

IGOR BÝVALÝ PREDAJCA SPRED TRŽNICE

JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Šanca Už sa ani nečudujem, že sa ľudia nesnažia zamestnávať na trvalý úväzok, ale radšej uprednostňujú brigádnické práce, alebo jednoducho idú za prácou do zahraničia (tak ako ja). V tejto republike sú totiž podmienky, aké sú, a niet sa čo čudovať, že ľudí to pomaly, ale isto prestáva baviť (a mňa tiež).

Na začiatku 90. rokov sa sem „nafárali“ Ukrajinci a stačilo im 50 korún na hodinu za akúkoľvek prácu. Lenže časy sa zmenili, ceny sú iné ako predtým, ale tých 50 na hodinu zostalo. Idem k súkromníkovi, alebo do nejakej továrne a keď príde na financie, tak sa vždy dozviem, že keď sa mi nepáči, môžem ísť, pretože som nahraditeľný. Samozrejme, že tá

nb54.indd 39

moja „náhrada“ bude držať hubu a robiť za tých 50 korún. No, vážení, tak kvôli tomuto ste „štrngotali kľúčmi“ a ešte chodíte voliť? Každý človek by mal dostať šancu žiť normálny, pokojný život a za prácu by mal dostať primerané peniaze, a nie po papuli. Skúste premýšľať, kde nastala chyba, pretože nie sme Ukrajinci a tých 50 na hodinu začína byť akosi málo... Je veľmi zaujímavé pozorovať ľudí, ako sa každé ráno náhlia do práce, ich sklonené hlavy hovoria za všetko. Vždy, keď vidím takéhoto zadumaného človeka, snažím sa prísť na to, o čom práve premýšľa: „...aká bude asi výplata, zaplatil som účet za telefón, aké je to ’rozdať si to so psom‘, prestanem jesť kukuricu?“ a všeličo iné. Aspoň na chvíľu by som chcel vedieť čítať myšlienky a uvidieť to úžasné divadielko, ktoré sa odohráva v hlave každého človeka. Rôzni ľudia, rôzne myšlienky.

Aj keď je pravda, že v niektorých hlavách to vyzerá, ako keď sa skončí televízne vysielanie.

Keďže sa blížia Vianoce a ako každý rok nastane všeobecný chaos, nákupné horúčky, a všetci tak trošku „zmäkneme“, nemusím premýšľať, o čom ľudia práve rozmýšľajú, pretože je to asi každému jasné.

JOZEF, GORKÉHO ULICA – PASÁŽ, BRATISLAVA

MÁRIA

Mount Everest Stojím, usmievam sa a predávam časopis Nota bene. Komu by napadlo, kto by si len pomyslel, kto by to bol povedal...?

Veľa, veľa otázok – odpoveď iba jedna! Je veľmi ťažké vyjsť na Mount Everest, keď sa vám to podarí, ste šťastní. Ale čo to? Nič nepočuť, žiadny potlesk, nič, ticho... Je veľmi ťažké... pád, pád až na úplné dno... Sám, príliš sám vo svete, kde tak strašne chýba pokora, odpustenie, láska a porozumenie. Tu prichádza tá chvíľa, keď vás ľudia podržia, podajú vám pomocnú ruku, vypočujú, poradia. V Žiline prebieha projekt Nota bene už druhý rok. Projekt na pomoc tým, ktorí sú bez domova. A za to im veľká vďaka! Ľudia, ktorí sa pri nás zastavujú a kúpia si „náš“ časopis, sú väčšinou milí a príjemní.

Tí, ktorí majú čas, sa aj pristavia, porozprávajú a posťažujú, čo ich trápi. Ale nájdu sa aj výnimky, ako aj medzi nami...

Je to pre nás naozaj úžasná šanca, ako sa lepšie presadiť v spoločnosti, ale hlavne nájsť svoju sebaúctu. Ešte raz vďaka za nás všetkých!

MÁRIA, ŽILINA

ZAPOJTE SA!

MAROŠ

Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Sedím sám a bolí ma, jak telo, tak i duša, život ma stále skúša.

„Na prd revoluce“ Rok za rokom plynie ako voda a kto by povedal, že od „nežnej revolúcie“ už ubehlo 16 rokov!? Plné námestia študentov nespokojných s režimom, systémom, ľuďmi, nám dnes pripomínajú už len fotografie a rôzne časopisy. Keď sa tak s odstupom času pozerám na túto inak dosť smutnú udalosť, zisťujem, že tí študenti sú nespokojní aj dnes. Ale treba sa spýtať, prečo. Študentské internáty sú v žalostnom stave, všade je pleseň, špina a všetko je tam rozbité. Ale ono sa to nerozbilo samo, „niekto tomu trošku pomohol“, len si treba položiť otázku, kto... V novembri 89 to bolo každému jasné, nejaký „šmejd“ z ulice zakričal „poďte s nami“ a začala sa psina. Pár nešťastlivcov pri tom dostalo po hube, ale neodradilo ich to, vydržali až do konca (aj keď neviem, či to chceli práve takto) a pokračovali v prepisovaní dejín. Aj v dnešných časoch sa stáva, že si študáci sem-tam vyrazia do ulíc a kvôli niečomu protestujú. Niektorí to myslia vážne, iní ani netušia, za čo vlastne idú bojovať, no a niektorí sa na takýchto protestoch zúčastňujú len preto, aby ich bolo čo najviac. Len si treba dať pozor, aby sa im situácia nevymkla spod kontroly a nedopadlo to ako v osemdesiatom deviatom...

JOZEF, GORKÉHO ULICA – PASÁŽ, BRATISLAVA

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Duša zvnútra hovorí, že má o mňa starosť, mám zabudnúť na slabosť.

Nie slabosť je príčinou rany, ktorú nevidno, týka sa to mojich citov, vidím dole až na dno.

Od dna cesta ťažká je.

Duša moja, ver mi, nekonečné koľaje.

Keď už vidíš koľaje, niekde koniec „musí byť“, nájdeš zmysel života a budeš chcieť zase žiť.

MAROŠ, JEDNOTA OSTROLÚCKA, BRATISLAVA - PETRŽALKA Inzercia

WWW.DOMAINS.SK NOVINKA - registrácia domén .eu REGISTRÁCIA DOMÉN .sk .com .net .org .info .biz .cz GARANTOVANÝ WEBHOSTING

Infolinka 0910 96 96 01

19.11.2005 21:05:54

54

40 PRÍBEH Starý pán Hawelka, viedenská celebrita, osobne víta každého hosťa.

Trochu ošúchané pásikavé pohovky, mramorové stolíky, staré drevené stoličky (všetky poctivej značky Thonet), prítmie ešte zvýrazňujúce patinu jedného z najznámejších viedenských lokálov.

A plno plagátov a kresieb po stenách.

Ak neviete, prečo Café Hawelka dodnes funguje takýmto spôsobom, možno sa vo dverách otočíte a odídete do inej, modernejšej kaviarne. Ak sa rozhodnete vstúpiť, privíta vás - ako už desiatky rokov každého hosťa - majiteľ Leopold Hawelka.

Má deväťdesiatštyri rokov a nepochybne patrí k viedenským celebritám. V bielej košeli, čiernej veste a motýliku sedáva deň čo deň na svojom mieste pri dverách, číta noviny a ochotne pózuje turistom, ktorí si ho prišli odfotiť.

Rodičia Leopolda Hawelku pochádzajú od Jáchymova a on sa narodil v Česku. Doteraz po česky trochu rozumie. S otcom prišiel do Viedne a vyučil sa za čašníka. V podniku, kde pracoval, sa zoznámil s Josefínou, oženil sa s ňou a v roku 1936 si vzali do prenájmu Café Alt Wein. V roku 1939 otvorili na Dorotheergasse 6 neďaleko Dómu sv. Štefana Café Hawelka. A tá v takmer nezmenenej podobe existuje dodnes.

Svet podľa Hawelku Na drevom obložených stenách kaviarne visia aktuálne plagáty s programom divadiel, výstav a koncertov. Presne tak ako kedysi.

Pán Hawelka ako milovník umenia ich sem vylepoval od začiatku, a azda vďaka tomu začali jeho podnik navštevovať umelci. Mohli ste tu stretnúť pánov takých zvučných mien

Najznámejšia viedenská kaviareň rozpráva hosťom svoj príbeh

V Café Hawelka D uch starých čias, keď sa odušu žilo a diskutovalo v kaviarňach, v ktorých mali svoj druhý domov umelci, intelektuáli i „obyčajní“ smrteľníci, vo Viedni dodnes žije. V Cafe Hawelka zastal čas dokonale. Z ulice vyzerá ako ktorákoľvek iná zo stoviek viedenských kaviarní. Vo vnútri je menej moderná a menej nablýskaná ako ony, ale do poslednej stoličky či šálky je autentickým múzeom prvej polovice 20. storočia.

nb54.indd 40

19.11.2005 21:05:54

54

PRÍBEH 41

Café Hawelka je svojím interiérom živé múzeum dôb umelcov a filozofov. ako Enst Fuchs, Alfred Hrdlicka, Arthur a Henry Millerovci, Andy Warhol... Básnici a spisovatelia tu písali, diskutovalo sa na všemožné témy, maliari si na steny vešali svoje obrazy. Visia tu dodnes. Spolu s nimi dodávali kaviarni svojský ráz študenti, ktorí tu strávili dlhé hodiny a do stien vyryli množstvo odkazov. Aj tie tu zostali.

Hostia tu po sebe niečo zanechávali a tým spoluvytvárali ducha Café Hawelka.

Z kaviarne sa stal rodinný podnik. Okrem pani Jozefíny, ktorá mala službu každý deň od štvrtej popoludní až do skorých ranných hodín a piekla české buchty, tu začal pracovať ich syn Günter, vyučený cukrár, a neskôr aj jeho synovia. Pani Jozefína na jar zomrela. Doteraz ju pripomínajú pohľadnice s námetom Café Hawelka, ktoré predávajú všetky trafiky a obchody so suvenírmi v centre. Günter Hawelka a jeho synovia sú elegantnými čašníkmi starej školy a v kaviarni neplánujú meniť ani modernizovať nič. Poslaním tohto podniku, vraj najstaršieho zachovaného v pôvodnom stave vo Viedni, je pripomínať atmosféru čias minulých. Našťastie, starého nábytku značky Thonet majú dosť - ich známy, obchodník s kávou, vždy vedel, ktorú kaviareň zatvárajú, a informoval Hawelkovcov. Tí skúpili, čo sa im zišlo, a pokazené kusy nábytku majú teraz za čo vymieňať. Vo váze na barovom pulte bude naďalej každý deň čerstvá červená ruža a kávu bude mlieť päťdesiatročný stroj na každú dávku zvlášť. Len záchody museli pred pár rokmi vymeniť za nové kvôli hygienickým normám.

k stolu. Buď k malému mramorovému pod oknami, alebo k drevenému ďalej od dverí. Kabát si odložíte na jeden zo stojacich vešiakov a poobzeráte sa okolo seba. Všimnete si pár otáčajúcich sa ventilátorov nad hlavami, staré veľké zrkadlo vzadu vpravo, na stenách vás zaujmú obrazy a obrázky rôznych štýlov, ktoré tam pribúdali, ako plynuli roky. Zo stolíka pri dverách si môžete vybrať z minimálne dvadsiatich titulov novín a časopisov tradícia viedenských kaviarní, do ktorých sa nechodí len na kávu. Od vrchného si objednáte typicky viedenskú melange, kávu s mliekom a trochou mliečnej peny,

a stále objavujete nové detaily nezvyčajnej kaviarne. Drobné nápisy o tom, kto koho miluje, vyryté do dreveného obloženia, starý gramofón, debničky s nealkom vsunuté pod lavicami, plagát o rockovom koncerte, ktorý bude o pár dní... Kávu vám prinesú na tácke s pohárom vody a skutočnými kockami cukru - žiadne HB v papieri.

Kaviareň je známou atrakciou. Snorenie v jej priestoroch je dovolené, fotografovanie vítané. Ľudia si nezvykli sedieť sami pre seba. Často sa rozprúdi bezprostredný rozhovor medzi jednotlivými stolmi a medzi hosťami a personálom.

Niektorí turisti len vojdú dnu s turistickým sprievodcom v ruke, poobzerajú sa, urobia si pár fotiek a už sú preč. Iní sa zastavia, aby si vypili kávu, prehodili pár slov s komunikatívnymi čašníkmi a na chvíľu zažili Viedeň tridsiatych alebo šesťdesiatych rokov 20. storočia. Odfotia si kaviareň, čašníka poprosia, aby odfotil ich - a on to ochotne urobí - a, samozrejme, takmer každý chce mať fotku so starým pánom Hawelkom. Vtedy sa Leopold Hawelka zošuchne zo svojej vysokej stoličky pri vchode, ochotne zapózuje, na rozlúčku podá ruku, a o chvíľu víta ďalších hostí.

Dopijete svoju kávu, oblečiete si kabát a ešte raz si obzriete toto čarovné, zvláštne miesto. Zdá sa vám prirodzené poďakovať jeho majiteľovi za to, že ho takéto zachoval... Hovorí sa, že kto nebol v Café Hawelka, nebol vo Viedni.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

Čarovné miesto Bežný deň v Café Hawelka. Vstúpite do prítmia kaviarne. Starý pán Hawelka vás pozve ďalej, jeho syn Günter vás usadí

Typicky viedenskú melange tu podávajú s pravým kockovým cukrom.

nb54.indd 41

Návštevníci sem vojdú ako bežní konzumenti, kým odtiaľto vyjdú, zvláštna atmosféra ich chytí za srdce.

19.11.2005 21:06:07

54

42 PROTI SRSTI

T

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti!

Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

ento článok bol napísaný takmer dva mesiace pred Vianocami, teda začiatkom novembra. Už vtedy boli ulice, obchody aj médiá Vianoc plné.

Obchodné reťazce začali s predajom vianočných ozdôb už v polovici októbra a čoskoro po nich začali tlačiť cez médiá vianočné akcie aj veľké telekomunikačné firmy. Vo chvíli, keď sa tento článok a toto číslo Nota bene dostane do rúk vám, teda niekedy začiatkom decembra, budete mať na slovo Vianoce a všetko s ním spojené pravdepodobne vypestovanú už celkom slušnú alergiu. A ak nie alergiu, tak potom odolnosť.

T

Každá vianočná zmienka vás alebo rozzúri, alebo, naopak, nechá úplne chladným.

Ale to by bola veľká škoda, pretože váš hnev je orientovaný nesprávne.

Vianoce za nič nemôžu. Za váš hnev a chlad môžu ľudia, ktorí Vianoce hlúpo zneužívajú netalentovanými reklamnými textármi, publicistami a režisérmi počnúc, rafinovanými obchodníkmi s ľudským súcitom končiac.

Cirkev sa vianočného marketingového humbugu nebojí Veľmi výstižne to zhrnul istý vysokopostavený cirkevný hodnostár, ktorého oslovil anketár spravodajstva niektorej z našich televízií, keď sa v hypermarketoch uprostred slnečného babieho leta objavili prvé vianočné gule. Súdiac podľa ladenia celého spravodajského vstupu anketár si pravdepodobne od odpovede sľuboval silnú pointu svojho objavného a vysoko kritického príspevku v podobe cirkevných hromov a bleskov na nekresťanský konzumný spôsob života súčasných Slovákov a nechutné marketingové praktiky obchodných reťazcov zneužívajúce kresťanské sviatky na svoje nízke obchodné ciele. Dočkal sa však prekvapivo osvietenej odpovede. Cirkevný hodnostár sa totiž neobával žiadneho záporného vnímania Vianoc, nebál sa, že by sa ľuďom Vianoce znechutili či prejedli. Naopak, tešil sa, že ľudia sa všetkých akcií, zliav, nákupov, výpredajov a všakovakých cingrlátok

nb54.indd 42

Prevencia pred BEZDOMOVECTVOM nabažia v dostatočnom predstihu, takže keď príde čas Vianoc, budú si môcť plne vychutnať tie pravé hodnoty, atmosféru a duchovné posolstvo.

Vrelo súhlasím! Ani mne osobne toto prvoplánové využívanie Vianoc neprekáža.

Až na tie štyri vianočné odrhovačky, čo sa nedajú nepočúvať už teraz, si všetok ten humbug vrátane zliav a bonusov každý rok poriadne užívam. Neprekážajú mi ani firemné vianočné večierky a plná schránka zbytočných pozdravov od ľudí, ktorí ma vôbec nepoznajú, alebo posielanie pozdravov zverujú sekretárkam či nejakému šikovnému softvéru. To všetko znesiem v povznesenej vianočnej nálade. Jediné, čo mi každoročne na Vianoce otvára nožík vo vrecku, sú mediálne prejavy charity a nárazová okázalá dobročinnosť firiem aj jednotlivcov.

Obchod so súcitom Ešte pred rozkvetom SMSkovej televíznej charity som v rámci svojho voľného času s detskými súbormi pravidelne účinkovala na veľkých charitatívnych podujatiach, ktoré boli zamerané na mentálne a telesne postihnuté deti. Množstvo účinkujúcich detí, postihnutých aj zdravých, zopár speváckych vykopávok, megastromček, nad ktorým

by zaplakal nejeden ochranár, a lavína lepkavých prázdnych a neúprimných drístov. Nemôžem si pomôcť, ale nech som sa akokoľvek snažila, jediný význam, ktorý táto akcia podľa mňa mala, bolo zabezpečiť lukratívnu prácu niekoľkým vyslúžilým hviezdam šoubiznisu, ktoré by sa už inak do televízie nedostali. Na javisku prekypovali láskou a pochopením k postihnutým deťom, v zákulisí na ne vrčali a nechápali, že tieto deti potrebujú celkom iný prístup a režim práce, než na aký boli roky zvyknutí v štátnej televízii. Napríklad, že choré deti nie sú cvičené opičky, ktoré zvládnu náročnú choreografiu neuznanej baletnej umelkyne, ani že nie sú platení komparzisti zvyknutí čakať celé hodiny na svoj štek, ale že potrebujú pravidelný režim, lieky a poobedňajší spánok, že nevydržia hodiny stáť na svojich chorých končatinách a čakať, pokiaľ sa opitý osvetľovač, unavený kameraman a ješitný režisér pred nimi dostatočne vulgárne dourážajú a konečne niečo začnú robiť. Vždy som sa z toho dosť dlho spamätávala a dodnes tieto akcie nemôžem v televízii pozerať, i keď odvtedy sa možno veľa vecí zmenilo. Netvrdím, že všetky charitatívne akcie sú takéto a že všetky osobnosti, ktoré sa do nich zapoja, sú len sebeckí samožerskí cynici. Ale aj tak dávam radšej prednosť individuálnej charite a menej teatrálnym gestám.

19.11.2005 21:06:23

54

KOMIX 43 Svet treba zachraňovať cez svojich najbližších

ROKO OD MIŠKA

Vianoce sú viac ako iné sviatky sviatkom rodinným. Práve vtedy si viac ako inokedy uvedomujeme, že máme alebo nemáme blízkych príbuzných a priateľov. Keďže sme na pôde časopisu, ktorý sa snaží pomáhať bezdomovcov a venuje sa ich problémov, dovolím si vysloviť jednu kacírsku myšlienku. Často rozmýšľam nad tým, čo by som urobila ja, keby som sa ocitla v núdzi či dokonca na ulici. Vždy mi z toho vychádza jediné riešenie. Skôr, ako by som rezignovala alebo žiadala o pomoc inštitúcie či cudzích ľudí, obrátila by som sa na svojich priateľov a príbuzných, blízkych aj vzdialenejších.

Neviem si predstaviť, že by ma ktorýkoľvek z nich nechal na ulici, tak ako si neviem predstaviť, že by som niektorého z nich nechala na ulici ja. Možno príliš zjednodušujem komplikovaný problém, ale mám pocit, že jednou z hlavných príčin bezdomovectva je práve zlyhanie rodinných a priateľských väzieb. A teraz nemyslím len zo strany tých druhých, čo o strechu nad hlavou neprišli, ale aj zo strany samotných bezdomovcov. Z rozhovorov, ktoré som s nimi absolvovala, som nadobudla pocit, že to maslo na hlave je rozložené veľmi spravodlivo na oboch stranách. Ťažko sa lepia dohromady črepy rozbitých príbuzenských a priateľských vzťahov.

Preto si pri príležitosti Vianoc dovolím jeden moralistický apel: Nedovoľte, aby sa vaše väzby s blízkymi narušili, či dokonca úplne popretŕhali. Zarazte to už v zárodku. Žiadne hlúpe spory o sedem sliviek za to nestoja! Skôr, ako si začnete leštiť karmu zasielaním SMSiek na choré deti a problémové skupiny obyvateľstva, poobzerajte sa dobre okolo seba, či niekto z vašich blízkych už príliš dlho nečaká na vašu SMSku, pohľadnicu alebo návštevu, či vašej večne namosúrenej susede nemôžete namiesto obligátneho zabuchnutia výťahu pred nosom zaželať pekné sviatky a či váš exotický kolega zo Zimbabwe má kde tráviť Štedrý večer.

No a potom pošlite aj tie SMSky, dary a obnosené šatstvo do charity, vyneste vypraté deky, teplé šatstvo a topánky ku kontajnerom, prispejte malou sumou všetkým štyridsiatim smetiarom, ktorí len na Štedrý večer našli cestu k vaši dverám.

Nakoniec zasadnite ku krásne prestretému stolu a tešte sa z prítomnosti svojich blízkych. Stromčeky, darčeky a všetky tie gýčiky okolo sú druhoradé.

Krásne prežitie skutočných sviatkov Vám praje ELENA AKÁCSOVÁ, ŠÉFREDAKTORKA PORTÁLU WWW.STATION.SK FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

nb54.indd 43

19.11.2005 21:06:39

54

44 PÚTNIK

Ako sa využíva medzinárodná pomoc po cunami na Srí Lanke?

VLNY POMOCI V šetky bedekre, vrátane toho najznámejšieho z edície Lonely Planet, uvádzajú ako jednu z ikon Srí Lanky fotografiu rybárov loviacich tak, že sedia na drevených koloch vo vlnách mora. Vyzerá to pôsobivo a máte dojem, že ide o veľmi rozšírenú tradíciu. V skutočnosti rybárov na koloch nájdete iba na jednom krátkom úseku južného pobrežia, neďaleko mesta Galle. Striehnu skôr na cudzincov než na ryby.

„Ten dollars four people,“ ukazuje mi rukami svoju taxu za fotografovanie jeden z nich.

Je neoblomný. Nebude predsa „šaškovať“ len tak, zadarmo. Nuž hej, vylezú kvôli mne na koly a budú akože loviť ryby – za desať

nb54.indd 44

dolárov. Neviem, či sa mám smiať, alebo rozčúliť. Dohrám však túto hru do konca.

Dojednal som napokon dvoch za dva doláre.

Rybári, ktorí lovia cudzincov. Čo už, nejako sa musia živiť?! Už o pár metrov sa mi naskytne celkom iný pohľad.

Keď prekročím asi piatu kaluž, ktorá je následkom prudkých monzúnových dažďov, ocitnem sa pri predavačkách suvenírov. Čo ak však ide o pozostalých cestujúcich vlaku, ktorý 26. decembra 2004 postupne zaliali tri vlny a ktorý sa stal symbolom cunami? Tie prvé dve, menšie, ich vydesili na smrť. Boli to okamihy. Niektorí duchaplne otvorili okná a v panike vyliezli na okolité palmy. To ich zachránilo. Vzápätí prišla posledná, údajne 7-metrová vlna. Pochovala 1700 cestujúcich.

Niet väčšieho obrazu skazy ako sú tieto štyri vozne, pokrútené ako prázdne škatuľky od cigariet.

K vlaku prichádzajú zvedavé rodiny z okolia, ale aj zahraniční turisti. Fotia si ho a filmujú. Je to turistická atrakcia...

Na opačnej strane nachádzam vchod do vagóna, cez ktorý sa dá preliezť dnu.

Neváham. Na sedadlách a podlahe sú ešte stopy blata a črepiny z okien. Nájdem aj kúsok detských šiat.

Pokušenie Takmer rok po cunami sa na zničenom pobreží Srí Lanky iba začína stavať. Tak znie základná a treba dodať nádejná informácia.

Paradox? Tak trochu. Áno, výsledky rozvojovej pomoci nie sú zatiaľ príliš zrejmé, avšak každým dňom, ktorým sa krajina približuje k výročiu cunami 26. decembra, sa situácia mení k lepšiemu. Vláda tlačí na zahraničné mimovládne organizácie, aby ukončili čo najskôr stavby domov, opravy škôl a nemocníc.

Na ako úrodnú pôdu však táto pomoc dopadáva? Ono totiž pohľad na igelitom zakryté nové PC a monitory ako výsledok medzinárodnej pomoci, ktoré úradníci

19.11.2005 21:06:50

54

PÚTNIK 45 Dedina Arahena, ktorú obnovujú Slováci.

Dvadsaťpäť domov je už hotových, ďalších dvadsať sa stavia.

ministerstiev nevedia používať a radšej klepú ako ďateľ cez kopirák na písacom stroji správy v sinhálčine, je tak trochu deprimujúci. Buďme však zhovievaví.

V porovnaní s Pakistanom zrejmý prebytok donorských zdrojov spôsobil napríklad aj to, že guidelines, čiže inštrukcie ministerstva školstva, hovoria o počítačovej učebni pre všetky tsunami affected školy – vrátane tých, kde zatiaľ nemajú zavedenú elektrinu. Raz ju ale budú mať, celkom určite, a potom možno aj vyškolia budúcich úradníkov. „Súhlasím so všeobecným princípom, že služby by sa mali poskytovať na úrovni štandardu pred cunami. Na druhej strane, vyzbieralo sa toľko peňazí, že štandard sa musí navýšiť - zmysluplne,“ hovorí šéf srílanskej misie českej organizácie Člověk v tísni (PIN) Jan Mrkvička.

Nebývalá medzinárodná pomoc vo výške takmer troch miliárd dolárov priniesla tomuto ostrovu pri južnom cípe Indie, rozlohou iba o niečo väčšiemu ako Slovensko, zásadne novú skúsenosť. Tvárou v tvár „légiám“ ostrieľaných humanitárnych pracovníkov z celého sveta by sme mohli azda hovoriť o blízkom stretnutí srílanského druhu. Ako však vyzerá stret nepochybne šľachetných úmyslov s realitou? Rešpektuje pomoc miestne zvyklosti, alebo ide o necitlivú implantáciu západnej civilizácie a tradícií? Pomoc sa niekedy chápe aj podmienečne. Si rybár, ktorému cunami zničili všetko, čo mal, a chceš čln? Fajn, staň sa priaznivcom našej strany, alebo konvertuj na kresťanstvo. Aj tak vyzerá tropická obdoba Fausta a Mefistotela.

Bezprizorné deti v ruinách pri meste Galle na juhu ostrova, v najzničenejšej oblasti Srí Lanky.

V troskách Husto osídlená Srí Lanka s dvadsiatimi miliónmi obyvateľov pripomína jednu veľkú nekonečnú dedinu, najmä na juhu. Oázy autentickej divočiny tvorí iba sieť národných parkov a hory v strede ostrova, na úpätí ktorých ležia čajové plantáže. Krajina v okolí Galle je doslova posiata ruinami, prípadne dočasnými obydliami, ktoré tu postavili zahraničné mimovládky. Sú narýchlo pozbíjané z dosiek; s vyklápacím oknom, betónovou podlahou a strechou z vlnitého plechu, ktorá sa na slnku rozžeraví ako pec. Čo tu znamená dočasnosť? Nové domy pri mori nenájdete, nesmú sa tu stavať. Ľudia tak žijú v troskách. V troskách jedia ryžu, v troskách sa umývajú, spia, prosia o peniaze, a z trosiek sa s obavami pozerajú

Rybári z dediny Kudawella si postavili loď v dielňach, ktoré vznikli v rámci slovenského projektu pomoci.

nb54.indd 45

na nekonečný oceán. Reštaurácie, hotely a penzióny však majú výnimky, stavajú sa aj tesne pri mori, takže vzniká podozrenie, že vláda by situáciu po cunami rada využila na prílev lukratívnych turistov zo zahraničia. Kde však budú bývať a z čoho budú žiť rybári?

More pre nich znamená smrť aj živobytie súčasne. Nové domy sa stavajú často na pozemkoch vzdialených päť až desať kilometrov od mora...

Na ostrove, ktorý od 16. storočia ovládali Portugalci, Holanďania a napokon Briti, už dlho tlie a od roku 1983 otvorene prepukol konflikt medzi väčšinovými Sinhálcami (ide o budhistov, ktorých predkovia sem prišli v 5. storočí pred naším letopočtom zo severnej Indie a dnes tvoria 74 percent populácie) a menšinovými hinduistickými Tamilmi (18 percent), ktorých priviezli ako pracovnú silu na čajové plantáže kedysi Briti z juhu Indie. Ozbrojený boj tamilskej povstaleckej organizácie LTTE, ktorá žiada nezávislý štát Ilám, prípadne autonómiu, doteraz priniesol viac ako 60 tisíc obetí, milión vyhnancov a stojí krajinu 720 miliónov dolárov ročne.

Našťastie, po cunami vládne relatívne prímerie. Pomoc chcú získať všetci, Sinhálci aj Tamilovia. „Agentúra na obnovu krajiny po cunami Tafren je nápadom prezidentky. Výsledky nie sú príliš viditeľné. Úradníci v hlavnom meste Colombe ignorujú terén, chýba koordinácia medzi centrom a miestnou úrovňou. Oni nič nedomyslia. Namiesto vytvorenia systému obnovy rozdávajú každý mesiac postihnutým ľuďom peňažné dávky. Tafren na okresnej úrovni nemá kapacity, šesť sekretárok trebárs prepisuje na písacom stroji správy v sinhálčine, takže cudzinci im nerozumejú. Absurdné je aj to, že pri prepise databázy príjemcov pomoci do angličtiny vznikajú skomoleniny ich mien a znemožňuje sa tak ich presná identifikácia,“ uvádza Peter Karacsony, Slovák, ktorý na Srí Lanke pôsobí už dlhší čas. Sám seba označuje za dizajnéra systémov pre Tafren.

19.11.2005 21:06:54

54

46 PÚTNIK Milí ľudia

Matka každé ráno zapletá dcére vlasy, aby bola v škole upravená. Žiaci tu nosia biele uniformy.

Komu?

Otázok je príliš veľa. Kto má nárok na nový dom, keď nie je jasné, či by mali byť za príjemcov pomoci považované jednotlivé osoby, rodiny, držitelia listu vlastníctva, alebo obyvatelia zničeného domu, ktorí však nie sú jeho vlastníkmi? Podľa dnešnej praxe sú to vlastníci. Ak teda v zničenom dome bývali dve rodiny, dostane nový dom iba jedna, tá s listom vlastníctva. Kto im ho postaví, keď nie je k dispozícii aktualizovaná databáza mimovládnych organizácií pôsobiacich na Srí Lanke, ktorá by vylúčila chaos a duplicitu v poskytovaní pomoci?

Koordinácia a spravodlivá pomoc tak často spočíva na bedrách cudzincov. Obzvlášť, ak sa okresní prednostovia usilujú presadiť na zoznam príjemcov pomoci aj takých, ktorí si ju nezaslúžia, lebo nemajú zničené domy; sú to však ich priatelia, politickí priaznivci alebo príbuzní.

S podobným problémom dlho zápasili aj pracovníci misie Človeka v ohrození (PIPA), ktorí na juhu ostrova, v okrese Dikwella, stavajú na zelenej lúke (presnejšie, v zelenej džungli) vďaka darom slovenských darcov, firiem a vládnemu programu Slovak AID dedinu so 45 domami; ako jednu z prvých NGO v širokom okolí vôbec. Prednosta dlho nemal záujem o kontrolu zoznamu budúcich obyvateľov Araheny, neoveroval si oprávnenosť ich nárokov, vznikli preto aj spory a hádky, napokon však pred dôslednosťou neoblomných Slovákov kapituloval. Dnes je dokončených prvých 25 domov a bývať v nich budú tí, ktorým cunami zničila obydlie. Názorne, aj s fotografiami, to ukazuje webstránka organizácie. Mená ľudí, ich tváre, ich zničené domy a ich domy v novopostavenej slovenskej dedine. Autorom

nb54.indd 46

tejto myšlienky je súčasný šéf misie PIPA Braňo Gál. Aj on má po dvoch mesiacoch skúsenosti s ťažkopádnou byrokraciou. „Denne dostávame tak dvadsať mailov, z toho štyri sú pozvánky na mítingy, zvyšok tvoria ponuky na prenájom bytu pre mimovládne organizácie, prípadne ponuky na kúpu nádrží na vodu s 30-percentnou zľavou, pričom ich distribútorom je zhodou okolností kamarát okresného šéfa THRU, čo je vládna organizácia na obnovu domov zničených pri cunami. Keď potom vystúpim na mítingu a kritizujem ich, že nám vôbec nepomáhajú, on tak spanikári, že sa postaví a začne hovoriť po rusky,“ popisuje Braňo Gál.

Ovanul ma pocit déja-vu. S Braňom sme sa ráno ocitli v hlavnom meste Colombe na prvom z troch ministerstiev, ktoré musíme navštíviť kvôli registrácii PIPA a predĺženiu víz. Štvorhodinová cesta autom z juhu ostrova kvôli pár pečiatkam? Pre Braňa nič neobvyklé. Prišla obézna úradníčka, zapla klimatizáciu a začala ležérne listovať novinami. Mr. Douglas. Úradník, na ktorého čakáme, mohol našu žiadosť o registráciu podpísať už pri Braňovej minulej návšteve.

Neurobil to však. Napokon prichádza aj on. „Ako sa vám žije v Československu? Je demokracia lepšia ako komunizmus?“ pýta sa Braňa. Ten s odpoveďou neváha bez ohľadu na politické presvedčenie Mr. Douglasa, ktorý sa dobrosrdečne usmeje a buchne pečiatku. Hurá, konečne sa takmer po roku meníme z guerillovej skupiny na legálnu NGO. Čo na tom, že to trvalo dlhšie než samotná stavba domov.

Milá úradníčka Braňovi o pol dvanástej tvrdí, že dnes už vyplnenú žiadosť nestihne podpísať; do konca pracovnej doby jej ostávajú iba štyri hodiny. Máme vraj prísť zajtra, alebo inokedy. Braňo sa pokúša vysvetliť, že to pre neho znamená ďalších osem hodín cesty autom. Zbytočne. Lúčime sa s úsmevom, veď napokon, budhisti sa usmievajú vždy. Aj vodiči na seba trúbia akosi milo. Jediné, s čím sa tu nestretnete, je agresia. Pravda, ak jej neprepadnete vy sami. Milý bol aj náš šofér Nihal, keď sa pred ním v tme vynoril krížom cez cestu postavený neosvetlený bicykel. Jeho majiteľ stál na kraji cesty a usmieval sa. „Zabáva sa,“ poznamenal Nihal s úsmevom.

Nie, nehavarovali sme. Čo je pozoruhodné, žiadnu nehodu sme tu v priebehu týždňa nevideli.

TEXT A FOTO: ANDREJ BÁN

Na pobreží je zakázané stavať, výnimku majú len hotely a reštaurácie. Život obyčajných ľudí sa preto odohráva v ruinách.

19.11.2005 21:07:07

54

CUDZINEC 47 Študent z Japonska, ktorý miluje naše knihy

SLOVENSKÝ

samuraj ochádza z japonskej samurajskej rodiny, ale je „Slovák ako repa“.

Je tu len niečo cez tri roky, jeho slovenčina je však perfektná. Hovorí o sebe, že žije zahrabaný v knihách.

To je fakt. Číta všetko od Proglasa po súčasnú slovenskú literatúru. Záleží mu na tom, aby sme mali v Bratislave národné múzeum. Prvý slovenský samuraj Kenji Miura.

P

„Ako som prišiel na Slovensko? To je dlhší príbeh ako Pán prsteňov,“ smeje sa Kenji a na svojej internátnej izbe v bratislavskej Mlynskej doline zalieva čaj. „Japonský nemám, tak len takýto obyčajný. Ale dám ti ho do hrnčeka z Japonska.“ Jedinú lyžičku na izbe podá mne a on si mieša kávu príborovým nožom. Núdzové riešenie, akých aj ja poznám z internátového života kopu.

Kenjimu neprekáža bývať v malej izbe na internáte, keď môže študovať slovenčinu.

Rozprávkovo „Dávno, pradávno, bol raz jeden samuraj, ktorý našiel rozprávkovú krajinu. V tejto krajine ľudia hovorili veľmi krásne, ľubozvučne. Ten krásny jazyk omámil samuraja. Bola to láska na prvé počutie,“ poeticky opisuje Kenji svoje stretnutie so Slovenskom. V bežnej próze odišiel ako ekonóm najprv do Číny študovať tamojší model socialistického trhového hospodárstva, potom do Prahy systém privatizácie. Popri ekonómii sa vždy učil aj cudzie jazyky, takže dnes okrem

nb54.indd 47

japončiny ovláda angličtinu, čínštinu, češtinu, slovenčinu, latinčinu, a v škole si zapísal bulharčinu. Raz prišiel do Bratislavy a v reštaurácii si po česky objednal pivo a bryndzové halušky. „Čašník mi odpovedal po slovensky. Asi bol zo stredného Slovenska, pretože hovoril krásne mäkko, nie ako Bratislavčan. Tá reč sa mi tak páčila, že som sa okamžite rozhodol vybaviť si štipendium na štúdium slovenčiny v Bratislave.“ Kenjiho rodina a priatelia nechápali, prečo chce byť tak ďaleko.

Pýtali sa, či nemá rád Japonsko. „Japonsko milujem. Možno som divný Japonec. Akýsi divný Janko. Janko Kráľ. Divný Kenji...“

Milujem literatúru „Študujem slovenský jazyk a literatúru, učím japončinu, čínštinu a slovenčinu pre Japoncov, trénujem karate a robím preklady a tlmočím, aby som si zarobil peniaze.

Moje štipendium je päťtisíc mesačne.

Dnes večer idem do divadla. Dávajú Jozefa Gregora Tajovského, Ženský zákon.

Tajovský je skvelý.“ Kenji už prečítal také množstvo slovenskej literatúry, aké nejeden Slovák nikdy neprelúska. A to aj knihy, nad ktorými školáci na povinnom čítaní ohŕňajú nos. Z univerzitnej knižnice si ich musí požičiavať cez kamarátov. Hoci je zahraničný študent, do knižnice prístup nemá. Tam môžu len občania. Smiešne? „Nemožno mi ťa neľúbiť,“ zarecituje Kenji. „Marína, Andrej Sládkovič. On je môj najobľúbenejší autor. Potom Krasko, Hronský, Hviezdoslav. ´Pozdravujem vás, hory, lesy, z tej duše pozdravujem vás.´ Krásny verš.

Po preložení do iného jazyka, už nebude znieť tak pekne.“ Kenji by napriek tomu rád nejakú slovenskú literatúru preložil do

japončiny. „Prvá vec bude určite Marína.

A potom nejakú prózu. Napríklad Jozef Mak. Milujem slovenskú literatúru. Zajtra pôjdem do Martina. Martin je pre nás, Slovákov, duchovné centrum. Tam bolo napísané Memorandum, sídli tam Matica slovenská.

V jej knižnici pracujú veľmi dobrí a láskaví ľudia. Všeličo mi už ukázali. Minule som videl dokonca rukopis Andreja Sládkoviča.“

Toto je karate „Na Slovensku ma prekvapili skíni. Nemal som s nimi problém, lebo som karatista.

Len ma zarážajú ich názory. Čo sa týka príjemných prekvapení, tak to boli milí ľudia a dobré jedlo. Mám rád strapačky, jaternicu, pagáč, Opitého Izidora a slovenské čipsy.

Slovenské zemiaky sú dobré, oveľa lepšie ako japonské. Slovenské jedlá sú asi preto také skvelé, lebo ich základ väčšinou tvoria zemiaky. Krumple. Švábka. Čo dedina, reč je iná,“ zacituje Kenji. „Slovenčina je neskutočne bohatá.“ Kenji s úsmevom podotýka, že Slováci naozaj veľa pijú. Spomína si, ako pil na návšteve v Prešove „ohňovku“, sedemdesiatpercentné „bororo“. Celý deň, od rána do večera, sa nalievalo, a on si vždy musel dať. „To bol pre mňa kultúrny šok.“ A, samozrejme, ďalšie „milé“ zážitky. „Japones, kaľaťe, ukás kaľaťe,“ otravovali raz Kenjiho dvaja chalani dosť pod parou, keď sedel s kamarátmi na pive. Keď ich slušne odmietal a oni začali byť agresívni, zavolal ich von a po jednom jeho ťahu skončili obaja na zemi. „Nech sa páči, páni, toto je karate. Želám vám pekný večer,“ uklonil sa im Kenji a odišiel.

Japonec? „Prečo si Slovenka?“ prekvapí ma zrazu Kenji otázkou. „Lebo som sa tu narodila.“ „Len preto? Alebo aj preto, že tvoja mamička je Slovenka? A slovenčina je tvoj materinský jazyk,“ doplní ma Kenji a zacituje Bernolákovo: „Slováci, hovorte po slovensky, tu máte slovo moje o reči vašej“. Potom uvažuje ďalej: „Čo je národ? Čo je štát? Čo je identita? Vy ste Európania, my sme Ázijčania? Na Slovensko som prišiel vlastne preto, aby som zistil, prečo som Japonec. Som naozaj Japonec? Ázijčan? Alebo kozmopolita? Čo dnes znamená hranica? Čo nám dá globalizácia? Hamburger? Alebo niečo viac?

Zatiaľ väčšinou iba hamburger. Dúfam, že otváranie nových svetov neprinesie konflikty, ale harmóniu. Chcem sa stať mostom medzi odlišnými svetmi.“ TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ

19.11.2005 21:07:13

54

48 RECENZIE HUDBA

FILMY

Harry Potter a ohnivá čaša (Premiéra 1.12. 2005) Harry (Daniel Radcliffe) je prenasledovaný nočnými morami, po ktorých ho jazva na čele bolí viac ako obyčajne. Preto sa Harry teší na nadchádzajúci Svetový pohár v metlobale, na ktorom sa zúčastní spolu so svojimi kamarátmi Ronom (Rupert Grint) a Hermionou (Emma Watson) a ktorý pre neho znamená únik od zlých snov. Ale na oblohe nad metlobalovým kempom sa objaví niečo zlovestné – Temné znamenie, znak Lorda Voldemorta. Znamenie vyčarujú jeho stúpenci, smrťožrúti, ktorí ostatných trinásť rokov - od noci, kedy Voldemort (Ralph Fiennes) zavraždil Harryho rodičov nemali odvahu ukázať sa na verejnosti.

Harry Potter and the Goblet of Fire (USA/ UK, 2005). Réžia: Mike Newell. Hrajú: Daniel Radcliffe, Rupert Grint

Narnia: Lev, šatník a čarodejnica

Skalpel

(Premiéra 8.12. 2005)

Wegart / Ninja Tune www.ninjatune.net / www.wegart.sk

Film, v ktorom sa predstaví šesťdesiat rás tvorov, zlá biela čarodejnica, čarovné hovoriace bobry, kentauri, jednorožce, minotauri a štyria mladí hrdinovia, vezme divákov na cestu, akú na filmovom plátne ešte nikdy nezažili. 2. svetová vojna - štyri londýnske deti sú poslané do vidieckeho domu istého profesora, aby tak unikli pred hrôzami vojny. Nájdu tam kúzelný šatník, ktorý vedie do mystickej krajiny Narnia, kde vládne zlá čarodejnica. Musia sa spojiť s obrovským levom Aslanom, kráľom Narnie, aby sa pokúsili vrátiť do Narnie jar, porazili čarodejnicu a vyhrali veľkú bitku medzi dobrom a zlom.

The Chronicles of Narnia: The Lion, the Witch & the Wardrobe (USA, 2005). Réžia: Andrew Adamson. Hrajú: Georgie Henley, William Moseley

KNIHY Bob Dylan:

Texty/Lyrics 1962 – 2001 Kalich Preklad Gita Zbavitelová, Michal Bystrov Unikátne anglickočeské výpravné vydanie všetkých piesňových textov fenomenálneho pesničkára Boba Dylana je neoceniteľným príspevkom k dejinám modernej hudby. Popri textoch zo všetkých radových albumov obsahuje i ďalšie desiatky textov piesní, z ktorých mnohé neboli (zatiaľ) vydané. Václav Havel pri tejto príležitosti napísal: „Boba Dylana počúvam od šesťdesiatych rokov a zo svojho vtedajšieho amerického pobytu som si priviezol i jeho prvé platne. Bolo by zbytočné presviedčať niekoho o tom, čo pre našu generáciu znamenal a čo vlastne znamená dodnes. Je to skutočná žijúca legenda a učili sa od neho všetci. Ja som mal navyše možnosť zoznámiť sa s ním osobne. I Bob Dylan nám pomáhal prežiť totalitu a meradlom vkusu zostal dodnes.“

Pavel Dvořák:

Stopy dávnej minulosti 4.

Slovensko v Uhorskom kráľovstve Rak Štvrtý zväzok úspešnej série sleduje začiatky Uhorského kráľovstva zo slovenského pohľadu, hľadá slovenský

nb54.indd 48

podiel na vzniku Uhorska, na jeho budovaní a utváraní hraníc. Rozpráva príbehy z čias Nitrianskeho kniežatstva, z ktorého po krvavých bojoch vzišli nitrianski Arpádovci ako noví uhorskí králi. V záverečnej kapitole sa vracia ku vzniku modernej historiografie, ktorá skoncovala s predstavou o nekonečných a pustých „hvozdoch“.

Konfusion Skalpel prosím... gramec... ihla... Pulz?

120 bpm! Klesá!

V poriadku, dáme to na 60. Máme ho! Poľský džez žije!

Zvukoví chirurgovia Igor Pudlo a Marcin Cichy alias Skalpel prichádzajú s druhým pokusom o resuscitáciu poľského džezu 60. a 70. rokov.

Vďaka Ninja Tune sa títo dvaja schopní hudobní producenti neprepadli do dejín lokálnej produkcie a stali sa právom ospevovanými hviezdami s veľmi sľubnou budúcnosťou.

Po prvom bezmennom albume sa Skalpel na novom Konfusion opäť snažia vyrovnať s vlastnou (rozumej poľskou) džezovou tradíciou a obzvlášť silným vplyvom anglického labelu Ninja Tune. Hutné groovy spodky, jemná rytmika, ambientné plochy, sample vokálov v štýle Cinematic orchestra.

To všetko vytvára charakteristickú zmes zvukov, ktorá je svojou záhadnou temnotou pre Skalpel typická. V niektorých chvíľach, bohužiaľ, až príliš jednoznačne zapadá do zvukovej koncepcie ich anglického vydavateľa. Napriek tomu sú Martin Cichy a Igor Pudlo talentované duo, citlivo narábajúce s každým zvukom, ktorý sa im dostane pod ich poriadne nabrúsený Skalpel.

Sonor

Inzercia

Hudba z Marsu:

Trávnice Bratislava Kozia 20

Košice Mlynská 6

Banská Bystrica Dolná 8 Žilina Bottova 2 www.artforum.sk

Po troch rokoch pokrstila trnavská kapela Hudba z Marsu nový album Trávnice. Všetci sa tomu tešíme, pretože líder kapely Michal Štofej zvaný Miško, ktorý v nej zároveň spieva a hrá na gitare, je kreslič nášho notabenňáckeho komixu – Rokových príbehov.

Keďže Hudba z Marsu chcela spojiť modernú techniku s ľudovými tradíciami, krstným otcom albumu sa stal bača z Dobrej Vody a krst albumu tým, že ho olízali ovečky, mohli diváci sledovať prostredníctvom telemostu.

Pesničky na albume charakterizoval Miško ako skladby britpopovo – rusko – cigánskeho typu, polovica z nich je ladená v etno – štýle. Časť piesní vznikla s použitím starých nahrávok ľudových pesničiek, tri sú duety Miška a Barbory Kolárikovej, na albume spolupracovali aj rómski hudobníci Kamil a City Boys a počuť tam klarinet aj skutočný rómsky akordeón.

19.11.2005 21:07:30

54

FOTORIPORT 49 Inzercia

nb54.indd 49

19.11.2005 21:07:43

54

50 KRÍŽOVKA www.aspekt.sk

Autor: české Ján Piaček muž. meno

1

Po vylúštení krížovky budú traja z vás odmenení knihami z vydavateľstva Aspekt. Správne odpovede nám zasielajte do 20. dňa v mesiaci na inzercia@notabene.sk.

Pripojte svoje celé meno a adresu, aby sme vám mohli zaslať výhru. Knihy z vydavateľstva Aspekt za vylúštenie krížovky z minulého čísla („...na zostrenie trestu desať deka šunkovej salámy.“): Jarmila Madárová, Košice, Adriana Lengyelová, Nové Zámky, Ladislav Gombos, Janík. Srdečne blahoželáme!

estónsky barytonista

cenné tvrdé drevo

značka žiletiek

NB

EČV Stará Ľubovňa

slovenský denník

Pomôcky: hromada, ruský SÁ, kopa revolucionár TASLAN, YA nem. voj. múzeum ŠPZ okr.

Trenčín

daruje

cudzokrajný plochá dravý kuchynská vták nádoba

vidina v spánku detský pozdrav

znoj

ŠK v Dunaj.

Strede

rieka v ČR

značka sodíka cudzie muž. meno

osobné zámeno rím. čís.

999

kočovník

turecký Pomôcky: ONEGA vojenský OTS hodnostár REMAL

možno, snáď

ruské ženské meno

Pomôcky: mravokárca AAA EČV DAM Trnavy KAPARA kód Turecka Anna (dom.)

maliarska hlinka epidémia juhoamer. kopytník

samec kozy aóni, po česky

NB

značka bária

spojka

mužské meno

hranica (lek.) druh vegety kód Argentíny

tlačová agentúra Turecka

stupeň (skr.)

časť rastlín, chumáč

ovocná záhrada rieka v Rusku

park kultúry a oddychu (skr.)

3 iba

opica (zried.)

dravý vták

príbytok včiel

značka pre nanotesla

prepracuj

hriadeľ

NB

typ ruských lietadiel

včielka z TV seriálu

poľská tlačová agentúra brazílsky tenista

narieka (bás.)

blato

nemecký člen

rímska minca

cudzokrajný tŕnistý ker plošná miera

mesto v ČR

základná číslovka

vojenský odvod

hrubá nylon. priadza

tesať, po česky

zástup, dav

mužské meno

2

cverny

NB

sínus (skr.) milibarn (zn.)

kód Vatikánu

obyčaj značka pneumatík ŠPZ lietad.

Afganistanu

starší slovenský herec

4

český básnik

papagáj

otrok (bás.)

politické útočisko

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z ôsmich distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Šéfredaktorka: Lito a tlač: Design: Manažment projektu:

Ditribúcia: Bratislava:

Košice: Banská Bystrica: Nitra: Prešov: Žilina: Levice: Piešťany:

Podporili nás:

nb54.indd 50

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Mgr. Jana Čavojská, 0903 546 742, 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, www.tripsoft.sk Sandra Tordová, riaditeľka OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Martin Opeta, zástupca riaditeľa OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk

OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, Sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Renáta Chovanová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Arcidiecézna charita, Adam Šepetka, 055/632 30 29, chsc@internetkosice.sk Slovenský Červený kríž, Zoltán Frasanelli, 048/415 36 85, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Daniel Závecký, 0903 965 216, risen@centrum.sk DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk.

JPK – Ježiš pre každého, A.Kmeťa 24, 934 05 Levice, Dušan Peter, dusan@jpk.sk UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Mária Vlkovičová, domum@kios.sk

Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt 19.11.2005 21:07:46

54

FOTORIPORT 51

nb54.indd 51

19.11.2005 21:07:54

Pošlite svojmu predajcovi Nota bene vianočnú pohľadnicu a prineste kúsok Vianoc do ulíc svojho mesta.

Pohľadnicu nájdete vo vnútri Nota bene.

Viac informácií na strane 19.

nb54.indd 52

19.11.2005 21:08:07