NOTA BENE 59

59 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

MÁJ ‘06

nb59.indd 1

24.4.2006 9:56:17

59

2 ŠPIÓN Urobiť divadlo a odísť do sveta

„Vyzerám dosť démonicky?“ spýtal sa čarodejník Ramon pri fotografovaní. Mágia je jedna z jeho vášní.

Mág

1

oman si vzal za svoje nové meno. Hovorí si Ramon Cortez. Tento pseudonym mu vymysleli šermiari, s ktorými istý čas nacvičoval predstavenia. Ramon je umelecká duša.

R

Nota bene predáva v Bratislave v Krasňanoch pri obchodnom dome.

Pochádza z Lučenca a podľa vlastných slov, je adoptovaný. „Už dlhé roky si nerozumiem s rodičmi. Asi od dvadsiatky som sa striedavo začal ocitať na ulici.

Väčšinou si však platím ubytovňu.

K rodičom chodievam len občas.

Potom sme si vzácnejší. Teraz mám dvadsaťdeväť.“ Ramon miluje Španielsko. K srdcu mu prirástlo najmä flamenco a choreografia.

Tancoval v súbore. Mal však pocit, že čoskoro začal stagnovať, a tak sa zveril do rúk majstra. Ten ho naučil za krátky čas oveľa viac. „Vyštudoval som na konzervatóriu hru na husle a neskôr diaľkovo aj tanec,“ hovorí.

Predaj pouličného časopisu pre neho znamenal nové skúsenosti a pomáhal mu najmä pri preklenutí najťažších období, keď zostal bez práce. „Postupne sa vďaka nemu dostávam vyššie. Vďaka novému divadlu Nota bene, ktoré momentálne nacvičujeme, spoznávam aj veľa úžasných ľudí,“ hovorí.

Ramon už má napísanú aj vlastnú hru. Ďalšia premiéra možno bude patriť práve jemu. „Je to čisto pohybové divadlo. Keď všetko dobre dopadne, chcel by som, aby sa začalo nacvičovať už budúci rok, a potom s tým chcem ísť aj niekam do zahraničia.“ Okrem umenia sa Ramon venuje aj ezoterike, ľudovému liečiteľstvu a vešteniu.

Mágia ho priťahuje. „Prihlásil som sa na Českú ezoterickú akadémiu. V lete začínam s prvým semestrom.“ Internet v priestoroch združenia pomáha Ramonovi udržiavať kontakt so svetom. „Hľadám si prácu a vybavujem poštu. Stále som však také veľké dieťa. Najviac ma pri tom láka umenie. Rád by som už mal aj prístav, v ktorom môžem zakotviť. Myslím, že to všetko raz príde.“ TEXT A FOTO: MARTIN ŠARAPATA

ČO MÁ RAMON VŽDY SO SEBOU? Hrebeň. „Ten určite nemám na umývanie zubov.“

3

2 V diári z roku 2005 má aj návrhy modelov šiat.

Peňaženka. „V tomto prípade uprednostňujem tučnejšie.“

4 Make-up. „Na tom nie je nič výnimočné. V civilizovanom svete sa líčia aj muži.“

nb59.indd 2

8

7

5 6 Rôzne perá. „Myšlienky si treba včas zapísať.“

Kalkulačka. „Kto mi to spočíta, keď to neurobím sám?“

Šperk z Ramonovej dielne. „Nestihol som ho dokončiť.“

10 Disketa. „Mám na nej zoznam knižnice predajcov Nota bene.

Dávam ju do poriadku.“

9 Titulná strana Ramonovej hry.

24.4.2006 9:56:48

59

Z OBSAHU 3 7 - 9 Téma

12 - 13 Do tucta

14 - 15 Reportáž

Chcete ísť von?

Pokojne spávam

Úzkoprofiloví muži

Vybrať sa do sveta na skusy ako Jano zo starej rozprávkovej knižky! Len tak, s batohom cez plece. To znie síce dobrodružne, ale veľmi rýchlo by ste sa mohli z tejto romantiky prebudiť a stratiť sa v sieti nespočetných tlačív, oficialít...

Sedeli sme dvaja na jednom sedadle, trmácali sa hore-dolu po poli a siali. Raz jačmeň, iný deň ovos, všetko podľa plánu.

Debatovali sme o všemožných veciach.

Zavše sme len tak mlčali, alebo počúvali rádio.

Podľa posledných prieskumov je na Slovensku týraná každá štvrtá žena. Až 65 percent opýtaných sa už stretlo s týmto druhom domáceho násilia. Týraná žena dokáže odísť od svojho tyrana a znova sa k nemu vrátiť v priemere až osemnásťkrát za svoj život...

17 Aha ich!

24 - 25 Metropola

28 - 29 Príbeh

Bestofka

Láskavá misia

V koncoch

Slobodná Európa prešla od svojho vzniku viacerými otrasmi a niekoľkoročné pauzy budili napriek ubezpečeniam podozrenie, že sa blíži koniec - dnes sa však znova cítia vo forme, čo potvrdzujú čerstvou novinkou Bestofka.

Vidieť rádovú sestru čapovať pivo, alebo v tričku s krátkymi rukávmi pridávať whisky do omáčky, to je na neuverenie. Posolstvo Ježiša Krista šíria v Svätom meste - Ríme a niekoľkých ďalších mestách sveta aj takýmto spôsobom.

O svojom detstve nechce rozprávať. „Nijaká svetlá chvíľka, ktorej by som sa mohla chytiť,“ komplikovane zo seba vydá Anna Petrová. Trpí poruchou reči, zajakáva sa a keď je rozrušená, trvá hodnú chvíľu, aby vyslovila slovo, ktoré má na jazyku.

FOTO NA OBÁLKE: ONDŘEJ PÝCHA, JURAJ SEDLÁK, DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu nb59.indd 3

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti napomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

24.4.2006 9:57:05

59

4 KONTAKTY EDITORIĂ L

SMS PRE PREDAJCOV 03.04.2006 12:26 dakujem predajcovi na savku ze ma spravil lepsim clovekom. dlho som ho prehliadala a on ma napriek tomu milo a uctivo pozdravil. nb som si kupila a slubujem ze si ho kupim aj nabuduce.

03.04.2006 12:35 Som tazko zdravotne postihnuta. Isla som od dcery a vnuka na autobusovu stanicu, bol tam velmi mily mlady predajca NB. Pekne podakoval a poprial mi hodne zdravia a pomohol mi dat NB do tasky. DAKUJEM MU, NECH ZOSTANE STALE TAKY MILY. MILA

LekĂĄrka Andrea Bol som na Slovensku len dvadsaĹĽ dnĂ­, bohuĹžiaÄž, ochorel som. Musel som Ă­sĹĽ do nemocnice a musel som tam zostaĹĽ tri týŞdne. Bola to infekÄ?nĂĄ klinika, takĹže som vĂ´bec nemohol chodiĹĽ von. Nemohol som sa ani pozeraĹĽ z otvorenĂŠho okna, lebo vonku bola straĹĄnĂĄ zima. Nemohol som robiĹĽ niÄ? okrem leĹžania na posteli.

Pustil som si rĂĄdio, ale nerozumel som, Ä?o hovorili, pretoĹže vĹĄetko bolo po slovensky.

CelĂ˝ deĹˆ na posteli. MĂ´j Ĺživot bol ako pes. VeÄžmi som sa nudil. Jeden deĹˆ bol pre mĹˆa ako celĂ˝ mesiac. Myslel som, Ĺže zomriem, alebo sa zblĂĄznim. Bol som Ä?aleko od mojej rodiny a krajiny. Nikto ma nemohol navĹĄtĂ­viĹĽ. Nemohol som sa stretnúż s kamarĂĄtmi, pretoĹže som bol v triede novĂ˝ ĹĄtudent a nepoznal som nikoho okrem mĂ´jho spolubĂ˝vajĂşceho a suseda. A nielen to bol mĂ´j problĂŠm. Mal som problĂŠm, aj keÄ? som chcel rozprĂĄvaĹĽ, alebo sa nieÄ?o opĂ˝taĹĽ lekĂĄrov a sestriÄ?iek. NaĹĄĹĽastie som stretol jednu mladĂş lekĂĄrku, ktorĂĄ vedela po anglicky. VolĂĄ sa Andrea. Hovorila so mnou o mojom problĂŠme a starala sa o mĹˆa ako sestra a dobrĂĄ lekĂĄrka. Nikdy na Ĺˆu nezabudnem. Jej spoloÄ?nosĹĽ som mal veÄžmi rĂĄd. KeÄ? sa mi poÄ?as hospitalizĂĄcie pokazil mobil, dala mi svoj. ÄŒo sa tĂ˝ka sluĹžieb v nemocnici, vĹĄetko bolo dobrĂŠ, len sa mi nepĂĄÄ?ili sluĹžby sestriÄ?iek, ktorĂŠ ku mne chodili len trikrĂĄt za deĹˆ.

Po dvadsiatich dvoch dĹˆoch ma prepustili. KeÄ? som sa vrĂĄtil na internĂĄt, vĹĄetci kamarĂĄti ma vĂ­tali. Bol som veÄžmi ĹĄĹĽastnĂ˝, Ĺže sĂş so mnou. To bol pre mĹˆa nezabudnuteÄžnĂ˝ deĹˆ na Slovensku.

POZOR! NenechĂĄvajte si pre seba, ak vĂĄm niektorĂ˝ z predajcov zdvihne nĂĄladu, alebo naopak, adrenalĂ­n. PoĹĄlite nĂĄm SMS na novĂŠ Ä?Ă­slo

0 9 1 5 779 746 AKZENT?EPA(OLDING V PDF 0-

Podporili nĂĄs:

06.04.2006 16:42 Chcela by som velmi pekne podakovat predajcovi cislo 891: pomohol si mi v tych najtazsich chvilach, poradil si mi vo vela veciach. dakujem. janka. a pomozem ti aj ja.

07.04.2006 16:23 Dna 4.4. som si kupila NB od predajcu pred Ikeou v BA. Predajca bol doslova dotieravy a ked som mu dala 40 Sk, ani sa nenamahal vydat mi. asi si uz NB nekupim...

09.04.2006 16:34 Chcem pozdravit prijemneho a slusneho predajcu Michala pri OD PRIOR v Piestanoch a popriat jemu aj ostatnym bezdomovcom, aby nestracali nadej a aby sa im podarilo najst si dobre miesto v zivote. Heide 16.04.2006 21:53 Pozdravujem predajcu Antona z Bajkalskej a jeho rodinu. Dakujem mu za jeho ustretovost!!! A snahu angazovat sa aj ako herec. Marian K. :) P.S. Viera dava chut zit a nevzdavat sa.

SHIVA PRASAD PAUDEL, AUTOR JE Z NEPĂ LU

KLIKNITE

SI

NA

NĂ Ĺ

NOVĂ?

www.

WEB

.sk

Chcete sa nauÄ?iĹĽ tancovaĹĽ latinsko-americkĂŠ tance?

S A L S A , B A C H ATA , M E R E N G U E PrĂ­Ä?te na kurz latinsko-americkĂ˝ch tancov pre zaÄ?iatoÄ?nĂ­kov od 7 do 77 rokov.

Kde: Cik Cak Centrum v PetrŞalke na Jiråskovej 3 Kedy: VŞdy v piatok od 19:00 do 20:00 Kontakt: Jaro Šipoť – tel: 0904 006 078 Cena: 50,- Sk/hodina

Inzercia

Agatex, s.r.o.

Výroba teflonových obrusov na mieru pre súkromnÊ osoby, reťtauråcie a inÊ stravovacie zariadenia.

MalopredajĹˆa: Cesta na ÄŒervenĂ˝ most 10 (neÄ?aleko PatrĂłnky) Tel: +421 2 5479 3795, agatex@agatex.sk, www.agatex.sk

nb59.indd 4

24.4.2006 9:58:06

59

KONTAKTY 5 REAGUJETE Ad: Lenka Chovanec, Michal Burza: Sedmičková partia, NB 57 ... „To my šme mali bardzo šťastie, že nam tak dobro bylo...“ Možno znie tento jazykový galimatiáš pôvabne pre uši odchované nemenej ľubozvučnou bratislavčinou, ale „východniarčina“ to celkom iste nie je.

Možno by majsterka slova s čudesným menom Lenka Chovanec mala predsa len písať, ako jej narástol zobák. ĽUDOVÍT PETRAŠKO, PREŠOV

Ad: Predajca Koloman: Milí čitatelia! NB 57 Pán Koloman Koki je klientom nášho Zariadenia sociálnych služieb pre občanov bez prístrešia v Poprade od 25. augusta 2005. Náš prvý kontakt bol 27. 4. 2005 v rámci monitoringu, ktorý sme vykonávali ako sociálni pracovníci v spolupráci s mestskou políciou, za účelom mapovania občanov bez prístrešia, ktorí sa zdržujú na území mesta.

Pán Koki sa zdržiaval na železničnej stanici.

Okamžite sme mu ponúkli pomoc, a to možnosťou poskytovania sociálnych služieb v zariadení. Pán Koki na túto pomoc reagoval až 25. 8. 2005 a už v uvedený deň bol v zariadení. Súhlasil so všetkými smernicami.

Počas jeho pobytu v zariadení mu bola

INZERÁTY PREDAJCOV Peťo, predajca z Laurinskej ulice, hľadá dentistu s dobrým srdcom, ktorý by sa za menší poplatok (má obmedzený rozpočet) občas pohral s jeho zdevastovaným chrupom. Kontakt: peter.sorat@post.sk

poskytnutá intervencia vo forme sociálneho poradenstva (vybavovanie starobného dôchodku, poskytnutie jednorazovej dávky v hmotnej núdzi). V zariadení mu boli vytvorené podmienky pre jeho umeleckú činnosť, mal denne k dispozícii komunitné centrum, v ktorom maľoval - nie je pravdou, že zariadenie musel opúšťať do 9. hodiny.

Pánovi Kokimu sme poskytli aj možnosť zvýšiť si príjem, a to formou predaja časopisu Nota bene. Taktiež nie je pravdou, že pán Koki je uznaný zdravotne ťažko postihnutým.

Spĺňa iba podmienky pre stav hmotnej núdze a starobného dôchodku.

ZARIADENIE SOCIÁLNYCH SLUŽIEB PRE OBČANOV BEZ PRÍSTREŠIA, LEVOČSKÁ 53, POPRAD

Ad: Ivica Wirghová: Nalejú? NB 57 Súhlasím takmer vo všetkom, čo bolo v článku. Ale nedá mi nereagovať na vetu: „Kto chce, spôsob si nájde.“ To určite... Ale zákony sú na to, aby sa dodržiavali! Hlavne preto, aby chránili práve nedospelých, aby v čase, keď ešte „nebyť srab“ je podstatnejšie ako čokoľvek, mal ten mladý človek prístup k alkoholu sťažený.

Môj 15-ročný syn sa k alkoholu dostal na lyžiarskom. Alkohol im v pohode predali v miestnom pohostinstve, koľko chceli, naliali pivo, destilát, čokoľvek. Veď predsa peniaze vládnu svetu, zisk nadovšetko! Viacero „detí“

bolo opitých, aj môj syn po prvom kontakte s tvrdým alkoholom mal okno. Pedagógovia to riešili pokarhaním riaditeľom školy. Kde boli pedagógovia vtedy? Ako je možné, že niekto im ten alkohol predal? Čo keby v surovej januárovej zime niekto z nich vyšiel von a zamrzol? Aj vtedy povieme „kto chce, spôsob si nájde“, a dáme ruky preč?!

Tento postoj autorky článku je zarážajúci.

Možno keby mala sťažený prístup k alkoholu, nepila by od svojich 15 rokov pivo. Do štádia, keď si v súčasnosti uvedomuje škodlivosť spomínaných závislostí, by možno dozrela bez týchto znalostí. A práve na to je spomínaný zákon! ĽUDOVÍT PETRAŠKO, PREŠOV

Ad: Jana Cviková: Ťahať boha za nohy, NB 57 Dovoľujem si vám oznámiť, že číslo 57 - marec 06 vášho časopisu je posledným, ktoré som si kúpil. Je mi to veľmi ľúto, pretože som si ho kupoval pravidelne a čítal som ho rád. Dôvodom je článok pani Cvikovej Ťahať boha za nohy.

Nechcem a ani nebudem naň reagovať konkrétne, pretože vlastne ani nie je na čo. Pani Cviková totiž píše všeobecne o problematike, ktorej vôbec nerozumie.

Zato ale „ostro tne do živého“. Čím menej odbornosti a taktu, tým viac bezočivej arogantnosti. ĽUDOVÍT FARKAŠ Reakcie z priestorových dôvodov krátime.

Na vysokej nohe

Kto daruje detské oblečenie pre novorodeniatko? Ďakujem. Kontakt: Katarína, Bezručova ul.

– Poliklinika; tel: 0902 828 463 Prosím o darovanie ošatenia pre bábo 0 – 1 rok, vrátane zavinovačky s vložkou. Zároveň prosím o darovanie kočíka - trojkombinácie. Prípadne kúpim za symbolickú sumu. Ďakujem. Kontakt: Daniela, Zochova ul. – podchod; tel.

– výdajňa: 02/52 62 59 62 do 17.00 h.

nb59.indd 5

Predajca Roman a šťastlivec Martin, ktorému exotickú hostinu vyhrala manželka Michaela, spolu debatovali o živote. SMS sa Michaela rozhodla poslať po ich spoločnej skúsenosti s predajcom, ktorý by im ochotne predal časopis bez zisku aj za cenu, za ktorú ho kúpil.

FOTO: MARTIN ŠARAPATA

To ste ešte nezažili! Dobrá večera s predajcom, ktorého si vyberiete, v najexotickejšej reštaurácii u nás! Stopercentne indická reštaurácia Krishna v Dome kultúry Trnávka s pravými indickými lahôdkami, ktoré pripravujú praví indickí kuchári, prichádza s jedinečnou ponukou! Spomedzi SMSiek, ktoré nám posielate, vyžrebujeme každý mesiac jedného šťastného odosielateľa, a ten zažije autentickú chuť diaľok naplno!

24.4.2006 9:58:26

59

6 KAUZA rozhovor na tému sociálnych služieb pre bezdomovcov sme požiadali ministerku práce, sociálnych vecí a rodiny Ivetu Radičovú. Ministerstvo práce (MP) prisľúbilo spoluprácu so samosprávami a mimovládnymi organizáciami, ktoré sa zaviazali spolupracovať pri budovaní zariadení pre ľudí bez domova.

O

Ministerka práce o probléme bezdomovectva

Radičovej rady Aké financie môžu mestá a obce využiť na sociálne služby pre bezdomovcov? Myslíte si, že sú dostatočné?

– Okrem peňazí, ktoré majú vo svojich vlastných rozpočtoch, je MP pripravené podporovať sociálne služby svojou každoročnou grantovou schémou, prostredníctvom Fondu sociálneho rozvoja a aj cez Európsky sociálny fond. Kombinácia týchto zdrojov spolu so zdrojmi samospráv môže pomôcť vytvoriť funkčnú sieť sociálnych služieb pre ľudí bez domova.

Podľa zákona majú samosprávy poskytovať sociálnu pomoc bezdomovcom.

Bratislava má sedemnásť mestských častí plus magistrát, fungujú aj vyššie územné celky. Kto má teda za čo zodpovednosť? Sú kompetencie definované dostatočne jasne?

– Časť sociálnych služieb prešla do kompetencie samospráv nie preto, že by sa štát chcel zbavovať zodpovednosti, ale najmä preto, že samosprávy najlepšie poznajú potreby svojej lokality. Problém bezdomovectva si vyžaduje decentralizované riešenia. Preto je ťažké určiť nástroje z pozície centrálnej vlády. Navyše, dnes okrem VÚC a samospráv poskytuje obrovský rozsah pomoci tretí sektor, na ktorý sa deleguje výkon v tejto oblasti.

Toto je správna cesta k tomu, aby sme získali rýchle, kvalitné a efektívne služby.

Lepším riešeniam a koordinácii by pomohlo, keby mimovládne organizácie vytvorili spoločnú asociáciu tak, ako je to bežné v zahraničí. Asociácia by bola partnerom na vyjednávanie s inými subjektmi, na vzájomnú výpomoc a na výmenu informácií a databáz.

Kto je podľa vás bezdomovec? Objaví sa v novom zákone o sociálnych službách jeho definícia? Aká?

nb59.indd 6

– Pripravovaný zákon o sociálnych službách definuje najmä činnosti a aktivity, ktoré majú pomôcť ľuďom bez domova. Ide o celý balík služieb od prevencie, poradenstva, terénnej sociálnej práce, a predpokladá budovanie rôznych typov zariadení.

Obsahuje cestu komplexnej integrácie ľudí bez domova do spoločnosti. Služby musia byť preto kombináciou prevencie, akútnej pomoci a následnej integrácie.

Aké sociálne služby pre bezdomovcov podľa vás na Slovensku chýbajú?

– Pozornosť u nás sa sústreďuje najmä na budovanie zariadení pre pomoc v akútnej krízovej situácii. Vo svete však existuje celý rad zariadení sociálnych služieb, ktoré pomáhajú podľa toho, v akej situácii sa občan ocitne. Obsahuje ich aj pripravovaný zákon o sociálnych službách. Sú to najmä útulky, nocľahárne, domovy pre osamelých rodičov, domovy na polceste a azylové domy. Útulky poskytujú sociálne služby ako ubytovanie, podmienky na vykonávanie osobnej hygieny, na prípravu stravy, sociálne a právne poradenstvo na prechodný čas tomu, kto sa ocitne v nepriaznivej sociálnej situácii, kto je bez prístrešia a nemôže svoje doterajšie bývanie užívať. Nocľahárne poskytujú ubytovanie jednorazového charakteru a utvárajú podmienky na vykonávanie základnej osobnej hygieny ľuďom, ktorí stratili bývanie, alebo ho nemôžu užívať a kvôli nepriaznivej sociálnej situácii nemajú možnosť iného ubytovania. Domovy pre osamelých rodičov poskytujú ubytovanie a poradenstvo osamelému rodičovi s dieťaťom, ktorých život alebo zdravie sú ohrozené, alebo ak je ohrozená výchova dieťaťa a osamelým tehotným ženám, ktoré sa ocitli v sociálnej núdzi, spôsobenej stratou rodinného

prostredia. Domovy na polceste poskytujú sociálne služby najmä ľuďom po skončení pobytu v inom zariadení a tým, ktorí boli prepustení z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby. V domove na polceste sa poskytuje ubytovanie a pomoc pri začleňovaní do prirodzeného sociálneho prostredia, utvárajú podmienky na vykonanie základnej osobnej hygieny, prípravu stravy, sprostredkúva kontakt s rodinou a pomoc pri obnove sociálnych väzieb, vykonávajú sociálne programy zamerané na motiváciu k získaniu a udržaniu zamestnania a ďalšieho bývania. Azylové domy na prechodný čas poskytujú sociálne služby ako ubytovanie, psychologické a sociálne poradenstvo, krízová intervencia, sociálne programy zamerané na motiváciu k zachovaniu a udržaniu zamestnania a bývania, najmä obetiam násilia. Všetky typy sociálnych služieb by mala zriaďovať samospráva a prevádzkovať by ich mala prostredníctvom občianskych združení či charitatívnych organizácií. Nie je dôvod, aby na Slovensku vo všetkých ôsmich krajských mestách, ktoré sú zároveň sídlami VÚC, takéto zariadenia nevznikli.

MP dostane od ministerstva obrany do správy nevyužité budovy. Bolo by ich možné využiť ako priestory na sociálne služby pre bezdomovcov?

– Ministerstvo nevyužité armádne objekty postupne uvoľňuje a ja verím, že čoskoro sa z nich stanú práve zariadenia sociálnych služieb pre občanov v krízovej situácii.

TEXT: DAGMAR CANISOVÁ, AUTORKA SI MYSLÍ, ŽE POVEDANÉ JE TO VŠETKO VEĽMI PEKNE, LEN ABY TO FUNGOVALO AJ V PRAXI FOTO: ELZA BRAUNOVÁ

24.4.2006 9:58:42

59

TÉMA 7 Dobré rady nad zlato pre tých, ktorí si chcú v lete zarobiť v zahraničí

Chcete ísť von? ybrať sa do sveta na skusy ako Jano zo starej rozprávkovej knižky! Len tak, s batohom cez plece. To znie síce dobrodružne, ale veľmi rýchlo by ste sa mohli z tejto romantiky prebudiť a stratiť sa v sieti nespočetných tlačív, oficialít, jazykovej bariéry a finančných problémov. Či už idete za prácou, alebo len ,,okukať“ svet, pripravte sa na všetko! A teraz nemám na mysli nepremokavé topánky ☺. Žiadna super agentúra vám neponúkne dokonalý balíček služieb.

Ak sa teda chystáte do Írska alebo Veľkej Británie, nechajte si poradiť od tých, čo to skúsili na vlastnej koži.

V

Írsko Ak sa niekto chystá vycestovať do zahraničia, určite by si mal dopredu zistiť informácie, kde, čo a ako vybaviť.

Takisto je dobré vedieť, na koho sa obrátiť v prípade problémov.

Také všeobecné veci ako hotovosť, guráž a kus šťastia platia ako pre Írsko, tak aj pre iné krajiny. Základná informácia na začiatok: bez dostatočnej úrovne angličtiny sa sem radšej veľmi netlačte.

Prvé, čo si budete musieť vybaviť po pricestovaní do Írska, je PPS číslo - niečo ako na Slovensku rodné číslo. Bez toho vás v mnohých firmách ani nezamestnajú.

Toto číslo si vybavíte na úrade, ktorý prislúcha vášmu miestu bydliska. Bez bydliska vám ho nedajú. Ku vydaniu PPS potrebujete potvrdenie adresy (účet s vaším menom, alebo potvrdenie od majiteľa domu, doložené účtom na jeho meno s adresou).

Po vyplnení formulára to oficiálne trvá do desiatich dní, kým vám PPS dôjde poštou, v praxi to zvykne byť rýchlejšie.

Slováci sa v zahraničí často zamestnávajú v gastronomických službách. Má to svoje výhody – okrem platu dostávate aj „dýžko“.

nb59.indd 7

24.4.2006 9:58:51

59

8 TÉMA Partia murárov z východného Slovenska na stavbe v Slovinsku. Domov sa dostanú len zriedka a makajú šesť dní v týždni, ale zarobia.

Potrebujete niekde bývať. Máte viacero možností: buď si zoberiete do prenájmu celý dom, alebo apartmán, alebo bude „šérovať“ (zdieľať) iba izbu. Cena ubytovania závisí od umiestnenia, čiže čím bližšie k Dublinu, tým drahšie. Pripravte sa na to, že súkromia si asi veľmi neužijete. Byty a domy sú väčšinou malé a pokiaľ sú dva páry ubytované vedľa seba, tak často používané sádrokartónové steny im pripravia mnoho zaujímavých chvíľ.

Aby ste mali aspoň akú - takú predstavu, tak cena dvojizbového apartmánu sa pohybuje od 1000 EUR mesačne.

Rád by som ešte upozornil na realitné kancelárie, ktoré prenajímajú izby, domy a byty. Dávajte si pozor na to, akú zmluvu podpíšete. Veľmi dobre si ju prečítajte a nechajte si vysvetliť všetko, čomu nerozumiete. Zvyčajne sa zmluvy uzatvárajú na jeden rok s tým, že ak sa rozhodnete odísť skôr, ako zmluva vyprší, prídete o depozit, ktorý musíte uhradiť pri uzatvorení zmluvy a väčšinou je vo výške mesačného nájmu.

Jedna dobrá rada pre uchádzačov o prácu: posielanie životopisov poštou a čakanie na odpoveď tu veľmi nefunguje, a ak funguje, tak to trvá dosť dlho. Skôr si nájdete prácu, ak budete chodiť z firmy do firmy a svoju žiadosť vyplníte tam a počkáte si na prvý telefonický kontakt, ktorý tu väčšinou slúži ako selekcia záujemcov. Na tomto telefonickom interview si dajte záležať.

Chcel by som vyzdvihnúť ešte tzv. „emergency tax“, t. j. daň, ktorú vám budú strhávať, až kým si nevybavíte registráciu na daňovom úrade cez formulár 12A. Môžete ho poslať sami, alebo to za vás môže vybaviť mzdové oddelenie vášho zamestnávateľa. Emergency tax je 42 percent z vašich príjmov, čiže vám zoberú skoro polovicu z toho, čo zarobíte. Ale nebojte sa, po vybavení záležitostí na daňovom úrade vám dane vrátia a verte mi, to bude radosť, keď sa tak stane.

Možno ste už počuli o tom, že v Írsku nezoženiete niektoré potraviny, na ktoré sme zvyknutí zo Slovenska. Napríklad strúhanka, paštéty, sušená fazuľa a podobne. A práve preto tu vzniklo veľa „európskych“ obchodov – sú to väčšinou poľské a ruské obchody, kde si môžete zadovážiť veľmi podobné potraviny. V centre Dublinu je ich naozaj dostatočné množstvo a po jednej prechádzke ich nájdete bez problémov.

Máte chuť sa stretnúť s inými Slovákmi?

Tak vám môžem odporučiť pub Living room v centre Dublinu, kde sa každú sobotu večer stretávajú Slováci a Česi.

Je to miesto, kde môžete spoznať nových krajanov a podebatovať s nimi a poprípade sa aj poriadne zabaviť. Že vy nebudete

nb59.indd 8

v Dubline a ani v jeho okolí? Tak potom je tu ešte možnosť virtuálneho stretnutia vďaka internetovému rádiu EXIL, ktoré vzniklo špeciálne pre slovenskú a českú komunitu žijúcu v zahraničí. Stačí ak navštívite www. radio.exil.sk.

Veľká Británia Veľká Británia a zvlášť Londýn sa stáva čoraz častejšie miestom, kam idú mladí ľudia hľadať svoje šťastie. Niektorí tu našli dobre platenú prácu, iní sa vrátili s ovisnutým nosom do bezpečnej náruče rodného Slovenska.

Mnohí si sem prišli overiť svoje možnosti a schopnosti, alebo sa zdokonaliť v reči. Tak či onak – Anglicko už nie je to, čo bývalo.

Na ulici bežne počuť našu ľubozvučnú rodnú reč (aj nadávky) a ak ste sem prišli s priateľmi alebo rodinou, chýbať vám tu už nebude naozaj nič (možno len viac slnečných

dní). Kým pred pár rokmi Slováci žijúci v tejto krajine len snívali o potravinách „made in Slovakia“, dnes už je aj toto realitou.

Mnohé obchody sú zamerané na európske potraviny, a tak si priamo v Londýne môžete vychutnať slovenské Granko, krupicovú kašu a paštéty. Ak vám chýbajú slovenské diskotéky a naše hity, zájdite si na King´s Cross. Tam sa raz do mesiaca vyšantíte na Elánovky, Michala Davida a iné československé pesničky. Hneď pri vchode vám po zaplatení dajú Horalku a vy máte pocit, akoby ste držali kúsok domova. Guláš, ktorý sa podáva v rámci vstupného, nechutí tak úžasne ako domáci, ale každý návštevník ho vychutnáva s myšlienkou na domov.

Londýnske diskotéky zatvárajú omnoho skôr ako tie na Slovensku a našinec by zábavu rád potiahol až do svitania. Musí sa však zmieriť s tým, že ďalšia česko-slovenská party bude až o mesiac.

24.4.2006 9:58:59

59

TÉMA 9 Richard Barták, 26 Majte dostatok informácii o Veľkej Británii.

Agentúry zámerne zamlčujú niektoré fakty, môžu zmeniť termíny, miesto, kde budete ubytovaní... Nie vždy dostanete to, čo ste si zaplatili. Nútia vás platiť balíčky služieb, ktoré v podstate nič neposkytujú. Oplatí sa pracovať legálne a vybaviť si všetky doklady, ktoré sa dajú. Keď dodržiavate ich pravidlá, nebudete mať s Anglickom nikdy problémy, čo sa týka úradov (home office, bankový účet, vodičský preukaz, NINO - national insurance number).

Angličtina je tu naozaj veľmi dôležitá, preto sa na začiatok oplatí chodiť do školy. Ak viete dobre po anglicky, nie ste odkázaní na „donkey work“, ktorú tu prevažne robia Poliaci a zbytok východnej Európy.

Prineste si dostatok libier na pokrytie mesačných výdajov. Hľadanie práce môže trvať aj niekoľko týždňov a taktiež musíte rátať s pomerne vysokým cestovným a nájomným. V Londýne je zaužívané ubytovanie na share housoch. Má to aj pozitíva – je to lacné ubytovanie a vždy sa tam nájde niekto, kto môže pomôcť s prácou, prípadne dať užitočné informácie.

Takže sa nezľaknite, keď vám v agentúre zahlásia, že budete bývať v dome s desiatimi ľuďmi.

Neberte si drahé veci. Všetko, čo potrebujete, sa tu dá pomerne lacno kúpiť.

Ak ste v zahraničí, je dobré byť flexibilný.

Zbytočne veľa vecí môže byť prekážkou pri sťahovaní.

Pobaľte si základné lieky. Zdravotnícka starostlivosť je na mizernej úrovni.

Všetko to, čo potrebujete v Anglicku, však aj tak závisí od toho, aké máte plány a ako dlho chcete zostať. Pribaľte si dobrý anglický slovník a MP3 prehrávač, spríjemní vám časté cestovanie – dochádzanie za prácou. Hlavne metro je frustrujúce, ak cestujete na opačný koniec Londýna.

Život vo veľkomeste však nie je len zábava. Často ide o prežitie (finančné) a každý sa snaží nájsť si ten svoj kúsok sveta.

Najlepšie to vedia tí, ktorým sa to podarilo:

Jana Babicová, 23 Myslím, že v prvom rade by si mal každý, kto sa na cestu chystá, uvedomiť, že to nie je prechádzka ružovou záhradou – aj napriek tomu, že sú tu Slováci. Podľa vlastných skúseností, tak možno dvaja ľudia z desiatich by ti pomohli. Na začiatku je všetko dosť zložité, napríklad nájsť si prácu, plus angličtina. Najnutnejšie je zobrať si čo najviac pozitívnej energie, lebo tu ju budete potrebovať. Veľmi užitočný je spacák. Ak chcete pracovať ako čašník, prineste si so sebou čierne nohavice a topánky, biele košele a motýlika. Bez tejto výbavy vás málokde zamestnajú, len

nb59.indd 9

niektoré reštaurácie poskytujú uniformy. Ak neovládate angličtinu, prineste si poriadny slovník. Na začiatok budete potrebovať peniaze, aby ste mohli niekde začať žiť a tiež odvahu – netreba sa báť! Držím palce všetkým, čo sa sem chystajú.

Petra Hamranová, 21 Nedôverujte slovenským spoločnostiam, ktoré sľubujú, že pomôžu s hľadaním práce vo Veľkej Británií. Väčšinou sa vám po príchode obrátia chrbtom. Majte vopred vyjasnené ubytovanie! Zohnať ubytovanie za dobrú cenu sa v prvý deň po príchode nedá.

Majte dobre prepracovaný životopis a doneste si dobré referencie. Užitočné sú aj anglické certifikáty.

Pri zriaďovaní účtu sa môžu hodiť výpisy zo slovenskej banky.

Jana Lindenthálová, 30 Neberte si cenné veci – Londýn je divoké mesto. Je to dosť o peniazoch, každý hrabe do vlastných vreciek. Vlastne nič extra netreba: slovník, adaptér (majú odlišné zásuvky) a fľašku rumu, pri ktorom si spomeniete na domov. Je tu ťažké zohnať napríklad úžasný slovenský či český chlieb, takže pokiaľ ste na jedlo, niečo si pribaľte.

Ak chcete v Londýne pracovať, je dobré si vypracovať životopis podľa tipu práce, o ktorú sa chcete uchádzať. Nápomocné sú často aj referencie a odporúčania. Chcú ich úplne všade, aj na obyčajnú upratovačku.

Veľa šťastia - good luck ☺.

TEXT: ANDREA JANOTKOVÁ, AUTORKA MILUJE CIBUĽU, LACI ZIMANYI, AUTOR MILUJE, KEĎ SA NIEČO DEJE FOTO: DAGMAR CANISOVÁ, AUTORKA MILUJE SVOJHO PRIATEĽA

24.4.2006 9:59:05

59

10 3SEKTOR

Deväť adoptovaných z Kábulu

Vďaka iniciatíve veliteľa slovenského kontingentu ISAF, majora Ladislava Kisela, sa slovenská jednotka rozhodla adoptovať si deti z Aschiany. V novembri minulého roka mi major Kisel odovzdal 520 dolárov, ktoré medzi sebou vyzbierali všetci sedemnásti vojaci jednotky. Táto suma umožnila dvom deťom, dvanásťročnej Zjagul a desaťročnému Hussajnovi, navštevovať Aschianu celý rok. Ich rodiny dostali z príspevku 20 dolárov mesačne, ak sa zaviažu posielať dieťa do školy. Základné vzdelanie a zručnosti, ktoré deti v Aschiane získajú, im neskôr pomôžu zarábať si inak ako pouličným predajom.

Od novembra minulého roka sa správa o adopciách rozšírila a naša organizácia sa momentálne stará o deväť adoptovaných polosirôt z Kábulu a blízkeho okolia.

V programe je zaradených päť dievčat a štyria chlapci. Vojaci slovenského kontingentu si pod svoje krídla v januári zobrali ešte desaťročného Jamshida a chorvátska jednotka zasponzorovala

Kontingent „matiek“ kupinka detí si zvedavo obzerá exotické vtáky v klietkach. Áno, aj v Kábule je zoologická záhrada, zanedbaná, ale je. Pre afganské deti je toto miesto zázračným kútikom v polozrúcanom, takmer nepretržite zaprášenom meste.

S

v ohrození v Afganistane realizuje od roku 2004 z prostriedkov slovenskej oficiálnej rozvojovej pomoci SlovakAid. Vojaci občas vídavali pred bránou základne alebo za plotom opustené deti a na prvý pohľad bolo jasné, že práve ony patria k najzraniteľnejšej skupine. Boli bosé, špinavé a kvôli cukríkom, ktoré im niektorí vojaci hádzali z okien svojich vozidiel, boli ochotné vbehnúť pod kolesá auta.

vzdelanie trinásťročnej Kadiry, osemročnej Noorie a desaťročného Umaida. Na ďalšie tri deti prispeli priaznivci našej organizácie, ktorí sa o adopciách dozvedeli prostredníctvom webstránky alebo z môjho rozprávania.

MARCELA ONDEKOVÁ, ČLOVEK V OHROZENÍ, KÁBUL WWW.CLOVEKVOHROZENI.SK WWW.ASCHIANA.COM

Väčšina z nich prežila polovicu svojho života v utečeneckom tábore v neďalekom pakistanskom Pešaváre, kam ich rodiny ušli počas vlády Talibanu. A v utečeneckých táboroch sa podobné radosti ako je návšteva ZOO nekonajú... Tieto deti sa donedávna potulovali po uliciach a zarábali si na živobytie predajom plastových obalov, žuvačiek, zápaliek, alebo sa jednoducho snažili vyžobrať pár afgánov od okoloidúcich a za mesiac mohli zarobiť okolo 20 dolárov. Teraz navštevujú kábulské centrum pre deti ulice Aschiana.

Organizácia Aschiana prevádzkuje šesť centier pre vojnové siroty a polosiroty a v roku 1995 rozbehla program adopcií.

Väčšina vojakov sa nedostane za brány vojenských základní a o živote v Afganistane sa dozvedajú iba sporadicky - z filmov, fotografií alebo z rozprávania ľudí, ktorí medzi Afgancami žijú a pracujú. Pri jednom z podobných stretnutí na vojenskej základni na kábulskom letisku sme sa so slovenskými vojakmi rozprávali o projektoch, ktoré naša mimovládna organizácia Človek

nb59.indd 10

24.4.2006 9:59:12

59

3SEKTOR 11 Bôby, ktoré prinášajú peniaze

Kakaový fair trade poločnosť EZA Fairer Handel GmbH je najväčším dovozcom fair trade výrobkov v Rakúsku a bola založená už v roku 1975. Celý jej zisk putuje na posilnenie a rozvoj spravodlivého obchodu. Riadi sa heslom „Obchod namiesto pomoci“ a v tomto zmysle zlepšuje pomocou predaja férovo obchodovaných výrobkov životné a výrobné podmienky v rozvojových krajinách.

S

Jedným z dodávateľov EZA je družstvo EL CEIBO z Bolívie. Dodávajú suroviny na čokolády, kakaový prášok a čokoládový Yogi-čaj, pochádzajúce z ekologického poľnohospodárstva.

El Ceibo „Môj otec pestoval kakaovníky na troch hektároch pôdy. Kakaové plody sme otvárali a jedli bielu dužinu, bôby sme vyhadzovali. Nepoznali sme ich cenu, a aj tak ich bolo príliš málo na to, aby sme ich mohli predávať. Až neskôr som pochopila, že bôby prinášajú peniaze,“ hovorí Ana Maria Condori z El Ceibo.

To, o čom rozpráva, sa udialo pred dvadsiatimi rokmi. Dnes je jednou zo zakladajúcich členov kakaového družstva El Ceibo. Spolu s ňou boli v 60. rokoch minulého storočia kvôli nedostatku pôdy presídlené tisícky rodín z oblasti Altiplano, z mesta ležiaceho v nadmorskej výške 4000 metrov, do nižšie položenej amazonskej oblasti. Museli sa naučiť pestovať kakao.

Nádeje na lepšie životné podmienky boli spočiatku sklamaním, zisky z pestovania a predaja kakaa neprichádzali. „Ľudia

nevedeli nič o cenách na svetovom trhu. Tie boli relatívne vysoké, ale ľudia predávali kakaové bôby obchodníkom, ktorí im za ne platili oveľa menej. Odkedy sme začali spolupracovať s alternatívnymi obchodným organizáciami, podstatne sa zlepšila hospodárska situácia,“ rozpráva jeden z predstaviteľov družstva. Vyššia a garantovaná minimálna cena, ktorá chráni producentov predovšetkým pred veľkými poklesmi cien na svetovom trhu, je iba jedným z aspektov spravodlivého obchodu. Poradenská činnosť a ďalší spoločný rozvoj produktov posilňuje poškodených producentov a otvára im nové trhové postupy.

Sladká kvalita Tak sa od polovice 80. rokov dostáva spracovaný a zabalený kakaový prášok z vlastného závodu El Ceibo v La Paz na európsky trh. Začiatkom 90. rokov ho nasledovala prvá férovo predávaná čokoláda na svete. Od roku 1998 má jej sladká chuť čistú biokvalitu odvodenú od spolupráce s bioproducentmi v rozvojových a rozvinutých krajinách, férovými obchodnými organizáciami

v Európe a inováciám nakloneným výrobcom čokolády zo Švajčiarska.

El Ceibo prežilo. Ba čo viac, vyše 800 základných družstiev, ktoré združuje, vybudovalo samosprávny systém produkcie a predaja. Väčšina družstevníkov obrába svoju pôdu samostatne, niektoré družstvá hospodária spolu. Kvôli obmedzeným finančným zdrojom používali už od začiatku v El Ceibo málo chemických prostriedkov.

Desať rokov po založení tak nasledoval vedomý a plánovaný prechod na ekologické poľnohospodárstvo, ktoré nepoužíva žiadne chemikálie.

PETRA ĎURIŠOVÁ, AUTORKA ČERPALA Z WWW.ECA.CC Ekoporadňa Živica Vysoká 18 81106 Bratislava www.ekoporadna.sk Ďakujeme Ekoporadni Živica za fair – trade kávu pre našich predajcov.

Červená karta vykorisťovaniu Spravodlivý obchod (Fair Trade) ochraňuje práva detí. V sobotu 13. mája 2006 sa v duchu tohto posolstva budú niesť najrôznejšie aktivity stoviek fair trade obchodíkov po celej Európe. Červenú kartu vykorisťovateľskej detskej práci budú môcť ukázať nielen deti vo veku od 8 do 12 rokov, pre ktoré je kampaň určená, ale všetci srdcom mladí a zapálení pre futbal.

Do roku 1996 šilo futbalové lopty v Pakistane, v krajine produkujúcej najviac futbalových lôpt na svete, približne 17 000 detí mladších ako 12 rokov. Vďaka práci aktivistov v oblasti ľudských práv sa situácia zmenila. Sotva tu už existuje detská práca.

Kidz@work, slogan kampane, má viacero

nb59.indd 11

významov. Myslia sa ním v prvom rade pracujúce deti. Ale v prenesenom zmysle aj: Deti sú aktívne. Označenie „@“ má deti doviesť na stránku www.kidz-at-work.net, kde nájdu ďalšie informácie.

Tým, že spravodlivý obchod platí spravodlivé ceny a ponúka dlhodobé partnerstvá, môžu producenti v menej rozvinutých krajinách pracovať a vybudovať si istú a trvalú budúcnosť.

Na splnenie požiadaviek spravodlivého obchodu ponúkajú európske fair trade obchodíky svojim zákazníkom možnosť ukázať červenú kartu vykorisťovateľskej detskej práci. Tieto červené karty sú viac ako len súťažným kupónom. Začiatkom

júna budú pri príležitosti finále Svetových majstrovstiev škôl vo futbale červené karty, zozbierané z celej Európy, súčasťou umeleckej výstavy s názvom Červená karta za vykorisťovateľskú detskú prácu.

Fairtrade Slovakia sa so svojím obchodíkom s názvom Spravodlivý svet (Stará tržnica, Námestie SNP, Bratislava) zapojí do európskej kampane proti vykorisťovateľskej detskej práci. Pozýva vás a vaše deti stráviť druhú májovú sobotu špeciálnymi futbalovými aktivitami v spoločnosti Anny a Toma, ústredných postavičiek kampane.

Viac informácií nájdete na www.fairtrade.sk.

DARINA MAŇUROVÁ

24.4.2006 9:59:29

59

12 DO TUCTA

Rád som užitočný, hovorí Ján Dian – traktorista

Pokojne spávam edeli sme dvaja na jednom sedadle, trmácali sa hore-dolu po poli a siali. Raz jačmeň, iný deň ovos, všetko podľa plánu. Debatovali sme o všemožných veciach. Zavše sme len tak mlčali, alebo počúvali rádio.

Napadlo nám, že by sme na okrúhle výročie svadby mohli pre jeho manželku vysiať uprostred poľa veličizné srdce.

S

Pravdaže, len teoreticky. Prekvapilo ma, že aj keď sú jeho súkromné dejiny spojené viac-menej s družstvom, práca ho stále baví.

Deň trávi v montérkach, ešte jakživ nebol pri mori. Hovorí, že žije normálny, ustálený život. Človek, akých je milión. Nesťažuje sa, hoci peňazí nemá nazvyš. Má štyridsaťšesť rokov, dve deti – syna a dcéru, manželku, s ktorou si rozumie, aj keď ako vedúca predajne potravín zarobí viac ako on. Snaží sa byť spokojný. Ján Dian. Traktorista.

Traktor vám pristane. Dozaista ste sa na družstve narodili. Hádam správne?

- Ste blízko. Rodičia pracovali na družstve celý život. Mama bola dojička, otec šofér.

Vozil robotníkov do práce a deti do školy.

Bývali sme v bytovke hneď pri družstve,

nb59.indd 12

mali sme ho pod nosom, rovno za oknami.

Strávil som tam detstvo.

Kedy ste prvý raz sedeli za volantom traktora?

- Ešte ako decko. Najväčší traktor za komunizmu bol ruskej výroby. Dalo sa s ním robiť všetko. Mal tristo koní a sám som ho dokázal šoférovať už ako jedenásťročný. Jazdil na ňom kamarát, ktorý ma cez prázdniny učil orať a siať. Prirástlo mi to k srdcu.

Odkedy pracujete na družstve?

- Od šestnástich rokov. Keď som dostal prvú výplatu, ktorá v stokorunáčkach pokryla celý kuchynský stôl, prinútilo ma to robiť. Zarobil som dvetisíc korún, čo bol v tom čase slušný peniaz. Ako dnes dvadsaťtisíc. Pracovať bolo lákavé.

Škola vás nebavila?

- Koho škola baví? Na základnej som sa učil veľmi dobre. Moji učitelia chceli, aby som išiel na chemickú priemyslovku.

Vysnívané povolanie som nemal. S tromi kamarátmi z partie sme sa však prihlásili na „hnojarinu“ do Mojmíroviec. Ani jeden z nás sa nevyučil. Po roku sme sa s rodičmi presťahovali, a tak som nastúpil na družstvo v Stupave. Začal som si robiť vodičský preukaz na traktor, nákladné auto a autobus. Na školu som už nemal čas.

Rodičia sú spokojní, že ste pokračovali v ich šľapajach?

- Čo mohli robiť? Chceli mať zo mňa študovaného človeka. Mám ešte troch súrodencov, ale iba ja som sa utiahol na družstvo. Som taká čierna ovca rodiny.

A čo vaše deti? Družstvo ich neláka?

- Kdeže! Dcéra študuje vysokú školu, syn to na družstve aj skúšal, ale nemá k tomu vzťah. Mladá generácia vyrastá pri počítačoch, práca na traktore nikomu nevonia. Mňa to bavilo odmalička. Keď som

24.4.2006 9:59:29

59

DO TUCTA 13 V Nota bene číslo 55, január 2006, sme v rozhovore s Vilmou Jamnickou uviedli meno a detaily zo súkromného života spisovateľa Jána Fifika, ktoré nám v rámci rozhovoru poskytla Vilma Jamnická. Nakoľko sme zverejnením týchto neoverených informácií neprimerane zasiahli do súkromia Jána Fifika a jeho rodiny, týmto sa mu ospravedlňujeme. r si ako chlapec sadol do veľkého traktora, bol som z toho hotový.

Vás počítače neoslovili?

Nepotrebujem počítač. Syn ma na ňom učil pracovať, ale nič z toho. Ešte tak zahrať si videohru, to zvládnem. Ale aby som surfoval po internete a niečo tam naháňal, to ma nebaví. Radšej idem do garáže a majstrujem trochu s drevom. Vyrobím manželke poličku, som užitočný.

Ako vyzerá váš bežný deň?

- Každý boží deň som o štvrtej na nohách.

Ak spím o hodinu dlhšie, hneď to cítim, som nemožný, lenivý, nesvoj.

Veď to vstávate ešte za tmy...

- Presne tak. Vyhovuje mi to. Ráno si dáme s manželkou spolu kávu, potom ju odveziem do práce a o siedmej už musím byť na družstve.

Kedy potom chodievate spať?

- Som nočný vták. Navyše, som blázon do akčných filmov. Vydržím ich pozerať aj do polnoci a o štyri hodiny vstávam. Už sa mi stalo, že som šiel spať o pol štvrtej a o štvrtej ma žena budila do práce. Nikto mi to nechce veriť.

To ste potom šťastný človek, keď vám stačí pár hodín spánku.

- Som. Aspoň neprespím polovicu života.

A koľko hodín pracujete?

- Ako kedy. V poľnohospodárstve si človek nemôže vyberať, je to sezónna robota, nedá sa odložiť. Všetko záleží od počasia.

Ak nám praje, pracujeme aj dvanásť hodín, dakedy aj po zotmení alebo cez víkendy.

Orať, siať aj žať treba načas, tak, ako chce príroda. Ak sa to nestihne, nebude úroda. Ľahká matematika.

Práca na traktore mi nepripadá ako stresová. Mýlim sa?

- Ani nie. Ponáhľať sa neoplatí, musím skôr

robiť poctivo. Celý deň som na roli, ani nemám s kým prehovoriť. Občas sa cítim sám. Ale dá sa pritom premýšľať. Niekedy si spievam s rádiom, aby človek nezabudol rozprávať.

Robili ste niekedy aj niečo iné?

- Päť rokov som asfaltoval cesty v Bratislave. Mohol by som tam robiť taxikára, poznám každú ulicu. Nerád však na niekoho čakám. Mám rád pohyb, musím sa hýbať. Aj na manželku nerád čakám, keď nakupuje.

Politiku sledujete?

- Veľmi nie. Takisto nesledujem ani hokej, ani futbal. Voľakedy som bol veľký športový fanúšik, ale už na to nemám nervy a nechcem sa rozčuľovať. Celý čas iba behajú za loptou alebo pukom a nevedia si poradiť. Slabo trénujú. Pozriem si radšej formulu, alebo box či karate. Na politikoch nie je čo pozerať. Furt sa len hádajú, nadávajú si a kydajú na seba. A pritom sú to ľudia, ktorí nás majú reprezentovať. Hanba. Čo by ste od nich očakávali?

- Aby nemysleli len na seba. Stále len hrabú do svojho koryta. Je pravda, že ešte nikto na svete nevymyslel hrable, ktoré by hrabali smerom od seba. Ktovie, akí by sme boli my, kedy sme sedeli v parlamente. Politici sú u nás nekontrolovateľní, ale my musíme platiť dane aj z toho mála, čo máme. Tento svet nie je spravodlivý.

Prečo si to myslíte?

- Vždy boli bohatí a chudobní. Ale prečo si človek, ktorý drie od svitu do mrku, nemôže dovoliť ani dovolenku s celou rodinou niekde pri mori? Ja aspoň pokojne spávam, lebo viem, že peniaze, ktoré som zarobil, sú čisté. Poznám aj takých, čo veru pokojne nespávajú, majú milióny, no nemajú vkus ani miery. My, obyčajní ľudia, sme sa chudobní narodili a chudobní aj umrieme.

Aspoň deti vychováme, ako sa patrí, ku skromnosti a k hodnotám.

Urobili by vás peniaze šťastnejším?

- Určite nie. Peniaze nie sú všetko, aj keď by ich mohlo byť o čosi viac. Nazvyš nemáme. Život človeka donúti. Ak nie je robota, musí robiť to, čo príde. Len pre peniaze sa však robiť nedá. Musí to človeka baviť. Ľudia sa zmenili. Svet je uponáhľaný, každý len zhŕňa peniaze. To

nie sú pravé hodnoty. Peniaze si do hrobu nikto z nás nezoberie.

A čo tak prihlásiť sa do nejakej súťaže?

- To nie je pre mňa. Treba tam veľké znalosti. Občas si zašportkujem, ale nikdy som nič nevyhral. Na hry nemám šťastie, zato aspoň v manželstve sa mi darí. A to sa nedá porovnávať. Človek by mal byť hlavne zdravý a mal by mať rád ľudí.

Hovoríte, že ste šťastne ženatý?

- Sme spolu už 25 rokov. Stále sa máme radi a rozumieme si. Dnes sa ľudia berú a rozchádzajú ako na bežiacom páse.

A mladí sa do manželstva nehrnú. Majú iné priority. Moja manželka je do koča i do voza. Vie dobre navariť, postarať sa o rodinu, aj do roboty poctivo chodiť.

Na družstve, kde pracujete, bola postavená vila Veľkého brata. Sledujete reality show?

- Priznám sa, že nie. Zdá sa mi to dosť primitívne. Účinkujúci by sa za peniaze vedeli aj pozabíjať, a to mi prekáža. Televízia má z toho šou a zisk, nič iné ju nezaujíma.

Hovorí vám niečo zdravá výživa?

- Áno, dedinská strava. Naučený som jesť bravčovú masť a nič mi to nerobí.

Nevymenil by som ju za žiadne maslo, hlavne nie rastlinné. To chutí ako piliny. Čo doktor, to iný názor. Kto sa má vyznať v tom, čo je dnes zdravé? Základ je nezaspať po jedle, radšej sa ísť prevetrať na čerstvý vzduch. Od šestnástich fajčím. Škatuľku denne, jednu značku – Sparty. Nie zo stresu, vychutnávam si to.

O čom snívate?

Celý život snívam o rodinnom dome, ale toľko sme si, veru, ešte nezarobili. Furt špekulujem, že by som kúpil aspoň nejaký starší barak a zrekonštruoval ho. Dnes je však všetko drahé, aj za pozemky si pýtajú hriešne peniaze. Ani najlepší priateľ vám dnes nepredá nič za lacný peniaz. Sám som aspoň pätnástim kamarátom pomáhal stavať rodinné domy, dnes by sa našli sotva dvaja, ktorí by mi prišli pomôcť. Voľakedy sme chodili zadarmo, dali nám najesť, napiť a bolo. Od kamaráta som nikdy nepýtal peniaze. A dnes? Škoda hovoriť.

TEXT A FOTO: JURAJ SEDLÁK, AUTOR JE REPORTÉR TÝŽDENNÍKA +7DNÍ

Inzercia

Dolné Rudiny 3, 010 01 Žilina Tel.: 041 / 763 33 67 fax: 041 / 764 11 11 www.frontinus.sk

nb59.indd 13

24.4.2006 9:59:44

59

14 REPORTÁŽ

Dom, v ktorom ženy snívajú o inom, lepšom živote

Úzkoprofiloví muži odľa posledných prieskumov je na Slovensku týraná každá štvrtá žena. Až 65 percent opýtaných sa už stretlo s týmto druhom domáceho násilia. Tie, ktoré sa rozhodli od svojho tyrana odísť, žijú v utajených útulkoch na celom Slovensku.

P

Týraná žena však dokáže odísť od svojho tyrana a znova sa k nemu vrátiť v priemere až osemnásťkrát za svoj život... „Kde je útulok pre týrané ženy,“ pýtam sa mladej ženy na námestí záhorského mestečka. Žena si ma chvíľku obzerá, chápavo sa usmieva, a potom ma bezpečne vedie až pred bránu útulku.

nb59.indd 14

Niektoré ženy sú pekné potvory.

Neznámeho chlapa privedú až pred dvere, možno mu aj poradia, ako sa dostať nebadane dnu a možno vedia, že ide o centrá, ktoré vlastne nemajú adresu, ich čísla nefigurujú v telefónnych zoznamoch a majú najvyšší stupeň utajenia. „Ide o to, aby sme naše zverenkyne uchránili pred ich tyranmi,“ vysvetľuje mi neskoršie riaditeľka zariadenia Daniela Sedláčková.

Aj keď sa však centrá veľmi snažia o vlastné utajenie, prax býva mnohokrát iná. Tyran si svoju obeť nájde aj v tom najutajenejšom zariadení, pričom mu výdatne pomáha okolie zariadenia.

Krízové centrá sa totiž netešia príliš veľkej susedskej obľube, najmä v malých mestách.

Cez okno za sexom Daniela tvrdí, že okolití obyvatelia ženy v zariadení odsudzujú a k ich deťom sa správajú ako k azylantom. Medzi prišelcami a domácimi vládne tichá vražedná nevraživosť. „Keď sme pred tromi - štyrmi rokmi vznikali, našim klientom sme častokrát nemali dať čo jesť, tak sme prosili o jedlo v meste,“ spomína Daniela z centra na Záhorí, v ktorom momentálne žije pätnásť týraných žien so štyridsiatimi deťmi. Okolie však zostalo k ich prosbám hluché. „Pomohol iba istý duchovný, ktorý sám zamýšľal podobné centrum založiť, a ľudia zo vzdialeného okolia,“ hovorí. „Ak by nepomohli tí, naše ženy s deťmi by zomreli od hladu. Jednoducho nás považovali za darmožráčov...“ Daniela vie veľmi dobre,

24.4.2006 9:59:45

59

REPORTÁŽ 15 Túto ženu týrala jej opatrovateľka.

Odopierala jej stravu i lieky.

neskoršie z útulku utiekla. Ani táto ľahká deva z E 55 nedokázala dlho žiť bez svojho tyrana - pasáka...

o čom hovorí. Sama prežila domáce peklo od svojho manžela, doteraz si pamätá, ako sa správalo okolie k nej samotnej.

V záhorskom zariadení už dokonca zaznamenali prípady, keď muž pod rúškom noci vnikol do nestráženého objektu, znásilnil svoju manželku a pokojne odišiel domov.

Niektorí muži však neprichádzajú do útulku iba za sexom. Zmlátia svoje „neposlušné“ ženy a násilne ich odvlečú domov, pričom deti nechajú napospas osudu. Jednoducho ich nechajú v útulku. Zvyčajne potom putujú do detských domov... Inej možnosti niet. „Nemáme strážnu službu, a okrem môjho syna, ktorý nám občas vypomáha s ťažšími prácami, ani žiadneho muža v domove,“ hovorí Daniela. Muži sú v podobných zariadeniach úzkoprofilovým tovarom. Na ochranu utečených žien nie sú v útulkoch finančné prostriedky.

Riaditeľka si spomína tiež na ženu z tohto útulku, ktorá raz do mesiaca pravidelne zdupkala za svojím tyranom, prekonávajúc desiatky kilometrov, len aby sa s ním stretla. Vôbec jej neprekážalo, že manžel jej spôsoboval roky peklo, ani to, že už žije s inou ženou. Vracala sa po niekoľkých dňoch fyzicky a duševne úplne zničená.

Nevedela svoje počínanie racionálne vysvetliť. „Niekedy mi to pripadá, akoby obeť bez svojho tyrana nevládala ďalej žiť,“ hovorí Daniela.

Dom zázrakov

V jednej posteli

Neskoro popoludní ženy v útulku perú a vešajú bielizeň, varia večeru, alebo len pofajčievajú v záhrade. Deti, ktoré prežívali rodinné peklo spoločne s matkou, pobehujú po chodbách... V sprievode Daniely si prezerám zariadenie. Je poskladané z niekoľkých buniek, v ktorých bývajú matky s deťmi, spoločných kuchyniek, miestnosti s televízorom, klubovne... Na stenách visia rozpisy služieb a oznamy.

Niektoré ženy vykonávali drobnú robotu na údržbe zariadenia. „Odrábajú si stravu, keďže mnohé sú bez prostriedkov,“ vysvetľuje moja sprievodkyňa. „Celý domov je poskladaný z malých náhod. Alebo skôr zázrakov. Napriek tomu, že nás nemali v láske, keď bolo najhoršie, vždy sa niekto našiel, kto podal pomocnú ruku,“ dodáva.

Na konci dlhej chodby sedí mladá žena.

Voľakedy bola možno aj atraktívna. Teraz už pôsobí unaveným dojmom, ako všetky ženy v útulku. Pomaly sa zveruje so svojím trpkým osudom, občas sa zamyslí, zvažuje slova. Má strach. Túto ženu najskôr psychicky i fyzicky týral manžel, potom frajer, a akoby toho nebolo dosť, aj vlastný brat. Dva roky živila jeho početnú rodinu, ako jediná totiž pracovala v susednom Rakúsku. Na víkendy prichádzala na samotu kdesi na Záhorí, kde žila s bratovou rodinou a päťročným synom, odovzdať peniaze. Celé dva roky mlčky znášala príkorie, z toho mála, čo je zostávalo

z výplaty, šatila a obliekala syna. Jedného dňa si však za utajené eurá kúpila lístok a utiekla zo samoty aj so synom do útulku.

Jej syn sa počas „spovede“ občas priplichtil k matke. Chcel zmrzlinu. Vyrastá v centre, tu má aj svojich kamarátov, ktorých v škole považujú iba za druhotriednych azylantov.

Večer, keď som odchádzal, som sa stretol s Gabrielou. S nesmiernou láskou sledovala asi desaťročné dievčatko, ako číta knihu.

Gabriela má tridsaťpäť rokov, jej vlastní rodičia ju vyhlásili za nesvojprávnu a nútili ju odovzdávať im podporu. Táto žena už štvrtý rok márne bojuje s úradmi o svoju dcéru, ktorú jej odňali. Úradníci tvrdia, že dievča s ňou v útulku bývať nemôže. Keď sa totiž Gabriela vzoprela chamtivým rodičom, vyhodili ju na ulicu, kde sa jej ujala Daniela. Toto centrum vlastne vzniklo tak trocha kvôli nej.

Daniela hovorí: „Vtedy som si uvedomila, že na ulici sa možno ocitnúť z večera na ráno.

A to bol prvý impulz do budovania takéhoto zariadenia.“ Odvtedy už uplynuli takmer štyri roky. Gabriela si odkladá peniaze a sníva o kúpe vlastného bytu, v ktorom by už konečne mohla žiť aj so svojou dcérou...

Epilóg Deti týraných matiek sa učia nenávidieť najskôr otca - tyrana, potom aj matku, ktorá za tyranom neustále uteká, alebo sa mu nedokáže vzoprieť, a napokon oboch rodičov. A niektoré týrané ženy sa pozvoľna stávajú samé tyrankami svojich potomkov...

TEXT A FOTO: JOŽO T. SCHÖN, AUTOR JE REPORTÉR MAGAZÍNU LIVE!

Jarmila je atraktívna čiernovlasá mladá žena. Objavili ju policajti na vykričanej ceste E 55. Nemala žiadny preukaz a nevedela vysvetliť svoju prítomnosť v zahraničí. Isté bolo iba jedno: šliapala v českom pohraničí a svoj denný zárobok, niekedy aj desať tisícoviek, večer čo večer odovzdávala svojmu slovenskému pasákovi. Ten ju šatil, kupoval jej stravu, platil ubytovanie a tiež tvrdo trestal, ak sa jej nechcelo obšťastňovať zvädnutých nemeckých a rakúskych sexturistov. Českí policajti sexuálnu otrokyňu deportovali na Slovensko a ako nežiaducu odovzdali slovenským orgánom. O niekoľko dní na to sa objavila v centre. „Nikdy sa nám nepodarilo zistiť, za akých podmienok sa dostala na štreku prostitútok, pre koho pracovala a čo všetko zažila,“ hovorí Daniela. Prístrešie a stravu však poskytli aj očividnej pobehlici. V tom čase poskytovali azyl všetkým ženám.

Jarmile však v rýdzo ženskom zariadení chlap, a najmä sex, očividne chýbali. Na tretí deň pobytu prostitútku našiel personál s inou ženou v jednej posteli, o deň

Útulok kdesi na Záhorí.

nb59.indd 15

24.4.2006 9:59:53

59

16 NÁZORY

Na čo slúžia ženy Ženy sú využiteľné naozaj všestranne. Možno ich použiť na domáce práce a na starostlivosť o kohokoľvek, kto je na ňu odkázaný, no v neposlednom rade aj o členov rodiny, ktorí na starostlivosť odkázaní nie sú. Žena najlepšie funguje, keď sa používa bezplatne.

Vtedy má pocit morálneho ocenenia. No keďže z ocenenia sa nikto nenaje, patrí sa, aby na zabezpečovanie peňazí mala „živiteľa“. Žena je schopná k domácemu rozpočtu prispievať i svojou plácou. Ani tá jej však pocit morálnej prevahy spravidla nevezme, aj na pracovisku ostáva skromná a pamätá na to, čo jej patrí. A preto všetko opatrí. Ženu udržiavame v hladkom chode sporadickými prejavmi úcty, ktorá nič nestojí. Prejavy úcty prinášajú osoh najmä tým, ktorí ju vzdávajú. Hoci tie

Tajomstvo detskej izby

prejavy bývajú spravidla bezzubé, hodia sa napríklad na vytvorenie „zipsu“ na volebnej kandidátke – ajhľa, žena politická.

Iní vzdávači úcty tieto „zipsy“ radšej otvárajú, napokon, samotný prejav záujmu z ich strany je v tejto logike dostatočným dôvodom na existenciu ženy erotickej.

Najskalopevnejší vzdávači úcty žene rodinnej vedia presne, čo – a najmä ako - je pre ženy dobré. Pravda, len pre tie, ktoré sú na poriadku.

Hoci sa vzdávači úcty na pohľad odlišujú, všetci ctia najmä jedno: všestrannú využiteľnosť ženy. Kvôli presnosti treba priznať, že každý z nich kladie dôraz na inú stránku toho, na čo ženy slúžia. No pre všetkých profesionálnych vzdávačov úcty bez rozdielu politickej strany a vyznania sa v máji naskytá príležitosť poslúžiť si ženami, ktoré sú matkami. Čo my na to, mamy?

JANA CVIKOVÁ

Dá sa vopred odhadnúť, z koho bude slušný politik? Na začiatku demokracie sme si v tom dosť trúfali. Zdalo sa, že malá krajina okrem rôznorodých ťažkostí prináša jednu výhodu – dá sa tu vedieť o každom hrachu v hrnci, všetci sa poznajú a nič sa neutají.

Ak o niekom nevieme nič, ak ho nepoznajú ani známi známych našich známych, je to zjavne niktoš a voliť ho netreba.

Zbieranie klebiet je všedná metóda. Vyššou školou posudzovania kvality politikov je odhadovanie ich kinderstube. Robí sa to takto: Započúvate sa do reči zástupcu ľudu, prizriete sa, ako oslovuje iných politikov a prijíma ich námietky. A vynesiete posudok. Má kinderstube. Nemá kinderstube.

Politici bez kinderstube sú prchkí a prostorekí. Nedostatok sebaovládania z nich trčí ako slama a spúšťa lavíny blamáží poľahky aj na celú krajinu. Sú to nebezpečné prírodné úkazy, a preto treba dávať dobrý pozor na to, aby sme k vládnutiu púšťali len ľudí ktorí majú sebaovládanie.

Tí, ktorí ovládajú sami seba, majú kinderstube.

Ako súvisí detská izba

s kinderstube? Kinderstube vyžaduje drezúru, a detská izba je pre kinderstube tréningovým miestom, ale aj potupným vyhnaniskom, kam sú opäť a opäť vykazovaní tí, ktorí v svete dospelých robia chyby.

V detskej izbe musia rozmýšľať, ako zlepšiť svoje sebaovládanie a pilovať slušné spôsoby.

Detskú izbu opúšťajú, až keď majú kinderstube.

Za politikov s kinderstube sa nemusíme hanbiť. Je to úľava.

Problémom je, že bontón poznajú aj mnohí zlodeji a s pokojným vystupovaním sa kradne s väčším výnosom. A samotná moc reformuje aj dovtedy pevné charaktery. Aj preto ani kinderstube nie je zárukou slušného politika.

A nielen preto. Detská izba naučí sebadisciplíne, ale automaticky s ňou neprichádza dodržiavanie slova. Ani ohľad na druhých alebo starosť o spravodlivosť. Ak by to tak bolo, nemohlo by sa stať, že za vlády politikov s kinderstube narastú počty detí, ktoré nevedia, čo je to detská izba, a len málo ľudí v tom bude vidieť nejaký problém.

ZUZA KUSÁ

VO SVETE

Ako som prekonala hranice svojich (ne)možností Nevedela som sa dočkať, kedy budem držať vysokoškolský diplom, aby som ho rýchlo založila medzi ostatné ,,nemenej dôležité“ dokumenty a šup ho do Londýna. Bez príprav, plánovania, na blint. Nadšená som prezerala internetové stránky a posielala desiatky CV-čiek.

Prvý týždeň bez práce moje nadšenie začalo klesať. Druhý týždeň nastupovala mierna nervozita, tretí chaos a na štvrtý, keď sa minuli bubáky, rozhodla som sa vziať prvé, čo príde pod ruku. A tak sa z osoby, ktorá neznáša detský plač, stala babysitter. Detičky boli milé, ale znášať vrtochy ich temperamentnej talianskej matky bolo nad moje sily. Po 2 týždňoch som zbalila svoj 40 kilový kufor a hľadanie jobu pokračovalo. Trúfla som si na ,,lepšie“ miesta. Bez akejkoľvek praxe recepčnej som zamierila do trojhviezdičkového hotela. Vzali ma. Tuším, že svoje zohrala

nb59.indd 16

národnosť. Slováci sú tam známi ako pracovití a lacní. Zapotila som sa, kým som pochopila papierovačky, bookovanie, telefonáty, faxovanie, účtovanie – a to všetko v cudzom jazyku s najrôznejšími prízvukmi sťažujúcich sa hostí. V istých izbách totiž trvalo netiekla teplá voda, nefungovalo kúrenie a našli sa aj zvieratká.

V týchto prípadoch som sa musela tváriť milo a zároveň prekvapene, že to je náhoda. Sľubovať, že do ďalšieho dňa to vyriešime, ma prestalo baviť, keď som pochopila, že lakomý majiteľ vady už roky neopravil a ani sa nechystá. Keď mi za túto prácu prišlo na účet pár úbohých libier, zavesila som sako recepčnej na klinec.

Sklamaná, ale aj posmelená skúsenosťou, som vošla do útulnej kaviarne. Vedomá si toho, že sa mi od prírody trasú ruky, pristihla som sa, ako majiteľke hovorím o svojej dlhoročnej praxi. Aj tá, podobne

ako v hoteli, uprednostňuje lacných Poliakov a Slovákov. O dva dni som už behala v zásterke a balansovala s táckou preplnenou šálkami kávy. Neviem, či prvý deň nebolo viac kávy na tácke ako v šálkach, ale vzali ma. Majiteľku asi presvedčil úsmev, ktorým som, vďačná za stálu prácu, obdarovala každého zákazníka.

Postupne aj ruky pochopili, že sú zdrojom môjho živobytia, a poháre záhadne prestali tancovať.

Mnohí sa čudovali, prečo si nebudujem kariéru doma, ale ženiem sa do neznáma, kde si s diplomom môžem akurát tak... To je pravda. Ale skúsenosť, ktorá mi zostane na celý život, tú mi nikto nikdy nevezme.

Skúsenosť, že keď máte guráž a odvahu, (takmer) nič nie je nemožné. A keď sa vám minie posledná libra, prekonáte všetky svoje (ne)možnosti.

ANDREA JANOTKOVÁ, LONDÝN

24.4.2006 10:00:05

59

AHA ICH! 17 Pakáreň

Slobodná Európa: Nie sme časované bomby

Bestofka O

výberovkách sa píše ťažko. Je na to dosť dôvodov. Potešia zväčša fanúšikov, ktorým sa nechce vysoliť peniaze za radové platne, navyše človek sa neubráni podozreniu, že ide najmä o útok na naše peňaženky.

Výnimka však občas potvrdzuje pravidlo a sú kapely, u ktorých je aj výberovka istým prekvapením. Slobodná Európa prešla od svojho vzniku viacerými otrasmi a niekoľkoročné pauzy budili napriek ubezpečeniam podozrenie, že sa blíži koniec - dnes sa však znova cítia vo forme, čo potvrdzujú čerstvou novinkou Bestofka. Toto prierezové CD je podporené koncertnou šnúrou a predznamenáva novú platňu, s ktorou chce kapela vybehnúť ešte tento rok. „Pripravili sme platňu pre fanúšikov, ktorí nemajú našu kompletnú diskografiu. Je tu výber z toho najlepšieho, čo sme urobili, spolu dvadsaťsedem piesní, a myslím, že je to dobrý nápad, na jednom cédečku máš takmer osemdesiat minút našej hudby.“ S týmito slovami mi dával čerstvé CD Braňo Alex, basgitarista a zakladajúci člen Slobodnej Európy. Dodajme, že okrem piesní z troch radových albumov sa na platni nachádza aj bonus s názvom Kapitalizmus, ktorý Whisky aktuálne otextoval.

„Rádioví“ Kapela začínala v horúcich chvíľach krátko pred nežnou revolúciou. Jadro vždy tvorila trojica Braňo Alex, spevák Whisky

nb59.indd 17

a gitarista Sveťo. Na bubeníckej stoličke sedel striedavo Ozi, Ďuro Černý, Čunďo a dnes Tuleň, známy aj z pôsobenia v O. B.D. O angažovanosti kapely svedčili nielen rané piesne, v ktorých sa často skloňovala revolúcia, ale aj jej názov podľa známej stanice rádia, prinášajúceho za ostatný drôt do komunistického geta aspoň závan slobody. Prastarý prístroj je ostatne zobrazený aj na obale Bestofky a Braňo dodáva, že naladený presne na Rádio Slobodná Európa. Úryvok z dobového vysielania zaradili na úvod platne, čo môže byť zaujímavým prekvapením pre mladších fanúšikov, ktorí vtedy ešte len prichádzali na svet. „S tým nápadom prišiel Tuleň a je to tam preto, aby ľudia vedeli, podľa čoho sa voláme,“ podotýka Whisky.

Čoskoro po debute Pakáreň sa spustil boom, a to nielen v punkovej scéne, ktorá kapelu odkojila. Členovia Slobodnej Európy charakterizujú svoj štýl ako punk´n´roll, s jasným odkazom na ďalšie inšpirácie v širšej sfére rocku a popu. Svieža rytmika, chytľavé Sveťove gitary a mierne arogantný prejav Whiskyho v trochu depresívnych textoch definujú kapelu od začiatku. Média sa pretekajú vo zveličeniach, kapela je označovaná za náprotivok českej Lucie, vypredaná Lucerna - to všetko však končí v samom rozlete. Prichádzajú drogy, pád.

Album Unavení a zničení, ktorý kapela v tom čase vydala, mal až príliš výstižný názov. Pri oficiálne vyhlásenej pauze nikto nevedel, čo bude ďalej. „V druhej polovici 90. rokov nebolo vôbec jasné, či sa ešte kapela dá dokopy,“ hovorí Whisky. „Ja som točil klipy, aby som mal čo jesť, mal som krčmu, kde som robil koncerty, a v čase, keď Slobodná Európa nebola aktívna, som vydal sólový album a album s kapelou Overground.“ Drogová závislosť takmer rozložila kapelu, Sveťo sa namiesto hudby upína na náboženstvo, Braňo Alex vydáva vlastný projekt This is punk rock from Transylvania. „Nikdy to však nebol skutočný koniec,“ hovorí Braňo, „proste sme to brali tak, že keď budeme môcť hrať, ideme do toho. Je to zvláštne, v kapele sme každý celkom iný, asi aj preto sme ponorkou chorobou nikdy netrpeli.“

Stars Na svadbe Whiskyho s Dorkou Nvotovou kapela obnovuje svoju činnosť, onedlho prichádza ďalšia radovka Trojka, Sveťova drogová recidíva však opäť prerušuje činnosť kapely. Od piesní ako Analýza dokázala hovno, či neoficiálnej punkovej hymny Som ten síce prešlo dlhých šestnásť rokov a členovia kapely svorne tvrdia, že za tie roky „odohrali okolo 500 koncertov a vyrobili minimálne 1000 ’prúserov‘“, ale jednohlasne dodávajú, že idú ďalej. Na otázku, kde sa bude pohybovať nová Slobodná Európa, Whisky odpovedá: „Našu tvorbu sme nikdy nikam zámerne nesmerovali, proste každý prinesie pesničky a ja ich na poslednú chvíľu otextujem, to je všetko.“ Korešponduje to vlastne aj s obľúbeným Braňovým pokrikom na koncertoch: Nie sme žiadne časované bomby, sme iba obyčajné rock´n´roll stars!“ Apropo, čerstvú Bestofku odo mňa drankal nielen mladý pankáč Maťo, ale v kuchyni si ju začala púšťať aj moja matka a pospevovať si pri Růžach z Texasu... Aj to tak trochu hovorí čosi o tom, aká je Slobodná Európa.

TEXT: PETER GETTING, AUTOR JE PROZAIK A REDAKTOR +7DNÍ FOTO: ARCHÍV SLOBODNEJ EURÓPY

24.4.2006 10:00:13

59

18 PÚTNIK „Meno tejto pláže si nechám pre seba. Je to tajomstvo. Všimnite si ten biely piesok, všimnite si. že v ňom nenájdete ľudskú stopu, všimnite si tu nádhernú lagúnu a ten háj paliem na druhej strane. Už 14 rokov hľadám tú najkrajšiu pláž na svete.

Niekedy, ako napríklad na Krabi, ju nájdu aj iní, postavia letisko a turisti prídu. Sú však miesta a BUBO ich má viac, kde ešte takéto pláže máme. Dokedy?“

zbytočných ťažkostí, ktoré by ich mohli stretnúť, keby sa do sveta vybrali na vlastnú päsť. „Dnes už nie je problém sa niekam vybrať a prejsť krajinu. Zložitejšie je dozvedieť sa o nej viac. Priamo na mieste si prenajímame spoľahlivých sprievodcov, ktorí našich klientov ušetria napríklad zbytočných prestojov na staniciach alebo blúdenia. Vďaka tomuto s nami cestovatelia stihnú aj dva razy toľko, ako bez nás,“ hovorí Ľuboš Fellner, ktorý bol takmer vo všetkých destináciách z katalógu jeho cestovnej kancelárie.

Sprievodcovia Buba sú ľudia so skúsenosťami z krajiny, do ktorej cestujú. „Buď v nej dlhšie žili, alebo ju už

Kam inde by išli tí najlepší cestovatelia?

B(Ľ)ubov svet R

iaditeľ dobrodružnej cestovnej kancelárie Bubo tvrdí: „Zostávame pri filozofii, že bubo bubo – výr skalný je sova, ktorá symbolizuje poznanie. Pri ňom chceme zostať, aj keď ľudia zvyčajne rozdeľujú cestovky na lacné a drahé...“ Ročný obrat dobrodružnej cestovnej kancelárie Bubo bol pred dvoma rokmi „len“ päťdesiat miliónov korún. V minulom roku sa vyšplhal až na sto miliónov. Tento rok dosiahol stovku niekedy uprostred sezóny. O „neklasické“ dovolenky je aj u nás stále väčší záujem.

Alibista Bubo pretrval a spomedzi všetkých podobných cestoviek v Česku a na Slovensku ponúka v súčasnosti tú najlepšiu kvalitu.

Riaditeľ a zakladateľ cestovnej kancelárie Bubo Ľuboš Fellner skončil pred štrnástimi

nb59.indd 18

rokmi štúdium medicíny a lákal ho svet.

V tom čase nenašiel u nás žiadnu cestovku, ktorá by mu dokázala ponúknuť dobrodružné cestovanie. Po niekoľkých cestách, na ktoré bral kamarátov, si uvedomil, že bez zlegálnenia to ďalej nepôjde, či vlastne, že po zlegálnení to pôjde oveľa ďalej. „Bubo ma prinútili vytvoriť klienti,“ hovorí alibisticky... „Pripravovali sme stále viac ciest, až nám to prerástlo cez hlavu. Každoročne napredujeme. V tejto chvíli máme napríklad zájazdy na štyroch kontinentoch súčasne.“

niekoľkokrát navštívili zo študijných dôvodov.

Vyškolenie sprievodcu u nás trvá približne päť, alebo šesť rokov. Dovtedy robí pomocného sprievodcu.“ Vážnejší problém s klientmi doteraz

Bez ťažkostí Výhoda Buba je najmä v tom, že ľudia si kupujú výpravu za poznaním bez

Kanada je obrovská a žiadna cestovná kancelária ju teda „logicky“ nerobí v zájazde celú. My sme to skúsili. Kanadu sme prešli a na jeden šup. Tento zájazd ponúkame úspešne už piaty rok. Som rád, že v BUBO sme tím, ktorý ide vlastnou cestou. Apropo: A videli sme aj grizlyho...

24.4.2006 10:00:15

59

PÚTNIK 19

Uzbekistan má veľmi zlé meno. „Prepadne vás tamojšia armáda a skorumpovaná polícia chce úplatok na každom kroku. Spravodlivosti sa nedovoláte,“ dozviete sa ako prvú radu v príručke Lonely Planet. Ja som sa skôr obával toho, že región bude priveľmi ruský a Hodvábna cesta prevalcovaná a zdevastovaná Sovietmi. Ani jedna obava sa nepotvrdila.

Napríklad: Čar minar je nádherný. Takúto stavbu nenájdete nikde inde na svete. Slnko zapadá, je krásne. Cítite tú jemnosť na tejto fotografii? nemali. Ľudia vedia, že keď cestujú do Severnej Kórey, musia rešpektovať tamojšie pravidlá, že v Iráne musia mať ženy šatky na hlavách, nesmie sa tam nosiť alkohol alebo, že v Tibete ich čaká výšková choroba.

Klientela Buba už nie sú ani zďaleka len študenti. „Lacné zájazdy však robíme dodnes. Študentov sa nevzdávame, najväčšiu tržbu nám však robia bohatší ľudia. Začali byť v móde komfortné zájazdy. Okrem naozaj dobrodružných a adrenalínových expedícii ponúkame aj výpravy len vyzerajúce nebezpečne.

Napríklad do Iránu sa s nami nemusia báť vycestovať ani starší ľudia. Čakajú na nich prenajaté autobusy a dobré hotely.“

Vchádzame do guatemalskej džungle. Prales je ponorený v rannej hmle. Tukany a opice vreštia a my opatrne stúpame hore na pyramídu. Teraz sme nad stromami a kam len sa pozrieme, je Petenská džungľa, hustý nepriechodný les. Pozeráme, či neuvidíme letieť nádherného (a národného) vtáka Quetzala s dlhočizným chvostom.

Quetzal, to je sloboda. V klietke od nešťastia umiera.

ľudí. „Spolupracujeme s tými najlepšími slovenskými cestovateľmi. Ak niečo v tomto fachu znamenajú, snažíme sa, aby boli naši.“ Väčšinou však prichádzajú sami. Veď už kam inde by išli... „Ak sa nám niečo nepodarí, tak nás to veľmi trápi. Napríklad: Jedenásť rokov sme ponúkali perfektný zájazd do Thajska.

Nakoniec nám dvanásta cesta nevyšla.

Zmenili sme práve sprievodcu, ktorý mal skúsenosti z iných končín sveta, v Thajsku

sa však nedokázal prispôsobiť zmenám.

Keď sprievodca nezareaguje správne, tak je zle,“ vysvetľuje Ľuboš Fellner. „Svet je pre nás malý. Ak sa počas našich výprav vyskytne napríklad politický alebo spoločenský konflikt, okamžite dokážeme zmeniť trasu tak, aby klient bol spokojný a v bezpečí.“ MARTIN ŠARAPATA FOTO: FELLNER, AUTOR JE B(Ľ)UBO

Prispôsobiví Sprievodcovia Buba sú v súčasnosti už len Slováci. Sú to ľudia, ktorí žili roky v krajinách do ktorých teraz sprevádzajú

Persepolis je jedna z najvýznamnejších svetových pamiatok. Bol som o tom presvedčený aj v čase, keď som v hlavnom meste provincie Farsí v Širáze zháňal taxikára, aby ma sem odviezol. Žiadny človek však netušil, o čo mi ide.

Bol som nešťastný, neskôr zúrivý, slnko pieklo. Začal som do piesku kresliť obrysy Peržana s kučeravými vlasmi a bradou.

Zrazu sa prejavila bystrosť tohto národa a jeden z nich vykríkol „Tádž–é-Ďamšíd“ - a bolo to.

nb59.indd 19

24.4.2006 10:00:31

59

20 DIVADLO Divadlo Nota bene opäť prekvapí. Doteraz každá premiéra priniesla iný pohľad na svet.

Jakubovom námestí v Bratislave, ktorý ani tentokrát neodmietol spoluprácu a dal nám k dispozícii divadelnú sálu. Na prvú skúšku prišlo osem predajcov a dve predajkyne.

Všetci herci, ktorí hrali v Krvavom kľúči, sa rozhodli pokračovať tiež. Keďže nový herecký tím je zložený z ľudí bez domova a naše divadlo nemá vlastnú divadelnú sálu, nazvali sme sa Divadlo bez domova.

Pri písaní novej divadelnej hry som vychádzala z konkrétnych príbehov, ktoré som si od bezdomovcov vypočula. Je o realite, ktorú na ulici prežívajú ľudia bez domova. O realite, o ktorej vieme príliš málo. Prvou úlohou pre našich hercov a herečky bolo vymyslieť pre hru názov.

Padlo veľa návrhov. Nakoniec sa hlasovalo a najviac hlasov dostal názov Oktagon. Že čo to znamená? Nechajte sa prekvapiť.

Od februára teda skúšame. Premiéru plánujeme na október alebo november.

Teraz sa hlavne učíme. Diskutujeme.

Objavujeme mystérium javiska. Hľadáme.

S predajcami Nota bene skúšame novú divadelnú hru

Malý kúsok raja e piatok. Šesť hodín večer. Čierny drozd v parku spieva predposlednú pieseň svojho vtáčieho dňa.

Otváram dvere Divadelného ústavu a pýtam od vrátnika kľúče od divadelnej sály. Niekoľko hercov pofajčieva pri popolníku, herečky popíjajú čapovanú kofolu. Pozdravíme sa. Otvorím sálu a zapnem svetlá.

Herci a herečky sa pomaly presúvajú dovnútra.

J

Keďže pracujem v Nota bene vo výdajni časopisov, prekvapilo ma, koľkí sa začali o divadlo zaujímať. Pýtali sa ma, kedy a čo budeme znova skúšať a že sa už tešia na premiéru, a že by možno v tej hre chceli hrať. Preto sme a rozhodli pokračovať ďalej, napísať a naskúšať novú divadelnú hru. Znova sme oslovili Divadelný ústav na

Dôležité je, že každú divadelnú skúšku vnímajú herci a herečky ako malý výlet do raja. Každý, každá si z neho odnesie v duši malý kúsok. A o „to“ hlavne ide.

URŠULA KOVALYK, AUTORKA JE SOCIÁLNA PRACOVNÍČKA NB A SCENÁRISTKA DIVADLA BEZ DOMOVA FOTO: PATRIKK

Európu máte teraz doslova na dosah! Čím skôr si zarezervujete letenku, tým lacnejšie si môžete vychutnať všetky krásy Európy a tešiť sa z množstva krásnych zážitkov.

Na stoličky v hľadisku si odkladajú vetrovky, pulóvre, niektorí igelitky. Chvíľu čakáme na meškajúcich a rozprávame sa o tom, čo komu priniesol tento deň. Niektoré príhody z ulice prerušia vlny smiechu, niektoré prúd rozhorčenia. Ešte posledná cigareta a môžeme začať skúšať. Je totiž piatok, šesť hodín večer, a to je čas pre divadlo bez domova.

Keď sme v januári končili divadelnú šnúru s hrou Krvavý kľúč, nevedeli sme, čo bude ďalej. S Patrikom Krebsom, spolurežisérom spomínaného projektu, sme uvažovali nad ďalším pokračovaním divadla pre predajcov Nota bene. Nevedeli sme však, koľko predajcov a predajkýň prejaví záujem účinkovať v divadle.

Inzercia

nb59.indd 20

24.4.2006 10:00:57

59

POULIČNÉ BLUES 21 PETER

Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Mať rád Keď sa ti zaľúbi, keď sa ti páči jej tvár, keď ju chceš pozvať na huby, je pre teba vzácna ako jar.

Keď sa ti pred ňou zachveje hlas, keď ti chýbajú jej dotyky, keď s ňou chceš tráviť svoj čas, budeš si zvykať na jej návyky.

To znamená, že ju máš rád, váš vzťah naberá spád, je nádherná ako vodopád, je pre teba oheň, ty si pre ňu ľad.

Keď si s ňou šťastný všade, keď ju chceš chrániť, keď s ňou vydržíš stáť všade, iných žien sa chceš strániť.

PETER, POPRAD

JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

O trápení Každý s nás už určite zažil, že niečo dôležité, čo sa určite malo stať, nestalo sa niekto, koho sme čakali a mal prísť, neprišiel a tam, kde sme určite mali ísť, sme nešli sa premenilo na niečo, čo nás na určitý čas úplne odpálilo zo života. Veru tak, trápili sme sa a dookola sme sa snažili nájsť odpoveď, prečo. Viem prečo, ono to tak totiž muselo byť. Je dobré nechať udalostiam voľný priebeh, nič neurýchľovať a neovplyvňovať, pretože z vlastnej skúsenosti viem, že by to mohlo byť ešte horšie. Prečo sa v danej situácii trápiť hlúposťami, keď netreba. Som bezdomovec? Som! Nemám vlastný byt? Nie! Opustila ma priateľka? No a čo! Čím skôr sa cez problém, ktorý mám, prenesiem, tým menej sa budem trápiť. Vždy som robil jednu a tú istú chybu, a to, že keď som mal nejaký problém, spolu so mnou trpelo aj moje okolie. Bola to chyba, ja viem, už som za ňu zaplatil. Ľudia mi možno odpustili, ale nikdy nezabudnú a stále mi to budú pripomínať.

Trápenie by som najradšej zrušil...

O šťastí Ja osobne považujem šťastie za niečo výnimočné, pretože v tom mojom všelijakom živote sa ma moc nedržalo. Čo je to vôbec šťastie? Žeby výhra v lote? Alebo zlatý poklad niekde na dne mora, ktorý som náhodne objavil? Bolo by to určite super, ale ja za väčšie šťastie považujem napríklad výhru nad nejakou zákernou chorobou, alebo to, že stretnem človeka, s ktorým si budem

nb59.indd 21

ZAPOJTE SA!

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Najviac u vás bodovali Jozefove príspevky, poslali ste mu 21 hlasov. Trinásť hlasov dostal Jožo a Peter z Popradu plus Jape, s ktorým robil na Lomnickom štíte rozhovor, dostal 8 hlasov. rozumieť, budem ho mať rád takého, aký je a on sa mi nikdy neotočí chrbtom. Navzájom sa budeme rešpektovať, pomáhať si jeden druhému, keď budeme v koncoch. Prosím ťa, šťastie, unav sa a sadni si už konečne na chvíľu aj na mňa, budem veľmi rád...

JOZEF, GORKÉHO ULICA – PASÁŽ, BRATISLAVA

JÚLIUS

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Štrajk Minule, keď som išiel okolo nemocnice, zbadal som na dverách nápis ŠTRAJK. Štrajk. To slovo sa skloňuje dnes v každom páde. Národ sa búri. Rozhodne ale tá lekárska haravara doniesla do všeobecnej nespokojnosti nový rozmer. Lietali doktorské plášte. Učitelia v minulosti nevyužili príležitosť hádzať učebnicami, policajti obuškami a železničiari, čo ja viem, možno lokomotívami. Ale sa búrili. A tak mi napadlo, že by sme sa mali konečne búriť aj my, bezdomovci.

Za strechu nad hlavou!

Predstavte si tri tisícky bratislavských bezdomovcov a ďalšie tisícky z celého Slovenska pred Národnou radou alebo Úradom vlády.

Za strechu nad hlavou!

Páchnuci, špinavý a otrhaný dav so zaťatými päsťami by volal o pomoc.

Za strechu nad hlavou!

A aby sa učinilo zadosť novému trendu, všetci by hádzali do papalášov z kontajnerov vytiahnuté zvyšky.

Za strechu nad hlavou!

Každý sa búri, búrme sa preto aj my.

Ale pri tom všetkom mám taký pocit, že by bolo najlepšie, keby konečne začal štrajkovať parlament a vláda.

Určite bez nich by to išlo lepšie.

Žofka Posledné dni mi bolo akosi nanič. Horúčku som mal, dusilo ma a všetko ma bolelo.

Kĺby, svaly i hlava. Bol som bledý a mal som kruhy pod očami. Úplne bez nálady stál som na ulici a predával som Nota bene. „Chorý som,“ povedal som Ferovi, keď zastal pri mne a prehlásil, že som nejaký zelený.

„Choďte za Žofkou,“ poradil. Žofka bola stará, tučná Rómka, ktorá vždy pri kostole predávala kvety. Na jar začínala so snežienkami a potom cez fialky, konvalinky, tulipány až po ruže a pivónie mala všetko.

Sám Pánboh vie, kam na tie kvety chodila.

Inak bývala v polorozpadnutom dome v jednej pivničnej miestnosti.

Vždy som sa hrdil tým, že som pragmatik, vo veciach zdravia dôverujúci iba lekárom, ale koniec koncov, aj Dalibora bieda naučila hrať na husliach, takže i mňa, bezdomovca, o ktorého lekári nemali dvakrát veľký záujem, choroba prinútila navštíviť Žofku.

Keď som k nej prišiel, Žofka ležala na železnej posteli zahádzanej dekami, spacákmi a rôznym šatstvom. Okrem postele v izbe bola lavica, bedňa, ktorá slúžila ako stôl, kuchynská linka a možno aj sklad kadečoho a kuchynský šporák, z ktorého komín viedol cez rozbité okno na dvor. V šporáku sa kúrilo a na šporáku sa varilo bohvie čo. Keď ma Žofka zbadala, sadla na posteľ a špinavým ukazovákom ukázala na lavicu. Sadol som si. Chcel som otvoriť ústa, aby som jej povedal o svojich problémoch, ale ona urobila „pssst“ a zavrela oči. Tak sme chvíľu sedeli. Mal som dojem, že Žofka zaspáva. Už - už som sa chcel postaviť, keď otvorila oči. „Si chorý,“ povedala. „Ale to sa urobí.

Horšie je to so srdcom. Počkaj ešte!“ a zasa zvrela oči.

Dvadsať rokov mám vysoký krvný tlak, ischemickú chorobu srdca a arytmiu, ale, dočerta, odkiaľ to vie ona, keď sa ma ani len nedotkla.

Potom Žofka otvorila oči, vstala a nie práve do najčistejšieho hrnčeka naliala čosi, čo ohrievala na šporáku. „Vypi,“ povedala.

Najprv som sa zdráhal, ale nakoniec som sa premohol. Doslova mi padol kameň zo srdca, keď som videl, že Žofka dáva hrnček nabok, lebo jedna šálka tohoto svinstva bola až - až. Potom zo šporáka vytiahla akúsi horiacu vetvičku a začala ma ňou okiadzať.

Nakoniec pokývala hlavou a povedala: „Choď.“ Vstal som, zalovil som vo vreckách pre nejakú korunu, ale Žofka len odmietavo mávla rukou a hlavou kývla smerom k dverám. Zrejme ma mala za kamaráta a celý ten hókus–pókus bol grátis.

Keď som prišiel domov, ľahol som si a zaspal som. Ráno som sa zobudil bez horúčky a bez bolesti. Cítil som sa výborne.

Hneď som si zmeral tlak, len tak, pre kontrolu. Zistil som, že tep mám pravidelný ako hodinky. Neverím v šamanské čárymáry, ani v bosorácke praktiky, dokonca ešte aj liečiteľov neberiem vážne, ale keď jedna odporná chrípka behom jednej noci zmizne a arytmia po dvadsiatich rokoch sa stratí, tak v mojom myslení začínam váhať. Žeby predsa len bolo niečo medzi nebom a zemou?

JÚLIUS, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

24.4.2006 10:01:14

59

22 KULTÚRA Príkro pravdivé, zúfalé, desivé, vyrovnané...

Sylvia Plath ej verše nemožno analyzovať, tak ako nemožno analyzovať jasnovidectvo či špiritizmus: dostala taký dar, že sa ho neraz túžila zbaviť. Jej poézia smeruje nehatene, no zároveň kontrolovane do hĺbok kedysi vyhradených primitívnym extatickým kňazom, šamanom, či svätcom...“

Oco (úryvok z básne) ... Na fotografii, oco, ktorú mám, stojíš pred tabuľou, tak si ťa pamätám.

Na brade jamku, nemáš kopyto, aj tak si diabol, ty si to, ten čierny muž, ktorý mi krásne červené srdce prehryzol napoly...

Slová, ktoré po smrti Sylvie Plath vyslovil Ted Hughes, boli oneskoreným uznaním, satisfakciou, ktorú už, bohužiaľ, nemohla počuť.

Sylvia Plath sa narodila 27.10.1932. Jej život napreduje veľmi rýchlo, možno rýchlejšie ako ostatné. Študuje na prestížnom Smith College, píše množstvo poviedok a básní.

Prvý dôležitý zlom v jej živote, ktorý hlboko ovplyvňuje jej ďalšiu tvorbu, je smrť otca.

Ďalší obrat nastáva, keď sa v lete 1952 psychicky zrúti. Trpí silnými depresiami, neurasténiou a nespavosťou. Táto kríza vyústi až do pokusu o samovraždu.

Nasleduje pobyt na psychiatrii, uprostred zimy sa však Sylvia predsa len vracia na Smith College a pokračuje v štúdiu.

Na študentskom večierku sa zoznamuje s Tedom Hughesom. Ted je už vtedy

„J

Zbožňovala ho, jej vzťah k nemu bol však - ako aj ona sama - plný rozporov, lásky, strachu a nikdy nevyslovených emócií.

publikujúcim autorom, čo Sylviu teší aj provokuje. Fascinuje ju na ňom práve jeho písanie, v ktorom on preferuje postoje prezrádzajúce vášnivú, otvorenú myseľ pohybujúcu sa „medzi nebom a zemou“.

Po pomerne krátkom čase sa Sylvia a Ted zosobášia. Obaja intenzívne píšu a žijú hlavne z honorárov za príspevky do časopisov. Neskôr sa im narodí dcéra a syn.

Zdalo by sa, že je všetko v poriadku, že Sylviino a Tedovo šťastie nie je nijako ohrozené. Takýto život však Sylviu nemôže nadlho uspokojovať. Neustále prepadáva depresiám. Jej písanie je ako spoveď - až príkro pravdivá spoveď najvnútornejšieho vnútra. Básne sú silnou reflexiou na jej zvnútornený svet, do ktorého akoby nepatrila. Aj krása tu bolí. Autenticita je jej základná vlastnosť, cieľ, ktorého smerovanie nikdy neopustila.

Zrkadlo (úryvok z básne) Som strieborné a presné. Nemám predsudky. / Okamžite pohltím všetko, čo vidím, / tak ako to je, neskreslené láskou či nenávisťou. / Nie som kruté, len pravdivé štvoruhlasté oko malinkého boha...

Dokonalosť chce nachádzať vo všetkom - vo vzťahu s Tedom, v sebe samej, vo svete, vo svojej tvorbe. Je v neustálom rozpore medzi bolesťou a krásou, medzi akýmsi mystickým vytržením a hrôzou z niečoho, čo neustále

Inzercia

nb59.indd 22

24.4.2006 10:01:16

59

KULTÚRA 23 tušila, no nebolo to v jej vedomí hmatateľne prítomné. V jej poézii panuje neustály stav ohrozenia. To sa naplno rozvinie vo chvíli, keď Ted Sylviu opúšťa a necháva ju samú s dvoma deťmi. Ona odchádza do Londýna, býva v starom, chátrajúcom byte a nemá takmer žiadnych priateľov.

Rozchod bol pre Sylviu priveľmi silným úderom. Začala horúčkovito tvoriť, denne napísala aj dve básne. V tom čase čakala na vydanie jej autobiografia Pod skleneným zvonom, v ktorej „literárne perfektne zvládla rok 1952, svoj pokus o samovraždu a následné liečenie sa na klinike, až po návrat k životu“.

Teraz, v roku 1963, je všetko inak. Sylvia nepomýšľa na návrat do života. Ako sama tvrdila, písala najlepšie básne svojho života. Dostali sa až „na hranu“. Jej texty z posledného obdobia sú plné chvenia, snahy o pohyb a „ananké“- pocitu osudovej neodvratnosti, tušenia blízkej smrti.

5. februára píše báseň The Edge (Hrana), ktorá je intenzívnou, ale aj zúfalou, desivou a vyrovnanou výpoveďou o jej definitívnom rozhodnutí. Báseň o vlastnej smrti.

11. februára 1963 si položí hlavu do plynovej rúry a otočí kohútik. Deti ešte predtým s dômyselnou rozvahou zamkne do susednej izby, ktorú dôsledne zaizoluje. Rukopis novej zbierky Ariel nechá ležať na stole.

Hrana Teraz je táto žena dokonalá.

Jej mŕtve telo nesie úsmev naplnenia, ilúzia gréckej osudovosti plynie v záhyboch jej tógy, jej bosé nohy akoby hovorili: prišli sme až sem, je po všetkom.

Každé mŕtve dieťa skrútené, biely had, každé pri svojej malej miske mlieka, teraz prázdnej.

Zložila ich naspäť do tela ako lupene ruží, čo sa zavrú, keď chladne záhrada a vône krvácajú zo sladkých hrdiel kvetov noci.

Luna nemá prečo byť smutná, uprene hľadí zo svojho kosteného čepca, zvykla si na podobné veci.

Jej čierna praská a rozťahuje sa.

VERONIKA DIANIŠKOVÁ ÚRYVKY Z BÁSNÍ A ČASŤ CITÁCIÍ SÚ VYBRATÉ Z PREKLADU MILY HAUGOVEJ

nb59.indd 23

Školičky z minulosti J

eden z najstarších predmetov v Múzeu školstva a pedagogiky v Bratislave je kohútik - predchodca šlabikára, podobný drevenej lopatke.

Okrem písmen abecedy je na ňom aj otčenáš. Nájdeme tu artefakty zo slovenských školičiek, aj viac ako tritisíc historických filmov, ktoré nám v dnešnej dobe môžu pripadať značne komické.

Múzeum má však peniaze ledva na malú expozíciu. Na záchranu unikátnych filmov zatiaľ financie nie sú.

Telocvik v saku Namiesto písanky si deti nosili do školy bridlicovú tabuľku s griflíkom a nepodarené písmenká zmazávali kúskom plátna. Kožená školská taška pripomína strihom dnešný fascikel, zaväzovala sa však koženými ramienkami, ktoré držali učebnice dovedna.

Na písanie sa používalo brko a kalamár.

Učebnica Ivana Branislava Zocha, priekopníka vyučovania telocviku na Prvom slovenskom ev. a. v. gymnáziu v Revúcej, okrem cvikov navrhuje aj vhodnú podobu úboru. Má pozostávať z voľných nohavíc a kabátika na gombíky, podobného saku.

Viktor Kubal na polici V depozite múzea je vyše tritisíc filmov a ešte viac diafilmov z povojnového obdobia, ktoré odborní pracovníci ešte len spracúvajú. „Vyrábala ich firma Školfilm, v ktorej kedysi začínal aj Viktor Kubal. A tu máme jeho originálne kresby,“ hovorí pracovníčka múzea Martina Kočí. „Najstaršie filmy zo 40. rokov sú napríklad o výcviku služobných psov pre policajtov, o hodine v letnej telocvični, o žiackych brigádach či o spartakiáde.“

Vo vitrínke, venovanej významnejším pedagógom z obdobia budovania socializmu, uvidíte na fotke sedieť za predsedníckym stolom vtedajšieho ministra školstva Zdeňka Nejedlého a povereníka školstva a osvety Slovenskej národnej rady Ladislava Novomeského – prebieha celoštátne rokovanie o školskom zákone v roku 1946. Posledná výstavná skrinka je venovaná študentskému hnutiu v roku 1989.

Zdobia ju plakety vysokých škôl a červené srdiečko – symbol nežnej revolúcie.

Hranice farbičkou V triede z 20. rokov minulého storočia je pôvodné zariadenie. „Lenže je len symbolická.

V triedach z tohto obdobia bolo aj osemdesiat žiakov a lavíc bolo oveľa viac,“ upozorňuje sprievodkyňa. „Po arbitráži v tridsiatom ôsmom vydali mapy s novými hranicami, ale k učiteľovi, ktorý používal túto mapu, sa asi nedostali, tak si pomohol sám a červenou farbičkou nakreslil aktuálnu hranicu.“ Na stene visí portrét prezidenta Masaryka, pod tabuľou na drevenom stojane je trstenička a počítadlo je ošúchané až do dreva. Vidno, že už vtedy Slováci bojovali s alkoholizmom. Na výchovný realistický plagát nakreslili požehnanie triezveho života a výstražné následky opilstva.

Z pionierskej klubovne Pionierska klubovňa zo 70. rokov 20. storočia má červený kútik pedagogickej propagácie, v kúte je pionierska zástava a na červenej nástenke detské kresby s heslami Nech žije Prvý máj. Nechýbajú ani vlajky, trúbka, Morálny kódex budovateľa komunizmu, diplomy, ale aj kotúčový magnetofón, platne, gramofón... Spomínate si?

TEXT: GALINA LIŠHÁKOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA BÁJEČNEJ ŽENY FOTO: KAROL KOČÍ, AUTOR MÁ BÁJEČNÚ ŽENU

24.4.2006 10:01:24

59

24 METROPOLA Sestry si z Afriky do Ríma priniesli tradičný odev aj hudobné nástroje.

Rím

AKO LÁSKAVÁ MISIA idieť rádovú sestru čapovať pivo, alebo v tričku s krátkymi rukávmi pridávať whisky do omáčky, to je na neuverenie. Posolstvo Ježiša Krista šíria v Svätom meste - Ríme a niekoľkých ďalších mestách sveta aj takýmto spôsobom.

V

Keď na chvíľu opustíte ohromné, monumentálne objatie vatikánskeho Námestia Svätého Petra, obídete Španielske schody, pri Fontáne di Trevi pobozkáte milovaného človeka, prezriete si Koloseum a antické vykopávky a budete sa túlať ďalej úzkymi uličkami, v ktorých sa pred ostrým popoludňajším slnkom privierajú farebné okenice, na každom kúsku zeme medzi dlaždicami rastú kvety a vždy po pár krokoch si môžete vychutnať pravú taliansku kávu či pohár vína v útulnej kaviarničke, na Via Monterone 85 (Piazza S. Eustachio) narazíte na zvláštnu reštauráciu. Na prvý

nb59.indd 24

pohľad vyzerá ako tucty iných. Jedlom, ktoré sa tu varí a je, však tunajšie kuchárky a čašníčky - rádové sestry - šíria kresťanské

myšlienky, hlásajú lásku a zbierajú financie na svoje charitatívne aktivity.

Živá voda

Vo Vatikáne.

V roku 1950 založil otec Marcel Roussel, znepokojený totálnym prevrátením hodnôt francúzskej spoločnosti, misijnú rodinu Donum Dei (Boží dar). Jeho základnou myšlienkou bolo, aby sestry, misionárky práce Nepoškvrnenej Panny žili medzi ľuďmi, pracovali ako oni, a tak pomáhali evanjelizovať svet. Myslel si, že väčší zmysel má obnovovanie kresťanských hodnôt v reálnom živote ako za múrmi kláštorov. Okrem toho pracujúce dievčatá sa dostanú k ľuďom ľahšie ako kňazi a mníšky. Mladé dievčatá bývali medzi ľuďmi na obyčajných sídliskách, mali svoje zamestnanie a okrem toho pomáhali tým, ktorí to potrebovali. Pôsobili v rodinách, v štvrtiach chudobných, na školách, vo väzniciach, medzi prostitútkami, a pri každej svojej činnosti dávali v materialistickom svete najavo Božiu lásku. Pracovali

24.4.2006 10:01:26

59

METROPOLA 25

Ďakujeme spoločnosti SkyEurope Airlines za poskytnutie letenky. v najrôznejších profesiách - veď misionári sú potrební v každom povolaní, aj medzi úradníkmi, v továrňach či v baroch.

V roku 1955 si sestry prenajali reštauráciu v Toulone vo Francúzsku a zrodila sa myšlienka L´Eau Vive, v preklade Živá voda - reštaurácie, v ktorej si ľudia môžu nasýtiť nielen telo, ale aj dušu. V tomto na prvý pohľad absolútne svetskom zariadení pracovali samotné sestry. A bolo to aj cítiť.

Okrem vôní skvelého jedla bola reštaurácia vždy predchnutá duchom kresťanských hodnôt a každý večer boli na programe modlitby. Ako sa rodina Donum Dei rozrastala, sestry boli vysielané do Afriky, Ázie, Latinskej Ameriky, a na všetkých kontinentoch začali vznikať reštaurácie L´Eau Vive. Z peňazí, ktoré v nich zarobia, financujú sestry rôzne charitatívne aktivity.

Napríklad prevádzkovanie domovov pre opustené deti ulice v Afrike, rozdávanie jedla pre bezdomovcov, starostlivosť o starých a chorých... Šíriť posolstvo Kristovej lásky prostredníctvom špecialít francúzskej kuchyne napokon nie je zlý nápad.

Poézia vôní Do rímskej reštaurácie L´Eau Vive často zablúdia okrem „obyčajných“ smrteľníkov aj cirkevní hodnostári. Bola obľúbeným miestom predchádzajúceho pápeža Jána Pavla II. Ešte ako biskup sem zašiel vždy, keď bol v Ríme. Neskôr bolo na to čoraz menej príležitostí, ale z času na čas L´Eau Vive navštívil.

Do Ríma ťahá pútnikov nielen viera, ale aj história.

Ak si myslíte, že L´Eau Vive má kvôli svojmu poslaniu ponurú či smutnú atmosféru, veľmi sa mýlite. Od podobných čisto „svetských“ zariadení sa nijako výrazne nelíši. Ak áno, tak len tým, že vás príde obslúžiť veselá čašníčka tmavej pleti v netradičnom odeve. Sestry z krajín tretieho sveta, ktoré tu pracujú, si totiž obliekajú svoje tradičné pestré šaty najrôznejších farieb. Majú tu na výber zo širokej ponuky domácich, francúzskych aj exotických dobrôt, pri príprave ktorých sestry nešetria prísadami ako je portské, rum či whisky. Duchovno sa medzi lákavé vône pripravovaných jedál najvýraznejšie zamieša počas každodennej modlitby Ave Maria. Tú sestry, v sprievode gitary a tradičného afrického bubna, spievajú vždy medzi siedmou a pol ôsmou večer.

Pracovný zhon na chvíľu ustane, hostia

odložia príbory a dostanú text modlitby, aby sa mohli k misionárkam pridať.

S Bohom bez habitu Súčasťou poslania sestier misionárok Nepoškvrnenej Panny je povinnosť odísť do ktorejkoľvek krajiny, kam ich predstavení pošlú, takže sa musia naučiť byť všade doma.

Misijná rodina Donum Dei je od roku 1987 pripojená k tretiemu rádu karmelitánov.

Páter Josef Jančář, pôvodom z Českej republiky, v reštaurácii L´Eau Vive. Ako generálny prokurátor rádu karmelitánov sa zaslúžil o to, aby v Česku otvorili dve reštaurácie L´Eau Vive. Jedna je v Brne a druhá v mestečku Frýdlant nad Ostravicí, kde kedysi pôsobil ako farár.

Budúce misionárky najprv prejdú dvoj - až štvorročnou duchovnou a praktickou prípravou vo Francúzsku, a potom ich rád vyšle do sveta, aby žili a pôsobili medzi ľuďmi. Sestry neskladajú večné sľuby ako príslušníčky iných rádov. Práve to sa sestrám páči. „Túžila som byť s Bohom, ale nechcela som byť len sestrou v habite. Chcela som sa pohybovať medzi ľuďmi a pracovať s nimi,“ tvrdia sestry - čašníčky. „Sme laičky, takže máme najbezprostrednejší kontakt s ľuďmi a ako prvé im dávame lásku Pána Ježiša.“ Samozrejme, pre laické sestry platia rovnako prísne pravidlá ako pre členky mníšskych rádov za múrmi kláštorov.

Dodržiavať ich medzi ľuďmi je však omnoho ťažšie ako v kláštore.

Farebné rímske uličky stoja za to.

nb59.indd 25

TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO, AUTOR MÁ SENNÚ NÁDCHU

24.4.2006 10:01:44

59

26 PROTI SRSTI

T

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti!

Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

Kľúč ku šťastiu ola to zvláštna partia ľudí.

Každý z nich prešiel smrteľným ohrozením, každému z nich jeden moment zmenil celý život. Napriek tomu sa usmievali, tvrdili, že sú šťastní, nič neľutujú a že by s nikým nemenili.

B

Bola to partia v diskusnej relácii Štefana Hríba Pod lampou. Tie príbehy boli skutočne kruté a oni úprimní až na dreň.

Takmer bez zachvenia hlasu rozprávali, čo sa im prihodilo, čo zmenilo ich život. Boli to smrteľné diagnózy, nevyliečiteľné choroby, ťažké úrazy s fatálnymi následkami. Bolo to

nb59.indd 26

ťažké aj počúvať, nieto prežiť.

Zároveň tí ľudia hovorili aj o tom, čo, alebo kto im pomohol všetko to prežiť a postaviť sa opäť na nohy, ak nie skutočné nohy, tak aspoň tie pomyselné.

Na dno?

Bolo to šokujúce, ale najšokujúcejšia bola ich jednomyseľná a okamžitá odpoveď na otázku, či sa cítia byť šťastní. Všetci tvrdili s takým zvláštnym svitom v očiach, že áno. Bolo ťažké tomu uveriť, ale nedalo sa o tom absolútne pochybovať. Pôsobili dojmom, že sú členmi tajného spolku, že prešli zasvätením a bolo im dovolené spoznať nejakú čarovnú formulku, ktorá je nám, priemerným a priemerne zdravým

smrteľníkom, nedostupná. Ako keby sa tá formulka dala prečítať, len keď si človek siahne na dno alebo na smrť.

Je to skutočne tak, že človek musí zájsť až k peklu, aby pochopil a ocenil každodenný raj na zemi? Musíme byť najprv neznesiteľne nešťastní, aby sme mohli byť znesiteľne šťastní? Alebo ešte inak: dá sa vôbec ku tomu poznaniu, k tej tajnej čarovnej formulke na šťastie, dospieť aj inak, menej tristným spôsobom?

Niečím prejsť?

Na prvý pohľad by sa zdalo, že to asi fakt inak nejde. Že človek skutočne musí niečím prejsť, aby pochopil tých ostatných, čo to majú za sebou. Stáva sa to predsa odmalička. Akonáhle človek začne vnímať vek ľudí vo svojom okolí, začne vypúšťať z úst vety typu: keď budeš starý ako ja, pochopíš. Tých mladších to neuveriteľne irituje, ale nebráni im to vzápätí hovoriť to isté ešte mladším. Alebo muži, čo boli na vojne, celkom bezpečne rozoznávajú tých, čo na nej neboli, pretože z ich pohľadu, kto nezažil vojnu, je akýsi nevyspelý, infantilný, chlapčenský. A to nehovorím o ženách, čo prežili pôrod a s pôžitkom

24.4.2006 10:02:09

59

KOMIX 27 strašia tehotné prvorodičky zážitkami a pokiaľ si to prvorodička neprežije, nemá šancu pochopiť, ako sa tá bolesť a utrpenie dá prežiť aj viackrát.

ROKO OD MIŠKA

Rozum? Cit? Racionálne založený človek bude asi hľadať spásu vo vedomostiach, vzdelaní, v uchopení života rozumom. Ale pocit šťastia predsa nezávisí od zmúdrenia, intelektu. Pri pohľade na usmievavých prostáčikov by sa dalo celkom úspešne tvrdiť, že je to skôr naopak. Pýtala som sa priateľa, čo sa tiež pokorzoval v tom svetelnom tuneli, čo sa odvtedy zmenilo v jeho živote, či zmúdrel. Odpovedal mi, že to rozhodne nemá nič so zmúdrením, že racio v tomto prípade vôbec nie je dôležité. Dôležité je to, že začal celkom inak cítiť, vidieť a vnímať veci, ktoré predtým pre neho vôbec nejestvovali. Aj samého seba začal vnímať ináč. A hneď použil vety, čo som počuť nechcela: „Nedá sa to vysvetliť, keď si tam nebola. To je ako slepcovi od narodenia vysvetľovať rozdiel medzi Šiškinom a Monetom.“

Zostrené vnímanie Našťastie (zvláštne, koľkokrát človek použije slovo šťastie a vôbec si to neuvedomí, že sa mu to šťastie fakt prihodilo) tým neskončil a dodal, že sú predsa ľudia, ktorí sú radi aj tak. Že nemusia zažiť nešťastie.

Trochu nešťastia možno potrebujú len tí, čo si šťastie nevedia vážiť, lebo ho nevnímajú.

Takže tá zmena, ktorá sa udiala s ním, by sa dala pomenovať ako obrovské zostrenie vnímania. To napokon potvrdili aj účastníci diskusného večera spomínaného v úvode.

Všetci sa zhodli na tom, že im choroba spomalila život, že mali nekonečne veľa času vnímať okolo seba veci, o ktoré pred tým ani nezakopli.

Takže spomaliť a zostriť vnímanie. To už znie lepšie ako prejsť pre šťastie dobrovoľne peklom. To by sa hádam dalo zariadiť aj vedome a zámerne. Napokon to s tým šťastím bude ako s dobrým vínom.

Niekto rozoznáva len biele a červené.

Niekto aj suché a sladké. Niekto vie určiť aj odrody a skutočný enológ vám nad jediným pohárikom vyrozpráva báseň o guľatosti, plnosti, dĺžke a farbe chuti a ak sa veľmi zosústredíte, jedného dňa tam tie čučoriedky, medové plásty či seno zacítite aj vy. Všetko je to cvik a dobrý slovník.

Zostáva mi teda vyriešiť už len ten slovník.

Ako pomenovať jednotlivé komponenty šťastia? Skúsme to spolu. Svieti slnko. Nič?

Cítite ten dotyk slnka na tvári? Aký je?

Teplý. Príjemný. Ďalej už pokračujte sami.

ELENA AKÁCSOVÁ, šéfredaktorka portálu www.t-station.sk FOTO: ZOLTÁN STRUHÁR

nb59.indd 27

24.4.2006 10:02:10

59

28 PRÍBEH Majova diagnóza ich ešte viac stmelila, mama Anka však prestáva veriť, že všetko zvládne. „Je to na zbláznenie.“

Žena za pultom

Zlomená Anna v nekonečnom príbehu smútku...

V koncoch svojom detstve nechce rozprávať. „Nijaká svetlá chvíľka, ktorej by som sa mohla chytiť,“ komplikovane zo seba vydá Anna Petrová. Trpí poruchou reči, zajakáva sa a keď je rozrušená, trvá hodnú chvíľu, aby vyslovila slovo, ktoré má na jazyku.

O

Anka je sirota, vyrastala bez rodičov a na otázku, či bola neľúbená, len smutne prikývne.

Rečová porucha je dôsledkom psychickej traumy, ktorej si v detstve a mladosti užila viac než dosť. „Nehovorme o mne, ja nie som zaujímavá. Majo je hrdina,“ pyšne ukáže na svojho šestnásťročného syna. Marián sa zahanbene pousmeje a radšej sa presunie do detskej izby. Aspoň však predstaví troch svojich súrodencov: „Števo má sedemnásť, Anna Mária trinásť a Ďaďa, teda Mária Magdaléna, šesť. Ešte chodí do škôlky a práve má ovčie kiahne.“

Sťahovanie, nádor, pôrod Anka možno až priveľmi romanticky snívala.

O veľkej rodine, dobrom mužovi a hŕbe detí. „Som v koncoch, bojím sa ďalšieho dňa.

Nad vodou ma držia deti, čoraz častejšie však vybuchnem, to vtedy keď prikladám na kopu ďalšie šeky, ktoré nestíham platiť,“ potláča slzy štyridsaťjedenročná Prešovčanka.

S manželom, za ktorého sa vydala po

nb59.indd 28

triapolročnej známosti, sa napokon rozviedli.

Alkohol a ľahostajnosť bolo to posledné, čo potrebovala. Rozišli sa priam „filmovo“. „Čakala som s ním štvrté dieťa,“ spresní situáciu.

Do trojizbového bytu na prešovskom sídlisku sa už bez muža sťahovala v siedmom mesiaci rizikového tehotenstva. V marci 2000.

V ten istý deň absolvovala s Mariánom urologické vyšetrenie. Verdikt bol zdrvujúci: Desaťročnému chlapčekovi zistili nádor na pravej nadobličke. Cétečko potvrdilo mohutný expanzívny proces, Mariána čakala rýchla operácia. „Desiateho apríla, krátko pred operáciou mi lekár oznámil, nech rátam aj s najhorším. Majo sa nemusí vrátiť. Jednou rukou som si držala brucho, aby sa v ňom bábo nemätalo, a druhou som nestíhala utierať slzy. Pohladkala som syna, pobozkala ho, zavrela oči a modlila sa odušu. Nech sa mi, prepánaboha, vráti späť. Ľúbime ho všetci, nezaslúži si zomrieť, veď má len desať...“ Ešte aj dnes si zhlboka vydýchne, keď opisuje pooperačné hodiny. Majo sa zobudil!

Rakovinový nádor odstránili a hoci ho čakali pravidelné kontroly na onkológii a detskej endokrinológii, svet sa zdal zrazu opäť ružový. „Už bude len lepšie,“ nádejala sa Anka. Koncom mája porodila zdravú Máriu Magdalénku a hoci si ju priviedla do bytu bez muža, prepadla pocitu, že každý jej môže len závidieť. Toľko krásnych detí! „Všetko zvládneme, bude nám hej,“ úprimne utešovala samú seba.

O rakovine sa hovorí, že až po piatich rokoch si môžeš povedať: „Som vyliečený!“ Majo po rekonvalescencii nastúpil do školy.

Po materskej s Mariou Magdalénou sa Anka pustila do podnikania. „Po zrelej úvahe. Kto zamestnaná rozvedenú mamu štyroch detí? Vo vedľajšom vchode som si prenajala priestory, za vlastné ich prestavala a v roku 2003 som si otvorila malý zelovoc. Ľudia si zvykli na môj obchodík. Zo skladov som vyberala len kvalitný tovar. Prvú akosť. K tomu milé slovo, úsmev a práca má zrazu iný zmysel.

Okrem zárobku je na nezaplatenie radosť z roboty. Za pultom som vždy pookriala. No a čo, že každé ráno o šiestej treba utekať do veľkoskladov, prehrabávať sa v bedniach a vyberať pre svoju klientelu tie najkrajšie paradajky, mandarínky, banány. Bola som vtedy najspokojnejšia žena na svete. Vyliečený Majo, tri ďalšie zdravé deti a robota, ktorá nesype milióny, ale vystačili sme vždy. Aj keď exmanžel ignoroval a ignoruje alimenty.“ Nebála sa ničoho. Trúfla si aj na leasing.

Z bazáru si vybrala starú 1203-ku, na akontáciu si požičala. „Pri zelovoci je auto nutnosť. Verila som, že všetko do haliera vyplatím.“

2005 V apríli sa u Petrovcov skákalo od radosti.

Ubehla povestná onkologická päťročnica.

Marián bol v poriadku. „Jasné, že som sa tešil. Cítil som sa dobre, ale netrvalo to dlho. Škoda,“ odovzdanie povie. V septembri 2005 nastúpil do prvého ročníka strojníckej priemyslovky. V novembri sa vrátil zo školy skôr. Bolela ho hlava. Vystrašená Anka zavrela obchod a rozheganou tisícdvestotrojkou letela do nemocnice. Len nech to nie je nič vážne!

Bolo. „Tri tumory v hlave. Pravá hemisféra, predĺžená miecha a mozgový kmeň. Myslela som, že v sekunde umriem.“ Majovi nie je do reči, stroho skonštatuje: „Dva nádory mi vybrali, ale ten v kmeni nešiel. Je veľmi hlboko. Taký uzol. Mám ho tam,“ prejde si rukou po hlave. Ráno a večer chodila Anka za synom do košickej nemocnice. Chcela mu byť nablízku, aspoň ho pohladkať a stisnúť ruku, keď unavene a smutne ležal na lôžku.

S obviazanou hlavou a uplakanou tvárou.

Veď predsa raz už nádor mal, prečo znovu?

V decembri plánoval oslavu šestnástich narodenín s kamarátmi, namiesto toho zasa bojuje o život. „Chvíle, ktoré sa nedajú popísať. Nepochopí, kto nezažil. Na všetko som bola sama. Nemám rodičov, súrodencov, nikoho blízkeho, kto by ma zastúpil v domácnosti. Števovi, Anne Márii a najmenšej Ďaďke som predsa nemohla povedať: Starajte sa o seba, mňa potrebuje Majo. Ľúbim

24.4.2006 10:02:29

59

PRÍBEH 29 ich a som im vďačná za ich poslušnosť a súdržnosť. Aj oni sa tak veľmi báli o brata.

Najhoršie je, že som musela zavrieť obchod.

Predávala som len symbolicky. Dve tri hodinky denne – keď som prišla pred obedom od Mariánka z Košíc a kým neprišli deti zo školy a Ďaďka zo škôlky. A v podvečer som zasa štartovala za Majom.“

Čierny zoznam V noci dobiehala deň. Varila, prala, žehlila.

Už ani nevie, čím sa povzbudzovala, aby neprepadla zúfalstvu. Mariána prepustili koncom novembra do domácej starostlivosti.

Hroziace závrate, strata rovnováhy – dôvody prečo nemôže dodnes ostať ani chvíľu bez dozoru. Do Vianoc si však Petrovci zopár ďalších šokových terapií ešte stihli užiť. Pooperačné ťažkosti. „Vytekajúci likvór a hnisavý výtok z rany. Znova dve kratšie hospitalizácie s nepríjemnými vyšetreniami a zákrokmi. Chlapec už nevládal, strašne sa bál. Čudujete sa?“ s plačom sa pýta Anka a nečaká odpoveď. V smutnom výpočte pokračuje. „Začal sa sťažovať na zhoršený zrak. Pravé oko.“

ktorá potláča rast nádorov, ale mutovaná forma génu vedie k ich vyššiemu výskytu.

V Majovom prípade sú to nádory nadobličky, mozočku a tiež hemangiómy (bradavicovité nezhubné nádory z krvných ciev) sietnice, mozočka, 4. mozgovej komory a miechy.

Ochorenie je dedičné a nedá sa z neho vyliečiť.

Medzi nami Občianske združenie Medzi nami existuje iba pre ľudí z príbehov v Nota bene.

Skúsme aj s Vašou pomocou posunúť Ankine problémy. Bolesť z choroby syna nezmeníme, ale snáď sa podarí prispieť jej na šeky, ktoré práve kvôli smutnej diagnóze nestíha platiť. Dlhy narastajú a obchod, ktorý túto skvelú rodinu doteraz dokázal uživiť, je od decembra viac zatvorený ako otvorený. Anka totiž musí byť so synom, ktorý čaká na schválenie osobnej asistencie. Číslo účtu, kam môžete posielať váš príspevok je: 4 040 218/3100 (Ľudová banka). Pripíšte heslo – Prešov. Ďakujeme!

Doživotne Hospitalizácia – očná klinika, január 2006.

Potvrdená angiomatóza sietnice - výskyt veľkého množstva nezhubných nádorov z ciev. Marián podstúpil bolestivú operáciu, po ktorej ho čakalo špeciálne vyšetrenie v onkologickom ústave v Bratislave.

Potvrdila sa von Hippel-Linadauova choroba.

Ochorenie spôsobené zmenou génu VHL na 3. chromozóme. Ide o mutáciu génu,

Marián vie, že bude doživotným pacientom.

Pár dní je už majiteľom preukazu zdravotne ťažko postihnutého človeka... Čaká ho milión vyšetrení, úvah a operácií. „Najviac mi prekáža, že nemôžem nič robiť. Aby som sa neunavil, nezatočila sa mi hlava. V škole mám už individuálny plán, čím budem, keď zmaturujem? A čím už len ja môžem byť?

S tým uzlom, čo mám v hlave, a okom, na

Má šestnásť a vie, že doživotne je z neho pacient. „Kým je nádor v kmeni mozgu v pokoji, dobre je. Ak začne byť aktívny, bude zle. To je jasné,“ smutne skonštatuje.

nb59.indd 29

ktoré už skoro nevidím?“ nahnevane povie a s uslzenými očami potichu vyriekne: „Chcel som hrať futbal...“ Potvrdená dedičná von Hippel-Linadauova choroba u Maja však znamená, že k očnému musia všetky deti. Aj Števo, aj obidve dievčatá. „Nedá sa ani len pomyslieť, že by to mali všetky moje deti. Prečo sa na nás všetko valí? Kedy bude dobre a otvorím obchod na celý deň? Musím splatiť dlhy, ktoré od decembra len pribúdajú. Ale najskôr deti. Treba pochodiť lekárov, nech čo najskôr vieme, na čom sme. Čakanie je večnosť.“

Matematika Anke nikto neporadil, kedy má Majo nárok na sanitku. Všetky cesty do a z nemocnice absolvovali za vlastné. Na sociálnom odbore v Prešove jej pri podávaní žiadosti o príspevok na auto úradníčky „pošepkali“: Asi to neprejde. Veď on nie je imobilný...

Na sociálke by si však mohli všimnúť Ankinu zúfalú situáciu aj pri prideľovaní príspevku na osobnú asistenciu. Marián by mal opatrovníka a Anka by mohla stáť za pultom... „Mám dve zdravé ruky, viem a chcem robiť, ale nejde to. Úrady majú šesťdesiatdňovú lehotu, moje prosby nezaberajú.“ Naposledy si požičala štyri tisícky, aby mohla nakúpiť tovar do obchodu.

Ten treba rýchlo predať, zelenina nie je skriňa, dlho nevydrží... Len odborné vyšetrenie na onkológii v hlavnom meste ju vyšlo pätnásťtisíc. Požičaných. Vlakom cestovali všetci piati – zdravé deti nemala komu zveriť („nemám nikoho“). Pôvodne trojdňové vyšetrenie sa natiahlo na šesť.

V pondelok totiž lekárka oznámila, že nemajú kontrastnú látku, potrebnú na vyšetrenie, bude až vo štvrtok. Detail, ktorý Ankou otriasol. V duchu len rátala, o koľko preplatí ubytovanie. Bratislavčan ide domov, ale východniar? „Viem, že doktorov nemusí zaujímať, kde prespím, ani to, že muž neplatí výživné, nestará sa o deti. Ani to, že už štvrtý mesiac nemám z čoho zaplatiť nájomné za byt ani obchod, neostáva mi na odvody do poisťovní, dlhujem za škôlku, telefónne účty (volám len lekárom). Na sociálne dávky nemám nárok, lebo o málo prevyšujem hranicu mesačného príjmu podľa minuloročného daňového priznania. Čo mám v peňaženke ide na jedlo, cestovné, telefón.

Nepijem, nedrogujem, nevláčim sa s chlapmi (exmanžel bol jediný muž v mojom živote).

Pred chorobou syna som všetko zvládala.

Snažím sa teraz, ale dochádzajú mi sily.

Môžem vymeniť trojizbový byt za jednoizbový, predať nábytok, môžem zrušiť živnosť, ale čo bude potom, keď už nebudem mať vôbec nič? Moje detstvo bolo peklo, nemôžem dopustiť, aby tak skončili aj moje deti. Sú nádherné a nezaslúžia si to.“ LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA TÝŽDENNÍKA +7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA: AUTOR JE FOTOREPORTÉR TÝŽDENNÍKA +7DNÍ

24.4.2006 10:02:39

59

30 ROZHOVOR

Robo Opatovský je Swing and Latin

Vážim si normá roku 1992 skončil konzervatórium – klasickú gitaru u profesora Zsapku. „Upozorňoval ma, aby som si stále nepospevoval, pretože interpretujem inštrumentálne skladby a do toho sa spev veľmi nehodí. Už vtedy som tušil, že nezostanem pri klasickom gitarovom repertoári,“ hovorí spevák Robo Opatovský, ktorému práve (a netradične) vychádza swingový album.

V nb59.indd 30

Vždy ste sa živili iba hudbou? Áno. A nebolo to jednoduché. Popri štúdiu som hrával v bratislavských kaviarňach, vojnu som si odkrútil vo Vojenskom umeleckom súbore a škola života sa mohla naplno rozbehnúť. Každý okamih môjho života, aj keď som to v danej chvíli pozitívne nevnímal, mi neskôr priniesol skúsenosť na nezaplatenie. Verili by ste, že práve pri vojakoch som si zaspieval pesničky od Sinatru, Nat King Colea, Georgea Bensona? Dokonca s veľkým orchestrom, ktorý ma sprevádzal...

Veľa sa diskutuje o detských talentoch. Akú úlohu zohrali vaši najbližší pri vašich rozhodnutiach?

24.4.2006 10:02:49

59

ROZHOVOR 31 mi vyšiel prvý singel. Hudba je môj život, len ona ma posúva ďalej. Je to niečo, čo mi nikto nemôže ukradnúť alebo zničiť.

A ak vďaka tejto „láske“ mám z čoho žiť, je to vzácny dar.

Práve umelci by mali byť akýsi „tribúni ľudu“ - talent sa snúbi s odvahou vystúpiť pred dav a odovzdať informáciu cez slovo, pieseň, artefakt... U nás je veľa takých, ktorí si práve cez charitu budujú meno a imidž.

A človek v núdzi radšej uverí, ako preverí. Čo si o tom myslíte?

Každý človek mediálne známy by mal svoju popularitu a výhody z nej vyplývajúce vyvažovať pomocou iných. Ak už nie inak, tak minimálne cez svojich fanúšikov.

Motivovať ich, rozprávať sa s nimi, byť pravdivý a úctivý. Vážiť si každého, kto príde na koncert, alebo si kúpi album.

Svetská sláva - poľná tráva, a jediný verný poslucháč vás môže podržať, keď ste dolu. Raz ste hore, raz dole, preto okrem príjemných vecí, ktoré showbiz prináša, si musím uvedomovať aj svoju zodpovednosť. Čo hovorím, ako konám. A ak niekto zneužíva charitu na vlastné obohatenie, nemusím ho súdiť ja. Na to sú iní. Škoda len, že cesta k poznaniu nesvetských zákonov vedie cez vlastné popálenie sa. Je fajn, že môžem niekomu zaspievať alebo sa objaviť na akcii a pomôcť. Spolupracujem s paralympijským výborom, držal som im palce aj v Turíne. S Jankom Riapošom sme kamaráti, často si voláme a vždy všetkých pozdravujem so želaním, aby priniesli čo najviac medailí.

lnych Môj otec bol muzikant a v Trnave patril medzi známych dídžejov. Keď ma nemal kto povarovať, tak ma jednoducho zobral na diskotéku. Keď som mal dvanásť, dostal som najvzácnejší a najkrajší darček - gitaru. Otec tušil, že sa budem uberať cestou muziky, a po maturite som od neho dostal „naozajstný“ kvalitný nástroj. Jeho vplyv som cítil najmä vtedy, keď som chcel odfláknuť cvičenie alebo ma zaujímalo všetko ostatné, len nie škola. Som rád, že bol vtedy zásadový. Pred desiatimi rokmi

nb59.indd 31

A čo „bútľavá vŕba“? Ako sa vidíte, skôr rozprávač, alebo poslucháč problémov iných?

Mnohí mi to nechcú veriť, ale som veľký introvert. Ťažko žiadam o pomoc, väčšinou si rany hojím sám. Koncert a potlesk je obrovská energia a zároveň strach, či všetko vyjde a ľudia budú spokojní.

S takýmto strachom sa nedá nič robiť, je to zvláštny adrenalín, očakávanie, pre mňa v tichu a v samote. Presne takéto obdobie mám momentálne. Album Swing and Latin je zlomový pre mňa ako pre interpreta, ale aj pre chlapa po tridsiatke, ktorý má trochu jasnejšie vo svojich prioritách. Nemám ešte manželku ani deti, pomaly sa dostávam do štádia, že by som sa rád stal bútľavou vŕbou niekomu, kto rovnako úprimne bude stáť pri mne.

Práve váš súkromný život, priateľky, pôsobenie v Japonsku, sú večné témy „pikošiek“ z bulváru. Viete sa brániť, alebo takéto informácie púšťate jedným uchom dnu, druhým von?

Bulvárne informácie sú u nás podávané bez toho, aby som pred tým dostal otázku.

Spočiatku som si všetko pripúšťal a lámal si hlavu nad tým, prečo sa mi niekto snaží takto ubližovať. Teraz mám už niekoľko

rokov pokoj od bulvárnych novinárov. Aj keď mi zavolajú, čo mám nové v súkromí, tak im vysvetlím, že sa venujem len hudbe. Nemám nič proti ľuďom, ktorí túto cestu vyhľadávajú, ale ja do tejto skupiny nechcem patriť. Som imúnny proti vymysleným informáciám. Občas sa napíše niečo, s čím nie som úplne uzrozumený, ale už to neberiem tragicky ako pred šiestimi, siedmimi rokmi. Možno je to hrošia koža, alebo jednoducho daň za to, čo robím. Vždy sa môžem odsťahovať na vidiek a pracovať v úplnej inej oblasti.

Nevylučujem, že sa tak niekedy nestane.

Swing and Latin je zrelý album vytvorený zrelými muzikantmi. Hity na ňom majú svojich slávnych interpretov. Poslucháč porovnáva aranžmá, ale v podvedomí určite aj vás. S Robom Opatovským pred swingom, bossa-novou, jazzom, bez sinatrovského obleku. Porovnávate aj vy? Áno. Ale zostávam pri svojom súkromnom živote, hudobne som si istý, že som na tento album dozrel. Do tridsiatky ma napĺňal pocit, že chcem žiť sám a vychutnávať si život až do posledného dychu. Teraz by som chcel zdieľať svet so ženou, s deťmi, a odovzdávať im skúsenosti. Aby mali pocit, že ich otec miluje. Toto mi teraz víri hlavou. Naozaj si myslím, že v hudbe ešte veľa dosiahnem a zároveň sa chcem starať o rodinu. To, čo som doteraz vytvoril, som robil s dobrým úmyslom a dal som do toho srdce. Ale nikdy nie som sám so sebou spokojný. Možno typický kozorožec?

Pôsobíte ako človek, ktorý vie, odkiaľ a kam kráča. I keď s pochybnosťami, ale odhodlane a hrdo. Čaká ma ešte dlhá cesta. Aj moja najobľúbenejšia sinatrovka My way – Moja cesta – je ešte stále predo mnou.

Skromnosť a pokora... Vážim si ľudí, ktorí dokážu vynikajúce veci a stále sú ,,normálni“. Čo je pre vás v živote najdôležitejšie?

Pokoj. A ľudia, ktorým dôverujem a ktorí dôverujú mne. To je základ, miesto, odkiaľ sa môžem odraziť, keď som na dne.

TEXT: JANA ŠKREKOVÁ FOTO: ONDŘEJ PÝCHA Inzercia

WWW.DOMAINS.SK NOVINKA - registrácia domén .eu REGISTRÁCIA DOMÉN .sk .com .net .org .info .biz .cz PREVÁDZKA VAŠICH WEBSTRÁNOK

Infolinka 0910 96 96 01

24.4.2006 10:02:56

59

32 ZDRAVIE Muzikoterapia Špeciálna psychoterapeutická metóda, ktorá vplýva na náladu človeka, podporuje psychosomatickú relaxáciu, aktivuje človeka ku kontaktu s okolím a k procesu komunikácie. Jej využitie je široké - od uplatnenia ako relaxačnej techniky až po liečbu psychických porúch. Uplatňujú sa dva typy muzikoterapie - pasívna a aktívna.

Pasívna je vlastne počúvanie hudby, jej vnímanie, pri ktorom si poslucháč všíma svoje vnútorné pocity a neskôr, v rámci psychoterapie, ich môže ďalej spracovať.

Možno ju spojiť s autogénnym tréningom, relaxačným dýchaním či prácou s energiou tela. Aktívna muzikoterapia je produkcia hudby alebo jednoduchých zvukov. Dáva pocit sebarealizácie, uvedomovania si vlastnej alebo skupinovej dynamiky. Hudba a rytmus sú prostriedkom vyjadrenia vlastných myšlienok a pocitov. Obsahom aktívnej muzikoterapie sú hry s hudbou, tanec, hra na telo, rytmické a dychové cvičenia, koncentrácia na okolité dianie.

Terapia hudbou prirodzená pre človeka

Zvuky cez ruky P

ustíte z cédéčka hudbu - a máte muzikoterapiu. Takto jednoducho si to predstavujú mnohí.

V skutočnosti je to oveľa zložitejšia záležitosť ako len počúvanie hudby.

Hudba na nás hučí doslova zo všetkých strán. Často ju v zhone iných činností ani nevnímame a už vôbec ju nepokladáme za niečo, čo by mohlo mať výrazne pozitívny vplyv na naše zdravie - pravda, okrem momentov, keď nám produkcia našej obľúbenej kapely zlepší náladu. Ani jedno umenie však nedokáže preniknúť bytosťou človeka tak silno ako zvuky a tóny. Hudba a rytmus boli už v dávnych dobách prostriedkom komunikácie človeka s nadprirodzenými silami, prosbou o ochranu pred chorobami a všetkým zlým. Ľudia vtedy jednoduchou rytmickou hrou a tancom dostávali „zo seba“ možno presne to isté, čo dnes pri tancovaní na diskotékach...

Všetko je rytmus Džembe, bongos, congas, timbals, darbuka...

Len niekoľko príkladov najznámejších typov bubnov. Snáď neexistuje kultúra, ktorá by nepoznala tento jednoduchý rytmický nástroj.

Práve nadšenie pre hru na bubny bolo dôvodom, pre ktorý sa dali dokopy Roman

nb59.indd 32

Kovács a Tono Gúth a začali v bratislavskej YMCE organizovať bubnovačky. V spolupráci s občianskym združením Prima zrealizovali projekt bubnového orchestra Rytmika pre dvadsaťpäť mladých ľudí.

Na bubnovanie sa postupne nabaľovali ďalšie aktivity a občianske združenie Zvuky cez ruky teraz organizuje rytmické workshopy, etnobubnovú školu, tvorivé bubnové dielne a bubnovačky v prírode. Okrem toho sa zameriava na rozvoj tvorivej a interaktívnej muzikoterapie s autistickými a nepočujúcimi deťmi a s deťmi a mladými ľuďmi zo znevýhodneného sociálneho prostredia.

Pri žiadnej z týchto činností nejde iba o udieranie na bubon. Muzikoterapia, tak ako všetky ostatné liečebné metódy, musí mať svoj zámer, myšlienku, a musí niekam viesť. Hrá sa pri nej na bubny a iné rytmické nástroje, experimentuje sa so zvukom, rozvíja sa tvorivosť, koncentrácia, spontánnosť, koordinácia, porozumenie v skupine.

S bubnovaním sú spojené vibrácie, ktoré vnímame celým povrchom tela a podľa výskumov majú dobrý vplyv na naše zdravie.

Veď aj najzákladnejšie telesné procesy, tep a dýchanie, je vlastne rytmus...

Do rôznych svetov Na koberci v triede sedia dvaja autistickí chlapci. Okolo seba majú rozložené bubny,

rôzne typy hrkálok, triangel a ďalšie nástroje, na ktoré sa dá udierať, či búchať nimi o seba. Vedľa nich sedí Tono a hrá na gitare.

Chlapci si kedykoľvek môžu zobrať akýkoľvek hudobný nástroj a s gitarovými tónmi v pozadí rozvíjať svoju vlastnú pieseň. „Komunikácia s autistickými deťmi, ktoré majú svoj vlastný svet, je neskutočne zložitá. Slová sú často zbytočné. Do ich duše ľahšie prenikne hudba,“ hovorí Tono. Hudba ovplyvňuje citový a myšlienkový svet poslucháča, jeho vnímanie a prežívanie. Aktivita pri hre trošku pomáha prekonať bariéry medzi ním a vonkajším svetom, posilniť sociálne kontakty. Hudobná terapia má vplyv na nálady autistov a ich rodičia si aspoň na chvíľu oddýchnu od neustálej náročnej starostlivosti o deti s tak zvláštnou dušou.

Liečba hudbou pre nepočujúce deti? Znie to nezvyčajne? Ak hráte na bubon a iné perkusné nástroje, sluchovo postihnutí vnímajú ich vibrácie a v rytme hudby dokážu dokonca aj tancovať. V Základnej škole internátnej pre deti s poruchami sluchu na Drotárskej ulici v Bratislave si muzikoterapiu nevedia vynachváliť.

Spájanie Vlani sa na slovenskej hudobnej scéne objavila skupina, ktorá chce tvorivo a originálne prepájať rôzne druhy rytmov z celého sveta s husľovou melódiou reflektujúcou slovenskú folklórnu tradíciu, do ktorej sa občas primiešajú klávesy. Formácia má názov La3no Cubano a spája pôvodnú slovenskú hudbu s cudzokrajnými rytmami a novými hudobnými nápadmi podfarbenými džezom. Oplatí sa počuť...

TEXT: MARTIN ŠARAPATA FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

24.4.2006 10:02:58

59

RECENZIE 33 HUDBA

DIVADL O

McNally: Frankie a Johnny Hrajú: Kamila Magálová, Marián Geišberg Réžia: Jakub Nvota Uvádza: Štúdio L+S, Bratislava Hra o jednej noci, dvoch ľuďoch a troch milovaniach. Tak znie podtitul najnovšej inscenácie uvádzanej v štúdiu L+S. Sugestívny, uveriteľný a nadmieru ľudský príbeh o čašníčke a kuchárovi, ktorí majú možnosť počas jednej noci nachádzať, strácať a znovunachádzať cestu k sebe.

Doménou čierno - bielej scény je posteľ, ktorá sa stáva dominantným predmetom inscenácie. Rôzne narábanie s posteľou, jej rozoberanie a skladanie naberá metaforický význam, kopírujúci momentálny stav vzťahu, ktorý, hoci sa nám ukazuje len jeho počiatočná fáza, je podivuhodne rozvitý, navrstvený a komplikovaný. Ku koncu sa odhaľujú osobné príbehy Frankie aj Johnnyho, ktoré tvoria len pozadie momentálnej medziľudskej vyprahnutosti, chladu, prázdnoty a snahy dostať sa späť do autentického života.

Tri milovania, prebiehajúce počas hry, sú znázornené veľmi implicitne, jemne, takže inscenácia nestráca na krehkosti a nenaberá známky lacnej popisnosti sexu.

Napriek všetkým týmto kvalitám treba

podotknúť, že text miestami skĺzava k sentimentalite a čierno-bielej optike Johnnyho vnímame výlučne ako intelektuála, rozhodnutého získať Frankie za každú cenu, akoby zmizla prirodzená rozporuplnosť vo vnútri charakteru.

Tieto nedostatky, ktoré by sme museli vytknúť priamo autorovi, sú však takmer nebadateľné a úplne prekryté vynikajúcimi hereckými výkonmi Mariána Geišberga a Kamily Magálovej. Ich prejav je prirodzený, bez zveličovania, bez nevhodného humoru. Humor ako taký sa samozrejme v inscenácii objavuje, je však prezentovaný tak, aby nezakryl krehkosť vzťahu a intimitu príbehu jednej noci. V tejto intimite sú herecké výkony natoľko uveriteľné, že umožňujú katarznú identifikáciu diváka s javiskovou postavou, čo v našich divadlách nie je vôbec pravidlom.

Inscenácia Frankie a Johnny je práve vďaka svojej rozkolísanosti medzi pozitívnym a negatívnym jedinečnou inscenáciou, ukazujúcou komplikovanosť vzťahu po všetkých stránkach. Je to komplexný záblesk mužsko-ženkého vzťahu, podporený funkčnou scénografiou (s výnimkou záverečných svetielok) a už spomenutými hereckými výkonmi.

VERONIKA DIANIŠKOVÁ

KNIHY Pavel Vilikovský

Silberputzen (Denník kvintána Andreasa Pohla) Vydavateľstvo PT Alberta Marenčina Kolorované fotografie, dobové obrázky a kartičky, akty, ilustrácie z módnych časopisov... Vo svojom najznámejšom románe Večne je zelený pracoval Vilikovský s textom. Tu sa zas pohral s obrazovým materiálom zo zašlých čias monarchie a vytvoril fiktívny denník fiktívneho kvintána. Výsledkom je elegantná hra s obrazom a textom v zvodnej úprave.

Slavenka Drakuličová

Jak jsme přežili komunismus Nakladatelství Lidové noviny Preklad Robert Vindiš, Daniela Slavíková Autorka uverejňovala svoje eseje v domácich aj zahraničných periodikách.

Kniha je zbierkou jej prác

nb59.indd 33

z obdobia medzi rokmi 1990 - 1996.

Komentuje v nich udalosti, ktoré by sa dali zhrnúť do názvov kapitol: Jak jsme přežili komunismus, Jak jsme přežili válku, Jak jsme přežili postkomunismus. Hovorí v nich z vlastnej skúsenosti za seba, no zároveň podáva výpoveď o živote jednotlivca počas premeny režimov v bývalej Juhoslávii. Texty sú viac osobnými príbehmi než esejami.

Murcof

Remembranza The Leaf Label / Wegart www.theleaflabel.com / www.wegart.sk Stará, zažltnutá fotografia, fragment všednej reality, ktorý vyvolá neurčitú spomienku. Hmlistý pocit, desivý, no zároveň fascinujúci. Časť mozaiky, ktorá sa skladá rovnako pomaly, ako sa spomienky vynárajú z podvedomia.

Murcof alias Fernando Corona, hudobník pochádzajúci z Tijuany v Mexiku, sa na Remebranze opäť pokúša nadviazať na príbeh, ktorý začal niekedy v „Utorok“ (Martes) roku 2002 a pokračuje ako rozpamätávanie sa na budúcnosť, ktorej zvuk je odrazom nostalgickej minulosti. Mysticky a zároveň s pokorou (hraničiacou až s obavou) odhaľuje Murcof svoje spomienky. Fragmenty klasickej hudby sa rozkladajú a znovu skladajú v novom kontexte, nových harmóniách a motívoch, ktoré sú fiktívnym filmovým rozprávaním mentálnych a veľmi osobných príbehov. Klavírne a sláčikové sample, sčasti pochádzajúce z diel Arva Pärta, Henrika Góreckého či Giyu Kančeliho a sčasti komponované priamo pre album, sa v pomalom, až elegickom tempe miešajú s minimalistickou techno rytmikou.

Kombinácia týchto prvkov vytvára veľmi zvláštnu a nezameniteľnú atmosféru „značky“ Murcof.

Na záver ostáva už len tešiť sa na tretie pokračovanie neohlásenej trilógie, čo napovedajú prvé písmená skladieb i názvov oboch albumov, ktoré postupne tvoria slovo Murcof.

SONOR Inzercia

Saša Sokolov

Škola pro hlupáky Vydavateľstvo Prostor Preklad Jakub Šedivý Keď Vladimír Nabokov po období nezáujmu o literárne dianie v Rusku recenzoval Sokolovovu knihu, chcel sa stretnúť s autorom. Sokolov ju napísal koncom 70. rokov ešte v Sovietskom zväze, no podobne ako Nabokov žil neskôr v Spojených štátoch.

Nabokov v ňom videl pokračovateľa vlastnej poetiky. Škola bláznov je román predstavujúci pohľad do duše chlapca z pomocnej školy.

Hrdina trpí rozdvojením osobnosti, nevníma čas lineárne, vedie neustály dialóg so sebou. Autor knihu venoval svojmu rovnako postihnutému susedovi.

7gVi^haVkV q @do^V ȁǿ @dŀ^XZ q Banch`Ǿ ȅ ú^a^cV q 9dacǾ ȇ 7Vch`Ǿ 7nhig^XV q 7diidkV ȁ IgcVkV q ĻiZ[Ǿc^`dkV Ȅ

www.artforum.sk

24.4.2006 10:03:16

59

34 KRÍŽOVKA Po vylúštení krížovky budú traja z vás odmenení knihami z vydavateľstva Aspekt. Správne odpovede nám zasielajte do 20. dňa v mesiaci na redakcia@notabene.sk.

Pripojte svoje celé meno a adresu, aby sme vám mohli zaslať výhru. Knihy z vydavateľstva Aspekt za vylúštenie krížovky z minulého čísla (A ty si myslíš, že ja som sa toho pravého dočkala?) dostanú Jarmila Madárová, Košice, Vladimír Solár, Brezolupy, Lenka Martišková, Bratislava. Srdečne blahoželáme!

www.aspekt.sk

Autor: Ján Piaček

atmosféra (skr.)

3

EČV Starej Ľubovne

umenie, po lat.

ľadovcový nános

EČV Senice

ženské meno

NB

včielka z TV seriálu

severské muž. meno

pomoc

morský vták

Pomôcky: MEOTAR PAIR TOR

hriadele

démon

vojenský útvar

krík

hovoril akavčinou rímska minca

pracoval pluhom

listnatý strom černošský kmeň značka rádia

čínska droga

NB

NB

kopaním skypril

pádová otázka

Alexander (skr.)

vozidlá

prelomová zmena

cudzie muž. meno

značka kobaltu

kód Belgicka

2 rakúsky zväz robotníkov a roľníkov

judejský kráľ

bôžik lásky

ťuknutie premietací prístroj

čiernomorské kúpele

austrálsky pštros značka hliníka

majstrovstvá Európy

zákaz

odober

4

kvapka, po angl.

značka argónu

retiazka

oboje citoslovce odporu

odtok

Pomôcky: ryba API bajkalského ARS jazera DRIP

germánsky boh búrky

Pomôcky: ISU LO MA

samočinný stroj

NB rieka pri Omsku

orgán zraku

mužské meno časť noža

medzinár. korčuliarska únia

čierna farba

tlačová agentúra Mexika

draslík

rímska bohyňa úrody

olejnatá plodina

ukazovacie zámeno býv. talian. politik

ohmatávam zlato, po španielsky typ rus. lietadiel

1

zvratné zámeno

pokladnica (hovor.)

dravý vták

gróf, po angl.

predmet

padanie

sluchové orgány

priehľadná krehká hmota

medzinár. jazyk

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z ôsmich distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu:

Ditribúcia:

Inzercia: Bratislava: Košice:

Banská Bystrica: Nitra: Prešov: Žilina: Levice: Piešťany: Nové Zámky: Poprad: Senica: Lučenec: Kežmarok:

Podporili nás:

nb59.indd 34

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, www.tripsoft.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, Sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Renáta Chovanová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/613 22 01, helena.havrilova@zoznam.sk Slovenský Červený kríž, Ivan Šediba, 048/415 36 85, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Daniel Závecký, 0903 965 216, risen@centrum.sk DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk.

JPK – Ježiš pre každého, 0915 743 433, A.Kmeťa 24, 934 05 Levice, Ľubica Prištiaková, dusan@jpk.sk UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Beata Fándliová, domum@kios.sk Fond rozvoja kultúry a vzdelávania, n. f., Ul. SNP 32, 940 62 Nové Zámky, Béla Magyar, belamagyar@zoznam.sk Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Erika Mižigarová, Popradské nábr. 3, 058 42 Poprad, socialne@msupoprad.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica OZ Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti SR, J. Kráľa 14, 984 01 Lučenec, Jaroslav Matuška, 0908 924 877 Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Kežmarok, Zdena Dudášová, 052/46 60 212, 0905 886 546

Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt, Ministerstvo kultúry SR 24.4.2006 10:03:27

59

FOTORIPORT 35

Život v ZOO nemusí byť až taká hrôza

Zastreľte krajana de sú hranice slobody? Ortodoxní ochrancovia by zvieratá spoza mreží, plotov a ohrád zoologických záhrad najradšej videli voľne pobehovať kdesi v divočine. Na druhej strane, keby nebolo zoologických záhrad zástupcov niektorých druhov živočíšnej ríše by už tiež dávno nebolo. A najhoršie je, keď sa záhrady pustia do programu návratu zvierat do voľnej prírody. Keď napríklad odhodlane vracajú zvieratá späť do Afriky aby... Žili idylicky uprostred nádhernej prírody. Žiaľ, tento šľachetný cieľ často končí totálnym výsmechom milovníkov prírody z druhej strany frontu, ktorým chýbajú

K

trofeje na to, aby sa cítili ako páni tvorstva pohodlne. Takže: Dnes si môže lovec odkiaľkoľvek zastreliť niekde v exotickej krajine zviera, ktoré vyrastalo len kúsok od jeho vilky, kdesi v Európe alebo v USA. Je to extrém, ale môže to byť aj tak. Pokojne si môžu zastreliť „krajana“.

V ZOO je bezpečnejšie...

TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR TÝŽDENNÍKA ŽIVOT

nb59.indd 35

24.4.2006 10:06:13

JOŽO ONDZIK: SLOVENSKO 2006 FOTOGRAFIA Z GRANTOVÉHO PROGRAMU PRE DOKUMENTÁRNU FOTOGRAFIU VACULIK ADVERTISING

59

36 GALÉRIA

nb59.indd 36

24.4.2006 10:07:08