NOTA BENE 60

60 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

JÚN ‘06

nb60b.indd 1

22.5.2006 9:34:03

60

2 ŠPIÓN Krásavec s menom od štátu

Odložené bábätko lado nikdy nemal poriadny domov. Vyrastal v „decáku“.

Keď ho musel opustiť, ešte chvíľu mal prácu záhradníka s ubytovaním, a potom už: Staraj sa o seba, ako vieš!

V

Bratislavský predajca „Krásavec“ nie je padavka. Robí, čo môže, aby sa vyhrabal z najhoršieho. A keď ho niekto občas poľutuje, on to cíti inak. Veď sa nemá zle. „Bývam na ubytovni v jednej izbe s kamarátom Ramonom, je to fajn spoločník,“ hovorí. „Mám čo jesť, čo na seba. Predávam Nota bene, beriem príležitostné brigády...“ Nechcené dieťa chvíľkového poblúznenia vášní. „Otca nepoznám. Vraj zomrel na rakovinu. A mama? Nechala ma hneď po narodení. Odložila bábätko. Bola to Talianka, ktorá u nás pracovala. Vôbec o mňa nemala záujem. Navštívili sme ju s tetou v Taliansku. Pribuchla nám dvere pred nosom,“ spomína dvadsaťsedemročný Vlado. Priezvisko Polák dostal od štátu.

Rovnako, ako meno.

Ďalšia smola je, že Vlado má výzor „feťáka“. Sklenený pohľad je dôsledkom očnej choroby. Sám tvrdí, že s drogami doteraz nemal osobnú skúsenosť. Jedine s priateľmi, ktorí to skúšali, alebo aj preháňali. Priateľka sa mu predávkovala... „Najradšej by som pracoval niekde s koňmi alebo býkmi. Už som taký džob mal, ale prišiel som oň. Ak by ma chcel niekto zamestnať, ochotne mu prinesiem doklad od lekára, že som čistý. A nemienim robiť za pár korún. To už nie. Na to, aby som normálne žil, potrebujem minimálne štrnásť až pätnásť tisíc. Keď si zrátam peniaze na ubytovanie, stravu a oblečenie, tak nižšie ísť naozaj nemôžem. Jedine, že by som sa usadil niekde v šachte. A to hádam nie.“ Láska nie je o peniazoch. Aj keď ich k životu treba. Jeho budúca partnerka nemusí byť bohatá. „Zdravie a rodinné zázemie sa predsa nedá kúpiť. A keby som mal veľa peňazí, tak z nich časť venujem na pomoc postihnutým. Ich stav im znemožňuje plnohodnotne žiť vlastným pričinením,“ hovorí mladík z ulice.

DAGMAR CANISOVÁ, AUTORKA JE VŠADE FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO, AUTOR MÁ PEKNÉ MENO

ČO MÁ VLADO VŽDY SO SEBOU?

Vlado je práve teraz „free“ a užíva si slobody. Baby, neváhajte!

1 4 Karta na telefonovanie.

Kto sa dovolá?

5 Nožík na prežitie.

Veľmi šikovná vecička.

6 Kľúče na odomykanie.

Dverí od strechy nad hlavou.

Knižka na vzdelávanie.

Naozaj???

2 Hrebeň na učesanie.

Chcelo by to nový. Ani farba nie je ktovieaká.

nb60b.indd 2

7 Pero na písanie.

Tuha je ešte dobrá.

3 8

Plecniak na nosenie.

Už dlho nevydrží.

22.5.2006 9:34:40

60

Z OBSAHU 3 6 - 9 Téma

12 - 13 Do tucta

18 - 21 Metropola

Individuality z ulíc

Vydarená

Amsterdam ako európsky úlet

Aj medzi bezdomovcami sveta sú priepastné rozdiely. Na prvý pohľad sa zdá, že už asi nič nemôže byť horšie ako zostať na ulici bez prostriedkov, bez strechy nad hlavou a bez nádeje. Nie je to tak. Pre niekoho je to hanba, pre iného nič mimoriadne.

Nemala veľa času, ale bola rada, že som ju na chvíľu vytiahol na slnko. Príliš si ho cez deň neužije. Má frmol. Zdraví, ďakuje, pýta sa, váži, ráta, odpovedá, počúva, vykladá tovar, nosí debničky, predáva. Rada reční, až z toho býva občas zachrípnutá.

Sloboda. Kvôli závanu tohto slova prúdia denne do Holandska ľudia z celého sveta.

Marihuana. Hašiš. Dievčatá. Amsterdam však tieto komodity už nijako neprekvapujú a žije si svoj život. Nikto sa nepohoršuje, nikto sa neuškŕňa, nikto nemá hlúpe poznámky.

24 - 25 Príbeh

28 - 29 Mimo nás

30 - 31 Aha ho!

ˇ

Tominko

Angoulemsky SDF

Majster

Má čerstvých päť a hoci sa rodičia chlácholia, že je na úrovni dvojročného dieťaťa, stačí pár minút a je nad slnko jasné, že tohto chlapčeka vo všetkom predbehnú aj dvojroční drobci. Nerozpráva, nechodí, nepýta sa na záchod, sám sa nenaje.

Sans domicil fix – osoba bez trvalého bydliska. Angoulemsky SDF má na rozdiel od nášho bratislavského to šťastie, že sa môže každý deň osprchovať, vyprať si a stráviť deň v dennom centre s priľahlou záhradkou, kde sa dosýta vybehá aj jeho štvornohý miláčik.

Osud najslávnejšieho Cigána z Hnúšte si doslova pýta filmový scenár. Materiálu je viac než na trilógiu. Adamove vzostupy a pády, sekvencie z nablýskaných svetových hotelov a jeho pozliepanej chatrče v zablatenom Klenovci.

ˇ

FOTO NA OBÁLKE: ALAN HYŽA, JURAJ SEDLÁK

Kódex predajcu časopisu nb60b.indd 3

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti napomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

22.5.2006 9:35:54

60

4 KONTAKTY EDITORIÁL

SMS PRE PREDAJCOV 17.05.2006 11:39 Vcera som bola velmi milo prekvapena pred Tescom vo Vranove. Nota bene som si pravidelne kupovala v Nitre, Kosiciach a Presove. Som rada ze to ide uz aj vo Vranove. Predajcovi drzim palce. A nech sa stale tak pekne usmieva a to ho obdivujem lebo ja mam ovela jednoduchsi zivot a casto sa zabudnem usmiat. Marika

Tľapkajte víťazov, objímajte porazených Poznám skvelú zverolekárku. Tak ako bežní ľudia, netrávi voľné chvíle premýšľaním nad bezdomovcami. Napriek tomu ani ona neunikla mediálnemu ošiaľu, ktorý sa rozpútal okolo bezdomovcov túto zimu.

Zverila sa mi, že bolo zaujímavé dozvedieť sa o bezdomovcoch z inej stránky. Smutné osudy ju dojali. V ďalšej relácii sa ale dozvedela, že bezdomovci si vyžobrú obrovské peniaze a nepôjdu pracovať.

Bola z toho v pomykove. Čo s tým? Mám jednu nedokonalú odpoveď. Bezdomovci nie sú ani takí, ani onakí. Tak ako medzi nami, sú tam aj podvodníci, aj nešťastníci. Každý z nich si ale zaslúži šancu dostať sa z toho pekla.

A to bez pomoci nejde. Mať kde prespať a umyť sa je jedna vec. Dlhý pobyt na ulici vám vezme vieru, že to môže byť inak. Apatia - najhnusnejší nepriateľ. Liek? Šanca zažiť, že to môže byť inak, dá víziu a silu. Svetový pohár bezdomovcov vo futbale je pre mňa jeden zo zázrakov, ktorí posúvajú hranicu nemožného v živote účastníkov. Tisíce ľudí aplaudujú, deti zbierajú autogramy, novinári sa pýtajú na názor vás, bezdomovca. Poslední sú prvými. To vás ako osobu zmení. Chápem pochybovačov. Ale. 63 % z bezdomovcov, ktorí sa zúčastnili ne predchádzajúcich turnajoch, si našlo prácu, iný si dokončil vzdelanie, ďalšia založila svoje združenie a chce pomáhať bezdomovcom. Tento rok nám na poslednú chvíľu odstúpil sponzor septembrových majstrovstiev. Prosím vás o tip, kto by zasponzoroval cestu deviatim bezdomovcom – futbalistom.

Ozvite sa mi na sandra@notabene.sk, 0905 143 651. Nevzdávam to, musím splniť úlohu. Minuloročné majstrovstvá priniesli dobrý zvyk. Tľapkať víťazov a objímať porazených. Zachráňte ma od toľkého objímania.

SANDRA TORDOVÁ MANAŽMENT PROJEKTU NOTA BENE

17.05.2006 09:21 Dna 16.5. som si kupila NB od pani pri blumentalskom kostole. Nemala preukaz, aspon som ho nikde nevidela. Nakoniec chcela, aby som jej sla kupit kofolu. Ada 10.05.2006 14:02 Chcem podakovat predajcovi Rudolfovi z Trnavy. Dnes som si kupila dalsie NB od neho. A vzdy ma par milych slov a usmev.

Nech sa dari, drzim prsteky. Stanka 05.05.2006 17:48 Pred Tescom na Hlavnej v Kosiciach je

POZOR! Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na nové číslo

0 9 1 5 779 746 teraz velmi mily predajca, ma prijemny hlas a nevnucuje sa. Posobi ako 100percentny profesional. Nech sa vam dari. Tatiana 28.04.2006 16:05 Chcem podakovat predajcovi NB na Ml. Nivach. Je to sympaticky mlady muz.

Dnes, v den mojich narodenin, bol asi jediny, kto mi sprijemnil uprsany den a depresiu, ktora na mna usadla. Jeho par milych slov mi zdvihlo naladu a na dusi som mal pocit dobreho skutku, pretoze 40 korun, ktore som mal v penazenke, som dal prave jemu a viem, ze to bolo na dobru vec a nie na nejaku blbost ☺ prajem vela stastia. jurdo

Cestičky alebo prešľapávaná s úsmevom V.

nohí z vás, hlavne z radov študentských, určite práve uvažujú o zmysluplnom využití času prázdninového obdobia. Ak ste nestihli nábor pracovných agentúr, a tak ste sa už zmierili s myšlienkou, že sa po materiálnej stránke u vás nič podstatne nezmení, ponúkame vám zmenu, ktorá vás môže ovplyvniť trochu inak.

Organizátorský kurz, tento rok v rámci medzinárodnej výmeny mládeže medzi ČR a SR, sa na moravskom vidieku uskutoční už po piatykrát. Kurz sa vymyká konformnému spôsobu školenia

M

mladých začínajúcich organizátorov podujatí pre deti a mládež. Organizátori vsadili na skupinovú, ale aj individuálnu zážitkovosť a celodennú programovo sugestívnu aktivizáciu, ktorá okrem vzdelávacích blokov (pedagogika, psychológia, zdravoveda, hospodárenie a iné) zahŕňa celú škálu fyzicky a psychicky náročných hier pre danú vekovú kategóriu s „oddychovkami“ pre vstrebanie pocitov a zážitkov. Celú atmosféru tábora dotvárajú netradičné záujmové aktivity (zlaňovanie, hvezdárenie, prírodná keramika, liečebná pedagogika a iné).

Svoje skúsenosti účastníci praktizujú v programovej tvorbe pre paralelný detský tábor, na ktorom sa tento rok zúčastnia aj deti podporované časopisom Nota bene. Týchto skvelých desať dní si môžete vychutnať od 13.7. do 23.7. 2006 niekde pri Kraliciach nad Oslavou.

Možností ako stráviť prázdniny je veľa, ale ak si chceš práve tieto zapísať medzi svoje „top“ a máš od 17 do 25 rokov, ozvi sa na e-mail: cesticky@zoznam.sk. r

Podporili nás: baumit.com

nb60b.indd 4

22.5.2006 9:36:58

60

KONTAKTY 5 REAGUJETE Ad: Ivica Wirghová, Martin Šarapata: Krok z ulice, NB 58 Súdružka Nováková by nemala byť vedúcou sociálneho oddelenia magistrátu, keďže zjavne nemá ani za mak sociálneho cítenia.

Toľko bohorovnej arogancie som už dávno nevidel.

VLADIMÍR ŠÁRNIK

Ad: Vladimír Kampf: Zastreľte krajana, NB 59 Pán Kampf píše o ZOO a zásluhách týchto väzníc na zachovaní niektorých ohrozených živočíšnych druhov a o tom, ako je im tam príjemne a bezpečne. Keby človek prejavil elementárnu empatiu voči zvieratám, pochopil by, že pojmy ako taxonomický systém, binomická nomenklatúra, ohrozený druh a pod. zvieratá nepoznajú a pramálo im záleží na stave populácie priamorožca, tapíra. Zvieratá v takýchto zariadeniach vnímajú len svoje individuálne pocity. Zúfalstvo, úzkosť, nakoniec krajnú apatiu a patologickú nudu (sprevádzané sebapoškodzovaním či stereotypnými nekonečnými pohybmi - viď najmä

INZERÁTY PREDAJCOV HĽADÁM chatku do prenájmu v Bratislave, s vodou a elektrinou, pre pár + pes. Nepijeme. Ponuky do 2000 Sk za mesiac. Kontakt: Ingrid 382, mobil: 0910 292 179

Oprava medvede hnedé aj biele). Na pestrosti živočíšnych druhov, predovšetkým cicavcov, záleží človeku. Zvieratám záleží na živote, na aký sú skonštruované fyzicky a mentálne. ZOO je kruté zariadenie, neospravedlniteľné projektmi záchrany druhov za cenu doživotného

ČO VY NA TO? Čo si vy myslíte o ZOO? Mailujte na: redakcia@notabene.sk

ponižovania jedincov. Cynické je to, že deťom vštepujeme krásy divokej prírody a úctu k nej prostredníctvom zotročených, nešťastných zvierat. Vždy sa zarazím, keď nájdem zástancov ZOO medzi inteligentnými ľuďmi, teda predpokladám to u redaktora renomovaného týždenníka.

PAVEL ŠÚLEK

V minulom čísle NB sme v článku V koncoch o pani Anne Petrovej uviedli nesprávne číslo účtu pre tých, ktorí chcú pani Anne a jej deťom finančne pomôcť.

Správne číslo účtu je: 4040 218 205/3100 Ľudová banka. Do správy pre prijímateľa pripíšte heslo Anna. Ďakujeme.

Nedávajte peniaze predajcovi na Laurinskej ulici!

Viacerí z vás v snahe pomôcť predajcovi Nota bene, ktorý na Laurinskej ulici prosí o prácu za 185 korún, ktoré mu údajne chýbajú na zaplatenie ubytovania u sv. Terezy, dali tomuto človeku peniaze. Nerobte to! U sestier sv. Terezy sa žiadne nájomné neplatí. Urobíme všetko pre to, aby vás tento predajca viac neobťažoval pod hlavičkou Nota bene. r

OZ Proti prúdu ďakuje spoločnosti T-Mobile za oblečenie pre našich predajcov a Holandskému veľvyslanectvu a reštaurácii Prašná bašta za to, že našim predajcom darovali jedlo počas zimy.

Na vysokej nohe

HĽADÁM lacný podnájom alebo chatku. Vypomôžem v domácnosti ako opatrovateľ, masér s certifikátom a praxou. Kontakt: Marián 430, 0902 642 259, predajné miesto Heydukova, Onkologický ústav.

HĽADÁM podnájom alebo chatku do prenájmu v Bratislave, cena do 1500 mesačne. Kontakt: Ivan 900, predajné miesto: Jasovská ul. Jednota, alebo vo výdajni, tel.: 02/52 62 59 62 VEZMEM do prenájmu chatku so záhradou, voda a elektrina nie je podmienkou.

Mám stály mesačný príjem. Kontakt: Miroslav Kubišta, tel: 0908 582 892

nb60b.indd 5

Nič nové sa nestalo. Aj minulý mesiac sa pošťastilo jednej našej čitateľke Lenke povečerať s predajcom Ladislavom. Aj napriek vekovému rozdielu si mali čo povedať. Do rozhovoru sa zapojil aj majiteľ reštaurácie pán Kumar Rai. (Na fotografii je uprostred.)

FOTO: MARTIN ŠARAPATA

To ste ešte nezažili! Dobrá večera s predajcom, ktorého si vyberiete, v najexotickejšej reštaurácii u nás! Stopercentne indická reštaurácia Krishna v Dome kultúry Trnávka s pravými indickými lahôdkami, ktoré pripravujú praví indickí kuchári, prichádza s jedinečnou ponukou! Spomedzi SMSiek, ktoré nám posielate, vyžrebujeme každý mesiac jedného šťastného odosielateľa, a ten zažije autentickú chuť diaľok naplno!

22.5.2006 9:37:28

60

6 TÉMA

Iný kraj iný mrav.

Bezdomovci nie sú všade rovnakí.

Individuality z medzi bezdomovcami sveta sú priepastné rozdiely. Na prvý pohľad sa zdá, že už asi nič nemôže byť horšie, ako zostať na ulici bez prostriedkov, bez strechy nad hlavou a bez nádeje. Nie je to tak. Pre niekoho je to hanba, pre iného nič mimoriadne, či dokonca dobrý život.

Aj

Japonsko – Tokio. Ľudia bez strechy nad hlavou sa snažia čo najskôr dostať z najhoršieho.

nb60b.indd 6

22.5.2006 9:37:45

60

TÉMA 7 Japonsko – Tokio. V parku pod úradom vlády tridsaťtrimiliónového mesta.

Najzaujímavejší bezdomovci, akých som vo svete stretol, žijú v Tokiu. Ľudia na uliciach sú pre Japonsko stále šokom a hanbou, o ktorej väčšinou odmietajú čo i len hovoriť.

Pod vysokými budovami je okrem mrzutých pracujúcich na preplnených uliciach aj čoraz viac ľudí bez strechy nad hlavou.

Oficiálne je v Japonsku päťpercentná nezamestnanosť. Skutočnosť však môže byť oveľa horšia. Nechceným „produktom“ rozvoja sú bezdomovci. Po desaťročia sa v Japonsku rátalo s celoživotnou zamestnanosťou. Krajina po začiatku ekonomickej krízy však nebola na bezdomovcov pripravená. Pýšila sa síce skvelým sociálnym systémom a istotou, že rodiny sa väčšinou starajú o slabších a starších. Stúpajúca nezamestnanosť však spôsobila svoje. Prepracovaný systém s nezamestnanosťou nerátal...

Najbohatší Úradníci majú ťažkú hlavu z toho, či sa o bezdomovcov má postarať štát, alebo súkromný sektor? Tí zatiaľ zapĺňajú parky a nábrežia riek. Ich výsadou je, že nekradnú a sú väčšinou čistotní. Je úplne normálne, že si chlapík v parku pred spaním pozametá okolo svojho kartónového príbytku, uloží si pred neho topánky a až potom za sebou zavrie vrchnák škatule.

ulíc

Thajsko – Bangkok. Pohľad do jedného z bytov pod viaduktom.

Takmer štvrtina ľudí na ulici si nemohla dovoliť platiť nájomné. Ďalšia štvrtina musela opustiť firmy, ktoré im poskytovali ubytovanie vo vlastných bytových komplexoch. Takmer všetci stratili prácu. Štát pomáha iba tým, ktorí môžu dokázať, že nie sú schopní pracovať, nepatrí im pôda alebo nehnuteľnosti a nedostáva sa im pomoci od najbližších príbuzných. Na všetko treba papier.

Japonskí bezdomovci majú aj najvyššiu zamestnanosť spomedzi všetkých bezdomovcov sveta. Odhodlane tvrdia, že sú ochotní prijať akúkoľvek prácu, len aby sa dostali z najhoršieho a aby mali zasa zamestnanie. Veľa z nich ráno odchádza od

svojej kopy na desaťhodinovú šichtu. V práci ani nevedia, že ich kolega býva medzi stromami, na chodníku alebo pri stanici.

Japonci totiž bezdomovcami pohŕdajú a chovajú sa k nim aj nepriateľsky.

Pohľad do spální Ani v Thajsku nie sú bezdomovci chudáci z ulice. Ich pouličný životný štýl je podobný, ako v Japonsku, len sa trochu viac rozťahujú.

Aj oni majú snahu pomôcť si z najhoršieho podľa vlastných možností.

Pod viaduktami v Bangkoku sú ich celé kolónie. Nezúfajú. Každý sa snaží, ako vie.

Okrem toho, každý japonský bezdomovec má nejaký majetok. Prikrýva ho väčšinou modrým igelitom. Okrem podušky, deky, variča, plynovej bomby, šatstva a ďalších základných vecí vlastnia napríklad aj bicykle alebo pracovné nástroje.

Všetko si nechávajú uložené a poctivo previazané len tak pod holým nebom. Na modrých igelitoch sa často skvie metla... Ľudia z parkov sa kúpu vo verejných kúpeľoch a využívajú hustú sieť bezplatných toaliet po celom meste. V parkoch tečie pitná voda na viacerých miestach.

V Tokiu je šesťtisícšesťsto bezdomovcov, v celom Japonsku dvadsaťštyri tisíc, najviac v Osake.

Rumunsko – Arad. Prefetovaný chlapec nemá problém komunikovať po anglicky, keď je pri vedomí.

nb60b.indd 7

22.5.2006 9:38:09

60

8 TÉMA V Indii majú bezdomovcov, ale ešte neprišiel čas na riešenie ich problému. Možno sa niekoľko humanitárnych organizácií o to snaží... Miliarda ľudí je však rovná šestina zeme. V rozvinutých krajinách Európy a Ameriky sa o ľudí bez strechy nad hlavou stará neporovnateľne viac dobrovoľníkov i profesionálov.

Beznádejne sfetovaní Bezprizorné deti na železničných staniciach v Rumunsku rastú. Tie, ktoré nezomreli od zimy, podvýživy či prefetovania, alebo sa o ne nepostarali v niektorom z útulkov, sú o niekoľko rokov staršie. Údajne ich je čoraz

Slovensko – Čadca. Babka prežila dve kruté zimy vo vraku auta. Nikto jej nedokázal pomôcť, lebo vraj nechcela.

Je jednoduché pozorovať ich. Všetko majú zariadené, akoby mali reálne domy, avšak bez stien. Vidíte im všade. Možno len spálne sú decentne ohradené kartónmi či plechmi.

Väčšina z ľudí, ktorí v hlavnom meste kráľovstva nezoženú prácu, sa snaží zarobiť aspoň nejaké peniaze tým, že predáva ovocie, pečie mäso, ryby...

Chudoba je najväčším zdrojom bezdomovectva na svete. Čínsky komunizmus sa oproti Japonskej

ceste cieleného blahobytu snažil bezdomovectvo potlačiť silou. Moderná doba a „prestup“ na kapitalistické hospodárenie ich však začali opäť produkovať.

India. Kto je tu vlastne bezdomovec? Tí čo spávajú na betónovom múriku medzi dvomi preplnenými cestami na ktorých ruch neutícha po celý deň a ani netušia, že by mohli byť bezdomovci? Sú z takej kasty. Sú spokojní. Tak to má byť. Vidíte ich doslova všade, ale oni to cítia inak.

menej. Na najväčšej železničnej stanici v Bukurešti som medzi nimi bol po prvý raz pred desiatimi rokmi. Šachty, ktoré vtedy obývali mladí ľudia a deti v parku pred stanicou, sú už dnes uzavreté. V hlavnom meste v centre je takmer nemožné vidieť ufúľané žobrajúce a obťažujúce decká. Ak sa aj niekde nejaké objaví, o chvíľu už beží s nohami na pleciach pred policajtom. Bukurešť však nie je vyčistená. Malí „feťáci“ sa stále tmolia so svojimi vreckami v uličkách okolo najväčšej stanice a v podchodoch okolo nej.

Stanica v meste Arad pri maďarských hraniciach však doposiaľ „žije“. Jej zaujímavosťou je, že tam nájdete mládež, s ktorou sa dohovoríte po anglicky. Humanitárni pracovníci, ktorí sa India – Amritsar. Sikhská spoločnosť v Pandžábe nenecháva ľudí o hlade a bez strechy nad hlavou. Kto požiada o pomoc, nájde v chrámoch útočisko.

nb60b.indd 8

22.5.2006 9:38:27

60

TÉMA 9 im snažia pomôcť a zlepšiť ich životy, totiž pochádzajú z USA. Najväčším prekvapením na stanici v Arade bol pre mňa mladík Dorel, ktorý si upravil starú plechovú búdu oproti nástupištiam na svoj domov. Keď ho na osemnáste narodeniny odprevadili za bránu detského domova, zohnal si prácu s ubytovaním. Chcel však dosiahnuť viac, preto začal študovať ekonómiu na vysokej škole. „Možno sa to bude niekomu zdať neuveriteľné, ale tu za koľajiskom je pokoj na štúdium. Vlaky mi neprekážajú,“ povedal pokojným hlasom. Nazrel som do jeho domova. Vchodové dvere si zamyká tromi mohutnými zámkami. Vraj pre istotu. Jeden je tu málo... Za dverami má celý svoj majetok:

Čína – Peking. Zbohom beztriedna a sociálne spravodlivá spoločnosť. revolúcii „vyslalo“ na oplátku aj do Paríža množstvo žobrákov, ktorí sa snažili o lepší život tým, že na ulici žobrali alebo na žobranie zneužívali deti.

V Európe berieme ľudí na ulici ufňukane.

Lamentovanie nad tým, akí sú chudáci, ako sa nedokážu vyhrabať z krízovej situácie, do ktorej sa dostali. Možno aj vďaka tejto filozofii je aj u nás nepríjemné byť bezdomovcom. Kým v Indii či v Thajsku tým nikoho nezaujmete, v Bratislave alebo v Paríži sú z bezdomovcov zhrození, alebo

aspoň pohoršení. Veď smrdia, často sú špinaví... Ale najmä nezapadajú do mozaiky modernej civilizácie. Svojou prítomnosťou špatia ulice, svojimi príbytkami nepasujú do architektonických štruktúr.

Okrem toho: Slovenskí bezdomovci spia aj v humanitárnych ubytovniach obutí, aby ráno nemuseli odísť bosí... O podmienkach ako v Japonsku sa im môže len snívať.

TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR TÝŽDENNÍKA ŽIVOT

Taliansko – Rím. Emigranti z východnej časti kontinentu používajú na získanie prostriedkov aj deti. V „uplakanej“ Európe je to jednoduchá cesta k dojatiu a otvoreniu peňaženky.

Posteľ, stôl, varič, knihy, šaty, rádio a malú sučku. Napadlo mi, že mu tam musí byť zima aj pod hrubými perinami. „Je,“ odpovedal.

Aj napriek rôznym záchranným programom sa niektoré deti rumunských ulíc vracajú späť na ulicu. Nevyhovuje im režim v domovoch, kde majú zakázané fetovať a fajčiť.

Nepríjemní Bukurešť je považovaná za Paríž východu.

Bukurešť veľa odkopírovala z metropoly Francúzska. Hlavné mesto Rumunska po Francúzsko – Paríž.

Realita ako z historického filmu.

nb60b.indd 9

22.5.2006 9:38:58

60

10 3SEKTOR

Nový život v Acehu

podpísaní mierovej zmluvy medzi rebelmi a vládou sa v indonézskej provincii Aceh naplno rozbehla obnova cunami zničených území. OZ Človek v ohrození finančne podporilo výstavbu 12 domov v dedinke Meunasah Blang v okrese Biereuen.

Po

Na samotnej výstavbe domov sa podieľali hlavne obyvatelia dediny, len architekta, stavebný dozor a dodávky materiálu koordinoval miestny spolok roľníkov Permata. Miestni obyvatelia pred samotným začatím stavebných prác si sami spomedzi seba určili najpostihnutejšie rodiny – vdovy a mnohodetné rodiny, ktorým boli domy postavené prednostne.

Jeden z najväčších problémov v súčasnom období v Acehu je jedlo. Miestni obyvatelia sa tu živia prevažne poľnohospodárstvom a rybolovom. Ešte pred cunami kvôli vojenskému konfliktu mnohí roľníci opustili svoje polia, bola zničená infraštruktúra a napokon vlny cunami tým, že odniesli rybárom lode, znemožnili aj posledný zdroj obživy - rybolov. Dnes je v provincii veľká nezamestnanosť a väčšina potravín sa musí dovážať.

Z toho dôvodu sa OZ Človek v ohrození rozhodlo ďalšiu pomoc smerovať práve do podpory vytvárania pracovných miest, aby boli ľudia sebestační a nie odkázaní na prídely pomoci. Plánujeme podporiť výrobu rybárskych lodí a zariadení na sušenie rýb. Poskytneme malé pôžičky ženám – začínajúcim podnikateľkám.

Projekty v Acehu sú financované z príspevkov darcov, ktorí prispeli na verejnú zbierku pre obete cunami.

MÁRIA TOMANKOVÁ, OZ Človek v ohrození, www.clovekvohrozeni.sk

Inzercia

nb60b.indd 10

22.5.2006 9:39:37

60

INFO 11 Aj na vozíku sa dá tancovať rokenrol.

Ako sa žije NA KOLESÁCH P red 35 rokmi otvorili dnešný Dom sociálnych služieb na Volgogradskej ulici v Prešove, v tom čase jediný na Slovensku. Personál domova tvoria okrem ošetrovateľov dvaja ergoterapeuti a štyria vychovávatelia. Psychologičke PhDr. Dáši Kožuchovej pomohlo osemnásť rokov pôsobenia v predmanželskej a manželskej poradni. Najmä vďaka nim na svojom poste vydržala oveľa dlhšie ako jej predchodcovia. „V tejto práci vidím poslanie,“ formuluje opatrne v zbytočnej obave, aby to neznelo ako fráza. Aj psychológa tu majú až od 90. rokov.

Paradoxne, vďaka hrozbe nezamestnanosti na východe Slovenska podstatne vyššej, nemusia už brať každého, kto prejaví záujem. Zlé skúsenosti mali napríklad s „civilkármi“, ktorí sa sem prišli zašiť pred vojenčinou.

V kurzoch, ktoré Dr. Kožuchová organizuje, sa personál naučí, že nemusí vyhovieť každému želaniu klienta. Veď nejeden si môže vybaviť svoje záležitosti na úradoch sám, do budovy sa už dostane aj na vozíčku. Elektrický je pohodlnejší, ibaže stojí tristotisíc (životnosť asi päť rokov), na každého sa, pri-rodzene, neujde, ale to nie je ani potrebné. Podľa Dr. Kožuchovej

má postihnutý vo vlastnom záujme cvičiť pohyblivú časť tela, najmä ruky. Aj keď nemá ambíciu súťažiť na paralympiáde. Život vo vozíku na obmedzenom priestore človeka poznačí, nedostatok podnetov zvonku spôsobí, že sa priveľmi zaoberá sám sebou.

Rešpektovať treba aj tých, čo sa uzavreli do seba a kontakt s vonkajším svetom obmedzili na minimum.

Pred desiatimi rokmi sa súčasťou DSS stal detský stacionár. Deti tu môžu stráviť celý týždeň, od pondelka rána do piatku popoludnia, alebo ich sem rodičia dopravujú denne na štyri či osem hodín. V sú-časnosti tu majú dvadsaťjeden detí od troch do osemnástich rokov, okrem toho štyroch dospelých, mentálne na úrovni detí, ktorých tu možno výnimočne umiestniť do tridsiateho roku. Zverenci s rozmanitým postihnutím, vrátane kombinovaného, teda ťažkého telesného aj mentálneho, vyžadujú citlivý, individuálny prístup. Dve vychovávateľky a štyri opatrovateľky si v dvanásťhodinových zmenách musia poradiť s agresivitou aj autizmom - za osem-deväťtisíc korún mesačne. Čo keby im zišlo na um vstúpiť do štrajku? Zíde návštevníkovi nevdojak na um.

Mgr. Ľubov Bodnárová, ktorá stacionár vedie, upozorňuje ešte na jeden problém: „Sotvakto si vie predstaviť, aká je záťaž mať v rodine postihnuté dieťa. Pritom v očiach okolia rodičia akoby sa zbavo-vali povinnosti tým, že ho umiestnia sem.“ Dr. Kožuchová poukazuje na ďalšie rezervy: „Chýbajú špecializované poradne pre rodičov. Tí sú so svojím problémom odkázaní zvyčajne sami na seba.“ TEXT A FOTO: ĽUDOVÍT PETRAŠKO, AUTOR NEMÁ PÄTNÁSŤROČNÉHO SYNA, KTORÝ SA OPIL NA LYŽIARSKOM ZÁJAZDE A DOSTAL ZA TO POKARHANIE

Chcete sa naučiť tancovať latinsko-americké tance?

Európu máte teraz doslova na dosah! Čím skôr si zarezervujete letenku, tým lacnejšie si môžete vychutnať všetky krásy Európy a tešiť sa z množstva krásnych zážitkov.

SALSA BACHATA MERENGUE Príďte na kurz latinsko-amerických tancov pre začiatočníkov od 7 do 77 rokov.

Kde: Cik Cak Centrum v Petržalke na Jiráskovej 3 Kedy: Vždy v piatok od 19:00 do 20:00 Kontakt: Jaro Šipoš – tel: 0904 006 078 Cena: 50,- Sk/hodina Inzercia

nb60b.indd 11

Inzercia

22.5.2006 9:39:41

60

12 DO TUCTA

Klaudia Kelecséniyová – trhovníčka: „Zbožňujem ľudí.“

Vydarená emala veľa času, ale bola rada, že som ju na chvíľu vytiahol na slnko. Príliš si ho cez deň neužije. Má frmol. Zdraví, ďakuje, pýta sa, váži, ráta, odpovedá, počúva, vykladá tovar, nosí debničky, predáva...

N

nb60b.indd 12

Rada reční, až z toho býva občas zachrípnutá. So svojimi zákazníkmi sa baví o všetkom. Ich osudy a príbehy sa jej dotýkajú natoľko, že si doma zavše poplače. Je ukecaná po otcovi. Váži si ľudí, ktorí u nej nakupujú. Už päť rokov predáva zeleninu a ovocie na bratislavskej Starej tržnici. Bez okolkov vraví, že je šťastná.

Guľatí sa. V decembri čaká so snúbencom Erikom dieťa, na ktoré sa teší asi najviac na svete. Keď som ju fotil, dve nakupujúce

dámy sa medzi sebou bavili: „Prečo ju fotia? Asi bude na titulnej strane niektorého časopisu...“ zaznelo priam ironicky. Bude.

A just! Klaudia Kelecséniyová. Rodená trhovníčka.

Tržnica je plná teba. Keď predávaš, rozdávaš sa. Aspoň ja mám taký pocit...

- Veľa ľudí mi hovorí, že som vydarená, ako stvorená pre túto prácu. Milujem atmosféru tržnice, ten ruch okolo. Je to

22.5.2006 9:39:50

60

DO TUCTA 13 ako droga. Rada chodím do roboty, čo si dnes môže povedať málo ľudí. Niekedy vstanem ráno skôr, ako zazvoní budík, ešte pred štvrtou. O šiestej som už v tržnici, vykladám tovar, ukladám ho na pult, spievam si. A potom už len čakám ľudí, nech kupujú.

Máš talent. Od koho si ho pochytila?

- Myslím, že od otca. Je dobrým obchodníkom. Dvadsaťpäť rokov robil mäsiara na bratislavských Kramároch. Mal krásny vzťah k zákazníkom. Už odmalička som mu chodila vypomáhať. Vždy v sobotu som ho na kolenách prosila, aby ma zobral so sebou. Videla som, ako sa správa, ľudia ho mali radi. Dá sa aj klamať a možno rýchlo zbohatnúť, ale to je krátkozraké. Na Slovensku však ešte veľa ľudí takto rozmýšľa. Klamať nemôžem, lebo zákazníci viac neprídu. Mám stály okruh ľudí, ktorí ku mne chodia nakupovať a náš vzťah je osobnejší. Všade ma poznajú.

Mávaš niekedy aj zlú náladu?

- Iste, ale nesmiem to dať najavo.

Nemôžem si dovoliť nerozprávať sa s ľuďmi a určite by som to ani nevydržala.

Vedia ťa zákazníci rozveseliť?

- Som pozitívna. Stačí, keď sa na mňa usmejú. Nejeden človek mi povedal, že zo mňa čerpá energiu. Chodilo si ju ku mne dobíjať naraz päť žien z akejsi banky.

Vážne mi to povedali, a nielen ony.

Vyznáš sa v ľuďoch, máš ich prečítaných?

- Keď mám čas, rada ich pozorujem.

Poviem ti pravdu, že som tak trochu aj psychológ. Môžem povedať, že som sa toho za ten čas o ľuďoch veľa naučila.

Dennodenne s nimi komunikujem. Na prvý pohľad vidím, aký je kto človek, ako bude reagovať. Už podľa toho, ako chytá zeleninu. Normálne ma bolí, keď vidím ako sa k nej podaktorí správajú.

Preberajú, skúšajú, stláčajú. Netušia, koľko je za tým roboty. Tak ich občas trochu vychovávam.

Podľa toho, ako sa správajú k ovociu a zelenine, vieš povedať, akí sú?

- Vidím to napríklad na hrozne. Muži, ktorí ho vyberajú s citom, budú hádam nežní aj ku svojej žene.

Zdôverujú sa ti zákazníci, sťažujú?

- Veľmi radi. Riešim s nimi manželov, manželky, deti, problémy doma... Málokto uverí, ale všetko si zapamätám. Kto sa kam chystá na dovolenku, kde robí, koľko má detí... Všetko držím v hlave. Mám niekoľko tisíc zákazníkov, ale viem, keď sa dajú ostrihať, zmenia farbu vlasov, všímam si maličkosti. Vieš prečo? Lebo ma to zaujíma.

Nie si niekedy ohučaná?

nb60b.indd 13

- Vôbec nie. Skôr ma trápia problémy mojich zákazníkov. Ešte aj v noci nad nimi premýšľam. Všetko s nimi prežívam. Ak niekomu zomrie manžel, alebo manželka, som z toho smutná, začnem s nimi plakať, ešte aj doma revem.

Rozprávate sa doma o robote?

- Snúbenec Erik doma o robote nehovorí.

Ale o čom mám hovoriť? Nemám viac tém.

Od rána do večera som na tržnici. S otcom sa viem o robote baviť aj celú noc.

Trhovisko tak máme aj doma.

Ako si sa zoznámila s Erikom?

- Na trhu, ako inak. Jeho rodina tiež pestuje zeleninu a ovocie. Chodili sme s otcom predávať úrodu na trhovisko do Petržalky. Tam sme sa dali dokopy. Obaja chceme a vieme tvrdo pracovať.

Bola to láska na prvý pohľad?

- Podľa mňa áno. Bola som mladá. Teraz mám dvadsaťsedem. Už sme spolu dvanásť rokov a poviem ti, že všetko je v pohode.

V decembri čakáme dieťatko. Mrzí ma len, že máme na seba málo času a nemáme sa ani kedy porozprávať. Ani na svadbu nemáme čas, a to už je čo povedať.

Prečo?

- Stále som v jednom kolotoči. Denne robím šestnásť až osemnásť hodín. Stávam ráno o štvrtej a domov prídem až večer o desiatej. Padnem do postele ako zabitá.

Mrzí ma, že som stratila veľa priateľov, lebo na nich nemám čas. Nepozerám televíziu, nečítam noviny, nanajvýš ráno cestou do práce počúvam rádio. Dakedy ani neviem, čo sa vo svete deje, kto vystupoval v televízii, často ani nepoznám politikov, ktorí sú v parlamente.

Ani nedeľu nesvätíš?

- Kdeže. Počas sezóny treba robiť každý deň. Celá rodina sa tomu venuje, moja, aj priateľova. Máme z toho rodinný podnik.

Sme pripútaní k pôde. Nič iné nestíhame.

Roboty sa asi nebojíš, mám pravdu?

- Som naučená tvrdo pracovať. Rodičia ma tak vychovali. Vyštudovala som obchodnú akadémiu, smer bankovníctvo. Raz sme boli na exkurzii v banke, ale odvtedy viem, že tam by som robiť nedokázala. Trhovisko je iné, bližšie k ľuďom. Takto sa kedysi predávalo, nie v nóbl obchodoch. Práca je náročná fyzicky, ale aj na psychiku.

Prihovoriť sa, počúvať, dobre zrátať, presne vydať. Na trhu to nefunguje ako v supermarkete pri pokladni.

Sledoval som, že všetko počítaš z hlavy a bez problémov hovoríš po anglicky...

- S matematikou som nikdy nemala problém. A na jazyky mám asi talent.

Hovorím aj po nemecky, a keďže som Maďarka, aj po maďarsky. Chodia ku mne

nakupovať bezdomovci, ale aj zahraniční diplomati. Niektorí sa čudujú, keď hovorím ich rečou.

Chodíš nakupovať?

- Nemám čas na nič. A navyše, veľa toho nepotrebujem. Iba ak kozmetiku. Ráno sa nemaľujem, radšej si o päť minút dlhšie pospím. Veď vidíš, stačia mi pohodlné tepláky, tričko, tenisky mi vydržia aj tri roky.

Nie je to zrovna čistá robota. Ruky mám furt špinavé.

Do posilňovne asi chodiť nepotrebuješ. Čo hovoríš na zdravý životný štýl, počítanie kalórií, vegetariánstvo?

- Posilňovňu mám zadarmo. Predávam síce zeleninu a ovocie, ale musím jesť aj mäso, aby som mala silu a vydržala. Veď, čo jedávali naši predkovia? Nebáli sa slaniny ani poriadneho mäsa. A z kalórií som si nikdy nerobila veľkú hlavu. Niekedy nemám čas ani sa naobedovať.

O čom snívaš?

- O domčeku. Dole by bol menší obchodík, predajňa ovocia a zeleniny. Hore by sme bývali. Chcem mať viac času na rodinu, na dieťa, na výchovu. V dnešnej dobe trávia rodičia s deťmi málo času. To je aká výchova? Hlavne chcem, aby sa moje deti nebáli roboty.

Banálna otázka, ale predsa... Si šťastná?

- Veľmi. Teraz sa teším na dieťa, ale na druhej strane sa aj trochu bojím, čo bude s robotou. Musím nájsť za seba náhradu, aspoň na pol roka. Niekoho, kto sa na mňa podobá a vie to s ľuďmi. Musím si vycvičiť schopnú predavačku. Viem určite, že sem budem chodiť, aby som videla, ako idú obchody, či je všetko v poriadku.

Nevydržím dlho bez práce.

Obdivujem, ako sa bavíš so zákazníkmi.

Príde mi to ako zašlé časy. Mladý pán, dáma sem – dáma tam, slečna, rovesníkom hneď potykáš...

- Tvrdím, že sa to dá robiť iba takto, nijako inak. Niekedy rozmýšľam, či mne šibe, alebo by sa malo predávať tak, ako to robia ostatní. Keď idem niekedy do obchodu, normálne odpadávam. Prístup niektorých predavačiek ma šokuje. Iba zazerajú, posudzujú ľudí podľa toho, čo majú na sebe, nepozdravia, nepoďakujú.

Zakázala by som im robiť, keď im robota nevonia a nebaví ich. Keď mám zákazníka, nič ma nezaujíma, aj keby išla padnúť strecha. Počúvam a pozerám sa mu rovno do očí. Je asi málo takých predavačiek, ako som ja. Beriem to vážne a poctivo.

Budovanie vzťahov je totiž dlhý proces.

Všetko robím stopercentne. Aj keď doma varím. Takto rozmýšľam.

TEXT A FOTO: JURAJ SEDLÁK, AUTOR BOL TRI ROKY VEGETARIÁNOM

22.5.2006 9:40:11

60

14 REPORTÁŽ

Je tam, kam ju odjakživa ťahá srdce

Ester a Esterka M

inulá zima bola v tábore bezdomovcov v Priekope pri Martine dlhá a nemilosrdná.

Bezdomovci sa brodili v závejoch, snehu bolo toľko, že ho už nebolo ani kde odpratať.

Dievčatko ako dlaň

V zrubových domoch pri železničnej trati síce majú ústredné kúrenie, teplo však bolo len pri radiátoroch, kúsok od nich zamŕzala voda. Chlapi a ženy od večera do rána nosili do tábora drevo, aby nevyhasol životodarný oheň pod spoločným kotlom.

Počas tej zimy sa v kempe narodila Esterka.

Trojmesačná Esterka spí v zrubovom dome na kraji tábora a vôbec netuší, že v žilách jej biologickej matky Ester sa opäť vzbúrila tulácka krv a zdupkala kade ľahšie. Vydržala sa o bezbranné dieťa starať len niekoľko týždňov. Medzitým, čo ľudia

Dievčatko sa narodilo predčasne, ako sedemmesačné. Vážilo sotva poldruha kilogramu a meralo necelých štyridsať centimetrov. „Skoro sa mi zmestila do dlane,“ hovorí Dano Diškanec, majiteľ kempu a úradný otec Esterky. Mesiac o jej život bojovali v inkubátore lekári martinskej nemocnice.

Jej matka Ester mala rizikové tehotenstvo, dcéru napokon porodila cisárskym rezom...

Malej Esterke po príchode z nemocnice vystrojili v kempe aj krstiny, na ktoré prišli všetci tridsiati obyvatelia. „Ja som Esterku pokrstil, v kempe som tak trocha aj farár,“

nb60b.indd 14

v okolitých honosných domoch z toho chytali „hysáky“, asi tridsať tulákov, ktorí už zažili vo svojom živote viac zlého ako dobrého, si Esterku osvojilo a sú rozhodnutí sa o svoje „kempiatko“ postarať namiesto matky. Esterku totiž pokladajú za symbol znovuzrodenia.

usmieva sa Dano. Všetko bolo vraj, ako má byť. Po úteku Estery Dano najal k dievčatku opatrovateľku. Stará sa o ňu dvadsaťštyri hodín denne. Esterka má aj krstných rodičov, tiež bezdomovcov, Esterkin kmotor je však tak trocha každý obyvateľ tábora. Chlapi a ženy podchvíľou odbehujú od roboty, nakúkajú cez okno do drevenice, kochajú sa spiacim batôžkom a odchádzajú zase do spoločnej práce... Je to čosi nevídané!

Aj Alena, najtvrdšia žena v tábore, ktorá si odsedela v ženskej väznici dva roky za ublíženie na zdraví, keď päsťami chránila svojich synov, spôsobne položila do popolníka pred Esterkinou chatkou ohorok cigarety a nazrela dnu.

Pätnásť zamrznutých Sedíme s Danom v domčeku a raňajkujeme kozí syr. Tunajší bezdomovci chovajú v ohrade niekoľko kôz. Dano ich pred

22.5.2006 9:40:11

60

REPORTÁŽ 15 To sú ony - Ester a Esterka. časom naučil kozy dojiť a vyrábať z mlieka jednoduché výrobky. Dano je tak trocha čudák a samaritán s obrovským srdcom. Už pred desiatimi rokmi uvažoval s pätnástimi tulákmi, že postaví prístrešie pre bezdomovcov. Pre verejný záujem mu to však vrchnosť vtedy nedovolila.

Tí pätnásti muži už nežijú. Všetci zmrzli v tuhých zimách. Pred štyrmi rokmi začal stavať kemp pre bezdomovcov na vlastnom hektárovom pozemku. Načierno. „Ak by som čakal na stavebné povolenie, nikdy by som kemp nepostavil,“ tvrdí. Niekoľko rokov hrozilo, že tábor s drevenicami zrovnajú so zemou buldozéry, vážení obyvatelia Priekopy s Danom prestali komunikovať, osočovali ho, podpisovali petície a v lepšom prípade od neho bočili.

Nezmenená Pre mnohých bolo nepochopiteľné, že muž, ktorý si postavil v Priekope veľký dom a bol jeden z nich, sa zrazu spolčil s otrhanými indivíduami, ktoré prišli do Priekopy bohvie odkiaľ a predtým umierali ako muchy na chodníku, alebo niekde pod mostom. Po štyroch rokoch svojej tichej vojny s úradníkmi a nežičlivcami si mohol vydýchnuť. Dobudoval kemp a zvíťazil nad „verejným záujmom“. Podarilo sa mu stavbu legalizovať, síce len na päť rokov, dovtedy však chce kemp na vlastnom pozemku zmodernizovať. „To, že sa ľady konečne prelomili a v Priekope pri Martine zostali už len asi dve rodiny, ktoré neprestávajú proti nám bojovať, je zásluha aj malej Esterky. Je pre nás symbolom nového života,“ teší sa.

Dano vie, že kvôli Estere ho niektorí obyvatelia v tábore ohovárajú. Keď prišla do tábora, začali spolu žiť ako muž a žena, vyčlenil jej najlepšiu drevenicu, a keď sa jej narodilo dieťa, dal mu meno. Pri tom Ester keď sa opila, bola agresívna, hrala sa na prvú dámu

Plienky ako symbol nového života. v tábore a niekoľko nešťastlivcov vyhnala na ulicu. Dano veril, že materstvo Esteru zmení... „V alkoholovom opojení dokonca Danovi do očí vykričala, aby sa nehral na vzorného otecka, pretože Esterka nie je od neho,“ pošepla mi do ucha dobrá duša.

Dano reaguje pokojne. „Nech je otcom ktokoľvek, teraz je to moja dcéra.“

Ukradnutá Plavovlasá tuláčka Ester zo Šiah preskákala vo svojom 38-ročnom živote toho naozaj neúrekom. Stihla sa dvakrát vydať a porodiť tri dievčatá, tiež pokus o samovraždu, pobyt na psychiatrii, krušný život v šahanskych putikách a v tamojších brlohoch, niekoľko pouličných ruvačiek a sedem mesiacov v kriminále za lúpežné prepadnutie... „To lúpežné prepadnutie mi policajti prišili,“ bráni sa. „Vraj som ukradla opitému dedkovi kuracie drobky,“ pokračuje a z očí sa jej rinú opilecké slzy.

Už stihla vypiť zopár pív a rumov. Keď je Estera podgurážená, zvyčajne plače, alebo sa bije. „Bručala som v diere nevinne

sedem mesiacov, aj tak ma prepustili s podmienečným trestom odňatia slobody.

Odsúdili ma, lebo mi nechceli vyplatiť odškodnenie za väzbu.“ Tuláčke a alkoholičke Estere môžete veriť, ale tiež nemusíte. V prvom prípade sa vám rozplače na ramene, v druhom hrozí, že vám vyškriabe oči, alebo vás ovalí pohárom po hlave. Po chvíľke Estera dokonca pridá ďalšiu rozprávku. Tvrdí, že jednu z dcér jej ukradli príbuzní, alebo úradníci. Bolo to v čase, keď sa počas druhého manželstva pokúsila o samovraždu. Ukradnutá Ivanka mala vtedy tri roky, a ona už šesť rokov nevie, kde je. Zmizla zo zemského povrchu.

A vzápätí sa zaprisaháva, že svoju Esterku si vziať nedá. To sa radšej hodí pod vlak.

Ešte pred niekoľkými dňami bývala Ester v zrubovom domčeku na kraji kempu, potajomky popíjala a rozohrávala hru na tvrdú prvú dámu. Teraz je tam, kam ju odjakživa ťahalo srdce. Na ulici.

Epilóg V tomto roku chcú v kempe pri trati napojiť na ústredné kúrenie všetky obytné miestnosti, vrátané Avie, ktorá slúži ako spoločenská miestnosť s televízorom, pomocou grantu vybudovať prístupové cesty a pristaviť ďalšie chatky. Existujú na to veľmi dobré dôvody. Bezdomovcov totiž stále pribúda a z ich vzťahov sa rodia úplne nové a nevinné „kempiatka“...

Renata, ktorá býva so svojím jarým skoro sedemdesiatnikom v starom nákladniaku pri hlavnom vchode, porodí už dnes či zajtra.

Vraj sa potom odsťahuje. Kde, to zatiaľ ešte netuší. Pre začiatok jej však starý nákladniak bude musieť postačiť. Druhá mladá bezdomovkyňa je v šiestom mesiaci.

Je rozhodnutá svoje dieťa donosiť, a potom ponúknuť na adopciu...

TEXT A FOTO: JOŽO T. SCHÖN, AUTOR JE REPORETÉR LIVE! Každá žena túži byť matkou, aj bezdomovkyňa.

nb60b.indd 15

22.5.2006 9:40:17

60

16 NÁZORY

Osobnosti

Stať sa dospelý

Ešte donedávna som mala pocit, že na Slovensku nám akosi chýbajú osobnosti. Bez väčších problémov by som ich porátala na klasickom guľôčkovom počítadle v rozsahu dvadsať guľôčok.

Teda aspoň tie, ktoré poznám, keďže momentálne sa o nich ani veľmi nehovorí, ani nepíše. Hm, možno nie sú „in“. (Vlastne dnes sa už používa „trendy“ – pre tých skôr narodených.) Alebo to bude zrejme tým, že nám to málo, čo tu máme, postupne odchádza a ostávajúcich 25 percent vymiera. Ale žiadne strachy, objavujú sa nové. V bratislavskej električke sa konfrontovali hneď dva kusy osobností. Osobnosť A, (čerstvý prírastok v tejto neširokej kategórii ľudí, odhad na 3-4 roky existencie), sedela na kolenách svojej modernej mladej, progresívne orientovanej mamičky. Svoju životaschopnosť dokazovala hlasným verbálnym prejavom, mimikou, gestikuláciou a obdivuhodne vytrvalým kopaním do operadla sedadla, na ktorom sedela osobnosť B. (Vek tohto jedinca sa pohybuje okolo dvadsať rokov, výrazne inklinuje k raperskému alebo takému štýlu, kde sa vyžadujú široké raperské nohavice, tričká, tepláky, reťaze a šiltovky.) Na mladého človeka mimoriadne trpezlivá osobnosť B naivne čakala, že mamička osobnosti A zasiahne a ukončí jej muky

Ako sa pozná dospelosť? Istí bádatelia prišli k záveru, že vo väčšine spoločností dospelých charakterizujú tri povinnosti: zodpovednosť za živobytie, za pokračovanie rodu a za život obce.

Možno sa vám takéto abstrakcie nevidia užitočné. Čo máme napríklad z toho, ak zaradíme kopanie kanálov, skladanie sonetov a poberanie dávok do rovnakej kategórie? Aj hranica s detstvom je dosť rozmazaná.

Aj deti majú deti a aj deti pracujú. Časť dospelých zase nenachádza prácu a nikdy sa nestane rodičmi. A koľkí žili bez tretieho piliera dospelosti! Ženy, etnické menšiny a ľudia bez majetku neboli po väčšinu čias považovaní za schopných niesť zodpovednosť za obec. Mohli obec či vlasť iba milovať.

Je zjavné, že prvé dve úlohy nemôžu prijať všetci dospelí.

Všetkým dostupná je len zodpovednosť za obec. O veci obce sa môžu dobre starať bezdetní aj nezamestnaní.

Politický pilier dospelosti však prestáva byť in. Keď sa povie voľby, mnohí myknú plecom. Súčasná spoločnosť vraj nechce dospieť. Chce sa zabávať a odsúva vážne veci na tretiu koľaj. Občas zaznie importovaná kritika

na sedadle. „Vytrasiem z teba dušu“. Napokon sa otočila a pokojne – a čo je najviac prekvapivé, tak aj slušne poprosila mamičku, aby svojmu dieťatku vysvetlila, že to nemá robiť. Dôvod: „Nie je mi to príjemné.“ Mamička začala objasňovať, ako sa veci majú: „Ja svojmu dieťaťu nebudem nič zakazovať, ani prikazovať.

Je to totiž osobnosť.“ Osobnosť B pochopila a zaujala svoju polohu trpiteľa. Jej sedadlo sa natriasalo ešte niekoľko zastávok. Na zastávke X sa otočila, žuvačku neznámej príchuti, ale precízne vyžutú, ukazovákom vklinila medzi oči modernej mladej, progresívne orientovanej mamičky: „Viete, aj mňa rodičia vychovali ako osobnosť. Dovidenia!“ Osobnosť B vystúpila a mamička so žuvačkou na čele a osobnosťou A na kolenách sa viezla mestskou hromadnou dopravou nevedno kam... Konečne si môžeme vydýchnuť. Na Slovensku sa nám rodia nové osobnosti! Nepochybujem, že z toho máte minimálne takú radosť ako ja.

VLADISLAVA PLANČÍKOVÁ

médií za podporu detinskosti a znižovanie schopnosti starať sa o veci verejné. Domáci odborníci zväčša nepovažujú pokles záujmu o voľby za hodný debaty. Istá analytička dokonca konštatovala, že ak záujem mladých ľudí zúčastniť sa na voľbách klesne, priblížime sa k európskemu štandardu.

Má pravdu, že sťahovanie sa do súkromných či virtuálnych exilov je bežné aj inde.

No označovať za štandardné to, čo je iba rozšírené, znamená po troške prispievať k znecitliveniu jazyka. Podporovať ochabovanie zodpovednosti.

Môžeme byť dospelí bez politickej zodpovednosti? Česká sociologička Jarmila Premusová nemala rada abstraktné reči.

Kedysi povedala triezvo: aby človek mohol zaujímať zodpovedné postoje, musí sa mať na čo postaviť. Ak chcete vyzývať ľudí k zodpovednosti, zaistite im najprv pôdu pod nohami.

Ako to teda urobiť, aby ľudia cítili istotu potrebnú k zodpovedným postojom? Je to začarovaný kruh. Na túto otázku sa dá odpovedať len na politickej pôde.

ZUZA KUSÁ

VŠIMOL S O M S I

Moja exkurzia do Tatier Dostal som príležitosť cestovať mimo Bratislavy – z našej školy sme mali exkurziu po Slovensku. Veľmi som sa tešil, že uvidím prírodné krásy celého Slovenska. Cestovali sme na najdôležitejšie miesta, napríklad do Nitry, Banskej Štiavnice, Banskej Bystrice, Martina a tak ďalej. Išli sme aj do Nízkych a Vysokých Tatier. Tatry boli pre mňa krajšie ako čokoľvek iné. Som z krajiny, v ktorej sú Himaláje, kde kopce merajú viac ako osemtisíc metrov.

nb60b.indd 16

Predtým som si myslel, že keďže Tatry majú maximálne len 2655 metrov nad morom, nemôže ma k nim nič priťahovať. Ale keď som ich uvidel, bolo to pre mňa veľké prekvapenie.

Naozaj. Boli krásne a zaujímavé. Videl som tmavé lesy, zasnežený vrcholec štítu a vodopád, z ktorého som bol užasnutý nielen ja, ale aj všetci turisti naokolo. Cestoval som lanovkou, ktorá bola pre mňa niečím úplne novým. Bol som pri jazere s hladinou pokrytou ľadom, ktoré vyzeralo nádherne. Skvelé boli aj Demänovská ľadová jaskyňa a Jaskyňa slobody a v nich najmä Hlboký dóm, Veľký dóm, Janáčkov dóm, Kamenný luster, Chodba utrpenia a Snežný dóm. Videl som, že celé

Slovensko je krásne a je pre nás obrovským darom od prírody. Že je to veľmi zaujímavá krajina pre turistov aj pre prírodovedcov.

Snažil som sa čo najviac toho odfotografovať, aby som si to mohol pozrieť aj v budúcnosti.

Okrem zeleného lesa a čerstvého vzduchu som, bohužiaľ, v Tatrách videl aj veľa stromov popadaných na zem. Moja učiteľka mi povedala, že v roku 2004 tam bola prírodná katastrofa, silný vietor, pri ktorom spadlo asi 70 percent stromov. Moje učiteľky plakali, keď videli túto situáciu, a aj pre mňa to bolo veľmi smutné. Ale zaželali sme si, aby nové stromy rýchlo rástli a zakryli Tatry svojou zeleňou.

SHIVA PRASAD PAUDEL, AUTOR JE Z NEPÁLU

22.5.2006 9:40:31

60

POULIČNÉ BLUES 17 PETER

Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Hľadaný Pretĺkaš sa svetom svojím Pomaly a zbežne.

Ja sa s tebou spojím A budem sa správať nežne.

Hľadaj si svojho druha, Čo ťa vezme na cestu Ja ešte žijem za dobrodruha A ešte nechcem nevestu.

Zažívaš si sama, Pomaly sa vrátiš.

Mne už zostala len mama Ty sa so mnou nestratíš.

JULO

PETER, POPRAD

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Unavený Bol unavený a všetko ho bolelo. Chrbát, ramená a hlavne nohy. Členky mal opuchnuté a mal pocit, že jedna noha mu váži metrák. A bol ospalý. Predchádzajúca noc nemala páru. Skúšal to na stanici, ale policajti boli ako utrhnutí z reťaze. Aspoň päťkrát ho legitimovali. Prečo ste tu, ako to, že tu spíte, ako sa volala vaša matka za slobodna... Okolo dvanástej ho vyhodili von a zbytok noci strávil na lavičke pred stanicou. Chvíľu spal, chvíľu bdel, ale celý čas mokol a bola mu zima. Od tretej chodil po uliciach. Prezeral kontajnery a čo v nich našiel, sa behom dňa snažil speňažiť, potom predával Nota bene, a to všetko na boľavých nohách. A keď sa zvečerilo, ponáhľal sa sem, ako len mohol, lebo predstava vykúrenej kočikárne ho priam hnala vpred. A teraz toto! Všetkých šesť vchodov toho dlhého bloku bolo zavretých na kľúč a on nevedel, ako sa dostať dnu.

Konečne, po takých dvoch hodinách čakania, mohlo byť asi pol desiatej, z bloku vyšla staršia pani so psíčkom. Počítala s tým, že vonku dlho nebude, tak bránu iba privrela. Teraz, alebo nikdy, povedal si a nenápadne sa šuchol do domu. Blok poznal už z minula. Vedel, že jednotlivé vchody sú cez pivnicu pospájané a že niekde v prostriedku je tá vytúžená kočikáreň, kde nielen že bolo teplo, ale naviac nejaká dobrá duša tam naukladala široké dosky, na ktorých sa báječne spalo.

Konečne! Pod hlavu si položil batoh, prikryl sa vetrovkou a zažmúril oči.

Už-už zaspával, keď na chodbe počul akýsi kravál. Vyzeralo to na niekoľkých ľudí, možno pripitých, ale rozhodne hlučných.

Kameň mu spadol zo srdca, keď počul, ako sa hluk tíši a výťah smeruje niekam

nb60b.indd 17

ZAPOJTE SA!

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Július opäť nemal konkurenciu a jeho Štrajk a Žofka od vás dostali 22 hlasov. Básnička Mať rád od Petra získala 11 a Jozefove úvahy O trápení a O šťastí 6 hlasov.

hore. Hrklo v ňom, keď sa dvere na kočikárni naraz otvorili, svetlo sa zapálilo a vo dverách stál, ešte šťastie že slabý, vyziabnutý občan s kočíkom v rukách a prekvapene pozeral na neho. Len pokoj, povedal si a robil sa, že spí. Občan sa vo dverách zvrtol, kočík nechal len tak a rozbehol sa k výťahu. Teraz treba konať, rozhodol sa. Zobral batoh, vetrovku, dosky dal do pôvodného stavu a kým sa majiteľ kočíka viezol výťahom niekam hore, on potichu vybehol na prvé poschodie a čakal.

A urobil dobre. Za chvíľu viezol výťah dolu rozgurážených chlapov. Veď my mu ukážeme, boha jeho bezdomovského, tak ho zmaľujeme, že mu prejdú chute liezť do cudzích barakov. Ale ich zlosť sa zmenila v hurónsky rehot, keď zistili, že kočikáreň je prázdna. Ich pozornosť sa obrátila zrejme na majiteľa kočíka. Na chudáka sa zniesla spŕška posmeškov. Povedal som ti, že nepi. A biele myši si tu nevidel? Takže spiaci bezdomovec! A spiaca princezná nič? Každú hlášku sprevádzal rehot, až mu toho chlapíka začalo byť ľúto. Nakoniec spoločnosť odkráčala k výťahu a všetci sa vyviezli hore.

Chvíľu ešte čakal a potom potichučky zišiel späť do kočikárne. Kočík našiel hore na doskách. Opatrne ho zložil a konečne si ľahol spať.

JULO, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

ONDRO

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Deň zvláštneho predajcu zo zeme Oz Najprv by som vás všetkých, ktorí čítate, čo predávame, ale len tak vypomôžete nám, predajcom, chcel pozdraviť, ale hlavne poďakovať. Volám sa Ondro. Som predajca asi mesiac a veľmi ma teší, ak si niekto kúpi časopis a dodá zopár viet o ňom.

Myslím, že každé slovo, ktoré sa povie predajcovi, dá určitú silu, že s nami cítite, že ľudia okolo vidia, ako sa kto správa, ako kto pristupuje k vám, kupujúcim. Len chcem - majte s nami trpezlivosť, lebo nikto z nás nevie, či ho práve vy nemáte zviditeľniť.

Každý deň nie je maľovaný, ale ja som iného názoru. Je to i tým, že som hendikepovaný, no energiu, ktorú mám, chcem dať vám kupujúcim, ale i nekupujúcim, proste to som ja. Rozdávač - smiechu, radosti, potešenia a úsmevu, nad ktorým každý ostane stáť.

Je to tým, že ráno, keď vstanem, tak s úsmevom a myšlienkou, čo vlastne ten deň prinesie, idem na svoje miesto, za deň poviem x-krát „nech sa páči“ a pritom myslím, ako vás, okoloidúcich, povzbudiť.

Tiež by som chcel, aby ste vedeli, lebo sami iste viete, že sociálne a podobné úrady sú prakticky na nič. Ale ľudia, ktorí nám pomáhajú postaviť sa na nohy, keď padneme, sú naozaj perfektní a vážim si všetkých, ktorí sa akoukoľvek formou rozhodli pomáhať ľudom na ulici a neprestali s tým, stále majú trpezlivosť a pomáhajú ďalej.

Nota bene chystá opäť jednu zo svojich hier, teda divadlo, a i ja som dostal možnosť si tam zahrať a chcem veriť, že tam bude plné publikum a že nám hercom ukážete, že i náš život má cenu.

Pretože som veriaci: Tak nech Vaše cesty žehná Ježiš.

ONDRO 1496, BRATISLAVA

JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Modrý dom V strede mesta stojí krásny modrý dom, Chodia doňho ľudia, bije v ňom aj zvon.

Trochu modrý, trochu biely, inak farebný, Dočkáš sa v ňom odpustenia, budeš spasený.

Mnohí ľudia nevedia, prečo bijú zvony.

Opýtaj sa priateľa, koľko život stojí, Zaprisaháš anjela, nechá ťa tu s nimi.

Neublížiš blížnemu, odpustí ti, prídi.

Cez guľaté okná hľadí dnuka tma, Je v ňom pokoj, láska, ľudia povedia.

Zvonku modrý, čierny, biely je to veľký dom.

Prezradím to, je to kostol, pán boh býva v ňom...

PS: Ja, ateista, píšem takéto blbosti, ale nič to.

JOZEF, GORKÉHO ULICA – PASÁŽ, BRATISLAVA Inzercia

WWW.DOMAINS.SK najlacnejšia registrácia domén .eu REGISTRÁCIA DOMÉN .sk .com .net .org .info .biz .cz PREVÁDZKA VAŠICH WEBSTRÁNOK

Infolinka 0910 96 96 01

22.5.2006 9:40:53

60

18 METROPOLA

AMSTERDAM

ako európsky úlet loboda. Kvôli závanu tohto slova prúdia denne do Holandska ľudia z celého sveta. Marihuana.

Hašiš. Dievčatá. Amsterdam však tieto komodity už nijako neprekvapujú a žije si svoj život.

S

Tia býva v univerzitnom mestečku Leiden, len niekoľko kilometrov od Amsterdamu.

28. apríla, v deň oslavy narodenia kráľovnej Juliany, mala tridsať rokov. Aj ona je kráľovná: polovice poschodia s dvanástimi izbami v antisquate. Antisquating je reakcia na situáciu, ktorá úbohému majiteľovi

nb60b.indd 18

nevyužitého domu dáva šancu neprísť oň.

V Holandsku vládne filozofia, že každá stavba by mala byť využitá. Ak nie je - napríklad majiteľ kúpi novú budovu, ale práve nemá peniaze na jej renováciu - a rok len tak stojí, hocikto do nej môže prísť, doniesť si tam stôl, stoličku a posteľ a zavolať políciu, aby zaznačila, že si budovu zasquatoval. A dostať squaterov zo svojho majetku preč je doslova o nervy. Takéto súdne spory sa ťahajú aj dva roky. Preto niekto prišiel s nápadom prenajímať takéto budovy za minimálnu sumu, len aby sa do nich nenasťahovali squateri. Aj Tia s priateľom Tomášom zohnali ubytovanie v budove bývalého migračného úradu, hneď oproti leidenskej železničnej a autobusovej

stanici, cez agentúru, ktorá hľadá nájomníkov do antisquatov. „Je to výhodné, platíme len energie a možno nejaký minimálny poplatok,“ hovorí Tia. „Mesačne 150 eur na osobu.

Malá študentská izba pritom stojí 300 eur na mesiac.“ T&T STUDIO, ako si Tia s Tomášom svoju časť poschodia pomenovali, bolo pôvodne nezariadené. Ani to však v Holandsku nie je problém. Úrady tam považovali za neestetické, keď ľudia vyhadzovali starý nábytok ku kontajnerom. Tak vznikli firmy, ktorým môžete zavolať, keď sa chcete zbaviť nepotrebných kusov bytového zariadenia. Tie si nábytok odvezú, ak treba, dajú ho dokopy, a za pár eur ho predávajú

22.5.2006 9:40:54

60

METROPOLA 19 28. apríla bol Queens Day – najväčší holandský sviatok, oslava kráľovniných narodenín. Veľká house party v preplnených uliciach Amsterdamu, kde na každom kroku hrala hudba a čokoľvek bolo možné predať a kúpiť bez dane.

ďalej. Upozorňujem, že to nie sú žiadne staré haraburdy! Ale veľmi pekné kusy.

Mimochodom, ktovie, čo k nám dovážajú obchody s holandským nábytkom...

Na večeru Večer vyrážame do squatu. Je na prízemí v tom istom bloku ako T&T STUDIO. Momentálne tam býva šesť mladých ľudí, a každý štvrtok varia vegánsku večeru.

Prísť môže hocikto, porcia stojí štyri eurá.

Fľaškové pivo ďalšie euro. Vo veľkej miestosti je bar, free internet, stoly, stoličky a veľa rôznych týpkov. Niektorí hrajú na gitare a tamburíne a spievajú, ďalší fúka do harmoniky, iní sa len tak rozprávajú, deti pobehujú dookola a život pokojne plynie.

Ako keby ste prišli večer navštíviť domov kamošov. Potom sa na plátno premieta film o nejakej vojne.

Niektoré squaty sú len na bývanie. V iných funguje nejaký program s frekvenciou raz týždenne až každý deň. Sú tam bary, koncerty, diskusie, prednášky - a vonkoncom nie o banálnych problémoch. A keďže ich obyvatelia sú často počítačoví machri a profesionálne sa zaoberajú programovaním, veľa squatov má výborne prepracované internetové stránky. Možno aj vďaka tomu sú niektoré z nich doslova kultové. Nielen medzi mládežou. V Holandsku akoby nebol nonkonformný postoj voči väčšine, ktorý je inde rebéliou mladých ľudí. Tam je „rebelom“ hocikto v hocijakej vekovej kategórii. Alebo je to normálne...

Niektoré amsterdamské squaty fungujú na princípe národností. Napríklad:

Nie je to alkoholom – domy sú v Holandsku naozaj postavené dokriva. Voľakedy sa totiž platilo za šírku priečelia, tak sa každý snažil mať čo najužší dom. Cez dvere však potom nemohol pretrepať nábytok, preto ho vyťahoval hore lanom zaveseným na háku a vnášal oknami. A aby sa nábytok neotĺkol o múry, boli dole užšie ako hore. bulharský, brazílsky, španielsky... a je tam aj československý. Keď si v Amsterdame nový, vieš, kam môžeš bez obáv zájsť.

Zaplavení Každý má svoj staručký bicykel, na ktorom sa prepravuje uličkami holandských miest pozdĺž kanálov - grachtov. Tie zostali po tom, ako Holanďania unikátnym spôsobom vysušili asi štvrtinu svojho terajšieho územia.

Vodu odčerpávali systémom mlynov a stavali

hrádze, aby sa nedostala späť. Ak by sa tak raz stalo, mestá v mínusovej „nadmorskej“ - teda akejsi „podmorskej“ výške by okrem bicyklov zaplavila aj voda. Ďalšia vec, ktorou sú Holanďania zaplavení, sú prisťahovalci. Za prácou sem privandrovali Afričania (bezproblémové to mali hlavne tí z bývalých holandských kolónií), Ázijčania aj Východoeurópania. A vo vzťahu k nim povestná holandská tolerancia pokrivkáva. „Pustia vás len po určitú hranicu. Kým sa staráte o deti alebo robíte manuálnu prácu, je to v poriadku. Ak máte vyššie ambície, ukáže sa ich nacionalizmus. Obaja s Tomášom hovoríme plynule po holandsky, ja som si tu urobila aj školu, chodili sme po konkurzoch, ale „normálnu“ prácu sme tu nezohnali. Preto odchádzame na Cyprus. Je tam aspoň teplo. A Tomáš tam hneď získal zamestnanie ako počítačový grafik. Ale bude mi to tu veľmi chýbať, veľa vecí na Holandsku milujem.“

Zážitok

Bežná tvár Red Light Districtu.

nb60b.indd 19

Prísť sem na víkend a celé dva dni sa vláčiť po coffeeshopoch. Aké cool! Takáto je často predstava o dobrom výlete do Amsterdamu. „Keď sem prídu moji známi zo Slovenska, vezmem ich do coffeeshopu a kúpim im jointa. Zapália si, potiahnu, párkrát zakašlú a majú zážitok. Mňa ani Holanďanov voľný predaj mäkkých drog vôbec nevzrušuje,“ hovorí Rišo, ktorý v Amsterdame pracuje pre

22.5.2006 9:41:10

60

20 METROPOLA ČO VY NA TO? Čo si myslíte o tolerovaní mäkkých drog podľa holandského modelu?

Mailujte na: redakcia@notabene.sk ktorá v Amsterdame prevádzkuje sedem dropping centier pre narkomanov a prostitútky. V centrách sú bezplatne k dispozícii sprchy, počítačové hry, internet, jedlo, oblečenie a sociálne poradenstvo.

A takzvané „using rooms“. Miestnosti, v ktorých si závislí môžu dať svoju dávku.

V Amsterdame ich je dvanásť. „Užívanie drog v týchto miestnostiach nie je legálne, ale je tolerované,“ vysvetľuje Merlijn. „Vláda nechce feťákov v centre miest.“ Ak niekto na verejne prístupnom mieste čo i len vytiahne fajku – v Holandsku asi deväťdesiat percent Večerná pohoda v antisquate, Tia a David. jednu banku. Radšej ako do coffeeshopov chodí za mesto hrávať golf. A takí sú aj Holanďania. Radi športujú a vôbec nie je pravda, že by každý druhý z nich chodil „zhúlený“ po uliciach. To skôr cudzinci, ktorí si to prídu do Amsterdamu užiť a od rána sa motajú so sklenými pohľadmi po najznámejšej ulici s predajnými dievčatami vo výkladoch - Red Light District.

Povolené množstvo na jednu dospelú osobu je päť rastlín alebo päť gramov marihuany.

Ak máte čo i len o kúsok viac, ste díler. Na druhej strane, v špecializovaných časopisoch venovaných „záhradkárčeniu“ s marihuanou, si môžete objednať zariadeníčko, v ktorom naraz na malom priestore dopestujete až tridsať rastlín. Ďalší holandský paradox.

Zaujímavé je to, že hoci Holandsko toleruje užívanie mäkkých drog marihuany a hašiša,

percento užívateľov tvrdých drog patrí k najnižším na svete. Je na každom človeku, či sa rozhodne marihuanu vyskúšať a či ho to posunie k niečomu tvrdšiemu. Túto slobodu v Holandsku človeku ponechávajú, ale zároveň ho od najmladšieho veku vedú k zodpovednosti za svoje činy. V školách deťom vysvetľujú účinky a riziká užívania drog, aby sa neskôr rozhodovali s tým, že o nich vedia.

Miestnosti na užívanie „Náš model funguje na princípe, že je dovolené všetko, čo neškodí tvojmu okoliu a tebe. Funguje, ale pravdepodobne by ťažko fungoval v inej krajine, inej spoločnosti s inou historickou skúsenosťou,“ myslí si Merlijn van Hasselt z neziskovej organizácie The Rainbow Foundation,

Tiina obývačka v antisquate, v ktorom býva s morčaťom Hugom a zajačicou Lolou. závislých fajčí a len približne desať percent používa striekačky – dostane pokutu 75 eur.

Tak to ide až pokiaľ si jedného krásneho dňa policajt nepovie: aha, tento človek má na konte už niekoľko pokút, pošlem ho do väzenia. Za každých 50 eur na jeden deň.

Absolútna integrácia

Dva symboly Holandska – tulipány a bicykle.

nb60b.indd 20

Holandská vláda má okrem na drogy zvláštny patent aj na prostitútky. „Po tom, ako bola prostitúcia legalizovaná, všetky dievčatá sa museli zaregistrovať a platiť dane. A nesmú pracovať na ulici. Nie všetky dámy sa prispôsobili. Nezvládli to hlavne tie drogovo závislé a naďalej ponúkali svoje služby v uliciach. Vláda ich tam nechcela, tak prišla na geniálne riešenie: vybudovať za mestom kruhový objazd, na ktorom budú dievčatá stáť, a hneď vedľa parkovisko s boxami oddelenými stenami, aby nebolo vidno, čo sa v autách deje. A to všetko bude prebiehať pod dohľadom polície, aby bol poriadok, a lekárov,

22.5.2006 9:41:41

60

METROPOLA 21

Ďakujeme spoločnosti SkyEurope Airlines za poskytnutie letenky.

(Nielen) cez Queens Day je všetko dovolené. aby bola istota, že sú dievčatá zdravé. Štát sa tak vlastne stal oficiálnym pasákom,“ uvažuje Merlijn. „Takéto kruhové objazdy vznikli v niekoľkých holandských mestách.

Ten amsterdamský po nejakom čase zrušili.

Jednou z podmienok pre prostitútky bolo, že na ňom nemôžu užívať drogy. A im sa

nechcelo niekoľkokrát za šichtu kráčať do centra, kúpiť si dávku, dať si ju a prísť naspäť.

Jednoducho sa vrátili do mesta.“ Amsterdam si teda žije v takejto zaujímavej symbióze zdanlivo nespojiteľného. Prečo nie? Veď aj uprostred „nemravnej“ štvrte Red Light District stojí veľký kostol a vedľa okien,

v ktorých sa vystavujú prostitútky, sú obloky obyčajných obyvateľov štvrte. Po jej uliciach, okolo výkladov bordelov a otvorených dverí coffeeshopov, chodia deti do školy. Nikto sa nepohoršuje, nikto sa neuškŕňa, nikto nemá hlúpe poznámky. Je to úplne normálne, je to život. A takáto absolútna integrácia má pre nás určite aj prijateľnejšiu stránku: mentálne postihnutí sú tam bežnou súčasťou spoločnosti. Nikto ich neoddeľuje, nezatvára a nekáže im robiť monotónne činnosti. Žijú v skupinkách vo vlastných domčekoch, chodia medzi ľudí, pracujú tak, ako ich to baví. Napríklad v kaviarňach.

A existuje ešte jedna vysnívaná podoba Holandska: ak sa cítite príliš prepracovaný, môžete si v práci vybrať takzvanú stress work: platené voľno v trvaní až do jedného roka. Skvelé, nie?

TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

VO SVETE

Ako som dosníval na nemeckej univerzite Podľa prieskumu organizácie Studentenwerk je priemerný mesačný príjem nemeckého študenta 770 eur. Náklady na bývanie, stravu a poistenie sa v Hamburgu pohybujú okolo 450 eur. Peniaze majú študenti predovšetkým od rodičov. Asi tretina dostáva BAföG štátnu podporu pre študentov zo sociálne slabších rodín. Mix rodičovských a štátnych peňazí tvorí asi dve tretiny z mesačných 770 eur. Zvyšok ide z vlastného zárobku.

U zahraničných študentov je príjmová rovnica jednoduchšia: na štátnu podporu nárok nemajú (až na výnimky, keď rodičia v Nemecku pracovali a platili dane) a rodičia ich môžu podporovať len výnimočne.

Rovnako výnimočné sú štipendiá. Získavajú ich predovšetkým doktorandi alebo študenti, ktorí prídu napríklad s programom Erasmus.

Ostatní si štúdium financujú prácou „popri“. Ich mesačné príjmy sa odhadujú na okolo 500 eur.

Na prácu v Nemecku treba pracovné povolenie. Voľný prístup majú len občania „starej EÚ“. Pre ostatných existuje výnimka: ročne môžu odpracovať 90 8-hodinových pracovných dní alebo 180 polovičných – 4-hodinových. Tri mesiace práce musia pokryť náklady na celý rok.

Prácu si však treba najprv nájsť. Študentské

nb60b.indd 21

servisy neexistujú, na univerzite je niekoľko „čiernych násteniek“, na ktorých sa občas vyskytne pracovný inzerát. Jednorázové brigády sú výnimkou, v malom rozsahu ich sprostredkúva úrad práce. Niečo sa dá objaviť na študentských alebo pracovných webstránkach. Na lepšiu prácu treba predovšetkým dobré kontakty. Môj prvý džob som našiel cez inzerát na úrade práce. Štvrť roka som pral a žehlil obrovské slnečníky, pod ktorými v lete popíjame pivo. Práca ušla, ale za malú plácu zožrala príliš veľa pracovných dní. Moje druhé miesto bolo oveľa efektívnejšie. Cez inzerát na internete som sa dostal do sveta call-centier - firiem, ktoré cez telefón predávajú napríklad vysávače, alebo prevádzkujú infolinky pre známe spoločnosti.

S rozšírením EÚ rozšírili aj ony svoje služby na prístupové krajiny a potrebovali ľudí s patričnými jazykovými znalosťami. Moje prvé call-centrum sa špecializovalo na prieskumy trhu. Obvolávali sme slovenské a české autoservisy a zisťovali, ako sú spokojní s tou či onou značkou pneumatík. Tip občas prišiel od priateľov. Napríklad že istá špedícia hľadá niekoho so skúsenosťami v oblasti colných formalít a znalosťami češtiny. Ani jedno z toho som poriadne nemal, ale skúsil som to. Teraz

pracujem už vyše roka v nemecko-českej špedícii. Som moderný prístavný robotník: robím kancelárske práce a píšem colné papiere. Doobeda som v práci a poobede na univerzite. Mesačne mi z pláce ostane asi 150 eur. Šetrím na cesty na Slovensko a na poplatky za štúdium, ktorá ma od budúceho semestra čakajú.

Len jedna pätina zahraničných študentov v Nemecku štúdium ukončí, z nemeckých študentov absolvuje asi polovica.

Prieskum spoločnosti DAAD ukázal, že pre „zahraničných“ sú hlavné problémy práca a peniaze. Študenti sú na začiatku odhodlaní študovať, ale keďže mnohí robia na slabo platených miestach (čašníci, sťahovanie), motivácia klesá. Podľa medzinárodnej vysokoškolskej štúdie PISA, rozhoduje v Nemecku sociálny pôvod rodičov, tak ako v žiadnej inej krajine EÚ, o možnosti štúdia ich detí. Žiaci z horných vrstiev majú osemkrát väčšiu šancu dostať sa na vysokú školu ako príslušníci spodných vrstiev. Nemecké vysoké školy prechádzajú na študijný model bakalár - master, v ktorom bude štúdium platené a na prácu „popri“ bude menej času...

MICHAL KMEČ

22.5.2006 9:42:25

60

22 ROZHOVOR

Buď ho odmietajú, alebo adorujú

Zakliate Slovensko eakcie na obrazy Martina Gerboc sú rôzne: šok, hnus, nadšenie.

Jeden z najoriginálnejších slovenských umelcov, ktorý sa pohybuje v polohách výtvarného umenia, literatúry, filmu, dizajnu...

R

Nad tým, ako ľudia hodnotia jeho práce, sa prestal zamýšľať. Letargia pri pohľade na jeho obrazy neexistuje, buď ich odmietajú, alebo adorujú. Pre toho, kto niečo tvorí, je najhoršie, keď jeho práce ostanú bez povšimnutia.

A to sa mu nestáva. Jeho práce sa však ťažko dajú zaradiť, neexistuje pre ne nijaký zjednocujúci názov ani škatuľka.

Každý umelec má svoje vlastné pohnútky, ktoré ho pripútajú k tvorbe. Ako si na tom ty?

nb60b.indd 22

- Najlepšie sa podľa mňa pracuje v strese.

Ten však pramení najmä z toho, že si veľmi intenzívne uvedomujem krátkosť času. Človek by mal za život stihnúť čo najviac, všetok čas treba maximálne využiť. Musím priznať, že som totálny workoholik, a je úplne jedno, v ktorej z umeleckých oblastí sa práve pohybujem. Práca pre mňa znamená maximálnu hodnotu, len vtedy cítim, že veci sa hýbu. Aj oddych musí mať zmysel. Neznášam nevyužité chvíle, keď sa človek len tak poneviera.

Kde čerpáš námety pre svoje obrazy?

Odkiaľ pramení túžba vyjadrovať sa práve týmto spôsobom?

- Námety pre tvorbu pochádzajú okrem iného z filozofie. Veľmi blízky mi je napríklad francúzsky štrukturalizmus. Túto spoločnosť pokladám vo veľkej miere za

pokryteckú, výtvarné umenie a literatúra sú len prostriedkami, ako jej to občas pripomínať. Najhoršie je predstierať, že niektoré veci neexistujú.

Máš precestovaný takmer celý svet, prirástlo ti nejaké miesto obzvlášť k srdcu ?

- Mám rád veľké multikultúrne mestá, Moskvu, New York, ale najmä Paríž. Je to úžasné a inšpirujúce mesto, najmä pre človeka, ktorý ho nevníma ako turista sliediaci po pamiatkach. V tom meste mám dobrých priateľov a niekoľko obľúbených štvrtí. Boli obdobia, keď som tam chodil veľmi často, posledné roky som využíval najmä priestory Cité Internationale des Arts, inštitúcie s ateliérmi pre umelcov. V Amerike mi dosť prekážal ich postoj veliteľa sveta, som ale presvedčený, že mladí ľudia

22.5.2006 9:42:43

60

ROZHOVOR 23 Inzercia

Dolné Rudiny 3, 010 01 Žilina Tel.: 041 / 763 33 67 fax: 041 / 764 11 11 www.frontinus.sk

musia vyraziť do sveta, aby získali odlišný pohľad na samého seba.

Paradoxne, s najmenším pochopením svojho výtvarného videnia sa stretávaš doma na Slovensku. Prečo myslíš, že to tak je ?

- Slovensko je značne klerikálny štát. Ak sa objavia hocaké prejavy diskusií, ktoré by mohli akýmkoľvek spôsobom odporovať a nabúravať prijaté dogmy – náboženské, politické, alebo hoci aj obecne morálne, je s tým veľký problém. Práve kvôli priamej výpovedi a nezaraditeľnosti sa ľudia mojej tvorby boja. Pred niekoľkými rokmi povolili vstup na jednu z mojich výstav až od osemnásť rokov. A to všetko dnes, keď na nás politika a pornografia útočia z večernej obrazovky! Máme predsa slobodu prejavu a umenie má veľmi silnú výpovednú hodnotu.

Teším sa, že má stále takú veľkú moc.

Vzťahy so slovenskými galériami a kurátormi preto asi nehodnotíš na rozdiel

od tých zahraničných veľmi pozitívne...

- Slovensko je ako zakliate, hoci aj tu je ich niekoľko málo, ktorých si vážim.

Mimo nášho schizofrénneho územia sa príde kurátor osobne opýtať, na akých veciach pracujete, chce si s vami posedieť MARTIN GERBOC (1971) študoval na VŠVU v Bratislave, štyri roky strávil na univerzitách v USA a Dánsku, stáže a dlhšie pobyty absolvoval aj vo Francúzsku a Španielsku. Na konte má približne sedemdesiat samostatných a kolektívnych výstav po celom svete.

A okrem galérií sa jeho diela objavili napríklad aj na booklete Nicka Cavea.

Je autorom troch filozofických kníh. Na prelome tohto a budúce roka chystá spolu s českými maliarmi sieť výstav v niekoľkých dôležitých galériách v Čechách a na Slovensku. Potrvá do začiatku roku 2008.

a porozprávať sa, je to samozrejmosť.

U nás sa musí človek pchať do zadku a čakať, že ho navštívi dáky nevyvinutý kurátorský boh, ktorý mu dá lukratívnu ponuku vystavovať. Niektorí kurátori akoby sa usilovali presvedčiť svoje okolie, a najmä seba, čo je ešte nebezpečnejšie, že sú to práve oni, ktorí určujú chod umenia.

Našťastie to tak nie je.

Dá sa vôbec z umenia vyžiť?

- Ale áno, dokonca veľmi dobre. Tento syndróm ale nefunguje na Slovensku.

Mám priateľa, ktorý nikdy nič iné okrem maľovania nerobil a má v Katalánsku zámok. U nás si však človek, keď má peniaze, radšej kúpi chladničku ako obraz.

Ale to je pochopiteľné, ekonomická situácia tu nie je priaznivá a obchod s umením takmer nijaký.

TEXT: LUCIA VDOVJAKOVÁ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ MAĽBA: MARTIN GEBROC

Šokujúce? Hnusné? Skvelé? Čo myslíte?

nb60b.indd 23

22.5.2006 9:42:58

60

24 PRÍBEH

Prosím vás, a to sa ako dá?

Tominko čerstvých päť a hoci sa rodičia chlácholia, že je na úrovni dvojročného dieťaťa, stačí pár minút a je nad slnko jasné, že tohto chlapčeka vo všetkom predbehnú aj dvojroční drobci.

Má

Nerozpráva, nechodí, nepýta sa na záchod, sám sa nenaje. Nesníva o legu, nepotrebuje hŕbu plyšákov, nekreslí, nepozerá rozprávky, nelistuje v knižkách. Najlepšou hračkou sú otcove francúzske barle alebo kúsok tvrdšieho papiera. Vtisne si ho medzi pery, snaží sa zapískať a vďaka silnému nádychu sa väčší kus papiera, ktorý trčí z úst, rozkýve, akoby sa práve blížila obrovská víchrica. „Je to jeho výmysel a vydržal by takto sa zabávať donekonečna,“ pochváli synove triky pani Danka. „Samozrejme, očakáva potlesk. Keď ho začuje, je šťastný.

A s ním aj ja,“ dopovie.

Kolenčíkovci. Família, ktorej niet čo závidieť.

Napriek osudu sa Danke nestráca úsmev z tváre. „Naučila som sa tešiť z maličkostí a nemyslieť na diagnózy a biedu, ktorá sa na nás vyškiera z každého kúta.“ Najskôr prišla na svet Katarína. Zdravá ako ryba. Dnes má dvanásť, chodí do šiestej triedy a hoci učivo jej ide do hlavy o niečo ťažšie, rodičia Danka a Ján na ňu s pýchou pozerajú: „Okrem problémov so štítnou žľazou je vlastne v poriadku.“ Po niečo vyše roku sa narodila Dominika. „Ani

nb60b.indd 24

sme si ju nestihli užiť, zomrela, keď mala šestnásť mesiacov. Nevyvinutá bránica. Bola viac v nemocnici ako doma, lekári nás od začiatku pripravovali na najhoršie. Bohužiaľ, nemýlili sa,“ ticho povie pani Dana.

Práve kvôli Dominike sa pri treťom tehotenstve rozhodli Kolenčíkovci pre genetické vyšetrenie. Výsledky im vliali obrovskú nádej. Žiadne deformácie, nijaká predvídateľná chyba. Tomáš sa však prihlásil na svet v siedmom mesiaci, v máji 2001. A bolo po radosti... „Lenže ja som sa z neho tešila aj tak. Neplakala som, ako by niekto očakával. Bol strašne malilinký, ale žil! A bol predsa náš.“

Krehké šidlo Tomino trpí poruchou centrálnej nervovej sústavy s následnou psycho-motorickou retardáciou. K tomu postihnutie srdca a problémy s trávením. „Len pred mesiacom sme sa konečne zbavili sondy.

Inak než cez hadičku sme dovtedy do neho nijakú výživu nedostali. Už štyri týždne však papá lyžičkou. Tomáš síce protestuje, s kúsočkom zmixovanej kaše bojujeme hodnú chvíľu, nie raz je všetko naokolo zabrýzgané, ale keď napokon dostanem lyžičku do jeho úst a on sústo riadne prehltne, vtedy som ako v nebi.

Nezabudnem ho nahlas pochváliť a ideme na ďalšiu porciu. Nezje veľa, z Tomáša stokilový chlap veru nebude,“ pokúsi sa odľahčiť realitu Danka.

Jej päťročný syn váži ledva jedenásť

Občianske združenie Medzi nami je združením, ktoré sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o konkrétnych ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, kto chce pomôcť. Tentokrát malému Tomášovi a jeho obetavým rodičom. Ústav je slovo, ktoré sa v tejto rodine napriek zavše až kritickej existenčnej situácii neskloňuje ani pošepky... Číslo účtu, kam môžete posielať váš príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Tomáš.

Telefonický kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507. Ďakujeme.

kíl - ľahší ako pierko, krehkejší ako porcelán. „Zato živý je za troch. Potrebuje publikum, zbožňuje chvály a potlesk, vyžaduje nonstop pozornosť. Treba s ním opatrne, je síce mentálne postihnutý, ale rozlíši, keď ho chválim a keď hreším,“ zapojí sa do debaty otec Ján a v rukách drží svoje barle.

Otcove barle, synov krok Pred štyrmi rokmi mu začali „haprovať“ obličky, kolabovalo srdce a „diabetikom som už dlhé roky. Denne si pichám inzulín.

Bol som na hranici života a smrti, vďačím lekárom za to, že ma vrátili späť. Je zo

22.5.2006 9:43:00

60

PRÍBEH 25 Čoraz častejšia agresivita, vymáhanie si vlastnej pozornosti, nepochopiteľné hádzanie predmetov o zem...

mňa stopercentný invalidný dôchodca o barlách, ale som tu. Nesmierne si vážim život,“ nefalšovane povie, zatiaľ čo k nemu pridrobčí malý Tomáš, opierajúc sa o konferenčný stolík, a natiahnutou rukou si pýta svoju hračku. Barle sú preňho ako magnet. „Hádže ich o zem jedna radosť, dajte pozor, aby vás netrafil,“ upozorňuje a malý chlapček v sekunde naplní ockov scenár. „Vďaka týmto paliciam sa syn aspoň trochu naučil chodiť. Na samostatnú chôdzu to nie je, ale dokáže aspoň presúvať jednu nohu za druhou a keď sa má čoho dotýkať, poprechádza sa. Okolo tohto stola už nachodil riadne kilometre.“ Chlapček nedošľapuje na celé chodidlo, dokáže iba po špičkách „baletiť“ a rýchlo sa unaví. Špeciálny kočík pre imobilných je v tejto domácnosti nevyhnutný. „Vychádzky – to je jeho. Nevie rozprávať, ale keď sme vonku, rôznymi zvukmi dáva najavo radosť. Zanietene sleduje autá na ceste, rozveselí ho aj povievajúce lístie. Náš syn nepotrebuje ku šťastiu drahé hračky, má svoj svet a ja sa snažím čo najviac mu porozumieť,“ priznáva Danka.

Stačí, aby z diaľky začula ľútostivé povzdychy nad Tomášovým postihnutím a chápuce rady, nech malého strčia radšej do ústavu, a z nenápadnej, tichej žienky sa stane šelma: Prosím vás, a to sa ako dá, odstrčiť vlastné dieťa? Keby vám teraz nevyliečiteľne ochorelo vlastné, tiež ho pošlete? „Som alergická na takéto dobré rady, vtedy viem byť nepríjemná. Ja sa za svoje dieťa nehanbím, a keď komusi prekáža čo i len pohľad naňho, nech sa radšej otočí a drží ústa. Mlčať je niekedy

Tomášov svet a jeho najbližší.

nb60b.indd 25

Už mesiac nijaké sondy. Dostať do Tomáša lyžičku je síce obrad s riadnou skúškou nervov, ale zároveň obrovský pokrok. zlato,“ okomentuje okolie Danka.

Kolenčíkovci platia za dvojizbový levočský byt sedemtisíc mesačne. „Nekresťansky drahé nájomné, to je celý môj invalidný dôchodok. S rodičovským príspevkom a sociálnymi dávkami nemáme ani pätnásťtisíc na mesiac. A to sme štvorčlenná rodina. S arzenálom liekov, nekončiacimi výdavkami na Tomášove plienky, špeciálne sójové mlieko, ktoré, keď je v našej nemocnici hospitalizovaný, musíme samozrejme priniesť so sebou.

Krabica sójového Nutrilonu stojí

dvestotridsať korún. Vydrží dva dni. Ku koncu mesiaca pri akejkoľvek snahe už na Nutrilon nemáme,“ nešťastne ráta hlava rodiny.

Stop liečeniu Pred piatimi rokmi ešte robil krupiéra v miestnom kasíne, dnes už o relatívne slušnom zárobku môže len snívať. „Každá koruna sa u nás trikrát obráti, než sa použije. Neprajem nikomu zažiť moment, keď musí odriecť kúpeľnú liečbu s odbornou rehabilitáciou pre vlastné dieťa. Ale nešlo to! Poslať Tomáška samého do Kováčovej bolo nereálne, rovnako ako za trojtýždňový pobyt platiť manželke ako sprievodu stopäťdesiat korún na deň. Odriecť to s vedomím, že jedine profesionálna rehabilitácia pomôže synovi zlepšiť chôdzu.

Absolútne zúfalstvo! Viem, že z neho nikdy nebude samostatný človek, ale strašne snívam, že raz za mnou príde po vlastných.

Nikdy ma neosloví, nepovie, čo cíti, ale ísť spolu na prechádzku bez kočíka – tak to musí byť nádhera,“ prezradí svoje veľké tajomstvo pán Ján. Potom sa obráti k manželke Danke a potichu zaševelí: „Má toho dosť, celý deň s chlapcom, chorý muž, najnovšie dcérkine problémy so štítnou žľazou, plus ona sama je ťažký alergik. Ale úsmev, to je jej. Zvláda každú prekážku. Úžasná žena.“ LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA PLUS7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR PLUS7DNÍ

22.5.2006 9:43:11

60

26 PROTI SRSTI

T

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti!

Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

človeka, ktorý bol vychovávaný v rovnostárskom socializme vo falošnej skromnosti a proletárskom internacionalizme, je ťažké pripustiť, že pre spoločnosť a ľudstvo urobí najlepšiu službu, keď sa dobre postará v prvom rade o samého seba.

Pre

Obklopujte sa lepšími Stretávka po rokoch. Pomaturitná. Tešili sme sa na spriaznené duše a zrazu zisťujeme, že náš niekdajší obdivovaný idol stratil všetok svoj lesk a stal sa z neho otravný táraj, ktorý po dvadsiatich rokoch hovorí stále tie isté ošúchané bonmoty. S hrôzou počúvame obmedzený a vulgárny slovník ďalšieho z exspolužiakov. Našťastie, sú tu aj príjemnejšie zistenia, že s mnohými veľmi rýchlo nájdeme spoločnú reč, ako keby sme sa boli rozišli len včera, alebo že z utiahnutej, ničím nevynikajúcej osôbky sa stala úžasná oslnivá bytosť. Kedysi sme boli takmer rovnakí, žili sme v spoločnej zóne, spoločne sa vyvíjali a navzájom ovplyvňovali.

Po rozchode sa každý dostal do ďalšej a ďalšej spoločnosti ľudí a vyvíjal a vzájomne sa ovplyvňoval s nimi. Na vysokej škole, v zamestnaní, v súkromí, pri koníčkoch.

A vyvíjal sa všade rôznym smerom, rôznym spôsobom aj rôznym tempom.

Zóna vývinu Odborne sa tomu hovorí „zóna najbližšieho vývinu“ a je to termín z pedagogiky, ktorý do nej zaviedol

nb60b.indd 26

Lev Semjonovič Vygotskij. Jednou vetou by sa dal zhrnúť takto: čo dnes dieťa dokáže robiť len s pomocou niekoho skúsenejšieho či múdrejšieho, napríklad pedagóga, rodiča, staršieho dieťaťa či šikovnejšieho kamaráta, to bude čoskoro vedieť robiť samo. Na zóne najbližšieho vývinu je založený celý pedagogický smer a tiež odpor časti odborníkov k premnoženým osemročným gymnáziám. Tí tvrdia, že príliš masívne oddelenie šikovnejších detí od tých menej šikovných spôsobuje úpadok ostatných základných škôl. To je hľadisko, ehm, celospoločenské. Z osobného pohľadu dieťaťa je samozrejme lepšie, aby bolo trebárs aj najhorším žiakom vo výberovej škole, ako premiantom medzi menej zdatnými deťmi. Z pohľadu tých horších žiakov je zas lepšie, keď dobrí žiaci zostávajú v bežných školách a svojím výkonom ťahajú ostatných vyššie.

Otázne je, či to tí lepší žiaci dokážu ustáť a neprispôsobia sa práve oni tej horšej časti žiactva. Tiež je otázne, či tým lepším žiakom na osemročných gymnáziách napokon tí horší aj tak

nezostanú visieť na krku v podobe dospelých, ktorí sa nedokážu zamestnať, postarať sa sami o seba a čo je najhoršie, nedokážu odolávať rôznym politickým manipulátorom.

Vývoj sa nekončí No ale nechajme školu školou, zóna najbližšieho vývinu nie je, aspoň podľa mňa, záležitosťou týkajúcou sa len detí a školy.

Aj v dospelosti sa vyvíjame. Či k lepšiemu, alebo k horšiemu, to do veľkej miery záleží od toho, akými ľuďmi sa obklopujeme.

Výrazne sa to dá pozorovať práve na situáciách spomenutých v úvode, teda na ľuďoch, s ktorými sme istý čas boli v tej istej zóne, a potom sa naše cesty rozišli.

Iná stretávka po rokoch. Pred rokmi tých ľudí dala dokopy spoločná záľuba.

Spájala ich len mladosť, chuť pár ráz do týždňa sa poriadne vypotiť na tréningu a rovnaká predstava dobrej zábavy. Tá spoločná záľuba prekonala aj výrazné sociálne a intelektuálne rozdiely medzi nimi.

A tak sa stalo, že v jednej partii sa ocitli filozof, šofér, budúci minister, čašníčka,

22.5.2006 9:43:30

60

KOMIX 27 vychovávateľka z materskej školy či budúca riaditeľka nadnárodnej spoločnosti. Na stretnutí po rokoch tiež vyplávali mnohé sklamania v podobe idolov, čo stratili svoj lesk, ale oveľa markantnejšie tu zaujali ľudia, ktorí nebyť kontaktu s tými šikovnejšími, boli by dnes mnohí zúfalými nezamestnanými ba aj bezdomovcami.

Naopak, niektorí dosiahli oveľa viac, ako by ktokoľvek očakával. Napríklad si doplnili vyššie vzdelanie, o ktorom ich celé ich okolie presviedčalo, že na to nemajú, alebo že to vôbec nepotrebujú. Ďalší opustili včas potápajúce sa neperspektívne miesta a rekvalifikovali sa, či začali sami podnikať. Väčšina na to nepotrebovala ani priamu pomoc šikovnejších priateľov zo spoločnej záujmovej činnosti. Je možné, že by to boli dokázali aj tak.

Pravdepodobnejšie však je, že im dlhodobý kontakt s ľuďmi inej sociálnej skupiny a iného myslenia pomohol odpútať sa od zlých stereotypov tej svojej.

ROKO OD MIŠKA

Lepšia spoločnosť Nikomu, samozrejme, nechcem radiť, aby v mene neustáleho osobného rozvoja opustil staré dobré vzťahy a partie, aby egoisticky odkopol každého človeka, ktorého prerástol. Staré dobré vzťahy nemusia byť našou jedinou zónou výskytu,

ľuďmi! navyše ich potrebujeme pre množstvo iných vecí, ako len pre rozvoj svojich intelektuálnych či pracovných schopností.

Vo svojom vlastnom záujme by sme si však zóny najbližšieho vývinu mali dobre vyberať, a potom strážiť, nepustiť do nich hocikoho, no najmä by sme v nich nemali naveky ustrnúť. Keď sa vám to zdá príliš egoistické, pre vlastný vývoj vyhľadávať „lepšiu“ spoločnosť, tak to robte kvôli priateľom, ktorých tam môžete potiahnuť so sebou. Ak vám to, pravda, dovolia. A ak hovorím o lepšej spoločnosti, nemusí to byť hneď spoločnosť bohatých podnikateľov, jadrových fyzikov ani teoretikov umenia, môžu to byť aj ľudia počúvajúci hudbu či čítajúci literatúru, ktorú sme dovtedy bez povšimnutia obchádzali.

Je príjemné vedieť, že ten vzrušujúci pocit očakávania, keď sa nám vďaka niekomu v našom okolí zrazu začnú otvárať nové nepoznané obzory, nie je vyhradený len deťom!

ELENA AKÁCSOVÁ, ŠÉFREDAKTORKA www.t-station.sk FOTO: ALBUM AUTORKY

nb60b.indd 27

22.5.2006 9:43:33

60

28 MIMO NÁS ieš ako sa správajú Francúzi, keď stoja v rade? Všetko vyzerá pekne, sú strašne milí, hovoria ti o sebe a o tom, ako by mal byť usporiadaný svet. A potom ťa predbehnú,“ zabáva nás psychoterapeut Ivan Valkovič výskumom z akéhosi článku na ceste rýchlovlakom do francúzskeho mesta Angouleme.

„V

Zariadenia pre bezdomovcov vo francúzskom Angouleme sú pripravené aj pre klientov so štvornohými miláčikmi. ˇ

rýchlovlaku, kde nedobrovoľne vystupujú čierni pasažieri z Paríža smerujúci do väčších miest ako Bordeaux či Poitier.

Náš starosta trochu zalapá po dychu, keď sa dozvie, že bezdomovci môžu prísť do nocľahárne so psami a že pred vstupom do nocľahárne nevyžadujú u nás také obľúbené požiadavky na zdravotné prehliadky u kožného lekára a röntgeny pľúc, ktoré spoľahlivo odplašia väčšinu dlhoročných bezdomovcov od vstupu do našich zariadení.

ˇ

Bezdomovci, volajte 115 Úprimne potešená zaznamenávam z otázok, ktoré kladú vedúce sociálnych oddelení, že mám do činenia s inteligentnými a vtipnými ľuďmi, ktorí majú pre svoju prácu správny „drive“ a dokážu sa pozrieť na situáciu z pohľadu svojich klientov. (Pretože obvykle to vyzerá tak, že pracovníkom zodpovedným za sociálnu oblasť samospráv túto schopnosť asi povinne amputujú.)

Bezdomovci, Francúzi aj cudzinci, môžu stráviť tri až desať nocí v izbe vybavenej vlastnou sprchou a záchodom. Sociálny pracovník s každým vypracuje individuálny plán rozvoja a snaží sa klienta umiestniť do jedného z bytov vyhradených pre

ˇ

Voľte francúzskych bezdomovcov

Angoulemsky Usmievavá penzistka Anne Marie, zástupkyňa našej hosťujúcej organizácie, ktorá, ako mám mať možnosť mnohokrát

nb60b.indd 28

ˇ

Nocľaháreň Le Rond point

zažiť, dokáže pri mojich neustálych meškaniach vražedne zomknúť pery, nás vedie do historicky vyzerajúcej budovy v centre mesta. Nocľaháreň pre bezdomovcov s názvom Le Rond point je len niekoľko metrov vzdialená od železničnej stanice. Anne mi svojou „franglištinou“ vysvetľuje, že ak chcú bezdomovcov presunúť z ulíc do zariadení, musia zariadenie umiestniť tam, kde sa bezdomovci reálne nachádzajú.

Vo Francúzsku musia veľké mestá podľa zákona zabezpečiť určitý počet pohotovostných lôžok. Angouleme so svojimi 100 000 obyvateľmi má štandardne poskytnúť sto lôžok. „Taká je teória“, ako radi hovoria naši hostitelia. Prax je, že lôžok je len desať. Vysvetlenie? Angouleme je prechodné miesto – je to prvá zastávka ˇ

Hoci nie som veľký fanúšik národa, ktorý sa krkolomne drží zásad aj za cenu, že sa nedorozumie s turistami, ktorí tam prídu minúť svoje peniaze, s nadšením som prijala pozvanie Bratislavskej občianskej poradne presondovať prácu s bezdomovcami vo Francúzsku. Naša desaťčlenná skupina sa počas štyroch dní statočne predierala pralesom fráz a vznešených slov k informáciám. Ako bonus mi prítomnosť ľudí zo slovenských samospráv dala kopu príležitostí napraviť si obraz o tomto záhadnom ľudskom druhu.

SDF

ľudí s nízkymi príjmami. Namiesto bežne komerčnej ceny 600 – 700 euro za mesiac tak majú šancu bývať za nízkonákladové nájomné cca 150 – 200 euro na osobu a mesiac.

Všetky pokusy dozvedieť sa niečo konkrétnejšie o celkovom systéme ich pomoci sa končia vysvetľovaním o bezplatnej linke 115 pre bezdomovcov, ktorá je francúzskym špecifikom. Je to aj preto, že organizácie pracujúce s bezdomovcami sa úzko špecializujú a ich informácie sú jednotlivo veľmi obmedzené.

Veľmi úzko spolupracujú a konkrétne aj na linke 115, ktorá ročne vybaví priemerne 45 tisíc volajúcich bezdomovcov. 80 percent nákladov na služby nocľahárne prepláca štát. Vo Francúzsku je samozrejmosťou delegovanie úloh zo subjektov verejnej

22.5.2006 9:43:44

60

MIMO NÁS 29 správy (štátu a samosprávy) na neštátne alebo mimovládne organizácie. „Prišlo sa na to, že je to pre štát najlacnejšie riešenie,“ usmieva sa šarmantný šéf nocľahárne, prešedivelý George Dubois.

Kto je SDF? Skratka SDF sa ozýva so všetkých strán.

Trochu ako na predvolebnom mítingu.

Tento dojem umocní šarmantný prejav snedej zástupkyne starostu Angouleme, ako vystrihnutej z telenovely Cigánky.

Za štrngotu obrovských náušníc sa oduševnene rozplýva nad výnimočnosťou tohto medzinárodného stretnutia, ktoré ako jedno z mála nesleduje ekonomické záujmy, a so želaním, aby v centre záujmu už raz a navždy stál človek, zdúchne.

Napriek tomu SDF nie je politická strana, ale šikovná skratka pre označenie bezdomovca. Sans domicil fix – osoba bez trvalého bydliska.

Takže angoulemsky SDF má na rozdiel od nášho bratislavského to šťastie, že sa môže každý deň osprchovať, vyprať si a stráviť deň v dennom centre s priľahlou záhradkou, kde sa dosýta vybehá aj jeho štvornohý miláčik. Usadení vo farebnom svete Denného centra L´Eclaircie, čo v preklade znamená vyjasnenie, počúvame výklad mladého sociálneho pracovníka Gayetana Dubrulle, ktorému nikto inak nepovie ako Kajetán Tyl. Sme ako prišelci v cudzej obývačke. Vedľa hlavy mi vytriasa čerstvo vyprané tričká príťažlivý mladý muž so šticou mokrých, práve umytých vlasov. Na neďalekom divokooranžovom gauči bez pohnutia podriemkava ďalší SDF, mladík s tvárou modela. Väčšina bezdomovcov v angoulemskom centre má do 35 rokov. Všetci vytrvale uhýbajú očami pred prišelcami, ako sme my. Prišli si ˇ

ˇ

Pouličné tance a spevy náhodne okoloidúcich na známej parížskej uličke Mouftard.

ˇ

Nicolas nehovorí po „franglicky“ Je irónia, že prvý Francúz s perfektnou angličtinou je bezdomovec. Nicolas, Bulhar, ktorý prežil väčšinu života v USA a vo Francúzsku. Drhne panvice v kuchynke, ktorá slúži pre klientov, čo uprednostňujú vlastnoručne varenú stravu, a bez vyzvania mi „vysype“ svoj príbeh drevorubača, ktorý stratil všetko. „Na ulicu som sa dostal po vážnom úraze lebky, dlho som ležal v kóme. Bránil som cudziu ženu.

Chceli ju znásilniť. Tak som to schytal.“ Teším sa so zriedkavej možnosti pokecať s Francúzom po anglicky a neriešim, nakoľko je jeho story pravdivá. Každý máme právo na svoje „historky prvého kontaktu“.

Takisto ako nocľaháreň, aj denné centrum je otvorené 365 dní do roka a prijíma aj ľudí pod vplyvom alkoholu.

Zariadenie navštívi denne v hodinách od 8,30 do 17,30 asi 25 ľudí. Asi polovica z nich sú cudzinci – napriek očakávaniu vedie východná Európa, Afričanov je Kedy si naši politici začnú budovať na pomoci bezdomovcom schodíky do neba?

nb60b.indd 29

niekoľkonásobne menej. Zaujímavosťou je, že právo vstupu do zariadenia s cieľom overovať si prítomnosť hľadanej osoby polícia nemá.

Odvetvie budúcnosti ˇ

odložiť veci do úschovných skriniek, využiť telefón, internet alebo si dať raňajky a len tak s niekým pokecať.

Angouleme sa naozaj nemusí hanbiť.

Bezdomovcom bez ohľadu na to, odkiaľ prichádzajú, poskytuje širokú sieť služieb vrátane mobilného streetworku, zdravotnej starostlivosti a špeciálnych programov na zbavenie sa svojich dlhov. Projekt EN.F.IN pomáha bezdomovcom zamestnať sa prostredníctvom pracovných programov zameraných na oblasť stavebníctva a hlavne poľnohospodárstva, ktoré, verím, že zo žartu, nazval Jean Luis, riaditeľ EN.F.IN-u odvetvím budúcnosti. Štát podporuje zamestnanie týchto skupín aj špeciálnou dotáciou, ktorou takmer dva roky prispieva sumou vo výške 42 % mzdy takéhoto zamestnanca. Hoci slabnúca ekonomika vytvára stále viac mladých ľudí, ktorým krajina jednoducho nedokáže poskytnúť prácu, i napriek mnohým nezmyslom v sociálnej politike Francúzska, ich prepracovaná sociálna sieť ukazuje, ako zachytiť množstvo rodín a jednotlivcov, ktorí sa u nás potichu prepadajú na dno.

TEXT A FOTO: SANDRA TORDOVÁ

22.5.2006 9:43:58

60

30 AHA HO!

So zlatou medailou sa vrátil do úbohej cigánskej chatrče

MAJSTER Pár minút pred finálovou zostavou sa nebráni akejkoľvek debate, nepotrpí si na prísnu sústredenosť, koncentruje sa až na pódiu. Až tam ide o všetko.

Predviesť sa porote, na povel napnúť biceps, triceps, hrudník, stehná, so svalnatou eleganciou ukázať voľnú zostavu. „Len pozor, nedotýkať sa. Zašpiníš sa a mne uberieš z lesku,“ zarehoce sa Adam Cibuľa, od hlavy po päty namazaný špeciálnou kulturistickou farbou. Rovnako sa ligocú aj jeho súperi, no zatiaľ, čo oni mĺkvo prestupujú z nohy na nohu, Adam sa

nb60b.indd 30

neokúňa a nahlas zatipuje: „Budem majster, neboj. Ako to viem? Však pozriem na seba a vidím, no nie?“ Nemýlil sa. Májové majstrovstvá Európy v Bratislave vyšli. V hale hrali slovenskú hymnu na jeho počesť. „Tak som zas šampión, však som ti hovoril,“ hlesol a už len tak z rozkoše napol telo. Nech si ho fotia, keď sa im chce.

Vzostupy a pády Osud najslávnejšieho Cigána z Hnúšte si doslova pýta filmový scenár. Materiálu je viac než na trilógiu. Adamove vzostupy a pády, sekvencie z nablýskaných svetových hotelov a jeho pozliepanej chatrče v zablatenom Klenovci. Kam sa aj teraz, ovenčený zlatom,

vracia. Groteska, či tragédia? „Prisahám, že keď sa ani teraz s bývaním nič nepohne, končím s cvičením. Už nemám nervy chystať sa na jesenné majstrovstvá sveta v Ostrave. Všetci mi sľubovali hory-doly, Pál Csáky aj poslal stošesťdesiattisíc na účet Klenovca. Mne povedal, že na moje bývanie, veď reprezentujem krajinu, starosta ukazoval papier, že príspevok treba použiť na podporu rozvoja športových aktivít. Tak nakúpil činky do miestnej posilňovne za všetky tie peniaze! Robia zo mňa len vola.

Mám veľkú rodinu, v marci sa mi narodilo šieste decko, nedá sa žiť v jednej izbe. Keď ani tento titul nezaberie, končím. Pôjdem von, na fušky, treba mi našetriť na voľajaký dom.

S kúpeľňou, nech nežijeme ako v chlieve,“ otvára háklivú tému tesne po hymne svojský Adam.

Do blata V deväťdesiatom štvrtom mu ruku podával aj Mečiar, to vtedy, keď ho vyhlásili za štvrtého najlepšieho športovca Slovenska.

Vyhrala Moravcová, ale predbehol Petra Šťastného. „V tom čase som už mal dva tituly majstra Európy.“ K vrcholným výkonom pridajme aj vicemajstra Európy 1998.

Adama následne nominovali na svetový

22.5.2006 9:44:26

60

AHA HO! 31 Hodinka denne, len pár týždňov pred pretekmi si dopraje dvojfázový tréning. „Baví ma to.“

šampionát do Jordánska. Osobný tréner ho komplet zbalil, zakúpil lístok a v Hnúšti vyprevadil zverenca na autobus smer Bratislava, reprezentačný zraz. Prestup v Rimavskej Sobote na spoj do hlavného mesta však Adam nezvládol. „Stretol som kamarátov, trochu sme popili a spoj mi ušiel.“ Nielenže neletel do Jordánska, dostal aj päťročný dištanc. A svetový borec klesol na samé dno.

Trojizbový byt na sídlisku v Hnúšti prestal platiť, obrovská dlžoba rozhodla.

Sťahovačka! V rómskej osade v susednom Klenovci postavil medailový svalovec chatrč.

Izba štyrikrát tri metre. Z hory nanosil kláty, omietka z blata, pod linoleom hlinená dlážka, v okne namiesto skla igelit. Tri postele pre sedem duší. „Na činky som kašľal.“

nakupujem pre jeho rodinu. Nech decká s jeho Magdalénkou nehladujú. Pred súťažou ho kontrolujem. Treba dodržiavať diétu, nosím mu kurence, nech do seba netlačí kapustu s krumpľami. Dbám, aby nezabudol na vitamínovú výživu v kapsulách. Dvojfázový tréning nasadíme len tri týždne pred šampionátom. Dovtedy mu stačí hodina v posilňovni denne. Poviem vám, možno jeden z desaťtisíc kulturistov má také telo ako on. Ostatní musia brať testosterón, aby mali svalovú hmotu. Potom vyzerajú ako nafúknutí snehuliaci. Ale keď pozrieš na Adamka, vidíš, že je to prirodzené, čisté,“ ešte raz sa nadchýna nad kopcami svalstva tréner.

Cibuľa o svojich prednostiach vie, no nespyšnel pre to. „Stratil som veľa rokov, sám si za to môžem, život je raz taký.

Ale vrátil som sa, povyhrával som veľa súťaží a môžem ich ešte stále veľa vyhrať.

Kulturistika ma baví, len preto som sa na ňu dal. Ale ako úspešného reprezentanta

Politik?

Z bratislavského titulu majstra Európy sa Adam Cibuľa teší, symbolicky ho venuje svojmu čerstvo narodenému synovi Borisovi. „Mám ho rád, rovnako ako zvyšných päť detí. Viac ich však už nebude, treba ich uživiť a najmä niekam uložiť. Treba mi dom, ak bude, bude hádam aj titul z majstrovstiev sveta. A ak nie, minimálne bronz. Viem, že som dobrý,“ znova si zatipuje miláčik bratislavského publika.

To mu bez mihnutia oka zhltlo aj jeho čerstvú politickú angažovanosť. „Vstúpil som do HZD, budem im pomáhať pri kampani v rómskych osadách. Sľúbili mi dom v Hnúšti, uvidíme. Zatiaľ im verím,“ bez okolkov prizná a chlapčensky pozrie na podpredsedu Šimka, ktorý Cibuľu potľapkáva po pleci: „Všetko je na dobrej ceste, dom bude, to je jasné,“ povie politik a čierne prsty od kulturistickej farby si uteká umyť vodou. „Hovoril som mu,

Prosby zabrali V klenovskej krčme ho však po vypršanom dištanci oslovil starosta. Za tepláky a dáky groš nech reprezentuje Klenovec. „Prečo nie, oplatí sa,“ povedal si majster Cibuľa.

Tri mesiace aktívnej driny pod dohľadom trénera Ďubeka priniesli impozantný návrat. „Kto len trochu rozumie kulturistike, ten musí s nemým úžasom hľadieť na Adamkovo telo. Keď po dištanci vyhral v deväťdesiatom štvrtom slovenský titul, nik zo zväzu nechcel veriť. Vraj nie je možné, aby bez tréningu udržal na sebe také bicepsy. Za tým musia byť anaboliká, aj keď prešiel dopingovou skúškou.

Doslova som ich prosil, aby ho pustili na európsky šampionát v Maďarsku. No a odtiaľ prišiel vlani znova ako víťaz.

Majster Európy v kategórii do šesťdesiatpäť kilogramov,“ spomína tréner Ďubek.

A medailovú štatistiku v tom istom roku stihol ešte vylepšiť bronzom z jesenných majstrovstiev sveta v Šanghaji. Teraz pridal titul z Bratislavy „a verím, že naprázdno neodíde ani z jesenných MS v Ostrave.

Adam jednoducho nemá chybu, teda, čo sa tela týka. Inak ho musím dobre strážiť,“ poznamená tréner.

Jeden z desaťtisíc Robí mu aj manažéra, hovorcu, sponzora, trochu aj otca. „Keď je na pretekoch,

Adam si chatrč postavil sám. by si ma už mohol niekto všimnúť a vytvoriť mi ak nie vrcholové podmienky, tak aspoň štandardné. Neverím, že by hocikto z mojich súperov dokázal to, čo ja. Tvrdá diéta je aj o skúške nervov. Si hladný a nemôžeš jesť, o to väčší pokoj potrebuješ. Kde ho však vziať? Plno detí, nemôžem sa ani zavrieť na záchod, nemáme ho.“

nech sa nezašpiní,“ uzavrie debatu Adam a nevie sa dočkať vytúženej cigaretky. „Piť nemusím, fajčiť áno. Som taký, aký som.“ LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA PLUS7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR PLUS7DNÍ

Inzercia

Agatex, s.r.o.

Výroba teflonových obrusov na mieru pre súkromné osoby, reštaurácie a iné stravovacie zariadenia.

Malopredajňa: Cesta na Červený most 10 (neďaleko Patrónky) Tel: +421 2 5479 3795, agatex@agatex.sk, www.agatex.sk

nb60b.indd 31

22.5.2006 9:44:35

60

32 EKO Ako by ste chceli bývať?

SNÍVAJTE! Ch cela by som domček na stračej nôžke. Točil by sa na nej za slnkom a v noci by sa jemne kolísal, len tak jemne, aby som nedostala morskú chorobu. Chcela by som letné sídlo na Miami, malo by terasu na streche a podzemný tunel k pláži. Chcela by som dom v Alpách, vysoko v horách, kde by bola vonku bublinková vaňa s horúcou vodou a výhľadom na zasnežené kopce. Strechy mojich domov by boli zo skla, aby som v noci mohla pozorovať hviezdy. A chcela by som pri mojom bývaní čo najmenej trápiť našu planétu.

Môžem mať domček malý, veľký, prízemný i štvorposchodový. Spravia mi ho na mieru. Prídem a poviem: „Mám osem detí, šesť psov, štyri mačky, dvoch papagájov, jedného manžela a svokru, chcem výhľad na Vysoké Tatry, bazén a dve garáže.“ Príde šikovný architekt a vymyslí mi „odkladisko“ pre potomkov, voliéru pre psov, zimnú záhradu pre papagáje, samostatný vchod pre svokru a kúsok súkromia pre mňa a moju polovičku. Všetko na prízemí, bez schodov, aby deti nepadali, len sa tak gúľali. Dnes si môžem dovoliť snívať, dnes je všetko možné. Začali sme jaskyňami, pokračovali slamenými búdami a šiatrami, zrazu sme stavali hrady a zámky, zruby a drevené chalúpky. Dnes rozmýšľame nad tým, ako mať čo najkrajšie a najoriginálnejšie bývanie. V Papui - Novej Guinei bývajú na stromoch, my bývame v domoch. Niekedy sú všetky na jedno kopyto, ako vajíčka zasadené v kopcoch. „Aj z architektúry sa stáva gýč. Raz sa to vymyslí, a potom sa to donekonečna opakuje,“ hovorí architekt Jurij Čerňak, ktorý sa venuje projektom na

nb60b.indd 32

mieru. „Tým, že ľudia nevidia nič iné, kazí sa ich vkus,“ dodáva.

Hlavne úsporne

Domček, aký len chcete, vám dnes ušijú na mieru. Urobia architektonické návrhy, pôdorysy, rezy, náhľady, pohľady, pozrie sa na to statik, aby zistil, kde dať nosné steny, aby sa dom

nezrúcal. Vymyslia vám systém kúrenia, aby vám nebola zima, a myslia pri tom na terén a na svetové strany, aby vám slnko nesvietilo do očí, keď sa zobúdzate, alebo práve naopak.

Súčasná architektúra dostáva nový rozmer.

Poskytuje neobmedzený priestor pre kreativitu a využitie alternatívnych zdrojov energie. Nové trendy priamo počítajú s úsporou energie už pri samotnom projekte.

Výbornou príležitosťou znížiť prevádzkové náklady v rodinnom dome je investícia do získavania energie z alternatívnych zdrojov,

ako sú tepelné čerpadlá alebo slnečné konektory. „Ľudia, chúďatká, sú strašným spôsobom šokovaní z cien energií. Sú to vyčerpateľné zdroje a ich ceny budú rásť.

Ale existuje aj alternatíva. Slnko ešte stále svieti,“ zdôrazňuje Čerňak. Pri ekodomoch dopredu vypočítajú, aké máte možnosti, čo potrebujete a či sa vám to oplatí. Či chcete domček pre dvoch alebo pre dvadsať ľudí, či vysoký, či nízky, s bazénom, saunou, zimnou záhradou, ihriskom pre deti alebo pretekárskou dráhou. Dnes vedia urobiť všetko. Aj tajnú miestnosť bez okien, ktorá sa otvára knižkou na poličke.

Architekt - psychológ Predstava ľudí o bývaní, životnom štýle a kráse je odlišná. Je dôležité mať na výber. Niekedy je až príliš veľa možností a ťažko sa rokuje o riešeniach. Vtedy musí byť architekt diplomat aj psychológ, stmeliť situáciu. Súhra je vzácna.

Ako vraví Jurij Čerňak: „Nápady idú z pozemku. Prídeme tam, kopne nás múza, pohovoríme si o predstavách. Niekedy sa spolupracuje dobre, potom zostávame priatelia na celý život, niekedy to nejde vôbec. Ešte sa nestalo, že by niekto tupo presadzoval nejakú

hlúposť. Sú tvárni, vypočujú si názor a dokážu ho prijať.

Nastupuje taká doba, že ľudia chcú od vás všetko, aj to, aký obraz si majú zavesiť na stenu. Tí, ktorí majú peniaze, by mali určovať trendy, mali by byť nároční, vyžadovať pekné a originálne riešenia, aby sme neskĺzli do šedivosti.“ TEXT: IWICA WIRGHOVÁ FOTO: ARCHÍV JURIJA ČERŇAKA

22.5.2006 9:44:46

60

RECENZIE 33 HUDBA

DIVADL O

Víťezslav Nezval: Manon Lescaut Réžia: J. Nvota. Dramaturgia: Martin Porubjak. Preklad: Ľ. Feldek. Hudba: Michal Novinski. Scénografia: T. Rusín. Kostýmy: Z. Štefunková. Hrajú: T. Pauhofová, Ľ.

Kostelný, R. Stanke, Ján Gallovič, Ondrej Kovaľ, I. Kuxová, E. Šmálik.

Uvádza: Malá scéna SND. „To, co nás u žen nejvíc mýlí, je vlastne pravá poezie.

Ať žena tančí nebo šije, Ať směje se neb hlavu chýlí, Má v sobě vždycky kousek víly.“ Citlivú poetickú drámu napísal V. Nezval na motívy sentimentálnej novely Abbé Prevousta.

Dramatizácia sa vpísala do dejín viac ako pôvodný príbeh - príčina je jednoznačne nádherný jazyk prislúchajúci poetizmu, s ktorým Nezval vedel majstrovsky narábať.

Kvôli notoricky známemu Nezvalovmu textu a jedinečnosti jeho rukopisu bolo určite náročné preložiť text do slovenčiny tak, aby nestratil pôvodnú atmosféru. Preklad Ľubomíra Feldeka však vyvrátil všetky obavy a pretlmočil príbeh do takmer rovnako jazykovo príťažlivej formy, takže text ostal jednou z hlavných dominánt inscenácie.

Manon Lescaut - zamilovaná, nežná, krásna ale aj povrchná „hriešna svätica“, a De Grieux - bohoslovec, neskôr kňaz, neuveriteľne oddaný Manon. Obe postavy v sebe skrývajú rozpory, takže hercom sa podarilo vytvoriť na scéne komplexné charaktery. Nemôžem nevyzdvihnúť predovšetkým výborný herecký výkon hlavnej protagonistky (Táňa Pauhofová), ktorá okrem éterickosti vniesla do svojej Manon

aj prirodzenosť a lyrickosť. T. Pauhofová brilantne zvládala prácu s náročným a nezvyklým veršom, čo sa už menej týka Ľ. Kostelného, ktorý okrem občasných slabšie zvládnutých veršov skĺzal k pátosu aj na miestach, kde toto zveličovanie a nadnesenosť nemali čo hľadať. Tieto výhrady sú ale celkom nepodstatné, pretože celkový výkon Kostelného bol takisto nadpriemerný, predovšetkým kvôli zaujímavému psychologizovaniu, čo postavu de Grieuxa stavia na úplne iné, originálnejšie pozície, než ako to vyplýva len z textu.

Tohto rytiera - kňaza začíname vnímať ako neistého muža, ktorý vo vzťahu Manon - De Grieux určite nie je dominantným jedincom.

Ak sa máme vyjadriť k inscenácii ako k celku, nesmieme opomenúť Rusínovu scénu, vďaka ktorej inscenáciu môžeme nazvať „čierno-bielou“, hoci sa to týka naozaj len farebnosti scény a kostýmov (Z. Štefunková), nie charakterov. Hra s tieňom na bielych stenách, funkčné rozmiestňovanie bielych kociek, ktoré slúžili v rôznych scénach na rôzne účely, kresby žien na bielom pozadí či schopnosť rýchlo, nerušivo presunúť scénu, dávajú scénografii a kostýmom až významotvorný charakter. Už spomenuté biele kocky, slúžiace ako stoličky či stôl, podporovali silu príbehu a dodali mu nadčasový, univerzálny podtón.

Krehký príbeh Manon a kňaza de Grieux je ešte vždy nestarnúcim príbehom lásky dvoch ľudí, ktorí sa, napriek prekážkam alebo možno práve kvôli nim, neustále od seba odlučujú a znovu a znovu sa k sebe vracajú. Predstavenie predkladá otázky o ľudskom šťastí, osciluje medzi ódou na ženu a skepsou vyplývajúcou z lásky k nej a svojím nenapodobiteľným jazykom, hudbou a hereckými výkonmi prináša neopakovateľný umelecký zážitok. VERONIKA DIANIŠKOVÁ

Flunk

Play America Beatservice Records / Wegart www.flunkmusic.com / www.wegart.sk Stláčam power–on, potom open, vkladám CD a nakoniec Play.

Teda vlastne na začiatok.

Titulná skladba Play roztáča CD. Laser sa opatrne kĺže po jednotkách a nulách. Snáď ešte nikdy k nim nebol taký nežný. Príjemný, občas až lascívny vokál koketuje so subtílnym lúčom svetla, ktorý nakúka cez priesvitný plast akoby cez kľúčovú dierku do cudzej izby. Som vo vlastnom byte? Títo ľudia sa mi zdajú povedomí. Mám pocit, že som na návšteve u zabudnutých známych.

V tej chvíli viem, že sme na tej istej frekvencii. Občas si hovorím, „no čo už je toto!?“, ale sotva badateľná hranica medzi sentimentom a porozumením ma úplne odzbrojí. Priamočiare melódie, jednoduché texty, popové refrény a ten ženský vokál, ááách. Pristihujem sa pri tom, ako sa detsky teším z príjemných nápevov, ktoré konečne neznejú hlúpo. Flunk na Play America predstavujú exkluzívne skladby z americkej edície ich predchádzajúceho albumu Morning Star. Aby toho nebolo málo, pridali k nim ešte kolekciu piatich remixov. Ak ste ešte nemali tú česť, tak si určite nenechajte ujsť ich bratislavský koncert, ktorý sa bude konať 7. júna v Malom Babylone.

SONOR Inzercia

KNIHY Eugen Gindl, Fedor Gál

Václav Havel

Two up

Prosím stručně

Vydavateľstvo Ivan Štefánik

(Rozhovor s Karlem Hvížďalou, poznámky, dokumenty)

Kniha má podtitul 39 mailov o svete, v ktorom žijeme. Priatelia Gindl a Gál si v mailovej korešpondencii vymieňajú názory na súčasný svet. Nadhadzujú si témy a obaja používajú svoje vzdelanie, rozhľad a vlastný názor na argumentáciu svojho stanoviska. Názov je odvodený od hazardnej hry austrálskych zlatokopov.

Obaja hráči vyhadzujú do vzduchu mince a tipujú, ako to dopadne.

Vydavateľstvo Gallery

nb60b.indd 33

Ako napovedá podtitul, ide o literárnu koláž, v ktorej sa strieda rozhovor, výňatky z inštrukcií najbližším spolupracovníkom na Hrade a denníkové zápisky z obdobia práce na tomto texte. Havel stavia knihu ako drámu, aj z partnera rozhovoru sa postupne stane postava tohto zvláštneho literárneho útvaru. Autor dovoľuje nahliadnuť do spôsobu svojho myslenia, prezentuje svoje názory a zároveň odpovedá na najčastejšie výčitky. Kniha vychádza pred nadchádzajúcimi sedemdesiatinami exprezidenta Havla.

7gVi^haVkV q @do^V ȁǿ @dŀ^XZ q Banch`Ǿ ȅ ú^a^cV q 9dacǾ ȇ 7Vch`Ǿ 7nhig^XV q 7diidkV ȁ IgcVkV q ĻiZ[Ǿc^`dkV Ȅ

www.artforum.sk

22.5.2006 9:44:53

60

34 BODKA

NEKUPUJTE NOTA BENE! ažili ste predajcu, ktorý nemal preukaz, bol opitý, agresívny alebo vám časopis ponúkal nepríjemným spôsobom?

Z

Tu je zopár dôvodov, prečo kontrola z vašej strany pomôže ostatným predajcom a organizácii.

Prečo vždy kontrolovať, či má predajca preukaz predajcu na Kam hlásiť porušenie Kódexu predajcu? viditeľnom mieste?

Na preukaze predajcu si skontrolujte Predajca musí registračné číslo. Ak ho nemá, pozrite nosiť preukaz na si číslo uvedené na pečiatke časopisu viditeľnom mieste. v ľavom hornom rohu. Toto číslo Ak ho nemá a na nám, prosím, nahláste na telefónne požiadanie sa umelo udržiavame vo číslo 02/ 52 62 59 62 alebo na vám nepreukáže, fiktívnom svete. poradcovia@notabene.sk. Ďakujeme. znamená to, Pravidlá predaja že s najväčšou Nota bene sú pravdepodobnosťou nie je u nás registrovaný, nekomplikované a dokážu ich dodržať aj alebo na základe opakovaného porušovania ľudia, ktorí boli nútení stráviť dlhé roky na pravidiel je dočasne alebo trvale vylúčený ulici. z možnosti predaja časopisov.

Ak si nekúpite časopis od predajcu, ktorý porušuje Kódex, nemôže takto Prečo nekupovať časopis od predajcov, ktorí pokračovať ďalej. porušujú pravidlá?

Chránite práva predajcov, ktorí Prečo by ste nám mali nahlásiť porušenie dodržiavajú pravidlá.

Kódexu predajcu?

Nielen opití a agresívni, ale aj nadmieru V žiadnom zamestnaní sa netoleruje, ak prídete pod vplyvom alkoholu, ste agresívny dotieraví predajcovia dokážu čitateľov alebo neprimerane obťažujete klientov. odradiť od kúpy. Zaplatia za to predajcovia, Kúpou časopisu od takéhoto predajcu ho ktorí slušne a poctivo predávajú.

Číslo na preukaze sa má zhodovať s číslom na časopise.

Ak nám nahlásite takýto prípad, môžeme s predajcom pracovať na jeho predajnej technike.

Hoci sú naši sociálni pracovníci každý deň v teréne, nie je možné ustriehnuť všetko. Porušenie pravidiel neznamená vylúčenie z projektu – rieši sa individuálne podľa závažnosti a počtu opakovaní. Naším cieľom je maximalizovať rozvoj klienta.

Prečo je na časopise pečiatka?

Ak predajca porušuje Kódex a nie je možné ho identifikovať podľa preukazu, môžete ho identifikovať podľa pečiatky s registračným číslom v ľavom hornom rohu časopisu.

TEXT: SANDRA TORDOVÁ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu:

Ditribúcia:

Inzercia: Bratislava: Košice:

Banská Bystrica: Nitra: Prešov: Žilina: Levice: Piešťany: Nové Zámky: Poprad: Senica: Lučenec: Kežmarok:

Podporili nás:

nb60b.indd 34

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, www.tripsoft.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, Sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Renáta Chovanová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/613 22 01, helena.havrilova@zoznam.sk Slovenský Červený kríž, Ivan Šediba, 048/415 36 85, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Daniel Závecký, 0903 965 216, risen@centrum.sk DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk.

JPK – Ježiš pre každého, 0915 743 433, A.Kmeťa 24, 934 05 Levice, Ľubica Prištiaková, dusan@jpk.sk UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Beata Fándliová, domum@kios.sk Fond rozvoja kultúry a vzdelávania, n. f., Ul. SNP 32, 940 62 Nové Zámky, Béla Magyar, belamagyar@zoznam.sk Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Erika Mižigarová, Popradské nábr. 3, 058 42 Poprad, socialne@msupoprad.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica OZ Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti SR, J. Kráľa 14, 984 01 Lučenec, Jaroslav Matuška, 0908 924 877 Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Kežmarok, Zdena Dudášová, 052/46 60 212, 0905 886 546

Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt, Ministerstvo kultúry SR 22.5.2006 9:45:03

60

FOTORIPORT 35

Viac než

OČI nb60b.indd 35

Život čiernej Berthy je príbeh, ktorým možno priblížiť výcvik vodiaceho psa. Aké má pocity, keď sa stane pomocníkom postihnutého tvora, ktorý tvrdí, že pes jej jeho najlepším priateľom?

Dôležité je, aby pes viedol človeka priamo, musí sa vedieť sústrediť, nesmie sa nechať rozptýliť čuchovými vnemami a inými psami.

Musí nájsť na povel schody, zastávku, miesto na sedenie, smetný kôš, bankomat, poštovú schránku či akýkoľvek iný orientačný bod. Najdôležitejšie však je, aby sa dokázal vyhýbať prekážkam a prípadným nebezpečenstvám, porušenému asfaltu, dieram, obrubníku... Dobrý vodiaci pes je viac než očami svojho pána a chránenca. Musí zvládnuť minimálne tridsaťšesť základných povelov. Najlepšiu povahu na výcvik má labrador. Pes nesmie pociťovať žiadnu ujmu pri zmene majiteľa.

Tieto fotografie vznikli s podporou Výcvikovej školy pre vodiacich psov Únie nevidiacich a slabozrakých Slovenska.

PAVOL PORK

22.5.2006 9:45:25

JOŽKO BENES Z BANSKEJ ŠTIAVNICE FOTO: JOZEF BARINKA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR PLUS7DNÍ

36 GALÉRIA

nb60b.indd 36

FOTOGRAFIA ZÍSKALA TRI OCENENIA, Z TOHO DVE NA SLOVENSKU

60

22.5.2006 9:46:07