NOTA BENE 61 by Proti prúdu

61 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

JÚL ‘06

nb61.indd 1

16.11.2006 13:10:00

Pohoda na pláži NICE BURGAS SPLIT ZADAR K Í N V O R B U D A N O L E C R BA

Vychutnajte si leto! Stačí si len včas zarezervovať svoju letenku, využiť tak najnižšiu cenua o pár hodín už môžete byť pohodlne na pláži a užívať si slnko, more a oddych.

590

Jednosmerne, bez letiskových poplatkov. Tarifa je limitovaná počtom miest.

02/4858 4850

skyeurope.com nb61.indd 2

16.11.2006 13:10:19

Z OBSAHU 3 8 - 11 Téma

12 - 13 Do tucta

22 - 23 Reportáž

Umenie z ulice

Užitočný ako trúd

Mínohľadači

Zakopnete o nich v uliciach celého sveta. Ponúkajú okoloidúcim niečo zo seba. Niektoré miesta preslávili, z iných ich vyháňajú. Sú skutočnými profesionálmi aj zúfalými amatérmi, ľuďmi hľadajúci dobrodružstvo, svoju životnú cestu či peniaze na večeru.

Privstal som si a pred pol piatou chytil prvú rannú električku z Hlavnej stanice do Ružinova. Takmer prázdnu osmičku. Za oknami sa budilo mesto a zastavavovali zastávky. Na konečnej sa vylialo slnko a ja som mohol prelomiť bariéru ticha...

Keď muži priložili svoje mínohľadačky nízko nad zem v lesoch Železnej studienky pri Bratislave, ozývalo sa v jednom kuse pípanie. Ucho mínohľadača je vycvičené na tieto zvuky. Signalizujú míny, nevybuchnuté delostrelecké náboje, bomby.

24 - 25 Príbeh

30 - 31 Rozhovor

35 Fotoriport

V cudzej koži

Dovoľte, aby som sa zasmial Rekordný guláš

„Ak dožije, v septembri oslávi päťdesiatšesť,“ racionálne povie Marikin manžel Cyril. „Rozumie vám všetko, myseľ jej funguje lepšie ako nám, verte mi. Ale na debatu musia byť dvaja. A Marika? Dcéra jej lepšie odčíta z pier, v tomto som ja o stupeň horší.“

„Nie že by som humor podceňoval – práve ja! Božeuchovaj!“ hovorí Tomáš Janovic na margo preberania literárneho ocenenia. „Ale spomínam si, ako sme raz s Julom Satinským vošli do viechy a ktosi zakričal: „Julko, poď sem a povedz nám dajakú k...!“

Ako uvariť najväčší guláš na svete? V obrovskom kotli opražíte na masti 150 kíl cibule, postupne pridáte 30 kíl mrkvy, 704 kíl mäsa z ôsmich tristokilových teliat, vyše 40 kíl korenín, soli a iných prísad, pár desiatok kíl paradajok, štvrť tony zemiakov,...

FOTO NA OBÁLKE: KRISTIÁN PAVÚČKO, JURAJ SEDLÁK, VLADIMÍR KAMPF – REPORTÉR TÝŽDENNÍKA ŽIVOT

Kódex predajcu časopisu nb61.indd 3

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti napomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

16.11.2006 13:10:25

4 KONTAKTY EDITORIÁL

Neleťte nikam všetko je inak Eva má sen. Otvoriť ubytovňu pre bezdomovcov. Nebolo by to nič čudné, keby Eva sama nebola bezdomovec a keby ju táto túžba nedržala už vyše dvoch rokov, ktoré trávi obliehaním samosprávy so žiadosťou o priestory. Eva, historicky prvá predajkyňa. Prihnala sa ako veľká, zahlcujúca voda. Preslávila sa schopnosťou prebúdzať v ľuďoch túžbu vzlietnuť. To je jedno kam, ale čo najďalej od nej. Eva so svojou neuveriteľnou schopnosťou pridržať pri telefóne kohokoľvek, kým sa sama nerozhodne telefonát ukončiť. Poisťováci môžu len ticho závidieť. Táto Eva vyráža do daždivých ulíc potešiť našich uzimených predajcov s kanvicou kávy. Počas prevádzky zimnej nocľahárne chodila po nočnej Bratislave a privádzala bezdomovcov. Je ochotná zmieriť sa s tým, že pre začiatok stačí malý kanceľ na odkladacie skrinky pre bezdomovcov. (Taká možnosť v súčasnosti neexistuje.) Alebo postaví stany. „Ale to by som musela načierno, a ja nie som zvyknutá na ’čiernotu‘,“ narieka narážajúc na skúsenosti projektov z Martina či Žakoviec, kde obe stavby pre bezdomovcov čakali na zlegalizovanie niekoľko rokov. Hanbím sa za seba, keď jej stieram prehnaný optimizmus z tváre a opakujem frázy, ktoré nenávidím: „Nejde to.“ Ako sa jej to môže podariť, keď zavedené inštitúcie ako charita už dlho a neúspešne bojujú za priestor, kde pomáhať bezdomovcom. Našťastie ma ako obvykle nepočúva. Chvíľu som si myslela, že aj u nás sa situáciu zvrtne a bezdomovcom začneme pomáhať. Že k nám privanie zo zahraničia dobrý vietor. Že sa ľudia ráno zobudia a pochopia to. No hej, už mi došlo, že to chce neodbytného „týpka“, čo si to celé vydupe a vyžerie. Že bez takýchto Ev sa nepohne nič. Bohu vďaka za Evu. SANDRA TORDOVÁ MANAŽMENT PROJEKTU NOTA BENE

SMS PRE PREDAJCOV 14.06.2006 16:58 Prave som si kupila NB od predajcu na Hlavnej stanici v BA. Nevsimla som si meno, ale jeho nevtieravy pristup a mily usmev mi zlepsil naladu po tazkom dni. Podakovat som mala jemu, ale takto sa to dozvie viac ludi. Katarina 12.06.2006 19:51 V sobotu 10.6. som si kupila od pani pred Billou na Bajkalskej ul. casopis. 3-rocny syn sa spytal: Kto bola ta mila pekna teta? Preco bola dobra? Dakujem. Sasa 10.06.2006 16:17 Sedel som na pesej zone, pristupil ku mne predajca, kupil som od neho casopis, dal som patdesiatku a on ze vraj nema vydat, ci mozem nechat dvacinu na polievku. ??? 09.06.2006 12:18 Vcera som si kupila NB od velmi mileho predajcu v TT pred obchodnym domom. Okrem prijemneho citania som mala den sprijemneny aj jeho galantnym chovanim. Katka

POZOR! Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na nové číslo

0 9 1 5 779 746 na Antolskej v BA ma vzdy velmi slusne pri navstevach chirurga pozdravil predajca. Dnes sa mu ta slusnost vyplatila. Ludia si vsimaju akym sposobom predajcovia ponukaju tovar. Vsetci ludia by si z neho mali zobrat priklad. Zelam vela elanu. 2ge 06.06.2006 19:30 Predajca pri Cumilovi s uterakom na hlave je super. To je obchodnik! Nie len stat a tvarit sa zufalo. Predavat! Takyto predajca vie sprijemnit den. Nie zobrajuci. Iva 02.06.2006 15:41 Chcel by som pochvalit predajkynu Lubicu z Kupeckej ulice v Nitre. Bola velmi mila a prijemna, popriala mi pekny vikend a hned som mal krajsi den ☺ Inzercia

06.06.2006 21:18 V podchode na Trnavskom myte v BA je predajca ktory sa na mna vzdy milo usmeje a spyta sa ako sa mam. Nikdy mi NB nevnucoval ale slusne sa pyta ci si ho nekupim. Velmi mu drzim palce aj vam ostatnym ☺ mirka 05.06.2006 16:06 NB si za normalnych okolnosti nekupujem - nie je cas ho citat. Dnes ale nie je obycajny den, zajtra ma operuju. Pred nemocnicou

WWW.DOMAINS.SK najlacnejšia registrácia domén .eu REGISTRÁCIA DOMÉN .sk .com .net .org .info .biz .cz PREVÁDZKA VAŠICH WEBSTRÁNOK

Infolinka 0910 96 96 01

Inzercia

Demokracia, ľudské práva, právny štát, kultúra, vzdelávanie, sociálna súdržnosť v celej Európe

násiliu voči deťom a ženám obchodovaniu s ľuďmi Čítajte Nota Bene alebo navštívte Informačnú kanceláriu Rady Európy, Klariská 5, P.O.Box 217, 810 00 Bratislava 1, tel.: 02/5443 5752, e-mail: centrum@radaeuropy.sk, www.radaeuropy.sk

Inzercia

nb61.indd 4

16.11.2006 13:11:38

KONTAKTY 5 REAGUJETE Ad: Predajca Július: Unavené, NB 60 Patrím k pravidelným kupujúcim NB, a to nielen pre jeho vysokú kvalitu a snahu pomôcť, ale hlavne kvôli príspevkom od Júliusa. Nesmierne ma vždy poteší a pobaví jeho osobitý štýl. Cez svoje „písačky“ na mňa pôsobí ako vtipný človek s úžasným nadhľadom a myslím, že je asi oveľa šťastnejší ako mnohí ľudia, ktorí majú svoje príbytky a prácu. Prosím, pozdravte ho veľmi srdečne od Júlie zo Štúrovej ulice. JÚLIA

Ad: Vladimír Kampf: Zastreľte krajana, NB 59 Keď som sa prechádzal po ZOO so svojou dcérou naposledy, naplno som si uvedomil fakt nepriameho týrania týchto zvierat. Chápem ZOO ako zábavku pre mestských ľudí bez ohľadu na „názor zvierat“. Ľudia si myslia, ako zvieratá ich dobrú snahu ocenia a pochopia. Zvieratá však len apaticky živoria a snažia sa prežiť.

INZERÁTY PREDAJCOV Hľadám lacnú záhradnú chatku s vodou (prípadne elektrinou) v Bratislave, do 1000 Sk mesačne. Som schopná pomôcť s údržbou záhrady aj chatky. Martina – Trnavské mýto, kontakt: Nota bene, 02/5262 5962 Hľadám chatku do prenájmu v Bratislave, s elektrinou a vodou za 1500 Sk mesačne. Som ťažko chorá. Vopred vám pekne ďakujem. Juliana, Kamenné námestie Tesco.

Ospravedlnenie Skúste sa pri prechádzke ZOO pozerať do tvárí a na celkové správanie zvierat, ktoré práve niečo nejedia. Nuda a beznádej je to, čo som tam najviac nachádzal. Radosť zo života som tam nenašiel. Kto je zástancom ZOO, nech si vyskúša jeden mesiac žiť v klietke namiesto zvieraťa. Som za to, aby ZOO neexistovali. Iba prírodné parky. JOZEF PLACHÝ

Ad: Predajca Jozef: Modrý dom, NB 60 Jozef sa mi páči, lebo je až sebakriticky a sarkasticky úprimný a vlastne verí, aj keď si myslí, že nie. Je to tak, Jozef? Alebo sa mýlim? Jak pravil klasik: Jsem ateista, díky Bohu. ?! PAVOL

Ad: Juraj Sedlák: Pokojne spávam, NB 59 Chcel by som oceniť článok Pokojne spávam. Je veľmi potešujúce a pre jednoduchých ľudí aj povzbudzujúce, že celoslovenský časopis poskytne priestor aj takýmto jednoduchým, čestným ľuďom, ktorí si plnia svoje každodenné občianske aj morálne povinnosti, a nie iba kadejakým pochybným tzv. celebritám. Tie okrem pochybného charakteru a zhýralého spôsobu života môžu sotva

V minulom čísle sme na strane 35 – Viac než oči – nechtiac skomolili meno autora textu a fotografií. Je ním Pavol Prok. Jemu aj vám, milí čitatelia, sa týmto ospravedlňujeme. r

čo čitateľovi predviesť, preto nerozumiem redakciám, ktoré im pravidelne poskytujú toľko priestoru. MARTIN LACKO

Ad: Sandra Tordová: Nekupujte Nota bene! NB 60 Dnes som bola na trhovisku na Herlianskej v BA a videla som predajcu Nota bene. Tak som sa pri ňom zastavila a chcela si kúpiť časopis. Keďže viem o vašom etickom kódexe : ) a nebolo vidieť jeho preukaz predajcu, opýtala som sa ho, či ho má. Povedal, že si ho zabudol doma. Tak som mu poďakovala a povedala som, že si kúpim od predajcu s preukazom. Len som zašla za roh a pri Tatra banke na Herlianskej bol ďalší predajca. Tak som prišla k nemu, že si kúpim časopis, a pýtam sa znova, či má preukaz, lebo ho zase nebolo vidieť. Vytiahol z vrecka nejaký preukaz, na ktorom sa fotka nedala rozoznať. Na otázku, prečo ho nemá tam, kde ho vidno, povedal, že kamaráti mu povedali, že na tej fotke zle vyzerá : ). Strašne z neho razil alkohol. ERIKA

Na vysokej nohe To ste ešte nezažili! Luxusná loď pohojdávajúca sa na vlnách Dunaja, za oknami romantický západ slnka, vo vnútri vôňa diaľok a exotické chute medzinárodnej kuchyne... Fantastická večera s predajcom Nota bene, ktorého si vyberiete, na boteli Marina v Bratislave. Z esemesiek, ktoré nám posielate, vyžrebujeme každý mesiac šťastného odosielateľa, a ten zažije autentickú chuť diaľok naplno!

Hľadám ubytovanie do 5000 korún (aj do spoločného nájmu) v Bratislave a okolí. Monika - 1186, kontakt: Výdajňa NB. Hľadám bývanie v Bratislave do 8000 + hľadám darcov oblečenia a topánok č. 40 (6), mám 140 cm a zle chodím. Za pomoc ďakujem. Ondrej - 1496, Františkánske námestie, mobil: 0910 532 457 Prosím pekne o darovanie detského oblečenia pre dieťa do jedného roka a plynovej bomby s nástavcami na varenie. Vopred ďakujem. Anton - 891, kontakt: Výdajňa NB.

nb61.indd 5

Večeru tento raz vyhrali manželia, Slovenka a Angličan. Nota bene si kúpili v Bratislave cestou na letisko, aby „mali v upršanom Anglicku čo čítať“. A na večeru poslali dvoch našich predajcov, Antona a Ondreja. Čo dodať? Bolo to skvelé! FOTO: MARTIN ŠARAPATA

16.11.2006 13:11:57

6 FUTBAL el Young. Chronický zakladateľ organizácií na pomoc bezdomovcom. Zakladateľ pouličného časopisu Big Issue Scotland. Honorárny prezident Medzinárodnej siete pouličných časopisov (INSP), ktorá medzi iným pomohla aj vzniku Nota bene. Spoluzakladateľ a spoluautor myšlienky Svetového pohára bezdomovcov vo futbale (Homeless World Cup – HWC).

proste do nej kopneš. Futbal rúca bariéry, mení veci. Prečo si nezahrať priateľský zápas medzi Rakúskom a Škótskom? Odtiaľ už bol len krok tomu, prečo si nezahrať všetci spolu. To bolo v roku 2001 a v roku 2003 sa konali prvé majstrovstvá bezdomovcov. Ľudia asi dokážu pochopiť, že bezdomovcom treba dať jedlo a strechu nad hlavou, ale futbal? Aké boli prvé reakcie na váš nápad? - Že sme úplní blázni. A asi aj sme. Ale blázni s výsledkami. Pýtali sa nás, prečo nestaviame domy, keď sme získali toľko peňazí. Primárny nie je

Bezdomovci

Z OFSAJDU Charizmatický škótsky mužík s rozkošne odstávajúcimi ušami. Prekáža mu, že keď ide o vec, ľudia začnú byť príliš seriózni. „Svetový pohár bezdomovcov vo futbale (HWC) je spôsob, ako robiť vážne veci inak, zábavne. Za to som vždy. Samozrejme, ak to spĺňa svoj účel,“ tvrdí. Kedy a kde sa zrodila myšlienka urobiť Svetový pohár bezdomovcov vo futbale? - Po skončení INSP konferencie sme s Haraldom (Schmidtom – z rakúskeho streetpaperu Megaphon) sedeli unavení a zničení v bare a pochvaľovali si, aké bolo obohacujúce stretnúť ľudí zo všetkých kútov sveta. Ale štvalo nás, že tam neboli žiadni bezdomovci, ktorí by to mohli zažiť na vlastnej koži a priamo z toho benefitovať. Tak sme si vymysleli medzinárodné výmeny predajcov. Vyskočila nám tam, samozrejme, jazyková bariéra. Plynule na to sme začali vymýšľať univerzálny bezdomovecký jazyk. Niečo ako „homeless esperanto“? - Rozumej, že bolo neskoro večer a mali sme v sebe pár pív. A z toho sa nejako vyvinulo, že už jeden univerzálny celosvetový jazyk existuje – futbal. Futbal je jednoduchý, všetci ho milujú. Môžeš byť v ňom dobrý, môžeš byť zlý, je tu lopta,

nb61.indd 6

Partnerom Slovenského tímu bezdomovcov na rok 2006 je Slovenský futbalový zväz a TIPOS. Viac informácii na www.notabene.sk. Chcete podporiť účasť našich bezdomovcov na Svetovom pohári bezdomovcov vo futbale? Kontaktujte nás, prosím, na sandra@notabene.sk, 0905 143 651.

problém s bytmi. Problémom je pocit vylúčenia. Keby zajtra niekto prišiel a ponúkol bezdomovcom byt a prácu, mnohí by to nezvládli. Treba s nimi pracovať, aby sa postavili na nohy. Niekoho zas trápi, že HWC je veľa vyhodených peňazí na malú skupinu ľudí. Pravda je, že nejde iba o hráčov, ktorí

Navždy budú mať v životopise kolonku – reprezentoval svoju krajinu. Len málo ľudí to môže o sebe povedať. sa zúčastňujú na celosvetovom turnaji. Projekt zahŕňa bezdomovcov z celého sveta, ktorí sa zapájajú do lokálnych turnajov a tréningov. Odhadujeme, že tento rok to bude asi 10 000 ľudí. Čo je najväčším úspechom HWC? Na čo si najviac hrdý? - To, čo sa deje s bezdomovcami, ktorí sa zúčastnia na turnaji. Stále ma ťahá dopredu, keď vidím ako neuveriteľne mení životy ľudí. Nájdu si prácu, byt, prestávajú s drogami, alkoholom. Je to psychologická zmena. Videl som už veľa bezdomovcov po svete a majú jednu vec spoločnú. Pozrite sa im do očí

a uvidíte, že nemajú žiadne sebavedomie a sebaúctu. Keď hrajú, jasne vidíte ten rozdiel. Navždy budú mať v životopise kolonku – reprezentoval svoju krajinu. Len málo ľudí to môže o sebe povedať. A diváci, ktorí turnaj zažijú, sa už nikdy nebudú pozerať na bezdomovcov tak ako doteraz. Ľudia vidia žobráka a boja sa ho, alebo ho ignorujú. Teraz si pomyslia - možno je to jeden z futbalistov. Minulý rok v Edinburghu vyše 60 000 takýchto ľudí aplaudovalo bezdomovcom. To je veľká zmena. Čo je špeciálne na nasledujúcom HWC v Kapskom meste? - Štvrtý ročník v Kapskom meste vyzerá, že bude doteraz najlepším turnajom. Nasvedčuje tomu dvojnásobný počet zapojených krajín a hráčov, oproti minulému roku sa očakáva účasť 48 krajín a 500 bezdomovcov. Šport má obrovskú silu meniť životy ľudí a svet. A kde je na to lepšie miesto ako pod schodmi, na ktorých Nelson Mandela hovoril svoju reč za slobodu? Nech to znie akokoľvek pateticky, aj my chceme zmeniť svet. Afrika ukončila apartheid. My chceme ukončiť bezdomovectvo. TEXT: SANDRA TORDOVÁ FOTO: ARCHÍV INSP

16.11.2006 13:12:41

ŠPIÓN 7 Doplatím za slobodu

Nerozhodný ndrej z centra Bratislavy sa k predaju časopisu dostal cez kamarátov, ktorí ho priviedli do výdajne. Tí ho vytiahli z tej „horšej“ strany ulice. Na miestach, kde donedávna žobronil o milodary, teraz predáva.

Narodil sa v Ostrave. Do školy chodil v Brne, kde sa vyučil za elektrikára. „Tento odbor bol bez maturity. V Bratislave som býval u príbuzných, ktorí sa, žiaľ, odsťahovali. V roku 1993 som tu získal trvalý pobyt,“ spomína. „Teraz bývam v útulku Mea Culpa. Dostal som sa do neho celkom náhodou, keď som sa tmolil ulicami z Račianskeho mýta smerom k železničnej stanici. Pán Vladimír Krčméri, ktorý tento útulok založil, vtedy išiel autom náhodou okolo mňa. Zatrúbil, pristavil sa, porozprávali sme sa. Správal sa veľmi príjemne a zaujímal sa o to, či mám kde bývať. Obyčajne ľuďom veľmi neverím, ale pristúpil som k nemu do auta. V ten ďeň aj veľmi pršalo. Nevedel som, čo bude so mnou. Bol to môj prvý charitatívny kontakt... Z útulku som odišiel hneď v deň, keď som

sa do neho dostal. Neviem prečo. Možno som sa bál. S pánom Krčmérim sme sa však spriatelili a často sme sa v uliciach stretávali. Stále mi odporúčal, aby som išiel do útulku, dokonca mi naň aj prispel...“ Dva roky sa Ondrej nedokázal odhodlať predávať časopis. Až tento rok si trúfol. „Mám radosť, keď ľudia odo mňa nekupujú z ľútosti, ale so snahou pomôcť. Predávam na miestach, kde som kedysi žobral. Vedia, že som urobil krok vpred. Stretávam stále tie isté tváre, vďaka ktorým som sa dostal medzi superpredajcov.“ Podľa Ondreja je vyťaženosť útulkov v letných mesiacoch biedna. Niektorí uprednostňujú nocľah pod širákom. Aspoň ušetria tridsať korún. Iní sa vzdávajú, lebo sú presvedčení, že ich boj s ťaživou životnou situáciou je beznádejný. Ondrej sa však nevzdáva. Z útulku Mea Culpa sa mal ako špičkový predajca presťahovať do ubytovne, ktorú mu preplatí združenie Proti prúdu. Zatiaľ sa však neodhodlal. „Bojím sa režimu. Nemám rád prísne pravidlá, večierky a obmedzenia. To nechcem. Radšej doplatím, aby som bol slobodný v nejakej inej ubytovni.“ TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

ČO MÁ ONDREJ VŽDY SO SEBOU?

1 Zostal som navždy malý.

Diár s číslami priateľov.

2 Správny bezdomovec má lyžicu.

Milujem oranžovú farbu.

4 Keď je človeku najhoršie, hľadá Boha.

3 6 Tu si ukladám svoje myšlienky.

nb61.indd 7

7 V známej postavičke Schöne Náciho vidím aj kus seba.

8 Na ulici človek príde k oparu, ani nevie ako.

16.11.2006 13:12:43

8 TÉMA

Chcú sa prejaviť, cestovať, prežiť...

Umenie z ulice Z akopnete o nich v uliciach celého sveta. Ponúkajú okoloidúcim niečo zo seba. Niektoré miesta preslávili, z iných ich vyháňajú. Sú skutočnými profesionálmi aj zúfalými amatérmi, ľuďmi hľadajúci dobrodružstvo, svoju životnú cestu či peniaze na večeru. Bez nich by mestá boli neživé a prázdne. Umelci na uliciach.

„Marína, Marína, Marína...“ zanôti dievčina vo vagóne bruselského metra a jej spoločník zahrá pár taktov na harmonike. Desné. Našťastie to trvá len

nb61.indd 8

chvíľu a „umelci“ z podzemia už natŕčajú cestujúcim škatuľku na drobné. Metro zastane, oni vystúpia a naskočia do ďalšieho vozňa, v ktorom opäť predvedú svoje minipredstavenie. Medzitým hore, nad zemou, pred bankou v uličke vedúcej na Veľké námestie predvádzajú svoje umenie dvaja chalani. Trochu mrholí, ale oni bez mihnutia oka obracajú stránky nôt na stojanoch pred sebou a slákmi baletia po husľových strunách. Stará dobrá klasika sa odráža od múrov historických budov a miesto čarovným spôsobom ožíva. Pouliční umelci sú dobrí aj zlí, môžu nám spríjemniť deň aj privodiť bolesti hlavy. Ale ulice a mestá by bez nich neboli kompletné, čo poviete? A hoci sa to nezdá, aj na nich

vymýšľajú parlamenty a radnice stále viac pravidiel a poplatkov, ktoré treba dodržiavať a platiť.

Novodobí trubadúri

Kedysi v dávnom stredoveku putovali trubadúri a bardi z miesta na miesto, aby tam predvádzali svoje umenie. Okrem tejto mali aj ďalšiu úlohu – boli akýmisi reportérmi dávnych čias, prinášajúcimi správy z iných krajov a odkazy od vzdialených príbuzných a priateľov. V tom čase sa zaužíval zvyk „Spev za večeru“: bolo bežné, že nádejný umelec spieval v krčme, aby pobavil hostí, a krčmár mu za to dal jedlo a nocľah. Dnes sa toto vážené povolanie dostalo

16.11.2006 13:13:33

TÉMA 9 Ulice Benátok sú plné ľudí zabávajúcich seba aj okolie, hlavne cez karneval.

v očiach niektorých takmer na úroveň žobrákov. Ale prečo? Veď predstavenia niektorých spevákov, hudobníkov, hercov a artistov či diela výtvarníkov a remeselníkov často spĺňajú kritériá hodnotného umeleckého výkonu. Čo je na tom, že sa predvádzajú na ulici? Aspoň sú v kontakte s ľuďmi, so živým publikom, ktoré dnes už ťažko zájde do galérií či na koncert vážnej hudby. Z toho by si mali vziať príklad skostnatení riaditelia týchto inštitúcií nevyplakávať nad nezáujmom o „seriózne“ umenie, ale ho viac priblížiť ľuďom. Mnohí umelci sa presadili práve na ulici. Predvádzali tam svoje umenie dovtedy, kým ich niekto neoslovil s ponukou na platené vystúpenie na nejakej akcii – a to naštartovalo ich kariéru. Alebo na ulici dovtedy predávali svoje cédečka, kým si jedno nekúpil boss nahrávacej spoločnosti a nepovedal si: „Tak to je fakt pecka!“ Sú však aj dobrodruhovia, ktorým vôbec nejde o to, aby si ich niekto všimol. Chcú jednoducho vidieť a precestovať svet a pritom sa živia pouličnými vystúpeniami. Takýto spôsob „ukáž, čo vieš“, je napokon celkom zaujímavý.

Sladký život? Pracovná náplň pouličného umelca vôbec nie je jednoduchá. Ráno musí vstať skoro, aby predbehol na dobrom mieste konkurenciu, celý deň je za akéhokoľvek počasia vonku, pridáva predstavenia

V Sofii, so skrehnutými prstami. Zarobené peniažky sú nevyhnutné pre život. jedno za druhým. Niektorým by za ne na inom mieste tlieskali nabité sály, tu im nevraživé pohľady pár okoloidúcich dávajú jasne najavo, že sú darmožráči... Vymýšľajú novinky, trénujú nové kúsky, usmievajú sa na ľudí, a pritom na nich číha všetko zlé, čo sa na ulici môže stať. Od prepadnutia a okradnutia až po hádky so „susedným“

umelcom, ktorý vám vyčíta, že rušíte jeho predstavenie. Sladký život...

Tvorba je sloboda Zdá sa, že Írsko nezávislým umelcom - muzikantom praje. Nielenže ich denne potrebujú v každom bare – živá hudba je tam súčasťou posedenia pri pive – ale sú ich aj plné ulice. So všetkou odbornosťou hrajú na najrôznejšie nástroje. Ale napríklad aj zdobia chodníky kriedovými kresbami, alebo robia niečo ešte netradičnejšie. Ako tridsaťdvaročný Ed z Litvy. Okolo neho hučala najrušnejšia dublinská nákupná ulica, samozrejme, ako vždy v Írsku pršalo, ľudia s dáždnikmi a rukami plnými nákupných tašiek najslávnejších značiek sveta náhlivo prechádzali hore – dolu, a on stál v miniatúrnom výklenku, opretý chrbtom o nejaké dvere, a vyrezával tváre do drevených klátikov. Jediný pokojný, stabilný, vyrovnaný prvok celej ulice. „Som tu, pretože je pre mňa inšpirujúce pozorovať ľudí,“ povedal a takmer nezdvihol oči od práce. „V našej dedinke nie je práca, nie je tam žiadna perspektíva pre mladých. Všetci okrem deduškov a bábušiek odišli do sveta. Tak som si povedal, že pôjdem aj ja. Pozrieť, ako beží život inde.“ Ed je v Írsku už niekoľko mesiacov. Najprv spával len tak, u ľudí z Litvy, s ktorými sa náhodou zoznámil, teraz má prenajatý nejaký bytík. Občas

Írsko pouličným umelcom praje rovnako ako hudobníkom v baroch.

nb61.indd 9

16.11.2006 13:13:49

10 TÉMA predá svoje dielko a občas niečo zarobí na brigáde. Ale zarábanie peňazí tu nie je jeho cieľom. „Práca človeka zväzuje, robí z neho neslobodného tvora. Ulica je sloboda – môcť tu stáť, pozerať sa, nechať sa inšpirovať a tvoriť.“

Hlučný Balkán V Rumunsku zatiaľ európske pravidlá neplatia. Zabávači z ulice si tam môžu robiť, čo chcú. Na stanici v Oradei vystúpi z vlaku početná skupina všelijako poobliekaných Rómov. Usadia sa v čakárni, rozbalia chlieb, slaninu, pivo a vodku a posilňujú sa pred vystúpením. Potom, správne naladení, si poupravujú kostýmy a nastúpia do električky, Niektorí majú bubny, takmer všetci píšťalky, traja sú oblečení v medvedích kožušinách. Predstavenia so živými medveďmi niekde doteraz robia Rómovia – Ursari. Neslávne sa tým preslávili hlavne v bulharských letoviskách, kde predvádzali tieto úbohé zvieratá. Tieto divadielka museli po kampaniach zahraničných ochrancov zvierat obmedziť. Veselá skupinka vystúpi pri tržnici a okamžite začne s predstavením. Trieskajú do bubnov, hrkajú, prenikavo pískajú na píšťalkách a medvede do toho akože tancujú. To isté stále cyklicky dookola. Rumunskí hudobníci, ktorých je v metropolách Západnej Európy požehnane, sa museli prispôsobiť iným podmienkam. Takú skupinku v zložení dva akordeóny, trúbka a tamburína stretávame pri vchode do stanice metra Luiza v Bruseli. Opäť ulica s najluxusnejšími obchodmi. Chlapi sú tu na zárobkoch. Hrajú odušu. Vyhrávajú

Harfa. Príliš vznešená pre ulicu? a vyhrávajú, keď vtom dobehne starší pán, tiež Rumun, ktorý si hneď vedľa rozložil skladaciu stoličku a žhaví husle. Kapela má vraj vypadnúť, lebo toto je jeho miesto a oni mu takto kradnú zárobky. A Brusel je taký veľký, môžu ísť predsa inam... V belgickom ovzduší predraženej ulice začnú lietať najvulgárnejšie rumunské nadávky, dedo vyskakuje, takmer by sa pobil, až sa nakoniec štyria hudobníci rozhodnú zabaliť to a presunúť sa o kus ďalej.

Zákony, pravidlá Aj na uliciach platia pravidlá a vznikajú spory okolo ich opodstatnenia. Ako vo všetkom, aj v tomto je najmegalomanskejšia Amerika. Tam fungujú celé organizácie advokátov na obranu nespravodlivo zatknutých pouličných umelcov a ich práv na vystupovanie v uliciach. Najznámejšou hviezdou procesov je Robert Lederman, právnik a pouličný umelec, ktorý sa preslávil hlavne maľovaním karikatúr bývalého starostu New Yorku

V uličke reštaurácií v centre Bruselu dotvára atmosféru aj harmonikár

nb61.indd 10

16.11.2006 13:14:23

TÉMA 11

Celé kapely sa môžu schádzať len vo sviatok a na festivaloch. Magistráty väčšinou obmedzujú počet umelcov v skupine do šesť. Giulianiho za jeho obmedzovanie umelcov v uliciach. Hlavným argumentom pre „voľné“ ulice je sloboda prejavu, zakotvená v prvom dodatku americkej ústavy. Magistráty miest zas argumentujú rušením chodcov, okolia, ľudí, ktorí si prídu oddýchnuť do parkov.

Európa v posledných rokoch tiež pritvrdila. Mestá si určujú miesta, na ktorých môžu umelci z ulice predvádzať svoje vystúpenia a takmer všade potrebujete na to povolenie a zaplatenie poplatku. Ak ho nemáte alebo hráte na nedovolenom mieste, v tom lepšom

prípade vás polícia vyhodí. V tom horšom vám hrozí pokuta či dokonca väzenie. Napríklad vo Veľkej Británii je jasne zakotvené, čo umelci na ulici môžu a čo nie. Nesmú obťažovať, rušiť alebo pohoršovať verejnosť, blokovať chodníky, núdzové východy budov a dopravu, hrať hlasnejšie než je limit určený magistrátom a aktívne si pýtať peniaze od okoloidúcich alebo triasť za týmto účelom škatuľkou na peniaze. Vo všetkých krajinách, kde je podchytené autorské právo, platí, že pokiaľ interpretujete skladbu, na ktorú má niekto autorské práva – to sú napríklad všetky aktuálne skladby v rebríčkoch hitparád – mali by ste za ich interpretáciu zaplatiť poplatok príslušnému autorskému zväzu. Ak však hráte svoje vlastné skladby, mali by ste od zväzu peniaze dostať. (Nebojte sa, na Slovensku ani v mnohých ďalších krajinách to vôbec nefunguje.) Dôležité je skôr to, aby ste si, ak chcete na ulici predávať svoje cédečká, zaplatili na magistráte povolenie. A každé mesto si určuje hromadu ďalších pravidiel... TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO Viac pre seba ako pre divákov.

nb61.indd 11

16.11.2006 13:14:48

12 DO TUCTA

Ľuboš Černý: „Nechcem ľuďom zatvárať pred nosom.“

rivstal som si a krátko pred pol piatou chytil prvú rannú električku z bratislavskej Hlavnej stanice do Ružinova. Takmer prázdnu osmičku. Za oknami sa budilo mesto a zastavovali zastávky. S pribúdajúcim časom sa ľudia rojili ako včely a nastupovali každý na inú cestu, ktorá sa im odrazu stávala cieľom.

P nb61.indd 12

Užitočný ako trúd Len jeden človek sa nepohol a trval na svojom mieste. Plnil jednu z najdôležitejších úloh v ľudskom úli. Dopravoval ľudí po dvoch rovnobežných koľajniciach. Každého odkiaľsi – kamsi. Na konečnej sa vylialo slnko a ja som mohol prelomiť bariéru ticha danú zákazom komunikovať s vodičom električky. Električkár Ľuboš Černý sa rozhovoril. „Smutná ranná električka a ja v nej...“ Poznáš fenomenálnu Hamelovu pesničku? - Jasné, legendárne Prúdy. Ten text napísal Miroslav Válek. Je skutočne električka smutný dopravný prostriedok? - Smútok sa tam skrýva, ak nastane nepochopenie zo strany cestujúcich. Ak sa

ľudia cítia ukrivdení. Vtedy cítim smútok. Ale inak sú smutné skôr noci, tá posledná jazda do depa. Ráno je nový začiatok. Slnko mi vychádza priamo do cesty. Potom sledujem, ako sa všetko zahusťuje a upcháva. Už len podľa zvuku ulice viem, že mám pred sebou rušný deň. Mám rád rána, keď prší. Je to akési upokojujúce. Kedysi bolo v Bratislave električiek ako šafránu. Označovali sa A, B, C, D, E a každý vedel, ktorá kde začína a kam smeruje. Električky boli tenké, staré, šedivé a drahé. Čo sa za ten čas zmenilo? - Električky sa postupne vynovujú a veľký dôraz sa kladie na bezpečnosť vodiča i pasažierov. Je to dosť psychicky náročná práca, vyžaduje sústavnú pozornosť.

16.11.2006 13:15:13

DO TUCTA 13 Človek musí byť v strehu. Ranné vstávanie, dopravná situácia... Niekedy toho mám dosť. A navyše, cítim zodpovednosť za ľudí, ktorých mám za chrbtom. Vždy sa musím správať slušne, lebo reprezentujem firmu. V čase, keď podaktorí ešte len pijú rannú kávu, ty si na koľajniciach už na pol ceste. Pomaly obeduješ... - Sú rôzne zadelenia. Niekedy vstávam ako dnes - o trištvrte na štyri, inokedy nastupujem až o šiestej. Zavše mám zálohu. Vtedy mi určia, na ktorej linke ma potrebujú. A potom existuje ešte pohotovosť, čiže sedavá záloha. Škoda len, že nemôžeš ísť svojou cestou a musíš sa držať koľají... - Aj vykoľajiť sa dá (smiech). Už sa mi to stalo, ale bez pasažierov. Vodiči autobusu si nás doberajú, že nemôžeme odbočiť a máme všetko nalinajkované. Ale zase nechodíme po preplnených cestách. Beztak si všetci vodiči mestskej hromadnej dopravy mávame. Ale oficiálne to máme zakázané. Pokiaľ si pamätám pravidlá cestnej premávky, tak všetci vodiči sa učia, že električky v Bratislave majú vždy prednosť? - Pri odbočovaní mám vždy prednosť. Dosť mimobratislavských vodičov to nevie. Musím byť v strehu a občas na nich zazvoniť, lebo električka klaksón nemá. Ako si sa dostal k šoférovaniu električiek? - Predtým som robil na železnici pri parných vlakoch. Bol som tam jediný robotník, dávali sme dokopy staré stroje. Stálo to na dobrovoľníkoch, neskôr železnica zistila, že to má zmysel a naliala tam nejaké peniaze, ale nie do platov. Musel som živiť rodinu, a tak som bol nútený zmeniť zamestnanie. Na zastávke som našiel inzerát... Električky sú také zmenšené a spomalené vlaky v mestách. Od vlakov si nemal k električkám ďaleko... - Uvažoval som aj nad tým, že by som šiel robiť rušňovodiča. Čakalo by ma šesť mesiacov v dielni a minimálna mzda. Pamätáš si na prvú jazdu električkou ako dieťa? - Strašne to fučalo a hrialo. Dokonca mi utkvel v pamäti rok 1968, kedy nemohli premávať električky, lebo sa im do cesty postavili tanky. Mal som štyri roky a nič som nechápal. Zaujímajú ťa električky aj po historickej stránke? - Priznám sa, že veľmi nie. Je to môj chlieb. Mám svoje priority: Boh, rodina, práca, záujmy. Spomínal si, že aj medzi električkármi je veľká fluktuácia. A ty už beháš po koľajniciach desať rokov... - Spočiatku som si myslel, že zostanem len dva roky. Doteraz som však nenašiel prácu, v ktorej by ma tak dobre zaplatili ako tu. Veľa ľudí odišlo, lebo je to psychicky náročné. Drží ma tu aj zodpovednosť za rodinu.

nb61.indd 13

Čiže sa nesťažuješ, ako je u Slovákov zvykom? - Mne ide o vnútorný pocit, akúsi vyrovnanosť – dávať a dostávať. Ak si uvedomím, že som zdravý, vidím, mám deti, rodinu, nie je sa čo sťažovať. Sú ľudia, ktorí sú celý život pripútaní na lôžko, alebo nemajú strechu nad hlavou. Čo my chceme? Veď sa máme dobre. Prečo sa porovnávať s dajakými hollywoodskými hviezdami? Veď to nie je šťastný život, čo ony žijú. Dookola zhromažďujú prepychové veci, a potom sa o ne boja, vymieňajú ich za novšie, drahšie, luxusnejšie. „Ľudia hromadnej prepravy“ zvyknú byť akýsi zachmúrení, ponorení do seba, zahľadení do svojich problémov. Tušíš prečo? - Neviem. Možno nám ešte chvíľu bude trvať, kým vytlačíme úsmev hore kútikmi. Vozia sa známi ľudia v električke? - Raz som viezol Joža Ráža. Aj kozmonauta Ivana Belu. Spomínam si, že celá električka bola samé: Pán generál. Ľudia sa s ním bavili, vyrobil rozruch. Nečudo, veď aj Werich si raz povzdychol, že čo by on dal za to mať električku. A čo tak tvoji známi? Vozievaš ich? To je problém, lebo sa nemôžem s nimi rozprávať. Musím mať zatvorené dvere a sústrediť sa na jazdu. Priatelia sa tak nakoniec môžu aj uraziť. Zo začiatku mi bývalo ľúto, že ľudia sa na zastávkach ani neobzrú, že kto ich doviezol. Nikto si nevšíma, že na mojom mieste sedí človek so svojimi radosťami a starosťami. A čo je horšie, nikto sa ani neusmeje. Predpokladám, že ste sa s manželkou nezoznámili v električke? - Nie, ale som šťastne ženatý. Mám troch chlapcov. Vediem ich k čestnosti, a aby neklamali. Tam je prapôvod všetkého zla. Najhoršie je, ak človek klame samého seba. Verím, že manželstvo je sviatosť a požehnanie. Sú to starosti, ale aj radosti. A teraz späť do práce. Aký je pohľad na svet z električky? - V Ružinove pravidelne stretávam dedka, ktorý si na staré kolená kúpil parádnu motorku. Jazdí s ňou vždy len o piatej ráno, keď je tma a prázdne cesty. Má prilbu a koženú bundu a ide dvadsiatkou. Evidentne si to užíva. Mám odpozorované, že podľa niektorých cestujúcich si môžem nastaviť hodinky alebo dátum. Keď už je po rannej špičke, nastupujú kočíky s deťmi, veľa dôchodcov na zastávkach je znamením, že tiahnu do niektorého z hypermarketov, keď sa vezú opití starší muži, je po výplate, keď cestuje hlučná mládež, je dozaista piatok večer a idú si zresetovať hlavy. Neraz musím budiť opilcov a riešiť rôzne problémy. Aké napríklad? - Mnohí cestujúci ani netušia, že majú nejaké povinnosti. Väčšina ich totiž nedodržiava. Ako vodič som za to zodpovedný. Napríklad, ak niekto cestuje so psom bez náhubku, musím ho vysadiť.

V električke sa musí nastupovať s kočíkom prvými dverami, to je železné pravidlo. Niektoré mamičky o tom nevedia. Je to kvôli ich bezpečnosti. Cestujúci nemôžu jesť, piť, fajčiť, počúvať reprodukovanú hudbu, hlučne sa baviť, hrať na hudobné nástroje. Istého času sa v električkách vozili rumunské rodiny hrajúce na hudobných nástrojoch. Je to zakázané. Všetky tieto previnenia musím riešiť priamo v električke. Nie je to vždy príjemné. Vozíš aj veľa bezdomovcov, však? - Pravda, sú to moji veľkí kamaráti. Mal som s nimi zaujímavé rozhovory. Nie vždy si môžu sami za svoju situáciu. Každý sa ich chce zbaviť. Chápem to. Aj preto by som asi nevedel robiť revízora. Nikto ich nechce stretnúť. Je to ťažká robota, ale má význam. Ani policajta by som nedokázal robiť. Nemám takú náturu. Je pravda, že náročky zatvárate ľuďom dvere pred nosom? - Dobrá otázka. Rád by som cestujúcej verejnosti ozrejmil, ako to cítim. Hovorí sa o nás, že neberieme ohľad na ľudí a sme bezohľadní. Nie je tomu tak. Môžem v istej tolerancii počkať dobiehajúceho človeka, ale nesmú prichádzať ďalší, lebo by som sa už nepohol. A ak mám byť presný a dodržiavať grafikon, musím v istom okamihu zavrieť dvere, lebo ma tlačí čas. Vodiči električiek to iste nerobia schválne. Robíme to preto, aby doprava išla a nie stála. Tešíš sa ráno do práce? - Teším sa, že som dostal nový deň. Je to namáhavá práca a už neraz som chcel utiecť, ale uvedomil som si, že je to služba. Pán Boh to tak chce. Táto práca nie je na piedestáli mojich vysnívaných, ale asi som na správnom mieste. Čo by si teda rád robil? - Mám rád ľahkú manuálnu prácu, pri ktorej niečo vzniká. Z ničoho niečo. Bavila by ma nejaká údržba. O čom snívaš? - Tento rok sa chcem pozrieť na miesto, kde bývala moja babka. Mala taký drevený domček ako z rozprávky uprostred Krušných hôr. A potom by som rád vystúpil na Rysy. Mám 42 rokov, myslím, že je najvyšší čas. Ak to zvládol Lenin, dokážem to aj ja (smiech). Cítiš sa byť užitočný? - Určite. Nikto síce o nás nevie, ale zapadáme do toho celku, ktorý by bez nás nefungoval. Doprava je každému na očiach. Nedá sa vypichnúť, že niekto je hrdina a ostatní na neho robia. Sme v jednom súkolí, také šedé myšky. Vieš, čo by bolo pekné? Keby bola električka naplnená vodou a ľudia by v nich plávali spolu s rybami ako potápači. Na zastávkach by nevystupovali, ale vyplávali. A za nimi by sa dnu naliali ďalší... TEXT A FOTO: JURAJ SEDLÁK AUTOR SA KEDYSI VOZIEVAL AŽ NA KONEČNÚ A CESTOU PÍSAVAL.

16.11.2006 13:15:31

14 INFO Pomoc na Jávu 27. mája 2006 postihlo ostrov Jáva ničivé zemetrasenie o sile 5,9 Richterovej stupnice, ktoré pripravilo o život takmer 6 000 ľudí, viac ako 37 000 ľudí bolo zranených, takmer 200 000 budov bolo veľmi ťažko a asi 190 000 ľahšie poškodených. OZ Človek v ohrození okamžite vyhlásilo celoštátnu verejnú zbierku s platnosťou do konca júna a predložilo humanitárny projekt na MZV SR so žiadosťou o finančnú dotáciu, ktorú získalo v hodnote 1 milión Sk. V spolupráci s miestnou organizáciou Insist momentálne distribuujeme materiálnu pomoc (potraviny, stany, kojenecká výživa, hygienické potreby...) v ťažšie prístupných dedinách v okresoch Bantul a Klaten, ktoré ležia mimo hlavnej vlny medzinárodnej pomoci. Aktuálne informácie o humanitárnej pomoci združenia ľuďom v núdzi na ostrove Jáva nájdete na stránke www. clovekvohrozeni.sk alebo telefonicky na čísle 02/5542 2254. Ďakujeme všetkým, ktorí zbierku podporili. KATARÍNA PRIGODOVÁ Človek v ohrození

Naši dobrovoľníci

mpatia, láskavý prístup, vľúdne slovo, trpezlivosť a ochota pomôcť sú v podmienkach nemocničného prostredia nevyhnutné. Nenahradia teplo domova ani prítomnosť blízkeho človeka, ale pomôžu prekonať obdobie strávené v nemocnici. O to sme sa snažili, keď sme sa s myšlienkou dobrovoľníctva obrátili na Klub dôchodcov z mestskej časti Košice - Šaca a na pani Danku Cuperovú, ktorá pracuje v rámci projektu Zvyšujeme šance pre znevýhodnené skupiny obyvateľov. A od decembra

minulého roka navštevuje našich pacientov na oddelení dlhodobo chorých skupinka dobrovoľníkov. Dvakrát do týždňa venujú dve až tri hodiny zo svojho času spoločným rozhovorom, modlitbám. Podajú pohár vody, pomôžu s olovrantom. Úkony jednoduché pre zdravých, ale pre človeka na nemocničnom lôžku náročné, niekedy až neprekonateľné. „Vtedy naše oddelenie ožilo,“ spomína vrchná sestra oddelenia dlhodobo chorých Galina Ačaiová. „Počula som z izby číslo 6 hlasný smiech. Bola som zvedavá a šla som sa tam pozrieť. Tri pacientky kontra tri dobrovoľníčky. Moje drahé choré spomínali na mladé roky svojho života, jedna cez druhú pridávali veselé príhody a naše dobrovoľníčky z klubu to patrične okoreňovali svojským humorom. Ešte si aj zaspievali, pravdaže potichučky, vraj ako v nemocnici. Myslím si, že to nie je márna práca, záleží však aj od pacienta. Nie každý má chuť a nie každý má silu...” DENISA VANČÍKOVÁ, Nemocnica Košice - Šaca

Charita pre Jávu

PETER JONAŠTÍK, Slovenská asociácia Falun Gong

nb61.indd 14

Nové Greenways KEDY: od 22.7. do 30.7.2006 KDE: bylinková farma na Odorici, pri Levoèi, resp. Spišskom Hrhove

PROGRAM Praktická pomoc

... doobedu práce užitoèné pre miestnu komunitu a krajinu – napr. zber, sušenie, rezanie lieèivých rastlín, odvodòovacie práce, kosenie, oprava cesty, výroba vstupných brán, úprava miestneho cintorína, vybudovanie oddychovej èasti (ihrisko, hojdaèky), pomoc blízkej obci

Zaujímavé prednášky a diskusie ... spríjemnia niektoré veèery. Pozvané budú najmä osobnosti ekologického života. Medzi témami budú doprava a cyklodoprava, kres anstvo a ekológia (Daniel Pastirèák), obèiansky aktivizmus, ochrana ¾udských práv...

pre mládež a dospelých

V piatok 14. júla na Námestí SNP v Bratislave odštartuje demonštrácia vyberania ľudských orgánov, týždňové turné členov slovenskej asociácie Falun Gongu po slovenských mestách, ktorým chcú upozorniť na problém protizákonného vyberania orgánov praktizujúcich Falun Gongu v čínskych väzeniach a koncentračných táboroch. Podľa organizácie Amnesty International, združenia Laogai, televízie BBC a denníka The Epoch Times, sú väzňom, hlavne praktizujúcim Falun Gongu, odoberané orgány, s ktorými sa potom obchoduje. Na preskúmanie týchto zistení vznikla medzinárodná komisia, jej členom však Čína už trikrát odmietla udeliť vstupné víza do krajiny. McMillan-Scott, podpredseda Európskeho parlamentu, napísal po svojej návšteve Pekingu v máji 2006: „Moje závery sú, že čínsky režim zostáva brutálny, svojvoľný a paranoidný.“ Na www.falungong.sk môžete podporiť petíciu proti prenasledovaniu Falun Gongu.

Caritas Internationalis (konfederácia 162 členských organizácií – katolíckych charít a charitatívnych organizácií, ktorej členom je aj Slovenská katolícka charita) sa zaviazala poskytnúť 1,2 milióna amerických dolárov na nevyhnutné potreby pre ľudí postihnutých zemetrasením na Jáve. Priamo na mieste katastrofy spolupracuje s diecézami a lokálnymi partnermi pri záchrane a pomoci obyvateľom. Najťažšie postihnutý región Bantulu ma vytvorenú dobrú sieť katolíckych farností aj vo vzdialenejších oblastiach, čo je výhodou pri dodávkach materiálu a pomoci. Slovenská katolícka charita (SKCH) vyhlásila zbierku na pomoc ľuďom postihnutým zemetrasením na Jáve. Ak môžete, prispejte, prosím, na číslo účtu: Istrobanka 1000655615010/4900 variabilný symbol 150. Názov účtu je Slovenská katolícka charita, Kapitulská 18, 814 15 Bratislava. Za vaše dary úprimne ďakujeme. r

Priate¾ov Zeme - SPZ

Obchod s ľudskými orgánmi

Tradièné remeslá

... na väèšinu dní budú pozvaní remeselníci, od ktorých sa budete môc nauèi tradièné remeslá. Nauèi sa budete môc napr. hrnèiarstvo, drevorezbárstvo, textilné techniky...

... 2 celodenné výlety do okolitej prírody, hudba, hry, táboráky, výuèba fire show, bubnovania, cvièenie pre telo i ducha...

Cena: 1 500,- Sk (170,-Sk/deò), pre èlenov Priate¾ov Zeme 1 300,- Sk (150,-Sk/deò) V cene je zahrnutá celodenná strava, organizaèné a materiálové náklady. Ubytovanie vo vlastných stanoch alebo v drevenej stodole. Na Ekotábor sa prosím prihláste vopred. Záujemcovia mladší ako 15 rokov sa môžu tábora zúèastni len v sprievode rodièov alebo staršieho súrodenca. Je možné tiež prís len na nieko¾ko dní. Je nutné prihlásit sa. Prihlášky do 20.7

Prihlášky: Priatelia Zeme - SPZ, tel./fax: 055 / 677 1 677, e-mail: machova@priateliazeme.sk, www.priateliazeme.sk/spz, 0903 77 23 23

Nadácia Ekopolis podporila v rámci grantového programu Greenways 2006 ďalšie štyri projekty po 150 tisíc korún. Medzi Bratislavou a Moravským Sv. Jánom, pri Turčianskych Tepliciach, na Sídlisku Radvaň v Banskej Bystrici a v Prešove vzniknú nové zelené trasy, ktoré budú slúžiť ľuďom na rekreáciu, šport a nemotorovú dopravu. Ich celková dĺžka bude 115 km a ukončené majú byť do konca marca 2007. Program budovania zelených ciest Greenways začala realizovať Nadácia Ekopolis pred tromi rokmi. V roku 2005 podporila úpravu 60 km trás v Martine, medzi Banskou Bystricou a Zvolenom, v Devíne a Zlatej Bani pri Prešove, ktoré boli postupne otvorené v tomto roku. r

16.11.2006 13:15:32

3SEKTOR 15 Dokážeme skvalitniť azylový proces na Slovensku?

Perspektívy decembri 2005 založilo vo Zvolene pár ľudí, ktorí už predtým pracovali na projektoch integrácie azylantov do spoločnosti, neziskovú organizáciu Slovenská utečenecká rada. Svoje sociálne služby poskytuje asi päťdesiatim azylantom vo Zvolene, Lučenci, Banskej Bystrici a Košiciach. Rozprávali sme sa s jej riaditeľom Kajom Zbořilom (na obr.).

Na čo všetko má nárok človek, ktorému je na Slovensku priznaný azyl? – Štát mu poskytne ubytovanie v Integračnom stredisku (IS) vo Zvolene na obdobie 6 mesiacov. Potom, alebo ak azylant odmietne ponuku ubytovania v tomto zariadení, mu je ponúknutá možnosť ubytovania v bytoch, ktoré boli rekonštruované za finančnej pomoci Migračného úradu Ministerstva vnútra SR a UNHCR. Takmer všetky tieto bytové kapacity sú však už zaplnené. Migračný úrad má povinnosť poskytnúť azylantovi v IS Zvolen výučbu slovenského jazyka, ale jej rozsah nie je špecifikovaný. Všetky ostatné aspekty integrácie, dodatočná jazyková príprava, pomoc pri získaní zamestnania, sociálna asistencia, pomoc pri zabezpečení ubytovania v prípade, že azylant nemôže akceptovať ponuku Migračného úradu, zabezpečujeme my. Aké konkrétne aktivity realizujete? – Snažíme sa motivovať azylantov k aktívnej integrácii. Pritom je dôležité prihliadať na ich záujmy a kultúrne,

náboženské a iné odlišnosti. Poskytujeme sociálnu asistenciu a poradenstvo, registrujeme azylantov na úradoch, sprevádzame ich na rôznych inštitúciách, na lekárskych vyšetreniach, umiestňujeme deti do škôl a zabezpečujeme pre ne školské pomôcky, azylantom poskytujeme finančnú aj materiálnu pomoc a organizujeme pre nich rekvalifikačné kurzy. Hľadáme pre nich ubytovanie, aby čo najskôr začali žiť normálny život. Snažíme sa im podať informácie o všetkých oblastiach života na Slovensku. Ako prebieha integrácia človeka s priznaným azylom? – Integračný proces má dve fázy – prvá fáza je šesťmesačný pobyt azylanta v IS Zvolen, druhá fáza nastáva po odchode a usadení sa v novom bydlisku. Miera našej asistencie sa v priebehu 3 rokov znižuje na minimum, lebo po tomto čase by mal byť azylant integrovaný. Niektorí klienti dosiahnu určitú mieru samostatnosti v priebehu prvých 6 mesiacov, iní tú istú mieru samostatnosti nie sú schopní dosiahnuť ani po niekoľkých rokoch.

Čo si azylanti, s ktorými prichádzaš do styku, myslia o Slovensku? – Väčšina reakcii je veľmi pozitívna. Sú radi, že po dlhotrvajúcej neistote v krajine pôvodu, väčšinou riskantnej ceste, pobyte v azylových zariadeniach, kde čakali na rozhodnutie, či im bude priznaný azyl, sa pred nimi črtá určitá perspektíva. Nachádzajú si priateľov. Nespomínam si na prípad rasového útoku na niektorého z našich klientov, ale oni sami sa snažia eliminovať možnosť niečoho takého. Napríklad azylanti z Afriky po zotmení nechodia do mesta. Na druhej strane sú zaskočení tým, že po udelení azylu a poskytnutí ubytovania nedostávajú ďalšiu asistenciu zo strany štátu, ale len od mimovládnych organizácií. V čom vidíš najväčšie nedostatky procesu integrácie u nás? – Chýbajú špecifické programy na podporu integrácie a zamestnania tejto cieľovej skupiny. Situácia by sa mala čoskoro zlepšiť vďaka novej imigračnej a integračnej stratégii, ktorú pripravuje migračný úrad. Nízky počet priznaných azylov dáva šancu komplexne sa im venovať, odskúšať rôzne integračné programy, vytvárať spoluprácu medzi zainteresovanými štátnymi inštitúciami, mimovládnymi organizáciami a samosprávou. Odlišuje sa azylová politika u nás od tej v iných krajinách, keďže je percento udelených azylov na Slovensku také nízke? – Azylová politika vyzerá skutočne pri porovnaní počtu udelených azylov na Slovensku a v iných európskych krajinách veľmi prísne. Túto domnienku ešte znásobuje fakt, že mnohí žiadatelia, ktorým bola u nás žiadosť zamietnutá, po svojom odchode v inej európskej krajine azyl dostali. Slovensko je stále tranzitnou krajinou. Cez naše územie prejde veľké množstvo migrantov, ale len malé percento tu zostáva a čaká na rozhodnutie. TEXT: MARTIN ŠARAPATA FOTO: ARCHÍV K.Z.

Nech sa páči

Podpora rómskych talentov

Na Panenskej ulici v Bratislave je malá kaviareň s názvom Next Apache. Majiteľ, Kanaďan, skomolil kedysi na začiatku „nech sa páči“. Hneď po príchode vás prekvapí nádherná vôňa kávy, a nie obyčajnej. Ako jediná kaviareň v meste ponúka exotické kávy z celého sveta predávané pod značkou Fair trade. Máte možnosť ochutnať kávu z Jávy, Etiópie, Čile alebo 100 % arabiku. Podľa princípov Fair trade dostávajú ľudia z krajín tretieho sveta, vďaka ktorým je teraz voňavá káva vo vašej šálke, za svoju prácu adekvátnu odmenu. Pri kávičke si môžete prečítať niektorú z kníh anglického antikvariátu, ktorý je súčasťou kaviarne. Decentne ladená muzika a skvelá pohoda dotvárajú neopakovateľný zážitok a kus exotiky v hlavnom meste. A kto by mal záujem o špecialitu podniku, nech si dá zavolať majiteľa a vypýta si od neho RYBIČKÝÝÝ. Takže, čo dodať? Možno len „Nech sa páči“.

PRO DONUM, spoločnosť pre rozvoj filantropie, rozbehla program na vyhľadávanie a podporu talentovaných rómskych detí a mládeže do 16 rokov pod názvom Divé maky. V nasledujúcom školskom roku program podporí 41 rómskych talentov, ktorých odporučila odborná komisia na základe výsledkov výberových kôl v Banskobystrickom, Prešovskom a Nitrianskom kraji. Nadaní rómski hudobníci, herci a recitátori, maliari, speváci a výnimoční žiaci zo sociálne znevýhodneného prostredia získajú počas minimálne jedného školského roka individuálnu finančnú podporu na rozvoj ich talentu. To všetko z prostriedkov individuálnych darcov – fyzických aj právnických osôb, ktoré si môžu vybrať, koho a akou sumou chcú podporiť na základe profilov detí uverejnených na webstránke programu. Viac informácii na www.divemaky.sk r

Inzercia

nb61.indd 15

16.11.2006 13:15:35

16 NÁZORY

Po slovensky

Zavše anjeli

Minulý rok som prišiel na Slovensko ako štipendista Ministerstva školstva SR, už tu žijem päť mesiacov. Študujem slovenčinu a iné predmety a pripravujem sa na prijímaciu skúšku na medicínu. Táto krajina, ktorá je teraz aj mojím domovom, sa mi veľmi páči; keby som bol Slovákom, ďakoval by som za ňu Bohu. Je to malá, ale krásna krajina historických a prírodných bohatstiev. Neviem to vysvetliť, ale teraz sa už cítim ako Slovák. Zaujíma ma ekonomika, šport, všetko slovenské. Rád čítam, že Slovensko rastie. Jedna vec bola pre mňa prekvapenie. Keď som potreboval kúpiť slovník a iné knihy, bol som v rôznych kníhkupectvách Bratislavy a videl som, že väčšina z kníh na predaj bola po česky. Neviem, či máme pravdu, alebo nie, ale v mojej krajine hovoríme, že naša krajina je náš jazyk. Pre mňa je slovenčina veľmi pekný a bohatý jazyk a myslím, že jazyk krajiny je dôležitý pre jej obyvateľov, a oni by ho mali dôležitým robiť. Ak je na Slovensku slovenčina úradný jazyk, myslím, že v kníhkupectvách by väčšina kníh mala byť po slovensky; v kinách filmy po slovensky, na vysokých školách materiály na vyučovanie po slovensky. SHIVA PRASAD PAUDEL, AUTOR JE Z NEPÁLU

Nebojím sa lietať, turbulencie ma tiež nevystrašia. Veď aj v kokpite sedia chlapi, ktorí sa chcú vrátiť na zem k svojim blízkym. Neverím, že tam sedia samovrahovia voziaci pasažierov na starých, ledva funkčných šunkách. Naposledy ma o tom presvedčil kapitán istej spoločnosti. Spočiatku všetko išlo normálne. Nastúpili sme, letušky odslúžili svoju predletovú omšu, predviedli pás, vestu, zamávali núdzovým východom a mohli sme do vzduchu. Lenže, zostali sme stáť kdesi na polceste k štartovacej dráhe. Po desiatich minútach sa nám prihovoril kapitán: „Ladies and gentlemen, your captain speaking... Ha, ha, ha... Don´t worry...“ začal odľahčene a vysvetlil nám,

Agentúra MMI vznikla v roku 2001 a za cieľ si dala organizovanie špičkových kultúrnych a športových podujatí na Slovensku. Je spoluorganizátorom akcií Grand Prix – kvalifikácia na majstrovstvá sveta speedway, plochá dráha v Žarnovici v Castrol aréne, Cena Slovenska – prete-

že máme technickú poruchu, s ktorou by sa možno aj dalo vzlietnuť a bezpečne pristáť v Bratislave, ale: „Mám doma šesťmesačnú dcérku,“ dodal úprimne. Po týchto slovách bolo na cestujúcich vidno, že sa im uľavilo. Kapitán bol frajer. Na vyriešenie technického problému, keď nezasvietila jedna kontrolka aj napriek tomu, že systém fungoval, stačilo reštartovať lietadlo. Predpisy však nedovoľujú, aby to urobil s cestujúcimi na palube. Na desať minút sme sa museli vrátiť do odletovej haly. Po pristáti si kapitán vyslúžil potlesk a pri vystupovaní ho s úsmevom zdravilo celé lietadlo. Aj hore nad oblakmi pracujú ľudia. A niektorí sú zavše anjeli. DAGMAR CANISOVÁ

ky áut na letisku v Piešťanoch, Superbike – World Championship v Brne. Hlavné podujatia, ktoré agentúra MMI zabezpečuje, sú: Lodenica, Truck Country, Autoslide. Agentúra organizuje firemné dni na kľúč Zakospeed, Dopravné dni transport, rôzne aktivity na podujatiach ako Autosalóny. Je pre nás cťou, že môžeme prostredníctvom inzercie v časopise Nota Bene poskytnúť finančné prostriedky Občianskemu združeniu Proti Prúdu, ktoré pomáha ľuďom, ktorým treba podať pomocnú ruku.

Inzercia

VŠIMOL S O M S I

Ako vyzerá najväčšia futbalová party „To snáď nie je pravda!“ kričí pán v rade v potravinách, ukazujúc na toaletný papier s vôňou futbalového trávnika. Na univerzite sedia docenti katedry politológie a vymieňajú si futbalové nálepky. Každodenný život Nemecka postihla futbalová horúčka. Domáci síce nadávajú, že lístky na zápasy získali len príbuzní sponzorov FIFA, ale na futbal sa aj tak veľmi tešia. Všetkých 12 miest, v ktorých sa bude hrať, organizuje Fan Festy - festivaly fanúšikov. Veď tohtoročné heslo majstrovstiev je: „Svet na návšteve u priateľov.“ Dva dni pred úvodným zápasom Nemecko - Kostarika idem na miesto najväčšej futbalovej party Hamburgu. Veľkoplošné plátno aj tribúny už stoja. Český stánok je ešte vo výstavbe. Jeho šéfka je nízka brčkavá dievčina. Volá sa Mariana, je z Ukrajiny a v Hamburgu študuje ekonomiku. Túto prácu jej dohodil „známy jedného známeho z organizačného

nb61.indd 16

štábu“. V hlave mi vŕta, prečo má práve český stánok. „Mohla som si vybrať medzi Paraguajom a Českom. O Česku aspoň čosi viem,“ vraví. Starosti jej robia len české špeciality. „Knedličky nepripravíš za desať minút a ohriať ich tiež trvá. Kto na to bude čakať? Ani pivo nemôžeme predávať. Nemáš knedličky, nemáš pivo, nemáš Česko!“ V piatok, v deň úvodného zápasu, sa v preplnenom metre tlačím medzi čiernočerveno-žltými klobúkmi a parochňami. Chlap vedľa mňa si na líce maľuje nemeckú vlajku a v odraze svojej tváre na skle vagóna kontroluje, ako to vyzerá. Vystupujeme na stanici St. Pauli. Pivo na Fan-Feste stojí až 5 eur, takže väčšina sa zaopatruje alkoholom ešte pred vstupom. Tribúny sú beznádejne plné, rady sa ťahajú okolo pódia ako chápadlá chobotnice. Prišlo 60-tisíc divákov. Pri stánkoch prilákal poľský ľudový súbor Krakowianek fanúšikov z Pobrežia Slonoviny. Afričania sa s Poliakmi krútia

v rytme polky. Nasledujúci zápas hrá Poľsko proti Ekvádoru. Poliakov ľahko spoznať podľa červeno-bielej farby a alkoholom poznačenej chôdze. Ekvádorčania sú rodinné typy: tri kočíky vedľa seba, deti majú na bacuľatých líčkach namaľované národné vlajky a v rukách fľašky s mliekom. Ich rodičia majú v rukách poháre s pivom a mávajú žlto-modro-červenými zástavami. Po zápase som prišiel za Marianou. Počítala zárobok. „Predali sme všetky nápoje, všetku becherovku, ale skoro žiadne jedlo,“ vraví a narovnáva si šiltovku s nápisom Czech Republic. V ponuke má „karlovarskú grilovanú rybu“ a „budvarský špíz“. O takých jedlách som nikdy nepočul. „A aké to je, byť Češkou?“ pýtam sa. „Len si nemysli, že sme jediný mix! Ukrajinský stánok majú Rusi, japonský Fíni, všetko tu je multi – kulti.“ Kuchár Pjotr ju dopĺňa: „Ale drevo na stánok je z Čiech!“ MICHAL KMEČ

16.11.2006 13:15:36

MESTÁ 17

NAJČAROVNEJŠIE

mestá sveta

Dni a ľudia z Kagithane ˇ

ISTANBUL I

stanbulské dni plynú bez prestávky. Strácajú sa v minulosti ako lode plávajúce Bosporom, ako nekonečné prúdy áut na šesťprúdových diaľniciach pätnásťmiliónového veľkomesta.

Mesta, ktoré turisti poznajú pre jeho históriu, zvláštnu atmosféru. Nahliadnu do Yerebetanskej podzemnej cisterny, mešity - múzea Hagia Sophia, Galatskej veže a odletia do svojich domovov. Zostane im pocit, dojem, na ktorý nostalgicky spomínajú pri šálke kávy z Egyptského bazáru. Pre väčšinu ľudí i tu plynie obyčajný život. A jeho odtiene tvoria každodennú súčasnosť veľkomesta s vidieckymi prvkami, ležiaceho na hranici dnešného Západu a Východu. ˇ Kagithane je jednou z početných štvrtí Istanbulu. Návštevníkov z cudzích krajín by ste tu hľadali zbytočne. Žijú tu ľudia, ktorí majú spoločnú jedinú vlastnosť: Istanbul je ich súčasným domovom.

Novodobí pastieri Štyridsiatnik Mehmet pochádza z Aksaray, mesta v južnom Turecku. Žltým sprejom pomaľované ovce sú jeho majetkom i obživou. „Stojíme tu celý deň a občas zastaví auto. Tak päť denne. Dohodneme sa na cene, barana zarežem priamo tu pri ceste a vodič si odnesie rovno mäso. Mám tu aj nôž, chceš vidieť?!“ rozpráva o svojej práci mierne detinský pastier. Skutočnosť, že po ňom vždy

nb61.indd 17

večer zostanú kaluže krvi a kôpky trusu, ho netrápi. Je vidiečan presvedčením i mysľou a Istanbul vidí len ako lepšie miesto predaja. „Kedysi sme stáli takmer v samotnom centre, ale teraz nás tam už nechcú! Všetko kvôli tej Európskej únii!“ sťažuje sa jeho mladší kolega. Obaja muži majú päť rokov základnej školy. V sedemdesiatpäťmiliónovom Turecku je to bežná prax. Viac štúdia za sebou nemajú ani vodiči kamiónov či autobusov. „Nie je to potrebné,“ vravievajú so zmesou ospravedlnenia a určitej pýchy.

byť skutočne bohatým v Istanbule?“ pýtam sa Tanera. „Keď pozveš priateľov svojím vrtuľníkom na svoju jachtu. Po oslave pôjdete všetci na raňajky rannou linkou do Benátok,“ znie odpoveď. „A potom ti čosi aj ostane?“ som mierne naivný. „Toľko, aby mohli štyri generácie po tebe žiť rovnakým spôsobom!“ odvetí s úsmevom kuchár. „Niektorí ľudia si potom môžu namýšľať, že i my tak žijeme – povie položartom Erika. Skutočnosť je oveľa prozaickejšia: večer po práci sa unavení vracajú z kuchyne do bytu, kde ich čaká psík Kuki a nedočkavé deti zo susedných bytoviek, ktoré s ním chcú ísť na prechádzku. „Bežkaj, Kukudžim, bežkaj!“ zakričí milou slovenčinou Taner a rozbesnený kokeršpaniel zmizne za ohybom schodov.

Neskoro do noci

Skutočne bohatí Len o niekoľko stoviek metrov ďalej, v bytovke bulharských Turkov, žije príjemná dvojica. Šéfkuchár Taner a jeho slovenská priateľka Erika sa zoznámili v Prahe. Po práci v jednej z tamojších top reštaurácií sa rozhodli na čas usídliť v Turecku. Taner so svojím talianskym spoločníkom vedie firmu zaoberajúcu sa cateringovým servisom a prípravou večierkov pre tých bohatších z Istanbulčanov a ich firmy. Práca, ktorá môže na prvý pohľad pôsobiť ľahko a príjemne, v skutočnosti obnáša hodiny a hodiny príprav a servírovania jedál a nápojov, po banketoch zasa nasleduje nemenej náročné upratovanie. „Čo znamená

Nasledujúci večer sa okná v Sadabad sitesi – ulici ˇ bulharských Turkov v Kagithane - otriasajú pod nápormi vĺn balkánskej muziky. Pred susedným domom stojí s aparatúrou dvojica hudobníkov z vedľajšieho bloku a saxofón s klávesami sa ozývajú neskoro do noci. K tanečníkom sa pridáva polovica ulice a vedno krúžia dookola. Pohostením je len čierny čaj granátovej farby v tradičných kalíškoch, podaktorí hostia popíjajú prinesené pivo alebo rakiju. Krok niektorých po čase o poznanie zneistie, no konflikty sa nekonajú. „Toto je len zábava pred svadbou. Skutočná svadba bude o niekoľko dní,“ informuje ma jeden z hostí. Piesne sa striedajú ako z hracieho automatu a nadšenie v dave sa stupňuje. Turecké texty sa striedajú s bulharskými i cigánskymi a nikoho nenechávajú na pochybách, že ide o zábavu bulharských Turkov, ktorých pre ich európskejšie myslenie a spôsoby niektorí domáci Turci nazvali „Američanmi“. TEXT A FOTO: PETER HUPKA

16.11.2006 13:15:43

18 MESTÁ Vo víre vášnivého tanga

BUENOS AIRES o sa vám vybaví pri tomto slove? Určite slávne tango, neúnavné páry vracajúce sa nad ránom domov z tančiarní, elegantne oblečení ľudia na luxusnej ulici Florida, takmer kilové stejky, skvelé červené víno a rušný nočný život vo štvrti Recoleta, kde popri zábavných podnikoch nájdete aj hrobku Evity Duartovej. Život sa tu mieša so smrťou. Aké príznačné pre latinskoamerický svet! Porteňos, ako sa nazývajú obyvatelia tohto desaťmilionóveho mesta, sú z veľkej miery bývalí imigranti z Európy, ktorí hľadali v horúcom svete „Veľkej Ameriky“ šťastie - najmä Taliani a Španieli, ale aj Rusi, Nemci, Slováci, Švédi a ďalšie národy vytvárali tento úžasný kolorit mesta. Chudobná

Všetko má svoj čas

robotnícka štvrť Boca je známa svojimi nízkymi, drevenými farebnými domami a autobusy tam privážajú turistov, aby sa odfotili s tango tanečníkmi, kúpili od pouličných umelcov obrazy a pochutili si na pive Quilmes a na argentínskej parillade. Okrem toho je štvrť Boca známa svojím futbalovým štadiónom, kvôli jeho tvaru prezývaným „bonboniéra“, a predovšetkým futbalovým klubom Boca Juniors, odvekým rivalom River Plata. Fanúšikovia Boquense vedia svojím súperom z lepšej štvrte pripraviť horúce chvíľky vo forme pozápasových bojov v uliciach. Nedeľa predstavuje oddych po divokom záťahu na diskotékach a v tančiarňach tanga či milongy - oddych v znamení ferií, čiže trhov. Vybral som sa na jeden z najzaujímavejších trhov – Feria de los antiguedades, trh starožitností v štvrti San Telmo, ktorá susedí so známym námestím Plaza de Mayo. Z Floridy sa tam dostanete pešo, keď brady a objemných vakov smerujúcich do miestnych práčovní. A kam sa má vydať klasický turista? Najkrajší a najtichší je Bhaktapur. Námestie Durbar, kde sa točil film Malý Buddha, aj okolité malebné uličky vyzerajú, akoby tu zastal čas. Na zemi sa sušia červené chilli papričky, obuvník v prítmí malej dielničky na

KÁTHMANDÚ etropoly bývajú zväčša preľudnené, uponáhľané, hlučné a znečistené. Tá nepálska do tohto obrazu celkom nezapadá. Aj keď má vyše 500 000 obyvateľov, človek si tu pripadá skôr ako na rozľahlom vidieku. Žiadne mrakodrapy, domáce zvieratá temer na každom kroku, pocit útulného bezpečia a miesta, kde ešte dýcha duch starých dobrých viktoriánskych čias. V údolí utopenom v sviežej zeleni postupne splynuli tri pôvodne samostatné mestá – Kátmandú, Bhaktapur a Patan, predtým Lalitpur, čiže mesto krásy. Pomenovanie Kátmandú je skomoleninou názvu jedného z najstarších chrámov Kasthamandap. Nenápadný drevený svätostánok, starý približne 800 rokov, je len drobným kamienkom mozaiky mesta tvorenej ďalšími chrámami, starými kráľovskými palácmi, námestíčkami a predovšetkým ľuďmi. Krásne Nepálky s havraními vlasmi a mandľovými očami, deti v školských uniformách, budhistickí mnísi, belosi zo všetkých kútov sveta, Austráliou počnúc a Amerikou končiac, i všadeprítomní Japonci. V minulosti členovia „hippies“, ktorí tu mali vďaka legálnemu pestovaniu marihuany raj na zemi, dnes predovšetkým obyčajní návštevníci, turisti tranzitujúci Nepálom pri cestách po Ázii, a horolezci. Tí chystajúci sa na dobývanie okolitých osemtisícoviek, aj tí čerstvo navrátivší. Rozoznať ich ľahko podľa dĺžky

nb61.indd 18

svojom „verpánku“ šije komusi topánky, ženy vykladajú na slnko čerstvo vymodelované hlinené nádoby, do ktorých po vysušení poputuje domáci jogurt. Všetko tu má svoje miesto a čas a nikto sa nikam neponáhľa. Omnoho rušnejšie je Durbar Square v Kátmandú. Početné, prevažne hinduistické drevené chrámy s nádhernými, priam filigránskymi drevorezbami sa vďaka reštaurátorským prácam postupne opäť skvejú v plnej kráse. Je tu i chrám jedinej žijúcej bohyne sveta – Kumari Déví. Asi 4-ročné

prejdete okolo veľkej budovy Bank Boston, ktorá musela odolávať rozvášneným „porteňos“ v roku 2002 počas veľkej finančnej krízy, keď zo dňa na deň kurz argentínskeho pesa príšerne klesol a ľudia zostali na mizine. Doteraz sú steny popísané nadávkami a žiadosťami o prepustenie priateľov, ktorí boli štátnou mocou uväznení kvôli výtržnostiam. Na trhu so starožitnosťami v starej časti mesta v San Telmo dostanete pod holým nebom snáď úplne všetko. Od skutočných starožitností a starinárskych predmetov po „ošúchané“, starožitne sa tváriace cennosti a čokoľvek vytiahnuté z babkinej skrine. Staré mince, porcelán, starožitné klopadlá, manžetové gombíky, strieborné súpravy príborov, hodiny, výrobky z kože, zvony, nádherne vyrezávané vešiaky, kožené biče a okrasné ostrohy, ktoré používajú miestni kovboji – gaučovia, typické poháre na čaj Maté – od vydlabaných tekvíc cez drevené, až po nádherné strieborné s bohatým zdobením...

dievčatko, vytrhnuté z rodinného prostredia, má tú „česť“ vyrastať v zlatej klietke paláca, aby sa párkrát počas svojho panovania nechalo ukázať klaňajúcim sa davom. A keď po dosiahnutí dospelosti jej čas skončí, ostane, chúďa, na ocot. Veď ktorý smrteľník by sa odvážil oženiť s bohyňou? Nemožno opomenúť Bodnath – jednu z najväčších stúp sveta. V jej okolí vyrástli kláštory tibetských mníchov, ktorí sa po čínskej okupácii svojej vlasti uchýlili do nepálskeho exilu. Skupinky veriacich s roztočenými modlitebnými mlynčekmi v rukách obchádzajú stúpu v smere hodinových ručičiek za neutíchajúcich tónov mantry „Om, mani padme hum“, ktoré vietor odnáša do neba, rovnako ako modlitby z tisícok povievajúcich pestrofarebných vlajočiek. Chrám Svajambunath predstavuje jedinečnú ukážku nepálskej, tibetskej i indickej náboženskej architektúry, sústredenej v jednom komplexe. Bez akejkoľvek bázne tu poskakujú desiatky opičiek, ktoré v chvíľke nepozornosti dokážu hocičo odniesť. Vďaka ním získal Svajambunath svoje druhé meno – Opičí chrám. No a napokon treba spomenúť štvrť Thamel – „chrám“ malých zelených papierikov. Thamel je nákupným rajom a bez nákupov by Káthmandú nebolo Káthmandú. Do Káthmandú sa chodí s plnou peňaženkou a prázdnym batohom a z neho presne naopak.

16.11.2006 13:15:49

MESTÁ 19 Make pizza, no war!

KODAŇ žasné mesto, najrušnejšia a najväčšia metropola Škandinávie. Absolútne centrum, Radničné námestie, je tak čisté, že to nedokážem ani opísať. Pravidelne ho umývajú teplou vodou a mydlom... Z tohto bodu sa dostanete kamkoľvek. Všade to máte približne rovnako ďaleko. Najbližšie však do Tivoli parku. V minulosti šlo naozaj skôr o park. Dominovala zeleň, reštaurácie a kaviarne. Dnes dominujú kolotoče. Od výmyslu sveta. Skôr ako do Kodane ma to ťahá vždy opačným smerom. Na Stroget, najdlhšiu pešiu zónu na svete. Množstvo uličiek spolu meria až 6 kilometrov. Azda najväčšou atrakciou celého Strogetu je časť Nyhavn, prístav a pešia zóna zároveň. V týchto častiach mesta nájdete množstvo múzeí. Spomeniem len tie naj:

múzeum voskových figurín, Guinnessovo múzeum, múzeum erotiky, Carlsberg múzeum a podobne. Dánsko je mestom piva. Carlsberg múzeum nie je hocijaké múzeum. Prvou a pre našinca podstatnou informáciou je, že sa tam nič neplatí. Pri vstupe dostanete dva kupóny na pivo a prehliadka sa môže začať. Vystavené sú etikety, fľašky, sudy. Na obrazovkách idú

dookola reklamy a predstavuje sa aj časť z technológie spracovania sladu a chmeľu. Celé sa to končí v bare. Tam sa stačí preukázať kupónmi a dostanete grátis pivko. Za bránou pivovaru vás vyjde jedno pivo približne na 250 korún...

Súčasťou Kodane je štát hippies, Christiania. Začiatkom sedemdesiatych rokov dala vláda k dispozícii schátranú mestskú štvrť prívržencom tohto hnutia s tým, že domy opravia a budú sa starať o ich údržbu. Tí si však dali podmienku: legalizáciu mäkkých drog na svojom území. Tak nejako vznikla Christiania. A aká je dnes? Má dve tváre. Pôvodní, ale i neskorší obyvatelia, prívrženci hippies, dali domy naozaj do poriadku. Starajú sa o bezchybný chod „štátu“, venujú sa alternatívnemu poľnohospodárstvu a všetko vyrábajú z recyklovaných materiálov. To, že si každý z nich občas zapáli trávu, nikomu neprekáža. Najmä v lete však prichádza do Christianie veľa akože hippies, a tí robia zlé meno všetkým ostatným. Myslia si, že keď je dovolená marihuana a hašiš, môžu si robiť, čo chcú. Preto sa tento rok rozbehla tvrdá kampaň Stop the hard drogs a snaha vyčistiť mesto od týchto povaľačov. V samotnej Christianii funguje viacero zaujímavých zákonov. Jedným z nich je zákaz fotografovať. Je to naozaj škoda, lebo mnohé domy sú nádherne pomaľované grafitmi. A našiel som tam aj zaujímavú pizzeriu. Volá sa: „Make pizza, not war!“

Posvätné schody do Gangy

VARANÁSÍ ndia - magické slovo, pri ktorom každý cestovateľ musí spozornieť. A v nej leží Varanásí, mesto boha Šivu, ktoré je nielen najposvätnejším mestom hinduistov na celom svete, ale aj jedným z najsvätejších miest celej Indie. A to je čo povedať, pretože v Indii sa teší úcte okolo tristo miliónov bohov a bôžikov. Hinduistickí pútnici prichádzajú vykúpať sa vo vodách posvätnej rieky Gangy s vierou, že tento rituál ich zbaví všetkých hriechov. Varanásí je najznámejšie svojimi mestskými ghátmi. Je to vlastne dlhý pás schodov vedúcich do Gangy. Ghátov je asi sto a dá sa povedať, že sa na nich odohráva život mesta. Sú gháty, na ktorých sa kupuje chlieb, sú také, na ktorých sa

cvičí jóga a sú aj džínistické gháty. Sú gháty, ktorých majitelia sú rôzni maharadžovia, ale najznámejšími zo všetkých ghátov sú spaľovacie gháty. Hlavný spaľovací, alebo ak chcete kremačný ghát je ghát Manikarnika. Je najstarší a najposvätnejší a je to najlepšie miesto, kde môže byť hinduista spálený. Ranná plavba po Gange pri východe slnka, pohľad na kúpajúcich sa hindov, večerný rituál „zatvárania rieky“ - to všetko boli

Dvojstrana bola pripravená v spolupráci s CK Victory Travel, www.victorytravel.sk.

nb61.indd 19

pre mňa tak mimoriadne zážitky, aké som skutočne nečakal. India je útok na všetky zmysly. Najposvätnejšie miesto hinduistov sveta, rieka Ganga, ich ešte znásobí. A vy viete, že sa do Indie musíte vrátiť... TEXT A FOTO: PETER KOUTNÝ

16.11.2006 13:15:55

Moskva? Brusel?

Let’s ﬂy together Bratislava – Moskva

Spiatočná letenka už od 9.889,– SKK / 299,– USD

Bratislava – Brusel

Spiatočná letenka už od 3.899,– SKK / 99,– EUR Bližšie informácie a ON LINE Booking nájdete na www.slovakairlines.sk, tel. čísle 02/48 70 48 70, na našich predajných miestach alebo vo Vašej cestovnej agentúre. Slovenské aerolínie, akciová spoločnosť | Partner Austrian Airlines Group Ceny sú bez letiskových poplatkov a poplatkov za vystavenie letenky. Platia pre spiatočné lety.

nb61.indd 20

16.11.2006 13:16:06

POULIČNÉ BLUES 21 JULO

Drogy – to je moje ! Doménou Maťa bol Dóm sv. Martina. Tu každý deň stál, kľačal, chodil – to podľa situácie. Čakal na skupiny zahraničných turistov, aby z nich vyžmýkal nejaký ten peniaz.. Bitte, eine euro, one euro, please, děkuji uctivě, köszönöm, danke, danke, danke! Keď ho tak človek počúval – hotový polyglot. A spevák a tanečník. Raz som ho videl, ako pred skupinou Japoncov tancoval akýsi pochybný, taký maťovský odzemok a spieval trávnice. Potom so špinavou šiltovkou v ruke chodil medzi Japoncami s pokrikom „navaľ prachy“ a po očku sledoval, či tí šikmookí skutočne tie prachy „valia“. Ale Japonci sa len distingvovane usmievali a iba sem-tam v Maťovej čiapke cinkli nejaké centíky. Nepáčilo sa mu to a Japoncom nadával do skúpych ryžožrútov. Tí sa len ukláňali a s úsmevom odchádzali. Keď som ho naposledy videl, odušu pršalo. Točivý vietor bil kvapkami dažďa ľudí raz do tváre, raz do chrbta. Tu ani dáždnik veľmi nepomáhal, ba naviac, keď ste nedávali pozor, hneď ste ho mali vyvrátený. Každý s hlavou stiahnutou medzi ramenami, zohnutý a hlavne premočený až na kosť ponáhľal sa, aby čím skôr bol pod strechou. Len Maťo stál. Stál rovno ako svieca, s čiapkou v ruke. Dolu tvárou mu cícerkom stekala voda a zmývala možno mesačnú špinu. Lebo Maťo považoval mydlo za prepych a umývanie za zbytočnú stratu času. Prosím, prosím, prosím, žobronil. Iba občas s prosíkaním prestal, to vtedy, keď z vrecka vyťahoval akýmsi svinstvom nasiaknutú handru a vdychoval z nej výpary. Vraj toluén, či čo. Maťo bol totiž feťák. Neviem, čo všetko okrem toho vdychovania bral, ale bez toho už jednoducho nemohol byť. Všetky vyžobrané, vytancované a vyspievané peniaze vrážal do drog. „Bez toho zdochnem,“ povedal mi, keď som ho raz nahováral na liečenie. „A s tým, myslíš, že nie?“ oponoval som mu. Potom sa Maťo kamsi stratil. Keď som ho dlhšie nevidel, začal som veriť, že ma s tým liečením nakoniec poslúchol, i keď som o tom pochyboval. Včera som stretol Ďura. Je z východu, z toho istého mesta ako Maťo. „Dedo, a pamätáte sa na Maťa?“ spýtal sa ma. „No pravdaže,“ odpovedal som mu. „Čo je s ním?“ „Zomrel,“ lakonicky prehlásil Ďuro. Pokrčil ramenami a odišiel. Nuž tak. Mimochodom – Maťo mal neuveriteľných dvadsaťjeden rokov... JULO, ŽUPNÉ NÁMESTIE BRATISLAVA

nb61.indd 21

ZAPOJTE SA!

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší? Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Najviac vás oslovil Unavený Július, poslali ste mu 15 hlasov. Hneď za ním skončila úprimná Ondrova výpoveď Deň zvláštneho predajcu zo zeme Oz s 9 hlasmi. Jozef a jeho báseň Modrý dom dostali 7 a Petrov Hľadaný 4 hlasy.

PETER

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Navždy mladí Sneh sa nám roztopí, príde naša spása, zaľúbení dajú sa dokopy, bude to pravá krása. Všetko ešte viac ožije, „zlo vsiakne do zeme“. Nikto v nás lásku nezabije, my si pravdu povieme.

JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

František

My oživíme prírodu, prebudia sa starí aj mladí, zažijeme novú príhodu, povolia aj najtuhšie ľady. Navždy mladí, verní, nechceme vidieť svet čierny. PETER, POPRAD

PETER 2

bene sa o mňa veľmi dobre staral. Vzal ma k lekárovi, kde ma zaštepili, pozreli mi zúbky a dali mi aj čip, aby som sa nestratil. Boli tam veci, ktoré som nikdy predtým nevidel. Ujo lekár mal na stole opasok, ktorý sa začal plaziť a syčať. Začal som štekať, ale ujo Nota bene povedal, že to je had Bubo a bude lepšie, ak pôjdeme domov. Ráno sme išli do školy pre psíkov. Boli v nej preliezačky, prekážky a ujovia s takými čudnými rukávmi, ale povedali nám, že na školu mám ešte čas. Jedného dňa ujovi Nota bene ktosi telefonoval, pozeral na mňa smutne. Nato sme nastúpili do autobusu a na moju veľkú radosť sme boli u môjho gazdu, kde ma čakali súrodenci a mama, ktorá sa vrátila zdravá z nemocnice. Bol som veľmi šťastný. Opäť som sa naháňal po dvore so svojimi bračekmi, mamou a sestričkami a rozprávali sme si všetko, čo sme zažili. Úžasné je to, že sme opäť spolu celá rodinka! Tento príspevok venujem láskavým darcom učebníc angličtiny. PETER, TESCO PETRŽALKA, BRATISLAVA

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Príbeh o šteniatku Volám sa Clio a mám dva mesiace, teda som malé šteniatko a ešte mám dvoch bratov a dve sestry. Som malý psík, ale keď vyrastiem, bude zo mňa veľký krásavec, pretože môj otec je rotvajler a mama nemecká doga. Môj gazda je veľmi dobrý a má nás rád. Opravuje autá a keďže som najradšej ležal pod autom, dal mi meno Clio. Bolo nám fajn, ale mama ochorela a musela ísť do nemocnice pre psíkov. Môj gazda rozmýšľal, čo s nami. Či nás dá do útulku alebo inam, pokiaľ mama nevyzdravie. Jedného dňa išiel so mnou do Tesca a spýtal sa uja, ktorý predáva Nota bene, či by sa o mňa nepostaral, kým sa nám neuzdraví mama. Ujo Nota bene si ma vzal na ubytovňu, kde bývali bezdomovci. Pripravil pre mňa kôš na prádlo, v ktorom sa perfektne spalo. Mal rád psíkov a vždy vedel, čo potrebujem. Kúpil mi umelú kosť, aby som sa mal s čím hrať, lebo každý psík má mať svoju hračku, aby netrhal záclony, nehrýzol topánky a tak. Ujo Nota

Nedávno ma moja expriateľka poprosila, či s ňou nemôžem skočiť na „gyndu“, pretože má nejaký problém tam dolu. Sadli sme si do čakárne a ja som začal opatrne sledovať skúmavé pohľady žien okolo nás. „Na čo, do riti, čumia, to v živote nevideli chlapa, alebo čo?“ Asi po hodine čakania sa otvorili dvere na ordinácii a mne od úžasu na minútu prestalo biť srdce. Mladá čiernovláska v latexovom oblečení vyslovila meno mojej expriateľky, ktorá sa bez slova zodvihla a vošla dnu. Dvere sa stihli zatvoriť skôr, ako som sa prebral znova k životu, a tak mi nezostalo nič iné, len si znova sadnúť a sledovať tlupu ženských, ktoré na mňa ešte stále zazerali ako na prízrak. Oči mi behali po obrázkoch zavesených na stene a zastavili sa na malej tabuľke na dverách. František Poštevák... „Ty kokso, to je čo za meno?“ pýtam sa sám seba a srdce mi tento raz zastalo na dve minúty. Človek s takým menom, no to asi nebude žiadna sranda. O chvíľu sa dvere zase otvorili a moja expriateľka vyšla von akási bledá. „Tak ako?“ spýtal som sa, ale ona si sadla vedľa mňa a nepovedala ani pol slova. „Je to chlípne prasa, už sem nikdy nepôjdem. Najprv ma chytal za prdel, potom mi povylizoval všetku špinu na prstoch, nakoniec mi povedal, že mám ploché nohy a mám s tým niečo robiť.“ Chvíľu sme na seba pozerali a potom som na tabuľku s menom doktora dopísal, že je debil. Ešte šťastie, že nemám také problémy ako ženy a nemusím navštevovať takéto debilné zariadenia. JOZEF, GORKÉHO ULICA – PASÁŽ, BRATISLAVA

16.11.2006 13:16:16

22 REPORTÁŽ

Okamih pred odpálením bomby

Ich záľubou je riziko

Mínohľadači K

eď muži priložili svoje mínohľadačky nízko nad zem v lesoch Železnej studienky pri Bratislave, ozývalo sa v jednom kuse pípanie. Ucho mínohľadača je vycvičené na tieto zvuky. Signalizujú míny, nevybuchnuté delostrelecké náboje, bomby... V tejto lokalite, ktorú cez víkendy navštívia tisíce detí, je aj vyše polstoročie po II. svetovej vojne nevybuchnutej munície viac ako húb po výdatnom daždi... S mínohľadačmi som sa stretol pri Červenom moste. Za mostom smerom na Železnú studienku je zákaz vjazdu autami. Pre mínohľadačov však podobné zákazy neplatia. „Je to taká oddychová zóna, autá by rušili idylku pre výletujúcich Bratislavčanov“,

nb61.indd 22

hovorí dobrovoľný mínohľadač Štefan Meszároš. Nevedno, či to myslí vážne, alebo ironicky. Fakt však je, že autá na asfaltových cestách bratislavskému magistrátu prekážajú, tony nebezpečnej munície, ktoré tikajú pod nohami tisícok návštevníkov, už menej. Všade sú vybudované oddychové zóny s lavičkami, s ohniskami, v lesnom tichu zurčí voda a v korunách stromov spievajú vtáky. A na každom kroku granát alebo bomba...

Sud s pušným prachom

Mínohľadačka takmer na každom kroku pípala. Obaja muži, Štefan Meszároš aj Rudolf Hornáček, majú svoje vlastné prístroje. Svoje peniaze by mohli investovať aj inak. Keď sa ich pýtam, prečo riskujú vlastné životy, iba sa usmejú. Nikto nevie, koľko nevybuchnutej munície sa nachádza v tomto lese, mnohí o nebezpečí vôbec netušia. Ako chlapci, ktorí prikladali do ohňa delostrelecký granát, ktorý by ľahko rozmetal poschodový dom. Na poslednú chvíľu si granát v ohni všimol dospelý. Okamžite privolal políciu a hasičov. Tí z diaľky schladili bombu prúdom vody. Našťastie sa nezohriala na tristo stupňov, kedy by tritol v železnej košieľke explodoval. Aj Rudo Hornáček

16.11.2006 13:16:16

REPORTÁŽ 23 má podobné skúseností. Na Všivavci pri Smoleniciach videl, ako chceli deti zneškodniť bombu. Niekoľkokrát ju zhodili do jamy, keď neexplodovala, chceli ju ohrievať v ohni. Boli zvedavé... Tieto bomby síce nemajú zapaľovače, ale sú schopné vybuchnúť. Štefan Meszáros je zdravotník a v minulosti sa veľakrát stretol s tým, čo dokáže mína alebo delostrelecký granát pri neodbornej manipulácii urobiť. Ako štrnásťročný dokonca na brannej výchove zakopol o funkčný mínometný granát. Od tých čias vie, že v lesoch pri Bratislave sú doslova sklady nevybuchnutej munície. Doteraz našiel 710 kusov „krtkov v železných košeliach“ - osemdesiatdvojok, mimoriadne nebezpečných stopäťdesiatdvojok, ručných granátov. Ruských, nemeckých, československých i maďarských. „Najskôr som manželke klamal, nechcel som, aby sa o mňa bála, až postupne som vychádzal s pravdou von,“ hovorí. Jeho parťák Rudo s úsmevom dodáva: „Mám vám povedať, čo hovorí žena mne? Ani to nechcite vedieť.“ Na svojom konte má vyše sto zneškodnených nebezpečných vecičiek. Niekoľko bômb odstránil v lese pri Smoleniciach a okolí. Pred rokmi

Niektoré bomby sú iba pár centimetrov pod povrchom zeme.

nb61.indd 23

v karpatských lesoch pyrotechnici odstránili z bômb detonátory a muníciu nechali ležať v lese. Dodnes zostala funkčná. Náplne čas ani voda nikdy nerozložia. Sú skoro večné. Dvojica mužov sa dala dokopy pred tromi rokmi. Keď sa pýtam či je vo dvojici istejšie, mínohľadači sa pobavene usmejú. „Nebláznite,“ hovorí Štefan. „Ak munícia vybuchne, nezabije jedného, ale dvoch.“

Preboha, neskúšajte to! Medzitým mínohľadači pomaly kráčajú do mierneho svahu. Detektory v jednom kuse pípajú. Raz tenko, inokedy hrubo... Prešlo sotva dvadsať minút a už stihli nájsť niekoľko granátov, nevybuchnutých delostreleckých nábojov a mínometných striel. Je zaujímavé sledovať, ako sa správajú. Skláňajú sa k nálezu, opatrne začierajú prstami do kyprej pôdy, oslobodzujú železných krtkov od nánosov hliny a opatrne vyberú zo zeme. Ich pohyby sú skoro matematicky presné. Každý neopatrný zásah môže mať za následok tragédiu. „Chvalabohu,“ hlesne chvíľkami jeden alebo druhý, keď zo zeme vyberú iba črepinu z vybuchnutej munície. Niektoré majú aj

trojcentimetrovú hrúbku. Celkom dobre si viem predstaviť, čo by urobili s ľudskými údmi. Aj preto muži neodporúčajú nikomu hrabať sa v zemi. „Na to nech každý zabudne,“ vystríha Štefan. „Nikdy sa totiž nevie, čo máte pred sebou, vždy treba zavolať pyrotechnika.“ Rudo tak raz takmer vybral poistku na ručnom granáte. Myslel si, že ide o nábojnicu. Mínohľadač by mal vedieť okamžite, čo má pred sebou podľa tvaru nálezu, mal by vedieť, kde je zápalka, kde teda môže siahnuť... „Toto bude horšie,“ hovorí Rudolf a rukami odhŕňa lístie a zem. Asi desať centimetrov hlboko je ukrytá stopäťdesiatdvojka - náboj z húfnice. Rudo opatrne odhŕňa hlinu. Už vie, ako je bomba otočená, kde by mohla byť rozbuška. „Ak by buchla, dokáže zhodiť budovu,“ hovorí. Opatrne odhrabáva. Bomba je asi sedemdesiat centimetrov dlhá a váži dobrých päťdesiat kilogramov. Bude treba zavolať pyrotechnika. Muži na chvíľu prestanú hľadať a medzi stromami lovia signál. Konečne. Na druhej strane sa ozve ich dobrý priateľ - pyrotechník. O chvíľu sa vyberie na staručkom ruskom tereňáku do hôr za nimi. Stopäťdesiatdvojku zlikvidujú v lese.

Pyrotechnik neuteká „Ste v redakcii poistený pre mimoriadne udalosti?“ pýta sa krajský pyrotechnik Schnajder. Je športovo oblečený a rezko kráča k hrebienku, kde čaká na likvidáciu nález. Tento muž má za túto mimoriadne nebezpečnú robotu príplatky. Keď hovorí o ich výške, skoro sa mi chce plakať. Možno sa ráta s tým, že nesmie urobiť chybu. Vlastne môže, ale iba jednu. Najskôr treba vykopať jamu, potom do jamy uložiť bombu a navŕšiť na ňu vrstvu zeminy. Táto robota trvá asi polhodinu. Medzitým pyrotechnik rozpráva, ako odpaľoval inú bombu a zhasla zápalná šnúra. V úkryte čakal niekoľko minút. Keď bomba akosi nechcela vybuchnúť, musel vyliezť a zistiť, prečo nevybuchla podľa plánu. To sú okamihy, kedy sa pyrotechnikovi premietne za sekundu celý život. Ale inak sa rozprávame o hríboch, spôsobe ich konzervovania a divine na čučoriedkach... Všetko je konečne pripravené, prístupové cesty medzitým zatarasili privolaní policajti. Už iba podpáliť zápalnú šnúru a skryť sa. Keď šnúra zasyčala, začal som pomedzi stromy utekať. Pyrotechnik za mnou rozvážne meral kroky. Zápalná šnúra horela stodvadsať sekúnd. Potom zahučal tlmený výbuch. Hora hliny vyletela desiatky metrov do vzduchu, pofŕkala stromy a postŕhala z nich konáre a lístie. V povetrí svišťali črepiny. „Pyrotechnik nikdy neuteká,“ hovorí mi Schnajder, keď sme vyšli z úkrytu. „Ak by pri behu spadol, mohol by sa zraniť a viac nepohnúť.“ Svätá pravda. TEXT A FOTO: JOŽO T. SCHŐN

16.11.2006 13:16:25

24 PRÍBEH

ALS je naozaj nevyliečiteľná pliaga

V„Už cudzej koži

nevládzem, už nechcem,“ plačlivo povie nehybná Marika a „zacuká“ na dcéru, aby jej utrela slzy...

Oceľová konštrukcia pyramídy (na prílev energie) nad vysokou polohovateľnou posteľou. Modernou, nie tou erárnou nemocničnou. Na tejto si stisnutím gombíka nadvihneš hlavu a rovnako si dokážeš naštelovať aj polohu nôh. Na visutom ramene pod plafónom primontovaná telka – ty z postele len obsluhuješ ovládač a môžeš striedať programy jedna radosť. Na prvý pohľad relatívna „idylka“. Lenže aj na tie gombíky z postele ona potrebuje pomoc. Pri pani Marike človek akosi automaticky privrie oči, aby nevidel, čo musí vidieť. To neskutočné trápenie.

nb61.indd 24

Dvaja zo stotisíc

Marika Skácelová. „Ak dožije, v septembri oslávi päťdesiatšesť,“ racionálne povie Marikin manžel Cyril. „Rozumie vám všetko, myseľ jej funguje lepšie ako nám, verte mi. Ale na debatu musia byť dvaja. A Marika? Dcéra jej lepšie odčíta z pier, v tomto som ja o stupeň horší,“ vysvetľuje radšej hneď na začiatku Cyril a predstavuje nás svojej manželke. Unavený pohľad, ubolený výraz tváre a pomaly sa otvárajúce ústa. „Dobrý deň, vitajte,“ ani nie pošepky usádza nás k svojej posteli Marika. Potom o niečo hlasnejšie „zacuká“ (naučený signál) pomedzi pery a svojmu manželovi pohľadom ukáže na nemohúce ruky. Žiada sa jej otočiť ich. Nech sú pre zmenu obrátené dlaňou k posteli. Telo jej síce patrí, ale neovláda ho. Nejde to. Marika má v zdravotných fascikloch desivú diagnózu. ALS. Amyotrofická laterálna skleróza je

progresívne neurodegeneratívne ochorenie, ktoré poškodzuje nervové bunky v mozgu a mieche. Motoneuróny vedú z mozgu do miechy a z miechy do svalov. Choroba progreduje veľmi rýchlo, v neskorších štádiách sú už postihnuté všetky pohyby svalov a pacient je úplne paralyzovaný. Psychické funkcie však v drvivej väčšine ostávajú neporušené. Skrátka, telo nefunguje, ale myseľ áno. Žiaľ. ALS je nevyliečiteľná. Človek doslova odchádza pred očami a nikto mu nevie pomôcť. Dvaja zo stotisíc dostanú ALS. Marika je jedna z tých dvoch...

Začalo rameno Do päťdesiatky bolo všetko ako má byť. Mala prácu, rodinu, tešila sa z vnučky a vnuka. Nijaký luxus, ale nádherná všednosť. „Začalo to ramenom. Pobolievalo. Aj som jej hovoril, že to má z roboty. Pracovala v mraziarňach, ťažkých ľadových

16.11.2006 13:16:34

POZVÁNKA 25 Marika pohne len hlavou, na všetko ostatné má svojho Cyrila.

balíkov sa nanosila dosť,“ spomína Cyril. Nastúpili rehabilitácie a keď k zlepšeniu nedošlo, Marika zmenila prácu. Kancelárska robota je predsa len o niečo ľahšia. Po lekároch však chodila stále, necítila sa vo svojej koži. Keď sa raz vrátila z Kramárov s papierom o diagnóze, nikto z rodiny nechápal. ALS. „Videl som, že je stále menej obratná. Bolo to okaté. Všetko vždy totiž zvládala rýchlosťou blesku. Ale ALS? V živote som predtým o takej pliage nepočul. Najhoršie bolo čítať si o chorobe a pritom sa pozerať na svoju ženu. Zžiť sa s myšlienkou, že o chvíľu sa naštudované riadky naplnia. Diagnózu jej stanovili ešte v čase, keď bola mobilná, nevedel som si preto ani predstaviť, že pre túto ženu bude časom nemožné stisnúť aj ten obyčajný gombík na televíznom ovládači. Strašné,“ otvorene hovorí Cyril.

Len šepot Domácnosť Skácelovcov sa do bodky zmenila. Všetko sa prispôsobilo chorobe, vytvoreniu podmienok, aby milovaná Marika neostala odrezaná od sveta. V pôvodnej obývačke dominuje polohovateľná posteľ, vedľa nej váľanda pre manžela. Ktorý nestojí ani o slovko obdivu. Tak ako musel prijať fakt, že z jeho ohybnej polovičky sa stal väzeň vo vlastnom tele, pred tromi rokmi sa musel nielen on zmieriť s ďalšou prekážkou. Jednou z posledných fáz ALS je ochabnutie aj svalu dýchania, Marika

je preto napojená na dýchací prístroj. Zavedená kanyla ju pripravila aj o to posledné, schopnosť bezprostredne komunikovať. Bezbranná žena kýva hlavou, vraj to až tak nebolí, hoci ide vždy o zásah do živého tela. „Zvykla som si,“ odčítame z pier, rovnako ako jej následnú otázku: „Dá sa to liečiť?“ Nedá, neexistuje liek, operácia, nič, čo by „nakoplo“ motoneuróny. Marika to dávno dobre vie, napriek tomu sa jej vždy pustí slza z oka. Smutne otočí hlavu na druhý bok a nebyť návštevy, rozplače sa naplno a bez zábran. Takto len zacuká na dcéru Ľubku a požiada, nech je poutiera uslzenú tvár. A pridrží vreckovku pri nose.

Plač zo spomienok Tento mesiac nie je dobrý, záchranka bola u Skácelovcov viackrát. Raz bola nutná aj krátka hospitalizácia. „Som však radšej, keď ju mám doma. Nechcem, aby bola bez nás,“ úprimne sa vyznáva Cyril, ktorý v roku dvetisíc zavrel svoju obuvnícku dielňu, aby doopatroval vlastnú matku. „Zomrela v dvetisíctreťom a ,prestúpil‘ som na opatrovanie manželky. Taký je život, čo narobíte?“ Nesťažuje sa nič, iba pri matematickom výpočte sa opatrne chytá za hlavu. Skúsme rátať. K vlastnému dôchodku 6 151 korún, dostáva opatrovateľský príspevok vo výške 2 925 korún. K tomu zhruba osemtisícový dôchodok manželky a „skončili sme“. Zoberie do rúk zošit a ukazuje čísla: Februárové výdavky na lieky robili takmer štyritisíc, v marci dvetisícštyristo, v apríli dvetisícdvesto...“

FILMOVÝ FESTIVAL ŠTYRI ŽIVLY – HORE A DOLU Banská Štiavnica 10. – 13. august 2006 ŠTVRTOK 10. 8. 2006 KINO AKADEMIK 12:00 Kanály (r. Andrzej Wajda, Poľsko, 1957) 14:00 prekvapenie z archívu 17:00 prekvapenie z archívu AMFITEÁTER 21:00 Vynález skazy (r. Karel Zeman, ČR, 1958) KAVIAREŇ LIBRESSO 18:00 Slnko Fest PIATOK 11. 8. 2006 KINO AKADEMIK 10:00 Slzy padali (r. Georgij Danelija, Rusko, 1982) 12:00 Krysař (r. Jiří Bárta, ČR, 1985, 53 min.) 15:00 Chamtivosť (r. Eric von Stroheim, USA, 1924, 106 min.) + Julo Fujak a Ján Boleslav Kladivo 18:00 More, ktoré myslí (r. Gert de Graaf, Holandsko, 2000, 100 min., originálna verzia s anglickými titulkami) KAVIAREŇ ART CAFÉ 16:00 – 20:00 bloky filmov Best of Áčko 2006 a filmov študentov FTF VŠMU KAVIAREŇ LIBRESSO 19:00 premietanie 16-mm filmov AMFITEÁTER 21:00 prekvapenie z archívu ČAJOVŇA KLOPAČKA 23:00 Roots Sounds Reggae Party (selektor Skabaret) SOBOTA 12. 8. 2006 KINO AKADEMIK 10:00 Červená kalina (r. Vasilij Šukšin, Rusko, 1973) 12:30 Ryšavá veverička (r. Julio Medem, Španielsko, 1993, 114 min., originálna verzia s anglickými titulkami) 15:30 Ga, Ga – Sláva hrdinom (r. Piotr Szulkin, Poľsko, 1985, 80 min.) KAVIAREŇ ART CAFÉ 17:00 – 19:00 bloky filmov Azyl: Baskická kinematografia, Azyl: Reklama na život + film Natočme ten západ slnka BANSKÉ MÚZEUM V PRÍRODE 17:00 – 19:00 Do bane (pre obmedzený počet vopred nahlásených účastníkov) AMFITEÁTER 21:00 Delikatesy (r. Jean-Pierre Jeunet, Francúzsko, 1991, 99 min.) ČAJOVŇA KLOPAČKA 23:00 No počkaj, party! (DJ Tĺk a DJ Pajác) NEDEĽA 13. 8. 2006

Ani horibilné denné dávky liekov nedávajú nádej na zlepšenie.

KINO AKADEMIK 11:00 Ikarie XB1 (r. Jindřich Polák, ČR, 1963) 13:00 Malá Viera (r. Vasilij Pičul, Rusko, 1988) 16:00 Strach a chvenie (r. Alain Corneau, Francúzsko/Japonsko, 2003, 107 min.) KAVIAREŇ LIBRESSO 19:00 premietanie 16-mm filmov AMFITEÁTER 21:00 Svet zajtrajška (r. Kerry Conran, USA/Veľká Británia, 2004, 106 min.) Zmena programu vyhradená!

nb61.indd 25

16.11.2006 13:16:47

26 PRÍBEH Skácelovci sa vzdali milovanej chalupy v kopcoch pri Detve, predali ju, aby bolo na auto, do ktorého sa zmestí aj invalidný vozík. „Tam sme dovolenkovávali, zbierali hríby, vždy sme odtiaľ prišli nabití energiou,“ rozjasnia sa oči domácemu pánovi a vyťahuje jednu fotku za druhou. Pridrží ich aj pred Marikinými očami, ktorá len ťažko schováva ťažobu zo spomienok. „Bolo to krásne,“ zašepce a keď uvidí čiernobielu fotku, na ktorej v rukách čičíka svoju prvorodenú vnučku Nikolku, radšej rýchlo otočí hlavu. Spomienky tak bolia! Všetko je iné...

Sladké pusy Vzápätí sa k nám otočí a krútiac hlavou v prúde sĺz zaševelí: „Už ma to nebaví, už nevládzem, už nechcem.“ Hriešne myšlienky o odpojení z dýchacieho prístroja rozvedie za ňu jej milovaný Cyril. „Na to ani pomyslieť, preboha! Aj keď viem, že jej život je jedno veľké nespravodlivé trápenie. Je to ako umieranie zaživa. Naša starostlivosť nie je o nádeji na zlepšenie stavu, je skôr o spomalení jeho zhoršovania.“ „Páli ju celé telo. Teraz je na tom zle, ruky sú horúce, ale teplotu nemá. Jesť

Občianske združenie Medzi nami je združením, ktoré sa aj vďaka uverejneniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o konkrétnych ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, kto chce svojím finančným darom pomôcť Skácelovcom. Rodine, ktorá sa musela naučiť žiť s nevyliečiteľnou diagnózou. Choroba ich však donútila vyčerpať všetky vlastné finančné zásoby. Na polohovaciu posteľ si zobrali úver... Možno sa podarí odbremeniť ich od neho. Číslo účtu, kam môžete posielať váš príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Marika. Telefonický kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507. Ďakujeme jej relatívne chutí, mixovanú stravu ešte prehltne, veľké porcie však nečakajte. Darmo, keď sa nehýbeš, nedostaneš veľa do seba,“ povie dcéra Ľuba, ktorá so svojou rodinou žije v spoločnej domácnosti s rodičmi. Práve sa vrátila z práce. Ako prvé, ešte s taškou v rukách, mieri

k posteli, pobozká mamu, nastrčí líce k mamkiným ústam a aj ona dostane sladkú pusu. Zvláštne, ako v tom tracheotomickom tichu hlasno zaznie obyčajne cmuknutie. Rituál sa o chvíľu zopakuje, keď sa zo školy vráti Ľubkin syn, trinásťročný Martin. „Ahoj, babi!“ Marika trpí a nechce tým otravovať okolie. S nefalšovanou láskou v očiach ďakuje za vynikajúcu starostlivosť svojej rodine, hlavne Cyrilovi. „Vyskúšali sme všetko. Platili sme si jediný dostupný liek na spomalenie progresie. Poisťovňa ho neprepláca, jedno balenie stálo sedemnásťtisíc. Dovolili sme si päť dávok. Nie je mi ľúto peňazí, len toho, že lieky nezabrali. Potom sme mali éru liečiteľov – človek, aj keď neverí, skúša. Vzdali sme aj to. Zbytočne vyhodené peniaze. Pochopili sme, že ALS je naozaj nevyliečiteľná pliaga. Zo svalov funguje len žalúdok a srdce. Preto to dlhé trápenie. Aj taký je život,“ realisticky skonštatuje Cyril Skácel. LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR +7DNÍ

Pravidelné polohovanie a ešte pravidelnejšie cvičenia.

nb61.indd 26

16.11.2006 13:16:54

RECENZIE 27 HUDBA

DIVADL O

F. M. Dostojevskij: Cudzia žena a muž pod posteľou Dramatizácia: Peter Pavlac, Vladimír Strnisko Réžia: Vladimír Strnisko Dramaturgia: Peter Pavlac Scéna a kostýmy: Peter Čanecký Hudba: Juraj Dobrakov Hrajú: Robert Roth, Tomáš Maštalír, Monika Hilmerová, Andrea Kiraľová (posl. VŠMU), Emil Horváth, Ján Koleník, Vladimír Kobielsky, František Kovár, Viera Topinková, Rebeka Poláková (posl. VŠMU) a Kristína Tóthová (posl. VŠMU). Uvádza: DPOH Bratislava Hra o podvádzaných mužoch, príťažlivých, neodolateľných, koketných ženách. Sabrin (Robert Roth) alebo „smiešny človek“ (ako sa sám niekoľkokrát nazýva) je nesmierne oddaný svojej manželke Glafire (Monika Hilmerová). Glafira je koketná a podvádza Sabrina takmer na každom kroku, no on chce byť presvedčený o jej nevine. Postavy sa zamotávajú do komických situácií. Sabrin v snahe nájsť svoju ženu vojde do iného bytu, v ktorom očakáva svojho milenca iná žena - Lizavetta (Andrea Kiraľová). Aby si zachránil krk pred Lizavettiným manželom (Emil Horváth), ktorý prichádza v tej najnevhodnejšej chvíli, schováva sa pod posteľ. Najdôležitejší je teda princíp zámeny podvádzajúci je nakoniec podvádzaným a značnú časť komična v hre spôsobuje Sabrinovo priam absurdné vstupovanie do

nevhodných situácií - ocitá sa vždy práve tam, kde nemá byť, a nevie nájsť odvahu dostať sa tam, kde by mal byť. A tak len priviera oči pred pravdou, neustále opakuje, že je smiešny človek a najnešťastnejší je vtedy, keď svoju smiešnosť stráca sám pred sebou. Napriek zaujímavej zápletke a príbehu sa tvorcom nepodarilo vniesť do inscenácie dostatočné dramatické napätie. Dve postavy sú stratené na veľkej scéne, dialóg je ukričaný a rýchly, ale nie dramatický, a celá „akcia“ je až do prestávky v inscenácii postavená predovšetkým na texte. Po prestávke sa divadelnosť, dynamickosť a napätie zvyšujú a inscenácia nadobúda smutno - smiešny ráz. Presvedčivý je hlavne herecký výkon Emila Horvátha a Moniky Hilmerovej, ktorí svojim postavám vniesli komickosť, schopnosť bleskovej (a predsa prirodzenej a nie preexponovanej) zmeny temperamentu (zo submisivity na agresivitu, z aktivity na sebaľútosť). Celkove však musím priznať, že inscenácia pôsobila, hlavne v prvej časti, dosť nervózne a preexponovane. Pričasté opakovanie „refrénu“ (Som smiešny človek) znelo ako potvrdzovanie faktu, ktorý divák počul už na začiatku príbehu a ktorý vyplýva zo samej situácie hlavnej postavy, nebolo teda potrebné stále tento fakt pripomínať a opakovať. Inscenácia však vyvolala smiech a nadšenie v celom publiku, takže názor jedného nevyučeného divadelného kritika nie je až taký podstatný. VERONIKA DIANIŠKOVÁ

KNIHY Eric-Emmanual Schmitt

Pan Ibrahim a květy koránu Vydavateľstvo Garamond Preklad Zdenka Kovářová Schmitt je belgický autor, ktorý patrí v súčasnosti medzi najprekladanejších frankofónnych spisovateľov. Filozofické pozadie predurčilo jeho diela, aby boli citlivými podobenstvami. Príbeh sa začína v Paríži, kde sa opusteného chlapca ujme arabský predavač zmiešaného tovaru. Podniknú spolu prázdninovú cestu, na konci ktorej sa malý Momo dozvedá, čo sú „kvety koránu“. Príbeh bol sfilmovaný s Omarom Sharifom ako Ibrahimom.

Stephan Hawking, Leonard Mlodinow

Ešte stručnejšia história času Vydavateľstvo Slovart Preklad Pavol Guštafík

nb61.indd 27

Fink: Biscuits for Breakfast Ninja Tune/Wegart 2006 www.wegart.sk Finn Greenhall alias Fink z Británie ešte donedávna tvoril elektronickú muziku pre svetoznámy label Ninja Tune. Teda dídžej, producent, remixér. Dnes svoje ja našiel v jednoduchých akustických piesňach a uverili mu aj predstavitelia nahrávacej firmy. Je tak jediným pesničkárom v jej katalógu. Platňa rozohráva motívy z každodennej reality, je tu veľa o (rozpadnutých) vzťahoch, práci, láske i sexe. Veselé počúvanie nečakajte, skôr zadumané a tklivé keksíky, ktorých chuť môže byť i v živote príjemná, ale od sladučkej k trpkej je predsa veľmi blízko. Melódie dokonale zaranžované, miera soulu a novej folkovej vlny maximálne svieža, niekedy sekundujú aj elektronika a vokály Tiny Grace. All Cried Out, jedna z najlepších piesní, ubieha harmonicky a Finkovo nadanie zvýrazňuje, že pôvodne ju nevymyslel on, ale speváčka Alison Moyet v osemdesiatych rokoch. Kým jej verzii sa nedá uprieť autorstvo a nuda, tej Finkovej originalita a pôvab. Aj keď pri počúvaní sem-tam uletíte v predstavách, bolesť a smútok v speve svedčia, že Fink nikoho rojčivo nechlácholí. Song Biscuits spája melanchóliu pohľadu na mesto zo zastrčenej kancelárie s dobovými prvkami (veľmi pekný súzvuk!), Pills In My Pocket je dostatočne smutná a má presne ten spád, aký čakáte od dobrého blues. Žiadna vata, len deväť dobrých pesničiek! MATEJ LAUKO Inzercia

Pôvodnú Hawkingovu knihu Stručné dejiny času údajne vlastní každý 750. človek našej planéty. „Ešte stručnejšia história času“ je prepracovanou, zjednodušenou verziou tejto knihy. Autori sa zaoberajú tými istými problémami, teda teóriami o podobe vesmíru, no tento raz reagovali na podnety čitateľov.

Anna Gavalda

Prostě spolu Vydavateľstvo Mladá Fronta Preklad Josef Prokop So zbierkou poviedok Kdyby tak na mně někdo někde čekal a románom ...a taková to byla láska sa Gavalda umiestnila medzi najvýznamnejších súčasných francúzskych autorov. Román Prostě spolu je zložený z príbehov štyroch postáv. Až keď sa výtvarníčka, šľachtic, kuchár a jeho spolubývajúci stretnú, môže sa začať príbeh ich šťastia.

7gVi^haVkV q @do^V ȁǿ @dŀ^XZ q Banch`Ǿ ȅ ú^a^cV q 7diidkV ȁ 7Vch`Ǿ 7nhig^XV q 9dacǾ ȇ IgcVkV q ĻiZ[Ǿc^`dkV Ȅ

www.artforum.sk

16.11.2006 13:17:04

28 METROPOLA

Eva a Ján Šothovci urobili pre rumunských Slovákov veľmi veľa.

BUKUREŠŤ ako duch Balkánu re slovenského veľvyslanca v Rumunsku Jána Šotha má Bukurešť veľa významov. Nie je len jeho pracoviskom, ale aj miestom, kde žije rád. Kde sa dobre cíti on a celá jeho rodina. A mestom spomienok.

Krásavica s protézou Dnešná Bukurešť je, samozrejme, iná. Je to

dynamicky sa rozvíjajúca metropola, v ktorej každý mesiac pribudnú nejaké presklené pochrómované stavby. Tie sa na uliciach (asi najširších v celej Európe) striedajú s vilkami zo začiatku minulého storočia, historickými budovami, kolosmi vybudovanými za Ceaušescovej éry a príjemnými parkami, v ktorých sa rumunské rodiny vo voľných dňoch s obľubou rozložia a piknikujú. Palác ľudu, na ktorý musel kedysi každý Rumun prispieť prácou aj materiálom, je po Pentagone druhou najväčšou administratívnou stavbou sveta. V súčasnosti ho využívajú ako parlament, sídlo mnohých úradov a múzeum. „Bukurešť je zaujímavá tým, že rovnako ako celé Rumunsko je spojením dvoch civilizácií, východnej a západnej. Sú tu európsky upravené parky, v ktorých si môžete oddýchnuť, aj turecké uličky, kam môžete zapadnúť, ak chcete počuť tradičné manele. Bukurešť je dobrým obrazom ducha Balkánu,“ myslí si Ján Šoth. „Pre mňa je to krásavica s protézou. Protézou sú chladné, bezduché Ceaušescove stavby, ktoré nahradili niekdajšie živé ulice, domčeky, kláštory a kasárne.“ Tieto budovy dnes slúžia ako ministerstvá, úrady a obchody.

V pohybe „Príďte rýchlo, lebo teraz je čas prísť do Rumunska,“ hovorieva Ján Šoth slovenským podnikateľom. Bukurešť rastie závratnou rýchlosťou, tempo výstavby je tu najvyššie z celej Európy. Práve teraz tu treba investovať, podnikať, nadväzovať kontakty. Ekonomika sa rozvíja a dvadsaťtrimiliónový trh sľubuje veľké možnosti. Dopyt je stále väčší ako ponuka. Život je v pohybe. „Bukurešť má možno trochu smolu, pretože Rumunsko je v mysliach ľudí zakódované

Práve v Bukurešti totiž pred rokmi začínal svoju diplomatickú kariéru. Bolo to v tom najbúrlivejšom období – rúcal sa komunizmus, strieľalo na uliciach, v období, keď v obchodoch nebolo dostať takmer nič a jeho manželka Eva musela doma piecť chlieb. Prežil tu povstania baníkov a doteraz si spomína na to, ako títo príslušníci „robotníckej triedy“, u ktorých bol vtedy v nemilosti každý vysokoškolák, naháňali ulicami Bukurešti mladého študenta medicíny. Keď chalan dobehol k vysokému múru československej ambasády, z posledných síl ho preliezol, spadol do záhrady a stratil vedomie. Na veľvyslanectve ho ošetrili a keď sa rozzúrení baníci prestali dobýjať dovnútra, odviezli ho domov. V kanáloch v okolí vlakovej stanice Gara de Nord stále žijú fetujúci detskí bezdomovci.

nb61.indd 28

16.11.2006 13:17:17

METROPOLA 29

Ďakujeme spoločnosti SkyEurope Airlines za poskytnutie letenky. ako krajina, v ktorej nie je nič pekné – na rozdiel napríklad od bývalej Juhoslávie, ktorú si napriek vojne ľudia spájajú skôr s dovolenkami pri mori,“ myslí si Ján Šoth. Takéto predsudky treba dať nabok. V uličkách Bukurešti môžete objavovať donekonečna. Kedysi ju prezývali Parížom Východu. Malo to svoj dôvod: aj v Bukurešti je Víťazný oblúk, široké bulváre a krásne parky. A koncom 19. storočia prišiel do Rumunska Karol I. z nemeckej dynastie Hohenzollernovcov. Spojil sa so skupinou mladých architektov, ktorí vyštudovali Ecole des Beaux-Arts v Paríži alebo v Mníchove, a podporoval ich v ich snahe o obnovu Bukurešti. Štýl, aký títo mladí ľudia vytvorili, dostal názov neorumunský. Zaujímavým a skvele riešeným architektonickým dielkom je aj rezidencia veľvyslanectva SR v Bukurešti z roku 1907, ktorá počas svojho takmer storočného života prešla viacerými premenami a rekonštrukciami. Priamo v parku v srdci mesta je múzeum rumunskej dediny s asi 50 autentickými drevenými domčekmi nazhromaždenými z celej krajiny. A hneď vedľa je palác, v ktorom žije kráľovská rodina. Zaujímavý je aj zrekonštruovaný bývalý zájazdový hostinec arménskeho kupca Manuka, postavený okolo

Adrián Merka, slovenský poslanec rumunského parlamentu. roku 1700. Teraz je v ňom hotel, kongresové centrum, reštaurácie, bary. Ale keď zavriete oči, môžete si predstaviť, ako vyzeral pred tristo rokmi: na dvoroch postávajú zvieratá a kupci fajčia čibuk...

Poslanecký futbal Adrián Merka má 29 rokov a je poslancom rumunského parlamentu za slovenskú menšinu. V Rumunsku fungujú kvóty predpisujúce počet menšinových poslancov podľa počtu príslušníkov menšiny. Predtým, ako bol zvolený, najprv učil na slovenskom lýceu v Bodonoši

v Bihorskej župe, kde žije početná slovenská menšina, a neskôr bol jeho riaditeľ. „Mojím záujmom je školstvo, zdravotníctvo, sociálne veci,“ hovorí. „Som rád, keď môžem urobiť niečo dobré. Ak to na konci volebného obdobia povedia aj moji voliči, budem spokojný, že za mnou vidno nejakú prácu. Ešte nie som rozhodnutý, či budem opäť kandidovať, alebo či sa vrátim k svojmu povolaniu učiteľa. Oboje má svoj význam. Ako učiteľ robíte veci v malom, ako poslanec vo veľkom.“ Adrián má program týždňa jasný: v pondelok priletí do Bukurešti, tam až do štvrtka večera rieši poslanecké záležitosti, a potom odlieta späť na Bihor. Tam má stretnutia s ľuďmi, zúčastňuje sa na rôznych akciách, či napríklad organizuje medzinárodný folklórny festival ako pred pár týždňami. Netají sa tým, že vidiek mu vyhovuje viac ako hektická dvaapolmiliónová metropola. V Bukurešti si doteraz nenašiel obľúbené miesto. „Nikam sa nedostanem. Celý deň som v parlamente, večer som väčšinou pozvaný na nejaké oficiálne akcie, a potom pracujem v hoteli, kde bývame s ostatnými poslancami. Jednu vec tu však robím rád: s kolegami hrávame futbal. V ňom patrím medzi najlepších.“

Druhá tvár V protiklade k tejto Bukurešti stojí druhá, ktorá ešte v meste pretrváva: v okrajových štvrtiach sú stále zlé cesty a bytovky bez elektriny, vody a plynu. Bude stáť ešte veľa peňazí a energie, kým sa dostanú na lepšiu úroveň. A okolo stanice Gara de Nord stále žijú v kanáloch deti fetujúce striebornú farbu a žobrajúce o drobné mince na prežitie... Palác ľudu, druhá najväčšia budova sveta, a výstavný Ceaušescov bulvár.

nb61.indd 29

TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

16.11.2006 13:17:49

30 ROZHOVOR

Tomáš Janovic: Dovoľte, aby som sa zasmial!

Pre potešenie forista, textár, básnik, starý otec, veľký milovník kávy s „cha rizmatickosympatickým“ nosom nielen na humor. Získal Cenu Dominika Tatarku za knižku Maj ma rád a k nej obraz Erika Bindera. Aj v horúcej Bratislave sa dá stráviť príjemné popoludnie - napríklad s Tomášom Janovicom.

Vtipní ľudia sú vraj vo svojej podstate veľmi smutnými intelektuálmi. Koľko je na tom pravdy? - Nie som typický „smutňas“ a už vôbec neviem, či som intelektuál. Rozhodne však nepatrím medzi tých šťastlivcov, čo vedia do rána zabávať celú spoločnosť, ako Julo Satinský. Nemám na to ani talent ani povahu. Keby som mal byť v centre pozornosti, prepadnem sa od hanby. Profesionálne vtipní ľudia sú väčšinou introverti. Julo Satinský bol svetlou výnimkou. Bolo to dávno, čo ste sa schuti zasmiali? - Keď je niekto introvertom, to ešte neznamená, že sa nevie zasmiať. Ja celý život vyhľadávam ľudí a duchaplné knihy, alebo hoci len bystré vety, aby som sa schuti zasmial. Vždy sa doslova rozrehocem, keď si spomeniem na Gogoľovu vetu: „Bankovka je niečo veľmi praktické, spadne na zem a nerozbije sa.“

nb61.indd 30

E Š DU

Svojím kritickým a ironickým humorom obraciate krutú a nie až tak smiešnu realitu na vtip. Sú však aj situácie, nad ktorými sa človeku chce plakať... - Namiesto odpovede vám odcitujem záver svojej knižky Maj ma rád: „Skvelý spisovateľ a režisér Georg Tabori vydal na staré deväťdesiatročné kolená spomienky Autodafé. Sú to pamäti, ktoré si budem celý život pamätať. Čo poviete na túto lahôdku? – Po vojne prišli za mnou dvaja muži a rozprávali mi, že keď môj otec vstupoval do plynovej komory, sprevádzaný táborovým orchestrom, ktorý hral nejakú veselú cigánsku, zastavil sa vraj pri vchode a oni počuli, ako nejakému spoluväzňovi hovorí: Až po vás, pán Mandelbaum.“ Milujem takýto humor. Umožňuje nám dôstojne žiť aj dôstojne zomrieť. Aké veci trápia humoristu? - Také isté ako nehumoristu. Napríklad keď ma okradnú – aby som sa vyjadril odborne

– fyzické alebo právnické osoby. Píšete pre dospelých i deti. Vaše rozprávky boli preložené do češtiny, slovinčiny, srbčiny. Detská duša vám teda musí byť dôverne blízka. Je veľký rozdiel medzi svetom dospelého a dieťaťa? - Je. Výborne ho vystihla Jaroslava Blažková vo svojej knihe Môj skvelý brat Robinson. Malé dievčatko v nej hovorí: „Tatička zakopú, aby nám narástol nový? Ja viem, že najskôr musí vyklíčiť. Mali sme mu na cintorín doniesť šaty. Ako pôjde cez mesto, keď dozrie v šupe?“ Len čo dieťa dospeje, začína všetko vidieť pragmaticky. Škoda. Čo keby sme si rezervovali denne aspoň hodinku na nepragmatické pohľady? Len tak pre potešenie duše. Pri tvorbe vychádzate z každodenných (ne)veselých príbehov človeka. Má reálny základ aj tento: Cudzia zlomenina nás bolí až vtedy, keď nás niekto udrie rukou v sadre?

16.11.2006 13:18:14

ROZHOVOR 31 - Má. Uvidel som človeka s rukou v sadre a zamyslel som sa. Všetky anekdoty, sentencie a aforizmy zrkadlia malé a, bohužiaľ, i tie väčšie chybičky krásy nášho národa slovenského, čo svedčí o tom, že nás máte poriadne prekuknutých. Akí vlastne sme v skutočnosti? Raz som povedal L+S: „Ako vidím, ste veľmi prekvapení, že my Slováci sme presne takí, akých ste nás celý život zobrazovali.“ A to by som vlastne mohol povedať aj o sebe. Moja čerstvá smutná anekdota sa volá Pri čítaní našich dejín a znie takto: „Keď hovoria, čo chceme počuť, môžu robiť, čo nechceme vidieť.“ Táto smutná anekdota je čiastočne aj o mne. Veď aj ja som jeden z nás. Len nedávno ste získali prestížnu Cenu Dominika Tatarku za rok 2005 za svoju zatiaľ poslednú zbierku Maj ma rád. Koho oslovujete jej názvom? - Seba. Celý názov treba čítať takto: „Tomáš Janovic Maj ma rád.“ S pribúdajúcimi rokmi si totiž čoraz väčšmi leziem na nervy. Čím? To by bola téma na samostatný rozhovor. Súčasťou ceny bolo aj výtvarné dielo Erika Bindera. Už ste ho zavesili? - Už. Do dcérinho bytu. Veľmi sa jej páčil, a čo by otec neurobil pre svoje mladé štyridsaťročné dieťa? Zasmial som sa po

tejto vete, lebo som si spomenul na skvelý aforizmus Dušana Radoviča: „Nechcite sa dožiť sto rokov, lebo čo budete robiť so svojimi osemdesiatročnými deťmi?“ Pri preberaní ceny ste povedali, že toto literárne ocenenie neberiete ako pokus o vtip. Znamená to, že niektoré vám prišli vtipné? - Chcel som – týmto pokusom o vtip – povedať, že som bol udelením tejto prestížnej ceny prekvapený a zaskočený. Ak sa dobre pamätám, je to u nás po

S pribúdajúcimi rokmi si čoraz väčšmi leziem na nervy. prvý raz, čo sa „okrajový“ literárny žáner ocitol v susedstve žánrov „serióznych“. Nie že by som humor podceňoval – práve ja! Božeuchovaj! Ale spomínam si, ako sme raz s Julom Satinským vošli do viechy a ktosi zakričal: „Julko, poď sem a povedz nám dajakú k...!“ A zrazu Cena Dominika Tatarku za humor! Vaša prvá zbierka aforizmov, epigramov a bájok Epigramatika vyšla v roku 1962. Nastal nejaký posun vo vašom poetickom pohľade na svet v najnovšej knižke Maj ma rád (2005)? - V Epigramatike mám epigram Panna Orleánska: „Upadli mravy, moji milí, / bije to do očí. / Poslednú pannu upálili / v XV. storočí.“ A v najnovšej knižke píšem

o Jajkelovi, ktorý sa rozpráva s Bohom: „Pane, čo je to za spravodlivosť? / Arabom si dal ropu, / Sáre p... / iba ja tu stojím bez kapitálu!“ Nuž takýto poetický posun nastal za tých štyridsaťtri rokov. Ste generačným druhom Milana Lasicu a Júliusa Satinského, predstaviteľom veľmi kvalitného a trefného humoru. Rysuje na našej súčasnej scéne nová humoristická skupina, alebo to vyzerá na vážnu krízu? - Kvalitný biftek Chateaubriand vám dnes ponúknu v každej slušnej reštaurácii, ale značka L+S je len jedna. Je totiž nezameniteľná. V umení je najväčší problém vypracovať si vlastnú tvár, vlastný štýl. A to sa značke L+S podarilo za veľmi krátky čas. Tak ako značke V+W. Dobrý humor nie sú žartíky, ale spôsob videnia a myslenia. Preto netrpezlivo čakám, kedy sa objaví nová humoristická skupina so svojím generačným humorom. Raz ste si tak aforicky povzdychli: Keby sa tak dalo / dohodnúť / so životom / že ho budeme žiť / najprv na nečisto – ak by sa to dalo, ako by ste ho žili na čisto? - Čisto. Aspoň by som sa o to usiloval. Spolupodieľate sa aj na príprave festivalu Kremnické gagy. Komu naň neodporúčate ísť? - Ľuďom očkovaným proti humoru. TEXT: VLADISLAVA PLANČÍKOVÁ FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

Inzercia

nb61.indd 31

16.11.2006 13:18:29

32 PROTI SRSTI

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

Najprv práca, potom z edím v práci, je mi príšerne teplo, namiesto do monitoru svojho počítača uprene pozerám von oknom na hrajúce sa deti. Už majú prázdniny a ja im môžem len ticho závidieť a po dovolenke len túžiť. Túžim po tom, byť niekde pri vode s dobrou knižkou v ruke, túžim si ísť zaplávať, alebo sa inak zabávať, zahrať. Túžim po zaslúženom oddychu od práce. Svoju prácu robím veľmi rada, ale ani tá najmilovanejšia práca sa nedá robiť bez prestávky na oddych.

Chcela som písať o niečom ľahkom dovolenkovom, dať prázdniny aj tejto rubrike, kde sa snažím provokovať inými názormi na závažné témy. Chcela som prázdninovo neprovokovať a nechať oddychovať aj svojich ctených čitateľov. Ale pri pohľade na tie hrajúce sa deti som si spomenula na výrok jedného môjho známeho, profesora pedagogiky: „Deti sa hrajú, lebo nič iné robiť nevedia!“ Mal na mysli deti v predškolskom veku a ten výrok som vytrhla z kontextu širšej diskusie na často pretriasanú tému alternatívne školstvo verzus klasický konzervatívny model rakúsko-uhorského školstva z čias Márie Terézie. Hádam sa na Slovensku nenájde publicista či aktivista, ktorý by si ešte nekopol do skostnateného školského systému bazírujúceho na memorovaní množstva údajov, z ktorého väčšinu, podľa nich, deti vo svojom živote aj tak nepoužijú. Kritici vytýkajú nášmu školstvu málo tvorivý spôsob učenia a málo motivujúci spôsob hodnotenia. Nechcem zabŕdať do tejto obtiažnej, obsiahlej a diskutabilnej témy, to možno inokedy, pokúsim sa teraz zostať len pri tej časti kritiky, ktorá nám podsúva predstavu, že deti sa chcú hrať sústavne, a teda aj škola má byť výlučne hrou a nikdy inak.

nb61.indd 32

Nechcú sa hrať! Podľa týchto humanistických predstáv sa má deťom učivo predkladať zásadne len tvorivo a nápadito, učitelia nesmú byť

prísni a nudní, ale kamarátski a zábavní. Kto čo len na chvíľku robil s deťmi, vie, aká je táto predstava krásna a v praxi nerealizovateľná. Iste je to veľká výhra, keď dieťa vyfasuje skvelého učiteľa, ktorý vie

16.11.2006 13:18:32

KOMIX 33 byť kamarátsky aj zábavný. Ale byť stále kamarátsky a zábavný, to je úloha pre nadľudí a nie pre obyčajných zle platených a preťažovaných pedagógov. Navyše si

ROKO OD MIŠKA

zábava! myslím, že vôbec nie je tragické, ak dieťa v škole množstvo vecí nebude baviť, budú sa mu zdať otravné a odporné. A nebudú sa dať naučiť či prekonať žiadnou zábavnou hrou, len netvorivým drilom a hnusnou drinou. Škola je totiž aj na to, aby sa dieťa naučilo otravné a odporné povinnosti zvládať, vyrovnávať sa s nimi. Bude sa s takými stretávať po celý život, nech už si vyberie akokoľvek zábavnú a zaujímavú prácu. V každej sa, žiaľ, nájde množstvo otravných a nezáživných povinností. Výskumy, ktoré sa zaoberajú očakávaniami detí predškolského veku, dokazujú, že deti od školy ani neočakávajú, že sa v nej budú hrať. Naopak, uvedomujú si celkom presne, že v škole začnú žiť vážny život, spojený s povinnosťami a zodpovednosťou, že na nich začnú byť kladené nároky zo sveta dospelých. A práve na to sa tešia! Škola je pre ne miestom, v ktorom už nebudú tie malé deti, čo sa len hrajú, ale získajú uznanie, že sú už veľkí a spôsobilí prevziať na seba povinnosti. Samozrejme, najneskôr do niekoľkých týždňov ich nadšenie pre povinnosti a zodpovednú prácu prejde. To však nič nemení na fakte, že až v tejto chvíli dostáva ich hra ten správny zmysel a miesto v živote.

Bez práce niet zábavy Pozrime sa na hru cez dospelého človeka. Hra v jeho každodennom živote vyvažuje činnosti, ktoré musí robiť pre zachovanie svojej existencie. Hra teda vyvažuje všetku tú každodennú drinu a rutinu, je odmenou za to, čo robiť musíme. Ak by sme nič robiť nemuseli, aj hra by prestala byť zábavná. Zúfalé výčiny bezstarostných a sústavne sa zabávajúcich milionárskych synkov a dcéreniek, ktorými nás kŕmi bulvár, sú toho jasným dôkazom. Hru si človek dokáže vychutnať práve vďaka tomu, že inak vedie vážny život, zložený z povinností a zodpovednosti. Až vďaka práci a povinnostiam dokáže oceniť existenčnú silu hry. Tým, čo sa môžu len hrať, teda nie je vôbec čo závidieť! TEXT: ELENA AKÁCSOVÁ Šéfredaktorka www.t-station.sk FOTO: SLÁVKA STANKOVIČOVÁ

nb61.indd 33

16.11.2006 13:18:35

34 BODKA P O D P OR I L I N Á S

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu:

Ditribúcia:

Inzercia: Bratislava: Košice:

Banská Bystrica: Nitra: Prešov: Žilina: Levice: Piešťany: Nové Zámky: Poprad: Senica: Lučenec: Kežmarok: Lipany: Michalovce: Vranov nad Topľou:

Podporili nás:

nb61.indd 34

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, www.tripsoft.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, Sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Renáta Chovanová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/613 22 01, helena.havrilova@zoznam.sk Slovenský Červený kríž, Ivan Šediba, 048/415 36 85, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Daniel Závecký, 0903 965 216, risen@centrum.sk DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk. JPK – Ježiš pre každého, 0915 743 433, A.Kmeťa 24, 934 05 Levice, Ľubica Prištiaková, dusan@jpk.sk UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Beata Fándliová, domum@kios.sk Fond rozvoja kultúry a vzdelávania, n. f., Ul. SNP 32, 940 62 Nové Zámky, Béla Magyar, belamagyar@zoznam.sk Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Erika Mižigarová, Popradské nábr. 3, 058 42 Poprad, socialne@msupoprad.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica OZ Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti SR, J. Kráľa 14, 984 01 Lučenec, Jaroslav Matuška, 0908 924 877 Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Kežmarok, Zdena Dudášová, 052/46 60 212, 0905 886 546 ADCH Rómske komunitné centrum, pán Urdzík, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, tel. 051/457 25 49, rkclipany@centrum.sk ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Mgr. Ján Cenker, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 ADCH Charitný dom pre mládež, Beáta Bronišová, Lúčna 812, Vranov nad Topľou, tel. 057/44 315 78, betik31@pobox.sk

Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt, Ministerstvo kultúry SR 16.11.2006 13:18:43

FOTORIPORT 35

Rekordný guláš nb61.indd 35

ko uvariť najväčší guláš na svete? V obrovskom kotli opražíte na masti 150 kíl cibule, postupne pridáte 30 kíl mrkvy, 704 kíl mäsa z ôsmich tristokilových teliat, vyše 40 kíl korenín, soli a iných prísad, pár desiatok kíl paradajok, štvrť tony zemiakov, nastrúhate maslové halušky, to všetko jedenásť hodín za stáleho miešania obrými varechami povaríte a potom rozdelíte 5045 litrov voňavého jedla. Takýto svetový rekord urobili v sobotu 3. júna v Rumunsku. V meste Salonta kuchári pod vedením Miroslava Iabloncsika, rumunského Slováka z dediny Madaras, niekoľko dní pracovali na tom, aby sa Guinnessov rekord podaril. V Madarase žije asi sedemdesiat slovenských rodín. Slovenskú školu zatiaľ nemajú ani v dedine, ani v tri kilometre vzdialenej Salonte. Podnikateľ Miroslav Iabloncsik plánuje založiť aspoň slovenskú knižnicu. KRISTIÁN PAVÚČKO

16.11.2006 13:18:50

36 GALÉRIA

ROMAN BENICKÝ, AUTOR JE FOTOREPORTÉR DENNÍKA PRAVDA VÍŤAZNÁ FOTKA Z ANKETY SLOVENSKÉHO PARALYMPIJSKÉHO VÝBORU „6 PARALYMPIÁD 60 MEDAILÍ“ nb61.indd 36

16.11.2006 13:19:17