NOTA BENE 62

62 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

AUGUST ‘06

nb62.indd 1

18.7.2006 22:44:17

62

2 ŠPIÓN Je jedno, kam idete, aj tak to dopadne inak...

Nie celkom normálne O

bľúbený, šarmantnou češtinou hovoriaci šoumen z Laurinskej ulice, predajca Josef (32), je momentálne šťastný. Zamiloval sa, a to tak, že s priateľkou myslí na svadbu a hľadajú spoločné bývanie.

„Na Slovensko som sa dostal pred dvomi rokmi prirodzenou cestou – vlakom potom, ako ma v Grazi prichytili pracovať načierno,“ rozpráva Josef. „Povedal som si, že pôjdem do Bratislavy, lebo som tam ešte nikdy nebol.“ Josef pricestoval a strašne sa ožral, ešte v Petržalke na stanici. Na druhý deň začal riešiť, čo tu bude robiť. Robil všeličo, napríklad vysypávača odpadkových košov v nemenovanom obchodnom centre, dokladača tovaru v nemenovanom hypermarkete, a tak ďalej. „Potom som dospel k tomu, že takáto práca nie to, čím chcem stráviť zvyšok života,“ spomína. „Začal som predávať Nota bene. Je to také slobodné povolanie. Baví ma to. Som stále v styku s ľuďmi, ktorí mi nadávajú a posielajú ma do prdele, ale nebojte sa, nie som duševný masochista - je aj mnoho takých, ktorí ma majú radi.“ Josef je medzinárodný bezdomovec, pochodil veľa krajín. Najlepšie vraj bolo v Taliansku – je tam super počasie aj systém. Takže sa tam stále vracia. Minule, keď náhle zmizol zo svojho predajného miesta, sa vybral do Španielska a skončil v Ríme. „Cestovanie ma baví a najlepšie na ňom je, že je jedno, kam idete, pretože to

vždy dopadne inak, ako ste čakali,“ tvrdí.

Možno vďaka jeho cestovateľskej vášni sa mu dobre býva trebárs aj v aute. „Celkom som v autách prežil štyri roky, vyskúšal som ich veľa a môžem povedať, že jediné auto, v ktorom sa nedá bývať, je stará škodovka.“ V aute prespával aj v zime a kúril si tam sviečkami... Romantika?

V Ríme vydržal Josef mesiac. „Je to skvelé mesto s krásnymi pamiatkami. Nikdy si nerobím fotky, ak sa mi niekde páči, tak sa tam jednoducho prídem pozrieť znova.“ Josef bol dvakrát na omši na Námestí Svätého Petra vo Vatikáne celebrovanej priamo pápežom. Bolo to cez Veľkú noc a prvýkrát tam šiel vlastne zo zvedavosti. „Páčilo sa mi to a zanechalo to vo mne hlbokú duchovnú stopu, tak som sa tam o týždeň vrátil. Nie som však priaznivcom jedného náboženstva. Cirkví je veľa a každá má v niečom pravdu a v niečom nie. Sú ako komunizmus: myšlienka dobrá, jej realizácia ľuďmi zlá.“ Josef občas zamieri domov, do Čiech, navštíviť maminku, lekárku. Vydržia spolu asi deň, potom sa zbalí a cestuje zas späť, aby si nezačali liezť na nervy. „Asi štyrikrát do týždňa mi volá a dáva mi rady.

Prosí ma, aby som sa vrátil domov a začal žiť normálne. Ale čo je to normálne, pýtam sa... Viem, že to, čo žijem, celkom normálne nie je. Ale veľmi ma to baví.

A teraz, keď som sa zamiloval a plánujem budúcnosť, sa cítim úplne šťastný...“

6 Ľadvinka: Dôležitá vec – na doklady, peniaze, telefón. Je z Talianska.

TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO, AUTOROVE PRVÉ AUTO BOLA STARÁ ŠKODOVKA. BÝVAŤ V NEJ NESKÚŠAL.

ČO MÁ JOSEF VŽDY SO SEBOU?

4

Batoh. Moja garsónka.

1

7

Hudba: Walkman a „stádo“ kaziet. Vysoko užitočná vec. Aj keď hudba nie je tak o vkuse ako o tom, akú zoženiete lacno.

Stan: Spávam vonku, tam, kde večer padnem. Iba v zime bývam na ubytovni.

2 Mobil: Predsa nemôžem mať pevnú linku.

3

Nôž: Ten potrebuješ.

Nie ako zbraň.

nb62.indd 2

5

Celá kúpeľňa: To nosím stále so sebou.

8 Peňaženka: Tiež z Talianska.

18.7.2006 22:44:46

62

Z OBSAHU 3 6 - 8 Téma

12 - 13 Do tucta

17 - 20 Slovensko

Dovolenkové pliagy

Strihajúci filozof

Slovenská tour

Nepríjemné, keď neviete, ktorou stranou sa máte otočiť k záchodovej mise... Dnes však už vieme, kde sa aké choroby vyskytujú, a preto je veľmi jednoduché a dôležité informovať sa, aké očkovania sú vyžadované alebo odporúčané v niektorých krajinách.

Presedeli sme spolu pár podvečerov na priedomí. Tam, kde zvyknú ešte kde-tu na dedine sedávať tí, čo túžia vedieť a vidieť...

Dá sa s ním debatovať o čomkoľvek.

Privítal by revolúciu v myslení ľudí. Dúfa, že raz nastane.

Viete, čo sú to tajchy? Prečo v bani pestujú huby? Alebo kto má najdlhšie fúzy na Slovensku? Dozviete sa nielen to, ale aj niečo o pôvodnom slovenskom ľudovom nástroji – fujare, o nezvyčajnej púti, o človeku, ktorého svetom sa stali desaťtisíce kníh...

22 - 23 Aha ho!

28 - 31 Pútnik

32 Rozhovor

Svedok bezprávia

Svätci a obchodníci

Recept na pohodu

Vojnový fotoreportér Jan Šibík zachytil objektívom mnoho dramatických udalostí na celom svete - detských bojovníkov v Sierra Leone, izraelsko-palestínsky konflikt, ľudí umierajúcich na AIDS v Odese... Budúcnosť Zeme vidí pesimisticky.

Odvšadiaľ hučí hlasná balkánska muzika.

Ibrahim si krája mäso, zapíja ho Fantou a rozpráva, ako mu cez vojnu poranili nohu a zničili žalúdok. Trhovníci naokolo balia stánky a mladí s dekami pod pazuchou stúpajú hradným kopcom nad mesto...

Zdenka Predná vie, ako prežiť horúce dni a žeravé pracovné tempo. „Jednoduchý bungalov obrastený divokými kvetmi - to mi úplne stačí!“ tvrdí. Manažér jej prikázal poriadne si na dovolenke oddýchnuť, lebo po nej ju čaká veľa práce. Akej?

FOTO NA OBÁLKE: VLADIMÍR KAMPF – REPORTÉR TÝŽDENNÍKA ŽIVOT

Kódex predajcu časopisu nb62.indd 3

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti napomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

18.7.2006 22:45:58

62

4 KONTAKTY EDITORIÁL A tento poznáte?

Viete koľko bezdomovcov potrebujete, aby sa postavil stanový tábor? (19. Mŕtvych.)

Zdá sa mi, že umenie, hlavne to „nemainstreamové“, malo za komunizmu väčšiu šťavu. Hrozivá prognóza, že ste sa do komunizmu narodili a v ňom aj „chcípnete“ a nemožnosť hovoriť otvorene viedla k zvýšenej vnímavosti publika na skryté významy a k nevídanej hravosti, irónii a zmyslu pre nonsens na strane umelcov. V dnešnom kontexte by asi aj avantgardná skupina Mimóza vyznela samoúčelne. Už sa totiž môže. A aj napriek strate príchuti zakázaného ovocia je to neodiskutovateľne fajn. Môže sa skoro všetko.

Akoby sme nemali hranice. Aj nechať ľudí na ulici umierať, ako minulú zimu. Nezáleží na tom, či od mrazu, alebo vedomým odoprením pomoci tým, ktorí si sami pomôcť nedokážu.

Kompetentní Bratislavy sa len prizerali.

Neostal ľahostajný minister vnútra. Za stany schytal kritiku. Nečudujem sa, všetkých zahanbil. Aj dnes sa ozývajú hlasy: Stany nikdy viac! Nesúhlasím. Bolo to najlepšie riešenie v čase, keď mesto nevyhradilo budovy a financie na prevádzku nocľahární s odborníkmi. Poznáme však lepšie - vytvoriť Stratégiu riešenia bezdomovectva. Dali sme šancu a ponúkli spoluprácu. A prvý krok, otvoriť nocľaháreň, ktorá bude pracovať na tom, aby vrátila do života závislých bezdomovcov. Máme tri mesiace do úderu prvých chladných dní. Máme tu dve stovky pravidelných klientov stanov, pre ktorých nemáme nocľahárne. Máme tu organizácie so zahraničným know how, pripravené robiť.

Nemajú kde. Bratislava vraj nemá budovu a nemá financie. Už takmer nie je čas. Hrozí opäť katastrofa minulej zimy. Znovu vyhrá ľahostajnosť?

Ozaj, a koľko bezdomovcov treba na systémové riešenie?

SANDRA TORDOVÁ, MANAŽMENT PROJEKTU NOTA BENE, tordova@yahoo.com

SMS PRE PREDAJCOV 04. 07. 2006 11:54 Prave citam NB. Kupil som ho od pana, ktory svojim usmevom a niekedy aj zaujimavym sposobom predaja rozjasni celu pesiu zonu v NR. Dakujem za jeho mile slova a privetive spravanie. Bodaj by bolo v nasom okoli viac takych milych ludi, ale s trochu lepsim osudom. Este raz dakujem. Tomas 04. 07. 2006 13:20 Zdravim vas! Bola som v BA na konkurze (prac. miesto). Zamyslena som pochodovala v dave. Okolo obeda na autobusovej stanici mi predajca NB zazelal pekny den, co nebol schopny mi povedat buduci zamestnavatel s vysokoskolskym diplomom. V tej chvili to bolo prijemne, mile, LUDSKE. Sasa zo ZV 04. 07. 2006 14:07 Na pesej zone v Nitre som stretla velmi prijemneho mladeho muza, predaval NB. Vsimol si ze som kupila pohladnicu z fondu Deti a my a preto mi casopis daroval. Toto stretnutie patri k mojim vzacnym. Prajem vam vsetko dobre.

05. 07. 2006 12:35 Ahojte. Mam 33, som normal, aspon myslim. Vcera som si kupil NB, lebo som si uvedomil, ze tak moze skoncit kazdy! Dik vam aj tomu panovi v BA – Tesco Petrzalka.

06. 07. 2006 12:33 Je paradoxne, ze mile slovo i zelanie pekneho dna a vsetkeho dobreho pocujete prave od cloveka – predajcu NB, ktoreho realita pekneho dna a vsetkeho dobreho je diametralne odlisna od zivotnych samozrejmosti mnohych nespokojencov

Demokracia, ľudské práva, právny štát, kultúra, vzdelávanie, sociálna súdržnosť v celej Európe

POZOR! Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na nové číslo

0915 779 746 a ufrflancov – s tym rozdielom, ze niektori z nich vam ten pekny den a vsetko dobre zazelat jednoducho nevedia. Dakujem vsetkym predajcom NB v B. Bystrici, kupujem u roznych na roznych miestach, rozpravam sa s nimi, a na zaver rozhovoru si zazelame vzajomne. Ten pekny den aj vsetko dobre. Rovnake zelanie aj vam, vsetci citatelia NB! Zuzana 08. 07. 2006 10:59 Pravidelne kupujem NB pred Billou na Bajkalskej ulici od sympatickeho a velmi mileho pana. Nikdy mi nezabudne zapriat krasny vikend a „pokecat“ ☺ s mojou dvojrocnou dcerou. Andrea 11. 07. 2006 20:32 Vzdy sa tesim na ten jeden den v mesiaci, ked sa vraciam z prace domov. Jeho uzasnym naplnenim je aj stretnutie sa so super predajcom Jankom 1064 na vlakovej stanici v BA. Je to clovek s velkym C! Jeho usmev, laskavy pozdrav a uctivy pristup ku svojim zakaznikom je balzamom pre nejednu dusicku, pre ktoru aj kratke stretnutie s nim premeni zachmureny den na den radostny a stastny. Bodaj by takych ludi bolo medzi nami viac. Za vsetko dakujem a nech sa dari! Slniecko

násiliu voči deťom a ženám obchodovaniu s ľuďmi Čítajte Nota Bene alebo navštívte Informačnú kanceláriu Rady Európy, Klariská 5, P.O.Box 217, 810 00 Bratislava 1, tel.: 02/5443 5752, e-mail: centrum@radaeuropy.sk, www.radaeuropy.sk

Inzercia

Inzercia

nb62.indd 4

18.7.2006 22:46:48

62

KONTAKTY 5 Inzercia

REAGUJETE Ad: Juraj Sedlák: Užitočný ako trúd, NB 61 Ďakujem, že píšete o obyčajných ľuďoch, ako sú poľnohospodári, vodiči električiek, možno smetiari. Pre mňa sú to najdôležitejší ľudia, pretože si bez nich nedokážem predstaviť svoj každodenný život a týmto im aj ďakujem. Oni sú tí najdôležitejší, pekári, predavačky, murári, robotníci, možno jednoduchí, ale pre život nepostrádateľní.

Oni si zaslúžia publicitu a verejné poďakovanie a uznanie. Človeku už lezie hore krkom tá komerčnosť, takzvané hviezdy. Bez nich náš život pôjde. Škoda len, že si to ľudia ešte neuvedomili.

BERTRAM GITSCHINSKY

Ad: Kristián Pavúčko: Amsterdam ako európsky úlet, NB 60 To, že marihuana sa zaradila medzi drogy a alkohol spolu s cigaretami, nie je len historickými okolnosťami, To, že mariška je

prvým krokom k ťažkým drogám, považujem za absurdné tvrdenie. Ak súhlasiť, že heterosexualita ako taká je prvým krokom k sexuálnemu maniačeniu a že milé potľapkávanie po zadku svojej priateľky prvým krokom k zbitiu jej do krvi, tak sa dá súhlasiť s predchádzajúcim tvrdením. „Nehúlim“, len raz som to skúsil (a síce je to vec, ktorú by som skúsil viackrát), ale droga to nie je.

Drogou by mali byť počítačové hry, internet, chatovanie, hranie na gitare, posilňovanie, chipsy a dokonca aj váš vynikajúci „časák“.

DIMI POLOVINKIN

Ad: NB 60 Dnes som si prvýkrát kúpil NB a mal som veľmi zvláštny pocit. Na jednej strane pocit, že som mohol aspoň takto pre niekoho niečo urobiť, na druhej... Listujete – na jednej strane super fotka, zážitok, postreh, až človeku srdce poskočí, pousmeje sa a hneď má inú, veselšiu náladu. A potom otočíte list a čítate s hrôzou v očiach, zimomriavkami na chrbte a neveríte, že život môže byť aj takýto. Nemám toho veľa, ale aj to, čo mám, by mi mohlo mnoho ľudí závidieť. Až teraz si uvedomujem, čo to vlastne znamená.

PETER

Inzercia

WWW.DOMAINS.SK najlacnejšia registrácia domén .eu REGISTRÁCIA DOMÉN .sk .com .net .org .info .biz .cz PREVÁDZKA VAŠICH WEBSTRÁNOK

Infolinka 0910 96 96 01

ĎAKUJEME organizátorom festivalu POHODA za to, že nám umožnili mať na festivale infostánok Nota bene.

OZ PROTI PRÚDU

Program Partnerstvá v regiónoch Nadácia Tatra banky hľadá v každom samosprávnom kraji mimovládnu, neziskovú organizáciu, s ktorou chce uzatvoriť trojročný partnerský vzťah a podporovať jej aktivity. Činnosť organizácií musí byť realizovaná v geograficky ohraničenej komunite, na území samosprávneho kraja (nie s celoslovenskou alebo Slovensko presahujúcou pôsobnosťou).

Podporíme organizácie zamerané na: • riešenie otázok miestneho záujmu v oblastiach: sociálnych služieb, práce s deťmi a mládežou, so zdravotne postihnutými spoluobčanmi, ochrany a tvorby životného prostredia, zachovania demokratických princípov, komunitného a regionálneho rozvoja a kultúry • zlepšovanie kvality života • posilňovania miestnej demokracie • zvyšovania sociálneho kapitálu • rozvíjania kultúry dávania a dobrovoľníctva.

Každý rok v priebehu trvania partnerstva daruje Nadácia Tatra banky partnerskej mimovládnej neziskovej organizácii sumu 200 000 Sk, celkový dar tak môže byť až 600 000 Sk. V priebehu mesiacov august a september 2006 zorganizujeme prezentačné stretnutia s mimovládnymi neziskovými organizáciami v Bratislave, Nitre, Banskej Bystrici a Prešove a záujemcom poskytneme osobné, telefonické a mailové konzultácie pri vypracovávaní projektov. Žiadosti treba do 31. októbra 2006 zaslať poštou na adresu Nadácia Tatra banky, P. O. Box 168, 810 00 Bratislava, alebo osobne doručiť na adresu Centrum pre filantropiu, Medená 5, Bratislava.

Na vysokej nohe To ste ešte nezažili!

Luxusná loď pohojdávajúca sa na vlnách Dunaja, za oknami romantický západ slnka, vo vnútri vôňa diaľok a exotické chute medzinárodnej kuchyne...

Fantastická večera s predajcom Nota bene, ktorého si vyberiete, na boteli Marina v Bratislave.

Z esemesiek, ktoré nám posielate, vyžrebujeme každý mesiac šťastného odosielateľa, a ten zažije autentickú chuť diaľok naplno!

INZERÁTY PREDAJCOV CHCEME začať nový život vo dvojici a hľadáme do prenájmu garsónku do 5 – 6 000 Sk mesačne. Kontakt: Josef, Laurinská ulica, mobil: 0915 176 741 PROSÍM dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať funkčný notebook pre moju dcéru. Vopred ďakujem. Kontakt: Gabo 134, Billa Rača, tel. 52625962 VEZMEM do prenájmu záhradnú chatku v Bratislave pre tri osoby.

Môžeme platiť do 3 tisíc korún mesačne. Súrne. Vopred ďakujem.

Kontakt: Anna, Dolné Hony – Medzi Jarky, tel. výdajňa: 02 / 52 62 59 62.

nb62.indd 5

A je to tu. Prvá výherkyňa Alena (na fotografii uprostred) si vychutnala večeru spolu s predajcami Dušanom a Alicou na reštauračnej palube botela Marína v Bratislave. Alica si od Aleny vyslúžila, ako jej obľúbená predajkyňa, aj kyticu a darčeky.

FOTO: MARTIN ŠARAPATA

18.7.2006 22:46:54

62

6 TÉMA

Očkujte sa proti exotike!

Dovolenkové Poliklinike cudzokrajných chorôb v Bratislave panuje neuveriteľne príjemná atmosféra. Modrá čakáreň vo mne evokuje more, hneď si predstavujem palmy. Posadím sa do pohodlnej sedačky a snívam. Hoviem si. V mojich predstavách sa vynárajú tropické krajiny, vlhký vzduch, horúce slnko, zvieratá, ktoré som nikdy nevidela a rastliny, o ktorých ani neviem, že existujú.

Na

Obrázky v mojej hlave sú pestré ako brazílske papagáje. Raz by som si chcela pozrieť kenský národný park, nosorožce, slony, žirafy a levy vo voľnej prírode.

Bolívijské paprade vo veľkosti domu, peruánskych Indiánov, Panamský prieplav, Mexické pyramídy a indickú svätú kravu.

Chcela by som ležať na karibskej pláži, poznávať aztécku kultúru a ochutnať pravý orientálny zelený kardamón, kurkumu alebo sambal. Rozmýšľam, ako by vyzeral

nb62.indd 6

PLIAGY

môj pobyt v trópoch, keby sa tam mojím prechodným bydliskom stala toaleta alebo nejaké polofunkčné nemocničné zariadenie.

Toto leto sa chystám iba do Tatier, ale pre prípad stopovačky až do Afriky zisťujem, aké pliagy by som si mohla priniesť naspäť.

Informujte sa Dnes už vieme, kde sa aké choroby vyskytujú, a preto je veľmi jednoduché a dôležité informovať sa, aké očkovania sú vyžadované alebo odporúčané v niektorých krajinách. Horúčku, bolesti hlavy, žltačku alebo aj krvácanie z nosa vám môže

zabezpečiť jedno uštipnutie komára. Tieto príznaky sú prejavy žltej zimnice, proti ktorej sa musíte zaočkovať povinne pri cestách do rovníkovej Afriky, Južnej a Strednej Ameriky. Tieto očkovania sa vykonávajú iba v očkovacích centrách na to určených a vakcíny sa zväčša podávajú vo viacerých dávkach, čiže sa môže stať, že kvôli tejto povinnosti absolvujete zopár ciest naviac.

Ak cestujete zajtra, včera bolo na očkovanie neskoro. Aby očkovanie malo význam, musí byť urobené v dostatočnom predstihu. „Problémy sú zájazdy typu last minute.

Ak niekto príde, že zajtra cestuje na dva týždne, očkovanie je v podstate zbytočné.

18.7.2006 22:47:25

62

TÉMA 7 Exotika nie je vždy príjemná. Hlavne ak zabudnete na nevyhnutné očkovania. Či sa napriek tomu rozhodne cestovať, alebo nie, to už nevieme,“ hovorí doktorka Ľudmila Šišková z Polikliniky cudzokrajných chorôb v Bratislave.

„Tídy“ V prípade infekčného zápalu pečene – hepatitíde sa dá očkovať len proti typom A a B. Prvý typ je ľahko prenosný dotykom, vodou alebo potravinami. Surová zelenina, neošúpané ovocie, málo prevarené ustrice alebo podanie ruky s miestnym domorodcom. Pozor aj na kocky ľadu v tom najluxusnejšom hoteli! Najskôr si môžete myslieť, že máte chrípku, ale keď stmavne moč, zosvetlie stolica a zožltne koža, je to

V mnohých kútoch sveta je veľmi riskantné piť nebalenú vodu. neskôr však dochádza k poškodeniu centrálnej nervovej sústavy. Japonskú môžete dostať v Ázií, kliešťovú v podstate hocikde, kde nájdete infikovaného kliešťa.

Trebárs aj vo Švédsku.

Meningitída - zápal mozgových blán môže mať veľmi rýchly priebeh. Od prvých príznakov k bezvedomiu niekedy uplynie len niekoľko hodín. V krajinách subsaharskej Afriky, Ázie a Južnej Ameriky dochádza k epidémiám, takže pozor. Imunita po očkovaní trvá tri roky.

Besné príznaky

Doktorka Ľudmila Šišková. „Ani očkovanie stopercentnú ochranu nezaručuje,“ varuje. jasné. Ostatné typy hepatitíd sa prenášajú krvou, slinami a pohlavným stykom - tým nechráneným, pri zubnom ošetrení, tetovaní alebo ľúbostnom romániku. Môžu spôsobiť oveľa väčšie komplikácie, ktoré vedú až k cirhóze pečene. Kompletné očkovanie pozostáva z troch dávok. Poslednú dostanete po pol roku, čiže sa na cestu pripravte dostatočne dopredu. Je možné očkovať aj kombinovanou vakcínou proti typu A a B. Účinnosť by mala byť doživotná.

Poliomyelitída je detská obrna. Zdrojom nákazy sú najčastejšie deti nakazené vírusom, ktorý sa vylučuje z tela stolicou aj niekoľko týždňov. Keďže u nás sme boli všetci kompletne preočkovaní, s detskou obrnou sa na Slovensku stretneme asi ťažko. Postupom veku však dochádza k poklesu protilátok. Ak máte viac ako tridsať a idete do Ázie alebo Afriky, dajte sa radšej preočkovať.

Encefalitída je zápal mozgu, ktorý prenášajú komáre. Môže tiež pripomínať chrípku,

nb62.indd 7

Brušný týfus je infekčné ochorenie, ktoré vám postupne zvýši teplotu a nechá vás trochu povariť. Pridá vám aj bolesti hlavy. Prenáša sa kontaminovanou vodou, mliekom alebo potravinami. Vyskytuje sa po celom svete, hlavne tam, kde je „príjemne“ špinavo.

Diftéria je záškrt, ochorenie horných dýchacích ciest. Zapália sa krčné mandle a objaví sa horúčka. Ak chcete ísť na dlhšie do Ruska alebo Ukrajiny, určite sa poistite očkovaním.

Cholera má hnačkový charakter. Má rýchly nástup a môže byť sprevádzaná aj zvracaním. Nepríjemné, keď neviete, ktorou stranou sa máte otočiť k záchodovej mise.

Tetanus môžete dostať cez ranu v koži.

Pri páde z bicykla alebo autonehode. I pri dnešných možnostiach liečby zomiera asi polovica infikovaných pacientov.

Besnotu vám nadelí uhryznutie psa, mačky, líšky, alebo aj inej šelmy. Milé zvieratká, ale ak sa zdá, že príliš slintajú, neveští to nič dobré.

A ak sa chystáte do niektorých rozvojových krajín, očkujte sa aj proti tuberkulóze. „My sme tu na oddelení očkovaní proti všetkému, ale ani očkovanie nechráni stopercentne, a preto je nutné dodržiavať kdekoľvek, hlavne na cestách do exotických krajín, preventívne opatrenia osobnej hygieny a hygieny stravovania,“ upozorňuje doktorka Šišková.

Nuž, trópy nie sú „sranda“...

TEXT: IVICA WIRGHOVÁ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ, MARTIN ŠARAPATA

Aha, kde všade na vás striehne malária!

18.7.2006 22:47:34

62

8 TÉMA Peter Takáč so stážistom Davidom z Tanzánie a 117 000 bodavkami tse-tse v laboratóriu simulujúcom klimatické podmienky v Afrike.

Po Afrike žije najviac bodaviek tse-tse na Slovensku

Krvilačníci B zukot, pach krvi, teplo a vlhko – to je čas kŕmenia najväčšej kolónie múch tse-tse na svete v bratislavskom Ústave zoológie SAV. Krvilační bzučkovia prenášajúci chorobu nagana u dobytka a u ľudí spavú chorobu. Pre svoju bizarnosť očarili vedúceho projektu na pomoc Afrike v boji proti nim RNDr. Petra Takáča, CSc.

Predpokladám, že muchy tse-tse nedistribuujeme do Afriky kvôli tomu, že by ich tam mali nedostatok...

- Kolónia bodaviek tse-tse v Ústave zoológie SAV bola založená v roku 2002 na podporu ich eradikácie v Afrike. Podstatou je technológia SIT (Sterile Insect Technic) – technika sterilného hmyzu. Ide o to, že pohlavná schopnosť samcov sa zruší gama žiarením. Po vypustení do prírody budú konkurovať divým jedincom a keď budú mať desaťnásobnú prevahu, tak sa dosiahne, že samice nepriniesli novú generáciu, čím sa ich populácie znížia.

Keďže očkovacia látka doposiaľ vynájdená nebola a repelenty nie sú veľmi účinné, môžeme sa vôbec nejako brániť voči uštipnutiu?

- To je dosť problematické. Repelenty môžu

nb62.indd 8

pôsobiť, ale účinná ochrana neexistuje.

Som v Afrike a čosi ma uštipne. Dá sa určiť, či vpich pochádza od tse-tse muchy, a či bola infikovaná?

- Len veľmi ťažko. U alergických ľudí miesto vpichu napuchne a očervenie, ale táto reakcia sa vôbec nemusí prejaviť.

V každom prípade je bodnutie bolestivé a miesto svrbí.

Poštípala vás bodavka niekedy?

- Nielen ja, ale aj pracovníci tohto zariadenia sme boli pichnutí, ale pri tejto práci sa to stáva. Nikdy nešlo o nič vážne.

Muchy u nás nie sú infikované. V našich klimatických podmienkach nemôžu prežiť a tak cyklus nákazy a prenosu z hostiteľa na človeka sa vylučuje – preto je aj táto kolónia na Slovensku. Chov je čistý a budú sa z neho zakladať nové vo svete i v Afrike.

Koľko bodaviek chováte?

- Momentálne je to najväčšia kolónia na svete so 117 000 kusmi. Máme tri druhy bodaviek tse-tse, dva sú určené pre africkú potrebu a jeden pre vedecké účely v Európe. Zásobujeme nimi pracoviská v Anglicku, Francúzku, Švajčiarsku a USA. Líši sa tse – tse bodavka od našej klasickej slovenskej muchy? Vedeli by ste ju identifikovať, keby vám sadla na maslový chlieb?

- Samozrejme, má charakteristický tvar a bodavý ústny orgán, ktorým saje krv.

Naše muchy domáce majú skôr lízavé ústne ústroje.

Čím sa muchy tse-tse u vás živia?

- Hovädzou krvou, ktorú sajú z hliníkových platní cez latexovú fóliu imitujúcu kožu človeka alebo zvieraťa. Vozíme ju z myjavského bitúnka. Čo vás ako entomológa na tomto hmyze očarilo?

- Ich bizarnosť. Sú veľmi podobné cicavcom. Nekladú vajíčka, ale rodia živé larvičky. V tele matky sa nachádzajú podobne ako u cicavcov vajcovody, maternica, mliečne žľazy, z ktorých larvičky ešte v tele matky sajú potravu a len čo sa narodia – vyložia, hneď sa zakukľujú. Je to veľmi zaujímavý živočíšny druh.

V podstate však stále ide o krvilačného zabijaka a vy sa ho snažíte z prírody eliminovať. Zapochybovali ste niekedy o správnosti či oprávnenosti jeho vyhubenia človekom?

- Nechceme ho úplne vyhubiť. Týmto spôsobom dostaneme populáciu do latentného stavu, keď nebude premnožená, ale sa bude udržiavať na neškodnej úrovni.

Bodavky tse-tse ani nie je reálne možné vyhubiť na celom africkom kontinente.

Týmto spôsobom sa iba na určitom mieste zredukuje ich počet na želanú úroveň, ktorá nie je kalamitná a život ohrozujúca. Táto metóda je už úspešne vyskúšaná a má veľmi dobré výsledky nielen na muchách tse-tse, ale i bzučivkách v Amerike a na ovocných muškách.

Ich temnú stránku poznáme - prenos smrteľných chorôb. Majú títo krvilační zabijaci aj nejakú svetlejšiu?

- Áno. Ako iný sajúci hmyz, majú v slinných žľazách biologicky aktívne látky rozširujúce cievy a zabraňujúce zrážaniu krvi. Naše pracovisko v spolupráci s Oxfordom pracuje na identifikácii takýchto biologicky aktívnych látok, čo by mohlo mať využitie vo farmaceutickom priemysle.

A nedávno sa v tele matiek objavil hormón, ktorý rovnako ako u cicavcov vyvoláva kontrakcie a pôrod. Pre nás je to šanca nahradiť doteraz používané toxické postreky biologicky neškodnými látkami, ktoré by u múch tse-tse vyvolali predčasné vyloženie ešte nevyvinutej larvy. Ale zatiaľ sa táto možnosť iba skúma.

Na akých ďalších projektoch pracujete?

- Venujeme sa aj našim muchám domácim, ktoré sú schopné premeniť živočíšny trus na hodnotné hnojivo. To má veľký význam najmä z hľadiska likvidácie biologických odpadov. A v oblasti medicíny sa snažíme uviesť do praxe metódu larválnej terapie, spočívajúcu v aplikovaní sterilných lariev do nehojacich sa rán.

TEXT: VLADISLAVA PLANČÍKOVÁ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ AUTORKY NEZNÁŠAJÚ BITÚNKY

18.7.2006 22:48:05

62

ZO ZÁHROBIA 9 U nás je za dedinou svätý, v Thajsku dom duchov. som začudovane pohľadom skúmal jeden z domčekov. „Keď budú mať všetci duchovia svoj domov, nebudú nikoho ohrozovať...

Možno,“ dodal.

Stavba domčeka duší vyžaduje odborníka, ktorý pozná všetky nevyhnutné rituály.

Najjednoduchšie je preto dať ho vyrobiť špecialistom. Každý si môže vybrať podľa chuti a stavu peňaženky.

TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

Po smrti nebezpečnejší ako za života?

Pokoj duchom eď sa Thajčania rozhodnú postaviť dom, prvé, čo na stavenisko prinesú, je malá búdka. Vyrušení duchovia potrebujú pokojné miesto. Ľudia sa tak vyhnú zbytočným problémom.

K

Kto nemyslí na duchov, vystavuje sa riziku.

nb62.indd 9

Duchovia potrebujú vlastný domov, aby úmyselne alebo neúmyselne neohrozovali svoje okolie. Ich sídlo musí stáť na mieste, ktoré nikdy nezatieni novostavba!

V Thajsku takéto malé prístrešky nájdete takmer na každom rohu. Niektoré majú podobu malých, zlatom zdobených chrámov, iné sú len jednoduché striešky z bambusu či preglejky a podobajú sa na naše kŕmidlá pre sýkorky. V tejto krajine má aj každé miesto a ľudská činnosť svojho ducha. Tí sa delia na dobrých a zlých. Väčšinou sú však mrzutí a zlomyseľní.

O každej dôležitej zmene v živote jedinca ich treba informovať, aby nespôsobili nešťastie, alebo aby napríklad nezmarili dobre sa rozvíjajúci obchod.

Ak sú duchovia nespokojní, môže sa stať všeličo. Dôležité je, aby boli v pohode. Ľudia im preto každé ráno prinášajú obety: misky s ryžou, vodou, kokosovým mliekom, kvety...

Okrem tejto tradičnej ponuky dostávajú podľa chuti aj iné dobroty, napríklad cigarety alebo fľašu citrónovej fanty aj so slamkou. „Tu býva duch chlapca, ktorý zahynul mladý po nehode na motorke. Zomrel tu na tomto mieste. Fanta bola jeho obľúbeným nápojom,“ vysvetlil mi náhodný okoloidúci, keď

Duchovia nie sú prieberčiví. Nepohrdnú ani vodou z hypermarketu.

Nájdete ich všade, aj uprostred Bangkoku.

18.7.2006 22:48:23

62

10 INFO Predseda Slovenského paralympijského výboru Ján Riapoš

Chytanie nádejí án Riapoš sa po nehode v roku 1993 ocitol na invalidnom vozíku. Nenechal si však vziať životný elán. Začal aktívne hrávať stolný tenis. Darilo sa mu, už po troch rokoch reprezentoval Slovensko na paralympiáde v Atlante. Od roku 1999 nenašiel na európskych súťažiach premožiteľa a úplne mu to vyšlo na Paralympiáde v Aténach v roku 2004, kde získal zlato a v súťaži dvojíc vybojoval spolu s Rasťom Revúckym striebro.

J

Aké to je byť paralympijským víťazom?

– Je úžasný pocit, keď niečo robíte a chcete dosiahnuť nejaký cieľ. Čo sa vlastne v ten nešťastný deň v roku ´93 stalo?

– Vrhol som sa na podnikanie. Veľa som pracoval a podcenil som signály svojho tela. Raz som do rána robil, potom som sadol do auta a vyštartoval do Bratislavy.

Dostal som mikrospánok. Auto zbehlo do priekopy a narazilo do stromu. V tom obrovskom nešťastí som mal jedno veľké šťastie: veľmi rýchlo ma našli a do šiestich hodín ma operovali. Po troch dňoch som už bol v Národnom rehabilitačnom centre v Kováčovej. Aj vďaka tomu dnes hýbem rukami – pretože s mojou diagnózou bývajú následky na ruky oveľa ťažšie. Prvých deväť mesiacov som nimi nehýbal vôbec.

A potom vyhrali olympijskú medailu.

Určite bolo psychicky náročné adaptovať sa na novú životnú situáciu...

– Po nehode som sa snažil nepodliehať

depresiám. Skôr som to bral ako stav, z ktorého sa dá rýchlo dostať. Šport je na to veľmi dobrým prostriedkom. Ľuďom, ktorí strácajú nádej, chcem dať paralympionikov za príklad. My sme tiež boli v štádiu chytania nádejí. Trvalo mi niekoľko mesiacov, kým som našiel zmysel života.

Svoj osud človek nevyrieši za jeden-dva dni. Ale musí chcieť. V Kováčovej sa na mňa pozerali ako na blázna, keď som robil všetky možné druhy športu. Priväzoval som si o ruku tenisovú aj stolnotenisovú raketu a skúšal som. Stolný tenis bol ideálny. Je to halový šport, netreba sa prispôsobovať počasiu, nevyžaduje si náročný fyzický tréning, ale skôr psychický.

V čom to má hendikepovaný športovec ťažšie ako zdravý?

– V športových pomôckach, ktoré potrebuje na podávanie špičkových výkonov. Na Slovensku sme stále v pozícii amatérskeho športu, nemáme profesionálov. Nie sme ani dostatočne kvalitatívne vybavení. Môžeme sa postarať len o špičku, ktorá reprezentuje

INÉ SVETY Marka Škopa egión Šariš ako jeden z „malých Babylonov“ – to sú Iné svety dokumentaristu Marka Škopa. 78 minút, 6 Východniarov, tri a pol roka práce a viac ako 47 000 hlasov divákov MFF v Karlových Varoch. Filmarina žije!

Snom každého režiséra je 35mm – vidieť svoj film na veľkom plátne kina. Najlepšie plnom nedočkavých divákov. A ešte tak pozitívne ohlasy kritikov... Takto si určite povzdychol aj mladý dokumentarista Marko Škop, a potom natočil svoj prvý celovečerný autorský dokument Iné svety. Ešte ani nezačal a už získal Cenu Tibora Vichtu za najlepší scenár k dokumentárnemu filmu. Nasledovala

R

nb62.indd 10

bratislavská premiéra 15. februára. Škoda len, že tých dychtivých divákov na nej bolo dokopy ako prstov na rukách. I to málo, čo sa u nás zázrakom vyprodukuje, vzruší našinca asi tak ako správa o perlivej minerálnej vode.

Hoci dokumentárna tvorba napriek svojej okrajovej žánrovej polohe robí meno nášmu filmovému priemyslu. Akokoľvek, my v kine sme sa úprimne bavili a rehnili, akoby nás tam bolo plné obecenstvo. Životy „šiestich hrdinov na konci sveta, na konci globalizovaného sveta,“ ako tvrdia samotní autori, sú úplne odlišné a pritom v čomsi veľmi blízke. Možno svojím humorom, „šarišanstvom“, otvorenosťou...

Slovensko v zahraničí. Ale je dôležité, aby aj mládež mala kvalitné športové vozíky, protézy, kompenzačné pomôcky urobené na mieru. To sú vysoké investície. V súčasnosti sa snažíme vybudovať veľké paralympijské centrum v Piešťanoch. Malo by byť hotové v horizonte troch rokov.

Pociťujete ako vozíčkar nejaké obmedzenia v bežnom živote a pohybe?

– Nie. Architektonickú bariéru nepokladám za bariéru, zdolať ju je najmenej. Prešiel som všetky kontinenty, mal som možnosť porovnávať rôzne systémy a môžem potvrdiť, že Slovensko je na tom celkom dobre.

Zdolávať ľudské bariéry je oveľa ťažšie.

TEXT: DAGMAR CANISOVÁ FOTO: ARCHÍV SPV

Rozhodne ide o dobrý výber zaujímavých individualít. Nemožno nevyzdvihnúť hlavnú postavu Jána Lazoríka, ktorý ako jediný tancuje miestny ľudový tanec „ovčí vzdych“ alebo „posledného Rusína“ Fedora Vica, ale i Židovku Katarínu Hrehorčákovú, Róma Ignáca Červeňáka, manželský pár Triščíkovcov túžiaci po vlastnom byte a hudobníka, syna podnikateľa Stana Čoreja.

Pekne vykreslené charaktery v premyslenej, ale vzdušnej koncepcii odkrývajú pohľad na súčasnú realitu a v nej človeka bojujúceho o prežitie, o svoju vlastnú identitu.

Autorský pohľad Marka Škopa – svieži, smutnokrásne ironický, vtipný a uvažujúci filmoví profesionáli vo veľkom ordinujú na medzinárodných filmových festivaloch ako Artfilm či ten v Karlových Varoch, odkiaľ si odniesol Divácku cenu.

VLADISLAVA PLANČÍKOVÁ

18.7.2006 22:49:32

Zapojte sa do boja proti rakovine i Vy Radovan Kaufman, paralympijský víťaz, zakladateľ 8 9.4.1978

- 16.6.2003

Slovenský paralympijský výbor www.spv.sk

POMÔŽTE . sumou 30 Sk POŠLITE SMS NA 876 v sieti Orange Slovensko

. finančným darom ČÍSLO ZBIERKY - ČSOB: 4001198272/7500 CIEĽ ZBIERKY / Wave System - kvalitný skríning mutácií u dedičných foriem rakoviny hrubého čreva a štítnej žľazy, včasná diagnostika dedičnej formy rakoviny prsníkov a vaječníkov v rámci celého Slovenska. Gammacell - bude slúžiť na ožarovanie krvných derivátov pri transplantácii kostnej drene alebo periférnych kmeňových buniek ako súčasť liečby lymfómov, leukémií, tiež sa ožarujú deriváty u nedonosených detí. Protézy, ortézy, športové vozíky

www.nadaciaspp.sk

nb62.indd 11

18.7.2006 22:49:44

62

12 DO TUCTA

Ladislav Beták ako pijak nasiaknutý množstvom informácií

Strihajúci filozof resedeli sme spolu pár podvečerov na priedomí. Tam, kde zvyknú ešte kde-tu na dedine sedávať tí, čo túžia vedieť a vidieť... Dá sa s ním debatovať o čomkoľvek.

P

– Azda je to preto, že pracujem doma.

Navyše, keď dáte ľuďom slobodu, začnú sa napodobňovať. Ak môžu cez Vianoce nakupovať v hypermarkete, prečo by sa nedali aj ostrihať? A do tretice, zmenila sa doba. Ľudia nemajú čas na nič, ani na zamyslenie. Aj strihať sa chodia v pokluse.

Poruke má množstvo príbehov – skutočných, zo života. Rád dišputuje. Je v obraze, má svoj názor, zrelý úsudok, veci dáva do súvislostí. Čerpá zo spomienok, z prírody, z odkazov minulých generácií. Má pamäť, ktorá si pamätá. Chodia k nemu bezdomovci, bežní smrteľníci, veľavážení, ale aj čudesní podnikatelia. Denne nasiakne ako pijak množstvom informácií. Disponuje silným pocitom súcitu. Privítal by revolúciu v myslení ľudí. Dúfa, že raz nastane. Ladislav Beták – holič, ľudový rezbár a človek, akých ubúda.

Nehovoriac o tom, že ste zakaždým ochotný im vyhovieť, tak si vážite svojich zákazníkov...

– V tejto profesii som strávil už 45 rokov.

Pôvodne som sa chcel vyučiť za maskéra filmových a divadelných hercov, ale zakotvil som pri holičstve, ktoré mi išlo od ruky.

Odvtedy sa intenzívne stretávam s ľuďmi, pozorujem ich elementárne správanie a viem porovnávať. Zo skúseností si viem vybaviť, ako by k problémom mojich zákazníkov pristupoval jednoduchý človek so sedliackym rozumom. Je to moja devíza. Môžem konfrontovať rôzne osudy.

Za najdôležitejšie považujem odovzdávanie týchto skúseností deťom. Lebo život nie

Strihať sa u vás je zážitok. Čím to je, že vám ľudia nedajú pokoj ani v nedeľu či počas sviatkov?

nb62.indd 12

je kniha, v ktorej sa dá zalistovať a vrátiť o pár strán späť. V reálnom živote to nie je možné. Dá sa len poučiť z omylov a chýb a odovzdať skúsenosti.

Pamäť sa stala vaším požehnaním, ale aj krížom. Držíte v hlave spomienky na ľudí, prírodu, tradície a veci dávno zabudnuté.

Robí vás to šťastným, alebo nepokojným?

– Tak trochu aj jedno, aj druhé. Zavše cítim nostalgiu. Život je o pocitoch a tie získavame najmä optickými vnemami.

Nedajú sa kúpiť. Srdce nepotrebuje k životu len krv, ale aj šťastie. A to dnes ľudia hľadajú na nesprávnych miestach. Voľakedy sa tešili, že nepršalo, kým pozbierali seno.

Bola to rovnaká radosť, ako keď si dnes chce niekto kúpiť nový Mercedes.

Vzďaľujeme sa aj od prírody?

– Kedysi sme ju viac cítili. Stratili sme prirodzené inštinkty. Príroda pritom ozdravuje dušu. Ľudia v oblastiach, kde je bohatá príroda, majú úplne iný

18.7.2006 22:49:49

62

DO TUCTA 13 pohľad na život. Nižšie v mestách sú zase materialistickejší. Vzťah k prírode bol samozrejmosťou doby, v ktorej som vyrastal.

Vtedy bol iný spôsob života. Pásaval som husi a denne ich hnal k Váhu, kam sme sa chodili kúpať. V tom čase bola spoločnosť ekologická.

Dnes žijete dosť asketicky.

– Nikdy som nefajčil, nepijem alkohol, ani kávu som jakživ nepil. Mäsu sa skôr vyhýbam, jedávam ho len sporadicky. Nie je to z recesie, prišlo to samo. Nikoho nepresviedčam, aby ma nasledoval. Dnes je to skôr moderné. New York vyhodí denne 15-tisíc ton potravín. V našej rodine k plytvaniu nedochádza. Azda by som vedel žiť ešte skromnejšie.

Celý deň ste v jednej diskusii, v takmer nepretržitom filozofovaní...

– Patrí to k profesii. Preberie sa celý svet. Čiže nemusíte chodiť nikam, lebo celý svet príde k vám. Dozviete sa všetko.

– Voľakedy toho bolo viac. Rozoberalo sa viac tém, širšie súvislosti, viedla sa bohatšia dišputa. Kedysi sa ľudia stretávali práve u holiča, bol to rituál. Spolu športkovali, bavili sa veľa o futbale, zavše aj čo-to popili, tuho sa fajčilo. Dokonca sme dokázali integrovať aj ľudí s postihnutím.

Takých, ktorým sa dnes hovorí, že sú „na hlavu“ a sú vytláčaní na okraj spoločnosti.

Zamestnali sme ich drobnými prácami a službami. Chodili po pivo, podávali športku, trávili čas medzi nami.

Panovala tam krčmová atmosféra, alebo skôr pocit kaviarne?

– Stretávali sa tam ľudia, ktorí neboli vyslovene krčmové typy, skôr kaviarenské.

Pozhoveli, veľa sa diškurovalo. Učeň hneď ráno pripravil čerstvé noviny, o všetko sa vedelo. Rozprávania nabili človeka informáciami. Začínal som v roku 1960. V tom čase k nám chodil zákazník narodený v roku 1870. Ako deväťdesiatročný mal ohromné skúsenosti.

Bolo to živé múzeum, škola života. Boli aj starší. Horlivo som počúval, čo dokázali, ako sa stavali k životu, aké vyznávali hodnoty. Neboli to velikáni, ale svojím spôsobom to boli osobnosti. Dodnes z týchto stretnutí čerpám, navždy mi utkveli v pamäti. Boli časy, keď som denne stretol aj 40 ľudí. Za tie roky ich bolo neúrekom. Občas pociťujem aj profesionálnu deformáciu. Vidím hlavu a poviem si, že toho by som ostrihal aj zadarmo.

Ste neustále medzi ľuďmi, musíte byť tak trochu aj psychológ. Ľudia sa k vám prídu vyrozprávať, posťažovať, poradiť...

– Poznám ľudí, vyznám sa v nich. Sú pre mňa čitateľní. Viem, že schopných dnes treba pretláčať, lebo neschopní sa

nb62.indd 13

pretlačia sami. Nie školy sú najdôležitejšie, ale čisté myšlienky, zdravý sedliacky rozum a hlavne cit. Človeka robíte krajším, ako keď k vám prišiel. Panuje u vás pozitívnejšia atmosféra?

– Asi. Človek povie aj problémy, s ktorými by sa inde nezveril. Príde za mnou bezdomovec, začne mi tykať a poprosí, či by som ho ostrihal. Doktorovi by to nikdy nepovedal. Je to bezprostrednejší vzťah.

Takto sa dozviem množstvo informácií, aj také, ktoré nemôžem zopakovať. Čo teda dnes trápi ľudí?

– Plytké veci. Ľudia sa väčšinou sťažujú.

Na zaneprázdnenosť, nedostatok času a peňazí. A je úplne jedno, či sú bohatí, alebo chudobní. Sú v jednom kolotoči, ktorý nedokážu zastaviť. Peniaze sa stali Pánom Bohom. Zmenila sa hierarchia hodnôt. Ľudia sú ziskuchtiví. Predali by aj vlastnú dušu.

Naháňajú sa za zbytočnými vecami. Dávajú si nezmyselné predsavzatia. Pribúda ľudí chudobných duchom, podaktorí sú dokonca už mŕtvi. V tom vidím obrovský úpadok, ktorý je horší ako materiálna chudoba.

Platí to, čo sa hovorí už od nepamäti – človek nie je živý iba chlebom. Poctivých a príkladných ľudí ubúda.

Skutočne za to môžu peniaze? Menia človeka?

– Peniaze tu sú už dávno. Len u nás nikdy nebola latka nastavená tak, že ich ľudia hľadajú aj tam, kde nie sú. Peniaze človeka nemenia, ak ide o silnú osobnosť.

Ktosi múdry povedal, že čo nie je v nás, sa nikdy nenarodí. Takého človeka môžete kaziť koľko chcete, nezmení sa. Hovorí sa, že poctivo žiť je pekná vec, ale ťažká. Človek má svoju česť a dušu a tie nie sú na predaj. Na to mi však jeden inteligentný a vzdelaný človek odvetil, že z toho matka dieťa nenakŕmi. Latku treba nastaviť tak, aby sa oplatilo byť slušný.

– Najťažšia bola doba, keď sa holili brady.

Bolo to náročnejšie ako chirurgia.

Vy ste popri strihaní lipli na ľudovom rezbárstve, zvieratách a starých veciach, v ktorých cítiť tradície.

– Môj majster ma dotiahol k organizovanému chovateľstvu. Vždy som sa obklopoval zvieratami. Istý čas som choval poštové holuby. Sen o zvieratách zhmotnil môj syn, ktorý má v Kráľovej nad Váhom farmu pre deti. A práca s drevom? Chytila ma za srdce. Je to istá forma meditácie a úzko súvisí s prírodou.

Nahovárali ma napríklad na výrobu paliet, ale to by som robiť nedokázal. Keď chytím drevo do ruky, vidím čokoľvek iné, len nie paletu.

Váš majster vás dotlačil aj na súťaže...

– Dvanásť rokov som bol na špici, strihal som prvú ligu. Dotiahol som to až na majstrovstvá Československa, chodil som na medzinárodné exhibičné vystúpenia a súťaže.

Mohol som to robiť na najvyššej úrovni, ale musel by som emigrovať. Svetoznámy viedenský kaderník mi ponúkal miesto. Odísť som nedokázal. Som lokálpatriot, tu mám svoje korene. Neľutujem to.

Vraveli ste mi, že ak máte zlé pocity, vybavíte si minulosť. Spomienky sú vašimi väzňami, a zdá sa, že majú doživotie....

– Sú to nostalgické spomienky na ľudí a prírodné scenérie, ktoré už dnes neexistujú. Človek ich zmenil na svoj obraz. Vyrúbal stromy, vybudoval priehrady, postavil moderné budovy, pochoval tradície.

Už sa nikto nepýta, čo by na to povedali naši predkovia. Mŕtvi sú však v nás. Národ stráca identitu a nezachová si posolstvo.

Usilujem sa uchovať odkaz pre budúce generácie. Nutná je revolúcia v myslení človeka, lebo ako povedal Konfucius – najväčším utrpením človeka je myslieť.

Holičstvo bolo kedysi veľké remeslo.

U holiča bola kultúra.

TEXT A FOTO: JURAJ SEDLÁK, AUTOR MÁ VLASY PO PLECIA A NIKDY NEBOL HOLOHLAVÝ

Inzercia

Galéria Jána Koniarka, Trnavský samosprávny kraj, o.z. NADA Vás pozývajú na výstavu UHOL POHĽADU /20. 7. – 20. 8. 2006/

Autorky: Mária Čorejová Michaela Nociarová Rázusová Synagóga – centrum súčasného umenia, Halenárska 2, Trnava

Kurátorka: Ivana Moncoľová / Architektonické riešenie: Ľubomír Nosko / Sprievodný projekt: Dušan Barok Realizované s finančnou podporou Ministerstva kultúry SR / www.gjk.sk, www.nada.sk a časopis Profil

18.7.2006 22:50:14

Európu máte teraz doslova na dosah! Čím skôr si zarezervujete letenku, tým lacnejšie si môžete vychutnať všetky krásy Európy a tešiť sa z množstva krásnych zážitkov.

Inzercia

Inzercia

nb62.indd 15

18.7.2006 22:50:16

62

16 POULIČNÉ BLUES JÚLIUS

Na kúpalisku Bola horúčava, ako v pravé leto má byť.

Miloš sa potil. Už pár dní sa poriadne nemal kde umyť. Cítil, že smrdí. S tým treba niečo urobiť, povedal si. Sadol do električky, celkom dozadu, a díval sa von z okna, to aby nevidel tie pohoršené tváre okolostojacich. Mal ich na háku. Keď sa im on, Miloš, nepáči, nech vystúpia.

Z električky vyskočil za Polusom pri Kuchajde. Pomaly prešiel k vchodu na kúpalisko. Pri dverách chceli od neho tridsať korún. Zaplatil. Pýtali sa ho, či chce aj lehátko. Chcel. Za to ale musel zaplatiť ďalších tridsať korún. V podstate mu to nevadilo. Peniaze mal, lebo bol začiatok mesiaca, kedy časopis ide ešte parádne na odbyt.

S neodmysliteľnou igelitkou v ruke, v ktorej okrem zopár časopisov ani nevie čo všetko ešte mal, prišiel k svojmu lehátku. Po pravej i po ľavej strane sa na susedných lehátkach opaľovali mladé kočky. Len tak, iba v spodných dieloch plaviek. Paráda. Vyzliekol sa, vyzul sa a spolu s igelitkou to všetko položil na lehátko. Potom vošiel do vody. Bola báječná. Urobil pár plaveckých temp, to aby sa troška rozkýval, a začal sa nenápadne pod vodou umývať. Hlavu, krk uši, ruky, nohy, skrátka všetko. Mimoriadnu pozornosť venoval prstom na nohách, lebo mal pocit, že tam to smrdí najviac. Trvalo to dobrých dvadsať minút, kým si povedal, že to by mohlo stačiť. Potom znovu urobil pár plaveckých temp, pričom zistil, že to ešte nezabudol, a vyliezol z vody.

Cestou k tomu svojmu lehátku sa necítil práve najpriemnejšie. Jeho vyblednuté a na dvoch miestach potrhané trenírky ťažko mohli súperiť s možno tisíc, možno tisícpäťstokorunovými plavkami, ktoré mali mladí okolo neho.

Keď prišiel k lehátku, zistil, že všetky lehátka okolo sú prázdne, Opaľujúce sa kočky sa premiestnili poriadne ďaleko. Ale teraz sa vlastne tomu ani nečudoval. Jeho smradľavé zvršky nutne museli odohnať každého. Veď aj on ich cítil. Nuž ale čo?

Predtým, než si ľahol, poobzeral sa okolo seba. Všetci sa dívali na neho. V tvári mali odpor a opovrhovanie. Čo ty tu chceš, človeče? Ty sem predsa nepatríš. Tu sú iba samí slušní ľudia. Miloš sa zahanbil.

Cítil sa hrozne. On sem fakt zrejme nepatrí.

So sklopenou hlavou sa poobliekal, vzal igelitku do ruky a pomalým krokom sa odšuchotal k východu.

Doparoma! Šesťdesiat korún je fuč Troška drahé umývanie. Otrávený a nahnevaný na seba, na ľudí z kúpaliska i na celý svet prešiel do blízkeho Polusu. V oddelení s potravinami si kúpil fľašu čuča a pri východe ho na schodoch na jeden šup

nb62.indd 16

ZAPOJTE SA!

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Výsledky hlasovania za príspevky v minulom čísle: Július opäť nemal konkurenciu a jeho Drogy – to je moje! sa vám jednoznačne páčili najviac. Za ním skončil Príbeh o šteniatku Petra 2, a hlboko – hlboko pod ním zhodne Jozef a František a Petrova báseň Navždy mladí.

Hlasujte ďalej! r vypil. Hneď sa cítil lepšie. Pred hlavným vchodom na lavičkách sedeli kamaráti. Opití vykrikovali, hádali sa, ale aj sa rehotali jak zmyslov zbavení. Privítali ho s hurónskym revom. Potľapkávali ho pleciach a dávali sa mu napiť.

V tom momente Miloš zabudol na predchádzajúce kúpaliskové poníženia. Bolo mu fajn. Bol medzi svojimi.

JÚLIUS, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

PETER 2

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Veril som...

Ak Pán Boh existuje Prečo to dovolí Aby jeho deti klamali, sklamali A hlavne predstierali, že Existuje to Po čom ten druhý túži...

Ukážeš mi plán domu a ja začnem stavať A ty namiesto lásky Pokojne sa začneš sťahovať Presťahovať sa, ale niekde inde Bez toho, že by ťa trápilo svedomie...

Komu už dnes môžem veriť?

Komu svoj život do rúk zveriť Zabiť sa dá zbraňou, nožom, ale aj slovom Keď sa začnem a musím báť lásky Rovná sa to koncom...

FERO 148, AUTOR JE ZNÁMY ZAĽÚBENÝ MAGOR

JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Homeless Tour Niekde som počul, že človek by si mal dávať v živote iba reálne ciele, myslím tým, že by sme si nemali želať modré z neba a podobné somariny, ale iba také veci, ktoré sa naozaj dajú dosiahnuť. No a ja s mojím kamošom

Josefom sme si dali za ciel prejsť na bicykloch Európsku úniu, presnejšie jej časť. Náš plán je ísť z Bratislavy cez Graz a Ljubljanu do Milána na malý nákup (možno aj s Norikou M.), ďalej cez Janov do Monaka (kde budem pasovaný za rytiera), vykúpať sa v Marseille a šup do Barcelony. Ovievaní morským vánkom to pri Valencii zvrtneme do vnútrozemia cez Granadu do Malagy vystískať Miša a Ladu (bývalých predajcov Nota bene). Z Gibraltáru sa zahľadíme do afrických saván a hopsa hejsa do Sevilly. V Lisabone sa tešíme na kobry, ale FC Porto to istí. Ďalej cez Oviedo a Santander do najkrajšieho mesta San Sebastian. Popri pobreží sa presunieme do Bordeaux na pohárik červeného vínka, potom fičíme do Nantes a Renes, no a v Cannes si dáme dobrý filmík, a to už budeme len kúsok od srdca Francúzska, Paríža. Po Eiffelovke a Mone Lise šup do Európskeho parlamentu v Bruseli. Po rokovaniach a stretnutiach sa presunieme cez Gent a Antverpy do Rotterdamu, potom do Amsterdamu pozrieť uličku lásky. Ďalej na juh cez Essen a Dusseldorf za trojdňovým oddychom v Dortmunde. Z Dortmundu cez Brémy a Hannover sa dostaneme do Berlína, kde znova odpálime ten ich múr, a ide sa ďalej do Mníchova. Predposledná etapa našej cesty vedie cez rakúsky Salzburg a Linz až do Viedne. No a príbeh sa končí v našej krásnej Bratislave.

Myslím si, vlastne to viem, že túto cestu zvládneme, pretože nás dopredu ženie fakt, že budeme prví bezďáci, ktorí takéto niečo spravili. Samozrejme, že ide aj o popularitu, a samozrejme o peniaze.

Ak sa toto celé naozaj udeje, som rozhodnutý časť peňazí, ktoré získame za fotky a filmový dokument, venovať ľuďom na onkológii. Otázka je, či sa nájde niekto, kto by nám mohol a chcel pomôcť zrealizovať našu cestu...

JOŽO, GORKÉHO ULICA – PASÁŽ, BRATISLAVA

PETER

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Dážď Prázdne izby, len posteľ, pár drobností Sme tu sami, bez hostí Život v pokore a skromnosti, bez lásky, ale v striedmosti Milujme sa všetci spolu, nie len zvlášť Nech nikoho už netrápi zášť Prší, prší, padá dážď Keď nechceš zmoknúť, ber si pršiplášť Celý deň sa túlať, prázdne hľadanie Žiť pre pravdu, ťažké bádanie Odhaliť lož, krivdu, klamanie Až kým ma nepremôže spanie PETER 003, POPRAD

18.7.2006 22:50:22

62

SLOVENSKO 17

SLOVENSKÁ Podpoľanie

FUJARA ujara, unikátny a náš hudobný nástroj, zaradený na zoznam svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, vznikla v Podpoľaní, v oblasti v okolí Priechodu, Detvy a Kokavy nad Rimavicou, kde ľudia vždy žili samotársky, utiahnutí do seba, a fujara im slúžila na intímny rozhovor s kýmsi nad nami. A tam doteraz žijú najznámejší majstri fujaristi. Je ich okolo 200, poctivých i takých, čo fujary robia ako na bežiacom páse, len pre biznis. Tých prvých je, chvalabohu, väčšina. Zhruba 40 majstrov združuje Spolok slovenských fujarášov v Korytárkach.

Pavol Smutný z Dúbravy, Daniel Mudrák z bytu v banskobystrickom paneláku, ktorý mu zároveň slúži aj ako dielňa, Tibor Koblíček z dedinky Turičky... Pár mien spojených s fujarou.

Každý z týchto majstrov má vlastné grify na jej výrobu. Jedno ich však spája: náročnosť. Prerod dreva na fujaru trvá roky.

V čase zimného slnovratu, od Vianoc do Troch kráľov, treba nazbierať drevo.

Najčastejšie bazu čiernu.

Ako prvé ho prevŕtate skrz-naskrz. Potom musí poctivo vyschnúť. Rok,

F

nb62.indd 17

TOUR

dva, tri, kedy ako. Majster mu postupne orezáva kôru. Keď je úplne suché, ohobľuje ho a vyšmirgľuje. Na rade je hlásnička alebo oblôčik - najväčší fígeľ, srdce nástroja.

Miesto, kde drevo dostáva hlas, správny tón a prieduch. Je to vec presnosti. Na jednom konci sa vytvorí hrana – podľa nej fujaru nazývajú aj hranový nástroj – na ktorú naráža prúd vzduchu vháňaný

dovnútra valca. Kvalita nástroja závisí od presnosti prieduchu. Napokon treba dovnútra vsunúť maličký klátik, ktorý prúd vzduchu nasmeruje na hranu. Potom sa drevo ladí do základného tónu. Je určený priemerom prevŕtania a dĺžkou píšťalovej trubice.

Zrezávaním z dĺžky sa fujara dolaďuje.

Fujara je výsledkom hľadania. Úplne na záver príde na rad výzdoba, rukopis každého výrobcu. Podaktorí nezdobia vôbec, iní používajú len jednoduchý rez, Tibor Koblíček so synom sú známi hlbokým ornamentom. Farbenie fujary prenechajú kyseline dusičnej. Vnútro sa natrie parafínovým olejom, aby fujara lepšie hrala.

Ešte vyryť iniciálky a prerod dreva na nástroj je dokonaný.

18.7.2006 22:50:22

62

18 SLOVENSKO

Trnava

FÚZAČ ravdepodobne najdlhšou mužskou ozdobou na Slovensku sa môže popýšiť 62-ročný Trnavčan Ivan Slezák. Za posledných 30 rokov iba jediný raz podľahol a nechal si svoju ozdobu odstrániť. Doteraz túto chvíľkovú slabosť ľutuje.

Veľké fúzy vraj predurčujú svojho nositeľa na post bankového úradníka, poisťovacieho agenta alebo - sobášneho podvodníka.

Jednoducho všade tam, kde treba pôsobiť hodnoverným a serióznym dojmom. Ivan nepatrí do žiadnej spomínanej kategórie, napriek tomu, že jeho ozdoba dosahuje v rozpätí úctyhodných 30 centimetrov. Tento večný optimista celý život krútil volantom.

Najskôr na nákladnom aute, potom na autobuse. A celý život zostal verný jednej

P

žene a jednému zamestnávateľovi. Netúži po žiadnom rekorde a spišskonovoveského podnikateľa, oficiálneho rekordmana s dĺžkou fúzov 27 centimetrov, ani nepozná. „Mal som svojho obľúbeného hrdinu holandského detektíva Gulika, ktorý mal fúzy také dlhé, že si ich mohol obkrútiť okolo hlavy, a ja som chcel tiež také,“ hovorí. Svojho obľúbeného detektíva skoro dobehol, nebyť nešťastnej rodinnej oslavy. „Po ôsmich rokoch pestovania svojej ozdoby som si nechal od manželky fúzy oholiť. Keď som sa pozrel do zrkadla, toho muža na druhej strane som vôbec

Nováky

PODZEMNÍ HUBÁRI bliekame si všetko banícke. Čistý mundúr, na nohy gumené čižmy, okolo pása hrubý opasok. Fasujeme sebazáchranný prístroj, na opasok si pripevňujeme zdroj svetla spojený s lampou na prilbu. Výťahom zostupujeme 300 metrov pod zemský povrch. Ide sa na huby! Do bane???

Kedysi sa v tejto časti Bane Nováky dolovalo uhlie, ale ťažba bola dočasne pozastavená.

Stará šachta a bývalý sklad výbušnín zostali nevyužité. Nie nadlho. Vchádzame do hlivárne, na jedinečné banícke pracovisko nielen u nás, ale v celej Európe. Novácki baníci tam „ťažia“ huby. Už roky pestujú v nevyužívanej šachte hlivu ustricovitú. Chodba do hlivárne sa ničím nelíši od ostatných. Vedú do nej koľajnice, je riadne vystužená a chránia ju protivýbuchové dvere. Tunel, kde sa pestujú huby, je však špeciálne upravený.

Na niekoľkých miestach ho oddeľujú fólie, aby sa zabránilo nadmernému prievanu. Zo stropov visia lapače mušiek, na huby číha umelé osvetlenie. Podlaha je vybetónovaná, všade čisto. Uprostred chodby stoja dva rady stojanov s vrecami naukladanými na seba. Je

O

nb62.indd 18

ich tam okolo troch tisíc. Sú plnené pšeničnou slamou a celoročne z nich v pravidelných cykloch vyrastá úroda hlív, ktorá zamestnáva 11 vyslúžených baníkov.

Otcom tejto myšlienky bol Igor Čurila, bývalý vedúci ťažobného úseku. Koncom 80. rokoch prišiel s nápadom pestovať hlivu v dočasne opustených banských dielach. Sprvu to

nepoznal“, usmieva sa. A to vraj ani tak veľa toho nevypil. Čím sú fúzy dlhšie, tým je ich rast menej viditeľnejší, za jeden deň narastú len o tri stotinky centimetra. Aj to nie každému, len naozajstnému šťastlivcovi. „Fúzači preto musia mať obrovskú trpezlivosť, musia si ich pravidelne umývať, česať a hlavne nepodliehať citovým rozmarom vlastnej manželky,“ radí muž s najdlhšími fúzmi na Slovensku. Pritom on sám sa o svoje bajúzy skoro vôbec nestará.

Nepoužíva špeciálne šampóny, tužidlá ani vosk. Jednoducho ich nechá rásť a voľne visieť.

Táto ozdoba však môže spôsobiť okrem záujmu okolia aj menšie kolízie. Napríklad pri plávaní alebo podobnej činnosti. Majú aj výhody - pri takej bohumilej, bežnej a najmä každodennej činnosti ako je pitie piva. Fúzač Ivan Slezák, ktorý má domovské právo a vlastný pivný pohár s vernou podobizňou v trnavskej krčme Pyžamo, si svoje obľúbené pivko môže vďaka fúzom vychutnávať dvakrát. Najskôr ako obyčajný smrteľník z pohára a potom - z vlastných fúzov. A ešte niečo. Kto by chcel Ivanovi ťahať popod jeho obrovské fúzy medové motúzy, poriadne by sa namakal...

bol len experiment. Podmienky v bani sa ukázali takmer optimálne. Vyhovovali teplotou, vlhkosťou i vetraním. V roku 1991 sa prevádzka rozbehla naplno.

Posekaná pšeničná slama sa namočí, chemicky ošetrí a naočkuje sadivom. Substrát sa nabalí do perforovaných vriec a tie sa uložia v podzemí. Tri týždne zostanú vrecia v tme.

Obaľujú sa hlivovým podhubím a pomaly začínajú cez malé otvory vyrastať hlivy. V tomto štádiu v šachte svieti umelé osvetlenie, nastaví sa optimálna teplota 20 až 23 stupňov, dodá vlhkosť a lepšie sa vetrá. Týždeň na to môžu zbierať prvú vlnu úrody. Druhá vlna začína rásť po týždni regenerácie. Tretia úroda sa zberá zhruba po dvoch, maximálne troch mesiacoch od naplnenia vriec.

18.7.2006 22:50:36

62

SLOVENSKO 19

Banská Štiavnica

TAJCHY 50. rokoch 18. storočia sa tu za dva roky vystriedali tisícky ľudí, aby postavili 24 metrov vysokú a 550 metrov dlhú hrádzu, vybudovali prítokové jarky a vodné štôlne. Vznikol celý systém tajchov. Tajchy – ľudový výraz pre unikátne, technicky náročné, umelo vybudované vodné nádrže, ktoré vďaka dômyselnému prepojeniu zachránili baníctvo v Banskej Štiavnici a okolí. Paradoxne - pred vodou. Zatápanie baní podzemnými vodami znemožňovalo ťažbu. Chýbala energia a technika na jej odstránenie. V roku 1707 hlavný banský strojník Matej Kornel Hell našiel spôsob, ako vyriešiť problém vyčerpania vody zo zatopených baní pomocou nového čerpacieho stroja. Keď ani to nestačilo, vybudoval umelú vodnú nádrž, ktorá poskytovala dostatok pohonnej vody na nové čerpadlo. Postavil Veľkovindšachtský

V

tajch a prebudoval dve už existujúce piargské nádrže - Evičku a Spodnovindšachtskú.

Voda z nich poháňala sedem obrovských drevených kolies a piestové čerpadlá ťahali vodu z podzemia. Vody však bolo stále málo a bane sa neustále prehlbovali a zatápalo ich.

V roku 1735 sem preto cisár Karol VI. vyslal vynikajúceho matematika a staviteľa Samuela Mikovíniho. Ten aj napriek nedostatku povrchovej vody navrhol dômyselný spôsob, ako ju „pochytať“ a vystačiť s tým, čo vydá nebo – dážď a roztopený sneh. Naprojektoval vzájomne poprepájaný vodohospodársky systém umelých priehrad a jarkov.

Cez kopce, ktoré stáli v ceste, dal vyraziť dlhočizné štôlne, aby zabezpečil prevod vody medzi nádržami. Tomuto účelu poslúžilo vyše 120 kilometrov zberných a náhonových jarkov, ktoré zabezpečovali pohonnú energiu pre čerpacie zariadenia.

Gaboltov

RÓMSKA PÚŤ áto púť je piknik, oslava a modlitba zároveň. Vždy prvú augustovú nedeľu sa sem, na Mariánsku horu, vyberie viac ako tisíc rómskych pútnikov – tí z blízkych osád pešo, ostatní zájazdovými autobusmi.

Vystúpajú schodmi ku kostolu, podaktorí sa zájdu pokloniť Ukrižovanému na kalváriu hore na kopci alebo sa na tri veľké kríže pozrú aspoň ďalekohľadom.

Ostatní si rozložia na tráve deky, z tašiek vytiahnu prinesené dobroty a začne sa veselý piknik. Kto sa nezmestí na trávnatú plochu, usalaší sa na neďalekých hroboch a priamo na nich vybalí rezne, koláče a malinovky.

T

nb62.indd 19

Kňazi, ktorí medzi Rómami pôsobia, vedia, že im treba vieru podávať trochu inak.

Tomu je prispôsobený aj program púte.

Začína sa rytmickými piesňami, pri ktorých sa treba hýbať, a vystúpeniami rómskej mládeže. Každý, kto práve nekonzumuje prinesené jedlo alebo nebeseduje

Názory na presný počet tajchov sa rozchádzajú. Dnes ich už nikto nespočíta.

Do prírody zasiahol človek, mnoho zakryla aj sama. Možno ich bolo do stovky, oficiálne sa udáva 54. Zostalo ich 23 a dnes sa využívajú na rekreačné účely.

Pozoruhodný systém vodných nádrží pod Sitnom je od roku 1993 súčasťou Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO.

s priateľmi, tlieska a tancuje podľa pokynov kňaza – moderátora na pódiu.

Hovorí sa, že na Mariánskej hore v Gaboltove sa pri svojej ceste krajom zastavil svätý Vojtech. Vraj prenocoval na mieste, kde je teraz postavená kaplnka, a posvätil vodu z neďalekého prameňa.

Pútnici veria, že je liečivá. Hoci teraz vyteká z troch obyčajných vodovodných kohútikov a na cintoríne ňou polievajú aj kvety. Veriaci si ju naberajú do fliaš na pitie a podaktorí si ňou umývajú boľavé časti tela a drmolia pritom modlitbu k Panne Márii.

Na hroboch sa družne debatuje a nad hlavami prítomných sa z pódia nesú slová modlitby. Rómska púť prebieha bezprostredne a veselo. Ľudia sú šťastní, že sa stretli, že tu majú farárov a že vyšlo počasie. „Nemám rád generalizovanie, ale vidno, že Rómovia sú jednoduchší,“ hovorí kňaz Eugen Fejcl z Kostolian nad Hornádom. „A jednoduchosť ich robí úprimnými.“ Všimol si to aj pri spovedi.

Rómovia sa spovedajú veľmi expresívne tak, ako to cítia a prežívajú. „Asi vďaka ich jednoduchosti im neprekáža sadnúť si na náhrobok a jesť,“ rozmýšľa. „Nevidia na tom nič zlé, keď sa najedia tam, kde sú práve hladní.“ Cez omšu sa spieva po slovensky a po rómsky. Pútnici väčšinou stíchnu, najmä starší nedokážu potlačiť pohnutie a utierajú si slzy. A večer, keď nerómski účastníci púte sadajú do áut a odchádzajú, prvý pár uprostred hlúčika Rómov začína tancovať…

18.7.2006 22:50:54

62

20 SLOVENSKO

Leopoldov

DVESTOTISÍC KNÍH Leopoldove oproti železničnej stanici opatruje Ing. Tibor Ďurák (67) v antikvariáte Europik viac ako 200 000 kníh. Každý, kto chce vojsť, musí zazvoniť - krátko a trikrát po sebe.

Bradatý antikvariátnik, ktorý vo svojom kráľovstve trávi celé dni a všetky sviatky, ponúka okrem kníh aj obrazy, miniatúry, starožitné harmoniky a iné hudobné nástroje, dekoračné predmety a písacie stroje. „Najviac sa predáva ezoterika, potom diela veľkých majstrov a odborná literatúra.

Láska, to teraz vôbec nejde,“ rozpráva.

Tibor Ďurák zbieral dlhé roky mince, známky, knihy a starožitnosti. Pred odchodom na dôchodok sa rozhodol, že si splní sen a zvyšok života strávi medzi knihami. Prvý antikvariát so starožitníctvom si otvoril v drevenom stánku bývalého kníhkupectva. Keď mu tam začalo byť tesno, prenajal si od železníc prázdne

V

Tisovec

OFFROAD

S

nb62.indd 20

ú dva typy off-road akcií: preteky, na ktorých sa platí štartovné a vyhráva ten, kto sa podľa značiek dostane najrýchlejšie do cieľa, alebo

prechádzanie terénu pre radosť z jazdy.

Ideálny terén na jazdenie pre zábavu a ľudí, ktorých to baví v extrémnych terénoch mimo vyznačených ciest, je v okolí mestečka Tisovec. „Ošľahaní“ off-roadoví jazdci tvrdia, že je fakt dobrý.

Náročný a zaujímavý. Môžete si ho po kúskoch vychutnávať. A ak k tomu „vyjde počasie“ – teda leje a cesta – necesta sa rozmočí, vtedy sa terénni jazdci usmejú a zažiaria im oči. Tak to má byť. Nie rovné prachové terény, po ktorých sa machri premávajú stovkou a myslia si, že robia extrémny šport. Po nerovných lesných

priestory na stanici a zriadil v nich Antikvariát U prednostu, najväčší na Slovensku a v Európe druhý najväčší v priestoroch železničnej stanice. Do ich rekonštrukcie vrazil celé dedičstvo po mame. V budove oproti mal druhú časť antikvariátu, Europik. Vlani musel železničnú stanicu opustiť a vtesnať všetko do Europiku. Desaťtisíce kníh, stovky obrazov a niekoľko hodnotných ťahacích harmoník tu v súčasnej kompjuterovej dobe čakajú na ľudí, ktorí ešte nezabudli na staré hodnoty. Ich majiteľ vie presne, čo v ktorom regáli hľadať. Je smutné, že knihy už takmer nikto nekupuje. „Mám čoraz väčšie straty. Šetrím, kde sa dá, aby kultúra prežila.

Radšej v zime nekúrim. Knihám to neprekáža, a ani harmonikám zatiaľ nie, hoci sú to chúlostivé nástroje.“ Najväčší slovenský antikvariát má U prednostu päť miestností a v budove oproti, v časti nazvanej Europik, jednu veľkú dvojposchodovú sálu. Stále je čo upravovať, usporadúvať a prerábať. Prechádzate sa pomedzi plné regály a asi nie je kniha, ktorú by ste tu neobjavili. Sú tu celkom nové knihy, niekoľkostoročné knihy v koženej väzbe, aj rarita, kniha o výrobe francúzskych likérov, ktorá vyšla v Paríži v roku 1640.

cestách to občas poriadne hádže a jazdí sa priemernou rýchlosťou 30 kilometrov za hodinu so zrýchlením do takmer kolmých kopcov. Terén si pomalú jazdu vyžaduje.

Je dôležité byť opatrný a správne odhadnúť schopnosti šoféra aj vozidla. Rozmýšľať, čo si môžete dovoliť, lebo nie všetko sa dá prejsť. Na machrovanie v najnáročnejších úsekoch doplatí v tom lepšom prípade iba vaše autíčko – napríklad si vylomí zuby v diferenciáli (hoci opravy sú finančne náročné a offroad vôbec nie je lacný šport). V tom horšom prípade si to nepríjemne odnesie aj posádka.

Ale to sa vraj uvážlivým jazdcom, ktorí vyznávajú tento šport kvôli jazde pre radosť a možnosti precvičiť si svoje schopnosti, stáva veľmi zriedka.

Túžba offroadistov po prekonávaní trás mimo klasických ciest sa často dostáva do konfliktu s ochrancami prírody. Seriózni offroadisti by sa mali vyhýbať chráneným územiam a národným parkom a nerobiť zbytočný rámus. Silné auto, ktoré sa šinie malou rýchlosťou, nenarobí v lese takmer žiadny hluk.

TEXT A FOTO: JURAJ SEDLÁK, AUTOR JE REPORTÉR +7DNÍ JOZEF SOCHOR, AUTOR JE NEZÁVISLÝ MUŽ JOZEF BARINKA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR +7DNÍ DAGMAR CANISOVÁ, AUTORKA JE NEZÁVISLÁ ŽENA

18.7.2006 22:51:02

nb62.indd 21

18.7.2006 22:51:19

62

22 AHA HO!

Teherán, Irán 2003

Fotka násilie nezastaví, ale môže naň poukázať

SVEDOK BEZPRÁVIA ojnový fotoreportér Jan Šibík zachytil objektívom mnoho dramatických udalostí na celom svete - detských bojovníkov v Sierra Leone, izraelsko-palestínsky konflikt, ľudí umierajúcich na AIDS v Odese...

Napriek tomu, že fotografiami dokáže pohnúť ľahostajnosťou ľudí, ktorí žijú v mieri a zdraví, budúcnosť Zeme vidí pesimisticky.

V

Predstavu svetového mieru považuje za naivnú. „Veď násilia vo svete pribúda.

Stupňujú ho mnohé neuvážené politické kroky svetovej veľmoci - Spojených štátov amerických. A pretože sme súčasťou euro - americkej zóny, dôsledky ich rozhodnutí sa týkajú aj nás. Obávam sa, že konflikt

nb62.indd 22

kresťanov a moslimov bude ďalej rásť a že epidémia AIDS v Afrike za pár rokov zásadne zmení jej tvár. No nepáčia sa mi ani akcie antiglobalistov, ktorí pod rúškom boja za Afriku či protestu voči sieťam rýchlych občerstvení ničia centrá európskych veľkomiest.“

Urobte niečo! „Viem, že fotografovanie násilie a bezprávie nezastaví, ale môže naň poukázať. A čím väčšie množstvo ľudí zábery utrpenia zasiahnu, tým väčšia šanca je, že sa s nejakým konkrétnym problémom pohne.

Ale musia vyburcovať veľké množstvo ľudí. Človek sám veľa neovplyvní,“ uvedomuje si Jan Šibík.

Nepovedali by ste, že fotografovať sa naučil sám. Aj keď boli roky, keď sa túžil dostať na štúdium FAMU, napokon jeho talent formovala škola života.

V roku 1985 vyhral konkurz na miesto

fotografa v časopise Mladý svět, čo bol za komunizmu jediný časopis s kvalitnou reportážnou fotografiou. Prvá katastrofa, ktorú svojím objektívom zachytil, bolo zemetrasenie v Arménsku – rok 1988.

Nasledovali reportáže z Náhorného Karabachu, kde bojovali medzi sebou Arméni s Azerbajdžancami, vojny na území bývalej Juhoslávie, v Libérii, Sierra Leone, Afganistane, Iraku... „Situácie, do ktorých sa ako fotoreportér dostávam, mi do značnej miery zmenili rebríček hodnôt. Lepšie rozlišujem podstatné problémy od nepodstatných,“ hovorí.

Spočiatku pristupoval k foteniu čisto profesionálne. „Snažil som sa urobiť silné, zaujímavé fotky. Keď po ich uverejnení začali ľudia reagovať listami, uvedomil som si, že sprostredkovaním situácií bezprávia a beznádeje môžem byť prospešný, môžem popudiť ľudí k tomu, aby s tou drámou niečo urobil.“

18.7.2006 22:51:21

62

AHA HO! 23 Nemý boj Túžba vytvoriť silnú fotku ho kedysi hnala do krajných situácií, v ktorých nasadzoval vlastný život. Mnohokrát naňho strieľali, ba ako bezprostredný svedok muža bojujúceho o život, ktorému mína odtrhla nohu, aj on vstúpil na mínové pole. „Vtedy som si neuvedomoval, čo sa môže stať. Ale vďaka skúsenostiam som ochotný riskovať čím ďalej tým menej. Ani tá najlepšia fotografia nestojí za to, aby sa vám niečo stalo.“ Objektív vytvára fotografovi pomyselný odstup, vďaka ktorému môže situáciu zachytiť, na druhej strane, na mieste kde

Gaza, Palestína 2004

JAN ŠIBÍK (1963), fotoreportér českého týždenníka Reflex, podnikol od roku 1985 vyše dvesto ciest do všetkých kútov sveta.

Fotografoval koniec komunizmu v Európe, masakre v Sierre Leone a Libérii, hladomor v Sudáne, Somálsku a Etiópii, následky zemetrasení v Arménsku a Turecku, exodus irackých Kurdov do Iránu, vojny v Afganistane, bývalej Juhoslávii, Abcházsku, Čečensku, Náhornom Karabachu, Juhoafrickej republike, Iraku, genocídu v Rwande, utečenecké tábory v Tanzánii a Angole, diktatúru na Kube, konflikt v Palestíne, epidémiu AIDS na Ukrajine... V súťaži Czech Press Photo získal celkom štyridsať ocenení a v roku 2004 obsadil v prestížnej súťaži World Press Photo tretie miesto v kategórii Šport. Vydal fotografické publikácie Kdyby všechny slzy světa (1997) a Ďábel v nás (2001) a veľmi nedávno vyšla kniha Stories s jeho fotografiami a reportážami jeho kolegu Dana Hrubého. Do 5. augusta môžete vidieť jeho výstavu Stories na Staromestskej radnici v Prahe. sa bojuje hlava nehlava, je nežiaducim svedkom. „Ideálne by bolo, keby som mal chladnú hlavu a dokázal sa sústrediť iba na kompozíciu záberu, ale napätie, čo prežívam, pracuje proti tomu. Na niektoré veci si zvyknete, keď ich zažívate opakovane a veľa, ale stále sa v tých situáciách cítim nepríjemne. No nič iné mi neostáva, pretože práve v takých okamihoch, keď je život ľudí na vlásku, vznikajú tie najsilnejšie fotografie,“ rozpráva Jan Šibík. Uvedomuje si, že voči človeku so zbraňou je bezmocný a v danom momente nemôže nikoho

nb62.indd 23

zachrániť. Bojuje nemo a bez násilia – fotografiami.

Vráťte im ruky V roku 2001 zorganizoval Jan Šibík humanitárnu zbierku Podajte ruky deťom zo Sierra Leone. Jedenásť- až pätnásťročné deti v občianskej vojne odsekávali ruky a nohy svojim rovesníkom, ale aj pármesačným batoľatám. Krátky, alebo dlhý rukáv? - bola otázka, ktorú pred aktom násilia zvykli položiť obeti. „Bol som tým zverstvom taký šokovaný, že sa mi zdalo málo len urobiť fotky. Tak som zorganizoval humanitárnu zbierku.“ A teraz už dva roky

spolu s priateľkou Martinou Zikmundovou, aktivistkou v boji proti AIDS, organizujú zbierku na pomoc ľuďom v Odese, chorým na AIDS. „Dôvod je osobný. Vďaka nim som sa s Martinou zoznámil a pretože som za nimi cestoval opakovane, vznikol medzi nimi a mnou určitý vzťah. Chcel som im nejakým spôsobom pomôcť.“ Financie zbiera prostredníctvom výstav svojich fotografií, ale bráni sa označeniu humanitárny pracovník.

Chce byť hlavne fotografom.

TEXT: GALINA LIŠHÁKOVÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA ČASOPISU BÁJEČNÁ ŽENA FOTO: JAN ŠIBÍK

Galle po tsunami, Srí Lanka 2005

18.7.2006 22:51:35

62

24 PRÍBEH

Veľľ ký sen o omietke Ve

Bez horekovania ajštedrejším dňom v mesiaci je osemnásteho. Na účet nabehne jedenásťtisícsedemsto dvadsať korún. Ani o halier viac. Domáca pani už dobre vie, čo s nimi, no rovnako dobre vie, že vždy okolo desiateho treba popýtať dobrých susedov o tisícku-dve.

N

„Musím si požičať, deti potrebujú mlieko, každý za deň vypije svoj liter. Aj preto sú, chvalabohu, traja synovia a dcérka zdraví, lebo keď sa k chudobe pridruží aj choroba – poviem vám, to je katastrofa, koniec,“ hovorí Helena Bratková z novobanskej Bukoviny. „Mäso? V nedeľu. Patrí sa. Upečiem alebo vypražím jedno kuriatko, musí stačiť pre všetkých. Ak nie, pridá sa ryža alebo zemiaky. Dve kurčatá? Na to nemáme,“ popisuje nedeľné hodovanie šesťčlennej rodiny a bez zbytočných emócií dodá: „Sme chudobní, preto sa na pekáč zmestí len jediné kura.“

Čo s Tonkom?

Jožko má sedemnásť, Miško pätnásť, Mária o rok menej a ešte je tu najstarší Tonko.

V júli bude plnoletý. „Ten mi najviac nedá spávať. Čo s ním, ako to len vymysleli? Že do dvadsiatich piatich sa o decko musia postarať rodičia. Vďačne, lenže z čoho. Ja s mužom nezamestnaná, tri deti školopovinné a ešte Tonko na krku. Išiel

nb62.indd 24

by do roboty, čo by nie! Ale kde? V okolí Novej Bane zamestnanie nenájde, hoci pracovitý je aj za troch. Doma porobí okolo zvierat všetko, ale peniaze z toho nemá.“ Tonko počúva svoju mamu a bezprizorne hľadí do stropu. Škola mu síce príliš nešla, v šiestej triede na základnej z angličtiny prepadol, ale keď nastúpil na poľnohospodárske učilište štyri dni z piatich sa do školy tešil. Vtedy, keď bola prax.

Občianske združenie Medzi nami je združením, ktoré sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o konkrétnych ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, kto chce Bratkovcom pomôcť. Číslo účtu, kam môžete posielať váš príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Bratkovci.

Tel. kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507. Ďakujeme.

„Pekné to bolo, na družstve sa mi páčilo.“ Potom učňovku zrušili, študenti nemali na výber. Buď dochádzať do Zvolena, alebo...? „Ľahko sa druhým hovorí, ale čo sme mali robiť? Internát na mesiac stál tisícdvesto – nemysliteľné. Pre nás je tisícka ako pre iného desaťtisíc,“ vyratúva otec, Tono Bratko starší. Najstarší syn teda ostal doma, s ukončenou povinnou školskou dochádzkou. Čo bude ďalej, z Bratkovcov nevie nik. Do dvadsaťpatky má ich syn riadne ďaleko, až

vtedy mu podľa zákona prischne nárok na „všelijaké dávky v hmotnej núdzi.“

Zlatá vata Bratkovci sa zobrali pred dvadsiatimi rokmi, nasťahovali sa k Tónovým rodičom do rozostavaného poschodového domu.

Vyzeralo to na parádny barak, izieb nadostač, veľký dvor aj záhrada, už len obhodiť dom zvonka a dorobiť omietky vnútri. Tóno chodil za murára na dvojtýždňovky do Prahy, Ostravy, Helenka priam s detskou blaženosťou zasa spomína na zlaté časy v Izomate. Závode na výrobu sklenej vaty. Chváli výborný kolektív, do detailov opisuje ako sklená vata pichala aj cez rukavice, keď ju strojom prešívali. „Škrabalo nás po celom tele, na ústach sme mali náhubky, ale aj tak každú ženu dráždil kašeľ. No bolo to najkrajšie obdobie môjho života.“ Helenka robila v najlepšej zmene, trikrát si za výkony vyslúžili špeciálne odmeny.

Potom prišli deti, revolúcia, a keď som sa hlásila do roboty, už nebolo miesta.

Všetko robia stroje, ľudí toľko netreba, ale všetka česť, podnik sa so mnou pekne rozlúčil. Dostala som aj odstupné. A tak som už vyše desať rokov nezamestnaná,“ pokorne hovorí a s bázňou hladká balíček ufúľanej sklenej vaty. Helenkina najkrajšia spomienka. „Však ona tú vatu má aj v spálni, hocikedy pozriem a ona ju hladká a usmieva sa, videli ste už takého človeka?“ zachrípnutým hlasom spomenie manžel Tóno, ktorému sa vraj za starého režimu žilo oveľa lepšie.

18.7.2006 22:51:54

62

PRÍBEH 25 Každý člen rodiny má liter mlieka na deň a je jeho vec, ako s ním hospodári.

Helenka a jej bublanina. Zatiaľ ju nikto neohrdol.

Koza ako plat V Čechách slušne zarobil, bolo z čoho dom dokončovať. Po revolúcii ale podľa neho skončili aj všetky sny a plány. A pre nedostatok peňazí prestal napredovať aj ich rodinný dom. „Keď na dom pozrieš, pomyslíš si, aha – zasa páni, stavajú...“ zasmeje sa Tóno, ktorý už neverí, že jeho „novostavba“ sa posunie aspoň o krok vpred. „Keď sa skončila robota v Čechách, zamestnal som sa tu, v štátnych lesoch – dostával som tritisíc osemsto, ale aj to je už preč. Všetko zaniká, nové miesta nie sú. Chodím sem-tam na brigády, susedom, známym pomáham na stavbe, v záhrade a dostanem za to všeličo. Dajú aj vypiť, domov prinesiem voľajakú zeleninu, niekedy aj kúsok mäsa, a jedni mi dali aj kozu. Zarežeme ju a budú hody,“ ironicky poznamená a jedným dychom prizná, že aj tak je vlastne na svete rád.

Najväčšia chvála od Helenky sa vždy ujde deťom. Dych jej vyráža šestnásťročný Jožko. „Študuje na obchodnej akadémii, aj prospechové štipendium dostáva. Nadaný je, učiteľka mi hovorila, že on by zvládol aj vysokú školu.“ Jožko však potreboval písací stroj, Bratkovci na jeho kúpu nemali, a tak Helenka prosila každého koho stretla.

O starý funkčný stroj. „Už ho máme, neverili by ste, koľko dobrých ľudí je na svete. Som im vďačná, o hanbe ani reči,“ povie Helenka a núka čerstvo upečenou akože pizzou. Kopa cesta a na ňom len na postrašenie kúsok slaninky a salámy.

Cez týždeň sa u Bratkovcov varí od cesta.

Každý deň je bublanina – v lete s čerstvým ovocím, v zime s kompótom, alebo

Z diaľky to vyzerá, akoby stavali ľudia pri peniazoch...

cukrovou posýpkou. Stále im chutí a veľa to nestojí. Len dve vajíčka a trochu múky.

Zásoby sa robia deň po osemnástom. Za tri tisícky veľký nákup v miestnej Jednote. Po desať kíl hladkej, hrubej a polohrubej múky, ovsené vločky, kakao, tri margaríny, desať kíl cukru, dve klasické maslá, nutná drogéria, každý druhý deň dva chleby a tridsať rožkov, na víkend o dvadsať pečív viac. „A k tomu každé ráno chodíme do obchodu po mlieko. Šesť litrov. Štyri pre deti, jedno pre mňa s mužom a jedno je ’spoločenské‘. Čiže na varenie – do polievky, omáčky, keď ostane, decká dopijú.

Deti vychovala skromne a čestne. Nikdy nič neukradli, nikdy o nič neprosia. Jožko, Miško a Marka dostanú každé ráno na autobus desať korún – päť korún cesta tam, päť späť. A odkedy sa raz Jožko posťažoval, že ho smädilo a pýtal si v cukrárni pohár vody, rozhodla mama aj o vreckovom. Každý deň

každé z troch deti dostane aj päť korún vreckové. „Aby nežobrali o vodu, čo si ľudia pomyslia, že ani na malinovku nemáme?“ usmeje sa Helenka a spomenie svoju veľkú vášeň. Písanie. Prispieva občas aj do miestnych novín. „Vždy keď vidím, že sa niečo neblahé deje, napíšem. O mužovi, ktorý bil ženu – aké je to nespravodlivé, on ju bije a ona od strachu mlčí. Alebo napíšem poďakovanie zlatým ľuďom, ktorí nám darovali tento starší nábytok v obývačke, veď je to zázrak, že cudzí cudziemu pomôže! Píšem aj o tom, z čoho musí vyžiť šesťčlenná rodina. Že deti v izbách nemajú ani omietku, lebo hoci ocko je murár a všetko by sám spravil, nemáme na materiál. Že perieme v rukách, lebo práčky niet. Oblečenie nekupujeme, ale topánky treba, aj deťom do školy zošity, perá, ceruzky…“ sype ako z rukáva príznaky chudoby Helenka, ale jedným dychom dodá: „Toto sú ale starosti zvonku, tie vždy nejako poriešiš systémom - požičaj si, a potom vráť. Najhoršie sú ale tie zvnútra – zdravie. Keď ho nemáš, nemáš nič. Môj žalúdok síce nie je v poriadku, beriem aj lieky, ale stále je to ešte dobré.

Keď počúvam v rádiu tie relácie, kde poslucháči rozprávajú o svojich problémoch – ako žiť s postihnutým dieťaťom, alebo ako deti fetujú a kradnú z domu veci, vtedy si poviem, Helena, však tebe nič nechýba, čo bedákaš, peniaze nie sú všetko.“ O vysokých miliónových výhrach v Lote Tóno s Helenou ani neuvažujú, načo by im taká kopa peňazí bola. „Len by sme sa báli, kedy nás kto pre toľké peniaze zabije.

Desaťtisíc by sme ale využili rýchlo – kúpili by sme práčku, odložili na školské potreby na september, ostalo by aj na omietku?“ naivne sa zamyslí Helenka…

LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA PLUS7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR PLUS7DNÍ

nb62.indd 25

18.7.2006 22:52:07

62

26 PROTI SRSTI

T

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti!

Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

Chcem byť bohatá a šťastná! ožno to pôsobí ako rúhanie a hnusná provokácia, vykrikovať túžbu po bohatstve a súčasne šťastí v časopise, ktorý predávajú bezdomovci. Veď tento časopis sa zaoberá skôr témami z opačného brehu, teda chudobou, ľudským nešťastím a nedostatkom základných životných potrieb. Nie, nie je to rúhanie. Áno, je to provokácia.

Provokácia k aktívnemu riešeniu chudoby a nešťastia.

M

Nebudem sa asi veľmi mýliť, keď si dovolím tvrdiť, že väčšine ľudí sa moje zvolanie v nadpise bude zdať neprístojné, či už to budem vykrikovať na súkromnom golfovom ihrisku alebo vo výdajni časopisu Nota bene. Ešte tak želanie byť šťastná by mohlo byť všeobecne akceptovateľné, i keď zopár masochistov by i o tom dokázalo úspešne pochybovať, ale otvorene priznávať túžbu po bohatstve? To je nehorázne!

A v kombinácii so šťastím priam nemysliteľné!

Aj mne sa ešte prednedávnom zdalo nemysliteľné, aby som si niečo také sama pre seba želala, a ešte k tomu nahlas!

Možno v kútiku duše som si želala nebyť chudobná, ale rozhodne som ani v tom kútiku nemala predstavu seba samej ako skutočne bohatej ženy. Prednedávnom sa mi však dostala do rúk kniha o ženách, čo veľmi dobre zarábajú, a musela som niektoré svoje názory a želania podrobiť revízii. Príznačné pre túto tému je, že takej knihy by som sa nikdy v kníhkupectve ani len nedotkla a že mi ju vlastne vnútil šéfredaktor knižného časopisu na recenzovanie, či skôr na jej

nb62.indd 26

ironické glosovanie. Nevyspytateľné sú cesty osvietenia!

Najdôležitejšie je chcieť Autorka spomínanej knihy (Tajomstvá šesťciferných žien, Easton Books, 2006) Barbara Stanny vykonala množstvo rozhovorov s dobre zarábajúcimi ženami (a dobrý zárobok v tomto prípade znamená šesťcifernú sumu ročne v dolároch, čo je v prepočte minimálne štvrť milióna korún mesačne) a na druhej strane so ženami, ktoré však zarábajú zúfalo málo, i keď sú rovnako pracovité, vzdelané a šikovné.

Na základe skúseností oboch skúmaných skupín autorka došla k veľmi zaujímavému záveru. To, či zarábame dobre, alebo zle, nezávisí ani tak od vonkajších okolností, ale najviac zo všetkého od

vlastného vnútorného rozhodnutia. Pokiaľ si nepovieme, že chceme dobre zarábať a chceme pre to urobiť všetko, čo je v našich silách, nikdy dobre zarábať nebudeme. Samozrejme, ide o knihu z amerického prostredia a je ťažké si predstaviť napríklad slovenského vedca či doktora, že jeho príjem môže závisieť viac od jeho vnútorného rozhodnutia ako od stavu zdravotníctva či vedy u nás. Ale aj v týchto našich obmedzených podmienkach sú ľudia, čo zarábajú v rovnakom povolaní s rovnakým vzdelaním a skúsenosťami diametrálne rozličné sumy.

Najťažšie je rozhodnúť sa Odhliadnime od akýchkoľvek vonkajších podmienok a skúsme preskúmať len to vlastné vnútorné rozhodnutie. Pôsobí to

18.7.2006 22:52:27

62

KOMIX 27 jednoducho, povedať si, že chcem dobre zarábať, ale nie je to také jednoduché. To rozhodnutie totiž prináša okrem pozitívnych zmien aj nutnosť konať, riskovať a niesť následky. Napríklad dať výpoveď, presťahovať sa, denne dlhšie cestovať, o hodinu skôr vstávať alebo ísť za šéfom a vypýtať si lepší plat. To nedokáže každý.

Najťažšie na tomto rozhodnutí je však pripustiť, že skutočne chcem mať peniaze, chcem dobre zarábať, chcem byť bohatý.

S predstavou samého seba ako bohatého človeka majú problémy nielen tradične skromní a štyridsiatimi rokmi komunizmu zdecimovaní Slováci, ale aj Američania, ktorých často a radi obviňujeme z mamonárstva. V celom civilizovanom svete sa bohatstvo akosi automaticky považuje za zlé, nečisté, nespravodlivé, kaziace charakter. A bohatý človek sa považuje za nešťastného, sebeckého a vystresovaného.

Z čoho pramení táto všeobecná averzia voči bohatstvu a bohatým? Z predstavy, že keď ja mám viac, niekto musí mať menej?

Alebo že k bohatstvu sa dá dostať iba nepoctivou cestou? A je to skutočne tak? Čo je to vlastne byť bohatý? Určite je to niečo iné z pohľadu príslovečnej africkej siroty s napuchnutým bruškom, niečo iné z pohľadu Slováka s priemerným platom a niečo iné z pohľadu obyvateľa východnej časti horného Manhattanu. Ak však nepripustíme, že mať viac ako tá sirota s bruškom nie je naša chyba ani vina, rovnako ako nie je chyba a vina obyvateľa Manhattanu, že má viac ako my, nikdy sa z vlastného marazmu nepohneme a ani nikomu ďalšiemu tým nepomôžeme.

ROKO OD MIŠKA

Človeče, pomôž si a pomôžeš aj svetu!

Najdôležitejšie je neporovnávať sa s tými, čo sú na tom horšie a lepšie, nehorekovať nad jednými a nezávidieť druhým, ale zostať vždy len pri posudzovaní a riešení vlastného šťastia a bohatstva. Definovať si, čo je dobré práve pre mňa, čo je v mojich silách dosiahnuť, akú odmenu si za svoju prácu zaslúžim, čo ma urobí šťastným a spokojným, a potom za tým všetkým ísť.

Myslím si, že len vyrovnaný človek, čo má v tomto všetkom jasno, môže zachraňovať svet a pomáhať menej šťastným.

Skúste si to povedať nahlas so mnou: Chcem byť bohatý a šťastný! Chcem byť bohatá a šťastná! Je to stále také nepredstaviteľné? Ak nie, tak vám držím palce pri realizácii vysloveného. Na cestu za bohatstvom a šťastím tu mám ešte jednu dobrú radu zo spomínanej knižky: Nikdy nedostanete to, čo si zaslúžite, iba to, čo si vypýtate. Smelo do toho!

TEXT: ELENA AKÁCSOVÁ, ŠÉFREDAKTORKA WWW.T-STATION.SK FOTO: SLÁVKA STANKOVIČOVÁ

nb62.indd 27

18.7.2006 22:52:37

62

28 PÚTNIK Ajvatovica. Pre niektorých malý hadždž, pre iných brána do zatratenia.

Most odznova postavíte. Ľudský život nie.

Svätci a obcho B osna a Hercegovina je krajina nových hrobov, nových domov aj nových definícií samého seba cez náboženstvo či svetonázor.

Kvôli spomienkam na tisícky mŕtvych – už objavených a nanovo pochovaných, alebo tých zatiaľ „nezvestných“ v masových hroboch – je vojna v mysliach ľudí stále živá. Hoci si uvedomujú, že dívať sa do minulosti nikam nevedie, je jasné, že na tomto kúsku zeme už nič nebude fungovať tak ako predtým. Kedysi boli napríklad bežné zmiešané manželstvá medzi moslimami, ortodoxnými a rímskokatolíkmi, dnes takmer úplne vymizli. A náboženské cítenie, predtým často len povinná kolonka v štatistike, zohráva čoraz významnejšiu úlohu. Ľudia vo veľkom nachádzajú Boha či Alaha.

Z arabských moslimských krajín, najmä zo Saudskej Arábie, prišlo do Bosny veľa

nb62.indd 28

peňazí. Opravili sa z nich zničené mešity a kde – tu zostalo trebárs na nový autobus.

Po sarajevských uliciach chodí čoraz viac zahalených žien, islam pre časť ľudí prestal byť len orientálnou atrakciou a stal sa životným štýlom – samozrejme, v „európskej“, demokratickej a súkromnej podobe. Povesť Bosny a Hercegoviny ako moslimskej krajiny je neoprávnená, ale v našich končinách ju nezmenila ani maličkosť, že tento štátik vyslal do Iraku svoje ozbrojené jednotky na strane Spojencov.

Zástupy Na hore Ajvatovica pri dedinke Prusac asi štyridsať kilometrov od Travniku sa každý rok v júni, sedem týždňov po sviatku svätého Juraja, koná púť moslimov. Tento rok už jej 496. ročník. Pre niektorých malý hadždž, pre iných brána do zatratenia. Každopádne, dedina je plná ľudí. „Určite ich je aspoň stotisíc,“ dušuje sa Ibrahim, ktorý nás za

štyridsať eur nechal prespať vo svojom dome v kuchyni. Ja to odhadujem maximálne na dvetisíc pútnikov.

Jasmin pricestoval na Ajvatovicu s dvojlitrovou plastovou fľašou domácej lozovice a rozjarený sa napcháva pečenou jahňacinou. V predvečer hlavnej akcie, púte na horu k skale, ktorá sa podľa legendy kedysi rozpukla pred učencom Ajvaz – dedom, štyridsať dní prosiacim o prameň vody pre Prusac, sedíme s ním a s Ibrahimom za stolom na ulici.

V mnohých domoch zaňuchali príležitosť na kšeft a podrezávajú a pečú ovce ako na bežiacom páse. Keď nechcem piť malinovku, donesú mi v plastovom pohári vodu. „To je z Ajvatovice,“ poznamená pani domu hrdo.

Alkohol sa striktne nepodáva.

Odvšadiaľ hučí hlasná balkánska muzika.

Ibrahim si krája mäso, zapíja ho Fantou a rozpráva, ako mu cez vojnu poranili nohu a zničili žalúdok. Trhovníci naokolo balia stánky a mladí s dekami pod pazuchou

18.7.2006 22:52:49

62

PÚTNIK 29 stúpajú hradným kopcom nad mesto, aby tam pri ohňoch strávili večer a možno aj noc. Všetci povinne prechádzajú policajnou kontrolou na alkohol.

Na druhý deň vstáva Prusac skoro.

Obchodníci ešte pred šiestou vybalia svoje stánky, pred každým druhým domom opekajú ovce, sú tu predavači oblečenia, náboženských symbolov, zmrzliny, elektroniky. Na lúke pri hlavnom námestí pripravujú jazdci svoje kone – časť mužov vystupuje na horu v sedle – a predvádzajú pritom svoje jazdecké umenie, napríklad zapriahnuť kone do trojky a postaviť sa na ich chrbty. Pozorujú ich pri tom zástupy ľudí. Ďalší nečakajú na to, kým mufti z Travniku Nusret Abdibegovič púť na námestí zaháji, a pomaly stúpajú na horu nad dedinou.

Zasľúbené miesto je vzdialené asi šesť kilometrov. VIP hostia ako premiér a niekoľko ministrov moslimského vierovyznania, ktorí akciu finančne dotovali a využívajú ju na odprezentovanie svojich plamenných prejavov, sa môžu hore vyviezť v svojich drahých autách sprevádzaných početnou ochrankou.

Jedna hodina popoludní, čas na modlitbu.

Pre a proti Muftiho sprievod konečne dorazí a ľudský zástup sa môže pohnúť. Vybraní jazdci nesú zástavy, kone sa sem – tam splašia a ľudia natlačení v uličkách rýchlo ustupujú, stane

dníci

sa, že tátoš svojho jazdca zhodí a snaží sa odcválať preč. Na všeobecnú veselosť to nemá žiadny vplyv. Moslimskí veriaci, ktorí sem prišli, pokladajú Ajvatovicu za balkánsku mekku a zdá sa, že si z prísnej vierouky nerobia ťažkú hlavu. Každý rok sa tu schádzajú ľudia z celej Bosny a Hercegoviny, ale prídu napríklad aj pútnici z Turecka či Albánska. Ajvatovica bola po nástupe komunizmu v roku 1947 zakázaná, obnovili ju až v 90. rokoch a okamžite sa stala veľmi obľúbenou. Aj napriek tomu, že časť radikálnejších moslimských kruhov účasť na nej neodporúča a veriacich pred ňou varuje ako pred niečím, čo je proti koránu a islamu. Odôvodnení je veľa: od toho, že ide

o novotu vo viere a niečo také je poblúdením a nepripúšťa sa – prečo by mal byť Ajvaz dedo taký uznávaný, keď o ňom dokopy nič nevieme – až po argument, že púť nespĺňa pravidlá, ktoré na takéto akcie islam kladie.

Napríklad že muži a ženy nie sú oddelení, nenosia striktné moslimské oblečenie, na horu vystupujú aj neveriaci a na púti je množstvo iných záujmov ako ten náboženský.

Je pravda, že Ajvatovica sa neviaže na žiadny z dvoch moslimských sviatkov, bajramov, ani na moslimský kalendár, ale pravdepodobne nadväzuje ešte na tradíciu bosnianskych bogomilov a je len poislamčená. Zo Saudskej Arábie prišli po vojne do Bosny a Hercegoviny okrem peňazí aj učitelia viery, imámovia, aby v nanovo zrekonštruovaných medresách (islamských školách) prednášali sväté pravdy o živote. Sú o dosť radikálnejší než to, na čo tu boli ľudia zvyknutí, ale zdá sa, že práve to niektorých veriacich oslovuje. Ich vojnou poznačené životy možno potrebujú práve takýto striktný návod.

Inšalah Pred posledným úsekom cesty sa všetci zastavujú na lúke. Aj tu sú stánky s občerstvením, pečenými ovcami a zmrzlinou. Po chvíli odpočinku sa dvíhame z trávy, aby sme prešli posledný úsek cesty.

Kráčame lesom po cestičke, okolo ktorej sú naťahané žlté výstražné pásky s nápismi Pazi, mine – Pozor, míny. Odhaduje sa, že približne štyri percentá územia Bosny a Hercegoviny sú ešte stále podmínované.

Bosna je krajinou nových cintorínov.

A stále pribúdajú.

nb62.indd 29

18.7.2006 22:53:05

62

30 PÚTNIK

Ráno v Prusaci. Príprava na výstup na horu.

Niektorí pútnici pásky podlezú alebo strhnú a na vrchol sa ponáhľajú skratkami cez les.

Inšalah. Hádam ich ochráni...

Na hornej lúke stojí tribúna a pred ňou si rozložili deky veriaci. Slnko praží, ľudia sa snažia skryť do tieňa, časť z nich stojí v radoch pred kohútikmi, z ktorých vyteká voda, aby sa pred modlitbou predpisovo umyli. Program sa začne o dvanástej a trvá hodinu. Pozostáva z prejavov travnického muftiho, niekoľkých politikov a ďalších pozvaných rečníkov. O jednej je čas na modlitbu. Tí, ktorí to tak vnútorne cítia, nastúpia pred tribúnu – vpredu muži, vzadu ženy – a modlia sa tam. Ostatní besedujú v tieni alebo aspoň na svojich miestach pozdvihnú ruky a počúvajú. Nič extra striktné, žiadne predpísané oblečenie ani

príkazy, čo sa môže a čo nie. Po doznení modlitieb vysadnú jazdci na svoje kone a za nimi sa vyberú aj ostatní.

Mufti z Travniku tvrdí, že jednému z „dobrých sluhov“ sa prisnil Ajvaz dedo a povedal mu, že sa hnevá, pretože na plošinu Ajvatovice vystupujú ženy. Preto mufti sľubuje, že 500. ročník púte už bude bez žien. Ale že v rámci kompenzácie pre ne pripraví iný zaujímavý program...

Čím vyššie Mostar, kedysi jedno z najkrajších balkánskych miest, akoby bol obrazom celej Bosny. Takmer zrenovované kamenné centrum – aj keď pár domov tam stojí tak, ako ich počas vojny rozstrieľali (na

jednom doteraz tróni nápis Happy New Year), a niektoré majú na prízemí pod ruinami prvého poschodia zrekonštruovanú kaviarničku. Ľudia sú tu bosensky milí a priateľskí a ani z mešity vás nikto nevyhodí, hoci ste v nevhodnom oblečení – hlavne že ste zaplatili vstupné. Po meste roztrúsené cintoríny s jednoduchými bielymi náhrobnými kameňmi s rovnakými dátumami úmrtia. Mimo centra domy s rozstrieľanými fasádami, zbombardované administratívne budovy, vyrazené okná, ktoré doteraz nikto neopravil, zničené a nikdy viac neobývané byty v mozaike sídliskových balkónov...

Rekonštrukcia mesta postupuje pomaly a s pomocou peňazí zo zahraničia. Hlavne, že už opäť stojí starý most, symbol Mostaru, a odvážni muži, ženy aj deti z neho skáču do dokonale modrej rieky Neretvy. Práve tam, pri moste, najlepšie vidno, že niektoré veci sa dajú opraviť, ale iné už nikdy. Most stojí opäť, no kúpuci sa muž, ktorému cez vojnu mína odtrhla nohu, bude navždy odkázaný na barle.

Mostar však už nie je mesto mosta, ale mesto veží. Každá viera chce prevýšiť tú druhú. K oblohe sa driapu štíhle vežičky minaretov a obďaleč sa ich snaží prekonať pevne vybetónovaná kostolná veža. A akoby to nestačilo, na kopci nad mestom je postavený obrovský kríž.

Karikatúra Bosna má krásne hory a najnovšie aj „unikátnu“ pyramídu. Kopec nad mestečkom Vysoko neďaleko Sarajeva je

Púti padli za obeť desiatky oviec.

nb62.indd 30

18.7.2006 22:53:34

62

PÚTNIK 31 vraj v skutočnosti Pyramída Slnka, vyššia a dokonalejšia ako egyptské pyramídy.

Onedlho po jej objavení sa z ďalšieho, menšieho kopca vykľula Pyramída Mesiaca.

A prezident potom vyhlásil, že v Bosne je ešte veľa takýchto a väčších pyramíd.

Nuž, prvenstvo nadovšetko... Aspoň že z neho môžu profitovať obyčajní ľudkovia vo Vysokom, ktorí predávajú suveníry alebo v domoch pod kopcom zriadili kaviarne a parkoviská. Názov jednej reštaurácie hovorí za všetko: Čevabčiči od Ramzesa. Okrem toho vás cestou hore oslovujú deti vo veku od päť do jedenásť rokov s vlastnoručne vyrobeným preukazom prišpendleným na tričku, či nepotrebujete „vodiča“, ktorý vám za pár mariek ukáže cestu k pyramíde.

Na úpätí kopca je odkrytá vrchná vrstva pôdy a pod ňou je stvrdnutá a rozpukaná vrstva hornín. Ani pri dávke najbujnejšej fantázie nepripomína kvádre vyrobené dávnymi staviteľmi. „Lietali sme ponad kopec na rogalách a zhora vyzerá naozaj verne,“ tvrdí tridsaťročný Sead zo Sarajeva, športovec a básnik, ktorý pre turistov organizuje mountainbikové túry po Bosne. „Pyramída?

Je to hlúposť,“ mávne rukou vodič kamiónu,

ktorý nás neskôr vezie z Jablonice do Mostaru, krásnym údolím rieky Neretvy. „To, čo sa teraz deje vo Vysokom, je ako karikatúra celej Bosny,“ konštatuje spisovateľ a profesor univerzity v Sarajeve Nenad Veličkovič. „Ľudia sa chytajú všetkého, na čom môžu zarobiť aspoň trochu peňazí.“ Miera nezamestnanosti bola v roku 2004 až 45 percent. Bohaté zásoby nerastných surovín Bosna nemá po rozpade Juhoslávie kam vyvážať. Závody chátrajú, ľudí väčšinou živia ich malé farmy. Veľkú budúcnosť tu má určite vysokohorská turistika.

Napriek neistej ekonomickej situácii a všetkému, čím táto malá krajinka v posledných rokoch prešla, vysielajú jej priateľskí obyvatelia do zahraničia jasný odkaz: Posielate nám sem veľa učiteľov demokracie. Ale my sme historicky súčasťou kultúrnej Európy! Vieme, ako spravovať svoju krajinu. Stále u nás zostávajú vojaci Európskej únie – „peacekeeperi“ EUFOR. Prišli, hoci ich sem nikto nevolal, a zostávajú, hoci ich nepotrebujeme.

Bosna chce dýchať sama.

TEXT: MARTIN ŠARAPATA FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

Country Lodenica 2006

PRÍJEMNÝ VÍKEND V PIEŠŤANOCH Nultým ročníkom (1999) festivalu Country Lodenica sme naznačili, že kvalitné kultúrne podujatia podobného typu sa dajú robiť aj na Slovensku.

Navyše, pre ich nedostatok je tu o ne veľký záujem, čoho dôkazom bolo neuveriteľne vďačné niekoľkotisícové publikum.

Festival Country Lodenica tak vstúpil medzi to najlepšie, čo je v tomto žánri na Slovensku. Mená ako Jan Nedvěd, Vlasta Redl, Pavel Dobeš, Wabi Danek, Alan Mikušek, Jarek Nohavica, Fleret, Taxmeni, Rangers, Kamelot, Bukasový masív, Čechomor, Hop trop,Vidiek, Lojzo, ktorí za šesť rokov navštívili Piešťanskú lodenicu, o tom svedčia najlepšie.

Počas siedmich ročníkov a dvadsiatich festivalových dní videlo jednotlivé vystúpenia viac ako 135 000 návštevníkov, čo je určite dôkazom toho, že sa nám podarilo vyplniť obrovskú medzeru v hudobných festivaloch na Slovensku a priniesť vďačnému divákovi po mnohých rokoch tak očakávaný žáner, akým je folk a country. A to všetko na dvoch scénach v priebehu päťdesiathodinového maratónu.

Tohtoročný festival Lodenica sa bude konať v termíne 31.8. – 2.9. 2006.

Tešíme sa na vašu návštevu !!!

Starý most v Mostare už stojí, muž na obrázku sa na svoju nohu nepostaví už nikdy.

www.lodenica.sk

www.mmi.sk

Inzercia

nb62.indd 31

18.7.2006 22:54:08

62

32 ROZHOVOR

Jednoduchý bungalov obrastený kvetmi...

RECEPT NA POHODU Z denka Predná vie, ako prežiť horúce dni a žeravé pracovné tempo. Aký je jej overený recept?

Zaslúžiť si oddych a vedieť si ho vychutnať!

Ako sa máš?

– Mám sa veľmi teplo.

Znie to skoro ako sťažnosť, ale, pokiaľ viem, leto máš rada.

– Áno, nevedela som sa ho dočkať.

A to aj napriek tomu, že trpím alergiami najrôznejšieho druhu. Takže som večne na tabletkách. Práve mi po vyše mesiaci prestali účinkovať, takže od nich momentálne abstinujem. Ale chystám sa na dovolenku, tak verím, že tam ich nebudem potrebovať. Dúfam!

Na dovolenku ideš s priateľom?

– Áno, ideme spolu s Peťom. Má kamaráta na Cypre, tak ho ideme pozrieť.

Veľmi sa teším, je to naša prvá spoločná dovolenka.

Minulý rok ste spolu nikde neboli?

– Minulý rok sme boli na tri dni v Toskánsku. Tri dni pršalo.

No, taká daždivá noc v talianskom hoteli nemusí byť na zahodenie.

– V hoteli? Keby sme boli aspoň v hoteli!

nb62.indd 32

Ani radšej nebudem hovoriť, kde sme vlastne boli!

To znelo skoro ilegálne!

– Ale nie, nebolo to také zlé, len sme šli na blint, nič sme si vopred nerezervovali, a tak sme každú noc nakoniec strávili na inom mieste.

Dávaš prednosť dovolenkovému luxusu?

Bazény, hotely, nóbl reštaurácie?

– Práve naopak. Toto neuznávam.

S kamarátkou pravidelne chodíme do Chorvátska a najradšej bývame v bungalovoch. Jednoduchý bungalov obrastený divokými kvetmi - to mi úplne stačí!

Po dovolenke opäť naberieš plné pracovné tempo?

– Áno. Manažér ma už upozornil, že si vraj mám poriadne oddýchnuť. Po návrate ma toho čaká skutočne veľa.

Rodičia sú zmierení s tým, že už takmer nie si doma?

– Ale áno. Veď chodím aj domov. Tak dvakrát do mesiaca.

Vyprať oblečenie, čo?

– Ale nie, kto by to ťahal?!

Zvládaš také intenzívne pracovné tempo?

– Naozaj sa teším na tú dovolenku.

V poslednom čase som fungovala medzi školou a koncertmi. Je to náročné – človek v nedeľu koncertuje, z koncertu uteká do

Štiavnice, kde má v pondelok skúšku, odtiaľ rovno do Košíc na ďalší koncert a zase na skúšku do Štiavnice a tak ďalej a tak ďalej. Ale ja mám rada, keď je takýto zhon.

A potom chvíľku pokoj.

A dokážeš si ten pokoj vychutnať? Niektorí ľudia, ktorí majú takýto hektický život, zabudnú oddychovať. Pár dní voľna a už sú z toho celí nervózni.

– Stávalo sa mi to cez skúškové – učila som sa, učila, a keď som konečne mala po skúške, zhrozila som sa: Preboha! Čo budem robiť teraz? Teraz si uvedomujem, že voľna mám trošku menej, tak sa naozaj snažím vychutnať si ho.

Aké sú teda najbližšie podovolenkové plány?

– Mám naplánovaných veľa koncertov.

Chystám sa posunúť ďalší singel do rádií. A keďže si robím, čo chcem, pôjde paradoxne o pomalšiu skladbu. Viem, že rýchlejšia pieseň by bola strategickejšie lepší ťah, ale k rýchlejšej chcem urobiť videoklip, takže ju posuniem na neskôr.

Ako sa má Šarkan? Pracuje tak veľa ako ty?

– Peťo sa má dobre. Je predsa so mnou!

Venuje sa hlavne reklame a moderovaniu, tiež je zaneprázdnený.

Zvyknete napríklad na akcie chodiť spoločne a urobiť si tak z pracovných povinností výlet?

– Málokedy. Na koncertoch sa ma často ľudia pýtajú: „A kde je Šarkan?“ No Šarkan predsa nepôjde zakaždým cez celé Slovensko, aby ma odprevadil na koncert.

To by bolo zbytočné. V tejto fáze vzťahu už nie sme.

Berieš spev ako tvrdú profesiu? Alebo sa skôr pre budúcnosť spoliehaš na vzdelanie?

– Mám veľkú radosť z toho, že si zarábam tým, čo ma baví. Uvedomujem si, že je veľké množstvo ľudí, ktorí prácu robia vyslovene len preto, aby sa uživili. Vzdelanie je však pre mňa veľmi dôležité. Keby nebolo, je pre mňa omnoho pohodlnejšie nechať školu tak. Čo presne študuješ?

– Študujem na Fakulte ekológie a environmentalistiky Technickej univerzity v Štiavnici. Z odboru krajinné inžinierstvo som prestúpila na ochranu krajiny a prírody.

Krajinné inžinierstvo? To znie veľmi zaujímavo.

– Áno, je to zaujímavé. Akurát na to treba mať čas, ktorý, žiaľ, nemám. Je to čosi ako záhradná architektúra, chce to množstvo hodín nad plánmi a výkresmi.

Takže okrem spevu máš talent aj na kreslenie, tiež výborný vkus a svojský štýl.

Neťahá ťa to napríklad k stylingu alebo módnemu návrhárstvu?

– Určite by ma to bavilo. Ale zatiaľ to prenechám tým, čo to naozaj vedia!

TEXT: SARA SAMUELSOVÁ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

18.7.2006 22:54:23

62

RECENZIE 33 HUDBA

DIVADL O

Iluzionisti Autor: Benght Ahlfors Réžia: Jakub Nvota Hrajú: Milan Lasica, Zuzana Fialová, Vladimír Hajdu Divadlo o divadle - aj tak by mohol znieť podtitul tejto hry. Nie je to však otrepaná téma divadelného zákulisia, ani príbeh o vzniku inscenácie. Je to komický a súčasne jemný príbeh starnúceho herca (Milan Lasica), ktorý už „dokraľoval“ - ako o ňom píšu recenzie. Do jeho príbehu osamelého človeka zbaveného ilúzií, no predsa chápavého a hlboko ľudského, vstupuje príbeh mladej spisovateľky (Zuzana Fialová), ktorá si napísaním svojej hry kompenzuje nevydarený vzťah.

Divadlo ako spoločný záujem herca a spisovateľky je zbavené ilúzií. Hra pranieruje intelektuálne snobstvo a zbožšťovanie umelcov, demaskuje mýtizáciu „veľkých osobností“. Herec, spisovateľka a lekár (Ady Hajdu) vedú debaty o význame divadla. (Lekár: „Myslíte si, že ja potrebujem chodiť do divadla, aby som videl, aký je život zložitý?“) Zložitosť

života je tu priam hmatateľne, no aj komicky badateľná na každom kroku.

Celý príbeh stojí na odhaľovaní nových a nových ilúzií, nie len na príklade divadla, ale aj v postavách samých, v ich spomienkach a „obyčajnej“ minulosti. Toto je – práve v dnešnej dobe, kde je ťažké utvoriť si naozaj vlastný, autentický názor - veľmi aktuálnou témou. V Iluzionistoch sa (stále však na báze estetických kritérií, ktoré inscenačne nie sú ani v najmenšom podcenené alebo obídené) vyzdvihuje pravdivý život, dotýka sa pravdivých vzťahov v zdanlivo bizarných situáciách.

Hra je viacvýznamová a navrstvená, preto každá jednosmerná interpretácia tu môže byť oklieštením. Ku všetkým týmto pozitívam patrí ešte jemný, prirodzený a súčasne satirický humor, ktorý je vpletený - taktiež veľmi prirodzene - do celého príbehu.

A najlepšie nakoniec - herecké výkony si tiež právom zaslúžia výsostne kladné hodnotenie, predovšetkým za spontánnosť a prirodzenosť, temperament (ktorý vdýchla svojej postave Zuzana Fialová) a dynamickosť pohybového aj jazykového prejavu.

VERONIKA DIANIŠKOVÁ

KNIHY Patrick Ryan

Jak jsem vyhrál válku Vydavateľstvo Knižní klub Preklad František Vrba Román z roku 1963 je dávaný na jednu úroveň s Hellerovou Hlavou XXII. Vojna je tu zobrazená rovnako fraškovito a nezmyselne. V centre diania je poručík spojeneckej armády Ernest Goodbody, ktorý sa donkichotsky snaží vrátiť vojne jej dôstojnosť. Čoskoro však zisťuje, že jediný bojový zápal jeho jednotky je nasmerovaný na získanie zdrojov alkoholu a erotického uspokojenia.

V roku 1967 bola kniha sfilmovaná a v jednej z rolí sa objavil „beatlesák“ Lennon.

Dušan Mitana

Zjavenie Vydavateľstvo LCA Mitanova posledná kniha vychádza v druhom vydaní, v mäkkej väzbe.

Od prvého vydania sa tento román dočkal mnohých vavrínov: Cena

nb62.indd 33

Asociácie spisovateľských organizácií Slovenska, Prémia literárneho fondu za tvorbu, nominácia na Cenu Anasoft litera. Zjavenie je prierezom Mitanovou doterajšou tvorbou, do románového celku ho spája myšlienka neustáleho duchovného búrenia sa a hľadania.

Zjavenie je aj výpoveďou o slobodnom človeku v dvoch režimoch.

Cibelle - The Shine of Dried Electric Leaves Crammed Discs / Wegart www.crammed.be / www.wegart.sk Hudba, ktorú Cibelle, rodáčka z brazílskeho Sao Paula, tvorí, sa s najväčšou pravdepodobnosťou nepodobá ničomu, čo ste mali možnosť počuť. Široká plejáda použitých hudobných elementov, počnúc akustickými nástrojmi cez digitálnu zvukomaľbu až po noisové gitary a cinkanie detských hračiek, slúži ako dokonalá platforma pre emóciami podfarbený spev a silnú autorskú výpoveď hlavnej aktérky. Počúvanie albumu The Shine of Dried Electric Leaves je ako listovanie v knihe príbehov, ktorá vás zavedie do krajiny emócií a prekvapení... Z bohatého zoznamu spolupracovníkov a hostí, ktorí sa podieľali na jeho vzniku, môžeme spomenúť aspoň Mike Lindsaya (z britského folkotronického dua Tuning), parížskeho zvukového mága Yanna Arnauda (Air, Sebastien Schuller), ale aj výraznú postavu súčasnej freak folk scény Devendru Banharta.

Kým niektoré z tu prítomných skladieb sú jednoduchými, no účinnými drobnými melodickými drahokamami, iné pestrosťou a umnosťou použitých lyrických a melodických motívov dokonale zamotajú hlavu. Track s názvom „London, London“ je pôvodne piesňou od známej brazílskej postavy Caetana Velosa, ktorý trávil začiatok 70. rokov 20. storočia v nútenom exile v Londýne, a ponúka zaujímavú paralelu s osudom Cibelle. r Inzercia

Jana Horváthová

Devleskere čhave svedectvom starých pohľadníc Vydavateľstvo Region Poprad Región Poprad vydáva albumy starých pohľadníc.

Táto publikácia je inšpirovaná zbierkou pohľadníc s rómskou tematikou z prelomu 19. a 20. storočia. Autori pátrali po ďalších zbierkach a vytvorili výnimočný portrét rómskej kultúry prostredníctvom nostalgických kolorovaných pohľadníc a starých fotografií. Ilustračnú stránku bohato dopĺňa a dovysvetľúva text (slovenský/rómsky plus anglický/ maďarský text v závere). Výsledkom je širokoprístupná etnografická štúdia kultúry rómskeho etnika.

7gVi^haVkV q @do^V ȁǿ @dŀ^XZ q Banch`Ǿ ȅ ú^a^cV q 7diidkV ȁ 7Vch`Ǿ 7nhig^XV q 9dacǾ ȇ IgcVkV q ĻiZ[Ǿc^`dkV Ȅ

www.artforum.sk

18.7.2006 22:54:30

62

FOTORIPORT 35 aši predajcovia usilovne trénujú na majstrovstvá sveta bezdomovcov vo futbale, ktoré budú v septembri v Kapskom meste. Na samý juh Afriky to je riadna diaľka.

Partnerom nášho tímu bezdomovcov na rok 2006 je Slovenský futbalový zväz a TIPOS. Viac informácii na www. notabene.sk. Chcete podporiť účasť našich bezdomovcov na Svetovom pohári bezdomovcov vo futbale?

Kontaktujte nás, prosím, na sandra@notabene.sk, 0905 143 651.

N

SANDRA TORDOVÁ, MARTIN ŠARAPATA

nb62.indd 35

Futbal

´06 18.7.2006 22:54:52

POHREB JÁSIRA ARAFATA, RAMALLÁH 2004 JAN ŠIBÍK, AUTOR JE FOTOREPORTÉR ČESKÉHO TÝŽDENNÍKA REFLEX

62

36 GALÉRIA

nb62.indd 36

18.7.2006 22:56:10