NOTA BENE 63

63 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

SEPTEMBER ‘06

nb63.indd 1

22.8.2006 12:51:52

63

2 INZERCIA

nb63.indd 2

22.8.2006 12:52:27

62

Z OBSAHU 3 6 - 7 Kauza

12 - 13 Do tucta

14 - 15 Reportáž

Tehotná zo stanice

Kurčatári

Svadba po slovensky

Vlastné výkaly s rojom múch, ktoré má priamo pod nosom, vyschnuté mláky od moču, ktoré v tom šialenom teple cítiť na sto honov, od stolice zababrané ruky...

Daniela rozpráva o čudesnej premene. Vraj sa začala meniť na netvora.

Čelia kadejakým otázkam, na prvé počutie až čudesným. „Pani, máte prsia?“ Nič si z nich nerobia, bytostne sa dotýkajú ich práce. Už jedenásty rok stoja na jednom a tom istom mieste. Živí ich robota na ulici, aj keď na ňu nie sú odkázaní.

Je vôbec ešte v móde? Ak áno, tak ako?

Tradične, romanticky, originálne, adrenalínovo?

Verejne, alebo tajne? So stovkou hostí, alebo s dvomi svedkami? Na Slovensku?

V zahraničí? Na úrade, či v kostole? Po krátkej známosti, či po rokoch spolužitia?

28 - 29 Cudzinci

31 Osobnosť

32 Rozhovor

Noví Francúzi

Zbohom k bohom

Príjemne nedokonalý

„Našimi študentmi sú ľudia so zaujímavými životnými osudmi. Niektorí vo svojej krajine zažili peklo a prišli o všetko, sú v ťažkej sociálnej situácii alebo majú psychické problémy. Vyžadujú si špeciálny prístup,“ hovorí lektorka Céline Boubaker.

Zomrel Vojtech Zamarovský, spisovateľ a historik, ktorý sa s humorom pýtal, ako ho niekto môže dávať za vzor mladým? Veď v trafike býval najlepším tabakovým zákazníkom a alkoholu sa tiež nevyhýbal. Hovorieval, že telo má ísť do hrobu riadne opotrebované...

Ivan Štroffek. Zraniteľný rebel, arogantný hulvát? Predo mnou stojí chalan so vzdorovitým kohútom na hlave. Trošku maco, ktorý korčuľuje medzi odzbrojujúcou úprimnosťou a nacvičenými frázami. Trochu ľahkovážny, ale nohami pevne na zemi...

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti napomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu nb63.indd 3

22.8.2006 12:52:27

63

4 KONTAKTY Inzercia

EDITORIĂ L Ondis s.r.o Screen printing KoĹĄickĂĄ 34/A, 080 01 PreĹĄov tel.: +421 51 773 49 87 fax: +421 51 772 20 64 email: ondis@ondis.sk www.ondis.sk

Bezdomovci vo vlastnom tele? ÄŒlovek obĂ˝vajĂşci priemernĂ˝ byt sa mĂ´Ĺže cĂ­tiĹĽ ako bezdomovec, keÄ? sa necĂ­ti bezpeÄ?ne vo vlastnom tele. NaĹĄe telo predstavuje byt, ktorĂ˝ chrĂĄni a udrĹžiava v chode zĂĄkladnĂŠ ĹživotnĂŠ funkcie a my sme tĂ­, ktorĂ­ zodpovedajĂş za to, Ä?o do nĂĄĹĄho bytu – tela vpustĂ­me. ÄŒlovek nepotrebuje oplĂ˝vaĹĽ vĂ˝nimoÄ?nĂ˝mi pozorovacĂ­mi schopnosĹĽami, aby si vĹĄimol, Ĺže väÄ?ĹĄina populĂĄcie do svojho tela natlaÄ?Ă­ Ä?okoÄžvek.

Je to zvlĂĄĹĄtne pri predstave, Ĺže do svojho reĂĄlneho prĂ­bytku tieĹž len tak nevpustĂ­me hocikoho. ZväÄ?ĹĄa nad naĹĄimi hosĹĽami uvaĹžujeme, premýťĞame, Ä?i sa ten s tĂ˝m bude dobre znĂĄĹĄaĹĽ, rieĹĄime, Ä?i zostava pozvanĂ˝ch vytvorĂ­ pohodu, alebo nepohodu.

Rovnako si nezavolĂĄme ÄžudĂ­, po ktorĂ˝ch ostanĂş v naĹĄom interiĂŠri dlhodobĂŠ nĂĄsledky a uĹž vĂ´bec si do bytu nevpustĂ­me bandu ĹĄialencov, po ktorĂ˝ch odchode sa budeme zviechavaĹĽ eĹĄte týŞdeĹˆ.

K nĂĄĹĄmu vlastnĂŠmu telu sa vĹĄak sprĂĄvame inak, moĹžno preto, Ĺže zaĹˆ nesplĂĄcame hypotĂŠku a akosi nĂĄm prirĂĄstlo k existencii odmaliÄ?ka. NeuvaĹžujeme nad kvalitou jedla, ani nad kombinĂĄciami, Ä?i zdravotnĂ˝m faktorom. Nekladieme si Ĺžiadne kontrolnĂŠ otĂĄzky, ako naprĂ­klad: SĂş vyĹžratĂŠ hnedĂŠ detskĂŠ mlieÄ?ne zuby ĹĄtandardnĂ˝m sprievodnĂ˝m javom kaĹždĂŠho „ťżastnĂŠho“ detstva, alebo sĂş iba ĹĄokujĂşcim dĂ´kazom rodiÄ?ovskej Äžahostajnosti? SĂş spoloÄ?enskĂŠ pupky sĂşÄ?asĹĽou veselej a pohodovej povahy, alebo dĂ´sledkom pohodlnosti v stravovanĂ­? SĂş ekzĂŠmy a alergie nevyhnutnosĹĽou doby, alebo zanedbanĂ­m vlastnĂ˝ch moĹžnostĂ­? PochopiteÄžne mĂĄme kaĹždĂ˝ nejakĂŠ predispozĂ­cie, dediÄ?nĂŠ problĂŠmy a moĹžno aj vĂĄĹžne, odbornĂş pomoc vyĹžadujĂşce ĹĽaĹžkosti. Som vĹĄak presvedÄ?enĂĄ, Ĺže kaĹždĂ˝ sa mĂ´Ĺže o to, Ä?o dĂĄva do seba, zaujĂ­maĹĽ viac. Vedeli ste naprĂ­klad, Ĺže sladkosti okrem inĂŠho podporujĂş u detĂ­ hyperaktivitu?

Ak teda zakaĹždĂ˝m kĂşpite svojmu otravnĂŠmu dieĹĽaĹĽu v obchode sladkosĹĽ, aby bol pokoj v Ĺživote aspoĹˆ na desaĹĽ minĂşt, pracujete svedomito na tom, aby sa vĂĄĹĄ dorast Ä?asom zmenil na nervĂłzneho bezcieÄžneho tuÄ?ka. MoĹžno prĂ­dete na to, Ĺže vaĹĄa doterajĹĄia ĹživotosprĂĄva vĂĄm vyhovuje najviac, moĹžno si vĹĄak zopĂĄr otĂĄzok predsa len poloŞíte tieĹž a keÄ? vĂĄm pred dverami zazvonĂ­ nejakĂĄ potravina, si ju cez kukĂĄtko eĹĄte raz poriadne skontrolujete.

ADELA BANĂ Ĺ OVĂ

1о MBĥ ҿS̨ĥJȢ͛

ËŞĐľ Î?SFÇ‘Í?̨ҭ ̨D͕Ǥ UMBÄĄ ҉ǚґҿSÎ?ӊǤ UMBÄĄ $.:, Ѻ҅JÇ‘NÇŁ UMBÄĄ UËŠ ̢Í?OČť ÇŁ ҉Ȣ͗MÇ‘ÍĽOČť ŃşSFČ›NĘš Z

www.reklamnetricka.sk

vlajky SR a EĂš, vlajky stolovĂŠ REFERENCIE: Heineken Slovensko, STS MARKĂ?ZA, STV Pepsi Cola, Christian Lacroix, ESCADA, PILL

SMS PRE PREDAJCOV 03.08.2006 17:05 Obcas si kupujem nota bene. Dnes ho mam od mladej pani s dvoma detmi z NR. Prajem jej vela sil a zivot s lepsim osudom. KK

dakujem, ze aj ked v urcite nelahkej zivotnej situacii, dokaze povzbudit ludi okolo seba a donuti ich pozastavit sa. Ved sa nemame az tak zle. Katka, BA

07.08.2006 13:26 Vonku hrozne leje a ja sedim v nemocnici na Antolskej a cakam na kamarata. Prisadol si ku mne mily a usmiaty pan, zazelal mi krasny den a ponukol notabene.

Kupila som si ho. Pekne mu

15.08.2006 10:50 Pravidelne kupujeme s kolegynou NB na Mostnej v Nitre od pana, s ktorym si vzdy dobre podecame a aj v tazkych chvilach nam zdvihne naladu. baby z butiku :)

Inzercia

Kto daruje nåbytok (skrinky s dvierkami, výťka 150 cm), 3 kusy?

InformĂĄcie v Nota bene.

Za pomoc Ä?akujem!

Drobec, r. Ä?. 1340 Inzercia

nb63.indd 4

22.8.2006 12:53:41

63

KONTAKTY 5 Čo je prvá slovenská HOMELESS TOUR

BICYKLOVÁ homeless tour onečne mám dôvod na úsmev a dobrú náladu, pretože okolo našej homeless tour sa začali diať „veľké veci“, a tak to prestáva byť predstavou alebo snom a naberá to reálny obraz. Na začiatku, keď Josef prišiel s nápadom ísť sa trošku pobicyklovať po Európe, pozeral som sa na to trocha inak, povedal by som, že tak toto sa určite nemôže podariť... Mýlil som sa... Udalosti sa začali vo veľmi krátkom čase hýbať a ja som zo dňa na deň vedel, že sa to dá. Zopár známych, ktorým som, ani neviem prečo, povedal o tejto ceste, len tak krútilo hlavou a hovorilo, že to v žiadnom prípade nezmákneme. Veľmi pekne im ďakujem za takúto podporu. No a prečo a kvôli komu sa vlastne všetko toto deje?

Pred pár týždňami prišiel môj kamoš Josef s nápadom prejsť časť EÚ na bicykloch a natočiť o tom filmový dokument. Od tej chvíle som tomu prepadol natoľko, že ma prestalo zaujímať všetko ostatné. Josefove dôvody na túto cestu sú jednoduché.

Prežiť túto zimu bez zimy niekde, kde nesneží, nemrzne a netreba mať na sebe kopec oblečenia. Podľa jeho slov mu o popularitu vôbec nejde, a dokonca ani o peniaze. No a čo sa týka mňa, ani mne nie je jedno, či budem v decembri alebo januári uháňať na bicykli niekde po Španielsku, alebo budem znovu mrznúť s časákom v Bratislave. Zlá predstava, a preto sa treba presunúť o stupienok vyššie. No a toto je jedna z ciest, ako nielen pre seba spraviť niečo dobré. Môj cieľ je jasný. Celú cestu zmáknuť bez ujmy na zdraví, urobiť, čo treba a v pohode sa vrátiť naspäť. Skoro by som zabudol na môj vysnívaný Paríž, ktorý je tiež dôvodom, prečo to robím. Naozaj neviem prečo, ale strašne ma to tam ťahá, dokonca sa mi o ňom aj sníva. Keď sa ma ľudia pýtali, či sa na túto cestu cítime a ako je to s našou kondičkou, s úsmevom na tvári

K

nb63.indd 5

som odpovedal, že na túto tour nejdeme ani zomrieť a ani sa pretekať s Ulrichom alebo Armstrongom o titul. Jedno nemenné tempo, zastávky hocikde a žiadne zbytočné problémy. Sme na ulici dosť dlho a vieme si poradiť.

Na začiatku som spomenul, že sa začali „diať veľké veci“, no a jednou takouto atrakciou je, že nám OZ Proti prúdu zakúpilo bicykle. Pre mňa bola táto udalosť, ako keď dostanete guľku do hlavy a nechcel som tomu veriť. Som strašne rád, že nám Sandra (manažment OZ) od začiatku, ako sme jej o našom zámere povedali, moc pomáhala (tie bicykle boli

Jedinečná bláznivá cesta dvoch predajcov Nota bene, ktorí s kamerou a fotoaparátom v ruke prejdú na bicykloch za 8 mesiacov 10 krajín Európskej únie.

Naša bezdomovecká polícia v zložení Jozef a Josef oznámkuje európske mestá z pohľadu dostupnosti služieb pre ľudí bez domova. Výsledkom bude rebríček HOMELESS TOP 20. Cieľom je nájsť krajinu, ktorá kašle na bezdomovcov ešte viac ako Slovensko. A vy budete pri tom!

Reportáže a fotografie z cesty nájdete exkluzívne v Nota bene.

Ak chcete Homeless tour podporiť, môžete tak urobiť na účte OZ Proti prúdu číslo 266 347 5014/1100 Tatrabanka. Do správy pre prijímateľa napíšte Homeless tour.

Jozef, Josef a my vám ďakujeme.

jej robota). Patrí jej za to veľká vďaka.

Akurát neviem, ako sa jej a všetkým, ktorí nám pomohli, odvďačíme. Celé sa to zbehlo rýchlo, až sa tomu ani nedá uveriť.

Ale prečo nie? Keď sa chce, tak sa dá aj nemožné. Takže štart homeless tour je 9. septembra o 13. hodine. Na začiatku cyklochodníka pri Aušpici v Bratislave. Štát opustíme cez hraničný prechod Jarovce.

No a ak má niekto chuť a záujem nás prísť povzbudiť, príďte všetci, ste vítaní.

TEŠIA SA NA VÁS CYKLOBEZĎÁCI JOSEF A JOŽO

Na vysokej nohe Dobrá večera s našimi predajcami má svojich prvých závislých, ktorí svojimi „esemeskami“ hrajú vabank. Áno, alebo nie. V najbližšom čase očakávame ďalších „závislákov“ pachtiacich sa za dobrou večerou v luxusnej bratislavskej indickej reštaurácii KRIŠNA, alebo v boteli MARÍNA na vlnách Dunaja priamo pod hradom.

Vďaka láskavosti majiteľov sa u nich bude môcť vyžrebovaný „posielač sms“ najesť do prasknutia.

Lekárka Betka si na večeru, okrem syna Adama, priviezla Žrebujeme zo všetkých „vlastného“ predajcu Gaba. Všetkým trom indická sms, ktoré prídu na kuchyňa chutila a ocenili aj štýlovú obsluhu. Betkin naše redakčné číslo! manžel „vyšetroval“, komu to posielala esemesku. Keď Nevynechávame ani tie mu povedala, že vyhrá večeru, už sa nedalo nič robiť a šťastena sa na ňu musela usmiať... r najkritickejšie.

22.8.2006 12:54:02

63

6 KAUZA

Človeka s príznakmi duševnej choroby možno liečiť aj proti jeho vôli

Tehotná zo stanice onku tropická horúčava ešte aj večer o šiestej. Ľudia sa promenádujú viac vyzlečení než by i Pán Boh povolil. Čo už, tridsaťšesť stupňov vyzlieka človeka aj z kože... Na bratislavskej hlavnej stanici však tróni zababušená dlhovláska.

V

Nepremokavé topánky, hrubé rifle, tričko, vesta a aby toho nebolo dosť, ešte na sebe navlečený ružový zimný kabát. Kedykoľvek okolo nej prejdeš, sedí schúlená do ulity.

Hlava sklonená dopredu, zhrbený chrbát.

Takto prečkáva deň, takto spí, občas niečo zobne. Keď jej ktosi prinesie niečo pod zub.

Osobná vec Včera sa jej ušiel cesnakový langoš, dnes sa jej žiada mlieko, jogurt, ovocie. „Melón alebo broskyne. Nie pre mňa, pre malé,“ bez zdvihnutia hlavy povie a kupodivu nás

nb63.indd 6

neodháňa od seba preč. Po agresivite ani stopy. „Volám sa Daniela.“ Vie, že bola v televíznych správach a vie aj to, že kamery na ňu poslali taxikári. Vraj im znepríjemňovala život na stanovišti svojím zápachom. „Výmysly,“ okomentuje oprávnené sťažnosti šoférov.

Daniela aj nám sväto - sväte tvrdí, že umývať sa chodí na stanicu a tam použije aj toalety. Realita? Vlastné výkaly s rojom múch, ktoré má priamo pod nosom, vyschnuté mláky od moču, ktoré v tom šialenom teple cítiť na sto honov, k tomu od stolice zababrané ruky, ktoré čistú vodu dávno nevideli. „Nie je to odo mňa,“ zareaguje a špinavými rukami sa prehrabne v zlepených vlasoch.

V televíznych správach Daniela vyznela agresívne, krikom sa bránila otázkam policajtov, nástojčivo odmietala akúkoľvek pomoc, keď ju chceli odviezť na ubytovňu. „Vyhrážali sa mi psychiatriou, ja však nie som blázon, viem čo robím. Ešte dnes tu budem a zajtra sa už poberiem,“ potichu povie. Kam má namierené, nechce prezradiť. „Nehnevajte sa, je to moja osobná vec. Ale peniaze mám, tisícku. Niekde ma ubytujú, o tom som presvedčená.“

Nezáujem Je žena, ktorá sedí vo vlastných exkrementoch v najhorúcejšom lete v zimnom kabáte vo dne v noci na lavičke, duševne v poriadku? Očividne nie. Je dospelá, svojprávna, môže si žiť ako chce a robiť, čo chce. Zákon jej túto slobodu dáva. Keď je však jasné, že niečo s ňou nie je v poriadku – hoci ona tvrdí, že vie, čo robí – existuje možnosť, ako ju aj bez jej súhlasu dostať do nemocnice. Inštitút nútenej hospitalizácie dáva možnosť prevziať človeka do nemocničnej starostlivosti bez jeho súhlasu, ak v dôsledku duševnej choroby alebo s príznakmi duševnej choroby alebo poruchy ohrozuje seba alebo svoje okolie alebo hrozí vážne zhoršenie jeho zdravotného stavu. U Daniely bol háčik aj v tom, že pod hrubým kabátom schovávala narastajúce brucho. Ohrozovala teda nielen seba, ale aj svoje nenarodené dieťa. „Duševná choroba sama neprejde. V tomto prípade by som neuvažoval o zásahu do ľudských práv, pretože táto žena si očividne neuvedomovala, čo sa s ňou deje, a navyše bola tehotná,“ hovorí primár Akútneho oddelenia Psychiatrickej

22.8.2006 12:54:36

63

KAUZA 7 „Dieťa si pýta mlieko, donesiete mi?“

nemocnice v Michalovciach Peter Šalamún.

Dotýka sa pritom veľmi citlivého problému – práva pacienta na súhlas so zdravotnou starostlivosťou. Daniela dlhé týždne všetko odmietala a tvrdila, že je „normálna“.

Nesúhlasila so „psychiatriou“. Jasné príznaky duševnej choroby však dávali lekárom právo hospitalizovať ju aj napriek tomu. Dlho sa ale nič nedialo a Daniela prebývala na svojej lavičke. Prečo? Nenašiel sa nikto, kto by sa snažil dokázať, že nie je zdravá. „Toto nie je právne doriešené,“ priznáva Peter Šalamún. „Psychiater nie je povinný ísť za pacientom k nemu domov alebo trebárs na ulicu. Po správnosti má pacient prísť za ním. Ktokoľvek však môže zavolať rýchlu zdravotnú pomoc, a ak má privolaný lekár podozrenie na duševnú chorobu, môže pacienta sám alebo ak je to potrebné tak za asistencie polície doviezť na psychiatrické vyšetrenie. Aj keď s tým pacient nesúhlasí.“ Daniela nebola schopná objektívne posúdiť svoj stav, pomôcť jej mohli len ľudia, ktorí okolo nej denno – denne chodili.

Komunikovala s málokým. Jej dôveru si získal brat Filip, františkánsky mních, ktorý aktívne pracuje s bratislavskými bezdomovcami.

S ním sa dokázala aspoň porozprávať a napokon ju odprevadil do sanitky.

Diabol v očiach Daniela netušila, kedy by mala porodiť, musel stačiť „konkrétny“ dátum „niekedy na jeseň“. Cítila však, že to bude chlapec. Dá mu meno Marek a verí, že je a bude zdravý. „Ide len oňho, ja nie som dôležitá. Ani otec dieťaťa. Poslala som ho preč, nech sa vráti späť do Čiech. Viete, nebol dostatočne duševne vyspelý, aby sme spolu fungovali ako rodina. Takto je to lepšie.“ Nechápe, prečo je o ňu taký záujem. Bojí sa cudzích ľudí ponúkajúcich pomoc, ale nebojí sa čudákov, ktorí sa po nočnej predstaničnej aréne promenádujú jedna radosť. „Henten je vrah, chválil sa mi, že sedel za vraždu. Asi ho udám na polícii, dvakrát ma v noci obťažoval, ale ubránila som sa,“ ukáže na primitíva, ktorý frajerským krokom mieri k stanici. Keď obíde Danielinu lavičku, odfľusne si a debilne vycerí zuby. Akoby hovoril: „Ja si na teba počkám, neboj sa!“ O svojom živote Danielka veľa konkrétneho nepovie, všetko zamotáva do termínu „bolo to už dávno“. Ako absolventka gymnázia v Starej Ľubovni vyštudovala v hlavnom meste zdravotnú nadstavbu. Našla si miesto sestričky v popradskej nemocnici, dostala ubytovňu a tam stretla aj Jana. Láska ako hrom. „Svoj život by som zaňho dala. Mal však aj inú známosť, tá dáma sa ma chcela zbaviť, tak ma pobosorovala.“ A rozpráva o čudesnej premene. Vraj sa začala meniť na netvora. „Chradla som, doslova umierala, až som jedného dňa zbadala vo svojich očiach

nb63.indd 7

diabla. Zľakla som sa. Ušla som z Popradu, aby som sa zachránila.“ Potom prišlo zjavenie v Litmanovej. „Nie také ozajstné, ale Pannu Máriu som precítila.

Presne podľa Biblie: Blahoslavený, kto nevidel a uveril.“ Tvrdí, že potom sa znovu narodila.

Deň po dni rástla o jeden rok. V piatok mala napríklad dva roky, v sobotu tri, v nedeľu štyri. Nikto ju však nechápal, nikto jej nechcel porozumieť. Zverila sa svojej sestre, u ktorej rátala s podporou. „Nie, povedala, že som nenormálna a rodina ma vyštvala z domu.

Preto som skončila v Bratislave.“ Napokon z nej vylezie, že v metropole žije trinásty rok. Pozná všetky dominanty.

Slavín, hrad, Prezidentský palác, dokonca aj ružinovskú nemocnicu. „Tam chodím do poradne,“ vyriekne, no kedy gynekológa navštívila naposledy, to si už nepamätá. „Niekedy na jar.“

Pre Mareka Naposledy robila v hypermarkete na Zlatých pieskoch pokladníčku, s frajerom mali prenajatý byt, všetko vraj bolo normálne, až naraz otehotnela. „To som už ale premýšľala, že s tým chlapom nechcem žiť. Napriek dieťatu som ho poslala k vode,“ vyhlási a ukáže si na brucho. „Pýta si mlieko, cítim to. Mám chuť aj na jogurt, taký, čo má dole džem. K tomu rohlík, tým si ho premiešam.

Donesiete mi?“ detinsky sa opýta a sľubuje, že keď všetko spapá a malý bude súhlasiť, dvihne sa slávnostne z lavičky, nastúpi na električku a pôjde sa ubytovať. „Nie, chcem to urobiť sama, je to osobné, nehnevajte sa. Nepotrebujem doprovod. Viem predsa, čo robím. A sľubujem, že Marek sa narodí v pôrodnici. Ja nemusím žiť, ide len a len

oňho,“ zafilozofuje štyridsaťjedenročná Daniela zo stanice.

Jasný prípad pre psychiatrov. Dobrovoľne sa však hospitalizovať nedá, tvrdí, že je zdravá... „Ak je u pacienta zjavná duševná choroba a nechce dať súhlas s hospitalizáciou, zdravotnícke zariadenie musí prevzatie do zdravotnej starostlivosti oznámiť do 24 hodín súdu. Súd na základe znaleckých posudkov rozhodne do piatich dní o hospitalizácii,“ vysvetľuje MUDr. Šalamún. „V tom prípade je na mne ako na lekárovi, aby som obhájil svoj postup.“ Súd v rozhodnutí určí aj dĺžku hospitalizácie. „Obyčajne žiadame šesť týždňov, to je čas, za ktorý psychické ochorenie vďaka liečbe odznie. Ak je to potrebné, podáme návrh na predĺženie doby nútenej hospitalizácie.“ Ak súd príde k záveru, že pacient nemá v ústave čo robiť, lekár ho musí prepustiť.

Po troch mesiacoch rozhoduje súd o prípustnosti držania pacienta v ústavnej starostlivosti. V rozhodnutí určí aj dátum, dokedy pacient v zdravotníckom zariadení môže byť. Ak termín nie je stanovený, rozhodnutie platí rok. Ak je po tejto dobe ešte potrebná hospitalizácia a pacient s ňou stále nesúhlasí, musí sa urobiť nové šetrenie a súd vydá nové rozhodnutie.

Daniela dnes leží na psychiatrickom oddelení. Termín pôrodu sa nezadržateľne blíži a aký osud čaká vážne chorú ženu a čo bude s novorodeniatkom, je zatiaľ otázne.

TEXT: LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ, DAGMAR CANISOVÁ FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR +7DNÍ

Podľa istého psychiatra bola Daniela úplne normálna. Aj keď v najväčších horúčavách vysedávala s tehotenským bruchom v zimnom kabáte na lavičke vo vlastných výkaloch.

22.8.2006 12:54:47

63

8 EKO Valné zhromaždenie OSN definovalo trvalo udržateľný rozvoj ako taký rozvoj, ktorý umožňuje uspokojovať potreby súčasných generácií bez toho, aby sa tým ohrozili možnosti budúcich generácií uspokojovať ich potreby. Ide teda o hľadanie a uplatňovanie optimálneho vzťahu medzi ekonomickou, sociálnou a environmentálnou dimenziou rozvoja, produktivitou a únosnosťou zaťaženia prírody, uspokojovaním potrieb a nadproduktivitou.

šiesteho do dvadsiateho augusta sa v malebnom prostredí Záježovej stretlo niekoľkosto ľudí z celého sveta, ktorí hľadajú alternatívu k zaužívanému životnému štýlu. Tábor Ecotopia sa každoročne koná už sedemnásť rokov, vždy v inej krajine a s rovnakou myšlienkou: žiť trvalo udržateľným spôsobom a vymieňať si skúsenosti v ekologickej a sociálnej oblasti.

Od

Tábor Ecotopia v súlade s prírodou

kravy či napečením výborného, bezkonkurenčne najchutnejšieho chleba.

Medzinárodní účastníci Ekotopie si pochutnávali na čaji z vlastnoručne natrhaných byliniek. Sebestačnosť je aj v samodopestovaní zeleniny a ovocia či chovaní zvierat, ktoré si slobodne žijú v okolí ľudských príbytkov, prirodzene sa motajú medzi obyvateľmi, ktorí ich dvakrát denne podoja a majú z nich mlieko, syry, tvaroh... A aj radosť, keď sa trebárs prevezú na svojom koni k susedom. Na Záježke si všetci mohli vyskúšať aj tradičné remeslá ako hrnčiarstvo, prútikárstvo, tkáčstvo a ďalšie, ktoré slúžia na výrobu nástrojov a bežných, nevyhnutných vecí.

A prečo sa vlastne uskutočnila Ecotopia?

Aby sa ľudia priblížili viac k prírode a zároveň sa pokúsili nájsť odpoveď na problémy súčasného sveta. Niekto to považuje za zbytočné fantazírovanie, veď trend ide jednoznačne iným smerom – k jadrovej a tepelnej energetike a zvyšovaniu životnej úrovne, tak načo vôbec diskutovať o inej alternatíve? Jej zástancovia ostatným odkazujú: Lebo onedlho pochopíme význam čistého vzduchu, vody, Zeme. Čo to znamená v praxi? Isteže sa všetci nemôžeme vysťahovať na lazy,

VÝZNAM VZDUCHU Účastníci Ecotopie organizovali workshopy, diskusie na najrôznejšie témy od tvorby ekologických kampaní či rozširovania Európskej únie po geneticky modifikované potraviny, globalizáciu, sebestačnosť… Popri tom fungovali v súlade s prírodou. V provizórnej kuchyni spoločne pripravovali vegetariánsku a vegánsku organickú stravu. Kúpeľňa bola vyriešená formou improvizovaných spŕch postavených z pár kusov dreva, obložených látkou

nb63.indd 8

a voda tiekla priamo z kanvice nad vašou hlavou. Takmer všetok odpad sa recykloval. Elektrina sa získavala zo solárnych panelov, na ktoré bola napojená aj videoprojekcia pre workshopy. Každý účastník bol súčasťou trvalo udržateľného života fungujúceho na lend systéme. To znamená výmennej mene bez peňazí, kde si ľudia platia prácou alebo potravinami. Za pár kíl zemiakov sa na Záježke pomôže druhému s opravou strechy, podojením

dojiť tam kravy a vyrábať hlinené džbány. Každý z nás však môže doma separovať odpad, využívať vratné obaly potravín, občas odstaviť auto a chodiť po vlastných, vypínať zbytočne svietiace žiarovky, nebrať si stále nové igelitky z hypermarketov, podporovať drobných výrobcov...

TEXT: JAROSLAVA FARKAŠOVÁ, DAGMAR CANISOVÁ FOTO: JAROSLAVA FARKAŠOVÁ

22.8.2006 12:54:57

63

ŠPIÓN 9 Zuzka je s Jurajom konečne šťastná

Milá rodinka eraz sme v pohode,“ usmieva sa Zuzka (22), predajkyňa spred pošty na hlavnej železničnej stanici v Bratislave. „Sme taká bežná rodina s bežnými problémami,“ hovorí jej manžel Juraj (30). Obaja si však toho preskákali v živote viac než dosť.

„T

Zuzka je Bratislavčanka. Tvrdí, že detstvo mala úplne normálne. V lete pred nástupom na strednú však urobila prvý kiks. „Začala som lietať po vonku. Pokračovalo to aj na strednej. Prišla som zo školy, tašku som hodila do izby a bežala som za partiou.

Robila som si, čo som chcela. Teraz to ľutujem.“ Začala v škole vymeškávať, a keďže bolo toho príliš veľa, skončila v „diagnosťáku“ v Lietavskej Lúčke. Odtiaľ ju poslali do „pasťáku“ – Reedukačného domova v Zlatých Moravciach. „Určite to bolo na niečo dobré,“ hodnotí teraz. „Každá z nás si uvedomila, čo má v tej svojej palici, a naučila sa poslúchať, len aby sa odtiaľ dostala aspoň na prázdniny.“ Keď Zuzka vyšla z „pasťáku“, vrátila sa k rodičom a začala brigádovať ako anketárka, neskôr ako poisťovacia agentka, a začala si robiť stavebnú priemyslovku. „Sestra však môjmu otcovi nahovorila, že fetujem a chodím sa kurviť. Začali sa hádky.

Po jednej z nich som odišla z domu.“ Zuzka bezcieľne blúdila po uliciach, chvíľu prespávala u kamarátky, potom si našla frajera a nasťahovala sa k nemu. Otehotnela a narodila sa jej Marcelka. Teraz má tri roky a je v detskom domove v Petržalke. „Keď som bola v druhom mesiaci, Marián ma dokopal, myslela som si, že potratím...

Nič nerobil, len chlastal a bil ma. Nútil ma žobrať... Keď som dostala s malou miesto v krízovom centre, nechala som ho tam načierno prespávať. A keď som ho definitívne vyhodila, nahovoril riaditeľke, že sa o Marcelku nestarám. Tá zavolala sociálku a malú mi zobrali.

Ale už je to minulosť. Marián je teraz v base.“ Keď Zuzka stretla Juraja, bola opäť tehotná. Žobrala v podchode a Juraj sa pri nej pristavil, či nechce nejaké staré veci. Keď si po ne prišla, uvaril jej čajík a dlho sa rozprávali... To bolo 31. januára 2005. O tri mesiace sa vzali. „Odkedy som odišla z domu, svojho otca som nevidela. Pred svadbou som však prišla domov ukázať mu Juraja.

Potom sme odišli bývať do Senice k Jurajovým rodičom. Tam bola aj svadba.“ Juraj robil chvíľu v Trutnove v Čechách. Pred rokom prišli do Bratislavy, Juraj si tu našiel prácu na stavbe. Keď ho zamestnávateľ nevyplatil, musela rodinka odísť z ubytovne a pár týždňov bývať u Zuzkiných rodičov. Našťastie si rýchlo našli podnájom v rodinnom domčeku. Zuzka predáva Nota bene a stará sa o štrnásťmesačnú Marianku, Juraj robí od prvého septembra sanitára. Každú stredu navštevujú v detskom domove Marcelku a snažia sa splniť všetko, čo treba, aby si ju mohli vziať k sebe. „Juraj ma vytiahol z toho dna, na ktorom som bola,“ uzatvára Zuzka. „Teraz snívame o vlastnom bývaní, aby sme mali konečne súkromie.“ TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Kľúče od prenajatej izby v domčeku, kde Zuzka s rodinkou býva.

Radi by mali niečo vlastné.

Možno sa podarí.

6

ČO MÁ ZUZKA VŽDY PRI SEBE? Peňaženka, doklady...

Krém na vysušenú pokožku na rukách.

5

2 Fľašku s čajíkom pre malú Marianku, ktorá chodí predávať s ňou.

nb63.indd 9

1

3 Telové mlieko pre ňu aj pre Marianku.

4

Mobil – klasika.

Najčastejšie telefonuje s Jurajom.

22.8.2006 12:55:05

63

10 PARASPACE Majsterka sveta v streľbe. A predsa dievča ako každé iné - so snami o láske, vlastnej rodine i o deťoch.

Očami trénera Jozefa Širokého Veroniku poznám od roku 1998, keď u nás začala. Je to veľmi dobré a ctižiadostivé dievča, ide za svojím cieľom. Po ôsmich rokoch trénovania je majsterkou sveta a svetovou špičkou, vedie dvoje svetové strelecké tabuľky. Teraz sa nám sezóna skončila, vo všetkých štyroch disciplínach sa už pripravujeme na budúcoročné majstrovstvá Európy v Nemecku.

Domácich súťaží je veľmi málo. Riešime to tým, že súťažíme aj so zdravými.

Ani v tejto konkurencii nemá Veronika problém...

Štrnásť operácií

Nepočítali so silou ľudskej vôle a rodinnej súdržnosti

STRELKYŇA arodila sa s rázštepom chrbtice, od pása nadol ochrnutá. Lekári povedali, že sa nikdy neposadí. O státí a chodení nebolo ani reči. Po týždni upadla do kómy. Matke dovolili ostať na noc pri nej. Očakávali, že rána nedožije.

Majsterka sveta Veronika Vadovičová.

N

„O polnoci prišla jedna doktorka.

Prehovárala ma, aby som súhlasila s aplikáciou lieku nevyskúšaného na deťoch. Buď sa dcérke polepší, alebo sa naplní smutná prognóza,“ spomína mama. Liek dostala maličká s infúziou. Pri rannej vizite bola prebratá a vnímavými očkami pozerala na prekvapených lekárov. „Povedali, že som ju radšej mohla nechať v pokoji zomrieť,

nb63.indd 10

lebo v živote budeme mať s ňou veľmi veľa ťažkostí...“ „Naše postihnutie je jedno z najlepších, aké môže byť,“ tvrdí dnes, presvedčená o svojej pravde, Veronika, čerstvá Majsterka sveta v streľbe z malorážky zo Sargansu vo Švajčiarsku. A to 23-ročnej dievčine pri narodení naozaj predpovedali iba najhoršie.

Nepočítali so silou ľudskej vôle a rodinnej súdržnosti!

Malej Veroniky sa ujali martinskí ortopédi.

Nechceli ju nechať čakať do osemnástych narodenín na operáciu na známej ortopedickej klinike v Moskve. Operatér, ktorý ju rezal trikrát, pre cukrovku oslepol.

Poradil preto kliniku v Brne a ortopéda, docenta Poula. Po niekoľkých operáciách sa dievčatko najprv posadilo. Potom začala byť pohyblivá spodná časť Veronikinho tela.

Postavila sa a urobila prvé kroky! Mala štyri roky. Do dvanástich rokov veku ju operovali štrnásť ráz. Vyrovnávali, naťahovali jej nohy, aby boli funkčné. „Neustávali sme. Zapájal sa každý člen rodiny. Otec, bratia i ja. Vo dne v noci sme jej nedali pokoj. Cvičili sme, rehabilitovali, hľadali pomoc po celej republike, po odborných lekároch i liečiteľoch. Skúšali sme všetko,“ popisuje dcérino uzdravovanie Božena Vadovičová, starostka Šelpíc, dedinky, ktorú označuje za perifériu Trnavy.

Náhodou Veronika vyštudovala gymnázium pre telesne postihnutých v Bratislave na Mokrohájskej ulici. „Od malička som mala zafixované, že musím stále cvičiť. Na telesnú výchovu som však na základnej škole nechodila. Bolo pre mňa veľkým prekvapením, keď som na gymnáziu chodiť musela a zistila som, že tam fungujú rôzne krúžky a športový klub, združujúci osem športov. Vo voľnom čase som sa začala venovať atletike,“ hovorí Veronika, ktorá si vybrala oštep, guľu, disk a krátke trate na vozíku. Raz na sústredení bolo zlé počasie, robiť atletiku sa nedalo. Športovci sa rozhodli krátiť si čas na blízkej strelnici. Podarilo sa jej niečo nastrieľať a učiteľ, ktorý si ju všimol, zistil, že má na streľbu vlohy. Dostala sa do Športovo

22.8.2006 12:55:52

63

PARASPACE 11 - streleckého klubu Vištuk, kde sa jej ujal tréner Jozef Široký. Rýchlo sa prebojovala do reprezentácie Slovenska. Vyhrala prvé domáce preteky, dostala sa na majstrovstvá Európy a sveta. O dva roky zabojovala aj na paralympiáde v Sydney.

Správne motivovaná „Najväčšiu cenu má pre mňa prvá medaila, za tretie miesto z majstrovstiev Oceánie.

V tom čase som strieľala iba rok. Každú medailu pokladám za úspech,“ uvažuje Veronika nad svojou zbierkou 97 ocenení, medailí a pohárov. Za terčami pochodila na invalidnom vozíku svet. Strieľala v Austrálii, Kórei, Dánsku, Holandsku, Nemecku, Slovinsku, Švajčiarsku, Taliansku, Grécku... „Pozerala som otváracie ceremoniály z každej olympiády. Predstavovala som si, že by som tam niekedy mohla byť aj ja. Podarilo sa mi to a bol to úžasný pocit!“ vracia sa v spomienkach do Atén, kde si vzduchovkou a malorážkou vystrieľala štvrté, ôsme, dvanáste a štrnáste miesto. „Všetko záleží od rodičov. Mňa správne motivovali. Nikdy ma nebrali ako postihnutú, nikdy som si takou nepripadala, bola som rovnocenná s bratmi.

Aj medzi postihnutými sa snažím tým druhým pomáhať,“ hovorí trénerka streleckých nádejí gymnázia na Mokrohájskej, absolventka tretieho ročníka päťročného odboru

Slovenská strelkyňa priniesla zo Sargansu celú kolekciu medailí - zlatú, striebornú i bronzovú. aplikovanej telesnej výchovy Fakulty telesnej kultúry Univerzity Palackého v Olomouci. „Cez školský rok trávim utorky a piatky na strelnici, stredu v Bratislave. V škole popri tom všetko lepím a nič nestíham...“ Zvládať všetky povinnosti sa strelkyni darí aj vďaka autu, špeciálne upravenému na ručné ovládanie. Silu v nohách síce má,

ale nemôže ich ohýbať. Vodičák si urobila v sedemnástich - hendikepovaní môžu o rok skôr. Sociálna poisťovňa jej prispela na kúpu vozidla a refundovala aj 95 000 na jeho úpravu. Bez auta by to asi nešlo.

Lebo po dlhšom chodení Veroniku bolia kríže. Inak sa športovkyňa cíti výborne.

TEXT A FOTO: IVA VOLNÁ

Inzercia

Každá vaša sms správa nás posúva ďalej

Fandíte ľuďom, ktorí berú život športovo?

Poslaním sms správy na číslo

876 v sieti Orange Slovensko podporíte slovenských paralympionikov sumou 30 Sk.

Víťazíme aj vďaka vám.

Suma 30 Sk je konečná, Orange Slovensko odvedie na zbierku 100 % tejto sumy a samotné zaslanie SMS správy zákazníkovi nespoplatňuje.

nb63.indd 11

22.8.2006 12:56:05

63

12 DO TUCTA

„Kurčatári“ ez práce si manželia Zelenákovci nevedia život predstaviť. Čelia kadejakým otázkam a požiadavkám, na prvé počutie až čudesným. „Pani, máte prsia? Dajte mi jedno stehno.“ Nič si z nich nerobia, bytostne sa dotýkajú ich práce.

B

Už jedenásty rok stoja na jednom a tom istom mieste. Každý boží deň, okrem víkendov. Živí ich robota na ulici, aj keď na ňu nie sú odkázaní. Oficiálne sú už na dôchodku. Pracujú, lebo ich stravuje pocit užitočnosti. Vyštudovali prírodné vedy, takmer tri desaťročia pracovali v polepšovni, spolu začali aj podnikať. Od piky, ako sa patrí. Obaja sú „mobilné“ typy. Prispôsobiví, ľudskí, už štyridsať rokov svoji.

Navzájom sa dopĺňajú. O politike mlčia. Vedia, ako to chodí vo svete, slovenskú realitu majú denne na očiach. Z útrob amerického prívesu ju vidia ako v panoramatickom filme. Kŕmia lačných okoloidúcich. Predávajú grilované kurčatá. Zákazníci z akejsi banky ich volajú

nb63.indd 12

„kurčatári“. Manželia Zelenákovci. Ona a on.

Mária a Jozef.

O kurčatách sa vám dozaista musí aj snívať.

Mýlim sa?

Ona: Už necítime ani ich vôňu a kuracie mäso prakticky nejeme. Keď sme začínali, nejedli sme nič iné.

On: Asi sme sa prejedli. Dôležité je, že chutí našim zákazníkom.

Ako sa začal odvíjať váš podnikateľský príbeh?

Ona: Prišli sme o prácu. Robili sme v detskom výchovnom ústave, a keď sa riaditeľ rozhodol, že ho sprivatizuje, dostali sme výpoveď. V žiadnom prípade sme nechceli zostať na podpore. Už dávnejšie sme si popri učení privyrábali predajom zeleniny z našej záhrady. Až keď to videla dcéra, ktorá sa vydala do Ameriky, chcela nám finančne pomôcť. Nechceli sme peniaze, ale robotu. Zhodou okolností sme stáli pri grile, o akom sme s manželom uvažovali, ale nemohli si ho dovoliť. Zaťko s dcérou taký gril na kolesách zadovážili a poslali nám ho loďou z Ameriky.

Čiže americký gril na slovenské kurčatá.

Najťažšie asi bolo začať...

Ona: Tri mesiace sme v Bratislave hľadali miesto. Naivne sme si mysleli, že kam prídeme, tam nás nechajú. Nakoniec sme zakotvili pri novej tržnici. Prvý polrok si ľudia zvykali. Potom sme nestíhali robiť traja.

Denne sa predalo 250 až 300 kíl kuraciny.

Boli sme narobení ako kone. Neskôr prišla konkurencia. Pribudli bufety, reštaurácie, jedálne. Dnes predáme menej, ale vyhovuje nám to. Tešíme sa, že každý deň zarobíme o trochu viac, ako minieme.

On: Čo viac človek potrebuje? Na prilepšenie k dôchodku nám to stačí. A cez víkend v tichu oddychujeme, aj keď vstávame ako každé ráno - o piatej.

Je váš recept na dobré grilované kura tajný?

Ona: Kdeže?! Máme radi jednoduchosť vo všetkom, nielen v jedle. Stačí zmes soli, korenia a papriky. A potom dobre prepiecť.

On: Pozriem sa a viem, kedy môže ísť kura pod zub. Za ten čas to už mám v oku.

Boli ste ochutnať kurčatá v hypermarketoch?

Ona: Boli a povzbudilo nás to. Hypermarkety nestoja a nepadajú na grilovaní kurčiat.

Robia to len preto, aby prilákali zákazníkov.

On: Horšie je, že kazia ceny.

Nejesť mäso je dnes moderné. Vegetarián sa u vás asi nenaje, však?

On: Veď cez kura prešlo všetko zelené, aj vitamíny.

Ona: Moja babka hovorievala, že treba jesť všetko, ale s mierou. Organizmus potrebuje aj mäso. V Bratislave sa napríklad konzumuje veľmi málo chleba. Všetci chudnú a stravujú sa racionálne.

22.8.2006 12:56:25

63

DO TUCTA 13 Inzercia

Nevystrašila ľudí vtáčia chrípka, keď sa o nej toľko hovorilo?

Ona: Robili sme si štatistiku. Vtáčia chrípka sa na predaji neodzrkadlila. Manžel v sebe nezaprie matematika. Je stále pri kase.

Vy ste učili biológiu a chémiu. Obaja ste na dlhé roky zakotvili v polepšovni. Ako to?

Ona: V Tomášove nám ponúkli miesto v detskom výchovnom ústave pre chlapcov a byt. Chceli sme zostať pri Bratislave, a to rozhodlo.

Aké deti končili v takýchto zariadeniach?

Ona: Chlapci od 10 do 15 rokov, ktorí sa nezmestili do kože. Rodičom prerástli cez hlavy. Chodili poza školu, nevedeli sa správať, kradli. Neskôr prichádzali feťáci.

Väčšinou to boli deti rómskeho pôvodu.

Podaktorí však boli aj šikovní. Našlo sa aj pár takých, ktorých by som brala za synov. Čo na nich platilo?

Ona: Kamarátsky prístup. Veľa sa rozprávať, občas pohladiť. Po odbornej stránke som presadzovala viac praktických vecí, ako poučiek a vzorcov. Bol to boj, nie všetko úsilie padlo na úrodnú pôdu. O to viac sme sa tešili, keď niekto v živote uspel.

Za tie roky ste sa stretli s rôznymi neľahkými osudmi...

Ona: To vám poviem. Riaditeľ ústavu chcel, aby sme si študovali spisy o žiakoch. Ja som uprednostňovala osobnú skúsenosť a individuálny prístup. Našla som si svoju filozofiu. Spisy som nikdy nečítala. Názor som si robila na základe toho, čo mi žiaci porozprávali. A povedali mi oveľa viac, než len to, čo bolo na papieri. Z toho som vychádzala.

Dnes polepšovňa v kaštieli v Tomášove už neexistuje. Už nie je potrebná?

On: Pochybujem, že by sa situácia s touto skupinou detí zlepšila, skôr naopak. Ústav sprivatizovali, a tak aj dopadol. Polepšovne majú význam len vtedy, ak majú svoju náväznosť. Ak sa chovanci, ktorí ich opustia, môžu zaradiť do života. Vyučia sa, dostanú prácu, prípadne ubytovanie, ako tomu bolo kedysi. Inak je to len izolácia, nič viac.

Polepšia sa deti v polepšovni?

Ona: Občas sme pochybovali, či nie je naša námaha zbytočná. Deťom chýbalo zázemie.

Rodičia ich väčšinou späť nechceli. Pokiaľ mohli ísť ďalej do školy, bola nádej. Možno sa to oplatilo pre tých pár jedincov, ktorí sa uchytili.

On: Na 99 percent je to vina rodičov. Pre nich by mali zriadiť polepšovne. Do detí sa oplatí investovať, najmä citovo. Videli sme odvrátenú a smutnú stránku, ak sa tak nestane. Tá práca nám dala veľa.

Dnes sa stáva, že ľudia sú proti všetkému.

Nechcú mať nablízko detský domov, hospice, o polepšovni ani nehovoriac. Sú ich obavy namieste?

On: O tom by sa nemalo ani diskutovať. Je to v záujme štátu. V polepšovni existuje istý režim, hospice môže raz potrebovať každý.

Obavy sú neopodstatnené.

Predpokladám, že máte vyhranený názor na

nb63.indd 13

alkohol a drogy, ktoré zničili mnoho vzťahov medzi rodičmi a deťmi...

On: Príkladov by bolo neúrekom. To, čo dokáže s ľuďmi alkohol, máme denne na očiach. Je to štátom tolerovaná droga.

Samostatnou kapitolou je televízia, ktorá robí viac zla ako úžitku. Deťom chýbajú vzory, ktoré by mali v prvom rade nachádzať v rodičoch.

Ona: Snažím sa dohovárať aj našim zákazníkom. Príde mladý človek opitý na mol, nedá mi neprehovoriť mu do duše.

Manžel ma musí upozorňovať, že nie som v škole za katedrou. Je to vo mne, nepomôžem si. Príbehov by bolo na knihu.

Už na prvý pohľad patríte k sebe. Pracujete spolu odjakživa. Spolu ste učili, spolu grilujete...

Ona: Vždy som snívala o niekom, kto bude dobre tancovať. Zoznámili sme sa na vysokej škole. Zhodou okolností pri tanci na ročníkovej zábave. Manžel však tancuje ako poleno. Získal si ma, keď povedal, že bude robiť čokoľvek, len aby jeho rodina nepociťovala nedostatok. A dodržal to.

Dve dcéry sa nám vydali do Ameriky. Sme šťastní, ak si našetríme na letenky, aby sme boli chvíľu spolu. Čiže máte skúsenosti aj spoza veľkej mláky?

On: Život v Amerike nie je žiadna rozprávka, ako si to u nás mnohí predstavujú. Ľudia tam pracujú oveľa tvrdšie ako my. Každé bohatstvo je vydreté.

Ona: Pozoruhodné je, že si nezávidia a nehanbia sa za žiadnu robotu.

Nepohrávali ste sa s myšlienkou zostať v Amerike dlhšie?

Ona: Máme tu syna, ktorý s nami žije a potrebuje nás. Zatiaľ nechceme meniť nič.

Sme šťastní.

Ako sme spolu debatovali, navštívil vás „výpalník“. Aké služby vám poskytuje ten čiperný starček?

On: Rozmieňa papierové peniaze na mince.

Raz za týždeň mu za to dáme štvrť kurčaťa.

Utvrdzuje nás v presvedčení, že každý, kto má dve ruky a nohy, si prácu nájde. Vyplatí sa makať a nepiť alkohol, čo je na Slovensku nepopulárne. Najväčšiu chybu však urobil Pán Boh, keď dal hladným ryby. Naučil ich, že bez roboty dostanú najesť. Mnohí si to u nás dodnes tak predstavujú.

Vyzeráte spokojne, akoby ste o takomto živobytí snívali už dávno...

On: Nezaujímalo nás, aký dôchodok dostaneme, ale čo budeme robiť. Cítime sa byť užitoční, to je pre nás kľúčové. Tak ako potrebujeme každý deň jesť, potrebujeme aj pracovať.

Ona: Viete, že sa mi nakoniec splnili sny z detstva? Ako malá som sa neustále hrávala na predavačku. A dnes, som predavačka?

Som. A mám z toho radosť. Stále mám pocit, že som doma v kuchyni. A navyše medzi ľuďmi.

TEXT A FOTO: JURAJ SEDLÁK, AUTOR MÁ RÁD PRSIA

22.8.2006 12:56:49

63

14 REPORTÁŽ

Nevesta so zlomeným prstom na nohe, hostina pod holým nebom...

Svadba po slovensky to ešte vôbec v móde???

Spolu žiť sa predsa dá aj „bez papiera“. A prakticky: načo strácať čas, nervy a úspory na svadbu v starom štýle, keď radšej môžeme ísť spolu na dovolenku alebo si kúpiť auto? ... rozmýšľajú všetky potenciálne nevesty a ženísi takto?

Je

Vôbec nie. „Svadbiť sa“ je opäť v kurze a dá sa to urobiť toľkými spôsobmi: na pláži pri Indickom oceáne, pod vodou, vo vzduchu, klasicky v kostole, na zámku...

Niečo do seba má súkromná svadba – len vy dvaja a svedkovia a dosť – veď je to celé predsa v prvom rade vaša vec. Ale na počudovanie, kamarátky, ktoré to pôvodne chceli vybaviť takýmto spôsobom, si to naraz rozmysleli. Že vraj je krajšie, keď sa máte o svoje šťastie

nb63.indd 14

s kým podeliť a celému svetu ukázať, ako sa máte radi. A že na klasickej svadbe sa aspoň stretnú s rodinou a kamarátmi, zabavia sa a poriadne si svoj veľký deň užijú.

Za pár dní „Pretože sa máme radi!“ To je asi najčastejšia (a logická) odpoveď na prihlúplu otázku celého príbuzenstva a priateľov, prečo sa beriete (hádam nie preto, že spolu nemôžete vydržať?).

Večnou záhadou je aj to, že kým svadbu nepripravujete, každý je zvedavý, kedy to už bude, a keď oznámite termín, všetci sa čudujú, že prečo...

Moja kamoška Silvia chcela na Slovensku svadbu pre kamarátov. S Markusom mali svadbu pred tromi rokmi v Nemecku, kde spolu žijú. Medzitým sa im narodil chlapček Danielko. A na devätnásteho augusta naplánovali požehnanie manželstva

v evanjelickom kostole. Nemienili dodržať všetky tradičné zvyky ako nejaké metlové tance či čepčenie, ale aspoň štipka tradícií tam byť musela. Zametanie rozbitého taniera, prenášanie cez prah, veľa bozkov, únos nevesty...

Ešteže je Silvia taká bezproblémová osôbka. Večer pred odchodom z Norimbergu si zlomila palec na nohe.

Odšoférovala to však až na Slovensko s tým, že je to len udreté. So svojím nemeckým manželom Markusom, jeho rodičmi a strýcami boli pár dní na chate a odtiaľ doťahovali posledné detaily svadby. Niekto túto šťastnú udalosť pripravuje niekoľko mesiacov, inému musia stačiť dni. Kostol bol dohodnutý, sála prenajatá, hostia pozvaní, oblek a šaty mali mladomanželia z prvej svadby v Nemecku a starosti s topánkami odpadli – nevesta so zlomeným prstom si ich aj tak nemohla obuť a musela sa uspokojiť s kristuskami...

22.8.2006 12:56:52

63

REPORTÁŽ 15 A ČO VY? Aká bola vaša svadba? Hľadáme najvtipnejší príbeh, najväčší trapas, najúžasnejšiu vec, ktorú sa vám podarilo vymyslieť... Mailujte na: redakcia@notabene.sk

Zhody náhod V sobotu ráno šla Silvia vyzdobiť kostol, potom doviezť koláče, potom napísať menovky na stôl, potom sa dať učesať a nalíčiť a potom na chatu uspať dieťa, ktoré to vytrvalo odmietalo. Markusovi kamaráti prišli len na jeden deň, tak im chcel ukázať Tatry a svadbu takmer zmeškal. Z chaty sme ako-tak poobliekaní a poobúvaní odchádzali polhodinu pred obradom s tým, že sme ešte nemali kyticu. Jedného strýka z Nemecka naučila Silvia povedať „koláčiky“ a poslala ho do reštaurácie po zákusky pre farára a kostolný zbor. V aute Daniel spal, Silvia gélovala Markusovi vlasy a Markus hľadal cestu do kvetinárstva. Hostia zas hľadali cestu ku kostolu a niektorí, neznalí náboženskej symboliky a zvedení zhodou náhod, sa pridali k svadbe iného šťastného páru v katolíckom kostole...

Napokon sme sa všetci našli, a potom to už šlo rýchlo. Ľudia si posadali v kostole, Silvia, Markus a Danielko vošli dnu, organ hral, všetci vstali, dvojica sa postavila pred oltár – Markus držal kyticu a Silvia malého – za nich si stali svedkovia a farár po slovensky čítal a po nemecky slabikoval predpísané formulky. Trvalo to tak akurát.

Na záver obradu im podal ruku a zavolal ich dozadu podpísať zápisnicu. Svedkyňu „bez vyznania“ pritom podpichol, že je načase tento stav neverectva zmeniť.

A po nekonečných gratuláciách sme sa

Posledné úpravy – Silvia a Markus presunuli do neďalekého podniku na oslavu.

Skvelé, ako bez stresov to všetko išlo.

Niekto, kto si všetko do detailu premyslí, pripraví a zabezpečí, napokon znáša svadbu s oveľa väčšou nervozitou.

Na aký spôsob? „My sme nemali nič presne pripravené a čudovali sme sa, ako dobre všetko ide,“ konštatuje kamarátka Maťa, ktorá sa vydávala naozaj romanticky – na Bojnickom zámku. Bojnice, slovenské svadobné Las Vegas, sú prispôsobené svadobnému biznisu. V uličke pod hradom je jedna reštaurácia za druhou, kde sedia čerstvo zobraté páry s celou spoločnosťou a oslavujú, pred vchodom do zámku čakajú jednotlivé svadby, kým sa uvoľní miesto

na fotenie pod niekoľkostoročnou lipou kráľa Mateja, svadobná sála má dvoje dverí a kým jednými svadba vychádza, druhými ďalšia vchádza. Akýsi bežiaci pás. Na Matinej a Karolovej svadbe bolo originálnejšie oblečenie kamarátov – do historických kostýmov – a to, že celá oslava bola v kempe. Hostí ubytovali v chatkách a stôl bol prestretý pod holým nebom. „Pripravili ho naozaj krásne, vôbec sme to nečakali,“ spomína Maťa. Stôl bol nasvietený zhora lampami zavesenými na stromy a tak akurát ozdobený. Počasie vyšlo, tancovalo sa vonku a v ohnisku horel veľký oheň... „Trapas?“ porozmýšľal Juraj o svojej svadbe. „Zabudli odomknúť kostol, tak všetci museli vchádzať cez sakristiu.“ Jeho a Andreina svadba vyzerala ukážkovo. Objednaná limuzína, kamarát v „nevestovských“ šatách, ryža, kvety, Jurajove vlastné básne na oznámeniach.

Ale aj svadba mojich kamarátov, o ktorej vedelo len pár najbližších ľudí a ktorú absolvovali na obecnom úrade v ľanových šatách a s vlastnoručne uviazanou, prekrásnou kyticou, mala niečo do seba.

Po svojom A ja? Ja som úplne „antisvadbový“ typ. Ale jedno viem určite. Nie je dôležité, ako si vašu svadbu predstavujú mamy, otcovia, babky, dedkovia, tety, ujovia, sestry, bratia.

Dôležité je nevšímať si ich reči a urobiť si ju po svojom. Je to váš veľký deň, tak si splňte všetko, čo ste si vysnívali.

Čakanie na nevestu – Juraj

nb63.indd 15

TEXT: DAGMAR CANISOVÁ, AUTORKA SA NECHCE VYDÁVAŤ FOTO: PETER FROLO, AUTOR JE FOTOREPORTÉR NOVÉHO ČASU, DAGMAR CANISOVÁ, AUTORKA NAPÍSALA AJ TEXT

22.8.2006 12:57:17

63

16 ZA HRANICOU Pracovníci OZ Človek v ohrození pomáhali krízovo ubytovaným libanonským rodinám. že „odboj“ (ako označujú Hizballah jeho stúpenci) zvíťazil a Libanončania sa môžu vrátiť, začali sa baliť a zariaďovať si dopravu späť za hranice, do svojich zničených domovov. Zástupcovia Hizballahu doniesli každému Libanončanovi bez rozdielu veku 500 sýrskych libier (asi 10 dolárov) v hotovosti a Nasrullah sľúbil každej rodine, ktorej izraelské bomby zničili dom, finančné prostriedky na ročný prenájom bytu a nákup základného nábytku.

Rebríček popularity

Reputácia radikálnych islamských hnutí po konflikte v Libanone stúpa

Na strane Hizballáhu rátka, no tragická „letná“ vojna v Libanone bola ďalšou skúškou krehkých vzťahov medzi Sýriou a Libanonom. Izraelské ostreľovanie libanonského juhu však zjednotilo celý Blízky Východ. A solidarita a nezištná pomoc Sýrčanov znovu zblížila dve krajiny, ktoré rozdelila vlna vrážd politikov a novinárov v Libanone.

K

S konfliktmi na východnej aj západnej hranici sa Sýria stáva útočiskom veľkého počtu ľudí utekajúcich pred vojnou. Tradične je tam veľa Palestínčanov. Mnohí z nich sem prišli už po roku 1947 a generácie ich detí a vnúčat vyrástli v utečeneckých táboroch. Ich návrat do Palestíny je predmetom rokovaní a jednou z požiadaviek palestínskej, respektíve arabskej strany. Je tam aj veľa Somálčanov a od začiatku vojny v Iraku prichádzajú (väčšinou irackí) suniti, ktorí sú po páde režimu Saddama Husajna v nemilosti.

nb63.indd 16

Hrdinovia na deň Miestni obyvatelia počas celého konfliktu pomáhali libanonským utečencom materiálne aj nemateriálne. Niektorí priniesli oblečenie, obuv, matrace, prikrývky, obchodníci dodávali hygienické potreby, sušené mlieko pre deti, firmy si zobrali na starosť distribúciu varenej stravy. Ženy a muži všetkých vekových kategórií, niektorí len pätnásťroční, odpracovali stovky hodín ako dobrovoľníci.

Každý sa mohol stať hrdinom aspoň na deň. Do Homsu raz priviezli staršiu pani z Libanonu, ktorá súrne potrebovala lieky. Tie ale v Homse nemali; mali ich len v meste Al-Hermil v Libanone. A tak sýrsky Červený polmesiac koordinoval ich privezenie spoza hraníc s hermilskou pobočkou libanonského Červeného kríža.

Dobrovoľníci ich potom priniesli žene a zachránili jej život.

Po uzavretí prímeria čakali libanonskí utečenci na prejav vodcu Hizballahu Hassana Nasrullaha. Až keď táto libanonská národná celebrita vyhlásila,

Konflikt v Libanone a postoj Európy a USA len posilnil nenávisť Arabov voči Izraelu a zahraničnej politike Spojených štátov.

Hizballah si získal ešte väčšiu popularitu.

Libanončanmi je vnímaný ako jediná neskorumpovaná politická strana a jeho vodca Hassan Nasrullah ako charizmatická osobnosť a autorita, ktorá čo sľúbi, to splní. Všetci utečenci, s ktorými sme sa rozprávali, boli na strane Hizballahu.

Toto hnutie sa v Európe smutne preslávilo v súvislosti s únosmi cudzincov počas občianskej vojny, no v samotnom Libanone a v arabskom a moslimskom svete si získalo reputáciu po tom, ako po občianskej vojne začalo pomáhať – materiálne aj psychologicky – hlavne chudobným Šiítom na juhu krajiny.

Postavilo školy, dalo prácu mladým ľuďom, finančne pomáhalo vdovám. S podobným programom sa dostalo aj do najvyššej politiky. Momentálne vedie rebríček popularity vďaka aktivitám na pomoc tým, ktorých vojna zasiahla najviac: chudobným Šiítom z juhu.

Palestínske hnutie Hamas zase pomáhalo Palestínčanom, ktorí ušli pred vojnou v Libanone a žili v Sýrii v palestínskych táboroch, ktoré tam sú už niekoľko desaťročí a v Damasku skôr pripomínajú predmestie ako tábor. Palestínčanov, ktorí chceli ujsť pred vojnou do Sýrie cez oficiálne hraničné prechody, zastavili na hraniciach a ďalej ich nepustili. Mnohí sa sem ale dostali ilegálne, mimo hlavných ciest a prechodov.

Aj Hamas je v arabskom a moslimskom svete známy nielen svojim ozbrojeným krídlom a politickými úspechmi, ale aj svojimi charitatívnymi aktivitami.

Apatiou a nekonečným váhaním otvorili Európa a USA spolu s OSN cestu pre miestne hnutia typu Hizballah a Hamas.

Osobná pomoc a priamy kontakt sú pri ľudských nešťastiach často dôležitejšie ako konvoje s materiálnou pomocou alebo presun peňazí z účtu na účet.

KATARÍNA MARETTOVÁ, AUTORKA JE HUMANITÁRNA PRACOVNÍČKA OZ ČLOVEK V OHROZENÍ Zbierka SOS Blízky východ určená na pomoc ľuďom v núdzi v Libanone: Tatrabanka 2660520529/1100 (bez VS)

22.8.2006 12:57:47

63

INZERCIA 17

nb63.indd 17

22.8.2006 12:57:56

63

18 V OBLAKOCH

Aj pilotom občas tečie po čele studený pot

HUPS,

TURBULENCIA...

Kde

sú tie časy, keď si na Slovensku mohol na dopravných lietadlách zalietať len málokto, či už ako posádka, palubný personál, alebo cestujúci? Dnes je to jednoduché.

Lietanie je jednoduché, aj napriek tomu, že ho občas sťažia pokusy či úspešne dokonané teroristické útoky vo svete. Je len málo pravdepodobné, že niekto zneužije slovenské lietadlo, ale stať sa to môže.

Cestujúci väčšinou prijímajú sprísnené bezpečnostné opatrenia s pochopením.

Potom bosí, bez príručnej batožiny cupitajú cez detektory. Bodaj by aj nie, keď väčšina z nich má z lietania strach, alebo má pred ním aspoň mimoriadny rešpekt.

Všetky nasledujúce zážitky som ako laik nazbierala počas stretnutí s pilotmi, letuškami a aj z vlastných skúseností, ako cestujúca.

nb63.indd 18

Možno nie sú odborne stopercentne v poriadku, ale to najdôležitejšie v nich platí.

Ale nechcem strašiť...

Preplnený priestor

Čakanie na lietadlo nie je nič príjemné.

Cestujúcim prebiehajú v hlavách katastrofické myšlienky, a pritom na sebe nechcú nechať poznať nervozitu, či vnútorný nepokoj. Väčšina meškaní však má oveľa prozaickejší dôvod ako pokazené, rozpadávajúce sa lietadlo vytiahnuté z hlbín šrotoviska. Európa je prísna. To by naozaj nešlo. Priestor nad Európou je najmä v letných mesiacoch preplnený. Ani niektoré letiská nestíhajú. Treba si počkať na koridor. Samozrejme na vlastný koridor.

Nie ako španielski piloti, ktorí si od počiatku zmýlili cieľ cesty a z Barcelóny, namiesto na západ do Compostely, odviezli ľudí na juh do Sevily... Až cestujúci na palube si všimli, že do Compostely sa predsa nelieta nad morom! Už bolo neskoro zareagovať

a odbočiť. Letová cesta posádku nepustila.

Mohli byť radi, že sa aspoň niekam dostali...

Mimochodom: Aj posádky majú na zemi rodiny a radi by sa k nim v zdraví vrátili.

Nie sú to adrenalínoví športovci!

Potvora nepredvídateľná Turbulencia je normálny jav. Posádka v kokpite ju dokáže predvídať a môže ju aj vidieť na meteoradare. Existuje však aj jav, ktorému sa hovorí: Turbulencia čistého vzduchu. To je potvora nepredvídateľná.

Piloti hovoria žartom, že prichádza najmä, keď im letušky prinesú do kokpitu horúce nápoje, kávu alebo čaj... Tie najzákernejšie turbulencie čistého vzduchu prichádzajú, keď letušky nalejú posledné nápoje cestujúcim.

Raz na nás takáto „potvora“ prišla pri lete z Kréty. Po prvých zahopsaniach sa rozsvietili obrázky s bezpečnostným pásom.

Všetci cestujúci začali konať podvedome.

Položili si kávičku a čajíček na stolíky, chytili pásy a... Húúúps! Všetko mali v lone.

22.8.2006 12:58:03

63

V OBLAKOCH 19 Takto vyzerá jeden z postrachov lietania – okraj rozľahlej búrky. Zhora je to nádherná idylka, pokiaľ sa lietadlo dokáže vyhnúť turbulenciám.

Zbohom, motory! Čo tam po turbulenciách! Sú aj horšie veci, ktoré môžu cestujúceho vyplašiť. Lietadlo je však naozaj jeden z najdokonalejších dopravných prostriedkov na tejto planéte.

Väčšina zlyhaní je len osudovou chybou človeka.

Keď dvojmotorové dopravné lietadlo príde o jeden motor, posádka je schopná pristáť aj s jedným. Pravdepodobnosť, že dokonca priletí do plánovanej destinácie, je vysoká. Záleží na problémoch, ktoré sa môžu následne vyskytnúť. Aj veľké lietadlá dokážu plachtiť. Ak zostane lietajúci stroj vo vzduchu bez motorov, ešte to nemusí byť pre ľudí na jeho palube nevyhnutný koniec. Posádka môže najmä náklonom regulovať rýchlosť a pri tom hľadať vhodné miesto na núdzové pristátie. Musia rátať s tým, že zhruba na kilometer klesania majú desať kilometrov doletu. Takže, ak sú vo výške desať kilometrov, majú najmenej

sto kilometrov na rozhodnutie. Lietadlo pri tom letí, ako jeho malý kamarát z papiera.

Najprv prudšie nadol, potom chvíľu rovno, zasa nadol nabrať rýchlosť, opäť rovno...

Jednoduché. Len to miesto... Pristáť v takmer tristokilometrovej rýchlosti na poli nie je ktoviečo. Podvozok to nevydrží.

Keď sa bojí posádka Napriek vedomostiam a skúsenostiam zavše aj ostrieľaným pilotom tečie po čele studený pot: „Raz v zime nám v Berne povedali, že pristávaciu dráhu máme čistú. My sme sa však šmýkali po snehu a ľade... Vtedy som naozaj brzdil všetkým, aj nohami, rukami a ušami. Obaja v kokpite sme stratili reč, namiesto toho, aby sme začali pripravovať evakuáciu. Našťastie lietadlo zastalo päť metrov od betónových zátarasov. Dráhu zavreli okamžite. Pilot, ktorý sadal po nás si pristátie vynútil a skončil mimo nej,“ spomínal mi raz skúsený kapitán.

Kamarátka letuška, ktorá lieta už desať rokov, mi raz rozprávala, kedy sa naozaj bála. „Pri návrate do Bratislavy sme sa dostali do silnej búrky a krupobitia. Myslím, že vtedy mala strach aj posádka v kokpite.

To bolo jediný raz za celú moju kariéru, čo ma potrápilo počasie, v ktorom sme leteli.“

Anjeli v oblakoch Opäť kamarátka letuška: „Pri pristávaní v Bratislave nás upozornili, že jednému cestujúcemu je nevoľno. Cítil bolesť v hrudi.

Sanitka prišla priamo na plochu. Mimochodom: Čakali sme na ňu dobrých dvadsať minút. To som si nemyslela, že je na letisku možné...“ Mladý muž psychicky nezvládol lietanie a prišla na neho srdcová slabosť.

Iná slovenská letecká spoločnosť a exotický let do Indie. Nad iránskou púšťou prišlo jednému z cestujúcich zle. Kapitán nemal veľa možností. Bol kdesi uprostred pustatiny, ktorú prelietava dlhý čas. Našťastie stevard a letušky nestratili hlavu. Najprv sa pokúsili nájsť na palube lekára. Neúspešne. Potom začali dedukovať a kombinovať vlastné skúsenosti.

Ich diagnóza bola: Cukrovka. Na palube našli cestujúceho, ktorý mal malé zariadenie na meranie cukru v krvi a aj potrebné lieky.

Ich diagnóza bola správna. Mužovi sa uľavilo a dozvedel sa o svojej chorobe...

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Lietadlo môže byť postrachom aj pre ľudí na zemi. Najmä vo veľkých svetových metropolách, ako je trebárs Londýn. Lietadlá nad ním lietajú takmer nepretržite.

nb63.indd 19

22.8.2006 12:58:14

63

20 PRÍBEH aniela sa hanbí za svoju biedu, nechce, aby bola terčom posmechu. Trpí, keď si ukazujú prstom na jej zvláštneho Jakuba: „Nie je šibnutý, je autista.“

D

Keď si zvonka celý, ale iný zvnútra, pre každého si blázon...

Má iba mňa nb63.indd 20

22.8.2006 12:58:23

63

PRÍBEH 21 Daniela by Kubovi zniesla modré z neba.

Trápia ju posmešky. “Ľudia majú za blázna už aj mňa. Len ja totiž s Jakubom idem ku kontajnerom, lebo mi chce ukázať čo zas našiel. Viem, že mu tým spôsobím veľkú radosť a zo mňa neubudne, či áno?“

„Nevyzerá to tu útulne, nehnevajte sa,“ povie Daniela a ukazuje na dobité skrine, zničené, ufúľané steny, ušliapané linoleum. A to sme iba na chodbe. Stačí spraviť len krok do obývačky, aby pani Danka s lamentovaním pokračovala: „Šuflíky už chýbajú, skrine držia len na heslo, sedačka tiež riadne nadsluhuje, no vďaka bohu za ňu. Darovali mi ju dobrí susedia, chceli ju vyhodiť, ale najskôr sa opýtali, či ňou nepohrdnem.

Kdeže! Dovtedy tu bola len rozheganá posteľ, a čo je to za obývačku bez sedačky a kresiel? Opotrebovaná ale je,“ zahanbene okomentuje.

Bojovník a šofér Ďalšie zoznamovanie sa s chudobou preruší Jakub, prostredné dieťa Žigovcov. Šestnásťročný chalan vhupne do izby a mamkino bojazlivé ševelenie vystrieda rázny chlapský hlas. Kubo slušne pozdraví a vzápätí vášnivo spustí debatu o televízoroch. „Musí byť starý, s vypuklým monitorom. Načo diaľkové ovládanie, umelohmotné gombíky sú lepšie. Mama naposledy dojednala skvelú cenu. Za tisícku sme z Bytče priniesli dobrú telku. Kým ide, neroztlčiem ju. Ale už som mal na mále,“ hlasno sa zasmeje a Danielin utrápený výraz tváre ignoruje. Keď sa totiž baví o telke, nevidí a nepočuje nič.

Jakub je autista s Aspergerovým syndrómom. Zvláštny, komplikovaný, ťažko ovládateľný.

Ani za mak prispôsobivý. „Keby som ho nevnímala, rozčúlil by sa. A potom neviem prestať. Už dávno ma prerástol, je silný...“ hovorí Daniela.

Jakub Žigo je autista s Aspergerovým syndrómom. Vekom čoraz okatejšie bijú do očí jeho poruchy komunikácie, integrácie, socializácie. Do šiestej triedy ako-tak zvládal základnú školu so zdravými spolužiakmi. Do sedmičky však už nastupoval ako integrovaný. Konečne lekári stanovili diagnózu a jeho zaostávanie malo vysvetlenie aj u pedagógov. Kubo je iný.

Zvláštny, komplikovaný, ťažko ovládateľný.

A ani za mak prispôsobivý. Autista.

Košato dokáže okrem telky básniť aj

o vojakoch a starých škodovkách. „Na vkladnú knižku si odkladám na stodvadsiatku. Dobré auto, že? Má vzadu motor, do kopca preto šliape rýchlo.

Myslíte, že vytiahne aj na stovku?“ zanietene sa pýta a čaká na jedinú odpoveď. „Áno, možno to vytiahne aj na stodvadsať za hodinu.“ „Myslel som si,“ sebavedome doloží a v sekunde sa preorientuje na vojnu v Iraku. Tam by vraj ako vojak šiel do boja. „Chcem byť v armáde, to je dobré povolanie, že?“ Nechce počuť mamin chabý náznak, že o jeho zelenej budúcnosti sa ešte budú musieť pozhovárať. „Ja budem vojak!“

Prudká láska

Učiteľský plat nestačí pokryť výdavky. „Žijeme na dlh, vždy sa dá požičať, ale vždy s vyšším úrokom...“ Jediné, čo Žigovcom nemôžu vziať, je byt. „Nájomné platím poctivo.

Sme chudáci, ale nesmú z nás byť bezdomovci, to nesmiem pripustiť.“

nb63.indd 21

Daniela pozná všetky synove povedačky lepšie ako otčenáš. Kubo ich omieľa dokolečka a ona vždy poslušne počúva. Aby sa nenahneval. „Keby som ho nevnímala, rozčúlil by sa. A potom nevie prestať. Už je silný, dávno ma prerástol, vie nahnať strach,“ vysvetľuje a vzápätí sa ku Kubkovi láskyplne otočí. Tak veľmi ho ľúbi, úprimne sa mu snaží porozumieť. A vie aj to, že: „Som asi jediná.“ Kubo jej lásku opätuje, lenže tak po svojom.

Prudko jej vezme ruku a bozkáva ju ostošesť.

Prosby, aby to teraz nerobil, nezaberajú. Čo si zaumieni, musí byť. „Mám ju rád, veľmi, že, mama?“ otočí sa k Daniele.

Ona už dávno zabudla, o čom je vlastne život. Všetky jej sny o normálnej, tuctovej rodinnej idylke sa pred desiatimi rokmi zosypali ako domček z karát. „Žigo si zbalil veci a viac ho nebolo. Utiekol, bez slovka vysvetlenia. Nechal nám desaťtisícovú dlžobu na nájomnom, pritom sa vždy dušoval, že ho platí. Časom nás rozviedli, súdom určené

22.8.2006 12:58:28

63

22 PRÍBEH

Jakub sníva o armáde, vodičáku na škodovky a o miliónoch rozmontovaných televízorov.

Súčiastky predá do zberu a stovku, dve si uloží na knižku. „Kúpim si stodvadsiatku a niekam odveziem aj mamu,“ povie. štvortisícové alimenty ignoruje. Posiela tisícku mesačne na naše tri deti. Vraj je bez roboty a na viac nemá. Ani neviem, kde žije. Niekde na východe,“ opatrne sa rozhovorí Danka. Martinovi, Kubovi a Dorotke povedala, že ocko sa stará o chorú babku.

Postupne sa naňho prestali pýtať.

Stredobodom jej vesmíru musel byť Jakub.

Keď mal rok, dostal silné hnačky, išlo mu o život. „Možno vtedy sa niečo stalo a ochorel,“ pátra po zárodkoch synovho autizmu. Hrával sa s autíčkami, monotónne ich posúval sem a tam a chorobne nosil o rok mladšej sestre piť. „Za Dorku by dal život. Vážna kríza došla, keď nastúpili do škôlky. Dcéra si našla kamarátov a Kuba už tak nepotrebovala. Lenže on chcel iba ju.

Strašne sa trápil, smútil, zlostil. A vysvetlite trojročnému chlapčekovi, že mať kamarátov je normálne... Tak mi ho bolo ľúto.“

Všetko pre Kuba Priznáva, že postupne sa svet zúžil najmä na zvláštneho Jakuba. Chodila s ním po lekároch, nemal ani päť, keď jej ho z pedopsychiatrie doktori vrátili so slovami: „Je len príšerne rozmaznaný, nezvládate jeho výchovu.“ Pri tejto spomienke, ešte aj dnes naskočí Danke husia koža. „Za všetko môžem ja. Vo mne je chyba,“ dlho si vtĺkala do hlavy pseudopríčinu Jakubovej inakosti.

Výchova čoraz ťažšie zvládnuteľného dieťaťa išla na úkor starostlivosti o najstaršieho, dnes devätnásťročného Martina a najmladšej, štrnásťročnej Dorotky. „Svojho chorého brata príliš nemusia, i keď Martin ho aspoň chápe vo svojej ľudskej podstate. No Dorka, tá sa

nb63.indd 22

zaňho hanbí. Nezazlievam jej to. Vychovala sa vlastne sama, ja som stíhala akurát tak navariť, oprať, upratať. Všetok ďalší čas patril Kubovi.“ Trpel dyslaliou multiplex, komolil prakticky všetky hlásky a jeho reč tak bola na hony vzdialená obyčajným detským táraninám. „Namiesto slova z neho vychádzal zvláštny zvuk. Drilovala som s ním hlásku po hláske, chcelo to božiu trpezlivosť, ale výsledok sa dostavil,“ započúva sa do Jakubovho monológu. Zas o škodovkách.

Jakub nájde pochopenie predovšetkým u nej. Iba ona, hoci so zaťatými zubami, toleruje aj jeho úchylku vo vymetaní smetiakov. Zo sídliskových kontajnerov vláči autistický chlapec domov staré haraburdy. „Vďaka nemu máme tento krásny koberec,“ ukáže pred synom Danka a ešte raz ho pochváli, že konečne nemajú v obývačke len holú zem. Stačí však, aby chlapec na chvíľu zmizol do detskej izby, a pocíti potrebu vysvetliť. „Taký prišiel natešený: Mama, však ho chceš? Prekonala som sa a dostal kladnú odpoveď. Tak je to so všetkým, nechcem odpadkové veci, ale on má takú radosť, že našiel užitočnú vec...

Nemôžem si dovoliť poslať ho s tým kade ľahšie.“

O lízatku Je učiteľkou na špeciálnej základnej škole, s postihnutými deťmi je tak v kontakte nonstop. Pokoru a trpezlivosť má v krvi, v slabej chvíli však prizná, že melie z posledného. „Dlhy plodia dlhy,“ povie a vysvetľuje rodinný rozpočet. Ktorý stojí

a padá na pôžičkách. Podozrivé finančné spoločnosti dajú na ruku aj chudobnej žene. „Lenže požičiaš si tridsať, vrátiť musíš dvakrát toľko. Nemáš? Požičaj si inde, nám vrátiš a ešte ti voľačo ostane,“ vysvetľuje a riadnu chvíľu trvá, kým prizná výšku dlhu. „Dvestotisíc, na zbláznenie.“ Z učiteľského platu pokryje šeky, treba však jesť, prať, telefónom kontrolovať deti a v zálohe musí byť vždy niečo na Jakubove výstrelky. „Pochopí len ten, kto má rovnako postihnuté dieťa. Nik nevytlčie Kubovi z hlavy, že si nemôžeme dovoliť kupovať staré laptopy, monitory, videá, televízory... Oponovať sa neoplatí.“ Nikdy ju síce neudrel, „ale vie mi majstrovsky zaťať pred očami päsť. Keď je v amoku, rozbíja veci, búcha a kope do dverí, stien, už sa aj srdnato prechádzal po byte s nožom v ruke... Ale neublížil a verím, že nikdy k tomu nedôjde,“ zahrá sa na ružového prognostika Daniela.

Od septembra sa Jakub začne učiť za čalúnnika, remeslo, ktoré mu nič nehovorí.

On chce byť vojakom a jazdiť na škodovke. „Dva ciele, pre ktoré žije. Zo smetiakov nosí meď a hliník do zberne, peniaze si ukladá, v banke má našetrených dvadsaťtisíc. Na Občianske združenie Medzi nami je združením, ktoré sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o konkrétnych ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, kto chce pomôcť, tentokrát utrápenej Daniele, ktorá z večera do rána ostala sama s malými deťmi. Pritom jeden chorý Jakub je, čo sa starostlivosti týka, za troch. Číslo účtu, kam môžete poslať Váš finančný dar, je: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Do správy pre prijímateľa, pripíšte poznámku: Daniela.

Telefonický kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507. Ďakujeme. auto. Všetci sa mu smejú, ukazujú, že je nenormálny, bláznivý, a mne je ho strašne ľúto. Keď nemáš nohu, alebo si na vozíku, cudzí okolo teba prejde bez posmechu. Keď si zvonka celý, ale iný zvnútra, si pre nich blázon. Lenže Jakub nie je šibnutý. Je autista a je môj syn. Nemôžem ho ako králika zavrieť do ohrádky, aj on sa potrebuje realizovať.

Kedy mi urobil veľkú radosť? Keď zvládol holičstvo. Sám vošiel dnu, dal sa ostrihať, zaplatil a usmiaty prišiel domov s novým účesom. Taká som bola pyšná! Alebo keď si sám kúpil v obchode lízatko. Spolu sme sa smiali, že to dokázal.“ TEXT: LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR +7DNÍ

22.8.2006 12:58:48

63

POULIČNÉ BLUES 23 JÚLIUS

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Džidži Bolo pol piatej ráno. Ráno jedného z tých tropických dní, ktoré v poslednom čase ovládli Bratislavu. Napriek tomu, že slnko ešte len vychádzalo, už bolo dobrých dvadsať, možno i viac stupňov. Ale jej bola zima. Triaslo ju. Únava z dlhej noci a vlastne aj hlad spôsobili, že sa ledva držala na nohách. Opretá o zvodidlá roztrasenými rukami vyťahovala z vreciek peniaze, zrátala si ich a uložila do tašky.

Päťdesiat euro, dvetisícšesťsto korún a tridsať dolárov. No a treba ešte k tomu pripočítať zlatú retiazku, ktorú strhla z krku tomu chlipnému Rakúšanovi, keď ju vo svojom Mercedese štípal, hrýzol a bil.

Hovädo. Obyčajný masochista. Ešte skúsila zrátať dnešných chlapov, ale jej to nejako nevychádzalo. Sedemnásť alebo osemnásť?

Kto vie. Ale cítila, že ich bolo dosť, lebo v podbrušku ju bolelo a vagínu mala natrhnutú. Vyslovene si spomínala iba na to rakúske prasa a ešte na toho študentíka.

Také nežné mláďa. Mohol mať sedemnásť, možno osemnásť, hral sa na veľkého milovníka, ale určite to robil prvýkrát. Sám pánboh vie, ako sa odhodlal pri nej zastaviť.

Pri spomienke na neho sa iba pousmiala.

Džidži bola prostitútkou. V tom pravom slova zmysle. Jej rajónom bola spočiatku Krížna ulica, kde sa jej ujal po mesačnom bezdomovskom živote v kanáloch Dodo.

Teraz šliapala cestu za benzínovou pumpou v Petržalke, smerom na Berg.

Každý večer ju Dodo vyviezol na pľac a ráno sa po ňu vracal. Občas jej cez noc priviezol nejakých kunšaftov, počkal, kým sa vytrasú a odviezol ich preč. Samozrejme, tých si zinkasoval priamo. Od Džidži to bola fuška takpovediac grátis. A vždy, keď ráno prišiel po ňu, prvé, čo bolo, spýtal sa jej, že koľko. Povedala mu a odovzdala mu všetky peniaze. Dodo jej z toho nejaké koruny vrátil, ale bolo to o ničom. Keď potom prišli domov, Dodo jej skontroloval všetko. Šaty, topánky, vlasy, pozrel jej medzi nohy, ba dokonca jej skontroloval aj konečník a beda, keby objavil zašitú čo len stovku. To nasledovala bitka a sa Džidži potom dobitá dávala dokopy deň – dva.

Dlhšie nesmela. Musela ísť na pľac. Na to, aby niečo ušetrila, mala svoj systém.

I teraz sa porozhliadla, skontrolovala, či od Bratislavy už neprichádza Dodo a odišla pár krokov od cesty ku stromu, kde mala svoju dieru. Diera bola zakrytá konármi a kamením. Džidži opatrne vytiahla z diery balíček zabalený do igelitu, aby nepremokol, a k zhruba stodvadsiatim tisícom pridala ešte jednu. A zlatú retiazku.

Predsa nebude večne makať na Doda, ale ani pomyslieť nechcela na to, čo by sa stalo, keby sa Dodo o tom balíku dozvedel.

Asi by ju zabil.

nb63.indd 23

ZAPOJTE SA! Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Najviac hlasov ste dali Petrovej básni Dážď. Za ním skončili s rovnakým počtom hlasov Július Na kúpalisku a Ferove Veril som. Štvoricu uzatvára Jozefova Homeless tour. Hlasujte aj za príspevky v tomto čísle! r „Živím ťa, ty bezdomovská kurva, obliekam ťa, posteľ ti dávam, v kúpelni máš teplú vodu, boha tvojho, keď potrebuješ prachy, dám ti, no máš sa tu jak prasa v žite. To si myslíš, že to všetko je zadarmo?“ Džidži ten preslov už poznala naspamäť. Dodo ho vždy dopĺňal fackami a kopancami. To všetko, keď u nej našiel zašité peniaze, ale i keď jednoducho bolo málo kunšaftov, alebo niekedy, nedaj boh, neboli žiadni.

Džidži pozrela na hodinky. Bolo už pol šiestej. Kde dočerta ten Dodo je? Už tu dávno mal byť. Začínala byť nervózna.

Okoloidúce autá na ňu blikali, trúbili, šoféri ukazovali rukami všelijaké necudnosti, ba dokonca akýsi úchylák z auta zo zadného okna mával na ňu svojím prirodzením.

Blbec, myslí si, že Džidži ešte takého nevidela. Začínala mať už toho všetkého plné zuby. Len dúfala, že Dodo tu bude každú chvíľu.

O ôsmej sa pohla peši smerom k Bratislave. Tesne pred mestom zastavila náhodný taxík. Taxikár sa uculoval, keď ju videl v takom zúboženom stave. „Čo, dnes to bol celý Alexandrovov súbor?“ snažil sa byť vtipný, ale Džidži len mávla rukou, sadla si v aute dozadu a udala adresu.

Keď prišla domov, všimla si, že Dodove auto stojí pred panelákom. Čo sa s tým chlapom mohlo stať? Čo má doma novú babu a ju, Džidži, vyhodí na ulicu? Vstúpila do výťahu a zatlačila trojku. Vystúpila a s roztrasenými rukami vytiahla z tašky kľúče. Otvorila a vošla do bytu. Doma nikto nebol. Vyzliekla sa a chcela ísť pod sprchu, keď niekto zazvonil. Bol to Tono, Dodov mladší brat, ktorý býval s matkou na druhom konci Bratislavy. „Doda zabásli policajti,“ zvestoval. „Je vo vyšetrovačke a hrozí mu aspoň päť rokov.“ Z jeho hlasu nebolo cítiť, že by si z toho robil veľkú hlavu. „A čo bude so mnou?“ opýtala sa Džidži.

Začal ju opantávať strach, že zase bude musieť ísť do kanálov. „Čo by bolo? Nič. Navaľ prachy, čo si dnes vytrtkala, a choď spať. Večer ťa vyveziem na pľac.“ A aby ešte viac zdôraznil, že bossom je teraz on, Tono jej majetnícky ohmatal prsia a rukou vliezol medzi stehná.

Potom jej ešte pre istotu skontroloval šaty

a tašku, či nemá niekde zašité peniaze, otočil sa a odišiel, buchnúc za sebou dverami.

Džidži ľahla neumytá na posteľ a rozplakala sa.

JÚLIUS, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

PETER

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Teória o vojne Pozri sa na Blízky východ, na ľudské útrapy. Že je niekto Arab, za to nemôže, iní sa chcú z vojny tešiť, nás to netrápi.

Veď sa lepšie pozrime, môj Bože, už žiadne bomby, útoky a rakety, plač a strach malých detí, neustále nálety a množstvo nevinných obetí.

Niekto chce skončiť v hrobe, ale má falošnú predstavu, že keď chce žiť v tejto dobe, musí sa biť o štátnu zástavu.

Kedy sa skončia boje?

Niekto chce vládnuť, iný chce mať svoje...

PETER 003, POPRAD

JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Krčmová Je úžasné, čo všetko sa človek môže dozvedieť v krčme. Napríklad, že naši politici sú tupci, slnko sa k nám blíži obrovskou rýchlosťou a za chvíľu nám spadne na hlavu, Jano už zase zabudol vypnúť plyn a tretíkrát vyhorel a samozrejme aj všeličo iné. Ja osobne najradšej skúmam, kto všetko sa v lokále práve nachádza. Panička v slušivom kostýmčeku z firmy sídliacej oproti si odskočila na fernet. Jeden pohár, druhý pohár a už sa ponáhľa naspäť. Robotníci zo stavby, ktorí sú takí zasvinení od betónu, že to vyzerá ako keby sa v ňom vyváľali, sedia pri pive, ktoré dopĺňajú, ako inak, borovičkou a hádajú sa, ktorý slovenský politik najviac kradne. Po pár poldecákoch sa zhodli, že všetci kradnú rovnako, a tak isto odišli.

Traja postarší pánkovia pri výčape diskutujú, ktorý alkohol je vlastne najlepší. Ako tak diskutujú a hádžu do seba jeden pohárik za druhým, pridá sa k nim ďalší ich kamoš a zrazu sa téma mení na párenie zajacov.

No tak to vám poviem, že ešte len vtedy sa začala sranda a ja opretý o lavicu popíjam pivo a sledujem, čo to vlastne trepú za somariny. Keďže už mali toho v sebe dosť, nechali zajacov zajacmi a rozišli sa každý po svojom. Zaujal ma ale jeden pán s barlou, ktorý mal celkom obyčajné želanie. „Chcem byť znovu zdravý a mladý.“ No tak to prvé neviem, ale to druhé želanie sa mu asi nesplní. Je fajn lietať v oblakoch, ale v dnešnej dobe je určite lepšie stáť nohami na pevnej zemi...

JOŽO, GORKÉHO ULICA – PASÁŽ, BRATISLAVA

22.8.2006 12:58:56

63

24 PROTI SRSTI

T

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti!

Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

Zanikne písanie? oja vyše deväťdesiatročná stará mama je negramotná, nevie písať ani čítať. Vie sa ledva kostrbato podpísať. Moja mama, gymnaziálna profesorka na dôchodku, vie čítať aj písať a vie sa aj perfektne profesorsky podpísať, ale nevie vôbec pracovať s počítačom. Je počítačovo negramotná. Ja som gramotná aj slovne aj počítačovo, ale neviem sa už poriadne podpísať. Tak ako je to vlastne s tou gramotnosťou v našej rodine a vôbec?

M

8. septembra si svet už po štyridsiaty raz pripomína Medzinárodný deň gramotnosti, respektíve Medzinárodný deň boja proti negramotnosti. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že zásluhou povinnej školskej dochádzky sa nás tento spravodlivý boj už dávno nedotýka a že takých, ako je moja stará mama, žije na Slovensku stále menej. Ale ako som už naznačila v úvode, gramotnosť sa nemusí chápať len ako schopnosť mechanicky čítať a písať, v krajnom prípade sa vedieť podpísať.

O tom, čo je to funkčná, počítačová, technická či kultúrna gramotnosť sa dajú napísať celé vedecké traktáty. A aj sa píšu.

A tiež sa píšu traktáty o tom, že obsah pojmu gramotnosť sa vyvíja v čase, takže z pohľadu nastupujúcich generácií budem možno čoskoro aj ja zúfalo negramotná.

Daňové priznanie Pre naše skromné nevedecké potreby bude stačiť, ak si gramotnosť vymedzíme ako schopnosť prečítané pochopiť a naopak to, čo sme prečítali, pochopili, počuli či vymysleli, vedieť zase napísať. Ak by

som to chcela celkom zjednodušiť, tak za gramotného človeka môžeme považovať takého, ktorý je schopný správne vyplniť formulár alebo podľa návodu naprogramovať na videorekordéri nahrávanie filmu. Neviem, ako vy, ale ja sa pri vypĺňaní daňového priznania cítim mimoriadne negramotná a vo svojom okolí poznám niekoľko mimoriadne sčítaných a inteligentných ľudí, ktorí si nedokážu na videorekordéri nastaviť ani presný čas.

Negramotný inteligent Vráťme sa však ku základom gramotnosti, k tomu, čo sa deti učia v škole ako prvé, k písaniu. Jedenásťročný syn mojej kamarátky má IQ 160. Chodí do školy pre mimoriadne talentované deti, nerobí domáce úlohy, ale vypracováva projekty na takmer vysokoškolskej úrovni, v šachu porazí aj dospelých šampiónov. A nevie Inzercia

nb63.indd 24

22.8.2006 12:58:58

63

KOMIX 25 písať. Teda, nevie písať perom. V prvej triede sa to síce so svojím vysokým IQ veľmi rýchlo naučil, ale skôr, ako si mohol svoje písmo poriadne vypísať, takmer ho znovu zabudol, pretože na písanie v tejto škole používajú najčastejšie počítače.

Keď moja kamarátka zistila, že písmo jej syna je úplne katastrofálne, rozhodla sa pre ráznu nápravu. Núti syna každý deň prepisovať niekoľko strán z knižiek.

Syn sa vzpiera, tvrdí, že písané písmo nepotrebuje, pretože všetky projekty aj tak odovzdáva napísané na počítači a zošity im v škole nikto nekontroluje. Kamarátka sa ho snaží presvedčiť, že písanie bude určite potrebovať na vysokej škole, aby si mohol robiť poznámky na prednáškach.

Ale ani tým si nie je celkom istá, lebo nevie, či si dnes ešte niekto robí poznámky ručne a nie na notebooku či na nejakom mobilnom elektronickom diári, alebo si ich rovno nestiahne a nevytlačí z internetu.

ROKO OD MIŠKA

Tri krížiky?

Aj ja začínam mať problémy s písaním.

Takmer všetko si dnes píšem do počítača alebo do mobilu, niekoľko rokov už nepoužívam ani tie malé odkazovacie papieriky, ktorými som mala ešte nedávno oblepený celý monitor aj pracovný stôl. Ak som predsa len niekde nútená spraviť si poznámky rukou, musím písať tlačeným písmom, lebo písané už po sebe nedokážem prečítať. V podstate už neprečítam ani tie tlačené písmená.

V banke aj v obchode pri platbe kartou sa mi už veľakrát stalo, že odo mňa chceli zopakovať podpis, lebo tá takmer rovná čiara, čo som im nakreslila, sa vôbec nepodobala na môj starý podpisový vzor.

Ak rýchlo nezavedú elektronické podpisy, alebo nejaké sci-fi snímanie očného pozadia, jedného dňa sa už nepodpíšem ani tými povestnými tromi krížikmi.

Rozmýšľam nad tým, či je písané písmo skutočne odsúdené na zánik. Možno sa na základných školách už čoskoro prestane vyučovať krasopis a úplne ho nahradí strojopis. Alebo typografia. Napokon, ovládanie počítača a nejaký ten textový editor sa už teraz vyučuje takmer všade.

Ak odložíme staromilskú nostalgiu za estetickou hodnotou písma a pozrieme sa na to čisto pragmaticky, je to skutočne tak, že písanie rukou pomaly stráca svoj praktický význam a opodstatnenie.

Z nášho života tak postupne mizne ďalšia z vecí, ktoré boli pre každého človeka jedinečné a charakteristické, a nahrádza ich strojová uniformita a anonymita. Je to smutné, ale je to tak. Obávam sa, že ručne písané písmo bude časom podobne nepraktická záujmová umelecká činnosť ako stružlikanie drevených črpákov.

TEXT: ELENA AKÁCSOVÁ, AUTORKA JE ŠÉFREDAKTORKA www.t-station.sk

nb63.indd 25

22.8.2006 12:58:58

63

26 PÚTNIK

Mladý slovenský lekár pomáhal etiópskym domorodcom

Jediný doktor tiópia nie je práve krajina, kam by sa ľudia hrnuli. Veď čo by si už len mohol odtiaľ návštevník priniesť? AIDS, chudoba, hlad, malária, tuberkulóza, lepra... Medzi túto pliagu neváhal vstúpiť absolvent Lekárskej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave Andrej Barkóczi (25) z Nových Zámkov.

E

V Afrike dostávajú ľudia zvláštne mená.

Prischnú im podľa povahy alebo udalosti, ktorá sa stala, keď sa narodili. A tak v etiópskej osade Fitte žije Otvorený nahor, Peniaz, Dozrievajúca, Svetlo, Slnko či Videl som mnoho. Andrej Barkózci si od domorodcov vyslúžil meno Andu, čo v preklade znamená jedinečný, jediný.

Vystihli to presne: bielou pleťou bol

nb63.indd 26

jedinečný svojím zjavom a v osade Fitte bol široko-ďaleko jediným lekárom.

Prečo Etiópia?

– Vždy bolo mojím snom ísť do Sudánu.

Etiópia ma oslovila vďaka misionárom zo Švajčiarska. Každý rok chodia po Slovensku a v kostoloch prezentujú svoju prácu pod názvom Misia na Níle, najmä preto, aby získali od ľudí finančnú podporu. Ozval som sa, že mám záujem ísť pracovať do Afriky na kliniku. Najskôr som pobudol tri týždne ako misionár vo Švajčiarsku, kde si ma museli preveriť najmä po ľudskej stránke, či to tam vydržím. Mali skúsenosť so ženou, ktorá na kliniku prišla, celý týždeň preplakala, a potom musela odísť. Čo ťa ťahalo do takej chudobnej krajiny?

– Možno je to tým, že som kresťan. Tak isto, ako Ježiš pomáhal, aj ja som cítil potrebu rozdávať lásku. Nehrnie sa tam veľa ľudí a pomoc zdravotníkov tam domorodci veľmi potrebujú. Na vidieku pôsobia väčšinou

kresťania, lebo nik iný tam nechce ísť pracovať. Zdravotníci sú tu síce platení lepšie ako v hlavnom meste, ale musia sa pripraviť na to, že najbližšie mesto je vzdialené šesťdesiat kilometrov, nie sú tam reštaurácie ani noviny. Ja som tam šiel ako dobrovoľník, bez nároku na mzdu. Bola v tom aj túžba po dobrodružstve - vždy ma lákalo spoznávať nové krajiny a ľudí. Pred Etiópiou som bol na výmennej mesačnej stáži v nemocnici v Egypte.

E – ako Etiópia, Epidémia, Extrém. Nebál si sa?

– Nevedel som presne, do čoho idem. Vedel som len, že na klinike pracujú kresťania, a tak som veril, že všetko bude v poriadku.

Prvé tri dni som strávil v hlavnom meste Addis Abebe. Centrum je v podstate európske, ľudia tam žijú pomerne moderne. Čím však idete ďalej od centra, tým viac biedy a mrzákov vidíte. Proti chorobám som bol zaočkovaný a nebezpečenstvo nákazy som si nepripúšťal.

22.8.2006 12:59:22

63

PÚTNIK 27 Pacienti prichádzali väčšinou v poslednom štádiu choroby, deti úplne podvyživené.

Ako vyzerala tvoja lekárska prax?

– Mal som základy zo školy a oni ma brali ako hotového doktora. Na tretí deň mi dali robiť vizity. Volali ma doktor Andrej alebo Andu. Bol som tam jediný doktor, okrem mňa tam bol ošetrovateľ, čo rozdával lieky, a jedna zdravotná sestra, ktorá mi tlmočila.

Mali tam veľa kníh. Každý večer som sa učil o malárií, o parazitoch, o tom, aké dávky liečiv podávať.

Ambulancia sa asi tiež líšila od tej, na akú si bol zvyknutý.

– Klinika je ohradený priestor v okruhu jedného kilometra. Lôžkové oddelenie sú slamené domčeky s okrúhlou strechou, aby sa pacienti cítili ako doma. Vážnejšie prípady nosia k lekárovi na drevených nosidlách. Pred klinikou bol strom, takzvaný stick holder – držiak na palice. Tam si museli príbuzní pacientov odložiť palice, lebo sa stávalo, že keď neboli spokojní s vyšetrením, napadli zdravotnú sestru.

Etiópania sú veľmi súdržní, pri každom pacientovi boli štyria - piati príbuzní. Pred vizitou sme ich museli vyháňať von. Klinika nezabezpečovala raňajky, a tak ich príbuzní pacientov pripravovali v pieckach v tukuloch – malých domčekoch.

Aké choroby sa medzi domorodcami najčastejšie vyskytujú?

– Najmä malária, črevné parazity, tuberkulóza, sexuálne prenosné choroby, lepra, AIDS. Na starosti som mal 50 – 70 ležiacich pacientov.

Boli tam väčšinou päť dní, na injekcie proti tuberkulóze chodili každý deň počas troch mesiacov ráno a večer. Pacienti prichádzali

Ľudia sú síce chudobní, ale veľmi srdeční. Majú len to, čo si dopestujú. väčšinou v neskorých štádiách choroby. Dve deti mi priniesli úplne podvyživené. Smrť je tam častá, najmä v období sucha od októbra do marca.

Tvojou špecializáciou je stomatológia.

Pozrel si sa domorodcom na zúbky?

– Robil som tam všetko a popritom som ťahal zuby. Jediným náradím boli zubárske kliešte a stolička. Keď som vyšetroval deti, báli sa bieleho človeka, zvlášť keď som mal teplomer alebo fonendoskop. V takých

Civilizácia v našom ponímaní na etiópskom vidieku neexistuje, najbližšie mesto je od Fitte vzdialené 60 kilometrov.

nb63.indd 27

prípadoch vždy zabrali cukríky. Zobral som ich zo Slovenska asi dve kilá a boli skutočne výborným prostriedkom. Pýtali si ich aj rodičia. Mal som pacienta, ktorý sa dopočul, že v osade je zubár. Dva dni išiel pešo, vytiahol som mu zub a dva dni išiel späť. Najbližší zubár bol až v hlavnom meste vzdialenom dvesto kilometrov.

Ako žijú ľudia v osade, kde si pôsobil?

– Dve plechové dosky, nejaké krabice, posteľ – to je ubytovanie. Nebola tam elektrina, ale na vodopáde sme mali malú vodnú elektráreň. O deviatej večer sa vypínalo svetlo. Cítil som sa tam príjemne. Ľudia sú síce chudobní, ale veľmi srdeční.

Majú iba to, čo si dopestujú. Najčastejšie jedávajú indžeru – nekvasenú placku, z ktorej nadúva. Je to ich národné jedno, jedli ho s omáčkou takmer každý deň.

Nepoužívajú príbory, je sa výlučne pravou rukou – ľavá je považovaná za nečistú.

Mal som s tým chvíľu problém, keďže som ľavák. Vzácnym zdrojom je rieka – v nej sa umývajú, pijú z nej, perú v nej a používajú ju aj ako záchod. Pri cestách je veľa výkalov.

My sme mali toaletný papier, tam sa však nedal kúpiť. Domorodci si čistili zadok o kamene. Hodinová mzda je 1 BIRR, čo je približne 3 koruny. Toaletný papier stál 3 BIRR, čiže aby si ho mohol človek dovoliť, musel tri hodiny pracovať. Čo ti dali do života dva mesiace v Etiópii?

– Dalo mi to veľmi veľa do praxe. Človek sa scelí a možno sa viac spolieha na Boha.

A ešte niečo – už viem, že Slovensko je krásna krajina a máme sa tu ako prasce v žite. Máme tu, čo len chceme.

TEXT: ANDREA JANOTKOVÁ FOTO: ANDREJ BARKÓCZI

22.8.2006 12:59:24

63

28 CUDZINCI

Imigranti na Côte d´Azour majú šancu

Noví Francúzi M

ichelle z Brazílie, Raman z Čečenska, Mohamed z Tuniska, Viktoria z Ruska, Ekrem z Bosny... Na francúzsku riviéru neprišli dovolenkovať. Sú to imigranti, ktorí z rôznych dôvodov opustili svoju vlasť a na Azúrovom pobreží skúšajú žiť nanovo.

Julien Pagani začal kedysi navštevovať sídliská prisťahovalcov na Azúrovom pobreží s ponukou, že bude učiť imigrantov po francúzsky. Len tak, zadarmo. Onedlho boli jeho provizórne triedy plné. „Ak sa tu narodíš

nb63.indd 28

ako druhá, tretia generácia prisťahovalcov, stále máš nálepku cudzinec. Viem, o čom hovorím - môj otec prišiel z Talianska a mne doteraz dávajú pocítiť, že nie som Francúz,“ hovorí. Preto sa začal venovať pomoci prisťahovalcom profesionálne. Založil a vedie organizáciu Adrafom 06, ktorá pomáha cudzincom naučiť sa jazyk, zamestnať sa, komunikovať s úradmi. Okrem toho robí ďalšie aktivity pre ľudí v ťažkostiach. Pomáha tým, ktorí si nemôžu nájsť prácu, nezamestnaným mladým bez vzdelania, ktorí z nejakého dôvodu ukončili školskú dochádzku pred šestnástym rokom života a potrebujú získať profesionálne zručnosti, aby sa uplatnili.

Starajú sa aj o takých, s ktorými nikto iný nepracuje – mladistvých delikventov

s problémovým správaním a podobne. Pre bezdomovcov a dlhodobo nezamestnaných robia projekt na opätovné získanie pracovných návykov.

Zadarmo Ak ste vo Francúzsku cudzinec a neovládate dobre jazyk, úrad práce alebo úrady pre azylantov vás pošlú na kurz francúzštiny, ktorý robia špecializované mimovládne organizácie. Začať môžete kedykoľvek, hodiny si rozložíte tak, ako vám to vyhovuje.

Ak napríklad pracujete, do školy chodíte vtedy, keď máte čas. Každý študent má individuálny študijný plán a napreduje vlastným tempom. Zadarmo môže dostať

22.8.2006 12:59:26

63

CUDZINCI 29 Každý študent napreduje vlastným tempom, s hodinami môže kedykoľvek začať aj skončiť. dvakrát dvesto hodín a po ich skončení môže požiadať o ďalších dvesto. Keby ste si takúto školu mali platiť z vlastného vrecka, hodina by vás stála 35 až 60 eur... „Našimi študentmi sú ľudia so zaujímavými životnými osudmi. Niektorí vo svojej krajine zažili peklo a prišli o všetko, sú v ťažkej sociálnej situácii alebo majú psychické problémy. Vyžadujú si špeciálny prístup,“ hovorí lektorka Céline Boubaker.

Napríklad päťdesiatročný Ekrem z Bosny a Hercegoviny prišiel s manželkou a dvomi dcérami do Francúzska pred štrnástimi rokmi, keď v bývalej Juhoslávii vypukla vojna, a doteraz nevie dobre po francúzsky. „Dostali sme tu všetko, čo sme potrebovali – zdravotnú aj sociálnu starostlivosť.

Ochorel som na rakovinu žalúdka, operovali ma, dlho som sa liečil. K tomu sa pridala trauma z vojny, depresie. Snažím sa nájsť si prácu, ale mám priznanú tridsaťpercentnú invaliditu...“ hovorí.

Rezervovaní Mladí študenti sú optimistickejší. Dievčatá sa do Francúzska väčšinou vydali a majú tu veľa plánov. Michelle z Brazílie skončila vo svojej krajine gymnázium a tu chce študovať jazyky. „Získať povolenie na pobyt je zložité, ale keď ho máte, je veľa možností zlepšiť si život a zmeniť budúcnosť. Francúzsko pomáha prisťahovalcom,“ tvrdí.

Dvadsaťpäťročná drobná Viktoria zo Sevastopoľa v Rusku Azúrové pobrežie a spôsob života na francúzskej riviére

ČO VY NA TO? Majú byť cudzinci podľa vás vítaní?

Alebo by sa podmienky pre nich mali sprísniť, lebo berú prácu domácim a odčerpávajú finančné prostriedky daňových poplatníkov?

Mailujte na: redakcia@notabene.sk zbožňuje, no nie je až taká nadšená ako Michelle: „Francúzi nie sú zlí, ale voči cudzincom sa často správajú rezervovane.

Obzvlášť Rusi tu majú zlú povesť.“ Viktoria pracovala v Dubaji v kaviarni a tam sa zoznámila so svojím terajším manželom.

On sa narodil vo Francúzsku, ale od troch rokov žil s rodičmi v Libanone. „Jeho otec je z Maurícia a môj muž vyzerá trochu ako Arab. Je tmavý, a preto sa naňho niektorí ľudia pozerajú zle,“ tvrdí Viktoria.

Momentálne bývajú so starými rodičmi jej manžela v Nice. Ak si nenájdu prácu, vrátia sa do Dubaja. „Ale radšej by som zostala tu a získala občianstvo. Pre mňa ako pre mladú Rusku je obtiažne dostať víza kamkoľvek. Nerozumiem tomu,“ krúti hlavou Viktoria, ktorá zo svojej krajiny odišla preto, lebo tam nie je práca ani príležitosti.

Najmladší v triede je šestnásťročný Mohamed z Tuniska. Narodil sa vo Francúzsku, ale krátko nato sa jeho rodičia vrátili do Tuniska.

Tam sa však nemohli zamestnať, tak sa otec vrátil do Francúzska a rodine posielal peniaze. Teraz sa s mamou rozhodli prísť za ním. „V Tunisku sa žije stále ťažšie a ťažšie, je tam vysoká nezamestnanosť,“ hovorí. „Príroda a pláže sú tu rovnaké ako tam.

Všetko ostatné je však iné. Nechal som tam rodinu, priateľov, ktorí mi chýbajú.“

Riaditeľ Adrafom 06 a idealista Julien Pagani. Aj on je vo Francúzsku cudzincom.

nb63.indd 29

Mohamed chce byť elektrikárom. Chce získať contract appretisage – zmluvu so zamestnávateľom v obore, u ktorého pracujete a takto v praxi, nie v škole, sa za dva roky vyučíte a dostanete výučný list.

Cesta za slobodou „Čečensko je neslobodné. Nedá sa tam žiť. Kým bude pod útlakom, nevrátim sa domov,“ tvrdí dvadsaťšesťročný Raman z Grozného. Vo Francúzsku je tri a pol roka.

Prišiel ako utečenec, nelegálne cez všetky hranice. Úplne sám. Trvalo to dva mesiace. „Bolo mi jedno, kam sa dostanem. Hlavne, že budem môcť žiť normálnym životom. Pre Rusov je každý Čečenec terorista, a tak sa k nám aj správajú.“ V Čečensku, kde pracoval ako ochrankár, ho uväznili – nikdy sa nedozvedel za čo – a keď ho prepustili, rozhodol sa odísť. „Precestoval som Rusko, taxíkom som prešiel rusko – bieloruskú hranicu a odtiaľ som pokračoval nelegálne do Poľska.“ Na poľsko – nemeckej hranici zaplatil prevádzačom 500 dolárov, aby ho previezli cez rieku. Cesta cez Nemecko bola tvrdá a dlhá, nemecko – francúzsku hranicu prešiel v kamióne, natlačený s ďalšími utečencami, a hneď požiadal o azyl. Tri mesiace žil na ulici alebo u Čečencov, ktorých stretol. Potom dostal politický azyl, všetky povolenia, a mohol pracovať. „Tu nie je ťažký život. Je tu predsa mier.

Tu sa nemám čoho báť,“ hovorí Raman, ktorý vrátil ruské občianstvo a budúcnosť vidí vo Francúzsku.

Vízia a skutočnosť „Chceme ukázať prisťahovalcom, že Francúzsko je otvorená a priateľská krajina, ktorá ich privíta,“ rozpráva lektorka Céline Boubaker. V praxi to však až také pozitívne nie je. Organizácia dostáva na žiaka a vyučovaciu hodinu 2,62 eura. Ďalšie dotácie má od regiónu, departamentu a niečo od Medzinárodnej organizácie pre migráciu. Napriek tomu, že organizácia v starostlivosti o sociálne slabých supluje štát a samosprávy, podpora každoročne klesá (tento rok oproti vlaňajšku až o 30 percent), a teda musia znížiť počet prijatých študentov.

Francúzsko malo kedysi víziu, že každý imigrant by sa mal asimilovať a stať Francúzom. „Celkom dobre to fungovalo do 60. rokov 20. storočia,“ hovorí Julien Pagani. „Potom – možno na to mala vplyv prehra vojny s Alžírskom – sa Francúzsko tvárilo, akoby nechcelo cudzincov. Jean – Marie le Penn ich svojou politikou doslova vyháňal z krajiny. Teraz jeho rétoriku prebral minister vnútra Nicolas Sarkozy. Prisťahovalci sa cítia odmietnutí, pripadajú si ako občania druhej kategórie, a z toho vznikajú nepokoje a protesty... Mali by sa tu cítiť vítaní.“ TEXT: KRISTIÁN PAVÚČKO FOTO: MARTIN ŠARAPATA

22.8.2006 12:59:45

63

30 EUROPROBLÉM Rada Európy hovorí

obchodovaniu s ľuďmi

Unesené Slovensku poskytuje pomoc ženám a mužom, predaným na prostitúciu alebo nútené práce, aj občianske združenie Cesta späť.

Na

Monika sa dostala do Nemecka ako opatrovateľka starých ľudí. V jej rodine bola nezamestnanosť životným štýlom už tri generácie.

Matka ju odhovárala, ale prevážila vyhliadka na zisk a fakt, že prácu jej sprostredkoval známy.

Odcestovala a začala pracovať v istom ústave.

Po týždni po ňu prišiel jej známy s tým, že ju musí presunúť na nové miesto. Cestovali až kým sa nezotmelo. Vtedy jej známy zamieril do hotela, aby tam prespali a na druhý deň pokračovali v ceste. Ale ráno, keď sa Monika zobudila, jej známy tam už nebol. Hotel bol v skutočnosti bordel a on ju predal jeho majiteľovi. Vodili k nej mužov, niekedy aj desiatich za deň. Po mesiaci sa jej podarilo ujsť. Našťastie sa nebála ísť na políciu a odtiaľ sa dostala do mimovládnej organizácie, ktorá kontaktovala Cestu späť.

Cesta späť jej zorganizovala bezpečný návrat na Slovensko, utajené ubytovanie, psychologické, sociálne a právne poradenstvo a pomoc. Neskôr v Nemecku svedčila proti mužom, ktorí ju predávali.

Obete Čo robiť, ak sa ocitnete v podobnej situácii ako Monika? Určite sa pokúsiť kontaktovať políciu – hoci únoscovia často obetiam tvrdia, že policajtov majú kúpených alebo sú to ich kamoši, často to nie je pravda. Ak sa polície obávate, choďte do nemocnice alebo do nejakej školy – tam aspoň niekto bude hovoriť po anglicky – alebo na slovenskú ambasádu. Na verejných toaletách a benzínových pumpách bývajú čísla organizácií na pomoc obetiam obchodovania.

To, či sa obeť rozhodne svedčiť proti priekupníkom, je len na jej zvážení. Niekedy je to životu nebezpečné, a, žiaľ, na Slovensku sa do programu na ochranu svedkov dostávajú len svedkovia veľkých prípadov. V rámci Národného akčného plánu na boj proti obchodovaniu s ľuďmi bol vypracovaný model pomoci a ochrany obetí obchodovania s ľuďmi, v rámci ktorého by sa vytvorila spolupráca medzi ministerstvom vnútra a mimovládnymi organizáciami pracujúcimi v tejto oblasti. Ešte stále sa ale čaká na jeho realizáciu.

Ak sa na políciu v cudzine dostane obeť obchodovania, policajti kontaktujú mimovládnu

nb63.indd 30

organizáciu, ktorá sa jej ujme a poskytne jej bývanie, psychologickú a právnu pomoc a v spolupráci s podobnou organizáciou na Slovensku (ako je napríklad Cesta späť) zariadi jej návrat domov.

More, dobrý plat... Študentka Katka sa dostala do Talianska cez firmu, pre ktorú už dlhšie pracovala ako hosteska.

V lete mala v istom rekreačnom stredisku brigádovať na diskotéke. Pri mori, za pekný plat. Po príchode do Talianska odviezli skupinu slovenských hostesiek do dedinky v horách, kde mali sedieť v miestnom podniku. Po čase sa niektoré od hladu začali nechávať pozývať na večeru. „Postupne som pristihla in flagranti Obchodovanie s ľuďmi je veľmi úzko spojené s organizovanou kriminalitou, a preto na boj proti nemu v Európe musíme použiť rovnaké zbrane ako na boj proti obchodovaniu s drogami a praniu špinavých peňazí.

Rada Európy bije na poplach už vyše 10 rokov, upriamujúc pozornosť členských štátov a ďalších medzinárodných organizácií na nevyhnutnú potrebu spolupráce v boji proti tomuto zhubnému javu novodobého otroctva. Teraz sa vybrala cestou nového európskeho dohovoru, lebo nastal čas skoncovať s dvojitou perzekúciou, ktorú musia znášať obete obchodovania – sú vykorisťované a zároveň považované za páchateľov.

Slovensko podpísalo Dohovor Rady Európy o boji proti obchodovaniu s ľuďmi 19. mája 2006 a pripravuje sa na jeho ratifikáciu. Viac informácií nájdete na www.radaeuropy.sk.

Slovenky s dedkami, ktorých by doma ani neopľuli,“ hovorí Katka. „Vedeli však, že jedine tak sa im podarí udržať si ich ako zákazníkov, ktorí im budú platiť drahé večere, brávať ich do mesta a kupovať im značkové oblečenie. Uľahčovali si tým život v talianskom lokáli, v cudzom prostredí, ďaleko od domova, bez peňazí a jedla. Ťažko ich odsudzovať, každá mala svoj osud a dôvod, prečo bola tam, kde bola. Všetky sme boli iné a ani jedna nebola zlá.“ Keď vrhnete mladé, neskúsené dievča, ktoré navyše neovláda jazyk, do náručia talianskeho pasáka, nemá šancu sa brániť. On presne vie, ako ho dostať na pozíciu, na akej ho chce mať.

Najprv ho „nabuláka“ na slušný zisk. Postupne je však peňazí menej a menej. Postupne je aj

jedla menej a menej. Dievča sa snaží prežiť a o to isté sa snažia dievčatá naokolo. Zrazu to robia všetky a všetkým to pripadá normálne.

Cesty späť niet. Autobusy nechodia. Katke sa podarilo zalarmovať rodičov, ktorí pre ňu prišli autom a z dedinky doslova ušla.

Neobviňujte sa Na stránkach www.bezpecnecestovanie.sk a www.alianciazien.sk si môžete ešte pred odchodom zistiť kontakty na mimovládne organizácie, ktoré poskytujú pomoc obetiam obchodovania s ľuďmi v krajine, kam idete, ako aj kontakty na slovenské veľvyslanectvá, políciu a prvú pomoc. S blízkymi ľuďmi sa dohodnite, ako často sa im budete ozývať, a dohodnite si aj nejaký záchranný signál pre prípad núdze.

Ak sa stane niečo zlé, neobviňujte sa – vy nie ste na vine pre to, čo sa vám stalo.

Novodobí otroci Peter si doma nevedel nájsť prácu, tak sa rozhodol skúsiť to v Izraeli. Firma, ktorá zabezpečuje pracovníkov do jednej továrne, mu sľúbila dobrý plat a ubytovanie zadarmo.

No čo sa zdalo byť lákavou ponukou, zmenilo sa na nočnú moru. Cudzinci museli v továrni pracovať dvanásť hodín denne, šesť dní v týždni, a nedostali žiadne peniaze. Mali zakázané kamkoľvek sa pohnúť, iba raz do týždňa ich autom odviezli do obchodu, aby si nakúpili najnutnejšie veci. Bývali v otrasných podmienkach. Petrovi sa napokon podarilo porozprávať predavačke o ich situácii. Tá to oznámila polícii, ktorá urobila v továrni raziu a obvinila jej majiteľov z moderného (novodobého) otroctva. Mimovládna organizácia zabezpečila Petrovi a ostatným návrat do ich krajín.

Obete nútených prác si väčšinou ani neuvedomujú, že je na nich páchaný trestný čin. Alebo ho nehlásia, pretože pracujú nelegálne. Mnoho ľudí chodí pracovať do zahraničia na stavby a farmy a za novodobé otroctvo sa pokladá aj to, keď sú tam platení minimálne, pracujú neúmerne veľa hodín, nemajú zaistené podmienky bezpečnosti práce, sú fyzicky napádaní, obmedzovaní v pohybe.

Veľké riziko je pracovať „na dlžobu“ – keď vám zamestnávateľ povie, že za vás zaplatil rôzne poplatky a poistenia, ktoré mu najprv musíte zarobiť späť, a až potom dostanete výplatu.

Na stránke www.eures.sk si môžete overiť agentúru, s ktorou sa chystáte vycestovať. Preverte si aj adresu budúceho zamestnávateľa a pracovnú zmluvu podpíšte len v jazyku, ktorému rozumiete. Nepracujte bez pracovného povolenia, ak sa vyžaduje.

Cesta späť - SOS Linka 0910 200 096 Na čísle účtu: 2626030390/1100 Tatra banka môžete podporiť OZ Cesta späť a boj proti obchodovaniu s ľuďmi. Ďakujeme.

PRIPRAVILO OZ CESTA SPÄŤ V SPOLUPRÁCI S INFORMAČNOU KANCELÁRIOU RADY EURÓPY

22.8.2006 13:00:01

63

OSOBNOSŤ 31 kríkov. Ležať v nich nie je žiadna sláva.

Pichajú.

Vydreté písmená Honorár za prvú knihu Za siedmimi divmi sveta mu vyniesol toľko, že si mohol kúpiť starý dom v Souticiach neďaleko Prahy. „Odtiaľ som to mal bližšie do egyptologických expozícii,“ vysvetľoval po svojom. Vojtech Zamarovský nikdy nezačal hovoriť po česky. Slovenčinu a kontakt so Slovenskom, najmä s jeho obľúbeným Trenčínom, si udržal. Istý čas sa hovorilo, že mu tu mesto vytvorí múzeum, ktorého súčasťou bude Zamarovského knižnica a priestory na bývanie aj s opatrovateľkou.

Zamarovského knihy nie sú žiadna nezáživná starina ani dnes. Sú napísané pútavo a už dávno prekonali vlastnú dobu. Ich autor si však pri stretnutiach s niektorými novinármi a spisovateľmi nezabudol povzdychnúť, ako im závidí, že vedia prirodzene písať. „Ja nemám to šťastie. Všetko si musím vydrieť.

Muž z vavrínov a sarkofágu

Zbohom k bohom omrel Vojtech Zamarovský, spisovateľ a historik ktorý sa s humorom jemu vlastným pýtal, ako ho niekto môže dávať za vzor mladým? Veď v trafike býval najlepším tabakovým zákazníkom a alkoholu sa tiež nevyhýbal... Pokiaľ mohol, užíval si tieto pôžitky.

Z

Hovorieval, že telo má ísť do hrobu riadne opotrebované. Zomrieť zdravý, vraj, nemá zmysel. Mnohí mu prorokovali, že sa vysokého veku nedožije. Lenže, všetko bolo inak. Vojtech Zamarovský zomrel vo veku 86 rokov. Náš najznámejší spisovateľ literatúry faktu odišiel na Olymp medzi svojich obľúbených bohov.

Nič tajné Rod Zamarovských pochádza zo Zamaroviec pri Trenčíne. Doložený je už v 13. storočí.

Podľa tradovaných správ mu udelil šľachtický titul kráľ Belo IV. Spisovateľ a prekladateľ Vojtech Zamarovský sa narodil 5. októbra 1919 v Trenčíne.

Dr. Vojtech Zamarovský študoval právo na Univerzite Komenského v Bratislave.

nb63.indd 31

Pracoval v štátnych finančných a plánovacích komisiách.

Za to, že sa „nevhodne“ plietol do politiky, ho vyhodili z komunistickej strany a musel si hľadať novú prácu. Nesmelo to byť nič tajné, dôverné, ani nič, čo by nekorešpondovalo s uzneseniami strany a vlády. Vymyslel si egyptské pyramídy a grécku mytológiu... Čosi o tom vedel z detstva.

VOJTECH ZAMAROVSKÝ je autor 12 kníh o histórii, ktoré vyšli v dvojmiliónovom náklade. Preložil ďalších 25 kníh z histórie dávnych civilizácií. Sám zdôrazňoval, že navštívil všetky miesta, ktoré vo svojich dielach opisuje a vyhováral sa pri tom na Herodota, ktorý povedal, že historik má poznať tvár krajiny z vlastných prác.

Na svojich cestách skúsil kadečo. Raz sa zabudol vo Venisovej pyramíde. Obkresľoval si zo steny ornamenty, keď zrazu zhaslo svetlo a buchli dvere. Z pyramídy sa, žiaľ, nedalo dobúchať von. Nezostalo mu iné, len si ľahnúť do jedného sarkofágu a počkať do rána. „Nespalo sa v ňom dobre. Sarkofág je tvrdý,“ posťažoval si.

Alebo pri fotografovaní v Delfách spadol z múru štyri metre hlboko do vavrínových

Ja vôbec neviem písať.“ Svoje rozsiahle vedomosti uplatnil aj v oblasti televíznej a filmovej dokumentárnej tvorby. Často ho prizývali ako scenáristu, odborného poradcu či sprievodcu k mnohým filmovým a televíznym dokumentárnym filmom s tematikou staroveku. Z jeho scenárov televíznych seriálov sú známe napríklad Po stopách Herodota, Po stopách Aenneových a Veľké civilizácie staroveku.

A nič „Ten Parkinson je naozaj zlá choroba. To chcete niečo spraviť, či povedať a nič. Nedá sa, alebo to ide len veľmi ťažko,“ sťažoval si, no aj napriek tomu pracoval. Redigoval svoje vlastné knihy a pripravoval ich nové vydania.

Za svoju bohatú literárnu činnosť získal niekoľko zahraničných a domácich ocenení.

V roku 1977 Cenu Fraňa Kráľa, o desať rokov neskôr Cenu Zväzu slovenských spisovateľov. V roku 1992 dostal ako prvý Cenu Egona Erwina Kischa a tiež vysoké štátne vyznamenanie Pribinov kríž I. triedy v roku 2000. Minister kultúry SR Rudolf Chmel odovzdal 23. novembra 2004 Vojtechovi Zamarovskému Cenu ministra kultúry SR. TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, REPORTÉR ŽIVOTA

22.8.2006 13:00:02

63

32 ROZHOVOR Trdošijne trváš na tom, že budeš mať texty v slovenčine. Nie je jednoduché neskĺznuť do banality ako mnoho iných slovenských kapiel. Máš na albume aj svoje texty?

– Producentom môjho albumu je Laco Lučenič, ktorý ma dokáže výborne usmerniť.

Vlastne z neho vyšiel nápad, keď videl niektoré moje texty, aby som si skúsil nejaké napísať aj sám. Singel, ktorý vyšiel, je Lacova pesnička. Text robil Kamil Peteraj. Štyri pesničky mi robia bratia Bugalovci a zvyšok sú moje veci.

Habera raz vyhlásil, že tvoj spev pôsobí nedokonale, ale že presne tak to má byť. Nie je to úľava, že nedokonalosť je u teba taká oceňovaná?

– Určite sa to príjemne počúva. Pretože dokonalý nie je nikto. Ale je dobré priblížiť sa k tomu čo najbližšie. A ja sa o to snažím. Som rád, že sa práve o mojej

Nepozorný stredobod pozornosti Ivan Štroffek

Príjemne nedokonalý raniteľný rebel, arogantný hulvát? Predo mnou stojí chalan so vzdorovitým kohútom na hlave. Žiadny sofistikovaný Dylan, ale trošku maco, ktorý korčuľuje medzi odzbrojujúcou úprimnosťou a nacvičenými frázami pre novinárov.

Trochu ľahkovážny, ale stojí pevne nohami na zemi v zradnej žumpe showbiznisu. A tak nejako spontánne mu dôverujete, že to bude vždy na správnej strane barikády...

Z

Tvoje hudobné začiatky sa spájajú s folkovým zoskupením Bells (Zvony), kde ste začínali so sestrou a bratom ako také malé Kelly Family...

– V tom období sme aj počúvali Kelly Family. Mali sme tak 10 až 12 rokov, keď to frčalo. V tejto prvej kapele nás bolo šesť až osem, čiže skoro ako oni, len sme neboli všetci rodina, ale kamaráti. Celé to organizovala moja mamina. Časom každý z nás pochopil, čo chce robiť, a ja som si založil svoju vlastnú kapelu.

A tou bol Bosston. Čo ti z toho obdobia najviac utkvelo v pamäti?

– Keď si to porovnám so súčasným stavom, lebo s touto kapelou frčím aj teraz, tak je to obrat o 180 stupňov. Vtedy sme sa už videli v americkej hitparáde.

nb63.indd 32

Všetko sme spievali po anglicky. Snažili sme sa, dreli sme a úspech sa nedostavil.

Až teraz. Čítala som o tebe, že nie si vášnivý čitateľ, posledná kniha, ktorú si čítal, bol Winnetou.

Patril si k deckám, ktoré veľmi nevysedávali nad učebnicami?

– Áno, nikdy ma to v škole nebavilo.

Vlastne ani nie v škole, ale nebavilo ma to doma. Pokiaľ mal človek dobrého učiteľa, ktorý to dobre vysvetlil, ma to aj zaujímalo.

Ale prísť domov a otvoriť si knihu, to nebolo nič pre mňa. Nebol som ale úplne najhorší žiak. Taký priemer, trojkár. Rád som bol stredobodom pozornosti. Ale myslím, že tie časy už prešli.

Tvoja rodina pôsobí pohodovo. Často hovoríš o mame a otec akoby sa tam tak stratil. Aký máš vzťah s otcom?

– Otec je veľmi svojský a múdry človek. Čo sa týka vecí ako televízor, rádio a počítač, to on vôbec nemusí mať. To, že som postúpil do finále Superstar, sa dozvedel až od kolegov v robote. Kolegyňa sa ho pýtala, či mu je ten Štroffek rodina, tak si to doma overoval. Je básnik aj spisovateľ.

Takže keď si píšem texty, tak mi v tom trochu pomáha.

Počas štúdia si si zarábal na živobytie aj ako stavebný robotník. Vieš si predstaviť, že by si tak skončil?

– Možno tak aj skončím. Toto je také dočasné. Hudba je neistý job, a preto je lepšie nejaké zadné dvierka mať. Cieľom mladého človek však nemôže byť, že chce byť robotníkom na stavbe.

nedokonalosti hovorí, že pôsobí príjemne, a budem sa snažiť byť taký nedokonalý čo najdlhšie. Ale je fakt, že niekedy si príliš nepotrpím na detaily.

Dlho si váhal, kým si prijal ponuku v show Hviezdy na ľade?

– Ani nie. Ja to poviem rovno, pre mňa ako začínajúceho umelca je dobré, keď som na obraze. Hlavne vtedy, keď mi vychádza album. Je to biznis, je to marketing. Nemôžem povedať, že by ma to nejako extra bavilo, ale zase nemám voči tomu ani nejaký veľký odpor.

Uživí ťa v súčasnosti muzika?

– Teraz áno, ale bol by som rád, keby ma takto uživila aj o dva roky. Ak nie, nič sa nedeje. Zbierame peniažky do pančušky.

Keď príde čas, že ľudia prestanú mať o mňa záujem, nebudem sa nasilu tlačiť.

Jednoducho to prijmem a budem robiť niečo iné. Čo, to ešte neviem.

Veríš v Boha?

– Verím, ale do kostola nechodím a neuznávam cirkev. Fakt je, že teraz mám kopec iných vecí, čo riešim. A nakoniec, nikto nevie. Možno existuje nejaký iný boh a my sme úplne mylní. Samozrejme, treba veriť. Ja trochu verím, ale nie som na to veľmi zaťažený.

Je niečo, čoho sa fakt bojíš?

– Bojím sa o svoje zdravie. To je asi jediné.

Neviem si predstaviť, že by ma teraz zrazilo auto a skončil by som do konca života na vozíčku. To je „desná“ predstava.

TEXT: SANDRA TORDOVÁ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

22.8.2006 13:00:05

63

RECENZIE 33 HUDBA

KNIHY Ivan M. Jirous

Magorovy dopisy Vydavateľstvo Torst Ivan Martin Jirous, zvaný Magor, pobýval veľkú časť života vo väzniciach. Vo voľnom čase bol významným organizátorom českého undergroundu. V nápravnovýchovných zariadeniach napísal viaceré básnické zbierky, prózu Pravdivý příběh Plastic People, eseje. Podpísal sa pod Chartu 77 a pod množstvo listov svojim ženám Viere a Juliane, ktoré sú zozbierané v Magorových dopisoch.

Maya Rothenbühler-Korcová

Július Satinský Fantasia con amore Vydavateľstvo Kalligram Okrem názvu ulice sa Július Satinský objavuje už aj ako literárny hrdina.

Autorka prežila pestrý život medzi Švajčiarskom, USA, Francúzskom a Slovenskom. Vo svojej románovej novele preplieta autobiografiu s fantáziou. Dejom sa nesie hlas Jula Satinského, autorka pridáva ďalšie vrstvy k jeho legende.

Rudyard Kipling

Kim Vydavateľstvo Baronet Preklad Jaroslava Moserová - Davidová Kipling je prvým britským nositeľom Nobelovej ceny za literatúru. Získal ju najmä za hlboké pochopenie orientálneho duchovného sveta a jeho sprostredkovanie európskemu čitateľovi. Jeho najznámejšou knihou zostáva Kniha džunglí, výrazná je jeho poézia, no najdôležitejší je práve Kim. Kim je románom o priateľstve siroty po írskom vojakovi a asketického mnícha.

Príbeh sa odohráva v časoch britskej správy v Indii, ktorú zažil aj sám autor.

Wise in Time - The Ballad of Den the Men Crammed Discs / Wegart, 2006 www.crammed.be / www.wegart.sk Wise in Time je novým projektom vizionára Iana Simmonsa, známeho vďaka jeho alter egu s názvom Juryman. Rukopis tohto talentovaného hudobníka je rozpoznateľný aj na aktuálnej nahrávke The Ballad of Den the Men, o čom svedčia zvukové krajiny zahalené do temných farieb alebo Simmonsova charakteristická vokálna technika. Čo je však nové, je rozhodnutie opustiť svet čisto elektronickej hudby a kombináciou folkových gitár, klavíra a elektronických textúr s osobnými textami a hlbokou autorskou výpoveďou prakticky definovať nový žáner.

Na nahratie tohto albumu sa Simmons presťahoval do mesta Jena v najvýchodnejšom cípe Nemecka, kde za pomoci štyroch mladých hudobníkov z Dresden Jazz School sformoval kapelu Wise in Time. The Ballad of Den the Men je čarovnou nahrávkou jedného z najoriginálnejších predstaviteľov súčasnej hudby. Jeho tvorbu zhodnotil časopis Muzik nasledovne: „Je to ako to najlepšie od Gila Scott-Herona, Ry Coodera a Red Snapper, s trojnásobnou dávkou energie...Elegantné, hlboké, komplexné a prekvapujúce.“ Inzercia

;%3"7*& #&; -*&,07 453"7" #Å7"/*& $7*ė&/*& .:45*,"

ė"401*4 13& ;%3"7Å " %-)Å Ç*705

nb63.indd 33

22.8.2006 13:00:26

63

34 BODKA P O D P OR I L I N Á S

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu:

Ditribúcia:

Inzercia: Bratislava: Košice:

Banská Bystrica: Nitra: Prešov: Žilina: Levice: Piešťany: Nové Zámky: Poprad: Senica: Lučenec: Kežmarok: Lipany: Michalovce: Vranov nad Topľou:

Podporili nás:

nb63.indd 34

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, www.tripsoft.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, Sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Renáta Chovanová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 22 01, helena.havrilova@zoznam.sk Slovenský Červený kríž, Ivan Šediba, 048/415 36 85, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Daniel Závecký, 0903 965 216, risen@centrum.sk DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk.

JPK – Ježiš pre každého, 0915 743 433, A.Kmeťa 24, 934 05 Levice, Ľubica Prištiaková, dusan@jpk.sk UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Beata Fándliová, domum@kios.sk Fond rozvoja kultúry a vzdelávania, n. f., Ul. SNP 32, 940 62 Nové Zámky, Béla Magyar, belamagyar@zoznam.sk Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Erika Mižigarová, Popradské nábr. 3, 058 42 Poprad, socialne@msupoprad.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica OZ Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti SR, J. Kráľa 14, 984 01 Lučenec, Jaroslav Matuška, 0908 924 877 Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Kežmarok, Zdena Dudášová, 052/46 60 212, 0905 886 546 ADCH Rómske komunitné centrum, pán Urdzík, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, tel. 051/457 25 49, rkclipany@centrum.sk ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Mgr. Ján Cenkner, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 ADCH Charitný dom pre mládež, Beáta Bronišová, Lúčna 812, Vranov nad Topľou, tel. 057/44 315 78, betik31@pobox.sk

Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt, Ministerstvo kultúry SR 22.8.2006 13:00:34

63

FOTORIPORT 35

Bez aparátu ani so smeťami

Tóno a tí druhí ohlo ho zabiť čokoľvek. Trebárs alkohol či nahnevaní ľudkovia, ktorých fotografoval. Anton Podstraský to nikdy nemal jednoduché. Zaumienil si nasnímať život prostých ľudí. Bolo to v čase, keď sa mohol, ako filmový fotograf venovať trebárs len celebritám strieborného plátna a obrazovky. On však záznamu všedného života prepadol nadobro.

Vraj ani smeti nešiel vyniesť bez fotoaparátu. A keď už bol vonku, zašiel niekam do viechy na pohárik vínka, a tam hľadal svoje modely a zaujímavé situácie.

Bože, o koľko fotoaparátov prišiel! Zobrali mu ich, rozbili, ukradli, pokazili... Fotografovať človeka kdesi v hlbinách spoločenského rebríčka nie je len tak. Tóno – tak mu hovoria priatelia – to však i napriek nepríjemným skúsenostiam robil vždy s úctou.

Našťastie, Tóna nič nezabilo, a tak môžeme jeho poctivo archivované zábery obdivovať aj dnes. Aj napriek tomu, že už „smrdia starinou“, stále oslovujú a nútia zamyslieť sa.

DAGMAR CANISOVÁ FOTO: ANTON PODSTRASKÝ

M

nb63.indd 35

22.8.2006 13:00:41

63

36 GALÉRIA

ANTON PODSTRASKÝ: JÁN MELKOVIČ AUTOR MÁ RÁD ŽIVOT A VÍNO nb63.indd 36

22.8.2006 13:00:53