NOTA BENE 64

64 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

OKTÓBER ‘06

nb64.indd 1

25.9.2006 7:54:14

64

2 ŠPIÓN Kiež by nikdy bolo naozaj nikdy!

Sekretárka bezdomovcov arta dlho Nota bene nepredávala. Len pár mesiacov, kým sa dokázala o seba postarať inak. Jej príbeh je smutný a silný zároveň. Odhodlanie a radosť z maličkostí ju robia šťastnou aj v nešťastí.

M

Narodila sa v Bratislave, svojich rodičov však nepozná. Mama ju nechcela hneď po narodení. Nikdy po nej nepátrala, ani ju to nezaujímalo.

Po tom, ako musela odísť z „decáku“, pracovala v Bratislave. Byť čašníčkou možno nebolo až také zlé, ale... Ktosi jej ponúkol heroín a ona neodolala. Tu sa začali jej problémy. Pri zháňaní peňazí na drogy začala kradnúť. Heroín ju dostal.

Mala osemnásť a pol roka. „Ukradnúť sa dá prakticky všetko. To by si neverila.

Bola som aj v takom stave, že keď ma raz chytili, pustila som sa do bitky s majiteľom obchodu. Teraz som však už piaty rok čistá.“ Z práce odišla sama. Cítila, že potrebuje pomoc. Liečila sa, potom chvíľu pobudla u Sestier Matky Terezy, v útulku

v Žakovciach a v zariadení Mea Culpa v Bratislave. „Mala som príležitosť ísť sa dať do poriadku aj do chorvátskeho Medžugoria. Zastavil ma však strach z režimu, ktorý tam panuje.

Nebola som ochotná vzdať sa cigariet a kávy,“ hovorí. „Musela som prestať sama. Spoznala som Pána Boha. Viera mi pomohla.“ Mea Culpa bola nateraz jej veľké šťastie.

Prijali ju a ona im pomáhala, pokiaľ fungovali. Potom sa opäť na chvíľu vrátila do Žakoviec. Hneď ako sa dalo, sa však vrátila. V Mea Culpe ju zamestnali. Je tam čosi ako sekretárka bezdomovcov.

Má izbičku a túži po vlastnom byte a po rodine. Žiaľ, nevie šetriť. „Nikdy nehovor nikdy! Ja sa napriek tomu budem snažiť už nikdy drogy alebo nejaké lieky nebrať!“ dodáva rázne. „Teraz sa teším do Afriky s notabeňáckym futbalovým tímom. Dúfam, že to vyhráme.“ Marta bola v lete na výlete v Chorvátsku.

Bola sa pozrieť aj v Medžugorí. „Ešteže som tam nešla. Naozaj by mi to nevyhovovalo. Našťastie sa mi drogy zatiaľ podarilo zvládnuť iným spôsobom, ktorý mi vyhovoval a niekam ma posunul.“ TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

ČO MALA MARTA PRI SEBE?

1 Marta rada spieva.

Rómske piesne má v krvi.

2 Mačička od kolegu a macko od kamarátky.

nb64.indd 2

Kľúčov ako školník, peňaženku s dokladmi a hotovosťou, kávu, náramky, poslednú žuvačku, mobil, tabatierku, zapaľovač, cigarety a v obálke peniaze od klienta, ktoré mu ide zameniť za doláre...

3

25.9.2006 7:54:55

64

Z OBSAHU 3 8 - 10 Reportáž

12 - 13 Do tucta

18 Paraspace

Poslední z tabuľky

Kvetka

Najnižší na svete

Vždy je okolo nich podozrivé ticho. Tréner si môže aj hlasivky vykričať, nepočujú ho. Hrajú si po svojom. Čo na tom, že sú s počtom bodov nula na chvoste najnižšej ligovej súťaže?

Futbal robia pre radosť. Stáva sa, že na zápas nedokážu postaviť ani celú jedenástku.

Má pozorovací talent, aj svoje objekty.

Denne sa jej pred očami strieda plejáda tvárí, karneval postáv. Plní ich tekuté a jedlé priania, vždy na počkanie. Bez nej si už mnohí nevedia kultovú kaviareň Verne v centre Bratislavy ani len predstaviť.

Nízky, ale nie malý človek žiariaci úsmevom, vtipom, optimizmom, s výbornou koordináciou, vlastným trénerom a masérkou a novým podpisovým vzorom. A okrem toho olympijský víťaz a majster sveta vo vrhu guľou. Smejko Marek Margoč.

20 - 21 Metropola

24 - 25 Príbeh

32 Rozhovor

Nebo a mier, Sarajevo

Optimistka

Smatanová nemá koňa

Zmes ľudí v uliciach je pestrá: chalani v rifliach a tričkách, muži v sakách, košeliach, baby v minisukniach, turisti v kapsáčoch, moslimky so šatkami na hlavách vo všetkých možných variáciách predpísaného odevu.

„Niet času lamenotvať nad osudom,“ hovorí Monika Gondolánová z Vranova nad Topľou.

Má tridsaťšesť, dve krásne dievčatá a za sebou púť, ktorá by stačila na filmový scenár. „Som Cigánka. To poprvé,“ matematicky začína vypichávať základné body svojho životopisu.

„Ľudia sú jedným z dôvodov, pre ktorý môžem hrať hudbu,“ hovorí Zuzana. „Som im za veľa vďačná, za to, že sa s nimi môžem rozprávať... Keď vidím človeka sedieť na chodníku, snažím sa predstaviť si, aké to asi je.“

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti napomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu nb64.indd 3

25.9.2006 7:56:25

64

4 KONTAKTY EDITORIÁL

Nákazliví blahoslavení Asi každý, kto začínal čosi, čo vybiehalo zo zabehnutých koľají, sa stal sústom pre pochybovačov a kvázidobrákov, ktorí ho chcú ochrániť pred zbytočným sklamaním a zásobujú argumentami, prečo to nepôjde. Ja teda celkom dávam na názor iných, bohužiaľ, a celkom na mňa takéto otravy fungujú. Keď sme pred piatimi rokmi začínali s Nota bene, veľa ľudí nám nedávalo veľkú šancu. Napriek tomu, že nie sme prenikavo inteligentní, nakoniec to vyšlo.

Videli sme sebavedomých predajcov pouličných časopisov iných krajín. Prišiel ten divoký, zimomriavkový pocit, že sme súčasťou niečoho, čo je správne. Aj slepý by videl rozdiel oproti našim bezdomovcom, ktorí uhýbali pohľadmi pri rozdávaní polievky. Videli sme a uverili. Aké jednoduché. Tento recept využívam doteraz. Ani v súčasnosti, keď kompetentní zatvárajú oči nad tým, že ľudia umierajú na uliciach, nemusíme byť extrémne kreatívni, aby sme tento problém vyriešili. Stačí sa poobzerať okolo seba a uvidíme príklady riešení z mnohých krajín zo zahraničia, kde je na uliciach stále menej a menej bezdomovcov. Je ľahké veriť, keď to už raz vidíte. Aspoň pre väčšinu ľudí.

Všetko ale raz začali ľudia, ktorým stačila ich vlastná vízia na to, aby uverili a odrážali pochybovačov. Tým fakt závidím.

Vždy si predstavím Mariána Kuffu, farára zo Žakoviec, ako stál s 500 korunami vo vrecku nad základmi a vysvetľoval bagristovi, že to je celý jeho rozpočet na stavbu a viac mu zaplatiť nemôže. Sen, ktorému spočiatku veril iba on, bol nákazlivý, tak ako správne vízie bývajú. Dnes na tom mieste stojí supermoderná bezbariérová budova pre postihnutých ľudí, niekoľko nových domov pre odchovancov z detských domovov, nehovoriac o fare, ktorá sa premenila na komunitu a dlhé roky prinavracia do života mnohých bezdomovcov.

Minulú zimu sa nakazilo aj pár kompetentných ľudí pre Slovensko odvážnou myšlienkou, že je dobrý nápad nenechať umierať na uliciach ľudí, ktorí „majú pod čapicou“, a vznikol stanový tábor. Skvelá infekcia, len tak ďalej. Naši predajcovia Jozef a Josef, dlhoroční bezdomovci, uverili bláznivému nápadu a pred mesiacom ako vôbec prví bezdomovci vyštartovali na osemmesačnú bicyklovú túru monitorovať, ako sa žije bezdomovcom v 10 krajinách EÚ. Je to nákazlivé, už som počula o ďalších predajcoch, ktorí kujú ďalší projekt. Nota bene si pri príležitosti svojich narodenín dovoľuje poďakovať všetkým, čo sa dali dobrovoľne nakaziť dobrými myšlienkami a pomáhajú, aby bol svet vcelku milé miesto na život.

SANDRA TORDOVÁ tordova@yahoo.com

SMS PRE PREDAJCOV 21.08.2006 15:55 Chcem pochvalit predajcu NB, ktory predava vo vlakoch medzi BA-TT. Je mily, cisty, slusny, nevtieravy, vzdy si kupim, ked vojde do kupe. Vsetko dobre mu zelam.

22.08.2006 18:17 Dakujem za usmev a mile slovo od pana v maxe v trnave. Idem zo statnic, som bc, ale toto ma potesilo ovela viac. Prajem vsetko dobre! Peter, Zvolen 24.08.2006 12:28 NB je po p... perfektne! Nie som ako vy, lebo som v podstate ludske prasa, ale aj ja viem ocenit profi nekomercnu robotu.

Drzim nie palce, ale prostredniky ostatnych, ktori by vam ich chceli ukazat. Momo 01.09.2006 09:51 Pozdravujem predajcu, ktory mi 31.8. pred Hypernovou v LC predal majove c. NB. Myslim, ze je neeticke predavat neaktualne cislo bez upozornenia. NB uz od neho nekupim. H

01.09.2006 13:30 Ludia, vasenase NB je stale lepsie a lepsie. Z kazdeho cisla mam po 2 kusy. Velmi vam fandim, mate neuweritelne krasne fotografie a prepracowane clanky. Strcite do vrecka ktorykolvek „casopis“ na nasom trhu. Kupujem inac v NR, ale teraz pracujem v Raci v BA, kupila som teda NB tu od takeho sympataka, s ktorym sme uz kamosi. Pisem vam v nadeji, ze vyhram veceru, ale ked nie, nic to, napisem zase ☺ odkedy som Sandru videla v Pod lampou, sledujem wsetky jej aktivity, je super. Miska 14.09.2006 19:54 Vcera ma priatelka pozvala na obed do „lepsej“ restiky v tt.

Zastavil sa uctivy predajca NB. Kupila som ako vzdy, hoci sa mi zdalo, ze ho chce casnik vyhodit. Hlupa hra na „lepsich“ a „horsich“? Nedajte sa znechutit, vdaka za dobru naladu, drzte sa! Vela slniecka... do duse ☺

Inzercia

VýTVARY – tvorivé arteterapeutické stretnutia v SNG S podporou SNG vznikol nový tvorivý ateliér, ktorý v sebe spája moderné trendy v galériách a pozitívny, až liečivý vplyv umenia a tvorby na psychickú pohodu človeka. Výtvarné umenie môže byť tým podnetom, ktorý mladých ľudí priláka a zároveň podnieti k tvorivo a plodne strávenému voľnému času. V tvorivých činnostiach dostanú účastníci príležitosť lepšie spoznať samých seba a uvoľniť napätie.

VýTVARY sa konajú 4-krát do mesiaca, a to párne týždne v stredy a nepárne týždne vo štvrtky od 17.00 do 19.30 v SNG, Vodné kasárne, Rázusovo nábrežie 2 v Bratislave. Ak máte záujem o viac informácií, prípadne sa chcete prihlásiť, píšte na e-mail: vytvary@gmail.com.

Partnermi projektu sú SNG a Konto Orange.

Inzercia

nb64.indd 4

25.9.2006 7:57:57

64

KONTAKTY 5 REAGUJETE Ad: Kristián Pavúčko: Amsterdam, NB 60 Holandská vláda preniesla zodpovednosť za užívanie mäkkých drog na občanov.

Každý sa môže rozhodnúť fajčiť, alebo nefajčiť. Vláda tým ušetrila milióny eur za platy colníkom a polícii, a zarobila stovky miliónov eur ročne na daniach z predaja drog. A zároveň znižuje výdavky na sociálne zabezpečenie a starostlivosť o drogovo závislých prenecháva dobrovoľným pracovníkom. Je to dobré, alebo to nie je dobré?

Ivan, Amsterdam Myslím si, že je škoda, že úplná legalizácia nie je možná kvôli veľkému medzinárodnému tlaku na holandský parlament. Ale zároveň si myslím, že tolerancia mäkkých drog funguje dobre v smere znižovania spotreby tvrdých drog, a to je najdôležitejšie. Keď si môžeš vybrať medzi coffeeshopom alebo dílerom, tak sa ľudia rozhodujú pre coffeeshop a marihuanu a nemajú potrebu ísť za dílerom po brown alebo wit.

Petra, sekretárka streetpaperu Z magazine, Amsterdam

INZERCIA Hľadám podnájom do 5 000 Sk mesačne. Ďakujem. Kontakt: Monika, 0915 424 142

Prosila by som dobrých ľudí, keby mi pomohli s detskými vecičkami pre novorodenca a s práčkou so žmýkačkou za symbolickú cenu. Ďakujem.

Kontakt: Renáta, predajné miesto Dúbravka REMA 1000 – Záluhy, tel.: 0910 234 256 Inzercia

WWW.DOMAINS.SK najlacnejšia registrácia domén .eu REGISTRÁCIA DOMÉN .sk .com .net .org .info .biz .cz PREVÁDZKA VAŠICH WEBSTRÁNOK

Infolinka 0910 96 96 01

nb64.indd 5

Ad: Dagmar Canisová: Nie celkom normálny, NB 62 Dobrý deň, pred týždňom som si kúpil aktuálne číslo Nota bene a klasicky som z neho moc neprečítal. V tomto čísle som si s výnimkou pár útržkov prečítal len dva články. Keď mám byť úprimný, keby nešlo o podporu ľudí v núdzi, tak si váš časopis nekúpim. Nanešťastie (alebo našťastie?) jeden z dvoch spomínaných článkov bola výpoveď Josefa z Čiech, ktorý by vôbec nemusel byť bezdomovec.

Stačilo by, aby vedel vydržať s mamou.

Keďže je lekárka, predpokladám, že to je normálna osoba, nie asociál, s ktorým sa nedá vychádzať. Z toho mi vychádza, že Josef nie je človek v núdzi, Josef je

oslavuje piate narodeniny!

V piatok trinásteho októbra poobede vás pozývame na oslavu do Bratislavy! Čo všetko sa bude diať? Koncerty rôznych kapiel, vystúpenia známych ľudí, tombola, čaj, chlieb s masťou a cibuľou. Plus prezentácia činnosti nášho združenia a ďalších neziskových organizácií.

Ostatné sa včas dozviete!

Tešíme sa na vás!

PRACOVNÍCI NOTA BENE

človek, ktorý nevie vychádzať s mamou!

A ja nemám dôvod dávať peniaze takémuto človeku. Týmto sa u mňa naštrbila predstava, že podporiť predajcu Nota bene znamená podporiť núdzneho!

Aj napriek tomu vám fandím, lebo robíte veľmi dobrú robotu (aj keď nie so všetkým súhlasím).

Sa držte!

Jano Mitošinka, stále váš zákazník ☺

Ad: Kristián Pavúčko: Noví Francúzi, NB 63 Vnímam to ako doma v rodine, gazda musí zvážiť, či domáce zdroje a priestory stačia pre všetkých k normálnemu životu, a potom, ak svedomie radí, pomôcť niekomu, kto má núdzu. Ono napokon pomáhanie je z veľkej časti konaním ega. Vychádzam z toho, že človek si musí pomôcť sám, lebo inak ani štát, ani boh ho nezachráni. Takmer každý máme dosť svojich úloh a starostí a prehnané pomáhanie nám znižuje vlastné možnosti.

Pravdaže, sú ľudia, ktorí zmysel svojho života našli v pomáhaní iným, to je krása.

Je to slobodné rozhodnutie jednotlivca.

Avšak vláda (nášho) štátu má okrem iných úloh vážnu úlohu ochraňovať vlastných občanov. Pokiaľ má krajina vysokú nezamestnanosť, príliv cudzincov bude aj zdrojom konfliktov...

Braňo Biznár

Na vysokej nohe Dobrá večera s našimi predajcami má svojich prvých závislých, ktorí svojimi „esemeskami“ hrajú vabank. Áno, alebo nie. V najbližšom čase očakávame ďalších „závislákov“ pachtiacich sa za dobrou večerou v luxusnej bratislavskej indickej reštaurácii KRIŠNA, alebo v boteli MARÍNA na vlnách Dunaja priamo pod hradom.

Vďaka láskavosti majiteľov sa u nich bude môcť vyžrebovaný „posielač sms“ najesť do prasknutia. Žrebujeme zo všetkých sms, ktoré prídu na naše redakčné číslo!

Nevynechávame ani tie najkritickejšie.

Náhoda to chcela! Náš výherca Janko bol v ten deň, keď sme ho vyžrebovali, náhodou v Bratislave. Na večeru mohol ísť okamžite. Keď sme sa mu pokúsili zohnať predajcu, obišli sme s dlhým nosom. Ani na najfrekventovanejších miestach sme žiadneho nenašli . A tak jedol Janko sám.

FOTO: MARTIN ŠARAPATA

25.9.2006 7:58:04

64

6 KAUZA V ústave majú klienti šancu dožiť dôstojne.

moja sprievodkyňa po oddelení so zvýšeným dohľadom Viera Nagyová, riaditeľka zariadenia, mu oči zhasli. Z jeho pohľadu mi bolo jasné, že s odsúdením na doživotný žalár v čistučkej izbičke, s denným prídelom cigariet a jedla, s láskavým personálom sa už zmieril.

Najväčším hriechom tohto muža bol jeho dom pri Bratislave. Po smrti manželky ho príbuzní prinútili dom predať, chvíľku si ho medzi sebou pohadzovali ako horúci zemiak, až sa jedného pekného dňa zo sveta stratil. Odložili ho do ústavu.

Potichučky, bez problémov. Napriek tomu, že žiadostí na umiestnenie tu majú veľa a poradovník je dlhý. Ján navyše putoval priamo na oddelenie s dohľadom. Príbuzní tvrdia, že je nebezpečný psychopat.

Psychiater im dokonca na diagnózu vystavil doklady. Poznám Jána dosť dlho. Nikdy neublížil ani muche. Jeho jediným hriechom bol neúspešný pokus o samovraždu, keď mu zomrela manželka...

Nežičlivý osud Domov sociálnych služieb v Stupave je jeden z najväčších domovov na Slovensku.

Sídli v bývalej vojenskej pevnosti z 12. storočia, neskôr prebudovanej na kaštieľ.

Od roku 1963 je tu sociálne zariadenie pre dôchodcov a psychiatrických klientov.

Ročný rozpočet na jedného je asi 150 000

Stovky ľudí dožívajú jeseň svojho života v ústavoch

Trinásta komnata stavy sú komfortné a s láskavým personálom. Pre mnohých klientov sú to však doživotné žaláre. Tvrdia, že do týchto sociálnych väzníc ich násilím odvliekli príbuzní, aby sa ľahšie zmocnili ich majetku.

Ú

Jediný hriech

Za dverami so železnou guľou je oddelenie so zvýšeným dohľadom. Nasleduje dlhočizná chodba s izbami na oboch stranách. Steny sú natreté veselými farbami, všetko je tu akoby poľudštené. V tejto časti Domova sociálnych služieb v Stupave je ubytovaná približne stovka psychiatrických klientov, podliehajúcich špeciálnemu režimu.

Niektorí zbavení svojprávnosti. Vychádzať za dvere môžu len so súhlasom ošetrujúceho

Ján T., muž z druhej izby naľavo, neprítomne hľadí do prázdna. Tvrdí, že jeho diagnóza je jednoduchá: bol nepohodlný pre svojich príbuzných. Istým spôsobom môže pre nich predstavovať dokonca nebezpečenstvo. Tento asi päťdesiatročný muž sa stratil zo sveta doslova z večera do rána, nikomu po svojom zmiznutí nechýbal, nikto ho nehľadal. Súkromne som po ňom pátral niekoľko mesiacov. Keď ma zazrel medzi dverami, na okamih sa mu rozžiarili oči a polohlasne vyslovil moje krstné meno. Skôr ako si to mohla všimnúť

nb64.indd 6

personálu a cigarety majú na prídel. Aby nepodpálili ústav.

korún. Príbuzných, ktorí ich tu umiestnili tichým násilím, takým tichým, že o tom nikto nehovorí, nestojí ani mizerný groš.

Riaditeľka Viera Nagyová hovorí, že podobné prípady sa z času na čas vyskytnú. Zo strany rodinných príslušníkov ide vždy o to isté: zmocniť sa majetku psychiatrického klienta. Zo svojej praxe však pozná len málo podobných prípadov. „Mali sme tu zopár klientov, ktorých súd zbavil svojprávnosti, ale vzopreli sa osudu, aký im pripravovali ich príbuzní, vysúdili si znova svoju ľudskú dôstojnosť a opustili navzdory rodine zariadenie,“ hovorí. „Nám však nestačí iba potvrdenie o diagnóze nášho budúceho klienta, ktoré si zaobstará jeho rodinný príslušník. Pri prijímaní posudzuje duševný stav zmluvný psychiater, ktorý zároveň určí aj liečbu. Ak by sme

25.9.2006 7:58:49

64

KAUZA 7 niektorých prepustili, zamrzli by, alebo by sa upili k smrti. Tam vonku ich nikto nechce. Tu majú šancu prežiť dôstojne.“ Riaditeľka asi vie, o čom hovorí. A niektorí jej zverenci ju za to priam zbožňujú.

Ako rodina Strapatá žena sa vrhla na riaditeľku hneď za dverami ženského oddelenia so zvýšeným dohľadom. „Už ste sa vrátili z liečenia?“ pýta sa.

Tanečnica s veľkou bradavicou na čele na počesť prichádzajúcej zatancovala akýsi tanec svätého Víta a dlhou sukňou zamietla dlážku. Je spokojná a šťastná v každú dennú i nočnú hodinu. Nič jej tu nechýba, dokonca ani príbuzní. Strava päťkrát denne, teplá voda, občasné vychádzky do parku alebo mesta. Život vonku by už nezvládla.

Asi 70-ročná starenka sedí vo svojej izbe pri okne obklopená knihami a krížovkami.

Jedna z mála klientiek, ktorá využíva ústavnú knižnicu. Na prvý pohľad vyzerá ako bábika z porcelánu. Zraniteľná, zošúverená, s vencom šedivých vlasov a vejárikmi vrások na priesvitnej tvári.

A s množstvom zlatých prsteňov na tenkých pestovaných prstoch oboch rúk. Krehká starenka, ovládajúca tri jazyky slovom

i písmom, si vypĺňa samotu čítaním kníh.

Keď zazrela riaditeľku, vyčarila zriedkavý úsmev.

Vonku má dve dcéry. Nazýva ich jednoducho. Dcérka a hnusná dcérka.

Pred niekoľkými rokmi ju odviedla do domova „hnusná“ dcérka. „Povedala, že len na istý čas, pokiaľ mi nezoženie malý byt,“ hovorí starká. Keď rozpráva, šermuje rukami a blýska zlatom na prstoch. Občas zájde na návštevu svojej druhej dcérke do Rakúska. K tej „hnusnej“ nie. „Prehajdákala moje peniaze, vyhlásila o mne, že som blázon a nechala ma zatvoriť do cvokárne.

Veru tak, taká je moja hnusná dcérka, o všetko ma obrala,“ tvrdí a neustále šermuje rukami a blýska zlatými prsteňmi na prstoch. Jediným, čo jej ešte zostalo zo života.

Odvahu Pastierka je asi jediná žena, ktorej očividne nechýba guráž opustiť hrubé múry kaštieľa. Od chvíle, čo sa na oddelení objavila riaditeľka, zakrádala za jej za chrbtom. V nestráženom okamihu sa k nej prirútila. „Pani riaditeľka, žiadam o okamžité prepustenie z ústavu. Tak do týždňa,“ odrapotala jedným dychom. Mám dojem, že Pastierka vie svoju žiadosť

naspamäť a predniesla ju už viackrát.

Riaditeľka sa pýta na dôvod. Počerná ženička túži zasa pásť kravičky, kozičky a husi. Ako kedysi. Potom si Pastierka spomenula, že má pôžičku, musí teda pracovať, aby vyžila. A vypočítala presnú sumu, ktorú musí splatiť. Aby, nedajbože, jej dlhy nemuseli platiť deti. Jediná má odvahu žiť vonku s tými, ktorí ju sem poslali. „Schizofrenička,“ vysvetľuje Nagyová.

Je poludnie a sestričky roznášajú jedlo.

Psychiatrickí pacienti majú vraj obrovský apetít. O Výpravcovi z poslednej izby to asi celkom neplatí. Neustále vzdychá a namiesto svojej porcie sa dožaduje návštevy detí. „Aby si uctili otca,“ pokorne vysvetľuje.

Keď vychádzame z bludiska chodieb oddelenia so zvýšeným dohľadom, môj známy, „väzeň“ Ján, ešte stále sedí v nezmenenej polohe vo svojej izbe a pozerá do prázdna. Chcel som ho fotografovať. Urobil zamietavé gesto.

Pochopil som, že netúži po problémoch s rodinou ani s úradmi. Fotografie by mu ich určite narobili. Odchádzam teda bez záberu od „väzňa“, ktorý vzdal svoj zápas o slobodu skôr, ako ho začal.

TEXT A FOTO: JOŽO SCHÖN

....váš dodávateľ spojovacieho a kotviaceho materiálu CONTEC PLUS, S. R. O. STAVITE¼SKÁ 3 83104 BRATISLAVA TEL & FAX (02) 4487 1976 TEL 0903 404 514

Inzercia

nb64.indd 7

25.9.2006 7:58:55

64

8 REPORTÁŽ

V najtichšej futbalovej šatni majú aj černocha

Poslední z tabuľky nb64.indd 8

ždy je okolo nich podozrivé ticho. Tréner si môže aj hlasivky vykričať, nepočujú ho. Hrajú si po svojom. Čo na tom, že sú s počtom bodov nula na chvoste najnižšej ligovej súťaže? Futbal robia pre radosť.

V

Stáva sa, že na zápas piatej oblastnej ligy Bratislava - mesto nedokážu postaviť ani celú jedenástku. Príde ich málo, majú jednoducho iné povinnosti. Automaticky sa dostávajú do nevýhody – je ich na ihrisku menej ako hráčov súpera. Okrem toho majú ďalší hendikep. Nepočujú.

Prežili Bratislavský Športový klub nepočujúcich existuje už šesťdesiat rokov, a vždy hrával klasickú ligu, proti zdravým futbalistom.

25.9.2006 7:58:58

64

REPORTÁŽ 9 Fanúšikovia nekričia. Používajú ruky.

„Sme posledný futbalový klub nepočujúcich na Slovensku, ktorý prežil,“ hovorí tajomník a bývalý futbalista Ladislav Hlavatý. Ani on nepočuje, ale rozpráva a dokáže dokonale odčítať z pier. „Rodí sa menej detí, a tým aj menej nepočujúcich. Pred dvadsiatimi rokmi sme mali tristo členov, teraz ani deväťdesiat.“ Okrem futbalu hrajú futsal, kolky a bowling.

Futbalový tím sa potichu rozcvičuje na trávniku. Ihrisko má športový klub dlhodobo v prenájme od krajského úradu, prastará prízemná budova vedľa slúži ako sídlo klubu, šatne, spoločenská miestnosť, informačné stredisko pre nepočujúcich a ktovie čo ešte. Potrebovala by opravu, klub na ňu však nemá. „Veľa peňazí ide na údržbu trávnika, je strašne drahá,“ priznáva Laco Hlavatý.

Na ihrisku počuť iba trénera Masára.

V januári sa dal nahovoriť, aby viedol futbalové mužstvo aj reprezentáciu, ktorá sa snaží o kvalifikáciu na majstrovstvá Európy nepočujúcich. Dvakrát do týždňa s chlapcami trénuje a dvakrát sa nervuje na zápasoch. „Chcel by som sem dotiahnuť štyroch – piatich zdravých hráčov, ktorí by hrali s nimi,“ uvažuje. „To by v tíme nepočujúcich pokojne šlo. Sme však poslední v tabuľke, takže na niečo také by sa dali nahovoriť iba starí „fotri“, čo si chcú občas zahrať, alebo ľudia so srdiečkom pre nepočujúcich. Tých z prvej kategórie odmietam.“ S reprezentáciou je to ešte zložitejšie. Jej hráči sú roztrúsení v mestách a dedinách po celom Slovensku. Hoci s výnimkou Bratislavy

Posledné „slová“ pred zápasom. nemajú vlastný športový klub, občas hrajú v nižších ligových súťažiach v „normálnych“ tímoch s počujúcimi. Prvý kvalifikačný zápas na majstrovstvá Európy prehrali Slováci s Francúzmi 1:3. „Moji hráči v repre nie sú na seba zvyknutí. Určite by to bolo lepšie, keby sa mohli stretnúť aspoň raz za mesiac a zatrénovať si... Prakticky spolu vôbec nehrávajú.“

Čítať z pier Zostáva len pár minút do okamihu, kedy rozhodca odpíska začiatok zápasu.

Tréner volá hráčov k sebe. Posunkovú reč neovláda. Tak zápalisto gestikuluje po svojom, hádže grimasy a výrazne artikuluje. „Keď chcú, odčítajú mi z pier,“ tvrdí. V hlave má jasnú stratégiu, ako zápas čo najlepšie viesť, a kalkukuje s kádrom hráčov, ktorý má k dispozícii. „Dnes nás je o jedného menej,“ pokrčí plecami. „Brankár – má talent, ale je to šestnásťročný chalan, ktorý bol doma na prázdninách a ktovie, či trénoval. Tento hráč je zo všetkých najstarší.

Ale má srdce, ovláda hru a vie rýchlo zhodnotiť situáciu. Škoda, že nič z toho, čo vie, nedokáže odovzdať mladým hráčom.

Tamten sa doteraz chodil len pozerať, dnes hrá prvýkrát, nemôžem od neho čakať veľa. Tohto dáme do obrany, nech neprekáža v útoku...“ Za ŠK Nepočujúcich hrá dokonca jeden černoch z Angoly – to sa na trávnikoch poslednej ligy len tak nevidí.

Už len pravým futbalovým menom Euklides Orlando Bernardo je posilou tímu. Škoda, že študuje v Kremnici a na zápasy často nechodí.

Ak sa nedívate...

Skoro bol gól!

nb64.indd 9

Zápas sa začal. Samozrejme, nepočujúci futbalisti hvizd píšťalky nemôžu zaregistrovať, tak si podobné signály rozhodcov musia všímať inak. Ani ako hendikepovaní nemajú na ihrisku žiadne výhody. Kedysi používali rozhodcovia na ich zápasoch na

25.9.2006 7:59:11

64

10 REPORTÁŽ signalizovanie aj zástavky. Už sa to nerobí.

Skúšal som si predstaviť, ako sa asi hrá nepočujúcemu. So spoluhráčmi si nemôže kričať pokyny – čo ostatným tímom pomáha skoordinovať sa a zorientovať v hre.

Nepočuje, kam dopadla lopta, či za ním niekto beží, či rozhodca odpískal ofsajd, odkiaľ naňho kričí futbalista, ktorý si pýta prihrávku. Okrem lopty musí očami sledovať aj všetko ostatné. Jediné, čo môže, je občas vyraziť zo seba nadávku, keď sa stane niečo obzvlášť nepríjemné. Naopak, keď mu vynadá protihráč, ani to nezaregistruje, takže nevznikne zbytočný konflikt pre slovíčka neopatrne vyrieknuté v zápale hry (ako napríklad medzi slávnymi hráčmi Cez prestávku v šatni býva poriadne horúco. nepočuje ani pokyny trénera (tréner súperov ich pre svojich zverencov ziape na celé ihrisko). Nepočuť pri hraní futbalu je teda poriadny hendikep. Keď sa práve dívate inde, ani nezistíte, že niektorý z vašich spoluhráčov dal gól...

Vášnivými gestami Aj keď ich tím opäť prehral, fanúšikovia s hráčmi „pokecajú“ bez hnevu. svetového mena Zidanom a Materazzim na finálovom zápase majstrovstiev sveta ☺).

Pochopil som, prečo sa každý z hráčov, keď dostane loptu, najprv poobzerá okolo seba a až potom začne hrať. (Aj keď sa stane, že medzitým mu loptu uchmatnú súperi.) Nikto

Aj nepočujúci majú svojich fanúšikov.

Pravidelne chodia na zápasy držať palce, aj keď sa „ich“ tím stále nehýbe z posledného miesta v tabuľke. Striedačka nepočujúcich sa od tej súperovej výrazne odlišuje. Nepadne tam ani slovo – až na občasné zvláštne artikulované nadávky, keď niečo pokazia „naši“ alebo rozhodcovia.

Keď si chcú fanúšikovia niečo povedať, okomentovať alebo zanadávať, najprv sa

Prvý výdych po prvom polčase.

musia navzájom poklepať po pleci, a potom, keď sa na nich kamarát pozrie, začnú so zúrivou gestikuláciou. Takto sa navzájom „prekrikuje“ celá lavička. Má to svoje výhody, „rozprávať“ môžu viacerí naraz a stíhajú sa navzájom vnímať. Aj rozvášnení fanúšikovia majú čo robiť, ak chcú sledovať hru aj seba navzájom. Ďalší futbalový hendikep.

Po prvom polčase nepočujúci prehrávajú.

V šatni majú čaj, ktorý si z hrnca naberajú umelohmotnými hrnčekmi, a rozčúleného trénera Masára. Ako každý tréner, nespokojný s výkonom svojich zverencov, má nervy. Futbalisti majú aspoň túto jednu výhodu, že ho nepočujú... Pokojnejší Laco Hlavatý im dohovára pokojne, znakovou rečou. O chvíľu nastupujú na druhý polčas. „Keby aspoň nefajčil...“ vzdychne si tréner Masár na adresu nemenovaného hráča. „Športovec by to nemal robiť.

Futbal by mal byť u nich na prvom mieste!

Moji hráči hrávajú za nepočujúcich aj futsalové turnaje. Možno by sa mali sústrediť na jeden šport a byť v ňom dobrí.“ Vo futsale majú nepočujúci vlastnú ligu, v ktorej bojuje o titul desať klubov, a ich tím hrá so zdravými družstvami druhú bratislavskú ligu.

Chalani sú už na ihrisku. Nespokojný tréner Masár krčí plecami a čarbe po papierikoch, z ktorých hráčom potom niečo vysvetľuje. Fanúšikovia živo gestikulujú a aj keď ich tím prehrá 7:2, idú s hráčmi na pivo. „Nič to. Žijeme svoj svet a hráme preto, lebo nás šport baví,“ skonštatuje Laco Hlavatý v najtichšej klubovni futbalového klubu na svete, v ktorej sa aj tak povie veľa vecí.

TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO, AUTOR V ŠPORTE NIKDY NEVYNIKAL

P R O J E K T N O TA B E N E P O D P O R I L I

nb64.indd 10

25.9.2006 7:59:44

64

INZERCIA 11

nb64.indd 11

25.9.2006 8:00:20

64

12 DO TUCTA

To, čo videla, počula a zažila, sa neprezrádza...

Kvetka nglického kráľa síce neobsluhovala, zato všakovakých umelcov, zvláštnych, zaujímavých, trochu divných, ale inak slušných ľudí, bežne. Veľavážených a známych?

A

Tiež čudákov, ľudí od filmu, z divadelných dosiek, modelky s krivkami, citlivých bláznov a scestované duše? Áno, aj.

nb64.indd 12

Nachádza s nimi spoločnú reč. Má pozorovací talent, aj svoje objekty. Denne sa jej pred očami strieda plejáda tvárí, karneval postáv. Plní ich tekuté a jedlé priania, vždy na počkanie. Bez nej si už mnohí nevedia kultovú kaviareň Verne v centre Bratislavy ani len predstaviť.

Dotvára jej genius loci, tak prepotrebné a neuchopiteľné fluidum. Keď pracuje, má dlhé dni a krátke noci. Robieva osemnásť hodín v kuse, no nechýba jej usmievavý

rozmer. Je matkou troch detí, ale sotva by ste to na ňu povedali. Priznám sa, prekvapila ma. Obsahom, ktorý v sebe nosí. Vnímavosťou, úprimnosťou, prežívaním. Takmer ma nepustila k slovu. Čašníčka s veľkým Č (ako človek). Kvetka Ružičková.

Verne je miesto, kde skoro každý pozná tvoje meno. Ako dlho tam už pracuješ?

– Už šesť rokov, a to je na čašníčku veľa.

V mojom povolaní je zvykom meniť prácu po roku, dvoch. Ja zostávam verná. Čím to je?

– Prostredím, atmosférou a najmä ľuďmi, ktorí k nám chodia. Verne sídli pod vysokou školou výtvarných umení. Vysedávajú u nás študenti, umelci, spisovatelia, všetko citliví ľudia. Vo vzduchu visia priateľské vzťahy.

Robila som už aj v reštaurácii, kde bola predpísaná rovnošata, zákazníci sa ku mne správali povrchne a dávali mi najavo, že som len obsluha. Vo Verne sa odjakživa viac debatovalo a prevládala uvoľnená

25.9.2006 8:00:20

64

DO TUCTA 13 atmosféra. Ak chce ísť niekto sám do baru, vie, že u nás vždy nájde kohosi známeho.

Zostať sám pri stole sa dá len z vlastnej vôle. Čo ťa priviedlo k tomuto povolaniu?

– Okolnosti. Pôvodne som pracovala ako učiteľka na textilnej priemyslovke, vyučovala som pradiarenstvo. Prestala som učiť, keď mi ochorel mladší syn. No a potom to s textilným priemyslom išlo dole vodou, rovnako aj s mojím životom. Opustil ma manžel a nechal ma v prázdnom byte s tromi deťmi a dlhmi. Nevedela som, čo ma čaká.

Musela si začať odznovu...

– Prvé dva roky som robila skoro každý deň. Mala som viac zamestnaní a strácala som prehľad o živote. To, čo som zarobila, som minula na živobytie a štúdium pre deti. Do Verne som sa dostala náhodou. Kamarátka tam končila a hľadala za seba náhradu. Vedela som, aká tam chodí klientela, lebo na tom veľmi záleží. Zamestnávateľ mi poskytol istotu a vybudovala som si dôveru.

Ovplyvnila ťa spoločnosť, ktorá Verne navštevuje?

– Svoj nový život rátam, odkedy som tam nastúpila. Všetci moji kamaráti sú z Verne, spoznala som tam priateľa a našla veľa pomoci. Chodia tam ľudia, ktorí majú silné sociálne cítenie. Odvíja sa to od toho, čím sa zaoberajú. Sú to viac-menej umelecké duše. Nemám pocit, že by sa mi tam stalo niečo zlé.

Obsluhovať ľudí a byť celý deň na nohách asi nie je ľahké, však?

– Začínam ráno o ôsmej a končím o jednej, druhej v noci. Dva dni po sebe pracujem osemnásť hodín, potom mám dva dni voľno.

Stane sa, že obedujem v pokluse, niekedy vôbec. Už šesť rokov som nemala poriadnu dovolenku. Nikdy som nebola pri mori.

Posledných šesť Silvestrov som pracovala.

Niekedy mi prídu vypomôcť moji dvaja synovia.

majú nevýhodu, že sa u nich spája fyzická a psychická únava. Musím si veľa pamätať, počúvať, dobre rátať, organizovať prácu a udržiavať si pri tom všetko dobrú náladu. Zákazníci nie sú zvedaví na moje starosti, každý sa chce v krčme baviť a uvoľniť. Nesmiem im vešať na krk svoje problémy.

Predpokladám, že zákazníci sa radi posťažujú a zdôveria, je to tak?

– Mladí ľudia riešia najmä svoje vzťahy.

Preberajú ich z každého uhla pohľadu.

Chalani sa väčšinou radia, spolu rozoberáme ich situáciu. Raz jeden môj známy podotkol, že som taká mama všetkých mládencov, ktorí si ku mne chodia po rady. Mám svoj pohľad na vec, sama som veľa zažila. Podstatné je, že ľudia sú prístupní. Keď sa im prihovorím, sú radi, neruším ich kruhy. Nemajú zábrany sa so mnou baviť. Je to obojstranná náklonnosť.

Kaviareň je križovatkou ľudí. Je tam neprestajný prievan informácií. Rozšírilo toto prostredie tvoje obzory?

– Určite. Navštevujem výstavy, festivaly, predstavenia. Mám najlepšie referencie. Ľudia vstupujú do môjho života bez toho, že si to uvedomujem. Preberajú so mnou svoje pocity, nálady, osobné veci.

Pochvália film, pozvú na predstavenie, odporučia knihu. Obohacujú môj kultúrny život. Nemala by som napríklad taký prehľad o výtvarnom umení, aký mám teraz. Inšpiruje ma to. Verne je dobré v tom, že nemám zakázané sadnúť si k zákazníkovi a prehodiť pár slov, skôr naopak. Nasiaknem množstvom užitočných informácií..

Rada pozoruješ ľudí? Predsa len sa ti ich pred očami za deň vystrieda až-až.

– Ak mám čas, neodolám. Je to moja úchylka. Domýšľam si, čo asi robia, čo k sebe cítia, kam smerujú.

To už presne vieš, čo pijú verní zákazníci, nemýlim sa? Stačí, keď sa zjavia vo dverách...

– Nemusia ani nič povedať. Chodí k nám aj veľa známych ľudí. Asi preto, že ich nikto neobťažuje. Nie je okolo nich veľké haló. Sú braní ako všetci ostatní. Myslím si, že to aj potrebujú. Obslúžim ich rovnako rýchlo ako študenta zo školy. Niekto prikladá dôležitosť tomu, že pozná známych ľudí. Myslí si, že mu to v niečom prospeje a stane sa významnejší. Je to nezmysel. Všetci sme známi tým, čo robíme, je len otázkou, či o tom vie široká verejnosť alebo len pár ľudí okolo vás.

V tvojej práci je kľúčový osobný prístup.

Na tom stoja a padajú všetky služby...

– Čašník je podľa mňa veľký psychológ a herec. Môže veľa vecí pokaziť, dokonca odradiť zákazníkov. Táto práca je istým spôsobom umenie. Svoje starosti musím zahodiť za hlavu a niekedy aj zahrať bezprostrednú, veselú a usmievavú čašníčku. Väčšinou sa smejem a som dobre naladená. Keď mám pocit, že nestíham, vraj vyzerám nahnevane. Čašníci

Predpokladám, že si svedkom rôznych situácií, o ktorých by sa dalo klebetiť...

– Musím byť ako farár pri spovedi. Sú situácie, ktoré si čašník musí nechať pre seba a mlčať ako hrob. Treba poznať aj súvislosti, aby sa človek nepreriekol.

To, čo som videla, počula a zažila, sa neprezrádza. Čašník správneho zrna to má zaryté pod kožou. Raz o tom všetkom napíšem knihu, ale budem asi musieť písať v inotajoch.

nb64.indd 13

O čom snívaš?

– Najdôležitejšie v mojom živote sú deti. Museli sme sa spoľahnúť jeden na druhého, a to nás zocelilo. Je medzi nami silné puto a túžim po tom, aby pretrvalo.

Snívam o silnom pocite rodiny. Na staré kolená chcem mať všetkých okolo seba.

Hovorí sa, že ženy sú silné a zvládnu veľa vecí lepšie ako muži, ale len vtedy, ak majú po boku niekoho, koho milujú. Som spokojná. Inak mám pocit, že sa mi splnilo všetko, čo som si želala, aj keď sa mi v jednom momente zdalo, že je nemožné, aby som prežila. Nebyť dobrých ľudí vo Verne...

A čo tak si otvoriť vlastnú kaviareň?

– To je sen môjho priateľa. Viem si to živo predstaviť. Vedela by som zabezpečiť, aby boli ľudia spokojní a vracali sa k nám.

Tak ako vo Verne. Aj keď príde zákazník päť minút pred polnocou, obslúžim ho. Do bežnej krčmy sa chodíte najesť a napiť.

K nám nie. Stretnete známych, pokecáte s čašníkom, nechce sa vám odísť, lebo máte pocit, že sa o vás niekto zaujíma. Človek tam nie je stratený. Bojím sa, že keď raz odídem, nevydržím bez ľudí, bez toho ruchu okolo. Hovorievam, že nestarnem, lebo na to nemám čas. Potešilo by ma, keby som nemusela toľko fyzicky pracovať, ale určite by sa mi zmenil život.

Práca čašníčky má svoju rutinu, svoj kolobeh, ale každý deň sa odohráva niečo iné, krehké a neopakovateľné. Niekedy sa stratím v čase a mám pocit, že za deň prešiel celý týždeň.

TEXT A FOTO: JURAJ SEDLÁK, AUTOR SI S KVETKOU POTYKAL AŽ NA PAPIERI Inzercia

7gVi^haVkV q @do^V ȁǿ @dŀ^XZ q Banch`Ǿ ȅ ú^a^cV q 7diidkV ȁ 7Vch`Ǿ 7nhig^XV q 9dacǾ ȇ IgcVkV q ĻiZ[Ǿc^`dkV Ȅ

www.artforum.sk

25.9.2006 8:00:37

64

14 V MRAZNIČKE Ako zachrániť dokumenty zasiahnuté povodňou?

Tuhé informácie Knihy sa zamrazili jednoducho v paletách. Na triedenie a evidenciu nebol čas.

eľká voda počas povodní v Prahe v roku 2002 zaplavila aj archívy, matriky, knižnice, múzeá, súdy – všetky možné inštitúcie, ktoré uchovávajú dôležité dokumenty. Na prvý pohľad banálna záležitosť, keď treba zachraňovať ľudské životy. Zničenie úradnej dokumentácie však môže všeličo poriadne skomplikovať.

V

Prvý nápad – mraziarne zeleniny.

Napríklad – ako sa stalo jednému pánovi – na súde bolo rozhodnutie o jeho rozvode. Bez neho sa nemôže opäť oženiť. Škoda by bola aj historických dokumentov a kníh. S tonami premočeného, zablateného papiera sa dalo urobiť len jediné: zmraziť ho.

4000 metrov kubických Pracovníci Mestskej knižnice v Prahe vtedy zúfalo hľadali miesto, kde by to šlo.

Napadli im Mochovské mrazírny zeleniny a zavolali tam. „Najprv som si myslel, že si zo mňa niekto robí srandu, a potom, že je to totálny nezmysel,“ hovorí bývalý

Neziskovky majú byť podľa ministerstva životaschopné aj bez podpory

Počiatek ťažkostí? inisterstvo financií zverejnilo v septembri návrh novely zákona o daniach z príjmov, v ktorej plánuje zrušiť možnosť právnických osôb poukázať dve percentá z dane z príjmov pre neziskové organizácie. Okrem toho sa

M

nb64.indd 14

predpokladá aj zrušenie tristotisícového nezdaniteľného minima pre neziskové organizácie.

Minister financií Ján Počiatek argumentuje tým, že také obrovské množstvo peňazí, aké neziskové organizácie prostredníctvom

obchodný riaditeľ Mochovských mrazíren Vladimír Bláha. „Ale postupne sa nám ozývali ďalšie inštitúcie. Tak sme poslali naše mraziarenské autá, aby dokumenty doviezli. Bolo toho toľko, že naši vodiči v kamiónoch aj spávali.“ Všetko to pomáhali zabezpečovať dobrovoľníci, hygienici hľadali rýchle a provizórne riešenia. Na nejaké triedenie a presnú evidenciu nebol čas; dôležité bolo čo najrýchlejšie dokumenty očistiť od bahna, umyť pitnou vodou a zamraziť. Len sa odhaduje, že bolo zamrazených okolo 4000 metrov kubických vlhkej papierovej hmoty. Keď ich zoradíte za sebou, je to asi 14 kilometrov.

dvoch percent od právnických osôb získavajú (tento rok to bolo približne 700 miliónov korún), „silne podporuje korupciu a najmä neúčelové nakladanie s prostriedkami“ (Hospodárske noviny, 19.

9. 2006). Počiatek si myslí, že „nie je nutné pumpovať do tretieho sektora také veľké peniaze“ a že sa neziskovky aspoň „budú viac snažiť o osožný projekt, životaschopný aj bez akejkoľvek podpory“. Jeho ministerstvo podľa neho pristúpilo k zmene daňových zákonov preto, lebo chce odstrániť nesystémové výnimky a navýšiť príjmy štátneho rozpočtu, aby jeho deficit mohol splniť maastrichtské kritériá.

Od roku 2003, kedy bola možnosť poukazovať dve percentá zavedená, sa príjmy

25.9.2006 8:00:41

64

V MRAZNIČKE 15 Pilotný projekt – niečo podobné, ale v omnoho menšom meradle, skúsili v roku 1997 po povodniach na Morave a niekde v Poľsku.

Zmrazené dokumenty boli neskôr prevezené do mraziarní v Kladne – tam boli lepšie podmienky ako v Mochove pri potravinách.

V súčasnosti tam najviac dokumentov skladuje ministerstvo obrany a vojenské archívy. Stojí ich to 60 000 českých korún denne. Zamrazené informácie sú tajné.

Dokonca aj na vstup do mraziacich boxov treba zvláštne povolenie.

Tri roky rozmrazovania Hĺbkové zamrazenie bolo celkom jednoduché.

Zložitejšia bolo nájsť spôsob, ako dokumenty bez poškodenia opäť rozmraziť a vrátiť do použiteľného stavu. Vládny tender na

„rozmrazovaciu“ technológiu vyhrala súkromná firma, ktorá v Jirnách pri Prahe vybudovala jedno zo štyroch centier na vysušovanie dokumentov na svete. Ďalšie sú v Paríži, Hustone a Belfaste. Rozmrazovací proces sa rozbehol na jeseň minulého roka a bude trvať približne tri roky, kým bude všetko rozmrazené a usušené.

Ako instantné polievky Ako vyzerá rozmrazovanie dokumentov?

Uložia sa na teplovzdušne vyhrievané police do vákuového sušiaceho stroja, v ktorom je mínus päťdesiat stupňov a tlak jeden milibar. Nahrievaním sa z nich voda vyparuje. Rovnaká technológia, akou sa vyrábajú instantné potraviny. Takto pripravené písomnosti sa musia dezinfikovať a zreštaurovať.

TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

Sušiaci stroj, jeden zo štyroch na svete.

Aby stránky držali pokope.

z odvedených dvoch percent stali významným zdrojom fungovania neziskových organizácií, ktoré pomohli rozšíriť a skvalitniť ich služby.

Organizácie vykonávajúce verejnoprospešnú činnosť väčšinou hospodária s minimom a v mnohých oblastiach činností a pomoci suplujú štát. Veď tak to aj má byť – pri určitých, najmä sociálnych činnostiach je efektívnejšie, aby ich vykonávali mimovládne organizácie, aj keď sú to veci, ktoré by mal pre svojich občanov zabezpečovať štát alebo samospráva. Alebo robia veci, ktoré si ich členovia – radoví občania, ktorí tiež zarábajú, platia dane a poukazujú dve percentá – vymysleli na vyriešenie problémov a zlepšenie prostredia okolo seba. To, že dve percentá odvádza zo svojej dane z príjmov na účet

nb64.indd 15

Menej dôležité dokumenty sa sušia rozložené v miestnosti, do ktorej je vháňaný teplý vzduch.

ČO VY NA TO? Čo si myslíte o návrhu ministerstva financií zrušiť možnosť právnických osôb poukázať dve percentá z dane z príjmov priamo neziskovej organizácii?

Mailujte na: redakcia@notabene.sk, esemeskujte na: 0915 779 746. konkrétnej neziskovej organizácie čoraz viac právnických osôb, dokazuje, že aj „komerčný“ sektor s touto myšlienkou podpory dobrých vecí súhlasí a podporuje ju. Firma poukáže peniaze organizácii, ktorej dôveruje a ktorej chce aj takto pomôcť, lebo ju jej činnosť oslovuje.

Zrušením možnosti asignácie dvoch percent z dane z príjmu urobí Slovensko niekoľko krokov späť od vybudovania silného mimovládneho sektora. Dobre zabehnutý a jednoduchý systém prerozdeľovania verejných prostriedkov na verejnoprospešné účely sa zahodí šmahom ruky len kvôli tomu, že ministerstvo financií chce ušetriť a bojí sa zneužívania. Asi najvýstižnejšie to v diskusii na www.changenet.sk prirovnal Tomáš Kleskeň z AIESEC: „Zneužívanie výjazdov sanitiek bude vyriešené zrušením núdzových čísiel?“ Mimovládne organizácie vyzývajú ministerstvo financií a vládu na dialóg o navrhovaných zmenách.

DAGMAR CANISOVÁ

25.9.2006 8:00:43

64

16 NÁZORY

Atramentom na papier

Malé a dôležité

Ono akože ľudia zabúdajú trocha, že ako sa vyjadrovať, lebo to písané slovo ťa to, ...donúti že si akože premyslíš, čo povieš, teda ...nie, čo povieš, ale napíšeš, a potom to až napíšeš a keď nepíšeš, tak si to netrénuješ, lebo nevidíš, že čo hovoríš.

Dedo mi pripomenul, že kedysi dávno ľudia veľa písali atramentom, alebo perom na papier. Ešte za vojny podaktorí písali rukou denník a každý večer museli trénovať písomnú schopnosť vyjadriť sa k veci a bez chýb. Neexistovalo „delete“, ani zmizík, alebo kancelárske bielidlo. Keď si osobne spomeniem na vlastné písomné prejavy, skončili niekde na strednej škole, alebo nákupným zoznamom do potravín. Dedo hovorí, že v dnešnej dobe si najčastejšie do počítača „natliachame“, čo chceme a až v úplnom závere text prebehneme, aby sme ho očistili aspoň od základných preklepov a chýb. Prípadne v každodennom živote nepíšeme vôbec nič, lebo si to naše zamestnanie nevyžaduje. Iba občas načmárame na tabuľu dennú ponuku, riaditeľovi odkaz od klienta na lístoček alebo recept pacientovi do lekárne. Keďže môžeme bez problémov a bez obmedzení telefonovať, kedy chceme a kam chceme, tréning písaného prejavu nám uniká úplne. Esemesky nám v tom tiež príliš nepomôžu, ak, samozrejme, za tréning písaného prejavu nepovažujeme „Pls, dones zajtra srobovak, moc by som xcel oprawit tu hovadinu“. Netvrdím, že sa máme vrátiť do čias bežeckých poslov a zapečatených listín, ale jediné, čo nám ešte stále spoľahlivo trénuje prejav, je písaná forma. Kedy ste naposledy niekomu poslali list?

Kedy ste si zapísali nejakú krátku príhodu, ktorú by bolo škoda zabudnúť? Alebo čo taký denník? Písanie upokojuje a kultivuje dušu (pokiaľ nepíšete fixkou vo výťahu pubertálne odkazy susedom). Takže s heslom – Pozrite sa na to, čo hovoríte! vám držím palce pri stále častejšom písanom prejave, aby sme jedného dňa ...akože oné, úplne, že nehovorili také divné veci jako, lebo to aj tak divne znie a aj ten celý človek tak potom nevypadá že moc dobre celkovo.

ADELA BANÁŠOVÁ

Je smutné, že veľa ľudí v mojej, ale aj ostatných krajinách si myslí, že Slovensko je len časť Česka. Ešte nevedia, že je samostatné. Policajt na letisku v Dillí sa ma spýtal: „Chceš ísť na Slovensko alebo do Československa?”

Vtedy som si myslel, že to je problém len v Indii.

Ale je to problém aj v Afrike, Amerike a dokonca aj v Európe. Stretol som veľa ľudí v skutočnosti aj na internete a rozprával som sa s nimi. Mnohí nevedeli, že Československo sa rozdelilo ešte v roku 1993. Minulý týždeň sa stala smutná udalosť. Jedna žena z Holandska chcela pricestovať do Bratislavy, aby navštívila brata, ktorý tu žije, a pozrela si mesto. Keďže si myslela, že Bratislava je v Česku, priletela do Prahy. Až keď zavolala bratovi, zistila, ako to v skutočnosti je. A musela si kúpiť ďalšiu letenku.

Myslím si, že Slovensko sa potrebuje viac propagovať, aby ho ľudia na celom svete poznali. Ak o ňom budú vedieť, určite sa mnohí prídu aj pozrieť. Nič to, že je malé. Nielen veľké veci sú dôležité; napríklad aj naše oči sú malé, ale veľmi dôležité.

SHIVA PRASAD PAUDEL, AUTOR JE Z NEPÁLU

Rozprávky Keď som bola malá, priam som hltala rozprávky a relácie z originálnej slovenskej tvorby. Po prebudení som sa ponáhľala k televízoru, lebo už znela zvučka Filmárika a Filmušky, Harvepina či Kuka. Kam sa skryli všetky tieto postavičky pred zvedavými očkami detí? Zmizli. Dnes sú naše televízie preplnené tvorbou z USA a Ázie. Deti sa síce naučia, že dobro vždy vyhrá, no vidia boje, zbrane, urážky. Učia sa starať sami o seba. Bohužiaľ, bez toho, aby vedeli pomáhať a tolerovať iné bytosti. Sama mám vo svojom okolí deti a je neprehliadnuteľné, aké vysoké majú sebavedomie. Chcú ubližovať slabým, aby si dokázali svoju fyzickú silu. V skutočnosti si však neuvedomujú dôsledky svojho konania a zarážajúcich slov, ktoré im vychádzajú z úst. Najhoršie je, keď sa na vás nechápavo pozerajú: „Veď som to videl v rozprávke.”

Samozrejme, že zodpovednosť za výchovu ratolestí majú rodičia. Bolo by pekné, keby vedeli, že im média pomôžu vychovať novú generáciu podľa morálnych a spoločenských zásad. Bohužiaľ, nie sú peniaze na výrobu nových rozprávok a programov pre deti, mládež i dospelých. Tak aspoň to, čo máme, nepochovajme v archíve. Dožičme tie jedinečné zážitky a radostné chvíľky aj ďalšej generácii.

PETRA KOLBEROVÁ

VŠIMOL S O M S I

Mám rád Miletičku Na jar, v lete a na jeseň niekoľkokrát týždenne nakupujem ovocie a zeleninu na bratislavskej tržnici Miletičova. Miletičova je hlavne z vtipov známa ako miesto, kde môžete nakúpiť nekvalitný čínsky tovar. Ale ja na nej vidím niečo úžasné. V Chicagu som nikdy nevidel trh ako je „Miletička“. Ľudia sú tam už dlho zvyknutí zájsť do jedného obchodu a nakúpiť všetko, čo potrebujú. Bratislava tento pohodlný životný štýl rýchlo dobieha. Každých pár mesiacov tu vyrastie nový hypermarket s nízkymi cenami. Ich smutná stránka je, že súkromní farmári strácajú biznis.

Miletičova je kúsok slovenskej kultúry, znak, že Slovensko ešte stále nezamieňa svojich lokálnych producentov za globálne trhy, ktoré všade vytvárajú nezamestnanosť a každý národ menia na rentabilný

nb64.indd 16

kapitalistický stroj. Slovenská vláda nevyužíva veľa zo svojej moci v oblasti dovozných ciel. Ak import z Číny privádza slovenských podnikateľov ku krachu, mala by ho zdaňovať. Môžete namietať, že potom vzrastú ceny. Ja hovorím, že to je fér, pretože dôležité obchodné artikle sa budú získavať zo slovenskej ekonomiky.

To, že „Miletička“ ešte stále existuje, dokazuje, že Slovákov ešte nepohltila globálna ekonomika a nadnárodné korporácie. Slováci stále nakupujú u súkromných farmárov, ktorí sami pestujú svoje produkty.

Páči sa mi nakupovanie na „Miletičke“, pretože hoci zaplatíte o trochu viac a zaberie vám trochu viac času, prichádzate do kontaktu s človekom, nie s nadnárodnou korporáciou. Pomáhate človeku, ktorý žije na Slovensku, pomáhate prežiť hrdej tradícii

slovenských farmárov. Hodnoty sú pre vás dôležitejšie ako úspora peňazí.

Ak máte osobný vzťah s ľuďmi, od ktorých kupujete jedlo, ak sa ich pýtate, ako sa dnes majú, či bol dobrý rok na kukuricu, či ich polia mali dosť vlahy, kde narástli paradajky, ktoré kupujete, aké hnojivá a pesticídy boli na ne použité, dostávate obrovský kus ľudskej pozornosti, aký nikdy nedostanete od hypermarketu vlastneného zahraničnou spoločnosťou. Keď jete domáci koláč a koláč z obchodu, hoci sú úplne rovnaké, predsa je ten domáci o niečo lepší. Má v sebe lásku. Kúsok práce niekoho iného.

Keď sa na „Miletičke“ rozprávam s farmármi, viem, že je pre mňa lepšie zdieľať ich hrdosť na svoju produkciu ako kúpiť v hypermarkete kilo zlacnených paradajok.

ALLAN STEVO, AUTOR JE AMERIČAN

25.9.2006 8:00:46

64

POULIČNÉ BLUES 17 MARTA

Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Medžugorje V dňoch 29. 7. – 6. 8. 2006 som sa zúčastnila na kresťanskom mládežníckom festivale v Medžugorji v Chorvátsku. Na začiatku zájazdu som síce poznala iba dvoch ľudí, ale už počas 17-hodinovej cesty autobusom som sa začala zoznamovať aj s ostatnými.

Ubytovali sme sa v penzióne a na druhý deň sme navštívili komunitu, kde sa liečia drogovo závislí a gambleri. Bola som prekvapená, že medzi nimi boli aj dvaja Slováci, ktorí rozprávali o svojom zápase s heroínom, v ktorom im pomáha a drží nad vodou aj viera v Boha. Potom väčšina účastníkov zájazdu absolvovala krížovú cestu, ale ja som išla na prechádzku po meste, kde som spolu s kamarátom zablúdila, ale po dvoch hodinách sme našli cestu k nášmu penziónu.

Po obede sme išli na námestie pred kostol, kde bolo javisko, na ktorom sa konal pestrý program, kde sa striedali hudobné skupiny a scénky zo života Ježiša Krista, ktoré hrali ľudia z komunity, kde sme boli doobeda.

Program bol až do ranných hodín, vládla super nálada, námestie bolo „vypredané“ – všade plno mladých ľudí. Program bol prerušený iba svätou omšou.

Takto to bolo každý deň. Fascinujúci zážitok som mala v tretí deň pobytu, keď som bola na krížovej ceste, ale v noci. A teraz menšia „pikoška“. Počas svätej spovede sa mi stala nepríjemná vec. Kňaz ma počúval, moja duša sa odľahčovala, bremeno hriechov padalo zo srdca, a tu ZRAZU!!! Pot na tvári!!! Pane Bože, čo sa to deje! Prečo práve teraz!!!???

Brutálne nutkanie na veľkú potrebu. Neviem, čo som zjedla, ale mala som čo robiť, aby som vôbec dobehla – nie na záchod, ako si iste myslíte – ale do najbližších kríkov!!!

Hnačka sa ma držala dva dni.

Do Chorvátska chodia našinci kvôli moru a aj my sme sa boli dvakrát kúpať – Medžugorje je vo vnútrozemí, tak sme museli cestovať dve hodiny. Nemám strach z adrenalínových športov, a tak som s niekoľkými kamarátmi skákala z desaťmetrového útesu. Vrátila som sa aj do detstva, keď sme navštívili Plitvické jazerá, kde sa točili filmy o Winnetouovi.

Počas týždňa som sa zoznámila s mnohými zaujímavými ľuďmi a hlavne som načerpala veľa energie.

MARTA, BRATISLAVA

MAROŠ

Slnko vždy vyjde Pod slnkom nič nové, blíži sa deň sluhov, nohy máme bosé. je čas ponoriť sa do snov.

nb64.indd 17

ZAPOJTE SA!

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Výsledky hlasovania za príspevky z minulého čísla: Opäť jednoznačne vyhráva Július – jeho Džidži dostala od vás najviac hlasov. Ďaleko za ním skončila Jozefova Krčmová a ešte o pár hlasov menej ste poslali Petrovej Teórii o vojne. Hlasujte ďalej!

Tí, čo majú veľa, chcú stále viac a sú studení jak ľad, neberú ohľad na nič, lebo nevedia, čo je hlad.

Teraz majú všetko a nič im nechýba, čo bude ďalej, ich sa to netýka.

Všetko možno majú, aj peniaze a moc, stále sa na niečo hrajú, kto vie, či majú kľudnú noc.

Slúžim svojmu telu a dušu mám slobodnú a šťastnú, čakám na ten ďeň, keď všetky lampy ZHASNÚ.

Určite to príde, prečo máte, ľudia, strach, slnko vždy vyjde, aj tak sme len prach.

Niet sa čoho báť, tam už nič nebolí, opustíme telo, čas všetko zahojí.

PETER

Čas neexistuje a všetko je večné, ako nebo nad nami je nekonečné.

MAROŠ, BRATISLAVA

JÚLIUS

veľmi čistý“ alebo „vy sa lepšie obliekate ako ja“, som sa stretával aj v minulosti.

Predstava bezdomovca je totiž u ľudí jednoznačná: neučesané zlepené vlasy, špinavá tvár, často poznačená jazvami, neupravená brada, špinavé ruky, ošúchaný odev - zamastené rifle, špinavá a pokrčená bunda, ochodené, niekedy deravé tenisky a vulgárne, hlučné správanie opilca.

A pokiaľ sa od tohto správania nejako odlišujete, ste podozrivý, možno aj podvodník, ktorý sa na bezdomovca iba hrá a predajom Nota bene iba využíva sociálne cítenie iných na obohatenie.

Bezdomovec je človek, ktorý nemá domov, nemá zamestnanie, rodinné zázemie a často je odkázaný na pomoc iných. Predajom Nota bene sa dá zarobiť na ubytovanie, napríklad dodržiavať hygienické zásady, a verte, je veľký rozdiel medzi človekom z ubytovne a človekom z lavičky v parku alebo z kanála.

Ale strecha nad hlavou ešte neznamená domov, neznamená rodinné zázemie. Človek z ubytovne je naďalej sám, sám so svojimi problémami, sám so svojím osudom.

Jednoducho je naďalej bezdomovcom.

No a bezdomovci sú takí i onakí. Sú takí, čo každú získanú korunu spláchnu dolu hrdlom (a na počudovanie, väčšine národa to vôbec neprekáža, lebo sa to zhoduje s ich predstavou bezdomovca), ale i takí, ktorí idú raz za čas, povedzme, do divadla.

Mimochodom, idú tam na lístok, ktorí dostanú z Nota bene, idú tam v tmavom obleku, v bielej košeli, kravate a vyleštených poltopánkach - všetko z charity.

I keď na mnohé veci v mojom živote nie som veľmi pyšný, na to, že ako bezdomovec som ostal čistý a upravený, zaujímajúci sa o politiku, šport a kultúru v akejkoľvek podobe, hrdý som. A verte, milá pani, kvôli vám sa nevyváľam v blate a neopijem do nemoty i za cenu toho, že si odo mňa Nota bene nekúpite.

JÚLIUS, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Divadlo „Videla som vás v divadle,“ napoly ironicky a napoly vyčítavo mi povedala pani a Nota bene si odo mňa demonštratívne nekúpila.

Zamyslel som sa. Môže bezdomovec chodiť do divadla? Alebo môže sa človek, ktorý chodí do divadla, oháňať štatútom bezdomovca a napríklad predávať Nota bene?

Je to blbosť, povedali mnohí, ale žiaľ, nie všetci. S poznámkami typu „vy ste nejaký

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Mať rád 2 To znamená, že ju máš rád Keď ona vojde do tvojich vrát Keď si ju chceš vziať Keď si pre ňu viac ako jej brat Je pre teba šach aj mat Keď ti neuveriteľne chýba Keď ju chceš v náručí mať Keď už nechceš zostať mĺkva ryba A chceš ju stále objímať To znamená, že ju máš rád Keď už nechceš zažiť skrat Keď čakáš na jej návrat A z jej lásky dostávaš závrat PETER 003, POPRAD

25.9.2006 8:01:04

64

18 PARASPACE iné a ďalšie stvára ešte hlava. V jednej sekunde treba súčasne vykonať množstvo úkonov. Nemohol by som napríklad behať, lebo nemám rád, keď som zadychčaný, spotený... je to dosť nechutné.

Dokáže ťa šport uživiť?

– To nie. V civilnom živote normálne pracujem 8 – 10 hodín denne v oblasti informačnej technológie. Hneď po práci idem trénovať, tri hodiny strávim v posilňovni alebo na štadióne. Je to dosť namáhavé, preto je dôležitý kvalitný odpočinok.

Ako relaxuješ?

– Ľahnem si do postele a prepínam televízne kanály. Musím absolvovať aj masáže, vírivé vane, regeneračné kúry.

To je celkom príjemné.

– Áno, veľmi príjemné. Mám vírivú vaňu a mám aj svoju masérku. Som spokojný.

Celé je to jedna veľká dovolenka. Teda ten oddych. Šport je veľmi tvrdá drina.

Ako reagujú ľudia na tvoje úspechy?

Spoznávajú ťa ako majstra sveta?

Jediná bariéra je preňho „kukátko“...

Najnižší na svete ízky, ale nie malý človek, žiariaci úsmevom, vtipom, optimizmom, s výbornou koordináciou, vlastným trénerom a masérkou a novým podpisovým vzorom. A okrem toho olympijský víťaz a majster sveta vo vrhu guľou. Smejko Marek Margoč.

N

Na nedávnych paralympijských majstrovstvách sveta v atletike v Assene si obhájil svoj titul majstra. Čo to pre teba znamená?

– Šport je pre mňa prioritný, tak som veľmi rád. Pre človeka je veľký úspech, ak sa zúročí to, čo počas celého roka do niečoho vkladal.

V súčasnosti patríš medzi najnižších veľkých športovcov.

– Nestretol som sa s nižším športovcom a poznám všetkých hendikepovaných športovcov na Slovensku. A ešte som najnižší aj vo svete.

Vnímaš svoju výšku ako hendikep?

– Stále si ju uvedomujem, lebo sa pohybujem vo svete zdravých ľudí. Už som sa s tým zmieril a vôbec mi neprekáža, nemám s ničím problémy. Občas mi napadne, že som fakt nižší, ak mám niečo podať alebo ak stojím pri vysokom človeku, alebo pri tebe. Ale nemám z toho komplexy. Ani z vysokých báb.

Aké bariéry musíš prekonávať?

nb64.indd 18

– V minulosti som riešil, ako budem šoférovať. Dal som si predĺžiť pedále. Alebo ako dočiahnuť na novú kuchynskú linku.

To sa vyriešilo zrezaním o 7 centimetrov.

Takže už môžem variť. Jedinou bariérou je „kukátko“ na dverách 160 centimetrov vysoko. Musím vyskakovať. Ale ešte som sa nestretol s problémom, ktorý by som nevedel odstrániť... až na to „kukátko“.

Odkedy sa vlastne športu venuješ aktívne?

– Začal som v roku 2001 po skončení vysokej školy, keď otec prišiel s tým, aby som skúsil atletiku. Tak som si na internete vyhľadal Slovenský atletický zväz zdravotne postihnutých a trénera Dušana Dedečka.

Všetko je na webe.

Vrháš guľou rovnakej váhy ako zdraví, minimálne dvakrát takí vysokí športovci ako si ty?

– Áno, váha gule sa nemení. No, ale ja hodím menej, to je jasné. Sú to štyri kilá, oštep má 600 gramov a disk kilo. Rozdiel je jedine v kategóriách. Ja patrím do kategórie F40. F z anglického field - trať a 40, to netuším prečo. Ide o pretekárov s výškou do 140 centimetrov.

Atletickým náradím radšej hádžeš, alebo vrháš?

– Najradšej hádžem oštepom, lebo je veľmi elegantný. Iná je guľa, ktorá je viac silová a musíš poriadne jesť a mať svaly, aby si mohla vrhať. Oštep je zameraný na pružnosť, koordináciu a celkovo techniku.

Nohami robíš jedno, rukami a trupom

– Občas sa mi stane, že ma niekde spoznajú, v obchode mi dajú potom nejakú zľavu, alebo len povedia: „Ahoj! Videl som ťa.“ Je to príjemné.

Mal si tú česť stretnúť sa aj s nepríjemnosťami - napríklad s davmi fanúšikov dožadujúcich sa tvojho podpisu?

– Podpisov som za tie roky rozdal! V banke som musel kvôli tomu meniť podpisový vzor, lebo mi už nechceli dávať peniaze.

Podpísal som sa im asi šesťkrát – trrr, trrr... ale stále sa im to akosi nezdalo. Tak som ich tam nakoniec uhovoril, že sa mi po toľkých autogramoch úplne zmenil podpis.

Máš za sebou veľa športových úspechov.

Ktorý pokladáš za najväčší?

– Paralympiádu v Aténach 2004, kde som získal zlatú medailu. Ale všetky medaily sú pekné, pretože na všetky sa trápim rovnako. Zatiaľ mám samé zlaté, len jednu striebornú – tá ma mrzí. V hode oštepom ma prehodil nováčik z Nemecka, tešil sa a ja som mu to doprial. Vychutnaj si to, chlapče, na budúci rok končíš!

V čom by si chcel ešte uspieť?

– Neoženil som sa, to nie je úspech. Určite je šťastie, ak má človek pri sebe niekoho, koho má rád. Ani škola, peniaze, ani sláva neurobí človeka šťastným. Nie som však sám, mám priateľov, rodinu... Len niečo chýba k dokonalosti.

TEXT: VLADISLAVA PLANČÍKOVÁ FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

25.9.2006 8:01:04

z Bratislavy do 14 destinácií

Sk

e m j a t e Li si po E P Ó R U E

Jednosmerne, bez letiskových poplatkov. Tarifa je limitovaná počtom miest.

590

Amsterdam Londýn Miláno Paríž Rím od

Inzercia

Inzercia

Každá vaša sms správa nás posúva ďalej

Fandíte ľuďom, ktorí berú život športovo?

Poslaním sms správy na číslo

876 v sieti Orange Slovensko podporíte slovenských paralympionikov sumou 30 Sk.

Víťazíme aj vďaka vám.

Suma 30 Sk je konečná, Orange Slovensko odvedie na zbierku 100 % tejto sumy a samotné zaslanie SMS správy zákazníkovi nespoplatňuje.

nb64.indd 19

25.9.2006 8:01:12

64

20 METROPOLA

Tu (sa) rád fotografuje cyklista Sead.

Nebo a mier,

SARAJEVO H oci vojna sa už dávno skončila, každého Sarajevčana sa stále týka. Nebýva tu človek, ktorý by v nej neprišiel o niekoho blízkeho a nezažil strach, zimu, hlad a beznádej.

Sarajevo však nežije v spomienkach.

Hlavná ulica, Ferhadija, s kaviarňami a najdrahšími obchodmi, je vo dne v noci plná ľudí. Prechádzajú sa, smejú, pozerajú do výkladov alebo sedia na veľkých terasách podnikov väčšinou pri nealku – moslimovia alkohol nepijú. Na konci Ferhadije sa začína Baščaršija, historické centrum mesta s dlažbou z okrúhlych kameňov a obchodíkmi a mešitami z toho istého stavebného materiálu. Zmes ľudí v uliciach je pestrá: chalani v rifliach a tričkách, muži v sakách, košeliach, baby v minisukniach, turisti v kapsáčoch, moslimky so šatkami na hlavách vo všetkých možných variáciách predpísaného odevu: od čiernej od hlavy po päty cez dlhú ľahkú farebnú košeľu a široké nohavice až po rifle a tesnú blúzku po kolená. Kúsok od centra, na pódiu pri tenisových kurtoch, hučí koncert s veľkou diskotékou. Na ďalších miestach pribúdajú

nb64.indd 20

výškové budovy a na iných cintoríny pre obete vojny. S bielymi, úplne rovnakými náhrobnými kameňmi, prísne vyrovnanými vedľa seba.

Najväčšie nohy má...

Predrag Gojkovič má devätnásť, výšku dva metre a jedenásť centimetrov a topánky číslo 51. Práve skončil gymnázium a prihlásil na štúdium práva. Zoznámili sme sa s ním na ulici. Oslovil nás dobrou angličtinou, či nechceme lacné ubytovanie priamo v centre.

A tak sme za pár eur bývali v izbe s veľkými oknami, z ktorých sme mohli sledovať ruch Ferhadije pod nami.

Predrag žije iba s otcom Nikolom, ktorý je už na penzii. „Som posledný člen mojej rodiny,“ rozpráva. Sedemdesiatštyri jeho príbuzných, etnických Srbov, vyvraždili počas vojny chorvátski a moslimskí teroristi. „Otec mi prízvukuje, že sa mám rýchlo oženiť a že musím mať veľa synov, aby naša rodina pretrvala,“ hovorí Predrag položartom. Celú vojnu prežil v Sarajeve. Najhoršia vec, akú si pamätá, bola, keď jeho starú mamu zabil granát a otec ju na rukách priniesol domov. „Je to časť života, ktorú nemôžem zmeniť.

Ale to nie je dôvod na nenávisť. Musíte ísť dopredu, nie naspäť do minulosti. Aj keď boli

zabití všetci moji príbuzní, nie je to dôvod, aby som nenávidel všetkých moslimov. Na vine nie je celý národ. Môj najlepší priateľ je moslim. Keď som cez vojnu nemal čo jesť a on mal kúsok chleba, prišiel ku mne a polovicu mi dal. Ako by som ho mohol nenávidieť?“ Predrag hráva od jedenástich rokov basketbal. Jeho tím je v play off, hrajú druhú ligu. Možno keby mal viac peňazí na trénovanie, hrá v prvej. Každopádne je jeho veľký sen ísť hrať do zahraničia. Len kvôli peniazom – v Sarajeve sa cíti OK a chce tu žiť, zostarnúť, zomrieť a byť pochovaný. „Šport je najlepší spôsob na zarábanie peňazí,“ smeje sa. „Berieš prachy za to, že iba beháš dookola a navyše je to dobré pre tvoje zdravie. Basketbal môžeš hrať tak 10 – 15 rokov. Potom vezmem tašku a pôjdem ako právnik na súd.“ Byt Gojkovičovcov je obrovský, ale prázdny. Žijú z otcovej penzie a z občasných peňazí za prenájom izby turistom. „V kine som nebol jedenásť rokov, je to drahé – dve eurá,“ hovorí Predrag. „Ale keď nemáte peniaze, aby ste sedeli v pube, to neznamená, že musíte byť zatvorený doma. Ja som chodiaci chlapec. Rád sa len tak prechádzam po meste, alebo si vezmem von basketbalovú loptu a šesť - sedem hodín sa s ňou hrám. Rád sa chodím pozrieť do katolíckej katedrály v centre a do ortodoxného kostola, ale najkrajšia je pre mňa mešita Gazi – Husrev Bey. Na kupole má nádherné farebné ornamenty a pekne to tam vonia.“

Kto sa vyzná?

Nenad Veličkovič učí na univerzite srbskú literatúru a popri tom píše knihy. Jedna mu práve vychádza aj na Slovensku – krátke poviedky o Sarajeve, o cudzincoch, ktorí sem prichádzajú na mesiac–dva pracovať a tvária sa, že situácii v Bosne

Predrag je jeden z najvyšších ľudí v Bosne.

25.9.2006 8:01:25

64

METROPOLA 21 konĹĄtatuje Nenad VeliÄ?koviÄ?. Vecne.

NesĹĽaĹžuje sa, neplaÄ?e nad mizĂŠriou na poli kultĂşry, nevolĂĄ po ĹĄtĂĄtnych dotĂĄciĂĄch.

S priateĞmi si vymysleli fungujúci systÊm, hĞadajú súkromných sponzorov a sú spokojní.

Skupina spisovateĞov vydåva kaŞdÊ dva týŞdne noviny o literatúre KniŞenvy Şurnal.

NechĂĄvajĂş ich v kaviarĹˆach a kaĹždĂ˝ si ich mĂ´Ĺže preÄ?Ă­taĹĽ alebo hoci aj zobraĹĽ domov. „RobĂ­me veÄža vecĂ­, ktorĂŠ ostatnĂ­ nerobia. NaprĂ­klad cestujeme po krajine a organizujeme besedy so spisovateÄžmi.

Skúťame nebyĹĽ nudnĂ­, a niekedy fakt zaujmeme. Tak je to dobrĂŠ. SĂ­ce bez peĹˆazĂ­ a s mnoĹžstvom energie, ktorĂş do toho vkladĂĄme, ale s pocitom, Ĺže za nami nieÄ?o zostĂĄva.“

Mahala Sead mĂĄ tridsaĹĽ a organizuje mountainbikovĂŠ tĂşry po Bosne. Na bicykli preĹĄiel minimĂĄlne pätnĂĄsĹĽtisĂ­c kilometrov. Okrem toho robĂ­ prispĂ´sobovaĹĽ komercii.“ Samozrejme, aj s priateÄžom Ninom, majiteÄžom obchodu knihy tejto zaujĂ­mavej skupiny autorov sa s bicyklami, na projekte podporenom predĂĄvajĂş v knĂ­hkupectvĂĄch. Ale systĂŠmom, Svetovou bankou, v rĂĄmci ktorĂŠho by mali Ĺže tam knihy nechĂĄte a keÄ? ich predajĂş, vyznaÄ?iĹĽ cyklistickĂŠ trasy a urobiĹĽ katalĂłg zaplatia vĂĄm za ne. „A Ä?o sa stalo pred turisticky zaujĂ­mavĂ˝ch miest v Bosne. niekoÄžkĂ˝mi mesiacmi? Prestali nĂĄm platiĹĽ,“ Obaja sĂş blĂĄzni do bicyklov. Neodradil ich ani nedĂĄvny Seadov ĹĽaĹžkĂ˝ pĂĄd z bicykla, keÄ? ho nabral automobil. „Prilba mi vtedy zachrĂĄnila Ĺživot,“ priznĂĄva Ondis s.r.o Screen printing a napriek tomu, Ĺže je moslim, KoĹĄickĂĄ 34/A, 080 01 PreĹĄov si objednĂĄva pivo. StriktnĂĄ tel.: +421 51 773 49 87 viera preĹˆho nie je dĂ´leĹžitĂĄ. fax: +421 51 772 20 64 Jeho priateÄžka je ortodoxnĂĄ email: ondis@ondis.sk Srbka z Belehradu a najlepĹĄĂ­ kamarĂĄt katolĂ­k - ChorvĂĄt. www.ondis.sk „S priateÄžmi si Ä?asto robĂ­me Ĺžarty z radikĂĄlov akĂŠhokoÄžvek vierovyznania a nĂĄrodnosti.

Radikalizmus je hlĂşposĹĽ. MĂĄm rĂĄd slobodu, nezĂĄvislĂ˝ch ÄžudĂ­ a hory. NepĂĄÄ?i sa mi, Ĺže cez vojnu veÄža ÄžudĂ­ z vidieka priĹĄlo do Sarajeva. NemĂĄm niÄ? proti nim, ale proti tomu, Ĺže sem priniesli spĂ´sob Ĺživota charakteristickĂ˝ pre dedinu.

V Bosne mĂĄme na to ĹĄpeciĂĄlne slovo: Mahala. To je ulica, na ktorej kaĹždĂ˝ kaĹždĂŠho poznĂĄ a najbeĹžnejĹĄĂ­ spĂ´sob komunikĂĄcie je klebetenie.

Tento spĂ´sob Ĺživota nie je charakteristickĂ˝ pre mesto.“

Nenad s priateĞkou Saniou. Sladký kaviarenský ťtýl umelcov?

rozumejĂş lepĹĄie ako Äžudia, ktorĂ­ tu ĹžijĂş celĂ˝ Ĺživot... „Je to satira na to, ako nĂĄs vnĂ­ma takzvanĂĄ ZĂĄpadnĂĄ EurĂłpa: ako ÄžudĂ­ druhej kategĂłrie, ktorĂ­ eĹĄte musia chodiĹĽ do ĹĄkoly, aby sa nauÄ?ili, Ä?o je demokracia a ako majĂş fungovaĹĽ veci. PrichĂĄdza k nĂĄm veÄža takĂ˝chto uÄ?iteÄžov Inzercia s mnoĹžstvom peĹˆazĂ­ a chcĂş pracovaĹĽ pre naĹĄe dobro.

Hovoria, Ĺže vĹĄetko, Ä?o sme mali doteraz, je zlĂŠ, a vĹĄetko, Ä?o nĂĄm priniesli oni, je dobrĂŠ.

Ale to nie je pravda.“ NovinĂĄr TomĂĄĹĄ zo Slovenska napĂ­sal asi pred rokom Nenadovi mail, Ĺže si v Belehrade kĂşpil jeho knihu a veÄžmi sa mu pĂĄÄ?ila. ZaÄ?ali si pĂ­saĹĽ a dopadlo to tak, Ĺže TomĂĄĹĄ na Slovensku jeho knihu preloĹžil a pripravil do tlaÄ?e. Osobne sa eĹĄte nestretli.

V Bosne – ako vĹĄade na svete – predĂĄĹĄ knihu, ktorĂĄ je znĂĄmym hitom, a knihu, ktorĂĄ nieÄ?o znamenĂĄ pre ÄžudĂ­ urÄ?itĂŠho etnika alebo nĂĄboĹženstva. „Ja, Sania a Ä?alĹĄĂ­ moji priatelia robĂ­me inĂş literatĂşru,“ hovorĂ­ Nenad. „Nechceme vydĂĄvaĹĽ komerÄ?nĂŠ knihy ani patriĹĽ k mainstreamu Ä?i nĂĄrodnostnĂ˝m prĂşdom.

ZaloĹžili sme malĂŠ vydavateÄžstvo Omnibus.

VydĂĄvame naĹĄe knihy www.reklamnetricka.sk – menĹĄinovĂ˝ Şåner - v malom nĂĄklade, tlaÄ?Ă­me si ich sami a nepotrebujeme ich masovo vlajky SR a EĂš, vlajky stolovĂŠ predĂĄvaĹĽ, lebo nĂĄm nezĂĄleŞí na tom, aby sme na nich REFERENCIE: Heineken Slovensko, STS MARKĂ?ZA, STV zarobili. Chceme byĹĽ totĂĄlne Pepsi Cola, Christian Lacroix, ESCADA, PILL nezĂĄvislĂ­ na obchode, aby sme sa pri pĂ­sanĂ­ nemuseli

1о MBĥ ҿS̨ĥJȢ͛

ËŞĐľ Î?SFÇ‘Í?̨ҭ ̨D͕Ǥ UMBÄĄ

҉ǚґҿSÎ?ӊǤ UMBÄĄ $.:, Ѻ҅JÇ‘NÇŁ UMBÄĄ

UËŠ ̢Í?OČť ÇŁ ҉Ȣ͗MÇ‘ÍĽOČť ŃşSFČ›NĘš Z

nb64.indd 21

Sead je po arabsky ĹĄĹĽastnĂ˝.

NĂĄzov Sarajevo mĂĄ v sebe päż Ä?astĂ­, ktorĂŠ znamenajĂş mier alebo nebo. Toto ĹželĂĄme vĹĄetkĂ˝m, ktorĂ­ trpeli v balkĂĄnskych vojnĂĄch.

TEXT: KRISTIĂ N PAVĂšÄŒKO FOTO: MARTIN Ĺ ARAPATA

25.9.2006 8:01:51

64

22 ON TOUR Etapa 1

Jozef a Josef na bicykloch Európou

Od odchodu z Bratislavy nám už ubehlo zopár kilometrov, tak je čas zhodnotiť, čo všetko sme zažili. Z Bratislavy sme odchádzali presne podľa plánu, akurát sme nepočítali až s takým záujmom novinárov a médií. Zopár skalných nás do konca išlo odprevadiť až za hranicu do Bergu. Na hranici žiaden problém, takže už nič nebránilo našej tour.

Prvé kilometre boli dosť opatrné, až niekam po Wiener Neustadt. Potom sme si uvedomili, že sme naozaj preč. Po Wiener Neustadt sme išli po cyklotrase a prekvapilo nás, ako sa starajú o cyklistov. Upravené sedenia s lavičkami, všade čisto a pohoda. Prvú noc sme strávili na nejakom smetisku za dedinou a na druhý deň sme šliapli do pedálov a hor sa do Álp. Tie ich „kopčeky“ nám dali trošku zabrať, ale „zmákli“ sme ich na jednotku za dva dni. Vôbec sme sa neflákali, dvadsať kilometrov do kopca bolo nad normál a nečakali sme to, ale dali sme sa na to. Nádherná alpská príroda, čistý vzduch - aj by sme tam pobudli nejaký čas, ale museli sme ísť ďalej. Asi najlepšie na tých kopcoch boli zjazdy, strmé a dlhé niekoľko kilometrov.

Zjazdy boli dobré, ale drsné v tom, že

Inzercia

nb64.indd 22

25.9.2006 8:02:15

64

ON TOUR 23 v 50-kilometrovej rýchlosti jeden blbý pohyb a píšete nám nekrológ. Veľmi sme sa tešili na Graz, ako si tam nafotíme biele pávy a pobeháme celé mesto, ale po príchode sme sa za pár minút rozhodli, že budeme pokračovať ďalej.

Majú tu hnusné pivo a káva tiež nie je to, čo v Bratislave. Zopár bezdomovcov sme aj videli, zaujímavé je, že si žobrú v centre mesta a nikomu to neprekáža.

Prosto žobráci vždy patrili k mestu, a to akémukoľvek, tak ako prostitútky. Všetci o nich vedia a nik o tom nehovorí. Takže posledná noc v Rakúsku a na druhý deň na nás okolo obeda čakal hraničný prechod do Slovinska a hrozné zistenie, že tie ich cesty stoja úplne za hovno.

Samá diera, sem tam asfalt, a preto ďakujeme všetkým, ktorí ste nám hovorili, že na tých hrubých gumách zomrieme.

Sú najlepšie. Celkom milí ľudia a, na rozdiel od Rakúšanov, sme im rozumeli.

Kúsok za hranicou nás privítalo nádherné mesto Maribor, ale tak isto ako v Grazi, ani tu sme sa nezdržali a išli sme ďalej. Ďalšia noc strávená v lese, kde to celkom ušlo, ráno povinná kávička a ide sa ďalej. Prvý dážď, ktorý nás prekvapil, nám nijako extra neublížil, a tak sme konečne dorazili do Ľubľany.

Premočení a trošku aj unavení sme našli výdajňu pouličného časopisu Kralji ulice, kde nám pomohli s technickými problémami. Tunajší ľudia sú fajn, hneď nám išli ukazovať, kde sa dá zadarmo najesť, takže sme došli k záveru, že ani v Slovinsku sa bezdomovci nemajú horšie než v Bratislave. Sú tu možnosti, kde sa zadarmo vyspať, najesť, možno aj urobiť si základnú hygienu.

Bicykle nám zatiaľ držia, ani s ostatným vybavením nemáme problémy. Aj my sme v pohode, cesta nám ubieha a za dva - tri dni sa už budeme máchať v mori a bude nám zas o trochu lepšie.

JOSEF A JOZEF PS. 502 km a ideme ďalej... Josef a Jozef

nb64.indd 23

Projekt Oktagon alebo bolo ich... jedenásť a začiatku je krásne to, že nevieš, ako to dopadne. Na začiatku je strašné, že nevieš, či to vôbec nejako dopadne. Na začiatku nášho ďalšieho divadelného projektu sme boli plní očakávaní, otázok a hmlistej predstavy o hre, ktorú chceme robiť.

N

Myslím, že každý a každá z nás vstupoval do tohto projektu v inej nálade, životnej situácii, jednoducho bol v rôznej časovocitovej dimenzii. Na začiatku bolo jedenásť hercov a herečiek. Všetkých spájalo Nota bene. Niektorí boli predajcami dlhšie, niektoré boli predajkyňami iba niekoľko mesiacov. Aj napriek tomu, že mnohí odišli po niekoľkých skúškach, pomohli nakresliť presnejšie kontúry divadelnej hry, ktorú som písala špeciálne pre nich. Cítim, že sme spolu prežili istý nepomenovateľný druh tajomstva, ktoré ostáva ďalej v našich dušiach. A aj keď sa im z rôznych príčin nepodarilo projekt dokončiť, predsa len podali štafetu, aby ho dokončili iné/iní.

Pretože koniec prišiel a hra Oktagon sa zhmotnila do divadelnej reality.

Hra na začiatku nemala meno. Písala som ju s tým, že herci a herečky sami prídu na to, ako by sa mohla volať. Vychádzala som zo situácií, ktoré som zažila vo výdajni Nota bene, a z príbehov, ktoré mi rozprávali predajkyne a predajcovia.

Nevedela som, ako by sa mala hra presne volať. Viem len, že pri písaní som si predstavovala konkrétnych ľudí žijúcich na ulici a bolo mi jasné, že túto hru musia pomenovať oni. Rozhodli sa pre názov Oktagon. Nevedela som, čo to znamená.

Povedali mi, že je to druh boja, ktorý sa odohráva v osemuholníkovej klietke. Nemá žiadne presné pravidlá. Jediným pravidlom je, že z klietky odchádza vždy iba jeden víťaz „po svojich“. Oktagon je život na ulici. Život na ulici je pre nich oktagon.

Skúšali sme v nedeľu. Zvykli sme uzatvárať stávky, koľko predajcov na skúšku príde.

Vždy nás bolo viac ako päť. Boli aj problémy. Niekedy s textami, inokedy s dodržiavaním času. Na začiatku vždy malé cvičenia na rozhýbanie jazyka a tela, a potom práca. Počas dvoch hodín skúšania sme sa ocitli v úplne inom časopriestore. Všetci a všetky šli do akcie naplno. No a teraz nasleduje záver. Pred nami je posledný mesiac skúšania. Ešte vždy visí vo vzduchu otázka, koľkí naozaj dokončia projekt. Držme si teda palce.

Bolo ich jedenásť, teraz je ich dvanásť.

Herci a herečky Olina, Veronika, Cecilka, Anton, Augustín, Ondrej, Braňo, Adrika, Peter spolu s režisérom Patrikom Krebsom, scénaristkou Uršulou Kovalyk a scénografom Slavom Bachoríkom vytvorili po polroku malé divadlo bez domova.

Premiéra hry Oktagon bude 27. októbra o 19.00 hodine v Štúdiu 12 na Jakubovom námestí v Bratislave. Srdečne pozývame priateľov, priateľky, čitateľov Nota bene aj širokú verejnosť.

Projekt podporilo Ministerstvo kultúry SR, OZ Proti prúdu a Divadelný ústav v Bratislave.

TEXT: URŠULA KOVALYK, AUTORKA JE SPISOVATEĽKA A SOCIÁLNA PRACOVNÍČKA V OZ PROTI PRÚDU FOTO: PATRIK KREBS

25.9.2006 8:02:29

64

24 PRÍBEH Monika dokáže vytvoriť v stiesnenej garsónke až idylickú atmosféru. „Neprekáža mi malý priestor, opotrebovaný nábytok.

Mám dve skvelé dcéry a som na ne pyšná!“ a už vlastne ani nechcem vedieť, čo sa stalo, že sa ma vlastná mama vzdala tretí deň po pôrode. Nemohla som predsa byť tak škaredé bábätko, aby sa ma bezcitne zriekla... Ani nijaké vady mi nenašli.

Len ma nikto nechcel. Smola.“ Skončila v dojčenskom ústave, neskôr prestúpila do detského domova. Najprv v Košiciach a v šiestich rokoch ju natrvalo „prevelili“ do Vranova nad Topľou. „Najesť, napiť som dostala. Aj teplo sme mali, no pocit, že by ma niekto zahŕňal láskou, ktorú každé decko potrebuje?

Zabudnite,“ zhodnotí domovácke časy. Veľkú nespravodlivosť pocítila aj v poslednom ročníku zédeešky. Škola jej išla, učenie ju bavilo a chcela pokračovať gymnáziom. „Na vedenie domova zabral až špeciálny súhlas mojej triednej, že ma odporúča na gymnázium. Jednoduchšie by bolo hodiť ma na učňovku a v osemnástich vykopnúť z domova. Lebo gymnázium hrozí aj vysokou školou. A kým študuješ, môžeš ostať v domove. A to sa mnohým nehodí, hoci nechápem prečo... Obrnila som sa a možno aj práve kvôli nesúhlasu všetkých naokolo som si povedala: Dievča, ty zmaturuješ, bude z teba niečo.“ Od toho momentu vedela, že spoľahnúť sa môže len a len na seba.

Na vlastnú päsť

Verí, že jej trojročná dcérka Karinka bude chodiť!

Optimistka oci je bez muža, ani na chvíľu neuvažovala kopírovať svoju matku. „Vzdala sa ma, keď som mala tri dni. Pochopí to niekto?“

H

Sú chvíle, kedy sa cíti samučičká ako prst. Prepadnú ju pocity, že to všetko nemôže zvládnuť, že svet je nespravodlivý a nikomu na nej nezáleží. „Večer si potichu poplačem, nech nezobudím dcérky, potom si utriem slzy a zatnem zuby: Mona, neblázni, sily máš dosť!“ Tak nejako sa utešuje a radšej rýchlo zaspí. „Ráno zas nastúpi pravidelný kolotoč, takže niet

nb64.indd 24

času lamentovať nad osudom,“ sympaticky priznáva Monika Gondolánová z Vranova nad Topľou. Má tridsaťšesť, dve krásne dievčatá a za sebou púť, ktorá by stačila na filmový scenár.

Sirota „Som Cigánka. To poprvé,“ matematicky začína vypichávať základné body svojho životopisu. „Podľa papierov síce polovičná – mama biela, otec tmavý, ale jeho gény asi riadne prevážili, lebo na pohľad som Cigánka ako hrom. Nijaká stopa po bledulinkej koži.“ Hneď prejde k bodu číslo dva. „Som sirota. Nerozumiem, nechápem

Na vysokú ju nezobrali, vzdelanie si preto doplnila dvojročnou nadstavbou v odbore rehabilitačná sestra. Po úspešnom zložení záverečných skúšok ju ale nijaká slávnosť nečakala. „Mala som už dvadsaťjeden, v decáku mi dali do ruky tašku a arrivederci! Choď kade ľahšie, k nám už nepatríš. Taký je osud domovákov.“ Pred bránou ústavu stála „čistá ako ľalia“. Aj sa tešila, aj sa bála. „Nemala som potuchy, ako budem vôbec žiť. Až ma pichlo pri srdci, keď som si uvedomila, že niekde predsa aj ja mám svoju mamu, otca, rodinu...

Nechcené a neľúbené deti sú veľkou kôpkou nešťastia a nespravodlivosti. Viem, čo hovorím, som jedným z nich,“ potichu povie a pyšne pozrie na svoje dve dcérky.

S nabalenou taškou skončila u kamarátky z domova. „Vo svojej garsónke ma dočasne prichýlila, inak by zo mňa bola bezdomovkyňa.“ Ale Mona nezaháľala.

Na milión adries písala žiadosti o prácu.

Ničnerobenie ju umáralo a na dlh sa tiež existovať nedá. Bola šťastná ako blcha, keď ju prijali do popradskej nemocnice a ponúkli jej okrem roboty aj ubytovňu. „Prvá akože moja strecha nad hlavou.

Dočasná, ale vďaka bohu za ňu.“ Monika v domove okrem školy vynikajúco zvládala aj šport. Srdcovkou bol volejbal,

25.9.2006 8:02:31

64

PRÍBEH 25 dotiahla to až na slovenskú ligu. Tvrdí, že vždy si vedela nájsť priateľov, pri ktorých nepociťovala poníženie či prehnanú ľútosť. „Narážok na cigánsky pôvod som si neužila, pretože keď stretneš normálneho človeka, netriediš ho podľa rasy. Navyše, ja mám s Cigánmi spoločnú akurát pokožku.

Rómsky neviem ani ceknúť, čo je možno aj škoda. Veď čím viac jazykov vieš, tým lepšie, no nie?“ smeje sa.

K vlastnej garsónke vo Vranove prišla vďaka svojej bývalej učiteľke. „Toľko za mňa orodovala u primátora mesta, až som jedného dňa pred trinástimi rokmi stála s kľúčmi v rukách tu pred týmito dverami na šiestom poschodí. Pred vlastným bytom!

Doslova raj na zemi.“

Paťa Sympaticky priznáva, že mužská spoločnosť jej robí dobre. Vždy vraj bola skôr chlapčenskejší typ, klebety a babské povedačky jej nikdy príliš nevoňali.

S Paťkiným otcom to bola láska až za hrob. „Teda aspoň som si to myslela.

Chodili sme spolu päť rokov, rozdelilo nás tehotenstvo. Na dieťa sa netešil, zľakol sa a ja som rýchlo pochopila, že nemá zmysel prehovárať chlapa, aby so mnou ostal. Lásku si nemôžeš vynucovať, buď ju cítiš, alebo nie. Takže, zo života mi odišiel jeden dovtedy úžasný partner, ale pribudla krásna dcéra. Patrícia. Keď som držala na rukách svoje dievčatko a sledovala, ako pravidelne pri spánku dýcha, v duchu som si predstavovala svoju matku. Ako to mohla urobiť? Odstrčiť vlastné bezbranné dieťa.

Monika doteraz nechápe, ako ju mohla vlastná mama len tak odhodiť. Ona by to svojim dcérkam nikdy neurobila.

Vždy to vo mne spustilo príval sĺz.“ Paťka všetko počúva a keď mama hrdo rozpráva o jej vynikajúcich známkach v škole, desaťročné dievčatko sa hanblivo pousmeje. „Práve začala chodiť na osemročné gymnázium, v triede je jediná

Cigánka, ale aspoň všetkým ukáže, že hádzať Rómov do jedného vreca je najväčšia hlúposť na svete,“ povie mama Monika. Paťu baví angličtina, počítače a sníva, že raz si do stiesnenej garsónky nejaký zaobstará.

Kaja

Karinka prišla na svet nespravodlivo skôr. Až teraz sa jej začína rozväzovať jazyk, vlastný krok ešte nespraví, ale vďaka Monikinej trpezlivosti a húževnatosti už skúša stáť na nohách. Robí veľké pokroky, aj preto si od Egypta veľa sľubujú.

nb64.indd 25

Mladšia, trojročná Karinka je rovnako Monikiným slniečkom, hoci bezproblémové to s ňou nebolo už od začiatku. Narodila sa predčasne, v šiestom mesiaci. Kilo tridsať a štyridsať centimetrov. Mrňavá, krehká a chorá. „Som zdravotná sestra, tušila som, že niečo nebude v poriadku.“ A nebolo.

Detská mozgová obrna. Monike sa na sekundu zrútil svet. „No ani mi nenapadlo strčiť malú do ústavu a zbaviť sa jej. Toto som po matke nezdedila! Karinka je moja a urobím pre ňu všetko na svete.“ Ani s Karinkiným otcom to dlho nevydržalo.

Bol biely, ambiciózny, po rokoch som sa opäť zaľúbila až po uši. Nevydržalo to, ale nehnevám sa. Vzťah s ním beriem ako pár dielov sladkej telenovely, ale bez happyendu. Rozišli sme sa v dobrom, o Karinku sa občas zaujíma, občas nie,“ povie Mona a posadí Kaju na nočník. „No, vycikaj sa, ruky si daj na kolienka, nech nespadnú dole,“ upozorňuje mladšiu dcérku.

Karinka sa snaží ostošesť a usmieva sa na všetky strany. Keď chvíľu vydrží pekne sedieť, dostane čokoládovú tyčinku. Úspechy na nočníku sú v malej garsónke ešte čerstvou novinkou. „Len dva týždne je cez

25.9.2006 8:02:39

64

26 PRÍBEH deň bez plienok, ale hlavné je, že vydrží sedieť tak, ako jej kážem. Bolestivé cvičenia prinášajú úrodu. Kaja je veľká bojovníčka a ja verím, že raz prejde aj po vlastných, že?“ otočí sa k malej okani šťastná Monika. „Cvičím s ňou odmalička. Najprv Vojtovou metódou, ale pokroky boli minimálne, takmer žiadne. Kaja nenapredovala a mne sa nechcelo veriť, že z nej bude len nehybná krásavica.“ Monika predsa rehabilitácii rozumela, začala preto na postihnutej dcérke skúšať aj vlastné cviky a postupy.

Krok „Nie na každého platí Vojtova metóda.“ Všetko najprv ukazovala na sebe, plazila sa po štyroch na koberci, znova a znova dvíhali ruky, nohy... „Karin má postihnutý aj mozoček, niečomu rozumie, niečomu vôbec.

Ale cítim, že nebude odkázaná na sústavnú opateru. Neviem sa dočkať dňa, keď spraví prvý krok. Ťarbavý, nemotorný, ale svoj.“ Aj preto v práci surfuje po internete a sleduje stránky o možnostiach liečby.

Natrafila na Egypt. „Doktorka Augustínová pôsobiaca v Hurgade je už aj na Slovensku dosť známa. Pomohla mnohým podobne postihnutým deťom. Odmailovala som jej

OBČIANSKE ZDRUŽENIE MEDZI NAMI je združením, ktoré sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o konkrétnych ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho Monikin príbeh oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť jej na ceste za liečbou pre dcérku do Egypta. OZ Medzi nami garantuje, že všetky financie budú využité len na tento účel. Číslo účtu, kam môžete posielať váš príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Vranov.

Tel. kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 Ďakujeme.

Karinine zdravotné záznamy, na Slovensku nám šancu na chôdzu nedávajú. Tak ako mnohí iní, aj ja som sa rozhodla, že skúsim zobrať Karin do Hurgady. Vyskúšať zázračnú liečbu doktorky Augustínovej, ktorá je síce zahalená rúškom tajomstva, ale čítala som spontánne reakcie mnohých rodičov, ktorých deti absolvovali jej kúry. A videla som fotky. Nemám prečo vzdávať sa a nedať šancu svojej dcére,“ zanietene hovorí

Monika a o čosi smutnejšie ráta: „Letenky, pobyt v hoteli plus 700 euro liečba. Môj dvanásťtisícový plat nie je síce žiaden luxus, ale dokážem z neho aj ušetriť. Tisícku - dve mesačne. A verte mi, že vlastne až teraz si uvedomujem, čo je to žiť bez rodiny. Nedá sa obrátiť o pomoc na mamu, otca, tety, ujov. Ale nehanbím sa za to, že skúšam šťastie v Nota bene. Nežobrem peniaze na väčší byt, auto či počítač pre Patríciu.

Sľúbila som svojej Karinke, že bude chodiť.

Keby som vopred cítila, že to nemá zmysel, musela by som sa zmieriť s osudom.

Lenže Kaja začala tak báječne napredovať!

Sedemdesiat nadácií ma odbilo, že mi nemôžu pomôcť dostať sa do Egypta...“ Od septembra chodí Karin do integrovanej škôlky, Paťa začala primu na gymnáziu a Monika sa dala nahovoriť bývalým trénerom volejbalu na školstvo. Tvrdí, že život je zmena, a tak zdravotníctvo vymenila za katedru. Učí na základnej škole, diaľkovo si robí pedagogickú nadstavbu a po nociach uvažuje o Egypte. „Menej plačem a viac snívam. A rátam. Kedy by sme leteli do Egypta, ak si mesačne tisícpäťsto odložíme...“ TEXT: LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR +7DNÍ

Inzercia

¶ħIJĩāğāöħăĤďħāöĩ Âğ»ħİĺĺĥ ÁIJÑ ħÁòÙõÙħĉºġĩÙõôķħĉĀý ôº ħÑĀÁĞĀĴĀxýqËòħýºħËÙõĀøħ±õĀĴÙýġôIJĎ § ĉĀIJħÁòÙõÙóħĉºġĩÙõôķħĉĞòġĉÙóÙĩÙħýºħ ĉÙËò\õýÙħĉĞĀéкøķÎ ôIJĞĹķħºħ ôĀõÙýòºÎħôĩĀĞhħĉĀø\ðºó ħýÙĴòÑòºËòøħºħġõºÁĀĹкô ø ħxIJgĀøħĴħòýĩÙéĞ\ËòòħÑĀħ òĴĀĩºĎħ óħĴgºôºħĴ\øħĩºôħø IJħxºð òÙħĉĞÙôõÙý ħĉĞòÙġĩĀĞħøÙÑĹòħ ġĴÙĩõĀøħºħĩøĀIJĎ

¬ÒħăĤďħāöĩ Âğ»ħÒāħăæďħþāĴÛúÂğ»ħİĺĺĥħø ÙĩÙħ ÑĀħĴÙĞÙóýÙóħĹÁòÙĞôķħĉĞòġĉòÙ ħġIJøĀIJħīĺħ²öħºóħĹºġõºýqøħxIJÁĀĴĀxýÙóħ²ª²ħ ġĊğ]Ĵķħþ»ħfrġ÷āħÜİĺħĴħġòÙĩòħ «ĞºýéÙħºóħ²ñøĀÁòõÙĎħ±ĴĀóħĉĞqġĉÙĴĀôħø ÙĩÙħĴõĀ ò ħºóħýºħ eÙĩħĹÁòÙĞôķħ

éĺīĺĺăĥİăİĦīăĺĺħĴħ:IJÑĀĴÙóħ ºýôÙĎ ¿«ĉÙĞ\ĩĀĞħĀÑĴÙÑòÙħýºħĹÁòÙĞôIJħËÙõ ħġIJøIJħħºħġºøĀĩýhħĹºġõºýòÙħ±©±ħýÙġĉĀĉõºĩ{IJóÙ

( ¨µ§¡ª¡ ¤öºĴý ħùÚÑó\öýķħĉºĞĩýÚĞÍ

nb64.indd 26

Qþô»ħþÛĴôÒô»ÌôÌò »ħġ÷»ÂāĹğ»ö Ìò ²÷āĴÛþġö»

®ĀÑIJôºĩóÚħĉĀÑĉĀĞóöóÍ

25.9.2006 8:02:59

64

ZA HRANICOU 27 Nastane taký čas, keď sa všetko prelomí...

Igor z Beslanu lnko osvetľuje končiare belavých hôr severného Kaukazu, medzi ktorými sa vyníma rozložitá Stolovaja gora a päťtisícový Kazbek.

Spoza okien starého domu v severoosetskej metropole Vladikavkaze sa ozýva búchanie na bránu a Janvarbek, mladý muž, ktorý robí v Moskve barmana, vychádza otvoriť.

S

Nízky, nenápadný hosť s gitarou cez plece sa volá Igor Kantejev. Pochádza z neďalekého Beslanu, mesta, ktoré u nás donedávna takmer nikto nepoznal. Po tragédii v tamojšej škole, ktorú obsadilo čečenské teroristické komando a výsledkom bolo vyše tristo mŕtvych rukojemníkov, sa jeho názov stal symbolom žiaľu nešťastných rodičov. Nemá význam teraz rozprávať o tom, čo sa vtedy na začiatku školského roka v Beslane stalo. „Odborníkov“ na severný Kaukaz sa zrazu našlo i v našich masmédiách stovky. Situácia na tomto kúsku zeme je však zložitejšia, ako by sa mohlo zdať. „Bojovníci za slobodu“, ktorí sú schopní ubližovať tým najnevinnejším deťom, nemôžu mať pre žiadneho súdneho človeka ani štipku morálneho kreditu.

Snívaj o radosti Igor si prisadne k nízkemu stolíku.

Janvarbek odskočí k susedom kúpiť fľašu sladkého vína a začne variť cestové taštičky s mäsom chinkali. „Si prvý cudzinec, ktorého som v živote stretol!“ vraví mi dvadsaťtriročný hudobník, ktorý strávil skoro celú vojenskú službu v Čečensku. V pokojných mladých očiach sa odzrkadľuje veľa trpkého poznania. Po výbuchu granátu Igor ohluchol na jedno ucho, po bitke s nadriadeným ho z Čečny odvelili do Mozdoku a napokon domov. „Som doma a žijem. Nemám prácu, len občas vyučujem hru na gitare, no to mi prekáža najmenej. Som tu a už som tu byť nemusel...“ vraví. „Rodičom som o mojej vojenčine dlho nepovedal. Veľmi by sa báli. Len nedávno som sa priznal otcovi, mama to nevie dodnes.“ Igor si odchlipne z čiašky a zahrá svoju čečenskú hymnu. V refréne smutnej emotívnej piesne sa spieva: „Diskoteku na placu osveščajut trasera, napišu pismo otcu, čto v Čečne idet vojna...“ – „Diskotéku na placi ožarujú svetlice, napíšem list otcovi, že v Čečensku je vojna...“ Slnko sa pomaly skláňa za Lysuju goru a stroho osvetlené ulice mesta vrhajú do

dvora jemné svetlo večera. V diaľke šumí Terek, rieka tečúca z kaukazských hôr do plání na severnom podhorí. Sadáme si na prázdne prepravky pred dom a deti od susedov si prídu zaspievať s nami. Oveľa optimistickejšiu pieseň Vladikavkaz tu pozná snáď každý. „Je jedno mesto na rieke Terek, ktoré pre nás vždy bude rodným.

Pieseň búrnych vôd sem plynie z hôr a tvoj národ je vždy s tebou. Vladikavkaz, tvoje ohne horia v našich očiach. Dokážeme ochrániť tvoj pokoj. Spi, moje mesto, oddychuj a vo sne snívaj o radosti, nastane taký čas, keď sa všetko prelomí a šťastie príde opäť k nám...“ prihovárajú sa mladí Osetinci mestu svojho srdca.

Krutá realita Spievame a nad hlavami nám zažiari ohňostroj. Nie je určený nám, ale oslave päťdesiatin osetského dirigenta. Na pocite

4 ŽIVLY

to nič nemení. Hľadíme na vybuchujúce farebné svetielka a želáme si, aby život prinášal už len samé pekné momenty.

Realita na severnom Kaukaze bola v histórii takmer vždy krutá. Pred stáročiami, v nedávnej minulosti i dnes.

Igorova pieseň „V gorode Beslane“ – „V meste Beslan“ je rovnako smutná a ponurá ako niekoľko rokov jeho mladosti. Je o vlastnom živote, ktorého najkrajšie roky trpko poznačila vojna, a o mladých priateľoch, ktorí sa z nej nikdy nevrátia: V meste Beslan večer sadá hmla, do diaľky odchádza nocou dlhá karavána.

Všetci kričia: „Pozerajte!“ no ja nič nevidím, lebo zajtra tam odchádzam tiež.

Tam, za riečkou Terek, rozkvitla zeleň a za Malgobekom i tak počuť streľbu.

Dievčatá, nečakajte svojich chlapcov: viac sa z armády nevrátia.

Umierajú chlapci, čo nepoznali život: len po osemnásť mali tí traja, čo zhoreli v tanku minulej jari.

Koľko ich ešte takých nepríde domov?

Spomeňme si na tých, ktorých zabili, na tých, ktorým vojnou popretŕhali život, na tých, ktorých mamy plačúc nad hrobmi šepkali mená mŕtvych synov.

Kúsok od železnice stojí cintorín, pri šedom náhrobku sedí dievčina: „Ako som ťa ľúbila, čakala som ťa!

Na vojne si zomrel, buď prekliata vojna...“ (Igor Kantejev – V meste Beslan) PETER HUPKA

8. Letný filmový seminár Banská Štiavnica, 10. - 13. augusta 2006

8. ročník Letného filmového semináru 4 živly, ktorý sa konal v Banskej Štiavnici v dňoch od 10. do 13. augusta, sa niesol v duchu témy Hore a dolu.

Návštevníci mali možnosť vidieť 17 celovečerných filmov, ktoré z rôznych pohľadov súviseli s touto témou. Okrem toho im seminár ponúkol premietania krátkych filmov študentov FTF VŠMU, filmy študentského festivalu ÁČKO, 16-milimetrových filmov, bloky filmov AZYL a Baskickej kinematografie.

Predstavenia boli situované na viacerých miestach Banskej Štiavnice, väčšina v kine Akademik na Trojičnom námestí, divácky veľmi obľúbené boli večerné premietania v amfiteátri, premietania filmov a sprievodné akcie sa uskutočnili tiež v čajovni Klopačka, v kaviarňach Libresso a Art Café. Najexotickejším bolo

určite premietanie v priestoroch Banského múzea v prírode pod názvom Do bane, na mieste ukrytom v hĺbke 30 metrov pod jazerom Klinger. Každé predstavenie v kine Akademik už tradične sprevádzalo úvodné slovo filmových teoretikov Martina Ciela a Martina Kaňucha. Novinkou tohto ročníka bola prítomnosť filmového tvorcu, holandského režiséra Gerta de Graafa, ktorý prišiel na 4 živly uviesť svoj film More, ktoré myslí. Na Letnom filmovom seminári 4 živly sa tohto roku akreditovalo 106 účastníkov, 35 hostí a 10 novinárov, čo je spolu 151 návštevníkov. Tým sa maximálne naplnila kapacita semináru.

4 živly aj tohto roku svojou jedinečnou atmosférou obohatili kultúrny život Banskej Štiavnice, ktorá bola pre svoj jedinečný charakter jednou z hlavných inšpirácií vzniku tohtoročnej témy.

Inzercia

nb64.indd 27

25.9.2006 8:03:11

64

28 PROTI SRSTI

T

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti!

Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

pokročilá jeseň a obrázky z leta blednú rýchlejšie ako opálená koža. V pamäti už zostávajú len tie najvýraznejšie momenty. Je celkom jedno, či ste leto trávili pod mostom, doma na balkóne, u babičky na dedine alebo v najdrahšom hoteli na opačnom konci zemegule. To, či vám v pamäti zostanú príjemné alebo nepríjemné momenty, totiž závisí len od vás!

Je

Frflanie spôsobuje rakovinu duše

Klasická situácia z dovolenky s cestovnou kanceláriou. Vybaľujú sa kufre, obhliada okolie. Mamička s malým, asi ročným dieťatkom nešťastne pobehuje okolo apartmánov a zháňa sa po detskej postieľke. Pri objednávaní zájazdu jej prisľúbili, že na mieste určite bude. Ale do zmluvy to nezapísali. Nejako nebol dôvod overovať si to, veď zájazd vybavovali po známosti.

Mladá mamička nešťastne vzdychá, že malá bez postieľky nezaspí a že keby to bola vedela, donesie si vlastnú, cestovnú. Vedia to už všetci obyvatelia apartmánového domu. Niektorí sa rýchlo porúčajú a miznú za dverami svojho apartmánu, nie je to predsa ich problém, iní vyjadria spolupatričný hnev a zlatému bábätku adresujú ťuťuli-muťuli, zopár informovaných pridáva dobré rady: Zavolajte delegátke, má na nástenke číslo. Volajte majiteľke, aj jej číslo je na nástenke. Volajte priamo do Bratislavy na ústredie!

Mladá mamička vysvetľuje, že delegátka

nb64.indd 28

jej už prisľúbila, že sa pokúsi niečo zohnať z vedľajšieho hotela. Ustráchane dodáva, že ju predsa nemôže každú pol hodinu otravovať. Ale môžete, hovorím ja, veď je to jej práca, postarať sa o váš komfort, nič iné tu na práci nemá. Mladá mamička odchádza s tým, že ešte chvíľku počká.

Bábätko všetkým urobí pa-pa.

Všetci susedia sa nasledujúcich niekoľko hodín a dní vypytujú, ako to dopadlo s tou postieľkou. Delegátka stále zháňa.

Pofrflú si s mamičkou na pomery a idú ďalej. Postieľky sa mamička nedočká. Časom rezignuje, len frflanie na majiteľku, delegátku aj „cestovku“ sa stávajú súčasťou každej debaty s mamičkou.

Sedím na balkóne apartmánu, niekde nad mojou hlavou zvoní telefón. Otec toho ročného dieťatka sa s niekým namrzene dohaduje. Keď zloží, nahlas, takže to aj ja zreteľne počujem, nadáva na nezodpovedného zákazníka, ktorému musel do auta niečo špeciálne objednávať a ten si to nevyzdvihol načas, tak to použil

do svojej motorky. Teraz zákazník svoj tovar naháňa a ešte má tú drzosť diktovať si termíny, kedy to chce mať. Mamička s oteckom frflú, čo sú to dnes za drzí zákazníci. Bábätko spokojne leží na veľkej posteli a robí ka-ka.

Kruh sa uzavrel Takéto veci sa stávajú denne. Niekto niečo zabudne, nevšimne si, popletie, nepochopí, má iné predstavy. Chyba môže byť na strane zákazníka aj poskytovateľa služby. Dá sa s tým robiť všeličo. Zúriť, kričať a nadávať, asertívne sa dožadovať svojich zákazníckych práv, asertívne zvládať námietky zákazníkov, spisovať protokoly, sťažnosti, zháňať podpisy svedkov, fotiť dôkazy. Najlepšie je ale dohodnúť sa s kompetentnými na nejakom slušnom riešení, a potom ho akceptovať a ďalej sa tým nezaoberať. Najhoršie je neurobiť nič, čakať, že sa to nejako vyrieši, alebo že to za nás niekto vyrieši. Vlastne úplne

25.9.2006 8:03:12

64

KOMIX 29 najhoršie je nerobiť nič a frflať.

Nepíšem tu o tom preto, že ma štve, ako sme si za štyridsať rokov komunizmu zvykli na tento spôsob (ne)riešenia problémov a ako sa ho ani sedemnásť rokov po nežnej stále nevieme zbaviť. Nepíšem to ani preto, že novozvolená vládna garnitúra dáva tušiť, že si stále myslíme, že za nás niekto niečo vybaví a nám nezostáva nič iné len čakať. A frflať.

Píšem to tu preto, že som si tesne pred odchodom na dovolenku prečítala jednu krásnu myšlienku Miroslava Plzáka v rozhovore, ktorý s ním pred časom robil Dado Nagy. Píše sa v ňom toto: V ľudskom živote sme trvalo ohrození nepredvídateľnou katastrofou. Osud nás dokáže zaskočiť a existuje určitá miera neodstrániteľnej nehodovosti. Proti tomu sme bezbranní. Keď ideme na dovolenku do krajiny, kde prebehne veľké zemetrasenie, budeme mať určite veľkú smolu. S tým sa nedá nič robiť. Ale ľudia si svoju pohodu zbytočne kazia sami. Vezmime si napríklad už spomínanú dovolenku. Trvá týždeň, štrnásť dní, ale je zaťažená množstvom nepríjemností.

Najmä tá klasicky hlúpa dovolenka, keď idete na pláž a z pláže na obed a naspäť na pláž.

Zrazu vám začne prekážať, že v hoteli nemajú dobrý šalát alebo niečo podobné. S tým, ako dovolenka dopadne, nemôžete nič urobiť, ale nemali by sme odflinkať jej prípravu - tešiť sa na ňu a potom na ňu spomínať. Nie je nič krajšie, než pripravovať cestu – „čo keby sme šli na tri dni tam a prespali na pláži...“.

Príprava dovolenky sa nesmie podceniť.

Sama dovolenka bude mať určite veľa kazov, ale na tie treba rýchlo zabudnúť, a potom s manželkou spomínať, aké to vtedy bolo krásne. Ak ľudia nevedia, ako majú cestu dopredu plánovať, a potom na ňu spomínať, sú negramotní a zbytočne sa pripravujú o kladné emócie.

ROKO OD MIŠKA

Ja by som zdôraznila to slovné spojenie RÝCHLO zabudnúť na všetky kazy.

Znovu som sedela na balkóne apartmánu, užívala si blízkosť mora, čítala dobrú knižku, popíjala grécke vínko a zajedala to olivami, keď mi prišla SMS-ka od kamaráta: - Práve sme doleteli na Lesbos. Fúka vietor a voda je studená. Toto je prdel Grécka, celá dedina má tri taverny a 50 obyvateľov. Káva je len zalievaná a do whisky nemajú sódu.

Odpísala som mu, nech si prenajme auto a nájde si na ostrove dobrú tavernu s dobrou kávou a ľadom do whisky.

- Najbližšia požičovňa je 60 km od nás.

Bola som fakt v koncoch. Keď chce niekto frfľať, dôvod si vždy nájde.

TEXT: ELENA AKÁCSOVÁ, šéfredaktorka www.t-station.sk FOTO: BRANISLAV REBROŠ

nb64.indd 29

25.9.2006 8:03:17

64

30 AHA HO! ajprv o ňom takmer vôbec nebolo počuť. Potom sa zdalo, že vylezie aj z chladničky. Vlado Szendrei je v súčasnosti asi najpopulárnejší Róm na Slovensku. Sláva mu zmenila život.

A nie len jemu...

N

Začalo to po tom, ako si na chvíľu vymenil manželku. Hneď o ňom každý vedel. Na ulici ho oslovovali okoloidúci, uškŕňali sa na neho, oči vyvaľovali... Televízny štáb a Vlado dostali vtedy nápad. Pozrieme sa so Szendreiovcami medzi ľudí. Cigánska kapela z Kokavy nad Rimavicou sa vybrala za slávou hviezd televíznej obrazovky za kopou príjemných i nepríjemných zážitkov.

Nič strašné!

Vlado Szendrei je líder temperamentnej skupiny. Ukecaný, vysmiaty... „Televízia nám trochu narušila život. Cigáni zrazu rozdávajú podpisy aj bielym. To tu asi ešte nebolo. To

V tej fľaši nie je tvrdý alkohol, ale ľudovo nafľaškované víno. Vlado pije s mierou!

Čierna hviezda z Kokavy

Zlomový Cigán je krásne. Niektoré veci sa mi však nepáčia.

Napríklad, keď moju rodinu a majetky začnú porovnávať s Mojsejovcami... Možno, že ani im sa to nepáči. Vydobyli si svoje bohatstvo a je to len ich vec. Porovnávať našu embéčku a ich tri autá je naozaj na smiech, ale im to môže prekážať,“ hovorí ohľaduplne muž, ktorému dala televízia viac vystúpení a s nimi aj vidinu krajšieho života.

Popularita im pomáha aj počas vystúpení. „Slávnejším ľudia odpustia aj drobné prehrešky. Napríklad, keď sa pri hraní pomýlime, nie je to vnímané ako niečo strašné. Skôr naopak.“ Szendreiovci nezabúdajú na to, že sú Rómovia. Pred nedávnom mali „šnúru“ v piatich osadách na východe Slovenska. „V Letanovciach za nami nadšene utekala polovica obyvateľov chatrčí! V Rudňanoch nás zasa ľudia, ktorí žijú bez elektriny, pozerajú v televízii na baterky. Je úžasné vedieť, že nás vidia ľudia až niekde v Kanade, vo Švédsku a všade po svete... Diváci píšu listy, že chcú prísť k nám na návštevu, chcú sa s nami fotiť.“

Žiarlivé manželky Úspech chlapcov muzikantov nie je len ich výhodou. S nimi si viac pochopenia užíva

nb64.indd 30

aj rómska komunita. „Je to historický zlom.

Markíza deväťdielnym seriálom urobila veľa pre vzájomné pochopenie. Otvárame sa ľuďom, ktorí vidia, že napríklad slovo Cigán ma uráža len v konflikte. Inak s ním problém nemám, skôr naopak, používame ho na vzájomné doberanie sa. Naša popularita pozitívne ovplyvnila pohľad na Rómov. Nie sme všetci rovnakí. Sliepky alebo zemiaky kradnú konkrétne osoby, nie nejaká komunita. Médiá robia veľa.“ Szendreiovci vďaka sláve cestujú. „Nemáme čas na iné, dôležité veci. Všetky tri deti nám začali fajčiť. Náš najstarší chlapec si zopakuje maturitu... Deti sú často samé a túlajú sa. Lenže, inak sa to asi nedá, keď chceme zarobiť peniaze. Aj ony sa potom budú mať lepšie...“ Sláva sa podpísala aj na rodinnom živote zvyšku kapely. Ich manželky žiarlia najmä na ctiteľky, ktorým dávajú podpisy. „Pomohli si aj finančne. Všetci sú nezamestnaní a majú zopár korún navyše z vystúpení. Žiadna závideniahodná sláva to však nie je.“ Vlado Szendrei pracuje aj pre občianske združenie Lačho drom (Dobrá cesta) ako koordinátor projektov. „Súkromné centrum voľného času je škola v ktorej

päťdesiat detí navštevuje päť krúžkov podľa vlastného záujmu. Centrum navštevujú aj rómske, aj nerómske deti. Sme zaradení aj do systému školstva. Okrem toho realizujeme zdravotné programy, poradenstvo pre rodičov, organizujeme výlety. V súčasnosti rozbiehame aj projekt materského centra, ktoré by slúžilo ako úschovňa detí, keď musia rodičia niečo vybavovať alebo keď idú na nákupy. Deti v ňom budú pod dohľadom skúseného pedagóga absolvovať čosi ako predškolskú prípravu.“

„Pikoška“ na záver Posadiť Cigánov, ktorým sa o dlhých cestách po svete mohlo voľakedy len snívať, do lietadla, môže byť zábavné ešte pred tým, než do neho vôbec nastúpia. „Keď sme leteli z Prahy do Nórska, chlapci vyvaľovali oči už v krytom nástupnom mostíku do lietadla. V tej rúre hľadali sedačky. Mysleli si, že v nej poletia. Vraj: To bude asi vojenské, keď ide bez sedačiek. A, že kde sa majú držať? Ostatní cestujúci sa na nás dobre zabávali.“ TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

25.9.2006 8:03:38

64

FUTBAL 31 Marta s Ondrom skúšajú africké bubny a odolnosť predavačov.

Juhoafrické futbalové dobrodružstvo

Do tohoooo!

Spoločné skandovanie na Grand Parade.

Hádajte, koho môžete zazrieť v hlúčiku černochov???

nie pred mesiacom málokto veril, že sa nášmu futbalovému tímu podarí vyraziť na celosvetový futbalový šampionát do Kapského Mesta.

A ajhľa, sme tu a pomaly si ukrajujeme z dvanásťdňového futbalového sviatku na africkom kontinente.

Ani

„Pikošky“ a detaily z výpravy vám prinesieme v ďalšom čísle, zatiaľ vám prezradím len pár podrobností.

Potajme okukávame hráčske kvality súperov a stále veríme, že sa domov vrátime s nejakou trofejou. Naše víťazné ambície nám trošku kazí chrípka, ktorá už postihla dvoch členov mančaftu, Peťa a Sandru.

Snáď si to nebudeme medzi sebou posúvať ďalej a týmto si naše zdravotné patálie odbijeme na celý pobyt. Marte, jedinej našej ženskej zástupkyni, sa tu veľmi páči.

Od prvého momentu sa tu cíti ako doma, dokonca aj domorodci ju majú za svoju.

Veľkú záľubu našla vo fotení sa s černochmi.

Neviem-neviem, či sa s nami bude chcieť vrátiť. Malého, ale o to väčšieho Ondra tu už pozná snáď každý, čo je pri takej obrovskej koncentrácii ľudí na jednom mieste naozaj výkon. Dnes sa tešíme na otvárací ceremoniál a brúsime si zuby na nášho prvého súpera, Ukrajinu. Držte nám palce.

TEXT: FABIOLA MOKRÁ FOTO: SANDRA TORDOVÁ, FABIOLA MOKRÁ ĎAKUJEME SPONZOROM A PARTNEROM NÁŠHO TÍMU: CONTEC, JACOB FLEMMING, TIPOS, TV MARKÍZA, TÝŽDEŇ, ZOZNAM, SLOVENSKÝ ROZHLAS, SORIA&GREY, OREO, NEO, NEON

nb64.indd 31

Vlajkonosič Majo si svoju rolu naozaj vychutnáva.

Na ďalekú cestu lietadlom si Ondro pribalil milú spoločníčku.

Grand Parade v mieste konania turnaja.

25.9.2006 8:03:43

64

32 ROZHOVOR Neľutujete, že ste sa nerozhodli pre štúdium namiesto hrania? Bol by to menej hektický, pohodlnejší život.

- Rozhodla som sa sama. Chcela som študovať na strednej pedagogickej škole, urobila som to. Rok som študovala v anglickom kurze, a potom som si podala prihlášku na vysokú školu.

Deň pred prijímačkami bola skúška Popstar a ja som išla radšej tam ako na prijímačky. Bolo to silnejšie. Teraz mám obdobie, kedy chcem skladať, koncertovať a hrať. Na štúdium mám čas neskôr. Čo si myslíte o ľuďoch na ulici, ľuďoch, ktorí stratili všetko? Aký je váš vzťah k ľuďom?

- Mám ich rada, potrebujem s nimi udržiavať dobré vzťahy. Ľudia sú jedným z dôvodov, pre ktorý môžem hrať hudbu.

Som im za veľa vďačná, za to, že sa s nimi môžem rozprávať... Vždy, keď mám čas, odpovedám na maily od fanúšikov.

Sú veci, ktoré sa nedajú predstaviť, kým ich nezažijete

Smatanová nemá koňa odinne založená, dvadsaťdvaročná, obyčajná baba.

Mama jej do rozhodnutí nikdy nekecala, jej pesničky si vypočuje rada, no na koncerty chodila len zo začiatku. Novinárov do súkromia radšej nepúšťa, k priateľovi sa nevyjadruje, čiže nám neprezradila, či ho má, alebo či ho nemá... Zuzana Smatanová.

R

Na letné festivaly sa chodí väčšina ľudí zabávať. O dobrú zábavu sa treba ale postarať. Kým sa návštevníci bavili, vy ste museli pracovať. Spievate Pár dní zvládnem, no koľko toho ešte Zuzana Smatanová zvládne?

- Leto je už preč, už nebudeme vystupovať na festivaloch, ale čaká ma ešte veľa koncertov na námestiach alebo po kluboch.

Keď už povinnosti ďalej nezvládate, čo vám pomáha postaviť sa znovu na nohy?

- Zaberajú ľudia, ktorí sú okolo mňa, ktorí mi dokážu zdvihnúť náladu už len tým, že sú vedľa mňa a dokážu sa celé hodiny rozprávať. Veľmi pomáha dobrá, pokojná hudba. Novú energiu, magickú silu, dokážem nadopovať tým, že vybehnem do prírody. Prevetrám si hlavu, načerpám nové myšlienky. Preto ma lákajú čisté

nb64.indd 32

krajiny s krásnou prírodou ako Austrália a Nový Zéland.

Je pre mladú populárnu speváčku dôležité mať pri sebe ľudí, o ktorých sa môže kedykoľvek opierať? Ktorí to sú?

- Hlavne rodina a chalani z kapely. Skoro desať rokov máme psa Nera. Považujem ho za najlepšieho priateľa. Môžem mu čokoľvek povedať a on neodvráva. Je vďačný poslucháč. Trávime spolu toľko času, že už začína spoznávať moje pesničky, keď ich hrajú v rádiu. Nedávno som si zaobstarala kocúra. Na moje prekvapenie si s Nerom dobre rozumejú a znášajú sa. Obidvaja sú čiernobieli, rovnakí ako ja. Pri nich zabudnem na nepohodu a zlú náladu.

Vedeli ste odmalička, že budete speváčkou?

- Ako malá som chcela byť zverolekárkou.

Zvieratá mám naozaj rada a vždy som mala vzťah k biológii, chémii, fyzike.

Myslela som si, že raz budem nosiť biely plášť a pracovať v laboratóriu. Skôr ako spievať som začala kresliť, ale nemyslela som si, že sa budem umeniu venovať až tak „profesionálne“. Biele plášte ma stále fascinujú, som mladá, takže ešte môžem študovať. Dôležité je robiť to, čo ma baví.

Aby som nemusela hľadať, aby som bola spokojná.

Keď vidím človeka sedieť na chodníku, snažím sa predstaviť si, aké to asi je. Ale to sú veci, ktoré sa nedajú predstaviť, kým ich neprežijete na vlastnej koži.

Rozmýšľam, ako sa im dá pomôcť. Tým, že dám neznámemu človeku v núdzi peniaze? Urobím to ešte veľakrát.

Má Zuzana Smatanová všetko?

- Kto môže povedať, že má všetko? Určite mi chýba ešte veľa vecí. Nemyslím tých materiálnych. Ale chýbajú mi skúsenosti, postoje. To sa nedá vymenovať, na to človek prichádza len postupne.

A čo materiálne ešte nemáte?

Koňa, napríklad.

Zostal vám pri letných festivaloch čas aj na dovolenku?

- Na dovolenku letíme s mamou. Voľno si môžem užívať až v októbri, keď už toľko nekoncertujem. Pre mamu je to prvý let v živote, a ona je v takýchto veciach strachopud, takže dúfam, že jej zvládnem pomôcť prekonať strach. Rozhodli sme sa pre Španielsko. Nie je to tak ďaleko ako Afrika, kde som bola minulý rok, ale je tam slnko a teplo. Potrebujem si predĺžiť leto.

TEXT: MARCELA GLEVICKÁ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

25.9.2006 8:03:59

64

RECENZIE 33 KNIHY

DIVADL O Ingvar Ambjornsen, Axel Hellstenius, Peter Nass:

Chvála bláznovstva alebo Elling a Kjell Bjarne Preklad: Peter Kerlik. Réžia: Ľubomír Vajdička. Dramaturgia: Peter Pavlac.

Hrajú: Elling - Marián Geišberg, Kjell Bjarne - Ján Króner, Frank - Tomáš Maštalír, Gunn - Viera Topinková, Reidun - Gabriela Dzuríková, Servírka - Milena Minichová. Scéna: Jozef Ciller.

Kostýmy: Milan Čorba. Hudba: Peter Mankovecký. Uvádza: Malá scéna SND „Dojímavá komédia zo sveta dvoch autistov snažiacich sa boriť s realitou všedného života.“ Krehký príbeh o snahe dvoch ľudí integrovať sa do spoločnosti, komunikovať s ňou a nájsť v nej svoje miesto. Táto severská hra presahuje rámec obyčajného príbehu.

Elling (Marián Geišberg), zdanlivo jednoduchý výmyselník, v skutočnosti citlivý intelektuál – básnik – človek, sa stáva rozprávačom príbehu. Spolu s Kjellom Bjarnem sa dostáva z ústavu pre ľudí s psychickými problémami do nového sociálneho bytu, v ktorom sa majú obaja učiť žiť „normálny“ život.

Ale čo je tu normálne? Interpretácie

bláznovstva a normálnosti dostávajú nové dimenzie, obracajú sa takmer naruby. „Nenormálni“, až smiešne nevinní hrdinovia z ústavu kontra „normálny“, ale hektický, snobský a nie vždy zmysluplný svet, v ktorom žiť je niekedy priveľmi ťažké. Napriek náročným témam je príbeh odľahčený veľmi jemným humorom.

Herecké obsadenie a výkony dvoch hlavných protagonistov boli pretkané detskou úprimnosťou, autentickosťou a jemnou hravosťou, kým ďalší protagonisti vnášali na javisko dotyk tvrdosti súvisiacej s realitou.

Takmer čistá scéna je postupne dopĺňaná oranžovými predmetmi, pretože Elling a Kjell snívajú o oranžovom byte.

Cillerova scéna ako obvykle podčiarkuje a vytvára celkový ráz inscenácie, v tomto prípade dodáva priestoru naozaj „sociálny ráz“ - byt Ellinga a Kjella je zariadený cudzími ľuďmi tak, aby vyhovoval potrebám autistov a pritom sa podobal obyčajnému bytu.

Výnimočným v tejto inscenácii je predovšetkým jej pozitívny tón, citlivá práca so psychológiou a vysoká umelecká hodnota. Chvála bláznovstva nás neponára do depresívnych a temných pocitov.

VERONIKA DIANIŠKOVÁ

Fred Vargas:

Muž s modrými kruhy Garamond, preklad Tomáš Kybal Román prvýkrát predstavuje komisára Adamsberga v Paríži, kde mu nedá spávať maniak, ktorý desí Parížanov tým, že po nociach kreslí záhadné modré kruhy okolo zabudnutých predmetov na chodníkoch. Ľudia o nich živo debatujú po kaviarňach, ale komisár v nich cíti predzvesť čohosi omnoho horšieho... Pod pseudonymom Fred Vargas sa skrýva archeologička a historička, ktorá svoje znalosti naplno uplatňuje v napínavých príbehoch, podobne nápadito ako Agatha Christie čerpala vedomosti o jedoch zo svojej lekárnickej praxe.

Juli Zeh:

Hráčský instinkt Odeon, preklad Jana Zoubková Silný príbeh o zameniteľnosti dobra a zla tam, kde sa nehrá na morálku.

V „hre“ dvoch študentov prestížneho bonnského gymnázia na nihilistov. Pätnásťročná intelektuálka Ada a „mefistotelský“ Alev opovrhujú svojimi spolužiakmi a prehliadajú ich. Jediní, ktorých rešpektujú, sú dvaja profesori. Samovražedným skokom jedného z nich sa rozbieha kolotoč, v ktorom dvojica mladých nihilistov prechádza od elitárskych teórií k praxi. Román je strhujúcim príbehom o základných veciach ľudského života.

VO SVETE

Ako v Nemecku (ne)fungujú škôlky „Serdecznie witamy, Hosgeldiniz, Herzlich Willkommen, Welcome“ a rovnaké pozdravy v ruštine a arabčine vítajú pri vstupe do škôlky Noemova Archa v hamburskej štvrti Horn. Vychovávateľka Emilia práve na stenu vstupnej haly vešia štyri farebné rámy. Sú v nich fotky detí, pod nimi meno a dátum narodenia. Celkovo 92 tvárí. „To je náš narodeninový kalendár,“ vraví Emilia. „Narodeniny oslavujeme spolu.“ Počítam, že oslavy pripadajú skoro na každý druhý deň.

Národnostné zloženie škôlkarov zodpovedá približne pomerom v mestskej štvrti. „Asi 60 percent našich detí má zahraničný pôvod, predovšetkým turecký, ruský a poľský,“ hovorí Elke Agel, vedúca škôlky. Noemova Archa je cirkevná škôlka. Je mimoriadne nápadné, že veľa detí je z moslimských rodín. „Mamy moslimského vyznania mi zdôraznili, že je pre nich veľmi dôležité, aby ich deti boli vychovávané k tolerancii,“ vraví Elke.

Do Noemovej Archy môžu dať rodičia deti na minimálne štyri a maximálne desať hodín denne. „Väčšina detí je tu len štyri hodiny, na viac nemajú nárok,“ popisuje Elke jeden

nb64.indd 33

z hlavných problémov rodín v západnom Nemecku. Ešte pred pätnástimi rokmi tu boli škôlky len okrajovou záležitosťou.

Poskytovali maximálne tri a pol hodiny opatery denne. Štát počítal s tým, že s deťmi ostanú doma mamy a zarábať budú len otcovia. Škôlky s celodennou starostlivosťou sa rozšírili až začiatkom deväťdesiatych rokov pod názvom KITA. Dnes ich je ešte stále málo, preto v mnohých mestách zaviedli “škôlkarské poukazy”. Rodine podľa príjmu a pracovnej doby udelí sociálny úrad istý počet hodín dotovanej starostlivosti.

Problém je, že celodennú opateru, akú potrebujú deti zamestnaných rodičov, poskytuje len zopár škôlok. Čakacie lehoty na umiestnenie v nich sú dlhé. Ak má škôlka len päťhodinové miesta, musia rodičia ďalšie štyri hodiny doplatiť z vlastného vrecka.

Je to také drahé, že sa mamám niekedy ani neoplatí ísť do práce. Poukaz dostanú len rodiny, v ktorých sú zamestnaní obaja rodičia. Napríklad Florianova mama Billy hľadá už vyše roka prácu. Nemá poukaz a škôlka je pre ňu príliš drahá. „Bez práce mi nedajú poukaz, ale bez poukazu

nemôžem dať Floriana do škôlky a ísť na pohovor na nové miesto. Je to začarovaný kruh,“ hovorí.

Noemova Archa má oproti iným škôlkam dve výhody: vlastnú jedáleň a jazykovú podporu pre deti, ktoré majú problémy s nemčinou, pretože sa v ich rodine rozpráva iným jazykom, alebo sa nerozpráva vôbec (napríklad ak sú rodičia alkoholici).

Nemčinu učí Katharina Vollmer, študentka špeciálnej pedagogiky a germanistiky. Dnes sa hrajú pexeso. „Jazyk sa učíme hrou.

Nemôžem si s nimi sadnúť a cvičiť vety, na to sú ešte príliš malí,“ vysvetľuje Katharina. „Najdôležitejšie je, aby pochopili význam nových slov. Ak im poviem, že Sonne je slnko, zapamätajte si to, tak to zajtra už nebudú vedieť.“ Okolo nej sedí v kruhu päť detí. Eda práve otočila obrázok z pexesa.

Má ho pomenovať v jej materčine, po turecky, a potom po nemecky. „Dondurma!“ kričí Eda, ale nemecký výraz jej už nenapadne. „Eis“, kričí Derya, ktorá sedí vedľa a na ukážku líže pomyselnú zmrzlinu.

Zdá sa, že Katharinin koncept funguje.

MICHAL KMEČ

25.9.2006 8:04:16

64

34 BODKA NB

poľnohosp. družstvo

MPZ Rumunska

oblý tvar

streda (rusky)

žiada

španielska vychovávateľka

francúzsky určitý člen

prespal (čes.)

POMÔCKY: farebný araks, le, aldo, mužské meno polodrahokam de, akai, evo

malá loďka

rímska dvojka slovesný zápor

značka kozmetiky

trs trávy

2. časť tajničky 1. časť tajničky praveká zbraň

NB

dlhé ľud. kosti (hovor.)

gr. rieka zabudnutia

výsledok plánovania

zrazu

zmáča

zárodok vši

kúpacie nádoby

orať (česky)

hľa (rusky)

značka poliev. korenia

citoslovce pri skoku

Emanuel (dom.)

Zolov román

pritakanie

neznaboh

limit

ženské meno poklad (pl.)

schytili, ulapili sváko

malý pony

odroni, lotri

obyvateľ Nov. Zélandu

ind. mesto

tam

ukazovacie zámeno

skroť (česky)

niťové zmetáky

cicavec z pralesa

býv. ŠPZ Rychnovník arménska rieka

EČV Pezinku

raj

pádová otázka

liečivé byliny

NB akčný výbor

slovko úcty v Ázii

primitívne lode

4. časť tajničky

staroba

mužské meno talianske mužské meno detské citoslovce

3. časť tajničky

zn. jap. elektroniky

potápaj

eg. boh Slnka

citoslovce ohradenia

rieka pri Omsku

semitský boh franc. šľacht. predikát

chem. značka astátu

young lady

predložka

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu:

Ditribúcia:

Inzercia: Bratislava: Košice:

Banská Bystrica: Nitra: Prešov: Žilina: Levice: Piešťany: Nové Zámky: Poprad: Senica: Lučenec: Kežmarok: Lipany: Michalovce: Vranov nad Topľou: Trnava:

Podporili nás:

nb64.indd 34

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, www.tripsoft.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, Sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Renáta Chovanová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 22 01, helena.havrilova@zoznam.sk Slovenský Červený kríž, Ivan Bolha, 0903 029 152, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Lívia Mackovičová, 0903 589 452, risen@centrum.sk DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk.

JPK – Ježiš pre každého, 0915 743 433, A.Kmeťa 24, 934 05 Levice, Ľubica Prištiaková, dusan@jpk.sk UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Beata Fándliová, domum@kios.sk Fond rozvoja kultúry a vzdelávania, n. f., Ul. SNP 32, 940 62 Nové Zámky, Béla Magyar, belamagyar@zoznam.sk Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Erika Mižigarová, Popradské nábr. 3, 058 42 Poprad, socialne@msupoprad.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica OZ Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti SR, J. Kráľa 14, 984 01 Lučenec, Jaroslav Matuška, 0908 924 877 Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Kežmarok, Zdena Dudášová, 052/46 60 212, 0905 886 546 ADCH Rómske komunitné centrum, pán Urdzík, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, tel. 051/457 25 49, rkclipany@centrum.sk ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Mgr. Ján Cenkner, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 ADCH Charitný dom pre mládež, Beáta Bronišová, Lúčna 812, Vranov nad Topľou, tel. 057/44 315 78, betik31@pobox.sk Bratislavsko-trnavská arcidiecézna charita, František Čišecký, Hlavná 43, 917 01 Trnava, 033/551 27 04, 0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk

Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt, Ministerstvo kultúry SR 25.9.2006 8:04:23

64

FOTORIPORT 35

Zvedavé spoločenstvá Rumunsko a Bulharsko to majú do Európy doslova „za pár“.

Do spoločnosti európskych krajín pribudnú ďalšie dve štátne spoločenstvá, ktorých súčasťou sú tisíce malých spoločností ľudí.

Napríklad z Rumunska medzi nás zavítajú babičky so svojimi stoličkami a šamlíkmi. Posedávanie na priedomí je v tejto krajine pre starých ľudí stále „in“.

Do únie pribudnú aj ďalší Rómovia, ktorých sociálna situácia je hlboko pod súčasným štandardom života západnej spoločnosti. Táto rodinka spáva pod vozovou plachtou na kraji poľa, zatiaľ čo otec vzal koňa, vozom odišiel za prácou. Bude aj viac pravoslávia. A detí...

Všetky tieto malé spoločnosti sa pýtajú, čo sa v ich živote zmení? My to už máme za sebou a vieme svoje...

TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

nb64.indd 35

25.9.2006 8:04:26

64

36 INZERCIA

nb64.indd 36

25.9.2006 8:04:38