NOTA BENE 65

65 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

NOVEMBER ‘06

nb65.indd 1

23.10.2006 9:41:58

65

2 ŠPIÓN Bez palice by sa už ani nepohla

Opustená v nemocnici päťdesiatdva rokov, barlu, tašku na kolieskach a v nej igelitku plnú liekov. Túži po zdraví a po tom, aby ju mal niekto rád. Denne berie dvadsať tabliet, desať ráno, desať večer. Tabletku na šťastie však nemá.

Má

„Zostala som na ulici a nemala som z čoho žiť, tak som išla predávať,“ začína Juliana takmer tuctovo svoju skúsenosť s predajom časopisu. Jej príbeh je však smutný najmä tým, že jej zdravie neslúži tak, ako by chcela. „Zdravie, je to najdôležitejšie. Veľmi by som si ho želala.“ Čiastočná invalidka, ktorá si prilepšuje na živobytie predajom Nota bene, vraj prišla o dom aj byt podvodnou zásluhou svojho niekdajšieho druha. Za chrbtom jej všetko predal a s peniazmi odišiel. „Liečim sa

z toho na nervy,“ hovorí smutne. „Udala som ho a teraz sedí!“ „Keby som sa spoliehala len na dôchodok, tak mám ledva na ubytovňu, v ktorej bývam.

Už tam so mnou nie je ani neter, o ktorú som sa starala. Teraz je s otcom v prenajatej chate. Ja sama mám dvoch synov. Jeden je v Česku, druhý za Novými Zámkami. Žiaľ, nestarali sa o mňa, ani keď som bola v nemocnici so srdcom a vysokým tlakom.

Okrem toho ma bolí takmer celé telo. Bez palice by som sa už ani nepohla. Za lieky dám mesačne aj tisíc korún,“ posťažuje si.

Lekári jej povedali, že má veľmi choré srdce. Zľakla sa, aj keď jej museli rýchlo nasadzovať infúzie a injekcie. Ohrozoval ju doslova infarktový krvný tlak. „Hneď na druhý deň, ako ma prepustili do domácej liečby a ambulantnej starostlivosti, som išla predávať Nota bene. Inak sa nedalo.

Predala som dvadsaťdva kusov,“ teší sa s náznakom spokojného úsmevu na tvári.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

ČO MALA JULIANA PRI SEBE?

„Predaj časopisu mi pomáha, aby som žila ako človek.“

Juliana mala vo veľkej nákupnej taške na kolieskach pri sebe: Jabĺčka, papiere od lekára, doklady, peňaženku, toaletný papier, šumivé magnézium a k nemu umelý pohárik a vodu v PET fľaši, aby si ho mohla kdekoľvek zarobiť. Z igelitky vysypala kopu liekov...

P R O J E K T N O TA B E N E P O D P O R I L I

nb65.indd 2

23.10.2006 9:42:17

65

Z OBSAHU 3 7 - 9 Téma

10 - 11 Futbal

12 - 13 Do tucta

Vyblýskaní krásavci

Futbalová terapia

Nepostrádateľná duša

Ich majitelia v jednom kuse niečo leštia, opravujú, prerábajú, olejujú, zháňajú... Na svojich miláčikov sú pyšní a majú radosť, keď ich staručké motory bežia ako hodinky.

Premeniť kopu hrdzavého šrotu na pojazdný automobil dá poriadne zabrať.

Okolo seba nájdete vycivených hráčov, trochu zelených v tvári, červenolícich päťdesiatnikov i lesklých černošských mladíkov, ktorí vyzerajú, že sa narodili s futbalovou loptou prilepenou na teniske. Výška 1,30 m či pohlavie nehrajú žiadnu rolu.

Je súčasťou kolotoča medzi chorobou a zdravím. Robí to, čo by mnohí z nás nedokázali. Väčšinou sa stará o čistotou – pacientov i prostredia. Odkedy pracuje v nemocnici, citlivejšie vníma krehkosť ľudského bytia a nebytia.

23 Aha ho!

28 - 29 Vizitka

30 Rozhovor

Spolužiak Dano

Rýchlo, po litovsky

Uletená

Nevedel som, či sa mu bude u nás páčiť.

Jeho mama bola takmer presvedčená, že jej syna ako cudzinca u nás najprv niekto prepadne a okradne, alebo keď sa bude chcieť niekam dostať taxíkom, tak ho vodič odvezie rovno do nevestinca...

V mestách sa často cítite ako vo veľkej dedine, ale vidiek má úplne iné čaro. V lete vychádza slnko už o tretej ráno, a o piatej sa po lúkach okolo drevených domčekov trúsia muži aj ženy so stolčekmi a mliečnikmi, aby podojili voľne sa pasúce kravy.

Muzikálová speváčka a herečka Mirka Partlová je najnovšie známa ako „princezná Katka“, ktorá uteká z domu pre nedostatok lásky. Berú ju jej malí muzikáloví kolegovia ako svoju princeznú? „Štrnásť malých chalanov, to dá zabrať,“ hovorí.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti napomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu nb65.indd 3

23.10.2006 9:43:31

65

4 KONTAKTY EDITORIÁL

SMS PRE PREDAJCOV

Skladačka Dnes som dostala od prísne sa tváriacej televíznej redaktorky otázku, čo Proti prúdu od minulej zimy prinieslo nové v riešení bezdomovectva. V otázke som cítila sklamanie, že situácia sa nepohla ďalej, ale tiež výčitku, s ktorou sa na nás mnohí obracajú, že naše združenie neotvorilo nocľaháreň, denné centrum, že sme nevyriešili všetko, čo treba.

Netvrdím, že ma občas nechytí spasiteľský komplex a cítim sa zodpovedná za všetko. Ale viem, že je to choroba, a liečim sa.

V Proti prúdu nemáme ambície byť liekom na všetko. Chceme robiť dobre svoju prácu – integrovať ľudí bez domova cez projekt pouličný časopis. Dať šancu pomôcť si sám, keď sa im zdá, že sa celý svet obrátil chrbtom. Byť nablízku a prostredníctvom poradenstva im ponúkať pomoc vymotať sa zo spletitej situácie, ktorá občas zatočí hlavu aj našim sociálnym pracovníkom. Maličkosti ako možnosť bezplatne využiť telefón na hľadanie práce či prístup na internet, s možnosťou zaučiť sa do tajov počítačov, dokážu divy. Tak ako aj tréningy a resocializačné kurzy, ktoré zvyšujú ich možnosti na trhu práce, preplatenie časti zdravotných a ubytovacích nákladov, ale aj možnosť cítiť, že mám ľuďom čo ponúknuť - byť predajcom, hercom v divadle, lektorom predaja či futbalistom, ktorý reprezentuje svoju krajinu. Rozbiehame pracovnú dielňu a terénnu prácu priamo v uliciach. Naša snaha je tiež pomôcť na svet ďalším organizáciám, ktoré pomôžu dotvoriť skladačku pomoci. Aby sme spolu vytvorili sieť, ktorá zachytí každého, čo padá na dno, a pomôže mu odraziť sa späť.

A ak treba, vyburcovať k riešeniu tých, ktorí síce majú prostriedky, ale často iba malú vôľu tieto problémy riešiť.

SANDRA TORDOVÁ

02.10.2006 10:21 Velmi fandim tym bezdomovcom, ktori neklesaju na duchu a aj napriek nepriazni osudu sa snazia zit normalne. Kedysi sa tomu hovorilo: rozsirovat si obzory – vo vsetkych oblastiach zivota. Juliusa nepoznam osobne, do centra BA chodim zriedka, ale prajem mu, aby sa mu darilo a aby mal vela zakaznikov, ktori ocenia jeho snahu zlepsovat uroven a kvalitu svojho zivota.

Vasa pravidelna citatelka Jana.

ponukne velmi prijemne citanie.

Dakujem. Botka, Vrable 06.10.2006 08:31 Maros SLNKO WZDY WYJDE. KRASNE PRAWDIWE. Pisane w poslednych dwoch wersoch wo mne znowu prebudza neodolatelny chtic ktoremu sa uz nechce cakat kym pride sam.

02.10.2006 14:36 Chcem pozdravit a podakovat predajcovi Antonovi z Bajkalskej 891 za pekne a mile spravanie.

Velmi pekne som sa s nim porozpraval. S pozdravom Stevo

06.10.2006 21:49 Zdravim predajcu NB, ktory predava na krizovatke pri Lidli na Trencianskej v BA. Je mily, usmievavy a nevtieravy. Som rada, ze za peniazky zarobene predajom NB si kupuje potraviny a nie cuco ako podaktori. Zelam mu vela stastia a vela predanych NB. Janet z BA

04.10.2006 15:49 Dobry den. Nota bene kupujem pravidelne v NR. Vzdy ked vidim predajcu a dane cislo casopisu este nemam, tak ho kupim. Vzdy ma dokaze zohriat pri srdci pocit, ze aspon dvaja ludia sa potesia. Ja prispejem predajcovi kupou casopisu a mne predajca

07.10.2006 14:41 Chcem pozdravit predajcu mariana ktory predava NB na zochovej ulici pri stanku.

Dakujem za zlepsenie nalady v kazdu sobotu ked vas stretnem.

Ste neskutocne mily a vtipny clovek, takych by som rada poznala viac. Lilly BA

Aby svetlo vianoc prišlo do každého srdca...

Kúpite od našich predajcov Kúpou venca podporíte chránenú dielňu občianskeho združenia Proti Prúdu.

nb65.indd 4

23.10.2006 9:44:36

Lepšie miesto pre život

65

KONTAKTY 5

urobte to pre dobrý pocit Urobte niečo pre svoj dobrý pocit a pre ľudí okolo vás. Zapojte sa do programu Konta Orange pre stredoškolákov Lepšie miesto pre život, zameraného na verejnoprospešnú činnosť a dobrovoľnícke aktivity vo vašom okolí.

Dobré nápady v sociálnej, kultúrnej, environmentálnej a vzdelávacej oblasti podporíme výslednou sumou 1 500 000 Sk. Spoločne meníme veci k lepšiemu.

Viac informácií o programe nájdete na www.kontoorange.sk a na 0905 313 313.

Kontaktujte nás na adrese stredoskolaci@kontoorange.sk.

Uzávierka projektov je 20. novembra 2006.

nb65.indd 5

23.10.2006 9:44:52

65

6 KONTAKTY INZERCIA Dovolím si požiadať čitateľov NB, či by mi nepomohli zohnať staršiu PC a audio literatúru (časopisy) za prijateľnú cenu.

Ján, Hlavná železničná stanica Pár so psíkom hľadá záhradnú chatku, ktorú budú radi strážiť. Elektrina je výhodou. Kontakt: Albert, Tržnica – Trnavské mýto, tel: výdajňa – 02/52 62 59 62 Prosím o darovanie plynovej bomby s horákom a zimného oblečenia pre deti vo veku 18, 15, 6 a 1 rok. Vopred ďakujem.

Anton 891, Bajkalská križovatka

Na vysokej nohe

Inzercia

WWW.DOMAINS.SK PREVÁDZKA VAŠICH WEBSTRÁNOK REGISTRÁCIA DOMÉN ZA NÍZKE CENY

Infolinka 0910 96 96 01

Toto je zatiaľ naša najvzdialenejšia čitateľka, ktorú sme kedy hostili. Pani Gertrúda býva v Toronte. Využili sme jej prítomnosť na Slovensku a ponúkli sme jej indiu... r

Dobrá večera s našimi predajcami má svojich prvých závislých, ktorí svojimi „esemeskami“ hrajú vabank. Áno, alebo nie. V najbližšom čase očakávame ďalších „závislákov“ pachtiacich sa za dobrou večerou v luxusnej bratislavskej indickej reštaurácii KRIŠNA, alebo v boteli MARÍNA na vlnách Dunaja, priamo pod hradom. Vďaka láskavosti majiteľov sa u nich bude môcť vyžrebovaný „posielač sms“ najesť do prasknutia. Žrebujeme zo všetkých sms, ktoré prídu na naše redakčné číslo! Nevynechávame ani tie najkritickejšie.

Inzercia

nb65.indd 6

23.10.2006 9:45:13

65

TÉMA 7

VYBLÝSKANÍ majitelia v jednom kuse niečo leštia, opravujú, prerábajú, olejujú, zháňajú... Na svojich miláčikov sú pyšní a majú radosť, keď ich staručké motory bežia ako hodinky.

Ich

Premeniť kopu hrdzavého šrotu na pojazdný automobil dá poriadne zabrať. „Automobilové veterány sú iné ako vozidlá, ktoré jazdia po cestách dnes. Majú dušu. Preto sa o ne treba starať inak,“ rozpráva András Noszvay, ktorý v Maďarsku organizuje sériu pretekov autoveteránov Chronoswiss. Najvyššiu cenu (aj hodnotu) má auto zachované v pôvodnom stave, s pôvodnými doplnkami - a plne funkčné, pojazdné. „Takže veterána sa treba snažiť zachovať v pôvodnom stave, nie ho reštaurovať,“ hovorí Vladimír Botta z Tatra klubu 141.

krásavci a toto je jediný automobil tohto typu, ktorý sa zachoval. Tak sme sa vybrali na výpravu do Španielska, aby sme ho našli. Podarilo sa nám ho objaviť. Je fakt v hroznom stave, ale vedeli by sme ho ’spraviť‘.“ Na fotkách, ktoré mi ukazuje, vidím rozsypané, hrdzou doslova prežraté nákladné vozidlo. Ťažko uveriť, že by sa ho niekto mohol dotknúť bez toho, aby sa nerozsypalo. A úplne nepravdepodobná je podľa mňa myšlienka, že by ho niekto mohol zreštaurovať tak, aby vyzeralo ako nové a dokonca jazdilo po cestách.

Ako nové

„Kutilovia“

Ako zohnať staré auto? Buď máte šťastie, že nejakému „kutilovi“ náhodou stojí v stodole, alebo dostanete tip od iného veteranistu, ktorý vie, aké automobily zbierate, a niekde videl to, čo vás zaujíma.

Alebo ho nájdete na inzerát. „V 50. rokoch bolo jedno vozidlo Tatra 147, ktoré sa dokončovalo v Podpolianskych strojárňach, vyvezené do Španielska,“ rozpráva Vladimír Botta. „Vyrobených bolo len pár kusov

Čo sa mne zdá nemožné, je pre veteranistov každodenná realita, ba dokonca záľuba! Renovácia historického automobilu je pritom skôr veľká veda ako zábava. Trvá aj niekoľko rokov, hlavne keď si ju robíte sami doma v garáži. „Sú to tisícky hodín práce,“ hovorí Vladimír Botta. „Potrebujete v prvom rade tri miesta: na jednom automobil rozoberáte, na druhé ukladáte jednotlivé časti a na treťom autíčko skladáte.“

nb65.indd 7

Pre niekoho kopa šrotu, pre iného životná láska

Veteránový nadšenec sa musí vyznať v technike, histórii a rôznych remeslách.

Náhradné diely sa dajú zohnať na stretnutiach veteranistov alebo cez inzeráty, sú dokonca firmy, ktoré sa zaoberajú výrobou náhradných dielov. Veteranisti si ich však najradšej vyrábajú sami. Kumšt je v tom, že ak má vozidlo zostať veteránom so všetkým, čo k tomu patrí, mali by sa pri renovácii použiť tie materiály a technológie, ktoré v ňom boli použité pôvodne. Takže žiadny „blinker“ zo škodovky, ale prácna výroba súčiastky totožného vzhľadu a z materiálu, aký použil pôvodný výrobca.

Alebo ak je autíčko ešte z dôb, keď sa namiesto blikajúcich smeroviek používali len šípky, ktoré sa otáčali podľa potreby, musí ich mať aj autoveterán.

A to je len začiatok. Najstaršie vozidlá mali drevenú kostru potiahnutú plechom. Takže ak si ju chcete zrenovovať, musíte byť okrem vášnivého veteranistu aj dobrý stolár. Alebo pri výrobe kovových súčiastok si musíte sami urobiť vzor, formu a do nej odliatok každučkej jednej z nich. „A stane sa, že keď je hotová, tak praskne, pretože ste nezvolili

23.10.2006 9:45:41

65

8 TÉMA ďalších súťaží na čerstvom vzduchu pod modrou oblohou, nie sú preteky o tom, kto bude prvý. Trasa je rozdelená na rôzne dlhé úseky, ktoré musí posádka automobilu prejsť v presne určenom čase.

Ak ste rýchlejší, alebo pomalší, dostávate trestné body. Alebo máte indície, podľa ktorých hľadáte trasu. A k tomu plníte súťažné úlohy. Otázky sa týkajú histórie automobilizmu a technických záležitostí. Ak chcete uspieť, musíte sa vyznať. Zároveň sa hodnotí aj to, ako sú vozidlá zrenovované.

Legendy

Motor musí šliapať ako hodinky, súčiastky by mali byť pôvodné alebo z autentických materiálov. správny materiál,“ upozorňuje Vladimír Botta. Ďalší kameň úrazu je chrómovanie karosérie.

Autíčko sa síce potom pekne leskne, ale zároveň vystúpia na povrch všetky ryhy a nerovnosti na karosérii. A nakoniec, keď toto všetko zvládnete, máte problém udržať auto v chode - pohonné zmesi, aké sa používali v časoch najstarších áut, sa už teraz nevyrábajú...

automobily nie sú také hodnotné.

Autá treba občas prevetrať. Hádam by ste ich nemali v garáži!? Stretnutie vyblýskaných historických vozidiel je určite príťažlivé aj pre ľudí, ktorí nie sú motorovými fanatikmi. Veteranisti si buď len tak zajazdia, alebo súťažia. Maďarský Chronoswiss, ale aj napríklad Prvomájová Veterán Tatra Rely Bratislava a desiatky

V roku 1850 začal Ignác Šustala v malej rodinnej firme v moravskom meste Kopřivnice vyrábať koče a bričky. Keď neskôr prišla do módy doprava po železnici, postavil továreň na železničné vagóny. V roku 1897 vyrobil vo svojej fabrike prvý automobil v strednej Európe, Präsident, a o rok neskôr prvý nákladný automobil.

V roku 1923 vyvinul konštruktér jeho firmy Hans Ledwinka osobný automobil T 11.

Jeho návrh riešenia podvozku s centrálnou nosnou rúrou s výkyvnými polonápravami sa používa dodnes.

Piateho marca 1934 predstavila kopřivnická automobilka svetovú novinku - prvý sériovo vyrábaný automobil s aerodynamickou karosériou dovtedy nevídaných oblých tvarov a vzduchom chladeným motorom umiestneným vzadu. T 77 dosahovala rýchlosť neuveriteľných 145 kilometrov za hodinu a vyrobili ich 150 kusov.

Názov Tatra bol registrovaný ako značka a obchodné meno firmy, ktorá vyrábala najznámejšie automobily v strednej Európe.

Držte si klobúky Keď máte veterána hotového a chcete na ňom jazdiť, máte dve možnosti: buď si ho normálne zaevidujete a prejdete STK-čkou (pripravte sa však na vysokú zákonnú poistku), alebo ho budete mať len na veteránskych značkách. Na tých však môžete ísť len na podujatia historických automobilov. Prideľujú sa na základe testovania Združením zberateľov historických vozidiel SR, pri ktorom sa kontroluje autentickosť súčiastok, technický stav a funkčnosť auta.

Veteranisti určite nemajú svojich miláčikov na zarábanie; naopak, len zriedka sa im vráti aspoň časť nákladov na renováciu.

Niektorí prenajímajú svoje autá na svadby, nakrúcania filmov alebo výstavy. Ak ich chcú predať, na Slovensku určite nie je toľko možností na takéto kšefty ako v zahraničí. Ale na vývoz historického modelu potrebujete súhlas pamiatkarov.

Najviac cenené sú športové autá, kabriolety a vozidlá, z ktorých bolo vyrobených len pár kusov. Z vojenských vozidiel hlavne prototypy. Sériovo vyrábané historické

nb65.indd 8

Blázni do historických automobilov si najradšej vyrábajú súčiastky sami.

23.10.2006 9:45:56

65

TÉMA 9 Tatrovky sa nestratili ani vo svete.

Vďaka jedinečnému technologickému riešeniu - nosnej rúre - dokážu prekonať náročné terény, a chladenie motora vzduchom sa výborne osvedčilo hlavne v ťažkých klimatických podmienkach - na púšti alebo trebárs aj na Sibíri. Tatre 111 dokonca postavili ako jedinému nákladnému autu na svete pomník. Stojí v bývalom ZSSR, v meste Madagan na Sibíri. Tatrovka si ho vyslúžila tým, že dokázala pracovať v tamojších drsných podmienkach.

V roku 1947 dvaja mladí absolventi ekonomickej fakulty, Miroslav Zikmund a Jiří Hanzelka, prišli s bláznivou myšlienkou cesty okolo sveta. Zemeguľu chceli obísť na československom aute, a ako ideálna voľba sa ukázal model Tatra 87. V kopřivnickom závode im vyšli v ústrety. Ambiciózni cestovatelia absolvovali okrem štúdií jazykov (každý z nich pred štartom ovládal šesť cudzích rečí) a teoretickej prípravy o jednotlivých krajinách sveta aj tréningové jazdy na jednej vyradenej Tatre 87, ktorú im v Kopřivnici poskytli. Nacvičili si jazdu v rôznych terénoch a napokon ešte

Na stretnutiach sa súťaží v jazde, „kráse“ aj vedomostiach. vojnu slúžila ako taxík v Poprade a z Poľska na nej prevážali ľudí utekajúcich pred nacistickými vojakmi. Na všetky akcie veteránov v Poľsku má doteraz bezplatný vstup.

Len tak voziť

Podľa veteranistov majú staré autá dušu. absolvovali prax v automobilke Tatra, priamo vo výrobe. Odskúšali si všetky výrobné operácie, aby boli pripravení na každý technický problém, ktorý by sa počas cesty na aute mohol vyskytnúť. Po deviatich rokoch príprav vyrazili Zikmund s Hanzelkom do sveta. Ich cesta, hoci sa kvôli rôznym problémom neuskutočnila celá, ani presne podľa plánu, sa stala legendárnou. Rovnako ako strieborná Tatra 87, ktorá sa tento rok stala súčasťou českého národného kultúrneho dedičstva.

nb65.indd 9

Taxík prenasledovaných Tatrovky - veterány sa udomácnili aj v evanjelickom kostole v Mlynici pri Poprade. Členovia popradského Veteran Car Clubu hľadali priestory na zagarážovanie svojich štvorkolesových tátošov, ktoré by sa dali sprístupniť aj návštevníkom. A evanjelická cirkev im zadarmo požičala nevyužitý kostol v Mlynici.

Ak sú všetky stroje „doma“, tak tu parkuje asi 15 automobilov a 15 motocyklov. Zaujímavý „život“ má za sebou napríklad Tatra 30. Cez

Classic Club Hlohovec založil pred tromi rokmi bývalý úspešný československý motocyklový pretekár Peter Baláž. Jazdiť začal začiatkom 60. rokov. Mal vtedy sedemnásť. Čoskoro začal vyhrávať a jazdiť aj po Európe a po svete. To znamenalo zákaz pretekať doma - reprezentanti nesmeli ísť na domáce preteky, aby ostatných „nenakazili“ Západom. Problémov s tým bolo viac než dosť. Vybavovanie formalít na vycestovanie, zháňanie náhradných dielov na motorky, ktoré u nás nebolo dostať... Víťazné poháre a vázy často menil za niečo na motorku. „V roku 1987 som pri štarte na Grand Prix v Brne skončil preteky predčasne, ťažkou haváriou,“ spomína Peter Baláž. Bez motoriek však ani potom dlho nevydržal.

Začal trénovať mladých jazdcov, robil mechanika v talianskom tíme na Grand Prix, organizoval Cenu Slovenskej republiky...

V garáži mal stále kopu motocyklov, z ktorých sa medzičasom stali historické kúsky. Tak mu napadlo založiť klub historických motocyklov a organizovať pod jeho hlavičkou v Novom Meste nad Váhom európsky pohár historických motocyklov v jazde pravidelnosti. „K šesťdesiatym narodeninám som si daroval titul majstra Európy. To preto, že som si povedal, že sa už na motocykli nebudem blázniť, ale že sa budem už len tak voziť. A vyšlo to.“ TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

23.10.2006 9:46:25

65

10 FUTBAL Úsmev, prosím!

Z majstrovstiev sveta bezdomovcov vo futbale

Futbalová terapia utbalový štadión na Grand parade v centre Kapského Mesta praská vo švíkoch. Tím reprezentantov s rukou na srdci sa horlivo snaží trafiť do čudesnej verzie hymny, ktorá je kombináciou hry na hrebeni a dychovky. Na prvý pohľad je jasné, že nejde o žiadnych Beckhamov.

F

Okolo seba nájdete vycivených hráčov, trochu zelených v tvári, červenolícich päťdesiatnikov i lesklých černošských mladíkov, ktorí vyzerajú, že sa narodili s futbalovou loptou prilepenou na teniske. Výška 1,30 m či pohlavie nehrajú žiadnu rolu. Päťsto bezdomovcov zo 48 krajín sveta je tu, aby si zahrali futbal a zmenili svoj život. A s nimi aj 7-členný tím bezdomovcov zo Slovenska.

nb65.indd 10

1. deň: Vyháňač hadov Ako ubytovanie sme vyfasovali základnú školu Rahmaniyeh, ktorá nedávno oslávila 93. výročie. Je to prvá moslimská škola v Kapskom Meste a vyzerá na svoj vek. Jej sympatická riaditeľka Nora Mouazer (44) je to najúžasnejšie, čo nám Afrika poskytla. Počas turnaja trávi v škole 24 hodín denne, vtipkuje, varí čaj a rieši technické závady. Cestou do tried, ktoré sú našimi izbami, sa predierame davom najlepšie oblečených bezdomovcov sveta. Všetci hráči sú od topánok až po termo-trenky navlečení v značkovom oblečení najnovšej kolekcie jedného z hlavných sponzorov. Chvíľami to vyzerá ako na zjazde šialených brandistov. Zatiaľ čo sa desíme podozrivých dier v podlahe, Nora nám rozpráva veselú historkou o vyháňačovi hadov. „Toaletná inteligencia hráčov je nulová,“ skočí jej do reči Ondro, ktorý práve

absolvoval dlhú cestu k WC. Sú strašné a na opačnom konci budovy na poschodí. Pohľad na jedinú zástrčku v pomere k množstvu mobilov, bateriek do foťákov a notebooku dotvára celkový obraz zúfalstva. Marta vyzerá nadmieru spokojne. Práve sa fotí s jedným černochom za druhým. Večer po dlhom zaprisahávaní Nory, že všetky hady sú preč, si opatrne líhame na igelitmi obalené matrace.

2. a 3. deň: Marta sa vzdáva V Afrike je angličtina jedným z 11 oficiálnych jazykov. Ale hoci hovoríte jedným jazykom, ani tak si nemusíte porozumieť. „Ak Vám Juhoafričan povie, že niečo urobí „hneď teraz“, myslí tým, že sa tak chystá urobiť čoskoro, ale nie okamžite, a najpravdepodobnejšie nikdy,“ hovorí oficiálny sprievodca po Kapskom Meste.

Sme na ihrisku na Grand Parade, prehrali

23.10.2006 9:46:52

65

FUTBAL 11 sme prvý zápas s Ukrajinou. „Už len minútku, obedy sú tu,“ ubezpečuje nás v polhodinových intervaloch rastafariánsky moderátor. Na rozdiel od inostrancov sa nezdá, že by to niekomu z domácich prekážalo. Zrazu sa ozve ohlušujúci výbuch. „Rituálna salva, ktorú vystreľujú na pravé poludnie, si zjavne dala načas,“ uškrnie sa Malin, sprievodkyňa švédskeho tímu, ktorá tu dva roky študuje.

Spomenieme si na kultový nápis na jednom z afrických letísk: „Vy máte hodinky, my máme čas.“ Po vstupe do jedálne nás ako úder päsťou ovalí pach zbytkov jedla z kontajnerov jedinečne umiestnených v jej prostriedku. Lahôdky ako pečené kozie a ovčie hlavy či sušené mäso nás minuli. Ale stačí prvý chrobák v mojej praženici a mnohí dobrovoľne volíme hlad.

V niekoľkých tímoch sa spontánne ujme výraz „bezpečné jedlo“, ktorým označujeme ovocie zabalené v šupke či potraviny v obale od výrobcu. Kanadský a austrálsky tím sa sťahuje do hotelov v centre. Nechtiac tak spôsobujú diskusiu na tému sociálna solidarita bohatých vs. chudobných tímov.

K vrcholom dňa patrí otváracia ceremónia, slávnostný prvý výkop portugalskej futbalovej legendy Eusebia a zázračné vyliečenie Petra, kapitána nášho tímu, ktorý po dňoch horúčok pretancoval celý večer.

Marta sa vzdáva nápadu fotiť sa s každým černochom, ktorého stretne. Už si vyberá len tie najlepšie kusy. Hady sa neobjavili.

Začíname sa desiť reálnych vecí. Že sa tu za celý čas poriadne nenajeme a že skysneme chorí v posteli po celý čas pobytu.

Zatiaľ čo môj najvzrušujúcejší zážitok bol des v tvári moslimského lekára, keď som si chcela pri vyšetrení fonendoskopom vyzliecť tričko, na ihrisku sa odohrávajú krvavé boje.

Po prvých troch prehratých zápasoch sme otočili koleso osudu a porazili Argentínu. „Vy se máte,“ závidia nám chalani z českého tímu. „Porazit Argentínu, to zní jak něco.“ Stávame sa skutočnými majstrami náhlych zvratov prehratých zápasov. Už prestávame kupovať jedlo každému žobrákovi, čo nás osloví. Kouč Peťo ich dnes narátal 40.

Posledné dni: Hrať fér Zápasy sú rýchle, 2 polčasy po 7 minútach. Že sa neradno príliš tešiť pred koncom zápasu, sa naučíme po tom, ako objímajúc sa zinkasujeme niekoľko gólov. Úloha je jasná. Treba povzbudiť. „Slovakia!

Slovakia!“ skanduje dav. S Duškom sa Černoška. asi 1000 ľudí na vírus HIV a asi 50 ľudí rukou vraha. Fabi dnes na smrť vydesil černoch s dvoma pitbulmi, ktorý pri nej vystúpil z auta na ľudoprázdnej ulici, len aby ju upozornil, že je nebezpečné chodiť sama. „Odporúča sa so sebou nosiť 50 randov (v prepočte aspoň 200 Sk,) pre prípad, že vás prepadnú.

Neoplatí sa gangstrov dráždiť tým, že im ako jediný lup ponúknete svoj starý mobil,“ hovorí Ivan Farárik, ktorý je v Kapskom Meste na tri mesiace ako dobrovoľník.

Posledné zápasy. Vyhrávame 3 zo 4.

Napriek tomu, že nám pohár v našej skupine Škóti vyfúkli len o fúz, vládne spokojnosť.

Každý z tímu dal gól. Hrať fér, ak treba, tak aj šarmantne prehrať, a nevzdať sa.

Máme pohár fair play a historicky najlepšie umiestnenie SR na majstrovstvách.

4. a 5. deň: Majstri náhlych zvratov Už je chorá aj Fabiola. A Marta pokašliava. „Človek ochorie, len ak si to pripustí. Ja som napríklad 40-tky horúčky vypotil na stavbe a bolo dobre, “ dohovára mi Karol a Peťo.

Zmeniť svoj život

Slovák bez černošky. pridávame, kričí hlasnejšie ako ja. Keď skončíme, jeho úprimná tvár sa ku mne otočí: „Slovakia, dúfam, znamená Slovensko?!“ Z Ondra s jeho dobrou angličtinou sa stáva celebrita. Jeho nástup na ihrisko sprevádza búrlivý potlesk. Vďaka chýbajúcej skórovacej tabuli občas dochádza k omylom. Počas jedného prehratého zápasu sa Karol s Majom domnievali, že remizujeme, a Ondro chcel dať krk na to, že sme vyhrali. Dnes na pláži neboli kabínky a Majovi sa konečne šiklo, že väčšinu turnaja prechodil zabalený vo vlajke. More malo 12 stupňov a tí naši blázni tam vliezli.

Ulice mimo centra mesta zívajú prázdnotou, ktorú kde-tu preruší hrkot starších modelov áut. Domy sú obklopené vysokými plotmi napustenými elektrinou. Ľahkú paranoju obyvateľov trochu objasňujú štatistiky. Podľa výskumov, obyvatelia Južnej Afriky trávia viac času na pohreboch ako nakupovaním, u kaderníka či na piknikoch s priateľmi.

Priemerný vek je 47 rokov. Každý deň umrie

nb65.indd 11

Ondro s černoškou.

Účasť na svetovom turnaji poskytuje dôvod vytriezvieť desaťtisícom bezdomovcov z celého sveta, ktorí počas roka trénujú v športovo-sociálnych projektoch. Tým, ktorí odchádzajú reprezentovať svoju krajinu, skandujú tisíce ľudí. „Získajú sebavedomie.

Začnú veriť, že ich život môže byť iný a že oni sami ho dokážu zmeniť,“ povedal Mel Young, zakladateľ turnaja. Hoci tohtoročným víťazom je Rusko, skutočným víťazom je ten, kto po návrate dokáže zmeniť svoj život.

Neuveriteľných 77 percent zo všetkých hráčov, ktorí sa zúčastnili na turnaji 2005, výrazne zmenilo svoj život - našli si prácu, bývanie, ukončili si vzdelanie, alebo prestali s drogami. Tak ako reprezentanti z minulých ročníkov: náš Fero, ktorý pracuje ako masér v jednom z lepších českých hotelov, či David Duke, z ktorého sa stal mládežnícky futbalový tréner škótskej Premiere ligy a zodpovedá za tohtoročný škótsky tím bezdomovcov.

TEXT A FOTO: SANDRA TORDOVÁ

23.10.2006 9:46:57

65

12 DO TUCTA

„Už viem, že človek by nemal odchádzať bez rozlúčenia.“ práci sa oblieka do bieleho.

Je neodmysliteľnou súčasťou kolotoča medzi chorobou a zdravím. Robí to, čo by mnohí z nás nedokázali. Väčšinou sa stará o čistotou – pacientov i prostredia.

V

Rada hovorí s ľuďmi. Najviac času trávi s chorými. V dôverným rozhovoroch sa dozvie kadečo. Odkedy pracuje v nemocnici, citlivejšie vníma krehkosť ľudského bytia a nebytia. Je vždy naporúdzi. Usilovná, hodná obdivu. Helenka Ballánová. Sanitárka interného oddelenia.

Celý deň kmitáte, nezastavíte sa, ste v jednom kolotoči...

- To máte pravdu, ale nie som sama. Aj zdravotné sestry a lekárky majú plné ruky práce. Pacienti odídu, prídu ďalší, každý s iným problémom a chorobou. Ak je plné oddelenie, mám dvadsaťšesť pacientov. Ráno vstávam o tretej, dochádzam totiž do Bratislavy 52 kilometrov. Päť desať som už v nemocnici, prezlečiem sa a pracujem až do šiestej večer.

Pacienti vám prejdú cez ruky ako prvej, mám pravdu?

- Áno, na oddelení ich mám na starosti ako prvá. Uložím ich na izbu, pomôžem vybaliť veci, a keďže nie všetci sú sebestační, som im nápomocná. Pacientov vidím skôr ako lekár. Keď odchádzajú, vychystám ich domov.

Za ten čas si na nich asi zvyknete, všeličo sa dozviete.

- Chodievam s nimi na vyšetrenia. Zhovorčiví ľudia kadečo prezradia, vyrozprávajú mi celý

nb65.indd 12

NEPOSTRÁDATEĽNÁ

ˇ DUSA

život, od začiatku až do konca. Niekomu sa musia vyspovedať. Venujem sa im a hlavne ich počúvam.

Čiže sa zavše cítite ako bútľavá vŕba?

- Áno, mávam občas ten pocit, ale neprekáža mi to. Všetko, čo sa dozviem, si nechávam pre seba. Niektorí pacienti tvrdia, že to, čo prezradili mne, nepovedali ešte nikomu. Je to dobrý pocit, keď sa mi zdôverujú. Mnohí sa po čase znovu vrátia do nemocnice. Pamätám si ich po mene a najmä podľa toho, na ktorej izbe a posteli ležali. Neraz mi utkvie v pamäti aj problém, ktorý ich trápil.

Ako riešite chúlostivé situácie, keď treba nevládnych pacientov obrátiť, poumývať, nakŕmiť?

- Riešim to jednoducho - viac rozprávam.

Odpútam ich pozornosť od háklivých situácií a nepríjemností. Rada komunikujem s ľuďmi, je dôležité s nimi hovoriť. Nemocnica nie je práve najpozitívnejšie prostredie, navyše ak človeka trápi choroba.

To musíte byť silnej nátury, udržiavať si zakaždým dobrú náladu.

- Nálada vychádza z domu. Musím sa povzniesť nad svoje starosti. Doma je doma, problémy nechávam pred dverami nemocnice. Moja práca je fyzicky náročná, aj mňa kedy-tedy niečo bolí. Moji pacienti sa tiež sťažujú na bolesť, ale nemôžem ich ľutovať. To im nepomôže.

Ako ste sa k tejto práci dostali?

23.10.2006 9:47:24

65

DO TUCTA 13 - Vždy som sa snažila prispôsobovať deťom, keď boli menšie. To bolo prvoradé. Keď u nás na dedine zatvárali firmu, v ktorej som robila, posťažovala som sa susedke. Pracuje ako zdravotná sestra. O pár dní prišla s ponukou zamestnať sa u nich v nemocnici ako sanitárka. Povedala som si, že to skúsim.

Vedeli ste si predstaviť, čo budete robiť?

- Nie, vôbec. Bolo mi to jedno. Žiadna robota mi neprekáža, nie som prieberčivá.

Išla som na pohovor a zobrali ma. Už to robím šesť rokov.

Mali ste skúsenosti s prácou v nemocnici, s opatrovaním ľudí?

- Nie. Som síce vyštudovaná diétna sestra, ale v nemocnici som nikdy nerobila.

Nevedela som si predstaviť, čo ma čaká.

Bolo ťažké zvyknúť si?

- Nemala som ani len čas o tom premýšľať.

Bola som hodená do vody a musela som sa naučiť plávať. Nie nadarmo sa hovorí, že človek si zvykne aj na šibenicu.

A čo smrť, ako sa s ňou vyrovnávate?

- Keď mi zomrela prvá pacientka, prerevala som dva dni v kuse. Bol to hrozný pocit.

Ešte teraz mám zimomriavky, keď si spomeniem, ako mi bolo zle.

Dnes sa s tým už viete vyrovnať?

- Beriem to ako súčasť života. Keď vidím, ako pacient trpí a udržiavajú ho pri živote z etického hľadiska, poviem si, že smrť je pre neho vykúpením. Úmrtia mladých ľudí mnou však ešte stále dokážu otriasť.

Najhoršie sú nečakané odchody. Mnohí sa mi zdôveria s kadejakými tajomstvami. Je to pre mňa pocta.

Stane sa, že zostanete šokovaná ako obarená z toho, čo sa dozviete?

- Som šokovaná najmä z toho, keď prídu starí ľudia, o ktorých sa deti evidentne nestarajú, a navyše sa dozviem, že ich navštevujú, len keď dostanú dôchodok. Do nemocnice prídu zanedbaní, ale ich deti pre nich vyžadujú stopercentnú starostlivosť.

Nestačím sa čudovať, ale nemôžem to použiť ako argument. Ublížila by som vzťahu s pacientom a dôvere, ktorú ku mne prechováva. Mlčím a čudujem sa.

Som presvedčený o tom, že nie každý by sa dokázal postarať napríklad o bezdomovca alebo starého človeka, ktorého zanedbávajú vlastné deti. Nie je vám to občas proti srsti?

- Čo už? Priznám sa, že niekedy sa mi dvíha žalúdok, ale aj to sú predsa ľudia.

Prišli do nemocnice, potrebujú pomoc, treba sa o nich postarať. Poviem si, niekto to urobiť musí - a ide sa na vec. Umyjem ich, oblečiem, nakŕmim...

Nie je to len psychicky, ale aj fyzicky namáhavá práca. Dvanásť hodín na nohách...

- Je to dosť unavujúce, ale stále to robím rada. Pravdupovediac, niekedy je to s príbuznými oveľa ťažšie ako s pacientmi.

Nedajú si povedať, nárokujú si zázraky na počkanie. Môžem ich akurát upokojiť, ostatné nie je v mojej kompetencii.

Dozviete sa, čo je vašim pacientom, aké sú ich diagnózy, prípadne perspektívy?

- Dozviem. Posťažujú sa mi, ale diagnózy viem skôr ako oni. Nahliadnem do chorobopisu, aj výsledkom sa už tak trochu rozumiem.

Niekedy som z toho smutná. Pacienti si robia plány a ešte netušia, že sú na tom zle-nedobre. Myslím si, že je právo každého človeka vedieť, čo mu je. Niektorí príbuzní si to však neželajú. Zažila som však aj opačný postoj. Pacientka chcela zamlčať svoju chorobu pred príbuznými. Ľudia sú všelijakí.

Zamýšľate sa v tejto súvislosti nad svetom, v ktorom žijeme?

- Áno, hlavne večer, keď idem domov z práce.

Niekedy mi veci, ktoré som sa dozvedela, vŕtajú v hlave. Nemôžem zaspať, najmä keď má manžel nočnú. Na druhej strane som šťastná, že mám vynikajúce deti, manžela, ktorý ma doma čaká s večerou. Len jedno mi je ľúto.

Mali sme taký zaužívaný zvyk. Vždy v nedeľu po obede sme si s rodinou sadli a rozprávali sa. Keďže teraz každú druhú nedeľu robím, tie rozhovory mi chýbajú.

Zmenila táto práca vaše nazeranie na život?

- Stopercentne. Uvedomila som si, že nie sme nesmrteľní. Keď odídem z domu, rozlúčim sa, dám každému pusu, zakývam.

Neviem, či sa vrátim. Nemám istotu, stať sa môže hocičo. Človek by nemal odchádzať bez rozlúčenia. Koľko ľudí si to neuvedomuje?

Vidím to v nemocnici. Ľudia odídu ráno do práce a večer sa nemusia vrátiť domov. Čo robíte, keď máte deň voľna?

- Venujem sa tomu, čo som nestihla. Periem, varím, robím v záhrade. Nič výnimočného.

Veľa sa v poslednom čase hovorilo o platoch zdravotníckych pracovníkov. Ste v tejto súvislosti spokojná?

- Zo začiatku to bolo finančne neúnosné.

Postupne sa to polepšilo a teraz sa nemôžem sťažovať. Platy idú hore. Ale keby som to robila iba pre peniaze, už tu nie som. Meniť zamestnanie každú chvíľu tiež nie je riešenie. Záleží na povahe človeka.

O čom snívate?

- O čom by som tak mala snívať? Mám dobrého manžela, tri poslušné deti a robotu, ktorá sa mi ľúbi. Stačí, keď ma bývalí pacienti v trolejbuse spoznajú a zakývajú mi, alebo ma babičky, o ktoré som sa starala, vybozkávajú.

Poteší ma to a utvrdí v presvedčení, že moje úsilie nebolo zbytočné.

TEXT A FOTO: JURAJ SEDLÁK, AUTOR JE ZATIAĽ ZDRAVÝ

Nadácia Tatra banka Program Pomôžeme Grantový program Pomôžeme je program organizovaný Nadáciou Tatra banky v spolupráci so Združením miest a obcí Slovenska.

CIEĽ PROGRAMU: Nadácia Tatra banky a Združenie miest a obcí Slovenska chcú pomôcť ľuďom v núdzi, do ktorej sa dostali bez vlastného pričinenia.

KRITÉRIA PRE PODPORU: Starostovia mesta, mestskej časti, alebo obce, ktorí budú o existencii grantového programu informovaní prostredníctvom médií a informačných sietí, a Združenia miest a obcí Slovenska budú Nadáciu Tatra banky informovať o potrebách občanov či inštitúcií z ich okolia, ktorí napĺňajú kritériá tohto programu.

Nadácia Tatra banky finančne podporí jednotlivcov, alebo inštitúcie (mimovládne organizácie, obce, školy...), ktorí sa bez vlastného pričinenia ocitli v núdzovej, kritickej situácii. Ľudí, ktorí boli postihnutí katastrofou • prírodnou (povodeň, víchrica, zemetrasenie a pod.)

• spoločenskou (vojnový konflikt, krádež, ...)

• civilizačnou (požiar, epidemiologické ochorenie, ...)

Nadácia Tatra banky finančne podporí organizácie, ktoré poskytujú primárnu pomoc ľuďom, ktorí sa bez vlastného pričinenia ocitli v núdzovej, kritickej situácii.

TECHNICKÉ KRITÉRIÁ: Podpora je určená slovenským občanom a organizáciám, podpora je adresná, určená na konkrétne výdaje, podporený môže byť jednotlivec, inštitúcia verejnej správy alebo mimovládna nezisková organizácia.

ADMINISTRÁCIA PROGRAMU: Nadácia Tatra banky v spolupráci so Združením miest a obcí Slovenska otvárajú grantový program, ktorý má na začiatku k dispozícii 1 000 000 Slovenských korún.

Starostovia miest a obcí na Slovensku majú k dispozícii jednoduchý formulár, v ktorom napíšu, kto a z akých príčin potrebuje pomoc v núdzi. Zaslaním tohto formulára budú informovať Nadáciu Tatra banky o tých občanoch svojho mesta alebo obce, ktorí podľa ich uváženia boli postihnutí katastrofou a ktorí potrebujú rýchlu a účinnú finančnú pomoc.

Nadácia Tatra banky osloví priamo starostom nominovaného budúceho žiadateľa o grant. Žiadateľ pomocou formulára napíše jednoduchú žiadosť o grant adresovanú Nadácii Tatra banky. V žiadosti bude popísaná krízová situácia, na koho mala a aký dopad, komu, na čo a akú veľkú finančnú podporu má Nadácia Tatra banky poskytnúť.

Program nemá termín uzávierky, nominácie môžu starostovia predkladať do Nadácie priebežne až do vyčerpania stanovenej sumy 1 000 000 Sk. KONTAKTY, NA KTORÝCH JE MOŽNÉ ZISTIŤ PODROBNOSTI: www.nadaciatatrabanky.sk Mgr. Marcel Zajac, správca Nadácie Tatra banky, tel. 0905 529 285, e-mail: zajac@changenet.sk Inzercia

nb65.indd 13

23.10.2006 9:47:43

65

14 REPORTÁŽ Vodné dielo Gabčíkovo ako obrovský vodný výťah pre lode.

Voda a betón slovenského gigantu

Priehrada Je

to jednoduché. Spojené nádoby. Z hornej hladiny napustíte vodu, otvoríte vodotesné vráta, vpustíte loď. Potom zatvoríte horné vráta, vypustíte vodu na úroveň spodnej hladiny, otvoríte spodné vodotesné vráta a loď je o „poschodie“ nižšie.

túto oblasť a bili na poplach. Technici a tvorcovia zasa nešetrili slovami velebenia geniálneho diela.

Výstavba Gabčíkova bola bezpochyby silným zásahom do prírody. Človek však

nemôže byť ochranársky dinosaurus.

Technický pokrok prináša aj takéto obete.

Ideálne by bolo, keby všetko fungovalo tak, ako nám sľubovali stavitelia.

V oblasti odklonenia Dunaja sa z niekdajšieho mohutného veľtoku stala pokojná riečka, ktorej brehy a časti niekdajšieho dna divo zarastajú. Veľké lode by sa sem už nedostali. Musia cez priehradu a komory. Ramenná sústava zostala odrezaná od starého koryta.

Zavodňuje ju systém vychádzajúci z prívodného kanála vodného diela.

V pôvodnom koryte je preto hladina nižšie, ako v ramenách.

Ekologická situácia na vodnom diele sa postupne vyrovnáva. Niektoré živočíšne druhy sa vytratili, iné sa objavili. Stále však nemôžeme jednoznačne povedať, čo je dobré a čo zlé. Čiernobiely pohľad na Gabčíkovo neexistuje.

Nešťastné udalosti Vo februári roku 1994 sa v pravej plavebnej komore Vodného diela Gabčíkovo potopil ukrajinský remorkér Zernograd. Bola to prvá vážna nehoda v Gabčíkove. Kapitán zahynul na potápajúcej sa lodi. Obesil sa.

Pri nešťastí zlyhala strážna služba, ktorá nedohliadla na to, aby tlačná zostava zastavila v bezpečnom priestore vymedzenom na preplavenie sa komorou.

Pri vypúšťaní vody zostala kormová časť remorkéra visieť na betónovom základe horných vrát. Poškodenie vrtuľového priestoru však nebolo príčinou potopenia.

Už štrnásť rokov prichádzajú k hydrocentrále a plavebným komorám Vodného diela Gabčíkovo stovky ľudí z celého Slovenska a z iných končín Európy a sveta. Okrem obrovskej vodnej plochy sú návštevníci fascinovaní aj plavebnými komorami vodného diela.

Betónové lavičky, bufety v nemožných búdach a nie príliš vábne toalety spolu so starnúcou priehradou, betónovými múrmi a hrdzavejúcimi kusmi železných zábradlí a vzpier zážitok trocha kazia, ale preplavovanie lodí zatiaľ neohrozujú.

Dobré či zlé?

Počas dostavby Vodného diela Gabčíkovo sa v médiách objavovali najmä dva extrémne názory na jeho existenciu.

Radikálni, často samozvaní ekológovia, prorokovali takmer koniec sveta pre

nb65.indd 14

Odkedy voda prevalila spodné vráta ľavej plavebnej komory, tá je mimo prevádzky. Už je to viac než desať rokov...

23.10.2006 9:47:44

65

REPORTÁŽ 15 Prepasírovaný remorkér

Riadiaca veža plavebných komôr. Ak všetko nefunguje perfektne, hrozí nešťastie.

Voda vnikla do lode nezatvorenými studňami, z ktorých sa čerpá voda z rieky na chladenie motorov. To sa plavidlu stalo pri neprirodzenom sklone osudným. Prúd vody voľne tečúcej priamo do strojovne čoskoro odstavil elektrocentrálu, čím znefunkčnil záchranné systémy. Posádka, žiaľ, nereagovala primerane. Zanedbaná maličkosť sa na lodi nevypláca.

Práce na vyzdvihnutí havarovaného

remorkéra trvali päť týždňov. V deň, keď ho vytiahli, voda bez viditeľných príčin prerazila a zlomila spodné vráta vedľajšej (ľavej) plavebnej komory. Našťastie, preplavované lode neboli poškodené. Špekulanti začali podozrievať sabotérov a nepriateľov priehrady. Policajti však považujú túto stavbu za eldorádo zlodejov.

Nikto nedokáže vyčísliť, koľko materiálu sa tu rozkradlo.

Napriek tomu, že si uvedomujeme silu vody, jej ničivá schopnosť šokuje. Aj najväčšia tragédia slovenských lodníkov sa stala na rozostavanej priehrade. Skaza remorkéra Ďumbier na Vodnom diele Freudenau pod Viedňou šokovala.

Odborníci, ktorí v tom čase vytvorili dočasný prevádzkový poriadok, podcenili technické a prírodné podmienky, ktoré sa tam v ten osudový deň vytvorili. Limit, pri ktorom mala byť zastavená plavba, sa dal stanoviť jedine od zeleného stola. Nepriaznivý vietor, stúpajúca hladina rieky a prechod povodňovej vlny neboli dostatočne zohľadnené.

Rekonštrukcie tohto nešťastia, uverejnené v médiách doteraz spoľahlivo neobjasnili, ako postupovala posádka, keď sa dostala do ťažkostí. Rakúska strana obviňovala nášho kapitána. Ten však podľa všetkého v posledných chvíľach robil všetko, čo sa dalo. Motory pracovali na plný spätný chod a ťažké kotvy nepomáhali...

Tragédiu noci z 22. na 23. októbra 1996 prežil z deväťčlennej posádky iba kadet. Tlačný remorkér Ďumbier prúd vody prepasíroval cez haťové priepuste Vodného diela Freudenau.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Inzercia

nb65.indd 15

23.10.2006 9:47:55

65

16 V CUDZINE Rozdiel vo farbe pokožky stále znamená mnoho

Napoly Afričanka

Už som si zvykla hovoriť, že som vydatá, ale ani to ich vždy neodradí...

V Afrike som pol roka – dosť na to vidieť a pochopiť mnohé veci, málo na to, aby som mohla niečo zmeniť. Prišla som pracovať ako dobrovoľníčka do Namíbie.

Naplnená očakaváním uvidieť krajinu tretieho sveta na vlastné oči, zostala som po prílete v šoku. Obraz Afriky, ktorý sa ku mne dostal v Európe – siroty žobrajúce na ulici, obete AIDS v poslednom štádiu choroby, rozpadnuté chatrče a neopísateľná bieda – bol značne skreslený. Videla som niečo iné – dobre oblečení ľudia, väčšina s mobilným telefónom, popíjajúci kokakolu, nové autá, nákupné centrá zásobené takmer európskym tovarom a všetko ostatné, čo sa mi do môjho konceptu vôbec nehodilo. Samozrejme, rozdiely medzi životom v meste a odľahlými oblasťami sú extrémne.

Závislosť na podpore

akajúc v Johannesburgu na autobus, znovu som pocítila „pravú Afriku“.

Vyše dvesto ľudí postávajúcich v pomerne chladnom ráne vytvára enormný hluk. Desiatky predavačov chodia od človeka k človeku a vnucujú kokakolu, hodinky, žemle, puzdrá na mobil a všetko, čo sa dá predstaviť. A ja, jediná beloška, náležite priťahujem pozornosť mužov.

Č

Nechcem nič zľahčovať. Afrika stále potrebuje humanitárnu a finančnú pomoc takmer vo všetkých oblastiach od zdravotníctva cez školstvo a poľnohospodárstvo až po výstavbu ciest. Možno práve táto závislosť na podpore v konečnom štádiu zastavuje rozvoj. Krajiny nie sú schopné vybudovať si stabilnú ekonomiku z vlastných zdrojov, pretože jednoducho čakajú, že ich príde niekto zachrániť. „Azungu, daj mi peniaze!“ je jeden z najčastejších pozdravov, pričom „azungu“ sa dá preložiť dvomi spôsobmi: „beloch“ alebo „boháč“. V očiach väčšiny miestnych znamená biela koža neuveriteľné bohatstvo a preto je ich „oslíček, otras sa“ prístup pochopiteľný. Často je žiadosť o peniaze jediná veta v angličtine, ktorú vedia povedať.

Estónska exotika allin, hlavné mesto Estónska, je nádherný, so zrekonštruovaným historickým centrom, modernými budovami a plážami. Ak očakávate východoeurópsku exotiku, môžete byť sklamaní, ako „západne“ pôsobí. Po predchádzajúcom režime tu nájdete kontroverzné dedičstvo - pomníky.

T

Konkrétne Červenej armády. V Estónsku nebol sovietsky režim populárny. K moci sa dostal násilne na začiatku 2. svetovej

nb65.indd 16

vojny a represie boli také tvrdé, že pôvodne sa pomníky budovali nacistickým vojakom ako osloboditeľom. Čoskoro boli nahradené „správnejšími“. No a teraz sa z nich stal horúci zemiak. Estónci na ne útočia a prajú si ich odstrániť, no takmer 30 % - ná rusky hovoriaca menšina to nechce akceptovať.

Takže vidíte kolosy v duchu socialistického realizmu obohnané páskou a pod policajným dozorom.

Narva je mesto, ktorého srdcom prechádza hranica s Ruskom a ruská menšina tam má 90%. Už cesta tam bola špecifickým zážitkom: prastarý autobus nás rýchlosťou bratislavskej MHD unášal akoby vyľudnenou krajinou. Estónsko má síce rozlohu

23.10.2006 9:48:03

590

od

z Bratislavy do 14 destinácií

V CUDZINE 17 Sk

m e ž á k U

e s e j i t e p ó r u E v

Jednosmerne, bez letiskových poplatkov. Tarifa je limitovaná po tom miest.

Koda Dublin Manchester

65

Inzercia

Oficiálne rovnoprávni

Sky europe_204x140_Listie.indd 1

Na druhej strane sa takmer všetci ku mne správajú strašne úctivo. Podstatne starší ľudia ma oslovujú madam, ako biela mám zvláštne privilégiá a všeličo sa mi odpustí.

Rozdiel iba vo farbe pokožky je tak trápne nezmyselný, ale tu znamená mnoho. Takmer zo dňa na deň sa stali bieli a čierni ľudia oficiálne rovnoprávni, ale ešte chvíľu potrvá, kým sa nimi stanú skutočne. Menejcennosť

nb65.indd 17

majú černosi vštepenú predchádzajúcim systémom. A pritom mnohokrát prevyšujú bielych v toľkých veciach. Manuálne sú neuveriteľne zruční, a to aj pri nedostatku materiálu a nástrojov, s ktorými pracujú.

Na ulici vedia v priebehu desiatich minút opraviť úplne mŕtvy mobil, z kúska drôtu vedia vyrobiť model nákladného auta alebo náušnice a veci, ktoré dokážu vyrezať z dreva iba nožom, vyrážajú dych. Fyzická kondícia väčšiny obyvateľov je porovnateľná

s našimi vrcholovými športovcami, a to žijú 9/22/06 11:20:45 AM na nutrične slabej strave. A nakonec, sú to ľudia priateľskí, s veľkým srdcom a otvorenou náručou, a to nielen kvôli peniazom, ktoré si myslia, že mám. A čo ma najviac naplňuje úžasom je, že tu sa žije pre dnešok a život sa akceptuje bez reptania. Ľudia sa neobzerajú za minulosťou, nevyhliadajú za nádejami do budúcnosti, proste prežívajú každú minútu života plným dychom.

TEXT A FOTO: MIRKA FOFFOVÁ

o máličko menšiu ako Slovensko, no počet obyvateľov je iba 1,3 milióna, a z toho vyše 400 000 žije v hlavnom meste. Počas cesty sme mali výhľad najmä na borovicové lesy po oboch stranách cesty rovnej ako priamka. Viackrát sme síce videli značku, že prechádzame sídlom, ale zjavili sa iba 2 - 3 domčeky, v horšom prípade len poľná cestička vedúca nevedno kam.

A Narva samotná? Na to, že tu žije 70 000 ľudí, jej zúfalo chýba akýkoľvek mestský charakter a esprit. Predstavte si gigantické socialistické sídlisko – a máte Narvu. Keď vidíte „atraktívne“ obchody, čo tu sídlia – second handy, pánske parochne, armatúry a jedna jediná reštaurácia, pripadáte si ako v inom časopriestore. Uľaví sa vám až keď dorazíte k hypermodernému obchodnému centru.

Pamätihodnosti? Niekde medzi prastarými panelákmi sa chúli baroková radnica či kúria v klasicistickom štýle, márne čakajúce

na rekonštrukciu. Informačné letáky však Narve môže závidieť aj Bratislava. Keď nimi listujete, máte pocit, že ste narazili na magické multikultúrne miesto dýchajúce históriou.

Estónsko je ešte stále lacnejšie ako „staré štáty“ EU. Tallin už objavili napríklad Briti, pre ktorých je to populárna víkendová destinácia - za lacný peniaz sa tu môžu opití potácať stredovekými uličkami od baru k baru. Podobnú výhodu využívajú aj Fíni, veď z Helsínk je to len 85 kilometrov po mori. Zábava začína už na palube trajektu. Stewardka spustí fínske karaoke.

Skupinky čoraz opitejších Fínov, niektorí v karnevalových kostýmoch, si podávajú mikrofón, napokon sa skamarátia a vreštia všetci zborovo. O polnoci trajekt dorazí do prístavu.

KATARÍNA ČAVOJSKÁ

23.10.2006 9:48:20

65

18 ON TOUR Dvojica našich svetobežníkov je už za Alpami.

Fotografie z tejto reportáže boli vyhotovené fotoaparátom Sony Cyber Shot DSC - H1.

Jozef a Josef na bicykloch Európou Etapa 2 Z Ljubljany sme museli prejsť cez hory, ktoré vôbec neboli malé, a slnko nám vôbec nesvietilo. Riadne sme zmokli a veci sme sušili tri dni. V Koperi sme pobudli dva dni a cez kopec sme prešli do talianskeho Terstu, kde sme si užívali na miestnych charitách – tie fungujú určite lepšie ako slovenské. Keď sme už nemohli cafe latte z pollitráka ani vidieť, presunuli sme sa do Mestre, časti Benátok. Mesto je to pekné, veľké, ale všade samý kanál; na bicykli sa po Benátkach veru jazdiť nedá. Cestou sme mali aj Bibione, kde sme sa zastavili na romantickú noc pod hviezdami na pláži. Pri kontajneri sme našli tri litre vína, tak prečo Ďakujeme nezávislej majetkovej poradkyni Ing. Sylvii Chmelinovej za darovanie kamery tímu cyklistickej Homeless Tour 2006. Kontakt: 0908 756 249, chmelino@post.sk. nie... Potom sme sa pohli do Ravenny so zastávkou v starobylom mestečku Chioggia, ktoré je síce malé, ale od hladu sme tam nezomreli. Pizza nám už liezla ušami, nosom a inými telesnými otvormi.

Ravenna nás privítala slnečným nedeľným ránom. Po zmätenej komunikácii s miestnou poľskou komunitou sme boli nasmerovaní do jedálne, kde sa iba posadíte za stôl a už vám to nosia až pod nos. Tri dni fullservisu nám stačili a rozhodli sme sa prejsť Taliansko po šírke.

Dva dni sme si užívali dážď cestou cez nejaký národný park. Príroda prekrásna, prevýšenie o 905 metrov behom 20 kilometrov. Začali sme toho mať plné zuby, rozmýšľali sme, načo sme sa to dali. Ale

nb65.indd 18

keď sme prišli do Pisy, opäť svietilo slniečko a všetko bolo zrazu lepšie. Stretli sme výkvet Slovenska, houmlesa Eduarda, ktorý nás zasvätil do tajov prežitia v meste pod šikmou vežou. Á propos... Šikmá veža. Ležali sme si celé popoludnie na trávniku pod ňou a sledovali černochov predávajúcich značkové čokoľvek za čokoľvek. Miestny vrchný Buba musí mať skrine plné eur.

Pisa je nádherné mesto. Charita sa na nás nevykašľala, dokonca sme si tam nechali nabiť telefón aj s kamerou. Vôbec sa nepozastavili nad tým, že sme bezdomovci a máme, čo máme. Desaťtisícové telefóny tu Bubovia predávajú za 20 eur. Čo na tom, že sú použité a možno aj kradnuté.

No problem, fungujú ako nové...

Z Pisy sme sa pohli do La Spezie cez hory a doliny. Už sme si nezopakovali výstup do veľkých nadmorských výšok, ale opäť sme zmokli ako tie svine a museli sme spať na pláži, lebo stanica bola obsadená miestnymi.

Z La Spezie sme utekali smerom na Janov

a za dva dni a dve noci sa nám to podarilo.

V Janove sme hneď našli charitu, aby sme nezdochli od hladu a smädu, zaobstarali sme si nejaké eurá a riadne sme sa opili. Asi najkrajšie tu boli rána, pretože kvôli smogu nebolo nič vidieť, a tak sme nemohli ani nakrúcať, ani fotiť. Zaujala nás jedna miestna žena, ktorá má od dlhoročného chodenia po charitách vypracované lýtka asi ako Arnold Schwarzenegger a stále na nás hubovala, že čo tu robíme a že nás nepozná. Ale nie je tu žiadny problém jesť päťkrát denne, lebo jedlo je tu zadarmo pre všetkých nás, chudákov.

Stala sa nám zaujímavá vec. Nakrúcali sme v prístave pre jachty a čudovali sa, prečo je tu toľko nezamestnaných. Ležia celý deň na tých lodiach a nerobia nič iné len jedia, nechajú sa obskakovať služobníctvom a stále niekam telefonujú, asi na úrady práce. Ako si tak chodíme, počujeme, ako na nás niekto volá, tak sa otočíme a jeden z týchto chudákov nás pozval k sebe na takú štvorposchodovú „kocábku“ na večeru. Bohužiaľ, na svojom ferrari nás nepovozil, lebo je iba pre dvoch a on vraj nie je homosexuál...

Pre zvedavcov: počas cesty sme zatiaľ minuli asi 200 eur, ktoré sme mali sčasti so sebou a sčasti sme ich dostali na charitách a od ľudí. Míňame ich na rôzne veci, ako je internet, káva, ktorá tu aj tak nestojí za nič, občas tabak, keď prší a nedajú sa zbierať vajgle, no a za víno sme utratili asi 5. Mali sme celkom 8 defektov, problémy s brzdami a na jednom bicykli sa odlomil nosič a blatníky, takže nám to krásne odbúda.

S technikou nemáme problémy, Sony vie, čo robí...

TEXT: JOZEF A JOSEF FOTO: JÚLIA KAMPFOVÁ P.S.: 1840 km a ideme ďalej!

Sony Cyber-shot H: stabilné 12-násobné priblíženie Možno ste sa pri čítaní Nota bene pýtali, čím fotia členovia Homeless Tour všetky tie zaujímavé zábery. Odpoveď je jednoduchá: najmä na výlety a cestovanie vhodným ultrazoomovým fotoaparátom s veľkým optickým priblížením, konkrétne série Sony Cybershot „H“. Výhodou H-čkovej série, z ktorej má Sony momentálne v ponuke modely H2 a H5, je značkový objektív Carl Zeiss s 12-násobným optickým zoomom (inak povedané, objektív 36 - 432 mm). Obrovské priblíženie (a aj makro od 2cm) umožňuje fotiť počas cesty všetky možné detaily, pričom vďaka optickému stabilizátoru Super Steady Shot je obraz ostrý a „neroztrasený“ aj pri maximálnom priblížení.

Sony Cyber-shot H5 je rekordérom vo svojej triede aj vo výdrži, keď na nabitie urobí až 290 záberov. Navyše, keďže používa tužkové baterky, veľmi jednoducho si viete dokúpiť rezervné - takto nikdy neprídete o dobrý záber. Aby sme nezabudli - foťák na cesty musí byť rýchly a mať veľký LCD displej pre dobrý prehľad o fotenej „scéne“. Sony Cyber-shot H5 má rýchly štart a oneskorenie medzi zábermi len 0,4 sekundy. Vstavaný 3-palcový LCD displej je nielen nečakane veľký, ale má aj špeciálny povrch, ktorý redukuje odraz svetla, a tým je lepšie viditeľný aj cez deň. Ak teda veľa cestujete, je ultrazoom od Sony dobrou voľbou.

23.10.2006 9:48:38

65

HORÚCOU IHLOU 19 Budú v zime opäť umierať bezdomovci?

Večný nedostatok odľa Generálnej prokuratúry SR, počas minuloročnej krutej zimy na Slovensku zomrelo 56 bezdomovcov. Takmer v polovici prípadov bolo dokázateľne príčinou smrti podchladenie.

P

Sme zavalení správami z médii o príprave krízových útulkov v rôznych častiach Slovenska. Čo bude teda túto zimu s ľuďmi, ktorí nespĺňajú podmienky na prijatie do regulérnych útulkov?

Na Slovensku nie je veľa miest, ktoré môžu bez začervenania vyhlásiť, že dokážu zabrániť, aby ľudia neumierali na uliciach v zimných mesiacoch a zároveň poskytnúť celoročnú sieť odbornej pomoci. Minulá zima priniesla skutočne posun, najmä v menších mestách. Začal sa skloňovať pojem „nízkoprahový“ útulok – teda zariadenie, ktoré poskytne nocľah s miernejšími podmienkami, určené na ochranu života ľudí, ktorí nedokážu splniť podmienky bežnej nocľahárne – napríklad abstinencia...

Zametači Najjednoduchší spôsob ako odstrániť špinu je zamiesť ju pod koberec. Po zverejnení tlačovej správy o smrti 16 bezdomovcov v Bratislave sa strhla medzi kompetentnými hysterická séria vyvracaní a spochybňovaní tohto šokujúceho čísla. Najmä ak k nemu zo dňa na deň pribudli ďalší traja mŕtvy. Žiadny údaj o smrti bezdomovca rovná sa žiadny problém.

Redakcia TASR, ktorá správu vydala, sa snažila neexistujúce štatistiky nahradiť vlastnou investigatívnou prácou v spolupráci s políciou, zdravotníckymi zariadeniami a inštitúciami pracujúcimi s bezdomovcami. Svetlo vniesla do prípadu aj Správa z o činnosti generálnej prokuratúry za rok 2005. „Počas zimy 2005/2006 bolo zistených 56 úmrtí bezdomovcov v celej republike. Z toho najviac, 26, sa odohralo v Bratislavskom kraji, nasledované Žilinským a Banskobystrickým krajom, kde v oboch zaznamenali po 9 úmrtí. V 24 prípadoch bolo priamou príčinou podchladenie, z toho v polovici prípadov spojené s požitím alkoholu.

V niekoľkých ďalších prípadoch ešte nebola ustálená príčina smrti, ale vo všetkých bolo vylúčené, že by k úmrtiu došlo zavinením inej osoby,” udáva verejnosti dostupná správa.

Najviac bezdomovcov a priznajme, že tým pádom aj najťažšiu úlohu, má Bratislava. Napriek očakávaniam po tragickej minuloročnej zime, ani dnes neexistuje systémové riešenie ochrany života bezdomovcov, ktoré počas mrazivých dní nahradí funkciu stanového mestečka. Jedným

nb65.indd 19

z vysvetlení pomalých reakcií našej krásavice na Dunaji bude aj nejasne postavený zákon o sociálnej pomoci, ktorý stanovuje kolektívnu zodpovednosť samosprávneho kraja a obce, ktorá umožňuje prehadzovať si nepríjemnú povinnosť (zriaďovanie útulkov) ako horúci zemiak. Alibi poskytuje aj znenie zákona, ktoré nestanovuje povinnosť, ale len možnosť tieto útulky zriaďovať.

Stoličky miesto stanov Podľa štatistík Civilnej ochrany stanový tábor priemerne navštevovalo 150 ľudí. Od jeho vzniku sa umieranie na uliciach zastavilo.

Podľa neziskových organizácii je v Bratislave 2000 až 3000 bezdomovcov. Od minulej zimy vzniklo v Bratislave Stredisko osobnej hygieny na okraji mesta a pozitívnou správou pre pracujúcich bezdomovcov je rozšírenie počtu lôžok na ubytovniach o 140. Tieto lôžka sú ale nedostupné pre ťažko závislého bezdomovca bez príjmu, ktorí nedokáže splniť ich podmienky a raz mesačne vyplatiť sumu od 1600 Sk. „V prípade núdze a krízovej situácie vie hlavné mesto v stredisku osobnej hygieny umiestniť aj ľudí, ktorí sú pod vplyvom alkoholu,” uvádza hovorkyňa magistrátu Eva Chudinová a dodáva,

Počet úmrtí bezdomovcov zima 2005/2006 Kraj

Počet zomretých bezdomovcov

Bratislavský kraj Banskobystrický kraj Žilinský kraj Prešovský kraj Trnavský kraj Trenčiansky kraj

26 9 9 6 5 1

že podrobnosti sa dotiahnu do troch týždňov.

Posledné informácie hovoria o možnosti prespať na stoličkách denného centra pre 40 ľudí. Je to smutné, najmä ak projekty na zriadenie nízkoprahových zariadení s odborným know how dodnes stoja na nezáujme kompetentných vyčleniť priestory Suma sumárum: Napriek intenzívnej trištvrteročnej spolupráci tretieho sektora a ponuke odborných projektov, Bratislava bude opäť šiť horúcou ihlou.

V čase našej uzávierky sa odohrali dve stretnutia zamerané hlavne na krízové riešenie zimného obdobia v Bratislave. Jedinou významejšou aktivitou zo strany kompetentých mesta bolo stretnutie, ktoré zvolal 18. októbra starosta Starého mesta Peter Čiernik s cieľom skoordinovať krízový výbor na riešenie bezdomovectva počas zimných

mesiacov. Okrem iného ponúkol na tento účel pozemok na území Starého mesta. Nečinnosť Bratislavskej samosprávy vyprovokovala ministerku práce a sociálnych vecí Viera Tomanová na zvolanie prvého zo série stretnutí samosprávy, tretieho sektora ale aj predstaviteľov ministerstiev, kde padlo niekoľko konštruktívnych návrhov vrátane návrhu krízovej budovy na nízkoprahovú nocľaháreň.

Riešim, teda som Košiciam treba uznať prím, najmä v tom, že dokázali pružne zareagovať na vzniknutú situáciu a ako prvé mesto na Slovensku zriaďujú nízkoprahové denné aj nočné stredisko s kapacitou 100 lôžok. Podľa slov Matúša Hábera z magistrátu Košice, poslanci schválili na riešenie bezdomovectva 1 700 000 Sk, z čoho sa časť použíje aj na revitalizáciu objektu, ktorý bude slúžiť ako ďalší stupeň pomoci - ubytovňa spojená s možnosťou trvalého pracovného úväzku v partnerských organizáciách. V Košiciach sa odhaduje od 600 do 800 bezdomovcov a celková kapacita lôžok bude 190. Problém niektorým organizáciám však spôsobuje tendencia služby pre bezdomovcov odsúvať na okraj mesta, čo znižuje celkovú dostupnosť a efektivitu pomoci. Jedným z miest, ktoré počas minulej zimy prevádzkovalo nízkoprahovú nocľaháreň, je aj mesto Trenčín, ktoré tento rok na riešenie bezdomovectva vyčlenilo 300 000 Sk. V štádiu príprav je aj nocľaháreň na tento rok s kapacitou 30 lôžok aj s možnosťou hygieny. Počas minulého roka neodopreli pomoc ani ľuďom, ktorí mali vypité. „Myslím, že pokiaľ nie je človek agresívny, tak nevidím problém, prečo by to nešlo zvládnuť”, hovorí Daniela Mikolášová z Mestského úradu v Trenčíne. Kapacitu Trenčína dopĺňa sociálny dom Krištof, v súčasnosti jediné fungujúce zariadenie pre bezdomovcov, s kapacitou 21 lôžok. Podľa slov riaditeľa Miroslava Ferianca, bojuje o existenciu bez finančnej dotácie od mesta. Žilina s kapacitou asi 70 lôžok pre bezdomovcov má za sebou tiež krízovú prevádzku nocľahárne, ktorú prevádzkovala Diecézna charita Žilina. So žiadosťou o spoluprácu sa obracia na mesto. Vedúci sociálneho centra diecéznej charity v Žiline Peter Birčák hovorí: „Kapacita miest pre bezdomovcov je nedostačujúca. Naša organizácia pracuje s bezdomovcami aj v teréne. Počas prevádzky krízovej nocľahárne sme zistili, že sa s nimi lepšie robilo, keď mali zabezpečené základné podmienky. Rýchlejšie sa posúvali ďalej.” Levice už majú tiež svoj „nízkoprahový debut“ od minulého roka za sebou. Združenie JPK zriaďuje centrum, kde okrem výdaja jedla, šatstva, hygieny uvažujú aj o poradenských službách a zriadení krízového ubytovania v zime počas silných mrazov, ktoré prevádzkovali aj minulý rok. „Všetko závisí od dobrovoľníkov a príspevkov.” Mesto vyčlenilo 200 000 Sk organizácii Iskra na otvorenie ďalšej nocľahárne s kapacitou 80 ľudí.

SANDRA TORDOVÁ

23.10.2006 9:48:55

65

20 PARASPACE diagnostikovali mi detskú obrnu. Odvtedy mám obmedzenú pohyblivosť pravej ruky a nohy.

Boli ste niekedy na tú sestričku nahnevaný, dávali ste jej za to vinu?

– Určite mi to napadlo. Nedá sa filozofovať, čo by bolo, keby... Najhoršie to bolo v puberte, keď som mal trinásť – štrnásť rokov. Chodili sme sa s kamarátmi kúpať a ja som videl rozdiel. Alebo sme začínali pozerať po dievčatách, bol som z postihnutia nervózny a hanbil som sa za to, že som iný. Uvedomoval som si, čo je to zdravie, čo to znamená byť zdravý. Teraz mám rodinu a vôbec postihnutie nevnímam ako problém. Som v pohode.

Ste aktuálny dvojnásobný Majster sveta v stolnom tenise zo švajčiarskeho Montreux. Čo ste cítili, keď ste kráčali na stupeň víťazov?

– Zadosťučinenie za to, ako som denne tvrdo trénoval, za všetku snahu. Bol som na seba pyšný, pretože dnes je už konkurencia veľmi veľká. Treba bojovať, veľa obetovať, a ja som nesmierne rád, že mi to rodina umožnila.

Sudičkám zamiešala veštby náhoda

VD POHODE

vojnásobný majster sveta, strieborný a bronzový víťaz z paralympiády v Sydney a v Aténach, čerstvý otec rodiny, no napriek tomu sa necíti byť populárny. Ženy v živote dvadsaťsedemročného Dunajskostredčana zohrávajú veľmi dôležitú úlohu. Šampión v stolnom tenise Richard Csejtey.

Máte za sebou množstvo svetových úspechov, hráte prvú ligu v Galante aj za zdravých športovcov. Vnímate obmedzenú pohyblivosť končatín ako hendikep?

– Veľakrát som porazil aj zdravých športovcov. Nie je dôležité, či má človek obidve ruky v poriadku. Podstatné je, aby do toho dal všetko, aby sa snažil a vydal maximum.

nb65.indd 20

Čo robíte, keď práve netrénujete?

– Momentálne mám roboty nad hlavu.

Sťahovanie, dcérka, práca, tréning. Keď mám čas, športujem. Mám rád takmer všetky športy, venujem sa futbalu, basketbalu, cyklistike. Na načerpanie nových síl je ideálnych pár dní v prírode s rodinou, milujeme Tatry. Z paralympijského športu sa nedá vyžiť. Manželka pracuje ako kaderníčka, ale momentálne je na materskej dovolenke, takže pracovať musím. Som zamestnaný v Galante v jednej autoškole ako informátor.

Je to skôr administratívna práca, no pre mňa akoby ušitá na mieru. Majiteľ ma poznal, vedel o mojom hendikepe, a nebol žiaden problém nájsť mi náplň práce, kde ma postihnutie vôbec neobmedzuje.

Ako sa to stalo?

– Keď som bol ešte ako jednotýždňový s mamou v nemocnici, sestrička asi nedávala dostatočný pozor a priniesla do miestnosti nejakú infekciu. Môj stav sa zhoršil,

Ako ste sa dostali k stolnému tenisu?

– Keď som mal dvanásť rokov, bol som na liečení. Chalani hrali stolný tenis a ošetrujúca sestrička, ktorá ma videla len tak sedieť, mi navrhla, aby som si tiež šiel zahrať. Nechcel som, ale vyskúšal som to, začalo ma to baviť a o tri roky neskôr som už profesionálne, ľavou rukou, udieral do loptičiek za Bratislavu. Čím by ste boli, keby ste sa nevenovali športu?

– Už v škole ma bavila matika, takže asi by som si vybral kariéru ekonóma. Tréningy však postupne začali byť náročnejšie a na školu mi nezostalo toľko času. Dnes je pre mňa životnou profesiou pingpong. Aj s manželkou som sa zoznámil pri pingpongovom stole. Sesternica ju doviedla na jeden z mojich tréningov, slovo dalo slovo a dnes sme manželia. Čoskoro sa s rodinkou presťahujete do vlastného, novopostaveného domu, vo svojej triede postihnutia ste svetovou jednotkou.

O čom ešte snívate?

– Hoci mám z olympiád už striebro a bronz, rád by som sa postavil aj na ten najvyšší stupienok na paralympiáde. Treba celé štyri roky tvrdo trénovať, veľa obetovať. A aby bola rodina kompletná, možno ešte syna.

Kde budú mať v novom dome miesto všetky medaily a kovy z víťazstiev?

– To už mám presne vymyslené. Urobím si vysvietenú presklenú vitrínu do obývačky, aby som ocenenia mohol mať vystavené a bolo ich vidieť.

Máte polročnú dcérku, budete sa usilovať, aby aj z nej bola profesionálna športovkyňa?

– Určite ju budem viesť k športu, ale výber disciplíny nechám na ňu.

TEXT: MARCELA GLEVICKÁ FOTO: ARCHÍV SPV

23.10.2006 9:48:56

65

3SEKTOR 21 Lepšie zábradlie ako sanitka

Kaspian ako alternatíva Zuzka Hollá a Tomáš Kováč - sociálni pracovníci programu Kaspian. Čo je to Kaspian a čo je jeho hlavnou úlohou?

– Je to jeden z programov OZ Nová nádej Slovensko. Vznikol v roku 1997 a je to nízkoprahový program pre neorganizované deti a mládež v núdzi. Jeho hlavným poslaním je napĺňať potreby detí a mladých ľudí, ktoré vychováva najmä ulica, a zároveň ich oboznámiť s kresťanskými a etickými hodnotami. Program je dostupný aj pre deti z nepriaznivého sociálneho prostredia - nekladie vysoké finančné, časové ani fyzické nároky. Umožňuje kontakt pracovníkov s deťmi a mladými, ktorí pomoc cielene nevyhľadávajú, ale je pre nich potrebná.

Kde realizujete vaše aktivity?

– Sú rozdelené na prácu v klube a na terénnu sociálnu prácu v prirodzenom prostredí, kde mladí ľudia trávia svoj voľný

čas (skatepark, ulica, ihriská). Náš klub je alternátívou ulice, je to bezpečný priestor bez fajčenia, alkoholu a drog.

Kto váš klub navštevuje?

– Prevažne deti a mládež od 7 do 18 rokov. V teréne sú to mladí vo veku od 10 do 20 rokov, ktorí sa venujú niektorému z pouličných športov - skejteri, bikeri, korčuliari. Ale vyskytujú sa aj prípady detí pochádzajúcich zo solventnejších rodín, v ktorých sa im nevenuje dostatočná pozornosť a čas. Väčšinou sú to deti z centra Petržalky, v skateparku aj z iných miest a zo zahraničia. Čo ponúkate svojim „klientom“?

– Organizujeme športové a kultúrne aktivity.

Napríklad stolný futbal, stolný tenis, lezecká stena, súťaže na športoviskách, šípky, pobyty v prírode, výroba keramiky, výtvarné aktivity, fotografovanie, premietanie a tvorba filmov, organizovanie výstav, legálne sprejovanie, počúvanie hudby, tanec, koncerty.

V Petržalke sme zrekonštruovali jediný verejne prístupný skatepark v Bratislave.

Rekonštrukcia bola iniciovaná a do veľkej miery aj realizovaná mladými ľuďmi, ktorí sa venujú takzvaným extrémnym športom (skateboarding, inline skating a biking).

Snažíme sa deťom vytvoriť podmienky na realizovanie ich nápadov. Na druhej strane sa im snažíme ponúknuť psychosociálnu oporu a pomoc v problémoch a ťažkých životných situáciách.

Stretli ste sa vo svojej práci s niečím, čo vás zosobňuje?

– Moja otázka znie: Je lepšie postaviť na vrchu hory zábradlie, alebo dolu pristaviť sanitku? Myslím si, že omnoho účinnejšie je postaviť zábradlie, ktoré mnohých mladých uchráni pred pádom. A v tom spočíva celá naša práca. Je prevenciou pred nesprávnymi krokmi...

SANDRA SOKOLOGORSKÁ & DENISA BALLOVÁ, AUTORKY SÚ SPOLUŽIAČKY

Inzercia

Každá vaša sms správa nás posúva ďalej

Fandíte ľuďom, ktorí berú život športovo?

Poslaním sms správy na číslo

876 v sieti Orange Slovensko podporíte slovenských paralympionikov sumou 30 Sk.

Víťazíme aj vďaka vám.

Suma 30 Sk je konečná, Orange Slovensko odvedie na zbierku 100 % tejto sumy a samotné zaslanie SMS správy zákazníkovi nespoplatňuje.

nb65.indd 21

23.10.2006 9:49:01

65

22 POULIČNÉ BLUES JÚLIUS

Peter Ten deň sa nezačínal dobre. Peter už od tretej kráčal ulicami od kontajnera ku kontajneru a úlovok takmer žiadny. Tri knihy - bohvie, či mu ich v antikvariáte vôbec vezmú, jedny nástenné hodiny, také obyčajné, kuchynské, jedna vetrovka a štyri typizované fľaše.

Mohlo byť tak okolo siedmej, keď sa ulice začínali zapĺňať ľuďmi ponáhľajúcimi sa do práce. Niektorí si Petra vôbec nevšímali, ale iní si ho premeriavali podozrievavým pohľadom. A práve kvôli tým druhým si Peter povedal: „Dosť! Ešte štyri kontajnery a miznem.“ Keď kutral v poslednom, zazdalo sa mu, že na dne sa čosi leskne. Snažil sa to vytiahnuť háčikom, ale nešlo mu to. Neostávalo mu nič iné, len vliezť do kontajnera a celú tú kopu svinstva preložiť na jednu stranu. To prehadzovanie smetia v kontajneri Peter zo srdca nenávidel.

Smrdelo to tam celé ako tchor. Ešte aj na taký odolný nos ako bol Petrov, to bolo veľa. Keď sa konečne prepracoval až na dno, zistil, že tá ligotavá vecička je náramok. Vyliezol z kontajnera, náramok očistil a žasol. Bol bezpochyby zlatý, jemne gravírovaný a, medzi bratmi, mal dobrých dvadsaťpäť, možno aj tridsať gramov.

V tom momente sa Petrov mozog premenil na kalkulačku. „Tridsať gramov krát tristo korún, panebože, deväť tácov!“ Vidina deviatich tisícok mu rozžiarila tvár. Tašku s doterajším úlovkom hodil do kontajnera a s náramkom v ruke mazal preč. Spomalil, až keď prišiel do centra. No a tu začal uvažovať. Čo s náramkom?

Prvý, na koho si spomenul, bol Ali. Ali má malý obchodík so suvenírmi, ale vezme všetko, čo má nejakú hodnotu. A hlavne - nepýta sa na nič. Lenže vydriduch, ktorý zderie každého. Určite by Petrovi nedal viac ako je polovica skutočnej ceny. To by bolo len takých štyri, prípadne štyri a pol tisíca. Hm! Potom je tu ešte oficiálny výkup zlata.

Tam by Petra asi nikto neokradol, ale čo ak budú zvedaví? Odkiaľ to máš?

Kde si to ukradol? Jó, našiel! A práve v kontajneri! Len tak, medzi zemiakovými šupkami a použitými vložkami. Há, há, há, to poznáme! Nedaj Bože, ešte by k tomu zavolali aj policajta. To by nebolo akurát najpríjemnejšie.

Ale nakoniec to Peter riskol. Pracovníčka pri výkupe zlata poobracala náramok v rukách, potom ho hodila na váhu a povedala: „Sedemtisíc tristo.“ Ešte aj tá kradne, pomyslel si Peter, ale pretože nemal iné východisko, prikývol. „Občiansky preukaz,“ povedala slečna a natiahla ruku.

Občiansky preukaz mal Peter niekedy pred

nb65.indd 22

ZAPOJTE SA!

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

V minulom čísle od vás najviac hlasov dostal Júliusov príspevok Divadlo. „Napísal to perfektne,“ odkazuje mu čitateľka Dasha. „Tiež sa mnohokrát nezamýšľam nad vecami a niečo hlúpe poviem. Niekedy to raní druhého.“ Tak čo, začneme sa zamýšľať?

Po Divadle vás najviac oslovila láska v podaní Maroša – Slnko vždy vyjde a Petra – Mať rád 2, a len o pár hlasov menej získala Marta a Medžugorje. r

Peter zastal pred stanicou a začínal byť nervózny. Má deväťtisíc a nemá ich, čo s tým? Nakoniec zmierený zo skutočnosťou, že tých peňazí bude pomenej, rozhodol sa pre Aliho. Ali ho vítal zo zdvihnutým obočím. Náramok poťažkal v dlani, hodil ho do šuflíka, ešte raz si premeral Petra a povedal: „Dvetisíc, viac ani halier.

A odpáľ,“ hodil na stôl dve tisícky, otočil sa k nemu chrbtom a ešte zahundral: „Umy sa! Smrdíš!“ Zahanbený Peter strčil dve tisícky do vrecka a vyšiel na ulicu. Dve tisícky ho síce hriali, ale že boli iba dve, mu veľa radosti neurobilo.

Nemajú to bezdomovci ľahké...

JÚLIUS, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

PETER šiestimi rokmi, keď mu ho ukradli na stanici.

Vypil si vtedy a spal na stanici ako zabitý.

Ešte aj topánky, ktoré mal pod hlavou, mu tie dobré duše potiahli. „Nemám,“ v nemohúcnosti rozpažil ruky. „Potom vám ho nemôžem zobrať,“ podozrievavo si ho premeriavala slečna. „To ma mrzí,“ zahundral Peter, chytil náramok a ponáhľal sa z obchodu. Zase bol tam, kde na začiatku. „Predám ho. Predám i keby traktory padali,“ ubezpečoval sa Peter a plný odhodlania sa vybral na stanicu. „Nekúpite? Dám lacno.“ Ale ľudia bočili od Petra, ba poniektorí ho surovo odbíjali. „Zmizni! Neotravuj!“ Po nejakej chvíli sa pri Petrovi zastavili dvaja. „Ukáž,“ povedal jeden z nich.

Peter mu podal náramok. Chlapík si ho chvíľu prezeral a vyštekol: „Dve stovky, alebo volám policajta.“ Ešteže život na ulici naučil Petra byť pohotovým. Vytrhol mudrlantovi z ruky náramok a rozbehol sa krížom cez vestibul. Za ním sa ozýval rozmarný rehot oboch kupujúcich.

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Nevinný Pomaly kráčam k tebe, miláčik Si s mojou láskou čistá Ja som tvoje nebo, ty si môj obláčik Chcem s tebou na zemi pristáť Nežne sa k tebe pritúliť, k telu Len tak nevinne Tvoju lásku si vychutnávať celú Veď nič nie je povinné Pošepkať ti, že ťa ľúbim Že v noci sa mi snívaš Ja ti svoje srdce sľúbim A tu sa mi neskrývaš Ťažké lúčenia, radšej v objatí Milujem, keď sa na mňa pozrieš Veď nie sme v zajatí Aj ty raz na lásku dozrieš PETER, POPRAD

Oktagon Nová divadelná hra Divadla bez domova sa hrá 10. novembra, 24. novembra a 8. decembra 2006, vždy o 19.00, v Štúdiu 12 na Jakubovom námestí v Bratislave.

Scenár: Uršula Kovalyk, réžia: Patrik Krebs, návrh scény a kostýmov: Slavo Bachorík, animácia: Beáta Labiková a Martina Šperková, hudba: Beáta Labiková.

Hrajú: predajcovia a predajkyne pouličného časopisu Nota bene Cecília, Adriana, Anton, Ondrej a Augustín, sociálny pracovník, Veronika Bachoríková a Oľga Hertlová. „Je dôležité, že v tejto hre hrajú hlavne predajcovia a predajkyne Nota bene. Ukazujeme tak, že umenie je ešte vždy záležitosťou obyčajných ľudí. Niektoré zážitky sú neprenosné, ale my sa môžeme pokúsiť vytvoriť situáciu, v ktorej zúčastnení zacítia rovnaké emócie. Toto najviac umožňuje sociálne divadlo,“ hovorí autorka scenára Uršula Kovalyk. r

23.10.2006 9:49:08

65

AHA HO! 23 Danovi sa na Slovensko spočiatku príliš nechcelo. Potom rozmýšľal, kedy príde opäť.

Keď sme rozbíjali okná, nebol internet

Spolužiak Dano Slovensku nebol takmer štvrť storočia. Keď mal šestnásť, uniesli nám ho rodičia. Aspoň v tom čase to tak režim bral. Dieťa nemohlo emigrovať. Mohli ho len uniesť...

Na

Všetko bolo zrazu akési pomotané. Už keď som ho nakladal na viedenskom letisku, nevedel som, či sa mu bude u nás páčiť a či pre neho dokážem aj ja zabezpečiť vhodný program. Bol som v rozpakoch.

Hádam mu nebudem ukazovať pamiatky a Vysoké Tatry? To sa predsa už dnes nerobí. Či áno? A to budeme len sedieť v krčmách? Na to si ma príliš neužije.

Som zlý spoločník pri stole. Hľadal som na internete nejaké dobré tipy. Slovenská agentúra cestovného ruchu má v ponuke pobyt v iglu alebo krakoviansku svadbu...

Zabití cudzinci Ešte horšie to bolo, keď Danova mama, skvelá organizátorka a aj napriek dôchodkovému veku sčítaná žena, spustila sériu obáv. Denne číta na internete spravodajstvo z našich tlačených periodík a televízií. Všetko je na webe. Naozaj? Danova mama bola takmer presvedčená, že jej syna, ako cudzinca u nás najprv niekto prepadne a okradne alebo, keď sa bude chcieť niekam dostať taxíkom, tak ho vodič odvezie rovno do nevestinca či iného nerestinca, nech sa bude chcieť

nb65.indd 23

dostať kamkoľvek. Tam ho oberú o peniaze, a potom ho hádam aj zabijú. Takýto obraz si urobila Danova mama o vzťahu našincov k cudzincom. Všetko je na webe... Takmer všetko. A niečoho je tam aj navyše: Iglu a hrôzostrašné zážitky cudzincov.

Našťastie, Dano sa príliš nezmenil. Z našej internetovej komunikácie som mal pocit, že na štyridsiatnicke kolená akosi uschol.

Našťastie to nebola pravda. Maily a chaty sú neosobné a často z nich má človek mylnú predstavu. Internet, našťastie, sklamal.

Semafóry Vraj hrozne šoférujeme. Dano mi občas tuhol v aute. Neveril, že auto, ktoré tesne pred nami vyšlo z vedľajšej cesty, nám môže včas uhnúť. „Môj Bože,“ zamodlikal zavše. Najviac mu bolo čudné, že nám na semaforoch bliká oranžová. „Čo to znamená?“ nešlo mu do hlavy. „Načo sú semafory, keď nefungujú a načo blikajú keď nesvietia. Veď je jasné, že na križovatkách, ktoré nesvietia, si treba dávať pozor...“ No vysvetlite mu to.

Dano mal vojenský hammer, teraz sa vozí na mercedese. K hammerom má však hlboký vzťah. Zbavil sa ho len pre to, že v napätej svetovej situácii nechce provokovať americkým vojenským vozidlom. Američanov nemusí, ale ich hammer áno. Človek je v nich v bezpečí.

Rozmlátené okno Spolužiačky v tesnej spolupráci so spolužiakom Paľom zorganizovali provizórnu

stretávku. Miro tvrdil, že naše deti majú oveľa smutnejšie a menej tvorivé detstvo.

Vraj my sme stále niečo vyvádzali. Potom pridal historku o tom, ako raz s ďalším kamarátom rozbili nechtiac kameňom jedno okno na školskej budove... Nášmu prísnemu triednemu sa priznali až po treťom ráznom zauchu. No neviem, či by bol Miro radšej, keby jeho deti vstali od počítača a išli roztĺkať okná na škole... Možno by sa naozaj nestalo nič tragické. Naše niekdajšie základné školy dnes vyzerajú naozaj zle.

Dano si ich pamätal nové a čisté. Keď videl školu, vyzeral smutný. Smutný bol aj z nášho sídliska. Bývali sme v bratislavskej Dúbravke na sídlisku Záluhy. „Všetko je tu hrdzavé a ošarpané. Prečo to ľudia takto nechali spustnúť,“ pýtal sa aj pri zvyškoch amfiteátra. Zostali z neho len kusy betónu zarastené burinou.

Príjemným prekvapením bola aspoň návšteva u spolužiačky Kamily, ktorá práve prerábala byt po rodičoch. Aspoň že svoje súkromie sme si nenechali padať na hlavu. „Všetko je tu iné, ako u nás. Musel by som si tu dlho zvykať,“ odpovedal diplomaticky.

TEXTA A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, REPORTÉR ŽIVOTA Inzercia

DARUJTE DRUHÝM KRAJŠIE VIANOCE! Chcete počas tohtoročných Vianoc pomôcť ľuďom vo vašom okolí, ktorí neboli obdarení toľkým šťastím ako vy a na rozdiel od vás nebudú tráviť vianočné sviatky v kruhu svojich blízkych?

Chýbajú vám však finančné prostriedky na realizáciu tohto plánu? Máme pre vás dobrú správu. Aj tento rok pripravilo Konto Orange program Darujte Vianoce.

Z Konta Orange poputuje v rámci tohto charitatívneho programu 1 milión korún v prospech ľudí trpiacich núdzou alebo samotou. Aj vy tak môžete pomôcť deťom alebo starším ľuďom tráviacim Vianoce v nemocniciach alebo diagnostických ústavoch, ľuďom, ktorí sa z akýchkoľvek príčin ocitli počas Vianoc na ulici, alebo ľuďom, ktorí sú osamelí a nemajú nikoho, kto by im dal pocítiť teplo domova. Stačí, ak zašlete svoje projekty na podporu týchto ľudí do 23. novembra 2006 na adresu Centrum pre filantropiu, Medená 5, 811 02 Bratislava. Program Darujte Vianoce môžete podporiť aj zaslaním SMS správy v hodnote 30 Sk na krátke číslo 828 v sieti Orange Slovensko až do 20. decembra 2006. Viac informácií o pripravovanom projekte nájdete na www.kontoorange.sk.

23.10.2006 9:49:27

65

24 PRÍBEH

Po požiari hrozilo odobratie detí do domova.

Rodina z vyhorenej chaty sľubuje, že pridelenú ubytovňu si už bude vážiť

Kočovníci N

ikdy nebola zvyknutá plánovať si. Čokoľvek. Nesnívala o kráľovskej svadbe, o harmonickom vzťahu, nikdy si nerátala, po koľkých deťoch túži a už vôbec nie, ako ich zabezpečí do života. Ani myšlienky o bývaní nemala skonkretizované. A o tom, čo by chcela v živote dosiahnuť ona, sa jej nechce uvažovať ani dnes. Daniela.

Stanovačka

Riadi sa filozofiou - nejako bolo, nejako musí byť. „Nemám vlastne ani kedy uvažovať, roboty okolo detí je stále dosť. Do toho prišlo toto sťahovanie a som naozaj rada, keď môžem chvíľočku bezprizorne sedieť a nič nevnímať,“ úprimne povie. Má tridsaťštyri a ubytovňa Fortuna v bratislavskej Dúbravke je pre ňu a jej početnú famíliu nateraz desiatou strechou nad hlavou. „Nie, mama,

Trampoty s trvalým bývaním prenasledovali Danielu odjakživa. S vlastnými rodičmi nemala ideálne vzťahy, a tak veľmi rýchlo pochopila, že ani v najväčšej núdzi sa o mamu či otca oprieť nemôže. „Vlastne ma vždy podržal len Paľo. Párkrát sme prespali u jeho mamy v petržalskom paneláku, ale s toľkými deťmi vás nik neprichýli nastálo. Sme kočovná rodina. Túlame sa kade-tade,“ pokúsi sa

nb65.indd 24

toto je jedenásta sťahovačka,“ opraví ju trinásťročná dcéra Danka. „Z prvého manželstva mám dve dcéry, Danielu a o rok staršiu Olinu,“ predstavuje Daniela. „Potom som sa rozviedla a už 12 rokov žijem s druhom Paľom. Spolu máme desaťročnú Helenu, trojročného Peťa a v kúpeľni v kočíku spí trojmesačná Lydka.

Päť detí. Či stačilo? Hádam áno, ale nikdy nehovor nikdy,“ zvláštne sa pousmeje.

odľahčiť nesmierne vážnu tému.

Vyučila sa za krajčírku, ale šijací stroj si nedokázala obľúbiť natoľko, aby sa ním živila.

Skúšala kadejaké pomocné práce, upratovala v nemocnici, robila v pivovare a naposledy zarábala v Rybe. „Najkrajšia robota. Nijaký stereotyp. Jeden deň som pri údenáčoch, potom treska, kyseláče a tak. Celkom ma to bavilo. Z Ryby som odišla na materskú s Peťom a po ňom som išla z materskej do materskej. S Lydkou. Ale chcem sa vrátiť späť medzi údenáče. Zarobila som pekne – deväť na ruku.“ Ale ani v týchto pre ňu slastných časoch sa so svojím Paľom, ktorý sa zamestnal u smetiarov, nedokázala postarať o dôstojnú strechu nad hlavou. Večne bývali v provizóriu. Nie však podnájmy, ktoré každému normálne uvažujúcemu človeka napadnú ako prvé riešenie. Dana sa motala s deťmi najskôr u otčima. „Z ničoho nič ma vyhodil na ulicu. Našťastie bolo leto, požičali sme si stan a rozložili ho pri jazere. Na Draždiaku v Petržalke. Deckám sme aspoň spravili dovolenkovú stanovačku. Čakala som Peťka, bolo mi jasné, že v stane dlho ostať nemôžeme.“

Dlh, striekačka Po dvoch mesiacoch došlo k rozuzleniu.

Z Ružinova im pridelili sociálny byt.

Jednoizbový s kuchyňou a kúpeľňou. Zmluva platila na jeden rok, s možnosťou ďalšieho predĺženia. Bolo treba splniť len základnú požiadavku: platiť nájom. Daniela sa síce sťažuje na neutešené podmienky – šváby, od špiny rozožratá vaňa a záchod, ale dôvod

23.10.2006 9:49:32

65

PRÍBEH 25 prečo sa príliš dlho v byte neohriali, je ten najprozaickejší. A najmenej pochopiteľný. „Dlh na nájme. Paľovi sused zlomil sánku, po operácii dlho maródoval a medzitým ho od smetiarov vyhodili,“ vysype zo seba „pádne“ argumenty, prečo sa napokon museli z prideleného bytu „zdekovať“. Kam cestovali?

Ubytovňa na Hradskej. „Príšerné. Viete, akí čudní ľudia tam žili? Cigáni, prostitútky.

Všade smrad a špina. Helenka sa v kúpeľni pichla do striekačky. Šliapla na ňu. Tam totiž skoro každý drogoval,“ zapojí sa do debaty najstaršia dcéra Olina. Je najväčšou rapotačkou v rodine. Nesťažuje sa na pomery, v ktorých žije: „Sme chudobnejší, ale dobrí ľudia nám vždy pomôžu. Aha, nemám super páperku?“ predvedie sa v červenej bunde, čerstvom darčeku od spolužiačkinej rodiny. Razí teóriu – treba hovoriť, ako na tom sme, a vždy sa niekto ochotný nájde. „Veď chudoba nie je na hanbu,“ dospelo skonštatuje a preskočí na divadlo. „Skúšam v divadle Nota bene. Hrám zámožnú Martu.

Páči sa mi to. Ale chcem byť kuchárkou.

Maminka, daj mi peniaze na kefku, musím si umyť zuby, strašne ma bolia.“

Raj Život sa im zmenil k lepšiemu vďaka Nota bene. „Paľo prišiel s tým, nech to skúsime.

Hanbila som sa ako pes. Stála som na ulici a viac potichu než nahlas som volala: Nech sa páči, Nota bene. Ale časopisom som si zakrývala tvár. Na tretí deň som si zvykla a už s tým nemám problém. Predáva aj Paľo, denne nám ostane okolo 600 korún, niečo odložíme na raňajší nákup časákov a zo zvyšku žijeme. Vyše roka sme sa nemuseli starať o peniaze na nájomné. Bývali sme na chate na Kolibe. Zadarmo, vlastne sme strážili chatu majiteľke. Žili sme bez vody, elektriny, ale nesťažujeme sa. Po skúsenostiach na ubytovni na Hradskej to bol pre nás doslova Peťo.

nb65.indd 25

Oblečenie, televízor, hračky, postieľka pre Lydku – všetko výsledok okamžitej pomoci dobrých ľudí. Daniela sa však musí naučiť, že nijaká pomoc nemôže byť bezodná a večná.

Z dna sa už, vďaka cudzím, vyšplhali vyššie, teraz je na nich, ako využijú ponúknutú šancu. raj na zemi. Z trhoviska na Žilinskej sme si vláčili vo fľašiach a bandaskách vodu, svietili sme sviečkami a bolo fajn. Otehotnela som a z pôrodnice som v lete natešená odchádzala s Lydkou na „našu“ chalúpku. Ani vo sne mi nenapadlo, ako skončíme,“ začne rozprávať o nedávnej tragédii Daniela.

5. októbra Bol štvrtok, piateho októbra. Rituál na chate bol rovnaký ako iks dní predtým.

O pol siedmej budíček, v lavóri ošpliechať tvár, obliecť sa a päť minút pred pol ôsmou sa všetci ôsmi pobrali do mesta.

Tri školopovinné baby utekali do osobitnej školy na Karpatskej a Dana s Paľom, malým Peťkom a spiacou Lydkou v kočíku išli po Nota bene a následne na svoj pľac. Zarábať na večeru. „Keď som na obed, okolo pol jednej vystúpila z trolejbusu, suseda z ulice mi uteká naproti a kričí: Horíte! Vtom som

nezbadala špic našej chaty, ktorý mi padol vždy do oka. Sakra, tuším má pravdu.“ Daniela priznáva, že prvýkrát pocítila naozajstný strach z budúcnosti. Pred horiacou chalupou, v ktorej mala celý svoj svet, stála úplne bezradná. Držala sa kočíka, aby sa jej nepodlomili kolená, a rozplakala sa: „Toto je nespravodlivé!“

Pomoc Ostalo jej len pár bavlnených plienok a dupačiek, ktoré boli v kýbli na záhrade. „Zhorelo úplne všetko. Nemáme ani zubné kefky, nič.“ Prvú noc prespali dievčatá v krízovom centre Brána do života. Ich mama s bábätkom a Peťkom utekala k svokre.

Do riešenia ich problému sa zapojil húf ľudí a výsledok podľa Daniely stojí za to. „Konečne bývame ako ľudia, hoci ani na chate nebolo zle. Ale tu máme vodu, elektrinu, teplo,“ opisuje podmienky mestskej ubytovne Fortuna. „Ďakujeme všetkým, ktorí nám pomohli,“ prekvapí úprimnosťou Danka a verejne sľubuje, že „tentokrát si platenie nájomného ustriehneme.“ Dostali dve izby s kúpeľňami, mesačne ich to vyjde na päťtisícdeväťsto korún. A že dobrí ľudia nevymizli, dokumentuje Olinka: „Po viac ako roku máme telku, v krabici je aj video. Darovala nám ho jedna teta, ktorá sa dopočula, že sme vyhoreli. Maminke priniesla peniaze, vraj to máme na Vianoce, ale keďže sme zhoreli, nech si ich urobíme trochu skôr.“ Aj oblečenie už podostávali, najviac však chýba funkčná práčka a chladnička. „Môžeme tu ostať päť rokov, vždy po troch mesiacoch nám môžu predĺžiť zmluvu, snáď sa to podarí. Držte nám palce,“ unavene povie domáca pani a snažíme sa jej slovám, že v stane už neskončia, uveriť...

TEXT: LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR +7DNÍ

23.10.2006 9:49:44

65

26 PROTI SRSTI

T

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti!

Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

ficiálne sa nežná revolúcia začala 17. novembra 1989. Oficiálne.

Ten časový údaj však hovorí len o jednej študentskej demonštrácii, ktorá bola brutálne potlačená a ktorá odštartovala všetky neskoršie zmeny v spoločnosti. V skutočnosti sa však revolúcia musela udiať nielen v uliciach, ale aj v každej jednotlivej hlave tej spoločnosti. A to veru nebolo v jeden a ten istý deň.

O

Nežná revolúcia v mojej hlave

V hlave každého z nás, čo zažil aspoň časť dospelého života za socializmu, sa revolúcia udiala v rôznom čase.

U niekoho dávno pred oficiálnym termínom, u iného na Národní třídě práve v ten osudný deň, u niekoho až niekoľko dní, týždňov či rokov po ňom.

A u niekoho sa ešte nezačala a možno sa ani nikdy nezačne.

Bol neskorý večer niekoľko dní po tom, ako to celé vypuklo. S kolegyňou som čakala na chodbe v sídle Verejnosti proti násiliu (VPN) na Ventúrskej na niekoho kompetentného. Potrebovali sme poradiť, ako sa zbaviť dobre zorganizovaných komunistov, ktorí sa nám votreli do podnikovej bunky VPN a chceli nám vnútiť svoju verziu petície.

Petície z podnikov a škôl mali vtedy podporiť niekoľkobodové požiadavky demonštrantov, najmä však mali dokázať,

November 1989 17. 11. 1989 V Prahe sa zhromaždilo asi 15 000 občanov pri príležitosti Dňa študentstva. Po oficiálnom ukončení povoleného zhromaždenia časť účastníkov pokračovala do centra Prahy. Po zablokovaní prístupových ciest policajnými jednotkami sa sprievod niekoľkotisíc ľudí zastavil na Národní třídě. Pri zásahu bolo zranených 568 ľudí.

V Bratislave študenti VŠMU do ranných hodín oslavovali prijímanie nových študentov.

Organizačný výbor tejto akcie sa v ranných hodinách mení na prvú skupinu, ktorá sa na Slovensku pripája k českému študentskému štrajku.

18. 11. 1989 Skupina študentov a divadelníkov v Prahe vyhlásila štrajk. Jednou z doteraz nevysvetlených udalostí, ktorá mala pre ďalší priebeh revolúcie a masovej účasti ľudí podstatný význam, bolo zverejnenie

nb65.indd 26

že ide o skutočnú revolúciu, nielen o vystúpenie hŕstky protispoločenských živlov organizovaných zo zahraničia, ako vtedy hlásala komunistická propaganda.

Jednou z požiadaviek demonštrantov bolo zrušenie 4. článku ústavy, t. j. vedúcej úlohy komunistickej strany. Lenže komunisti

mali pripravenú inú verziu petície, bez tejto požiadavky. Asi by to nikto vtedy nekontroloval, akú verziu petície sme vlastne posielali, a asi by to ani nijako neovplyvnilo priebeh a výsledok revolúcie.

Pre nás to však v tej chvíli bolo smrteľne dôležité.

informácie o smrti študenta Martina Šmída, ktorý mal byť obeťou policajného zásahu.

Neskôr sa zistilo, že mŕtvym študentom bol živý agent ŠTB Zifčák.

19. 11. 1989 V Bratislave sa v Umeleckej besede stretlo asi 500 osôb. Zišla sa tu aj skupina, ktorá vytvorila jadro budúcej VPN. V tom istom čase vzniká v Prahe Občianske fórum (OF). Bratislavské divadlá vstupujú do štrajku a namiesto predstavení diskutujú s divákmi.

20. 11. 1989 VPN vyzýva vládu k otvoreniu spoločenského dialógu, ku skutočnej a nie proklamovanej demokracii. Popoludní sa na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave uskutočňuje míting, kde Milan Kňažko výzvu prečíta.

21. 11. 1989 V Prahe sa uskutočňuje schôdzka predsedu vlády Adamca so zástupcami občianskych kruhov. Na Václavskom námestí sa koná prvá dvestotisícová manifestácia pod

značkou OF. V Bratislave sa uskutočnil ďalší míting na Gottwaldovom námestí.

22. 11. 1989 Pred Justičným palácom v Bratislave sa stretlo asi 15 000 ľudí, ktorí požadovali prepustenie členov Bratislavskej päťky (Kusý, Čarnogurský, Maňák, Ponická, Selecký). Na Námestí SNP sa za účasti asi 100 tisíc osôb uskutočňuje prvý míting pod vedením VPN. 23. 11. 1989 V Bratislave sa uskutočnil druhý stotisícový míting VPN, ktorého základným heslom bol vstup do televízie a tlače. Slovenská televízia po prvýkrát z mítingu odvysielala objektívnu reportáž, v ktorej zachytila aj vystúpenie A. Dubčeka.

24. 11. 1989 Minister obrany upozorňuje na pripravenosť armády riešiť politickú krízu v krajine vojenskou silou. V nočných hodinách Slovenská televízia odvysielala naživo prvé Štúdio dialóg, v ktorom Milan Kňažko vyslovil aj požiadavku na zrušenie ústavného článku o vedúcej úlohe komunistickej strany.

23.10.2006 9:50:01

65

KOMIX 27 Neviem presne, čo sme v ten večer od centra VPN očakávali. Asi nejaké rozhodné slovo, jednoznačné vyjadrenie, že je proti pravidlám VPN prijať do nej aj komunistov, že je proti pravidlám poslať petíciu, kde nie je požiadavka zrušiť ten štvrtý článok ústavy. My sme vlastne očakávali, že tú vedúcu úlohy komunistickej strany prevezme VPN a bude nás ďalej viesť pekne za ručičku, ako sme si na to za tých štyridsať rokov zvykli. Len nás nebude viesť diktátorsky a komunisticky, ale slobodne a demokraticky!

ROKO OD MIŠKA

V rušnom centre VPN nás napokon po dlhom čakaní len tak na chodbe vypočul Peter Zajac. S očami červenými od únavy po bohvie koľkej prebdenej noci si trpezlivo nechal prerozprávať priebeh našej žabomyšej vojny. Potom nás potľapkal po pleci a povedal, aby sme to nejako vydržali. A to bolo všetko! Žiaden návod, žiadne záväzné nariadenie najvyššieho posvätného orgánu, ktorým by sme sa mohli proti komunistom v podniku zaštítiť.

Odchádzali sme sklamané a úprimne povedané aj nahnevané, že nás tak odbil.

Až postupne mi dochádzalo, že nám dal všetko, čo sme potrebovali, aj návod, aj záväzné nariadenie. Odteraz máte slobodu a čo si sami neuchránite, neustrážite a nevydobyjete, to nebudete mať. Nikto zhora to za vás urobiť nemôže a vlastne ani nesmie. Tomuto sa hovorí sloboda a demokracia.

A v tej chvíli, keď som si toto uvedomila, tak v tej chvíli sa udiala v mojej hlave moja nežná revolúcia.

TEXT: ELENA AKÁCSOVÁ FOTO: BRANISLAV REBROŠ

25. 11. 1989 Koordinačný výbor VPN zverejnil dvanásťbodový politický program.

Obsahuje požiadavky na úplnú slobodu tlače, podnikania, zhromažďovania a spolčovania, zrušenie vedúcej úlohy strany, nestrannosť súdov a prokuratúry, zrovnoprávnenie foriem vlastníctva, slobodné odborové hnutie a demokratickú federáciu Čechov a Slovákov.

26. 11. 1989 Václav Havel pozval premiéra Adamca na popoludňajší míting OF v Prahe a zopakoval základné požiadavky OF: okamžité prepustenie všetkých politických väzňov, odstúpenie skompromitovaných politikov, rezignáciu prezidenta Husáka a zostavenie nezávislej vyšetrovacej komisie k udalostiam 17. novembra.

27. 11. 1989 Presne na poludnie sa na celom území Československa začal manifestačný generálny štrajk, ktorým ľudia vyjadrili podporu požiadaviek OF a VPN.

nb65.indd 27

23.10.2006 9:50:02

65

28 VIZITKA Na stanici v Lazdijai sme boli raritou. Turisti?

Tu??? doložiť platným preukazom, v podniku vám alkohol nenalejú. Riešenie? Zamierte do potravín. Alkoholické nápoje si tam môžete kúpiť od osemnástich. Ak chcete držať krok s miestnymi tradíciami, dajte si k pivu (odporúčam Šviturys alebo Utenus) prasacie uši a mastné, na pásiky pokrájané hrianky.

Kúpite ich v bare, v pekárni aj v obchode; majú ich v plastových téglikoch hneď vedľa regálov s pivom.

„Naša górka“ V mestách sa často cítite ako vo veľkej dedine, ale vidiek má úplne iné čaro.

V lete vychádza slnko už o tretej ráno, a o piatej sa po lúkach okolo drevených

Drevené domy, jazerá, sauny, kravy a basketbal

Rýchlo, po litovsky lacka s najvyšším vrchom len niečo cez 300 metrov a s kopou jazier, pri ktorých jej obyvatelia trávia väčšinu voľného času. Aj v hlavnom meste Vilniuse sa cítite ako na vidieku – medzi vysokými administratívnymi budovami sklo – chróm sa krčia uličky malých drevených domčekov.

P

Teritórium týchto litovských „chu-tongov“ sa však stále zmenšuje a celú štvrť stále tesnejšie okliešťujú nové výškové stavby.

Zo starých drevených domov, kedysi dávno takých moderných, si výstavba odkrajuje každý deň. Ktovie, kedy pohltí aj veľký trh s ovocím, zeleninou, medom, hubami, kompótmi, domácim syrom, topánkami a všetkým možným na Kalvarii gatvé...

Stavia, opravuje a rekonštruuje sa aj v historickom centre. Šesťstotisícový Vilnius má pešiu zónu a priľahlé uličky poriadne dlhé. A rušné, stále plné ľudí.

Umelci si tu vytvorili recesistickú republiku Užupys. Na prvého apríla vraj na vstup do tohto vilniuského zákutia potrebujete platný pas. Tento dátum je zároveň oslavou výročia založenia republiky v roku 1997.

Užupys má vlastnú vlajku, hymnu, ústavu, vládu, prezidenta aj poštové známky a na hlavné pravidlá života tejto komunity upozorňuje „hraničná“ tabuľa: „keep smiling“, choď pomaly, zostaň záhadný/á, choď von a prechádzaj sa pešo. V tomto „veľkom vtipe“ žije asi 7000 ľudí. Stretávajú sa po krčmách a snažia sa vtipkovať. Ale pozor: ak ešte nemáte dvadsaťjeden, čo musíte

domčekov trúsia muži aj ženy so stolčekmi a mliečnikmi, aby podojili voľne sa pasúce kravy. Ľudia sú srdeční a veselí, aj keď – a to úplne vážne – na dedinách nemajú krčmy! Pivo a azda aj poldeci si môžete kúpiť len v obchodíkoch. Na tieto účely bývajú vybavené stolom a stoličkami.

Aligos, šofér prastarého autobusu z Druskininkai do Lazdijai, mávne rukou a vezme nás dvoch na jeden lístok. Ešte lepšiu zľavu dostane hlučná skupinka piatich študentiek v minisukniach. Aligos, ako všetci starší Litovci, hovorí po rusky.

S našou chabou slovnou zásobou sa

Zostaň záhadný Kúsok od centra, na druhej strane rieky Vilnia, sa rozkladá miestna umelecká štvrť.

To „rozkladá“ myslím doslova: neobývané domy sa rozpadávajú, z ďalších opadáva omietka, fasády malých obchodíkov a pubov nikto nevymaľuje – nanajvýš ich pubertiaci postriekajú neslušnými obrázkami.

nb65.indd 28

Litva je krajina s krásnou prírodou, malými farmami a kravami, kam sa len pozriete.

23.10.2006 9:50:15

65

s ním snažíme prehodiť pár slov. V Lazdijai zahlási, že by nás vzal prespať k sebe, ale má doma celú rodinu, deti, vnučku...

Tak nás aspoň autobusom dovezie až pred dvere (neoznačeného) penziónu.

Na druhý deň ráno na lazdijaijskej autobusovej stanici sme na pobavenie všetkým šoférom. Zaradom sa chodia na nás pozerať. Turisti v týchto ich zapadnutých končinách? V celom autobuse sme len my dvaja. „Určite sa choďte pozrieť na našu ’górku‘ pri Rudamine,“ prízvukuje šofér, a aby sme miestnu atrakciu v žiadnom prípade neobišli, zavezie nás autobusom až po odbočku na „górku“. My radšej zamierime do dediny. Domy, kostol, rozpadnuté múry bývalého družstva... „Nebolo za komunizmu zle,“ spomína starší pán, ktorý kosí trávu pre kravy. „Ale ani teraz sa nesťažujeme.

Malá penzia? Dôležitejšie je, že sme so ženou zdraví,“ usmieva sa. Mladí z vidieka odchádzajú, jeho dcéra žije vo Vilniuse a druhá si zarába v Írsku.

On aj všetci v obchodíku, kam sme sa stavili na pivo (chceli sme kávu, ale tú nerobia), nás posielali na ich „górku“. Opäť sme sa jej širokým oblúkom vyhli. Stopovali sme ďalej po kraji. Ochotný šofér, ktorého sme stopli už na spiatočnej ceste do Lazdijai, nám povedal, že nám urobí malý výlet.

Dúfam, že vám je jasné, kam. Nešťastnej „górke“ sme sa predsa nevyhli. Na nízkom

VIZITKA 29

Kaunas. Jeho obyvatelia ticho súperia s Vilniusom o to, kto bude väčší, krajší, lepší, a ťažkajú si, že takmer všetky peniaze na renováciu idú do hlavného mesta.

drevená chata pri jazere či rieke. Ľudia všetkých vekových kategórií sa saunujú a spomedzi rozpálených stien skáču rovno do vody. Radi sa aj člnkujú a plachtia. „Šport číslo jedna je však basketbal,“ vysvetľuje Donatas, tridsaťročný svetlovlasý chalan, ktorý podniká v cestovnom ruchu

pevnosť v Trakai, zničenú vojnami, požiarmi a časom, jednoducho vystavali odznova. Jej neodškriepiteľná „historická hodnota“ však aj napriek tomu priťahuje davy návštevníkov. A obyvatelia Trakai sa tešia: z dvorov urobili platené parkoviská a mávaním usmerňujú šoférov, aby zaparkovali práve u nich.

Dovolenková konzerva

Vilniuský „chu-tong“ bude o pár rokov minulosťou. kopčeku bolo objavené pohanské kultové miesto a aj v súčasnosti plnil dôležitú funkciu: v svätojánsku noc sa tu pália ohne a vedú sem kroky cirkevnej procesie.

Šup do potoka Najobľúbenejší spôsob trávenia voľného času v Litve je sauna. Má ju každá

nb65.indd 29

a tvrdí, že z Litvy by nikdy neodišiel, veď ekonomická situácia sa stále zlepšuje a svoju krajinu má rád. On hrá basketbal za Kaunas. A na aute (ktoré má navyše momentálne zlé brzdy) jazdí ako blázon – v Litve sa jazdí šialene. Okrem toho majú Litovci slabosť pre komunistické sochy, znaky a symboly a pre najrôznejšie múzeá. A nie hocijaké. Napríklad: známu

S Donatasom a jeho kamarátkou Jolitou vyrážame autom z mesta Klaipéda na Neringu, výbežok pevniny v Baltskom mori, o ktorý sa Litva delí s ruskou Kaliningradskou oblasťou. Neringa vznikla z naneseného piesku na kanály medzi ostrovmi a vyzerá ako kúsok Sahary prenesenej na Balt. Vysoké pohyblivé piesočnaté duny v minulosti zasypali niekoľko dedín. Potom sa tu rozmohol cestovný ruch a ľudské nohy duny udupávali. Tento piesočný pásik zeme je dnes akousi konzervou pre rekreantov a turistov, na ktorú len trajekt a vstup stojí v prepočte niekoľkosto korún. Je chránený organizáciou UNESCO, nikto nesmie stúpiť mimo vyhradeného chodníka a kvôli veľkému požiaru, ktorý na jar neopatrný turista spôsobil pravdepodobne ohorkom cigarety, je tu zakázané vystupovať z auta.

Môžete len ísť – tak správne rýchlo, po litovsky – kým nenatrafíte na vyhradené parkovisko. Neringa, to sú úchvatné pohľady na hory žltého piesku, modrý Balt a zelenú trávu, ale aj predražené reštaurácie jedna vedľa druhej a pláže, cez leto plné ľudí. Tí najotužilejší sa kúpu, aj keď má more len dvanásť stupňov...

TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO, AUTOR SA SNAŽÍ UČIŤ PO RUSKY A NEJAKO TO NESTÍHA

23.10.2006 9:50:48

65

30 ROZHOVOR Podobne ako Katka si aj ty vyrastala ako jedináčik. Zažívala si niekedy pocity, ktoré teraz prežívaš na javisku? Myslím nepochopenie, rebéliu, nedostatok pozornosti.

– Tým určite prešiel každý, najmä v puberte. Ako jedináčik som bola, pochopiteľne, veľkým maznáčikom, takže na nedostatok lásky som sa sťažovať nemohla.

Práve naopak! Naši sa o mňa možno až prehnane starali, stále ma kontrolovali. Skôr mi začalo prekážať práve toto. No už ako pätnásťročná som odišla do Bratislavy, kde som bola odkázaná iba sama na seba. Naši to museli prežiť, aj keď to bolo ťažké. Náš vzťah sa však postupne pretransformoval do harmonickej polohy.

Okrem toho majú teraz namiesto mňa psa, takže sa majú o koho starať.

Nežne bláznivá Mirka Partlová má šťastie na „páriky“

Uletená

ladá muzikálová speváčka a herečka Mirka Partlová je veľká pohodárka, ktorá vás dostane svojím nákazlivým smiechom.

Zaskočte si na bratislavskú Novú scénu, kde je už šesť rokov ako doma, a presvedčite sa sami.

M

Ako vyzerá tvoj bežný deň?

– Dnes mám napríklad voľno, takže vlastne ani neviem, čo robiť. Nie som na to zvyknutá, obyčajne to totiž vyzerá tak, že ak sa skúša nové predstavenie, celý deň strávim v divadle, ktoré sa stáva mojím prechodným bydliskom zhruba na tri mesiace. Naposledy som to zažívala v lete, keď sme nacvičovali muzikál Neberte nám princeznú! Doslova žijem s divadlom a v divadle.

Nechytá vás tam občas ponorková choroba? Predsa len, tri mesiace v kuse s tými istými ľuďmi...

– Práveže nie! Teraz v Princeznej sme sa zišli úplne skvelá partia, a vždy sa na nich teším. Uvedomujem si, že je to vlastne len na chvíľu. A potom príde zas niečo nové. Takže sa snažím využiť a hlavne si maximálne užiť čas, ktorý spolu môžeme stráviť.

Najnovšie si známa ako „princezná Katka“, ktorá uteká z domu pre nedostatok lásky a hľadá ju tam, kde jej býva najviac – u detí. Čo tvoji malí kolegovia, berú ťa ako svoju princeznú?

– Sú strašne zlatí - ale štrnásť malých chalanov, to dá zabrať. Minule ma napríklad pred predstavením kontrolovali, či mám dobre oholené nohy! Baby, ktoré so mnou alternujú, mi dokonca hovorili, že si chlapci zohnali ich čísla a teraz im vyvolávajú. Ja si svoje zatiaľ strážim, no už ma jeden z nich volal na obed – s rodičmi. Milé, nie?

Máš aj v divadle niekoho, kto ti robí „mamu“?

– Skoro pri každom novom muzikáli sa niekto taký nájde, nejaký starší a skúsenejší kolega, ktorého si vážim a veľa sa od neho učím. Učím sa totiž stále – tancovať, hrať, spievať. Samozrejme, býva to aj režisér.

Ale takou stálou divadelnou mamou je pre mňa Lucka Vráblicová. Obývame spolu jednu šatňu, Lucka je veľký pedant a ja zasa bordelár, takže ma občas „vycepuje“.

Mám ju nesmierne rada, bola to ona, kto ma zasvätil do všetkých nepísaných divadelných pravidiel.

Máš pocit, že sú určité veci človeku dané, že robí práve to a nie niečo iné?

– Už som nad tým párkrát rozmýšľala, a nevedela som si odpovedať na otázku, čo by som robila, keby som nerobila to, čo práve robím, čím žijem. Skrátka si to neviem predstaviť. Odjakživa som chcela spievať a hrať, vždy ma to fascinovalo a povedala som si, že práve toto chcem robiť. Je totiž úžasné robiť to, čo vás baví.

Malo by to byť prirodzené, ale nie každému sa to aj podarí.

TEXT: LUCIA VDOVJAKOVÁ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

A veľkí chlapci? Tvoji partneri na javisku Ján Koleník, Martin Kaprálik, Janko Slezák?

– S Maťkom Kaprálikom som začínala.

Prvýkrát sme hrali pár pred šiestimi rokmi v muzikáli Hamlet a odvtedy ešte niekoľkokrát, takže to máme odskúšané.

Dokonca sme si povedali, že to spolu pre túto hru ani nemusíme nacvičovať.

S Jankom Slezákom sme si vyskúšali párik v Hriešnom tanci, kde sme sa aj spoznali.

A odvtedy sme spolu v každej hre ako pár. No a s Jankom Koleníkom som ešte nehrala kvôli jeho zlomenej nohe, ale veľmi sa na to teším. Sú to všetko super chlapci, sme si sympatickí, iste, ale iskrí to len na javisku.

Inzercia

nb65.indd 30

23.10.2006 9:51:18

65

KAUZA 31 Dušan Prachár. Obchodu sa držal zubami – nechtami, ani nie tak kvôli peniazom ako kvôli princípu, záľube či pocitu, že niečo treba robiť.

Kišš. „Podobne to dopadlo s pojazdným obchodom pre ľudí na kopaniciach. Nikto tam nerobil veľké nákupy. Ľudia si väčšinou nakúpili v meste alebo im nákup doniesli príbuzní, a tých pár rožkov, čo predal, podnikateľa neuživilo. Aj pán Prachár mal od mesta v prenájme obchod s garážou na kopaniciach, v časti Trávniky, za 41 korún ročne. A tiež ho musel zavrieť.“ V meste navyše funguje opatrovateľská služba, ktorá dôchodcom dovezie z obchodu až domov všetko, čo si povedia. „Je mi ľúto, že obchod v Kujanovci nebude, ale určite nehrozí, že starí ľudia si nebudú mať ako zaobstarať nákup.“

Pre a proti obchodíka v Starej Turej – Kujanovci

Boj o samoobsluhu bchod si miestni postavili za komunizmu vlastnými rukami v akcii Z. Potom ho získala Jednota. Nerentabilné priestory prenajímala, alebo nechávala prázdne. Nedávno budovu predala a vtedajšiemu nájomcovi Dušanovi Prachárovi nájom vypovedala. On však z obchodíka odísť nechce.

O

Dôvod? „Veď to je nefér voči tunajším dôchodcom, zrušiť im tu obchod. Nevládzu.

Dolu do mesta nezájdu, hlavne v zime, keď je šmykľavo,“ hovorí šesťdesiatpäťročný podnikateľ a už dôchodca Dušan Prachár. „Aj ja bývam v Kujanovci. S mnohými susedmi sa poznáme od detstva...“

Transparenty Jednota vypovedala nájomnú zmluvu s Prachárom k 30. septembru. On však obchodík odmietol opustiť. Na jeho obranu sa postavili aj miestni dôchodcovia.

Zástupcov Jednoty, ktorí si prišli budovu prevziať, privítali petíciou a transparentom „Obchod si nedáme, my sme ho stavali“. „Len tak to tu predali a je im jedno, že si ľudia nebudú mať kde kúpiť rožky, chlieb,“ konštatuje jedna zákazníčka. Ďalšia, staršia pani, práve zostupuje pred obchodom z bicykla. „Už sa asi nič nedá robiť, obchod zrušia,“ hovorí. „Škoda. Zvykla som sa tu zastaviť, keď mi doma niečo chýbalo. Ináč nakupujem v meste v supermarkete.“ Dušan Prachár mal ošumelý obchod v prenájme viac ako päť rokov.

nb65.indd 31

„Budovu som chcel od nich kúpiť, ale cena stanovená ich znalcom - milión sedemstotisíc - bola privysoká. Môj ju odhadol na milión dvestotisíc.“ Paradoxne, samoobsluhu kúpil ďalší obyvateľ Starej Turej – Kujanoviec. Plánuje ju využívať ako sklad.

Z drobných nákupov dôchodcov je jasné, že Prachárova samoobsluha nie je žiadne terno. „Nie som stratový, niečo aj zarobím,“ priznáva podnikateľ, ktorý prevádzkuje aj bufet v Chirane. „Predchádzajúci nájomca tu po krátkom čase skrachoval.“

Pokusy V Starej Turej majú s krachujúcimi obchodíkmi veľa skúseností. Hlavne s tými v odľahlejších častiach mesta – asi 2000 ľudí žije na kopaniciach. Napríklad v časti Drgonej Dolina dalo mesto do prenájmu jednej podnikateľke bývalú požiarnu zbrojnicu, len aby tam fungoval obchod.

Za symbolickú sumu. „Po troch mesiacoch musela obchod zatvoriť. Bola v strate, všetci radšej nakúpili v supermarketoch v meste,“ hovorí primátor Starej Turej Ján

Obchodík, ktorý rozdelil mesto.

Popravde, obchodík v Kujanovci je od najbližšieho supermarketu vzdialený asi 500 metrov. A ľudí dokonale rozdelil. „Myslím si, že ak primátorovi na občanoch záleží, nemal by podporovať supermarkety, ale drobných podnikateľov, ktorí sú blízko k ľuďom. Predaju samoobsluhy mal zabrániť,“ myslí si trochu nelogicky Dušan Prachár, ktorý sa rozhodol kandidovať na post primátora, aby pomery v meste zmenil. A nový majiteľ budovy medzitým oznámil, že priestory na obchodík tam predsa len ponechá.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

23.10.2006 9:51:35

65

32 RECENZIE HUDBA

DIVADL O Wiliam Shakespeare:

Romeo a Júlia Divadlo Astorka Korzo 90 Preklad: Ľ. Feldek, Réžia: J. A. Pitínský, Dramaturgia: A. Domeová Hudba: R. Dvořák, Choreografia: A. Michalčíková, Šerm: J. Nagy, Scéna: T. Rusín, Kostýmy: Z. Štefunková, Odborná spolupráca: P. Osolsobě Hrajú: L. Gažiová, L. Latinák, P. Šimun, M. Noga, M. Miezga, A. Hajdu, J. Kemka, F. Kovár, S. Tobias, Z. Krónerová, R. Jakab, B. Farkaš, M. Landl, L. Vráblicová, M. Beňuš, M. Krátky, P. Boubík, M. Chalány Je ťažké zaujať k inscenácii jednoznačné stanovisko, pretože svojím netradičným, špecifickým poňatím (lásky, generačných rozdielov, priateľstva) síce posunula ďalej tradičné chápanie Shakespeara, ale na druhej strane kvôli mnohým „násilným originalitám“ na diváka občas pôsobila lacno, efektne a nefunkčne.

Príbeh sa odohráva na čistej, bielej scéne, ktorá patrí k prednostiam inscenácie a podčiarkuje jej univerzálny, nehistorizujúci tón.

Scénou je telocvičňa vyvolávajúca pocit sterility, chladu a veľkého priestoru.

Postupne sa objavujú jednotlivé postavy - najprv sluhovia, ktorí predstavujú konflikt znepriatelených rodov a reprezentujú ho vzájomnými prekáračkami. Spočiatku sú všetky postavy (s výnimkou sluhov, ktorých predstavuje M. Noga) oblečené v bielych šermiarskych úboroch.

Niektoré postavy postupne kostýmy

zmenia (Ženy, Romeo...), atmosféra šermiarskeho zápasu však pretrváva až do konca hry. Kresby charakterov sú výrazne dynamické, no karikatúrne, blížia sa viac komike ako tragike, zo svetoznámej tragédie sa stáva groteska.

Humor je často prehnaný, násilne vsadený do situácií, občas nefunkčný a plytký. Hra ponúka aj množstvo zaujímavých, výrazných momentov, predovšetkým scény s nešťastnými milencami. Ide o zaujímavú štylizáciu, využitú predovšetkým v spojitosti s Júliou - zvýrazňovanie motívu rúk ako prostriedku, ktorým sa načahuje za niečím neuchopiteľným a nedosiahnuteľným, čo je predzvesťou nešťastného konca. Alebo iný výrazne lyrický moment - nemožnosť milencov stretnúť sa a nájsť sa, vyznávanie lásky dotykom, bez kontaktu pohľadov.

Romeo a Júlia sa nevidia, ale „vnímajú“. Ďalšou výraznou doménou je postava sluhov a iných menších postáv zosobnených v jedinej postave, oblečenej do šašovského kostýmu (M. Noga). Táto postava prepája jednotlivé scény, pretkáva dej prítomnosťou čohosi bizarného, smiešneho i hrozného.

Prepojenie tragiky a komiky, posilnenie komického prvku, katarzný záver, silný dôraz na pohybové vyjadrenie, hra s detailami a predovšetkým snaha o neklišoidné podanie - tak by sa dala charakterizovať Shakespearova dráma Romeo a Júlia v prevedení divadla Astorka Korzo 90.

VERONIKA DIANIŠKOVÁ

KNIHY

The Way The Wind Blows (The Leaf Label / Wegart, 2006) www.theleaflabel.com / www.wegart.sk The Way The Wind Blows je tretí album projektu A Hawk And A Hacksaw, ktorý tvoria Jeremy Barnes a Heather Trost. Nahrával sa v malej zapadnutej dedinke Zece Prajini v Rumunsku za účasti slávnej cigánskej dychovky Fanfare Ciocarlia (získali cenu World Music Awards 2006 Rádia BBC Najlepší európsky umelec), s ktorými majú naplánovanú aj ďalšiu spoluprácu a turné v roku 2007. A Hawk And A Hacksaw vo svojej hudbe spájajú americký folk, balkánsky punk/folk (v štýle Gogol Bordello alebo už spomínaných Fanfare Ciocarlia), klezmer, cigánsku i tureckú hudbu a vytvárajú tak čosi jedinečné, vzrušujúce a nespútané. Cestovanie po ďalekých kútoch sveta nikdy nebolo také jednoduché.

Bonnie ‚Prince‘ Billy

The Letting Go (The Domino Records / Wegart, 2006) www.dominorecordco.com / www.wegart.sk Nový album Willa Oldhama sa nahrával na Islande za účasti niekoľkých prizvaných hostí.

Prepojenie islandského chladu a Oldhamovej vidieckej a milostnej poézie vytvára pôvabnú tenziu. Očarujúci, mystický vokál hosťujúcej Dawn McCarthy v kombinácii s výraznými slákovými aranžmánmi dodávajú piesňam obradný charakter v štýle dedinskej svadby alebo polnočnej omše.

S prvými tónmi albumu nám dochádza, ako veľmi nám Bonnie chýbal, odkedy sme ho počuli naposledy. A s poslednými tónmi zisťujeme: inšpirácia a liek na život, lásku a samotu sú už nájdené.

TEXT: WEGART

VÝS TAVA

Arturo Pérez-Reverte

Emily Dickinsonová

Kráľovná juhu

A básníkem být nechci

Slovart, preklad Martina Slezáková

Argo, preklad Jiří Šlédr

Strhujúci, ale citlivý a psychologicky dokonale prepracovaný príbeh z prostredia narkomafie, odohrávajúci sa na troch kontinentoch. Hlavnou hrdinkou je mladá Mexičanka, ktorá sa zhodou osudových okolností a proti svojej vôli stane šéfkou firmy zabezpečujúcej prepravu drog z Mexika, Kolumbie a Maroka k európskym distributérom, teda Kráľovnou juhu. Reverte je mimorniadne úspešným prozaikom a pritom jedným z najvýznamnejších španielskych románopiscov súčasnosti.

Americká poetka 19. storočia, avšak povahou svojej poézie a jej osobným apelom „najsúčasnejší, najživší z básnikov“ 20. storočia. Spolu s Waltom Whitmanom zakladateľka modernej nezávislej americkej poézie. Radí sa k najväčším lyrikom všetkých čias. Básne tvorila spôsobom ignorujúcim vtedajšie básnické normy.

Za celý jej život jej uverejnili len sedem básní, absolútna väčšina rukopisu bola objavená až po jej smrti.

nb65.indd 32

A Hawk And A Hacksaw

Harmónia farieb Výstava odevov a odevných doplnkov čínskych národností 13. 10. 2006 – 25. 2. 2007 Bratislavský hrad, 2. poschodie Vďaka prírodnému prostrediu a špecifickým výrobným postupom sú odevy jednotlivých národností obrovskej Číny rôznorodé, originálne a pestré. Odevná kultúra Číny v sebe odzrkadľuje rozličnosť kultúr tejto multietnickej časti sveta a miešanie ľudskej tvorivosti s prírodou. Súčasná Čína je charakteristická prelínaním historického prístupu a modernej otvorenosti. A taká je aj táto výstava 43 charakteristických odevov 33 národnostných menšín. Na fotografiách, odevoch, ktoré si každý návštevník môže ohmatať, a odevných doplnkoch ukazuje fenomenálnu rozmanitosť, dávnoveké tradično aj pokrok posledných desaťročí.

23.10.2006 9:52:05

65

INZERCIA 33 Slovenského Rozhlasu

Objavte históriu rozhlasového vysielania na Slovensku.

Od 20. 10. 2006 otvárame našu stálu expozíciu histórie Slovenského Rozhlasu.

1926

2006

80 rokov dobre naladení www.slovakradio.sk

nb65.indd 33

23.10.2006 9:52:16

65

34 BODKA KRÍŽOVKA Autor: BOHUMIL NOVÁK

používal pero na písanie

ruské mesto

postínal

televízny klub mladých

a podobne

Pomôcky: ASINO, OM, ROAR, IVDA, SIAM, NUER

polotekutá kaša v tube

zmaruj

ruská rieka

patriaci Petríkovi

posnímal

NB

mopslík

nie von

mužské meno

United States

Deutche Normen (skr.)

nenakláňal

ruská polievka

1. časť tajničky

juhovýchodná ázijská krajina

býv. ŠPZ Prahy

čínske ženské meno

NB

národný podnik

argón (chem. zn.)

ťahaj meč z pošvy

duša v st. Egypte

typ stíhačiek

koncovka zdrobnelín

inakšia

Anno Domini

MPZ Írska

49 (rímske číslo)

sklopuj

tvoja osoba

obrázok (maď.)

skrotení

tropický plod

napcháva

starec (poľ.)

plamene (bás.)

3. časť tajničky

erbium (chem. zn.)

kórejská dynastia

kmeň v Sudáne

2. časť tajničky

rev (angl.)

druhá dvojhláska

vojenská jednotka

ruská rieka

lawrencium (chem. zn.)

Leonardo da Vinci: „Kto môže...“ (Dokončenie v tajničke.) Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu:

Ditribúcia:

Inzercia: Bratislava:

Banská Bystrica: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Lučenec: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Prešov: Senica: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

Podporili nás:

nb65.indd 34

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, www.tripsoft.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, Sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Renáta Chovanová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Slovenský Červený kríž, Ivan Bolha, 0903 029 152, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Kežmarok, Zdena Dudášová, 052/46 60 212, 0905 886 546 Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 22 01, helena.havrilova@zoznam.sk JPK – Ježiš pre každého, 0915 743 433, A.Kmeťa 24, 934 05 Levice, Ľubica Prištiaková, dusan@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, pán Urdzík, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, tel. 051/457 25 49, rkclipany@centrum.sk OZ Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti SR, J. Kráľa 14, 984 01 Lučenec, Jaroslav Matuška, 0908 924 877 ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Mgr. Ján Cenkner, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk Fond rozvoja kultúry a vzdelávania, n. f., Ul. SNP 32, 940 62 Nové Zámky, Béla Magyar, belamagyar@zoznam.sk UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Beata Fándliová, domum@kios.sk Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Erika Mižigarová, Popradské nábr. 3, 058 42 Poprad, socialne@msupoprad.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Lívia Mackovičová, 0903 589 452, risen@centrum.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica Bratislavsko-trnavská arcidiecézna charita, František Čišecký, Hlavná 43, 917 01 Trnava, 033/551 27 04, 0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Beáta Bronišová, Lúčna 812, Vranov nad Topľou, tel. 057/44 315 78, betik31@pobox.sk DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk.

Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt, Ministerstvo kultúry SR 23.10.2006 9:52:26

65

FOTORIPORT 35

KAPUSTOVÉ HLAVY „To nie je od čistenia kapusty, ale od cirkulárky,“ upozornil ma Rudolf Rác, keď mi padol pohľad na jeho ruku. Chýbalo mu niekoľko prstov. Pán Rác so svojimi príbuznými bol jediný kapustový magnát na Dňoch zelá v Stupave. Obľúbené podujatie tak jeho zásluhou nezostalo bez ukážky spracovania kapustných hláv. Ostatní producenti nemali záujem prezentovať sa.

A aj z varených kapustových dobrôt mohol návštevník ochutnať leda ak kapustnicu či kapustové lokše. Ostatné špeciality na kapustových slávnostiach chýbali. Dni zelá tak boli nekompletné, ako ruka pána Ráca.

Našťastie však prišli juhoamerickí Indiáni...

A stánok pána Ráca prišiel vhod aj deduškovi, ktorý si na hojacu sa zlomeninu na ruke prikladá kapustové listy a je veľmi spokojný, že sa mu nepríjemné zranenie rýchlo hojí. Kapusta teda nie je dobrá len na jedenie.

TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, REPORTÉR ŽIVOTA

nb65.indd 35

23.10.2006 9:52:33

65

36 INZERCIA

nb65.indd 36

23.10.2006 9:54:06