NOTA BENE 68 by Proti prúdu

68 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

FEBRUÁR ‘07

nb68.indd 1

22.1.2007 11:42:32

2 ŠPIÓN Nebude to jednoduché

Utiahnutý samotár eď už nevládze a ani lieky od bolesti nezaberajú, dá si Miro pauzu. Zostane v posteli aj dva dni. Odpočinie si, aby nabral silu a vrátil sa k svojim zákazníkom na Štefánikovu ulicu v Bratislave.

Miro je starý Prešporák (Bratislavčan). Z bytu v Karlovej Vsi ho prišiel vysťahovať exekútor. Roky neplatil nájomné a jeho dlh sa vyšplhal na sto osemdesiat tisíc. „Musel som sa spakovať behom týždňa,“ spomína na svoje bezdomovecké začiatky. „Z malého, polovičného invalidného dôchodku sa platiť nájomné naozaj nedalo. Od narodenia mám skoliózu a s ňou spojené problémy s chrbticou. Bol som aj operovaný. Mäknú mi kosti, mám hrb. Za lieky dám v súčasnosti mesačne tisícpäťsto korún.“ Teraz si Miro nesťažuje, aj napriek tomu, že sa tiesni v maringotke bez kolies, v známom pánskom útulku dôstojného pána Srholca, s ďalšími štyrmi bezdomovcami. „Ľudia nám veľmi pomáhajú. Pán farár nám predáva za korunu oblečenie, ktoré prinesú.

Máme aj práčku, chladničku a televízor. Každý z nás platí tri tisícky mesačne a žijeme ako ľudia.“ Časy, keď sa túlal tri roky nocami po bránach a zúfalo blúdil mestom, sú preč. Miro teraz šetrí na byt. Časť peňazí zo zvýšeného dôchodku a zárobku z predaja Nota bene si odkladá. „Nebude to jednoduché, ale musí sa to podariť,“ tvrdí chlapík s jemnými, dlhými prstami. „Vyučil som sa za brašnára. Vyrábal a opravoval som dámske kabelky.“ Potom pracoval v Slovnafte, v spaľovni nebezpečného odpadu, aby lepšie zarobil. „Žiaľ, musel som to nechať. Zdravotný stav mi nedovolil veľkú námahu, a tak som začal robiť strážnika, pomocnú silu v kuchyni, brigádoval som.“ Miro tvrdí, že nemá žiadnych príbuzných. „Som taký utiahnutý samotár. Aj v škole mi išlo ťažko učenie. Chodil som do osobitnej školy.“ „Pán farár Srholec je už starý pán. Okrem toho je aj chorý. Dúfam, že po ňom bude mať kto prevziať útulok,“ obáva sa. Na byt tak skoro mať nebude a na ulicu sa mu nechce. TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

ČO MAL MIRO PRI SEBE?

Miro rád jedáva. V plecniaku mal dobrú štipľavú klobásu za gastrolístky od zákazníkov. Zapíja ju džúsom. Dlhé chvíle mu spríjemňuje rádio, tržbu a výdavky si ráta na kalkulačke a peniaze si dá do jednej z dvoch peňaženiek. Keby nebodaj o jednu prišiel...

3 nb68.indd 2

1 Plecniak je Mirova nevyhnutná súčasť, tak ako lieky od bolesti. Dlho stáť nevydrží.

6 22.1.2007 11:43:14

Z OBSAHU 3 6 - 7 Kauza

8 - 10 Téma

12 - 13 Do tucta

Prvá

Spi sladko, zlatko!

Doma v lese

Bratislava musela na nízkoprahovú nocľaháreň dlho čakať. Pred ôsmimi mesiacmi vznikla nezisková organizácia Depaul a ľady sa pohli. Podarilo sa!

Prespíme tretinu života, napriek tomu však o spánku stále vieme len veľmi málo. Dýchanie sa spomaľuje, tep klesá, pokožka sa prekrvuje, telo sa uvoľňuje a organizmus regeneruje...

„Prírodu treba nechať dýchať,“ vraví František Figura. Do práce to má na skok. Stačí mu zájsť za dedinu a otvoriť oči a uši. Pozorovanie sa od neho doslova vyžaduje, počúvať sa tiež oplatí.

18 Aha ho!

24 - 25 Príbeh

28 - 31 Pútnik

Dovi, Vegard!

Plno

Na konci EÚ

„Som kultúrny robotník,” tvrdil o sebe zablúdilec z Nórska, ktorý sa na pár mesiacov zabýval na košickom sídlisku. Keď odchádzal, bola som ho odprevadiť na vlak. Zostali sme kamoši...

Mamka, oco a štrnásť detí. „Stačí vymyslieť systém a ide to,“ nesťažuje sa hlava rodiny. Vierka otvorí dvere svojho domu a vtipne poznamená: „Poďte ďalej, snáď sa budeme počuť...“

Nie my, ale celý ostatný svet kýva hlavou opačne, skonštatujú Bulhari, keď sa ich opýtate na typický zvyk, ktorý vás mätie počas celého pobytu v ich krajine. Nie je jedinou odlišnosťou.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti napomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu nb68.indd 3

22.1.2007 11:43:47

4 KONTAKTY EDITORIÁL

Pišta a šerifská hviezda Pišta. Drobná smradľavá postavička s počuranými nohavicami a odzbrojujúcimi modrými očami. Len pred pár rokmi by nikto nepovedal, že tento sympatický robotník zo stavby žije na ulici. Príliš hrdý, aby prosil o pomoc. Vlastne ani nebolo koho prosiť. Ani keď stratil prácu a žena si našla iného. Tak bojoval. Cez deň brigáda na stavbe, sprcha za pajsku na stanici. Noci sa pretúlal, na ubytovňu nevyšlo. S očami opuchnutými od únavy sa utešoval myšlienkou, že je to len dočasný stav. Trvalo to dlhšie, ako plánoval. Pomaly mu došla šťava. Načo, pre koho to všetko? Hanbil sa, keď si od neho prvýkrát zhnusene odsadli v električke. Ale zvykol si. Nechal si narásť vlasy a vyhýbal sa preplneným priestorom. Keď pil, tak necítil nič. A necítiť nič bola tá najväčšia slasť. Pokafral toho v živote dosť, ale aj iní robia chyby a nemuseli platiť tak tvrdo ako on. Plácal sa medzi vinou a sebaľútosťou. Sám. Fľaša sa stala jeho pánom a najlepším priateľom, ktorý nikdy nesklamal. Dnes je na ulici už 10 rokov. Je z neho „čučák”. Pre mnohých skôr kôpka smradu ako človek. Má jediný cieľ – nevytriezvieť. Bežné nocľahárne ho nevezmú. Nafúkal by. Zaspí tam, kde opitý spadne. Nohy posiate mokvajúcimi hlbokými ranami. Keď mu odporúčate návštevu lekára, sľúbi, aby vás potešil, ale nikdy tam nepôjde. Toto je jeho život. Niet z neho kam ujsť. Už s ním nikto neráta. Nevidí nádej. Nemá dôvod. Mnohí dlhodobí bezdomovci prejdú podobným procesom ako Pišta, až kým nestratia posledné zvyšky sebaúcty a cieľov. Scenáre sa rôznia: Monika umrela minulú zimu. Ľuboš praskol vekom od kanála, abstinuje a je šťastne ženatý. Nikto nie je stratený prípad. Pre väčšinu ľudí je ťažké pochopiť, prečo pomáhať práve im, ktorí sa nesnažia zmeniť svoju situáciu, nehľadajú si prácu. Ľuďom, ktorí vzdali márne pokusy. Práve títo ľudia sú najohrozenejšia skupina – či už kvôli zime, či chorobe. Bratislavský primátor Andrej Ďurkovský si od nás vyslúžil šerifskú hviezdu za odvahu a súcit. Napriek obrovskej nepopularite tejto skupiny ľudí, vyriešil najzúfalejší problém tým, že poskytol priestory organizácii DePaul Slovensko na útulok pre závislých ľudí bez domova. Ďakujem, že môžem pokojne stráviť zimu s dobrým pocitom, že je miesto, kde pomôžu tým, ktorí to najviac potrebujú. Že naši streetworkeri na uliciach môžu ponúknuť alternatívu ľuďom, ktorí nie sú takmer nikde vítaní. Tešíme sa, že sme aj my mohli svojou troškou prispieť hľadaním sponzorov a personálu pre túto nocľaháreň. SANDRA TORDOVÁ tordova@yahoo.com

nb68.indd 4

SMS PRE PREDAJCOV POZOR! Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na nové číslo

0915 779 746 13.01.2007 12:37 Si velmi prirodzeny a slusny, usmievas sa a ked podakujes, ze som si od teba kupila NB, viem, ze si uprimny. Si super predajca pred OD Tesco v KE. Dik. 13.01.2007 00:18 Fero ty si mi zmenil zivot. Dakujem. Anicka 10.01.2007 15:24 Drzim palce panovi co predava vas casopis v Bratislave pri byvalej Ikei. Chodim tade kazdu stredu a skoro vzdy ho tam stretnem. Obdivujem ho pre to, ze sa vzdy usmieva, aj ked mu kolkokrat vela ludi nevie ani pekne a slusne povedat ze nemaju zaujem. Prajem mu vela stastia.

Dakujem. Rudo, TN 07.01.2007 13:05 Lubosove prispevky su nadherne, prekrasne a sokujuce svojou hlbkou. Je to vnimavy basnik. 03.01.2007 12:09 Predajca na Stefanikovej ulici v Bratislave je super! Je mily, fajn a i ked som po tazkej autohavarii, vzdy mi da chut zit a elan! Skoda, ze takych ludi nie je viac. 02.01.2007 19:37 Dnes pred Billou v Cadci som si kupila Nota bene u velmi mileho cloveka. Som rada, ze dostal aspon takuto sancu prilepsit si. 29.12.2006 11:20 Mam staly problem kde kupit vas casopis. Pani predavajuca pri Carpane je mila a usmievava a pan pri Tescu je galantnejsi ako vsetci moji kolegovia. Dakujem obom predajcom v Kosiciach za pocit krasneho dna. Maria z KE

Predajca Nota bene Július, ktorého glosy poznáte zo stránok Nota bene, vydáva knihu Ulica, môj domov, ktorá Július

ulica M Ô J D O M O V

obsahuje jeho najzaujímavejšie postrehy zo života a o živote na ulici. Vy máte jedinečnú šancu zakúpiť si ju u predajcov Nota bene za 100 Sk. Polovica z tejto sumy zostáva predajcovi.

PROJEK T NOTA BENE PODPORILI:

22.1.2007 11:45:01

KONTAKTY 5

O putovný pohár NB o návrate z Majstrovstiev sveta vo futbale bezdomovcov v Kapskom Meste sme sa pokúsili udržať futbalový tím pohromade. Podarilo sa. Raz do týždňa sa stretávame na futbalových tréningoch, teraz v zime v telocvični. Z pôvodnej majstrovskej zostavy odpadol len jeden hráč, ale veríme, že nám dá ešte jednu šancu. Do tímu občas zavítajú aj noví záujemcovia, niektorí prídu len raz a iní nám už zostanú na krku. Tréningové zápasy sa hrajú ako o život, a niekedy doslova aj do písmena. Občas sa halou preženie divoká hádka, kto koho skopol a kto je väčší chrapúň. Ale ináč sa máme radi, aj nám v tej Afrike dali Cenu fair play. (Ešte že slovenčina nie je svetový jazyk.)

Dňa 18. decembra 2006 tragicky zahynul predajca Nota bene z Popradu Peter Kordiak Napriek všetkým smutným okolnostiam chcem sa rozlúčiť a ešte raz prihovoriť všetkým čitateľom, predajcom časopisu Nota bene. Prihováram sa, aj keď nie básňou, na ktorú boli zvyknutí všetci tí, ktorí ma poznali, mali radi napriek chybám, ktoré pramenili z mojej tvrdohlavosti a túžby byť sám sebou, byť slobodný, ale i tým, ktorí ma zatracovali, a to snáď len preto, lebo sme nemali možnosť sa lepšie spoznať. Ak sa obrátim dozadu, premieta sa mi môj život. „Film na plátne“ trval krátkych, ale pre mňa krásnych 27 rokov. Ten život som miloval, napriek všetkej nepriazni osudu, napriek tomu, že často som v ňom nebol „hlavný hrdina“, ale „stratená figúrka“. Uvedomujem si, že mohlo byť ešte horšie, a preto som si každý deň užíval. Deň, počas ktorého som sa nezasmial – no takých nebolo veľa - pre mňa nemal význam. Všetci mi priali, aby som našiel to, čo ma urobí šťastným, aby som mal peniaze... Priali mi, aby sa môj život obrátil... Chcel som to vôbec?! Nie! Mama mi raz povedala, že život nemá zábradlie, a preto sa musím držať sám. Ale ja som zistil, a to je aj môj odkaz, že to zábradlie života sú ľudia, ktorí ma podržali, keď mi bolo najhoršie. A za to im patrí veľké Ďakujem. PEŤO

nb68.indd 5

Z pomaly stereotypnej tréningovej letargie nás vytrhla ponuka na priateľský zápas od mladých sociálnych demokratov. Tím ožil ako izbové kvetiny zaliate po desaťdňovej dovolenke. Zaobstarali sme pohár pre víťazov, nech aj o niečo ide, keď už. Mančaft vytiahol navoňané, čistulinké, biele reprezentačné dresy z majstrovstiev, nováčikovia v tíme si vypomohli bielymi tričkami a mohli sme ísť na to. Za každý tím nastúpilo päť hráčov plus brankár. Počas hry sa mohli hráči striedať ako na hokeji. Zo začiatku sme sa len tak oťukávali a odhadovali sme sily súpera. Postupne sme sa dostavali do tempa a podarilo sa nám ujať vedenia. Keďže sme mali viacero výhod oproti našim protihráčom, ako dostatočný počet hráčov na striedanie a takmer polročnú zohranosť za sebou, skóre sa

začalo výrazne zvyšovať v náš prospech. Ale „mladí“ sa nenechali odradiť, napli všetky sily a hra začala naberať na obrátkach. Hralo sa fér, nikto sa nezranil ani nebol naštvaný nejakou smrteľnou nespravodlivosťou. Potrebu rozhodcu, ktorého sme nemali, sme zaregistrovali až po skončení zápasu, keď každý z nás dospel k inému výslednému stavu. Jedno je však stopercentne isté, víťaznú trofej si odnieslo FC Nota bene. TEXT: FABIOLA MOKRÁ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Na vysokej nohe Dobrá večera s našimi predajcami má svojich prvých závislých, ktorí svojimi „esemeskami“ hrajú vabank. Áno, alebo nie. V najbližšom čase očakávame ďalších „závislákov“ pachtiacich sa za dobrou večerou v luxusnej bratislavskej indickej reštaurácii KRIŠNA, alebo v boteli MARÍNA na vlnách Dunaja priamo pod hradom. Vďaka láskavosti majiteľov sa u nich bude môcť vyžrebovaný „posielač sms“ najesť do prasknutia. Žrebujeme zo všetkých sms, ktoré prídu na naše redakčné číslo! Nevynechávame ani tie najkritickejšie.

Aj napriek tomu, že naša výherkyňa na poslednú chvíľu nemohla prísť, musela bežať za mamičkou, ktorú náhle odviezli do nemocnice, nezostal predajca Miro (vpravo hore) pri indickom jedle sám. Prišiel ho pozdraviť celý personál reštaurácie.

22.1.2007 11:45:07

6 KAUZA Organizácie pracujúce s bezdomovcami sa všemožne snažili, aby sa nezopakovala situácia z minulej zimy a nemuseli stavať vojenské stany. Tu je súčasnosť.

Chvíľu trvá, kým nájdu dotyčného vrece

Prvá ratislava musela na nízkoprahovú nocľaháreň dlho čakať. Pred ôsmimi mesiacmi vznikla nezisková organizácia Depaul, a ľady sa pohli. Podarilo sa! Od 21. decembra funguje prvá nízkoprahová nocľaháreň.

nb68.indd 6

O siedmej večer stojí pred nocľahárňou na Ivánskej ceste rad. Prišli sme k dverám bývalého Záhradkárstva OLO, pred nami stáli dvaja sociálni pracovníci. Vyťukali heslo a bezpečnostná služba ich prednostne, spolu s nami, vpustila dovnútra. V bývalej hale svietia reflektory, aby personál videl na zoznamy s menami nocľažníkov. Väčšinou ide o štamgastov, každý už má k menu pridelené číslo. Po zaregistrovaní dostanú igelitové vrece s dekou a plachtou označené rovnakým číslom. „Na začiatku prišlo viac ľudí, ako sme predpokladali a mali sme problémy s praním, tak

každý dostal svoju označenú bielizeň,“ vymenúva problémy Juraj Barát z Depaul Slovensko, hoci vo všeobecnosti je spokojný s neskutočne rýchlym spustením nocľahárne. Vnútri, na opačnej strane dvier, súkromná bezpečnostná služba každého prešacuje jednotlivo. Púšťajú po jednom alebo po skupinkách, ktoré prišli spolu. Chvíľu to trvá, kým nájdu dotyčného vrece, zapíšu si, či chce spať zadarmo dolu, alebo za dvadsať korún prespí vo vedľajšej budove, kde sú izby menšie a útulnejšie. Službu má „esbéeskár“ s menovkou Herák. „Musíme prehľadať, či pri sebe nemajú nebezpečné veci, zbrane alebo alkohol,“ konštatuje muž s kontroverzným menom, dohliadajúci na poriadok. Na celú nocľaháreň sú dvaja „esbéeskári“. Denne musia zvládnuť 60 až 70 ľudí. Prvé dve noci prespalo na Ivánskej ceste 9 a 19 ľudí, ako sa správy o jej otvorení rozšírili, návštevníci pribúdajú. Hoci pôvodne sa počítalo s kapacitou asi 40 osôb, rozkladacie postele od Úradu civilnej ochrany, ktoré minulý rok slúžili v stanovom tábore, sa porozkladali tesnejšie vedľa seba, a keby prišli mrazivé noci a ešte väčší záujem o posteľ, mohlo by tu prespať aj sto ľudí.

Druhá úroveň Zrealizovať v Bratislave nízkoprahovú nocľaháreň nebolo jednoduché. „U nás sa ešte stále málo pracuje s ľuďmi na ulici, problémy s bezdomovcami sa odsúvajú.

22.1.2007 11:45:38

KAUZA 7 Nízkoprahovú nocľaháreň nikto nemal záujem stavať. Postarať sa o ľudí bez domova, závislých od alkoholu či iných látok, vnímame až ako druhú úroveň. K vzniku nocľahárne pomohlo to, že spomedzi ľudí na ulici práve tí pod vplyvom alkoholu, či so psychickými problémami, vonku pomrzli,“ vysvetľuje Barát. V nocľahárni na rozdiel od iných nemusíte byť triezvy, aby ste mohli prespať. Podľa pravidiel, ale nesmiete konzumovať alkohol vo vnútri, alebo byť agresívny. „Ak niekoho pristihneme, nasleduje upozornenie, potom zákaz vstupu na tri dni, potom zákaz vstupu na sedem,“ vysvetľuje ochrankár. „Musíme dávať pozor najmä v noci, keď idú na toalety, špehujeme, či sa nejdú biť, ale neraz tomu nezabránime.“ Michal, moravský vodič z povolania, si na Slovensko prišiel hľadať prácu, ale nemal šťastie, okradli ho a skončil v Košiciach na ulici: „Tu je to dosť dobre strážené a čo by mi tu už kto mohol ukradnúť?“ Ako si nocľažníci rozložia deky, chystajú sa večerať a vyberajú z tašiek, kto si čo priniesol. Chlieb vo vajci, salámu, pečivo... dlhý nôž na krájanie. To by asi Herák nevidel rád.

Tarzan otužilec Po „oficialitách“ s registráciou nás Tarzan, zavedie do najväčšej miestnosti na prespatie. Miestnosť sa pomaly zapĺňa, každý si ukladá svoje veci na „svoju“ posteľ. „Dobré to tu je. Lepšie ako spať vonku,“ hovorí a stáva sa naším sprievodcom. Nie je ti zima? Pýtame sa, nie preto, že by doteraz bol na ulici, ale preto, že Juraj má na nohách obuté letné žabky bez ponožiek. Ktorá je tvoja posteľ? „Ja spávam hore, lebo ja platím. Tu sa spí zadarmo, ale hore je to pohodlnejšie.“ Neplatia okrem ľudí v najväčšej miestnosti ani ženy, starí a chorí. Keďže sa miestnosti pre nich vyhradené nikdy úplne neobsadia, môže tu za poplatok prespať hocikto. Na jednej posteli môžu spať aj páry. „Keby niečo, bude to pre ostatných lepšie ako pozerať filmy v sexshope,“ smeje sa. Ďalšie miestnosti sú v druhej budove. Štyri Miestnosť „neplatičov“. Pre mnohých je to jediná šanca, ako aspoň trochu dôstojne prenocovať.

Prvá bratislavská „nízkoprahovka“ sa síce nemôže rovnať podobným v iných európskych mestách, ale vďaka aj za ňu.

menšie, jedna výhradne pre ženy, malá sprcha, kuchynka. Na chodbe na stole si každý nalieva čaj. Okrem ležadiel tesne vedľa seba v týchto miestnostiach je priestor aj pre stôl, pri ktorom sa „spolubývajúci“ rozprávajú, jedia, leží na ňom rozčítaná kniha. „Ja som sa rozhodol dobrovoľne odísť na ulicu. Neviete, aká je to sloboda!“ Tvrdí muž, ktorý si hovorí Štrkáč. „Mňa nie je počuť, iba keď poriadne zaštrkám.“ V rohovej miestnosti je len sedem postelí, je vyhradená pre ženy. „Musíme mať otvorené okno, aby sa to tu trochu vyvetralo. Všade je cítiť moč, lebo tu prespávala žena, ktorá sa každú noc pocikala. Potom ju odviezli do nemocnice,“ hovoria nám nájomníčky ženského oddelenia. „Momentálne pracujeme na tom, aby na Ivánsku cestu chodil sociálny pracovník a pomáhal s vybavovaním dokladov či sociálnych dávok. Chceli by sme, aby sa rozbehla aj zdravotná služba, pretože bezdomovci mávajú rôzne choroby. Je nutné, aby sa

infekčné choroby zistili a dalo sa zabrániť ich ďalšiemu rozširovaniu,“ myslí si Barát. Do jedenástej služba ubytúva ľudí, ktorí prišli z celého mesta. Potom sa zhasne a zatvoria sa dvere. V noci zvyknú policajti doviesť ešte niekoľko ľudí, ktorých nájdu v meste v podnapitom stave, alebo boli agresívni, no sú ochotní akceptovať pravidlá. Nocľaháreň na Ivánskej ceste, je len čiastočná výhra a vlastnú posteľ majú bezdomovci len dočasne, napriek tomu nikto z nich by nechcel spať v zime na ulici alebo v provizórnych búdach, či schovávať sa na poschodí hlavnej stanice. Naše auto s logom Nota bene, ktoré stálo pred budovou, keď sme prichádzali, už odišlo. Okrem toho, že OZ Proti prúdu prispelo k celému projektu zháňaním sponzorov, personálu alebo vecnou pomocou, dvaja dobrovoľníci každú noc robia mobilný streetwork. Chodia po meste a kontrolujú zákutia či kríky pri ceste, aby pomohli ľuďom, ktorí sami nedokážu vyhľadať pomoc. MARCELA GLEVICKÁ FOTO: VLADIMÍR KAMPF, REPORTÉR ŽIVOTA

Ďakujeme spoločnosti ENEL Slovenské elektrárne za podporu projektu nocľahárne Depaul, ktorá sponzorsky uhradila náklady spojené so spotrebou elektrickej energie a vodného a stočného. Ďakujeme spoločnosti Kanál M.P.S. za sponzorské poskytnutie a servis prenosných toaliet a vyčistenie žumpy.

nb68.indd 7

22.1.2007 11:45:57

8 TÉMA Hrozná noc v posteli s medveďom

Spi sladko, respíme tretinu života, napriek tomu však o spánku stále vieme len veľmi málo. Dýchanie sa spomaľuje, tep klesá, pokožka sa prekrvuje, telo sa uvoľňuje a organizmus regeneruje...

Alebo sa z nočného odpočinku stáva nočná mora a boj o prežitie. Najmä ak sa ocitneme v posteli či v činžiaku s virtuózne chrápajúcim medveďom a medvedicou. Škrípanie zubami, hovorenie zo sna, námesačníctvo, časté prebúdzanie sa rovnako ako nespavosť sú poruchami, ktoré v spánkových laboratóriách dokážu odstrániť a prinavrátiť blahodarný zdravý spánok a nerušené sladké sny.

Škovránky a sovy Potreba spánku je vysoko individuálna ako aj jeho charakter. Kým ranné typy - „škovránky“ nevydržia v posteli dlhšie ako do 6 hodiny, „nočné sovy“ vyspávajú svoje hýrenie a ponocovanie až doobeda. Všeobecne vekom sa dĺžka spánku skracuje. Podľa doktora MUDr. Imricha Mucsku, zaoberajúceho sa poruchami

nb68.indd 8

zlatko!

spánku, sa čas spánku výrazne skrátil, za posledných sto rokov je to o hodinu až hodinu a pol menej. Zároveň sa samotné zaspávanie posunulo do neskorších hodín. Štúdie, ukázali, že vydržíme bez spánku jeden až 11 dní. Takéto následky nedostatku spánku sa prejavujú zvýšenou podráždenosťou, citlivosťou na bolesť, striedaním nálad, pŕhlením v končatinách, dvojitým videním, halucináciami, chaotickým myslením, poruchami pamäti... Pri čiastočnom nedostatku sa postupne objavujú rovnaké ťažkosti.

Nočné mory Na to, aby sme sa do nového rána prebudili oddýchnutí a plní sily, vplýva kvalita nášho spánku. A tú podmieňuje okrem kofeínu, stresu, stravy, naša psychika

i poruchy spánku. Problémy so spánkom možno rozdeliť do dvoch hlavných kategórií. Prvou je nadmerná denná spavosť, spôsobená aj spánkovými poruchami dýchania a nedostatkom spánku, ktorá môže viesť k imperatívnemu (príkazovému) spánku počas dňa, keď nechcene zaspíme v MHD, práci, pri televízii a v tom horšom prípade i za volantom. Podľa štatistík 20 40 percent dopravných nehôd je následkom takéhoto mikrospánku, pričom prílišná spavosť postihuje 3 - 5 percent dospelých. Opačným problémom je nespavosť, teda sťažené zaspávanie trvajúce viac ako 20 minút, spôsobená konzumom ťažkých jedál neskoro večer a pitím kávy, či koly, prenášaním práce do neskorších hodín, rozrušením, stresom, vplyvom prostredia... Takéto poruchy spánku súvisia aj so psychikou a charakterovou

22.1.2007 11:46:32

TÉMA 9 povahou človeka, teda objavuje sa skôr v radoch pesimistov ako medzi vždy dobre naladeným ľuďmi. Nespavosťou trpia z dvoch tretín ženy a týka sa všetkých vekových kategórií. V prípade nespavosti odborníci užívanie liekov na spanie neodporúčajú pre ich neefektivitu a vysokú návykovosť. Osobitnú skupinu tvoria ťažkosti spojené so spánkom – chrápanie, škrípanie zubami, námesačníctvo (somnambulizmus), rozprávanie zo sna, rušivé sny a nočné mory...

Medvedie chrápanie Ak v rodine chrápe jeden človek, netrpí len on. Tento rušivý nočný zvuk nie je len akustickým problémom, ale predovšetkým zdravotným, ktorý pri zanedbaní môže viesť k zdanlivo nesúvisiacim ochoreniam, ako je vysoký krvný tlak a ďalšie srdcovocievne problémy, ale aj poruchy metabolizmu, s čím je spojená napríklad cukrovka. Do istej miery je to civilizačné ochorenie, ktorým trpí tretina populácie, pričom predovšetkým postihuje mužov vo veku 30 - 40 rokov kvôli predispozícii mužského pohlavia v ukladaní tuku do oblasti krku a prirodzene sedavému zamestnaniu

Spáči a „nespáči“ V minulosti ľudia verili, že ide o stav, pri ktorom sa činnosť tela spomalí a úplne zastaví. Hoci ani dnes nie je celkom povaha a existencia spánku objasnená, je zrejmé, že ide o nevyhnutný fyziologický proces pre psychickú i fyzickú regeneráciu. Každý človek má individuálne potreby ohľadne spánku. V priemere je to od 6 do 9 hod. Napríklad Victor Hugo a Winston Churchill nespali viac ako 5 hodín, zatiaľ čo Albert Enstein spával viac ako 10 hodín.

s nedostatkom pohybu. MUDr. Imrich Mucska vidí dôvod nárastu svojich pacientov v zlej životospráve vedúcej k obezite. Chrápanie zhoršuje alkohol, drogy, lieky – sedatíva, antidepresíva, hypnotiká, senná nádcha... Chrápanie vzniká následkom prekážky, ktorá bráni voľnému dýchaniu. Môžu ňou byť polypy, veľké krčné a nosové mandle, menšia sánka, veľký jazyk, senná nádcha a nakoniec obezita. Zužujú sa horné dýchacie cesty a znižuje sa napätie svalstva v tejto oblasti a potenciálny pacient nedýcha. Zároveň musí vyvinúť značnú dychovú prácu, aby silným výdychovým prúdom rozrazil prekážku za typického hlasného zvuku. Nebezpečenstvo chrápania spočíva v nedostatku kyslíka pre okysličenie organizmu a tiež početných zástavách dýchania (syndróm spánkového apnoe),

ktoré buď chrápajúceho prebudia, alebo ho vytrhnú z hlbokého spánku do plytkého. Ten je unavený, podráždený, nervózny, má problémy s koncentráciou a pamäťou. Po vyšetrení v spánkových laboratóriách, ktorých je v súčasnosti na Slovensku šesť, sa určuje liečba – diéta, operatívne odstránenie anatomických prekážok a v ťažších prípadoch to je aj kyslíková maska, zabezpečujúca voľné dýchanie. Pri jednoduchších prípadoch sa využíva scríningová metóda, keď pacient dostane domov na noc malý prístroj, snímajúci pohyby hrudníka, srdcovú funkciu, polohy tela, chrápanie, ale nedá sa ním zaznamenať spánok. Preto pri závažnejších poruchách sa indukuje pacient do spánkového laboratória. Chrápanie sa vyskytuje aj u malých detí počas sennej nádchy alebo ako dôsledok veľkých nosových a krčných mandlí, čo môže viesť aj k hyperaktivite, keď sa deti pohybom snažia prekonať túto únavu za každú cenu.

Prežuté problémy Medzi málo časté poruchy patrí škrípanie zubami (bruxizmus) najmä u detí. V neskoršom veku mizne. Nie je úplne objasnené, no už naše staré mamy vravievali „prežúva problémy“, čo poukazuje na stres a napätie v živote dieťaťa, ktoré sa môže týmto spôsobom prejaviť. Už je len na rodičoch, či takéto škrípanie vezmú na vedomie a skúsia starosti svojich ratolestí riešiť. Zaujímavé je i rozprávanie zo sna, či námesačníctvo (somnambulizmus), ktoré je občas spojené s nočným pojedaním. O tom ráno postihnutý nevie a z prázdnej chladničky obviňuje partnera. Veľmi vzácna je narkoleptická kataplexia, keď postihnutý

nb68.indd 9

22.1.2007 11:46:51

10 TÉMA

trpí náhlym upadnutím do hlbokého spánku a stratou nervového napätia.

Vykladači snov Spánok je tvorený piatimi fázami, teda jedným 90-minútovým spánkovým cyklom, v ktorom sa striedajú štyri non-REM fázy s REM fázou. Snívanie prebieha práve vo fáze rýchlych očných pohybov REM (Rapid Eye Movement). Vedci dokázali, že mozog pri snívaní pracuje viac ako pri niektorých stavoch bdelosti. Dodnes ešte nie je presne odhalená činnosť mozgu počas spánku a tiež jeho úloha v oblasti snívania. Sen sám o sebe je fenoménom modernej vedy. Sníva sa každému, aj keď si na svoje sny väčšina nepamätá. Zaujímavým faktom je, že ľudia z rôznych kútov sveta, kultúr, dôb mali podobné alebo rovnaké sny. Medzi najčastejšie patria: Nahota na verejnosti, pád, zuby, lietanie, láska, had, zlý človek... Sny mali veľký význam i pre staré národy, ktoré sa ich viac či menej úspešne pokúšali vykladať. Existoval napríklad „chrámový spánok“, keď daná osoba počas náboženského ceremoniálu ležala na zemi a čakala od bohov zoslanie prorockého sna. Vykladači snov, v tom čase väčšinou samotní kňazi, boli veľmi váženými občanmi. V grécku sa dokonca vykladanie snov stalo samostatným vyučovacím predmetom. Starovekí učenci Sokrates, Aristoteles, Cicero dávali symbolickým posolstvám snov veľký význam. I dnes niektorí ľudia veria v symbolický a veštecký odkaz snov, zapisujú si sny a určujú ich význam pomocou snárov. Skeptici však pochybujú o všeobecne platnom interpretovaní snov na základe snárov a viac sa opierajú o vedecké vysvetlenie, že ide len o zdeformované obrazy cez deň prežitých udalostí, spracovaných počas spánku mozgom.

nb68.indd 10

Vedecká disciplína skúmajúca sen sa nazýva oneirológia. Jedným z prvých, ktorí sa zaoberali psychologickým výkladom snov, bol Sigmund Freud – otec psychoanalýzy. Jeho dielo Výklad snov vyšlo v roku 1900. Tvrdil, že: „Človek, ktorý sníval, vie čo jeho sen znamenal, ibaže nevie, že to vie, a preto si myslí, že to nevie.“ V podstate však vychádzal z toho, že človek potláča svoje pravé city, túžby a priania sídliace v našom nevedomí, a to nás nielen ovplyvňuje, ale premieta sa i do našich snov. Neurofyziológovia a psychoanalytici zhodne uznávajú, že zmyslom snov je spracovať rôznorodé udalosti, pocity a obavy každodenného života. Podľa psychoanalytikov sa v snoch prejavujú naše podvedomé

želania a obavy, ktoré cez deň potláčame. Neurofyziológovia sa prikláňajú k tomu, že snová fáza spánku REM umožňuje človeku zafixovať si prostredníctvom nervových buniek všetky informácie, poznatky a schopnosti z prežitého dňa. Obe vlastne hovoria, že prostredníctvom snov si vštepujeme, hodnotíme a spracúvame nové situácie, aby sme ich potom bez problémov zvládli v praxi. Mnohé výskumy potvrdili dokonca vedomé snívanie, keď si spiaci človek uvedomí, že ide o sen a dokáže následne priebeh a obsah sna riadiť. Je to pomerne náročné a hoci nie každý dokáže takto riadiť sny, každý ich dokáže aspoň ovplyvniť. Ak túžime po pokojnom a sladkom snívaní, nemali by sme ísť spať rozrušení, vystrašení, bezprostredne po výdatnom jedle, negatívne pôsobí tiež fajčenie a alkohol. Nakoniec ide o zdravie a kvalitný spánok prinášajúci silu a odpočinok, nie srdcovocievne choroby a nervové poruchy. Takže pred spaním horúci kúpeľ, pohár teplého mliečka s medom a starosti nechať pekne odložené na kôpke za dverami spálne. Dobrú noc a sladké sny... VLADISLAVA PLANČÍKOVÁ Fotografie ilustrujúce tento materiál sú z pekingských a šanghajských chutongov. Mestá boli v minulosti poskladané z menších, uzavretých areálov malých domov. Dnes ich striedajú moderné mrakodrapy. Tradícia sa vytráca. Spolu s ňou odchádza do zabudnutia aj spokojný spánok. V chu-tongu sa dá zložiť kdekoľvek a kedykoľvek. Pod výškovými budovami na rušných uliciach sa to pri najmenšom nehodí. FOTO: VLADIMÍR KAMPF, REPORTÉR ŽIVOTA

22.1.2007 11:47:22

Upchatý kanál?

TÉMA 11

vyčistíme vám!

čistenie kanalizácií a upchatých WC čistenie lapačov tukov čistenie dažďových zvodov minifekálne vozidlo na malé žumpy, úzke priestory, podzemné garáže

POUŽÍVANÁ TECHNOLÓGIA

vysokotlakým vozidlom 150 barov, 80 l/min elektromechanicky - krtkovanie výhľadávanie trasy rádiodetektorom TV monitoring potrubia

KRTKO PRTKO

TOTAL DISPEČING NON-STOP: 0907 209 109

BRATISLAVA, tel: 02/4342 6747, e-mail: kanal@mail.t-com.sk, www.kanal-mps.sk Senec 02/45923391 Trnava 033/5546756 Galanta 031/7807964 Nitra 037/7721818 Trenčín 032/6525132 Inzercia Inzercia

KANAL MPS inzercia NOTABENE 01.i1 1

1/15/07 8:59:27 AM

Nanopor samočistiaca fasádna omietka

Forever young Večná mladosť vášho domu

Novinka! Nanopor omietka. Nechajte vyniknúť krásu vášho domu s novou samočistiacou fasádnou omietkou Baumit Nanopor. Vďaka špičkovej nanotechnológii, ktorá priniesla revolučný prevrat a inováciu vo vývoji fasádnych materiálov, sa stal Baumit Nanopor najčistejšou omietkou. Špeciálna mikroštruktúra vytvára dokonale hladký povrch fasády, na ktorej špina nemá šancu. S jedinečnou omietkou Baumit Nanopor zostane vaša fasáda čistá, mladá a krásna.

Baumit Info-linka: 02/59 30 33 33 nb68.indd 11

Myšlienky s budúcnosťou. 22.1.2007 11:47:53

12 DO TUCTA

Bez vetra sa ani lístok nepohne

Doma v lese nb68.indd 12

rírodu treba nechať dýchať,“ vraví František Figura. Do práce to má na skok. Stačí mu zájsť za dedinu a otvoriť oči a uši. Pozorovanie sa od neho doslova vyžaduje, počúvať sa tiež oplatí.

„P

Oči musí mať na stopkách. Svoj chotár pozná lepšie ako vlastnú dlaň. Všetky lesné cestičky má v malíčku. Vie, kadiaľ sa presúva zver, ale aj pytliaci. Zväčša chodí celý v zelenom. Keď sa chce hodiť do gala, aj ponožky si dá vo farbe lesa. Zelená mu pristane. Les je pre neho nekonečná téma. Je mu verný už tridsať rokov. František Figura. Lesník. Začnem stromami, tých je v lese najviac. Je zdravé ich objímať? - Sú to živé tvory. Majú svoju energiu. V našom lese si niektoré pamätajú ešte Napoleona. Už samotný pohyb pod korunami stromov je relaxovaním. V lese sa napríklad ľahko triedia myšlienky.

22.1.2007 11:48:04

DO TUCTA 13

To máte šťastie na romantické povolanie, nemýlim sa? - S romantikou je to dnes už horšie. Žijeme hektickú dobu, ale iné to už nebude. Romantiku si treba poctivo hľadať. Inak človek okráda sám seba. Niekedy sa v lese stačí zadívať alebo započúvať. Mali ste v rodine lesnícku tradíciu? - Nie, aj keď väčšinou to tak býva. Deti, ktoré vyrastali v horárni, tam neskôr zapustili korene. Nemal som vzťah k technickým veciam. Pôvodne som chcel ísť študovať vinársku školu. Napokon som od piky začal študovať les. Zakotvil som v Plaveckom Podhradí a pracujem tu už tridsať rokov. Za lesníka medzitým vyštudoval aj môj syn. Čo vás škola naučila? - Ako sa o les starať, ako mu porozumieť. Dnes je veľmi dôležitý už aj ochranársky aspekt. Treba dnes lesy viac chrániť? - Malo by to byť vyvážené. Les musí byť produktívny, ale zároveň chránený. Treba sa oň starať. Z niektorých javov, ktoré pozorujem, mám strach. Mechanizácia a ľudská činnosť ovplyvňujú aj prírodu. Ubúda niektorých drevín, pribúda burín, aj vtáčích zvukov je pomenej. Podľa zvukov sa dá

nesmie byť anarchia. vydedukovať, čo sa v lese deje. Keď nastane hrobové ticho, bude neskoro. Trávite v ňom veľa času? V čom spočíva váš denný harmonogram? - Každá hodina strávená v lese je hodnotnejšia ako čas pri počítači. V teréne - Mám more kancelárskej roboty, ešteže totiž vidím, čo ma čaká a neminie, čo všetko dnes ide všetko cez počítač. V lese musí byť je potrebné urobiť. Kancelária nemá oči. po mne vidieť robota. Les je totiž zrkadlom V hore sa všetko ukáže. lesníka a ľudí, ktorí mu pomáhajú. Zasvätený si hneď všimne, ako sa lesník o les stará. Čiže v lese by mal byť poriadok? O čo všetko sa teda staráte? - Les musí žiť komplexne. Po novom sa presadzujú prírodné spôsoby - O ťažbu a výsadbu stromov, o ochranu obhospodarovania. Ak sa o les stará proti škodcom. Udržujem cesty, strážim, niekto, kto nemá cit k prírode, je to vidno. pozorujem zver, v náplni práce mám aj S lesom treba žiť. Pracujem, aj keď sa chodenie po revíri. Voľakedy som mal na idem v nedeľu po obede prejsť. starosti šesťsto hektárov, dnes až dvetisíc. Na krku mám aj represívne opatrenia. Zasahuje robota aj do súkromného života? V lese musíte mať oči na stopkách. Čo - Isto. Mám tri deti a vždy som ich viedol pozorujete? k láske k prírode. Najmä syna som odmalička brával so sebou do hory. Neraz sme doma - Všetko. Čo kde ubudlo, čo kto ukradol. Aj opatrovali mláďatá, ktoré som našiel v lese na Záhorí ľudia kradnú drevo. Nie je to len opustené. Žijeme štyri generácie pod jednou rómsky problém. Máme aj bielych Rómov. Tí strechou. V lese často relaxujem. používajú prefíkanejšie metódy. A čo problémy s pytliactvom? Zdá sa mi, že dnes je v lesoch veľa politiky... - Existujú stále. Pytliaci boli odjakživa o krok - Revíry boli kedysi štátne, zisk nebol až taký vpred. Odhaliť sa dajú náhodou, alebo ak podstatný. Plnil sa verejný plán. Dnes si ich ich niekto prezradí. Pytliactvo je dnes veľký prenajali ľudia za úmyslom poľovníctva či ťažby. biznis. Divinou sa zásobujú reštaurácie, zver Tlak politických špičiek je silný. Záleží na tom, sa loví kvôli trofejam... v akých rukách revír skončí. V našej správe si lesy, chvalabohu, prenajali slušní ľudia. Zvykne sa hovoriť, že poľovníci sú najväčší pytliaci, čo je na tom pravdy? Môže príroda ľudí čosi naučiť? - Nehádzal by som všetkých do jedného - Ľudia, ktorí sa naučili chodiť do prírody vreca. Sú takí, čo sa o zver starajú, a tí, čo a vedia sa v nej správať, sú možno menej ju len strieľajú. Pravý poľovník to so strieľaním deformovaní ako tí, čo neustále sedia pri nikdy nepreháňa. počítači. Podľa mňa človek potrebuje prírodu. Zmravňuje ho a učí pokore. Tá nám všetkým Počul som, že v susedných dedinách majú chýba. Mali by sme sa prestať hrať na rodených pytliakov. Kde je pes zakopaný? predátorov. Prírodu treba nechať dýchať. - Nie nadarmo sa hovorí, že bez vetra sa ani lístok nepohne. Pytliactvo je v niektorých O čom snívate? rodinách asi dedičné. - O svätom pokoji (smiech). O takom, ako je v lese. Aké pravidlá sa v lese zvyknú najčastejšie porušovať? TEXT A FOTO: JURAJ SEDLÁK, AUTOR ZAPÚŠŤA KORENE A CHYSTÁ SA - Je toho habadej. Kladenie ohňa, fajčenie, ZASADIŤ STROM pohyb mimo chodníka, jazdenie autom po lese, vstup do piateho stupňa ochrany. Nehovoriac o odpadkoch. Smetí pribúda. Svetu vládne rýchly konzum. Všetko sa balí do plastu, ktorý potom zostáva v hore. Ľudia si /Nobelova cena za medicínu/ doma potrpia na poriadok, v lese im Svetelná terapia má odpad neprekáža. jedinečnú schopnosť Ani zákaz pohybu v lese nie je prirodzene aktivovať riešením, však? samoliečebný - To je extrém. Ľudí treba učiť potenciál organizmu. Lieči kožné problémy, správať sa v prírode, nie im všetko bercové vredy, akné, zakazovať. O les sa musíme starať, vysoký tlak, bolesti inak obanujeme, keď ho nebude. svalov. Pomáha Aj zver patrí do lesa, aj keď občas pri cukrovke, škodí záujmom človeka. Les musí žiť inkontinencii a iných v symbióze so zverou. chorobách. Posilňuje Neraz sa práve človek správa v lese imunitný systém. ako zver... - Darmo, človek je na vrchole pyramídy potravinového reťazca. Niektorí vlastníci alebo prenajímatelia lesa sa správajú doslova barbarsky. Keď človek vyrastie v lese, alebo 26.5.2006 28.1.2006 doň od malička chodí, správa sa www.biolampa.info citlivejšie. Snaží sa viac chrániť ako nat.pet@zoznam.sk, tel.: 02/63 81 08 33 mobil: 0903 843 859 kynožiť, udržiavať rovnováhu. V lese

Zdravie ako darček

Svetlo, ktoré lieči

Inzercia

nb68.indd 13

22.1.2007 11:48:15

14 POULIČNÉ BLUES MAROŠ

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Pozriem z okna smutný deň kamže sa dnes podejem Všade vôkol samá veselota a mňa čaká iba samota Išiel by som za mamou ktorá ma miluje ale osud mi to nepraje Mama moja chýbaš mi deň i noc spytujem sa nikoho prečo má zlo takú moc

Josef

Etapa 5

(už bez Jozefa)

na bicykli Európou red Vianocami som z Talianska prišiel domov a teraz robím v továrni na výrobu obalového materiálu. Drvivá väčšina mojich spolupracovníkov pochádza zo Slovenska. Prišli sem po lepší život - a čakali ich tu dvanásťhodinové zmeny, bývanie v bytoch po desať ľudí a robota za menšie peniaze než dostávajú „domorodci“.

Teraz majú obavy, aby o túto mizernú robotu neprišli, lebo firmy tu reálne kalkulujú s importom robotníkov z Bulharska a Rumunska - Česká republika im ako jeden z mála štátov EÚ plne otvorila pracovný trh. Bulhari sú ochotní robiť tú istú robotu aj za minimálnu mzdu a firmám sa to vyplatí aj napriek vzdialenosti, na ktorú budú svojich robotníkov voziť. Houmlesáci tu žijú rovnako ako v Blave. „Chlastajú“

Ďakujeme nezávislej majetkovej poradkyni Ing. Sylvii Chmelinovej za darovanie kamery tímu cyklistickej Homeless Tour 2006. Kontakt: 0908 756 249, chmelino@post.sk

oveľa viac a niektorí aj fetujú, lebo štát je tu oveľa štedrejší. Nechodím veľmi do tejto komunity, lebo alkoholici a „feťoši“

Zlo zoberie tma šedá čas neznásilníš to sa nedá. MAROŠ 1415

boli vždy mimo okruhu mojich záujmov. Ani tu nie je všetko tak, ako má byť. Bezdomovci boli, sú a budú, aj keď Francúzi prišli s nápadom zaviesť právo na bývanie a na byt pre všetkých, ktorí žijú vonku. Neverím, že je to dobrý nápad. Francúzsko má už teraz veľmi prepracovaný a vysoko dotovaný sociálny systém, a napriek tomu približne milión bezdomovcov. Nezáleží totiž na kvalite sociálneho systému, ale na ochote bezdomovcov so sebou niečo robiť. Kto si chce pomôcť, vždy si nájde cestu, a komu tento spôsob života vyhovuje, alebo si naň zvykne, sa už nezmení. Bezdomovci všade na svete sú najslobodnejší ľudia. Nemajú starosti, kde zohnať peniaze na nájom, nesplácajú hypotéky, a tým sú občas tŕňom v oku bežných ľudí, lebo tí im jednoducho závidia to, čo sami nemajú. Závisť ale funguje aj obrátene, každý človek chce mať miesto na tomto svete a pocit, že nežije zbytočne. Cyklistická Homeless tour bude pokračovať. Počasie zatiaľ praje skorému odchodu na trasu. JOSEF Inzercia

nb68.indd 14

22.1.2007 11:48:20

POULIČNÉ BLUES 15 JÚLIUS

Kto je a kto nie je Keď na Lazaretskej ulici minule ležal pred bránou na zemi chlap, okoloidúci ohŕňali nosom. „Pozri na toho ožratého bezdomovca,“ povedala jedna pani druhej a pohoršene krútila hlavou. Keď nakoniec akýsi rozumný človek zavolal sanitku, zistilo sa, že ide o nejakého Angličana, ťažkého cukrovkára, ktorý upadol do kómy. Keď asi pred mesiacom pred Tescom močil Karol priamo na novinový stánok a jeho kumpáni ho pritom povzbudzovali pokrikmi „vyššie, vyššie“, náhodný chodec s pohoršením hustil do okoloidúcich, že toto všetko je nehorázne svinstvo. „Tí bezdomovci nech si idú obsikávať domov svoje námestia, a nie v našej Bratislave.“ Náhodnému chodcovi odkazujem, že Karol je rodený Bratislavčan, býva v Petržalke a na požiadanie môžem ukázať ulicu, dom, bránu a byt, kde Karol žije a kde je prihlásený na trvalý pobyt. Keď časopis Plus sedem dní uverejnil článok o bezdomovcoch v Bratislave a doplnil ich ilustračnými zábermi, trónila medzi nimi fotografia asi šesťdesiatročnej opitej ženy, sediacej na lavičke pred stanicou s obnaženým prsom. „Fuj, tí bezdomovci,“ bola prirodzená reakcia každého čitateľa. Keby ale fotoreportér išiel poctivo za vecou, zistil by, že v tomto prípade ide o Zuzu z Dúbravky, o ktorej je všeobecne známe, že za stovku je ochotná ukázať toho podstatne viac ako iba jeden prs. Na toto všetko som si spomenul, keď som minulú nedeľu pozeral reláciu Lúskanie na STV2, kde sa odborníci „odborne“ vyjadrovali k bezdomovectvu. Odborníkmi boli tento raz niekoľkí tínedžeri, ktorí na takúto vážnu tému ešte jednoducho nedorástli a mnohé ich výroky vychádzali z ich osobného pocitu, vyplývajúceho z vlastného blahobytu a bezproblémovej mladosti. Nad vysoko odborným hodnotením situácie bezdomovcov typu „s tým treba niečo robiť“ som sa iba pousmial. Kňaz, ktorý k tomu vyzýval celý svet, a tí ostatní ma ale najviac vytočili, keď každého, kto leží na ulici, považovali za bezdomovca. Som bezdomovec už šiesty rok. Dá sa povedať, že sedemdesiatpäť percent bezdomovcov v Bratislave poznám, keď už aj nie osobne, tak z videnia určite. Ale poznám aj bratislavských ožranov a feťákov, ktorí denne vyčíňajú v uliciach, hlavne v Starom Meste, dôstojný pane, pred Tescom a pred Noterdámkami, ale i všade inde, pričom vôbec nie sú bezdomovci. Každý bezdomovec má veľké problémy udržať v sebe človečenstvo, preto prosím, nepridávajte im bôľ urážaním v tom, že

nb68.indd 15

ZAPOJTE SA!

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší? Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Ľuboš so svojimi Rozhovormi vás oslovil – dokazuje to aj veľa pekných sms odkazov, ktoré ste mu poslali. Nad Júliusovým Blbcom vyhral o dva hlasy. ich strkáte pod jeden klobúk so všetkými ožranmi a feťákmi. Pamätajte si, nie každý človek ležiaci na ulici je bezdomovec a nie každý Bratislavčan je vzorom cnosti. Ale v jednom vy všetci diskutujúci máte pravdu: s bezdomovectvom treba niečo robiť. Len prestaňte o tom iba hovoriť. JÚLIUS, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

MILAN

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Vianoce v uliciach – Leviciach Predajca Nota bene, bezdomovec Milan, ronil slzy šťastia v deň narodenia Ježiša, keď je každý s rodinou v pohode, teple domova a teší sa zo štedrej alebo menej štedrej večere a z darčekov, ktoré neprináša ani dedo Mráz ani Santa Claus, ale rodičia, ktorí sa celý rok pretĺkali každodenným pracovným životom. Môj deň na Adama a Evu sa začal krásne už tým, že som sa zobudil vyspatý, čistý a mohol som ísť z nocľahárne pre bezdomovcov, nikým nedirigovaný, voľný ako vták. Ten pocit šťastia možno nemajú tí, ktorí v supermarketoch narážajú s plnými vozíkmi potravín a nápojov. Sú ako v tranze. I keď tie zásoby na tri sviatočné dni sú možno plytvaním. S blaženým pocitom odchádzam z nocľahárne pre ľudí bez domova a smerujem do obchodného centra kúpiť si skromné raňajky. Mám posledných 100 Sk z Nota bene a tri dni sviatkov pred sebou. Ako to zadeliť, to bola jediná moja dilema. Ale nezúfaj, človeče, pomôž si sám a aj Pán Boh ti pomôže. Je to ľudová múdrosť, ako aj „Nikdy nebolo tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie“. A tak idem spokojný, vyrovnaný, i keď vidím tú masu ľudí, áut. Každý sa ženie, ešte to a tamto, aby bolo hojno. Už dopredu vidím o 3 - 4 dni plné kontajnery zákuskov, šalátov a vyprážaných dobrôt. Pastva v noci pre potkanov a cez deň pre hladných kontajneristov. Kam sme to dospeli? Starší ľudia a odborníci, čo odpracovali nejaké roky, sú teraz bez práce, nemajú na nájomné a zrazu sú

na ulici. Vďaka ľuďom, ktorí to pochopia a poskytnú pomoc, robia zbierky ošatenia pre ľudí v núdzi, dnes idem po dlhom čase čistý. Po skromnom nákupe vychádzam z nákupného centra a túlam sa po uliciach. No zrazu v jednej uličke ma osloví mladá žena, aby som prepáčil, ale už hodinu hľadá bezdomovca, a či prijmem nejaké jedlo. Slzy mi vyhŕkli a zmohol som sa len povedať „áno“. V dojatí som sa opýtal, či ju posiela niekto zhora, a pozrel som sa na nebo. Ona na to mi odvetila, aby som neďakoval, len sa pomodlil za jej malého synčeka, ktorý bol v aute. Nestihol som poďakovať, zmizla tak rýchlo, ako sa zjavila. Preto cestou Nota bene ďakujem tejto šľachetnej mamičke. Určite sa budem modliť za jej dieťatko a aj za celú rodinku, aby boli zdraví a šťastní. Ale aj ja chcem dať darček. Vyrobím pekné kŕmidlo pre vtáčikov, ktoré bude pripomínať šľachetný čin mamičky. Táto mladá žena urobila jednému osamelému bezdomovcovi prekvapivo šťastné Vianoce 24.12.2006 po 16. hodine. MILAN P., LEVICE

ĽUBOŠ

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Rozhovory 3 Nepoznaný Nad hlavou Ti visí nápis Pod ktorým ťa poznajú Z piedestálu pohŕdavo potriasajú hlavou Bože môj Koľkýkrát už počuť Ten strašný výkrik- ukrižuj! Hoc možno Len hlasno odráža sa v myšlienkach Preblyskne pohľadom Sekne v rozpovedanom geste Nič sa nezmenilo A tak kráčaš sám Osamotený v nepoznaní Ktoré sa skrýva v nápise V mene, v ktorom si vraj poznaný Prechádzaš davmi nemých výkrikov odsúdenia Meníš len podobu Ale stále si to ty, ten istý Milujúci a odvrhnutý Poznajúc tých, ktorý ťa nepoznajú Unavený chladom vlastného bytia, Ktoré nechceli Nepoznaný život, Ktorý nemá kde hlavu skloniť Vysmädnutý sediac na studni Prosiac nás, aby sme po Tebe žíznili A aby sme sa Ťa nebáli Ani Tvojho kríža s bolestným tieňom nápisu Píšeš pre nás do prachu zeme slová „...Ak je niekto bez hriechu, nech prvý hodí kameň...“ ĽUBOŠ 033, BRATISLAVA

22.1.2007 11:48:38

16 KARNEVAL

Pozývame vás na najkrajší karneval pod hviezdami

Noc v Benátkach

ie je bláznivý ako podobné akcie v latinskoamerickom svete, ani hlučný a nehanebný ako rôzne love parade. Jedno z najzvláštnejších miest sveta, v ktorom sa odohráva, z neho robí elegantný, mierne nostalgický event v arabsko – gotických kulisách starobylej Európy.

zapichnutých do dna lagúny stavalo honosné, farebné paláce. Preto v uliciach stretávate skôr dámy v nádherných róbach, pánov v trojrohých klobúkoch, farebných harlekýnov, veselých šašov a uplakaných pulcinellov.

Mesto - sen Benátky vybudovali v lagúne Jadranského mora obyvatelia rozpadajúcej sa Rímskej ríše, ktorí sa tu chceli uchýliť pred Každý je divákom aj protagonistom.

Benátske masky sú jemné ako preslávené benátske sklo, vyrábané na ostrove Murano. Sú tajomné ako úzke, krivolaké uličky mesta postaveného na vode. A tváre majú nehybné ako čas, ktorý sa tu kedysi dávno zastavil. Samozrejme, do Benátok chodia aj „moderné“ masky – halloweenové strašidlá, zelení vodníci, šialení profesori či okatí ufóni, aj bláznivé masky – napríklad obrovské plyšové kravy s veľkými prsiami, ba dokonca aj masky chudobných, ktorí na seba navlečú aspoň farebné igelitky a pripoja sa k veselému davu. Ale karneval v Benátkach je v prvom rade spomienkou na sen, ktorý mesto snívalo v časoch, keď na drevených koloch

nb68.indd 16

22.1.2007 11:48:39

KARNEVAL 17 Túto noc môžete byť všetkým, čím chcete byť. Najpohodlnejšie sa na karneval v Benátkach dostanete lôžkovým vlakom s reštauračným, barovým a tanečným vagónom s diskotékou. Nikto vám neposkytne krajšiu cestu. Vlak vyráža z bratislavskej hlavnej železničnej stanice v termínoch 9. – 11. februára a 16. – 18. februára. Viac informácií a rezervácie na www.wagonservice.sk, na telefónnych číslach 02/4464 5031, 02/4445 9622 alebo na mailovej adrese info@wagonservice.sk. nájazdmi Húnov. Dnes sa „mesto na vode“ rozprestiera na stodvadsiatich ostrovoch. Je vybudované na pilotových roštoch, má stopäťdesiat mostov a štyristo kanálov. Po Canal Grande sa miestnou „emhádéčkou“ – loďou alebo vodným taxíkom dostanete do centra, na Námestie San Marco. Na oboch stranách kanálu mĺkvo stoja domy a paláce s obrovskými oknami a ošarpanými múrmi, ktoré pomaličky pohlcuje voda. Život v Benátkach je stále – nielen počas obdobia karnevalu - mladý a veselý, ale doba Casanovu je už preč. Dávni stavitelia gotických palácov mysleli na veselý život svojich čias, nie na to, čo sa môže stať v budúcnosti. Benátky boli vždy citlivé na kolísanie morskej hladiny a v 20. storočí boli niektoré kanály rozšírené a prehĺbené, aby mohli do prístavu vplávať veľké námorné lode. Preto voda v meste stúpa hlavne za extrémnych prílivov a veľkých vlnobití pri búrkach, ktoré pravidelne prináša vietor Scirocco. Slaná morská voda presakuje do pórovitého vápenca, z ktorého sú benátske domy postavené, a pomaly ho rozrušuje. História benátskeho karnevalu siaha do 12. storočia. V roku 1436 vznikol cech výrobcov masiek, ktorí otvorili predajne a požičovne rôznych prestrojení. Vtedy Benátčanov začalo baviť skrývať svoju identitu a bez hanby si užívať neviazanú zábavu a slobodnú lásku. Týždne medzi Vianocami a Popolcovou stredou, kedy začína predveľkonočný pôst, odvtedy všetci milovali... Nezávislá Benátska republika, nazývaná jej obyvateľmi aj Serenissima, bola v tom období námornou mocnosťou a centrom obchodu východného Stredomoria. Mestu vládol volený dóža, ktorého kontrolovali šiesti tribúni. V 15. storočí sa zmenili smery svetového obchodu a Benátky začali ako námorná mocnosť upadať. Slobodu a nezávislosť si však Benátčania udržali až do roku 1797, kedy ich dobyl Napoleon.

Pod maskou sa môže skrývať ktokoľvek – trebárs aj muž. minúty. Masky sú súčasťou mesta po celý deň. Nonšalantne sa prechádzajú ulicami, vozia sa v gondolách a nechávajú sa fotografovať a obdivovať skupinkami divákov. Každú chvíľu vás zaujme nejaká iná. Môžete sa donekonečna túlať mestom. Každú chvíľu zmení svoju tvár. Iba stáročné kulisy benátskych palácov zostávajú mĺkve a nemenné. S pribúdajúcim časom a odbúdajúcim denným svetlom sa námestia a ulice tajomného mesta zapĺňajú davmi návštevníkov. Ak ste nemali v úmysle prísť sem inkognito, s tvárou schovanou pod maskou s tajomným výrazom, môžete si dať aspoň pomaľovať tvár alebo kúpiť čipkovanú škrabošku. Každý divák môže

byť protagonistom týchto nevšedných dní v nevšednom meste. Davy sú všade, Námestie San Marco je predsa len najplnšie. Začína sa diskotéka, zábava pod holým nebom, ktorá chutí po slanom morskom vetre a varenom víne, ktoré ponúkajú predavači v stánkoch. Tak ako pod Benátkami postupne stúpa voda, ustupuje nadránom noc novému dňu. Tisíce ľudí odchádzajú zo sna v Benátkach späť do reality. Čaro nočných ulíc jedného z najkrajších miest sveta, postaveného na hladine mora, v nich však zostane. TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO, AUTOR SA NA KARNEVALE OBLEČIE DO ŽENSKÝCH ŠIAT

Do poslednej minúty Po tejto porážke tradícia karnevalov takmer vymizla. V roku 1978 však otvorilo pár študentov obchod a požičovňu masiek. A odvtedy sú Benátky počas fašiangov najúžasnejším mestom Európy. Nielen noci sú tu prehýrené do poslednej

nb68.indd 17

Stretnutie v meste na vode.

22.1.2007 11:49:13

18 AHA HO! Kto vie, či tu bol ako doma, alebo doma?

Silou mocou sa snažil hovoriť po slovensky. Rečnil divne, ale každý mu to kvitoval. „Típek“ zo Škandinávie. Fascinovali ho veci, ktoré neboli unifikované. Obal z kakaa, krupica, staromódne časopisy. Naše secondhandy, tie miloval. Prácu si hľadal, ale nenašiel. Zarastený a vysmiaty asi nevzbudzoval potrebnú dôveru. Nezapadal. Zavše písal pre nórske rádiá. Chutila mu slivovica, rád nechával oči na krásnych východniarkach. V zime sa Slovákom smial, že im je zima. Nórska „kosa“ sa začínala kdesi na pomedzí mínus dvadsiatky. V Košiciach sa stal známou firmou. Žil život, tým sa vyznačoval i odlišoval. Keď mu došli našetrené peniaze, zbalil si „švestky a zdekoval sa“. Rád sa presúval vlakom. Dnes mi občas napíše. Ako inak, po slovensky, aj keď jeho počítač našu reč neovláda. A tak si slovenčinu unifikuje. Bez diakritiky síce nevyzerá tak malebne, ale ujde.

Panelákmi fascinovaný „típek“ zo Škandinávie

Dovi, Vegard! „S om kulturny robotník,“ tvrdil o sebe zablúdilec z Nórska, ktorý sa na pár mesiacov zabýval na košickom sídlisku. Keď odchádzal, bola som ho odprevadiť na vlak. Zostali sme kamoši...

Jedného jesenného dňa som ho stretla na ulici. Nedôverčivo sa mi prihovoril. Bol na ceste po Východnom bloku. Skončil v Košiciach. Evidentne sa mu u nás páčilo viac ako kdekoľvek inde - na východe od západu. O pár mesiacov bol turista Vegard Saetervadet z Nórska späť. Nasťahoval sa rovno na Furču. Čistokrvné betónové sídlisko. Zo siedmeho poschodia prenajatého a prázdneho „trojizbáku“ mal výhľad. A to mu stačilo. Umelec, sveták, tak trochu čudák. Maľoval, zabŕdal aj do písania a hudby. Gitara, posteľ a laptop, boli jeho inventár.

nb68.indd 18

Rozumieme si. Túži u náš študovať slovenčinu a „krásnu literatúru“. Rovno na vysokej. Medzičasom zakotvil v Osle. Na sídlisku, kde inde. V knižnici našiel do slovenčiny preložené Andersenove rozprávky. Vraj ho inšpirovali k pesničke. „V Osle bývajú už všetci: roľníci, pubertiaci, aj Pakistanci,” podotkol v poslednom maili. Občas jeho poetike nerozumiem: „Baumax je nemecký princ, ktorý maľuje grafiti na našom sídlisku. Polícia nerobí nič, ale Popoluška chce vedieť, kde býva.” No uznajte! Keď sa vráti, budeme si to musieť vydiskutovať. Veru, už sa teším. Pôjdem ho počkať na stanicu. DAGMAR CANISOVÁ, AUTORKA VEGARDA TAJNE MILOVALA FOTO: VLADIMÍR ŠIMÍČEK, FOTOREPORTÉR PLUS 7 DNÍ

Bol jedným z mála cudzincov, ktorému učarili košické paneláky.

22.1.2007 11:49:46

ČO BUDE 19

Inzercia

590

Amsterdam Londýn Miláno Paríž Rím od z Bratislavy do 14 destinácií

e m j a t e Li si po E P Ó R EU

nb68.indd 19

Jednosmerne, bez letiskových poplatkov. Tarifa je limitovaná počtom miest.

Inzercia

22.1.2007 11:50:11

20 ČERTOVE OBRÁZKY Pri mariáši treba aj myslieť

Pohnúť rozumom

ariáš je „kurva“ hra. Nemôžeš pri nej dlho rozmýšľať ako pri pokri. Musíš hrať rýchlo, ale s jasnou hlavou, sledovať, aké karty vyhadzujú ostatní, počítať a pamätať si to. Ale musíš mať aj šťastie. Bez neho nevyhráš ani s najlepšími kartami.

Tak hovoria ostrieľaní kartári. Typická krčmová hra mariáš – nie taká vznešená ako poker, ani taká ľudová ako trebárs sedma – sa v posledných rokoch dostala z treťotriednych zafajčených lokálov do klubov po celom Slovensku, ktoré organizujú vlastné súťaže i celoštátne majstrovstvá. Ako si mnohí chlapi predstavujú ideálne nedeľné popoludnie? Sadnúť si do obľúbeného lokálu na pivko, zapáliť si cigaretku a s kumpánmi mastiť karty. Ak to má byť trochu napínavé, tak azda aj o peniaze. Hlúpa zábava, pri ktorej navyše nezodpovední otcovia hazardujú s rodinným rozpočtom... Nie je to celkom tak. Kto chce hrať mariáš a chce v ňom byť dobrý, potrebuje sa sústrediť, veľa si pamätať, rýchlo počítať a logicky myslieť. V Čechách v roku 1924 v knihe venovanej obľúbenému mariášu skonštatoval jej autor, že mariáš je pre veľkú väčšinu ľudí jedinou príležitosťou na intenzívne premýšľanie... Mariáš je taktická hra. Jej pravidlá možno pochopíte za deň, ale dobrý hráč

nb68.indd 20

Partička

z vás bude len po dlhých hodinách hry a tréningu. Okrem klasických pravidiel samotnej hry a jednotlivých typov hier – mariáš môže byť napríklad volený, licitovaný, pauzovaný so štyrmi hráčmi – inak sa hrá v trojici – treba dodržať aj ďalšie úzusy. Napríklad do pätnástich sekúnd po skončení hry musí každý hráč jedným slovkom hru zhodnotiť. Napríklad „dobrá“, „kontra“, „lepší“... Na turnajoch sa obvykle nehráva

o majetky. Vložené sumy sa počítajú v korunách a desaťkorunách. O peniaze predsa mariášistom nejde. Ide o pôžitok z hry, preverenie si svojich schopností a zodpovedné vyhadzovanie karát. Preto platí aj heslo: Keď platíš, usmievaj sa! TEXT A FOTO: MARTIN ŠARAPATA, AUTOR SI NA TURNAJI V LIPTOVSKOM HRÁDKU ZAHRAL ASPOŇ OKO. PREHRAL OSEM KORÚN, USMIAL SA A ZAPLATIL.

Ide ti dnes karta?

22.1.2007 11:50:29

ZVIERACIA KAZAJKA 21 Ľadový medveď nežerie tučniaky

Bielo-čierni krásavci

vieratá na svoje maskovanie používajú farebnú kamufláž. Niektoré zasa svojimi žiarivými farbami upozorňujú okolie na svoju nebezpečnosť. Týmto spôsobom sa bránia najmä jedovaté živočíchy. Niektorým však stačí aj čierna a biela.

Čierna je trebárs vdova... jeden z najjedovatejších pavúkov. Čierno-biely je tchor brániaci sa svojím neznesiteľným pachom, dravá kosatka... Aj lastovičke stačia farby a tvar fraku, tak ako strake. TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Ľadový medveď je prefíkaný a akčný lovec, aj napriek svojej mohutnosti. Vyzerá naozaj krásne. Kto by si ho neobľúbil? Pozor však a najmä žiadne city. Chňapne po všetkom, čo sa dá zožrať. Tieto obratné mäsožravce si vyvinuli špeciálnu techniku na lov tuleňov. Na jar, keď sa topia ľady, si vyhliadnu tuleňa vyhrievajúceho sa na kryhe. Nenápadne, len z vystrčeným nosom k nemu priplávajú, ponoria sa a hlavou prudko nadvihnú kryhu. Budúca korisť sa im zošmykne rovno pod nos. Tuleňovi stačí na omráčenie alebo smrť jeden jediný úder obrovskej laby.

Tučniaky sa nikdy nestretnú s Eskimákom a ľadovým medveďom. Dôvod je jednoduchý. Kým ľadové medvede žijú na severnej pologuli v polárnych oblastiach, tučniaky obývajú najmä oblasti večného chladu na južnej pologuli. Medzi ich najväčších nepriateľov patria tulene a dravé veľryby, napríklad kosatky. Tuleň leopardí dokáže zhltnúť menšieho tučniaka naraz. Strach pred predátormi spôsobuje, že tučniaky sa tlačia na okraji ľadu a čakajú na odvážlivca, ktorý prvý skočí do vody. Často sa stáva, že skupina jedného zo svojich doslova postrčí. Ak táto „návnada“ zostane celá, nasledujú ju aj ostatní. Tučniaky pod vodou lietajú. Vo vzduchu to nedokážu, aj napriek tomu, že sú to operené vtáky. Pásy zebier sa na prvý pohľad zdajú až príliš nápadné na to, aby boli kamuflážou a spoľahlivou ochranou pred nepriateľmi. Aj v ich prípade je však toto zdanie klamlivé. Pásy poskytujú zebrám čiastočnú neviditeľnosť. Na horúcich a sparných planinách, kde sa neustále vlní vzduch, ich opticky doslova rozmazávajú a zahaľujú do pozadia. Hovorí sa, že aj blchy v kožuchoch týchto koní v pyžame sú čierno-biele. To však nie je pravda. Blchy sa nepotrebujú maskovať týmto spôsobom. Doteraz sa tiež nepodarilo vyriešiť zásadnú dilemu, či majú zebry čierne pruhy na bielom základe, alebo naopak. Čierna a biela sú základnými farbami aj pre irbisa, ktorému sa hovorí aj leopard snežný, napriek tomu, že sa od leoparda líši viacerými znakmi. Spoločné majú iba to, že patria medzi veľké mačky. Irbis sa vyberá na lov neskoro večer, keď v horách strieda tma nepríjemné šero. Vtedy ho robí jeho kožuch neviditeľným. Je to najhorší čas pre obete. Organizmus si pomaly zvyká na podmienky v temnote. Prispôsobuje sa zrak. Irbis dobre pozná svoje poľovné teritórium a správanie koristi. Obyčajne útočí znenazdajky prudkým skokom z tmy. Je samotár, iba počas odchovu večne hladných mláďat lovia ich rodičia spoločne.

nb68.indd 21

22.1.2007 11:50:56

22 NÁZORY

„Najsladší deň“

Cudzinec vo vlastnej krajine

Slováci neoslavujú deň svätého Valentína. Sviatok pomenovaný po svätom, ktorého americká pop kultúra nikdy neuznala, deň voľna pre zamilovaných, aby mali čas na nákup darčekov, spôsob, ako zvýšiť HDP a udržať obeh peňazí. Toto znamenal 14. február, keď som vyrastal. Mladí Slováci začínajú rozumieť tomu, čomu mladí Američania rozumejú už dlho: ak svojmu dievčaťu niečo na Valentína nekúpite, vaše „ľúbim ťa“ mu určite nebude stačiť. Pretože pochádzam z krajiny, do ktorej „sviatok výrobcov pohľadníc“, Najsladší deň, prišiel tiež a udomácnil sa tam, chcem vás varovať. Dávajte si pozor na každú spoločnosť vyrábajúcu pohľadnice, ktorá vám chce pomôcť osláviť Deň svätého Valentína. O tom, ako sa správať na Valentína, som sa poučil, keď som chodil so svojím prvým dievčaťom na strednej škole. Jej kamarátka, ktorá nás dala dokopy, sa ma jedného dňa opýtala: „Čo dáš Lise na Najsladší deň?“ Najsladší deň sa po anglicky povie Sweetest Day. Keďže hovorila so silným chicagským prízvukom, rozumel som Švédsky deň a myslel som si, že Lisa je pôvodom Švédka, alebo v jej žilách koluje aspoň trocha švédskej krvi. Až po týždni som pochopil, že ide o Najsladší deň, kedy chlapci pripravia pre dievča, ktoré sa im páči, darček, aby mu ukázali, že je pre nich tým najsladším dievčaťom na svete. Keď som bol tínedžer, prial som si mať niekoho, kto by mi občas povedal: „Prosím, nevenuj tomu pozornosť, je to nezmysel.“ Vtedy som totiž nebol schopný uvedomiť si to sám. Keď teraz kráčam na Valentína slovenskými ulicami, vidím kopec čudných suvenírov a z tvárí ľudí čítam: „Čo sa odo mňa očakáva, že urobím? Čo mám urobiť? Hento? Tamto? Toto radšej nie? A čo ak to neurobím? Čo si bude myslieť?“ Podobné pocity som mal aj ja ako tínedžer. Rozmýšľal som, čo je vlastne normálne. Našťastie, mnohí slovenskí tínedžeri sú na poli lásky rozhľadenejší, ako som bol vtedy ja. Nechcú oslavovať Valentína. V USA je Valentín ešte stále povinný. Niekedy potrebujete spoznať inú kultúru, aby ste pochopili, ako ste naleteli masovosti vašej kultúry. Preto ďakujem vám, Slovákom, za to, že máte mozgy poznačené kapitalizmom menej ako ja, a učíte ma pozerať sa na veci inak ako pohľadom kultúry, v ktorej som vyrástol. ALLAN STEVO, AUTOR JE AMERIČAN

Zo Slovenska som odišiel v čase plnom turbulencií na konci turbulentných 90. rokov minulého storočia. Počas svojich návratov v ročných intervaloch zisťujem čoraz väčší pokrok, rozvoj obchodu a služieb a celkové zlepšovanie fungovania štátnych inštitúcií. Niekde vnútri sa na Slovensku cítim ako cudzinec, alebo lepšie povedané, ako votrelec vo vlastnej krajine, ako niekto, kto prišiel tejto krajine niečo vziať a nie dať. Je pre mňa čoraz zložitejšie zúčastňovať sa na diskusiách na rôzne otázky týkajúce sa Slovenska a jeho vývoja. Ekonomický vývoj po obdobiach pravicových vlád je viac-menej na dobrej ceste. Na druhej strane je pre mňa neprijateľný politický moloch, ktorý vládne na Slovensku. Táto nekoherentná a nesúrodá „chobotnica“, ktorá sa snaží vládnuť na Slovensku, je len dôsledkom slovenskej cesty – presadiť sa pri koryte za každú cenu. Nezainteresovane sa pozerať na politické pomery v rodnej krajine, s odstupom človeka žijúceho aktívny život vo Francúzsku, snažiaceho sa pochopiť dianie na Slovensku, je niekedy zložitá úloha. Moji priatelia z detstva sa mi nielen vzďaľujú svojou hodnotovou orientáciou, ale hlavne majetkovými pomermi. Diskusie o míňaní ťažko zarobených peňazí, obmene áut, drahých reštauráciách sú akosi mimo môjho zorného poľa. Ja musím zvážiť a opatrne sa rozhodnúť o investovaní mojich ťažko zarobených peniažkov a v dlani obrátiť každé euro aj dva razy. Krajina a jej ľudia majú svoje vízie a vyznávajú určité hodnoty. Aké sú tie moje? Po rokoch strávených mimo Slovenska si dokážem povedať, či som viac Slovák, Európan, Francúz, či Izraelčan? Všade tam som žil. Možno budem tým, ako to v krátkosti zhodnotil môj strýko: „Ty si taká po..baná križovatka.“ Som konzervatívny ako Francúz, alebo revolučný ako Izraelčan, alebo hodnotový chameleón ako Slovák? Už sám neviem. Možno som kozmopolitný mix vás všetkých vôkol, žijúci v realite dneška, meniaci sa podľa okolností a hľadajúci si ten správny smer na vlnách každodenného príboja. Som tak ako vy, pútnik životom, mám svoje videnie sveta, svoje chápanie súvislostí, ale neviem, či si s istotou pri pohľade do zrkadla môžem povedať: Si Slovák so všetkým, čo k tomu patrí. MILAN AZOR

VO SVETE

Fast life Mohla mať tak cez 30 rokov. Ráznym krokom išla po ulici v Notting hille v Londýne a ja som pri pohľade na ňu asi na pár minút zabudla zatvoriť ústa. V ruke mala igelitové tašky – zrejme išla z nákupov. Druhou rukou pridržiavala novorodenca. Dieťa schované pod rúškom trička jej salo z prsníka. Náruživo gestikulovala a nahlas rozprávala, ale nikto okrem bábätka pri nej nebol. Potom som si všimla, že je ,,zapojená” a telefonuje. Možno zdieľala zážitky z nákupov s priateľkou… Dieťa, tašky, telefonovanie - všetko to stíhala za pochodu, kráčajúc frekventovanou ulicou. Fast life, rýchly život, napadlo mi. Niekto si pomyslí: šikovná žena, že to všetko zvláda naraz. Ja ju však ľutujem. Ani jednu z tých vecí nemohla robiť poriadne. Kým nakupovala,

nb68.indd 22

dieťa zrejme plakalo a kým telefonovala, ani si neuvedomila, že kojí, čo je v podstate krátke obdobie materstva. Možno si už po telefóne dohadovala pracovné stretnutie, pretože ženy na Západe sa často vracajú do práce už krátko po pôrode, aby nezanedbali svoj biznis. Naše ženy často horekujú, ako rady by žili, rodili a vychovávali deti v zahraničí, kde je všetko jednoduchšie. Možno. Ale verte mi, že z materstva nemajú veľa. Náš model je o niečom úplne inom. Sú aj výnimky, ale väčšina slovenských žien sa pripravuje na materstvo a keď je už dieťa na svete, venuje mu maximálnu pozornosť. Neberie to ako stratu času, ale ako nádherné obdobie života. Pozerá, ako dieťatko dýcha, keď spí, utiera mu slzy, keď spadne a obije si pri prvých krôčikoch kolená, stavia s ním na piesku hrad a ,,varí” pieskové koláčiky… Teší sa z každého nového úspechu, vníma dieťa ako kus zo seba, svoju súčasť.

Verte, milé slovenské mamičky, že každá žena (a je jedno, v ktorom kúte sveta žije), túži presne po tomto. Takzvaná emancipovanosť, workoholizmus či dravosť uberá najvzácnejšie životné okamihy. Materské mlieko onedlho po pôrode nahrádza fľaša Sunaru - nevyhovujúci čas kojenia nie je zosúladený s časom biznis stretnutí alebo sa ženy boja straty peknej formy pŕs… Novorodenec z toho musí mať poriadny chaos: Kto je vlastne mama? Teta, čo sa o mňa celý deň stará, alebo žena, čo večer prichádza domov a túli si ma na hruď? Au pair alebo nanny, opatrovateľky detí, zažívajú momenty, ktoré unikajú rodičom: prvé kroky, prvé úspechy z vycikania sa na nočník namiesto do plienky, prvé slovká… Toto je ten fast life, milé slovenské mamičky. Jednoduchý, bezproblémový, bezstarostný - easy, prázdny. Tak čo, ešte im závidíte? ANDREA JANOTKOVÁ

22.1.2007 11:51:19

POULIČNÉ BLUES 23

ĎAKUJEME ZA PODPORU V ROKU 2006

Generálny partner:

w w w. s p v. s k

Oficiálni partneri:

Mediálni partneri:

Dodávatelia:

Hlavný mediálny partner:

Telekomunikačný partner:

Inzercia

nb68.indd 23

22.1.2007 11:51:19

24 PRÍBEH

PLNO To sú oni, Šmelkovci. Chýbajú len tri deti. „Pokope sme až pred spaním,“ s úsmevom ráta oco Jozef.

amka, oco a štrnásť detí. „Stačí vymyslieť systém a ide to,“ nesťažuje sa hlava rodiny. Vierka otvorí dvere svojho domu a vtipne poznamená: „Poďte ďalej, snáď sa budeme počuť.“

„Pokojnejšie a tichšie je u nás tak po ôsmej. Malí vtedy už pospávajú a veľké baby síce klebetia aj do pol jedenástej, ale vo vedľajšej izbe.“ Tri „cimry“ a maličká chodba - oáza Šmelkovcov v Novoveskej Hute v Spišskej Novej Vsi. Zútulňujú si ju v rámci možností, no najväčšou a najkrajšou ozdobou celej famílie je však najmladší Jožko.

Za nič na svete Deväťmesačný chlapček sa usmieva od ucha k uchu, keď práve nelozí štvornožky, s obrovskou radosťou žužle v ústach kúsok keksíku. Čokoládový, maslový, sprace do seba všetko. „Chutí mu od rána do večera a vždy je celý zmaľovaný. Aj teraz, aha, zababraný je od hlavy po päty, čo s ním,“ usmeje sa na svoje posledné

nb68.indd 24

dieťa Vierka a Jožko jej úsmev opätuje. Keď ukáže svetu svoje prvé mliečne zuby, čokoládovými rukami zapacká síce koberec, ale Vierka si už zvykla, že robiť bengál kvôli natrúseným omrvinkám a zalepeným hračkám či nábytku nemá zmysel, s božskou trpezlivosťou vysvetlí: „Veď večer zas všetko poumývame, upraceme, že Jožko?“ Šmelkovcov je ako maku. Ona má tridsaťšesť, manžel Jozef o dva roky menej. Obaja sú z Huty, poznajú sa od plienok a svadbu mali pred sedemnástimi rokmi. Na svet sa už hlásila Simonka. Mama Vierka vždy snívala o veľkej rodine, ale že ich privedie na svet až štrnásť, „to by som si netrúfla nikdy predpovedať. Je nás viac, v baraku je stále plno, no nefrflem. Každé jedno ľúbené, na každé som pyšná a nevymenila by som ich za nič na svete. Máme dobré deti, pomáhajú a sú slušné,“ prozaicky vyzná lásku všetkým štrnástim potomkom ich sympatická mama. Postupne sa do strednej izby schádza väčšina rodiny. Najstaršia Simonka sa už teší, keď na jar oslávi osemnástku a verí, že ako plnoletú ju konečne niekde zamestnajú. Skončila dvojročnú učňovku, odbor krajčírka. Na úrade práce sa zaevidovať nemôže.

„Zákony nepustia. Do dvadsiatich piatich sa musia rodičia o dieťa postarať,“ vyratúva gazdiná, tiež vyučená krajčírka.

Deväť a päť Režim je u Šmelkovcov deň čo deň rovnaký, ráno frmol, aby šiesti stíhali na ôsmu školu a štyria škôlku. Do Spišskej ich vozí oco, auto je natrieskané do prasknutia, vezie predsa fúru detí. Domov sa školáci vracajú autobusom, po škôlkarov sa vyberie mamka. Ešte pred obedom. „Najedia sa doma, nemôžme si dovoliť platiť všetkým obedy. Takže keď ráno väčšina detí odíde, pustím sa do varenia.“ Šmelkovci nie sú prieberčiví, chutia im omáčky, husté polievky, koláče. „Na tie je expert pätnásťročná Viktorka. Bez problémov zvládne kysnuté cesto.“ Viktória sa hanblivo pousmeje a prizná, že pečenie ju baví. S malou trémou nám predstaví svojich súrodencov. Rad za radom, presne tak ako prišli na svet. Nech sa páči: Simona (17 rokov), Rasťo (16), Viktória (15), Bibiana (14), Lucia (12), Patrik (11), Barborka (10), Dominika (9), Dianka (8), Nikolka (6), Erika (5), Dávid (4), Jakub (2) a Jožko (deväť mesiacov). Deväť dievčat,

22.1.2007 11:51:32

PRÍBEH 25 päť chlapcov, „tí sa začali dariť až ku koncu,“ zasmeje sa mnohonásobná mama. Dušuje sa, že Jožino je posledný. „Treba sa o nich dobre postarať, vychovať z nich dobrých ľudí. Lebo základ je zdravie, potom škola ruka v ruke so slušnosťou,“ vysype ako z rukáva recept na výchovu.

Polročná chudoba Posledných osem mesiacov sa im už dýcha ľahšie, Jozef Šmelko konečne našiel robotu a na Lesnú správu v Novoveskej Hute nedá dopustiť. „Úžasná partia, som im vďačný, že ma medzi seba zobrali, veď už sme takmer hladovali,“ povie hlava rodiny a rýchlo sa odprace na dvor. Treba ustajniť koňa, ktorým sa ako správny lesník vozí do práce. Vierke sa na ich najchudobnejšie obdobie spomínať nechce. Priznáva more sĺz, bezmocnosť a strach, čo bude zajtra. Muž robil taxikára, dvadsaťštvorky, z ničoho nič však jedného dňa prišiel domov, šéf mu nedal ani pravidelnú dennú výplatu a že zajtra už do služby nastúpiť nemusí. „Zrazu sme boli chudobní ako kostolné myši. Požičiavala som si od brata, mama mi dávala múku, cukor. Lenže ja som potrebovala nakúpiť aj pečivo, salámu, maslo – deckám do školy predsa musím porobiť desiate. Vyžiť len z materskej a detských prídavkov bolo nad naše sily. Robí to osemnásť tisíc, na prvé počutie veľká suma, ale choď do potravín a skús z toho vyžiť mesiac. Každý boží deň necháme v potravinách tisícku.“

Predčasná Barborka Jozef dnes zarobí okolo desaťtisíc a vôbec sa netvári, že je to málo. „Som spokojný,

nehladujeme, hoci keď niečo nečakane vyskočí, ako teraz práčka, sme nahratí. Ale nestrácam hlavu,“ povie a tak chlapsky nenápadne pochváli svoju polovičku: „Chlapi v lese vyzvedajú, ako to stíhame s toľkými deťmi. A ja im – Viera je úžasná, trpezlivá, šikovná. Poviem vám, nie každá by to zvládla,“ pozrie na manželku, ktorá od náhleho prívalu toľkej chvály cudne sklopí zrak. Teší sa, že deti sú zdravé ako buk. Až na desaťročnú Barborku. Mala rok, keď jej diagnostikovali detskú mozgovú obrnu, „dala by som všetko na svete, keby mohla aspoň rozprávať. Určite má v hlavičke toho veľa, čo by nám chcela povedať, ale nejde to. Ktorýsi doktor mi povedal, že na túto chorobu nič nepomôže, musíme sa len naučiť s tým žiť.“ Bola v siedmom mesiaci, keď jej nečakane tragicky umrel brat. Od desu na druhý deň začala rodiť, Barborka prišla na svet malilinká, vážila kilo osemdesiat. Nebyť tragédie, Vierka je presvedčená, že jej dievčatko by bolo v poriadku. Zvyšných trinásť tehotenstiev prežila predsa bez problémov.

O teple Plány celej rodiny sú striedme. Aby mal oco robotu, nech sa práca pritrafí aj pre Simonku a nech im slúži zdravie. „Antibiotiká u nás nie sú na dennom poriadku. Erika má päť rokov a v zdravotnom fascikli len záznamy o povinných očkovaniach, nič viac. Chvalabohu. Základ je prevencia. Akonáhle niektorý zakašle, už im varím cibuľový čaj. Na jeseň je najlepším liekom kyslá kapusta, deckám sa neprotiví, a to je dobre. Je v nej plno vitamínov,“ zahrá sa na lekárku Vierka. „Sme spokojní, vlastne aj šťastní,“ nechá sa

V baraku vládne nefalšovaná súhra a láska. V dnešných časoch pri toľkých deťoch obrovská vzácnosť.

nb68.indd 25

Občianske združenie Medzi nami je združením, ktoré sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o konkrétnych ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh sympatickej rodiny Šmelkovcov oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť im. OZ Medzi nami garantuje, že všetky financie budú, po dohode so Šmelkovcami, využité na zateplenie drevenice, ktorá to potrebuje ako soľ. Číslo účtu, kam môžete posielať váš príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Šmelkovci. Tel. kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj VĎAKA PODPORE Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. Ďakujeme

počuť oco Jozef a jediné, čo by si prial, je zateplenie chalupy. Jeho žena síce chodí na úrady, či by im nepridelili nejaký byt, lebo v rodičovskej drevenici nie je kúpeľňa, záchod, „ale ja by som si na panelák asi nezvykol. Viem, že aj staršie dievky túžia po byte, ale zasa máme aj malých. Tí sa vyšantia na dvore, Dávid mi pomáha ostošesť, je robotný, rovnako ako Paťo. Ten už aj drevo začína rúbať.“ Peňazí na zateplenie však niet, v zime cítiť, že špáry treba upchať. Vierka verí, že raz sa im podarí všetko porobiť, teraz len rozmýšľa, kde by sa dala zohnať lacnejšia práčka. Stará doslúžila a špinavú bielizeň perie v rukách. „Robím to každý deň, sem-tam ma zastúpi Simonka. Nemáme na novú mašinu, treba sa poobzerať po bazároch, snáď sa na nás usmeje šťastie,“ skromne povie Vierka a na chvíľu sa zasníva: „Celý život som na materskej, chýbajú mi ľudia, spoločnosť. Robila by som už tuším hocičo. Predavačku, upratovačku, čo sa nájde. Keď Jožko vyrastie, niečo snáď vymyslím. Bude to však ťažké, lebo Barborka... Som aj jej opatrovateľkou, kam by som ju dala? Je naša, rovnako všetkých trinásť ďalších. A vôbec sa za toľké deti nehanbím. No a čo? Sú slušné, pozdravia každého, aj toho, kto im pravidelne neodzdraví. Neflákajú sa, vždy si dohodneme čas príchodu a nikdy sa nestalo, že by meškali. Viem, že na svoje deti sa môžem spoľahnúť, a to je najväčšia odmena za toľké materské, verte mi,“ povie Vierka a pohľady veľkých dcér hovoria za všetko. Na mamku ani otca nedajú dopustiť. LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA PLUS7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA, AUTOR JE FOTOREPORTÉR PLUS7DNÍ

22.1.2007 11:51:43

26 PROTI SRSTI

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

nedávno sme s vypätím duševných aj fyzických síl a za stáleho frflania mnohých nespokojencov prežili Vianoce a už tu máme ďalší nápor na nervy, s ešte zúrivejšími odporcami: sviatok všetkých zamilovaných - svätého Valentína.

Len

Milujme sviatok zamilovaných!

Stalo sa už takmer tradíciou frflať na rôzne tradície. Rozčuľovať sa nad ich zbytočnosťou, prežitkom, nezmyselnosťou ich umelého udržiavania, zneužívaním obchodníkmi a firmami na komerčné účely, nad pokrytectvom, povrchnosťou, stádovitosťou, ba priam hlúposťou tých, čo tradície dodržiavajú. V prípade sviatku svätého Valentína pribúda ešte aj argument, že ide o sviatok cudzí, vnútený nám marketingom amerických firiem a zahraničnými komerčnými médiami. Na prvý pohľad sa zdajú všetky vyššie uvedené dôvody odporu k tomu sviatku odôvodnené. Ale je tu aj druhý pohľad vlastný tejto rubrike Proti srsti, takže poďme na to.

Cudzí sviatok Najčastejšie argumenty odporcov tohto sviatku sú, že je to cudzí sviatok, ktorý u nás nemá tradíciu a ktorý sa sem dostal len vďaka amerikanizácii a komercializácii. Je zaujímavé, že na tradície sa zvyknú odvolávať najviac práve tí, ktorí si nectia Valentínska tradícia je oveľa viac spojená s utrpením, martýrstvom a väzením ako so šťastím a láskou. Najčastejšie sa sviatok pripisuje sv. Valentínovi, ktorý žil v Ríme v 3. storočí a ktorý napriek zákazu cisára Claudia II. tajne sobášil mladých zaľúbených vojakov. Za čo bol po odhalení potrestaný smrťou. Iná legenda tvrdí, že bol potrestaný za pomoc kresťanom pri úteku z rímskych väzníc, kde boli mučení pre svoju vieru. No a podľa ďalšej legendy bol Valentín vlastne prvý odosielateľ valentínskeho pozdravu - ľúbostného listu, ktorý poslal z väzenia istému mladému dievčaťu, ktoré vraj bolo dcérou jeho žalárnika. Najstaršia zachovaná valentínska pohľadnica bola poslaná v roku 1415 vojvodom Orleánskym jeho žene z väzenia v londýnskom Toweri. Pohľadnica je uložená v Britskom múzeu.

nb68.indd 26

ani pravé slovenské tradície. Je to logické, že práve oni, pretože vlastne o tradíciách nič poriadne nevedia. Každá tradícia bola raz nová, alebo cudzia. Nebyť Nemcov, nemali by sme tradičný vianočný stromček. Nebyť valašskej kolonializácie, nemali by naši zbojníci valašky a bačovia bryndzu. Na udomácňovaní sa pre nás cudzieho sviatku nie je nič neprirodzené. Nová je iba cesta, ktorou sa k nám tento anglosaský - teda nie americký - sviatok dostal a rýchlosť, akou sa ujal. To však súvisí s novými formami komunikácie a šírenia informácií. Ak ich otvorene prijímame v iných oblastiach života, nemôžeme sa čudovať, že nás zasahujú aj v oblasti sviatkov a zvykov.

Komercia Komerčné – podľa niektorých priam zištné – využívanie tradícií a sviatkov tiež nie je nič neprirodzené a nové. V súčasnosti to síce nadobudlo hypermarketové rozmery, ale ak sa pozrieme do minulosti, za

každou tradíciou nájdeme nejaký osobný „zištný“ záujem. Nemuselo vždy ísť o peniaze, ale napríklad o zabezpečenie dobrej úrody, počasia, zdravia či ženícha. Pečenie vianočných oplátok zabezpečovali učitelia, ktorí si tak získali ku skromnému platu prilepšenie. Vynášanie Moreny, Jánske ohne, dožinkové slávnosti, hody sa nekonali len tak, že by sa ráno prebudili všetci mládenci a dievky a pozerajúc na oblohu by jednomyseľne skonštatovali: dnes by to šlo ísť za dedinu vo sviatočnom kroji zaspievať pár obradových pesničiek. Vždy to musel niekto zorganizovať, pripomenúť. Krčmár, farár, učiteľ, richtársky mládenec, richtár, v mestách cechy a spolky. Zorganizovať ľudí a pripraviť akciu je riadna drina, dnes to robia agentúry za nemalý peniaz, tak prečo by to niekto v minulosti robil nezištne, či so stratou? Aspoň dobrý pocit, rešpekt, zvolenie za richtára mládencov, či nehynúcu slávu za to chcel, keď už nie priamy finančný profit z predaja pálenky či srdiečok.

22.1.2007 11:51:57

KOMIX 27 Stádovitosť

ROKO OD MIŠKA

Ďalším argumentom odporcov Valentína je, že lásku možno oveľa účinnejšie prejaviť množstvom iných spôsobov, inými slovami, darmi a vyznaniami, v hociktorý deň, respektíve noc a každý tak môže činiť individuálne, tak prečo sa zaradiť do stáda a robiť to hromadne a len jeden deň v roku. Dovolím si pochybovať o tom, že by si súčasní uponáhľaní a vystresovaní ľudia dokázali vyjadrovať lásku často a bez vonkajšieho podnetu, ale myslím, že práve tu sa skrýva ten skutočný dôvod odporu k sviatku zamilovaných. On nás totiž núti prejaviť city otvorene. Na to musíme byť silní a pripravení. Prejaviť svoje city znamená prekonať strach zo zlyhania, odmietnutia. Znamená to tiež byť o svojich citoch sám presvedčený. A tento sviatok nás núti urobiť to veľmi konkrétne v jeden konkrétny deň. Tento sviatok kladie na nás obyčajných ľudí vysoké a takmer nesplniteľné požiadavky. Kto by to už mal rád?

Formálnosť Čim modernejší ľudia sme a čím modernejšie a dômyselnejšie spôsoby komunikácie dokážeme používať, tým väčší problém máme komunikovať a vyjadrovať sa. Až hrozivo rastie počet ľudí, čo závažné veci ako pomenovanie problému, vyznanie lásky, priateľstva, rozchod, nepríjemné či smutné správy radšej napíšu cez neosobnú SMS, akoby to mali niekomu povedať do očí. Práve preto si myslím, že sviatky ako sú Vianoce alebo Valentín, sú posledné príležitosti, ktoré nás nielen nútia do niečoho, čo je nepohodlné, ale zároveň nám dávajú zámienku, príležitosť a formu vyznať blízkemu človeku svoju náklonnosť otvorene a zoči-voči. To, že je každý sviatok istým spôsobom ritualizovaný a diktuje, čo robiť, čo povedať, čo kúpiť a ako sa správať, nás síce zväzuje, ale zároveň oslobodzuje. Tá pevná forma nás prevedie úskaliami a tápaním, vieme, ako na to, lebo sa to tak robí. A tá stádovitosť a záväzný termín nám zas dávajú isté alibi a odvahu vyjadriť niečo, k čomu sme sa doteraz neodvážili. Buďme anglosaským starým otcom, či skôr starým matkám vďační, že nám tento sviatok dodnes zachovali, Američanom, že ho preniesli cez oceán a späť, a obchodom a médiám, že nám ho sem natlačili. Dávať aj dostávať darčeky, pozornosti a vyznania je náročné umenie, ktorému sa treba naučiť, a potom ho pestovať. Dávať a dostávať darčeky, pozornosti a vyznania, ak sme sa to raz naučili, je veľmi príjemné. Tak prečo na to nevyužiť ďalší deň v roku? TEXT: ELENA AKÁCSOVÁ, šéfredaktorka www.t-station.sk FOTO: SLÁVKA STANKOVIČOVÁ

nb68.indd 27

22.1.2007 11:52:04

28 PÚTNIK

Bulharsko neprepadlo anglickej hudbe ani eurooptimizmu my, ale celý ostatný svet kýva hlavou opačne, skonštatujú Bulhari, keď sa ich opýtate na ich typický zvyk, ktorý vás mätie počas celého pobytu v ich krajine. Nie je však jedinou odlišnosťou. Oproti nám sú na svoj národ oveľa viac hrdí. Európa – neEurópa, vždy budeme Bulharmi!

Nie

Kam sa len dá, zavesia svoju vlajku. Z autorádií všetkých generácií, aj tej najmladšej s vodičským preukazom, sa rinie bulharský pop alebo tradičné ľudovky rezané Orientom. Živá hudba v baroch a reštauráciách tiež hrá bulharské pesničky. Tak ako nepreberajú anglickú hudbu, neprebrali ani prílišný eurooptimizmus. Nečakajú, že k nim zrazu dorazia únijné peniaze a blahobyt. Naopak: obávajú

nb68.indd 28

NA KONCI

Európy

22.1.2007 11:52:18

PÚTNIK 29 Trikolóra sa stala symbolom hrdosti na svoju krajinu. sa rastu cien a nelichotivej pozície na chvoste európskej dvadsaťsedmičky. Po prvom januári si pripínajú na hruď trikolóry v národných farbách. A sú nespokojní, že Únia podmienila ich vstup odstavením dvoch blokov najstaršej bulharskej jadrovej elektrárne v Kozloduji. Keby ich odstavili až ako členovia EÚ, kompenzácia z európskych peňazí by bola oveľa vyššia.

Do vody! Na šiesteho januára pripadá sviatok Jordanov den. Pravoslávni si pripomínajú Ježišov krst v rieke Jordán. A to dosť drsným spôsobom, ak uvážime, že sa to odohráva v januári: kňaz hodí kríž do rieky (v prípade potreby sa zamrznutá hladina najprv rozbije) a mladí muži sa vrhnú do vody, aby ho zachránili. Kvôli tomuto príťažlivému divadlu je prastará tradícia Jordanovho dna stále atraktívna aj pre ľudí, ktorým náboženstvo veľa nehovorí. Tento rok to na Jordanov den vyzeralo jednoduchšie ako inokedy. V meste Pazardžik v centrálnej časti Bulharska bolo minimálne 10 stupňov. Na brehu rieky Marice aj hore na moste sa zhromažďujú diváci, ktorí si chcú pozrieť záchranu kríža. „Tomu, kto ho vytiahne z vody, dá mesto odmenu 500 leva,“ konštatuje Trendi. 500 leva je v prepočte 10 000 korún. Priemerný bulharský plat je 250 leva. „Určite ho vytiahnu cigáni, ako každý rok. A to všetci o sebe tvrdia, že sú moslimovia...“ Nábrežie sa zapĺňa. Niekoľko mladých chlapcov a starších mužov si oblieka veci, v ktorých skočia do rieky. Po ulici a veľkom kruhovom objazde konečne prichádzajú dvaja kňazi so zástupom veriacich. Za

Nábrežie vo Vidine. odriekania slávnostných modlitieb zídu k rieke a pri stolčeku dokončia bohoslužby. Ich spev počujú len tí, čo sa tlačia tesne okolo nich. Ostatní na tomto alebo protiľahlom brehu a hore na moste nevidia a nepočujú vôbec nič. Takmer vyzlečení plavci len pár krokov od kňazov naberajú do dlaní vodu z rieky a ovlažujú si ňou telá, aby si zvykli na chlad. Konečne to príde: kňaz zdvihne kríž nad hlavu a hodí ho čo najďalej od brehu. Muži sa vrhnú do rieky. Atmosféra sa v mihu mení na náladu

na dôležitom športovom zápase. Dav kričí, píska, rachotí a povzbudzuje. Voda v Marici je plytká, muži sa brodia a striekajú okolo seba vodu. Trvá to len pár sekúnd, kým najrýchlejší z nich, dvadsaťšesťročný Ivan, zdvihne kríž vysoko nad hlavu. Potom ho za burácania divákov pobozká. Stáva sa z neho hrdina dňa, miestne noviny s ním okamžite robia rozhovor a on rozpačito odpovedá na kňazove otázky o viere. Potom prikladá kríž k perám všetkým veriacim, ktorí ho chcú pobozkať a na oplátku hádžu Ivanovmu kamarátovi do vyhrnutého trička peniaze.

Zlatozubí V Pazardžiku (ostatne, ako v celom Bulharsku) sú ľudia veľmi milí a priateľskí. Keď vidia, že ste cudzinec, hneď sa pýtajú, odkiaľ ste prišli a či ich neodfotíte. „Slovensko? Naši ľudia,“ smejú sa a potľapkávajú vás po pleci. „Veď sme boli bratia za Sovietskeho zväzu, a teraz sme zas, v Európskej únii.“ Trhovník Niko, ktorý vozí lacné a nekvalitné oblečenie z Turecka, nás usadí pred svojím stánkom a jeho žena nám uteká kúpiť čaj. „Pivo u mňa nedostaneš, som moslim,“ upozorňuje. Predáva rifle za 200 korún, pulóvre za 150. „Sme tu každý deň 12 hodín. Od hladu nezomrieme, ale peňazí nazvyš nemáme,“ konštatuje, keď nám predstavuje svoje dcéry. Všetky majú hrubé Rybári na Dunaji v Nikopole. Na druhom brehu fabrika v rumunskom Turnu Măgurele.

nb68.indd 29

22.1.2007 11:52:34

30 PÚTNIK

Jordanov den v Pazardžiku. Kríž je zachránený. zlaté reťaze a prsteň na každom prste. Keď sa na nás usmejú, zablysnú sa im v ústach zlaté zuby. „A ktovie, čo bude, keď aj do Bulharska prídu obchodníci z Číny.“ Niko o sebe hovorí, že je Turek. V 7,5 miliónovom Bulharsku je trištvrtemiliónová turecká – moslimská menšina, ku ktorej sa hlási aj veľa Rómov. Na sklonku komunizmu nútil vtedajší prezident Todor Živkov etnických Turkov, aby si zmenili mená na bulharské. Kto to neurobil, mal sa pobrať „domov“, do Turecka. Mnohí vtedy predali, alebo darovali svoje domy a odišli. Počas tohto „veľkého výletu“, ako udalosť v Bulharsku nazývajú, opustilo krajinu až trištvrte milióna ľudí. V Rodopských horách nie sú len moderné lyžiarske strediská, ale aj mestečká a dedinky so zmiešaným obyvateľstvom: žijú tu kresťania, aj Pomáci, slovanskí moslimovia. „Spolu chodíme do kostola aj do mešity,“ tvrdia obyvatelia dedinky Smyljan. Navonok nevidno medzi ľuďmi žiadne rozdiely, akurát niektoré ženy nosia na hlavách šatky. Obyvatelia hôr sa vraj dožívajú veľmi vysokého veku. Pripisujú to čistému vzduchu a hlavne jedinečnej mliečnej baktérii Acidophillus Bulgaricus, ktorá sa tu vyvinula a na žiadnom inom mieste na svete neprežije.

a väčších či menších mestách s pekne zrekonštruovanými a večne plnými centrami, so značkovými obchodmi a barmi, v ktorých v piatok ani v sobotu večer nezoženiete miesto – všetko je dopredu rezervované, pretože ľudia sa radi stretávajú a bavia. Aj veľké a moderné

lyžiarske centrá v horách a čiernomorské pláže vás budú presviedčať o opaku. Ale ak zamierite na obyčajný vidiek, pochopíte, aké vzdialené sú jeho obyvateľom európske perspektívy. Cesty rozbité na prach, rozpadávajúce sa budovy socialistických fabrík a družstiev,

Kto bude prvý? Podľa makroekonomických ukazovateľov je na tom Bulharsko spomedzi krajín EÚ najhoršie. Určite to nespoznáte v Sofii

nb68.indd 30

Katedrála Alexandra Nevského v Sofii. Bulharské pravoslávne chrámy sú síce tmavé, ale sú to živé miesta, v ktorých netreba stišovať hlas až na hranicu počuteľnosti. Kedykoľvek tam môžete vojsť, kúpiť si sviečku a zapáliť ju spolu s prednesením svojich prosieb.

22.1.2007 11:52:53

PÚTNIK 31 námestíčka zarastené burinou a nečinne posedávajúci muži a ženy s cigaretou v ruke. Bulharsko je v prvom rade takýto vidiek. Kto môže, chová kravy, ovce, hydinu, prasatá a kone, či častejšie somáre na prepravu – ešte aj obyvatelia sídlisk majú pod oknami bytoviek chlievy, kuríny a stajne namiesto garáží. Ľudia majú záhrady a obrábajú políčka. V lete, keď je v záhradách plno ovocia a zeleniny, vás milí a pohostinní ľudia srdečne ponúkajú. V Belene vám rozkroja melóny, nalejú malinovku aj pálenku a pribalia paradajky a papriky na cestu. Potom si v hoteli zapnete „telku“ a v správach dávajú, že v melónoch v tomto regióne objavili škodlivú chemikáliu... Stopujete a zastane vám gazda na voze ťahanom somárom, podnikateľ na slušnom aute, pravidelný linkový autobus (vodič ktorého od vás nechce peniaze – že idete iba blízko), mladý šofér prevážajúci uhlie na staručkom ruskom ZIL-e, ku ktorému sa s batohmi ledva vopcháte, aj lokálny zlatom ovešaný „kápo“ na čiernom mercedese. Všade majú dobré pivo a mávajú rukou nad Bulharskom. Že tu sa nežije dobre a dobré to ani nebude. Bulharsko robí niečo preto, aby sem prišli investori a priniesli ľuďom prácu. Napríklad firmy tu majú len desaťpercentnú daň z príjmu, po Cypre druhú najnižšiu v EÚ. Zahraničných podnikateľov aj Úniu však odstrašuje nedostatočná vymožiteľnosť práva a vysoká miera korupcie. Socializmus poznačil svojou typickou architektúrou krajinu a svojím systémom ľudí. Mnohí pretrvávajú v rovnakom stave, na rovnakej úrovni, už dlhé roky. Ich myslením nie a nie pohnúť. Nedochádza

Starožitník zo Sofie. im, že sa musia pustiť do práce, ak sa má niečo zmeniť. Preto na každom kroku vidno polorozpadnuté ohyzdné stavby, vybudované za minulej éry, a sídliská vyzerajú väčšinou hrozne. Každý sa stará len po prah svojho bytu. To, ako vyzerá fasáda či vchod, nikoho nezaujíma. Ak sa ešte za socializmu začalo stavať, ale nestihlo sa dokončiť, ľudia to využijú po svojom. Napríklad: kto si prvý donesie bránu, osadí ju do základov bytovky a zamkne na visiaci zámok, má garáž.

Koprivštica je dedinka v horách, od hlavných cestných ťahov vzdialená šestnásť kilometrov. Snáď len oblasť pri Čiernom mori sa s ňou môže porovnávať v koncentrácii hotelov a rodinných penziónov. Ľudí sem láka zachovaná bulharská architektúra s pestrými kamenno – drevenými domami a turistické trasy.

nb68.indd 31

Nad pohárom rakije Kráčate po Pazardžiku a musíte trikrát žmurknúť, aby ste sa uistili, že sa vám nesníva – pred vami stojí búdka na kolesách a na nej české nápisy Grilovaná kuřata. Hneď vedľa sú doplnené o bulharský preklad. Majiteľmi voza sú bratia Christo a Roman. Sedem rokov pracovali v Česku v tomto istom biznise. Ich manželky sa chceli vrátiť do Bulharska, tak v Olomouci kúpili voz a „kurčatári“ sú z nich aj tu. Okrem grilu a malinkého dreveného bufetu majú ručnú autoumyváreň a obchodík s potravinami. „Nemali sme sa vracať,“ konštatuje Christo nad pohárikom rakije. „V Česku je lepší život, aj pivo. Tu sa zas ľudia vedia lepšie baviť. Moji kamaráti v Olomouci nedokázali so mnou držať tempo, prehýriť celú noc a potom celý deň stáť a predávať kurčatá.“ Je piatok, v podniku hrá živá hudba a mladá speváčka spieva bulharský popík. Niektorí tancujú, iní pijú a jedia a my sa rozprávame o Bulharsku. Aj o peniazoch a zárobkoch a o tom, že čochvíľa sem určite dorazia lacní Číňania a hypermarkety. „V Pazardžiku je zatiaľ iba Billa. A dúfam, že nič väčšie sem už nepríde. To by náš malý obchodík úplne položilo,“ hovorí Christo. „Je v cigánskej štvrti a ide lepšie, ako keď sme ho mali v centre. Cigáni totiž utratia posledné peniaze za jedlo. A Bulhari za alkohol.“ TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO Reportéra na cestu vybavilo Lowepro. Ďakujeme a ich výrobky odporúčame aj vám.

22.1.2007 11:53:27

32 ROZHOVOR Dagmar Dianová kradne spoločnosti nápady idiana nie je skratka podľa slávnych iniciálok. Na začiatku kariéry sa v rádiu zakoktala a vznikla moderátorská prezývka.

S rodičmi si asi rozumiete, veď napriek tomu, že ste zarábali, bývali ste u nich dosť dlho. - U rodičov som žila do dvadsiatich piatich. Oni ma celý život skôr smerovali, než by za mňa chceli robiť dôležité rozhodnutia, aj preto som nikdy nepotrebovala rebelovať. Vyhadzovať peniaze za nájomné sa mi nechcelo, radšej som mala nové rifle. Jednoduché nie je ani nájsť si dobrého spolubývajúceho. Teraz mám veľmi dobrého „spolubývajúceho“, môjho partnera.

Koľko času potrebuje človek, aby sa stal úspešným vo svojom odbore? Stačí začať skoro a do tridsiatky sa z vás stane známa osobnosť. Dagmar Dianová je televíznou moderátorkou od pätnástich rokov a dnes brázdi spoločnosť na korčuliach a etérom Fun rádia. Od puberty ste v podstate zamestnaná a nepretržite máte nejakú prácu. Nie ste z toho unavená? - Od začiatku som v televízii pripravovala vysielanie a tvorila relácie, kde som mala priestor robiť rozhovory, stretávať sa so zaujímavými ľuďmi. Bavilo ma to natoľko, že som to ani nevnímala ako prácu. Ale nerobím v mediálnej sfére prvý rok a priznám sa, že boli chvíle, kedy som moderovanie chcela zavesiť na klinec a venovať sa niečomu úplne inému. Rovnako ako mnoho iných moderátorov mám založenú vlastnú agentúru.

Ako vznikla prezývka Didiana? - V rádiu som začínala ako čítačka krátkych vtipných správ. Na konci každého bloku som sa predstavovala a raz som sa zakoktala. Chcela som povedať Diana, ale skomolila som to na Didiana. Odvtedy ma tak kolegovia volali.

DéDé

Aké je to pre pätnásťročnú školáčku byť zamestnanou? - Robiť v televízii počas školy bolo veľmi príjemné. Nesmierne ma tešilo, že som mala vlastné peniaze. V reláciách hraného typu sme často podľa scenára nahrali krátke etudy vo filmových kostýmoch, a pre mňa to bola istým spôsobom skôr zábava. Až neskôr sa vyvinula do práce. Neuvažovali ste o štúdiu herectva, keď ste sa dostali pred televízne kamery? - Napadlo mi to. Ale naozaj iba úplne na začiatku, ešte v prudko pubertálnom veku. Nikdy viac som nad tým neuvažovala, ani som rozhodnutie neštudovať herectvo nikdy neoľutovala. Na Slovensku máme dosť výborných hercov, ktorí zaplnili náš malý trh. Viac by ma tešilo robiť v dabingu, ale to môžem aj teraz.

nb68.indd 32

Prečo ste rozhodli pre hotelovú školu? - Kam na školu, to za mňa rozhodla mama. Myslím si, že mi školu dobre vybrala. Naučila som sa praktické veci do života, bontón, ako sa správať na verejnosti, aj keď to nie vždy dodržiavam. Ale už sa snažím, pomaly príde tridsiatka, mala by som začať vážnieť.

Baví vás viac moderovanie v rádiu, alebo pred kamerou? - To sa nedá povedať jednoznačne, sú chvíle, kedy som rada na obrazovke, ale práca v rádiu pre mňa niekedy ani nie je prácou. Ak sa niekde dobre cítite, chodíte tam radi... Mne vyhovuje práca v rádiu, v denných reláciách môžem improvizovať. Scenáre do televízie sa treba naučiť. Ďalším pozitívom na práci vo Fun rádiu je, že mi ponúka priestor na samostatnosť, môžem byť sama sebe paňou. Som vlastnou scenáristkou, režisérkou a môžem ovplyvniť štýl, akým reláciu moderujem. V televízii neovplyvňujem vôbec nič. Scenár mi napíše niekto iný, režisér nám povie svoju predstavu o tom, ako sa správať pred kamerou, a tým pádom je to hlavne o: ty nič nerob, len vyzeraj.

Prednedávnom ste sa na obrazovke objavovali aj v opačnej pozícii. Vo Hviezdach na ľade ste sa z moderátorky zmenili na účinkujúcu. Športujete aj v súkromí? - Raz za týždeň sa dostanem do posilňovne a v poslednom čase som sa cez partnera dala na golf. Mám za sebou prvý turnaj a aj v tomto teplom zimnom období sa dá ešte hrať. Pri golfe spoznáte nových ľudí, veľa sa nachodíte, ale tehličky na bruchu z neho nie sú. Preto to vyrovnávam posilňovňou. Za mikrofónom musíte veľa hovoriť. Ste urozprávaná aj doma? - Načo nosiť prácu domov? Doma, ale aj v spoločnosti viem byť ticho a počúvať druhých. Vtedy „kradnem“ inšpirácie na témy, ktoré sú momentálne aktuálne a dá sa o nich v éteri hovoriť. Dnes je v rádiu trend menej rozprávať a viac hrať, takže moderátor si musí dávať pozor, čo povie, aby to bolo trefné a neobťažovalo. Skrátka, je to trend a ak to robí čísla, prečo sa ho nedržať. Ste lenivá? - Lenivá som bola, keď som bola mladšia. Asi pred piatimi rokmi som mala obdobie lenivosti. Niekedy som dokázala celý víkend preležať pred televízorom a nič nerobiť. Teraz si neviem predstaviť povaľovať sa bez termínov a aspoň nezauvažovať nad tým, že treba ísť nakúpiť alebo niečo doma upratať. Ale zas to nepreháňam. V živote je dôležitá pohoda. TEXT: MARCELA GLEVICKÁ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

22.1.2007 11:54:06

RECENZIE 33 KNIHY Taragel a Danglár

Jánošík Slovart Myslíte si, že viete, ako to bolo s Jánošíkom? Tak to ste na omyle! Dušan Taragel napísal a Danglár (Jozef Gertli) ilustroval pravdivý komixový knižný príbeh legendárneho slovenského zbojníka Jánošíka a jeho družiny. Namiesto toho, aby dreli na panskom, sa so svojimi budzogáňmi bili za slobodu ľudu a za blahobyt družiny. Bohatým brali a chudobným dávali. Mottom Jánošíka a jeho družiny bolo: „Bohu dušu a mne dukáty!“ Dozviete sa o grófovi Révayovi, ktorý mal na každý deň inú parochňu, aké darčeky nosil Jánošík svojej milej Aničke, aké dobrodružstvo s Jánošíkom zažili českí turisti a prečo sa Hrajnoha takmer stal svätým mužom. Humorne je zakončená kapitola, v ktorej sa Jánošíka pokúsila zradiť stará baba z dediny. Ani s hrachom to podľa autorov nebolo tak, ako nám dlhé roky vtĺkali do hláv. Škoda, že túto knihu čitateľ zvládne za pár minút. JÚLIA KAMPFOVÁ Jana Juráňová

Orodovnice

DIVADL O

Viery a vyznania Nový sprievodca náboženstvami sveta Slovart Všetky informácie o najvýznamnejších svetových náboženstvách, ich filozofii, dejinách, obradoch a chápaní sveta. Na každú vieru sa pozerá aj očami veriaceho, bežného človeka, ktorý podľa nej žije. Súčasťou tejto čarovnej knihy je dvesto fotografií zo všetkých kútov sveta. Ľudmila Ulická

Veselý pohreb Slovart Absurdný humor? Ruský emigrant, výtvarník Alik, zomiera v New Yorku vo svojom byte. Okolo neho sa zhromaždí nezvyčajná „rodina“: všetky ženy, s ktorými počas života niečo mal, ich deti, priatelia a ďalšie postavy a postavičky. O čom sa asi rozprávajú? Ako medzi sebou vychádzajú? A môže medzi nimi zavládnuť láska a pohoda, ako si to Alik pred smrťou želá?

Aspekt

Ľubomír Feldek

Ružena, Klára, Elena, mama. A jedna rodinná oslava, kde je takmer všetko inak. Alebo je všetko práveže tak. A jeden pohreb na konci. Ženské postavy Jany Juráňovej sa nemôžu sťažovať na to, že by zanikali v Žene, ktorú nielen literatúra tak často ťahá za nohy. Ženy sú orodovnice. Alebo kradnú mužov iným ženám, alebo sú krkom, čo hýbe hlavou, i keď veľmi dobre vieme, že je ľahšie pohnúť čímkoľvek iným než takou hlavou. No a tie ostatné sú orodovnice.

Sedemdesiat o láske

nb68.indd 33

Ikar Najkrajšie vyznanie lásky v každom období života dvojice zamilovaných. Láska sa neustále vyvíja, obohacuje o nové zážitky a skúsenosti, a hoci sa postupne mení, vždy prinesie niečo nové a krásne. A dvaja ľudia, ktorí jeden druhému darovali polovicu svojej duše a celý život, vidia vo svojom vzťahu nádherné absolútno, to jediné, ktoré sa na tomto svete oplatí... Desať sedmičiek básní, ktoré pre ňu Ľubomír Feldek napísal, vybrala do zbierky Oľga Feldeková.

Anna Naglik:

Jurgova Hana Réžia: A. Lelková Dramaturgia: L. Dubničková Hrajú: Z. Porubjaková, J. Rybárik, P. Boublík, Ľ. Kostelný, P. Vajdová, F. Balog Scéna: B. Gregáňová Kostýmy: Z. Janíčková Produkcia: L. Mikulová, J. Večerná Uvádza: VŠMU v priestoroch Štúdia 12 Príbeh s folklórnymi motívmi, s dôrazom na zdevastované rodinné vzťahy a ich dôsledky, mladú lásku a ľudský pohľad na „mužskú“ drsnosť. Násilnosť a hrubosť staršieho brata Gusta (J. Rybárik) je postavená proti submisívnejšiemu, jemnejšiemu prejavu mladšieho Benjamína (P. Boublík). Hoci sa táto inscenácia objavila v repertoári študentov VŠMU v komorných priestoroch Štúdia 12 už minulú divadelnú sezónu, kvôli nesporným kvalitám sa k tomuto príbehu vrátime v tejto recenzii. Príbeh dvoch bratov a jednej ženy, ale aj tematiku rozbitej rodiny vidíme znázornenú symbolickým, obrazným spôsobom. Inscenátori sa nevyhýbali esteticky a výrazne pôsobiacim náznakom, práci s vodou, pieskom či inými prírodnými materiálmi na (takmer) čistej scéne, čo dotváralo a kultivovalo krutý príbeh. Posun spôsobila aj práca s tancom a pohybom na folklórne motívy, prostredníctvom ktorého sa inscenátori vyhli popisným vyjadreniam. Tanec dodával príbehu tempo, bol vyjadrovacím prostriedkom k emóciám či k vnútorným stavom postáv a stal sa jednoznačnou dominantou prázdneho priestoru. Na koniec treba už len dodať, že herecké výkony študentov VŠMU boli naozaj presvedčivé, ocenenie si zasluhujú najmä emocionálne vypäté okamihy, ktoré vďaka hercom nepôsobili preexponovane, skôr naopak, boli krehké a prirodzené. V týchto okamihoch sa dostal k slovu neraz už spomínaný tanec, a tak prispel k ešte dôraznejšej vizualizácii inscenácie. VERONIKA DIANIŠKOVÁ Inzercia

WWW.DOMAINS.SK najlacnejšia registrácia domén .eu REGISTRÁCIA DOMÉN .sk .com .net .org .info .biz .cz PREVÁDZKA VAŠICH WEBSTRÁNOK

Infolinka 0910 96 96 01

22.1.2007 11:54:25

34 BODKA

IVO CHADŽIEV Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu: Inzercia: Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Lučenec: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Prešov: Senica: Spišská Nová Ves: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

Podporili nás:

nb68.indd 34

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, www.tripsoft.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk DISTRIBÚCIA: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, Sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Slovenský Červený kríž, Ivan Bolha, 0903 029 152, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Charitatívno-sociálne centrum Čadca, Kukučínová 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/43 24 088, kmelichacova@centrum.sk Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Kežmarok, Zdena Dudasová, 052/46 60 212 Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 22 01, helena. havrilova@zoznam.sk JPK – Ježiš pre každého, 0915 743 433, A.Kmeťa 24, 934 05 Levice, Ľubica Prištiaková, dusan@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, pán Urdzík, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, tel. 051/457 25 49, rkclipany@centrum.sk OZ Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti SR, J. Kráľa 14, 984 01 Lučenec, Jaroslav Matuška, 0908 924 877 Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Barbora Bunová, 0915 726 574, acbetania@orangemail.sk ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Mgr. Ján Cenkner, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk Fond rozvoja kultúry a vzdelávania, n. f., Ul. SNP 32, 940 62 Nové Zámky, Béla Magyar, belamagyar@zoznam.sk UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Beata Fándliová, domum@kios.sk Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Erika Mižigarová, Popradské nábr. 3, 058 42 Poprad, socialne@msupoprad.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Lívia Mackovičová, 0903 589 452, risen@centrum.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica Humanitná spoločnosť Prijatie, Centrum psychosociálnej prevencie, Námestie Mieru, 052 01 Spišská Nová Ves, Lenka Jakubová, 053/44 40 888, hsp@post.sk Bratislavsko-trnavská arcidiecézna charita, František Čišecký, Hlavná 43, 917 01 Trnava, 033/551 27 04, 0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Beáta Bronišová, Lúčna 812, Vranov nad Topľou, tel. 057/44 315 78, betik31@pobox.sk DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk.

Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt, Ministerstvo kultúry SR 22.1.2007 11:54:34

FOTOVYZNANIE 35

*č i n* láska, týkaš sa ma. okolo teba je leto. len spánok máš neistý, hĺbavý, sa chvejúci ako nedočkavosť kvetov slnka. lietaš sťa víla v spomienkach. zajtrajšok v tvojom oku nezaspí. aj vlnenie vlasov počuť len v bezvetrí. líham si na dotyk. usteliem ticho (zahryznuté do jablka), ktorému rozumiem. si podotknutá jeho krehkými súvislosťami. navraciaš sa ku svojim koreňom. s ránom sa očami rozpovieš. živo precitneš mi na samom konci prstoklátu, ktorý jednostaj stravuješ. ako čosi, čo trvá. ako čin (tieň obdarený smiechom), ktorý sa má na pozore. pozorovanie je čin. kafka to vyslovil. hľa, činím sa – jasmínka. text a foto: JURAJ eS, autor *„ťa je milú“*.

nb68.indd 35

22.1.2007 11:54:43

nb68.indd 36

Na trh prichádza edícia venovaná fotografii MEET PHOTO, ktorá má zviditeľniť nové tváre a smery vo svete domácej fotografie. Ako prvá vychádza publikácia 3x3 Omán, 3 rozdielne pohľady fotografov Ertla, Kampfa a Orviského na život v sultanáte. Viac na: www.shot.sk.

PETER ERTL, PORTRÉT Z OMÁNU

36 GALÉRIA

22.1.2007 11:55:04