NOTA BENE 71

71 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

MÁJ ‘07

nb71.indd 1

23.4.2007 16:38:15

71

2 ŠPIÓN Sen o niečom krajšom

Napísaný príbeh Monika sa narodila v Ostrave. Potom sa s mamou presťahovali na Slovensko. Jej životný príbeh je smutný. V súčasnosti býva spolu so svojím priateľom Jankom na ubytovni v Modre a sníva o niečom krajšom, vlastnom.

Po celý čas sa bála, že jej nebude rozumieť. Hovorí naozaj ťažko. Chce však vyrozprávať svoj príbeh. Niečo mi narozprávala do diktafónu, a potom dostala nápad. Napíše o sebe sama.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

smrti otca vyrastala v ústave. Mama si našla nového partnera... Potom bývala u starých rodičov. Keď babka zomrela, zostala sama. Vydala sa, muž ju bil a slopal.

Rozviedla sa a zostala na ulici.

Po

1 Z dna je problém vyhrabať sa. Niekedy to ide len ťažko.

5

ČO MALA MONIKA PRI SEBE?

2

3

nb71.indd 2

4

Monika toho veľa pri sebe nenosí. Okrem časopisov má svoj preukaz ZŤP, šeky o zaplatení bývania, keksík, pero, vreckovky a telefónnu kartu.

7 6 23.4.2007 16:38:37

71

Z OBSAHU 3 10 - 11 Modrá krv

12 - 13 Do tucta

16 Modelka

Šľachta

Mamka farárova

Sexi pocit

Majitelia najväčšej súkromnej banky v Európe Oppenheim Bank Matthias a Ilona von Krockow z Nemecka, ktorí si pred meno píšu šľachtický titul gróf, rekonštruujú zdevastovaný kaštieľ, ktorý ich predkom kedysi štát znárodnil.

Ešte nikdy neposkytla rozhovor. „Budem slzy roniť,“ reagovala na žiadosť o rozprávanie, ktoré sa odohralo v dedinke Bodonoš, najstaršej osade Slovákov v Sedmohradsku, uprostred slovenskej enklávy v Rumunsku.

Candi sa zobudila v nemocnici s poranením miechy. Po rokoch bolesti, depresií a beznádeje sa rozhodla žiť ten najlepší život, aký môže, napriek tomu, že je na invalidnom vozíku. Prestala skúšať byť tou osobou, ktorou bola pred nehodou.

20 Aha ho!

24 - 25 Príbeh

28 - 31 Pútnik

Spoza rohu

Marika

Detstvo s ihlou

Hovorí o sebe, že je nezmar. Štyri razy rozbiehal výrobu malých funkčných modelov áut a motoriek pre deti, aby to nakoniec zabalil a otvoril pre syna autoservis v Bratislave pri moste Apollo. Prokovci sú od malička „autisti“.

Otec mŕtvy, matka krkavčia a otčim tyran. Na nemocničnej posteli leží skrútená do klbka, dlaň ľavej rúčky jej bezbranne visí z matraca.

Keby bolo všetko v jej živote s kostolným poriadkom, dávno by sa naháňala s kamarátmi na bicykli.

Maličkým prstíkom klepe Moldavančik na kamarátovu rozpichanú kožu a dávivo kašle.

Na rozdiel od iných zatiaľ nevykašliava krv. O kúsok ďalej medzi svojimi výkalmi a hnijúcimi odpadkami skrútený leží na kuse koberca o málo starší Vova...

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu nb71.indd 3

23.4.2007 16:39:35

71

4 KONTAKTY EDITORIÁL

Aké dôležité...

Súčasťou mojej práce je oslovovanie firiem s ponukou inzercie v Nota bene a vôbec získavanie zdrojov pre fungovanie nášho OZ Proti prúdu. Väčšinou sa stretávam s pozitívnymi reakciami, ale od jednej firmy mi na môj mail prišla negatívna a dosť zaujímavá odpoveď v tom zmysle, že nás vzhľadom na naše vyjadrenia v médiách rozhodne nepodporia. Zaujalo ma to a poprosil som ich o spresnenie ich stanoviska. Milo ma prekvapilo, že mi ešte raz odpísali. Svoj názor si utvorili na základe jednej reportáže v STV. Svoj mail zakončili žiadosťou, aby som im už nič nepísal a nič nevysvetľoval. Vtedy som si opäť uvedomil, aké dôležité je dobré meno a aké ľahké je ho stratiť.

A tiež, že veľa ľudí si utvára názor na základe prvej informácie, ktorú získa. Nie len, že sa nenamáhajú ísť hlbšie pod povrch, ale dokonca sa bránia akémukoľvek možnému spochybneniu ich už raz utvorených názorov. Sympatické mi však je, že ľudia z tejto firmy si dali tú námahu a svoje názory nám zaslali. Škoda, že sa zablokovali našim vysvetleniam.

Ako napísal klasik: „Neznášal jej zlozvyk používať v rozhovore logické argumenty. Preto sa s ňou radšej vôbec nebavil...“ JARO ŠIPOŠ FUNDRAISOR OZ PROTI PRÚDU

SMS PRE PREDAJCOV POZOR! Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na nové číslo

0915 779 746 16.03.2007 09:40 Ked som prechadzal Namestim SNP v Bratislave, vsimol som si pani s dietatom, ktora predavala NB. Kedze mam deti, prislo mi strasne luto maminy aj maleho.

Viem vsak, ze nasa lutost im nepomoze.

A tak som si kupil casopis. V tej chvili som spolu s casopisom dostal aj krasny usmev od predavajucej a moj den bol akysi krajsi.

Len jedno ma mrzelo. To ze nie som tak bohaty, aby som mohol zmenit zivot takymto ludom. Dal by som ovela viac nez len 100 korun, len aby sa mali lepsie. Mali by si ludia uvedomit, ako im je dobre! Ved vsetci nemusia s dietatom stat na namesti a predavat casopis. Mozu ist do kina, na kavu, k moru. Ale tito ludia nie! Prajem mamicke nech sa jej zivot zmeni tak, aby jej dieta mohlo byt stale usmiate a stastne!

Tak bude stastna urcite aj ona. Okoloiduci 17.03.2007 10:29 Chcem pozdravit predajcu Nota bene Petra

z Kriznej ulice, c. reg. 1380. Trpezlivo, skromne a slusne stava s casopismi v ruke na rohu lekarne. Je to tazka praca, hlavne v chladnom pocasi. Zelam mu vela stastia.

Eva K. 24.03.2007 10:40 LUBOS, dakujem za basen. Oslovila ma.

Aj ja tuzim po utiseni srdca a viem ze len v JEHO srdci sa utisi moje srdce.

02.04.2007 11:54 Boli sme s triedou vo Viedni. Cestou spat sme sa zastavili v Ikei, kde ma pred vchodom zaujal pan predavajuci NB. Vsimal som si ludi, ktori len tupo presli okolo bez mihnutia oka. Kedze som NB kupoval prvykrat, spytal som sa na cenu. Odpoved: „Je drahe, 30 sk a pekny usmev“. Zlepsil mi naladu a pomohol zabudnut na nudny vylet. Vaso – PB 11.04.2007 21:50 Dnes som si pri Tescu v Dca kupila Notabene a nemozem spat, lebo este stale citam. A vydal mi dvacku, este vyhram aj ten milion v radiu, Vraj. Moc dakujem.

18.04.2007 07:21 Rozhovory 5 boli krasne. Dakujem za silu, ktoru mi vliali do duse. Drzim ti, Lubos, palce.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE:

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI A J:

nb71.indd 4

23.4.2007 16:40:22

71

5 Predajca Nota bene Július, ktorého glosy poznáte zo stránok Nota bene, vydáva knihu Ulica, môj domov, ktorá obsahuje jeho najzaujímavejšie postrehy zo života a o živote na ulici. Vy máte jedinečnú šancu zakúpiť si ju u predajcov Nota bene za 100 Sk. Polovica z tejto sumy zostáva predajcovi.

Július

ulica M Ô J D O M O V

Príďte na Oktagon

INZERCIA Mladý muž prosí dobrých ľudí o prenajatie chatky. Som nefajčiar, bezproblémová osobnosť. Ďakujem.

Kontakt: 0902 5220426 alebo výdajňa 02/52 62 59 62. Jozef 598, Bratislava Pár, ona a on, hľadá chatku v Bratislave na prenájom, cena dohodou.

Sme predajcovia Nota bene, číslo preukazov 599 a 600, sme slušní, čistotní a nealkoholici. Máme malého psíka fenku. Kontakt: výdajňa 02/52 62 59 62. Ďakujeme.

Nájde sa darca, ktorý by pouličnému literátovi podaroval starý laptop? Ďakujem. Peťo 625, kontakt: 0902 502 448

Milí priaznivci Nota bene a divadla, srdečne vás pozývame na divadelné predstavenie Oktagon, v ktorom hrajú predajcovia a predajkyne pouličného časopisu Nota bene.

Predstavenie bude v piatok 25. mája 2007 o 19.00 hodine v Štúdiu 12 na Jakubovom námestí v Bratislave.

Na vysokej nohe

Prosím dobrých ľudí, keby mi pomohli s agregátom a s detskou postieľkou – kúpim za symbolickú cenu. Mam štyri malé deti, bývam v chatke, kde nie je elektrina. Kontakt: Renáta, 0910 234 256.

Hľadáme chatku do podnájmu. Máme dva psy. Brigádujeme na stavbe.

Janči a Dušan, t. č.: 0907 642 967, od 16. do 21.00 aj 0907 733 388 Inzercia

WWW.DOMAINS.SK najlacnejšia registrácia domén .eu REGISTRÁCIA DOMÉN .sk .com .net .org .info .biz .cz PREVÁDZKA VAŠICH WEBSTRÁNOK

Infolinka 0910 96 96 01

nb71.indd 5

r

Bezdomovec Janko, jeho priateľka, predajkyňa Monika a tí, ktorí ich „vyhrali“: Peter a Galia. Všetci svorne ochutnali špeciality novootvorenej indickej reštaurácie Kršna na Dunaji v Boteli Marina za Novým mostom v Bratislave. Vraj, kto tam ešte nič neochutnal, môže ľutovať.

Dobrá večera s našimi predajcami má svojich prvých závislých, ktorí svojimi „esemeskami“ hrajú vabank. Áno, alebo nie. V najbližšom čase očakávame ďalších „závislákov“ pachtiacich sa za dobrou večerou v luxusnej bratislavskej indickej reštaurácii KRIŠNA, alebo v boteli MARÍNA na vlnách Dunaja priamo pod hradom. Vďaka láskavosti majiteľov sa u nich bude môcť vyžrebovaný „posielač sms“ najesť do prasknutia. Žrebujeme zo všetkých sms, ktoré prídu na naše redakčné číslo! Nevynechávame ani tie najkritickejšie.

23.4.2007 16:40:36

71

6 TÉMA

Keď sa ľudia trasú a utekajú pred lávou

V neustálom

POHYBE nb71.indd 6

yslíte si, že stojíme na pevnej zemi? Omyl!

Dosky zemskej kôry sa nám neustále hýbu pod nohami.

Jednotlivé kontinenty sa podľa meraní pohnú ročne až o pätnásť centimetrov! Dôsledkom pohybu dosiek sú aj otrasy, výbuchy sopiek a cunami.

M

Pravdepodobný scenár vzniku dnešnej tváre našej planéty si každý pamätá z hodín zemepisu: Koncom prvohôr sa vytvorila prapevnina, Pangea, a tá sa počas druhohôr začala deliť na kontinenty.

Zvlnená Európa – Alpy z výšky.

23.4.2007 16:41:08

71

TÉMA 7 Na povrchu pokrytá snehom a ľadom, vo vnútri stále horúca. Etna na Sicílii.

Podľa teórie doskovej tektoniky sa zemská kôra skladá z množstva pevných dosiek, ktoré plávajú na vrchnej, polotekutej časti zemského plášťa. Zemský povrch tvorí deväť malých a štrnásť veľkých dosiek, ktorých hrúbka sa pohybuje od 50 do 250 kilometrov podľa toho, či ich pokrýva oceán alebo pevnina. Oceánske dosky sú približne trikrát tenšie ako pevninské. V miestach, kde sa dosky podsúvajú jedna pod druhú, je zemská kôra tenká a rozlámaná.

Magma – roztavené horniny zemského plášťa, prevažne alumino–silikátová tavenina s obsahom sopečných plynov, uväznená pod doskami zemskej kôry pod veľkým tlakom, si nachádza cestu na povrch.

Sprevádzajú ju otrasy pôdy, zvýšenie teploty okolitých vôd či obsahu sírnych plynov v ovzduší. Takto vznikajú aj sopky.

Horúce Taliansko Obyvatelia sicílskych mestečiek a dedín majú denno–denne pred očami 3350 metrov vysokú, dymiacu sopku Etnu. Je nepretržite činná, napriek tomu sú na jej svahoch mestá, hotely, reštaurácie a lyžiarske centrá, a autobusy sem privážajú stovky

nb71.indd 7

Obraz neznámeho autora zachytáva Komárno s puklinami na domoch po zemetrasení. turistov. Pásy stuhnutej lávy na jej svahoch, horúca zem v okolí niekoľko sto metrov od štyroch hlavných kráterov a zničené cesty

stále pripomínajú, že zasnežená Etna sa môže kedykoľvek opäť prebudiť k životu.

Taliansko má na sopečnú činnosť šťastie.

23.4.2007 16:41:25

71

8 TÉMA Na Apeninskom polostrove sa nachádza aj jedna z najznámejších sopiek sveta, Vezuv. V roku 79 zničila jej obrovská erupcia mestá Pompeje, Herkulaneum a Stabiu. Pompeje zahubila osemmetrová vrstva horúceho popola, Herkulaneum bolo zaplavené prúdom bahna a popola. Od 17. storočia až do roku 1944 Vezuv silno „hneval“ niekoľkokrát, od poslednej erupcie v roku 1944 je zatiaľ pokojný. Ak by k niečomu došlo, ohrozené je mesto Neapol a okolitý región s niekoľkými miliónmi obyvateľov.

Výbuch sopečného ostrova Santorini v Egejskom mori približne 1500 rokov pred naším letopočtom spôsobil podľa vzoriek sedimentov obrovskú vlnu cunami, ktorá zaplavila Krétu a zničila tamojšiu vyspelú minojskú civilizáciu.

Stromboli je malý ostrov (12,2 km2) v Tyrhénskom mori, patriaci Taliansku. Je tvorený stále činnou sopkou Stromboli.

Jej základ leží vo vyše dvojkilometrovej hĺbke pod morskou hladinou, vrchol Vancori je vysoký 924 metrov. Na ostrove sa nachádzajú dve dediny, Stromboli a Ginostra. Miestni obyvatelia pestujú preslávenú odrodu viniča Malvasia a žijú z turistického ruchu.

V roku 2002 sa začalo na Stromboli obdobie zvýšenej aktivity. Z vrcholu sopky vytiekla horúca láva a uvoľnené horniny spôsobili silné vlnobitie, ktoré poškodilo dedinu Stromboli. Od konca januára tohto roku je sopečná činnosť Stromboli opäť na vzostupe. Ale aj v pokojnejších obdobiach možno pozorovať výtrysky lávy dva – trikrát za hodinu.

Okruh ohňa Na západnom svahu Vezuvu bolo v rokoch 1842 – 1845 vybudované prvé

vulkanologické observatórium na svete, aby vedci mohli sledovať jeho aktivitu. Ďalšie observatórium vybudovali v roku 1912 na vulkáne Kilauea na Havajských ostrovoch. Zmietla ho však láva, takže v roku 1923 muselo byť postavené nanovo. V súčasnosti sú observatóriá na všetkých nebezpečnejších sopkách a navzájom sú prepojené internetovou

Roztrasené Slovensko Sopky j Slovensko sa nám pekne nesoptí už veľmi dlho. zvlnilo. Okrem kopcov v strede Slovensko Vyhasnutých sopiek však máme niekoľko. a na severe vznikali v mladších Vihorlat má dokonca aj názov, ktorý prezrádza, že táto niekdajšia činná treťohorách pozdĺž Dunaja kotliny. sopka vyhorela. Našou najvyššou horou Kým sa dvíhali kryštalické pohoria, sopečného pôvodu je Poľana v oblasti Slovenského stredohoria. Je to silne na juhu územie poklesávalo. rozrušený stratovulkán s obrovským kráterom v centrálnej časti. Jeho priemer Rozsiahle údolia zalialo more, je až šesť kilometrov a vytvára kotlinu alebo vznikli jazerá. Dnes sú na ich hlbokú tristo metrov. Na Slovensku sme teda nemali len nejaké sopečné miestach Záhorská, Podunajská, „prdítka“. Priemer základne tejto sopky je až osemnásť kilometrov. Vyše dvesto Východoslovenská nížina a dná kilometrov štvorcových sopečnej oblasti je niektorých kotlín vo vnútri Karpát. chránenou krajinnou oblasťou.

A

nb71.indd 8

sieťou. Seizmografické stanice neustále zaznamenávajú aktivitu sopiek, pravidelne sa robia chemické rozbory pár unikajúcich z kráterov sopiek, vody, ak ju kráter obsahuje, a pomocou infračerveného žiarenia sa robia snímky, ktoré ukazujú pohyb magmy. Pomocou týchto meraní sú vedci schopní predpovedať blížiacu sa erupciu.

Poľana však má aj ďalšie chrliace „kolegyne“.

Sopečnou aktivitou vznikli napríklad aj Kremnické a Štiavnické vrchy.

Zemetrasenia Ani u nás doma to so zemetraseniami a formovaním Zeme nie je také „sterilné“, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Aj Slovensko sa hýbe.

Od roku 1034 vieme o viac ako päťsto deväťdesiatich citeľne pozorovaných zemetraseniach. Je však zrejmé, že ich počet bol oveľa vyšší. Za posledné tisícročie ich mohlo byť približne dvetisíc štyristo.

Dostupné údaje dokazujú, že na Slovensku existuje niekoľko ohniskových zón: Malé Karpaty (Pernek - Modra), Dobrá Voda pri Trnave, Žilina, Stredné Slovensko, Komárno, Spiš a Slánske vrchy.

Od posledného vážneho zemetrasenia u nás uplynulo už sto rokov.

Zemetrasenia na Slovensku v histórii jeho

23.4.2007 16:41:48

71

TÉMA 9 Slovensko – Košická kotlina zhora.

ohňa – vznikla pred približne 40 000 rokmi.

Pri erupcii v roku 1980 bolo zničených až 1400 metrov sopky. Horná časť kužeľa sa zrútila a magma sa vyliala, čo spôsobilo, že sa severný bok sopky vyklenul a zrútil ako lavína drte. Lavína bahna a kameňov sa šírila rýchlosťou 75 metrov za sekundu a rozliala sa do vzdialenosti až 25 kilometrov. Zmes horúcich plynov a lávy, ktorá jej predchádzala, zničila územie na ploche 600 kilometrov štvorcových.

Pozorovania následnej ekologickej katastrofy ukázali, že do zničených oblastí sa vracia život oveľa rýchlejšie, ako si dovtedy vedci mysleli. Mimochodom, skvelé vlastnosti pôdy „pohnojenej“ sopečnou lávou sú jedným z dôvodov, pre ktorý ľudia zostávajú žiť aj v takom rizikovom prostredí, ako sú úpätia činných sopiek.

Oblasti s najväčším počtom sopiek ležia na západnom pobreží Ameriky, v Japonsku, Indonézii, na Havajských ostrovoch, Islande a Taliansku.

Ničivé otrasy

18. mája 1980 došlo k zatiaľ najlepšie zdokumentovanému výbuchu sopky v histórii. Vedci ho predpovedali dopredu, ale nepredpokladali, že bude až taký silný.

Pri tom, čo sa na sopke Svätá Helena pred sedemnástimi rokmi odohralo, je priam zázrak, že o život prišlo „len“ 63 ľudí.

Svätá Helena je najmladšou zo 160 činných vulkánov takzvaného Pacifického okruhu

osídlenia pravdepodobne nespôsobili ľuďom žiadne obrovské škody a nepostihovali nás, tak ako iných, veľké zemetrasenia vo svete. Napriek tomu odborníci označujú Slovensko za krajinu so strednou úrovňou zemetrasnej aktivity.

5. júna 1443 sa zatriaslo stredné Slovensko.

Zemetrasenie úplne zničilo Banskú Štiavnicu a bane v jej okolí. Ťažilo sa v nich najmä zlato a striebro. Ťažko poškodená bola aj Kremnica, Ľubietová a Prievidza. Otrasy spôsobili zranenia a smrť ľudí. Ich počet však nie je známy. Triasli sa však až vo Viedni, Rakove a Brne.

Zemetrasenie pri Komárne 28. júna 1763 v meste a jeho okolí spôsobilo paniku.

Vyžiadalo si šesťdesiattri obetí. Stodva ľudí bolo zranených. Zničilo sedem kostolov a dvestosedemdesiatdeväť domov. Otrasená oblasť bola väčšia ako územie dnešného Slovenska. Pocítili ho v Belehrade, Temešvári a Lipsku. Po tomto zemetrasení nasledovala séria otrasov v oblasti počas nasledujúcich takmer sto rokov.

nb71.indd 9

Zemetrasenie je náhly pohyb zemskej kôry, ktorý vzniká uvoľnením napätia jej dosiek.

Najčastejšie sa zemetrasenia vyskytujú pozdĺž významných zlomov zemskej kôry – na západnom pobreží Ameriky, vo východnej Ázii, na ostrovoch Oceánie, v Austrálii, na Kaukaze, v Turecku, Iráne a Stredomorí. Slabé zemetrasenia, ktoré nemusíme ani pocítiť, alebo si ich všimneme len vďaka traseniu sa pohárov v kredenci, sa odohrávajú aj v seizmicky pokojných oblastiach – teda aj na Slovensku. Tie silné majú katastrofálne následky, zomierajú pri nich desaťtisíce

Zemetrasenie pri Žiline nedosiahlo veľkosť komárňanského alebo stredoslovenského.

V Žiline však poškodilo všetky domy, mnohé zostali neobývateľné. Účinky otrasov zaznamenali v sedemsto lokalitách dnešného Slovenska, Česka, Poľska, Rakúska a Maďarska. Otrasená oblasť zahŕňala napríklad Ostrihom a Wroclaw.

Zemetrasenie pri Dobrej Vode severozápadne od Trnavy je doteraz najsilnejším na našom území v dvadsiatom storočí. Miestnych obyvateľov vystrašilo 9. januára 1906.

Spôsobilo vážne škody v Dobrej Vode, vo viacerých obciach sa zmenila úroveň stavu spodnej vody. V epicentrálnej oblasti sa objavili nové vodné zdroje. Otrasená oblasť zasahovala až na územia dnešného Rakúska, Česka a Maďarska.

Máme to za sebou?

Ak si uvedomíme, že štyri zemetrasenia na Slovensku boli veľmi silné, ich intenzita

ľudí. Podmorské zemetrasenia môžu vyvolať ničivé vlny cunami.

Zemetrasenia vznikajú aj umelo, činnosťou človeka. Zem pod nohami sa trasie napríklad ako dôsledok intenzívnej banskej činnosti, napúšťania priehrady či deštrukcie hory.

K najväčšej prírodnej katastrofe v dejinách ľudstva došlo v Číne v roku 1556.

Zemetrasenie vtedy pocítila približne polovica čínskeho územia. Do hlbín zeme sa prepadli celé dediny a oblasti. Podľa odhadov zahynulo 830 000 ľudí.

Najväčšie zemetrasenie doteraz zaznamenané v Európe sa odohralo 28.12.1908 v meste Mesina na severovýchode Sicílie. Zem sa zdvíhala o šesťdesiat centimetrov. Mesto bolo úplne zdevastované a zomrelo okolo 75 000 ľudí.

Naša planéta teda neustále dýcha a dáva nám o sebe vedieť. Pod jej povrchom driemu neuveriteľné sily. Tie ju však držia pri živote. Vedci o význame doskovej tektoniky už ani nediskutujú, berú ako fakt, že bez pohybu dosiek zemskej kôry by bola Zem dávno mŕtva. Vďaka nej si Zem udržiava stabilnú teplotu a reguluje uvoľňovanie a ukladanie uhlíka.

Priebeh posúvania kontinentov v histórii Zeme vedci však doteraz nevedia uspokojivo objasniť. Ostatne, na skúmanie ešte nemali veľa času. S myšlienkou, že kontinenty sa pohybujú, prišiel prvýkrát nemecký meteorológ Alfred Wegener až v roku 1912 – a vyslúžil si odmietavé postoje celej vedeckej elity. Trvalo ešte pár desiatok rokov, kým sa ňou začali seriózne zaoberať. Už teraz sú však vypracované prognózy, ako bude pravdepodobne Zem vyzerať o niekoľko stoviek miliónov rokov.

Kontinenty sa vraj opäť spoja...

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

bola medzi ôsmym a deviatym stupňom dvanásťstupňovej makroseizmickej stupnice, je jasné, že seizmická aktivita na našom území nie je zanedbateľná. Ak boli zemetrasenia, ktoré zabíjali a ničili domy v minulosti, a ak vieme, že sa geologicky vývoj nášho územia nezastavil, tak nemáme inú možnosť, len predpokladať, že seizmická aktivita bude pokračovať.

Nemáme dôvod myslieť si, že už máme všetko za sebou.

Seizmickú aktivitu Slovenska v súčasnosti monitoruje národná sieť trinástich seizmických staníc, ktorá nám umožňuje zaznamenať každé zemetrasenie, ktoré môže mať makroseizmické účinky. Naša národná sieť je súčasťou regionálnej virtuálnej siete, ktorá má päťdesiatpäť staníc v jedenástich krajinách. Naši seizmológovia môžu vidieť ich informácie.

DAGMAR CANISOVÁ

23.4.2007 16:41:59

71

10 MODRÁ KRV otomkovia pôvodných majiteľov kaštieľa v dedinke Belá, na západ od Štúrova, sa vrátili. Majitelia najväčšej súkromnej banky v Európe Oppenheim Bank Matthias a Ilona von Krockow z Nemecka, ktorí si pred meno píšu šľachtický titul gróf, rekonštruujú zdevastovaný kaštieľ, ktorý ich predkom kedysi štát znárodnil.

P

Niektorí zo 420 obyvateľov Belej si šľachtu, ktorá do rozľahlého barokového kláštora pred 2. svetovou vojnou chodievala, ešte pamätajú. Ullmanovci sem pozývali šľachticov z celej Európy. Ku kaštieľu patril park a záhrada, skleník s exotickými rastlinami, tenisové kurty, kone, polia, jazero, lesy na poľovačku. Ľudia mali „svojich“ barónov radi. Boli vraj milí, priateľskí a slušní. Na poliach, v živočíšnej výrobe, v záhrade a v kaštieli zamestnali polovicu dediny. Každého zo služobníctva poznali po mene. Ak niekto v dedine ochorel, ochotne požičali svoje auto, aby ho mohli odviezť k lekárovi. Sanitky vtedy

Historická budova začína nový život

Šľac ešte nechodili a aj autá boli raritou. Kaštieľ mal vlastnú elektrinu a už v roku 1936 ju vďaka tomu mala celá dedina. Okolitým obciam zaviedli prúd až v päťdesiatom piatom.

Takto by mal kaštieľ vyzerať po rekonštrukcii.

S takým menom... atthias von Krockow hovorí o histórii kaštieľa v Belej, o plánoch do budúcnosti a o tom, čo znamená byť šľachticom v dnešnom svete.

M

Ako ste kaštieľ v malej slovenskej dedinke objavili?

– Moja manželka Ilona je pravnučka baróna Adolfa Ullmana, ktorý kaštieľ v roku 1909 kúpil. Po jeho smrti v roku 1925 ho zdedil jeho syn Juraj, riaditeľ maďarskej úverovej banky. Jeho deti Juraj, Alžbeta a Peter tu trávievali prázdniny. Práve Alžbeta Ullmanová, teta mojej manželky, ktorá žije vo Švajčiarsku a má už vyše osemdesiat rokov, sa pred pár rokmi začala zaujímať o majetok, ktorý kedysi patril jej rodine.

Moja manželka objavila v novinách inzerát,

nb71.indd 10

že kaštieľ je na predaj. Okamžite sme sa rozhodli kúpiť ho.

Barón Ullman kedysi kaštieľ právoplatne kúpil. Po nástupe socializmu v Československu ho znárodnili a rodina Ullmanovcov ho dlhé desaťročia nemohla používať. Ani keď sa zmenil režim, nebol kaštieľ vrátený pôvodným majiteľom a ich dedičom, pretože sa na vás reštitučné zákony nevzťahovali. Museli ste si ho nielenže odkúpiť, ale aj vynaložiť nemalé finančné prostriedky na jeho rekonštrukciu, pretože bol v dezolátnom stave. Nemáte kvôli tomu na Slovensko trochu ťažké srdce?

– Je pre nás nepochopiteľné, že sme si museli kúpiť naspäť to, čo patrí nám. Ale sumu, za ktorú nám štát kaštieľ predal – štyridsaťtisíc mariek, sme nemali problém zaplatiť. Investície do úprav sú neporovnateľne vyššia položka. Ku kaštieľu kedysi patrilo 750 hektárov pôdy. Späť

sme dostali iba desať, ostatné vlastnili súkromní majitelia. Postupne tie pozemky skupujeme, pretože ich potrebujeme na realizáciu našich plánov. Dorábame tu napríklad vlastnú značku vína, rizling rýnsky Château Bela, ktoré hneď rok po našom príchode do kaštieľa získalo ocenenia na svetových vinárskych súťažiach. Hrozno zatiaľ skupujeme, ale v budúcnosti chceme vlastné vinice.

Zaujímate sa o históriu kaštieľa? Poznáte nejaké „pikošky“ o jeho bývalých majiteľoch?

– Nevieme presne, kedy bol kaštieľ postavený, pretože písomné záznamy neexistujú, ale isté je, že po tureckých nájazdoch ho v roku 1770 nanovo vybudoval oravský župan Andráš Török. Na tehlách, ktoré vtedy vypálili priamo v Belej, sú totiž jeho iniciály a rok výroby. Kaštieľ postavil naozaj v megalomanskom štýle, s nádvorím, vežami a kostolom. Ďalším majiteľom bol temperamentný Korzičan, barón Baldácsi, ktorý získal šľachtický titul od maďarského kráľa za zásluhy. Čo sa mu nepáčilo, riešil po svojom. Hádal sa s predstaviteľmi cirkvi, neplatil mýto na moste zo Štúrova do Ostrihomu, ale radšej si držal vlastnú,

23.4.2007 16:42:05

71

MODRÁ KRV 11 to u seba a po návrate šľachty pred pár rokmi to priniesli vrátiť.

Po roku 1948 kaštieľ aj všetky pozemky skonfiškoval štát. Bola tam poľnohospodárska škola, neskôr väznica, istý čas dokonca sklad. Kedysi prekrásna stavba, plná života, chátrala a rozpadávala sa. Zo skleníka exotických rastlín sa za komunistov stalo kino a ku kaštieľu „prifárili“ betónovú prístavbu, v ktorej sídlil obecný úrad. Pred kaštieľom postavili futbalové ihrisko. Na žalostnom stave budovy sa svojím dielom podpísali aj niektorí dedinčania. Keď niečo stavali a potrebovali materiál, jednoducho si prišli zobrať z múrov kaštieľa.

Dobré vzťahy

V lete roku 1944 boli Ullmanovci vo svojom kaštieli naposledy. Začiatkom januára 1945 totiž dedinou prešiel front.

Prišli Rusi, ktorí oslobodzovali Slovensko.

Dva mesiace bývali v kaštieli. Kúrili nábytkom, obrazmi, starožitnosťami. Čo sa im páčilo, to si odniesli. Obyvateľom Belej sa pár vecí podarilo uchrániť. Schovali

Keď v roku 2000 kaštieľ od štátu odkúpili potomkovia niekdajších majiteľov, začala sa písať jeho veselšia história. Do jeho múrov aj celej dediny sa vrátil život.

Dobré vzťahy medzi šľachtou a miestnymi spred niekoľkých desaťročí sa obnovili.

Pri rekonštrukcii kláštora získalo mnoho dedinčanov prácu. Autobus nových pánov kaštieľa vozí zadarmo deti do školy do mesta a do Belej priváža robotníkov.

Betónovú prístavbu po dohode so starostom zbúrali a zafinancovali postavenie nového obecného úradu. Radi sponzorsky prispejú na rôzne podujatia v Belej. Ďalšie príležitosti Belá získa po zrekonštruovaní kaštieľa, v ktorom by mal byť luxusný zámocký hotel pre bohatých a slávnych.

TEXT, FOTO A REPROFOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

drahšiu kompu, neplatil dane a vyberačov zatváral do väznice v kaštieli. Párkrát tam vraj skončila aj jeho vlastná manželka. V roku 1909 kúpil kaštieľ Adolf Ullman z Budapešti, pradedo mojej manželky, a urobil z neho letné sídlo. Čo presne chcete z kaštieľa urobiť?

– Hoci je starobylý, nechceme v ňom tvoriť históriu, ale atmosféru budúcnosti. Vymysleli sme koncept päťhviezdičkového hotela, časť bude v starožitnom štýle a časť bude moderná, s kongresovým centrom, golfovým ihriskom, koňmi, malými kúpeľmi a wellnes, skvelou kuchyňou, kvalitným vínom a vínnymi pivnicami, možnosťou usporiadania konferencií a svadieb – svadbu tu bude mať v lete aj moja dcéra, s výletmi do Viedne a Budapešti, poľovačkami, plesmi, banketmi, vínnymi slávnosťami. Okrem toho chceme v areáli zriadiť múzeum slovenského zvykoslovia a roľníckej kultúry a organizovať nejaké sezónne podujatia, napríklad tradičné vianočné trhy. Náš koncept má aj ďalšiu stránku.

Mnoho ľudí získa prácu a dedine to pomôže.

Mladí, ktorí odtiaľto pre nedostatok príležitostí odchádzajú, sa vrátia, zamestnajú sa u nás, budú tu žiť a mať deti. To je dobrá budúcnosť.

Páči sa vám v Belej? Zájdete občas napríklad do krčmy na pivo?

– Dedina je úžasná. Mám rád ľudí, nie múry.

Páči sa mi piť pivo, rozprávať vtipy, zabávať sa, opiť sa, hulákať a robiť hlúposti, na ktoré sa bude ešte dlho spomínať. Rád by som občas zašiel do krčmy a porozprával sa s ľuďmi. Ale mám problém s jazykom, nehovorím po slovensky a len málokto tu hovorí po anglicky alebo nemecky.

Ste bankár, dokonca – aj keď je to len formalita – patríte k šľachte. Určite si mnohí myslia, že ste to mali v živote jednoduché a ku všetkému ste sa dostali tak, že ste nemuseli ani pohnúť prstom. Čo je na tom pravdy?

– Keď som začínal, nemal som nič. Šľachtické meno neotvára výhodnejšie pozície. Vyrastal som na rodinnej farme.

Pracoval som na poliach a staral som sa o zvieratá. Mal som pätnásť a vedel som, že práca je dobrá vec, ale nie takáto práca a nie za tak málo peňazí. Keď som vyštudoval, tvrdo som pracoval pre americké banky. Bol som, obrazne povedané, Rockefellerov otrok.

Viem, čo je veľa pracovať a málo zarobiť.

Ale potom som mal úspech. Stále však

veľa pracujem. Ak máte cieľ a viete, že ste inteligentný, šikovný a ochotný veľa urobiť, máte zodpovednosť aj voči sebe, aby ste nepremrhali svoj život. Čo dnes znamená byť šľachticom? A čo to znamená pre vás? Má to ešte vôbec nejaký význam?

– Samozrejme, šľachtické tituly už dávno neplatia. Ľudia vás prijímajú a akceptujú vďaka tomu, čo robíte, nie vďaka vášmu menu. Myslím si, že mať titul, a hlavne známe šľachtické meno, je v prvom rade zodpovednosť. Veľa ľudí sleduje vašu prácu, správanie a životný štýl. Ste pre nich akýmsi príkladom. Mali by ste sa správať tak, aby ste tým príkladom pre ostatných mohli byť. To je vaša povinnosť. Moje meno je v Nemecku veľmi známe. Má sedemstoročnú tradíciu, mnohí členovia mojej rodiny boli vysokými štátnymi úradníkmi, môj strýko je známy spisovateľ. Nemám právo zničiť tradíciu môjho mena ani povesť mojej rodiny ako rodiny bankárov. To je moja zodpovednosť voči banke a rodine. S takýmto menom nemôžem robiť zlé veci.

JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

chta „Hostia“ z Červenej armády

nb71.indd 11

Noví majitelia kaštieľa, Ilona a Matthias von Krockow.

23.4.2007 16:42:20

71

12 DO TUCTA

Nemohla som ho tu nechať

Mamka farárova šte nikdy neposkytla rozhovor. A predsa, jej myšlienky a každodenné prežívanie sú hodné zaznamenania. Má čo povedať. Žije a gazduje na rímskokatolíckej fare. Roboty má vyše hlavy. Stará sa o syna, vytvára zázemie pre jeho poslanie.

Smeje sa podmanivo, od srdca, rovnako prirodzene smúti.

E

nb71.indd 12

„Budem slzy roniť,“ reagovala na žiadosť o rozprávanie, ktoré sa odohralo v dedinke Bodonoš, najstaršej osade Slovákov v Sedmohradsku, uprostred slovenskej enklávy v Rumunsku. Hovorí trochu archaickou, mäkkou slovenčinou. Žena, ktorá je súčasťou svojráznej vetvy jedného národa, rumunská Slovenka, citlivá mama, starostlivá gazdinka. Rodáčka z čisto slovenskej dediny Nová Huta v rumunskej župe Bihor. Margaréta Gondeková.

Prezraďte, aký je život na fare?

- Trochu rušnejší. Bola som naučená na ticho. Na fare sa premelie viac ľudí.

Zavše sa musím postarať aj o návštevy zo Slovenska, ale nerobí mi to problém.

Na fare je dosť roboty, však? Synovi vlastne robíte mamu na plný úväzok...

- Neviem si predstaviť, že by som nič nerobila. Nevydržala by som to. Periem, varím, upratujem, žehlím. Všetko, čo syn potrebuje. Starám sa o kvety, pracujem v záhrade. Dopestujeme si zeleninu, zemiaky, vinič. Bola som zvyknutá chovať aj prasa, mala som radosť z toho, že rastie.

Syn mi to však nedovolí, vraj preto, aby som toľko nerobila. Starám sa aspoň o dva psy. Roboty je stále dosť.

Už odmalička ste si museli privykať na prácu?

- Boli sme tak vychovaní. Pochádzam z dvanástich detí, narodila som sa

23.4.2007 16:42:31

71

DO TUCTA 13 ako desiata v poradí, čiže ma už viacmenej vychovávali súrodenci, ktorí na mňa dohliadali. Pásli sme husi, starali sa o kravy, kopali na poliach. Mali sme veľké hospodárstvo, živila nás pôda. Dnes už sú iné časy. Deti pomaly ani nevedia, ako vyzerá krava.

Váš najstarší syn Janko chcel byť odjakživa farárom? Boli ste prekvapená jeho rozhodnutím?

- Chcel byť inžinierom a pracovať pre naftársku spoločnosť. Zmenil názor. Moja mama mu vštepovala, že by mal ísť za farára. Nikoho si neobľúbila tak ako jeho.

Asi to v ňom cítila. Ľudia tu boli silne veriaci. Boli k tomu vychovávaní?

- U nás doma sme si každý večer po celodennej práci všetci sadli a modlili sa spolu ruženec. Starší kľačali na kolenách.

Aj synov sme vychovávali vo viere. Všetci traja miništrovali. Najstarší Janko dostal dokonca osmičku zo správania za to, že chodil do kostola. Komunisti to zakazovali.

Osmičku zo správania?

- My máme známkovanie od štyri do desať.

Desať je najlepšia, štvorka je najslabšia.

Ako ste to riešili? Prešli ste im cez rozum?

- Vymysleli sme, že sa bude chodiť hrávať do fabriky, ktorá stála blízko kostola. Odtiaľ sa ľahšie dostal na omšu tak, aby ho nikto nevidel. Učiteľka, ktorá mu dala horšiu známku za správanie, sa po revolúcii tvárila najpobožnejšie. Prevrátila kabát.

Dvaja mladší synovia odišli na Slovensko?

- Odišli za prácou, keď mali osemnásť rokov. Prostredný syn Andrej chcel ísť na vysokú školu, ale musel ísť do roboty, keď manžel umrel. Pracoval a posielal nám peniaze. Dvaja synovia sa usadili na Slovensku, našli si tam ženy, majú svoje rodiny. Už dávno sme sa nestretli všetci pokope. Veľa ľudí chodí odtiaľto za prácou na Slovensko. Niektorí sa vracajú za rodinami, iní posielajú rodičom peniaze a mnohí sa odsťahovali natrvalo. Sú rodiny, ktoré žijú horšie ako za komunistov.

Ako sa žilo Slovákom v Rumunsku za Caucesca?

- Vždy sme vedeli, že náš ozajstný domov je na Slovensku. Bolo to ťažké. Cítili sme sa ako cudzinci, boli sme potláčaní, dávali nám najavo, že nie sme domáci. Muža dokonca nepovýšili za majstra kvôli tomu, že sa hrdo hlásil k Slovákom.

Pozerali sa na vás cez prsty?

- Dá sa to tak povedať. Cítili sme sa trochu odstrčení. Aj deti som často ohriakla, keď som ich počula, že sa medzi sebou bavia po rumunsky. U nás doma sa inak ako po slovensky nikdy nehovorilo. Deti sa po rumunsky naučili až v škole. Vždy som ich tlačila k slovenčine. Tak som to považovala za správne.

Ako vás brali ľudia na Slovensku?

- Na Slovensku nás vnímali ako Rumunov.

Nie všetci totiž vedia, že v Rumunsku žijú ich krajania. Na Slovensku sme boli

Rumuni, v Rumunsku zase Slováci. Vždy to bolo akosi naopak.

Nechceli ste niekedy odísť s celou rodinou žiť na Slovensko?

- V roku 1982 sme si vybavili všetky papiere. Išli sme na Slovensko na dovolenku, ale chceli sme tam zostať.

Pustili nás len s dvomi deťmi a najstarší Janko musel zostal doma ako záruka, že sa vrátime.

Neplačte...

- Nemohla som ho tu nechať. Muž mal na Slovensku brata, ktorý odišiel späť na Slovensko v roku 1934. Zaručoval sa, že nám syna donesie. Nedalo sa. Nevedela som to dopustiť.

Slováci tu mali ťažký údel...

- Rodičia našich prarodičov sem odišli zo Slovenska za prácou. Ponúkli im pôdu, zostali. Museli sa viac obracať a pracovať. Bol tu ťažší život. Môj manžel napríklad chodieval pätnásť rokov do práce v sklárňach pešo. Osemnásť kilometrov tam, osemnásť naspäť. Keď už toho mal dosť, presťahovali sme sa bližšie k fabrike. Každý mal navyše doma druhú prácu. Na poli a okolo gazdovstva.

Páči sa mi, ako si so synom medzi sebou vykáte...

- Deti boli tak vychované. Je to prejav úcty k starším.

Dokáže si uvariť, postarať sa sám o seba?

- Dokáže, ale teraz nemá čas. Má plné ruky práce. Na Slovensku vybavuje pre tunajších ľudí robotu, nech si trochu privyrobia. Opravil už tri kostoly, aj faru chce dať do poriadku. Stará sa. Sníva o tom, že v Bodonoši postaví komunitné centrum, zháňa naň peniaze.

Keď tu nie ste, kto sa teda o pána farára stará?

- V dedine má spriaznené rodinky, ktoré mu operú, upracú. Keď sa vrátim, vždy sa ho opýtam, či mu chýbala gazdinka. Ešte nikdy nepovedal, že nie. Má sa tu ťažko bezo mňa (smiech).

Fara je veľká na obriadenie. Roboty tu musí byť stále neúrekom, však?

- A hlavne má už svoje roky. Keď utriem prach, ani to nevidno. Na umývanie okien mi pomáhajú dve tety, kamarátky. Vždy keď niečo robím, prídu.

Ako vás tu v dedine volajú?

- Farárova mama. A rádové sestričky mi vravia „mamka farárova“. Zvykla som si.

Som medzi svojimi.

Aspoň pocitovo nie som tak ďaleko od Slovenska.

Zdôverí sa vám pán farár, keď má nejaké ťažkosti?

- Ani nie. Trochu dakedy, ale veľmi málo.

Nechce ma obťažovať a trápiť, lebo potom plačem. Nerád ma zaťažuje svojimi problémami.

Chodíte k synovi na spoveď?

- Nie, syn si to neželal. Vravela som mu, že nemám problém, keď bude vedieť moje hriechy. Nechcel.

Vyspovedám sa u iného. Inak mi poradí, keď ma niečo ťaží. Mám v ňom oporu. Aj ľudia ho tu majú radi.

A keď tu raz skončí, budete ho nasledovať?

- Je to údel matiek, ktoré majú synov farárov. Je to lepšie, ako by sa o nich mala starať cudzia žena. Veľa varím. Horšie je, že neviem navariť málo. Stále sa tu čosi robí, ľudia z dediny prídu pomôcť. Musím ich nakŕmiť, bola by to hanba, kedy som im nemala čo ponúknuť.

Ten, kto vidí vášho syna v zápale práce, by nepovedal, že žije na fare...

- V prvom rade žije s dedinou. Neštíti sa žiadnej práce. Ľudia mu vravia, že študoval na to, aby nerobil. On je naučený robiť odmala. Nevedel by sa dívať, ako iní robia.

Syn vám odpláca, že sa o neho staráte?

- Odpláca, až veľmi.

A teraz moja obligátna otázka - prostá, jednoduchá: O čom snívate?

- Málo snívam. Ale keď snívam, zväčša mi to vyjde. A do budúcnosti? Že by sa deti mali dobre, a aby som bola bližšie pri nich. Možno sa raz vrátime na Slovensko...

Prepáčte, tento môj plač. Spomienky vždy tak rýchlo ožijú. Ďakujem vám za ne.

TEXT A FOTO: JURAJ SEDLÁK, AUTOR JE REDAKTOR TÝŽDENNÍKA ŽURNÁL

Ing. Štefánia Gazdová CK TAR – TOUR 90068 Plavecký Štvrtok 330 Tel./fax: 034/779 33 27 0905 429 045 www.cktartour.sk cktartour@post.sk LETECKÉ PÚTNICKÉ ZÁJAZDY: IZRAEL T: 18.10. - 26.10.2007

18 600,- Sk (s letisk. taxou)

T: 11.10.- 14.10.2007

18 800,- Sk (s letisk. taxou)

FATIMA LETECKY

AUTOBUSOVÉ POZNÁVACIE A PÚTNICKÉ ZÁJAZDY: HELSINKY - POBALTSKÉ KRAJINY T: 4.8.- 12.8.2007

14 600,- Sk

22.6.- 24..6.2007

2 450,- Sk

T: 5.8 . - 14.8.2007

7 250,- Sk

T: 1.7. – 6.7.2007

4 900,- Sk

ŠAŠTÍN – VELEHRAD – HOSTÝN – BUCHLOVICE

MEĎZUGORIE A BAŠKA VODA( 4 dni pri mori) LICHEŇ – WIELIČKA -OSWIENČIMKRAKOW LISABON – LURDY – FATIMA T: 8.7. – 20.7. 2007 T: 9.9. – 21.9. 2007 T: 6.10.- 17.10.2007

12 950,- Sk 11 800,- Sk 13 800,- Sk

T: 23.7.- 31.7.2007

8 950,- Sk

T: 24.7.- 30.7.2007

7 950,- Sk

T: 27.8. - 4.9.2007

10 900,- Sk

T: 1.8.- 13.8.2007

12 800,- Sk

PARÍŽ – LURDY A POBYT PRI MORI RÍM ( 4 dni v Ríme)

PARÍŹ – ZÁMKY NA LOIRE (Nevers - Tours - Lisieux - Mont S. Michel - Ars - Annency) PEŠIA PÚŤ DO SANTIAGA DE COMPOSTELA PARÍŽ

T: 22.9.- 26.9. 2007 6 400,- Sk Nástupné miesta: po trase Košice - Bratislava Inzercia

nb71.indd 13

23.4.2007 16:42:47

71

14 REPORTÁŽ Toto je len povinná 28-dňová karanténa. Po jej uplynutí žijú psy vo veľkých výbehoch a pravidelne ich vyvádzajú.

Sloboda zvierat zachránila minulý rok 2281 životov

Diagnóza súcit lbert Schweitzer, fyzik a filozof a nositeľ Nobelovej ceny, v daždivých dňoch cestou z práce zbieral dážďovky a zachraňoval topiacich sa chrobáčikov v mlákach.

Mnoho ľudí sa tak ako on stŕha pri škrípaní bŕzd či zakvílení zvieraťa.

Príslušníci náboženskej skupiny džinistov dokonca nosia na ústach šatky a pri chôdzi pred sebou zametajú, aby neublížili žiadnemu tvorovi.

A

Monika Ďurkovičová, vyštudovaná dramaturgička, pracuje pre Slobodu zvierat ako hovorkyňa už sedem rokov. Vyznávačka zdravého sedliackeho rozumu sa pri otázke, či aj ona trpí podobnou diagnózou, smeje: „Ja som v tomto iná. Občas si medzi kolegami pripadám ako ‚kockatá‘ úradníčka.“ Netrpí zbytočným sentimentom.

nb71.indd 14

Tvrdí, že emócie treba dať nabok a riešiť veci konštruktívne. Za výhodu tímovej práce považuje, že v tíme sú aj ľudia „zberači dážďoviek“ a aj ľudia ako ona. „Keby sme tu boli všetci ‚rozumbradovia‘, tak sa stopneme na nejakom legislatívnom probléme, s ktorým sa nedá hnúť. Medzi nami sú našťastie ľudia, ktorí sa s tým nezmieria a prinesú potrebnú energiu. A keby sme boli príliš emocionálni, tak sa asi stratíme v tých dážďovkách.”

Monika sa k tejto práci dostala náhodou, našla plagát zavesený na stĺpe. „Poslanie je možno silné slovo, ale je to asi niečo také. Je tam spätná väzba – vidím konkrétne zvieratá, ktoré by inak ’zahučali‘ - boli utratené, či radosť nových majiteľov zvieraťa,“ hovorí.

Energiu jej dodáva, že za tie roky sa to celé posúva dopredu, po troške sa mení aj pohľad ľudí aj legislatíva.

Šťastné a nešťastné Pri Slovenskom rozhlase sa rozlieha zúfalé kvílenie. Zakrvavená mačka leží na chodníku.

„Chúďa...“ Ľudia prechádzajú okolo, niektorí sa pristavia a poľutujú. Nakoniec ostávam v stupňujúcej sa hystérii sama bezradne stáť. Ktosi mi poradí linku Slobody zvierat.

Keďže výjazdár s autom práve rieši iné zranené zviera, podľa inštrukcií dispečerky veziem mačku na Popradskú 32 k doktorovi Hudecovi, veterinárovi Slobody zvierat.

To, čo vidím potom, je obetavý boj troch veterinárov o život túlavej mačky. Zranenie bolo príliš vážne, už sa jej nedalo pomôcť.

Ale urobilo sa všetko, aby dostala šancu a zbavila sa bolesti.

Iné zvieratá, ktorým Sloboda zvierat pomohla, majú viac šťastia. Od siedmej rána do siedmej večer je každý deň vrátane víkendov a sviatkov na čísle 02/ 16 187 k dispozícii dispečerka Zuzana alebo Ingrid.

Riešia nahlásené prípady (za minulý rok ich bolo 3156) zranených, zatúlaných či týraných zvierat. Sú dni, kedy nedajú telefón z ucha.

Počas našej návštevy prijímajú hlásenie, že niekde pri Galante práve niekto vyhodil z auta nemeckého ovčiaka.

23.4.2007 16:42:48

71

REPORTÁŽ 15 Útulky Slobody zvierat 1. Bratislava: Linka pomoci zvieratám NON stop prevádzka: Ak nájdete zranené zviera, ktoré akútne potrebuje pomoc, volajte non stop na číslo 02/16187. Útulok Polianky: Denná prevádzka: Ak nájdete zranené či opustené zviera alebo chcete nahlásiť týranie a podobne, volajte od 7.00 do 19.00 hod na číslo 02/16187 2. Piešťany: Regionálny útulok SZ – Priemyselná 12, 0908 666 349, 0903 948 561 3. Nitra – Braneckého 2, 0904 207 777, 0902 202 161 4. RÚSZ Komárno – Hadovce, 0905 446 980, 035/7740 357, 7725 706 5. RÚSZ Lučenec – strelnica, 0907 134 955, 0907 492 074, 047/ 4328 125 6. RÚSZ Skalica – Pod širokým poľom, 0903 105 831 7. RÚSZ Nové Mesto nad Váhom, 0907 594 664, 0907 738 521 Každý kto si zvykne pokladať životy iných tvorov za bezcenné môže veľmi rýchlo prísť do stavu, keď považuje za bezcenný aj ľudský život.

Albert Schweitzer

Za posledný rok bolo na základe hlásení do útulku prijatých 2281 zvierat. Z toho 444 sa vrátilo pôvodným majiteľom a pre 1581 sa podarilo nájsť nových, „adoptívnych“ majiteľov. Veterinár ošetril 70 percent nájdených zvierat a vykonal 91 operácii.

Mnohé zvieratá napríklad prežili autonehodu a dostali šancu a nového majiteľa vďaka jednoduchému telefonátu ľudí, ktorí nezostali ľahostajní. Napríklad Julka, asi polročný koker s takmer ľudským pohľadom. Bola po autonehode, museli jej amputovať prednú labku a operovať zadnú. Našli pre ňu adoptívneho majiteľa a - začína behať. „Väčšinu psov s amputovanými labkami umiestnime v Rakúsku,“ vysvetľuje Juraj Eliáš, výjazdár Slobody zvierat. Asi tam majú ľudia viac citu... „Noha nechýba ani tak psovi ako jeho majiteľovi,“ krčí plecami Juraj. „Zviera sa bez nej veľmi rýchlo naučí existovať.“

Vtedy prišla do bytu návšteva, ktorá mala so sebou fenku. Zareagoval skratovo, vyletel po fenke, zabil ju a odvliekol si ju do pivnice.

Všetci obyvatelia bytovky aj majiteľ psa boli vydesení na smrť. Policajti tvrdili, že pitbull tu majiteľa nemá – vedeli, že inak by som neprišiel, Sloboda zvierat zasahuje len v prípadoch opustených zvierat a svojho psa si má spacifikovať predovšetkým majiteľ. Keď som prišiel, ľudia stáli vonku a hnevalo ich, že nemám pištoľ, aby som zlého psa zabil.

Vošiel som do pivnice a policajt ma tam zabuchol – vraj musí pred psom chrániť ľudí.“ Juro zostal teda v pivnici zatvorený s cudzím rozzúreným psom. Našťastie to dopadlo dobre. Pitbulla bez problémov odchytil na slučku. „Každý pes si vyžaduje individuálny prístup,“ hovorí. „Všímam si signály, ktoré mi pes dáva, aby som vedel, ako sa mám správať.“ Juro občas s prekvapením zistí, že sused naschvál, z pomsty za nejaký spor, chce nechať odviezť susedovho psa do útulku. Zaujímavé tiež je, že sú vraj ľudia, ktorí im venujú financie s podmienkou, že sa to nesmie nikto dozvedieť, lebo sa obávajú reakcii verejností.

Najviac rok a pol „Nehryzú?“ overujem si situáciu pred vstupom do výbehu. „Riziko povolania,“ uškŕňa sa hygienička Katka. Náš príchod s krmivom preruší idylku obyvateľov útulku, povaľujúcich sa na slniečku. Aj malý „mixáč“ vlčiaka, ktorý pobehuje po výbehu a ničí matrace, prácne nadobudnutý majetok Slobody zvierat, nasleduje ostatných k miskám. V útulku je momentálne asi 120 psíkov. V každom výbehu veľkostí dedinského dvora svorne žije skupinka

štyroch až šiestich psíkov životom bežného dedinského psa. Nehryzú, len sa chcú maznať. O tom, že sa tam príliš dlho neohrejú, hovorí aj fakt, že najdlhšie – jeden a pol roka - je tu pitbull Johny.

Sloboda zvierat musí onedlho opustiť priestory prenajaté od Štátnej veterinárnej správy. Nový útulok stavia na pozemku mesta od roku 2001. Zatiaľ to stálo 12 miliónov. Nekonečný príbeh by došiel zdarného konca, keby sa podarilo vyzbierať či požičať aspoň jeden milión. Príspevky a stavebný materiál sú veľmi vítané.

Prečo nie?

Najpodstatnejšie je uvedomiť si, že sa to týka každého. Zvieratá sú súčasťou nášho sveta. Sme stvorení tak, že sme na sebe navzájom závislí. Prečo necháme na ulici ležať bezbranného zraneného tvora? „Jeden z dôvodov môže byť ten, že v spoločnosti, kde sa ľudia zameriavajú predovšetkým na seba, je nepohodlné vnímať a riešiť problémy iných. Prečo hasiť, čo nás nepáli?“ zamýšľa sa psychologička Barbara Neupauerová. „Poukázať na problém a začať ho riešiť si vyžaduje pocit, že to, čo sa deje okolo nás, sa nás týka. A vedomie, že môžeme niečo zmeniť.” A možno tu je pes zakopaný.

Monika súhlasí: „Keď hovoríme o tom, čo je zlé, určitý okruh ľudí reaguje únikom a ignoranciou. Nevedia, čo s tým urobiť.”

Nemajme ambíciu zmeniť svet, ale po troche riešiť, čo sa dá.

TEXT: SANDRA TORDOVÁ, AUTORKA MÁ PSA RONYHO FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO, AUTOR MÁ ALERGIU NA PSIU SRSŤ

Zamknutý s pitbullom Juro má 27 rokov a deň aj noc trávi v robote.

Po dvanásťhodinovej službe, ktorá zahŕňa obvykle 5 až 10 výjazdov, pokračuje nočnou.

Funguje ako pohotovostná výjazdová služba pre zranené opustené zvieratá.

Vyučený autoklampiar prišiel do Slobody na „civilku“ a zostal osem rokov. Za ten čas ho nenapadol žiadny pes. Zlé skúsenosti má skôr s ľuďmi „Raz ma zavolali k prípadu pitbulla, ktorý bol vraj vždy bezproblémový.

nb71.indd 15

Obed. Podávajú sa granule namočené vo vývare. Krmivo sa kupuje vďaka sponzorom a individuálnym darcom, Sloboda zvierat veľmi víta aj podporu vreckom psieho žrádla.

23.4.2007 16:43:07

71

16 INÝ SVET Internetová modelka Cindy je pre mnohé dievčatá na vozíku vzorom.

invalidnom vozíku. Prestala skúšať byť tou osobou, ktorou bola pred nehodou, a činnosti, ktoré nemohla vykonávať, nahradila inými.

Pred niekoľkými mesiacmi začala podnikať a zriadila si webovú stránku, na ktorej ju môžete vidieť ako modelku.

Na stránke predáva okrem iného najrôznejšie videá, kde táto ochrnutá žena žehlí, hrá bowling, alebo dokonca lezie po schodoch. Candi tvrdí: Nehoda mi síce poškodila miechu, ale nie ducha.

Candi, aké boli tvoje prvé pocity a plány po nehode?

- Neverila som. Všetkým som chcela dokázať, že moje ochrnutie je len dočasné, popierala som to a odmietala.

Mojím prvým cieľom bolo dostať sa z rehabilitácie a učiť sa žiť samostatne.

Ako žiješ dnes v porovnaní s obdobím krátko po nehode?

- Je to ako deň a noc. Dlhý čas mi moje telo pripadalo cudzie, no dnes som mu už

Modelka na invalidnom vozíku

Sexi pocit ok 1994. Florida. Candi Sullivan, dvadsaťročná Američanka, nasadá do svojho auta s malým ruksakom a fľašou Malibu v kufri auta. Čaká ju trojhodinová cesta za priateľmi. Takmer pred cieľom sa z nákladného auta, ktoré nasleduje, uvoľňuje nesprávne pripevnený nábytok...

R

Candi sa zobúdza v nemocnici s poranením miechy. Po rokoch bolesti, depresií a beznádeje sa rozhodla žiť ten najlepší život, aký môže, napriek tomu, že je na

nb71.indd 16

viac prispôsobená. Trvalo mi dlho, kým som prijala samú seba a prestala oplakávať stratu osoby, ktorou som bola. Naučila som sa, že život je príliš krátky na to, aby sme sa zdržiavali vecami, ktoré nemôžeme zmeniť.

Máš partnera?

- Áno. S mojím manželom Derekom som sa priatelila už pred nehodou, potom sme sa rozišli. Keď sa dopočul, čo sa mi stalo, začal mi pravidelne telefonovať a postupne som ho zasväcovala do môjho sveta.

Nemohla som uveriť, že ho moje ochrnutie neodstrašilo. Keď ma mal Derek prvýkrát vidieť na vozíku, bola som si istá, že mu bude stačiť jeden pohľad nato, aby sa rozbehol späť. On mi však namiesto toho nasadil zásnubný prsteň. Vydala som sa

krátko po nehode a môj manžel je pre mňa všetkým. Máme spolu deväťročnú dcéru, vďaka ktorej som sa dostala z hlbokej depresie, pretože tehotenstvo ma donútilo zmeniť postoj. Nemohla som si dovoliť luxus sebaaverzie. Rástlo vo mne manželovo dieťa a už nezáležalo na tom, či sa mám rada, alebo nie.

Kedy a ako sa v tebe objavila myšlienka zriadiť si webovú stránku?

- Raz som náhodou na internete natrafila na stránku, ktorá predstavovala modelky na invalidnom vozíku. Okamžite ma zaujala a začala som sa pýtať: Mohla by som to robiť aj ja? Budem sa ľuďom páčiť? Myslela som si, že modeling môže pomôcť mojej sebaúcte a tiež, že je to dobrý spôsob ako zarobiť nejaké peniaze navyše. Tak ma môj manžel nafotil a poslala som pár fotiek tvorcovi týchto stránok. Ihneď zareagoval a ja som sa začala učiť vystupovať pred kamerou a pózovať pre fotografa. Náš materiál sa na jeho stránkach dobre predával a s manželom sme začali rozmýšľať, či by sme to nezvládli aj sami.

Učili sme sa, ako zvládnuť web dizajn a o pár mesiacov sme boli pripravení na ďalší krok. Spolu s naším marketingovým poradcom sme za niekoľko týždňov zrealizovali všetky nápady.

Odkiaľ máš skúsenosti s biznisom?

- Manžel má čiastočné skúsenosti, ja žiadne. Len ma fascinuje web dizajn a iné kreatívne stránky biznisu. Čo všetko na svojej stránke ponúkaš?

- Členom ponúkame filmy, série fotiek, videá aktualizované týždenne a prístup na moje fórum a k biografii. Fórum je podľa mňa skvelé, pretože dáva členom možnosť vyjadriť sa, čo by chceli vidieť nabudúce, alebo sa len jednoducho rozprávať. Stretla som tu veľa úžasných ľudí. V blízkom čase sa chystáme pridať modelky s rôznymi druhmi invalidity a rozšíriť našu stránku.

Je možné takýmto spôsobom zarobiť peniaze?

- Áno, ale je to len malá čiastka. Tieto stránky sú trochu skryté na internete.

Mnoho ľudí považuje za spoločensky neakceptovateľné, aby postihnutá žena vyzerala sexi. Je to trošku tabu. Ale sú aj takí, ktorí sú nadšení, a to robí zázraky s mojou sebaúctou. Po nehode by som si nikdy nepomyslela, že sa ešte niekedy budem cítiť sexi.

Ponúkaš aj nejaké extra služby?

- Zákazníci si môžu vybrať videá, ktoré nie sú na predaj nikde na stránke. Ak má niekto záujem o súkromné video, kontaktuje ma so základným scenárom a dohodneme detaily. Neponúkam žiadne akty alebo pornografiu, nie je to tento typ stránok. Je to len letmý pohľad do môjho života, aké je to byť ochrnutý.

Inšpirácia na www.candisland.com LUCIA PAPRČKOVÁ FOTO: DEREK SULLIVAN

23.4.2007 16:43:27

Žena roka už myslí na Vancouver 2010

IVETA CHLEBÁKOVÁ Narodená: Narodená:15.

15.5.5.1963 1963 Športové Športovéodvetvie: odvetvie:zjazdové zjazdovélyžovanie, lyžovanie,telesne telesnepostihnutá postihnutá Najväčšie miesto slalom, slalom,3.3.miesto miestoobrovský obrovský Najväčšieúspechy: úspechy:ZPH ZPH 2002 2002 – 3. miesto slalom, slalom, ZPH ZPH2006 2006––3.3.miesto miestozjazd, zjazd,33xxúčasť účasťna naZPH ZPH Ivete sa v Turíne nesplnil smelý sen o zisku medaile z každej disciplíny. Pritom sa to začalo priam famózne. Deň pred prvými pretekmi mala najrýchlejší čas na poslednom tréningu v zjazde, ktorý rozhodne nie je jej najobľúbenejšou disciplínou. V „ostrých“ pretekoch bol z toho napokon bronz. Vtedy už všetci verili, že v slalomových disciplínach to bude len lepšie a lepšie a medaile budú z ešte cennejšieho kovu. Človek mieni, život mení. Prihlásili sa zdravotné problémy a napokon z toho bolo štvrté miesto v obrovskom slalome, piate v slalome a nedokončený Super G.

„Išla som vždy nadoraz. Nevyšlo to, mám smolu. Vždy na vrcholoch ma skosí nejaká choroba alebo zranenie a potom mi chýbajú sily“, zhodnotila svoje turínske vystúpenie, pri ktorom neskrývala sklamanie. Pre úspech však urobila všetko. Dokonca si nahrávala prenosy z olympiády, ktorá sa jazdila na rovnakej trati a študovala všetky detaily.

Aj táto drobnosť dokresluje skutočnosť, ako vážne sa už dnes berie paralympijský šport.

Svoju paralympijskú premiéru zažila v roku 1998 v Nagane, odkiaľ si priniesla dve piate miesta zo slalomu a obrovského slalomu. O štyri roky neskôr v Salt Lake City sa už tieto piate miesta premenili na bronzové medaile. Ak by progres pokračoval geometrickým radom, mala v Taliansku dosiahnuť na dve zlaté… Aj keď je Vancouver 2010 ešte ďaleko, myšlienky sa jej týmto smerom už určite uberajú. V metropole Britskej Kolumbie by oslávila svoje 47. narodeniny a možno aj vzácnejšou medailou ako bronzovou. „Cítim, že som nezúžitkovala obrovskú prácu, ktorú som do tréningov pred Turínom dala. Preto sa vrhám opäť do roboty. Liečim sa športom“.

Na paralympiáde debutovala ako 35-ročná, presne 15 rokov po úraze, pri ktorom prišla o časť ľavej ruky. V tom čase študovala pedagogiku a telocvik musel ustúpiť zemepisu. Športu však nedala zbohom. Naopak, vrhla sa do neho dokonca na vrcholovej úrovni a dnes určite neľutuje.

Okrem športu jej robia radosť najmä dcéry Ivonka a Kristínka, ktoré sa vždy tešia na mamin návrat zo zahraničia a radi si vypočujú nové zážitky.

Určite aj ich potešilo ocenenie, ktoré sa Ivete dostalo začiatkom marca.

V spoločnej ankete týždenníka Slovenka a Bratislava Leaders Magazine Žena roka - zvíťazila v športovej kategórii pred takými veličinami ako sú Jana Dukátová a Martina Moravcová! „Už samotná nominácia do najlepšej trojky ma prekvapila. To, že napokon zvíťazím, som vôbec nečakala. Je to pre mňa veľká česť a odmena za dlhoročnú drinu“, povedala dojatým hlasom pri preberaní ceny. A celá paralympijská rodina verí, že o tri roky na ZPH bude mať táto húževnatá Banskobystričanka ešte väčší dôvod na radosť.

ĎAKUJEME w w w. pa r a lym p i c . s k

Generálny partner:

Slovenský paralympijský výbor

Oficiálni partneri:

partneri:

Automobilový partner:

Hlavný mediálny partner:

Telekomunikačný partner:

Partneri paralympijského centra:

Víťazíme ...aj Vďaka Vám nb71.indd 17

23.4.2007 16:43:31

71

18 NÁZORY

Rozhovor o lietadla som nastúpila medzi prvými a vybrala som si miesto v prednej časti. Len aby som už bola v Londýne. Nechcelo sa mi nadväzovať rozhovor ani s dievčaťom (pravdepodobne au pair), ktoré sedelo pri okienku, ani s tmavovlasou ženou, ktorá ma práve oslovila, či mám voľné a zjavne chcela pokračovať.

D

Táto zhruba päťdesiatnička sa však nedala odradiť a s maďarským prízvukom sa pustila do vysvetľovania cieľa svojej cesty.

Určite je to mamička, ktorá ide pozrieť do Londýna svoju dcéru. Tá pracuje tiež ako au pairka alebo nanny. ”Idem za dcérkou. Robí v jednej rodine au pairku, počkajte, ako sa tá časť mesta volá?” potvrdila môj predpoklad.

Odpovedala som jej veľmi stručne,

aby pochopila, že sa mi chce taaaak veľmi spať... Aby som nepôsobila úplne nezdvorilo, dala som jej predtým, ako sa od nej otočím a nekompromisne zatvorím oči, aspoň jednu otázku: “Máte len jednu dcéru?“ Odpoveď som však nedostala. Jej už aj tak dosť smutná tvár menila každým zlomkom sekundy podobu. Ticho, akoby matka v mysli rátala počet detí. Alebo má snáď výpadok pamäte? Stále nič. Váha?

“Mám, ehm... mala som...” na okraji očí sa jej vytvorili priezračné jazierka, ktoré sa už už chceli vyliať z koryta. „To ma mrzí,“ obrátila som sa pre zmenu celým telom k nej a pohladila som ju po pleci, lebo ma to skutočne mrzelo. Mrzelo ma aj to, aká som bola sebecká, a ona tak veľmi volala o rozhovor.

“O mesiac mal mať dvadsaťdeväť, keď sa to stalo. Pred dvoma rokmi... Zrazilo mi ho auto.“ To sa už korytá preliali a slané potoky si razili cestu po vráske na líci.

“Bol to dobrý chlapec. Nefajčil, nepil,

neflákal sa s kamarátmi,“ trhane rozprávala a ja som jej chcela povedať, že to bude dobré. Ale nebude...

Trasúcimi sa rukami sa pokúšala otvoriť medailón, ktorý jej visel na zlatej retiazke na krku. Tušila som, koho nosí tak blízko srdca.

Keď sa jej to napokon podarilo, z medailónu sa usmieval sympatický mladík plný života.

Bolo ťažké uveriť, že už nie je medzi živými.

Na druhej strane otvoreného medailónu mala dcéru. Pekné usmiate dievča.

Porozprávala mi podrobnosti hlúpej nehody.

Bolo mi do plaču pri predstave, že kvôli mobilu, z ktorého žena počas jazdy autom volala a nevšimla si mladého bicyklistu, zhasol jeden pekný život.

Matka si utrela slzy, vydýchla, akoby sa odrazila od mostíka, aby mohla ísť ďalej.

Hovorila, že sa s tým musí zmieriť, asi to tak malo byť...

Z lietadla sme vychádzali spolu, lebo ma poprosila, aby som jej pomohla na letisku, kde ju bude čakať dcéra. A keď ju vyobjímalo plavovlasé dievča, naše cesty sa navždy rozišli. Vchádzala som do vlaku, potom do metra a napokon som sa so svojim veľkým batohom trmácala Londýnom.

Pred očami som mala mladíka, ktorý tu mohol byť a nie je. Aký je život prchavý...

ANDREA JANOTKOVÁ

590

Amsterdam Londýn Miláno Paríž Rím od z Bratislavy do 14 destinácií

e m j a t e Li si po E P Ó R EU

nb71.indd 18

Sk

Jednosmerne, bez letiskových poplatkov. Tarifa je limitovaná počtom miest.

Inzercia

23.4.2007 16:43:37

71

POULIČNÉ BLUES 19 JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Kto som?

Zrútil sa mi svet. Kde som? Kto som?

Neviem. Zarytý vo vlastnej bolesti.

Tak márne hľadajúc to dobré, objavím ďalšiu priepasť. Slzy majú slanšiu chuť a ja... Viac nevidím svoj obraz v zrkadle. Úplne zmenený a stratený.

Sám uprostred nahej ničoty. Len malé nádeje letia povetrím. Čo pred cieľom vždy zaniknú. Ranený vlastným správaním.

V záchvate plaču, číra spomienka. Podaj mi mapu, nech sa vrátim! Kým obesím svoju lásku v sebe.

Podaj mi ruku, nech vstanem! Kým budem nenávratne preč. Volaj ma po mene, nech viem, kto som!

Jediným slovom ma môžeš opäť zabiť.

Prechádzkou po okraji útesu snažím sa o trochu pozornosti. Dávno viem, že nie som úžasný.

Viem, že nebudem tým dokonalým.

Zranený skokom zo závratnej výšky. Kde som?

Kto som? Neviem. Zrútil sa mi svet.

JOZEF 598

JÚLIUS

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Táňa Bolo to na Vianoce pred troma rokmi.

Spávali sme vtedy v jednej polorozborenej chatke nad Búdkovou. Bolo nás tu asi desať. Chatka bola drevená s porozbíjanými okanami. Zakryli sme ich dekami a handrami, lebo tých tu bolo neúrekom. No a spali sme, ako sa dalo.

Ja som mal polystyrénovú dosku, o ktorú som musel každý deň zvádzať tuhý boj s novoprišlými a nebyť ostatných takpovediac štamgastov, asi by som ten boj aj prehral. Doska bola široká, pohodlná a hriala, takže nie čudo, že každý ju chcel mať.

V tie Vianoce, priamo na Štedrý večer, sme okolo jedenástej boli kompletní.

Podaktorí pripití, podaktorí triezvi, ale boli aj takí, čo boli namol a ich chrápanie sa už teraz ozývalo široko – ďaleko.

Kým svietili sviečky, sem - tam bolo počuť hovor, ale keď nás zahalila tma, za chvíľu všetko stíchlo. Snažil som sa zakrytý troma paplónmi a jedným spacákom čo najskôr zaspať. Ale spomienky mi to veľmi nedovolili. Predsa len boli Vianoce a mne bolo veľmi smutno.

V tom tichu som si zrazu uvedomil, že Táňa, ktorá ležala vedľa mňa, najprv úplne tichúčko, potom vždy hlasnejšie a hlasnejšie plače.

nb71.indd 19

ZAPOJTE SA!

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Ľuboš tromfol svojimi Rozhovormi 5 Júliusovho Pátra. Zmysel od Jozefa skončil v hlasovaní na treťom mieste.

Hlasujte ďalej! „Nebul, krávo!“ zaznel z druhého konca hlas Zdena z Prahy. „Nerev!“ „Ticho tam!“ Výkriky sa ozývali z každej strany, ale s Táňou to lomcovalo napriek snahe sa utíšiť. Pritiahol som sa k nej. Začal som jej hladkať ruky, hlavu a pokúšal som sa ju utešovať. „Dedo, najradšej by som sa zabila,“ šepkala mi Táňa a pod vplyvom môjho čičíkania vzlykala čím ďalej tým menej.

Cítil som, že v sebe dusí žiaľ a potrebuje sa niekomu zveriť. „No?“ vyzval som ju. „Viete, dedo, bývali sme u jeho rodičov.

Aj s dcérami. Mám Andrejku a Mišku.

Jedna má devätnásť a druhá sedemnásť.

Muž v tom čase pil, behal za ženami a keď prišiel domov, nič mu nebolo dobré. Bil ma. Ani jeho matka, ani jeho otec to nechceli vidieť. Raz si doniesol domov nejakú ženskú. Išla som ju vyhodiť, ale on ma začal zase biť. Pribehli deti a postavili sa na moju obranu. Aj ich začal biť. Hlava - nehlava. Andrejka mala vtedy sedem a Miška päť rokov.

Nemohla som sa na to pozerať. Chytila som veľký kuchynský nôž a začala som bodať. Bodala som a bodala. Ani neviem koľkokrát. Súdna pitva zistila, že mal 27 bodných rán. Bodala som ho vraj ešte aj vtedy, keď už bol mŕtvy, a to všetko pred očami detí.“ Mlčal som. Nevedel som, čo mám povedať. Tá žena zrejme prešla peklom.

Už som ju nehladkal. Pritúlila sa ku mne a ja som ju zľahka držal. „A potom bol súd. Dostala som štrnásť rokov. Deti boli prisúdené mužovým rodičom. Neudržiavali so mnou žiadny styk a na žiadny z mojich listov neodpovedali. Napriek tomu som celý čas v base verila, že raz budem s dcérami spolu. Po dvanástich rokoch ma pustili na podmienku. Išla som domov. Andrejka bola už devätnásťročná slečna, vyučená kaderníčka, a Miška práve maturovala. Dedo, oni nechceli o mne ani počuť. Vraj s vrahyňou žiť nebudú.“ A Táňa zase prepukla v plač. „Už dva roky som tu v Bratislave a neviem, čo je s nimi.“ Nemal som rád, keď ma mali za dutú vŕbu, lebo vždy som osudy ľudí bral akosi moc na seba. A tak to bolo aj

s Táňou. Jej osud ma dojal. Viete, aj na vraha sa niekedy človek dokáže pozerať s ľútosťou. Zistil som si nenápadne adresu jej dcér a napísal som im list.

Tak od srdca. Viac dôverných rozhovorov s Táňou som nemal. A keď som neskôr získal podnájom, náš styk sa obmedzil na minimum. Ani som si nevšimol, že na jar Táňa z Bratislavy zmizla. Nuž ale čo, u bezdomovca je to bežné. Raz tu, raz tam. Nie všetci vydržia na jednom mieste.

Včera sa pristavila pri mne fešná žena s dvoma mladými dámami, s jedným mladým mužom a s tak dvojročným capartom. „Dedo!“ objala ma žena. Po tvári jej stekali slzy, až sa jej rozpúšťal mejkap. „Dedo, to sú moji. Andrejka s manželom, Miška a môj vnúčik Maťko.“ Táňa stála predo mnou elegantná, priam krásna. Tie slzy boli slzami šťastia. Je medzi svojimi. A prišla sa mi poďakovať za Vianoce spred troch rokov.

JÚLIUS, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

ĽUBOŠ

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Rozhovory 1 Tajomstvo v tajomstve Svetlo, ktoré sa stalo nocou Bolesť očistca A tvoja zahalená otcovská tvár Bože môj Koľkokrát a ako často sa mi skrývaš Deň, ktorý bol preplnený jasom Pokojným jasom svieti v predstavách A volá otáznikom Ticho, ale neustále Zahaľuje tajomstvom Tvoju tvár a Tvoju náruč A zrazu nevidím svoje miesto v Tvojom dome, Ježiš Lebo sama som ho zavrhla A predsa inak nedokážem Rozpor plný rozporu Dni prebiehajú v tichu sťa letiace vtáky V čakaní na Teba, Tvoj tichý hlas Tvoju otvorenú náruč Vítajúcu strateného syna...

Nevnímam ich čas Bože môj, preleteli roky A stále blúdiac, tratiac sa v uličkách Hľadám Tvoju tvár Bože môj, ja hľadám Tvoju tvár...

Uličky poznania a srdca Života a pravdy Seba v pravde života V pravde skutkov Tratiac sa...

Zabúdajúc na seba v neustanúcej obeti A predsa blúdiac... ĽUBOŠ 033, BRATISLAVA

23.4.2007 16:43:45

71

20 AHA HO! „Začínal som modelom pre syna. Jazdil na tomto Mercedese 600K z roku 1939.“

Aby rodič stíhal

Niektorí ľudia sa odvezú aj v chlieve

Spoza rohu ovorí o sebe, že je nezmar. Štyri razy rozbiehal výrobu malých funkčných modelov áut a motoriek pre deti, aby to nakoniec zabalil a otvoril pre syna autoservis v Bratislave pri Moste Apollo.

H

Večer. Obdobie hromadnej výmeny pneumatík na autách. Ak ste sa dostatočne vopred neobjednali, máte smolu. Gumy vám budú v aute smrdieť aj niekoľko dní. Po pracovnom čase už auto nikto neprezuje. Môj zúfalý pohľad obmäkčil jedného z „prezúvačov“: „Zájdite si sem za roh. Je tam jeden blázon, ktorý vám urobí kedykoľvek, čokoľvek.“

Dvojitá radosť Za rohom to nevyzerá najlepšie. Exteriér však klame. V jednej z dielní je seriózne vybavený autoservis. Okrem veľkých áut sú v ňom aj dva zmenšené, pojazdné modely.

Tie padnú zákazníkovi do oka na prvý pohľad.

Na malé autíčka doteraz nebola vhodná chvíľa. Napriek tomu sa Vlastimil Prok pokúšal svojho koníčka prebrať do života a dať mu hlbší zmysel. Veď celý život sa točil okolo techniky. „Na autoservis ma naviedol syn. Chce robiť na seba.

Výroba prvých modelov je mimoriadne náročná. „Každý, kto do toho so mnou chcel ísť, rozmýšľal, ako sa čo najskôr nabaliť. Myšlienka ich príliš nezaujímala,“ konštatuje V. Prok.

Kým príde na svet prvý model auta, chce to trpezlivosť. „Najskôr treba všetko podľa mierky nakresliť, zmenšiť a upraviť, aby autíčko vyzeralo čo najvernejšie a aby bolo aj funkčné. Formu na karosériu treba doslova vymodelovať a vytvarovať, ako keď sochár pripravuje svoje dielo. Ja na úvod používam polystyrén, ktorý oblepujem laminátom a tvarujem ho. Potom príde na rad brúsenie, tmelenie... Ako pri oprave karosérie auta. K hotovej karosérii, ktorá je najviditeľnejšia, treba dorobiť podvozok, vymyslieť riadenie, kolesá, elektrické rozvody, osadiť motor, všetko zoštelovať a hotovo.“ Tieto autíčka sú určené na zábavu a poučenie deťom. Aj ich rýchlosť od dvadsať do tridsať kilometrov bola upravená tak, aby rodič stíhal rýchlou chôdzou kontrolovať svoju motorizovanú ratolesť.“ Koľko stojí taká „sranda“? „Odhadujem, že tak trištvrte roka by mi trvalo dať dokopy karosériu od nákresov po jej finálnu verziu. K tomu náklady na materiál... Potrebujem ho asi šesťdesiat kilogramov. Potom sklené vlákno, šmirgle, tmely...

Prvý model by možno stál ako lepší ojazdený mercedes strednej triedy. Výroba ďalších kusov však túto horibilnú sumu podstatne znižuje.“

Prekvapujúce ženy V servise pri moste opravujú Prokovci všetko, čo sa ešte dá opraviť. Hlava rodinného V bývalom areáli Gumonky pri Moste Apollo je „zašitý“ podniku rozlišuje dva autoservis Prokovcov. základné typy zákazníkov: V mojom veku, päťdesiattri rokov, je Tých, ktorí sa o svoje autá starajú, a tých, zasa problém zamestnať sa. Takto sme ktorí sa pokojne odvezú aj v chlieve. si urobili radosť obaja naraz,“ hovorí „Mladí chalani s vytuningovanými autami Vlastimil Prok. sú na tom rovnako. Kým jeden sa o neho „Až teraz počúvam, že v mestách by stará, druhý jazdí na špinavom a technicky mali byť dopravné ihriská, lebo je stále nezodpovedajúcom. Ženy sú prekvapujúca viac nehôd a úrazov a deti sa nevedia skupina. Niektoré si potrpia na krásu správať na cestách. Práve na takýchto a čistotu, kým iné dokážu prekonať aj ihriskách som si predstavoval svoje modely najväčšieho bordelára spomedzi chlapov. áut. Voľakedy detičky šliapali aspoň na Že v tom vôbec vydržia,“ krúti hlavou Prok. malých sovietskych žigulákoch. Dnes Obľúbeným autom Vlastimila Proka je by to mohlo byť o čosi modernejšie, Porsche. „Žiaľ, nemám ho. Len modely. motorové a funkčné,“ mieni ten, ktorý sa Malých autíčok mám asi tristo.“ pokúsil predbehnúť dobu. „Vyrobil som zopár modelov. Tri mi zostali. Jeden som DAGMAR CANISOVÁ robil pre firmu a dve formule putovali do FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, Švajčiarska.“ AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

.

nb71.indd 20

23.4.2007 16:43:46

71

ZA KLAVÍROM 21 Klavirista, ktorý má rád zvláštnych ľudí

- Áno, chcel som deti niečo som vychoval pár klaviristov. známi a nestali sa virtuózmi, zošľachtil, ovplyvnil ich vývoj niektoré veci môžu byť inak.

naučiť, tak Hoci nie sú aj tak som ich a ukázal, že

V jednom rozhovore ste spomenuli, že hudbu rozlišujete na dobrú a zlú. Postupujete takto pri posudzovaní všetkého a všetkých?

- Nemám právo všetko hodnotiť, ale veci vnímam ako jin a jang. Rád sa učím od múdrejších ľudí. A čo sa týka hudby, nech je to klasika, rock, ľudová hudba alebo džez, môže byť jednoducho dobrá alebo zlá. Počul som napríklad hrať rumunských hudobníkov, dýchala z toho energia, a to sa mi páči.

A čo sa vám nepáči?

- Zlá hudba a zlí ľudia.

Vraj máte absolútny sluch. Niektorí takto obdarení ľudia vidia farby. Patríte k nim?

- Áno, mám absolútny sluch, ale farby nevidím. Viem však určiť, v akom tóne zvonia kostolné zvony, brzdí vlak, hovoria ľudia okolo.

Richard Rikkon uvádza

arodil sa v muzikantskej rodine, za klavír si sadol ako štvorročný a už vtedy vedel, že chce hrať. Známy je viac v zahraničí ako doma, ale vďaka SuperStar sa dostal do povedomia aj slovenskej verejnosti. Nedávno vydal tretí album nazvaný Richard Rikkon uvádza. Skromný, milý, usmievavý, presne taký dobráčisko, aký sa z obrazovky spoza krídla zdá byť.

N

Chvália vás ako muzikanta aj ako človeka, zdá sa, že vás už komplimenty nedostávajú do rozpakov. Existuje pochvala, po ktorej ešte túžite?

- Každá pochvala veľmi dobre padne.

Pochvaly si cením, ale vzápätí sa snažím na ne zabudnúť... Poteším sa a idem ďalej, nemôžem predsa zaspäť na vavrínoch.

Keď ste mali šesť rokov, nakrútila o vás vtedy ešte Československá televízia dokument a nedávno Slovenská televízia nakrútila druhý. Aký je rozdiel medzi vtedajším a dnešným Richardom Rikkonom?

- Ten Richard Rikkon už trošku vyrástol, má menej vlasov... Spoločné máme to, že

nb71.indd 21

hráme na klavíri. Láska k nemu pretrvala.

Samozrejme, že sa človek mení, stáva sa dospelým, ale množstvo vecí vo mne ostalo.

Študovali ste v Paríži u najlepších svetových hudobníkov, okrem iného u uznávaného Eugena Indjica. Čo vám dalo zahraničie a nemohlo dať Slovensko?

- Tam som mal každý deň možnosť navštíviť dvadsať a viac koncertov svetových interpretov, a to hovorím len o klasickej hudbe. To bolo pre mňa neuveriteľne inšpirujúce. Ďalej to bolo štúdium pri vynikajúcich profesoroch a dokonca možnosť stáť na javisku s takými ľuďmi, o ktorých by som doma mohol len snívať a počúvať ich z cédečiek.

Kto vás najviac oslovil a posunul?

- Mám rád zvláštnych ľudí. Bežný človek by o nich povedal, že sú vyšinutí, pre mňa sú niečím výnimoční. Obdivujem Alberta Einsteina, bol nielen vedcom, ale najmä géniom. Dnes je veľmi ťažké, aby niekto zvládal viacero vecí. Napríklad aby hral celkom slušne na husle, písal knihy, maľoval... Pre mňa je génius ten, komu ide všetko, na čo sa dá. Napríklad ruský klavirista Sergei V. Rachmaninov bol vynikajúcim klaviristom aj skladateľom, dirigentom... Takýchto ľudí obdivujem a učím sa od nich.

Vyučovali ste hru na klavír?

Hudba je váš život, teda byť klaviristom je váš osud?

- Verím v osud, ale myslím si, že si ho každý vyberá sám. Určite sú nemenné veci, ale človek si ich transformuje a určuje vlastný smer. Čo cítite, keď hráte?

- Oslobodenie. Oslobodenie od prízemných a nedôležitých vecí.

Laco Lučenič nedávno pokrstil vaše zatiaľ posledné cédečko nazvané Richard Rikkon uvádza, kde možno nájsť známe piesne v novom prevedení.

- Vždy som chcel nahrať takéto cédečko.

Známe hity známych spevákov som prekomponoval a s klavírom dostali iný rozmer. Všetci interpreti naspievali songy nanovo. Bola to veľmi zaujímavá spolupráca a vznikol aj námet na usporiadanie koncertu, na ktorom hrá symfonický orchester kombinovaný s rockovou rytmikou a klavírom, tak ako je to trendom vo svete. Koncert s názvom Richard Rikkon Uvádza bude 18. 6. 2007 v Bratislave, v Športovej hale Pasienky. Vystúpia tu speváci ako Katarína Hasprová, Barbora Haščáková, Zuzana Smatanová, Tina, Maťo Ďurinda, Ivan Tásler, Kuly a ďalší.

TEXT: VLADISLAVA PLANČÍKOVÁ FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

23.4.2007 16:44:24

71

22 ZA HRANICOU

Dorcas, vľavo s najväčším úsmevom, našťastie, neberie jej rodina ako Boží trest.

Hendikepovaní v biednych podmienkach chudobných kenských štvrtí

Usmiata K

oprať alebo upratať. Životom sa tu prebíja eby sa narodila inde, možno by veľa osamelých mnohodetných matiek a sirôt. nemusela pravidelne bojovať Populáciu slumu priebežne znižuje tuberkulóza, so smrťou a pravdepodobne AIDS a ďalšie choroby. Kto by sa v takomto prostredí zaoberal špeciálnou starostlivosťou by dostala príležitosť učiť sa pre postihnuté dieťa? samostatnosti. V jednoduchom príbytku z vlnitého plechu v nairobskom slume, Iba horúčka? kde veria, že postihnuté dieťa je trest Našťastie, Dorcasina mama Margaret Boha alebo zlých duchov, sa jej príbeh neuverila poverám, že narodenie postihnutého dieťaťa je božím trestom alebo zásahom zlých odvíja úplne inak. duchov a takéto dieťa treba izolovať. Hoci sa S Dorcasinou staršou sestrou, devätnásťročnou Sabinou, kráčame po slume Mukuru. Stúpame na prachový chodník, po ktorom tečie páchnuci kanál. Niekde sa dá stúpiť na suchú zem, inde na kamene.

Miesta súvislo pokryté odpadkami sa snažíme preskakovať. Je celkom čisto, nedávno sa tu „upratovalo“. To znamená, že ľudia zapálili vrstvu odpadkov na chodníkoch okolo svojich príbytkov z vlnitého plechu. Ťažko si predstaviť horší život ako ten v plechových búdach bez okien, vody a väčšinou aj bez elektriny. Ľudia tam bývajú na udupanej hline, tí šťastnejší majú nejaký nábytok a dosť miesta na spanie. Nikto presne nevie, koľko tu žije ľudí, ani koľko je z nich nezamestnaných, isté však je, že stálu prácu tu má len málokto. Ostatní si hľadajú aspoň malé džoby. Muži každé ráno odchádzajú na miesta, kde by si ich mohol niekto najať na jednoduchú manuálnu robotu aspoň na daný deň, ženy klopú na dvere obyvateľom bohatších štvrtí s otázkou, či nepotrebujú

nb71.indd 22

sama stará o ďalších šesť detí – od muža alkoholika odišla – a zarába iba praním pre bohatšie rodiny, venuje Dorcas čo najviac pozornosti. Jednoduchej žene nikdy nikto nepovedal, čo vlastne s Dorcas je, ani ako sa o ňu treba starať. „Mala šesť mesiacov, stále iba ležala a bola veľmi tichá,“ prekladá Sabina mamine slová zo svahilčiny do angličtiny – Margaret po anglicky nehovorí, hoci aj angličtina je v Keni úradný jazyk a vyučovací jazyk na školách. „Zobrala som ju na kliniku. Lekári tvrdili, že je to len horúčka, a dali jej lieky na teplotu.“ Kliniky v slumoch sú jednoduché búdy, v ktorých sedí v tom lepšom prípade zdravotná sestra, v tom horšom ktokoľvek. Pár mimovládnych organizácií prevádzkuje v Nairobi kliniky s kvalifikovaným personálom (jednou z nich je Fakulta zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej univerzity), v ktorých ošetrujú chorých za minimálne peniaze, inak treba za všetky ambulancie aj nemocnice platiť.

Ceny sú neúnosné a systém zdravotného

poistenia neexistuje, Dorcasina mama si nikdy nemohla dovoliť špecialistu. Dieťa ešte nebolo u skutočného doktora...

Dorcasin stav sa nezlepšil. Nemohla sa naučiť chodiť, stále padala, často mávala vysoké horúčky a niekoľkokrát takmer zomrela.

Neznášala určité potraviny. Nikdy sa nenaučila hovoriť ani normálne chodiť, stále kríva. Mama a súrodenci si všimli, že vidí veľmi zle. A zistili aj Dorcasin mentálny postih – hoci ho nevedia pomenovať. „Najhoršie je, že keď jej je zle, nevie to povedať,“ hovorí Sabina.

Iná a arogantná Dorcas je v dňoch, keď sa cíti dobre, napriek všetkému hrozné šidlo. Smeje sa, behá sem a tam, všetkého sa potrebuje dotknúť, každého nového človeka vo svojom okolí chytiť za ruku. „Často uteká z domu a musíme ju hľadať. Stále musí niečo robiť a pri ničom dlho nevydrží. Je veľmi arogantná, niekedy dokonca bije ostatné deti,“ rozpráva Sabina. „To, že je iná, sme nebrali ako problém,“ dopĺňa ju mama Margaret. „Jednoducho sme to akceptovali a starali sme sa o ňu, ako sme najlepšie vedeli. Susedom sme vysvetlili, že niekedy robí zlé veci, ale nie preto, že by chcela niekomu ublížiť, ale preto, že je chorá.

Myslím, že to pochopili.“ Dorcas chodí aspoň na pár hodín do škôlky.

Už štyri roky do tej istej triedy. „Učitelia tvrdia, že jej stav sa môže postupne zlepšiť, a potom postúpi do prvej triedy v škole,“ tvrdí Sabina. Úplne nelogické vysvetlenie pre každého, kto reálne vníma Dorcasin postih.

Potrebovala by špeciálne vzdelávanie, aby bola v budúcnosti aspoň trochu samostatná.

V Keni existujú špeciálne školy, ale treba ich platiť. Je to v prepočte približne 15 000 korún na rok a Dorcasina mama na to tak či tak nemá.

Modlia sa „Nevieme o mieste, kam by sme sa mohli obrátiť po pomoc bez toho, aby od nás chceli veľké peniaze,“ krúti hlavou Dorcasina mama Margaret. Sabina dodáva, že sa modlia za to, aby sa s Dorcas udiala zmena. Dorcas má šťastie, že sa narodila do milujúcej rodiny, ktorá síce nemá otca, ale súrodenci sú ochotní sa o ňu v budúcnosti postarať. Mnohí postihnutí také šťastie nemali.

Zostali sami na ulici a živia ich biedne milodary okoloidúcich. „Dorcas berieme takú, aká je. Nech sa s ňou v budúcnosti stane čokoľvek, sme si istí, že z nej bude veľmi dobré dievča,“ uzatvára Sabina.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ Ďakujeme organizácii ERKO – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí, ktorá podporuje sociálne projekty v Keni z verejnej vianočnej zbierky Dobrá novina, za spoluprácu pri príprave článku.

23.4.2007 16:44:28

71

ZVIERACIA KAZAJKA 23 Aj obyvatelia vôd pijú a cikajú

Ryby a neryby eda doteraz pozná 22 tisíc druhov rýb. Laik ich pozná oveľa menej.

Niektoré neryby však občas považuje za ryby. A nemusia to byť len delfíny a veľryby, ktoré patria medzi cicavce.

V

Možno sa to zdá zvláštne, ale aj ryby pijú.

Najmä tie, ktoré žijú v slanej vode. Vďake nej sa im v tele tvorí iba malé množstvo koncentrovaného moču. Sladkovodné ryby majú opačný problém. Do tela im aj bez pitia preniká veľké množstvo vody a musia často a hojne cikať.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Žralokom v love pomáhajú mimoriadne citlivé zmysly. Tieto morské tvory s najhoršou povesťou nemajú kostru z kostí, ale z chrupavky presiaknutej uhličitanom vápenatým. Preto nie je pružná a ohybná, ale mimoriadne tvrdá. Títo prastarí obyvatelia vodného sveta s kožou drsnou ako šmirgeľ majú často niekoľko radov zubov so zúbkovanými okrajmi. Ak je pre nich korisť priveľká na jeden hlt, zahryznú sa do nej a besným trasením hlavy si z nej odtrhnú, koľko sa im do papule zmestí. Zuby im dorastajú na vnútornej strane čeľuste. Keď prídu o niektorý na okraji, nahradí ho ďalší na rade. Zaujímavosťou je, že najväčší žralok veľrybí má niekoľko radov zubov v ústach, na žiabrových oblúkoch a v pažeráku. Používa ich ako filter na planktón, ktorým sa živí.

Jeho zuby patria medzi najmenšie žraločie zuby. Teraz pozor! Žraloky nie sú ryby, ale rybám veľmi podobné drsnokožce.

nb71.indd 23

Ani chobotnica nie je ryba. Je to hlavonožec, ktorý dokáže neuveriteľne rýchlo meniť farbu. Keď sa však vyplaší, môže úplne obelieť. Skúste na rybom trhu chytiť chobotnicu za hlavu a poškrabkajte ju zhruba na mieste, ktoré neodborník považuje za čelo.

Roztiahne chápadlá a vytvorí čosi, ako dáždnik. Chce to veľa opatrnosti: Modrokrúžková chobotnica usmrtí každoročne viac ľudí, než žraloky.

Obeťami sú zvyčajne kúpajúci sa ľudia, ktorí ju zodvihnú, aby si ju obzreli.

Aj keď meria len tri centimetre, je to jeden z najjedovatejších tvorov na planéte Zem. Väčšina platesovitých druhov rýb sa obracia na rovnakú stranu tela. Je zaujímavé, že tieto ryby sa rodia „celkom normálne“ s očami po bokoch a spočiatku tiež normálne plávajú. Časom si však líhajú na dno a oko, ktoré by zostalo pohľadom upreté do tmy, sa presúva na hornú stranu. Pohľad spredu prezrádza, že platesy nie sú celkom ploché.

Vrchnú stranu tela majú mierne vypuklú. Ústa sa im počas premeny presúvajú len minimálne, takmer si zachovávajú pôvodnú polohu. Platesa je chameleón morí. Dokáže sa zafarbiť tak, že ju na dne nevidno. Jej spodná časť je však väčšinou takmer bez farieb. Pigmentové bunky si „šetrí“ na dôkladnú povrchovú kamufláž.

Morský koník alebo ihlica rybami celkom určite sú, aj keď sa to celkom nezdá.

Oba tieto živočíchy sa dokážu dokonale zamaskovať v morskej vegetácii. V poraste rias sú takmer neviditeľné. Hoci ihlica pôsobí ako ľahko zraniteľný živočích, jej telo chránia tvrdé doštičky, ktoré ju obmedzujú v pohybe. O ikry týchto rýb

sa stará samec. Nosí ich vo vrecku z dvoch pozdĺžnych záhybov mäkkej kože na spodnej časti brucha. Pri milostnom akte najprv ihlice plávajú vzpriamene dolu hlavou za sebou, potom sa okolo seba ovinú a samica nakladie do samcovho vrecka vajíčka. Na rozdiel od morských koníkov, vrecko ihlíc po narodení mláďat doslova vybuchne.

23.4.2007 16:44:47

71

24 PRÍBEH tec mŕtvy, matka krkavčia a otčim tyran. Štvorročné dievčatko vyhralo boj so smrťou, následky sú však katastrofálne.

O

Na nemocničnej posteli leží skrútená do klbka, dlaň ľavej rúčky jej bezbranne visí z matraca. Vonku začína pražiť slnko a keby bolo všetko v jej živote s kostolným poriadkom, dávno by sa naháňala s kamarátmi na bicykli po dedine. Ona však nemôže. Marika. Desaťročná čiernovláska z južného Slovenska. Nechodí, nehýbe sa, nevidí. Je postihnutá mentálne aj fyzicky.

Sama sa nenaje, namiesto toalety pozná plienky, namiesto počítačových hier jej stačia hrkálky a bábätkovské hračky s melódiou.

Keď ju začuje, pritiahne si hlavičku čo najbližšie k zvonivej mašinke a anjelsky sa usmeje. Tak strašne má rada tie zvuky! „Vtedy, keď sa to stalo, jej nedávali ani percento nádeje na prežitie,“ povzdychne si Ladislav Szikonya, pôvodne Marikin strýko, dnes jej pestún. Krajšie a výstižnejšie však znie – otec.

Po poriadku Lackov brat Feri sa dal dokopy s Máriou zo Svätého Petra. Dieťa bolo na ceste, a tak rodičia dali Ferimu súhlas: „Zober si ju, hoci ona na dobrú ženu nevyzerá.“ Neprekážalo im ani tak, že nevestou im bude Cigánka, horšie sa počúvali reči o jej povesti... „Už bola malá na svete, keď brat prišiel za mnou a zdôveril sa mi, že mu žena berie peniaze, uteká z domu. Že už ďalej nevládze a asi sa rozvedie. Nestihol to. Marika mala poldruha roka, keď náš Ferino umrel. Náhle. Mal tridsaťdva a pri pitve zistili ťažkú kardiomyopatiu. Mesiac po pohrebe sa švagriná s dcérkou pobrali do jej rodičovského domu. Kontakt s malým dievčatkom bol minimálny. Viem len jedno, vždy keď k nám prišla, zdalo sa mi, že sa jej nevodí dobre.

A všetko sa zhoršilo, keď si jej mama našla partnera. Františka Balaška. Bola viac a viac utiahnutá, večne hladná, čoraz častejšie posiata modrinami a podliatinami. Odpovede boli vždy rovnaké, spadla a buchla sa. Verili by ste, že táto slečna do štyroch rokov behala, rozprávala, spievala, videla? Hocikedy mi je do plaču, keď zalistujem v spomienkach a vidím v nich normálne zdravé dievčatko. Aha, čo je z nej teraz!“ ukazuje na bezvládne Marikino telo nešťastný Laci.

Avízo sociálke Slobodný Lacko býval v rodičovskom dome v Trávnikoch. Osem dní pracoval ako cestár na diaľniciach, šesť dní mal voľno. „V januári 2001 som to už nevydržal. Marika k nám prišla celá dobitá, mala čerstvú hlbokú ranu na čele, jedla ako nenažraté zvieratko – bez ladu a skladu. Keď si po ňu prišla matka,

nb71.indd 24

Slepé dievčatko a slepá spravodlivosť

Marika

pozakrývala sa dekou a plakala, že s ňou nejde. Na sociálnom odbore v Komárne som podal sťažnosť na podozrenie zo zlého zaobchádzania s Marikou. Chcel som, aby do cigánskeho dvora, kde malá žila, prišla kontrola a zisťovala čo a ako. Výsledok? Nech sa páči,“ znovu ukáže na milovanú Mariku starostlivý Lacko. O tri mesiace neskôr prišiel Laco znovu na pár dní domov. Bol uťahaný, nepozeral správy, túžil sa len pokojne vyspať a ráno sa pustiť do roboty okolo starého domu, rodičia už predsa nevládali. Na piaty deň ho známi z dediny pristavili na ulici, či videl televízne noviny, že to bola určite ich Marika, ktorú nakladali do sanitky. Ako mŕtvu. „A to len pár hodín predtým bola u nás Mária, pýtala si päťdesiattisíc z dedičstva.

Ani slovo o malej. Hyena v ľudskej koži,“ nahnevane pozrie Laci na Evu. Svoju družku.

Do nebies velebí deň, keď ju stretol. „Bolo to v komárňanskej cukrárni,“ s úsmevom sa zapojí do debaty štyridsiatnička Evka a sympaticky dodá: „Zaľúbili sme a od siedmeho novembra 2000 bývame spolu. Aj keď, bez svadobného papiera, ale raz hádam aj to bude.“ Evka je pre silnú skoliózu na

invalidnom dôchodku, deti preto neplánovali, ale: „Teraz máme Mariku a je z nás kompletná rodina. I keď smutná, veľmi smutná,“ potichu vyriekne domáci pán.

Otrieskaná o stenu Vráťme sa však späť k chorému dievčatku.

Evka sa s ňou o dušu mojká, zasypáva ju pusami na nos, líce, hladká ju a nežne sa jej prihovára. Marika je v siedmom nebi.

Usmieva sa a takmer nahlas vzdychá od radosti, akoby hovorila: „Ešte, ešte, takto mi je najlepšie.“ 20. apríla 2001 sa v cigánskom dome odohrala tragédia. Ožratý otčim s Marikinou mamou Máriou mali asi dosť urozprávaného štvorročného dievčatka. Nik nevie presne, čo s bezbrannou roztopašnou slečnou porobili, no výsledok je katastrofálny. Cigánski pár priznal bitku remeňom a následné trieskanie plačúcej Mariky o stenu. Nech je v dome ticho! Podarilo sa. Po jednom z otčimových úderov o stenu čiernooká krásavica prestala plakať. Hodil ju o zem a nalial si ďalší pohárik. Nik neutekal k nehybnému

23.4.2007 16:45:51

71

PRÍBEH 25 Lacko, Marika a Evka.

Láska v priamom prenose. telu, nikoho nezaujímalo, prečo sa nehýbe, nemrnčí, neplazí a prečo je navôkol veľa krvi.

Aj vlastná matka dala prednosť primitívnemu popíjaniu. Decko jej ležalo polomŕtve pri nohách, ale ona mala priority. Boli úplne inde. „Chľasť a cigy.“ Opitá si myslela, že dcéra vlastne „iba“ zaspala... Dráma sa odohrala okolo tretej popoludní.

Lenže až o pol desiatej prišla záchranka. Na popud ožratej Márie, ktorej sa po šesť a pol hodinách nezdala dcéra v poriadku... „Keď som prišiel po pár dňoch na Kramáre, na vrátnici sa ma opýtali, za kým idem. Len čo som povedal Marikino meno, opísal tragédiu, ktorá bola aj v telke, pani na vrátnici spontánne vykríkla: Konečne! Nik sa o ňu nezaujíma.“ Štvorročné stvorenie ležalo na ARO. Zabalené v špeciálnom vaku, všade infúzie, modrý jazyk prišpendlený na tvári, aby nezapadol, nad očami vystúpené drobné cievky, tvár samá podliatina. A hrozné ticho. Lekári to povedali priamo: „Zomiera, viac sa urobiť nedá, ostávajú len modlitby.“ Zlosť, ľútosť, bezmocnosť. Laci plakal ako malé dieťa, veď predsa tušil, že s malou sa nezaobchádzalo v rukavičkách. „Podnet, ktorý som podal v januári na sociálke, bol zbytočný. Vykašľali sa na to. Za štyri mesiace dokážem zmontovať rodinný dom a oni zo sociálky nedokážu za tri mesiace obhájiť a zachrániť jedno decko.

V akej dobe to žijeme?“

Elektrošoky, banány a plienky Polámané rebrá, ťažký opuch mozgu. Marika bola mesiac v hlbokej kóme, ďalší mesiac sa prebrala do bdelej kómy a po ďalšom mesiaci precitla úplne. Zázrak? „Samozrejme, nik to nečakal,“ povie Evka a na moment, kedy sa s Lacim rozhodli, že začnú o dievčatko bojovať, aby ho získali do opatery, si ani

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o konkrétnych ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh týranej Mariky oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť im. OZ Medzi nami garantuje, že všetky financie budú využité na zlepšenie životnej situácie – ako príspevok na nutné zakúpenie bojlera a zdravotníckych pomôcok. Číslo účtu, kam môžete posielať váš príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka).

Pripíšte poznámku – Marika 2. Tel. kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. Ďakujeme.

presne nepamätá. „Prišlo to spontánne. Lacko je posledným blízkym príbuzným Mariky, nezniesol by pocit umiestniť ju do akéhosi ústavu. Prakticky zo dňa na deň nechal robotu a keď už nebol dôvod na Marikinu hospitalizáciu, priniesli sme si ju domov.“ Nevládnu, slepú, bezbrannú. „A veľmi, veľmi smutnú. Naša princezná si na všetko pamätala. Bála sa akéhokoľvek pohybu, nepoznala pohladkanie, bočila hlávkou len čo zacítila, že sa jej dotýkam. Stonala od strachu, v noci sa budievala, mala živé sny a keď ešte aj dnes, po šiestich rokoch počuje meno jej otčima – Balaško, roztrasie sa a zrýchlene kýva hlavou,“ otočí sa k dievčatku Evka.

Len čo vyriekne „Balaško“, Marika nechá obľúbenú hrkálku tak a ostošesť krúti hlavou. „Nie, nie,“ vykĺzne z nej.

Brutálne spomienky sa jej lekári pokúsili zmazať elektrošokmi. „Nezabrali úplne, ale boli nevyhnutné, inak by nemohla rehabilitovať. Sakramentsky sa bála každého dotyku,“ vysvetľuje Eva. Mamičkovsky sa teší, ako utrápené malé dievčatko s pokorou prijalo svoj osud. „Je veľmi dobrá, hrozne ju ľúbime a stačí jeden jej úsmev či silnejší stisk a úplne zmäknem.“ Postupne sa učili a učia všetky základné kroky. Piť najskôr z lyžičky, dnes už to ide aj z pohára či fľašky. Pomaly prehĺtať sústa. „Toto je konečný stav, Marika sa nikdy nepostaví, posteľ a špeciálny kočík – to bude

Šesť hodín ležala na studenej dlážke bez pomoci.

nb71.indd 25

do smrti jej svet. Ostali jej len dve radosti zo života – naša láska a jedlo. Chutia jej keksy, mäso, ryža, ovocie, hlavne banány. Lenže kilo stojí aj päťdesiat korún. No, nedoprajte jej...,“ hovorí Laci. Je pestúnom na plný úväzok, ľudia v dedine ho aj ľutujú, aj sa mu čudujú, vraj neurobil dobre. Pokazil si život. „Rozhodli sme sa s Evkou dobrovoľne a nič neľutujeme. Peňazí je strašne málo, v starom dome nám odchádza bojler, chladnička, stará škodovka dosluhuje a za lekármi chodiť treba. A doplatky za zdravotnícke potreby?

Na mesiac dostaneme šesťdesiat plienok, čo je to? Hovorím drobnosti, o ktorých tí, čo rozhodujú o sociálnych príspevkoch, nemajú ani potuchy, škoda slov.“

Matka víťazí Čerešničkou na šľahačke je slovenské právo. Otčim Balaško bol za týranie maloletej Mariky odsúdený na štrnásť rokov väzenia, a matka Mária? Súd jej za fyzické napadnutie a neposkytnutie pomoci v nebezpečenstve smrti vymeral len osemnásť mesiacov s podmienku na tri roky... „Čo je však najsmutnejšie, stále nebola zbavená rodičovských práv. Za malou ani raz nebola, nie je zvedavá, ako sa jej darí, či niečo nepotrebuje. Absurditou však je, že mi ako opatrovníci musíme jej, matke, ktorá sa prizerala na týranie vlastnej dcéry, hlásiť každý pohyb. Ona má právo kontrolovať nás, ako sa staráme o dievčatko. My sa musíme matky pýtať, či by napríklad súhlasila s nejakou operáciou. Toto je výsmech priamo do očí! Aj Marika vám povie, ako ju mater bila palicou po hlave, a to má za sebou elektrošoky. Prosbu o pomoc pri zbavení rodičovských práv sme poslali aj prezidentovi a ministrovi Harabínovi.

Odpoveď vlastne nijaká, vraj súd rozhoduje slobodne a nezávisle. Je mi do plaču. Niekto takmer zabije decko a stále je vlastne naším pánom,“ zlostí sa Evka. Vzápätí však pozrie na schúlenú Mariku a po maďarsky prejde na inú tému. Blíži sa obed, budeš papať, si hladná? „Áno,“ usmeje sa dievčatko a veľkými slepými očkami hľadá Evku. Keď nájde jej líce, v izbe začuť hlučné cmuknutie. „Je naše všetko,“ potláča slzy Eva. A Laci neprotestuje. „Sme rodina.“ LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA

23.4.2007 16:45:57

71

26 PROTI SRSTI

T

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti!

Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

Príroda prežije ochrancov a železničnej stanici Praha – Bubny sa stala zvláštna vec. Na prvý pohľad hnusná, zasolená a kamenistá zemina, ktorá sa tu nachádza, sa stala náhradným domovom niekoľkých ohrozených druhov rastlín a hmyzu. Plocha stanice zrazu naplnila podmienky na vyhlásenie rezervácie.

N

nb71.indd 26

Je to dosť podivná predstava prírodnej rezervácie, ale ešte podivnejšia je predstava, že ochranári by zrazu mali bojovať v mene záchrany jedinečného biotopu za udržanie vlakovej prevádzky, za občasné rozbíjanie zeme zbíjačkami a tiež by museli vyriešiť pravidelný prísun močiacich opilcov.

Ale to ešte nie je všetko. Niektoré veľkomestá sú skryté prírodné rezervácie, v ktorých prežívajú ostrovy cennej prírody.

Napríklad v Prahe môžeme pozorovať 2000 druhov rastlín (pre porovnanie v trikrát väčšom Ríme je ich len 1300, v Amsterdame 200), 126 druhov vtákov,

120 druhov drobných nenápadných mäkkýšov, 400 druhov pavúkov.

S prihliadnutím na druhové bohatstvo je Praha najhodnotnejšou českou prírodnou rezerváciou a ani Bratislava za ňou v tomto smere príliš nezaostáva.

Do tretice pridávam informáciu, že v opustených lomoch po skončení ťažby v poslednom čase vznikajú najlepšie a najmalebnejšie kúsky prírody, takže namiesto protestov proti začatiu ťažby v nových lokalitách by ochranári mali vlastne bojovať o ťažiarov s heslom: Spravte nám krásnu dieru do prírody, aby z toho raz mohla byť rezervácia! Prípadne by ešte

23.4.2007 16:46:04

71

KOMIX 27 mali bojovať za zachovanie čo najväčšej automobilovej premávky, pretože z nej pri spaľovaní vzniká oxid dusíka, a ten potom pri daždi výdatne hnojí zem a zrazu rastie bujná vegetácia aj tam, kde predtým rástla len riedka tráva.

ROKO OD MIŠKA

Milujem prírodu a chápem jej životodarnú funkciu, ale som človek mestský a moderný. Pevne verím, že tak, ako bol prekonaný trend prvej polovice minulého storočia víťaziť nad prírodou, rozkazovať vetru a dažďu, ako bolo prekonané naivné snívanie o idylickom živote v panenskej rajskej prírode, tak bude prekonaná aj predstava, že človek má skutočne v rukách moc prírode, keď už nie rozkazovať, tak ju aspoň svojou neuváženou činnosťou celkom zničiť. A tiež dúfam, že správne rozoznávam nastupujúci trend reálneho spolunažívania s prírodou, kde neprevažuje prvoplánovo ekonomický, ale ani prvoplánovo ekologický prístup k nej. Úprimne povedané, viac ako nešetrného drancovania prírody sa bojím ľudí, ktorí sa na ekologické myslenie vrhli z nedostatku iných vznešených myšlienok a činností.

Dnes je proste módne tváriť sa ekologicky, uvedomelo hovoriť o globálnom otepľovaní, ziskuchtivých nadnárodných monopoloch pľundrujúcich krajinu a bedačiacich tretí svet, o zlom bielom anglosaskom mužovi, čo popri čiernych otrokoch, ženách a svetovej chudobe bedačí a utláča aj úbohú prírodu. A najviac sa bojím ľudí, čo o ochrane prírody plamenne diskutujú a potom idú do obchodu a namiesto slovenských jabĺk si kúpia novozélandské, potom esemeskou pošlú tridsaťšesť korún na pitný režim detí v Afrike a vzápätí si desať minút umývajú zuby pri naplno pustenom vodovode. A potom napíšu petíciu za záchranu dažďových pralesov a omylom ju dajú stokrát vytlačiť na tlačiarni a tých deväťdesiatdeväť zbytočných kópií hodia do kontajnera. Ale na separovaný zber, všakáno!

Našťastie príroda je mocná čarodejka, ktorá prežije aj ochranu aj konzumných ochrancov prírody. Ak treba niečo zachraňovať pred človekom, tak to nie je príroda, ale civilizácia a zdravý rozum.

Aj tu nám, zdá sa, môže príroda byť nápomocná svojou liečivou a životodarnou silou. A ako naznačujú uvedené príklady, tak aj s veľmi dobrým zmyslom pre humor.

V úvode uvedené informácie sú len zlomkom toho, čo nájdete v knihe Václava Cílka Krajiny vnitřní a vnější, ktorá bola pred pár rokmi v Čechách zasypaná spŕškou prestížnych literárnych cien.

TEXT: ELENA AKÁCSOVÁ, AUTORKA JE ŠÉFREDAKTORKA www.t-station.sk FOTO: SLÁVKA STANKOVIČOVÁ

nb71.indd 27

23.4.2007 16:46:13

71

28 PÚTNIK

V pivniciach a kanáloch ukrajinskej Odesy sa končí život skôr, ako sa začal

Detstvo s ihlou ájdi už tú žilu, kurva! Kričí Miroslav, šestnásťročný chlapec s jazvami po celom tele, na dvanásťročného Moldavančika ležiaceho pri jeho opuchnutých, skrvavených nohách, ktorý sa už neviem koľký raz pokúša napichnúť to správne miesto.

N

Maličkým prstíkom klepe Moldavančik (prezývku dostal kvôli svojmu moldavskému pôvodu) na kamarátovu rozpichanú kožu a dávivo kašle. Na rozdiel od iných

nb71.indd 28

chlapcov, zatiaľ nevykašliava krv. O kúsok ďalej medzi svojimi výkalmi a hnijúcimi odpadkami skrútený leží na kuse koberca o niečo starší Vova. So zaťatými zubami pozoruje ihlu, vnárajúcu sa pod jeho namodralú kožu, ktorú mu pichá vychudnutý Váňa. Vpich sa podaril a Vova zachrčí slová vďaky, slastne zatvára oči a naťahuje ruku po cigarete. Váňa s červenou šiltovkou a poďobanou tvárou potom začne drviť fľašou od piva lacné lieky proti chrípke.

Predajú mu ich v každej lekárni a jedna dávka baltušky, ako chlapci droge nežne hovoria, vyjde v prepočte na desať päťdesiat. Rozdrvený liek zmiešajú s vodou a mangánom a ohrejú nad sviečkou.

Do paprskov slnka presvitajúcich cez rozbité okno polorozpadnutého domu trhanými krokmi vchádza ďalší drobný chlapec. Našľapuje iba na špičky, pretože si injekciou poškodil nervy a nemôže stúpiť na päty. Pri ústach si drží igelitové vrecko s lepidlom, ktorého výpary zhlboka vdychuje. Padá na zem a snaží sa svoj neprítomný pohľad zaostriť na niekoho, kto by mu dodal do tela ešte baltušku. Strašný absťák nemôže lepidlo zažehnať.

Jedno z desiatich Partia chlapcov, ktorí bývajú v malej smradľavej pivnici polorozpadnutého domu

23.4.2007 16:46:22

71

PÚTNIK 29 v centre ukrajinskej Odesy, nie je ničím výnimočným. „Je tu okolo troch až štyroch tisícok detí na ulici a ich počet sa stále zvyšuje,“ hovorí Sergej Kostin. Tento energický muž s briadkou, bývalý narkoman a alkoholik, založil pred desiatimi rokmi s ďalšími štyrmi nadšencami mimovládnu organizáciu Cesta domov. Najprv sa orientovali na dospelých bezdomovcov, potom zistili, že mnohí z nich sú narkomani a HIV pozitívni a že na ulici je veľa detí.

Dvakrát týždenne ich navštevovali v ich prístreškoch s jedlom a zdravotníckym materiálom, rozdávali im kondómy a ihly. Často nejaké dieťa privezú do svojho útočiska, oholia mu zavšivavenú hlavu a dajú ho do poriadku. Nikoho ale vo svojom dome nedržia. Každý môže odísť, kedy chce. Kto zostane a má záujem, tomu sa organizácia snaží nájsť pestúnsku rodinu, alebo detský domov. V centre Cesty domov môžu deti bývať v čistých izbách, navštevovať školu, voľný čas tráviť v krúžkoch a prázdniny v tábore pri mori.

Napriek tomu sa, bohužiaľ, len málokedy ľuďom z organizácie podarí vyrvať niektoré dieťa zo sveta drog. Koľko detí asi v tomto domove zostane a zachráni sa? Jedno z desiatich? „Často pochádzajú z rodín narkomanov či alkoholikov, rodičia sa o nich nestarajú a ony nepoznajú fungujúcu rodinu. Sú aj prípady, keď im rodičia umreli,“ dodáva Sergej. Rodinou sa tak pre malých, bezprizorných človiečikov stáva partia detí. Delia sa na skupiny podľa toho,

nb71.indd 29

aké drogy užívajú. Jedni „len“ vdychujú lepidlo a pijú alkohol, ďalší berú drogy, ktoré si sami pripravujú.

Partia „čuchačov“ Podľa oficiálnych štatistík žije na Ukrajine na ulici približne päťdesiattisíc detí. Odesa patrí k najhorším miestam: malí narkomani

sa sem sťahujú, pretože je tu celý rok mierne podnebie a vďaka moru aj dosť turistov, od ktorých sa dá niečo vyžobrať.

Vedľa McDonalda, krčiaceho sa medzi panelákmi odeského sídliska, prežíva v kanáli spoločenstvo „čuchačov“. Bez prestania si strkajú hlavu do rukáva alebo pod páchnuce tričko, kde majú ukryté vrecká, naplnené lepidlom. „Svet sa ti

23.4.2007 16:46:28

71

30 PÚTNIK mení pred očami,“ smeje sa jedenásťročný blondiak Vladik. „Pozeráš sa na obrázok slona, a zrazu vidíš, že sa na teba usmieva a chobotom strieka vodu. Na tele cítiš svoje zmáčané šaty.“ Malý čuchač spotrebuje denne až osem lepidiel. Šestnásťročný Serjoža vykrikuje, že on aj tridsať, ale ostatní chlapci sa mu smejú, že sa len vyťahuje.

Na lepidlo si zarábajú rôzne. Od žobrania cez jednoduché pomocné práce na tržnici alebo v bare, až po prostitúciu. „My hlavne žobreme, rozhodne hovorí štrnásťročný Vitalij. Na ulici sa ocitol v čase, keď mal jeho mladší brat sotva sedem rokov. „Umrela nám mama. Brala drogy a veľa pila. Mala celú kopu chorôb – cirhózu pečene, tuberu, AIDS a ďalšie.“ Choroby prenasledujú aj deti ulice. Podľa prieskumu Cesty domov bolo z tridsiatich

ôsmich sledovaných detí od štrnásť do osemnásť rokov dvadsaťtri HIV pozitívnych, osemnásť malo smrteľnú žltačku typu C a šesť tuberkulózu. Odhaduje sa, že jedno nakazené dieťa predstavuje hrozbu pre vzdialenosť asi šesťsto kilometrov.

Bezprizorné deti cestujú do ďalších ukrajinských miest a stretávajú sa tu s inými malými bezdomovcami. „Za čias Sovietskeho zväzu bola iná úroveň,“ rozčuľuje sa pri svojom stánku korpulentná trhovníčka a jej nafialovo namaľované pery prskajú: „Keď sa deti potulovali na ulici, tak ich zatvorili a vychovali z nich poriadnych ľudí. Ale teraz? Rozsekať ich na kúsky! Už majú zblbnuté mozgy. Mali by ich zavrieť do väzenia.“ „Ja som bol v detskom domove,“ spomína Vitalij a vdýchne lepidlo. „Lenže starší chlapci mi brali jedlo. Keď som po dvoch mesiacoch

nb71.indd 30

23.4.2007 16:46:52

71

PÚTNIK 31 utiekol, kamaráti z ulice ma takmer nespoznali, lebo som strašne schudol.“ „Negatívne skúsenosti zo štátnych detských domovov má viac detí,“ potvrdzuje Sergej Kostin.

Z hnijúcej pivnice Niektoré deti ale cestu z ulice nájdu.

Trinásťročná Lena žije už celý rok v detskom domove pri Ceste domov. „Kradla a jej životná cesta viedla do priepasti. Dnes vyhráva humanitné olympiády a stalo sa z nej dievča so zmyslom pre zodpovednosť a obetavosť,“ chváli sa Sergej Kostin. „O ňu sa už nebojím. Šanca, že by sa do svojej bývalej situácie vrátila, je veľmi malá.“ Takých detí však nie je veľa. Z hnijúcej pivnice odviezli do Cesty domov Tarasa

a Kosťu. Špinavých, zavšivavených a úplne skrvavených od vpichov ihiel.

Taras nemohol ani hovoriť, stále padal a jeho sedemnásťročné telo, zdevastované drogami, vyzeralo na desať rokov. Postarali sa o nich. Okúpaní, najedení a v čistom oblečení sedeli vedľa seba na lavičke a vyzerali spokojne. O niekoľko dní som stretla na ulici Kosťu. Rozpichanými rukami pchal do seba pirôžtek a kráčal ulicou smerom k pivnici v rozpadnutom dome, ktorý je jeho domovom.

TEXT: JARMILA KOVAŘÍKOVÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA LIDOVÝCH NOVIN FOTO: MICHAL NOVOTNÝ, AUTOR JE FOTOREPORTÉR LIDOVÝCH NOVIN VIAC INFORMÁCIÍ NÁJDETE NA: www.wayhome.org.ua

nb71.indd 31

23.4.2007 16:47:12

71

32 ROZHOVOR deň nemám koncert, dokážem žúrovať do ôsmej rána.

Vieš si predstaviť, že prerazíš v zahraničí, no zostala by si na Slovensku?

- Odišla by som kedykoľvek a kamkoľvek.

Byt sa dá prenajať. Odvšadiaľ sa dá vracať. Čo ma tu drží? Momentálne hudba. Ľudia si myslia, ako sa mi úžasne žije, aké mám všetko jednoduché. Nepotrebujem nakaziť ľudí negatívnou energiou, som skôr rada keď rozdávam pozitívnu energiu. Chcela by som byť slniečkom pre druhých, lebo na Slovensku žijeme v permanentnom strese. Vedela by som si predstaviť život na Filipínach či Thajsku, kde musia celý deň tvrdo pracovať, aby mali dva doláre na deň, ale sú šťastní.

Chce byť pre ostatných slniečko

Nahá v klipe? Nikdy! en, že bude herečkou, lebo od detstva po tom túžila, má už za sebou. Rozplynul sa. Ako to? Nevie. Na gymnáziu chodila do basketbalovej triedy, no zo športu jej zostali len zranenia. Čo bude, keď ju prestane živiť spev? „Teraz spevom žijem, a potom? Neriešim.“ Malá, milá Tina.

S

R´n´B pred tebou nikto u nás nespieval.

Nedalo sa vedieť, či sa ako štýl presadí.

Nechcela si sa dať na niečo, kde už je „pevná zem pod nohami“?

- V hudbe som bojovníčka, a keď sa pozriem späť o dva – tri roky, myslím, že sa nám na Slovensku celkom darí budovať zázemie aj pre hudbu mimo stredného prúdu. Takže si myslím, že pomaly aj v R´n´B máme ’pevnú pôdu pod nohami‘, i keď aj tá sa môže prepadnúť.

A čo istoty v živote?

- Nemám žiadne zadné dvierka. Verím tomu, čo robím, pretože to veľmi chcem.

Ak sa ukáže, že pád do hudby nebol správny krok, neviem, čo zo mňa bude.

Momentálne neriešim, čo bude o dva roky, lebo je mi dobre teraz. Mohla som skončiť v Košiciach a na sociálke. Nebavilo by ma teraz študovať. Už ani herectvo nie.

Aj keď by ma možno bavilo hrať, škola nie je to najpodstatnejšie. Vybrala by som si alternatívnu scénu, a muzikál jedine v prípade, že by ho niekto zložil v štýle R´n´B.

nb71.indd 32

V najnovšom videoklipe máš úplne iný štýl, si sexi oblečená, nalíčená, pózuješ. Je to zmena imidžu?

- V klipe ide o marketingový ťah. Aj zahraničné speváčky sú v televízii polonahé, pomaly ukazujú prsia, ale práve také videá sa hrávajú. Tým nechcem povedať, že ja budem niekedy nahá v klipe. Čo by mal divák z toho, kedy sa pozeral na nenalíčenú Tinu? Ľudí, ktorí klip vyrábajú, to nebaví, keď pri natáčaní nie je ’sranda‘, a ostatných to potom ani nebaví pozerať. Doma mám problém aj s nanášaním mejkapu, nie to sa ešte líčiť.

Si sama sebe aj textárkou. Kde píšeš pesničky?

- Väčšinou píšem u mňa doma, kde mám pokoj, aby som sa sústredila. Najskôr potrebujem intenzívne pracovať, potom zatvorím oči, len premýšľam, načerpám ďalšiu energiu, pri tom ma nesmie nikto vyrušovať.

Písala si niekedy básničky?

- Nikdy. Ani texty som nepísala, ani hudbu som neskladala. No povedala som si, že ak sa chcem venovať hudbe, tak to budem robiť naplno. Za celý život som napísala jedinú básničku, ešte na základnej škole, a dostala som za ňu uznanie na súťaži.

Volala sa Prečo?, ale našťastie si ju ďalej nepamätám. Čaká ťa turné po Slovensku. Čo si nemôžeš zabudnúť doma?

- Kalcium a homeovox na hlasivky. Nie som speváčka, ktorá, keď ju čaká každý deň koncert, si dovolí v noci žúrovať alebo nepodať najlepší možný výkon. V tomto som zodpovedná a som prvá z tímu, kto uteká na hotel. Ak viem, že na druhý

Mnohé texty piesní sú o láske a o mužoch.

Sú o konkrétnych mužoch?

- Určite sú o konkrétnych mužoch, všade okolo sú muži. Hudobný štýl, ktorému sa venujem, hovorí o láske z akéhokoľvek uhla pohľadu. Najviac inšpirácie hľadám vo vlastných vzťahoch. Neraz sa mi stalo, že za mnou prišiel muž alebo žena a povedali mi, že sa v mojej pesničke našli, lebo niečo podobné v živote zažili.

Takže keď nemáš vzťah, nemáš inšpiráciu.

- Tak je inšpirácia v starom vzťahu.

Si človek, ktorý sa vŕta v predchádzajúcom vzťahu?

- To je to, čo riešim. Ak ma niečo trápi v súkromí, nechávam si to pre seba a vo vnútri s tým bojujem. Nič nie je dokonalé, a aj keď sa snažím byť v pohode, každý máme vlastné problémy. Sú veci, ktoré si človek musí vysvetliť sám a nepomôže mu, keď ich bude vešať na nos iným.

Tvoje pesničky patria medzi najhranejšie, štýl, ktorý hráš, sa ľuďom páči. Všetko pozitívne. Kto je tvoj najväčší kritik?

- Sama sebe som najväčšou kritičkou. Ľudia okolo mňa, najmä rodina, sú moji fanúšikovia a nech by som robila čokoľvek okrem protizákonných vecí, vždy by ma pochválili. Som ozaj zvedavá, ako budem hodnotiť iných v Hviezde leta, pretože viem byť dosť prísna a nepáči sa mi čokoľvek.

Na hudbu mám vždy vlastný názor, ale myslím si, že aj keby sa mi niečo vôbec nepáčilo, až tak tvrdo to nepoviem. Nemá zmysel niekoho skritizovať pod čiernu zem, pomôže len konštruktívna kritika.“ TEXT: MARCELA GLEVICKÁ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

23.4.2007 16:47:45

71

RECENZIE 33 KNIHY Peter Ertl:

DIVADL O MEET PHOTO

PETER ERTL

Bikers Meet Photo Ďalšia z unikátnych BIKERS fotopublikácií na slovenskom trhu. Tieto fotografie sú o vášni, voľnosti a sile. Počuť z nich divoký rock a rachot motoriek. Páchnu benzínom, olejom a pivom. Peter Ertl, fotograf s dušou bikera, drsným chlapcom a nádherným babám na dvoch kolesách dokonale rozumie. Presvedčte sa o tom na vlastné oči – publikáciu Bikers žiadajte vo svojich kníhkupectvách alebo objednávajte cez internet na www.meet.sk/meetphoto.

Robert Fulghum:

Co jsem to proboha udělal Argo Autor slávnej „príručky pre život“ Všetko, čo ozaj potrebujem vedieť som sa naučil v materskej škole, opäť prichádza s novými objavmi svojho originálneho pozorovania v knihe esejí, poviedok a postrehov. Po desiatich rokoch a po svojej románovej pentalógii sa rozhodol opäť vydať knižne svoje krátke texty, ktoré sú každodennou súčasťou jeho života.

Tentokrát je súbor koncipovaný zemepisne: rozdelený do kapitol podľa miest, kde autor striedavo žije: Na Kréte, v utažskom Moabu a v Seattle.

Paulo Coelho:

Čarodějka z Portobella Argo Nový román autora bestsellerov prináša napínavú a fascinujúcu zápletku, v ktorej čitateľ odhalí dlhú tradíciu založenú na ženskej sile a láske Je to román pre

dnešnú dobu absolútne nenahraditeľný. Hrdinka Athéna má prirodzený dar a jej talent ju stojí mnoho obetí. Má tú smolu, že je ženou dvadsiateho druhého storočia a žije v storočí dvadsiatom prvom. Cesta nás však nikdy nezavedie len tam, kam sme chceli ísť.

Amélie Nothombová:

Milostná sabotáž Garamond Autorka románov, ktoré si pochvaľujú aj čitatelia aj kritici, vo svojich zatiaľ vydaných štyroch knihách čerpá zo zážitkov svojho života, s veľkým talentom pre grotesknosť, vykoľajenosť nášho života.

V tejto knihe vykresľuje neobvyklé bojisko svojho detstva, ktoré vďaka otcovej „službe“ strávila v Pekingu 70. rokov minulého storočia. Čína však stojí len v pozadí knihy.

Ide tu o lásku k nepravej osobe, lásku krutú a neopätovanú.

Peter Hoeg:

Cit slečny Smilly pre sneh Slovart Román zaistil dánskemu spisovateľovi svetovú slávu, hoci tento skromný človek po ničom takom netúžil, žije s rodinou v ústraní a nemá telefón, televízor ani hodiny. Predtým pracoval ako námorník, bol hercom, horolezcom, baletným tanečníkom a vďaka tomuto románu sa zaradil medzi najúspešnejších svetových autorov, ktorí nepíšu po anglicky. Hlavnými hrdinami jeho diel sú často outsideri. Tento raz je odborníčka na ľadovce a jej svet plný všetkých druhov snehu.

VÝS TAVA

Speváci v školských laviciach Škola – niekto má na ňu dobré spomienky, iný by na toto obdobie svojho života radšej zabudol. Škola a učitelia často ovplyvnia aj budúcu profesiu svojich žiakov. Môže ich podporiť, alebo naopak, aj odradiť od smeru, ktorý si vybrali. Ako to bolo v prípade známych slovenských spevákov? Odpoveď nájdete v Múzeu školstva a pedagogiky v Petržalke. Od 19. mája do 30. júna 2007 tu bude sprístupnená výstava Speváci v školských laviciach. Príďte sa pozrieť, ako sa učili Ivo Heller, Jana Kocianová, súrodenci Hečkovci, Pavol Hammel, Laco

nb71.indd 33

Lučenič, Beáta Dubasová, Peter Cmorik, Katka Koščová, Tomáš Bezdeda či bratia Táslerovci. Skúste ich nájsť na triednych fotografiách, pozrite si ich vysvedčenia a žiacke knižky. Môžete si vypočuť aj autentické nahrávky ich spomienok na školské časy. Odzrkadľuje sa v nich aj charakter doby, v ktorej chodili do školy.

Výstava je otvorená v pondelky a utorky od 10.00 do 17.00, v stredy a štvrtky od 8.00 do 14.00 na Hálovej ulici č. 16 (prístavba školskej budovy Strednej priemyselnej školy elektrotechnickej). Vstup voľný.

Nikolaj Vasilievič Gogoľ:

Ženba Réžia: J. Jenčo Dramaturgia: J. Šturdíková, K. Hrvoľová Scéna: J. Kuchárek Kostýmy: D. Cigánková Produkcia: T. Hrašková, M. Marikovič Hrajú: P. Vajdová, M. Chalány, M. Beňuš a ďalší Gogoľovský príbeh o snahe dvoch dohadzovačov zariadiť svadbu dvoch ľudí. Zdanlivo jednoduchá dejová línia je skomplikovaná tým, že cieľ dohadzovačov nie je ten istý - každý hľadá pre svojho respondenta vhodného ženícha, resp. nevestu, pričom si vzájomne zavadzajú, predbiehajú sa, provokujú sa, každý z nich chce byť tým najlepším dohadzovačom, akousi „sobášnou kanceláriou“. Popri tejto často bezohľadnej snahe o sobáš sme svedkami začiatku vzťahu dvoch ľudí, ktorí si k sebe akosi nevdojak hľadajú cestu napriek kalkulom ich „pomocníkov“. Cítia trápnosť situácie, do ktorej sú vmanipulovaní, no zároveň sa pri každom probléme obracajú na dohadzovačov, bez ktorých si, zdá sa, v otázke ženby či vydaja nevedia poradiť. Neženatý starý mládenec a bohatá mladá žena pôsobia smiešno-smutne...

V gogoľovskom ponímaní tu, samozrejme, nájdeme viac komiky ako tragiky, napriek tomu nám je postáv v ich tápaní ľúto.

Majstrovskú Gogoľovu komédiu sa však inscenátorom na javisku nepodarilo stvárniť úplne presvedčivo - psychologické motivácie postáv sú príliš polopatistické či dopovedané.

Presvedčivý je výkon M. Krátkeho, ktorý svojím monológom (vyznáva sa zo svojich sklamaní v láske) pôsobí popri smiešnosti svojej postavy naozaj smutne, až dojímavo.

Jedným z najväčších problémov inscenácie je scénografia - otáčavá konštrukcia mala zrejme vytvárať rytmus predstavenia, no pôsobila chaoticky a znervózňovala zúčastnených častým technickým zlyhávaním (papiere visiace z každej strany a oddeľujúce jednotlivé miesta sem - tam vypadnú alebo sa roztrhnú).

Tento scénografický princíp je nadužívaný - postavy využívajú scénu na všetky možné spôsoby, trhajú papiere, kreslia na ne, schovávajú sa za ne, otáčajú scénu, vyvolávajú napätie pomalým odkrývaním postavy, ktorá stojí za konštrukciou...

Scéna uberá priveľa energie účinkujúcim aj divákom.

Napriek spomínaným nedostatkom nemožno Ženbe v réžii Jozefa Jenča nepriznať vzdušnosť a ľahkosť, spočívajúcu predovšetkým v zobrazení ľudských slabostí. Ženba je zinscenovaná s nadhľadom, s optikou sviežeho humoru.

VERONIKA DIANIŠKOVÁ

23.4.2007 16:48:02

71

34 BODKA Citát Sokrates

obži

štít (rusky)

55 (rím. čísl.)

druh hornín

niekto

švédska pop. pánsky erotický hud. skupina časopis

automobil. závody

Pomôcky: VISA, KARK, OISE

skadiaľ

liečebné procesy

meno Krejčího

1. pád - otázka ekon. komisia

film. krátke snímky

pooplakávala

3. časť tajničky

S

1. časť tajničky

Róbert (dom.)

švajčiarska rieka

slúži na váženie

že vraj

interná komisia

Pomôcky: KRAKL, EŠA

chlp

potom (nem.) liečivý sukulent

rastlinný tuk

stále

ruský súhlas

horná končatina

prírodné farbivo

značka japon. elektroniky

vykonáva orbu

úhor (nem.)

vytváraj

franc. rieka

povracia

lesy pri tokoch riek

slovko úcty v Ázii

zvratné zámeno

Autor: kilonewtonBohumil Novák meter

robil na stavbe

oblok

výsledok opaľovania

dovije

ovaň

rímska bohyňa lovu

príbuzní na svadbe

vnímam text

svár

niečo

tlačová agent.

Slov. republiky

výzva

potlč

podoba

vieme (česky)

Pascal (zn.)

rímska vlčica

títo

takto

juhoafr. kruh. osada

nie iní

rieka

moja osoba

bývalá ŠPZ Olomouca

ázijský potulný spevák

2. časť tajničky

meno speváčky Gombitovej

patriaci Amálke

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu: Inzercia:

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, www.tripsoft.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk DISTRIBÚCIA:

Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Lučenec: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Púchov: Prešov: Senica: Spišská Nová Ves: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

Podporili nás:

nb71.indd 34

OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Slovenský Červený kríž, Ivan Bolha, 0903 029 152, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Charitatívno-sociálne centrum Čadca, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/43 24 088, kmelichacova@centrum.sk Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Kežmarok, Zdena Dudasová, 052/46 60 212 Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 22 01, helena.havrilova@zoznam.sk JPK – Ježiš pre každého, 0915 743 433, A.Kmeťa 24, 934 05 Levice, Ľubica Prištiaková, dusan@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, pán Urdzík, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, tel. 051/457 25 49, rkclipany@centrum.sk OZ Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti SR, J. Kráľa 14, 984 01 Lučenec, Jaroslav Matuška, 0908 924 877 Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Barbora Bunová, 0915 726 574, acbetania@orangemail.sk ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Mgr. Ján Cenkner, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk Fond rozvoja kultúry a vzdelávania, n. f., Ul. SNP 32, 940 62 Nové Zámky, Béla Magyar, belamagyar@zoznam.sk UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Beata Fándliová, domum@kios.sk Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Erika Mižigarová, Popradské nábr. 3, 058 42 Poprad, socialne@msupoprad.sk Občianske združenie Hviezdička, 020 72 Mojtín č. 15, prevádzka: Belušské Slatiny – chata Jozefín, koordinátor: Lucia Bučková, kontakt: hviezdicka.domov@centrum.sk, 042/471 09 18 OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Lívia Mackovičová, 0903 589 452, risen@centrum.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica Humanitná spoločnosť Prijatie, Centrum psychosociálnej prevencie, Šafárikovo nám. 3, sídlisko Mier, 052 01 Spišská Nová Ves, Lenka Jakubová, 053/44 40 888, hsp@post.sk Bratislavsko-trnavská arcidiecézna charita, František Čišecký, Hlavná 43, 917 01 Trnava, 033/551 27 04, 0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Beáta Bronišová, Lúčna 812, Vranov nad Topľou, tel. 057/44 315 78, betik31@pobox.sk DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk.

Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt, Ministerstvo kultúry SR

23.4.2007 16:48:23

71

FOTORIPORT 35

Akrobati N

edávno sa potulovali ulicami, čuchali lepidlo a žobrali, pretože ich rodičia sú mŕtvi, ťažko chorí, závislí alebo tak strašne chudobní, že nemajú ani na jedlo pre svoje deti. Marry Immaculate Centre v nairobskej štvrti South B neďaleko slumu Mukuru pomáha chlapcom vo veku od 8 do 18 rokov vrátiť sa do života a do školy. Pracovníci ich učia samostatnosti, dobiehajú s nimi zameškané učivo v škole, starším dávajú možnosť vyučiť sa za stolárov a čalúnnikov a navštevujú aj rodiny, aby sa deti prípadne mohli po roku rehabilitácie

nb71.indd 35

vrátiť domov. Šport je tiež jednou z účinných terapií chlapcov z ulice. Okrem klasického futbalu, karate či jogy robia aj akrobaciu.

Ich učiteľ Anton je profesionál, so svojou skupinou predvádzal akrobatické kúsky už aj v Európe.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ Projekty pre deti ulice v Keni podporuje aj slovenská organizácia ERKO – Hnutie kresťanských spoločenstiev detí z vianočnej zbierky Dobrá novina.

23.4.2007 16:48:25

nb71.indd 36

Michal Novotný, fotoreportér Lidových novin, získal so sériou fotografií, ktoré v tomto čísle uverejňujeme, prvé miesto na prestížnej svetovej súťaži The best of photojournalism 2007.

MLADÍ NARKOMANI Z ULÍC A KANÁLOV UKRAJINSKEJ ODESY.

71

36 GALÉRIA

23.4.2007 16:49:43