NOTA BENE 72

72 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

JÚN ‘07

nb72.indd 1

21.5.2007 19:13:09

72

2 ŠPIÓN Jozef chce robiť zázraky

Nespravodlivosť ozef vyrastal v detskom domove na Orave. „Z Istebného ma presunuli do Dolného Kubína do domova rodinného typu. Žiaľ, neklapalo nám to.“ Mal osemnásť, keď z domova odišiel. Chvíľu býval v Kremnici, potom na ulici...

J

„Moja mama a môj otec žijú v sociálnej biede v Martine. Bývajú v maringotke a sú alkoholici... Domov nemám. S rodičmi som bol v kontakte, ale videl som, že ma u nich nič dobré nečaká, tak som odišiel do Bratislavy. Už som tu štvrtý rok.“ Jozefovi sa nepáči, že väčšina ľudí hádže všetkých bezdomovcov do jedného vreca. Je to nespravodlivé.

Jozef prežíva z predaja novín a občasných brigád. Chcel by robiť ochrankára. Už teraz občas niekde niečo postráži alebo robí na futbale usporiadateľa. „Snažím sa. Väčšinou sú to však len krátkodobé brigády.“ Zážitky z ulice... Jozef si vyskúšal už doslova všetko. Spávať na lavičke nie je ktovie čo. Človek si poriadne neoddýchne.

„Jednu zimu som prežil aj v betónovej rúre.

Dá sa, ak človek nemá na výber. Uvidíme, ako sa budem cítiť, keď budem starší a ozve sa telo.“ Podľa Jozefa urobila Bratislava v poslednom čase obrovský pokrok. Záujem o bezdomovcov je oveľa vyšší a aj tí v najväčšej núdzi už majú kde prespať. „Vždy keď sa mi podarí lepšie zarobiť, zaplatím si lepšiu ubytovňu. Mojím súčasným cieľom je dostať sa do podnájmu a fungovať. Nemám žiadne veľké sny. Časopis mi pomáha len čiastočne. Ťažko ja zaplatím na úvod aj preddavok na bývanie vo výške jednej, alebo dvoch platieb. To je dnes už úplne normálne. V podstate nemám na štart,“ hovorí. „Možno, keby sa mi podarilo zohnať chatku, tak sa odrazím od dna. Keď sa človek môže poriadne a v bezpečí vyspať, tak môže robiť zázraky.“ Nikdy nežobral. Jednoducho to nevie. Keď má najhlbšie do vreciek, urobí „fáračku“ a odnesie do zberu nejaké kovy. „Okrem toho mám chlapskú hrdosť. Nepáčilo by sa mi, keby ma mala frajerka živiť, preto teraz radšej žiadnu nemám.“ TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

ČO MAL JOZEF PRI SEBE?

1

5

„Som samotár, vyhýbam sa väčšej spoločnosti a opileckým partiám.“

2 Jozef mal pri sebe veľa kozmetiky, obrázkovú knihu a krížovky, peňaženku s talizmanom pre šťastie, hrebeň a telefónnu kartu.

6

3 4 nb72.indd 2

7

8

9

21.5.2007 19:13:30

72

Z OBSAHU 3 6 - 13 Téma

14 - 15 Do tucta

18 Aha ho!

Afrika

Konzul trpaslíkov

Menu

Smutná aj veselá, šedivá aj farebná, silná vo svojej slabosti. Pár obrázkov zo života na najstaršom kontinente, pár tvárí, v ktorých sa zračia pre nás nepredstaviteľné osudy.

Chlap výrazne sa podobajúci na Bolka.

Pred pár rokmi ma obsluhoval vo Valašskom kráľovskom šenku. Konzul Valašského kráľovstva, výrobca trpaslíkov a bocianov zo živice, človek, ktorému sa plnia sny. Rostislav Bönisch.

V reštaurácii Linda sa môžete cítiť ako v zahraničí. Zamestnanci po slovensky nerozumejú. S čínskym prízvukom sa vedia opýtať prosím alebo povedať ďakujem. Di, ako poslovenčili jeho meno štamgasti, tu podniká s celou rodinou.

20 - 21 Metropola

24 - 25 Príbeh

28 - 30 Film

Chladná tolerancia

Miňo

Deväťdesiatpäťdolárový film

V Dánsku si politik nemôže dovoliť trepať do vetra, lebo mu to jeho voliči raz dva spočítajú. Korupcia je minimálna. Dáni si tykajú. Môžu pokojne kedykoľvek zavolať premiérovi a čokoľvek mu vytknúť.

Spí veľa a z donútenia. „V spánku ma nič nebolí a v každom sne je zo mňa zdravý človek. Úžasné!“ V roku dvetisíc vyliezol na Lomnický štít... Teda, dostal sa tam. Invalidný vozík do lanovky zložíš, a potom ho zas rozložíš.

V Amerike chce byť hviezdou skoro každý. Takže nájsť skúsených hercov, čo pre vás chcú pracovať zadarmo, nie je problém. Veria, že práve váš projekt odštartuje ich kariéru. Stačí si dať inzerát na web.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu nb72.indd 3

21.5.2007 19:13:56

72

4 KONTAKTY EDITORIÁL

SMS PRE PREDAJCOV

Tanec života Viete o tom, že existuje tanec, ktorý je takmer dokonalou parafrázou našich životov? Ba čo viac, zaručeným receptom na vzťah partnerský? Je to v podstate návod na prežitie. A meno tohto zázraku? SALSA. Salsa, rovnako ako život, je najlepšia v páre. Občas sa síce s partnerkou oddelíme, aby sme si každý zatancovali krátke sólo, ale po chvíli sme už opäť spolu, lebo spolu je to predsa len zábavnejšie. Aj v živote si občas od seba musíme oddýchnuť. Venovať sa aj iným veciam, aby sme sa potom o to radšej k sebe vrátili.

Na latino party sa snažíme v tej pohyblivej a stále sa meniacej spleti tiel nájsť si svoje miestečko na parkete, kde spolu vytvárame naše vlastné tanečné kreácie. V živote robíme to isté.

V tom pohyblivom chaose okolo nás sa snažíme nájsť si svoje miesto na slnku, a tam sa venovať tomu, čo nás baví, napĺňa a prečo sme vlastne ráno ochotní vstať z postele. Pri tanci každý z nás vyjadruje niečo zo seba. Hoci všetci tancujeme tú istú salsu, každý do toho dáva kus seba, a preto je jeho prejav jedinečný a nenapodobiteľný. Aj v živote každý z nás inak využíva šance a možnosti, ktoré sa mu naskytnú.

Niekomu ide salsa akoby sama od seba, iný sa dosť nadrie, aby zvládol aspoň základ. Ani v živote nemáme rovnaké štartovacie pozície. Niekto ním prepláva v „ťažkej pohode“, iný si všetko ťažko oddrie. V salse sa stále mení vzdialenosť medzi partnermi.

Ak sa partneri príliš priblížia, hneď sa vzdialia. Ak sa však vzdialia príliš, rýchlo sa pritiahnu späť. Ak o seba ešte stoja... To isté možno povedať aj o našich vzťahoch. Na latino chodia ľudia preto, lebo tu chcú zažiť príjemné a poniektorí aj vzrušujúce chvíle... A kto z nás nehľadá v živote práve také chvíle?

JARO ŠIPOŠ FUNDRAISOR OZ PROTI PRÚDU

POZOR! Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na nové číslo

0915 779 746 09.05.2007 12:10 Ahojte redakcia nota bene. Chcem pozdravit predajkynu NB – starsiu pani z Mileticovej ulice. Je velmi mila a slusna a ponuka NB ako „prijemne oddychove citanie“, co ma napisane aj na vyzdobenej taske, ktora je jej reklamou. Je sympaticke, ze sa nestavia do pasivnej pozicie chudaka, ale niekoho, kto predava dobry a kvalitny casopis. Drzim jej aj ostatnym predajcom palce. Citatelka Monika 10.05.2007 15:16 Julius zo Zupneho, sklanam sa pred Vami! Mate srdce, ktore obsiahne cely vesmir, a schopnost otvarat srdcia druhych. Dakujem. Igor 11.05.2007 14:50 Pravidelne kupujem NB pred Tescom v Dca alebo Tn. Tak tomu bolo aj v jeden vikend a syncekovi som vysvetlovala, preco tento casopis od toho pana kupujem. Snazila som sa mu to vysvetlit hlbsie. A potom som na chvilu zavahala ci som nekupila

to cislo, ktore uz doma mame. Ale moj syncek Matus (9 r.) ma uplne odzbrojil svojou odpovedou. Vraj maminka, ved ked je to na taku spravnu vec, tak vobec nevadi, ze sme toto cislo kupili znova. Fandim vam a drzim palce. Klaudia 12.05.2007 23:08 Panovia predavajuci pred billou a lidlom v MA su uzasni. Najradsej by som od nich odkupila vsetky casopisy ked vidim ako ich ludia nemo obchadzaju. Drzim im palce 14.05.2007 14:59 Julius, nech sa aj na Teba usmeje stastie. Aha, takto ;-) . Pekny den.

Angie 14.05.2007 15:50 Pozdravujem presovskych predajcov Mira (pri m. Tescu) a Dominika (pri hudobninach),velmi im drzim palce.

Akurat mi je luto, ze si nemozem kupovat NB kazdy den. Julia 16.05.2007 00:12 Srdecne vas vsetkych zdravim.

Lutujem ludi ktori prisli o domov a citim nesmierny sucit a pokoru.

Mam len 18 a plna idealov chcem zmenit sled zivota zacnem vsak relativne malou sumou – 30 Sk no ten pocit na dusi je na nezaplatenie.

Vsetci predajcovia, vydrzte, ved la dolce vitae. Lenka

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE:

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI A J:

nb72.indd 4

21.5.2007 19:14:45

72

KONTAKTY 5 REAGUJETE Ad: Marika, NB 71 Vážená redakcia, ĎAKUJEM za krásny článok o rodinke Laca, Evky a Mariky z májového čísla. Veľmi ma dojal a myslím si, že sú skutočne obdivuhodní a úžasní ľudia a podľa mňa aj RODIČIA. Je to príbeh hodný zamyslenia. Kiež by sme sa viacerí dokázali zachovať tak ako oni.

Prajem im veľa zdravia, šťastia a nech sú čo najdlhšie spolu.

Alexandra

INZERÁTY PREDAJCOV Kto daruje, alebo predá za symbolickú cenu plynový varič? Kontakt vo výdajni alebo na tel. č. 0910 57 65 28, 02/52625962. Alena 023, Hlavné námestie.

Ad: Bailando a bezdomovec Ondro

Ing. Štefánia Gazdová CK TAR – TOUR 90068 Plavecký Štvrtok 330 Tel./fax: 034/779 33 27 0905 429 045 www.cktartour.sk cktartour@post.sk

Tento týždeň som sa stretla s bezdomovcom Ondrom, ktorý bol neznesiteľný a veľmi nepríjemný.

Obťažoval slušné ženy, ktoré na jednom stolíku predávali kozmetické výrobky.

Bolo očividné, že sa ho boja. Zhadzoval im výrobky a ešte aj uchmatol jednu voňavku, ktorú mu museli násilne vyberať z ruky. Podotýkam, že medzitým veselo fetoval. A pre takéhoto človeka tancujú, je to hnus. Fakt neviem, čo na to povedať, už fakt každý sa zbláznil v tejto republike.

Alebo Bailando je len fraška?

Laurita

LETECKÉ PÚTNICKÉ ZÁJAZDY: IZRAEL T: 18.10. - 26.10.2007

18 600,- Sk (s letisk. taxou)

T: 11.10.- 14.10.2007

18 800,- Sk (s letisk. taxou)

FATIMA LETECKY

AUTOBUSOVÉ POZNÁVACIE A PÚTNICKÉ ZÁJAZDY: HELSINKY - POBALTSKÉ KRAJINY T: 4.8.- 12.8.2007

14 600,- Sk

22.6.- 24..6.2007

2 450,- Sk

T: 5.8 . - 14.8.2007

7 250,- Sk

ŠAŠTÍN – VELEHRAD – HOSTÝN – BUCHLOVICE

MEĎZUGORIE A BAŠKA VODA( 4 dni pri mori) LICHEŇ – WIELIČKA -OSWIENČIMKRAKOW T: 1.7. – 6.7.2007

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi pomohli s ubytovaním na chatke za pomoc a staranie sa. Vyznám sa v záhradníctve. Nemusí byť elektrina, ale aspoň voda. Kontakt: 02/52 62 59 62, Ľuboš 325.

Prosím dobrých ľudí o darovanie detského športového kočíka a oblečenia na 18-ročného chlapca,17- a 7-ročné dievčatá a 2-ročného chlapčeka. Ďakujem. Predajca Anton č. 891, Bajkalská, Bratislava. Kontakt - výdajňa: 02/52 62 59 62 Hľadám dobrých ľudí, ktorí darujú rodine s tromi deťmi chladničku a elektrickú rúru. Vopred ďakujem. Sida 1669, 0914 157 441 Matka s jedným dieťaťom hľadá lacný podnájom v Senici. Cena dohodou.

Predajkyňa Nota bene, pani Suchánková.

Kontakt: Zariadenie sociálnych služieb Senica, n. o.: 034/6228 456.

37–ročný predajca NB by rád vzal do prenájmu izbu v rodinnom dome v dosahu MHD – BA. Som introvert, fajčiar a dobrý človek. Kontakt: Peter 1380, Krížna ulica, Bratislava: 0949 257 549.

Inzercia

WWW.DOMAINS.SK najlacnejšia registrácia domén .eu REGISTRÁCIA DOMÉN .sk .com .net .org .info .biz .cz PREVÁDZKA VAŠICH WEBSTRÁNOK

Infolinka 0910 96 96 01

nb72.indd 5

Ad: NB 71 Časopis Nota bene som si kúpil prvýkrát v živote a verte či nie, oslovil ma. Oslovil ma témami, dobrou grafickou úpravou, a podľa môjho názoru osloví každého človeka s ľudským srdcom. To ľudské srdce sa akosi v tejto dobe pomaly vytráca, ale myslím, že váš časopis vracia ľuďom ľudskosť. Už len tým, že každá téma je vhodná na zamyslenie sa a kúpou Nota bene idú korunky tam, kde ich naozaj treba. Ďakujem vám. Ste perfektní.

Miro

LISABON – LURDY – FATIMA

4 900,- Sk

T: 8.7. – 20.7. 2007 T: 9.9. – 21.9. 2007 T: 6.10.- 17.10.2007

12 950,- Sk 11 800,- Sk 13 800,- Sk

T: 23.7.- 31.7.2007

8 950,- Sk

T: 24.7.- 30.7.2007

7 950,- Sk

T: 27.8. - 4.9.2007

10 900,- Sk

T: 1.8.- 13.8.2007

12 800,- Sk

PARÍŽ – LURDY A POBYT PRI MORI RÍM ( 4 dni v Ríme)

PARÍŹ – ZÁMKY NA LOIRE (Nevers - Tours - Lisieux - Mont S. Michel - Ars - Annency) PEŠIA PÚŤ DO SANTIAGA DE COMPOSTELA PARÍŽ

T: 22.9.- 26.9. 2007 6 400,- Sk Nástupné miesta: po trase Košice - Bratislava Inzercia

Na vysokej nohe Dobrá večera s našimi predajcami má svojich prvých závislých, ktorí svojimi „esemeskami“ hrajú vabank. Áno, alebo nie. V najbližšom čase očakávame ďalších „závislákov“ pachtiacich sa za dobrou večerou v luxusnej indickej reštaurácii KRIŠNA v Boteli MARÍNA na vlnách Dunaja priamo pod hradom. Vďaka láskavosti majiteľov sa u nich bude môcť vyžrebovaný „posielač sms“ najesť do Výherca Tomáš a predajca Nota bene Jozef sa napráskali prasknutia. Žrebujeme skvelými indickými špecialitami v čarovnom prostredí zo všetkých sms, ktoré reštaurácie na boteli Marina na vlnách Dunaja. Hoci mali prídu na naše redakčné najprv obavy, že to bude príliš pikantné, kuchár navaril presne číslo! Nevynechávame podľa ich predstáv a veľmi im chutilo.

FOTO: ja ani tie najkritickejšie.

21.5.2007 19:14:59

72

6 TÉMA

Šport je v Nyeri dôležitou súčasťou dňa.

Napriek jednotvárnej strave majú chalani stále dosť energie.

Škola St. Mary´s je pre malých „feťákov“ východiskom

700 životov „S

pával som na ulici. Ako auto,“ smeje sa dnes Isaac nad tým, ako ešte nedávno existoval.

Má dvanásť rokov, vyzerá na sedem.

Kvôli nedostatku jedla a lepidlu, ktoré fetoval. „Vtedy bolo mojou najdôležitejšou povinnosťou kradnúť,“ pokračuje. „Potom

nb72.indd 6

som musel rýchlo utekať, aby ma nechytili.

Hneď som si šiel kúpiť lepidlo. Keď som fetoval, zabudol som na to, že som kradol, že mi je ťažko a že som hladný.“ Ťažko odhadnúť, koľko detí žije v Keni podobným životom ako Isaac. Isté však je, že ich počet stále stúpa. Nie je tu práca, nie sú peniaze, rodičia zomierajú na AIDS a na ďalšie choroby a deti, ktoré nemajú čo jesť a kde bývať, končia na ulici. A niekedy je potulovanie sa lepšie ako domov – ak

je rodina tak strašne chudobná, že nemá ani na jedlo, alebo ak príbuzní deti mlátia a znásilňujú. Vtedy je partia vonku a fľaštička s lepidlom lepšou alternatívou.

Tri dni pešo Pouličné gangy majú svoje pravidlá. Dávka lepidla je lacná, oplatí sa viac ako jedlo.

Dovolené je fajčiť, čuchať, kradnúť a sexovať.

Na ulici sa potom veľmi mladým dievčatám

21.5.2007 19:15:18

72

TÉMA 7 rodia deti, ktoré – na počudovanie – prežijú v otrasných podmienkach. Ak sa dievča rozhodne vyhľadať pomoc v niektorom z mála zariadení pre mladistvé bezdomovkyne, „jej“ chlapci si po ňu zaručene prídu.

Deti ulice žijú väčšinou z vreckových krádeží.

Niečo sa dá aj vyžobrať a jedlo vyhrabať z odpadkov alebo vyprosiť zvyšky z nejakého hotela. Dievčatá, ktoré sa nenaučili kradnúť, sa živia prostitúciou, ale ich cena je veľmi, veľmi nízka. Najlepšie sa na ulici zarába doručovaním drog. Distribútori na to používajú malých bezdomovcov; stačí im za to trocha peňazí a ak ich chytia, nič sa nedeje – k dispozícii sú zástupy ďalších.

Chlapci z ulíc Nairobi vedia o veľkej chlapčenskej škole St. Mary´s v meste Nyeri.

Mnohí sa tam z Nairobi vyberú pešo, po cestičke vychodenej vedľa hlavného ťahu pre motorové vozidlá. Kráčajú tri dni a dúfajú, že brat Dominik, pôvodom z New Yorku, si ich tam nechá. Ak áno, majú zabezpečenú posteľ, jedlo, oblečenie, školu a učebnice.

To je veľká výhra oproti tomu, ako žili predtým. Školu v Nyeri a ďalšie projekty v Afrike podporuje aj slovenská mimovládna organizácia ERKO prostredníctvom verejnej vianočnej zbierky Dobrá novina. „Našou podmienkou je, aby chlapci prestali fajčiť a fetovať,“ hovorí brat Kombe, vychovávateľ najmenších obyvateľov kampusu. „Od lepidla si odvyknú ľahko, asi preto, lebo tu nemusia zaháňať hlad a zimu.

S cigaretami sú väčšie problémy.“ Vo veľmi jednoduchých podmienkach tu býva takmer 700 chlapcov. Mladší dochádzajú každý deň do základných škôl v okolí, starší navštevujú strednú školu priamo v areáli.

Táto škola pre chudobných patrí medzi najlepšie v krajine a bohatí rodičia sem chcú

Nedeľné omše pripravuje vždy iná skupina študentov. Ich súčasťou sú aj rytmické liturgické tance. prihlásiť svoje deti, aby skončili strednú školu s dobrými výsledkami. Juniori zo St. Mary´s majú dôležitý cieľ: byť takí dobrí, aby sa na túto strednú dostali.

Čítať a písať Isaac so životom na ulici skoncoval. Má dvanásť a v St. Mary´s sa učí čítať a písať.

Keďže ešte donedávna sa aj za základné školy platilo, mnohé rodiny si ich nemohli dovoliť a deti zostali negramotné. Teraz sú síce zadarmo, ale žiak musí mať uniformu, topánky a učebnice. To sú pre niektorých rodičov nepredstaviteľné položky.

Príbeh každého chlapca zo St. Mary´s je hodný celého románu. To, čo je tu každodenná realita, je v našich zemepisných šírkach nepredstaviteľné. Z chlapcov robí to, čo prežili, a škola St. Mary´s uvedomelých mladých mužov, ktorí chcú niečo dokázať.

Napríklad osemnásťročný Elias. V škole starostlivo dozerá na mladších bratov. Jeho rodina je taká chudobná, že doma deti len zriedka dostali najesť. Bývajú v drevenej chatrči kúsok od Nyeri, vodu naberajú z rieky, za prenájom platia mesačne asi 200 korún. V dome nie je nič, iba pár drevených priční na spanie a polica s riadom. Kým traja chlapci neodišli do St. Mary´s, bývalo tu až 9 ľudí. „Otec je nočný strážnik, mama sa necháva najímať na drobné práce, napríklad pranie,“ rozpráva Elias. Po chvíli priznáva, že otec je k nim krutý. Veľa pije a potom bije mamu aj deti. Elias túži po univerzite a práci, v ktorej by zarobil toľko, aby mohol mamu a súrodencov podporovať.

Svet malého Saddáma

Tu chlapci žijú. Všetko, čo majú, je zatvorené v úložnom boxe.

nb72.indd 7

Saddám bol úplne iný kvietok. Je z Mombasy, žil tam s otcom, mamou, štyrmi sestrami a piatimi bratmi. Otec pracoval a všetky peniaze, ktoré zarobil, dávala rodina na univerzitné štúdium najstaršieho brata, do ktorého vkladali veľké

21.5.2007 19:15:35

72

8 TÉMA

Indiánsky tábor pre deti a mládež Náš indiánsky kmeň sa po rokoch putovania po prériách opäť vracia na nádhernú pláň, ktorú biele tváre nazývajú Svätojánska lúka pri dedinke Kremnické Bane. Krásna ďalekosiahla préria ohraničená hustým lesom čaká len na vás a vaše ďalšie nezabudnuteľné letné dobrodružstvo.

Tento rok vám ponúkame tri 15-dňové turnusy: 1. turnus: 1.7. 15.7.2007, 2. turnus: 15.7.

- 29.7.2007, 3. turnus: 29.7. 12.8.2007. V cene tábora je zahrnuté ubytovanie, strava päťkrát denne + pitný režim, program, poistenie. Ak máte záujem pridať sa k nám a stráviť spolu s nami indiánske leto, prosím kontaktujte nás buď dymovými signálmi (e-mailom) na info@indiani.sk, alebo prostredníctvom kontaktného formulára, alebo priamo vyplňte online prihlášku na www.indiani. sk. Už sa nevieme dočkať leta

a tešíme sa na vás!

Možnosť učiť sa znamená v Keni veľa. Deti nerozumejú tomu, že niekto niekde na svete nerád chodí do školy. nádeje. Pred koncom jeho štúdia však otec zomrel. Rodina zostala bez príjmu.

Brat nejako doštudoval, ale krátko po skončení školy zomrel aj on. Mal cukrovku a matka nemala peniaze na lieky, ktoré potreboval. Tragédie pokračovali, ich dom vykradli zlodeji a zavraždili pritom Saddámovu sestru. Rodine nezostalo nič.

Saddám a jeho brat odišli z domu, aby sa skúsili o seba postarať sami. Živili sa žobraním a krádežami a fetovali lepidlo. „Raz som ukradol desaťtisíc šilingov (asi päťtisíc korún) a cítil som sa veľmi bohatý,“ rozpráva. „Kúpil som si všeličo, aj prostitútku.“ Mal vtedy 12 rokov. „Potom som začal so znásilňovaním dievčat. Ale raz ma za to niekto veľmi zbil, tak som prestal s tým hnusným životom.“ Saddám bol prvýkrát vo väzení už ako desaťročný. Teraz má 17 a je v Nyeri. Stará sa o dvoch svojich malých nevlastných bratov – synov jeho

otca a jeho druhej ženy (v Keni môžu mať muži neoficiálne aj viac manželiek) a keď treba, zabíja svine.

Nad úlohami Život v kampuse nie je zadarmo. Vedia to malí chlapci aj mladí muži na strednej. Starší sa starajú o mladších, cez prázdniny musí každý žiak odrobiť v areáli školy nejaké práce, chlapci si upratujú, perú, starajú sa o prasatá, pomáhajú v kuchyni. Areál školy môžu opustiť len vo vymedzených hodinách.

A stále sa učia. Juniori, aj tí len päťroční, zaspávajú o jedenástej večer v triedach nad úlohami a starší ich odnášajú do postele.

Mnohí však vstanú ešte pred piatou ráno a pokračujú v učení.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

Umyváreň a práčovňa. Chlapci sa o seba starajú úplne sami. Už päťroční sú samostatní.

Inzercia

nb72.indd 8

21.5.2007 19:16:07

72

TÉMA 9 Začiatok boja. Na konci jeden z borcov skončí na chrbte.

Poriadny amulet si nedovolí hocikto

Čierni gladiátori láž Fajara neďaleko hlavného mesta Gambie Banjulu je totiž rajom všetkých športovcov. Vojaci ozbrojených síl tu sú ale výrazne iní.

Precvičujú si svoje telá v horúcom piesku kvôli tradičnému zápaseniu.

P

odhodlane. „Musíme na sebe veľa pracovať, aby sme vrátili tradičnému zápasu jeho stratenú slávu,“ zašepká, aby dodal svojim slovám dôležitosť a vyráža za ostatnými dať aj svojim svalom riadne zabrať.

Na partiu vo fialových „elasťákoch“ tu narazíte každý večer.

Fialové „elasťáky“ „Olympiáda je môj jediný cieľ,“ hovorí pyšne už niekoľkýkrát dvadsaťsedemročný Gambijec Yorro Badjie. Jeho postava pripomína skôr vyžlu, ako zápasníka. Zatiaľ čo si vyťahuje lesklé fialové „elasťáky“ až nad pupok objavujú sa nad ním dve postavy.

Chvíľu skáču na mieste. Zrazu sa rozbehnú s mohutným funením do ťažkého piesočného kopca. V svetle odpoludňajších slnečných lúčov sa ich spotené, čokoládové telá lesknú, ako vianočné ozdoby. Vypadajú zničene, ale

nb72.indd 9

Väčšina chlapov a mužov v stredných rokoch tu o dušu behá za futbalovou loptou, ako keby sa pripravovali na svetový šampionát. „Futbal vlastne pohltil zápasenie. Ešte pred nedávnom sa o neho zaujímali doslova všetci,“ smutne spomína tridsaťdvaročný Yaya Jatta a o sedem rokov mladší Ibrahim Ndow s hlavou od piesku len pritaká: „V roku 2005 naši juniori porazili Brazíliu a stalo sa z toho obrovské šialenstvo. Pohltilo to takmer každého. Zajtra máme zápas

v jednej starej aréne, ale obávam sa, že nikto nepríde. Hrá totiž Manchester a Chelsea.“ Čierny boj stáročia praktikujú predovšetkým Mandingovia a Wolfovia, dve najväčšie etnické skupiny západnej Afriky. Ich štýl sa podobá grécko-rímskemu zápasu, ale bojuje sa v piesku a vyhráva ten, kto skôr zrazí spoluhráča na chrbát. Viac ako šport však šlo väčšinou o kultúrnu udalosť. Spoločenské využitie sa v afrických dedinách nikdy nedalo považovať za rozmanité, a tak sa na zápas schádzali všetci. Každá vyslala svojich najlepších borcov a tí v aréne demonštrovali okrem svojej sily aj silu svojho rodiska.

Nechýbali spevy sprevádzané rytmickým bubnovaním, tanec a mystická atmosféra.

Každý súťažiaci mal na krku, rukách alebo pod kolenami uviazané „juju“ alebo „gi-gi“ – čarovný amulet posvätený regionálnym šamanom marabutom, ktorý dodával viac sily a koncentrácie. Okrem magických príveskov

21.5.2007 19:16:38

72

10 TÉMA „Ešte tu nie sú ani všetci súťažiaci.“ Horúčava je neúnosná a voda vo fľašiach teplá. Všetci sa schovávajú v tieni. Len pár chlapov, ktorí otvárajú oceľové dvere s elektronikou po svojom. Jednoducho vylamujú zámok oceľovou tyčou. „Neprišiel usporiadateľ s kľúčmi, tak čo?“ zdôvodňuje ich drzosť Samba, akoby sa nechumelilo. Keď sa im podarí dostať dnu, vytiahnu oplieskaný stojan na mikrofón a zosilňovač do piesku na žeravé slnečné lúče. Potom začnú spievať piesne na dodanie energie a rytmicky tancujú, pričom sa každú chvíľu zastavia a gestom, napríklad päsťami, demonštrujú svoju silu a neohrozenosť. To už ale prichádza banda „drsných“ protivníkov podporovaná píšťalkami. Mocný kauč v zelenej šiltovke a bielej šušťákovej bunde dáva súhlas, že

Rituálne polievanie vodou je dôležitá súčasť prípravy na zápas. sa zápasníci polievali vodou s tajomnými bylinkami a olejmi, čo sa uchovalo najskôr z obdobia rímskych gladiátorských zápasov.

A cena pre víťazov? Žiadne lesklé pliešky, ale sprcha slávy a obdivu. Vábenie peňazí a mediálny záujem vraj kazia tento druh športu. „O to šlo. Keď neboli peniaze, zápasilo sa férovejšie. Dnes začína byť normálne, že si súperi vrážajú päsťou, hryzú sa, škriabu a končia v nemocniciach,“ hovorí športový komentátor Besenty Gomez v Aréne Shyben A. Madi v meste Bakau, kam by už o chvíľu mala doraziť aj banda bojachtivých vojakov.

totiž odovzdáva zadarmo, a tak takmer celá výhra pripadne jemu. „Časť ide aj rodine, lebo tá zápasníka živí po celý čas, ktorý sa venuje zápaseniu. A pretože musia jesť veľa mäsa, ovsenej kaše a mlieka z baobabu, dosť sa to predraží,“ smeje sa. Vedie nás do arény Dahome, pred ktorou zaparkovalo veľa viac či menej vychudnutých koníčkov a mulíc zapriahnutých do jednoduchých drevených vozov. Veľké pieskové ihrisko je dookola obohnané bielou vrecovinou pripevnenou na drevené koly. Uprostred neho stojí smutne vyzerajúci obrezaný baobab. Divákmi sa to tu len hemží. Snažia sa chytiť miesto na zemi na pieskovisku, pretože je najlacnejšie. Na plastových stoličkách, laviciach a tribúne môžu sedieť len tí majetnejší. Lístok stojí tri tisíc západoafrických frankov, čo sú asi naše dve stovky. Tí, ktorí nemajú lístok ani na státie, vykukujú spoza vrecoviny, alebo visia po okolí na stromoch, ako netopiere. Prichádzajú kypré ženské z kmeňa Serrel s farebnými šatkami na hlave, aby svojím spevom dodávali bojovníkom energiu. Keď sú po niekoľkých hodinách diváci správne rozgurážení, začínajú sústredene prichádzať zápasníci s telami čiernych Apollónov. Aj keby beloch strávil niekoľko hodín denne v posilňovni, len ťažko by dosiahol takéhoto efektu.

Na bojovom poli je plno. Každý súťažiaci vyhľadáva miesta, kde by mohol zakotviť so svojou družinou. Potom padne na kolená a a najväčšou vážnosťou zapichne antilopí roh do piesku. Vyskočí na svoje bohato

Tak čo?

Prognóza Ibrahima sa napĺňa. Vlastne, nenapĺňa. Zápas sa má začať o pol hodinu, ale betónové lavice oplieskaného hľadiska plného odpadkov a kozích bobkov zívajú prázdnotou. „To je gambijský čas, nebojte sa“, smeje sa osemnásťročný Samba Yatta (18) a lenivo si natiahne svoje gazelie nohy.

Inzercia

BYLINY odstránili hemoroidy, žlč. kamene, neplodnosť, kŕčové žily, psoriálzu, opuch nôh, vypadávanie vlasov.

Tel.: 0905 801108 nb72.indd 10

Prázdna aréna v Gambii je znakom úpadku záujmu o tento tradičný šport. zápas sa môže začať. Človek má skôr pocit, že sa pred ním odohráva „srandovný match“ chlapcov z ulice, než prezentácia chlapskej energie. Sklamanie pripúšťa aj Besenty: „Ak chcete vidieť naozajstné zápasy ešte po starom, choďte do Senegalu.“

Vytúžená gáža Dedinka Gangyah neďaleko väčšieho senegalského mesta Kaolacku má úplne inú atmosféru. Hlinené stavby, strechy pokryté sloňou trávou, ženy chodia v podomácky batikovaných šatách a deti, nezvyknuté na turistov s vytreštenými očami čiernymi ako uhoľ, stále dookola kričia: „Tubab!“ (Beloch!) „Dnes sa hrá o päťdesiattisíc tisíc. Venoval ich minister športu,“ hovorí štyridsaťjedenročný tréner Adiouma Diouf, chlap ako hora. Stisk jeho ruky je ako zverák.

Dnes priviezol sedem svojich zverencov a dúfa, že niečo vyhrajú. Svoje skúsenosti im

Telá čiernych gladiátorov by im mohli belosi závidieť. svalnaté nohy a začne sa obradne polievať vodou z niekoľkých plastových fliaš. Zatiaľ čo po ňom stekajú prúdiky vody, vyberie z vrecka piesok a začne ho rozsypávať okolo seba. Nakoniec odchádza načerpať energiu

21.5.2007 19:16:41

72

TÉMA 11 z hudby a pochoduje sem a tam. „Každý má veľa svojich juju, aby bol neporaziteľný,“ hovorí Adiouma, ktorý bol svojho času uznávaným majstrom. „Ale to nie je všetko.

Dôležitý je talent.“ Sprievodca Rilwan Deen amuletom verí: „Jeden z najmocnejších – ruka šimpanza – môže zabiť aj tisíc ľudí. Lenže je hrozne drahý, takže si ho len tak hoci kto nemôže dovoliť...“ Zvláštne, aj napriek tomu že Gambia a Senegal sú predovšetkým moslimské krajiny, dodnes hrajú kúzla a čary v živote tunajších obyvateľov významnú úlohu.

Boj sa začína. Mladých svalnáčov, oblečených len do bedrových niekoľkovrstvových rúšok, najprv rozhodca ohmatá, či sa nepoliali príliš kĺzavým olejom, čo by mohlo diskriminovať konkurenta. Všetko je v poriadku. Postavia sa oproti sebe a čakajú na úvodný hvizd, ktorý turnaj odštartuje. Napriek tomu, že spadajú do rovnakej váhovej kategórie, ten vľavo sa

Linux

Veľký zápasník z malej chatrče. s hrudným košom v tvare obrátenej pyramídy k zemi. Diváci pištia, kvília a tlieskajú, až im červenajú dlane. Speváčky okamžite spustia víťaznú ódu do rytmu bubnov a víťaz, ktorému práve jeden z členov bozkáva nohu obalenú pieskom, začne v eufórii predvádzať pózy plné víťaznej gestikulácie. Vie, že je zasa o krôčik bližšie k vytúženému snu stať sa slávnym zápasníkom Mangom alebo Tysonom. Zatiaľ mu však stačí, že do svojej chudobnej rodiny prinesie nejaké peniaze, a s nimi aj radosť.

Ostatní unavení zápasníci sa rozchádzajú do tmy plný očakávania, že snáď nabudúce budú tanec víťazstva predvádzať oni...

TEXT A FOTO: JARMILA KOVAŘÍKOVÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA LIDOVÝCH NOVIN

Najprv drina pri tréningu, potom aréna. zdá byť útlejší. Začnú vo vzduchu rozhadzovať rukami a vyzerajú, ako keby sa fackali. „To sa snažia rukou čo najviac striasť posvätenú vody z hlavy protihráča, aby ho tým oslabili,“ poúča napätý Adiouma. Niekoľkokrát hrabnú do piesku, aby sa im mokré ruky nešmýkali a snažia sa v predklone chytiť navzájom za rúšky. To sa im však nedarí, a tak sa držia pevne za hlavy aby sa jeden druhému nevyšmykol a nepodrazil mu nohu. Stačí chvíľa nepozornosti a rúšku toho silnejšieho drží protivník pevne v rukách. Nadšený dav vstáva a začína pískať. Pod jasajúcimi chlapcami na strome praská mohutný konár, ale to teraz nikoho ani pri najmenšom nezaujíma. Zápas je prvoradý. „Tss, tss, tss,“ ozýva sa všade naokolo, pretože rozvášnení diváci znemožňujú ostatným výhľad na bojisko. Svižný trpaslík náhle strháva zabijaka

Distribúcia linuxu UBUNTU v Košiciach Pre väčšinu ľudí znamená počítač nevyhnutnosť, ktorá vám zabezpečuje obživu alebo zábavu. Je to štandard dnešnej doby. Používajú sa všade, kde je potrebné uchovávať informácie.

Rád by som vás informoval o možnosti poskytnúť zdarma CD s operačným systémom Ubuntu linux pre každého, kto o to požiada. Veľa ľudí nemôže využiť možnosť pracovať s počítačom či už doma alebo vo firmách. Je to spôsobené finančnou situáciou alebo pohŕdaním prácou iných, takže je potom jednoduchšie operačný systém ukradnúť a používať nelegálne. Táto ponuka umožňuje každému používať počítač s legálnym operačným systémom.

Ubuntu nie je len operačný systém, ale obsahuje ucelené vydania programov potrebných pre prácu s počítačom.

Obsahuje balík kancelárskeho programu OpenOffice (obdoba Microsoft Office), program pre prezeranie a úpravu fotografií, prehrávač videa a hudby, jednoduché pripojenie k internetu, webový prehliadač, program na odosielanie mailov a mnoho ďalších programov, ktoré budete využívať pri práci alebo zábave.

Celý systém je preložený aj do slovenčiny a češtiny a je založený na práci ľudí, ktorí si myslia, že počítač by mal byť dostupný každému. Ubuntu linux bude vždy zadarmo, a to aj vydania pre firmy a bezpečnostné aktualizácie.

Ubuntu obsahuje len slobodné aplikácie, ktoré môžete pokojne používať, upravovať a poskytovať ďalším ľuďom zdarma. Ubuntu linux je určený pre ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť kupovať drahé softwarové vybavenie.

Bližšie informácie ako aj možnosť stiahnuť si zdarma Ubuntu linux nájdete na adrese www.ubuntu.cz. Každý, kto je z Košíc a nemá možnosť stiahnuť si Ubuntu linux, môže požiadať o CD (dodáva sa len najnovšia verzia systému a rozpočet je limitovaný na 400 CD ročne) na adrese František Fico, Buzulucká 19, Košice 04022, alebo e-mailom: jjaja@seznam.cz , prípadne na tel. čísle 0904/ 356 610.

Bojiskom je horúci piesok.

Inzercia

nb72.indd 11

21.5.2007 19:16:50

72

12 TÉMA

Chudoba, AIDS a smrť v bolestiach

Justina Munyaová je HIV pozitívna, a navyše má tuberkulózu. Deti sa o ňu starajú a štrnásťročná dcéra možno tuší, že ju po smrti matky čaká rovnaký osud.

Ženy z Kibery ch život spočítava svoje posledné zúfalé dni v prachu a biede.

Prostitútky v kenskom slume, HIV pozitívne. Prostitútky s AIDS.

I

V Nairobi je niekoľko veľkých slumov, v najväčšom z nich – Kibere – žije takmer milión ľudí, ktorí nikdy nepoznali kúsok šťastia, bezstarostný deň, zdravie. Áno, ženy najprv fungujú ako matky – aspoň krátko, ale muži ich čoskoro opúšťajú, veď čo s nakazenou manželkou, a nechávajú napospas vlastnému osudu. Stávajú sa

nb72.indd 12

z nich nedobrovoľné prostitútky. Dolár za sex, ktorý od každého zákazníka dostanú, im umožní aspoň trochu nakŕmiť deti.

Chudobné, prostoduché, unavené a zúfalé.

Nakoniec umierajú. Zostávajú po nich deti, väčšinou tiež HIV pozitívne. Prostitútky, ktoré ešte môžu, sa starajú o umierajúce kolegyne.

To je jediné, čo im zostalo: solidarita odsúdených žien v živote i smrti.

Najspodnejšie dno Podľa odhadov je takmer polovica obyvateľov Kibery HIV pozitívna. Nemajú kanalizáciu, pitnú vodu a väčšinou ani

elektrinu. Nemajú jedlo, prácu, žiadne peniaze. Zem medzi kiberskými chatrčami je pokrytá hrubou vrstvou odpadkov všetkých druhov, ľudskými a zvieracími výkalmi. Začína pršať. Prúd vody v špinavom kanáli uprostred „chodníka“ sa rozlieva do strán – aké to tu musí byť v období dažďov, keď prší tak silno, že vyplavuje aj chatrče naokolo? Nohy sa vám zabárajú hlbšie do tej hnusnej špiny.

Dvíha sa vám žalúdok, zápach je miestami neznesiteľný. Ťažko si predstaviť horšie miesto na život, ako je toto.

Na cudzincov sa tu pozerajú s nevôľou.

Niektorí s radosťou využijú nepozornosť

21.5.2007 19:17:00

72

TÉMA 13 Inzercia

návštevníka a vyberú mu vrecká. Veľa návštevníkov sem však nechodí. Nanajvýš kňazi a pracovníci humanitárnych organizácií, ktorí sa snažia zlepšiť život obyvateľov Kibery. A turisti, ktorých cestovné kancelárie vodia na organizované prehliadky tohto najspodnejšieho dna ľudskej biedy.

Na cudzej pôde

Presné štatistiky neexistujú, číslo nakazených vláda len hrubo odhaduje na 7,5 percent obyvateľov a humanitárne organizácie na 15. Tieto percentá ani zďaleka nemôžu byť presné; úrady nevedia ani to, koľko v krajine vlastne žije ľudí. Hoci vláda ponúka testy na HIV aj kondómy zadarmo, mnohí ľudia sú absolútne neuvedomelí a nákazu šíria ďalej. Majú ju

maloleté prostitútky, verné manželky, obete znásilnenia aj práve narodené deti.

JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ NORA STŘÍBRNÁ FOTO: JAN ŠIBÍK, AUTOR JE FOTOREPORTÉR REFLEXU

Slumy nie sú dlho súčasťou africkej histórie.

Vznikali v 50. – 60. rokoch minulého storočia, kedy si ľudia začali stavať svoje chatrné príbytky na štátnej pôde.

Postupne prichádzali usadlíci z ďalších kmeňov a budovali si svoje obydlia. Hranice Kibery sa stále posúvali. Nikomu nezáležalo na tom, že si postavil alebo prenajal dom, ktorý podľa zákona nesmie existovať. V 70. rokoch 20. storočia patrili chatrče určitej vrstve „landlordov“, ktorá ich prenajímala usadlíkom. To sa nezmenilo doteraz. Pôda je štátna, na nej sú nelegálne postavené budovy, a tie prenajímajú určití ľudia chudákom. Nájomné za úbohú búdu bez okien a elektriny je v prepočte aj 1000 – 2500 korún, ak chcete elektrinu, zaplatíte ďalších 200. Za 1 až 10 korún si môžete z potrubia načapovať kanistru vody, ktorú treba pred pitím prevárať. Na jeden záchod, drevenú búdu zahádzanú odpadkami s dierou v zemi, pripadá až 100 ľudí.

Nákaza Epidémia AIDS prispieva v Keni k zúfalej situácii, v akej sa chudobní nachádzajú.

nb72.indd 13

Jacqueline Khasadiová, dvadsať rokov – rovnaké krstné meno ako tá prekrásna, bohatá a večne usmievavá Jacqueline Kennedyová. Znie to ako čierny humor.

21.5.2007 19:17:08

72

14 DO TUCTA

Bolek Polívka na druhú

Konzul trpaslíkov riznám sa, najsamprv ma upútali jeho bociany. Jeden ako druhý.

Poctivo rozostavané na svahu za dedinou. Nápadne, aby lapili zrak každého okoloidúceho na konci obce Bzenica, ktorú pozná hádam každý šofér na trase zo západu na východ, alebo opačným smerom.

P

Keď sa zjavil majiteľ trpaslíkov a bocianov zo živice, stál predo mnou onen chlap výrazne sa podobajúci na Bolka. Áno, toho šaša, komika a Valašského kráľa.

Akoby mu z oka vypadol. Dvojník, ktorý ma pred pár rokmi obsluhoval v šenku stojacom opodiaľ. Valašskom kráľovskom šenku, treba podotknúť! Osobne servíroval moravské špeciality, rečnil o plánoch do budúcnosti, o kráľovi, ktorého medzi Žarnovicou a Žiarom nad Hronom

nb72.indd 14

zastupoval. Majiteľ reštaurácie, ktorá je, bohužiaľ, dočasne zatvorená, dnes predáva trpaslíkov. Každé ráno rozkladá do trávy aj svojich umelých bocianov. Moravan so slovenským občianstvom a trvalým bydliskom v Tatrách. Napoly samotár, ktorého sa rozdelenie našich republík dotklo o čosi viac, ako by si želal. Konzul Valašského kráľovstva, človek snaživý, ktorému sa plnia sny. Rostislav Bönisch. Šenk stojí, na dverách však visí zámok.

Sedávate popri ceste v malej dodávke, je z vás konzul bez úradu, ktorého živia umelí trpaslíci. Čo sa stalo?

- Valašský kráľovský šenk som pred dvoma rokmi prenajal. Reštaurácia je lopota.

Potreboval som si na čas oddýchnuť.

Narazil som však na nesprávnych nájomníkov, ktorí šenk opustili až pod hrozbou súdu. Zničili a rozkradli mi celú kuchyňu za osemstotisíc. Nechali ju zdevastovanú, špinavú, nepoužiteľnú. Musel som zavrieť.

Vodiči si zvykli. Často ste tu mávali plno...

- Nemôžem sa sťažovať. Ľudia vravievali, že sa idú najesť k Bolkovi. Verím, že sa po návšteve reštaurácie mali o čom rozprávať.

Kto mohol vedieť, že to takto dopadne.

Vráťme sa do obdobia, kedy ste prišli na Slovensko. Ako sa Moravan ocitol pod Tatrami?

- V roku 1988 sme prišli s rodinou bývať do Tatier. Presťahovali sme sa kvôli deťom.

Mali atopický ekzém a časté ochorenia horných dýchacích ciest. Hory im pomáhali, do Tatier sme chodievali na dovolenky.

Padlo rozhodnutie a my sme putovali zo Zlína na východ.

Znie to jednoducho, ale iste to nebolo med lízať, mám pravdu?

- Doma som robil v poisťovni. Mal som úplne super prácu. V Tatrách som musel zobrať, čo prišlo. Zamestnal som sa za 1350 korún ako vodárenský robotník na čistiacej stanici vo Vyšných Hágoch.

A bolo! Bývali sme v malom domčeku pri Solisku. Bolo to krásne. Hovorieval som, že

21.5.2007 19:17:21

72

DO TUCTA 15 sme stále na dovolenke, aj keď za určitých podmienok. Musel som si to odmakať na tej čističke.

Tatry si človek ľahko obľúbi, najmä ak tam zapustí korene.

- Tri razy do týždňa som chodieval pre deti do školy. Pešo z Vyšných Hágov cez Batizovské pleso, Ostrovu, Popradské pleso a odtiaľ na Štrbské. Bol som v kondícii A to ticho! Tu som ako na križovatke. Keď ráno vyťahujem trpaslíkov „na scénu“, mám rozcvičku.

Dnes ste sám, kam sa podela vaša rodina?

- Nechcem to zvaľovať na rozdelenie našich republík, ale iste to neprospelo našej situácii. Prišli problémy, stiesnené podmienky na bývanie, nezhody. A do toho nechceli dať manželke trvalé bydlisko. Prišla na čas o zamestnanie, musela sa hlásiť na úrade práce v mieste trvalého bydliska.

Nedopadlo to pre nás, ani pre deti šťastne.

Rozviedli sme sa.

Začínali ste úplne od znovu? Kedy vám do života vstúpili trpaslíci?

- Nezostalo mi skoro nič. Biznis s trpaslíkmi som odpozoroval z nemecko-českých hraníc. Pred desiatimi rokmi som si povedal, že to skúsim. Začal som ich predávať hádam ako prvý na Slovensku.

To vám bolo, žiadna konkurencia, pole neorané!

Z Tatier do Bzenice je kus cesty. Ako ste sa sem zatúlali?

- Je to presne 180 kilometrov. A prišiel som sem úplne náhodou. Zastavil som na parkovisku pred krčmou a celé leto predával figúrky zo živice spolu s kamarátom učiteľom, ktorý mal prázdniny.

Trpaslíci išli na dračku?

- Ľudia ich kupovali rovnako ako dnes. Žiadna sláva. Hodia sa do záhrad, ako darček z recesie, či na svadbu.

Od trpaslíkov k reštaurácii je stále akosi ďaleko...

- Po dvoch rokoch som kúpil starý dom – bývalú krčmu za 300 tisíc, zobral si pôžičku, opravil reštauráciu a lámal si hlavu, ako sa odlíšiť. Poznám sa s Bolkom Polívkom. Dostal som nápad urobiť valašský šenk, veď čínskych reštaurácií a pizzérií je na Slovensku habadej, prečo by som neponúkal moravskú kuchyňu.

Ste zručný kuchár?

- Ani nie, ale viem, ako má dobré moravské a české jedlo chutiť a vyzerať.

Robili sme štrnásťkarátové olomoucké dukáty, čiže vyprážané olomoucké syrečky, lokše, valašskú kyselicu, čiže niečo ako kapustnicu na moravský spôsob, valašský guláš, a samozrejme – vepřo, knedlo, zelo.

A k tomu vaša podoba s Bolkom... Ako by vás jedna mater mala.

- To preto, že nás porodili valašské ženy.

Keď sme raz sedeli pri jednom stole na Bolkovej farme v Olšanoch, prihovoril sa Bolkovi jeden opilec, že ho vidí dvojmo.

Bolek mu na to, že som jeho brat zo Zlína.

nb72.indd 15

A brat si predsa môže u susedov otvoriť konzulát, no nie?

- V Rožňově pod Radhoštem existuje firma Valašské kráľovstvo. Dostal som audienciu u kráľa, slovo dalo slovo a urobili sme oficiálny konzulát Valašského kráľovstva v Bzenici. Situácia je však dnes už o čosi komplikovanejšia.

Bolka zosadili, respektíve odišiel, lebo ho využili a mastili si na jeho mene vrecká.

Z recesie sa stal veľký biznis. Nebyť Bolka, kráľovstvo neexistuje. Začali sa vydávať pasy, mince, pohľadnice, Bolek sa stal predajným artiklom.

Takže sa z vás stal kráľovský konzul?

- Konzul predávajúci trpaslíkov. Zostali mi na povale staré zásoby, a tak som ich oprášil. Keď mi zničili kuchyňu, začali ma opäť živiť. Z niečoho žiť treba. Dúfam, že reštauráciu onedlho znovu rozbehnem.

Zoberiem si pôžičku a budem opäť začínať od začiatku.

Ako vás berú ľudia v dedine?

- Ako konkurenciu. Oproti pri ceste je krčma. Patrí miestnym a tým môj šenk prekáža. Nebral som im zákazníkov, mal som inú klientelu. Pivo som mal drahšie, nefajčilo sa tu, chodili sem ľudia, ktorí mali vzťah k humoru. Bzenica je malá dedina, sotva 700 obyvateľov. Mnohí sú závistliví a strašne nábožensky založení. Keby som azda začal chodiť do kostola, bolo by všetko inak.

Ako sa vám teda žije na Slovensku?

- Čoskoro to bude už dvadsať rokov.

Slovensko mám úprimne rád. Mrzí ma, že niektorým ľuďom je recesia a zábava cudzia. Na dedinách sa všetko berie akosi osobnejšie. Domáci sa ma spočiatku pýtali, že načo robím krčmu, keď oni už jednu majú. Kameňom úrazu reštaurácie je dobrý personál. A to je problém.

Nájsť dobrého kuchára a čašníkov, ktorí by nechceli len zarobiť, ale mali vzťah k tomu, čo robia, je takmer nemožné. Preto to na Slovensku vyzerá v reštauráciách tak, ako to vyzerá. Čím to je, že v Česku sa dobre a lacno najete v hocijakej dedine?

- Neviem. Máme k tomu asi iný vzťah.

Najete sa skutočne hocikde. V každej krčme bolo vždy aj čosi pod zub. Guláš, utopenec, klobása, alebo len kus chleba, syr a cibuľa k pivu. Aj v najlacnejších krčmách sa u nás snažia. Je to tradícia, zvyk, železná košeľa. Na Slovensku sa dá vo väčšine krčiem len zahasiť smäd. Pivo, rum, borovička, kofola a stále dokola.

Ozaj, zadlžili ste sa, ako je to na Slovensku zvykom, keď chcete začať podnikať?

- Zadlžil. Pol milióna mi dal majiteľ pivovaru vo Vyhniach ako bezúročný úver. Chodieval okolo, sledoval, čo robím, vravel, že sa mu páči, ako sa snažím, a tak mi pomohol.

Som mu za to vďačný. Dlžoby som splatil do haliera. Kuchyňu som mal na lízing. Už nemám dlžoby, len trpaslíkov a psa.

A ako pozerám, aj staré koče...

- Jeden voz som si kúpil pred reštauráciu a každý ho chcel kúpiť. Tak som ich kúpil viac a predávam ich. Sú zrekonštruované, historické. V noci ich stráži pes Buran.

Trpaslíkov vykladám každé ráno pri ceste.

Urobím päť kilometrov so záťažou, kým ich tam všetkých vystavím a večer tiež. O pár kilometrov ďalej mám konkurenciu. Niečo predám, mám z čoho zaplatiť energie. Moje bociany sú neprehliadnuteľné. Fascinujú aj živých bocianov, ktorí si ich chodia obzerať.

Tak ako ľudia.

Kde sa dnes vyrábajú trpaslíci?

- V poľskom meste Nová Soľ. Je tam asi päťdesiat firiem, ktoré zásobujú trpaslíkmi celú Európu. Vedia vyrobiť, čo len chcete.

Kravu, leva, medveďa, jeleňa, celú zoo.

Keď spomínate veľké „zvieratá“, sledujete slovenskú politiku?

- Sledujem, ale nie som bohvieaký fanúšik politiky. Je to ako so šoférom autobusu.

Nezaujíma vás jeho meno, pokiaľ sa drží kolesami na ceste. Tak by to malo byť aj v politike. Ľudia by sa o ňu nemuseli až tak zaujímať, lamentovať a nadávať, keby všetko fungovalo.

Zájdete občas aj do krčmy?

- Nie. Tvrdím, že kto chce chľastať, nech si postaví vlastnú krčmu (smiech). Ja alkoholu neholdujem.

V šenku ste ponúkali originálnu Bolkovicu...

- Myslíte nadpozemský nápoj, ktorý je zo sliviek vysadených počas letu Bolka na Mesiac? Vysadil tam lunárny sad, 336 slivkových stromčekov. Bolek bol za tento skutok označený valašským národom ako Mesačný sádzač a Vesmírny inseminátor.

Postavil drevenú raketu a urobil na farme v Olšanoch veľkú šou. Recesia, ktorá mi je blízka.

O čom snívate?

- Túžim nájsť dobrý personál do reštaurácie. Keby som sa mal niekde vrátiť, tak chcem ísť do Tatier. Snívam o živote pri mori. Mal by som malý biznis, ktorý by ma živil. Stačilo by mi 10 euro na deň, nepotrebujem milióny. Nebojím sa roboty.

Bol som dôstojníkom v armáde, robil som mechanika na letisku, technika v komunále, potom v poisťovni, v Tatrách som bol za robotníka, zrekonštruoval som krčmu, robil konzula a teraz predávam trpaslíkov na živnosť. Som slobodnejší, môžem realizovať svoje nápady. Mám slovenské občianstvo, moravský pôvod a tatranskú skúsenosť. Ťahá ma to rôznymi smermi. Myslím si, že žiť sa dá všade, záleží len, na koho človek narazí.

Napríklad, na nejakú krásnu Slovensku?

- Keby tak ešte vedela dobre variť. Sám sa človek narodí, sám zomrie. A keď má nejaké problémy, všetci ho opustia. Život sa lepšie znáša v dvojici. Nechám sa prekvapiť.

TEXT A FOTO: JURAJ SEDLÁK, AUTOR JE REDAKTOR TÝŽDENNÍKA ŽURNÁL

21.5.2007 19:17:30

72

16 INÝ SVET

„Druhoradé“ predmety

Dôležitá farba dresu

Vypočul som si rozhovor dvoch detí o škole. Mladší chlapec spomenul, že si kupoval farby na výtvarnú výchovu. Jeho asi 10-ročná sestra povedala, že aj oni mali mať výtvarnú, ale nakoniec bude namiesto nej informatika. Uvádzam to ako typický príklad toho, ako sa naše školstvo a učitelia stavajú voči „zbytočným“ predmetom a nahradzujú ich predmetmi „užitočnejšími a praktickejšími“. Výučba druhoradých - citových predmetov (výtvarná výchova, hudobná výchova, estetika...) sa podceňuje a rozumové - exaktné predmety sa nezdravo preceňujú.

Psychológia učí, že ľudská bytosť je tvorená tromi zložkami: telesná, rozumovo-intelektuálna a citovo-emocionálna. Pri výskume mozgu sa dospelo k záveru, že jeho harmonické fungovanie je možné len vzájomným dialógom medzi ľavou a pravou hemisférou.

Súčasný školský systém rozvíja najmä ľavú hemisféru, ktorá zahŕňa analytické, logické a racionálne myslenie, naproti tomu pravú hemisféru, ktorá je zameraná na intuíciu, emocionalitu a krásno, potláča.

Dnešný človek je síce vzdelanejší, rozumnejší, ale nie šťastnejší.

Mnohí sa nostalgicky obzerajú za minulosťou, kedy ľudia ešte neboli natoľko rozumovo zdatnými, ale boli veselší, družnejší, vyrovnanejší a spokojnejší. Prečo? Pretože stav rovnováhy medzi emocionálnou a rozumovou zložkou ich osobnosti ešte nevykazoval taký priepastný rozdiel, ako je tomu dnes, čo sa prejavuje ako vnútorný nepokoj, nenaplnenie, prázdnota, disharmónia.

Ak dnešná generácia detí a mládeže, vychovaná „progresívnym spôsobom“, šikovná, všestranná, rozumovo zdatná, bez zbytočnej citovej príťaže a s túžbou po úspechu, vyrastie, možno pocíti jej nesprávne nastavený hodnotový systém generácia ich súčasných učiteľov, vychovávateľov, rodičov. Oni sa budú v tom čase nachádzať za zenitom svojho aktívneho pôsobenia, zaostávajúc fyzicky, intelektuálne a výkonnostne. A chladný rozum ich vlastných detí, nekorigovaný citom, im môže dať pocítiť ich menejcennosť.

MILAN ŠUPA

Futbal je šport ako každý iný, malo by teda preň platiť fair-play. Ale ako v každom športe, a nielen tam, sa pravidlá a čistá hra akosi vždy nedodržiavajú. Akcia združenia Ľudia proti rasizmu pod názvom Futbal nás spája sa pokúša ukázať, že jedinou rozhodujúcou farbou na ihrisku je farba dresu. Tímy povinne zložené z rómskych a nerómskych detí strávia tri dni vo futbalovom tábore, kde súťažia o pohár tolerancie a priateľstva. Projekt sa sústredí na žiakov a učiteľov základných škôl s cieľom bojovať proti rasizmu, diskriminácii a predsudkom tým najjednoduchším a najefektívnejším spôsobom – hrou. Prostredníctvom nej sa poukazuje najmä na to, že sú si všetci rovní a na fakt, že o našej hodnote rozhodujú naše schopnosti, šikovnosť a charakter. Vo futbale, v hokeji, v piškvorkách... Všade. Podľa organizátorov Martina Ďurinu a Mateja Karáska vychádzajú predsudky voči Rómom z toho, že o nich nič nevieme a nemáme s nimi žiadny kontakt. Priznávajú, že nielen medzi Nerómami, ale aj medzi Rómami sú rasisti.

Turnaj prebieha od 4. mája do 17. júna v štyroch regiónoch: Bratislava, Trnava, Rimavská Sobota a okolie, Michalovce a okolie. Sprevádza ho výstava na základných školách venovaná historickému a kultúrnemu bohatstvu rómskeho etnika. Pre deti sú pripravené aj semináre, besedy, koncerty Szendreiovcov.

Vladimír Szendrei, veľký futbalový fanúšik, pôsobí aj vo funkcii tvrdého trénera a spravodlivého rozhodcu.

Napriek tomu, že celé futbalové sústredenie je bezplatné, veľmi málo základných škôl prejavilo záujem. Najväčšia neochota pedagógov o spoluprácu bola v bratislavskom kraji, kde sa nakoniec zo šiestich nahlásených družstiev dostavili len dve...

VLADISLAVA PLANČÍKOVÁ

VO SVETE

Úsmev, prosím!

Neviem, či sa nám na Slovensku tak zle vodí, alebo je v tom niečo iné, ale zistila som, že my Slováci sa neusmievame.

Uvidela som to celkom jasne, keď som sa po dlhšom čase vrátila domov zo Švédska. Ešte som si to pre istotu overila malým testom cestou mestom: usmievala som sa na protiidúcich. Len tak. Aj Švédi to tak robia, ľahko sa to od nich človek naučí. A čo na to tváre oproti? Čudovali sa, neverili, mnohé sa tvárili ľahostajne a podaktoré veru i vystrašene. Ale máloktorá sa usmiala späť. Ak v tom, nedajbože, nie je náš neznesiteľný život, čo potom? Nezvyk sa usmievať na cudzích? Možno. Každý národ, dokonca každý človek má svoje zvyky a nezvyky. Aj Švédi majú svoje.

A medzi tie ich dobré patrí usmievanie sa. Áno, poviete si možno, Švédsko patrí medzi najvyspelejšie demokracie sveta a krajiny s vysokou životnou úrovňou.

To je pravda. Ale ako tam žijem, vidím

a prežívam aj ich problémy. Aj Švédi čakajú niekoľko hodín s dieťaťom na pohotovosti a potom v zástupe v lekárni, aj tu sú v špičke autobusy plné na prasknutie a pred Štokholmom dopravná zápcha, aj oni v zime každé ráno vstávajú do práce (a v inej tme a inej zime ako my, kamaráti z južných krajín), aj tu sa globálne otepľuje, aj tu sú ministri, čo neplatia dane, aj tu žijú osamelí ľudia (najviac single domácností v Európe), chorí ľudia, aj ľudia bez domova. Možno sú Švédi odolnejší - strohí protestanti z chladnej krajiny. Úsmev vydolujú ako nádhernú puklinu v ľadovci. A možno je to inak.

Ako našu neusmievavosť vysvetlíme my, Slováci? Neviete, či o tom existuje nejaká teória? Ak nie, hádam by bolo treba dáku vymyslieť. Ale to sa mne nechce. Radšej sa hneď na niekoho usmejem. Víťazoslávne, sprisahanecky, alebo vrúcne... Len tak.

SILVIA ČAŇOVÁ, ŠTOKHOLM Inzercia

nb72.indd 16

21.5.2007 19:17:31

72

POULIČNÉ BLUES 17 JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Výhra alebo prehra!?

Môj život je veľmi ťažký boj. Plný utrpenia, bolesti, sklamania. Trpí moja duša, bolí ma srdce. Sklamal som všetko a všetkých. Mrzí ma, čo robím. Mrzí ma, čo hovorím. Mrzí ma, ako žijem. Mrzí ma, to tak prečo žijem? Je to muka, ktorá mi nedá spať. Vo dne, v noci myslím.

Myslím, snažím sa niečo spraviť. Ale neviem čo, pre koho? Pre seba, teba, jeho, ju??? Nie, všetko je zbytočné.

Snaha veľká, ale načo!!! Nemá to zmysel.

Ja sa nechcem trápiť. Chcem sa smiať a radovať, zbaviť sa problémov a žiť. Žiť ako každý iný. Možno jedného dňa príde tá chvíľa, keď sa všetko ujasní, a budem voľný, šťastný. Tak snívam ako bezdomovec, a predsa je to ťažké...

JOZEF 598

ĽUBOŠ

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Rozhovory 1 Padajúca pod ťarchou Tvojho kríža Dúfajúc, že v Tebe, môj Ježiš Dúfajúc, že v Tebe môj Ježiš najdrahší Najdrahší...

A predsa mnou tak málo milovaný!

A predsa netratiac svoj život pre Teba Až do krajnosti, Ježiš Lebo padajúca pod ťarchou kríža Pred Tebou v pravde moje srdce bdie Plné rozporov v rozpore Telo a duch oproti sebe Telo a duch A pravdivá ja Tratiac sa... a čo bolo pravdou?

Možno pýcha v sne o dokonalom milovaní Ťa A teraz prosiac v prachu zeme pred Tebou, Ježiš O Tvoje odpustenie, o milosť, o pochopenie, Ježiš, Že ja to nedokážem Áno, s pomocou Tvojej milosti Ale i tak moje telo slabé to nedokáže Zabudnúť na všetkých, ktorých vrúcne milujem A tratiac svoj život v púšti utrpenia pre Teba Ach, Bože môj, kde si?

Všetko je plné čakania...

A ticha, lebo tak dlho som nepočula tvoj hlas Bože môj, nevládzem Ťa milovať Bože môj, moja nekonečná túžba Nedokážem Ťa milovať! Áno, odchádzam Bože môj, kde si?!

Kde...

Aby sa tratiť znovu v úzkych uličkách Či sa nevyhýbam Tebe v sebe?

Ježiš, keď múr očakávaní je príliš vysoký

nb72.indd 17

ZAPOJTE SA! Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Lebo ju nedokážem konať Vylieč ma, Ježiš Z malomocenstva nemohúcnosti A naplň ma pokojom a životom.

Amen.

LUBOŠ 033, BRATISLAVA

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Až neuveriteľný príbeh Júliusovej Táne vás oslovil najviac, Kto som? od Jozefa a Ľubošove Rozhovory 1 skončili v hlasovaní ďaleko za ňou. Hlasujte aj tento mesiac! r Nevidím cezeň Tvoju náruč Len môj výkrik sa odráža oň Bože môj, nedokážem Ťa milovať!

A ak Ťa ja opúšťam, Napriek tomu môj Jediný... Ty ma neopusť!

Si moje všetko, pre ktoré som všetko zanechala A znova všetko strácam...

A asi i seba bez Teba....

Všetko je plné čakania...

Vtedy nádeje... dnes v úzkosti... čakania na Tvoj deň Keď budem stáť pred Tvojím dňom jasu A hrozím sa Tvojho súdu Bojím sa, že ma odvrhneš, Ježiš A nie Ty, ale táto moja voľba A napriek tomu v hĺbke a pravde srdca viem, Že ďalej takto ísť nevládzem Slepá ulička - sedím na skale svojho rozhodnutia A plačem, Ježiš - z hĺbky studne svojho srdca A volám k Tebe, príď, Ježiš Príď, nenechávaj ma samotnú, Príď, Ježiš, aj keď možno nie je väčší hriešnik odo mňa, A daj mi vidieť Tvoju tvár Prebor múr rozporov vo mne Ježiš, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou Lebo nie som hodná prísť pred Tvoju tvár A asi nikdy jej hodna nebudem Lebo som neodpovedala na Tvoje volanie A viem, že nedokážeš odpovedať Tak príď ku mne Ty sám, Ježiš, Priateľ kajúcich a hriešnikov, Tých, čo nemôžu zniesť samých seba A predsa sa zmeniť nemôžu Nedokážem Ťa milovať Ani dať svoj život na oltár Ako Ty to dávaš pre mňa každý deň Neviem to, Ježiš.

Zlo je priťažké, žeby ho znášať A bolesť a láska ľudská priveľká Nevládzem, môj milovaný Pred Tvojimi nohami ležím v prachu A plačem A prosím o zmilovanie a požehnanie Aby si ma sprevádzal a chránil Napriek všetkej beznádeji, ktorú vo vnútri V sebe zo seba cítim A naplň ma svojím pokojom, Daj mi pravdivo poznať Tvoju vôľu Aj keď ju nechcem vidieť teraz, Ježiš, Nemôžem ju vidieť

JÚLIUS

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Danke - ďakujem Stál som. Okolo prechádzala skupina ľudí, mužov i žien, ovešaných foťákmi a kamerami. Boli hluční až hrôza. Počul som „ja“, počul som „nein“, počul som „gut“ aj „schön“. Nemci, pomyslel som si.

Nemám ich rád, i keď v podstate dosť ťažko by som vysvetlil, prečo. Aparáty cvakali a Nemci fotili krížom-krážom všetko, na čo dohliadli. Jeden chlapík zamieril aparátom na mňa. „Nein!“ vykríkol som. Tu žiadne fotenie nebude, boha tvojho, čo som ja Socha slobody alebo cikajúci chlapec z Bruselu?

Nein, nein a ešte raz nein. Chlapík pokýval hlavou a odložil aparát. Potom prišiel ku mne. „Was ist das Nota bene?“ a ukazoval prstom na časopis. „Hovno,“ zahundral som pod nosom. „Aj tak to nekúpiš.“ Potom ale so sileným úsmevom som vysvetľoval: „Nota bene ist Zeitung, sozial Zeitung. Ich bin, jak ti to mám vysvetliť, keine Familia, keine Haus, keine ham-ham, keine Geld. Rozumieš, Nemčúr?

Bitte, Nota bene, ein, zwei, drei (ukazoval som si na prstoch) drei, dreissig Krone.

Bitte!“ a strkal som mu časopis pod nos. „Bist du ein Obdachloser?“ spýtal sa Nemec.

Ten Dach aj u nás na východe znamená strechu, takže hneď mi bolo jasné, o čo mu išlo. „Ja, ja, keine Dach,“ a pre istotu som ešte raz spustil: „Und keine Familia, keine Haus, keine ham-ham, keine Geld. Bitte! Eine Nota bene dreissig Krone. Bitte!“ a znova som mu núkal časopis.

Nemec sa pousmial, danke, danke, a odchádzal. Ale potom zastal a z vrecka vytiahol nejaký peniaz. Podal mi ho. „Das ist gut,“ povedal. Odmietol časopis, mávol rukou a teraz už odchádzal definitívne.

Zarazene som pozeral na bankovku.

V živote som takú nevidel. Päťdesiat eur!

Môj ty bože, veď to je hotový majland!

Ešte raz som sa úctivo poklonil za odchádzajúcimi. „Sú to príma ľudia, tí Nemci,“ povedal som si. Do riti, ani som nevedel, že Nemcov priam milujem.

JÚLIUS, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

21.5.2007 19:17:45

72

18 AHA HO! U pána Di chutí skvele. Malé menu za 80. Špeciality z jedálneho lístka sú drahšie.

Od Číňana? Nemusí to byť brak.

Menu reštaurácii Linda, na bratislavskej Starej Vajnorskej, sa Slovák môže cítiť podobne ako na zájazde v zahraničí. Jedlo si vyberá ukazovaním rukou na to, čo si dá, posunkom naznačí, koľko mu stačí.

Zamestnanci po slovensky nerozumejú.

S čínskym prízvukom sa vedia opýtať prosím alebo povedať ďakujem.

V

Okolo obeda je v podniku plno. Na každodenné menu prišli čínski zamestnanci či majitelia skladov aj Bratislavčania z okolia. Môžete si vybrať malé alebo veľké, no ak si naberiete aj polievku, máte to jedno, takmer zaručene nebudete vládať kopcovitú porciu zjesť. Za pokladňou dnes stojí sám majiteľ a účtuje jedno menu za druhým. Jeho slovenská slovná zásoba je rovnaká ako u všetkých ostatných zamestnancov: „Prosím? Ďakujem.“ „Prídem za vami o polhodinu,“ odpovie po nemecky a posiela nás na poschodie, kde sú ďalšie miestnosti, každá iba s jedným stolom.

Reštaurácia bola ešte donedávna bufet.

Zväčšili ho a prerobili. Majiteľ reštaurácie

nb72.indd 18

Ji Yuepu pochádza z čínskeho mestečka („nemá ani tri milióny obyvateľov“) neďaleko Šanghaja a hoci na Vajnorskej podniká už desať rokov, slovenčinu sa mu učiť nechce. „Som už starý,“ vysvetľuje po nemecky, keď si k nám príde prisadnúť. „Veľa ľudí z Číny odchádza do Ameriky ako vytúženej zeme, alebo do západnej Európy. Moja sestra odišla do Španielska, brat žije v Holandsku. Mne hovorili známi, že na Západe nie sú cudzinci vždy vítaní, tak som si povedal, že skúsim šťastie v Rakúsku. Tam mám trvalý pobyt, v Bratislave len reštauráciu,“ smeje sa, keď nechápem, prečo mi po slovensky nerozumie.

Di, ako poslovenčili jeho meno štamgasti, podniká spolu s celou rodinou. Okrem ženy a neterí zamestnáva v kuchyni ďalších piatich ľudí. Keď odchádzal z Číny, vlastnil stavebnú firmu s dvadsiatimi zamestnancami. „Už sa nevrátim, tu mi nič nechýba. Iba mama, s ktorou si volám aspoň raz za mesiac a aspoň raz za dva roky ju idem navštíviť. Všetci, čo chodia do reštaurácie, sú buď moji rodáci alebo kamaráti alebo známi,“ bez nostalgie konštatuje.

Čínsky dovoz Stará Vajnorská, ulica preplnená skladmi s čínskym tovarom, odkiaľ vo veľkom

nakupujú oblečenie, obuv a elektroniku Číňania z celého Slovenska, je známa najmä kvôli policajným kontrolám tovaru. „Policajti sem chodia niekedy aj dva – trikrát do týždňa.

Ale mňa už nekontrolujú,“ hovorí Ji Yuepu.

V jeho sklade nenájdete nič pašované. Čínske polotovary kupuje každý týždeň v Rakúsku, pretože u nás ich nedostať a bez nich by nemal z čoho variť. „Suroviny u mňa kupujú Číňania, Slováci sa chodia iba najesť,“ vysvetľuje pri policiach so špeciálnymi potravinami. Nenechá sa presvedčiť, že Slováci u neho nenakupujú aj preto, lebo sušené slivky alebo hríby máme aj my. „Aj tu máte tekvicové jadierka, ale naše sú rôznej chuti, lebo sú predvarené v čaji, z tých nebolí žalúdok ako od pražených alebo surových,“ poučuje lámavou nemčinou. „Každá krajina má svoje špeciality. Sušené hovädzie mäso je výborné žuvať pri pive. To je pre mňa normálne, ako pre vás bryndzové halušky.

Síce som ich už vyskúšal, ale často by som ich jesť nemohol.“ Iné rozdiely ako v jedle medzi Slovenskom a Čínou nechce rozoberať. „Veď sa to ani nedá porovnať, máte úplne inú mentalitu,“ skončí podľa neho zbytočné otázky a radšej nás zavedie do ďalšej miestnosti.

Multikino, reproduktory, dva mikrofóny a dvadsaťtisíc pesničiek. „Ja karaoke nespievam, ale to musí byť, aby sa mohol každý odreagovať ako doma.“ Chytí mikrofón, ale nezačne spievať, len sa pozerá na veľkú obrazovku a potichu číta slová. „Minulý týždeň bol v Bratislave čínsky cirkus.

Nie je ľahké vybaviť si všetky povolenia a dostať sa sem. Keď skončili predstavenie, museli sa zase zbaliť a vrátiť domov. Pred odchodom sa najedli u mňa a už teraz viem, že keď prídu o rok, stretneme sa znovu.“

China mesto China towny sú po celom svete bežné aj v centrách najväčších miest, v Bratislave sa obchodníci s lacným tovarom usídlili na periférii. Čím to je? „Treba počkať. Na Slovensku podniká vyše 4 000 Číňanov. To je stále málo. Reštaurácie s pravým čínskym jedlom sú tri, v Košiciach, v Nitre, v Žiline, v Bystrici ešte nie,“ počíta a smeje sa, ako komolí názvy slovenských miest. „V Rakúsku vychádza 3000 obyvateľov na jednu čínsku reštauráciu, kým to tak bude aj v Bratislave, musíte si počkať, aspoň tri roky,“ prognózuje. Jeho traja synovia prišli pred desiatimi rokmi s ním. Dnes žijú v okolí Viedne, kde pokračujú v rodinnom biznise.

Do Bratislavy sa nechystá ani jeden. Linda zostane po jeho odchode na pleciach asi synovcovi.

HANA DANEKOVÁ FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

21.5.2007 19:17:45

72

ZVIERACIA KAZAJKA 19 Bobry boli vyhubené aj pre ľudskú rozkoš

Od pitvania k pozorovaniu vet zvierat je plný prekvapení.

Nikdy si nemôžeme byť istí, že o nich vieme všetko. Nie len nové informácie dokážu laika prekvapiť.

Do zabudnutia upadá aj to, čo vieme už dávno. Napriek tomu si nedávame pozor a živočíšnu ríšu berieme ako od ľudí menej hodnotnú. Je to scestné. Príroda má pre nás ešte veľa prekvapení a pokiaľ nejaká bude, môže nám byť užitočná.

S

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Bobrov Európania takmer úplne vyhubili už v polovici minulého storočia. Lovili ich najmä pre kožušinu, ale v kurze bolo aj kastoreum - na olej bohatý sekrét z párovej žľazy. Ľudia mu pripisovali mimoriadne priaznivý účinok na ľudský organizmus. Bol liekom na zvýšenie imunity a životabudičom. Najväčší dopyt však spôsobovala fáma, že kastoreum je to najlepšie na potenciu.

Honba za rozkošou priviedla tieto živočíchy na pokraj vyhubenia.

Gorila rila je aj napriek svojmu svojm výzoru väčšinou mierumilovný vegetarián. Vedci doteraz považovali za nášho najbližšieho príbuzného šimpanza. Bolo to aj preto, že tieto opice dokážu používať jednoduché nástroje.

Nemotorná gorila stála akosi v úzadí. Lenže, v auguste 2005 nastal zlom. Thomas Breuer z Wildlife Conservation Society pozoroval goriliu samicu, ktorá použila palicu na zistenie hĺbky, keď chcela prejsť cez mokraď. Ďalšia samica používala kmeň stromu ako premostenie a ako oporu počas rybačky.

Od tej chvíle je o všetkých veľkých opiciach dokázané, že používajú nástroje a sú nám o krok bližšie.

nb72.indd 19

Latiméria podivná by v ZOO neprežila. Je to hlbinná ryba z minulosti, ktorá akoby zázrakom prežila do dnešných dní. V priebehu rokov bolo ulovených niekoľko desiatok týchto rýb. Dopyt bol vysoký.

Populácia začala trpieť. Dnes sa, našťastie, presunul výskum od pitvania a vystavovania a mŕtvych tiel el k pozorovaniu aniu týchto rýb pod vodou. Latiméria iméria kráča po morskom dne v hĺbke e približne dvesto vesto metrov a rodí odí veľmi malý počet polkilogramových mláďat. Populáciu tvorí len niekoľko sto kusov.

Väčšina plazov vyhynula pred šesťdesiatimi piatimi miliónmi rokov.

Dnes nám po nich zostalo „len“ šesťtisíc malých druhov. Sú medzi nimi aj leguány - vegetariáni, ktorých je medzi jaštermi veľmi málo. O plazoch sa hovorí, že sú studenokrvné a nijako neriešia teplotu krvi vo svojich telách. Nie je to celkom tak. Všetky plazy si teplotu starostlivo strážia, aj napriek tomu, že je priamo závislá od vonkajšej teploty. Žiadny živočích si nemôže dovoliť, aby mu po „dobrom obede“ v chladnom prostredí hnila potrava v tele. Preto musia správne odhadnúť počasie a pohybovať sa vo vhodnom prostredí.

21.5.2007 19:18:01

72

20 METROPOLA

Mentalita ovplyvnená podnebím

Chladná tolerancia

áni nepotrebujú euro. Nechcú ho.

Majú radi svoju korunu a korunu svojej kráľovnej. Napriek výraznému odstupu, v niektorých veciach sú mimoriadne tolerantný a ústretový severský národ.

D

V Dánsku sú bezdomovci len z presvedčenia. Sociálny systém im totiž neumožňuje plakať nad vlastným osudom.

V štáte Dánskom je o každého postarané. Ďalšími žobrákmi na ulici sú trebárs aj naši Rómovia. Zaletia si po slušnú almužnu do krajiny štedrých ľudí. Majú na to perfektné letecké spojenie Sky Europe z Bratislavy do Kodane. Stačí len včas objednať akciové letenky. Takto si pomáhajú aj pouliční umelci od nás. Oni však nepatria do kategórie žobrákov. Skôr naopak.

Obohacujú dánske ulice.

Vlastné teplúčko Konzulka Anna Juríková je na slovenskom konzuláte v Kodani už štvrtý rok. Je to podľa nej príjemné a pohodové mesto, kde všetko funguje.

nb72.indd 20

Pred misiou v Dánsku pracovala na našom veľvyslanectve v Aténach. „Rozdiel v mentalitách a životnom štýle zapríčiňuje najmä podnebie,“ myslí si. „Dáni sú veľmi čestní. Všetko u nich funguje, všetko, na čo máte nárok, dostanete bez prieťahov.

Elektronickú komunikáciu majú na vysokej úrovni. Aj úradné záležitosti vybavíte e-mailom alebo telefonátom. Nech je to trebárs aj návšteva nášho premiéra.“ Podnebie pravdepodobne spôsobilo aj to, že Dáni sú viac uzavretí vo „vlastnom teplúčku“.

Dáni chcú, aby všetci robili za rovnakých podmienok, nech sú to domáci, alebo prisťahovalci. Dánsko je hladné po kvalifikovaných zamestnancoch, aj napriek tomu, že doma živí množstvo nekvalifikovaných ľudí, ktorí poberajú podporu. Nič to. Severské krajiny majú mimoriadne rozvinutý socializmus s ľudskou tvárou, aký by im Alexander Dubček závidel.

Závideniahodné Prví cudzinci v Dánsku boli Maďari, prichádzali počas ich protikomunistického povstania v roku 1954. Po pokuse o revolúciu v Československu po roku 1968 prišli aj prví Česi a Slováci. „Dáni sú mimoriadne tolerantní,“ hovorí náš emigrant

zo 70. roku Milan Janček. „Sklamaním je pre nich správanie nových prisťahovalcov, ktorí trpia nedostatkom tolerancie. Hnevá ich najmä expanzia moslimov.“ Pán Janček obchodoval so zlatom a fototechnikou, dlho sa učil reč. Dnes je v predčasnom dôchodku, čo nie je v Dánsku nič mimoriadne. Príchod na sever bol pre neho prekvapením. Tu nekončili ľudia v táboroch pre utečencov ako napríklad v Rakúsku. Mali miesta v hoteloch, dostávali jedlo a podporu, kým sa pevne nepostavili na vlastné nohy.

Dáni neplatia za návštevu u lekára, za lieky dávajú minimum. Aj napriek tomu sa však občas sťažujú. Na niektoré špecializované vyšetrenia treba čakať aj mesiac či dva. O podmienkach, v akých pracujú lekári a starajú sa o pacientov, môžeme len snívať.

Princova drzosť V Dánsku si politik nemôže dovoliť trepať do vetra, lebo mu to jeho voliči raz dva spočítajú. Korupcia je minimálna. Dáni si tykajú. Môžu pokojne kedykoľvek zavolať premiérovi a čokoľvek mu vytknúť. Jeho telefónne číslo je verejné. Stretnúť ministra na bicykli nie je nič mimoriadne. Aj

21.5.2007 19:18:19

72

METROPOLA 21 Nyhavn. Miesto, kde sú najmä cez víkendy Dáni verní svojej opileckej povesti. kráľovná chodí do obchodov ako „obyčajní smrteľníci“. Je nepredstaviteľné, aby sa vládni úradníci vozili na tých najdrahších limuzínach.

Napriek tolerancii je v Dánsku privilegovaná protestantská štátna cirkev, ktorá jediná vydáva rodné listy. Pre všetkých bez rozdielu vyznania. Aj pre moslimov a katolíkov. Kráľovská rodina je prísne oddelená od politiky. Len raz si následník trónu, princ Frederik, dovolil povedať pár slov na adresu olympijského výboru a noviny ho rozniesli doslova na kopytách.

Do toho sa predsa nemá miešať!

Favoritom po Kodani Slováci sa nestratili ani na ďalekom severe.

Len v prestížnom orchestri kodanskej opery má naša malá republika troch zástupcov! Ďalší prichádzajú pracovať do pivovarov, IT služieb alebo trebárs ako personál do hotelov.

Rudo Kočisko tu je už od šesťdesiateho deviateho. Na svoj život v severskej krajine sa dodnes nemôže sťažovať. Pracuje ako projektant – zememerač a je blázon do automobilových veteránov. Okrem nich jazdí aj na – Favorite! „Kúpil som ho tu, v Dánsku,“ prekvapuje. Škodovky tu vraj boli vždy obľúbené.

Rudova domácnosť sa skompletizovala až pred dvoma rokmi, keď sa zoznámil so Slovenkou Ankou, ktorá prišla do Kodane „na skusy“. Doma ju to už nebavilo a novým skúsenostiam sa nebráni. Takže keď sa jej dcéra Marta, ktorá tu pracovala, chcela vrátiť na Slovensko a dokončiť si

„Kodaň je krásna, keď sa podarí počasie,“ vyznávajú sa konzulka Anna Juríková a dánsky penzista Milan Janček. školu, Anka neváhala a prijala jej miesto.

Marta si to nedávno rozmyslela a zamierila spolu so svojím hadom v teráriu späť do Kodane.

V dome Ruda a Anky sa stretáva veselá kodanská slovenská komunita. Jedia skvelé smradľavé dánske syry a výborné dánske koláče, ktoré sa Rudo naučil pripravovať, pijú pivo a diskutujú, čo je nové. Pivo sa v krčmách neoplatí, je veľmi drahé. O ostatnom alkohole ani nehovoriac. Aj praví Dáni popíjajú skôr doma, alebo, ak je dobré počasie, tak na

ulici či v prístave Nyhavn. Hlavne v piatky a soboty je problém nájsť kúsok voľného miesta.

Ktovie, či sú Dáni úplne verní svojej povesti národa, ktorý veľa pije. Ešte obľúbenejšie sú tu totiž sladkosti. Slováci majú zábavu hlavne z „cake listov“ – zoznamov, ktoré sa zostavujú v každom pracovnom kolektíve.

Keď príde rad na vás, musíte priniesť do práce pre všetkých koláč...

Vražedné dane Dáni sú verní aj slovenskému významu označenia ich národnosti. Dane majú Dáni naozaj „vražedné“. Okrem tvrdej taxy nám môžu závidieť čo i len DPH. U nich je to 25 percent. Na počudovanie, nenadávajú na systém. Ba dokonca sú ochotní odvádzať do štátneho rozpočtu aj viac, len aby celý systém fungoval tak ako doteraz.

Prvoradý v Dánsku je každopádne cyklista.

Keď napadne sneh, najprv treba odhrnúť cyklistické chodníky a až potom cesty pre autá. Na bicykli predsa chodí každý a autá - tie nemusia. Veď hromadná doprava funguje spoľahlivo.

Súčasťou Kodane je slávna Christiania, ktorú sa napriek snahám doteraz nikomu nepodarilo zrušiť. Údajne slobodná zóna za roky svojej existencie niekoľkokrát zmenila svoj výzor. Nikdy však neprestala bojovať o svoju existenciu. Keby nebolo dánskej tolerancie, nebola by ani ona. Ďakujeme leteckej spoločnosti Sky Europe za poskytnutie leteniek na prípravu tejto reportáže.

Anka a Marta. Mama prišla do Dánska za dcérou. Ani jednej sa zatiaľ späť na Slovensko veľmi nechce.

nb72.indd 21

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

21.5.2007 19:18:34

590

Amsterdam Londýn od Miláno Paríž Rím z Bratislavy do 14 destinácií

e m j a t e i L si po E P Ó R U E

nb72.indd 22

Sk

Jednosmerne, bez letiskových poplatkov. Tarifa je limitovaná počtom miest.

Inzercia

21.5.2007 19:19:05

Rasťova zlatá premiéra

RASTISLAV TUREČEK Narodený: 15.

14. 5.

8. 1963 1972 Narodená: Športové odvetvie: odvetvie: handbike, cyklistika, telesne postihnutý – vozíčkár Športové zjazdovécestná lyžovanie, telesne postihnutá Najväčšie úspechy: úspechy: PH 2004 – 1.–miesto cestnéslalom, preteky,3. miesto obrovský Najväčšie ZPH 2002 3. miesto 2. miesto časovka, – 2. miesto miesto maratón, slalom, ZPH 2006 –ME 3. 2005 miesto zjazd, 3 xčasovka, účasť na3.ZPH MS 2006 – 2. miesto cestné preteky, 1 x účasť na PH

Zaradil sa medzi nováčikov, ktorým sa podarilo vyhrať paralympiádu. Príbeh ako z románu. Ale drinu, ktorú musel pred zlatými Aténami absolvovať, by vedel opísať iba on a jeho manželka, ktorá mu je už niekoľko rokov nielen oporou, ale často aj tréningovým dozorom.

Do posledného okruhu 28 kilometrovej trate išiel v tesnom závese so Švajčiarom Weberom. A 500 metrov pred cieľom si už bol istý, že víťazstvo mu neujde. Rovnaký výsledok sa mu takmer podarilo zopakovať aj v časovke, pred ktorou sa netajil, že má chuť na ďalšie

zlato. Napokon z toho bolo striebro, keď za víťazným Rakúšanom Etzlstorferom zaostal o päť sekúnd. Nesadla mu druhá polovica trate. Tú prvú vyhral so sedemsekundovým náskokom. „O zlato ma obrala zákruta. Musel som pribrzdiť. Hoci som odvážny, viem riskovať, ale pred ňou som mal rešpekt“, povedal tesne po pretekoch športovec, ktorý bol v paralympijskej premiére handbikov tajným triumfom slovenskej výpravy. Napokon bol rád, že to takto dobre dopadlo, veď ako hovorí, na týchto pretekoch sa môže stať všeličo. „Môžeš byť perfektne pripravený, príde defekt a je po nádejách“.

Rasťo bol vždy športovcom telom i dušou, pričom vždy miloval silové a vytrvalostné športy. Pred automobilovou nehodou, ktorá ho v roku 1993 pripútala na vozík, bol úspešným zápasníkom.

V trenčianskej Dukle dokonca dosiahol na titul juniorského šampióna Československa v kategórii do 68 kilogramov. Po tomto životnom zlome však musel porozmýšľať, čo ďalej. „Tri roky po havárii som nerobil takmer nič. Potom som vyskúšal formulku“, spomína. Bostonský maratón napríklad zvládol za 2:09:40. Ale časom mu učaroval handbike, v ktorom jazdec prakticky leží a preto je pohodlnejší. Stroj stál 400 000 korún a nemecký výrobca ako prvý vítal v cieli slovenského víťaza. Do kopca na ňom vytiahne ručným pohonom neuveriteľnú štyridsiatku, z kopca ide sedemdesiatkou. „Riziku sa nebránim.

Odmalička ho mám v krvi“, zdôrazňuje a nezabudne dodať, že sa teší na obhajobu zlata v Pekingu, pre ktorú robí maximum. Práve sa vrátil z dlhodobého tréningového kempu v Thajsku a ani sa nezohrial, už letel na opačný koniec zemegule na maratón do Los Angeles. Napriek častým pobytom v zahraničí, najviac kilometrov natrénuje na svojej pravidelnej trase Trenčianska Turná - Trenčianske Stankovce – Soblahov, kde ho môžete často stretnúť. Hoci v medziparalympijskom období sa kamaráti skôr s druhými či tretími miestami, verí, že tá životná forma príde včas. „Práve v Pekingu bude kulminovať“, dodáva rozhodným hlasom, ktorý nepripúšťa žiadne pochybnosti.

ĎAKUJEME w w w. pa r a lym p i c . s k

Generálny partner:

Slovenský paralympijský výbor

Oficiálni partneri:

partneri:

Automobilový partner:

Hlavný mediálny partner:

Telekomunikačný partner:

Partneri paralympijského centra:

Víťazíme ...aj Vďaka Vám Inzercia

nb72.indd 23

21.5.2007 19:19:20

72

24 PRÍBEH

Nie je ochrnutý, ale nechodí. Telo si s Miňom robí, čo chce.

pí veľa a z donútenia. „V spánku ma nič nebolí a v každom sne je zo mňa zdravý človek. Úžasné!“ V roku dvetisíc vyliezol na Lomnický štít...

S

Teda, dostal sa tam. „Invalidný vozík do lanovky zložíš, a potom ho zas rozložíš.

Vcelku jednoduché. Bolo super počasie, z Lomničáku som videl tuším celé Poľsko, poviem ti, nádhera! Hádam si taký výlet ešte niekedy s otcom doprajem. Teraz však treba riešiť obstreky, cítim, že je čas,“ v dobrej nálade povie Milan Tomo, uvelebený na gauči v obývačke. Nezainteresovaný si ani neuvedomí zášklby, tiky a trasenie celého tela. Navonok závidí idylku. Kávička, koláčik, ako kulisa k debate pustená televízia, pohodlná poloha na pohovke, dokonca ani štrikované bledomodré papučky nešli dole z nôh. A Miňo sa rehoce od ucha k uchu, keď mama opisuje všetky huncútstva z jeho zdravých čias. Bohužiaľ, sakramentsky krátkych.

Zrýchlené roky „Ale aspoň mám na čo spomínať,“ trefne poznamená mladý muž z gauča, keď sa Boženka rozpamätá na to more sĺz a neskutočného strachu, keď sa jej krpatý Miňo stratil spred domu v Tisovci. A nie raz, dva, ani tri. „Utekal nám, mal riadne túlavé topánky. Koľkokrát som zúrivo chodila po sídlisku a pýtala sa: Nevideli ste malého blondiačika na trojkolke? A napokon sme ho dostihli pri mužovej robote, objednal si malinovku a čašníkovi oznámil, že ocko o chvíľu príde a zaplatí. Vždy ma išlo poraziť od hnevu a následného šťastia zároveň.“ Bol ešte len prváčik, keď v jednu sobotu namiesto dohodnutého hrania sa pri paneláku, vybehol na Hradovú. Kopčisko ako hrom, komu by napadlo, hľadať tam školáčika! „Keby som to neurobil vtedy, nemal by som predstavu, aký skvostný pohľad je z tých hrebeňov,“ neustále kontruje mamke Milan. A ona súhlasí: „Toľko toho navymýšľal, žil zrýchleným tempom, nik mu nestíhal. Akoby tušil, že jeho čas je zrátaný.“ V osemdesiatom druhom došlo k zlomu.

Hlúpa nehoda, ktorá ani zďaleka neveštila doživotné následky. Deväťročný Milan si sadol na starú trojkolku a traja kamaráti ho tlačili dolu kopcom. Až tak, že malý „šofér“ stratil kontrolu nad jazdou a keď začal kričať „stop, lebo narazíme“, bolo neskoro. Miňo preletel cez riadidlá trojkolky hlavou rovno na zem a ako bonus ho pritlačili traja kamoši.

Odreniny, modriny, škrabance a frajerský srd deväťročných machrov z neúspešnej jazdy.

Taká hanba! Na sekundu Milan asi aj omdlel, chlapci keď z neho zliezali, opísali, že ich nevnímal a mal zvláštne vytreštené oči. Ale kým prišla mamka, bol už v normále, pri vedomí.

nb72.indd 24

Tridsaťročný bojovník

Miňo

Ortieľ

Do bytu na tretie poschodie bez výťahu Milan vyšiel sám. Trochu ho bolela hlava, trochu chrbát a najmä bol vystrašený. Ale komunikoval. Na druhý deň sa sťažoval na chrbát a tretí deň si starostlivá mamina všimla, ako mu vykrúca ľavú nôžku. „Kolienko sa mu tlačilo čudne dovnútra.“ Škoda, že lekári, riešili len problém nohy, hoci Tomovci vždy uvádzali pád na hlavu a chrbát. Na prvýkrát ho v Rimavskej Sobote ortopéd poslal domov aj pre koleno. Nič to vraj nie je, len zrazenina, ktorá sa vstrebe a chlapec bude v poriadku.

Tomovci sa však do špitála museli vrátiť, syn im doslova pred očami prestával chodiť. „Nohu vykrúcalo stále viac a keď zbadal, že naň niekto pozerá, zastavil sa a hanbil sa urobiť krok. Ku kolísavej chôdzi sa odhodlal, až keď ho nijaké oči nesledovali. Začala som

šípiť, že je to zlé.“ Následné vyšetrenie potvrdilo Petresovu chorobu, rozpad kĺbu, ku členku na nohe mu pritlačili vrece piesku. Malo pomôcť natiahnuť a vyrovnať nohu. Nedarilo sa. Keď spolupacienti z izby zdesene rozprávali, ako mu stále tečie z nosa krv, Tomovci znepokojneli ešte viac a rozhodli sa pre presun do špitálu v Bystrici. No chlapček už nechodil, nohy neposlúchali, oco aj mama ho prenášali na rukách. Až v Banskej Bystrici došlo po kompletnom vyšetrení k rozuzleniu: neustále pomalé krvácanie do mozgu.

Zastavili ho infúziami. Plus silný opuch miechy – jasný dôvod, prečo Milanka prestali poslúchať nohy... Nikto však neveril, že je to natrvalo. Pendlovanie po nemocniciach sa začalo. V hlavnom meste mu stanovili diagnózu - dystónia mozgu, čo je porucha napätia svalstva a od docenta neurológa si

21.5.2007 19:19:25

72 Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o konkrétnych ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Milana oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť mu. OZ Medzi nami garantuje, že všetky financie budú využité na zlepšenie sociálnej situácie – Milan potrebuje baterky do elektrického vozíka a zdravotnícke pomôcky. A túži po výlete do Prahy, na divadelné predstavenie s Luckou Vondráčkovou. Číslo účtu, kam môžete posielať váš príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Milan.

Tel. kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. Ďakujeme. skormútení rodičia museli vypočuť čierny ortieľ: Váš syn už nebude nikdy chodiť.

V puberte sa môže jeho stav trochu zlepšiť, ale aj zhoršiť. Závisí od toho, ako prudko bude rásť.

Nefunkčná ľavačka „Možno keby sa na krvácanie do mozgu prišlo skôr, všetko by bolo ružovejšie. Cítili sme sa strašne, ale čas sa nedá vrátiť späť.

Chytali sme sa každej slamky. Obiehali sme pseudoliečiteľov a modlili sa, nech sú ich optimistické vízie pravdivé. Jeden z Brusna odporučil Miňovi bylinkové kúpele a denne vypiť deväť deci špeciálneho čaju. Nešlo o lacný špás, ale predstavte si, že syn začal chodiť, až tak, že v Bratislave zrušili diagnózu dystónie mozgu.“ Napokon však zdravotnú kartu bolo treba opäť preškrtať. Miňa jedného dňa pichlo v hlave, „a vrátil som sa do starých čias, bolo po zázraku,“ pokúsi sa Na mamu nedá dopustiť: „Je moje všetko!“

nb72.indd 25

PRÍBEH 25 o žart Milan a opatrne, nacvičeným drilom sa snaží dostať z gauča. „V inej polohe ležať nemôžem, o sedení ani nehovoriac.

Vydržím tak minútku. Bolí to ako ďas,“ prizná a pokúsi sa o vzpriamený postoj. Nejde to.

Telo je vykrútené ako paragraf, v páse akoby nalomené. Ľavá strana je takmer nefunkčná: na ľavom boku sa nedá ležať, ľavá ruka je neobratnejšia a keď sa postaví, celú váhu presúva na pravú nohu. „Ľavačka je úplne mimo.“ V puberte jeho kosti rástli rýchlejšie, než sa stihli obaľovať svalmi. A daň v podobe bolestivých kŕčov bola na svete. Milan rozlišuje obdobia na „relatívne slušné“ a tie „trasľavé“. To je teraz, ukáže na seba od hlavy po päty a modlí sa, aby sa čo najskôr dostal na botulotoxínové obstreky, ktoré ako jediné už roky zmierňujú jeho trápenie.

Ale cítim, že ich účinok sa skracuje, som na nich závislý, čo už so mnou,“ pozrie na mamu a poprosí ju o fotoalbum z druhej izby. Treba sa baviť o niečom príjemnejšom a nie dookola o kŕčoch a tupej bolesti, ktorá vyráža do celého tela.

Papierová maturita Lucka Vondráčková, Miňova star, na ktorú nedá dopustiť. To je téma číslo jeden.

A keď si zrovna nesadneme s jej hudobným štýlom, Miňo vytiahne zo zálohy ďalší tromf. „Cestné stavebné mechanizmy, fascinujú ma tie mašiny,“ s láskou v hlase povie a na jeho povel listujeme albumom. Miňo je ako v tranze. „Oco robí v tunajšom závode, kde tieto stroje vyrábajú. Sedel som vo viacerých a je to paráda. Keby som bol zdravý, určite je zo mňa mechanik stavebných strojov.“ O chvíľu sa vykrútenou a boľavou chôdzou prešuchce do druhej izby, aby ukázal svoje dvojročné veľdielo. Vystrihnutý a zlepený nakladač. Precízna prácička, vyžadujúca si trpezlivosť, sústredenosť. „A obratnosť.

V časopise aj písali, že kto to poskladá, akoby zložil maturitu. Podarilo sa mi to! Ale dnes už by to nešlo, prsty na rukách sú nemotornejšie a neposlušnejšie. Ledva udržím lyžicu.“ Základnú školu Milan dokončil. Aj napriek úrazu nemusel opakovať ročník. Ďalej už nešiel, lekári mu štúdium neodporúčali. „Pri zvýšenej koncentrácii sa mu zhoršuje zdravotný stav. Nevydrží sa dlho sústrediť, vystupňujú sa bolesti hlavy a telo prepadnú tie nešťastné kŕče,“ pokojne povie mama Boženka, ktorá si pochvaľuje Milanovu povahu. „Len vďaka nej sa vládzeme pozerať na svet veselými očami. Nešťastia sme si užili habadej, načo si ho neustále pripomínať, či nedajbože lamentovať, akí sme lazari. Robíme si zo seba žarty, tárame dve na tri a basta,“ prezradí recept na dobrú náladu domáca pani. Sama je už dlhé roky na invalidnom dôchodku. Dva roky pred synovým úrazom si nešťastnou náhodou prepichla v práci tepnu na nohe. „Dva roky som behala po nemocniciach, pravá strana tela ostala zablokovaná, ale bojujem. Naučila som sa žiť v permanentnej bolesti, ktorá vystreľuje od krížov. Najnovšie mi našli cystu v krku, zväčšuje sa, tento rok sa už skalpelu nevyhnem. Operáciu som dlho odkladala kvôli Milanovi, ale bude sa musieť na chvíľu zaobísť bezo mňa,“ s láskou pozrie na syna, ktorý sa snaží tváriť hrdinsky. Priznáva, že s mamou sú ako siamské dvojičky. Aj sa pohádajú, aj udobria, aj poklebetia. „A aj mu lepím a vystrihujem všetko, čo sa píše o Lucke Vondráčkovej. Je z nej hotový,“ smeje sa Boženka.

Zdravé sny Ich denný režim je roky rovnaký. Miňo dostáva raňajky ako kráľ – rovno do postele.

Sladká buchtička s čajom. A k nim osem liekov. K obedu zhltne ďalších šesť tabletiek a večeru obohatí o sedem. Najúčinnejšou terapiou je však spánok. „Spím veľa a z donútenia. Vtedy necítim bolesti, zatiaľ čo pri bdení sa nedokážem otočiť, v spánku sa vrtím jedna radosť. A nijaká bolesť. Navyše, snívajú sa mi zdravé sny. Behám, skáčem, šoférujem. Zobudenie a precitnutie je kruté.

Znova je zo mňa postihnutý vykrútený Tomo,“ povie Milan a pri otázke, čo ho na svete baví, sa na chvíľu zamyslí a vyjde s pravdou von: „Sú stavy, keď tu už nechcem byť, moja choroba je progredujúca, môžem sa len modliť, aby zhoršovanie bolo pomalé.

Ale nie som zbabelec... Víťazia momenty, keď sa teším na zajtrajšok, bavia ma správy, som zvedavý, čo sa deje vo svete aj doma.

A najviac sa teším na Dni mesta. Budú v júni a ja tam nesmiem chýbať. Koncerty, zábava – to je môj svet. Lenže od tretej do polnoci na námestí nevydržím. Po troch hodinách ma na vozíku vykrúca od bolesti. Vtedy mi je strašne ľúto, že nie som ako ty – zdravý. To musí byť iný život, v dobrom závidím!“ LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA

21.5.2007 19:19:30

72

26 PROTI SRSTI

T

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti!

Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

red časom tvrdil jeden slogan z rozsiahlej kampane proti domácemu násiliu páchanému na ženách, že každá piata žena je týraná. Neviem presne, odkiaľ prišli jeho autori ku tomu číslu, ale rozhodne ho nechcem nijako spochybňovať. Iba chcem pridať iné šokujúce štatistické zistenie, podľa ktorého pácha domáce násilie viac žien ako mužov.

P

Samozrejme, k tej štatistike patrí malé dovysvetlenie. Nejde tu o to, že by bol v partnerských vzťahoch mlátený či inak týraný každý štvrtý či štyriapoltý muž svojou ženou, aj keď nepochybne mnoho mužov si to myslí už vo chvíli, keď raz za čas nedostane teplú večeru, alebo keď musí absolvovať Štedrý večer so svokrovcami.

Nejde totiž ani zďaleka len o manželov.

V štatistike týraných osôb sú zarátané aj deti, starí a handicapovaní ľudia.

Opatrovateľky V absolútnych číslach väčší počet žien ako mužov páchajúcich domáce násilie je spôsobený najmä tým, že ženy sa častejšie dostávajú do situácie, keď sú od nich slabí a bezbranní ľudia závislí.

Muž na materskej je ešte stále veľká rarita, i keď z roka na rok ich počet, aj vďaka emancipácii žien, osvete a pozitívnemu príkladu mediálne známych osobností, nepochybne stúpa. Ale s mužmi opatrujúcimi chorých a starých príbuzných je to stále velikánska bieda. Ja vo svojom okolí viem len o jednom jedinom mužovi, čo poctivo doopatroval svojho nevládneho otca, zato žien by som sa len tak ľahko nedopočítala. V podstate každá dospelá žena, čo poznám, má s opatrovaním ťažko chorého či starého príbuzného svoje skúsenosti. Aj ja ju mám.

Bez perspektívy Pred pár rokmi som so sestrou doopatrovala babičku a ťažko chorú tetu, moja mama sa zas denne trápi s druhou babičkou, ktorá pred niekoľkými rokmi úplne oslepla a zostala celkom závislá na pomoci svojich dcér. Viem sa veľmi dobre vcítiť do postavenia človeka, na ktorého pleciach zostala každodenná starostlivosť o svojho blízkeho. Viem si tiež veľmi dobre predstaviť, ako ľahko pri tom dochádza k situácii, že človeku prasknú nervy.

Nemusí hneď ísť o fyzické násilie či surové

nb72.indd 26

Každá piata žena týra zaobchádzanie, ľudia si často dokážu oveľa bolestivejšie ubližovať slovami. Dokonca aj mlčaním.

Keď neposlúcha, trucuje a vyvádza malé dieťa, dospelý človek ho dokáže ako-tak

spacifikovať, použiť rodičovskú autoritu, opiť rožkom. Navyše zlé chvíle dokáže dieťa rodičom vynahradiť chvíľami, keď je milé, prítulné, poslušné. Aj pri tom najotrasnejšom decku má rodič perspektívu,

21.5.2007 19:19:40

72

KOMIX 27 že sa to časom zlepší, že z toho vyrastie, že jedného dňa sa o seba postará samé.

Starý človek žiadnu podobnú perspektívu nemá. Skôr naopak. K nepríjemným fyzickým prejavom staroby sa navyše často pridružuje starecká demencia, takže v jednej chvíli vašu pomoc vyžaduje, v druhej ju odmieta, chvíľu vás vôbec nespoznáva a často toho najobetavejšieho opatrovateľa začne považovať za najväčšieho nepriateľa. Nie je ľahké neustále si pritom opakovať, že to trucovité, neposlušné a večne nespokojné indivíduum je človek, ktorého z celého srdca milujete a ktorý sa možno postaral o veľkú časť vášho krásneho detstva.

ROKO OD MIŠKA

Odprataní V polovici júna je Svetový deň boja proti násiliu na senioroch. Nie je to také mediálne vďačné ako hovoriť o násilí na deťoch alebo ženách, predsa len staroba nie je taká fotogenická a srdcervúca.

Pripomína nám vlastnú pominuteľnosť, ukazuje nám veľmi nepríjemnú stránku aj našej vlastnej možnej budúcnosti. Lepšie na to nemyslieť. Lepšie to nevidieť.

Najjednoduchšie je starcov odpratať z nášho zorného poľa do nemocníc, liečební pre dlhodobo chorých, do domovov dôchodcov. Tam je predsa na to školený a zaplatený personál.

Ale nech už je ten personál akokoľvek profesionálny, ľudský a obetavý, som presvedčená, že práve to odloženie je to najhroznejšie týranie, čo na svojich blízkych na staré kolená môžeme napáchať. Nie každý má možnosť zosúladiť svoje pracovné či iné povinnosti so starostlivosťou o nich, každý však má možnosť zosúladiť aspoň ten zostávajúci voľný čas s ich poslednými chvíľami.

Najdôležitejšie Skutočne to nie je jednoduché. Ale oplatí sa to. Keď už sa teda nemáte chuť obetovať pre druhých, urobte to aspoň pre seba. Nielen preto, že tým môžete dať príklad svojim deťom, ako sa majú jedného dňa postarať ony o vás. Čas strávený starostlivosťou o vašich blízkych je ten najlepšie strávený čas, i keď v tej chvíli sa vám to môže zdať celkom inak. Keď spätne myslím na ten polrok, čo som sa so sestrou trápila s našimi dvoma zomierajúcimi starkými, mám stále intenzívnejší pocit, že to bol jeden z najkrajších a najprínosnejších polrokov môjho života. Nikdy predtým som tak intenzívne nepocítila blízkosť a súdržnosť svojej rodiny. A čo už môže byť na svete dôležitejšie?

ELENA AKÁCSOVÁ, AUTORKA JE ŠÉFREDAKTORKA www.t-station.sk FOTO: BRANISLAV REBROŠ

nb72.indd 27

21.5.2007 19:19:43

72

28 FILM skončenia kurzu videoprodukcie na Bostonskej univerzite ma delili už iba týždne. Rozhodol som sa.

Nakrútim svoj prvý hraný film!

Do

Ja v akcii.

Na druhý deň som to oznámil vedúcemu kurzu Federicovi. „Veľa šťastia! Techniku máš k dispozícii,“ zahlásil a viac pozornosti mi nevenoval. Od chlapíka, ktorý Amerike pomohol objaviť poľského režiséra Krzysztofa Kieslowského, som čakal viac. Veď hraný film som nikdy nerobil!

Nezmysel?

Doma som zvolal rodinnú radu. Tá pozostáva zo mňa a mojej manželky Sary.

Predložil som rozpočet na film. Postupne sa moje číslo na papieri menilo, až tam hrdo zostala svietiť jednotka a dve nuly. „To je nezmysel!“ nesúhlasil som. Sara však mala

Deväťdesiatpäťdo pravdu. Naše plány mi nedovoľovali minúť viac peňazí.

Na druhý deň som v škole stretol spolužiaka Trevora v dobrej nálade.

Vzhľadom na to, že Trevor má maniodepresívnu psychózu, človek nikdy nevie. Využil som jeho svetlú chvíľku a dali sme sa do reči. Trevor sa preslávil tým, že ako režisér dokumentárneho filmu o ruskej filharmónii za 100 000 dolárov úplne zlyhal. Napriek roku natáčania v Moskve Zohnať pištoľ bolo jednoduché.

S nukleárnou kufríkovou bombou to bolo zložitejšie.

nb72.indd 28

projekt nikdy nedokončil. Tvrdil, že 100 000 dolárov bolo málo. Na Bostonskej univerzite sa pravdepodobne skrýval pred „nasratými“ veriteľmi, ktorí žiadali peniaze späť.

Trevor mi oznámil, že práve dokončil krátky film s jedným hercom. Stálo ho to iba 60 dolárov. „Nikdy sa nesmieš vzdávať! Tu si v Amerike, bratku,“ povedal chlapík, čo položil projekt za 100 000 dolárov, a potľapkal ma po chrbte. A poradil mi, ako na to.

Zadarmo Písanie scenára a dialógov mi zabralo asi týždeň. Potom som scenár poslal Federicovi na kontrolu. Vrátil mi ho s červeným morom zmien a škrtov. Nie všetky som akceptoval.

Vedel som, že Federico sa ako scenárista nepresadil.

Nasledoval krok číslo dva, nájsť si štáb.

Hlavné kritérium okrem odbornosti bola ochota pracovať zadarmo. Oslovil som Joeyho a Jona. Joey pochádza z Kalifornie.

Ako kameraman nakrúcal bitky v baroch a predával tento materiál do bláznivých TV show. Keď raz dostal po hube, rozhodol sa, že nastal čas na zmenu. Odišiel do Bostonu rozšíriť si vzdelanie. Prihovoril sa mi hneď v prvý deň v škole, že mi chce predať marihuanu. Vraj čerstvú zásielku z Kalifornie. Ako dôkaz mi ukázal fotku vreca plného „trávy“, ktorú mal v mobile. Bohužiaľ, až neskôr som zistil, že sa naňho nedá vôbec spoľahnúť, lebo je stále „zhúlený“.

Tvrdil o sebe, že keď je „zhúlený“, tak má „kurevsky dobré nápady“, lenže si ich nikdy nezapíše a hneď ich zabudne. Prácu s kamerou však zvládal výborne. Tak som ho oslovil na post kameramana. Súhlasil.

Jona som do filmu musel získať za každú cenu. Jeho otec vlastnil firmu prevádzkujúcu remorkéry. Otváracia scéna môjho filmu sa

21.5.2007 19:20:03

72

FILM 29 odohráva v prístave. Agent KGB prepašuje do Bostonu atómovú bombu a chce ju odpáliť v podpalubí remorkéra. (Ide o sen hlavného hrdinu, film je o niečom inom.)

Prenajatie prístavu a lode neprichádzalo do úvahy. Musel som získať Jona. Nikdy som ho však nepočul rozprávať. Vždy sedel ticho a znudene v rohu triedy. Poslal som mu e-mail so scenárom. Dostal som prekvapivo rýchlu odpoveď: „Počítaj so mnou, scenár je dobrý.“ A mal som osvetľovača a produkčného v jednej osobe. Aj napriek tomu, že sme sa potom stretávali dennodenne, komunikovali sme iba cez internet.

Na post zvukára sa prihlásil Chris. Nič o ňom neviem. Na pľaci sa ukázal iba dvakrát.

Hviezdna kariéra Mohol som pristúpiť k verbovaniu hercov.

V Amerike chce byť hviezdou skoro každý.

Takže nájsť skúsených hercov, čo pre vás chcú pracovať zadarmo, nie je problém.

Veria, že práve váš projekt odštartuje ich kariéru. Stačí si dať inzerát na web.

ukázala ako väčší problém. Neverili by ste, ale ľudia vôbec nevedia, ako taká bomba vyzerá. Teda okrem toho, že je ukrytá v kufríku. Nikdy nezabudnem, ako som sedel, posilnený niekoľkými pohármi vodky, s kamarátmi v miestnom bare. Hlasná muzika rušila našu konverzáciu. Revali sme na seba, aby sme sa počuli. „Vie niekto, ako zostrojiť nukleárnu kufríkovú bombu?“ „Čoooo?“ „Nukleárnu bombu!“ „Normálnu bombu áno, ale nukleárnu?“ „Ozaj, našiel si už toho teroristu?“ „Čooo?“ „Teroriiiistuu.“ Každý, kto prechádzal okolo, mal vypleštené oči. Našťastie, všetci si zachovali chladnú hlavu a my sme neuváženú konverzáciu prežili bez ujmy. Nakoniec som fotku nukleárnej kufríkovej bomby našiel na internete. Teda nič moc. Bol tam aj návod, ako ju zostrojiť. Musím sa pochváliť, že moja replika vyzerala lepšie ako originál. Určite z nej trčalo viac drôtov.

olárový film Potreboval som 9 ľudí. Seba som protekčne obsadil do úlohy agenta KGB. Výber hercov prebiehal hladko. Až na jedného – potreboval som niekoho, kto by vyzeral ako typický moslim. V inzeráte som nemohol uviesť „hľadám stereotyp moslima“ a nikto podľa mojich predstáv sa na kastingu neukázal.

Nakoniec som na webe objavil DJ Reaza, ktorý tvrdil, že je aj amatérsky herec. Tak som mu napísal mail. Súhlasil. Dúfal som, že jeho herecké schopnosti prevyšujú tie hudobné. Teraz viem, že sú rovnaké.

Hlavnú úlohu som mal rezervovanú pre Seana.

Videl som ho v nezávislom filme Chorý. Hral chlapíka nakazeného HIV, ktorý vedome šíri svoju chorobu, aby sa mstil. Nakoniec si vstúpi do svedomia a nechá sa vykastrovať.

Jeho herecké umenie ma oslovilo. Zavolal som mu. Rola paranoidného úradníka, ktorý uverí, že jeho sused je terorista, sa mu páčila.

Malé komplikácie Prvý deň nakrúcania prebehol takmer bez problémov. Jedine Joey sa dostavil na natáčanie neskôr, „zhúlený“ a bez sľúbeného plánu záberov. Tak som narýchlo zostavil náhradný plán. Neskôr sa objavila ďalšia

komplikácia. Do scény, kde hlavný hrdina beží so zbraňou v ruke za agentom KGB, sa nám priplietol miestny strážnik. Zmätene vbehol do záberu s rukou na pištoli. Jon mu zabudol oznámiť, že v prístave nakrúcame.

Dnes som rád, že nikoho nezastrelil. Aj keď po pár dňoch nakrúcania som bol opačného názoru.

Plán nás nútil pracovať hlavne cez víkendy, lebo všetci herci mali aj skutočné zamestnanie. Ďalší víkend sme mali nakrúcať v Joeyho byte. Všetci sme sa v dohodnutú hodinu stretli pred domom. Vyložili sme techniku na chodník. Zazvonil som. Joey neodpovedal. „Do riti, veď som mu včera volal a všetko bolo ok,“ vykríkol som nahnevane. Vytiahol som mobil a zavolal som mu. Asi na šiesty pokus zdvihol. „Joey, kde si?“ „Ježišmária, ja som úplne zabudol. Som na svadbe...“ Nedopovedal, lebo som zložil telefón. V tej chvíli ma mrzelo, že strážnik nikoho neodbachol. Tak som prišiel o kameramana. Vedel som, že sme v riadnom sklze. Podľa plánu sme mali skončiť deň pred mojím odletom do Európy. Na celý projekt som mal iba mesiac a týždeň.

Všetkým som sa ospravedlnil a zahanbene som ich poslal domov. Jedine Sean, môj hlavný hrdina, zostal. Zašli sme spolu do najbližšieho baru. Tu som sa v depresii prevesil cez stoličku a oznámil, že projekt skončil a nemáme šancu stihnúť film dokončiť. Sean, najveselší chlapík na svete, sa zasmial a povedal: „Netáraj, stihneme to, budeme točiť po večeroch.“ Dali sme si spolu fľašu vína. Nálada sa mi zlepšila.

Môj hlavný hrdina Sean mi začal rozprávať svoj životný príbeh.

Ten ma dostal. Rozhodne je lepší ako väčšina filmových scenárov. Na vysokej škole

Recept na bombu Ešte som musel zohnať repliku zbrane a vyrobiť nukleárnu kufríkovú bombu teda niečo, čo sa na ňu podobá. Zbraň som zohnal okamžite. Kamarát, ktorý je posadnutý nakrúcaním krátkych filmov o zombie, má doma celý arzenál. Pribalil mi aj liter falošnej krvi.

Konštrukcia nukleárnej kufríkovej bomby sa

nb72.indd 29

Pri výbere hercov bola okrem talentu podmienkou ochota pracovať zadarmo.

21.5.2007 19:20:19

72

30 FILM vstávali do práce. Nesklamal ma jedine Sean, ktorý zostal až do rána. „Hrať sa môžem aj ožratý,“ vyhlásil Sean a nalial si do pohára vodku. Sean totiž kolauduje počítačové hry. „Aj keď film bude na hovno, spoznať Seana stálo za to,“ pomyslel som si. Ten človek ma inšpiroval. Dokonca keď som pri odovzdávaní techniky v škole stretol Joeyho a on sa ma spýtal, že kedy nakrúcame uňho doma, nezabil som ho. Usmial som sa a slušne som mu odpovedal: „Niekedy nabudúce.“

Nematerialisti

Neveril som, že Sean sa po tom všetkom, čo prežil, dal nahovoriť na rolu, v ktorej skáče, beží a zápasí. sa v poslednom ročníku rozhodol prerušiť štúdium a vyskúšať šťastie v Hollywoode. Po roku otravovania rôznych filmových agentov a predávania párkov na ulici sa zmieril s tým, že ho tu kariéra nečaká. Rozhodol sa vrátiť späť na univerzitu. Kamaráti mu však zabudli oznámiť, že škola skrachovala, a Sean si nestihol včas presunúť kredity na inú univerzitu. Roky štúdia a všetky skúšky mu prepadli. Zostal bez zamestnania a vzdelania.

O pár mesiacov začal pociťovať strašné bolesti hlavy. Niekedy nedokázal ani vstať z postele. Vyšetrenie ukázalo, že má nádor na mozgu. Poisťovňa odmietla uhradiť jeho operáciu a sám si ju nemohol dovoliť zaplatiť.

Bolesti sa stále zhoršovali. „Nevieš si predstaviť, čo som si vytrpel. Myslel som aj na samovraždu. Rok som sa súdil s poisťovňou a vypisoval listy guvernérovi.

Zmieril som sa s tým, že zomriem. Nakoniec som súd vyhral a poisťovňa mi operáciu zaplatila. Teraz mám v hlave umelohmotnú pumpičku, ktorá mi odčerpáva mok.“ Nechcel som veriť, že Sean súhlasil s rolou, kde behá, skáče a zápasí. A už vôbec nie, že najveselší chlapík, akého poznám, toto všetko prežil. Troška som sa zahanbil - teda menej než som mal.

vynosili všetku techniku. Nainštalovali svetlá.

Pripravili sme scénu. Ja som pracoval ako zvukár a režisér, Jon ako kameraman a všetko ostatné. Keď ostatní odišli domov, my sme museli všetko zložiť a naložiť do auta.

Z rodinných dôvodov – aspoň mi to tvrdil – nám vypadol jeden herec. Nahradil ho Trevor, musím povedať, že výborne. Neskôr som ukecal aj Federica, aby si zahral detektíva. Tváril sa, že ho otravujem. Keď sa však ocitol v žiari svetiel a ozval sa tupý zvuk klapky, nemohol zakryť fakt, že hranie ho strašne baví. Nakoniec sa priznal, že to skúšal aj ako herec. Neuspel, a tak skončil ako pomerne úspešný producent.

Nakrúcanie sme dokončili dva dni pred mojím odletom. Úplne zničený som zorganizoval ďakovnú párty, ktorú každý opustil už o deviatej večer. Veď na druhý deň všetci

Film som strihal takmer mesiac v drevenici na Orave. Každý, kto nás prišiel navštíviť, si musel pozrieť aspoň dve verzie. Ja ten film už nemôžem ani cítiť. Ľuďom a hlavne Seanovi sa páči, a to je hlavné.

Film sa ešte stále nepredstavil na festivaloch, pretože nemá hudbu. Už sa však na nej pracuje. Greg z New Yorku sa po tom, ako ho videl, ponúkol, že ju skomponuje.

Pochopiteľne, zadarmo. Mal som trošku obavy. To som ešte nevedel, že Greg bol nominovaný za zvukový strih na cenu Emmy a je aj hudobný skladateľ.

Celý projekt ma stál iba 95 dolárov a nejaké drobné. V tom je zahrnuté aj občerstvenie pre účinkujúcich. O lacnej pizze sa im muselo snívať mesiace. Stále nemôžem uveriť tomu, že všetci pracovali zadarmo a vo svojom voľnom čase. Väčšina preto, že ich to bavilo.

A potom mi tvrďte, že Amerika je materialistická.

MARTIN RAJEC FOTO: MICHAL NOVOTNÝ (1), AUTOR JE FOTOREPORTÉR LIDOVÝCH NOVIN, 1 ZÁBER Z DEVÄŤDESIATPÄŤDOLÁROVÉHO FILMU

V žiari svetiel Vystupňovali sme naše úsilie. Nakrúcali sme hlavne po večeroch a celý víkend. Môj štáb sa scvrkol na dvoch ľudí - mňa a Jona. Chris sa už nikdy neukázal. Pravdepodobne po neúspechu s natáčaním u Joeyho stratil vieru v moje organizačné schopnosti. Vôbec mu to nezazlievam.

Jon síce nerozprával, ale ako pracant ma dostal. Vždy sme pripravovali miesto nakrúcania niekoľko hodín dopredu. Dvaja sme

V prístave Jon zabudol oznámiť, že budeme nakrúcať akčnú scénu, tak sa nám do záberu priplietol strážnik s pištoľou.

Inzercia

nb72.indd 30

21.5.2007 19:20:20

72

DO MINULOSTI 31 Čierny Mercedes 320 C, v ktorom pred 65 rokmi zabili Heydricha, je práve vystavený v Slovenskom národnom múzeu. krypty kostola sv. Cyrila a Metoda je rýchly. „Farárkovi, ktorý sa po celých štrnásť dní staral o úkryt zločincov vo svojej svätyni, sme nariadili, aby pivničným otvorom v krypte vyzval zločincov, aby sa vzdali, tí však na to odpovedali: nikdy,“ popisuje v správe veliteľ zbraní SS Karl von Treuenfeld a veliteľ pražského gestapa Hans U. Geschke v ďalšej správe sucho konštatuje: „Obhliadkou mŕtvol vytiahnutých z pivnice sa preukázalo, že žiadny z týchto mužov nezomrel kvôli paľbe zbraní SS, ale že sa všetci zabili tak, že si vpálili guľku do hlavy.“

Ráno 27. mája 1942 zaútočili na ríšskeho protektora Heydricha

Atentát

red šesťdesiatimi piatimi rokmi sa uskutočnila akcia, výnimočná aj cez krvavú svetovú vojnu. V rohu pražskej križovatky v Kobylisech zastavili auto ríšskeho protektora Heydricha slovenský parašutista v službách britskej armády Jozef Gabčík a Čech Jan Kubiš a do nablýskaného Mercedesu hodili granát.

P

Po krátkej prestrelke stihli ujsť, Heydrich sa zvalil na kapotu vozidla a o štyri dni popredný nacistický pohlavár, známy svojou brutalitou, zomrel. „Zvyknú sa tu zastaviť turisti a pýtajú sa, či Gabčík skutočne býval v tomto dome. Prežil tu vyše dvadsať rokov, pracoval v chemičke v Žiline, dom odvtedy ani nebol prestavaný.

Veci po ňom tu už nie sú, posledné zobrali v 80. rokoch do múzea,“ hovorí Gabčíkova praneter Katarína Tomčíková, ktorá v jeho rodnom domčeku býva spolu s manželom a deťmi.

Guľka do hlavy Doba, ktorú v dedinke Poluvsie pri Žiline Jozef Gabčík prežil, bola pretrhnutá začiatkom 2.

nb72.indd 31

svetovej vojny. Cesta mladého Slováka viedla cez ilegálny útek do Poľska až ku vstupu do česko-slovenského vojska a účasťou v skupine Anthropoid, zostavenej vo Veľkej Británii. Tá mala jedinú úlohu: atentát na Heydricha. Rotmajster z Poluvsia sa spolu s ostatnými členmi skupiny po vysadení na území protektorátu Čechy a Morava presunul do Prahy, kde na sklonku mája čakali na ríšskeho protektora po jeho ceste zo zámku v Panenských Břežanoch na Pražský hrad. Nasledovný scenár bol niekoľkokrát sfilmovaný: výsadkár Josef Valčík dáva signál o aute pomocou vreckového zrkadla, Gabčík odhadzuje kabát a tasí pripravený samopal, ktorý však zlyhá, a vo chvíli, keď auto zastavuje a Heydrich so šoférom strieľa na mužov, hodí posledný z trojice Jan Kubiš odistený granát.

Medzi Heydrichovou smrťou a dolapením výsadkárov ubehol takmer mesiac, plný surových nacistických represií a vraždenia. „Týmto vyhlasujem s okamžitou účinnosťou výnimočný stav nad celým protektorátom a nariaďujem, že kto osobám, ktoré mali účasť na spáchaní atentátu, pomáha alebo má o nich vedomosti a neoznámi to, bude zastrelený spolu so svojou rodinou,“ velí zastupujúci ríšsky protektor K. H. Frank, a keď k vyhrážkam pridajú nacisti aj odmenu milión mariek, netrvá dlho, kým aktérov atentátu prezradí ich priateľ Karel Čurda. Koniec po obkľúčení gestapom a zložkami SS v úkryte

Radosť zo smrtí Atentát si síce vyžiadal stovky civilných obetí, jeho význam bol však uprostred rozpútanej vojny obrovský a čin vzbudil vo svete taký ohlas, že napríklad Briti odvolali na jeho základe Mníchovskú dohodu a prisľúbili povojnovú obnovu Česko - Slovenska v pôvodných hraniciach. Zároveň treba dodať, že obergruppenführer Reinhard Tristan Eugen Heydrich nebol žiadnym neviniatkom v rukách politického systému. Jeden z najvyšších predstaviteľov SS mal u Hitlera takú obľubu, že dostal poctu stať sa hlavným architektom holokaustu - predsedal konferencii najvyšších funkcionárov vo Wannsee, na ktorej sa s nemeckou pedantnosťou rozhodlo, že

Jozef Gabčík.

Jan Kubiš.

najlepšie pre čistú rasu je vyvraždiť milióny ľudí lacným prostriedkom na hubenie hmyzu cyklónom B a hromadne ich spáliť v zastrčenom poľskom mestečku Osvienčime.

Ako uvádza historik Eduard Stehlík, autor výstavy o atentáte, ktorá sa práve nachádza v Slovenskom národnom múzeu: „Boli atentáty, pri ktorých sa svet otriasol hnevom nad obludnosťou, boli však aj atentáty, keď sa ľudia otvorene radovali, pretože obeť patrila k bytostiam rozosievajúcim smrť.“ utrpenie a nenávisť. Takým bol aj ten, ktorý sa stal v Prahe na Heydrichovi.

PETER GETTING FOTO A REPROFOTO: NORBERT GROSZ AUTORI PRACUJÚ V +7DNÍ A ANI JEDEN Z NICH EŠTE NESPÁCHAL ATENTÁT

21.5.2007 19:20:28

72

32 ROZHOVOR

Billy Holiday ju dostala

Džezwoman dá sa vám, že džezová speváčka Lucia Lužinská sa momentálne akoby vynorila zo zákulisia?

Pravdou je, že doteraz spievala v zastrčenejších podnikoch a tvrdo pracovala, aby konečne prerazila aj na viditeľných pódiách. Ona súčasný úspech vníma s pokorou, pretože vytvoriť si meno v džeze podľa nej trvá naozaj dlho.

Z

Aký bol váš prvý kontakt s džezom?

- Spievam odmalička, a keď ma počuli hudobníci, hovorili, že do spevu dávam bluesové feelingy a pripomínam im džezovú speváčku. Vtedy som začala vedome vyhľadávať džez, zohnala som si knižku o ňom. Dostalo ma, keď som si vypočula Billy Holiday spievať God Bless The Child.

Týždeň som ju študovala a na vlastnom hlase si skúšala, čo všetko sa dá zaspievať.

Tesne po rozpade režimu bolo málo dostupných informácií a noty či muzikantské knižky boli nesmierne drahé. Kto ich vlastnil, nechcel ich pustiť z ruky. Raz ešte ako študentka som v Redute ukecala predavača, aby mi po záverečnej dovoliť odpísať si

nb72.indd 32

akordy skladby z muzikantského zápisu, lebo knihu som si nemohla dovoliť kúpiť.

Stali ste sa speváčkou, no vyštudovali ste herectvo. Odmalička ste chceli spievať?

- Od základnej školy som sa zamýšľala, že by som sa spevu venovala profesionálne.

Keďže som sa vždy dobre učila, doma pre mňa plánovali inú vysokú školu a inú profesiu, niečo ako právo alebo medicína.

Asi predpokladali, že ma spevácky ošiaľ prejde. Šla som na gymnázium, lebo tam fungoval spevácky zbor. Získala som štvorročný odklad na rozmyslenie, čomu sa budem v živote venovať, a od našich podmienku, že spievať môžem, ale nesmiem si zhoršiť prospech. Tak som sa naďalej dobre učila... a spievala. Čítala som, že vás označujú za intelektuálku...

- Sama sa tak nevidím. Možno si to o mne ľudia myslia, lebo som povedala, že veľa čítam. Keď som bola malá, rodičia mi vypínali poistky. Keď som cítila, že mám vysilené oči, zatvorila som najskôr jedno oko a čítala druhým, potom naopak... Trefnejšie by bolo povedať, že vďaka „intelektuálskemu koníčku“ mám dobrú fantáziu.

Na Slovensku ste sa akoby po dlhšom čase opäť zjavili.

- Hrala som aj v zahraničí, študujem v Grazi, ale nie je pravda, že by som

nevystupovala na Slovensku. Spievala som v zastrčenejších podnikoch a kluboch.

Teraz majú všetci pocit, že som sa objavila. Šla som celý čas naplno, až si šťastena povedala: už si sadnime aj na Lužinskú.

Spievali ste na lodi, v kluboch, v divadle.

Ktoré prostredie vám najviac vyhovuje?

- S All Time Jazz robíme komornú hudbu a v komornom prostredí je prepojenie s ľuďmi hmatateľnejšie, až interaktívne, akoby ľudia priamo ovplyvňovali vývoj koncertu. Na druhej strane, prostredie divadelného pódia, kde máte na sebe svetlá, ľudia sedia v tichu, nechá divákov vnímať každý odtienok. Dôležitejšia ako priestor je pre mňa kapela, s ktorou hrám.

Takže sa nevnímate ako sólová speváčka?

- Som sólová speváčka, ale v džeze kapela ani zďaleka nie je spevákovi sprievodom.

Všetci sú sami osebe úžasní umelci, na koncerte sme od seba závislí tým, ako sa prepájame. Takáto hudba je organická záležitosť, niekto niečo zahrá, ďalší na to zareaguje. Často sa kapela podceňuje len preto, že vpredu stojí spevák.

Aké je to študovať, keď má človek tridsať a zase sa musí učiť na skúšky, pripravovať na hodiny?

- Teraz je to o to ťažšie, že už to nie je študentský život, ale život človeka, ktorý sa musí na jednej strane uživiť, na druhej dávať do hlavy vedomosti. Aj v kolektíve dvadsaťročných sa stretávam s novými inšpiráciami, na škole zisťujem, čo všetko neviem. Teším sa, ako na budúci rok budeme robiť druhé CD, kvôli čomu som si doteraz v škole nadrábala, aby som mala viac času na hudbu. Teraz som „špongia“, nasávajúca nové informácie. Verím, že zúročím, čo som doteraz študovala. Bez ohľadu na to, či sa budem venovať čistému džezu alebo pôjdem vlastnou cestou.

Viete si predstaviť, že by ste dnes spievali džez, ale neštudovali ho?

- Nie. Myslím, že dnes to už nejde. Džez sa od svojich začiatkov veľmi posunul. Harmónia oproti harmónii swingu 30. rokov je oveľa zložitejšia, obohatenejšia. Možností v džeze je tak veľa, že keď sa stretnú muzikanti a idú spolu hrať, musia sa v harmónii vyznať, aby mohli spolu improvizovať. Netvrdím, že človek musí ísť kvôli tomu na školu, ale musí sa tomu venovať. Dôležité sú emócie, čím ste starší a skúsenejší, tým viac máte čo povedať. Bez zvládnutého remesla skoro narazíte na strop.

V iných žánroch sa viac kladie dôraz na slová a texty.

- V džeze je najdôležitejší asi rytmus. Ale nie je to o tom, že by sa džezový spevák nevyjadroval textom. Práve naopak. Keď sa napríklad započúvate do hry profesionálnych džezových hudobníkov, máte pocit, že ich nástroj hovorí, niekedy akoby ste až začuli slovo. Oni hrajú tak, akoby rozprávali príbeh.

A tým pádom tam slová schované sú.

MARCELA GLEVICKÁ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

21.5.2007 19:21:08

72

RECENZIE 33 HUDBA Lisa Germano

In The Maybe World (Young God / Wegart) www.wegart.sk Kolekcia songov pozoruhodnej skladateľky, textárky, multiinštrumentalistky a speváčky. Mimoriadne intímna, ušľachtilá hudba neuveriteľnej sily. Melódie sú osobné a aranžmány cielene spletité. Lisin hlas je mäkký, jemný a neuveriteľne pútavý. Je unikátny, vyčnieva vo svete, kde je tak veľa umelcov akoby vyrobených podľa jednej šablóny.

KONCERT

Pieseň a experiment Vo štvrtok 14. 6. v Štúdiu 12 na Jakubovom námestí vystúpia miestni Longital (Dlhé diely) a po nich jedna z najzaujímavejších írskych speváčok Nina Hynes. Koncertu bude predchádzať vystúpenie 11.6. v televíznej relácii Metro Live, po bratislavskom koncerte zavítajú do známeho žilinského klubu Stanica-Záriečie. „Spojenie Longital a Niny Hynes nie je náhodné, stretli sa niekoľkokrát na svojich hudobných cestách po Európe.

Spája ich hudobná obrazotvornosť, skĺbenie piesne a experimentu, akustiky a elektroniky, ale aj vydavateľská sebestačnosť,

tvrdohlavosť a nekompromisnosť pri uskutočňovaní umeleckých cieľov,“ hovoria hudobníci. Longital po piatich albumoch vydaných na vlastnej značke Slnko Records pripravili nový album Výprava (Voyage) so siedmimi piesňami, ktoré podľa samotných autorov predstavujú doterajší vrchol ich umenia. V tomto roku pôjde o jediný plánovaný veľký koncert tohto dua (Shina a Daniel Salontay) v Bratislave. Vystúpenia speváčky, gitaristky a klaviristky Niny Hynes sú zasa veľmi atmosférické, s kostýmami a vizuálmi živo reagujúcimi na hudbu.

Susumu Yokota (feat. Iva Bittová)

Wander Waltz (Lo Recordings / Wegart) www.wegart.sk Japonský hudobník Susumu Yokota neustále posúva svoje hranice a tento album nie je výnimkou. Na albume hosťujú tri charizmatické hudobníčky a vokalistky - Iva Bittová, Američanka Caroline Ross a Japonka Kahimi Karie.

Zo spleti nezvyčajných zvukov, efektov, spektrálnych hlasov a hlbokých beatov Yokota vytvára dômyselnú zvukovú sieť, ktorá kríži dub, folk, techno, gamelan, gitarovú raga, klasiku i avantgardu.

Efterklang

Under The Giant Trees (Leaf / Wegart) www.wegart.sk Päť grandióznych skladieb, ktoré dánske zoskupenie zložilo pôvodne ako koncertné nahrávky, tvoria toto limitované a číslované vydanie novej EP. Citlivá, jemná a pokojná ale i naliehavá a energická hudba.

Extra slákmi vypomáhajú členky islandského sláčikového kvarteta Amiina.

HUMOR

Radič počasia Stano Radič – sociológ, glosátor, scenárista, moderátor, kabaretiér sa narodil 7. mája 1955 v Kalinove.

Ako sociológ neustále cítil potrebu byť súčasťou spoločensko-politického diania, čo sa prejavovalo jednak v satirickom nádychu jeho tvorby, ale aj priamou účasťou na významných spoločenských zmenách. Bol jedným z prvých aktivistov nežnej revolúcie a spoluzakladateľom Verejnosti proti násiliu (VPN). V roku 1990 bol dokonca zvolený za poslanca Národnej rady SR za VPN. Po krátkom čase však poslanecký mandát zložil, lebo zistil, že ako humorista mal

v parlamente príliš veľkú konkurenciu.

Od roku 1990 vpisoval do kolónky zamestnanie „umelec v slobodnom povolaní“. Venoval sa najmä písaniu humoristicko-satirických scenárov rozhlasových a televíznych relácií, divadelných hier a komédií. Neskôr začal svoje relácia aj sám moderovať alebo v nich účinkovať. So satirou v Slovenskej televízii skončil v roku 1994, keď sa stal predsedom vlády po tretíkrát ten istý pán.

Získal najväčšie ocenenie humoristu „Zlatý kopanec“ zo všetkých verejnoprávnych médií. V rokoch 1995 až 1999 sa zúčastňoval na mnohých mítingoch za demokraciu, záchranu slovenskej kultúry a slobody slova.

Bol patrónom detskej kardiochirurgie, Slobody zvierat, autorom námetu Tatrám pod stromček a veľkého množstva iných charitatívnych projektov.

Vždy hovorieval, že ľuďom treba najprv pomôcť, a potom ich rozosmiať.

Odchod Stana Radiča bol nečakanejší než čokoľvek iné. Zomrel 8. apríla 2005 vo veku 49 rokov.

Laučíka, básnika, „osamelého bežca“, ktorý výrazne ovplyvnil súčasnú slovenskú poéziu, učiteľa, jaskyniara, cestovateľa...

Tvorcovia sa snažili o sprítomnenie Laučíkovej básnickej tvorby na javisku, o jej zhmotnenie, popretkávané spomienkami Ivana Štrpku a Anny Ondrejkovej. Obaja si pripomínali Laučíkov štýl písania, jeho život spätý s písaním, jeho spätosť s Liptovom, kde sa narodil a kde celý život žil. Sám Ivan Laučík hovorieval o Liptove ako o mieste, kde je „prevaha vertikality“, kde zem a ľudia spolu ešte stále súvisia. Jeho básne však nie sú prírodnou lyrikou, prírodu vníma skôr v hlbšom, prenesenom, archetypálnom zmysle slova. Jaskyne, ktoré boli pre

Laučíka typickým znakom, objavujúcim sa v jeho tvorbe, boli priestorom, ktorý človeku ponúka nevšedný zážitok vlastnej psychiky.

Okrem jaskyniarstva a horolezectva sa Laučík zaujímal o archeológiu, súvislosť s minulosťou. Ako sám píše, vykopal sám seba na Havránku.

Ostáva len dúfať, že divadelné prejavy a projekty tohto typu budú na Slovensku čím ďalej tým menej ojedinelé, pretože Otvorený večer je v Bratislave zatiaľ, podobne ako Ivan Laučík, osamelým bežcom. Dúfam, že podobné projekty, charakteristické invenčnosťou a lyrickosťou, sa podarí v rámci Otvorených večerov inscenovať častejšie.

VERONIKA DIANIŠKOVÁ

Spomienkové 2CD vychádza pri príležitosti nedožitých 52. narodenín Stana Radiča

DIVADL O

Otvorený večer (Spomienky na Ivana Laučíka) Réžia: Zuzana Šimová. Tanečné etudy: Dorota Letenayová. Hudba: Vlado Šarišský. Hostia: Anna Ondrejková, Ivan Štrpka. Uvádza: MED v Dome Fotografie (Prepoštská ul.) „Po zaniknutej hláske zostriebreli tie, čo zostávajú. A iné kvília mimo slov na okraji pevniny.“ (Ivan Laučík, Havránok) Prvý zo série Otvorených večerov v úplne novom priestore. Komorný divadelný priestor Domu fotografie bol plný priaznivcov literatúry, priateľov, obdivovateľov Ivana

nb72.indd 33

21.5.2007 19:21:23

72

34 BODKA Citát Tomas Fuller

st. otec (nem.)

znoj

astát (chem. zn.)

vyrobená tkaním

doktor prírodných vied

nemecká rieka

EVČ Vranov n. T.

mongolské kraje

nájom (angl.)

Pomôcky: OUR, OPA, LEASE

zvykol opatrovať

poodpieraj

1. časť tajničky

2. časť tajničky

stará mama (nem.)

odvodený od dôkazu

patriace Ežovi

ziapal, kričal

patriaci Vande

knihy fotografií

akí (hovorove) adresa (skr.)

astát (chem. zn.)

ruský st. hokejista

slov. polit. strana

ženské meno

Slov. nár. rada Pomôcky: techn.

OMA, MEXU, stanica kontroly amat. atl.

MAIL, GARBO asociácia

značka čist. prostriedku

likviduje oheň 1. egypt. faraón

ujo

robiť (angl.)

uzol (česky)

usadzuje obojživeľníky

Aóni (česky) bývalá ŠPZ Prahy 548 (rímskymi číslicami)

nežné pohlavie

starší ruský šachista

mužské meno

duša u st.

Egypťanov

Autor: Bohumil Novák Kazimír (dom.)

poranenie

domáva

st. švédska herečka

Kvetoslav (dom.)

ázijská púšť

hliník (chem. zn.)

biograf

nádobie

pošta (angl.)

tipuje

1007 (rímskymi číslicami)

morské raky

bývalá ŠPZ Humenné

seká viet. hm. jednotka

vetry (špan.)

100 m2 3. časť tajničky

mužské meno

pootieralo

čierne vtáky

naparuj 4. časť tajničky bývalá ŠPZ Rožňava

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu: Inzercia:

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, www.tripsoft.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk DISTRIBÚCIA:

Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Lučenec: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Púchov: Prešov: Senica: Spišská Nová Ves: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

Podporili nás:

nb72.indd 34

OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, sociálni pracovníci: Katarína Opoldusová, Peter Adam, poradcovia@notabene.sk Slovenský Červený kríž, Ivan Bolha, 0903 029 152, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Charitatívno-sociálne centrum Čadca, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/43 24 088, kmelichacova@centrum.sk Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Kežmarok, Zdena Dudasová, 052/46 60 212 Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 22 01, helena.havrilova@zoznam.sk JPK – Ježiš pre každého, 0915 743 433, A.Kmeťa 24, 934 05 Levice, Ľubica Prištiaková, dusan@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, pán Urdzík, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, tel. 051/457 25 49, rkclipany@centrum.sk OZ Kultúrny zväz občanov rómskej národnosti SR, J. Kráľa 14, 984 01 Lučenec, Jaroslav Matuška, 0908 924 877 Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Barbora Bunová, 0915 726 574, acbetania@orangemail.sk ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Mgr. Ján Cenkner, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Marián Laboš 037/772 17 38, charita.nr@ba.telecom.sk Fond rozvoja kultúry a vzdelávania, n. f., Ul. SNP 32, 940 62 Nové Zámky, Béla Magyar, belamagyar@zoznam.sk UZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Beata Fándliová, domum@kios.sk Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Erika Mižigarová, Popradské nábr. 3, 058 42 Poprad, socialne@msupoprad.sk Občianske združenie Hviezdička, 020 72 Mojtín č. 15, prevádzka: Belušské Slatiny – chata Jozefín, koordinátor: Lucia Bučková, kontakt: hviezdicka.domov@centrum.sk, 042/471 09 18 OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Lívia Mackovičová, 0903 589 452, risen@centrum.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica Humanitná spoločnosť Prijatie, Centrum psychosociálnej prevencie, Šafárikovo nám. 3, sídlisko Mier, 052 01 Spišská Nová Ves, Lenka Jakubová, 053/44 40 888, hsp@post.sk Bratislavsko-trnavská arcidiecézna charita, František Čišecký, Hlavná 43, 917 01 Trnava, 033/551 27 04, 0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Beáta Bronišová, Lúčna 812, Vranov nad Topľou, tel. 057/44 315 78, betik31@pobox.sk DCH Nitra, Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová 041/7244795, charitaza@post.sk.

Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt, Ministerstvo kultúry SR

21.5.2007 19:21:33

72

FOTORIPORT 35 ýchto pár riadkov sú len valiace sa pocity zozbierané na potulkách našou krajinou, ktorá si hľadá svoju novú tvár.

Starú odkladá do skanzenov, chátrajúcich pamiatok a folklóru, ktorý ožíva už len na slávnostiach, kde sa nostalgicky (pri pive, štamprlíku a cigánskej) spomína na časy, ktoré boli. A už sa nevrátia! Čo kút, to iný odtieň toho istého problému.

Práca, pláca, zmysel. A iní ľudia. Ešte ich nespájajú diaľnice, ktoré vnucuje len letmý pohľad na krajinu. A pritom, vedľajšie cesty sú vždy objavné. Ísť tak pešo, človek sa dozvie aj čo-to o ľuďoch.

Mestá nevkusne zarastajú hypermarketmi, ktorých plánovači nemali ani štipku snahy zapadnúť svojimi škatuľami do prostredia.

Ale také Horehronie, to je balzam na dušu.

Opticky čistá krajina plná toľko skúšanej prírody.

A ešte je tu náš tretí svet. Rómovia. Máme o nich kopu predsudkov. Bojíme sa ich osád, akoby v nich žili medvede, ktoré si potravu prídu hľadať k našim obydliam.

A potom, znenazdajky, uprostred ktoréhosi lesa stretnem poctivého človeka, ktorý mi vyrazí dych. Živia ho zvieratá, ku ktorým prirástol, ale aj pocit nenápadnej užitočnosti, ktorú si dnes všíma už len málokto. Ale to už je iný príbeh...

TEXT A FOTO: JURAJ SEDLÁK, AUTOR JE NA SLOVENSKU DOMA

T

Nikto si ich nevšíma

Pocity SK

nb72.indd 35

21.5.2007 19:21:35

PETER ERTL, GRANDFATHERS Fotografia z novej publikácie Bikers, ktorá vychádza v edícii Meet Photo.

Séria reportážne imaginatívnou formou reprezentuje pohľad na životný štýl a hodnoty motorkárov.

72

36 GALÉRIA

nb72.indd 36

21.5.2007 19:22:27