NOTA BENE 79 by Proti prúdu

Kalendár 2008 v predaji za 150 Sk. Polovica pre predajcu.

79 KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

JANUÁR ‘08

nb79.indd 1

13.12.2007 22:22:22

150,- Sk

polovica pre predajcu

BOHUMILY ,

KALENDÁR 2008 ,

Obraz Boha ãasto hladáme niekde mimo nás. Svet by bol kraj‰ím miestom, keby sme ho hladali v luìoch okolo seba.

Bohumilý kalendár 2008 Originálny nástenný kalendár na rok 2008 tvorí dvanásť vizuálnych spracovaní predajcov Nota bene – bezdomovcov v podobe božstiev a nebeských bytostí z celých dejín ľudstva. Krásny originálny kalendár môže poslúžiť ako milý vianočný darček priateľom, či spolupracovníkom a hlavne pomôže ľuďom bez domova ľahšie prežiť zimu. Súčasťou kalendára sú zamyslenia na témy prinášané božstvami, ktoré majú za cieľ upozorniť na niektoré problémy života bezdomovcov. Či už ide o nedostatok ubytovacích zariadení pre rodiny s deťmi, alebo predsudky zo strany verejnosti. Autorkami kalendára boli Anna Grusková, Andrea Labudová (vizuálny koncept). Fotografie: Viliam Sötét, Make-up: Tia Horváthová, Produkcia: Sandra Tordová

Svet bude krajšie miesto, keď budeme hľadať Boha v ľuďoch a nie niekde mimo nás. Asi žiadna sociálna skupina nečelí toľkým predsudkom a opovrhnutiu ako bezdomovci. Pre mnohých len spodina a asociáli. Akoby spolu s domovom stratili nárok na našu úctu a rešpekt. Spojením protikladov, na jednej strane uctievaného (božstva) a na druhej toho opovrhovaného (bezdomovca) do jednej bytosti, chceme ľudí inšpirovať k hľadaniu dobra a toho vzácneho v každej ľudskej bytosti. Aj tam, kde je na prvý pohľad neviditeľné. Náš kalendár sme vytvárali s hlbokým rešpektom ku kresťanským hodnotám. Nebolo naším cieľom vzbudiť polemiku o hľadaní toho správneho náboženstva. Stráviť pár hodín v koži starých božstiev bolo pre našich predajcov veľkým zážitkom a pre nás prostriedkom ako povedať, že: Všetci sme boli stvorení na obraz Boží a tým obrazom je nesmrteľná duša. Naše chyby nás nerobia nehodnými božej lásky. Preto všetky ľudské bytosti, bez ohľadu na to koľko chýb v živote robia, si zaslúžia úctu a rešpekt aj od nás, ľudí. Sandra Tordová

nb79.indd 2

13.12.2007 22:22:56

Z OBSAHU 3 6 - 7 Téma

8 Pivo

20 - 21 Príbeh

Originálne hotely

Kúpeľňa snov

Slniečko

Nepatria k veľkým sieťam, ktoré sú v každom dôležitom hlavnom meste, priemyselnom či turistickom centre. Vznikli, aby boli inakšie. Bez ohľadu na stupeň luxusu. Sú nápadmi, ktoré majú svojich klientov s rozlične krytými kreditnými kartami.

Pivo mám tak rád, že by som sa v ňom najradšej kúpal... Už aj to je možné. V Česku, pivnej veľmoci, ponúkajú pivné kúpele už vo viacerých pivovaroch. To je lahoda! Samozrejme, nejde o to, aby ste pivo z vane na nožičkách vychlípali až do dna.

Strašná choroba, nespravodlivá chudoba nezobrala Emankovi z tváre úsmev. Pochopil, že operácia je najlepším darčekom k narodeninám. Že skalpel je poslednou možnosťou, ako sa pustiť do boja s príšernou pliagou, ktorá mu zaplnila telíčko.

23 Aha ho!

26 - 29 Pútnik

34 - 35 Fotoriport

Lyže z povaly

Biznismeni

Pouliční hráči

Lyžiareň u Martincov stojí v nadmorskej výške 567 metrov nad morom a vo vnútri je práve päť stupňov Celzia. A to je ešte veľmi teplý zimný deň. Blázon do lyžovania Igor Bobák si tu otvoril vlastné múzeum lyží. Vystavuje 300 vzácnych párov.

Obchodíky v uličkách indického Amritsaru sa väčšinou zatvárajú a otvárajú na spôsob garáží, posuvnými dverami. Netreba už otvárať žiadne iné dvere, len si vyzuť topánky, prisadnúť si k majiteľovi a začať diskutovať o obchode.

Je to fenomén vo viacerých kútoch sveta. Pouličné logické hry sú väčšinou jednoduché a veľa na ne netreba. Nevyžadujú si žiadny pohyb, možno len pohnúť rozumom. Okrem hráčov sú aj vďačným zdrojom zábavy pre kibicov.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu nb79.indd 3

13.12.2007 22:23:03

4 EDITORIÁL EDITORIÁL

Odporúčam 150 Pamätáte si zázračné telefónne čísla 158, 155, 150? Ešte na základnej škole nám ich vtĺkali do hláv. Učiteľka nám rozprávala o tom, ako nám telefón zdvihne ujo policajt, teta doktorka alebo ujo hasič a poradí nám, čo máme robiť, kým príde pomoc. A my sme si predstavovali, ako raz niekoho zachránime. Už ste to niekedy skúšali? Ja áno. Začnem políciou - 158. Asi pred dvomi rokmi som išiel domov a pred našim domom som uvidel očividne riadne opitého chlapa, ktorý mieril na okoloidúcich pištoľou. No, priznám sa, hrklo vo mne a rýchlo som sa pratal preč. Dorazil ma však až policajt, ktorý odo mňa chcel, aby som išiel zisťovať, či je to naozajstná pištoľ, či je nabitá, či to ten chlap myslí vážne... Ešte raz som mu presne popísal, čo sa deje, povedal som mu adresu, kde sa to deje a zložil som telefón. Či tam poslal hliadku, netuším. Dodnes nechápem, ako ma mohol posielať k ožratému chlapovi, ktorý ma mohol zastreliť, zisťovať, či má reálnu zbraň... 155 - záchranka. To bolo tiež drsné, aj keď inak. Sedel som v klube bezdomovcov u Františkánov, keď chalan vedľa mňa zrazu spadol zo stoličky. Prevrátené oči, pena na ústach, trhané pohyby - no epilepticky záchvat ako z učebnice. Nenapadlo mi nič lepšie, ako ho dať do stabilizovanej polohy a medzi zuby mu naprieč vložiť rúčku z lyžice, aby si neprehryzol jazyk. Rozhovor s tetou na 155 prebiehal takto: - A kto je ten chalan? - Neviem, leží tu na zemi, dal som ho do

SMS PREDAJCOM stabilizovanej polohy, lyžicu medzi zuby... Čo mám robiť? Pošlete sem niekoho? - No ale kto to je? - Neviem, ale to teraz snáď nie je dôležité... - No, možno je to voľajaký bezdomovec, však mu pozrite doklady. - Prepáčte, prečo by som mu mal liezť do vreciek?! Leží tu človek so záchvatom a vy riešite, či je to bezdomovec?! - No lebo tam sa schádzajú bezdomovci a možno je aj toto... - No a prečo toto riešime? Povedzte mi, čo mám robiť a či posielate sanitku! - No občas nás volajú k bezdomovcom... V tomto duchu sme sa ešte chvíľu doťahovali. Naveľa - naveľa sanitku predsa len poslala. Dopadlo to dobre. Záchranári bez zbytočných rečí pomohli. Na záver jedna pozitívna skúsenosť. 150 - hasiči. Pred domom máme na terase vetracie šachty. Sú to približne 70 centimetrov široké, dva metre dlhé a tri metre hlboké otvory v chodníku, prikryté kovovými mrežami. Raz večer som išiel okolo nich a zbadal som, že jedna mreža chýba. Bolo už šero, zima, ľudia sa zababušení vracali z práce a prechádzali nevšímavo okolo. Tá šachta bola ako stvorená na to, aby tam spadlo dieťa, alebo aby si tam niekto zlomil minimálne nohu, ak nie krk. Policajti na 158 mi povedali, že s tým nič nemôžu robiť a nech volám na druhý deň na miestny úrad. Záchranka nepripadala zatiaľ do úvahy, ešte sa nikomu nič nestalo... Zavolal som hasičov. Vypočuli ma, poznačili si adresu a sľúbili, že to zabezpečia. Neviem, čo robili, kam volali, ale na druhý deň ráno, keď som šiel okolo, tam bola mreža. Párkrát som ich už volal, keď niekde horelo, a vždy boli jasní, struční a efektívni. Takže ja osobne odporúčam číslo 150. JARO ŠIPOŠ FUNDRAISOR OZ PROTI PRÚDU

4.12.2007 21:32 Chcel by som srdecne pozdravit mileho predajcu Ondra, ktory predava pred Tescom v TT. Vcera som si nevsimol, ze casopis stoji 50 Sk, daval som mu 40 a ked som si vsimol cenu, povedal, ze mam nechat tak, ak nemam. No dal som mu. Tak cau Ondro, nech sa ti dari. Laco „Jezis“ z RS. 31.11.2007 13:00 V Topolcanoch si kupujem NB od tak mileho predajcu, ze uz ked ho vidim vo dverach obchodu, kde pracujem, usmievam sa. Zlepsi mi naladu, mam pekny den. Je to uzasny clovek, nech ma mozno tazky zivot, nepoznacilo ho to. Vzdy je usmiaty. 17.11.2007 03:19 Kupujem NB od zaciatku, ale v poslednom case mam v Ba neprijemne reakcie zo strany predajcov na ponuku „chcete 30 Sk alebo stravny listok za 80 Sk?“ – A NEBOL BY ESTE JEDEN? V tej chvili by som mu/jej darovala 50 Sk! Alebo: NEBOL BY ZA 90 SK? Som dochodkyna a prilezitostne pracujem, ale mam pocit, ze niektorym bezdomovcom sa ani to nechce. Anka 15.11.2007 23:09 Chcem pozdravit pana s cislom 219, s ktorym som si dobre pokecala v jeden piatok a zazelat mu aby bol stale v pohode, so zivotnym nadhladom a prajem mu vela dobrych kamaratov vokol seba a bystrost v nacuvani zivotnych situacii ☺ studentka iva

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE:

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI A J:

nb79.indd 4

13.12.2007 22:23:49

SPOZA ROHU 5 Ranný piknik barcelonónskych bezdomovcov.

LINKA NA POMOC BEZDOMOVCOM: Nezabúdajme najmä v týchto chladných mesiacoch na ľudí bez domova. Keď na bratislavských uliciach nájdete premrznutého bezdomovca, ktorý potrebuje pomoc, zavolajte na linku 0907 733 388. Linka funguje v pracovných dňoch v čase od 17.00 do 22.00 hod.

WWW.DOMAINS.SK na námestí a vychutnávajú si najväčší svetový slnečné lúče, čítajú noviny, jedia, hrajú spoločenské hry registrátor domén alebo sa snažia niečo získať koncovkou od s okoloidúcich. Večer .sk si opäť

Vy ešte nemáte svoju doménu??? Inzercia

Iný kraj, iní bezdomovci

Majetok na kolieskach eď človek nemá vlastnú strechu nad hlavou, má problém aj s tými zvyškami majetku, ktorý mu zostal, alebo ktorý v živote mal. Niekde ho len tak nechať medzi ostatnými, je väčšinou riziko. Ľuďom sa zvyčajne stráca to, na čom im najviac záleží.

Bezdomovci nie sú na jedno kopyto. Naša predstava ufúľaného, nevábne voňajúceho človeka, ktorý sa v tom najhoršom tlačí pred nízko prahovou nocľahárňou a za päť korún je rád, že má skladaciu oplieskanú posteľ v niekdajšom skladovom priestore, nemusí byť vhodná pre bezdomovcov na celom svete. Naša „nízkoprahovka“ pri letisku v susedstve nízkonákladovej leteckej spoločnosti nie je nič naozaj dôstojné človeka, ale Pán Boh zaplať aj za to. Bezdomovci na juhu Európy si našli vlastnú cestu. U nich nie je až taká zima, takže sa bez vykurovaných priestorov zaobídu. Napríklad v Barcelone človek stretne kopu ľudí bez strechy nad hlavou, ako si celý svoj majetok vlečú poukladaný v taškách. Tie majú naložené vo vozíkoch. Je to praktické a pohodlné súčasne. Keď ráno opúšťajú miesta, kde prenocovali, zbalia si veci a môžu putovať. Väčšinou nocujú vo vchodoch a na chodbách historickej gotickej štvrte uprostred mesta. Je to najstaršia časť mesta s kopou úzkych uličiek. Pre moderného človeka je tu na

nb79.indd 5

bývanie nepohodlne. Nedá sa tu parkovať, byty majú vysoké stropy, sú často vlhké a zrekonštruovať ich je náročná investícia, ktorú sťažuje aj zlý prístup. Mnohé byty chátrajú. Celé domy sú opustené. Do uličiek sa z nich trúsia tunajší bezdomovci. Keď sa oteplí, niekde sa zložia. Väčšinou

svoj majetok naložia na kolieska a odvezú si ho k „posteli“. TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

Alexander Pintér zachránil život Alexander sa šiel spolu s priateľmi bicyklovať. Cestou sa zastavili na železničnom moste a kamaráti vyliezli po železničnej konštrukcii. Alexander, ktorý zostal pod mostom, začul výbuch. Keď dobehol na most, videl, že kamarát Riči spadol asi z trojmetrovej výšky, horelo mu tričko a krvácala hlava. Riša zasiahol elektrický prúd a utrpel ťažké poranenia hlavy, mozgu a popáleniny. Alexander neváhal, začal čiapkou i rukami hasiť kamaráta, odtiahol ho na bezpečné miesto, poskytol mu prvú pomoc a zavolal záchrannú službu. Rišo bol dlho v ohrození života, z najhoršieho sa však po čase dostal. „Boli sme hrdí na Šaňa, ktorý ako jediný neutiekol, nezaváhal a poskytol kamarátovi pomoc a takto mu zachránil život“, vraví o chlapcovi triedna učiteľka Adriana Laczaová. Alexander Pintér zo Štúrova dostal za záchranu kamaráta ocenenie Detský čin roka 2007

Zranená Natália nahradila mamu Rodina Hanesovcov mala vážnu autohaváriu, pri ktorej stratila Natália mamu a jednu z mladších sestier. Ostali len traja: otec, Natália a jej mladšia sestra. Rodina sa snažila v tejto ťažkej chvíli pomáhať si navzájom. Natália, sama vážne zranená, prebrala popri škole aj povinnosti mamy, robila domáce práce, starala sa o mladšiu sestru, bola oporou otcovi. Natálii zase pomáhali spolužiaci i priatelia. „Tento príbeh nie je len o mojej pomoci ostatným, ale aj o pomoci ostatných mne. Napríklad môjho otca, mojich priateľov, ale aj učiteľov. Aj moja sestra sa k môjmu a otcovmu uzdraveniu a postaveniu sa znovu na vlastné nohy pričinila. Dodávala nám istotu a pocit, že na tomto niekedy krutom svete máme niečo dobré.“ Natália Hanesová zo Spišskej Novej Vsi dostala za pomoc otcovi a sestre po strate mamy a druhej sestry pri autohavárii ocenenie Detský čin roka 2007.

13.12.2007 22:24:04

6 TÉMA Toto je vchod do najväčšieho luxusu v Európe.

Utajených sedem hviezdičiek

Originálne hotely epatria k veľkým sieťam, ktoré sú v každom dôležitom hlavnom meste, priemyselnom či turistickom centre. Vznikli, aby boli inakšie. Bez ohľadu na stupeň luxusu. Sú nápadmi, ktoré majú svojich klientov s rozlične krytými „kreditkami“.

Bentley na dlaždičkách luxusnej obchodnoreštauračnej galérie Victora Emanuela II. v starom centre Milána tam bol vraj iba pár minút kvôli fotografovaniu. Vozia nim hostí jediného sedemhviezdičkového hotela The Town House Galleria v Európe. Každý hosť má k dispozícii nielen auto, ale aj osobného sluhu. Napriek siedmim hviezdičkám, hoci päť je symbolom najvyššieho luxusu, si hotel pri pohľade z ulice nepotrpí na honosnosť.

nb79.indd 6

Nijaký elegantný vstup. V galérii je veľa exkluzívnych vchodov, žiaden však do hotela. Treba vyjsť z galérie za roh, na ulicu Silvio Pellico, spojnicu k slávnej opere La Scala a skúmať fasády. Najprv na dome číslo osem vidno tabuľku Banco Lombarde, potom mestskej polície, advokátskej kancelárie. Až vľavo od vchodu je bronzová tabuľka so zdobenými písmenami TH a ostražitý livrejovaný vrátnik s luxusnou mapou v ruke. Očividne stráži zoznam hostí. Pokrúti hlavou, nie do podchodu sa nesmie. Ani na nádvoríčko s palmou. Majitelia ani hostia o zvedavé oči nikoho nestoja. Ak hosť chce, pozrie sa on spoza okna na poschodí na korzo uprostred galérie. Potom mu však osobný sluha na požiadanie okno zastrie ťažkým závesom. Za 760 až 10 200 eur na deň si každý hosť každej z 24 izieb a apartmánov, pomenovaných podľa slávnych talianskych skladateľov, napríklad Rossiniho, Donizettiho, Toscaniniho, Verdiho či Vivaldiho, predplatil aj separé, a pokoj.

Medzi originálmi od najlepších talianskych umelcov v izbe i v knižnici, v malej reštaurácii La Sinfonia, ktorá nemá nikdy záverečnú, hoci hosť si môže v ktorejkoľvek nočnej hodine objednať jedlo aj do izby. Hotel v draho zrekonštruovanej galérii z roku 1861 otvorili iba v marci roku 2007 a okamžite dostal vstupenku do siete Small Luxury Hotel of the World, ktorá je pre najnáročnejšiu klientelu.

Luxus podľa Bulgariovcov Desať minút peši od galérie, na konci slepej uličky v susedstve starej botanickej záhrady z roku 1774 k zvedavcovi, ktorý chce nakuknúť, výhrady nemajú. Jednoduchá šesťpodlažná škatuľa z bieleho mramoru, skla a vzácneho dreva s terasou v zeleni. V prítmí knižnice na prízemí, ktoré vyvoláva aj čarovná kombinácia veľkých plôch tmavohnedej, čiernej, bordovej i bielej na stenách a podlahe a svetlohnedé, bordové i strohé čierne kreslá, počuť pokojnú

13.12.2007 22:24:19

TÉMA 7 tichú hudbu a praskanie ohňa v krbe. Je to päťhviezdičkový hotelový relax podľa Bulgariovcov. Paolo a Nicola, pravnuci gréckeho zakladateľa talianskej šperkárskej a zlatníckej firmy, ktorá rozprestrela siete aj medzi luxusné hodinky, parfumy a originálne módne doplnky, sa rozhodli expandovať aj do hotelierstva. Najali si kultových architektov a dizajnérov, aby dostali presne, čo chceli. Čo priestor, to originál. Do najmenších detailov. Aj obrúsky a šáločky na kávu sú navrhnuté osobitne pre Bulgariovcov. Nech im ku cti slúži, že sa netvária, že všetko zvládnu vlastnými silami. Hotel si vymysleli, ale keď chceli mať trvalo prvotriedne služby, zverili hotel manažérom siete Ritz Carlton. Ich hotelom a hotelom Palazzo Versace na Zlatom pobreží v Austrálii sa začal vstup týchto módnych ikon do hotelierstva. Versaceovských hotelov má byť pätnásť, Bulgari má aj apartmány na Bali, hotel Giorgio Armani bude v Burj Dubai, najvyššej budove na svete, ktorý stavajú v Dubaji a rozmaznaný hosť čaká, čo mu ponúkne značka Valentino.

V štýle Samsung Dvadsať rokov pred tvorcami módy a imidžu sa stala hotelierom firma, ktorá je na Slovensku symbolom mobilov, televízorov a najnovšie aj LSD panelov. Medzi 32 firmami, ktoré spájajú meno Samsung nielen s elektronikou, ale aj lodiarstvom, chémiou, autami, módou, bankovníctvom, zdravotníckymi službami či gastronómiou, je aj The Shilla Hotels. Podľa medzinárodných testov najlepšia soulská adresa, ktorá predstihla aj po celom svete známe spoľahlivé medzinárodné siete. Dvadsaťtri poschodí nad a tri pod zemou, 465 izieb. Niektoré podľa amerických či európskych predstáv o pohodlí, niektoré zasa podľa východoázijských, kde možno napríklad sedieť a stolovať aj na podlahe a objednávať z jedálneho lístka kórejskej, japonskej, čínskej i klasickej európskej kuchyne. Kým hotely módnych tvorcov si potrpia na osobitný dizajn a atmosféru a možno prilákajú aj snobov, Shilla je ako vystrihnutá z predstáv o ázijskej zdvorilosti a starej európskej decentnosti a pohodlí. Hoteloví hostia neprichádzajú za oddychom, kultúrou či poznávaním, ale najmä za biznisom. Zábava a relax je v komplexe Shilla do Jeju pri mori. Biznisu je v hoteli podriadené všetko: konferenčná a banketová sála pre 1 200 hostí, dvanásť ďalších menších sál, bizniscentrum i duty free shop, aby hosť nemusel darčeky hľadať po meste, i priestory pre oddych, vrátane vinotéky, i piano baru s moderným džezom. Relax po kórejsky sa však začína nie po práci, ale ešte pred ňou. Už o šiestej ráno sú obrovská hotelová

posilňovňa a fitnes s bazénmi plné. Ak by to dakto prehnal, k dispozícii je hotelová klinika.

Ženy na cestách Izby majú osobitné vybavenie. Veľké zrkadlo, ktoré ukáže celú postavu, podnožku, aby sa dali kde vystrieť nohy. Kávovar, čajník, niekoľko časopisov pre dámy. Fľaštička sektu, kvalitná čokoláda. Na stolíku čerstvý kvet. V kúpeľni osvetlené zrkadlo, v ktorom sa dá robiť pohodlne make up, dámska kúpeľová kozmetika s jemnou vôňou, odlakovač nechtov, sušič vlasov, kúpací plášť, župan priemernej dámskej veľkosti. V šatníku žehlička a žehliaca doska. Milým prekvapením niektorých hotelov je aj „záchranný set“ s pančuchovými nohavičkami, zubnou pastou, zubnou kefkou, papierovými slipmi, tampónami či vložkami, ústnou vodou a v minibare s viacerými druhmi minerálky. Sú hotely, ktoré pochopili, že klientmi sú čoraz viac aj ženy bez mužského sprievodu, podnikateľky, manažérky. A práve im by sa patrilo prejaviť trochu inej než univerzálnej pozornosti. Hotely, ktoré majú v ponuke osobitné izby pre dámy, bodujú. Sú napríklad čo najbližšie k výťahom a s lepším dohľadom hotelovej bezpečnostnej služby. Dámskej klientele možno prispôsobiť aj ponuku služieb a infraštruktúry. V programe môžu byť krátke podvečerné prehliadky mesta, predĺžiť do neskorého večera sa dajú služby masáží či masáže v izbe, dlhšie otvorený je bazén, oddelené sú sauny. Vo Viedni začali s osobitnými izbami v hoteli Sofitel (dnes NH Hotel) na letisku. Niektoré hotely v centre Viedne majú pre dámy vyhradené osobitné miesta v podzemných garážach, čo najbližšie k výťahom. Prvým slovenským hotelom s osobitnými izbami pre dámy je bratislavský Marrol´s.

„Hodinový“ hotel Špecializácia sa vyplatí. Kuriozitou v termináli pražského letiska je Hotel Tranzit 2, ktorý

ubytováva iba tých, ktorí pražské letisko využívajú len na tranzit a neprechádzajú ani pasovou či colnou kontrolou. Niektorí majú za sebou dlhý medzikontinentálny let a čakať budú hodiny na prípoj. Kto si potrebuje na pár hodín zdriemnuť a nechce odpočívať na chodbe na lavičke, ide tam. Neplatí sa za deň, hoci aj to je možné, ale zvyčajne iba na tri, šesť, či desať hodín. Cena trojhviezdičkových služieb vrátane občerstvenia je odstupňovaná podľa času. Všetkých 24 izieb je orientovaných na letiskovú plochu. Sklo úplne tlmí hluk. Ponúka ešte jednu službu navyše. Za 20 eur sprchu a ľahké občerstvenie pre toho, kto nechce spať.

Každá stena originál Na hotel treba mať veľa peňazí a trpezlivosti. Marianne Kuchenová zo švajčiarskeho Interlakenu to poznala aj zo skúseností brata, ktorý viedol trojhviezdičkový hotel. Po tom, čo sa jej nepodarilo študovať maliarstvo, rozhodla sa brata nasledovať. Najala si starý dvojposchodový hotelík zo začiatku minulého storočia s vŕzgajúcimi drevenými schodmi a pochopila, že len dobrý nápad ju umiestni na trh. Postarali sa oň jej kamaráti - výtvarníci. Najprv vyupratovali izby, vybielili steny, dohodli sa, že nájdu staré umývadlá, zrkadlá, kovové postele, staré skrine, vežiaky. Potom Mariannu vyhnali do obchodu s farbami a keď priniesla, čo chceli, poslali ju po chlebíčky a nápoje. Kým sa vrátila, boli hotové prvé obrysy. Na stenách sa objavili kvetinky, štvorlístky, slniečka, lienky, motýle, krásne slečny, klauni a dokonca aj večne živý Lenin. Mariannin Alp Lodge je lacným hostelom so šesťdesiatimi posteľami. Pôvodne chcela osloviť mladých recesistov. Čoskoro mala aj Japoncov, Američanov, Britov, ruksakových turistov bez ohľadu na vek, ktorí hľadajú niečo originálne. Našli. TEXT A FOTO: JÁN BLAŽEJ, AUTOR JE REDAKTOR TRENDU

Panorámy miest zdobia budovy hotelov.

nb79.indd 7

13.12.2007 22:24:41

8 PIVO Skvelý relax v pive a s pivom. Nielen pre pánov.

Celá lekárnička

Tam, kde z vodovodného kohútika tečie - pivo

Kúpeľňa snov ivo mám tak rád, že by som sa v ňom najradšej kúpal... Už aj to je možné. V Česku, pivnej veľmoci, ponúkajú pivné kúpele už vo viacerých pivovaroch. To je lahoda!

vodovodného kohútika. Kúpeľňa snov... Keď máte piva po krk, zabalia vás do plachiet a deky z ovčieho rúna a môžete pohodlne relaxovať na ležadle a popíjať pritom ďalšieho „čapáka“. Kto chce, môže vyskúšať aj príjemný zábal zo sladového kvetu. To všetko sa deje v štýlových priestoroch prebudovaných pivovarských pivníc.

„Zas si prišiel nachmelený?“ je obľúbená veta polovičiek krčmových štamgastov. Chmeľ, jedna z hlavných súčastí piva, je však už dlhé storočia známy svojimi liečivými účinkami. V 7. storočí nášho letopočtu ho arabský lekár Mesue pridával do sirupu na čistenie krvi. Šišky – samičie kvety – sa vďaka obsahu éterických olejov, silice a polyfenolov používajú vo farmaceutickom priemysle dodnes. Majú priaznivý vplyv na upokojenie organizmu, zlepšenie spánku, pri nedostatočnej činnosti žlčníka a žalúdku, ako podporný močopudný a dokonca protituberkulózny prostriedok. Majú protibakteriálny a protiplesňový účinok. Chmeľ údajne pôsobí preventívne proti rakovine prsníka, maternice a prostaty – takže dobré pivo je vhodné pre obe pohlavia. Formou obkladov sa používa pri zápaloch nervov, kože, reumatizme, na vredy a nehojace sa rany. Čaj z chmeľu vraj znižuje menštruačné ťažkosti a vyvoláva prirodzenú potrebu spánku. A pozor, nespravodlivo plešatejúci páni! Pivný kúpeľ vraj pomáha aj proti vypadávaniu vlasov! Táto rastlinka je celou lekárničkou...

Vychladený pohár Samozrejme, na zdravie sa nepije desať – pätnásť pív denne. Ale príjemne vychladený pohár tohto zlatistého moku občas určite neublíži. A najlepší je v kombinácii s horúcim pivným kúpeľom... TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

Samozrejme, nejde o to, aby ste pivo z vane na nožičkách vychlípali až do dna. A už vonkoncom to nie je kratochvíľa určená len „starým“ pivárom. Má vraj priaznivý efekt na uvoľnenie organizmu, na pleť a vlasy, prehreje unavené svaly a kĺby a zrelaxuje celé telo. Nadšení sú z neho aj ľudia s kožnými problémami alebo so zlým prekrvením končatín.

Tajomstvo podniku Ako to celé vyzerá v pivovare Chodovar v Chodové Plané neďaleko Mariánských Lázní v Českej republike? Do kovovej vane na nožičkách vám napustia liečivú minerálnu vodu Il-sano, ktorá priamo v pivovare vyviera, ale hlavne tmavé kúpeľové pivo, pridajú pivovarnícke kvasnice, chmeľ a zmes byliniek (presný recept je tajomstvom podniku) a môžete sa ponoriť do horúceho, 34–stupňového kúpeľa. K tomu dostanete polliter čapovaného nepasterizovaného svetlého ležiaka a kedykoľvek si môžete pivo sami načapovať aj do vane z „pípy“, ktorá je tu namiesto

nb79.indd 8

Po kúpeli si poležíte zababušení v deke – a opäť s pollitrom piva.

13.12.2007 22:24:45

DETSKÝ KÚTIK 9 ri nedostatku kníh sa uňho prejavujú abstinenčné príznaky. Fascinujú ho komiksy, prekvapuje ľudská duša a očarúva dobrota a obetavosť. Hoci nie je zoológ, zistil, že chlap má úlohu v prírode nezáväznú. Ako spisovateľ prirovnáva rozprávky k teplému čaju v mraze. Peter Karpinský.

Tvoj život je raz a navždy spätý s literatúrou. Ako tvorcu, kritika, porotcu i vysokoškolského učiteľa. Mal si niekedy pocit, že už si literatúry prejedený? - Ani nie. Hoci občas mám pocit, že si potrebujem na chvíľu oddýchnuť. Ale keď sa mi stane, že nemám čo čítať, začnú sa u mňa prejavovať abstinenčné príznaky a čítam všetko, čo sa mi dostane do rúk. Všade, kam idem, nesiem so sebou v taške nejakú knihu. Čo ťa vlastne vedie, alebo možno núti písať? - Keď som bol dieťa, chcel som si to vyskúšať, chcel som odhaliť tajomstvo písania kníh. Chcel som napísať knihu, v ktorej by bolo veľa postáv, bola by napínavá a zaujímavá. Potom sa z písania stal istý druh komunikácie – rozhovoru medzi autorom a čitateľom. Možno to ma núti písať, pretože komunikácia je pre človeka veľmi dôležitá. V súčasnosti patríš medzi popredných slovenských tvorcov pre deti. Venuješ sa tiež recenzistike detskej literatúry. Ako vnímaš rozprávky ty? - Mám veľmi rád rozprávky, v akejkoľvek podobe. Dávajú mi istotu, že svet nie je až taký zlý, ako všetci tvrdia. Sú pre mňa istým únikom z reality, možnosťou stretnutia sa s dobrými priateľmi, sú ako teplý čaj uprostred treskúceho mrazu. Na konte máš dve rozprávkové knižky, cyklus rozhlasových večerníčkov Rozprávky z Múzea záhad a tajomstiev a tiež rozhlasové rozprávkové hry Koruna času a modrá koza a Med z ľadových kvetov. Duša dieťaťa ti musí byť dôverne známa... - Takým optimistom nie som, duša každého človeka je totiž veľmi zložitý labyrint, a rovnako aj duša dieťaťa. Venujem sa aj recenzistike detskej literatúry a už niekoľkokrát sa mi do rúk dostala kniha, o ktorej som si povedal – toto sa deťom nemôže páčiť. A čuduj sa svete, v knižnici na ňu majú poradovník. Alebo naopak kniha, z ktorej som bol nadšený, nezaznamenala nejaký veľký čitateľský úspech. Z toho dôvodu

nb79.indd 9

Peter Karpinský. Určite má v taške knihu.

Chlapi sa viac nechávajú unášať fantáziou

Večné deti

je pre mňa ľudská duša vždy veľkým prekvapením.

Čo je na tom pravdy, že chlapi sú večné deti? - Súhlasím, hoci medzi oboma pohlaviami sú výnimky. Úloha „mužov“ v prírode je na rozdiel od „žien“ oveľa nezáväznejšia, a zatiaľ čo samičky sa musia starať o udržanie kontinuity rodu, samčekovia majú dosť času na to, aby sa zabávali, napríklad vzájomnými súbojmi. Hravosť a nespútanosť mužov sa udržali aj v ľudskom rode. Muži sú vďaka tomu i viac kreatívni, hoci problém nie je v tom, že by ženy boli netvorivé, to len muži sa svojou fantáziou nechávajú viac unášať občas si neuvedomujúc jej dôsledky. V mnohých literárnych súťažiach pôsobíš v úlohe porotcu, máš zrejme prehľad o úrovni písania mladej generácie. Prekvapuje ťa niečím? Novými témami, ich spracovaním? - Nové témy skôr odrážajú iný, nový spôsob života súčasných mladých ľudí, hoci v globále ľudia už po celé stáročia stále píšu o tom istom – o láske a smrti. Tieto témy sa prirodzene objavujú aj v súťažných prácach. Mnohé z nich sú veľmi zaujímavé, ale v mnohých, žiaľ, cítiť silný vplyv rôznej brakovej literatúry či filmov.

Akým spôsobom si vyberáš ilustrátora a kresby k jednotlivým príbehom? - Prvú knihu mi ilustroval Svetozár Mydlo a priznám sa, že som k takému slávnemu maliarovi prišiel ako slepé kura k zrnu. On si vlastne vybral mňa a môj text doplnil veľmi pôvabnými a vtipnými obrázkami. Do druhej knihy som si už ilustrátora vyberal sám a rozhodol som sa pre Ľuba Gumana, ktorý predtým ilustroval rozprávky Jozefa Urbana. Jeho ilustrácie sa mi veľmi páčili, tak som ho oslovil a on súhlasil. Chápeš obraz len ako doplnenie slova? - Obrázky sú integrálnou súčasťou detskej knihy, sú síce na texte priamo závislé, ale textu môžu dodať nový rozmer. Na vzťah obrazu a slova sa ťa pýtam preto, lebo teoreticky sa zaoberáš aj komiksom. Čo ťa na komiksoch fascinuje? - Všetko! Komiksy v sebe spájajú vysoké aj nízke, slovo aj obrázok, rozprávanie i opis, pohyb a akčnosť, ale aj statickú úvahu a filozofiu. Sú jednoducho úžasné! A čo ťa na tomto svete ešte očarúva? Teda okrem literatúry. - Asi to bude znieť banálne, ale dobrota a obetavosť. VLADISLAVA PLANČÍKOVÁ FOTO: JÁN PERDOCH

13.12.2007 22:25:18

10 POMOC

Ako pomôcť bezdomovcom

prežiť zimu re tých, ktorí chcú pomôcť a nevedia ako. Pre tých, ktorí by pomohli, ale sa fakt strašne ponáhľajú. Tu sú naše typy, čo robiť, ak na ulici nájdete bezdomovca, ktorý potrebuje pomoc.

1. Komunikujte s ním a skúste zistiť, čo potrebuje – možno len pozhovárať sa. Možno mu pomôžu informácie, kde môže stráviť noc. Typy na bratislavské nocľahárne: Depaul nocľaháreň s veľkou kapacitou, adresa: Ivánska cesta 32, telefón: 0911 447 577 Podmienky: aj pre bezdomovcov závislých na alkohole, sprcha, teplá večera. Príjem: od 18.30 hod. Doprava: autobus - linka 61, zastávka SkyEurope na znamenie, od zastávky vľavo cez most 700 metrov. Mea Culpa, adresa: Hradská 2/B, telefón: 0910 292 675 a 02/ 43 42 58 70. Príjem: od 17.00 do 22.00 hod. Podmienky: bez alkoholu, platí sa 30 Sk, 35 lôžok, teplá strava, šatstvo. Doprava: autobus – linka 87, zastávka Váhostav na znamenie. Fénix, adresa: Furmanská cesta 4, telefón: 02/ 64 28 73 72. Príjem: od 16.00 do 22.00 hod., otvorený od 15.11. do 15.4. Podmienky: iba cez zimu, bez alkoholu, platí sa 15 Sk, treba potvrdenie od pľúcneho a kožného lekára (ťažko splniteľné bez kartičky poistenca). Doprava: autobusy - linky 23, 30, 37, zastávka Hronská. Betlehem sv. Matky Terezy (útulok pre chorých), Rovniankova 10, telefón: 02/ 63 81 07 54. Podmienky: šatstvo, základné zdravotné ošetrenie, sprcha: muži v sobotu, ženy v pondelok od 8.30 do 11.30, obedy v po, stre, so a ne o 15.00 hod., pre chorých je 14 lôžok. Doprava: autobus – linka č. 95 zastávka Bradáčova. Viac informácii o ďalších službách pre bezdomovcov v Bratislave nájdete na Linke pomoci bezdomovcom. Informácie o službách pre bezdomovcov v niektorých iných slovenských mestách nájdete na www.notabene.sk v sekcii Bezdomovectvo a Zariadenia pre ľudí bez domova. 2. Linka na pomoc bezdomovcom s číslom 0907 733 388 funguje iba v Bratislave

nb79.indd 10

v pracovných dňoch od 17.00 do 22.00 hod. Okrem informácii typu, kde darovať šatstvo, sem môžete volať svoje typy na bezdomovcov, ktorým treba pomôcť. Terénni pracovníci OZ Proti prúdu poskytnú ľuďom bez domova informácie o službách pre bezdomovcov v Bratislave, odvoz do nocľahární či k lekárovi, sociálne a právne poradenstvo, sprievod na úrady či sprostredkovanie lekárskeho ošetrenia cez spolupracujúceho lekára. Podľa aktuálnych možností poskytujeme spacie vaky či teplé oblečenie a túto zimu po prvýkrát vydávame polievky v dňoch: utorok a v sobotu o 19.30 hod. na Podstaničnom námestí, vo štvrtok o 19.30 hod. v parku pri Račianskom mýte.

v mestách, kde má časopis distribučné pobočky (kontakty nájdete v tiráži na strane 33). Registrácia nových bratislavských predajcov je každý utorok od 9.00 do 11.00 hod. v kancelárii Proti prúdu na Karpatskej 10, Bratislava. 4. Podporte organizácie, ktoré sa venujú bezdomovcom finančne, alebo materiálne. Napríklad darujte spacie vaky, deky a teplé šatstvo: teplá bunda, kabát, vyteplené nohavice, šál, rukavice, čiapky, topánky, alebo nakúpte teplú spodnú bielizeň a ponožky. Môžete nosiť do Depaulu, Mea culpy (kontakty uvedené vyššie) alebo cez zimu aj do priestorov Proti prúdu na Karpatskú 10. 5. Poskytnite svoje záhradné chatky či nevyužité priestory na zimu ľuďom bez domova. 6. Staňte sa dobrovoľníkom: venujte svoj voľný čas, vedomosti, schopnosti a zručnosti na pomoc ľuďom bez domova. Aktuálne hľadáme pre projekt terénna práca všeobecného lekára a psychiatra, psychológa ktorý by bol ochotný raz do týždňa vyraziť do terénu za bezdomovcami a pracovať aj pre našich predajcov Nota bene. Prosím, kontaktujte nás mailom na:

Domáca strava pre ľudí ulice

Polievkový tím Nota bene prináša vďaka ochotným kresťanským rodinám na ulicu vôňu domova. POZOR! Linka pomoci bezdomovcom nenahrádza záchranku. Ak nájdete na ulici ležať na zemi človeka, ktorý trpí čiastočnou stratou vedomia, napríklad nereaguje na váš hlas či dotyk, nie vždy je v hre alkohol. Zavolajte na záchrannú službu - číslo 155. Len zdravotník vie kvalifikovane odhadnúť, či ide o alkohol, alebo o diabetika v hypoglykemickej kóme, o srdcový infarkt, porážku či vážne poranenie hlavy pri páde. Uisťujeme vás, že to nie je zneužívanie záchrannej služby, stojí to pár minút vášho času a môžete tak zachrániť ľudský život. Iné formy pomoci: 3. Podporte predajcov NB. Motivujte ľudí bez domova, aby skúsili predaj Nota bene

V Bratislave je momentálne nedostatkovou službou výdaj stravy. Počas zimného obdobia v spolupráci s platformou Kresťania v meste a s Evanjelickou alianciou naši streetworkeri vydávajú trikrát týždenne stravu ľuďom bez domova. Do pomoci je zapojených niekoľko desiatok rodín, ktoré jedlo pripravujú vo svojich domovoch a z vlastného rodinného rozpočtu. Okrem teplej polievky môže ľudí ulice hriať aj vedomie, že niekomu na nich záleží. Ďakujeme rodinám, ktoré sa zapojili a na chvíľu priniesli na ulicu trochu vône domova.

poradcovia notabene.sk, alebo na tel.:02/ 52 62 59 62. Budeme vďační tomu, kto môže zapožičať či darovať dodávku alebo transportér na terénnu prácu s bezdomovcami. 7. Napíšte svojmu starostovi a svojim poslancom, žiadajte vznik zariadení pre bezdomovcov, ktoré im pomôžu dôstojne prežiť, odraziť sa od dna a vrátiť sa späť. Aby na uliciach nezomierali ľudia bez domova z dôvodu nedostatku pomoci. Je ľahké nebyť ľahostajný a je to dobrý pocit. Tak do toho, držíme palce. SANDRA TORDOVÁ, MANAŽMENT OZ PROTI PRÚDU

13.12.2007 22:25:38

TÉMA 11

Vďaka spoločnosti Enel Slovenské elektrárne majú bezdomovci strechu nad hlavou

Aspoň noc uži a ženy neurčitého veku, už roky žijúci na ulici, mladí, ktorí vyšli z detského domova či ušli od rodičov alebo len tak od života, robotníci zo všetkých kútov Slovenska, čo si vyzliekajú špinavé montérky... Pestrá zmes ľudí, ktorým každý večer otvára svoju bránu nocľaháreň Depaul v Bratislave. Aby nemuseli prežiť noc v zime, snehu a daždi na ulici.

Aj vďaka spoločnosti ENEL Slovenské elektrárne tu nachádza útočisko denno - denne až stopäťdesiat ľudí; a to kapacita ešte nie je celkom zaplnená. Filozofiou je neodmietnuť nikoho - veď každý, úplne každý človek, nech má za sebou akúkoľvek minulosť a momentálne sa nachádza v akomkoľvek stave, by mal dostať možnosť prežiť noc v teple, na lôžku, a dostať aspoň skromné jedlo. Závislosť je predsa choroba, závislý sa jej nezbaví jednoducho príkazom na dverách útulku. Jedinou podmienkou je, že fľašky s alkoholom a všetky omamné látky musia zostať vonku. Vo vnútri je ich požívanie zakázané.

Za päť korún Otvára sa o siedmej. Chod zariadenia zabezpečujú dobrovoľníci. Pri vstupe prehliadajú prichádzajúcich, či so sebou nemajú nože, iné zbrane alebo fľašky s alkoholom. Ale vraj to sem už nikto nenosí. Potom každý hosť dostane svoje vrece. Je to obyčajné plastové vrece, do ktorého si ráno

nb79.indd 11

pri odchode odložil svoje prikrývky a ďalšie veci. Na posteli nesmie zostať nič, nikto tu nemá stálu posteľ (iba ženám v najmenšej spálni za desať korún sa to toleruje). Potom zaplatí päť korún a dostane lôžko. Jedna hala je určená ľuďom pod vplyvom alkoholu alebo drog, druhá „čistým“. Najmenšia je pre ženy, ktoré si za väčšie súkromie priplatia päť korún navyše. V každej miestnosti je niečo ako malá obývačka s pohovkami a televízorom. „Pomôžete nám s výdajom večere, pane?“ pýta sa sociálny pracovník Vojto. Nocľažníci ochotne súhlasia a o pár minút už naberajú ostatným čaj a polievku v kútiku označenom ako jedáleň. Ďalší majú na starosti „rajóny“, večerné a ranné upratovanie. V Depaul sa dá osprchovať, dostať zadarmo čaj, za šesť korún kávu a za korunu kus oblečenia, ktoré do Depaul nosia ochotní darcovia. Ráno sa odchádza o siedmej. Chorí, ktorí majú na poschodí vlastnú spálňu, môžu zostať v Depaul celý deň.

Vďaka Krabicovej Lejdy „Poznáš starú pani, prezývanú Krabicová Lejdy?“ pýta sa s úsmevom dvadsaťšesťročný Vojto. „Kvôli nej som tu. Kedysi mi sľúbila, že ak tu budem pracovať, tak ona bude prespávať tu, nie vonku. V novembri som tu teda začal robiť. Ale ona sa neukázala.“ Našťastie sa ukázali mnohí ďalší. „Najlepší nocľah,“ pochvaľuje si pán, ktorý sa práve registruje, „V suchu, v teplúčku. A za päť korún. Dostaneš aj najesť.“ Bez strechy nad hlavou sa ľudia ocitajú z rôznych dôvodov. Robotník Milan prišiel do Bratislavy z východu. Spáva v Depaule. Päť korún za noc je 150 korún mesačne. To utiahne.

Na drahú ubytovňu by nemal. Spláca totiž peniaze, ktoré počas svojej gamblerskej kariéry prehral na automatoch. Každé ráno vstane a poctivo odkráča do roboty. Šako má dvadsaťjeden rokov, je z Bratislavy, pohádal sa s rodičmi a pred mesiacom ušiel z domu. „Naši ma určite hľadajú,“ hovorí. Nečakal, že to na ulici bude takéto. Našťastie je tu Depaul, kde sa dá vyspať. „Na Vianoce by som bol najradšej doma, s našimi,“ priznáva. Ktovie, či sa napokon odhodlal navštíviť rodičov. Tridsaťročný blonďák Paľo je na ulici vraj preto, lebo sa rozhodol zomrieť. „Ale nezomrel som, a keď som sa stretol so svojou dcérkou a zistil som, že aj dva roky po rozvode si ma pamätá, oslovuje ma otec a má ma rada, zistil som, že mám prečo žiť.“ Jeho najbližšie plány sú odísť do Prahy a nájsť si tam normálnu prácu.

Zamilovaní Valéria a Roman. Zamilovaní až po uši. Spolu predávajú Nota bene, navzájom si pomáhajú. Valéria má len devätnásť, pred rokom ju „pustili“ z detského domova. Roman má zlomenú nohu - členok na dvoch miestach. Krivká s barlami za svojím veselým dievčaťom. Keď sa mi to zahojí, bude nám lepšie, zastrája sa. Nájdem si prácu, zarobím lepšie peniaze. A budeme stále spolu.“ Čitateľom Nota Bene určite neuniklo, že projekt podprahového útulku Depaul, ktorý mal pôvodne slúžiť ako nocľaháreň iba počas zimy 2006/2007 (poskytol až 8 500 nocľahov), bol aj vďaka spolupráci s Enel Slovenskými elektrárňami rozšírený na nocľaháreň s prevádzkou počas celého roka. ENEL Slovenské elektrárne podporujú aj ďalšie projekty programom Energia pre ľudskosť. Napríklad rekonštrukciu priestorov Brány do života - útočiska pre týrané ženy, deti a vlastne všetkých, ktorí v ťažkých chvíľach potrebujú pomocnú ruku. Firma ďalej podporila projekt nadácie Silvie Gašparovičovej - Linka pomoci, krízové centrum a edukačné centrum pre obete násilia. Výrobca elektriny nezabudol ani na zbierku Hodina deťom, ktorú organizuje Nadácia pre deti Slovenska a je zameraná na skvalitňovanie života detí a mladých na Slovensku.

Čo podporujeme V lokalitách, v ktorých ENEL Slovenské elektrárne vyrábajú elektrinu, podporujú viaceré sociálne aktivity: letný tábor pre deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, Úniu nevidiacich a slabozrakých, viaceré vianočné sociálne projekty, rozvoj športovej činnosti pre zrakovo a sluchovo postihnutých športovcov, podporujú detské domovy v lokalitách, poskytli príspevok na tvorbu Účtu na uzdravovací pobyt pre choré deti s viacnásobným postihnutím a nezabudli ani na nemocnice, rehabilitačné a zdravotnícke zariadenia v každej lokalite. r FOTO JANA CAVOJSKA, AUTORKA JE REPORTERKA +7DNI

13.12.2007 22:25:52

12 DO TUCTA Mama Monika s dcérkami zažíva veselé aj krušné chvíle

Na materskej sa nedovolenkuje

Mamina P ranie, žehlenie, varenie, upratovanie, detský plač aj smiech. Toto je rutina tisícok mamičiek na materskej dovolenke. Dovolenka ne je pritom to najvýstižnejšie slovo pre zhruba tri roky strávené medzi plienkami, nákupmi a detským ihriskom.

Všetky ženy sa však zhodnú na tom, že napriek tomuto všetkému – byť matkou je úžasné. Jedna z nich nám o tom porozprávala. Monika Benčeková(31) z Nových Zámkov je mamou dvoch

nb79.indd 12

rozkošných dievčatiek - Kristínky, ktorá má šesť rokov a Ivanky. Tá si užíva svoj prvý rôčik s maminkou na materskej dovolenke.

Ako sa oddychuje na dovolenke? Myslím na tej materskej? - Veľmi málo sa oddychuje. Niekedy k tomu za celý deň ani nedôjde. Občas si sadnem k telke alebo k časopisu, ale málokedy sa to dá pri aktívnom dieťati. Mojím relaxom je hodinka kalanetiky, ktorú si doprajem každý utorok. Mnohé ženy plánujú prvé dieťa až po tridsiadke. Dovtedy si chcú užívať, venovať sa kariére alebo cestovať. Čo si myslíš o tomto trende? - Vôbec tento názor nezatracujem. Závisí to od typu ženy. V mojom prípade som

v dvadsaťpäťke pocítila nutkanie stať sa matkou. Mala som priateľa, s ktorým sme si po svadbe chceli založiť rodinu. Veľa mladých dnes túži po cestovaní a kariére, každý má možnosť určiť si svoje priority – mojou je rodina. Spomínaš si ešte na pôrod? - Pred šiestimi rokmi, keď sa narodila naša prvá dcérka, sme to veľmi plánovali. Chceli sme, aby bol manžel pri pôrode, dokonca sme chodili aj na psychologickú prípravu k jednej pani doktorke. Nakoniec to však nevyšlo. V tom čase bola v nemocnici k dispozícii iba jedna miestnosť, kde mohla rodiť žena za prítomnosti partnera – a tá bola práve obsadená. Takže každý môj ston a aj prvé zaplakanie našej dcérky si manžel vypočul za dverami. Myslím, že mi to tak aj vyhovovalo – naozaj sa tam nebolo na čo pozerať ☺. Ale mať niekoho známeho pri sebe je vždy povzbudzujúce… - Áno, preto som mala dohodnutú jednu našu známu, ktorá je zdravotná sestra. Bola mi naozaj povzbudením a oporou, keď išlo do tuhého. Keď sa ozvali prvé náznaky, že sa ide rodiť, manžel jej už aj chcel volať. Ja som bola nadupaná literatúrou, a tak som dodržiavala rady. Jedna z nich bola – zostať v domácom prostredí čo najdlhšie. S manželom sme spolu dýchali a počítali intervaly… Napokon sme zavolali

13.12.2007 22:26:09

DO TUCTA 13 našej zdravotnej sestre, ktorá práve nebola v službe, a tak sme išli po ňu domov. V aute mi už veru nebolo všetko jedno. Keď sme dorazili na sálu, lekárka skonštatovala, že dieťatko bude do hodiny na svete. Aký bol prvý kontakt s novorodeniatkom? - Obidva pôrody boli úžasné. Myslím, že ten prvý bol o to zaujímavejší, že som ešte nevedela, čo ma čaká. Rodila som spontánnym pôrodom, takže som všetko cítila a vnímala. Naša sestrička povedala, že keby všetky ženy takto rodili, bolo by to výborné. Nevrieskala som, vraj som bola veľmi statočná. A keď sa ukázalo to malé telíčko, bola som dojatá a ešte takú mazľavú som si dcérku privinula na hruď. Prihovorila som sa jej slovami: Vitaj, tak ty si moja Kristínka, ja som tvoja mama. Na bolesť sa vraj veľmi rýchlo zabudne…. - O dve hodinky po všetkých nie práve najpríjemnejších „procedúrach“ ma posadili na vozík a s malým uzlíčkom v náručí ma odviezli do vedľajšej miestnosti, kde už čakal manžel. Bolo to nádherné, obe nás objal a rozplakali sme sa. Boli to však slzy šťastia. A čo rivalita medzi dievčatami? - Kristínka prijímala zo začiatku sestričku s veľkým nadšením. Vedela sa na ňu hodiny pozerať, napodobňovala na Šušu bábike, ako ju mamina prebaľuje. Potom prišlo obdobie, keď vnímala, že sa okolo Ivanky krúti svet a keď sme povedali napríklad „moja zlatá”, hneď sa ozvala s otázkou: Aj ja som zlatá? Aj mňa ľúbite? Teraz, keď sa Ivka učí rozprávať, namiesto Kika jej hovorí Kaka. Na to je Kristínka naozaj alergická. Vysvetľuje jej, že kaku má v plienočke a že ona sa volá Kika. Ivka si aj tak hudie svoje Kaka, Kaka… Máš partiu mamičiek, s ktorými sa stretávate? - Na ihrisku a v parkoch denne stretávam tie isté mamičky, z ktorých sú niektoré moje spolužiačky alebo kamarátky. Našou večnou témou sú deti. Som rada, že v meste existuje materské centurm, kde sa deti môžu zahrať a mamičky okrem toho, že nie sú medzi štyrmi stenami svojhu bytu, sa tu môžu učiť aj anglický jazyk zadarmo. Moja mladšia dcéra je aj vďaka centru neporovnateľne smelšia ako staršia dcéra. Pozitívom je, že sa začína stavať v blízkosti nášho bydliska moderné detské ihrisko. Vonku je zima, všetky DVD-čka vypozerané. Čo sa robí, keď domácnosť navštívi stará pani Nuda?

- Aj to sa v panelákoch stáva. Je však veľmi dôležité tomu nepodľahnúť a stále niečo vymýšľať. Všimla som si, že keď mám ja zlú náladu, automaticky sa to prenáša na moje deti. Rodičia si ani neuvedomujú, ako ich „muchy”deti neskutočne vnímajú a prežívajú. Teraz, hneď ako si uvedomím, že nie som vo svojej koži, všemožne sa snažím, aby som chmáry odohnala rýchlo preč. Našťasti mám blízko rodičov, ktorí mi veľmi pomáhajú a vnučky si radi vychutnajú. Dievčatá milujú prírodu, a tak vždy, keď sa dá, trávime víkendy na chalupe našich rodičov, dvadsať kilometrov od mesta. Tu sa vyšantia so psom, v parku a domov prídu úplne vyšťavené, ale štastné. Deti sú veľmi spontánne a úprimné… - Niekedy až príliš. Raz sme čakali v čakárni u lekára s Kristínkou. Vtedy ešte ani poriadne nevedela vyslovovať slovíčka. Pristúpila k staršej žene a povedala jej: Teta, ty si už stajá, môžeš ísť do hjóbu. Myslela som, že sa prepadnem od hanby. Kde na to chodi? Hovorí sa: malé deti malé starosti, veľké deti veľké starosti… - Donedávna sme mali so staršou dcérou veľké problémy. Doma bola herečka, ale v škôlke neprehovorila ani slovo. Bola veľmi ostýchavá a bojazlivá. Miestami sme sa obávali, že ide o nejakú poruchu, pretože za celý deň v škôlke neotvorila ústa. Raz, keď prišiel manžel po ňu do škôlky, ako vždy sa mu potešila a v šatni sa rozrozprávala. Chlapček, ktorý sa tiež v šatni obúval, sa prekvapene spýtal svojej mamičky: “Mami, Kristínka nie je nemá?” Bolo mi veľmi ľúto, že jej nevieme pomôcť. Skúsili sme dokonca zmeniť škôlku, ale ani to nepomohlo. Až jedného dňa, bolo to po prázdninách, mi pani učiteľka oznámila, že Kristínka rozprávala, kde bola a čo robila cez prázdniny. Bola som veľmi šťastná, ale tú náhlu zmenu si dodnes neviem vysvetliť. V rodine bolo všetko v poriadku, preto nevieme, čo sa dialo v jej malom svete. Možno z toho potrebovala len vyrásť. Keď sa jej teraz pýtame, prečo celý ten čas nerozprávala, zvykne len zavtipkovať: “Nebolo o čom”. Ako sa udržuje ,,teplo rodinného krbu”? - Som šťastná, že mám vedľa seba milujúceho partnera, ktorý vie oceniť aj koláče, ktoré sa mi pripiekli a vo všetkom mi je oporou. Spoločne sa snažíme, aby sa do nášho vzťahu nevkradla rutina – sem tam chodíme do kina alebo na divadelné predstavenie. Dovoliť si to ale môžeme len vďaka rodičom, ktorí nám

Dobrovoľnícke centrum na internete? V roku 2007 OZ C.A.R.D.O. spolu s partnerskými organizáciami za finančnej podpory Ministerstva školstva rozbehlo internetovú stránku www.dobrovolnictvo.sk. Portál funguje ako virtuálne dobrovoľnícke centrum, čo v praxi znamená, že sa snaží spájať potenciálnych dobrovoľníkov (ľudí ochotných venovať sa dobrovoľnej činnosti) s organizáciami, ktoré dobrovoľníkov hľadajú. Dobrovoľníci na stránke môžu vyhľadávať v existujúcej ponuke dobrovoľníckych organizácií, ktorá obsahuje okrem informácií o organizácií aj konkrétne požiadavky na dobrovoľníka. V prípade, že si potenciálny dobrovoľník nevyberie z existujúcej ponuky, môže na stránke sám zadať inzerát, aby ponúkol svoje schopnosti a vedomosti organizáciám, ktoré si na stránku kliknú. Podobne stránka funguje aj pre organizácie, ktoré majú záujem do svojej činnosti zapájať dobrovoľníkov. Z veľkej väčšiny ide o neziskové organizácie, pričom ich zameranie je rôznorodé – od tých, ktoré pracujú s deťmi a v sociálnej oblasti, cez cirkevné, mládežnícke, environmentálne, až po nadácie a organizácie zameriavajúce sa na ochranu ľudských práv. Stránka ďalej poskytuje aktuality v dobrovoľníctve, informuje verejnosť o rôznych typoch dobrovoľníctva, definuje základné pojmy a metodicky pomáha organizáciám a ľuďom, ktorí s dobrovoľníkmi pracujú. V ponuke stránky sú tiež informácie a výskumy z oblasti dobrovoľníctva, aktuálne grantové výzvy pre organizácie, kalendár akcií a pribúdajú informácie aj o stave legislatívy a dobrovoľníctva v zahraničí a u nás.

zatiaľ strážia naše ratolesti. Som im za to veľmi vďačná. Ďalšiu otázku som v polovici vety nedokončila. Do izby nám vbehla Kristínka s krikom: „Mamíííííííí, Ivanka sa prekakala a prepišala!!!!” Plienky, žehlenie, varenie… Byť mamou je aj tak skvelé! TEXT A FOTO: ANDREA JANOTKOVÁ

Inzercia

nb79.indd 13

13.12.2007 22:26:14

14 REPORTÁŽ „Srbsko – chorvátska vojna neušetrila ani Ľudovíta Štúra,“ hovorí Vlatko Miksad.

Guľky prevŕtali Ľudovíta Štúra

Večná vojna pustené domy v okolí Belehradu, Nedostatok Slovákov Vukovaru, Kninu, ruiny pri V Iloku žije približne tisíc Slovákov. Vlatkom som sa stretol, ako inak, rozbitých cestách so strhnutými Sv Slovenskom dome. Práve sa dostal na strechami, diery v múroch po strelách pretras evanjelicky farár Dušan Saják, ktorý prišiel do Iloku z rumunského Nadlaku. Aby z ľahkého guľometu, nenávistné sa im lepšie hovorilo, popíjali pritom vodou riedené ilocké víno. Matičiarom nie je Saják nápisy... Niektoré z čias vojnového po chuti. Zdá sa im, že im vzal do svojho besnenia, niektoré pribudli iba košiara časť matičiarov a ich detí. dedine, kde nemáte na svojej strane nedávno. Tu všade žili a dodnes žijú aj „V farára, nemáte nič,“ smutne priznáva šéf Slováci. Bojovali a bojujú o každodenné matičiarov v Iloku. „Je to ako vojna, ak sa dlho mlčí, neveští to nič dobré,“ pripomína. prežitie... Vojna rezonuje v mysli skoro každého

a Chorvátsko, sa večer plavili Srbi a strieľali na kultúrny dom z guľometu,“ vysvetľuje mi Vlatko. „Vraj omylom.“ Milan Pucovsky, predseda slovenskej menšiny vo vukovarsko-sriemskej župe však tvrdí, že Srbi nestrieľali omylom. „Spustili na nás paľbu od Dunaja, pretože sa domnievali, že Slováci, ktorí neopustili svoje domovy a majetky, oslavujú chorvátsky štátny sviatok.“ Odniesol si to, našťastie, iba Ľudovít Štúr.

Pachuť Večer idem s Vlatkom do spolkového domu v Iloku. Je v ňom zriadený malý klub. Slováci dávajú prednosť posedeniu vo svojom klube Tí, čo sa nemali odvahu vrátiť...

Iločana. „Vo vojne sme boli nasadzovaní do prvých línií,“ hovorí Slovák Vladimír Velko z Iloku, malého mestečka na chorvátsko-srbskej hranici. Tunajších približne tisíc Slovákov malo v balkánskej vojne špecifické postavenie. Neusilovali o srbské ani chorvátske územie, chceli len žiť tam, kam prišli pred 270 rokmi ich predkovia.

nb79.indd 14

Vraj omylom Vlatko sedí pod obrazom Ľudovíta Štúra. Obrovský obraz je na niekoľkých miestach prestrelený guľkami. „Pamiatka na vojnu,“ hovorí ktorýsi z popíjajúcich chlapov. „Po Dunaji, ktorý rozdeľuje krajinu na Srbsko

13.12.2007 22:26:15

REPORTÁŽ 15 pred ilockými barmi, cítia sa tu bezpečne. Útulný klub sa stal ich útočiskom počas vojny, aj tesne po nej. Slováci sa totiž báli a niektorí sa boja dodnes chodiť do krčiem v meste. Po vojne totiž hrozilo, že navrátivší sa Chorváti ich budú lynčovať za to, že neutiekli pred Srbmi, ale zostali doma. „Mali by nám byť vďační, veď možno vďaka Slovákom, ktorí neutiekli pred Srbmi na začiatku vojny, prežili starší a nevládni Chorváti, ktorí zostali tiež doma, “ domnieva sa Milan Pucovsky. „Keď prišla tá nešťastná vojna, skoro všetci Chorváti opustili svoje domy, zostali len tí, čo nevládali a nemali kam utiecť a asi 600 miestnych Srbov, ktorí nemali dôvod utiecť. A samozrejme, Slováci,“ hovorí mi čašník z klubu Vladimír Velko. Tento muž bol asi 15 rokov bez poriadnej roboty, preto vďačne prijal prácu čašníka. Počas vojny bol v pracovnom tábore, pod dozorom srbských samopalníkov. Bol rád, že prežil. Neskoršie slúžil v srbskej armáde a musel bojovať proti Chorvátom. Po vojne ho zato Chorváti odmietli zamestnať, podobne ako ostatných ilockých Slovákov. V lepšom prípade do nich a ich deti hádzali len kamene.

Zábavky vrahov Srbi odvliekli všetkých slovenských chlapov do pracovných táborov, kde museli tvrdo drieť od rána do noci. Ich ženy dlho netušili, kde sa nachádzajú, nemali o nich žiadnu správu a nevedeli, či sú nažive. Srbskí dozorcovia si v tábore krátili dlhé chvíle žartmi, pri ktorých Slovákom tuhne ešte aj dnes v žilách krv. Velko po chvíľke váhania hovorí: „Prišiel opitý Srb, vytiahol dlhý nôž a prikázal nám, aby sme utekali. Kto nevládal utekať, toho zabil alebo ťažko zranil.“ Vtedy zabili aj troch Velkových príbuzných. Poslali ich po drevo, ešte predtým im však cestu zamínovali nášľapnými mínami. To sa robilo bežne, pre srbských dozorcov v pracovných táboroch to bola obrovská radosť. Podobne zahynuli aj ďalší Slováci v pracovných táboroch. Okrem toho ich denne zastrašovali, ponižovali

a nútili ich plniť nesplniteľné úlohy, len aby ich mohli biť - rukami, pažbami pušiek, alebo ich do krvi dokopať.

V prvých líniách Slováci, ktorí na sklonku vojny narukovali do srbskej armády, nikdy nevedeli, na ktorej strane frontu im hrozí smrť skôr. Ba netušili ani to, či nie sú nútení vystrieľať svoju skromnú zásobu nábojov do Slovákov na druhej strane. Velko priznáva, že slovenskí vojaci sa v podobných situáciách počas vojny ocitli... Tí, ktorí prežili pracovné tábory, dostali uniformy, zbrane a obyčajne desať kusov nábojov. Doteraz sa takmer nevie, že Slováci v srbskej armáde boli vždy medzi prvými, ktorých nasadzovali do bojov. „Na jednej strane boli Srbi, na druhej Chorváti, medzi nimi sme boli my, Slováci,“ hovorí muž, ktorý pre istotu odmieta prezradiť svoje meno. „Ak sme odmietali strieľať, strieľali oni do nás,“ tvrdí. Pýtam sa, či boli niekedy Slováci nútení strieľať aj do Slovákov. Chlapi okolo mlčia. „Asi museli,“ krčí ramenami bývalý vojak. „Inak by ich zabili.“ Ranou odzadu Srbi, alebo do čela Chorváti...

Jeden rožok Ešte celkom na začiatku vojny Slováci a Maďari v Iloku netušili, že Miloševič pripravoval ich odsun do materských štátov. „Pre Slovákov už boli pripravené dva rožky na osobu, pre Maďarov len jeden,“ vysvetľuje Ján Kukučka. Miloševič a jeho verní pripravili pre Slovákov dva rožky, pretože Slovensko je ďalej ako Maďarsko. Miloševič totiž prisľúbil Srbom, že Ilok bude vyľudnený a majetok jeho obyvateľov bude patriť tomu Srbovi, ktorý si ho prvý privlastní. Slováci však zostali vo svojich domoch. Neodišla ani Velkova žena, Chorvátka Svetlana. Neutiekla k moru ako väčšina Chorvátov. Tí prežili vojnu v prímorských hoteloch, prostriedky na obživu dostávali od štátu. Svetlana však zostala sama s tromi deťmi, najmladšia vtedy nemala ani dva roky. Velko bol najskôr v srbských pracovných táboroch a potom v srbskej armáde. Za službu však nedostával ani halier. Keď prišiel domov, bol vychudnutý na kosť.

Z otca na syna Najstarší Slovák v spolku v Iloku Ján Kukučka si uľaví: „Vojna je svinstvo.“ Tento dnes už takmer 80-ročný muž vie veľmi dobre, o čom hovorí. V druhej svetovej vojne ho prinútili bojovať na nemeckej strane. Mal iba 16 rokov, keď narukoval do nepriateľskej armády. Nemci mu dali na výber. Môže zachrániť svoju matku a tri sestry, alebo ho zastrelia. Jeho brat bol totiž partizán a otec v chorvátskej domobrane. Musel sa rozhodnúť pre vojnu proti vlastnému otcovi a bratovi. Mamu a sestry však zachránil. Po vojne ho udal úradom sused - Slovák. „Boli

nb79.indd 15

také časy, vtedy som sa chcel susedovi pomstiť, teraz to už prebolelo,“ mávne rukou. V krajinách bývalej Juhoslávie sa podľa chlapov v spolku ťahajú medzi ľuďmi podobné skrivodlivosti od druhej svetovej vojny. Chorváti vraždili Srbov, Srbi Chorvátov, a všetci sa zabíjali navzájom. Na mnohých rukách doposiaľ neobschla cudzia krv a dorastajúci synovia doteraz nezabudli na skrivodlivosti, ktoré napáchali ich otcovia. V tom okamihu hlásateľka hlavného nočného spravodajstva chorvátskej televízie hlási, že steny voľakedajšieho majera neznámy páchateľ popísal hanlivými nápismi. V jednom sa dokonca uvádza, že masaker z konca vojny sa bude opakovať. Vlatko Miksad vysvetľuje: „Do tohto majera previezli Srbi ťažko ranených Chorvátov. Tu ich umučili na smrť.“

Koniec, zabudnite! Chorvátska vláda odškodnila majiteľov vojnou postihnutých domov z prostriedkov medzinárodnej pomoci. Mladé rodiny dostali po vojne peniaze na stavbu nových domov. V Iloku, kde je asi 60-percentná nezamestnanosť a platy sa pohybujú od 200 do 600 eur, je to pomoc nevídaná. „Zober si, že plat priemerného robotníka je asi 1500 kún, podľa štatistiky však pre 4-člennú rodinu je minimum na prežitie päťnásobok, ako inak by sa mladé rodiny pozviechali,“ dodáva Miksad. Napriek tomu je nevraživosť medzi ľuďmi

Nenávistné nápisy ešte nevybledli. Skôr naopak, pribúdajú. priam živočíšna. Srbi ani Chorváti nevedia zabudnúť. Sú tichými nepriateľmi, niektorí na život a na smrť, mnohé domy doteraz zívajú prázdnotou... Nikto však o tom nahlas nehovorí. Vláda síce vypracovala zoznam najväčších zločincov v tejto vojne, ale tí sa pred svojím trestom ukrývajú na neznámom mieste. Mnohí navyše zoznam spochybňujú. „Ten ukázal na toho, ten zase na toho a zoznam bol na svete,“ myslí si Kukučka. Mnohí však vedia, že najväčší zločinci žili v opustených domoch. Doteraz nenašli a pravdepodobne nikdy nenájdu odvahu, aby sa vrátili a postavili sa svojim obetiam zočivoči. Tie by ich najskôr ukrižovali... TEXT A FOTO: JOŽO T. SCHON, AUTOR JE REPORTÉR HOSPODÁRSKYCH NOVÍN

13.12.2007 22:26:29

16 NÁZORY

V bájnej Shangri la hangri la je vlastne bývalé mesto Zhong Dian. Premenovala ho čínska vláda podľa románu Jamesa Hiltona Stratený horizont. Zrejme išlo o nejakú prestížnu záležitosť, lebo do boja o to, kto má mať tajomné mesto s týmto názvom na svojom území, vstúpilo niekoľko krajín. Polovicu mesta teraz stavajú nanovo, tá druhá za veľa nestojí. Večer pred odchodom do Xian chengu som sa dosť opila s jedným Japoncom a niekoľkými Číňanmi. Začalo sa to dobre, pivom. Ale potom chlapci otvorili nejaký mnohopercentný alkohol a pili ho s teplou vodou. Japonec tvrdil, že to je ako saké… Matne si spomínam, že som sa popálila na vonnej tyčinke. Našťastie mi v hosteli jeden Talian požičal budík. Klesla som dokonca až tak hlboko, že som si v polovici cesty na stanicu zobrala taxík. Cítila som sa všelijako, len nie na jazdu po čínskych cestách tretej triedy. Asfalt sa skončil pár kilometrov za mestom. Prvýkrát sme stáli pri cestároch, ktorí nasýpali a utláčali štrk. Kým to parný valec rozjazdil, prešla asi polhodina. Na ten čas nás vodič vyhnal z autobusu, aby sme si vychutnali každé zrniečko prachu, ktoré sa tam vznášalo. Potom sme zastali na verejnom WC. Verejné znamená v Číne naozaj verejné, teda ľudia „kľučia“ jeden vedľa druhého – aj keď tie záchody sú neuveriteľne čisté oproti niektorým, ktoré som mala tú česť navštíviť

neskôr. Napríklad v hosteli, kde bývam teraz, záchody asi zo zásady nečistia. Okrem toho sú spoločné. A doteraz ma sprevádzalo neuveriteľné šťastie a zakaždým mi tam vbehol nejaký chlap, ktorý nemal ani toľko citu, aby tak okato nezízal. Nuž, človek si asi zvykne na všetko… Horská scenéria po ceste bola nádherná. Mali sme možnosť vynadívať na ňu do sýtosti, lebo vodič nás znovu vyhnal z autobusu, otočil sa a na hodinu zmizol. Keď sa vrátil, v autobuse bola rezervná pneumatika. Pár minút nato sme zastali pri pokazenom autobuse. Za necelú hodinku mali chlapci za sebou výmenu kolesa, posedenie pri cigaretke a malú siestu. Potom sme dostali defekt pre

zmenu my a ešte sme museli dolievať vodu do chladiča. Príjemných jedenásť hodín som strávila vtlačená do priestoru skonštruovaného pre priemerne malého Číňana. Zo Xian chengu sme s cestovateľom Jamesom, s ktorým som sa zoznámila v autobuse, nedostali lístky do Litangu. Našťastie nás zobrali dvaja Tibeťania v džípe. Niekde v polovici cesty sme prechádzali malou dedinkou. Zrazu auto prudko zastalo a zacúvalo na bočnú cestu. „Polícia!“ Zhovorčivý Tibeťan začal niečo rýchlo vysvetľovať. Pochopili sme len to, že nás policajti nemôžu vidieť, lebo sa vodič dostane do problémov. Poslušne sme vystúpili a spolu s Tibeťanom sme sa zakrádali policajtom poza chrbát. Auto nás už čakalo. Len čo sme nastúpili, objavilo sa za nami policajné auto a z reproduktorov sa ozvalo, aby sme sa pohli. Tak sme sa rozbehli – a policajti v tesnom závese za nami. Po nejakých dvoch kilometroch zastali. Striasli sme sa ich! Také vzrušenie! Vodič ešte chvíľu išiel, a potom odstavil auto na okraji cesty. Chlapci vybrali z kufra škatuľu, trochu poodpratávali z trávy jačie hovienka, usadili sa tam a rozbalili piknik. Dostali sme po fľaši s pivom. Zrazu prišiel druhý džíp, vyskočili štyria „týpci“ a posadali si k nám. Vybrali jačie mäso a čerstvý teplý tibetský chlieb. K tomu som dostala strašne ostrú nakladanú zeleninu. Fantastické! Za desať minút nás belochov neuveriteľne spálilo slnko. A to bolo pod mrakom… MIRKA FOFFOVÁ, TIBET

Európskeho parlamentu na Slovensku spolu pochodili Európsky parlament, ktorý každý deň navštívi niekoľko desiatok organizovaných skupín z celého sveta. Zistili sme napríklad, že oficiálne vyhlásenia europoslancov sa nahrávajú aj v otvorenom profesionálnom štúdiu umiestnenom v strede veľkej chodby, po ktorej chodia bežní úradníci na obed. Takisto sme zistili, že Dom slovenských regiónov nemá svojich zástupcov v Bruseli zo všetkých krajov, hoci by mal mať. Chýbajú ľudia z banskobystrického a trnavského kraja. Čo - to sme sa povypytovali našich europoslancov, pána komisára Figeľa či slovenských novinárov v Bruseli. Každý sa

odfotil so svojím obľúbencom. Ja s Martinom Thumom zo Slovenskej televízie. Inak, vedeli ste, že si všetko nakrúca úplne sám? Ukázal nám, ako si v ten deň okrem iného nakrútil pána Lajčáka do silvestrovského vydania. Čo už, minerálka býva pri otváraní zradná. Ako inak, iba vynikajúco mohlo byť potom doma na Slovensku. Znova som spoznala, čo je to spať ako bábätko. V mojej starej dobrej posteli sa mi to darí akosi ľahšie. Ráno som si dala na raňajky orechový rožok a acidko, ktoré nám v Belgicku tak chýba. Kúpila som si moje obľúbené slovenské časopisy. Sadla som na vlak do Bratislavy. Stretla som v ňom kamarátov, ktorí mi hneď urobili dobrú náladu. Porozoberala som s nimi minulovočernú Superstar. Potom som počúvala pár prednášok po slovensky, z lavice, ktorá si zažila nejednu skúšku. Bolo úžasné vybehnúť na kávu s kamarátkami a donekonečna rozoberať, prečo mi chalan napísal, že ma chce, a potom sa mi tri dni neozval. Nemusela som im nič vysvetľovať. Lebo oni vedia, prečo žijete tak, ako žijete, prečo ľúbite toho, koho ľúbite a prečo vás baví to, čo vás baví. Belgicko mám stále rada, no mohlo by byť aj celé zo zlata, svoj domov budem ľúbiť najviac na svete. DOMINIKA PÉTEROVÁ

Slovensko mi vonia kôr ako začnem na filozofickejšiu nótu, vám musím povedať o jednom belgickom zvyku, keďže sa končia sviatky a začínajú sa výpredaje. Ak si myslíte, že u nás sa idú všetci zblázniť, príďte do Belgicka. Je to ešte horšie. Zatiaľ čo u nás obchodníci aj počas roka priebežne znižujú ceny tovarov, v Belgicku sú výpredaje zákonom dovolené len dvakrát do roka, v januári a júli. Zákon dokonca určuje, že do pätnásteho v mesiaci sa nemôžu objaviť zľavy väčšie ako 70 %. Ak by ste videli vo výklade názov „solden“ alebo „reduction de prix“, v preklade zľava, mimo tohto obdobia a nahlásili by ste to, obchodník by dostal pokutu. Okrem týchto celoštátnych výpredajov sú aj menšie, no zľavy sú dosť slabé. A teraz k tomu, prečo mi Slovensko vonia. Nikdy som sa nechystala zapustiť korene na Slovensku. Všetci vedeli, že ma to ťahá skôr von. Každým prekročením našej hranice som mala taký fajn pocit. Ale že sa mi to stane pri návrate na Slovensko, to som naozaj nečakala. Slovenský spirit ku mne do Bruselu doniesli najprv spolužiaci zo žurnalistiky. Dva dni pred odletom domov sme na pozvanie Informačnej kancelárie

nb79.indd 16

13.12.2007 22:26:40

POULIČNÉ BLUES 17 MÁRIA

Všetko sa dá Volám sa Mária a mám 28 rokov. Bývam v SČK v Banskej Bystrici. Narodila som sa v malej dedinke v okrese Rimavská Sobota. Ako trojročná som sa ocitla v detskom domove. Výchova bola dosť tvrdá. Pochopenie a láska išla bokom, nebol na to čas. Ale bolo o mňa aspoň postarané. Po štrnástich rokoch ma preložili do iného detského domova, kde som sa vyučila. Aj ja som snívala ako každé dieťa. Snívala som o láske, o rodine a harmónii. Bola som dosť impulzívna a depresívna. Raz prišiel ten deň a ja som vykročila do života s malou dušičkou a igelitkou v ruke. Zablúdila som k tyranovi, u ktorého som hľadala rodinné šťastie. Prišla som takmer o život. Opäť som utekala do sveta s taškou v pravej ruke a v tej druhej som držala trojročného syna, s ktorým som hľadala útočisko v krízových centrách. Pred úradmi, kde som sa hlásila o sociálny byt, som neobstála. S úzkosťou v hrdle sme si s malým Jarkom užili zimu aj hlad. Vďaka Bohu, prežili sme. Boli sme ako túlavé psy, raz tu a raz tam. Opäť som sa zamilovala a všetko sa zdalo v poriadku. Môj sen sa takmer splnil, ale netrval dlho. Keď som počula hlas doktora, ktorý mi ohlásil, že čakám dvojčatá, rozplakala som sa. Keď to vyšlo na povrch a mne začalo rásť bruško, muž ma opustil a ja som opäť vyhľadávala krízové centrá, kde by som svoje deti vychovávala. 27. mája sa mi narodili krásne zdravé dvojičky, Jarko nastúpil do škôlky a ja som sa snažila dať svojim deťom všetko, čo potrebujú. Môj život sa ale rozpadol, keď som bola s deťmi poslaná bývať na adresu svojho trvalého pobytu, k svojej matke. Bola chamtivá a chcela získať aj tú izbietku, v ktorej sme bývali. Začalo sa fyzické aj psychické týranie. Bila mňa aj deti a všetkými možnými aj nemožnými prostriedkami nás tlačila von z bytu. Už som ďalej nedokázala na to hľadieť a zavolala som „sociálku“. Deti zobrali do SOS centra. Aj keď môj život zastal, rozbil sa na tisíce kúskov, každý deň bol pre mňa bojom. Hriala ma len jedna myšlienka, že deti sú v čistom, nie sú hladné a nik ich nebije. Ostala som na ulici. Nič tam nebolo zadarmo. Bola som hnijúca mŕtvola bez duše, bez cieľa. Nikdy som neutápala svoj žiaľ vo fľaške, ani v utišujúcich liekoch. Práve naopak, kde sa končí ľudské úsilie, začína viera. Dnes pracujem a aj predávam Nota bene, živím sa poctivou prácou. Pracujem hlavne kvôli svojim deťom, aby som raz mohla vlastniť byt a vziať si svoje milované deti. Bola by som veľmi rada, keby aj iní videli, že všetko sa dá, ak človek aspoň trochu chce žiť a nie zaživa umierať. Chcela by som sa poďakovať ľudom, ktorí majú ľudské srdcia a pochopenie pre tých, ktorí sú v núdzi a hľadajú pomoc. Ďakujem. MÁRIA, BANSKÁ BYSTRICA

nb79.indd 17

ZAPOJTE SA!

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší? Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Hlasovanie za príspevky v minulom čísle: Ako takmer vždy, opäť ste najviac hlasov poslali Júliusovmu príbehu Šál od Ježiška. Trochu menej hlasov dostal Ďalší deň Jozefa 598 z Bratislavy, Róbertovo Takže a List Jozefa Dorušáka zo Žiliny. Hlasujte aj za príspevky v tomto čísle, sme zvedaví! r

JOZEF 598

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Posledný Nádherná jasná noc, uprostred nej ako socha stojím, v útrobách svojej duše pocity zmiešané mám. Premýšľam, či vyrieknem ortieľ nad životom mojím, keď ostal som mohykánom svojho rodu, celkom sám. Posledným som a ako posledný aj zomriem, tu, nad hradbami vznášať sa sťa orol budem. Do večných lovísk poslali ste mojich bratov. A ja pomstím ich i bez pomoci bielych katov. Dnes nastal ten čas, čas ukloniť sa starším bratom, pochovaným v zabudnutí, pochovaným v hradbách času. I to pýtam sa ťa, človeče, načo byť posledným mohykánom, v novom svete plnom zhonu, kriku, strachu? Mlčíš ako skala, čo ukrytá je v purpurovej hmle. Vtom nekonečné ticho hlas polnočných vtákov pretne. Svojím spevom modlia sa ku hviezdam nebeským. A ja v okamihu ocitám sa pred rozhodnutím. Ostal som! JOZEF 598, BRATISLAVA

JÚLIUS

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Pali a Guttalax Boli sme na chatke u Anči. Zavolala nás na opekačku. Tá chatka v podstate bola obyčajná záhradná búda z dosák, ale svojmu účelu slúžila až–až. Anča je výborná ženská so širokým srdcom. Každý ju má rád a ona má rada každého. Nikomu nič neodoprie a keď hovorím nič, myslím to doslova. Stačí nejaké to vínko a v tom momente je z nej matka, kuchárka, milenka, všetko podľa situácie a potreby. Neviem, ako sa dostala k tej chatke, ale Jožo prehlásil: „Vytrtkala si ju u majiteľa.“ Nuž ktovie, ale možné je všetko. Opekačka bola vynikajúca. Špekáčiky bolo trochu cítiť, ale pre bezdomovca to bola i tak hotová lahoda. A keď sa to všetko spláchlo Sandbergom, blaženosť bola dokonalá. Na druhý deň som stretol Paliho. „Dedo, ja som chorý.“

A fakt, všimol som si, že bol v tvári zelený a pod očami mal obrovské kruhy. „Asi si to včera u Anči trochu prehnal,“ povedal som mu. „Nie, dedo, ja som veľa nepil a možno som mal, lebo teraz tie špekáčiky vo mne nejako stvrdli, nafúknutý som ako balón a mám kŕče.“ „Choď k doktorovi, tam ti pomôžu.“ Lenže to viete. Bezdomovec a lekár sú dva pojmy, ktoré sa nie veľmi znášajú. Ani Palimu myšlienka, že u lekára sa bude musieť vyzliecť a zasmradí tým celú ordináciu, veľmi nevoňala. „Ani nápad, dedo. Radšej nech mi vyrazí bok, ale k doktorovi nejdem.“ Bolo mi Paliho ľúto. Bezpochyby bol chorý. Bolo to na ňom vidieť. Spomenul som si, že niekde mám ešte Guttalax. „Pali, na! Toto zapi vodou a uvidíš, bude ti lepšie.“ Pali poďakoval a bez mrknutia oka vlial do seba celú fľaštičku. Nestačil som mu v tom zabrániť. Tá fľaštička bola skoro plná. Hrklo vo mne. Bože, to sa predsa nemôže dobre skončiť. „Teraz by si sa nejaký ten deň mal zdržiavať blízko záchodov,“ radil som mu opatrne. „Ale dedo, to je v pohode!“ Pali bezstarostne mávol rukou a už ho nebolo. Na druhý deň som Paliho nevidel. Ani na tretí. Nikto nevedel, kde je a čo je s ním. Keď som ho na štvrtý deň zbadal, stál vychudnutý v hlúčiku kamarátov a každému vykladal, že dedovi, to akože mne, prerazí všetky kosti. „Otrávil ma,“ vykrikoval. „Tri dni som sa bál čo i len zakašľať, aby som sa neposral. Tri dni bol každý krík a každý strom môj. Urobil som pár krokov a už som zase musel sťahovať nohavice, a niekedy som ich stiahnuť ani nestačil... Bola to hrôza. Tuším, že už ani črevá v sebe nemám.“ Potom sa rozhliadol a zbadal ma. So zaťatou päsťou vykrikoval, že ma zabije. Anča stála pri ňom. „Nebyť nej, možno by som sa usral k smrti. Ona ma zachránila. Aj nohavice vyprala. Trikrát ! Zlatá duša,“ povedal a nežne pohladil Anču. JÚLIUS, ŽUPNÉ NÁMESTIE, BRATISLAVA

JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Sklamanie Stojím a rozmýšľam, prečo? Prečo sa človek zlomí a prečo sa vzdáva? Rozmýšľam, o čom to je. Ísť a padnúť. Načo mám vstať, keď znova spadnem? Kto je ten, komu som veril? A kde je tá, čo má ma chrániť? Kde si, Bože, a prečo to všetko... JOZEF DORUŠÁK, ŽILINA

13.12.2007 22:26:54

18 STRECHA Stanislav Kakur vo svojej novučičkej kúpeľni.

Mikropôžičky na bývanie pomáhajú chudobným na Spiši

Domčeky omy, často len úbohé chatrče, ktoré svojim obyvateľom doslova padajú na hlavu – to je bežná realita bývania tých najchudobnejších, väčšinou Rómov. Ľudia bez práce a s minimálnymi príjmami sami jakživ nenaškrabú peniaze na opravu svojho bývania a pôžičku im nikto nedá. Už aj u nás však funguje projekt organizácie Habitat for Humanity, ktorá po celom svete buduje a opravuje domčeky pre nemajetných.

Program mikropôžičiek na bývanie u nás ponúka nezisková organizácia ETP Slovensko, ktorá pomáha sociálne znevýhodneným obyvateľom a príslušníkom rómskych komunít. Má komunitné centrá v devätnástich obciach na východnom Slovensku. Medzi nimi aj v Nálepkove v okrese Gelnica s 2800 obyvateľmi, z ktorých je takmer 1200 Rómov. Komunitné centrum tu funguje v dobrej spolupráci s obecným úradom pre všetkých, ktorí potrebujú pomoc, a ľudia sem chodia radi. Pomáhajú im tu pri hľadaní zamestnania, poskytujú poradenstvo v sociálnych veciach, organizujú kurzy rôznych zručností – šikovné ženy si už svojimi výrobkami dokážu zarobiť

nb79.indd 18

pár korún. Pre deti organizujú výlety a robia tu akúsi škôlku, aby mamy, ktoré chodia do práce, mali kde nechať najmenšie deti. Starajú sa aj o starých, nevládnych obyvateľov, v núdzi im poskytujú aj hmotnú pomoc.

Všetci platia Najväčšia pomoc pre sociálne slabé rodiny je možnosť bezúročne si požičať až tridsaťpäťtisíc na stavebné úpravy alebo kúpu domu či bytu. „Bez toho by sme nikdy dom neopravili,“ hovorí 28 – ročný Milan Rusnák,

ktorý býva v domčeku s kamarátom Igorom a jeho rodinou. Kúpili ho v dezolátnom stave za 30 000 korún a z pôžičky si urobili novú strechu. Ich sused Stanislav Kakur si zas zrenovoval kúpeľňu. Splátky pôžičky sú rozvrhnuté do dvoch rokov a nikto s nimi nemá problémy. „Máme s ľuďmi vytvorené dobré vzťahy. Za celý ten čas sa nám len dvakrát stalo, že klient nemohol zaplatiť – nie preto, že by nechcel, ale že naozaj nemal z čoho. Vždy sa to rýchlo vyriešilo,“ hovorí Zdenka Rabatinová z komunitného centra v Nálepkove. Pôžičky na skvalitnenie bývania nedostávajú klienti v hotovosti. „Vyberú si, čo potrebujú, a my im to kúpime, takže dostanú materiál,“ vysvetľuje Zdenka Rabatinová. „Čudovali by ste sa, čo všetko si dokážu za tých 35 000 porobiť. Zháňajú v bazároch najlacnejšie vybavenie, všetky práce si robia sami.“ Od decembra 2005, kedy sa projekt v Nálepkove rozbehol, využilo pôžičku 87 rodín. Hneď ako ju splatia, môžu si zobrať novú. „Keby to vyšlo, vymenili by sme staré zhnité okná za nové a dali plávajúcu podlahu,“ hovorí Milan Rusnák a ukazuje svoju izbu, vyzdobenú a dôkladne vyupratovanú.

Nezamestnaní Aj v Nálepkove sú problémy s robotou, Rómovia sú väčšinou nezamestnaní. Mnohí odchádzajú pracovať do Čiech, hlavne na stavby. Tí, čo sú doma, robia aspoň aktivačné práce. Splácať 1500 korún mesačne vraj zvládajú. „K tomu platíme 1310 korún za elektrinu,“ vypočítava Milan Rusnák. Tí, čo uzatvorili zmluvy o pôžičke medzi prvými, dostali navyše bonus od obce: splátky im rozdelili do štyroch rokov a prvé dva roky spláca polovicu ich úveru obec. Je jasné, že projekt mikropôžičiek zmenil život sociálne slabých obyvateľov Nálepkova. Aj s malými peniazmi sa dajú robiť veľké veci. TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

Milan Rusnák opravil strechu a zvýšilo mu aj na omietnutie domu.

13.12.2007 22:26:55

Čo nám nechýba, je chuť víťaziť

Generálny partner:

Oficiálni partneri:

Partneri:

Hlavný mediálny partner:

Automobilový partner:

Telekomunikačný partner:

Mediálni partneri:

www.paralympic.sk

nb79.indd 19

13.12.2007 22:27:35

20 PRÍBEH trašná choroba, nespravodlivá chudoba nezobrala Emankovi z tváre úsmev. Aj on sám pochopil, že operácia by bola tým najlepším darčekom k jeho narodeninám. Vedel, že sa jej nevyhne. Že skalpel je vlastne poslednou možnosťou, ako sa pustiť do radikálneho boja s tou príšernou pliagou, ktorá zaplnila jeho mladé telíčko.

Rakovina. Nespravodlivo kruto sa usalašila v Emankovom živote. Vlani okatému drobcovi ani vo sne nenapadlo, že by vo vyratúvaní prianí na prvom mieste stálo zdravie. Veď je to taká otrepaná fráza! Aby sme boli zdraví a šťastní... Deti si predsa majú želať autíčka, bábiky, „plyšákov“, Spidermanov, samolepky „superstaristov“ a veľa ďalších zbytočností, ktoré sa každá mama či oco snaží ukočírovať na čo najúnosnejšiu mieru. Ale aby si šesťročný chlapček želal zdravie a sníval o operácii? Emanko však pochopil, že inej cesty niet. Zoznámte sa. Najskôr to vyzeralo na úpal. Vysoké teploty, malátnosť, nechuť do jedla. Antibiotiká nezaberali, kontroly u obvodnej lekárky sa zintenzívňovali a nervozita mamy Ester bola na mieste. „Napokon mu zobrali krv, vzápätí nás poslali na cétečko a potom? Zrútil sa mi svet,“ spomína na začiatok tohtoročných prázdnin trojnásobná sympatická a obetavá mamka. Ortieľ nad jej najmladším dieťaťom znel mrazivo: v júli jej Emankovi objavili extrémne veľký nádor nad obličkou. Sedemnásťkrát dvanásť centimetrov. K tomu metastázy na pľúcach. Komu by sa chcelo žiť!?

Vodička a kameň Esterke sa stále lesknú oči, naučila sa však pred synčekom neplakať. „Na zbláznenie. Chvíľu sa mi zdá, že už nemusím slziť, verím v ružovú budúcnosť. No vzápätí ma premôže des a obavy. Čo ak sme na vopred prehratej ceste... Vtedy sa naozaj na sekundu úplne zložím. Nedokážem sa nadýchnuť a trasiem sa od strachu. Všemožne prosím Boha, aby mi chlapčeka nezobral. Tak veľmi ho ľúbime, tak veľmi je statočný. Najväčší bojovník. Nefňuká, nebojí sa, povzbudzuje ešte aj mňa. Emanko je môj najväčší hrdina. Väčší než jeho idol Spiderman,“ zľahka sa usmeje Ester. Neposedné šidlo s najväčšími očami na svete s mamkou nesúhlasí. Veď Spiderman vie predsa aj lietať. „To ja nikdy nedokážem,“ ’vážne‘ sa zapojí do debaty. Nemá problémy hovoriť o nádore, o rovnako chorých nových kamarátoch

nb79.indd 20

„Ďalšia chemoterapia zaberie a metastázy z pľúc vymiznú. Vrátime sa domov a ocko dostane prácu...“

Aby sme boli zdraví a šťastní

Slniečko

z onkologického oddelenia. Emčo vie, že chemoterapia je „taká špeciálna vodička, ktorá tečie do tela cez hadičky. Robili mi to desaťkrát desať dní. Aby zmenšili ten veľký „kameň“, ktorý som mal v brušku. Nie, chemoterapia až tak nebolí. Skôr nemám rád, keď mi pichajú injekcie. To je horšie, že mami?“ mrkne očkom na svoju „parťáčku“ a nenápadne naznačuje, aby sa, prepánajána, nerozhovorila o tom, ako sa „kedysi“ na doktora nemohol ani pozrieť. Plakal už len z toho. Bál sa špitálu, prekážala mu typická nemocničná aróma a injekcie boli preňho hotovou pohromou. Dnes je však oveľa väčší frajer! Eman sa naučil neplakať a keď náhodou aj čosi slané z očka vypadlo, „vieme to len my dvaja, však?“ otočí sa k statočnému synovi Esterka.

Nová rodina

V lete naskočili na nový režim. Do bodky sa im zmenil život a päťčlenná família sa chtiac-nechtiac musela rozdeliť na dva tábory. Tomu prvému velí oco Gusto, ktorý sa stará o desaťročnú piatačku Estiku a o dva roky mladšiu, šikovnú tretiačku Margitku. Vďaka bezplatným volaniam do mobilných sietí sú však v kontakte s Emanom každý deň. „Úžasný nápad – zriadiť na detskej onkológii bezplatné hovory. Musel to byť dobrý človek, ktorý niečo také vymyslel. Telefón robí zázraky. Všetky detičky predsa potrebujú kontakt s civilným svetom. Počuť v slúchadle ocina, sestry, kamaráta – to je častokrát viac než akýkoľvek liek,“ nechá sa počuť Ester a druhým dychom opatrne opisuje ich bezútešnú situáciu. V ich prípade totiž,

13.12.2007 22:27:41

79 Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Emanka oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť jeho rodine. Z príspevkov chceme vyplatiť nedoplatky na elektrine a plyne a radi by sme, vďaka vašej pomoci, rozjasnili Emankove očká aj pohľadom na jeho počítač! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Eman. Kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 (medzinami@zoznam.sk) Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. Ďakujeme! bohužiaľ, Pán Boh veľa štedrosti nenadelil. Z každého kúta ich prenajatého bytu sa na nich cerí chudoba. A keď sa pridruží aj nešťastná choroba... katastrofa je na svete. Horváthovci sa ale nevzdávajú. Razia sympatickú teóriu: „Vždy môže byť predsa ešte horšie.“ Nie príliš honosný domček v Panických Dravciach pri Lučenci im nepatrí. Kamarátka im ho na dva roky za tisícku na mesiac prenajala, a keď sa doň vlani v marci nasťahovali, najmä Ester mala potrebu doslova skákať od šťastia. Už nijaké stresy zo svokra a švagrinej. Pokiaľ bývali pod jednou strechou, ich spolužitie nemožno nazvať inak ako psychickým terorom. Zatiaľ čo svokor si po smrti manželky začal na nevestu Esterku robiť chlipné chúťky, švagriná ju bez okolkov a nahlas i pred deťmi obviňovala, že chce dostať svokra do postele. Častovala ju najhanlivejšími výrazmi... „Vyhrážala sa mi bitkou. Nebolo mesiaca, aby som policajtom neohlásila jej agresívne správanie. Nikam to však neviedlo. Spísal sa záznam a basta. Nemali sme kam odísť. S troma deťmi, bez zamestnania. Zľutovala sa nad nami kamarátka Jolanka. Ponúkla mi prednú časť domu v Dravciach a neváhali sme ani sekundu. Získali sme aj výborných susedov. V zadnej časti domu v ďalšom byte žije Jolankin brat Adrián so Stelkou a ich deťmi. Padli sme si do oka okamžite, náš Eman je od ich Adriánka doslova závislý. Kým neprišiel nádor, hrali sa spolu nonstop.“ A susedka Stela je dnes obrovskou oporou Emankovoho otca Gusta. „Vďačím jej za milión detailov, na ktoré dohliadne, kým sme my v nemocnici. Ustriehne, či sú moje dievčatá dostatočne teplo oblečené, skontroluje im domáce úlohy, pomôže upratať. Muž deťom síce navarí, ale keď nie je gazdiná doma, domácnosti začne chýbať ten povestný šmrnc...Naši susedia sú pre nás novou rodinou,“ nahlas ďakuje skvelým susedom Ester. Najradšej by bola doma, za ten polrok jej už chýba bežný denný režim. Ráno pobudiť dievky do školy,

nb79.indd 21

PRÍBEH 21 pripraviť im desiatu, potom sa pustiť do varenia, upratovania, vybehnúť do obchodu, dopriať si kávu so Stelkou a potrkotať o všetkom možnom i nemožnom.

Operácia Od leta však všetko išlo bokom. Diagnóza rozhodla. Emanko sa dal na dlhý a ťažký boj a potrebuje pri sebe milovanú maminku. Stali sa nerozlučnou dvojicou. Chemoterapia dokázala zmenšiť zhubný nádor nad ľavou obličkou, a tak sa lekári napokon rozhodli pre chirurgický zákrok. Pokus o vyrezanie celého „balvanu“. Pre infekciu však operáciu o pár dní odložili, Emanko sa jej tak nedočkal k novembrovým narodeninám. Pod skalpel išiel deň po Mikuláši. „Je vnímavý a citlivý. Tak veľmi sa snažil neplakať. Naozaj sa na zákrok tešil, sám mi hovoril: ’Mami, musia mi to vybrať.‘ Lenže, keď ho už brali na operačku, zosypal sa a plakal ostošesť. Pohladkala som ho, pobozkala a potichu mu do uška zašepkala: Vráť sa mi!“ Od štvrť na jedenásť do pol piatej sa Ester modlila v nemocničných chodbách. Len ten, kto zažil niečo podobné, dokáže pochopiť tie bezútešné stavy. Čas sa vlečie slimačím tempom, čierne predstavy sa miešajú s optimistickými. Nepomáhajú tabletky na upokojenie, ani káva, čaj. „Zo strachu o vlastné dieťa sa každý na chvíľu stáva nepríčetným. Prevalcuje ťa depresia a podlamujú sa ti kolená. Nevzkriesi ťa nič. Len prichádzajúci operatér, ktorý mi oznámil: ’Museli sme síce vybrať ľavú obličku, ale zdá sa, že sa nám podarilo vyrezať aj zvyšný nádor. Emanko prežil, o chvíľu sa preberie z narkózy.‘“

Striedmo Emanko už na druhý deň vhupol do svojho veselého sveta. S úsmevom. Nemohol

ešte chodiť ani sedieť, ale nezbedné očká prezrádzali velikánsku radosť: „Mám to za sebou.“ Ester však vie, že zďaleka nedošli do cieľa. Metastázy na pľúcach ostali. Január bude znovu o chemoterapiách, nemocnica sa ešte nadlho stane ich druhým domovom. „Zároveň však pomaličky splietame budúcnosť.“ Horváthovci túžia po istote, zatiaľ fungujú v provizóriu. V chudobnom kraji s vysokou nezamestnanosťou je zázrakom dopracovať sa k stabilnej práci. Oco Gusto by zobral hocijakú robotu, zatiaľ je to len o občasných brigádach. Pre veľký záujem o aktivačné práce ho už zo zoznamu vyškrtli, šancu musia dostať aj iní. Peňazí je v rodine pramálo. A tie čo sú, idú najmä na Emanka. Cesty do Banskej Bystrice na onkológiu nie sú lacný špás. Tato s dvoma dcérami zaplatí šesť stovák. „Lenže keď nemôže Eman domov, je šťastný, ak oni prídu za ním.“ Zopár dobrých ľudí už Horváthovcom pomohlo a Ester im zo srdca ďakuje: „Veľmi si to vážim a skláňam sa pred každým dobrým človekom.“ Momentálne ich trápi celoročné vyúčtovanie elektriny a plynu. Nedoplatky vyskočili na osem tisíc. Pre famíliu bez výplaty je to nekresťanský peniaz. „Smutná matematika, ale nemôže nás pohltiť. Emanko si to nezaslúži. Potrebuje nás silných a usmiatych. Prekonal ťažkú operáciu, užil a užije si ešte dosť boľavého. Nie, nemôžeme ho zaťažovať existenčnými problémami. Bože, ako nám pred rokom bolo dobre... Chudobní, ale zdraví. Chápete? Veď nám vlastne nič nechýbalo?“ uvoľní sa a naplno rozplače Esterka. Teraz môže. Emanko sa nedíva... LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA

Eman túži po počítači aj doma. Chcel by staršie sestry naučiť, ako sa s ním narába.

13.12.2007 22:27:47

22 ZVIERACIA KAZAJKA Človek často ani nezbadá, že má za chrbtom maca

Zadkom napred! elodennou starosťou medveďa je poriadne sa najesť, okúpať sa v dákom potoku a poleňošiť si. Je to najväčšia európska šelma, ktorá si rada pochutí aj na tráve alebo na mede lesných včiel.

S príchodom zimy sa medveď utiahne do svojho brloha. Vchádza doň zadkom napred a dáva si pozor, aby zanechal po sebe čo najmenej stôp. Potom sa uloží na zimný spánok. Je to vlastne polospánok,

z ktorého sa občas preberie a vybehne sa poprechádzať... Jediným nepriateľom medveďa je človek. Lovom, ničením prírodného prostredia a zúrodňovaním lesných plôch medveď skoro v našich lesoch vyhynul. Inštinktívne sa vyhýba miestam, kde sa často vyskytujú ľudia. Teda, podľa biológov by sa mal... Ak sa aj nechtiac dostane do ich blízkosti, vo väčšine prípadov sa o tom človek ani nedozvie a medveď sa v tichosti stratí. Agresívne sa môže správať najmä ak je chorý, zranený, má mladé alebo pri love koristi. JÚLIA KAMPFOVÁ FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

Aj malé medvieďatá sú nebezpečné. Väčšinou neútočia, ale mávajú pri sebe matku. Pri napadnutí je treba hrať sa na „mŕtveho chrobáka“. Útočník by mal stratiť záujem. Toto sa však ľahko povie, ale oveľa ťažie zrealizuje.

Aj keď sú medvede celkom priateľské, stáva sa, že zaútočia na ľudí. Napríklad v Sliačskej doline medveď vybehol na človeka len tristo metrov od chaty na lesnom chodníku. Na robotníkov sa spoza stromov vyrútil asi tristo kilogramový maco a hneď si jedného z nich vybral. Zahryzol sa mu do tváre a takmer celú mu ju vydrapil. Z líca mu visela koža a medveď zachytil pazúrom aj jeho oko. Takto zaútočil pravdepodobne pre nedostatok priestoru pre seba. Lesy ubúdajú a štátna ochrana prírody zakázala jarný lov medveďov. Tým sa pravdepodobne nedarí ani regulovať ich populáciu. V ďalšom prípade medveď napadol poľovníka pri Cinobani. Z húštiny vybehla medvedica a zaútočila naňho. Chcela sa mu zahryznúť do krku, alebo do hlavy, no poľovník sa inštinktívne kryl rukou. Do nej mu niekoľkokrát zahryzla, až si ju prestal cítiť. Potom mu začala driapať hrudník. Aj v tomto prípade bol útok zapríčinený nadmerným počtom medveďov.

Neuveriteľný pohľad sa naskytol ľuďom neďaleko obce Očová pri Zvolene. Po poli sa prechádzal urastený medveď s plechovou nádobou na hlave, ktorej sa sám nevedel zbaviť. Neopatrnému zvedavcovi museli pomáhať záchranári. Isté je, že za utrpenie medveďa môže ľudská neporiadnosť.

nb79.indd 22

13.12.2007 22:28:00

AHA HO! 23 yžiareň u Martincov stojí v nadmorskej výške 567 metrov nad morom a vo vnútri je práve päť stupňov Celzia. A to je ešte veľmi teplý zimný deň. Blázon do lyžovania Igor Bobák si tu 1. septembra otvoril vlastné múzeum lyží. Nech sa páči, vstup je zadarmo.

Igor Bobák vystavuje vo svojom múzeu 300 párov cenných lyží.

Možno práve preto nemá peniaze na kúrenie... Igor Bobák (48) urobil svoju „lyžiareň“ zo starého rodičovského domu v Podkoniciach pri Banskej Bystrici a má v nej tristo párov lyží, ktoré zbiera celý život. „Všetko sa to začalo, keď som mal šesť rokov,“ usmieva sa. „Otec vtedy odložil moje lyže na povalu, že ešte niekomu z rodiny poslúžia. Postupne k nim pribúdali ďalšie a ďalšie lyže, a potom som ich cielene začal zbierať sám.“

Vystavené v lekárňach Igor Bobák tvrdí, že si minimúzeom splnil dlhoročný sen. Druhý sen sa mu splnil tiež až po štyridsiatke – už môže žiť len pre lyžovanie, pracuje totiž v lyžiarskom stredisku Šachtičky ako inštruktor. „Najlepšie je, ak mi záujemcovia o návštevu múzea najprv zavolajú. Prídem ich počkať na začiatok dediny ku kaplnke. Aby nemuseli pri hľadaní múzea blúdiť kľukatými uličkami,“ vysvetľuje. Ak nemôže hostí sprevádzať on, dobehne jeho dcéra. Pán Bobák hneď prechádza k lyžiam. K takmer každému páru vie podať zaujímavý výklad. Nečudo, mnohé mu darovali jeho priatelia, „lyžiarske celebrity“, takže sú spojené s nejakým príbehom. Iné sú zaujímavé svojím vekom alebo špeciálnou úpravou. Tri miestnosti múzea poskytujú aj s vystavenými lyžiarskymi topánkami, oblečením, dobovými článkami a plagátmi dokonalý prehľad o histórii lyžovania na Slovensku. „V roku 1860 sa istý lekár vracal z vyhnanstva v Anglicku. Putoval cez Nórsko a práve odtiaľ doviezol na Slovensko prvé lyže,“ tvrdí Igor Bobák. „Najprv ich vystavovali v lekárňach, až neskôr sa začali používať.“ Samozrejme, Slováci si vedeli s lyžovaním poradiť aj bez nórskych vynálezov. Vraj keď v zime ťahali na krnačkách drevo z hory, pripevňovali si na topánky dosky zo sudov, aby boli rýchlejší. Skutočné lyže však musia vyzerať inak. „Také začal vyrábať pán Stanhübel z neďalekých Balážov na konci 19. storočia,“ rozpráva Igor Bobák. „Pochádzal z Nemecka a techniku si priviezol odtiaľ.“ Lyže boli vtedy drevené a vpredu mali špičku s dierkou, cez ktorú sa dal pretiahnuť povrázok, aby si majiteľ

nb79.indd 23

Na čom sa vozil Stenmark či Ján Pavol II.

Lyže z povaly mohol svoj poklad ťahať za sebou. Viazanie sa kovalo ručne.

Pre žandárov aj armádu Pán Bobák má vo svojej zbierke aj vojnové lyže slovenskej armády. Tie už neboli vyrábané ručne, ale strojovo, a patrili k výzbroji slovenských vojakov v 2. svetovej vojne. Ďalšie lyže na úradné účely používali žandári. Jedny také nájdete aj v Podkoniciach. Žandár Belko zo Španej Doliny na nich naháňal narušiteľov verejného poriadku. A do tretice – sú tu aj lyže, na ktorých kedysi v Tatrách jazdil ešte ako mladý muž neskorší pápež Ján Pavol II. Podľa pána Bobáka, lyžiar, ktorý zmenil svet. „V Podkoniciach bývali od roku 1957 veľké lyžiarske preteky. Z tých čias tu mám okrem výstroja niekoľkých pretekárov aj prístroj na stopovanie času. V snehu bola nainštalovaná drevená búdka s telefónom a stopkami a v zemi bol zakopaný telefónny drôt. Časomerač zatelefonoval hore na svah pokyn na štart a v tom momente spustil stopky,“ vysvetľuje Igor Bobák. „V roku 1943 postavili prvý vlek na Slovensku. Vyvážal lyžiarov zo Štrbského Plesa na Solisko. Bol drevený, lyžiari sa oň zachytávali konopnými lanami pripevnenými

o opasok. V Podkoniciach na vlek neboli financie, preto tu preteky stratili význam.“ V 50. rokoch 20. storočia prišli do módy lamináty. „Prvé laminátové lyže sú celé z dreva, len navrchu majú nalepený tenučký laminátový pásik, aby sa mohlo povedať, že sú z laminátu,“ ukazuje Igor Bobák. „Keď som mal sedemnásť rokov, kúpil som si za vlastné peniaze lyže s teflonovou sklznicou. Boli to prvé teflonové lyže v Podkoniciach, pravdepodobne mi ich tu všetci závideli.“

Celebrity Ďalšie lyže má Igor Bobák od lyžiarskych celebrít. Napríklad od švédskeho slalomára Ingemara Stenmarka či Američana Phila Mahreho. A od slovenských hviezd Adriána Bíreša, Michala Šoltýsa, Alexandra Telgártskeho a ďalších, jeden svoj pár mu zapožičala aj reprezentantka Československa na olympiáde v Sarajeve v roku 1984 Jana Gantnerová – Šoltýsová. Iba súčasná reprezentantka Veronika Zuzulová tam zatiaľ svoje „zastúpenie“ nemá. „Povedala mi, že mi lyže nedá, lebo sa ešte necíti do múzea...“ TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

13.12.2007 22:28:55

24 PROTI SRSTI

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

Len ak si kopec namáhavo vyšliapeme, dostaví sa ten nádherný pocit.

Žijeme dobu bezbolestnú a lacnú

Koľko charity? Alebo záleží? nálade, chcú urobiť radosť sebe a svojím oslali ste v predvianočnom To je ťažká otázka, ťažko sa kladie a ešte blízkym, preto sú citlivejší na smutné ľudské čase sms-ku na charitu? ťažšie sa na ňu odpovedá. Ja som si ju príbehy tých, čo nemajú také šťastie. dovolila nadniesť v jednom internetovom Odrobili hodinu deťom? Kúpili diskusnom fóre a dočkala som sa veľmi Ťažká otázka podráždených reakcií. Nebola som veľmi Bohumilý kalendár Nota bene, či prekvapená, veď podobnými kacírskymi Možno ste aj vy prispeli na nejakú fakt nakúpili iný tovar, z ktorého malá otázkami provokujem aj na tejto stránke už dobrú vec, na pomoc núdznym, na deti niekoľko rokov a dobre viem, že nikto nemá čiastka ide aj na dobrú vec? Dali ste bez rodičov, na starcov bez detí, na rád, ani ja, keď mu iní vstupujú do svedomia Ježiška a očkovanie pre africké deti, dvadsať korún podivným neznámym na záchranu života, na liečenie ťažkých a spochybňujú jeho bohumilé skutky. alebo aspoň na dôstojnú smrť koledníkom, čo zazvonili pri vašich chorôb, nevyliečiteľne chorých v kruhu ich blízkych. dverách? A ako ste sa pri tom cítili? Bol to nepochybne príjemný pocit, veď ten, Milionári dávajú málo

Darčeky sú rozdané, hostiny dohodované a emócie sa ako tak vracajú do normy. Utíchla aj vianočná smršť rôznorodej charity, postavenej na tom, že ľudia sú v adventnej

nb79.indd 24

čo dáva, má z čoho dať a zároveň ešte aj dostáva dobrý pocit, že pomohol nezištne, dobrovoľne, šľachetne. Nezáleží na tom, že prispel len malou symbolickou čiastkou, dôležitý je predsa úmysel.

Zaujímavé je, že v prípade milionárov majú všetci jasno. Ak dá milionár trápnych stotisíc pred televíznymi kamerami, je to hnusné, odporné a vypočítavé, veď pri jeho majetku tú sumu ani nepocíti. Teda

13.12.2007 22:29:13

PRÍBEH 25 nielenže ľudia odsudzujú vopred jeho úmysel ako zištný, z ktorého chcel vytĺcť falošnú popularitu a klamlivý obraz citlivého a charakterného človeka, ale v prípade milionára sa väčšina zhodne aj na tom, že na čiastke záleží a že v pomere k jeho majetku je stotisíc smiešne málo. Na druhej strane, podľa mojich oponentov v spomínanej diskusii v prípade ľudí nemajetných na sume, ktorou prispejú na charitu, absolútne nezáleží, dôležité je dávať nezištne, teda úprimne, od srdca, vďačne, s láskou, s hlbokou empatiou. Rozhodne nesúhlasia s mojím presvedčením, že charita, ktorá je bezbolestná a nestojí nás žiadne odriekanie, nie je skutočná charita. Nemám vraj právo nikoho, kto dáva len bezbolestne a málo, odsudzovať.

ROKO OD MIŠKA

Cena dobrého pocitu To je pravda. Nemám právo a ani nechcem nikoho súdiť. Ale mám právo položiť otázku, prečo si teda niekto dá tú námahu vyťukať na mobile pár čísel, keď nemusí, keď ho nikto nevidí, nikto ho za to nepochváli, ale nikto ho ani neodsúdi, keď to neurobí. Prečo to teda vlastne robí? Podľa mňa pre seba a svoje pocity. Jasné, dojal ho niečí osud a chce pomôcť. Teda, chce získať dobrý pocit, že pomohol. Dobrý pocit, že je dobrý, pomáhajúci a nezištný človek. Chce získať vnútornú spokojnosť so sebou samým. To je legitímny dôvod pomáhania, nič hodné odsúdenia, odkedy je človek človekom, má v sebe túto potrebu. Čo je na tom nové a priniesla to táto mediálna doba, je, že tak drahý a úžasný pocit chce niekto získať tak lacno. Žijeme totiž takú dobu, bezbolestnú a lacnú vo všetkých ohľadoch. Nechceme si odriekať, trápiť sa, nechceme sa nechať zväzovať morálnymi imperatívmi. Ku všetkému chceme prísť bezbolestne, ľahko a rýchlo. Ku šťastiu, k peniazom, k celoživotnej láske aj k dobrému pocitu, že sme dobrí ľudia. Ale to predsa nie je možné. Nemôžeme mať veľkolepý pocit z výletu na Mont Everest, keď nás tam vyvezie lanovka, aj keď pekný výhľad tam určite bude vždy, príliš nás to neuchváti, ak nás nestál žiadnu veľkú námahu a sebazaprenie. Len keď si to hore pekne poctivo pomaly a v pote tváre vyšliapeme, dostaví sa nádherný pocit zo seba samého, z výhľadu, zo života. A na ten pocit určite tak skoro nezabudneme. Pesničkár Vlasta Redl v jednom svojom blues spieva, že všetko ti vydrží tak dlho, ako dlho to k tebe putuje. A tak je to aj s dobrým pocitom z pomáhania druhým. Ak nás to pomáhanie nič nestojí, je to rýchle a ľahké, tak aj dobrý pocit z toho, že sme pomohli, bude rýchlo a ľahko preč. Nič na tom nezmení fakt, že nám niekto nadšene tlieska a ďakuje. ELENA AKÁCSOVÁ, www.t-station.sk FOTO BRAŇO REBROŠ

nb79.indd 25

13.12.2007 22:29:21

26 PÚTNIK

Najlepšie idú obchody vo svetle slabých žiaroviek

Biznismeni V

turbanoch a s dlhými bradami pôsobia všetci honosne, vážne a úctyhodne. Podvedome cítite k týmto starším pánom rešpekt. Dokážu sa vôbec títo vážení kupci zasmiať?

A hneď na vás kričia aj ďalší okolostojaci: „Urob mi fotku!“ Objektívu neodolá ani policajt či vojak na stráži strategicky významného objektu. Indovia sa skrátka fotia radi a ani vážení sikhovia v turbanoch, v ktorých majú nikdy nestrihané vlasy a s dlhými bradami, ktoré im predpisuje ich náboženstvo, nie sú výnimkou.

Samozrejme! Zlom nastáva hneď, ako priložíte k oku fotoaparát. Vznešeným obchodníkom okamžite zasvietia oči, ústa pod fúzami sa roztiahnu do širokého úsmevu, niektorí dokonca začnú mávať rukami a iní privolávajú svojich príbuzných a priateľov, aby sa rýchlo prišli odfotiť.

Látky v presile

nb79.indd 26

V uličkách Amritsaru, Jammu či Pathankotu, kde vznikli tieto fotografie, sa večer pri svetle slabých žiaroviek odohráva všeličo. Najviac je tu krajčírov a obchodíkov s látkami: kvalitnými aj menej kvalitnými, priesvitnými

i hrubými, farebnými aj jednoduchými, vyšívanými zlatom či obyčajnou nitkou. Niektoré sú obšité priamo na rozmer tradičného ženského odevu sárí, niekde majú iný typ oblečenia nazývaný kurta – tuniku dlhú približne po kolená, obtiahnuté nohavice a šatku na plecia. Nasledujú ich malé bufety, v ktorých sa varí v obrovských hrncoch a v kamennej peci tandor sa pečú chlebové placky čapátí, stánky s občerstvením, ovocím a zeleninou. Veľa je aj najrozličnejších dielničiek, obchodíkov s drogériou a bižutériou, zlatníctiev, kaderníctiev a holičstiev, v ktorých koluje jedna jediná britva po lícach a hrdlách všetkých zákazníkov. V menšine sú predavači múky, ryže a obilia, zubári či

13.12.2007 22:29:33

PÚTNIK 27 obchodníci so „západným“ typom oblečenia. Medzi tým všetkým občas naďabíte na špeciálne označený obchodík s alkoholom. Víno v takmer žiadnom z nich nemajú, tvrdý alkohol ponúkajú väčšinou v igelitových vreckách, ale indické pivo Kingfisher v litrových fľašiach stojí celkom za to.

Tlačenica Obchodíky sa väčšinou zatvárajú a otvárajú na spôsob garáží, posuvnými dverami, ktoré sú od rána do večera vytiahnuté. Netreba už otvárať žiadne iné dvere, len si vyzuť topánky, prisadnúť si k majiteľovi a začať diskutovať o obchode. Uličky sú úzke, lemované zapáchajúcimi kanálmi, ktoré slúžia na odhadzovanie odpadkov, vypľúvanie vody pri čistení zubov, aj ako pohotovostná toaleta pre neokrôchaných mužov. Ulicami sa neustále tlačí dav ľudí, farebný a hlučný, hľadajúci najlepší a najvýhodnejší tovar, ale často len rozptýlenie. Nechýbajú nosiči, prenášajúci na vlastných chrbtoch obrovské ťažké náklady, davom sa predierajú tovarom naložené bicykle, rikše a do tých širších uličiek sem – tam zablúdi aj nejaké auto a vyvolá tým na niekoľko minút absolútny dopravný kolaps. Často sa stáva, že na tom najužšom mieste stoja oproti sebe ako znepriatelené armády dva hlúčiky cyklistov a žiadny z nich nechce ustúpiť ani o piaď, aby mohli tí oproti prejsť. Pomedzi bicykle sa neustále pretláčajú chodci, niektorí s objemným nákladom. Indovia však majú obrovský talent tlačiť sa. Takže napokon sa za zúrivého zvuku klaksónov ulica predsa len uvoľní. Obchodíky sú väčšinou zariadené pohodlne.

nb79.indd 27

Ich majitelia so zákazníkmi a so svojimi priateľmi v nich môžu dlhé hodiny vysedávať či vylihovať, viesť dlhé zadumané rozhovory a popíjať pritom čaj. Takmer všetci obchodníci sú muži; ženy majú v indickej domácnosti tejto spoločenskej vrstvy úplne iné úlohy ako zarábať peniaze. Povolanie obchodníka sa dedí z otca na syna – rovnako ako sa príslušnosť ku kaste dedí z rodičov na deti.

Ako otec Slovo kasta v jazyku hindu neexistuje. To len západ tak pomenoval portugalským slovom casta hierarchický systém fungujúci v indickej spoločnosti. Je starý niekoľko tisíc rokov a jeho základom je legenda, podľa ktorej keď Boh Brahma tvoril z prvého človeka ďalších ľudí, z hlavy vznikli brahmani, svätí muži oprávnení vykonávať náboženské rituály, z rúk kšátrijovia – vládcovia a bojovníci, z nôh vajšijovia, obchodníci a remeselníci, a z chodidiel najnižšia kasta sluhov, šúdra. Nedotknuteľní nepatria nikam. Príslušníkom najvyšších kást je skutočne zakázané čo i len dotknúť sa týchto ľudí. Základné kasty sa postupne rozčlenili na približne 3000 kást a 25 000 podkást. Je neuveriteľné, že samotní Indovia sa v tomto nesmierne zložitom systéme vyznajú, poznajú všetky jeho pravidlá a na prvý pohľad dokážu odhadnúť, ku ktorej kaste prináleží človek, ktorého práve stretli na ulici. Diskriminácia na základe príslušnosti ku kaste je v Indii už nelegálna. V skutočnosti sa však stále praktizuje. Ak pracuje vo firme človek vzdelaný a šikovný, ale z nižšej kasty, je otázkou prestíže firmy, aby ho napriek tomu neobsadila na vyššiu pozíciu. Veď čo by na to povedali obchodní partneri? Zdalo by sa im vhodné s niekým takým rokovať a brať jeho slová vážne? Na druhej strane väčšina príslušníkov nižších kást ani netúži dostať sa vyššie. Hinduisti totiž veria, že príslušnosť ku kaste je v súčasnej inkarnácii človeka len reflexiou jeho konania v minulom živote. Ak si tento život odžije s trápeniami v nižšej spoločenskej vrstve, v nasledujúcom

13.12.2007 22:29:56

28 PÚTNIK

Fotografie na tejto štvorstrane boli zaznamenané fotoaparátmi Olympus.

z rozdielnych kást. Veľa sobášov dohadujú rodičia prostredníctvom inzerátov v novinách a časopisoch. Doslova sa v nich píše: Rodina z tej a tej kasty hľadá muža či ženu z tej istej kasty, pošlite fotografiu a životopis. Konkurz na ženícha alebo nevestu spočíva v tom, že rodičia prelustrujú životopisy, ktoré sú „v ponuke“, s rodičmi vybraných kandidátov si dohodnú stretnutia, a ak všetko ide dobre (a sedia aj horoskopy budúcich manželov), vyberú najlepšieho partnera pre svoje dieťa. Odpor k akejkoľvek nerovnosti medzi ľuďmi je vlastný len sikhom. Táto náboženská skupina neuznáva kasty a v indickom štáte Pandžáb si žije podľa vlastných pravidiel.

Miliardári Indovia vedia kšeftovať. Považujú za neslušné nevyužiť šancu na zárobok, ktorý im kupujúci svojou neopatrnosťou alebo neznalosťou ponúka. Možno práve preto sú traja najbohatší Indovia majetnejší ako štyridsať najbohatších Číňanov. Podľa magazínu Forbes disponujú majetkom 145 miliárd amerických dolárov, zatiaľ čo štyridsať čínskych boháčov má dokopy „len“ 120 miliárd dolárov. Indom sa v podnikaní darí, hodnota akcií indických firiem vzrástla za posledný rok až o 53 %. živote ho to vyšvihne zas vyššie. Preto ak bol otec rikšiarom, automaticky sa ním stáva aj jeho syn, ak bol pastierom dobytka či výrobcom tehál, jeho deti nasledujú jeho šľapaje. Niektorí analytici tvrdia, že globalizácia postupne indické kastovníctvo vymaže. Do krajiny totiž prichádzajú zahraničné firmy, ktoré majú na postup zamestnancov na firemnom rebríčku úplne iné kritériá ako pôvod.

Dotyk nedotknuteľných Príslušnosť k najnižšej vrstve, k nedotknuteľným, nemusí automaticky znamenať život v biede. Ešte v 20. storočí bolo pre ľudí z vyšších kást problematické vycestovať z Indie. Za hranicami svojej vlasti by totiž prišli do kontaktu s cudzincami – ľuďmi mimo kasty, pármi. Kontakt s nimi, jedenie ich jedla a pitie ich vody znamenalo znečistenie a v najhorších prípadoch stratu príslušnosti k vyššej kaste. Nedotknuteľným, ktorí boli na najnižšej priečke spoločenského rebríčka, nič také nehrozilo. Samozrejme, odvtedy sa situácia zmenila a dnes deti bohatých rodičov bežne študujú na najlepších univerzitách v Británii a v USA. Nedotknuteľní vlastnia vo Varanásí posvätné schody do rieky Gangy, gháty. Snom každého hinduistu je prísť zomrieť do Varanásí, byť tu na niektorom z ghátov spopolnený a ako popol poputovať do posvätnej Gangy. Majitelia ghátov teda na poplatkoch veľmi dobre zarábajú. Nedovolené sú aj sobáše medzi ľuďmi

nb79.indd 28

13.12.2007 22:30:35

PÚTNIK 29

Najbohatší trojice, Lakshmi Mittal, je súčasne aj piatym najbohatším mužom planéty a najbohatším človekom žijúcim vo Veľkej Británii. Druhým najbohatším „Britom“ je Rus Roman Abramovič, jeho majetok však má dvakrát menšiu hodnotu ako Mittalov. Keďže Lakshmi Mittal má majetky aj v Spojených

nb79.indd 29

Štátoch, je zároveň aj jedným z najbohatších Američanov. Pritom sa narodil chudobným rodičom a ako malý chlapec zakúsil, čo to je nedostatok. Situácia sa zmenila, keď sa jeho rodina presťahovala do Kalkaty a jeho otec Mohan začal pracovať v oceliarskom priemysle. Lakshmi mohol vyštudovať ekonomickú školu. V roku 1976 sa jeho rodina osamostatnila a založila si vlastnú oceliarsku firmu. Lakshmi mal za úlohu viesť medzinárodné operácie rodinného podniku. Lacno skupoval neprosperujúce oceliarne a krachujúce štátne podniky a staval ich na nohy. V roku 1994 sa Lakshmi pohádal zo zvyškom rodiny a rozhodol sa osamostatniť. Odišiel z Indie a ďalej budoval celosvetovú sieť oceliarní. V roku 1999 chcel kúpiť aj slovenské VSŽ, so svojou ponukou však prišiel neskoro, vláda už v tom čase podpisovala zmluvu s US Steel. Predsa však už má biznis aj na Slovensku – v decembri kúpil na Orave hutnícky podnik OFZ Istebné. Lakshmi Mittal žije v Londýne. Na svojom sídle vôbec nešetril. Palác, ktorého súčasťou sú turecké kúpele, luxusný bazén a obrovská tanečná sála, stál v prepočte tri a pol miliardy korún. Stĺpy a podlahy sú vraj z rovnakého mramoru ako svetoznámy Tádž Mahal. Oceliarsky magnát má v súčasnosti jasný cieľ – vybudovať zo svojej druhej najväčšej svetovej siete oceliarní tú najväčšiu. A jeho cesta pritom začala tak ako cesty iných obchodníckych rodín – pri slabej žiarovke na rušnej mestskej ulici. TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ www.yanica.sk

13.12.2007 22:31:19

30 RECENZIE HUDBA a extatické recitácie. Tri dejstvá Inmost Light vytvárajú extrémne silný a dojímavý poslucháčsky zážitok.

Current 93 – Inmost Light Durtro Jnana / Wegart 2007 Reedícia jedného z najhodnotnejších projektov Current 93. V čase nahrávania kapelu tvorili: David Tibet, Steven Stapleton, Michael Cashmore a Joolie Wood plus hostia: Nick Cave, Jhonn Balance (Coil), Andria Degens (Pantaleimon) a Shirley Collins. Trilógia našla inšpiráciu v dielach vizionárskeho maliara Louisa Waina a kultovej postavy, spisovateľa Thomasa Ligottho (ktorému je venovaná jedna skladba). V podaní Current 93 sa tradičná uspávanka z názvu albumu premení na explozívny príval horkosladkých spomienok z detstva a apokalyptických proroctiev. Hudobný doprovod k Tibetovým rozprávaniam tvoria kaleidoskopické kompozície s použitím 12-strunovej gitary, piana, slákové aranžmány, flauty, zvončeky, silné temné drones, detské hlasy

David Sylvian – When Loud Weather Buffeted Naoshima Samadhi Sound / Wegart 2007 Prekrásna kompozícia Davida Sylviana bola súčasťou výstavy na japonskom ostrove Naoshima. Podľa Sylvianových slov je táto kompozícia miestne špecifická, pretože podľa neho nie je skutočne úplná, kým sa do počúvania nezakomponujú zvuky dedinky Honmura. A tak do samotnej štúdiovej nahrávky pri finálnom mixovaní včlenil niektoré zvuky z ostrova. V nahrávke nájdeme zaujímavé interpretácie v rôznych nepredvídateľných kontextoch i vďaka spolupracujúcim hudobníkom: Clive Bell, Christian Fennesz, Arve Henriksen, Akira Rabelais. www.wegart.sk

Osadníci z Katanu Junior – život dobrodruha LEGENDÁRNA HRA VO VERZII PRE MLADŠÍCH HRÁČOV

šte skôr ako naň vstúpili osadníci, patril ostrov Katan vyhnancom, romantikom a dobrodruhom, s ktorými neradno sa zahrávať – pirátom.

akčné karty – tzv. karty papagája. Tie sa kupujú za suroviny a prinášajú hráčovi vždy nejakú výhodu. Osadníci z Katanu Junior sú skvelým vstupom pre malých hráčov do sveta moderných spoločenských hier. Na ťah nečakáte dlho – nudiť sa určite nebudete. Celkovo je herný čas cca 20 – 30 minút. Veková skupina: od 6 rokov Doba hrania: 30 min. Počet hráčov: 3 – 4 Distribútor: Albi

Herný systém Osadníkov je tu prispôsobený mladším hráčom, teda zjednodušený, avšak veľmi funkčne a premyslene. Katan je tu sústavou malých ostrovčekov, na ktorých sa dajú získať jednotlivé suroviny. Suroviny sa používajú na stavbu lodí, dúpät a ťahanie akčných kariet. So surovinami môžete rôzne obchodovať. Každý hráč má prehľadovú kartičku, ktorá neobsahuje žiaden text iba obrázky surovín a stavieb. Ale pozor! Na ostrove s opustenou pevnosťou číha duch čierneho piráta, ktorý je postrachom všetkých ostatných. Našťastie sa s ním dá dohodnúť a poslať ho škodiť niekomu inému. Dôležitým prvkom, ktorý môže ovplyvniť priebeh hry sú Inzercia

nb79.indd 30

13.12.2007 22:32:24

ROZHOVOR 31 - Presne tak. V Malom Kamenci. Asi 450 obyvateľov. Na dedine a v maštali som sledoval kravu, ako prežúva. Nikdy som sa o ňu veľmi nestaral, skôr som sa jej bál. Nikdy som ju nedojil, ale vždy som obdivoval moju tetu, ako to ovláda. Ktoré je najdôležitejšie maďarské slovo? - Asi „pomoc“. Segítség. Číta sa Šegíčék. To ale treba kričať, nie? - Nemusíš, ale keď si uprostred jazera, treba kričať. Dôležité na prežitie je možno „som hladná“. Éhes Vagyok. Íheš voďok? Znamená som hladná, aj som hladný. Takže už viem dosť po maďarsky? - Už snáď neumrieš. Angličtina ti tam na dedine nepomôže.

Robiť veci tak, ako ich cítiš...

Čajka Košický nás známy ako Csongor Kassai. 35 rokov. Slovenský Maďar. Amatérsky milovník exotických hmyzov a plazov. Presvedčivý Lucifer. Na strednej elektrotechnickej parodoval vyučujúce autority, najlepšie mu išla fyzikárka.

Nemyslel si, že herectvo bude to pravé, no stále angažmán získal v košickom divadle Thália ešte skôr, ako zmaturoval. Po roku nosenia strojčeka na zuboch ho vzali aj na herectvo. Dobre urobili. Po škole ho prijali do Radošinského naivného divadla. Tiež dobre urobili. Zahrá všetko. Vie opraviť elektrickú zásuvku, separuje odpad, stále nemá vodičský preukaz. Má rád literatúru a Malého princa obzvlášť. Ovláda svoje emócie aj svoj hlas. Rozpráva potichu a poeticky. Cvičí jogu. Bude sa ženiť. Ale len v televíznom seriáli. Neznáša nátlakové viery a učí sa po anglicky. Poslancov, ktorí si v práci čítajú noviny alebo pozerajú videá, by vyhodil z práce. Stáva sa aj v divadle, že si niekto číta noviny? - Stáva. Teraz sú mobily. Dá sa hrať aj

nb79.indd 31

s mobilmi. Je to nepríjemné. Divák si síce zaplatil lístok a je to jeho výsada, ale je to istá forma drzosti. Nechodím do kina napchávať sa lupienkami a kolou. Naša práca si vyžaduje absolútne sústredenie. Musíš koordinovať telo aj myseľ. Paľko Mikulík to vedel dokonale. Bol veľmi čulý. Nenechal si pomáhať. Vždy vravel: Ja sám. Nechcel sa nechať obsluhovať. Pozitívne myslenie držalo jeho mozog pri živote. Stále chodil medzi študentov, tešilo ho, že niekto chce poznať jeho názory. Cítil sa potrebný a nepoddával sa, nešťastná situácia ho neovládla. Východná filozofia vraví, že treba robiť chorobe spoločnosť a ona potom na teba zabudne. Máš rád sci-fi? - To si rád pozriem. Avšak čítal som Da Vinciho kód. Bolo veľmi zaujímavé zamýšľať sa nad súvislosťami. Teraz čítam Sokrata od Dana Millmana. Pre mňa je to výborná kniha. Píše o veciach, ktoré ja potrebujem. Robiť veci tak, ako ich cítiš a nie tak, ako ich iní očakávajú. Vieš si predstaviť, že by si robil niečo iné ako herectvo? - Rád by som chodil po svete a točil dokumenty o zvieratách, o rastlinách. Chcel by som prejsť celú zemeguľu a natočiť životopisy našej planéty. Genézu fauny a flóry. Tiež si vyrastal na dedine? V maštali? V poslednom čase je to nejaké populárne....

Pomohla ti ale v Amerike, kde ste boli z divadlom na zájazde. Aké máš dojmy z cesty? - Američania sú veľkí patrioti. Všade visia vlajky. Aj ich kinematografia žije z vykynoženia Indiánov, Vietnamu, druhej svetovej vojny a černošského problému. Napriek tomu sa tvária, že rasizmus u nich nie je. Niekedy mi prišlo až komické, ako sa pokladníčka pýta: Hi, how are you? Stále dokola. Monika Hilmerová vymyslela, že by sme im mohli porozprávať celý život až po moment, kým sme prišli do potravín. Je to slobodná krajina, peniaze vysúdiš na absolútnych hlúpostiach. Všade sa dá všetko zneužiť, ale majú veľmi prísny policajný systém. Viem si predstaviť, že Američan sa cíti bezpečnejšie v Amerike ako na Slovensku. Keď ťa zastaví policajt, tak nesmieš vystúpiť z auta. U nás povedia: Vystúpte si! Ako komunikovať s hlupákmi? - Hlupák? To je jeho problém. Nemusíš nikomu vysvetľovať, že je hlupák. Nepotrebuješ spasiť svet. Najskôr spas seba. Ak sa chce niekto niekam dostať, tak sa tam dostane. Či čestným, alebo nekalým spôsobom. Záleží na tom, aký ti je blízky ten človek. Niekto ti len stúpi na nohu v električke. Buď máš na jazyku niečo trefné, čo ho posunie dopredu a nie po tvojich nohách, alebo nie. Necháš to plávať. Krikom sa aj tak nikdy nič nevyrieši. Väčšina režisérov kričí, ale ja dávam pozor, aby na mňa nekričali. Ja nie som ich podriadený. Naša spolupráca je založená na empatii, spoločne niečo tvoríme. Ak chce, aby som podával výkony, musí na to vytvoriť prostredie. Čo tvoja perspektíva do budúcnosti? Chystáš niečo veľké? - Ďalej rozvíjať svoj vnútorný pokoj. (Predstavte si povestný úsmev pána Kassaia.) IWICA WIRGHOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7DNÍ A RAZ NADOJILA POLIEVKOVÚ LYŽICU KOZIEHO MLIEKA FOTO DAGMAR CANISOVÁ

13.12.2007 22:32:35

32 SUCCESS STORY

BYLINY odstránili podniku sa v lete 1996 ocitol na ulici. Robil brigádnické práce, najčastejšie zametal ulice. Keď si našetril peniaze, prespal v ubytovni. Nemal kam ísť, tak sa túlal po meste. Nebol nikto, na koho by sa mohol obrátiť, nemal žiadnych priateľov, rodina oňho nejavila záujem.

Ubytovňa, ulica Bol samotárom. V lete prespával na lavičkách. V zime, keď nastali tuhé mrazy, sa prechádzal, aby nezamrzol. V mestskej doprave sa stretol s poznámkami ľudí: „Špinavý! Choď von!“ Nič iné mu nezostávalo. „Bolo to hrozné, už to nikdy nechcem zažiť!“ spomína si na to obdobie. Táto etapa života sa odrazila na jeho zdraví. Ale ako to býva, človek na ulici to nemá ľahké. Párkrát ho okradli, párkrát ho zbili. Na ubytovňu peniaze nemal. Kvôli zdravotným problémom ho na určitý čas prichýlili sestry od Matky Terezy. Aby prežil, hľadal si aspoň brigádnickú robotu.

Lepšie časy Keď jedného dňa zametal ulicu, všimol si, ako nejaká žena na Hlavnom námestí predáva Nota bene. „Prišiel som k nej a spýtal som sa: Čo to je? To je bezdomovecký časopis,“ rozpomenul sa na tú príhodu. Vtedy si ešte neuvedomoval, že život je vrtkavý. Mal robotu, zarobil sedemtisíc korún, a to bolo hlavné. Po čase však o robotu prišiel. Váhal, či sa má

Prechádzal sa, aby nezamrzol

Samotár Z ačínal v perspektívnej oblasti. Z jedného dňa na druhý sa všetko zmenilo. K horšiemu. Začal sa túlať ulicami, prespával v kríkoch. Až kým si nenašiel cestu späť k životu. Manželstvo považuje za luxus a jeho dlhoročným snom je prenajať si garsónku.

Ján Gajdošík (48) prišiel v roku 1989 z Topoľčian do Bratislavy, aby sa zamestnal v strojárskom priemysle. Po zmene majiteľa

nb79.indd 32

obrátiť na časopis. Nebol si istý, či je to pre neho. Neveril, že by dokázal ponúkať časopis okoloidúcim. Ale iná možnosť mu nezostávala. Chcel skúsiť, či si aj na neho môže sadnúť šťastie. Žena, ktorá časopis predávala, ho zaviedla do redakcie. Tam prebehla registrácia a jeho úlohou bolo „zbaviť sa“ piatich čísiel časopisu. Miestom predaja sa stalo Americké námestie. Zastal tam a díval sa okolo seba. Zrazu nevedel, čo má robiť. Ľudia okolo neho chodili a on stál a vo svojich rukách zvieral Nota bene. Podišla k nemu staršia pani a povedala: „Ponúkajte to, takto si vás nikto nevšimne.“ Za pár hodín sa čísla pomíňali a on sa vrátil do redakcie po ďalšie. Všetky predal. Po dvoch dňoch mal v rukách 500 korún

hemoroidy, žlč. kamene, neplodnosť, kŕčové žily, psoriázu, opuch nôh, vypadávanie vlasov.

Tel.: 0905 801108 Inzercia

a nevedel, čo s nimi. „Pol roka som nevidel peniaze, zabudol som aj, ako vyzerajú.“

Vtedy a dnes O niekoľko dní sa na jeho zdraví znova odzrkadlili dlhé noci na zime a na daždi. Vrátil sa k sestrám od Matky Terezy. Potom, čo vyzdravel a zosilnel, jeho kroky opäť smerovali do redakcie. Jeho lokalitu medzitým obsadil iný predajca a jeho novým predajným miestom sa stala Grösslingova ulica, ktorá mu patrí dodnes. Tu spoznal množstvo ľudí, ktorí mu neskôr pomohli. Zoznámil sa s jednou pani, ktorá mu pomohla získať ubytovanie v ubytovni, kde je dodnes Za bývanie neplatí, dohoda znie: Nocľah za prácu. A tak upratuje, aby mal kde v noci prespať. „Keby nebolo Nota bene, už sedem rokov by som bol hore nohami,“ tvrdí.

Obrátená strana mince Za dobrotu na žobrotu, ako sa hovorí. Okrem súcitu a pomoci sa stretol aj s inými ľudskými vlastnosťami. Našiel si priateľov. Jedným z nich bol kamarát, s ktorým si rád vyšiel na pivo. Po čase ho požiadal o peňažnú pomoc. No nepomôžeš, keď môžeš? Najskôr boli čiastky nízke, postupne sa to nazbieralo na riadnu sumu. Takto ľahkovážne Ján prišiel o peniaze našetrené pri skromnom živote za predaj Nota bene.

Život naučí Pri predaji Nota bene získal ohromnú vlastnosť – má skvelý odhad na ľudí. Vraj dopredu vie, kto si časopis kúpi a kto nad ním iba mávne rukou. Hlavnými kupujúcimi sú študenti. „A predovšetkým mimobratislavskí,“ zdôrazňuje. Partnerku nehľadá. Manželstvo je podľa neho luxus: „Teraz sa každý díva na to, koľko máš peňazí, aké máš auto...“ Na otázku, či má nejaký sen, odpovedá: „Mal som veľký sen, mať vlastné bývanie. Ale ten sa mi rozplynul. Teraz je pre mňa prvoradé prenajať si aspoň nejakú garsónku.“ DENISA BALLOVÁ FOTO MARTIN ŠARAPATA

13.12.2007 22:32:55

BODKA 33

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 15 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu: Inzercia:

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/5262 5962, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, WebHouse, s.r.o., www.webhouse.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 0904 006 078, jaro@notabene.sk DISTRIBÚCIA:

Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Prešov: Púchov: Senica: Spišská Nová Ves: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

Podporili nás:

nb79.indd 33

OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/5262 5962, sociálni pracovníci: Michal Milan, Roman Csikós, Peter Adam, Nora Volčková, poradcovia@notabene.sk Slovenský Červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Ivan Bolha, 0903 029 152, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Charitatívno-sociálne centrum Čadca, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 041/43 24 088, 0907 880 877, 0918 525 930, kmelichacova@centrum.sk OZ Hviezda, Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Zdena Dudasová, 052/46 60 212, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 21 98, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk OZ Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, tel. 036/63 10 273, 0915 743 433, mail: ondrej.kerekrepy@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, Marko Urdzík, tel. 051/457 25 49, 0907 534 441, rkclipany@centrum.sk Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Barbora Bunová, tel. 034/772 24 57, 0915 726 574, acbetania@orangemail.sk ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Klára Labošová, 037/772 17 38, 92, 0907 451 771, charita.nr@ba.telecom.sk Béla Magyar, tel. 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, tel. 033/77 27 687, 0915 400 577, domum@kios.sk Zariadenie sociálnych služieb, OZ Korene, Levočská 56, 058 01 Poprad, Erika Mižigarová, tel. 052/716 03 75, 73, 0910 99 16 12, 0907 574 656, socialne@msupoprad.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Ľubomír Blichár, tel. 051/772 26 35, 0902 111 260, risen@centrum.sk Občianske združenie Hviezdička, 020 72 Mojtín č. 15, prevádzka: Belušské Slatiny – chata Jozefín, Sidónia Šibíková, tel. 042/471 09 18, 0902 656 202, hviezdicka.domov@centrum.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica, Dárius Jurík, tel. 034/622 84 56, 0905 991 433, mail dariusjurik@centrum.cz Humanitná spoločnosť Prijatie, Centrum psychosoc. prevencie, Šafárikovo nám. 3, sídl. Mier, 052 01 Sp. Nová Ves, Jana Marchinová, 053/44 40 888, 0903 607 556, hsp@post.sk Bratislavsko-trnavská arcidiecézna charita, Hlavná 43, 917 01 Trnava, František Čišecký, 033/551 27 04, 0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, tel. 057/44 315 78, 0904 981 536, betik31@pobox.sk Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová, tel. 041/724 47 95, 0908 218 959, mail charitaza@post.sk, katka.studsp@post.sk.

Nadácia Pontis, Vzdelávacia nadácia Jana Husa, Nadácia otvorenej spoločnosti, Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR, John F. Monhardt, Ministerstvo kultúry SR

13.12.2007 22:33:12

34 FOTORIPORT

Catania, Sicília.

Šachmi sa dá zahriať, kartami schladiť

Pouliční hráči J e to fenomén vo viacerých kútoch sveta. Pouličné logické hry sú väčšinou jednoduché a veľa na nich netreba. Nevyžadujú si žiadny pohyb, možno len pohnúť rozumom. Okrem hráčov sú aj vďačným zdrojom zábavy pre kibicov.

Priamo na širokom bulvári La Rambla uprostred Barcelony si každé ráno rozkladajú svoje šachovnice vášniví hráči. Okolo prúdia davy turistov a uponáhľaných domorodcov. Občas sa niekto pristaví, aby skontroloval kráľov. Stačí sa len zamyslieť, prehodiť slovo, či aspoň uznanlivo zakývať hlavou. Šachy sú obľúbená hra aj v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu. Napríklad v centre moldavského Kišineva to niekedy vyzerá, ako na šachovom šampionáte. Šampióni ohurujú prekvapujúcimi ťahmi, aby dali na frak protihráčovi. „Niekedy je lepšie zohriať sa šachovou partičkou na ulici... najmä keď sa ešte nezačala vykurovacia sezóna a v bytoch máme

nb79.indd 34

Peking, Čína.

13.12.2007 22:33:14

FOTORIPORT 35

Fotografie na tejto dvojstrane boli zaznamenané fotoaparátmi Olympus.

Istanbul, Turecko.

Muscat, Omán. väčšiu zimu, ako vonku,“ zasmial sa jeden starší pán a prstom naznačil priateľovi kam má ťahať, aby „nezamrzol“. V Barcelone až taký problém s chladom nemajú. Číňania si zasa krátia dlhé chvíle ničnerobenia či poludňajšej siesty kartami. Keď je horúčava neznesiteľná, môžu sa nimi trebárs aj ovievať. Len pritom netreba ukazovať protihráčom svoje tromfy. V Pekingu sa hrá takmer všade. Robotníci v bulharskom Russe si tiež užívajú kariet počas obedňajšej prestávky. Občas si pri tom zahryznú do desiatej. Ani sa nesnažia vyhrať zopár drobných na ďalší proviant. „O prachy sa hrá inde, v kasínach,“ zamumlal jeden z hráčov a prudko šmaril eso na hraciu plochu. Zato na Sicílii v Catanii ide pod železničným nadjazdom aj o peniaze. Deje sa to tiež len pár desiatok metrov od hlavného námestia. Euro k euru. Niektorí hrajú len o papierové bankovky. Peniaze si, samozrejme, vyplácajú až po hre. Na stôl ich nevykladajú, aby si o nich, preboha, niekto nemyslel, že sú hazardéri. Mohli by z toho byť problémy. „Hrať len tak z pasie? A na čo by to bolo dobré? Môžeš si staviť, alebo radšej odtiaľto choď preč,“ upozornil ma jeden z kibicov. Na pouličné hry niekedy netreba ani šachovnicu, hraciu plochu, karty alebo špeciálne figúrky. Niekedy stačia len kamene. V Muscate, hlavnom meste ománskeho sultanátu, netreba viac, iba vyhĺbiť do piesku zopár dier, nájsť príslušný počet guľatých kameňov a hotovo. Turci v Istanbule zasa na ulici vášnivo diskutujú o stávkach na športové podujatia. Tiež sa zgrupujú a mudrujú a hrajú a vypisujú lístočky, zaškrtávajú si zaručené tipy. Aj to je spoločenská pouličná hra, ktorá si vyžaduje pohnúť rozumom. Alebo to už sem nepatrí? TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA www.kampf.sk

nb79.indd 35

Russe, Bulharsko.

Kišinev, Moldavsko.

13.12.2007 22:33:59

ŠTASTNÝ NOVÝ ROK 2008, VEĽA LÁSKY, ZDRAVIA A ÚSPECHOV, KTORÉ NAPLNIA VAŠE DNI RADOSŤOU A PRÍJEMNOU POHODOU, NECH SILNÉ UMELECKÉ ZÁŽITKY A ŽIVÉ KULTÚRNE DIANIE SÚ TÝM SPRÁVNYM POVZBUDENÍM A SILNOU INŠPIRÁCIU VAŠCIH DNÍ PO CELÝ ROK PRAJE BRATISLAVSKÉ KULTÚRNE A INFORMAČNÉ STREDISKO

Užívajte si s nami bohatý kultúrny život po celý rok 2008 V PRIESTOROCH PKO TURISTICKÉ I N F O R M AČ N É C E N T R Á • TIC Staré mesto Klobučnícka 2, Tel.: 02/16 186 • TIC Osobný prístav Fajnorovo nábrežie 2, Tel.: 02/5273 1602 • TIC Letisko M. R. Štefánika Ivánska cesta, Tel.: 02/4363 0306 • TIC Hlavná železničná stanica, Predstaničné nám. 1, Tel.: 02/5249 5906

B R AT I S L AVS K É K U LT Ú R N E A I N F O R M AČ N É S T R E D I S KO Nábr. arm. gen. Ludvíka Svobodu 3 815 15 Bratislava info@bkis.sk info: 16 186 prenajom@bkis.sk prenájom priestorov PKO: 0907 795 340

www.bkis.sk nb79.indd 36

A4notabene.indd 1

13.12.2007 22:35:11 3.12.2007 10:20:28