NOTA BENE 87 by Proti prúdu

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

SEPTEMBER ‘08

2 ŠPIÓN Aj bezdomovci majú dušu, každodenné problémy a sny

Strecha nad posteľou e to už niekoľko rokov, čo sme na stránkach Nota bene priniesli pohľad na jeden deň života predajcu Štefana Malackého. Vtedy býval spolu s mamou a otčimom v záhradnej chatke na bratislavskej Kolibe.

Z domčeka, v ktorom ich majiteľ toleroval, mali výhľad na mesto. Chorého otčima raz za mesiac prevážali na poštu, aby si vybral dôchodok a aby mali z čoho žiť. K živobytiu im pomáhal aj predaj časopisu. Na ulici s nim stáli Štefan a aj jeho mama. Po piatich rokoch je mama u sestry v Nitre a je spokojná. Otčim zomrel po infarkte v ružinovskej nemocnici.

Inventár Štefan je v súčasnosti v Kristových rokoch, odvtedy pribral a má frajerku Helenku

s trojročným chlapcom. Spolu si plánujú budúcnosť. Lenže: Štefan býva v ubytovni De Paul a ona v chatke, kúsok vyššie od miesta, kde kedysi býval aj on. Helenka je tam aj so svojím bývalým. Znie to možno zvláštne a mysticky bezútešne, ale aj bezdomovci majú dušu, každodenné problémy a hlavne sny. „Chcelo by to chatku,“ hovorí Štefan. „Len kde ju mám zobrať? Dával som si už aj inzerát, ale zatiaľ sa mi nepodarilo nič zohnať.“ De Paul nie je riešenie navždy. Tak ako predaj časopisu, malo by byť pre ľudí len dočasnou pomocou. Lenže, sú aj takí, ako Štefan. Ťažko sa hrabú z dna. Pišta to cez Nota bene skúša šiesty rok. Je už akoby inventár, tak isto sa stáva aj inventárom ubytovne De Paul pri letisku, ktorá nikoho neodmietne. „Ťažko je tam najmä v zime, keď príde kopa ľudí, ktorí už ani nevedia, že existuje sprcha. Vtedy je to fakt hrozné. Teraz je tam pohoda.“ Štefan skúšal už bývať všelikde, aj v prenajatom rodinnom dome. Zo všetkého však postupne zišlo.

ČO MAL ŠTEFAN PRI SEBE?

Štefan Malacký má mailovú adresu: fuerte@seznam.cz

Nalepený

3 2 8

4 6 Väčšinu vecí si necháva v ubytovni, kde mu ich za tridsať korún aj operú. Zo sebou nosí malý plecniak s časopismi a niečím pod zub. Okrem toho v ňom má aj: okuliare, karty, telový sprej, otvárač na pivo, žiletku na holenie a dennú hotovosť.

„Možnosti privyrobiť si vítam zaradom. Beriem všetky brigády, ku ktorým sa dostanem,“ dodáva. Štefan má aj slabé oči. Keď si v počítačovej miestnosti kontroluje poštu, alebo pozerá fotografie, je doslova nalepený na monitore. „Nemám na okuliare,“ krčí plecia. „Nosil som ich už aj v detstve. Najviac sa mi zhoršil zrak na vojne v pracovnej čate. Teraz beriem aj lieky. Tŕpne mi noha. Cítim to najmä, keď stojím na ulici a predávam časopis.“ Aké môže mať záľuby človek, ktorý sa musí ráno pobrať spod strechy nad posteľou von a vrátiť sa môže až večer? „Nejako sa premotám,“ vysvetľuje. „Keď mám čas, prečítam si knižku a večer si na ubytovni ľahnem hneď pod televízor, aby som aspoň niečo videl. Často mi nadávajú, že nie som zo skla.“ Pišta dúfa, že sa mu konečne podarí dostať prácu pomocníka v kuchyni reštaurácie, ktorá sa mu rysuje. Mal by tam ísť aj s Helenkou. Hádam im to vydrží. Chodia spolu tretí mesiac... A nie je to po prvý raz, čo sú spolu. TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Z OBSAHU 3 6 - 8 Fenomén

16 - 17 Reportáž

20 - 21 Aha ju!

Klobása a halušky

Doba železná

Petrini mŕtvi

Nadlak je najväčším mestom, obývaným Slovákmi mimo nášho územia. Z takmer deväťtisícovej populácie sa viac než polovica hlási k slovenskej národnosti. 40 % tvoria Rumuni, 4 % Maďari a 2 % Rómovia. Ostatní zvyšok.

Do Jelšavy, trojtisícového gemerského mestečka, zavítala nová doba železná. Či skôr hrdzavá. Kradne sa vo dne v noci. Beztrestne, drzo a okato. Nevie si s tým rady primátor, polícia, ani SBS.

Česká vojnová reportérka Petra Procházková mala niekoľkokrát život na vlásku. Vojna jej priniesla aj vzala partnera a súčasného manžela, s ktorým má dvojročného synčeka Zafara, tiež stretla na fronte. Obetiam vojen navyše pomáha.

24 - 25 U

26 - 28 Pútnik

30 - 31 Kuriozita

Žiarivé úsmevy

Miesto zázrakov

Warhol u Samsungovcov

„FCC,“ prízvukoval rabín na piatkovej párty pre zamestnancov kempu. Byť verný rozhodnutiam v čase pohody. Voľný preklad, ale mne sa takto najviac páči. Dlho som rozmýšľal, ako presne túto myšlienku vyjadriť, keď už sa ju nedarí aplikovať...

Šíky Panien Márií tu útočia doslova zo všetkých strán. Ktovie, koľko týchto sošiek rôznych veľkostí a materiálov pripadá na jedného obyvateľa. Všetko sa tu totiž točí okolo zjavenia, ktoré pred 150 rokmi zažila malá Bernadette Soubirousová.

Z chichotu, štuchancov a štebotavej kórejčiny dievčat medzi pubertou a dospelosťou by mal Andy Warhol určite radosť. Jeho diela mali obrovský úspech práve s pomocou kórejského prístupu k jeho popkultúre.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu

4 KONTAKTY EDITORIÁL

Najlepšia podpora Je výborné, že čoraz viac ľudí sa zaujíma o problematiku neziskových organizácií, že oceňuje ich prácu a ich aktivity sú im dokonca natoľko sympatické, že sa odhodlajú ponúknuť samých seba ako dobrovoľníkov. Veľa mimovládnych organizácií dokonca stojí a padá na dobrovoľníkoch, ktorí vykonávajú rôzne - zväčša jednoduché manuálne činnosti. Ide väčšinou o veľmi inteligentných a vzdelaných ľudí, ktorí sú radi, že na chvíľu „vypadli“ z kancelárie, že sa môžu „trošku hýbať, vypnúť mozog“ a zároveň mať dobrý pocit z toho, ako pomáhajú dobrej veci. Aj nám v Nota bene sa ozývajú takíto nadšenci a my sa pravidelne dostávame do ťažkej dilemy. Čo s nimi? Je skvelé, že máme takých presvedčených podporovateľov, ktorí nám

chcú pomáhať dokonca vo svojom voľnom čase. Lenže okrem výročia, vianočného posedenia a občas nejakej ankety pre nich nemáme prácu. To, čo robíme, je natoľko špecializované, že klasických (manuálne pracujúcich) dobrovoľníkov jednoducho využiť nevieme. Je však jedna oblasť, v ktorej by ste nám mohli všetci naozaj veľmi pomôcť. Málokto si ju však pod pojmom dobrovoľníctvo predstavuje. Nejde o rozdávanie jedla, šatstva či letákov. Ide o niečo ťažšie, ako si len povedať, že túto sobotu idem pomáhať bezdomovcom. A pomôže nám to omnoho viac. Ide o fundraising. To slovo sa dá voľne preložiť ako získavanie zdrojov na činnosť. Mesačník Nota bene, rovnako ako ktorýkoľvek iný subjekt na trhu, potrebuje peniaze, aby mohol ďalej existovať a napĺňať svoje poslanie. Samotný predaj časopisu pokrýva naše náklady na cca 70 %, takže zvyšok musíme hľadať inde. Vy nám môžete pomôcť tak, že navrhnete vašej firme, aby nás podporila. Väčšina firiem sa na charitatívne

projekty, ktoré podporia ich vlastní zamestnanci, pozerá úplne inak - lepšie. Pomôže aj tip na človeka, ktorý o týchto veciach rozhoduje, alebo poslanie informácie o tom, kedy a komu sa v tejto veci ozvať. Ak by ste chceli naozaj pomôcť projektu Nota bene, nielen konkrétnemu predajcovi, toto je najlepšia cesta. Ak vás oslovila, ozvite sa mi e-mailom na jaro@notabene.sk. JARO ŠIPOŠ, FUNDRAISOR NOTA BENE

Inzercia

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE:

Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR John F. Monhardt Ministerstvo kultúry SR

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI A J:

KONTAKTY 5 INZERÁTY PREDAJCOV Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať detský hlboký kočík a detské veci pre novorodenca. Vopred pekne ďakujem. Roman 838, NM - Bajkalská BILLA, kontakt: 02/52625962 (výdajňa). Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali chladničku, posteľ s úložným priestorom, buginu pre 2-ročného chlapca, väčšiu skriňu na vešanie kabátov a uloženie vecí a bicykel pre 8-ročného chlapca. Ďakujem. Renáta 1296, DUB – REMA 1000 – Záluhy, kontakt: 0910 234 256. Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať chladničku, práčku a farebný televízor. Ďakujem. Silvia 1758, DUB – Jednota Homolova, kontakt: 0910 138 309. Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať farebný televízor, chladničku a elektrický sporák. Ďakujem. Alžbeta, kontakt: 0914 162 118. Hľadám chatku na prenájom pre 3 osoby a psa, cena by mala byť do 1000,- Sk mesačne. Ďakujem. Ján 1481, PTR – Námestie hraničiarov, kontakt: 02/52625962 (výdajňa). 44-ročný slušný stredoškolák súrne hľadá akékoľvek lacné ubytovanie, prípadne za výpomoc. Ďakujem. Vlado 1141, PTR – TESCO hlavný vchod, kontakt: 0904 440 372. Mladí ľudia s 3-ročným dieťaťom prosia dobrých ľudí, ktorí za mierny poplatok a údržbu poskytnú chatku s elektrinou. Vopred ďakujeme. Elena 834, STM – Trnavské mýto podchod, kontakt: 0902 695 368, prípadne 02/52625962 (výdajňa). Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi poskytli chatku s elektrinou za mierny poplatok a údržbu. Vopred moc ďakujem. Štefan 214, STM – Šancová nadchod, kontakt: 0904 444 258, alebo 02/52625962 (výdajňa). Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali zimné oblečenie pre 8- a 17ročné dievčatá a 20-ročného chlapca. Ďakujem. Anton 891, NM - Bajkalská zastávky, kontakt: 02/52625962 (výdajňa). Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali šatstvo pre dievčatá od 2 do 8 rokov a pre chlapcov od 3 do 10 rokov. Ďakujem. Květoslav 1896, RUZ – BAUMAX – Rožňavská, kontakt: 02/52625962 (výdajňa). Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať starší počítač. Ďakujem. Marek 1919, KRV – OD Centrum, kontakt: 02/52625962 (výdajňa). Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať plynový varič. Ďakujem. Stanislav 1959, STM - Kamenné námestie - Lekáreň sv. Vladislava, kontakt: 02/52625962. Inzercia

6 FENOMÉN

Nadlačanov doteraz živilo poľnohospodárstvo, ktoré sa už dnes ekonomicky neopláca.

V Nadlaku treba zastať tak či tak

Klobása a halušky ani Alžebeta Novakova priniesla na stôl. Je skvelá kuchárka. Jedlá, ktoré pripravuje, majú hlboké korene medzi Slovákmi v okolí rumunského Nadlaku. Niektoré z nich zostávajú jedinečné, rovnako ako tunajší život.

Niekdajší raj colníkov musel po odchode „financov“ zmeniť svoju podobu. Ešte pred vstupom Rumunska do Európskej únie bola najlepším džobom práca na hranici. Hneď po colníkoch a policajtoch boli na tom ekonomicky najlepšie pašeráci. Vozili najmä naftu a cigarety do susedného Maďarska. Obrovské nádrže v osobných autách a kopa tajných dutín brázdili denne

pomyselnú čiaru chudobnejšej krajiny a rozvinutejšieho suseda. Cigarety putovali ilegálne z jednej strany na druhú nie len v „malicherných“ kartónoch, ale dokonca na celých paletách. Okrem týchto základných a večných položiek sa vždy našlo niečo, čo sa oplatilo prevážať. Ešte pred nedávnom ľudia čakali na hraniciach na pečiatky do pasov a kým im colníci neprekutrú auto. Dojednaní pašeráci pri tom mali zelenú, ostatní sa načakali. Aby cestujúci do Rumunska o tento „nádherný“ rituál neprišli, vymysleli si na nich ďalšie rady, tentoraz na cestnú známku. Práca s počítačom pri okienkach trvá na náš „vkus“ dosť dlho a čakajúci strácajú nervy. Takže v Nadlaku treba zastať tak či tak. Škoda, že o služby je núdza, aj keď reštaurácie a možnosti ubytovania pribúdajú. Stoja tu cez víkend aj kamióny, ktoré nemôžu pokračovať v jazde.

Dobre platení Nadlak je najväčším mestom, obývaným Slovákmi mimo nášho územia. Z takmer deväťtisícovej populácie sa viac než polovica hlási k slovenskej národnosti. Štyridsať percent tvoria Rumuni, štyri percentá Maďari a dve percentá Rómovia. Ostatní zvyšok. Náhodnému okoloidúcemu vŕta v hlave, prečo sa práve tu uchovala slovenčina? Môže to byť náboženským rozdielom, Rumunsko je majoritne ortodoxné. Prví Slováci si museli so sebou priviesť vlastných kňazov. Silným momentom bolo i to, že sa Slováci v Rumunsku cítili nadradenejší a ťažšie medzi seba púšťali domácich. Prvé zmiešané manželstvá sa objavili až za komunizmu. Rozhodujúcu úlohu hralo i školstvo. Tunajšie dolnozemské obyvateľstvo bolo dosť bohaté na to, aby si

FENOMÉN 7 zaplatilo vlastných učiteľov. Aj Jozef Gregor Tajovský sem prišiel ako dobre platený bankový úradník. Prví Slováci sem prišli pred viac než dvesto rokmi obrábať pôdu. Vydržalo im to veľmi dlho a zdalo sa, že v Nadlaku sa ani inak nedá. Žiaľ, už ani tu sa neoplatí dorábať poľnohospodárske produkty. Stelian Popa je Rumun spoza bývalej fabriky na spracovanie konope. Hospodári na niekdajšom družstve a je susedom slovenských gazdov. „Vstupy sú drahé. Keby sme nepásli na voľno, tak by sa nám to vôbec neoplatilo. Je lepšie investovať do elektrickej ohrady a nechať zvieratá tak, ako sa s nimi drieť. Investície do pôdy sa tiež neoplatia. Všetko je drahé. Osivo, hnojivo... Takto je to lepšie. Dobytok sa pasie na tráve. Pred pätnástimi rokmi sme rýchlo kupovali pozemky a mysleli sme si, že nám bude dobre... Všade je stále viac zahraničných výrobkov, ktorým nijako nevládzeme konkurovať.“ Hospodár Stelian je šikovný domáci majster. Spolu so synom Adrianom si dokážu vyrobiť všetko, čo potrebujú. Časť starej dlhej maštale prerábajú na bývanie. Celé ich gazdovstvo je doslova posiate rôznymi časťami viac-menej funkčných a úplne nefunkčných strojov. Hotové železiarstvo a obstarožná elektrodielňa súčasne. Tak trochu poľnohospodárska tragikomédia, ktorá sa odohrala vo väčšine pristupujúcich štátov EÚ... Keby okrem hospodárenia nepracovali v talianskej spoločnosti, boli by na mizine. A ľudia? Ešte nedávno chodili za tovarom na pravidelný „pľac“ (trh). Dnes navštevujú veľké nákupné strediská.

Stelian Popa má okrem traktora sedemnásť kráv, tri teliatka a štyri kone, niekoľko vrakov áut a motoriek a všade vo dvore časti rôznych zariadení.

Najlepšie z jazyka Najchutnejšou miestnou špecialitou je nadlacká klobása, ktorú od nepamäti vyrábajú tunajší Slováci. Trúfnem si tvrdiť, že aj čabajka je dielom našich z Dolnej zeme. Veď slávna Békešská Čaba je od Nadlaku na skok.

U Novakov stále prevláda tradičná domáca kuchyňa. Vľavo pani Alžebeta, vpravo Jaro.

Novakovci tvrdia, že je nenapodobiteľná. „Naši krajania sa ju už snažili vyrobiť aj na Slovensku, ale nikdy sa im nepodarilo dosiahnuť rovnakú kvalitu a šmak,“ tvrdí mladý Jaromír. Jeho otec dodáva: „Je to v kukurici. Naše svine nežerú takmer nič iné. Chuť a živiny z nej prenikajú aj do mäsa, ktoré sa tým stáva špecifickým.“ Nadlacká klobása pripomína skôr salámu, ako klasickú klobásu našich predstáv. Aj tu vyrábajú menšie kusy na rýchlejšiu konzumáciu. Na takmer pol kilogramové, trvanlivé kusy však títo „drobci“ nemajú ani chuťou a ani trvanlivosťou. Pani Novakova je presvedčená, že jedinečnosť nadlackej klobásy spočíva aj v poctivom zbere, sušení a triedení papriky. „Ja každú niekoľkokrát vezmem do rúk a vidím aj každú jej chybu. Ak na nej nájdem čo i len najmenší kaz, nepoužijem ju.“ Je pravda, že paprika bohatá aj na vitamín C je významným konzervantom. Naši v Nadlaku ňou nešetria. Dávajú jej tak, aby jej bolo veľa a aby ešte nepokazila výsledný dojem. Tú najlepšiu nadlackú klobásu však vyrábajú z bravčového jazyka. Takej je však málo a kúpiť ju je takmer nemožné. Ďalšou nadlackou gastronomickou „vychytávkou“ sú „haluške“, menšie, neplnené parené buchtičky pripravené pod pokrievkou. Paria sa naukladané v niekoľkých vrstvách. Tie horné potom posypávajú najmä makom, cukrom a polievajú roztopeným maslom. Spodné, ktoré musia byť tak akurát pripečené o dno

8 FENOMÉN hrnca posypávajú zasa syrom podobným našej bryndzi. „Haluške“ sa tu v miestnom nárečí podávajú na „miski“ (miske).

Naše snahy Prvá písomná zmienka o Nadlaku pochádza z roku 1192. V dokumente je uvedený ako Noglok. Názov sa časom menil cez Naglak, Naghlach, Naglak, Nagylak až do dnešného rumunského Nadlac. Pôvod označenia je nejasný. Môže však pochádzať z latinského: Magnus Lacus, čo znamená Veľké jazero alebo z maďarských slov nád (trstina) a lok (dolina, nížina), ako Trstinová dolina. Ďalší variant pôvodu hovorí o skomolenine z maďarského nagy (veľký) a slovenského nárečového loka (lúka). Tunajším Slovákom sa po období komunistickej diktatúry podarilo založiť Demokratický zväz Slovákov a Čechov v Rumunsku. Jeho zakladateľom bol Onderej Štefanko, ktorý náhle zomrel minulý rok. Nadlacký poet a slovenský novinár Jaro Novak o ňom napísal: „Štefanko bol človek, ktorý sa najväčšou mierou zaslúžil o rozvoj pôvodnej slovenskej tvorby v Rumunsku. Hlavný hnací motor dolnozemskej literárno-umeleckej spolupráce Slovákov z Rumunska, Maďarska a (ex)Juhoslávie, hlavná kontaktná osoba medzi väčšinovou rumunskou kultúrou a tvorbou slovenskej menšiny a človek, ktorý váhou svojej osobnosti presvedčil slovenskú literárnu obec na Slovensku, že tam dole, na Dolnej zemi, slovenské slovo ešte žije a rodí kvalitných autorov... Po revolúcii bol známym verejným činiteľom, založil časopis Naše snahy, kde bol šesť rokov aj šéfredaktorom. Potom stvoril iný časopis, bilingválny Oglinzi paralele - Rovnobežné

Za mestečkom tečie rieka Mureš, ktorej naši krajania hovoria Maruša. zrkadlá, ktorý si vyžadoval enormnú prácu – bolo to zbližovanie dvoch kultúr. Preklady slovenských textov do rumunčiny a rumunských do slovenčiny. Rumuni sa vďaka nemu dozvedali aj o súčasnej literárnej tvorbe na Slovensku. A o tvorbe Slovákov zo Srbska, Maďarska a, pravdaže, Rumunska. Neopakovateľný počin! Zároveň bol šéfredaktorom časopisu, ktorý mal spájať a zbližovať Slovákov Dolnej zeme – Dolnozemský Slovák. Z hľadiska propagácie vlastnej tvorby našich krajanov v Rumunsku bolo zrejme šťastím, že práve on stál na čele Literárno-vedeckej spoločnosti Ivan Krasko, ktorá si v Nadlaku založila vlastné vydavateľstvo (Najúspešnejšie slovenské vydavateľstvo mimo územia SR!) – toľko kníh, publikácií a vedeckých zborníkov ako v posledných rokoch Nadlak a vôbec Slováci z Rumunska, ešte nezažili! V tomto smere som mu aj ja osobne vďačný, lebo bez neho by moje zbierky básní nikdy nevyšli.“

Čakanie pečiatky na hraniciach vystriedalo čakanie na cestnú známku.

Už za Štefanka sa však prvotné zväzové nadšenie pomaly „kúskovalo“ a niektorých nadšených členov postupne odrádzal prístup vedenia. Vytvoril sa akýsi nepísaný klub profesionálnych Slovákov v Rumunsku, ktorému naši krajania vyčítali najmä nepraktickosť a prílišnú zahľadenosť do seba. „Kasta“ nadlackých intelektuálov zostala nepochopená podnes. Nové vedenie je údajne nejednotné a chýba mu osobnosť typu Ondreja Štefanka.

Chválospevy o slovenčine Na to, aby tamojší Slováci tak rýchlo neasimilovali, aj tak treba viac ako knižnú stravu. Aj ich kvária najmä ekonomické problémy a na naše menšiny Slovensko dlhé roky doslova „kašlalo“. Ondrej Štefanko mi v jednom rozhovore povedal: „Matica vníma starostlivosť o zahraničných Slovákov väčšinou tak, že na oslavy okrúhlych výročí im pošle zopár folklórnych súborov. Viete, čo to znamená, keď v Nadlaku či v Bodonoši alebo Novej Huti zrazu zazvoní telefón a ohlási sa autobus poslov kultúry? Viete si predstaviť, čo nás stojí prestravovať ich a ubytovať? Nepoviem, keď raz za čas príde dobrý súbor. Lenže k nám sa tlačia i všeliaké amatérske skupiny, o ktoré nie je veľký záujem. Všetky pri tom smerujú len do troch lokalít, ktoré som spomenul. Dedina, v ktorej žije stopäťdesiat Slovákov by ich totiž nedokázala zabezpečiť. Chválospevy o slovenčine a materskej krajine sa medzi ľuďmi, ktorí musia v každodennom zhone prežiť, nenosia.“ Dnes to nie je po „matičnej“ stránke za mak lepšie. Ani tie súbory už nechodia. Našťastie ekonomika tamojšiu Slovač nezhltla úplne. Skôr naopak. Sám primátor Nadlaku, čistý Rumun, ktorý si vzal za ženu Slovenku a naučil sa náš jazyk, pochopil. Na kultúrne akcie neváha pozývať zo Slovenska ľudí, ktorí sú viac „v móde“ a dokážu upútať masy. Takže slovenčina v Nadlaku ešte prežije. Len aby aj tá klobása vydržala! TEXT A FOTO: TOMÁŠ FUK

PROTI SRSTI 9

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

ozmýšľate, do čoho sa v novej sezóne pustíte? Čo si vyberiete: šport, vzdelávanie, alebo umenie? Budete rozvíjať telo, vedomosti, či tvorivosť?

Na miesto presných vedomostí nastupuje hravá tvorivosť.

Po prázdninách sa zase otvárajú rôzne záujmové krúžky, kurzy a kluby, a tak sa nielen rodičia a ich deti, ale aj ostatní ľudia bez ohľadu na vek a stav rozhodujú, kam umiestniť svoje peniaze, dve percentá, školské poukazy, ale najmä kam zmysluplne investovať voľný čas a energiu. Pretože voľný čas i peniaze nie sú neobmedzené veličiny, mnoho ľudí uprednostní to, čo sa im zdá praktické, mnoho rodičov vyberie deťom záujmové aktivity, ktoré sa im zdajú použiteľné pre profesionálnu budúcnosť.

Šanca tvorivosti Ak aj vy práve uvažujte týmto smerom a automaticky ste vylúčili všetky tvorivé a umelecké aktivity ako niečo nepraktické, čo síce môže ulahodiť duši, ale nepomôže to ani kariére, ani peňaženke, tak ešte chvíľku zadržte a čítajte. Pretože doba, keď svet patril právnikom, lekárom, účtovníkom a manažérom, teda pracovníkom so znalosťami, sa pomaly končí. Budúcnosť patrí tvorivým a empatickým ľuďom! Zatiaľ čo u nás to ešte ani zďaleka nie je také horúce, bohatý Západ si začal koniec éry znalostných pracovníkov bolestne uvedomovať. Podľa Daniela H. Pinka, autora knihy Úplne nová myseľ (A Whole New Mind) za to môžu tri veci: nadbytok, Ázia a automatizácia.

pracovná sila. India je napríklad už dnes vyhlásená vysokokvalifikovanými programátormi, kde sa postupne presúva významná časť súčasnej americkej produkcie softvéru.

Nadbytok

Automatizácia

Vďaka vedomostiam a praktickým schopnostiam, západný svet naštartoval svoju ekonomiku a produkciu a začal žiť v blahobyte. Väčšina tamojších ľudí si dnes môže dovoliť všetko, o čom ich rodičia len snívali: auto, technológie, značkové výrobky. Ak si človek môže dovoliť kúpiť všetky hmotné statky, začne v jeho živote nadobúdať vyššiu hodnotu to nehmotné – krása, duchovno, emócie.

Vďaka internetu sa komunikácia s ľuďmi na druhej strane zemegule stala takmer bezplatná, využívanie znalostných databáz jednoduché a prístupné pre kohokoľvek. Vďaka šikovným návodným programom dokážu ľudia sami robiť veci, na ktoré ešte donedávna potrebovali osobnú pomoc odborníka. Dnes si na internete sami dokážu diagnostikovať problémy, napísať právne komplikované dokumenty či vyúčtovanie.

Ázia Ak ešte donedávna bola Ázia považovaná za zdroj lacnej manuálnej pracovnej sily, kam sa oplatilo presunúť fabriky s vysokým podielom ručnej práce, dnes sa prudko rozvíjajúca India, Rusko a Čína stáva miestom, kde je lacná aj „vedomostná“

Úspešný šéf vás vie rozosmiať

Doba koncepčná

Rozprávajte príbehy Nadbytok teda upokojil dopyt po hmotných veciach a presunul ho do sféry duchovna. Ázia ponúka vysokokvalifikovanú prácu za dramaticky nižšie ceny a automatizácia núti duševne pracujúcich ľudí hľadať také

pracovné činnosti, ktoré za nich neurobí počítač. To neznamená, že v novej dobe nebude miesto pre ľudí, čo nevedia maľovať, skladať básne, rozprávať príbehy a nerozumejú nuansám medziľudských vzťahov. Znamená to, že čoskoro bude treba úplne nové – koncepčné myslenie, ktoré dokáže prepájať vedomosti s tvorivosťou, komplexným videním sveta a empatiou voči ľuďom a ich duchovným potrebám. Podľa najnovších výskumov má na úspešnej kariére vysoké IQ podiel len 4 až 10 percent. Podľa iných výskumov má vedúci, ktorý vie svojich podriadených rozosmiať, trikrát vyššiu úspešnosť ako ten, čo to nevie. Manažéri sa dnes neučia vyrábať prezentácie v powerpointe, ale rozprávať príbehy. Vedomosti získame v škole, na kurzoch, školeniach, v knihách a na internete. Empatii a tvorivosti sa najlepšie naučíme medzi ľuďmi, pri hre. Tak čo, ešte stále máte pocit, že investovať do tvorivosti a umenia je nepraktické? ELENA AKÁCSOVÁ FOTO SLÁVKA STANKOVIČOVÁ

10 TÉMA

Karosa.

Putovanie cez organizmus územných celkov

Fascinovaní

mestom M otajú sa po opustených budovách, lezú na staré betónové konštrukcie, obdivujú krásu dávno nefunkčných tovární. Vzrušujú ich však aj priestory, do ktorých je vstup zakázaný alebo ktoré strážia esbéeskári. Ľudí s touto úchylkou stále pribúda.

Urbánna explorácia je prieskum urbánneho prostredia, fascinácia a objavovanie človekom vytvorených, zvyčajne nevidených alebo nedostupných priestorov. Exploreri neskúmajú rovnakým spôsobom, ani rovnaké typy miest. Prístupov k objavovaniu a vnímaniu prostredia je široké spektrum.

Prieskumníci Všetko sa to začína pri jednoduchom obdive okolia a končí kdesi pri nebezpečných výpravách do zamorených či prísne strážených objektov. Od zvedavých študentov fotografie, cvakajúcich zaujímavú architektúru, cez hľadanie hlbších súvislostí a silnejšiu túžbu po tajomných konštrukciách a opustených priestoroch, až po ultranáročné výpravy vyžadujúce si plánovanie, odvahu a sofistikovanú kamufláž. Ciele urbánnych prieskumníkov zahŕňajú opustené zábavné parky, továrne, raketové silá, katakomby, kanalizačné siete, nemocnice, sanatóriá, neurčité zóny na zanedbanej periférii alebo schátralé historické pamiatky. Tieto priestory sú dôkazom neúprosnej pravdy o živote. O tom, že nepoškvrnený dojem trvá tak krátko a je tak nesmierne namáhavé ilúziu čistoty udržať. A ako ľahko nami vytvorené veci chátrajú a podliehajú skaze. Ako smiešne a malicherne pôsobí snaha developerov

TÉMA 11 o božskú dokonalosť počas prechádzky nefunkčnou továrňou, ako trápne pôsobí pomyslenie na 3D vizualizácie lesklých projektov na opustenom kúpalisku alebo v depe nikdy nedostavaného bratislavského metra na južnom konci Petržalky. Človek si v takomto kontexte nanovo uvedomí neúprosnosť prírody a pri pohľade na drsnú, apokalyptickú krásu uvidí inak aj seba.

Nepovolaným vstup zakázaný Jedným z najnebezpečnejších spôsobov prieskumu je infiltrácia - prieskum dosiaľ používaných budov či priestorov. Prieskumníkom hrozia pokuty a zadržanie, ale je to aj neopakovateľný adrenalínový zážitok. Pocit dobytia? O každom z typov urbánnej explorácie by sa dalo rozprávať celé hodiny. Existujú celé subkultúry zamerané len na určitý typ človekom vytvoreného prostredia/ územia/konštrukcie. Fascinácia urbánnym prieskumom vďačí svoje popularite dokumentom na kanáloch ako MTV či Discovery, ale aj rozmachu fotografie, blogov, internetových komunít. Je prepojená s poetikou komiksov, sci-fi, street artu a počítačových hier. A vôbec, stále mohutnejšia skupina ľudí sa v mestskej krajine cíti útulne a prirodzene. Nič nové, všakže, už Beáta Dubasová spievala: „Sme deti ulice.“ Ale mám pocit, že dnes je tento pocit ešte o čosi hlbší a intenzívnejší. Vzťah mesta a človeka silnie a samotná psychológia tohto vzťahu sa stáva vedou. Môžete ju študovať na vysokej škole, napríklad pod označením psychogeografia.

Myslenie o prechádzaní V roku 1955 francúzsky sociológ Guy Debord definoval štúdium účinkov

Zákruta. geografického prostredia na emócie a správanie sa ľudí ako psychogeografiu. Znie to jednoducho, byť v meste, prechádzať sa ním a nechať sa unášať myšlienkami, ale vďaka mnohým ekonomickým, kultúrnym či literárnym mysliteľom idea (takmer obyčajného) túlania sa nadobudla obrovský význam pri chápaní fenoménu urbanity a modernity. Priekopníkom myslenia o prechádzaní sa bol už Charles Baudelaire, a aj preto sa na označenie osoby prechádzajúcej sa mestom, aby ho takto zažila a zakúsila, používa francúzsky termín flâneur.

Citlivé putovanie cez organizmus územných celkov, vdychovanie atmosféry, rozoznávanie príbehov na rôznych úrovniach – od mikroskopických kompozícií ako opotrebovanie chodníka v záhybe ulice až po nálady celých štvrtí, vibrácie svetla v rôznych častiach dňa, môže byť ohromne intenzívnou a poučnou skúsenosťou, určitým spôsobom porovnateľnou s majestátnym výhľadom z horského hrebeňa. Urbánny priestor sa stal samozrejmosťou, priam druhou prirodzenosťou, a aj náš vzťah k nemu sa mení. Vnímame mestské prostredie ako prírodu, ľúbezne a vášnivo

Kozmonaut z Račka.

12 TÉMA vieme nazerať na jej charakter, načúvať jeho tepu, strácame sa v ňom a nechávame sa inšpirovať.

V zapadnutých uličkách Stále viac ľudí na svojich cestách do cudzích miest (od mesto i miesto) vyhľadáva špecifické lokácie, nedeformované snahou magistrátov o pekné fasády a od reality odtrhnuté centrá. Moderného človeka nezaujímajú veselé karikatúry historických postavičiek. Nová turistika láka návštevníkov do dosiaľ zaznávaných uličiek a priestorov, do zón, kde cítia autentickú atmosféru miesta. Spomínam si na besedu pri krste knihy fotografií o Bratislave a hlavného architekta mesta Štefana Šlachtu, keď rozprával o zážitku s akýmisi zahraničnými architektmi, ktorí vyjadrili túžbu poprechádzať sa po Petržalke. Architekt Šlachta si od úľavy povzdychol: aspoň že bol máj a stromy mali listy. Už by sme sa nemali čudovať podobným žiadostiam o prehliadku sídlisk, zákutí na periférii alebo opustených tovární. Fascinácia sieťou podzemných kanálov pod Torontom je viac menej pochopiteľný obdiv k samotnej stavbe a k priam rozprávkovej atmosfére industriálnej architektúry. Ale aj také medzidvorie starých bytoviek na Mlynských Nivách v sebe skrýva netušené.

Sánky. Alebo zvláštna krása sídlisk v akomkoľvek malom meste, ako sa nad nimi vznášajú stovky príbehov malých bytových jednotiek. Protiklad výťahovej šachty v Poprade a tatranských končiarov. Alebo kozmonaut v parku na Račianskom mýte – spomienka na normalizačné symboly a dobyvateľské gestá. Dnes strácajú príchuť komunizmu, ale získavajú nový kontext a mystickú príťažlivosť. Postava v skafandri sa stáva

Vidím lešenie a leziem

očas rozhovoru použil slová krásne a prenádherné aspoň stokrát. Je fascinovaný skúmaním mesta. Miestami, kde oficiálne nemá čo hľadať. Takí ako on sú rozlezení po celom svete.

O čo? O čom to teda je? - Pripomína mi to, že všetko je rozložiteľné a pominuteľné, že príroda je výhra. Niektoré miesta vyzerajú tak, akoby na svete ani nežili ľudia. Prechádzate sa históriou, prehrabávate v minulosti. Staré dokumenty alebo nejaké predmety sú ako artefakty z iného sveta. Niekedy to vyzerá tak, akoby to tam niekto z minúty na minútu opustil.

Ale vo svete je to inak. Z opustených budov sa stávajú kultúrne centrá. Ako napríklad Tate Modern Gallery v Londýne, kde sa stará fabrika zmenila na vychytené centrum súčasného moderného umenia. „U nás sa staré budovy búrajú a developeri stavajú nové. Tie však nič nové neprinesú,“ hovorí Peter Gonda, ktorého ľudia často poznajú len pod prezývkou „Ground“. Po slovensky „Zem“.

Kedy si začal? - Nikdy som nevedel, že to, čo robím, je urban exploration. Začalo sa to asi vtedy, keď sme sa ako malí chodili hrávať na rozostavané sídliská a skrývali sme sa pred strážnikom. Som jednoducho fascinovaný budovami, ktoré už alebo zatiaľ nefungujú. Magnezitka v Košiciach je nádherná, neuveriteľne rozpadnutá budova. Vždy, keď som išiel okolo vlakom, tak som ju chcel odfotografovať. Pred dvomi rokmi som sa dozvedel, že ide o celosvetové hnutie, ktoré má svoj názov.

Urban exploration, teda skúmanie mestského prostredia. Čo to znamená pre teba? - Je to filozofia. O objavovaní častí mesta, o ktorých nevieme. Ľudia zvyčajne poznajú svoje trasy, chodia z bodu A do bodu B čo najrýchlejšie a mesto si nevšímajú, nič iné nehľadajú. Nevedia, o čo sú ochudobnení.

TEXT A FOTO: PETER MELUŠ, AUTOR JE TAKMER NEPRAKTICKÝ TURISTA

most v Bratislave. Hore, po železnej konštrukcii.

Neuveriteľne rozpadnuté

bytosťou z nikdy neexistujúcej minulosti, artefakt z akejsi alternatívnej dejovej línie: možno hybernovaný pútnik zo vzdialeného systému. Patina pozváraných plátov a farebné čiary fixiek na tomto kozmickom súsoší sú pravdivejšie a inšpiratívnejšie než socha uja Andersena.

Kde všade si už bol? - Tesla na Račku, nemocnica na Bezručovej, nemocnica v Lamači. Tam majú psy. Prešiel som napríklad Starý

Nebál si sa, že spadneš? - To k tomu patrí. Je to adrenalín. Takisto ako aj to, že ťa môžu hocikedy chytiť. Nemôžem sa ale dať zastaviť strachom. Bol som aj na Aupark Tower, kde išlo vyslovene o prienik. Dostať sa cez strážnu službu. Často nemám ani fotodokumentáciu, lebo je to spontánne rozhodnutie. Vidím lešenie a leziem. Sú ale budovy, na ktoré sa pripravujem. Chytili ťa niekedy? - Nie. Ale raz to bolo o chlp. Strážnik prešiel meter okolo nás, zatiaľ čo my sme sa schovávali pod schodmi. Kamarátov raz „terorizovali“ policajti, strašne ich vyhrešili, ale my nič nekradneme, ani nerabujeme. Koľko vás je, čo skúmate? Prečo skúmajú ostatní, ktorých poznáš? - Dosť tu a veľa po celom svete. Ľudia to robia z rôznych dôvodov. Veľa fotografujú. Niekedy ide o prestíž dostať sa na miesto, kde nikto predtým nebol. Niektorí robia v opustených budovách streetart. Nie len tak hocikto, ale ozajstní umelci. Vytvárajú akoby utajené galérie, pre seba, kde umenie žije. A potom to niekto nájde. Kúpele Central alebo Tesla, tam sa veľa kreslí, maľuje. IWICA WIRGHOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7DNÍ

INZERCIA 13

ANASOFT LITERA JE AJ FESTIVAL

Zažite krásny víkend v kopcoch Malej Fatry!

Už tretí rok je s vyhlásením víťaza najprestížnejšej slovenskej literárnej ceny Anasoft litera spojený literárny festival. Za čím všetkým je literatúra?

Čaká na vás ubytovanie v nádhernom prírodnom prostredí na okraji lesa, v rodinnom nefajčiarskom penzióne kúsok od dedinky Kunerad.

Anasoft litera fest sú predovšetkým autorské čítania finalistov ceny Anasoft litera. Aj tento rok Inge Hrubaničovú, Jána Litváka, Viliama Klimáčka a ostatných uvedú známe literárne osobnosti, napríklad Dušan Dušek či Kornel Földvári.

Prevádzka PENZIÓNU KUNERAD je otvorená celoročne. Zabezpečuje ubytovanie, oslavy, svadby, krstiny, stretnutia, školenia a firemné akcie (aj s ubytovaním a stravou).

Finalisti Anasoft litery a ďalšie osobnosti prídu aj na špeciálne autorské čítania do troch bratislavských gymnázií. O literatúre každý večer diskutujeme na Rádiu Devín a zameriavame sa na ňu aj v ôsmich filmoch v kine Mladosť: na denníkovú v nádhernom filme Martina Šulíka Kľúč k určovaniu trpaslíkov, na komiksovú v animovanom filme Persepolis, na súčasnú v novom českom filme Vladimíra Michálka O rodičoch a deťoch. Aj rapová hudba je literatúra. V tých lepších prípadoch. Tým určite je Peťo Tázok. Festival otvárame vyhlásením víťaza ceny Anasoft litera. Aj jeho záver v komornom štúdiu Slovenského rozhlasu bude tento rok nielen grandiózny, ale aj ojedinelý. Improvizovaný symfonický orchester Musica Falsa et Ficta v spolupráci s klavíristom Mikulášom Škutom v dvadsaťčlennej zostave uvedie súčasnú interpretáciu barokových klišé vo svojom premiérovom Oratóriu. Večer odštartuje koncert českej undergroundovej kapely básnika Pavla Zajíčka DG 307 k filmu Nosferatu, ktorého predlohou je, samozrejme, tiež slávny román. ZDRAVIE BEZ LIEKOV STRAVA

MYSTIKA

Celý program sa nezmestí do takého krátkeho článku, k pozvaniu na festival teda pripájame aj pozvanie na www. anasoftlitera.com. Na záver dodávame to najpotrebnejšie. Anasoft litera fest sa bude konať

2.-5. októbra 2008 v Bratislave. Inzercia

Inzercia

Dvojpodlažná budova je v zimnom období vykurovaná plynom a krbom. Na prízemí objektu sa nachádza recepcia a spoločenská miestnosť s nefajčiarskym barom a detským kútikom. Na prvom a druhom poschodí sa nachádza ubytovacia časť objektu a parkovisko je priamo pred objektom. Počas letnej sezóny je možné posedieť si na vonkajšej letnej terase, v altánku s grilom alebo pri ohnisku. Viac informácii o penzióne Kunerad nájdete tu: www.penzionkunerad.sk penzion-kunerad@orangemail.sk 041/549 42 94 Inzercia

14 HRÍBOVA POLIEVKA e trochu alergický na slovo idealista. Priznáva, že novinárčina môže byť trochu omamná. Počas rozhovoru si z času na čas sám kládol provokačné rýpajúce otázky. Štefan Hríb.

Si známy človek. Niektorých ľudí irituješ, niektorí k tebe vzhliadajú. Ako znášaš také nápory na tvoje ego? - Keď som sa stal novinárom, mal som 26 rokov, čo je v mojom prípade dosť málo. Niektorí sú dospelí v osemnástke, iní v štyridsiatke. Ja som človek, ktorý dospieva neskôr. Takže úplne v mladom veku mi vyšli články v najčítanejšom a najrešpektovanejšom denníku na titulnej strane, napríklad hneď vedľa Havlovho článku. Môj prvý dojem bol, že mi to pripadalo komické. To je blbosť, o chvíľu

Keď vyhrá môj hokejový tím, mám krásny deň

Nechcem zmeniť svet

sa na to príde, je to omyl, tento nevie nič. Potom ti tie články vychádzajú každý deň a ty máš pravidelne napísať hlavný komentár do novín, ktorí si čítajú federálni poslanci, a aj na jeho základe sa rozhodujú pri hlasovaní o rozdelení republiky. Ten zážitok, že niečo napíšeš, a potom to niekde vyjde a ľudia to čítajú, bol na začiatku dosť omamný. Keď sa trošku nekontroluješ, šibne ti z toho a začneš si myslieť, že si dôležitý. Ako sa s tým vyrovnávaš? - Mal som jedno šťastie. Pracoval som v exkluzívnom prostredí, Lidovky, vtedy najčítanejšie noviny, Slobodka, rádio, ktoré dávalo ľuďom za komunizmu nádej. Na obedy som často chodil s Krylom. Na druhej strane – a to bolo to šťastie – Slobodná Európa aj Lidové noviny boli na Slovensku ak nie nenávidené, tak menšinové. Nemal som teda pokušenie si myslieť, že som slávny. Ani teraz nie som väčšinovo obľúbený, skôr naopak. Na jednej strane je to občas nepríjemné, no na druhej strane je to dobré, lebo ti to zabráni si o sebe myslieť, že si hviezda. Myslím si, že ak niekomu ide o niečo, nemôže čakať väčšinovú podporu. Ak sa raz stane, že niečo urobím a väčšina bude za, tak sa zamyslím, či nerobím nejakú somarinu. V jednom rozhovore si sa charakterizoval ako vášnivý idealista, ale v mnohom trochu čudný. Ako si to myslel?

- To tiež súvisí so slovenským špecifikom a pritom je to úplná hlúposť. Časopis Týždeň je občas označovaný ako konzervatívny, ale občas aj ako naivný či nereálne idealistický. Vraj, čo vy chlapci chcete, aby v politike boli len svätci? Aby sa v politike nerobili kompromisy? Ja som najčastejšie označovaný ako moralista a idealista. Pričom to, čo píšem a hovorím, je úplne obyčajná vec. Chcem, aby hlavní predstavitelia štátu nekradli a menej nás klamali. To je idealistická požiadavka? Nie z tohto sveta? Ale na Slovensku prevládol „pragmatizmus“, ktorý mi pripadá ako rezignácia na čokoľvek dôstojné. Sám hovoríš, že naozaj schopní ľudia nikdy nebudú väčšinovo prijatí a zároveň očakávaš, že v politike majú byť čestní a schopní ľudia. Nevylučuje sa to? - To sú dve strany toho istého. Neverím, že to niekedy v mojom živote tak bude, súčasne si ale myslím, že by bola úplná chyba a spreneverenie sa tomu, čo mám robiť ako novinár, keby som na toto rezignoval. Čiže musím sa neustále snažiť, aby to tak bolo, pri vedomí toho, že to tak nikdy nebude. Ak robíš niečo v mene nejakého cieľa a ten cieľ sa nikdy nenaplní, načo to robíš? - Nepíšem preto, aby sa svet zmenil. Píšem, pretože si myslím, že je to správne. Aj keď sa svet nikdy nezmení. A to je úplne oslobodzujúca vec, takto to chápať. Potom nie si závislý od výsledku. Väčšina

ľudí podľa mňa robí chybu, že za niečo naozaj bojuje a potom, keď zistí, že to nemá efekt, rezignuje. To je hlúposť. Cenné je už to, že bojovali. Keby to ľudia brali takto, boli by oveľa šťastnejší. Veríš, že je možné zmeniť svet? - Pár ľudí vie zmeniť svet, dokonca jeden človek môže zmeniť svet. Ale nemusí sa toho dožiť. Tomu úplne verím a aj to vidím. Napríklad na Slovensku nebola dobrá starostlivosť o zomierajúce deti a prišla pani Jasenková, ktorá tomu dala svoj život. Výsledkom je, že sa sem chodia zo zahraničia pozerať, ako to robíme. Nebyť vás, tak by tu nebolo Nota bene, ani zrelšie vedomie o bezdomovcoch. Väčšinou to u nás nie je tak, že by boli zástupy ľudí, čo chcú niečo robiť a ide len o to, kto z nich to urobí. Ak sa tu nenájde pár správnych ľudí, tak sa takmer nič nedokáže. Tvoja predstava ideálneho dňa? - Odmalička som veľký fanúšik hokeja a Slovana. Je to smiešne, ale keď je nejaký dôležitý zápas a tvoje mužstvo vyhrá, máš pocit, že je krásny deň. Môže sa udiať niečo hrozné v politike, ale toto prebije úplne všetko. To je moja zábava, keď je dobrý hokej, kričí sa, je to dráma, nevie sa, kto vyhrá. To je skoro viac ako nejaká reforma. Jeden uznávaný anglický spisovateľ napísal knihu o svojom fanúšikovstve a v nej si položil otázku, čo by urobil, keby v ten istý

HRÍBOVA POLIEVKA 15 deň, keď by hral jeho tím rozhodujúci zápas, bol aj pôrod jeho ženy. Ale nevie si predstaviť, že by nešiel na zápas. Nefanúšikovia toto bláznovstvo nemôžu pochopiť. Keď už je reč o manželkách a sľúbila som ti trochu bulvárny rozhovor, čo Štefan Hríb a ženy? - Moji kamaráti sa mi dosť čudujú, ale ja som takmer 18 rokov nemal dlhodobú frajerku. Vraj či som nemal potrebu mať vzťah, rodinu a deti. Asi som nemal, hoci teraz si myslím, že sa ožením. V mojom živote boli dve rozhodujúce udalosti. Keď som mal 18, zistil som, že Boh nie je milosrdná teória proti strachu, ale realita, ktorá sa dá zažiť. To bola pre mňa revolúcia, ktorá ma drží dodnes. Druhá dôležitá udalosť bol 17. november 1989. Po ňom som prestal skúmať supravodivosť a stal som sa novinárom. Môj život bol tak naplnený týmito dvomi oblasťami, že som iné veci až tak neriešil. Ale keby Diskusia o bezdomovstve, ktorú bude moderovať Štefan Hríb, sa uskutoční 20.9. o 18.00 h v záhrade Veľkého evanjelického kostola na Konventnej ulici v Bratislave. som mal povedať, čo som robil zle za posledných 19 rokov, povedal by som asi, že v zápale toho zápasu som vzťahy nebral dosť vážne. Teraz máš priateľku. - Všetky veci v mojom živote sú tak trochu šialené. To, že som sa stal veriacim, bolo úplne šialené zoči-voči môjmu dovtedajšiemu životu. Priatelia si mysleli, že som sa zbláznil. Šialené bolo aj to, že ja, elektrotechnik, som sa stal dôležitým novinárom. Úplná ’hovadina‘. Šialené je, že robím časopis Týždeň, ktorý je považovaný za intelektuálny, hoci ja som hokejový

fanúšik, ktorý má rád čínske jedlo. A tak trochu šialené je, že po tých dlhých rokoch som sa zoznámil s dievčaťom, ktoré má o mnoho rokov menej ako ja. Každý normálny človek si povie, že to nemôže fungovať. Ale taký je môj život, tak funguje. Si novinár a tvoj džob je mať názor na veci. Je niečo, čo doteraz absolútne nechápeš? - Najväčšou záhadou pre mňa je, prečo tí najlepší ľudia sú u nás najmenej uznávaní a naopak. Je to tak vo všetkom, takmer v každej oblasti, od politiky až po umenie. Mám na to také ’pododpovede‘. Lebo marketing, lebo vyspelosť spoločnosti, historický vývoj. Ale v skutočnosti neviem, prečo to tak je. V akej knihe alebo filme by si rád strávil deň v koži hlavnej postavy? - Keď som bol malý, vtedy v televízii nedávali takmer nič zo Západu, ale Winnetoua hej. Čo ma dosť ovplyvnilo v detstve, bola scéna, keď sa Winnetou hodil pred Old Shatterhanda, keď ho išla trafiť guľka. Druhý taký film bol Bedári, kde hral Lino Ventura. Príbeh trestanca, ktorý zmenil svoj život a začal pomáhať ľuďom okolo seba. Okolie neprialo jeho zmene, dokonca ho šli zavrieť, na konci opustene umiera. Tretia vec, najmasovejší film, Titanic. Scéna, keď sa loď potopí a oni dvaja sú v studenej vode. Nájdu drevo, ale tam sa zmestí len jeden. On zostáva vo vode, kde zamrzne. Je to taký gýč. Ale zase je to motív, že niekto obetuje svoj život, aby druhý prežil. Keď niekto robí niečo, čo má cenu, čo niekedy stojí obeť, dokonca aj život. Rád by som bol súčasťou niečoho takého. V čo veríš? - Existuje taká teória, že všetko dobre dopadne. Že ľudstvo sa vyvíja k lepšiemu a nakoniec bude nebo na zemi. Ja si to nemyslím. Ľudia sú stále rovnakí. Verím, že

Inzercia

úplne na konci života každého z nás príde takáto na prvý pohľad absurdná otázka: Chceš ísť do neba, alebo nie? Myslím, že to bude len na odpovedi každého. Len tak, zadarmo. Hoci tá odpoveď bude najťažšia zo všetkých. SANDRA TORDOVÁ FOTO BOHUMIL ŠÁLEK

Zbierate peniaze na dobrú vec?

Pridáme sa. Organizujete zbierku, benefičný koncert alebo aukciu na pomoc druhým? Pošlite Váš projekt do programu Pridáme sa. Najlepšie projekty podporíme zvýšením výťažku z akcie v pomere 1:1 až do výšky 50 000 Sk. A prispejeme Vám aj na realizáciu. Spolu pomôžeme viac.

Viac o programe a o tom ako zorganizovať zbierku sa dozviete na www.nadaciaspp.sk alebo na čísle 02/54 64 46 83.

Inzercia

pridamesa_NOTABENE_200x93+5_08201 1

15.8.2008 13:30:10

16 REPORTÁŽ

Mesto Jelšava nemá peniaze na obecnú políciu, súkromná SBS-ka vraj vyjde lacnejšie.

V meste dvoch výkupní kovov

Doba železná

do šachty, z ktorej ktosi ukradol poklop. y poklopy kanálov Zázrakom sa mu nič vážne nestalo. Je to nevykupujeme, povedal mi tá povestná kvapka, ktorou pretečie pohár pracovník firmy R+R s. r. o. trpezlivosti? Kovošrot v Jelšave, ktorý si želá Hľadači „pokladov“ zostať v anonymite. Úprimnosť „Pojazdní výkupcovia sú dokonca takí nadovšetko! Nie je však na každom drzí, že si chceli zaplatiť oznam v našom mestskom rozhlase,“ poznamená kove napísané, skadiaľ pochádza, primátor Milan Kolesár. Dnes je utorok. záhradkárskej osade na neho vyšla nočná hovorí ďalej. Mnohí vraj tvrdia, že to Vstrážna služba. Záhradkári sa tu striedajú, aby im nepokradli úrodu. No nielen to. „iba“ našli. Našli? Poklopy? Ploty? Zmizli tu takmer dva kilometre kovového Zábradlia? Strechy? potrubia. Dva roky boli bez vody. Potom

Tak či onak, kovy sú dnes super biznis, v chudobných regiónoch jeden z najvýnosnejších. Do Jelšavy, trojtisícového gemerského mestečka, zavítala nová doba železná. Či skôr hrdzavá. Kradne sa vo dne, v noci. Beztrestne, drzo a okato. Nevie si s tým rady primátor, polícia, ani SBS. Nedávno spadol v bytovke chlapec

ho nahradili potrubím z plastu. Kolónia leží na trase z mesta na haldy magnezitky, kde často chodia dobyvatelia stratených kovov. Záhradkári preto buldozérom zaslepili cestu, aby im to skomplikovali. Neodradilo ich to však. Pozoruhodným úkazom je aj železný plot popri asfaltke. Na miestach, ktoré sú na dohľad pre strážnikov z magnezitky, je nepoškodený. Ale na miestach, kde im vo

výhľade prekážajú stromy, už zmizli jeho podstatné časti. „Hľadači kovov dokážu celé dni prekopávať magnezitárske haldy. Vyhĺbili si v nich dokonca tunely, kde lozia po štyroch. Alebo sa spúšťajú na lane sto metrov do bane cez vetraciu šachtu, aby vytiahli staré železo,“ vraví primátor Kolesár. V Jelšave nedávno zmizlo zábradlie pri obchode s potravinami, za bieleho dňa. Predavačka si nič nevšimla. Vraj sa tam hrali rómske deti. Na asfaltke a chodníkoch pri obchode zmizli viaceré poklopy kanálov. Mesto dalo vyrobiť nové z kovu, ktoré privarili tak, aby sa nedali zobrať. Alebo šikovní údržbári zo školy alebo magnezitky vyhotovia poklopy z laminátu či betónu. Kradnú sa aj kovové oplotenia z cintorína a platne z hrobov, ktoré páchatelia rozdrvia tak, aby oddelili betón od kovovej armatúry. Rodičom pracovníčky mestského úradu ktosi za bieleho dňa rozoberal plot v záhrade. Inde ukradli v noci kovovú rohož spred dverí, kade chodia ľudia s kočíkmi. Mesto nemá milióny na mestskú políciu,

REPORTÁŽ 17 v rádovo nižšej sume si však zaplatilo služby SBS Berkut, s. r. o., ktorá stráži štrnásť objektov v meste.

Príbeh kaštieľa Najhoršie je na tom nádherný kaštieľ. Mesto ho už dlhé roky bezvýsledne ponúka na predaj. Je ochotné znížiť cenu z troch na jeden milión korún. Nutné opravy si pritom vyžadujú 300 miliónov. Záujemcovia občas prídu, poobzerajú sa a idú preč. Ide o unikát, aký nemá v okolí páru. Koháryovci ho postavili na prelome 18. a 19. storočia, neskôr sa sobášom dostal do rúk Coburgovcov. Po 2. svetovej vojne začal pustnúť. Ešte v päťdesiatych rokoch tu fungovala lesnícka škola. Bývalý primátor chcel, aby tu sídlil vojenský archív. Pamiatkari však nepovolili úpravy interiéru. Sídlil tu Zväzarm, ktorý tu mal motorky a v pivniciach strelnicu. Neskôr aj klub dôchodcov, škola a internát. Od nástupu demokracie – ako tu hovoria – je kaštieľ prázdny. Zlodeji rabujú všetko kovové. Primátor odhaduje, že zmizlo 500 až 600 metrov štvorcových strechy pokrytej medenou krytinou. „Telefonovali nám ľudia, ktorí išli z cintorína a videli, že zvnútra ktosi kradne strechu. Boli to detváky. Svietia si pritom sviečkami. Zamurovali sme všetky okná a prístupové otvory na prízemí. Páchatelia sa vynašli. Na najlepšie prístupnom okne na prvom poschodí si uviazali lano a vytiahli tehly zo steny tak, aby im otvory slúžili ako stúpačky,“ vraví Kolesár. „Vtipné“ je, že keď nedávno vyrušili esbéeskári páchateľov, tí ušli inou stranou kaštieľa, no nechali po sebe lup: zrolovaný plech zo strechy. Mesto ho speňažilo v zberni za 20 tisíc. Meď „ide“ po sto korún za kilo. Páchatelia zvyknú liezť dnu aj po kmeňoch blízkych stromov,

Nič, čo je z kovu, nie je v Jelšave v bezpečí.

Primátor Kolesár chce predať tento zdevastovaný kaštieľ za milión. z ktorých skočia na hrdzavý balkón na prvom poschodí. Riskantné, no vyplatí sa.

Kto z koho? „My Slováci radšej ustúpime, než by sme mali ísť do konfliktu. Vysťahujeme sa, predáme domy, odídeme,“ vraví Kolesár, pričom tie slová možno vytesať do kameňa. Oprášme ho o pár desaťročí. Jelšava je vyľudňované mesto duchov. Pred čarokrásnym, no načisto spustnutým kaštieľom v centre stojí zabudnuté delo a päťcípa červená hviezda, pamiatka na osloboditeľov, z ktorých sa rýchlo stali okupanti. Po invázii v auguste 1968 sa na dvadsať rokov „dočasne“ usídlili aj v tunajších kasárňach, až ich

z Československa vyprášil rocker Michael Kocáb. Jelšavská delostrelecká posádka bola najväčšia, akú okupanti u nás vytvorili. Vystriedalo sa ich tu štyridsaťtisíc. Mali tu svoje rodiny, domy a dobre zásobené obchody. Aj okupanti prezývali Jelšavu magnezitová diera. Niektorí tu ostali dodnes. Získali „bumážku“ perspektívneho občana EÚ vďaka účelovým sobášom s občiankami Slovenska, zväčša Rómkami. Dnes sem prišli noví Rusi. Kapitalisti kúpili dve tretiny tunajších kasární. Chcú v nich sofistikovanou japonskou technológiou vyrábať kremíkové vlákna pre elektrotechnický priemysel. Tu? Zbláznili sa? Sotva. Vedia, čo činia. Iní noví Rusi si robia zálusk na tunajšiu magnezitku. Za akcie, ktoré miestni šťastlivci kedysi kúpili po tridsaťtisíc korún, ponúkajú trištvrte milióna. Z gemerských baníkov sa možno z večera do rána stanú milionári. Primátor sa aj toho obáva. „Pokúpia si autá a peniaze sa rozkotúľajú. Keby si aspoň opravili domy,“ vzdychne si. Má opäť pravdu. Aj títo noví Rusi ale vedia, čo činia. Susednú magnezitku v Lubeníku už kúpili. Jelšavská baňa je jazýčkom na váhach svetového trhu s magnezitom. Kto ju získa, bude dominovať. A po meste ruín a prízrakov sa potom budú premávať sociálne odkázaní v polmiliónových limuzínach. Prečo nie? V meste, kde niet jediného hotela či penziónu. V meste dvoch výkupní kovov a lacného čínskeho obchodu, kde vždy okolo dvadsiateho, kedy sa vyplácajú sociálne dávky, prekvitajú kšefty. V meste, odkiaľ zdupkal aj mobilný operátor, po ktorom sa do domu s oranžovou fasádou nasťahoval zelovoc. V meste kasární, z ktorých zmizli nielen ruskí, ale aj slovenskí vojaci; kasární, ktoré štát nechcel ani na väznicu. TEXT A FOTO: ANDREJ BÁN, AUTOR JE REPORTÉR .TÝŽDŇA

A. R É I o 19.0 0 h o d M P9.Ra 2 0E. 9. 2 0 0 8 1

SÁ

ERY L A OP

A BA L

E TU

ND OVA S D U B Á | N OV

Je dôležité hrať, ale aj zúčastniť sa Otvárame novú sezónu 2008/2009

Viac informácií na www.snd.sk C\_fU^c[} ^vb_T^} TYfQT\_ ZU Òdvd^Q `b c`Uf[_fv _bWQ^YjvSYQ =Y^YcdUbcdfQ [e\d bi CB

20 AHA JU! eská vojnová reportérka Petra Procházková (44) mala niekoľkokrát život na vlásku – keď ju v Čečensku uniesli, alebo keď pod tankom, na ktorom sedela, explodovala mína. Vojna jej priniesla aj vzala partnera a súčasného manžela, s ktorým má dvojročného synčeka Zafara, tiež stretla na fronte. Nie je len nestrannou pozorovateľkou ľudských drám, ale obetiam vojen pomáha.

Jedenásť rokov žila v Rusku a prinášala správy z nepokojov v Gruzínsku, Čečensku, Afganistanu. Už siedmy rok, odkedy ju z Ruska vyhostili, žije v Česku a vedie humanitárne združenie na pomoc obetiam vojen Berkat, v preklade Šťastie, ktoré založila. Stará sa o jedenapolročného syna Zafara, ktorého má s afganským manželom Paikarom, a naďalej píše o aktuálnych témach z Ruska a jeho okolia pre české Lidové noviny aj slovenské SME.

Naivná Pre Rusko sa rozhodla ako redaktorka Lidových novin v roku 1992. S písaním o zahraničnej politike nemala žiadne skúsenosti, nepoznala ani členov vtedajšej ruskej vlády. Veď dovtedy robila články o móde, zdraví a mužsko-ženských vzťahoch. „Už ma to nebavilo, ale hlavne, mala som pocit, že aspoň raz v živote chcem ísť niekam do neznáma. Šéf zahraničného oddelenia redakcie na mňa pozeral ako na blázna, ale keďže do Moskvy sa nikomu nechcelo, dal mi šancu - tri skúšobné mesiace.“ Väčšiu časť toho obdobia v Moskve preplakala - zo zúfalstva. „V služobnom byte na mňa zo stien padali šváby a bola mi príšerne zima. Služobné auto takmer nejazdilo, navyše som s ním hodiny krúžila po moskovských kruhových objazdoch, netušiac, ktorá odbočka je správna. Kým som sa dostala na nejakú tlačovku, tá dávno skončila. A keď som prišla včas, nerozumela som, o čom hovoria.“ Cítila sa ako blbec, ale hanbila sa k tomu priznať. „Napokon ma zachránila vlastná hlúposť. Motala som sa po moskovskom Bielom dome v momente, keď ho zvonku ostreľovali tanky.“ Vďaka dvom reportážam o vojenskom puči v Moskve zrazu získala ako novinárka dôveru. O rok sa vybrala do západného Gruzínska, kde práve ruskí vojaci potláčali občiansku vojnu. Zase mala šťastie v nešťastí. „Mesto Zubdidi už takmer líhalo popolom, obyvatelia aj vojaci z neho utekali, a ja som naivne zháňala niekoho, kto mi zariadi rozhovor

Petra sa teší, ako sa so synčekom Zafarom vráti do Afganistanu.

Hoci už dávno nie je v dejiskách vojen, stále žije v bojových podmienkach

Petrini mŕtvi

s ustupujúcim gruzínskym prezidentom Zviadom Gamsachurdiom.“ Natrafila na ľudí, ktorí tvrdili, že sú jeho bodygardi a že ju za ním zavedú. Ale zavreli ju v byte v horiacej bytovke. „Nerozumela som, čo hovoria, ale z tónu ich reči som vycítila hystériu. Dohadovali sa, čo so mnou spravia. Jeden ma dokonca obťažoval.“ V tom momente schmatla z kopy zbraní, ktoré sa v miestnosti len tak povaľovali, pištoľ a zabarikádovala sa v kúpeľni práčkou. „Ráno prišiel ich nadriadený. Vynadal im a odviedol ma za prezidentom.“ Nahrávku rozhovoru s Gamsachurdiom si Petra odložila na pamiatku, pretože dvanásť dní po ňom za záhadných okolností zomrel.

Premena Predsmrtné interview s Gamsachurdiom zdvihlo Petrinu cenu. Nebezpečná skúsenosť ju od práce neodradila, ale naučila sa riziko ohrozenia znížiť. „Pridávala som sa k partizánskym rodinám, tie sú vľúdnejšie než vojaci, aj k ošetrovateľkám. No najmä som si vždy našla vysokopostaveného ochrancu. Už len to, že som sa s ním stretávala, budilo u všetkých rešpekt a neopovážili sa mi ublížiť.“ Už ako skúsená vojnová reportérka spravila v roku 1999 chybu, ktorá ju mohla stáť život. „Stalo sa to na hranici medzi Dagestanom a Čečenskom, kde bojovali čečenskí partizáni s ruskou armádou. Potrebovala som zatelefonovať správu.

Nechcelo sa mi ísť šesť kilometrov pešo na základňu, tak som si sadla s ruskými vojakmi do obrneného transportéra. Napriek tomu, že sme išli po zamínovanej ceste. Prečo by sa práve nám malo niečo stať, hovorila som si.” Ale stalo sa. Vyšli na mínu. Explodovala a šoférovi odtrhla nohy. Petra zaznamenala, ako ho vojaci vyťahujú von, ako si pýta vodu aj ako napokon umiera. „Neviem vysvetliť, prečo som to urobila. Pamätám si len že som všetko vnímala ako film. Nedochádzalo mi, že nebezpečenstvo sa týka aj mňa.” Skupina „Petrinych“ mŕtvych – priateľov, známych, ľudí, ktorí jej pomohli, sa rozrastala. Vojna v Čečensku nemala konca a ona bola čoraz viac deprimovaná jej vývojom. „Myslím si, že Čečensko sa malo pod správou OSN oddeliť od Ruska. Čím dlhšie vojna trvá, tým väčšie prešľapy Čečenci robia. Nemôžem ospravedlniť ich útok na ruské deti v škole v Beslane. Ale myslím si, že k zverstvu ich vyprovokovali Rusi. Zahnali Čečencov do kúta, aby sa začali správať nemorálne a aby o nich mohli povedať: Pozrite, aké sú Čečenci svine.“ Krátky film o umierajúcom vojakovi od Petry kúpilo niekoľko svetových spravodajských agentúr a ona sa rozhodla, že stotisíc dolárov, ktoré na ňom zarobila, použije na dobrú vec. V čečenskom hlavnom meste Groznyj kúpila a zrekonštruovala dom a zriadila v ňom detský domov pre päťdesiattri detí z ulice.

AHA JU! 21

V roku 2001 ju na moskovskom letisku Rusi zadržali a okamžite vyhostili z krajiny. Aký osud! Prvé Petrino manželstvo rozbil jej odchod do Ruska - rešpektovala, že manžel nechcel ísť s ňou. Ibrahima Mzjazikova, jej druhého manžela, člena čečenskej domobrany a neskôr humanitárneho pracovníka, Rusi nepustili za ňou do Česka. „Od vyhostenia o ňom nič neviem. Je nezvestný, pochybujem, že žije.“ Ďalšieho manžela spoznala v Afganistane. Tam odišla potom, ako ju vyhostili z Ruska a zostala visieť v Prahe ako vo vzduchoprázdne, bez možnosti dokumentovať udalosti priamo na mieste, ako to predtým robila dlhé roky. Doteraz tvrdí, že ju “zachránil” 11. september 2001. Zrazu boli všetci zvedaví, čo sa deje v Afganistane. „Paikar tam pre nás pracoval ako šofér a tlmočník. Neskôr začal aj nakrúcať a fotografovať. Je naozaj šikovný, ide mu to dobre. Učí sa oveľa rýchlejšie ako ja. Napríklad keď som sa od neho učila po perzsky, ja som nevedela ani slovo, kým jemu to po česky celkom išlo.”

Žena v Afganistane, to vyvoláva priam hrôzostrašné predstavy. „Ako som sa tam pohybovala?” pýta sa Petra. „Úplne normálne. Sprievodcu som tam potrebovala ako cudzinka automaticky, či som žena, alebo nie. A burka má tiež svoje výhody. V „západnom” oblečení na vás striehnu pouliční zlodeji a rôzni kriminálnici. V burke ste nenápadná a nikto sa o vás nezaujíma.” Väčší problém ako zložitý život emancipovaných žien v tradičnej afganskej spoločnosti je tam pre Petru, ako zaplatiť vysoké náklady na fungovanie zahraničného spravodajcu. Veď mať elektrinu je tam luxus. Novinár potrebuje internet, satelitný telefón. To stojí v Afganistane hrozné peniaze.

Žurnalistika Petru stále baví. No postupne zistila, že ak sa nechce cítiť ako úplná novinárska hyena, musí urobiť viac. Ľuďom so smutnými osudmi, o ktorých písala vo svojich článkoch a knihách, sa rozhodla aj aktívne pomáhať. Jeden z úspešných projektov je transplantačný program očných rohoviek nevidiacim v Afganistane. Ďalším napríklad občianske združenie Berkat, ktoré v Česku predáva výrobky ľudí zo zapadnutých afganských dedín a pomáha aj imigrantom v Česku komunikovať s úradmi a zaradiť sa do normálneho života. Najviac sa však teší na to, ako v najbližších mesiacoch opäť vycestuje do Afganistanu. Spolu so synčekom tam chce za Paikarom odcestovať čo najskôr. „Ale zostanem len kým Zafar nepôjde do školy,” tvrdí. „Chcem, aby dostal vzdelanie v Česku.” GALINA LIŠHÁKOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA ŠARMU FOTO LADISLAV PRIKLER

Človek v ohrození Občianske združenie

Sponzorské predplatné Staňte sa sponzorom projektu Nota bene a zapojte sa do klubu sponzorských predplatiteľov. Škola pre deti v Afganistane nie je samozrejmosťou. Mnohé z nich musia pomáhať živiť svoju rodinu. Zmeniť to však môžete i vy. Zapojte sa do programu „Škola namiesto ulice“ a zabezpečte vzdelávanie dieťaťa pracujúceho na ulici. Viac info na: 02/5542 2254 www.clovekvohrozeni.sk

Kampaň podporila: JANA KIRSCHNER Inzercia

Je mi to fuk Volám sa Rudo, ale volajte ma napríklad „šašo“. To som ja, kto nosí na bratislavských uliciach smiešnu šašovskú čiapku a hrá s dobrými ľuďmi takú hru. Strkám pod nos okoloidúcim časopis Nota bene a tvárim sa, že ho chcem predať. No a ak ma nepošlú „dočerta“ alebo sa netvária že ma nevidia, pre istotu ešte zamrmlem niečo ako „podporte ma... pomôžte mi...“ A keď mi dajú nejaké peniaze, tak im Nota bene nedám! Keď sa čudujú, že prečo, tak im poviem, že je to posledný časopis, čo mám a basta. Dobrá finta, nie? A veru nie som jediný, čo takto pokúša tých dobrákov, čo majú mäkké srdce. Je nás takých viac. Len dúfam, že tá finta bude fungovať aj ďalej a že si ľudia nezačnú kupovať Nota bene len od tých zbabelcov, ktorí nosia originálny preukaz tak, aby ho kupujúci videli. Lebo my frajeri tak, samozrejme, nerobíme. Ani nemôžeme, lebo preukaz nemáme. Ale ľudia si to našťastie ešte stále príliš nevšímajú. Takže sa nám vďaka tomu dobre žobre... No a ak kvôli tomu bude mať Nota bene problémy? To je mi fuk, z cudzieho krv netečie...

Naším cieľom je integrácia bezdomovcov do spoločnosti. Hlavným nástrojom je projekt pouličného časopisu NOTA BENE. Príjem z predaja časopisu pokryje asi 70 % nákladov na prevádzku. Váš príspevok nám pomôže pokryť zvyšok. NOTA BENE dáva šancu ľuďom bez domova, aby si pomohli sami, získali dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Váš príspevok nám pomôže tiež rozširovať aj ďalšie aktivity, ktoré pomôžu ľuďom bez domova naplniť svoj potenciál a zmeniť svoj život.

Stať sa sponzorským predplatiteľom je možnosť pre tých, čo chcú urobiť viac a stať sa bližšou súčasťou našej práce. Ak by ste radi podporili projekt NOTA BENE touto formou, kontaktujete nás, prosím, e-mailom: jaro@notabene.sk alebo sa pozrite na náš web: www. notabene/ ako pomoct / sponzorske predplatne

22 PRÍBEH ierka dostala dve deti, prišla o muža a naučila sa nebedákať. „Keď mi je smutno, pozriem na chlapcov a je po clivote.“

Po pohrebe Ferka sa museli naučiť fungovať len v trojici.

Presne si pamätá na ten pocit. Keď si priviedla maličkého Ďodíka do domu. Čakali tam naňho haldy oblečenia, kopa hračiek, ale predovšetkým more lásky. „Bola som šťastím celá bez seba,“ snaží sa čo najvernejšie opísať vtedajšiu radosť Vierka. Naozaj si myslela, že ju s manželom čakajú už len ružové časy. Pán Boh im vlastné dieťa síce nenadelil, ale teraz im do cesty priviedol tento zázrak. Trinásťmesačného Jožka. Alebo Ďodíka. „Inak mu nik tuším ani nepovie,“ s úsmevom upresňuje mama Vierka.

Najskôr krst To všetko bolo v roku 2001. Plánovačky sa hneď začali. Z trojizbového domčeka bude treba časom jednu izbu uvoľniť a prerobiť na detskú. Kúpeľňa tiež plače po rekonštrukcii a zväčšení. Nové dieťa v rodine si predsa zaslúži čo najlepšie podmienky, či nie? „Manžel Ferko síce nevedel dať najavo svoju radosť z malého tak okato ako ja, ale o to intenzívnejšie s ním prežíval každú chvíľu. On s Ďodíkom robil prvé nesmelé kroky po dvore, potom si už spoločne kopali loptu a neskôr mu už malý asistoval pri robote okolo domu. Len čo sa dačo nakladalo do fúrika, Ďodino bol pri tatkovi a pomáhal mu. A ja som zatiaľ v kuchyni varila dobrý obed. Idylka ako z filmu, nemyslíte? Škoda, že netrvala dlho.“ Kičurovci sa k Jožkovi „dopracovali“ postupne. Najskôr si ich za krstných vybral jeho otec Milan. O pol roka však Miňo nečakane umrel a jeho družke ostala na krku fúra detí. Z jej prvého manželstva a teraz aj tri deti z Milanom. Navyše, Jožko bol iba polročné bábätko. „Nepatrila k príliš starostlivým mamkám, ale nechcem ju verejne súdiť. Tak či onak, takmer na Jožkove prvé narodeniny prišla do domu sociálka. Dvoch starších Ďodíkových bratov zobrali rovno do detského domova a po Ďodíka mali prísť o pár dní. Kým sa vybaví miesto v dojčenskom ústave.“

Rozlúčka s Ferkom Každý súdny človek si dokáže zrátať, kde je dieťaťu lepšie. Či v erárnom ústave, nech sa akokoľvek snaží transformovať na domov rodinného typu, alebo v náhradnej rodine, kde je lásky viac než dosť. „Aj pán starosta, napokon aj matka Ďoďka súhlasila, aby sme si s Ferkom malého zobrali k sebe. A keď prišli v osudný deň sociálne pracovníčky, aj tie boli šťastné, že Ďodík nemusí do dojčáku. Takže sme začali vybavovať opatrovníctvo. Adopciu biologická matka razantne odmietla.“

Myslia si, že deti mám, aby som sa na nich priživovala

Trojica Kým prebiehali papierovačky, pohovory u psychológov, kým Kičurovci absolvovali všelijaké testy, malý krásavec Ďodík napredoval rýchlosťou blesku. Koniec - koncov, mal čo dobiehať. Ako trinásťmesačný nedokázal sedieť, o lození po štyroch, či pokusoch udržať sa na vlastných ani nehovoriac. „Iba ležal v postieľke a pil z fľašky mliečko. Iné jedlo nepoznal.“ Prvý pokus bol úspešný. Chlapček „zbaštil“ rozmixované mäsko a zemiaky, postupne prešiel na tuhú stravu a nepohrdol ani haluškami, omáčkami, polievkami. „Dodnes je dobrý jedák. Chutí

mu okrem karfiolu tuším všetko. Vyhráva ale lečo, halušky a guláš.“ Vierka mala tridsaťsedem, keď si domov priniesla dieťa. Zo dňa na deň ostala na materskej a bola najšťastnejšou mamou na svete. V domove však boli ďalší dvaja chlapci, Jožkovi bratia. „Ten najstarší mal vážnejšie psychické poruchy, prostredný Ivanko bol zdravý a s manželom sme boli rozhodnutí, zobrať si ho do opatrovníctva tiež. Mal dva a pol, keď ho dali do domova a trvalo nám presne rok, kým mohol nadobro prísť k nám. Do svojej postieľky, k svojmu bračekovi. Nešiel do neznámeho,

každý víkend bol u nás, najťažšie boli pondelňajšie rána – s plačom sme ho vracali do domova.“ Ledva si stihli Kičurovci na svoje deti zvyknúť, nastal čierny deň. Ocko Ferko zomrel na vážne ochorenie pankreasu. „Prederavili sa mu črevá, pár dní ho aj držali pri života na áre,“ ale napokon odišiel do večnosti. Ešte predtým si však vypýtal na návštevu chlapcov. A hoci detské návštevy tam nie sú povolené, vďačím pani doktorke, že nám to umožnila. Feri si mohol poslednýkrát pohladkať synov a hoci viem, že sa mu strašne nechcelo umrieť, osud to zariadil inak.“ Vierka sa ešte dodnes spamätáva z náhlej straty manžela. Chýba jej každý deň, pri každom pohľade na roztopašných chlapcov si naňho pomyslí a v duchu sa mu prihovára: „Pozri, akí sú zlatí. A šikovní sú tiež asi po tebe.“ Na rovinu priznáva, že nebyť detí, už dávno by sa zbláznila. „Fero je tri roky mŕtvy a mne sa v jednej chvíli zdá, ako by to bolo len včera, čo odišiel. Potom ale pozriem na Iva a Ďoďa a je mi jasné, že čas rýchlo letí. Aha, akí sú už veľkí,“ pyšne ukáže na milých chlapcov starostlivá mamina.

Málo peniažkov Ivo začína štvrtú triedu, Ďoďo bude zarezávať v druháckej lavici. Ešte nevie, čo bude naozaj robiť, keď vyrastie, ale „pokojne môžem byť aj policajtom, dobrým policajtom, spravodlivým,“ vecne upresní Jožko a vzorne poďakuje za kindervajíčko. Ivo je na slovo skúpejší, ale napokon z neho vypadne, že najobľúbenejší predmet v škole je matematika a najviac ho bavia počítače. Len to, čo je doma, je už nepoužiteľné. Prastará mašinka vhodná jedine ako písací stroj. „A po čom inom by chalani netúžili, ako po kvalitnejšom počítači s internetom? Hry, hry a zasa len hry. Ale oni vedia, že na niečo také nemáme. Nemáme ocka, máme veľmi málo peniažkov. Môžeme byť radi, že nehladujeme, aj to vďaka našej babke, ktorá s nami v dome býva,“ povie Vierka a predstavuje nám svoju sviežu osemdesiatročnú svokru. Starenka chváli tak vnukov, ako aj nevestu a jasné, že padnú slzy pri zmienke o nebohom synovi Ferkovi. „Chlapcom aj Vieročke by bolo lepšie.“ Babička sa však za všetkých modlí, ako priznáva, každý deň chodí na omšu a v kostole aj doma sa modlí otčenáše za dlhý život, aby: „... som im pomohla svojím dôchodkom. Lebo s peniazmi je to biedne.“ Vierka nemá nárok na vdovský dôchodok, ten prislúcha iba manželom, ktorí mali spolu deti. „Čo na tom, že mám v opatrovníctve dvoch chlapcov, neboli sme ich biologickí rodičia, a to je pre paragrafy prioritné. A že dostávam odmenu pestúna vo výške štyritisíc štyristo korún len jedenkrát, hoci mám deti dve, to tiež nie je dôležité...

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Vierky a jej chlapcov oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť im. Ocka deťom nevrátime, ale počítač im možno zabezpečíme. A ak čosi ostane, odloží sa na opravu strechy. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Vierka. Kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 (medzinami@zoznam.sk) Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. Mnohí si aj tak myslia, že deti mám preto, aby som sa na nich priživovala. Ľudia vedia byť cynickí, necitliví, ale už som voči podobným sprostým táraninám obrnená. Nevnímam ich. Ivo aj Ďodík dostávajú každý sirotský dôchodok tritisíc tristo korún. No, a z toho žijeme. Opatrovateľské plus sirotské. Rovných jedenásťtisíc. Mesačné výdavky na dom sú šesť tisíc. Veď len polovica z toho ide na plyn! Tento rok ich už asi neprihlásim na školské obedy, aj tak vlani jedli hneď po príchode zo školy. Len čo zacítili, že niečo kuchtím na večeru, už

PRÍBEH 23 Len pravdu. My nemáme ocka a ja som navyše nezamestnaná, tak si musíme korunky viac vážiť. Ale máme čo jesť, máme si čo obliecť a tiež aj kadejaké hračky sa po dome nájdu. Že väčšinu nakupujeme v tridsaťdevine? V obchode kde je všetko akože za tridsaťdeväť? Vysvetľujem im, že nemôžu všetci chodiť iba v značkových veciach.“

Dve mamy, dvaja tatovia Nad televízorom dominuje fotka ocka Ferka. Ivko však jedným dychom dodá, že ešte je tu ocko Milan. Ja si pamätám obidvoch, Ďodík nie, on bol maličký, keď ocko Milan zomrel. A vlastne bol malý, keď zomrel aj ocko Ferko. Máme teda dvoch tatov a obaja sú na cintoríne,“ smutne skonštatuje Ivan a Ďodík pripomína, že na „hroby chodia zapaľovať sviečky.“ Vedia aj o tom, že ich biologická mama nežije ukážkovo, skôr naopak a už si začínajú uvedomovať, ktorá je naozajstná mamička. „Tá, ktorá sa o nás dobre stará,“ vyriekne Ivko a láskyplne mrkne na Vierku. To sú najkrajšie vyznania, aké si mama môže priať. „Nám vlastne nič nechýba. Chudobní sme, ale nezbláznime sa z toho. Zdravie, až na Ďodíkovu bronchitídu a astmu, nám slúži a ja stále hovorím, kým je zdravie, je šťastie. Isteže som nervózna, že nám začína padať komín na strechu, že

Slušne, čisto a vďaka babke aj požehnane. Tak sa žije u Kičurovcov. aj to ochutnávali. Darmo, domáca strava je domáca,“ nenápadne pochváli svoje kulinárske zručnosti gazdiná Vierka. Vyratúva, že bez babkinej výpomoci s dôchodkom, by sa im žilo oveľa ťažšie. „Najhoršie sú chvíle, keď chlapci začnú porovnávať. Prečo má ich spolužiak alebo kamarát taký bicykel, hentaké auto, kvalitný mobil, no a o počítači som už hovorila. Čo im mám odpovedať?

na opravu nemáme, že každý nečakaný skrat vo forme pokazenej práčky alebo hoci aj vybitého okna, by bol pre nás obrovský škrt cez rozpočet, ale keď mne naozaj stačí jeden banálny letmý pohľad na chlapcov a som ako v nebi. Fakt!“ LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7DNÍ FOTO: ALAN HYŽA

24 U

Niekedy umelý, ale vždy žiarivý americký úsmev.

táborov. Len v okolí dvadsiatich míľ je ich niekoľko. (Robia medzi sebou turnaje v rôznych športoch.) Ten, v ktorom sme my, Camp Monroe, je okrem iného židovský a zameraný na šport a aktívne trávenie voľného času. Čo sa týka náboženstva, tak skutočne ortodoxných Židov je tu len niekoľko. Ale šabat oslavujú všetci. Možno by ste neverili, ale je to pekný zvyk a má jednoduchú, ale hlbokú myšlienku – byť včas pripravený na to, čo nás stretne v živote. Špecialitou kempu je All-Stars program, v ktorom deti získavajú hviezdičky za splnenie určených úloh. Štýlové sú event days - veľká oslava plná pruhov a hviezdičiek na Deň nezávislosti, Color War, Lazy Day, Kentucky Derby či tímové súťaže a hry cez Indiánsky deň (prevleky aj všetko bolo vymakané, ale čo sa v skutočnosti s Indiánmi stalo...). Camp Monroe funguje na báze striedania aktivít v rámci skupín, ktoré sú vytvorené podľa ubytovania. Okrem piatich kemperov z Francúzska sú tu všetci Američania vo veku od 10 do 18 rokov. Program kempu je rôznorodý a myslím, že pre deti atraktívny. Mimochodom, celé leto v kempe stojí cez sedemtisíc dolárov, takže má byť prečo.

Máš už svoju americkú vlajku?

Žiarivé úsmevy a ruksaku mám zavesenú malú umelohmotnú americkú vlajku. Pruhy a hviezdičky všetko ako má byť. Som v Amerike. Som v Amerike! Keď sa to kamarát dozvedel, tak sa spýtal, ako som sa tam dostal - však to je až za oceánom...

„Do you have a flag?“ „No, I don’t.“ Znela odpoveď na otázku jedného zo šiestich asi dvanásťročných amerických chlapcov v chatke, v ktorej som bol v tom čase ubytovaný asi desať minút. Otázku som síce rozumel (čo nie je vždy samozrejmosť), ale ako som neskôr zistil, skutočný význam až tak nie. O chvíľu ku mne trošku nesmelo doputovala moja nová americká vlajka. Je na nej polcentimetrovým písmom vytlačené Made in China.

Predsudky

Stanley Felsinger

Opomenúc rôzne (opodstatnené i neopodstatnené) predsudky o Američanoch, vytvoril som si vlastnú charakteristiku tejto spoločnosti. Je pravda, že Spojené štáty sú krajinou neobmedzených možností, dokonca aj povestné americké sny sa môžu stať skutočnosťou. Spoločnosť je multikultúrna a otvorená... Ale zdá sa mi, že sa všetko kĺže po povrchu. Áno, napríklad to známe, ale nič neznamenajúce: „Hi! How are you?“ A každý si musí hľadať svoje miesto na výslní (alebo aspoň v polotieni) sám – zdá sa mi to dosť neosobné. Na druhej strane, všetci sú pripravení vyčariť niekedy umelý, ale vždy žiarivý americký úsmev.

Nenápadný, rozvážny, vždy slušne oblečený, ale tak neformálne milo. Riaditeľ, majiteľ a duchovný otec kempu. To najlepšie, čo mohlo Camp Monroe a jeho obyvateľov stretnúť. Má charizmu a prirodzený rešpekt – medzi deťmi, zamestnancami aj rodičmi. Znie to ako klišé, ale Stanley je človek na svojom mieste.

Šabat V Spojených štátoch chodia deti cez leto niekedy aj na celé prázdniny do

Ľudia sú pestrí... ... ale v Amerike sú pestrejší! Zaujímaví sú aj „stafferi“ z Európy - niekoľko Britiek, Poliaci, Francúzi, Moldavec Ivan (veľký obor s veľkým srdcom), Češka Jana... Človeka celkom pobaví, keď stretne 40 míľ od New York City „Kriščana“, teda Poliaka Krystiana, ktorý trávi Silvestra v Bojniciach. Chcel by som predstaviť aj vrátnika kempu, ale to sa jednoducho nedá. Načrtnem: Všetci ho volajú Chuck Norris. Vozí sa na

U 25 golfovom autíčku a pozoruje svet okolo. (Chuck Norris napočítal donekonečna. Dvakrát. Keď Chuck Norris spadne do vody, nebude mokrý, ale voda bude Chuck Norris. A pozor - Chuck Norris nespí, iba čaká… Presne ako vrátnik v Campe Monroe.) Kamarát, Holaňdan a ešte k tomu aj novinár Arne mi večer pred odchodom pošepol: „Keby som bol Žid, tak by som sa tu aj oženil.“ Práve sa s ním lúčila sympatická councelorka. Ale možno mu to napadlo len tak... Pobavil som sa aj na Janinom konštatovaní o národných parkoch v USA. „Za to, že to nie je súkromný les, je to vyhlásené za národný park.“ Ale vyhráva poznámka basketbalového trénera Ziggyho: „Stanley mi povedal, že tu budem trénovať tímy. A ja tu namiesto toho robím babysitting.

Bejzbal Bolo asi 10:00 ráno newyorského času. (Poobede neodporúčam ukazovať Američanom „normálne“ digitálky, lebo sa pri prepočte nezmyselne vysokých čísel zaručene pomýlia.) Počasie: Polooblačno. Počet divákov: 17. Začalo sa to tak, že môj šéf Larry (ktorý je celkom v pohode a asi si ma obľúbil), ma zobral na nákup do supermarketu. Pre istotu som si chcel zobrať doklady, tak ma na golfovom autíčku

zaviezol pred moju chatku. Otvorím dvere a... Prááásk! Do ruky ma zozadu trafila bejzbalová lopta. Nebolo to nič hrozné, len trošku sčervenala (tá moja ruka). Prvé otázky sa týkali toho, či ešte žijem. Potom, či sa mi niečo nestalo. Prichádzali postupne zo všetkých strán... Po mojich „statočných“ odpovediach, že som OK, som bol považovaný za príliš skromného hrdinu. Larry mi ponúkol, že ma zoberie do medical center (všimnite si ten americký spelling!), ale to najlepšie ešte len prišlo – Larry si uvedomil, že keby som neotváral dvere, lopta by sa odrazila do neho, a pravdepodobne priamo do hlavy! (A neviem, či som dosť skúsený na to, aby som prebral vedenie kantíny.)

Slovakian?! Američania nemajú vôbec predstavu o Európe. Vlastne, o zvyšku sveta... A zistil som aj, prečo. Jednoducho takéto „témy“ sa tu neobjavujú. Nemyslím si však, že to je nevyhnutne zlé. Proste je to tak. Aj keď otázka, či je Poľsko väčšie ako USA, sa mi zdá už dosť, ehm, smutná. Niektorí z neviem akého záhadného dôvodu poznajú Československo. Nakoľko sa na „to“ pýtajú aj deti, mám vážne podozrenie, že v USA sa „o nás“ učí stále ako o Československu. Aj keď som zatiaľ nezistil, v akej

Ľudia v Amerike sú pestrejší... súvislosti. (Práve som si spomenul, že som asi dvakrát začul aj slovíčko Bratislava - kontroverzný film Hostel je asi v Spojených štátoch populárny.) Trošku som bol prekvapený privlastňovacím tvarom „Slovakian“, ale podľa slovníka je to ok.

Čas pohody „Be faithful to commitments in times of clarity. FCC,“ prízvukoval rabín na piatkovej párty pre zamestnancov kempu. Byť verný rozhodnutiam v čase pohody. Voľný preklad, ale mne sa takto najviac páči. Dlho som rozmýšľal ako presne túto myšlienku vyjadriť, keď už sa ju nedarí aplikovať... Dozvedel som sa to od rabína, ktorý má kanceláriu na 33th Street na Manhattane. Bol útlučký, nenápadný, plachý. Ale keď sa dostal k slovu, to bol zážitok!

Najlepšie rozhodnutie

USA je niekedy ako z filmu USA.

Časom sa ukázalo, že naše dobrodružstvo v kempe nebolo najlepším rozhodnutím, ktoré sme v živote spravili. Ale bolo tým najlepším, ktoré sme mohli spraviť v situácii, keď sme sa mali rozhodnúť. A práve o tom je FCC - Be faithful to commitments in times of clarity. Záver? Nie som si istý, či môžem niekomu pobyt v letnom kempe v USA odporučiť, ale viem, že niekedy sa len stačí spýtať: „A prečo nie?“ MATEJ SÝKORA, www.matejsykora.blog.sme.sk FOTO: BARBORA SÝKOROVÁ, www.barborasykorova.blog.sme.sk

26 PÚTNIK

Ľudia zo všetkých kútov sveta zapaľujú vedľa jaskyne Massabielle sviečky na znak vďaky.

Najviac suvenírov predávajú v Lurdoch

Miesto zázrakov íky Panien Márií tu útočia doslova zo všetkých strán. Ktovie, koľko týchto sošiek rôznych veľkostí a materiálov pripadá na jedného obyvateľa. V Lurdoch žije len pätnásťtisíc stálych rezidentov. V tomto francúzskom mestečku je však pripravených päťdesiattisíc hotelových lôžok plus ďalšie ubytovacie kapacity v izbách v súkromí a v kempoch.

Z francúzskych miest sa len v Paríži vyspí naraz viac hostí ako tu. Nečudo: podľa oficiálnych štatistík predstihli Lurdy v návštevnosti posvätné miesto moslimov, saudskoarabskú Mekku, aj Jeruzalem. Jednoznačne hrajú prím medzi pútnickými mestami na svete.

Bezodný prameň V Lurdoch sa všetko točí okolo zjavenia malej sedliačky Bernadetty Soubirousovej. 11. februára 1858 táto štrnásťročná dievčinka, nenápadná, slabá, chorá na astmu, vraj videla v jaskyni Massabielle za dedinou niečo zvláštne: krásnu mladú paniu v bielom závoji a dlhom bielom splývavom rúchu, na hrudi stiahnutom širokou

bledomodrou stuhou. Do 16. júla toho istého roku sa jej pani zjavila osemnásťkrát. Bernadettu spočiatku ani nenapadlo to, čo o pár rokov neskôr uznala katolícka cirkev – že tajomná pani bola Panna Mária. Cirkevní hodnostári uverili chudobnému dievčaťu hlavne vďaka liečivej vode. Počas jedného zjavenia totiž nechala pani v jaskyni vytrysknúť prameň vody a požiadala Bernadettu, aby k nemu priviedla chorých. A tí sa potom začali uzdravovať. Prameň vody z jaskyne je bezodný dodnes. Už to je priam zázrak. Bez prestania tečie z kohútikov v centre diania v Lurdoch – pod Bazilikou Nepoškvrnenej. Ľudia ju pijú priamo na mieste a naberajú si ju do fliaš (a aj do niekoľkolitrových bandasiek) a odvážajú domov. Ďalšou liečivou vodou

PÚTNIK 27 celý deň napúšťajú vane na kúpele ťažko chorých, ktorí putujú do Lurdov v nádeji, že tu nájdu uzdravenie. Na kúpeľ sa čaká v dlhých radoch. Takmer alebo úplne nehybných pacientov aj sem sprevádzajú rádové sestry, ktoré sa o nich nonstop starajú. So starostlivosťou o chorých pomáhajú aj stovky dobrovoľníkov. Pretože Lurdy sú aj mestom nemocníc. Je tu snáď najväčšia koncentrácia ťažko chorých na meter štvorcový v Európe. Lietadlá, vlaky a autobusy sem neustále privážajú ďalších a ďalších. Hovorí sa, že viera dokáže zázraky a ak je dosť silná, prenesie aj horu. Ťažko povedať, čo prináša chorým v Lurdoch zdravie. Či je to sila ich viery a psychiky, alebo zázračná moc tohto miesta a prameňa z jaskyne.

Uzdravení Voda z jaskyne Massabielle vraj vyliečila najprv pomocníka z pošty Bourrieta a malé dieťa susedov Soubirousovcov. Hovorí sa, že odvtedy sa tu zázračne uzdravilo už štyridsaťtisíc ľudí. Cirkev ako nespochybniteľný a nevyvrátiteľný zázrak doteraz uznala šesťdesiatsedem prípadov. Posledný v novembri 2005. Deväťdesiatšesťročná Anna Santaniellová z talianskeho Salerna trpela Bouillaudovou chorobou, sprevádzanou astmou a srdcovými problémami. V roku 1952, keď už nevládala chodiť ani rozprávať, ju na nosidlách doviezli do Lurdov. Po očistnom kúpeli jej zdravotné ťažkosti ustúpili a lekári ju vyhlásili za uzdravenú. Zázračnú podstatu uzdravenia posudzuje

Vozíky pre ležiacich pacientov majú aj striešku proti dažďu. dvadsaťčlenný výbor. Prípad musí spĺňať nasledovné podmienky: chorý musí byť nevyliečiteľne chorý a všetky lekárske prostriedky na jeho uzdravenie zlyhali, vyliečenie musí byť okamžité a uzdravenie dlhodobé. Preto sú všetky prípady po niekoľkých rokoch opätovne preverované.

Môžete zapáliť maličký kahanček, ale aj takúto obrovskú sviečku.

Efekt Márie Lurdy sú aj mesto hotelov, reštaurácií a obchodov so suvenírmi. A akých! Pub Vatikán, hotel Ave svätá Lucia, diskotéka svätej Jany z Arcu, brašnárstvo U archanjela Gabriela, reštaurácia Svätá ruža. Kto hľadá rozptýlenie iného druhu, môže si zájsť do kina Bernadetta. Jeho program korešponduje s jeho názvom: Bernadetta, Bernadettina viera, Bernadetta – 1. film. A stále dokola. Turistické atrakcie sa tiež väčšinou týkajú Bernadetty. „Toto je Bernadettin dom, v ktorom žila so svojou rodinou“ – hrdo hlása nápis na značne zrenovovanej stavbe s malou expozíciou na prízemí. O pár krokov ďalej, v tej istej uličke, svieti na inom domčeku: „V tomto dome sa Bernadetta narodila a žila tu do svojich troch rokov“. Konkurencia je naozaj tvrdá. Ešte pred pár rokmi tu vraj bolo ticho a pokoj. Teraz tu pre pútnikov vyrástli okrem hotelov, hostelov a penziónov v cenových kategóriách od desať až do niekoľko sto eur za noc aj reštaurácie, kaviarne, krčmičky a diskotéky. Na nudu sa tu už nikto sťažovať nemôže. Aj výber suvenírov je neobyčajne bohatý. Všetkým dominuje Panna Mária. Na šálkach, hrnčekoch, „frťanoch“ i krígľoch, na popolníkoch a zapaľovačoch, na cukríkoch, na papučiach aj kuchynských utierkach. K tomu, samozrejme, tisícky sošiek, ružencov, sviečok a obrazov. Fantázii ich tvorcov očividne nikto medze nekládol. Konečný efekt preto často hraničí s dobrým

28 PÚTNIK vkusom aj zdravým rozumom. Ročný obrat mesta sa odhaduje na 350 miliónov eur.

Tisíce svetielok Lurdy sú však aj mesto obrovských bazilík. Jedna bohoslužba tu strieda druhú, pre pútnikov je pripravený bohatý duchovný program, a tie nekonečné zástupy ľudí treba niekde umiestniť. Do najnovšieho chrámu, podzemnej Baziliky svätého Pia X., sa zmestí až 20 000 ľudí. Ani to však nestačí a pripravuje sa stavba ďalšej. Mnohí pútnici, ktorí zažili večerné Lurdy, tvrdia, že každodenné bohoslužby a modlitby so zapálenými sviečkami sú to najemotívnejšie, čoho sa kedy zúčastnili. Určite to má svoju silu, tisíce ľudí, ktorí dvíhajú pri určených veršoch modlitieb nad hlavu horiace svetielka. Ktovie, čo si o tom myslí životné prostredie. Toľko zapálených sviečok... Neodhadzujte ich do smetných košov, ale ich zahaste a vezmite si ich so sebou do hotela, znejú pokyny na ceduliach povylepovaných v meste. Lurdy majú problémy nielen s ich horením, ale aj s nevyhoreným odpadom.

Námestie pred obrovskou Bazilikou Nepoškvrnenej je stále plné pútnikov.

Chorí sem prichádzajú v nádeji na uzdravenie.

Neporušená Bernadetta túžila po obyčajnom živote jednoduchej dedinskej ženy, ktorá bude mať manžela, deti a jej pokojné, skromné, ale šťastné dni sa budú podobať ako vajce vajcu.

Niečo také sa však na vizionárku nepatrilo. Musela vstúpiť do kláštora v Nevers, kde v roku 1879 zomrela na pľúcnu chorobu. Keď jej telo v roku 1909 exhumovali, zistili, že je úplne neporušené... TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

ZAPOJTE SA!

POULIČNÉ BLUES 29

Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší? Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

PETER

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Uspávanka Stretol som známeho. Bol akýsi nekompletný, to znamená bez jeho bežnej dobrej nálady. Povedal mi prečo. Ani ja by som na jeho mieste nevyskakoval. Bol na pive v krčme, kam chodí celé roky. Mal v peňaženke niečo cez 12 tisíc, a to si pravdepodobne všimli zákerné oči. Keď bol „na malej“, tak mu niekto hodil do piva Rohypnol. Od toho momentu je všetko, čo sa dialo, pre neho zahmlené. Matne si pamätá, ako ho niekto naložil do auta a niekam ho viezol. Potom ho niekto chytal pod krk, fackoval a pýtal si PIN kód jeho účtu. Povedal. Tma. Ráno sa prebral v poli pri dedine Most pri Bratislave. Pešo a stopom išiel naspäť, aby v banke zistil, že tí sviniari mu nielen že zobrali peňaženku, mobil a doklady, ale mu aj vybrali účet na ktorom mal okolo 18 tisíc. Husté, čo? Na druhý deň ako som sa toto dozvedel, som poobede sedel v pizérii v Tescu na Kamennom námestí. Čítal som a okolie ma nie veľmi zaujímalo. Občas som ale zdvihol hlavu a pozrel sa na ľudí. Pomaličky prichádzali dve dôchodkyne. Sadli si k stolu oproti sebe a diškurovali. Čítal som si. Prišli dvaja chalani a sadli si k stolu, čo bol za babkami. Po chvíli odchádzali. Ani by som si to nevšimol ale išli okolo mňa. Ale bol som tak zahĺbený do knihy o Pink Floyd, že ich sotva vnímal, iba sa mi zdalo, že išli rýchlejšie, ako je bežné. Asi za päť minút babky dojedli a vstali odchod. A potom prišiel pre mňa „budíček do reality“. „Kde mám kabelku, panebože, kde mám kabelku? Veď som ju mala vedľa seba na stoličke! Ježiši Kriste! Žena vola v šoku, začala plakať. Ja som napajedený na samého seba že som „bol v knihe“. Ulica ma totiž naučila všímavosti. Viackrát som už upozornil ľudí, aby si dávali pozor na supov, ktorí sa okolo nich tmolia. Vybehol som von a obchádzal všetky koše okolo Tesca. Ale v žiadnom nebola tá kabelka odhodená. Pani v nej mala doklady, kľúče od bytu... Až vtedy mi napadlo, či k nej tí bastardi nestihli „ísť na návštevu“. Vrátil som sa do pizérie. Pani stále plakala a vedľa nej stál SBS-kár. Povedal som mu, že to na sto percent urobili tí dvaja chalani. Majú tam kameru, nech si pozrie záznam. Priatelia, dávajte si pozor a majte prehľad, aké zvieratká sa okolo vás pohybujú. Nie vždy sú to prítulné psíky. Na záver mi napadla taká „stredoveká“ sci-fi myšlienka. Ak by som bol veľmi bohatý, tak by som nechodil hrávať golf, ani by som nelietal do Dubaja, ale mal by som úplne iné hobby. Nakontaktoval by som sa na fachmana, ktorý dokáže vyrobiť mininálože. Nakúpil by som veľa peňaženiek, do ktorých by sa výbušniny umiestnili. Celé dni by som chodil po centre mesta na lov. Nechával by

Hlasovanie za príspevky v minulom čísle: Najviac sa vám páčili Otázniky od Jozefa. Júliusovej Maryši ste poslali o niečo menej hlasov. Na treťom, ale určite nie zlom mieste skončil Ľuboš a Rozhovory 20. Hlasujte aj v septembri! r som sa naivne okradnúť. Ak by som cítil, že mi niekto pomaličky vyťahuje z vrecka peňaženku, na tvári by mi žiaril úsmev. Chytilo si sa, prasiatko! Potom by som len čakal na prijemný zvuk za rohom. Buuuch! A utrhnuté ruky a prsty lietajú vzduchom... PEŤO – BRATISLAVA, AUPARK - PODCHOD

JOZEF 598

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Bál som sa! Bolo šero a ja som tam stál, postúpiť o pár krokov som sa bál. Stál som ďalej, bola už takmer noc. Vrátiť sa, alebo ísť ďalej, bál som sa moc. Odvahu, aspoň kúsok jej zobrať, sám nad sebou snažiť sa vyhrať. Vtedy som chcel nad tým rukou len mávnuť však nechal som strach nad sebou vládnuť. A teraz? Bál som sa znovu snáď? Nechal by som sa strachom hnať? Neviem, nedokážem odpovedať. Teraz môžem len do prázdna pozerať. Zajtra, za týždeň, alebo snáď dnes ešte pôjdem von a zmáčam sa od dažďa ešte. Omyje moju skleslú tvár a na nebi zas objaví sa slnečný žiar. JOZEF 598, BRATISLAVA

JÚLIUS

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Ako sa máte? Poznáte to. Chlapík vás s rozšafným úsmevom potľapká po pleci, zahlaholí to „akosamáte“ a upaľuje preč. V skutočnosti vás má na háku. Vôbec nečaká na vašu odpoveď, pretože to, či sa máte dobre, zle, alebo nijako, to ho vôbec nezaujíma. Jednoducho „akosamáte“ sa stalo iba pozdravom. Valí sa to na nás z Ameriky a mňa dobre že neporazí. Otázka „ako sa máte“ hodená do tváre bezdomovca je prinajmenšom provokácia. Lebo, Bože môj dobrý, ako sa jeden bezdomovec môže vôbec mať!? Ja som to „akosamáte“ schytal na Veľký piatok. No povedzte, ako som sa mohol mať? Bol som nekonečne hladný – po pravde dobrovoľne, lebo bol pôst. Bol som nervózny, lebo po piatku mala nasledovať Biela sobota a potom Veľkonočná nedeľa,

dni, keď sa život z ulice sťahuje do domovov a vy nemáte šancu predať ani jedno Nota bene, aby bolo na chlieb. Bol som smutný, že z ulice spolu s ostatnými sa nemôžem aj ja presťahovať niekde do domova, lebo žiadny nemám. Vedel som, že po sobote a nedeli bude nasledovať Veľkonočný pondelok, keď nanajvýš môžem schytať jednu korbáčom. Tak uznajte, ako som sa mohol mať? A vôbec, pýtať sa bezdomovca ako sa má, je provokácia hraničiaca so sadizmom. A to bez ohľadu na to, či je Veľká noc, Nový rok, alebo Všechsvätých, lebo bezdomovec sa má primerane ku kanálu, v ktorom žije, k lavičke na ktorej spáva - teda nijako. Takže žiadne How are you, ale dobrý deň. Mimochodom, ako sa máte? JÚLIUS, BRATISLAVA

SMS PRE PREDAJCOV POZOR! Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 12.08.2008 21:20 Uz dlho sa chystam tymto sposobom pozdravit predajcu Rudolfa, ktoreho vidat v TT. Vzdy ked ho zbadam, sa potesim! Je mily, nevtieravy a vzdy pekne upraveny. Prajem mu naozaj vela sil a peknych chvil! Zuzana 02.08.2008 16:37 Chcela by som pozdravit vasho predajcu Romana, ktory predava na Bajkalskej pri Bille. Vzdy mi spravi dobru naladu a vobec mi nevadi, ze ste zdrazili vas casopis. Dakujem. Eva 02.08.2008 11:56 Vzdy mi podvihne naladu, ked vidim, ze su ludia, ktori podaju ruku ludom bez nadeje. Dakujem aj za nich. 31.07.2008 22:10 Chcem vas vsetkych velmi pochvalit za sposob, akym pomahate tym, ktori to potrebuju. Este pripomienka: rada by som mala moznost si kupit NB v Pov. Bystrici castejsie ☺ drzim palce do buducnosti! Katka 29.07.2008 19:37 Chcela by som vyzdvihnut mladeho, a predsa na prvy pohlad sympatickeho a mileho chlapca, z ktoreho priam vyzaruje dobrosrdecnost a viem, ze to nehra. Minule som mu v ociach zazrela unavu, smutok, slzy, zial, snahu... on si to naozaj zasluzi, aj ked nepoznam podrobnosti. Prosim vsetkych dobrych ludi!!! este aj jeden poslusny psik, ktory cakal na majitela pri dverach aj s loptickou si lahol k jeho noham!!! Psi vycitia dobrych ludi! On sa usmial. Terno Nove Zamky. Dakujem.

30 KURIOZITA Portréty na stene sa aktuálne menia.

naservírovať práve tak, aby okamžite poznali jeho symboly a výzvy.

Podoby koncernu Tento priemyselný gigant, jedna z opôr kórejskej ekonomiky, nie je iba výrobcom mobilov, LCD panelov, televízorov i ďalšej elektroniky, klimatizačných zariadení, chladničiek, všetkého toho, čo poznáme na našom trhu. Je aj veľkovýrobcom osobných áut, nákladných lodí a supertankerov, jeden čas aj vojenských lietadiel. Je aj finančníkom, bankárom, vydávajúcim kreditky developerom, chemickým producentom, ale aj hotelierom, cestovnou kanceláriou a cateringovou firmou, tvorcom mladej kórejskej módy i látok na ňu. Vlastní nemocnicu, kórejský profesionálny basketbalový klub a dokonca je aj galeristom. S Nadáciou Samsungu pre kultúru Leeum prišiel rodinný klan Leeovcov. Je to nádherný areál, ktorý sa rýchle stal

Kus bariér zrútených chichotom

Warhol u Samsungovcov chichotu, štuchancov a štebotavej kórejčiny dievčat medzi pubertou a dospelosťou by mal Andy Warhol určite radosť. Jeho diela mali obrovský úspech práve s pomocou kórejského prístupu k jeho popkultúre.

Každá dievčina si pekne hačala na stoličku pred minikamerou, tvár na obrazovke dostala do výrezu, kde by mal byť portrét blonďavej Marylin Monroeovej a patrične sa zatvárila. Potom to urobilo cvak a rozmnožené portréty so zvedavými mandľovými očami sa rozbehli z premietačky po stene. Je to prchavý moment, pretože pred kameru si sadá ďalší, potom ešte ďalší a podľa toho sa menia aj portréty na stene. Je to signál vykročiť ďalej, za výstavou o človeku a čase, ktorý má tie obrazy na svedomí. Čarovné stretnutie dvoch kultúr, ktoré oddeľuje pol sveta, diametrálne rozdielne tradície, kultúra i umelecký cit. Warhola si cieľavedome pokórejčil koncern Samsung. Kamera, ktorá sníma portréty, je jeho bežným výrobkom. To je však

šestáková maličkosť, pretože tomuto koncernu patrí v centre kórejského hlavného mesta aj Leeum, Samsungovo múzeum umení. Tam dokázali hravého Warhola hravým mladým Kórejčanom nenápadne

pútnickým miestom nielen pre tých, ktorým sa stala kultúra, kontakty so svetom vrátane návštev výstav výtvarného umenia životnou potrebou. Pre kórejských školákov je to povinná, no príťažlivá lekcia histórie.

Výstavný areál Samsungu sa stal čímsi ako pútnické miesto.

KURIOZITA 31 dobýjajú svet, ale aj na fakt, že žijú v krajine, ktorá sa môže pochváliť unikátnou prehistorickou kultúrou. Učí nezatvárať sa pritom do seba a odvolávať sa iba na vlastné sily, ale učiť sa od iného sveta a ich poznatkami umocňovať svoje sily. Otcovia Samsungu si k projektu galérie prizvali troch špičkových architektov – Švajčiara Maria Bottu, Francúza Jeana Nouvela a Holanďana Rema Koolhaasa, a tí sa bez príkazu nechali inšpirovať starou Kóreou a láskou jej ľudí k zeleni.

Ruky iných svetov

Kórejcov Warhol uchvacuje.

Učenie hrdosti Koncern prišiel v krajine, ktorá bola pred polstoročím ruinou nielen kvôli zničujúcej kórejskej vojne, ale aj kvôli biede a zaostalosti, s predstavou dať usilovným neskutočne pracovitým a nenáročným ľuďom nielen prácu a obživu. Napríklad aj hrdosť. Nielen na to, čím v súčasnosti

Keď Botta uvažoval nad podobou prvej budovy múzea so sto dvadsiatimi unikátmi, ktoré objavili archeológovia, učarila mu tvarmi stará kórejská keramika i samotný materiál. Preto si pálenú hnedastú keramiku vybral na obklad kužeľa i krídla, v ktorom sústredili do štyroch poschodí zbierky tisícročnej glazovanej keramiky s nádhernými ornamentmi i o niekoľko storočí mladšie dielka vysekané do kameňa, umenie kaligrafie, stredovekej maľby i budhistického maliarstva i plastiky. Nouvel zasa vytvoril v susednej rozľahlej budove tri podlažia pre modernú kórejskú maľbu a sochu, úspešne konfrontovanú so súčasným umením z celého sveta. Sedemdesiat reprezentatívnych diel môže Leeumu závidieť ktorákoľvek špičková

galéria. A napokon Koolhaas si vzal na starosť priestranné centrum detského vzdelávania kultúry, kde sa najmladšia generácia učí tykať si so svetovým umením. Práve tam ožil aj Andy Warhol z cudzieho sveta a podal mládeži ruku cez most obáv. Kórejčania sú perfekcionisti, ak nie sú si istí, usmievajú sa síce, ale radšej sa zdráhajú, mlčia v úzadí. Op art v pôsobivej kombinácii diel, dobových fotografií i rozprávaní o búrlivom živote strapatého cudzinca kus bariér s chichotom rúca. RUDOLF ČECH FOTO: AUTOR A JÁN BLAŽEJ

Kto nemá chuť na Warhola, môže sa pokochať starou Kóreou.

Nezaujímajú nás len zisky byť všeobecne jasné, aké protikorupčné najmä odborná verejnosť, konkurencia, ale yzerá to ako skvelý podnik, ktorému by praktiky firma spravila, koľko splodín i novinári, ktorí ako zástupcovia verejnosti sa finančne darí. Je však zisk tým vyprodukovala, aké pracovné prostredie môžu takto firmy kontrolovať. jediným, čo by sme ako verejnosť zabezpečila... Len keď budú firmy transparentne reportovať o svojich širších Hlasujme peňaženkou mali chcieť vedieť? Čo ak táto firma dopadoch – sami sa dobrovoľne prinútia ich aj skutočne sledovať, merať a zlepšovať. Ak verejnosť očakáva, aby firmy okoliu znečisťuje exhalátmi celé okolie alebo každý dobrý podnikateľ vie, že kde neškodili, ale boli i širšie prospešné, mala vyrába zdraviu škodlivé výrobky? Čo ak Lebo nie je meranie, nie je manažovanie. by od nich očakávať i transparentnosť. Až korumpuje úradníkov, praktizuje nekalú keď sú firmy úprimné a priehľadné, možno hovoriť o ich skutočnej zodpovednosti súťaž alebo zavádza zákazníkov klamlivou Správy o zodpovednom podnikaní a dlhodobo udržateľnom podnikaní. reklamou? Čo ak jej šéf šikanuje Nemyslime si, že my ako zákazníci Vo vyspelých ekonomikách už väčšina správanie firiem neovplyvníme. Práve veľkých firiem poukazuje na svoje vplyvy a ponižuje dôstojnosť zamestnancov?

v ročných správach o spoločenskej zodpovednosti. Aby nešlo len o prázdne propagačné cvičenie o pozitívach, existujú Verejnosť má právo poznať environmentálne, jasné metodiky s povinnými otázkami i nezávislé overovanie, ktoré zvyšuje sociálne, etické i ekonomické dopady dôveryhodnosť správ. Napríklad viac než podnikania firiem – nielen zisk. Naše 2000 firiem na celom svete reportuje podniky však zatiaľ tieto informácie až podľa metodiky Global Reporting Initiative. na svetlé výnimky neposkytujú. Mali by. Tento rok sa k nim pridajú aj niektoré Firma, ktorá chce byť zodpovedná, musí naše podniky. Niekto si povie: kto už svoju zodpovednosť aj merať a informovať bude čítať ročné správy firiem? Aj keď o nej. Nie preto, aby sa chválila, ale nejde o beletriu pre každého, správy preto aby boli zrejmé pozitívne, ale aj tým nestrácajú na dôležitosti. Číta ich negatívne súvislosti jej podnikania. Malo

Bez merania niet manažovania

Inzercia

naopak. Sme pre nich tou najdôležitejšou cieľovou skupinou. Máme v rukách najúčinnejší nástroj – naše peňaženky – a svojím nákupným správaním môžeme dať jasný názor na (ne)zodpovednosť tejktorej firmy.

Business Leaders Forum Grösslingová 59 811 09 Bratislava tel: 02/5710 8121 www.blf.sk

32 ROZHOVOR - Bolo to zbytočné. Z hľadiska kontaktov. Všade som musela začínať odznova. V Bratislave som začala neskoro. Akcia robí akciu. Aj muzikál je taký. Treba veľkú rolu. Moja bola asi Milady v Troch mušketieroch, kde hrám s Petrom Cmoríkom. To je spevák par excellence. Bez intonačnej chyby, ako aj Sisa Sklovská. Spievaš, hráš divadlo, dabuješ. Čo ťa teraz zamestnáva najviac? - Najviac ma zamestnáva kapela. Verím, že nasledujúce mesiace budú prelomové. Nedívam sa na prácu cez peniaze. Robím takú, ktorú naozaj chcem. Dabujem seriály, často aj rozprávky. Niekedy ani nevieme, čo budeme dabovať. Nadabovala som eroticky film a ani som o tom nevedela, keďže nepozeráme celý film ☺. Videoklip k piesni Tebe a mne označil môj kamarát Marek za drsne erotický. Si s ním spokojná?

Zamilované pesničky jej nejdú

Nezložená LeRa emá rada autority. Má dvadsaťšesť rokov a trému dávno za sebou. Spieva, hrá divadlo, dabuje. Je bezprostredná a alergická na ľudskú závisť, neprajnosť a „využívačné“ typy kamarátov.

Často dopláca na svoju dôverčivosť. V obliekaní preferuje čiernu, ale mali sme šťastie. Dala sa na pestro. Má rada všetko živé a zdá sa, že aj mŕtve. „Zbožňujem jedlá, ktoré by mnohí ani nedali do úst. Skúsila by som možno aj chrobáky,“ hovorí speváčka Lenka Rakárová. LeRa. Kedy si začala spievať? - Odkedy som začala rozprávať, tak spievam. Som vďačná, že to trvá doteraz, že ma nestretli problémy s hlasivkami. Dodržiavam hlasovú hygienu. Nefajčím, nepijem, pred spievaním sa rozcvičujem. Naozaj nepiješ? Odkiaľ si? - Neviem piť. Neviem určiť mieru, tak radšej veľmi nepijem. Aj keď som z východu ☺. Z Humenného. Narodila som sa v dome u babky, v zadnej chyži, za asistencie pôrodnej babice. Nestihli ísť so mnou do pôrodnice, bola zima, február, záveje. Do akého štýlu by si zaradila hudbu, ktorú robíš? - Rock, poprock, hardrock. Živím sa

spievaním, takže som spievala všetko možné. Šansóny, kabaret, klasiku, spievala som na svadbách, dokážem všetko, ale v tom, čo som si vybrala, sa cítim najlepšie. O čom najčastejšie spievaš? - Singel a jeho klip, ktorý práve vyšiel, má sexuálny podtón. Je to naschvál. Chceli sme trochu šokovať. Sú speváčky, ktoré sa vedia presadiť len tým, že sa odhaľujú, alebo také, čo majú talent, ale hanbia sa. Povedali sme si, že pôjdeme strednou cestou. Pre niekoho je to možno príliš, ale tak sme sa rozhodli. O láske tam toho napríklad veľa nie je. Neviem písať zamilované pesničky. Keď mám splín, tak píšem, no v poslednom období mi to nejde, mám stále dobrú náladu. Aké to je v slovenskom šoubiznise? - Som sklamaná, že sa nepodporujú talenty. Sú len trápne súťaže, ktoré sú na nič. Buď zmanipulované, alebo neférové. Mám skúsenosť zo zahraničia, kde ma v jednej súťaži chceli spraviť hviezdou už dopredu. Šoubiznis je špinavý biznis a treba mať široké lakte. Som rada, že som sa na to dala vo svojom veku, a nie príliš mladá. Hocičo ma nezloží. Mám nadhľad. Je tu málo ľudí, ktorí vedia urobiť z človeka hviezdu. Preto som si povedala, že moja kapela bude od A po Zet môj výtvor. Ak sa stane chyba, tak to bude moja chyba, nebudem musieť nič nikomu vyčítať. Študovala si herectvo v Banskej Bystrici. Bolo to na niečo?

- Je to režisérom. Nechcem sa stavať do úlohy sexbomby. Ale aj v divadle ma režiséri obsadzujú do úloh agresívnych, beštiálnych sexuálnych maniačok. Ten klip bol môj nápad a režisér to dokonal. Chystáme ďalší klip, ten bude iný, ale uvidíme, čo z toho vznikne. Nie je zámerom, aby sme stále provokovali a boli nasilu sexi. Neprekáža ti dráždivý imidž provokatívnej speváčky? - V každom človeku je kus exhibicionizmu. Na pódiu sa správam inak. Kamaráti neverili, čoho som schopná, keď ma videli. Táto poloha mi na javisku sedí. Ako ti chutí potlesk? Aký bol ten prvý? - To je jediná droga, ktorou sa rada opájam. Neviem ako na ľudí pôsobím, ale vždy, keď ma vidia naživo, tak je potlesk od srdca. Pamätám si prvé seriózne vystúpenie. Hrôza v očiach, celá som sa triasla, bolo to vzrušujúce. Teraz to tak už nie je. Mám rešpekt pre publikom. Spievam ťažké pesničky, ale už je to rutinné. Bola som na koncerte Alanis Morissette a spievala falošne. A bolo jej to jedno. Tam by som sa nechcela dostať. Ale ľudia napriek tomu šaleli. A kam by si to chcela dotiahnuť? - Chcem sa dopracovať na úplnú špičku na Slovensku. A stať sa známou v Česku a Nemecku. IWICA WIRGHOVÁ, AUTORKA JE REDAKTOKA +7DNÍ FOTO DAGMAR CANISOVÁ

ZVIERACIA KAZAJKA 33 a juhu africkej Sahary žijú už 50 miliónov rokov. Slony africké ako jedny z mála zvierat nevedia skákať. Ich chobot vznikol predĺžením nosa a horného pysku. Zaujímavosťou je, že mláďatám do 3 až 4 mesiacov chobot vyslovene prekáža. Často sa stáva, že ak sklonia hlavu, šliapnu si naň.

Zdvihnutý chobot symbolizuje okrem šťastia, dobrosrdečnosť a lásku. Predkovia slonov pravdepodobne pochádzajú z Ázie a boli veľkí ako divé svine. Dnes patria medzi najinteligentnejšie zvieratá planéty. Vedia vyjadrovať svoje pocity, robiť si „srandu“, smiať sa... Stáva sa, že po postrelení slona pytliakmi sa okolo neho zhromaždia ostatní členovia stáda a od postreleného jedinca odídu, až keď prestane dýchať a zomrie. Po jeho smrti mu na hlavu rituálne nanosia rôzne vetvy a halúzky, ktoré poodlamujú chobotmi zo stromov. Všetky zmysly majú na vynikajúcej úrovni. Napríklad sluch. Veľkými ušami počujú aj pre

KOCKOVÁ VERZIA LEGENDÁRNEJ HRY Od kockovej verzie už máte len kúsok ku stolovej hre storočia ...

Každý hráč sa snaží počas hry postaviť na svojom pláne ostrova čo najviac ciest, dedín, miest a rytierov.

• Pre malé rozmery ideálna na cestu • Hra pre jedného až štyroch hráčov • Od 8 rokov

www.albi.sk Hru zakúpite v sieti predajní Brloh, Biliard, Panta Rhei, Alltoys, Dráčik. Inzercia

Africké slony môžeme u nás vidieť jedine v ZOO Bojnice.

Nikto ich neohrozuje, „len“ pytliaci

Inteligenti na vyhynutie nás nepočuteľné infrazvuky. Vnímajú otrasy pôdy spôsobené pohybom iných zvierat, zaznamenávajú zmeny atmosferického tlaku a pravdepodobne počujú prichádzajúci dážď. Vedia rozoznať tóny, geometrické tvary aj vône, ktoré si dlhodobo zapamätajú. Obdivuhodné je, že si dokážu vytvoriť abstraktný pojem o veciach. Dokážu sa dokonca podeliť o potravu so slonom, ktorého majú radi. Vnímajú tiež ľudskú reč a dokážu si aj zapamätať rôzne udalosti. Ich kly sú vlastne vyrastené zuby - rezáky hornej čeľuste. Slúžia na lámanie dreva a drvenie kameňov. Sú vždy rovnakej veľkosti no podľa opotrebovanosti sa dá ľahko zistiť, či je slon pravák, alebo ľavák. Africkí domorodci si zo slonov radi pripravujú rôzne pochúťky. Stačí vykopať jamu, zapáliť nad ňou oheň a keď je jama rozpálená, dajú do nej sloniu nohu, chobot, alebo najchutnejšie mäso z oblasti okolo

oka. Samozrejme všetko s kožou. Slony sú nenásilné zvieratá, no ak v nich niečo vzbudí pozornosť, vytrhávajú zo zeme orientačné tabule, v osadách strhávajú strechy z domov, alebo pri rieke Níl dokážu poničiť veľkú časť rastlinstva. Ak ich niečo vyľaká, alebo ak utekajú pred pytliakmi, môžu zraniť, alebo dokonca aj zabiť človeka, napríklad ho ušliapať k smrti svojou váhou približne 5000 až 7500 kg. V poslednom desaťročí je slonov afrických čoraz menej. Nemajú prirodzených predátorov, no stále častejšie sa stávajú obeťami pytliakov. V pôvodnej populácii bolo približne 7 miliónov jedincov, no v roku 1992 bolo zaznamenaných len 600 tisíc slonov afrických. Africké vlády si konečne uvedomili jedinečnosť tohto druhu a zakázali obchod zo slonovinou. JÚLIA KAMPFOVÁ FOTO: MICHAL HLAVATOVIČ

34 BODKA ŽALM 30:5

ministerstvo vnútra

majstrovstvá Európy

miestne číslo popisné

veruže

POMOC: EVORA, RIJEKA

patriace oslovi

naivná žena

osobné zámeno chorvátske mesto

3005 (rím. čís.)

POMOC: KRAN, PAO, PTAH

holandský (skr.)

olympijské hry

dokonči prosenie

ľsti (po česky)

atakovania

dával sa do ležiacej polohy

odstránil tepaním

hudobná skupina

menil šachový koeficient

1 Autor: Bohumil Novák

vojnové loďstvo (angl.)

egyptský boh

odlial batoh

raj patriace ujovi nervový systém

podpis anonyma

aón (po česky)

ženské meno slov. pop. hud. skupina prvá žena

Eduard

young lady

číslovka

povlak zubov

patriaca Ábelovi

plagáty (čes.)

austrálska rieka POMOC: NATAL, ADLA

obraz zemského povrchu

rob vence český literát

máj (angl.)

anno domini

plánovanie

strana

portugalské mesto

stál na daždi

značka lyží

rieka v Kolumbii

žeriav (rus.)

predložka

žabie citoslovce

podolepuj

koruna česká

časť vlnovky

časť chôdze

poodkopuje

ad acta

predložka ovaľ (po česky)

2 amatérska atletická asociácia

juhoafrické mesto

popevok

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 20 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu: Inzercia:

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/52 62 59 62, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, WebHouse, s.r.o., www.webhouse.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 02/52 62 59 62, jaro@notabene.sk

Pre informácie o predajcoch Nota bene, o možnostiach podpory, inštitúciách poskytujúcich služby ľuďom bez domova a v prípade sťažností na predajcov Nota bene volajte číslo: 02/ 52 62 59 61 alebo 02 / 52 62 59 62.

DISTRIBÚCIA: Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Prešov: Senica: Trenčín: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/52 62 59 62, sociálni pracovníci: Peter Kadlečík, Peter Adam, Nora Volčková, Tomáš Kubiš, poradcovia@notabene.sk, právnik: Ivan Lorenc Slovenský Červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Gabriela Krchmanová, 0903 744 491, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, tel: 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk OZ Hviezda, Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/46 60 212, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 21 98, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk OZ Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, tel.: 036/631 02 73, mobil: 0903 500 940, ondrej.kerekrety@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, Marko Urdzík, tel. 051/457 25 49, 0907 534 441, rkclipany@centrum.sk Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, mobil: 0902 230 122 ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Klára Labošová, 037/772 17 38, 92, 0907 451 771, charita.nr@ba.telecom.sk Béla Magyar, tel. 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, tel. 033/77 27 687, 0915 400 577, domum@kios.sk Zariadenie sociálnych služieb, OZ Korene, Levočská 56, 058 01 Poprad, Erika Mižigarová, tel. 052/716 03 75, 73, 0910 99 16 12, 0907 574 656, socialne@msupoprad.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Ľubomír Blichár, tel. 051/772 26 35, 0902 111 260, risen@centrum.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica, Michaela Rubliková, mobil 0911 775 201, rublikova@zsssenica.sk Dom Charity Jeremiaš, Soblahovská 65, 911 01 Trenčín, Marcel Galiovsky, Tel: 032/652 63 63, mobil 0908 591 019, jeremiasnr@slovanet.sk Bratislavsko-trnavská arcidiecézna charita, Hlavná 43, 917 01 Trnava, František Čišecký, 033/551 27 04, 0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, tel.: 057/443 15 78, mobil: 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová, tel. 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@post.sk, katka.studsp@post.sk

FOTORIPORT 35

Z roku 2008 boli iba paštéty

Červená armáda 25. marca 1945 prelomila obrannú líniu Wehrmachtu a otvorila južnú cestu k oslobodzovaniu západnej časti Slovenska a Česka. Boje vyzerali impozantne aj teraz, pri rekonštrukcii. Dokonalé pyrotechnické efekty, udržiavané tanky a skvelé herecké výkony umierajúcich – nakoniec, niektorí ich už majú dobre nacvičené, pretože scenár bojov sa nemení a aj na rekonštrukciách sa zúčastňujú tí istí fanatici do vojenskej histórie. Nech sa len bavia. Dôležité je, že v zbraniach nemajú ostré náboje a nakoniec si spolu dajú guláš a pivo. TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

Triumf Červenej armády

ajprv sme vbehli do skutočného mínového poľa medzi dvomi armádami s rozloženou pyrotechnikou, potom na nás pri vojenskej ukážke huckali psa a nakoniec nás nemecká jednotka (hrali ju prevažne Slováci) vyhodila zo svojho tábora. Našťastie, Rusi (hrali ich prevažne Česi a Maďari) boli priateľskejší. Pokojne čakali pri tankoch za riekou na začiatok jedného z najkrvavejších bojov 2. svetovej vojny na našom území, bitky na Hrone. Čítali dobové noviny, rozprávali dobové vtipy, šikovný maskér vyrábal na ich hlavách hlboké rany. Iba paštéty, ktorými sa pred bojom posilňovali, mali rok výroby 2008.

Návštevník, či malá ingrediencia? Na gulášovom festivale v Senci. FOTO: MATÚŠ LAGO, AUTOR JE FOTOREPORTÉR VYDAVATEĽSTVA RINGIER

36 GALÉRIA