NOTA BENE 89

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

89

NOVEMBER ‘08

89

2 ŠPIÓN očas nášho rozhovoru túto vetu neraz prízvukuje a najviac, ako sa dá, natiahne palec a ukazovák, aby sme si vedeli predstaviť, aká hrubá by musela byť kniha, ktorá by zahrnula všetko, čo jej život priniesol. Zažila toho viac, než by iní stihli okúsiť za tri životy.

Zlé i dobré.

P

Práca, divadlo a predaj časopisu jej zaberú všetok čas.

„Kúpila by som si pozemok, tehly, kvádre, drevo...“

Román by nevystačil na jej príbeh A ani dnes tomu nie je inak, s rozdielom, že tie dobré veci začínajú prevládať. Šesťdesiatštyriročná Cecília Maderová má toľko aktivít, že aj jej bežný deň by vydal na slušnú poviedku. Pracuje, predáva Nota bene a popritom stihne skúšať v Divadle bez domova.

Nebojí sa žiadnej roboty V divadle hrá druhým rokom. Prvá rola sa jej ušla v hre Oktagon, ktorá sa cez príbeh bezdomovca Štefana pokúsila priblížiť, ako sa ľudia môžu zo dňa na deň ocitnúť na ulici. Cecilka, ktorá celý život pracovala, na vlastnej koži pocítila, ako ľahko sa dá prísť o domov. Po mužovej smrti v roku 1994 jej zobrali byt v Trstenej, lebo nevládala sama platiť nájom. Ďalej sa snažila pretĺkať životom, ako vedela. Zakrátko prišla do Bratislavy.

Nájsť si prácu pre ňu nebol problém.

Skúseností mala veľa, za život stihla vystriedať rôzne povolania. V Trstenej na rodnej Orave pracovala na vysokozdvižnom vozíku a multikáre. V Ružomberku obsluhovala v niekdajších Severoslovenských celulózkach a papierňach lis na stroji, neskôr robila aj v miestom textilnom závode. V Martine si zase vyskúšala prácu čašníčky. Keď potrebovali, vypomohla aj v kuchyni. „Chodila som upratovať aj do rodinných domov, aby som si trochu privyrobila,“ dodáva pracovitá Cecilka, matka šiestich detí. V Bratislave sa hneď zamestnala v Istrocheme, aj bývanie dostala. Ubytovňu však odkúpili súkromníci a Cecilka z nej musela odísť, keďže si nemohla dovoliť odkúpiť zrekonštruovaný byt. Nasledujúceho tri a pol roka strávila na ulici. „Bolo mínus dvadsať stupňov a sneh takýto vysoký,“ ukazuje povyše kolien a ďalej spomína na najsmutnejšie obdobie svojho života: „Nemala som sa kde prezliecť či

umyť. Až potom mi jedna pani poradila, že okúpať sa dá na stanici v Novom Meste.

Tak som sa tam išla pozrieť. A naozaj, boli tam verejné sprchy a stáli päťdesiat korún.

Od tých čias som chodila čistučká. Teraz, keď už mám kde bývať, sa sprchujem ráno aj večer.“ Za čistotnosť si ju chvália aj v novej práci. Robí toaletárku v moderných verejných záchodoch v centre mesta. „Pekné to tam mám. Ešte aj keď odchádzam z roboty, skontrolujem, či nič nechýba, či je papiera dosť a všetko poriadne poumývam,“ s nadšením hovorí o práci, ktorú si našla vďaka sociálnej pracovníčke Norike z nášho združenia. A čo je najlepšie, po dlhých rokoch sa nám podarilo Cecilke vybaviť aj domov dôchodcov, kde teraz býva.

Sníva o nových divadelných postavách Aj v Divadle bez domova majú Cecilku radi.

V najnovšej hre Día de muertos hrá Cecilku.

Divadelná sa od skutočnej neveľmi líši. Je starostlivá, rovnako dobre nepočuje a rada sa parádi. Divadelná sa má aj za čo, je bohatá. Nosí dlhé červené šaty, okolo krku extravagantné načuchrané boa, turban na hlave a na zápästí sa jej hompáľajú korále.

Skutočná Cecilka má tiež rada pekné veci.

No dopraje si ich, len keď jej čosi zvýši.

Nefajčí, ani nepije, tak si spraví radosť pestrým tričkom alebo teplými ponožkami.

Najskôr ale vždy poplatí, čo treba. „Keby tie veci vydržali čosi,“ povzdychne si vyťahujúc hodinky na gumičke, ktoré si pred pár dňami kúpila. Pôvodný remienok sa roztrhol. Na nich si pozorne sleduje čas. „Do desiatej musím byť doma,“ pripomína. Penzión v Petržalke, v ktorom býva, na noc zamykajú.

Keď sa vráti, ešte si bude čítať. „Tak do pol jedenástej, a potom pôjdem spať,“ spresňuje. Knihy si kupuje, aby si skrátila

voľné večerné chvíle. Číta si príbehy rôznych postáv a premýšľa, ktoré by jej najviac pristali. Mnohé z nich túži stvárniť. Niektoré si aj sama vymýšľa. Teraz sa však sústredí na Cecilku. Snaží sa ju zahrať najlepšie, ako vie. „Všetko viem riadne naspamäť, len keď vyjdem na javisko, niekedy sa mi to popletie,“ sťažuje si. Nezabudne však pripomenúť, že svoju rolu v Oktagone ovládala perfektne.

Divadlo sa jej veľmi páči a chcela by v ňom naďalej pokračovať.

Trápi ju len cholesterol a zlí ľudia „Teraz sa mám fajn. Som sama a spokojná.

Kde si čo uložím, tam si to aj nájdem,“ hovorí. Na mužov nemala šťastie a už ho ani nepokúša. Vystačí si. Práca, divadlo a predaj Nota bene jej beztak zaberú všetok čas. „Len ľudia sa nájdu všelijakí. Nota bene nikomu nenúkam nasilu. Keď nechcú, nechcú. Kúpia druhí.“ Napriek tomu sa k nej neraz správajú pohrdlivo. Takých je však chvalabohu menej ako viac. Časopis si od nej kupuje kdekto – študenti, dôchodcovia... „Raz si ho odo mňa kúpil aj premiér,“ veselo spomína na prominentných zákazníkov. Nesťažuje si, počas bežného poobedia predá desať kusov. Trápi ju len vysoký cholesterol, ako bude vydávať z eur a občas srdcové záchvaty. „Najhoršie sú, keď plačem. Niekedy to trvá pätnásť minút, inokedy dlhšie,“ vysvetľuje. Vtedy objíme kmeň stromu a čaká, kým to prejde. Túži už len po pokoji. A nesmelo ešte po vlastnom domčeku: „Takom, aký som mala kedysi v Ružomberku.

Kúpila by som si pozemok, tehly, kvádre, drevo, všetko, čo treba a po troške by som stavala.“ Potešiť ju vedia však aj maličkosti.

Napríklad výborná žemľovka v Hviezde, kam sa chodí občas najesť, keď pri predávaní Nota bene vyhladne.

MÁRIA BULKOVÁ FOTO TOMÁŠ ŽUFFA

89

Z OBSAHU 3 6 - 8 Téma

14 - 15 Reportáž

22 - 23 Ako to?

Poklady

Western zo Záhoria

Prečo letí lietadlo

Dodnes nie je známe, kedy ľudia prišli na nápad, aby v tajnosti ukryli svoj cenný majetok, zlaté a strieborné mince. Doba pokladov sa stále neskončila. Z času na čas sa objaví správa o ďalšom.

Kovbojské čižmy, klobúky, krásne kone, americká zástava. Hlasná hudba z reproduktorov. A viac dievčat ako chlapcov. Jazdenie v štýle Divokého západu láka už malé dievčatká. A mení jazdecké arény na malú slovenskú Ameriku.

Vysvetlenie je veľmi jednoduché, lenže málokomu ide ľahko do hlavy. Je na to dokonca aj vzorec. S ním je to ešte ťažšie pochopiteľné. Všetko závisí od tvaru krídla.

26 - 28 Pútnik

29 Pohľadnica

31 Aha ho!

Najprv nastupujte!

Majstri v saunovaní

Yo-yer

„Pane, to nie je dobrý nápad,“ upozornil ma muž v mestskom vlaku, keď som sa pred stanicou, kde som chcel vystupovať, postavil k dokorán rozcapeným dverám.

Potom ma chytil za ruku a prekvapeného potiahol do uličky medzi sedadlá.

Obyvatelia Helsínk si užívajú slnečné svetlo, ktorého je zo dňa na deň menej.

V tých najchladnejších mesiacoch sa tu rozvidnieva okolo jedenástej a slnko už o tretej zapadne.

Väčšina z nás pozná detskú hru jojo s odmotávajúcim sa krúžkom. Nie každý však vie, že táto hra nepatrí len deťom, ale bežne sa jej venujú dospelí „machri“, ktorí s ňou dokonca súťažia pod medzinárodným názvom yo-yo.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu

89

4 KONTAKTY EDITORIÁL

Opýtajte sa „Prečo nejde robiť?

Kto chce, robotu si nájde... Keď má takúto bundu a ešte aj mobil, určite mu nie je až tak zle...“ Tip na tento úvodník mi dali naši predajcovia.

Hnevá ich, keď počúvajú takéto reči spoza svojho chrbta.

Keď sú posudzovaní a odsudzovaní na základe letmého, a preto povrchného pohľadu. Tí, ktorí takéto poznámky zamrmlú za ich chrbtom, nemajú v sebe ani toľko cti a serióznosti, aby im tie otázky položili do tváre. Radšej takto uľavia svojmu svedomiu, alebo sú už sami tak životom bití, že už v sebe proste nemajú miesto na súcit. A ak sa nájdu takí, čo sa priamo opýtajú, nevedie ich zväčša seriózny záujem, ale len snaha usvedčiť toho chudáka pred sebou, že za všetko si aj tak môže on sám... Veď keď sme našli vinníka, problém je vyriešený... super. Takže ak narazíte na človeka, o ktorom si myslíte, že by ste mu chceli poradiť alebo pomôcť, alebo sa len tak naozaj ľudsky zaujímate o jeho osud,

opýtajte sa ho priamo a buďte pripravení na to, že nie každý chce rozprávať o sebe. Najmä ak má pocit, že sa nemá čím chváliť. Možno vás odmietne a nebude chcieť s vami rozoberať svoje problémy. Možno utrúsi, že už ho párkrát v práci napálili, že pracoval načierno a nezaplatili mu, možno bundu vytiahol z kontajnera, ale tým sa asi nepochváli. Mobil možno kúpil pod rukou niekde na trhu za stovku, alebo mu ho možno niekto daroval a on bol celý rád, lebo keď ho budú chcieť zbiť skinheadi, tentoraz bude môcť zavolať políciu... A ak bude ochotný vám niečo povedať, vážte si to. Pretože koľkým cudzím ľuďom by ste rozprávali o svojich problémoch vy sami? Čo by ste povedali človeku, ktorý by sa pri vás len tak pristavil, kým stojíte na zastávke, a začal by sa pýtať, prečo máte takú drahú bundu alebo mobil? Tým, že stratíte domov, nestrácate svoje človečenstvo, svoju hrdosť a svoju ľudskú dôstojnosť. Nestávate sa dieťaťom, ktorému môže každý vstupovať do života a prikazovať, čo má robiť. Tak ako dnes nevyháňame chorých za hranice mesta, aby nenakazili zdravých, ale snažíme sa im vytvoriť podmienky pre liečbu, tak by sme rovnako nemali neprávom odsudzovať nešťastníkov na ulici, ale mali by sme sa snažiť pomôcť im vrátiť sa späť medzi nás.

JARO ŠIPOŠ, FUNDRAISOR NOTA BENE

SMS PRE PREDAJCOV POZOR! Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 01.10.2008 18:33 Dobry den, v Tescu v banske bystrici romsky prislusnik prodava a je velice slusny, uctivy, takovym davam i 20 korun vice. Jinak sem mel taky s jednym sasem opilym co nemel prukaz a nedal mi casopis v lamaci co do cineni. Hlavne ze casopis u nas cte cela rodina. Drzte se. Petr 02.10.2008 11:28 Pozdravujem predajcu v petrzalskom Terne, kazde rano mi prijemnym vystupovanim zlepsi naladu! Drzim mu palce a nota bene budem unho nadalej kupovat. Sandra 03.10.2008 14:10 Vcera som si kupila NB pred HM Tesco v Nitre od vasej predajkyne. Je to velmi mila a prijemna pani. Zelam jej vela, vela stastia. Martina 03.10.2008 17:04 Pozdravujem velmi milu starsiu usmievavu predajkynu pri Kauflande v PP. Velmi ma potesila svojim usmevom. Ma to asi velmi tazke, ale napriek tomu bola plna radosti. Nech sa jej dari aj nadalej predavat NB s usmevom. Jan

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE

John F. Monhardt Ministerstvo kultúry SR Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI A J

Auto r e n t a l

89

KONTAKTY 5 REAGUJETE Ad: NB 87 Vážené dámy a páni, som stály odberateľ vášho časopisu a vždy si ho prečítam do písmenka od začiatku do konca. Teším sa z toho, že takto aspoň málom prispejem tým najpotrebnejším.

V decembri – pravda ak dožijem – zavŕšim 87 rokov. S rodičmi sme bývali v Bratislave na terajšej Žilinskej ulici a do školy som chodil práve na Karpatskú. Dobre sa pamätám, že sme 28.10.1928 na školskom dvore zasadili lipu, a ak ju nevyťali, musí z nej byť riadne stromisko.

Chcem sa vyjadriť k niektorým článkom, kde si pisatelia – prispievatelia pletú skutočnosti či čísla, a tým zavádzajú čitateľa.

Pán Tomáš Fuk v článku Do útoku! okrem iného píše: C. K. peší pluk Alexander I. Mária Terézia totiž po bitke národov v roku 1814 darovala.....! Pritom Mária Terézia zomrela ešte v roku 1780!

Pani Dominika Péterová píše v článku Fiesta Belgicko o soche cikajúceho dievčatka v Bruseli. Neviem, ako toto pisateľka videla, ale ciká tam chlapček

INZERÁTY PREDAJCOV nazývaný Manneken Pis! Uznajte, že cikajúce dievčatko by bolo smiešne – nie?

Pani Dagmar Canisová v článku Slaná mláka píše: Trstinové polia pokrývajú až štyri tretiny jazera. To už je vari veľa, alebo ide o sci-fi? Želám Vám vo Vašej úctyhodnej práci pre potrebných všetko najlepšie, veľa zdravia a síl a zostávam s priateľským pozdravom ALFRED GAVALČÍK, NITRA

Prosíme ctených darcov, aby sa pred odovzdaním vecí dohodli telefonicky s predajcom alebo s našimi pracovníkmi. Ďakujeme za pochopenie.

Vážený pán Gavalčík, Ďakujeme za milý list aj za Vaše postrehy.

Mária Terézia skutočne zomrela v roku 1780, a teda v roku 1814 žiadny pluk darovať nemohla. Naša prispievateľka Dagmar Canisová myslela, samozrejme, tri štvrtiny jazera. Ale v Bruseli síce ciká chlapček Manneken Pis, ale o pár ulíc ďalej je ďalšia atrakcia, aj keď možno menej známa: skutočne cikajúce dievčatko Janneken Pis! Za omyly sa Vám aj ostatným čitateľom ospravedlňujeme.

REDAKCIA Z priestorových dôvodov krátené.

Prosím o darovanie funkčného ohrievača. Ďakujem. Roman 738, kontakt: 0902 317 723.

Je mi to fuk

Vzdelávanie je zábava KRYŠTÁLY – EXPERIMENTÁLNA SÚPRAVA Ako vnikajú kryštály? Aké tvary tvoria?

Spoznajte fascinujúci svet chémie a... ... tvorte kryštály v rozmanitých farbách ... vyčarujte blýskavé kryštáliky za sekundy ... vytvorte blýskavé kryštálové dutiny ... sadrové figúrky s kryštalickou vrstvou Od 12 rokov. Farebný slovenský návod.

Prepracovaný komentár k pokusom.

www.albi.sk

Ďalšie experimentálne súpravy nájdete v sieti predajní Dráčik, Panta Rhei, Biliard.

Vyhrajte túto hru rýchlo a ľahko! Napíšte na jaro@notabene.sk správnu odpoveď na otázku: „Kto bol na obálke januárového NOTA BENE v roku 2008?“ Tri správne odpovede odmeníme touto hrou. Pomôcka: www.notabene.sk/ archív Inzercia

Volám sa Rudo, ale volajte ma napríklad „šašo“. To som ja, kto nosí na bratislavských uliciach smiešnu šašovskú čiapku a hrá s dobrými ľuďmi takú hru.

Strkám pod nos okoloidúcim časopis Nota bene a tvárim sa, že ho chcem predať.

No a ak ma nepošlú „dočerta“ alebo sa netvária, že ma nevidia, pre istotu ešte zamrmlem niečo ako „podporte ma... pomôžte mi...“ A keď mi dajú nejaké peniaze, tak im Nota bene nedám! Keď sa čudujú, že prečo, tak im poviem, že je to posledný časopis, čo mám a basta. Dobrá finta, nie? A veru nie som jediný, čo takto pokúša tých dobrákov, čo majú mäkké srdce. Je nás takých viac. Len dúfam, že tá finta bude fungovať aj ďalej a že si ľudia nezačnú kupovať Nota bene len od tých zbabelcov, ktorí nosia originálny preukaz tak, aby ho kupujúci videli. Lebo my frajeri tak, samozrejme, nerobíme. Ani nemôžeme, lebo preukaz nemáme. Ale ľudia si to našťastie ešte stále príliš nevšímajú. Takže sa nám vďaka tomu dobre žobre... No a ak kvôli tomu bude mať Nota bene problémy?

To je mi fuk, z cudzieho krv netečie...

Prosím láskavo o darovanie alebo lacný predaj funkčnej mikrovlnky, varnej kanvice, elektrického sporáka a staršej automatickej práčky. Vopred ďakujem.

Jela 1768, LAM – Patrónka - zastávky, kontakt: 0902 317 723.

Vyučený záhradník hľadá prácu, alebo brigádu. Ďakujem. Dušan 1465, STM – YMCA, kontakt: 0910 284 609.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali alebo za nižšiu cenu do 500,Sk predali práčku. Ďakujem. Ivan 900, PTR – Vlastenecké námestie - pošta, kontakt: 02/52625962 (výdajňa).

Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi darovali 5 Kčs mincu z roku 1937 a 1 Kčs mincu z roku 1947. Ďakujem. Marek 1919, KRV – OD Centrum, kontakt: 0914 139 710.

Nutne zháňam pánsku zimnú bundu, menčestráky alebo rifle a zimné topánky číslo 7 na dospelého pána štíhlej postavy.

Martina 1960, STM – Tesco - Kamenné námestie, kontakt: 0949 862 076.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali, alebo za symbolickú cenu predali malý prenosný televízor na baterky. Alena 023, STM – Hlavné námestie, kontakt: 02/52625962 (výdajňa).

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali chladničku, automatickú práčku, elektrický sporák, postieľku, posteľ s úložným priestorom, kočík pre 2-ročného chlapca, väčšiu skriňu na vešanie kabátov a uloženie vecí a zimné topánky č. 33 pre 8-ročného chlapca. Ďakujem. Renáta 1296, DUB – REMA 1000 – Záluhy, kontakt: 0910 234 256.

WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu?

Inzercia

89

6 TÉMA

Zákon za cennosti ani nepoďakuje

Poklady odnes nie je známe, kedy ľudia prišli na nápad, aby v tajnosti ukryli svoj cenný majetok, zlaté a strieborné mince. Mnohí z nich zomreli skôr, ako si mohli svoj poklad užiť, alebo niekomu dôveryhodnému prezradiť miesto úkrytu.

D

Doba pokladov sa stále neskončila.

V médiách sa z času na čas objaví správa o ďalšom. A nie je to len zopár mincí, či jediný malý šperk.

Archeológ Peter Nagy pri odbornom prieskume kostnice kostolíka vo Svätom Jure našiel doteraz posledný väčší poklad – osemstoštyridsaťsedem strieborných mincí.

Celý sa chvel, keď odkrýval 1,4 kilogramu striebra. Bežná práca sa zrazu stala nádherným zážitkom. Človek, ktorý si tento majetok počas protihabsburských povstaní alebo nájazdov Turkov schoval, zámerne vyberal najkvalitnejšie striebro. Napriek tomu sa mu podarilo zhromaždiť niekoľko mincí, ktoré mali jadro zo zliatiny medi a striebra.

Bol to vo vtedajšej dobe taký malý štátny podvod, na ktorý nebolo jednoduché prísť.

Poklad zo Svätého Jura mal svojho času hodnotu statku so zvieratami.

Archeológovia nemajú radi slovo poklad.

Pre nich môže byť poklad aj nález bronzových predmetov, alebo nález kamenných závaží na pletací stroj.

Používajú slovo depot, čo znamená hromadný nález. Napríklad z kopy na pohľad nezaujímavých zelených plieškov môže byť po vyčistení strieborný depot.

89

TÉMA 7 Ak nájdete poklad, asi budete mať veľké oči na tučný zisk.

Ľudia však majú radšej poklady než depoty... Depoty znejú depresívne, poklady radostne.

Svetový unikát Košický poklad ako hromadný nález zlatých mincí patrí medzi najväčšie na svete.

V auguste 1935 ho našiel horlivý lešenár, 34-ročný otec štyroch detí Peter Stacho, ktorý kopal základy novostavby na mieste budovy Spišskej komory a neskoršieho finančného riaditeľstva, o pätnásť centimetrov hlbšie ako mal. Narazil pritom na medenú misu, v ktorej bolo vyše jedenásť kilogramov zlatých mincí a medailí a zlatá reťaz. Za Stachom stál iný robotník pripravený betónovať. Len meter od nálezu už boli základy zabetónované.

Podľa dobových správ v novinách sa o poklad okrem odborníkov začalo zaujímať aj niekoľko špekulantov. Istý majiteľ klenotníctva bol presvedčený, že poklad zakopal jeho otec. Zaujímavý je aj záhadný Majster X-13, v tom čase väzeň na pražskom Pankráci, ktorý údajne predpokladal, že v Košiciach zakopal jeden zo svojich troch pokladov knieža z rodu Rákociovcov, František II. Novostavbu riaditeľstva stavali na mieste domu, v ktorom býval.

Podľa vtedajších zákonov patrila tretina hodnoty pokladu nálezcovi, tretina majiteľovi pozemku a tretina štátu. Peter Stacho sa tešil, že si kúpi nový domček a že čosi z nálezného dostane aj betonár Haluška a možno aj nejakí ďalší kolegovia.

Smola. Stacho a niekoľkí ďalší stavbári podľahli čaru zlata. Časť pokladu si „uliali“ pre seba. Keď sa na to prišlo, zbavili ich nároku na nálezné.

Stachov nález mohol byť druhým pokladom na mieste tej istej budovy. Šesťdesiat rokov predtým mladík Štefan Šimon údajne našiel medenú skrinku plnú zlatých mincí. Dozorca, ktorému nález ohlásil, mu povedal, aby nikomu nič nehovoril a peniaze priniesol večer k nemu domov.

Mladého muža prijal za vlastného syna a žili v prepychu, kým dozorca nezomrel.

V závete o dedičstve však na Štefana zabudol... Po súdnych ťahaniciach ho rodina opäť prijala medzi seba.

ktorý by mal ukrývať kľúč k pokladu.

Podľa tradície totiž predstavená kláštora dala do hrubých múrov vyhĺbiť otvor, kam zamurovali kovovú nádobu so vzácnymi klenotmi a relikviami klarisiek.

Na kovovej doštičke, ktorá dnes možno odpočíva v niektorom zabudnutom regáli muzeálnych depozitov, bol znázornený kryptogram. Ten má viacero interpretácií, ktoré sú zdanlivo jasné, ale priamo na mieste ťažko identifikovateľné. Napríklad: „Hľadaj poklad klarisiek v konzole krížovej chodby, nad hlavou sv. Štefana, v strede medzi levom a rakom...“ Alebo: „Poklad sestier klarisiek sa nachádza na povale za obrazom mesiaca... (alebo Mesiáša?)“ Jediným z najjednoduchšie identifikovateľných pokladov u nás je Národný poklad. V jeho prípade by sme mohli presne určiť, kde sa nachádza, ale vykopávať ho asi nemá zmysel... Po dvanástich rokoch zbierky má hodnotu takmer 31 miliónov korún, z toho 23 miliónov v peňažnej forme.

Disponuje ním Nadácia Matice slovenskej.

Istina je nedotknuteľná, výnosy použité na rozvoj kultúrnych aktivít prispievajúcich k prehĺbeniu národného povedomia Slovákov a sprístupneniu našej kultúry iným národom...

Litera zákona Zákon vám, samozrejme, nepoďakuje za to, že nájdete vec pamiatkovej hodnoty, a už vôbec nebude štedrý. Ak čosi nájdete mimo povoleného výskumu, musíte to najneskôr na druhý pracovný deň po nájdení ohlásiť krajskému pamiatkovému úradu priamo, alebo prostredníctvom obce. Nález musíte nechať do príchodu jeho pracovníkov (musia prísť do troch

pracovných dní) bez zmeny a musíte vykonať všetky potrebné opatrenia na záchranu nálezu a zabezpečiť ho proti poškodeniu, znehodnoteniu, zničeniu alebo odcudzeniu. Takže: Ak niečo nájdete v piatok, možno pri tom budete musieť tvrdnúť až do stredy. Ak vám potom oznámia, že ste našli bezcennú haraburdu, zvýši sa vám tlak. Ak naozaj nájdete poklad a dokážu vám, že to bolo počas nejakej nepovolenej činnosti, tak prichádzate o nárok na akúkoľvek odmenu. A ak vám to nedokážu, máte nárok na nálezné, ktoré sa rovná hodnote materiálu, ak je nález vyhotovený z drahých kovov alebo iných cenných materiálov. V ostatných prípadoch dostanete sumu, ktorá sa rovná dvadsiatim percentám hodnoty nálezu.

Iným riešením je nedbať na literu zákona a zariadiť sa po svojom. Napríklad: Ak nájdete poklad, radšej nikomu nič nehovorte a vyberte sa trebárs do Viedne k najbližšiemu starožitníkovi. Ten vás síce dobre ošmekne, ale budete na tom finančne oveľa lepšie. Takto nejako funguje aj časť takzvaných detektoristov, ktorí s detektormi kovov rabujú historické lokality.

Systém odmeňovania nálezcov našimi chudobnými inštitúciami si doslova koleduje o ignorovanie. Zákonné povinnosti v tomto odbore sú málo účelné. Napríklad v Anglicku vyplácajú múzeá za nálezy trhovú hodnotu, čím sa stal nebezpečný čierny obchod nezaujímavý.

Roku 1999 ktosi objavil pri stavbe polyfunkčného domu v niekdajšej židovskej štvrti bratislavského podhradia poklad mincí. Nálezca alebo nálezcovia zostali v anonymite. Možno to boli opäť stavební robotníci... Zdá sa, že toto povolanie má

Záhadný kryptogram Čo tam po objavených cennostiach, ktoré odpočívajú v múzeách. Zaujímavejšie sú tie, ktoré čakajú na nás...

Príkladom takého neobjaveného a pravdepodobne veľkého majetku je poklad ženského rádu klarisiek v Bratislave.

Roku 1901 bol vraj náhodne objavený kryptogram, vyrytý do cínovej tabuľky,

Archeológ Peter Nagy je doteraz posledný známy nálezca naozaj veľkého pokladu u nás.

89

8 TÉMA najbližšie k pokladom. Mince posielali v troch častiach po sprostredkovateľoch.

Jánošíkove depoty Poklady treba hľadať najmä na trasách niekdajších obchodných ciest. Kupci si ťažkú hotovosť vozili so sebou, lebo banky neexistovali. V prípade núdze svoje prostriedky niekam schovali.

Zaujímavá je napríklad ruina hradu Ostrý Kameň v Malých Karpatoch. Ktovie, či existuje napríklad zbojnícky poklad z Liptovského Jamníka, či poklad hôrnych chlapcov na Veterníku pri Pukanci, alebo Jánošíkov poklad na Lachovom Laze pri Zvolene a mnohé ďalšie? Jánošík drží prím v počte nazhromaždených pokladov.

Tvrdilo sa, že zlaté i strieborné mince ukryl v nádobách, ktoré zakopal pod Priečnym bralom, skalou vysokou sedem metrov, v leštianskom chotári. Tradovalo sa, ako porazil vlkolakov obývajúcich jaskyne pod vrchom Oltárno, asi pätnásť kilometrov od Klenovca, a zmocnil sa ich obrovského pokladu, ktorý tam je dodnes uložený...

Poklady ukrývajú aj Vysoké Tatry.

TEXT A FOTO: MARTIN ŠARAPATA

Košický zlatý poklad je „doma“ vystavený v trezore Východoslovenského múzea spolu s dvoma menšími.

Inzercia

­ ­

t B ê ê ê 5

n w O êu >êt ê ê}5

w 5 ê ê U ê ê U ê W ­ê 5 ê >ê I ê ê U O ê : ê O ê 5 ­êw 5 ê O ê : ±ê ê ê ê ê 5 ê B ê O ­ê| ê 5 ê ±ê W ê ê 5 ê ê: ê ê J P­ z 5ê O ­êt B ê ê ê 5 ­

5ê ꪨªªê¡¢¢ê¤¡£

89

KAUZA 9 Starosta Šútova Vladislav Jurečka a miesto, ktoré sa v budúcnosti možno zmení na diaľnicu.

Ako to môže byť lacnejšie cez Šútovo?

O diaľnicu nestoja N eveľká obec na úpätí Malej Fatry, pracovný deň pred štvrtou poobede. V uliciach nie je ani nohy. Polovica dediny je na pohrebe. Na cintoríne, ktorým možno už onedlho povedie diaľnica. Zatiaľ sa Šútovo nachádza mimo akéhokoľvek rušného dopravného ťahu.

Spoza plota na mňa pozerá mladý muž, sťahujúci z kože mŕtve prasa. Nečudo, tváre ďalších päťstopätnástich obyvateľov pozná. Moju nie. Neznámych ľudí sa tu za posledné mesiace premlelo viac než dosť. Ministri, geodeti, novinári. Každý sa zaujímal o pozemky domácich, ktorými má prechádzať diaľnica D1. Šútovčanov ich osud prirodzene zaujíma najviac.

Nie je na predaj Hektárové pozemky s inžinierskymi sieťami chceli využiť na výstavbu rodinných domov, a tak spojiť Šútovo so susediacou osadou Rieka. Dnes môžu na tieto plány zabudnúť.

Národná diaľničná spoločnosť (NDS) a Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií SR sa zhodli na tom, že práve Šútovom povedie najlacnejší variant diaľnice, ktorý sa navyše postaví za najkratší čas. Diaľnica mala pôvodne viesť tunelom Korbeľka až do Ľubochne. To odmietli pre vysoké náklady. Domáci namietajú. „Ako to môže byť lacnejšie cez Šútovo? Budú musieť stavať ponad jazerá v lome, ponad štreku aj Váh, ktorý je tu veľmi široký. Navyše, cez Korbeľku by museli robiť len jeden tunel, cez Šútovo až tri,“ sťažuje sa Ján Calík, ktorého roľou bude prechádzať diaľnica. V Šútove sa narodil a prežil celý svoj život. Pozemok pod

plánovanou diaľnicou je dedičstvo po starom otcovi, ktorý ho kúpil v 30. rokoch. Dlžoby ešte desaťročie splácal jeho otec. Dnes táto pôda, ako hovorí, živí tri rodiny. Nebol rok, čo by na nej nepestovali. Mesto Martin je ďaleko, cez dvadsať kilometrov, a miestne potraviny ponúkajú len základný tovar. Ľudia si väčšinu vecí dopestujú alebo dochovajú sami. Navyše: „Na pozemku je plyn, voda, elektrina, rozhlas, telefón. Teraz tam nechcú kvôli diaľnici povoliť zástavbu. Mám jedného vnuka a štyri vnučky.

Pozemky sú drahé a ja by som mal predať svoj za takú nízku cenu?“ pýta sa rozhorčene.

Zmluvu o budúcej zmluve zatiaľ nepodpísal a ani nepodpíše. Jeho roľa nie je na predaj. „Nech ju vyvlastnia,“ dodáva.

V zrýchlenom režime To však bude najmenší problém po tom, čo bol v decembri 2007 prijatý kontroverzný zákon o jednorazových mimoriadnych opatreniach v príprave niektorých stavieb diaľnic a ciest pre motorové vozidlá, ktorý umožňuje stavať v osobitnom zrýchlenom režime aj na nevyvlastnených a nevykúpených pozemkoch.

Zákon, ktorý porušuje vlastnícke práva garantované Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, bol nepozorne prijatý ako bežný pozmeňujúci návrh k novému zákonu o cestnej premávke bez toho, aby jeho predkladateľ - poslanec Peter Pelegrini upozornil na jeho obsah. Opoziční poslanci dali podnet na Ústavný súd, aby ho vyhlásil za protiústavný. Ak by sa tak stalo, Šútovčania by o svoje pozemky neprišli. NDS by v prípade obyvateľov, ktorí nepodpísali zmluvu o budúcej zmluve, nemala na základe čoho stavať.

Zachraňujú, čo pokazili Situácia mohla byť o čosi jednoduchšia, keby aj samotné obecné zastupiteľstvo

konalo inak. Od októbra do decembra 2007 rokovalo niekoľkokrát s ministrom dopravy, pôšt a telekomunikácií Ľubomírom Vážnym a s predstaviteľmi NDS. Tí im tvrdili, že nie je iná možnosť ako postaviť diaľnicu cez Šútovo, že to ušetrí peniaze aj čas. Napriek tomu obecné zastupiteľstvo počas celého tohto obdobia trvalo na trase cez tunel Korbeľka. „Predložili sme aj tri ďalšie varianty, ktoré by boli výhodnejšie pre obec a trocha by sa odklonili, aby do nej nezasiahli,“ povedal starosta Šútova Vladislav Jurečka. V januári 2008 však nakoniec obecné zastupiteľstvo schválilo územné rozhodnutie, ktoré súhlasilo s výstavbou diaľnice D1 cez Šútovo. „Boli sme pod tlakom. Keď sa však občania dozvedeli, že sme zahlasovali proti ich vôli, spísali petíciu. Len čo bola podaná, zastupiteľstvo zrušilo územné rozhodnutie z januára,“ dodáva na ospravedlnenie Jurečka. To už však raz bolo schválené a začalo sa stavebné konanie. Momentálne je prerušené po tom, čo právny zástupca Šútovčanov Miroslav Bachynec podal podnet na preskúmanie rozhodnutia. Obec sa teraz snaží zachrániť, čo pokazila.

Zosuvy Medzičasom si Jurečka všimol aj jeden významný nesúlad. „Mimo kauzy spracovávame územný plán obce, ku ktorému sa vyjadrujú rôzne orgány štátnej správy. Pred pár dňami nám bolo doručené stanovisko ministerstva životného prostredia, ktoré upozorňuje na zosuvy pôdy a odporúča, aby sa zohľadnili v územnoplánovacej dokumentácii. Zhodou okolností plánovaná trasa diaľnice podľa variantu B2 vedie sčasti úsekom, v ktorom boli zosuvy zaregistrované,“ uzatvára. Zo stanoviska ministerstva by teda vyplývalo, že na území nie je možná ani stavba diaľnice, pretože jej výstavba by nezohľadňovala zosuvy v lokalite.

Na nevhodnosť geologického podložia upozorňujú aj domáci: „Okolo bane je samý dolomitový piesok, ktorý sa rozpadáva.“ Starosta Šútova Vladislav Jurečka ministerstvo okamžite upozornil na túto nezhodu a požiadal o písomné stanovisko ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií a NDS. Nech už bude akékoľvek a akokoľvek ovplyvní plánovanú výstavbu diaľnice, Šútovčania majú právo rozhodovať o svojich pozemkoch. Prinajmenšom majú nárok na adekvátnu náhradu. NDS od nich vykupuje len pozemky, ktoré sa nachádzajú pod plánovanou diaľnicou. Predstavte si, že máte pozemok, ktorý má hektár. Ak z neho NDS vykúpi len desať árov, čo by ste robili so zvyšnými deväťdesiatimi ármi?

TEXT A FOTO: MÁRIA BULKOVÁ

89

10 KNIHA AUTORKA: ZUZANA, PREDAJKYŇA NOTA BENE

Kniha, ktorú musíte mať. Od novembra len u predajcov Nota bene.

Muži, ženy, deti a pes bjavte drsne farebný svet ulice cez láskavo - ironický pohľad priameho svedka. Kúpte si novú knihu od Júliusa, bývalého predajcu Nota bene, s farebnými fotografiami. Od novembra exkluzívne len u predajcov Nota bene.

O

Sme nadšení, že vám môžeme ponúknuť ďalšiu knižku nášho bývalého predajcu, talentovaného Júliusa. Fantastické dielo s názvom Muži, ženy, deti a pes je voľným pokračovaním jeho prvotiny Ulica, môj domov.

Krátke, dych vyrážajúce príbehy vás unesú z obývačiek, hodia na dlažbu a odhalia, čo je sladké a čo mrazí v skrytom svete bezdomovcov, žobrákov. Ako zasahujeme do ich životov my, náhodní okoloidúci. Lahôdkou je príloha farebných originálnych fotografii zo života bezdomovcov, ktorých autormi sú predajcovia Nota bene a vznikli v rámci mesačného projektu pod taktovkou fotografa Michala. Časť z príbehov sme uverejnili na stránkach Nota bene v rubrike Pouličné blues.

Kúpou knihy pomôžete predajcom ľahšie prežiť ťažké zimné obdobie.

Cena je 120 Sk (4 eurá), polovica z ceny je pre predajcu. Ďakujeme všetkým, ktorí pomohli pri vzniku tejto knižky. Najviac autorovi textu a autorom fotografií za ich poctivú skvelú prácu. Za spoluprácu ďakujeme Anke Gruskovej, Andrejke Labudovej, Michalovi Opetovi, Jane Čavojskej, sociálnym pracovníkom Peťovi Adamovi a Tomášovi Kubišovi, a za finančnú a morálnu podporu Norbertovi Oravcovi.

SANDRA TORDOVÁ

DEDO, alebo Kto je Július O autorovi knižky Muži, ženy, deti a pes Amatérsky spisovateľ, milovník opery, bývalý bezdomovec. „Som normálny DEDO,“ hovorí o sebe Július, ktorého mnohí predajcovia Nota bene poznali práve pod touto prezývkou. Július už Nota bene nepredáva, nehľadá prenájmy či ubytovne. Má kde bývať.

Už tri roky má priateľku, s ktorou sa zoznámil pri predaji časopisu.

Napriek úctyhodným sedemdesiatim trom rokom vstáva každé ráno do práce. Žije životom priemerného pracujúceho dôchodcu - s tým rozdielom, že ten jeho balansuje na tenkých nitkách, ktoré držia v rukách dve ženy. „Jedna mi dáva pocit domova a druhá mi dáva prácu. Keby ktorákoľvek z nich vypovedala službu, bol by som tam, kde som bol pred siedmimi rokmi. Ešte raz absolvovať celý ten kolotoč, spávať po pivniciach, hľadať ubytovanie... Asi by som to dnes už nezvládol.“ AUTORKA FOTOGRAFIE: ANDREA LABUDOVÁ

89

KNIHA 11 bezdomovcov. I odtiaľto pochádza množstvo príbehov, ktoré nájdete v jeho knihe. Ešte jednu skúsenosť mu dal predaj Nota bene. „Ľudia sú dobrí,“ prekvapuje ma Július. „Sú ochotní pomôcť, len tú pomoc treba správne prijať.“ Na svojom predajnom mieste si našiel priateľov aj prácu. Ľudia z okolia jeho predajného miesta sa o neho zaujímali tak intenzívne, že počas sviatkov nevedel, čo robiť s balíčkami.

Prečo nestretnete bývalého bezdomovca?

OBÁLKA NOVEJ KNIHY OD JÚLIUSA: AUTOR FOTOGRAFIE: ANTON, PREDAJCA NOTA BENE, GRAFICKÝ DIZAJN OBÁLKY: ANDREA LABUDOVÁ

Cesta na dno Július nikdy nezapadal do obrazu „typického bezdomovca“. Inteligentný, distingvovaný sedemdesiatnik vždy fascinoval gráciou starej školy.

Vyštudovaný ekonóm. Abstinent a nefajčiar.

Bezdomovcom sa stal v dôchodcovskom veku. „Nepatril som nikam,“ hodnotí svoje roky života na ulici. „Ľudia, o ktorých som si myslel, že sme na jednej úrovni, ma nechceli. A tam, kde by ma možno chceli, som zas nechcel patriť ja.“ Július pochádza z východu. Napriek zlému kádrovému posudku - nevyrovnaný s náboženskou otázkou - sa vypracoval na námestníka riaditeľa. Neskôr podnikal.

Zrejme zle. Stala sa chyba a on prišiel o všetko. V rodine sa začali napätia, ktoré nezvládal. Nebol zvyknutý byť na ťarchu, a tak odišiel preč. Chvíľu robil taxikára, až prišiel aj o auto. Skončil na ulici úplne bez príjmu. Prvý rok v tom nevedel chodiť, spával po lavičkách, na stanici i po kanáloch. Aby prežil, žobral. Šlo mu to, ale nikdy sa s tou rolou nezmieril. Až sa cez známeho dostal k predaju Nota bene.

Nota bene Nešlo to ľahko, ale neskôr sa to zmenilo. „Bola to fantázia. Mal som zrazu príjem.

Mohol som si zaplatiť nájom,“ spomína.

Po dlhšom čase mal pocit, že kamsi patrí.

Našiel si bývanie na pôjde starého domu v Starom Meste. Mal tam malú izbičku s gaučom, písacím strojom a televízorom.

Len kúsok od jeho dverí sa na tomto mieste premleli desiatky bratislavských

Po a – je ich málo. Po b – tak ako Július, aj ostatní bývalí bezdomovci sa medializácii vyhýbajú. Dôvod?

Predsudky. „Dostal som sa do pozície normálneho človeka. Akonáhle vyjde najavo moja minulosť, už pre mnohých normálnym človekom nebudem,“ konštatuje. Ľudí väčšinou nezaujíma, že má vysokú školu, pamätajú si len, že bol tulák. Bežne sa nestretáva s negatívnymi reakciami, ale občas ho minulosť dobehne. Na koncerte v Redute si ho obzerali dve dámy a započul, ako si šepkajú: „Ty, to nie je ten, čo žobral pred kapucínmi?“ „Bolo mi to veľmi nepríjemné,“ striasa sa Július. Spomína tiež na stretnutie s bývalým predajcom, ktorý dnes robí šoféra. „Tak, ako som ho spoznal ja, garantujem, že videl aj on mňa. Sklonil hlavu a išiel preč.

Pripomínal som mu časť života, na ktorú by najradšej zabudol. Predsa len, ulica človeka do určitej miery zakomplexuje,“ konštatuje Július.

Zažite krásny víkend v kopcoch Malej Fatry! Čaká na vás ubytovanie v nádhernom prírodnom prostredí na okraji lesa, v rodinnom nefajčiarskom penzióne kúsok od dedinky Kunerad.

Prevádzka PENZIÓNU KUNERAD je otvorená celoročne.

Zabezpečuje ubytovanie, oslavy, svadby, krstiny, stretnutia, školenia a firemné akcie (aj s ubytovaním a stravou).

Dvojpodlažná budova je v zimnom období vykurovaná plynom a krbom.

Čo priniesla ulica „Ulica mi nedala nič. Iba hrôzu života na dne,“ hovorí prudko. „Predtým mi ani najlepšia reštaurácia u Číňana nebola dosť dobrá. A teraz - v živote som si nemyslel, že by som dokázal jesť z kontajnera.

Dokázal som. Nebola to pokora, ale nevyhnutnosť,“ zdôrazňuje. „S prvým sadnutím na zem padnú posledné zábrany.

Potom je vám to jedno.“ Až na ulici začal písať. Vraj z márnomyseľnosti. Videl príbehy ostatných predajcov v Nota bene a povedal si: To dokážem aj ja. Vyšlo to. Nevie písať rovno do stroja, musí to ísť klasicky najprv na papier. Prvou kritičkou je mu vždy priateľka.

V súčasnosti píše prvý román. Je to príbeh štyroch bezdomovcov, ktorí sa stretnú na pôjde starého domu. Sleduje ich životné cesty, od momentov, ktoré ich doviedli na ulicu, až po cesty, ktorými idú, keď sa rozídu každý po svojom.

Ale to až niekedy nabudúce.

Na prízemí objektu sa nachádza recepcia a spoločenská miestnosť s nefajčiarskym barom a detským kútikom.

Na prvom a druhom poschodí sa nachádza ubytovacia časť objektu a parkovisko je priamo pred objektom.

Počas letnej sezóny je možné posedieť si na vonkajšej letnej terase, v altánku s grilom alebo pri ohnisku.

Viac informácii o penzióne Kunerad nájdete tu: www.penzionkunerad.sk penzion-kunerad@orangemail.sk 041/549 42 94

SANDRA TORDOVÁ Inzercia

89

12 DO TUCTA

„Žijete v raji,“ odkazuje Slovákom láma Ole Nydahl.

Je toľko ľudí, s ktorými treba hovoriť...

Nemám bežný deň 60. rokoch sa s manželkou Hannah na svadobnej ceste v Nepále stretol s tibetskými lámami. Stal sa ich žiakom a dnes je najznámejším učiteľom budhizmu zo Západu. Láma Ole Nydahl.

V

Čo to znamená byť budhistickým lámom?

- V krajinách, kde je budhizmus uznaný za náboženstvo, som niečo ako biskup.

Niekde som psychológ, inde filozof. No predovšetkým som nositeľom línie priamej skúsenosti mysle.

Ako vyzerá váš bežný deň?

- Nemám bežný deň. Som každý deň v novom meste, chodím spať okolo tretej ráno, pretože je toľko ľudí, s ktorými treba hovoriť. Máme po celom svete už 575 centier, a to sú tisíce ľudí. A ráno na

mňa už čaká množstvo e-mailov, ktoré sa nakopili cez noc.

To musí byť vyčerpávajúce.

- Viete, čo najviac unavuje? Nie to, že pobehujú nohy, ale že pobehuje myseľ.

Moja myseľ neskáče hore a dole, neustále sa cítim veľmi dobre a všetko okolo seba vnímam ako zaujímavé a zmysluplné.

A pretože sa moja myseľ nemení, nevyrušuje telo a vďaka tomu dokážem skutočne veľa pracovať.

Dá sa niečo také naučiť?

- Dôležité je meditovať, pracovať s mysľou.

Veľmi pomáha aj hovoriť mantry, napríklad ÓM MANI PEME HUNG, ktorá je v Tibete najrozšírenejšia. Udržuje ľudí v pohode, ďaleko od neuróz.

Hovoriť mantry je ale dosť exotické.

- Sú to zvukové vibrácie pôsobiace na myseľ. V skutočnosti je to celá veda. Ak poviete ÓM, odstraňujete pýchu. MA útočí

na žiarlivosť. NI odstraňuje pripútanosť, PE rozbíja nevedomosť, ME likviduje lakomstvo a HUNG odstraňuje hnev. Mantra tak čistí myseľ a chráni ju voči rušivým pocitom.

Existuje veľa mantier, niektoré očisťujú podvedomie, iné budujú radosť. Čo ešte môže budhizmus priniesť ľudom na Západe?

- Budhizmus učí myslieť spôsobom „to aj ono“, namiesto bežného vnímania „buď, alebo“. Ak dokážete vidieť veci v jednom okamihu z viacerých strán, dáva to veľkú slobodu. Dôležité je získať nadhľad, nestať sa otrokom reflexov ako Pavlovove psy. Schopnosť byť plne vedomý je tá najvyššia kvalita, v skutočnosti jediná absolútna.

Väčšina ľudí si spája budhizmus s askézou, kláštormi, pacifizmom a pasivitou.

Váš štýl je presne opačný...

- Budha učil tri druhy ľudí. Jedni sa chceli vyhnúť svetu a stali sa mníchmi

89

DO TUCTA 13 a mníškami, začali žiť v kláštoroch, sami pre seba. Učil i laikov, praktických ľudí, ktorí udržujú svet v pohybe a potrebujú praktické metódy ako v spoločnosti fungovať čo najlepšie. A napokon učil uskutočniteľov, ľudí s potenciálom vidieť všetko čistým pohľadom a rozpoznať možnosti v každej situácii. Ja nie som mních. Som laik s mysľou uskutočniteľa.

Ako by ste charakterizovali svojich žiakov?

- Vyskúšali materializmus i mnoho iných vecí, no zistili, že ani jedna ich neuspokojuje. Chápu, že nič iné nemôže pociťovať šťastie, len myseľ. A preto hľadajú šťastie v mysli.

V decembri budete mať verejnú prednášku v Bratislave. Tešíte sa na Slovensko?

- Áno. Mladí Slováci sú podobní mladým Dánom. Ste rebelanti, no viete spolupracovať. Tiež ste menej zmätení než ľudia na Západe. Dlho ste žili v ťažkých podmienkach a teraz máte úplne jasno v tom, čo chcete a čo nie. My v západnej Európe sme boli slobodní tak dlho, že sme si na to zvykli. Nemuseli sme bojovať o slobodu a ďalšie hodnoty, prestali sme si ich vážiť a teraz mnohé strácame.

Takže vyrastať v systéme, ktorý nám tvrdil, že čierne je biele, bolo pre nás výhodou?

- Vďaka tomu ste obozretnejší a kritickejší pri prijímaní a hodnotení informácií. Príliš často vám klamali. No ak ste raz o niečom presvedčení, práca vám ide od ruky.

Chcete nielen vidieť veci, ale aj robiť niečo zmysluplné.

Aj Nota bene je príkladom zmysluplnej práce. Predávajú ho ľudia v núdzi, ktorým pomáha prekonať ťažké životné situácie.

- To je veľmi dobre. Aj Rockefeller začínal predajom novín. Aktívny súcit znamená dať ľudom šancu prejaviť svoje kvality. Ukázať im, akí sú v skutočnosti bohatí, aký veľký majú potenciál. Pomôcť im stotožniť sa s tým, čo je v nich najlepšie, a nie s ich slabosťami.

Cesta k riešeniu problémov je teda spraviť ľudí šťastnými?

- Presne tak, nech sa cítia dobre a dôverujú si. Kto sa správa hlúpo, je váš pacient. Každý sa správa tak, ako sa cíti, vy ste doktorom a treba mu dať ten najlepší možný liek. Namiesto toho, aby sme si povedali, že ten človek je môj nepriateľ, chápeme, že predtým spravil veľa dobrého a aj neskôr spraví veľa dobrého.

No ak sa niekto správa nepekne, je ťažké byť len doktorom.

- Všetci raz zostarneme, ochorieme a umrieme. Všetci chceme byť šťastní a vyhnúť sa utrpeniu. Sme na tej istej lodi. Tí inteligentnejší hľadajú šťastie tým,

že robia veci, ktoré prinášajú šťastie. Tí hlúpejší hľadajú šťastie tým, že robia veci prinášajúce utrpenie. Je to teda najmä otázka inteligencie a dojmov v mysliach ľudí, toho, ako sa cítia a čo robia. Ľahko sa to povie, no ťažšie spraví...

- Samozrejme, ak niekto ubližuje vám či niekomu inému, treba ho zastaviť.

Ak napríklad niekto bije ženu, tak ho jednoducho zložím. Ale v mojej mysli nie je hnev. Ak niekto ubližuje vašej rodine, ak chce zničiť vašu krajinu, vašu slobodu, vtedy jednoducho musíte konať. Budhista môže byť vojakom, ale nemôže nepriateľa nenávidieť. On v podstate nie je zlý, len v snahe dosiahnuť šťastie robí niečo, čo mu v budúcnosti prinesie utrpenie.

Chcete ešte niečo odkázať Slovákom?

- Slovensko je krásna krajina. Možno si to nie vždy uvedomujete, no žijete v raji. Vaša príroda patrí k najkrajším, aké som kedy videl. Tiež ste mali zložité dejiny, ktoré vás veľa naučili. Vážite si svoj národ i svoje hodnoty humanizmu. Vidieť to na tom, ako sa k sebe správate a komunikujete.

O Slovákoch sa však hovorí, že sme závistliví. V duchu hesla: skapala mi koza, nech skape aj susedovi.

- Jedna skutočne nechutná historka z Ruska vystihuje žiarlivosť naočkovanú komunizmom. Istý sedliak pomohol anjelovi a ten mu povedal: Dám ti čokoľvek budeš chcieť, no susedovi dám dvojnásobok.

Sedliak po chvíľke rozmýšľania odvetil: vezmi si jedno oko.

Našu závisť nám naočkoval komunizmus?

- Presne tak, závisť je súčasťou ideológie komunizmu. Určite nie ste žiarlivý národ.

Ste veľmi štedrí mnohými spôsobmi: ste priateľskí a príjemní ľudia. Vidno to i na tom, ako jazdíte, zodpovedne a ohľaduplne.

Nerobíte také nebezpečné veci ako napríklad zrýchľovanie, keď vás niekto predbieha, čo je v niektorých krajinách celkom bežné.

No ja som na slovenských cestách stretol veľa arogantných šoférov.

- V porovnaní s mnohými inými krajinami ich nie je tak veľa. Inde majú oveľa viac policajtov, aby mali ľudí pod kontrolou.

Vy dôverujete zrelosti ľudí. Cítim sa na Slovensku veľmi slobodne. Veľmi silne tu cítiť ľudské hodnoty, ľudské prejavy i pocity.

A to je veľmi dobre.

TOMÁŠ FUK FOTO: KAROL KOČÍ

Verejná prednáška lámu Oleho Nydahla bude 7. 12. 2008 (nedeľa) v Bratislave.

Viac informácií na www.buddhizmus.sk.

Víťazom literárnej ceny Anasoft litera je Milan Zelinka s knihou Teta Anula Víťazom literárnej ceny Anasoft litera za slovenskú pôvodnú prozaickú knihu vydanú v uplynulom roku sa stal Milan Zelinka s novelou Teta Anula.

Laureát literárnej ceny Anasoft litera získava honorár 200 000 Sk. Cenu udeľuje spoločnosť Anasoft APR, generálny partner projektu.

Bratislavská papierenská spoločnosť udelila vydavateľstvu víťaznej knihy Slovenský spisovateľ cenu v hodnote 25 000 Sk. Cenu čitateľov denníka SME získal Viliam Klimáček za knihu Námestie kozmonautov vydanú vo vydavateľstve KK Bagala. „Zelinkova próza je príbehom z čistej a presnej epiky. Na pozadí regionálne signovanej a anekdotickej fabulácie možno pozorovať citlivú, v dobrom slova zmysle dojímavú prácu prozaika so selektívnou pamäťou. Zelinkova novela vracia epiku k jej zdrojom, s presným odlíšením rozprávaného a zažitého. Čitateľ sa aj preto intenzívne dotýka prozaikovho sveta ako svojho vlastného, primárne zmyslami a emóciami, následne ho objavuje ako etickú a estetickú, jazykovo čistú hodnotu,“ vyjadrila svoje stanovisko tohtoročná porota v zložení Kornel Földvári, Michal Habaj, Martin Porubjak, Zora Prušková a Marta Součková.

Dielo Milana Zelinku Teta Anula vybrala spomedzi siedmich finálových titulov.

Literárna cena Anasoft litera bola udelená tretíkrát. V roku 2006 ju získal Pavel Vilikovský za knihu Čarovný pagáj a iné gýče, minulý rok Marek Vadas za knihu Liečiteľ.

Inzercia

89

14 REPORTÁŽ Pretekár sa snaží dosiahnuť čo najkratší čas.

Kolieska na ostrohách sa musia otáčať

Western zo Záhoria ovbojské čižmy, klobúky, krásne kone, americká zástava. Hlasná hudba z reproduktorov. A viac dievčat ako chlapcov. Jazdenie v štýle Divokého západu láka už malé dievčatká.

A mení arény na malú slovenskú Ameriku.

K

Americké musí byť. Zástava s pruhmi a hviezdami je nevyhnutnou rekvizitou.

Westernové jazdenie má predsa pôvod vo využívaní koňa na prácu s dobytkom v zlatej ére kovbojov na území „Nového sveta“, v Severnej Amerike. Kôň bol vtedy

hlavný pomocník človeka aj jediný dopravný prostriedok. Musel byť odolný a vytrvalý, aby vydržal celodennú robotu pod sedlom, pokojný, ovládateľný, ale aj inteligentný a samostatný, keď si to situácia vyžadovala.

Musel byť rýchly, silný a stabilný, aby udržal aj kravu priviazanú o svoje sedlo.

A musel mať aj pohodlné chody, aby na ňom jazdec bez problémov vydržal celý deň. Z práce, akú kedysi musel kovbojský kôň vykonávať, sú dnes odvodené športové disciplíny, v ktorých si pre zábavu merajú sily jazdci a jazdkyne všetkých vekových kategórií.

Úlohy „Samozrejme, môžeš mať akéhokoľvek koňa. Ale najvhodnejší je American Quarter Horse. Ani na preteky formule 1 by si

nešla na béemwéčku,“ vysvetlil mi jeden z kovbojov. Sedel na štvorročnej kobylke Tardy Lonsome Lena. Má devätnásť rokov, volá sa Miloš Krbúšik a po maturite chce ísť pracovať k profesionálnemu reiningovému trénerovi. Neskôr som sa dozvedela aj to, ako mu kone a jazdenie úplne zmenili život.

V žrebčíne v Kopčanoch na Záhorí sa práve začínali preteky. Westernové jazdenie má niekoľko divácky viac či menej atraktívnych disciplín. Napríklad také western pleasure. Pre divákov neodborníkov to asi veľké pleasure nie je, sledovať, ako súťažiaci na svojich koňoch cválajú či klusajú podľa pokynov poroty dookola, na príkaz spomaľujú a zrýchľujú a dokazujú tak, ako ich koníky poslúchajú aj tie najnenápadnejšie pokyny. Alebo reining. Na každej súťaži sú vypísané presné úlohy, ktoré musí jazdec s koňom

89

REPORTÁŽ 15 zvládnuť. Cval po kružniciach na obe strany v rýchlom aj pomalom tempe, cúvanie, kĺzavé zastavenie, prudké zastavenia a otočky, či spin, otočka na mieste okolo vnútornej zadnej nohy. Alebo trail. Pre jazdcov je to iste namáhavá disciplína, otvárať pomyselnú ohradu, bez chyby prekračovať brvná na zemi či s koňom cúvať, laickému obecenstvu ako som ja však po chvíli pripadali všetky jazdy takmer rovnaké.

Ako kovboji Na rad prichádzajú akčné disciplíny. Barrel race, čo najrýchlejšie cválanie okolo troch sudov. Alebo pole blending, rýchlostné cválanie okolo šiestich tyčí. Škoda, že sa tu nesúťaží aj v disciplínach, v ktorých je úlohou človeka a koňa pracovať so skutočným teľaťom, presne ako to kedysi robili americkí kovboji.

S westernovým koňom sa nedá súťažiť len tak. Na všetko – výstroj, oblečenie, spôsob uzdenia – existujú presné pravidlá, ktoré každý jazdec musí bezchybne dodržať. Ešte aj taká maličkosť musí byť v poriadku ako koliesko na ostrohách. Nesmie byť len také obyčajné. Ale sa musí naozaj otáčať.

Nešťastný úraz

Kovboji na súťažiach v Motešiciach.

Miloš preteká za nitriansky ranč Hosťová. Šéfuje mu Maťo Kučírek. Je nielen tréner, ale aj úspešný westernový jazdec, hlavne v cuttingu, práci s teľaťom. „Ku koňom ma zobral môj otec, a vždy mu za to budem vďačný,“ rozpráva. „Mal som asi deväť

rokov, keď som sa prvýkrát posadil na koňa. Zapáčilo sa mi to, začali sme jazdiť pravidelne, a keď otec videl, že je to prvý šport, ktorý ma baví dlhšie ako tri mesiace, dal ma na parkúrové jazdenie do jedného nitrianskeho klubu. Odtiaľ som mal aj

prvého koňa, Félixa.“ Keď mal Miloš desať, stal sa mu nešťastný úraz. V teréne spadol z koňa, a ten ho pošliapal. „Nebola to koníkova vina, on cválal a ja som spadol rovno pod neho,“ vysvetľuje Miloš. Výsledkom však boli dva mesiace v nemocnici, vyoperovaná polovica pľúc, štyri zlomené rebrá a roztrhnutá priedušnica. „Chvíľu som mal rešpekt, ale po pár mesiacoch mi to nedalo a znova som sa vyškriabal na koňa.“ Nevrátil sa však k parkúru. Začal s westernovým jazdením a teraz je niekoľkonásobný Majster Slovenska.

Najlepší sú Američania Westernové jazdenie je finančne náročný šport. Najlepšie je mať vlastného koňa.

A nie hocijakého. Musí mať všetky požadované vlastnosti, byť výkonný a navyše si rozumieť s jazdcom. Plus všetko čo potrebuje, krmivo, starostlivosť, tréningy. A čas, samozrejme. Úspešný jazdec trénuje každý deň, a pred a po tréningu sa musí o koňa postarať.

Na Slovensku, v Európe a vo svete sa koná veľa súťaží vo westernovom jazdení.

Najprestížnejšia svetová súťaž Futurity je v Oklahome v Amerike každý rok. Štartuje tam svetová špička. A najlepší sú vždy Američania. Asi majú ešte stále v krvi Divoký západ.

Americká vlajka je nevyhnutnou rekvizitou.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

%g TB UP BK JOBL

$FMĂ‘ [JTL [ &LPPCDIPEV ĂƒJWJDB KF WFOPWBOĂ‘ OB SP[WPK FOWJSPONFOUgMOFK WĂ‘DIPWZ B W[EFMgWBOJB Inzercia Inzercia

www.jedensvet.sk

ÄŒO HÄ˝ADAL GEORGE CLOONEY V DARFĂšRE? VRĂ TI SA DOBA Ä˝ADOVĂ ALEBO NĂ M PRIHĂ RA? ZAROBĂ? NIEÄŒO ETIĂ“PSKY FARMĂ R NA NAĹ EJ RANNEJ KĂ VE? Odpovede na tieto a mnohĂŠ Ä?alĹĄie otĂĄzky VĂĄm prinesie

80 FILMOV V SEKCIĂ CH MĂĄte prĂĄvo vedieĹĽ / Strety a stretnutia kultĂşr / PreÄ?o demokraciu?

GlobĂĄlna (ne)pohoda / ZaostrenĂŠ na Rusko / Dve tvĂĄre Islamu / Made in China SlovenskĂ˝ dokumentĂĄrny ďŹ lm 2007/08

ZAHRANIÄŒNĂ? HOSTIA / VĂ?STAVY KONCERT - UNITED FLAVOUR (CZ)

Festival organizuje:

HlavnĂ˝ partner festivalu:

89

VO SVETE 17

Otrava kyslíkom áno som s očami ako králik vystúpila zase raz vo veľkom meste, Xiningu.

Najlacnejšie ubytovanie, čo som zohnala, bolo za 50 yuanov. Neuveriteľne nádherný pocit bol dať si sprchu. Po mesiaci umývania sa v lavóroch studenej vody, tečúca teplá bola raj na zemi. Dokonca som si dopriala luxus najväčší, nechala som si oprať oblečenie v práčovni.

R

O dva dni som dorazila do Dunhuangu. Hory vymenila úplná púšť, jaky vystriedali ťavy.

Mesto je známe blízkou lokalitou Mogao,

kde sa nachádzajú jaskyne s budhistickou výzdobou. Za úplne neuveriteľnú cenu 180 yuanov som sa dostala dovnútra (to bolo

viac ako som minula za posledný týždeň).

Ale mala som dve anglicky hovoriace sprievodkyne len pre seba (jednu v zácviku), zatiaľ čo Francúzi sa tlačili v dvoch skupinách po 20 ľudí.

Jedna vec ma zarazila. Začiatkom minulého storočia bola v jednej z jaskýň objavená knižnica. Asi päťdesiattisíc rukopisov, niektoré staré viac ako tisícročie - teda nález neuveriteľnej historickej hodnoty. Skôr než sa Číňania mohli spamätať, väčšinu im odniesli do múzeí v Londýne, Paríži, Moskve a inde. V Číne zostalo nejakých osemtisíc najmenej hodnotných. Počet kusov v tomto malom múzeu by sa dal spočítať na prstoch jednej ruky. Keď sa človek prechádza po európskych múzeách, tak si neuvedomuje, že sú tam samé nakradnuté veci. Trochu smutné.

Z Dunhuangu som mala perfektného „stopa“ do Turpanu. Najprv ma asi sto kilometrov zobrala dodávka, potom mi zastal kamión.

Vo vnútri traja mladí „týpci“, od pása nahor vyzlečení... Hovorí sa, že Čína je pre ženu ako púšť, čo sa týka mužskej populácie, ale toto bola výnimka. Radosť pozrieť. (Pri pozeraní aj zostalo:).

Za necelých osemnásť hodín ma vysadili v Turpane. Tam som si dala sedemkilometrový pochod aj s batohom cez najväčší úpek do hotela. Turpan je druhé najnižšie miesto na Zemi s nadmorskou „výškou“ 150 a niečo metrov POD morom.

Za pár dní som teda zostúpila 4500 výškových metrov. Bolela ma hlava - myslím, že to bola otrava kyslíkom. Turpan je tiež najteplejšie miesto Číny. Najvyššia nameraná teplota bola tuším 49 stupňov Celzia. Za môjho pobytu našťastie neprekročila 45.

Zomierala som! Osem litrov vody denne, klimatizácia „na plné pecky“, ale aj tak som sa ledva plazila.

TEXT A FOTO: MIRKA FOFFOVÁ, ČÍNA

Zbierate peniaze na dobrú vec?

Pridáme sa.

Organizujete zbierku, benefičný koncert alebo aukciu na pomoc druhým?

Pošlite Váš projekt do programu Pridáme sa.

Najlepšie projekty podporíme zvýšením výťažku z akcie v pomere 1:1 až do výšky 50 000 Sk (1 659,70 €).

A prispejeme Vám aj na realizáciu.

Spolu pomôžeme viac.

Viac o programe a o tom ako zorganizovať zbierku sa dozviete na www.nadaciaspp.sk alebo na čísle 02/54 64 46 83.

Inzercia

konverzný kurz 1 € = 30,1260 Sk

pridamesa_NOTABENE_200x93+5_08201 1

25.8.2008 11:03:21

89

18 ENEL

Oravský hrad onedlho rozžiari 83 lámp

V novom svetle

tráviť noc na hrade či zámku je Sídlo Drakulu? snom mnohých detí. Premeniť Traduje sa, že Oravský hrad postavil sám čert. Ak chcel získať dušu mládenca sa na princov a princezné Mareka, mal to urobiť za sedem dní a sedem nocí. Na sklonku poslednej noci a získať moc negujúcu všetky mu chýbalo len položiť poslednú veľkú rodičovské zákazy, si aspoň raz skalu. Keď už mal dušu takmer istú, zakikiríkal kohút. Pekelník sa rozhneval zaprial každý z nich. Oravský a v zlosti pustil skalu do rieky. Tá sa od hrad ešte takúto možnosť pre tých čias nazýva po šťastlivcovi Markovou skalou. Tak hovorí legenda. Ak by bola školopovinných návštevníkov pravdivá, nielenže by čert postavil Oravský hrad čertovsky rýchlo, ale aj dobre. neponúka, o chvíľu ale bude mať Majestátny hrad sa na strmom útese ideálne podmienky na nočné Oravskej vrchoviny, lemovanom riekou Orava, hrdo vypína už takmer osemsto prehliadky.

do hradnej studne, pôvodne hlbokej až deväťdesiat metrov. Splní sa, či nesplní?

Rojčia ako ich ratolesti.

Nielen poznávacie značky áut svedčia o tom, že slovenská kultúra je príťažlivá aj za hranicami. Oravský hrad si získal i srdcia zahraničných filmárov. Prvýkrát sa dostal na plátna kín už v roku 1922.

Nemecký režisér Friedrich Wilhelm Murnau si ho zvolil za sídlo Drakulu pre svoj film Upír Nosferatu. Niekoľko obyvateľov z Oravského Podzámku si dokonca vybral ako komparzistov. Oravský hrad a nádherná prírodná scenéria, ktorá ho obklopuje, učarovala aj slovenským filmovým tvorcom. Objavili sa v známej rozprávke Miloslava Luthera Kráľ Drozdia brada či v koprodukčnom filme Sokoliar Tomáš.

Druhý najnavštevovanejší hrad na Slovensku zažiari už tento mesiac vďaka spoločnému projektu Žilinského samosprávneho kraja a Slovenských elektrární, a. s., člena skupiny Enel.

Znova v žiare reflektorov

S

rokov. Právom patrí medzi najobľúbenejšie národné kultúrne pamiatky. V letných mesiacoch, počas ktorých je prístupný verejnosti každý deň, sa v jeho komnatách stretávajú najmä školáci, rodiny s deťmi, ale aj dospelí. Aj tí poverčivo hádžu s prižmúrenými očami pár drobných

Čochvíľa túto dominantu oravského regiónu neprehliadnu ani bežní pocestní. Už tento mesiac naň postupne nainštalujú

89

ENEL 19 Dominanta Oravy sa teší obľube turistov.

osemdesiattri svietidiel. „Na nádvorí bude umiestnených šesť svietidiel, sedem sa inštaluje na veľkú terasu, jedno rozžiari glorietu, deväť svetiel sa situuje na hlavné nádvorie, štyri na vežu kostola, na vnútorné osvetlenie vežičky západnej bašty poslúži osem svetiel a na strechu Dubovského paláca sa osadí ďalších osem. Na tristodesaťmetrovú opevňovaciu hradbu sa umiestni štyridsať svietidiel s jasom v bielej, žltej a takzvanej neutrálnej farbe,“ uviedol riaditeľ Úradu Žilinského samosprávneho kraja (ŽSK) Pavol Holeštiak. Nové osvetlenie bude navyše svojou maximálnou úspornosťou zohľadňovať okolité životné prostredie. Juraj Blanár, predseda ŽSK, potvrdil, že ak by aj bežalo naplno, ako je navrhnuté, spotreba elektrickej energie za súčasnej ceny by sa mohla pohybovať okolo stopäťdesiattisíc korún za rok. Okrem toho spodné časti bude osvetľovať len v zime, keď ich nebude zakrývať vegetácia.

Celý projekt bude stáť 4,75 milióna korún. Žilinský samosprávny kraj, ktorý hrad spravuje, poskytne na rekonštrukciu 3,25 milióna z vlastných zdrojov. Zvyšného 1,5 milióna venujú Slovenské elektrárne, a. s., vo forme nenávratnej dotácie. Z ich strany to bude len ďalšia z iniciatív rozvoja spoločenskej zodpovednosti pri podnikaní v rámci stratégie Päť energií pre krajinu – energie pre prírodu, kultúru, šport, vzdelávanie a energia pre ľudskosť. „Tým, že sme dostali príležitosť podporiť túto historickú pamiatku, máme znovu možnosť prispieť k rozvoju energie v súvislosti s kultúrou a so

Slovenské elektrárne, a. s., podporujú slovenskú kultúru. životným prostredím,“ povedal Paolo Ruzzini, generálny riaditeľ a predseda Predstavenstva Slovenských elektrární, a. s., ktoré v regióne vyrábajú elektrinu na Vodnej elektrárni Orava.

Nové osvetlenie nahradí pôvodné zo začiatku 70. rokov, ktoré je opotrebované a zastarané.

Navrhnú ho tí najlepší projektanti, ktorí už osvetľovali Brandeburskú bránu v Berlíne, rímske Koloseum či Pražský hrad.

Vodná elektráreň je symbolom Oravy, rovnako ako Oravský hrad.

Rozvoj turizmu Oravský hrad bude teraz zreteľne viditeľný aj za tmy. Obľúbené nočné prehliadky budú návštevníkom k dispozícii možno o čosi častejšie ako v súčasnosti. Tá posledná sa uskutočnila koncom augusta. Ukážky ľudových remesiel spojené s predajom, ochutnávky medoviny, vína, domácich oblátok či cesnakových hrianok, tradičná folklórna hudba, vzkriesené povery, prihovárajúce sa z temných zákutí a rituály „uspávania Drakulu“, ktorého duch si počas nakrúcania filmu Upír Nosferatu hrad tak obľúbil, že na ňom zotrval, prilákali len za tri hodiny viac než deväťsto návštevníkov. Hrad v novom svetle bude mať určite ešte väčšiu šancu tento počet zvýšiť a dopomôcť k rozvoju cestovného ruchu na Orave. Potenciál regiónu je veľký, len je potrebné ho rozvíjať. Skanzen Oravskej dediny v Zuberci je ideálnou zastávkou pre tých, ktorých zaujíma, ako sme v minulosti žili, pred svetom ukryté krásne Roháče potešia milovníkov turistiky a tí, ktorí radi len tak leňošia, sa môžu zrelaxovať v neďalekom vodnom parku v Oraviciach.

Oravský hrad so svojou historickou, etnografickou a prírodovednou expozíciou a nádherným okolím ponúka pre každého trošku. Jeho zatraktívnenie rozvoju turizmu pomôže. A ten je z ekonomického hľadiska, ako uzatvára Blanár, „trvalo udržateľnou časťou ekonomiky, ktorou nedokážu zatriasť ani krízy v Európe alebo aj vo svete“.

ZUZA PETRANOVSKÁ FOTO: SLOVENSKÉ ELEKTRÁRNE, A. S., A SAMUEL MISTRÍK

89

20 POULIČNÉ BLUES JOZEF 598

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Poslednýkrát Poslednýkrát. Posledný pohľad. Na kvety ružové a sen môj, na chvíle, čo som žil len Tebou. Neskoro kričať: Nechoď, stoj!

Poslednýkrát. Posledný nádych. Vôňa, čo spraví z noci deň; silná, opojná, vášne plná... Hľa, slabý opar zostal len.

Poslednýkrát. Posledný dotyk. Lupienky hladím, nehu cítiac, čo uniká mi tíško navždy. Ako som Ťa mal chrániť viac?

Poslednýkrát. Posledná slza. Čo svieti sťa kvapka rosy na lístku mrúcom.

V strašnom tichu zisťujem, že tu už nie si. Poslednýkrát. Posledný záblesk. Tak poďme spolu - Ty a ja. Venuj mi svoj tŕň, snáď s ním v srdci budem môcť s Tebou do raja...

JOZEF 598, BRATISLAVA

DEDO

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Bozk II. Jano spal a sníval. Vlastne nie Jano, ale ako nádejný ženích Janíčko milený. Čelo mal jasné ako pri niečom príjemnom. Okolo neho samé žabie ústa. Samé ústa, kde len oči oprel, vpredu, vzadu, vľavo, vpravo, hore aj pod sebou. Len si vybrať. Boli aj malé aj veľké, plnoštíhle, štíhle, súmerné, našiel medzi nimi sladké i mierne štipľavé, voňavé, pre extra labužníkov s príchuťou bociana. Všetky typy, aj také, čo meno nemajú.

Jano mal už svoje skúsenosti, preto sa pozorne díval, sledoval, porovnával a stále váhal. Napríklad tie v centre, celkom sympatické. Pozrel sa bližšie, aj sa mu pozdávali. Započúval sa, a prvá chyba.

Rapotali ako mlynček na modlitby kdesi na ďalekom vysokom východe. Jano si hneď poradil. Ako muž činu prelepil ústa leukoplastom. Díva sa na svoje dielo, nie je to ono. Sňal leukoplast a rýchlo medzi spŕškou slov prelepil ústa priesvitnou izolepou. Teraz už bol spokojnejší, a predsa ich nepobozkal.

To by sa už mohol rovno vrhnúť na tašku zo supermarketu. Bol by to síce bezpečný sex, Jano bol však klasik z dediny. Sadol si, hlavu do dlaní, hútal.

Musím si stanoviť nejaké jasné kritériá, hovorí si. Veď by to mohlo neskončiť ako dáky tender. Na tvar by som až taký ohľad brať nemusel. Tamtie sú síce priúzke, no jedna presná cez hubu je lacnejšia ako plastická operácia, a ešte človek ušetrí, lebo poisťovňa plastiku asi ťažko uhradí.

Začínal mať pocit, že sa to vyjasňuje, no vzadu zazrel zubaté ústa bez pier. Naľakal sa. Musím to urýchliť, súri sám seba, takto by na ostatok jedna žaba žabou ostala.

Žaba na octe, to by Francúzi v únii narobili rečí viac ako tá veľkohubá. Takže po poriadku, Tvar a vôňu si všímať nemusím, to sa dá ľahko, rýchlo upraviť, rozhodol Jano prakticky.

Začal voľbu z iného konca. Prvá otázka: „Čo majú žaby radšej ako kvákanie?“ Predsa muchy, komáre a podobnú háveď.

Nelenil milý nedočkavý Jano, na všetky strany rozvešal mucholapky. Znovu sa pohodlne uvelebil. Mohol pokojne snívať ďalej. Za muchami sa popriliepajú aj žabie ústa. Veril, že sa tak zbaví chamtivých a rapotavých úst a výber sa o niečo zjednoduší. A za ten čas si milý Janíčko mohol pohodlne zdriemnuť.

DEDO, PIEŠŤANY

JOZEF 1828

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Leto

ZAPOJTE SA! Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Žiadne veľké prekvapenie sa nekonalo.

Opäť ste najviac ocenili príspevok od Júliusa, tentokrát Stretnutie so Satinským.

Gabrielova Cesta do pekla získala o niečo menej hlasov. Na treťom mieste sa svorne umiestnil Bozk od Deda a Rozhovory 21 od Ľuboša. Hlasujte ďalej! r

Bulharsko a Chorvátsko a či pobyt v Čiernej Hore boli ste si oddýchnuť a vychutnať čisté more

Stojím pri tom Terne stále stretávam vás deň čo deň pýtate sa či už píšem nejakú tú prózu – báseň

Iný bol len na Slovensku ďalší sa zas k Čechom chystá ale ľahšia peňaženka v októbri je viac než istá

Odpovedám dnes to nejde možno skúsim o mesiac napísať vám zopár veršov možno toho bude viac

Pri tom Terne v Petržalke prežíval som prázdniny predávaním Nota bene ubiehali hodiny

Tak ťažko je básnikom keď niet dobrej nálady myšlienky sú niekde inde a chýbajú nápady

Ovládam už všetky značky autá poznám naspamäť podľa toho kto vystúpi viem či kúpi „časák“ hneď

Chcem napísať o pocitoch o láske aj prírode o smútku aj o radosti o lete a čistej vode

Mladí ho moc nekupujú radšej niečím prispejú ale zasa sa vždy pekne na mňa milo usmejú

Mám rád jeseň a aj zimu leto keď nám zbohom dáva keď príroda ozelenie aj keď lístie opadáva

Som vďačný aj za korunu aj za päťku z vozíku usmiať sa a poďakovať toto ja mám vo zvyku

Leto sa nám skončilo školský rok je v plnom prúde čo nám jeseň prinesie aká táto zima bude?

Poteší ma milé slovo čo z vašich úst zaznieva nedarí sa, hore hlavu nie je koniec nádejam

Toto leto bolo zvláštne vytiahli sa mikiny o deň neskôr strašne teplo baby mali bikiny

Toto nie je super báseň veď mám veľké starosti myslieť pri tom na písanie to mi robí ťažkosti

Chvíľu vietor, potom dážď o hodinu slnko zlaté išiel som sa prezliekať a hodiť si krátke gate

Keď sa páči báseň moja vždy ma to vie povzbudiť chvála, úsmev aj kritika toto všetko musí byť

Dovolenky, piatky, sviatky v lete toho bolo dosť nazbierať zas nové sily nemal každý tú možnosť

Ženiete ma dopredu kupujúci, dobrí známi pekným slovom, povzbudením toto hádam sily dá mi

89

POULIČNÉ BLUES 21 Posielajte SMS-ky poteší ma každý hlas aj keď báseň nevyhrá napíšem vám niečo zas Tak už končím, idem na to utekám zas predávať aby som sa cez tú jeseň mohol trošku lepšie mať JOZEF 1828, TERNO BRATISLAVA - PETRŽALKA

JÚLIUS

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Sviečková Bol som na obede v „samoške“ u Jakuba.

Bolo plno. Z tanierov sa dymilo a ľudia jedli. Jedni to, iní zase ono. Presne ako v každý pracovný deň v každej reštaurácii medzi dvanástou a jednou.

Pri jednom z pultov som uvidel Jana.

Pred sebou na tácke nemal nič. Spod neskutočných, už prešedivených kučier iba zazeral na konzumujúcich. Zazeral na nich, zazeral im do tanierov a mne nevdojak prišiel na um starý český film s Voskovcom a Werichom, kde títo nezabudnuteľní komici ako tuláci na plnú pusu v podobnej

samoobsluhe rozprávali o tom, jak „slepičí mor“ zachvátil Prahu a tie zdochnuté sliepky teraz servírujú vo všetkých reštauráciách. Ľudia znechutene odchádzali od pultov, pričom na pulte ostávali porcie chutnej kuraciny. Pre Voskovca a Wericha.

Očakával som, že i Jano vyrukuje s podobnou taktikou, ale on len stál a ani sa nepohol.

K Janovmu pultu sa z druhej strany postavili dve slečny. Na táckach mali taniere so sviečkovou na smotane s knedľou. Jano ožil. Najprv vyložil na pult neuveriteľne špinavé ruky, a potom začal smrkať. Z vrecka vytiahol pokrčený novinový papier a do toho začal vypľúvať hlieny. Slečny sa spočiatku tvárili, že nič nevidia, ale po krátkej chvíli sa otočili, obed nechali na pulte a so zhnuseným výrazom v tvári odišli zo samoobsluhy. Dve porcie sviečkovej ostali Janovi.

Tak predsa, povedal som si. Ťah a lá Voskovec a Werich vyšiel. Len som mal pocit, že tá sympatická dvojica to robila s určitou gráciou, lenže Jano – hnus. Čudujem sa, že ho ešte nikto pri podobných aktivitách poriadne nevyplieskal.

JÚLIUS, BRATISLAVA

dizajn Jasna Opavská

predtým

.sk m o d j o m . w ww

ĽUBOŠ

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Rozhovory 22 Pred Bohom V chvení povedali si Dve srdcia svoje áno Dar spoznal dar V úžase Že sú si súdení Zatajili dych Stratili sa v Tvojom tajomstve Namiesto chrámu - Odhodenie a chlad Miesto požehnania - Krivda A predsa, po Tvojich stopách Kráčajú dve srdcia, Pane Láskou spojené Ktoré požehnávaš milosťou Zapozerané do dňa Keď nebo stretlo sa so zemou A všetko ostatné ostalo stáť pred zázrakom V tichom jasaní Počúvajú Tvoju pieseň ĽUBOŠ, BRATISLAVA

89

22 AKO TO?

Tento „ementál“ drží pevne lietadlo vo vzduchu.

Prečo letí lietadlo

Obtekanie a tlak

ysvetlenie je veľmi jednoduché, lenže málo komu ide ľahko do hlavy. Je na to dokonca aj vzorec. S ním je to ešte horšie pochopiteľné. Všetko závisí od tvaru krídla.

V

Laik by sa nečudoval, keby nejaké pospájané kusy plechu zostali na zemi a hýbali sa trebárs po asfalte alebo koľajniciach. Lenže oni letia... Prečo? Motor je dôležitá súčasť každého lietadla, ale nie tá najdôležitejšia.

Dolámané nohy Všelikto sa snažil vzlietnuť. Majster Leonardo da Vinci si kreslil svoje lietajúce zariadenie tak ako mnohí jeho

predchodcovia, vynálezcovia a rojkovia.

Napriek tomu, že okrídlení muži väčšinou neuspeli a v tom najlepšom prípade si iba zlámali nohy, jedného dňa to prišlo. Švajčiarsky vedec Daniel Bernoulli pri skúmaní pohybu tekutín v roku 1783 začal pátrať, kde získa tekutina energiu na zvýšenie svojej rýchlosti v zúženom priestore. Výsledkom je zákon zachovania energie. Pri zvýšení rýchlosti tekutiny v nejakom mieste poklesne jej tlak. A sme doma! Stačí vymeniť tekutinu za plyn či vzduch, vymyslieť to po technickej stránke a je to.

Rozhodujúce pre let lietadla sú krídla.

Vzduch, ktorý ich obteká zvrchu musí prejsť dlhšiu dráhu v porovnaní so vzduchom pod ním, aby zredol. Keď je potom pod krídlom väčší tlak ako nad ním, môžeme očakávať, že hustejší vzduch sa bude tlačiť do oblasti redšieho, pričom zdvihne celé lietadlo. Dôležité je len to, aby krídlo

obtekalo dostatočné množstvo vzduchu, aby malo dostatočne veľkú nosnú plochu. Čím rýchlejšie sa bude vzduch pohybovať, tým väčšie budú rozdiely v tlakoch. Preto stačia vojenským tryskáčom aj malé krídelká.

Lietadlo však pri leteckej akrobacii môže letieť aj „hore bruchom“. Pri takýchto manévroch treba otočiť predok lietadla mierne nahor, alebo vysunúť klapky lietadla smerom nadol, čím sa dá dosiahnuť, že vzduch prúdiaci ponad krídla je zasa rýchlejší ako vzduch pod ním. Táto zábavka však prakticky nefunguje pri veľkých dopravných lietadlách.

Plachtiace „džambo“ Spôsob a rýchlosť obtekania krídel sa dá meniť aj pomocou klapiek na krídlach, ktoré sa môžu sklápať smerom nadol alebo nahor. Navyše krídlo býva mierne naklonené smerom dozadu, takže aj vzduch narážajúci

89

AKO TO? 23 na krídlo odspodu ho dvíha smerom nahor.

Keď rozbehnuté lietadlo príde tam hore nad oblakmi o motory, ešte to nemusí znamenať to najhoršie. Aj veľké „džambá“ dokážu doplachtiť na pristávaciu plochu, ak je niekde na dolet. Zhruba platí, že na kilometer klesania si dokážu nahnať minimálne desať a viac kilometrov doletu.

Rýchlosť si udržia veľmi jednoducho, ako papierové lietadielko, ktoré hopsá vzduchom. Najprv sklopia „nos“, aby šikmým letom nadol nabrali rýchlosť. Potom chvíľu plachtia a zasa, keď treba, naberú rýchlosť naklonením prednej časti. Nesmú však letieť pomalšie, ako im dovoľuje kritická hranica, lebo by začali padať. Tlak pod krídlom by už nebol dostatočný na to, aby tlačil stroj hore.

Vtáčie krídlo počas letu funguje ako vrtuľa, ktorá sa zarezáva do masy vzduchu.

Počas plachtenia však svojimi vlastnosťami pripomína krídlo lietadla.

Poučky neskôr Aj napriek tomu, že vysvetlenie letu lietadla sa zdá jednoduché, zostáva veľa ďalších, pre laika ťažko pochopiteľných záhad.

Z pohľadu pasažiera predsa nemôže letieť niečo, čo má v krídlach najmä pri štarte a pristávaní kopu dier. Veď aj aerodynamikom sa ježia vlasy, keď vidia niektoré technické riešenia svojich kolegov.

Mnohé technické vylepšenia a novinky

Na pohľad z okienka to ako sila tlaku nevyzerá. prešli testom v praxi, aby vedci dokázali jednoznačne povedať, ako budú presne fungovať. Celé letectvo je v podstate o pokusoch a omyloch. Poučky prídu na rad až neskôr.

Okrem toho: Na krídle je zavesená kopa iných zariadení. Trebárs aj ťažký a výkonný motor. Pokiaľ chceme dosiahnuť efektívny

let, musíme vec, ktorá má letieť, nejako rozumne vytvarovať a všetky jej súčiastky uložiť tak, aby sa navzájom čo najlepšie dopĺňali.

Aj tak ste nepochopili? Nič to. Letectvo je aj tak stále najbezpečnejším spôsobom dopravy.

TEXT A FOTO: TOMÁŠ FUK

Konečné rozhodnutie je na spotrebiteľovi tu síce podobné fabriky, ale aj tu je priestor na presadzovanie zodpovednosti v dodávateľskom V dnešnom svete, ktorý je prepojený internetom, reťazci. Ak, napríklad, firma dodržiava ekologické štandardy vo výrobe, mali by aj jej sa môže dobrá povesť firmy rozplynúť dodávatelia spĺňať tie najprísnejšie ekologické v neuveriteľne krátkom čase. Nehumánne kritériá. Dôležitá je aj úloha štátu, ktorý sa podmienky vo fabrikách, dlhý pracovný čas, svojimi nákupmi podieľa až na 14 % hrubého zanedbaná bezpečnosť a ochrana zdravia pri domáceho produktu Európskej únie. Vlády teda práci, ekologická havária či korupčné aféry môžu svojim správaním a uprednostňovaním na druhom konci sveta môžu firme okamžite zruinovať renomé – a to na dlhé obdobie. Nemusí zodpovedných dodávateľov vo veľkej miere ovplyvniť orientáciu národného hospodárstva. za to vždy firma, ktorej značku výrobok nesie.

Poznáte firmu Foxconn? Nič to, ale určite poznáte A nakoniec, konečné rozhodnutie je na nás, spotrebiteľoch. Môžeme sa sami rozhodnúť, iPod – hudobný prehrávač od firmy Apple, ktoré produkty si vyberieme – či to budú tie od ktorý Foxconn v Číne pre Apple vyrába. Keď firiem, ktoré podnikajú zodpovedne v každej sa prevalilo, že sa iPody vyrábajú vo fabrikách Po tom, ako bolo meno firmy Nike prepierané fáze výrobného cyklu, alebo od tých, ktoré s veľmi zlými pracovnými podmienkami, bola v médiách, na internete a jej výrobky mlčia a zatvárajú oči pred budúcnosťou. ohrozená reputácia spoločnosti Apple, nie bojkotované, si jej predstavitelia uvedomili, Foxconn. Firma je teda „vinná“ aj vtedy, keď že musia pracovať na tom, aby mali voči sa chyby dopustí jej dodávateľ. Ak chce byť zákazníkom čisté svedomie. Od roku 2004 naozaj zodpovedná, musí svoje myšlienky šíriť aj pravidelne monitoruje dodávateľské fabriky k svojim obchodným partnerom. a ročne u nich vykoná okolo 600 auditov.

Business Leaders Forum Motivuje ich, školí, učí. Ak chce firma kvôli nízkej Nadácia Pontis cene práce preniesť výrobu do rozvojových krajín Grösslingová 59 a ušetriť, musí tiež prebrať zodpovednosť za ľudí, 811 09 Bratislava ktorí pre ňu pracujú. Niektoré problémy sa nedajú Aj v Európe by si mali zodpovedné firmy www.blf.sk vyriešiť ľahko. Najdôležitejšie je začať ich riešiť. vyberať zodpovedných dodávateľov. Nemáme aj Roger Federer behá v teniskách od Nike. Ale má pri tom čisté svedomie? Je si istý, že jeho tenisky nevyrobili deti vo Vietname vo fabrike, akú by u nás ani nemohli otvoriť?

Dodávatelia Nike zamestnávajú viac než 800 tisíc ľudí. Pred pár rokmi bola spoločnosť stredobodom pozornosti mnohých zákazníkov.

Protestovali proti vysokým cenám za topánky?

Nie, chceli, aby sa firma správala zodpovedne k ľuďom, ktorí pre ňu pracujú.

Už

Ešte jeden príklad

Od slov k činom

V Európe lepšie

Inzercia

89

24 PRÍBEH

Kedysi úplne chudobní, dnes na ich pomery bohatí, ale s chorou mamou.

yhrabali sa z bahna, a keď si mohli užívať „prepychu“, prišla do domu ťažká choroba. Kankujovci sú úžasní bojovníci.

V

Ona má päťdesiatjeden, on o pätnásť menej. Majú sedem detí, jeho sú štyri, ale ich najstarší spoločný syn nosí priezvisko po jej prvom mužovi. Hoci trú biedu, Kankujovci sú šťastní, že sú spolu a že im to už takmer dvadsať rokov klape. Zvláštna rodina s čudnou adresou – Pustatina, Pri priehrade.

Najkrajšia Koloman od začiatku cítil v kostiach, že Katka je preňho tá pravá. Už v čase, keď bola vydatá za iného a mala s ním tri deti.

Považoval ju za najkrajšiu, napriek jej ťažkej psoriáze. „Preboha, veď najdôležitejšie je to, čo mám tu,“ povie Koloman a ukazuje na srdce. Boli susedia v paneláku a všetci z baraku vedeli, aké peklo Katarína v manželstve s alkoholikom Valaskayom prežívala. „Celý môj život, kým som nestretla Kálmanka, bol čudný. Poviem to rovno.

Keď som bola mladá, otčim chcel so mnou robiť sex. A tak mi mama poradila, nech sa radšej vydám za prvého, ktorý mi príde do cesty. A čo ja, hlúpa? Psoriáza je nepekná choroba, koža sa šúpe, veru, mnohí odo mňa radšej odvracali pohľady. Až prišiel Valaskay, o jedenásť rokov starší chlap.“ Katke sa síce od začiatku nepozdával, no otčim sa jej priečil viac. Preto išla napochytro za nevestu. A prišli rad za radom tri deti. Janko, Lacko a Katka. A manželstvo? „Rodenie detí, ponižovanie, hádky, bitky. Posmieval sa mi nahlas a verejne – že som rapavá a prašivá, kto by ma vraj chcel. Udupával ma pod čiernu zem.“ Lenže stretla devätnásťročného Kolomana.

Preletela iskra a ona pyšne prišla za Valaskayom: „Podviedla som ťa, už s tebou nebudem.“ Otehotnela. Koloman junior prišiel na svet ešte ako Valaskay. Nestihla sa rozviesť a vybavovať priezvisko po pokrvnom otcovi vyzeralo komplikovane. No Betka, Julko aj Kristínka sú už Kankujovci, lebo po rozvode bola aj svadba číslo dva.

Z Kataríny sa stala hrdá pani Kankujová.

Večne na materskej. „Keď to dnes rátam, tak v mlyne som robila dvanásť rokov a na materskej som prežila dvadsaťpäť,“ zasmeje sa domáca pani.

Prázdne hrnce Osud Kankujovcov už sledujeme zopár rokov.

Nezainteresovaný by podľa vonkajšieho popisu iba mávol rukou – čudákom netreba pomáhať. Omyl! Zdanie v prípade tejto

Plány sú vo famílii pre chorobu opatrné

Luxus bez rodiny naozaj klame. Vidieť a cítiť pohromade toľko nefalšovanej lásky, súdržnosti a pracovitosti – je obrovským zážitkom.

Vzťah Katky a Kolomana – nech sa rozoberá z ktorejkoľvek strany – vydržal a rokmi len naberá na intenzite. Tí dvaja sa naozaj ľúbia „ako kone“ a nerozdelila ich ani totálna bieda a zúfalstvo, v ktorom sa ocitli po tom, čo kedysi hlava rodiny prišla o robotu.

Keď v rimavskosobotskej konzervárni začali prepúšťať, údržbár Koloman bol medzi prvými. Ostali na „sociálke“ a dlžoby na nájomnom v panelákovom dvojizbovom byte začali narastať. S bývalým zamestnávateľom sa napokon Kálman dohodol na prenájme ošarpaného domu pri priehrade. Ďalej od civilizácie, ale „aspoň bola istá strecha nad hlavou“. Živil sa brigádami. Susedom kosil záhradu, vyplatili ho kozou. „Bolo mlieko pre detváky.“ Žili len zo sociálnych dávok a žili hrozne.

V dome bez zapojenej elektriny, ktorú nebolo z čoho platiť, si večer zapáli jednu sviečku a debatovali do aleluja. „Smiech. To bol a je náš najlepší liek proti depresiám, smútku, chudobe,“ vyjde z jednoduchého Kolomana krásne krédo. „Vždy sme deťom zdôrazňovali, že nech aj sme bez koruny, ale ľúbime sa a musíme si pomáhať. A nik

z nás sa nesmie znížiť ku krádeži. To by sme si už ťažko potom mohli hovoriť ľudia.“ Tri Katkine deti z prvého manželstva sú už samostatné, štyri s Kolomanom sú stále pri mame a otcovi a najstarší Koloman junior sa dušuje, že ani nikam odísť nemieni. „V lete dostanem ako sústružník výučný list, zamestnám sa hádam na družstve a do domu donesiem výplatu. Bude nám potom určite lepšie, ale aj tak peniaze neznamenajú nič, keď odíde zdravie,“ nechá sa počuť osemnásťročný syn. Jeho o dva roky mladší brat Julko pritakáva. Bez váhania by sa radšej vrátil do niekdajšej chudoby, kedy jediným jedlom bol margarínový chlieb. Na raňajky a na večeru. Obed sa vynechával, hrnce zívali prázdnotou. V dome bolo naoko nevľúdne. Postelí menej ako hláv, ktoré bolo večer treba niekam skloniť. „Ale vždy sme sa nejako pomestili, a keď sme boli bližšie pri sebe, aspoň nebolo zima,“ hľadala vtedy optimizmus v beznádeji mama Katka. Ošarpaný nábytok mal ďaleko od pohodlia. Dominantou bolo kreslo z autobusu podopreté starými pneumatikami z auta...

A o podobné relikvie nebola na gazdovstve šťastnej a chudobnej famílie núdza. Keď malá Kristínka chodila v sandáloch hádam aj o tri číslach väčších, nik sa nad tým

89

nepozastavoval. Čo im dobrí ľudia dali, to sa nosilo a hlavne – „aspoňže nebola bosá“.

A rakovina...

Pomaličky ale začalo aj im svitať na lepšie časy. Trošku zorganizovaná pomoc priniesla ovocie. Vyplatili dlhy na elektrine a v baraku sa začalo svietiť. Aký bol svet zrazu krajší!

Aj nábytok, ktorý mal skončiť na smetisku, si táto rodinka doviezla do domu a izba sa premenila na naozajstnú obývačku. Ľudia poslali aj oblečenie pre štyri detváky a do balíku sem-tam pribalili aj trvanlivé potraviny.

Zrazu sa mohla častejšie variť fazuľovica, šošovica na kyslo....

Koloman však stále túžil po tom najdôležitejšom – po stabilnej práci. „Niet nad pravidelný príjem, to vám poviem,“ hovorí dnes už s úsmevom od ucha k uchu. Sen sa pred troma rokmi stal realitou. Na družstve vo vedľajšej dedine robí „dievča pre všetko“ a hoci maká od vidím do nevidím, v sezóne domov prinesie aj šestnásť tisícok! „Toľko peňazí!“ Keď sa

vody to rozráta na drobné a najmä na počet hladných krkov v rodine, nijaká závratná cifra to síce nie je, ale Kankujovci, zvyknutí na podpriemerné podmienky, sa radujú naďalej. Vlastne, radovali sa.

Na peknom, zachovalom zamatovom gauči v obývačke sa Katka, bledá ako stena, zvíja od bolesti a opatrne si hľadá polohu, v ktorej by sa jej aspoň na pár sekúnd pokojne sedelo. Nie, nejde to.

Tvár sa vykrúca v grimasách, ktoré majú od šťastia ďaleko. „Asi nám nie je súdené žiť ako ľudia. Vidíš, teraz, keď má muž robotu a výplatu, keď sme si ako tak zveľadili náš domček, tak pred rokom prišla rana ako z dela. Rakovina krčka maternice. Som v tom až po uši a neviem čo ďalej. Strašne chcem žiť, veď Kristínka má len desať! Deťúrence sú moje všetko.

Málokedy plačem pred nimi, nikdy som ja nebola vážnym typom človeka, radšej som šaškovala a veselila sa. Ale pri tejto diagnóze mi veru zamrzol úsmev na tvári. Zvážneli sme všetci. Sanitka k nám chodí ako na hodiny klavíra. Hocikedy ma doslova zaleje krv a neostáva iné, len sa zas pobrať do špitála. Infúzie, lieky proti bolesti. Liečba? Lekári nado mnou už asi definitívne mávli rukou. Na nijaké vyšetrenia

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Kankujovcov oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť im. Cieľom je prozaický – pokúsiť sa zaviesť im vodu do domu. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka).

Pripíšte poznámku – Kankujovci.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 (medzinami@zoznam.sk)

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. ma už neposielajú, vraj sa s nálezom nedá nič robiť. To ma deprimuje.“ Katarína plače, len keď osirie v dome. Deti sa rozpŕchnu do škôl, manžel do roboty a ona, nemohúca, ostane vo veľkom dome sama. Pustí si televíziu, ale nesleduje obsah. Pozerá len obrázky, myseľ jej chodí po spomienkach na chudobné, ale zdravé časy. Premiešava sa to sem-tam s plánmi, ktoré mohli byť, keby. Keby, keby, keby... „Zdravie je to, čo sa nedá kúpiť,“ smutne povie šikovná pätnásťročná Betka. Veľká športovkyňa, speváčka a hlavne mamkina pomocníčka. Starostlivosť o domácnosť zvláda ľavou zadnou. „Moje deti sú sebestačné. Uvariť polievku, mäso, dokonca aj upiecť koláč pre nich nie je nijaká veda.

Sú úžasné a hrozne ich milujem,“ nešetrí slovami chvály utrápená mamka a na jej popolavej tvári sa predsa len objaví aspoň maličký úsmev. „Hádam sa stane zázrak a neodídem do večnosti. Nechce sa mi. Ale hreje ma aj pocit, že nech by sa so mnou stalo čokoľvek, moje deti nikdy neostanú

PRÍBEH 25 samé. Vybrala som im otca, akého na svete nenájdeš. Dobrák od kosti, nepije, pracovitý je za troch. Všetko opraví, aj televízor, aj okná vie osadiť, aj betónovú dlážku urobiť, aj drevo narúbe, operie, navarí. Do polievky robí slíže iba on. Vyvaľká cesto a najemno naseká rezance, neviem, koľko chlapov by to dokázalo. Kálmanko je môj a je úžasný,“ na diaľku pošle pusu manželovi chorá Katka.

Bojler pripravený Kálman neprotestuje, ale radšej sa chce baviť vecne. Či nepoznáme zázračné bylinky na rakovinu, či neexistuje niekde liečiteľ, ktorý by jeho ženu vystrábil z tej pliagy, ktorá jej už rok zožiera telo... „Urobil by som pre ňu všetko na svete. Veď nám je spolu tak krásne na svete,“ nahlas si povzdychne.

Plány sú vo famílii pre chorobu opatrné.

Ak už nemôže byť lepšie, nech aspoň nie je horšie. Ak by sa podarilo zaviesť do domu vodu, ktorú deti s ockom deň čo deň nosia vo vedrách a bandaskách, bol by to maličký zázrak. „Bojler aj sprchovací kút som dávnejšie už kúpil v akcii, ale nemáme zvyšných okolo pätnásťtisíc na zavedenie vody. Katka by potrebovala teplú sprchu, ľahšie by sa aj pralo, varilo, umývalo. Tečúca voda však musí počkať. Teraz platíme drevo na zimu, a to tiež nie je lacný špás. Ale nesťažujeme sa, božechráň. Opakujem, ak by sme mohli vrátiť všetko do starých zdravých čias – urobili by sme to. Bieda a zdravie, to je určite lepšia kombinácia ako luxus a choroba,“ uzavrie debatu Koloman a odmieta polemizovanie o tom, či to, v čom žijú, možno považovať za luxus. „Pre nás to luxus je a vážime si to.“ LUCIA LACZKÓ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7 DNÍ FOTO: ALAN HYŽA

Katka bojuje s chorobu a smútkom hlavne kvôli milovaným bytostiam.

89

26 Pร TNIK

Unikรกtna vlakovรก doprava v Bombaji

Najprv nastupujte!

89

PÚTNIK 27 ane, to nie je dobrý nápad,“ upozornil ma muž držiaci sa tyče v chodbičke mestského bombajského vlaku, keď som sa pred stanicou, kde som chcel vystupovať, postavil k dokorán rozcapeným dverám. Potom ma chytil za ruku a prekvapeného potiahol späť do uličky medzi sedadlá.

„P

Ale, ja som chcel naozaj vystupovať...

Prečo musím stáť v uličke, som vzápätí pochopil. Na väčšej stanici už čakali davy ľudí, ktorí sa chceli za každú cenu dostať do vozňov. Neveril som vlastným očiam.

Súprava ešte nezastala a išla dosť vysokou rýchlosťou, keď nám začali pribúdať ďalší spolucestujúci. Naskakovali za jazdy.

Niekoľko ľudí sa zasa vrhlo von z vozňa.

Mal som pocit, že „odišli“ úplne na slepo a utopili sa v staničnej tlačenici. Najväčšia prílivová vlna však začala prúdiť po zastavení. Vtedy ma môj dobrodinec vyzval, aby som sa práve v tomto okamihu pokúsil vystúpiť. Gestom mi naznačil, že teraz je to najbezpečnejšie.

Našťastie nie som žiadny drobec. S hlavou a rukami nad ostatnými postavičkami som doslova akoby plával von. Podarilo sa mi to v poslednej chvíli. Do vlaku ešte nenastúpil celý perón a on už frčal ďalej. Ktosi sa ešte počas odchodu zavesil na kúsok voľného miesta na odkvapový kanálik okolo dverí a vlak pokračoval v ceste. Na jeho strechu, len kúsok od elektrického vedenia, nastúpilo niekoľko „šťastnejších“.

Ušlo sa im celkom dobre vetrané miesto na sedenie.

Odchod k „svojim“ Miesto na sedenie sa dá nájsť aj v oddelení prvej triedy. Tá sa od dvojky líši len tým, že má sedadlá potiahnuté koženkou.

Dvojka je drevená alebo umelohmotná.

Inak to v jednotke vyzerá tak isto a je desaťnásobne drahšia. Od zvyšku vlaku ju väčšinou oddeľuje iba pletivo. Rovnako sa môžu väčšinou usadiť aj ženy, ktoré cestujú v špeciálnom oddelení určenom len pre ne. Často som im závidel pohlavie a dva razy sa mi dokonca „podarilo“ nastúpiť k nim. Vždy sa našla nejaká, ktorá ma slušne upozornila a na nasledujúcej stanici som sa presunul k „svojim“.

Vo vlakoch sú aj vyhradené priestory pre invalidov a chorých na rakovinu. Aj oni majú Dvere vlakov v Bombaji sú takmer vždy otvorené.

89

28 PÚTNIK šancu odviesť sa ako tak ľudskejšie.

Okrem toho sú časti niektorých vozňov určené aj na prepravu ľudí s tovarom.

Najmä z rána tieto oddiely páchnu rybacinou, kurčatami a inými živočíšnymi produktmi. Vlaky sú v Bombaji nenahraditeľnou nutnosťou a jediným spoľahlivým dopravným prostriedkom. Kým autobusy, taxíky a autá stoja v zápchach na preplnených uliciach, kde sa tlačí hlava na hlave, vlaky spoľahlivo idú.

Priemerná jazda v druhej triede nestojí ani päť korún.

Dobrý nápad Jednému zo spolucestujúcich som z dlhej chvíle povedal, že by bolo lepšie, keby ľudia z vlaku najprv vystúpili a až potom by nastupovali. Zakýval uznanlivo hlavou: „Dobrý nápad.“ A čo ďalej? Myslím, že som nebol prvý, kto vyslovil tú myšlienku. Lenže v Bombaji sa do vlakov od nepamäti najprv nastupuje.

Tento zvyk je naozajstná železná košeľa.

Náhodný cestujúci či dočasný obyvateľ mesta po niekoľkých jazdách príde na to, že akýkoľvek nápad je k ničomu a treba sa prispôsobiť.

Najrýchlejší spôsob dopravy v tejto indickej megapole je predsa jednoznačne vlaková doprava. Mestom na polostrove prechádza zo severu na juh niekoľko liniek, ktoré sa na niekoľkých miestach križujú. Vlaky jazdia jeden za druhým. Môžete si dokonca vybrať, či pôjdete po pomalšej, alebo rýchlejšej trase.

Vo vnútri býva naozaj plno.

Funguje to!

Ukončite nástup a výstup, dvere sa zatvárajú! Zabudnite. Dvere sa zatvárajú ručne iba počas najväčších lejakov, alebo ak sa poriadne ochladí. Inak zostávajú stále otvorené. Aj s oknami je to tak. Je na nich privarená len mreža, alebo pevné pletivo, aby ľudia nevystupovali a nenastupovali aj z okien. Mimochodom: Na okne by sa dalo aj slušne v polosede visieť. Boli by zaujímavým miestom. Na oknách sa tiež v prípade dažďa dá stiahnuť okno zo skla alebo plexiskla. Okrem toho je na nich aj funkčná perforovaná okenica na obdobie najväčších horúčav. Lebo klimatizácia by bola vo večne otvorených vozňoch

zbytočná. Vetranie a dostatok kyslíka v preplnených priestoroch zabezpečujú ventilátory. Zo steny visia jeden vedľa druhého. A tiež na počudovanie fungujú, ako doprava v meste. Treba si len zvyknúť a človek prestane vyvaľovať oči.

Zriadenec Potom už neprekvapí ani informácia, že je predsa úplne samozrejmé, keď niekto z takéhoto ovešaného vlaku vypadne.

Náhodou... Pri takom obrovskom počte prepravených cestujúcich je priemerný denný počet smrteľných úrazov „len“ sedem celkom prijateľný počet. Zranenia väčšinou nikto nepočíta.

U nás by smrteľná nehoda na trati zastavila dopravu minimálne na niekoľko hodín.

V Bombaji stačí prípad oznámiť na najbližšej stanici. Vlaky sa zbytočne nezdržujú, znamenalo by to naozajstný dopravný kolaps. Každá stanica má zriadenca, ktorý sa špecializuje na zariadenie všetkého potrebného. Zabezpečí odpratanie mŕtveho a pozbiera jeho osobné veci.

Znie to kruto, ale aj toto funguje.

TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

ERROR 2008 Divadlo bez domova pripravuje v dňoch 5. a 6. decembra 2008 v Štúdiu 12 na Jakubovom námestí v Bratislave druhý ročník Medzinárodného festivalu bezdomoveckých divadiel ERROR 08.

Viac informácií o festivale prinesieme v decembrovom čísle Nota bene. - r Mimo dopravnej špičky.

89

POHĽADNICA 29 Novomanželia tesne „potom“ pred katedrálou. v podchode pred hlavnou železničnou stanicou. Vstup do nočných klubov je prísne obmedzený a odstupňovaný podľa veku: 18 plus, 21 plus, 24 plus. Vstupné – aj desať eur. Možno aj preto Fíni radšej zalezú do sáun, ktoré sú bežnou súčasťou domácnosti. Na niečo málo cez päť miliónov obyvateľov pripadá vo Fínsku 1,6 milióna sáun. Najobľúbenejšie sú sauny vykurované klasickým spôsobom, pecou na drevo. Kto nemá takúto možnosť, vykúri si svoju najobľúbenejšiu miestnosť elektrickou pieckou. Tradičná, pravá dymová sauna, nemá komín. Dym ide priamo dovnútra

Na severe sa pripravujú na tmu

Majstri v saunovaní byvatelia Helsínk si užívajú slnečné svetlo, ktorého je zo dňa na deň menej. V tých najchladnejších mesiacoch sa tu rozvidnieva okolo jedenástej a slnko už o tretej zapadne.

O

Keď si k tomu predstavíte teplotu tridsať stupňov pod nulou, silný studený vietor a zamrznuté more, pochopíte, prečo práve tu vymysleli majstrovstvá sveta v saunovaní.

A prečo Fíni zbožňujú dni, keď im počasie dovolí vyjsť von v krátkych rukávoch. Keď je chladno, tma a nevľúdne, dopujú sa kávou a... áno, aj alkoholom. Kratšie či dlhšie obdobia, keď človek „pije“, sú vraj počas dlhej zimy úplne bežné.

štúdium a ich príjmy sú zdaňované iba štrnástimi percentami. Takže mnohí radšej donekonečna študujú a popritom si zarábajú. Bývať s rodičmi po osemnástke sa nepatrí a nájmy v Helsinkách nie sú najlacnejšie. Ani alkohol. Preto sú populárne výlety trajektom do estónskeho Tallinu, kde sa dá pivo či vodka dobre nakúpiť.

Žiadna sprcha!

a vypúšťa sa tesne pred vstupom do sauny.

A teraz vás poriadne schladím: zabudnite na studenú sprchu. Fíni po saune najradšej vhupnú do snehu alebo do mora či jazera. Ak je more zamrznuté, žiadny problém. K osviežujúcej vode sa prerúbu aj niekoľkometrovou vrstvou ľadu. Kto má odvahu ponoriť sa do Baltického mora?

Teraz? Alebo radšej v lete? Vtedy sa v Helsinkách takmer nestmieva...

Ak nemáte osemnásť, nezostáva vám v Helsinkách nič iné, iba stretávať sa s kamarátmi v cukrárňach alebo

Tretia najdrahšia Keď sa v apríli konečne slnko zdrží na oblohe trochu dlhšie a more sa začne pomaly roztápať, zistíte, že voda – slaná aj sladká – obkolesuje celé mesto. Vidno aj ako bezchybne čisto je v uliciach a že oproti hlavnej železničnej stanici stojí ozajstná česká krčma s reštauráciou!

Samozrejme, za nečeské ceny. Fínsko je štatisticky tretia najdrahšia krajina v Európe. Navyše, z príjmov sa platí vyše päťdesiatpercentná daň. A čo za to?

Fíni boli dlhé roky naklonení myšlienkam socializmu. Pred štyrmi desaťročiami vraj veľa ľudí videlo najlepšiu budúcnosť v spojení svojej krajiny s Ruskom. Študenti dostávajú štedré príspevky na

Helsinki sú obkolesené slanou aj sladkou vodou.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

89

30 PROTI SRSTI

Rómske deti si nezaslúžia nezodpovedných adoptívnych rodičov.

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti!

Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

T

pisovateľka Tereza Boučková, vášnivá obhajkyňa adopcií rómskych detí, pred dvoma rokmi šokovala českú verejnosť úprimným rozhovorom, v ktorom na základe trpkej osobnej skúsenosti spochybnila adopcie, aj šance vychovať z dieťaťa so zlými génmi slušného človeka.

S

Ak vám meno spisovateľky nič nehovorí, možno si spomeniete na film Smradi (réžia Zdeněk Tyc, 2002), natočený podľa jej scenára a vychádzajúci z jej reálneho života. Film rozpráva príbeh rodiny, ktorá sa s dvoma adoptovanými rómskymi chlapcami odsťahuje z Prahy na vidiek.

Namiesto romantickej susedskej idylky však naráža na nepochopenie a odpor miestnych voči rómskym deťom. Film vyznieva ako naliehavá obžaloba väčšinovej bielej spoločnosti plnej predsudkov voči nevinným deťom iného etnika.

Z aktivistky rasistka?

O to šokujúcejšie preto pár rokov po uvedení filmu zapôsobil rozhovor Terezy Boučkovej v časopise Marianne, kde otvorene hovorí o problémoch, ktoré s dospievaním jej adoptívnych synov narástli do neznesiteľných a nezvládnuteľných rozmerov. Starší syn napriek vysokej inteligencii prestal študovať, začal sa túlať a žiť na ulici. Druhý syn sústavne kradol, takže rodičia museli všetko zamykať a s peňaženkou chodiť aj na záchod. Nepomohlo dohováranie, tresty ani umiestnenie do diagnostického ústavu.

Chlapci napriek všetkému snaženiu a láske rodičov nedokázali prejaviť cit, ľútosť, nemali žiadne ambície ani pocit zodpovednosti.

Tereza Boučková po rokoch sebaobviňovania vidí dnes hlavné príčiny v nezvratnej citovej deprivácii nechceného dieťaťa už počas tehotenstva a prvého roka života v odľudštenom dojčenskom ústave, kde jedinou istotou bola fľaša Sunaru. Adopcie považuje za falošnú hru na ozajstnú rodinu, Za férovejšiu a otvorenejšiu formu osvojenia pre deti aj rodičov považuje pestúnsku starostlivosť.

Aj napriek láske sa nepodarili

Čierne nebrať?!

Nepríjemné narážky Najviac pobúrenia však vyvolala v rozhovore vyjadrením, že by do toho šla znovu, ale viac by zvažovala výber dieťaťa, zaujímala by sa biologických o rodičov, aby dokázala niektoré situácie lepšie pochopiť. A tiež by viac váhala nad tým, či vychovávať dieťa iného etnika. A oheň bol na streche.

Našli sa aj takí, čo jej nadšene tlieskali, iní ju naopak príkro odsúdili. Spisovateľ Jáchym Topol ju v Respekte obvinil z toho, že vyslala do spoločnosti signál „Čierne nebrať!“ Podráždene reagovali rodiny, ktorých adoptívne deti sú ešte malé, pretože vo svojom okolí vraj museli zrazu čeliť nepríjemným narážkam, že z nich zákonite vyrastú podobní „grázli“ ako adoptívni synovia tej známej a rešpektovanej spisovateľky.

Opačné príbehy Generalizovať zlú skúsenosť jednotlivca na všeobecné platné pravdy nie je korektné, zvlášť nie v masmédiách. Samozrejme, Tereza Boučková nie je jediná so zlou skúsenosťou s adopciami ako takými a s osvojovaním rómskych detí obzvlášť.

Našťastie, medializácia jej prípadu priniesla aj pozitívne príklady a príbehy so šťastnejšími koncami, o ktorých sa inak bežne nepíše, lebo slušný život nie je pre médiá taký zaujímavý ako ten problémový. Najmä však táto kauza priniesla veľmi prospešnú diskusiu na tému, či je v silách bielych rodičov zvládnuť výchovu adoptovaných rómskych detí, pretože nič nemôže byť horšie, ako sa tváriť, že tu žiaden rozdiel a žiaden problém neexistuje. Aj vďaka rozruchu okolo Terezy Boučkovej sa v Čechách viac zviditeľnili rôzne občianske a odborné iniciatívy, ktoré pomáhajú adoptívnym rodičom, aby výchovu rómskych detí zvládli.

Takže tí, ktorí si myslia, že tu síce rozdiel je, ale je v silách náhradných rodičov to zvládnuť, považujú za dôležité, aby rodičia dieťa prijali aj s jeho „rómstvom“ a túto identitu v ňom podporovali. Muzikologička Petra Gelbartová, ktorá má dve adoptované rómske deti a ona sama je Rómka, na túto tému pre Český rozhlas uviedla: „To je kameň úrazu. Rodičia si vezmú dieťa s tým, že im to neprekáža, a to je úplne nebezpečný postoj. Pretože to dieťa to vycíti, že oni ho majú radi aj napriek tomu, že je Róm, a nie s tým, že je Róm.“

Rok kohúta Tereza Boučková v čase, keď si dve rómske deti adoptovala, nemala k dispozícii pomoc odborníkov, ktorí rozumejú psychológii rómskych detí v náhradných nerómskych rodinách. Verila, že stačí dať opustenému dieťaťu domov a všetku lásku, ktorej je schopná. Nestačilo. Musela prejsť hlbokou rodinnou krízou a depresiami, pokiaľ sa zo všetkého spamätala a prestala hľadať chybu len v sebe a svojej výchove.

Aby sa nezbláznila, písala si denník. Ten sa stal podkladom pre jej najnovšiu knihu Rok kohouta (Odeon, 2008). Opisuje v nej strasti posledných rokov problémového dospievania jej adoptívnych synov. Je to kniha drsná, veľmi otvorená a veľmi smutná.

Jej kruto úprimný rozhovor spred dvoch rokov priniesol čerstvý vietor do debaty o adopciách. Jej nová kniha možno zopár romantických nezrelých nadšencov odradí od adopcie, ale to je len dobre. Romantické predstavy nie sú dobrý základ pre tak závažný životný krok. Tieto deti si nezaslúžia mať nezodpovedných adoptívnych rodičov, keď už sa im tí biologickí nepodarili.

ELENA AKÁCSOVÁ FOTO: BRANISLAV ŠTEPÁNEK

89

AHA HO! 31 äčšina z nás pozná detskú hru jojo s odmotávajúcim sa krúžkom. Nie každý však vie, že táto hra nepatrí len deťom, ale bežne sa jej venujú dospelí „machri“, ktorí s ňou dokonca súťažia pod medzinárodným názvom yo-yo.

Bratislavčan Peter Kison je jedným z týchto fanatikov a z Prahy si pred rokom dokonca doniesol z yo-yo majstrovstiev Českej republiky medailu.

V

„Začal som asi pred ôsmimi rokmi, ale hádzal som len z pasie. Vážnejšie som sa k tomu vrátil, až keď som objavil profesionálne yo-yo,“ hovorí Peter. „Robím s yo-yo každú voľnú chvíľu, aj niekoľko hodín denne.

Najlepšie je to počas skúšok na škole, keď sa mi nechce učiť. Úplne to človeka odreaguje.

Yo-yo, to pre mňa nie je len nejaké hádzanie hore a dole. Je to droga. Je to nová dimenzia.

A priateľstvo s podobnými ľuďmi, ktorých pri tom človek stretáva.“

Stále v pohybe Táto hra nemá jednu konkrétnu techniku.

Ide o celý súbor rôznych techník, ku každej patrí samostatný typ yo-yo, špecializovaný na konkrétne triky. Aj v hračkárstve kúpiš yo-yo, ale to je skutočne hračka pre deti, s ktorou neurobíš žiadny poriadny trik. Profesionálne yo-yo je totiž hotovou vedou, pri ktorej je dôležité uloženie ložiska, ťažiska, kvalita výroby yo-yo z kovu alebo plastu a trecie plochy pre špeciálnu šnúru, ktorú volajú string. „Ja si svoje yo-yo ešte modifikujem, upravujem, skrátka niečo ako tuning na autách. Rozdiel je aj v starostlivosti. Yo-yo kompletne čistíme, máčame v benzíne, aby sa odstránili všetky nečistoty a dosiahli sme najväčšiu zotrvačnosť, a tým aj rýchlosť.

Z toho je aj ten svišťavý zvuk, ktorý yo-yo vydáva,” hovorí Peter. Majstri, ktorí sú dobre „vyyo-yovaní”, dokážu podľa neho robiť skutočné divy, sú rýchli, točia popod telo, robia popri tom kotrmelce, proste úplné akrobacie. Súťaže sú zložené z povinných trikov aj free-style, kde môže hráč predviesť vlastné nápady. „Yo-yo musí byť stále v pohybe. Inak s ním neurobíš nič. Hádžeš najväčšou silou, s dobrým švihom, aby sa čo najdlhšie točilo. Stane sa, že občas to človeka trafí. Kamoš mal raz na oku tri štichy, keď dostal ranu.“

Bart Simpson aj Kuvajt Techniky aj konkrétne triky majú vlastné názvy, napríklad Gravity Pull, Sleeper,

„Veľké dieťa“ so svojou „hračkou“.

Z hračky pre deti je šport s majstrovstvami

Yo-yer Breakaway, Around the World, Walk the Dog. Trik s menom Bind značí vrátiť yo-yo z pôvodnej polohy späť do ruky, keďže ložiskové yo-yo sa samo nevracia, a ďalší trik Rock the Baby s prepletaním medzi prstami spropagoval v známom animovanom seriáli Bart Simpson. Podľa yo-yerov sa iba s kvalitným yo-yo dá dosiahnuť zručnosť, ktorú oni označujú ako skill. „Väčšinou používame anglické výrazy, asi preto, že na Západe sa tomu venujú dlhšie. Veď ani doteraz nevieme, či máme v slovenčine yo-yo skloňovať alebo nie,“ smeje sa Peter. V slangu sa chalan ako on označuje ako yo-yer. Profesionálne yo-yo už nie je novinkou ani u nás, komunita mladých chalanov je v Bratislave aj v Prešove, aj keď ozajstných „profíkov“ je podľa Petra na Slovensku len zopár. Rozvinutejší klub majú Česi, v Prahe sa bežne konajú súťaže aj mítingy yo-yerov. Okrem USA, kde je yo-yo bežnou vecou už od boomu v 60. rokoch, však prekvapivo nájdeme hráčov tejto hry na celom svete: či je to východná Ázia na čele s Japonskom, Latinská Amerika alebo dokonca Kuvajt. „V USA je situácia úplne iná, je tam veľká komunita. Konajú sa šampionáty, na ktoré chodia okrem mladých aj šesťdesiatnici, výrobcovia

sponzorujú najlepších hráčov, skrátka úplne na inej úrovni, aj keď pomaly to začína žiť aj v Európe.“

Veľké dieťa s hračkou Vysokoškolák Peter si na svoju záľubu zarába na brigádach. Nie je to lacný špás. Za kvalitu sa platí aj tu. Drahé sú značkové yo-yo dovážané spoza Atlantiku, ešte viac stoja ručne vyrobené, niektoré v prepočte až päťtisíc korún.

Keďže Peter svoje yo-yo kúsky nechce predávať, dokupuje stále ďalšie a dnes to už vníma aj ako zberateľskú záľubu. Jeho zbierka v špeciálnom upravenom kufri má úctyhodných šesťdesiat kusov v hodnote niekoľkých desiatok tisíc korún. „Som asi tak trochu exhibicionista, takže rád si hodím yo-yo na ulici či v parku. Najradšej yoyujem pred deťmi, tie to vždy vezme. Veď aj ja som taký, ľudia mi hovoria: Aha, aký veľký a s takou hračkou. No tak som potom veľké dieťa s hračkou.”

PETER GETTING, AUTOR JE REDAKTOR +7DNÍ FOTO: MÁRIA CANDRÁKOVÁ, AUTORKA JE FOTOREPORTÉRKA +7DNÍ

89

32 ROZHOVOR

Trpezlivosť, ja sa z toho dostanem

Zlatý chlapec rišiel s dvomi barličkami a voňavou tlačenkou na zadnom sedadle auta. Bol ju nakúpiť na víkendové posedenie s kamarátmi. „Nie si hladná?

Ponúknem ťa?“ spýtal sa ma. A že Židek je arogantný?

P

Priznáva, že olympiáda ho totálne zmenila, no aj so striebornou medailou na krku ostal zlatým chalanom. Podelil sa so mnou o recept na jeho „pitta pizzu“, dal tip na svoju obľúbenú detektívnu knihu od Dominika Dána, pochválil sa, že sa stal ujom, poklebetil o zákulisí Let’s Dance a poradil, ako sa stať kráľovnou dosky i jeho srdca.

Tesne po lete si sa vybral na prvé kolo svetového pohára do Argentíny. Necelý týždeň po prílete však prišiel škaredý pád. Čo sa stalo?

- V deň finále sme mali ráno na trati tréning. Organizátori zmenšili vzdialenosť medzi dvomi snehovými rampami, aby ich mohli prelietavať aj ženy. V rýchlosti osemdesiat kilometrov za hodinu som z výšky jedenástich metrov preletel obe rampy a dopadol až na rovinu. Úplne mi to roztrieštilo koleno, až mi museli urobiť plastiku krížového väzu. Minimálne pol roka musím byť v pokoji.

Tebe sú tie pády asi určené. Veď aj minulý rok si sa hneď na začiatku sezóny zranil.

- Vtedy som sa len dobre doudieral.

Doteraz sa mi nikdy nestalo, že by som

si niečo potrhal. Lekár mi však povedal, že budem funkčný, budem skákať, behať, ale ten štep silnejší nebude. Preto mám povinnú polročnú ’PN‘, aby som náhodou neohrozil moje pôsobenie na ďalšej olympiáde.

Ak niekto túži byť ako ty, čo má robiť?

- Snoubordovať, snoubordovať, snoubordovať. Tým odbúra pud sebazáchovy a pustí sa aj do odvážnejších kreácií a skokov.

Vyskúšal si už veľa adrenalínových športov. Je nejaký, ktorý ťa ešte láka?

- Chcel by som si zajazdiť na okruhu na nejakom dobrom aute či motorke.

Rozmýšľal si nad tým, čo bude potom, keď skončíš športovú kariéru?

- Nemám zadné dvierka, to je ešte ďaleko.

Viem však, čím určite nebudem - trénerom snoubordingu. Nikdy som nemal trpezlivosť opakovať niekomu niečo stále dokola, aj keď sa mu to nedarí. Nie som pedagogický typ.

Ešte stále bývaš s rodičmi?

- Nie, v Žiline mám svoj byt s výhľadom na Malú Fatru a mesto. V budúcnosti by som si chcel kúpiť domček niekde na dedine.

Dám si doň vírivku a po tréningu sa v nej budem vyhrievať. Viem, že keď raz prídu deti, budú to mať ďaleko do mesta, no keď si niečo zariaďujem, nepozerám na to, čo bude o desať rokov. Žijem teraz. Rád by som však ostal na Slovensku. Je mi tu dobre.

Tvrdíš o sebe, že si ťažký individualista.

Prečo?

- Nemám veľa kamarátov. Odmalička mi nevyhovovalo, keď som mal okolo seba množstvo ľudí. Málo ich je totiž na tej istej

vlnovej dĺžke ako ja, a úprimne, nie každý mi stíha.

Ako je to s babami? Potrebuješ mať vedľa seba rovnako akčnú ženu, ako si ty?

- Dvaja sa musia dohodnúť, nemusia byť rovnakí. Ak je baba rozumná, pochopí ma a nerieši to. Zasa si nemyslite, že ju ťahám, aby robila všetko, čo ja.

Dá sa povedať, že si ako námorník – v každom prístave jedna kráska? Predsa len si väčšiu časť roka rozlietaný po súťažiach po celkom svete.

- Čo tým myslíš? Obávam sa, že ti nerozumiem ☺.

Myslím, že mi veľmi dobre rozumieš. Tvrdíš o sebe, že si voľný. Mnohým vŕta hlavou, či to náhodou nehráš. Si ty na vzťahy?

- Len preto, že teraz nemám frajerku, si hneď každý myslí, že som sukničkár. To je úplná hlúposť. Ja nič nehrám. Hovorím všetko tak, ako je. Samozrejme, že som aj na vzťahy. Len ma musí baba presvedčiť, že je pre mňa tá správna. Vzťahy nie sú také jednoduché. Jednoducho to nechávam na život, aby to zabezpečil. Čo nemáš rád na ženách?

- Keď sú herečky, zapodievajú sa úplnými malichernosťami a sú hlúpe. Priťahuje ma taká, z ktorej niečo vyžaruje a viem si s ňou dobre ’pokecať‘. Nemusí to byť vôbec nejaká krásavica. Nemôže byť však škaredá ☺.

Si romantik?

- Čo je podľa teba romantické? Sviečky pri vani a tak?

Dajme tomu večera pod holým nebom, posteľ plná ruží...

- Keď som zamilovaný, som všetko toto.

Romantika mi určite neprekáža. Vo vzťahu jej nie je nikdy dosť. Tak napríklad takú večeru uvarím svojej frajerke aj sám.

Vymyslím jej hoc aj nejaký vlastný recept.

Má rada sladké? Židekove menu má horúce ovocie, palacinky či grilážové rezy.

Fíha, tak to sa môžeš aj ženiť. Keď už o tej láske, prezradíš konečne, koľko romantiky bolo medzi tebou a tvojou tanečnou partnerkou z Let’s Dance Silviou? Všetci sme videli ten osudový bozk počas rumby. Žeby to bol váš prvý?

- ☺ Aký prvý? To sme predtým viackrát nacvičovali. Teraz sme však už len veľmi dobrí kamaráti.

Na čo sa ti ľahko zabúdalo po šou a na čo naopak nie?

- Nechýbajú mi tie úzke košele a falošné kamarátstva. Chýba mi však vykrútiť ozajstnú tanečníčku, lebo sa potvrdilo, čo hovorili tréneri tanca – po súťaži si už s normálnou babou nebudeš vedieť zatancovať. Do Silvie stačilo ťuknúť a už valila. Škoda, že najbližších pár mesiacov si kvôli zraneniu nezatancuješ.

- Hojí sa to, treba len trpezlivosť. Ja sa z toho dostanem.

DOMINIKA PÉTEROVÁ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

89

ZVIERACIA KAZAJKA 33

Európan len ťažko uverí, že tento muž nosí v Indii šťastie.

Kto nemá kobru, privíta zaklínača hadov

Tancujúce hady ovoria sa o nich báje.

Neskúseným cestovateľom naháňa strach už len pomyslenie na stretnutie s nimi.

Napriek tomu, že vedia o ich mierumilovnosti. Sú to predsa obávané kobry.

H

Kobra indická, ktorej sa tiež detsky hovorí okuliarnik indický, je jedovatý had, ktorý je mimoriadne obľúbený medzi ľuďmi v oblastiach, kde sa prirodzene vyskytuje, napriek tomu, že ročne má na svedomí až tisíce nešťastných obetí po celom subkontinente. Rodina, v ktorej sa kobra udomácni, by mala byť šťastná. Každoročne na jej počesť usporiadajú slávnosti a umelo ich vysádzajú na poliach okolo dedín. Zabiť kobru znamená nešťastie. Nie je nič zvláštne, keď vidiečan ráno vstane a pozerá na neho vztýčená kobra. Z tejto situácie pochádza aj najviac smrteľných incidentov, keď sa človek v spánku náhodou zaženie po odpočívajúcom hadovi. Jej jed je neurotoxický, zasahuje nervové centrá a zastavuje najmä dýchanie.

Smrť nastáva podľa toho, kam neboráka had uhryzol. Pri zasiahnutí žily mu nezostáva oveľa viac, ako posledná štvrťhodinka.

Roľníkom neprekáža, že dokáže pľuť jed do tváre nepriateľa. Snažia sa nenahnevať ju. Sama nie je útočná. Problém nastáva, až keď sa cíti ohrozená. Je to boží tvor.

Budhovi poslúžila s roztiahnutým hrdlom aj ako slnečník.

Kto nemá vlastnú kobru, rád privíta pred dverami zaklínača hadov a obdarí ho peniazmi za to, že mu predvedie „tancujúceho“ hada.

Kobra kráľovská je považovaná za najdlhšieho jedovatého hada na svete.

Môže dorásť až do päť a pol metra. Táto dĺžka jej stačí na to, aby sa pri vztýčení pozerala stojacemu človeku rovno z očí do očí. Napadá ho však len veľmi vzácne, najmä keď si stráži mláďatá. Obýva krajiny juhovýchodnej Ázie.

Jej jed je mimoriadne účinný a záleží len na tom, koľko ho pri zahryznutí vystrekne.

Hovorí sa, že keď uštipne slona do chobota, tak do štyroch hodín zahynie.

Kobra kráľovská okrem hlodavcov dokáže zožrať aj iných metrových hadov či jašterice.

Najznámejšou po indickej a kráľovskej kobre je ich egyptská príbuzná. Žije na celom území Afriky a dorastá do dĺžky dvoch metrov, čo je o kúsok viac, ako kobra indická. Je všeobecne obávaná a uctievaná po celom čiernom kontinente.

Ani ona na človeka bez vážneho dôvodu neútočí. Egypská kráľovná Kleopatra sa ňou však nechala po smrti Marca Antonia zabiť.

Kobra čiernooká je ďalšou nebezpečnou obyvateľkou Afriky. Má oveľa vyvinutejšiu schopnosť striekať jed, ako jej „kolegyne“.

Obeť zasiahne aj do vzdialenosti štyroch metrov.

Vôbec najnebezpečnejšou a najnervóznejšou je kobra kapská z južných oblastí Afriky.

Má aj najúčinnejší jed.

TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF Inzercia

89

34 BODKA CITÁT RENÉ DESCARTESA

Park kultúry a oddychu

odvoz a likvidácia odpadu

ženské meno

značka cigariet

osobné zámeno

patriaca Márii

zomieraj

Anno Domini

pobodal

sťahovanie

telovýchovná jednota

atómová elektráreň

2

vyslovoval redukované „á“

5

1

R býv. ŠPZ okr.

Klatovy (ČR) aut. okruh v Berlíne

orýpaj

vajíčko (med.)

milimeter ázijský jeleň

amerícium (chem. zn.)

choď, iď (nár.)

Jupiterov mesiac

nasávala

Alah vlastní

1003 (rím. čísl.) nobélium (chem. zn.)

Hitlerove elitné jednotky

hrádza

new komitée

purpur (kniž.)

znoj

on žal Ján (angl.)

býv. ŠPZ Prešova včelí produkt

platne (čes.) syn kráľa Telamóna vlastné opom

klopaj letecké opravovne smerovať (angl.)

ad acta

POMOC: AIAS, AVUS, OMÁN

unavil

druh zeleniny

popodlamuj

AUTOR: BOHUMIL NOVÁK

POMOC: TEND, ŠA, IO, ACV, OKTO, EARL

býv. ŠPZ Prahy

mohol (čes.) severský paroháč povzdych

ročné obdobie

on konzumuje

zaberal

listnatý vysoký strom

veľká bodka

4

vzduch (angl.)

patriaci Anete

predložka

tibetský kmeň

značka kvality múky ázijský štát

šľachtický titul v Anglicku

stále

klub krížovkárov pomocná motostrel.rota

umenie (lat.)

E

3

číselná lotéria

predpona rovný

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 20 Sk a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu: Inzercia:

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/52 62 59 62, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, WebHouse, s.r.o., www.webhouse.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 02/52 62 59 62, jaro@notabene.sk

Pre informácie o predajcoch Nota bene, o možnostiach podpory, inštitúciách poskytujúcich služby ľuďom bez domova a v prípade sťažností na predajcov Nota bene volajte číslo: 02/ 52 62 59 61 alebo 02 / 52 62 59 62.

DISTRIBÚCIA: Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Prešov: Senica: Trenčín: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/52 62 59 62, sociálni pracovníci: Peter Kadlečík, Peter Adam, Nora Volčková, Tomáš Kubiš, poradcovia@notabene.sk, právnik: Ivan Lorenc Slovenský Červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Gabriela Krchmanová, 0903 744 491, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, tel: 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk OZ Hviezda, Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/46 60 212, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 21 98, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk OZ Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, tel.: 036/631 02 73, mobil: 0903 500 940, ondrej.kerekrety@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, Marko Urdzík, tel. 051/457 25 49, 0907 534 441, rkclipany@centrum.sk Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, mobil: 0902 230 122 ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Klára Labošová, 037/772 17 38, 92, 0907 451 771, charita.nr@ba.telecom.sk Béla Magyar, tel. 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, tel. 033/77 27 687, 0915 400 577, domum@kios.sk Zariadenie sociálnych služieb, OZ Korene, Levočská 56, 058 01 Poprad, Erika Mižigarová, tel. 052/716 03 75, 73, 0910 99 16 12, 0907 574 656, socialne@msupoprad.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, Ľubomír Blichár, tel. 051/772 26 35, 0902 111 260, risen@centrum.sk Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica, Michaela Rubliková, mobil 0911 775 201, rublikova@zsssenica.sk Dom Charity Jeremiaš, Soblahovská 65, 911 01 Trenčín, Marcel Galiovsky, Tel: 032/652 63 63, mobil 0908 591 019, jeremiasnr@slovanet.sk Bratislavsko-trnavská arcidiecézna charita, Hlavná 43, 917 01 Trnava, František Čišecký, 033/551 27 04, 0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, tel.: 057/443 15 78, mobil: 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová, tel. 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@post.sk, katka.studsp@post.sk

89

DUŠIČKY 35

Umenie nad nebožtíkmi

Náhrobná galéria intorín má každé mesto, vo veľkých je ich viacero.

Všetky sú nezabudnuteľnou adresou v pamätiach tých, ktorým tam odpočívajú ich blízki, mnohé sú však aj adresou v turistických sprievodcoch.

C

Buď sa vzťahujú k určitým historickým obdobiam, alebo sú miestom posledného odpočinku historických osobností, slávnych umelcov, niektoré sa však vyvíjali aj ako svojské galérie. Medzi takéto cintoríny - galérie patrí aj Cimitero Monumentale v Miláne. Pokladajú ho za jeden z najkrajších cintorínov na svete.

Nájsť ho možno veľmi jednoducho, pár blokov od stanice Garibaldi. Zriadili ho v roku 1866, pretože mesto nevyhnutne potrebovalo perspektívne miesto posledného odpočinku, ktoré by vyhovovalo stále prísnejším hygienickým predpisom a vhodne a dôstojne by zapadlo aj do územného plánu a ďalšieho rozširovania veľkomesta.

Mesto pre cintorín vyčlenilo plochu štvrť milióna štvorcových metrov, čiže dvadsaťpäť hektárov, neuzatvorilo jeho priestory iba pre príslušníkov majoritného vierovyznania,

ale umožnilo na dôstojnom priestore pochovávanie nekatolíkov a Židov.

Monumentálnu podobu cintorínu dal známy taliansky architekt Carlo Maciachini. Za vchodom v štýle panteónu, nazývanom Famedio (Chrám slávy), stavanom celých tridsaťsedem rokov z rôznych druhov mramoru a kameňa, sa roztvára pred očami skutočná galéria. Na Cimitero Monumentale sú pochovaní mnohí známi Milánčania. Je tam hrob slávneho operného skladateľa Giuseppe Verdiho, do hrobky rodiny dirigenta Artira Toscaniniho previezli z New Yorku telesné pozostatky jeho zaťa, slávneho klaviristu ukrajinského rodáka Vladimira Horowitza, je tam pochovaný básnik, nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Salvatore Quasimodo, automobilový pretekár Felipe Bonetto, ktorý sa zabil na pretekoch v prehistórii F1 v Mexiku, slávni milánski tvorcovia módy, politici, skladatelia, operní sólisti, výtvarníci, herci, futbalisti. Cintorín je skutočnou galériou sochárskych štýlov od polovice 19. storočia po súčasnosť, pretože bolo zvykom, že príslušníci známych a bohatých milánskych rodín si náhrobné kamene objednávali od známych talianskych sochárov.

A tí objednávky nebrali ako vec rutiny, lež prezentácie. Monumentálny milánsky cintorín nie je prehliadkou tradičných náhrobných symbolov, ale veľkých sochárskych diel

s námetmi, ktoré by sme na cintoríne nečakali. Od postáv z gréckej mytológie, cez literárne či divadelné postavy, k postavám anjelikov s nádychom zmyselnosti, nymfám, cherubínom, bohyniam i bohom vytesaných do chladného kameňa. Viacero náhrobných sôch na pietnom mieste si uctieva akokoľvek pominuteľné, ale vždy v nových podobách sa opakujúce krásne ženské tvary, nezakrýva nádhernú nahotu a aj akt privádza citlivejšieho návštevníka k úvahám o toku života, jeho premenách, konečnosti i nekonečnosti ľudského bytia. Preto je návšteva milánskeho Monumentálneho cintorína pre niekoho neplánovanou, pre iného vedomou návštevou ďalšej galérie, hoci na mieste, kde by to väčšina z nás nečakala.

TEXT A FOTO: RUDOLF ČECH

36 GALÉRIA

FOTOGRAFIA JE SÚČASŤOU SÉRIE, ZA KTORÚ AUTORKA ZÍSKALA ČESTNÉ UZNANIE V KATEGÓRII REPORTÁŽ NA SÚŤAŽI CZECH PRESS PHOTO 2008

ALŽBĚTA JUNGROVÁ, VLP: DROGY NA PAKISTANSKO-AFGÁNSKYCH HRANICIACH, JANUÁR 2008

89