NOTA BENE 96

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

96

JÚN ‘09

96

2 ŠPIÓN

O chorobe, ktorú mu nedávno diagnostikovali, hovorí s nevídaným pokojom.

rásky po večnom úsmeve, láskavé oči a milé slová, ktoré má pre každého. Ernest, päťdesiatsedemročný predajca Nota bene z Floriánskeho námestia, je radostný za každých životných okolností.

V

Od rozbehu veľa záleží

Dokazuje to nejedným gestom. Po strate zamestnania, ktorá ho pripravila o domov, nezúfal. Vynašiel sa a začal predávať Nota bene. Choroba ho tiež len tak ľahko nezlomí. Nebyť hrubých spisov od lekárov, ktoré opatrne vyťahuje jeden po druhom z tašky z plastových obalov, nikdy by som neverila, že mu pred pár týždňami diagnostikovali jednu z najťažších. Nesťažuje sa. S nevídaným pokojom hovorí, že nie je sám. „Mladí, starí, ženy, muži. Všetkých vídavam. Choroba si nevyberá.“ Ernest verí, že jemu sa podarí s ňou vybabrať.

Náročnú liečbu zvláda statočne, horšie je to s platením liekov. Tie sú pridrahé. Iných výdavkov tiež nie je málo. „Len ubytovňa ma stojí štyri tisícky mesačne,“ vyratúva.

by som odtiaľto preč. Pani vedúca ma tu pozná. Spokojná je so mnou,“ pochvaľuje si aj on. O izbu ubytovne sa delí s kamarátom Petrom. „Veľmi dobre si rozumieme.

Neexistuje, aby sme sa hádali,“ dušuje sa Ernest. Peter je strážnik, dva dni pracuje, dva dni má voľno. Počas neho strávia väčšinu času pri televízore. Na program slovenských staníc sa však veľmi nespoliehajú. „Keď nedávajú nič zaujímavé, pozeráme filmy, čo sme si kúpili za pár korún v stánku. Nikdy nie bojové, len dobré filmy,“ prízvukuje.

Aké to sú, má na jazyku, na um mu však neprídu. Pamäť už neslúži ako zamladi.

V televízii si nenechajú ujsť akurát žrebovanie KENO, ktoré tradične podáva Peter. Pre istotu. Čo ak sa šťastie unaví?

Všetko máme

Volajú ma na kávu

Na tú však nedá dopustiť. Všetko v nej má, ako treba. Aj vlastný záchod a sprchu. Žije v nej už dva a pol roka. Presne toľko, koľko nepije. S alkoholom v krvi by sa do nej vrátiť nemohol. A ani mu to za to nestojí. „Nešiel

Ako rýchlo si privykol na bývanie, zžil sa aj so svojím predajným miestom. Ako sám tvrdí, začiatky neboli ľahkým orieškom na rozlúsknutie. „Najdôležitejší je rozbeh,“ prízvukuje. „Prvý mesiac a pol si ma všetci

Obľúbený prezerali. Časom sa to zlepšilo. A dnes ma už poznajú aj malé deti. Ľudia sú dobrí, len sa im treba vedieť prihovoriť, mať k nim blízko. Vedúca ma teraz už voláva na kávu,“ hovorí ukazujúc na neďaleký obchod. „A na pošte, tam ma vždy zavolajú dovnútra, keď je zima,“ dodáva.

Za päť rokov predávania Nota bene si Ernesta obľúbili široko-ďaleko. Zamestnanci okolitých firiem, aj miestni obyvatelia. Ernest si ich získal svojou nenútenou veselosťou. Časopis nikomu nenatíska. Ako sám hovorí: „Kto chce, chce. Kto nechce, nechce.

Porozprávam sa s jedným, aj s druhým.“ A oni si to vážia, mnohí naučení, že dnes už ani milé slovo nebýva zadarmo, si naň ľahko privykajú. A keď sa náhodou Ernest nezjaví dlhšie ako týždeň, jeho známi sa už vypytujú, čo s ním je. Choroba mu bráni predávať toľko, čo kedysi. Nepýta sa ho, čo má v pláne. Ernest sa však svojej „rodiny“ z Floriánskeho námestia či z ubytovne len tak ľahko nepustí. „Je to môj domov,“ uzatvára rodený Novoživotčan.

TEXT A FOTO: MÁRIA BULKOVÁ

96

Z OBSAHU 3 6 - 9 Téma

10 - 11 Kauza

14 - 15 Reportáž

Ihrisko Zem

Na háku

Turok sa vracia?

Objavovať dosiaľ nepoznané miesta.

Dozvedať sa ich históriu. Nadviazať vzťah. So svojou ulicou, parkom, mestom, o ktorých si myslíme, že ich poznáme ako vlastnú dlaň, a predsa nás majú stále čím prekvapiť. Spríjemniť si deň.

Dobrosrdeční Terchovčania sa môžu v okamihu zmeniť na ignorantov alebo bitkárov, či dokonca sa rozplakať. Platí to však v jedinom prípade: Keď im chcete nahovoriť, že ich najslávnejší rodák Juraj Jánošík bol len obyčajný zlodej.

V hostinci Agát v Prešove sa nejaký čas diali čudné veci. Podaktorí návštevníci ich dávali do súvislosti s osobou Vasiľa Turoka, zosnulého dramaturga Divadla Alexandra Duchnoviča, ktorý tu zvykol sedávať so svojimi kamarátmi.

18 - 19 Na vode

22 - 23 Za hranicou

26 - 29 Pútnik

Megapreteky

Všetko za tretinu

Afrika podľa rebríka

Už ich čakajú iba tri posledné kratučké júnové etapy, pohodička z írskeho prístavu Galway do Göteborgu, Štokholmu a 27. júna sa desiaty ročník megapretekov plachetníc okolo sveta skončí v Sant Petersburgu.

Každý zákazník sa pri prvom nákupe preukáže dokladom o príjme. Ak je menší ako 850 eur mesačne, v obchode mu vystavia preukaz. Nakupujúci má nárok na jeden chlieb denne zdarma, nákupný limit je tridsať eur na týždeň.

Je odvaha vybrať sa pomáhať ľuďom do krízových oblastí, kdesi na nebezpečných územiach Afriky. Trebárs postaviť kus školy, budovu pre učiteľov, či vrhnúť sa na projekt operačnej sály nemocnice. Aj tieto veľké myšlienky sa dajú zneužiť.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: DAGMAR CANISOVÁ

Kódex predajcu časopisu

96

4 KONTAKTY EDITORIÁL

Uvaríme sa?

Situácia v zdravotníctve je zlá. Všetci to vieme. Robiť lekára, sestru, pomocný zdravotný personál znamená zarábať smiešne malé peniaze a zároveň mať obrovskú zodpovednosť. Aj keď ten smiech je skôr cez „slzy nemohúcnosti“ z absurdných situácií, v ktorých sa títo ľudia deň čo deň ocitajú. No a teraz ide pointa: Viete, „vďaka“ komu to v konečnom dôsledku podľa mňa

tak je? Vďaka tým obetavcom, ktorí to za tie mizerné peniaze a v tých ešte mizernejších podmienkach stále robia! „Vďaka“ ľuďom, ktorí predsa musia zachrániť svet, aj keď im štát zvysoka ... na hlavu. Len vďaka nim sa od revolúcie nemusí nič akútne riešiť. Skutočnosť, že náš vlastný prezident (Schuster) sa išiel radšej liečiť von, ako by sa zveril do opatery nášmu zdravotníctvu, už považujeme za normálnu. Neboli sme schopní postarať sa ani o vlastného prezidenta, tak ako sa staráme o bežných občanov? Sme ako tie žaby, ktoré z horúcej vody hneď vyskočia, ale ak zahrievate vodu pomaličky, tak si to ani neuvedomia a uvaria sa. Aj my sa varíme.

Lebo všetko sa zhoršuje len tak pomaly, nenápadne, a voľáko snáď už len bude, nie? A prečo je to chyba obetavých ľudí, ktorí sa idú v týchto otrasných podmienkach pretrhnúť, aby nám pomohli, ako sa len dá? Pretože len „vďaka“ nim tento mizerný systém stále môže fungovať a každý minister

zdravotníctva si hovorí, že však to ešte nejaký čas snáď vydrží, keď to vydržalo dosiaľ. A má pravdu, lebo vždy sa nájdu tí „obetaví“, takže vlastne netreba nič riešiť. Ľudia si predsa zvyknú aj na smrť a je jednoduchšie postupne ľudí „samo-utvrdiť“ v tom, že inak sa to vlastne ani nedá, ako niečo zmeniť k lepšiemu.

Hlavne aby bol na Slovensku pokoj a všetko po starom. Tento postreh sa dá, samozrejme, aplikovať aj na ďalšie odvetvia a, samozrejme, sa netýka „tiež obetavcov“, ktorí túto slovenskú tragédiu „hyenisticky“ zneužívajú na krádeže štátnych zdrojov a branie úplatkov. Takým tento systém plne vyhovuje, lebo už za „socíku“ platilo, že kto nekradne (neberie úplatky), okráda svoju rodinu. Takže čo? Mlčky sa prispôsobíme? Zanadávame si doma, v krčme? Odídeme preč? Uvaríme sa?

Zmeníme to? Hromy - blesky na moju adresu zasielajte sem: jaro@notabene.sk.

JARO ŠIPOŠ, FUNDRAISOR OZ PROTI PRÚDU

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE

John F. Monhardt Ministerstvo kultúry SR Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI A J

96

KONTAKTY 5 SMS PRE PREDA JCOV horsie ako ja. Mam zdravie a strechu nad POZOR! tom hlavou, aj pracu. Hned mam lepsiu naladu, ked Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 16.4.2009 14:02 Prajem vela stastia a zdravia predavacke Evke Bujalkovej zo Zavodia, ktora mi sprijemnila den so svojim malym synom.

20.4.2009 19:21 Chcel by som touto cestou velmi pekne podakovat pani, ktora mi vzdy dvihne naladu a prijemne sa na mna usmeje. Je velmi mila.

Kupujem si od nej casopis. Pomozete jej a tiez budete mat pocit, ze ste naozaj pomohli. Este raz dakujem za mile slova pani z hypermarketu v Nitre, vzdy ma velmi potesia. ☺ Lubos 26.4.2009 14:56 Chcela by som pozdravit predajcu Lubomira zo Ziliny na Narodnej ulici pri hoteli Polom. Vzdy pozitivne naladeny a pekne upraveny s usmevom a vludnym slovom potesi ludi. Prajem mu splnenie tuzob a vela slnecnych dni. Alena 25.4.2009 11:31 Zdravim vas a prajem vela stastia panovi, ktory predava NB pri Alberte v Petrzalke na Starohajskej. Mala som dost zlu naladu, to sa v zivote stava, ale myslim si, ze druhi ludia su na

sa najde zdvorily a prijemny clovek za tak malo, co mozem dat za NB, aby mal usmev na tvari.

Dakujem. S pozdravom Renata 29.4.2009 17:25 Velmi sympaticky je predajca NB pred Tescom v Ziari nad Hronom. Vzdy mily, slusny a vdacny.

Prajem mu vela stastia a vam vsetkym odkazujem: drzte sa! Supi 29.4.2009 18:53 Dobry den, chcem podakovat predajcovi NB pri Poluse, ktory ma milo povzbudil, hoci ani netusil, ze ma caka stresujuca situacia. Boh vas zehnaj vsetkych. Eva ☺ 29.4.2009 19:11 Dakujem predajcovi NB zo Ziliny pri 101 Drogerie, ktory ma vzdy pre kazdeho pripravene mile slovo ci povzbudenie. My kupujuci by sme Vam mali popriat vela zdravia a stastia, nie Vy nam!

Dakujem za Vas usmev! Nech sa Vam dari a vsetko dobre! Sona 1.5.2009 11:14 Jirimu, ktory predava NB pri Poste 1 v Ziline, zelame vela usmievavych chvil a dakujeme za prijemnu spolocnost. Mia a Ada 4. 5.2009 17:48 Niekedy kupujem NB od predajcu v Trencine pri kvetinarstve BloemenArt. Je nevtieravy

Centrum samostatného života, n. o., vydalo brožúrku Informačný sprievodca pre osoby s ťažkým telesným postihnutím.

V brožúrke sú spracované informácie zo zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Uvedená je aj Charta práv osôb s telesným postihnutím a stručná informácia o filozofii osobnej asistencie.

Brožúrku poskytujú fyzickým osobám s ťažkým telesným postihnutím na základe písomnej alebo telefonickej objednávky na e-mailovej adrese: csz@csz.sk alebo t. č.

02/44 45 19 23. a neuveritelne, ale skutocne neuveritelne trpezlivy.

Klobuk dolu pred nim. NB budem kupovat aj nadalej. Drzim palce vsetkym. Lena z TN 9.5.2009 13:26 Pozdravujem predajkynu z BA, ktora predava dole na rohu pri fakulte architektury. Velmi mila pani, vzdy zamava synovi. Kupujeme od nej NB cestou z jasliciek a vzdy sa potesime, ked ju tam vidime.

Tak nech jej zivot prinesie vela stastia. ☺ Karin 9.5.2009 14:11 Predovsetkym pozdravujem vedenie Proti prudu a zelam skutocne vela uspechov. Objavil sa novy predajca na Hlavnej ulici v Kosiciach, OD Tesco.

Vola sa Fero. Je velmi mily a sympaticky mlady muz. Kupujeme od neho Vas casopis a obcas sa pri nom zastavime, ked ideme na nakup s manzelom.

Hovoril o svojom nestasti pri autonehode, ale usmev ho nikdy neopusta. Prajeme mu skutocne vela zdravia a stastia. S pozdravom pani Erika

INZERÁT Y PREDA JCOV Prosíme ctených darcov, aby sa pred odovzdaním vecí dohodli telefonicky s predajcom, alebo s našimi pracovníkmi. Ďakujeme za pochopenie.

Hľadáme dobrých ľudí, ktorí by nám darovali detský kočík. Ďakujeme.

Constantin 734, NM – Trenčianska ulica, kontakt: 0915 546 625.

Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi darovali notebook a oblečenie - bundy, iné oblečenie a obuv pre moje 12- a 14-ročné dievčatá. Čísla topánok majú 39 a 40. Ďakujem. Sida 1629, STM – Kamenné nám.

Tesco – bočný vchod, kontakt: 0914 157 441.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi za údržbu poskytli do prenájmu záhradnú chatku. Cena dohodou. Ďakujem. Tibor 1766, STM – Račianske mýto - zastávky, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Hľadám lacnejší podnájom alebo chatku s príslušenstvom. Som opatrovateľ, masér, kuchár, maliar s dlhoročnou praxou a certifikátmi. Vypomôžem v domácnosti. Ďakujem. Marián 430, Petržalka Technopol, kontakt: 0910 212 173.

Prosíme dobrých ľudí, ktorí by nám mohli darovať mobilný telefón. Zároveň si hľadáme do prenájmu záhradnú chatku s vodou.

O chatku aj záhradu sa budeme starať.

Cena dohodou. Ďakujeme. Miroslav 1660, Dana 1661, PTR – Technopol – Jednota, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať športový kočík, šijací stroj a automatickú práčku. Ďakujem. Alžbeta 856, Dlhé Diely - Billa, kontakt: 0914 162 118.

Prosím zákazníkov a čitateľov mesačníka Nota bene o podarovanie funkčného notebooku na výučbu. Zdokonaľujem si vedomosti vo výpočtovej technike a pre lepšiu orientáciu v programoch a výučbe potrebujem PC (notebook). Učím sa programovanie, aby som si mohla nájsť lepšiu prácu. Bola by som veľmi šťastná, keby sa mi to podarilo. Môj kontakt je: 0949 886 007. Zuzana 681.

Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi darovali elektrickú rúru alebo elektrický sporák. Ďakujem. Zuzana 717, Karlova Ves – Rema 1000, kontakt: 0904 548 911.

Prosím dobrých ľudí o darovanie

automatickej práčky pre rodinu so 6 deťmi. Ďakujem. Daniela 1428, STM – Župné námestie, kontakt: 0904 841 239.

Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi darovali detské veci na 1,5-ročné dievča.

Marián 393, kontakt: 0949 793 688.

Som mladá mamička vo finančnej tiesni a hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi darovali kočík – vajíčko. Veľmi by mi to pomohlo. Ďakujem. Kontakt: 0949 160 788.

Hľadám si prácu, napríklad ako asistent riaditeľa, asistent manažéra, osobný tajomník a podobné administratívne miesta.

Ovládam angličtinu slovom a písmom, taliansky jazyk slovom a ruský jazyk slovom. Pracujem s internetom a mám vodičský preukaz skupiny B. Časovo som úplne flexibilný. Plat dohodou. Ďakujem.

Josef 1106, STM – Nám. SNP – OD Dunaj, kontakt: 0949 809 250, e-mail: cestovatel1106@azet.sk.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali automatickú práčku, počítač pre syna a postele s úložným priestorom. Renáta 1296, Dúbravka – Rema 1000 - Záluhy, kontakt: 0910 234 256.

96

6 TÉMA

Novodobí hľadači pokladov

Ihrisko Zem H

raví. Neposední. Zvedaví. Túžiaci objavovať. Prívlastky patriace deťom? Nielen. Predstava, že na detské sny padne prach s prvým zamestnaním či hypotékou, môže byť veľmi klamlivá.

Známky nadšenia pri zmienkach o pokladoch skrývajú mnohí dospelí len s ťažkosťami. Dieťa v sebe neumlčia. Prečo by aj, keď za svojimi rozprávkovými pokladmi nemusia chodiť ďaleko. Nájsť ich môžu cestou do práce, či cez obednú prestávku. A nemusia si pri tom vyhrnúť rukávy na obleku, ani zablatiť lodičky.

Umožňuje im to hra geocaching. Jej podstatou je vytváranie prírodných a mestských skrýš a ich následné hľadanie ďalšími geocachermi podľa zadaných GPS súradníc. Geocaching vznikol v máji v roku 2000 ako reakcia na rozhodnutie amerického prezidenta Billa Clintona umožniť presnejšie určenie lokality

pomocou GPS prijímačov aj jeho bežným používateľom, nielen armáde. Dovtedy bola do všetkých civilných GPS zariadení zámerne vsúvaná premenlivá chyba, ktorá mala zabrániť ich zneužitiu. Tá bola v máji v roku 2000 odstránená a nadšenci GPS prijímačov si mohli hneď odskúšať, s akou presnosťou dokážu zamerať lokalitu po

novom. Dave Ulmer, počítačový konzultant z Oregonu, neváhal dlho. Hneď na druhý deň ukryl v lese do vodotesnej nádoby ceruzky, knihy, cédečka, prak a denník.

Poznačil si GPS súradnice skrýše a zverejnil ich na internete. Do troch dní ju objavili prví dvaja hľadači. Skúsenosť si tiež nenechali pre seba.

Cez pol republiky A ako už na internete býva zvykom, z pokusu vznikla hra, ktorej koncept sa rozšíril veľmi rýchlo po celom svete.

Na Slovensko sa dostal len s ročným omeškaním. V roku 2001 vznikli prvé dve skrýše. Dnes sú ich skoro dve tisícky, po celom svete takmer osemstotisíc. Rovnako aj počet geocacherov z roka na rok stúpa.

Na Slovensku je ich takmer tritisíc. Tomáš Igrini z Košíc, autor stránky geocaching.sk, patrí medzi prvých. „Keď som začínal, na

96

TÉMA 7 Niektoré skrýše je lepšie hľadať v noci.

Slovensku boli štyri skrýše. Aby sme našli aspoň jednu, museli sme ísť z Košíc do Popradu,“ spomína. K hre sa dostal úplnou náhodou. Vyhľadával si informácie o GPS zariadení, ktoré si zadovážil, a natrafil na geocaching. Zvedavosť mu nedovolila, aby si ho nevyskúšal. Odvtedy sa ho nepustil.

Hra sa mu zapáčila na prvý pokus. Skrýšu, vtedy ešte neštandardne uloženú v zemi, našiel, a to ho povzbudilo hľadať ďalej.

Práve náhoda priviedla ku geocachingu najviac ľudí. A koľko ľudí, toľko náhod.

Lepší ako bedeker „My sme boli na výlete v Rakúsku, keď sme sa nečakane dostali k jednej zrúcanine. Chýbala pri nej akákoľvek informačná tabuľa. Keď som sa vrátila domov, začala som si podľa názvu o nej vyhľadávať informácie na internete. Dostala som sa na stránku, ktorá uvádzala veľa zaujímavých historických faktov. Z nej som sa tiež dozvedela, že sa v blízkosti ruiny nachádza skrýša. A takto som sa dostala ku geocachingu,“ prezrádza ďalšia geocacherka Zuzana svoju cestu k tejto zábavnej hre. Dodáva, že na dovolenky

si odvtedy nekupuje žiadne bedekre.

Informácie pri skrýšach neraz prezradia viac. Dnes, keď je hra už pomerne rozšírená a komunita geocacherov početná, noví členovia sa k nej pridávajú najmä na odporúčanie známych. Predstava objaveného pokladu je príťažlivá aj bez veľkého presviedčania a dôkazov.

Koniec koncov, ten si môže nájsť každý sám. Každý iný. Podľa svojich vlastných preferencií. Ľahký či náročný. V meste či v prírode.

Technológia láka Objavovať dosiaľ nepoznané miesta.

Dozvedať sa kúsok po kúsku ich históriu hravou formou. Nadviazať vzťah. So svojou ulicou, parkom, mestom, o ktorých si myslíme, že ich poznáme ako vlastnú dlaň, a predsa nás majú stále čím prekvapiť.

A v neposlednom rade, spríjemniť si deň. So skrýšou, či bez nej. To sú hlavné myšlienky geocachingu. Samotné skrýše sú len čerešňou na torte. Oveľa dôležitejšie je, kadiaľ všade povodia a kam dovedú. Toto treba mať na pamäti pri vytváraní skrýš. Mali by byť na miestach, ktoré nálezcov potešia krásou, zaujmú históriou, ktorá sa nezmestila do učebníc, či prekvapia vynaliezavosťou ich

Tomáš Igrini sa geocachingu venuje už 8 rokov.

tvorcov. Ak splnia aspoň jednu z týchto podmienok, ich existencia nie je márna aj bez ich objavenia. Potvrdzuje to aj Zuzana: „Nám dal geocaching v prvom rade nepoznanú kvalitu turistiky. Predtým, než sme s ním začali, sme víkend čo víkend stáli pred dilemou, kam ísť.

Okruh známych destinácií sa rýchlo vyčerpal a my sme začínali byť zúfalí nad vymýšľaním budúcich. Geocaching prišiel s možnosťou pozrieť sa na známe miesta inak. Ukazoval nám, že neďaleko od miest, ktoré sme dobre poznali, sa nachádzali miesta nové, nepoznané. A to nás oslovilo. Geocachingu sme sa začali venovať každý víkend. Chodili sme na výlety do Rakúska a na Moravu, ktoré sú z Bratislavy na skok. Zakaždým nás čosi prekvapilo. Navyše sme sa veľa dozvedeli, keďže každá skrýša obsahuje detailné informácie, ktoré o jej okolí zozbieral zakladateľ.“ Geocaching je teda predovšetkým hra využívajúca modernú technológiu na vylákanie do prírody alebo za kultúrou. Ideálna pre rodičov, ktorých deti sa nevedia odlepiť od televízora či počítača. Pre tie sú, prirodzene, najväčšou motiváciou práve skrýše. „Predstavte si, že svojej ratolesti poviete, že môže nájsť na prechádzke poklad! Určite to zaúčinkuje a podarí sa vám ju dostať von. Aj keď,

96

8 TÉMA predmetmi, ku ktorým geocachera zavedú pomôcky a GPS súradnice. V prírode sa nachádzajú pod kameňmi, v dutinách stromov, v meste v rôznych potrubiach alebo za informačnými tabuľami. Obľúbené sú aj skrýše, ktoré zavedú geocachera po viacerých stanovištiach,“ hovorí Tomáš Igrini. Ideálne sú v neznámych mestách, kde nahrádzajú turistického sprievodcu. Žiadna zastávka sa nedá vynechať. Každá predstavuje kľúč k nájdeniu skrýše. Hlavu potrápia najmä záhadné skrýše, z ktorých sa mnohé nedajú riešiť hneď v teréne. GPS súradnice odhalí až vyriešenie triviálneho hlavolamu, no niekedy aj náročného riešenia, ktoré si vyžaduje špecifické znalosti. Každý si vyberá podľa toho, čo je mu blízke. „Geocaching je obrazom každodenného života. Kto má rád turistiku, pôjde za skrýšami do prírody. Komu je bližšie mesto, bude ich hľadať tam,“ hovorí Zuzana. Každá možnosť ponúka odlišnú skúsenosť. Tichá a vyľudnená príroda relax, rušné mesto adrenalín.

Schránky sa ukrývajú na najbežnejších miestach. samozrejme, aj toto platí len do určitého veku,“ dodáva Zuzana.

Čo chceš nájsť, vlož!

Pre deti, ktoré geocaching zaujme, je atraktívny najmä obsah skrýš. Ten závisí od ich veľkosti. Do niektorých sa vtesná len denník, do ktorého sa geocacher, ktorý skrýšu objaví, zapíše pod svojou prezývkou.

Do väčších skrýš sa pomestí všeličo.

Mince, hračky, magnetky, kľúčenky, knihy, cédečka. Obsah skrýš však tiež podlieha istým pravidlám. „Nemal by sa v nich nachádzať alkohol, cigarety, ale ani náboje, zapaľovače alebo iné nebezpečné veci.

Vhodné nie sú ani aromatické veci, pretože tie môžu prilákať zver. Rozhodne by to mali byť veci, ktoré potešia,“ hovorí Tomáš Igrini. Pravidlo, ktoré je nad všetkými, znie: vymieňať férovo. „Nedávať do skrýš veci, ktoré by sme v nich sami našli neradi,“ dodáva. Skrýše by rozhodne nemali slúžiť ako úložné miesto pre všetky veci, ktoré stratili v našej domácnosti opodstatnenie.

Vhodným príspevkom je takzvaná geocoin či travel bug. Geocoin je putovná minca s vyrazeným unikátnym kódom, vďaka ktorému sa dá jej pohyb sledovať na internete. Majiteľ ju uloží do skrýše, iný geocacher ju vyberie a premiestni do ďalšej skrýše a na stránke zapíše, odkiaľ ju vzal a kam ju vložil. Minca zbiera kilometre a neraz navštevuje miesta, na ktoré by sa jej majiteľ inak nedostal. Podobným predmetom je aj travel bug. Do slovenčiny veselo preložené ako putovný chrobáčik.

Do skrýše je umiestnený s rovnakým cieľom – precestovať svet. Navštíviť čo najrozmanitejšie miesta, a pritom potešiť

nálezcov. Preto je to väčšinou hračka, kľúčenka, alebo iný drobný predmet, ktorý sa ľahko premiestňuje. Na jeho identifikáciu slúži pripojený pliešok, na ktorom je tiež vyrazené unikátne číslo.

Relax aj adrenalín Nielen obsah skrýš je originálny. Aj samotné skrýše sa jedna od druhej líšia. „Tradičné predstavujú škatuľky naplnené rôznymi

Ja nič, ja geocacher Nájsť skrýše pri historických budovách nie je vôbec jednoduché a strážnikom, ktorí húževnatému hľadaniu nerozumejú, sa to vôbec nemusí páčiť. Geocacher by sa nemal prezradiť. Nie každý si ale dokáže zachovať duchaprítomnosť a čosi si vymyslieť. Preto je lepšie predísť takýmto situáciám nenápadnosťou. Tá je dôležitá aj pri navracaní škatuľky do skrýše. Skrýšu treba poriadne zamaskovať. Vystavená náhodným pohľadom okoloidúcich vzbudzuje zvedavosť. A keď raz skončí v rukách

Okrem GPS súradníc je dobré mať aj mapu. Internet udáva totiž iba vzdialenosť vzdušnou čiarou, po vlastných to môže byť oveľa ďalej.

96

TÉMA 9 nezasvätených, nemusí sa už vrátiť na svoje miesto. Mnohí si ju aj s obsahom nechajú, nazdávajúc sa, že ju niekto zabudol. Iní ju vyhodia, mysliac si, že je to len odpad, ktorý nejakému neporiadnikovi odpadol od ruky. Preto by sa mal v každej skrýši nachádzať v škatuľke aj informačný leták, ktorý vysvetľuje, čo to vlastne geocaching je. „Je to veľmi užitočné. Stalo sa nám, že sme v jednej skrýši našli zápis od miestneho lesníka, ktorý napísal, že máme peknú hru, len sme škatuľku slabo schovali, tak nám ju lepšie zamaskoval,“ hovorí Zuzana. Keďže

plávať, alebo má závrate. „Nikto by nemal preceňovať svoje sily. Preto by si mal dobre zvážiť, pre akú skrýšu sa rozhodne.

Vždy je to jeho zodpovednosť. Geocaching sám o sebe ale nie je nebezpečný.“ Svedčia o tom rodiny s malými deťmi, na ktoré pri skrýšach natrafíte pravidelne.

Výnimkou nie sú ani seniori.

Tykáme si Medzi geocachermi sa nájdu aj takí, ktorí skrýše hľadajú podľa máp. „Trvá im to

Vyhrajte krásny víkend pre 4 osoby v kopcoch Malej Fatry! Čaká na vás ubytovanie v nádhernom prírodnom prostredí na okraji lesa, v rodinnom nefajčiarskom penzióne kúsok od dedinky Kunerad. Stačí zaslať správnu odpoveď na otázku: Aké sú podmienky sponzoringu rubriky v Nota bene?

Pomôcka: www.notabene.sk / ako pomôcť Odpovede posielajte do 30.6.2009 na jaro@notabene.sk.

www.penzionkunerad.sk tel.: 041/549 42 94 Inzercia

Kto nájde, zapíše sa. Ak chce ostatných potešiť, môže v schránke nechať malý darček. cieľom geocachingu je vytiahnuť ľudí do prírody a vzbudiť u nich záujem o historické pamiatky, je prirodzené, že geocacheri sa snažia svoje poklady ukrývať a nachádzať v súlade s okolím. V prírode ani v meste skrýše nezakopávajú, rovnako ani nezasahujú do stavieb. A, samozrejme, rešpektujú súkromné vlastníctvo.

Pod hladinou mora Ako by geocaching nemal škodiť okoliu, nemal by byť na ujmu ani samotným geocacherom. To však závisí od nich samotných. Aj geocaching, tak ako všetko, so sebou nesie isté riziká. Tie sú však vopred známe a každý sa môže sám rozhodnúť, či ich podstúpi, alebo nie. „Každá skrýša má dve hodnotenia náročnosti. Jedno posudzuje terén, druhé komplikovanosť nájdenia. Skrýše sú od výmyslu sveta. Neverili by ste, čo dokážu ľudia vymyslieť,“ hovorí Tomáš Igrini.

Niektoré sú pod hladinou mora, iné ukryté pod skalami na najvyšších vrcholoch štítov.

Tie však nepôjde hľadať niekto, kto nevie

o čosi dlhšie. Je to náročnejšie, podľa máp totiž musia hľadať vo väčšom okruhu,“ vysvetľuje Tomáš Igrini. Komplikovanejšia cesta k pokladu geocacherom z nadšenia ale rozhodne neuberá. Radosť z objavovania je silnejšia. Spája v tejto záľube tých najrôznejších ľudí. Mladých, starých, manuálne pracujúcich, univerzitných profesorov, manažérov významných zahraničných spoločností. Geocaching je hra, ktorá stiera rozdiely. Rozdiely vo veku, vo vzdelaní, v spoločenskom statuse. Kto je kto, sa nerieši. „Všetci sme geocacheri a kamaráti. Tykáme si. Geocaching nás spája, a to je dobre. Mne dal šancu spoznať ľudí, ktorých by som inak určite nespoznala,“ dodáva Zuzana. Mnohí sa spoločne stretávajú na podujatiach, ktoré sa konajú niekoľkokrát do roka. Predstavujú sa, k prezývkam prideľujú tváre, delia sa o zážitky pri hľadaní skrýš a od ich majiteľov sa snažia vytiahnuť aj nejaké tie riešenia.

MÁRIA BULKOVÁ FOTO: MÁRIA BULKOVÁ (2), DAGMAR CANISOVÁ

ESIANS kartová RPG hra z prostredia fantasy pre jedného až troch hráčov.

Základnou myšlienkou a motiváciou pri vytvorení ESIANS bolo ponúknuť hru samotárskym hráčom. Hru, ktorá by fungovala, keď ste sami a máte chuť si zahrať a ktorá by zároveň nesklamala, keď za vami príde kamarát.

Vyhrajte s NOTA BENE kartovú hru ESIANS! Stačí zaslať do 30.6.2009 na jaro@notabene.sk správnu odpoveď na otázku: „Aké sú ciele občianskeho združenia Proti prúdu?“ Pomôcka: www.notabene.sk/o nás Inzercia

96

10 KAUZA

Po ľudovom hrdinovi nezostalo takmer nič

Na háku D

obrosrdeční Terchovčania sa môžu v okamihu zmeniť na ignorantov alebo bitkárov, či dokonca sa rozplakať. Platí to však v jedinom prípade: Keď im chcete nahovoriť, že ich najslávnejší rodák Juraj Jánošík bol len obyčajný výpalník a zlodej.

Legendárny zbojník žije medzi svojimi rodákmi v Terchovej aj 320 rokov po svojej smrti. O Jánošíka sa možno potknúť na ulici, na obecnom úrade, v škole, v kultúrnom

centre... Zbojníka majú dokonca vďační Terchovčania aj na obecnom erbe. Šikovný marketingový ťah? Ani náhodou.

Terchovčania veria na Jánošíka, ktorý bohatým bral a chudobným dával a svojho hrdinu si ctia ako symbol sociálnej revolty.

Vysoko nad Terchovou sa k oblohe týči socha zbojníka v nadživotnej veľkosti. Možno jediná socha svojho druhu na Slovensku, podobná socha - Ukrižovaný Ježiš Kristus v Prešove zatiaľ iba čaká na svoj zrod.

Sedemmetrový železný monument však pôsobí groteskne a umelo. Bohužiaľ, jeho stvoriteľ Ján Kulicha Terchovčanom prisľúbil, že: „Bude žiariť bez prestania ešte najmenej tristo rokov.“ Majster Kulich vytvoril svoje megalomanské dielo z ušľachtilej ocele pred dvadsiatimi rokmi a slávnostne ho odhalil vtedajší komunistický predseda Vlády Slovenskej republiky Peter Colotka. Jánošíka si hlboko ctí aj premiér Robert Fico. Ten legendárneho zlodeja dokonca označil za vzor jeho strany.

Zapadnutá sláva Terchová sa rozprestiera na ploche neuveriteľných 84,5 štvorcového kilometra.

Do dediny patrí aj 68 odľahlých osád, roztrúsených v horách. Zbojník Juraj Jánošík sa narodil v jednej z nich - v osade U Jánošov, dnes paradoxne najzaostalejšej časti Terchovej. Od čias Jánošíka sa tu takmer nič nezmenilo, iba názov osady. Dnes sa volá Jánošíkovci.

Ak nie je cesta k Jánošíkovcom rozblatená, na Bohom zabudnutú samotu sa možno pohodlne dostať aj autom.

Na jednej z tamojších dreveničiek na spadnutie visí veľký plagát, ktorý prišelcovi hrdo hlási, že sa nachádza v rodisku najznámejšieho slovenského ľudového hrdinu. Inak je všade ticho a mŕtvo.

Iba pariace sa hnojiská, v ktorých sa prehrabúvajú sliepky, dávajú tušiť, že tu možno žijú aj ľudia.

Po dobrej polhodinke blúdenia medzierkami

96

KAUZA 11 Vyše sedemmetrový železný Jurko na stráži nad Terchovou.

na horšie časy. Načo skrývať pravdu? Ale inak to bol riadny chlapisko, nebál sa veru vrchnosti,“ povie naostatok Ludvig.

medzi opustenými drevenicami som natrafil na prvého obyvateľa. Starší muž sa predstavil ako Ludvig Jánošík, pričom nezabudol povedať, že je potomkom Juraja Jánošíka.

Predáva minulosť

Bez ženy a tabaku „Môj otec bol Jánošík, starý otec aj pradedo, ba aj jeho starý otec sa volal Jánošík, a všetci sme tu žili odjakživa. Musím mať teda niečo spoločné aj s Jurajom Jánošíkom,“ tvrdí.

Rodokmeň Ludviga Jánošíka siaha minimálne tristo rokov do minulosti - možno teda naozaj ide o potomka slávneho zbojníka. To ho však veľmi netrápi. Minul sa mu tabak a najbližšia krčma je v osade Repanove. U tamojšieho krčmára mu poštárka necháva aj zásielky z úradov.

Krčma je však od Jánošíkovcov vzdialená niekoľko kilometrov a cesta je zlá. Jánošík si vďačne zoberie zopár cigaretiek, posadí sa na priedomie a medzi jednotlivými šlukmi už veselšie hovorí o tom, ako žije smutno a sám v starom dome. Bez ženy a tabaku je mu na skapanie.

Ešte donedávna žilo na laze asi dvadsať gazdov s početnými rodinami. Takmer všetci sa honosili priezviskom Jánošík a takmer všetci boli príbuzensky spriaznení. Postupne zo samoty v horách odišli za lepším životom do dediny, alebo do mesta. Najvytrvalejší potomkovia Juraja Jánošíka, ktorí zostali, doslova živoria. Vydržali iba traja - okrem Ludviga ešte jeho brat Dušan a sused Viktor.

A s nimi aj dve manželky.

Ondro Jánošík na susednom laze kýva rukou. „No, Jurko náš bol hrdina, ale akože dopadol?“ pýta sa. Oči sa mu usmievajú pýchou. Ondro žije v obrovskom dome iba so svojou mamou. „Jánošíkovci v Terchovej vymierajú, alebo sa rozutekali po svete,“ lamentuje. „Ich domy teraz kupujú bohatí ľudia z celého Slovenska, ba aj z Moravy,“ rozťahuje zrobené ruky a ukazovákom mieri na novučičké drevenice okolo.

Cena za drevenice je pritom na tunajšie pomery priam veľkopanská, približne 70-tisíc eur. Ide o pozemok. V okolí je totiž prekrásna príroda, skvelé podmienky na rozvoj cestovného ruchu. Bohatých záujemcov o drevenice v kraji priťahuje aj slávna minulosť zbojníckeho hajtmana.

Hoci potomkovia slávneho Jánošíka predávajú vlastnú minulosť, na svojho rodáka nedajú dopustiť zlého slova. Kto sa opováži Jurka zosmiešniť, alebo, nedajbože, ukradnúť, môže v Terchovej ľahko prísť aj k úrazu.

Začali to štúrovci Na rodnom laze chýrneho hôrneho šuhaja by ste márne hľadali čosi ako pamätnú izbu národného hrdinu. „Nič, čo by pripomínalo život najslávnejšieho karpatského zbojníka, sa síce nezachovalo, ale v pamätnej izbe by mohli podľa jej propagátorov napríklad

ponúkať tunajšie jedlá, figúrky zbojníkov, valašky. Problém je v tom, že keď Jánošík žil, ešte nebol populárny,“ vysvetľuje 80-ročný Vladimír Križo, jeden z miestnych znalcov života slovenského zbojníka.

Keďže sa nič nezachovalo, nie je ani pamätná izba. Aj preto sa v Terchovej možno stretnúť s rôznymi podobami Jánošíka.

Na obraze, ktorý zdobí Obecný úrad v Terchovej, je národný hrdina čierny ako žúžoľ. Na inej kresbe mu spod širokánskeho klobúka už trčia plavé vrkoče. „Všetko závisí od fantázie maliara, ktorý ho maľoval,“ vysvetľuje Križo.

O zbojníkovi Jurkovi ako o národnom hrdinovi sa začalo hovoriť približne sto rokov po jeho smrti. S veľkou obľubou mu pripisovali hrdinstvá najmä štúrovci, ale aj komunisti. Romantické predstavy básnikov, či filmy živiace legendu, bohužiaľ, nedokázali vzbudiť záujem o skutočné rodisko najslávnejšieho slovenského hrdinu a zachrániť ho od skazy. Ľudovo povedané: Okrem umelcov a občasných politických manipulantov ho mal takmer každý „na háku“. „Ako ho mali zachovať?“ pýta sa Križo. „Existovalo niekoľko projektov, peniaze sa rozkradli a kriesitelia pamiatky nášho Jurka zmizli.“ Martin Korch, hovorca Prezídia Policajného zboru SR, si však myslí, že ak by hrdina Juraj Jánošík žil v dnešnej dobe, išlo by celkom určite o medzinárodne hľadaného zločinca.

Za jeho „hrdinstvo“ by mu dokonca hrozilo až doživotné väzenie.

TEXT A FOTO: JOŽO T. SCHÖN

Zlatý poklad Dušan Jánošík je v robote a Viktor na prišelca iba nepekne zazerá. Nepáči sa mu, keď tu snoria posmeškári. Odháňa ich od prahu svojej drevenice, alebo pred nimi sám uteká. Je mrzutý a skúpy na slovko. „Nehnevajte ma zbytočne,“ nervózne odpovedá na každú otázku.

S tichým pochopením sledujem Viktora Jánošíka. Vkladá do košíka nakálané drevo a nikoho si nevšíma. Keď však zhovorčivý Ludvig ukazuje prstom na dreveničku kúsok od jeho domu a tvrdí, že sa v nej narodil slávny zbojník, Viktor Jánošík namieta. Vysvitne, že Jánošík sa nenarodil v tejto šope, ale v drevenici, ktorá stála na jej mieste. Ludvig prikyvuje: „Pravda, pravda. Dom zbúrali a aj lipka, ktorá stála pri ňom, už vyschla,“ hovorí. „Bol som taký šarvanec, keď prišli zo susednej dedinky majstri a dom rozobrali,“ zaspomína Jánošík.

Hľadali zlaté dukáty. Slávny zbojník ich vraj skrýval v rohoch pod drevenými klátmi v rodičovskom dome. „Nuž tak veru, čo si Jánošík nakradol, mal pre svoju potrebu, ostatné zlatky si skrýval

Ošarpaná samota, na ktorej sa legendárny hôrny šuhaj pred 320 rokmi narodil.

96

12 DO TUCTA

ad kávou zo všetkých kútov sveta, voňavou horúcou čokoládou a belgickými pralinkami sedí v čokoládovni, prvýkrát otvorenej v piatok trinásteho, toľko ľudí, že hrdý majiteľ si nemá ani kde vypiť svoju šálku.

N

„Je mi ľúto obsadzovať stôl, tak ho radšej uvoľním a kávu si dopijem vzadu za barom,“ usmieva sa Peter. Možno práve preto zatiaľ ani neochutnal všetky pralinky. Času zas nemá až tak veľa.

Stále je v prvom rade novinár. Vydavateľ a šéfredaktor Prešovského večerníka Peter Ličák (60).

Cením si pozitívne veci

Večerníček

Prečo si sa pred tridsiatimi šiestimi rokmi rozhodol, že budeš novinár?

- Môj sused Paľo Bandál bol vynikajúci novinár a veľmi dobrý človek. Aj môj strýko bol novinár, športový redaktor. U nás doma bola vždy halda časopisov. Moja mama kupovala Život od úplne prvého čísla, čítala aj Svet socializmu, Slovenku, Svet v obrazoch, českú Vlastu. V takomto prostredí som mal stále v podvedomí, že chcem byť novinárom. Aj keď som

skončil stavebnú priemyslovku a robil som projektanta. V roku 1973 som sa prihlásil do konkurzu na redaktora okresných Prešovských novín a vybrali ma.

Spomínaš si na svoj prvý článok?

- Bol o súdružkách delegátkach na zasadnutiach okresných výborov komunistickej strany. Myslel som si, že mám o nich napísať ako o ženách. Odovzdal som to - a bolo zle. Mal som tomu dať politický

96

DO TUCTA 13 Pred rokmi mu kvôli jeho novinárskej práci explodovala v aute výbušnina. Teraz si chce život osladiť – otvoril si čokoládovňu.

dvadsaťtonový kamión za polhodinu, a keď sme prišli v piatok napoludnie do Nitry, nemal ho kto vyložiť, lebo bola celozávodná schôdza ROH. Takže sme v hroznej zime v tom kamióne museli čakať až do pondelka. Za to som bol na koberci. Že či som na to šiel do zahraničia, aby som hanil socialistickú prácu. Len som napísal, čo som zažil, bránil som sa. Napísal som aj, ako som si za noc v prístave v Antverpách zarobil 160 mariek – to bolo približne 2600 korún, moja mesačná výplata v socialistickom Československu – za to, že som v noci vykladal japonskú loď. Aj za to som dostal od šéfov po nose.

Kedy ti napadlo rozbehnúť vlastný biznis s Prešovským večerníkom?

- Hneď po revolúcii som dal dohromady štyroch kamarátov a šli sme na to. Prvé číslo vyšlo 27. februára 1990. Začali sme podnikať a o podnikaní sme nemali ani páru. Tlačiar sa opýtal: Akú budete platiť spotrebnú daň? Pokrčili sme plecami: Akú nám dáte! Ministerstvo vtedy ešte schvaľovalo cenový výmer na noviny. Mohli stáť tridsať, alebo päťdesiat halierov. My sme chceli predávať po korune. Čo teraz?

Nakoniec sme si povedali, že ich dáme po korune. Veď už je iný režim.

podtón, aké sú to vážené členky Brigády socialistickej práce a podobne. Vtedy som začal chápať, že žurnalistika je o inom, ako som si myslel. Ešte niekoľkokrát som dostal na frak. Napríklad, keď som skritizoval súťaž o najlepšiu podnikovú protipožiarnu ochranu, ktorú vyhlásila rada okresného národného výboru. Podniku totiž stačilo mať dobrú nástenku, a dostal plný počet bodov.

Postupne nás všetkých vycvičili k akejsi autocenzúre.

Po takých skúsenostiach určite cítiš rozdiel medzi vtedajšou a terajšou žurnalistikou.

- Teraz, keď si majiteľ novín, môžeš napísať doslova všetko. Predtým si vedel, čo si môžeš dovoliť a čo nie. Trapasy sa však stávali tak či tak. V roku 1981 som bol na svojej prvej zahraničnej ceste. Šiel som s kamionistom na desať dní do Belgicka, Holandska a západného Nemecka. Do reportáže som potom napísal, že v belgickej fabrike naložili náš

Vyzerali vaše noviny inak ako regionálne noviny, v ktorých si predtým pracoval?

- Robili sme to ináč, bulvárnejšie. Raz v piatok sme predali v stotisícovom meste 22 400 kusov večerníka. To bol absolútny rekord. Mali sme totiž v novinách štvorstranu o súťaži Miss monokini. Neskôr sme kúpili vlastnú malú tlačiareň a náklady na tlač sme tým znížili o šesťdesiat percent. Od začiatku bol večerník ziskový, ani jeden rok sme neboli v strate. Aj systém práce je úplne iný. Kedysi nás v regionálnych novinách bolo šesťdesiat redaktorov a vyrábali sme dvanásť strán.

Dennodenne sme mali schôdze. Neznášal som ich. Dodnes neviem pochopiť, o čom sme sa toľko radili. Dnes mám na štyrikrát toľko strán tretinu tých ľudí. A porada bola u mňa naposledy pred desiatimi rokmi.

Keď niečo potrebujem vyriešiť, porozprávam sa s konkrétnym redaktorom. Načo tam budeme všetci sedieť a zabíjať čas?

Si vydavateľ a šéfredaktor. Máš ešte čas na písanie?

- Moja pozícia je viac o ekonomike ako o novinárčine. Starám sa, aby bola inzercia, aby sme neprerobili, aby nebola vysoká remitenda. Občas niečo napíšem. Najväčší relax pre mňa je, keď urobím niečo dobré pre časopis Život. Rád píšem o tom, o čom nepíšu iní. Nemá význam písať o tom, čo sa už objavilo v iných časopisoch.

Neznášam ani, ak musíme zvoniť pri dverách ľuďom, ktorým pri tragédii zahynul niekto blízky. Do takých vecí netlačím ani svojich ľudí.

Aké články od svojich ľudí si najviac ceníš?

- Cením si, keď mi prinesú pozitívne veci, reportáže o zaujímavých ľuďoch, o tom, že je niekto úspešný, lebo svojmu biznisu venoval veľa síl, času, práce a peňazí. Je dôležité ukázať, že sa ľuďom môže aj dariť a že netreba závidieť.

O čom by hlavne mali byť podľa teba mestské noviny?

- Jeden môj redaktor prišiel každý pondelok do práce s informáciami z nedeľných televíznych politických diskusií a vytáčal ma článkami typu: nehrajme maďarskou kartou, nehrajme falošnou kartou. Nepíš mi tu takéto somariny, povedal som mu, všimni si radšej, čo ľudí v meste naozaj trápi. Napríklad že tá a tá ulica je už niekoľko mesiacov rozkopaná a stále ju nevedia dokončiť.

Mestské noviny musia mapovať každodenný život. Mali by v nich byť aj informácie typu, že otvorili nové mäsiarstvo a dobre to tam rozvoniava, alebo že bude koncert v prírode, takže máte program na víkend.

Aký si šéf?

- Moji ľudia sa majú pri mne dobre, ale musia si zvyknúť na to, že som výbušný.

Neviem sa hnevať, ale keď sa mi niečo nepáči, vyskočím. Môj nový reklamný agent raz niečo zvrzal. Rozčúlil som sa naňho a o polhodinu som prišiel, či nejdeme na poldeci. On zostal v šoku: Ty chceš ísť so mnou? Veď si sa na mňa vyziapal! Pre mňa to bola už zabudnutá vec. Nepotrebujem vidieť, ako redaktor sedí v redakcii, ale potrebujem od neho vidieť v novinách dobrú vec. Raz som mal v redakcii štyri baby, ktoré o deviatej ráno prišli do práce, do pol jedenástej pili kávu, o pol dvanástej šli na obed a o jednej domov. Keď mi to nedalo, povedal som im: do kelu, baby, keby ste aspoň tú kávu pili v kaviarni Dukla! Takto neviete, čo sa v Prešove deje. V Prešove sa nedeje nič, tvrdili. Tak som sa s nimi stavil. Že o desiatej pôjdem do Dukly iba s perom a poznámkovým blokom a do jednej im napíšem päť správ. Samozrejme, že som stávku vyhral.

Nedávno si si v Prešove otvoril čokoládovňu. Čo má čokoláda spoločné so žurnalistikou?

- Môj otec mal kedysi v Prešove cukráreň.

Kým mu ju po Víťaznom februári nezavreli, prežil som v nej ako dieťa zopár rokov.

Jej vôňa mi utkvela v pamäti. A mal som dlhé roky taký sen: keby sa mi podarilo niečo také otvoriť. Vlani v Salzburgu som videl čokoládovne s pralinkami, horúcimi čokoládami a dobrými dezertmi a povedal som si: toto skúsim. A do dvoch mesiacov bola moja čokoládovňa. Otváral som v piatok trinásteho v čase ekonomickej krízy. Odvaha?

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

96

14 REPORTÁŽ

Žijem tu tritisíc rokov, budem ďalších tritisíc

Turok sa vracia?

hostinci Agát v Prešove sa nejaký čas diali podivné veci. Podaktorí návštevníci ich dávali do súvislosti s osobou Vasiľa Turoka, zosnulého dramaturga Divadla Alexandra Duchnoviča, ktorý tu zvykol sedávať so svojimi kamarátmi. Po preskúmaní miesta s pomocou virgule sme dospeli k zaujímavému zisteniu.

V

Vasiľ Turok skončil ruštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Potom začal učiť na „esvéeške“ – ako sa kedysi hovorilo dnešným gymnáziám – a neskôr aj na bohosloveckej fakulte. Medzi žiakmi bol obľúbený. Vždy hovoril bez papiera. Všetko mal v hlave. Počas bratislavských štúdií často vysedával v spisovateľskom klube.

Poznal osobnosti literárneho života. Vedel o nich žiakom porozprávať zaujímavosti,

ktoré nenašli v nijakých knihách. Pri jeho prednáškach mali študenti pocit, akoby tí spisovatelia boli medzi nimi. Raz prišiel do triedy a povedal: „Prečítajte si bibliu,“ spomína jeho bývalý žiak, herec Divadla Alexandra Duchnoviča v Prešove Jozef Tkáč.

Na otázku prečo, odvetil: „Lebo tam nájdeš základy ľudskej kultúry.“ To bolo v časoch hlásania ateizmu niečo nemysliteľné.

V roku 1968 sa postavil proti okupácii.

Vylúčili ho zo všetkého, z čoho sa len dalo.

To rozčúlilo Vasiľovho otca. Starý odbojár sa poznal s ideologickým tajomníkom KSS Vasiľom Biľakom. Bez synovho vedomia sa vybral za ním. Vykričal mu, že on riskoval v odboji život a oni mu za to znemožnili syna. Biľak, ako správny vyučený krajčír, vec vyriešil šalamúnsky. „Tak dobre, dajte ho do divadla. Tam aspoň nebude škodiť deťom.“

Divadelný reformátor A tak sa Turok ocitol v divadle. Poznal hercov, ich charaktery, podľa nich usmerňoval obsadzovanie do rolí. Vďaka nemu sa v konzervatívnom Ukrajinskom národnom divadle odrazu začalo experimentovať. Neskôr ho premenovali na

Divadlo Alexandra Duchnoviča. Prichádzali sem režiséri z celého Slovenska. Výsledkom boli ocenenia na súťažiach, ako bola napríklad Májová divadelná Nitra.

V tomto rusínskom divadle od nepamäti platilo, že sa najvážnejšie veci riešili v bufete. Pri poháriku alebo niekedy aj káve sa rozoberali režijné koncepcie, obsadenie a vyjasňovali predstavy o budúcich postavách. V bufete sa spravidla urobilo viac ako v skúšobni. Po prevrate zreštituovala budovu divadla katolícka cirkev. Divadlo prišlo o bufetovú „skúšobňu“.

Tvoriví členovia na čele s Turokom sa presunuli do pohostinstva Agát. Tu Vasiľ rozoberal svoje koncepcie. Básnil o ruskej a svetovej literatúre, ktorú miloval. V tom bol neprekonateľný. Komputer v jeho hlave neprestával pracovať ani vtedy, keď mal v sebe nejakú tú vodku. Pri poslednom sedení v Agáte nezabudol zopakovať svoju okrídlenú vetu: „Chlapci, nebojte sa. Žijem tu už tritisíc rokov, budem tu ešte ďalších tritisíc.“ Raz ráno mu zostalo zle. Manželka zavolala sanitku. Odviezli ho na interné.

Lekári predpokladali problémy so srdcom.

Odpoludnia sa pri hercoch sediacich v Agáte

96

REPORTÁŽ 15 Jaroslav Sisák a Jozef Tkáč pred pamätnou tabuľou. zastavil jeho syn Roman, ktorý bol pozrieť otca v nemocnici. Priniesol dobrú správu: „Tatkovi je lepšie.“ Nuž vypili si na jeho skoré uzdravenie. Na druhý deň ich omráčila správa, že Vasiľ Turok zomrel. Bolo 7. novembra 2005, výročie VOSR, dátum, ktorý z celej duše nenávidel.

Po Turokovej smrti si jeho pamiatku svojrázne uctil priateľ, kolega, režisér a scénograf Miloš Karásek. V hostinci na Floriánskej ulici, nad miestom, kde Vasiľ sedával, mu odhalil pamätnú dosku z čierneho mramoru so slovenským i rusínskym nápisom: „Z tohto miesta hrdinsky útočil na nezmyselnosť bytia Vasiľ Turok-Heteš (1940 – 2005), rusínsky dramaturg a učiteľ nás všetkých.“

Kalíšok pre mŕtveho Pod dosku prirobili malý podstavec. Karásek naň postavil kalištek s vodkou, aby si mohol s priateľom symbolicky štrngnúť. Odvtedy tam stál naliaty kalištek vodky. Raz sa stalo, že ho ktosi vypil. Nahradili ho kytičkou kvetov. Umelecký šéf súboru Jozef Tkáč hovorí, že odvtedy sa z ničoho nič začali samy otvárať dvere a v kuchyni padať predmety. Majiteľa hostinca to znepokojilo.

Dal to do súvislosti s abstraktným obrazom, ktorý namaľoval Turokov priateľ režisér Jozef Pražmári. Povedal Jožovi Tkáčovi: „Ty, Jozef, zober ten obraz preč, lebo tu straší.“ Trieskanie však neprestalo. Skončilo sa až vtedy, keď pohárik s vodkou vrátili na svoje miesto. Turokovi kamaráti hovoria, že sa Vasiľ hneval, lebo nemal naliate. Režisér Jaro Sisák bol iného názoru. Podľa neho problémy vznikli preto, lebo v tých časoch

To bol on: Vasiľ, ktorý pohol divadlom. robili na horných poschodiach budovy rekonštrukciu a predmety padali pre otrasy, ktoré spôsobili zbíjačky a vŕtačky. Hovorím mu: „Ak je to tak, odfotím teda toho, kto vypije ten jeho pohár vodky!“ K takémuto

Vasil Turok (vľavo) s kamarátmi v letnej záhrade pred Agátom.

„znesväteniu“ sa však akosi nikto nemal.

Zvečnil som teda obrázok, ako si obaja symbolicky pripíjajú s kamarátom Vasiľom.

Virguľa sa pohla Niekoľko rokov sa amatérsky zaoberám prútikárstvom. Virguľa mi bez väčších problémov ukazuje vodné zdroje, zmeny biopolí alebo geopatogénne zóny. Tak som sa pokúsil zmerať aktivitu biopoľa v okolí tabule. Pred miestom, kde sedával Turok, sa virguľa v tvare „Y“ prudko otočila. Bolo to dosť nevysvetliteľné, lebo tam nebol nijaký potenciálny zdroj energie, na aký by mohla virguľa reagovať. Na Vasiľovom mieste však pod tabuľou sedel Jaro Sisák, ktorý zapochyboval o paranormálnych javoch a okrem toho sa zvykol s Turokom často kamarátsky škriepiť. Požiadal som ho, aby si vymenil miesto s kamarátom. Keď sa tam posadil Jozef Tkáč, virguľa sa upokojila.

Vyzeralo to tak, ako keby sa upokojil aj duch Vasiľa Turoka, ktorý nemal rád, keď o ňom niekto zapochyboval. Nuž, kde je pravda?

Nech si každý myslí svoje. Prešov má ďalšiu atrakciu a kamaráti známeho dramaturga, ktorý tu naozaj pohol divadlom, miesto pre príjemnú spomienku.

PETER VALO FOTO: MATÚŠ OĽHA A PETER VALO

96

16 POULIČNÉ BLUES JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Kiež to nikdy neuvidíš Kiež to nikdy neuvidíš kiež sa pre to netrápiš prosím dovoľ mi snívať o tebe vedz že samého ma to trápi kiež kvôli tebe toho anjela stratím kiež sa zas do toho pustého života vrátim dovoľ mi ešte chvíľu snívať sen o tebe dovoľ mi ešte chvíľu snívať i keď viem že tadiaľ cesta nevedie v rozprávku radšej budem veriť než zapadnúť prachom s myšlienkou prežiť v čo v tomto svete zostáva mi veriť že budem mať to šťastie a moje telo zhasne že nebudem musieť hľadieť okolo seba kde vládne vojna dychtivosť po majetku a bieda kde každý každého potiera len rozprávku mi treba aspoň ilúziu keď sa to už naplniť nedá snívať - nič krajšie sa mi robiť nedá a pre moje sny ja vybral som si teba ty si tá nádhera na ktorú meravý môžem roky sa dívať ty si tá pri ktorej sa mi hneď začne srdiečko stískať je to ako keď sa raz za čas zahľadím do lesa, kopca, vrchu a niečo vo mne pohne sa ako keď vidíš srnku pásť sa a vedľa nej mláďa keď ucítiš tú nádheru a vzduch obleje ťa ako vedro vody o tých slastných pocitoch sa ťažko hovorí človek musí cítiť aby si bol istý svojím bytím človek musí cítiť aby neskoncoval s žitím.

JOZEF, BRATISLAVA

JÚLIUS

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

G-struna Piťo mal talent od Boha. Mal päť rokov a husle boli pomaly väčšie ako on, ale už ich bral otcovi z rúk a ťahal slákom ostošesť. „Bude z neho Paganini,“ hrdil sa starý Horváth, ktorý každú sobotu vyobliekaný v čiernom vyhrával na svadbách či zábavách po celom okolí. Bolo na neuverenie, že on, lesný robotník, cez týždeň od roboty uťahaný k smrti, s prstami zhrubnutými od ťažkej práce, dokázal v sobotu vylúdiť z huslí akúkoľvek pesničku pre potešenie. Takže Piťo sa mal od koho učiť, ale umelec sa z neho nikdy nestal.

Býval v rómskej chatrči bez elektriny a bez vody, kde sa spolu s ním v jednej

ZAPOJTE SA! Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Opäť u vás na plnej čiare bodoval Lepeňák od Júliusa. Jozef s jeho Slepým mu však tesne šliapal na päty. Marekove Nota bene a ľudia síce nezískalo ani jeden sms – hlas, nepochybujeme však, že ste si s radosťou prečítali aj jeho príspevok.

Hlasujte ďalej! r miestnosti tiesnilo ďalších dvanásť ľudí.

Do školy chodil, keď chodil, takže vlastne i s písaním mal problémy až do konca života.

Ale husle, tie ho robili veľkým. I bez „lidušky“ či konzervatória.

Keď mal osemnásť rokov, vymenil otca v kapele. Toho už roky kvárila tuberkulóza.

V prefajčených tančiarňach nevládal dýchať, a tak kapela dostala nového primáša.

Piťo sa dobre uviedol. Nielen hral, ale zháňal pre bandu, ako hovorieval svojej kapele, kšefty, kde sa dalo. No o čom banda nevedela, spolu s gitaristom Ferom prichádzali vo voľné dni do Bratislavy, kde ako potulní muzikanti vyhrávali pod Michalskou bránou.

A peniažky sa sypali. Piťo vynovil chatrč, dal na ňu novú strechu a pristavil k nej ešte jednu miestnosť. Do chatrče nechal zaviesť elektrinu a kúpil televízor. Všetci v rodine ho mali radi a on mal rád ich.

Mladé Rómky sa mu núkali, jedna krajšia ako druhá, ale sa k nim akosi nemal.

A keď vyšlo najavo, že je na chlapcov, všetci ho znenávideli. Nevedel sa s tým vyrovnať. Mal dvadsaťštyri rokov, keď zobral futrál s husľami pod pazuchu a prišiel do Bratislavy.

Býval, kde sa dalo a po celý deň vyhrával na Michalskej. Tklivé cigánske melódie striedal s obyčajnými ľudovkami, ale vyhrával i moderné pesničky. To všetko podľa situácie. Keď išli okolo maďarskí turisti, čardáše striedali „halgatóvy“. Pri Rusoch vyhrával Kalinku. Talianov vítal pesničkou Arrivederci Roma a Japoncov neskutočným vŕzganím huslí, čo ale zrejme znelo japonsky, lebo tí sa pristavovali, počúvali, ukláňali sa a do futrála hádzali „eurušky“. Lebo tak Piťo volal eurá.

Od minulej zimy Piťo začal bývať na ubytovni. Mal za čo, lebo to vyhrávanie celkom pekne vynášalo. Určite bol najbohatším bezdomovcom v Bratislave. Na ubytovni býval s mladým Ďurim, Rómom od Nových Zámkov. Piťo ho naučil hrať na gitare natoľko, že s tromi – štyrmi akordmi Ďuri dokázal uhrať Piťovi rytmus. A tak vyhrávali dvaja.

V ten deň, v piatok, to bola fantázia. Piťo

s Ďurim hrali a ľudia okolo šaleli. Akísi Škóti začali tancovať, Maďari tlieskali do rytmu, ba ešte aj odmeraní Nemci sa pohojdávali v bokoch. Eurá sa sypali.

Piťo hral ako strhaný, až naraz puk! a Gstruna na husliach praskla. Piťa to ale nezastavilo, jemu i tri struny stačili. Ako Paganinimu.

Cez obed Piťo poslal Ďuriho do Auparku pre G-strunu. Keď sa Ďuri vrátil, Piťo iba rukami zalamoval. Lebo nie je G-struna ako G-struna a tá, ktorú Ďuri doniesol, bola na basu. Piťo znechutene kýval hlavou a vrecko s G-strunou hodil do futrála. Ale ruch na ulici zďaleka neprestával, tak hrali ďalej.

Začalo sa zvečerievať, keď našich muzikantov obkolesila skupina výrastkov.

Všetci boli v čiernom, všetci boli vystrihaní dohola a všetci mali na nohách ťažké vibramy.

Piťo cítil problémy. „Tak čo, kurvy cigánske? Hrajete, hrajete?“ Piťo pokýval hlavou a ponížene sa usmial, ale to asi nemal robiť. „Boha jeho, on sa ešte aj uškiera.“ A začalo sa to. Zatiaľ čo Ďurimu sa podarilo utiecť, Piťo to schytal naplno.

Tie facky a kopance nestačil ani počítať.

Keď frajeri skončili, Piťo ostal ležať na zemi dobitý a dokopaný a z nosa, úst a bohvie ešte odkiaľ mu tiekla krv. Keď sa pozviechal zo zeme, jeho pohľad padol na husle. Na jeho husle. Na jeho jedinú lásku. Boli rozbité na cimpr-campr, struny popretŕhané a futrál rozšliapaný, že už v živote ho nikto nedá dokopy. Iba G-struna, tá basová G-struna ležala vo vrecku neporušená. Piťo ju zdvihol, strčil do vrecka a zanechajúc zvyšky huslí a futrála napospas osudu, pomalým krokom odchádzal preč. Ľudia na neho pozerali s ľútosťou, ale i so strachom v očiach. Báli sa.

Darmo v ten deň Ďuri očakával na ubytovni svojho kamaráta. Ten neprišiel. Ani na druhý deň ho nebolo. Ďuri začal obiehať všetky nemocnice, ba zašiel i na políciu.

Bezvýsledne.

Až na tretí deň prišiel policajt za Ďurim. „Našli sme ho,“ povedal policajt. „V Petržalke v parku. Mŕtveho. Obesil sa na akomsi drôte. Náš kolega muzikant povedal, že je to z basy.“ G-struna...

JÚLIUS, BRATISLAVA

WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu?

Inzercia

Medialni partneri www.kedykam.sk

45"3 5âäEFOOÓL IWJF[E

GenerĂĄlny partner

ExkluzĂ­vny partner

HlavnĂ­ partneri

! "

4L

ReklamnĂ­ partneri

Gastro partneri www.zenagro.sk

www.andaco.sk www.agfoil.com

www.tatas.sk

Golianova 16, 949 01 Nitra

www.vuje.sk

www.papo.sk MedzinĂĄrodnĂĄ kamiĂłnovĂĄ doprava

Inzercia

96

18 NA VODE Pohodový štart z Alicante.

pretekov sa pochválili, že na prezentácie v prvých štyroch etapových mestách prišlo 2,35-milióna návštevníkov a len v indickom prístave Koči to bolo 811-tisíc zvedavcov. Ďalších 2,4 milióna sledovalo podujatie aspoň na diaľku na webe.

Kategória Volvo

Jachty okolo sveta

Megapreteky ž ich čakajú iba tri posledné kratučké júnové etapy, pohodička z írskeho prístavu Galway do Göteborgu, Štokholmu a 27. júna sa desiaty ročník megapretekov plachetníc okolo sveta skončí v Saint Petersburgu.

Vyštartovali naň vlani 4. októbra v španielskom Alicante.

U

V krásnom neskorom lete vytvorili v prístave v Alicante počas dvojhodinovej ouvertúry dojem pohody a fotoreportéri na sprievodných lodiach sa takmer nudili. Ešte aj pri ostrom štarte bol pár hodín pokoj.

Kým neminuli Gibraltár a neprivítal ich nevľúdny Atlantik. Každý deň to e-mailom,

snímkami a záznamom z piatich fixných a dvoch mobilných kamier dokumentoval jedenásty člen každej posádky, ktorý robil aj reportéra. Priblížili sa až ku kontrolnému bodu takmer pri najvýchodnejšom brehu Brazílie a na dvadsiaty tretí deň plavby dorazili do Kapského Mesta na juhu Juhoafrickej republiky. Tam sa skončila prvá etapa Volvo Ocean Race, jednych z troch najadrenalínovejších jachtárskych pretekov na svete. Volajú sa Volvo preto, že už tretí ročník financuje švédsky automobilový koncern. Generálny riaditeľ pretekov Knut Frostad to pokladá za jedinečnú propagačnú akciu a rozvoj modernej komunikácie.

Vraj keby sa plocha a vysielací čas, venovaný deviatemu ročníku pretekov mal platiť ako inzercia, stálo by to 86-miliárd dolárov. Volvo neskrýva, že etapové mestá si vybrali najmä podľa krajín, o ktoré má osobitný obchodný záujem. Pred príchodom plachetníc i počas ich pobytu robili v každom prístave početné prezentácie najmä svojich automobilov. V polovici

Účel svätí prostriedky, veď bez financií automobilky a ďalších sponzorov by megapreteky nemohli byť. Iba výroba jediného plavidla, plat posádky a ďalšie výdavky predstavovali v skromnejšom prípade okolo sto miliónov dolárov, u niektorých lodí aj o polovicu viac.

Veď kým v prvých ročníkoch pretekali bežné klasické výletné plachetnice, dnes sú to lode špeciálnej kategórie Volvo Open 70, dlhé takmer 21,5 metra, čiže štyri a polnásobok dĺžky luxusného osobného auta Volvo XC90. Plavidlo, vysoké ako jedenásťposchodový dom s kýlom dlhým štyri a pol metra, dosahuje rýchlosť až 55 kilometrov za hodinu. Formula Volvo Open 70 žiada hi-tec konštrukciu s ľahkým a pevným trupom z uhlíkových vlákien, špeciálnym výkyvným 4,5 metra dlhým kýlom kvôli stabilite aj v najextrémnejšom počasí, plachty z kevlaru. Najväčšia má plochu 500 štvorcových metrov.

Na trasu, ktorá meria približne 37-tisíc námorných míľ (vyše 68 500 kilometrov), z Alicante vyplávalo osem plachetníc a na každej jedenásť mužov. Po Saint Petersburg preplávajú v desiatich etapách sedem morí, tri oceány a štyri razy prekročia rovník. Keď čítate tieto riadky po 1. júni, majú za sebou už 120 dní plavby a etapové prístavy v Juhoafrickej republike, Indii, Singapure, Číne, Brazílii a USA.

Kríza a tajfún V polovici hi-tec pretekov nastal nečakaný problém. Plachetnicu Kosatka z pretekov stiahol ruský miliardár Oleg Žerebcov, predstaviteľ prvej generácie „nových Rusov“, ktorý začal s pouličným predajom topánok a postupne sa stal majiteľom pol stovky hypermarketov. Rozhodnutie nespôsobili technické problémy, hoci niektorí znalci tvrdili, že jeho financie stačili na plavidlo skromnejšie, sú konkurenčné, ale začínajúca finančná kríza. Tá prevetrala aj Žerebcovove konto.

V etape zo Singapuru do čínskeho prístavu Qingdao nepriplávali dve ďalšie lode. Nedokázali sa včas schovať do závetria a dvanásťmetrové vlny spolu s tajfúnom v úžine medzi Taiwanom a Filipínami premohli hi-tec uhlíkovú konštrukciu a na trupe sa objavili trhlinky. Pritiahli ich na breh, rozobrali sťažeň, naložili do nákladných lietadiel a odviezli do Rio de Janeiro, ktoré bolo o šesť týždňov ďalším etapovým mestom.

Obe plavidlá síce stratili body za dve

96

NA VODE 19 neukončené etapy, ale v generálke sa ich podarilo natoľko zreparovať, že mohli pokračovať v ďalšej plavbe, aj keď, samozrejme, na chvoste, bez šance dostihnúť súperov.

Rehoľa a adrenalín Keď v roku 1973 na pôde Britskej kráľovskej asociácie námorného jachtingu vymysleli dobrodružnú plavbu okolo sveta, prihlásilo sa devätnásť bežných námorných plachetníc s posádkami ako na výlete – v teplákoch, svetroch a teniskách.

Hoci preteky sponzoroval veľký britský veľkopivovar Whitebread, niektorí účastníci si museli priplácať zo svojho. S výnimkou posádky bohatého mexického výrobcu práčok a bonvivána Ramona Cardina, ktorý vypravil loď ako veselú plavbu.

Jedli sa čerstvo upečené kurčatá, steaky, v najhoršom prípade hamburgery, denne otvárali šesť fliaš vína a more piva.

Relaxovalo sa pri deviatich stereosúpravách a sto kazetách.

Hi-tec časy zlepšili konštrukciu, ale zmenili život posádok. Na adrenalínovú rehoľu a vojenskú superdisciplínu. Špeciálny nepremokavý odev si počas etapy vymenia iba raz, človek sa trochu odstrojí iba ak na toalete. Treba v ňom vydržať aj mínus desať v ľadovej vode medzi južnou Amerikou a Antarktídou, aj päťdesiat stupňové horúčavy počas plavby cez rovník.

Namiesto steakov dostávajú aspoň 5500 kalórií v podobe vákuovo balenej vo vode rozpustnej suchej stravy ako kozmonauti, čokoládky a energetické tyčinky a dve desiatky vitamínových a minerálových tabliet.

Odsoľovacie zariadenie na palube pripraví denne päťdesiat litrov vody na varenie a pitie.

V prístave každý zistí, že schudol päť aj desať kíl, ktoré treba počas týždňa, dvoch na pevnine trochu, ale opatrne dohnať.

Deň na štyri hodiny Štyri hodiny trvá pracovná zmena na palube, potom treba štyri hodiny oddychovať. O štyri hodiny sa pracovný kolotoč opakuje. Na očistu má každý denne iba tri hygienické vreckovky, sprchu si dá až v prístave. Počas plavby je každý prakticky stále pripútaný, aby ho vlny nezmietli, pretože sa neustále prevaľujú cez palubu. V prvom ročníku bezstarostnosť zmietla do nenávratna troch účastníkov. V južnom Pacifiku vyše sto kilometrová víchrica dokáže vytvoriť aj tridsať metrové vlny. Napriek všetkým bezpečnostným opatreniam má každý ešte do odevu zašitý satelitný navigačný prístroj, s ktorým by ho posádka na mori okamžite lokalizovala. Už v prvej etape musela jedna z lodí zastaviť a odovzdať záchrannému plavidlu člena posádky, ktorému sa bolestivo zapálilo koleno. Kým doplávali do Kapského Mesta, chlapík ich už čakal fit. Dvaja členovia na palube majú aj zdravotnícky kurz, musia vedieť nielen ošetriť pomliaždeniny, ktorých je požehnane, aj fixovať zlomeniny a šiť rany.

Raz sa museli rozhodnúť aj pre amputáciu rozmliaždeného prsta, ktorý sa nedal zachrániť.

Traja najmladší z osemdesiatich ôsmich pretekárov majú iba dvadsaťpäť rokov, a dvom najstarším mohli na palubách k šesťdesiatinám pripiť akurát slanou vodou. Skipperi-kapitáni si v šestnástich krajinách vybrali fyzicky najzdatnejších a psychicky najodolnejších jachtárov a dobrých tímových hráčov. Tretina z nich sú bývalí olympionici a niektorí majú doma aj medaily. Ale olympijská regata je oproti Volvo Ocean Race iba baladou.

Tieto preteky jachtári nazývajú svojím osobným Everestom.

Šijací stroj na potrhané plachty.

Denne treba vyliezť aj na vrchol sťažňa.

Profesionáli Na rozdiel od amatérskych účastníkov prvých ročníkov sú dnes na palube iba tvrdí „profíci“, ktorí sa plavia za zaujímavý honorár. Ak sa tá drina vôbec dá akoukoľvek sumou vyvážiť. Štyridsaťosemročný skipper Ken Read mi pred štartom v prístave v Alicante povedal, že to bude akčné. Určite bolo. Jeho prémia predstavuje vraj vyše milióna eur, ale v jednom z rozhovorov poznamenal, že to sa nedá robiť pre peniaze, ale pre zážitok, v ktorom človek prekonáva seba i prírodu.

Ako sú to zdatné posádky, potvrdzuje fakt, že najrýchlejšia loď Ericsson 4. etapu z Rio de Janeiro do Bostonu zvládla za 15 dní, 10 hodín, 30 minút a 54 sekúnd a najpomalšia loď mala stratu jedenásť a pol hodiny.

Od ôsmeho ročníka prevzala organizovanie pretekov švédska automobilka a za veľké peniaze ich posunula na kvalitatívne inú úroveň, ktorú akceptujú bohatí sponzori a obstarávajú lode. V tomto ročníku má švédska spoločnosť Ericsson i španielsky mobilný operátor Telefónica dokonca po dve lode. Jedna patrí spoločnosti Puma, za ďalšími sú holandská poisťovňa, čínske i írske peniaze. Finančne nevydržal iba ruský boháč.

Z pôvodného štvorročného rozstupu Volvo zvládlo organizáciu podujatia každé tri roky.

Aj jedenásty ročník – kríza-nekríza – je už na papieri. Vyštartuje v roku 2011.

TEXT A FOTO: JÁN BLAŽEJ, AUTOR JE REDAKTOR ČASOPISU PROFIT

96

20 KURIOZITA Vyzerá to pôvabne, radosť napchávať sa.

Slovenský bôčik Uznávanou a dosť drahou delikatesou sú plátky marinovaného opečeného bravčového bôčika. Málokto to vie, ale bôčik dovážajú od niektorých výrobcov zo Slovenska. Kórejskí nákupcovia sú veľmi hákliví na kvalitu vrátane toho, čím boli prasatá kŕmené. Každú dodávku dôkladne testujú a v ostatnom čase dávajú vraj slovenskému bôčiku prednosť pred americkým.

Na stole sú ostré nátierky, v ktorých cítiť v sezamovom oleji cesnak, zelenú cibuľu, zázvor, korenie. Najmä cesnaku je požehnane.

Vraj ani jeden národ na svete ho nepožíva v takej hojnosti ako Kórejčania. Chýbať nesmie ani tmavá, hustá a riadne pálivá nátierka zo zmesi miestneho červeného, čierneho korenia a sóje. Čím južnejšie človek na Kórei cestuje, tým ostrejšie jedlo mu servírujú. Cudzinec, ktorý nie je na ten ekrazit pripravený, si môže pomôcť tým, že ostré mäso či zeleninu výdatnejšie prekladá ryžou.

Muž bez ženy

Sto spôsobov kimči

Pikantné chute

obdivom sa mnohí vyjadrujú o mnohorakej čínskej kuchyni s rafinovanými chuťami, poznáme aj thajskú, japonskú.

V ostatnom čase sa Európa začína viac zoznamovať aj s kórejskou kuchyňou.

S

V Bratislave sa už aj kórejská objavila v zozname exotických reštaurácií a v niektorých hypermarketoch sú aj kútiky s kórejskými surovinami. Možno aj preto, že sa na Slovensku usadilo niekoľko stoviek Kórejčanov, najmä zo spoločností Samsung či automobilky KIA. Prichádzajú však aj nekórejskí klienti, ktorí oceňujú bohatstvo jedál, rozmanitosť chutí. Experti na výživu označujú kórejskú kuchyňu za veľmi zdravú.

Za nízkym stolom

Na Kórei hosťa v tradičnej reštaurácii usadia k nízkemu stolíku na podušky na zem. V priehlbine uprostred stola je malá nádoba s horúcim dreveným uhlím a rošt, na ktorý servírka ukladá pulgogi – tenké plátky hovädziny marinovanej v sójovej omáčke, sezamovom oleji, cesnaku, cukre, cibuli a čiernom korení. Počas prípravy ich špeciálnymi nožnicami strihá na menšie kúsky. Hosť chvíľku študuje obsah dobrých dvoch tuctov misiek po stole. Na prvý pohľad podrobnosti. Môže to byť napríklad čigae, hustý vývar z hovädziny alebo ančovičiek, zemiakov, cibule, ktorý sa dá prichutiť ostrými koreninami. V miskách naokolo je na drobné kúsky pokrájané pražené, grilované, dusené, marinované bravčové, hydinové mäso i rybacina, chobotničky a iné dary mora, pokrájané vajíčka, kúsky čerstvej, nakladanej, marinovanej, kvasenej, v jemnom cestíčku či vajíčkach vyprážanej zeleniny.

Ako všetky staré národné kuchyne, aj kórejská využíva dôsledne všetky dostupné masovo dorábané domáce potraviny a dômyselne ich variuje. Ku každému jedlu a ryži podáva kimči, veľmi ostrá nakladaná a kysnutá kórejská kapusta, reďkovka alebo uhorka, jedlo, ktoré spomínajú už kórejské písomnosti z dvanásteho storočia.

Staré porekadlo hovorí, že muž môže žiť bez ženy, nie však bez kimči a je vraj najmenej sto spôsobov prípravy. Kapusta sa zmieša s nálevom, ktorý sa pripravuje z posekanej reďkovky a červeného korenia, zmiešaných v nahrubo pomletej soli, žeruchy, horčicových lístkov, malých zelených cibuliek, ustríc a podľa sezóny nadrobno posekaného cesnaku, zázvoru, marinovaných morských ráčikov, cukru, cibule. Jedlo obsahuje množstvo kyseliny mliečnej a iných organických kyselín, vitamínov, minerálov, vlákninu, pôsobí proti starnutiu, ochoreniam zažívacieho traktu, pľúc i močového mechúra a má aj protirakovinové účinky. Slaný roztok udržiava kimči čerstvé po dlhý čas.

V ostatnom čase sa však miestna kuchyňa inovuje. Možno aj preto, aby sa zavďačili chutiam cudzincov. Aj na Kóreu vtrhli fastfoodové reštaurácie, pizzérie, v reštauráciách ponúkajú fusion, mix domácej i medzinárodnej kuchyne. Do stravovania zasiahol aj koncern Samsung, ktorý má okrem elektroniky, bielej techniky v portfóliu aj autá, námorné tankery, dámsky a pánsky módny tovar, ale aj divíziu cateringu a chce vytvoriť nové stravovacie návyky, dať mládeži niečo ako moderný kórejský fastfood i nápoje, ktoré sa neobracajú tradíciám chrbtom.

JÁN BLAŽEJ, AUTOR JE REDAKTOR PROFITU

96

AHA JU! 21 e krásna, mladá a úspešná.

Miss Slovensko 2006 Magdaléna Šebestová rozbieha kariéru na Slovensku a teší sa, že môže zimné kabáty konečne odložiť do skrine. S priateľom, futbalistom Filipom Šebom, si vraj zvykli aj na vzťah na diaľku.

J

Magdaléna na jednom mieste neobsedí.

Zatiaľ, čo lyžiari zaplakali, Magda sa naopak z teplého počasia teší. „Som absolútne letný typ, takže na jar s príchodom slniečka mám aj ja hneď lepšiu náladu a viacej energie.

S priateľom sme si už vybrali letnú dovolenku a veľmi sa na ňu tešíme. Pre oboch je to po celom roku také obdobie ničnerobenia a stopercentný relax. Čo sa týka vysnívaných destinácií, nikdy som nebola v Austrálii, alebo v Juhoafrickej republike. Tam sa určite raz vyberiem. Najradšej sa ale vraciam

Priateľ na otočku

Modeling bokom na Slovensko, domov na Záhorie k mojim rodičom, ale rada sa vrátim všade tam, kde mi bolo dobre. Také miesta navštevujem aj viackrát.“

Zvykli si Ako modelka precestovala mnoho krajín, kde bola súčasťou veľkých kampaní. Istá kolekcia spodnej bielizne dokonca nesie jej meno. Na to, že má len 26 rokov, je veľmi úspešná. Ako sama tvrdí, niekedy len stačí byť v správny čas na správnom mieste.

Hovorí sa - máj, lásky čas. Pre Magdu to však až tak veľmi neplatí. „Vnímam toto obdobie ako každé iné. Snažím sa žiť tak, aby som takéto obdobia mala celý rok.

S Filipom sme spolu takmer každý druhý víkend. Obdobie voľna trávim vo Francúzsku, alebo, ak má Filip voľno, príde za mnou na Slovensko, aj keď len na jeden deň.“ Spolu žili aj v Škótsku, kde Filip v minulosti hrával. Ak by si Magda mohla vybrať, rada by nasledovala svojho priateľa do klubu v krajine, kde je stále teplo. Teraz je však prioritou jej práca a škola na Slovensku.

Preto sa rozhodla žiť tu. Správy o údajnom rozchode dvojice však boli len fámami.

Ich stretnutia sa nedajú presne naplánovať.

Filip totiž nikdy nevie, kedy ho tréner bude potrebovať a jednoducho ho domov nepustí.

Fungovať na diaľku si už zvykli, aj keď predtým trávili každú voľnú chvíľku spolu. „Vieme si čas zorganizovať a naplánovať.

Na začiatku to však bolo ťažké.“ O lásku na prvý pohľad vraj nešlo. „Mňa Filip dostal až po niekoľkých stretnutiach. Hlavne svojou spontánnosťou a vtipom. Je pekné byť s niekým, kto vás vie každý deň rozosmiať a niečím prekvapiť. Filip je puntičkár, všetko vie dokonale naplánovať. Dokonca aj nákup v potravinách (smiech). V tomto sme úplne iní. A v čom sme rovnakí? Nevieme obsedieť na jednom mieste. Sme také hyperaktívne typy, ktoré musia stále niečo robiť.“

Škola, práca, rodina Ak bývalá Misska a modelka netrávi čas s priateľom, venuje ho rodine. „Alebo sa vyberiem na prechádzku so psíkom, so sestrou na korčule, do posilňovne. Po hektickom pracovnom týždni mám rada svoj pokoj a spoločnosť veľmi nevyhľadávam.

Dokončujem diplomovú prácu a čakajú ma magisterské štátnice, takže všetok svoj čas trávim nad knihami.“ Marketingovú riaditeľku módneho domu Alizé práca nesmierne baví. „Momentálne ma úplne zamestnáva práca na novej webovej stránke a online shope. Prvýkrát si budú môcť Slováci nakúpiť kúsky svetových módnych

návrhárov aj cez internet. Sama sebe som naložila toľko práce, že skĺbiť ju so školou je pre mňa niekedy naozaj stresujúce. Ale musím povedať, že ma to napĺňa. Momentálne dávam tej práci všetko. Modeling išiel bokom, na Slovensku sa tým zarábať nedá. Ak niekedy predsa len na mólo vybehnem, bude za tým musieť byť naozaj ušľachtilý cieľ.“

Hudba budúcnosti Modeling okúsila aj Magdina sestra Jarka.

Napokon jej kroky smerovali inam. „Pracuje v jednej spoločnosti ako asistentka. Baví ju to.

Bývame spolu v Bratislave a aj pracovne jedna druhej veľmi pomáhame. Modeling ju nikdy nebavil, aj keď je veľmi pekná.“ Vyskúšala si aj účasť v súťaži Miss rok po svojej úspešnej sestre. Páčilo sa jej ako Magda o súťaži rozprávala, tak si to chcela skúsiť.

A kde sa úspešná modelka a podnikateľka vidí o dvadsať rokov? „Budem mať veľkú a veselú rodinu, ktorá sa bude pravidelne stretávať a rozprávať, tak ako to robíme my teraz. Práca ma bude baviť a vo svojom odbore budem naozaj dobrá a uznávaná autorita (smiech). A určite bude moja budúcnosť spojená s módou...“ LINDA SCHULZOVÁ FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, REPORTÉRKA +7DNÍ

96

22 ZA HRANICOU

Nie v každom obchode majú peniaze rovnakú hodnotu

Všetko za tretinu eur (približne 36-tisíc korún), za každé dieťa kódov, s úsmevom si pýta od kupujúcich resne deň pred prvým sa pripočíta 100 eur. U nás by v takomto zákaznícke karty, pozrie na fotografiu na obchode nakupovali snáď dve tretiny zadnej strane preukazu a vzápätí vydáva májom praská Vinzimarkt obyvateľov, dôležité je však spomenúť, že z podaných peňazí. A to takmer celý deň. vo švíkoch. Nasledujú tri dni „Keď ma kolegyňa vystrieda, idem do minimálna mzda v Rakúsku predstavuje 900 (približne 27-tisíc korún). I keď patrí skladu, či dokladám tovar, väčšinu dňa voľna a Viedenčania sa, rovnako som však pri kase,“ hovorí slobodná matka, eur Rakúsko k najbohatším krajinám Európskej únie, žije približne jedna osmina (milión) jeho má doma šesťročnú dcéru. Okrem ako Slováci, zásobujú potravinami. ktorá obyvateľov na hranici chudoby.

Michaely pracuje v obchodíku tridsiatnička Hedvig a dvadsať dobrovoľníkov. „Je tu možno o niečo rušnejšie „Medzi dobrovoľníkmi sú predovšetkým Strecha nad hlavou dôchodcovia, ktorých nebaví sedieť doma ako zvyčajne, ale na to sme a chcú robiť niečo užitočné,“ vysvetľuje Jedným zo sociálne slabších Rakúšanov zvyknutí. V obchode máme stále Prokeschová. Zároveň však dodáva, že nie je aj Adolf Barvinek. Ešte pred rokom stopercentne dôveruje, preto sa pri a pol pracoval na rakúsko-slovenskej plno,“ hovorí Angela Prokeschová, všetkým pokladni striedajú predovšetkým Michaela colnici. „Nežil som si zle, s manželkou sme s Hedvig. mali mesačný príjem medzi 10 a 11-tisíc vedúca jedného zo štyroch eurami (približne 300-tisíc korún),“ spomína bývalý „pohraničiar“. Nad otázkou, či je sociálnych supermarketov vo Pre sociálne slabších práve vstup Slovenska do Schengenu jeho problémom, sa len pousmeje. „Pred dvoma Vinzimarkt sa nachádza priamo v centre Viedni.

P

Dvadsaťosemročná Michaela, jedna z dvoch zamestnankýň Vinzimarktu, má situáciu pri pokladni pevne v rukách. Rutinne nahadzuje do pokladne čísla čiarových

Viedne na ulici Wallgasse 12, neďaleko známej Mariahilferstrasse. Nakupovať v ňom môže každý, koho mesačný príjem nepresahuje 850 eur (približne 25-tisíc korún). Pri pároch musí byť príjem pod 1200

rokmi som sa rozviedol, našetrené peniaze som rozdal svojim trom deťom. Pol roka som býval u známych vo Schwechate, potom som prišiel do Viedne. Kúpa bytu neprichádzala do úvahy, strechu nad hlavou

96

ZA HRANICOU 23 Sortiment je pestrý, nekúpite tu akurát alkohol a cigarety. som našiel v ubytovni pre bezdomovcov Vinzibett,“ rozpráva štyridsaťosemročný muž. V ubytovni Vinzibett, ktorej zriadenie vyšlo z iniciatívy zakladateľa kresťanskej spoločnosti svätého Vincenta – farára Wolfganga Puchera, je už štvrtý mesiac.

Za noc tu zaplatí euro, okrem postele má k dispozícii sprchu, večeru, raňajky a práčku. Pravidlá v ubytovni sú jednoduché: „Žiadne násilie, zákaz fajčiť v posteli, odchod z ubytovne do ôsmej hodiny ráno a maximálne liter vína, alebo tri pivá za večer,“ približuje domový poriadok vedúca nocľahárne Hedi Scheiner. Súhlasí, že nie všetci bezdomovci sú bezproblémoví ako Adolf Barvinek. „Boli prípady, keď som bola nútená zavolať políciu.“

Ani alkohol, ani cigarety Barvinek našiel aj v obchodíku Vinzimarkt svoje uplatnenie. „Adolf u nás robí šoféra dodávky, v ktorej privážame tovar,“ prezrádza Prokeschová. Práve ona je zodpovedná za komunikáciu s dodávateľmi.

Vo Vinzimarkte sa predávajú potraviny, ktoré sú tesne pred zárukou, majú poškodený obal, alebo zle nalepenú etiketu, alebo je to nadbytočný tovar vo veľkých obchodných reťazcoch. „Dôležité je, aby sme za nič neplatili. Všetko získame zdarma,“ vysvetľuje Prokeschová. Všetky potraviny sú však kvalitatívne vyhovujúce. „V Rakúsku sú na predaj potravín veľmi prísne normy, keby sme predávali nekvalitný tovar či potraviny po záruke, rýchlo by nás zatvorili,“ konštatuje vedúca predajne. Tovar vo

Sociálne supermarkety sú určené ľuďom s príjmom pod 850 eur.

Vinzimarkte stojí tretinu pôvodnej ceny.

V regáloch sa dá nájsť všeličo: od pečiva, čerstvého ovocia a zeleniny, mliečnych a mrazených výrobkov cez drogériu, prach na pranie, oblečenie a topánky. Jedinými produktmi, ktoré v obchodíku nenájdete, sú alkohol a tabakové výrobky.

Za málo peňazí Aj nakupovanie v sociálnom supermarkete má svoje pravidlá. Každý zákazník sa pri

prvom nákupe musí preukázať dokladom o príjme. Ak je jeho mesačný príjem menší ako spomínaných 850 eur, v obchode mu vystavia preukaz s fotografiou. Jeho platnosť je jeden rok, pri predĺžení sa musí zákazník opäť preukázať dokladom o príjme. Nakupujúci má nárok na jeden chlieb denne zdarma. Každý nákup môže obsahovať maximálne tri balenia vajíčok a nákupný limit jedného zákazníka predstavuje tridsať eur na týždeň. Možno sa to zdá málo, ale tridsať eur má v sociálnom supermarkete v skutočnosti trojnásobnú hodnotu. „Všetko, čo sa u nás predáva, je za tretinovú cenu, ako v bežnom obchode,“ dodáva Prokeschová.

Blízko k cieľu O tri mesiace by sa mal aj Adolf Barvinek odsťahovať z ubytovne do bytu. Na zaplatenie kaucie mu chýba ešte tisíc eur (približne 30 tisíc korún). „Samozrejme, že si hľadám prácu, ale nie je to jednoduché,“ hovorí muž, pre ktorého pracovné pozície s platom 800 eur (24-tisíc korún) mesačne neprichádzajú do úvahy. „Toľko beriem aj teraz, keď som nezamestnaný.“ Pomoc vo Vinzimarkete ho teda zatiaľ napĺňa.

Sníva však, že raz opäť bude môcť jazdiť svoj obľúbený autokros. Zatiaľ naňho čaká štvorkolesový „tátoš“ u mamy v garáži.

Rád by ho opäť oprášil. Autokros však nie je lacný šport. „Údržba auta spojená s výdajmi za tréningy a preteky je finančne náročná,“ dodá s túžbou v hlase, že si raz opäť zajazdí na svojom aute.

Bezdomovec Adolf Barvinek (v riflovej bunde) pomáha vo Vinzimarkte nezištne, zadarmo.

Dúfa, že jeho život bez strechy nad hlavou sa čoskoro zmení.

BARBORA PREKOPOVÁ FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

96

24 PRÍBEH o deviatich rokoch zlyhala transplantovaná oblička, darovaná pečeň stále funguje, rozsypali sa už aj umelé kĺby, riedke kosti nedovoľujú takmer žiaden pohyb, poškodený je aj sluch, k tomu celiakia...

Zoznámte sa s Pavlom.

P

Hrdina. Ťažké diagnózy poznačili Paliho telo, ale zároveň posilnili jeho vnútro. Toľko pokory, lásky a dobroty na jednom mieste. Paľko si zaslúži byť medzi nami!

Dnes? „Cítim sa unavene. Prší. To bude aj počasím. Bolia ma kosti,“ opatrne tichým tónom povie Pavol. Ale snaží sa o úsmev, choré zuby mu síce veľa pohybu pre pery nedovolia, no oči, tie stopercentne ukazujú, že napriek všetkému tento drobný človiečik túži žiť. A ako veľmi!

Ako skala Paľko mal v januári tridsať. Oslava ako má byť. Aj s maminou bezlepkovou tortou, s gratuláciami od blízkych, aby...

Aby, ak už osud inak nedá, nebolo horšie, ale najradšej aby bola oslávencovi dopriata nová oblička. Orgán, ktorý celej Csémyovskej famílii do bodky zmenil život...

Prvorodenému synovi bolo dopriate užívať si len dva roky bezstarostného zdravého života. Nespravodlivo krátko. Chlapček sa naučil chodiť, rozprávať a keď malo nastúpiť obdobie detskej roztopašnosti, všetko znegovalo jedno obyčajné cikanie. Mama si ten moment bude pamätať navždy. „Bola obyčajná sobota, dnes si hovorím, že posledná slávnostná. Malý sa vycikal a v moči bola krv. Ničoho by ste sa vo mne nedorezali, tak som sa preľakla.“ Detská lekárka, odbery krvi, moču a smutný výsledok. Nefrokalcinóza. Obličky krásneho chlapčeka boli plné kameňov – tvrdé ako skala. Bolo zle. „Takto sa to teda so mnou začalo,“ vhupne do debaty z kresla pri dverách Palino. Stále mu žiaria oči a má chuť sa rozprávať. Nestojí o ľútosť, už dávno sa naučil, že s ňou sa žiť nedá.

Večné slzy a vzlyky? Áno, aj takou etapou si prešli. „Ale nič tým nevyriešime. Iba si dláždime cestu na psychiatriu. Takže sme sa, hlavne ja, museli jedného dňa zaťať a rázne stopnúť každé smoklenie. Ak chceš synovi pomôcť, tak prestaň revať. Je chorý, ale tvoj. Tak sa vzchop!“ tak nejako si naordinovala pozitívnu terapiu Paľkova mamka.

Predajca áut a tretia oblička Odmalička bol Paľko závislý na liekoch.

K pani doktorke do ordinácie chodil síce častejšie ako iné deti, starostlivo bolo sledované každé jeho cikanie, ale z dnešného pohľadu to bolo stále

Pokoj v duši relatívne dobré obdobie. Obličky sa nikdy nenaštartovali tak, aby stopercentne očisťovali krv od odpadových látok. Aby regulovali soli a tekutiny v organizme, kontrolovali hladinu vápnika a fosforečnanov v kostiach, aby kontrolou hladiny vitamínu D ovplyvňovali silu kostí. Aby produkovali erytropoetín, ktorý ovplyvňuje tvorbu červených krviniek, aby, aby... Jednoducho neboli to zdravé obličky, preto sa kôpka liekov iba zvyšovala. Ale chlapec nastúpil do základnej školy, bicykloval, obdivoval autá. Sníval, že raz, keď bude veľký, ich bude predávať. „Nie, automechanikom som nechcel byť, tým, že moja diagnóza prišla tak skoro, už odmala som vedel, že zdravým nebudem nikdy. Nijaké prudké pohyby, náročná fyzická práca. A podľa toho som sa zaraďoval. Hľadal som si v predstavách povolanie, ktoré by som zvládol. Práca v autosalóne – to by bola

nádhera!“ Všetko sa zvrtlo inak. Paľkove obe obličky boli zlé. Smola, pech. Keďže ide o párový orgán, človek dokáže slušne fungovať aj na jednej obličke... Ale nie, tomuto mladému mužovi to „tam zhora“ nikto nedaroval.

Rovnako nefunkčné rovno obe „fazuľky“.

Urológovia, nefrológovia sa zhodli – aj keď orgány v detskom tele nepracujú, neškodia telu, a preto ich netreba vyoperovať. „Vymysleli iný systém. Voperovať mu tretiu obličku. Tuto, do prednej strany brucha. Nie je to nič extravagantné, to len na počutie pre laika tak znie, povie pani Csémyová a Paľko hneď ukazuje, kde dostala dočasné miesto tretia oblička.

Najskôr ľavá. „Ibaže nový orgán sa nechytil.

Dvadsiaty deň po transplantácii som musel na sálu, darovaná oblička musela von.

Strašne som bol sklamaný, to si pamätám.

O desať mesiacov prišiel pokus číslo

96

PRÍBEH 25 dva. Opäť implantovanie tretej obličky do môjho tela. Tentokrát napravo. A na 21. deň sa zopakoval scenár spred desiatich mesiacov... Áno, plakal som, mal som už štrnásť,“ prezradí Palino a cudne sklopí zrak. Akoby sa nepatrilo chlapom plakať...

Vedel, čo znamená neúspešná transplantácia. Vedel, že znovu sa zaradí do dialyzačného programu. Tak veľmi sa ho pritom chcel zbaviť! Nedalo sa.

Kolotoč Prvýkrát dialýzu „okúsil“ v jedenástich.

Nečakaný darček k narodeninám. Piateho januára v deväťdesiatom si pripísal k desiatim krížikom prvú paličku a o šesť dní ho už celého ustráchaného napájali na obrovskú mašinu v špitáli. Bola pri ňom milovaná mama, ktorej ani dnes Paľko nepovie inak ako mamička. Väčšieho uznania hádam ani niet. Postupne sa museli všetci, ale hlavne Pali, naučiť žiť v neustálom kolotoči. Pondelok, streda, piatok sa chodilo do Bratislavy na dialýzu, v utorok a štvrtok, ak telo poslúchalo, sa išlo s taškou do školy. A kým spolužiaci a kamaráti po škole len rýchlo zhodili tašky a už lietali po šamorínskych uliciach a zákutiach na bicykli, hrali futbal, naháňačku, obličkový Paľko sa radšej schoval do domu a duševne sa pripravoval na zajtrajšiu dialýzu. Stihol síce aj on párkrát sa povoziť na bicykli, no ten posledný raz si toho už nestihol užiť. Nešlo to. Začalo sa to obyčajným pobolievaním svalov, nôh, prudké pohyby začali byť riadnou prekážkou. Darmo, obličková nedostatočnosť si začala pýtať svoju krutú daň. Riedke kosti. Bedrové kĺby sa mu doslova rozsypali, akoby boli z piesku. K tomu treba prirátať problémy so zrakom, sluchom, ohromné tráviace ťažkosti a ako takmer u každého dialyzovaného pacienta, aj Paľkovu postupnú neschopnosť močenia. Laik už len pri strohom výpočte radšej zatvára oči a zapcháva si uši. Toľko nešťastia na jednu osôbku, božemôj! Lenže Paľko to nemohol urobiť. Musel fungovať a prekonávať prekážky. „Nechcel som a nechcem zomrieť, chcem žiť!“ Týmto sa riadil a bol a je ochotný urobiť pre to všetko na svete. „Mám šťastie, že som pokojnej povahy. Nehnevám sa, nezaoberám sa úvahami, ako by mi mohlo byť, keby som bol zdravý. Som realista. S pozitívnymi myšlienkami,“ trefne sa charakterizuje a snaží sa spočítať, koľkokrát bol pod narkózou.

Presné číslo však netuší, musí nám stačiť odpoveď – „niečo okolo tridsiatky.“ Uf!

Aj, aj a pošta Základnú školu zvládol, ale na strednú už nebolo síl. Organizmus bol vyčerpaný, čoraz častejšie sa opäť začalo skloňovať to zvláštne slovíčko – transplantácia. Mama s otcom neváhali ani sekundu, podrobili sa vyšetreniam s kladným výsledkom. Môžu

svojmu synovi darovať obličku. Ibaže.

Paľkove výsledky boli všelijaké. Csémyovci si vybavili pobyt v nemocnici v pražskom Motole. Tam sa oblička rozšírila aj o pečeň.

Na život potreboval Palino kombinovanú transplantáciu. Obličku a pečeň zároveň. „V čase nášho pobytu sa v Prahe konal veľký svetový urologický kongres. Plno kapacít, odborníkov a takmer každého zaujímal náš Paľko. Treba si uvedomiť, že to bolo v deväťdesiatom piatom, odvtedy došlo v transplantáciách k obrovskému pokroku, ale vtedy...,“ začína loviť v živých spomienkach starostlivá mama a hneď hláskuje meno lyonského profesora. „Volá sa Pierre Cochat, chytil sa nás a už sa nás nepustil. V deväťdesiatom šiestom sme išli do Francúzska na odborné vyšetrenia, ktorých výsledok nás nabudil. Paľka odporučili na dvojitú transplantáciu. Chýbala len maličkosť, päť miliónov.“ Po návrate domov sa dom v Jelke premenil Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Veríme, že Paľkov osud vás zasiahol a skúsime mu aspoň trochou prispieť na realizáciu jeho sna a potreby zároveň. Zaslúži si to. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Pavol. Ďakujeme.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 (medzinami@zoznam.sk) Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. na poštovú centrálu. Stopäťdesiattisíc listov. Plných zúfalstva, strachu a prosieb o pomoc. S distribúciou pomáhal, kto mohol, Rodina, susedia, deti v škole, ktoré pred aj po vyučovaní vypisovali obálky. Každý známy oslovoval svojich známych a stal sa zázrak. Volalo sa do Lyonu – milióny zo Slovenska môžeme poslať. „Dodnes nemám slov a naskočí mi husia koža od vzrušenia a radosti. Toľko cudzích ľudí nám pomohlo. Toľko dobrých a šľachetných duší má naša krajina. Ďakujem, ďakujem a do smrti budem ďakovať všetkým. Z celého srdca,“ vyzná sa Pali a jeho mama pritakáva.

Ide sa V máji deväťdesiatsedem nerozlučný pár – mama a syn z Jelky – leteli do Francúzska.

Nijaká dovolenka, nijaké žúrovanie,

nákupy. Let za životom... Ubytovali sa v nemocničnom hoteli a začal sa normálny život ako doma. Trikrát v týždni dialýza a čakanie. Na darcov. „Šiesteho augusta počas dialýzy prišiel za nami pán doktor a pošepkal: Na diaľnici došlo k veľkej havárii, päť mŕtvych. Buďte pripravení.“ Na druhý deň ráno už Paľko ležal na operačke, mama sa vedľa na chodbe modlila ostošesť. Kombinovaná transplantácia sa začala. Po precitnutí z narkózy milovaný syn otvoril oči a ako prvé sa opýtal, či ciká. Keď mu mama ukázala k posteli primontované „žlté vrecúško“ – jeho! - Paľko sa spokojne usmial. Tak dlho už predsa nemočil. Tak predsa, oblička sa chytila hneď. Zázrak? Šťastie? Realita! Nebola to však nijaká selanka, pooperačných komplikácií bolo viac než dosť. Len mama vie, koľkokrát išlo o život, koľkokrát si myslela, že sa to neskončí dobre... „Ale Paľko je ohromný bojovník, hrdina, som na neho pyšná.“ Po sedemnástich mesiacoch sa vrátili do rodiska. Darované orgány šliapali ako hodinky. Nijaké obdňové dialýzy, tým pádom sa mohlo rozšíriť menu o jedlá, ktoré dialyzovaný pacient nemôže dať do úst. Jediné, čo vystupovalo do popredia, boli bolesti kĺbov. Paliho pohyb bol značne obmedzený, pohyboval sa už zväčša len na vozíku a túžil sa posunúť ďalej. A stalo sa. Voperovali mu umelé kĺby a keď sa po čase znovu prešiel po ulici s dvoma, neskôr s jednou barlou, bol šťastný. Až do septembra 2006.

A zas Darovaná oblička niekomu vydrží mesiac, rok, dva, desať, aj dvadsať. Paľkovi deväť rokov. Už dva a pol roka znova chodí na dialýzu na Kramáre, opakuje sa scenár, ktorý tento tridsaťročný hrdina už zažil.

Zlikvidované sú aj umelé kĺby – ani po byte neprejde zopár krokov. Je rád, že sa z kresla prehupne na vozík. Slabne a chradne. „Ale pečeň stále funguje, musíme si zaklopať na drevo,“ hľadá iskru optimizmu Pali. Pred pár rokmi mu k tomu diagnostikovali aj celiakiu – takže obličková prísna diéta sa rozšírila aj na bezlepkovú.

Ktorý kúsok tela má zdravý? „Hm, veľa sa toho nenájde. Ľavú nohu mi kvôli chorým kĺbom o kúsok skrátili, každý prst mám tiež narezaný, používam strojček do uší, ale zrak, ten je po operácii v poriadku. Vidím dobre,“ placho sa usmeje a ešte plachšie spomenie: „Profesor v Lyone už o mne vie. U nás ma nechcú transplantovať, uvedomujem si, aký rizikový pacient som.

Retransplantovať obličku po kombinovanej transplantácii, k tomu tie rozsypané kosti...

V Lyone sa ale nevzdávajú a ja? Čo mám robiť? Prosím o peniažky na obličku. Veľmi. Ďakujem.“ LUCIA LACZKÓ FOTO: ALAN HYŽA

96

26 PÚTNIK

e odvaha vybrať sa pomáhať ľuďom do krízových oblastí, kdesi na nebezpečných územiach Afriky. Trebárs postaviť kus školy, budovu pre učiteľov, či vrhnúť sa na projekt operačnej sály nemocnice. Aj tieto veľké myšlienky sa dajú zneužiť. Ako rozoznať, kto ich berie vážne?

J

Projekty, ktoré podporilo sedemd

Informačné materiály napchaté v schránkach.

Medzi nimi naliehavá výzva na pomoc hladom a chorobami ohrozeným deťom kdesi v Afrike. Treba ratovať okamžite, lebo... Deti a ich rodičia zomierajú. Za posledný polrok niektorým ľuďom pribudlo

do schránok niekoľko podobných výziev od viacerých organizácií s rôznymi názvami.

Podobné kampane sa obyčajne časom končia a „humanitárka“ sa decentne vytratí.

Tentoraz je kohosi taktika trochu iná, trpezlivejšia. Napriek tomu, že propagačné

Afrika pod materiály a kontaktné listy vyzerajú na pohľad veľmi podobne, ide vždy o zdanlivo inú organizáciu, ktorá je podobne zameraná. Ťažko povedať, kde končia peniaze od darcov. Na pohľad je všetko úplne v poriadku a zakázať niekomu zbierku, ak splní všetky

96

PÚTNIK 27 Pre pacientov v Marial Lou je k dispozícii päťdesiat lôžok.

Agresívnejší záchrancovia sveta posielajú v listoch odporúčanie, ako posielať každý mesiac peniaze cez banky a dokonca pribudlo aj odporúčanie, koľko posielať.

Dvadsať eur mesačne je dobre, ale päťdesiat ideálne... A desať a menej? S tým je údajne zbytočne veľa práce.

Humanitárne a rozvojové organizácie, ktoré vyvolávajú pochybnosti, niekedy môžu pripomínať už existujúce a zabehnuté organizácie. Príklad zo stránky UNICEF, ktorý sa bráni svojmu „dvojníkovi“: „UNICEF pri uskutočňovaní svojich cieľov úzko spolupracuje s inými medzinárodnými organizáciami. S Nadáciou Svetový fond detí sme sa pri našej práci v žiadnej z krajín nikdy nestretli.“

Dobrá novina

desiattisíc rodín

ľa rebríka potrebné podmienky, je nemožné.

Zvyčajne je to tak, že organizácie, ktoré už majú niečo za sebou, sú jednoducho overiteľné na internete. O ich činnosti je veľa informácií aj mimo ich domovských stránok. Okrem toho: Ľudia ich už poznajú.

Je rozumnejšie spoľahnúť sa na overené organizácie, ako je UNICEF, Trnavská univerzita, VŠ sv. Alžbety, Magna, Integra, Človek v ohrození či eRko. Najúčinnejšie je asi naliehať na starších ľudí, ktorí nemajú žiadne skúsenosti s počítačmi.

Pozor na to. Hodiť všetkých do jedného vreca a nepomáhať by nebolo rozumné.

Za všetky organizácie aspoň jedna priama skúsenosť s eRkom – Hnutím kresťanských spoločenstiev detí, ktoré nás priamo v Afrike zoznámilo s časťou svojich projektov a s ďalšími plánmi v oblastiach, kde pôsobia.

Jednou z nich je aj nemocnica v Marial Lou v Južnom Sudáne. „Pre prácu v Afrike nás inšpirovali naši rakúski kamaráti,“ spomína výkonný predseda eRka Maroš Čaučík. „Prevzali sme od nich veľa skúseností. Okrem iného je to aj vianočné koledovanie Dobrá novina, ktoré nám každoročne prináša najviac príspevkov od darcov. Naši koledníci počas posledných sviatkov navštívili sedemdesiatosemtisíc rodín. Koledovalo viac ako dvadsaťšesťtisíc detí a vedúcich v tisícke obcí po celom Slovensku. Rakúšania nám pomohli aj s prvými projektmi. Na ich podnet sme sa dostali do Afriky. Začali sme v Keni medzi chudobnými deťmi. Postupne aj našou zásluhou vyrastali v Afrike detské domovy, malé zdravotnícke zariadenia a centrá pre deti ulice. Podarilo sa nám rozbehnúť aj projekty na vzdelávanie dospelých a veľmi dôležité projekty, ktoré zabezpečili ľuďom pitnú vodu. Podporujeme siroty i ženy v domácnosti, aby našli uplatnenie.

V Sudáne sme začínali počas vojny. Spoľahli sme sa na spoluprácu s misionármi diecézy v Rumbeku,“ hovorí.

Prečo práve eRko a Rebrík? Maroš vysvetľuje: „eRko sme založili v roku 1990 ako detskú organizáciu, ktorá sa venuje deťom v ich voľnom čase s cieľom pomôcť pri ich výchove.

96

28 PÚTNIK Na Vianoce 1995 sme prvýkrát pripravili akciu Dobrá novina, cez ktorú sme chceli našim deťom prinášať informácie o ich kamarátoch v Afrike, viesť ich k solidarite a pomoci iným a dať im možnosť aj niečo konkrétne urobiť pre ľudí žijúcich v extrémnej chudobe, aj keď niekde veľmi ďaleko. Rebrík je náš časopis pre deti, cez ktorý sa snažíme deti (in)formovať. Je to také symbolické, akoby po rebríku chceme kráčať životom stále ďalej a vyššie, čo pre nás znamená vlastný rozvoj aj pomoc tým, ktorí sú pritlačení životnými podmienkami niekde dolu, v situácii, ktorá vyžaduje pomoc...“ Načo vlastne pomáhať niekde v Afrike?

Nemáme doma dosť problémov? „Aj na Slovensku máme veľa ľudí a situácií, kde treba pomáhať,“ hovorí Maroš. „Avšak máme aj oveľa väčšie možnosti pomoci.

Mnohé veci rieši vláda, samospráva, máme mimovládne organizácie, skrátka máme podstatne viac možností pomôcť si sami.

V Afrike sú potreby tak veľké, že si ani vlády nevedia poradiť, potrebujú pomoc zvonku. Podmienky, v ktorých žijeme my a ľudia v slumoch v Nairobi alebo v Južnom Sudáne, sú neporovnateľné. Preto treba, aby boli v Európe aj na Slovensku organizácie, ktoré pomáhajú v Afrike. Pre miestnych ľudí a organizácie je okrem konkrétnej finančnej pomoci dôležitý aj vzťah, že nám na nich záleží, že nie sú zabudnutí.“

Nevábna „operačka“ Poľná nemocnica v Marial Lou vznikla ako ošetrovňa počas občianskych nepokojov.

Lekársky personál je tu väčšinou tvorený slovenskými lekármi, ktorých sem vysiela Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce Sv. Alžbety v Bratislave. Prvá posádka slovenských lekárov odišla do Marial Lou v roku 2008. Našich lekárov dopĺňajú aj sudánske zdravotné sestry a personál z Kene a Ugandy. Nemocnica má aj jednu laborantku a jednu sestru, ktorá sa stará o lieky a materiál.

Čakáreň. Vonku na zemi je v horúčave príjemnejšie, ako v izbe na posteli.

Nemocnica má viac ako 50 lôžok, je vybavená operačnou sálou pre chirurgické zákroky v podmienkach poľných nemocníc. Aj keď v súčasnosti je situácia pomerne bezpečná, konflikty medzi klanmi a rodinami sú stále časté, čo sa prejavuje početnými strelnými a bodnými poraneniami. Nemocnica zachraňuje životy aj počas náhlych brušných či hrudných príhod a v ďalších urgentných situáciách, vyžadujúcich chirurgický zákrok.

Operačka z pohľadu Európana nevyzerá ktovie ako vábne. Lekári musia pracovať

pri otvorených oknách, aby neskolabovali teplom. Zariadenie sály je oplieskané a lekári sú vďační aj za to málo, ktoré majú. Napriek tomu sa snažia byť v čo najviac sterilnom prostredí, aby bolo riziko pre pacienta čo najmenšie. Maroš Čaučík je presvedčený, že aj tu si nájde eRko svoje miesto: „V Marial Lou pomôžeme s nevyhnutnou rekonštrukciou nemocnice. Postavili ju v podmienkach vojny Lekári bez hraníc a jednoduché budovy z prírodného materiálu majú už niečo za sebou. Nemocnicu prebrala sudánska zdravotnícka organizácia AAA, ktorá ju chce udržať ako funkčné zdravotnícke zariadenie poskytujúce starostlivosť pre široké okolie. Operačnú sálu bude treba postaviť nanovo, aby mala zodpovedajúce podmienky pre chirurgické a gynekologické operácie, je potrebné obnoviť a rozšíriť detské oddelenie pre malých pacientov. Treba tiež zabezpečiť pitnú vodu, elektrické rozvody, chladničku na lieky a priestory pre lekárov. Je možné, že Marial Lou sa stane jedným z našich ťažiskových projektov pre nasledujúce roky.“

Nešťastná náhoda Nemocnici v Marial Lou šéfuje doktor Benjamin Mach. Bol jedným z tromfových es Johna Garanga, niekdajšieho vodcu bojovníkov za slobodu južného Sudánu.

Myslel na budúcnosť a ešte v čase vojny, Po operácii si pacienta odnášajú príbuzní.

96

PÚTNIK 29

Stará operačná sála by si zaslúžila „odísť do dôchodku“.

ktorá tu trvala takmer bez prestávky celé pol storočie poslal prvých miestnych študentov za vzdelaním najprv na Kubu, a potom aj do Kanady. John Garang je už nebohý. Krátko po podpise mierovej zmluvy znepriatelených strán Sudánu v Keni, pri návrate domov jeho helikoptéru zostrelili vlastní vojaci. Vraj nešťastná a hlúpa náhoda. Vraj... eRko každý rok pred začiatkom nového ročníka Dobrej noviny vydáva Dobré noviny Dobrej noviny, v ktorých informuje o tom, ako použili peniaze z minuloročnej zbierky. „Cez informačníky o tom dávame vedieť zodpovedným osobám v každej obci, ktorá sa do akcie zapojila. Informácie o projektoch a použitých prostriedkoch máme aj na webovej stránke: www. dobranovina.sk. Na výdavky spojené s organizáciou zbierky, kontakty s partnermi v Afrike a v Európe, vzdelávacie aktivity a stretnutia pre dobrovoľníkov na Slovensku i výdavky spojené s Dobrou novinou na sekretariáte eRka vynakladáme do desať percent prostriedkov zbierky. Časť výdavkov na rozvojovú spoluprácu eRka hradíme tiež z grantov SlovakAid alebo Európskej komisie. Samotné eRko je financované z členských príspevkov, dotácie z ministerstva školstva, dvoch percent dane a rôznych grantov od domácich a zahraničných organizácií. Vydávanie Rebríka hradíme aj z tržieb za časopis a predplatného.“ TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

Bez nemocnice by ľudia zo širokého okolia boli často stratení.

Chorým pomáhajú slovenskí lekári.

96

30 PROTI SRSTI

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

T

Aj Robinsonovi bolo na ostrove lepšie, keď stretol Piatka.

lovek je tvor vytrvalý, vynaliezavý a neuveriteľne životaschopný. Môžete ho vysadiť uprostred púšte, na Marse či na pustom ostrove a pokiaľ budú podmienky čo len trochu zlučiteľné so životom, vydrží takmer všetko. Až na osamelosť.

Č

Aj tomu Robinsonovi sa to životom lepšie „prekodrcalo“, keď k nemu zavítal Piatok.

Dlho som si myslela, že potreba iného človeka je skôr vecou spoločenskou, že človek potrebuje druhého človeka, aby sa mal s kým smiať a plakať. Niečo v duchu starej múdrosti, že zdieľaná radosť je

Vo dvojici či trojici sa to lepšie tiahne

Dôležitosť Piatka

dvojnásobná radosť a zdieľaný smútok je polovičný smútok.

Manažér poriadku Nedávno som sa však dočítala, že zdieľaním problémov s iným človekom sa pri ich riešení znásobujú naše schopnosti a zmenšujú prekážky. A to všetko bez toho, že by nám ten druhý človek nejako účinnejšie pomohol, či poradil. Stačí, že pri nás len je a pozerá sa. Dočítala som sa to v knihe, ktorá sa venovala chaosu (Eric Abrahamson a David H. Freedman: Báječný chaos) a išlo, ako inak, o upratovanie.

V Amerike na to majú už aj povolanie – manažér poriadku – a je to vraj povolanie veľmi vychytené a dobre platené. Ak niekto potrebuje pomôcť s usporiadaním firmy, kancelárie alebo len šatníkovej skrine, či najčastejšie s neporiadkom na jedálenskom stole, najme si na to manažéra poriadku.

Ten príde, situáciu zanalyzuje, navrhne riešenie, pomôže s realizáciou, vystaví mastnú faktúru a je.

Jedna takáto manažérka z Atlanty prišla na objednávku do kancelárie, ktorú si istá dáma nevedela dať sama do poriadku.

Manažérka začala ako vždy analýzou.

Pýtala sa jej, ako si ten poriadok predstavuje. A dáma vysvetľovala, čo chce

urobiť s kopou papierov na stole, kam chce dať rôzne fascikle. Ako vysvetľovala, tak aj hneď činila. Manažérka poriadku len sedela a pozerala sa. Po hodine bola kancelária v dokonalom poriadku, dáma sa spokojne rozhliadla a s neskonalou vďakou označila manažérku poriadku za najlepšiu na svete.

Iba pozerajú Okamžite som si spomenula na krivdu, ktorú som na sebe pociťovala vždy, keď ma mama alebo babička vyrušili od mojich detských hier, aby som im prišla s niečím pomôcť. S ťahaním štrúdľového cesta, s triedením šošovice, či s vešaním záclon.

Moja pomoc zväčša spočívala v pozeraní sa. Ja som zúrila, babička aj mama spokojne pracovali. Nechápala som, načo ma potrebovali, keď ma potom k robote aj tak nepustili.

Tiež som si spomenula, ako často sa mi stáva, že zvolám svojich kolegov na redakčnú poradu, aby sme vyriešili nejaký zásadný problém, napríklad akú zábavnú rubriku vymyslíme, alebo akú súťaž zorganizujeme pre čitateľov Inlandu na leto. Ja hovorím, moji kolegovia počúvajú. Často z nich vypadne skutočne geniálny kreatívny nápad, ale najmä v organizačných veciach, ktoré patria do mojej kompetencie,

veľmi nerozprávajú. Iba ma zo všetkých síl počúvajú. A ja to potom sama vyriešim a som im vďačná, ako fantasticky mi pomohli.

Autori vo vyššie citovanej knihe tvrdia, že ide o jav, ktorý sa odborne nazýva body doubling – niečo ako zdvojenie tela - a ide o postup, ktorý používajú učitelia a terapeuti pri problematických deťoch, keď nezvládajú riešiť niektoré náročné úlohy.

Namiesto toho, aby im začali pomáhať, postavia sa kúsok od nich a väčšinu času mlčia. V mnohých prípadoch deťom stačí vedomie, že sa na nich niekto pozerá, aby sa sústredili a úlohu splnili.

Zdvojenie tela Človek vydrží prakticky čokoľvek. Ale vo dvojici či v skupine sa to jednoducho lepšie utiahne. Ak nemáte vo svojom okolí dostatok dospelých pomocníkov a chcete na body doubling použiť vlastné deti, dajte im do rúk aspoň fotoaparát, nech sa necítia tak zúfalo zbytočne ako ja pri ťahaní tenučkého štrúdľového cesta. A tak škodoradostne, ako keď sa babke to cesto v strede roztrhlo.

ELENA AKÁCSOVÁ, www.inland.sk FOTO: SLÁVKA STANKOVIČOVÁ

96

ROZHOVOR 31 Zuzana Kanócz chce zažiť dobu, ktorá dnes už neexistuje.

Aj vy pracujete viac a viac?

Nie je to tak, že by som pracovala v kuse.

Nakrúcam seriál, hrám predstavenia, ale neskúšam novú hru, tak mám niekedy voľné dopoludnie. Keď však k tomu všetkému skúšam aj novú hru, tak je to hektické. To naozaj nie je čas ani sa napiť, ani najesť.

Bola chvíľa, keď som si želala prácu od ôsmej do piatej, ale naozaj len na chvíľu.

Užívam si tie obdobia, keď mám čas aj na priateľa, rodinu či chodenie do kina, vyloženie nôh na stôl, prečítanie knižky.

Vyložiť si nohy na stôl...

Väčšia polovica chádzala zo scény a spadla v strede predstavenia. Jej repliky si rozdelili. Na rozhovor dokrívala s vyvrtnutým členkom a hladná. Obrovského taniera so slepačím vývarom sa trochu zľakla.

Usmiata poďakovala.

S

Toto leto nebude mať žiadne voľno. Ak všetko dobre pôjde, tak v júli budú hrať Antónia a Kleopatru a v auguste už nakrúca Ordináciu v ružovej záhrade. Maďarská národnosť jej dovoľuje neskloňovať priezvisko.

Herečka Zuzana Kanócz.

Mama je katolíčka, otec reformovaný.

Vravíte, že vieru máte vyriešenú po svojom.

Ako? - Keď som bola malá, chodila som každú nedeľu na katolícke omše. Mám prvé sväté prijímanie, birmovku. Je dobre, keď rodičia dieťa k niečomu vedú a postupne sa začne formovať človek sám. Viera vôbec nie je zlá, ale postupne som nenachádzala zmysel v povinných rituáloch, ako je napríklad spoveď. Spovedať sa musím hlavne pred vlastným svedomím, tak sa spovedám aj Bohu. Ak človeka viera posilní, nech je akákoľvek, a nikomu inému neubližuje, tak je to fajn. Ja som zmenila postoj k zvyklostiam, nie k viere. I keď kresťanské sviatky pre mňa zostali v tejto uponáhľanej dobe niečím duchovnejším.

Doba je síce uponáhľaná, ale aj pohodlná.

Viete si predstaviť deň bez počítača alebo mobilu?

- Počítač nemám vôbec, k práci ho nepotrebujem. Prvý mobil som dostala v devätnástich, keď som išla na výšku, aby som bola v kontakte s rodičmi. Pracovný život bez mobilu som nezažila a neviem si ho predstaviť. Pripadá mi čudné, že dnes majú mobil aj päťročné deti. Ja si rada spomínam na časy, keď som prišla zo školy, urobila som si úlohy a tešila som sa, ako zavolám kamoške a budeme riešiť, čo sa udialo, kamarátov, chalanov. Bolo to pre mňa vzácne.

A čo ste robili, keď ste boli malá, bez mobilu?

- Mala som krásne detstvo. Iné ako dnešné deti, ktoré sú obklopené technikou. Bývam na sídlisku a deti sa vonku nehrávajú. Keď som bola malá ja, tak sme so sestrou každý deň boli vonku a hrali sme sa s deckami z vedľajších barakov. Hrali sme futbal, skákali gumu. Vedia dnes vôbec deti, čo je to skákať gumu?

Ja som tiež skákala gumu. Nacvičovala som to doma, aby som potom v škole cez prestávku vyššie vyskočila.

- My sme si stavali aj bunkre, bicyklovali sme sa, robili sme sprostosti. Aj sme sa skupinkovali. Decká o tri vchody ďalej k už nám nepatrili. Neviem si ani predstaviť, čo robia dnešné deti.

Hrajú počítačové hry. Aj na mobile.

- Je to chladná doba. A veľa vecí nám na tom vyhovuje. Všeličo šetrí čas. A zrazu ľudia pracujú viac a viac, lebo to vedia stihnúť.

Pre akú hektiku by ste obetovali vyložené nohy na stole?

- Nemám vysnívanú rolu, ale keď sa pýtate, rada by som si zahrala s Karlom Rodenom.

Strašne rada točím filmy. Celovečerné s hlavnou úlohou boli zatiaľ dva, chcela by som, aby ich bolo viac. Mám šťastie na moderné príbehy, čo sa týka divadla i filmu, ale chcela by som si zahrať aj v dobovom filme, v kostýme. Láka ma doba, ktorá sa pominula a nemôžeme ju len tak zažiť. Ľudia sa správali inak. Koniec 19. storočia alebo aj 17. či 15.

Chceli by ste sa vrátiť do detstva?

- Ani nie. I keď roky na základnej aj strednej boli úžasné. Bezstarostný život. Navarené, oprané, nemusela som platiť účty. Peniaze som nepotrebovala, a ak áno, tak som si vypýtala. Boli sme ale so sestrou do života dobre pripravené. Ešte sme nedočiahli na drez a už sme na stoličke umývali riady. Som za to vďačná. Tieto práce mi nesmrdia. Mali sme so sestrou malú izbu, no cez detské oči mi pripadala obrovská. Pri vysávaní sme si ju delili na polovicu a vždy sme sa hádali, ktorá polovica je väčšia. A mama vždy hovorila: „Keď je to polovica, nemôže byť väčšia!“ Časom sme si delili celý byt.

Fantazírujete? Čo by ste zrušili na tomto svete?

- Nerušila by som nič, skôr by som zmenila ľudí. Aby boli silnejší. Aby neprepadávali zlým návykom. Aby sa nestávali od ničoho závislí. Čo by ste zmenili na sebe?

- Toho je veľa. V istých situáciách si človek naozaj uvedomí, že nie je až taký dokonalý, a zachová sa tak, že aj sám seba prekvapí. Treba sa vžívať do situácie toho druhého, vždy si to otočiť. O to sa snažím.

Niektorí ľudia to nevedia, nemajú empatiu a často si to ani neuvedomujú. Zaujímalo by ma, či sa to dá naučiť. Budem to z diaľky sledovať, lebo veľa takých ľudí vo svojom blízkom okolí nemám.

IVICA WIRGHOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7DNÍ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

96

32 3SEKTOR va dni. 12. a 13. jún 2009.

Obleky a kostýmy sa vymieňajú za tričká a pracovné nohavice, notebooky za maliarske štetce, valčeky, lopatky alebo iné užitočné nástroje. Podľa potreby. Skúsenosti sa nepredávajú, ale darúvajú. Pomáha sa. Ľuďom.

Prírode. Mestu. A v neposlednom rade aj sebe.

D

Keď firmy pomáhajú len tak

Dobrovoľníci na dva dni vyzlečú košele a kravaty.

Naše mesto sme my Lebo nikto z nás nežije vo vzduchovej bubline. Žijeme v priestore, ktorý zdieľame s inými ľuďmi. Ako sa v ňom budeme mať, závisí od nás samotných. Aby bol lepší, Nadácia Pontis v spolupráci so skupinou Engage organizuje tretí ročník dobrovoľníckeho podujatia Naša Bratislava.

Počas dvoch dní hlavné mesto ozdravie, opeknie a stane sa lepším a tolerantnejším vďaka firemným dobrovoľníkom. Tí po minulé roky už čistili potoky, maľovali lavičky, zachraňovali vzácne rastliny, odstraňovali nelegálne skládky odpadov, zbierali staré baterky, sprevádzali na výlete postihnuté deti, seniorom čítali knihy.

Tieto aktivity dokazujú, že dobrovoľníctvo nie je Slovákom cudzie. „Pre staršiu generáciu má stále príchuť pracovných sobôt, ktoré síce boli deklarované ako dobrovoľné, ale v skutočnosti bola účasť na nich povinná. Medzi mladou generáciou sa však šíri čoraz intenzívnejšie,“ hovorí Monika Smolová, programová koordinátorka Nadácie Pontis.

Inšpirácia zahraničím Ani firemné dobrovoľníctvo už nie je celkom neznámym pojmom. „Prvé dobrovoľnícke aktivity sme začali organizovať po víchrici v Tatrách.

Počas letných mesiacov chodievali skupiny dobrovoľníkov z firiem na predĺžené víkendy do Tatier, pomáhali pri odhadzovaní haluziny, čistiacich prácach, sprístupňovaní turistických chodníkov či revitalizácii lesných porastov.

Postupne sa projekt rozšíril aj do iných oblastí,“ spresňuje Monika Smolová.

Inšpiráciu pre podujatie našli za Veľkou

mlákou. Zaujal ich newyorský projekt pomoci školám, ktorý sa z jednorazovej dobrovoľníckej akcie zmenil na celoročnú službu. Podujatie Naša Bratislava trvá síce len dva dni, odhodlanie a chuť pomôcť je však veľká. Vlani viac ako 750 dobrovoľníkov zo 40 firiem zapojilo svoj um a manuálne zručnosti v prospech 40 mimovládnych organizácií. Pre firmy to bola jedinečná príležitosť angažovať sa aj v iných oblastiach než vo svojej profesijnej. Neziskovým organizáciám dodala nadšenie pre ich aktivity. „Po tomto podujatí máme dojem, že sa oplatí „hýbať svetom“, lebo len čo ním trošku pohnete, pridajú sa k vám ľudia, aby vám pomohli,“ povedala Katka Králiková z Rodinného centra Prešporkovo.

Teambuilding inak Prvý rok bol veľkou výzvou. Neziskové organizácie museli vymyslieť nápadité a zmysluplné aktivity. Firemní dobrovoľníci im mohli pomôcť s manuálnymi či administratívnymi prácami alebo mohli ponúknuť svoje znalosti. Motivovať firmy nakoniec nebolo až také náročné.

Vedia totiž, že dobrá tímová práca generuje nové nápady, udržiava vysokú morálku, zlepšuje kvalitu práce. „Firemné dobrovoľníctvo je vlastne novodobý teambuilding,“ hovorí Monika Smolová. „Zamestnancom prináša vítanú zmenu.

Najlákavejšie sú aktivity, ktoré sa realizujú v prírode alebo majú outdoorový charakter.“ Niet sa čo čudovať, pre hlavu je to príjemný oddych. Podujatie Naša Bratislava má však aj ďalší význam. Poteší novými kontaktmi a utužuje priateľské

vzťahy. Rozvíja zručnosti, ktoré sa dosiaľ nemali kde prejaviť. Pripomína, že život sa vo svojich rôznych podobách nachádza aj mimo štyroch kancelárskych stien.

A zamestnanci, ktorí sa do podujatia zapoja, vyslúžia svojej firme priaznivú nálepku dobrého suseda. Zatiaľ čo sa po minulé roky mohli zapojiť len zamestnanci, tento rok sa môžu prihlásiť aj ich rodinní príslušníci. Stačí sa na vybranú aktivitu zaregistrovať na www.nasabratislava.sk.

Pomoc sa nestratí Podujatie chcú rozšíriť aj ďalej. Vlani zažili jeho úspešnú premiéru Košice, v máji tohto roku Žilina. Nič nebráni ani ďalším mestám, aby sa zapojili. Stačí záujem firiem a neziskových organizácií. Ďalší dobrovoľníci sa budú môcť presvedčiť, že za menami adresátov pomoci sa skrývajú konkrétne tváre, ktoré sa rady a s úsmevom odvďačia. „Ponúklo mi to možnosť utiecť od reality v kancelárii a vidieť, že existuje aj iný svet. Svet, v ktorom sa ľudia tešia z toho, že nakreslia pekný obrázok na tanier, že sa im podarí pohladkať nejaké zvieratko v ZOO,“ delí sa o svoju skúsenosť právnička Martina Palušková, ktorá ako dobrovoľníčka sprevádzala postihnuté deti v ZOO. „Tie decká boli úžasné. Dokázali nájsť vo svojom živote radosť. Uvedomila som si, že by som si mala viac vážiť, čo mám a nenaháňať sa za hlúposťami.“ Podujatie Naša Bratislava prepája tých, ktorí chcú pomôcť, s tými, ktorí pomoc potrebujú.

MÁRIA BULKOVÁ FOTO: BRAŇO KONEČNÝ

96

ZVIERACIA KAZAJKA 33 j tento rok to bol blázinec.

Tisícky ropúch a skokanov skákali na veľkú sexuálnu párty k vodným plochám, aby samičky nakládli vajíčka a samčekovia ich pri tom oplodnili. Vpred sa drali všetci.

A

Byť včas na mieste je pre ropuchy veľmi dôležité. Len čo sa tento rok trochu oteplilo, začali vyliezať z podzemia, kde prespali chladné dni roka. Ropuchy zimujú najmä v podzemných priestoroch, jaskyniach, pod koreňmi stromov a všade tam, kde nájdu vhodný priestor a primeranú klímu. Mráz by ich zabil.

Po oteplení sa vydávajú na cesty, ktoré môžu byť aj niekoľko desiatok kilometrov dlhé. Tiahnu najprv k vodným plochám, aby sa čím skôr vyrovnali s najväčším záväzkom voči prírode – zachovaním druhu. Ich cesta cez hory, cez doly môže trvať aj niekoľko dní. Ropuchy pri tom presne vedia, ktorým smerom sa majú vybrať. Zvyčajne sa pária vo vodných plochách, v ktorých sa narodili. Nemusí to však byť pravidlo, najmä ak ich rodná voda zmizne, alebo nájdu cestou niečo vhodnejšie, možno aj novšie. Po ceste sa samčekovia rozhliadajú po samičkách.

Snažia sa ich čím skôr „zbaliť“. Vlastne oni na ne len nehanebne vylezú, pevne ich uchopia a nechajú sa viezť. Vezúci sa „džentlmen“ je vo výhode. Nie je unavený a ľahšie sa zbaví dobiedzajúcich sokov, ktorí sa ho snažia nahradiť. Skopáva ich z celej sily. Ani oni mu však nič nedarujú a snažia sa ho pripraviť o vyhliadnutú družku.

Dospelé samičky ropúch sú oveľa väčšie, ako ich „šťúpli“ partneri. „Chlapci“ to však nedokážu rozoznať a lezú aj jeden na druhého. Vtedy sa ten spodný začne

Už sa vezie. Kto si skôr nájde a ubráni samičku, je vo výhode.

Kto chce potomkov, musí byť rýchly

Hop na to! ozývať slabým „kunkaním“ na znak omylu.

Ropuchy iné zvuky nevydávajú a samičky sú dokonca úplne ticho. Ťahy žiab sú doslova jarnými hodmi pre užovky a ostatných predátorov obojživelníkov. Nie je ich veľa. Len málokto totiž „strávi“ žabu s jedovými žľazami

Tento mladík mal cestou smolu. Nakoniec ale užovke ušiel.

Bol však zranený a vysilený na to, aby uspel pri párení.

v oblasti uší. Väčšina zvierat si na ne dáva pozor. Kto ich omylom či neskúsenosťou zožerie, tomu býva poriadne zle od tráviaceho traktu a nabudúce je ostražitejší.

TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

Mela v rybníku. Kto vyhrá a zostane nakoniec s partnerkou?

96

34 BODKA CITÁT: SENECA

zn. plesňov. syra

slonovina

dub (angl.)

býv. ŠPZ Prahy-západ

sadal (det.)

áčko bez dĺžňa

cudzie ženské meno

moja osoba

patriace starcovi

vysloví redukované „e“

maternicové nezhubné nádory

Pomoc: OLSA, LIA, MYÓMY

neopísal som (čes.)

okresný výbor

1

2 býv. ŠPZ D. Kubína rakúska rieka

meno Karadžiča

zapyruje sa

Pomoc: EBUR, DA, EÁH, URI, TATAMI

6

4

O

napínala varená strava

5

futb. klub v D. Strede

zn. džúsu

citoslovce

prichyľuje

majúci 100 m2

šaty (bás.)

mimo

býv. ŠPZ Komárna

olympijské hry

švajčiarsky kantón

996 (rím. čísl.)

vám patriaca ruský súhlas EČV Vranova nad Topľou

druh koňa

ozdobný vták

býv. EČV Sniny

tento

Občanskodemokratická aliance (skr.)

zmenená pracovná schopnosť

bibl. ženské meno

Autor: Bohumil Novák

telových. jednota

Výsk. ústav jadr. elektr.

premrieť, 3. os. j. č.

Deutsche Dem. Rep.

sídlo zraku

argón (chem. zn.)

ano s dĺžňom na „o“

osiny

patriaca Elkovi naoraj

vkladná knižka

v, vo (nem.)

popravca

býv. ŠPZ Prahy

obyvateľ Indie Nat. Cycl.

Union (GB)

obytný automobil

automobil

predložka

invest. banka

3

otrava

zápasisko na džudo

opak

španielska exkráľovná

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 0,70 € a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu: Inzercia:

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/52 62 59 62, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, WebHouse, s.r.o., www.webhouse.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 02/52 62 59 62, jaro@notabene.sk

Pre informácie o predajcoch Nota bene, o možnostiach podpory, inštitúciách poskytujúcich služby ľuďom bez domova a v prípade sťažností na predajcov Nota bene volajte číslo: 02/52 62 59 61 alebo 02/52 62 59 62.

DISTRIBÚCIA: Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Hlohovec: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Prešov: Senica: Trenčín: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/52 62 59 62, sociálni pracovníci: Peter Kadlečík, Peter Adam, Nora Volčková, Tomáš Kubiš, poradcovia@notabene.sk, právnik: Ivan Lorenc Slovenský Červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Gabriela Krchmanová, 0903 744 491, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, tel: 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk OZ Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, tel.: 033/7423 827, kontaktná osoba: Pavol Šoka, viera.vavrova@d2u.sk OZ Hviezda, Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/46 60 212, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 21 98, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk OZ Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, tel.: 036/631 02 73, mobil: 0903 500 940, ondrej.kerekrety@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, Marko Urdzík, tel. 051/457 25 49, 0907 534 441, rkclipany@centrum.sk Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, mobil: 0902 230 122 ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Klára Labošová, 037/772 17 38, 92, 0907 451 771, charita.nr@ba.telecom.sk Béla Magyar, tel. 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, tel. 033/77 27 687, 0915 400 577, domum@kios.sk Zariadenie sociálnych služieb, OZ Korene, Levočská 56, 058 01 Poprad, Erika Mižigarová, tel. 052/716 03 75, 73, 0910 99 16 12, 0907 574 656, socialne@msupoprad.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, František Kováčik, 0905 696 137 Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Dom Charity Jeremiaš, Soblahovská 65, 911 01 Trenčín, Marcel Galiovsky, Tel: 032/652 63 63, mobil 0908 591 019, jeremiasnr@slovanet.sk Trnavská arcidiecézna charita, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Lucia Konečná, 033/533 31 59, lucia.konecna@centrum.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, tel.: 057/443 15 78, mobil: 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová, tel. 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@post.sk, katka.studsp@post.sk

96

FOTORIPORT 35

Majstri šarkanov Potrebujú vietor. Bezvetrie je pre nich nudné. Majú radi, keď fúka. K nebu dvíha ich supermanov, Bruce Leeov, levov, čínske draky a iné hrdinské postavičky vyobrazené na papieri v tvare kosoštvorca, vystužené naprieč dvoma tenkými špajdľami.

Chvosty polepené zo včerajších novín a motúz namotaný na plechovke od oleja. Strohé, indonézske layang-layang, čiže šarkany vypúšťané na špacír v tieni majestátnej Merapi, jednej z najaktívnejších a najnebezpečnejších sopiek sveta neďaleko Yogyakarty. Merapi je rodený zabijak.

Ohňová hora, doslova. Na svedomí má už tisícky životov, a predsa jej úpätie ľudia neopustili a hádam ani neopustia. Zostanú aj šarkany, ktoré sú v prípade havárie v dôsledku porúch vetra opravované na kolene, priamo v teréne. Chalani nosia vo vreckách trochu lepidla a náhradné chvosty.

Keby bolo behanie po lávovej zmesi kamenia a piesku pohodlnejšie, dozaista by chodili

bosí, tak ako sú zvyknutí.

V Indonézii sú sopky bežnou súčasťou života. Vďaka pôde sopečného pôvodu sa pod Merapi, ale prakticky na celej Jáve, najľudnatejšom indonézskom ostrove, urodí ryža tri razy do roka. Aj tieto chlapčiská vyrastajú na ryži. Bývajú opodiaľ, v dedine, kde roky rokúce žije aj Mbah Marijan, mystický strážca Merapi, veľavážená figúrka.

Odfotiť sa nedá, zato v Jakarte jazdí jeho tvár autobusom hromadnej prepravy. Ako reklama na energetický nápoj. Paradox, akých je v Indonézii habadej.

Majstrov šarkanov pod Merapi vídať, kým fúka vietor. Keď ustane, berú nohy (a šarkany) na plecia a poďho domov. O niekoľko stoviek metrov dole, v hlbočiznom lávovom kaňone, ťažia ich otcovia lávový piesok a kamene, aby uživili rodiny. Ale to je už iný príbeh.

JURAJ SEDLÁK, AUTOR JE VETROMILNÝ A ŠŤASTNÝ

Na stanici metra v Mexiko City. Ľudí v meste na prelome apríla a mája vystrašil nebezpečný vírus.

FOTO: JAN ŠIBÍK, AUTOR JE FOTOREPORTÉR TÝŽDENNÍKA REFLEX (ČR)

96

36 GALÉRIA