NOTA BENE 98

98/August 09 Kupujte iba od predajcu s preukazom

ODPAD

Kupujte iba od predajcu s preukazom

1,40s09 98/August POLOVICA

pre predajcu (42,-Sk)

1,40 €

UMENÍM POLOVICA

pre predajcu (42,- Sk)

STEPH na vrchole

98

2 ŠPIÓN

Predajca Martin „ťahá šnúru“ po nemocniciach.

artin, predajca Nota bene z Amerického námestia, prešiel za posledného pol roka veľkou zmenou. Keby to sám otvorene nepriznal, len ťažko by som mu uverila, že prežil päť rokov na ulici. Hoci ich na prvý pohľad nevidno, na tele i na duši sa podpísali.

M

Cez čisté šaty vážne poškodený pankreas a žlčník nevidno

Pokrok po krokoch Cez čisté a upravené šaty preliečenú trombózu, vážne poškodený pankreas a žlčník nevidno. Zbytočné pocity viny a smútku, ktoré sa za roky strávené na ulici nahromadili, už vôbec. Zostávajú skryté. Žiť sa s nimi ale musí. Otázne je, ako. Martin, starší pán s jemnými spôsobmi, by chcel dôstojne.

Pokúša sa o to každý deň a posledných šesť mesiacov sa mu darí. „Zdá sa mi to až priveľmi ideálne. Až sa bojím, aby to zrazu nebolo horšie.“ Vie, o čom hovorí.

Na nepoznanie Na ulicu sa dostal, keď mu vzali byt. Nebolo z čoho platiť nájomné. Bol nezamestnaný a sám. Krátko po rozvode, za ktorý, ako sám bez okolkov priznáva, mohol alkohol. Keď sa s našimi terénnymi pracovníkmi spoznal pri výdaji stravy, bol v zlom stave. Ani vtedy síce nepôsobil ako bezdomovec: „Mal veľmi príjemné vystupovanie,“ hovorí Peter Kadlečík, náš sociálny pracovník, „no problémov mal vyše hlavy.“ Najväčšmi ho trápilo zdravie.

Presvedčiť ho, že návšteva u lekára je nevyhnutná, sa ale javilo nemožné. Úspech prišiel až o niekoľko mesiacov, keď už bol Martinov stav vážny, trombóza v pokročilom štádiu. „Dlho to nebral vážne. Snažili sme sa ho motivovať, poskytovali sme mu základné ošetrenie rán a zdravotnícky materiál. Asi až po pol roku motivovania pristal na návštevu lekára,“ vysvetľuje Peter. Po tej sa všetko začalo pomaly meniť. K lepšiemu. Na nepoznanie. Naše združenie mu pomohlo zohnať bývanie v Útulku sv. Lujzy, určenom pre bezdomovcov, ktorí potrebujú osobitnú zdravotnú starostlivosť. „Stojí euro denne aj so stravou. Je to prvé, čo sa snažím zo sociálky

zaplatiť. Potom už viem, čo si môžem dovoliť a čo nie,“ hovorí Martin. V útulku môže ešte zostať, aj keď mu trombóza prešla. Nateraz.

Na recidívu stačí len pár dní zanedbanej hygieny. Dodržiavať ju na ulici je ale takmer nemožné. Začarovaný kruh. „Teraz je to ale fajn,“ vysúka si pravú nohavicu, aby ma presvedčil, že zatiaľ je všetko v poriadku.

Bude ešte chvíľu. Operovaný žlčník mu zaručil pár týždňov v útulku navyše. Dúfa, že po nich sa mu podarí nájsť vyhovujúcu ubytovňu. A spolu s ňou prácu.

Začítaný do života „Chcel by som robiť vrátnika. Včera som poslal poštou doporučene aj životopis na jednu ponuku,“ hovorí. „S prácou sa mi snažia pomôcť aj v útulku, aj v združení Proti prúdu.“ Naozaj sme mu ponúkli možnosť vypomôcť nám s triedením kníh v knižnici. „Veľmi sa už na to teším. Potrebujem niečo robiť. Sú aj takí ľudia, ktorí by chceli stále len ležať. To ale práve nie je môj štýl,“ usmeje sa. Navyše, práca s knihami je mu ako ušitá na mieru. Keď žil na ulici, privyrábal si tak, že vyradené knihy z jedného antikvariátu zanášal do iných. „Knihy boli vždy mojím koníčkom.

Najviac sa mi páči Táňa Keleová - Vasilková.

Je to dosť ženské čítanie, ale z dnešného života,“ vysvetľuje. Keďže má v posledných mesiacoch šnúru po nemocniciach, rád si prečíta aj príbehy z lekárskeho prostredia.

Televíziu pozerať, naopak, veľmi nemusí. Ak ju zapne, tak len pre susedov a šport. „Hokej ma tento rok veľmi sklamal, futbal naopak,“ dokazuje, že má prehľad, „ani hádzaná nebola zlá, až na ten výsledok.“ Kedysi chodil aj do prírody. Radšej v lete ako v zime.

„Mám veľmi rád jar a leto. Som tuto z roviny, z Tomášova. Tam dovidíte do druhej dediny.

Nemali sme sa veru kde sánkovať, keď nás práve ktosi neťahal. Takže mne zima nechýba.

A čo sa pohybu týka, ani pre nohy nie je dobré, aby som dlho sedel. Musia sa stále prekrvovať. V poslednom čase mi ale bohato stačia kilometre, čo nachodím pri predávaní Nota bene.“

Poníženie necíti Denne strávi na svojom predajnom mieste takmer bežný pracovný čas. Od pol siedmej do pol desiatej. Od tretej do šiestej. Ľudia si už na neho zvykli. „Mám väčšinou kladné reakcie. Nestretol som sa s tým, že by ma niekto urazil. Absolútne nie, aspoň nie tu, kde predávam. Dokonca, ak sa aj čosi vyskytne, ako napríklad búrka včera, tak idem hneď do nemocnice. Na kávu. Tam už ma poznajú,“ vysvetľuje. Ako rýchlo si zvykli na neho, on si zvykol na svoju novú rolu predajcu Nota bene: „Na začiatku možno trochu pracovala tréma, ale určite som sa necítil ponížene, lebo boli časy, keď som zákonite musel ísť aj do kontajnera kvôli knihám. Jedna hlúpa poznámka ma teraz nerozhádže.“ Viac ako reakcie ľudí mu naháňa strach, aby sa znova nevrátil k alkoholu, ktorému sa odvtedy, ako začal predávať Nota bene, snaží úspešne vyhýbať. Martin vie, že by ho dostal späť na ulicu. Tak sa drží.

Pamätá si, že už naposledy to bolo o chlp: „Neviem, ako by som bez ľudí z Nota bene a z Depaulu skončil. Možnože aj pod zemou. Som im za to veľmi vďačný.“ TEXT A FOTO: MÁRIA BULKOVÁ

98

Z OBSAHU 3 6 - 9 Téma

14 - 16 Vo vode

18 - 19 Z minulosti

Odpad umením

Mikróby, améby, sinice

Drndička ožíva

Zberateľstvo odpadu sa nemusí nevyhnutne spájať s núdzou. Niektorí využívajú odpad ako východiskový materiál pre celkom nové predmety. Chcú pritom poukázať na to, že opakovaným využitím už existujúcich vecí sa nešetria len peniaze, ale aj životné prostredie.

Možno to bude vyzerať odstrašujúco.

Akoby pri každom namočení do vody hrozilo každému odvážlivcovi obrovské nebezpečenstvo. Pod kontrolou úradov verejného zdravotníctva je každý rok viac než 180 kúpalísk a 70 vodných plôch.

To auto sa nevolalo Tatra, Praga, Mercedes, ale Drndička, pretože pri jazde drnčalo na listových perách. Vyrobil ho ešte pred prvou svetovou vojnou Michal Majer. Dvojmiestny kabriolet naprojektoval úplne sám, formy na súčiastky si vlastnoručne vyrezal z dreva.

20 - 21 Metropola

22 - 23 Na špagáte

26 - 27 Vo svete

Tapas z juhu

Šmankote!

Chrám migrantov

Je to úplný koniec Európy. Keď stojíte na brehu mora, vzduch, ktorý dýchate, cítiť viac Afrikou ako starým kontinentom. Španielska Malaga, Miesto solenia rýb, ako ju kedysi nazvali starovekí Feničania, dodnes žije z mora a jeho darov.

Najznámejšia česká herecká dvojica sa napriek času vôbec nezmenila. A to je na scéne už deväťdesiat rokov. Starší, distingvovaný pán v čiernom kostýme prvýkrát vystúpil ešte v roku 1919 v Plzni ako cvičenec na hrazde.

Kostol ženského rádu Beguinage uprostred Bruselu a na ňom transparent s výzvou o zlegalizovanie pobytu pre jeho dočasných obyvateľov, či skôr okupantov. Pochádzajú z dvadsiatky krajín a je ich tam údajne viac než dvesto.

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

FOTO NA OBÁLKE: ARCHÍV S. D.

Kódex predajcu časopisu

98

4 KONTAKTY EDITORIÁL

Správne nasadenie Poznáte určite ten pocit, keď sa o niečo/ o niekoho/ pre niekoho veľmi snažíte, a zrazu zistíte, že všetko je inak a vy ste sa trápili úplne zbytočne. Že darček, ktorý ste zúfalo zháňali dva mesiace, bol prijatý len so zdvorilým úsmevom a očividne príliš nepotešil. Že vaša kamarátka urobila pravý opak toho, čo jej už pol roka radíte, a dostala sa do ešte väčších problémov. Že váš syn napriek všetkým doučovaniam opäť priniesol domov

päťku... U nás v NOTA BENE to býva variácia na tému, ako niekomu pomáhame vybaviť si doklady, strechu nad hlavou, brigádu...

Chvíľu to ide, a potom sa stane nejaká úplne absurdná vec, niečo, čo by nikto neočakával. Napríklad dotyčný zdemoluje chatku, ktorú mu niekto z dobrého srdca ponúkol na bývanie... V takých chvíľach toho máme dosť aj my. Pýtame sa samých seba, či toto všetko má vôbec zmysel. Každý z nás je iný, a preto máme rôzne spôsoby, ako sa s takými situáciami vyrovnávame. Ja si vždy spomeniem na svoje cvičenie aikido, kde platí, že ak dávate príliš veľa energie, dostanete po nose. Ak príliš málo, nič sa nedeje. Lenže to „nič“ znamená naozaj „nič“. Vy i váš partner len tak stojíte a nič sa nenaučíte. Nenapredujete. Toto je v aikido

a myslím, že aj v živote, jedna z najťažších vecí – naučiť sa v každom okamihu dávať presne toľko energie, aby som pomohol partnerovi a zároveň neohrozil sám seba.

A platí to aj v Nota bene. Ak „tlačíme“ na predajcov málo, nič sa nedeje. Ostávajú tam, kde sú. Ak tlačíme príliš, dostávame po nose. Takže ak sa niekedy rozhodnete niekomu pomôcť, uvedomte si, že samotné veľké chcenie nestačí. Treba aj správne nasadenie. A počítať s rizikom, že ak to preženiete, môžete aj vy dostať po nose. Inak veľmi rýchlo „vyhoríte“ a mávnete rukou nad celou filantropiou. A to by bola škoda, lebo mnohým iným ľuďom ste medzitým pomohli a aj v budúcnosti ešte pomôcť môžete.

JARO ŠIPOŠ, FUNDRAISOR OZ PROTI PRÚDU

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE

John F. Monhardt Ministerstvo kultúry SR Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI A J

98

KONTAKTY 5 SMS PRE PREDA JCOV 10.7.2009 17:44 POZOR! Milemu a vzdy usmiatemu sympatakovi, ktory Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 14.7.2009 15:26 Dakujem pani, co predawa Nota bene w Cadci pre Terne. Welmi pekne mi popriala zdrawia, stastia pri nakupe casopisu...

12.7.2009 12:26 Dobry den, NB si kupujem pravidelne od Jozefa 1828 pri Terne v Petrzalke. Vzdy sa tesim, ked ho stretnem mileho, slusneho a zdvorileho. Hned mam krajsi den. Aj touto formou mu dakujem a drzim palce, aby sa mal lepsie. Dasa 11.7.2009 14:16 Dobry den. Kupujem pravidelne NB. Dnes som kupila od mileho pana pri Lidli v Malackach. Zelam mu vela stastia. Je mi ho luto. Zahoracka 11.7.2009 07:30 Dakujem panovi predajcovi NB pri Kauflande v Hlohovci. Prijemny a mily pan mi zdvihol naladu. Vzdy rad pomozem, ked tychto ludi stretnem. Prajem panovi ale aj ostatnym predajcom vela uspechov.

S pozdravom Pajo ☺

predava NB na zaciatku namestia v Novom Meste nad Vahom, prajem vela stastia a uspechov. Iveta

3.7.2009 19:05 Ahojte, zdravim Juraja, predajcu NB spred Billy v Novom Meste nad Vahom. Je mily a inteligentny mlady muz. Drzim mu palce.

Sona

10.7.2009 13:29 Potesil ma predajca pred CK Satur v Bratislave. Povedal mi slecna a ze som velmi pekna. Aj pusu mi poslal. Mam 50 rokov. Slubil, ze peniaze da na jedlo. Vela stastia.

29.6.2009 08:57 Chcela by som touto cestou pozdravit velmi milu pani, ktora predava NB na namesti v Nitre. Stretnutie s nou mi vzdy sprijemni den. Prajem jej vela stastia. Romana ☺

8.7.2009 19:22 Ahoj citatelia a predajcovia. Ja si kupujem NB v tescu v Petrzalke, vzdy sa nasmejeme so slusnym a milym predajcom, naposledy mi hovoril vtip o husakovi v Afrike ☺ tymto ho pozdravujem. Sergej

26.6.2009 18:06 Stretavam mladu zenu pri Kauflande v TO. Predava aj so svojim dietatom. Je mi aj tak trochu luto malickeho, ze tam je s mamou, ale aspon nieco robia pre seba. Olga

6.7.2009 20:09 Dobry den, pred asi dvomi mesiacmi som stretol na Hviezdoslavovom namesti jednu pani, ktora asi okolo 17:30 chodila a zdvorilo predavala Nota bene. Ked sa spytala mna, ci si ho nechcem kupit, arogantne som ju odbil, co mi je velmi luto.

Chcel som sa jej ospravedlnit osobne, ale uz som ju na namesti nestretol. Prosim, odovzdajte jej moje ospravedlnenie a prianie nech sa jej dari. Viem, ze sa snazi zarobit si, a to je super. Majte sa dobre.

S pozdravom zostava jano. PS: Som rad, ze NB existuje. Vela sil a mudrosti do dalsich cisiel vinsujem.

26.6.2009 10:25 Dakujeme Jankovi spred OD Prior vo Zvolene za ochotu. Stretnutie s nim nam vzdy sprijemni den. Juraj a Katka

WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu?

Inzercia

INZERÁT Y PREDA JCOV Prosíme ctených darcov, aby sa pred odovzdaním vecí dohodli telefonicky s predajcom, alebo s našimi pracovníkmi. Ďakujeme za pochopenie.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať buginu a veci pre 1-ročné dieťa.

Vopred ďakujem. Roman 838, Bajkalská – Billa, kontakt: 0910 282 064.

Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi darovali bicykel pre 4-ročné dieťa. Ďakujem. Ľubica 1792, STM – Poštová – podchod, kontakt: 0907 473 718.

Hľadám podnájomníčku do zariadenej garsónky s balkónom v Dúbravke. Cena je 93 eur mesačne. Ďakujem. Piotr, kontakt: 0904 355 344.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali, alebo za symbolickú cenu predali autobatériu a prenosný televízor na 12 V. Ďakujem. Štefan 1898, STM – Michalská brána, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi darovali notebook na výučbu dcéry. Ďakujem. Juraj 281, NITRA – Lipa

– Chrenová, kontakt: 0944 116 438.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi za stráženie a údržbu prenajali záhradnú chatku. Nepijem alkohol. Peter 1925, STM – Univerzitná knižnica, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi darovali práčku a oblečenie pre 1,5a 3-ročné dieťa. Ďakujem. Nikola 1673, STM – Drotárska – Jednota, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali detské veci. Ďakujem. Miriam, kontakt: 0904 179 007.

Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi darovali bytový invalidný vozík, šírka do 50 cm. Ďakujem. Stano 009, PTR – Námestie hraničiarov, kontakt: 0910 347 971.

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi na leto za symbolický poplatok prenajali záhradu.

Prosím len o seriózne ponuky. Ďakujem.

Marta 1701, STM – Šafárikovo námestie, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Darujem šteniatka kríženého špica.

Odber možný asi v polovici augusta. Alena

023, STM – Hlavné námestie, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali hi-fi vežu a rozťahovací gauč pre moje maloleté deti. Ďakujem. Sida 1629, Karlova Ves – poliklinika, kontakt: 0914 157 441.

Hľadám prácu ako stajník v Bratislave a okolí. Mám 50 rokov a dlhoročnú prax. Ďakujem. Zdenko 1911, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať detskú chodúľku a funkčný televízor. Ďakujem. Marek 1919, Karlova Ves – OD Centrum, kontakt: 0914 139 710.

Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi darovali postele a nábytok. Ďakujem.

Mitrica 327, NM – Tomášikova – Trnavská, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Slobodná mamička s 3 deťmi prosí dobrých ľudí, ktorí jej môžu darovať buginu (golfové palice), elektrickú rúru a mobilný telefón. Za pomoc ďakujem. Lubica 315, DÚB – Lídl-Saratovská, kontakt: 02/52625962 – výdajňa.

98

6 TÉMA

Tvorivá premena starého na nové

Odpad umením Zbierať sa dá čokoľvek. Mince, poštové a svete sa ročne známky, rodinné fotografie, autogramy, motýle, psy s rodokmeňom, obrazy vyprodukuje takmer 1,5 renomovaných maliarov, či gýčové porcelánové sošky, šperky, syrové etikety, miliardy ton odpadu, na kvalitné whisky a vína, recepty, magnetky Slovensku je to okolo 19 miliónov na chladničku a ďalšie, neraz kuriózne predmety. Obrazy, zvuky, chute, vône ton. Odpad je obrazom nášho hromadíme všetci. Niektoré triedime, vyhadzujeme. Vzácne si ponechávame. spotrebiteľského správania sa.

Rovnako ako zberatelia. Nie však všetci.

Práve zberatelia odpadu sú v tomto smere Veciam doprajeme krátky život. celkom výnimoční. Záľubu nachádzajú Sebe náročný. Kúpime, použijeme, v objavovaní a hromadení predmetov, ktoré pre svojich pôvodných majiteľov stratili vyhodíme, aby sme mohli kúpiť akékoľvek čaro. nové. Sú však ľudia, ktorí radšej Čo ste chceli vyhodiť tvoria, ako užívajú.

Kontajnery reštaurácií, neraz plné zvyškov,

N

Zbierajú opotrebované a premieňajú na umenie. Zberatelia rôzneho odpadu vyrábajú umelecké predmety, kabelky, nábytok, ale aj stavajú rodinné domy.

zabezpečujú ľuďom v existenčnej núdzi potravu, vyhodené recyklovateľné predmety možnosť privyrobiť si. Zberateľstvo odpadu sa však nemusí nevyhnutne spájať s núdzou. Niektorí využívajú odpad ako

východiskový materiál pre celkom nové predmety. Chcú pritom poukázať na to, že opakovaným využitím už existujúcich vecí sa nešetria len peniaze, ale aj životné prostredie. A že výsledný produkt môže

Dizajn z odpadu, alebo „garbage design“ Pavlína Muchová definuje „garbage design“ v knihe Mať a byť takto: „Vychádza zo zbierania predmetov každodennej potreby, ktoré boli pozbavené svojej pôvodnej funkcie. Tieto objekty sú následne kreatívnym spôsobom pretvorené tak, že dôjde k obnoveniu ich úžitkovej hodnoty, prípadne ku zmene ich pôvodného účelu na iný.

Je kritickou reakciou na neprebernú záplavu neraz nepotrebného tovaru.

Poukazuje na nezamýšľané dôsledky spotreby a ekologické otázky spojené s hromadením odpadu.

98

TÉMA 7 Prepravky od piva ako stavebný materiál v Žiline – Záriečí.

SPOZA HRANÍC

byť aj atraktívny. Nohavice prešité zo starej sukne po babičke, pokiaľ sú z kvalitnej látky, môžu byť krajšie a pohodlnejšie než nové z kolekcie svetovej módnej značky.

Umenie z odpadu, alebo „garbage art“ si ako alternatívu k sériovej výrobe môže na amatérskej úrovni vyskúšať každý. Hoci aj doma a možno práve s tým, čo plánoval vyhodiť.

Prepravky a slama Architektúra z odpadu, alebo „garbage architecture“ si vyžaduje odborníkov.

Aj prvé stavby z odpadu, realizované v zahraničí v 60. rokoch minulého storočia, rástli pod dohľadom architektov a dizajnérov. Za zmienku stojí v tej dobe postavené Drop City v štáte Colorado s domami z drevených a betónových konštrukcií, vyplnenými plechmi z karosérií vrakov. Alebo Earthships, stavby z plechoviek, pneumatík, použitých sklenených a PET fliaš. Ich autor, architekt a aktivista Michael Reynolds, sa pre tieto stavebné materiály rozhodol najmä kvôli nedostatku dreva. Inšpirovala ho však aj otcova zbierka obalov. Jeho domy, ktoré disponujú vlastným zdrojom energie, vody a tepla, poslúžili aj ako rýchle riešenie pre oblasti postihnuté hurikánom či cunami.

Stavby z odpadu zažívali veľký úspech v 60. rokoch v komunite hippies. Na Slovensku sa objavujú prvé lastovičky.

Unikátom medzi nimi je divadelný priestor S2 kultúrneho centra Stanica Žilina – Zárečie, ktorý za dva mesiace vyrástol pod neatraktívnym cestným nadjazdom, slúžiacim stavbe ako strecha.

Pagoda z pivových fliaš Thajskí budhistickí mnísi z provincie Sisaket sa rozhodli dosiahnuť nirvánu ekologickým spôsobom. Budhistickú pagodu The Wat Pa Maha Chedi Kaew v meste Khun Han, vzdialenom 600 kilometrov severovýchodne od Bangkoku, postavili výlučne z pivových fliaš. Originálne farebné vzory, meniace sa pod rôznymi uhlami slnka, dosiahli striedaním zelených Heineken a hnedých Chang beer fliaš. Prázdne pivové fľaše im vyzbierali miestni. Stavba je skvelým príkladom, že ekologické riešenia môžu byť zároveň estetické a zaujímavé.

Zdroj: REUTERS/Chaiwat Subprasom

Zmiešanina Kultúrne centrum Stanica Žilina – Zárečie, ktoré prevádzkuje občianske združenie Truc Sphérique, už neraz dokázalo, že veľa muziky sa dá hrať aj za málo peňazí.

Spustnutej zastávke na trati zo Žiliny do Rajca vdýchli jeho zakladatelia nový život.

Pretvorili ju na obľúbené miesto stretávania sa umelcov i divákov aj náhodných cestujúcich. V stanici totiž stále zastavujú vlaky. Výstavy cestujúcim spríjemňujú čakanie, pre zaujímavé workshopy a predstavenia neraz radi zmeškajú vlak a pomiešajú sa s divákmi.

Na realizáciu S - dvojky bolo treba niekoľko stoviek pivných prepraviek, slamených balíkov, pár metrov starých dosiek, tatrovky hliny, klince, matice, závitové tyče, spojky, podložky, skrutky do dreva, štrk, staré železničné podvaly, jeden lodný kontajner, odpadové odrezky molitanu a najmä hŕbu nadšenia. Bez nej by S2 nestála. Ak by sa vyčíslila cena práce stovky dobrovoľníkov,

Dizajnom z odpadu proti kríze Ofelia Reategui, Peruánka žijúca v Kostarike, sa rozhodla čeliť finančnej kríze veľmi originálnym spôsobom. Vo svojom dome v La Union de Tres Rios, 32 kilometrov východne od mesta San Jose, vyrába umelecké predmety z novinového a magazínového papiera.

V jej sortimente nájdete vkusné kabelky a interiérové doplnky. Keďže pracuje doma, náklady na výrobu predstavujú len stužujúce laky. Okrem peňazí šetrí aj životné prostredie.

Zdroj: REUTERS/Juan Carlos Ulate

98

8 TÉMA ktorí odpracovali niekoľko tisíc hodín, bola by to určite najvyššia položka.

Málo peňazí, veľa muziky Výdavky na stavebné materiály sa podarilo stlačiť na hranicu neuveriteľných piatich až šiestich tisícov eur (151 969 až 182 363 Sk). „Nemáme odkiaľ zobrať desať, dvadsať, tridsať miliónov slovenských korún (300, 600 alebo 900 tisíc eur), aby sme postavili budovu klasickým spôsobom,“ vysvetľuje Marek Adamov, riaditeľ Kultúrneho centra Žilina - Zárečie.

Zavážili aj ekologické argumenty. „Slama je priateľská voči životnému prostrediu.

A prepravky od piva s lodným kontajnerom sú ako stavebné materiály zaujímavé.“ Mnohé z použitých materiálov dostalo združenie do daru. „Slamu, hlinu, dosky, staré železničné podvaly a všetko ostatné sme kupovali. Hľadali sme najlacnejšie, aké existujú. Použili sme už použité dosky aj odpadové odrezky molitanu.“ S prepravkami experimentujú už dlho. V Stanici na ne natrafíte kdekoľvek. Niektoré slúžia na skladovanie sklenených alebo PET fliaš, skôr ich však objavíte ako nohy kaviarenských stolov, sokle alebo držiaky na výstavách.

Stáli návštevníci Stanice sa tiež nechali inšpirovať. Prepravky medzi držadlami na ich zaparkovaných bicykloch slúžia ako praktický úložný priestor.

Tom Rijven cestuje po svete a učí ľudí stavať ekologické domy.

Svetoznámy staviteľ Na hlinené omietky s využitím slamy potrebovali na Stanici odborníka.

V spolupráci s občianskym združením ArTUR (Architektúra pre trvalo udržateľný rozvoj) pozvali do Žiliny Toma Rijvena,

svetoznámeho staviteľa ekologických slameno-hlinených domov, aby viedol workshop Medzi slamou a hlinou.

Dva týždne dokončoval S2 spolu s dobrovoľníkmi a účastníkmi workshopu.

Slameno-hlinených stavieb postavil po celom svete vyše päťdesiat. Väčšina z nich

V kartónovom kresle ako v čalúnenom etradičné ekologické riešenia v interiérovom dizajne a architektúre začínajú nachádzať obľubu aj u slovenských podnikateľov.

Peter Blaha zo spoločnosti Verdeo sa rozhodol pre dizajnérsky kartónový nábytok a reklamné a kancelárske potreby z použitých pneumatík, pohárov, PET fliaš a bielej techniky. Nepredáva tak len tovar, ale spolu s ním aj myšlienku otvorenosti voči netradičným materiálom, novým výrobným postupom a prírode.

N

98

TÉMA 9 stojí vo Francúzsku, pár sa ich nájde roztrúsených po Amerike, Austrálii a zvyšku Európy. Tom Rijven vlastný dom nemá.

Nepotrebuje ho „Čo je dom? Miesto, kde sa cítiš príjemne a pohodlne. Pracujem na cestách. Dobre sa cítim kdekoľvek, kde môžem pracovať so slamou a hlinou, kde môžem ukázať ďalším, ako s nimi pracovať.

Môj domov je tam a v domoch, ktoré som postavil. Do každého jedného dávam kus zo seba.“ Materiálom, s ktorými pracuje, je verný aj v súkromí. Dodávku, v ktorej brázdi svet, má zaizolovanú pšeničnou slamou. Po vlastnom dome zatiaľ netúži. „Možno jedného dňa, keď budem mať čas, a to neviem, kedy bude, pretože mám svoju prácu rád.“

lacné. Ľudia si myslia, že sa z nich nedajú spraviť pekné veci. Ale aj tento projekt dokazuje, že keď ľudia vedia s nimi pracovať, môžu objaviť v architektúre nové spojitosti,“ hovorí Tom Rijven. „Predtým, než začnete stavať, položte si dve otázky: potrebujem materiály pretvoriť a prepraviť?

Ak nie, stavba bude skutočne ekologická.

Ja staviam z toho, čo mám po ruke.

Materiálov je habadej. Hlina, slama a drevo sa dajú na Slovensku nájsť v každom regióne do vzdialenosti dvadsiatich piatich až päťdesiatich kilometrov.“

Inšpirácia na ulici

Tom Rijven je presvedčený, že slama s hlinou sa stanú obľúbenými stavebnými materiálmi, len ľuďom treba dať čas privyknúť si na ne. „Lis na slamu je tu len sto rokov,“ vysvetľuje, „trvalo štyridsať rokov, kým v stavebníctve akceptovali betón.“ Aby prijali hlinenú omietku so slamou, budú musieť objaviť jej vynikajúce vlastnosti. Tom Rijven ich prezradí na počkanie. Slama je podľa neho výborný izolant tepla, hlinená omietka regulátorom vlhkosti. V prílišnom vlhku vlahu nasáva, v suchu ju naopak vypúšťa naspäť. „Slama a hlina evokujú Afriku, lebo sú

Drobné príklady umenia z odpadu môžete nájsť aj vo svojom okolí. S trochou kreativity a trpezlivosti si ich môžete vytvoriť sami. Inšpirovať sa môžete tými, čo sú v „garbage art“ doma, ale aj bežným životom, predmetmi každodennej potreby, o ktoré zakopnete na ulici alebo doma pri upratovaní. Slovenskí umelci a študenti škôl úžitkového výtvarníctva sa nechali inšpirovať už kadečím. Kvetináče z molitanu, misky na ovocie z drevených vešiakov alebo vankúše na sedenie z vyradeného oblečenia predstavujú len pár ich inovatívnych ekologických nápadov. Tie vaše sa k nim môžu pridať.

MÁRIA BULKOVÁ FOTO: TOMÁŠ ŽUFFA, ARCHÍV TRUC SPHÉRIQUE

Kedy a prečo ste sa rozhodli podnikať s ekologicky priateľským nábytkom a kancelárskymi potrebami?

- Zakladatelia obchodu vnímali na jednej strane snahu veľkých firiem o etické a ekologické obstarávanie, na strane druhej videli neexistenciu týchto produktov na Slovensku. Jedného slnečného dňa počas zahraničnej výstavy sa rozhodli to zmeniť.

Na nos im sadla myšlienka priniesť tieto produkty domov. A už neodletela.

Nemali ste obavy z nedostatku zákazníkov? Predsa len, na Slovensku v tomto smere neexistuje ešte povedomie ako v zahraničí, pri zariaďovaní bežných kancelárií stále prevláda ekonomická výhodnosť nad ekologickou zodpovednosťou...

- Šli sme do toho s tým, že niet čo stratiť. Sme mladý tím. Pre mladosť je charakteristická odvaha, nie? J Aké sú ceny vašich výrobkov v porovnaní s iným dizajnérskym kancelárskym nábytkom? Ak je tam rozdiel, môže byť rozhodujúci?

- Ceny kresiel a lámp, ktorých výroba je náročná, sa pohybujú už od 200 eur. Sú teda porovnateľné s iným dizajnérskym kancelárskym nábytkom. Platíte za dizajn a takmer ručnú štúdiovú výrobu.

Cena policových systémov, kde je výroba plne automatizovaná a masová,

je konkurencieschopná najlacnejšiemu IKEA úložnému nábytku. Police okrem toho prinášajú ďalšie výhody, je možné ich kedykoľvek za minútu zložiť naplocho a presťahovať. Tieto vlastnosti lákajú najmä mladých aktívnych ľudí, ktorí žijú každú chvíľu na inom mieste.

Ako sa začala vaša spolupráca s dizajnérom kartónového nábytku Jánosom Terbem?

- Na výstave medzi desiatkami vystavovateľov sedel vo svojom stánku jeden pokojný a charizmatický pán. Nebol nástojčivý ako ostatní vystavovatelia. Žiarila z neho pokorná istota v svoje návrhárske schopnosti. János bol náš prvý dodávateľ. Jeho práca má v sebe kúsok alchýmie. Nehovorí dobre po anglicky, ale myslím, že skoro bez slov a za päť minút bolo rozhodnuté. Biznis partnerstvo, tak ako v hocijakom inom vzťahu, je aj o intuícii a risku.

Kartónový nábytok je z recyklovaných materiálov. Jeho životnosť je menej než 10 rokov. Kam môžu majitelia posunúť svoj opotrebovaný nábytok potom, aby z neho mohlo byť znova niečo vyrobené?

- Vo svete je to dlhšie existujúci koncept.

Označuje sa ako servicizing. Spoločnosť Nike začala s iniciatívou zberu použitých tenisiek od svojich zákazníkov v roku 1990.

Koberce spoločnosti Interface, môžete po opotrebovaní vrátiť firme naspať od

Ideálna slama

Vyhrajte krásny víkend pre 4 osoby v kopcoch Malej Fatry! Čaká na vás ubytovanie v nádhernom prírodnom prostredí na okraji lesa, v rodinnom nefajčiarskom penzióne kúsok od dedinky Kunerad. Stačí zaslať správnu odpoveď na otázku: Koľko percent čitateľov Nota bene má 20 až 39 rokov?

Odpovede posielajte do 31.8.2009 na jaro@notabene.sk Pomôcka: www.notabene.sk

www.penzionkunerad.sk tel.: 041/549 42 94 Inzercia

roku 2003. Firma z vášho starého koberca vyrobí nový. Šetria sa náklady na výrobu aj životné prostredie. Náš nábytok je z 99 % recyklovateľný, takže zatiaľ ho zákazníkom odporúčame odniesť do zberu papiera, kde sa zužitkuje. Určite budeme o podobnej iniciatíve uvažovať v budúcnosti.

Kartón ako materiál evokuje krehkosť v porovnaní s inými materiálmi využívanými na výrobu nábytku. Ako je zabezpečená pevnosť nábytku? Uvádzate, že nosnosť stoličiek je až 300 kg...

- Minule nám na stretnutí náš obchodný partner zakázal, aby sme mu ukázali, ako sa police skladajú. Vraj, aby nám obchodné tajomstvo „neukradli“.

Môže si majiteľ dovoliť správať sa v kartónovom kresle tak isto ako v čalúnenom? :) Ako sa o tento typ nábytku musí starať?

- Môže všetko, čo v kresle čalúnenom. Ale nemali by sa mu triasť ruky, keď pije. Vlhkosť a vodu kartón „nemusí“.

Kto sú vaši zákazníci?

- Paradoxne to nie sú veľké firmy, s ktorými sme rátali. Všade sa teraz šetrí. Sú to skôr malí podnikatelia a organizácie vyznávajúce silné etické hodnoty. Volá nám aj veľa jednotlivcov. Minule volala jedna pani, či máme kartónovú postieľku pre Barbie. :) Ozaj, na jeseň predstavíme aj detský sortiment. mb

98

10 KAUZA ajznámejší slovenský festival Pohoda s prívlastkom piva mal tento rok náhly tragický koniec.

Vyšetrovatelia a médiá začali hľadať vinníka. Kto môže za to, že vietor zničil stan pod ktorého troskami zahynul jeden z účastníkov festivalu?

N

Tragédia na svetoznámom slovenskom festivale

Pozor na počasie!

Ako sa správať na open air festivale počas nepriazne počasia? Na prvý pohľad sa zdá, že je predsa každému všetko jasné. Že človek predsa podvedome hľadá v lejaku, búrke či vetre ochranu v bezpečí.

Absurdné prípady však dokazujú, že to nie je vždy tak.

V dnešnej dobe nie je dobré ignorovať nástrahy počasia. Pri každej náhlej zmene hrozí človeku určité riziko, ktoré by sa mu mohlo v tom najhoršom prípade

vypomstiť. Pri silenej búrke či veľkom vetre neposkytujú dočasné stavby primerané útočisko. Z veľkého stanu ľudí v zlom počasí vyháňajú aj profesionáli z cirkusu.

Majú dostatok skúseností na to, aby včas odhadli možné nebezpečenstvo.

Štipka opatrnosti Na pohode sa zrútil stan. Spadol na stovky ľudí počas vystúpenia bratislavskej

Koľko bolo vlastne na Pohode ťažko zranených? Údajné presné počty neboli až také presné. Žeby kohosi ďalšia chyba?

Ako byť na open air festivale v bezpečí?

Tragédie prevdepodobne prinútia organizátorov rozmýšľať viac nad podobnými situáciami. Najjednoduchším riešením by bolo organizovať festivaly niekde pri bezpečných stavbách, do ktorých sa zmestí v prípade núdze dostatočné množstvo ľudí. Bude dôležité vymyslieť to tak, aby podujatie síce zostalo pod holým nebom, ale aby možnosť ukryť sa v prípade núdze bola ľahko dostupná aj pešo. Situácia s počasím v posledných rokoch ukazuje, že takéto riešenia sa stanú nevyhnutnými.

formácie AMO. Nešťastie si vyžiadalo život 29-ročného mladíka z Piešťan.

Začalo sa to približne o 16:00. Festivalový areál zasiahla prietrž mračien, ktorú bolo vidno z diaľku už dlho vopred. Prichádzala od Bratislavy, kde už dve hodiny pred tým spôsobila problémy. Niektorými ulicami sa valila voda, padali haluze a celé stromy ničili autá.

Na Pohode sa spočiatku trhali len krytiny kupolovitých stanov. Nápor vetra ich zničil.

Silný poryv napokon zničil aj strechu O2 Arény, ktorá sa zrútila počas vystúpenia.

Až po tragédii začali záchranári, požiarnici a policajti návštevníkov z trenčianskeho letiska evakuovať. SAD Trenčín posilnila na mieste kyvadlovú dopravu, účastníkov odvážala do športovej haly, kde dostali ubytovanie a stravu. Pri štipke opatrnosti by s týmito opatreniami začali všetci

98

KAUZA 11 Tragédie boli plné médiá. Takmer o ničom inom sa nehovorilo. Zdalo by sa, že aj toto je cesta, aby sa podobné prípady už nezopakovali. Posledné roky však ukazujú, že jediným poučením z týchto udalostí je, že sme sa stále nepoučili. kompetentní oveľa skôr. Žiaľ, predstava, že by niekto riskoval spustenie takejto veľkej akcie, ktorá by sa nakoniec mohla ukázať ako zbytočná, je nemysliteľná. Ak by sa napokon nič nestalo, odvážlivca by celkom určite čakali posmešky a prípadné zosobnenie nákladov za akciu. Smola.

Trochu osobnej predvídavosti a tragédia sa nemusela stať.

Mŕtvi v stanoch Pred počasím je zodpovedný každý sám za seba. Systém spoľahlivého odhadu a stopercentného predvídania neexistuje.

Rok pred tým zabíjal vo vetre spadnutý

Čo si všímať?

Veľké ťažké oblaky neveštia nič dobrého.

Nárazový vietor spôsobuje problémy pri presúvaní.

Dôležitú úlohu zohráva aj meteorologická predpoveď počasia.

Pri akomkoľvek podozrení či správach o možných výčinoch počasia rýchlo preč.

Nečakať na rozhodnutia organizátorov, ktorí často z ekonomických a osobných dôvodov posúvajú prípadné ukončenie akcie na tú „najposlednejšiu“ chvíľu.

Nečakaným situáciám sa dá predísť dôslednou pozornosťou. Aj na Pohode bolo zrejmé, že sa blíži nepríjemné počasie. Niektoré stany zodpovedne včas vypratali. Načo pokúšať osud. strom na HARDfeste v Jaslovských Bohuniciach. V stane zahynuli dvaja

mladíci. Počas vystúpenia skupiny Karpina sa okolo polnoci strhla búrka s krupobitím. V priebehu dvoch minút vietor zlomil niekoľko stromov pri stanovom tábore v parku amfiteátra. Konáre zasiahli okoloidúcich návštevníkov festivalu. Diváci spočiatku neverili moderátorovi, že sa hudobná produkcia pre blížiacu sa búrku musí prerušiť. Preto ani najskôr neuposlúchli výzvy na odchod do V.I.P. zóny pod prístrešok.

Na festivaloch po celom svete zomiera ročne niekoľko ľudí. Väčšine týchto tragédií sa dalo predísť minimálne ponaučením z predošlých nepríjemných udalostí. Zdá sa však, že ľudia sú nepoučiteľní. Koľko ľudí musí ešte zomrieť na to, aby sme boli opatrnejší?

Prípad z Jaslovských Bohuníc z minulého roka mohol byť dostatočnou výstrahou, že práve počasie môže predčasne tragicky ukončiť akýkoľvek festival.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Z AGENTÚRY

Múry okolo slumov v už rozdelenom Riu

eď sa obyvatelia Rocinha, slumu mamutích rozmerov v karnevalom Riu de Janeiro, dopočuli, že vláda plánuje ich komunitu oddeliť od ostatných obyvateľov mesta múrmi, odpor voči tejto myšlienke začal rýchlo narastať. Štátni úradníci ubezpečujú, že múry majú slúžiť ako ekologická bariéra zamedzujúca nekontrolovanej expanzii slumov do hustých dažďových pralesov Ria. Obyvatelia štvrte Rocinha im však neveria.

Podľa nich, plán postaviť tri metre vysokú bariéru v brazílskom veľkomeste

K

poznačenom sociálnou nerovnosťou a násilím, prísne rozdelenom na obyvateľov slumov a ostatných, neveští nič dobré. „Múr symbolizuje geto, apartheid, koniec komunikácie medzi ľuďmi, preto sme začali proti nemu bojovať,“ povedal Antonio Ferreira de Mello, vedúci asociácie združujúcej obyvateľov Rocinhy, „existujú aj iné spôsoby ako zabrániť narastajúcemu prieniku slumov do pralesa.“ Spolu s ním sú ďalší kritici múru presvedčení, že vláda sa environmentálnymi obavami snaží maskovať nedostatok politických riešení v oblasti bezpečnosti. Toto

podozrenie je ľahko uveriteľné, keďže mnohé zo stoviek slumov v Riu sú kontrolované ťažko ozbrojenými drogovými gangmi. Tie okolitý prales využívajú ako úkryt, či na tréning nových členov. Napriek pravidelným raziám, polícia z veľkej časti zlyháva a dostať slumy pod kontrolu sa jej nedarí. Kritici však múr vnímajú ako posledný krok v bezpečnostnej politike, ktorý navyše kriminalizuje obyvateľov slumov, tvoriacich až pätinu celkovej šesťmiliónovej populácie Ria. „Zásadné problémy týchto komunít múry nikdy nevyriešia. Naopak, k ich vyriešeniu dôjde len vtedy, ak budú slumy integrované do mesta,“ povedal Jorge Luiz Barbosa, univerzitný profesor, ktorý vedie združenie podporujúce slumy. „Nápad postaviť múr nie je nikdy dobrou ideou,“ podobný názor zdieľa aj Paulo Vannuchi, brazílsky tajomník pre ľudské práva. Úrady napriek tomu trvajú na svojej verzii. Múr, prirovnávaný k Berlínskemu či Izraelsko-palestínskemu múru, má byť podľa nich zameraný výlučne na ochranu dažďových pralesov, ktoré sa podľa environmentálnej skupiny SOS Mata Atlantica scvrkli do roku 2008 na 18 percent svojej pôvodnej veľkosti.

Plánový múr by mal mať 14 kilometrov a obkolesovať slum Rocinha a 12 ďalších, označených ako ohrozujúce okolité dažďové pralesy. Vďaka silnej kritike sa však podarilo výstavbu obmedziť. Do dnešného dňa bolo dokončených len niekoľko metrov múru.

ZDROJ: Reuters/Ana Nicolaci da Costa redakčne krátené Spracovala: mb

98

12 DO TUCTA troch rokov hrávala na klavíri. Každý deň.

Okrem tých, keď bola chorá a musela ležať v posteli, alebo keď s rodičmi cestovali niekam, kde nebol klavír. Keď mala osemnásť, zastavil sa pri nej spolužiak a opýtal sa jej, či by neskúsila lezenie na skaly. V ten deň sa obrátil život Steph Davisovej naruby.

Od

zasa ako prvá. Opäť voľne. Tristometrovú žulovú stenu Diamond vyliezla úplne sama a bez lana, takzvaným sólo štýlom. Tak isto vyliezla na Castleton Tower a odtiaľ skočila s padákom. Steph Davisová je jedna z najlepších profesionálnych lezkýň sveta.

Istota a pohodlie nie sú dôležité. V hoteli chodí po schodoch, nepoužíva výťah. „Veď tam môžeš zomrieť!“ hovorí žena, ktorá lezie po skalách, a potom z nich skáče padákom. Vie, čo je rovnováha medzi odvahou a strachom. A ja sa nakoniec dozviem to podstatné: To, o čo prídeme, nás robí slobodnejšími.

Prečo si sa rozhodla liezť?

- Keď som skončila strednú školu, myslela som si, že by som mala robiť niečo

Spôsob, ktorým milujem svet

Žiadne kompromisy V marci som sa dozvedel, že Steph naozaj príde na Slovensko, na festival Hory a mesto. Budem jej robiť sprievodcu.

Do mailu sľubujem, že vegánska strava a lezecký tréning budú samozrejmosťou.

V to ráno uvarím ryžu s tofu, paradajkami a rozmarínom. Budeme jesť rukami.

Po prílete ju bombardujem otázkami zásadne dlhšími ako možné odpovede, je toho veľa, čo sa chcem dozvedieť. Steph občas skĺzne do unaveného, ale stále milého: „Oh, Samo, to je len mýtus.“ Kniha, ktorú napísala a dala mi cestou z letiska, pre mňa momentálne znamená najväčší poklad, čo mám. Obyčajná knižka, ale spávam s ňou.

Sprievodca láskou, rovnováhou, odvahou, strachom.. ..o zvierati v človeku.

Steph bojuje sama so sebou a nerobí kompromisy. Má za sebou niekoľko unikátnych, veľmi náročných výstupov po celom svete. Ako prvá žena na svete voľne preliezla vyše tisíc metrov vysokú stenu Salathé Wall v Yosemitoch.

Voľne znamená iba s vlastným isteniami.

Cestu Freerider v tej istej oblasti vyliezla v priebehu 24 hodín, prevažne v noci.

Svietila si ’čelovkou‘. Iní to prelezú za štyri dni. Niekoľko najťažších špárových ciest v Utahu, kde momentálne žije, vyliezla

profesionálne, čo ma bude živiť. Tak som sa prihlásila na právo. Chodila som tam týždeň a bolo mi jasné, že to nie je v poriadku, že toto nechcem robiť, že chcem liezť a žiť inak. To rozhodnutie bolo celkom jednoduché.

Možno keby som to nevyskúšala, mala by som neskôr pochybnosti, hovorila by som si, že som to mala skúsiť. Ale ja som to naozaj skúsila a nešlo to.

Odkiaľ si potom ale mala peniaze?

- Veľa som cestovala, liezla, základňu som mala viac menej v Moabe. Chodila som na rôzne expedície, do Patagónie, Pakistanu a podobne. Nežila som v žiadnom byte.

Bývala som v aute, aby som ušetrila peniaze na tieto výlety. Vždy som nejaký čas pracovala, najprv ako čašníčka a neskôr ako horská vodkyňa v Moabe.

Postupne sa moje výkony zlepšovali.

Získala som sponzorov a mohla som sa stať profesionálnou lezkyňou. Čiže som len nasledovala to, čo som naozaj chcela.

Ako prišiel úplne prvý impulz na lezenie?

- Mala som osemnásť, bola som v škole v Marylande a len som tak sedela vedľa svojho bicykla, keď prišiel nejaký chlapec a opýtal sa: Nechceš skúsiť lezenie? Vieš

98

DO TUCTA 13 ako to chodí v škole, stretávaš ľudí, hocikto sa pristaví. Tak som povedala: ok, poďme.

O lezení som nič nevedela. Boli sme na takej malej skalke na veľmi peknom mieste a hovorila som si: uau, toto sa mi naozaj páči.

Bolo ťažké žiť v aute, bez základného pohodlia, bez sprchy?

- Pre mňa to bolo ľahké. Bola som študentka, bola som na to zvyknutá. Keď si študent, stačí ti spacák, prespíš hocikde, máš iba zopár knižiek. To nebol prechod z luxusného života do života v aute. To bol proste študentský život. Mala som z toho zábavu a cítila som sa slobodne. Radšej budem mať menej a budem voľná ako mať kopec vecí a byť obmedzovaná.

Ale teraz máš dom.

- Mám domček v Moabe. Je úplne jednoduchý. Keď som ho kupovala, bol starý a lacný. Spravila som si tam svoju základňu. V aute som žila šesť, alebo sedem rokov a vždy som sa tam vracala z expedícií so všetkým svojím vybavením a príbehmi. Postupne začalo byť tvrdé žiť takto, úplne bez domova. Povedala som si: ok, prišiel čas, ale musí to byť niečo jednoduché, nič nákladné. A našla som ten starý lacný domček. Bolo to zaujímavé.

Okrem pokoja mi priniesol ďalšie nové zážitky. Začala som sa učiť, ako pestovať zeleninu a ovocie, opravovať, čo bolo pokazené a vedieť všetko zvládnuť sama. Čo pre teba znamená sloboda?

- Že môžem ísť po veciach, ktoré ma inšpirujú, bez toho, aby ma niečo obmedzovalo. Je veľa možných ciest, ako dosiahnuť slobodu. Môžeš byť miliardár a robiť si, čo chceš, alebo môžeš byť budhistický mních a žiť v úplnej jednoduchosti, oprostený od svojich túžob.

Myslím si, že každý môže byť slobodný.

Byť slobodnou znamená byť zároveň šťastnou?

- Áno presne. Som šťastná, keď som slobodná. To je tá najdôležitejšia vec.

Steph Davisová je jedna z najlepších horolezkýň na svete.

Ako vnímaš úspech? Je pre teba publicita satisfakciou?

- Momentálne sa živím ako profesionálna lezkyňa. Je to skvelé. Dnes som napríklad liezla na Slovensku a stretla som dobrých ľudí, takéto zážitky milujem. Neleziem kvôli výkonom, nie som športovec v tomto zmysle slova. Lezenie je pre mňa zábava, radosť z toho, že vôbec môžem liezť.

Okrem toho mám svoj blog, je zaujímavé byť takým spôsobom spojená s ľuďmi a zdieľať s nimi skúsenosti. A to, či som úspešná, ma až tak veľmi nezaujíma.

SAMUEL JAŠKO, AUTOR JE FILMOVÝ DOKUMENTARISTA IWICA WIRGHOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7DNÍ FOTO: ARCHÍV S.D.

98

14 VO VODE

Je lepšie plávať vo verejnom bazéne, či v prírode?

Mikróby, améby, sinice ožno to bude vyzerať odstrašujúco. Akoby pri každom namočení do vody hrozilo každému odvážlivcovi obrovské nebezpečenstvo.

Rozhodne to nie je až také strašné, aj keď... Jeden nikdy nevie.

M

Oficiálna „kúpacia“ sezóna na Slovensku sa začína 15. júna a končí sa 15. septembra.

Mimo tohto obdobia si pod holým nebom trúfne vliezť do vody okrem otužilcov a opitých frajerov iba málokto. Samozrejme, iné je to na celoročne využívaných termálnych kúpaliskách a v aquaparkoch.

Hlava vedľa hlavy na kúpalisku už na prvý pohľad neveští žiadny super relax.

Tlačiť sa s niekým vo vode, vrážať do plavcov nie je nič príjemné. Ťažko je pomyslieť si, akí ľudia sa močia naokolo a či náhodou nenašli vášeň v močení do vody, ako spomienku na detstvo... Okrem toho, niektorí ľudia môžu trpieť kožnými chorobami, či plesňami bez toho, aby si to dokázali pripustiť. S tým všetkým musia prevádzkovatelia kúpalísk rátať a dodržiavať

prísne hygienické predpisy. Za prevádzku a kvalitu vody na kúpalisku zodpovedá práve prevádzkovateľ.

Zápaly a alergie Hovorí sa, že mokré plavky, najmä u žien, počas chladnejšieho počasia môžu byť zdrojom gynekologickej či urologickej nákazy. Táto hrozba spojená s kúpaním však nie je jediná a zďaleka ani nie tá najhoršia.

Ak sa vo vode objavia okrem častejších mikróbov, húb, plesní a kvasiniek aj črevné parazity, návštevník môže mať aj brušné problémy, vírusové zápaly očných spojiviek a ranky sa mu môžu začať ťažšie hojiť. Citlivejším hrozia zápaly močových

98

VO VODE 15 Najbezpečnejšie je kúpanie na kontrolovaných vodných plochách a vo verejných bazénoch.

Biologický útok Pod kontrolou Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky a 36 regionálnych úradov verejného zdravotníctva je každý rok viac než 180 kúpalísk a 70 vodných plôch vhodných na kúpanie.

Kvalitu vody na verejných kúpaliskách začínajú odborníci sledovať približne dva týždne pred začiatkom sezóny. Pravidelné odbery vzoriek vody majú tiež dvojtýždňový interval.

Je to málo pravdepodobné, ale: Kúpaliská sú tiež výhodným letným terčom pre teroristov, ktorí by chceli ohroziť zdravie ľudí bez toho, aby si to pri troche ich šikovnosti, niekto aj po niekoľko dní vôbec všimol. Na umelých kúpaliskách sa kontroluje 21 a na prírodných kúpaliskách 27 mikrobiologických, biologických, fyzikálnych a chemických ukazovateľov. To

Kde číha na jazere najväčšie riziko?

Vo vode, ktorá vyzerá už na pohľad podozrivo.

V preceňovaní vlastných síl.

V rýchlom ochladení organizmu.

V neznámej stojatej či tečúcej vode.

Vo vode plnej vtákov.

Medzi uhynutými rybami.

by malo stačiť. Lenže...

Biologické útoky si však spôsobujeme sami najmä pri vodných plochách, ktoré na kúpanie nie sú pripravené. Kúpaliská a kúpacie plochy nesmú navštevovať ľudia, ktorí majú akékoľvek prenosné choroby.

Lenže, ako ich skontrolovať a ustrážiť?

Miesto na kúpanie bez splachovacích Materiálové jamy pod Bratislavou...

Príjemný pocit z plávania sa môže zmeniť na nočnú moru. a pohlavných orgánov.

V termálnych bazénoch môžu byť nositeľmi chorôb améby. Niektoré druhy spôsobujú až zápal mozgu a mozgových blán. Veľký pozor na ne by si mali dávať najmä ľudia s kontaktnými šošovkami a deti.

Kúpanie v jazerách, vodných nádržiach či štrkoviskách považujú ľudia za hygienicky bezpečnejšie. Nebýva v nich taká tlačenica, samočistiaca voda v prírode zostáva stále jedinečnou. Skvelý pocit vyžitia v nej však môžu skomplikovať sinice vyvolávajúce alergické reakcie, tráviace ťažkosti a opäť zápaly očných spojiviek. Okrem toho si treba dávať pozor na mechanické znečistenie a hlupákov, ktorí si trúfnu pri takýchto nádržiach trebárs umyť auto.

98

16 VO VODE Súčasťou komplexu Vila Vita v Rakúsku je aj malé, upravené jazierko.

Tu sa radšej nekúpte!

Tona Šurany (okres Nové Zámky) Zelená voda - Kurinec (okres Rimavská Sobota) Duchonka (okres Topoľčany) Nitrianske Rudno Lipovina Bátovce (okres Levice) Nevyhovujúca voda je aj vo Vrábloch, Jelenci a Veľkom Cetíne pri Nitre. V okolí Komárna pri mŕtvom ramene Váhu, štrkoviskovom jazere Bohatá a Kava. Zle je na tom aj bagrovisko pri Tomášikove, lokality Horný Čepeň pri ramene Váhu i na štrkovisku, Šintavské bane, vodné dielo Kráľová – Váhovce.

záchodov, pisoárov, spŕch, šatňových skriniek a prezliekacích kabín je od začiatku podozrivé. Veď bez nich by nemohlo oficiálne fungovať. Predpisy prikazujú aj viditeľné aktuálne informácie o teplote vody v jednotlivých bazénoch či vo vodných plochách a o teplote vzduchu. Najnižšia prípustná teplota vody v bazéne je 18 oC. Maximálna teplota vody v plaveckom bazéne je 26 oC, v neplaveckom bazéne 28 oC a v oddychovom bazéne až 40 oC. Zdržiavať sa v bazéne s vodou nad 36 oC môže byť nebezpečné najmä pre ľudí so srdcovocievnymi chorobami.

Aj návštevnosť a vyťaženosť bazénov majú svoje limity. Najmä počas chladnejšieho a upršaného leta sa prevádzkovatelia snažia počas niekoľko málo slnečných dní zarobiť čo najviac.

Kedy nie do bazéna?

Ak má bazén poškodené obkladačky či slizovitý povlak na nich.

Ak je voda zakalená, páchne, alebo na nej plávajú nečistoty.

Ak zapácha močom alebo chlórom. To neveští nič dobré.

Na malú potrebu!

susedom môžeme závidieť ich prístup k zákazníkom a vytvorené podmienky na kúpanie. V zásade platí, že v Bratislave a okolo nej vynaložíme viac peňazí za vstupenky a podmienky sú často horšie.

Pravdepodobne najhoršie sú na tom materiálové jamy (jazerá) na ostrove medzi starým korytom Dunaja a prívodným kanálom Vodného diela Gabčíkovo. Aj napriek tomu, že okolo nich začali vyrastať chatky a vilky, ešte stále je tam kopa nevkusných búd a maringotiek. O štýlovosti sa pri tom nedá hovoriť ani náhodou.

Bufet v starom autobuse, alebo v akejsi plechovke, nie je o príjemne strávených chvíľach pri vode. Na to si Rakúšania a Maďari dávajú pozor. Okolo ich vodných plôch ponúkajú gastronomické služby zo štýlových domčekov. O kvalite kuchyne tiež nie je pochýb. Tá naša stále zaostáva.

Maďari by si netrúfli ponúkať najlacnejšie párky bez chuti z najlacnejšieho obchodného reťazca. V Rakúsku zaplatí našinec za jedlo viac, ako u nás, v Maďarsku zasa menej.

Odporúčame: Kto má namierené k vode, chce si užiť aj príjemné prostredie a nemá to do Rakúska či Maďarska ďaleko, nemal by zostávať doma. Rakúsko je síce drahšie, ale neporovnateľne lepšie pripravené a upravené. Maďarsko je tiež príjemnejšie a najmä lacnejšie, ako Slovensko. V oboch krajinách je ponuka a plocha kúpalísk dostatočne veľká na to, aby vznikali vo vode nepríjemné tlačenice.

My sme využili pozvanie hotelového komplexu Vila Vita pri Neziderskom jazere.

Okrem bazéna, sáun, fitnescentra tu majú klienti k dispozícii aj vkusne upravené jazierko a menšie, ohradené nudistické jazierko s leknami a trstinou. Rodičia majú príležitosť „odložiť“ deti profesionálnym vychovávateľom a relaxovať. Takýchto komplexov je v okolí jazera viacero.

Jednoznačne platí: Čím upravenejšie a upratanejšie to okolo vodnej plochy či bazéna vyzerá, tým je väčšia istota, že je to aj bezpečné.

TEXT A FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

Ach, Slovensko!

Kam teda do vody. Na vlastnej koži sme si skúsili niekoľko vodných plôch a bazénov v okolí Bratislavy. Na porovnanie sme zašli aj na kúpaliská okolo Neziderského jazera v Rakúsku a okolo Györu v Maďarsku. Žiaľ, obom našim

Vila Vita. Kultúrne prostredie spríjemňuje chvíle strávené pri vode.

98

3SEKTOR 17 Projekt Príklady dobrej praxe – podporujeme deinštitucionalizáciu v sociálnej oblasti podporila Nadácia pre občiansku spoločnosť v rámci Blokového grantu Nórskych fondov. Na fotografii Martin Šteruský vo videu Voices.

akceptovania nie je zatiaľ o tom, že chceme dať príležitosť všetkým, že si rovnako ceníme kvalifikovaného zdravotne postihnutého zamestnanca, že mu dôverujeme.“ Dokazuje to aj profil spoločností, ktoré prejavujú záujem o zriadenie pracovných miest pre zdravotne postihnutých. „Väčšinou nás oslovujú malí zamestnávatelia, minimálne veľkí a veľmi priemerne strední nad dvadsať zamestnancov.“ Na druhej strane, podmienky pre zamestnávateľov tiež nie sú optimálne.

Ako detí sa ich nikto nepýtal

Stoja o prácu ebolo to tak dávno, čo sa zdravotné postihnutie skrývalo. Doma. V ústavoch, ďaleko od ľudí bez postihnutia.

Dnes sa situácia pomaly mení k lepšiemu. Prezrádzajú to aj videá, ktoré v rámci projektu Príklady dobrej praxe – podporujeme deinštitucionalizáciu v sociálnej oblasti pripravila Agentúra podporovaného zamestnávania v Bratislave v spolupráci s neziskovou organizáciou Voices.

N

Desať videí. Desať príbehov ľudí so zdravotným postihnutím, ktorí sa cítia byť súčasťou spoločnosti a chcú jej byť užitoční.

Desať príbehov ich blízkych a pracovníkov agentúry, ktorí im v tom pomohli. Vďaka svojej sile, odhodlanosti a pomoci iných, dnes, napriek svojmu zdravotnému znevýhodneniu, pracujú. Jedným z nich je Martin Šteruský. Špeciálnu školu skončil ešte v období, keď boli zdravotne postihnutí starostlivo oddeľovaní od zdravých.

Zamestnať sa bolo prakticky nemožné.

A tak Martin skončil v domove sociálnych služieb, kde strávil dvanásť rokov. Keď sa

mu v roku 2000 naskytla možnosť pracovať v kaviarni Radnička, prejavil obrovské nadšenie. Neopustilo ho ani po takmer desiatich rokoch. Dnes Martin pracuje v bufete Zdravíčko v bratislavskej Fakultnej nemocnici Milosrdní bratia a svoju prácu má rád. Pomohla mu v mnohom. Práca je prínosom pre zdravotne postihnutých tak ako pre nás zdravých. „Vďaka nej vstupujeme do nových sociálnych rámcov a kontextov.

Niekedy si to možno ani neuvedomujeme, ale zamestnanie nám dáva akúsi sociálnu identitu. Nemusíme byť s ňou vždy spokojní, ale je pre nás nesmierne dôležitá,“ zdôrazňuje Ivan Ježík, riaditeľ neziskovej organizácie Voices.

Rovnaké šance Aby boli s prácou zdravotne postihnutí spokojní, je dôležité, aby bola vnímaná rovnocenne ako práca ich zdravých kolegov, posudzovaná podľa schopností a kvalifikácie. „Zamestnávateľ, ktorý chce zamestnať našich klientov len z milosti, je pre nich nezaujímavý, rovnako ako ten, ktorý sa snaží vyriešiť si svoju finančnú situáciu prostredníctvom príspevkov, ktoré môže na zriadenie pracovného miesta pre zdravotne postihnutého získať,“ hovorí Eva Michalcová z bratislavskej Agentúry podporovaného zamestnávania (APZ).

Riaditeľka Viera Záhorcová dodáva, že práve finančné príspevky sú na Slovensku ešte stále prevažujúcou motiváciou zamestnať zdravotne znevýhodnených. „Proces ich

„Odrádza náročná administratíva a ochranné právne mechanizmy hovoriace o tom, že zdravotne postihnutého zamestnanca možno prepustiť len so súhlasom úradu práce,“ hovorí Viera Záhorcová. Je presvedčená, že oveľa prospešnejšie by bolo dať zdravotne postihnutému podporu oveľa skôr než až v pracovno-právnom vzťahu a navyše, v neprimeranej miere voči zamestnávateľovi.

Kde sa uplatniť?

Najväčšie nedostatky vidí Viera Záhorcová v obmedzených možnostiach zdravotne postihnutých vzdelávať sa a zvyšovať si kvalifikáciu. Mnohí z nich si prichádzajú do APZ hľadať prácu len so základným vzdelaním. Negatívne vníma aj obmedzený prístup rodín k včasnej odbornej pomoci, ktorý by mohol zabrániť zbytočnej nepripravenosti. „Nás, zdravých, sa rodičia odmalička pýtali, čím chceme byť. Nie som si istá, či to tak je aj u detí so zdravotným postihnutím.“ Nájsť zdravotne postihnutým prácu ušitú na mieru, nie je jednoduché, ale dá sa to. Stačí trochu chcieť na obidvoch stranách. Bratislavskej APZ sa každý rok podarí zamestnať 40 - 50 ťažko zdravotne znevýhodnených zamestnancov. „Najviac v oblasti verejných služieb, na recepciách, ako masérov. Zrakovo postihnutí robia najmä v oblasti bankovníctva a administratívy,“ hovorí Eva Michalcová.

MÁRIA BULKOVÁ FOTO: ROMAN BERCO BALOG

98

18 Z MINULOSTI To je ono!

Prvé auto vyrobené na našom území.

Hráškovozelená karoséria bola na drevenej kostre

Drndička ožíva a oslavy na Psiaroch zavítalo niekoľko desiatok automobilových veteránov, ktoré sa zoradili do pôsobivého radu na futbalovom ihrisku. Hneď vedľa nich boli stánky remeselníkov.

Na stolíku hrnčiara Fialu z Brehov zaujalo návštevníkov zelené autíčko.

Ochotne im vysvetlil, že to je replika prvého auta vyrobeného na Slovensku. Tých, čo sa neveriaco uškrnuli, poslal do budovy starej školy.

N

Psiare, ktoré sú v súčasnosti považované za časť Hronského Beňadika, oslávili 800 rokov od prvej písomnej zmienky.

Osídlenie je tu nepomerne staršie. Doteraz existujúce obranné valy na Krivíne, ktorý sa týči nad dedinou, a množstvo nálezov okolo nich, hovoria o Halštatskej dobe, čo by osemstoročné jubileum posunulo skoro o ďalšie dve tisícky rokov.

Podľa niektorých prameňov napísal práve

na tomto brale nad riekou Hron Marcus Aurelius svoje Hovory k sebe samému.

Oslavy sprevádzali spevy, tance a rytieri zo skupiny historického šermu. Na Hrone sa objavili plavci na korytách – obarákoch a po nich nasledovali preteky „čajok“. Na týchto tradičných pramičkách so špeciálne zrezanou zadnou časťou sa na čas preháňali pretekári, oháňajúci sa „čakľami“, ako hovoria dlhým tyčiam, slúžiacim na poháňanie týchto tradičných plavidiel. Jednou z najväčších atrakcií bola psiarsky „drndička“.

Na výstave domácej histórie možno vidieť kovovú maketu, ba aj fotografie „drndičky“ – lebo to auto sa nevolalo Tatra, Praga, Mercedes, ale Drndička, pretože pri jazde drnčalo na listových perách. Veľkú kovovú maketu pri príležitosti osláv zostrojil Roman Holý z Novej Bane, ktorý sa špecializuje na výrobu replík súčiastok do starých áut a motoriek.

Pri nej si možno prečítať základnú informáciu. Drndičku vyrobil ešte pred prvou svetovou vojnou v roku 1913 Michal Majer. Bol to zručný majster, ktorý vo svojej zámočníckej dielni opravoval najmä poľnohospodárske stroje.

Prvé auto u nás?

Dom, v ktorom majster žil, ešte existuje.

Dielňu, v ktorej sa vyučilo 53 tovarišov,

dávnejšie zrúcali. Všetkým vybavil vodičské preukazy a skúšky na parné stroje. V dielni bývala vyhňa s ručne ťahanými mechmi, veľký sústruh poháňaný benzínovým motorom. Menší sústruh svojím šliapacím pohonom pripomínal šijací stroj. Nechýbali tu veľké nožnice na strihanie plechov, vŕtačka a „švajcaparát“ – ako hovorili karbidovej podobe dnešného autogénu. Dobovú modernosť dielne potvrdzoval generátor na výrobu elektriny.

Podľa pamätníkov, zväčša učňov a tovarišov v Majerovej dielni (jedným z nich bol aj otec autora článku), vyprojektoval Michal Majer svoj dvojmiestny kabriolet celkom sám.

Formy pre jednotlivé súčiastky si vyrobil z dreva. Odliali mu ich vo vyhnianskych Kachelmanových strojárňach. Tam vlastne vznikol aj prvý automobilový dvojvalcový štvortaktný motor, ktorý bol vyrobený na Slovensku.

Jeden z Majerových tovarišov, ktorý neskôr pôsobil ako strojník v Dunajplavbe, Ladislav Kevan mi povedal, že Drndička mala zadný náhon, tri rýchlosti a vodový chladič. Šofér sedel na koženom sedadle vypchanom konskou srsťou na pravej strane. Po pravej ruke mal rýchlostnú páku.

Auto dosahovalo rýchlosť do päťdesiat kilometrov za hodinu, ale tachometer nemalo. Spádový karburátor spôsoboval spotrebu až šesť litrov benzínu na sto

98

Z MINULOSTI 19 kilometrov. Hráškovozelená karoséria bola na drevenej kostre. Kolesá mali najprv drevené špice. Neskôr ich starý pán zamenil za drôtené vlastnej výroby. Tovariši sa Drndičku šoférovať báli. Problémy robievalo magnetické zapaľovanie a kazil sa rozdeľovač. Starý pán ich k šoférovaniu púšťal samých len zriedka. Na odstránenie porúch mu stačil špeciálny vreckový nožík so šraubovákom.

Pomýlili si ho s Masarykom Na osemstoročnicu zavítala Majerova vnučka Barborka (na historickej fotografii sedí vzadu za svojou sestrou Jožikou). Spomínala nám, ako ju ako päťročnú viezol starý otec v roku 1936 do Martina nad Žitavou. Cestovali spolu so svojou mamou Terkou, dcérou pána Michala, k otcovi a manželovi Pavlovi Brunclikovi. Cesty boli prázdne, nanajvýš stretli nejaký koč alebo voz. Potom pribúdali ďalšie historky starého pána.

Raz na svojej Drndičke vpálil Michal Majer do veľkého zhromaždenia ľudí v Leviciach.

Jeden z nich mu zavesil na krk veniec a všetci začali nadšene vrešťať: „Už je tu!“ Starý pán s veľkými fúzami si asi pomyslel, že to je odmena za to, že jeho dielňa bola známa na celom okolí. Neexistovala mláťačka, parný stroj, traktor alebo auto, ktoré by on a jeho tovariši nespojazdnili.

Z omylu ho vyviedol ďalší vážený Levičan, ktorý zvrieskol: „Tam je Masaryk!“ a rýchlo stiahol starému Mayerovi z krku veniec a utekal ho zavesiť menovanému ujovi s veľkými fúzami, ktorý bol v tom čase prezidentom prvej Č-SR. Inokedy po kozárovskej ceste hrkotalo auto, v ktorom sedel bulharský cár Coburg. Motor zakašľal a na svoju dobu moderné auto

Toto auto sa mohlo rútiť až päťdesiatkou.

Maketa ako spomienka na počiatky slovenského automobilového priemyslu. zastalo. Šofér sa spytoval ľudí, či by mu ho nevedel voľakto opraviť. „Tam ide jeden pán, ten vám to opraví,“ ukázal mu ktosi na majstra, čo kráčal z poľa s kosou, oblečený v bielych širokých vzdušných nohaviciach. „Čo taký - gaťáš parast - môže vedieť?“ povedal po nemecko-maďarsky šofér v bielych rukavičkách pánovi sediacemu na zadnom sedadle, aby mu chlap v širokých bielych nohaviciach nerozumel. Starý sa chvíľu povŕtal v motore a na šoférov úžas poprosil jeho veličenstvo cára perfektnou

nemčinou, aby ich šofér roztlačil, lebo nemôže nahodiť motor. Potom si sám sadol za volant. Zatlačil, auto sa rozbehlo a za ním utekal s vreskom až po Psiare fičúrsky šofér.

Múzeum v krčme Drndička drnčala po našich cestách ešte po druhej svetovej vojne. Potom ju starý pán predal komusi v Hronskom Beňadiku.

Najpravdepodobnejšie skončila v šrote.

Pred trinástimi rokmi sme z nej našli zopár hrdzavých plechov, na ktorých boli stopy po hráškovozelenej farbe.

Bránka s kamenným oblúkovitým prekladom je rovnaká ako na historických fotografiách. Škoda, že na dome nie je pamätná tabuľa, alebo aspoň pred obcou pútač s hráškovozeleným kabrioletom, ktorý by upozornil cestujúcich, že sa práve tu vyrobilo prvé slovenské auto. Zdá sa, že sa to po osemstoročnici zmení.

Prečo? To možno osvetlí ďalšia historka.

Majerovo dvojmiestne auto spočiatku nemalo svetlá. Raz sa starý pán zabavil dlhšie v Kozmálovciach. Keď sa chcel v noci dostať domov, musel pred jeho autíčkom utekať Miško Bandzi s lampášom. Až potom majster namontoval na auto karbidové svietidlá. Na Slovensku je každý s každým rodina. Je preto celkom pochopiteľné, že sa na zachovanie tradície podujal ďalší Bandzi, tentoraz Ján.

Rozhodol sa, že vo svojej prícestnej krčme na Psiaroch vystaví nielen spomínanú maketu, ale aj historické fotografie a ďalšie dokumenty o tvorcovi legendárnej Drndičky.

PETER VALO FOTO: PETER VALO A Z JEHO ARCHÍVU

98

20 METROPOLA

Tristotridsať slnečných dní

Tapas z juhu e to úplný koniec Európy. Ďalej je už iba Afrika. Keď stojíte na brehu mora, prechádzate sa uličkami, alebo popíjate v bare sangriu, vzduch, ktorý dýchate, cítiť viac Afrikou ako starým kontinentom. Španielska Malaga, Miesto solenia rýb, ako ju kedysi nazvali starovekí Feničania, dodnes žije z mora a jeho darov.

J

Aj keď, samozrejme, iných ako v minulosti.

Ryby sú naďalej veľmi dôležité, ale ešte dôležitejšie sú príjmy z cestovného ruchu.

Costa del Sol, Slnečné pobrežie, reťaz

letovísk a pláží, sa začína práve tu. V 60. rokoch minulého storočia, keď bola Malaga ešte ospalé prístavné mesto, ju objavili bohatí Madridčania a začali sem chodiť na dovolenky. Dnes sem v lete prúdia davy turistov z celej Európy. Miešajú sa s „Malagueños“ – rodenými Malagčanmi, prisťahovalcami zo severnej aj subsaharskej Afriky a Latinskej Ameriky, ktorí sem prichádzajú hľadať lepšiu budúcnosť, a v posledných rokoch aj s gejmi a lesbičkami z celej Európy. Tých sem lákajú liberálne španielske zákony, otvorení obyvatelia, more a horúce noci.

V jednorukej katedrále Takmer šesťstotisíc obyvateľov Malagy musí niekde bývať. Preto mesto vyzerá na prvý pohľad ako chaotická zmes fádnych panelových stavieb, upchaných ciest a náhliacich sa ľudí. Navyše si nedávno vyslúžilo titul Druhé najšpinavšie mesto Španielska; všetko vysvetľuje

veľa psov a málo parkov, kam by ich obyvatelia sídlisk mohli chodiť vončiť.

Uprostred tohto všetkého sa však skrýva krásne jadro. Centrum mesta, Plaza de la Constitución, široký bulvár zatienený bielymi plachtami na zmiernenie letnej páľavy, a priľahlé uličky plné obchodíkov, barov a reštaurácií. Zo všetkých strán sa tu ozývajú hudobné nástroje pouličných umelcov. Ďalej katedrála na Calle Molina Larios, ktorú miestni nazývajú La Manquita, Jednoruká, lebo hoci ju stavali dvesto rokov (práce sa začali v 16. storočí), jej južná veža nebola nikdy dostavaná, rodný dom a múzeum malagského rodáka Pabla Picassa a niekoľko príjemných parkov.

Ako v správnom španielskom meste, nesmie chýbať corrida, okrúhla aréna pod holým nebom na býčie zápasy, ktoré časť Malagueños miluje a časť nenávidí.

Centru dominujú mohutné opevnené hrady niekdajších moslimských vládcov regiónu: Alcazaba z 11. a Gibralfaro z 8. storočia.

A za tým všetkým je more. Rušná mestská

98

METROPOLA 21 Malagueños sú vraj otvorení a priateľskí ľudia.

Okolo roku 800 pred naším letopočtom tu Feničania založili prvé mesto, Malaku.

Postupne ju ovládli Gréci, Kartáginci a Rimania, ale obdobie najväčšieho rozkvetu začalo až pod vládou Maurov od roku 743. Bola dôležitým mestom arabského kalifátu, darilo sa tu priemyslu a obchodu. V roku 1487 ju po dlhom a krvavom obliehaní dobyl kresťanský kráľ Ferdinand Aragónsky. A začala sa séria hladomorov, epidémií a prírodných pohrôm. Krátke obdobie prosperity prišlo až v polovici 19. storočia, vďaka rozvoju železiarstva a textilného priemyslu. Dnes Malaga profituje hlavne z cestovného ruchu.

Asi 70 kilometrov od Malagy sa v prírodnej rezervácii nachádza jazero Fuente de Piedra, kde hniezdi veľká kolónia plameniakov. Ak chcete tieto vtáky pozorovať alebo fotografovať, je to možné z prenajatej loďky. pláž Malagueta, prístav a pestrý výber hlučných diskoték.

Víno k obedu Ako sa žije v Malage? Ročne tu napočítate až tristotridsať slnečných dní a v zime teplota neklesá pod 10 – 15 stupňov Celzia. Existuje príjemnejšie miesto?

Začiatkom júla síce vietor dohnal piesočnú

Hoci okrajové štvrte pripomínajú bežnú panelákovú zástavbu, uprostred skrýva Malaga pôvabné historické jadro. búrku, ale po troch dňoch bolo zas všetko v poriadku. Čarovným slovkom je tu „maňana“. Znamená to zajtra, ráno, ale aj neskôr. A presne tak sa tu aj žije. Nikto nemá dôvod sa ponáhľať. Pamätajte na to v bare, keď budete netrpezlivo čakať na čašníka; ten radšej ešte dokonverzuje na slniečku s kolegom z vedľajšieho podniku, ako by sa vás okamžite bežal opýtať, čo si prajete.

Myslite na to, keď vás pôjde rozhodiť, lebo váš obchodný partner mešká na stretnutie polhodinu a tvári sa, ako keby sa nič

Rodisko Antonia Banderasa, ale i Pabla Picassa. Ako malý chlapec sa možno prechádzal aj tadiaľto.

nestalo. Má to aj svoje výhody: ak hovoríte iba po anglicky a čašník, predavač či taxikár vedia čo len jedno slovíčko, už sa snažia s vami komunikovať. Muži na uliciach stále pokrikujú „guapa“, pekná, keď okolo prechádza žena, ktorá sa im páči. Obedové menu zákonite zahŕňa aj pohár vína.

A siestu v najhorúcejších popoludňajších hodinách si tu všetci vychutnávajú.

Najviac kaviarní Svoj džbán sangrie či pohár caňa, čapovaného piva, Malagueños nikdy nepijú len tak. Zajedajú ho malou porciou jedla, tapas. Tento zvyk má korene práve tu, v Andalúzii. Niekto rozumný kedysi vymyslel prikrývanie pohárov vína tanierikmi s malými porciami jedla, aby sa do nich neprášilo a nesadali tam vínne mušky. Tapas teraz ponúka väčšina podnikov. Niekde dokonca zadarmo ako pozornosť k drinku. Inde stojí porcia od jedného eura vyššie. Najlepšie tapas bary podávajú niekoľko desiatok druhov tapas, teplých aj studených. Na mištičkách a tanierikoch môže byť všeličo: od jednoduchých olív cez syry, šunky, dary mora, nakladanú zeleninu až po malé porcie varených jedál. K tomu chlieb, a olivový olej a voda zadarmo. A dôležité upozornenie: na tapas sa nechodí osamote.

Najlepšie chutia vo veselej spoločnosti priateľov, ktorí si majú medzi dúškami nápoja a kúskami jedla čo povedať.

Aj kto má väčší hlad, má si z čoho vyberať. Malaga sa hrdí tým, že je tu najviac barov, kaviarní a reštaurácií na meter štvorcový. Mnohé zatvárajú až nadránom. Veď do večerných ulíc sa tu vyráža až o polnoci.

TEXT A FOTO: KRISTIÁN PAVÚČKO

98

22 NA ŠPAGÁTE Martin Klásek so svojimi hereckými kolegami.

Bude mať kto naďalej oživovať bábky?

Šmankote! ajznámejšia česká herecká dvojica sa napriek času vôbec nezmenila. A to je na scéne už deväťdesiat rokov. Starší, distingvovaný pán v čiernom kostýme prvýkrát vystúpil ešte v roku 1919 v Plzni ako cvičenec na hrazde. Mladší a menší z dvojice, s neposlušnou blonďavou šticou a krátkymi nohavicami na traky, sa k nemu pridal o sedem rokov neskôr, počas zábavného prídavku večerného predstavenia komédie Rudolfa Nešvery Počestný dom.

N

Títo populárni komici, pochopiteľne, nie sú z mäsa a kostí. Ich drevené telá sa po scéne pohybujú pomocou dlhých špagátov. A hlas im prepožičiava jeden človek. Napriek tomu majú čo povedať detskému i dospelému divákovi. Ich

humor stále nie je prežitý, ani ošúchaný.

Spejbl a Hurvínek majú svoju stálu scénu v Prahe a pravidelne z nej vyrážajú na zahraničné turné. Na Slovensku síce od roku 1992 neboli, ale veria, že si ich stále pamätáme.

Dva hlasy Spejbl a Hurvínek, to je dnes v prvom rade Martin Klásek (52). On je hlbokým, rozvážnym Spejblovým hlasom aj detskou Hurvínkovou fistulou. Okrem toho vodí na striedačku raz jedného, raz druhého.

Na scéne Divadla Spejbla a Hurvínka je od svojich šestnástich rokov. Nastúpil ako javiskový technik, onedlho však na seba upozornil svojím nadaním viesť bábky, tak prešiel do umeleckého súboru.

Predchádzajúci „otec“ Spejbla a Hurvínka, Miloš Kirschner (1927 – 1996) ho postupne začal pripravovať ako svojho nástupcu. „Vedľa neho som hral dvadsať rokov,“ spomína Martin Klásek v zákulisí pár minút pred začiatkom detského predstavenia. „Najprv som hrával reprízy, neskôr, keď pán Kirschner už nechodil na zahraničné zájazdy, aj tie boli celé na mne. Keď on pred trinástimi rokmi zomrel, bol som pripravený a mohol som sa osamostatniť.“ Miloš Kirschner svoju úlohu v divadle „zdedil“ po prvom duchovnom „otcovi“ a interpretovi, a tiež jednom z tvorcov Spejbla a Hurvínka, Josefovi Skupovi (1892 – 1957). Josef Skupa v roku 1919 predložil plzenskému rezbárovi Karlovi Nosekovi náčrt ušatej postavičky s dlhým špicatým nosom. K Spejblovi pridal synovec Karla Noseka Gustáv Nosek v roku 1926 bábku chlapca, z ktorého sa neskôr stal Hurvínek.

98

NA ŠPAGÁTE 23 Mená pre oboch hrdinov vymyslel plzenský novinár Karel Koval Šlajs. V roku 1930 boli uvedené ďalšie kmeňové postavičky Divadla Spejbla a Hurvínka: Mánička, kamarátka pre Hurvajsa, a hovoriaci pes Žeryk.

S touto zostavou sa pokúsil oživiť tradičné ľudové typy bábkového divadla na scéne Bábkového divadla českých feriálnych osád v Plzni. Keď sa to nepodarilo, založil si vlastné bábkové divadlo.

Menej drzý v Japonsku Divadlo má celkovo dvanásť hercov, ktorí drevené postavičky oživujú. Hurvínkov a Spejblov je šestnásť párov v rôznych veľkostiach, jeden Spejbl dokonca v životnej veľkosti, má špeciálne vedenie a vystupuje v jednom predstavení šansoniéra Igora Šeba zo Slovenska; spievajú spolu pesničku Money Money Money.

V depozitári je ďalších osemdesiat bábok.

Keď začiatkom budúceho roka v Prahe otvoria zrekonštruované Divadlo Spejbla a Hurvínka, vystavia ich tam v malom múzeu. V priebehu rokov sa výzor bábok trochu zmenil. Tie najstaršie, ešte zo Skupovej éry, volajú Myšičky: majú užšie tváre a špicatejšie ušká. Doteraz sú však na scéne, hrajú v predstavení To najlepšie zo Spejbla a Hurvínka. „Celé roky sme mali vlastné dielne a vlastných rezbárov,“ hovorí Martin Klásek. „Na to však už nie sú financie. Tak pre každú inscenáciu oslovujeme výtvarníkov a umeleckých rezbárov. Momentálne pre nás režú traja umelci, jeden je vyslovene špecialista na Hurvínkov a Spejblov.“ V roku 1971 pribudla k Spejblovi, Hurvínkovi, Máničke a Žerykovi pani Kateřina Hovorková, pedantná Máničkina babička. Za jej prejavom sa skrýva riaditeľka divadla Helena Štáchová, ktorá zároveň predstavuje aj Máničku a pani Katarínu.

K dvanástim hercom treba na každé predstavenie pripočítať osem technikov.

Takže keď sa divadlo vždy na jeseň vyberie na zahraničné turné, vyzerá to celkom zaujímavo. Presúva sa „polenými“ autobusmi – polovica pre ľudí a druhá pre bábky a rekvizity. A kde boli Spejbl s Hurvínkom najďalej? V Japonsku. Aj tam ich diváci „žrali“. Ibaže kvôli spoločenským tabu a zaužívanej úcte k otcovi rodiny nemohol byť Hurvínek až taký drzý ako doma v Prahe. Čo – to sa však do jeho replík podarilo prepašovať. A mamičky vraj boli šťastné, keď počuli, že otcom možno trošku zraziť hrebienok.

zo svojho trošku podivného, bábkového pohľadu, a z diaľky ich komentujú.

Plus v predstaveniach neustále vzniká konfrontácia medzi detstvom či mladosťou a starobou. Hurvínek provokuje a Spejbl sa tvári, že má na všetko odpoveď, ale často tápe, a aj tam vzniká komika. Nechceme, aby boli archaickí. Deti musia mať pocit, že Hurvínek a Mánička sú jednými z nich.

Majú rovnaké hračky, rovnaký slovník.

Len čo medzi deťmi počujem nejaké nové výrazy, hneď ich prepašujem do predstavenia. A deti si povedia: áno, tie bábky sú ako my.“ Spejbl a Hurvínek by však nikdy nechceli skĺznuť do prvoplánovej zábavy v hrách pre dospelých, do replík, v ktorých sa všetko smie a na plnú hubu sa to vykričí. „Ich humor má byť jednoduchý, aby sa zasmiali všetci, ale mal by mať aj nejakú hĺbku, aby si vnímavejší divák povedal: ’sakra‘, tie bábky sú celkom múdre,“ vysvetľuje Martin Klásek.

Z podivného pohľadu Čím to je, že sa jednoduché drevené bábky udržali na scéne tak dlho? „Myslím si, že tým, že sú súčasní,“ uvažuje Martin Klásek. „Témy, ktoré rozoberajú, obklopujú každého z nás. Oni sa na ne pozerajú

O dobrých bábkohercov je núdza.

90 na skúšku Najväčší problém Divadla Spejbla a Hurvínka momentálne je – nájsť vhodného človeka, ktorý by pokračoval v náročnej tradícii vedenia a oživovania týchto bábok. „Počas mojej éry, od roku 1973, sme tu mali deväťdesiat hercov. Skúsili si to a hneď odišli,“ hovorí Martin Klásek. „Zistili, že na to nemajú, alebo že takéto divadlo je pre ich ambície málo. Lebo do divadla prišli preto, aby sa stali známymi, populárnymi. Ale my sme tu služobníci, slúžime Spejblovi a Hurvínkovi, a pri tom sme šťastní. Takže ja budem hrať dovtedy, kým si za seba nevychovám náhradu,“ uzatvára Martin Klásek a ponáhľa sa za oponu. Gong oznámil začiatok prestavenia.

Spejbl a Hurvínek musia ísť na scénu.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

98

24 PRÍBEH Štart do života aj počiatočné prognózy boli desivé.

Z Tomáša však vyrastá samostatný mladý muž.

Lekári stále strašia vozíkom

Rozbehol sa

va roky „o ničom“, a po nich zlom. Prvé kroky, slová, velikánske úsmevy.

Tomášovo choré telo sa „naštartovalo“!

D

Všetko sa akosi vymklo plánom. Blížili sa Vianoce a v rodine Kiššovcov si všetci potichu aj nahlas hovorili, že ten najkrajší

darček príde o čosi neskôr. Nebude zabalený v trblietavom obale, ale v perinke.

Bábo malo prísť na svet začiatkom jari.

Lenže...

Priskoro V pondelok na pravidelnej kontrole v poradni pán doktor Oľge povedal, že všetko je v najlepšom poriadku, ale práve s ohľadom sa blížiace sa sviatky a kopu voľna, bude lepšie, keď sa mu pre istotu príde ukázať ešte tesne pred Štedrým

dňom. „Už som to však nestihla. V piatok pätnásteho decembra o desať dvadsať už prišiel na svet Tomáš. Veľmi, veľmi skoro sa medzi nás zaradil.“ Bolo to v deväťdesiatom piatom.

Nijaké komplikácie, nijaké zvláštne predtuchy či pocity budúca mamička nemala. A nepatrila medzi začiatočníčky.

Doma už vychovávali dvoch synov, Petra a Tiborka. „Prišlo to na mňa ako blesk z jasného neba. Pamätám si tú hroznú poľadovicu, keď ma húkajúca sanitka prevážala do špitála v Galante. Lekári sa snažili pôrod oddialiť, ale nešlo to.

Cisárskym rezom som priviedla na svet nášho Tomáška. Chýbalo len päť dní do siedmeho mesiaca. Čo už... Malý vážil kilo sedemdesiatpäť, dlhý však bol ako normálny novorodenec. Štyridsať deväť centimetrov. Práve preto vyzeral veľmi chudo. A keď mu klesla váha na necelého poldruha kila, verte mi, bol to zúbožený pohľad na moje dieťa. Myslím, že aj v hladujúcej Afrike vyzerajú bábätká

98

PRÍBEH 25 bucľatejšie,“ spomína Oľga a povie: „Katastrofálny štart do života!“ Do dvoch rokov Tomino nedokázal nič.

Stanovená diagnóza – detská mozgová obrna – je jeden veľký otáznik. Ani ten najväčší odborník nedokáže okamžite predpovedať budúcnosť vývoja dieťaťa s DMO. Rodič sa musí vyzbrojiť obrovskou dávkou trpezlivosti, viery a lásky. Musí veriť, že možno sa všetko aspoň o trošku zlepší a keby aj nie, musí, či mal by zahŕňať svoju ratolesť horami lásky. „Veď čo iné mu napokon môžeme aj dať?“

Trojtýždňovky Dvojročný Tomko len ležal na chrbte. Nijaké sedenie, otáčanie sa na bruško, ani reči o pokusoch na bľabotanie. Len svojimi peknými očami sledoval svet vôkol seba.

Zlom nastal zakrátko. Kiššovci sa konečne dostali na rehabilitáciu do Dunajskej Lužnej. „Vďaka Bohu za ňu. Bola to síce riadna zaberačka pre celú rodinu, ale oplatilo sa! Každé tri mesiace som s malým odišla cvičiť na tri týždne a pokroky prichádzali relatívne rýchlo. Stálo nás to veľa sĺz. Jednak drezírovať chorého synčeka náročnými a bolestivými cvikmi, jednak si zvyknúť, že doma nechávam svojich troch milovaných chlapov. Manžela, desaťročného a trojročného syna. Nikomu to neprajem, išlo mi srdce roztrhnúť od smútku vždy, keď sme s Tomáškom odchádzali. Takto sme fungovali päť rokov vkuse. Ja som len sledovala ako mi rastú moji zdraví chlapci.“ Tomáš sa však rozhýbal, tento rok bude mať štrnásť a keď pri bráne zazvoní zvonček, príde vám otvoriť sympatický mladý muž. „Náš“ Tomáš. Trvá mu to síce dlhšie, kroky sú šuchtavé, opatrné, držanie tela je všelijako nahnuté, ale ide po svojich!

Podá ruku, predstaví sa. Debata s ním je zrozumiteľná, hoci tiež v miernom rytme.

Nik by neveril, že tento človek sa do dvoch rokov len bezducho díval na plafón.

DMO si však svoju daň vypýtala. Postihov je pri Tomášovi viac než dosť. Až sa zasmejeme, ktorá časť tela je na ňom vlastne v poriadku. Skrátené šľachy na nohách, špeciálne bolestivé ľavé koleno, ľavé oko takmer slepé (odumierajú mu nervové bunky) a stredný stupeň mentálneho postihnutia. Z Tomáša je dnes žiak špeciálnej základnej školy, učí sa predovšetkým sústrediť, snaží sa lúskať abecedu, skúša aj základné počty, ale... „Veľmi nám to nejde. Nie, nečíta, nepíše, nepočíta. Ešte ako-tak dokáže zrátať dva cukríky plus jeden cukrík, no ani to sa nie vždy na prvýkrát podarí. Aj zopár písmeniek pozná, no spojiť ich do slova nedokáže. Nejde to, ale ja z toho katastrofu nerobím. Čo by predsa iní s DMO dali za to, keby na tom boli aspoň tak ako my!“ odhodlane povie trojnásobná mama Oľga a jej milovaný Tomáš sa len pousmeje. „Uši sú dobré,“ vyriekne a mamka trefne

skonštatuje: „Až príliš dobré. Počuje, aj čo by nemal...“

Chorá mama V päťčlennej famílii razia sympatickú teóriu – ani na krok bez postihnutého syna.

Kam ide zvyšok rodiny, ide aj mladý pán. Absolvuje všetky výlety, návštevy, nakupovanie. Cieľ je jasný – dosiahnuť čo najväčšiu samostatnosť. Rodičia si želajú, aby Tomo dokázal časom sám nakúpiť základné potraviny, aby si vedel poradiť, keď ich tu raz nebude. Ale netreba sa zas nikam s pochmúrnymi stavmi ponáhľať.

Hoci, jedna rana už do rodiny prišla.

Pred štyrmi rokmi pri menšom gynekologickom zákroku objavili Oľge „čosi“, čo s kostolným poriadkom veru Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Veríme, že Tomášov osud vás oslovil a podarí sa nám s vašou pomocou získať preňho počítač, po ktorom chorý chlapec túži. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Tomáš. Ďakujeme.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 (medzinami@zoznam.sk) Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. nebolo. A histológia bola neúprosná – zhubný nález na krčku maternice.

Našťastie v počiatočnom štádiu. Olinka absolvovala dvadsaťpäť ožarovaní a teší ju, že chemoterapia nebola potrebná. „Vyľakaná som bola až k smrti. Bála som sa ani nie tak o seba ako o svoju rodinu. Aké by to mali ťažké bezo mňa.“ Dnes je z nej invalidná dôchodkyňa, ktorá však vďaka „bohatému“ dôchodku prišla o opatrovateľský príspevok na syna. Naše zákony proste nepripustia, že aj chorá mama zvládne stopercentnú starostlivosť o Tomáša. Jediným živiteľom rodiny tak ostal otec, ktorý síce zarobí, ale dvadsaťosem dní z mesiaca je v robote.

Tomášovi štát pridelil päťsto korún na ošatenie a obuv, ktoré zoderie skôr než zdravý človek. „Svitá nám trošku na lepšie časy. Každú chvíľu by mi mali upraviť dôchodok tak, aby som sa tabuľkovo zmestila aj na opatrovateľské. Nehovorím, že z nás budú milionári, ale pre nás má každá koruna cenu zlata. Starší synovia sú

našťastie samostatní, vedia, že ak túžia po nových značkových teniskách, nemá zmysel chodiť za mamou či ocom. Brigáda a nech sa páči – môžu si za zarobené smelo nakupovať. Musím ich pochváliť, keď sa dá, kúpia niečo aj chorému bratovi a najväčšiu radosť mu spôsobia, keď ho zoberú tu v dedine do krčmy na kofolu. Tomáš to zbožňuje – sedieť medzi ich kamarátmi, byť súčasťou spoločnosti.“

Zvieratá, náušnica a počítač Rodičia priznávajú, že na Tomáša občas nemajú rovnaký meter ako na zdravých synov, „nie vždy to ide. Jasné, že nám ho je ľúto. Nikam sám nemôže, navyše, keď mal sedem, dostal ťažký epileptický záchvat. Akoby toho naňho nebolo dosť...

Chvalabohu, už asi rok sme bez záchvatov, podarilo sa nastaviť lieky tak, že máme pokoj. No jeden nikdy nevie.“ Tomášov svet je dvor a ich psy. Najmä dve argentínske dogy Nika a Lara – aj pre ne je Tomy ich miláčikom. Otec Tibor, ktorý je vášnivý chovateľ poštových holubov a ktorého jedna z obývačkových políc je „obsiata“ súťažnými trofejami, verí, že možno Tomáš nájde záľubu aj v holuboch. „Chcem, aby keď prestane chodiť do školy, našiel zmysel života. Aby aspoň trochu zmysluplne prežil deň. Lebo zamestnať ho asi nikto nezamestná. Postihnutí to u nás majú ťažké. Tomáš: „Uvidíme. Ale zvieratá mám rád,“ rázne povie a trochu sa začervená, keď mu pochválime náušničku v uchu. „Jeho výmysel za jeho peniažky.

Na Veľkú noc dostal náušnicu v uchu, že Tomáš?“ otočí sa k nemu mama Oľga. Sú zohratá dvojka, trávia spolu od narodenia celé dni aj noci, vedia sa doberať, aj pohádať, aj nasmiať. A cítia sa spokojne.

Nefalšovane.

Tomášovi pomalšie ubieha deň. Televízor ho vôbec nebaví, ruší ho, keď má naraz cieliť pozornosť na obraz aj hovorené slovo, jeho sen je preto prozaickejší – počítač, ktorý by „utiahol“ hry. „Lenže na to náš rozpočet nie je stavaný. Sme radi, že žijeme ako žijeme. A náš Tomáš je zasa nenáročný. Ak by aj počítač nevyšiel, nezrúti sa. Teší sa z každej chvíľky, keď je medzi nami, keď k nám príde návšteva, alebo keď sa na ulici trochu pohrá s malou Romankou od susedov. Tvári sa ako jej ochranca a vtedy je šťastný. Má pocit veľkej užitočnosti a to je fajn.“ Aj pri odchode nás až k bránke odprevadí Tomáš a sľubuje, že sa skúsi naučiť bicyklovať. Pomohlo by to jeho skrčeným nohám, naťahovali by sa skrátené šľachy a oddialil by sa tak invalidný vozík, ktorým ho lekári strašia. „Nechcem ho,“ rázne povie a po vlastných odkráča do domu.

Chlapec, ktorý do dvoch rokov bezducho len ležal na chrbte...

LUCIA LACZKÓ FOTO: ALAN HYŽA

98

26 VO SVETE

Aziz našiel azyl v kostole s ďalšími viac než dvesto migrantmi.

Ľudia bez papierov v metropole Európskej únie

Chrám migrantov ostol ženského rádu Beguinage uprostred Bruselu a na ňom transparent s výzvou o zlegalizovanie pobytu pre jeho dočasných obyvateľov, či skôr okupantov. Pochádzajú z dvadsiatky krajín a je ich tam údajne viac než dvesto.

K

Matrace pod hlavným oltárom. Postele pri bočných stenách kostola, rovno pod obrazmi s výjavmi zo života svätých. Černoch s dvoma vedrami vody na umývanie, ďalší na stoličke uprostred lode a vpravo od oltára skromne oddelená ženská časť, v ktorej sa udomácnili aj matky s deťmi.

V Bruseli sú v súčasnosti ešte dve väčšie miesta, z ktorých migranti požadujú legalizáciu svojho nelegálneho pobytu. Sú tu akoby „v móde“ rôzne okupačné štrajky v kostoloch, školách alebo trebárs aj na žeriavoch. Demonštranti väčšinou hľadajú

aspoň pomyselnú nedotknuteľnosť „pôdy“ a najmä, aby ich bolo čo najviac vidno.

Hra na city O legalizáciu svojho nelegálneho pobytu nátlakom na úrady sa už pokúsilo viacero cudzincov. Zopár ich uspelo a zo získania papierov hraním na city sa stala masovejšia forma. Medzi migrantmi je najviac Afričanov a obyvateľov krajín Latinskej Ameriky. Do Európy prišli za lepším životom. Niektorí si našli prácu na

98

VO SVETE 27 čierno, alebo sa im podarilo niekoľko rokov vyhýbať úradom. Domov, do chudoby sa im nechce.

Na čas sa z nich stali hladovkári. Údajne pili iba čaj a cukrovú vodu. V médiách sa objavovali správy, že zdravotný stav niektorých z nich bol vážny. Odhodlanie hladovkárov pokračovať v proteste až kým nedostanú doklady, alebo nezomrú, však časom pominulo. Ich počty sa znížili. Mnohí sa opäť stratili vo farebnom dave Bruselu. Belgické ministerstvo pre imigráciu však bolo tvrdohlavé. Ani hladovka trvajúca takmer dva mesiace ich nepresvedčila. Hovorca uviedol: „Hladovku drží približne päťsto ľudí. Ak im dnes ustúpime, zajtra ich bude päťtisíc a na ďalší deň aj päťdesiattisíc.“ Výhražná hladovka migrantom nevyšla podľa pôvodných plánov, aj keď stovka protestujúcich dostala trojmesačné povolenie na pobyt. Údajne z humanitárnych a zdravotných dôvodov. Hladovku v podstate migranti prerušili, až keď začalo byť podozrivé, že sa časti hladujúcich, aj napriek strádaniu a poplašným správam, celkom dobre darí...

Väčšina ľudí bez papierov v Bruseli pochádza z afrických krajín.

V nedohľadne Tí, ktorí zostali v kostole, ešte stále dúfajú v zázrak, že im nakoniec úrady vyjdú v ústrety a ich pobyt na území krajiny, a tým aj Európskej únie, zlegalizujú.

Utečenecké centrá v Belgicku sú preplnené. Úrady denne odmietajú aj päťdesiat žiadostí o azyl. Ich vybavovanie pri tom môže trvať aj niekoľko rokov. Prijatie účinných opatrení je v nedohľadne. Vládu v súčasnosti viac trápi dlhodobá vnútorná kríza a spory. „Prečo by som tu nemohol zostať žiť? Kde je spravodlivosť? Všetci ľudia by mali mať rovnakú šancu na život. Bol som v Bruseli šesť rokov, kým ma začali vyháňať. Som vzdelaný a neurobil som nič zlé. Len tu chcem zostať žiť,“ vysvetľoval mi ochotne Aziz z východoafrickej Džibutskej republiky.

Niekoľko ďalších sa na mňa škaredo pozeralo. Nepáčilo sa im, že chcem fotografovať kopy matracov a ich dočasné útočisko. „Môžeš fotografovať klenby kostola, a nie to, čo je dolu,“ upozornil ma jeden z nich a zatváril sa, že to myslí smrteľne vážne. „Teraz je nás v kostole asi dvestotridsať.

Zatiaľ sme si väčšinou nepomohli. Úrady trvajú na svojom. Nemáme žiadne papiere, ochranu nám poskytuje len kostol. Občas nám nejakí ľudia zvonku prinesú peniaze alebo aj jedlo, ale to sa nestáva príliš často,“ dodáva Aziz.

Brusel je čoraz farebnejšia metropola Európskej únie a pre mnohých migrantov sa stala aj bránou do nej. Čím je ich viac, tým to majú ťažšie.

TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

Ako počas vojny. Kostol sa zmenil na zdanlivo nedotknuteľné miesto.

Kostol uzavretého ženského rádu Beguinage v Bruseli sa stal útočiskom migrantov.

98

28 PROTI PRÚDU

Novinky z Nota bene Z BRATISLAVY ceme vám prinášať pravidelné aktuálne informácie zo zákulisia Nota bene. V článku nájdete novinky o.z. Proti prúdu, ktoré manažuje projekt Nota bene v Bratislave. Veríme, že sa nám podarí v budúcnosti priniesť informácie aj z Nota bene z ďalších osemnástich miest.

Ch

SANDRA TORDOVÁ, MANAŽMENT OZ PROTI PRÚDU FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

☺

Potešilo nás minulý mesiac

Nepotešilo nás minulý mesiac

Vlasta vyhráva Štefan je späť Naša dlhoročná klientka Vlasta úspešne zvládla vážnu operáciu srdca. Najprv nás trochu vystrašila tým, že dlhšie nedvíhala telefón, ale po návšteve v nemocnici sme si vydýchli. Vlasta k nám prišla pred šiestimi rokmi. Bez peňazí a s neplatným občianskym preukazom. Dva roky strávené na ulici sa podpísali na jej zdravotnom stave, takže nemohla ani predávať NB. V spolupráci s našimi sociálnymi pracovníkmi zmenila doktora, vybavila si doklady, aktivačné práce, ubytovňu a začalo turné po nemocniciach. Má za sebou dve operácie a čaká ju ešte jedna.

Ešte predtým ju ale čaká príjemná vec vytúžené kúpele.

Kríza doľahla aj na Štefana, jedného z našich historicky prvých predajcov.

Po piatich rokoch, počas ktorých pracoval v stavebných a demolačných firmách v Čechách aj na Slovensku, bol prepustený a vrátil sa k predaju Nota bene. Potešili sme sa, že žije a že sa mu darilo. Smutné je, že musí začať zas od začiatku. Držíme mu palce. Keď porovná predaj Nota bene pred dvomi rokmi a teraz, ľudia kupujú menej. „Nedivím sa,“ hovorí Pišta, „ľudia sa sami obávajú o prácu a ťažšie pustia peniaze.“

ZMENY V NOTA BENE mene hesla „Nota bene je práca a nie žobranie“ robíme v systéme postupné zmeny. Znamená to, že sme dôslednejší pri kladení nárokov na predajcov a poskytujeme im podporu pri ich napĺňaní. Cieľom je predajca schopný sa zamestnať - t.j. dokáže splniť aspoň minimálny pracovný výkon, ktorý od neho zamestnávateľ bude žiadať, a splniť pracovnú dobu.

V

V tejto fáze sledujeme cieľ – minimalizovať porušovanie pravidiel predaja uvedených v Kódexe predajcu a pracovať s predajcami na dodržaní limitu 200 predaných časopisov za mesiac. (Pri splnení predajného limitu si predajca zarobí 140 eur – čo je priemerná cena ubytovne v Bratislave, bez stravy.)

sumu peňazí. Boli sme potešení, že po krátkom prechodnom štádiu sa veľmi rýchlo chytili. Od začiatku mesiaca sme riešili len päť prípadov, v ktorých sme udelili výnimku.

Išlo hlavne o predajcov, ktorí sa vrátili po dlhšom čase z nemocnice, kde nemali možnosť si peniaze ušetriť.

Ako sa darí predajcom s novými pravidlami

Zákaz predaja Nota bene s deťmi - od septembra

Od júla máme v Nota Bene nové pravidlo, minimálny jednorazový odber časopisov je päť kusov. To znamená, že predajca sa musí naučiť hospodáriť s peniazmi tak, aby si ušetril aspoň 3,5 eura na päť časopisov.

Pravidlo má za cieľ podporiť integráciu poctivých predajcov, ktorí pravidelne predávajú časopisy, a sťažiť prístup k časopisom ľuďom, ktorí časopis zneužívali na obťažovanie ľudí a žobranie. Mali sme obavy, ako si niektorí predajcovia zvládnu pravidelne odložiť každý deň potrebnú

V Nota bene sme presvedčení, že deti na ulicu pri predaji časopisu nepatria. Zároveň sme si vedomí, že mamy, ktoré predávajú Nota bene, sú vo veľmi komplikovanej situácii. Žijú na ubytovniach či v chatkách, väčšinou s partnermi, ale niektoré aj úplne bez podpory blízkych. Naším cieľom je pomôcť im nájsť reálne možnosti, aby v čase, kým sú ony v práci, ich deti trávili čas v bezpečnom a podnetnom prostredí.

Keďže u mnohých mám bol hlavný problém vo financiách, od minulého roka ponúkame

98

PROTI PRÚDU 29 PREDA JCOVIA Ryszard pracuje Niektorí predajcovia po čase odídu a nevieme, čo sa s nimi stalo. Na mnohých narazíme náhodne, tak ako na bývalého predajcu Ryzsarda, pôvodom z Poľska, ktorý predával Nota bene jeden rok. Naša sociálna pracovníčka Nora ho najskôr na ulici nespoznala, zato on si ju veľmi dobre pamätal. Vravel, že sa má dobre a je spokojný. Vyzeral výborne.

Vyše roka je zamestnaný ako robotník na stavbe. Má šťastie, že mu ponúkli prácu spojenú s ubytovaním a pracuje na riadnu zmluvu. Tešíme sa.

Hľadá sa Dušan Trápi nás, že bez stopy zmizol náš predajca a bývalý lektor nových predajcov, Dušan. Spoľahlivý a stabilný predajca, trpezlivý a inšpiratívny tréner nových predajcov. Pátrame po ňom po nemocniciach, nikto o ňom nemá správy.

Dúfame, že je v poriadku.

Jela učí predávať V našom tíme opäť vítame predajkyňu Jelu, našu staronovú trénerku predajcov – začiatočníkov. Jela sa zúčastnila nášho komunikačného tréningu a k práci lektorky predaja časopisu Nota bene pristupuje veľmi zodpovedne. Naštudovala si náš

Nota bene je práca, nie žobranie.

tréningový manuál, prichádza hodinu pred tréningom a poctivo sa pripravuje.

Registrácia nových predajcov je každý utorok o 8,00. Každý nový predajca má individuálny pohovor so sociálnym pracovníkom. Po registrácii prejde základným tréningom v predaji pod vedením skúseného šikovného predajcu. Dostane preukaz predajcu platný jeden mesiac, vyberie si predajné miesto a dostane štartovacie tri kusy časopisu. Po mesiaci opäť prichádza na konzultáciu k sociálnemu pracovníkovi a získava trvalý preukaz.

V letnom režime V čase našej uzávierky sme si balili kufre na výlet s predajcami do Macochy k našim západným susedom – prvý spoločný výlet Nota bene za hranice Slovenska. O výlet je tradične aj tento rok veľký záujem. Naopak, júlová redakčná porada s predajcami sa veľkou účasťou predajcov chváliť nemôže.

Na stretnutie s redakciou a s manažmentom prišli svoje návrhy diskutovať len dvaja predajci. Trochu vyššou účasťou sa môže chváliť náš filmový klub Nota bene. Na český film Kvaska prišli predajcovia traja, tak sme premietali. Kurz aikida sa tiež „teší“ rekordne nízkej účasti, raz sa musel zrušiť, lebo prišiel iba jeden predajca. Veríme, že dôvodom je, že predajcovia tak usilovne predávajú časopis, takže nemajú čas na takéto kratochvíle...

Meníme preukazy predajcov v Bratislave Robíme prehľadnejšie preukazy. Zmena je hlavne v tom, že všetky dôležité údaje o predajcovi - veľká fotografia, veľké registračné číslo a predajné miesto sú vytlačené na prednej strane preukazu.

Zadná strana preukazu zostane prázdna.

Bude ľahšie identifikovať, či má predajca svoj vlastný preukaz a či predáva na mieste ktoré má oficiálne pridelené.

Predíde sa tým zneužívaniu zadnej strany preukazu, ktorá bola doteraz samostatnou a ľahko oddeliteľnou súčasťou preukazu.

Je žltej farby a je s obľubou využívaná ako náhrada preukazu falošnými alebo vylúčenými predajcami. Preukazy sa menia priebežne, stále sú v platnosti aj staré preukazy a kompletne vymenené budú do konca augusta.

Ukážka nového preukazu v Bratislave.

finančné príspevky na škôlku. Túto možnosť využilo však len minimum z nich. Počet mamičiek predávajúcich v bratislavských uliciach s deťmi sa neznižoval. Niektoré z nich si zvykli na zvýšenú súcitnú pomoc okolia a neboli motivované hľadať iné riešenia, kam s deťmi počas predaja.

Museli sme dokonca riešiť aj prípady, keď deti pomáhali mame inkasovať peniaze za časopisy. Predaj začal pripomínať žobranie.

Aj po zistení, že ostatné pouličné časopisy vo svete predaj s deťmi zakazujú, sme sa rozhodli pristúpiť k tomuto riešeniu aj my.

Už dva mesiace upozorňujeme mamičky, že od septembra nesmú predávať s deťmi na ulici. Každej, ktorá nedokáže svoju situáciu vyriešiť sama, ponúkame našu pomoc a podporu – našich sociálnych pracovníkov a príspevky. Chceme mamičky motivovať k vzájomnej svojpomoci (napríklad strážiť si navzájom deti) a k spolupráci s organizáciou Unicef, ktorá okrem iného vedie v našich priestoroch skupiny s rodinami a mamami v ťažkej sociálnej situácii. Ďakujeme vám všetkým, že podporujete predajcov a projekt Nota bene.

98

30 PROTI SRSTI

ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

T

Kto si kúpi jachtu, má starosti

Kupovanie šťastia

Zoznamy ťastie si vraj za peniaze Veľmi sa mi tá anketa páčila, a tak som nekúpiš. Hovorí sa to. Veľa požiadala aj mojich čitateľov, aby si také ľudí si to aj myslí, dokonca zoznamy len tak pre zábavu urobili. Ani veľmi neprekvapilo, že v reakciách sa považuje spájanie peňazí so šťastím ma mnohí čitatelia akoby hanbili priznať k tomu, že nejaká kúpená, či dokonca drahá vec za niečo nečisté, priam rúhačské. by ich mohla urobiť šťastnými. Boli to Šťastím celá bez seba nad novou reakcie typu: „neviem takéto veci spočítať“, prípadne „viem prísť na 10 pocitov/zážitkov, pekelne drahou kabelkou sa tiež kedy som bola šťastná, ale ani jeden raz cítim trochu previnilo. Ale najmä by sa nedal kúpiť“, alebo že „mám hmotné veci v paži, zážitky si človek nekúpi, šťastne. Tak ako je to teda? a vždy treba mat niekoho, s kým sa o ne

Š

Nedávno som vo svojom internetovom magazíne INLAND písala o ankete, ktorú robil evolučný psychológ Dr. Geoffrey Miller, autor knihy Spent: Sex, Evolution, and Consumer Behavior (Minuté: Sex, evolúcia a zákaznícke správanie). Skúma v nej ľudské nákupné správanie a čo toto správanie vypovedá o nás samotných.

Práve v súvislosti s touto témou oslovil aj čitateľov New York Times, aby sa pokúsili napísať, a potom porovnať dva zoznamy.

Zoznam desiatich najdrahších vecí, ktoré vlastnia, a zoznam desiatich vecí, ktoré im priniesli najviac šťastia. V oboch prípadoch malo ísť o veci či služby, ktoré si museli sami kúpiť, teda nič darované, vo voľnom čase zmajstrované, či len tak bezplatne dostupné.

môžeš podeliť, tešiť sa sám a nemať o tej radosti komu povedať, je pekne naprd“.

Až napokon jedna z čitateliek to pekne zhrnula: „No jasneee, všetci zbierame pozitívne zážitky, vôňu trávy, západy slnka a len to nás robí šťastnými. ’Serieme‘ na materiálno, ešte tak platne a knihy. A už to dlho nepotrvá a stretneme sa všetci so šťastnými úsmevmi v Zaježovej, kde budeme zo sena vyrábať bioparfémy a žiť v súlade s prírodou a pravými hodnotami.“

Najdrahšie sú deti Bez irónie, zážitky sú skutočne to, čo nás robí šťastnými oveľa viac ako hromadenie vecí. Zvlášť zážitky, ktoré sú spojené s priateľmi, dobrodružstvom, poznávaním a sebaobetovaním. Preto sa aj na

„šťastných“ zoznamoch najviac vyskytujú si dobré topánky obedy s priateľmi,Obujte športové potreby, domáce a hor‘krúžky, sa za kostol, šťastím. zvieratá, záľuby, záujmové charita, umenie, internet a tiež kvalitné postele. Nič z toho nemusia byť položky, ktoré by nás mali zruinovať (i keď ľahko môžu), ale zadarmo napokon nie je ani tá povestná vôňa trávy či východ slnka, zvlášť ak bývame uprostred betónového sídliska.

Potom sú tu veci, ktoré považujeme za najdrahšie a najšťastnejšie súčasne.

U väčšiny ľudí je hneď prvá položka, o ktorej absencii a dôležitosti pre pocit šťastia by asi vedeli najviac rozprávať práve predajcovia tohto časopisu, bývanie. Mať svoju vlastnú strechu nad hlavou je pre každého zdrojom trvalého pocitu bezpečia, pohodlia a rodinnej pohody. A šťastia.

Najzaujímavejšie z celej ankety sú asi zoznamy najdrahších vecí, ktoré sa ale málokedy objavujú aj v zoznamoch šťastných. Smutná správa pre ľudstvo je, že sa sem celkom jednoznačne dostali deti (teda náklady na ich výchovu a vzdelanie, či dokonca i náklady na umelé počatie).

Už len treba dúfať, že rodičovské inštinkty sú ešte stále silnejšie ako potreba ušetriť peniaze na iné radosti. Ďalšie nákladné a stresujúce položky sú svadobné hostiny, rozvody, dane a poistky. A tiež autá a lode.

Neblúznite o lodi Tie lode ma prekvapili a zároveň mi naznačili, ako to je vlastne s tým s kupovaním šťastia. Na prvý pohľad je loď niečo, čo by nám mohlo priniesť nádherné zážitky plné romantiky, dobrodružstva, priateľstva a lásky, západov slnka, tisíce nádherných pohľadov a vôní. Lenže tí, čo si tie lode skutočne aj kúpili, zhodne tvrdia, že nič nie je horšia investícia ako loď. Prináša len samé starosti a dodatočné náklady. Nikdy si nekupujte loď, ak chcete byť šťastní, odkazujú. Inak povedané, bez mnohých vecí by sme nemali príležitosť šťastie pocítiť a prežívať, ale samotná vec nám šťastie nezabezpečí, mnohé nám dokonca môžu privodiť len samé starostí. Čo je teda užitočná správa pre tých, ktorí šetria na plachetnicu, alebo na svadobnú hostinu pre dvesto ľudí? Kašlite na to, rovnaký, ak nie väčší pocit šťastia vám prinesie pohľad na zapadajúce slnko a kus slaninky opečenej s priateľmi. Takže zbaliť nejaké jedlo do ruksaka, obuť dobré topánky, natrieť sa repelentom a ísť si bez blúznenia o plachetniciach užívať sobotné popoludnie s priateľmi, pretože to sa za peniaze nedá kúpiť, to sa dá len zaslúžiť. Vidím v tom kus vesmírnej spravodlivosti, že potešiť sa môžu majetní aj nemajetní, netreba si závidieť, treba si dopriať. Veľa šťastia vám prajem – či si ho už kúpite, alebo si preň vyšliapnete k susedom, či do prírody.

ELENA AKÁCSOVÁ, www.inland.sk FOTO: BRANISLAV REBROŠ

98

ROZHOVOR 31

Michaela otvorene priznáva, že kríza sa dotkla aj herečiek.

oželela. Často si ľudia myslia, že máme z nášho povolania veľké výhody. Ja by som všetky „výhody“ zrušila, ak by zmizli všetky nevýhody. Tých je podľa mňa oveľa viac.

Aké sú teda výhody a nevýhody?

- Výhoda je voľná pracovná doba. Páči sa mi, že mám čas na svoje súkromné veci aj počas dňa, že môžem vybehnúť do parku aj vtedy, keď tam nikto nie je. Nevýhod je podstatne viac. Napríklad hrozí to, že ma označia za nafúkanú, s maniermi. Sú veci, o ktorých si premyslíte, či sa s nimi chcete ukázať v televízií. Napríklad pečenie koláča v prenajatom byte pre reláciu o varení.

To naozaj nechcem a neviem dostatočne preukázať, že to nie je póza, ale že by som sa pri tom jednoducho zle cítila. To by bol poriadne kyslý koláč.

Nuž, musíš dávať pozor na to, čo povieš, aj čo urobíš...

- Áno. Presne. Aj my sme len ľudia, ale

Automechaničku by som skúsila

Nerada sa predvádza om v určitých veciach dosť konzervatívna a na spoločenské večierky chodiť veľmi nemusím. Keď už na nejaký prídem, tak sa chcem baviť, a potom to vyzerá, že ma je všade plno. Inak si svoje intímnosti strážim, nechcem, aby ľudia o mne vedeli všetko,“ vysvetlí, prečo nechcela piecť koláč pred kamerami v kuchyni prenajatého bytu.

„S

Ako sa dá takáto povaha skĺbiť s povolaním herečky? Michaela Majerníková zo seriálu Rádio vtipkuje, robí ’srandičky‘ a spoločne sa nahlas smejeme.

Miška, ako ide práca v kríze?

- Druhý mesiac som na tom tak, že ma ide šľak trafiť. Zrazu mám veľa voľného času.

Nebudeme sa na nič hrať, kríza doľahla aj na naše povolanie a v priebehu krátkeho času som mala namiesto šiestich prác len dve. A ja nemôžem mať veľa voľného času, potrebujem niečo robiť.

Akej práce je menej?

- Nebolo toho veľa, ale pravidelne som mala nejaké moderovania. Spoločnosti teraz dávajú pozor, kde použijú peniaze.

Neorganizujú toľko podujatí, lebo si povedia, že to nepotrebujú. Všetci žgrlošia a je úplne normálne, že sa to dotkne aj

hereckého povolania. Rozmýšľam, kto asi nepociťuje krízu. Napadli mi automechanici a lekári, lebo tých potrebujeme stále.

Automechaničku by som možno skúsila, lekárku by som neriskovala.

Veľmi sa neukazuješ, nie je ťa vo svete šoubiznisu trochu málo?

- Nedohadujem si prácu pri pive, lebo takému štýlu neverím. Trochu mi semtam vyčítajú, že moju tvár málo vidieť, že herečka potrebuje, aby ju ľudia poznali, ale ja stále dúfam, že sa to dá aj inak. Nie som na to povaha. Je veľa veľkých hercov, ktorí hrajú veľké roly, nikto o nich pomaly ani netuší a žijú si svoj pokojný život.

Presne toto by som chcela.

Nikdy si nerozmýšľala nad niečím iným?

- Chodila som na ’gympel‘, nemám žiadne umelecké korene, ale venovala som sa tancu. Najskôr som chcela produkciu, potom architektúru ako môj brat. Ale nikdy som nevedela tak kresliť ako on. A ja chcem robiť veci stopercentne. Ani do životopisu si nedám niečo, za čím si nestojím. Nevedela by som klamať o niečom, že to viem, a potom sa vyhovárať, že som to už dlho nerobila. Hanba na tri nedele, takú trápnosť by som neprežila.

Spoznávajú ťa ľudia na ulici?

- Niekedy áno, a to je presne to, čo nemám rada. Keď ťa ľudia nevidia dlhšie, tak zabudnú, a to je dobre. Často v zmluve máme, že musíme promovať projekty, ja to chápem a rešpektujem, ale promo večierky nebývajú práve uvoľnené, a preto sa tam necítim vo svojej koži. Veci, ktoré sú spojené s popularitou, by som veľmi rada

ak urobíme nejaký prehrešok, tak nám to všetci spočítajú stonásobne. Ak človek riadi opitý auto a nabúra, tak mu vezmú ’vodičák‘. V našej brandži sa stane aj to, že človek príde rovno o prácu a kamkoľvek ide, tak ten prešľap ide s ním alebo s ňou.

Vraj, že je to daň za našu prácu.

Možno za slávu a rýchlejšie zarobené peniaze?

- Možno zarobím peniaze rýchlejšie. Ale to neznamená, že viac, pretože nezarábam tak každý deň. Nakrúcania, reklamy aj všetko ostatné nie sú stále príjmy. Je málo hercov a herečiek na Slovensku, ktorí sú takpovediac za vodou. O ostatných, vrátane mňa, by sa dalo natvrdo povedať, že prežívame. Je to neustála neistota a stres v tom, či práca, či tie peniaze budú, alebo nebudú. Sme umelci na voľnej nohe, platíme si odvody, staráme sa o účtovníctvo, platíme si dane. Zobrať si hypotéku je takmer nemožné.

Meriavaš si tlak?

- Našťastie mám nízky, to dorovnám dvomi kávami denne. Mne sa stres prejaví v žalúdku. Záha a kŕče. Keď si uvedomím, že je to zo stresu, tak to pominie.

Je niečo, čo sa ťa vie dotknúť?

- Nespravodlivosť. Ak som o niečom presvedčená, alebo som si sebou v niečom istá, a niekto mi povie, ty si taká a taká, tak sa zľaknem a pýtam sa sama seba, či ma takto naozaj ľudia vnímajú. S ľuďmi, na ktorých mi záleží, idem potom do konfrontácie. Vo veciach musím mať jasno.

IVICA WIRGHOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7DNÍ FOTO: DAGMAR CANISOVÁ

98

32 POULIČNÉ BLUES

ZAPOJTE SA! Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

JÚLIUS

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Mara „Stávaj, som tehotná, ta ne?“ Mara. Môj ty Bože! Hrozná žena. Keď ju vidím na ulici, utekám na druhú stranu, len aby ma nezbadala. A teraz som s ňou v jednej električke a ona začína svoje divadielko. „Ta nevidíš, už sa mi kozy nalievajú.“ Tie milé slová adresovala mladému mužovi, ktorý s bohorovným pokojom sedel a Maru vôbec nebral na vedomie. „Hej, ty, s tebou hovorím,“ zdupľovala Mara svoju požiadavku, ale mladý muž ani okom nemrkol. Vopred som ho ľutoval. Ten chlapík nemal potuchy, čo ho čaká.

Mara, štyridsaťtriročná Rómka, vychudnutá, taká kosť a koža, naberala dych, aby sediaceho mladíka dorazila. „Hej, jak kukám na teba, to ty si ma nabúral.

Há? Pamätáš?“ V električke sa každý už začal baviť, len sediaci mladý muž nepohol ani brvou a sústredene sa díval von z okna. Ja som sa otočil chrbtom, istota je istota, a prosil som Pána Boha, aby už čím skôr bola Dúbravka, kde som sa chystal vystúpiť. Ale tentokrát pri mne šťastie nestálo. „Dedo, vidíš ho, frajera? To on ma nabúral a teraz sa ani postaviť nechce.“ V celej električke každý otočil hlavu mojím smerom a ja som išiel zhorieť od hanby.

Díval som sa do zeme a ani som nemukol. „No čo, dedo, ani ty ma už nepoznáš? Už sa nepamätáš, jak sme spolu spávali pod mostom na Staromestskej?“ S prihlúplym úsmevom som pokýval hlavou, hej, hej, Marka, kto by na teba mohol zabudnúť, a túžobne som vyzeral, kedy už konečne budeme v Dúbravke. Ale Mara ešte neskončila. Vrátila sa pohľadom k sediacemu mužovi. „Ty, a teba neučili, že dámy máš pustiť sedieť?“ Pri tých „dámach“ celá električka vybuchla smiechom, iba s tým sediacim „týpkom“ to ani nehlo.

Konečne sme boli v Dúbravke. Maru som nechal Marou a rýchlo som vypadol z električky. Vystúpilo nás viacej, a tak sa v električke uvoľnila kopa miest.

Ale ako Maru poznám, tá boj s tým nešťastníkom určite nevzdá. Ešteže ja som z toho vonku.

JÚLIUS, BRATISLAVA

MAREK

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Moje detstvo a dnešok Zase neviem ako začať. Mám 21 rokov, čo asi všetci viete. Predávam pouličný časopis Nota bene už vyše roka. Viem, že pre niektorých je čudné, že predávam pouličný

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Stalo sa to, čo už dávno nie: Niekto v počte hlasov tromfol tradičného víťaza všetkých hlasovaní, Júliusa. Tento skúsený autor má na svojom konte už dve knižky. Viac ako jeho príspevok Žofka sa vám však páčila Ovečka od Jozefa 598. r časopis Nota bene. Dávajú si sami pre seba otázky, či sa ten muž nehanbí predávať Nota bene? Ono to je tak, že ako pouličný časopis vyšiel, tak to bezdomovci, ktorí pijú alkohol, zneužili a dali sa na predaj. Lenže pouličný časopis Nota bene nie je o tom, že ho predávajú žobráci a poctiví predajcovia sa potom čudujú, prečo sa im nedarí. Tento časopis vznikol preto, aby si ním privyrobili ľudia, ktorí nemajú prácu. Predávajú ho napríklad ľudia zo sociálne slabších rodín.

Poznám aj takých, ktorí prácu majú, a keď majú voľno, alebo skončili v práci, tak predávajú Nota bene, aby mali na živobytie.

Teraz už o mojom detstve. Keď som bol malý, tak sme celá rodina mali krutý život. Aj napriek tomu, že rodičia mali prácu, finančne sme nevychádzali, lebo len čo dostali výplatu, hneď museli povracať dlhy. A na stravu na celý mesiac ostalo veľmi málo. Keď sa blížili Vianoce, tak som bol smutný, lebo od môjho detstva som dostal dvakrát darček pod stromček. Prvýkrát v ôsmych rokoch, to som dostal motorku na zotrvačník. Druhý darček som dostal v dvanástich rokoch, a to nákladiak na ovládanie. Vtedy som sa išiel s tou hračkou zavrieť do izby a od radosti som plakal, lebo po takom nákladiaku som túžil. Aj kamarátom som sa mohol vychvaľovať, že mám darček, nemusel som sa zase hanbiť. Na Mikuláša sme skoro vždy mali, lebo to rodičov nevyšlo tak draho. Som zo šesťčlennej rodiny, plus rodičia. A vždy, keď som išiel do školy, spolužiaci sa mi smiali, že chudobný chlapec došiel do školy.

Aj kvôli tomu som sa nevyučil, lebo som sa hanbil chodiť do školy.

Teraz žijem taký život, že už rok predávam pouličný časopis Nota bene. Za ten čas som spoznal veľa dobrých ľudí z Karlovej Vsi, ale aj z iných častí Bratislavy. Na strednej škole som začal piť, keď som mal 16 rokov.

Dva roky som pil, potom po dvoch rokoch som spoznal dievča, do ktorého som sa zaľúbil. Už sme spolu vyše dvoch rokov, ona ma dostala z alkoholu, aby som nepil.

Teraz bývame v jednej domácnosti a máme spolu nádhernú dcérku Helenku, ktorá má už 9 mesiacov. Snažím sa nájsť si aj prácu, lenže chlapa bez výučného listu horkoťažko niekam príjmu. V dnešnej dobe aj na smetiara potrebujú výučný list. S priateľkou chodievame sem-tam na brigády, podľa toho, ako zavolajú a ako potrebujú. Mojím životným snom je mať zdravú a zabezpečenú rodinu. Lenže chlapovi bez práce sa to

nemôže stať. To by bolo všetko, v písaní budem pokračovať – či už nejakých básní, alebo o mojom živote. Ďakujem všetkým ľuďom z Karlovej Vsi, že sú na mňa takí milí. Ďakujem aj všetkým čitateľom Nota bene.

MAREK 1919, KARLOVA VES – OD CENTRUM

JOZEF

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Život je ťažký Sklamanie... Čo je život? Život je cesta, ktorá nás sprevádza a vedie cez mnohé prekážky, utrpenia. Občas nás privedie k žiaľu, smútku, slzám, ale aj k radosti a úsmevu. Tak ako vietor rozfúka semienka kvetov, z ktorých sa vyvinie niečo pekné, nádherné, alebo keď sa z kukly vyvinie motýľ, tak aj k tomu sa dá prirovnať začiatok života. Smutné však je, že ak si myslíme, že nás čaká niečo pekné, z čoho sa budeme tešiť, v tom momente nastane zlom a sklamanie! Sklamanie, slovo, za ktorým sa skrýva láska. Láska, ktorá trápi každého z nás. Spomínam si na jeden príbeh, ktorý spôsobil veľa smútku, plaču, sĺz.

Ba dokonca aj túžbu ukončiť život! Áno, bol to príbeh chlapca a dievčaťa. Ona si toho vytrpela v živote veľa, a aj napriek tomu, že sa s ňou nemaznal, žila ďalej dúfajúc, že sa raz všetko zmení. On bol chlapec, ktorý sa v živote veľakrát popálil a život tiež nebol k nemu milý. Zvláštne, však, že život im spojil cesty? Pre ňu bol každý deň krásnym, deň čo deň jej žiaril úsmev na tvári, až kým neprišiel ten deň D. Deň plný smútku a žiaľu. Čo sa stalo? Jediný dôvod, pre ktorý bola taká šťastná, sa stratil. Myslela si, že on je ten pravý, ten, ktorý jej podá pomocnú ruku, utrie slzy... Ale vymenil ju za inú. Preňho už neznamenala ona nič, nestála mu ani len za slovo prepáč. Bola len ďalšia obeť na zozname. Netrápilo ho, že práve kvôli nemu sa niekto trápi, plače, že kvôli nemu nemá chuť ani žiť. Bol sebec, namiesto smútku si užíval a lovil ďalšie obete.

Myšlienkami jej pochodovalo veľa otázok, ba dokonca aj nápady, ako ukončiť to trápenie!

Ona sedela a plakala. Plakala preto, že on odchádza a vie, že už navždy. Odchádza a ona mu nedokáže povedať, že jej berie život, nevie mu povedať zostaň! Stratila všetko, čo mala. Život pre ňu zrazu nemal význam. Raz jej jeden z priateľov povedal: „Neplač preto, že sa to skončilo, ale preto, že sa to stalo. Rany sa časom zahoja a ty sa zase budeš smiať a budeš mať dôvod žiť naplno a lepšie.“ A mal pravdu. Po čase si uvedomila, že milovať znamená trpieť, túžiť a predstierať. Trpieť za šťastie druhého.

Túžiť po niekom, koho nikdy nebudem mať, a predstierať šťastie, keď srdce krváca. Za tým, čo sa stalo, spravila dlhú čiaru, aj keď pukliny na srdci ostali. Spravila krok vpred a život bol opäť krásny. Život sa skladá z množstva malých mincí. Kto ich dokáže zodvihnúť, je bohatý.

JOZEF 598, BRATISLAVA

98

ZVIERACIA KAZAJKA 33 Kapybara, hlodavec s dvadsiatimi zubami. orgány ukryté v špeciálnom kožnom záhybe. Mláďatá kapybár sú prítulné a dajú sa ľahko skrotiť.

Tučný Ďalším juhoamerickým cicavcom, ktorý má rád vodu, je tapír. Dorastá až do dĺžky dvoch metrov a je nepárnokopytník ako kôň či nosorožec. Patrí medzi najstaršie živočíchy na Zemi. Za posledných 35-miliónov rokov sa zmenil len veľmi málo.

Jeho meno v jednom z indiánskych jazykov znamená: Tučný.

Miluje vodu, rád pláva a potápa sa. Lovia ho najmä jaguáre a Indiáni. Aj tapíry majú na nohách vpredu po štyri a vzadu po tri prsty. Domovom troch druhov je Južná Amerika, jeden druh obýva Zadnú Indiu a Sumatru.

Vpredu štyri, vzadu tri

Hups do vody o vodách Južnej Ameriky žijú dva zaujímavé živočíchy.

Oba sú doslova mierumilovní dobráci, na ktorých je z pohľadu predátorov hriech nepochutnať si. Kapybary a tapíry sa dajú jednoducho skrotiť a sú ľahkou a chutnou korisťou.

V

orlami či kajmanmi... Samozrejme, pokiaľ na ne nestriehnu práve z vody. Napríklad anakondy si nimi tiež často spestrujú menu.

Vo vode môžu aj spať, trčí im z nej len nos. Ich mäso chutí ako bravčové.

Kapybary žerú nad ránom svoje vlastné výkaly, aby lepšie strávili celulózu z trávy.

Ich pohlavie je pre človeka na prvý pohľad ťažko rozoznateľné, pretože majú pohlavné

Rančeri stále lovia kapybary aj pre ich mimoriadne hebkú srsť. Spracované kože týchto zvierat si podkladajú pod sedlá.

Pán trávy Vody juhoamerického kontinentu obýva aj najväčší hlodavec sveta - kapybara močiarna. V jednom z indiánskych jazykov jej meno znamená: Pán trávy. Medzi prstami má plávacie blany, veľmi dobre sa potápa. Samce majú väčšinou okolo seba hárem niekoľkých samičiek, niektoré jedince však žijú verne v pároch.

Na predných nohách majú štyri prsty, ako Simpsonovci a na zadných iba tri.

Pod vodou vydržia päť a niekedy i viac minút. Voda je pre ne často spása pred predátormi, jaguármi, pumami, ocelotmi,

Samotár tapír, skvelý plavec a potápač.

Mimochodom: Dvojmetrový tapír môže mať penis až pol metra dlhý.

V húšťavách juhoamerických lesov si vyšliapavajú chodníky, ktoré ťažko rozoznať od chodníkov Indiánov. Najaktívnejšie sú za súmraku. Prví kolonizátori tapíry krotili, používali ich na poľné práce a na zábavu.

TEXT A FOTO: JÚLIA KAMPFOVÁ

98

34 BODKA VÝROK: KENKÓ

okresný stavebný podnik

býv. ŠPZ Kladna

Chaplinova žena

sekáme

prvá dvojhláska

býv. ŠPZ Liptovského Mikuláša

aorit (množ. č.)

POMOC: AROA, ARZT, KYRA, VENI

malá Anna

býv. ŠPZ Prešova

a podobne ženština

adresa (rus.)

poobvára

zranilo, poranilo

poprelamuj

455 (rím. čísl.)

1 druh palmy oslovenie muža

juhoam. papagáj venezuelská rieka

zabíjačkové pochutiny lekár (nem.)

zn. mydla

Dietlova sestrička

židovský kmeň

medveď (angl.)

inakší

prístav (angl.)

muzikál

značka kozmetiky

vyprosuje

zvádzajúcu

rýpala staročeské zámeno platidlo v Macau

výsledok rezania

izba (angl.) ženské meno ruská rieka

recept (skr.)

popravca

videl som (lat.)

pozavára studený (nem.)

Martin (dom.)

výdavky (zastar.)

Autor: BOHUMIL NOVÁK

3

šachový koeficient

pookocovala

POMOC: SAO, KALT, ROOM, ASER

POMOC: VAO, PORT

blanokrídly bodavý hmyz

100 stupňov Celzia

4

predložka

Mária (dom.)

ženie (čes.)

cicavce z pralesa

predmestie Viedne

poľnohosp. náradie

st. poľský futbalista technické služby

vajíčko (med.)

oceňoval zn. ruských lietadiel zvliekalo kožu

2 druh motýľa

a iné

európske veľhory

rieka pri Omsku

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 0,70 € a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: EV 3665/09 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Dizajn titulnej strany: Grafické spracovanie: Manažment projektu: Inzercia: Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Hlohovec: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Prešov: Senica: Trenčín: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/52 62 59 62, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Mgr. art. Pavol Čejka Ing. Ivan Pekarovič Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 02/52 62 59 62, jaro@notabene.sk

Pre informácie o predajcoch Nota bene, o možnostiach podpory, inštitúciách poskytujúcich služby ľuďom bez domova a v prípade sťažností na predajcov Nota bene volajte číslo: 02/52 62 59 61 alebo 02/52 62 59 62.

DISTRIBÚCIA: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/52 62 59 62, sociálni pracovníci: Peter Kadlečík, Peter Adam, Nora Volčková, Tomáš Kubiš, poradcovia@notabene.sk, právnik: Ivan Lorenc Slovenský Červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Gabriela Krchmanová, 0903 744 491, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, tel: 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk OZ Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, tel.: 033/7423 827, kontaktná osoba: Pavol Šoka, viera.vavrova@d2u.sk OZ Hviezda, Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/46 60 212, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 21 98, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk OZ Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, tel.: 036/631 02 73, mobil: 0903 500 940, ondrej.kerekrety@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, Marko Urdzík, tel. 051/457 25 49, 0907 534 441, rkclipany@centrum.sk Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, mobil: 0902 230 122 ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Klára Labošová, 037/772 17 38, 92, 0907 451 771, charita.nr@ba.telecom.sk Béla Magyar, tel. 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, tel. 033/77 27 687, 0915 400 577, domum@kios.sk Zariadenie sociálnych služieb, OZ Korene, Levočská 56, 058 01 Poprad, Erika Mižigarová, tel. 052/716 03 75, 73, 0910 99 16 12, 0907 574 656, socialne@msupoprad.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, František Kováčik, 0905 696 137 Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Dom Charity Jeremiaš, Soblahovská 65, 911 01 Trenčín, Marcel Galiovsky, Tel: 032/652 63 63, mobil 0908 591 019, jeremiasnr@slovanet.sk Trnavská arcidiecézna charita, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Lucia Konečná, 033/533 31 59, lucia.konecna@centrum.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, tel.: 057/443 15 78, mobil: 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová, tel. 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@post.sk, katka.studsp@post.sk

98

FOTORIPORT 35

Berlínska schizofrénia aby v Berlíne šesťdesiatych rokov boli súčasťou prezentácie retrofotoaparátu Olympus PEN E-P1, ktorý nadväzuje práve na svojho staršieho bračeka z tohto obdobia. Nie je to ani kompakt, a ani zrkadlovka. Je to niečo medzi nimi, tak ako bol v tom čase rozdvojený Berlín. Opäť schizofrénia. Komunistickí politici nariadili stavať Berlínsky múr, ktorý mal dôsledne oddeľovať východnú časť od západnej. Zbohom sloboda. Prišli o ňu aj baby.

Tie sa však nedali úplne obmedziť a zachovali si ju aspoň v móde, skrášľovaní sa a pretŕčaní kdesi na brehoch Sprévy. Berlínsky múr padol pred dvadsiatimi rokmi. Zostali po ňom posledné zvyšky ako memento minulosti. Dnešným retrobabám však už nič nehovorí, len o ňom tušia a vedia, že zohral v ich krajine vážnu, ale nechcenú úlohu. A zasa schizofrénia.

TEXT A FOTO: VLADIMÍR SMUTNÝ

B

FOTO: REUTERS

36 GALÉRIA

Zohrievajúci sa bezdomovci začiatkom januára v severovýchodnom indickom meste Siliguri.

Teplota tu klesá až na štyri stupne Celzia, čo spôsobuje smrť tých, ktorí sa nemajú kde zohriať.

98