NOTA BENE 100 by Proti prúdu

100 číslo

Z OBSAHU

Kódex

na večnosti

V smere vetra

nb špeciál Ľubica, bývalá predajkyňa Nota bene, si otvorila salón pre psov. Ďalšia bývalá predajkyňa Edita pracuje v NB a pomáha ľuďom bez domova. Čo sa dialo, keď si predajci a pracovníci združenia Proti prúdu vymenili na chvíľu role? Čítajte v našej špeciálnej prílohe k stému vydaniu NB.

predajcu 1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze. 3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok. 4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy. 5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli. 6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze. 7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto. 8. Predajca nesmie predávať časopis v súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka). 9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto čin nosti pomáhať, zvlášť, ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy. 10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom. 11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho. 12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu. 13. Predajca nesmie predávať časopis, ani sa zdržiavať na predajnom mieste, s dieťaťom do 16 rokov.

100

Napoly technik a napoly humanista. Imrich Klokner z Dolných Orešian je v civile obchodník so stavebnými strojmi, popoludní a počas víkendov odprevádza svojich blížnych na poslednej ceste. Pravdepodobne posledný pohrebný „plačko“ na Slovensku. Lúči sa s dušami zosnulých.

Reportáž

Do korýt!

Psiarania oslávili v júli 800 rokov. Podľa určitých prameňov práve tu, na rieke Granule (Hron), napísal okolo roku 172 rímsky cisár Marcus Aurelius Hovory k sebe samému. Záverom leta sa tu menovaný Marcus Aurelius objavil znovu, aby otvoril prvé korytárske O´lumpijské hry.

Metropola

Šťastné sedmičky

Pútnik

Obrázky rozmanitosti

Český fotoreportér Jan Šibík sa už po celom svete nalietal dosť na to, aby mal na mestá jasný názor a pri otázke, ktoré je podľa neho to naj, ani chvíľu nezaváhal. Miluje Prahu. Našim čitateľom radí, kde a ako urobiť lepšie a pútavejšie zábery.

Aha ho!

Kedysi tu priemerne platení robotníci vyrábali zbrane. Dnes sú v rozľahlom areáli desiatky galérií, ateliérov, fashion kaviarní a nočných klubov. Nápadom sa medze nekladú, inštalácie sa na návštevníka valia zo všetkých strán. Dokonca sa neboja parodovať ani všemocnú Čínsku ľudovú republiku.

kontakty editoriál Uvedomila som si, že mám v živote šťastie na ľudí. Na ľudí, ktorí ma posunuli ďalej, verili mi a videli vo mne kvality, ktoré som ja nevidela. Zároveň je mi jasné, že medziľudské vzťahy sú najväčším „žráčom“ energie. V nich dostávame kopance, z ktorých sa spamätávame niekedy aj celý život. Iróniou je, že vyliečiť sa z nich dá zasa len vo vzťahu. V životoch našich predajcov tieto putá prestali fungovať. Bez-domovectvo je v podstate bez-vzťahovectvo. V októbri pred ôsmimi rokmi, na krste Nota bene, prví predajcovia hádzali fľaškovú poštu s časopisom do Dunaja. Odvtedy sme pochopili, že to najdôležitejšie v Nota bene sa deje na ulici. V kontakte s Vami, kupujúcimi. O vzťahoch je preto aj náš nový projekt Nota bene offline fejsbúk, ktorý nájdete v tomto slávnostnom stom čísle. Je to šanca

spoznať Vás, ktorí ste pre nás takí skrytí. Pri príležitosti stého čísla sme pre Vás pripravili aj špeciálnu prílohu o predajcoch, ktorí zmizli z ulíc a odrazili sa od dna. Dočítate sa aj o prvej slovenskej audioknižke načítanej predajcami NB, ktorá vychádza koncom októbra. Teší nás vracať ľuďom z ulice sebaúctu. V o. z. Proti prúdu sa z bezdomovcov stanú predajcovia NB, futbalisti, autori kníh, herci a teraz najnovšie aj hlasy z novej audioknižky. Teší nás, že dnes už nevydávame časopis na stanici, ale máme priestory, kam predajcovia môžu chodiť kvôli poradenstvu. Využívať telefón a internet kvôli práci, chodiť na porady, či do kina. Budovať spolu pracovné návyky, aby dokázali splniť nároky zamestnávateľov. Pracujeme už nielen s ľuďmi, ktorí prídu za nami. Prostredníctvom našich terénnych pracovníkov vyhľadávame v uliciach Bratislavy ľudí bez domova, ktorí potrebujú našu pomoc. Ďakujeme za podporu hlavne Vám, našim čitateľom, partnerom z pobočiek Nota bene, sponzorom a dobrovoľníkom. Bez Vás by to nešlo. SANDRA TORDOVÁ | ŠTATUTÁRNA ZÁSTUPKYŇA O. Z. PROTI PRÚDU

inzeráty predajcov Hľadám prácu ako stajník v Bratislave a okolí. Mám 50 rokov a dlhoročnú prax. Ďakujem. Zdenko 1911, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa). Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať notebook a mobilný telefón pre 9-ročného chlapca. Zároveň hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi mohli dať do prenájmu chatu so záhradou. Prosím len o seriózne ponuky. Ďakujem. Alžbeta 856, Lamač – Samoška, kontakt: 0914 162 118. Hľadám prácu ako masér, kuchár – čašník alebo sanitár, ošetrovateľ a opatrovateľ chorých v jednej osobe. Mám certifikáty a prax. Podľa možností s ubytovaním. Ďa-

kujem. Marián 430, PTR Kaufland – predný vchod, kontakt: 0910 212 173 alebo 0915 058 646. Prosím o zimné oblečenie, dievčenské bundy, čižmy č. 40, automatickú práčku a počítač. Ďakujem. Anton 891, NM Trnavská – Bajkalská, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa). Prosím čitateľov časopisu Nota bene o darovanie alebo za symbolickú cenu kúpu funkčného notebooku za účelom výučby programu Windows, Office a iných programov. Zároveň sa rád zdokonaľujem v jazykoch. Ovládam hovorovo maďarský, nemecký a ruský jazyk. Začínam sa učiť angličtinu a čínštinu. Hľadám CD a DVD za úče-

lom výučby jazykov a prípadne bojového umenia. Ivan 1888, NM Račianske mýto – električky, kontakt: 0910 124 031. Hľadám súrne na dlhodobý prenájom chatku s vodou, elektrikou a oplotenou záhradou pre dvoch psov. Zn. do 500 euro mesačne. Jela 1768, Patrónka, kontakt: 0902 317 723. Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mamičke darovali oblečenie pre 1a 6-ročné dievčatko. Zn. pomoc. Ďakujem. Zuzana 717, DÚB Billa – Saratovská, kontakt: 0904 548 911. Mladá 26-ročná baba s malým psíkom hľadá do podnájmu 1 izbu za dobrú cenu. Som ochotná pomôcť v domácnosti – nakú-

piť, upratať. Nájdete ma pri Samoške v Rači alebo mi zanechajte odkaz vo výdajni. Ďakujem. Silvia 2100, Rača – Samoška, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa). Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali televízor na baterky a ohrievač. Ďakujem. Dušan 1883, NM Stromová – potraviny, kontakt: 0944 399 357. Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi darovali šijací stroj, rohovú lvicu, topánky pre 3-, 5- a 9-ročného chlapca a pre 6-ročnú dcéru, postele s úložným priestorom a farebný televízor. Ďakujem. Renáta 1296, DÚB Samoška – Ul. SchneideraTrnavského, kontakt: 0910 234 256.

INZERCIA

kontakty sms pre predajcov 12.08.2009 07:57 pozor! Dobry den, NB si s priatelom kupujeme Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

0915 779 746 05.08.2009 15:47 Dobry den, ten naj z Nota bene je pan z Trnavy v Bille. Kupujem si iba od neho. Prajem vela stastia, ujo. Vasa znama z „pekla“. 06.08.2009 14:50 Dobry den. Kupujem NB od predajcov v Hlohovci pri Kauflande, je mi ich luto. A pritom sama som na tom zle. Zarazajuce je to, ze ti, co maju dost, su lakomi viac ako chudobni. Zelam vsetko najlepsie predajcom. Ivana 07.08.2009 21:02 Velmi pekne dakujem predajkyni Zitke, ktora predava NB v NR v hypermarkete Tesco. Je naozaj velmi mila a usmievava, prajem jej este vela zdravia. J Zuzu

pravidelne. Vzdy sa tesime, ked uvidime mileho a sympatickeho predajcu na Roznavskej pri McDonalde. Prajeme vela sil, aby zvladol svoju situaciu. Veronika a Janci 29.08.2009 21:13 Na AS Nivy sme si rano kupili od predajcu NB. Chceli sme mu nechat 60 centov, ale povedal, ze nie, ze nam ich musi vratit, co aj urobil. A v ten isty den sme boli na nakupoch v Ikei a pri vchode nas otravoval predajca NB, ale nepredaval, ale chcel peniaze alebo stravne listky. Bol neodbytny a velmi, velmi neprijemny. Jednemu cest, druhemu hanba. Marian 20.08.2009 14:20 Touto cestou by som chcela pozdravit Martina, mileho predajcu z Americkeho namestia. Od neho som si kupila augustove cislo NB, v ktorom som nasla clanok prave o nom. Prekvapilo ma to, ake vazne zdravotne problemy mal a co vsetko prezil. Drzim mu palce. V.

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEKTU NOTA BENE

23.08.2009 13:16 Dobry den. N@taBene si nekupujem, ale chcem sa podakovat p. Ivanovi, ktory tento casopis predava v Cadci pri Terne. Vzdy mi popraje krasny den a som stastny! David 25.08.2009 11:10 Dakujem jednej pani na Alzbetinej ulici v Kosiciach za prijemne stravenu cast dna v jej milej spolocnosti a za to, ze mi tak ochotne pomohla najst klastor. J 03.09.2009 12:29 Chcem podakowat panowi Jurajowi 86, ktory predawa pred postou 1 w ZA. Wyzaruje z neho tolko dobra, ze mi dodal energiu do dna... a pomaha. Mamicka s kociarmi Zuzana 07.09.2009 10:28 NB som kupil od mladej predavacky s dietatom v kociku na Hornej ulici v Ban. Bystrici. Velmi som z ich osudu smutny. Dufam, ze sa s Bozou pomocou zmeni. Martin

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI AJ

INZERCIA

Kauza

text a foto: dagmar canisová

Novela súčasný stav vylepšuje, ale všetky problémy nerieši

Nesociálny? Nový zákon o sociálnych službách vniesol medzi mimovládnych poskytovateľov sociálnych služieb chaos. Diskriminuje ich oproti verejným poskytovateľom a vyhrocuje ich finančnú situáciu. Pripravuje sa novela. Nezisková organizácia Jazmín z Handlovej zastrešuje tri zariadenia sociálnych služieb: útulok pre ľudí bez domova, domov pre osamelých rodičov (po novom zariadenie núdzového bývania) a pestúnske zariadenie. Klienti dostanú za symbolickú sumu ubytovanie a priestor pre hygienu. Zamestnanci, ktorí tu pracujú za minimálne mzdy, im tiež pomáhajú vybaviť doklady, dávky v hmotnej núdzi, prácu či bývanie. Finančná situácia n. o. Jazmín je však kritická. „Financovaní sme z prostriedkov VÚC, mesta Handlová, 2 % z daní a z príspevkov klientov. Tento rok nám VÚC dalo nižší príspevok, čo je pre nás likvidačné,“ vysvetľuje riaditeľka Viera Mrázová. „Štvrťročný príspevok VÚC pokryje naše náklady na jeden mesiac, štvrťročný príspevok z mesta pokryje náklady na ďalší, z príspevkov klientov zaplatíme energie a v každom štvrťroku nám lieta jeden mesiac, v ktorom nemáme finančné prostriedky na mzdy. Mesto a VÚC nám už ďalšie financie neposkytne. V súčasnosti netušíme, kde zoženieme finančné prostriedky na prevádzku, a to sme všetky náklady radikálne znížili.“

Trampoty s pobytom Účinnosť nového spôsobu financovania obcami bola tento rok odložená a má začať platiť až v januári. Háčik zákona o sociálnych službách je v tom, že obce by mali preplácať iba náklady za vlastných

obyvateľov, teda klientov, ktorí majú v obci trvalý pobyt. Ostatní by sa mali vrátiť do „svojej“ obce a služby vyhľadať tam. Klient si zariadenie, ktorého služby využije, nemôže vybrať sám. Pridelí mu ho obec. Prednosť budú mať verejné zariadenia, teda tie zriadené obcou a VÚC. VÚC môže aj s takzvaným neverejným zariadením – teda zariadením prevádzkovaným neziskovou organizáciou – uzatvoriť

Ak novela neprejde, týrané ženy sa budú musieť hlásiť na obecnom úrade. zmluvu na určitý počet klientov. „Peniaze však dostaneme iba za klientov od VÚC,“ hovorí Viera Mrázová. „Pritom počet našich pracovníkov zostáva rovnaký, svietiť sa musí, či je v zariadení desať klientov alebo dvadsať. Ekonomickejšie a aj sociálnejšie je naplniť zariadenie a pomôcť tak tým, ktorí pomoc potrebujú. Je oveľa lacnejšie poskytnúť matke s deťmi núdzové bývanie ako oddeliť deti od matky a umiestniť ich v detskom domove s mnohonásobne vyššími prevádzkovými nákladmi.“

Reálne náklady Pripomienkové konanie k novele zákona o sociálnych službách skončilo 10. septembra. „Predpokladáme, že ustanovenie, aby sa neprihliadalo na trvalé

Máme vyhodiť svojich klientov na ulicu? – pýtajú sa niektoré mimovládne organizácie.

bydlisko klienta, nakoniec prejde. Novela však nerieši otázku, v akom rozsahu si obce a VÚC majú objednávať služby mimovládnych poskytovateľov. Komunitné plány rozvoja služieb neexistujú, žiadne zariadenie nemá istotu, či a koľko služieb si od neho obec a VÚC objedná a zaplatí,“ tvrdí Helena Woleková z nadácie Socia. „Kým predtým bol príspevok na jedného klienta presne definovaný, teraz majú obce financovať neverejných poskytovateľov porovnateľne s ich zariadeniami. Ale krízovú intervenciu obce neposkytujú. Mali by preplácať reálne náklady, lenže istotu, že ich naozaj preplatia, poskytovatelia nemajú.“ Podľa Viery Mrázovej si každý vykladá zákon inak. Neziskové organizácie nevedia, čo VÚC považuje za ekonomicky oprávnené náklady na klienta. Väčšina VÚC nemá ešte stanovený systém registrácie poskytovateľov sociálnych služieb, služby nie sú štandardizované, nie sú stanovené ani termíny na odovzdanie požiadaviek na rozpočet na budúci kalendárny rok. Vecí, ktoré treba vyriešiť, je ešte príliš veľa. Ak novela neprejde, dôjde od 1. januára budúceho roka napríklad k takej absurdnej situácii, že ženy, ktoré sa stali obeťami domáceho násilia a potrebujú krízové ubytovanie s utajeným pobytom, sa budú musieť hlásiť na obecnom úrade v mieste svojho trvalého bydliska, kde im vyberú azylové zariadenie.

INZERCIA

Pomáhame

text a foto: dagmar canisová

Bezradnej klientke zabuchli dvere pred nosom

Vyhnaná z „raja“ Jej zdravotný a sociálny stav ženy v zrelšom strednom veku ju stavia do veľmi zraniteľnej situácie, ktorá ju robí odkázanou na pomoc úradov a organizácií. Eva Račická, naša prvá registrovaná predajkyňa pod číslom 001 je opäť vďaka hlbokým dieram v štrbavom sociálnom systéme kôpka nervov a nešťastia. Eva sa ocitla v začarovanom kruhu.

Jediné, čím si môže byť istá, je neistota. Prepadla cez dieru v systéme a možno nikdy nebude mať nárok na prenájom sociálneho bytu. Nemôže sa oň ani len uchádzať. V Bratislave nemá trvalé bydlisko. A tiež má príliš nízky príjem. Dva razy jej bratislavský magistrát predĺžil bývanie v sociálnej ubytovni. Po druhom päťročnom období prišiel čas opäť posudzovať a rozdeľovať. Rozhodnutie bolo pre ňu kruté. Koniec. Úradníci vyriekli verdikt: Zamietnuté. Neurobili tým nič protizákonné. Záujemcov o sociálne bývanie je viac ako praktických možností vyhovieť im. Po Eve nezostala prázdna posteľ. Bude na nej iný človek v núdzi, ale… Je systém nespravodlivý? Samozrejme, ruky zväzujú možnosti. Magistrát je v určitom zmysle len súčasťou súkolia. Ak má toto koliesko prázdne vrecká, zodpovednosť za to nesú aj vlády, všetky, ktoré tu sú a boli.

Ani myšlienky Štátu chýba efektívna koncepcia sociálneho bývania. Vôbec neexistuje podpora prechodu od provizórneho bývania k jeho istejším formám. Jediná cesta ako prísť na Slovensku k istejšiemu bývaniu sú buď značné finančné zdroje alebo odovzdanie sa do trvalej ústavnej starostlivosti. Pritom ani mnohí zdraví a pracujúci ľudia to prvé nemajú a druhej možnosti sa desia. Sociálne bývanie je prechodné a s touto dočasnosťou má podľa štátnych úradníkov

občan rátať a má si sám riešiť situáciu. Ak na to nemá podmienky, ponúknu sa mu len často horšie provizóriá. Vyhliadka, že by raz Eva mala istotu a nemusela sa večne trápiť, že ju opäť niekto pošle s pokrčenými plecami na ulicu, je

Štátu chýba efektívna koncepcia sociálneho bývania. v nedohľadne. Vyhnali ju z „raja“. Eva tentoraz prepadla sitom. Sociálnych bytov či možností sociálneho ubytovania je na Slovensku poskromne. Aj v tomto sme kdesi na chvoste Európskej únie. Záujemcov je stále niekoľkonásobne viac ako možností.

Priatelia Sociologička a členka výboru Slovenskej siete proti chudobe Zuzana Kusá hovorí o Eve z vlastných skúseností, aby podporila jej snahu konečne žiť ako človek. „Evu našťastie doteraz neubili zlé zážitky a životné prekážky.“ Súčasný nútený odchod zo sociálnej ubytovne Kopčianska, kde bývala v samostatnej izbe, je pre ňu úder. Má možnosť ubytovať sa v zariadení, kde je v jednej izbe niekoľko cudzích ľudí a chýba priestor na súkromné veci alebo v zariadení, kam môže prichádzať až vo večerných hodinách. Okrem Zuzany Kusej

sa za Evu prihovorili aj ďalší jej známi, ktorí by boli radi, keby si konečne našla svoje miesto a kúsok súkromia na svete.

Dôstojné podmienky Ani o.z. Proti prúdu nezaostáva. Odišiel od nás list do Primaciálneho paláca námestníčke primátora Anne Dyttertovej, v ktorom navrhujeme spoluprácu pri predĺžení ubytovania našej bývalej klientky Evy Račickej. Oceňujeme doterajšiu pomoc magistrátu Bratislavy. V ťažkej situácii dostala to najcennejšie, dôstojné podmienky na život, dlhodobý pobyt v sociálnej ubytovni. Naše združenie sa rozhodlo podporiť ju pravidelným príspevkom na bývanie. „Sme ľudsky dotknutí, že takýchto ľudí náš systém odsudzuje, aby žili v provizórnych podmienkach v zariadeniach prechodného typu,“ hovorí Sandra Tordová, štatutárna zástupkyňa o.z. Proti prúdu. „Život v neustálej neistote, ubytovanie v preplnených izbách, časovo obmedzené na 3 mesiace, či maximálne rok, ako jediná vízia dožitia pre ženu v jej veku a zdravotnom stave, je otriasajúca predstava.“

Dodatok V čase našej uzávierky Eva dostala odpoveď z Magistrátu. Pômôcť jej nemôžu. Na jej mieste už býva niekto iný.

INZERCIA

kontakty

Téma

text a foto: marcel bagida

Kríza má vplyv aj na tradičnú výrobu

A je koniec Globalizácia. Raz bude všade rovnako. Svet je stále bližšie k uniformite. Väčšina predmetov každodennej potreby pochádza z Ázie, zatiaľ čo Európa a Amerika prichádzajú o svoju tvár a majstrov, ktorí boli dlhé stáročia ich súčasťou. Je zbytočné oplakávať ich. Civilizácia robí míľové kroky.

Nepálené tehly si už dnes sami vyrábajú iba v chudobných oblastiach Rumunska.

Staré remeslá vymierajú. Držia sa len ako súčasť jarmokov či ľudovo-umeleckého biznisu, ktorý je skôr na ozdobu ako na každodenné bežné využitie.

Husté blato Našťastie, v Európe ešte stále žijú ľudia, ktorí sú na tradičnú výrobu životne odkázaní. Sú medzi nimi aj Slováci. Aj keď paradoxne nie na našom území. Naši krajania v Maďarsku a v Rumunsku sa ešte donedávna snažili udržať si tieto „džoby“. Naozaj sa nimi zaoberali tí chudobnejší. Žiaľ, doba im nežičila. Končia výrobcovia vápna, míliari, aj vaľkári. Pre tých, ktorí netušia, čo to vôbec znamená: Vápno tradične vypaľovali aj naši predkovia

Téma INZERCIA Dominion Hra roku 2009 Spája prvky zberateľských kartových hier typu Magic, zároveň ponecháva hráčom rovnaké možnosti na výhru. Hracia doba iba 30 min. Jednoduché pravidlá. Herné ocenenia: 2009 Spiel des Jahres víťaz 2009 Origins Award Card Game víťaz www.albi.sk

Hru zakúpite v predajniach Brloh, All toys, Panta Rhei i portáloch ihrysko.sk a martinus.sk Vyhrajte stolnú hru Dominion! Stačí poslať do 31.10.2009 na jaro@notabene.sk správnu odpoveď na otázku: „Čo je to Sponzorské predplatné NOTA BENE?“ Pomôcka: www.notabene.sk

Pec na výrobu vápna pri Répášskej Hute v Maďarsku.

v peciach, do ktorých naukladali vápencové kamene a pod nimi poriadne zakúrili, míliari v lesoch zasa pálili drevené uhlie – to, na ktorom teraz už len grilujeme a vaľky sú zasa nepálené tehly. Vyrábali ich väčšinou kdesi za dedinou, kde mali prístup k vode a kvalitnejšej hline. Jednoducho zarobili husté blato, do ktorého primiešali podľa regiónu buď konopný pazder, či kúsky slamy alebo popol. Z tejto zmesi potom vo formách tvarovali tehly. Na dobrú uhoľnú míľu treba najprv pravidelne naukladať brvná. Prvý deň šľahajú k oblohe vysoké plamene. V správny čas ich začnú dusiť a usmerňovať tlenie. Míliari vedia, kde pustiť vzduch, kde viac prikryť klesajúcu kopu, ktorá sa každodenným ubíjaním znižuje. Po pätnástich až dvadsiatich dňoch je uhlie hotové.

Pre fajnšmekrov Ručne pálené vápno ešte donedávna vyhľadávali stavebníci pre jeho vysokú kvalitu. Aj cena bola výrazným argumentom. Ak si stavebník zmiešal ručne pálené a priemyselné vápno, získal údajne celkom dobrý mix. Fajnšmekri totiž tvrdili, že ručne pálenému sa žiadne iné vápno nevyrovná.

Posledný poloslovenský majster Gejza Füredy z Répášskej Huty v Maďarsku, ktorý s partiou chlapov podniká s tradične vypáleným vápnom sa zatiaľ nevzdal, aj keď sa táto drina už príliš neopláca. „Zakape“ ako míliarčina, ktorú už v Bukových horách nevidno. V Rumunsku pri meste Oradea ešte minulý rok vyrábali vápno po starom. Tradíciu pochovalo stále drahšie drevo a čoraz lacnejšie vápno z veľkých fabrík v Maďarsku. Je koniec. Posledným skanzenom tradičnej výroby zostáva tiež Poľsko. Míliari pracujú východne od Vysokých Tatier. Aj tu však pomaly balia. Že niekto podporí tradičnú výrobu len preto, aby sa nám zachovala pre budúce generácie, je málo pravdepodobné. Ľudia, ktorí sa ňou ešte snažia živiť, už takmer nikoho nezaujímajú. Zostávajú posledným malebným spestrením vidieka, ktorý je čoraz uniformnejší a nudnejší. Košikári alebo hrnčiari počas hodov jeho pestrosť nezachránia. Škoda. Táto drina budila rešpekt a pripomínala zručnosť našich dedov. Lacnému tovaru však už nedokáže konkurovať.

Vyhrajte krásny víkend pre 4 osoby v kopcoch Malej Fatry! Čaká na vás ubytovanie v nádhernom prírodnom prostredí na okraji lesa, v rodinnom nefajčiarskom penzióne – kúsok od dedinky Kunerad. Stačí zaslať správnu odpoveď na otázku Aké sú konkrétne ciele bratislavského streetworku o. z. Proti prúdu? Odpovede posielajte na jaro@notabene.sk do 31.10.2009. Pomôcka: www.notabene.sk

www.penzionkunerad.sk tel.: 041/549 42 49

Na večnosti

text a foto: jožo t. schön

Posledný plačko na Slovensku

V smere vetra V nebohých hľadá len to dobré.

Napoly technik a napoly humanista. Vo svojich päťdesiatichštyroch rokoch študuje sociálnu prácu na Trnavskej univerzite a účinne sa angažuje v boji proti alkoholu a drogám. Imrich Klokner z Dolných Orešian je „v civile“ obchodník so stavebnými strojmi, popoludní a počas víkendov odprevádza svojich blížnych na poslednej ceste. Pravdepodobne posledný pohrebný „plačko“ na Slovensku. Lúči sa s dušami zosnulých. „Som niečo ako civilný farár,“ hovorí Imrich. Očividne sa mu páči byť kňazom na polovičný úväzok. Možno preto, že jeho mamička chcela mať zo svojho syna duchovného. Keď však napísal v ktorejsi triede ľudovej školy takmer erotickú básničku, mama sa nadobro so svojím snom rozlúčila.

Vidiecky priekopník Sedím s Imriškom na cintorínskej lavičke. Pedantne si zapisuje do svojho bloku v čiernom obale posledné poznatky, ktoré sa mu podarilo získať o živote zosnulého. V rozlúčkovom prejave nemôže na nič podstatné zabudnúť. „Som profesionál,“ hovorí. Potom sa postaví na vyvýšenom mieste, aby ho všetci trúchliaci dobre videli, vždy v smere vetra, aby ho dobre počuli a začne čítať svoj prejav. Imrich Klokner reční na pohreboch už štvrťstoročie. Chodí po okolitých dedinách, všade, kam si ho zavolajú k nebožtíkovi. Ešte za bývalého režimu mali Zbory pre občianske záležitosti v príručke Premeny

po päť prejavov pri príležitosti uvítania do života, svadobných obradov i poslednej rozlúčky. Stačilo iba doplniť meno. Imriško bol vlastne prvý, ktorý sa vzoprel nalinajkovaným predpisom. „Preto si ešte pred obradom poctivo naštudujem celý život zosnulého. Nikdy sa neopakujem, každý prejav je originál,“ vysvetľuje. Pri rakve vyzdvihne do neba najlepšie vlastnosti nebožtíka a vyzve pozostalých, aby pokračovali v životnom diele nebohého. „V tomto som sa posunul dopredu,“ hovorí. „Nabádam ich, aby skutkami naplnili jeho odkaz.“ Napokon poďakuje pánovi farárovi a všetkým prítomným. Imrich je čistý profesionál.

Na prvého sa nezabúda Keď však ešte ako 26-ročné ucho išiel prvý raz rečniť na pohreb svojho prvého nebožtíka, roztriasli sa mu kolená. Bezradne stál uprostred smútočného zhromaždenia a uvedomoval si jediné. De-

siatky párov očí, ktoré sa na neho upierali s nemým očakávaním. „Dovtedy som mal niekoľko verejných vystúpení, účinkoval som v miestnom ochotníckom divadle, ale toto bolo niečo iné,“ hovorí. „Spomenul som si však, že s týmto chlapíkom som kedysi na miestnom družstve zvážal na koníkoch seno.“ Zosnulý muž mal ku koňom pekný vzťah. V smútočnom prejave preto spomenul práve koníky, ktoré nebožtík už nikdy nezapriahne. Najmladšia dcérka zosnulého sa žalostne rozplakala pri spomienke na koníkov a plačko vedel, že jeho prejav má úspech. „Možno to znie paradoxne, ale znak úspechu každého smútočného prejavu je plač,“ nezabudne zdôrazniť.

Rozhovory so záhrobím Imrich si dodnes pamätá dátum „svojho“ prvého pohrebu. Bolo to v minulom storočí, presne 11. júla roku 1982. Odvtedy profesionálne odprevadil na poslednej ceste v mene spoluobčanov, príbuzných, kolegov a známych asi 500 zosnulých. Profesionálny plačko už neráta smútočné prejavy, ktoré za štvrťstoročie svojej bohumilej činnosti stvoril. Čítal z nich pozostalým po robotníkoch, intelektuáloch, katolíkoch, evanjelikoch, neveriacich, ba aj samovrahoch. „Všetci boli pre mňa v prvom rade ľudia,“ hovorí. „V každom, s ktorým som sa oficiálne lúčil, som hľadal to dobré, čo v živote vykonal.“ Keď si život nebohého poctivo naštuduje, zatvorí sa v pracovni a píše. „Nikto ma nesmie vyrušovať, vtedy sa rozprávam s nebožtíkom. Chcem dopovedať, čo on už nestihol.“

Na poslednej ceste už odprevadil viac než 500 zosnulých.

INZERCIA

Reportáž

text a foto: peter valo

Marcus Aurelius opäť na Hrone

Do korýt! „NA TÝCH SLÁVNYCH BOLO DÔLEŽITÉ, ČO PO SEBE ZANECHALI A JA SOM SA ROZHODOL, ŽE ZANECHÁM ÚSMEVY A VESELÚ MYSEĽ“.

Pri rekonštrukcii historickej korytárskej vojny sa napokon okúpali všetci.

Psiarania oslávili v júli 800 rokov. Obranné valy na skalisku Krivín hovoria o nepomerne staršom osídlení. Vraj práve tu, na rieke Granule (Hron), napísal okolo roku 172 rímsky cisár Marcus Aurelius Hovory k sebe samému. Na konci leta sa tu objavil znovu, aby otvoril prvé korytárske O´lumpijské hry.

Postavu osvieteného rímskeho cisára si zahral rektor banskobystrickej Akadémie umení a známy režisér Matúš Oľha. Bol uveličený, keď ho privítali psiarskymi pagáčmi a pozdravil občanov slobodného cisárskeho mesta Psiare a okolitých dedín, medzi ktorými sú Hronský Beňadik, Kozárovce, Bratislava a Brusel. Vyzeralo to, že všetko bude len „sranda“.

Platónov traktát V jeho prejave spočiatku zazneli aj podozrivo hlboké myšlienky: „Ľudský život je nestály a krátky, lebo pred naším narodením a po našej smrti je nekonečný prúd času a kto to pochopí, nebude sa sťažovať na krátkosť života, ale ho využije na konanie

dobra. Koľkí už pomreli, čo sa pred nimi triasol celý svet? Z ich kostry je teraz popol alebo sa rozložila na prach. Mnohí zomreli, čo ich miloval celý svet, mnohí čo nás predišli v živote i smrti.“ Pri nich znalec rímskej literatúry, profesor rímskeho práva na právnickej fakulte, Jozef Krajči zahlásil: „Veď to bol presný citát z Marca Aurelia.“ Pán profesor sa skutočne nemýlil, ale predstaviteľ Marca Aurelia hneď s vážnou tvárou dodal: „Na tých slávnych bolo dôležité, čo po sebe zanechali a ja som sa rozhodol, že zanechám úsmevy a veselú myseľ“. Potom predniesol prekvapeným divákom dovtedy utajený „Platónov traktát“ o tom, že práve na Psiaroch pri rieke Granula, ako vtedy hovorili Hronu, sú

základy kultúry starého Egypta. Spôsobil to 4 000 rokov pred naším letopočtom istý Jano Pes, ktorý sa na koryte z jedného kusa dreva odplavil k ústiu rieky Níl. Miestny ľud skomolil jeho meno na Anubis, a tak sa zrodil jeden z hlavných egyptských bohov. Podľa Janovho „obaráku“ začali Egypťania vyrábať prvé lode. Janovi Psovi, ktorý si zvykol na meno Anubis, bolo veľmi ľúto za bralom Krivín. Jeho verní poddaní sa mu snažili postaviť kópiu skaliska. Ostalo po nich niekoľko nepodarkov ako Cheopsova pyramída a Veľká Sfinga. Mystifikácia ako hrom. Podstatné je, že sa ľudia rozosmiali a cisár mohol otvoriť prvú korytársku O´lumpiádu.

Reportáž Cisára Marca Aurelia priviezli na tradičnej psiarskej čajke.

Korytárska tradícia Psiaranov od nepamäti prezývali „korytármi“. V časoch, keď ešte dedinu od rieky Hron neoddeľovala hrádza, tu bývali povodne temer každoročne. Obyvateľom neostávalo nič iného iba prevážať svoj majetok na veľkých „obarákoch“. V minulom roku vznikol nápad, že by sa tieto, napohľad nemotorné, monštrá z jedného kusa dreva mohli použiť aj na šport. Začiatky neboli celkom jednoduché. Viaceré pokusy sa skončili nedobrovoľnými kúpeľmi. Po krátkom čase sa ukázalo, že skúsenejší korytár otočí svoje koryto doslova na mieste a pri splavoch medzi hronskými skalami s ním dokáže manévrovať oveľa lepšie ako jeho kolegovia na turistických kanoe. Z „korytárenia“ sa stala príjemná zábava.

Víťaza vylosovali Teraz korytári – o´lumpionici absolvovali vodný slalom naprieč Hronom. Preteky mali jednu zvláštnosť. Na vode vládla úplná rovnosť. Neexistovali mužské, ženské ani dorastenecké kategórie. Marcus Aurelius trval na tom, aby sa naozaj dodržalo olympijské heslo: „Nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa!“ Na záver organizátori

síce vyhlásili najlepšie dosiahnuté časy, ale víťaza vylosovali. Prvý mohol byť posledný a posledný mohol byť prvý. Hlavnú trofej, veľký putovný pohár získal Jozef Šárik zo Psiarov. Ten ho veľkoryso odovzdal dorastencovi Michalovi Valkovičovi mladšiemu, ktorý dosiahol najlepší čas. Na vode vládla zábava. V korytách niektorých pretekárov sa objavili aj psy a na sprievodnom člnku dokonca koza, ktorej došla trpezlivosť a skočila do vody. V tej fáze sa preteky zmenili na záchranársku akciu. Zlatým klincom „korytoparády“ bola rekonštrukcia korytárskej bitky zo starých čias, pri ktorej prepadli druhovia presláveného psiarskeho zbojníka Zlejka beňadického obchodníka s vínom. V tejto divadelnej feérii si zahral aj poslanec banskobystrického VÚC Stanislav Lopúch, ktorý nikdy nechýba pri úsmevných podujatiach. Na záver bitky sa všetci jej účastníci poprevracali aj s korytami a na všeobecnú radosť divákov vykúpali v chladnúcich vodách Hrona.

Kráľovský „otelák“

už zaznávaných, vín – „otelákov“, o cenu Kráľovský Otelák. Parádny krčah sponzorsky vyrobil hrnčiar Ján Frank z Pukanca. O víťazovi nerozhodovala hlasovaním odborná porota, ale široká verejnosť. Stal sa ním Vladimír Ráchela zo Psiarov, pred Jánom Hruškom, Erom Hudecom a Jánom Havranom z Hronského Beňadika. Vyzerá to tak, že sa na Hrone zrodila ďalšia pekná tradícia. Na ďalší ročník korytárskej O´lumpiády, ktorý sa uskutoční v júni budúceho roku prisľúbili účasť aj pretekári z Česka, Rakúska, Francúzska a Ruska. A čo je najdôležitejšie, Marcus Aurelius sľúbil, že príde s ďalšími príbehmi o vplyve Staropsiaranov na kultúru Egypta. Ak bude táto mystifikácia pokračovať, je dosť možné, že sa zrodí legenda, podobná tej, akú si o českom svetobežníkovi a vynálezcovi Járovi Cimrmanovi vymysleli Zdeněk Svěrák s Jiřím Šebánkom. Na rozdiel od tej českej bude mať čosi reálneho. Historický Marcus Aurelius pri Hrone skutočne bol a terajší slávnostne otvoril Prvú korytársku O´lumpiádu, aby ľudia napriek ťažkým časom nestratili zmysel pre zábavu.

Súčasťou Korytoparády bola verejná súťaž v degustácii tradičných, a dnes

pouličné blues

text: joshua 037, jozef 1828 | foto: patrik krebs

ZAPOJTE SA! Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Opäť vyhral Július. Hlasujte ďalej, sme zvedaví na váš názor. Ktorý z príspevkov je podľa vás najlepší? Pošlite SMS s menom autora na číslo 0915 779 746.

Deň mŕtvych v podaní Divadla bez domova.

Babie leto Divadla bez domova očami predajcu Joshuu V sobotu 12. 9. 2009 sme sa zúčastnili medzinárodného festivalu divadiel pod názvom Babie leto, na ktorom vystupujú aj divadlá s hendikepovanými ľuďmi alebo s ľuďmi bez domova. V obrovskom areáli psychiatrickej liečebne v Prahe – Bohniciach, kde sa konal festival, boli postavené stany, stánky a bufety. Rozhlas hlásil, že návštevnosť je okolo osemtisíc platiacich divákov. Nepodávali sa alkoholické nápoje, nikto neodhadzoval odpadky mimo odpadkových košov. Vône jedál viali ovzduším a vládla slávnostná atmosféra spolu s krásnym počasím. Naše predstavenie,

Deň mŕtvych, vzbudilo obdiv aj u členov českého bezdomoveckého divadla Ježek a Čížek. Obecenstva bolo dosť a z trojitého potlesku bolo zrejmé, že ich naše predstavenie bavilo. Potom sme išli na spoločný obed – vegetariánsky guláš z hlivy ustricovej, cukiny a šampiňónov. Po krátkom voľne sme sa spoločne zúčastnili fascinujúceho a veľmi zábavného predstavenia divadla Ježek a Čížek pod názvom Bufet Bondy. Jela si kúpila popolník vyrobený v dielni bez bariér. Cecilka si našla novú známosť. Po predstavení maďarskej, nemeckej, holandskej a poľskej scény sme

mali možnosť vidieť umelcov z hudobnej a tanečnej scény. Na záver sme sa zúčastnili večere v krásnej reštaurácii s veľmi milou obsluhou. Lúčenie nemalo konca kraja. Hoci medzi nami bola jazyková bariéra, priateľstvo nepozná medze a padli aj slzy dojatia a šťastia. Škoda, že takéto podujatie nemáme aj na Slovensku. Ďakujeme sponzorom: Nota bene, Redivivo a IMPA. Divadlo bez domova skúša novú japonskú hru, HAIKU, ktorej premiéru plánuje na november.

Obyčajný deň predajcu Jozefa z Petržalky pri Terne 6.10 Pozriem zalepenými očami na deti a zapínam mobil. Začína sa taký obyčajný deň. Ranná káva a cigareta. Ach, ten zlozvyk! Zobúdzam deti, pripravujem kakao, desiatu do školy. Pomaly, že by nás aj slimák predbehol, sa s nechuťou obliekame. Posledná vizuálna kontrola plynu, elektriny, vody a odchádzame – deti do školy a ja predávať ten náš a váš časopis. 7.30 Začínajú chodiť ľudia. Asi po 15 minútach predávam prvý časopis. Zažívam v tom pe-

tržalskom Terne naozaj zaujímavé situácie. Zásah ochranky, príjazd polície a občas aj záchranárov, je realita. Niekedy mi je do plaču. Inokedy do smiechu. Raz sú to školáci, čo potiahnu čokoládu, inokedy výrastkovia, ktorí si prišli po alkohol, ale bez zaplatenia. Je bežné, že nejaká pani narieka, že jej zmizla celá kabelka. Nechala si ju zavesenú na vozíku a išla si odvážiť ovocie. Hlúposť ľudí, nie šikovnosť zlodejov. Neznášam to. Alebo super alarm, ktorý by zobudil aj mŕtveho a hučal s prestávkami skoro hodinu, pretože tam bol psík, ktorému bolo asi pridlho. Zlodej, ktorý sa snažil utiecť hneď, ako vyšiel (bez pút!) s policajtmi z obchodu. Ďaleko neušiel, a mali ste potom vidieť ten zásah! Sú chvíle, keď mi nie je všetko jed-

no. Úmrtia ľudí, ktorých som vídal deň čo deň, rozchody, pokus o samovraždu, opitý vodič, ktorý ledva zaparkoval, či okradnuté babičky. S týmto sa stretávam tiež. Bohužiaľ. Žijem s týmito ľuďmi a oni so mnou. Kde sú ozajstné hodnoty? Viete, že ma poteší aj obyčajné: „Dobrý deň, ako sa máte?“ 17.30 Deň končí a ja odchádzam domov. Za deťmi. Nakúpiť, navariť na ďalší deň, oprať, čo treba. Pripraviť decká do školy, dať večeru a ... telka. Zdá sa vám to nejaké povedomé? Bežný deň, poviete si. Takto nejako je to asi všade. Toto všetko sa dá aj vďaka vám, čitateľom.

špeciál 100

Pomohli sme im odraziť sa

Kto pláva Proti prúdu? Vlastin splnený sen

foto: petra lajdová

Ľubica Chlpíková, bývalá predajkyňa Nota bene, si otvorila salón pre psov

Podnikavé dievča text: sandra tordová, mária bulková foto: dagmar canisová Kto má záujem o kvalitné služby – strihanie psov, volajte na 0907 473 718. Akciové ceny potrieb pre psíkov a mačky o polovicu lacnejšie ako v obchodoch, nájdete na www.webareal.sk/dream. Teší sa na vás Ľubica Chlpíková.

Keď vás osud chytí za golier a vyhodí na mráz a katastrofy si u vás podávajú kľučku, ľudia reagujú rôzne. Niektorí sa opustia, iní naštartujú. Ľubica (37) je druhý prípad.

Maxo, malý bojazlivý šicu, len čo začuje zvuk holiaceho strojčeka, zbystrí. Veľké ustráchané oči sú predzvesťou vzdoru. Ľubica Maxa šikovne uchopí, aby nehrýzol, a rozhodne sa pustí do strihania. „Niektoré psy bojujú, ale ja bojujem tiež,“ usmieva sa. Ľubici, ktorá ešte prednedávnom predávala Nota bene, sa splnil jeden z mnohých snov. Otvorila si vlastný strihací salón pre psov. Na rozbeh sme jej poskytli malú miestnosť v suteréne priestorov Nota bene. Ľubica chodí strihať psíkov aj domov. Zákazníci si ju pochvaľujú a posielajú k nej svojich známych.

vyzvedám, čo jej pomohlo neopustiť sa. Partner, s ktorým si plánovala budúcnosť, jej odkázal, nech s ním neráta. Náhle sa ocitla sama s dcérou a s polročným synom. Paradoxne jej pomohlo, keď ju k tomu všetkému začal majiteľ vyhadzovať z podnájmu. Musela riešiť praktické veci a nestíhala sa ľutovať. Ako dobrý motor na prežitie poslúžil vzdor. „Povedala som si, že sa už nikdy nenechám ponižovať.“ Posledná mobilizačná facka prišla od „sociálky“. Zistila, že úrady nezaujíma, kde budú spolu žiť ako rodina. Je v tom sama.

Psy bez predsudkov

„Riadim sa tým, že všetko má svoj čas. Nenútim veci, aby bežali ako chcem ja.“

Že nielen Lenin, ale aj predsudky voči bezdomovcom sú večne živé, dokazujú zas tí, ktorí kvôli nim zaspätkujú. Bola som svedkom, keď sa objednaní zákazníci otočili pred dverami Nota bene. Vraj tu svojho psa strihať nedajú. Ľubica nenápadne pregĺgala slzy, my sme jej nenápadne kriesili sebadôveru. Aké príšerne demotivujúce zážitky pre vyčerpaného človeka, ktorý sa plazí z dna! Ľubica vyzerá trochu ako hollywoodska hviezda, ktorá si stiahla vlasy do chvosta a vybehla von nakúpiť. Štíhla, s iskrou Audrey Hepburn, zametá podlahu výdajne časopisov. Neviem sa zbaviť pocitu, že sem nejako nepasuje. Po skončení fušky sedíme pri cigarete. „Jediné, čo ma držalo, bolo, že sa musím postarať o deti,“ hovorí mi, keď

Obrovská pomoc prišla od známej, ktorá jej poskytla prenájom domu v Cíferi. Ľubica, ktorá je už od svojich pätnástich vášnivou chovateľkou zvierat, tam žije dodnes so synom Marcelkom, šiestimi psami a tromi mačkami.

Hotel pre psy Steny starého domu z nepálených tehál pišťali po rekonštrukcii. K tomu snaha uživiť rodinu doviedli bývalú psovodku v bezpečnostnej službe k predaju Nota bene. „Predaj Nota bene ma naučil

podnikateľsky myslieť. Pravidlo jedna – wvždy si odlož peniaze na nákup tovaru,“ konštatuje Ľubica. Ako všetci predajcovia, aj ona si časopisy kupovala za polovičnú cenu a predávala ich na ulici za plnú sumu. Nie všetko šlo dobre. Dcéru Dominiku už pri sebe nemá. Odobrali jej ju do krízového centra. Najväčší strach má, že príde aj o Marcela. Aby deti zabezpečila, ťahá dve roboty – jedna z nich je upratovanie priestorov Nota bene. Na prežitie to nestačilo, tak skúša podnikať. Okrem strihania psov rozbieha aj internetový obchod s potrebami pre psov a mačky. „Špecialitou sú prírodné krmivá, ktoré sú vhodné aj pre alergických psíkov,“ hovorí pedantka, ktorá výrobky odskúšala na svojich šiestich psoch. Ceny sú u nej o polovicu lacnejšie ako v bežných obchodoch. Zatiaľ objednáva v malom. Kupuje za to, čo zarobí. „Riadim sa tým, že všetko má svoj čas. Nenútim veci, aby bežali ako chcem ja.“ Veci rieši jedno po druhom. Najskôr domaľuje dom, potom zabojuje o meškajúce výživné. Nadovšetko si cení slobodu. Nie vždy príjme ponúknutú pomoc. „Hrozilo by, že budem robiť veci, čo nechcem, lebo sa budem cítiť zaviazaná,“ myslí si. Aj deti vychováva, aby mali svoju hlavu. V kolobehu boja o prežitie Ľubica nestráca guráž a nebojí sa veľkých snov. Jej snom je mať hotel pre psov. Čo by u iného znelo ako potrhlé plány snílka, je u tvrdohlavej Ľubice pevné rozhodnutie.

Edita, bývalá predajkyňa NB, dnes pomáha iným.

Iný uhol pohľadu

tom, že v našom združení zistila, že nie je pomoc ako pomoc, píše stážistka Ľuba... Človek pod tlakom skutočností musí občas zmeniť názor. Pred touto zmenou sa nedá ujsť, ibaže by dotyčný chcel zostať slepý a hluchý. Počas mojej školskej praxe v Ostrave, v zariadení pre ľudí bez prístrešia, som sa stretla s názorom, že chcieť od predajcov pouličného časopisu, aby predávali určitý počet časopisov mesačne, je nehoráznosť. Svedčí to o prehnanom ekonomickom zmýšľaní organizácie a dokonca sa to vraj rozchádza s hlavnou myšlienkou projektu pouličných časopisov. V podstate som súhlasila, pretože situácie, keď sa všetko točí okolo peňazí, mi dokážu dvihnúť tlak. Keď som dorazila do OZ Proti prúdu a videla som, ako sa vo výdajni časopisu NB rieši s niektorými predajcami problém s nízkym predajom časopisov, stuhla som a začala vetriť prvý rozbroj medzi mojím presvedčením a pracovníkmi združenia. Problém sa vyriešil zakrátko. Pochopila som, že hlavný rozpor je v tom, ako chápeme pojem pomoc. Pomoc, a to nie je žiaden nový objav, nespočíva v tom, že bezdomovca dovedieme všade za ruku a budeme sa o neho starať, aby sa mal dobre, lebo to je taký maličký „chudáčik“. Pomoc spočíva v tom, že ho naučíme, ako sa za vlastnú ruku dovedie všade sám. Nazeranie na bezdomovca ako na človeka schopného pomôcť si mení aj jeho pohľad na seba samého. Opäť nadobúda sebavedomie a chuť niečo zmeniť, lebo týmto pohľadom sa mu hovorí, že je to on, kto musí konať. Napratať bezdomovca opäť do akej-takej reality a skutočne mu pomôcť znamená aj motivovať ho, aby sa posúval ďalej, a to nielen v predaji. V konečnom dôsledku, zvýšenie predaja môže znamenať viac dostupných prostriedkov a zastrešenie viacerých predajcov – bezdomovcov. Navyše, v každej práci od nás zamestnávatelia chcú, aby sme zvyšovali svoje výkony. Neviem, prečo by to v NB malo byť ináč. Veď je to práca ako každá iná... ĽUBOMÍRA MAČUGOVÁ

Edita je bývalá predajkyňa NB. Po mozgovej príhode prišla o všetko. O rodinu aj o bývanie. Momentálne pracuje v o. z.w Proti prúdu. Pomáha predajcom NB hľadať prácu a ubytovanie. Tvrdí, že čo jej dalo Nota bene, to teraz dáva ona.

EDITA a PROUSTOV DOTAZNÍK

foto: petra lajdová

1. Aká je vaša predstava dokonalého šťastia? Mať čo jesť, piť, kde bývať a mať v svojej blízkosti ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť a nedovolia mi znova padnúť na kolená. 2. Ktorá vlastnosť je pre vás najcharakteristickejšia? Zo zlých je to prchkosť, neuváženosť a nerozhodnosť. Z dobrých spoľahlivosť a vernosť. 3. Koho najviac obdivujete? Obdivujem viacero ľudí a každého z iného dôvodu. 4. Čo vo svojom živote najviac ľutujete? To, čo som ešte nestihla prežiť. 5. Z čoho sa vo svojom živote najviac tešíte? Z každého úspechu. 6. Aká je vaša najväčšia výstrednosť? Som tuctová baba. 7. Pre ktoré chyby iných máte pochopenie? Podľa toho, ako si vysvetlím ich pôvod. 8. Čo ľudia najviac preceňujú? Myslím, že sami seba.

9. Akú súkromnú radosť si nikdy neodopriete? Vianoce. 10. Kto alebo čo vám najviac pije krv? Nespravodlivosť. 11. Čo zo svojho vlastníctva si najviac vážite? Komplet všetko, od špendlíka po televízor. 12. Ak by ste na sebe mohli niečo zmeniť, čo by to bolo? Nemenila by som nič, som so sebou spokojná. Na „vizáž“ som si už za tie roky zvykla a na vnútro tiež, spávam úplne pokojne. 13. Čo považujete za svoj najväčší úspech? Môj najväčší úspech bol – postaviť sa po mozgovej príhode na nohy, naučiť sa žiť s hendikepom, zamestnať sa a začať úplne od začiatku. 14. Čo oceňujete na mužoch? Zodpovednosť, vernosť, zmysel pre humor. 15. Čo pre vás znamená Nota bene? Barlička, o ktorú sa môžem vždy oprieť, fantastickí ľudia – zamestnanci aj klienti. Za všetko, čo som dosiahla, môže pomoc týchto ľudí.

Strážca Blumentálu

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

Nie je mu do spevu a nik sa mu ani nečuduje. Strach? „Prosím vás a kto by ho nemal? Bojím sa tej potvory, veru tak.“ Ernest bol dnes na kontrole v nemocnici. Verdikt lekárov tušil už vopred.

Liečba chemoterapiou nestačí, od zajtra sa začne s ožarovaniami. „Hádam to pomôže,“ opatrne zo seba dostane a je jasné, že nech robí, čo robí, každá úvaha, každý sen začína a končí pri rakovine.

jasné, že s alkoholom odíde aj partia. Čert to ber, bolo však načase sa pochlapiť. Pil som už veľa. Veľmi veľa...“

Keby

Viera v Boha ho pri chorobe drží nad vodou.

Predajcovi Ernestovi Ujvárymu ju oficiálne diagnostikovali začiatkom tohtoročnej jari. Ale iba Ernest vie, že tá pliaga je v jeho tele o dobrých pár mesiacov dlhšie. Možno keby išiel hneď k lekárovi... Vtedy, keď ho súvislejšie a čoraz častejšie začalo pobolievať na hrudníku... „Niekedy vlani v novembri sa to začalo ozývať. Nechal som to tak. Reku, bolesť ako príde, tak odíde. Lenže vo februári som sa chystal ako vždy na svoj rajón. Predávať časopis. Hustejšie som zakašľal a keď som po vypľutí uvidel na zemi krv, stuhol som. Sakra, zle je,“ spomína na osudný deň Ernest. Odvtedy sa točí v medicínskom kolotoči. Nález v dolnej časti ľavých pľúc bolo treba preveriť. Chirurgicky z nálezu odobrali vzorku a následné testy potvrdili, že je pozitívny. Zhubný nádor. Chytené sú aj blízke lymfatické uzliny, ale Erny nezúfa. „Budem bojovať, iné mi neostáva.“ V júni mal päťdesiatsedem. Žiadne bujaré oslavy, nijaké posedenie s kamarátmi. „S bývalými kamošmi sa pozdravím, no nič viac. Pred tromi rokmi som prestal piť. Zo dňa na deň. Žiadne liečenie, postupné odvykanie. Rozhodol som sa a basta. Bolo mi

Nožík na stole V hlavnom meste žije už viac než 15 rokov, dlhší čas býva na ubytovni v Dúbravke. Mesačne ho priestor v dvojposteľovej izbe vyjde na štyritisíc korún. V prepočte na novú menu – okolo 132 euro. Oficiálny príjem? „Sociálka mi robí 1560 korún a potom som už odkázaný len na to, čo zarobím predajom Nota bene. Či vládzem platiť bývanie? Sem-tam áno, sem-tam nie. Ale väčšinou áno. Do nebies velebí spolubývajúceho. „Keď si nechám nožík na stole, tak ho tam nájdem hoci aj o tri dni. Proste, maximálna dôvera. Je príjemné vedieť, že ma neokradne. V dnešných časoch už pomaly vzácnosť.“

Deň po dni O rodine sa mu hovoriť nechce. S bývalou ženou ani s dcérami v kontakte nie je pekných pár rokov. „Je to tak lepšie,“ diplomaticky poznamená. A hoci zdôrazňuje, že príčinou rozvodu bola manželkina nevera,

na otázku, prečo mu vyhovuje, že o svojich deťoch nemá ani tušenie, má jedinú opatrnú odpoveď: „Tiež som nebol anjel.“ Dvom dospelým dcéram tridsaťdvaročnej Monike a o dva roky mladšej Jozefke praje len to najlepšie, ale o spoločnom stretnutí už Ernest neuvažuje. Preto nemá zmysel rýpať sa v jeho súkromí, treba brať realitu tak, ako ju nadeľuje deň po dni osud. A náš Ernest sa vlastne na nič nesťažuje. Pretĺka sa životom, od ktorého nič veľké neočakáva, a preto ani veľmi na nič nenadáva. Jediné, na čom si zakladá, je slušnosť. Viac než 5 rokov poctivo predáva Nota bene a na svoje „miestečko“ pri blumentálskom kostole je pyšný. Najlepší pľac. Blízko Boží chrám, kde sa môže pomodliť zopár otčenášov, upravené okolie a najmä: „Strašne milí ľudia. Mám to tu rád.“ Kedysi predával od rána do večera, odkedy ochorel, skrátila sa mu pracovná doba aj príjem. „Ale stále je málo dní, keď vynechám úplne. Nedokázal by som byť non-stop zavretý na izbe. Chýbali by mi tí moji štamgasti z okolia Blumentálu. Nie som pre nich anonymná socha. Držia mi palce aj cudzí ľudia, poviem vám, je to vzpruha.“ Plány? Ernest nikdy nebol ich vyznávačom, tobôž nie teraz. Čo bude o týždeň, o mesiac? „Nesnívam o ničom, budem spokojný, ak aj takto o rok ma tu pri kostole nájdete. S Nota bene v ruke budem strážiť Blumentál...“.

Vlasta sa teší na úpravu vlasov.

Výhľad na Bratislavu.

Predajkyňa Vlasta s novým účesom.

Vlastin splnený sen

Môj skvelý deň

text: dagmar canisová | foto: martin šarapata

Vlastný domček alebo aspoň malá garsónka. To je najväčší sen asi každého predajcu nášho časopisu. Ten im síce splniť nemôžeme, ale môžeme im spríjemniť deň aspoň splnením malého želania. Voľba predajkyne Vlasty (60) z Bratislavy bola jasná: najprv návšteva kaderníckeho salónu a potom kávička a dezert v kaviarni UFO na Novom moste s nádhernou vyhliadkou na celé mesto. „Moje predajné miesto je rovno pod Novým mostom, na začiatku pešej zóny. UFO som mala stále pred očami. Hovorila som si, že by som sa odtiaľ raz rada pozrela na Bratislavu,“ hovorí Vlasta milou zmiešaninou slovenčiny a češtiny – do svojich dvadsiatich rokov žila s mamou, otcom a bratom v Česku. Tip-top oblečená a so svojou pomocníčkou pri chôdzi, barlou, potrebuje ešte poslednú úpravu výzoru: nový účes. Preto najprv zamierime do kaderníckeho salónu Hair City v Auparku, z ktorého po dva a pol hodinách farbenia, strihania a modelovania účesu vychádza úplne nová Vlasta. Vlasy od profesionála, to naša predajkyňa nemá každý mesiac, a hádam ani každý rok. Veď na ulici prežila štyri roky. „Hoci len málokedy prespala v útulku, väčšinu nocí strávila vonku, vždy bola čistá, uhladená, pekne oblečená,“ vysvetľuje naša sociálna pracovníčka Nora. „Nikdy nepila alkohol, k jeho konzumentom mala vždy odpor, s ľuďmi na ulici sa veľmi nekontaktovala. Na ubytovni Domov pre každého, kde býva už tretí rok, je spokojná.“ Vlasta vraj bola vždy trochu naivná. Jej dcéra z prvého manželstva sa narodila už na Slovensku, v Banskej Belej. Vlasta ju však veľmi nevychovávala, zverila ju svojej mame. Našla si nového priateľa, s ktorým prežila krásnych dvadsaťpäť rokov, mali dom, prácu, všetko, čo k šťastiu patrí... Vlastin priateľ potom zomrel na zápal

pľúc a ona zostala sama. Bez jeho ochrany rýchlo naletela podvodníkom a prišla o dom. Od roku 2002 nemá vlastnú strechu nad hlavou. Vyvezieme sa výťahom hore do kaviarne UFO. Pozorujeme večernú Bratislavu, popíjame kávičku a Vlasta si pochutnáva na vanilkovom dezerte. Ako by si predstavovala svoj skvelý deň? „Ráno by som vstala, umyla sa, vypila si kávu – nepotrebujem terasu, v dome s terasou som ani nikdy nebývala, stačila by mi malá kuchynka, kde by som si posedela. A potom by som šla na výlet. Pozrieť sa do prírody, do lesa a na nejaký hrad. Výlety mám veľmi rada, nepotrebujem vysedávať pred televízorom.“ O dva dni sa Vlaste splnil ďalší sen: vytúžené kúpele. Na tri týždne sa odišla rekreovať na Sliač. Liečbu súrne potrebovala. Vlani jej operovali upchatú cievu v ľavom stehne a v auguste operovali srdce. S cievami má stále problémy, upchávajú sa jej, a k tomu sa pridružila aj chronická obštrukčná choroba pľúc. Napriek tomu sa Vlasta stále snažila pracovať a predávať Nota bene. Aj teraz tvrdí: „Keď sa vyliečim, znovu budem predávať Nota bene.“ Ďakujeme kaderníckemu salónu Hair City za bezplatné poskytnutie kaderníckych služieb.

Predajcovia a pracovníci združenia Proti prúdu si na chvíľku vymenili roly

V cudzej koži

text: mária bulková foto: dagmar canisová, petra lajdová (foto 16)

Vcítiť sa do kože toho druhého nie je ľahké. Cudzia rola málokedy sadne ako uliata, obzvlášť, keď je známa len z počutia. Aby jej človek lepšie porozumel, je užitočné zameniť ju so svojou rolou aspoň na skúšku. Vyskúšali sme si to aj v našom združení. Pracovníci združenia na skúšku predávali. Predajcovia nakukli do ich práce. Jedni i druhí rýchlo zistili, že to vôbec nie je jednoduché.

2. „Do predávania Nota bene treba investovať veľkú dávku životnej energie. Treba byť trpezlivý, snaživý a mať dobrú náladu. Stať sa dobrým predajcom znamená doslova si to odstáť. Nestačí hodinka, dve, ale pravidelne niekoľko hodín denne. A hlavne sa nevzdávať, aj keď to neraz vyzerá, že ste pre ľudí neviditeľný,“ hovorí o svojej skúsenosti s predajom Martin, riaditeľ nášho združenia, ktorý uznáva, že predaj časopisu je práca veľmi náročná. 3. Predajca Anton si vyskúšal prácu v kancelárii aj v teréne. Terénnym pracovníkom chodí pravidelne vypomáhať s rozdávaním polievky na Račianskom mýte. Anton je vždy veľmi nápomocný a rád spolupracuje – či ako herec v Divadle bez domova alebo ako dobrovoľník pri aktivitách, ktoré naše združenie organizuje. V združení Proti prúdu pracuje ako asistent, nosí poštu a každý deň upratuje okolie výdajne Nota bene.

1. „Taký mladý a predáva Nota Bene?“ znela prvá veta, ktorej sa dostalo Ivanovi, nášmu sociálnemu poradcovi a právnikovi, keď sa na Račianske mýto postavil s časopismi. Aj pre takéto situácie si Ivan predajcov váži. „Idú s kožou na trh. Sú všetkým na očiach,“ hovorí. Svoju prácu má rád, lebo je o práci s ľuďmi.

4. Zatiaľ čo Martin, riaditeľ a spoluzakladateľ Nota bene, predával časopisy, šéfovskú stoličku si vyskúšal predajca Peter. Vychutnal si najmä pohodlné kreslo a skvelý výhľad z okna. Vďaka nemu má Martin aj v čase, keď neobchádza predajcov a vybavuje telefonáty a maily, skvelý prehľad, čo sa deje s predajcami.

5. Predajkyňa Jela sa v role streetworkerky, kontrolujúcej predajcu na jeho predajnom mieste, cítila dobre. Na predávanie si ale musela chvíľu zvykať. Odhodiť hanbu nebolo vôbec jednoduché. Teraz je vďačná za ľudí, ktorí jej predaj časopisu spríjemňujú. Na jej predajnom mieste ju už dobre poznajú. „Našla som si tam svoje spriaznené duše,“ hovorí Jela, ktorá v Nota bene pracuje ako trénerka nových predajcov, začiatočníkov. 6. Kým sa Jaro, náš fundraiser, pokúšal predať pár časopisov, predajca Duško obsadil Jarovu obľúbenú fitloptu, z ktorej Jaro zháňa financie pre projekt. Duško býval častým účastníkom tréningov aikida, ktoré Jaro organizoval pre predajcov. Reprezentoval Slovensko na Majstrovstvách bezdomovcov vo futbale a práve si skúša rolu kameramana v Tv Rojko v ďalšej organizácii, s ktorou spolupracuje. 7. Predajca Peťo nie je rozhodnutý, akej práci by sa chcel v živote venovať. Robil už kadečo. A kadečo by si vedel aj predstaviť. „Peniaze nie sú najsilnejšou motiváciou,“ hovorí. Najdôležitejšie pre neho je, aby do práce chodil rád. U nás si vyskúšal prácu vo výdajni časopisov. 8. Náš fundraiser a manažér inzercie Jaro považuje prácu predajcu nielen za

psychicky, ale aj za fyzicky náročnú – stáť v každom počasí na ulici a predávať časopisy. Na svojej práci si najviac váži zmysluplnosť a možnosť si samostatne organizovať svoj pracovný čas. 9. Fabiola pracuje ako účtovníčka a administratívna pracovníčka. Vo štvrtok poobede sa navlečie do futbalového dresu a koučuje našich predajcov – futbalistov. „Kedže z mojej výmeny s predajcom nakoniec zišlo, nemám osobnú skúsenosť. Myslím si však, že to nie je ľahká pozícia. Pri kolportéroch Nota bene si ľudia väčšinou asociujú bezdomovca – darmožráča alebo zúfalca. Je pre mňa záhada, ako k tejto predstave ľudia dospeli. Pouličných predajcov iných periodík predsa takto vníma málokto. Priala by som predajcom NB, aby kupujúci pristupovali k ich práci s väčším rešpektom.” V Nota bene má hlavne rada

ľudí, ktorí v ňom pracujú. Páči sa jej slobodná atmosféra v organizácii, ktorá umožňuje vytvárať veľa dobrých vecí pre klientov. „Uspokojuje ma aj samotná náplň mojej práce, účtovníctvo, v ktorom som záľubu objavila až v Nota bene.” 10. Sociálny pracovník Peťo si predávanie tiež vyskúšal na vlastnej koži. „Postaviť sa na ulicu, vyložiť preukaz a ponúkať časopisy je ako behať nahý po ulici. Predajcovia navonok ukážu, že sú bezdomovci. Obdivujem všetkých predajcov, ktorí slušne ponúkajú časopis a nehanbia sa za situáciu, do ktorej sa dostali.“ Je rád, že ľuďom bez domova môže pomôcť svojou prácou. „Vždy ma poteší, keď vidím drobné postupy klientov, a vôbec zlepšenie kvality života ľudí žijúcich na ulici.“

11. V lete k nám prišla veľká posila z Čiech. Stážistky Markéta a Ľuba, študentky sociálnej práce, nám pomáhajú pri práci v teréne s vyhľadávaním bezdomovcov, ktorí potrebujú pomoc, ale pomáhajú nám aj s predajcami vo výdajni. Práve im sa podarilo predajcov nadchnúť pre náš projekt NB offline fejsbúk a perfektne zmanažovať hromadné fotenia predajcov. 12. Predaj si skúsila aj Sandra, spoluzakladateľka o. z. Proti prúdu a zástupkyňa riaditeľa. „Najprv ma prekvapilo, aké mám obavy osloviť okoloidúcich. Bola som v ten deň hrozne vyčerpaná. Myslela som, že keď ma odmietnu, tak sa hádam na fleku rozplačem. Eva sa mi smiala, že takýmto štýlom by som nepredala nič, “ usmieva sa Sandra. „Uvedomila som si, že pocit vyčerpania je pre ľudí bez domova veľmi bežný. Je ťažké vtedy nevnímať odmietnutie osobne. Brať to tak, že ľudia odmietajú produkt, ktorý ponúkate. Nie vás ako osobu.“ Možnosť pracovať v NB považuje za privilégium. Na práci má rada ľudí, zmysluplnosť a že jej poskytuje veľa podnetov na osobný rozvoj. „Veľké lekcie som dostala od niektorých predajcov – v tom ako dokážu brať život tak ako ide, prekonať sami seba alebo si vždy urobiť čas pre ľudí.“ 13. Expredajkyňa Eva výmenu so Sandrou zažila niekoľkokrát prirodzene. Bola členkou skupiny, ktorá pripomienkovala zákon o sociálnych službách, ktorú koordinovalo o. z. Proti prúdu, vyskúšala si kontrolu predajcov na predajných miestach a sčasti aj prácu terénnych pracovníkov s bezdomovcami. „Chcem ponúkať svoje skúsenosti tým, čo to potrebujú,” hovorí Eva, ktorá si založila vlastnú organizáciu. 14. „Predávanie Nota bene je práca ako každá iná. Má svoje pozitíva aj negatíva. Predajca je v neustálom kontakte s ľuďmi, čo ja mám veľmi rád. No každý má chvíľky, keď by bol najradšej sám, nikoho nepočúval, s nikým nehovoril. To si však predajca nemôže dovoliť. Potrebuje si zarobiť na jedlo, ubytovanie, splatenie dlhov... V tomto má predaj NB veľkú nevýhodu oproti práci, v ktorej viete, že vás každý mesiac čaká výplata,“ hovorí o svojej skúsenosti z predaja sociálny pracovník Tomáš. 15. Peter, náš koordinátor terénnych pracovníkov, by si výmenu určite ešte raz vyskúšal. „Pozoroval som ľudí ako asi už dávno nie. Naháňajúci sa, zamyslení, telefonu-

júci, starkí s taškami, mladí s notebookmi, usmiati aj zachmúrení,“ hovorí o rozmanitosti, ktorú pohľad z jedného uhla ulice ponúkal. Peter má na svojej práci rád práve pestrosť, ktorú prináša. „Je to vzrušujúce. Vždy sa niečo deje, niečo treba riešiť, niečo tvoríme, niekomu pomôžeme. To je pre mňa príjemný pocit.“ 16. Nora je sociálna pracovníčka – poradkyňa. Podľa nej, tak ako v celom živote, záleží aj v práci predajcu Nota bene predovšetkým na prístupe človeka k vzniknutým komplikáciám. Na jeho psychickej pripravenosti, čo sa prejavuje následne na jeho „vyžarovaní” na okolie. „Do o. z. Proti prúdu som prišla ako sociálna pracovníčka pred vyše štyrmi rokmi. Nemala som zatiaľ pocit nudy alebo rutiny. Táto práca je neuveriteľne pestrá. Je tu mnoho ľudských osudov, pohľadov na život a dôkazov, že veci sú veľmi relatívne,” konštatuje Nora. „Osudy predajcov ma veľa naučili, tak ako samotní predajcovia – chcem im za to poďakovať. Aj za možnosť byť občas nápomocná.”

14 15 16

nota bene offline fejsbúk predajcov a čitateľov

O mostoch a vzťahoch

text: mária bulková foto: archív

Cesta do práce by sa mi bez predajcu Gregora už ani nerátala. Vniesol mi do nej rituál. Ak aj vy stretávate svojich „Gregorov“, pošlite nám svoje foto a dajte im cez náš „fejsbúk“ vedieť, čím si vás získali. Padne im to dobre. Väčšina ľudí si myslí, že to najdôležitejšie, o čo v Nota bene ide, sú peniaze, ktoré predajca získa. Pritom bezdomovectvo nie je o strate strechy nad hlavou. Bezdomovcom chýbajú predovšetkým bežné medziľudské vzťahy, ktoré udržujeme v rodine či práci. Ostávajú izolovaní a často odkázaní len na spoločnosť iných bezdomovcov. „Cez Nota bene získavajú predajcovia známych, s ktorými sa môžu porozprávať, ísť na kávu či získať dobrý tip na prácu. Mnohí stretnú ľudí, ktorí ich môžu inšpirovať a ťahať ďalej,“ hovorí Sandra Tordová, projektová manažérka nášho združenia. Gregor jej dáva za pravdu. „Koho mám, keď nie vás?“ kladie mi rečnícku otázku, mysliac tým nás, kupujúcich.

Aj tvár bez mena má príbeh Projekt NB offline fejsbúk je milou príležitosťou ukázať predajcom na oplátku, že ani oni nám nie sú ľahostajní a

že nám svojím milým správaním vedia neraz vylepšiť deň. Viditeľnými sa pre zmenu stanú aj čitatelia. Prejaviť svoje sympatie môžu obľúbenému predajcovi z ktoréhokoľvek kúta Slovenska. „Myslím, že pre predajcov bude veľmi príjemné vidieť pri svojej fotografii množstvo fotografií iných ľudí, ktorí za nimi stoja a pre ktorých niečo znamenajú,“ dodáva Sandra. Predajkyňa Jela pritakáva, že si na predajnom mieste našla nemálo spriaznených duší a stretnutie s nimi jej vždy dobre padne. „Je to fajn, keď sa ľudia pri mne zastavia na kus reči, porozprávajú mi, čo je nové. Jedna pani mi dokonca povedala, že ma miluje,“ smeje sa Jela. Sandra dodáva: „Časopis Nota bene bezdomovcom umožňuje stať sa viditeľnými, konkrétnymi. Ľudia majú vďaka nemu dôvod sa im prihovoriť, spoznať ich. Prostredníctvom osobného kontaktu sa začnú lámať predsudky.“

Symbolická výstava na moste Náš pouličný offline fejsbúk tomu ďalej môže len pomôcť. Nie všetci predajcovia prejavili o projekt záujem. Z pochopiteľných dôvodov. „Nehanbím sa za to, že predávam Nota bene, ale chcem začať iný, nový život. A do neho si so sebou nechcem nosiť minulosť,“ hovorí mladý predajca Michal, ktorý si neželá byť zverejnený. Je však skôr výnimkou. Väčšina predajcov sa s radosťou zapojila, zvedavá na odkazy kupujúcich. Tie budú zverejnené v Nota Bene a na výstave fotografií predajcov a kupujúcich, ktorá bude v decembri na Moste SNP v Bratislave. Zvláštne poďakovanie pri realizácii tohto nápadu patrí Vladovi Holinovi, Petre Lajdovej, Martinovi Opálkovi – Opovi a stážistkám Ľubici a Markéte. Partnermi projektu sú firma Bittner, Verbunk a Enel Slovenské elektrárne.

Čo je Nota bene offline fejsbúk

v Malej Fatre.

Projekt predajcov a čitateľov Nota bene. Cieľom je uskutočniť výstavu fotografií predajcov Nota bene a ich stálych kupujúcich. Projekt predstavuje Nota bene ako živú sociálnu sieť, kde sa každý deň stretávajú ľudia bez domova s ľuďmi, ktorí domov majú. Predajcovia získavajú nových známych a priestor pre bežné medziľudské vzťahy, ktoré v ich živote chýbajú.

ďalších mestách ho nájdete aj na pečiatke na titulnej stránke Nota bene.

Registračné číslo predajcu nájdete na jeho preukaze. V Bratislave a v niekoľkých

Prihláste sa k svojmu predajcovi a pošlite nám -

- -

svoje meno a fotku meno a registračné číslo predajcu odkaz predajcovi

prostredníctvom MMS alebo SMS na číslo 0917 275 812, e-mailom na notabene@notabene.sk alebo klasickou poštou na adresu o. z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava

Desať predajcov, ktorí dostanú najviac odkazov, získa na mesiac zaplatenú ubytovňu. Štyria hlasujúci získajú zdarma víkendový pobyt pre dve osoby v penzióne Kunerad

Zaslaním svojho hlasu súhlasíte s použitím vášho mena a fotky v časopise Nota bene a na výstave prístupnej širokej verejnosti.

Kamila, mamina na materskej Mojím najpredajcom je pán Marian s číslom preukazu 1194 z Bratislavy, od ktorého si veľmi rada kupujem každučké číslo Nota bene, pretože je veľmi slušný, nevtieravý a príjemný.

Pavla Lenyiová, rozhlasová redaktorka Bez Gregora s číslom 631, ktorý predáva pred Slovenským rozhlasom, by to jednoducho neboli tie pravé rána.

autentické príbehy z ulice ústami bezdomovcov

Hlas ulice

text: mária bulková

Kniha Muži, ženy, deti a pes má zvuk. A nie hocijaký. Postavám bestselleru známeho autora Júliusa prepožičalo svoje hlasy sedem ľudí bez domova. Audiokniha vznikla pri príležitosti oslavy stého vydania Nota bene. „Ľudia ma môžu počuť v príbehu o kvetinárkach. Osobne som ich poznal,“ spomína si predajca Joshua, ktorý je hercom Divadla bez domova. Skúsenosti z divadla pri nahrávaní využili aj jeho ďalší traja kolegovia. Medzi nimi aj predajkyňa Jela. „Veľmi sa mi páčil príbeh Rozhovor s Bohom. Aj ja si tak niekedy spytujem svedomie, rozprávam sa s ním,“ hovorí. Rolu v divadle mala na svoju výslovnú žiadosť bez textu. „Preto sme boli všetci radostne šokovaní, keď pristala, že pár príbehov načíta,“ hovorí Sandra Tordová, projektová manažérka audioknižky. Jela sa zbavila trémy, a nakoniec si celé nahrávanie užila. „Najväčšia hviezda bola Cecilka,“ spomína Vlado Holina, režisér audioknižky, technik, grafik a fotograf v jednej osobe. Sandra by ju nominovala za Zamestnankyňu roka. „Po dvoch hodinách skúšania a nahrávania sme my ostatní už padali, a Cecilka sa pýtala: ‚Mám čítať ďalej? Kde som urobila chybu? Čo mám zlepšiť?‘ Počas prestávok nás zabávala ‚polodisidentskými‘ príhodami zo svojho života – ako ju za komunizmu trestali za to, že nevedela vysloviť ‚Česť práci‘ – a recitáciou Bottovej Žltej ľalie so silným autorským vkladom.“

v Szekesfehervári na káve!‘ Uvedomil som si, že som ešte nikdy nebol v Szekesfehervári na káve, a ani to nestihnem, keď budem vo voľnom čase nahrávať s bezdomovcom cédéčko,” baví sa Vlado. Predajca Martin, ktorý v Nota bene spravuje knižnicu, si napriek tréme myslí, že nahrávanie nemalo chybu. Trápenie s boľavými nohami postihnutými trombózou, nedal na sebe znať. Správny dramatický „drive“ dodala poviedke bývalá predajkyňa Eva, ktorá v tom čase bojovala o strechu nad hlavou. Hereckým zjavom s neuveriteľným hlasom bol Ladislav,

Bobošova harmonika

„Ak to aj nebude najlepšia slovenská audiokniha, tak bude rozhodne najoriginálnejšia.“

Audioknihu sme nahrávali v improvizovaných podmienkach, so zapožičanou technikou. Kanceláriu Nota bene sme zmenili na štúdio. Originálne hudobné predely medzi príbehmi patria hudobníkovi Erichovi „Bobošovi“ Procházkovi. Nahrávalo sa najmä cez víkendy alebo neskoro večer. „Aj tak sa občas v Bobošovej harmonike ozve trolejbus,“ smeje sa Sandra. „Robil som to rád,“ hovorí o nahrávaní Jožo, ktorý vďaka svojmu neuveriteľnému hlasu načítal najviac poviedok. „Bola horúca letná sobota. Nahrávali sme s Jožom,” spomína si Vlado na obľúbený zážitok z nahrávania. „Poprosili sme ho, aby ešte raz prečítal poviedku. A on sa ohradil: ‚Haló, už som mal sedieť

ktorého terénni pracovníci o. z. Proti prúdu skontaktovali na stanici a teraz žije v útulku Sv. Lujzy.

Sťažnosti posielajte na... „Chceli sme urobiť niečo, čím by sme dôstojne oslávili sté vydanie Nota bene. Čím by si zároveň mohli predajcovia cez zimu privyrobiť,“ vraví Sandra. Nápad s audioknihou, ktorú načítajú priamo predajcovia NB,

spískal náš nový grafik Palo Čejka. „Ak to aj nebude najlepšia slovenská audiokniha, tak bude rozhodne najoriginálnejšia,“ tvrdí Palo. Audiokniha vychádza v odvážnom náklade 11 000 kusov. „Spoliehame sa aj na lenivosť ľudí a na to, že nemajú dosť času na čítanie. Našu knižku si môžete pustiť pri šoférovaní či domácich prácach,“ dodáva Sandra. Bolo úžasné sledovať množstvo dobrovoľníkov, ktorí boli ochotní venovať svoj čas. Audiokniha by nikdy nevznikla bez multifunkčného Vlada Holinu. Okrem svojho nadšenia poskytoval svoju techniku a desiatky hodín svojho času. Jeho dobrý skutok bol potrestaný – nešťastnou náhodou sme mu pri nahrávaní zničili mikrofón. V dvoch poviedkach zaznejú aj známe hlasy našich obľúbencov – Adely Banášovej a Dada Nagya. Im patrí naša vďaka, tak ako aj firme DRIFT ADVERTISING, bez ktorej by projekt nevznikol. Nové talenty medzi predajcami NB vyberala Dáša Ferenčíková aj s pomocu sociálnych pracovníkov NB a Depaul. „Veľmi nám svojimi radami pomohli aj Patrik Krebs z Divadla bez domova a Anna Grusková,“ za všetkých ďakuje bývalý predajca Jožo. Všetci, ktorí sa zapojili do projektu, pracovali bez nároku na honorár. „Najprv som sa tešil ako malé dieťa, že si vyskúšam novú vec – nahrávanie,“ sumarizuje Vlado Holina. „Teraz, keď je jasné, že so zlým mikrofónom a požičaným starým mixpultom sa nedajú robiť zázraky, vidím, že zázrak sa stal aj napriek tomu. Bezdomovci robia kultúru!“ konštatuje. „Bez vysokej školy, bez ministerstva kultúry, bez nahrávacieho štúdia. Ostal vo mne dojem, že týchto bezdomovcov potrebujeme, lebo je s nimi sranda.“

Ďakujeme všetkým, čo podporili pro-

jekt audioknihy: Nadácia Orange, ENEL Slovenské elektrárne, Drift advertizing, Verbunk, Diskus a Divadlo bez domova Mediálni partneri: Týždeň, Rádio Viva, STV, SME

Pozri sa, kto hovorí

text: sandra tordová, dáša ferenčíková foto: d. canisová, v. holina, p. čejka, a. labudová

Autorom poviedok v novej audioknihe je bývalý predajca Július. Príbehy do knižky načítalo sedem ľudí bez domova, zväčša predajci Nota bene.

Július Autor príbehov audioknižky je bývalým predajcom Nota bene. Napísal knižky „Ulica môj domov“ a „Muži, ženy, deti a pes“. Július je na dôchodku a má fantastickú priateľku, ktorá je zároveň jeho prvou redaktorkou. „Noviny už predávať nebudem, ale je isté, že do smrti zostanem Notabeňákom. Oni sú moja rodina a moji priatelia, za čo im ďakujem z úprimného srdca,“ odkazuje Július.

Laco

Jediný z účinkujúcich nikdy nepredával Nota bene. Život na ulici ho pripravil o nohy. Nahrávanie ho vytrhlo zo stereotypu a spoznal nových ľudí. Tvrdí, že život na ulici je oveľa tvrdší a špinavší ako v Júliusovej knižke. Lacova obľúbená kniha je Zločin a trest. Keby mal byť zvieraťom, tak by si zvolil tuleňa pre jeho inteligenciu a slobodu. Hľadá si bývanie a túži po pokojnej starobe s niekým, kto ho bude mať rád.

Július

Laco

Jožo Jamrich

Jela

Joshua

Eva Račická

Martin Motola

Cecilia Maderová

Jožo Jamrich

Bývalý predajca Nota bene, dlhoročný herec Divadla bez domova. Tiež rád píše a autor tejto knižky, Július, je preňho konkurent, no má ho rád. Jožova obľúbená kniha je „Môj život“ od Edith Piaf a zo spisovateľov obdivuje Joža Nižňanského. Jožov nesplnený sen je pobudnúť v Paríži. Momentálne je rád na svete a život ho baví.

Jela

Je predajkyňou NB a ako trénerka zaúča nových predajcov. Hrá v Divadle bez domova a ako jediná z účinkujúcich vydala až dve vlastné knižky. Jej obľúbená kniha je Malá morská panna. V živote je pre ňu najdôležitejšia schopnosť byť šťastná a udržiavať rovnováhu. Niekomu nik nevyhovie a niekto sa vie tešiť aj z toho, že rastie púpava. Na ulici sa naučila, že čím má človek viac problémov, tým viac vie pochopiť druhých. Joshua (Jozef Kanáloš) Predajca NB a herec Divadla bez domova už od mladosti túžil hrať v divadle. Nahrávanie audioknihy ho veľmi bavilo. Cítil sa zvláštne, keď počul sám seba a najskôr si neveril, že niečo také dokáže. Jeho obľúbená kniha je Winnetou. Z hercov obľubuje Michala Dočolomanského. Základ všetkého je pre neho v živote tolerancia. V poslednom čase má znovu chuť žiť.

Eva Račická

Bývalá predajkyňa NB s číslom 001. Je na invalidnom dôchodku a brigáduje. Spolupracovala s o. z. Proti prúdu ako kontrolórka predajcov, založila si vlastné združenie „A je to“. Chce ponúkať svoje skúsenosti tým, čo to potrebujú. Medzi jej obľúbené knihy patrí Babička a Psohlavci. Na ľuďoch si ako prvé všíma, či majú upravené nechty. Za splnený sen pokladá to, že sa má komu zdôveriť a môže stále veriť ľuďom.

Martin Motola

Predajca NB, ktorý v o. z. Proti prúdu spravuje knižnicu. V živote je pre neho najdôležitejšie mať dobrých priateľov. Dôležité je tiež primerané množstvo peňazí na slušný život, aby človek nemusel hladovať a hanbiť sa za to, ako je oblečený. Je abstinujúci alkoholik. Najradšej má knihy od Táni Keleovej-Vasilkovej. Za splnený sen považuje, že má dve krásne a sebestačné deti.

Cecilia Maderová

Podľa predajkyne NB Cecilky je najdôležitejšie v živote naučiť sa znášať dobro aj zlo. Nahrávanie sa jej páčilo. Ako skúsenú herečku z Divadla Nota bene ju bavila práca s hlasom. Rada číta westerny a jej obľúbený spisovateľ je Július, lebo píše z reálneho života. Na ľuďoch ju baví, akí sú rôzni. Cecilka žije v domove dôchodcov.

Povedali o Nota bene text: s. tordová, m. bulková | foto: archív

Elena Akácsová, šéfredaktorka www.inland.sk Ak ma niečím projekt Nota bene oslovil, tak práve tým, že sa pokúša vrátiť bezdomovcom ich ľudskú dôstojnosť. Dáva im pocit, že peniaze, ktoré od ľudí dostanú, si trápne nevyžobrali, ale poctivo zarobili. Vracia im pocit, že nerobiť so svojím životom nič a očakávať s natrčenou rukou, že to za nich urobia iní, je trápne. Držím palce každému predajcovi, aby na ceste zo dna považoval projekt Nota bene len za nástupnú a nie konečnú stanicu. Dado Nagy, moderátor Nota bene sa mi spája s predajcom Gregorom. Vždy sa teším, keď ho stretnem na jeho mieste. NB nevyrieši všetky problémy ľudí, ktorí sa ocitli v núdzi. Môže sa pre nich aj pre nás ostatných stať veľmi dôležitým spojivom. Je to viac než len časopis, ktorý ponúka články a témy, ktoré v iných periodikách nenájdeme. Pre mnohých je možnosťou vybudovať si kontakty, dať sa dohromady a znova začať. A ukázať, že vnímavosť k problémom iných je kľúčom k pochopeniu zmien nášho čudesného sveta a nás samých.

Elena Akácsová

Marko Škop, dokumentarista Na Nota bene sa mi popri výnimočnej forme distribúcie páči aj výnimočný obsah, ktorý je úprimný a hodnotný. A do budúcnosti by som zaprial všetkým okolo časopisu veľa lásky. Bety K. Majerníková, speváčka skupiny Noisecut a šperkárka Časopisu NB držím palce od jeho vzniku. Ľudia, ktorí za ním stoja, majú môj veľký rešpekt. Páči sa mi koncept fungovania predaja, to, že predajcovia majú možnosť zarobiť si vlastné peniažky vlastnou prácou. Veľmi sympatické je aj to, že predajcovia majú možnosť publikovať svoje postrehy, básne a prózy. Vďaka časopisu som tak mohla preniknúť do sveta, v ktorom žijú. Nie je síce veľmi veselý, ale je skutočný. Mám ich rada a fandím im.

Dado Nagy

Marek Roháček, o. z. Návrat Nota bene má tak jasné miesto pod slovenským slnkom, že je skoro zbytočné o tom hovoriť. Nie je bežné, že sa podarí nájsť projekt, ktorý je viacúrovňový a viacsmerný. Napríklad Nota bene mení život jednotlivcov a zároveň spoločenské povedomie. Moja úcta. Anna Grusková, teatrologička a dramatička NB a o. z. Proti prúdu je pre mňa dôkazom, že na Slovensku žijú ľudia, ktorým na rozdiel od väčšiny politikov záleží na tejto spoločnosti a veľmi veľa pre ňu robia. Dokážu zo skromných podmienok vyťažiť maximum, majú skvelé nápady a vedia, ako ich realizovať. Pracujú na sebe a vyvíjajú sa. Sú mladí, pekní, tvoriví, múdri a schopní a všetky tieto svoje talenty a danosti dávajú do služby tým, ktorí sa z rôznych dôvodov ocitli na okraji spoločnosti. Veľmi si ich vážim! Spolupráca s ľuďmi okolo projektu Nota bene ma vzdeláva, inšpiruje a teší. Patrik Krebs, učiteľ Ak by projekt NB neexistoval, pravdepodobne by oveľa viac ľudí na uliciach žobralo a kradlo. Kúpou NB každý z nás môže prakticky podporiť človeka a nedávať mu pritom almužnu. Samozrejme, projekt NB má ďalšie významné dopady. Mnohí bezdomovci navštívili po rokoch lekára, právnika alebo sociálneho pracovníka a tým preklenuli odlúčenie od ostatných.

Bety Majerníková

Anka Grusková

text: elena akácsová, šéfredaktorka www.inland.sk | foto: slávka stankovičová

proti srsti

V kríze ľudia hľadajú istotu

Plodná jeseň V septembri ako keby sa roztrhlo vrece so svadbami. Možno časť tohto boomu spôsobili aj dva dobre zapamätateľné dátumy, jeden plný deviatok 09.09.2009 a druhý ešte magickejší 20.09.2009. Lenže toto neboli termíny septembrových svadieb mojich troch kamarátok. Magický dátum teda nič nehovorí o ich spoločnej motivácii, problém je, že ani nič ďalšie. Sú absolútne odlišné vo všetkom, počnúc vekom, cez naturel, udávaný dôvod sobáša až po svetadiel trvalého pobytu. Jedna sa vydáva pre nečakané, ale vítané tehotenstvo, druhá plánovala túto svadbu presne rok, tretia sa impulzívne vydala týždeň po tom, ako sa dala po neviemkoľký raz dokopy s bývalým. Najmladšia má dvadsaťpäť, najstaršia štyridsať, žijú v Stupave, Dubaji, Mexiku. Manažérka, nezamestnaná, umelkyňa na voľnej nohe. Bezdetné i s dieťaťom. Po prvýkrát i po druhý. Katolíčka, ateistka, budhistka. Nech pátram ako pátram po spoločnej motivácii, žiadny trend sa z toho nerysuje, ani keď do toho pridám širšiu štatistickú vzorku rozbujnelých septembrových sobášov, o ktorých viem z blízkeho i vzdialenejšieho okolia.

Demografické radosti Podobný pocit, že sa deje niečo systémové, mám už niekoľko rokov z množstva mamičiek, budúcich i nedávno odrodených. Napriek varovným správam o demografickej katastrofe okolo seba vidím samé demografické radosti. Dalo by sa to tiež dôveryhodne vysvetliť tým, že sa do veku vhodného na rodenie dostali ženy zo silných populačných ročníkov rokov sedemdesiatych. Lenže to nevysvetľuje to množstvo rodiacich štyridsiatničiek ani prekvapivo veľa mladých, sotva dvadsaťročných mamičiek. Skôr by som to pripísala ekonomickej prosperite, emancipácii a technologickému pokroku, ktoré uľahčujú ženám rozhodovanie pristúpiť na taký zodpovedný celoživotný záväzok, ako je mať dieťa.

Iné časy Čo ale s tými svadbami? Byť trochu viac okultne zameraná, mohla by som veriť tomu, že je to rokom Byvola, ktorý praje dlhodobým projektom. Prípadne tomu, že číslica 9 na konci dátumu tohto roku je nostalgiou za minulým storočím, ktoré nám v roku ťažkej práce, rodiny, tradícií a konzervativizmu pripomína potrebu navrátenia sa k predkom, aby sme ich pochopili a tým zlepšili aj svoju budúcnosť. Nič jednoznačnejšie ako tradičné svadby mi z tohto výkladu nevychádza. Skúsila som sa odosobniť od okultna

veľkú vlnu sobášov môže mať na svedomí svetová hospodárska kríza aj od skúmania štatistických vzoriek a pozrieť sa na to ešte globálnejšie. A došlo mi, že tú veľkú vlnu sobášov môže mať na svedomí svetová hospodárska kríza. Posledných dvadsať rokov sa ľudia jednoducho opájali slobodou a možnosťami cestovať, študovať, zarábať, užívať si. U nás to po páde železnej opony platilo dvojnásobne. Pri tom množstve možností na svadby nebol čas, ľahko sa zabúdalo na staré dobré rodinné zväzky, prípadne sa to všetko odkladalo na neskôr, na iné časy. Iné časy sú zrazu tu. Udrela kríza, svetobežníci sa vracajú domov, domáci myslia na zadné vrátka. Žiť na dlh je neisté, bezstarostne míňať je nezodpovedné, cestovať nebezpečné a ako sa začína ukazovať, ani na ten všemocný sociálny štát sa nedá veľmi spoľahnúť. Firmy aj ľudia si uťahujú opasky, uskromniť sa

musia aj na ich štedrosť napojené nadácie a sociálne projekty. V čase núdze poznáš priateľa, ale ak sa ukáže, že je to len nespoľahlivý známy do pekného počasia, zostáva nám ako posledné záchranné lano len a len rodina.

Rodina je zázemie V akejsi študentskej práci na internete som našla vymenované funkcie rodiny: reprodukčná, ochranná, socializačná, regulujúca sexuálne správanie, emočná, zabezpečujúca sociálny status. O každej jednej funkcii sa dá donekonečna polemizovať, do akej miery súčasná rodina tieto funkcie ešte plní a v čom všetkom sa ju snaží viac či (zväčša) menej úspešne nahradiť štát a jeho inštitúcie. V jednom však rodinu nenahradí nikto – v poskytovaní zázemia, citového, ochranného, podporného a keď treba, tak aj ekonomického. Budovať zázemie je v časoch hojných, mierových a prosperujúcich nákladné emočne, časovo i finančne. Často sa to zdá aj veľmi zbytočné. Ale keď príde kríza alebo pocit, že by mohlo byť horšie, podvedome hľadáme miesto, kam by sa dalo pred ňou ukryť. A najlepším útočiskom je predsa náruč domova, najlepšie vlastného a najlepšie posväteného nejakou pečiatkou. Alebo aj rituálom spojenia, lebo to je to podstatné na svadbách a manželstvách, to z nich robí putá nielen medzi dvomi ľuďmi a dvomi rodinami, ale aj medzi celými generáciami našich predkov. Držím všetkým mladomanželom palce a želám veľa lásky a málo krízy.

Príbeh

text: lucia laczkó | foto: alan hyža

Ďakujem Bohu a všetkým, že som tu

Prežívanie Matematika je v Idinej rodine v smutných číslach. Ak príde nedoplatok za elektrinu či plyn, rodinný rozpočet je naštrbený. „Šeky sú mojou nočnou morou. Ak mám depresívne chvíľky, už nie sú z chorôb, ale z financií. Na svoje deti som ale hrdá. Sú múdre.“

S chorobu prišla o robotu, príjem a tvrdí, že je ťažké hľadať si nanovo svoje miesto na zemi. Ida a jej milá rodinka. Ida má päťdesiattri a razí správnu teóriu, že tešiť sa treba z každého nového dňa. Podľa veku síce nie je dôchodkyňou, ktorú by mal častejšie prepadávať pocit rekapitulácie, ale ona vie, že „dnes je tak a zajtra môže byť všetko oveľa horšie. Čierne.“ Sympatická dáma pritom podotkne: „A to som do štyridsiatichpiatich nevedela, čo je to maródiť. Mala som prácu, rodinu a zdravie, no povedzte, existuje šťastnejší človek?“

Žijú

valescencii prišla na rad nepríjemná liečba. „Nebolo mi všetko jedno, nebála som sa o seba, ľúto mi bolo mojich detí, neboli už síce najmenšie, ale študovali. A koniec koncov, ktorá mama sa chce rozlúčiť so svojimi ratolesťami? Stále sa je pri nich na čo tešiť. Či sú malé, či veľké. Každá mama túži byť babkou a v dobrom rozmaznávať

Dnes je tak, a zajtra môže byť všetko oveľa horšie.

Smutne prelomovým bol pre ňu rok 2002. svoje vnúčatá. Tak si predstavujem krásnu Prišlo to ako blesk z čistého neba, napo- starobu. Nie, nechcela som zomrieť, odokon tak, ako to u väčšiny onkologických pa- vzdane som robila všetko, čo mi lekári kácientov býva. Zrazu si nahmatala dolu pri zali. Hoci viem, že ani oni nie sú vševedúkrku uzlinku. Nepripisovala jej však dôleži- ci. Niektorý pacient na moju diagnózu zotosť, veď sa cítila zdravo, tak aká panika... mrie, niektorý nie. Tento vabank na vlastnej Našťastie mala pri sebe milovaného Šte- koži neželám ani najväčšiemu nepriateľofana, ktorý presadil svoje: Ide sa k odbor- vi. Bolesť človek vydrží, horšia je tá neistoníkom do Bratislavy. Apropó, manžel Šte- ta. Ale ďakujem Bohu a všetkým, že som fan. Stále má v puzdre na doklady okrem tu. “ Spomienky na to, ako jej v izolovanej občianskeho a zdravotnej karty aj kartičku miestnosti cez okienko podávali potrebnú s kontrolami u lekára. „Viete, ja som si ra- jódovú tabletku, lekári k nej chodili v špekovinu prežil skôr než moja manželka, pre- ciálnych skafandroch, aby sa nekontamito som tak prísne trval na tom, aby s tou novali jódom, radšej elegantne zostruční: uzlinou dlho neotáľala. Čas hrá vždy pro- „Všetko okolo mňa muselo byť absolútne ti tej pliage.“ sterilné, jód mi dávali na vyhubenie – vyZ navonok nevinne vyzerajúcej uzlinky sa pálenie prípadných zvyškov rakoviny. Muvykľul zhubný nádor na štítnej žľaze. Nasle- sím si zaklopať na drevo, snáď sa to aj podovala ťažká operácia, pri ktorej jej vybra- darilo, som už po obávanej päťročnici, čo je li aj prištítne telieska a po povinnej rekon- pre onkologického pacienta magická hra-

nica. Po nej si môže hovoriť, že je zdravý... Hoci mne je jasné, že už nikdy nič nebude také ako predtým. “

Vzdelanie na hrane Tvrdá rana pre Idu prišla v ďalšej podobe. Dlhotrvajúca maródka nevoňala šéfke v banke a tak jej viac-menej „slušne poradila“, aby sa už do práce nevracala. Vraj aj tak bude často chorá, má už svoj vek (Ide chýbali tri roky do päťdesiatky!!!) a že to tak bude „lepšie“. Ide išlo srdce od žiaľu roztrhnúť, práca bola jej život. „Zbožňovala som tam všetko. Prostredie, ľudí, zákazníkov. Nadlho som stratila chuť do života. Akoby vám odrezali nohu. Tak som sa cítila. Nepotrebná, odložená, chorá, depresívna, uplakaná. Ťažko sa v takej tme hľadá nejaké svetlo.“ Pani Ida však vie, že tým svetlom pre ňu vždy bola a bude rodina. Rovnako invalidný manžel (rakovina lymfatických uzlín, predtým ťažká autohavária – päť mesiacov v kóme), staršia dcéra Irenka a syn Ivan. Podržali mamu nad vodou a nemotali jej falošné medové motúzy popod nos. Jednoducho jej poradili nefňukať a brať život, tak ako prichádza, deň po dni. A smiať sa. Tešiť sa, že sú celá rodina pohromade, že zlá choroba, ktorá sa usadila tak v mame, ako aj v otcovi, nepriniesla tú najväčšiu tragédiu. Všetci predsa žijú a nič viac si normálny človek predsa nemôže priať. Peniaze? Práve pre ich nedostatok sa Ida sužovala a sužuje dodnes. Rozpočet invalidných manželov je biedny. Dohromady okolo 680 eur. Zaplatíš byt, elektrinu, plyn, telefón, kúpiš základné potraviny, drogériu a skončil si. Štefan tvrdí, že ak by boli deti zaopatrené, neriešili by to, človek predsa dokáže vyžiť aj z minima, ale Irenka má pred sebou posledné štátnice na právnickej fakulte, mladší Ivan sa rozhodol pre externé štúdium informatiky. „Stále som svojim deťom hovorila, že zlato ani vilu od nás nemôžu čakať, ale keď máme do čohosi investovať, tak je to vzdelanie. Som na svoje ratolesti pyšná. Viete, sme inej farby, proste sme cigáni, ale to neznamená, že sme neslušní, hlúpi, špinaví. Že kradneme, pijeme a neplatíme byt. Nepatríme k tým,

Príbeh Ivan. O tri roky mladší Irenin brat. Tichý skromný chlapec, ktorého vášňou je tenis a počítače. Zmaturoval na strednej poľnohospodárskej škole, prácu v odbore si nenašiel. Snažil sa však zarábať si aj manuálne. Chodil po stavbách. „Niekedy zaplatili podľa dohody, niekedy len minimum, čo už,“ lakonicky skonštatuje. „Rozhodol som sa, že skúsim štúdium informatiky na prírodovedeckej fakulte. Ale externe, aby som mal čas zarobiť si na školu. Dúfam, že sa mi podarí nájsť si konečne trvalé zamestnanie, aby som nebol odkázaný na neisté brigády.“

Za euro

o ktorých počuť každý deň v telke, rozhlase či sa o nich píše v novinách. Sme normálna rodina.“

Deti Dcéra Irenka má dvadsaťdeväť a na vysnívané právo sa dostala až na tretíkrát, bola šťastím bez seba. Náročné denné štúdium zvládala s väčšími či menšími problémami, tak ako každý študent. Jej škola, hoci bola bezplatná, však bola pre rodinu veľkou záťažou. Cestovanie z Trnavy do hlavného mesta, platiť za skriptá a zákony naozaj nebola pre Irenu a jej rodičov maličkosť. „Boli stavy, keď som sa rozhodovala, či si kúpim lístok na MHD alebo hot-dog. Nehovorím to pre ľútosť, len konštatujem. Mamka s ocom však nikdy nepovedali, že už sa to nedá zvládať, viem, že aj keby sa mali zadĺžiť, do školy by som chodila.“ Napokon však do nej chodiť prestala. Z ničoho nič jej začali vypadávať vlasy. Celé chumáče. Podozrivo veľa. Na hlave sa jej urobili nápadné lysiny a Irenka zamenila prednáškové sály za lekárske ordinácie a nemocničné izby. Únava ju prepadávala viac než by sa patrilo, skúmali na nej každučký kus tela. Do toho sa pridružili vredy na ža-

lúdku, skúšky na práve robila v termínoch, ktoré boli pre mladé dievča nočnou morou. Chýbali prednášky, absencia denno-denného kontaktu so školou, postupne preto neostávalo nič iné ako štúdium prerušiť. Kríza na budúcu právničku naplno doľahla. Stále však verila, že sa zdravotne pozviecha a opätovne naštartuje na právo. Investovala predsa do toho tak veľa času a energie. Pár štátnic už hotových mala, tento rok sa snáď podarí všetko zdarne dotiahnuť. „Ešte dve štátnice a bude promócia,“ s úsmevom sa snaží odľahčiť situáciu Irenka a ďakuje dobrým ľuďom za príspevok na štúdium. „Keďže som v škole dlhšie absentovala, jediná možnosť ako dokončiť školu bolo zaplatiť si na tento rok školné. Pre nás katastrofická suma – 330 eur. Prispeli mi naň dobrí neznámi ľudia, skoro som z nôh spadla, keď som sa to dozvedela. Verím, že ich nesklamem a skúšky urobím. A kde by som sa chcela uplatniť? Jednoznačne tretí sektor, už ma aj oslovili zo združenia Ľudia proti rasizmu. Je to pre mňa velikánska výzva,“ povie Irenka a uteká do svojej izby. Termín štátnic sa blíži a skriptá sú hrubočizné. A aj vlasy už „poslúchajú“, napokon sa podarilo nájsť ten správny liek...

V obývačke Bihariovcov je príjemne. Napriek chorobám, strachu z budúcnosti, nízkym invalidným dôchodkom, sa mama Ida pochváli novými náušnicami. „Musím si predsa urobiť radosť, aj keď nikam nechodím, chcem sa páčiť. Komu? No mužovi predsa! Však je môj jediný,“ hodí Ida kompliment na Štefana, ktorý so šibalským úsmevom pritakáva. „Dobre som urobil, že som si ju vzal za ženu, lepšej niet!“ Štefan dobre vie, že náušnice sa neblyštia zlatom, že jeho polovička sa občas vyčačká drobnosťou z tridsiatky. Tak volajú obchod, kde je väčšina tovaru za euro. Žena si svoj život predstavovala inak. „Robiť v banke až do posledného dychu. Nevyšlo to, už som sa s tým zmierila. Žijeme ťažko, ale žijeme. Všetko je v božích rukách a nikto nevie, kedy jeho sviečka dohorí. Preto sa treba tešiť z každého nového dňa. Aj keď chudobného. Občianske združenie Medzi nami sa, aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Veríme, že príbeh Idinej rodiny vás oslovil a podarí sa nám s vaším prispením pomôcť im vystrábiť sa z nedoplatkov za elektrinu a vodu. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka). Pripíšte poznámku – Ida. Ďakujeme. Kontakt na o. z. Medzi nami: 0915 174 507 (medzinami@zoznam.sk) Projekt o. z. Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi.

Pútnik

dagmar canisová | foto: jan šibík a daniela matulová

Zaostrené na sto veží

Obrázky rozmanitosti Český fotoreportér Jan Šibík sa už po celom svete nalietal dosť na to, aby mal na mestá jasný názor a pri otázke, ktoré je podľa neho to naj, ani chvíľu nezaváhal. Je to patriot. Miluje Prahu. Našim čitateľom radí, kde a ako urobiť lepšie a pútavejšie zábery z metropoly Českej republiky ako je bežný štandard uponáhľaného turistu. „Praha je jednoznačne najkrajšie európske mesto,“ vyznáva sa Šibík.

Schody na konci Nerudovej ulice ležia na mojej obľúbenej trase z Malostranského námestia smerom na hrad. Takmer vždy, keď dostanem za úlohu odfotografovať nejaké romantické miesto, idem sem a čakám, kým sa niekto usadí. Dôležitá na tomto zábere je zužujúca sa perspektíva a najmä pokojne pôsobiace sochy. Bez nich by tento záber nemal takú silu. Fotografii niekedy pomôže aj trochu nakloniť fotoaparát, aby získala dynamiku. Tadiaľto vždy vodím návštevy zo zahraničia.

Pútnik

Môj obľúbený výtvarník David Černý dokáže byť na jednej strane mimoriadne populárny, kým niektorí ľudia ho doslova nemusia a cítia voči nemu averziu. Batoľatá boli pôvodne na žižkovskom televíznom vysielači. Po rekonštrukcii Sovových mlynov, kde je dnes galéria, ich previezli pred ňu. Je to obľúbené miesto na fotografovanie. Mňa tam takto zachytila Daniela Matulová. Kampu a všetky jej zákutia mám veľmi rád. Na malej ploche je tu množstvo zaujímavých motívov.

Niekedy treba na dobrý záber čakať. Chrám Svätého Víta je môj najobľúbenejší kostol v Prahe. Má skvelú atmosféru a keď do neho príde návštevník v správnom čase, môže zažiť vďaka lúčom prenikajúcim cez vitráže emotívne, veľmi silné osvetlenie. Slnko, prenikajúce cez farebné sklíčka, vytvára dojem veľkoleposti. Toto svetlo je možné zažiť približne hodinu počas neskoršieho popoludnia. Samozrejme, bez slnka to nepôjde a treba hľadať iné pôsobivé námety.

Tento obrázok sa dá urobiť iba v zime alebo na neskorú jeseň či skorú jar. Ľudia, klienti a redakcie odo mňa často chcú klasické zábery Prahy. Medzi ne patrí aj fotografia Hradčian. Vždy rozmýšľam, ako to aspoň trochu ozvláštniť, aby dostali, čo chcú a aby v tom bolo niečo navyše. Toto je jedna z ciest. Záber cez konáre sponad americkej ambasády. Ťažko by som vysvetľoval, ako sa tam dostať. V zásade však platí, že aj bočné, na pohľad nezaujímavé uličky, môžu poskytnúť nádherný pohľad.

Mám rád mosty a milujem secesiu. Na Čechovom moste to mám v jednom. Tieto dve sochy strážia vstup na most. Všimnite si opäť moderné poňatie naklonenej roviny. Aj sem sa mi hodila a dodala fotografii živší vzhľad. Hneď to vyzerá zaujímavejšie ako klasický záber na most. Treba využívať aj počasie. Tomuto pohľadu pomohla aj dramatická obloha, pred ktorou vystupujú siluety. Prechádzka cez Čechov most je jednou zo zaujímavých ciest k hradu.

Pútnik

K Lennonovej stene oproti francúzskej ambasáde mám veľmi silné puto. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi, na začiatku mojej kariéry fotoreportéra, som práve tu urobil jednu z mojich prvých fotografií. V tom čase zvádzali mladí ľudia a tajní policajti vytrvalý boj. Pomaľovať túto stenu a byť pri tom prichytený znamenalo tvrdé väzenie. Ktosi tam raz napísal: Vy ctíte Lenina, my zasa Lennona. Ani jeden návštevník Prahy by nemal toto miesto obísť. Toto miesto by mali navštíviť všetci mladí ľudia, ktorí sa stotožňujú so spisovateľom Franzom Kafkom. K bezhlavej soche od Jaroslava Rónu mám hlboký vzťah. Rozdvojené riešenie sochy nadväzuje na Kafkovo rozdvojenie, ktoré na sebe sám vo svojich textoch pozoroval. Podobnými pocitmi by mohol prechádzať aj fotograf, ktorý sa snaží zaujať. Neďaleko od tohto mimoriadneho umeleckého diela je synagóga.

Pútnik

Nerudova ulica leží na mojej obľúbenej trase starým mestom. Je to najdrahšia ulica v Prahe. Aj kúpa garsónky tu stojí šialené peniaze. Na druhej strane je veľmi malebná. Zapáčilo sa mi to dievča. Pripadá mi tak trochu retro. Akoby som sa tu zrazu ocitol o storočie skôr. Je to štýlové, čo k zaujímavým fotografiám rozhodne patrí. Ľudia sa väčšinou boja fotografovať iných ľudí. Chce to odvahu. Dobrý záber často znamená prekonávať samého seba.

Hradčanské námestie sa tiež dá odfotografovať inak ako len s nehybnou čestnou strážou pri bráne. Napríklad spoza chrbta sochy prvého československého prezidenta Tomáša Garrigue Masaryka je námestie pútavé. Tento pomník má však z jedného uhla pohľadu závažný nedostatok, keď vzdialenejšia ruka vyzerá skôr ako pánske prirodzenie. Vpravo od tohto záberu je úžasný výhľad na mesto.

Karlov most je celkom určite najnavštevovanejšie turistické miesto v Prahe. Je to jedna z najúžasnejších pamiatok sveta. Nedá sa vynechať. Všetci ľudia ho radi fotografujú. Ak prídu včas, majú možnosť urobiť napríklad takýto záber. Stačí prísť podvečer pred západom Slnka, keď už sú rozsvietené lampy a ešte nie je tma. Počas veľkej povodne v roku 2002 som mal aj ja strach, aby nám nápory vody tento klenot nezničili. V tom čase sa päťstoročná voda prevaľovala ponad most.

Metropola

text a foto: kristián pavúčko

Umelci sa neboja parodovať politické a spoločenské dianie v Číne.

Umelecká štvrť v bývalých vojenských fabrikách

Šťastné sedmičky Kedysi tu priemerne platení robotníci vyrábali zbrane. Dnes sú v rozľahlom areáli desiatky galérií, ateliérov, fashion kaviarní či nočných klubov. Nápadom sa medze nekladú, rôzne inštalácie rôznych významov sa na návštevníka valia zo všetkých strán. Dokonca sa neboja parodovať ani všemocnú Čínsku ľudovú republiku. Akási zvláštna postavička sa šplhá na strechu, za dvomi rohmi postávajú traja tučkovia, podobní si ako vajce vajcu, a čumia na oblohu, inde je v klietke zatvorený dinosaurus a dvere stráži pes zvláštnych farieb. Pomedzi to staré maoistické slogany na ošumelých múroch. Môžete vojsť do ktorýchkoľvek otvorených dverí. Vstupné nevyberajú, väčšinou však zakazujú fotografovať. Inštalácie vo vnútorných priestoroch rozľahlých galérií, ktoré boli kedysi výrobnými halami, sú neuveriteľne rôznorodé. Návštevník sa v umeleckej štvrti 798 v Dašanzi v dištrikte Chaoyang v Pekingu môže motať aj celý deň, a stále má čo objavovať.

Otvorené dvere Tradíciu otvorených galérií v opustených továrenských halách zaviedol dekan Fakulty sochárstva Akadémie umení Sui Jianguo. Od menežmentu fabriky si najprv prenajalo priestory vedenie školy. Boli tu vyučovacie miestnosti a študentský ateliér. Sui Jianguo sem potom v roku 2000 presťahoval svoj vlastný ateliér a keď v ňom pracoval, nechával dvere pre návštevníkov otvorené. O rozľahlé priestory s vysokými stropmi sa začali zaujímať aj ďalší umelci. Postindustriálne čaro opustených budov sem nakoniec prilákalo zaujímavú komunitu domácich, ale aj „Nečíňanov“. V roku

2003 to bolo viac ako tridsať umelcov a organizácií, a ďalších dvesto bolo zapísaných na čakací list. Medzi nimi boli aj najznámejší dizajnéri či módni návrhári. Nečudo, miesto malo atraktívnu polohu iba dvadsať minút autom od centra Pekingu po rýchlostnej ceste na letisko a nájom iba 0,8 juanu (8 centov / 2,40 korún) za meter štvorcový a deň. Prvá veľká vernisáž v renovovaných priestoroch bola v roku 2002. Prišlo viac ako tisíc ľudí. Umelecký dištrikt si rýchlo získal popularitu. Presúvali sa sem významné umelecké výstavy, ale aj snobské párty a recepcie. Najznámejšie pekinské kluby

Metropola Supertováreň Fabrický komplex vybudovali v rámci prvej päťročnice novovzniknutej Čínskej ľudovej republiky v 50. rokoch 20. storočia v rámci rozšíreného plánu socialistickej unifikácie medzi Sovietskym Zväzom a Čínou. Čína vtedy potrebovala rozšíriť vojenskú výrobu a partneri zo ZSSR odkázali jej predstaviteľov na moderné fabriky vo Východnom Nemecku. V roku 1951 zamierila do Európy prvá čínska obchodná delegácia. Vedci a inžinieri navštívili východonemecké fabriky a dohodli v nich spoluprácu pri budovaní nového továrenského komplexu v Pekingu. Tento najväčší projekt Východného Nemecka v Číne dostal označenie „157“. Pre novú fabriku vyčlenili v dištrikte Dašanzi, na poliach severovýchodne od Pekingu, 640 000 štvorcových metrov. Nemeckí projektanti sa postarali o to, aby mali navrhnuté budovy jednoduché konštrukcie odolné voči zemetraseniu 8. stupňa Richterovej stupnice (Rusi aj Číňania to považovali za zbytočné a tvrdili, že stačí 7. stupeň), obrovské vnútorné priestory a okná obrátené na sever – čo zaručilo maximum prirodzeného svetla v pracovnom priestore. Ku komplexu dobudovali aj pätnásť kilometrov železničných tratí, až na hlavnú pekinskú vlakovú stanicu, z ktorej mohol materiál putovať transsibírskou magistrálou do Sovietskeho zväzu. Komplex fabrík, ktorý čínska vláda nazvala „718“ podľa svojho pravidla pomenovávať vojenské závody číslami začínajúcimi sedmičkou, stál v prepočte 17 miliónov dolárov. V roku 1957 zahájil komplex 718 svoju činnosť obrovskou otváracou ceremóniou, na aké si v Číne vždy potrpeli. Rýchlo si získal povesť najlepšej fabriky v Číne. Pracovalo tu desať až dvadsaťtisíc robotníkov z celej obrovskej krajiny. Okrem celkom dobrej mzdy im tu ponúkali aj ďalšie výhody, o akých sa zamestnancom iných tovární mohlo akurát snívať. Ubytovanie v zariadených izbách pre celú rodinu, ktoré stálo menej ako jednu tridsatinu mesačnej robotníkovej mzdy, rôzne voľnočasové športové aktivity, školu tanca, knižnicu vybavenú okrem čínskej literatúry aj nemeckými knihami, nemocnicu vybavenú kvalitnými nemeckými prístrojmi s najlepšou zubnou klinikou v celej Číne, záujmový oddiel nemeckých motocyklov či orchester hrajúci aj západnú – nemeckú hudbu. Koncom 60. rokov sa kvôli zjednodušeniu organizácie rozčlenila fabrika na niekoľko menších jednotiek. Samozrejme, každú nazývali číslom začínajúcim sedmičkou. Po ekonomických reformách v 80. a 90. rokoch, kedy čínska vláda obmedzila podporu štátnym podnikom, začala superfabrika upadať. Objem výroby postupne znižovali, prepustili 60 % zamestnancov a manažment hľadal nové spôsoby využitia rozľahlých továrenských priestorov. Práve vtedy, v roku 1995, hľadala pekinská Akadémia umení nové priestory na výstavy a workshopy za dobrú cenu. Objavila fabriku 706. A potom začali prichádzať ďalší umelci.

Inštalácie sú nielen v galériách, ale aj v exteriéroch.

Staré továrenské haly majú svoje čaro.

otvorili práve tu a pozvali do nich celebrity ako Morcheeba či Cindy Crawford. Toyota, Shell, Sony, Christian Dior, Omega tu organizovali módne šou a produktové párties. 798 postupne získava povesť snobského centra, kam sa treba chodiť ukazovať, ak chcete, aby si vás všimli. Skrátka, menej umenia a viac šou. Samozrejme, zdvojnásobilo to aj výšku nájomného. A prvé luxusné Alfa Romeo v kabrio prevedení v Pekingu parkovalo pred ateliérom jedného z lokálnych umelcov.

Snobská lokalita? Život dištriktu už ohrozoval pekinský stavebný boom. V jednom období sa objavili informácie, že kvôli novej výstavbe zrovnajú staré továrenské haly so zemou, aby tu developeri vystavali luxusné apartmány. Umelci sa vtedy zmobilizovali a lobovali na úradoch za zachovanie umeleckého mestečka. Nakoniec sa v roku 2007 rozhodlo, že 798 bude naďalej zvláštnym umeleckým priestorom. Otvorili tu nové ateliéry a kaviarne, opravili cesty a zrenovovali

priestory. Napriek novému impulzu mnohí hovoria, že 798 už nie je to, čo bývalo. Alternatívne, provokatívne umenie nahradilo veľa komercie a nablýskaných šou. Možno sa postupne umelci začnú sťahovať zas inam, na nové miesto, zatiaľ nedotknuté biznisom veľkých svetových značiek.

Aha ho!

text a foto: matej šnitzel

Možnosť využiť trstinu na špecifické dozrievanie hrozna sa pri Neziderskom jazere doslova vnucovala.

Môže byť opica od Opitza?

Desať za hodinu Krédo rakúskeho supervinára Williho Opitza: „Život je príliš krátky na to, aby sme pili zlé víno.“ Nie je to žiaden gigantický výrobca, ktorý zaplavuje svetové trhy nápojom pre masy, ale človek, ktorý si dáva záležať na tom, čo a ako robí. Jeho vinice sú vzdialené hodinu cesty od Bratislavy – v známej vinárskej oblasti Seewinkel v rohu Neziderského jazera pri mestečku Illmitz v Rakúsku. Vinárstvo tu má tradíciu od 16. storočia. Krajina a vinice sa tu vlnia zdanlivo na rovine. Willi vysvetľuje, že často záleží na desiatkach centimetrov nadmorskej výšky a odroda chutí a rodí inak. Záleží na všeličom. Aj zle vyzerajúca odroda môže rodiť skvelý materiál. Opitzove vinice označujú vtáčie búdky a sám majiteľ podľa farebných značiek na stĺpoch ľahko rozozná, kto z jeho rodinných zamestnancov sa o zverenú časť stará. Práca nie je anonymná. Ekonomický mág to má šalamúnsky vyšpekulované. Ponúka agroturistický zážitok zberu hrozna. Stačí si zaplatiť pobyt

v jeho penzióne a môžete si trebárs odpočinúť alebo relaxovať pri práci v prírode pod holým nebom. „To, čo urobí jeden človek za desať hodín, urobí desať ľudí za hodinu,“ vysvetľuje svoju filozofiu.

Dohoda za minútu Vína Williho Opitza patria k svetovej špičke. Zásobuje nimi tím McLarren Mercedes z F1, exkluzívny obchodný dom HARROD‘S, jednu z najznámejších moskovských reštaurácií, ktorá je hneď oproti budove KGB, biznis triedu leteckej spoločnosti British Airways či „menšieho“ zákazníka – bývalého prezidenta USA Billa Clintona. Uznanie ľudí je pre neho najvzácnejším ocenením, aj keď diplomov z celého sveta má tiež veľa.

V roku 1995 ešte vinársky svet nevedel, kto je Willi Opitz.

Vysoká vlhkosť a jesenné hmly spôsobujú, že sa na tunajších hroznových bobuliach objavuje ušľachtilá pleseň. Willi Opitz sa preslávil najmä výrobou trstinového vína. Je to čosi ako naše slamové víno. Pozbieranú úrodu pretriedia a rozložia na trstinu, kde ju nechajú dozrievať ďalšie tri mesiace. S pestovaním vína začala rodina v osemdesiatych rokoch minulého storočia. „Bolo to v roku 1995. Pustili sme sa do podnikania naplno. Po desiatich rokoch bez zákazníkov zrazu o našom víne povedali, že je úžasné. Rakušania majú radi čerstvejšie vína. Vo svete si však na vyzretú kvalitu radi počkajú. Našli si nás v roku 1996 na výstave v Londýne. Dohodu s McLarrenom sme tam urobili doslova za minútu.

Aha ho!

Svoj pracovný deň začína vo viniciach.

Od nuly Tajomstvo Opitzovho úspechu je v usilovnosti a trpezlivosti. „Veľa ľudí má skvelé myšlienky, ale málokto ich dokáže aj prakticky zrealizovať. My sme začínali bez peňazí, bez podpory, bez akejkoľvek vyhliadky na lepšiu budúcnosť. Riskovali sme a vyšlo to fantasticky.“ Opitzovci pritom spočiatku o víne nevedeli takmer nič. „Ja som strojný inžinier a moja manželka zdravotná sestra. Po rokoch vo svojich profesiách sme sa rozhodli usadiť v Rakúsku a začať niečo nové. Všetko sme objavovali.“ Pestovanie vína je pre neho skôr poslaním ako biznisom. „Každý človek má na svete nejakú misiu. Čím skôr nájde svoje poslanie a zrealizuje ho, tým lepšie pre všetkých. Keď sme začínali, nemali sme nič, žiadne

skúsenosti s vinicami. Ani naši rodičia nemali vážnejšiu prax, napriek tomu, že v Illmitzi má hádam takmer každý nejaký koreň viniča. Ľudia na nás ukazovali prstom a rozprávali všeličo. Sústredili sme sa na kvalitu a rozmýšľali sme, kam by sme ju ďalej posunuli. Vtedy vznikla aj myšlienka trstinového vína. Je to veľmi špecifický produkt.“ Po malých, smiešnych produkciách sa Opitzove vinice rozrástli na sedemnásť hektárov. Ročne produkuje približne dvesto litrov trstinového vína a ďalších osemdesiattisíc ďalších, „lacnejších“ fliaš. Tie najlacnejšie predáva po päť eur, najdrahšie za štyridsaťpäť. V Anglicku ich však predávajú aj za stopäťdesiat a v Moskve dokonca za štyristo eur.

INZERCIA

WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu?

INZERCIA

bodka

ČÍNSKE PRÍSLOVIE

haluška (čes.)

otec (z maď.)

talianske mesto

druh tropického mravca

osobné zámeno

kryha

lákala

ženské meno

číselná hra

ona (angl.)

ad acta

Pomoc: ŠA, DARK, POKÁL

nabalil sa (hovor.)

dielčie triedenie

eg. boh slnka ropná surovina

hrací kartový list Autor: BOHUMIL NOVÁK

plochá nádoba

udierajte

potkan (angl.)

morský vták

holá

čínska droga

rešeto

nie stará

modla

poranenie

rázovitý kraj

moja (tal.)

premenená hornina

tropické zviera

previnenia

purpur

český herec

nežnosť

nemastí

malý Janík

idant aká (čes.) ozdobný pohár

patriaca Soni

Pomoc: PARMA, VALA, ATTA

st. mama (nem.)

osobné zámeno vykastrovaný býk

býv. ŠPZ Ostravy

španielsky šľ. titul futbalový klub

patriaca Radovi

stonaj

býv. ŠPZ Rim. Soboty kmeňový kúzelník

filmový zbojník tma (angl.)

ženské meno

dravý (množ. číslo)

obyvateľ Tatárskej republiky (SNŠ)

odev (básn.) tibetský kmeň

3 riečny kôrovec

indický mág

eg. boh slnka

do dna

teba

zn. čist. prostriedku

Alexander (dom.)

superlatív

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc bezdomovcom. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať bezdomovcov, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma. Všetky ostatné si kupuje za 0,70 Euro a predáva za plnú sumu 1,40 euro. Predajca je povinný nosiť preukaz predajcu a dodržiavať pravidlá predaja uvedené v Kódexe predajcu na str. 3. Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje kódex, prosím informujte nás na doleuvedených číslach. O. z. Proti prúdu poskytuje svojim klientom ďalšie služby: sociálne a právne poradenstvo, zdarma využitie telefónu a počítač s internetom na zháňanie práce, príspevky na zdravotné potreby, a voľnočasové aktivity s cieľom aktivizácie klientov. Vrámci terénnej práce aj vyhľadávanie ľudí bez domova, ktorí potrebujú pomoc. Viac na www.notabene.sk Manažment organizácie Proti prúdu uvíta akékoľvek návrhy a pripomienky. Redakcia ďakuje za všetky zaslané príspevky, ale nevyžiadané rukopisy a fotografie nevracia. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názorom redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom EV 3665/09 ISSN 1335-9169. O. z. Proti prúdu je členom Siete pouličných časopisov INSP a organizácie FEANTSA. Vydavateľ: O.z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, tel/fax:+421(2)52 62 59 62, IČO: 360 68 781, č. účtu: 266 347 5014/1100 Tatrabanka, www.notabene.sk

Redakcia: osoba zodpovedná za vedenie redakcie Sandra Tordová Lito a tlač: Typocon, X – line Grafické spracovanie: Mgr. Art. Pavol Čejka

Distribučné miesta Bratislava O.z. Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, sociálni pracovníci: Peter Adam, Peter Kadlečík, Nora Volčková, Tomáš Kubiš, Ivan Lorenc, tel 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk Banská Bystrica Organizácia: Slovenský červený kríž, Gabriela Krchmanová, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Tel: 048/415 30 39, Mob: 0903 744 491, sus.bbystrica@redcross.sk Čadca Diecézna charita Žilina, Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, Tel.:041/432 40 88, 0918 874 839, Kontaktná osoba: Katarína Melicháčová, charita.cadca@centrum.sk Hlohovec O.z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, 033/7423827, Pavol Šoka, viera.vavrova@d2u.sk Kežmarok O.z. Hviezda, Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Hviezdoslavová 32, 059 01 Spišská Belá, V spolupráci s: Mestský úrad Kežmarok, Hlavné nám. 1, Maria Galdunova, Tel: 052/46 60 212, Mob: 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk Košice ADCH Košice, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, Tel: 055/229 21 98, Mob: 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk, www.charitakosice.sk

Manažment projektu: Bc. Martin Opeta, riaditeľ , 0907 197 908, martin@notabene.sk, Mgr. Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa, 0905 143 651, sandra@notabene.sk

Lipany ADCH Rómske komunitné centrum, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, Marko Urdzík, Tel:051/45 72 549, Mob: 0907 534 441, rkclipany@centrum.sk Levice O.z. Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, Tel: 036/63 10 273, Mob: 0903 500 940, miroh@ miestovdome.sk Malacky Križovatky n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, Tel: 034/772 24 57, Mob: 0902 230122, acbetania@orangemail.sk Michalovce ADCH Charitatívno sociálne centrum, Ul. Pri sýpke 4, Michalovce 071 01, Tel: 056/643 17 29, Mob: 0908 569 712 Nitra Diecézna charita Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Klára Labošová, Tel: 037/772 17 38, 92, Mob: 0907 451 771, rafael.charita@gmail. com, www.charitanitra.sk Nové Zámky Béla Magyar, 0918/ 497 688, belamagyar@zoznam.sk, Kornélia Magyarová - Betlehem, M.R. Štefánika 10, 940 01 Nové Zámky Piešťany ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, Tel: 033/ 77 27 687, Mob: 0915 400 577, domum@kios.sk

Inzercia: Jaroslav Šipoš, 02/52 62 59 62, jaro@notabene.sk Administratíva: Fabiola Mokrá

Poprad Zariadenie sociálnych služieb, OZ Korene, Levočská 56, 058 01 Poprad, V spolupráci s: Mestský úrad Poprad, Odbor sociálny, Popradské nábr.3, 058 42 Poprad, Erika Mižigarová, Tel: 052/716 03 75, 73, Mob: 0910 99 16 12, 0907 574 656, socialne@msupoprad.sk Senica Zariadenie sociálnych služieb n.o., Štefánikova 11B, 905 01 Senica, Martina Snopková, Tel: 034/622 84 56, Mob: 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Trenčín Dom Charity Jeremiaš, Soblahovská 65, 911 01 Trenčín, Marcel Galiovsky, Tel: 032/65 263 63, Mob: 0908 591 019, jeremiasnr@ slovanet.sk Trnava Trnavská arcidiecézna charita, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Lucia Konečná, Tel: 033/533 31 59, Mob: 0910 788 031, lucia.konecna@ centrum.sk, www.charitatt.sk Vranov nad Topľou ADCH Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov n. Topľou, Beáta Bronišová, Tel: 057/44 315 78, Mob: 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Žilina Diecézna charita Žilina, Dom charity sv. Vincenta, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Tel. a fax.:041/724 47 95, mobil: 0918 314 197, Kontaktná osoba: Gabriela Huliaková, charitaza@gmail.com.

Fotoriport

text a foto: kristián pavúčko

Ukrajinský dovolenkový raj

Letovisko Dovolenkári sa spokojne čvachtajú uprostred odpadkov, ktoré predtým nahádzali do vody a všade naokolo.

Solotvynčania sa chvália, že voda v slaných jazerách sa účinkami vyrovná Mŕtvemu moru – a tiež sa v nej nepotopíte. Soli obsahuje totiž toľko, že vás drží nad hladinou a vy nemusíte ani prstom pohnúť. „Choďte doprava a tam, kde končí asfalt, odbočte vľavo, a potom už len rovno až k jazerám. Tam je všetko pekne vybudované, veľa hotelov a reštaurácií a kúpalisko so štyrmi bazénmi,“ posiela nás starší pán po rozbitej ceste do centra diania v ukrajinskom mestečku Solotvyno. Hrkoceme po výmoľoch a jamách po prašnej ceste a sme zvedaví, čo bude. Soľné jazerá tu zostali po ťažbe soli. Rozbité banské budovy sa nad nimi týčia doteraz. V šachtách pod zemou sa soľ stále

Fotoriport

ťaží, v tristometrovej hĺbke je dokonca sanatórium na liečbu astmy a respiračných chorôb. Tu, na zemskom povrchu, si Ukrajinci, ale aj zahraniční turisti, liečia vo vode kožné choroby alebo si len tak užívajú leto pri vode. Pri pohľade na areál obľúbeného letoviska mám však pocit, že kožné choroby tu skôr nachytám. Dovolenkári sa spokojne čvachtajú uprostred odpadkov, ktoré predtým nahádzali do vody a všade naokolo. Na to, kam ústia toalety, radšej nechcem ani pomyslieť. Úplne mi stačí, keď ich musím navštíviť. Drevené alebo umakartové búdky s tureckým záchodom, a hneď za priečkou sprcha s vodou, ktorú hore v zásobníku zohrialo slnko. Horúca sprcha za

päť hrivien. Ubytovanie? Nech sa čo najviac ľudí pomestí. Rodinné drevené chatky, pre skromnejších iba maličké miestnosti, kde sa zmestí akurát krátka dvojposteľ, stoličky, chladnička a televízor. Tri a pol eura na noc. A pivo so šašlikom rovno pod oknami. Dovolenkári však bývajú aj v stanoch, autách a prívesoch, prípadne v podivne tvarovaných panelových hoteloch zvláštnych farieb. Kde nestojí chatka či bufet, tam veselo bujnie vysoká burina. Možnosti zábavy dopĺňajú lunaparky ešte zo sovietskej éry, bufety a predavači cukrovej vaty. Naopak, kúpalisko hneď vedľa príliš zábavne nevyzerá. Štyri malé oplieskané bazény a v nich hlava na hlave. „Vezmite si a namažte sa aj vy. My sme sa už namazali, nepotrebujeme

viac,“ usmieva sa korpulentná Ukrajinka a podáva mi plastový pohár od piva, plný akéhosi čierneho maglajzu. Bahno z dna jazera, zázračne liečivé. „Natrela som sa predvčerom, a behala som. Natrela som sa včera, a behala som tiež. Natrela som sa dnes – a už nebehám. Príde zmena počasia, bude pršať,“ konštatuje. A naozaj. Večer leje, a potom celú noc a ráno tiež. w Prašné cesty sa zmenia na blato a hlboké mláky, slnko vodu na sprchovanie nezohreje a grilovať šašliky sa tiež nikomu nechce. Iba predavači domáceho vína vytrvalo moknú nad svojimi stolíkmi.