NOTA BENE 94

KUPUJTE IBA OD PREDAJCU S PREUKAZOM

94

APRÍL ‘09

94

2 ŠPIÓN a solidaritu bezdomovcov vtedy ocenili viacerí. V roku 2002 si za ne prevzali od Slovenskej humanitnej rady cenu Dar roka.

Neľutuje „Bez Nota bene by som v živote takéto ocenenie nedostal. Nebol by som ani vo Vyvolených, ani v Škótsku, ani na rôznych zvláštnych miestach, ktoré mi pohladili dušu,“ vymenúva dôvody, pre ktoré je rád, že sa dozvedel o Nota bene a dal sa na jeho predávanie nahovoriť. Spočiatku bol veľmi podozrievavý. Myslel si to, čo väčšina ľudí, keď prvý raz videli časopis v uliciach hlavného mesta. Že je len ďalším sektárskym časopisom v poradí. „Ja som o ňom stále len počúval od kamaráta. Raz, keď ma chytili na Kamennom námestí, ako kradnem, tam bol a predával. Tak som mu povedal: Ukáž mi konečne ten časopis. Neďaleko

Okolostojaci zbitému študentovi nepomohli. Iba Fero s kamarátom.

Čo dostaneš, musíš aj vrátiť

Záchranca Fero tudenta Lukáša do krvi zbili štyria podgurážení mladíci.

Stalo sa to v Bratislave za bieleho dňa, na autobusovej zastávke plnej ľudí. Nikto nezasiahol, ani neprivolal sanitku.

Lukášovi prišli na pomoc len dvaja bezdomovci. Jeden z nich bol náš bývalý predajca Fero.

Darca roka

„Ťažký mám len ruksak,” zasmeje sa Fero, keď sa ho spýtate, čo je najťažšie na živote bezdomovca. Humor a nadhľad mu robia život na ulici znesiteľnejším. Nimi si udržuje triezvy pohľad na život, z ktorého stále, ako sám hovorí, nevychádza najhoršie. Keď sa dá, snaží sa pomáhať iným. Príležitostí je veľa, len „ľudia sa tvária, že nevidia, nepočujú,“ tvrdí. Naposledy sa o tom presvedčil začiatkom marca. V bratislavskej Dúbravke, kde momentálne býva u známeho, si čítal na lavičke noviny, keď začali štyria chlapci mlátiť hlava-nehlava šestnásťročného Lukáša. „Najskôr som si myslel, že sú to kamaráti. Potom však začali tohto jedného biť. Chlapec sa snažil zavolať políciu, ale telefón mu vykopli z ruky. Ľudia tam stáli a prizerali sa. Nikto nič. Chápem, že sa báli.

Aj tak mohli ísť aspoň za roh a odtiaľ vytočiť 112. Nakoniec som sanitku aj policajtov zavolal ja s kamarátom,“ spomína si na

Aj preto Fero pomoc druhému neodmietne.

Neraz dá pár drobných aj žobrákom, keď nepijú. „Čo dostanem, musím do života aj vrátiť. Ja sám žijem z dobročinnosti ľudí. A tak, prečo by som i ja nepomohol človeku, ktorý pomoc potrebuje a ja mu pomôcť môžem?“ Pred siedmimi rokmi podporil spolu s ďalšími bezdomovcami detských onkologických pacientov a pacientky. „Časopis Nota bene stál vtedy 26 korún a všetky peniaze, čo sme dostali navyše, sme dávali do škatule. Nazbieralo sa tam dohromady 2000 korún. Nevedeli sme sa rozhodnúť, čo s nimi. Až ktosi dostal nápad, aby sme ich dali na detskú onkológiu. Bol to veľmi silný moment, keď sme ich boli odovzdať. Môj otec zomrel na rakovinu. Deti mám o to radšej, že ich sám nemôžem mať. Vidieť ich, ako ešte ani nezačali normálne žiť a už sú odsúdené na smrť, bolo šokujúce,“ spomína. Štedrosť

Š

nepríjemný incident. Tí však neprišli hneď, a tak zranenému chlapcovi poskytli prvú pomoc bezdomovci sami. Vydezinfikovali mu rany a počkali s ním na rodičov. Fero vraví, že keby zostal na zemi ležať aj jeden z útočníkov, spravil by to isté. Z vlastnej skúsenosti vie, aké to je nepríjemné, keď potrebná pomoc neprichádza. „Na tridsiatku sa mi stalo, že som odpadol a sanitka po mňa jednoducho neprišla,“ spomína Fero, ktorého momentálne živia najmä brigády v stavebných firmách.

boli úplnou náhodou aj Martin a Sandra (zakladatelia NB), ktorí ma zaviedli do tohto sveta. A nie je mi to ľúto,“ hovorí.

Najviac je úsmev Mrzia ho iné veci. Že ho núdza na ulici donútila kradnúť. Že sa mu rozpadlo manželstvo. Že si nerozumel s otcom. Ten umrel, keď bol Fero v maturitnom ročníku.

Jeho smrť ho položila. Život mladého, veselého heavy-metalistu z malej dediny neďaleko Dunajskej Stredy sa celkom zmenil. Šikovný študent gymnázia, ktorý sa chcel stať novinárom, začal trpieť vážnymi depresiami, ktoré viackrát vyústili do pokusov o samovraždu. Namiesto na univerzite skončil na psychiatrii v Pezinku.

Tam sa zaľúbil do pacientky a po deviatich mesiacoch známosti si ju vzal za ženu.

Sľubovala, že sa vzdá alkoholu aj hráčskej vášne. Nevzdala. Rozvod bol ďalšou náročnou skúškou na psychiku, ktorá sa vliekla celé roky. Dnes, po ôsmich rokoch strávených na ulici, si už veľké plány nerobí, až na jeden. Ešte vždy túži po žurnalistike. „Témy mám každý deň pred očami,“ hovorí. Len vybavenie mu chýba: „Musím si zohnať notebook. Foťák mám, nemám len káble a kartičku.“ Radosť mu však spravia aj úplné maličkosti. „Najviac ma poteší milý úsmev a milé slovo od známeho, ktorého som dlho nevidel. Alebo, keď môžem ja niekoho rozveseliť.“ MÁRIA BULKOVÁ FOTO: TOMÁŠ ŽUFFA

94

Z OBSAHU 3 10 - 11 Kauza

12 - 13 Do tucta

14 - 15 Reportáž

Somarina zabáva

Zabávaj ich!

Neukončený príbeh

Je kuriózne, že keď si otvoríte webovú stránku Spišského divadla a začítate sa do jeho histórie, zistíte, že muž, ktorý ho obnovil a venoval mu celý svoj život, vlastne neexistoval.

Má po pás vlasy – je to komik asi. Vlastne si to myslia všetci z jeho okolia – bez neho by totiž ani prvá slovenská stand-up comedy nebola. Divákom sa však predstavil už neraz, a teraz prichádza zase – s prvou slovenskou stand-up comedy Pri kase.

Ivetka šokujúco otvorene hovorí, že po skončení zjavení mala averziu voči Bohu, ktorý „ju nechal v štichu“. Očakávala sa od nej istá životná dráha. Vstúpila do rehole, no nesedelo jej to. „Ocitla som sa beznádejne zaseknutá v nejakom spoločenstve.“

22 - 23 Príbeh

26 - 28 Pútnik

34 - 35 Fotoriport

Na nohy

Hore, dolu, bum, bác

Sochy vlečú mestom

„Interrupcia neprichádzala do úvahy.

Nie sme zvieratá, ktoré odvrhnú choré a slabé mláďa. Obrátil sa nám síce život naruby, jedna minúta nám zrútila všetky bezstarostné plány, no po najsilnejších plačoch prišla realita.“

Nepríjemný je pohľad na podvyživené deti.

Sú všade. Úmrtnosť matiek je v Južnom Sudáne jednou z najvyšších na svete. Toto všetko zatiaľ odrádza prvých turistov, ktorí by mohli do krajiny priniesť „iný svet“. Len teraz neviem, či je to dobré, alebo zlé?

Veľká noc na Sicílii. Zabudnite na to, že počas tohto obdobia bude na ostrove niečo fungovať normálne. V piatok, sobotu, nedeľu a pondelok „zaspí“ aj doprava.

Sicílčania si potrpia na svätenie ich najväčšieho sviatku.

FOTO NA OBÁLKE: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

Kódex predajcu časopisu

1. Predajca musí nosiť preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca nesmie časopis predávať inde ako na mieste, ktoré má pridelené a uvedené na svojom preukaze.

3. Predajca nesmie byť pri predaji časopisu pod vplyvom alkoholu či iných omamných látok.

4. Predajca nesmie v styku s verejnosťou a s ostatnými predajcami používať vulgárne výrazy, nadávky a rasistické, sexistické a iné spoločensky neprípustné výrazy.

5. Predajca nesmie pri predaji časopisu obťažovať okoloidúcich, zdržiavať ich proti ich vôli.

6. Predajca, ak má na sebe preukaz predajcu, nesmie žobrať, alebo iným nepovoleným spôsobom získavať od ľudí peniaze.

7. Predajca nesmie slovne, či fyzicky napádať iného predajcu, aby opustil svoje predajné miesto.

8. Predajca nesmie predávať časopis na súkromnom priestore (ak na to nemá povolenie vlastníka).

9. Predajca nesmie páchať kriminálnu činnosť alebo takejto činnosti pomáhať, zvlášť ak je označený preukazom predajcu, alebo ak má so sebou časopisy.

10. Predajca nesmie predávať časopisy neregistrovaným alebo vylúčeným predajcom.

11. Predajca nesmie nesprávne vydávať z finančnej čiastky prijatej od kupujúceho.

12. Predajca nesmie od kupujúceho požadovať sumu inú, ako je oficiálna cena časopisu.

94

4 KONTAKTY EDITORIÁL

Je mi to fuk

Zaujímavý objekt pomoci Prečo je Pravda a Bolesť vždy niekde ďaleko za obzorom? Prečo veľa mladých ľudí hľadá Veľké Pravdy a Duchovné Hodnoty čo naďalej od domova?

Himaláje, India, Čína, Japonsko... To sú tie klasické miesta výskytov Veľkých majstrov. Čo však s tými, ktorí majú tú smolu, že sa už v tých Himalájach narodili? Kam majú ísť hľadať Pravdu oni? Podobne je to aj s mnohými nadšencami, ktorí strašne túžia zachraňovať úbohé africké dietky z čierneho a vojnou zmietaného kontinentu. Chápem ten pocit, tú potrebu pomôcť, zachrániť... Len nechápem, prečo to vždy musí byť niekde ďaleko. Prečo si nepozametáme aj pred vlastným prahom? Naši streetworkeri sa stále boria s problémom nájsť lekárov/medikov, ktorí by boli ochotní s nimi raz začas vyraziť do večerných bratislavských ulíc a priniesť aspoň trošku úľavy a pomoci tým najbiednejším, čo sa v „krásavici na Dunaji“ pretĺkajú svojím ťažkým životom... Je pomoc, ktorá sa odohráva doma, menej hodnotná? Je to málo dobrodružné? Málo cool? Možno by sme mali osloviť nejakých cudzincov, pre ktorých je Slovensko exotické a naši bezdomovci ako objekt pomoci dostatočne zaujímaví. Asi skúsime japonskú ambasádu...

JARO ŠIPOŠ, FUNDRAISOR OZ PROTI PRÚDU; AUTORA INŠPIROVAL SKVELÝ ROMÁN ZLODEJ ČASU OD TERRYHO PRATCHETTA

Volám sa Rudo, ale volajte ma napríklad „šašo“. To som ja, kto nosí na bratislavských uliciach smiešnu šašovskú čiapku a hrá s dobrými ľuďmi takú hru. Strkám pod nos okoloidúcim časopis Nota bene a tvárim sa, že ho chcem predať. No a ak ma nepošlú „dočerta“ alebo sa netvária, že ma nevidia, pre istotu ešte zamrmlem niečo ako „podporte ma... pomôžte mi...“ A keď mi dajú nejaké peniaze, tak im Nota bene nedám! Keď sa čudujú, že prečo, tak im poviem, že je to posledný časopis, čo mám a basta. Dobrá finta, nie? A veru nie som jediný, čo takto pokúša tých dobrákov, čo majú mäkké srdce. Je nás takých viac. Len dúfam, že tá finta bude fungovať aj ďalej a že si ľudia nezačnú kupovať Nota bene len od tých zbabelcov, ktorí nosia originálny preukaz tak, aby ho kupujúci videli. Lebo my frajeri tak, samozrejme, nerobíme. Ani nemôžeme, lebo preukaz nemáme.

Ale ľudia si to našťastie ešte stále príliš nevšímajú.

Takže sa nám vďaka tomu dobre žobre... No a ak kvôli tomu bude mať Nota bene problémy? To je mi fuk, z cudzieho krv netečie...

HLAVNÍ PODPOROVATELIA PROJEK TU NOTA BENE

John F. Monhardt Ministerstvo kultúry SR Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR

TOTO VYDANIE NOTA BENE PODPORILI A J

94

KONTAKTY 5 SMS PRE PREDA JCOV 16.2.2009 18:40 POZOR! Kupujem Nota bene v Ziline vzdy od toho, na

Aikido

Nenechávajte si pre seba, ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín. Pošlite nám SMS na číslo

– japonské bojové umenie, zdravotné cvičenie a životná filozofia lásky, mieru a harmónie.

Aikido dojo Uzumaki z Bratislavy – Petržalky Vás pozýva na svoje lekcie aikido a hojo – starobylej japonskej formy cvičenia s mečom.

Nábor je každý utorok na Ševčenkovej 21 – v tanečnej sále SunDance Akademy o 20.00h.

Vyhrajte mesiac cvičenia aikido zadarmo v bratislavskom Aikido dojo Uzumaki!

Stačí poslať správnu odpoveď na otázku: „Kedy a kde sú tréningové časy Aikido dojo Uzumaki?“ Správne odpovede posielajte na jaro@notabene.sk Pomôcka: www.aikidouzumaki.sk Inzercia

0915 779 746 14.2.2009 20:17 Prajem vela stastia mamicke s dietatkom, ktora predava NB (Tesco Zlate piesky).

Dufam, ze som ju neurazila, ked som jej darovala peniazky a nechcela som NB, ale dobre, ze som si ho vzala, lebo inac by som nepochopila rozdiel medzi predajcom NB a zobrakom.

15.2.2009 22:51 Pozdravujem predajcu z Mlynskych niv (hovori po cesky) a chcem mu podakovat za pozitivnu energiu, ktoru mi dal v tom dave ponahlajucich sa ludi. Keby vsetci ludia boli taki fajn a v pohode ako vy, tak hned je na svete krajsie. Drzim vam palce, nech vam vsetko vychadza tak, ako si prajete. Palo 16.2.2009 13:00 Prave mi vo vlaku predal jeden strasne mily a sympaticky clovek nota bene. Mam z neho dobry pocit. Tak vam pisu sms. At ho Pan zehna. MALVINA DOMEOVA

INZERÁT Y PREDA JCOV Prosíme ctených darcov, aby sa pred odovzdaním vecí dohodli telefonicky s predajcom, alebo s našimi pracovníkmi. Ďakujeme za pochopenie.

Hľadám chatku alebo iné zariadenie na celoročné bývanie s vodou a elektrinou na prenájom, do 8000 Sk (265 eur)/mesiac, Ľudovít 1006, DNV – Terno, kontakt: 0910 573 057.

Vyučený knihár hľadá zamestnanie v polygrafickej výrobe, v tlačiarni alebo v knihárstve. Ďakujem. Bohuš 1939, STM – križovatka Krížna - Karadžičova, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi poskytli do prenájmu záhradnú chatku za údržbu, prípadne za poplatok do 33 eur. Ďakujem. Dušan 1883, STM – Stromová – potraviny, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Prosím dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať mobilný telefón s nabíjačkou. Ďakujem. Štefan 1291, RAČ – Račianske mýto - Pokrok, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Hľadáme dobrých ľudí, ktorí by nám mohli za údržbu, prípadne za poplatok do 232 eur poskytnúť do prenájmu chatku. Ďakujeme. Marcel 1830, LAM

– OMV pumpa pri Tescu, Tomáš 1854, LAM - McDonald‘s, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Prosím dobrých ľudí, aby mi darovali práčku. Ďakujem. Constantin 734, NM – Trenčianska ulica, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Prosím dobrých ľudí, aby mi darovali športový kočík, automatickú práčku a dvojplatničkový varič. Ďakujem.

Alžbeta 856, STM – Kamenné nám.

– Tesco – stredný vchod, kontakt: 0914 162 118.

Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi mohli darovať detské veci pre dievča od 1 roka a kočík – buginu. Marián, kontakt: 0949 412 288 alebo 0949 793 688.

Súrne hľadáme ubytovanie, alebo prenájom pre 5-člennú rodinu s 3 malými deťmi v Bratislave alebo okolí. Stále príjmy máme. Prosíme len o seriózne ponuky. Ďakujeme. Jaroslava 1617, RUŽ – Ostredky – OD Budúcnosť, Ján 1618, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

Hľadám dobrých ľudí, ktorí by mi za údržbu poskytli do prenájmu záhradnú chatku. Cena dohodou. Ďakujem. Tibor 1766, STM – Hlavná stanica – prvá hala, kontakt: 02/52 62 59 62 (výdajňa).

koho natrafim, takze prakticky vzdy od ineho.

Vazim si predajcov, lebo som sa stretol iba so slusnymi. Jano 4.3.2009 19:33 Mili pracovnici Nota bene! Dakujem za skvele februarove cislo, ktore som kupila na poslednu chvilu 28.2. u mileho predajcu pred poliklinikou v Ruzinove, ked som sla na pohotovost. Som na marodke, a tak mi vas casopis robi prijemnu spolocnost. Velmi vam dakujem a aj predajcovi, ze tam bol a ze to nevzdal posledny den v mesiaci! Nech sa mu aj vam vo vsetkom dari. Janka 5.3.2009 10:52 Dobry den, chcela by som zazelat vela zdravia a konecne strechu nad hlavou pani, ktora byva v hypermarkete v galerii v nitre.

Je mila a vzdy usmiata. Ma moj obdiv. Evka 7.3.2009 11:56 Chcem sa podakovat predajcovi NB na postovom urade v Topolcanoch, ktory je mily a velmi som si ho oblubila. ZELAM MU, NECH SA MU DARI. 14.3.2009 08:51 ☺ Chcem pozdravit pani Emiliu, ktora predava NB v Bille ZA a zazelat vela zdravia, vela, prevela farebnych dni naplnenych usmevom a radostou. NECH SA DARI ☺ nika

Inzercia

WWW.DOMAINS.SK najväčší svetový registrátor domén s koncovkou .sk

Vy ešte nemáte svoju doménu?

Inzercia

94

6 TÉMA rstovníkov je ako šafranu. Času viac ako inde. Aj tu platí, že vo dvojici ujde rýchlejšie. Aj so psychológom o dve desiatky rokov starším, ktorý chodí dvakrát do týždňa. Má papier a farbičky. A ona maľuje rada. Ešte radšej rozpráva.

Vlasy jej žiaria ako slama na slnku.

Ako Malému princovi. Rovnako ako on, aj ona je nadlho preč z domova.

Nastenka. Žiadateľka o azyl.

V

Chceme ich za susedov?

Trochu naši V pobytovom tábore Rohovce na juhu Slovenska sníva spolu s rodičmi o lepšej budúcnosti. Napriek tomu, že sa vedenie tábora snaží život v zariadení spríjemniť, miesto na snívanie to rozhodne nie je. Čisté vynovené priestory, kuchyňa, knižnica, telocvičňa, televízna a počítačová miestnosť sú fajn. Milý a prívetivý personál poteší ešte viac. Pocit domova však v neosobných izbách s kovovými poschodovými posteľami nevykúzlia ani oni. Možno si pomyslíte, že tento pocit nie je potrebný v zariadení, ktoré má byť prechodnou a nie cieľovou stanicou. Napadlo to aj mne. Kým som nezistila, že niektorí žiadatelia sú tu prechodne už niekoľko rokov.

Nový život Mohammad z Pakistanu, povolaním lodný inžinier, tu zakotvil pred štyrmi rokmi. „Dvadsaťštyri hodín denne len samá voda. Nič iné som nevidel. Ale bol to dobrodružný život. Nový prístav, nové pobrežie znamenali nový život, nových ľudí, nový jazyk,“ spomína na obdobie, ktoré predchádzalo jeho príchodu na Slovensko. Hovorí, že svoju vlasť opustil z politických dôvodov: „Ostať doma, skončil by som vo väzení. Moji priatelia sú tam stále.“ Na Slovensko prišiel cez Rusko a Ukrajinu. Ilegálne. Rovnako ako väčšina žiadateľov o azyl z krajín mimo

EÚ. Ostať na Slovensku nechce. Najradšej by sa vrátil domov do Pakistanu, k svojej rodine. Nie je výnimkou. „Sú migranti, ktorí uvažujú, že sa dobrovoľne vrátia domov.

Práve v ich prípadoch sa stretávame s tým, že Slovensko väčšinou nie je ich cieľovou krajinou. Mali v úmysle vycestovať ďalej na Západ, do niektorej zo starých členských krajín EÚ. Ak sa im to nepodarí, alebo ich tie krajiny vrátia na Slovensko, uvažujú o návrate domov. Ak majú finančné prostriedky, môžu sa vrátiť na svoje náklady, po svojej línii. Ak ich nemajú, SR im uhrádza asistovaný dobrovoľný návrat, ktorý sprostredkúva naša organizácia,“ hovorí Zuzana Vatráľová, vedúca Medzinárodnej organizácie pre migráciu (IOM) v Bratislave.

Rozhodne slovenčina Tí, ktorí sú rozhodnutí zostať na Slovensku, musia počkať na rozhodnutie o udelení, či neudelení azylu. „Po roku v azylovej procedúre môžu pracovať, až kým nedostanú posledné rozhodnutie z Najvyššieho súdu SR. Nepotrebujú si vybaviť špeciálne povolenie. Len požiadajú Migračný úrad MV SR o vydanie potvrdenia,“ hovorí Martina Všelková, terénna sociálna pracovníčka Slovenskej humanitnej rady. V praxi to však nie je také jednoduché. Túžba pracovať je bez

ochoty zo strany zamestnávateľov zbytočná. „Podľa našich skúseností je cudzinec pre zamestnávateľa vždy poslednou možnosťou ako obsadiť pracovné miesto. Zamestnať ho je oveľa komplikovanejšie najmä po formálnej stránke,“ potvrdzuje Zuzana Vatráľová.

Rozhodujúca môže byť aj úroveň znalosti slovenského jazyka. Zamestnávateľ potrebuje zamestnanca, s ktorým sa dokáže dohovoriť.

Na niektorých pozíciách je používanie jazyka aj nevyhnutnou súčasťou náplne práce.

Zväčša sú to kvalifikovanejšie, lepšie platené pracovné pozície. Ak ich chcú získať, v slovenčine sa môžu žiadatelia o azyl zlepšovať zdarma už v tábore.

Pri práci ujde čas Ani znalosť jazyka však prácu nezaručuje.

S ňou, alebo bez nej, štartujú žiadatelia o azyl na nižších pozíciách zväčša manuálneho charakteru. Niekde sa začať musí. Vie to aj bývalý policajný inšpektor Kallu z Indie. Na Slovensku je už osem rokov. Vyskúšal si prácu v nemeckej automobilke aj u kórejského výrobcu elektroniky. „Nerád sedím len tak bez roboty. Človek sa zobudí, deň nejako prejde a môže ísť spať. Dni sú rovnaké. Život je pretĺkanie.“ Práca chýba aj jeho kamarátom z tábora. Hoci je všetkým žiadateľom o azyl poskytnutá základná, zákonom stanovená starostlivosť

94

TÉMA 7 Malá Nasťa sa musí vedieť zabaviť aj sama. a mimovládne organizácie im ponúkajú ďalšiu pomoc, dni im nedokážu vyplniť.

Týždne, mesiace a roky ani nehovoriac.

V tábore sú všetky podobné ako vajce vajcu. Nepretržitý voľný čas. Dovolenka. Žiadna práca. Ani len tá v domácnosti.

To, čo sa pracujúcim môže zdať ako sen, sa žiadateľom o azyl javí ako nočná mora.

Donekonečna sa nedajú čítať knihy, ani pozerať filmy, či hrať stolný tenis. Všetko je príjemné len do istého času. Ustálený kolobeh občas rozvíri príchod novej osoby. Nového žiadateľa o azyl. Novinára, či naposledy mladých výtvarníkov, ktorí organizujú pre ľudí v tábore tvorivé dielne.

Nepochopení?

Všetky nové podnety potešia. Žiadny nie toľko ako návrat do normálneho života.

Takého, aký už raz žili. Len v inej krajine.

Prvým dôležitým krokom na priblíženie sa k tomuto cieľu by mohla byť práve práca. „Nájsť ju nie je ľahké, nakoľko naši zamestnávatelia nemajú skúsenosti so zamestnávaním ľudí z iných kultúr, a preto sú často veľmi opatrní pri prijímaní cudzincov,“ hovorí Martina Všelková zo Slovenskej humanitnej rady. Zuzana Vatráľová z IOM dodáva, že s výslovnými prejavmi diskriminácie sa počas dva a pol ročného fungovania Migračného informačného centra nestretli. „Migranti sa veľmi často cítia diskriminovaní, ale nám je ťažko zhodnotiť, či naozaj sú, alebo nie. V hlbšom rozhovore sme neraz prišli na to, že možno nešlo o diskrimináciu, len o nepochopenie. Niekto im niečo povedal spôsobom, ktorý pre nich nie je prijateľný v ich kultúre. Takže buď išlo o jazykovú bariéru, alebo o nepoznanie inakosti, spôsobené nepripravenosťou ľudí na slovenských úradoch,“ upresňuje Zuzana Vatráľová. Jednoduché to nemajú ani azylanti, cudzinci, ktorým bol udelený azyl.

A to napriek tomu, že sa môžu zamestnať bez akéhokoľvek povolenia na prácu.

Instantná integrácia?

So statusom azylanta už do pobytového tábora nepatria. Ich situácia sa zmení v priebehu niekoľkých dní. Základné potreby, roky zabezpečované štátom a neziskovými organizáciami, si musia zaistiť sami. Ak by nový život nevyšiel na prvý šup, pomocnú ruku podáva migračný úrad (MÚ) v podobe Integračného strediska vo Zvolene. Hoci ubytovanie v ňom nie je bezplatné, je neporovnateľne lacnejšie ako prenájom bytu. Tu však môžu zostať maximálne 6 mesiacov.

MÚ im s podporou mimovládnych organizácií pomáha vybaviť potrebné veci na úradoch, poskytuje hodiny slovenského jazyka

Žiadosti o azyl v číslach v roku 2008 909 žiadateľov o azyl 22 udelených azylov 415 neudelených azylov 66 prípadov poskytnutej doplnkovej ochrany 272 prípadov neposkytnutej doplnkovej ochrany 452 zastavených konaní 4 udelené štátne občianstva a pomoc pri orientácii na pracovnom trhu.

Po odchode z integračného centra poskytujú ďalšie sociálne poradenstvo a podporu mimovládne organizácie. MÚ má k dispozícii aj sociálne byty v niektorých mestách, ktoré môžu pre začiatok azylanti využiť. „Aj Slovenská humanitná rada má sociálne byty od mesta pre azylantov v dlhodobom prenájme,“ hovorí Martina Všelková. Každý si už potom musí nájsť svoju cestu, ako sa najlepšie začleniť do spoločnosti. Recept na instantnú integráciu neexistuje.

Strašiak Cudzinci sa však môžu začleniť len do spoločnosti, ktorá ich prijme.

Ich úspechy pri vytváraní si nového domova závisia aj od nás. My ich však prijímame s neskrývanými rozpakmi. „V niečom cudzincov síce prijímame vďačne, ale v niečom sa tvárime, že ich nepotrebujeme, nechceme. Pokiaľ ide o zákony a inštitucionálne zabezpečenie, tie zodpovedajú 21. storočiu. Spĺňame všetky požiadavky EÚ. Aj vláda sa snaží, aby boli cudzinci prijímaní a aby mali možnosť žiť tu dôstojne. Ale pokiaľ ide o verejnosť, tam je ešte veľa práce,“ hovorí Zuzana Vatráľová. Martina Všelková jej dáva za pravdu. Inakosť nám naháňa strach skôr, ako jej dáme šancu, aby sa prejavila. „S negatívnym postojom sme sa stretli veľakrát pri pokuse zamestnať cudzinca. Problém je aj pri hľadaní ubytovania. Dobré skúsenosti máme pri zaradení detí do základných škôl. Sú veľmi dobre prijímané našimi deťmi. Kultúrne rozdiely aj cudzí jazyk sú väčšinou pre ne zaujímavé, takže si v tomto smere navzájom vymieňajú skúsenosti.“

Deti bez predsudkov Deti nemajú o cudzincoch väčšinou žiadne informácie, a tak si ani nemajú z čoho vytvoriť predsudky. Prejavujú prirodzenú zvedavosť. S dospelými je to horšie.

Nedostatok informácií vytvára stereotypy, ktoré sú neraz od pravdy ďaleko. „Myslím si, že majorita sa utečencov buď bojí, alebo ich ľutuje. Posunom by bolo vnímať ich ako ľudí, ktorí sa tu snažia znova si

vystavať život. Nepotrebujú ľútosť, skôr rešpekt k odlišnosti a podporu,“ hovorí Petra Hraňová, psychologička Slovenskej humanitnej rady. Aj v pobytových táboroch sa snažia brať kultúrne odlišnosti do úvahy.

V Rohovciach nájdete modlitebňu pre moslimov. Ženy do nej nesmú vstúpiť. So stravou, privážanou z Gabčíkova, je to už vraj o čosi horšie. Žiadatelia o azyl tvrdia, že sa v nej občas objaví aj bravčové mäso, ktoré moslimovia jesť nesmú.

Oficiálne dodacie listy z Gabčíkova to však nepotvrdzujú. Podľa nich je strava v súlade s požiadavkami žiadateľov o azyl.

Najprv človek Záujem spoznávať podstatné i drobné kultúrne špecifiká je pre spoločné nažívanie nevyhnutný. Migračné informačné centrum, ktoré dva a pol roka prevádzkovala Medzinárodná organizácia pre migráciu, k nemu prispievala organizovaním rôznych akcií. „Podporovali sme komunitný život cudzincov. Organizovali sme futbalové turnaje, prednášky, spoločné varenia a objavovania národných kuchýň. Tí, ktorí nás kontaktovali, mali záujem o spojenie s majoritnou populáciou aj o udržanie si svojej kultúry,“ hovorí Zuzana Vatráľová.

Poznanie cudzej kultúry môže zabrániť mnohým nedorozumeniam. Pri posudzovaní cudzincov je však ešte čosi dôležitejšie. „Verejnosť by ich mala vnímať v prvom rade ako ľudí, a až potom ako Arabov, Číňanov, Vietnamcov,“ uzatvára Vatraľová. Sú to ľudia ako my. Z mäsa a kostí. S krehkými snami o šťastnejšej budúcnosti. Za sebou neraz majú ťažké životné skúsenosti.

Mnohí sa domov vrátiť nemôžu. Na Slovensku je ale všetko nové a absolútne odlišné v porovnaní s tým, na čo boli zvyknutí. Kadečo im tu chýba. „Mama,“ povie bez váhania veselý Čečenec Isa, bývalý ochrankár hovorcu separatistického čečenského parlamentu, ktorý na Slovensku čaká na azyl už šesť rokov. Niekoľkokrát to nezvládol a ušiel. Z tábora, z krajiny.

Na Západ. Do Belgicka. Vždy ho vrátili naspäť. Azylovú procedúru si tak predlžuje sám. „Vy ste normálni občania, normálne žijete, pracujete, bývate v bytoch. Aj tak si ale aspoň raz za rok potrebujete oddýchnuť, potrebujete dovolenku. Ja som tu v tábore roky. Nemám právo urobiť si aspoň psychologickú dovolenku?“ pýta sa. Rozumná odpoveď sa hľadá ťažko.

Nevyhnutnosť dodržiavania istých pravidiel je jasná. Isove argumenty tiež. Kladú otázky. Isa chce len začať žiť. Bývať, pracovať a možno neskôr aj chodiť na dovolenky, ako normálny človek. Chceli by sme ho za suseda? Za kolegu? Boli by sme radi, keby bol v našom dovolenkovom turnuse? A čo malá Nastenka? Tú by sme brali? A je medzi nimi rozdiel?

MÁRIA BULKOVÁ FOTO: JÁN KUFOR

94

8 BEZ STRECHY Jimmi, teraz vodič električky, prišiel aj s manželkou na novučičkom červenom aute, čím vzbudil závistlivé pohľady a veríme, že aj inšpiroval mnohých súčasných predajcov. Po skončení zmeny sa k nemu pridal aj Gabo, v súčasnosti vodič trolejbusu. Veronika, bývalá predajkyňa, teraz zamestnaná v PKO, nám pomohla pripraviť sálu pred začiatkom plesu. Očakávaná tombola priniesla hlavnú výhru, europeňaženku stravných lístkov v hodnote vyše 100 eur, expredajkyni Majke.

Predajca Nota bene Bohuš a bývalá streetworkerka Nota bene Dáša vo víre prvého Homeless plesu.

Ako sme plesali

Krásne a elegantní P

V.I.P. catering, ktorá minulú jeseň hostila rosím ťa, ktorí z týchto ľudí anglickú kráľovnú. Pre lepšie trávenie sú bezdomovci, pýtali sa nás vyhrávala muzika. S prvými tónmi živej kapely Ledo band vyskočil na parket Štefan novinári zmätene pobiehajúci a s vytrvalosťou metronómu ples preskákal až do konca. Mnohí sa priznali, že tancujú po sále bratislavského PKO. Dámy prvýkrát od školského plesu. Do tanca strhli v plesových šatách, nenápadne aj našu obľúbenú redaktorku SME Dadu Gurovú. Tí, ktorí nemajú tanec v srdci ani vyzúvajúce omínajúce lodičky. v nohách, medzi sebou živo diskutovali „Kravaťáci“ v oblekoch, pri bližšom a mali možnosť pozrieť a vypočuť si koncert La3no Cubano, latino show ukážky pohľade miestami trochu zarastení. kapely a svetelnú UV show Anta agni, ktorá vzbudila ovácie.

Na prvom Homeless plese Nota bene vôbec nebolo jednoduché Ladí nám to rozoznať bezdomovcov a pracovníkov Mnohí predajcovia NB prišli so sprievodom. pomáhajúcich organizácii.

Cecilka prišla s kamarátkou, Renáta vzala

Ženy boli krásne. Muži elegantní. Tak, ako to na plese má byť. Predajca Ondro bol neprehliadnuteľný vo svojom bielom trblietavom disco saku. Ľubica zas hollywoodsky krásna v oslňujúcej zelenej róbe. Mnohí využili možnosť vybrať si v Nota bene spoločenské šaty, topánky a doplnky, ktoré nám darovali spolupracujúce kresťanské organizácie a jednotlivci.

Prekvapivo nie ženy, ale práve mladí muži trávili u nás dlhé mučivé hodiny zlaďovaním kravaty a košele. V deň plesu ráno prítomné dámy využili možnosť nechať sa nalíčiť profesionálkami.

Skvelá hudba, super jedlo K nášmu plesu priam kráľovské. Výborné kuracie soté s ryžou, štrúdľu a kapustnicu nám pripravila cateringová firma Sharkam

všetky svoje deti. Jej malý syn Piťuka vyhral v stoličkovom tanci tortu. Bývalý predajca

Predajca Nota bene Joshua vykrútil pracovníčky Nota bene a všetky ženy od 1 do 100 rokov.

Prvý Homeless ples Nota bene Historicky prvý Homless ples Nota bene sa uskutočnil v piatok 20.2.

2009 v bratislavskom PKO. Medzi 120 účastníkmi boli hlavne predajcovia a bývalí predajcovia Nota bene, ale aj klienti ďalších zariadení pre bezdomovcov. Zvyšok tvorili pracovníci a dobrovoľníci zariadení pre bezdomovcov. Nechceli sme zachraňovať svet. Zmyslom bolo, aby si aj ľudia bez domova užili fašiangovú atmosféru.

Ples sa uskutočnil vďaka sponzorstvu cateringovej firmy SHARKAM V. I. P. CATERING, BKIS, firme Réva Košice s. r. o, kapele LA3NO CUBANO, tanečnej skupine ANTA AGNI, Petrovi Bálikovi a desiatkam dobrovoľníkov a darcov, ktorí napiekli koláčiky, darovali šaty, či veci do tomboly a inak prispeli k skvelému zážitku. Ďakujeme.

V nebesky modrých šatách krásne ladila so svojím mesačným synčekom Kristiánom v modrých dupačkách. Ladilo nám to nejako spolu všetkým. V ten večer sme všetci sedeli pri jednom stole, pracovníci a klienti. Na nerozoznanie jeden od druhého. Jedli sme dobré jedlo, počúvali dobrú hudbu. A bolo to úžasné.

SANDRA TORDOVÁ, MÁRIA BULKOVÁ FOTO: LIENKA ©

94

INZERCIA 9

94

10 KAUZA e kuriózne, že keď si otvoríte webovú stránku Spišského divadla a začítate sa do jeho histórie, zistíte, že muž, ktorý ho obnovil a venoval mu celý svoj život, vlastne neexistoval.

J

Štefan Labanc sa narodil 5. marca 1939 v Kluknave. V roku 1957 absolvoval gymnázium v Michalovciach. Začal študovať na Filologickej fakulte VŠP v Prešove. Pôsobil v činohre a operete Divadla Jonáš Záborského. V roku 1980 sa mu splnil jeho sen, keď sa mu podarilo sprofesionalizovať Spišské divadlo. Deti si ho pamätali z košickej televíznej Zlatej brány a z ďalšej detskej relácie ako uja Kalendára.

Po polstoročí v profesionálnom divadle odišiel v minulom roku do dôchodku. Teraz sa venuje manželke a dcéram.

Zapísal sa do prvého ročníka Filologickej fakulty na Vysokej škole pedagogickej v Prešove. Keď sa prechádzal okolo Divadla J. Záborského, prečítal si oznam, že vypisujú konkurz. Bez rozmýšľania vstúpil.

Stretol tam herca Fera Pappa a povedal mu, že by chcel robiť v divadle. V komisii sedel režisér Ivan Lichard z Bratislavy. Labanc spieval, recitoval a robil to, čo od neho chceli. Potom odrazu pribehol Michal Slivka so slovami: „Si náš!“

Štefan Labanc šiel od zrodu divadla do začiatku minulého roku z postavy do postavy.

Tak si aspoň vypime

Somarina zabáva To naozaj nečakal. Netušil, ako to prijmú doma. Bývali na stanici v Kapušanoch pri Prešove, kde otec robil výpravcu. Starý Labanc bol v službe. Len mávol rukou a povedal: „To nemyslíš vážne. Porozprávame sa potom.“ Otec prišiel domov až o druhej popoludní a opýtal sa: „Tak, čo si to dnes vyviedol?“ Štefan odpovedal, že bol na divadelnom konkurze. „To ty chceš z toho vyžiť?“ zahľadel sa na neho starý. „Toľko hercov je na svete a všetci vyžijú,“ povedal chalan naberajúc odvahu. „Tak ty si sa rozhodol definitívne?“ zavrčal otec. Keď syn povedal áno, vstal a odišiel do bufetu pri stanici a po chvíli sa vrátil s fľaškou vína a povedal: „Synu, keď si sa takto rozhodol, tak si aspoň vypime.“ V tom okamihu nabral odvahu robiť nové veci.

Chuť šikanovania V divadle mu hneď dali robiť záskoky.

Musel sa naučiť texty bez toho, aby

vedel, či tie postavy vôbec bude hrať.

Takéto „elévovanie“ ho neuspokojovalo.

Páčila sa mu opereta. Zašiel za Mišom Slivkom: „Ty sa poznáš s niekým z vedenia spevohry a ja by som tam chcel prejsť.“ Slivka bol muž činu a Štefan putoval na ďalší konkurz. Nikdy nechodil do hudobnej školy. Na harmonike a organe sa naučil hrať ako samouk. Prijali ho do zboru. V 1958 narukoval do Písku. Spolu s pražským hercom Karlom Augustom sa stali obľúbencami náčelníka divízneho klubu, ktorý im povedal: „Večer řeknete na rotách, že tady máte práci.“ Tak v klube trávili príjemné večery pri rádioprijímači s miniatúrnou obrazovkou, čo im kadekto závidel.

Na dožinkové slávnosti mal prísť prezident Antonín Novotný. Labanc mal moderovať kultúrny program. Keď mal službu dozorného, usilovne si opakoval texty.

Pri tom ho nachytal rotný, ktorého volali Kůň. Nareval na dozorného a dal ho

vystriedať. Na druhý deň mu zavelil: „Máte plyn.“ Štefan si musel nasadiť plynovú masku a ryžiakom drhnúť drevenú podlahu v kuchyni, kde bolo neznesiteľne teplo. Keď bol mokrý od potu, Kůň zavelil: „Poklusem klus!“ a hnal ho cez les až k pivárni, kde ho postavil do pozoru. Kůň vyšiel s napeneným pivom pred krčmu. Štefan mal jazyk nalepený na podnebí a Kůň si popíjal pivo, hľadiac na neho víťazným pohľadom. Keď dopil, zavelil: „A máte zase plyn. Ruce na bradavky, poklusem klus!“ Uštvaný vojak Labanc skončil na ošetrovni.

Po chvíli pribehol za ním náčelník klubu, ktorý mal obavy o večerný program.

Vytiahol z neho, čo sa stalo. Večer pred prezidentom vyhrával orchester zo samých skvelých konzervatoristov. Prešovský herec recitoval Kostru a Horova. Zožali obrovský aplauz. Rotný Kůň stál ako obarený obďaleč. Nik nevedel, čo s ním porobil náčelník klubu, lebo odvtedy mal Štefan od neho pokoj. A on odrazu uveril, že dobrí

94

KAUZA 11 ľudia sa nájdu aj tam, kde sa to dá len málo predpokladať.

Hlúpejšie lepšie Inokedy preberala divízia červenú štandardu.

V posádkovom klube bol aj minister obrany generál Bohumil Lomský so svojou generálskou suitou. Štefan Labanc mal odcestovať na dovolenku. Odrazu za ním pribehli chlapci z divíznej hudby: „Štefane, to jsme rádi, že jsme tě zastihli. Neumíš náhodou písničku Basom já ti ancikrista, dej mi šalaty...“ Opýtal sa ich, načo im to je. „Víš, velitel divize generál Ivan Dzamko, ten z Medzilaborec, on to pořád vod nás chce. On nám to už zaspíval, ale my to neumíme zahrát.“ Vyhováral sa, že je to veľmi vulgárne. Oni hovorili, že to nič, lebo to chce generál. Potom sa skoro rozplakal, že konečne dostal dovolenku a musí bežať na rýchlik. Povedali mu, že to zariadia. Tak mu neostalo nič iné, len vziať harmoniku a vyspevovať: „Basom tvojho ancikrista daj mi šalátu...“ Odrhovačku musel opakovať viac než desaťkrát. Veliteľ divízie bol v siedmom nebi a Labancovi zase závideli, keď ho sám generál potľapkával po pleci.

On sa len bojazlivo obzeral, či ho náhodou neuvidí niekto z Prešova. To by vyzeralo, keby sa tam dozvedeli, že on, operetný umelec, na takom váženom zhromaždení vyspevoval takú sprostú pesničku. Po vystúpení ho s najväčšou úctou naložili do šesťstotrojky a odviezli na stanicu Praha Střed, kde pohodlne chytil rýchlik do Kapušian. S prekvapením zistil, že somarina dokáže zabávať.

Stretnutie s Novým Keď sa vrátil z vojny, v prešovskej operete sa začali hrať krásne veci. Kallo Čilík ho obsadil do postavy Ovidia Nassa v muzikáli Keď je v Ríme nedeľa. Pri iných predstaveniach využili, že vedel hrať na harmonike, klavíri a organe. V réžii Miloša Pietora si zahral postavu Batistu v muzikáli Pobozkaj ma, Katarína. A potom sem prichádzal režírovať legendárny Oldřich Nový Mamzel Nitousch a Kráľa tulákov.

V živote sa pohyboval presne tak ako vo filme Kristián. V prvom titule v postave Celesténa preberal prstami po klávesnici kašírovaného organu Ján Šilan, ale hudba, čo počuli diváci, vychádzala z harmónia, na ktorom za kulisami vyhrával Štefan Labanc. Nový Labancovi učaroval. Bol to vždy báječne uhladený elegán v perfektne vyžehlených nohaviciach. Mal neuveriteľný zmysel pre noblesu. Namiesto toho, aby vyrevoval na hercov do mikrofónu, zastavil skúšku, vyšiel na scénu a do uška herečke zašepkal pripomienku. A fajčil len Smart Export. Keď to Štefan doma povedal manželke, na druhý deň mal tie cigarety na stole. Po skúškach všetci sedávali v hľadisku a Nový rozprával svoje operetné

príbehy. Mladého speváka uchvátila elegancia hercových príbehov, ktoré sa stali pre neho dejinami divadla.

Spišské hviezdy V prešovskej operete sa diali veci. Zo známejších českých režisérov tu hosťovali aj Nového rovesník Franta Paulů, Karel Smažík a Otto Haas. Štefan začal dostávať väčšie postavy. Po rokoch požiadal riaditeľa, aby mu konečne dali sólistický dekrét. Odpoveď znela: „Vieš Števko, v divadle musíš mať aj trochu šťastie.“ Urazilo ho to. Speváci, ktorí neodohrali toľko postáv ako on, ten dekrét dostali.

V tom čase mu ponúkli miesto riaditeľa Podtatranského divadla v Spišskej Novej Vsi. Bolo to divadlo agentúrneho typu, ktoré zastrešovalo amatérsky súbor Hviezdoslav.

Profesionálne divadlo tu zrušili v roku 1962.

Labanc si povedal, že ho obnoví a urobí podľa svojich predstáv. Jeho manželka zanechala prácu v školstve a 16. novembra 1974 sa rozlúčil v prešovskom divadle v Cigánskom primášovi.

Ako šéf agentúrneho divadla si objednal pražskú inscenáciu Dvaja na lavičke.

V sobotu mali odohrať jedno a v nedeľu dve predstavenia. Od manažérky sa dozvedel, že v Národnom divadle došlo k zmene a pani Medřická je ochotná v nedeľu odohrať tri predstavenia. Tak isto pán Pešek a pán Valter Taub. „Jenom je tam opatrujte.

Sou to už tak dřívě narození lidé. Jenom čajíček. Alkohol vůbec.“ Medřickú priviezol niekto autom a Pešek a Taub pricestovali rýchlikom. Prvé predstavenie bolo o tretej popoludní, druhé o piatej. Opýtal sa ich, či majú chuť na kávu alebo čaj. „Víte, pani řediteli, spíš to kafe.“ Mimochodom spomenul spišskú borovičku. „Jó, to bychom si dali.“ Vypýtali si ešte jednu. Po predstavení dostali more kvetov a dojatý pán Pešek zašiel do riaditeľne: „Pane řediteli, tak ješte kalíšek spišské.“ Po druhom detto.

Nakoniec ich zobrali do klubu. Jedna dáma sa opýtala Peška: „Prepáčte majstre, čomu vďačíte, že ste vo vašom veku taký pohyblivý?“ „Víte, to je to střídání, napětí a uvolnění, napětí a uvolnění.“ Starý pán vyskočil z kresla a zastepoval v jednom z najelegantnejších slovenských divadiel.

Splnený sen Hviezdy na spišskej scéne len prehlbovali Labancovu túžbu po profesionálnom divadle na svoj obraz. Pre túto svoju predstavu získaval kompetentných. Mal krásnu divadelnú budovu Reduty s vynikajúcou akustikou. Keď bolo rozhodnutie vrchnosti na spadnutie, pripravovali premiéru Horníčkovej hry Dvaja muži v šachu. Oslovil režiséra Petra Opáleného. Nemal čas. Obrátil sa na Jozefa Stražana, ten sa ho opýtal: „Nepoznáš Mira Košického. Dabingový režisér, robí v Banskej Bystrici.“ „Košický si prečítal text a hneď

ma aj obsadil do postavy tuláka. Neskorší riaditeľ rozhlasovej stanice Lumen Karol Orban nezniesol režijný nápor a odišiel, tak som prijal Joža Friňáka a Hanku Strnadovú bez konkurzu. To boli v Spišskej Novej Vsi po rokoch prví traja profesionálni herci.“ Začiatkom roka 1980 otvorili divadlo slávnostnou premiérou Ženského zákona.

Spišské divadlo bolo spočiatku administratívne pričlenené pod prešovské Divadlo J. Záborského. Pani Labancová predtým ako aj potom robila vedúcu prevádzky. Na skriňovej Avii chodila po okrese robiť nábor. Mali dve série celoročných permanentiek, predstavenia sa hrali pred plným hľadiskom. Novým nadriadeným sa to zapáčilo a chceli, aby robila niekoľko dní pre Prešov. Odmietla a prešla na pozíciu inšpicientky. Kým boli v Prešove, Štefan si mohol privyrobiť v niekoľkých estrádnych skupinách. Tu riaditeľoval, hral, času nebolo. On i jeho ľudia museli temer všetko venovať divadlu.

Boli to tvrdé podmienky. V Spišskom divadle vzniklo mnoho originálnych diel. Režisér a umelecký šéf súboru Miro Košický uviedol celý cyklus Dobšinského rozprávok. Viacerí nezniesli divadelné nasadenie a šli ďalej.

Medzi nimi bol aj talentovaný herec Vilo Rozboril, ktorý tu odkrútil osem sezón.

V Labancovom divadle napísal okrem iného rozprávku Zabudnutý čert, v ktorej riaditeľ odohral osemdesiat repríz. Potom postavu prevzal jeho zať – Vilo Rozboril, ktorý sa medzitým oženil s Labancovou dcérou. Miro Košický sa oženil s ďalšou herečkou, Danou.

Obe manželstvá sa síce neskôr rozpadli, ale v tých časoch sa hľadisko divadla rodinného typu naplnilo.

Milovaný žáner Štefan Labanc divákov roztlieskal ako dôstojník v hre Dvaja muži v šachu, čatár Požgay v Ostrove, Romeo v Romeovi a Júlii (spolu s Vierou Strniskovou), Kráľ v Ivone, princeznej burgundánskej, major Béla Bonaparde v Mauzoleu, mešťanosta v Revízorovi, Jožko Púčik v komédii Jožko Púčik a jeho kariéra. Ako kráľ vo všetkých Dobšinského rozprávkach sa stal miláčikom detí zo širokého okolia, ktoré ho na námestí spontánne oslovovali Ujo kráľ.

Skúsený „mladokomik“ s obľubou využil aj prvky brilantného umenia operetného herca a skúsenosti veľkých, s ktorými sa stretol.

O to bolestnejšie niesol správy o zrušení bratislavskej a prešovskej operety. „Odišiel som zo žánru, ktorý som miloval a milujem,“ hovorí s ľútosťou herec, ktorý sa v tomto roku dožije sedemdesiatky. „Myslím si, že v dnešnej neradostnej dobe by mala opereta fungovať. Ako žáner bola vždy povzbudzujúca v ťažkých časoch svojimi príbehmi a krásnou muzikou. Zatiaľ poviem len, zaplať pánboh za to, že som toľko rokov verný tomuto divadlu.“ TEXT A FOTO: PETER VALO

94

12 DO TUCTA á po pás vlasy – je to komik asi. Vlastne si to myslia všetci z jeho okolia – bez neho by totiž ani prvá slovenská stand-up comedy nebola. Mladý herec z Trenčína – na pódiu začína.

Divákom sa však predstavil už neraz, a teraz prichádza zase – s prvou slovenskou stand-up comedy Pri kase. Na slávu si treba zvykať – budem ja „Palcovi“ Serišovi tykať.

M

Na Slovensku sa veľa o stand-up comedy nevie. Napriek tomu je na západe a severe Európy, v Amerike či Austrálii veľmi populárnou. Čo je to za žáner?

- Stand-up comedy je druh komediálneho divadelného predstavenia, kde vystupuje jeden herec bez pomoci divadelných rekvizít.

Tento štýl vznikol na konci 19. storočia v USA a dnes je známy po celom svete.

U nás ho uviedla česká televízna relácia Na Stojáka. Heslo stand-up comedy znie: „Postav sa pred ľudí a zabávaj ich!“ Je to žáner, kde sa humor ukáže vo svojej pravej podobe.

V hre ide teda hlavne o pobavenie publika.

- V najlepšom prípade by sa mal z publika čo najčastejšie ozývať hlasný a úprimný smiech. Stand-up komik by mal byť originálny, svojský, zaujímavý a v prvom rade vtipný. Mal by svoju reč dopĺňať pantomímou, pohybovými kreáciami, mal by využívať gestá a mimiku.

Na domácej scéne máme niekoľko zabávačov. Ako je možné, že si na standup comedy netrúfli profesionálni herci, ale mladý Trenčan, ktorý s divadlom ešte len začína?

- Asi mám rád výzvy. S kamarátom Jurom Hubinským robíme divadelné hry dvaja, ako napríklad Lasica so Satinským, či Kaiser a Lábus. Obaja však vieme, že tým žijem viac. Hraním pred ľuďmi prežívam obrovské šťastie. Taktiež bolo pre mňa veľkou výzvou postaviť sa na pódium úplne sám. Na stand-up comedy je krásne, že k tomu nepotrebujem nič iné ako nohavice, košeľu a osvetlené pódium.

Začal si teda písať scenár divadelného predstavenia Pri kase. Prečo si zvolil prostredie supermarketu?

- Chcel som nájsť tému, ktorá je blízka ľuďom. A čo je im dnes bližšie ako nákupné centrá? Čerpal si inšpiráciu v obchodných strediskách?

Scenár písali obyčajní ľudia

Zabávaj ich!

- Presne tak. Šiel som do Tesca či Kauflandu a všímal si rôzne situácie, ktoré vznikajú pri pokladni. Určite ich už každý zažil: hádky, reklamácie, absurdné dialógy, nahnevaných a nervóznych zákazníkov či predavačov, ktorí sa robia prehnane dôležití. Všetko som si zapisoval a následne sparodoval. Bežní ľudia mi vytvorili scenár. Na túto tému som sa sústredil asi od mája a koncom novembra minulého roka som mal premiéru.

som si tri knihy o stand-up comedy, dve v angličtine a jednu v nórčine. Som rád, že sa týmto jazykom venujem, pretože zohnať podobnú knihu v slovenčine alebo češtine je nemožné. Táto literatúra mi veľmi pomohla. A na internete sa dá nájsť množstvo kvalitných videí s najlepšími komikmi v tomto smere. Teraz mi prišli z Ameriky tri nové knihy, takže sa mám odkiaľ učiť.

Odkiaľ si sa učil, ako má stand-up comedy vyzerať?

- Čerpal som z dvoch hlavných zdrojov: kníh a videa. Keď som bol v Nórsku, kúpil

V novembri si sa s hrou predstavil publiku v Trenčíne. Štyristo divákov v hľadisku ťa ocenilo hlučnou standing ovation. Bol si so svojím výkonom spokojný?

94

DO TUCTA 13 si predstaviť, čo asi prebieha v hlavách hercov. Je zaujímavé byť raz na pódiu a raz v publiku. Niekedy sa pri sedení v hľadisku prichytím pri nutkaní, že by som najradšej stál na doskách.

Zahral by si si aj v prebranej hre?

- Neviem. Mám rád veci, ktoré sú originálne, a ktoré si môžem vytvoriť sám. Divadelné hry, obrazy, oblečenie...

Pri písaní stand-up comedy si môžem tvoriť vlastné slová. V hre Pri kase to boli slová ako bezkrčník, homo miniintelektus, mikroliliput a iné. Zatiaľ ma neláka robiť niečo prebrané. Asi by mi chýbala tá kreativita, ktorá ma nesmierne baví.

Na konte máš už niekoľko hier. S druhým členom Neandrtal Teatra Jurajom Hubinským ste hrali komédie Stará láska hrdzavie, Zamilovaný schizofrenik, Stretnutie blízkeho druha a Doktor a prasa.

Keby ťa niekto oslovil, napísal by si hru aj pre iného herca?

- Možno áno. Musel by som však toho človeka dobre poznať, aby som mu ju mohol napísať na mieru. Záležalo by aj na tom, o čom by tá hra mala byť. Či by to malo byť vážne, alebo humorné. Vážne by som asi nezvládol.

BARBORA PREKOPOVÁ, PRED ŠKOLOU SA V ALPÁCH NESCHOVÁ FOTO: MATEJ KUKUČKA

Vyhrajte krásny víkend pre 4 osoby v kopcoch Malej Fatry!

- Predstavenie mám nahraté na videu.

Práve na ňom vidím, že je čo zlepšovať.

Dve či tri repliky mi vypadli. Snažím sa na sebe pracovať ďalej. Na druhej strane ma potešil veľký divácky ohlas. Neprišli len mladí, ale aj dospelí. Po premiére som dostal veľa pozitívnych hodnotení, aj od neznámych ľudí. Práve spokojní diváci sú pre mňa najväčšou odmenou.

Keď ti vypadli repliky, kto ti našepkal?

- Nemám šepkára. Scenár treba mať v hlave. V knihách o stand-up comedy je niekoľko postupov, ako má herec reagovať, keď dostane okno. Jedna metóda znie, že ak komik všetko zabudne, má sa s tým priznať publiku. Ak divákom povie, že mu práve všetko vypadlo, v tej chvíli mu to naskočí. Nemal by to tajiť a tváriť sa, že je v pohode. Obecenstvo cíti všetko, čo sa v hercovi práve deje.

Počas predstavenia si komunikoval aj s publikom.

- Áno, stand-up comedy je vlastne dialóg s publikom. Má to svoj rytmus: humor vysielaný z pódia by sa mal permanentne

striedať so smiechom z obecenstva. Práve smiech je to, prečo to chcem robiť čo možno najčastejšie. Je to moja legálna droga, ktorá ma posúva ďalej. Výsledok jedného výskumu dokázal, že smiech je hneď po orgazme najkrajším ľudským stavom. Ľudia milujú smiech, preto je stand-up comedy vo svete taká populárna.

V Brne študuješ angličtinu a nórčinu, popritom hovoríš po francúzsky a španielsky.

Maľuješ, veľa cestuješ a rád chodíš do divadla. V ktorom si najčastejšie?

- Snažím sa chodiť do divadla pravidelne raz do týždňa, takže počas semestra ich navštívim asi desať. Väčšinou s priateľkou Romankou, ktorá v Brne študuje medicínu.

Najčastejšie sme v Hadivadle, v Huse na provázku a v Divadle Bolka Polívky.

Niekedy si vyberám predstavenia podľa hercov, inokedy podľa recenzií v novinách.

Párkrát sa nám stalo, že sme šli na dve hry v jednom týždni.

Odkedy sám hráš, pozeráš sa na divadelníkov inými očami?

- Asi si oveľa viac všímam detaily. Viem

Čaká na vás ubytovanie v nádhernom prírodnom prostredí na okraji lesa, v rodinnom nefajčiarskom penzióne kúsok od dedinky Kunerad. Stačí zaslať správnu odpoveď na otázku: Aké príčiny vedú podľa praxe NOTA BENE najčastejšie k bezdomovectvu? Pomôcka: www.notabene.sk / bezdomovectvo

www.penzionkunerad.sk tel.: 041/549 42 94 Inzercia

94

14 REPORTÁŽ

Podľa Ivetky nakoniec najhlasnejšie prehovorilo ticho.

Ako sa ani Kraus neuvoľnil...

Neukončený príbeh lboký sneh, treskúca zima, ktorá sa blíži k teplote -30 stupňov. Stovky, možno tisíce ľudí kráčajú s ružencom a modlitbou na perách na horu Zvir.

Tento obraz sa ponúkal v rokoch 1990 až 1995 v spišskej dedinke Litmanová na poľskej hranici, kde sa dvom dievčatám každú prvú nedeľu po prvom piatku v mesiaci zjavovala Panna Mária. Odvtedy sa mnohé zmenilo...

H

Ide o jeden z najvýraznejších fenoménov Slovenska po roku 1989. Ako fotograf som bol v Litmanovej viac ako dvadsaťkrát. Raz bolo mínus 27 stupňov; mráz trhal film v aparáte a staručká škodovka zamrzla tiež, takže som musel pol hodiny na jednotke „obiehať“ okolo parkoviska, kým

sa vôbec dala zaradiť dvojka. Pútnikov, a to ani tých najstarších, babičky a dedkov zababušených v dekách, však rozmary počasia neodradili. Verili, že kráčajú na miesto, kde im Matička božia pomôže.

Z ich trápení, z ich chorôb. A nazdávam sa, že na tejto viere nič nezmení akékoľvek rozhodnutie vo veci pravosti zjavení. Ktoré, mimochodom, cirkevné autority dodnes nevydali.

Prvú komisiu ustanovil gréckokatolícky biskup Ján Hirka v roku 1990, po začiatku zjavení.

Jej úlohou bolo zmapovať situáciu. Zistila, že zatiaľ sa v Litmanovej neudialo nič, čo by ohrozovalo vieru. Aktivitám na hore Zvir nechali voľný priebeh. Druhú komisiu ustanovil už nový biskup Ján Babjak v roku 2003 a jej úlohou bolo posúdiť udalosti v Litmanovej ako mariánsky fenomén. Keďže dochádzalo k duchovným obráteniam, k úprimným spovediam a účastiam na slávení liturgie, komisia odporučila vyhlásiť Litmanovú za miesto modlitby. „Naša komisia skúma pravosť zjavení,“ hovorí predseda komisie, prešovský kňaz a pedagóg Štefan Paločko. „Skúmame morálne a zdravotné kvality vizionárok, to, či sú zjavenie

a obsah posolstiev ohlásených v Litmanovej v súlade s náukou, ktorú nám odovzdal Kristus a apoštoli, a napokon skúmame duchovné ovocie, ktoré udalosti na hore Zvir prinášajú. Táto záležitosť je stále v stave šetrenia, takže priebežne zistenia nemožno zverejňovať.“

Ivetka a hora O Litmanovej vznikli dva pozoruhodné dokumentárne filmy. Prvý natočil režisér Jaro Vojtek a má názov Vtedy na Východe. Ukazuje dve tváre dedinky. Tú starú, pochádzajúcu zo 14. storočia. Po stáročia tu stáli drevené domy, zem bola „ťažká a jalová“ a ručne ju obrábali ženy, pretože „cez leto chlopi robili na poľu, no v septembri pobrali krošňu na chrbat a pošli do sveta, hrnce opravovať, drotovať a tak“. Chodili do Maďarska, Juhoslávie, neskôr aj do Ameriky. S vysťahovalectvom za prácou súvisí druhá, moderná tvár Litmanovej. Nie je paradoxom, že dnes žijú spolu s manželmi v zahraničí aj obidve vizionárky, Ivetka a Katka. Jedna v Anglicku, druhá v Amerike.

94

REPORTÁŽ 15 Jan Kraus si druhý januárový piatok pozval do talkshow Uvolněte se, prosím v Českej televízii troch hostí. Prvým bol herec, treťou chovateľka slimákov. Najmä pri nej moderátor osvedčil svoj zmysel pre sarkazmus. Jeho deficit však pocítil pri druhom hosťovi, ktorým bola vizionárka z Litmanovej Iveta Hudáková. Vtedy Kraus nezvyčajne pokorne počúval. Obrátenie cynika? Kdeže, to iba „bezbožné Česko“ zasiahla vlna záujmu o „spirituálne Slovensko“, pretože film Víta Poláčka Ivetka a hora získal na festivale v Jihlave najvýznamnejšie ocenenie Český dokument roka 2008. Z Ivetky sa stala takpovediac mediálna celebrita a filmoví kritici píšu nadšené recenzie. Na webstránke ivetka. net je rozpísaný bohatý program turné tohto filmu po českých kinách. Inak, na jar príde aj na Slovensko. Je to uveriteľný príbeh dievčaťa, dnes dospelej vydatej ženy, ktoré so šokujúcou úprimnosťou priznáva, že ňou zmietalo rebelantstvo voči pokryteckej morálke okolia, vzdor voči autoritám.

Trápenia vizionárok Ivetkina mama v Poláčkovom filme opisuje svoje prvé pocity, keď jej dcéra oznámila, že zhliadla v zrube na hore Zvir Pannu Máriu: „Buď ticho, vravela som jej. Takú ti dám po gambe, až sa na toho stroma prilepíš. Bars ťažký začiatok to bol. Za to, že ja byla kresťanka, ale povrchná.

Nechcela veriti, že videla Pannu Mariu.

Chodila som všade za Ivetkou a Kaťou, pre mňa to bol bars veľký boj. Kto má deti, nech si predstaví, ako príde domu, že videlo Pannu Mariu.“ Pre všetkých – aj pre cirkev, ktorá skúma pravosť zjavení dodnes, nastala delikátna situácia. Ivetka si hneď na začiatku uvedomila, že dospelí naokolo sú proti tomu, a tak sa pri druhej modlitbe

Hora Zvir pútnikov stále láka.

Cirkev zjavenia prešetruje a priebežné zistenia nemôže zverejňovať. rozhodla, že ak Panna Mária nepríde, na všetko zabudnú a budú žiť ako predtým.

Dokonca si to želala. Obidve dievčatá sa svorne ponosujú, že nemali čas ani možnosť byť deťmi. Neustále za nimi niekto chodil a niečo od nich vyžadoval.

Pútnici prichádzali z ďaleka, aby sa pomodlili, poprosili Matičku o uzdravenie, ale aj aby všetečne okomentovali, ako vizionárky vyzerajú, ako vystupujú a ako sa obliekajú. „Mala som potom čudné stavy úzkosti, strácala som sa v tom. Mala som pocit, že meter predo mnou kráča vizionárka a ďaleko za ňou niekto, kto sa v tom stratil,“ vyznáva sa vo filme Ivetka a dodáva, prečo asi potom, po piatich rokoch, zjavenia skončili: „Mala som pocit, že Ona prestala hovoriť, aby ľudia začali

počúvať. To ticho, ktoré prehovorilo, bolo nevyhnutné.“

Nechal ju v štichu Vo filme Ivetka šokujúco otvorene hovorí, že po skončení zjavení mala averziu voči Bohu, ktorý „ju nechal v štichu“. Očakávala sa od nej istá životná dráha. Vstúpila do rehole, no nesedelo jej to. „Ocitla som sa beznádejne zaseknutá v nejakom spoločenstve,“ hovorí. Po deviatich rokoch hľadala únik. Uvedomovala si, že do Litmanovej sa vrátiť nemôže, ľudia by to brali ako zlyhanie. Nemala kam ísť. Chcela tajne ujsť do Ameriky, kde pritom nikoho nepoznala. Zdeptaná sa tajne vrátila domov, kde plakala pri majdane na Zvire.

V noci sa potom s liekmi v ruke pokúsila o skoncovanie so životom. Zachránila ju mama, ktorá intuitívne vtrhla do kúpeľne.

Po odchode z rehole si cez inzerát našla prácu opatrovateľky v Rakúsku a Nemecku.

Neskôr sa vydala a s manželom dnes žijú v Anglicku. Vyzerá šťastná. V závere filmu povie so smiechom: „Ľudia sa ma často pýtajú, ako viem, že to všetko bolo pravdivé. Najväčším dôkazom je asi to, že som ešte stále normálna.“ Ivetkina otvorenosť v tomto filme sa veľmi pozdáva aj prešovskému arcibiskupovi a metropolitovi Jánovi Babjakovi, ktorý bol na jeho premiére v Starej Ľubovni. „Povedala na seba mnohé veci, ktoré zaskočili aj jej najbližších. To je však dôležité. Lebo keby sa všetko vykreslilo vyumelkovane, nebolo by to hodnoverné,“ vraví arcibiskup, ktorý do krásnej prírody v okolí Litmanovej už roky prichádza relaxovať.

TEXT A FOTO: ANDREJ BÁN, AUTOR JE REPORTÉR ČASOPISU .týždeň

94

16 2 % PRE NB

Darujte nám vaše 2 % arujte 2 % z vašej dane organizácii Proti prúdu a projektu Nota bene. Podporte nás v našej snahe, aby ľudia bez domova neumierali na uliciach, ale opäť chytili život do svojich rúk.

D

Občianske združenie Proti prúdu už ôsmy rok pomáha ľuďom bez domova. Od septembra 2001 sme pracovali s vyše 2000 ľuďmi bez domova. Len za minulý rok k nám prišlo po pomoc viac než 400 z nich.

AK VENUJETE SVOJE 2 % Z DANE NÁŠMU ZDRUŽENIU, PODPORÍTE: Pouličný časopis Nota bene: možnosť získať dôstojný príjem, sebaúctu a sociálne kontakty pre ľudí bez domova v devätnástich mestách Slovenska, poskytovanie sociálneho a právneho poradenstva, podpory pri hľadaní zamestnania a bezplatný prístup k telefónu a internetu pre predajcov NB. Podporné služby predajcom: podpora zdravia predajcov príspevkami na zdravotné potreby (lieky, liečenie...), krátkodobé príspevky na ubytovanie a na materské škôlky. Možnosť šetrenia peňazí a úschovy dokladov a cenných materiálov pred krádežou a možnosť využiť adresu združenia na zasielanie osobnej pošty a dávok.

Voľnočasové aktivizačné projekty: spolupráca s Divadlom bez domova, futbalový krúžok v zmiešaných družstvách (bezdomovci a „domovci“), účasť na svetovom pohári bezdomovcov, spoločné oslavy, výlety, knižnica Nota bene.

V minulom roku to bolo aj vydanie knižky nášho bývalého predajcu a fotokrúžok.

Street work: kontaktovanie ľudí bez domova priamo v uliciach Bratislavy.

Cieľom je znížiť riziká úmrtí zamrznutím či následkom choroby a pomôcť im pri zabezpečení základných životných potrieb.

Poskytujeme základné poradenstvo, transport do zariadení či k lekárovi, základné ošetrenie, výdaj stravy a oblečenia a sociálnu asistenciu (sprievod na úrad, k lekárovi). Na linku s číslom 0907 733 388 môže verejnosť od pondelka do soboty od 17.00 do 22.00 volať svoje tipy na bezdomovcov, ktorým treba pomôcť.

Informačné aktivity o bezdomovectve a lobbing. V roku 2008 to bolo napríklad vydanie knižky Bezdomovci – ľudia ako my, konferencia Ľudia bez domova 2008, práca s médiami...

AKO SME VYUŽILI 2 % Z DANE V ROKU 2008 Priama finančná podpora predajcom: 35 % z vyzbieraných peňazí. Príspevky klientom na pokrytie ich zdravotných nákladov v hodnote 3526 €, na ubytovanie sme im prispeli v hodnote 2548 € a predajcom s malými deťmi sme prispeli na materskú škôlku sumou 377 €, vďaka čomu deti nemuseli tráviť čas na ulici, keď rodičia predávali. V rámci rekonštrukčných prác priestorov organizácie sme zamestnali dvoch predajcov (3723 €). Celková suma: 10 174 € (306 502 Sk).

Podporné služby ľuďom bez domova: 35 % z vyzbieraných peňazí. Odmena pre sociálnych poradcov (2953 €), odmena pre streetworkerov (4418 €), kupónový obchod (motivačný systém pre predajcov Nota bene – pri nákupe časopisov dostanú kupóny, ktoré použijú na výmenu za drobnosti, ako sú hygienické potreby a podobne). Celková suma 10 181 € (306 724 Sk).

Informačné aktivity: 10 % z vyzbieraných peňazí. Zorganizovali sme medzinárodnú konferenciu Ľudia bez domova 2008.

V rámci nej sme vytvorili legislatívnu pracovnú skupinu na pripomienkovanie zákona o sociálnych službách pre lepšiu pomoc bezdomovcom. Suma 2836 € (85 430 Sk).

V rámci voľnočasových aktivít sme zorganizovali vianočný večierok, výlet predajcov do Trenčína, či pokryli náklady spojené s futbalovým krúžkom v celkovej hodnote 2736 € (82 434 Sk). 9 % z vyzbieraných peňazí.

Rekonštrukcia priestorov, ktoré plánujeme využívať na skupinovú prácu s predajcami Nota bene, 2 961 € (89 191 Sk). 10 % z vyzbieraných peňazí.

Len v Bratislave sme v roku 2008 mesačne zamestnali predajom časopisu priemerne 163 predajcov. Poskytli sme 2800 konzultácii a intervencií v rámci sociálneho poradenstva. V projekte street work sme vydali 5851 porcii polievky, 2240 kusov oblečenia, v 298 prípadoch sme poskytli sociálne krízové poradenstvo, 88 ľudí bez domova sme odviezli k lekárovi, alebo do nocľahárne, ošetrili 21 z nich, a dvom sme vybavili protialkoholické liečenie. Ďakujeme všetkým, ktorí podporujete Nota bene aj darovaním dvoch percent z dane.

Samotný predaj časopisu pokrýva 60 % nákladov, vaše dve percentá sú pre nás dôležitým zdrojom príjmu a pomáhajú nám udržať projekt Nota bene. Minulý rok sme vďaka vám získali na dvoch percentách

dane 28 885 € (870 192 Sk).

Darovanie 2 % z vašej dane neznamená pre vás žiadny výdavok navyše, keďže ide o daň, ktorú musíte odviesť do štátneho rozpočtu. Nenechajte si vziať šancu sami o nich rozhodnúť.

Pomôžte nám vrátiť sebaúctu a nádej ľuďom bez domova. Darujte nám dve minúty svojho času a ešte dnes vyplňte priložený formulár na darovanie vašich 2 %. Ďakujeme.

SANDRA TORDOVÁ, ŠTATUTÁRNA ZÁSTUPKYŇA OZ PROTI PRÚDU

Ako venovať 2 % z dane Ak ste zamestnaní: 1. Požiadajte svojho zamestnávateľa o vykonanie ročného zúčtovania preddavkov na daň z príjmov a o vystavenie Potvrdenia o zaplatení dane.

2. Vyplňte Vyhlásenie o poukázaní 2 % z dane. Uveďte vaše meno, rodné číslo, bydlisko a sumu zodpovedajúcu 2 % zaplatenej dane. Nájdete ho v tomto čísle Nota bene už s predtlačenými údajmi nášho združenia.

3. Najneskôr do 30. apríla 2009 pošlite/ doručte formuláre daňovému úradu v mieste vášho bydliska.

Ak si podávate daňové priznanie sami (napr. živnostníci): 1. Ak vypĺňate Daňové priznanie pre fyzické osoby – typ A, potom venujte pozornosť VIII. oddielu s názvom Vyhlásenie o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov FO podľa § 50 zákona.

Ak vypĺňate Daňové priznanie pre fyzické osoby – typ B, potom venujte pozornosť XII. oddielu s názvom Vyhlásenie o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov FO podľa § 50 zákona. Do príslušných kolónok uveďte: sumu 2 % z vašej dane, a údaje organizácie, ktorej chcete venovať 2 % z dane.

2. Vyplnené daňové priznanie za rok 2008 doručte vášmu daňovému úradu a uhraďte daň do 31. marca 2009.

Údaje, ktoré potrebujete o našom združení na venovanie 2 % z dane: Názov: Proti prúdu Právna forma: občianske združenie IČO: 360 68 781 Sídlo: Karpatská 10, Bratislava 811 05 Ďakujeme.

VYHLÁSENIE o poukázaní sumy do výšky 2% zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby pod a zákona . 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, ktorej bolo za zda ovacie obdobie vykonané ro né zú tovanie preddavkov na da z príjmov zo závislej innosti

Rok : 2008 Uvádza sa zda ovacie obdobie, za ktoré sa platí da

I. ÚDAJE O DA OVNÍKOVI Priezvisko 01

Meno 02

Adresa trvalého pobytu Ulica a íslo 04 PS 05 Štát 07 íslo telefónu 08

Rodné íslo (U cudzích št. príslušníkov dátum narodenia.)

03

/

Názov obce 06

Suma do výšky 2 % zaplatenej dane 09 Zaplatená da , z ktorej sa vypo íta suma do výšky 2 % zaplatenej dane 10 Suma do výšky 2 % zo zaplatenej dane z r. 09 (min. 100 Sk) Na r. 09 sa uvádza da ová povinnos da ovníka, znížená o da ový bonus, vypo ítaná v roku (nie da na úhradu), v ktorom sa podáva toto vyhlásenie; uvádza sa riadok 03 z potvrdenia o zaplatení dane, ktoré je sú as ou tohto vyhlásenia.

Na r. 10 sa uvádza suma zaokrúhlená na celé koruny nadol, pri om táto suma nesmie by nižšia ako 100 Sk.

Dátum zaplatenia dane 11 Z riadku 05 potvrdenia o zaplatení dane, ktoré je sú as ou vyhlásenia. V prípade da ového preplatku z ro ného zú tovania preddavkov na da sa uvedie dátum 31. marec zda ovacieho obdobia, v ktorom sa toto vyhlásenie podáva.

II. ÚDAJE O PRIJÍMATE OVI Obchodné meno alebo názov 12 Proti prúdu Sídlo 13 Karpatská 10, 811 05 Bratislava Právna forma 14 Obcianske združenie

Identifika né íslo prijímate a (I O/SID) 15 3 6 0 6 8 7 8 1

Vyhlasujem, že uvedené údaje v tomto vyhlásení sú pravdivé.

V................................................ d a...................................

.......................................................

Podpis da ovníka

Pou enie na vyplnenie vyhlásenia o poukázaní sumy do výšky 2 % zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby pod a zákona . 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov ( alej len „zákon o dani z príjmov“) Upozornenie: Vo vyhlásení podanom v de alebo po dni zavedenia eura (1.1.2009 a neskôr) za zda ovacie obdobie roku 2008 sa pe ažné údaje vykazujú v slovenských korunách.

1. Do kolónky „Rok“ sa uvedie zda ovacie obdobie, za ktoré sa platí da , teda za ktoré zamestnávate , ktorý je platite om dane ( alej len „zamestnávate “) vykonal da ovníkovi ro né zú tovanie preddavkov na da . Napr. ak sa v roku 2009 platí da za zda ovacie obdobie roku 2008, uvedie sa rok 2008.

2. Da ovník je po zaplatení dane z príjmov fyzických osôb oprávnený, pod a § 50 zákona o dani z príjmov, predloži svojmu miestne príslušnému správcovi dane v prípade, ak tomuto da ovníkovi zamestnávate vykonal ro né zú tovanie preddavkov na da z príjmov zo závislej innosti vyhlásenie, v ktorom uvedie, že suma do výšky 2 % zaplatenej dane sa má poukáza ním ur enej právnickej osobe.

3. Zoznam prijímate ov, ktorým sa môže podiel do výšky 2 % zaplatenej dane poukáza , zverej uje Notárska komora Slovenskej republiky do 15. januára kalendárneho roka, v ktorom možno prijímate ovi túto sumu poukáza .

4. Da ovník vo vyhlásení môže ur i len jednu právnickú osobu (prijímate a).

5. Da ovník, ktorému zamestnávate vykonal ro né zú tovanie preddavkov na da z príjmov zo závislej innosti ( alej len „ro né zú tovanie“) v súlade so zákonom o dani z príjmov predloží svojmu miestne príslušnému správcovi dane vyhlásenie do 30. apríla roku, v ktorom sa vykonáva ro né zú tovanie za predchádzajúce zda ovacie obdobie. Prílohou vyhlásenia je aj potvrdenie od zamestnávate a o tom, že da za zda ovacie obdobie, za ktoré sa ro né zú tovanie vykonalo, bola zaplatená. To znamená, že do termínu podania vyhlásenia bol zrazený (zaplatený) aj prípadný nedoplatok - da ovník, ktorý sa rozhodne predloži vyhlásenie pod a § 50 zákona o dani z príjmov, nemôže ma da ový nedoplatok z príjmov fyzickej osoby. Ak mal da ovník z ro ného zú tovania preddavkov na da da ový preplatok, v riadku 11 sa uvedie dátum 31. marec zda ovacieho obdobia, v ktorom sa podáva toto vyhlásenie.

6. Podiel zaplatenej dane poukázaný správcom dane ur enému prijímate ovi nemožno dodato ne upravova ak sa dodato ne zistí, že da ová povinnos bola iná. Ak v takom prípade da ovníkovi vznikne da ový preplatok z príjmov fyzických osôb, tento sa zníži o rozdiel medzi sumou poukázanou prijímate ovi a sumou do výšky 2 % z upravenej da ovej povinnosti.

POTVRDENIE O ZAPLATENÍ DANE Z PRÍJMOV ZO ZÁVISLEJ ýINNOSTI na úþely vyhlásenia o poukázaní sumy do výšky 2 % zaplatenej dane fyzickej osoby podĐa zákona þ. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ćalej len „zákon“) 2008 Za rok ......................

Upozornenie: V tomto tlaþive sa všetky sumy uvádzajú v slovenských korunách a vyznaþené sumy v riadkoch 04 a 05 sa informatívne uvedú v eurách.

Meno a priezvisko daĖovníka: .................................................................... Rodné þíslo1): ....................................

Adresa trvalého pobytu: ............................................................................... PSý: .................................. (v Sk) 01

DaĖ – podĐa § 15 zákona

02

Nárok na daĖový bonus

03 04

(z r. 04 roþného zúþtovania preddavkov na daĖ) (z r. 05 roþného zúþtovania preddavkov na daĖ)

DaĖ znížená o daĖový bonus (r. 01 – r. 02 ) > 0 euro

Nedoplatok (z r. 08 + r. 10 z roþného zúþtovania preddavkov na daĖ) 06

05

Nedoplatok (z r. 04 tohto potvrdenia) - zrazený (zamestnancom zaplatený) v lehote do podania vyhlásenia o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby v úhrnnej sume

DĖa: euro

Údaje o zamestnávateĐovi, ktorý je platiteĐom dane, ktorý toto potvrdenie vydáva („zamestnávateĐ“):

DIý :

.............................................................

Meno a adresa : ..............................................................................................................................

Miestne príslušný správca dane: ...............................................................................................................

Potvrdzujeme týmto, že údaje uvedené v tabuĐke potvrdenia sú pravdivé.

...........................................

.........................

Potvrdenie vypracoval (a)

DĖa

........................................

Podpis a odtlaþok peþiatky zamestnávateĐa 1)

U cudzích štátnych príslušníkov sa uvádza dátum narodenia.

.

94

RECENZIE 21

ZAPOJTE SA! Ktorý z píspevkov je podľa vás najlepší?

Zaujíma nás to! Pošlite SMS s menom autora príspevku na číslo

MARCEL

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Láska svetla

Hlasovanie za príspevky z minulého čísla: Ľuboš, prekrásna báseň. Je v nej toľko túžby a zúfalstva zároveň. Je umenie hrať sa so slovami. Držím palce – napísala naša čitateľka. Iný čitateľ zas poslal SMS Júliusovi: Úprimne, chcel by som mať taký dar slova ako Július. Prečítal som jedným dychom. A mimochodom, vaše hlasovanie skončilo takto: najviac hlasov ste opäť poslali Júliusovi, tento raz za príspevok Helfák. Za ním v hlasovaní skončila Horká polievka od Jozefa a tretie v poradí Ľubošove Rozhovory 26. r

Láska je pekná, krajšia, keď si pri mne, lebo ty mi dávaš svetlo, ktoré stráži našu lásku, lásku, ktorú cítim k tebe.

Mesiac lásky Mesiac sa na nás pozerá, srdiečka nám otvára, vraví, pekná láska sa začína a kúsok lásky dáva nám, pekné sny spĺňa nám.

JÚLIUS

Hromy – blesky Láska padá ako dážď a hromy – blesky bijú na moje srdiečko, ktoré mi vraví, mám ťa rád.

MARCEL 1830, LAMAČ OMV PRI TESCU

DODO

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Bozk do neba Mám pocit, že stále tu pri mne si, odišla si náhle, bezo slovka zbohom, istotou si pre mňa bola, teraz život mám neistý, šťastie, láska zmizli preč, smutno nám je obom.

Spomienku na teba v mysli si uchovám, aj keď už slnko lúčmi na cestu nesvieti nám, tvoj obraz, ver, bude vždy vo mne skrytý, tvoj pohľad a smiech mám v mysli vrytý.

Si krásny sen, čo zostane ti, si svetlo, ktoré na mňa svieti, si tá, čo ukázala mi, čo láska znamená, ty tu už viac nie si, ja cítim sa zradený.

Nezlomíš mi srdce, kým si v mojej duši, len ty si to vedela, čo iný iba tuší, cítim, že si vedľa mňa, princezná z môjho sna, hoc si navždy odišla, zostala si časťou mňa.

Myslím často na časy s tebou strávené, na tvoje plány a sny v nenávratne stratené, boli sme spolu šťastní, naplno žili každý deň, osud sa s nami zahral, ukončil krásny sen.

Bez pýtania vybrala si tú najkrutejšiu daň.

Deň do tmy sa zahalil, na nebo vstúpil žiaľ, každý obraz, ktorý vidím, nosí tvoju tvár, vo sne ťa počujem, cítim tvoj dotyk, tvoj žiar, v každej piesni, čo napíšem, myslím na teba, viem, že už je čas povedať ti zbohom a poslať ti posledný bozk do neba...

DODO

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Po hokeji Teraz bol Jano vo svojom živle. Štadión bol plný na prasknutie a on sedel v hľadisku obkolesený ľuďmi ako on, fanúšikmi. Všetci s napätím sledovali zápas. Očami behali za pukom a netrpezlivo čakali, kedy sa nad súperovým brankárom rozsvieti červené svetlo. A že sa každú chvíľu tak stane, to bolo tuti. Veď hralo ich mužstvo. Ich milovaný Slovan. „Slo-van-do-to-ho-slo-van-do-to-ho!“ Štadión zaburácal a Jano sa cítil ako siedmom nebi. Tu nikto na neho nezazeral, tu nikoho nezaujímalo, kto a čo je tu. Bol členom veľkej „slovanistickej“ rodiny. Tu bol medzi svojimi. „Hó-vä-dó-ho-vä-dó,“ ozývalo sa štadiónom, keď rozhodca vylúčil Laža, ale vzápätí Jano a s ním dobrých štyritisíc divákov zakričalo „góóól“, keď sa v oslabení Uram strhol a poslal puk do súperovej bránky.

Bola to paráda. Všetci jasali a Jano s nimi.

Keď sa situácia po góle upokojila a dalo sa počuť už aj vlastné slovo, všetci okolo Jana začali rozoberať gólovú akciu. Hlavné slovo mal Jano, lebo sa v tom vyznal, lebo voľakedy ten hokej hrával. Jeho meno sa vtedy skloňovalo vo všetkých pádoch. Bol pán hokejista. Hrával za Bystricu, za Košice i za Plzeň. Tréneri národného mužstva ho „mali v merku“ a počítali s ním. Ale potom sa to stalo. Náraz na mantinel, poranená chrbtica a následky na celý život. Jano kríval a ľavú ruku mal nevládnu. To bol koniec hokeja. Zostali mu len spomienky, oči pre plač, no hlavne neskôr štamperlíky.

Zo začiatku ho kamaráti a známi poplieskavali po chrbte, nič sa neboj, bude to v poriadku, ale on už vtedy vedel, že to v poriadku nikdy nebude. Že je všetkému peknému koniec.

Jano začal piť. Najprv popíjal za svoje, a potom, keď všetko prepil, začal dotieravo otravovať každého. „Zaplať!“ To slovo opakoval donekonečna, až ho začali

nazývať „Janko zaplať“. Známi sa začali postupne k nemu otáčať chrbtom. A keď už to pre neho bolo na nevydržanie, zbalil sa a odišiel do Bratislavy. Tu ho nikto nepoznal. Začal žiť anonymne, ale blízko k svojmu milovanému hokeju.

Dnes má Jano šesťdesiat. Okrem tých rokov ale nemá nič. Je alkoholik a bezdomovec, nepije iba v dni, keď jeho Slovan hrá hokej, tak ako práve dnes. „Slo-van-do-to-ho-slo-van-do-to-ho!“ Jano s ostatnými kričí, píska, vyskakuje, keď vyskakujú iní a sadá si s ostatnými.

Prežíva hru a teší sa z každého gólu.

Zápas sa skončil. Slovan vyhral 6:0.

Rozjarení fanúšikovia sa tlačia k východu.

Podávajú si ruky a usmievajú sa na seba. Do toho víťazného virvaru zapadá aj Jano. I na neho sa usmievajú. I s ním sa lúčia. Potom ho dav vytláča von zo štadióna a naraz sa Jano ocitne vonku, na ulici. Je sám, lebo všetci sa ponáhľajú domov k svojim, iba on sa nemá kam a ku komu ponáhľať. Pomaly sa otočí smerom k Ľadovej ulici, lebo tam v jednom vchode veľkého činžiaka majú pokazený zámok na bráne. Jano tam vie o vykúrenej kočikárni, ktorá je vždy otvorená a ktorá už dávno neslúži svojmu účelu. Je tu iba sklad starého haraburdia a jeden vyležaný a ošúchaný gauč. Tu Jano zaspáva so strachom, aby ho nikto neobjavil a s myšlienkou – Pane Bože, pomôž mne aj Slovanu a nedaj, aby niekomu napadlo opraviť ten zámok na bráne.

JÚLIUS, BRATISLAVA

JOSHUA

HLASUJTE ZA MŇA 0915 779 746

Cesta lásky mája Už nikto nevie, kto ju držal v náručí, pýšil sa jej perleťou.

K čítaniu nie je to, ani nápis azbukou.

Kto to vie, kto jej piesne hrával o hĺbke duší, očiach dievčat s vrkočmi, o bielych brezách na poliach...

Láska ticho v kroví spočíva.

Stratila už dych.

Iba s vetrom sa zachvieva, má prestrelený mech.

O srdciach ktoré pália ako mráz, o ľuďoch dobrých aj zlých...

Láska v kroví stále spočíva, stratila svoj dych.

Už sa iba vetrom zachvieva, má prestrelený mech.

Láska je plamienok, ktorý uhasiť sa nedá.

Kto koho miluje, zviesť sa iným nikdy nedá.

JOSHUA 037

94

22 PRÍBEH Nebudeme sa ľutovať. To predsa zastiera myseľ.

motýľoch, korčuliach, vozíku, maľovaní a radosti z každého dňa. O Anne Márii, malej slečne stačila akademická štvrťhodinka, počas ktorej zhodila zo seba hanblivosť a mĺkvosť a počas ktorej si nás oťukala, prezrela a rozhodla sa. Áno, budeme sa spolu baviť, hrať aj smiať.

O

Ukáže nám svoj svet, v ktorom je šťastná a nie je to nijaká nalinajkovaná frázovitosť.

Anna Mária má deväť a teší sa na každý ďalší deň. Vie predsa, že keď ráno otvorí oči, čakajú na ňu láskaví rodičia, bratia a zasa je pred nimi dvadsaťštyri hodín zábavy. „Som rada na svete,“ úprimne vyriekne krásne dievčatko a ockovi Petrovi sa nenápadne zarosia oči. „Nie, s manželkou sme neváhali ani sekundu.

Dieťa je dar, a ten náš je obzvlášť exkluzívny, veď sa na ňu pozrite,“ vyzná sa zo svojich citov Peter.

Ste si taký istý?

Manželka Veronika bola v dvadsiatom štvrtom týždni tehotenstva, keď jej bez okolkov oznámili zdrvujúcu diagnózu budúceho bábätka. „Lepšie povedané, povedali mi to neokrôchane – niečo v zmysle, no mamička, dieťa je chybné,“ načne smutné momenty sympatická Veronika. Vzápätí padli termíny rázštep chrbtice, hydrocefalus a Veronika sa cítila, akoby ju v tej chvíli zasiahol blesk. To predsa nie je možné, dvakrát bez problémov porodila zdravých synov, ani teraz necítila nijaké pochybnosti, tak prečo? Čo sa stalo?

Interrupcia neprichádzala do úvahy. „Nie sme zvieratá, ktoré odvrhnú choré a slabé mláďa. Obrátil sa nám síce život naruby, jedna minúta nám zrútila všetky bezstarostné plány, no po najsilnejších plačoch prišla realita, ktorú sme bez okolkov prijali. Tešili sme sa na bábätko, chceli sme sa ho už dotýkať, hladkať a obaja sme cítili, že v nás rastie sila. Že všetky čierne predpovede znegujeme a s vervou sa pustíme do boja s ťažkou diagnózou.“ Mladý lekár pri vyprevádzaní z pôrodnice „posmelil“ čerstvú mamičku slovami „pripravte sa, že nebude chodiť, nebude jesť, nebude rozprávať“, ale Veronika sa zvrtla na opätku a sebavedome skrotila zbytočne aktívneho pána doktora: „A ste si taký istý?“

Ako Czoborová Dnes nám druháčka Anna Mária rapoce o kamarátkach, ukazuje krásny školsky ružový ruksak na kolieskach, vodovky, ktoré

A ste si taký istý?

Na nohy dostala k narodeninám a kopu výkresov, ktoré s láskou namaľovala a keď skončí v jednej izbe, vehemente“ nás posúva do ďalšej. „Tam musíte ísť, to je moje kráľovstvo,“ rezko povie a ešte rezkejšie sa sama(!!!) presunie do motýľovo-bábikovskej oázy. Do svojej dievčenskej izbičky. Viac než jej milované motýle, ktoré sa z izby šikovného dievčatka usmievajú z každého rohu, nás fascinuje jej mobilita. Štvornožky sa totiž presúva z miesta na miesto obrovskou rýchlosťou, svalstvo na rukách deväťročnej slečny by určite ocenila aj Zora Czoborová... „To je pre mňa najväčšie zadosťučinenie.

Malá nie je odkázaná na prenášanie, základ je, že sama chce. Jasné, že sú aj smutné mrzuté chvíľky, ale keď jej znovu vysvetlím, že všetky tie bolestivé vykrúcania a cviky robíme preto, aby sme natiahli svaly a skúsili prikázať nožičkám, nech viac poslúchajú – vtedy Anna Mária prestane hundrať a v tréningu pokračujeme. Máme totiž spoločný tajný sen – skúsiť sa postaviť na vlastné. Na nohy. Hovoríme o tom každý boží deň, ale bez ružových okuliarov.

Nevieme, či to napokon bude možné, ale sme odhodlaní urobiť maximum preto, aby

sme si nemuseli nič vyčítať. Medicína ide obrovským tempom dopredu. No, u nás v Krtíši síce nie, ale internet nám ukazuje, čo všetko už vo svete skúšajú,“ hovorí mama Veronika a spomína, ako si sama zodrala kolená, keď ukazovala chorej dcérke, čo to znamená chodiť štvornožky. Ako posunúť v kolene zohnutú nohu... „Musel byť na nás teda pohľad, obidve sme sa plazili z kuchyne do izby, roztrhané pančucháče som po čase aj prestala rátať...ale vyplatilo sa. Anna Mária je v byte relatívne samostatná.“

Bez ľútosti Za sebou má už šesť operácií a každému je jasné, že výpočet nie je konečný.

Na doktorov, špitály, injekcie a lieky si musela zvyknúť asi tak ako ostatné deti na sladkosti. „Je to nevyhnutnosť a neriešime to.“ Hydrocefalus sa podarilo zastaviť, hlavička po voperovaní hadičky, ktorá odvádza hromadiaci sa mozgový likvór do brušnej dutiny, prestala narastať do gigantických rozmerov. Z Anny Márie vyrastá malá modelka. Husté vlasy, anjelská tvárička a snehobiela pleť – nádhera!

Zdeformovaný chrbátik našťastie v tejto

94

famílii nevnímajú ako ubolený prvok. „Príliš sa chorobe, či skôr postihnutiu nevenujeme.

Sme ako sme, je to pre nás normálne, pretože sme tak od narodenia. Nemá zmysel prepadať panike, ľútosti, či dokonca sebaľútosti. To by sme mohli okamžite zabudnúť žiť a stačilo by nám len nariekať a prosiť o pomoc druhých. Upozornili sme na to aj babičky a širšiu rodinu, musíte nás prijať takýchto a neplačte nad malou. To jej nepomôže. Naopak, ohromne ju vzpruží pochvala a náčrt ďalších plánov,“ vysvetľuje Peter, ktorý svojej dcére rozumie azda zo všetkých najviac. Sám sa už od detstva borí s hendikepom. Mal štyri, keď prekonal detskú mozgovú obrnu, pamätá si totálne ochrnutie, keď dokázal hýbať iba hlavou. Pamätá si na náročnú rehabilitáciu, na kúpele v Jánskych Lázních, kde ho bravúrne rozhýbali a Peter ešte aj dnes krúti hlavou nad zázrakom, ktorý mu v tom nešťastí, bol dopriaty. „Rozcvičili ma tak, že chodím, hýbem sa, som samostatný. Pravá noha je zdeformovanejšia, chôdza je občas menej istá, ale som tu a neplačem. Na staré kolená sa síce ozývajú kĺby, bez bariel si netrúfnem nikam, som na plnom invalidnom dôchodku, no necítim sa ako odpísaný. Donedávna som ešte pracoval, aj teraz si privyrobím, len škoda, že to nie je častejšie. Peňazí by sa u nás zišlo, ajajaj...“ Peter práve preto, že sám na vlastnej koži zažil posmešky a uťahovanie si z jeho trvalého postihnutia, zdôrazňuje, že jeho dcéra sa musí čo najskôr včleniť medzi ľudí. Nijaké schovávanie, tutlanie problémov, v tejto famílii sa razí sympatická teória: Všetci sme si rovní.

Aj Anna Mária si musí po sebe poupratovať, keď narobí neporiadok, aj ona nesmie odvrávať, „Jednoducho, všetko, čo vyžadujeme od starších Tomáša a Adamka, vyžadujeme aj od nej. Samozrejme, s mierou.

Ale ona vie, že fňukanie u nás neobstojí.

Musím však pochváliť naše deti, tak ako sa zdraví chlapci nikdy za sestru nehanbili, ani ona nikdy nezneužívala svoj hendikep.“

Fitipaldi Anna Mária okrem motýľov, bábik a parádenia zbožňuje výlety. Keď rozpráva o zimnej prechádzke pri zamrznutom rybníku, o tom ako sa deti korčuľovali a aké to bolo „perfektné a krásne“, ani v náznakoch nebadať sklamanie, že ona si ľadové korčule obuť nemôže. Vykrútené a slabé nohy jej naspôsobujú traumu, ona si vychutnáva jazdu na invalidnom vozíku. A šliape ako Fitipaldi.

Pred štyrmi rokmi na rehabilitácii v Kováčovej prvýkrát vyskúšali malinký invalidný vozíček. Dovtedy sa malá slečna nosila buď na rukách alebo v špeciálnom kočíku. Zrazu prišiel vozík a Anne Márii akoby sa otvoril svet. „Lietala na vozíčku po chodbách, vzrástlo jej sebavedomie, pretože išla sama tam, kam chcela.

Okamžite som jej vybavila natrvalo vozík a s nemotorným robustným kočíkom sme

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Anny Márie oslovil natoľko, že sa rozhodne pomôcť jej. Cieľ je jednoznačný, dopriať jej jesenný pobyt v kúpeľoch. Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Ľudová banka).

Pripíšte poznámku – Anna Maria.

Kontakt na OZ Medzi nami: 0915 174 507 (medzinami@zoznam.sk)

Projekt OZ Medzi nami sa realizuje aj vďaka podpore Nadácie VÚB, ktorú oslovila práca združenia s konkrétnymi ľudskými osudmi. sa nadobro rozlúčili. Aj vďaka točeniu kolies má malá celkom slušné bicepsy na rukách.

Je úžasná, ako prijala svoj osud. Naučila nás inému pohľadu na svet. Navonok možno chorému, ale verte mi, hlbšiemu.

Hodnotový rebríček sa nám po jej narodení vyskladal úplne inak. Pochopí len ten, kto zažíva niečo podobné,“ bez zbytočného pátosu hovorí Veronika.

Alebo, aby sme neprepadli absolútnej eufórii, skúsme sa pozrieť na svet tejto rodiny aj inými očami. Ekonomickými.

Ako sa nezblázniť zo zúfalstva z ťažkého postihnutia dieťaťa, ten recept už rodičia Aninky prezradili. No ako vyžiť z tej almužny, ktorú im štát nadelil, to je už iná rozprávka... Hoci je už euro v obehu, im aj nám sa lepšie uvažuje v korunách.

More za kúpele Takže: Veronikine opatrovateľské sedemtisícpäťsto, Petrov invalidný dôchodok Malé dievčatko denno-denne cvičí a trénuje ako vrcholový športovec.

PRÍBEH 23 plus mínus to isté. Zaplatia šeky, nájom, pôžičky a vrecko zíva prázdnotou. Do potravín treba chodiť s rozumom, drogéria aj oblečenie sa tiež nakupuje striedmo.

Aninke treba doplácať na veľa liekov, vitamínov a celý rok si treba sporiť na kúpele. „Žiadna ’sranda‘, to vám poviem.

Ibaže, ak by sme vynechali Kováčovú, sme v koncoch. Malá musí absolvovať odborné rehabilitácie, my stále veríme, že sa nám možno podarí dopracovať aj na rakúsku kliniku, kde by odborníci mohli posúdiť, či náš sen o vlastných nohách je utópiou, alebo nie. O jednom dievčatku s podobnou diagnózou, ktoré sa na nožičkách po operácii udrží, vieme. Chystáme sa ju navštíviť a snáď sa priblížime k svojmu snu... Už teraz mám ale z hlavy kalkulačku.

Nerátam prípadnú operáciu, tipujem len konzultácie a prehliadku v Rakúsku. Koľko eur bude treba... Veď my máme problémy s kúpeľmi u nás – denne doplácať na dcérku 75 korún a ja si musím hradiť plnú taxu 450 korún. Krát 28 dní. Oslovujeme firmy, pomáhajú nám rodičia. Nie nehanbím sa za to a nevnímam to ako žobranie.

Ktorá mama by nedala svojmu dieťaťu aj to posledné? Radi by sme sa aspoň raz v živote dostali aj na dovolenku k moru, určite by to všetkým z nás pomohlo, ale na prvom mieste sú kúpele a cvičenie pre našu dcérku, ktorej tak necitlivo veľkú šancu na život nedával pán doktor, keď ma prepúšťal z pôrodnice. Prešli sme obrovský kus cesty a ja verím, že ďalšie zlepšenia nás ešte čakajú. Raz tu my s mužom nebudeme a naša dcérka by mala byť čo najsamostatnejšia. Preto by sme kúpele chceli tento rok zopakovať na jar a na jeseň. Ďakujeme.“ LUCIA LACZKÓ FOTO: ALAN HYŽA

94

24 AHA HO! „Ja hrám iba landcruiser,“ hovorí Norbert. „Na zlých a nebezpečných cestách.“

Steak bude až v Ugande

Norbert K

eď mu uprostred vyschnutého afrického buša poviete: tu chcem postaviť nemocnicu, vytiahne notebook, okamžite vymyslí najpraktickejšie riešenie, vymenuje, čo všetko budete potrebovať, nahodí do systému údaje a hneď vypočíta, koľko peňazí to bude stáť.

Myslela som, že v tom aute nevydržím už ani päť minút. Po pätnástich hodinách jazdy po prašnej ceste s neuveriteľnými jamami a priemernou rýchlosťou tridsať kilometrov za hodinu. „Má to svoje výhody, na takejto ceste šofér nemôže zaspať,“ usmieva sa Norbert Demmelbauer (50). Po ďalších pätnástich hodinách dorazíme do Kampaly, hlavného mesta Ugandy. Z Mapuorditu v Južnom Sudáne až sem šoféroval Norbert s dvomi krátkymi prestávkami tridsať hodín.

Otázka toaliet Momentálne je v regióne aspoň pokoj. Túto trasu však niekoľkokrát absolvoval aj pred

pár rokmi, keď sa ešte na severe Ugandy a juhu Sudánu bojovalo. Cestoval väčšinou sám, v krajine, kde nie sú značené cesty (a často vôbec žiadne cesty, iba rozľahlý buš), kde nie je mobilný signál a ak sa vám auto pokazí, nikto vám nepríde na pomoc.

Strieľali naňho, držali ho pod samopalmi vo vojenskom výcvikovom tábore, maláriu prekonal niekoľkokrát, ešte častejšie mal améby a iné parazity, cez epidémiu eboly na severe Ugandy v roku 2001 pracoval v nemocnici. Popri tom rieši zdanlivo neriešiteľné problémy. Ako dopraviť do nemocníc v Južnom Sudáne stavebný materiál a solárne panely, ako v tejto krajine, kde nie je elektrina ani vyškolení odborníci, panely namontovať a pozapájať, zariadiť ich údržbu, ako presvedčiť ľudí, aby pri stavbách mysleli aj na toalety, hoci v ich kultúre je to veľké tabu... Norbert pracuje pre rakúsku mimovládnu organizáciu MIVA, ktorá sa zaoberá technickou podporou nemocníc, škôl a detských domovov v Afrike.

Nemali nič „Na tom všetkom ma najviac lákajú výzvy.

Môžeme tu vybudovať ešte toľko vecí, a toľko toho môžeme miestnych ľudí naučiť.“

Norbert žije pol roka doma v Rakúsku a pracuje v kancelárii a pol roka v Kampale.

Odtiaľ cestuje po Ugande, Tanzánii, Keni a Sudáne a zabezpečuje stavby budov a technickú realizáciu projektov partnerských mimovládnych organizácií.

Na úplnom začiatku odišiel Norbert do Nikaraguy učiť na strednú školu technického smeru. Na prelome 70. a 80. rokov minulého storočia to nebolo práve bezpečné miesto. Proamerická vláda súperila o moc s ľavicovými extrémistami, sandinistami.

V roku 1979 sa sandinisti dostali k moci.

Vypukla občianska vojna. Pred mužmi so zbraňami nebol nikto v bezpečí. Vyvražďovali celé dediny, ak mali podozrenie, že sa v nich ukrývajú nepriateľskí ozbrojenci. V tejto situácii Norbert pracoval za pár dolárov mesačne. A nielen to. Tu sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Tinou a tu sa narodili dve z ich štyroch detí. „Tina tam pracovala ako zdravotná sestra. Popri tom organizovala oddiel domobrany. Hrozila jej za to smrť, spávala so zbraňou pri posteli,“ hovorí Norbert.

V Nikarague strávili osem rokov. „Bývali sme v jednoduchej chatrči a ani sme ju nemuseli zamykať. Zlodej by nám nemal čo ukradnúť.

Nevlastnili sme vôbec nič.“

Pracujú len cudzinci Norbert si môže si byť istý, že jeho zamestnávateľ ho vyšle len do krajín s ekonomickými problémami a nevybudovanou infraštruktúrou. „V Ugande to funguje ako v Európe. Civilizácia. Je tam všetko a aj ľudia sú už ako – tak nastavení na náš systém práce. Najhorší je Sudán. Nič sa tam nevyrába, chýbajú materiály, cesty aj vyškolení zamestnanci. S ľuďmi z kmeňa Dinka sa navyše veľmi zle komunikuje. Sú to hrdí nomádi, nechcú si nechať radiť od cudzincov, a ak áno, tak chcú všetko hneď a nepoznajú kompromisy. Okrem toho sú dosť leniví. Osemdesiat percent ľudí, ktorí v Južnom Sudáne pracujú, sú cudzinci. Aj na najjednoduchšie stavebné práce musíme najímať robotníkov z Ugandy. A keď tu niečo nainštalujeme a po čase sa to pokazí, nemá to kto opraviť. Musím prísť ja z Európy alebo technik z Ugandy.“ Krajina zničená päťdesiatimi rokmi vojen potrebuje čas na to, aby sa spamätala.

Podľa Norberta sú najdôležitejšie školy a tréningové centrá, v ktorých sa miestni naučia potrebným zručnostiam. Možno tu potom budú aj reštaurácie, v ktorých dostane humanitárny pracovník za normálnu cenu dobrý steak. Ten si zatiaľ môže dať až za hranicou. V civilizácii, v reštaurácii na severe Ugandy.

TEXT A FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

10.

94

PRÍBEH 25

ro n

ík

a Svet je vďak í š p e l m o ť e d DETSKÝ ČIN ROKA 2009

10. ROČNÍK PROJEKTU SPOLOČNOSTI WHIRLPOOL POD ČESTNOU ZÁŠTITOU MINISTERSTVA ŠKOLSTVA SR

Viac ako 849 605 detí, ktoré sa doteraz zapojili do projektu Detský čin roka, dokázali, že dobro nie je len slovo v rozprávkach. Vo svojich príbehoch ho napĺňajú skutočnými dobrými skutkami. Zachraňujú, ochraňujú, pomáhajú. Robia tak prirodzene a neočakávajú odmenu. Jednoducho sa snažia urobiť svet, v ktorom žijú, lepším. Zaslúžia si podporu vo svojom snažení a zaslúžia si aj pochvalu a ocenenie. A preto je tu projekt Detský čin roka. Inšpirujte sa dobrom detí, ktoré boli ocenené v minulom roku.

Záchrana života: Róbert Michalovce V ten deň bol prváčik Róbert doma spolu s babičkou, pretože mal chrípku.

Ležal v posteli vo svojej izbe, keď zrazu začul buchot. Prešiel do vedľajšej miestnosti a uvidel na zemi nehybne ležať svoju babku... „Ani na chvíľu nezaváhal, nezdržiaval sa obúvaním ani obliekaním a len tak v pyžame a v papučkách vybehol von na ulicu a bežal do obchodu a popri tom volal o pomoc. V obchode povedal pani predavačke, že babka odpadla a že treba volať záchranku.“ Ďalej to už šlo veľmi rýchlo. Babke v nemocnici zašili rozbitú hlavu, zo všetkého sa vyliečila i ona i Robko. A keď sa ho neskôr pýtali, ako vedel čo mal robiť, odpovedal: „Veď pozerám Medicopter 117 a v obchode vždy niekto musí byť!“

Pomoc v rodine: Ľuboš a Peter Kremnica Súrodencov navrhla na ocenenie Detský čin roka ich mama, matka štyroch detí.

Od roku 2005, kedy pri ťažkej

autonehode zomrel otec rodiny, jej dvaja najstarší synovia, Tomáš a Peter, prevzali na svoje plecia všetku otcovu prácu a starostlivosť o rodinu... „Môžem Vám povedať, že mám doma tie najväčšie poklady“, píše ich matka. „Finančne sme na tom dosť zle, ale ja som aj tak najbohatšou matkou na svete. Aj oni majú svoje chyby, tak ako všetci, ale som na nich právom hrdá. Nie sú s nimi problémy ani v škole, radi pomôžu. Najmenší si nepozná ocka, ale chlapci aj malá mu stále vravia, čo všetko s ním prežili a tak mu to chcú vynahradiť. Moniku naučili minulý rok bicyklovať, s malým hrajú futbal... Verte, sú to „naj“ deti a veľmi ich ľúbim. Dopriala by som takéto deti všetkým rodičom.“

Pomoc rovesníkom: kolektív 4. triedy ZŠ s MŠ SNP Stakčín V minulom školskom roku pribudli do kolektívu 3. triedy dvaja noví spolužiaci: Tibor a Viktor.

Deti hneď zbadali, že Viktor je príliš vážny a zamyslený. Začali sa zaujímať, čo je príčinou. Jedného dňa im pani učiteľka vysvetlila, že Viktor je z detského domova, pretože sa otec o Viktora so súrodencami nedokáže postarať a mama je

veľmi chorá, leží v kóme... „Od toho dňa sme Viktorovi pomáhali, ako sa len dalo.

Razom sa stal najobľúbenejším žiakom v triede. Bol zhovorčivejší, veselší, zabúdal na svoj smútok. Krátko na to jeho mamka zomrela. Všetci sme sa zúčastnili na poslednej rozlúčke s ňou hlavne preto, aby sme podržali Viktora. Videli sme, že napriek veľkému žiaľu bol rád, že sme tam boli,“ píšu Viktorovi spolužiaci.

Pomoc prírode:

Erik ZŠ s MŠ Župkov Pod strechou jedálne školy, ktorú navštevuje Erik, si pravidelne robia hniezdo kuny.

Občas sa stane, že nejaké mláďa z hniezda vypadne a zahynie. Stalo sa to aj v minulom školskom roku. Našťastie bol pri tom Erik.

Ich mačka mala práve mačiatka a keďže jej jedno uhynulo, Erik jej malú kunu podstrčil. Bál sa, či to bude fungovať a napodiv – fungovalo! Mačka malú kunu prijala za svoju. „Dnes sa už tmolí po dvore spolu so svojim nevlastným súrodencom. O tom sme sa presvedčili osobne, keď sme sa boli na najdúšika pozrieť. Erik dokonca zistil, že ide o kunu skalnú. Veríme, že malá kuna vyrastie a vráti sa späť do prírody“, napísala Erikova učiteľka Ivana.

Viac sa o projekte a ocenených dobrých skutkoch dozviete na www.dcr.sk.

Inzercia

94

26 PÚTNIK

Samopal je jednoduché riešenie

Hore, dolu, bum, bác podľa odhadov žije 7,5 milióna ľudí. Väčšina ebezpečná krajina, ktorú z nich sú animisti alebo kresťania. Vojnu, ktorá prakticky trvala od roku 1956, ukončila ešte neokupujú turisti. mierová dohoda v januári 2005. O ďalšom Južný Sudán bol následkom osude krajiny môže rozhodnúť referendum o osamostatnení juhu v roku 2011. Vážnejšie vojen doslova peklom na Zemi konflikty v strednej časti však trvajú podnes. a z dôvodu klímy ním aj zostáva. Je za nimi jednoduchý dôvod – ropa. Šialené Ozbrojení šialenci a teploty viac Hlavným mestom Južného Sudánu je Džuba. než 40 stupňov Celzia v období Rozpoznať mesto od dediny býva v týchto sucha nie sú ktovie ako príťažlivé. končinách na prvý pohľad trochu problém.

N

Všetko sa tu však mení. Pre domorodcov, našťastie, k lepšiemu a ak nevypukne ďalší konflikt, prídu aj turisti. V celom Sudáne žije možno až 37 miliónov obyvateľov. Doteraz ich nikto presne nezrátal. Jeho južná časť je dnes autonómnou oblasťou, v ktorej

Po čase si však návštevník všimne, že v meste stoja chatrče s trstinovými strechami viac pokope. V meste je aj viac vojakov a každý z nich je dôležitý. „Máš povolenie na fotografovanie od mojej vlády?“ pýtajú sa často. „Nemáš? Tak nefotografuj!“ Dohadovať sa nemá zmysel. Kalašnikov je

silný argument. Priateľskejší vojaci nechajú odfotografovať aspoň seba, potom ešte pár minút ostatných a už aj velia na odchod. Ešte pred ukončením ozbrojeného konfliktu tu bolo akékoľvek fotografovanie a nakrúcanie životu nebezpečné. Ožratí vojaci a zúriví ozbrojenci nepotrebujú na pamiatku obrázky, akým brutálnym spôsobom sa snažili o svoje ušľachtilé ciele. A na strieľanie tiež nečakali na nejaké potvrdenia od svojich vládcov.

Naprieč celou krajinou preteká Biely Níl. Územie je zložené z desiatich štátov. Hľadať medzi nimi nejaké hranice ako trebárs v ostatnom svete, je zbytočné. Rozdeľuje ich maximálne povraz natiahnutý cez cestu.

V tom lepšom prípade rozdeľuje priestor dlhšia palica. Niekde obďaleč odpočíva pod stromom vojak so samopalom, z ktorého občas vytriasa piesok. Kalašnikov je nezmar a funguje aj v podmienkach, kde má iná technika problém. Pri prechode akéhokoľvek

94

PÚTNIK 27 Južný Sudán vyzerá malebne. História tejto oblasti je však krvavá.

auta si ešte pred nedávnom vypýtal vojak na stráži „bakšiš“, za to, že sa musí obťažovať a otvoriť cestu.

Dnes už aj v Južnom Sudáne pribúdajú autá a stav ciest je stále lepší a lepší. Bočné prašné hradské však zostávajú samá jama.

A keď jama, tak poriadna. Aj terénna Toyota na nich hopsá ako kengura. Hore, dolu, bum, bác... Vyšší cestujúci na zadných sedadlách si občas tresne hlavu, aby sa vzápätí tvrdo usadil do sedadla. Niekde pri hraniciach s Keňou je, vraj, aj prvá asfaltka. Postavili ju z akejsi pomoci Európskej únie. Má sotva desať kilometrov a končí sa v stepi bez toho, aby niekam pokračovala. Šialené. V Afrike však podobné riešenia neprekvapujú.

Našinec po niekoľkých dňoch prestane krútiť hlavou a zvykne si.

Dva plus jeden Od vyhlásenia nezávislosti nad britskými a egyptskými kolonizátormi v roku 1956 boli v Sudáne dve dlhotrvajúce občianske vojny, ktoré sú najmä náboženským a etnickým sporom. Prakticky splývajú do jedného neutíchajúceho konfliktu. Ďalšie Sudánske naj... Najdlhšie trvajúca vojna v Afrike si vyžiadala podľa „najoptimistickejších“ odhadov dva milióny obetí a štyri milióny utečencov. Na juhu krajiny žijú africké kmene, na severe arabské. Oba majú medzi sebou večné spory. V čase mieru však rozvinutejší sever dobíja juh oveľa

Slamená strecha vydrží len zopár rokov. „humánnejším“ spôsobom. Arabskí obchodníci vozia tovar, ktorý sa tu dá draho predať, pretože ho je stále zúfalo málo. Ešte pred niekoľkými mesiacmi boli hranice oboch častí krajiny zatvorené hlavňami zbraní.

Severan mal na juhu krátku alebo ohrozenú „životnosť“.

Prečo sa vlastne Sudánci doteraz nemohli zmieriť? Afričania sa snažia o proporčnú účasť na vládnutí, ktorú im Arabi doteraz upierali. Bolo z toho hromadné zabíjanie, mrzačenie „nepriateľov“, hladomory, znásilňovania... Vypisovať skratky

Pomôžme sirotám Do Nyamlellu v Južnom Sudáne prišlo z Chartúmu stopätnásť detí vo veku od štyroch do jedenástich rokov, ktoré stratili rodičov počas nepokojov alebo v dôsledku chorôb. Prichýlila ich jedna rodina, ale títo opatrovníci nemajú dosť prostriedkov na to, aby im poskytli dostatok jedla, priestoru, vzdelanie a lekársku starostlivosť. Sociálna pracovníčka a laická misionárka Lásky Matky Terezy, Slovenka Margita Kačanyiová, ktorá v oblasti rok pracovala v humanitárnom projekte fungujúcom v spolupráci s Vysokou školou sv. Alžbety v Bratislave, sa rozhodla postaviť pre tieto deti dom.

V ňom by dostali komplexnú starostlivosť – ubytovanie, stravu, vzdelanie a náhradnú materinskú lásku. Celé by to stálo 33 000 dolárov. Ľudia pracujúci na projekte hľadajú dobrých a láskavých ľudí, ktorí by pomohli akýmkoľvek sponzorským darom. Finančnú pomoc môžete zaslať na účet Občianskeho združenia Dobrota sv. Alžbety číslo: 2624107817/1100, Tatra Banka, variabilný symbol 201. Všetkým úprimne ďakujeme.

Biedny jedálny lístok si Sudánci občas dokážu spestriť vlastnými špecialitami.

94

28 PÚTNIK všelijakých provládnych, protivládnych, revolučných, oslobodeneckých či iných záujmových a mocibažných skupín by pre Stredoeurópana nemalo zmysel. Okrem kalašnikova majú všetky armády spoločné aj spitých či sfetovaných vojakov, ktorým zachutila vlastná „dôležitosť“ a neohrozenosť.

Aby toho nebolo málo: Nezávisle od dvoch krvavých sporov sa v Sudáne odohráva aj konflikt v oblasti mesta Darfúr medzi arabskými a africkými moslimami. K tomu treba pridať ešte kopu rodinných sporov v jednotlivých národoch. Aj oni často riešia nezhody zhodne – samopalom.

Kravy prežili Dinkovia nie sú v tomto iní. Pastieri, pre ktorých je samopal už bežnou súčasťou života, podobne, ako oštep, ktorý nosia.

Tvoria 12-percent obyvateľstva Sudánu.

Takmer všetci sú podvyživení. Vďaka biede a vydrancovanej krajine jedia väčšinou len raz denne kašu z prosa. Menu si občas spestria ovocím, najmä mangom, rybami alebo menším úlovkom. S väčším úlovkom by mali problém. Mohutnejšie zvieratá zjedli už počas hladomorov. Kravy však prežili. Tie v ich kultúre majú nesmiernu cenu. Zabíjajú ich len pri výnimočných udalostiach. Muž, ktorý sa chce oženiť, musí svoju nastávajúcu alebo jednu zo svojich nastávajúcich vyplatiť práve kravami. Kravy, ako platidlo spôsobujú, že mladík môže naliehať trebárs na svoju sestru, aby sa rýchlo vydala a priniesla do domácnosti nejaké kravy, aby sa potom on za ne mohol oženiť.

Bicykle sú obľúbeným a najdostupnejším dopravným prostriedkom domorodcov.

Kravy sú naozaj cenným platidlom. So ženami je to však inak. Na pohľad to vyzerá tak, že si ich muži kupujú najmä na ťažkú prácu v domácnostiach a na nosenie ťažkých bremien na hlavách. Nerobia však úplne všetko, ako sa o nich mylne hovorí.

Výroba tehál či novej slamenej strechy na kruhové chatrče je väčšinou čisto chlapskou záležitosťou. Žena nie je len otrokyňa

a slúžka. Spokojne si môže odpočinúť pri fajčení tradičnej fajky. Cudzinca však na pohľad nadchýna ich „dopravná sila“. Na hlavách dokážu odniesť čokoľvek, čo im nepodlomí nohy.

O Dinkoch sa hovorí, že sú mimoriadne leniví. Mnohé veci či činnosti, ktoré sú z nášho pohľadu prirodzené, im veľa nehovoria a ignorujú ich, a to, čo im niekto prikáže, často vôbec nesplnia.

Dobré či zlé Južný Sudán má za sebou krvavú minulosť, dlho nemal šťastie na mier, no našťastie mal aj vodcu, ktorý mal s krajinou veľkolepé plány. John Garang výrazne posunul vpred celú oblasť a dokázal si udržať vážnosť a rešpekt. Krátko po podpise mierovej zmluvy znepriatelených strán Sudánu v Keni v roku 2005, pri návrate domov, však jeho helikoptéru zostrelili vlastní vojaci. Vraj nešťastná a hlúpa náhoda. Vraj...

V Južnom Sudáne nezabíjali len ozbrojenci a hladomory. Postrachom bol vírus ebola, ktorý stále kdesi drieme tak, ako aj rôzne meningitídy. Nikto nevie, kedy a kde sa znova nejaká smrteľná choroba objaví. Postrachom je aj cholera. Domorodcov však zabíja AIDS, ktorý sa neustále nekontrolovateľne šíri krajinou a nedáva si pauzy.

Nepríjemný je pohľad na podvyživené deti.

Sú všade. Úmrtnosť matiek je v Južnom Sudáne jednou z najväčších na svete. Toto všetko zatiaľ odrádza prvých turistov, ktorí by mohli do krajiny priniesť „iný svet“. Len teraz neviem, či je to dobré, alebo zlé?

Domino v tieni stromu pomáha zabíjať čas cez najväčšie horúčavy cez 40-stupňov Celzia.

TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF, AUTOR JE REPORTÉR ŽIVOTA

94

ZVIERACIA KAZAJKA 29 Príroda na dlani

Postrach hlbín kdesi v srdci Maďarska.

Komu by nestačilo len pozerať sa spoza japonského skla, môže v sprievode opatrovateľov stráviť trištvrte hodiny v skafandri medzi rybami v akváriu. Za jednou presklenou stenou je aj salónik, kde si môže samostatne posedieť celá rodina a dajú sa tam usporiadať aj malé firemné prekvapenia.

Tropicarium však nie je iba bazén so žralokmi, ale aj osem sál s bazénikmi, celým radom menších akvárií a terárií so stovkou živných exponátov i rôznych rastlín.

Žraloky v nákupnom stredisku

Lejak pod strechou ie na pulte s exotickými potravinami, lež živé, plávajúce v akváriu. Je ich tam šesť a sú určite najväčšou atrakciou nákupného a zábavného strediska Campona na kraji Budapešti.

N

Prechádzať sa vedľa žralokov možno každý deň od 10. do 20. hodiny v jedenásť metrov dlhom oválnom tuneli, ktorý vedie po dne najväčšieho z akvárií - Tropicaria Budapešť. Je to dielo a majetok Károlyho Farkasdiho, Maďara, milovníka prírody, ktorý žil tridsaťpäť rokov vo Švédsku. Tam v meste Kolmarden vybudoval v roku 1990 svoje prvé tropicarium, ktoré dodnes vedie jeden z jeho synov a v roku 2000 svoj nápad zopakoval aj v Budapešti. Na plochu takmer tritisíc štvorcových metrov umiestili vyše sto rozličných rýb, plazov, vodomilných zvierat i exotickej vegetácie.

Najväčšie!

Je to najväčšie morské akvárium v strednej Európe. Špeciálne šestnásť milimetrov hrubé nerozbitné sklo vyrobené v Japonsku oddeľuje návštevníka od miestami až štyri metre hlbokého a dvadsaťtri metrov dlhého akvária so štrnástimi kubíkmi špeciálne upravovanej slanej vody. Jej predpísané zloženie, teplotu medzi 21 až 23 stupňami, nasýtenie kyslíkom i prúdenie sústavne kontroluje počítač. Po boku i nad hlavou pláva množstvo pestrých morských rybičiek a rýb, obrovské raje i korytnačky z Karibiku, Červeného mora a Indického oceánu. A medzi tým všetkým

je osem žralokov. Jeden samec a štyri samičky okolo dva metre dlhého žraloka tigrovaného, ktoré majú domov v Indickom a Tichom oceáne, párik žralokov leopardích od pobrežia Austrálie, jeden žralok útesový, žijúci v západnom Atlantiku a napokon samička žraloka citrónového. Tá prišla na svet vo vodách neďaleko Srí Lanky a do tropicaria sa dostala cez Bratislavu. Pred dvomi rokmi si ju doviezol zo Srí Lanky jeden vášnivý bratislavský akvarista. Vtedy to bolo polmetrové mláďa s hmotnosťou ani nie jedného kilogramu. Odchovankyňa na makrelách však rýchle narástla a keď mala už meter a pätnásť kíl, potrebovala výrazne väčší životný priestor než ten, ktorý jej chovateľ mohol poskytnúť. Preto ju daroval tropikáriu. Keď dospeje, môže mať dĺžku aj 3,8 metra a hmotnosť niekoľko metrákov. Kto má čas a príde do Tropicaria v Budapešti v hociktorý štvrtok presne o tretej, zažije na vlastné oči aj hodinové kŕmenie žralokov.

Dvanásť až pätnásť kíl rýb dostávajú od mužov v potápačských skafandroch.

Tropicarium a žraloky sú príjemným spestrením nákupov.

Osobitný priestor má maďarská fauna.

Je tam aj viacero ukážok sladkovodných rýb z iných krajín, vrátane dravých rýb z Amazonky, drobné pestrofarebné rybičky, ktoré žijú v teplých moriach medzi koralmi, aligátory, plazy, obojživelníky, korytnačky, článkonožce... A nad tým voľne lietajú exotické vtáky. V korunách, napriek tomu, že ide zväčša o umelé stromy, sa zabávajú pôvabné malé, iba pätnásť až dvadsaťcentimetrové hodvábne opičky - kosmáče, ktoré sú najmenšími opičkami v živočíšnej ríši.

Osobitným zážitkom v tropicariu pod strechou nákupného strediska je dokonalá imitácia tropického dažďového pralesa s jazierkom so skutočnými živými aligátormi.

Návštevník na vlastné oči uvidí, ako sa obloha zatiahne, začne sa blýskať, hrmieť a spustí sa hustý teplý tropický lejak.

Perfektný zážitok najmä v čase, keď vonku padá sneh.

TEXT A FOTO: ALENA SULOVÁ

94

30 ROZHOVOR rošne z jej výroby vyzerajú napríklad ako malé televízory: „Každý ho má doma, pozerá sa doň a verí tomu, čo tam hovoria.

Je to taký oltárik. Má veľký vplyv.

Tváre anjelikov vo vnútri ironizujú nereálnych ľudí z obrazovky.“

B

Posledná kolekcia vysoko zdobených šperkov, ktoré pripomínajú zbrane, sa volá „WRAF – Ženské bojové jednotky“. Vyhrala cenu za najlepšiu šperkársku kolekciu na veľtrhu Designblok 2008. Je o armáde žien, ktoré sa snažia splniť úplne nereálne kritériá. Na vzhľad. „Trápia sa. Je to kritika systému, ktorý je nastavený týmto spôsobom, ale aj žien, ktoré to všetko dobrovoľne podstupujú.“ Najviac ju teší, keď jej prácu označia za unikátnu. Veď v nej rieši to, čo jej „zavadí“ o dušu. Šperkárka a speváčka skupiny Noisecut Bety K. Majerníková. Noisecut stihla za šesť rokov nahrať tri albumy. Ich posledná nahrávka - Bliiizko vyhrala súťaž Najlepší album roka 2008, zorganizovanú Rádiom_FM. Boli jediným interpretom, ktorého do finále súťaže posunuli poslucháči aj kritici.

Pochádzaš z výtvarnej rodiny. Si multiumelkyňa. Dá sa tým uživiť?

- Som asistentka na VŠVU, v ateliéri Kov a šperk. To je môj stabilný akademický príjem. Niečo si zarobím svojou šperkárskou tvorbou. Nemusím ale vyrábať, aby som predávala. Hudba ma neživí. Dohodli sme sa tak s kapelou, lebo chceme, aby sme si vždy mohli robiť hudbu tak, ako ju cítime.

Hráte zadarmo?

- Už nie, ale všetky honoráre idú na spoločný účet, z ktorého financujeme réžiu či vydanie albumu. Nechceme kalkulovať s úspechom. Ak niekto hrá pre peniaze, často ho to núti urobiť niečo, čo skutočne nechce. Takto si môžeme dovoliť vybrať akciu, na ktorej chceme hrať. Chceme, aby to pre nás nebola iba povinnosť, ale aj zážitok. Čo pre teba znamená šperk?

- Šperk je pre mňa výtvarný jazyk. Vyrábam ich tak, aby spĺňali moje vnútorné estetické kritériá. Splniť všetky kritériá v jednom šperku trvá niekedy aj dva mesiace. Čo sa, samozrejme, odráža aj na cene.

K niektorým šperkom som si vytvorila vzťah a ani ich predať nechcem. Preto je ideálne, že učím na univerzite a popri tom môžem slobodne tvoriť. Šperk potom nie je len ozdôbka, odkázaná na to, aby sa niekomu zapáčila, ale originálne umelecké dielo.

Urobím jednu alebo dve kolekcie šperkov do roka. Nikto ma do ničoho netlačí.

Aké materiály používaš?

- Drahé kamene, striebro, zlato. Ale nielen to. Pracujem aj so sklom, ďalšími materiálmi

Ide o všetko okolo

Elektropopová od betónu cez gumu, až po silikóny a plasty. Milujem aj naozajstné klasické remeslo, zlatnícke technológie. Často recyklujem. Prídu ľudia, ktorí chcú, aby som im niečo vyrobila a donesú staré šperky, aby som ich roztavila a materiál znovu použila. Často je to prekrásna a precízna práca, ktorej je mi ľúto. Niekto sa s tým predsa nadrel. Tak to v pôvodnej podobe komponujem do svojich šperkov.

Aká bola tvoja prvá kolekcia šperkov?

- Malé osobné strojčeky – to bol názov prvej samostatnej kolekcie, ktorú som s nikým nekonzultovala. Nosíme so sebou prehrávače, telefóny. Zdobíme sa nimi a ukladáme do nich svoje intímne informácie. Ich schránky a dizajn sú však nadnárodné, bezpohlavné. Kedysi bolo jasné, čo je švédsky dizajn, holandský prístup, francúzska škola. Dnes je tento druh spotrebného dizajnu úplne nečitateľný.

V Tokiu aj Bratislave môžeme mať rovnaký mobil. To ma vyprovokovalo k tomu spraviť kolekciu výnimočných kusov inšpirovanú týmto nadnárodným tvaroslovím s tým rozdielom, že išlo čisto iba o umelecké artefakty bez funkcie. Jeden Japonec na veľtrhu mi neveril, že nefungujú J. Kde sa vzal tvoj hudobný talent?

- Chodila som na gitaru osem rokov. Už na strednej škole som mala kapelu. Okolo

roku 2002 som si našla ľudí, s ktorými sme si aj ľudsky sadli. Odvtedy fungujeme ako kapela Noisecut, sme kamaráti a nevznikajú nijaké extrémne napätia ani dusná. Tvoríme spoločne, je to výsledok kompromisu, často aj šťastia. To, čo hráme, voláme elektropop.

Trochu ironicky. U nás na Slovensku sme totiž považovaní skôr za alternatívnu hudbu, hoci vo svete skladby podobného štýlu hrajú komerčné rádiá. My sme si dlho hrali pre seba a nikto na nás nebol zvedavý.

Začali sme hrať v dobrých kluboch a ľudia nás pomaly spoznávajú. Treba si to vydrieť.

Na čo myslíš?

- Ak je človek tvorivý, je jedno, akým spôsobom sa prejavuje. Nemusí sa venovať jednému odboru, môže svoju tvorivosť násobiť. Tvorba je radosť a nejde len o umenie, je to životný štýl. Ide o všetko okolo. Tvorba je aj nehmatateľná. Môže sa pretaviť napríklad do varenia, alebo do vzťahu. Ľudia sa často boja využiť svoju fantáziu, lebo si myslia, že sa im niekto bude smiať, alebo sa budú cítiť trápne. Nie je to jednoduché, ale prišla som na to, že tak sa lepšie žije.

IWICA WIRGHOVÁ, AUTORKA JE REDAKTORKA +7DNÍ, FANTAZÍRUJE A NÁSOBÍ FOTO: JANA ČAVOJSKÁ, AUTORKA JE REPORTÉRKA +7DNÍ

94 ento priestor NB je vyhradený názorom, ktoré sú možno trochu odlišné. Provokatívne. Nehladkajú čitateľa, neutvrdzujú ho v jeho presvedčení, ale idú proti srsti. Ich cieľom však nie je vyprovokovať hnev a nenávisť, ale podsunúť čitateľovi námet na premýšľanie, potravu pre mozog. Je očistné prevetrať občas zatuchnuté skrine a prečesať sa proti srsti! Zahoďte teda predsudky, zahoďte nemenné pravdy a poďte si s nami zapolemizovať o iných názoroch, predstavách a pocitoch.

T

PROTI SRSTI 31

Nedostatok nedostatku?

Kto šetrí, má za 3

etrenie je hitom dnešnej doby.

Stačí si otvoriť ktorýkoľvek časopis a vedľa reklám na nekresťansky drahé šaty a hodinky sa dočítate, ako ušetriť drobné pri nakupovaní, upratovaní, šoférovaní, v každodennom živote.

Š

Paradoxne sa to deje vo chvíli, keď by kolabujúca ekonomika potrebovala presný opak.

Šetrenie ECO Paradoxné na tom je však aj niečo iné. Že šetrenie sa stalo hitom z dvoch celkom protichodných príčin. Tá prvá, vychádzajúca z dostatku až nadbytku, tu už straší dlhšie pod heslom globálne otepľovanie. Jeho vyznávači tvrdia, že človek je natoľko mocný pán, že svojím nešetrným spotrebným správaním dokáže zhoršovať klímu na celej planéte.

Alternatívne vedecké názory, že človek zas až tak mocný pán nie je a že otepľovanie tu prebieha vďaka prírodným cyklom bez ohľadu na ľudské vyčíňanie, majú oveľa menšiu publicitu, čo je celkom prirodzené.

Na zachraňovaní planéty a ľudstva, na boji proti zlým korporáciám a bohatým ľuďom sa oveľa ľahšie vytĺka popularita už celé veky. No ale tento spor teraz nechajme bokom. Výsledkom masívnej kampane je módny trend – šetrenie planéty.

S radosťou sa ho chopili všetci šikovní predajcovia sveta, a tak si môžete kúpiť množstvo predražených vecí od auta až po menštruačné vložky s nálepkou eco.

Šetrenie eur Je zrejmé, že k idealistickému zelenému konceptu dobrovoľnej skromnosti, keď sa človek sám od seba vzdá vysokej a prírodu nešetriacej spotreby, mení svoje zažité vzorce správania, či dokonca začne žiť celkom v súlade s prírodou, to má veľmi ďaleko. Na dôvažok skôr, ako sa z mnohých nadšencov uchvátených zelenou propagandou mohli stať prírodní ľudia, do tohto zeleného šetrenia udrela finančná a hospodárska kríza. Zrazu

Honba za akciovými cenami je aj na Slovensku obľúbeným „športom“. sa začalo do šetrenia miešať staré známe šetrenie z nedostatku, prípadne zo strachu pred očakávaným nedostatkom.

Z ekologicky iniciovaného konceptu dobrovoľnej skromnosti sa stáva nedobrovoľná skromnosť. Alebo jednoducho skromnosť bez prívlastkov. Príkladom môžu byť istí nemeckí manželia, čo celý život dôsledne šetrili. Vyhľadávali výpredaje, nakupovali vo výhodných baleniach, zubnú pastu vytláčali poriadne a keď už nešla vytlačiť, tak obal rozrezali a ešte z jeho vnútra zotreli zvyšky pasty. Keď sa ich novinár pýtal, prečo to robili, povedali, že si tak nasporili na slušný dôchodok a penzión.

Teoreticky už šetriť dávno nepotrebujú, majú peknú penziu, ale zvyk je zvyk, a tak šetria ďalej. V časoch krízy akoby našli.

vôbec nepovažovali za súčasť stravovacej služby, sa javí toto správanie skôr prejavom šetrenia na zákazníkoch. V socializme to bolo šetrenie v prospech personálu, nie majiteľa, teda štátneho podniku. V tom londýnskom pube by som tipovala, že ide o šetrenie majiteľa a jeho šikovné zakrytie eco nálepkou. Keď niekedy pozorujem môjho kolegu, koľko papierových obrúskov, vyfasovaných aj vlastných, je schopný vyminúť pri skonzumovaní jednej jedinej plnenej žemle, mám pocit, že strašenie ľudí globálnym otepľovaním a hospodárskou krízou v jednom nie je vždy len na škodu. Som totiž presvedčená, že človek sa nevie správať skromne len tak, z vlastnej vôle. Vždy ho ku tomu niečo dotlačí. Ak nie strach a krutý nedostatok, tak potom móda či okolie.

Dva v jednom

Tri v jednom

Na jednom internetovom serveri, ktorý sa venuje trendom v oblasti marketingu, som si prečítala postreh z londýnskej reštaurácie, kde ku jedlu dostanete len jeden papierový obrúsok. Ak si vypýtate ďalší, personál sa vás spýta, načo ho potrebujete a vysvetlí vám, že to obmedzenie je súčasťou ich ekologickej politiky vyrábať čo najmenej zbytočného odpadu. Pre nás, ľudí stravujúcich sa roky v socialistickom reštauračnom systéme, kde bolo zvykom dávať zákazníkovi sotva polovicu obrúska, niekde ho dokázali ekologicky rozdeliť až na štyri a najčastejšie papierový obrúsok

Rešpektovaný mladý český ekonóm Tomáš Sedláček tvrdí, že trpíme nedostatkom nedostatku. Všetko máme, po ničom netúžime a keď umrie túžba, umrie i naplnenie. Ani to šetrenie len tak pre dobrý pocit zo zachraňovania planéty žiaden pocit naplnenia neprinesie. Zato môcť si kúpiť niečo, po čom sme dlho túžili a na čo sme dlho šetrili, je stále rovnako úžasné. Ako hovorí ľudová múdrosť – kto šetrí, má za tri. Až dnes začínam chápať, ako filozoficky to bolo myslené.

ELENA AKÁCSOVÁ FOTO: BRANISLAV ŠTEPÁNEK

94

32 3SEKTOR je liečba stále nedosiahnuteľná,“ hovorí Augustínová.

Na kraj sveta Problémom nie je len nedostatok finančných prostriedkov na liečbu. Niektoré ženy sú negramotné a často vôbec netušia, ako by sa o seba mali starať, ako by sa mali stravovať a čoho vyvarovať, obzvlášť v období tehotenstva. K odborným zdravotníckym radám sa mnohé z nich nedostanú. Zariadení, v ktorých by ich našli, nie je veľa. Niekedy sú vzdialené niekoľko desiatok či stoviek kilometrov, ktoré ženy musia prejsť pešo. Ani to, ani nedostatok jedla, vody či nepriaznivé

Program, ktorý zachraňuje životy

Šanca pre dieťa en minulý rok sa na svete nakazilo vírusom HIV 420 000 detí. Na viac ako 90 % z nich vírus preniesli ich matky. Hoci tento spôsob prenosu nie je taký častý ako prenos rizikovým sexuálnym správaním alebo infikovanou krvou medzi užívateľmi drog, nie je zanedbateľný. O to menej, keď sa mu dá predísť.

L

Narodenie zdravého dieťaťa HIV pozitívnej matke prostredníctvom PMTCT programu je na Slovensku samozrejmosťou. Vďaka občianskemu združeniu Magna Deti v núdzi je tomu tak aj v niektorých rozvojových krajinách.

Za skratkou PMTCT sa skrýva anglické „Preventing Mother-to-Child Transmission of HIV“. Zastavenie prenosu HIV vírusu z matky na dieťa. „V prvom rade je dôležité, aby bola tehotná žena nastavená na liečbu, v ideálnom prípade v 28. týždni tehotenstva. Nevyhnutný je aj asistovaný pôrod, vďaka ktorému sa znižuje riziko prenosu HIV. A následne, po pôrode, je dôležitá správna voľba kŕmenia dieťaťa.

Buď je to výlučné kojenie, ktoré však nemôže trvať dlhšie ako šesť mesiacov, alebo kŕmenie náhradným mliekom,” hovorí Denisa Augustínová, riaditeľka pre rozvojové a humanitárne projekty OZ Magna Deti v núdzi.

Rozhodujúci moment „Ak sú gravidita a pôrod odborne sprevádzané a ak sa materské mlieko plne nahradí umelým, je až 98-% pravdepodobnosť, že sa dieťa vírusom nenakazí,“ tvrdí Denisa Augustínová. Pomoc však musí prísť v prvom momente. Ak chce žena svoje dieťa zachrániť, musí o svojej HIV pozitivite vedieť včas a musí ju začať riešiť. V našich podmienkach sa to nejaví zložito, každej tehotnej žene na Slovensku robia HIV testovanie. V prípade pozitivity nasledujú už spomínané opatrenia.

V rozvojových krajinách je však toto všetko stále pre drvivú väčšinu žien nedostupné. „V Mjanmarsku je pri počte takmer milión HIV nakazených prístup k liečbe takmer nulový,“ konkretizuje Denisa Augustínová.

Zdravie podľa statusu Magna Deti v núdzi sa nevyhovujúcu situáciu snaží zmierňovať. Kde treba, podá pomocnú ruku. V Kambodži tak urobila v roku 2006 naštartovaním prvého PMTCT programu. O rok neskôr ho rozšírila aj do Kene. V Mjanmarsku a Konžskej demokratickej republike chce s PMTCT programom začať tento rok.

Nielen Magna, ale aj ďalšie humanitárne organizácie sú pre miestnych ľudí veľmi dôležité. „V prípade PMTCT by si bez ich pomoci ženy museli platiť aj za predpôrodnú starostlivosť a pôrod, ktorý je veľmi drahý. V rozvojových krajinách nefunguje sociálny systém poistenia, a tak musia pacienti a pacientky platiť plnú sumu. Pre najslabšie sociálne vrstvy

počasie však mnohé neodradí. Materinský pud je silnejší. Pripomína im, že cieľ ich cesty znamená šancu pre dieťa. Magna podporuje ženy nielen liečbou a zdravotnou starostlivosťou, ale i príspevkom na dopravu, bývanie a stravu a náhradnou mliečnou stravou pre bábätko, ak si vyberú tento spôsob výživy pre dieťa.

Stigmatizované Niekedy však ani táto podpora nie je dostatočnou motiváciou, aby ženy vyhľadali zdravotnícku pomoc. Mnohým v tom bráni strach z vylúčenia z komunity. „Niektoré ženy sa obávajú diskriminácie a reakcie okolia, najmä svojich blízkych. A tak svoj status zatajujú aj pred svojimi netestovanými manželmi a svokrami, aj keď sú to často práve oni, ktorí ich nakazili. Iné svoj status akceptujú a naučia sa s ním žiť,“ uzatvára Denisa Augustínová, ktorá už šiesty rok pomáha HIV pozitívnym ženám v Kambodži.

PMTCT program im už je známy. Z roka na rok sa do neho zapája viac žien.

Túžba zachrániť nenarodené bábätko im dodáva silu postaviť sa spoločenským predsudkom a stotožniť sa so svojou HIV pozitívnou identitou. A ako hovorí Denisa Augustínová, zákerná choroba im nebráni žiť plnohodnotný život. Keďže sa tešia z každého nového dňa, je neraz farebnejší ako v našich životných podmienkach.

Viac informácií o PMTCT programe na www.magna.sk MÁRIA BULKOVÁ FOTO: MARTIN BANDŽÁK

94

BODKA 33 G. K. CHESTERTON

tlačidlo (skr.)

atómová elektráreň

Slovenská národná rada

robil riasy

Pomôcky: KOIN, IO, VALOIS, RES, REGATA

ruská rieka

druh drogy

nech (čes.)

unikneme, utečieme

cudzie ženské meno

český prezident

Tlačová agentúra SR

Pomôcky: SELMA, MIDAS, JANUS

oceľový (skr.)

franc. panovnícky rod

spil sa

starorímsky boh času

inak nazývaný

zn. farieb na vajíčka

vsal samec kozy

1 Autor: BOHUMIL NOVÁK

mesiac Jupitera vlk z Knihy džunglí

futbal. klub vo Viedni sýrsky kopytník

551 (rím. čísl.) halušky (čes.) sínus (skr.)

anno domini

čínske mužské meno

3

nebol schopný potreby hokejistov

moja (tal.) zn. lyž. vlekov

mužské meno

preš staroeg. písacia potreba

Lada (pl.) cudzie muž. meno súťaž plachetníc

mužské meno

bozk (hovor.) úkaz

kôrovce predmestie Viedne

japonský (skr.) strážne zviera

kráľ s oslími ušami med (pl.)

typ ruských lietadiel

NB

tropická plodina

1052 (rím. čísl.) citoslovce tíšenia

nevlastní

ruské stíhačky býv. ŠPZ Ostravy

nevyslovoval vy červený (nem.)

Ronald (dom.) čínske ženské meno

vec (lat.)

policajt (hov., čes.)

kladný (skr.)

2

rieka v Angole

tri premety

stredová priamka

elitné jednotky nem. fašist. armády

Časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001, vydáva ho občianske združenie Proti prúdu. Pomáha ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova, alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom časopisu je umožniť predajcom získať dôstojný príjem, sebaúctu a nezávislosť. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v niektorej z distribučných pobočiek Nota bene. Pri registrácii získa 3 časopisy zdarma, ostatné si kupuje za 0,70 € a predáva za stanovenú cenu časopisu. Predajca pri registrácii podpisuje prehlásenie o dodržiavaní kódexu predajcu. Ak zistíte, že niektorý z predajcov porušuje kódex, prosím, informujte nás na tu uvedených číslach. Redakcia časopisu uvíta akékoľvek pripomienky a príspevky. Nevyžiadané rukopisy a fotografie nevraciame. Prosím, neposielajte originály. Názory a postoje v uverejnených článkoch nemusia zodpovedať názoru redakcie. Časopis Nota bene je registrovaný na Ministerstve kultúry SR pod číslom: 2606/2001 ISSN 1335-9169. Časopis Nota bene je členom International Network of Streetpapers a medzinárodnej organizácie FEANTSA. Redakcia využíva spravodajský servis agentúry SITA. Vydavateľ: Redakcia: Lito a tlač: Design: Manažment projektu: Inzercia:

Občianske združenie Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, IČO: 36068781, č. účtu: 2663475014/1100, tel.: 02/52 62 59 62, www.notabene.sk Osoba zodpovedná za vedenie redakcie: Martin Opeta kontakt 0915 779 746, redakcia@notabene.sk X-line Ing. Ivan Pekarovič, WebHouse, s.r.o., www.webhouse.sk Martin Opeta, riaditeľ OZ Proti prúdu, 0907 197 908, martin@notabene.sk Sandra Tordová, zástupkyňa riaditeľa OZ Proti prúdu, 0905 143 651, sandra@notabene.sk Jaroslav Šipoš, 02/52 62 59 62, jaro@notabene.sk

Pre informácie o predajcoch Nota bene, o možnostiach podpory, inštitúciách poskytujúcich služby ľuďom bez domova a v prípade sťažností na predajcov Nota bene volajte číslo: 02/ 52 62 59 61 alebo 02 / 52 62 59 62.

DISTRIBÚCIA: Bratislava: Banská Bystrica: Čadca: Kežmarok: Košice: Levice: Lipany: Malacky: Michalovce: Nitra: Nové Zámky: Piešťany: Poprad: Prešov: Senica: Trenčín: Trnava: Vranov nad Topľou: Žilina:

OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 05 Bratislava, 02/52 62 59 62, sociálni pracovníci: Peter Kadlečík, Peter Adam, Nora Volčková, Tomáš Kubiš, poradcovia@notabene.sk, právnik: Ivan Lorenc Slovenský Červený kríž, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Gabriela Krchmanová, 0903 744 491, 048/415 30 39, sus.bbystrica@redcross.sk Diecézna charita Nitra – Dom charity sv. Gianny, Kukučínova 6, 022 01 Čadca, tel: 041/432 40 88, charita.cadca@centrum.sk OZ Hviezda, Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 052/46 60 212, 0905 886 546, komunita@kezmarok.sk Arcidiecézna charita, Charitný dom sv. Alžbety, Bosákova ul., 040 01 Košice, Helena Havrilová, 055/229 21 98, 0905 595 520, helena.havrilova@zoznam.sk OZ Miesto v dome, Sama Chalupku 7, 934 01 Levice, Ľubica Prištiaková, tel.: 036/631 02 73, mobil: 0903 500 940, ondrej.kerekrety@jpk.sk ADCH Rómske komunitné centrum, Kpt. Nálepku 19, Lipany 062 71, Marko Urdzík, tel. 051/457 25 49, 0907 534 441, rkclipany@centrum.sk Križovatky, n.o., Azylové centrum Betánia, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Dušan Cauner, mobil: 0902 230 122 ADCH Charitatívno-sociálne centrum, Ul. pri sýpke 4, Michalovce 071 01, mobil 0908 569 712, 056/643 17 29 Diecézna charita Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Klára Labošová, 037/772 17 38, 92, 0907 451 771, charita.nr@ba.telecom.sk Béla Magyar, tel. 0918 497 688, belamagyar@zoznam.sk ÚZ Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, tel. 033/77 27 687, 0915 400 577, domum@kios.sk Zariadenie sociálnych služieb, OZ Korene, Levočská 56, 058 01 Poprad, Erika Mižigarová, tel. 052/716 03 75, 73, 0910 99 16 12, 0907 574 656, socialne@msupoprad.sk OZ RISEN, Jarková 77, 080 01 Prešov, František Kováčik, 0905 696 137 Zariadenie sociálnych služieb Senica, n.o., Štefánikova 1598/11B, 905 01 Senica, Martina Snopková, 0903 764 072, snopkova@zsssenica.sk Dom Charity Jeremiaš, Soblahovská 65, 911 01 Trenčín, Marcel Galiovsky, Tel: 032/652 63 63, mobil 0908 591 019, jeremiasnr@slovanet.sk Trnavská arcidiecézna charita, Hlavná 43, 917 01 Trnava, František Čišecký, 033/551 27 04, 0910 788 031, frantysek@pobox.sk, www.charitatt.sk ADCH Charitný dom pre mládež, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, Beáta Bronišová, tel.: 057/443 15 78, mobil: 0904 981 536, chdmvranov@zoznam.sk Charitativno-sociálne centrum, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Katarína Gregorová, tel. 041/724 47 95, 0918 314 197, charitaza@post.sk, katka.studsp@post.sk

94

34 FOTORIPORT

Trochu iná Veľká noc

Sochy vlečú mestom

94

FOTORIPORT 35 eľká noc na Sicílii. Zabudnite na to, že počas tohto obdobia bude na ostrove niečo fungovať normálne. V piatok, sobotu, nedeľu a pondelok „zaspí“ aj doprava. Sicílčania si potrpia na svätenie ich najväčšieho sviatku.

Pestré predstavenia a sprievody, často aj v kuklách, sú v každej obci trochu iné.

Mestečko a dedinky oslavujú Ježiša Krista tak trochu po svojom. Procesie sa ťahajú ulicami od kostola ku kostolu. Zobrazujú výjavy z posledných dní Krista, jeho zmŕtvychvstanie a k tomu niečo navyše. Niečo, čo akoby ku kresťanskej Veľkej noci nepatrilo, akoby to tento sviatok zdedil z nejakých pohanských zvykov. Niektoré obyčaje vyzerajú, akoby si ich niekto len tak z dlhej chvíle vymyslel, alebo akoby sa ktosi snažil rôzne biblické výjavy priviesť k dokonalosti.

Napríklad cez San Pier Niceto prechádzajú v prvý utorok po Kvetnej nedeli „zlaté deti“.

Toto pomenovanie je odvodené od lesku šperkov na ich šatách.

V San Fratelli majú v stredu Slávnosť židov.

Mladí ľudia prezlečení za židov hrajú v meste na trúbky, bubny, reťaze a iné hlučné nástroje.

Kostýmy sa dedia z otca na syna. Ich súčasťou je červená kapucňa, ktorá údajne pripomína pohanské sviatky vína a zábavy.

Na Zelený štvrtok je to vraj najzaujímavejšie v Caltanisette. Šestnásť skupín sôch na podstavcoch „pochoduje“ uličkami. Každá z nich predstavuje jedno zastavenie na Krížovej ceste.

Najdôležitejší deň je Veľký piatok. Na Sicílii nie je miesto, kde by si nepripomínali hanobenie Ježiša a jeho odsúdenie na smrť.

V mestečku Enna uprostred ostrova sú hlavnými postavami veľkonočných sviatkov obrovské sochy Ježiša Krista a Panny Márie, ktoré vlečú mestom desiatky mužov v kapucniach.

TEXT A FOTO: VLADIMÍR KAMPF

V

MAŽORETKY Z HORNÍ LHOTY FOTO: MÁRIA CANDRÁKOVÁ, AUTORKA JE FOTOREPORTÉRKA +7DNÍ