Ulica, môj domov. by Proti prúdu

Július

ulica M Ô J

D O M O V

Ďakujem Ďakujem Občianskemu združeniu Proti prúdu, že ma zdvihlo zo zeme. Ďakujem všetkým z redakcie časopisu Nota bene, že mi umožnili prežiť, že ma tlačili do písania, že mi uverejňovali moje články a že mi pomohli vydať túto knižku. Ďakujem Katke, ktorá sa pri písaní knižky tak veľa angažovala. A konečne ďakujem Melánke, mojej pisárke, mojej múze a najúžasnejšej priateľke, ktorá i v tom najhoršom stála pri mne a držala ma za ruku.

Autor Foto

ISBN 80-969542-6-1

BRATISLAVA, AUGUST 2006 Bezdomovcom sa človek spravidla nerodí, ale sa ním stáva.

Namiesto úvodu Ktosi mi vtedy povedal, aby som išiel do Bratislavy. Vraj sa tam dá ľahšie prežiť. Uveril som mu. Zbalil som svojich päť slivák a šiel som. Mesto ma privítalo skutočnou augustovou páľavou. Potil som sa. Nohy som mal opuchnuté a hlava mi išla prasknúť. Bol som špinavý a unavený z cesty, ktorá bola nekonečne dlhá. Z východu po Bratislavu ma štyrikrát vyhodili z vlaku. Prvýkrát v Poprade, potom v Žiline, neskôr v Piešťanoch a keď som si myslel, že som z najhoršieho vonku, vykopli ma ešte aj v Trnave. To viete, bez lístka sa ťažko cestuje. No a bol som hladný. Návšteva v obchode ma presvedčila, že bohvieako vyskakovať nemôžem. Tých pár korún, čo som mal vo vrecku, stačilo tak akurát na liter mlieka a desať rožkov. Nakoniec, dnes to na prežitie stačilo. Bol som zúfalý. Nevedel som, čo bude ďalej, lebo rozum mi vtedy, tuším, vypol. Žil som bezprostrednou prítomnosťou a čo bude o deň, o mesiac či o rok, ma vôbec nezaujímalo. Psychiatri by tento stav určite vedeli pomenovať. Nič som nevidel, nikoho som nevnímal. Neskôr, keď som si v duchu vybavoval ten deň, dodatočne som sa čudoval sám sebe, že som nevolil nejaký skok pod električku, skok z mosta alebo čosi také. Ale to mi ani nenapadlo. A pritom som bol vtedy

v takom stave mysle, pri ktorom sa ľudia odhodlávajú i na takýto zúfalý krok. Neviem vysvetliť, prečo som sa pustil v ten deň hore Námestím SNP, neviem vysvetliť, prečo som zakotvil na schodoch kostola Svätej trojice, ale možno preto, že už tam sedela kopa unavených turistov, ktorí tu tiež hľadali oddych. Sadol som si medzi nich, tašku so šiltovkou som si položil pred seba a zaspal som. Len tak, posediačky. Prebral som sa na to, že pred kostolom sedím sám a že do šiltovky mi s cinkotom padajú mince. I keď som sa išiel od hanby prepadnúť, chvíľu som tam ešte posedel. Potom som sa zbalil a odkrivkal ďalej na lavičku k Najvyššiemu súdu. Tam som zrátal peniaze a zistil som, že v čiapke mám štyristodvadsaťsedem korún, sto forintov, šesť mariek a jeden dolár. Zdvihlo mi to náladu, ale vzápätí som si s úžasom uvedomil, že práve som sa stal žobrákom. To šialené obdobie trvalo zo dva – tri mesiace. Každý deň som zvádzal tvrdý boj s ostatnými žobrákmi o miesto, každý deň som sa snažil vyžobrať aspoň na tie rožky a mlieko. A často to bolo veľmi ťažké. Ten prvý, priam zázračný deň sa totiž nikdy viac neopakoval. Tak ma veru potešila každá koruna, ktorú mi ľudia hodili do čiapky. Spával som, kde sa dalo. Spočiatku to bola železničná stanica. Odtiaľ ma ale 3

policajti stále vyhadzovali, a tak som dal prednosť lavičkám v parku. Bolo to však také spanie – nespanie, lebo stále som mal strach, že ma okradnú alebo zbijú. Keď pršalo, prespával som po chodbách domov, po pivniciach, po pôjdoch, ale tiež to bolo o ničom. Bál som sa, že budem chrápať a že zobudím domácich. Bál som sa, že ma vysnoria psy, ktorých je v bratislavských domoch neuveriteľne veľa, a tak som bol permanentne nevyspaný. Kde som stál, kde som sedel, všade som zaspal, presne tak ako každý správny bezdomovec. Bolo to hrozné. Až raz: „Poď,“ povedal mi jeden a doviedol ma k ľuďom z Nota bene. Spočiatku som nevedel, o čo tu vlastne ide, a o tom keťasení s novinami som nechcel ani počuť. Vraj treba čosi kúpiť, a potom so ziskom predať. Nakoniec som sa na ten kšeft predsa len odhodlal a vtedy mi

ľudia z Nota bene úplne zmenili život. Zdvihli mi hlavu a ja som zas začal žiť. Bolo to pred piatimi rokmi. Dnes mám podnájom. Som čistý a normálne oblečený. Už nekupujem len mlieko a desať rožkov. Predávam Nota bene. No a píšem. Prijmite, prosím, výber mojich postrehov, ktoré som pravidelne uverejňoval v našom časopise. Spoznáte v nich život na ulici, život bezdomovcov a žobrákov, ale i náhodných chodcov, s ktorými som sa stretával. Nech sú tieto príbehy pre vás zdrojom zábavy, poučenia, ale i varovania. Lebo veľmi ľahké je dostať sa na dlažbu, ale veľmi ťažké je sa z nej dostať späť pod strechu. A keď si predsa len sadnete na zem, nezabudnite čo najskôr vstať, aby ste nemuseli prežiť na tej zemi peklo, ktoré prežíva každý bezdomovec.

Stretnutie s Elou Všetkých nás priviezli autobusmi na Willsonovu stanicu. Z Prahy sme mali domov cestovať vlakom. A pretože všetci spolužiaci na nás zízali, tak sme tam iba stáli a mlčali. Potom sme si povedali AHOJ a rozišli sme sa. Ela išla na vlak, ktorý išiel do Bratislavy, a ja som sa ponáhľal na iný vlak, smerom na východ. Bolo to niekedy pred päťdesiatimi rokmi. Boli to časy zväzáckych košieľ, častušiek a hlavne brigád. Pamätníci mi dajú za pravdu, že bez brigád to v tej dobe jednoducho nešlo. Trať mládeže, Priehrada mládeže, žatevné brigády a tak boli vstupenkou do zamestnania, ale hlavne na vysokú školu. S Elou som sa zoznámil v Žatci na chmeli. Aj naša škola, aj jej škola sme spoločne zabezpečovali tekutý chlieb pre našu socialistickú domovinu. S Elou to bola láska ako hrom. Kde a kedy sa dalo, boli sme spolu. Spolu sme pracovali na poli, spolu sme jedávali pri stole, spolu sme sa prechádzali ruka v ruke po uliciach Žatca a spoločne sme bojovali, ja s naším predsedom SZM Tokajským a Ela so svojou súdružkou učiteľkou Matlovou, ktorí vyhlasovali neúprosný boj proti dvojkolektívu, toho úbohého prežitku buržoáznej morálky, ktorej sme my s Elou mali byť exemplárnymi predstaviteľmi. Brigáda sa skončila. Deň pred rozchodom sme si do polnoci s Elou sľubovali večnú lásku a listy minimálne obdeň.

A potom už prišlo iba to AHOJ a každý išiel svojou stranou. Chvíľu sme si ešte písali, a potom už nič. Neskôr som sa dozvedel, že išla na medicínu. A potom som ju dobrých päťdesiat rokov nevidel. Znie to neuveriteľne, ale včera, keď išla oproti mne staršia pani so svojou vnučkou, hneď som vedel, že je to Ela. Spoznal som ju i po toľkých rokoch. Bol som v rozpakoch. Ja, bezdomovec, ona dáma! Odvracal som tvár, aby ma náhodou nespoznala. Darilo sa mi to bez problémov, lebo bezdomovec je prirodzená súčasť ulice. Ako smetný kôš alebo pätník, z každej strany označený šantiacimi psíkmi. Okoloidúci si nás všímajú, iba keď sme opití alebo nafetovaní a vyčíňame, alebo keď si chcú od nás kúpiť Nota bene. Ela ma vôbec nebrala na vedomie, ale vnučka ju zastavila: „Ela - mama, kúpme Nota bene.“ Ela vytiahla peňaženku, dala mi tridsať korún, vzala si časopis a bez akéhokoľvek komentára s vnučkou odišla. Vydýchol som si. Po nejakých desiatich krokoch sa ale zastavila a otočila. Pozorne sa na mňa zahľadela. Chytro som sa odvrátil a pozeral na opačnú stranu. Keď som sa po chvíli vrátil pohľadom na ňu, zbadal som iba jej chrbát. Odchádzala. A ja rozmýšľam: „Pane Bože, spoznala ma?“ Dúfam, že nie. Lebo byť bezdomovcom je niekedy mimoriadne trápne.

My, kozmopoliti Chodím po uliciach a žasnem. Na každom kroku sa presviedčam, že sme v Európe. Pohľad na steny, oblepené plagátmi, ma o tom uisťuje.

proste PUB. Daas pub, Irish pub, Slovak pub a iné. Mimochodom, keby všetky národy boli také učenlivé ako my, je dosť možné, že v dohľadnom čase by sme v Berlíne našli povedzme Deutsche krčmu. Nech teda žije Európa! A že sme na ňu stopercentne pripravení, presvedčil ma kriedou napísaný nápis na informačnej tabuli jedného nemenovaného pubu v Starom Meste: Specialitet: Bryndzové halušky Open: do 02.00 hodiny Nuž teda, no comment, priatelia.

CHOOSE LIFE MUSIC IS EVERYTHING BRUTAL GUTTURAL SICKNESS Paráda! Čo ma pri tom najviac fascinuje, je to, že tomu každý Bratislavčan asi rozumie. Slovensky tam už totiž nikde nie je ani „ň“. Takže – všetko je O.K. Sme Európania. Obchod s obuvou už nie je obchod s obuvou, ale shoe shop. A krčma je

Čaj Keď začiatkom marca zaútočil na nás chlad a zima akoby novou silou zalomcovala, začal som byť nervózny. Sneh a vietor, spojený s nepríjemnou, pod kožu lezúcou zimou, zatlačili hlavy okoloidúcich hlboko do vyhrnutých golierov a kapucní. Málokto bol ochotný zastať, zaloviť vo vreckách či taškách, vybrať peniaze a kúpiť si časopis. A tak som iba stál s červeným nosom, premrznutý skrz-naskrz a priblblo sa usmieval bezduchým poznámkam ako „to je zima, čo?“ alebo „ale nám to pritiahlo“. Najviac ma ale dokázala vytočiť idiotská otázka „a nie je vám zima?“ Nuž – bola mi zima. A nie hocijaká. Skutočnosť, že stojím od pol siedmej a nepredal som ešte ani jeden časopis, ma nijako mimoriadne nezohriala. Okolo pol desiatej sa pri mne zastavila jedna pani. Nepoznal som ju.

Z toho veľkého množstva okoloidúcich ma doteraz ničím na seba neupozornila. Z tašky vytiahla termosku a podala mi ju. Pokývala hlavou, niečo tuším aj zamrmlala a odišla. Zarazený som sa jej chcel poďakovať, ale už jej nebolo. Až vtedy som si uvedomil, že už nebola najmladšia, že jej šaty už dávno neboli najmodernejšie a že pančuchy, čo už dnes skutočne málokedy vidno – boli zaštopkané. V tej termoske bol sladký, horúci čaj. Sú dni, že nepredám ani jedno Nota bene, ale stane sa také čosi ako práve s tou paňou a ja vlastne vôbec nie som otrávený. I tá nervozita mi prejde, lebo si zrazu uvedomím, že nie som sám, že žijem medzi ĽUĎMI, ktorí cítia so mnou a konajú. Každý podľa svojich možností.

Holubie šťastie Ten holub ma fakt osral. Nech mi je odpustená tá prostorekosť, ale v tomto prípade sa to ináč ani nedá povedať. Predstavte si, jeho pozdrav sa mi ťahal od vlasov cez ucho, rameno, lakeť a zasiahol ešte aj časopisy, ktoré som držal pod pazuchou. Holub odletel, ale ľudia ostali. Jedni si ma prezerali s účasťou, ale deväťdesiat percent okoloidúcich sa pochechtávalo pod fúzy, prípadne sa mi doslova rehotali do tváre. Bola to hrôza. Pani Margita mi radila urýchlene to preprať najprv studenou vodou, lebo vraj inak sa to nebude dať vyčistiť. Pani Klárka mi odporúčala akýsi čistič, s ktorým to zaručene pustí. No a môj kamarát Kamil ma poklepal po ramene – samozrejme, po tom čistom – a optimisticky prehlásil, že byť osratý je väčšie šťastie ako čokoľvek iné, preto nemám váhať a žiadne

umývanie, ale v prvom rade mám navštíviť stávkovú kanceláriu a podať Loto. Kamilova rada bola môjmu srdcu najbližšia, a tak som ho poslúchol. Kým som prechádzal ulicou k podateľni Lota, každý si ma prezeral. Doslova si na mňa ukazovali prstom. Otrasné. Ale Kamil je rozumný chalan, tak som to bral. V Lote ma to stálo šestnásť korún. Potom som plný nádeje očakával nedeľu, kedy mi malo stopercentné šťastie, pokropené holubom, doniesť supervýhru. Dnes je pondelok a všetko už mám za sebou. Odkaz pre pani Margitu: V studenej vode to nevyšlo. Odkaz pre pani Klárku: Ani čistič na fľaky nepomohol. No a napokon odkaz pre Kamila: Bezdomovče, vyhýbaj sa mi na sto honov, lebo ťa prerazím!

Ako rastie národ Postav dom, zasaď strom a sploď syna. Pamätáte sa, však? A skutočne by to malo byť poslaním každého chlapa. Presne v tom poradí a doslova. Nie vždy to ale tak vyjde. Ja som dom postavil, strom zasadil i syna splodil, ale nejako sa to pokazilo. Dom mi vzali, strom sťali a syn sa mi odcudzil. Prípad Berciho je iný. Dom nepostavil, strom nezasadil, ale syna splodil. Čo syna - synov. Štyroch. A k tomu ešte dve dievčatá. Keď som sa ho spýtal, kde má deti, o dvoch posledných vedel, že sú kdesi v ústave. No a jedna dcéra je vraj už veľká a má muža a decko. „Aká je veľká tá tvoja dcéra?“ spýtal som sa ho.

„Pätnásť, šestnásť? Nie. Počkaj! Pätnásť,“ povedal po zaváhaní. Takže keď to zhrnieme, dve deti sú v ústave, jedna dcéra je veľká a zostávajúce tri deti sú... no, jednoducho sú. Berci sa tým teraz nemôže zaoberať. On sa musí teraz starať o pätnásť, či šestnásťročnú Aranku. Spolu prespávajú po pivniciach starej Bratislavy. A Aranka tú starostlivosť teraz skutočne potrebuje. Je už v takom siedmom mesiaci. A zase bez domu a stromu. Je dobrý pocit vedieť, že je nás čím ďalej, tým viac. Alebo nie?

Kokso „Ty Kokso,“ povedal Kokso Koksovi a obaja sa ponáhľali za Koksom, ktorý ich čakal na rohu ulice. Vždy som mal problémy s menami. Môj kamarát mal sedem detí a ja som si nikdy nevedel zapamätať, ako sa volajú. Takto je to oveľa lepšie. On je Kokso,

ona je Kokso, každý je Kokso. Prestanú problémy medzi Rómami a bielymi, nič extra nebudú Slováci ani Maďari, ba ani Záhoráci. Budeme národom Koksovcov. Vďaka ti, Ibi Maiga. Ty Kokso, no nebude to fajn?

Milan z Nitry „Prosím vás, neviete, kde tu predávajú drogy?“ Hrklo vo mne ako v starých hodinách. A to je zase čo? Omyl, blbosť, alebo vari provokácia? Predo mnou stál starší pán, dobre oblečený a s očakávaním pozeral na mňa. Netváril som sa asi nejako mimoriadne duchaplne, lebo otázku zopakoval: „Neviete, kde tu predávajú drogy?“ Stojím na ulici celý deň a kde - kto sa ma pýta na všeličo. Kde sú potraviny, papiernictvo, kade sa ide na hrad, kde je magistrát či verejné WC, ale kde predávajú drogy, na to sa ma ešte nikto nikdy nepýtal. Z takých drogových rečičiek bývam nervózny, tak som radšej zbalil časopisy, odopol preukaz predajcu, dal si ho do vrecka a začal som – istota je istota – ustupovať. „Prosím vás, neutekajte, ja vážne potrebujem vedieť, kde tu predávajú drogy.“ Povedal drogy. Už tretíkrát povedal drogy. Ten človek to fakt myslí vážne. „Viete, vidím podľa visačky, že ste bezdomovec... Prepáčte, a tak som si myslel, že poznáte podsvetie, všakáno, lebo aj u nás v Nitre predávajú Nota bene,“ ukončil dosť nelogicky. „Milý pane,“ rozhodol som sa prehovoriť, „ja som síce bezdomovec, ale nie som feťák, ráčite vedieť. A skutočne neviem, kde predávajú drogy.“ Jeho tvár zosmutnela, až mi ho začalo byť ľúto.

„Odpusťte, že sa pýtam, ale načo sú vám, pre Boha živého, drogy?“ spýtal som sa ho. „Viete, ja nepotrebujem drogy. Ja len hľadám miesto, kde predávajú drogy. Ale keď vy...“ nedokončil a tvár mu ešte viac zosmutnela. Zatváril som sa primerane k tomuto vysvetleniu a čakal som, ako sa náš rozhovor skončí. „A miesto, kde sa tí, ako vy hovoríte, feťáci schádzajú, to nepoznáte?“ Na jednej strane som začínal mať dosť tých otázok, ale na druhej strane čím ďalej, tým viac mi ho bolo ľúto. Toho človeka zrejme niečo veľmi trápilo. „Oni, tie decká, sa poväčšine schádzajú na diskotékach, a tých je v Bratislave celá kopa. Neviem, kam by som vás mal nasmerovať.“ Pán pokýval hlavou. „Tak vám ďakujem,“ ticho povedal a otočil sa. Po niekoľkých krokoch sa ale vrátil. „Viete, aby ste si nemysleli... Ja... Ja hľadám vnuka.“ Oči sa mu zaleskli slzami a hlas sa mu roztriasol. „Náš Milan odišiel. Známi ho videli tu v Bratislave. Policajti nám ho nenašli. Viete, má len pätnásť. Matku, to je moja dcéra, to položilo. Museli sme ju umiestniť na psychiatrii. Babka, moja manželka, tá celé dni a noci preplače. Viete, máme len jeho. A ja ho mám veľmi rád a aj on mňa... Určite aj on mňa, ale viete, kamaráti... Ja ho musím nájsť,“ rezolútne skončil. 17

Bolo mi z toho nanič. Nevedel som mu pomôcť. Okolo išiel Fero, starý známy feťák. „Fero, nevieš, kde predávajú drogy?“ „Čo vám šibe, dedo?“ a palcom si poklopal na čelo. Pred kostolom žobrala Zita. Aj tá, pokiaľ som dobre vedel, si občas buchla. „Zita, nevieš, kde predávajú drogy?“ Zamračene na mňa pozrela a odpľula

si. Pokýval som hlavou a rozhodil rukami. Pán pochopil. Čosi zamrmlal, možno pozdrav, a odišiel. A ja som sa cítil mizerne. Ale – Milan, Milan z Nitry, počúvaj, ty hajzlík, zdvihni svoj zadok a maž domov. Uvedom si, že zabíjaš nielen seba, ale aj svojich. Tých, ktorí ťa napriek všetkému ešte stále majú radi.

To je môj kamavát Mareka poznám už dávno. V decembri mal tri roky, ale on tvrdí, že už má „štyvi, uebo sa to tak váta“. Niet dňa, že by sa pri mne nezastavil na kus reči. Keď som sa ho opýtal, či rád chodí do škôlky, povedal že „stvašne vád“. Ako pravý estét o svojej učiteľke prehlásil, že je „kvásna“. Aby si svoj názor „posichroval“, oslovil otca: „Však, oci.“ Keď mu otec sprisahanecky prikývol, Marek múdro dodal: „Ale s mamkou o tom nevozpvávame.“

Minule ho do škôlky viedla staršia pani, asi babka. Keď pribehol ku mne ako vždy, pani ho odtiahla a čosi mu dohovárala. Nepočul som čo, ale Marekovu odpoveď počula celá ulica. „To nie je hocijaký chlap, to je môj kamavát.“ Vedomie, že k starému bezdomovcovi sa takto niekto demonštratívne hlási, hoci len taký malý človiečik, mi nahnalo do očí slzy. Ďakujem ti, milý Marek.

Pápež a my Jožo je starý sprosťák. Z desaťslovnej vety by mu určite v televízii vypípli osem. Ale nielen v slovách je taký, aký je. Je všeobecne hrubý, večne opitý, rabiát až hrôza. Jednoducho bezdomovec v tom vyslovene negatívnom slova zmysle. Rád citujem ľudí, ale v prípade Joža sa to jednoducho nedá. Neuverejnili by to. Ani nie pred mesiacom vyfackal len tak, mne nič - tebe nič, Miša a hneď nato aj Martu, lebo mu nechceli dať cigaretu. Pamätám sa, keď v zime hodil do starej panej snehovú guľu, lebo mu pred kostolom dala do čiapky iba korunu. A okolo toho ten komentár - to už radšej ani nespomínať. Keď ho raz policajti zobrali

a nakladali do auta, vzpieral sa im a vykrikoval, že im vyreže... no, že ich vykastruje. Prvého apríla sedel pri kapucínskom kostole a plakal. Doslova, relatívne triezvy, plakal. Slzy mu stekali po špinavej tvári. „Dedo, on zomrie, čo bude s nami?“ Nechápavo som na neho pozrel. Až po chvíli mi došlo, že ten surový neznaboh oplakáva ťažko chorého pápeža. Tak ma to dojalo, že za chvíľu sme plakali obaja. Plakali sme, lebo zomieral skutočne veľký a každému blízky človek. Blízky ešte aj bezdomovcovi Jožovi.

Šára Šára je malá, tučná, počerná Rómka a má hárem. Žena, tak štyridsaťročná, vyzerajúca na šesťdesiat, bezzubá, vždy špinavá, strapatá a otrhaná. Ale žena s nekonečnou sexuálnou pažravosťou. Jej nestačí jeden muž, ona ich má päť i viac. Všetci bývajú v jednej pivnici pod hradom. V miestnosti asi dvadsať štvorcových metrov, kde je pod oknom ohnisko, umne šikmo prikryté plechom tak, aby dym smeroval von oknom. Či to funguje, neviem, lebo keď som tam bol, ohnisko bolo vyhasnuté. Podlaha z vytlčeného betónu je pokrytá kartónmi, starými spacákmi a neskutočne špinavými dekami. Šára má pelech pri dverách. Pelechy ostatných sú tak, ako kto prišiel. Jeden tu, druhý tam. Spáva na nich päť pravidelných,

povedal by som štamgastov a dvaja – traja náhodní hostia. Všetci priamo závislí na Šárinej veľkorysosti. Lebo Šára všetkým varí, keď je čo, a všetkým poskytuje síce pochybné, ale predsa len teplo domova. A samozrejme sex do úplného vyčerpania. Ráno sa vstáva včas. Šára je rodeným generálom. Prácu rozdeľuje podľa aktuálnych potrieb. Jeden ide na černice, druhý na kvety, iný vyberať kontajnery alebo žobrať. Ale jeden ostáva vždy doma. Ostáva len pre ňu. Pre Šáru. Keď sa večer vracajú domov, čaká ich navarené jedlo, pokiaľ ho majú, ale vždy Samberg. Pre tých, čo nevedia, čo to je, je to obyčajné najlacnejšie čučo. Najviac vraj pije ten, čo ráno ostal doma. Vždy, keď vidím Šáru, sa mu ani nečudujem.

Medzi svojimi Bola horúčava, ako v pravé leto má byť. Miloš sa potil. Už pár dní sa poriadne nemal kde umyť. Cítil, že smrdí. S tým treba niečo urobiť, povedal si. Sadol do električky celkom dozadu a díval sa von z okna, to aby nevidel tie pohoršené tváre okolostojacich. Mal ich na háku. Keď sa im on, Miloš, nepáči, nech vystúpia. Z električky vyskočil za Polusom pri Kuchajde. Pomaly prešiel k vchodu na kúpalisko. Pri dverách chceli od neho tridsať korún. Zaplatil. Pýtali sa ho, či chce aj ležadlo. Chcel. Za to ale musel zaplatiť ďalších tridsať korún. V podstate mu to neprekážalo. Peniaze mal, lebo bol začiatok mesiaca, kedy časopis ide ešte parádne na odbyt. S neodmysliteľnou igelitkou v ruke, v ktorej okrem zopár časopisov ani nevie, čo všetko ešte mal, prišiel k svojmu ležadlu. Po pravej i po ľavej strane sa na susedných ležadlách opaľovali mladé kočky. Len tak, iba v spodných dieloch plaviek. Paráda. Vyzliekol sa, vyzul sa a spolu s igelitkou všetko to položil na ležadlo. Potom vošiel do vody. Bola báječná. Urobil pár plaveckých temp, to aby sa troška rozkýval, a začal sa nenápadne pod vodou umývať. Hlavu, krk, uši, ruky nohy, skrátka všetko. Mimoriadnu pozornosť venoval prstom na nohách, lebo mal pocit, že tam to smrdí najviac. Trvalo to dobrých dvadsať minút, kým si povedal, že to by mohlo stačiť. Potom znovu urobil pár plaveckých temp, pričom zistil, že to ešte nezabudol, a vyliezol z vody.

Cestou k tomu svojmu ležadlu sa necítil práve najpríjemnejšie. Jeho vyblednuté a na dvoch miestach potrhané trenírky ťažko mohli súperiť možno s tisíc, možno s tisícpäťstokorunovými plavkami, ktoré mali mladí okolo neho. Keď prišiel k ležadlu, zistil, že všetky ležadlá okolo sú prázdne. Opaľujúce sa kočky sa premiestnili poriadne ďaleko. Ale teraz sa vlastne tomu ani nečudoval. Jeho smradľavé zvršky nutne museli odohnať každého. Veď aj on ich cítil. Nuž ale čo? Pred tým, než si ľahol, poobzeral sa okolo seba. Všetci sa dívali na neho. V tvári mali odpor a opovrhovanie. Čo ty tu chceš, človeče?! Ty sem predsa nepatríš! Tu sú iba samí slušní ľudia. Miloš sa zahanbil. Cítil sa hrozne. On sem fakt zrejme nepatrí. So sklopenou hlavou sa poobliekal, vzal igelitku a pomalým krokom sa odšuchtal k východu. Doparoma! Šesťdesiat korún je fuč. Troška drahé umývanie. Otrávený a nahnevaný na seba, na ľudí z kúpaliska i na celý svet prešiel do blízkeho Polusu. V oddelení s potravinami si kúpil fľašu čuča a pri východe ho na schodoch na jeden šup vypil. Hneď sa cítil lepšie. Pred hlavným vchodom na lavičkách sedeli kamaráti. Opití vykrikovali, hádali sa, ale aj sa rehotali ako zmyslov zbavení. Privítali ho s hurónskym revom. Potľapkávali ho pleciach a dávali sa mu napiť. V tom momente Miloš zabudol na predchádzajúce kúpaliskové poníženia. Bolo mu fajn. Bol medzi svojimi. 25

Chcem vás podporiť Stalo sa to pod Michalskou bránou. „Koľko stojí ten váš časopis?“ „Tridsať korún.“ „No, viete, to je pre nás dôchodcov dosť, ale chcem vás podporiť.“

ku. V peňaženke ste mali okrem papierov a účtov na štvoro poskladanú iba jednu dvadsaťkorunáčku. V priehradke na drobné som zbadal jednu dvojkorunu a hromadu päťdesiathaliernikov. Možno tri, možno päť korún. A nič viac. Keď ste mi podali tú dvadsaťkorunáčku a z posledných drobných ste mi začali vyratúvať zvyšných desať korún, zahanbil som sa. Zahanbil, čo sa mi už dávno nestalo. Do peňaženky som vám vrátil peniaze a (dúfam, že mi vrchnosť časopisu odpustí) do igelitky vložil Nota bene. Nechceli ste ho prijať. Pamätáte sa? Handrkovali sme sa ako na trhu, až sa ľudia zastavovali. Nakoniec sme sa s úsmevom rozišli. Vy s časopisom a ja bez neho. „Chcela som vám pomôcť a nakoniec ste ma vy obdarovali,“ povedali ste mi. Milá pani, vy ste mi mimoriadne pomohli. Dokázali ste, že sú ľudia so srdcom na pravom mieste, že sú ľudia schopní sa rozdať. Ďakujem vám. Vliali ste mi silu do ďalšieho boja s ťažkým bezdomovským životom.

Vážená pani, ulica, ktorá je mojím domovom, má na človeka hrozný vplyv. Človek stráca hanbu. Stáva sa odolným voči akýmkoľvek citom. Jeho krédo je uchmatnúť kosť, ochrániť si svoju dosku na spanie, ochrániť si svoj krajec, ochrániť si svoje predajné miesto, a všetko ostatné mu môže byť ukradnuté. Ulica zatvrdí srdce a obrní ho pred akýmkoľvek sentimentom. Ale stretnutie s vami, vážená pani, zamávalo i s takým bezcitným človekom, ako je starý bezdomovec. V živote naň nezabudnem. Z ošúchanej igelitky, v ktorej ste mali štvrtku chleba a jedno vreckové mlieko, ste vytiahli starú peňaženku. Mali ste ju obtočenú gumičkou, lebo vám už asi nefungovalo zapínanie. Trasľavými rukami ste stiahli tú gumič-

Čierna ovca „Ahoj,“ povedal a dodal: „Zomrel mi otec.“ Šaňo je pijan. Od rána do večera je naložený v alkohole, potáca sa a pľuje okolo seba tak, že keď dlhšie stojí na jednom mieste, je to, akoby stál v kaluži. No a nadáva. V jednom kuse. Za normálnych okolností sa mu vyhýbam, lebo je hlučný. Je mi to nepríjemné. Ale teraz bol Jožo triezvy a v tvári mal nekonečný smútok. Zamotal som sa do blafov typu „úprimnú sústrasť“ a tak, ale on iba mlčal a čumel do prázdna. „Kedy?“ spýtal som sa ho napokon. „Neviem,“ povedal. „Povedal mi to včera jeden Bardejovčan.“ Šaňo je z Bardejova. V Bratislave má jednu šťastne vydatú sestru a dvoch bratov. Obidvaja sú inžinieri. Bývajú s rodinami niekde v Petržalke. Správu o smrti otca ale dostal Šaňo od cudzieho človeka. Hm.

„Kedy bude pohreb?“ „Už bol. Asi pred mesiacom.“ „A čo sestra a bratia?“ opýtal som sa ho, tušiac odpoveď. „Vysrali sa na mňa.“ Bolo to jediné sprosté slovo behom celého nášho rozhovoru. Vzalo ho to. Bolo mi to úplne jasné. Bol na nepoznanie. Iba pľuvať neprestal. Rozmýšľam, odkiaľ pokiaľ platí označenie „čierna ovca rodiny“. Lebo v podstate Šaňo ňou jednoznačne bol. Je asociál, je bezdomovec a amorálny až hrôza. Ale platí to všetko i vtedy, keď mu umiera otec? Asi hej. Len nie je od príbuzenstva tiež amorálne, neoznámiť synovi smrť otca? Šaňo sa pootočil, povedal ahoj a odchádzal. Hlavu mal stiahnutú medzi ramenami a išiel. Bohvie kam. Iba pľuvance označovali jeho cestu.

Trafená hus Raz som napísal článok o bezdomovcovi, ktorý je od rána do večera a od večera do rána naložený v liehu. Nemenoval som ho. Život ho dosť bije, tak čo budem ešte i ja ukazovať naňho prstom. Lenže som asi traﬁl do čierneho, lebo prišiel za mnou Fero: „Dedo, to už nemáte o čom písať? Musíte práve mňa rozoberať v časopise?“ Po Ferovi ma zastavil Mišo: „Čo vás do toho, že pijem? Starajte sa radšej sám o seba!“

Výborne som sa pobavil, keď ma zastavila Mariena: „Ja viem, že ste to písali akože chlap, ale ste tým mysleli mňa. Ale ja už iná nebudem.“ Včera prišiel za mnou Pišta. Východniar ako ja: „Dzedu, pre Boho še pitam, co som ci zrobil. Šak lem popaď, keľo ludzi pije a ty mušiš akurat o mne pisac.“ Nuž, prepáč, Pišta. Fakt to nebolo o tebe. Ale isté je, že nejako veľa trafených husí zagágalo.

Skalický trdelník Vždy som sa na nich rád díval. A nielen ja. Každý sa za nimi s obľubou otočil. Bol to veľmi sympatický pár. On niečo cez tridsať, ona primerane menej. Vždy elegantní, ako z katalógu. Ráno chodievali do práce ruka v ruke. Spoločne si kúpili skalický trdelník, rozdelili si ho a veselo trkotajúc pokračovali v ceste. Predo mnou zastavovali, lebo pri mne sa cesta rozdvojuje. Na chvíľu sa nežne objali, dali si sladkú pusu a šli. On smerom na Klariskú, ona hore schodmi na Kapucínsku, zrejme k električke. A kým si boli v dohľade, na každom kroku si zamávali a poslali si vzdušný bozk. Čo je ale najpodstatnejšie, vždy si ako jedni z prvých kúpili odo mňa Nota bene. Tak to bolo v máji, tak to bolo v auguste, tak to bolo na jar či v lete, skrátka vždy.

Keď po čase začali chodiť každý zvlášť, on asi s polhodinovým predstihom, hádal som, že niektorému z nich zmenili pracovný čas. Poviem úprimne, chýbali mi ich úsmevy, ich trkotanie, ich objatia i mávania. Ale hlavne, chýbalo mi to, že ani jeden, ani druhý si ma nevšímali a Nota bene nekupovali. Všetko sa ale minulý mesiac zmenilo. Zase tu bol pár. Čo pár – dva páry! Ibaže on s inou a ona s iným. Každé ráno chodia ruka v ruke so skalickým trdelníkom, veselo trkotajúc cestou. A čo je najpodstatnejšie, kupujú Nota bene. I jedni i druhí. Tak vidíte, aj rozchody sú na niečo dobré...

Hogo – fogo Už ako sa blížili, cítil som, že z toho bude iba nejaké hogo-fogo. Predstavte si dvoch Rómov, oblečených ako z Playboya, vyvoňaných, usmievavých. Starší bol menší a tučnejší. A zrejme v tom páre hral prvé husle. „Ujo, chceli by ste si privyrobiť?“ Hovoril som. Hogo – fogo. A už sa to začína. „Viete, Eurotel mi už nechce predať mobil, lebo že už mám dva. A ja to potrebujem pre dcéru.“ Ten chlap ma mal za blbca. Pokyvoval som hlavou a čakal som, čo z neho vylezie.

„Dám vám tisícku. Vezmite občianku, lebo oni to hocikomu nedajú, a poďte. My všetko vyplatíme. Vy s tým nebudete mať žiadny problém. A zarobíte.“ Vidíte? Tí dobráci! Dajú úbohému bezdomovcovi zarobiť. Tisícku. Len tak, za nič. A stačí na to iba priniesť do Eurotelu občianku. Povedal som, že nemôžem, lebo už aj ja mám tri mobily. A ponáhľal som sa do Tesca, kde majú v oddelení konfekcie veľké zrkadlá. To aby som skontroloval, či fakt už vyzerám ako totálny blbec.

Ivan V ten deň bol Ivan už o trištvrte na sedem zbalený a vychystaný vypadnúť z ubytovne. Radšej išiel sám včas, akoby ho mali neskôr vyhodiť. Neznášal to, i keď za posledných desať rokov sa to stávalo pravidelne. Pre niekoho bol zarastený, pre niekoho špinavý a niekomu jednoducho smrdel. Takže – von! Keď opúšťal ubytovňu, v duchu plánoval, čo ďalej. Mal tri časopisy Nota bene. Pri troške šťastia by mu to mohlo vyniesť takých sto až stopäťdesiat korún. Stačilo by to na cigarety, na ďalšie tri časopisy, a keď pôjde na polievku do charity, tak bude potrebovať už len chlieb a mlieko. No a možno by zostalo aj na jedno pivo. Možno. Len, preboha, nie čučo. Ešte i teraz mu po včerajšom pití hučalo v hlave. Nebyť Joža, ani do ubytovne by ho nepustili. Plný rozumných predsavzatí, zababušený do všetkého, čo mal, pustil sa do mesta. Bola zima. Pekelná zima. Prišiel pod Manderlák a z batoha vytiahol už troška pokrčené Nota bene. Zohnutý, so skrúšenou tvárou a úplne premrznutý začal predávať. „Nech sa páči Nota bene.“ Zastal pri ňom neznámy pán a premeral si ho od hlavy k pätám. „Si hladný?“ spýtal sa. „Som, šéfe.“ „Pil by si?“ „Nó, šéfe...“ „Fajčil by si?“ Ivan pokýval hlavou. „Na,“ povedal pán a podal mu ban-

kovku. Nad časopisom iba mávol rukou. Otočil sa a už ho nebolo. Ivan vyjavene pozeral na peniaze. Päťsto korún. Neuveriteľných päťsto korún. Časopisy schoval do batoha a ponáhľal sa k Tescu. Pred pohyblivými schodmi do potravín stál SBS-kár. Presne ten, čo ho minule vyhodil z obchodu. To bolo vtedy, keď skúšal strčiť pod kabát fľašu vodky. Ivan pre istotu zamával päťstokorunáčkou SBS-károvi pod nosom, to aby bolo jasné, že teraz ide nakupovať a má na to. SBS-kár pokýval hlavou a viac si ho nevšímal. V potravinách blúdil Ivan očami po regáloch. Tá päťstokorunáčka urobila svoje. Tu už nešlo o chlieb a mlieko, tu už išlo o poriadny nákup. Veď mal hromadu peňazí. Ešte chvíľu rozmýšľal, a potom sa odhodlal. Do vozíka dal klobásu, vzal chlieb a zastal pred liehovinami. „Vezmem vodku,“ dumal. „Aspoň mi nebude zima.“ Pre istotu pridal dve pollitrovky, pribral k nim ešte liter čuča a pohol sa k pokladni. Nákup doplnil cigaretami, zaplatil a s plnou taškou sa ponáhľal von. Pred Tescom stáli Mišo s Ivetou. Pohľadom zvedavo premeriavali Ivanov nákup. „Máš? Daj!“ povedala Iveta. Ivan pokýval hlavou a vytiahol čučo. Všetci traja si schuti glgli a za chvíľu bola fľaša prázdna. „Choď,“ kývla Iveta na Miša a dala mu stovku. 37

Ivan si matne spomenul na ranné predsavzatia, ale čučo hrialo a dodávalo sily. Keď potom Mišo prišiel s fľašou, Ivan neváhal ani chvíľu. Pre ďalšie čučo išla Iveta, potom prišla na radu Ivanova vodka, tá jedna z dvoch, potom niekto doniesol ešte niečo, a potom to už Ivan prestal sledovať. Opieral sa o múrik, priblblo sa usmieval a pil. Zvečerievalo sa, keď sa odlepil od múrika a pohol sa smerom k Americkému námestiu. Keď tam došiel, bol unavený ako pes. Sadol si na prvú lavičku. Tašku s nákupom pevne zvieral v rukách. „Na chvíľu si zdriemnem,“ povedal si a zažmúril oči.

Na druhý deň ráno muž, čo sa ponáhľal do práce cez námestie, zbadal ležať človeka asi dva – tri metre za lavičkou medzi stromami. Pod hlavou mal batoh s tromi číslami Nota bene. V jednej ruke držal do polovice vypitú fľašu vodky a v druhej igelitku z Tesca, v ktorej bola klobása, chlieb a dve škatuľky cigariet. Človek nemal u seba žiadne doklady, len ošúchaná vetrovka, potrhané nohavice, špinavé ruky a tvár a nepríjemný smrad prezrádzali, že ide o bezdomovca. Bol mŕtvy. Povedali, že zomrel na podchladenie.

Pes a noviny Môj známy chodí každý deň von so psom. Je to také milé, hravé šteňa. Vždy, keď psíča zastane, aby urobilo to, čo sa od neho očakáva, známy pohotovo strčí pod neho noviny. Ako ale psík zacíti pod zadkom periodikum, pobehne pár krokov dopredu a tam to skúša opäť. Známy pohotovo poskočí za ním a celá paráda sa začína odznovu. Neviem, ako to zvykne skončiť, neviem, či známy ten boj o čistotu mesta so svojím psom vyhráva, lebo vždy postúpia až za roh, a tam nedovidím.

Ktovie, či je to rešpekt pred médiami, že psíča koná tak, ako koná. Škoda, že nevie čítať. Keby vedelo, určite by sa na tie noviny pokojne vy... Keď som túto príhodu rozprával svojim kamarátom, každý chcel vedieť len jedno: aké to boli noviny. Viem – nepoviem, ale sľubujem, že každému, kto si budúci mesiac kúpi u mňa Nota bene, to pošepkám do ucha.

Na polnočnej Na Štedrý večer prehlásil Mišo: „Bude fajn, príde Ježiško.“ Dvojdecový papierový pohár vymenil za pollitrový. Spolu s ostatnými zaujal čo najvýhodnejšie miesto pri vchode do kostola. Lebo za nejakú hodinu sa mala začať polnočná omša. I keď bolo ešte dosť času, každý vedel, že svoje miesto treba obsadiť včas a hlavne si ho treba dokázať udržať. Pri bočnom vchode bola ešte nejaká kuca-paca, lebo na Maťove miesto sa chcel nasáčkovať akýsi chlap, ktorého nikto nepoznal, ale Maťo s ním urobil krátky proces. Vybavil to dvoma fackami a pred kostolom zavládol pokoj. Ozajstná vianočná pohoda. Pomaly sa začali schádzať veriaci. Darčeky od Ježiška ako čiapka, čižmy, šál či rukavice zažívali svoju zaťažkávajúcu skúšku. Ľudia sa na seba usmievali, všetci si podávali ruky, priali si to najlepšie a vchádzali do kostola. Šťastlivé sviatky, požehnané Vianoce, ale i ďakujem pekne či Pán Boh zaplať, to všetko znelo z úst mojich priateľov. Čapice, poháre a škatule sa plnili drobnými, drobnejšími, ale našli sa aj dvadsaťkorunáčky. Božena mi dokonca ukazovala stovku. Stál som s kôpkou časopisov pod kabátom a akosi som sa nevedel rozkývať. Ten kšeft v Deň Boží sa mi nezdal. Predaj časopisov v takejto atmosfére sa mi videl akýmsi znesvätením sviatkov. A tak, keď sa z kostola ozvali prvé tóny piesne Narodil sa Kristus Pán, i ja som vstúpil do chrámu a pridal sa k spievajúcim. Vianočný stromček, symbolický betle-

hem, vysvietený dom Boží a tá vianočná nálada všetkých boli ohromujúce. Zabudol som na to, kto som, čo som a ako žijem. Zabudol som na samotu, na pelech, v ktorom prespávam, zabudol som na všetky peripetie môjho života a splynul som s rozžiareným davom. Narodil sa Kristus Pán, veseľme sa. Aj ja som sa veselil. Keď ale na záver tejto nádhernej svätej omše zaznela pieseň Tichá noc, svätá noc, nejako som zosmutnel. Spomenul som na minulosť, na Vianoce prevoňané kapustnicou, na Vianoce v kruhu rodiny, na Vianoce plné darčekov a lásky a bolo mi nanič. Vyšiel som pred kostol. Známi sa lúčili so známymi i neznámymi. Z kakofónie ľudských hlasov sa dali vyrozumieť iba slová POKOJ a VIANOCE. A ja som tam stál sám s kôpkou časopisov pod kabátom, tak, aby to nebolo vidno, a bolo mi do plaču. Moji priatelia žobráci žiarili šťastím. Odhadovali, koľko toho mali vo svojich pohároch, škatuliach alebo čiapkach, lebo Mišo mal pravdu. Prišiel Ježiško a bolo im fajn. A keď sa pomaly návštevníci kostola porozchádzali do svojich teplých domovov, i kamaráti, červení od zimy, ale i od vína, ktoré cez omšu stihli vypiť, sa dvíhali zo svojich miest a s plnými škatuľami odchádzali od kostola. Ešte dlho bolo počuť z diaľky ich roztopašné vyčíňanie. Len ja som tam ostal stáť s časopismi pod kabátom a v očiach som mal slzy. A vraj narodil sa Kristus Pán, veseľme sa... 41

Bezdomovci a mobily Bolo to niekedy pred dvoma, možno tromi rokmi. Bezdomovec Jaro, jeden z predajcov časopisu Nota bene, stál pred Tescom. V jednej ruke držal kôpku časopisov a druhou rukou si pridržiaval pri uchu mobil. Telefonoval. Práve som vychádzal z obchodu, keď som si všimol dve dámy, ktoré Jara pozorovali. „Všímaš si?“ upozorňovala jedna druhú. „Vraj bezdomovec! Hrá sa na chudáka a pozri ho, má mobil.“ Jaro dotelefonoval a pokračoval v predaji časopisu. „Komu tak mohol telefonovať?“ nemala pokoj druhá. „A čo?“ Keď som si po nejakom čase zohnal mobil aj ja, pravidelne som sa stretával s podobnými názormi. Podaktorí mi jemne naznačovali, že je to mierne povedané čudné, keď jeden, čo je doslova odkázaný na pomoc iných, máva mobilom. A boli aj takí, čo mi to surovo hodili do tváre. „Chodíš ako vandrák, nemáš strechu nad hlavou, ale máš mobil!“ Ba boli aj takí, čo si mysleli, že až tak zle na tom nie som, keď si môžem dovoliť mať telefón a dokonca ešte aj časopis odo mňa odmietli kupovať. Bývali sme vtedy piati s vedomím majiteľa domu na jednom pôjde. Platili sme desať korún na noc a zametali sme v dome i pred domom, vymaľovali sme mu byt, ba dokonca Jana mu prala a sem tam aj uvarila. Bola noc, mohlo byť tak pol jednej, keď nám Stano skolaboval. Mal odjakživa slabé srdce a brával aj lieky,

ale vtedy nijaké nemal. Keď sme mu jednoznačne nedokázali pomôcť, Jaro chytil svoj mobil a zavolal záchranku. Behom desiatich minút prišli. Stana zobrali do nemocnice, kde ho nakoniec postavili na nohy. Žije vďaka mobilu. Keď Majke umierala stará mama, akýsi príbuzný jej zavolal na mobil, že ju chce ešte starká vidieť. Poskladali sme sa Majke na cestovné a ona išla. K starkej prišla včas. Na smrteľnej posteli starká odkázala Majke svoj byt. Pred svedkami, aj pred závistlivým príbuzenstvom. Nebyť mobilu, Majka by ešte stále bola bezdomovkyňou. Keď Alena po rozvode prišla o ubytovanie, ktoré mali s manželom u jeho rodičov, stala sa z nej bezdomovkyňa. Nemala kde bývať, tak prišla medzi nás. Svoje deti, ktoré nadovšetko ľúbi, nechala u bývalej svokry, pretože kvôli bývaniu boli prisúdené otcovi. I deti majú rady svoju matku, ale jediný styk medzi ňou a deťmi je cez mobil. Volajú si aspoň raz do týždňa. Už päť rokov sa súdim o svoj majetok, ktorý mi bol nespravodlivo zhabaný. Absolvoval som pre rôzne odročenia či odvolávania dvadsaťjeden súdnych pojednávaní. Advokát, ktorý cíti v spore peniaze, ma veľkodušne obhajuje predbežne zadarmo, ale jediný kontakt s ním, jediná možnosť sledovania celého procesu je mobil. Človek, ktorý má svoj domov, má adresu. Mesto, ulicu, číslo domu. Je to jeho 43

istota. Človek, ktorý domov nemá, ale nejakú istotu chce mať, má aspoň ten mobil. Je to istota pre prípad, že by sa nutne potreboval s niekým spojiť, istota pre prípad, že by sa niekto chcel spojiť s ním. Nemajte nám tie mobily, prosím, za zlé, veď koniec – koncov, vždy ide o ten najstarší typ, ktorý dnes kúpite už za

babku. A hovory? Tie veru redukujeme na minimum. A pokiaľ by vás urážal fakt, že ten mobil nemáte len vy, ale aj obyčajní bezdomovci, vedzte, že práve pomocou mobilov sa snažia tí nešťastníci udržiavať (i keď často bezvýsledne) vzťahy so svojimi. Nezazlievajte im to a povzneste sa nad to.

Suveréni Nemám rád suverénov. Viete, ľudí, pre ktorých neexistujú žiadne pravidlá. Čistota a poriadok sú pre nich nepotrebnými pojmami. Časopisy predávam asi päť metrov od novinového stánku. Vidím tých ľudí deň čo deň, ako si kupujú cigarety, hneď ich rozbaľujú a s aroganciou im vlastnou odhadzujú obaly zo škatuliek len tak na zem. Niekoľkokrát som si dovolil nesmelo poznamenať niečo ako „pane/pani, ten papier...“ ale bez úspechu. Odpovede boli väčšinou mládeži neprístupné. Inokedy som zase bojoval s dilemou zdvihnúť – nezdvihnúť, ale uznajte, to mám te-

raz čistiť všetky ulice v Bratislave? A tak kopy zahodených papierov rastú a špinia naše mesto. Minule prechádzal okolo mňa väčší hlúčik ľudí, ktorí vystúpili z električky. Keď zmizli za rohom, zbadal som, že niekomu z nich vypadla z vrecka dvadsaťkorunáčka. Díval som sa na ten neporiadok s pohoršením, ale nakoniec zvíťazil vo mne lokálpatriot. Tú dvadsaťkorunáčku som zodvihol. Vidíte, čo človek neurobí pre čistotu svojho mesta!? A tých suverénov, ktorí s aroganciou im vlastnou rozhadzujú dvadsaťkorunáčky po uliciach, nekonečne milujem.

Rekviem za plukovníka Keď sa ho raz nejaký novinár opýtal, či skutočne bol plukovníkom, Tibor s bezzubým úsmevom povedal: „Hovno! V živote som nebol vojakom.“ V šesťdesiatom ôsmom roku pracoval ako šofér v akejsi stavebnej ﬁrme. Vozil stavebný materiál na vyklápacej vétrieske. Keď ho na ceste zo stavby zastavili ruskí vojaci vracajúci sa z krčmy a požiadali ho, aby ich zviezol, neváhal ani sekundu. „Vyskočte! Davaj, davaj!“ súril ich s úsmevom a ukazoval na korbu. Po niekoľkých metroch jazdy zapol vyklápanie a Rusov jednoducho vysypal na cestu. Ešte šťastie, že sa nikomu nič vážneho nestalo. Čo nasledovalo potom, bolo na tú dobu typické. V krčme ho síce oslavovali, ale na polícii ho zbili a na súde mu naparili dvanásť rokov. Prešiel Jáchymovom, Ilavou i Leopoldovom. Prevýchova v zmysle predstáv vtedajšej justície u Tibora nefungovala, a tak začal striedať dlhšie obdobia vo väzení s krat-

šími na slobode. No a po revolúcii sa stal na fest bezdomovcom. Žobral v Starom Meste. Preslávil sa tým, že zaviedol dovtedy nevídanú pozíciu v žobraní. Kľačal na oboch kolenách, bol sklonený s hlavou až na zemi. Rukami si ju zakrýval a zadok mal vystrčený k nebu. Na zemi pred sebou mal čiapku a drobné padali. Alebo niekedy aj nie. Ale ako Tibor tvrdil, v tejto pozícii sa mu dobre spalo. Pre svoj vzhľad i žobravú polohu bol často objektom fotoreportérov. V novinách a časopisoch bol zverejňovaný možno častejšie ako ktorákoľvek šoubiznisová hviezda. A plukovník? Raz našiel v kontajneri vyhodenú dôstojnícku brigadírku. Začal ju nosiť a stala sa súčasťou jeho imidžu. Tak sa zrodil plukovník. Minulý mesiac plukovník zomrel. Len tak. Bude mi chýbať.

Gusto „Ja som kúúúl, ja som kúúúl,“ vykrikoval Gusto, opitý pod obraz. S rukami mával akože rap a nohami preberal, pokiaľ mu to alkoholom zmarené telo vôbec dovoľovalo. „Ja som kúúúl,“ kričal a dodal: „Imidž je nanič! Pi, keď máš smäd!“ A aby to neboli len prázdne slová, zalieval svoj smäd akýmsi čučom z umelohmotnej fľaše. Po každom glgu utrel hrdlo a so širokým úsmevom ponúkal čučo okoloidúcim. Aj mne. „Nechcem, Gusto. Ja nepijem,“ odmietol som ho. Vynadal mi do sprostých a ešte inakších abstinentov, ale potom sa s mojím nezáujmom zmieril. „Aspoň mi ostane viac,“ zahundral si popod nos.

Gusto je bezdomovec, žobrák a zlodej v jednej osobe. Na každý svoj čin má ale jasné a nevyvrátiteľné vysvetlenia. Raz, keď bežal s ukradnutým bicyklom, ktorého zadné koleso bolo zafixované reťazou, a tak ho musel tlačiť iba na prednom, obzeral sa síce, či ho niekto nenaháňa, ale pritom vykrikoval: „Milujem adrenalín. Robím to len pre adrenalín.“ Ulica je plná všelijakých ľudí. Gusto je jedným z nich, asociál bez zábran, bez hanby. Ale minule mi zarecitoval spamäti celú Hviezdoslavovu báseň K vám urodzeným veľkomožným. A ja som žasol. Fakt je kúúúl.

Darina Darina už štyri hodiny kľačala pred obchodom. Boleli ju kolená i driek. Aby krížom trocha odľahčila, chvíľu sadala raz na jednu, raz na druhú pätu, ale ani to už veľmi nepomáhalo. Pohľad do škatule ju však nútil kľačať ďalej. Napriek tým štyrom hodinám bolo v nej iba pár korún. Nechcela ani pomyslieť na to, čo bude doma, ak sa to nezlepší. To by ju Dušan zase zbil ako hada. Lebo Dušan potreboval peniaze. Bol feťák, a drogy sú drahé. A tie drogy teraz potrebuje už i ona. Takže zaťala zuby, na chvíľu sa vyrovnala, a potom zase zohla hlavu. Nedokázala sa totiž pozerať na ľudí. „Žobri ako sa patrí, ty ťava sprostá,“ vykrikoval Dušan, keď ju videl zohnutú s pohľadom opretým do zeme. „Dívaj sa na nich a strkaj im tú posranú tabuľu do ksichtu, nech vidia, že si úbožiačka.“ Tou tabuľou myslel kus pokrčeného papiera, na ktorom bolo napísané „MÁM RAKOVYNU PRSNÍKA, PRISPEJTE NA OPERACIJU“. Tabuľu napísal Dušan ľavou rukou, aj s tými gramatickými chybami, vraj aby jej vyrobil správny imidž. Dokonca ani umývať sa nesmela. Strapaté a zlepené vlasy mala ukryté pod šatkou a vyťahané riﬂe a špinavá, rozgajdaná vetrovka ešte viac zdôrazňovali jej úbohosť. Bože dobrý, keby ju tak videli známi. Určite by ju nespoznali. Darina mala sedemnásť, keď zmaturovala. Chcela ísť na vysokú školu, ale otec bol už druhý rok nezamestnaný, tak jej nezostalo nič iné ako nastúpiť do práce.

Aspoň kým sa to s otcom nejako neutrasie. Nastúpila ako pokladníčka v jednom obchodnom dome. Keď po čase zistila, že má našporených štyridsaťtisíc, povedala si, že ešte rok a štúdium sa môže stať realitou. Ibaže vtedy spoznala Dušana. Milý, večne usmiaty, pozorný a nekonečne milujúci. Stal sa jej všetkým. Už nebrala zmeny naviac, už nepracovala od vidím do nevidím, lebo všetok svoj voľný čas chcela tráviť s ním. Keď jej po troch mesiacoch nekonečnej lásky navrhol, aby začali spolu bývať, ba dokonca našiel aj garsónku za stotisíc, neváhala ani sekundu a všetky našporené peniaze mu odovzdala. Len aby aj ona nejako prispela k ich spoločnému šťastiu. Po ďalších dvoch mesiacoch však prišlo vytriezvenie. Garsónka im nepatrila, peniaze už neboli a z Dušana sa vykľul obyčajný, po uši zadĺžený feťák, ktorého naháňala polovica mesta kvôli dlhom. Jedni sa vyhrážali políciou, súdom, iní zase tým, že mu dolámu kríže. Aby sa zbavili tých najnebezpečnejších, Darina zobrala peniaze z pokladne. Do týždňa sa na to prišlo a ju na hodinu vyhodili z práce. Potom prišiel „vyhadzov“ z garsónky a obaja zmenili pôsobisko. Odišli do Bratislavy. Bez peňazí, bez strechy nad hlavou začínali svoj bezdomovecký život. Vtedy už fetovala aj Darina. A ony, tie drogy, sú fakt drahé. Darina začala spávať s chlapmi, ktorých jej zohnal Dušan. 51

V parku na lavičke, pod bránou alebo len tak na ulici. Zo začiatku to odmietala, ale keď ju k tomu jej milý fackami a kopancami prinútil, podvolila sa a začalo jej byť všetko jedno. Dnes má Darina dvadsaťtri. Vyše troch rokov je na ulici. Býva s Dušanom v akejsi záhradnej chatke. Kto sa na ňu pozrie, háda jej aspoň tridsaťpäť. Má povybíjané zuby a prerazenú lícnu kosť.

Dôkazy Dušanovej nekonečnej lásky. Už ju ani tí chlapi nechcú, tak žobre. Žobre pre seba a pre Dušana. Minule, keď mala nové modriny na tvári, spýtal som sa jej, prečo, do čerta, nenechá toho gaunera, nepozviecha sa a nezačne žiť inak. „To mám ostať sama?“ spýtala sa ma so smútkom v hlase a oči sklopila ešte nižšie.

Stretnutie Že idú predo mnou, som si uvedomil niekde na Župnom námestí. V jednej ruke aktovka a druhou si pridržiavali mobily pri uchu. Smerovali cez Klariskú a Sedlársku, cez Hlavné námestie k divadlu. Po celý čas telefonovali. Jeden s kýmsi a ten druhý s iným. Sem-tam tichšie, sem-tam zvýšeným hlasom. Keď došli na Hviezdoslavovo námestie, zastali. Mobily mali stále pri

ušiach. Potom hovory na chvíľu prerušili. „Som skutočne rád, že sme sa po takom dlhom čase zase stretli.“ „Aj ja, a pozdrav všetkých.“ Potom si podali ruky a rozišli sa. Jeden jedným a druhý opačným smerom. V rukách držali mobily a pokračovali v hovoroch.

Sex na ulici Zvečerievalo sa. Na Poštovej ulici na lavičke pri fontáne môj kamarát, alkoholik a feťák, vrážal svoj penis do mojej kamarátky, alkoholičky a feťáčky. Obaja mohli mať tak nanajvýš dvadsať rokov. Mláďatá. Nuž – i také sú bratislavské ulice. Niektorí okoloidúci sa pochechtávali pod fúzy, niektorí pohoršene krútili hlavou a iní cudne klopili oči, alebo sa dívali na opačnú stranu. Pristúpil som k tým dvom a jeho som poklopal po pleci. Nechcite vedieť, kam ma poslal, ale obaja sa zdvihli, upravili sa a pomaly sa odšuchtali smerom k podchodu. Skupina divákov – asi študenti – im zatlieskala na rozlúčku. Narobili tí dvaja niekomu chute? Možno. Pohoršili svoje okolie? Určite. Ale čo je podstatné, možno práve fabrikovali nejakého degenerovaného jedinca alebo

budúceho absolventa decáku s prechodným bydliskom vo väzení a s trvalým pobytom na ulici. A o to tu ide. Nie som psychológ, sociológ či sexuológ, aby som na túto tému vypracoval nejaký traktát (alebo o tom len kecal, kecal a kecal). Nie som ani mecenáš či politik, aby som to nejakým spôsobom, pomocou peňazí či neomylného rozumu riešil. Som len jednoduchý človek z ulice. Preto iba prosím všetkých tých, ktorí vedia ako a majú na to: pomôžte mladým ľuďom. Zbavte ulice nevkusu a nemorálnosti. Nenechajte znehodnotiť kvality našich ľudí. Viac si ich všímajte a liečte ich. Aj napriek ich ignorancii. Aj napriek farizejsky znejúcim rečiam o ľudských právach. Názory na práva u takých ľudí sú totiž zvrátené, ibaže oni o tom nevedia či nechcú vedieť. Myslite za nich a konajte.

„Vyjarilo“ sa „Tak sa nám Vianoce nejako vyjarili,“ povedal Peter a tvár sa mu vyjasnila. Lebo jar pre bezdomovca znamená bližšie k teplu. Nikdy som nevedel, že Peter je ligvista s tak troška poetickou dušou. Posúďte sami: Vianoce sa vyjarili. To by tuším nevymyslel ani Hviezdoslav.

Nuž tak. Vyjarilo sa. Viem, že poľnohospodári majú z toho veľkú hlavu a viem, že deti nadávajú, lebo im chýba sneh. Ale viem i to, že toho roku, na rozdiel od predchádzajúcich, zatiaľ nezamrzol ani jeden bezdomovec. Takže spolu s Petrom ďakujem milostivej prírode, že sa nám vyjarilo.

Žofka Posledné dni mi bolo akosi nanič. Horúčku som mal, dusilo ma a všetko ma bolelo. Kĺby, svaly i hlava. Bol som bledý a mal som kruhy pod očami. Úplne bez nálady som stál na ulici a predával som Nota bene. „Chorý som,“ povedal som Ferovi, keď zastal pri mne a prehlásil, že som nejaký zelený. „Choďte za Žofkou,“ poradil. Žofka bola stará tučná Rómka, ktorá vždy pri kostole predávala kvety. Na jar začínala so snežienkami, a potom cez ﬁalky, konvalinky, tulipány až po ruže a pivónie mala všetko. Sám Pánboh vie, kam na tie kvety chodila. Inak bývala v polorozpadnutom dome v jednej pivničnej miestnosti. Vždy som sa hrdil tým, že som pragmatik, vo veciach zdravia dôverujúci iba lekárom, ale koniec koncov aj Dalibora bieda naučila hrať na husliach, takže i mňa, bezdomovca, o ktorého lekári nemali dvakrát veľký záujem, choroba prinútila navštíviť Žofku. Keď som k nej prišiel, ležala na železnej posteli zahádzanej dekami, spacákmi a rôznym šatstvom. Okrem postele bola v izbe lavica, bedňa, ktorá slúžila ako stôl, kuchynská linka a možno aj sklad kadečoho a kuchynský šporák, komín ktorého viedol cez rozbité okno na dvor. V šporáku sa kúrilo a na šporáku sa varilo bohvie čo. Keď ma Žofka zbadala, sadla si na posteľ a špinavým ukazovákom

ukázala na lavicu. Sadol som si. Chcel som otvoriť ústa, aby som jej povedal o svojich problémoch, ale ona urobila pssst a zavrela oči. Tak sme chvíľu sedeli. Mal som dojem, že Žofka zaspáva. Už - už som sa chcel postaviť, keď otvorila oči. „Si chorý,“ povedala. „Ale to sa urobí. Horšie je to so srdcom. Počkaj ešte!“ a zasa zvrela oči. Dvadsať rokov mám vysoký krvný tlak, ischemickú chorobu srdca a arytmiu, ale dočerta, odkiaľ to vie ona, keď sa ma ani len nedotkla. Potom Žofka otvorila oči, vstala a nie práve do najčistejšieho hrnčeka naliala čosi, čo ohrievala na šporáku. „Vypi,“ povedala. Najprv som sa zdráhal, ale nakoniec som sa premohol. Doslova mi padol kameň zo srdca, keď som videl, že Žofka dáva hrnček nabok, lebo jedna šálka toho svinstva bola až - až. Potom zo šporáka vytiahla akúsi horiacu vetvičku a začala ma ňou okiadzať, pričom si čosi mrmlala. Nakoniec pokývala hlavou a povedala: „Choď.“ Vstal som, zalovil som vo vreckách pre nejakú korunu, ale Žofka len odmietavo mávla rukou a hlavou kývla smerom k dverám. Zrejme ma mala za kamaráta a celý ten hókus-pókus bol grátis. Keď som prišiel domov, ľahol som si a zaspal som. Ráno som sa zobudil bez horúčky a bez bolesti. Cítil som sa výborne. Keď som si zmeral tlak, len tak 59

pre kontrolu, zistil som, že tep mám pravidelný ako hodinky a tlak mám akurát. Neverím v šamanské čáry - máry ani v bosorácke praktiky, dokonca ani liečiteľov neberiem vážne, ale keď odporná

chrípka v priebehu jednej noci zmizne a arytmia po dvadsiatich rokoch sa stratí, tak... Žeby predsa len bolo niečo medzi nebom a zemou?

Peter Ten deň sa nezačínal dobre. Peter už od tretej kráčal ulicami od kontajnera ku kontajneru a úlovok takmer žiadny. Tri knihy, bohvie, či mu ich v antikvariáte vôbec vezmú, jedny nástenné hodiny, také obyčajné, kuchynské, jedna vetrovka a štyri typizované fľaše. Mohlo byť tak okolo siedmej, keď sa ulice začínali zapĺňať ľuďmi, ponáhľajúcimi sa do práce. Niektorí si Petra vôbec nevšímali, iní si ho premeriavali podozrievavým pohľadom. A práve kvôli tým druhým si Peter povedal - dosť! Ešte dva kontajnery a zmiznem. Keď sa hrabal v poslednom, zazdalo sa mu, že sa na dne čosi leskne. Snažil sa to vytiahnuť háčikom, ale nešlo to. Nezostávalo mu nič iné len vliezť do kontajnera a celú tú kopu svinstva preložiť na jednu stranu. Prehadzovanie smetí v kontajneri Peter zo srdca nenávidel. Smrdelo to tam celé ako tchor. Ešte aj na taký odolný nos, ako bol Petrov, to bolo veľa. Keď sa konečne prepracoval až na dno, zistil, že tá ligotavá vecička je náramok. Vyliezol z kontajnera, náramok očistil a žasol. Bol bezpochyby zlatý, jemne gravírovaný a, medzi bratmi, mal dobrých dvadsaťpäť, možno aj tridsať gramov. V tom momente sa Petrov mozog premenil na kalkulačku. Tridsať gramov krát tristo korún, panebože, deväť tácov! Vidina deviatich tisícok mu rozžiarila tvár. Tašku s doterajším úlovkom hodil do kontajnera, s maličkosťami sa predsa nebude

zaoberať, a s náramkom v ruke mazal preč. Spomalil, až keď prišiel do centra. Prvý, na koho si Peter spomenul, bol Ali. Ali má malý obchodík so suvenírmi, ale vezme všetko, čo má nejakú hodnotu. A hlavne - nepýta sa na nič. Lenže je vydriduch, zderie každého. Určite by Petrovi nedal viac, ako je polovica skutočnej ceny. To by bolo len takých štyri, prípadne štyri a pol tisíca. Hm! Potom je tu ešte oﬁciálny výkup zlata. Tam by Petra asi nikto neokradol, ale čo ak budú zvedaví? Odkiaľ to máš? Kde si to ukradol? Jó, našiel! A práve v kontajneri! Len tak, medzi zemiakovými šupkami a použitými vložkami. Há, há, há, to poznáme! Nedajbože by k tomu zavolali aj policajta. To by nebolo najpríjemnejšie. Ale nakoniec to predsa len riskol. Pracovníčka vo výkupe zlata poobracala náramok v rukách, potom ho hodila na váhu a povedala: „Sedemtisíc tristo!“ „Ešte aj tá kradne,“ pomyslel si Peter, ale pretože nemal iné východisko, prikývol. „Občiansky preukaz,“ povedala slečna a natiahla ruku. Občiansky preukaz Petrovi ukradli niekedy pred šiestimi rokmi. Vypil si a spal na stanici ako zabitý. Ešte aj o topánky, ktoré mal pod hlavou, vtedy prišiel. „Nemám,“ povedal a v nemohúcnosti rozpažil ruky. „Potom vám to nemôžem zobrať,“ povedala slečna a podozrievavo si ho premerala. 61

„Bozaj ma,“ zahundral Peter, chytil náramok a ponáhľal sa z obchodu. Na stanici začal ponúkať náramok nahlas a každému. „Nekúpite? Dám lacno.“ Ale ľudia bočili od Petra, ba poniektorí ho surovo odbíjali. „Zmizni! Neotravuj!“ Kšeft stál a Peter začínal byť nervózny. Má deväťtisíc a nemá ich. Čo s tým? Nakoniec, zmierený so skutočnosťou, že tých peňazí bude menej, rozhodol

sa predsa len pre Aliho. Ali ho vítal so zdvihnutým obočím. Náramok poťažkal v dlani, hodil ho do šuﬂíka, ešte raz si premeral Petra a povedal: „Dve tisícky, viac ani halier. A odpáľ.“ Hodil na stôl peniaze, otočil sa k nemu chrbtom a ešte zahundral: „Umy sa! Smrdíš!“ Nešťastný Peter strčil bankovky do vrecka a vyšiel na ulicu. Tisícky ho síce hriali, ale že boli iba dve, mu veľa radosti neurobilo.

Jazyky „Vole, pujč mi pětku,“ požiadal ma slušne Zdeno, inak rodák z Plzne, ktorý, bohvie akým zásahom osudu sa dostal do ulíc Bratislavy. Poznám Zdena, tak som bez uvažovania načrel do vrecka a podal mu päťkorunáčku. „Vole, říkám pětku, vole,“ vyjadril Zdeno svoju nespokojnosť. „Veď som ti dal,“ oponoval som. „Dal jsi mi pět korun vole, a né pětku,“ dodal tónom, akým pozorný otec vysvetľuje nejasnosti svojmu dementnému synovi. „Pětka je přece dvacet korun, vole,“ poučil ma. Zašmátral som po vreckách a doložil som mu pätnásť korún. Zdeno mi pritom ďalej vysvetľoval, že „a vole, když

chceš desetikorunu, tak si vole řekneš, že chceš búra.“ Pomaly polstoročie som žil v spoločnom štáte s Čechmi a nevedel som to. S cudzími jazykmi som bol vždy na vojnovej nohe. Ale potreba znalosti cudzích jazykov zrejme u nás vo všeobecnosti nie je až tak dôležitá. Keď policajt vyháňal z podchodu starkú predávajúcu slivky, stačila mu na to slovenčina. No a keď sa ho vzápätí akýsi Nemci pýtali „Wo ist die Bushaltestelle?“, zostal ako oparený, napriek tomu, že zastávka autobusu bola hneď vedľa podchodu. Nuž ale čo! Ešte šťastie, že máme babky – predajkyne, a tak sú naši policajti plne využití aj bez cudzích jazykov.

Zľava „Ujo, urobím vás za tri stovky,“ oslovila ma ktorýsi večer na Krížnej jedna dievčina. Mala zlepené vlasy, vyrážkovú tvár, bola špinavá a vychudnutá. Tenké nohy mala obuté vo vyšmatlaných topánkach na vysokom podpätku. Minisukňa viac odkrývala ako zahaľovala. Plochú hruď jej halila neuveriteľne špinavá a pokrčená blúzka. Mohla mať takých pätnásť rokov. Viac určite nie.

„Daj pokoj, dievča,“ zahundral som a pokiaľ mi to mojich sedemdesiat rokov dovoľovalo, utekal som od nej preč. Jej vytrvalosť bola obrovská. Išla za mnou dobrých stopäťdesiat metrov. V chôdzi z troch stoviek spustila na stovku. Keď som ani na takú zľavu nereagoval, poslala ma do teplých krajov s prianím, aby mi uschol... Nuž čo?! Ďakujem za ponuku i za prianie.

Dvojaká slušnosť Povedal som si „a čo keď...“ a išiel som podať Loto. Skúsil som to v zberni v jednom z veľkých obchodných domov. Predávali tam aj noviny. Pristúpil som k pultu, na ktorom boli vystavené časopisy, a čakal som, kým si ma dámy spoza pultu všimnú. Na novinách ležala dvestokorunáčka. Človečina vo mne zvíťazila nad bezdomovčinou a pohodený peniaz som využil na to, aby som upozornil na seba personál. „Dámy, to je moje?“ spýtal som sa ukazujúc na koruny. Jedna z obsluhujúcich priskočila k pultu, schmatla peniaze a celá červená v tvári sa pustila do kolegýň, vraj ktorá z nich to tam nechala. Mňa si nikto ani potom nevšímal. Otrávený čakaním, otočil som sa a odišiel som. Hneď naproti v oddelení potravín som urobil malý nákup a postavil som sa do radu pri pokladni. A zákon schválnosti

zase zaúradoval. Muž, ktorý platil predo mnou, chytil tašku s nákupom a odchádzal. Nevšimol si, že na odkladacom pulte nechal peňaženku. „Hej, haló, pane, peňaženka,“ zavolal som za ním. „Do riti,“ zareagoval inteligentne pán. Prišiel späť, chytil peňaženku, otočil sa a odišiel. Na druhý deň, v nedeľu, som stál pred kostolom a predával Nota bene. Vedľa mňa kľačal Fero, žobrák a kamarát. Keď bolo po omši, vstal a odchádzal od kostola, prepočítavajúc almužnu. Vôbec si pri tom nevšimol dvadsaťkorunáčku, ktorá mu vypadla z čapice. „Hej, Fero, tam máš dvacku,“ upozornil som ho. „Ďakujem, dedo,“ povedal, vrátil sa po peniaze a odišiel. Nuž, nie vždy, keď viacerí robia to isté, je to také isté...

Desiata Mohol mať asi osem rokov. Školák. Prezrel si ma, z batoha vytiahol balíček a podával mi ho. „Čo je to?“ „Desiata,“ povedal a zazubil sa. „No počkaj! A čo ty?“ Z batoha vytiahol druhý balíček. Presne taký istý ako ten môj. „To ti mamka balí dve desiate?“ „Uhm,“ povedal. „Jednu pre mňa a druhú mám vždy dať nejakému „notabenáčkovi“. Ste notabenáčik, nie?“ skúmavo si ma ešte raz obzeral, ba dokonca aj visačku preštudoval. Asi pre istotu. Potom pokýval hlavou, otočil sa a už ho nebolo. Keď som rozbalil balíček, boli v ňom dva zložené chlebíky s maslom. Medzi nimi bola saláma, potretá horčicou. Všetko to bolo zabalené v papierovej

servítke. A k tomu ešte jedno jabĺčko. Díval som sa na to s nostalgiou. V duchu som spomínal, ako i mne niekedy, pred vyše šesťdesiatimi rokmi, balila desiate moja mama. Chlebík s maslom, s masťou, alebo len tak. A jabĺčko. Dávala mi to s láskou a ja sa dnes hanbím za to, ako som často túto láskavosť zneužíval. Pamätám sa, keď my, frajeri, sme cez prestávku na školskom dvore nejedli, lebo sa to vtedy medzi nami nenosilo, ale šantili sme, hrali sme futbal, alebo len tak doberali dievčatá. A desiate išli do smetiakov. Rozmýšľam, či je dnes iná doba. Či sa časom toto všetko zmenilo. Ale asi nie. Lebo i teraz nájdete v kontajneroch zahodené desiate. Chlebíky so salámou, so šunkou, pekne zabalené. Na úžitok mnohých bezdomovcov.

Notabenáčik „To je čo?“ opýtalo sa dievčatko a palčekom ukazovalo na novinový stánok. „To je búda, kde sa predávajú noviny,“ povedala matka. „A to je čo?“ tentokrát dievčatko ukazovalo na búdu, kde v lete predávali limonádu. „To je limonádovňa.“ Dievčatko chvíľu blúdilo zrakom okolo seba, a potom palčekom ukázalo na mňa. „A to je čo?“ S napätím som očakával odpoveď. Nebol som si úplne istý, či sa mi odpoveď matky bude vôbec pozdávať. Starý chren, starý bezdomovec, žobrák, ale-

bo čo ja viem, čo ešte. To viete, je z čoho vyberať. Matka chvíľu rozmýšľala a potom povedala: „To je ujo Notabenáčik.“ „Ahoj,“ povedalo dievčatko a usmialo sa na mňa. „Ahoj,“ odvetil som a aj ja som sa usmial. Ten Notabenáčik, to nebolo až také hrozné. Na druhý deň, keď dcérka s matkou išli okolo mňa, dievčatko mi zamávalo. „Ahoj, ujo Notabenáčik,“ povedalo s rozžiarenou tváričkou. A ja, Notabenáčik, som bol šťastný. Bolo to od toho dievčatka veľmi milé.

Soliť s mierou Neviem prečo, ale meno Artúr mi vždy pripadalo hrozne aristokratické. Keď som pred rokmi spoznal toho nášho Artúra, hneď som vedel, že ten veru žiadnym aristokratom nie je. Lebo Artúr bol feťák. Iba sám Pán Boh vie, ako ten chlap prišiel k tomu menu, ale už je to tak. Bol Artúrom a bodka. Artúrovými rajónmi boli kostoly. Pred nimi s uplakaným hlasom žobral. Verte, peniaze potreboval... A aby dokonale zamával s citmi okoloidúcich, každému ukazoval svoju boľačku. Pod kolenom

mal akúsi vyrážku, ktorú dovtedy vytrvalo solil, až sa mu tam otvorila riadna rana, ktorú s apartne povytiahnutou nohavicou otŕčal svetu na obdiv. Po čase feťák Artúr niekam zmizol. Nebol ani pred kostolom, ani nikde inde. Keď som ho zase uvidel, poskakoval na barliach na jednej nohe a miesto druhej mu visela prázdna nohavica. Minulý týždeň som stretol jedného Košičana. Ako čerstvú novinu mi zvestoval, že Artúr v Košiciach zomrel. Vždy som tvrdil, že soliť treba s mierou.

Kolkáreň Župné námestie bolo rozkopané. Úplne. Ani autá, ani električky tu nejazdili, lebo jednoducho nemali kade. Ľudia, ktorí chceli prejsť na druhú stranu, sa buď brodili blatom, alebo balansovali po úzkych doskách, ktoré tu naukladali snaživí robotníci. Hukot stavebných strojov a nákladných áut prevážajúcich zeminu odtiaľ tam a bohvie odkiaľ sem, zaliehal v ušiach, že vlastného slova nebolo počuť. Jednoducho - stavebný ruch v tom pravom slova zmysle. A každý, kto chodil okolo, si už iste tisíckrát prečítal v novinách, o čo tu išlo, a držal palce všetkým, ktorí okolo staveniska niečo robili, nech je to rýchlo hotové. V súvislosti s touto stavbou sa objavila diera aj na Klariskej. Mohla mať tak trikrát tri metre. Lenže to už nebolo na Župnom námestí, takže zvedavosť ľudí nemala konca kraja. „Neviete, čo to tu bude?“ opýtal sa ma akýsi občan. „Kolkáreň,“ odvrkol som, lebo zo srdca nemám rád jalové otázky. Občan krútil hlavou, rozhadzoval rukami a pokúšal sa v pokoji stráviť moju informáciu.

„Fakt kolkáreň?“ nedal sa odbiť. „Vraj hej,“ odpovedal som a prešiel som o pár krokov ďalej. Chlapík odchádzal smerom k Staromestskej, ale ešte vždy neveriacky krútil hlavou. Asi o dve hodiny prichádzali k jame dvaja muži. „Čo to tu zase kopú?“ pýtal sa prvý. „Jožo mi práve dnes spomínal, že tu má byť nejaká kolkáreň,“ odpovedal druhý. „Ty, nie je to nejaká volovina?“ neveriacky krútil hlavou pýtajúci sa. „Nejako sa mi to nezdá. Tu a kolkáreň?“ „Je to čudné, ale asi to bude tak. Veď vieš, Jožo všetko vie, má styky.“ Ďalej som ich už nepočul, lebo rozhadzujúc rukami vzďaľovali sa smerom do centra. A ja som sa cítil úžasne. Ha, ha, ha! Takto teda vznikajú tie známe tutovky typu jedna pani povedala. A teraz som bol na začiatku toho všetkého ja. Ale vlastne, kto vie? Možno sa táto na sto percent istá informácia tak hlboko vryje do pamäti národa, že nakoniec tam tú kolkáreň niekto nechá postaviť.

Nie som bezdomovec Pána Jakuba som nevidel dobré dva roky. Dnes prichádzal ku mne s úsmevom od ucha k uchu a už z diaľky som videl, že rozpažuje náruč. Zľakol som sa. Vyzeralo to na objatie, preto som takticky ustupoval. Lebo pána Jakuba nemám rád. Je zlomyseľný, každého uráža, je závistlivý a zákerný, a pretože je nahluchlý, tak kričí. „Človeče, vy ešte žijete?“ milo na mňa zareval. „Ja áno, ale čo vy? Bol som presvedčený, že už dávno ste nebožtík,“ zakontroval som v nádeji, že sa urazí a odíde. Ale splietol som sa. „Ha-ha-há,“ zareagoval. „Mám osemdesiat, ale tak rýchlo sa ma nezbavíte. Všetky deti, vnuci i vnučky len na to čakajú, že otrčím kopytá, ale toho sa tak rýchlo nedočkajú.“ Potom hodil mojím smerom prefíkaný úsmev a pokračoval: „Ja im ešte skomplikujem život. Nebojte sa!“ Nebál som sa a bol som nekonečne šťastný, že sa vo svojom hulákaní začal zaoberať svojou rodinou a nie mnou. Ten starý chren bol netaktný až hrôza a pritom hlas mal ako bača. Celá ulica bola jeho a každý ho počul na vzdialenosť sto metrov. „A čo vy? Ešte stále ste bezdomovec? Ešte stále chrápete po pivniciach? Haha-há!“ Tešil som sa teda predčasne. Došlo aj na mňa. „Alebo ste pivnicu vymenili za kanál?“ pokračoval. Roztomilý človek.

„Jeden čas som býval u vašej ženy. To vtedy, keď vás operovali na prostatu,“ skromne som poznamenal. Ibaže na neho ani to neplatilo. „Pozerám, že nesmrdíte. To už nie ste bezdomovec?“ Zamyslel som sa. Som? Nie som? Nesmrdím, hovorí pán Jakub, teda nie som. Ale predávam Nota bene, teda som. Som riadne oblečený, teda nie som, ale predávam Nota bene, teda som. Mám podnájom, teda nie som, ale predávam Nota bene, teda som. Pravidelne sa stravujem, teda nie som, ale predávam Nota bene, teda som. Chodím do kina, do divadla, na koncerty, teda nemôžem byť bezdomovcom, ale lístky na tie podujatia mám z Nota bene, teda ním som. Žijem normálnym životom, teda bezdomovcom nie som, ale nebyť Nota bene, by som normálnym životom nežil. Lenže ja predsa len žijem normálne, preto ním, zrejme, nie som. Viem, myslím komplikovane, ale nakoniec prichádzam k jednoznačnému záveru. „Nie, už nie som bezdomovec,“ povedal som pánu Jakubovi a so vztýčenou hlavou som od neho odchádzal. Nech pukne, pomyslel som si. Ale keby ste ma náhodou stretli na ulici predávať Nota bene, prosím, nebuďte prekvapení a kúpte si ho. Lebo bez predaja tohto časopisu by som tým bezdomovcom určite bol.

Anabáza Toho chlapíka som už niekde videl. Áno, bolo to vo Viedni, v lete v roku 1998. Bol som vtedy ubytovaný v moteli v Badene, v kúpeľnom mestečku vzdialenom od Viedne nejakých štyridsať kilometrov. Bolo mi fajn. Cez deň som sa prechádzal ulicami Viedne a večer som chodieval do bádenského kasína s výborným nočným programom, kde sa síce dalo veľa prehrať, ale aj si veľmi príjemne posedieť pri dobrom varietnom programe a kvalitnej hudbe. Lebo Baden je viedenské Las Vegas. Je čarovné zvlášť vtedy, keď ho navštívite v čase dní kráľovnej Sisi. Kúpele sa vtedy priam hemžia krásnymi dievčatami oblečenými a la Sisi, predavačkami v obchodoch vyzerajúcimi ako Sisi, dámami jazdiacimi na koňoch v prekrásnom parku okolo kasína, oblečenými ako Sisi, fiakrami plnými žien ako Sisi – skrátka, všetko sa tu zmení na starú dobrú Rakúsko – Uhorskú monarchiu, na ktorú, mimochodom, Rakúšania nedajú dopustiť. V jedno letné predpoludnie prechádzal som od Hoffburgu cez Jozefsplatz na námestie okolo Stephansdomu, prekrásneho to klenotu rakúskej gotiky. Chvíľu som sa motal okolo dlhého radu fiakrov a počúval viedenské handrkovanie fiakristov v neodmysliteľných cylindroch alebo pinčoch. Obdivoval som hostesky a hostesov (Bože dobrý, je vôbec to „hostes“ lingvisticky správne?), ktorí v kožených kraťasoch a ženy v „dirndloch“ rozdávali letáky a pozývali

okoloidúcich na koncert bavorskej hudby pod holým nebom do štýlového parku na Mária Theresienplatz. Predierajúc sa cez more turistov blížil som sa pomaly k Dómu sv. Štefana. Pátral som po nejakej skupinke, s ktorou by som sa dostal do kostola, aby som si ho prezrel aj zvnútra. A vtedy som ho zbadal. Toho chlapíka. Stál pred vchodom, vzpriamený, s pohľadom upretým do prázdna, v ruke držal džokejku a pri každom cinknutí mince v čapici zamrmlal „danke šon“. Bolo leto a v riﬂiach a tričku splýval s davom. Teda nič extra. Napriek tomu, i keď nemal na sebe detviansky kroj, som ho jednoznačne tipoval na Slováka. I to jeho „danke šon“ znelo jasne nenemecky. Takže Slovák. Medzitým ma dav zatlačil do kostola. Prehliadka trvala asi pol hodiny. Keď som vychádzal z chrámu, môj chlapík akurát končil. V džokejke zratúval peniažky, strčil si ich do vrecka a čiapku si dal na hlavu. A aby sa môj tip potvrdil na sto percent, z druhého vrecka vytiahol Marsky a jednu si zapálil. Potom pomalým krokom odchádzal smerom na Rotenturmstrase a zmizol v dave. V ten deň som ho uvidel ešte dvakrát. Prvýkrát v moteli, v ktorom som bol ubytovaný. Na dvore ukladal batožinu do Opla – Kadetu s trnavskou poznávacou značkou. Druhýkrát večer v kasíne, kde zamyslený sledoval guličku rulety. Potom prešli roky, až som ho zbadal zase. V Bratislave. Pred Tescom. Kľačal 79

a žobral. Bol špinavý a otrhaný. Keď som sa ho opýtal, prečo už nechodí do Viedne, zarazene na mňa pozrel, potom vstal a odišiel. Odvtedy som ho už viac nevidel. Predsa by ma ale zaujímalo, ako sa človek normálneho vzhľadu, človek -

majiteľ Opla dostane z Trnavy do Viedne pred Dóm Sv. Štefana, a potom niekoľkoročnou anabázou späť do Bratislavy pred Tesco. Asi sa to už nikdy nedozviem. Ale možno to bolo tak, že cesta viedla práve cez prekrásny Baden a jeho kúzelné kasíno.

Bez domova, ale v Európskej únii V sobotu 1. mája bolo krásne počasie, a tak som sa rozhodol vyraziť do Európy. Vzal som pod pazuchu časopisy a išiel som ich predávať. Okoloidúci síce veľmi nekupovali, ale prihovárali sa. „Tak čo? Ako?“ Nevedel som, či ide o počasie, alebo o predaj časopisov, a tak som iba pokyvoval hlavou a servilne sa usmieval. Keď ale k tým „tak čo“ a „ako“ pribudlo semtam aj slovo Európa, uvedomil som si, že tie otázky sa jednoznačne týkali nášho vstupu do Európskej únie. No! Pýtať sa bezdomovca, že čo a ako v novej Európe, je buď cynizmus, alebo hlúposť. Sme totiž trpená kasta a pre nás ani v tej novej Európe ruže nepokvitnú.

Pár dní pred vstupom našej republiky do Európskej únie podpredseda vlády pán Csáky v ktorejsi televíznej relácii hovoril, že mal slzy v očiach, keď videl, ako slovenskú zástavu vyťahujú k zástave Európskej únie. Dúfam len, že tentokrát nebol stopercentne predvídavý a že k jeho slzám sa o mesiac, o dva, nepridajú slzy nielen bezdomovcov, ale i väčšiny národa. Alebo drahší ostane skutočne iba banán? Takže: Ako v Európe pre bezdomovcov? Tak ako predtým u nás, v Ázii, Afrike či na severnom póle. Na hovno, priatelia, na hovno.

Darček Nemám rád sviatky. Bezdomovec je vlastne celý rok sám, ale napríklad počas takých Vianoc je ešte osamelejší. Spomienky na minulosť v kruhu rodiny, na detstvo a na darčeky gniavia dušu. A človek je smutný. V ten deň pred Štedrým večerom som bol aj ja smutný. Stál som na ulici a pokúšal som sa predať ešte nejaký ten časopis, ale ani to sa mi nijako nedarilo. Ulice zívali prázdnotou, takže vlastne ani nebolo komu predávať. Nezvyčajné pouličné ticho zrazu prerušil džavot detí. Ani neviem, kde sa vzali, ale boli tu, a s rádovou sestričkou tiahli po Klariskej. Vysmiate deti, každé s igelitkou v ruke, zaplnili celú ulicu. „Stojíme,“ počul som hlas sestričky, načo všetky deti ostali stáť. Akurát pri mne. „Tak, deti, kto je toto?“ pýtala sa sestrička a jej ukazovák nemilosrdne smeroval na mňa. No nazdar, povedal som si a s obavami som čakal, ako to dopadne. Slovo

„bezdomovec“ by som ešte zniesol, ale čo ak to bude tulák, žobrák alebo ešte niečo horšie. Deti si ma zvedavo obzerali a mlčali. Zaplať Pán Boh za to ticho, pomyslel som si. „Deti, ujo predáva noviny, takže, čo je?“ „Pre-da-vač,“ zarecitovali decká a mne spadol kameň zo srdca. Sestrička kývla na jedno dievčatko, ktoré ku mne pristúpilo. „Ujo, môžem vám dať darček od Ježiška?“ Zarazený som pozeral na toho anjelika a nesmelo som prikývol. Dievčatko z tašky za pomoci sestričky vytiahlo košík. Taký malý, možno pätnásťcentimetrový, vystlatý senom ako také hniezdo. A v košíku na sene ležal malý drevený Ježiško. Zobral som košík a od dojatia som sa nedokázal ani poriadne poďakovať. „Ideme,“ prerušila moje rozpaky sestrička a klbko detí sa pohlo. Mávali mi a ja som nevedel zastaviť slzy, ktoré sa mi tlačili do očí. Ďakujem, deti...

Fifinka Stál som a predával ako zvyčajne. Zrazu sa objavila predo mnou pani. Na vodidle mala psa. Ibaže to nebol obyčajný pes. To bol maxipes. Veľký ako teľa. Mal vycerené zuby a z papule mu kvapkali sliny. Ako sa blížil, tak mi viac a viac naskakovala husia koža. Keď zastal pár krokov predo mnou, povedal som si - tak to je koniec. Keď sa to psisko do mňa zahryzne, už v živote ma nikto nepozošíva. Pes sa zatriasol a ja som čakal, že sa to začne. Vtom sa

ozvala pani: „Neboj sa, Fifinka. Pán ti nič neurobí.“ Pane Bože! Skoro som mal plné nohavice, a ona chlácholí psa. Mňa by mala chlácholiť, do čerta! Fiﬁnka na počudovanie zavrela papuľu, múdro si ma obzrela a zavrtela chvostom. Od tých čias sme s Fiﬁnkou kamaráti. Keď okolo mňa prechádza, pozrie sa na mňa a zavrtí chvostom. Ja ale pre istotu vždy ustúpim o krok – dva. Lebo človek nikdy nevie.

Pán K predával noviny (Pár slov k televíznej relácii Stroskotanci) Pán K v tom čase nebol ministrom. Bol iba obyčajným politikom a podnikateľom. Takmer denne som ho stretával na Michalskej, kde som vo všetkej počestnosti ponúkal Nota bene. Keď po prvýkrát zalovil vo vreckách a odišiel so sympatickým gestom, že nemá pri sebe peniaze a že si časopis kúpi zajtra, veril som mu. Veril som mu i po druhý, či po tretí raz. Keď sa ale toto divadielko konalo už piaty, či šiestykrát, prestal som mu veriť. Ba čo viac, len čo sa ku mne priblížil, začal som sa dívať iným smerom, lebo mi to bolo trápne. Ale on mal z toho šport. Vždy mával rukami, krčil ramenami a žoviálne sa na mňa usmieval. A miestami aj troška povýšene. Taký bol pán K. Problémy a chudoba bezdomovcov mu boli ukradnuté. Keď sa pán K stal ministrom, povedal som si – no nazdar! A mal som asi pravdu, lebo kopa chudobných, chudobnejších a hlavne dôchodcov mu doposiaľ nevie prísť na meno. I keď, popravde, on má na to iný názor a dodnes sa považuje za spasiteľa Slovákov. No a potom odišiel. Odišiel, lebo musel odísť? Kto by sa v tom vyznal? Chudobní, ešte chudobnejší a hlavne dôchodcovia si vydýchli a nebyť jedného bum-bác tresku, alebo to bolo zlučova-

nie strán, už si presne nepamätám, by sme na neho pomaly aj zabudli. Lenže voľby klopali na dvere. Čo klopali, oni už priam búšili. A tak bolo treba sa zviditeľňovať. I za cenu ošúchaných šiat, špinavých rúk a neprespanej noci. Len ma trošku nahnevalo, že pri tom zviditeľňovaní používal pán K môj kostým a môj džob. Lebo ja som bezdomovec, ja som predajca Nota bene. On je iba šašo, ktorý sa hrá na mňa. A so samoľúbosťou jemu vlastnou vyhlasuje, že ma hral veľmi úspešne. Veď posúďte sami: za jednu noc dostal tri ponuky zamestnania. Milý pane, na bezdomovca ste sa hrali v Česku. Možno, že tam vám tie zamestnania ponúkli. Ale tu na Slovensku, tu, kde vy ste ministrovali? Prosím vás! Na Slovensku od vás a vám podobných určite nič nedostanete. Ani to Nota bene si od vás nekúpia. Tu iba každý máva rukami, krčí ramenami a žoviálne sa na vás usmieva. Takže, pán K, umyte si ruky, oblečte sa do gala, uviažte si kravatu a nešaškujte. A keby ste sa náhodou chceli zase zahrať na bezdomovca, tak na Slovensku. Na Slovensku, pán K, a spoznáte, od čoho muchy kapú. A, mimochodom, aj tak to bolo zbytočné. Ani len na kandidátku vás nedali. To viete, bezdomovci sa na kandidátky zásadne nedávajú.

Zametač Rudi je zametač. Každý deň okolo mňa prechádza, vyzametá každý roh a ide ďalej. Keď som bol malý chlapec, zametači chodili v čiernych uniformách a na hlave mali čierne brigadírky. V rukách držali prútené metly na dlhých poriskách, ktorých ukončenie tvorila malá motyčka. To aby mohli zo škár dlažby vyškrabávať konské hovienka. Širokým rozmachom zmetali smeti na okraj vozovky a odtiaľ ich velikánskou lopatou nakladali do káry. Hlavne tá brigadírka bola dôvodom, prečo som istý čas túžil byť smetiarom. Dnes je všetko úplne inak. Uniformy boli nahradené červenými plátennými vestami (lebo sú lacnejšie), brigadírky boli zrušené bez náhrady a dlhé motyčkové prútené metly boli nahradené obyčajnými. Akurát lopaty, i keď už nie široké (lebo tie malé sú lacnejšie) a kára zostali. No a pribudla taška. Taká obyčajná igelitka, akú dostávame v hypermarkete. Tá taška je dnes hlavným výstrojom každého zametača. Do nej ukladá vzácnosti, ktoré v priebehu dňa nájde. Keď minule Rudi tlačil okolo mňa káru, taška bola poriadne naplnená.

„Rudi, ukáž,“ požiadal som ho. Keď ju otvoril, tá bizarná všehochuť ma fascinovala. Bol tam nefunkčný tranzistorák, zhrdzavená žehlička, hrebeň s vylámanými zubami, dioptrické okuliare hrubé ako baterky, kúpacia čiapka, pumpička na bicykel, skladací dáždnik a zubná protéza. No a náramok. „V tom sú veľké prachy,“ povedal Rudi a špinavým ukazovákom poklopal po náramku. Na prvý pohľad bolo jasné, že je to bezcenné jarmočné „bižu“. „Rudi, to nie je zlato,“ poznamenal som potichu, aby som ho príliš nerozrušil. „Hovno, dedo, je to zlato. V našom dome býval zlatník, poznám to.“ Rudiho argument bol ako hrom. „Rudi, toto nie je zlato,“ protirečil som mu, neuvedomujúc si následky. „Vyser si oko, dedo. Je to zlato. Závidíš. V živote ťa nechcem viac vidieť.“ Vytrhol mi náramok z ruky a odišiel. Odvtedy som Rudiho viac nevidel. Vymenil ho nový, mladý zametač. Vraj sa Rudi nechal kamsi preložiť. A ja som si zaumienil, že nikdy viac sa nebudem zaujímať o obsah zametačských igelitiek.

Žičaj mi kilo „Žičaj mi kilo,“ povedal a nastrčil ruku. Mal ju špinavú až hrôza, ale o nič špinavšiu než tvár alebo nohavice či vetrovku, ktoré mal na sebe. To jeho „žičaj“ ma vrátilo do sedemdesiatych rokov, keď s tým slangom prišla domov moja päťročná dcéra a ja som žasol, kde tie deti na také výrazy chodia. „Vrátim. Do týždňa ich máš naspäť,“ naliehal. V živote som toho človeka nevidel. Mal asi tridsať rokov a razilo z neho ako zo suda. Jeho vzhľad nejako mimoriadne presvedčivý nebol, a tak som iba stál a čakal na pokračovanie. „Tak žičaj. Vrátim. Každý deň si tu. Ja ťa poznám,“ uisťoval ma. „Ale ja ťa nepoznám,“ odvážil som sa napokon oponovať. Pritom to jeho „žičaj“ bolo tak pôsobivo originálne, že som deﬁnitívne „nie“ ešte nepovedal. Naviac predaj časopisov nejako mimoriadne nefungoval a veru žiadne „kilo“ mi nehovorilo pane. Ale on ma toľko presviedčal, že som nakoniec vybral z tašky päťdesiat korún. Chňapol

po nich. Priam mi ich vytrhol z ruky. Potom mi zamával a odišiel. Týždeň som ho nevidel. Už som sa uspokojil s tým, že mojich päťdesiat korún deﬁnitívne odplávalo a ja že som si tak nanajvýš za dobrý skutok vybudoval jeden schodík do neba. Ale siedmy deň prišiel a chlapík stál predo mnou. Špinavý bol ako pred týždňom i razilo z neho ako pred týždňom. Zrejme jeho vzhľad trvalo zodpovedal ťažko získanému imidžu. Z vrecka nohavíc vytiahol pokrčenú päťdesiatkorunáčku a podal mi ju. „Ďakujem vám,“ povedal a pritom som si s úžasom uvedomil, že už mi vyká. Potom z vrecka vetrovky vytiahol pivo, zubami otvoril fľašu a podával mi ju. „Dajte si,“ povedal. Vysvetlil som mu, že nepijem. Pokýval hlavou a po slovách „tak na vaše zdravie“ doslova nalial obsah fľaše na jeden šup do seba. Potom si utrel rukávom ústa a fľašu vrátil späť do vetrovky. „Ešte raz ďakujem,“ povedal a odišiel. Odvtedy som ho nevidel.

Záver Päť rokov žijem bez domova. Počas tých piatich rokov som prešiel všetkými škálami bezdomoveckého života. Žobral som, v zime som odpratával sneh, na jar zbieral po parkoch papiere a iné smeti, ale aj predával Nota bene. Jedol som kontajnerové zbytky, ale aj normálnu stravu v reštauráciách. Alebo som nejedol vôbec. Spával som po parkoch, pod bránami, v pivniciach, po pôjdoch, v kanáloch, ale aj v ubytovniach či v podnájme. Fajčil som cigarety, ale aj cigarety ušúľané v novinovom papieri z tabaku, ktorý som mal z pozbieraných špakov. Fajčil som aj fajku, ale s fajčením som aj prestal. V slabých chvíľach som hromžil na Pána Boha, aby som sa v ešte v slabších zas k Nemu vrátil a zostal s Ním. Lebo, nech už bolo akokoľvek, vždy držal nado mnou ochrannú ruku. Vždy, keď bolo najhoršie, zrazu sa čosi stalo a všetko sa zvrtlo k lepšiemu. Takže predovšetkým Jemu môžem ďakovať, že ešte vôbec som. No a Nota bene. Keď som prvýkrát videl bezdomovca, ako niesol v rukách hŕbu časopisov, myslel som si, že ich nesie do zberu. Keď som sa potom dozvedel, že tie noviny možno predávať

a možno na tom dokonca i zarobiť, skúsil som to aj ja. Nebolo to zo začiatku bohviečo. Išlo ma rozhodiť, keď chlapíkovi, ktorý vedľa mňa žobral, sa peniažky len tak sypali do klobúka a ja som stál s časopismi pod pazuchou a ani pes po mne nezaštekal. Ale i to sa časom utriaslo. Získal som stálu klientelu pozostávajúcu z milých a spolucítiacich ľudí a hneď bolo všetko ináč. Mám ich rád, lebo mi pomáhajú prežiť. A konečne - „dedo, píšte“, povedala jedného dňa Zuzka, ktorá v tom čase časopis „kočírovala“, a ja som začal písať. Prosím, odpusťte mi, pokiaľ moje príspevky nesplnili vaše očakávania, ale nie som spisovateľ. Som len obyčajný starý človek, ktorý za posledných päť rokov všeličo prežil, a o tom som sa snažil čo - to napísať. Moje postavy, miesta, mestá a udalosti sú autentické, i keď niekde som nazval Igora Františkom alebo Nitru Bratislavou. Občas som napísané prifarbil, niekde dvoch ľudí spojil v jedného, ale v podstate som pravdu nezradil. Jednoducho na ulici je to tak a vy to, prosím, prijmite odo mňa v tej forme, ako vám to predkladám. Teda z úprimného srdca. Váš Július

Obsah Namiesto úvodu ................................ 3

Gusto ............................................... 49

Stretnutie s Elou ................................ 5

Darina .............................................. 51

My, kozmopoliti ................................. 7

Stretnutie ......................................... 53

Čaj ..................................................... 9

Sex na ulici ....................................... 55

Holubie šťastie ..................................11

„Vyjarilo“ sa ..................................... 57

Ako rastie národ ............................... 13

Žofka ............................................... 59

Kokso .............................................. 15

Peter ................................................ 61

Milan z Nitry .................................... 17

Jazyky .............................................. 63

To je môj kamavát ............................. 19

Zľava ................................................ 65

Pápež a my ....................................... 21

Dvojaká slušnosť ............................. 67

Šára ................................................. 23

Desiata ............................................ 69

Medzi svojimi ................................... 25

Notabenáčik .................................... 71

Chcem vás podporiť ......................... 27

Soliť s mierou ................................... 73

Čierna ovca ...................................... 29

Kolkáreň .......................................... 75

Trafená hus ...................................... 31

Nie som bezdomovec ........................ 77

Skalický trdelník .............................. 33

Anabáza ........................................... 79

Hogo – fogo ..................................... 35

Bez domova, ale v Európskej únii ..... 81

Ivan .................................................. 37

Darček ............................................. 83

Pes a noviny ...................................... 39

Fiﬁnka .............................................. 85

Na polnočnej .................................... 41

Pán K predával noviny ...................... 87

Bezdomovci a mobily ....................... 43

Zametač ........................................... 89

Suveréni ........................................... 45

Žičaj mi kilo ..................................... 91

Rekviem za plukovníka .................... 47

Záver ............................................... 93

Július Môj domov ulica

Foto Výroba Vydalo

Jana Čavojská Ivan Pekarovič, Tripsoft Občianske združenie Proti prúdu, www.notabene.sk Vyšlo v roku 2006 Prvé vydanie ISBN 80-969542-6-1