Karate

František Šebej

Šport, slovenské telovýchovné vydavateľstvo, 1983

Bratislava

Lektorovali: Ing. Ladislav Klementis Ing. Ľubomír Švec PhDr. Dušan Vavrovič

© PhDr. František Šebej, CSc, 1983 lllustration © Ladislav Csurma

Na úvod

Už sama kniha o karate je vlastne trúfalosť.

Karate je priveľmi komplexné umenie. Človek v ňom vyzrieva len pomaly, hádam celý život.

Nejde totiž o hotový, ukončený, ale o dynamicky sa meniaci systém. Žiaľ, situácia u nás je iná ako v krajinách, kde má karate stáročné korene, kde je k dispozícii dostatok informácií, ktoré môže získať žiak priamo od učiteľa. U nás zatiaľ niet ani veľkých majstrov, ani stáročných tradícií; naše karate je mladé a neskúsené. Nemáme ani dostatok kvalitných inštruktorov, ktorých nijaká kniha určite nenahradí, pomôcť však môže aspoň v počiatkoch.

Kniha obsahuje pomerne široký materiál, zhromažďovaný niekoľko rokov zväčša vo forme podkladov na školenia trénerov a doplnený o nové, u nás zatiaľ neznáme pramene. Okrem toho pomerne vysoké percento tvrdení a poznatkov je výsledkom priamych skúseností

z tréningu karate. Niektoré budú azda v protiklade so staršími názormi a predstavami, no je to výsledok úsilia o prispôsobenie moderným poznatkom z iných športov.

Druhým cieľom tejto knihy je demystifikovať mnohé, čo si o karate myslia neraz i mnohí karatisti, splatiť starý dlh a priblížiť čo najväčšiemu počtu záujemcov karate bez legiend, ale zato s tým, čo objektívne vieme o ľudskom tele a čo zodpovedá fyzikálnym zákonom. Karate je vo svojej klasickej podobe racionálny a vskutku smrtiaci bojový systém, ale v nijakom prípade to nie je nič tajomné. Dnes je vzrušujúcim a krásnym športom, ktorý sa od ostatných športov neodlišuje ničím zázračným. Ďalším z poslaní tejto publikácie je poskytnúť okrem základnej orientácie aj určitý návod na cvičenie. V tejto súvislosti hodno odporúčať, najmä tým, ktorí karate doposiaľ netrénovali, aby začali kapitolou o telesných predpokladoch na 7

techniku iných škôl. Nie je múdre celkom sa uzavrieť do ohrady jediného systému (školy).

Pochopiteľne, najskôr treba ovládať systém techniky, ktorý poskytuje vlastná škola. Potom nám nič nebráni v tom, aby sme využili poznatky iných škôl.

Publikáciu dopĺňajú kresby, ktoré sú v mnohých prípadoch názornejšie a jasnejšie (najmä pri popise dráhy pohybu) než akákoľvek fotografia.

Na záver by som sa chcel poďakovať môjmu učiteľovi, japonskému majstrovi Takedži Ogawovi za to, že nám priniesol živé, klasické karate a roky rozdával všetko, čo vedel nezištne a s neopakovateľným úsmevom.

karate, ako aj predposlednou kapitolou, kde sa hovorí o systéme tréningu i o úplných začiatkoch.

Hneď po ich prečítaní nech začnú cvičeniami na rozvoj pohyblivosti a so získavaním aeróbnej kapacity, pričom môžu v pokoji dočítať zvyšok, ktorý tvoria informácie o technike a systéme karate. Ostatné cvičenia môžu postupne pridávať.

Za každou kapitolou o skupine techník (údery, kopy a podobne) je stať o tom, ako ich cvičiť a v akom poradí.

Popis jednotlivých techník vychádza v prevažnej väčšine z klasickej školy godžu—rju. Týka sa to najmä techniky paží a postojov. Všade tam, kde to bolo možné, sme sa usilovali popísať aj

Autor

8

Historický vývoj karate

umenie — pankration — ako ho poznáme zo zachovaných malieb na amforách, z reliéfov či zo sôch, v niektorých podobách až neuveriteľne pripo­ mína klasické karate a čínske čuan—fa (o ktorom ešte bude reč). Pankration, v ktorom sa súťažilo na Olympijských hrách už roku 648 pred n. L, bol spočiatku ťažko predstaviteľný, krutý boj. Bolo v ňom dovolené všetko, vrátane kopania, udierania, škrtenia. Víťazom bol neraz ten, kto zostal pri vedomí či dokonca na žive. Úplne iný bol zápas, ktorý mal svoje striktné pravidlá a bol staršou olympijskou disciplínou. Až neskôr sa vyvinuli viaceré formy s rozličnými pravidlami. Box už exis­ toval samostatne.

Pankration bol v podstate kombináciou zápasu a boxu, no na rozdiel od boxerov bojovali pankratisti holými rukami. Bol to skutočný „všeboj", v ktorom bolo zakázané údajne len útočenie na pohlavné orgány a oči, ako aj hryzenie a škrabanie. Na tieto priestupky proti pravidlám upozorňovali rozhodco-

Dejiny karate nie sú iba históriou jedného úzko vymedzeného štýlu boja bez zbrane, ktorý pochá­ dza z ostrova Okinava. Sú jedným z aspektov vývoja človeka, v ktorom hral boj o život kľúčovú úlohu.

Prvé záznamy o technických detailoch boja dvoch chlapov sú prakticky rovnako staré ako najstaršie záznamy o iných stránkach života ľudí. Pochopiteľ­ ne, tie najstaršie „metodické pokyny" o boji bez zbrane chýbajú. Vznikali empiricky, v bojoch o úze­ mie, o úlovok, o ženu, o sociálne postavenie či vodcovstvo v skupine. Odovzdávanie skúseností mladším bojovníkom bolo zrejme priame a malo rodové špecifiká, no už na nástenných maľbách, ktoré sa našli pri egyptskej dedine Ben—Hasan a sú rovnako staré ako egyptská civilizácia, vidno prakticky všetky, aj dnes používané zápasnícke chmaty; údaje o „športových" súbojoch Asýranov pochádzajú spred 4000 rokov...

Najrozvinutejšia antická civilizácia rozkvitá v 7. storočí pred n. I. v Grécku. Starogrécke bojové 9

via prútom alebo palicou, čo bolo zrejme účinnejšie ako dnešná píšťalka. (Takáto možnosť iste trápi v snoch mnohých dnešných rozhodcov — nielen v karate.)

Znalca moderného karate iste prekvapí maľba na jednej váze, pochádzajúcej z roku 430 pred n.l. Sú na nej zobrazení dvaja bojovníci v postoji (i s drža­ ním rúk) úplne totožnom s neko—aši—dači — postojom dnešného karate — alebo čínskeho ving—čun štýlu čuan—fa. Soška z rímskeho obdo­ bia ukazuje pre zmenu pankratistu kopajúceho štýlové mae—geri a vo vatikánskom múzeu je uložená krásna antická mramorová socha pankra­ tistu Damoxena zo Syrakúz, ktorý bol doživotne vylúčený zo všetkých olympijskych hier, pretože zabil svojho súpera Kraugasa úderom, ktorý sa v dnešnom karate nazýva nukite (ruka—kopija) — bodnutie hrotmi prstov.

Pankrationu či boxu sa v antike venovalo mnoho významných ľudí, napríklad i tragéd Euripides. Sláv­ ny Pythagoras zo Samu ako osemnásťročný mláde­ nec dokonca zvíťazil na 48. olympijských hrách.

Len ťažko možno dokázať priamu spojivosť medzi vývojom čínskeho boxu čuan—fa (a neskoršieho karate) s gréckym pankrationom, hoci napríklad T. Suzuki takúto súvislosť vidí v pravdepodobnom preniku bojových techník cez územie Indie. Napo­ kon, migrácia národov, vojnové ťaženia i obchod naozaj mohli poskytnúť mnoho príležitostí na vzá­ jomné odovzdávanie bojových praktík.

Spomenuli sme však Indiu, a tu už priamo histo­

rické pramene uvádzajú určitú spojitosť s vývojom v Číne. Hádam najvierohodnejší autor — B. A. Haines — uvádza, že prvý písomný záznam o pästnom bojovom umení sa nachádza v budhis­ tickej literárnej pamiatke Lotus Sutra. V najrozšíre­ nejšom čínskom preklade Lotus Sutry sa vraj nazý­ va spomínané bojové umenie hsiang—ča hsiang— pu, čo znamená asi toľko, ako vzájomné udieranie.

Draeger a Smith, rovnako ako Haines, hovoria navyše aj o prastarom indickom bojovom pästnom systéme, zvanom vajrámušti, ktorý tiež možno po­ kladať za jedného z historických predkov karate, hoci sa v ňom používala aj istá zbraň — akýsi „boxer" — ozubený kovový prstenec. Toto bojové umenie pestovali aj kšátrijovia — bojová šľachta, indická obdoba japonských samurajov. Slovo vajrá­ mušti možno preložiť (podľa Hainesa) ako „zovretá päsť ako zbraň". Viacerí autori (Haines, Draeger, Smith, Mattson a iní) pokladajú za dôkaz spätosti moderného karate s Indiou aj sochy ochranných božstiev z budhistických kláštorov. Títo zlovestne vyzerajúci bohovia bývali zobrazovaní zväčša v pó­ zach podobných tým, ktoré poznáme z dnešného karate, so zovretými päsťami, pripravenými na úder.

Mnohé zo spomínaných dôkazov môžu byť iba náhodnými zhodami okolností, nejeden iba legen­ dou, domnievame sa však, že poznatky o zraniteľ­ nosti ľudského tela spolu s vedomosťami o boji a jeho technike prechádzali z Indie na územie Číny súčasne s inými kultúrnymi a náboženskými vplyvmi.

Zrejme najintenzívnejší bol tento vplyv v prvých 11

storočiach nášho letopočtu, keď vďaka mníchom a pútnikom prenikal na čínske územie budhizmus.

Približne v tomto období má korene legenda, s obľubou uvádzaná v úvode väčšiny knižiek o kara­ te ako autentická príhoda, ktorá mala spôsobiť vznik moderného karate. Je to legenda o Bodhidharmovi, dvadsiatom ôsmom budhistickom patriar­ chovi, ktorý prišiel z Indie na územie Číny v 6. storočí n. I. (čínska podoba Bodhidharmovho mena je Ta—Mo, Japonci ho nazývajú Daruma Taiši).

Legenda vraví, že niekedy začiatkom 6. stor. n. I. prišiel z Indie do Číny (údajne na pozvanie cisára Vu—ti) indický mních a patriarcha Bodhidharma, aby vyučoval budhizmus. Keďže však nebol spokoj­ ný s názormi na budhizmus, s ktorými sa stretol na cisárskom dvore, usadil sa v kláštore Šaolin—su, na území dnešnej juhočínskej provincie Honan. Tu však zistil, že miestnym mníchom by skôr vyhovo­ valo niečo jednoduchšie než komplikované učenie klasického budhizmu, a tak zaviedol novú, zjedno­ dušenú formu učenia, známu pod japonským ozna­ čením Zen—budhizmus (po čínsky čan, v sanskrte dhyana). Slovo zen označuje meditáciu, kontemplá­ ciu, ktorá tvorí kostru a hlavnú metódu celého učenia. Keď Bodhidharma spozoroval, akú biednu telesnú kondíciu majú jeho žiaci, predpísal im svojský druh cvičení, ktoré sú podľa niektorých autorov už hotovým bojovým umením (ktoré si priniesol z Indie), podľa iných zas niečim, čo vytvoril Bodhidharma sám. Šaolinský kláštor sa tak stal kolískou čuan—fa. Nakoľko je táto historka pravdi­

vá, nevedno. Všetky jej časti sú prinajmenšom ťažko dokázateľné. Haines napríklad píše, že nejestvuje nijaký záznam o tom, že by sa bol legendárny Bodhidharma vôbec stretol s cisárom Vu, a že neskôr tradovaný poučný rozhovor medzi nimi bol vymyslený omnoho neskoršie — z didaktických dôvodov. Aj samotná postava Bodhidharmu je opradená množstvom legiend, hoci väčšina autorít z radov historikov zaoberajúcich sa s budhizmom sa domnieva, že ide o historickú postavu.

Faktickú bázu hypotézy, podľa ktorej by mal mať Bodhidharma čosi spoločné so vznikom čuan—fa (a teda i karate) tvorí údajne jeho séria telesných cvičení nazvaná ši—pa—lo—han—šo — osemnásť rúk Lo-Han — pričom Lo-Han označuje všetkých slávnych Budhových žiakov, prípadne všeobecne tých, ktorí dosiahli podľa doktríny budhizmu tak­ zvanú nirvánu, cieľ všetkého úsilia. (Týchto mužov má byť podľa budhistickej tradície 5 0 0 a majú sa znovu objaviť na zemi ako Budhovia.) Na tomto príklade je zrejmý vplyv budhistického myslenia na rané obdobie karate bez ohľadu na to, či sú legendy okolo neho pravdivé, alebo nie.

Aj Bodhidharmov odchod z histórie je opradený tajomstvom a legendami. Tí, ktorí sú presvedčení, že jeden z otcov Zen—budhizmu zomrel prirodze­ nou smrťou a bol pochovaný neďaleko Šaolinského kláštora, udávajú ako dátum jeho smrti najčastejšie rok 5 3 4 n. I. Existuje však ešte jedna historka, podľa ktorej akýsi úradník cisára Vei (mnoho desaťročí po údajnej Bodhidharmovej smrti) stretol Bodhidhar12

mu v horách Turkestanu a v zdvorilom rozhovore sa od neho dozvedel, že je na ceste domov, do Indie.

Pritom mu bolo čudné, že mal obutý len jeden sandál... Keď sa to cisár Vei dozvedel, ihneď dal exhumovať Bodhidharmov hrob, no našiel v ňom iba... jeden sandál.

Niekoľko desaťročí po Bodhidharmovej smrti roz­ šíril mních Šaolinského kláštora Čueh—Juan v spo­ lupráci s iným majstrom menom Li pôvodných 18 cvičení na 173. Tieto cvičenia tvoria podľa všetké­ ho základ celého vývoja neskoršieho čuan—fa, bojového umenia, z ktorého sa vyvinulo karate. Čueh—-Juan je pravdepodobne autorom prinaj­ menšom jednej z foriem šaolinského smrtiaceho bojového umenia čuan—fa. (Šaolinský štýl čuan—fa sa ako prvý z mnohých uvádza pod zhrňujúcim názvom externé školy, po čínsky vai—čia.) Šaolinský kláštor bol niekoľkokrát zničený a vypá­ lený. Niektorí autori uvádzajú, že existoval aj druhý Šaolinský kláštor — v provincii Fukien. Založil ho pred viac ako 1 0 0 0 rokmi mních zvaný Ta—cun— šeh. O tomto druhom Šaolinskom kláštore a osobit­ ne o jeho mníchoch sa traduje, že skutočne doviedli čuan—fa na vrchol majstrovstva. Cisár Kang Hsi (1 6 6 2 — 1 723) využil podľa zachovaných správ vyše sto mníchov-dobrovoľníkov z fukienského Šaolin­ ského kláštora pri ničení lúpežných bánd na západ­ ných hraniciach. Neskôr sa však sám zľakol ich obrovského bojového potenciálu, a vydal rozkaz veľkej armáde kláštor zničiť. Kláštor bol naozaj vypálený a vyviazlo z neho údajne iba päť mníchov.

Tí sa stali jadrom protimadžuovskej, takzvanej spo­ ločnosti trojice, alebo inak ligy Hung, ktorá sa snažila o znovunastolenie moci dynastie Ming.

Obidva kláštory, aj po opätovnom vypálení cisá­ rom Jung—Šengom znovu postavili z popola za Čien—lunga ( 1 7 3 6 — 1 7 9 5 ) . Napokon, vypaľovanie kláštorov a chrámov bol v čínskej histórii bežný jav a je veľmi pravdepodobné, že Šaolinský kláštor neušiel tomuto osudu viackrát. Tak napríklad v čase veľkého prenasledovania budhistov v rokoch 8 4 5 — 8 4 6 n. I. bolo zničených údajne 4 6 0 0 veľ­ kých a až 40 0 0 0 menších chrámov.

O t o m , ako vyzeral tréning v Šaolinskom kláštore, sa vie pramálo; väčšina z toho čo sa traduje, je pravdepodobne iba legenda. Ak vraj chcel získať absolvent „výučný list" v podobe vypálených drakov na predlaktiach, musel prejsť v absolútne tmavých chodbách pomedzí vyše sedemdesiat drevených mechanických útočníkov, ktorých útoky boli naozaj smrtiace. Nadôvažok tam boli jedovaté hady a po­ dobne. Samotný znak sa vraj získal tak, že adept, ak sa chcel vôbec dostať von, musel premiestiť veľkú rozžeravenú nádobu s uhlím, pričom sa mu na predlaktia vypálili spomínané draky — diplom pra­ vého šaolinského boxera.

Filozofickú i bojovú tradíciu kláštora sa pokúsil v súčasnosti obnoviť v novovybudovanom centre na japonskej pôde majster Došin So. Založil kláštor, ktorý nazval Šorin—dži (čo je japonská výslovnosť Šaolin—su) a vyučuje v ňom jednak jednu zo škôl Zen—budhizmu (takzvaný Kongo—Zen), jednak 13

kempo (čuan—fa). Majster Došin So, mohutný bra­ datý starec, sa teší v Japonsku obrovskej úcte, a to nielen ako expert vo svojom Šorin—dži kempo, ale aj ako nositeľ filozofickej tradície Zen—budhizmu a vôbec silná osobnosť. Či už hovoria najpopulárnejšie legendy tak alebo onak, máme všetky dôvody domnievať sa, že čuan—fa, respektíve iné, alebo inak nazývané bojo­ vé umenie, jestvovalo dávno pred príchodom bud­ hizmu do Číny. Mnoho z histórie čuan—fa je spojené s taoizmom a napríklad legendy pripisujú autorstvo niektorých z „externých škôl" priamo taoistickým božstvám a polobožstvám. Zdá sa, že starí majstri odpozorovali mnohé pohyby priamo zo života a boja zvierat, podľa ktorých sa niektoré štýly aj nazývajú (žeriav, had, tiger, drak a podobne).

Dôkazom staršieho pôvodu čua—fa je i široko rozšírená koncepcia o či — vnútornej sile, vitálnej energii, ktorá má korene hlboko pred naším leto­ počtom. Školy čínskeho boxu, prípadne čuan—fa (v pre­ klade cesta pästí) sa zvyčajne delia na takzvané externé školy (vai—čia) a interné školy (nei—čia).

Externé školy charakterizuje zameranie na rozvoj sily a rýchlosti, rovnako ako reakcie a postrehu a v hlavných znakoch pripomínajú moderné karate.

Vznik väčšiny z nich siaha do obdobia Sung (12. a 13. stor. n. I.) a Ming (14. až 17. stor. n. L).

Interné školy, ktoré sa orientujú na psychickú prípravu, techniku dýchania, relaxované cirkulačné pohyby, kultiváciu takzvaného či a hádam i určité

formy meditácie spojenej s pohybom, vznikajú tiež v dnešnej podobe pomerne neskoro. Napríklad tai—či—čuan — čo je najpopulárnejšia z interných škôl — sa pripisuje taoistickému duchovnému Čan—san—fengovi, ktorý žil v období dynastie Juan (13. a 14. stor. n. I.), prvé údaje o hsing—i, čo je ďalšia z interných škôl, zasa pochádzajú zo 17. stor. n. I. A podobne je to aj s ostatnými školami.

Samotná podstata jednotlivých škôl, aj keď to mnohí dosť zjednodušene tvrdia, nie je totožná. Čínske školy boja bez zbrane tvoria nepredstaviteľ­ ne pestrú paletu koncepcií, názorov a pravidiel, ktoré si často protirečia. Vznikali vo veľmi širokom historickom rozpätí a na obrovskom území, ktoré charakterizujú značné demografické i prírodné odlišnosti. Spôsob boja, ktorý sa tvorí u obyvateľ­ stva žijúceho na džunkách a sampanoch Žltej rieky, bude zrejme rešpektovať ich životné podmienky a obmedzený priestor, v ktorom sa musí bojovať. Úplne inak zas budú vyzerať techniky ľudí z hôr.

Takéto faktory pravdepodobne väčšmi ako ktoré­ koľvek iné (väčšmi než náboženské a filozofické) určovali tú podobu čuan—fa, v akej ho poznáme dnes.

V súčastnosti je skôr zvykom používať na označe­ nie čínskych bojových umení slovo vu—šu (umenie boja), čo je primeranejšie ako čuan—fa, pretože väčšina, najmä externých škôl, používa pri svojom cvičení okrem techniky paží a nôh i zbrane, naprí­ klad meče a kopije.

Okrem toho, že rozličné školy čuan—fa majú svoj 4

neodškriepiteľný bojový a sebaobranný význam, v interných školách, osobitne v tai—či—čuan, sa dostáva čoraz väčšmi do popredia význam zdravot­ ný. Jeho majstri a protagonisti ho natoľko zdôraz­ ňujú, že mnohí nečínski autori uvádzajú tai—či ako zdravotnú gymnastiku (pričom vôbec nevedia o bojovej podstate tohto cvičenia).

Dopustili by sme sa chyby, keby sme pri našom prehľade histórie čuan—fa preskočili úlohu, ktorú toto bojové umenie zohralo v čínskych dejinách.

Zdá sa, že od svojho počiatku bolo nástrojom v rukách odbojových síl, ktoré sa búrili proti cudzím elementom a sociálnemu útlaku. Je známe, že v čínskych dejinách zohrávali značnú úlohu všelija­ ké tajné spoločnosti. Známe je i to, že ich často riadili takzvaní boxeri, prípadne protagonisti čuan—fa a že plnili zväčša veľmi revolučnú úlohu.

Vyvrcholením tohto vývoja bolo bezpochyby tak­ zvané Povstanie boxerov v roku 1 9 0 0 , keď povstali proti západným koloniálnym mocnostiam pomerne široké vrstvy čínskeho obyvateľstva pod vedením niekoľkých tajných spoločností, ktorých členstvo vyznávalo sčasti až kultovým spôsobom cvičenia čuan—fa (okrem iného aj ako symbol nacionaliz­ mu).

často nesprávne označuje slovom kung—fu.

Kung—fu však neznamená nič iné ako majstrovstvo, zručnosť, a to v čomkoľvek. Niekedy sa používa i japonské slovo kempo, lenže to je iba japonská výslovnosť čínskych znakov čuan—fa.

Všetky známe pramene sa zhodujú v tom, že kolískou moderného karate je ostrov Okinava. Slovo okinava znamená povraz na obzore (vo výhľade) a tento drsný ostrov svojou podobou skutočne pripomína zauzlený povraz hodený do mora.

O Okinave sa vedelo pomerne málo až do roku 1 9 4 5 , keď bol dejiskom ťažkých bojov medzi Ja­ ponskom a Spojenými štátmi americkými na konci druhej svetovej vojny. Okinava ako najväčší ostrov zo súostrovia Rjukju nepatril vždy Japonsku a po dlhé stáročia bol vystavený čínskemu vplyvu — kultúrnemu i mocenskému. Etnický pôvod oby­ vateľstva súostrovia Rjukju je jednou z nevyrieše­ ných otázok vzhľadom na jazykový a fyziognomický vývoj. Fyziognómia Okinavčanov síce pripomína Japoncov, no zreteľné sú i náznaky malajsko-polynézskeho typu; preto nijako neprekvapuje, že i jazyk majú svojský.

Prvé kontakty Číny s ostrovmi Rjukju siahajú do obdobia dynastie Sui (6. stor. n. I.) a podľa údajov historikov neboli práve najpriateľskejšie. Číňania si zrejme počínali podobne ako španielski konkvistadori. Až neskoršie kontakty nadobúdajú aj obchod­ ný a kultúrny charakter a takmer určite už v 7. storočí sa sem dostáva i čuan—fa. 0 nejaký čas vzniká na Okinave dokonca pomerne rozsiahle čín-

Povstanie bolo potlačené pre neorganizovanosť a vďaka obrovskej materiálnej prevahe koloniálnych vojsk. Čuan—fa sa však napriek tomu aspoň na čas stalo symbolom národnooslobodzovacieho boja a národnej hrdosti.

Na záver treba ešte poznamenať, že čuan—fa sa 16

ske osídlenie, ktoré sa bude spomínať pod symbo­ lickým názvom Tridsaťšesť rodín.

Oficiálny základ čínsko-okinavských vzťahov bol položený roku 1 3 7 2 , keď panovník Okinavy Satto vyjadril svoje spojenectvo s čínskym cisárstvom Ming. Okinava sa tak stala na istý čas čínskym satelitom a čuan—fa začalo prenikať na Okinavu prakticky bez obmedzenia.

Takmer vo všetkých kapitolách o histórii vo väčšine nespočetných publikácií o karate sa spomína i domá­ ce — okinavské bojové umenie, respektíve systém boja päsťami, zvaný tode. Mnohí autori sa domnie­ vajú, že techniky moderného karate, v ktorých sa používa na udieranie zovretá päsť, pochádzajú práve z tode. Pochopiteľne, nemožno to vyvrátiť, isté však je, že takéto techniky tvoria prirodzenú časť aj pôvodného čuan—fa a okrem toho množ­ stvo „ d o m á c i c h " prvkov má pri bližšom pohľade dosť silnú čínsku „príchuť"...

Začiatok 17. stor. n. I., konkrétne rok 1609, prináša prudký koniec vzťahov Okinavy a Číny, vzťahov, z ktorých mala Okinava ekonomický aj kultúrny úžitok. V Japonsku už celé generácie zúrila občianska vojna. V jej závere dochádza k boju o úrad šóguna (ktorý predstavuje skutočnú moc nad Japonskom, pretože cisár je božskou bytosťou, ktorá sa pramálo stará o veci pozemské) medzi rodmi Sacuma a Tokugava. Rod Tokugava víťazí a podľa obyčaje ponecháva rodu Sacuma jeho feudálne teritóriá s úlohou „tozama daimjo" (von­ kajší panovník, knieža). Keďže však frustrovaní sa-

muraji z klanu Sacuma predstavujú stálu hrozbu vládnúcemu rodu, dovolí sa im ešte v spomínanom roku 1609 výprava na Okinavu, čo je vhodný spôsob, ako ich aspoň čiastočne odškodniť prípad­ ne aj oslabiť. Navyše možno potrestať Okinavu za to, že odmietla zásobovať japonské vojská pri výprave proti Číne. To je koniec okinavskej nezávis­ losti a začiatok kompletného podrobenia súostrovia Rjukju. lehiza Šimazu (miestodržiteľ z klanu Sacuma) vydal ihneď množstvo zákazov, ktoré síce obrali okinavské obyvateľstvo aspoň na čas o slobodu, jeden z nich však priamo stimuloval vznik moderné­ ho karate. Išlo o zákaz nielen nosenia, ale aj vlastnenia akýchkoľvek zbraní, a to pod hrozbou krutých trestov. Tak sa začína séria tajných konfe­ rencií rozličných spoločností čuan—fa i tode, ktoré sa roku 1629 spájajú do tajného frontu proti okupantom. Výsledkom je nové smrtiace bojové umenie, ktoré vzniklo kombináciou všetkých jestvu­ júcich koncepcií, pomenované jednoducho te (ruky), neskôr okinava—te.

0 vývoji v ďalšom období nejestvujú písomné záznamy, čo-to však môžu naznačiť legendy. Na Okinave boli tri veľké centrá — mestá Šuri, Naha a Tomari, a tie boli zároveň centrami vývoja te. Zdá sa, že v meste Šuri sa vyvinula technika majúca svoj základ v externých školách čuan—fa (nazývaná šurí—te), v meste Naha skôr technika založená na interných školách (nazývaná i naha—té); technika z Tomari bola skôr kombinovaná {tomari—te). Maj17

stri te chodili tajne na návštevy do Číny a zotrvávali tam študujúc čuan—fa u najslávnejších učiteľov neraz celé roky.

V mnohých zrážkach s japonskou mocou si te získava priam hrozivú povesť a majstri tohto umenia sú veľmi obávaní. Tajomstvo a ilegalita sa stávajú sprievodnými znakmi te (alebo karate, ako sa po­ stupne začína menovať) až do konca 19. storočia, hoci neoficiálna okupácia rodom Sacuma sa končí roku 1875, keď sa Okinava stáva súčasťou Japon­ ska a jej obyvatelia získavajú všetky občianske práva. Tajné spoločnosti sa však len ťažko prispô­ sobujú novej situácii, keď sa netreba skrývať, keď už netreba trénovať techniku, ako zabiť, prípadne pre­ žiť smrtiaci útok. Okrem toho vzniká tvrdá rivalita medzi niektorými školami.

čítal po japonsky karate—džucu. Tento názov po­ zostával z týchto znakov.

Tode sa pokladá, ako sme už uviedli, za špecific­ ky okinavské najmä preto, lebo používa prevažne techniku taiso (zavretá päsť) na rozdiel od techniky kaišu (otvorená dlaň) v čuan—fa. Tento názor možno však spochybniť nielen tým, že aj v čuan—fa sú bohato zastúpené techniky zavretej päste, ale i t ý m , že čínske znaky používané na označenie zavretej päste, ktoré sa čítajú taiso, znamenajú v preklade aj čosi ako zakladateľ (mnohé znaky mávajú viacero významov) a zvyčajne sa nimi ozna­ čuje zakladateľ čínskej dynastie Tang.

Osud označenia „karate" je rovnako zaujímavý, pretože je poznačený tou istou snahou zotrieť čínsky vplyv. Okinavčania si zvolili názov, ktorý sa

bol nahradený znakom

Prvý označuje dynastiu Tang (možno čítať tó, ale i kara), druhý označuje ruky (číta sa te) a tretí umenie (číta sa džucu). Znak

ktorý sa tiež číta ako kara, definitívne až v tridsia­ tych rokoch (1936), keď sa stretli veľkí majstri karate Jabu, Kijamu, Motobu a Mijagi a uzniesli sa na tejto zmene. Použitie nového znaku malo odstrá­ niť z názvu čínsky vplyv (Japonsko vstupovalo do kolonialistickej vojny s Čínou) a zdôrazniť afiliáciu k budhizmu, pretože znak kara znamená prázdnotu 18

Veľmi rozšíreným cvičením bolo cvičenie takzva­ ného jazdeckého postoja, prípadne pevného posto­ ja (cvičiaci stojí spočiatku asi 15 minút, neskôr až dve hodiny v pomerne nízkom p o s t o j i — šiko— dači). Až keď mu vďaka tomuto cvičeniu spevnejú nohy a uvoľnia sa bedrové kíby, čo nastane niekedy až po dvoch rokoch — pristupuje sa k vlastnému cvičeniu techník karate. (Niektoré techniky v klasic­ kom okinavskom karate neexistujú; napríklad mavaši—geri je vyslovene moderným príspevkom.)

Ak už hovoríme o histórii okinavských bojových umení, nemožno nespomenúť vyslovene okinavské špecifikum zvané kobudo. Okinavčania, keďže boli zbavení možnosti nosiť akékoľvek zbrane, ba i nôž (ten bol podľa legendy prikovaný v strede dediny na reťazi o studňu), začínajú sa v rámci výcviku te venovať i použitiu predmetov a nástrojov dennej potreby ako zbraní. Podobne ako kedysi husiti, aj Okinavčania využívali bežné predmety používané v poľnohospodárstve. Tak napríklad malý cep na ryžu sa stáva smrtiacou zbraňou zvanou nunčaku...

Táto nevinne vyzerajúca „hračka" je v rukách ex­ perta nepreraziteľnou clonou víriaceho tvrdého hra­ natého dreva. Rozmanité páky a držania pomocou nunčaku umožnia vyvinúť silu treštiacich oceľových klieští. Pritom nunčaku v rukách laika bude pravde­ podobne omnoho nebezpečnejšie tomu, čo ním máva ako súperovi, pretože poletujúci cep ťažko ovládať. Nunčaku je v mnohých krajinách zakázané tak ako strelné zbrane, a to pre svoj smrtiaci účinok.

a symbolizuje jeden z dôležitých konceptov budhis­ tickej filozofie. Ibaže táto zmena podráždila dakto­ rých tradičných okinavských majstrov, a tak dodnes existujú na Okinave školy, ktoré sa zaťato pridŕžajú starého názvu te, ako aj starých tradícií v tréningu.

Tu sa žiada povedať niečo o klasickom tréningu, ktorý tvoril náplň prípravy okinavského bojovníka.

Podľa toho, čo je známe, sa zdá, že sa priveľmi nelíšil od tréningu v klasickom čuan—fa. Väčší dôraz sa pravdepodobne kládol na rozvoj sily a tvrdosti úderu. Starí okinavskí karatisti trávili celé hodiny udieraním do makivary — „búchadla" slú­ žiaceho na spevnenie úderových plôch (kĺbov na pästiach a podobne). Podstatnú časť tréningu tvorili kata — formálne zostavy útočných a obranných techník, ktoré boli dovedené na dnes už ťažko odhadnuteľnú úroveň dokonalosti. V kata si cvičenec zdokonaľoval reakcie a rýchlosť, učil sa nadvä­ zovať na seba akcie a správne ich vykonávať. Voľný zápas so súperom, ako ho poznáme dnes (džiju— kumite alebo športový zápas) neexistoval, pretože cvičiaci vôbec neboli vedení k t o m u , aby zastavovali či kontrolovali svoje údery a kopy. V neskorších dobách sa experimentovalo so zápasom v brnení podobnom tomu, ktoré sa používa v japonskom šerme kendo a do ktorého bolo možné naplno udierať i kopať. Dodnes je toto brnenie (nazývané bogu) súčasťou výbavy v niektorých okinavských školách, ale nemožno ho rátať ku klasickému okinavskému karate, je totiž znakom modernejšieho, japonského vplyvu.

Tonfa (nazývané niekedy aj tui—fa) je pôvodne 19

excentricky umiestená rukoväť malého mlynského kameňa. Majstrovi te však mení predlaktia na tvrdé drevené kryty, ktorými možno zasadzovať množstvo nepredvídateľných úderov.

Sai je zbraň vyvinutá na obranu proti obávaným samurajským mečom — katanám. Je to čosi ako krátky mečík, vlastne trojzubec (nemá však čepeľ), ktorého prostredný hrot je dlhší, bez hrán, s pomer­ ne tupou špicou. Sai vraj lámala samurajské meče ako zápalky.

Rozvinul sa i boj palicou zvanou bo, ktorá mala rozličnú dĺžku.

Všetky tieto „zbrane" boli integrálnou časťou okinavského karate či te, no dnes im hrozí, že kedysi tak dôkladne prepracovaná technika boja sa nená­ vratne stratí v zabudnutí.

Koncom minulého a začiatkom tohto storočia pôsobili na Okinave majstri, ktorých mená sa už priamo spájajú s dnešným, moderným karate. Za všetkých spomenieme majstra Itosu, ktorý pôsobil v meste Šuri, a majstra Higaonu, ktorý žil v meste Naha. Itosu bol učiteľom Gičina Funakošiho, ktorý ako prvý preniesol karate na pôdu Japonska a je zakladateľom jedného z najrozšírenejších a zároveň najexpanzívnejších štýlov dnešného karate — šotokanu. (Funakoši študoval určitý čas i u majstra Higaonu, ktorý bol učiteľom Čódžuna Mijagiho, tvorcu godžu—rju a Kenvu Mabuniho, ktorý vytvoril šito—rju.)

Vznikajú aj iné štýly a školy, ktoré tvoria pestrú paletu okinavského karate: kobajaši—rju, založený 21

na severných čínskych školách; šoreidži, založená na južných čínskych školách a iné. Niektoré — ako napríklad ueči—rju — sú priamo a do posledných detailov prenesenými čínskymi smermi, iné sú syn­ tetizujúce a tvorivé. Tento vývoj trvá prakticky do­ dnes, hoci Okinava už v karate dávno stratila svoje ústredné postavenie.

Vďaka novinárskemu hladu po senzáciách i vďa­ ka samozvaným „expertom" malo karate v nedáv­ nych dobách množstvo zlej publicity, pretože sa stotožňovalo s roztĺkaním všelijakého stavebného materiálu, prípadne sa pokladalo za tajné umenie zabíjať hranou ruky, ktorá sa vypracuje tak, že ňou majiteľ búcha do všetkého, čo vidí. Podobnou mystifikáciou bolo i stotožnenie rodiska karate s Japonskom. Japonsko nie je rodiskom karate, ale je bezpochyby medzníkom a ústredným bodom v jeho histórii, bodom, v ktorom sa mení klasické bojové umenie na moderný šport.

Japonské autority si plne uvedomili kvality te ako hodnotného telesného cvičenia až začiatkom tohto storočia, keď lekári pôsobiaci na Okinave zistili, že niektorí žiaci stredných škôl, ktorí sa podrobovali bežným prehliadkam, boli vo vynikajúcej telesnej kondícii, pretože sa pod vedením rodičov venovali cvičeniu te. Karate bolo teda zavedené ako súčasť bežného telovýchovného cvičenia do školských osnov na Okinave. Na popud vtedajšieho následní­ ka trónu, neskoršieho cisára Hirohita, ktorý bol na Okinave svedkom exhibície karate, pozvalo japon­ ské ministerstvo školstva do Japonska experta, aby

predviedol svoje umenie pred autoritami z oblasti bojových umení a školstva. Roku 1922 splnil túto úlohu Gičin Funakoši ( 1 8 6 9 — 1 9 5 7 ) , ktorý bol v Ja­ ponsku už roku 1915, a hoci nebol najväčším technikom, ani bojovníkom, vynikal osobnými vlast­ nosťami — vzdelaním a nevšednou schopnosťou veci podať, vysvetliť. A tak sa karate zaradilo experimentálne do školskej výuky napríklad na univerzite Keio v Tokiu, kde vzniká prvé dodžo.

A čoskoro — stále pod Funakošiho vplyvom — prichádzajú na rad ďalšie univerzity. To, čo sa Funakoši naučil od majstra Itosu v meste Šuri a čo sa nazývalo šuri—te, sa stalo základom karate cvičeného v týchto strediskách. So svojimi žiakmi neskôr stavia budovu dodžo, klub, ktorému dáva názov Šotokan. Po jeho smrti nazvali niektorí jeho žiaci týmto menom celý štýl, respektíve smer kara­ te, ktorý cvičia, hoci samotného Funakošiho táto tendencia skôr hnevala a odmietal ju tvrdiac, že nie je zakladateľom nijakého štýlu a že karate je v pod­ state iba jedno.

čínske školy, najmä pakua—čang. Skĺbením Higaonovho učenia s rotačnými a cirkulačnými „jemný­ m i " prvkami interného čuan—fa sa Mijagimu poda­ rilo vytvoriť skutočne unikátnu školu. Godžu—rju má prvky go (tvrdé priamočiare techniky) aj prvky džu (jemné, kruhové a oblúkové techniky spojené v harmonickej rovnováhe). Mijagiho godžu—rju sa rozšírilo i do Japonska, kde predstavuje popri šotokane a šito—rju, ďalší z rozšírených smerov karate.

Gosei Jamaguči (1972) vo svojom stručnom prehľade histórie godžu—rju karate píše, že podľa údajov jeho otca — hlavy dnešného godžu—rju v Japonsku, majster Higaona, ktorý tiež prežil viac rokov v Číne, študoval prevažne hung, štýl tvrdej externej školy Šaolinského čuan—fa. Čodžun Mijagi však študoval aj internú školu pakua a skĺbil ich.

Kombinovanie týchto dvoch extrémov má podľa Jamagučiho (1972) svoj základ v prastarej doktríne zvanej vu—pei—či, ale realizovať sa to podarilo až Mijagimu.

Gogen Jamaguči, ktorý pozýva majstra Mijagiho do Japonska roku 1929, je zakladateľom klubu na univerzite Ricumeikan v Kjote. Dôležité je však to, že roku 1 9 3 0 sa mu podarilo presadiť karate i na pôde Butoku—kai, čo je oficiálne vládne ústredie Japonska pre bojové umenia (džudo, kendo, džu— džucu...).

K uvedeným majstrom sa neskôr pridáva Hironori Ocuka, ktorý tiež vychádza z učenia majstra Itosu a zo šuri—te a zakladá ďalšiu školu, ktorú nazýva

Roku 1 9 3 0 sa usádza v Osake ďalší slávny okinavský učiteľ Kenva Mabuni, ktorý študoval u majstra Itosu i u majstra Higaonu spolu s Gičinom Funakošim. Majster Mabuni zakladá slávnu školu šito—rju, ktorá vychádza prevažne z učenia majstra Higaonu a z toho, čo sa nazývalo naha—te.

Na Okinave zatiaľ zakladá najslávnejší z Higaonových žiakov školu godžu—rju. Je to Čódžun Mijagi ( 1 8 8 8 — 1 9 5 3 ) , ktorý ešte na popud Higaonu prežil celé roky v Číne, kde študoval okrem iného interné 22

vado—rju. Vado—rju majstra Ocuku charakterizujú úhybné pohyby na obidve strany, rýchle rotačné pohyby bokov a švihové údery, ktoré pôsobia skôr ľahko, no v boji sú veľmi účinné. Žiaci týchto majstrov sa stali zodpovednými za úžasné rozšírenie karate najmä po druhej svetovej vojne a dodnes tvoria tvár a symboly karate. Žiaci Gičina Funakošiho vytvárajú pod vedením Masatoši Nakajamu, pôsobiaceho na univerzite Takušoku, šotokan—rju a organizáciu, ktorej získavajú reputá­ ciu na jednej strane kvalitní inštruktori a rovnako kvalitné karate a na druhej — už menej sympatická — polovojenská štruktúra, ako aj neskoršie snahy mocensky ovládnuť nielen japonské, ale aj svetové karate.

Iný Funakošiho žiak, senior hnutia Šigeru Egami, stál pri zrode organizácie zvanej Šotokai, ktorá presadzuje tradičné karate—do a myšlienky zná­ šanlivosti a tolerancie omnoho bližšie Funakošiho pôvodnému názorovému svetu.

Gogen Jamaguči, ktorého určil Čodžun Mijagi za svojho následníka v Japonsku, sa stal hlavou moc­ nej organizácie Godžu—kai a patrí k iniciátorom vzniku Celojaponskej federácie karate v roku 1964.

Spolu s majstrom Nakajamom je zodpovedný za postupné zavádzanie pravidiel športového zápasu, ktoré umožnili, aby sa karate stalo súťažnou discip­ línou. Mijagiho následníkom na Okinave sa stáva Meitoku Jagi.

V Japonsku zatiaľ vznikli ďalšie školy, ktoré v závislosti od väčších alebo menších propagač­

ných schopností svojich zakladateľov a majstrov združujú určitý počet žiakov. Vzniká rengo—kai a renbu—kai, Masutacu Ojama zakladá kjokušin— kai. Existuje ešte celá plejáda menších škôl líšiacich sa detailmi i celou koncepciou, no absolútna väčši­ na má priamu spojitosť s niektorou z dvoch hlav­ ných okinavských koncepcií: buď so šuri—te, alebo s naha—te.

Historický prehľad vývoja karate by nebol úplný, keby sme neuviedli ďalšie, príbuzné východoázijské bojové umenia. Najbližšie ku karate má kórejské tae—kvon—do, ktoré sa rozvíja najmä v posledných rokoch. Karate a tae—kvon—do majú spoločných rodičov. Ich rozdielny vývoj nastal až v priebehu posledných dvadsiatich rokov. Najvýraznejším zna­ kom tae—kvon—do v súčasnosti je silná orientácia na techniku kopov; niektoré techniky sa vytvorili a modifikovali len celkom nedávno. Pravdaže, mno­ hé z toho, čo vzniká v tae—kvon—do, sa v dnešnom svete športového karate veľmi promptne preberá, a tak môžeme vidieť techniky tae—kvon—do v re­ pertoári karatistov najrozličnejších štýlov. Ďalšie bojové systémy, ktoré sú poznačené sil­ ným domácim vplyvom, ale predsa sú príbuzné, sú bojové systémy Indonézie; všetky sú zhrnuté pod spoločný názov pentjak—silat. Pentjak—silat tvorí organickú časť kultúry na celom súostroví a výrazne prenikol napríklad i do ľudových tancov.

Aj Malajsko má svoje špecifické umenie, zvané bersilat; Thajsko sa môže pochváliť takzvaným thaj­ ským boxom muaj—thaj, ktorý je nepochybne j e d 23

ným z najtvrdších športov na svete; Barma má bando. V tomto výpočte by sme mohli pokračovať, postačí však, keď povieme, že podobný vývoj v oblasti umenia boja bez zbrane prebiehal vlastne v celej tejto zemepisnej oblasti. Všetky spomínané systémy sú z historického hľadiska vzdialenými príbuznými, a hoci sa nedá s istotou povedať, že sa vyvinuli z čínskeho čuan—fa, predsa len môžeme predpokladať, že čuan-fa malo na ne v tom či onom období ich vývoja formujúci a modifikujúci vplyv.

Keď si uvedomíme tieto príbuzenské vzťahy, nielenže hlbšie pochopíme karate či už ako bojové umenie alebo ako šport, ale pripustíme i väčšiu toleranciu v dlhých a úplne nezmyselných sporoch o t o m , ktorý štýl či škola sú staršie, lepšie, prípadne ako „musí" vyzerať technika karate. Karate, tak ako všetky umenia, z ktorých vzišlo, má mnoho tvárí.

Preto treba zohľadňovať aj poznanie druhých a hľa­ dať skôr to, čomu sa hodno naučiť, než to, čo by sa malo kritizovať.

24

Etika

Mnohé knihy o karate obsahujú zoznam vlastností, ktoré by mal karatista mať (týkajú sa predovšetkým sociálnych a charakterových čŕt). Máloktorý autor si však dáva námahu nejako objasniť, prečo je naprí­ klad potrebné nebyť agresívny. Zväčša jednoducho vyhlási, že agresivita je zakázaná, a vo zvyšku knihy sa venuje opisu toho, ako niekoho čo najúčinejšie kopnúť či udrieť. Domnievame sa, že táto téma si žiada trochu viac priestoru.

V karate sa treba zaoberať etikou z viacerých dôvodov. Najhlavnejším z nich je ten, že karate na určitej úrovni je bojová technika, vlastne zbraň.

A kto má v ruke zbraň, musí si rozmyslieť a dôkladne zvážiť, kedy a ako ju môže použiť.

Nemenej závažným dôvodom je i to, že karate v podobe, v akej sa cvičí a organizuje, poskytuje ideálnu možnosť formovaniu vlastností a celkových postojov, ktoré sa prenášajú do každodenného života. Preto by sa malo presne zvažovať, čo a v akom množstve si majú — z etickej stránky

— cvičenci-karatisti z tréningu odniesť.

Na t o m t o mieste sa nemôžeme zaoberať etikou ako filozofickou kategóriou — na to niet priestoru. Úplne vystačíme s chápaním etiky ako súhrnu určitých morálnych zásad determinujúcich naše správanie, respektíve tvoriacich kritériá jeho hodno­ tenia. Etika — jednoducho povedané — je pojem nadradený pravidlám definujúcim dobro a zlo, mravné a nemravné, čestné a nečestné, odvážne a zbabelé a podobne.

Hneď na začiatku treba povedať, že väčšina základnej etiky je, prirodzene, spoločná všetkým športovcom, všetkým občanom, všetkým ľuďom, nielen karatistom. Etika nám vlastne umožňuje prežiť a fungovať ako spoločenstvo. Až na pevnej stavbe všeľudskej etiky, etiky podmienenej historic­ ky a možno aj biologicky, pribúdajú, navrstvujú sa etické pravidlá platné špeciálne pre toho, kto cvičí bojové umenie a osobitne pre karatistu.

Tréner je najčastejšie vystavený otázkam cvičen25

cov i laikov týkajúcim sa riešenia problému, či použiť to, čo karatista z karate vie, v bojovej, sebaobrannej situácii. Je šťastie, že u nás to môžeme riešiť zväčša len ako akademickú otázku.

Na jednej strane civilizácia a na druhej zbrane totiž odsunuli päste ako prostriedok riešenia problema­ tických situácií medzi anachronizmy. Problémom teda zostalo vlastne už len to, čo nepatrí do normálneho ľudského správania, ale skôr do pato­ lógie — sociálnej i psychologickej. Fyzická agresivita, násilie (prirodzene, v mieri, o ktorom uvažujeme ako o zrejmom predpoklade), vychádza spravidla zo strany jednotlivcov, ktorí stoja v určitom ohľade na okraji skupiny. Priama fyzická agresia však nebýva výsadným repertoárom správania kriminálnikov. Aj obyčajní ľudia, frustrovaní, roky vystavení stresujúcim situáciám a okolnostiam, prípadne pod vply­ vom alkoholu môžu byť za určitých okolností agre­ sívni, útoční, ochotní udrieť, ublížiť. Je to jav, ktorý, hoci je v zdravej spoločnosti zriedkavý, nevymizne asi nikdy. Pre karatistu preto platí ako jedno z etických pravidiel, vzťahujúcich sa na neho väč­ šmi než na iných ľudí, že by v nijakom prípade nemal byť takýmto jednotlivcom on. Predsavzatie na to nestačí; treba, aby človek, ktorý povedzme vie, že prežíva zlé obdobie života, a navyše vie, že má sklony k agresivite, vyvíjal všemožné úsilie nedostať sa do emocionálnej situácie, kde by sa prestal ovládať; aby sa vyhýbal i slovným konflik­ t o m , ktoré hrozia násilným vyústením; aby predo­ všetkým nepil alkohol.

V situácii, keď je agresorom druhý, platia pre karatistu, tak ako pre každého občana, ustanovenia platného zákonníka. Nie je pravda, že karatista v nijakom prípade nesmie využiť to, čo vie, že je registrovaný, že sa musí nechať udrieť a podobne; niet nijakého špeciálneho ustanovenia, ktoré by pred zákonom odlišovalo karatistu od iných ľudí.

Platí však zákon o nevyhnutnej obrane. Ak je ohrozené zdravie či dokonca život karatistu alebo inej osoby, karatista nielenže môže, ale musí za­ siahnuť, musí si však počínať tak, aby urobil len to, čo je nevyhnutné. Útočník, ktorý už prestal útočiť, prestáva byť agresorom, naopak, stáva sa ním ten, ktorý by podnikal voľajaké protiútočné kroky. Toľko hovorí zákon, na ktorého rešpektovanie netreba formulovať osobitné etické pravidlá. Etika karatistu by však mala riešiť situáciu subtílnejšie. Vo väčšine prípadov má človek vývoj situácie aspoň čiastočne v rukách. Úškrn, nevhodná poznámka, drobná pro­ vokácia, ktorú si neodpustíme, môže útok priamo vyvolať. Povýšenecká márnomyseľnosť, hlúpe slov­ né výmeny, to všetko sú veci, ktoré môžu viesť k bitke. Trénovaný karatista je voči netrénovanému jednotlivcovi vo veľkej výhode. Niekedy je to pre útočníka osudné, a karatista pritom vôbec nemusel porušiť zákon o nevyhnutnej obrane; pred zákonom je teda nevinný. Z hľadiska etiky však môže byť vinný práve pre tú drobnú poznámku, zlomyseľnosť, ktorou útok priamo vyvolal. Preto je etickou povin­ nosťou vyspelého karatistu doslova myslieť i za toho druhého.

26

Naozaj hraničná, bojová situácia, v ktorej ide o život, je našťastie zriedkavá, a etický problém tejto situácie je problémom, ktorý v podstate ne­ musí väčšina z nás nikdy riešiť. Jeho vyriešenie pritom nemá iné pravidlá než tie všeobecne ľudsky platné, o ktorých sme už hovorili. Je to problém, ktorý si v osudnej situácii musí vyriešiť každý sám, zoči-voči vlastnému svedomiu.

Etické normy, ktoré má karatista dodržiavať, sa však netýkajú len karate a jeho použitia v konkrétnej situácii. Etika nie je vec, ktorá sa odkladá pri východe z dodžo (telocvične). V klasických školách sa stalo zvykom kodifikovať etické pravidlá v podo­ be akýchsi maxím, presne formulovaných prikázaní, ktoré sa prísne dodržiavali v každodennom živote.

Striktne sa napríklad vyžadovala úcta k starším a rešpekt voči všetkému živému.

Všetko, čo sme doteraz povedali, týkalo sa obsa­ hu etických noriem, no najdôležitejším znakom etiky — a to nielen etiky karatistu — je to, že všetky etické normy sú zvnútornené, že sú človeku vlastné, a nerešpektujú sa iba preto, že si to voľajaká autorita vyžaduje. Taká autorita musí byť priamo vo vnútri človeka. Etika nie je etikou, keď nie je tým najvnútornejším presvedčením. Je len prázdnym slovom, ak ju človek vďačne obchádza vo chvíľach, keď sa nikto nedíva. To je to najpodstatnejšie. Preto by sa malo stať vštepovanie a pestovanie etických noriem karatistu — tak, aby sa stali jeho vlastnými — ústredným motívom a cieľom cvičenia karate.

27

Telesné predpoklady na karate a ich rozvoj

Ak hovoríme o karate, máme na mysli už konkrétny systém techniky a jej použitie. Tak, ako v každom inom športe aj tu existujú nevyhnutné fyzické pred­ poklady, ktoré musí človek spĺňať, aby sa mohol technikou karate zaoberať. Ani ten najdokonalejší šofér nemôže dobre jazdiť na pretekoch, ak má auto slabý a nespoľahlivý motor, nestabilnú kon­ štrukciu, zlý podvozok. Auto jednoducho odmieta vykonať to, čo od neho jazdec chce. Platí to i pre karate. Ak je telo neschopné vykonať pohyb po správnej dráhe, ak sú svaly slabé a pomalé, celá technika nestojí za nič. Je pravda, že samotným tréningom karate sa mnohé telesné schopnosti a predpoklady rozvíjajú, nie je to však postačujúce a musíme im venovať zvláštnu pozornosť. Všade, v atletike, v kolektívnych športoch i v úpolových disciplínach sa ustavične hovorí o sile, výbušnosti, rýchlosti, vytrvalosti, pohyblivosti. To sú základné telesné charakteristiky, na ktorých potom môžeme

postaviť účinnú techniku. Ideálne je, ak budúci karatista rozvíjal pohybové schopnosti už v detstve, ak ho viedli už od malička k najrozličnejším druhom športu a hier. „Beztrestne" tak získal to, na čo by neskôr musel vyvinúť obrovskú námahu. Žiaľ, dneš­ ný sedavý, „civilizovaný" život v mestách poskytuje až hriešne málo možností k takémuto rozvoju.

Televízia kombinovaná s nedostatkom priestoru, ctižiadosťou a často i snobizmom rodičov, domnie­ vajúcich sa, že dieťa musí navštevovať naraz hodiny klavíru, nemčiny, angličtiny, krúžok modelárstva a musí byť pri tom aj najlepším žiakom, to všetko ponecháva iba veľmi málo času na tak potrebný pohyb. Hodiny telesnej výchovy tiež veľmi často neznesú seriózne kritériá — a je ich zúfalo málo. To sú dôvody, prečo musíme tak často začínať úplne od „ g r u n t u " . Prvou podmienkou je naučiť telo zá­ kladom pohybu a vytvoriť aspoň minimálne silové predpoklady.

28

Sila a rýchlosť

— interval odpočinku medzi cvikmi, medzi sériami cvikov a medzi jednotlivými tréningovými jedno­ tkami; — spôsob vykonávania cvičenia v priestore a čase (myslená je dráha pohybu a jeho rýchlosť).

Podľa charakteru práce v súvislosti s posledným bodom môžeme tiež hovoriť o izotonickej kontrakcii svalu, kde sa sval skracuje proti nemeniacej sa záťaži (napríklad dvíhame činku) a o izometrickej kontrakcii, kde sa dĺžka svalu nemení, lebo záťaž je priveľká, odpor neprekonateľný (napríklad tlak proti pevnému predmetu). V poslednom čase sa presa­ dzuje aj takzvaný izokinetický spôsob cvičenia, ku ktorému je potrebné špeciálne zariadenie, ktoré automaticky mení veľkosť odporu podľa sily, ktorou naň pôsobíme a rýchlosť pohybu zostáva konštan­ tná. Takéto zariadenie je však, žiaľ, len veľmi zriedkavo prístupné.

Medzi kľúčové problémy väčšiny športov patrí roz­ voj sily, ako východiskovej schopnosti a predpokla­ du pre takmer všetky ostatné pohybové kvality ako je rýchlosť a iné. Každý druh pohybu má svoje vlastné, špecifické požiadavky na to, aká má byť sila, ktorá je na ten-ktorý druh pohybu potrebná, ktoré svalové skupiny sú najangažovanejšie a po­ dobne. Platia však aj určité všeobecné zákonitosti vzťahujúce sa na silu ako kvalitu vo všetkých špeciálnych prípadoch.

V určitom slova zmysle môžeme hovoriť o static­ kej a dynamickej sile, ktorá sa môže prejaviť ako výbušná sila (sila v rýchlosti) a vytrvalostná sila (schopnosť podávať opakovaný silový výkon dlhší čas). V karate je pochopiteľne najzaujímavejšia výbušná sila.

Keďže svalová námaha, vykonávanie pohybov proti nejakému odporu, je hlavným prostriedkom na získanie sily a existuje úžasné množstvo metód a postupov na realizovanie takéhoto tréningu, bude dobre vymedziť tie faktory, ktoré rozhodujú o t o m , na čo sa konkrétne cvičenie hodí. E. Laczo (1978) pri opise silového tréningu v atletike, ktorá má bezpochyby najprepracovanejšiu metodiku v tomto smere, hovorí o týchto: — váha záťaže (hmotnosť) použitej v jednotlivých cvičeniach, respektíve veľkosť odporu, ktorý pri cvičení prekonávame; — počet cvičení a ich opakovaní;

Ako cvičiť silu a výbušnosť v karate Najdôležitejšou formou silového prejavu v karate je výbušnosť. Výbušnosť je vlastne schopnosť preko­ návať odpor veľkou rýchlosťou a pri jej získavaní môžeme postupovať dvojakým spôsobom — buď sa snažíme zvýšiť svoju maximálnu silu, alebo zvyšujeme rýchlosť svalovej kontrakcie. Metodic­ kým problémom je spojenie týchto dvoch kompo­ nentov a ich vzájomný pomer a odhadnutie toho, čo je v danom prípade potrebnejšie.

Ak chceme získať výbušnosť, musíme zamedziť 29

všetkým vplyvom, ktoré spomaľujú vykonávaný po­ hyb počas cvičenia. Jedná sa o to, že ak nie je pohyb vykonávaný hraničnou možnou rýchlosťou, výbušnosť sa nezlepšuje a cvičenie má iné účinky.

Hlavný faktor je únava a pre spomenuté charakte­ ristiky cvičenia z toho vyplýva, že musíme obmedziť objem rýchlostno-silového zaťaženia v jednom tré­ ningu i počet opakovaných cvikov v jednej sérii, rovnako, ako musíme predĺžiť intervaly medzi jed­ notlivými sériami. (E. Laczo, 1978.) V praxi to značí asi toľko, že dôležitá je kvalita — ak táto začína klesať, cvik už nepôsobí v žiadanom smere. Ak sa aj usilujeme vykonávať pohyb rýchlo — pre výbušnosť majú význam iba výbušné, rýchlo vykonané opako­ vanie cviku — potom rýchlosť pohybu pod vplyvom únavy klesá (i keď vládzeme pohyb urobiť) a necvi­ číme vlastne výbušnú silu, ale jej vytrvalostnú zložku. Pri cvičení s činkami, ktoré je takto zamera­ né sa udávajú ako najoptimálnejšie intervaly 3 až 5 minút. Pri špecializovaných cvikoch v rámci konkrétnej techniky karate je to rozličné a treba sa riadiť pocitmi únavy. Výhodné je využívať odpočinkové intervaly na zaťažovanie iných svalových skupín.

Veľmi dlho panovali v mnohých dodžo (v karate) názory, ba predsudky, hovoriace, že jediné prístup­ né posilňovanie pre karatistu, ktorý nechce stratiť rýchlosť, je samotné cvičenie karate a niektoré cviky s vlastnou hmotnosťou. Dnes, z hľadiska moderných poznatkov o športovom tréningu, je jasné, že to je nezmysel. Pravdou však zostáva, že pri posilňovaní v karate (ako nakoniec aj v iných športoch) je

nevyhnutné striktne dodržiavať niektoré všeobecne platné pravidlá. Pri vytváraní jednotlivých posilňo­ vacích cvičení musí byť: — dráha pohybu, po ktorej robíme posilňovací cvik, čo najviac podobná skutočnej dráhe určitej techni­ ky karate, na ktorú sa cvik vzťahuje; respektíve svalové skupiny, ktoré sa na posilňovaní zúčastňujú, musia mať čo najpodobnejší režim práce, ako pri vykonávaní danej techniky (úderu, kopu atď.); — dynamika pohybu pri posilňovaní čo najbližšia skutočnej dynamike pohybu pri vykonávaní prísluš­ nej techniky v karate (máme na mysli najmä rých­ losť).

Aplikácia týchto pravidiel v praxi potom vyzerá tak, že ak je napríklad posilňovacím cvikom tlak s veľkou činkou na lavičke, volíme užší úchop činky, pri ktorom pracujú prsné a deltové svaly podobným spôsobom ako pri cuki—vaza. Lakte sa usilujeme viesť pri samotnom pohybe popri tele. Z dynamic­ kého hľadiska sa treba potom koncentrovať na čo najrýchlejšie a najvýbušnejšie vykonanie pohybu.

Ideálne je, ak posilňujeme presne po dráhe skutoč­ ného kopu či úderu. Umožňujú to rôzne kladky a expandery pevne uchytené na jednom konci.

Aké sú formy posilňovania a aké náradie máme k dispozícii Najčastejšie sa tréner v karate stretáva s otázkou, či možno pri karate cvičiť s činkami (obr. 9). Prirodze­ ne, že áno. Cvičenie však musí spĺňať obidve 30

spomenuté kritériá a musí byť tiež proporcionálne rozložené vzhľadom na formu zaťaženia v tréningu — inými slovami — nesmie sa preháňať. Necvičíme nakoniec kulturizmus, ale karate, kde je posilňova­ nie podriadené technike karate. Vhodnou modifiká­ ciou cvičenia s činkami je cvičenie na špeciálnom posilňovacom stroji, ktorý je k dispozícii v niekto­ rých posilovniach a pozostáva zo systému kladiek na pevnej konštrukcii. Treba dbať na to, aby dyna­ mika cvičenia s činkami bola iná, ako pri typickom, na objem orientovanom cvičení kulturistov, ktorí vykonávajú pohyby pomaly, s koncentráciou na prekrvenie a čistú dráhu, respektíve na izolované zaťažovanie svalových skupín. Takéto cvičenie by naozaj mohlo priniesť určitú stratu rýchlosti. Na posilňovanie zápästí sa niekedy používa ťažká dre­ vená palica (obr. 8).

je takmer neprehľadné a možno tak posilňovať všetky dôležité svalové skupiny (niektoré príklady sú na obr. 1, 2, 3, 4, 5). Váhu vlastného tela niekedy zvyšujeme prídavnou záťažou v podobe „olovenej vesty", alebo aj závaží na zápästiach a členkoch.

Japonskí karatisti používajú aj takzvané železné géta — špeciálne sandále, ktoré nie sú vyrobené z dreva, ako tradičná japonská obuv „ g é t a " , ale zo železa. Príklady používaného náčinia sú na obr. 6, 7, 8, 9, 10. Špeciálnym karatistickým náčiním na posilňova­ nie sú rozličné predmety, ktoré slúžia na udieranie a kopanie, ako napríklad makiwara, vrecia s pie­ skom a podobne (obr. 1 1 , 12, 13, 14, 15, 16).

Väčšinou plnia dvojakú úlohu — otužujú úderové plochy a posilňujú tie svalové skupiny, ktoré sú potrebné na kompenzovanie sily nárazu pri dopade úderu, kopu či seku na prekážku. Od týchto svalo­ vých skupín najviac závisí sila a účinnosť úderov a kopov.

Dôležitým faktorom je počet opakovaní v jednej sérii. V zásade pre karate platí, že cvičíme menej vytrvalosť v sile (maximálny počet opakovaní so submaximálnou záťažou), ale viac sa koncentruje­ me na výbušnosť (cvičenie s menším počtom opa­ kovaní ale s maximálnou rýchlosťou). Medzi jedno­ tlivými sériami treba obetovať viac času na regene­ ráciu svalov. Vhodnou formou posilňovania je kru­ hová forma, pri ktorej môžeme niektorú svalovú skupinu zaťažovať, zatiaľ čo inú regenerovať. Kru­ hovou sa táto metóda nazýva preto, lebo cvičíme

Použiteľným náradím sú expandery, pričom pred­ nosť treba dať gumovým expanderom pred struno­ vými, ktoré sú menej bezpečné a horšie sa s nimi cvičí. S expandermi možno posilňovať nielen tie svalové skupiny, ktoré používame pri úderoch, se­ koch a kopoch, ale aj tie, ktoré používame pri tai—sabaki a aši—sabaki (premiesťovacie pohyby).

Zvláštnou a zdá sa aj veľmi účinnou metódou posilňovania je vykonávanie kopov a úderov proti odporu vody. Táto metóda je populárna v tréningo­ vých táboroch thajských boxerov (muaj—thaj).

Okrem spomínaných náradí využívame pri posil­ ňovaní v karate váhu vlastného tela. Množstvo posilňovacích cvičení pomocou váhy vlastného tela 31

Rýchlosť pohybu je alfou a omegou celého karate, na nej spočíva úspešnosť každej športovej akcie.

Rýchlosť definujeme ako schopnosť človeka vyko­ nať pohybové činnosti za daných podmienok v mi­ nimálnom časovom úseku. Z hľadiska faktorov, ktoré určujú ako rýchlo nejakú akciu urobíme, uvažujeme o: — latentnej dobe pohybovej reakcie; — rýchlosti svalového sťahu; — pohybovej rýchlosti — ako kvalitatívnej charak­ teristike pohybovej činnosti pri premiesťovaní sa v priestore v maximálnom tempe.

Reakčná rýchlosť je chápaná ako čas, ktorý uplynie od podnetu po začiatok pohybu, svalovej kontrakcie. Je to pojem zložitý, obsahujúci v sebe viacero aspektov činnosti nervového systému. Čas potrebný na reakciu obsahuje napríklad aj analýzu podnetu mozgovými štruktúrami a voľbu príslušnej motorickej reakcie z arzenálu možných, viac alebo menej nacvičených pohybových sekvencií. K tomu sa ešte pridáva aj variabilita dynamiky a obsahu takéhoto rozhodnutia (na nevedomej úrovni) pod vplyvom konkrétneho aktuálneho emo­ cionálneho stavu. Svoju úlohu hrá aj rýchlosť vede­ nia vzruchov nervovými vláknami.

Rýchlosť svalového sťahu je tiež daná morfoló­ giou svalu. V priečne pruhovaných svaloch kostro­ vej muskalatúry existujú tri druhy svalových vláken. Červené („pomalé") vlákna sú zodpovedné za dlho­ trvajúce pomalé posturálne kontrakcie. Mnoho ta­ kýchto vláken obsahujú chrbtové svaly. Vlákna

bez oddychu povedzme päť sérií za sebou (zaťažu­ jeme rozličné svalové skupiny), a po dokončení poslednej sa okamžite vraciame k prvej. Takáto forma cvičenia je mimoriadne náročná na srdce a pľúca a rozvíja okrem iného aj aeróbnu kapacitu.

Z hľadiska dynamiky cvikov uprednostňujeme napríklad výskoky pred drepmi a všeobecne prudké pohyby pred pomalými.

Najviac musí karatista posilňovať stehenné svaly, brušné svalstvo a svaly pletenca ramenného (prsné a deltové svaly). Prílišné posilňovanie ohýbačov (flexorov) môže pôsobiť na techniku karate priam ničivo.

Je všeobecne známe, že sila svalu závisí (okrem iného) od jeho prierezu, a že prírastok sily pri posilňovacom tréningu je úmerný rastu svalovej hmoty. Táto hmota musí mať k dispozícii stavebný materiál, z ktorého sa buduje. Preto v období, keď intenzívne posilňujeme, musí strava obsahovať veľa bielkovín a to najmä živočíšneho pôvodu (mäso, ryby, mliečne výrobky), a hodne vitamínov (C, B).

Experimentovať s povestnými anabolikami, proti ktorým tak intenzívne bojujú športové organizácie, neodporúčame. Môžu spôsobiť viac škody, ako úžitku.

Ako cvičiť v karate rýchlosť Rýchlosť sme zaradili do organického celku so silou, ktorá tvorí s ňou neoddeliteľnú skupinu schopností vzájomne podmienených.

35

prechodného typu sa v niečom podobajú bielym vláknam, ale majú tiež (ako červené vlákna) vysoký obsah myoglobínu a reagujú pomaly. Biele („rých­ le") vlákna sa vyznačujú krátko trvajúcim trhnutím.

Sú tiež špecializované na jemné a obratné pohyby.

Od zastúpenia jednotlivých druhov vláken vo svale potom závisí možná rýchlosť jeho kontrakcie.

Pohybová rýchlosť tvoriaca obsah tretieho bodu je záležitosťou vzájomnej súhry viacerých svalových skupín. Všeobecne sa usudzuje, že tréning ovplyvňu­ je práve tento aspekt rýchlosti, i keď je jasné, že i druhé dva sa dajú meniť v určitých hraniciach. Ďalším faktorom, od ktorého závisí rýchlosť neja­ kého pohybu, respektíve svalovej kontrakcie je veľkosť odporu, proti ktorému sval pracuje. Je jasné, že extenzia nohy pri kope, kde nemá praktic­ ky nijaký odpor, je omnoho rýchlejšia, ako pri výskoku, kde je odpor vytváraný hmotnosťou tela.

Podobne cvičenec, ktorý pribral značne na hmot­ nosti (prirodzene, ak sa nejedná o aktívnu telesnú hmotu), musí logicky rátať so stratou rýchlosti premiesťovacích pohybov.

Jedným z dôsledkov tréningu je aj koordinácia relaxovania antagonistov so svalmi, ktoré kontrahujú.

Do akej miery je akcia v karate rýchla, závisí teda najmä od troch aspektov — od reakčnej doby, od rýchlosti svalovej kontrakcie a od samotnej pohy­ bovej rýchlosti, ktorá je daná koordinačnými cha­ rakteristikami (napríklad súhrou antagonistických svalových skupín a podobne). Pri väčšine cvičení.

36

i keď špecializovaných, sa rozvíjajú všetky tri zložky — nie však v rovnakom zastúpení.

1. Skracovanie času reakcie. Jedným z hlavných faktorov podieľajúcich sa na dĺžke reakčnej doby (na latencií medzi podnetom a začiatkom odpovede), je analýza podnetu mozgovými centrami a voľba správnej reakcie. Pochopiteľne, že toto neprebieha na vedomej úrovni, vedomá analýza zaberá neúnos­ ne veľa času. Proces je nevedomý a veľmi rýchly a miera jeho automatizácie, respektíve miera udá­ vajúca množstvo potrebných analytických operácií a korektívnych krokov, je mierou rýchlosti. Najúčin­ nejším prostriedkom na skracovanie časovej laten­ cie pohybovej odpovede sú cvičenia so súperom, čiže všetky formy kumite. Charakteristikou cvičenia musí byť to, že podnet na začatie pohybu dáva súper, alebo niekto druhý, že neprichádza zvnútra.

Jednoduchšie formy kumite s vopred dohodnutými akciami, ako tanšiki—kumite, slúžia na skrátenie latencie pri štarte základných obranných a pre­ miesťovacích pohybov. Ak sa cvičí formou tanši­ ki—kumite reakcia na princípe diae, čiže okamžitý protiútok protipohybom synchronizovaný so súpe­ rovou útočnou technikou — vpadnutie do útoku súpera — skracuje sa latencia útočných techník.

Zložitejšie formy kumite a najmä najvyššia — džiju—kumite, majú za úlohu okrem skrátenia latencie jednotlivých techník aj skrátenie času analýzy a dis­ kriminácie.

Veľmi dôležitým faktorom je tiež psychická kon-

centrácia, ktorá optimalizuje alebo zhoršuje pra­ covné podmienky príslušných nervových štruktúr.

2. Zvyšovanie rýchlosti svalovej kontrakcie. Z toho, čo sme uviedli vo všeobecných poznámkach je jasné, že dosť veľká časť tohoto aspektu rýchlosti je otázkou vrodených morfologických kvalít; a to ako telesnej stavby (napríklad pákové pomery), tak aj zloženia samotného svalu. Napriek tomu môžeme aj túto zložku rýchlosti do značnej miery rozvíjať.

Najhlavnejším prostriedkom je tu rozvoj výbušnej sily, najmä tam, kde svalstvo pracuje proti nejaké­ mu odporu — napríklad váhe vlastného tela. Okrem už spomínaných posilňovacích prostriedkov, ktorý­ mi sú činky, expandery a podobne (prísne používa­ né špecifickým spôsobom orientovaným na rýchlosť vykonania), existuje ešte viacero špeciálnych cviče­ ní, ktoré sú orientované priamo na rýchlosť počia­ točnej kontrakcie pri štarte úderu a kopu a podob­ ne. Dôležitým špeciálnym cvičením je metóda vzrastajúcej rýchlosti, kde pri normálnom cvičení techniky v podobe kihon znie inštrukcia začať pomalým vykonaním a postupne zrýchľovať pri jednotlivých opakovaniach. Skúsenosť hovorí, že výsledná rýchlosť je väčšia, ako keď inštrukcia znie cvičiť rýchlo. Inou osvedčenou metódou je metóda viacnásobných techník, napríklad sanren—cuki (tro­ jitý úder striedavo ľavou a pravou pažou), alebo nihon—cuki (nidan—cuki — dvojitý úder tou istou pažou). Túto metódu je najvhodnejšie kombinovať s predchádzajúcou metódou a progresívne série 37

úderov pri cvičení zrýchľovať do maximálne možnej frekvencie. Veľmi účinná je táto metóda pri rozvoji rýchlosti extenzného pohybu predkolenia pri kopoch. Rýchlosť svalovej kontrakcie potrebných sva­ lových skupín sa rozvíja aj pri cvičení spojenom s reakciou na podnet, kde inštrukcia znie: úder musí dopadnúť čo najrýchlejšie po podnete. Toto cvičenie rozvíja rýchlosť svalovej kontrakcie a skra­ cuje latenciu pohybu oproti podnetu. Výhodnou metódou na zvýšenie výbušnosti kontrakcie prísluš­ ných svalov najmä pri štarte pohybu, je metóda využitia napínacieho reflexu. Relaxovaný priečne pruhovaný sval, ak je prudko natiahnutý, predĺžený, reaguje kontrakciou, ktorá slúži okrem iného aj na ochranu svalu pred pretrhnutím. Táto reflexná kon­ trakcia môže slúžiť ako východisko pre štart pohy­ bu. V praxi takéto cvičenie vyzerá tak, že napríklad paža, ktorá je celkom uvoľnená, vykonáva švihový pohyb vzad okolo ramenného kĺbu a v určitej polohe sa ju usilujeme prudko zastaviť a švihnúť ňou naspäť dopredu — podobným pohybom ako pri hode diskom. Možno cvičiť napríklad tak, že pri cuki (údere) začíname z konečnej polohy úderu prudkým pritiahnutím do hiki—te a okamžitým úderom vpred; pritom platí, že čím väčšia je zo­ trvačnosť, respektíve zotrvačná sila, proti ktorej musíme bojovať pri zastavení spätného pohybu a štarte pohybu vpred, tým väčšiu silu musí vyvinúť príslušná svalová skupina a cvičenie je účinnejšie.

Môžeme teda použiť aj určité závažie. Platí tu pravidlo, že na výbušnosť a rýchlosť vplýva len

určitý menší počet opakovaní, potom sa mení cvičenie na vytrvalostné. Súčasťou napínacieho ref­ lexu je aj reflexné relaxovanie antagonistov. V pra­ ktickom vykonávaní techník karate sa reflexný sťah využíva napríklad vtedy, ak pohyb začína rotácia bokov a končatina sa za týmto pohybom o zlomok dráhy oneskorí. Vzniká tým určité predĺženie a ná­ sledné reflexné kontrahovanie funkčných svalových skupín, ktoré akceleruje končatinu výbušným spô­ sobom vpred.

Aj pri tomto aspekte rozvoja rýchlosti treba zdôrazniť funkciu a podiel psychiky na účinok cvičenia. Rýchlosť je v mnohých prípadoch jedno­ ducho priamym výsledkom miery „chcenia" pohy­ bovať sa rýchlo a miery psychickej koncentrácie.

3. Rozvoj komplexnej pohybovej rýchlosti. Rozvoj celkovej rýchlosti v karate je najmä otázkou kvantity tréningu. Jednotlivé pohybové celky, sekvencie po­ hybov, sa vybrusujú do efektívnej podoby až mno­ honásobným opakovaním. Svalové skupiny vykoná­ vajúce zložitý pohyb začínajú presnejšie spolu har­ monizovať v slede kontrakcií a uvoľnení. Dôležitá je aj ekonomická aplikácia sily presným smerom a re­ laxovanie nezúčastnených svalových skupín, ktoré možno dosiahnuť až po viacročnom cvičení. Nieke­ dy je výhodné štiepiť logické komplexné pohybové celky na menšie sekvencie a usilovať sa dosiahnuť rýchlosť v nich, a až neskoršie ich spolu harmonizo­ vať do plynulého sledu. Ako v predchádzajúcich dvoch bodoch, aj tu je podstatná psychická kon­

centrácia na činnosť. Vieme, že pohybovým sekvenciám sa neučia naše končatiny a svaly, ale riadiace mozgové štruktúry, z čoho vyplýva, že podstatné je vytvoriť náležité podmienky v rámci centrálnej ner­ vovej sústavy.

Ku všetkým trom aspektom rozvoja rýchlosti v karate je treba zopakovať, že nijaký z nich sa nevyvíja izolovane od ostatných. Pri každom cviče­ ní, pri ktorom sa koncentrujeme na rýchlosť, cvičí­ me zväčša všetky tri komponenty — rýchlosť reak­ cie, rýchlosť svalového sťahu a aj komplexnú koor­ dinačnú pohybovú rýchlosť.

Pri vytváraní tréningových plánov musíme najprv analyzovať techniku a jej použitie z hľadiska jedno­ tlivých zložiek rýchlosti. Z toho potom vyplynie, na aký typ cvičenia sa treba orientovať. Ak máme napríklad pretekára, ktorý má vysokú rýchlosť sa­ motnej základnej techniky, výbušne udiera i kope, a v zápase zväčša nestihne bodovať, musíme tré­ ning orientovať na extenzívne cvičenie s partnerom, pretože základným nedostatkom v tomto prípade je dlhá latencia pohybovej odpovede. Častou príčinou takéhoto nedostatku býva i zvýšená psychická ten­ zia; treba sa preto orientovať aj na psychologickú prípravu.

Vytrvalosť Pod vytrvalosťou rozumieme schopnosť organizmu znášať určité zaťaženie dlhšiu dobu, respektíve 38

vykonávať dlhší čas určitú činnosť. Vytrvalosť závisí od: a) funkčných predpokladov organizmu, kde patrí: — výkonnostná kapacita srdca a obehového sy­ stému; — výkonnostná kapacita dýchania; — látková premena; b) biochemických zmien v bunkách, z ktorých vy­ plýva: — aeróbna a anaeróbna kapacita organizmu; — ostatné predpoklady pre činnosť svalových a nervových buniek. c) ako zvláštny tretí bod pridávame psychické pod­ mienky, kde nezohráva úlohu len vôľa, ale aj konkrétna motivácia v danom prípade.

V karate má spomedzi možných vytrvalostných kvalít najdôležitejšie miesto vytrvalosť v rýchlosti.

Prvým dôvodom na pestovanie vytrvalosti je vy­ tvoriť predpoklady dlhodobo znášať tréningové za­ ťaženie a tým umožniť lepšiu silovú a technickú prípravu. Druhým dôvodom je vytvoriť také predpo­ klady pre organizmus, ktoré umožnia väčšiu inten­ zitu nasadenia v celom možnom trvaní boja v kara­ te.

Spomínanú anaeróbnu kapacitu organizmu cha­ rakterizujeme ako množstvo energetických rezerv prítomných v danom okamihu, ako maximálne množstvo práce, ktoré možno vykonávať pomocou energetických premien nevyužívajúcich dýchaný at­ mosferický kyslík. Väčšina práce v karate je anae­ róbneho charakteru. Aeróbna kapacita je obrazom

schopnosti spracovávania atmosferického kyslíka pri dlhšie trvajúcej činnosti. Okrem športového významu, je práve aeróbne cvičenie zdravotne žia­ dúce.

Z výskumných prác a zo skúseností v iných športoch vyplýva, že aj pri štrukturalizácii tréningo­ vých plánov v karate sa treba riadiť potrebou aeróbnej formy tréningu (prirodzene popri anaerób­ nej forme). Je to možné v podstate dvoma spôsob­ mi: — používať všeobecné tréningové prostriedky ako doplnok k špeciálnemu tréningu; patrí sem najmä beh a iné pravidelné aktivity (futbal, basketbal); — prispôsobiť tempo a intenzitu tréningu tak, aby predstavoval zároveň aeróbne zaťaženie.

Rovnováha medzi okysličovacími procesmi, ktorá určuje o aký druh činnosti sa jedná, je presne vymedzená pulzovými hodnotami. Charakteristické je rozpätie 1 2 0 — 1 8 0 úderov/min. Systém sa naj­ účinnejšie zdokonaľuje pri činnosti (beh, plávanie, beh na lyžiach a dodávame, že aj každá dlhšie trvajúca intenzívna forma cvičenia v karate, ako napríklad zápas alebo kihon—ido), ktorá vyvoláva pulzovú frekvenciu v rozmedzí 1 4 0 — 1 8 0 úderov/ min.

Pri výbušnej intenzívnej námahe, ako napríklad pri šprinte, alebo viacnásobnej prudkej útočnej aktivite v karate, vzniká pohybový a energetický režim, pri ktorom je objem kyslíka zužitkovaný organizmom v časovej jednotke značne väčší, ako množstvo kyslíka, ktoré sa za túto dobu dá získať 39

dýchaním. Vzniká a narastá takzvaný kyslíkový dlh a organizmus pracuje v sťažených podmienkach (znížené množstvo kyslíka v krvi), teda v anaerobnych podmienkach. V takom prípade pulzová frekvencia prevyšuje 180 úderov/min a neskôr dosahuje hod­ notu nad 200 úderov/min. Je treba pripraviť orga­ nizmus znášať práve tento druh zaťaženia a efektív­ ne pracovať aj s väčšou mierou kyslíkového dlhu.

Musíme si uvedomiť, že anaeróbna schopnosť organizmu je veľmi nestála a pri prerušení špeciál­ neho intenzívneho tréningu sa rýchlo stráca. Zákla­ dom na jej vytvorenie je vypracovanie vhodných podmienok v organizme, čo môžeme len aeróbnym tréningom. Inými slovami, predtým než začneme budovať anaeróbne schopnosti, schopnosti znášať „špríntérske" zaťaženie v zápase, treba vytvoriť základnú bázu aeróbnej kapacity organizmu.

Ohybnosť Telesná ohybnosť je to, čo sa hovorovo označuje medzi cvičencami ako uvoľnenosť a podobne. Ten­ to mimoriadne dôležitý faktor je odborne definova­ ný ako schopnosť vykonávať pohyby v maximálnom rozsahu. Ak sa jedná o ohybnosť vo vzťahu k svalo­ vému aparátu, hovoríme o pružnosti, ak o kostnom a kĺbovom systéme, hovoríme o pohyblivosti. Svalo­ vá pružnosť je schopnosť svalu maximálne sa pre­ dĺžiť, kĺbová pohyblivosť je maximálny rádius pohy­ bov, ktoré možno v danom kĺbe realizovať a závisí

od pomeru medzi veľkosťou kĺbovej hlavice a kĺbo­ vej jamky. Obidve tieto zložky pohyblivosti sú od seba závislé. So schopnosťou svalu maximálne sa predĺžiť súvisí aj jeho schopnosť relaxovať, pretože aj každé čiastkové napätie tomu zabraňuje. Preto závisí okamžitá ohybnosť aj od psychického stavu v danom momente, keďže emočná tenzia (citové napätie) je nevyhnutne sprevádzaná aj zvýšeným svalovým tonusom, ktorý sa potom záporne preja­ vuje na pohybovom rozsahu.

Každému by sa mohlo zdať, že karatista potrebu­ je telesnú ohybnosť výhradne kvôli tomu, aby mohol vysoko kopať. Je pravda, že je to najspektakulárnejší aspekt vyvinutej ohybnosti, zďaleka však nie jediný, ani najdôležitejší. Dnes už vo všetkých športoch prišli športovci i tréneri k záveru, že nejestvuje nijaký pohyb, ktorý by nebol vo funk­ čnom vzťahu k maximálnemu možnému rozsahu pohybu v zúčastnených častiach tela, a to i vtedy, ak je skutočný vykonávaný pohyb omnoho menší a nedostáva sa do „krajnej polohy".

Ohybnosť, ktorá je potrebná pre pohybovú štruk­ túru karate je veľmi všestranná. Potrebná je predo­ všetkým mimoriadna pohyblivosť, veľký rádius po­ hybu v bedrových kĺboch. Pridáva sa k tomu pruž­ nosť chrbtových svalov a ohybnosť chrbtice, pruž­ nosť svalstva ramenného pletenca a pružnosť f lexorov i adduktorov dolných končatín. Potrebná je aj schopnosť veľkej plantárnej flexie (pohyblivosť v členku). Pri každom pohybe, pri každej technike karate platí, že všetky tieto jednotlivé zložky pohyb40

livosti a pružnosti sú navzájom funkčne späté.

Každý karatista napríklad vie, že ak nie je niečo v poriadku s chrbticou, keď ho pobolievajú „kríže", nemôže poriadne kopať hoci má dobre uvoľnené nohy. Bez patrične uvoľnených bedrových kĺbov nemožno napríklad správne „posadiť" boky do úderu pažou a tak ďalej.

Ako a kedy rozvíjať telesnú ohybnosť Netreba byť odborníkom na balet, alebo gymnasti­ ku, aby nám bolo jasné, že najväčšie predpoklady na rozvoj pohyblivosti sú v detstve. Dieťa zaujme mnohokrát polohu aj bez zvláštnej prípravy, pri ktorej nejeden karatista zozelenie od závisti. Táto ohybnosť a pružnosť, pokiaľ sa systematicky neroz­ víja, sa vekom stráca. S prípravou treba začať čo najskôr. Výsledky sú lepšie a najmä „bezbolestné".

Treba podotknúť, že pohyblivosť sa môže výrazne zlepšovať v akomkoľvek veku, za predpokladu, že cvičenie je systematické a premyslené. Potvrdiť by to mohli napríklad jogisti, ktorí nepokladajú vek v tomto smere za nijakú prekážku. Pohyblivosť je záležitosť individuálna a mnohí dosahujú s mini­ málnou námahou to, čo iných stálo stovky hodín potu.

Skôr však, než budeme riešiť otázku kedy cvičiť, musíme vedieť ako. Repertoár cvičení je veľmi obsiahly, môžeme ho však rozdeliť do troch skupín.

1. Švihová, dynamická metóda spočíva v opakova­ ných švihových pohyboch. Usilujeme sa zväčšiť

ohybnosť a pružnosť tak, že sa pri každom švihu pokúšame o väčší rádius pohybu. K tejto metóde možno prirátať i cvičenia, pri ktorých sa napríklad pokúšame dostať opakovanými hmitmi do hlbšieho predklonu.

2. Statická metóda spočíva buď v statických výdržiach v krajných polohách pohybového rozsahu, alebo v pomalom zväčšovaní rádia s dopomocou, s prídavným tlakom partnera.

3. Metóda striedanie izometrickej kontrakcie a na­ tiahnutia (jej autor Holt ju nazval aj 3 S metóda — z anglického Scientific Stretching for Sports — vedecké rozťahovanie pre športy) spočíva v t o m , že cvičiaci povedzme zdvihne nohu do krajnej polohy, podoprie ju o pevnú prekážku (najlepšie je cvičiť s partnerom) a tlačí ňou smerom dolu — napína izometricky tie šľachy a svaly, ktoré chce „roztiahnuť". Po niekoľkých sekundách svaly uvoľní a usiluje sa nohu dostať vyššie (prípadne mu v tom pomáha jeho partner). Tento postup sa niekoľkokrát opakuje. Mechanizmus účinku možno vysvetliť fy­ ziologickými poznatkami o svaloch a nervovom systéme. Ak naťahujeme niektorý sval, napríklad flexor na zadnej strane stehna tak, že nohu dvíha­ me, pocítime bolesť a napätie. Spôsobuje to určitý obranný automatizmus, ktorý napína ohrozený sval v okamihu, keď prichádza z nervových detektorov vo svale signál, že sa naťahuje na kritickú dĺžku.

Napnutie má zabrániť jeho ďalšiemu natiahnutiu a poškodeniu. Izometrická kontrakcia, vedomé na­ pnutie naťahovaného svalu, akoby potom na chvíľu

„ohlušilo" citlivosť detektorov registrujúcich kritic­ ké predĺženie (podobne ako ľudské ucho stráca na chvíľu schopnosť registrovať tichšie zvuky, ak bolo predtým vystavené veľkému hluku). Sval sa prestá­ va „brániť" proti natiahnutiu. Už z popisu tejto metódy musí byť jasné, že ju treba používať opatr­ ne.

Na porovnanie troch spomenutých metód existu­ je dnes už množstvo informácií. Väčšina autorov zavrhuje švihovú metódu ako málo účinnú a vysoko riskantnú (možnosť vytvárania drobných natrhnutí svalových vláken). Pripúšťa sa ako doplnkový cvik a len vtedy, keď je organizmus rozohriaty a „naťa­ hované" partie dobre prekrvené.

Statická metóda by mala tvoriť jadro cvičení zvyšujúcich ohybnosť. Je síce časovo náročná, vyžaduje kľud, ale je veľmi účinná a zo spomenu­ tých troch metód najbezpečnejšia.

Najúčinnejšia je metóda používajúca izometrickú kontrakciu. Treba však začínať s ňou veľmi pomaly a cvičenie nepreháňať. Najvhodnejšie je, ak ju kombinujeme so statickou metódou.

Skôr, než prejdeme ku konkrétnemu návodu a ku konkrétnym cvikom, treba si zapamätať niekoľko dôležitých pravidiel: — bolesť signalizuje poškodenie niektorej časti tela, prípadne, že jej poškodenie hrozí; ak je cvičenie príliš bolestivé, treba s ním prestať; premáhať bolesť nasilu nie je hrdinstvo, ale hlúposť; — cviky na pohyblivosť musíme vykonávať pravidel­ ne a každodenne, v opačnom prípade nemožno 42

dosiahnuť maximálny pohybový rozsah; cvičiť mô­ žeme raz za deň s väčšou dávkou, účinné však je aj opakovanie cvikov v malých dávkach viackrát za deň; — v samotnej tréningovej jednotke karate značne zvýšime účinnosť vtedy, ak nezaradíme cvičenia na pohyblivosť všetky naraz do prvej fázy tréningu, ale opakovane v menších dávkach počas celého trénin­ gu; — krajné, maximálne polohy môžeme a smieme cvičiť až po dôkladnom rozcvičení a prekrvení príslušnej časti tela; preto na začiatku tréningu treba telo na cvičenie iba pripraviť a o zväčšenie pohyblivosti sa usilujeme až v tých fázach tréningo­ vej jednotky, keď je organizmus už v plnej aktivite — najlepšie až po dlhšej cyklickej činnosti (beh, cvičenie kopov); — psychické napätie zhoršuje podmienky na rozvoj pohyblivosti, — teplo zlepšuje podmienky na rozvoj pohyblivosti, chlad ich naopak zhoršuje; účinnou pomôckou je teplý kúpeľ; — únava a zlé prekrvenie značne znižujú pohybli­ vosť a môžu spôsobiť zranenie.

Aké sú konkrétne cviky na rozvoj pohyblivosti.

Je ich veľa a rozhodli sme sa preto pre jeden ucelený systém, ktorý bol overený a podľa nás spĺňa všetky požiadavky. Je to systém cvičení, ktorý vypracoval majster Meidži Suzuki (obr. 1 7 až 56).

Tieto cvičenia sa majú cvičiť samostatne, mimo samotnej tréningovej jednotky karate (v niektorej

prevaľovať z jednej polohy do druhej a späť; — pri cviku (obr. 37) sa vykonáva kolísavý pohyb (takzvaná kolíska); — pri cviku (obr. 39) robíme pomalé a nenásilné drepy do zobrazenej polohy (nie statická poloha); — pri cviku (obr. 44) začíname s rukami podopretými o zem a postupne zväčšujeme vzdialenosť medzi chodidlami; — z cviku (obr. 52) do cviku (obr. 53) prechádzame tak, že partner urobí úkrok jednou nohou vzad; — pri cvikoch (obr. 5 4 , 55 a 56) sa treba oprieť o stenu.

Opísaný systém prináša prekvapujúce výsledky.

Okrem zlepšenia schopnosti vykonávať samotnú techniku karate nemožno nespomenúť aj iné známe účinky tohto pravidelného cvičenia. Starnutie a civi­ lizáciou spôsobená nečinnosť prináša napríklad dnes tak rozšírené ťažkosti s chrbticou, „seknutie v krížoch", bolesti. Suzukiho systém obsahuje množstvo cvikov zameraných na uvoľnenie i posil­ nenie chrbtového svalstva. Prax overila, že je to veľmi účinná prevencia proti spomínaným ťažkos­ tiam.

inej časti dňa). Prirodzene, to neznamená, že môže­ me v tréningovej jednotke cvičenia na rozvoj po­ hyblivosti vynechať. Majster Suzuki píše, že cviče­ nia trvajú v ideálnom prípade asi hodinu, i keď, pochopiteľne, nie každý si môže denne dovoliť stráviť taký čas iba doplnkovým cvičením. Účinné je aj kratšie cvičenie, s prípadným obmedzením počtu pôvodných cvikov.

Meidži Suzukiho systém je statický. Jednotlivé cvičenia sú výdrže v zobrazených polohách (podob­ ne ako v joge pri cvičení ásan). Autor spočiatku odporúča držať každú polohu asi 10 sekúnd. Ne­ skôr, keď si už telo navyklo na cvičenie, sa čas postupne predlžuje na 20, 30 sekúnd a nakoniec až na jednu celú minútu. Cviky, pri ktorých je telo v nesymetrickej polohe, treba cvičiť na ľavú i pravú stranu. Znázornené polohy sú ideálne a je jasné, že spočiatku sa do nich nedostaneme. Cvičiť treba uvoľnene a nie nasilu. Dôležité je dýchanie, ktoré má byť pokojné a pomalé a treba sa naň po celý čas sústrediť. Nijaký cvik v tomto systéme sa nemá robiť s hmitmi. Pri cvičeniach s partnerom treba, aby partner vyvíjal príslušný tlak podľa vašich pokynov a povolil vtedy, keď mu poviete, že cítite bolesť. Stručný komentár k niektorým cvikom:

Pre tých, čo chcú aktívne začať cvičiť karate, zostáva nezodpovedaných ešte veľa otázok. Jednou z nich je, ako zaradiť do systému metódu 3 S využívajúcu účinok izometrickej kontrakcie a aké sú pritom možné cviky. Pri určitej predstavivosti mož­ no každú z uvedených polôh cvičiť nie staticky, ale týmto modifikovaným spôsobom (metóda 3 S), nie je to však potrebné a vystačíme obvykle s niekoľký-

— pri cviku na obr. 20 je predlaktie za lýtkom a ruka drží priehlavok zvonku; — pri cviku na obr. 25 ruky tlačia kolená dolu, panvu sa usilujeme nadvihnúť; — cviky na obr. 31 a 32 sa môžu kombinovať a po zvládnutí statických polôh sa pomaly usilujeme 46

mi cvičeniami, ktoré si treba individuálne zvoliť.

Veľmi vhodné sú pre 3 S metódu posledné tri polohy (obr. 54, 55 a 56). Partner drží nohu v určitej výške a cvičiaci ju tlačí proti jeho odporu smerom dolu (partner nesmie povoliť). Po niekoľkých sekun­ dách cvičiaci nohu uvoľní a usiluje sa ju zdvihnúť s miernou partnerovou pomocou o niečo vyššie.

Potom v dosiahnutej polohe opäť tlačí niekoľko sekúnd nohu dolu, povolí, atď. Postup opakujeme tri, štyri razy. V nijakom prípade sa v prvom období (niekoľko týždňov) nesmie vyvíjať pri izometrickej kontrakcii maximálna možná sila, aby neprišlo k zraneniu.

Podľa našich skúseností je veľmi vhodná pre metódu 3 S aj poloha na obr. 2 1 . V tejto polohe si cvičenec oprie lakte zvnútra o kolená a tlačí kolená smerom dovnútra, pričom lakte kladú odpor; po niekoľkých sekundách povolí a usiluje sa znížiť postoj a odtlačiť lakťami kolená od seba. Postup niekoľkokrát opakujeme. Podobným spôsobom mô­ žeme uviesť väčší počet cvičení, ale je vhodné, ak si každý nájde a modifikuje tieto cviky na základe svojich individuálnych nedostatkov a potrieb.

Osvedčenou pomôckou pri cvičeniach ohybnosti je kladka (obr. 57, 58 a 59). Možno ňou nahradiť partnerovu dopomoc. Kladku možno používať pri statických cvičeniach, aj pri cvičeniach s izometric­ kou kontrakciou.

Je výhodné robiť cvičenia na rozvoj pohyblivosti a pružnosti po teplom až horúcom kúpeli, po kto­ rom sa neodporúča metóda izometrickej kontrakcie.

Akým spôsobom robiť cviky na ohybnosť v rámci samotného tréningu karate?

To, o čom sme hovorili doteraz, boli všeobecné pravidlá a doplňujúce samostatné cvičenia v mimotréningovom čase. Veľmi však záleží aj na t o m , ako zaradíme cvičenia na rozvíjanie ohybnosti do tré­ ningovej jednotky. Predovšetkým treba rozcvičením vytvoriť podmienky na cvičenie samotnej techniky karate. Rozcvička musí obsahovať okrem cvičení na všeobecné zvýšenie srdcovej činnosti a prekrvenie svalstva aj cvičenia na zvýšenie ohybnosti a pruž­ nosti tela "stuhnutého celodennou telesnou nečin­ nosťou. Sú to prakticky tie isté cvičenia, ktoré sme uvádzali napríklad v systéme, ktorého autorom je Meidži Suzuki. Z nich treba vybrať niekoľko cvikov zameraných na uvoľnenie flexorov na zadnej strane stehien, bedrových kĺbov, svalstva okolo chrbtice a ramenného pletenca. Odporúča sa cvičiť uvoľne­ ne, v miernom tempe a striedať statické výdrže v popísaných polohách s uvoľňovacími krúživými pohybmi a podobne. Tieto cviky majú nasledovať až po celkovom rozohriatí. Dôležité je nezabudnúť ani na svalstvo krku, krčnú chrbticu, zápästia, prsty a členky.

V tréningu sa riadime samotným zložením trénin­ govej jednotky. Spomínali sme už, že cviky na pohyblivosť treba do tréningu rozložiť. Najideálnej­ šie je, ak priebežne uvoľňujeme tú časť tela, vždy v súvislosti s konkrétnym cvičením, od ktorej dané cvičenie vyžaduje väčší rádius pohybu. Ak sa chys­ táme v polovici tréningu prejsť od nácviku úderov 47

ku kopom, treba predtým znovu precvičiť cvičenia na ohybnosť a pružnosť nôh. Aj tu treba postupovať cieľavedome. Povedzme, že začíname nácvikom mae—geri. Potrebujeme teda uvoľniť najmä zadnú stranu stehien a bedrový kĺb v predozadnom smere.

Môžeme si vybrať napríklad cviky na obr. 17, 20 a 41 z uvádzaného systému a precvičiť ich. Na konci nácviku mae—geri je užitočné robiť aj určitý počet opakovaných cvikov s úsilím kopať čo najvyš­ šie. Veľmi sa osvedčilo zopakovať potom cvičenia na ohybnosť a pružnosť, ktoré sme robili pred kopaním (podľa možnosti v náročnejšej podobe, napríklad cviky na obr. 42 a 43), pretože sú vytvorené vhodné podmienky (prekrvenie organiz­ mu) na zvýšenie maximálneho rozsahu pohybu. Ak potom chceme nacvičovať napríklad joko—geri, čo je pohyb náročný na ohybnosť v bedrovom kĺbe, je vhodné použiť cviky na obr. 2 1 , 23, 24, 44 a po­ dobne. Postup je potom obdobný. Ak chceme zväč­ šiť maximálny rozsah pohybu, je účinné vrátiť sa k náročnejšej podobe týchto cvikov po ukončení cvičenia samotného kopu.

na to, aby skutočne kopol, ale na to, aby vôbec nohu dostal do požadovanej výšky.

Cvičením na rozvoj ohybnosti a pohyblivosti (naj­ mä bedrových kĺbov) je aj pohyb (chôdza v podobe ajumi—aši) v čo najnižších postojoch (šiko—dači, zenkucu—dači). Podotýkame, že priveľmi nízke po­ stoje sú pre reálny boj nepraktické a zmysel majú len ako tréningový prostriedok — tu sú však veľmi užitočné. Takéto cvičenie intenzívne posilňuje dôle­ žité svalové skupiny a zvyšuje dynamiku pohybu vo vyššom bojovom postoji.

K cvičeniam ohybnosti a pružnosti odporúčame vrátiť sa ešte raz na konci tréningovej jednotky.

Zameriavame sa najmä na maximálny rozsah pohy­ bu. Treba však byť opatrný, pretože prílišná únava môže spôsobiť zranenia.

Neslobodno si však myslieť, že ohybnosť a pruž­ nosť získavame len uvedenými cvičeniami. Samot­ né cvičenie kopov, ako základnej alebo kombino­ vanej techniky, rovnako ako používanie kopov ná­ ročných na pohyblivosť, účinne rozvíja v tréningo­ vom zápase ohybnosť.

Bolesť, ako znamenie možného poškodenia sig­ nalizuje potrebu prestať so špecializovaným cvikom na ohybnosť alebo pružnosť, prípadne s cvičením všetkých techník karate, ktoré príslušnú časť tela zaťažujú, až kým bolesť celkom nepominie.

Zo skúsenosti vieme, že kop, skôr než prejdeme k jeho nácviku v skutočnej rýchlosti, treba robiť „slow motion", celkom pomaly, po precíznej dráhe a s úsilím o krátku výdrž v konečnej fáze. Ak kop zopakujeme 10 až 20-krát, nielenže posilňujeme svalstvo potrebné na jeho vykonanie, ale zväčšuje­ me aj pohyblivosť. V praxi sa často stretávame s tým, že cvičenec väčšinu energie spotrebuje nie

49

Rozcvičenie

intenzívnych posilňovacích cvikov na začiatok tré­ ningu je nezmysel; — usilujeme sa precvičiť celé telo rovnomerne, nestačí orientovať sa na nohy alebo hornú polovicu tela — a to aj v prípade, že sa chceme v tréningu zamerať len na určitú časť tela; — cvičenia na zvýšenie ohybnosti sa musia vykoná­ vať opatrne, nenásilne.

K náplni rozcvičky nechceme vysloviť nijaký fixný zákon. Fantázii sa medze nekladú a dôležité je len to, aby rozcvička splnila svoj účel. V zásade by mala obsahovať takú aktivitu, akou je povedzme beh, najmä na aktiváciu obehového systému. Je nevy­ hnutné rozcvičiť všetky kĺbové spojenia — členky, kolená, bedrové kĺby, chrbticu po celej jej dĺžke, ramenné kĺby, lakte a zápästia. Najvhodnejšie sú krúživé pohyby (obr. 60 až 69). Krúžime najprv pomaly a zľahka, potom pohyb zrýchľujeme.

Všetky športové odvetvia poznajú rozvičku ako bezprostredné prípravné cvičenie pred tréningom alebo pretekmi. Účelom rozcvičky je spravidla pri­ praviť organizmus na zaťaženie, aktivizovať obehový systém, prekrviť svalové skupiny, ktoré sa budú namáhať, uvoľniť nehybnosťou stuhnuté šľachy. Je všeobecne známe, že po rozcvičke sa cvičí omnoho lepšie ako „za studena", a aj riziko zranení je menšie, najmä ak cvičíme v miestnosti, kde je chladno.

Na začiatku tréningovej jednotky postačí, keď sa rozcvičujeme 10 až 15 minút. Dlhšie rozcvičovanie je stratou času — nakoniec, rozcvičujeme sa aj samotným cvičením karate — kratšie je zasa zväčša nepostačujúce. Prirodzene, čas trvania rozcvičky je vec veľmi individuálna a musí sa prispôsobiť požia­ davkám toho, kto sa rozcvičuje. Mladý organizmus sa aktivizuje rýchlejšie, starší o niečo pomalšie.

Navyše aj rozličné typy organizmu potrebujú na rozcvičenie rozličný čas.

Základné pravidlá, ktoré musíme pri rozcvičke dodržiavať: — tempo musí byť na začiatku miernejšie, neskôr môžeme intenzitu cvičenia zvýšiť; — rozcvička musí mať taký priebeh, aby bola sú­ časne aj aeróbnym cvičením, teda aby zaťažila, respektíve zvýšila činnosť srdca a obehového systé­ mu; — rozcvička neplní funkciu posilňovania; zaradenie

Aby sa dosiahlo intenzívnejšie prekrvenie orga­ nizmu, je vhodné zaradiť také cvičenia ako kľuky, „sklopky" a drepy. Nesmieme ich však robiť maxi­ málny počet. Na začiatok tréningu je to neúčelné.

Veľmi dôležité je zaradiť do rozcvičky cvičenia na zväčšenie pohyblivosti a pružnosti; treba ich však robiť opatrne a nie do celkom krajných polôh.

Existuje množstvo receptov na rozcvičovanie.

Niekedy je dobre úplne zmeniť zaužívaný systém a zahrať si napríklad dvadsať minút futbal prípadne basketbal. Aj to môže byť veľmi dobrá a hodnotná rozcvička.

Osobitný problém je rozcvičovanie sa pri prete50

koch, kde musíme do rozcvičovania zaradiť aj samotnú súťažnú disciplínu (kata, džiju—kumite).

Okrem toho preteky často trvajú celý deň a do zápasu nastupuje pretekár po dlhých prestávkach a prakticky sa musí zakaždým znovu rozcvičovať. Je vhodné, ak si pretekár oblečie na úbor takzvané

oteplovačky, ktoré udržujú teplo. V nijakom prípade nemôže karatista tráviť celý čas medzi jednotlivými zápasmi v nehybnosti.

Hoci rozcvička nie je najdôležitejšou časťou tré­ ningu karate, nesmieme ju nikdy obísť ani zane­ dbať.

52

Úderové plochy

74), ippon—nukite (obr. 78) a nihon—nukite (obr.

79). Podobný účel mala aj plocha koko (obr. 82) a šikjo (obr. 83).

Technika sekov (uči—vaza) používa tecui (obr.

84, 85), šuto (obr. 8 6 , 87), haito (obr. 88), seiken (obr. 89), vašide (obr. 90), keito (obr. 91), seirjuto (obr. 92), ojajubi (obr. 93), kumade (obr. 94), haišu (obr. 95), kakuto (obr. 96).

Predlaktie, ktoré používame pri krytoch sa nazýva ude, alebo van (obr. 98). Špeciálne držanie ruky je pri kake—uke (obr. 97).

Hlava sa nazýva men (obr. 99, 100). Lakeť používaný v sekoch nazývame empi (obr. 101).

Jednotlivé časti nohy používané pri kopoch sa nazývajú koši (obr. 109), cumasaki (obr. 102), sokuto (obr. 103), hiza (obr. 104), kakato (obr.

105, 106), haisoku (obr. 110), sokutei (obr. 108).

Niektoré z uvedených plôch sú dôležitejšie ako iné, niektoré sa dokonca v dnešnom športovom karate už ani nepoužívajú.

Úderové plochy v karate sú tie časti tela, ktoré používame na kontakt so súperovým telom prípad­ ne s tréningovým náradím. Hovorí sa, že sú to zbrane karate. Používaných plôch je veľmi veľa a väčšinou majú veľmi špecifické použitie. Sú to predovšetkým tie miesta na nohách, rukách a inde, ktoré sú dostatočne tvrdé a odolné. Pri použití väčšiny z nich sa usilujeme o zvýšenie účinnosti zmenšením plochy, ktorou sa udiera a koncentrovaním celej energie techniky do jedného miesta.

Veľká plocha rozkladá energiu nárazu a znižuje tak účinnosť úderu.

Najdôležitejšie úderové plochy sú na ilustráciách a uvedieme ich názvy.

Pri technike úderov (cuki—vaza) sa najčastejšie používa seiken (obr. 70, 71), potom hiraken (obr. 72 a 75), ipponken (obr. 76), nakadaka—ippon—ken (obr. 77), teišo (obr. 8 0 , 81). V bojovom karate sa často používala technika bodnutí (saši— vaza).Úde­ rové plochy sa nazývajú jonhon—nukite (obr. 73, 53

,

Otužovanie, spevňovanie úderových plôch

Naše päste a nohy nie sú od prírody dostatočne tvrdé a odolné, a ak nemáme za sebou prípravu, ľahko sa pri udieraní a kopaní zraníme. Otužovanie, respektíve spevňovanie úderových plôch tvorilo v klasickom bojovom karate značnú časť tréningu.

Dnes, keď prevažná väčšina karatistov cvičí karate skôr ako športovú disciplínu, ustupuje takáto prípra­ va do úzadia. Nesmieme ju však úplne ignorovať, pretože bez nej by karate ani nebolo karate, a určité zranenie hrozí nakoniec aj pri použití úderových plôch v športovom zápase.

Hlavnou metódou na otužovanie úderových plôch je udieranie a kopanie do špeciálne pripraveného náčinia. Okrem toho sa používajú aj pomocné cviče­ nia, ako napríklad kľuky na pästiach a podobne.

Najrozšírenejšou pomôckou na udieranie bola v klasickom karate takzvaná makivara, špeciálne búchadlo. Najčastejšie sa jedná o pevne do zeme zapustený drevený hranol vysoký asi 1 50 c m , ktorý sa smerom hore splošťuje. Vďaka tomu je pružný a pri údere uhýba trochu dozadu. Konštrukcia makivary je na obr. 14. Ako podklad, do ktorého sa udieralo, sa najčastejšie používala spletená ryžová vňať — materiál na tradičné japonské rohože.

Možno však použiť i tuhšiu penovú gumu, filc a iné mäkké a odolné materiály. Do makivary sa udieralo často celé hodiny a kĺby cvičiacich boli spočiatku neraz doslova krvavé. Neskôr sa vytvorila vrstva

zhrubnutej kože, akýsi mozoľ, ktorý bol tvrdý a necitlivý a bol symbolom a znakom karatistu.

Dnes už len málokto podstupuje takéto muky — nakoniec to ani nie je potrebné, karate už prestalo byť prostriedkom ako boj prežiť.

Veľmi dobrou pomôckou na udieranie je väčší „medicinbal" (obr. 16), ktorý drží partner. Vydrží však len určitý čas, po t o m sa zdeformuje a doslova rozbije. Môžeme použiť aj žinenku prehodenú cez gymnastického koňa respektíve kozu. Pri voľbe náčinia na udieranie musíme dbať na jednu veľmi dôležitú bezpečnostnú požiadavku. Hmota pred­ metu, do ktorého udierame, musí uhýbať, respektí­ ve musí byť pružná. To je dôležitejšie, ako povrch do ktorého udierame. Ak je prekážka absolútne pevná, sme na najlepšej ceste trvalo si poškodiť zápästie, lakte, ramenné kĺby, chrbticu i kolená.

Tvrdé nárazy, ktoré tieto kĺbové spojenia musia znášať, spočiatku možno ani necítime. Následky však bývajú katastrofálne. Preto je napríklad nezmy­ sel, ak zavesíme niečo mäkké povedzme priamo na stenu. Platí to menovite o priamych úderoch. Seky sú z tohto hľadiska o niečo menej riskantné.

Na trénovanie nukite — hrotov prstov sa použí­ vala nádoba naplnená spočiatku fazuľou alebo hrachom (obr. 15). Neskôr sa prešlo na hlinené guličky, kamienky a dokonca železné guľky. Legen­ da hovorí, že niektorí používali dokonca rozpálené železné guľky. Hroty prstov tak stratili úplne citli­ vosť a ruka bola naozaj iba zbraňou.

Na trénovanie kopov sa najčastejšie používa 57

vrece naplnené pieskom (obr. 112, 113). Príklady spomínaného náčinia sú na obr. 114, 115, 116, 117.

Veľmi spektakulárnym aspektom týchto cvičení a celého karate je takzvaná tamešivarí — skúška sily úderu. V minulosti dokonca mnohí laici stotožňovali karate s tamešivari, mysliac si, že je to jeho podstata a zmysel. Pri tamešivari (obr. 111) sa karatista pokúša preraziť určité množstvo štandar­ dizovaného alebo ľubovoľného materiálu technikou karate — úderom, sekom alebo kopom. Niektorí karatisti dosiahli v tomto, mimochodom naozaj

náročnom a nie celkom bezpečnom umení, naozaj pozoruhodné výsledky. Veľký dôraz sa kladie na tamešivari v škole kjokušin—kai. V športovom kara­ te sa na tamešivari skoro úplne zabudlo. Slúži občas ako pútavá ukážka, i to však už ustupuje do úzadia.

Koľko času vlastne treba venovať otužovaniu úderových plôch v športovom karate? Je to zväčša otázka chuti, odporúčame však, aby sa takéto cvičenia nezanedbávali a robili aspoň trikrát do týždňa. Majú svoj zmysel a prinášajú úžitok aj pre samotnú techniku.

60

TECHNIKA KARATE A JEJ Nﾃ，VIK

Úvodné poznámky k technike a nácviku Takmer nijaký iný šport nemá tak do minucióznych detailov prepracovaný systém klasifikácie jednotli­ vých pohybových prvkov, takú pestrú škálu techník a možností variácií. Domnievame sa, že takmer v nijakom inom športe sa nevedú také vášnivé spory o prednostiach a nevýhodách technických detailov, spory niekedy rozumné, často iracionálne a pozna­ čené pocitmi patriotizmu k tej či onej škole — a tých je v karate neúrekom. Šírka škály techník má korene v samotnej podstate boja, kde pôvodne neboli obmedzenia a jediným kritériom správnosti bola účinnosť. Stavba ľudského tela naozaj umož­ ňuje širokú škálu pohybov, z ktorých väčšina je použiteľných priamo v boji. Presná systemizácia je zasa dedičstvom orientálneho úsilia po prísnom kánone, a ako sa zdá, aj produktom novodobejších snáh po určitej vedeckosti. Nech už je tak alebo onak, výsledok — pestrý a definovaný systém techník nám v súčasnosti umožňuje systematický a presný popis toho, čo sa chceme naučiť a uľahčuje aj nácvik. Systém techník je nakoniec produktom stáročných skúseností overovaných znovu a znovu praxou a zlepšiť možno na ňom zrejme už len málo.

Spočiatku sa adeptovi karate môže zdať množ­ stvo cudzokrajných názvov a technických predpisov neprehľadným, ba nenaučiteľným. Netreba si však nad tým lámať hlavu — názvy prejdú postupne do krvi tak, ako sa techniku učíme (a to trvá dostatoč­

ne dlho) — nikto sa ešte nenaučil karate len čítaním knihy. Možno namietať, že by bolo jednoduchšie nazvať jednotlivé techniky po našom — Američania už napríklad urobili podobný pokus. Argumentom proti tomu je predovšetkým možnosť dorozumieva­ nia sa s karatistami a najmä s inštruktormi iných národností. Ťažkosti sú aj s popisom zložitých pohybov; v japončine existuje zväčša jednoduchý termín, o ktorom každý zasvätený presne vie, čo označuje. Väčšina športov (a nielen športov) si koniec koncov zachováva terminológiu v jazyku tej krajiny, kde má šport svoje historické korene; šerm používa francúzštinu, tenis angličtinu, džudo a ka­ rate japončinu. Čo sa týka spomínaných diskusií a sporov o pred­ nostiach a nedostatkoch niektorých techník a ich modifikácií, netreba ich odmietať. Dnes, keď ver­ nosť tej alebo onej škole (či majstrovi) ustupuje určitému zdravému pragmatizmu, plnia tieto spory zväčša pozitívnu úlohu. Prirodzeným spôsobom rozširujú náš pohľad na vec a pomáhajú rozvoju karate. Dôležitá je prirodzene tolerancia a prístup­ nosť voči protivníkovej argumentácii. V tomto zmy­ sle treba chápať niektoré tvrdenia týkajúce sa výhod a vykonania niektorých techník v tejto knihe.

Základný repertoár techník v karate možno pres­ ne rozčleniť. Rovnako možno vymedziť aj formy cvičenia techniky a jednotlivé fázy jej nácviku.

V najhrubšom delení môžeme hovoriť o technike postojov — dači—vaza (vaza znamená technika), technike premiesťovania, technike paží a rúk 62

— džoši—vaza, ktorá sa delí na techniku úderov — cuki—vaza, techniku sekov — uči—vaza a tec­ hniku krytov — uke—vaza. Poznáme tiež techniku nôh — kaši—vaza, ktorú môžeme rozdeliť na tec­ hniku kopov — geri—vaza a techniku podmietnutia, podrážania — harai—vaza. Technika uhýbania sa nazýva kavaši—vaza a technika hodov nage—vaza.

Okrem uvedených existujú ešte detailnejšie delenia a k niektorým sa vrátime v ďalšom texte.

Treba si ešte povedať niekoľko všeobecných slov k nácviku spomínanej techniky. V zásade pri cvičení pohybov musíme dodržať určitý postup, ktorý má tri definovateľné fázy: 1. Nácvik dráhy a celkovej štruktúry pohybu, techni­ ky. V tejto úvodnej časti nácviku treba až pedantne pozorne zvládnuť pohyb v čo najčistejšej podobe. Úsilie o výbušnosť a rýchlosť, respektíve o okamžitú aplikáciu hneď od začiatku spravidla končí zafixovaním množstva chýb, ktoré len ťažko môžeme neskoršie odstrániť.

2. Nácvik dynamiky pohybu. Po technickom zvlád­ nutí toho-ktorého pohybu obraciame pozornosť na rýchlosť a silu. Používajú sa na to špeciálne trénin­ gové prostriedky, ktoré ešte spomenieme.

3. Nácvik použitia zvládnutej techniky. Toto je fáza, kde sa pohyb mení z obyčajného cviku na zmyslupl­ nú akciu, zbraň.

Uvedené tri štádiá nácviku a ich obsah ešte niekoľkokrát zopakujeme, a to jednak preto, lebo majú pri každej skupine techník svoje špecifiká, a jednak preto, lebo ich dodržiavanie je nevyhnutné.

Neslobodno si však myslieť, že uvedené fázy sú oddelené a uzavreté. Neplatí, že ak napríklad nacvi­ čujeme použitie techniky, nemusíme sa usilovať o rýchlosť prípadne o vybrúsenie techniky. Skôr platí, že k prvej fáze sa postupne pridáva druhá a neskôr tretia bez toho, aby sme sa s predchádza­ júcou fázou prestali zaoberať. Mení sa iba dôraz a čas venovaný tomu-ktorému cieľu cvičenia.

Okrem uvedeného poznáme ešte klasické delenie foriem cvičenia techniky v karate. Cvičenie techniky v postoji na mieste nazývame kihon — základná technika. Ak je technika spojená s pohybom — premiesťovaním, nazývame to kihon—ido.

Obranné a útočné techniky spojené do zostáv predstavujúcich dlhšiu bojovú akciu proti viacerým protivníkom, nazývame kata. Cvičenie so súperom v akejkoľvek podobe nazývame kumite. Tieto štyri formy cvičenia v predpísanej podobe tvoria obsah skúšok na dosiahnutie stupňa technickej vyspelosti — Kju a Dan. Ku všetkým sa v ďalšom texte ešte podrobnejšie vrátime.

Pre pochopenie ďalšieho textu je nevyhnutné, aby sme si objasnili niektoré japonské výrazy, ktoré sa používajú pri popise techniky, a ktoré nie sú priamo dané prekladom toho-ktorého názvu. Pre­ dovšetkým sa jedná o smery a charakteristiky možného pohybu: — mae znamená vpred; — uširo znamená vzad; — joko znamená nabok (respektíve zboku).

Treba tiež rozlíšiť japonské označenie pásma, na 63

— gedan označuje dolnú časť tela — od pása nižšie.

Z toho potom vyplýva, že útoky smerujúce na hlavu označujeme džodan — povedzme džodan mavaši—geri, útoky smerujúce na trup a brucho čudan a útoky smerujúce pod pás gedan.

ktoré útočíme, respektíve ktoré si chránime: — džodan označuje krk a hlavu, všeobecne hornú časť tela; — čudan označuje strednú časť tela, teda trup a brucho;

64

Všeobecné charakteristiky a základy techniky karate

Existujú určité štrukturálne a dynamické charakte­ ristiky, ktoré sú spoločné pre celú techniku karate, bez ohľadu na to, či sa jedná o obrannú alebo útočnú techniku, techniku v pohybe alebo vykoná­ vanú na mieste, kop, úder či kryt. Sú to charakteris­ tické priebehy napätia a uvoľnenia svalových sku­ pín, charakteristické základné pohyby ťažiska a bedier a charakteristická technika dýchania. Niektoré tieto črty má karate spoločné s inými športmi a bojovými umeniami, niektoré sú špecifické pre karate.

Charakteristiky techniky karate sú výsledkom stáročného vývoja, v ktorom sa hľadal spôsob ako naj­ účinnejšie bojovať, ako robiť konkrétne techniky naj­ rýchlejšie, najtvrdšie, „najprieraznejšie." Pochopiteľ­ ne, že v rámci športového karate už netreba venovať toľko pozornosti napríklad konkrétnemu účinku úde­ ru na prekážku; sú možné určité ústupky a technické nedokonalosti v porovnaní s klasickou bojovou technikou karate. Nevyhnutné však je, aby sa tech­

nika spočiatku zvládla v tréningoch vo svojej klasic­ kej, ideálnej podobe.

Napätie a uvoľnenie svalstva Striedanie napätia a relaxovania jednotlivých svalo­ vých skupín je najdôležitejší faktor, ktorý určuje rýchlosť a tvrdosť techník v karate. Schopnosť relaxovať sval súvisí s jeho schopnosťou dynamic­ kého sťahu — čím sa sval dokáže rýchlejšie relaxo­ vať z napätého stavu, tým rýchlejšieho sťahu je schopný. Okrem toho je známe, že prudká kontrak­ cia vyžaduje, aby „štartovala z nuly", číže z relaxovaného svalu. Napätý sval mení svoju dĺžku len neochotne. Pri vykonávaní techniky karate platia v tomto smere tieto zákonitosti: 1. Svalstvo, ktoré má vykonať pohyb, musí byť pred jeho začatím úplne relaxované. Ak sa napríklad chystáme udrieť, musí byť svalstvo ramenného pletenca úplne uvoľnené.

65

2. Aj počas akcelerácie samotného pohybu by mali byť v akcii zapojené len tie svalové skupiny, ktoré sa na pohybe zúčastňujú priamo alebo nepriamo.

Ostatné svalové skupiny by mali byť podľa možnosti relaxované. Týka sa to najmä antagonistických svalov. Inak nemožno techniku dynamicky vykonať.

3. Ihneď po ukončení akcie treba zúčastnené svalo­ vé skupiny opäť relaxovať.

To, čo nazývame „zahnanie sa", spätný pohyb napríklad paže pred úderom, nie je len vytvorenie podmienok pre väčšiu dráhu a tým aj silu úderu, ale predovšetkým je to spôsob, ako docieliť úplnú relaxáciu tých svalov, ktoré sa potom prudko stiah­ nu pri akcelerácii vlastného pohybu. Nervový sy­ stém, ktorý riadi pohybový aparát funguje tak, že pri určitom pohybe automaticky vydáva príkaz na rela­ xovanie antagonistických svalových skupín. Čiže na konci spätného pohybu (náprahu) je akoby okamih úplného ticha, uvoľnenie svalov, ktoré sa vzápätí prudko stiahnu. Úder akceleruje omnoho rýchlejšie, ako keby sa udieralo priamo z miesta bez spätného pohybu. Veľmi pekne to ilustruje majster C. Tani (zo školy šito—rju) pri popise „dvojitého pohybu bo­ kov", keď hovorí o „ š o k u " , ktorý sval dostáva. Čo je tento „šok" si možno názorne vyskúšať napríklad tak, že necháme pažu voľne visieť popri tele a boky a trup rýchlo otočíme na tú stranu, kde je paža.

Paža s určitým oneskorením nasleduje tento pohyb (s oneskorením, ak je naozaj uvoľnená). V nasledu­ júcom okamihu — paža sa ešte stále pohybuje zotrvačnosťou vzad — otočíme trup i boky opač­

66

ným smerom — vpred. Opäť s určitým časovým posunom sa pohyb paže vzad zastaví, a vzápätí sa vymrští prudko dopredu. Vo svaloch pleca pocítime pritom trhnutie, ktoré Tani nazýva „šokom". Toto šklbnutie alebo drobná bolesť, je sprievodným zna­ kom obranného mechanizmu, ktorý sťahuje (napí­ na) sval vtedy, ak sa nečakane predĺži — natiahne — mechanizmus ho má brániť pred poškodením.

Prudké kontrahovanie svalu potom môžeme využiť pri štarte a počiatočnej akcelerácii pohybu. Môže­ me to prirovnať ku sklzu asynchrónneho elektromo­ tora.

Fenomén, o ktorom sme hovorili, možno v techni­ ke karate vytvoriť tromi spôsobmi: — uvedenou dvojitou alebo jednoduchou rotáciou bokov; — pohybom celého tela v smere zamýšľanej techni­ ky, za ktorým sa končatina o niečo oneskorí; — pritiahnutím končatiny najprv späť („zahnanie sa").

V praxi sa zväčša jedná o kombináciu týchto pohybov.

Doteraz sme hovorili o relaxovaní a napínaní svalstva na začiatku techniky (pri jej štarte a akcele­ rácii). K prudkému stúpnutiu svalového tonusu dochádza aj na konci vykonávanej techniky. Tento, pre karate typický fenomén, nazývame kime. Kime je pomerne ťažko preložiť. V angličtine sa najčastej­ šie uvádza preklad tohto slova „focus", čiže ohni­ sko. Tak, ako sa odrazené svetelné lúče stretávajú v ohnisku parabolického zrkadla, stretávajú sa (spá-

jajú) v časovom okamihu zvanom „ k i m e " aj sily všetkých zúčastnených svalových skupín. Kime je teda pojem skôr časový, označujúci zlomok sekun­ dy, v ktorom sa ako v ohnisku spojí energia celého tela do úderu dopadajúceho na prekážku. Na konci techniky — úderu, krytu či kopu — sa explozívnym spôsobom prudko napína svalstvo celého tela (obr.

119, 120). V kime vlastne spočíva prierazný a trieštivý účinok úderov, ktorý je pre laikov synonymom s karate. Mechanizmus a účinok kime najľahšie môžeme ilustrovať na príklade úderu gjaku—cuki.

Energia nárazu na prekážku prechádza udierajúcou pažou, trupom a zadnou nohou. Ak sa má táto energia kompenzovať, ak má byť úder pevne zakot­ vený o podložku, zem, treba, aby po celej dráhe energie prechádzajúcej telom bolo čo najmenej „mäkkých", pružiacich, ohýbajúcich sa miest. Je jasné, že nemožno napríklad silno bodnúť kopijou, ktorá má niekoľko miest, ktoré sa pri slabšom tlaku ohnú. Preto v okamihu kime úderu je potrebné, aby prudko napnuté svaly spevnili, zviazali všetky kĺbo­ vé spojenia po celej dráhe kompenzovanej energie — zápästie, lakeť, rameno, trup v oblasti lumbálnej chrbtice, bedrový kĺb, koleno i členok (obr. 118).

Akým spôsobom to spraviť a prečo je to také dôležité, si možno vyskúšať jednoducho tak, že sa postavíme k stene do postoja ako pri gjaku-cuki a silno tlačíme do nej päsťou. Okamžite pocítime, ktoré svalové skupiny sa musia napnúť. Akékoľvek pružiace miesto, uvoľnená svalová skupina, značne oslabí úder v okamihu dopadnutia na prekážku.

Veľmi často sa vyskytuje chyba — a robia ju niekedy aj držitelia pomernej vysokých stupňov technickej vyspelosti — že sa zamieňa kime so zastavením techniky. Často vidíme, že kŕčovito zarazený, akoby useknutý úder, sa považuje za silný. Kime neznamená zarazenie úderu, ale na­ opak, prudkú akceleráciu dovnútra prekážky. M i ­ moriadne dôležité je, a to najmä pri technikách paží, napätie brušných svalov, ktoré akoby tvorili štartovaciu a opornú bázu pre úder. Toto napätie úzko súvisí s technikou dýchania.

Priame a rotačné pohyby ťažiska a bedier Pohyb ťažiska, priamočiary pohyb bokov (bedier) Účinnosť väčšiny techník v karate závisí okrem iného aj od toho, kde sa v okamihu techniky nachádza ťažisko tela a akým spôsobom sa toto ťažisko pohybuje. Aj tu platia určité zákonitosti, ktoré možno všeobecne aplikovať na každú techni­ ku karate: 1. Čím nižšie je položené ťažisko v určitom okami­ hu, tým je telo stabilnejšie — ťažšie „prevrhnuteľné". (Obr. 1 2 1 , 122.)

2. S predchádzajúcim bodom súvisí, že čím je ťažisko v okamihu dopadnutia techniky nižšie, tým je táto technika relatívne silnejšia (napríklad údery z nižšieho postoja sú tvrdšie — obr. 123, 124).

3. Ak sa položí zvislá rovina, na ktorej leží bod dopadu úderu či kopu a oporný bod (chodidlo nohy 67

znášajúcej energiu nárazu), ťažisko tela by malo byť tiež bodom na tejto rovine. Vtedy je technika najtvrdšia. Toto pravidlo je mimoriadne dôležité najmä pri takzvaných kekomi kopoch, hoci platí všeobecne. Aj dráha príslušnej techniky by mala ležať na tejto rovine (obr. 1 25, 126).

4. Ak sa počas vykonávanej techniky ťažisko pohy­ buje (pri údere alebo kope), má sa pohybovať v smere tejto techniky. Vtedy je technika najtvrdšia (pozri mae—geri, joko—geri — obr. 127, 128).

5. Čo sa týka väčšiny techník, ktoré sa vykonávajú v postoji (dači), platí, že pohyb ťažiska smerom dolu zosilňuje techniku, smerom nahor ju oslabuje (obr.

129, 130). Ak to priamo nevyžaduje niektorá tech­ nika inak, platí zásada, že ťažisko by sa malo pohybovať v horizontálnej rovine a nemeniť výšku.

Bezdôvodný prídavný pohyb ťažiska (najmä sme­ rom nahor), napríklad pri oi—cuki, predstavuje zneefektívnenie techniky a zbytočnú stratu energie.

6. Kolmica spustená z ťažiska by mala dopadať — opäť kvôli stabilite — čo najďalej od oporného bodu (chodidla) v smere dopadu techniky (obr.

1 2 1 , 122).

Pohyb ťažiska v smere vykonávanej techniky, o ktorom sme hovorili, predstavuje hlavný zdroj sily niektorých techník. Dokonca techniky v karate mô­ žeme všeobecne rozdeliť na tie, ktoré čerpajú silu z pohybu ťažiska v smere techniky a tie, ktoré majú silu z rotačného pohybu. Rýchlosť pohybu ťažiska závisí od sily a výbušnosti svalstva nôh a prirodzene aj od hmotnosti tela.

Rotačný pohyb bokov Veľké percento techník v karate čerpá najväčšiu časť svojej sily z rotačného pohybu bokov. Tento rotačný pohyb je vykonávaný pomocou svalstva nôh a sedacích svalov. Už pri popise napätia a uvoľne­ nia svalových skupín sme hovorili o tom, že pohyb najskôr začína rotáciou bokov. Z tohto počiatočné­ ho pohybu potom vychádza samotný pohyb konča­ tiny. O rotácii bokov hovoria takmer všetky literárne pramene zaoberajúce sa technikou. Okrem majstra Taniho však autori zväčša ignorujú fakt, že sa v skutočnosti jedná o dvojitú rotáciu. Jednoducho uvádzajú, že napríklad gjaku—cuki začína a končí spolu s rotáciou bokov v smere úderu; neuvažujú o predchádzajúcej, aspoň krátkej spätnej rotácii. Je jasné, že techniku možno účinne vykonať aj jedno­ duchou rotáciou bez počiatočného „zahnania sa"; nie je však nikdy taká výbušná a silná, ako keď je akcia spojená s dvojitou rotáciou. Účinok takejto dvojitej rotácie môžeme prirovnať k plesnutiu biča, kde dvojitý pohyb zápästia držiaceho bičisko vyvolá veľké zvýšenie rýchlosti biča na jeho konci.

Konkrétne načasovanie rotačnej akcie bokov je rozličné v závislosti od konkrétnej techniky, ktorú vykonávame. Väčšinou sa začína pohyb akciou bokov, pri ktorej vzniká určitý „sklz", oneskorenie udierajúcej končatiny, ktorá v nasledujúcom okami­ hu prudko akceleruje. Pohyb bokov a udierajúcej končatiny je potom synchrónny. Je žiadúce, aby boky dokončovali rotačný pohyb súčasne s dopa72

dom úderov, pretože ak sa samotný úder oneskorí za rotáciou bokov, stráca vysoké percento prieraznej sily, ktorá je akumulovaná práve v tejto rotácii.

Toto je jedna z najčastejších chýb, ktoré robia začiatočníci i pokročilejší cvičenci — najmä pri gjaku—cuki (pozri obrázky pri technike úderov).

Pravidlo synchronizácie však nemusí doslova platiť pri niektorých uči technikách, kde je princíp účinku iný.

Rotačný pohyb bokov je v praxi zväčša spojený s pohybom ťažiska niektorým smerom. V zásade je to možné dvoma spôsobmi. Pri prvom sa ťažisko pohybuje povedzme vpred iba o malú vzdialenosť (napríklad pri gjaku—cuki pravou pažou je osou otáčania bokov ľavý bedrový kĺb, čiže pri rotácii ide zároveň o niečo vpred aj ťažisko ležiace v strede panvy), nakoľko je tento pohyb iba vedľajším pro­ duktom rotácie. Pri druhom je prekonaná vzdiale­ nosť väčšia, ak je rotačný pohyb spojený s premiestením (súri—aši alebo ajumi—aši). Zvláštny prípad takéhoto kombinovaného rotačného a premiesťovacieho pohybu sú úhyby bokom, najmä tai—hiraki alebo hiraki—aši.

bokov a preto treba toto poradie priority zachová­ vať aj pri vytváraní časového plánu tréningu (priro­ dzene, že spočiatku, lebo neskôr sa pozornosť orientuje zväčša už na kompletné pohybové štruk­ túry obsahujúce i rotáciu bokov).

Technika dýchania v karate Dýchanie a jeho synchronizácia s vykonávanými pohybmi predstavuje kľúčovú črtu techniky karate.

Je dôležitá do tej miery, že v systéme tréningu existujú cvičenia, ktorých výlučným zmyslom je zvládnuť správnu techniku dýchania. Charakteris­ tickou pre dôležitosť dýchacej techniky je historka, ktorú cituje podľa rozprávania starého čínskeho majstra šaolinskej školy čuan—fa J. Smith (1964): „Boxeri (rozumej čuan—fa) z juhu používali medi­ tačné cvičenie a cvičenie na výdrž v postoji jazdca (šiko—dači), ale máloktorí z nich cvičili dýchanie.

Ich technika nebola dostatočne silná. Obávali sa, že nesprávnou technikou dýchania je možné poškodiť vnútorné orgány (čo je mimochodom pravda). Táto situácia trvala na juhu až do príchodu mnícha Hui Menga (neskoré obdobie dynastie Ming, 1 3 6 8 — 1644 n. I.), ktorý začal boxerov z juhu učiť správne dýchanie. Cvičenie dýchania sa spájalo s meditač­ ným cvičením v postoji jazdca".

V tréningovom procese platí pravidlo, že najskôr treba nacvičovať rotáciu bokov a samotné techniky — údery, kryty a seky — nadväzovať. Pri opačnom postupe vzniká množstvo takmer neodstrániteľných zlozvykov a len ťažko môžeme nacvičiť synchroni­ záciu. M. Nakajama a C. Tani sa dokonca zhodujú v názore, že samotný pohyb udierajúcej končatiny je druhoradý v porovnaní s rotačným pohybom

Názory na techniku dýchania sú v rozmanitých školách rozličné; všetky majú svoje plus a mínus.

Tajomstvo dýchacích cvičení v severočínskych ško­ lách spočívalo v krátkom nádychu a v predĺženom 73

výdychu. Dnes sa ukazuje, že skrátenie nádychu asi nie je dobrým odporúčaním, pretože okrem zhorše­ nia zásobenia kyslíkom, súvisí i s negatívne oriento­ vaným citovým ladením (strach).

Technika dýchania v karate plní tri funkcie: 1. Synchronizovanie výdychovej fázy cyklu s aktív­ nym pohybom je zdrojom sily pri dopade techniky na prekážku. Aktívny, prudký výdych sa spája, respektíve vykonáva prostredníctvom prudkého stiahnutia brušných svalov, čo poskytuje na jednej strane spevnenie trupu do kompaktného celku a umožňuje kime pri náraze, na druhej strane to umožňuje rýchlejší začiatok pohybu, ktorý má pev­ nú „štartovaciu rampu". Úder vykonaný počas nádychovej fázy je slabší.

2. Synchronizovanie výdychovej fázy s aktívnym pohybom je zdrojom lepšej akcelerácie úderu či kopu. Príčinou je facilitačný, stimulujúci účinok, ktorý sa prejavuje počas výdychovej fázy na fázických svalových vláknach — čiže na tých, ktoré zodpovedajú za dynamiku a započatie pohybu.

Zároveň sú tlmené tonické vlákna (udržujúce polo­ hu, napätie). Synchronizácia dýchania s technikou má teda aj priamo vnútorné, fyziologické zdôvod­ nenie a nielen mechanické (stiahnutie brušného svalstva).

3. Dýchacie cvičenia majú pri pravidelnom cvičení účinok na psychiku. Tento jav je známy v mnohých iných cvičebných systémoch. Napríklad pránajáma v joge sa cvičí presne z tohto dôvodu. Účinok, ktorý majú mať špeciálne dýchacie cvičenia, spočíva 74

v ukľudnení, stabilizovaní citového prežívania a pri dlhoročnom cvičení i vo vytvorení, respektíve do­ tvorení vhodných osobnostných charakteristík — opäť v oblasti emocionality. V športovom karate sa tento aspekt cvičenia dýchacej techniky, žiaľ, veľmi zanedbáva, hoci by mohol dodať novú, vý­ znamnú kvalitu do celého života cvičiaceho karatis­ tu.

Aktívna technika dýchania — v godžu—rju škole karate sa aktívny spôsob dýchania vyjadruje a cvičí najmä v kata Sančin a Tenšo. V týchto kata je dýchanie základom celého ich vykonávania. Predo­ všetkým sa synchronizuje každá aktívna dráha po­ hybu, teda úder, účinná časť dráhy krytu a podob­ ne, s výdychovou časťou dýchacieho cyklu. Nádych sa spája s náprahovou, prípravnou časťou pohybu.

Celé cvičenie sa robí pomaly, pokojne a enormný dôraz sa kladie na synchronizáciu dychu s napätím svalstva. Nádych sa robí zásadne cez nos, výdych cez ústa. Platí tu pravidlo, že z dýchacích svalov pracuje najviac bránica. Medzirebrové dýchacie svaly sa zúčastňujú čo najmenej — hrudník by mal teoreticky pri tomto špeciálnom spôsobe dýchania zostať nehybný. Pocit pri nádychu má byť taký, ako keby sme vťahovali vzduch do dolnej časti brucha — táto časť brušných svalov je pri nádychu najrelaxovanejšia a pohyb bránice nadol spôsobuje naj­ väčšie vydutie brucha práve v dolnej časti. Výdych je aktívny, vykonávaný kontrakciou brušných svalov, pričom by opäť mal byť pocit, ako keby sme chceli časť vzduchu vytlačiť von a zbytok ešte hlbšie do

spodnej časti brucha. Priebeh výdychu je akoby delený na dve fázy; v prvej je spočiatku prudký, potom sa trochu zmierni a ku koncu sa opäť zosilní (usilujeme sa aktívne vydýchnuť i zbytok vzduchu).

Aj svalová tenzia ku koncu výdychu znova stúpa.

Popísaný spôsob dýchania je spôsob, ktorým sa dýcha pri cvičení kata Sančin i Tenšo, a prípadne aj v iných kata, pokiaľ nejaký pohyb vykonávame pomaly a s dynamickou tenziou. Dýchacie cvičenie, ktoré je spojené s týmto druhom dýchania sa nazýva ibuki a jeden ibuki dýchací cyklus je začia­ točným pohybom všetkých kata v škole godžu—rju.

Paže sa pri nádychu prekrížia pred stredom tela, pri výdychu ruky zovierame v päsť a paže sa oblúkom dostávajú k bokom. Ibuki je spôsob dýchania, ktorý má aktivizovať sily. Hovorí sa, že ki (vnútorná energia, sila) sa má pri ňom rozliať do celého tela.

S aktívnou formou výdychu a s predstavami o energii ki súvisí aj ďalší, veľmi dôležitý faktor techniky karate. Nazýva sa kiai a je to pre laika synonymum s výkrikom, ktorý sprevádza úder či kop. Zvuková stránka („výkrik") je považovaná za jeho zmysel a podstatu, dokonca sa hovorí o zastra­ šovaní súpera. Je to prirodzene omyl a zamieňa sa vedľajší produkt s cieľom. Pri kiai ide o prudké vyrazenie dychu stiahnutím brušných svalov, ktoré má taký význam, aký sme už popisovali — spevne­ nie brucha a celého trupu, zvýšenie akcelerácie techniky, zosilnenie dopadu techniky. Výkrik, ktorý to sprevádza, je len neartikulovaný zvuk vytvorený hlasivkami pri prudkom výdychu. Slovo kiai v pre­

klade znamená niečo ako „harmónia, súzvuk ener­ gie" a symbolicky sa vzťahuje na to, že kiai nie je len výkrik, ale prostriedok, ako zliať silu, energiu celého tela, všetkých svalových skupín do jedného pohybu v tom istom okamihu. Na okraj treba povedať, že kiai je vo všetkých japonských i iných ázijských bojových umeniach jedným z najdôležitej­ ších prvkov techniky. Treba tiež poznamenať, že hoci bez symbolického a tajomného obsahu a bez špeciálneho názvu, kiai nie je neznáme ani v počet­ ných iných športoch. Všetci si iste všimli, že skokan na lyžiach si pomáha v okamihu odrazu z mostíka výkrikom, vykríknu i guliari, diskári a oštepári v oka­ mihu vrhu či hodu, robia to i vzpierači. Zmysel je u všetkých ten istý, ako sme popísali vyššie, i keď k nemu dospeli jednotliví športovci intuitívne a pra­ xou.

Pasívna technika dýchania — existuje určitý pre­ chod medzi pokojne, bez zakolísania plynúcimi dýchacími cyklami používanými pri meditačných cvičeniach a psychickej príprave a aktívnym spôso­ bom dýchania. Tento prechod tvorí dýchacie cviče­ nie zvané nogare, pri ktorom je postup a aktivita dýchacieho svalstva podobná ako pri ibuki; svalstvo celého tela však zostáva uvoľnené. Pohyby paží, ktoré sa pri tom vykonávajú, majú viac verzií; musia sa však vykonávať pomaly, nenásilne a úplne uvoľ­ nene (obr. 137). Vo všeobecnosti je pri tomto cvičení nádych spojený s flexiou rúk, výdych s ich extenziou. Nogare má za cieľ stabilizovať, ukľudnif.

Vlastné dýchacie cvičenie, ktoré sme nazvali 75

pasívnym, robí sa v pokoji, najčastejšie v nejakej obdobnej meditačnej polohe ako pránajáma. Naj­ používanejšou polohou v Japonsku je takzvaný lotosový sed, v joge známy ako pádmásana; je to sed s prekríženými nohami. Použiť sa však môže aj niektorá ľahšia poloha, obyčajne to býva takzvaná seiza — formálny spôsob sedenia zaužívaný v Ja­ ponsku. Dýchacie cvičenie pasívneho druhu sa zvykne spájať aj s cvičením postoja jazdca na koni — šiko—dači. Spoločné pravidlo pre všetky polohy je, že trup má byť vzpriamený, chrbtica čo najbližšie ku kolmici na podložku. Inak má byť svalstvo úplne uvoľnené a plecia voľne spustené, nie však zhrbené.

Poloha musí byť dostatočne pohodlná, aby nezabraňovala psychickej koncentrácii na dýchanie, kto­ rá je kľúčovým faktorom celého cvičenia. Samotné dýchanie musí byť úplne pokojné a plynulé. Starí majstri vravievali, že nádych by mal byť podobný, akoby sme zľahka ovoniavali vzduch. Prechod z ná­ dychu do výdychu by ma! byť sotva pozorovateľný, bez zastavenia, a výdych sa robí opäť nosom.

Niekedy sa odporúčalo pomôcť si predstavou strie­ bornej nite, ktorá sa pohybuje pomalým plynulým tempom dnu a von pozdĺž chrbtice. Psychický stav pri t o m t o cvičení pekne ilustroval K. Dürkheim, ktorý citoval majstra zen—budhizmu Jasutaniho.

Na otázku, v čom vlastne spočína jeho cvičenie, majster Jasutani odpovedal, že už tridsať rokov sa pokúša pozorovať svoje dýchanie bez toho, aby ho rušil. Všetky aspekty dýchacieho cvičenia nemôže­ me v tejto publikácii rozoberať. Treba povedať, že

predstavujú materiál na dlhoročné štúdium a sú mu venované viaceré samostatné publikácie (nepojednávajúce o karate). Účinok cvičenia, pravda, ak je pravidelné a dlhodobé, spočíva najmä vo vytvorení stability v emocionálnej oblasti psychického preží­ vania, v harmonizovaní celej osobnosti, v odstránení vnútorného napätia prinášaného každodenným ži­ votom.

Hiki—aši a hiki—te Hiki—aši a hiki—te znamenajú východiskové polohy nôh a paží, z ktorých sa robí potom kop alebo úder.

Medzi základné charakteristiky a princípy sme ich zaradili preto, lebo hrajú kľúčovú úlohu z hľadiska sily a účinnosti jednotlivých techník. Prečo je to tak, môžeme si priblížiť príkladmi. Šíp z luku nezaletí veľmi ďaleko, ak nie je luk natiahnutý, pružina nevyvinie takú silu akú by mala, ak nie je dostatoč­ ne stlačená. Rovnako kop nie je dostatočne silný, ak začína poloohnutou nohou, úder nie je dostatočne silný, ak udierame polovystretou pažou. Platí teda, že hiki—aši a hiki—te, východiskové polohy pre kop a úder musia byť v súlade s touto požiadavkou.

Noha sa musí maximálne ohnúť v kolene, paža v lakti. Hiki—aši a hiki—te sú natiahnutým záverom zbrane, ktorá sa chystá k výstrelu, skrýva sa v nich veľká sila.

Nie všetky východiskové polohy sú rovnaké.

Hiki—aši a hiki—te sú vlastne „zahnaním sa" do úderu či kopu, a ich konkrétna podoba vyplýva 76

z toho, čo sa práve chystáme robiť. Ak ideme udierať čoku—cuki, paža je spravidla v klasickej polohe pri hrudníku (obr. 1 32), ale niekedy môže byť aj vyššie (obr. 131), najmä ak udierame ponad súperov kryt. Hiki—te pre uraken je opäť iné (obr.

133), všimnime si však, že aj tu je úsilie o maximál­ ne „stlačenie pružiny". Rovnako hiki—aši, výcho­ disková poloha pre kop má rôzne podoby. Pri uširo—geri napríklad nemusíme tak vysoko zdvíhať koleno (obr. 134), nohu však musíme maximálne

pokrčiť v kolene. Inak vypadá tiež hiki—aši pri mavaši—geri (obr. 135) a inak pri mae—geri (obr.

136). Všetky však spĺňajú uvedenú požiadavku Čo sa týka hiki—aši a hiki—te treba povedať, že nie sú nikdy statickou fázou techniky, prakticky nikdy sa v nich nezastavujeme — technika cez túto krajnú polohu iba prechádza, „štartuje" z nej. Tento „ š t a r t " zvykne byť okamžitý, inak by hiki—aši alebo hiki—te signalizovalo náš úmysel.

79

Technika postojov (dači—vaza)

Dači (postoje) sú najzákladnejším stavebným ka­ meňom techniky karate. Tento poznatok sa priro­ dzene netýka iba karate, ale všetkých bojových umení a väčšiny športov. Karate má však jeden z najprepracovanejších a najpresnejších systémov postojov, ktorý na základe empirických zistení zod­ povedá požiadavkám na statiku a stabilitu pri vykonávaní jednotlivých útočných a obranných ak­ cií. Vytvorenie tohto systému, presné definovanie postojov, spôsobila špecifickosť techniky v čuan—fa a v karate. Rátalo sa jednak s útokmi prichádzajúcimi zo všetkých strán, a teda kladúcimi rozličné požiadavky na smerovú stabilitu, jednak s vlastným útokom i protiútokom, ktoré tiež vyžado­ vali v presne vymedzenom smere dostatočné „za­ kotvenie" o zem, ak mali mať maximálny účinok.

Statika postojov v karate je rovnako zložitá ako statika stavebných konštrukcií, tie však stoja na mieste a iba minimálne musia znášať namáhanie iným smerom, než t o , ktoré pripisujeme na vrub

zemskej gravitácii. Lenže v karate sa k tomu pridáva ustavične sa meniaca poloha tela, premiesťujúce sa ťažisko, vlastná zotrvačnosť, nárazy z rozličných strán a mnohé iné faktory. Postoj v karate je teda definovaný: — polohou chodidiel (vzájomnou, voči súperovi); — rozložením váhy tela na obidve nohy (inak tiež polohou ťažiska); — výškou ťažiska nad zemou; — rozložením a mierou tenzie svalstva nôh a trupu; — uhlom natočenia trupu a najmä bedier vzhľadom na polohu chodidiel.

Z uvedených faktorov potom vyplýva najdôležitej­ ší — konkrétna použiteľnosť a vhodnosť toho-ktorého postoja v tej-ktorej situácii, jeho výhody i nevý­ hody v danej situácii.

Ak hovoríme o nejakom konkrétnom postoji s určitým názvom, máme zväčša na mysli vzájomnú polohu chodidiel a ich vzdialenosť; ostatné faktory sú viac-menej variabilné. Pravidlá týkajúce sa ostat80

ných spomínaných faktorov sú vo väčšine publikácií o karate vymedzené presne, často v číslach a mate­ matických vzorcoch, no v skutočnom živom karate by bolo rozhodne správnejšie (a realite bližšie) ich limitne vymedziť v určitých variabilných rozme­ dziach. Čo sa týka formálnej stránky môžeme postoje v karate rozdeliť na: — šizen—tai (takzvané prirodzené postoje); — klasické bojové postoje; — voľný zápasový postoj.

Treba poznamenať, že aj toto delenie, ostatne ako všetky delenia, ktoré sa usilujú vytvoriť strnulý systém z pestrej palety živých vecí, pokrivkáva za skutočnosťou, pomáha však pri interpretovaní jed­ notlivých prvkov. Šizen — tai V preklade tento názov znamená niečo ako priro­ dzený postoj, prirodzená poloha tela. Postoje zahrňované pod šizen—tai nie sú zväčša v pravom slova zmysle bojovými postojmi a len zriedkavo je niektorá technika karate (najmä útočná) vykonáva­ ná v takomto postoji. Chodidlá sú priveľmi blízko seba, ťažisko priveľmi vysoko, skrátka tieto postoje nie sú dostatočne stabilné pre údery či kryty.

Najľahšie je ich prirovnať k postoju pri povele „pohov" (najmä po stránke relaxácie svalstva tru­ pu). M. Nakajama píše, že v šizen—tai telo zostáva

uvoľnené, ale bdelé; myslí tým, že je v ňom ustavič­ ne prítomný potenciál pohybu. Šizen—tai nie je len polohou paží a nôh, ale aj psychický stav, ktorý sa odráža na vonkajšom pokoji a zároveň bdelej pri­ pravenosti okamžite a explozívnym spôsobom za­ ujať obranný či útočný postoj. Klasickým pravidlom je, že psychika je akoby v stave „zrkadlenia" (prijí­ ma a analyzuje podnety okolia, je pripravená vydať príkaz na akciu), nezaoberá sa však ničím prichá­ dzajúcim „zvnútra" (hnevom, strachom a podobne).

Svalstvo tela je podľa možnosti relaxované, v oča­ kávaní aktivity. Kolená sú síce vystreté, nesmú však byť v krajnej polohe („zalomené"). Váha tela je rovnomerne rozložená na obidve nohy. Trup je vzpriamený. Rozoznávame tieto šizen—tai postoje: Heisoku—dači (obr. 138) Chodidlá sú tesne pri sebe a dotýkajú sa vpredu i vzadu. Ako vo všetkých ostatných šizen—tai postojoch sú kolená vystreté ale uvoľnené.

Musubi—dači (obr. 139) Nohy sú pri sebe, pätami sa chodidlá vzájomne dotýkajú. Prsty nôh sú vytočené von približne pod 45° uhlom (chodidlá zvierajú teda pravý uhol).

Heiko—dači (obr. 140) Keď otočíme v masubi—dači chodidlá o 45° pätami von okolo zvislej osi prechádzajúcej cez palce nôh, ocitneme sa v postoji heiko—dači. Vonkajšie hrany chodidiel sú teraz rovnobežné a vzdialené od seba 81

zhruba písmeno „T". Zadné chodidlo je otočené vnútornou stranou vpred. Predné sa ho v strede takmer dotýka pätou a smeruje priamo vpred.

Používa sa ešte verzia teidži—dači, v ktorej je predné chodidlo vzdialené od zadného na vzdiale­ nosť jednej dĺžky chodidla. Váha tela je rovnomerne rozložená na obidve nohy.

asi na šírku pliec. Tento postoj je východiskovým postojom kata v godžu—rju. Karatista ho zaujíma na povel „ J o i ! " (napr. aj pretekári pred zápasom).

Soto—hačidži—dači (obr. 141) Vytočením chodidiel v heiko—dači o 45° prstami smerom von okolo osí prechádzajúcich pätami, meníme postoj na soto—hačidži—dači. Tento po­ stoj sa v godžu—rju používa len málo. Vychádzajú z neho kata školy šotokan, kde plní rovnakú funkciu ako heiko—dači.

Renodži—dači (obr. 145) Renodži—dači vzniká z tedži—dači pootočením päty zadného chodidla okolo osi prechádzajúcej cez palec približne o 45° vzad. Tým sa dostáva pozdĺžna os predného chodidla zhruba do jednej čiary s pätou zadného chodidla. Vzdialenosť chodi­ diel zostáva rovnaká ako v prípade teidži—dači a má tiež dve verzie. Renodži—dači sa už vyskytuje ako bojový postoj priamo v kata, udiera sa v ňom a aj kryje. Tedži—dači a renodži—dači sú postoje, ktoré majú široké uplatnenie v japonskom šerme mečom zvanom ken—džucu, rovnako ako v športo­ vom šerme (ktorý z neho vznikol) kendo. Renodži— dači i teidži—dači sú akýmsi prechodom medzi šizen—tai a bojovými postojmi.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri postojoch šizen—tai:

U č i - h a č i d ž i — d a č i (obr. 142) Otočením chodidiel okolo osí prechádzajúcich pal­ cami nôh o 90° pätami smerom von vzniká zo soto—hačidži—dači postoj uči—hačidži—dači.

Prsty nôh smerujú dovnútra pod 45° uhlom. Postoj je v porovnaní s ostatnými šizen—tai dosť široký, tvorí akýsi prechod k bojovým postojom. Dôležité je, aby kolená neboli celkom vystreté. Gluteálne svaly (sedacie) majú byť napnuté a tlačia tak panvu vpred. Tento postoj sa veľmi často používa v go­ džu—rju na cvičenie kihon (základnej techniky) paží — jednak preto, lebo je už dostatočne stabilný, jednak preto, lebo orientácia chodidiel a tenziou sedacieho svalstva je blízko sančin—dači a iným bojovým postojom.

1. Nesprávne držanie tela (vysunutá panva spojená so záklonom a podobne).

2. Tenzia vo svaloch pletenca ramenného.

3. Až do „zalomenia" vystreté nohy v kolenách.

4. Nesprávna šírka postoja.

Teidži—dači (obr. 144) Chodidlá, respektíve pozdĺžne osi chodidiel, tvoria 84

Klasické bojové postoje

v šiko—dači aj niekoľko hodín. Dôsledkom tohto cvičenia bol ľahký a rýchly pohyb aj vo veľmi nízkych postojoch a veľká pohyblivosť v bedrových kĺboch. V šiko—dači sa tiež korigovalo držanie tela a cvičili sa (a dodnes sa cvičia, hoci žiaľ menej) dýchacie cvičenia. Šiko—dači je postoj mimoriadne pevný proti nárazom zboku a používa sa najmä ako obranný postoj (bokom k súperovi). Zvykne sa používať na cvičenie kihon (základnej techniky).

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú v postoji šiko—dači: 1. Vysoko umiestené ťažisko (dôsledok nedostatoč­ nej sily v stehenných svaloch, malého rozsahu pohybu v bedrových kĺboch alebo únavy).

2. Dovnútra vbočené kolená (najčastejšie nedosta­ točný rozsah pohybu v bedrových kĺboch).

3. Predklonený trup alebo priveľmi dozadu vysunu­ tá sedacia časť tela.

4. Zaklonený trup (vysoko umiestené ťažisko a predsunutá panva).

Šiko—dači (obr. 143) Äk v postoji uči—hačidži—dači otočíme chodid­ lá prstami opäť von (každé o 90°) okolo osí prechá­ dzajúcich pätami a pokrčením kolien znížime ťaži­ sko, dostaneme sa do šiko—dači. V šiko—dači je každé chodidlo natočené o 45° prstami smerom von (vzájomne teda zvierajú ich osi pravý uhol). Ťažisko znížime asi 10—15 cm nad úrovňou kolien (niekedy i nižšie). Kolená tlačíme čo najďalej vzad, holene by mali byť pri pohľade spredu zhruba kolmo na zem. Os trupu je tiež kolmo na zem, chrbticu i hlavu držíme čo najvzpriamenejšie. Šiko—dači sa najčastejšie prekladá ako „postoj jazdca na koni", niektorí ho nazývajú i postojom sumo (M. Ojama), pretože japonskí zápasníci sumo zvyknú stáť oproti sebe v podobnom postoji. Šiko—dači je jeden z najdôležitejších postojov v karate. Jeho význam je jednak priamo bojový — používa sa často v zápase i v kata, jednak cvičebný. Ako sme už spomínali v klasickom okinavskom karate a menovite v čuan—fa sa dosť prísne dodržiavalo pravidlo, že predtým, než sa prikročilo k vlastnému tréningu techniky krytov, kopov či úderov, cvičil žiak dlhý čas (často i dva roky) stabilitu, posilňovanie nôh a usiloval sa zväč­ šovať pohyblivosť v bedrových kĺboch pomocou dlhého nehybného stánia v postoji „jazdca na koni". Cez počiatočné bolesti a námahu sa karatista postupne prepracoval až k schopnosti zotrvať

Postoj „luk a šíp" (obr. 146) Tento postoj nie je skutočným postojom v godžu— rju, uvádzame ho však na objasnenie pôvodu troch ďalších veľmi používaných postojov. Sančin—dači, zenkucu—dači a hankucu—dači klasického go­ džu—rju štýlu karate majú spoločnú genézu. Ich najpravdepodobnejším predkom je postoj „luk a šíp" z čínskeho čuan—fa. Postoj získal svoj exotický názov preto, lebo vzájomná poloha chodi­ diel je taká, akoby predná noha spočívala na oblúku 86

tak, že vytláčajú panvu vpred. Chrbticu a hlavu držíme čo najvzpriamenejšie, podobne ako v šiko—dači. Váha tela spočíva rovnomerne na obidvoch nohách. So sančin—dači sa najčastejšie stretávame v kata, ba aj v klasicky chápanej bojovej situácii. Jeho nadol sa rozširujúca základňa posky­ tuje mimoriadne pevný základ pre úder i obranu.

Sančin—dači okrem toho chráni aj genitálie.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú v sančin—dači: 1. Zadná noha smeruje prstami von a nie mierne dovnútra (chybu robia najmä začiatočníci v kata po niektorej obrátke končiacej v sančin—dači).

2. Nenapnuté sedacie svalstvo (spôsobuje vysunu­ tie sedacej časti tela vzad — „vypúlený zadok").

3. Nedostatočne pokrčené kolená (priveľká medze­ ra medzi nohami nedostatočne chráni genitálie — možno zospodu zasiahnuť s kin—geri).

4. Nerovnomerne rozložená váha (cvičenec akoby „sedel" na zadnej nohe).

5. Chybné držanie tela (priveľmi predklonený alebo zaklonený trup).

napnutého luku a zadná noha na šípe vloženom na jeho tetivu. Postoj pripúšťa rozličnú dĺžku a je veľmi blízky spomínaným trom postojom godžu—rju.

Sančin-dači obr. 147) t e n t o postoj patrí medzi najcharakteristickejšie znaky školy godžu—rju a príbuzných smerov, a jeho meno je odvodené z názvu prastarej kata Sančin.

Pozoruhodná stabilita je spôsobená nadol sa rozši­ rujúcou stavbou postoja pripomínajúcou konštruk­ ciu stožiarov elektrického vedenia. Vzhľadom na túto charakteristiku (a aj dojem, ktorý vyvolávajú dovnútra vbočené kolená) sa nazýva aj „postoj presýpacích hodín". Vnútorná šírka sančin—dači je približne rovnaká s heiko—dači. Gosei Jamaguči udáva, že táto vnútorná šírka pri pohľade spredu je dĺžka chodidla vynásobená Ö2. Platí to podľa neho aj pre zenkucu—dači a hankucu—dači, ktoré sa od sančin—dači, čo sa týka polohy chodidiel, líšia iba dĺžkou. V sančin—dači vonkajšia hrana zadného chodidla smeruje presne dopredu, čiže pozdĺžna os chodidla je mierne vbočená dovnútra.

Predné chodidlo je umiestené tak, že päta je pri pohľade zboku presne na úrovni prstov zadnej nohy. Pozdĺžna os predného chodidla smeruje prstami pod 45° uhlom dovnútra. Kolená sú mierne pokrčené, takže kolmica spustená z kolena na zem dopadá približne 5—10 cm pred palcom príslušné­ ho chodidla v smere jeho pozdĺžnej osi. Pri akcii v sančin—dači sú svaly nôh pevne napnuté, prsty nôh „zaťaté" do zeme a sedacie svaly sú napnuté

H a n k u c u - d a č i (obr. 148) V godžu—rju je hankucu—dači variáciou postoja medzi sančin—dači a zenkucu—dači. Ak posunie­ me v sančinu—dači prednú nohu vpred o jednu dĺžku chodidla, dostaneme sa do hankucu—dači.

Všetky ostatné zásady platia ako v sančin—dači.

Hankucu—dači je postoj príbuzný s hangecu—dači v niektorých iných školách karate (šotokan, vado— rju...).

90

Hankucu—dači je v predozadnom smere postoj, ktorý je pevnejší ako sančin—dači, pričom sa v ňom môžeme pohnúť a rýchlejšie premiestiť ako v zenkucu—dači. Je to jeden z najvýhodnejších postojov v klasickom karate.

Chyby, ktoré sa vyskytujú v hankucu—dači sú v podstate rovnaké ako chyby, ktoré sme spomenuli pri sančin—dači.

vonkajšia hrana smeruje priamo dopredu. Zadná noha má byť vystretá v kolene. Uvádza sa, že na prednej nohe spočíva 7 0 % váhy tela a na zadnej 3 0 % . Chodidlá majú spočívať v zenkucu—dači celou plochou na zemi. Zenkucu—dači je typickým takzvaným koncovým postojom. Kvôli jeho pevnosti sa používa na ukončenie nejakej techniky, najčas­ tejšie úderu. V prechodných fázach boja je tento postoj dosť nevýhodný, pretože premiesťovanie v zenkucu—dači je spravidla pomalé a nemotorné.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú v zenkucu— dači:

Zenkucu—dači(obr. 149) Do klasického zenkucu—dači školy godžu—rju sa dostaneme, ak posunieme z hankucu—dači cho­ didlo prednej nohy ešte o jednu dĺžku chodidla vpred. Zadná noha sa vystrie, predná sa viac pokrčí a váha sa prenesie viac na ňu — posunie sa dopredu ťažisko. Postoj v tejto klasickej podobe je mimoriadne pevný pri nárazoch spredu a cuki z tohto postoja sa považuje za najtvrdšie. Klasické zenkucu—dači je však veľmi náročné na špecifickú pohyblivosť v bedrových kĺboch a na ohybnosť nohy v členku. Mnohí cvičenci takmer nemôžu dodržať predpísanú polohu zadného chodidla a tak sú nútení pomôcť si vytočením prstov von alebo na­ dvihnúť päty, prípadne zvýšia ťažisko — odľahčenie prednej nohy. Toto všetko sú však prirodzene chy­ by.

1. Hmotnosť tela je priveľmi posunutá vpred (oby­ čajne sa spája s priveľmi pokrčeným kolenom prednej nohy).

2. Ťažisko tela je priveľmi vzadu, koleno prednej nohy takmer alebo úplne vystreté. Táto chyba sa častejšie vyskytuje ako predchádzajúca; zvyčajne ju zapríčiňuje slabé svalstvo kolien.

3. Ťažisko je privysoko. Táto chyba býva sprievod­ ným znakom druhej chyby.

4. Pri pohľade spredu nie je postoj dostatočne široký — chodidlá sú často v jednej čiare za sebou. Táto chyba spôsobuje mimoriadnu nestabilitu postoja.

5. Priveľmi široko postavené chodidlá.

6. Trup naklonený vpred alebo vzad.

7. Chodidlo zadnej nohy je priveľmi vytočené prsta­ mi von, často až o 90°. Táto chyba zabraňuje bokom dokonale rotovať.

8. Prsty prednej nohy sú natočené von.

Vo väčšine dodžo sa v súčasnosti cvičí zenku­ cu—dači v trochu „uľahčenej" podobe. Postoj je o trochu dlhší, prsty zadnej nohy môžu byť vytočené približne o 4 5 ° smerom von. Predné chodidlo je mierne otočené prstami dovnútra, respektíve jeho 91

Neko—aši—dači (obr. 150) V preklade tento názov znamená „postoj mačky".

Poloha prednej nohy pripomína mačkovitú šelmu ustrnutú v strehu uprostred pohybu. Jedna laba je trochu pokrčená (dotýka sa zeme len zľahka), pripravená vyraziť vpred. Do neko—aši—dači sa dostaneme tak, keď v renodži—dači prenesieme hmotnosť tela na zadnú nohu a nadvihneme pätu prednej nohy. Zároveň pokrčíme zadnú nohu v kole­ ne (znížime tak ťažisko). Os chodidla zadnej nohy smeruje prstami von pod 4 5 ° uhlom. Os chodidla prednej nohy smeruje vpred. Panva má byť vysunu­ tá vzad, trup vzpriamený. Častejšie ako čelne býva trup pootočený do hanmi približne pod 45° uhlom.

Neko—aši—dači je postoj, ktorý sa často vyskytuje v kata a najčastejšie sa používa ako bojový postoj v klasickom godžu—rju. Umožňuje rýchle kopať odľahčenou prednou nohou a rýchlo sa premiesťovať na všetky strany. Výhodou je, že tento postoj pomerne dobre chráni genitálie.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri neko— —aši— dači:

Zuri—aši—dači (obr. 151) Pomerne jednoduchý postoj, ktorý sa vyskytuje v kata i v zápase. Dostal svoj názov podľa typického spôsobu premiesťovania v tomto postoji. Do zuri— aši—dači sa dostaneme, keď v sančin—dači otočí­ me prednú nohu okolo zvislej osi prechádzajúcej jej palcom pätou dovnútra tak, aby bola rovnobežne so zadnou. Predné chodidlo je posunuté vpred oproti zadnému o polovicu svojej dĺžky. Hmotnosť tela je rozložená rovnomerne medzi chodidlami. Nohy m u ­ sia byť v kolenách mierne pokrčené, nie celkom vystreté.

1. Neúplne odľahčená predná noha, cvičiaci sa „opiera" o prednú nohu.

2. Nedostatočne ohnuté koleno oporovej nohy — ťažisko je privysoko.

3. Dopredu vysunutá panva.

4. Chodidlá naširoko, nie v jednej čiare.

5. Priveľmi krátky postoj (nedostatočná stabilita).

Sagi—aši—dači (obr. 152) Tento postoj je vlastne stoj na jednej nohe. Hmot­ nosť tela spočíva na jednej nohe, druhá je zdvihnutá tak, že chodidlo i stehno sú rovnobežne so zemou.

Oporová noha je mierne pokrčená v kolene. Sagi— aši—dači je postoj, ktorý sa vyskytuje v klasických kata a je východiskovou polohou pre väčšinu kopov

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú v zuri—aši— dači: 1. Priveľká vzdialenosť chodidiel v predozadnom smere.

2. Chodidlá nie sú rovnobežne (zadné chodidlo sa zvyčajne vytáča prstami von).

3. Kolená sú úplne vystreté.

4. Hmotnosť tela nie je rovnomerne rozložená na obidve nohy.

94

skytuje len zlé východisko k ďalšiemu pohybu a vystavuje koleno prednej nohy súperovmu útoku.

V škole godžu—rju názov kokucu—dači označuje postoj, ktorý sa vyskytuje v niektorých kata a vzniká tak, že sa v zenkucu—dači otočíme okolo koši chodidlami o 90° na tú stranu, kde je v postoji noha vzadu a prenesieme hmotnosť na zadnú nohu; zároveň ju pokrčíme a vystrieme koleno prednej nohy. Chodidlá sú rovnobežne a pohľad smeruje pôvodným smerom. Niektoré obranné akcie končia v tomto postoji.

v karate. Najčastejšie chyby sú vystreté koleno stojacej nohy a nedostatočne zdvihnuté koleno druhej nohy.

Kosa—dači (obr. 153) Kosa—dači je označenie všetkých postojov, pri ktorých sú nohy určitým spôsobom prekrížené. Cez kosa—dači sa napríklad prechádza pri typickom pohybe v šiko—dači alebo pri otáčaní sa (mavate).

Hmotnosť tela v kosa—dači nebýva rozdelená rov­ nomerne na obidve nohy, skôr je prenesená z veľkej časti na jednu z nôh. V kosa—dači vzniká vzhľadom na silnú protirotáciu bokov oproti smeru chodidiel určité napätie v svalstve okolo bedrového kĺbu, ktoré slúži ako potenciálny zdroj sily pre výbušnú opačnú rotáciu alebo pre kop. Najčastejšími chyba­ mi, ktoré sa robia v kosa—dači sú priveľmi vysoko položené ťažisko a nedostatočná protirotácia bo­ kov.

K i b a - d a č i (obr. 155) V kiba—dači sú päty vzdialené od seba rovnako ako v šiko—dači, chodidlá sú však rovnobežne postave­ né vonkajšími hranami. Ťažisko je o niečo vyššie ako v šiko—dači. Starší názov tohto postoja je naifanči—dači podľa kata školy šorei zvanej Naifanči. G. Funakoši zmenil tento názov na Tekki, je to však obsahovo tá istá kata, ktorá sa skoro celá cvičí v tomto postoji. Tento postoj sa v škole godžu—rju nepoužíva.

Kokucu—dači (obr. 154) Označenie kokucu—dači sa používa na dlhé posto­ je, v ktorých je väčšia časť hmotnosti tela prenese­ ná na zadnú nohu. V škole šotokan je v kokucu— dači zadné chodidlo vytočené v pravom uhle prsta­ mi von vzhľadom na smer postoja. V predozadnom smere sú chodidlá v tomto postoji v jednej čiare.

Uvádza sa, že 60 % hmotností tela spočíva na zadnej nohe. Je to typický obranný postoj, ktorý sa v škole godžu—rju v tejto podobe nevyskytuje, pretože sa považuje za nevyhovujúci, nakoľko po­

S o č i n - d a č i (obr. 1 56) Tento postoj vychádza z k i b a - d a č i a vzniká tak, že sa telo a boky vytočia na niektorú stranu o 45° a zároveň sa týmto smerom otáča i hlava. Kolená tlačíme smerom von. Iný názov pre sočin—dači je fudo—dači, čo sa prekladá aj ako postoj so „zapus­ tenými koreňmi" — je to narážka na jeho pevnosť.

96

používal ako postoj v boji neko—aši—dači. Posky­ toval dostatočnú voľnosť pohybu, priveľmi nevysta­ voval predné koleno útokom a aj genitálie, ako mimoriadne zraniteľná časť tela, boli chránené.

Faktory, ktoré určujú konkrétnu modifikáciu po­ užívaného postoja v boji i v športovom zápase sú tieto: — povrch, na ktorom sa bojuje (platí najmä v seba­ obrane); — morfologické (anatomické) danosti toho-ktorého zápasníka (výška, hmotnosť, uvoľnenosť v bedro­ vých kĺboch, sila v nohách a podobne); — technické prednosti borca — preferencia kopov, úderov a podobne; .

— súperova charakteristika (výška, spôsob útoče­ nia, miesto, ktoré súper v boji najviac ohrozuje).

Ani voľný bojový postoj nebýva statickou polo­ hou, v ktorej sa zotrváva bez pohybu. Je menlivý a variabilnejší ako klasické bojové postoje, do ktorých sa z neho prechádza. V boji je hmotnosť tela prevažne na prednej časti chodidiel a väčšina zápasníkov je v ustavične „pérovacom" pohybe; práca nôh pritom značne pripomína techniku boxe­ rov.

V o ľ n ý b o j o v ý p o s t o j (obr. 157, 158, 159, 160) Hneď na začiatku treba povedať, že skutočný bojo­ vý postoj, v ktorom karatista stojí a pohybuje sa väčšinu zápasu, je veľmi individuálnou záležitosťou a neexistuje presný predpis. V základnej príprave sa treba naučiť bojový postoj, ktorý je štandardný a vyžaduje sa pri skúškach na jednotlivé stupne technickej vyspelosti. Z tohoto postoja potom mož­ no vychádzať pri hľadaní svojho spôsobu postave­ nia a pohybu. Štandardný bojový postoj je podobný o niečo kratšiemu zenkucu—dači, hmotnosť tela však nie je zo 70 % na prednej nohe, ale spočíva na obidvoch nohách rovnomerne. Zadná noha nie je vystretá, ale mierne pokrčená v kolene. Chodidlá sú vzájomne približne rovnobežne a sú pootočené o 30° až 45° (predné prstami dovnútra, zadné von — rovnako ako v zenkucu—dači). Telo je v poločelnom postavení (hanmi), paže sú v strehu (kamae), ruky zovreté v päsť. Tento postoj umožňuje rýchle premiestenie všetkými smermi, je relatívne pohodl­ ný i dostatočne pevný.

V praxi treba rozlišovať či sa jedná o bojový postoj pre bojovú, reálnu situáciu alebo pre potreby športového zápasu. Pre potreby športového zápasu môžeme voliť relatívne nízky, dlhý postoj, pretože netreba počítať napríklad s útokmi proti kolenu prednej nohy a podobne. Konkrétna bojová sebaobranná situácia kladie na postoj odlišné požiadav­ ky. V klasickom godžu—rju karate sa najčastejšie

Jednotlivé charakteristiky postojov a ich varia­ bilita Poloha chodidiel. Spomenuli sme, že je to základná charakteristika postoja, ktorá určuje o aký postoj sa jedná, uviedli sme aj fixné pravidlá týkajúce sa 98

vzájomnej polohy a vzdialenosti chodidiel. Treba však povedať, že sa jedná o pravidlá popisujúce ideálny a školský prípad, a že v praxi existuje určitá variabilita a odchýlky, ktoré vznikajú z potrieb konkrétnej situácie. Karate nie je strnulý systém a keby nepripúšťalo variabilitu, nestálo by zaveľa ako bojová technika alebo spôsob sebaobrany.

Variabilita, o ktorej hovoríme, sa týka napríklad dĺžky postoja. Napríklad v zenkucu—dači je možné, že v určitej situácii, povedzme v závere útoku, je postoj dlhší a hlbší; v inej situácii, napríklad pri kryte, o niečo kratší. Takýchto príkladov jestvuje veľa. Teda, v konkrétnej situácii je poloha chodidiel variabilná, mení sa podľa situácie, zápasiaci plynule prechádza z postoja do postoja, chodidlá sa ocitajú v najrozličnejších vzájomných uhloch a k popísa­ ným fixným polohám dochádza len zriedka. Dôleži­ té je dodržiavať zásady, ktoré sú zakotvené vo všeobecnej forme v jednotlivých postojoch: od plochy základne závisí stabilita celého tela, od dĺžky postoja v smere nárazu, ktorý je potrebné zniesť alebo kompenzovať, závisí pevnosť polohy a sila úderu či kopu. Chodidlá priveľmi blízko pri sebe znižujú celkovú stabilitu, priveľmi vzdialené od seba (priveľmi široký postoj) zhoršujú pohyblivosť atď.

Rozloženie hmotnosti. Hoci sme uviedli fixné pravid­ lá pre jednotlivé postoje, treba však znovu povedať, že aj tu je prípustná a potrebná značná variabilita.

Napríklad v zenkucu—dači je poloha ťažiska v oka­ mihu krytu trochu viac vzadu a pri protiúdere — povedzme s gjaku—cuki — sa presúva viac

vpred. Pri kryte spočíva napríklad na prednej nohe 65 % hmotnosti tela, pri dopade úderu 75 % (chodidlá sa nepohli z miesta, trup sa však posunul najprv trochu vzad, potom viac vpred a koleno prednej nohy sa viac pokrčilo. K ešte väčším zmenám prichádza v súvislosti s premiesťovaním a otáčaním, ktoré nemožno vykonať bez prenášania hmotnosti na jednu či na druhú nohu.

Dôležité pravidlo pri rozložení hmotnosti na cho­ didlá je, že kolmica spustená z ťažiska tela musí dopadať čo najviac dovnútra základne, ktorú tvorí plocha medzi chodidlami (zaručuje to stabilitu).

Výška ťažiska nad zemou sa mení v závislosti od situácie. Zvýšené ťažisko umožňuje rýchlejšie premiesťovanie, znížené ťažisko poskytuje väčšiu sta­ bilitu. V situácii, kde sa zápasník chystá kopať, je výhodnejšie mať ťažisko trochu zvýšené; kop je v prvej fáze rýchlejší. Znížené ťažisko, nízky postoj poskytuje stabilitu pri krytí tvrdých útokov a údery zasadené z nízkeho postoja sú tvrdšie. Pri premies­ ťovaní by sme mali dodržiavať pravidlo, že ťažisko nemení svoju výšku, respektíve že sa znižuje.

Napätie svalstva v nohách a v trupe. Táto vnútorná charakteristika postoja je v rovnakej miere variabil­ ná ako predchádzajúce. V okamihu dopadnutia techniky (napríklad úderu) je žiadúce, aby bol postoj čo najpevnejší — svalstvo nôh sa maximálne napína. V sančin—dači sa prsty nohy zatínajú do zeme, lýtkové a stehenné svaly sa napínajú, sedacie svaly tlačia panvu vpred a pomocou prudkého výdychu sa napína aj brušné svalstvo. Tým sa

100

vytvorí pevné „zakotvenie" úderu o zem a zvýši sa jeho tvrdosť. V medzifázach medzi technikami tre­ ba svalstvo uvolniť a uľahčiť premiesťovanie a pre­ nášanie hmotnosti tela. Podiel jednotlivých svalo­ vých skupín na práci sa tiež mení. Napríklad v zenkucu—dači nesie väčšiu časť hmotnosti tela predná noha, v okamihu dopadu úderu je však dôležitejšie napätie svalov zadnej nohy, ktorá znáša náraz úderu. V karate je známe, že najväčšiu stabilitu má človek vtedy, keď má napäté svaly nôh a vyššie umiestené svalové skupiny tela uvoľnené. Podobne ako strom, ktorý sa ohne vo vetre; jeho vrcholec a koruna sú ohybné, ale peň pri zemi je pevný.

Karatistu začiatočníka poznať podľa stuhnutých, napätých svalov pliec a trupu, a uvoľnených, nedo­ statočne napätých sedacích svalov a svalov nôh.

Uhol natočenia trupu a bedier vzhľadom na polohu chodidiel. Táto charakteristika je mimoriadne dôle­ žitá, pretože pri nezmenenom postoji je práve rotácia bokov a trupu zdrojom energie pri úderoch

a krytoch. Čo sa týka natočenia trupu, existuje plynulá škála polôh od čelného postavenia cez poločelné, ktoré nazývame hanmi, až po bočné postavenie (pokiaľ ho postoj umožňuje). Ak máme použiť opäť príklad, tak v okamihu krytu v zenkucu—dači je trup a boky v poločelnom postavení a kryt získava silu práve rotáciou trupu a bokov z čelnej polohy do poločelnej. V okamihu úderu v zenkucu—dači je to opačne. Trup a boky sú vytočené do čelnej polohy a úder získal silu ich rotáciou z poločelného postavenia.

Všetky meniace sa charakteristiky postojov, ktoré sme spomenuli, ich variabilita, tvoria práve dynami­ ku techník v karate. V princípe sa ustavične jedná napríklad o zenkucu—dači, ale mení sa poloha bokov, prenáša sa hmotnosť tela, mení sa napätie vo svalstve i výška ťažiska. Karatista si musí uvedo­ miť, že variabilita v jednotlivých postojoch nie je chybou, ale naopak; práve variabilita robí zo strnu­ lého kánonu živé karate, fungujúcu bojovú techniku.

101

Pohyb nôh a pohyb tela (aši—sabaki a tai—sabaki)

Slovo tai—sabaki v karate označuje akékoľvek premiestenie tela. V špeciálnom prípade sa tak najčas­ tejšie označuje uhýbanie tela bokom, vzad alebo vpred. Termín má však širší význam. Aši—sabaki je pohyb, ktorý vykonávajú nohy pri premiesťovaní.

Z metodického hľadiska je výhodnejšie zaoberať sa najskôr s aši—sabaki. Je jasné, že obidva termíny spolu súvisia, pretože pri každom aši—sabaki (pohy­ be nôh) dochádza i k premiesteniu tela (tai—saba­ ki). Aši—sabaki je teda súčasťou a aj prostriedkom k tai—sabaki.

Základné zásady pri pohybe tela a nôh v karate Tai—sabaki a aši—sabaki má v karate niekoľko pravidiel, ktoré treba dodržiavať. Tieto pravidlá nie sú len otázkou štýlovou, ale predovšetkým praktic­ kou, pretože umožňujú najefektívnejší a najdyna­ mickejší pohyb.

1. Výška ťažiska sa pri väčšine premiesťovacích

pohybov v karate nemá meniť. Dodržiavanie tejto zásady je spočiatku veľmi náročné na silu stehen­ ných svalov; treba ju však dodržiavať z viacerých dôvodov. Predovšetkým každý vlnovitý pohyb ťaži­ ska smerom nahor a nadol predstavuje prídavnú prácu a znižuje účinnosť pohybu. Okrem toho vo väčšine prípadov zvýšenie ťažiska počas premiesťovania znižuje zároveň silu a rýchlosť techniky.

2. Výška pohybujúceho sa chodidla pri premiesťo­ vaní nemá byť — pokiaľ to priamo tá-ktorá technika nevyžaduje — viac ako niekoľko milimetrov nad zemou. Karatista akoby kĺzal po povrchu. Hovorí sa, že medzi zem a nohu sa má zmestiť len list papiera.

3. Premiestenie sa robí jediným plynulým kĺzavým pohybom. Všetky nepravidelnosti v dynamike alebo zastavenia pohybu zhoršujú efektívnosť.

4. Všetky premiesťovacie pohyby vychádzajú z po­ hybu ťažiska, teda z panvy.

5. Všetky rotačné pohyby sa robia na prednej časti chodidla — koši.

102

Aši —sabaki vanie)

(pohyb

nôh,

premiesťo-

Chôdza sa v japončine nazýva hoko, a z tohto termínu potom vychádzajú aj názvy jednotlivých druhov chôdze v rozličných bojových postojoch.

Chôdza, pri ktorej je striedavo vpredu pravá a ľavá noha, čiže aj normálna každodenná chôdza, sa nazýva ajumi—aši. Spôsob premiesťovania, ktorý spočíva na následnom alebo aj súčasnom posúvaní chodidiel bez toho, aby sa zmenilo postavenie vzhľadom na smer pohybu, sa nazýva suri—aši.

Hoko (krok) vpred sa nazýva zenšin, krok vzad katai.

Sančin—dači—hoko (ajumi—aši v sančin—dači — obr. 161) Tento pohyb je veľmi typický pre karate a najmä čo sa týka školy godžu—rju. Treba pri ňom dodržiavať vyššie uvedené zásady. Ajumi—aši v sančin—dači má dve fázy. V prvej fáze sa otáča predné chodidlo okolo palca pätou smerom dovnútra, až kým jeho vonkajšia hrana nesmeruje vpred. Druhá fáza je potom vlastný krok. Zadné chodidlo prechádza oblúkom dopredu tesne vedľa stojacej nohy a v druhej časti tohoto pohybu sa zároveň vytáča prstami dovnútra tak, že po dokročení je opäť v predpísanej polohe (v sančin—dači). Pochopiteľ­ ne, že výška ťažiska sa nesmie meniť. Pohyb, chôdza vzad v sančin—dači je v zásade to isté, lenže v opačnom poradí.

Najčastejšie chyby:

1. Neotočí sa najprv chodidlo stacionárnej (oporovej) nohy, teda tej, ktorá zostáva pri kroku na mieste, ale robí sa hneď krok.

2. Krok sa nerobí po oblúkovej dráhe.

Zenkucu—dači—hoko (ajumi—aši v zenkucu— dači — obr. 162) Zásady ajumi—aši v zenkucu—dači sú tie isté, ako sme už uviedli. Pohyb sa robí v jednej ucelenej fáze.

Po prenesení hmotnosti na prednú nohu (pohybom ťažiska) urobí zadná noha krok po oblúkovej dráhe (prechádza tesne popri stojacej nohe). Počas kroku musí zostať stacionárna noha pokrčená (nesmie sa zdvihnúť ťažisko) a chodidlo smeruje vpred. V po­ slednej časti kroku, keď už predná noha dokračuje, otočí sa chodidlo stojacej nohy okolo jeho prednej časti — koši o 45°. Krok vzad je taký istý, lenže obráteným smerom.

Najčastejšie chyby: 1. Mení sa výška ťažiska (uprostred kroku sa ťažisko zdvihne).

2. Otočí sa najprv chodidlo prednej nohy (obvykle dokonca okolo päty), a až potom sa robí krok.

3. Dráha kroku nie je oblúková.

Neko—aši—dači—hoko (ajumi—aši a suri—aši v neko—aši—dači) Ajumi—aši v neko—aši—dači je obdobné ako u predchádzajúcich postojov. Vpred sa s ajumi—aši pohybujeme tak, že najprv položíme predné cho­ didlo celou plochou na zem, pričom ho zároveň

103

vytočíme o 45° pätou dovnútra a potom prenesie­ me naň celú hmotnosť a jednoducho urobíme krok druhou nohou vpred a dáme ju do príslušnej polohy. Krok vzad — ajumi—aši v neko—aši—dači — sa robí tak, že najskôr robí predná noha samotný krok, a keď dopadá na zem zároveň sa vytáča do 45° uhla a prenáša sa na ňu hmotnosť tela. V tom istom okamihu sa druhá noha úplne odľahčuje a jej päta sa dvíha (obr. 163).

Suri—aši v neko—aši—dači vpred sa robí jedným plynulým pohybom; má však dve fázy. Najprv vykro­ čí predná, nezaťažená noha o potrebnú vzdialenosť vpred, a to tak, že došľap je na pätu. Zároveň s došliapnutím sa prenesie hmotnosť na túto nohu, celé chodidlo sa položí na zem a pritiahne sa zadná noha o príslušnú vzdialenosť. Po dokročení zadnej nohy sa zaťaží opäť zadná noha, predná noha sa odľahčí a jej päta sa nadvihne. Suri—aši vzad v neko—aši—dači sa robí tak isto, lenže jednotlivé pohyby vykonávame v obrátenom poradí (obr. 164).

Najčastejšie chyby: 1. Meniaca sa výška ťažiska.

2. Trhavý pohyb (správne má byť mäkký a kĺzavý).

3. Nedostatočne odľahčená predná noha po ukon­ čení premiestenia. Šiko—dači—hoko (ajumi—aši v šiko—dači) V prípade šiko—dači musíme rozoznávať viac dru­ hov ajumi—aši. Predovšetkým je dôležitý smer pohybu a postavenie tela voči smeru pohybu.

Ajumi—aši v šiko—dači — smer pohybu je 4 5 ° na

spojnicu chodidiel (obr. 165). Krok je veľmi podob­ ný kroku v zenkucu—dači. Robí sa jediným plynu­ lým pohybom, má však dve fázy. Dráha pohybu nohy je opäť oblúková. Výška ťažiska sa nesmie v nijakom prípade meniť. Východiskovou polohou je šiko—dači, pričom smer pohybu je v 45° uhle na spojnicu obidvoch chodidiel. V prvej fáze pohybu sa pritiahne zadná noha k oporovej po oblúku. Druhá fáza je zároveň dokončenie oblúku kroku a otočenie oporového chodidla o 90° okolo jeho prednej časti (koši). Spojnica chodidiel vo východiskovom postoji a spojnica chodidiel v konečnom postoji zvierajú pravý uhol; obidve sú 45° uhle vzhľadom na smer pohybu. Pohyb vzad je v tomto prípade rovnaký, lenže v obrátenom poradí.

Ajumi—aši v šiko—dači — smer pohybu je rovno­ bežný so spojnicou chodidiel, postavenie tela sa mení s pohybom (obr. 166).

Tak, ako v predchádzajúcom prípade, považuje­ me za os postoja spojnicu obidvoch chodidiel.

Pohyb vykonávame plynule, a má dve fázy. Prvou je samostatný krok, pri ktorom zadná noha (vzhľadom na smer pohybu) prekoná celú vzdialenosť — spra­ vidla dvojnásobnú dľžku postoja. Pri dokročení sa na túto nohu prenesie hmotnosť tela, pričom cho­ didlo smeruje vnútornou stranou vpred. Zároveň sa zodvihne päta druhej nohy, telo zostáva otočené pôvodnou stranou vpred. V druhej fáze prichádza k rotácii bedier, celého tela i chodidiel. Telo sa otáča o 180°, obidve chodidlá sa zároveň s týmto

106

pohybom otáčajú okolo koši do príslušnej polohy, pričom sa súčasne hmotnosť tela čiastočne opäť prenáša aj na zadnú nohu a rovnomerne sa rozkla­ dá. Pohyb vzad je rovnaký, lenže v obrátenom poradí.

Ajumi—aši v šiko—dači — smer pohybu je rovno­ bežný so spojnicou chodidiel, postavenie tela sa nemení (obr. 167).

Tento pohyb je vlastne kombináciou dvoch kro­ kov a nazýva sa tiež kosa—aši, pretože karatista v medzifáze prechádza cez tento postoj. V prvej fáze robí zadná noha krok (vzhľadom na smer pohybu) buď popred alebo poza oporovú nohu do kosa—dači. Po prenesení hmotnosti na túto nohu, robí druhá noha krok do šiko—dači, ktoré je orien­ tované rovnako ako pôvodný postoj. Postavenie tela vzhľadom na smer pohybu sa nemení. Najčastejšou chybou pri pohybe v šiko—dači je zmena výšky ťažiska tela.

Pohyb vo voľnom

bojovom

postoji

Bojový postoj sa obyčajne nemení čo do postavenia tela voči súperovi, a preto oveľa častejším spôso­ bom premiestenia ako ajumi—aši je suri—aši.

Suri—aši je plynulé kĺzavé premiestenie niektorým smerom; samotná orientácia postoja vzhľadom na súpera zostáva nezmenená (obr. 168 až 171).

Suri—aši vpred sa zvyčajne nazýva aj jori—aši.

Ako prvá sa pri tomto spôsobe pohybu pohýna predná noha, ktorá sa pokĺzne vpred o potrebnú vzdialenosť odrazením zo zadnej nohy. Po došľape prednou nohou sa zadná prisúva o tú istú vzdiale­ nosť. Pohyb vzad v suri—aši sa nazýva aj hiki—aši a pohýna sa pri ňom ako prvá zadná noha. Inak je postup obdobný. V suri—aši vpred i vzad platí pravidlo, že pohyb treba vykonávať „katapultovaním" panvy (ťažiska) príslušným smerom a nezame­ riavať sa na samotný pohyb nôh. Zdroj energie a rýchlosti spočíva vo svalstve nohy, ktorá prudko zatlačí do podlahy a vystrelí telo vpred alebo vzad.

Suri—aši do boku sa veľmi často používa v spoje­ ní s krytom a jeho hlavnou funkciou je úhyb celého tela proti súperovmu útoku. Suri—aši bokom sa kvôli tejto funkcii označuje aj ako tai—sabaki a hoci sme povedali, že je tento názov správny, tai—sabaki všeobecne označuje všetky pohyby tela. Pri suri—aši bokom na jednu i druhú stranu sa zvyčaj­ ne ako prvá pohne zadná noha a predná ju nasledu­ je po došliapnutí. V niektorých prípadoch však začína pohyb aj predná noha.

K tomuto druhu pohybu treba pripočítať takzvané „otvorenie tela" — tai—hiraki alebo hiraki—aši. Pri tomto pohybe zostáva predná noha na mieste a iba rotuje okolo prednej časti chodidla. Zadná noha opisuje oblúk súčasne s rotačným pohybom celého tela. Postavenie tela sa mení približne o 90°. Tento pohyb sa často používa ako úhyb z dráhy súpe-

110

rovho útoku. Slovo hiraki znamená japonsky otvárať sa, rozkvitať. Pohyb pripomína úhyb toreádora (obr.

172).

Pod suri—aši môžeme zaradiť zváštny spôsob pohybu, ktorý sa nazýva okuri—aši. Pri okuri—aši začína pohyb zadná noha, ktorá sa pritiahne až celkom k prednej nohe, po jej dokročení sa na ňu prenesie hmotnosť tela a predná noha prudko vyráža vpred. Pohyb vychádza opäť z bokov. Oku­ ri—aši vzad je obrátený sled pohybov.

Mavate (mavari—aši) — obrátka V zásade rozoznávame tri spôsoby mavate (mava­ ri—aši). Pri prvom začína pohyb predná noha. Pri druhom začína pohyb zadná noha a pri treťom zostávajú obidve chodidlá na mieste. Väčšina for­ málnych obrátok v škole godžu—rju sa robí prvým spôsobom (obr. 173).

Mavate v zenkucu—dači, sančin—dači a šiko—dači sa v zásade robí rovnakým spôsobom. Pohyb začína predná noha, ktorá sa kĺzavým spôsobom presúva popred zadnú nohu na druhú stranu (povedzme pravá noha na ľavú stranu) a postaví sa hranou chodidla (sokuto) na zem. V druhej fáze sa potom vykoná samotná obrátka o 180° so súčasnou rotá­ ciou chodidiel okolo ich prednej časti (koši). V zen­ kucu—dači a v šiko—dači sa zvyčajne zdvihne pri došliapnutí prednej nohy päta zadnej. Obrátka býva spravidla sprevádzaná krytom — v prípade san­ čin—dači sa robí uči—uke, v prípade zenkucu— dači sa robí gedan—barai a v prípade šiko—dači sa

robí harai—otoši. Najčastejšou chybou pri mavate v týchto postojoch býva dvíhanie ťažiska a priskorý začiatok vlastnej rotácie tela — cvičiaci už došľapuje prednou nohou čiastočne otočený.

V bojovom postoji je obrátka takmer totožná, nerobí sa však pri nej kryt, iba sa zmení poloha paží v kamae.

V neko—aši—dači sa robí mavate tak, že predná noha vykročí o jednu dĺžku chodidla vpred (došľap je na pätu) a po prenesení hmotnosti na ňu sa celé telo otáča okolo koši tohto chodidla. Po ukončení obratu sa druhá noha pritiahne o jednu dĺžku chodidla. Paže si vymenia polohu v kamae (obr.

174).

Sonoba—mavate (mavari—aši) je tretí spôsob otáčania, pri ktorom zostávajú chodidlá na mieste — povedzme v renodži—dači, a otáčajú sa len s telom. Čo sa týka premiesťovacích pohybov, ktoré sme uviedli (najmä v prípade bojového postoja), treba poznamenať, že sa väčšinou vyskytujú vo väzbách a v kombinovanej podobe. Povedzme tai—hiraki je spojené so suri—aši vpred, alebo na suri—aši nad­ väzuje hneď ajumi—aši s útočnou technikou. Pri všetkých týchto kombinovaných pohyboch treba dodržiavať zásadu, podľa ktorej sa výška ťažiska nemení a pohyb je plynulý, kĺzavý.

Da—aši Da—aši sa dá preložiť ako chôdza pripomínajúca plazenie hada. Princíp tohto pohybu je v postupnej

114

rotácii chodidiel. V prvej fáze sa napríklad obidve chodidlá pootočia pätami okolo koši o 2 0 — 3 0 ° smerom k súperovi a v druhej fáze sa okolo piat otočia prstami do pôvodnej polohy, pričom sa telo posunulo vpred povedzme o dĺžku chodidla. Je potrebné, aby tento pohyb vychádzal z bokov.

Nejedná sa vlastne o pohyb v pravom zmysle slova — iba o prispôsobovanie, korigovanie vzdialenosti.

Kavaši — vaza (technika úhybov) Kavaši—vaza je technika, ktorá slúži na to, aby sa telo dostalo preč z dráhy útoku. Používa sa aj namiesto blokov tam, kde je výhodnejšia ako uke, respektíve tam, kde nemáme čas blokovať, alebo

nemôžeme blokovať, pretože útok nás zastihol v nerovnováhe. Kavaši—vaza je technika úhybov.

Vcelku môžeme túto techniku priradiť k tai—sabaki.

Netreba sa na tomto mieste podrobne zaoberať úhybmi, treba však poznamenať, že pri tradičnom tréningu karate sa zanedbávajú a obchádzajú.

Omnoho prepracovanejšie sú úhyby telom v boxe; karate má však medzi úhybmi aj techniky, ktoré sa v boxe nepoužívajú, ako napríklad pády.

Záklon nazývame mae—sori—mi (obr.

175), predklon mae—kaga—mi. Odklon tela nabok je joko—furimi (obr. 1 76), rotácia trupu hineri—hanmi v spojení s tai—hiraki, respektíve s hiraki—aši je hiraki—mi. Otoši—mi (obr. 177) je podrep, tobi—mi (obr. 178) výskok. Uke—mi je technika padania, ktorá má veľa foriem.

118

Útočná technika paží (kogeki—džoši—vaza)

Technika úderov (cuki — v a z a ) Ako cuki môžeme v karate označiť všetky tie útoky, ktoré dopadajú na prekážku (makivaru, telo súpera) tak, že dráha je približne rovnaká s osou predlaktia.

Ak by sme to mali znázorniť, povedzme na takej zbrani ako je meč, tak cuki je niečo také ako bodnutie. Niekde sa uvádza, že cuki je definované tým, že ide po priamke; nie je to pravda, pretože existuje množstvo vyslovene oblúkových cuki.

Podľa spôsobu vykonania rozoznávame: 1. Oi—cuki— úder vykonávaný pažou na tej istej strane, ako je noha umiestená v postoji vpredu — povedzme pravá noha je vpredu, udiera sa pravou pažou.

2. Gjaku—cuki — úder vykonávaný pažou na opač­ nej strane ako noha, ktorá je vpredu — povedzme pravá noha je v postoji vpredu, udiera ľavá paža.

3. Morote—cuki — úder obidvoma pažami naraz.

Podľa počtu úderov rozoznávame: 1. Jednoduchý úder.

2.Ren—cuki — viacnásobný úder striedavo pravou a ľavou pažou. V názve sa zvyčajne pridáva číslovka označujúca počet úderov. Napríklad sanren—cuki (trojitý úder).

3. Dan—cuki — viacnásobný úder tou istou pažou.

Opäť sa používa číslovka na označenie počtu úde­ rov.

Podľa konečnej polohy udierajúcej päste rozo­ znávame: 1. Čoku—cuki — v klasickej podobe s rotáciou päste o 180° (úder končí dlaňou nadol).

2. Tate—cuki — päsť končí úder vo vertikálnej polohe (rotácia o 90°).

Z.Ura—cuki — päsť končí úder v polohe dlaňou nahor (úder nerotuje).

Okrem uvedených rozdelení môžeme cuki rozde­ liť aj podľa dráhy úderu na: 1. Čoku—cuki — ktorých dráha je zhruba priamka.

119

l.Oblúkové — ktorých dráha je oblúk, ako mavaši—cuki a kagi—cuki.

Najčastejšou úderovou plochou pri všetkých dru­ hoch cuki je seiken, uplatňujú sa však aj iné úderové plochy. Zaujímavý je názor mnohých majstrov sta­ rého čínskeho čuan—fa, ktorí častokrát zdôrazňo­ vali, že zovretá päsť, čiže seiken, je menejcenná úderová plocha a nemôže sa účinkom a silou prirovnať k otvorenej dlani. Toto tvrdenie má, najmä pri úderoch po určitej dráhe, svoju logiku a naprí­ klad na bradu sa vo všeobecnosti odporúča udierať v sebaobrannej situácii s teišo (šotei). Zvyčajne sa tiež používa ippon—ken a nakadaka—ipon—ken a to najmä pri úderoch na mäkké časti tela. Seiken je pri neodbornom použití a netrénovanej ruke plocha dosť náchylná k zraneniu. Najmenej citlivou plochou je teišo; je to však problematická úderová plocha pri útoku na mäkké časti tela, ako napríklad brucho a podobne. Čoku—cuki — základná dráha úderu (obr. 179, 180) O čoku—cuki platí, že v ideálnom prípade je jeho dráha priamka smerujúca od bočnej strany trupu, z polohy hiki—te k cieľu, k miestu dopadu. Predlak­ tie udierajúcej paže by sa malo počas úderu pohy­ bovať tak, aby jeho pozdĺžna os ležala na priamke tvoriacej dráhu úderu. Miesto dopadu úderu je pred stredom tela, plece sa nesmie vysunúť dopredu.

V poslednej časti úderu päsť rotuje okolo svojej osi o 180° z východiskovej polohy, ktorá je dlaňou

nahor, do konečnej, dlaňou nadol. Rotácia sa spra­ vidla nemá začať skôr, než lakeť udierajúcej ruky opustí úroveň hrudníka. Východisková poloha zvaná hiki—te musí byť taká, že päsť je priložená k boku hrudného koša približne vo výške pod prsnou bra­ davkou, predlaktie má byť v tejto polohe vodorovne.

Počas úderu sa predlaktie pohybuje tesne popri hrudníku vpred.

Druhá paža musí vykonávať počas úderu protipohyb; musí sa priťahovať späť k telu do polohy hiki—te po presne opačnej dráhe ako ide úder.

Tento pohyb musí byť synchrónny s úderom, ako keby boli obidve paže vzájomne spojené cez klad­ ku. Platí pravidlo, že pritiahnutie druhej paže musí byť rovnako prudké a silné ako samotný úder (obr.

180).

Ideálne je udierať pred stred tela, pretože tu je úder najsilnejší, pri náraze vzniká len minimálny točivý moment, ktorý dokáže telo kompenzovať ťažšie ako priamu silu.

Plece sa nesmie vysúvať vpred, pretože to zosla­ buje kontrakciu prsného svalu, ktorý vykonáva značnú časť práce pri údere a „zväzuje" ramenný pletenec v okamihu jeho dopadu.

O napätí a uvoľnení svalstva platí to, čo sme spomínali vo všeobecných zásadách techniky v ka­ rate. Počas dráhy úderu je svalstvo čo najuvoľnenejšie, v okamihu jeho dopadu sa prudko napína — kime. Uvedená základná dráha úderu je potom súčasťou aj oi—cuki aj gjaku—cuki, pokiaľ sa tech­ nika v niektorých špeciálnych detailoch neodlišuje.

120

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri čoku—cuki: 1. Nesprávna poloha päste — úder nedopadá plochou seiken, ale buď druhými článkami prstov (päsť je ohnutá nahor), alebo kĺbmi malíčka a prstenníka (päsť je ohnutá bočne smerom na stranu palca). Pri takomto dopade úderu prichádza k zraneniam zápästných kostičiek i kĺbov (obr. 181).

2. Predčasná rotácia päste — pri tejto častej chybe sa päsť otočí už v prvej fáze úderu, čím sa úder značne oslabí (narúša to dráhu úderu, pozri chybu č. 3). (Obr. 182).

3. Lakeť udierajúcej paže sa nepohybuje tesne popri tele, ale robí oblúk smerom von — táto chyba býva spojená s predchádzajúcou.

4. Úder nedopadá pred stred tela, ale bokom — úder je tak o niečo slabší (obr. 183).

5. Úder a pritiahnutie druhej paže do hiki—te nie sú synchrónne. Obyčajne sa najprv pritiahne druhá ruka a až potom sa udiera — úder je tiež značne oslabený.

6. Dráha úderu nie je priamka, ale oblúk smerom hore a dolu alebo opačne. Aj táto chyba znižuje efektívnosť úderu (obr. 184).

7. Udiera sa úplne po hraničnú polohu vystretej paže. Pri tejto chybe hrozí zranenie lakťa (obr. 185).

8. Plece udierajúcej paže je vysunuté vpred alebo zdvihnuté — úder je slabší (obr. 186).

Oi—cuki V klasickej podobe je oi—cuki najčastejším úde­

rom, ktorý čerpá hlavnú časť sily z dlhého kroku vpred. Úder sa potom vykonáva v súlade s pravidla­ mi, ktoré sme spomenuli pri popise čoku—cuki, zároveň s dokročením, pažou, ktorá je na tej istej strane ako predná noha v postoji. Krok je najčastej­ šie v klasickej podobe ajumi—aši v zenkucu—dači (obr. 187, 188). Pri tomto kroku platia, prirodzene, pravidlá, ktoré sme spomenuli v kapitole o aši—sabaki a tai—sabaki. Oi—cuki je veľmi tvrdý úder, pretože pri jeho dopade nepôsobí len samotná letiaca päsť, ale aj hmotnosť celého tela, ktoré sa pohybuje pri rýchlom kroku dopredu. Z tohoto dôvodu je aj chybou, keď sa úder urobí až po dokročení — najväčšia časť sily sa stráca. Z toho istého dôvodu sa niekedy v praxi udiera tak, že sa do úderu priamo skáče, aby sa zväčšil jeho účinok (tobikomi—cuki). (Obr. 189.)

Okrem zenkucu—dači sa oi—cuki s ajumi—aši robí ešte v postojoch, ako napríklad v sanči—dači, v šiko—dači a podobne. V sančin—dači platí zása­ da, že sa neudiera zároveň s krokom, ale až po dokročení, pretože krok je priveľmi krátky na to, aby výrazne zvýšil silu úderu. V šiko—dači a čiastočne aj v zenkucu—dači sa nevyužíva len hmotnosť tela letiaceho vpred (čiže posun ťažiska), ale aj rotačný pohyb bokov.

Oi—cuki sa v praxi zvyčajne vykonáva aj so suri—aši, čiže len s posunom vpred, bez prekroče­ nia. Aj tu platí, že hlavnú energiu úderu dodáva posun celého tela a sila odrazovej nohy, nie samo­ tná paža. Preto i tu treba, aby úder dopadal

122

súčasne s krokom. Oi—cuki má aj ďalšie variácie, ktoré ešte spomenieme.

Kizami—cuki (obr. 190) Tento úder sa zvyčajne robí z miesta alebo spolu so suri—aši vpred najčastejšie do výšky hlavy — čiže džodan. Od oi-cuki v klasickej podobe sa líši tým, že sa pri ňom vysúva vpred plece udierajúcej paže — trup sa natáča asi o 45°. Kizami—cuki sa v praxi najčastejšie využíva ako prekvapivý útok alebo ako protipohyb na princípe diae — vkročenie do súpe­ rovho útoku.

Nagaši—cuki (obr. 191) Nagaši—cuki je variáciou kizami—cuki, pri ktorej sa zároveň s úderom robí tai—hiraki — telo uhýba bokom pred súperovým útokom a rotuje okolo prednej nohy. Zadná noha vykonáva „zametavý" pohyb, ktorý dal aj názov technike (nagaši — zametať). Nagaši—cuki je typickou technikou pre školu vado—rju, ale v súčasnosti sa veľmi rozšírilo aj v iných školách, pretože spája výhody protipohybu (diae) so súčasným úhybom tela bokom.

V zápase sa nie vždy priťahuje druhá paža pri nagaši—cuki a kizami—cuki späť do polohy hiki—te. Skôr druhá ruka zároveň s pohybom kryje hlavu z boku.

V škole vado—rju sa pomerne často používa technika, ktorá sa volá džun—cuki—no—cukomi (obr. 192). (Džun—cuki je iný názov pre oi—cuki.)

Táto technika je príbuzná s kizami—cuki a robí sa

v zásade v spojení s krokom (suri—aši) vpred — najčastejšie z renodži—dači do zenkucu—dači.

Charakteristické pre túto techniku je, že sa pri nej nielen vysúva plece trochu vpred, ale zároveň s úderom sa telo predkláňa, takže pri jeho dopade tvorí udierajúca paža, telo a zadná odrazová noha prakticky jednu líniu.

Najčastejšie chyby pri uvedených technikách (okrem chýb uvedených pri čoku—cuki): 1. V prípade všetkých techník, ak sa zároveň vyko­ návajú s krokom, sa úder vykonáva až po dokročení a nie synchrónne s ním. Veľká časť účinku úderu sa tak stráca.

2. Pri klasickej forme oi—cuki sa „pretočí" trup — plece udierajúcej paže sa vystrčí vpred.

3. Pri klasickej forme oi—cuki v zenkucu—dači sa nevystrie zadná noha.

4. Pre všetkých formách úderu sa pri kroku mení výška ťažiska (ako sme už uviedli, predstavuje to prácu naviac a oslabuje sa tým technika).

5. Pri kizami—cuki sa trup „pretočí", čiže udierajú­ ca končatina nezviera s trupom 135° uhol, ale väčší (až 180°).

Gjaku-cuki Gjaku—cuki je úder, ktorý sa v športovom karate najčastejšie používa. V klasickej podobe sa najčas­ tejšie udiera v zenkucu—dači. Najväčšia časť sily v tejto technike pochádza z rotačného pohybu 26

bokov a celého tela (obr. 193). V praxi sa k tomu zvyčajne pridáva aj pohyb ťažiska vpred. Gjaku— cuki začína zväčša v hanmi — v poločelnom posta­ vení tela voči súperovi. Udiera sa potom synchrón­ ne s rotáciou bokov smerom do čelného postavenia tou pažou, ktorá je na opačnej strane ako noha, ktorá je v postoji vpredu (obr. 195, 196). Gjaku— cuki sa robí jednak na mieste — obyčajne ako protiúder nadväzujúci na niektorý kryt, alebo s výkrokom — suri—aši (obr. 194). Výkrok môže byť jednak z kratšieho bojového postoja do zenkucu— dači pri nezmenenej polohe zadnej nohy, jednak s kompletným posunom obidvoch nôh pri suri—aši.

Rovnako ako oi—cuki i gjaku—cuki je možno robiť aj v iných postojoch; v zenkucu—dači je však najtvrdšie. V praxi sa niekedy dráha modifikuje a môže sa udierať až do pokľaku (obr. 1 97).

chyba býva spôsobená polohou zadného chodidla, ktoré je priveľmi vytočené prstami von a neumož­ ňuje požadovanú rotáciu bokov.

3. Nesynchrónny pohyb bokov s úderom — najčas­ tejšie predstihnú boky úder, respektíve úder dokon­ ca začína až po dotočení bokov. Úder opäť stráca značnú časť sily.

V škole vado—rju existuje modifikácia gjaku— cuki, ktorá sa nazýva gjaku—cuki—no—cukomi.

Táto technika sa robí v širšom a kratšom postoji ako je zenkucu—dači, pričom sa telo nakláňa trochu vpred a rameno udierajúcej paže sa vysúva.

V športovom zápase sa niekedy modifikuje táto technika v tom zmysle, že sa nedodržiava klasické zenkucu—dači, ale päta zadnej nohy sa dvíha a ťažisko sa znižuje.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri gjaku—cuki (okrem chýb spomínaných pri čoku—cuki): 1. Udieranie bez použitia rotačného pohybu bokov — úder je slabý.

2. Nedotáčanie bokov do čelnej polohy — táto

Heiko—cuki (obr. 200) Pri heiko—cuki udierajú obidve paže naraz a para­ lelne priamy úder — čoku—cuki. Pri dopade úderu sú obidve päste v jednej výške, obrátené dlaňou nadol.

M o rote — c u k i Názvom morote—cuki označujeme všetky údery, ktoré sa robia obidvomi pažami naraz. Existuje niekoľko druhov morote—cuki, z ktorých väčšina sa vyskytuje ako klasická technika aj v kata. Morote— cuki sú silné a pomerne ťažko sa kryjú. Riskantné pri nich je to, že sa udierajúci vystavuje protiútoku.

Jama—cuki (obr. 198, 199) Jama—cuki je variácia morote—cuki, pri ktorej jedna ruka (spravidla gjaku ruka) udiera džodan alebo čudan čoku—cuki a končí úder dlaňou nadol a zároveň druhá ruka (oi) udiera gedan ura—cuki a končí úder dlaňou nahor. Spravidla sú obidve ruky pri dopade v jednej zvislej rovine. K jama—cuki možno prirátať aj avase—cuki — je to obdobný

127

úder. Ako jama—cuki sa označuje druh tohoto úderu, pri ktorom sú päste vo väčšej vzdialenosti od seba.

Age—cuki má, podobne ako kagi—cuki, svoju obdobu v boxe. Je to vlastne zdvihák. Udiera sa ako ura—cuki (smerom nahor) a najčastejším cieľom age—cuki je brada.

Hasami—cuki (obr. 201) Pri tejto variácii morote—cuki vykonávajú obidve paže hákový úder zvonka po oblúku dovnútra — je to vlastne dvojité kagi—cuki. Hasami—cuki zname­ ná v preklade „nožnicový úder".

Mavaši—cuki Ako mavaši—cuki býva v škole godžu—rju označo­ vaný dvojitý oblúkový úder, ktorého dráha je obdobná ako pri mavaši—uke. Udiera sa so seiken, spodná ruka sa môže použiť ako blok. Treba poznamenať, že mavaši—cuki je názov použiteľný pre väčšinu úderov po oblúku a napríklad v škole šotokan označuje oblúkový úder jednou rukou.

Najčastejšie chyby pri všetkých úderoch morote— cuki sú totožné s chybami jednoduchých úderov.

Kagi—cuki (obr. 2 0 2 , 203) Kagi—cuki znamená v preklade hák, hákový úder.

Je to oblúkový úder, ktorý sa používa na kratšiu vzdialenosť a je to obdoba pästiarskeho háku.

Dôležité pri ňom je, aby dopadol v osi predlaktia, a aby predlaktie s nadlaktím zvieralo približne pravý uhol. Pri kagi—cuki zvyčajne päsť rotuje, takže úder sa končí dlaňou nadol.

Age—cuki (obr. 2 0 4 , 205)

Tate—cuki (obr. 2 0 6 , 2 0 7 , 208) Tate—cuki je úder, pri ktorom päsť rotuje len o 90° a pri dopade je vo vertikálnej polohe (obr. 208).

Niektoré školy uprednostňujú tento úder a dokonca vôbec nepoužívajú úder s úplnou rotáciou, ktorý sa končí dlaňou nadol (napríklad šorin—rju — keiko— kan, isšin—rju na Okinave, sankukai). Tate—cuki má niekoľko výhod. Predovšetkým je rýchlejšie pri udieraní džodan a je omnoho zriedkavejšie, že si udierajúci pri údere džodan zraní palec. Zápästie je v tejto polohe pevnejšie a menej citlivé ako pri úplnej rotácii. Jeho nevýhodou pri udieraní čudan sa zdá byť sťažené napínanie prsných svalov a stra­ ta energie získanej pri klasickom údere z rotácie.

Ura—cuki (obr. 2 0 9 , 2 1 0 , 211) Ura—cuki je obyčajne krátky úder do spodnej časti trupu, pri ktorom päsť nerotuje, ale zostáva obráte­ ná dlaňou nahor. V godžu—rju sa tento úder nazýva aj šitá—cuki, pretože sa udiera väčšinou dolu (šita).

Zvykne sa tiež udierať nie so seiken, ale s hiraken a v spojení s „podoberacím" pohybom celej päste (obr. 212).

Variácie úderových plôch pri cuki—vaza Okrem seiken, ktorý je pri cuki najčastejšie používa-

1 1

nou úderovou plochou, sa zvyčajne používajú ešte aj iné. Niektoré sme už spomenuli. V sebaobrane má široké použitie čoku—cuki vykonávané pomo­ cou teišo (obr. 213) — (šotei). Tate—cuki mierené na plexus solaris (brucho) sa zvyčajne udiera s ippon—ken (obr. 214), ura—cuki s hiraken a nakada-

ka—ippon—ken (obr. 215). K úderom treba pridať (kvôli charakteristike dráhy) aj bodnutia, ktoré sa v japončine nazývajú saši—vaza, a pri ktorých je úderová plocha niektorá variácia nukite (obr. 216, 217 a 218).

136

Technika sekov (uči—vaza)

Zásadný rozdiel medzi uči—vaza (technikou sekov) a cuki-vaza (technikou úderov) spočíva v uhle dopadu techniky vzhľadom na pozdĺžnu os predlak­ tia. Spomínali sme, že ak použijeme ako príklad meč, tak cuki je niečo ako bodnutie. Uči je v takom prípade niečo ako seknutie (obr. 219, 220), a tak sa aj prekladá, hoci tento názov nevystihuje obsah termínu v japončine. (V angličtine je situácia o nie­ čo jednoduchšia, cuki sa prekladá ako „punch" a uči ako „strike" — obidve slová však v slovenčine znamenajú približne to isté — úder.)

Väčšina uči je charakteristická oblúkovou či kru­ hovou švihovou dráhou. V diskusii o tom, čo je v praktickom použití účinnejšie, či uči alebo cuki, obvykle zastávajú starí majstri klasického karate názor, že pravdepodobne uči, ktoré má zrejme v okamihu dopadu väčšiu rýchlosť. Aj úderové plochy, ktoré sa používajú pri uči sú pravdepodob­ ne z hľadiska účinku na prekážku nebezpečnejšie.

Väčšina uči má meno ani nie tak podľa spôsobu

či dráhy vykonania, ako skôr podľa konkrétnej úderovej plochy, ktorá je v tom-ktorom prípade použitá.

Uraken—uči Uraken—uči alebo uraken, ako sa skrátene nazýva, je technika, ktorá sa zo všetkých uči najviac používa v športovom zápase. Dôvodom je jej rýchlosť, ba i to, že ju možno pomerne ľahko kontrolovať.

Udierajúcou plochou pri uraken—uči je seiken, kĺb ukazováka a prostredníka. V niektorých školách (šotokan) sa udiera tento sek plochou zvanou riken, čo je plocha nad spomínanými dvoma kĺbmi na chrbte dlane, nakoľko sa nepoužíva v týchto ško­ lách záverečný švih zápästím.

Technika uraken—uči pripomína šľahnutie bi­ čom, pri ktorom jeho koniec nadobúda vlnivým spätným pohybom časti biča bližšie k porisku obrovskú rýchlosť. Pri uraken—uči sa vlastne jedná o švihový rotačný pohyb okolo štyroch bodov

137

— rotujú bedrá (najčastejšie okolo ťažiska), celá paža okolo ramenného kĺbu, predlaktie okolo lakťa a päsť okolo zápästia. V ideálnom, školskom prípa­ de pohyb začínajú bedrá, potom sa pridáva pohyb v ramennom kĺbe, potom v lakti a nakoniec v zá­ pästí. U všetkých týchto zložiek pohybu okamžite nasleduje aj spätná rotácia, ktorá je vlastne zdro­ jom veľkej akcelerácie samotnej úderovej plochy.

Boky dokončia svoju rotáciu a prudko sa vracajú späť v okamihu, keď pohyb predlaktia okolo lakťa ešte iba „štartuje", pohyb v ramennom kĺbe sa práve vtedy končí, spätným pohybom bedier na konci prudko akceleruje, zastaví sa a švihom sa vracia späť. Táto koncová akcelerácia postupne pôsobí aj v lakťovom kĺbe a nakoniec v zápästí, ktoré prudko švihne až v okamihu, keď sa predlaktie začína vracať (obr. 222). Výsledkom tejto následnosti po­ hybov je veľmi krátky, ale trieštivý náraz na prekáž­ ku. Ľahko môžeme cvičencom na tréningu ilustro­ vať mechanizmus takéhoto seku povedzme na uteráku alebo opasku, ktorým švihneme a strhneme ho späť tak, aby zasiahol len jeho koniec. Uraken— uči prirodzene funguje v kompletnej podobe s popí­ sanou následnosťou všetkých rotačných pohybov iba v ideálnom prípade. V konkrétnej bojovej situá­ cii či zápase je uraken švihová technika využívajúca iba časť dráh uvedených cirkulačných pohybov.

Napriek tomu je jej účinok veľký aj v bojovej situácii a stupňuje sa najmä v protipohybe, keď sa udiera na hlavu súpera, ktorý je práve uprostred vlastného útoku a pohybuje sa dopredu. Najčastejším cieľom

uraken—uči je spánková časť hlavy. Pri dopade na mäkké časti tela je účinok uraken—uči nedostatoč­ ný; explozívna bodová energia sa rozkladá a nepre­ niká do hĺbky. Existujú viaceré variácie uraken—uči: Šomen—uraken—uči (obr. 221) — čelný sek, pri ktorom je päsť v polohe ako pri age—cuki, čiže dlaňou nahor. Rovina dráhy je približne vertikálna.

Jokomen—uraken—uči (obr. 225) — sek nabok, pri ktorom je päsť vo vertikálnej polohe a rovina dráhy je viacmenej horizontálna. Možno udierať džodan i čudan. Niekedy sa udiera i z výskoku (obr.

226).

Saju—uraken—uči (obr. 2 2 3 , 224) — sek nabok, pri ktorom je päsť v polohe ako pri age-cuki, čiže dlaňou nahor a rovina, na ktorej leží dráha seku je približne zvislá.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri uraken— uči: 1. Úder nie je švihový s okamžitým spätným pohy­ bom, ale strnulo sa zastaví v bode dopadu.

2. Päsť nie je zovretá ale povolená, úderová plocha je neúčinná a zraniteľná. Táto 'chyba sa vyskytuje často u pretekárov v zápase, kde umožňuje o niečo rýchlejší pohyb a samotný účinok pri aktuálnom dopade úderu nie je dôležitý.

3. Udierajúca päsť, lakeť a rameno neležia v jednej rovine. Rotáciou v ramene sa dráha pohybu kompli­ kuje, čím značne oslabuje úder.

139

Furi—uči (obr. 2 2 7 , 228) Furi—uči je technika v podstate rovnaká s uraken—uči. Odlišná je polohou paže v záverečnej fáze. Opäť tu dopadá na prekážku seiken, päsť je však obrátená palcom nadol. Táto švihová technika sa takmer výhradne cvičí len v škole godžu—rju. Je veľmi náročná, nakoľko sa jedná o veľmi nezvyklý pohyb, ktorý vyžaduje veľkú uvoľnenosť v ramen­ nom kĺbe. V podaní majstra sa dá veľmi ťažko vykryť; prakticky môže „obísť" všetky kryty. Otázka je, či je to technika dostatočne silná; to už zrejme závisí od individuálneho zvládnutia. Najčastejšie chyby sú podobné s chybami pri uraken—uči. Šuto—uči (obr. 2 2 9 , 2 3 0 , 2 3 1 , 232) Šuto—uči je technika, ktorá sa dlhý čas stotožňova­ la s názvom karate u nás i v iných krajinách. Šuto, vonkajšia, malíčková hrana otvorenej dlane bola považovaná za akúsi tajnú zbraň. Šuto—uči je skutočne veľmi účinná technika v bojovej situácii; zmysel však má iba ako následná technika po nejakej inej, keď je súper už zasiahnutý alebo po kryte. Ako prvý útok, začiatok akcie, je šuto—uči dosť pomalé a ľahko ho možno kryť. Šuto—uči je mimoriadne tvrdá technika, ktorá môže zneškodniť i zabiť (ak zasiahneme zraniteľné miesto). V športo­ vom zápase sa prakticky nepoužíva, lebo techniky otvorenou rukou na tvár sú zakázané a platia tiež spomenuté dôvody. Existuje viacero variácií šuto— uči:

Gammen—šuto—uči (obr. 2 3 1 , 232) — pri kto­ rom je dráha úderu oblúk zvonka dovnútra (podob­ ne ako pri soto—uke) a v okamihu dopadu je dlaň udierajúcej paže obrátená smerom nahor.

Jokomen—šuto—uči (obr. 2 2 9 , 230) — pri kto­ rom dráha seku je zvnútra von a v okamihu dopadu je dlaň obrátená nadol.

Otoši—šuto—uči (obr. 233) — ktoré smeruje zho­ ra nadol a dlaň je v okamihu dopadu seku položená vertikálne, palcom nahor.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú v šuto-uči: 1. Dlaň nedržíme správne a úderová plocha je tým oslabená.

2. Sek nedopadá na cieľ so šuto, ale so zraniteľným malíčkom alebo menej účinným predlaktím.

Tecui—uči (obr. 2 3 4 , 2 3 5 , 2 3 6 , 237) Tecui—uči alebo kencui—uči (ako sa niekedy nazý­ va) je sek, ktorý sa vykonáva po rovnakých dráhach ako šuto—uči. Rozdiel je v t o m , že úderovou plochou je malíčková strana zovretej päste. Te­ cui—uči je veľmi tvrdá technika a občas sa používa aj v športovom zápase — najmä ako útok na hlavu.

Inak pri ňom platia zásady, ktoré sme spomenuli pri šuto—uči.

Haito—uči (obr. 238, 2 3 9 , 240) Haito—uči je sek vykonávaný hranou dlane, ktorá je pokračovaním ukazováka. Je to švihová technika, najčastejšie ju vykonávame po veľkom oblúku na

142

krk alebo hlavu. V športovom zápase sa uplatňuje ako prekvapivý útok v kombinácii s iným pohybom.

V skutočnej bojovej situácii je to veľmi účinná a tvrdá technika. Niekedy sa udiera haito—uči tak, že sa ku koncu ohýba paža v lakti a sek dopadá vlastne smerom k udierajúcemu (najčastejšie útok na väzy). (Obr. 239.) Väčšinou je pri haito—uči dlaň obrátená smerom dolu a sek smeruje zvonku dnu; niekedy je však možná aj opačná dráha s dlaňou nahor.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú v haito—uči: 1. Palec nie je stiahnutý dovnútra dlane. Pri tejto chybe neudiera vlastne haito, ale kĺb palca, ktorý sa môže poraniť.

2. Paža je v okamihu dopadu techniky celkom vystretá v lakti. Táto chyba niekedy spôsobuje zranenie lakťa.

Empi—uči (obr. 241 až 2 4 7 , 2 4 9 , 250) Empi—uči (sek lakťom) je najsilnejšia technika, ktorú možno urobiť pažou. Empi (lakeť) je zároveň aj najmenej zraniteľná plocha z tých, ktoré sa použí­ vajú v kogeki—džoši—váza, čiže v útočnej technike paží.

Iný názov pre empi—uči je hidži—ate. Empi—uči je vyslovene bojová technika a prípady, kedy bola úspešne použitá ako bodovacia v športovom zápa­ se, sa dajú spočítať na prstoch rúk. Empi—uči je technika boja v bezprostrednej blízkosti a športový zápas je väčšinou zápasom, ktorý sa preruší v oka­ mihu, keď nastáva pre rozhodcu ťažko kontrolova­

teľná situácia, v ktorej si zápasiaci vymieňajú údery zblízka. V bojovej situácii je empi—uči technikou, ktorá často rozhodne celý boj práve kvôli mimo­ riadnej sile, ktorá sa v nej skrýva. Aj empi—uči má viaceré modifikácie: M a e — e m p i — u č i (obr. 241,142) — menej použí­ vaná technika, pri ktorej smeruje lakeť popri tele priamo vpred. Niekedy sa táto technika chápe ako forma „vyprostenia" zo zovretia protivníkom zoza­ du.

Mavaši—empi—uči (obr. 2 4 3 , 244) — sek lakťom, ktorý ide po oblúkovej dráhe zvonka dnu, podobne ako napríklad kagi—cuki. V okamihu dopadu úderu päsť držíme dlaňou nadol. Mavaši—empi—uči je veľmi účinná technika, používaná džodan i čudan.

Age—empi—uči (obr. 2 4 6 , 247) — niekedy nazý­ vané tiež tate—empi—uči — je sek, ktorý smeruje zdola nahor a používa sa väčšinou ako útok na bradu. Päsť má byť vo vertikálnej rovine.

Joko—empi—uči (obr. 245) — je sek lakťom nabok. Techniku sprevádza rotácia predlaktia. Nie­ kedy je sila joko—empi—uči znásobená druhou pažou, ktorá tlačí do udierajúcej.

Uširo—empi—uči (obr. 248) — je sek lakťom vzad a jeho dráha je totožná s pohybom priťahovanej paže pri čoku—cuki. Zhodná je aj rotácia päste.

Otoši—empi—uči (obr. 2 4 9 , 250) — je sek lakťom zhora nadol, ktorý sa používa zväčša na útok na predkloneného alebo na zemi ležiaceho protivníka.

Predlaktie pri ňom rotuje z polohy, kde je pri vzpaženej ruke päsť otočená dlaňou dopredu, do

149

konečnej polohy, v ktorej je päsť otočená dlaňou k telu.

Väčšina empi—uči pochopiteľne využíva ako zdroj sily aj rotáciu bokov v smere úderu. Otoči— empi—uči je technika, ktorá má znásobenú silu, ak sa zároveň s úderom pohybuje ťažisko tela smerom dolu.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri empi—uči: 1. V okamihu dopadu techniky na cieľ nie je paža celkom pokrčená v lakti. Táto chyba väčšinou znehodnocuje úderovú plochu a oslabuje tak úči­ nok.

2. Technika sa vykonáva bez dostatočnej rotácie bokov.

3. Nesprávne odhadnutá vzdialenosť k súperovi (technika ide pomimo).

Teišo—uči Teišo—uči je technika, ktorá sa používa ako útok i ako kryt. Teišo sa najčastejšie používa ako forma, ktorú možno označiť ako cuki. Ak sa teišo používa ako uči, dráha sekov je obdobná ako pri gammen—šuto—uči alebo otoši—šuto—uči.

Okrem uvedených poznáme aj iné techniky se­ kov, ktoré sa používajú o niečo menej a v športo­ vom zápase prakticky nikdy. Sú to napríklad kakuto—uči, keito—uči, seirjuto—uči, haišu—uči a po­ dobne.

Ako t r é n o v a ť techniku kov

úderov a

se­

Prvé štádium je nácvik dráhy úderu alebo seku.

V druhom štádiu sa usilujeme získať potrebnú rýchlosť a silu, v treťom sa učíme techniku použiť.

Prvá fáza nácviku V tejto úvodnej časti platia pre techniku úderov a sekov určité špecifické pravidlá, ktoré musíme rešpektovať. Priamy úder možno považovať za naj­ používanejšiu zbraň v karate a preto mu treba venovať najväčšiu pozornosť. Všetky pohyby treba pochopiteľne zvládnuť najprv pomaly, s dôkladným a vedomým „precítením" ich dráhy. Každá nedba­ losť sa prejaví neskôr ako technická chyba, ktorá sa ťažko odstraňuje. Čo sa týka techniky úderu musíme sa najprv izolovane naučiť dráhu paží (čuko—cuki) a až po­ tom sa venovať konkrétnej podobe oi—cuki alebo gjaku—cuki. Z technického popisu úderu a z uvede­ ných najčastejších chýb vyplýva, na čo sa treba od počiatku zamerať. Existuje mnoho metodických pomocných postupov, ktoré majú zaručiť presné naučenie dráhy tohto, na prvý pohľad jednoduché­ ho, ale v skutočnosti veľmi náročného pohybu.

Správnu záverečnú polohu paže vzhľadom na os tela a správnu polohu pleca v závere úderu si môžeme „nastaviť" tak, že vystrieme obidve paže pred seba (s päsťami vzájomne sa dotýkajúcimi

152

kĺbmi palcov) a postavíme sa čelom k stene. Obidve päste potom oprieme o stenu tak, aby sa presne dotýkali steny úderovou plochou seiken (kĺby ukazováka a prostredníka). (Obr. 2 5 1 , 252.) Skontrolu­ jeme polohu pliec (nesmú byť vysunuté vpred, ani nadvihnuté) a potom jednu z paží pritiahneme do polohy hiki—te. Paže by mali byť teraz v ideálnej záverečnej polohe úderu, o ktorú sa musíme v ná­ cviku usilovať.

To, aby päste rotovali až v záverečnej časti dráhy úderu docielime najľahšie tak, že si dráhu úderu rozdelíme na fázy. Dá sa určiť okamih, keď päsť priťahovanej paže už dokončila rotačný pohyb a je dlaňou nahor, päsť udierajúcej ruky by práve mala s rotáciou začať, čiže je ešte v polohe dlaňou nahor.

V tomto okamihu by sa mali päste práve míňať (pri pohľade zboku) — jedna na ceste k cieľu úderu, druhá k hrudníku (obr. 253). Je výhodné, keď si pri nácviku zvolíme na určitý čas ako východiskovú polohu práve tento okamih a nie klasické hiki—te, kde je jedna paža pred telom a druhá pritiahnutá úplne vzad. Potom osobitne z tejto polohy nacviču­ jeme dokončenie úderu spolu s pritiahnutím druhej paže a začiatok úderu až po túto polohu (medzifázu). Neskôr môžeme obidva pohyby spojiť, dávame však pozor, aby paže prechádzali presne cez medzifázu, z ktorej sme pri predchádzajúcom cvičení vychádzali.

Pri nácviku oi—cuki musíme venovať pozornosť najmä synchronizácii kroku s úderom. Osvedčuje sa nacvičovať poslednú fázu — dokročenie a úder

— samostatne; uľahčuje to zladenie obidvoch po­ hybov. Aby sme zabránili častej chybe pri klasic­ kom oi—cuki (vytáčaniu trupu a vysúvaniu pleca udierajúcej paže vpred), je účinné cvičiť ako po­ môcku heiko—cuki (úder obidvoma rukami naraz) v spojení s krokom ako pri oi—cuki. Pri takomto pohybe trup automaticky zostáva v žiadúcej čelnej polohe a ľahšie môžeme potom prejsť na samotné oi—cuki bez toho, aby sa trup vytočil.

Najdôležitejším faktorom pri gjaku—cuki je syn­ chrónna rotácia bokov. Metodicky odporúčame nacvičovať najskôr rotáciu osobitne (povedzme s rukami podopretými v bok), a až potom nadviazať na tento pohyb samotný úder. Spočiatku je výhod­ nejšie cvičiť gjaku—cuki v kratšom postoji a do zenkucu—dači prejsť až neskôr. 2 praxe vieme, že najväčšie ťažkosti spôsobuje synchronizácia úderu, rotácie bokov a súčasného výpadu vpred (suri—aši).

Tomuto sa treba venovať osobitne, keď nám už gjaku—cuki na mieste nerobí problémy. Ako kon­ trolu môžeme použiť zrkadlo — nielen pri gjaku— cuki, ale pri všetkých technikách. Pri ostatných formách úderov je postup v prvej fáze obdobný.

Technika sekov má tiež svoje špecifiká, ktoré si treba v prvej fáze nácviku uvedomiť. Pri nácviku základnej dráhy seku sú najväčšie problémy najmä pri uraken—uči, kde je veľmi dôležité dodržať „bičovitý" pohyb, ktorý umožňuje uvoľnené sval­ stvo. Najmä zápästie je zvyčajne „ t u h é " a neumož­ ňuje konečný švih pri dopade. Inak sú metodické zásady totožné s nácvikom techniky úderov. Nie-

153

ktoré seky sa môžeme pomerne ľahko naučiť; nesmieme však zabudnúť na dodržiavanie úderových plôch. Nesprávny dopad sekov býva najčastej­ šou chybou.

Druhá fáza nácviku Dynamika úderov, sekov, ich rýchlosť a sila, závisí najmä od svalstva vykonávajúceho pohyb, ale aj od stupňa osvojenia techniky, teda od stupňa jej „ n a trénovanosti". V samotnom pohybe paže hrajú kľúčovú úlohu svaly pletenca ramenného. Celkovú dynamiku však významne ovplyvňujú aj svaly dol­ ných končatín a trupu.

Vieme, že na získanie výbušnosti a sily svalstva existuje množstvo metód. Najpopulárnejšie cviče­ nie v karate zamerané na svaly, ktoré sa zúčastňujú na vykonaní úderu, sú kľuky. Väčšinou sa tento cvik cvičí na pästiach (seiken), niekedy na dlaniach alebo prstoch. Ak dokážeme urobiť 2 0 — 3 0 kľukov za sebou, môžeme robiť (kvôli výbušnosti) toto cvičenie odrazmo — pokúšame sa rukami odraziť od zeme. Inak platia pre posilňovacie cvičenia zamerané na toto svalstvo všetky pravidlá, ktoré sú uvedené vo všeobecnej kapitole o rýchlosti a sile.

Niektorí karatisti používajú s obľubou gumový expander upevnený jedným koncom povedzme o reb­ riny (obr. 254). Pri t o m t o cvičení je dôležité, aby sme udierali s maximálnym úsilím (rýchlo) a nie až do úplnej únavy. Posledné opakovania by boli neefektívne na získanie rýchlosti. Negatívnou strán­

kou tohto, inak výborného cvičenia je, že pri udiera­ ní proti odporu gumového expandera sa často pokazí nacvičená dráha úderu (vzniká tendencia rotovať päsť hneď na začiatku pohybu). Dá sa tomu jednoducho zabrániť, ak si dáme pri cvičení na tento detail pozor.

Veľmi účinné pri nácviku rýchlosti je cvičenie viacnásobných úderov — či už striedavo (ren— cuki), alebo tou istou rukou (dan—cuki). Najlepšie je cvičiť trojitý úder (san—ren—cuki) a to tak, že frekvenciu úderov postupne zvyšujeme (od ľahkého a pomalého tempa až po maximálnu rýchlosť).

Ako sme už spomínali, je mimoriadne výhodné využiť pri „štarte" úderu takzvaný napínací reflex, ktorý vzniká prechodným predĺžením svalu. Existuje spôsob cvičenia, ktorý sa priamo orientuje na posilnenie a zvýšenie dynamiky svalstva týmto spô­ sobom. Za východiskovú polohu si v tomto cvičení nezvolíme hiki—te — čiže úplne pritiahnutú päsť k trupu, ale naopak, vystretú pažu. Udierame potom tak, že najprv vykonáme prudký spätný pohyb, pritiahnutie paže do hiki—te a okamžite sa pokúsi­ me vyraziť pažou vpred, aby zastavenie v hiki—te nebolo prakticky nijaké. Svaly pletenca ramenného musia prudko prekonať zotrvačnosť ruky letiacej späť a vystreliť ju opačným smerom. Toto cvičenie je veľmi účinné na získanie rýchlosti úderu. Je to však veľmi špecializovaná metóda a zmysel má až u pokročilejších karatistov, ktorí prešli jednoduchší­ mi druhmi cvičení. Rýchlosť do značnej miery ovplyv­ ňuje psychické sústredenie na cvičenie.

156

Dynamiku svalstva dolných končatín potrebnú pri údere môžeme zlepšiť cvikmi, ktoré sú priamo na tento cieľ orientované. Veľmi účinné, i keď namá­ havé je cvičenie oi—cuki z kľaku na kolene s úsilím udrieť čo najd'alej. (Obr. 255.) Podobne cvičíme aj gjaku—cuki z podrepu (z odrazovej nohy). (Obr. 256.) Cvičenie svalstva dolných končatín neslobod­ no pri technike úderov podceňovať — na slabých nohách sa naozaj nedá tvrdo udrieť.

Technika sekov má pri získavaní dynamiky určité zvláštne znaky. Predovšetkým sa pri vykonávaní sekov do činnosti zapájajú spravidla aj iné svalové skupiny ako pri úderoch. Technika sekov je pestrej­ šia a často vyžaduje účasť svalov chrbta, zadnej časti deltového svalu a podobne. Veľmi dôležitú úlohu majú aj brušné svaly. Náraz, ktorý musí telo pri dopade úderu kompenzovať, je iného druhu a pri cvičení to treba brať do úvahy. Opäť používame expandery a iné prostriedky.

Hovorili sme o kompenzovaní nárazu pri dopade úderu alebo seku na prekážku. V schopnosti tela tento náraz kompenzovať je skrytá skutočná sila techniky. V karate sa o to usilujeme tak, že udiera­ me do špeciálnych, na to určených prekážok či cvičebných pomôcok. Spomínali sme makivaru — špeciálne „búchadlo", ktoré slúži na otužovanie a spevňovanie úderových plôch. Nie je to jeho jediný účel — udieranie doň významným spôsobom posilňuje svalové skupiny, ktoré prenášajú náraz a vykonávajú úder. Ak nemáme klasické „búchad­ lo" (makivaru) k dispozícii, stačí ak máme väčšiu

plnú loptu (obr. 16), prípadne prehodenú žinenku cez gymnastického koňa, pästiarske vrece s pie­ skom a podobne. Vykonávanie úderov a sekov do prekážky je najlepší spôsob, ako si navykneme na správne držanie úderovej plochy. Cit pre presný dopad úderu, napríklad šuto alebo uraken—uči sa vlastne nedá iným spôsobom ani nadobudnúť.

Tretia fáza nácviku Nácviku použitia útočných techník venujeme oso­ bitnú kapitolu. Je to najvyššia a najnáročnejšia fáza cvičenia, ktorá vyžaduje dobrú základnú prípravu.

Existuje niekoľko pravidiel, ktoré treba v tejto fáze pri technike úderov a sekov dodržiavať: 1.Je nevyhnutné nenacvičovať spočiatku použitie viacerých techník naraz. Najskôr sa zameriavame na jednu a až postupne prechádzame k nácviku iných techník.

2. Každý karatista by si mal vytipovať svoju techniku a dlhodobo sa jej venovať. Vychádzať by mal z predchádzajúcich skúseností (ktorá technika vyhovuje jeho telesnej konštrukcii, a ktorá má konkrétne v jeho podaní najväčšiu nádej na úspech).

3. Pri nácviku použitia sa treba ustavične vracať k „ č i s t o t e " a dynamike techniky. Často sa stáva, že pri zanedbaní základného cvičenia sa postup­ ne (v nácviku konkrétneho použitia) technika kazí — najmä čo sa týka jej dráhy.

Môžeme však odporúčať, aby sa cvičiaci nikdy

157

nebál tvoriť a experimentovať. Použitie úderov a se­ kov nie je len záležitosťou mechanického „ d r i l u " štandardných akcií, ale najmä záležitosťou prenik­ nutia do podstaty techniky a vlastných reakcií.

V akom poradí sa treba učiť jednotlivé techniky úderov a sekov Na rozdiel od techniky kopov, kde je poradie (učenia sa) jednotlivých kopov dané ich náročnos­ ťou, len ťažko možno vymedziť nediskutovateľné poradie pri úderoch a sekoch. Na základe skúse­ ností však môžeme vysloviť určité odporúčania.

Predovšetkým treba pri technike úderov začať (ako sme už spomínali) so samotnou dráhou paže a až potom cvičiť komplexné pohyby ako oi—cuki a gjaku—cuki. Neodporúčame spájať napríklad gjaku—

cuki s pohybom vpred (suri—aši) skôr, než techniku zvládneme na mieste. Platí, že by sme najprv mali nacvičiť údery po priamej dráhe a až potom sa venovať oblúkovým úderom (kagi—cuki a podob­ ne), ktoré majú odlišnú štruktúru pohybu. Pri tech­ nike sekov je výhodnejšie nacvičiť najskôr tie, ktoré sa častejšie používajú, ako napríklad šuto—uči, empi—uči a uraken—uči a až potom prejsť k zried­ kavejším. Čo sa týka ostatných vecí, je tu priestor na osobné uprednostňovanie a experimentovanie.

Ak máme v úmysle cvičiť karate ako športovú disciplínu, orientujeme sa predovšetkým na tie techniky, ktoré používame v športovom zápase.

Týka sa to najmä techniky sekov, kde sa niektoré v športovom zápase prakticky nepoužívajú, hoci pre karate ako bojový a sebaobranný systém majú základný význam (empi—uči, šuto—uči a podobne).

158

Obranná technika paží (bogjo—džoši—vaza)

Obranná technika paží sa zvyčajne súhrnne nazýva uke—vaza, technika krytov. Aj tu však môžeme rozlíšiť kategórie obranných techník.

Pri bránení sa pred útokmi súpera pomocou uke—vaza platí niekoľko všeobecných pravidiel.

1. Je nevýhodné (a často osudné) kryť takým spô­ sobom, že sa jedná o skúšku, čo je silnejšie — súperova útočná technika alebo obrancov kryt. Nikdy by nemal priamo pôsobiť vektor sily techniky krytu proti vektoru útočnej techniky.

2. S výnimkou tome—vaza (techniky krytov priamo určené na zastavenie pohybu súperovho útoku) sa nemá usilovať karatista, ktorý sa kryje, o za­ stavenie útoku, ale o odchýlenie súperovho útoku z dráhy.

3. Ak to daná situácia umožňuje, každá obranná technika by mala byť vlastne len zabezpečova­ cím doplnkom pohybu celého tela (tai—sabaki, tai—hiraki). Tento pohyb by mal dostať telo z účinnej oblasti útoku a kryt by mal len zabezpe­

čovať určité vychýlenie dráhy súperovej techniky ďalej od obrancovho tela.

4. Najvýhodnejšie sú také obranné techniky, ktoré tým, že využívajú rotáciu bokov, tela i cirkulačný pohyb samotného krytu nielenže vychýlia útok z jeho dráhy, ale využijú jeho energiu tak, že ho strhnú smerom, ktorý sa len málo odchyľuje od pôvodného a narušia tak súperovu rovnováhu.

(Na takomto mechanizme je postavená celá technika aikido.)

5. Ku koncu dráhy je omnoho ťažšie útok súpera vychýliť, ako v jej strede alebo na začiatku.

6. Pre jednotlivé techniky krytia platia všetky pra­ vidlá, ktoré sme spomenuli pri technike karate, teda čo sa týka rotácie, premiestenia ťažiska, napnutia a uvoľnenia svalstva (kime) a techniky dýchania.

Uke—vaza môžeme rozdeliť do viacerých kategó­ rií. Logické delenie ponúka napríklad M. Hisataka, ktorý rozoznáva priamo uke—vaza, pri ktorej sa

159

útoky zrážajú nabok, harai—vaza, pri ktorej sa jedná skôr o „zmietnutie, mäkšie stiahnutie útoku", tome—vaza, pri ktorej sa úder alebo kop priamo zastaví protikrytom a tori—vaza, čo je technika zachytávania a uchopenia útočiacej končatiny. Ten­ to deliaci systém platí však len pre niektoré smery.

Pre konkrétnu podobu uke—vaza v godžu—rju by takéto delenie bolo klamlivé, pretože väčšinu krytov v godžu—rju charakterizuje tendencia používať ha­ rai, mäkký splývavý pohyb pri krytoch. Preto uvedie­ me jednotlivé obranné techniky iba za sebou, bez zaradenia do umelého systému.

Uke —vaza Džodan—uke (obr. 257 až 260) Tento kryt sa tiež nazýva age—uke a je krytom proti útokom na hlavu. Mechanizmus jeho účinku spočí­ va v t o m , že krytová plocha — ude (predlaktie) — nadvihne úder smerujúci na hlavu nad ňu. Na vychýlení útoku sa podieľa okrem oblúkového po­ hybu nahor aj rotácia predlaktia okolo pozdĺžnej osi (obr. 2 5 7 , 258).

Pôsobenie takéhoto krytu si môžeme predstaviť na nejakom rotujúcom predmete — povedzme hlave sústruhu, do ktorej nemožno priamo štuchnúť nejakou paličkou, pretože rotácia paličku vždy strhne ponad alebo popod hlavu — v závislosti od smeru otáčania (obr. 259). Počas džodan—uke sa má druhá ruka priťahovať do polohy hiki—te. Kryjú­ ca paža prechádza nahor po oblúku popred priťa­

hovanú pažu, predlaktie začína rotovať z polohy palcom nahor do opačnej polohy (palcom nadol) prakticky až na konci krytu, spolu s nárazom na súperovu udierajúcu končatinu. Kryt sa má končiť asi vo vzdialenosti päste od hornej časti čela.

Najčastejšie chyby pri džodan—uke: 1. Predlaktie neprechádza pri kryte popred tvár, ale dostáva sa do konečnej polohy oblúkom zvonku.

Kryt sa takto stáva neúčinný, pretože vlastná dráha útoku zostáva nekrytá.

2. Krytová paža je v konečnej fáze priveľmi ohnutá v lakti a vrchná časť hlavy zostáva nekrytá.

3. Rotácia predlaktia sa nedokončí a päsť zostáva chrbtom dlane nahor.

4. Pohyb sa robí bez účasti bokov. Takýto kryt nebýva dostatočne silný.

Soto—uke (obr. 2 6 1 , 2 6 2 , 263) Soto—uke je kryt predlaktím (ude) smerom zvonka dovnútra. Najčastejšie sa používa na útoky čudan.

Kryjúca paža začína pohyb päsťou v blízkosti ucha a vysoko dozadu stiahnutým lakťom. Dráha kryjúcej paže robí oblúk zvonka a končí pred stredom tela, päsť je približne vo výške pleca, paža ohnutá v lakti do pravého uhla, lakeť je od trupu vzdialený na šírku päste. Pri pohľade spredu by malo byť predlaktie kolmo na zem, pri pohľade zboku pod 45° uhlom. Druhá paža sa priťahuje synchrónne s pohy­ bom krytovej paže do polohy hiki—te. Pohyb pri soto—uke je najtypickejším príkladom viacnásob­ nej rotácie, ktorá sa podieľa na sile techniky krytu.

160

Jedná sa predovšetkým o rotáciu v bokoch, na ktorú nadväzuje kruhový pohyb celej paže v rame­ ne, a ku koncu krytu, teda pri stretnutí s udierajú­ cou končatinou súpera sa pridáva rotácia predlaktia okolo vlastnej osi (obr. 261).

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri soto—uke: 1. Kryt sa vykonáva sekavým pohybom, bez účasti rotácie (najmä predlaktia). Kryt je slabý a obyčajne bolí viac obrancu ako útočníka.

2. Kryt sa nedotiahne — vychýli síce útok, ale nedostatočne, takže telo je ešte zasiahnuté.

3. Päsť je nižšie ako plece. Táto chyba býva spojená s tým, že lakeť je tesne pri tele (nie je na vzdialenosť päste od neho vzdialený).

Uči—uke (obr. 2 6 4 , 2 6 5 , 266) Uči—uke je opäť kryt predlaktím, ktorý sa používa najmä na útoky smerujúce čudan, teda na trup.

Dráha krytu je zvnútra von a krytová ruka končí približne v rovnakej polohe ako pri soto—uke.

Plocha, ktorou sa kryje je však opačná, palcová strana predlaktia. V klasickej forme v godžu—rju sa uči—uke cvičí tak, že predlaktie počas krytu nerotuje, ale začína pohyb už s päsťou otočenou dlaňou nahor. Dráha krytu v klasickej podobe v godžu—rju pripomína trochu kake—uke — robí sa po oblúku, ktorý je kombinovaný s pohybom vpred a vzad, akoby zachytával. Starší názov tohto krytu je joko—uke a v kata godžu—rju ho treba cvičiť týmto spôsobom. Druhá paža sa pri ňom, pochopiteľne, priťahuje do polohy hiki—te.

Okrem uvedenej formy sa ešte uči—uke cvičí aj v spojení s rotáciou predlaktia. Predlaktie rotuje opäť v záverečnej fáze krytu a to tak, že prechádza z polohy dlaňou nadol do polohy dlaňou nahor.

V obidvoch podobách prechádza kryjúca paža popred priťahovanú. Uči—uke je dosť slabý kryt a zvyčajne sa spája s úhybom (kavaší) celého tela.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri soto—uke: 1. Lakeť kryjúcej paže ide v prvej fáze krytu priveľmi von a pri samotnom vychyľovaní súperovho útoku sa vracia. Výsledkom tejto chyby dráhy je to, že sa v rozhodujúcom okamihu plocha, ktorou sa kryje, vlastne nehýbe a kryt je veľmi oslabený.

2. Päsť i lakeť krytovej paže sú prinízko.

3. Pohyb sa robí bez účasti bokov.

Gedan—barai (obr. 2 6 7 , 2 6 8 , 269) Plochou, ktorá kryje pri gedan—barai je opäť ude (predlaktie). Gedan—barai je kryt, ktorý sa používa zväčša proti útokom gedan alebo proti útokom prichádzajúcim zospodu, ako sú napríklad kopy.

Pohyb začína pri gedan—barai paža (päsťou pri opačnom uchu). Päsť sa pohybuje po oblúku zhora nadol a v poslednej fáze, pri kontakte so súperovým útokom, rotuje päsť a predlaktie tak, že končí obrátená dlaňou nadol. Paža má na konci krytu smerovať nadol asi pod 45° uhlom. Je chybou, keď sa v závere krytu paža celkom vystrie v lakti — môže to spôsobiť zranenie lakťa. Druhá paža sa počas krytu synchrónne priťahuje do polohy hiki—te.

164

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri gedan—barai: 1. Päsť a predlaktie sú pretočené, takže útok kryje vnútorná plocha predlaktia, na ktorej sú nechráne­ né šľachy a cievy. Môže pritom dôjsť k zraneniu.

2. Ruka nesmeruje dopredu pod 45° uhlom, ale je priveľmi blízko tela. V takomto prípade môže byť kryt neúčinný.

Harai—otoši—uke (obr. 2 7 0 , 271) Harai—otoši, ako sa skrátene nazýva, je krytom príbuzným s gedan—barai, ale viac sa pri ňom zdôrazňuje funkcia zmietnuť, odsunúť a menej udrieť, tvrdo zastaviť. Pohyb, na rozdiel od ge­ dan—barai, sa robí väčším oblúkom, ktorý má pokryť celý priestor pred telom, ale predlaktie pri ňom nerotuje. V závere krytu zostáva paža ešte čiastočne ohnutá v lakti a pohyb sa nerobí natoľko v lakťovom kĺbe ako pri gedan—barai, ale skôr okolo ramenného kĺbu. Druhá paža sa počas krytu priťahuje do hiki—te.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú v harai—oroši: 1. Pohyb sa nerobí širokým oblúkom, ale skráteným spôsobom ako pri gedan—barai. Tým zostáva časť priestoru pred telom nekrytá a kryt dopadá viac zhora.

2. Paža sa v lakti celkom vystrie, čo prináša riziko zranenia.

3. Zdvihne sa plece krytovej paže. Kryt sa tým oslabuje.

Suto—uke (obr. 2 7 2 , 2 7 3 , 274) Šuto—uke je v godžu—rju pomerne zriedkavo po­ užívaný kryt, ktorý spočíva v priamom seku pomo­ cou šuto zvnútra von proti udierajúcej končatine.

Kryt sa zväčša používa proti útokom čudan, ale možno ho použiť aj proti útokom na hlavu. Šuto— uke je relatívne tvrdá technika, ktorá môže poraniť aj súperovu končatinu. Druhá paža sa zvyčajne nepriťahuje do polohy hiki—te, ale pred stred tela, kde chráni plexus solaris.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú v šuto—uke: 1. Lakeť krytovej ruky ide priveľmi von, priveľmi sa vzdiali od tela. Uhol krytu sa tým stáva nepriaznivý a kryt slabý.

2. Kontakt s útočiacou končatinou nerobí šuto, ale predlaktie; kryt sa tiež oslabuje.

Kake—uke (obr. 275, 2 7 6 , 277) Kake znamená v preklade niečo ako zachytávať, sťahovať. Kake—uke patrí medzi najcharakteristic­ kejšie techniky krytia v systéme godžu—rju. Pohyb pri kake—uke sa ťažšie popisuje ako jednoduchšie základné kryty kategórie džodan—uke a podobne.

Krycou plochou je časť zápästia a časť plochy šuto, ktorá vykonáva zachytávací, slučkový pohyb vpred a potom vzad po oblúku, zachytiac a stiahnuc k sebe a vzad súperovu udierajúcu končatinu.

V závere krytu má byť kryjúca paža približne v takej polohe, ako pri závere uči—uke, len je otočená otvorenou dlaňou nadol, pričom druhá paža je tiež

166

dlaňou nadol vo výške plexus solaris. Dráhu krytu je ako sľučka ležiaca na šikmej, približne pod 45° uhlom naklonenej rovine — niečo ako otvorený vrch koncertného krídla (obr. 275).

Ako kake—uke sa niekedy označujú aj iné kryty.

Napríklad v škole šotokan je takto označovaný kryt, ktorý končí v polohe ako uči—uke, ale viac sa pri ňom zdôrazňuje pohyb vpred a potom sťahujúci, zachytávajúci pohyb vzad. V klasických školách čuan—fa sa niekedy tento kryt robí v takej podobe, že naozaj sa pri ňom súperova ruka chytá. Takéto vykonanie kake—uke je aj v niektorých godžu—rju kata.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú v kake—uke: 1. Lakeť krytovej paže sa vysunie von z priestoru pred telom. Takáto konečná poloha značne oslabí kryt.

2. Dlaň krytovej ruky je ohnutá v zápästí smerom dolu. Táto chyba sťažuje zachytenie súperovej ruky.

3. Lakeť krytovej paže nie je dostatočne ďaleko od tela, ale je o telo opretý. Táto chyba sa často vyskytuje u začiatočníkov.

4. Priťahovaná paža nie je v konečnej polohe pri plexus solaris, ale inde, najčastejšie nižšie.

5. Priťahovaná paža nevykonáva pohyb synchrónne s kryjúcou pažou, ale predbehne ju.

Sukui—uke (obr. 2 7 8 , 2 7 9 , 280) Sukui znamená v preklade podobrať. Ako sukui— uke označujeme viacero variácií krytov, ktoré oblú­ kovitým pohybom podoberajú zospodu súperovu

útočiacu končatinu. Najtypickejší je kryt proti mae—geri, ktorý okrem mierneho vychýlenia kopu z dráhy využije ešte jeho energiu na narušenie útočníkovej rovnováhy. Môžeme ho robiť smerom von i dnu.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri sukui—uke: 1. Nesprávne „načasovanie" krytu, ktoré spôsobuje, že kryt nevyužíva energiu súperovho útoku, ale pôsobí proti.

2. Vykonanie krytu bez súčasného rotačného pohy­ bu tela. V tejto podobe má sukui—uke iba minimál­ ne šance na úspech, pretože telo vlastne zostáva priamo v dráhe útoku.

Nagaši—uke (obr. 2 8 1 , 282) Nagaši znamená v preklade zmietnuť a najčastejšie používaná plocha pri tomto kryte je dlaň a teišo.

Nagaši—uke je kryt, ktorý sa veľmi často používa v zápase a je takmer ideálnym prostriedkom na krytie priamych úderov na hlavu. Pohyb pri ňom pripomína soto—uke, robí sa však otvorenou dla­ ňou a zdôrazňuje sa pri ňom „zmietavý" pohyb nabok a dozadu. Pri nagaši—uke by mal byť pohyb plynulý cirkulačný, bez zbytočného napätia a bez kime v klasickom zmysle slova. Najčastejšou chy­ bou pri nagaši—uke je to, že sa síce kryje dlaňou, ale takým spôsobom, že sa karatista usiluje zboku súperov útok odraziť a nie stiahnuť prípadne „zmietnuť".

170

Teišo—uke (obr. 285, 286) Ako teišo—uke označujeme celú širokú škálu kry­ tov, ktoré používajú ako nástroj spodnú časť dlane nazývanú teišo. Teišo—uke je väčšinou veľmi tvrdý kryt a proti kopom sa používa aj ako vyslovená tome—vaza, čiže technika krytu, pri ktorej sa kara­ tista neusiluje kop vychýliť ale priamo zastaviť (ako prekážka). Najčastejšou chybou pri teišo—uke je nedostatočne ohnuté zápästie alebo bočne ohnuté zápästie, čo robí krytovú plochu slabšou a pri určitom postavení dlane aj vystavuje prsty riziku zranenia.

Kakuto—uke (obr. 2 8 3 , 284) Ako krytová plocha tu slúži kakuto, ohnuté zápästie nad chrbtom dlane. Pri kakuto—uke je značná časť sily krytu dodaná „bičovitým" pohybom zápästia.

Osae—uke (obr. 288) Osae—uke možno tiež označiť ako tome—vaza. Je to kryt, ktorý používa celú dlaň, teišo i šuto na to, aby priamym protipohybom zastavil súperov úder.

Osae—uke je obvykle namierené proti bicepsu a lakťu udierajúcej paže súpera.

Ura—uke (obr. 287) Je to kryt, ktorý dráhou pohybu trochu pripomína uči—uke, používa však ako krytovú plochu okrem hrany predlaktia aj chrbát dlane (haišu), ktorý „spakruky" stláča súperovu ruku nadol.

Vo výpočte krytov by sme mohli pokračovať.

lenže variabilita možných obranných techník je veľmi veľká a preto nemá zmysel pokúšať sa vyčer­ pať všetky možnosti. Všetky doteraz uvádzané techniky boli kryty, pri ktorých sa používa len jedna paža. V karate však existuje veľký počet krytov, ktoré používajú naraz obidve paže, a to buď na krytie jedného veľmi silného útoku alebo na krytie dvoch útokov naraz. Kryty dvoma pažami sa nazý­ vajú morote—uke.

Morote —uke Mavaši—uke (obr. 2 8 9 , 290) Ak hovoríme o morote—uke v systéme godžu—rju, je najspravodlivejšie začať s mavaši—uke, ktoré je kľúčovou technikou v značnej časti godžu—rju kata. Jedná sa o dvojitý kryt, ktorý simultánne kryje útok džodan a jeden gedan (povedzme jama—cuki).

Džodan pásmo je kryté jednou pažou s kake—uke, zatiaľ čo súčasne druhá paža vykonáva sukui—uke zvnútra von. V okamihu krytu akoby sa obidve paže pohybovali rovnakým smerom po obvode myslené­ ho kruhu ležiaceho na zvislej rovine vzdialenej približne 30 cm od tela. Súčasťou mavaši—uke je „dotočenie" obidvoch zložiek pohybu do polohy hiki—te a následné jama—teišo—cuki smerujúce spravidla hore na kľúčnu kosť a dolu na slabiny.

V minulosti existovali pre toto následné jama—tei­ šo—cuki viaceré interpretácie. Mavaši—uke možno niekedy chápať ako uchopenie súpera obidvoma rukami a hod.

174

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri mavašiuke: 1. Rovina krytu je priveľmi blízko tela. Chybu robí najčastejšie spodná paža. S ňou je spojené riziko, že kryt prichádza neskoro a hoci sa podarí vychýliť súperov útok, môže súper ešte zasiahnuť.

2. V druhej časti krytového oblúka sa lakte kryjúcich paží dostanú priveľmi od tela. V praxi to znamená stratu kontroly nad súperovými končatinami.

3. Pri následnom jama—teišo—cuki sa obidve ruky celkom vystrú v lakti. Takéto vykonanie techniky je nereálne a nerešpektuje skutočnosť, že pri mavaši—uke je súper celkom blízko.

4. Lakte sa pri jama—teišo—cuki dostávajú bokom z dráhy.

Teišo—avase—uke (obr. 293) Teišo—avase—uke je kryt, ktorý sa používa proti útokom prichádzajúcim zospodu ako napríklad mae—geri. Ruky sú pevne spojené spodnou časťou dlaní a dlane tvoria akoby lievik. V prípade, že ruky netlačíme pevne k sebe, dá sa takýto kryt ľahko „prekopnúť".

Džudži—uke (obr. 2 9 1 , 292) Džudži—uke sa nazýva tiež X—kryt, pretože paže pri ňom vytvárajú písmeno „X". Je to typická tome—vaza, ktorá sa postaví do dráhy súperovho útoku ako prekážka a usiluje sa ho zastaviť. V prípa­ de džodan—uke sú najčastejšie obidve ruky otvore­ né a postavené so šuto dopredu (obr. 291). Pri kryte gedan (napríklad proti mae—geri) je bezpečnejšie mať ruky zovreté v päsť (obr. 292). Najčastejšou chybou pri džudži—uke je to, že sa robí priveľmi blízko pri tele a je tak čiastočne neúčinné. Mimo­ riadne dôležitým pri džudži—uke je kime, ako nakoniec pri všetkých tome—vaza.

J a m a — u k e (obr. 303) Názov tohto krytu pochádza z ihlanovitého tvaru (jama znamená vrch, hora), ktorý spolu tvoria obi­ dve predlaktia pri jama—uke. Obidve paže vykoná­ vajú vlastne pohyb, ktorý by sme mohli označiť ako otoši—empi—uči alebo uke. Jama—uke slúži na rozrazenie súperových rúk pokúšajúcich sa o úchop spredu.

Čo—uke (obr. 2 9 4 , 295) „ Č o " znamená motýľ a čo—uke je kryt (ktorý používa obidve dlane, priložené k sebe ako roztvo­ rené krídla motýľa) na krytie útokov prichádzajúcich po dráhe z boku (napríklad mavaši—geri). Pri č o — uke sa vlastne jedná o zložený pohyb, ktorý sa skladá z dvoch oblúkových teišo—uke.

M o r o t e — k a k e — u k e (obr. 3 0 1 , 302) Morote—kake—uke je kryt, ktorý je kombináciou dvoch kake—uke a možno ho použiť jednak ako kryt simultánneho dvojitého útoku a jednak ako rozrazenie dvojitého úchopu spredu.

177

Morote—sukui—uke (obr. 304, 306, 307) Existujú prinajmenej dve podoby morote—sukui— uke, tak ako sa vyskytujú v godžu—rju kata. Predo­ všetkým je to morote—sukui—uke pred stredom tela, ktoré sa robí spolu s typickým dýchaním druhu „nogare" pri ukončení všetkých kata (obr. 304).

V tomto, i v iných prípadoch obidve ruky vykonávajú „podoberací" pohyb zospodu a účel krytu je pra­ kticky zhodný so sukui—uke vykonávaným jednou rukou. Druhá, zaujímavá variácia morote—sukui— uke je kombinácia sukui—uke s teišo—cuki. Pri samotnom sukui—uke pritom zachytávame súpe­ rovu nohu za členok a synchronizujeme pohyb s dráhou jeho kopu, alebo strhávame nohu silou, druhá ruka simultánne udiera teišo—cuki proti kolenu zachytenej nohy (obr. 306, 307). Morote— sukui—uke často používame v tom prípade, ak sa usilujeme podraziť súpera.

Morote—otoši—uke (obr. 305) Morote—otoši—uke je prakticky opačný pohyb ako sukui—uke. Usilujeme sa súperov kop stlačiť nadol.

V najtypickejšej podobe sa tento pohyb vyskytuje ako konečný pohyb pri ukončení kata v godžu—rju.

Tento kryt existuje vo viacerých podobách.

Doteraz sme hovorili o krytoch, ktoré vlastne pri­ chádzajú do kontaktu so súperom v podobe nárazu, úderu, „zmietnutia", čiže iba na krátky okamih. Inak je to v prípade tori—vaza (technika uchopenia).

Uchopiť súperovu ruku či nohu má svoj nepochybný význam v boji i v športovom zápase, kde treba dodržiavať určité pravidlá. Hlavným zdrojom mož­ ností úchopu je harai—technika, ktorá umožňuje relatívne dlhý kontakt so súperovou končatinou.

Typickou tori—vaza je napríklad kryt kombinovaný s úderom, ktorý sa cvičí v kata seinčin a nazýva sa hari—uke (obr. 308, 309). Pri hari—uke uchopuje jedna ruka súperovu udierajúcu päsť a sťahuje ju smerom k sebe a nahor, zatiaľ čo druhá ruka súčasne udiera teišo—uči na genitálie. Hari—uke znamená v preklade kryt lukostrelca, ktorého pohyb pri naťahovaní luku so šípom je podobný. Pri tori—vaza často nie je účelom techniky iba kryt, ale aj vychýlenie súpera z rovnováhy, prípadne nasade­ nie páky na jeho útočiacu končatinu. Technika tori—vaza patrí medzi zložitejšie aspekty vyslovene bojového karate a preto jej nevenujeme väčší pries­ tor.

182

Technika nôh (kaši—vaza)

Aj kaši—vaza (techniku nôh) môžeme rozdeliť na útočnú (kogeki—vaza) a obrannú (bogjo—vaza). Toto delenie nie je však celkom symetrické, pretože väčšia časť techniky nôh je útočná a prevládajú kopy — geri.

M. Hisataka delí ešte kogeki—vaza — útočné techniky nôh na geri—vaza (techniku kopov), harai—vaza, („zmietaciu," „ p o d m i e t a c i u " techniku), kari—vaza (techniku podrazenia), fumi—vaza (tec­ hniku „dupnutia"). Pre naše potreby sa nám javilo praktickejšie priradiť fumi—vaza ku kopom (geri— vaza), kam logicky patria. Kari—vaza venujeme len málo priestoru, pretože v športovom karate nemá táto technika široké uplatnenie.

Technika

kopov

(geri —vaza)

Mnohí autori delia techniku kopov podľa dráhy dopadu kopu na prekážku na keage a kekomi. Kopy

keage sú také, ktoré dopadajú kyvadlovým, šviho­ vým pohybom zdola nahor. Kekomi kopy sú také, ktoré aspoň teoreticky dopadajú po priamke čo najbližšie k horizontále. Najlepšie je kekomi prekla­ dať ako „ t r č e n é " kopy. V praxi je takéto delenie len klasické, pomocné. Hoci sa vyskytujú situácie, v ktorých sa uplatňujú vyslovene kyvadlové (keage) kopy, a aj situácie, kde treba kopať čistý kekomi kop, najčastejšie kopy, ktoré sa v praxi robia, sú kombinované. Do akej miery je potom kop viac „trčený" alebo viac kyvadlový, určuje samotná situ­ ácia, v ktorej sa kope a tiež osobná technika toho-ktorého karatistu. Výhodou kopov, ktorých dráha je prevažne kekomi, je väčšia sila a väčší dosah. Keage kopy, hoci sú o niečo slabšie, sú aj o niečo rýchlejšie. Používanie tohto kopu alebo iného druhu kopov je tiež otázkou štýlu karate. Škola godžu—rju uprednostňuje v klasickej podobe skôr keage mae—geri a kekomi joko—geri. V sú­ časnosti sa všetci karatisti usilujú, bez ohľadu na

186

ich pôvodný štýl, o čo najširšiu paletu techník. Je to pozitívny trend, pretože v každej škole sa môžeme niečo užitočné naučiť. Za zmienku stojí aj pôvod niektorých kopov. Napríklad klasické okinava—te vraj nepoznalo ako kop mavaši—geri, ktorý podľa niektorých prameňov zaviedli do karate Japonci.

Nie je to však celkom presné, pretože v čínskom čuan—fa existujú kopy tohto druhu. Mnohé techni­ ky kopov v takej podobe, v akej sa dnes začínajú široko používať (napríklad ura—mavaši—geri a podobne) sa vyvinuli v modernom kórejskom tae—kvon—do. Čo sa týka geri—vaza treba zdôrazniť niektoré faktory, ktoré sme síce vo všeobecnej podobe uviedli v kapitole o základných črtách techniky karate, v geri—vaza sú však mimoriadne dôležité.

Je to predovšetkým pohyb ťažiska a bokov, syn­ chronizovaný s pohybom kopajúcej nohy a tvoriaci hlavný zdroj energie kopu. Pri väčšine kopov to nie je len priamy pohyb ťažiska smerom k cieľu kopu, ale aj rotačný pohyb bokov. Čong—Lí, kórejský špecialista na techniku kopov, zhrnul dynamické zásady do niekoľkých bodov, ktoré treba dodržiavať, ak chceme dosiahnuť naj­ väčšiu efektívnosť kopov. Tieto pravidlá sú vo vše­ obecnosti platné (s určitými výnimkami) i v godžu—rju a v ostatných školách karate, hoci ich nemožno vždy v praktickej situácii presne dodržať.

Uvedieme tieto body v podstatných znakoch: 1. Celú silu (napätie svalov) použi len v okamihu maximálnej extenzie! Toto pravidlo Čong—Lí vzťa­

huje na to, čo sme nazvali kime — koncentrácia energie v okamihu dopadu kopu. Hovorí tiež, že napätie vo svalstve počas vykonávania kopu, ktoré možno vidieť u mnohých cvičencov, robí kop poma­ lým a míňa zbytočnú silu. Počas celého kopu musí byť noha relaxovaná. Až v závere kopu svalstvo na okamih napneme (podobá sa to krátkej rýchlej explózii).

2. Pred kopom zdvihni koleno kopajúcej nohy i celú dolnú končatinu vysoko! Táto vysoká poloha hiki— aši nie je v japonskom karate taká obvyklá, ako prikazuje Čong—Lí, ktorý hovorí, že všetky kopy treba začínať s maximálne zdvihnutým kolenom.

Dodávame, že toto pravidlo má špecifický význam pri kekomi kopoch a špeciálne pri mae—geri, joko—geri a mavaši—geri.

Pri niektorých kopoch toto pravidlo neplatí (uširo— geri, kin—geri). Dôvody, ktoré Čong—Lí uvádza pre toto pravidlo, sú tieto: — Kopy majú väčšiu „prieraznú" silu, ak je zmenše­ ný uhol medzi dráhou vystierajúcej sa nohy a hori­ zontálnou čiarou prechádzajúcou miestom dopadu kopu.

— Vysoko zdvihnuté koleno dáva protivníkovi me­ nej času reagovať. S vysoko zdvihnutým kolenom môže kop „vystreliť" na viac cieľov (vysoko, do stredu i dolu). Výsledkom je, že protivník ťažšie predvída kam bude kop smerovať.

— Kop, ktorý začína z tejto polohy sa ťažšie kryje.

Ak kopeme s nízko zdvihnutým kolenom, súperovi stačí aby kop vykryl, ak dá dolu ruku. Okrem toho

187

vysoko zdvihnuté koleno poskytuje aj určitú ochra­ nu.

3. Udrž telo, boky a nohy v jednej línii! Jedná sa o už spomínaný pohyb ťažiska a bokov. V jednej línii má byť nielen oporová noha, ťažisko a kopajúca noha, ale treba bokmi rotovať a telo vystrieť tak, aby tvorili spolu s ťažiskom a nohami jednu líniu (obr.

125, 126). Vtedy je kop najtvrdší. Z fyzikálnej stránky je táto požiadavka zrejme v poriadku, nieke­ dy však treba kopať povedzme na kratšiu vzdiale­ nosť, alebo veľmi rýchlo a pravidlo nemožno do­ držať. Čong—Lí uvádza ešte dva body, ktoré sa však priamo netýkajú základnej techniky, ale skôr taktiky použitia jednotlivých kopov. Preto ich uvedieme len jednou vetou: 4. Obmedz na minimum náhle zmeny rytmu a sme­ ru pohybu!

5. Klam súpera pohľadom a používaj periférne vide­ nie!

K uvedeným bodom považujeme za potrebné pridať ďalšie, podľa nás kľúčové pravidlá: — V prvej fáze každého kopu (na ktorý to možno aplikovať) sa musí noha v kolene pokrčiť na maxi­ mum. Iba tak možno kopať s maximálnym švihom a silou. Názorne to možno vysvetliť tak, že čím je pružina viac stlačená, tým väčšiu silu potom vyvi­ nie. To znamená, že napríklad v prvej fáze mae— geri treba koleno pokrčiť tak, že päta kopajúcej nohy sa dostáva až k sedacím svalom a nie iba do výšky kolena stojacej nohy, ako sa zvyčajne udáva.

Podobne to platí aj pri ostatných kopoch — vari s výnimkou oblúkových a rotačných kopov, ako ura—mavaši—geri, mikazuki—geri, uširo—mavaši—geri a podobne.

— Poloha hiki—aši, z ktorej vychádza väčšina kopov, nie je bodom zastavenia pohybu, ale iba jeho dôležitou medzifázou. Od okamihu ako cho­ didlo kopajúcej nohy opúšťa zem, až do okamihu dopadu kopu na prekážku je kop jediným plynulým pohybom, ktorý sa nesmie zastaviť. Rozdelenie kopu na dve fázy (do hiki—aši a po ňom) je jednou z častých chýb u začiatočníkov.

— Pri väčšine kopov treba dodržiavať to, že noha nezastavuje v mieste dopadu kopu, ale okamžite sa prudko vracia späť do polohy hiki—aši. Impulz udelený súperovmu telu je tak silnejší a zbytočne sa nenarúša stabilita toho, kto kop vykonáva.

— Päta oporovej nohy sa nesmie zdvihnúť zo zeme, ale chodidlo musí zostať na zemi celou plochou. Pri dodržaní tohto pravidla sa nejedná len o stabilitu, ale predovšetkým o silu kopu, ktorý, ak nie je pevne „zakotvený", stráca efektivitu.

— Koleno oporovej nohy musí zostať mierne pokrčené, nesmie sa celkom vystrieť. Takáto chyba zhoršuje stabilitu a oslabuje kop aj tým, že zvyšuje ťažisko. Čo sa týka spôsobu vykonania jednotlivých kopov v spojení s krokom, existuje delenie, ktoré používa M. Hisataka. Rozoznáva hineri—geri, pri ktorom vykonáva kop zadná noha pri súčasnej rotácii bokov, a okuri—geri, pri ktorom sa vlastne kope

188

v spojení s okuri—aši (nízkym klzavým poskokom zadnej nohy k prednej, ktorá potom kope). Okrem toho každý kop možno vykonať vo výskoku — tobi—geri. Viacnásobné kopy sa nazývajú ren— geri (dan—geri).

Mae—geri (obr. 3 1 0 až 316) Mae—geri je najbežnejšie používaná technika kopu v karate. Začína pritiahnutím nohy do polohy hiki— aši, pri ktorej je stehno približne vodorovne a cho­ didlo vo výške kolena oporovej nohy. V druhej fáze kopu robí predkolenie švihový pohyb dopredu ky­ vadlovým spôsobom okolo kolena oporovej nohy.

Taký je klasický popis kopu, ktorý nepostačuje a ani nevysvetľuje mechanizmus jeho vykonania. Kop v prirodzenom vykonaní začína prudkým pritiahnu­ tím chodidla kopajúcej nohy až k sedaciemu svalu a počas poslednej časti tohto pohybu sa dvíha koleno hore. V konečnej fáze pohybu kolena sa zároveň začína vystierať noha v kolene a kop sa dokončuje. V okamihu dopadu kopu noha ešte nie je vystretá (obr. 316). Boky na začiatku prvej časti celého kopu, čiže počas dvíhania chodidla idú celkom nebadane dozadu, potom robia prudký pohyb vpred v smere kopu. Obr. č. 3 1 0 znázorňuje mae—geri s výraznou zložkou kekomi. Dráha kopu sa už značne približuje horizontále. Úderovou plo­ chou pri mae—geri je najčastejšie koši, ale v minu­ losti sa používalo cumasaki (špičky prstov na nohe).

V kekomi kopoch sa môže použiť i kakato (päta).

(Obr. 313.) Mae—tobi—geri je mae—geri spojené

s výskokom (obr. 314). Nemusí sa vždy kopať na hlavu (obr. 315). Niekedy je výhodné kopať týmto spôsobom aj čudan.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri mae—geri: 1. Kop sa robí na dve fázy so zastavením v hiki—aši.

Naruší sa dynamika kopu a stráca sa značná časť sily.

2. Kopajúca noha sa celkom nepokrčí v kolene. Kop nie je taký silný, ako by mohol byť; ľahšie sa kryje.

3. Päta oporovej nohy sa zdvihne zo zeme. Naruší sa stabilita a značne sa oslabí kop.

4. Počas kopu sa ťažisko zdvihne. Táto chyba osla­ buje kop a zhoršuje uhol, pod ktorým dopadá.

5. Prsty kopajúcej nohy nie sú dostatočne ohnuté dohora. Vzniká riziko ich zranenia.

6. Noha zostáva v konečnej polohe a nevracia sa okamžite späť.

Kin—geri (obr. 317) Iný názov kin—geri je kogan—geri a je to kop, ktorý sa podobá na mae—geri. Jeho dráha je však vyslovene kyvadlová (keage). Spravidla mieri zospo­ du na genitálie a úderovou plochou je priehlavok (haisoku). Pri kin—geri nie je taký výrazný pohyb bokov.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri kin—geri: 1. Chodidlo kopajúcej nohy sa nezdvihne pri náprahu dostatočne vysoko. Kop sa tak oslabuje.

2. Ťažisko sa počas kopu zdvihne, oslabuje sa stabilita.

3. Noha sa nevracia okamžite späť.

189

Joko—geri (obr. 3 1 8 až 324) Pod týmto názvom sa rozumie v klasickom godžu—rju vlastne to, čo my nazývame mavaši—geri, pretože mavaši—geri dopadá zboku na súperovo telo. Samotné joko—geri sa v klasickom godžu—rju nazývalo sokuto, podľa úderovej plochy nohy, kto­ rou sa kope. My rozumieme pod joko—geri najmä kekomi—joko—geri (obr. 318), nakoľko keage— joko—geri sa používa ozaj minimálne. Dráha kopu je opäť taká, že prechádza cez hiki—aši. Koleno sa pritom musí zdvihnúť čo najvyššie. Neplatí, že je nevyhnutné nevytáčať chodidlo oporovej nohy. Na­ opak, pri kope sa môže a má chodidlo oporovej nohy vytočiť pätou smerom k súperovi, čo je jednak logický pohyb sprevádzajúci rotáciu bokov, jednak pohyb, ktorý v konečnej fáze zvyšuje stabilitu po­ stoja pri náraze kopu. Niekedy sa joko—geri kope v ľahu (obr. 3 2 0 , 321). Joko—tobi—geri sa vykoná­ va vo výskoku. Je to jeden z najefektnejších kopov v karate (obr. 3 2 2 , 3 2 3 , 324).

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú v joko—geri: 1. Kop sa robí kyvadlovo, zospodu. Túto chybu spôsobuje nedostatočne zdvihnuté koleno a nedo­ statočne uvoľnené bedrové kĺby.

2. Kopajúcou plochou nie je sokuto, ale plocha chodidla prípadne prsty. Toto zvyčajne zapríčiňuje zlá poloha chodidla pri kope.

3. Boky nerotujú dostatočne do kopu a telo, boky a nohy netvoria jednu líniu. Kop sa tým značne oslabuje.

4. Oporová noha sa vystiera v kolene, dvíha ťažisko a oslabuje kop.

M a v a š i - g e r i (obr. 325 až 329) Mavaši—geri je oblúkový kop, ktorý dopadá na súperovo telo zboku. Kopajúca noha prechádza cez hiki—aši a synchrónne s rotáciou bokov pri vystie­ raní nohy v kolene mení vertikálnu rovinu pohybu na horizontálnu. V poslednej fáze pohybu sa kop podobá na keage—mae—geri, lenže vo vodorovnej polohe. Dôležité je, aby sa kopajúca noha okamžite vrátila do hiki—aši. Chodidlo oporovej nohy sa počas kopu vytáča, čo umožňuje voľnú rotáciu bokov. Udierajúcou plochou je zväčša koši (obr.

325) ako pri mae—geri, ale v športovom zápase, najmä pri kopoch na hlavu sa zvykne kopať skôr priehlavkom — haisoku (obr. 326). Výhodou pri tom je, že kop je o niečo rýchlejší a nehrozí také riziko zranenia prstov. Kop priehlavkom (nártom) je však slabší ako s koši. Mavaši—geri môžeme kopať aj vo výskoku (obr. 3 2 8 , 329).

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri mavaši— geri: 1. Pri vykonaní kopu sa nezúčastňujú dostatočne boky, čo spôsobuje, že dráha nie je celkom horizon­ tálna.

2. Noha sa pred kopom nedostatočne pokrčí v ko­ lene. Kop sa tým oslabuje.

3. Noha sa po kope okamžite nevracia späť do pôvodnej dráhy. Karatista, ktorý kope, tak zostáva v mimoriadne labilnej polohe.

193

Ura—mavaši—geri (obr. 3 3 0 , 331) Ura—mavaši—geri je kop, pri ktorom je dráha opačná ako v klasickom mavaši—geri. Dopadajú­ cou časťou nohy je päta — kakato alebo celá plocha chodidla. Kop možno kopať, ako nakoniec aj predchádzajúce kopy, ako okuri—geri a hineri— geri. Ura—mavaši—geri čerpá silu z dvojitého po­ hybu bokov, najskôr tak, že telo sa „napoly" vytočí chrbtom k súperovi a potom prudko späť. Samotný kop sa potom robí kontrakciou sedacích svalov.

Najčastejšou chybou pri ura—mavaši—geri je ne­ dostatočne zdvihnuté koleno. Kop sa dá vtedy ľahko vykryť a je aj slabší. Tento kop si vyžaduje veľký rozsah pohybu v bedrových kĺboch (ak má byť dostatočne rýchly).

Uširo—geri (obr. 332) Uširo—geri znamená kop vzad a obyčajne pod ním rozumieme typický kekomi kop, ktorý smeruje vzad po priamej dráhe. Aj pri uširo—geri sa kopajúca noha dvíha najprv do hiki—aši, netreba však dvíhať koleno tak vysoko. Postačuje taká poloha, pri ktorej je predkolenie (holeň) rovnobežne so zemou. Dôle­ žité je pokrčiť nohu čo najviac v kolene. Dráha kopu sa má približovať horizontále. Úderovou plochou pri uširo—geri je najčastejšie päta alebo sokuto. Dôle­ žité pravidlo je, aby hlava bola vytočená už na začiatku kopu tak, aby sme videli súpera.

Okrem takéhoto priameho kekomi kopu ešte existuje keage—uširo—geri (obr. 334), ktorý sa zvyčajne nazýva kakato—geri (kope sa pätou). Je to

kop, ktorý sa vlastne vykonáva len prudkým ohnu­ tím nohy v kolene. Smeruje zdola nahor pätou na genitálie protivníka, ktorý stojí tesne za nami. Zvy­ čajne sa kombinuje s uširo—fumikomi, na ktoré potom nadväzuje.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri uširo—geri: 1. „Pretočený" kop, pri ktorom je samotná dráha kopu bližšie k joko—geri.

2. Chodidlo kopajúcej nohy nesmeruje prstami nadol, ale je vodorovne. Táto chyba sa zvyčajne spája s predchádzajúcou.

3. Ťažisko sa dostatočne neposúva vzad — v smere kopu. Kop sa tým stáva slabým, lebo náraz pri jeho dopade môže kopajúceho zhodiť dopredu.

4. Pohľad nesmeruje na cieľ kopu, kopajúci nevie kam kope.

Mavaši—uširo—geri (obr. 333) Tento kop je v okamihu dopadu podobný alebo rovnaký s ura—mavaši—geri. Líši sa tým, že sa robí spolu s rotáciou celého tela okolo svojej osi o 360°.

Mavaši—uširo—geri je mimoriadne tvrdý kop, ktorý skoro nemožno kontrolovať alebo zastaviť. Je to teda prevažne bojová technika. Nevýhodou kopu je, že ak minie cieľ, kopajúci sa dostáva do riskantnej situácie. Udierajúcou plochou je spravidla päta, môže sa však použiť aj plocha chodidla.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri mavaši— uširo—geri: 1. Pohľad nepredchádza samotný kop. V tejto situ­ ácii nevie kopajúci kam vlastne kope a vystavuje sa

198

riziku kopnutia do prázdna, prípadne že súper urobí protipohyb (diae).

2. Ťažisko nie je posunuté smerom ku kopu, čím v závere kopu strácame rovnováhu.

dnes používajú mnohí pretekári aj z iných škôl.

Najčastejšie chyby sú totožné s chybami, ktoré sa vyskytujú pri mavaši—uširo-geri a ura—mavaši— geri.

Mikazuki—geri (obr. 3 3 5 , 336, 337) Mikazuki—geri sa prekladá ako kosákový kop, pre­ tože jeho dráha je veľký oblúk pripomínajúci dráhu kosy. Kope sa prakticky s vystretou nohou, ktorá opisuje veľký oblúk zvonka smerom dnu a dopadá na prekážku plochou chodidla. Tento kop sa použí­ va aj ako kryt (obr. 336). Majster Egami vyslovil podozrenie, že ho vynašli tí, ktorí nechceli podstúpiť tvrdé cvičenie, ktoré vyžaduje mavaši—geri. Je to kop určite ľahší ako mavaši—geri, je však menej účinný. Najčastejšou chybou pri ňom je malý oblúk, kop nemá dostatočný švih v horizontálnej rovine.

Mikazuki—geri možno priradiť k harai—vaza.

Kansecu—geri (obr. 340) Kansecu—geri znamená kop do kolenného kĺbu a je vlastne formou gedan joko—geri. Klasické kanse­ cu—geri sa líši od obyčajného joko—geri náprahom. Východiskovou polohou nie je klasické hiki— aši, ale chodidlo sa dvíha vyššie smerom dovnútra až do polovice stehna a koleno kopajúcej nohy smeruje k cieľu kopu. Udierajúcou plochou pri kansecu—geri je sokuto — vonkajšia hrana chodid­ la. Východiskovým postojom pre kansecu—geri je obvykle neko—aši—dači.

Najčastejšie chyby, ktoré sa vyskytujú pri kansecu— geri: 1. V závere kopu nie je zachovaná línia tela, kopajú­ cej nohy a oporovej nohy. Kop je slabší.

2. Koleno kopajúcej nohy sa nezdvihne pred kopom dostatočne vysoko a dráha kopu je skôr oblúk zdola nahor ako priamka.

3. Kop smeruje priveľmi vysoko a v reálnej situácii by nezasiahol koleno ale stehno, prípadne ešte vyššiu časť tela.

4. Oporová noha sa vystrie v kolene. Ťažisko sa zvýši, čo zhoršuje stabilitu tela a oslabuje kop.

Ura—mikazuki—geri (obr. 3 3 8 , 339) Pri ura—mikazuki—geri vykonáva noha pohyb pres­ ne po opačnej dráhe ako pri mikazuki—geri. Je to oblúk zvnútra von a udierajúcou plochou je vonkaj­ šia hrana chodidla (sokuto). Tento kop sa niekedy kope aj v spojení s obratom o 360°, a v tejto podobe je mimoriadne silný (obr. 339). Ak kopeme mikazuki—geri s obratom, musí rotovať najprv telo a boky. Samotný pohyb nohy sa pridáva až v po­ slednej fáze, keď je hlava skoro čelne k súperovi a boky sú maximálne vytočené. Túto techniku možno pripísať kórejskému tae—kvon—do, hoci ju

Fumikomi (obr. 341) Fumikomi znamená v preklade dupnutie a označu-

201

jeme takto všetky kopy, ktoré smerujú nadol na ležiaceho súpera alebo na dolnú časť jeho nôh.

Túto skupinu kopov môžeme ešte rozdeliť na mae—fumikomi, uširo—fumikomi, joko—fumikomi a na takzvané gedan—sokuto, pri ktorom sa kope krížom na druhú stranu oporovej nohy (obr. 341).

Udierajúcou plochou je spravidla päta alebo hrana nohy (sokuto). Pred kopom treba čo najviac zdvih­ núť a pokrčiť koleno kopajúcej nohy. Kop je omno­ ho silnejší, ak zároveň s ním poklesne ťažisko celého tela.

Kakato—geri (obr. 3 4 2 , 343) Týmto názvom by sa vlastne mohli označiť všetky kopy, pri ktorých je úderovou plochou päta. Rozšíril sa však ako názov na špecifický kop, pri ktorom noha najskôr švihá takmer vystretá (oblúkom čo najvyššie hore), až sa stehno dotkne hrudníka a potom udiera pätou smerom nadol. Je to veľmi tvrdý a zároveň nebezpečný kop, pretože ho veľmi ťažko môžeme kontrolovať; ba aj pre väčšinu ľudí, ktorí ho dokážu kopnúť, je prakticky nekontrolovateľný (preto je v športovom zápase zakázaný).

Napriek tomu sa ho mnohí pretekári pokúšajú kopať i v súťaži, čo je riziko, ktoré by mali tréneri i rozhod­ covia potláčať. Kakato—geri je dosť riskantné aj pre samotného kopajúceho, pretože v okamihu náprahu má karatista úplne nekryté genitálie. Okrem toho existuje veľké riziko podrazenia vo chvíli, keď dráha nohy kulminuje.

Hiza—geri (obr. 3 4 4 , 345) Hiza—geri alebo tiež hiza—ate je kop kolenom.

V zásade existujú dve formy tohto kopu. Je to mae—hiza—geri (obr. 344), pri ktorom je pohyb rovnaký s prvou fázou mae—geri a koleno udiera zdola nahor, a mavaši—hiza—geri (obr. 345), pri ktorom koleno opisuje podobnú oblúkovú dráhu ako pri mavaši—geri a udiera do súperovho tela zboku. Hiza—geri v obidvoch podobách je jeden z najtvrdších kopov a v boji sa často používa v kombinácii s tori—vaza (s uchopením a pritiahnu­ tím súpera proti smeru kopu).

Technika podrážania a podmietnutia Harai—vaza znamená v preklade techniku zmietnutia, podmietnutia. K harai—vaza možno prípadne priradiť pri určitej forme použitia aj mikazuki—geri, ak sa jedná napríklad o zamietnutie, zrazenie súpe­ rovho krytu nabok. Predovšetkým však k harai—vaza v rámci techniky hodov (nage—vaza) patria pod­ mietnutia nazývané aši—barai. Džudisti ich dôver­ ne poznajú a majú ich systematicky rozdelené na viacero druhov. V karate sa používa predovšetkým de—aši—barai (obr. 3 4 6 , 347) a okuri—aši—barai (obr. 348). Tieto techniky majú veľké uplatnenie aj v športovom zápase. Často sa kombinujú s úchopom (obr. 350).

Koncepčne sem patrí aj technika, ktorá sa nazýva kaiten—gari (obr. 3 4 9 , 351). Používa sa síce zried-

205

ka, pravda, aj v rámci športového zápasu sa našli pretekári, ktorí ju dokázali s úspechom použiť. Je to technika, pri ktorej ťažisko tela klesne úplne dolu a súčasne s obratom o 360° na jednej nohe vykonáva druhá noha tesne pri zemi podobný pohyb ako pri mavaši—uširo—geri a „ p o d m i e t a " súperove nohy. Niekedy sa takto dá doslova odkop­ núť súperova noha, na ktorej stojí, keď kope (obr.

351).

Posledná zo spomínaných techník čiastočne patrí aj do inej techniky podrážania (kari—vaza), do ktorej patria v džude často používané osoto—gari, kosoto—gari, ouči—gari a kouči—gari. Tieto techni­ ky sa síce v športovom zápase vyskytujú menej a niektoré by sa asi hodnotili ako faul, nemožno ich však vynechať z účinného bojového arzenálu klasic­ kého karate.

K technike nôh možno ešte pripočítať ďalšiu techniku, ktorá sa nazýva hasami—vaza (v preklade nožnicová technika). Je to zhodenie súpera na zem pomocou nožnicového, strihacieho pohybu obi­ dvoch nôh — ak ležíme na zemi alebo vo výskoku.

Ak nohy „strihajú" vo výške trupu, nazývame to do—hasami, ak vo výške kolien, hiza—hasami. Tieto techniky sa používajú zriedkavo.

V technike podrážania a podmietnutia existujú určité pravidlá a odporúčania, ktoré musíme re­ špektovať, ak má byť technika účinná: 1. Ak sa usilujeme súpera podraziť, musí byť ťažisko tela čo najnižšie (podľa možnosti nižšie ako ťažisko súpera). Je to potrebné nielen kvôli vlastnej stabili­

te, ale aj kvôli sile podrážacej techniky. Karatista však musí mať veľmi silné nohy a veľký rádius pohybu v bedrových kĺboch.

2. Podrážacie techniky (aši—barai alebo kaiten— gari) musia dopadať na súperovu nohu (respektíve nohy) čo najnižšie. Najlepšie, ak zachytávame sú­ perovu nohu tesne nad zemou vo výške členku. Čím vyššie zachytíme súperovu nohu, tým väčšiu silu potrebujeme na to, aby sme ho podrazili. Preto musí mať karatista silné nohy a značnú pohyblivosť v bedrových kĺboch.

3. Techniku podrážania, najmä ak sa jedná o harai—vaza, si neslobodno mýliť s kopaním do súpe­ rových nôh. Pohyb by nemal byť kopom, ale prud­ kým, súčasne však plynulým a mäkkým podmietnutím, vykonaným podľa možnosti čo najväčšou plo­ chou chodidla alebo nohy. Po kvalitnom a vydare­ nom aši—barai nebolí súpera noha, ale zadok.

4. Technika podrážania má úspech najmä vtedy, ak zastihne súpera v nestabilnej polohe. V zásade sú na to dve možnosti. Prvá je taká, že si súpera pripravíme formou nepriameho útoku (nejakou fin­ tou), ktorá ho prinúti preniesť hmotnosť vzad alebo iným žiadúcim smerom. Druhá možnosť nastane vtedy, ak súper napríklad kope a my podrážame nohu, na ktorej pri kope stojí. Vyžaduje to však veľkú rutinu a rýchlosť. Pri uvedených možnostiach podrážania sa zväčša orientujeme na zadnú súpe­ rovu nohu (najmä ak ho chceme dostať úplne na zem a nie iba vychýliť). Prednú nohu je najvýhodnej­ šie podrážať vtedy, ak na ňu súper práve došľapuje.

209

čiže ak už preniesol ťažisko vpred ale noha ešte nemá pevný kontakt so zemou. Takéto podrazenie má prekvapujúci účinok a súper zväčša bezmocne padá.

5. Podrazenie súpera je len zriedka samo osebe zbraňou. Malo by slúžiť najmä na to, aby sme dostali súpera do polohy, v ktorej sa nemôže brániť nasledujúcemu útoku. Tak sa to i hodnotí v športo­ vom zápase. Je to logické a následný útok by mal nasledovať v okamihu, v ktorom súper stratil rovno­ váhu, padá a je zamestnaný viac svojou polohou.

Ako trénovať techniku

kopov

Tak ako pri každej z techník karate, aj tu si môžeme vymedziť tri štádiá, v ktorých si postupne osvojuje­ me techniku. Prvé štádium je nácvik samotnej dráhy techniky. V druhom sa usilujeme získať potrebnú rýchlosť a silu a v treťom sa venujeme nácviku použitia techniky.

Prvá fáza nácviku Dráhu kopu nacvičujeme čo najpresnejšie tak, ako je popísaná v systematickej časti textu. Odporúča sa cvičiť celú dráhu pomaly, jedným plynulým pohybom. Niekedy sa osvedčuje rozdeliť kop na jednotlivé časti a cvičiť ich osobitne. Z metodického hľadiska je najlepšie kop rozdeliť na dve časti.

V prvej priťahujeme nohy do polohy hiki—aši.

v druhej robíme samotný kop a návrat do polohy hiki—aši. V takto rozdelenom cvičení sa môže pohyb vykonávať aj rýchlejšie, zásadne však v tomto počiatočnom štádiu nácviku cvičíme uvoľnene a pozornosť orientujeme na techniku a nie na silu.

Okrem trénera (ktorý nie je vždy k dispozícii) je dobrou pomôckou i kritikom zrkadlo, v ktorom môžeme vidieť svoje chyby.

Ak sa chceme naučiť kopať naozaj dobre, treba dodržiavať tieto zásady: 1. Nesmieme z netrpezlivosti zanedbať prvú fázu nácviku. Ak sa nenaučíme vykonať techniku kopu presne, ak sa kope od prvého okamihu „naplno", zanedbávajúc detaily dráhy, spravidla sa zafixujú rozličné chyby, ktorých odstraňovanie je omnoho ťažšie, ako samotný nácvik.

2. Je zbytočné usilovať sa ihneď kopať vysoko.

Zväčša na to nie sú vytvorené predpoklady, najmä čo sa týka ohybnosti a dostatočného rozsahu pohy­ bu v bedrových kĺboch. Takéto úsilie môže viesť k zafixovaniu chýb v dráhe techniky, nehovoriac o vysokom riziku zranenia, prípadne o bolestivosti takéhoto nerozumného cvičenia. Mnohí, ktorí sa dopustili tejto chyby, dospeli k presvedčeniu, že sa nenaučia nikdy kopať vysoko a zbytočne sa cvičenia vzdali (obr. 352).

3. K dráhe pohybu kopu sa musia ustavične vracať aj pokročilejší karatisti. Nemožno sa uspokojiť s tým, čo sme sa naučili a myslieť si, že lepšie to už nepôjde. Techniku musíme ustavične zdoko­ naľovať a usilovať sa o bezchybné vykonanie.

213

Pri nácviku jednotlivých kopov si môžeme po­ môcť rozličnými „ t r i k m i " , ktoré nám prácu uľahčia.

Ak sa napríklad chceme naučiť dostatočne vysoké hiki—aši a dostatočne pokrčiť nohu v kolene v prvej časti kopu, je vhodné použiť niekoľko pomocných metód. Môžeme kopať ponad partnera, ktorý je v kľaku tesne pri našich nohách (obr. 354), prípad­ ne si môžeme uviazať pás (obi) z karategi o nohu vo výške kolena a druhý koniec v rovnakej výške o nohu partnera a kopať ponad takto vytvorenú prekážku (obr. 353). Podobným spôsobom sa dá použiť švédska debna, lavička, stolička a podobne (obr. 3 5 5 , 356). Napokon, nápadom a tvorivosti tu netreba klásť medze.

Druhá fáza nácviku Dynamiku kopu (rovnako ako dynamiku všetkých ostatných techník) ovplyvňuje viacero faktorov. Pre­ dovšetkým sú to osobné danosti jednotlivca a vlast­ nosti jeho svalstva. To, čo je vrodené, nezmeníme, mnoho však môžeme tréningom zlepšiť; veď takmer nikto nie je výkonom na hranici toho, čo mu príroda dala. Výbušnosť a rýchlosť súvisia so silou svalov, ktoré pohyb vykonávajú a preto sa musíme, či už priamo v technike alebo v prípravných a doplnko­ vých cvičeniach, orientovať na získanie dostatočnej sily príslušných svalových skupín. Prostriedkov ako to dosiahnuť je veľa a všeobecnejšie sa im venuje­ me na inom mieste. V stručnosti spomenieme, že môžeme používať napríklad činky a iné závažia.

vlastnú hmotnosť tela, gumové a iné expandery (obr. 357), môžeme kopať i pod vodou napríklad v bazéne (obr. 358), kde nám voda siaha asi po hruď. Takéto kopanie vo vode je obľúbená trénin­ gová metóda, ktorú používajú thajskí boxeri a má mnoho výhod. Voda vytvára ideálny odpor po celej dráhe pohybu a účinnosť cvičenia môžeme dlhodo­ bo udržiavať, pretože odpor je tým väčší, čím rýchlejšie sa usilujeme kopať. Musíme však byť veľmi opatrní, ak tesne po cvičení vo vode ideme kopať na suchu — hrozí zranenie kolena pri prud­ kom kope. Veľmi účinné je, ak vykonávame rozličné kopy z kľaku — posilňujeme najmä stehenné svaly (obr. 3 5 9 , 3 6 0 , 361).

Vhodnou metódou je aj technika opakovaných kopov, kde sa postupne usilujeme zrýchliť frekven­ ciu kopania. Často sa cvičí priamo z polohy hiki— aši, ak sa opakuje iba záverečná časť kopu a noha sa medzi jednotlivými kopmi nevracia na zem.

Sila kopu nemá v športovom karate taký základný význam ako v klasickom bojovom; neslobodno ju však zanedbať. Je jasné, že čím je kop rýchlejší, tým je silnejší a náraz na prekážku prípadne telo súpera, ničivejší — vyplýva to z fyzikálnych zákonov. Dôleži­ té pre silu kopu je to, ako sa zachová naše telo pri dopade kopu na prekážku, ako sa kompenzuje náraz, ktorý telo v tomto okamihu dostane. Rozho­ dujúcou zložkou je poloha ťažiska a sila kontrakcie svalov, ktoré sa zúčastňujú na kope — a to nielen tých, ktoré hýbu kopajúcou nohou, ale aj tých, ktoré „zakotvujú" kop o zem (čiže sedacích svalov a sva-

214

lov oporovej nohy). Na získanie takejto sily sa najčastejšie používa kop do nejakej prekážky, prí­ padne do pästiarskeho vreca s pieskom, žinenky, ba i do partnera, ktorý má na trupe upevnený hrubý, odolný protektor. Kop do konkrétnej prekážky je najlepší prostriedok na osvojenie správnej polohy kopajúcej nohy a správneho pohybu bokov a ťaži­ ska. Cítime totiž sami na sebe, či chodidlo dopadá správnou úderovou plochou na prekážku a cítime aj to, že pri nesprávnej polohe ťažiska nás kop doslova odsotí od prekážky bez toho, aby to malo na ňu silnejší účinok.

Dynamiku kopu okrem toho ovplyvňuje ohybnosť v bedrových kĺboch a pružnosť svalových skupín, ktoré sú antagonistami vzhľadom na svaly, ktoré vykonávajú pohyb. Ak spotrebujeme väčšiu časť energie na to, aby sme kop do príslušnej výšky vôbec dostali, respektíve aby sme prekonali odpor, ktorý kladú napríklad ohýbače na zadnej strane stehna, nemôžeme čakať, že budeme kopať naozaj rýchlo. Ako získať potrebnú pohyblivosť uvádzame na inom mieste, treba si však uvedomiť jej kľúčový význam nielen z hľadiska rýchlosti kopu.

Dynamiku kopu čiastočne ovplyvňuje stabilita tela pri kopaní. Pri všetkých kopnutiach platí, že počas ich vykonávania sa človek ocitá v omnoho labilnejšej polohe, ako keď stojí obidvoma nohami na zemi a napríklad udiera. Slabá je najmä stabilita pri kopoch smerujúcich na hlavu a pri kopoch, ktoré vykonávame s celým obratom (uširo—mavaši—geri a podobne). Každý zistí nakoniec sám, že najväčšie

problémy s udržaním stability sú tesne po ukončení kopu, kde na nás pôsobí ešte zotrvačnosť a že miera, do ktorej je človek stabilný alebo labilný, závisí vlastne od štyroch vecí: 1. Od konkrétneho kopu — pri niektorých kopoch je telo stabilnejšie, pri niektorých je záverečná fáza veľmi labilná.

2. Od úrovne pohyblivosti v bedrových kĺboch, v členkoch a čiastočne i v chrbtici. Často sa stáva, že cvičiaci, ktorý nemá dostatočnú pohyblivosť v bedrových kĺboch, stratí rovnováhu pri pokuse kopnúť vyššie. Ťah väzív a šliach akoby priamo podtrhol oporovú nohu. Nestabilita tu niekedy vzni­ ká i tak, že sa cvičenec pokúša pri kope dostať nohu vyššie odklonom oporovej nohy vzad a posúva tak ťažisko tela do nestabilnej polohy, pretože nemôže zväčšiť uhol medzi kopajúcou a oporovou nohou (obr. 3 6 2 , 363).

3. Od celkovej schopnosti vestibulárneho aparátu (orgán slúžiaci na zabezpečenie rovnováhy) a tela udržať rovnováhu a orientovať sa v priestore.

V tomto prípade hrajú hlavnú úlohu vrodené pred­ poklady, no veľa možno zlepšiť tréningom.

4. Od sily svalstva oporovej nohy, ktoré musí kom­ penzovať prudké zmeny polohy ťažiska celého tela.

Z uvedených štyroch faktorov potom vyplýva aj spôsob tréningu na získanie stability pri kopaní.

Prvým, i keď nie práve tréningovým, ale skôr taktickým pravidlom je voliť v zápase vždy taký kop, ktorý nás neprivedie vzhľadom na súpera do riskan-

218

tnej labilnej polohy. Častokrát to závisí aj od spôso­ bu boja súpera. Ďalšie tri uvedené rozhodujúce faktory môžeme ovplyvniť určitými cvičebnými postupmi. O ohyb­ nosti a pružnosti sme už hovorili. Schopnosť udržať rovnováhu, rovnako ako aj silu oporovej nohy výraz­ ne zlepšujú špecializované cvičenia. Ako najúčin­ nejšie sa ukazuje už spomínané cvičenie viacná­ sobného kopu tou istou nohou z polohy hiki—aši — bez toho, aby sa noha vracala medzi jednotlivými kopmi na zem. Najčastejšie sa cvičí trojitý kop, u začiatočníkov začíname s dvojitým. Opakované mae—geri je najľahším cvičením tohto druhu.

Joko—geri a ešte väčšmi mavaši—geri sú už veľmi náročné. Pokročilejší karatisti cvičia viacnásobný kop často i so zmenou jeho výšky (napríklad pri mavaši—geri prvý kop smeruje čudan a ďalšie dva džodan). Joko—geri možno kopať v poradí gedan, čudan, džodan (obr. 365) a podobne.

Veľmi účinnou metódou je kombinácia viacná­ sobných kopov s premiesťovaním (poskoky na j e d ­ nej nohe), prípadne s technikami úderov. Zvyčajne sa tiež kombinujú rozličné kopy (ako mae—geri s mavaši—geri a podobne — obr. 364). Tréneri, ktorí pripravujú vyspelých karatistov, pretekárov, zaraďujú občas do nácviku aj určitú hravú formu zápasu (kumite), pri ktorej sa obidvaja súperi pohy­ bujú na jednej nohe. Je to veľmi náročné a vyčerpá­ vajúce cvičenie, ale je mimoriadne účinné, či už na udržanie rovnováhy, prípadne na posilňovanie nôh.

Nohy treba pochopiteľne pri všetkých uvedených cvičeniach striedať.

Tretia fáza nácviku Naučiť sa kop používať v konkrétnej situácii je cieľovou fázou celého nácviku. O t o m , ako sa konkrétne dá kop použiť, a ako tú-ktorú formu použitia nacvičovať, podrobne hovoríme v špeciál­ nej časti útočných techník v karate. V tejto fáze nácviku predpokladáme, že sme kop z technickej stránky zvládli, že ho vykonávame automaticky a môžeme už venovať pozornosť súperovi. V cviče­ niach so súperom sa potom vytvára cit pre odhad vzdialenosti (ma—ai), cit pre voľbu príslušnej tech­ niky, prípadne pre vystihnutie nekrytých miest na súperovom tele. Učíme sa vytvárať predpoklady na útok (napríklad fintou), automaticky nadväzovať kop na obrannú akciu (kryt, úhyb) a presne kopať.

V tomto štádiu tréningu neexistuje hranica nácviku a zdokonaľovať sa môžeme celé roky. Vedieť tech­ niku účinne použiť nie je záležitosťou niekoľkých tréningov. Ozajstné majstrovstvo nadobudneme až po mnohonásobnom opakovaní (ako nakoniec vo všetkom). Pokročilý karatista môže experimentovať i modifikovať dráhu kopu, prípadne ho prispôsobo­ vať konkrétnemu účelu. To si však každý musí vyskúšať sám. Najdôležitejším pravidlom je začínať od úplne jednoduchých foriem použitia (priamy útok, kombinovaný útok), a až neskôr prejsť k zloži­ tejším akciám.

220

V akom poradí sa treba učiť jednotlivé kopy Skoro všetci tréneri začínajú so svojimi žiakmi cvičiť ako prvú techniku kopov mae—geri. Je to logické, lebo tento kop je (v porovnaní s ostatnými kopmi) najprirodzenejší a najjednoduchší z hľadiska teles­ nej stavby človeka. Dráha pohybu a jeho rozsah sú štrukturálne príbuzné s najčastejšími pohybovými aktivitami (chôdza, beh a skok) a netreba vytvárať od základu nové pohybové návyky.

Z metodického hľadiska je výhodné, ak sa záro­ veň s mae—geri začína učiť v rovnakých tréningo­ vých jednotkách aj mae—hiza—geri a kin—geri.

Mae—hiza—geri je vlastne prvou fázou mae—geri (je to priťahovanie nohy do polohy vysokého hiki— aši). Kin—geri je zasa kop, ktorého dráha je iba v detailoch odlišná od mae—geri; ak ich nacvičuje­ me súčasne, pomáha to vytvárať cit pre rozlíšenie pohybu keage a kekomi a pre pohyb bokov a ťaži­ ska. Ďalšou technikou je spravidla gedan joko—geri, ktoré kopeme do výšky kolena. Tu môžeme postup­ ne vypracovať konkrétnu dráhu pohybu joko—geri a neskôr môžeme kopať postupne vyššie. Kansecu—geri, čo je veľmi príbuzná technika, je o niečo náročnejšia (najmä v polohe hiki—aši a pri rotácii bokov). Preto je lepšie, ak ju začneme cvičiť o niečo neskôr.

Postupný nácvik techniky kopov zvyčajne pokra­ čuje nácvikom mavaši—geri. Pred nácvikom mavaši—geri je výhodnejšie začať s nácvikom uširo— geri, čo je relatívne jednoduchý kop a natoľko nenamáha bedrové kĺby. Štruktúru tohto pohybu si môžeme ľahko odvodiť z kekomi joko—geri. Vo fáze nácviku mavaši—geri je výhodné pridať mavaši— hiza—geri ako príbuzný pohyb, ba vlastne súčasť určitej formy mavaši—geri.

Ostatné kopy nacvičujeme až neskôr, v ľubovoľ­ nom poradí, pretože tu je už ťažšie jednoznačne určiť relatívnu náročnosť toho-ktorého kopu, re­ spektíve vymedziť nejakú metodickú postupnosť. Často sú tieto kopy technicky veľmi náročné a treba pri ich nácviku postupovať individuálne.

V stručnosti je poradie nácviku kopov asi takéto: 1. Mae—geri, mae—hiza—geri, kin—geri. 2. Gedan joko—geri, čudan joko—geri, kansecu—geri. 3. Uši­ ro—geri.

4. Mavaši—geri, mavaši—hiza—geri.

5. Ostatné kopy.

Na záver podotýkame, že uvedené poradie je najpoužívanejší systém a zdá sa nám najlogickejší, pretože rešpektuje telesné danosti a náročnosť pohybov. V nijakom prípade nie je zákonom a je možné, že niektorí inštruktori dospeli k iným meto­ dickým postupom, ktoré sú vari rovnako účinné. Vo všeobecnosti sa zdá, že v metodike karate treba ešte veľa experimentovať.

223

Použitie útočných techník

Spôsob použitia útokov (úderov, kopov a sekov) možno zatriediť do určitých skupín, foriem. Vieme, že nácvik skutočného použitia techniky je posled­ nou, najvyššou fázou nácviku, ktorá predpokladá, že sme samotnú dráhu pohybu už zvládli a osvojenú techniku vykonávame rýchlo a tvrdo. To, čo sme sa naučili v prvých dvoch fázach nácviku je technika v jej ideálnej „teoretickej" podobe. Chýba jej ešte veľa vecí, treba jej vdýchnuť to najpodstatnejšie — život. Najdôležitejšie veci, ktorými sa technika mení naozaj na zbraň sú napríklad odhad vzdiale­ nosti k súperovi, schopnosť načasovať a zamieriť útok vzhľadom na súperov pohyb a polohu atď.

Karatista si môže povedať, že niektorú techniku zvládol, až keď ju ovláda v celej škále foriem jej použitia. Konkrétna forma použitia závisí od situá­ cie, v ktorej sa technika používa.

Náročnosť nácviku použitia jednotlivých foriem útoku je rozličná. Za najjednoduchší možno pova­ žovať priamy útok. Nepriamy útok (s fintou) a proti-

pohyb sú zasa veľmi náročné. Z toho vyplýva aj časový rozvrh pri ich nácviku.

Priamy

útok

Uplatnenie kopu, úderu alebo seku vo forme pria­ meho útoku by malo tvoriť úvod nácviku použitia každej konkrétnej techniky. Pod priamym útokom rozumieme jednoduchú útočnú techniku (kop, úder, sek) použitú bez prípravných akcií na súpera, ktorý v danom okamihu priamo neútočí. Spomenuli sme, že táto forma útoku je najjednoduchšia, ne­ znamená to, že zasiahnuť súpera priamym úderom či kopom je ľahké. Rýchlosť, ktorú musí mať takáto akcia, je spravidla omnoho väčšia, ako povedzme pri nepriamom útoku alebo protiútoku. Je to logic­ ké, pretože útočíme na pripraveného súpera a vlastne sa jedná o priamu konfrontáciu rýchlosti jeho obrannej reakcie a rýchlosti nášho útoku.

224

Príprava na takéto použitie techniky je teda sčasti priamym pokračovaním druhej fázy jej nácviku, ktorá bola venovaná dynamike. Opäť je tu ústred­ ným motívom úsilie o maximálnu výbušnosť. Zvlášt­ nou požiadavkou pri priamej forme útoku je (opač­ ne ako pri finte) obmedziť na minimum takzvaný ideomotorický pohyb (náprah, zahnanie sa), nesig­ nalizovať súperovi začiatok úderu či kopu. Ak varu­ jeme súpera výrazným náprahom, dávame mu dosť času uhnúť sa alebo kryť.

K uvedenému treba dodať, že sa musíme naučiť odhadnúť nekrytý cieľ na súperovom tele, respektí­ ve naučiť sa využiť nepozornosť súpera. Toto je však otázka viacročných skúseností.

Aplikáciu priameho útoku na súpera je najlepšie trénovať „naživo", formou zjednodušeného jakusoku—kumite, pri ktorom má súper za úlohu buď sa uhnúť alebo kryť útok a útočník udrieť alebo kopnúť tak rýchlo, aby sa súper nestihol kryť. Útočník môže súpera zasiahnuť, pochopiteľne, len zľahka, alebo musí útok zadržať pred dopadom (najmä pri útoku na hlavu). Najlepšie je začať s cvičením v statickej polohe a neskôr prejsť k cvičeniu vo voľnom pohybe (imitujeme pohyb a premiesťovanie v zápase). Čo sa týka pokročilejších cvičencov, možno vymedziť techniku ale neurčiť, či útok bude smerovať džodan alebo čudan, respektíve či z pravej alebo ľavej strany.

Obísť neslobodno osvojovanie potrebnej pres­ nosti útokov. Existuje množstvo metód, väčšina

z nich spočíva na rovnakom princípe. Najčastejšie sa jedná o triafanie malého, respektíve pohyblivého cieľa. Možno použiť dlaň, malú loptičku a podobne.

V minulosti jestvovala zaujímavá, ale riskantná metóda, pri ktorej sa karatista usiloval zasiahnuť (úderom alebo kopom) do úzkej medzery medzi dvoma predmetmi.

Na záver treba dodať, že hoci priamy útok musí tvoriť úvodnú časť nácviku, v skutočnej situácii (najmä ak sú rovnocenní súperi) je nádej zasiahnuť súpera menšia ako pri zložitejších formách útoku.

Tréning priameho útoku však vytvára predpoklady na úspech zložitejších foriem útoku — priamy útok je napokon ich záverečnou zložkou.

Kombinovaný

útok

Pod kombinovaným útokom rozumieme sériu dvoch i viacerých útočných techník za sebou. Na rozdiel od nepriamej formy útoku (v ktorej prvá technika je len predstieraná a pohyb nie je dotiah­ nutý do konca), sa v ňom jedná o následnosť plnohodnotných akcií. Kombinovaný útok je pri nácviku náročnejší ako jednoduchý útok, pretože vyžaduje presnú kontrolu pohybu aj v medzifázach medzi jednotlivými technikami. Cieľom nácviku je naučiť sa nadväzovať na seba techniky, ktoré sme už predtým osobitne zvládli. Kombinácia sa často spája aj s premiesťovaním a jednotlivé techniky sa

225

niekedy používajú v modifikovanej podobe. Kombi­ novaný útok môže smerovať všetkými technikami na jeden alebo viacero cieľov.

Z hľadiska techniky premiesťovania môžeme na­ cvičovať: — kombinovaný útok z miesta (napríklad séria úde­ rov); — kombinovaný útok spojený so suri—aši (na za­ čiatku, prípadne medzi jednotlivými technikami); — kombinovaný útok spojený s ajumi—aši (opäť na začiatku alebo počas kombinácie); — kombinovaný útok spojený s rotáciou celého tela okolo osi (napríklad mavaši—geri, po ktorom nasle­ duje uširo—mavaši—geri).

Dôležitým faktorom pri nácviku kombinácie útoč­ ných techník je plynulosť prechodu z jednej techni­ ky do druhej. Dosiahneme to využívaním dynamiky a zotrvačnosti predchádzajúceho pohybu. Ako prí­ klad môžeme uviesť prechod z oi—cuki (kizami— cuki) do gjaku—-cuki, kde rotácia bokov pri prvom pohybe je zároveň náprahom, východiskom pre druhý v opačnom smere. Podobne pri kombinovaní, povedzme dvoch kopov (napríklad mavaši—geri a uširo—mavaši—geri) je rotácia bokov spojená s prvým kopom a zároveň „ š t a r t o m " do druhého kopu, ktorý túto počiatočnú rotáciu a jej zotrvač­ nosť využíva.

Z toho vyplýva aj druhé pravidlo, na ktoré sa treba sústrediť pri tréningu kombinácií, zachovať stabilitu a kontrolu nad pohybom počas celého útoku.

Najmä pri už spomínanom kombinovaní kopov

s rotáciou, kde sa usilujeme využiť zotrvačnosť rotačného pohybu, hrozí strata rovnováhy, ktorú môže súper využiť na protiútok.

Pri nácviku a opätovnom precvičovaní každej útočnej kombinácie treba robiť určitý počet akcií celkom pomaly a najmä presne, aby sme si zafixo­ vali presný dynamický stereotyp. Pohyb pri vykoná­ vaní útočnej akcie postupne zrýchľujeme, pričom spočiatku cvičíme zľahka, bez kime. O tvrdosť sa treba usilovať, až keď zvládneme pohybovú štruktú­ ru kombinácie.

Existujú určité kombinácie útokov, ktoré sa čas­ tejšie používajú ako iné, a ktoré vznikli na základe empirických skúseností. Ak chceme sami vytvoriť, vymyslieť určitú kombináciu, musíme rešpektovať ďalšiu dôležitú požiadavku — logicky zostaviť sled útokov z hľadiska ich praktického použitia. Nemá zmysel kombinovať útoky, medzi ktorými, vzhľadom na ich techniku, uplynie priveľa času spojeného so zmenou polohy. Musíme tiež rešpektovať pravde­ podobnú polohu súperovho tela, respektíve pravde­ podobnú stratégiu jeho obrany.

Zvláštne prípady kombinovaného útoku sú útoky spojené s podrazením súpera, respektíve s jeho uchopením. J. Lewis ich uvádza ako zvláštnu kate­ góriu útokov. Podraziť súpera môžeme viacerými spôsobmi a spomíname ich na inom mieste. Pri vytváraní kombinácie podrazenia s následným úto­ kom sa musíme usilovať o čo najrýchlejší prechod do záverečnej útočnej techniky, aby sme využili okamih, keď je súper počas pádu, prípadne zlomok

226

sekundy po ňom, bezbranný. Z kopov sa najčastej­ šie používajú ako útočné techniky po podrazení a páde súpera kakato—geri, gedan—sokuto a mae—fumikomi; z úderov gjaku—cuki (obr. 350), hoci môžeme použiť i iné údery. Útok po uchopení súpera patrí skôr do klasického bojového karate a nie do športového zápasu. Je to veľmi účinná forma útoku, pretože súper má pra­ kticky znemožnenú obranu. Sila úderu sa môže znásobiť pritiahnutím súperovho tela proti smeru úderu. Často sa týmto spôsobom udiera cuki na hlavu (obr. 366). Veľmi účinné je aj hiza—geri, pri ktorom stiahneme súperovi obidvoma rukami hlavu (alebo plecia) proti smeru kopu (obr. 367).

Nepriamy útok Žiaľ, takmer nijaká publikácia o karate nevenuje pozornosť spôsobu, ktorým si zápasiaci (rovnako v skutočnom boji ako v športovom zápase) vytvára predpoklad na účinný útok. Len málokedy možno zasiahnuť rovnocenného súpera jednoduchým pria­ mym útokom. Spravidla má dosť času na t o , aby sa kryl alebo uhol. Všetky bojové umenia, športové úpolové disciplíny (nakoniec aj väčšina ostatných športov, kde stoja proti sebe dvaja či viacerí súperi) poznajú taktický manéver (fintu) — klamavý pohyb, ktorým sa vytvára priestor pre iný zamýšľaný pohyb.

Futbalista sa nezaobíde bez „kľučky", hokejista bez „blafáku", vo volejbale často skáču na smeč viacerí

hráči, aby prinútili súpera stavať bloky inde atď.

Finty sa často používajú napríklad v boxe, v džude i v zápase. Karate nie je výnimka, a tí, čo majú skúsenosti so športovým zápasom vedia, že účinná finta znamená takmer vyhraný zápas.

Zmyslom finty je prinútiť protivníka reagovať na jeden naznačovaný útok a pritom odkryť niektorú časť tela, respektíve mu znemožniť včas reagovať na druhú útočnú techniku.

Ako sa robí účinná finta Neexistuje vlastne nijaký presný popis tohto nároč­ ného pohybu. Jestvujú iba obecne platné pravidlá, ktoré nadobúdajú svoju individuálnu podobu u toho-ktorého karatistu. Finta je takmer vždy prvá fáza, začiatok nejakej konkrétnej útočnej techniky.

Najlepšie je, keď si pozrieme kinogram alebo spo­ malený filmový prípadne videorekordérový záznam príslušného útoku (kopu, úderu alebo seku) a odde­ líme prvú, štartovú fázu. Zistíme, že každý pohyb má svoju prípravnú časť, „zahnanie sa" alebo náprah. Zvyčajne sa to nazýva ideomotorický pohyb — pohyb vyjadrujúci úmysel. Spomenuli sme, že pri skutočných útočných technikách sa usilujeme tento ideomotorický pohyb minimalizovať, zmenšiť, aby sme nedali súperovi šancu naň reagovať. Naopak, pri finte je ideomotorický pohyb žiadúci a zvyčajne sa trochu preháňa (nie priveľmi, aby nepôsobil falošne). K ideomotorickému pohybu sa potom pridáva vlastný začiatok úderu, kopu alebo seku.

227

Akú veľkú časť útoku treba vykonať, aby bol účinný ako finta, závisí od situácie i od použitia techniky.

Najvýstižnejšia odpoveď na túto otázku je, že finta musí vyvolať u súpera obrannú reakciu. Dobrá finta je okrem toho záležitosť značne intuitívna a pred­ pokladá aj určité osobné danosti a cit pre vec.

Americký karatista J. Lewis, víťaz mnohých tur­ najov z konca šesťdesiatych a na začiatku sedem­ desiatych rokov tvrdí, že v zásade existujú iba tri základné finty — akési základné makropohyby — ktoré majú svoje variácie. Po prvé je to prudký fintovaný pohyb bokmi (panvou), ktorý je východi­ skom pre všetky kopy a má teda kop predstierať (obr. 369). Potom je to pohyb pleca (ramena), (obr.

368), ktorý je predzvesťou útoku pažou a nakoniec je to pohyb celého trupu či tela (obr. 370), ktorý naznačuje útočnú zmenu polohy. Ak sú tieto pohy­ by dosť výrazné, nehrá vraj samotný pohyb končati­ ny významnú úlohu.

Z toho, čo sme už spomenuli, vyplývajú požiadav­ ky, ktoré musí takáto akcia (finta) spĺňať: 1. Pohyb, ktorý použijeme ako fintovaný útok musí byť dostatočne vierohodný a realistický, aby vyvolal súperovu obrannú reakciu (týka sa to prudkosti aj samotnej štruktúry pohybu). Často sa stáva, že súper na nedbalú fintu jednoducho nereaguje, ne­ verí jej a útočník sa ocitá v nevýhode.

2. Spojenie finty a nasledujúceho skutočného útoku musí mať zmysel; teda následný útok musí smero­ vať do miesta odkrytého súperovou obrannou reak­ ciou na fintu. Napríklad, ak fintovaný útok smeruje

na hlavu, tak skutočný útok, ktorý nasleduje po ňom, smeruje na trup, pretože súper si chráni hlavu.

3. Čas, ktorý oddeľuje fintu od následného útoku musíme presne odhadnúť. Ak nasleduje útok priveľ­ mi rýchlo po finte, môže sa stať, že sa súper neodkryje (nestihne) a útok ide do krytu. Ak je časový rozdiel priveľmi veľký, súper môže náš útok vykryť i napriek t o m u , že sa dal „nachytať" na fintu. Žiada sa tu opäť cit, odhad rýchlosti súperových reakcií a najmä skúsenosť.

Finty treba nacvičovať v spojení s následnými útokmi ako formu cvičenia základnej techniky a dbať na to, aby sa spojenie finty s útokom do značnej miery zautomatizovalo už v tréningu.

Vyspelejší karatisti používajú v boji celú sériu fínt za sebou a útok nasleduje až potom, ak je naň vytvorený priestor. Takticky zrelí, premýšľajúci pre­ tekári niekedy pri fintovaní používajú určitú „psychologickú prípravu". Zväčša spočíva v opako­ vanom priamom útoku, ktorý potom súper znovu očakáva, a ktorý sa náhle použije iba ako finta s okamžitým prechodom do iného útoku. (V kon­ krétnom prípade napríklad opakované čudan mae—geri, ktoré sa potom zrazu neukončí a prejde rovno do džodan mavaši—geri.) Čo sa týka nepriameho útoku žiada sa dodať, že fintovaný útok sa často spája aj so získaním vhod­ nej vzdialenosti na skutočný útok (prískok, suri— aši). V športovom zápase sa najčastejšie kombinuje fintovaný útok na hlavu (džodan) s útokom na trup (čudan) a naopak.

230

Najfrekventovanejšie kombinácie v športovom zápase sú zhruba tieto:

231

J. Lewis zavádza ešte jeden spôsob útoku ako zvláštnu kategóriu, hoci logicky patrí pod nepriamy útok. Je to takzvaný útok s prerušeným rytmom.

Princíp tohto útoku spočíva v rozdelení jednoduchej útočnej techniky na dve časti. Začneme povedzme kop (napríklad mae—geri), zadržíme však pohyb v úvodnej fáze. Súper reaguje na útok, kryje sa, kryt však ide „do prázdna", „preletí". Tým sa vytvorí odkryté miesto a pôvodne zamýšľanú techniku dokončíme. Väčšina techník sa dá modifikovať týmto spôsobom, hoci si treba uvedomiť, že záve­ rečný útok je o niečo slabší, pretože má kratší náprah. V skutočnosti vyzerá celý priebeh tak, že v prvej fáze sa pohyb zastaví asi v tretine dráhy, kúsok sa vracia a opäť vyráža vpred (obr. 371).

V skutočnom bojovom karate nemusí byť fintou vždy iba predstieraný útok. Súperovu pozornosť možno odviesť i inými „trikmi", pri ktorých sa usilujeme, aby znervóznel, pozrel na okamih inde a podobne. Toto, pochopiteľne, nepatrí do športo­ vého zápasu, má to však význam v sebaobrane, v reálnej situácii (obr. 372).

Protiútok Protiútok je vlastne najčastejšie používanou apliká­ ciou útočnej techniky najmä v klasickom bojovom karate. Vyplýva to okrem iného i z etiky použitia bojovej techniky. Vzhľadom na okamih súperovho útoku môžeme protiútok rozlične načasovať. Naj­

ľahšie je útok najskôr kryť a po ukončení krytu prejsť do útoku; náročnejšie je súčasne kryť súperov útok a robiť protiútok. Najnáročnejšie je vpadnúť s útoč­ nou technikou do počiatočnej fázy súperovho útoku (diae).

Protiútok po vykrytí súperovho útoku je síce najmenej náročný zo spomínaných foriem, má však svoje pravidlá, ktoré musíme rešpektovať, ak má byť úspešný. Najdôležitejšie je, aby samotná obranná technika bola úspešná. Kryt pripravuje situáciu na protiútok, vychyľuje súpera, necháva ho v nevýhod­ nej polohe, spôsobuje mu bolesť. Ďalšou dôležitou zásadou je, že protiútok musí nasledovať po kryte čo najrýchlejšie. Dôvod je jednoduchý — využiť okamih, keď je súper v nevýhodnej polohe. Ak je zdržanie medzi našou obranou a protiútokom pri­ dlhé, dávame súperovi dosť času stabilizovať polo­ hu a kryť náš protiútok.

Z toho vyplýva, že spojenie obranného a násled­ ného útočného pohybu treba nacvičovať osobitne vo forme základnej techniky. Najlepšie je začať s najčastejšie používaným protiútokom — s gjaku—cuki. Gjaku—cuki sa potom vždy cvičí v spojení s niektorým krytom. Časť tréningu, ktorú venujeme nácviku takéhoto protiútoku môže z technickej stránky vyzerať nasledovne (obr. 373): — džodan—uke + gjaku—cuki , (zenkucu—dači) — soto—uke + gjaku—cuki (zenkucu—dači) — uči—uke + gjaku—cuki

232

(sančin—dači) — harai—otoši + gjaku—cuki (bojový postoj);

približne 10 minút

— opätovné precvičenie vymenovaných kombinácií v spojení s tai—sabaki (úhybom, premiestením) — približne 5 minút; — zopakovanie všetkých kombinácií uke s gjaku— cuki v cvičení so súperom (jakusoku—kumite) — približne 10 minút.

Pri takomto cvičení sa postupne pohyby zauto­ matizujú, takže okamžite po kryte vykonávame protiútok ako súčasť komplexnej akcie. Pokročilejší cvičenci rovnakým spôsobom rozširujú škálu mož­ ných protiútokov — vypracovávaním automatické­ ho nadväzovania na obrannú techniku.

Hoci to spomíname na inom mieste, treba zdô­ razniť ešte jeden faktor nácviku. Ihneď pri prvých pokusoch nadviazať útočnú techniku na obrannú si treba uvedomiť rotačný, respektíve premiesťovací pohyb bokov a ťažiska a z neho vychádzať; takže celé spojenie potom vyznieva ako jeden komplexný, neprerušený pohyb. Pri väčšine krytov vykonávajú boky rotačný pohyb, ktorý možno využiť ako priame zahnanie sa do následného úderu vychádzajúceho z opačnej rotácie. Najlepšie to vidíme napríklad na spojení soto—uke s gjaku—cuki. Pri nácviku zame­ riavame pozornosť len na pohyb bokov (pomáha nám predstava, že celú akciu robia iba boky).

O niečo náročnejšie je realizovať protiútok súčas­ ne s obranným pohybom. Lenže to už karatista

musí ovládať techniku a jednoduchšie formy cviče­ nia. Túto akciu si môžeme predstaviť napríklad ako spojenie džodan—uke jednou rukou so súčasným gjagu—cuki druhou rukou. Spojenie krytu so súčas­ ným protiútokom vyžaduje už určité delenie pozor­ nosti pri nácviku a oveľa vyšší stupeň „zautomatizovanosti" akcie. Inak takáto akcia nie je v karate novým prvkom a vyskytuje sa najmä v bojovom klasickom umení. Nájdeme ju v mnohých kata v najrozličnejších podobách — v kata Šisočin školy godžu—rju ako kombináciu harai—otoši a džodan gjaku—teišo—cuki, v kata Seinčin ako takzvané hari—uke, pri ktorom jedna paža zachytáva a ťahá súperovu udierajúcu pažu a druhá súčasne udiera na genitálie, atď. Príkladov je množstvo.

Techniku synchrónneho použitia útočnej a obrannej akcie je nevyhnutné pri nácviku rozobe­ rať a znovu skladať na jednotlivé zložky a častokrát pomaly opakovať celú akciu samostatne a potom so súperom. Iba tak je nádej na jej praktické využitie. Je vhodné ak vyberieme niektorú akciu tohto druhu z klasickej kata a nacvičujeme ju so súperom. Má to význam okrem iného aj pre tech­ nické prepracovanie a pochopenie samotnej kata.

Najväčšie skúsenosti vyžaduje protiútok v podo­ be takzvaného protipohybu (japonsky reakcia na princípe diae). Rozumieme pod tým taký protiútok, či už kop, úder alebo sek, ktorý vpadne priamo do počiatočnej fázy súperovho útoku. Ten, kto dokáže takto zareagovať, predvída (anticipuje) útok a zare­ aguje vlastným úderom ešte počas ideomotorické-

ho pohybu súpera (už sme o ňom hovorili) a zasiah­ ne ho počas prvej fázy (počas pohybu vpred). Preto sa táto akcia nazýva aj protipohyb. Účinok protiúto­ ku na princípe diae býva veľmi silný, pretože sa znásobuje sila vlastného protiútoku s energiou súperovho útočiaceho tela. Hovorí sa, že súper doslova vletí do úderu alebo kopu. Dokázať protiú­ tok na princípe diae je métou každého karatistu. Je to zrejme najvyššia a najúčinnejšia forma reakcie a hodnotí sa veľmi vysoko i v športovom zápase.

Mimochodom, v športovom zápase sa dosť často stáva, že obidvaja pretekári striehnu na takúto reakciu a zápas sa mení na súťaž, kto urobí rýchlejší priamy útok. Takéto chápanie je v sebaobrannej situácii samovraždou, pretože tam nás nechránia pravidlá, ktoré by súperovi zakazovali nám ublížiť.

Nácvik protipohybu je vo svojej podstate pomer­ ne jednoduchý, hoci náročný na čas. Najskôr treba začať so skúšaním takejto akcie v bezpečnej vzdia­ lenosti od súpera, ktorý naznačuje počiatok svojho útoku. Až postupne môžeme vzdialenosť skracovať a nakoniec sa pokúšať o niečo podobné v cvičnom zápase (džiju—kumite). Pre názornosť môžeme pri­ pomenúť súboj dvoch „pištoľníkov" (obr. 374).

Zo známych techník sa najčastejšie používa ako protipohyb (diae) gjaku—cuki, kizami—cuki, uraken—uči a mae—geri. Niektorí pretekári „s rýchlymi nohami" dokážu občas použiť aj joko—geri.

Pre potreby karate ako sebaobranného systému treba zdôrazniť, že je rozdiel medzi tréningovou situáciou a skutočným ohrozením. Pri ohrození

života či zdravia je človek spravidla psychicky v inom stave a použitie reakcie na princípe diae vyžaduje b u ď železné nervy a kľud alebo maximálny stupeň zautomatizovania — inak je hazardné.

Ako a kedy sa jednotlivé formy útoku používajú Voľba konkrétnej formy v konkrétnej situácii závi­ sí od týchto faktorov: 1. Vlastná technická úroveň karatistu.

2. Situácia, pri ktorej útok použijeme.

3. Charakteristika súpera. Čo sa týka prvého bodu, netreba veľa povedať.

Každý, kto strávil nejaký čas cvičením karate, vie odhadnúť čo dokáže a čo je mimo jeho možností.

Medzi najväčšie chyby patrí nesprávne posúdenie vlastnej rýchlosti. V extrémnom prípade to môže dopadnúť tak, že sa pokúšame o protiútok na princípe diae do súpera, ktorý je oveľa rýchlejší.

Následky bývajú osudné. Zásadou by malo byť, že sa človek nesmie v nijakej situácii preceniť. Treba si v konkrétnom prípade uvedomiť, kedy máme výho­ du a ako ju zúžitkovať. Ak som napríklad silný a tvrdý, i keď o niečo pomalší, nebudem sa usilovať o priamy útok, skôr o protiútok po bloku. Naopak, človek rýchly a mrštný neurobí rozumne, ak bude čakať na útok mohutnejšieho súpera; musí útočiť prvý.

Druhý bod sa týka okolností, v ktorých sme nútení útok použiť. V športovom zápase je to otázka taktiky a stavu zápasu, v skutočnej sebaobrannej.

237

bojovej situácii je to otázka etiky a inštinktu preži­ tia. Taktiku športového zápasu tu nemôžeme obšír­ ne rozoberať, je to samostatná široká téma. Čo sa týka etiky použitia v skutočnom boji, je jasné, že k priamemu útoku nás oprávňuje iba absolútna istota, že niet iného východiska, ak máme odísť so zdravou kožou. Inak má byť jediným prostriedkom, ktorý sa smie použiť, protiútok, a aj ten len vtedy, ak je potrebný.

Tretí bod je veľmi dôležitý, pretože v ňom sa skrýva príčina mnohých neúspechov (nám našťastie známych najmä zo športu). Je to posúdenie a odhad súperových kvalít a predvídanie jeho sprá­ vania. Mnohí pretekári na vlastnej koži zistili, že nemožno nacvičiť jednu alebo dve stereotypné akcie — povedzme kombinácie — a s úspechom ich použiť na kohokoľvek. Lewis napríklad tvrdí, že v zásade existujú tri spôsoby reakcie súpera na našu útočnú akciu: — usiluje sa utiecť mimo dosah útoku — uniká (Lewis ho nazýva „runner"); — môže zostať na mieste a usiluje sa o kryt a protiútok (takzvaný blocker); — môže okamžite vyraziť do protipohybu — diae (takzvaný jammer). Ak chvíľu sledujeme rozličných karatistov, spozorujeme, že tá, či oná zo spomína­ ných troch možných foriem reakcie je pre jednotliv­ cov niečim typická. Je to akoby osobnostná cha­ rakteristika prenesená do spôsobu zápasenia. Mie­ ra takých čŕt, ako agresivita, sebadôvera a podob­

ne, je príčinou takéhoto typického správania sa jednotlivých súperov v zápase.

Nie na každého môžeme použiť rovnakú formu útoku. Ak útočíme na súpera, ktorý uniká, nemá zmysel útočiť napríklad nepriamym útokom. Na našu fintu zareaguje únikom mimo možný dosah nasledujúceho útoku. Takéhoto súpera možno za­ siahnuť dostatočne rýchlym priamym útokom, ale­ bo kombináciou „na dlhej dráhe." Súper, ktorý zostáva na mieste a blokuje, je najcitlivejší na nepriamy útok — reaguje na predstieraný útok, zostáva však v dosahu. Môžeme použiť aj útok s prerušovaným rytmom. Pokúšať sa o nepriamy útok na súpera, ktorý vyráža do protipohybu, je zasa nezmyslom. Už počas nášho naznačeného útoku udiera — a spravidla úspešne. Rovnako ani kombi­ nácia nie je vhodná. Najlepšie je použiť prerušovaný rytmus útoku — začať útok, vyprovokovať tak protipohyb, vyblokovať ho a pôvodný útok dokončiť. Je to však mimoriadne náročné. Ak sme dostatočne rýchli, môžeme byť úspešní i s priamym útokom; to však platí vždy.

Pri konkrétnej voľbe použitia útoku platí jediný návod: zápasiť čo najviac a s čo najpestrejšou paletou súperov — taktický rozum a správny odhad kvalít súpera prichádzajú rokmi. Niekto má na tieto veci prirodzený cit, iný sa len pracne učí na nespočetných chybách. Najlepší učiteľ je však skú­ senosť.

239

Použitie obranných techník

Všetky techniky, ktoré v karate uplatňujeme sa vzájomne prelínajú a len ťažko môžeme vymedziť pravidlá, ktoré platia pre jednu skupinu techník a neplatia pre ostatné. Čo je to vlastne obranná technika? Jednoducho by sme mohli povedať, že kryt (uke) alebo úhyb (kavaši). Je to však ozaj zjednodušenie, pretože sme už všetci počuli, že najlepšia obrana je útok. Toto, nekonečne profanované a zneužívané vyhlásenie mnohokrát viedlo v histórii k absurditám i k tragédiám; a to nielen v boji muža proti mužovi, ale aj v konfliktoch celých národov. Strategické úvahy ponechajme však povolanejším a takticko-športové aktívnym pretekárom a ich trénerom. Z metodického hľadiska je predsa len najvýhodnejšie vrátiť sa k uvedenému zjednodu­ šeniu. Museli sme však spomenúť logickú relativitu takéhoto chápania (pozri napríklad reakciu na útok v podobe protipohybu (diae)).

Základom pri nácviku aplikácie obranných tech­ ník je ich predchádzajúce zvládnutie z technickej

stránky. Použitie krytov nemožno rozdeliť do takých skupín, ako je to v prípade útokov. Existuje vlastne len jedna forma aplikácie krytu — vyplývajúca z jeho účelu. Skôr sa môžeme komplexne zaoberať obrannou reakciou na útok.

Základné typy možných reakcií sme už vymedzili pri úvahách o použití útočných techník. Povedali sme, že môžeme zostať na mieste a blokovať, alebo sa usilujeme utiecť z dosahu útoku a nakoniec, že súperov útok môžeme predvídať a vyraziť do proti ¬pohybu.

Predovšetkým prvá forma reakcie — zachovanie pozície a blokovanie — je otázna. Vo všeobecnosti platí, že kryt (pokiaľ je to len trochu možné) má byť spojený s úhybom. Spomínali sme, že kryt by mal plniť len zabezpečovaciu funkciu popri pohybe celého tela von z dráhy útoku. Okrem toho by kryt nemal (vo väčšine prípadov) útok zastaviť, ale ho iba vychýliť z dráhy. V určitých prípadoch je dokon­ ca možné využiť energiu útoku a trochu mu „ p o -

240

môcť" — pridať svoju silu k sile úderu alebo kopu.

Ak sa nám to podarí, súper stratí rovnováhu (je „potiahnutý" za vlastným útokom) a dostáva sa do bezbrannej polohy. Na takomto chápaní reakcie spočíva napríklad aj celý systém boja v aikido (bojovom umení, ktoré vlastne nepozná útok, ale využíva silu súperovho útoku). Popísaný spôsob obrany je však veľmi náročný a bezpečne sa môžu takto brániť iba naozaj zrelí karatisti. Častejšie sa stáva, že technika krytov sa naozaj používa iba na vychyľovanie súperových útokov.

Treba sa však zmieniť o podobe jednotlivých použí­ vaných krytov. To, čo sa popisovalo v technickej časti textu, je teoretická, ideálna dráha krytu v čis­ tej a úplnej podobe. Väčšinou sa používajú kryty v skrátenej forme, bez plného náprahu a vychádzajú z takej polohy paží, v ktorej sa paže práve v okami­ hu útoku nachádzajú. Aj dráha aktívnej časti krytu sa zvyčajne prispôsobuje. Toto je jeden z vážnych dôvodov, prečo treba klásť taký dôraz na súčasne vykonávané rotačné a úhybné pohyby tela — kryty sú totiž v skrátenej forme slabšie. Čo sa týka frekvencie použitia jednotlivých popí­ saných krytov, musíme najmä poukázať na určité rozdiely medzi karate v jeho klasickej, bojovej, sebaobrannej forme a športovým karate. Niektoré klasické, tvrdé kryty sú vyslovene doménou skutoč­ ného boja a v športovom zápase nemajú uplatne­ nie, respektíve boli by priamo bezohľadné voči súperovi. Športový zápas takmer vystačí so zjedno­ dušenou formou džodan—uke (age—uke) a s pes­

trou paletou nagaši—uke a harai—otoši—uke. Iné formy krytia sú zriedkavejšie. Neznamená to však, že sa netreba naučiť všetky kryty v ich základnej podobe. Pri tréningu celej škály krytov sa vypraco­ vávajú základné pohybové predpoklady a dynamic­ ké stereotypy. Je to akoby gramatika a štylistika pohybu, ktoré potom tvoria základ vyššieho „hovo­ rového" prejavu. Rozdiel medzi športovým zápa­ som a skutočným bojom je daný jednak zmyslom a pravidlami športového zápasu a jednak celým chápaním techniky. V športovom zápase je kryt iba krytom, v boji často zbraňou, prostriedkom útoku na súperovu končatinu s cieľom zraniť ho alebo mu aspoň spôsobiť bolesť. Z toho, pochopiteľne, vyplý­ va aj rozdielny spôsob vykonania.

Nácvik použitia obranných techník Najdôležitejšou formou tréningu použitia obran­ ných techník v karate je cvičenie so súperom vo všetkých jeho podobách. Základnou formou je jakusoku—kumite (pozri kapitolu o kumite). Použitie krytu treba najprv nacvičovať pomaly, proti útoku, ktorý súper vykonáva rovnako pomaly. Až neskôr sa rýchlosť akcie zvyšuje.

Aši—sabaki, tai—sabaki a tai—hiraki spojené s obrannou akciou odporúčame trénovať najprv osobitne, bez použitia krytu. Až keď úhybný pohyb telom (vpred, vzad, bokom) a výbušnú akciu nôh úplne ovládame, treba pridať kryt a nacvičovať jeho použitie v komplexnej podobe.

241

Dobrou formou nácviku kavaši—vaza, teda tech­ niky uhýbania telom, je cvičenie s útočiacim súpe­ rom, pri ktorom sme handicapovaní tak, že ruky máme za chrbtom a pred útokmi sa môžeme zachrániť iba uhýbaním. Je to dosť náročné cviče­ nie (najmä s nerozumným partnerom). Z metodic­ kého hľadiska je vhodné, ak sa jednotlivé formy uhýbania nacvičujú najskôr samostatne.

Niekedy sa s úspechom používa aj taká forma džiju—kumite (voľného zápasu), pri ktorej má jeden z partnerov za úlohu brániť sa a druhý útočiť.

Zmysel takejto modifikácie voľného zápasu je naj­ mä v koncentrácii pozornosti na techniku obrany, pretože pri džiju—kumite sa bez takéhoto obme­ dzenia časť nášho myslenia zaoberá možnosťou vlastného útoku a prichádza k nepozornostiam v obrane.

Pri všetkých formách a stupňoch nácviku obran­ ných techník musíme myslieť na faktory, ktoré rozhodujú o úspešnosti ubránenia. Všetky treba rozvíjať. Zhruba sa jedná o tieto faktory: 1. Voľba správnej obrannej akcie vzhľadom na konkrétnu podobu útoku. Schopnosť správne a bleskurýchlo voliť obranu sa vyvíja a automatizuje dlhým cvičením všetkých foriem kumite.

2. Rýchlosť vlastnej reakcie, reakčný čas. Ten je individuálny a do značnej miery konštitučne pod­ mienený (špeciálnym tréningom ho môžeme skrá­ tiť). Súvisí to s predchádzajúcim bodom, pretože súčasťou reakčného času je v tomto prípade aj čas potrebný na výber správneho krytu.

3. Rýchlosť samotného pohybu. Tá je ovplyvnená výbušnosťou zúčastnených svalových skupín, teda tých, ktoré robia kryt, i tých, ktoré premiesťujú telo. „Rýchle, dynamické nohy" sú podstatným znakom dobrého karatistu a nakoniec každého dobrého bojovníka v úpolových disciplínach.

4. Psychický stav v okamihu útoku. Tento faktor sa pomerne málo spomína, hoci často hrá kľúčovú úlohu. Existuje určité optimum, stav aktivizácie, v ktorom človek najlepšie reaguje. Ak „spí", alebo ak je priveľmi rozrušený, ak má priveľký strach, ak je rozzúrený, rýchlosť reakcie i schopnosť včas a správne odhadnúť útok, ktorý sa chystá, sa veľmi zhoršujú.

V orientálnej kultúre existuje na popis ideálneho psychického rozpoloženia v boji mnoho zaujíma­ vých prirovnaní.

Japonci hovoria napríklad o mizu—no—kokoro — mysli, pokojnej ako hladina vody v čase bezvetria, ktorá vtedy dokáže zrkadliť okolie presne a neskresľuje obraz vlnkami — po­ dobne ako myseľ, keď nemá narušené vnímanie vlnami emócií, ako strach a podobne. Hovoria tiež o cuki—no—kokoro — mysli, ako svite mesiaca, ktorý zalieva celú krajinu svetlom v čase, keď je bezoblačno. Aj psychika nerozptýlená strachom, hnevom a vedľajšími myšlienkami, môže vnímať situáciu presne, bez „tmavých miest." Sú to poetic­ ké prirovnania, prezrádzajú však veľkú skúsenosť a dobré intuitívne „vcítenie sa" do psychického diania.

242

Ako sa naučiť dosiahnuť a udržať žiadúce psy-

chické rozpoloženie je zložitá otázka. Ako to do­ siahnuť v skutočnom boji o život je hádam to najťažšie na celom karate. Závisí to najmä od vrodených predpokladov, od osobnostných vlast­ ností a od celkovej výchovy a prípravy. Psychická príprava na športový zápas je pochopiteľne jedno­ duchšia. V športovom zápase nám nehrozí smrť — nanajvýš prehra. Je jasné, že takéto ohrozenie nás spravidla vyvedie z miery omnoho menej, ako skutočná hrozba. Napriek tomu je to základný problém mnohých, inak technicky výborných prete­ károv. Otázka psychickej prípravy je priveľmi široká.

Postačí ak povieme, že popri špeciálnych metódach je najlepším učiteľom skúsenosť. Zápas na tréningu i na súťažiach nás učí optimálne reagovať na

konkrétnu situáciu. Rutinér sa nevyznačuje iba lepšou technikou, ale — a to najmä — lepšími nervami.

Zo spomínaných faktorov, ktoré určujú, či bude­ me pri bránení úspešní, alebo či nás súper zasiah­ ne, je vždy niektorý z nich väčšou alebo menšou slabinou. Ktorý, na to prídeme sami. Pri tréningu musíme sledovať, prečo sa nám útok podaril, prí­ padne nepodaril vykryť, prečo sme sa nestihli uhnúť. Znie to možno čudne, ale lepšie je, ak zásah naozaj pocítime; zvyčajne to je dostatočne silný podnet na zvýšenú pozornosť, prípadne na sebaanalýzu. Potom sa musíme práve na túto slabinu pri nácviku obranných techník koncentrovať.

243

KATA

Kata patrí medzi tie charakteristiky, respektíve časti karate, ktoré môžu pripadať európskemu čitateľovi nové a neznáme. S prekvapením však zisťujeme, že v súvislosti so spomínaným pankrationom v starom Grécku hovorí Platón o skiamachii — „boji bez súpera" — akejsi starej forme tieňového boxu.

V Grécku existovali aj vojenské tance nazývané pyrrhichia — „ako si poradiť so súperom". Obidve tieto staré formy cvičenia sú nepochybne obdoba­ mi kata v karate.

Japonské slovo kata v preklade znamená približ­ ne „ f o r m a " a označuje ustálenú presnú zostavu obranných a útočných prvkov. Kata je neodmysli­ teľnou súčasťou klasického i moderného karate.

Väčšina orientálnych bojových umení má vo svojej štruktúre, respektíve v arzenáli svojich cvičení určitý počet jemu vlastných kata (prirodzene aj pod inými názvami). Útočné a obranné techniky, kryty, kroky, obrátky, kopy i údery sú v kata skĺbené do presného sledu s ustáleným rytmom i podôrysom vykonáva­ nia. Je to choreografia boja s fiktívnymi protivníkmi útočiacimi na cvičiaceho z rozličných strán. Kata sú vlastne najpodstatnejším znakom, v ktorom sa líšia od seba jednotlivé smery karate alebo čuan—fa, pretože sú vyjadrením celej koncepcie boja a nielen jednoduchým sledom základných techník. Kata v klasickom karate sú jeho esenciou, formou jeho cvičenia a často aj zmyslom. Existujú kata obsahu­ júce rýchle bojové techniky s množstvom premiesťovacích pohybov a dlhými útokmi, ktoré predsta­ vujú boj tam, kde je dosť priestoru a vhodný terén.

Iné kata sú také, pri ktorých bojovník manévruje na minimálnom priestore a skôr sa spolieha na techni­ ku krytov ako na uhýbanie, prípadne na fyzickú silu a ki. Sú i také kata, kde je za cvičiacim fiktívna stena či múr, ktorý mu kryje chrbát a cvičiaci sa pohybuje fakticky iba do bokov, brániac sa útokom spredu a zboku. David Krieger poeticky a zároveň veľmi výstižne vraví o kata: „Tak ako skandované, polospievané legendy odovzdávajú ústne podanie histórie primitívneho kmeňa, tak aj kata odovzdáva informácie od učiteľa k žiakovi a z generácie na generáciu. Kata poskytujú spojítko, spájajúce ohnivko s minulosťou, s cennými tradíciami vo vývoji karate".

Zmysel a účel kata nemožno popísať jednou vetou tak, ako nemožno jednou vetou vyčerpávajú­ co popísať všetky aspekty karate ako bojového umenia i športu. Môžeme však schematicky na­ črtnúť zopár bodov vyjadrujúcich najdôležitejšie aspekty kata: — Kata nás spája s minulosťou karate. V určitom zmysle slova je kata vlastne formou odovzdávania ideí. Cvičiť kata znamená (hoci si to iba málo karatistov uvedomuje) byť v určitom časovom oka­ mihu aspoň v symbolickom spojení so všetkými karatistami, ktorí prechádzali úskaliami toho istého cvičenia v blízkej i v dávnej minulosti. Je to ako zážitok sprostredkovaný umeleckým dielom, kni­ hou, básňou či sochou, ktorý je nadčasový. Chápa­ nie kata a prežitie cvičenia má podobnú nadčasovú kvalitu. Cvičiac kata sa človek na chvíľu stáva

246

časťou umenia karate žijúceho a meniaceho sa od minulosti do budúcnosti.

— Tak, ako je kata v určitom zmysle prostriedkom zážitkového spojenia s minulosťou, tak je aj pro­ striedkom odovzdávania technických informá­ cií. V kata tvorcovia uskladnili, „konzervovali" infor­ mácie o: 1. Samotnej technike karate — presne sa zachovali vo svojej technicky dokonalej podobe jednotlivé kopy a údery i jednotlivé obranné akcie. Ak by sa techniky odovzdávali vždy ďalšej generácii iba osobitne, v izolovanej podobe, určite by viac podliehali zmenám a modifikáciám, strácali by sa a zabúdali. Technika zaradená do fixného sledu akcií v logickej nadväznosti na ostatné techniky je z historického hľadiska „trvanlivejšia".

2. Koncepcii použitia techniky — presne sa zachyti­ la koncepcia toho-ktorého majstra o najvýhod­ nejších sekvenciách jednotlivých techník — po­ vedzme o nadviazaní série úderov a kopov, alebo o najvýhodnejšom nadviazaní protiútoku na obrannú techniku.

3. Spôsobe a štýle premiesfovania a orientácie v priestore.

4. Technike dýchania a životne dôležitom slede relaxácie a napätia svalových skupín.

5. Spôsobe, respektíve choreografii reakcie na viac­ násobný útok, prípadne na útok viacerých súper­ ov. Prirodzene, že skutoční útočníci nikdy neúto­ čia spôsobom a v takom poradí, na ktorý by sa dalo reagovať niektorou z predpísaných choreog­

rafií kata. Je to skôr model a súhrn pravidiel, koncept pohybu a reakcie, určité zovšeobecne­ nie, ktoré nám kata poskytuje, a nie detailný konkrétny recept.

— Tak, ako je kata rezervoárom informácií, tak je aj účinnou nácvikovou a cvičebnou metódou. Kata neslúži len ako príručka, do ktorej siahame, prípad­ ne v ktorej príležitostne listujeme, keď potrebujeme informáciu. Kata je predovšetkým metódou a for­ mou cvičenia karate. Dnes, keď sa karate stáva súťažným zápasovým športom, ustupuje tento as­ pekt trochu do úzadia, hoci si svoju dôležitosť a popredné miesto medzi metódami uchováva.

V minulosti kata tvorili hlavnú nácvikovú metódu.

— Kata je cesta, ktorá znamená zmenu a zdoko­ nalenie seba samého. David Krieger píše, že cvi­ čiac kata je človek znovu a znovu sám so svojím vnútorným svetom. Iróniou tréningu kata a zároveň jeho podstatnou črtou je (zatiaľ čo sa zdá, že karatista si podrobuje kata), že v skutočnosti si podrobuje len seba samého, pričom kata slúži len ako príhodné „vozidlo" či prostriedok. Väčšina ľudí si myslí, že najdôležitejším cieľom v karate je víťazstvo v boji, v zápase alebo dokonca v športo­ vom zápase. Zmyslom zápasu je však podrobiť si, zvládnuť niekoho iného a to vedie „ i b a " k víťazstvu, ktoré je len okamihom, prchavým zábleskom slávy.

Zvládnuť, podrobiť si seba samého — to je hodená rukavica na celý život a nemajúc jednorazové rieše­ nie pretrváva celý život. Kata, v chápaní klasického karate, poskytuje formu a možnosť ako prijať túto

247

zvládnutia vstupuje do kata i samotná osobnosť výzvu. Kata sama osebe je naozaj len formou — je cvičiaceho, jeho najvnútornejšie charakteristiky. prázdna a strnulá. Ten, kto chce kata vdýchnuť život, musí kata cvičiť, až kým techniky a ich sled — Kata je meradlo technickej vyspelosti cvi­ nezačnú „plynúť". Krieger nepíše len za svoje čenca. Zvládnutie postupne náročnejších kata je sito—rju, ale za celé karate, že dať kata život je jedným z najdôležitejších kritérií pri skúšaní a ude­ bojom, ktorý môže vyústiť jedine v ponorení sa, ľovaní stupňov technickej vyspelosti v karate (žiac­ zahĺbení vlastného ja, vlastného vedomia, celej ke stupne Kju a majstrovské stupne Dan). Úroveň osobnosti. Pretože, pokiaľ nie je vlastné ego „pono­ zacvičenej kata je neoklamateľným ukazovateľom rené" do toku, do prúdu kata, cvičiaci nezvládol, vynaloženého tréningového úsilia. Ak napríklad ta­ nepodrobil si kata, ani seba samého. Toto je lent niekedy zakryje nedostatky pri základných základnou myšlienkou cvičenia kata od tej najjed­ technických prvkoch (a často aj v zápase), tieto sa noduchšej až po tú najvyššiu a najzložitejšiu. určite prejavia v kata. Z tohto dôvodu sú kata — Kata je prostriedkom estetického sebavyjad¬ zoradené (na žiackej úrovni) do systému, ktorý renia. Zdalo by sa, že hľadať estetické kvality zodpovedá jednotlivým výkonnostným schodíkom, v jednej z foriem cvičenia karate (v tvrdom bojovom po ktorých karatista vystupuje k majstrovstvu. umení) nemožno. Každý, kto kata videl, vie, že to nie — Kata je súťažnou disciplínou. Kata predstavuje je pravda. Prvky čuan—fa, ba celé sekvencie z kata, naozaj vzrušujúcu súťažnú disciplínu, ktorá stimulu­ sú organickou súčasťou tradičného, klasického čín­ je aj tých, ktorí si ešte nenašli cestu k vnútornému skeho baletu. Tanec je formou sebavyjadrenia. Kata zmyslu kata. Súťaž v kata je alternatívou k zápasu nie je tancom, má však niektoré spoločné znaky. a v súťaži spočíva nádej, že prastaré kata neodídu Nie je predsa neznáme, že kedysi tance znázorňo­ z tohto sveta ako zastaralá a zaprášená spomienka vali činnosti vykonávané v živote — medzi iným aj na minulosť. V súťaži kata závisí umiestenie prete­ boj — nakoniec u primitívnych národov je tomu tak kára od týchto sledovaných charakteristík: i dnes. Kata zacvičená majstrom, ktorý ju zvládol do 1. Technické vykonanie kata. Rozhodcovia posu­ hĺbky a žije v nej, je pre diváka skutočným estetic­ dzujú úroveň a správnosť vykonania jednotlivých kým zážitkom plným napätia, dynamiky a dokonalé­ techník, z ktorých sa kata skladá, i celkovú chore­ ho pohybu. Platí to tým viac, čím väčšmi sa cvičenie ografiu. Pretekár môže ukázať aj pri úplne správne blíži k realite, skutočnému boju, čím viac sprostred­ zacvičenej kata väčšiu alebo menšiu dokonalosť kováva divákovi pocit, že nevidí človeka cvičiaceho v mnohých technických aspektoch cvičenia. prostné, ale bojovníka v plnej akcii. Formou seba vy¬jadrenia je kata aj preto, lebo v prípade dokonalého 2. Dynamika vykonania kata. Rozhodcovia posu­ dzujú razantnosť, silu a rýchlosť jednotlivých obran248

ných a útočných techník. Tento aspekt hodnotenia je vlastne aspektom funkčnosti a skutočnej účin­ nosti cvičenia.

3. „Bojového ducha", konzistenciu cvičenia a reali­ t u , ktorú kata sprostredkúva. Skúsený rozhodca dokáže pomerne presne určiť, do akej miery cvičenec kata vnútorne prežíva, prípadne do akej miery sa cvičenie približuje bojovej realite. Tento aspekt hodnotenia delí diletanta od majstra, zostavu prostných od skutočnej kata.

Okrem toho, pochopiteľne, je hodnotiacim krité­ riom aj náročnosť vykonanej kata. Novou súťažnou disciplínou je cvičenie kata družstiev, pri ktorom naraz cvičia traja cvičenci. Prirodzene, je to odchýl­ ka od klasicky chápaného cvičenia kata, pretože človek nemôže prežívať boj s myslenými súpermi a súčasne synchronizovať svoje pohyby s pohybmi partnerov. Kata v družstvách sprostredkúvajú pôso­

bivý zážitok a vnášajú určitý nový prvok do súťaže­ nia. U nás je zvykom a aj žiadúcou praxou, aby cvičiaci a najmä mládež, skúsili najprv šťastie v kata a až potom sa zapojili do súťaže v zápase. Tak sa zabezpečí vyššia technická úroveň súťažiacich a minimalizuje sa riziko, že budú súťažiť ľudia, ktorí nedostatočne ovládajú jednotlivé techniky a môžu ohrozovať seba a svojich súperov.

Rozsah publikácie, žiaľ, nedovoľuje rozviesť celý systém kata v karate a už vôbec nie uviesť niektorú z nich v celom rozsahu tak, aby sa dala z podaného popisu naučiť. Je to škoda, pretože by to mohlo uľahčiť nadviazanie kontaktu s karate pre tých, ktorí začnú cvičiť sami, len na základe textu. Kata v ich konkrétnej podobe zostane dlžobou, ktorú sa pokú­ sime splatiť v podobe ďalšej publikácie venovanej kata a ich cvičeniu.

249

KUMITE

Kumite je názov pre cvičenie obranných a útočných techník v skutočnom kontakte medzi dvoma alebo (niekedy) i viacerými súpermi. M. Hisataka okrem iného napísal, že ak kata učí teóriu karate, kumite učí aplikáciu tejto teórie. Kumite okrem rozvíjania technickej stránky jednotlivých používaných útoč­ ných a obranných pohybov rozvíja aj zmysel, cit pre správnu vzdialenosť od súpera (ma-ai) v každom jednotlivom okamihu akcie, rozvíja zmysel pre správne odhadnutie okamihu pre akciu, reakciu, bojovú stratégiu (sedžucu) a iné. Ma—ai, správna vzdialenosť, je diktovaná okamžitými okolnosťami, ako napríklad veľkosť, sila a technická vybavenosť súpera, dosah vlastnej útočnej techniky a podobne.

Načasovanie útoku, protiútoku alebo premiestenia, znamená vystihnúť presný okamih, v ktorom treba príslušnú techniku vykonať. Kuzuši je japonské slovo, ktoré znamená niečo ako vychýlenie; vyjadru­ je možnosť vytvoriť si útok alebo protiútok (naprí­ klad fintou, podrazením a podobne).

V starej Číne sa vyvinul spôsob cvičenia vo dvoji­ ciach, kde sa vopred určil spôsob, kto útočí, ako vyzerá obrana či protiútok. Dôvod bol jednoduchý — v konkrétnej situácii aplikovať tie techniky, ktoré sa naučili. Takéto cvičenie sa nazývalo džaošu, čo znamená „skríženie rúk" alebo vzájomná výmena techník. Iný názov bol dašu — rozdávanie, rozsieva­ me úderov.

Na Okinave a neskôr i v Japonsku sa prvé kumite cvičilo pod názvom kumiai—džucu alebo kumi— uči. Spočiatku sa toto cvičenie používalo iba na

objasnenie jednotlivých techník použitých v kata.

Od tohto okamihu je história nejasná, pretože niekoľko majstrov tvrdí, že vynašli nový druh cviče­ nia vo dvojiciach — jakusoku—kumite a džiju—ku­ mite. M. Hisataka tvrdí, že to bol jeho otec Kori Hisataka, naopak, T. Suzuki tvrdí, že to bol Hironori Ocuka atď. Isté je, že sa kumite — cvičenie s par­ tnerom, postupne stalo neodmysliteľnou súčasťou tréningu karate.

V zásade existujú dve základné formy kumite.

V prvej sú jednotlivé faktory bojovej situácie (útoč­ ník a podobne) viacmenej vopred dohodnuté (nazý­ vame ju jakusoku—kumite); v druhej forme nie sú tieto faktory vopred určené (nazývame ju džiju—ku­ mite).

Jakusoku — kumite V jakusoku—kumite je presne vopred určené, kto a akú techniku vykonáva. Zámerom cvičenia je, aby sa cvičenec najprv naučil touto, relatívne bezpeč­ nou formou zvládnutú techniku aj reálne použiť, a aby si vypracoval základné pohybové a reakčné návyky na kontakt so súperom. Jakusoku—kumite môžeme rozdeliť na: 1, Tanšiki—kumite (inak aj ippon—kumite), ktoré pozostáva z jediného vopred dohodnutého útoku, obrany a protiútoku. Tanšiki—kumite je prvým kro­ kom v cvičení s partnerom. Príklady na tanšiki—ku­ mite sú na obr. 375 až 3 8 0 .

252

2. Fukušiki—kumite, ktoré je už o niečo zložitejšie a útočník vykonáva sériu viacerých útokov, ktoré sú „vykryté" a po nich nasleduje protiútok. Podľa počtu útokov možno hovoriť o nihon, sanbon, jonhon, gohon kumite atď.

3. Randori—kumite, v ktorom je každý partner striedavo niekoľkokrát útočníkom i obrancom (úto­ čí, kryje sa, robí protiútok, ktoré je krytý atď.).

Uvedené delenie pochádza od M. Hisataku a po­ važujeme ho za najsystematickejšie. Randori—ku­ mite sa v určitej forme, napríklad v škole šotokan, nazýva okuri—gaeši—kumite, vo wado—rju v trochu voľnejšej forme ohjo—kumite a podobne. Názvov na cvičenie s partnerom existuje veľa. Dôležité a spo­ ločné pravidlo pre všetky seriózne školy karate je, že jakusoku—kumite vo svojich jednotlivých podo­ bách je nevyhnutný a povinný medzistupeň trénin­ gu, ktorému musíme venovať dosť času predtým, než pristúpime k voľnému zápasu. Jakusoku—ku­ mite tvorí aj pre pokročilých karatistov veľmi po­ trebnú zložku tréningu.

Džiju — kumite Existuje prechodná forma medzi voľným zápasom a jakusoku—kumite. M. Hisataka ju nazýva tanšiki—džiju—kumite alebo fukušiki—džiju—kumite.

Obidve sú charakterizované tým, že sa vopred určí kto útočí, neurčí sa však akou technikou a kam, a neurčí sa ani technika obrany a protiútoku.

Niekedy sa táto forma nazýva džiju—ippon—kumite.

Samotné džiju—kumite možno rozdeliť na klasic­ ké, bojové džiju—kumite, pri ktorom neplatia iné obmedzenia ako tie, ktoré zabraňujú udrieť súpera na tréningu, a na športové džiju—kumite, pri kto­ rom platia pravidlá športového zápasu. Džiju—ku­ mite je prípravou na kumite—šiai, čiže na súťaž v kumite. Pri tréningovej forme džiju—kumite treba používať aj iné ochranné prostriedky, ako dovoľujú pravidlá športového zápasu, napríklad chrániče ho­ lenných kostí a podobne. Uľahčuje to tréning a zni­ žuje sa riziko zranenia. Džiju—kumite je veľmi náročná a pokročilá forma cvičenia v karate. Je potrebné, aby cvičenci určitý čas cvičili základnú techniku (kihon), kata a jakusoku—kumite a až potom opatrne začínali s voľnou formou zápasu.

Všeobecné pravidlo je nezačínať s džiju—kumite na tréningu skôr, ako pri 7. Kju; v prvých mesiacoch tréningu venujeme nácviku len krátky čas z celkové­ ho trvania tréningu. Okrem toho by sme sa mali v džiju—kumite dlhší čas orientovať na čistú techni­ ku a nie na zásah za každú cenu. Osvedčuje sa trénovať zápas bez akéhokoľvek napätia vo sval­ stve; spočiatku omnoho pomalšie ako v normálnom zápase. Mimoriadny dôraz treba klásť na držanie paží v kamae a na správne postoje. U pokročilých karatistov sa niekedy používa ako tréningová metó­ da džiju—kumite s viacerými súpermi.

Iná forma tréningu so zameraním na výcvik nie­ ktorej konkrétnej techniky je „vnútený" handicap.

Napríklad jeden zo súperov musí držať pravú pažu

256

za chrbtom a zápasiť len ľavou pažou a nohami.

Takáto forma zápasu spravidla zlepšuje ostatné techniky. Podobne môžeme zlepšiť orientáciu v priestore a techniku uhýbania celým telom (kavaši—vaza) — napríklad jeden zo súperov má obidve paže za chrbtom. Takéto formy cvičenia sa však odporúčajú len pokročilým a vyspelým cvičencom, ktorí už majú značné zápasové a súťažné skúsenos­ ti.

Niektoré smery karate (najmä na Okinave a v Kó­ rei) používajú na cvičenie kumite ochranné brnenie na vrchnú časť tela. Táto forma cvičenia je veľmi vhodná pre bojové karate, pretože umožňuje vyko­ návať útoky a protiútoky na chránené časti tela naplno, bez potreby zastaviť. Okrem iného sa takto otužujú aj úderové plochy a rozvíja sa sila úderov a kopov, ktorá nie je v športovom zápase natoľko dôležitá.

Pravidlá športového zápasu v karate — kumite— šiai — prešli počas svojej existencie (vznikli približ­ ne pred 25 rokmi) množstvom zmien. Hlavný faktor, ktorý sa menil, je systém bodovania techniky, ktorá je hodnotená ako kritérium na víťazstvo v zápase.

Pôvodnou ideou bolo, že ako ippon (rozhodujúca technika) bude hodnotená taká technika, ktorá spĺňa kritériá na či—mei, čiže taká, ktorá by v prípa­ de, že by nebola zastavená pred dopadom, spôso­ bila smrť alebo vážne zranenie. Kritériá na takúto techniku boli veľmi prísne. Postupne sa prichádzalo na to, že v takto formulovaných pravidlách je viac samurajskej romantiky, ako zmyslu pre realitu.

Predstava či—mei je pre väčšinu dnešných karatis­ tov, ktorí skutočný boj na život a na smrť v živote nevideli, predsa len trochu vzdialená. Postupne prenikali reálnejšie názory na pravidlá a súčasná forma pravidiel predstavuje (podľa nášho názoru) prechodnú formu medzi starým chápaním rozhodu­ júcej techniky a bodovým systémom. Kritériá na hodnotenie techniky sa viacmenej prispôsobili po­ trebám športu, zostáva len obmedzený počet bo­ dov a možnosť víťazstva pred časovým limitom.

Pravidlá športového zápasu by mal podrobne poznať každý, kto sa chce karate venovať ako športovej disciplíne.

Za mimoriadne dôležitý treba považovať ten člá­ nok pravidiel, ktorý hovorí o t o m , čo je v zápase zakázané. Tento článok by sa mal striktne dodržia­ vať aj v tréningu a to pri všetkých formách cvičenia kumite. Odporúčame preto, aby si ho každý dôklad­ ne vštepil skôr, ako sa pustí do akéhokoľvek cvičenia so súperom. Je to nutné opatrenie, ktoré nám pomôže odstrániť riziko zbytočných zranení.

Zakázané techniky a akcie v športovom zápase karate: 1. Techniky, ktoré urobia priamy kontakt s tvárou, hlavou a krkom. Kontrola pri technikách, ktoré smerujú na tieto miesta musí byť absolútna. Tech­ niky paží, ktoré sa dotknú tváre aj celkom ľahko, sa nemajú hodnotiť, a môžu sa trestať ako nedostatok kontroly. V prípade kopov je povolená tolerancia za

257

predpokladu, že útok je pod kontrolou a kontakt je povrchový, teda dotkne sa kože.

2. Útoky na genitálie.

3. Útoky do tváre s nukite, alebo s otvorenou pažou (teišo).

4. Nebezpečné hody (kakae nage, saka otoši, atď.).

5. Kop pätou (kakato—geri) zasadený na hornú časť trupu, tvár, hlavu alebo krk stojaceho súpera.

6. Opakované priame útoky na horné alebo dolné končatiny.

7. Útoky na bedrový a kolenný kĺb alebo na priehlavok (nárt).

258

SYSTÉM TRÉNINGU V KARATE

Ako

začať

Nuž, ako začať, je otázka, na ktorú doposiaľ niet nijakej presnej odpovede. Existuje však veľa po­ znatkov o t o m , ako nezačať a čomu sa treba v začiatkoch vyhnúť, pretože by sa nám to mohlo neskôr vypomstiť. Aj tieto negatívne informácie sú dosť veľkou pomocou. Návody, respektíve odporú­ čania, ktoré ďalej uvádzame, sú zhrnutím takýchto negatívnych informácií. Sú tiež výsledkom určitých skúseností, ktoré sme doteraz získali.

Nasledujúce odporúčania vyslovujeme v presved­ čení, že pomôžu vyhnúť sa najhrubším chybám v začiatkoch. Nie všetky sú jednoznačné. Je však typické pre človeka, že sa neučí iba mechanicky — metódou pokusu a omylu — ale že nad pokusom najprv uvažuje a tvorivo ho plánuje. A to by sme odporúčali všetkým, čo sa chystajú začať s týmto športom.

Ako začneme trénovať, závisí od viacerých okol­ ností: 1. Čo chceme cvičením karate dosiahnuť, čo pre nás karate znamená? Je to spôsob sebaobrany? Je to športové odvetvie, v ktorom chceme vyniknúť?

Riešenie pocitu menejcennosti alebo forma sebare­ alizácie? Je to iba doplnok sedavého spôsobu života, či prostriedok na schudnutie? Odpoveď na túto otázku významne ovplyvňuje spôsob, ktorým začíname cvičiť.

2. Aký máme vek? Toto je aspekt života, ktorý

nemôžeme ovplyvniť a ani ignorovať. Každý vek má svoje zvláštnosti a aj výhody (ktorých však rokmi ubúda). V rozličnom veku musíme rešpektovať rozličné pravidlá — zvlášť vtedy, ak začíname s niečím, čo je pre naše telo úplne nové.

3. Aké sú naše telesné predpoklady v danom oka­ mihu? Sem patrí kvalitatívne a kvantitatívne zhod­ notenie toho, čo sa spomínalo v kapitole o teles­ ných predpokladoch k cvičeniu karate a teda logic­ ky i náš zdravotný stav. Športovali sme už aktívne predtým? Ak áno, kedy naposledy a v ktorom druhu športu? Ako je to s našou silou, rýchlosťou, aeróbnou kapacitou — skrátka s kondíciou? Ako sme na tom s pohyblivosťou? To sú základné otázky, ktoré ovplyvnia obsah úvodných tréningov. Nerešpekto­ vanie nášho zdravotného stavu by tiež bolo hlúpos­ ťou.

4. Koľko času máme reálne na cvičenie? Správny odhad našich časových možností nám ušetrí skla­ manie z precenenia vlastných možností, pokiaľ ide o rýchlosť napredovania. Súvisí to i s tým, čo všetko sme ochotní zo svojho voľného času obetovať kvôli tréningu. Mali by sme vopred zvážiť poradie dôleži­ tosti svojich záujmov a cvičeniu karate určiť reálne miesto v ňom.

Ako tieto otázky ovplyvňujú cestu, po ktorej sa pri cvičení karate budeme uberať, možno čiastočne zodpovedať na základe skúseností.

Rozhoduje predovšetkým skutočnosť, čo pre nás cvičenie znamená, pričom to súvisí i s množstvom času, ktoré sme mu ochotní venovať. Ak je karate

260

pre začiatočníka primárne sebaobranou, bojovým umením, musí sa hneď od začiatku zamerať na vážne, bojové aspekty cvičenia. Úzkostlivo musí dodržiavať „ č i s t o t u " techniky, vopred myslieť na najúčinnejšie techniky, na rozvoj pohybových schopností, zamerať sa na zvyšovanie razancie a sily techniky a podobne. Takéto ponímanie cviče­ nia má najbližšie ku klasickému, a preto je relatívne najnáročnejšie na disciplínu a povoľuje najmenej úľav; tie by sa mohli vypomstiť v skutočnej situácii.

Nemenej náročné je, keď chceme začať s karate ako so súťažnou športovou disciplínou. V takom prípade najdôležitejšie je zvyšovať telesnú zdatnosť, a ak sa skutočne chceme vypracovať medzi špičko­ vých pretekárov, bolo by dobré reálne zvážiť vek a telesné predpoklady. Ak už nie sme celkom mladí, lepšie bude orientovať sa na iné aspekty karate a k myšlienke byť špičkovým pretekárom sa prípad­ ne vrátime potom, keď zistíme, že k tomu máme reálne predpoklady, a to na základe našich trénin­ gových výsledkov. Nejde tu o nijakú tragédiu, preto­ že karate má hodnotu vo všetkých svojich poníma­ niach a nie iba ako súťažná športová disciplína.

Ak je pre nás karate doplnkovou pohybovou aktivitou, prijímajme ho z jeho hravejšej stránky a neusilujme sa vyrovnať hneď od začiatku preteká­ rom. Dôležité je, aby cvičenie zostalo pre nás potešením — to pretekári vždy nemajú.

Ak chceme pri cvičení jednoducho schudnúť — čo nie je hanba, i keď na to existujú i jednoduch­ šie prostriedky ako karate — neulievajme sa a usi­

lujme sa vydať zo seba čo najviac energie. Ak máme problémy so sebadôverou, hľadajme riešenia aj inde, pretože karate síce môže pomôcť, ale nerieši základné otázky nášho vzťahu k okoliu a našich osobnostných vlastností.

Vek je pre začiatok cvičenia rozhodujúci. Pocho­ piteľne, že najlepšie je začínať veľmi mladý. Nezna­ mená to však, že ak sme starší, dospelí, v strednom veku, musíme celú záležitosť jednoducho pustiť z hlavy. To naozaj nemusíme, treba len uvážiť, čo môžeme od svojho tela žiadať. Mladý organizmus znesie aj tvrdšie a bezohľadnejšie zaobchádzanie, rýchlo sa regeneruje i zvyká na záťaž. Starší človek musí s cvičením začínať veľmi pomaly a postupne a musí sa vyhýbať zbytočným zraneniam — hoja sa už pomalšie. Toto treba mať na pamäti najmä pri cvikoch na ohybnosť a pružnosť a pri celkovom dávkovaní tréningu. Čo sa týka mladých ľudí, ktorí ešte rastú a ich organizmus je ešte vo vývoji, treba myslieť predo­ všetkým na pohyblivosť a obratnosť. So silovým tréningom je dosť času začať neskôr.

Telesné predpoklady sú vždy začiatkom a výcho­ diskom pre cvičenie. Ak má niekto slabú pohybli­ vosť (ohybnosť a pružnosť), musí sa od prvého tréningu orientovať na jej zvýšenie a trochu zane­ dbať ostatné veci. Ak už desať rokov len sedel v kancelárii a zásadne nechodil peši, ale autom a výťahom, potom je to zrejme najhoršie s jeho aeróbnou kapacitou a so schopnosťou znášať určitú záťaž. Preto urobí rozumne, ak začne napríklad

261

behať — i to veľmi postupne — a na karate bude myslieť až neskôr.

Zdravotný stav je tiež veľmi dôležitá otázka.

Najlepšie bude, ak poprosíte lekára a vysvetlíte mu, čo a ako zamýšľate cvičiť. Len on je povolaný kvalifikovane vysloviť čo smieme a čo nie. Zo skúseností by sme radi upozornili na rizikové fakto­ ry, s ktorými sme sa už v minulosti stretli. Sú to predovšetkým srdcové vady a choroby každého druhu a určité neurologické ochorenia či stavy.

Nepríjemnosti môže spôsobiť aj coxartróza (artróza bedrových kĺbov), respektíve vrodená chybná polo­ ha týchto kĺbov. Pozor treba dávať aj na herniu (prietrž, pruh). Dosť riskantná je i nadváha, ktorá môže spôsobiť preťaženie, ba i zranenie kolenných kĺbov, členkov alebo chrbtice. Hoci spomenuté faktory úplne nezabraňujú cvičiť, treba ich pri výbere cvikov a voľbe intenzity tréningu zohľadniť.

0 čase, ktorý sme schopní a ochotní tréningu venovať, netreba veľa diskutovať. Ak ho máme veľmi málo, zabudnime radšej na karate — nemá zmysel cvičiť raz za dva týždne. Ak máme málo času, prispôsobme tomu tréningový plán a ciele, ktoré chceme dosiahnuť. Cvičme však tak často, ako je len možné, a to už od počiatku.

Napriek veľkej pestrosti spomenutých predpokla­ dov a cieľov (ktoré si kladieme), predsa len platia určité odporúčania pre veľkú väčšinu tých, čo začínajú. Niečo treba povedať i k času, ktorý tréningu venujeme.

Hoci sa to zväčša nedodržiava (vo väčšine klubov

sa „nabehne" priamo na techniku karate), je takmer príkazom venovať sa na niekoľkých prvých desiat­ kach tréningov cvičeniam, ktorých podstatná časť ( 4 0 — 6 0 %) je zameraná na rozvíjanie všeobecných telesných predpokladov. Poviete, že to je predsa pol ba možno i celý rok. Je to síce pravda, ale v karate sa naozaj niet kam ponáhľať. Motívom na zanedba­ nie týchto cvičení je obvykle úsilie cvičencov, prí­ padne aj trénerov, dostať seba alebo svoje družstvo na skúšky čo najrýchlejšie a získať tak nejaké Kju (žiacky stupeň technickej vyspelosti). Nestojí to za to, pretože celkový postup cvičenia sa neurýchli.

Naopak, dobre pripravený organizmus sa neskôr učí rýchlejšie.

Konkrétny obsah takto zameraného tréningu by mal pozostávať z cvikov na pohyblivosť, z cvikov, ktoré zvyšujú aeróbnu kapacitu organizmu a z urči­ tého podielu posilňovacích cvičení. Odporúčame začať cvičiť kompletný systém majstra Suzukiho, ktorý sme spomenuli v kapitole o telesných predpo­ kladoch. Aeróbnu kapacitu zvýšime napríklad be­ hom alebo loptovými hrami; tie navyše rozvíjajú aj obratnosť. Môžeme tiež skombinovať niekoľko po­ silňovacích cvičení na rozličné časti tela s miernym behom medzi jednotlivými sériami do kruhového systému a vytvoriť tak účinný systém na rozvíjanie spomínanej aeróbnej kapacity. Spočiatku úplne postačia kľuky (na pästiach alebo dlaniach), „sklopky", drepy s výskokmi a podobne. Ak začíname cvičiť techniku karate, musíme cvičiť pomaly a pri­ veľmi organizmus nezaťažujeme z kondičnej strán-

262

ky. V neskorších štádiách tréningu plní už aj samo­ tné cvičenie karate funkciu záťaže a zvyšuje telesnú zdatnosť. Technika, ktorú vykonávame rýchlo a vý­ bušne je dostatočne namáhavá.

Nemá zmysel venovať sa karate menej ako dva­ krát týždenne. Ideálne je začať s tromi až piatimi cvičebnými jednotkami do týždňa. Spočiatku ne­ musia trvať dlhšie ako 30 minút. Neskôr cvičíme hodinu, ba i viac. Ten, kto po roku trénuje trikrát týždenne 1,5 až 2 hodiny, môže očakávať trvalý nárast výkonnosti. Ideálne je, ak sa neskôr karate stane každodennou potrebou, ako relaxácia, forma zabudnutia na všedný život a podobne. Ak cvičíme každý deň, nemusí to bezpodmienečne byť karate.

Hornú hranicu času potrebného na cvičenie je ťažko stanoviť. Zdá sa, že viac ako dvojhodinové cvičenie, respektíve dvojfázový a viacfázový tréning je doménou aktívnych pretekárov a tých, pre kto­ rých je karate viac ako len šport a hobby.

Koľko času venujeme kopom, úderom atď.? Naj­ lepšie je, ak spočiatku cvičíme približne rovnaký čas techniku paží a techniku nôh. Premiesťovanie a chôdzu v jednotlivých postojoch, spolu s obrátka­ mi treba nacvičovať osobitne, pretože ak to spája­ me hneď s útočnou alebo obrannou technikou, zvyčajne sa zafixujú chyby.

Odev a miesto na cvičenie tiež musia spĺňať určité predpoklady. Nie je pravda, že karate možno cvičiť len v ozajstnom karate-gi („kimone", ako ho mnohí nesprávne nazývajú). Karate—gi je ozaj veľmi pohodlné a vzdušné a vôbec nebráni pohybu; cvičiť

sa však dá aj v inom odeve. Spočiatku určite postačia tepláky, voľné bavlnené tričká a podobne.

Dôležité je len to, aby bol odev vzdušný a nebránil v pohybe. Treba sa vyhýbať umelým tkaninám — väčšinou neprepúšťajú vzduch a nesajú pot.

Karate sa zvyčajne cvičí naboso, nie je to však podmienka. Ak je chladno, prípadne ak je nekvalit­ ný povrch, môžeme cvičiť aj v teniskách.

Ideálnym miestom na cvičenie je telocvičňa s pravou „palubovkou" (parket na pružnom podkla­ de). Ak je na „palubovke" takzvaný protišmykový lak, môže spočiatku spôsobovať pľuzgiere. Treba si na to nejaký čas zvykať. Na parketách, ktoré sú položené na tvrdom podklade (často i na betóne), musíme byť veľmi opatrní. Všetky opakované tvrdšie doskoky a došliapnutia môžu spôsobiť zra­ nenie členkov, šliach, kolien a podobne. To priro­ dzene platí aj v iných športoch a nielen v karate. Ak cvičíme doma alebo v iných vhodných priestoroch, je dôležité, aby bola miestnosť dokonale vetraná.

Ideálne je cvičiť napríklad na trávnatom futbalovom ihrisku. Povrch je zvyčajne rovný, treba však dávať pozor — tráva je klzká. Pravda, cvičenie pod holým nebom, beh — to všetko nemá, žiaľ, v našej kultúre dostatočnú tradíciu. Každý pupkáč, idúci na pivo a trúsiaci posmešné poznámky okolo cvičiacich ľudí sa smeje z vlastných chorôb, ktoré ho neminú ak považuje vo svojej hlúposti pohyb za nedôstojný.

Netreba si nič robiť ani z vlastnej nešikovnosti. Je lepšie byť spočiatku smiešny, ako trvale telesne zanedbaný. Ozaj vrtký a šikovný človek sa napokon

263

vyskytuje v dnešnej mestskej civilizácii skôr ako rarita a našu nešikovnosť zdieľame s väčšinou ostatných ľudí. inak, ak nemáme možnosť začať cvičiť v nejakej telovýchovnej jednote pod vedením kvalifikovaného trénera, je výhodné, ak začneme cvičiť viacerí.

Pomáha to prekonať počiatočné útrapy cvičenia.

Jedno z najdôležitejších odporúčaní je urobiť si najprv určitý plán a ten aj dodržiavať.

Tréningové

plány

Zmyslom nie je podať presný popis a zoznam tréningových plánov, skôr by sme vo všeobecnosti chceli zdôrazniť ich dôležitosť a výhody. Čo by mal plán obsahovať, aký by mal byť obšírny a na aké obdobie by mal byť postavený?

Na začiatok je najrozumnejšie, ak si urobíme plán iba na prvý mesiac, prípadne na zopár tréningov.

Postačí, ak si vymedzíme niekoľko časových celkov v tréningu a schematicky vyznačíme ich obsah. Ak zamýšľame cvičiť trikrát týždenne, môžeme si na­ príklad napísať: 1. Cvičenie na pohyblivosť (Suzukiho systém) 20 minút, plus 10 minút ľahký beh — spolu 30 minút.

2. Technika karate — nácvik úderu — 10 minút, nácvik kopu (mae—geri) — 10 minút.

3. Posilňovacie cviky (kľuky, „sklopky", drepy) — 10 minút.

Zväčša po dvoch až troch tréningoch zistíme, čo

sme podcenili a čo precenilí. Potom je vhodné, ak si urobíme nový plán, tentoraz už podrobnejší, ktorý však musíme nejaký čas dodržiavať. Do plánu už zaraďujeme náročnejšie a nové cvičenia. Dôležité je dodržať časové delenie, ktoré sme si stanovili, aj keď v predpokladanom čase nestihneme odcvičiť všetko, čo sme si naplánovali. Treba prejsť k ďalšie­ mu cvičeniu, vynechať t o , čo sme nestihli a nasle­ dujúci tréning plánovať na základe takýchto skúse­ nosti rozumnejšie. Preto odporúčame pri cvičení sledovať čas (nie však ustavične).

V prvých štádiách tréningu netreba vytvárať dlho­ dobejšie perspektívne plány — zväčša by sa ukázali ako nerealizovateľné alebo zle postavené. V prvých dvoch mesiacoch cvičenia si vlastne človek testuje to, čo je v jeho silách, čo si môže reálne naplánovať.

Potom sa už dá postaviť aj plán, ktorý sme schopní dodržať.

Z toho, čo sme spomenuli sa dá usudzovať, že pokiaľ si karate ešte iba „oťukávame", môžeme experimentovať a s ľahkým srdcom opúšťať tie plány, ktoré skúsenosť odhalila ako nezodpovedajú­ ce. Potom, keď už presne vieme čo chceme a mô­ žeme, je potrebné, aby sme sa plánu zaťato držali a len v krajnom prípade od neho odstupovali a jeho nedodržanie považovali za prehru. Vtedy plán splní svoj účel.

Karate nemožno začať cvičiť len tak, bez koncep­ cie. Plánovať však neznamená len písať, ale predo­ všetkým rozmýšľať. Úspešne improvizovať priamo na tréningu sa v karate skutočne darí len veľmi

264

skúseným trénerom; lenže tak je to s improvizáciou všade, v hudbe, v herectve a podobne. Nie je nič horšie, ako improvizujúci diletant.

Obsah tréningov treba plánovať aj vtedy, keď už máme nejaký ten rok cvičenia karate za sebou. Čo sa týka rutinovaných karatistov, vo väčšine prípadov (pokiaľ nie sú pretekármi a nemusia rešpektovať potreby súťažnej sezóny) platí, že už majú vykryštalizovanú predstavu o t o m , čo chcú v najbližšom období cvičiť. Nie každý si rozpisuje všetky tréningy.

Nepochybne však každý, aspoň chvíľu pred trénin­ gom (doma, na ceste do dodžo, v šatni) mentálne plánuje to, čo sa chystá trénovať. Skúsený karatista, zväčša plánuje reálne a svoj plán aj dodržiava.

Takto uvoľnene môže pochopiteľne postupovať iba ten, kto je odkázaný iba sám na seba a cvičí len sám seba. Ak sa jedná o trénera, ktorý trénuje väčší počet ľudí, je vytvorenie tréningových plánov jeho povinnosťou.

Bez ohľadu na to, do akých podrobností chceme zachádzať pri koncipovaní tréningového plánu, je vhodné, ak sa v zásade držíme určitého systému.

Máme na mysli postupný prechod od všeobecných zámerov a konceptov k podrobnostiam a detailom.

Niekde na začiatku leží všeobecne koncipovaná predstava o tom, čo od karate očakávame, čo v ňom chceme dosiahnuť. Z tejto potom vyplynú čiastkové ciele a z nich určité predstavy o zameraní cvičení v jednotlivých obdobiach. Od nich vedie cesta k celkovému zloženiu tréningu a k času, ktorý sme mu ochotní venovať. Je ideálne, ak si tréningo­

vú jednotku rozdelíme na globálne časové úseky, teda čas vymedzený povedzme na základnú techni­ ku, kumite, kata, kondičné a uvoľňovacie cvičenia a podobne. Potom už môžeme ľahšie určiť, čím ten-ktorý úsek zaplníme. Takýto spôsob plánovania tréningov sa najviac osvedčil.

Bariéry a kritické obdobia v tréningu Netreba byť vrcholovým športovcom či profesio­ nálom, aby sa pritrafili chvíle, keď sa človeku prestane dariť, keď sa zastaví rast výkonnosti, že sa nám jednoducho nechce. Takéto chvíle môžeme nazvať bariérami, kritickými obdobiami alebo aj ináč. Mávajú rozličné príčiny a často neblahé následky; mnohých znechutili natoľko, že sa s cvičením karate rozišli natrvalo. Vo väčši­ ne prípadov však zbytočne, pretože išlo skutočne len o krízu, ktorá sa dala pri troche trpezlivosti prekonať.

Najhorším obdobím v tréningu je psychická, motivačná kríza. Cvičenie odrazu prestane byť radostné, nudí nás, otravuje, máme chuť na všetko možné, iba na karate nie. Začíname si klásť otázky, na čo to vlastne robíme a podobne. Takáto kríza nehrozí na začiatku cvičenia. Karate je dosť pestré na t o , aby nás udržalo v nadšení zopár rokov.

Kríza prichádza spravidla až po tých pár rokoch cvičenia, keď už vieme o karate dosť, keď už sme v ňom a s ním mnoho prežili.

265

V samotnom tréningu môže spôsobiť motivačnú krízu monotónnosť a jednostranná zameranosť.

Niekedy príde zlé obdobie ako ohlas na výkonnost­ ný pokles, na neúspešné súťažné obdobie, na vý­ raznejšie pokroky a úspechy rivalov. A dakedy zohrajú svoju úlohu aj také faktory, ktoré sú úplne mimo karate.

Liečba takéhoto stavu je kauzálna — zameraná na príčiny. Motivačnú krízu nesmieme podceniť. Často je vážnejším narušením cvičenia ako zrane­ nie. Vo všeobecnosti nesmieme čakať na to, že ako to prišlo, tak to aj odíde. Nesmieme nasilu a s nechuťou pokračovať v niečom, na čo v danom okamihu nemáme chuť, čo sa nám možno i bridí.

Niekedy postačí zmeniť obsah toho, čo trénujeme, na čas prestať povedzme so zápasom, začať sa učiť nové kata, intenzívne posilňovať, cvičiť úplné nové, respektíve nezvyčajné techniky. Niekedy zas treba s karate na určitý čas úplne prestať a začať hrať povedzme futbal, bedminton alebo ísť lyžovať.

V zásade platí, že robiť v takomto medziobdobí niečo iné je omnoho lepšie, ako nerobiť nič. Ináč na to niet ospravedlnenia; strácame všetky vydreté telesné kvality a kondíciu.

Každý pretekár určite pozná tieto symptómy motivačnej krízy. Pozná ich vlastne každý človek, ktorý sa dlhšie niečomu intenzívne venoval. Ak o nich vieme, môžeme kríze dosť jednoducho predísť. Najľahšie tak, že porobíme spomínané zmeny v tréningu, z času na čas i preventívne, a nečakáme, kým sa dostavia príznaky zunovania.

Iným, častým a známym druhom bariéry, prekáž­ ky v cvičení, je zastavenie rastu výkonnosti, keď síce máme chuť cvičiť, ba aj cvičíme, ale stagnujeme.

Naše telo odmieta robiť niečo lepšie, hýbať sa rýchlejšie a podobne. Takéto obdobia trvajú neraz dosť dlho — týždne, mesiace, ba i viac. Niekedy už došiel organizmus po hranice svojich momentál­ nych možností a potrebuje čas na oddych (vývoj je len málokedy lineárny), niekedy prestal pôsobiť zaužívaný systém tréningu, tréningová metóda ale­ bo aj konkrétny cvik. Svalstvo, nervový systém sa už natoľko adaptovali na určitú formu a kvantitu cviče­ nia, že už z nich niet čo vyťažiť.

Na prelomenie takejto bariéry netreba karate opúšťať a venovať sa niečomu inému. To je naozaj krajné riešenie a siaha sa po ňom iba vtedy, ak ide o zjavné pretrénovanie, vyčerpanosť. Ak však máme iba preklenúť nejakú rýchlostnú, silovú alebo kon­ dičnú bariéru, intenzívne cvičíme špecializované cviky, tú pohybovú charakteristiku, ktorú stagnácia najväčšmi postihla. Od všetkého ostatného na čas upustíme. Zavše — a je to paradox — pomôže aj ingorovanie určitých cvičení alebo techník, prípad­ ne obyčajné zníženie a následné prudké zvýšenie intenzity tréningu (asi tak, ako keď sa prekrúcajú, kĺžu na mieste kolesá auta v snehovom záveji: kúsok cúvneme a potom prudko akcelerujeme).

Základnou a zatiaľ najlepšou metódou na preko­ nanie stagnácie je teda nárazová zmena v kvalite alebo kvantite cvičenia. Ak zistíme, že stagnujeme preto, že sme rozptyľovali pozornosť na priveľa

266

rozličných cvičení súčasne, treba drasticky obme­ dziť ich počet a zostávajúce cvičiť vo veľkom množstve. Analogicky postupujeme v opačnom prí­ pade.

Kontrast, zmena kvality, prechod z jedného, už neúčinného systému na úplne iný — to sú metódy na prekonanie stagnácie, ale sú to i okamihy, keď mávame z cvičenia karate najviac, keď nás cvičenie opäť začína tešiť, keď objavujeme nové veci.

Poslednou typickou krízou v tréningu, ku ktorej by sa žiadalo povedať pár slov, je obdobie, keď sme utrpeli zranenie. Môže sa to stať i v súvislosti s karate (i keď výskyt zranení v karate je v porovnaní s inými športmi relatívne malý), no zraniť sa možno aj inde. K vážnym zraneniam, ako sú napríklad zlomeniny a podobne, niet čo dodať; tu má slovo lekár a nikto iný. Spomenúť treba banálnejšie veci,

ktoré môžu byť dosť bolestivé na to, aby nám znepríjemnili, ba znemožnili všetko cvičenie. Ak ide o ľahkú vec, maličkosť, ktorá nám zabraňuje vyko­ návať iba určité techniky, netreba rezignovať, ale zamerať sa výhradne na to, čo môžeme robiť. Nie sú ojedinelé ani také prípady, keď povedzme špecia­ lista na kopy sa až po rokoch naučí poriadne udierať v čase, keď je zranený a kopať nemôže.

Zranenia, ktoré nás z tréningu vyradia úplne, sú veľmi zlé a nepríjemné. No ani vtedy by sme sa nemali oddávať chmúrnym myšlienkam. Môžeme predsa plánovať, vymýšľať nové koncepcie na ďal­ šie obdobie a spôsoby, akými začneme znovu cvičiť. Platí to aj pri nútenom prerušení cvičenia, ktoré nespôsobí zranenie, ale iné životné okolnosti — zamestnanie, rodina, štúdium. Návrat je takmer vždy jedným z najkrajších okamihov vzťahu.

267

Etiketa

Etiketa je slovo, ktoré zvyčajne spájame s nemožný­ mi predpismi, akými sa museli riadiť dvorania na kráľovskom dvore. Etiketa v našom prípade zahŕňa niečo oveľa menej formálne, jednoduchšie a záro­ veň užitočnejšie.

Tak, ako je etika najvnútornejšou zákonitosťou a kritériom hodnotenia správania zo stránky jeho morálnych znakov a dôsledkov, etiketa je súhrnom predpisov týkajúcich sa vonkajšej, formálnej stránky správania. Je jasné, že iba v ideálnom prípade vyjadruje formálna podoba správania jeho skutočný vnútorný, emocionálny obsah. Etiketa, keď ju chá­ peme ako súhrn zákonitostí správania, sa utvárala tak, aby niečo vyjadrovala. To, že sa v niektorých prípadoch stala prázdnym rituálom, je chybou ľudí.

Spojenie etikety s etikou možno vyjadriť asi tak, že tam, kde niet etiky, je etiketa samoúčelná, vyznieva falošne, je bezobsažným klišé.

Etiketa je teda súhrn pravidiel hovoriacich akou formou a kedy treba určité veci robiť, čo sa smie

robiť, čo sa má povedať, kto má koho pozdraviť a podobne. Existujú určité pravidlá všeobecné a z nich vyplývajúce konkrétne formulované pravid­ lá pre isté vymedzené a definované príležitosti. Prv než sa nimi začneme zaoberať, treba povedať niečo o účele etikety v karate. Účel etikety a jej dodržiavanie má niekoľko as­ pektov: 1. Etiketa predstavuje napojenie na históriu a tradí­ ciu. Spojitosť s históriou znamená kontinuitu, po­ znanie, identitu, ktorá je veľmi dôležitým faktorom aj z psychologickej stránky. Človek nie je iba časovo náhodná existencia, ale je produktom historického vývoja a len v jeho kontexte si môže uvedomiť svoj zmysel a svoje miesto. Všetci vieme, že to nie je len fráza, vieme, že naša doba a miesto, v ktorom žijeme, určujú naše myslenie, formu našej existen­ cie. Rešpektovanie pravidiel správania, kodifikova­ ných dávno, nie je teda len hrou, spája všetkých, ktorí karate cvičili a ktorí tieto pravidlá vytvárali

268

a ctili. Je nepochybné, že kontinuita historického vývoja je jednou z hodnôt, od ktorých by sa nemalo ustupovať. Nemáme tu na mysli ustrnutosť vývoja a odpor k zmenám, ale potrebu nestavať nové vo vzduchu či na nepreskúmanom teréne, keď máme overené a pevné základy.

2. Etiketa je dôležitý faktor v organizácii práce trénera. Pravidlá, ktoré sú a priori stanovené pre dodžo a vzájomné vzťahy a činnosť v ňom pomáha­ jú efektívne organizovať tréning. Etiketa — tým, že stanovuje, kedy a kto má rozprávať, čo sa smie robiť a čo nie, kto má autoritu a akú — umožňuje trénerovi omnoho ľahšiu komunikáciu s cvičencami, utvára podmienky na účinnejšie ovládanie väčšieho počtu ľudí. V športových odvetviach, kde nie je fixne stanovená etiketa správania, prípadne v živo­ te, v pracovných a iných skupinách, býva organizá­ cia práce za určitých okolností problémom; často vzniká boj o vedúce postavenie v skupine a podob­ ne. Nie sú zriedkavé ani sociálne konflikty a zdrža­ nia v práci, čo zaviní rozdielne chápanie pravidiel vzájomného styku medzi členmi skupiny. Toto všet­ ko sa čiastočne alebo úplne eliminuje, keď platia striktné pravidlá, ktoré spomenuté otázky pomerne jednoducho riešia. Skúsenosti hovoria, že efektív­ nosť tréningu v tých dodžo, kde sa striktne dodržia­ va etiketa, je pri zhodných tréningových metódach vyššia než t a m , kde panuje benevolentný neporia­ dok. Cvičencom však treba vopred objasniť, že pravidlá etikety v karate nie sú určené na ponižova­ nie tých, čo ich majú dodržiavať, ale sú potrebné

i pre nich samých. Žiaľ, niekedy sa pravidlá etikety a určitej hierarchie zneužívajú (i v japonských do­ džo) na vytvorenie atmosféry strachu a podriade­ nosti, lenže — a to treba zdôrazniť — ide výhradne o chyby ľudí, nie pravidiel etikety.

3. Etiketa je účinným prostriedkom na vytvorenie určitých postojov a hodnotových systémov v oblasti etiky. I keď to na prvý pohľad nevidieť, dodržiavanie určitej etikety mení aj vnútorné postoje.

V etikete karate netreba vytvárať systém paragra­ fov. Postačí, keď vymenujeme niekoľko základných pravidiel: Dôležitým prvkom etikety je pozdrav. V karate je to obyčajne úklon, ktorý sa nazýva rei. Existuje formálny úklon v seize (posediačky na pätách), ktorý sa nazýva za—rei (obr. 3 8 1 , 382), i úklon postojač­ ky — ricu—rei (obr. 3 8 3 , 384). Obidva úklony majú dve formy: jednu by sme mohli nazvať bojovou (obr.

3 8 2 , 384), druhú formálnou (obr. 3 8 1 , 383). Tak, ako v živote, i v karate zohráva úklon (a to nielen v Japonsku) dôležitú úlohu. Úklonom s,a začína i končí každý styk medzi dvoma ľuďmi, každá činnosť, ktorej pripisujeme nejakú dôležitosť.

Pri pozdrave úklonom postojačky sa zvyčajne hovorí slovíčko us, ktoré znamená viacero vecí.

Jednak je to pozdrav bežný aj v iných športových odvetviach v Japonsku, jednak je to slovo, ktorým má žiak učiteľovi oznámiť, že rozumel, a niekedy slúži aj ako pomocný zvuk na uľahčenie námahy.

Pozdraviť treba už vo dverách, pri príchode do dodžo i odchode z dodžo; pri príchode k trénerovi

269

alebo k nositeľovi najvyššieho stupňa technickej vyspelosti (Kju, Dan), ktorý je v danom okamihu prítomný, ako aj pri odchode od nich; pri začatí a ukončení cvičenia s partnerom. Pri vymenúvaní toho, kde všade a kedy sa treba pozdraviť, nemusí­ me zachádzať do podrobností, žiada sa však pove­ dať, že etiketa nariaďuje nielen pozdraviť, ale aj na každý úklon odpovedať. Každé váhanie s odpove­ ďou na pozdrav úklonom sa v Japonsku pokladá za neodpustiteľnú hrubosť a napokon ani u nás to nie je ináč.

V klasicky riadených dodžo sa tréning začína i končí ceremoniálom, pri ktorom sa žiaci pozdravia s učiteľom spoločne i medzi sebou navzájom.

Niekedy sa s tým spája i určité meditačné a kon­ centračné cvičenie, ktoré však zo športového karate prakticky vymizlo. Rozostavenie žiakov a učiteľa

vidieť na obr. 385. Rad žiakov sedí v seize tak, že na pravej strane je vždy ten, kto má zo žiakov momen­ tálne najvyšší stupeň technickej vyspelosti. Ostatní sú zoradení za ním hierarchicky podľa tohto kritéria.

Učiteľ sedí pred nimi — čelom k nim. Iba keď zdraví symbolicky (divákom, zástave, symbolu) obracia sa i on smerom k určenému miestu.

Ceremoniál i etiketa karate môžu pripadať Euró­ panom trochu čudné alebo aspoň teatrálne. Hádam i preto sa od nich na toľkých miestach upúšťa.

Lenže každému ozajstnému karatistovi je za nimi ľúto, lebo s nimi sa často stráca i vzájomný rešpekt, úcta, morálnosť a atmosféra, ktoré tak patrili ku každodenným znakom klasického karate. A tie by sme nemali opustiť. Ani vtedy nie, keď zabudneme na ceremoniál i etiketu. Vonkajšie prejavy sa môžu meniť, ale vnútorné kvality by mali ostať.

Pomocný slovník japonských a čínskych výrazov používaných v karate (anglickú transkripciu uvádzame v zátvorke)

Čínske výrazy:

hsing—i (hsing—i) jedna z „interných" škôl čuan—fa tai—či—čuan (tai—chi—chuan) jedna z „interných" škôl čuan—fa pai—hao—čuan (pai—hao—chuan „päsť bieleho žeriava" — jedna z „externých" škôl čuan—fa Šaolin—su (Shaolin—szu) budhistický kláštor, v ktorom podľa legendy vzniklo čuan—fa a karate džao—šu (jao—shu) zápas jang, jin (yang, yin) aktívny a pasívny, mužský a ženský a podobne, dialektické protiklady — pojmy z čínskej filozofie

vitálna, životná energia pestovanie, kultivácia „ č i " umenie úchopov „cesta pästí" — súhrnný názov pre čínske školy karate „umenie pästí" — to isté ako čuan—šu (chuan—snu) čuan—fa kung—fu (kung—fu) všeobecne zručnosť, odbornosť, schopnosť — nesprávne používaný názov pre čuan—fa sila (fyzická) li (li) súhrnný názov pre bojové umenia vu—šu (wu—shu) šuai—čiao (shuai—chiao) čínska forma zápasu ši—pa—lo—han—šo (shi- -pa—lo—han—sho) „osemnásť rúk Lo Han" — osemnásť cvičení, ktoré tvoria legendárny základ čuan—fa a karate „externé" školy čuan—fa vai—čia (wai—chia) „interné" školy čuan—fa nei—čia (nei—chia) jedna z „interných" škôl čuan—fa pa—kua (pa—kua)

či (chi) či kung (chi kung) čin—na (chin—na) čuan— fa (chuan—fa)

Japonské výrazy: Všeobecné: karate (karate)

273

„prázdna ruka" — názov bojového umenia

te (te)

ruka, tento názov sa používal ako označenie klasického karate na Okinave do (do) cesta — výraz používaný na zdôraznenie duchovného, hlbšieho významu niektorého umenia dodžo (dojo) miestnosť, budova, v ktorej sa trénuje gi, karate—gi (gi, karate- gi) odev, v ktorom sa cvičí — nesprávne nazývaný „kimono" obi (obi) opasok používaný na karate—gi rei (rei) pozdrav, úklon ricu—rei (ritsu—rei) úklon postojačky za—rei (za—rei) ceremoniálny úklon v sede na pätách seiza (seiza) typický japonský sed na pätách tatami (tatami) rohože používané v japonských domoch na pokrytie dlážky, bežný podklad (žinenka, ktorá sa používa pri cvičení džuda) šihan (shihan) majster sensei (sensei) učiteľ sempai (sempai) „starší brat" — starší, pokročilejší cvičenec kohai (kohai) „mladší brat" — mladší cvičenec, začiatočník kusei (kusei) žiak džucu (jutsu) umenie džu—džucu (ju—jutsu) „jemné umenie" — spôsob boja, z ktorého Džigoro Kano vytvoril dnešné džudo kendo (kendo) „cesta meča" — názov šermu kjudo (kyudo) „cesta luku" — lukostreľba aikido (aikido) „cesta harmónie 'ki'", jedno z bojových umení ki (ki) vitálna sila, energia — to isté ako čínske „ č i "

kihon (kihon) kihon—ido (kihon—ido)

základ, základná technika cvičenie základnej techniky v pohybe kata (kata) súborné cvičenie, zostava, forma kumite (kumite) cvičenie so súperom jakusoku—kumite (yakusoku—kumite) vopred dohodnuté cvičenie so súperom džiju—kumite (jiyu—kumite)voľný tréningový zápas randori (randori) tréningový zápas výkrik sprevádzajúci úder alebo kiai (kiai) inú techniku, sústredenie celej energie tela do jediného okamihu kime (kime) „ohnisko" — okamih simultánneho zapojenia a prudkej kontrakcie všetkých aktívnych svalových skupín v čase dopadu úderu či kopu džodan (jodan) hore, horné pásmo čudan (chudan) stred, stredné pásmo gedan (gedan) dolu, dolné pásmo mae (mae) vpred, dopredu uširo (ushiro) vzad joko (yoko) nabok, doboku hidari (hidari) vľavo migi (migi) vpravo Dan (Dan) majstrovský stupeň technickej vyspelosti Kju (Kyu) stupeň technickej vyspelosti žiakov iči, ni, san (ichi, ni, san) číslovky: 1, 2, 3, 4, 5, 6, 7, 8, 9, či, go, roku (chi, go, roku) 10 šiči, hači, kju, džu (shichi, hachi, kyu, ju)

Termíny a povely v športovom zápase: kansa (kansa) arbiter (dohliadajúci rozhodca) šušin (shushin) zápasový rozhodca, rozhodca fukušin (fukushin) pomocný rozhodca, sudca šimpan (shimpan) rozhodca (všeobecne) šimpan—ni—rei (shimpan—ni—rei) povel na pozdrav rozhodcom otageni—rei (otageni—rei) povel na vzájomný pozdrav šomen—ni—rei (shomen—ni—rei) čelný pozdrav, pozdrav publiku sanbon—šobu— hadžime (sanbon—shobu—hajime) „zápas na tri body začnite!"

— povel na započatie zápasu cuzukete—hadžime (tsuzukete—hajime) „pokračovať!" — povel začaf znovu zápasiť po prerušení „zastavte!" — povel na prerušenie jame (yame) zápasu soremade (soremade) koniec zápasu fukušin—šugo (fukushin- -shugo) porada rozhodcov džikan (jikan) čas atošibaraku (atoshibaraku) „zostáva ešte trochu času" — oznámenie 30 sekúnd do konca zápasu faul, diskvalifikácia za faul hansoku (hansoku) hansoku—čui (hansoku—chui) napomínanie za faul džogai—čui (jogai—chui) napomínanie za opustenie zápasiska napomínanie keikoku (keikoku) mubobi—čui (mubobi—chui) napomínanie za pasivitu, vyhýbanie sa boju šikkaku (shikkaku) diskvalifikácia

torimasen (torimasen) vazaari (wazaari)

neplatná, nedostatočná technika platná, efektívna technika, hodnotí sa polbodom ippon (íppon) platná, efektívna technika, hodnotí sa celým bodom tri ippony sanbon (sanbon) ai—uči (ai—uchí) obidvaja súperi udreli súčasne a účinne, neplatí ani jedna technika správna vzdialenosť ma—ai (ma—ai) stratégia boja, zápasu sendžucu (senjutsu) biely širo (shiro) červený aka (aka) širo (aka)—no—kači (shiro (aka)—no—kachi) biely (červený) víťazí nerozhodne, remíza hikivake (hikiwake) sai—šiai (sai—shiai) nový zápas enčo—sen (encho—sen) predĺženie, v ktorom víťazí ten, kto prvý boduje Úderové plochy: seiken (seiken)

čelo päste, tretí kĺb ukazováka a prostredníka uraken (riken) [uraken (riken)] tie isté kĺby na strane chrbta ruky ippon—ken (ippon—ken) druhý kĺb ukazováka zovretej päste nakadaka—ippon—ken (nakadaka—ippon—ken) druhý kĺb prostredníka zovretej päste hiraken (hiraken) druhý kĺb ukazováka, prostredníka, prstenníka a malíčka zovretej päste šuto (shuto) vonkajšia, malíčková hrana dlane haito (haito) vnútorná hrana dlane (na strane ukazováka)

haišu (haishu) chrbát dlane teišo (šotei) [teisho (shotei)] „päta" dlane, časť plochy bližšie k zápästiu tecui (kencui) [tetsui (kentsui)] malíčková strana zovretej päste „medvedia tlapa" — dlaň kumade (kumade) „ruka-kopija" — hroty vystretých nukite (nukite) prstov vrchná časť ohnutého zápästia kakuto (kakuto) keito (keito) zápästie pri palci seirjuto (seiryuto) kosť na konci malíčkovej hrany dlane ude (van) (ude (wan)) predlaktie empi (empi) lakeť vašide (washide) hroty prstov, ktoré držíme spolu koko (koko) hrot ukazováka a palca šikjo (shikyo) hrot ukazováka a palca spolu s druhým kĺbom prostredníka koleno hiza (hiza) predná časť chodidla koši (koshi) päta kakato (kakato) sokuto (sokuto) vonkajšia hrana chodidla haisoku (haisoku) priehlavok (nárt) cumasaki (tsumasaki) hroty zovretých prstov na nohe sokutei (sokutei) plocha chodidla men (men) hlava šomen (shomen) čelo Systém techník v karate: dači—vaza (dachi—waza) technika postojov šizen—tai (shizen—tai) základné, prirodzené postoje heisoku—dači (heisoku—dachi) stoj spojný musubi—dači (musubi—dachi) postoj s pätami pri sebe, prsty

nôh sú vytočené smerom von o 45° heiko—dači (heiko—dachi) paralelný postoj na šírku pliec soto—hačidži—dači (soto—hachiji—dachi) postoj na šírku pliec, prsty nôh smerujú von uči—hačidži—dači (uchi—hachiji—dachi) širší postoj, prsty chodidiel sú vytočené dovnútra teidži—dači (teiji—dachi) „T" postoj renodži—dači (renoji—dachi) postoj odvodený od „T" postoja šiko—dači (shiko—dachi) postoj „jazdca na sančin—dači koni" (sanchin—dachi) postoj „presýpacích hodín", nazvaný podľa dovnútra pokrčených kolien hankucu—dači (hankutsu—dachi) prechodný postoj medzi sančin—dači a zenkucu—dači zenkucu—dači (zenkutsu—dachi) dlhý postoj, hmotnosť tela spočíva viac na prednej nohe neko—aši—dači (neko—ashi—dachi) „mačací" postoj zúri—aši—dači (zúri-ashi—dachi) paralelný postoj s predsunutou nohou sagi—aši—dači (sagi—ashi—dachi) postoj na jednej nohe kosa—dači (kosa—dachi) postoj s prekríženými nohami kokucu—dači (kokutsu—dachi) dlhý postoj, hmotnosť tela spočíva viac na zadnej nohe kiba—dači (naifanči) (kiba—dachi) (naifanchi) široký postoj, podobá sa postoju „jazdca na koni"

sočin—dači (fudo—dači) (sochin—dachi (fudo—dachi)) postoj odvodený od kiba—dači, trup sa obráti o 45° kamae (kamae) streh, bojový postoj tai—sabaki (tai—sabaki) pohyb, premiesťovanie tela aši—sabaki (ashi—sabaki) pohyb, práca nôh hoko (hoko) krok, chôdza (všeobecne) ajumi—aši (ayumi—ashi) chôdza so striedaním polohy nôh zenšin—hoko (zenshin—hoko) krok vpred kotai—hoko (kotai—hoko) krok vzad suri—aši (suri—ashi) posun bez zmeny vzájomného postavenia nôh jori—aši (yori—ashi) posun vpred hiki—aši (hiki—ashi) posun vzad, východisková poloha dolnej končatiny pri kopaní tai—hiraki (hiraki—aši) [tai—hiraki (hiraki—ashi)] „otvorenie tela," obrat tela o 90° da—aši (da—ashi) premiesťovanie pomalým posúvaním chodidiel okuri—aši (okuri—ashi) druh suri—aši, pohyb začína zadná noha mavate (mavari—aši) [mawate (mawari—ashi)] obrátka o 180° sonoba—mavate (sonoba—mawate) spôsob obratu, pri ktorom zostávajú chodidlá na mieste kavaši—vaza (kawashi—waza) technika uhýbania mae—sori—mi (mae—sori—mi) úhyb odklonom vzad mae—kaga—mi (mae—kaga—mi) úhyb predklonom joko—furi—mi (yoko—furi—mi) úhyb odklonom (nabok) hineri—hanmi (hineri—hanmi) úhyb obratom o 90°

hiraki—mi (hiraki—mi) úhyb obratom o 90° otoši—mi (otoshi—mi) úhyb pokrčením nôh v kolenách tobi—mi (tobi—mi) úhyb výskokom uke—mi (uke—mi) pád, úhyb pádom na zem džoši—vaza (joshi—waza) technika paží kogeki—vaza útočná technika (kogeki— waza) bogjo—vaza (bogyo—waza) obranná technika cuki—vaza (tsuki—waza) technika úderov hiki—te (hiki—te) východisková poloha paže pred úderom oi—cuki (oi—zuki) úder, pri ktorom je vpredu súhlasná noha ako paža, ktorá udiera gjaku—cuki (gyaku—zuki) úder, pri ktorom je vpredu opačná noha ako paža, ktorá udiera morote—cuki úder obidvoma pažami (morote—zuki) úder obidvoma pažami naraz jama—cuki (yama—zuki) (jednou pažou džodan a druhou čudan) heiko—cuki (heiko—zuki) úder obidvoma pažami naraz (paže sú v rovnakej výške) hasami—cuki (hasami—zuki) „nožnicový úder" čoku—cuki (choku—zuki) priamy úder s rotáciou päste o 180° tate—cuki (tate—zuki) úder s rotáciou o 90° ura—cuki (ura—zuki) úder bez rotácie mavaši—cuki (mawashi- -zuki) oblúkový úder kagi—cuki (kagi—zuki) „hák", hákový úder • kizami—cuki (kizami—zuki) úder prednou pažou s vysunutím ramena nagaši—cuki (nagashi—zuki) úder prednou pažou spojený s tai—hiraki džun—cuki (jun—zuki) iný názov pre oi—cuki

age—cuki (age—zuki) „zdvihák", úder zdola nahor uči—vaza (uchi—waza) technika sekov uraken—uči (uraken—uchi) sek „spakruky" šomen—uraken—uči (shomen—uraken—uchi) uraken—uči vpred (dlaňou nahor) jokomen—uraken—uči (yokomen—uraken—uchi) uraken—uči nabok (s päsťou vertikálne) saju—uraken—uči (sayu—uraken—uchi) uraken—uči nabok (s päsťou dlaňou nahor) šuto—uči (shuto—uchi) sek so šuto oto—šuto—uči (otoshi—shuto—uchi) šuto—uči smerom nadol jokomen—šuto—uči (yokomen—shuto—uchi) šuto—uči smerom nabok gammen—šuto—uči (gammen—shuto—uchi) šuto—uči vpred (vodorovne) tecui—uči (tetsui—uchi) sek s tecui haito—uči (haito—uchi) sek s haito empi—uči (hidži—ate) (empi—uchi (hiji—ate)) sek lakťom mavaši—empi—uči (mawashi—empi—uchi) sek lakťom po oblúku age—empi—uči (age—empi—uchi) sek lakťom nahor joko—empi—uči (yoko—empi—uchi) sek lakťom nabok uširo—empi—uči (ushiro—empi—uchi) sek lakťom vzad otoši—empi—uči (otoshi—empi—uchi) sek lakťom nadol uke—vaza (uke—waza) technika krytov harai—vaza (harai—waza) technika „zmietnutia" tome—vaza (tome—waza) technika „zastavenia" tori—vaza (tori—waza) technika „uchopenia" džodan—uke (age—uke) (jodan—uke (age—uke) kryt smerom nahor

soto—uke (soto—uke) kryt smerom zvonku dovnútra uči—uke (uchi—uke) kryt smerom zvnútra von gedan—barai (gedan—barai) kryt smerom nadol harai—otoši—uke (harai—otoshi—uke) kryt „zmietnutím" dolu a nabok šuto—uke (shuto—uke) kryt plochou šuto kake—uke (kake—uke) „zachytávací"'kryt sukui—uke (sukui—uke) „podoberací" kryt nagaši—uke (nagashi—uke) „zmietnutie" útoku nabok teišo—uke (teisho—uke) kryt plochou teišo osae—uke (osae—uke) kryt predlaktím v horizontálnej rovi­ ne otoši—uke (otoshi—uke) kryt „zrazením" útočiacej končatiny smerom nadol ura—uke (ura—uke) kryt „spakruky" morote—uke (morote—uke) kryt obidvoma rukami, dvojitý kryt mavaši—uke (mawashi— uke) oblúkový kryt obidvoma rukami džudži—uke (juji—uke) „X" kryt teišo—avase—uke (teisho—awase—uke) kryt dlaňami smerom dolu soe—uke (sasae—uke) (soe—uke (sasae—uke)) kryt, pri ktorom pomáha druhá paža (tlakom) džoge—uke (joge—uke) kombinácia uči—uke a gedan—ba­ rai čo—uke (cho—uke) „motýli" kryt kakivake—uke (kakiwake—uke) dvojitý kryt smerom zvnútra von jama—uke (yama—uke) dvojitý kryt lakťami zhora nadol morote—kake—uke (morote—kake—uke) dvojité kake—uke morote—sukui—uke (morote—sukui—uke) dvojité sukui—uke morote—otoši—uke (morote—otoshi—uke) dvojité otoši—uke hari—uke (hari—uke) kryt v „polohe lukostrelca"

kaši—vaza (kashi—waza) geri—vaza (geri—waza) keage (keage) kekomi (kekomi) hineri—geri (hineri—geri) okuri—geri (okuri—geri)

technika nôh technika kopov kyvadlový kop, kop zdola nahor priamy „trčený" kop kop zadnou nohou s rotáciou bokov kop prednou nohou s predchádza­ júcim prísunom zadnej nohy tobi—geri (tobi—geri) kop vo výskoku ren—geri (ren—geri) viacnásobný kop mae—geri (mae—-geri) kop vpred joko—geri (yoko—geri) kop do boku mavaši—geri (mawashi— geri) kop oblúkom uširo—geri (ushiro—geri) kop vzad ura—mavaši—geri (ura—mawashi—geri) oblúkový kop pätou mavaši—uširo—geri (mawashi—ushiro—geri) oblúkový kop vzad s obratom (rotá­ ciou) tela o 360° mikazuki—geri (mikazuki—geri) „kosákový" kop, veľký oblúkový kop ura—mikazuki—geri (ura—mikazuki—geri) mikazuki—geri opačným smerom fumikomi (fumikomi) kop smerom dolu, dupnutie gedan—sokuto (gedan—sokuto) druh fumikomi s vonkajšou hranou chodidla kakato—geri (kakato—geri) kop pätou

hiza—geri (hiza—geri) kop kolenom mavaši—hiza—geri (mawashi—hiza—geri) oblúkový kop kolenom mae—hiza—geri (mae—hiza—geri) kop kolenom vpred harai—vaza (harai—waza) technika „podmietnutia", podráža­ nia aši—barai (ashi—barai) podrazenie, „podmietnutie" nohy de—aši—barai (de—ashi—barai) druh aši—barai okuri—aši—barai (okuri—ashi—barai) druh aši—barai nage—vaza (nage—waza) technika hodov kari—vaza (kari—waza) technika podrazenia osoto—gari (osoto—gari) druh podrazenia kosoto—gari (kosoto—gari) druh podrazenia ouči—gari (ouchi—gari) druh podrazenia kouči—gari (kouchi—gari) druh podrazenia kaiten—gari (kaiten—gari) podrazenie s obratom o 360° hasami— vaza (hasami— waza) hod „nožnicovým strihnutím nôh" do—hasami (do—hasami) hasami—vaza vo výške pása hiza—hasami (hiza—hasa­ mi) hasami—vaza vo výške kolien kuzuši (kuzushi) vychýlenie súpera ibuki, nogare (ibuki, nogare) spôsoby dýchania, dýchacie cviče­ nia

Použitá literatúra:

Cheng Man—ch'ing, Smith, R. W.: Tai—chi, Weatherhill, Inc., Tokyo, 1967.

Cho, S. H.: Korean Karate, Free Frighting Techniques, Tuttle Co., Tokyo, 1968.

Choi, H. H.: Taekwon—do, Daeha Publications Co., Seoul, 1965.

Conze, E.: Buddhism, Its Essence and Development, Faber, London, 1963.

Cooper, K. H.: Aerobní cvičení, Olympia, Praha, 1980.

Cratty, B. J.: Movement Behavior and Motor Learning, Lea and Febinger, Philadelphia, 1973.

Draeger, D. F., Smith, R. W.: Asian Frighting Arts, Kodansha International, Ltd., Tokyo, 1969.

Egami, S.: The Way of Karate, Beyond Technique, Kodansha International, Ltd., Tokyo, 1976.

Funakoshi, G.: Karate—Do Kyohan, Kodansha International, Ltd., Tokyo, 1973.

Ganong, W. F.: Pŕehled lékařské fysiologie, Avicenum, Praha, 1976.

Haines, B. A.: Karate's History and Traditions, Tuttle Co., Tokyo, 1968.

Hisataka, M.: Scientific Karatedo, Japan Publications Inc., Tokyo, 1976.

Hu, W. C. C: Tai Chi Chuan: An Historical Update, Black Belt, Apr. 1975, str. 46—50.

Hsiao, P. S. Y., Stiefvater, E. W.ľ Ubungsheft zur Chinesischen Gymnastik, Haug, Ulm/Donau, 1961.

Kent, G.: A Pictorial History of Wrestlíng, Spríng Books, Hamlyn, Feltham, Middlesex, 1968.

Kim, U. Y.: Taekwondo (Poomse), Shin Jin Gak, Publishing Agency, Seoul, 1975.

Kolár, F., Kolář M.: Karate, Olympia, Praha, 1976.

Král, P., Král, P.: Jednotný tréninkový systém karate.

Metodický dopis, ČSTV, Praha, 1979.

Krieger, D.: Importance of Kata, Karate llustrated, Oct. 1 976, str. 51—59.

Laczo, E., a kol.: Atletika, UT pre školenie trénerov II. a III. triedy. Šport, Bratislava, 1978.

Lee, Ch.: Dynamic Kicks, Ohara Publications, Inc., Burbank, 1975.

Lewis, J.: Angular Attack, Professional Karate, May 1975, str.

22—29, Jun 1975, str. 20—25.

Mattson, G. E.: The Way of Karate, Tuttle Co., Tokyo, 1963.

IMakayama, M.: Dynamic Karate, Kodansha International, Ltd., Tokyo, 1966.

Nakayama, M.: Karate Kata Heian 1 —5, Tekki 1 —3, Kodansha International, Ltd., Tokyo, 1971.

Nishiyama, H., Brown, C: Karate, Tuttle Co., Tokyo, 1960.

Oyama, M.: What is Karate? Japan Publications Trading Co., Tokyo, 1958.

281

Oyama, M.: This is Karate, Japan Publications Trading Co., Tokyo, 1965 Oyama, M.: Advanced Karate, Japan Publications Trading, Co., Tokyo, 1970.

Rhee, J.: Chon—Ji, Won—Hyo, Yul—Kok of Taekwondo Hyung, Ohara Publications, Inc., Los Angeles, 1970, 1971.

Seliger, V., Vinařický, R., Trefný, Z.: Fysiologie tělesných cvičení, Avicenum, Praha, 1980.

Smith, R. W.: Chinese Boxing, Masters and Methods, Kodansha, International, Ltd., Tokyo, 1974.

Smith, R. W.: Hsing—i, Chinese Mind—Body Boxing, Kodansha International, Ltd., Tokyo, 1974.

Smith, R. W.: Secrets of Shaolin Temple Boxing, Tuttle Co., Tokyo, 1964.

So Doshin: Shorinji Kempo, Philosophy and Techniques, Japan Publications, Inc., Tokyo, 1970.

Sulak, T.: Power or Punishemt? Karate llustrated, Jun 1976, str. 30—35.

Suzuki, T.: Karate—do, Pelham Books, Ltd., London, 1967. Šebej, F., Klementis, L: Karate — UT pre trénerov II. a III. triedy, Šport, Bratislava, 1982.

Tani, Ch.: Karate—do, Tani Karate Research Institute, Tokyo, 1976.

Tohei, K.: The Book of Ki, Japan Publications, Inc., Tokyo, 1976.

Yamaguchi, G.: The Fundamentals of Goju—Ryu Karate, Ohara Publications, Inc., Los Angeles, 1972.

Yamaguchi, G.: Goju—Ryu Karate II., Ohara Publications, Inc., Los Angeles, 1974.

Zamarovský, V.: Znovuzrození Olympie, Olympia, Praha, 1978.

282

Obsah

Na úvod 7 Historický vývoj karate 9 Etika 25 Telesné predpoklady na karate a ich rozvoj 28 Sila a rýchlosť 29 Vytrvalosť 38 Ohybnosť 40 Úderové plochy 53 Technika karate a jej nácvik 61 Všeobecné charakteristiky a základy techniky karate 65 Technika postojov (dači—vaza) 80 Pohyb nôh a pohyb tela (aši—sabaki a tai—sabaki) 102 Útočná technika paží (kogeki—džoši—vaza) 119 Technika úderov (cuki—vaza) 119

Technika sekov (uči—vaza) 137 Ako trénovať techniku úderov a sekov 152 Obranná technika paží (bogjo—džoši—vaza) 159 Technika nôh (kaši—vaza) 186 Technika kopov (geri—vaza) 1 86 Technika podrážania a podmietnutia 205 Ako trénovať techniku kopov 213 Použitie útočných techník 224 Použitie obranných techník 240 Kata 245 Kumite 251 Systém tréningu v karate 259 Etiketa 268 Pomocný slovník japonských a čínskych výrazov používaných v karate 273 Použitá literatúra 281

SLOVENSKÉ TELOVÝCHOVNÉ VYDAVATEĽSTVO BRATISLAVA REDAKCIA PUBLIKÁCIÍ vydáva Obrázkové publikácie

Odborno-metodickú a populárno-náučnú literatúru / Edícia Tréner, Edícia Veda a šport, Edícia Šport a zdravie. Edícia Šport — posol mieru.

Edícia Spartakus, Encyklopédie, Ročenky, Pravidlá, Publikácie mimo edícií / • Turistickú literatúru / Edícia Turistický sprievodca ČSSR, Edícia Stručný sprievodca, Edícia Regionálny sprievodca.

Publikácie mimo edícií / • Telovýchovnú a športovú publicistiku

EDÍCIA TRÉNER NA POMOC TRÉNEROM PRE SKVALITNENIE A PREHĹBENIE TRÉNINGOVÉHO PROCESU PRE ZVÝŠENIE ÚROVNE VÝKONNOSTNÉHO A VRCHOLOVÉHO ŠPORTU

SLOVENSKÉ TELOVÝCHOVNÉ VYDAVATEEĽSTVO vo svojej edícii Tréner ponúka

Komadel—Rolný: Hygiena telesnej výchovy Hargitay: Moderná hra brankára Ihring P. a A.: Atletika — viacboje Rehák: Hra pivotmana Rehák: Basketbal Horský: Magnetošport Ďurech: Zápasenie Gajdoš: Tréning v športovej gymnastike Vavrovič—Kováč—Guman: Vzpieranie

Kčs 18,— Kčs 20,— Kčs 1 1 , — Kčs 12,— Kčs 20,— Kčs 31 ,— Kčs 16,— Kčs 30 Kčs 12,—

Zrubák: Kondičná príprava — futbal, ľadový hokej Fiedler: Box Kačáni: Základy stratégie a taktiky vo futbale Starší Ján—Starší Jaroslav: Športová príprava v ľadovom hokeji Zálesák—Hellebrandt: Lyžovanie — zjazdové disciplíny

Kčs 9,— Kčs 17,— Kčs 1 1 , — Kčs 18,— Kčs 13,—

NOVINKY Hančík, Belaj, Mačura, Horský: Tréning vo volejbale Meruňka, Kukal: Škola vrcholového tenisu

Kčs 53,— Kčs 1 1 , —

Knihy vydavateľstva Šport si môžete kúpiť vo všetkých predajniach Slovenskej knihy alebo priamo v prieskumno-reprezentačnej predajni vydavateľstva Šport 832 58 Bratislava, Gorkého 6 / tel. 532 33 / poslúži Vám aj Zásielkový predaj kníh vydavateľstva Šport zabezpečuje ho Expedičné stredisko vydavateľstva Šport Vajnorská 11 O/A 832 58 Bratislava

EDÍCIA TRÉNER

FRANTIŠEK ŠEBEJ

Obálku navrhol Ján Hladík. Vydanie prvé. Vydal Šport, slovenské telovýchovné vydavateľstvo Bratislava v roku 1983 ako svoju 913. publikáciu. Počet strán 288. Zodpovedný redaktor Slavomír Ondrejička.

SÚKK č. 1866/1-82.

Náklad 30 000. AH 24,47 (10,46+13,87 + 0,14). VH 24,65.

Vytlačili Polygrafické závody, n. p., Bratislava.

Kčs 40,-

77-022-83

11-4