Jaskyniar - 2007 by Slovenská Speleologická Spoločnosť

ÚVODNÍK šéfredaktora „Chlapi, krucinál,vykašlime sa na to a vydajme si tie články sami.“ Asi v takomto duchu sme viedli naše debaty v posledných mesiacoch a svojím spôsobom sa dá povedať aj rokoch. Je pravda, že moje pôsobenie v publikačnej činnosti bolo viac než skromné a pozostávalo a viacmenej pozostáva z editoringu a tieňovej práce pri zháňaní podkladov. No dovolil som si z titulu zastrešenia vydávania tejto publikácie vyjadriť svoj postoj a názory formou tohto úvodníka. Vlastne celá problematika bola odštartovaná niekoľko rokov dozadu obštrukciami okolo pubikovania a našou nespokojnosťou s prístupom redakčnej rady Spravodaja SSS. Už vtedy boli zasiate prvé semiačka nechuti a nedôvery k publikovaniu v Spravodaji. No stále sme bojovali a snažili sa presvedčiť kompetentných, že fakticky píšeme i my pre širšiu speleologickú verejnosť. Možno nie vždy záživné články a zrejme pre Spravodaj SSS niekedy „neúnosné, ukrajujúce priestor iným, dôležitejším informáciám i autorom“. Jednoducho nás prestal baviť neustály boj s veternými mlynmi a nechceli sme (a nechceme) rozpitvávať a pátrať „prečo sa to nedá a prečo to nejde!“. Tento náš krok nie je žiaden protest ani vzdor, ale prirodzená potreba. Je to jednoducho prirodzený vývoj v daných podmienkach. Preto sme sa v našej jaskyniarskej skupine Aragonit na poslednej výročnej schôdzi rozhodli, že to teda skúsime podľa našich predstáv a v našej vlastnej réžii. Týmto sme si definitívne ujasnili myšlienku vydávania (ročenky) nášho skromnejšieho, zatiaľ viac menej malofatranského Jaskyniara, ktorého si dovoľujem týmto speleologickej verejnosti predstaviť. Samozrejme, že náš Jaskyniar nemá ambície nahrádzať či konkurovať, alebo iným spôsobom oslabovať úlohu Spravodaja SSS. Príspevky, ktoré v ňom publikujeme, budú zo začiatku obsahovo zodpovedať oblasti Žilinského kraja. Nechceme sa však brániť (a uvítame to)

príspevkom od iných a často vyzretejších prispievateľov z ktorejkoľvek oblasti Slovenska. Je dosť možné, že ak v ďalších rokoch nastanú vhodné podmienky, tak náš Jaskyniar bude publikovaný aj 2-krát do roka a bude tak ako toto číslo distribuovaný zadarmo všetkým členom SSS po jednotlivých skupinách. Chcem ešte raz prízvukovať, že naším hlavným cieľom je mediálne obohatiť speleologickú čitateľskú verejnosť rôznorodosťou námetov, od odborných článkov až po jaskyniarsky humor. Dúfam, že sa nám to podarí a už toto číslo si nájde priaznivcov a čitateľov v domácich a aj širších jaskyniarskych radách. S veľkými objavmi na Slovensku sa v poslednej dobe priam roztrhlo vrece a to znamená, že členská základňa SSS je stále veľmi ctižiadostivá a produktívna. Naše krasové územia ešte nevydali všetky svoje podzemné tajomstvá a dobrodružstvo poznávania nového a neobjaveného bude pokračovať paralelne ďalej i vďaka skromnému prispeniu nášho Jaskyniara. Jozef Haráni

Foto: Eduard Piovarči

Jaskyňa Horné okno v Opukách - Vrátna dolina. Foto: E. Piovarči ďakuje štedrým sponzorom: Jozefovi Haránimu, Zdenkovi Puškášovi, Ing. Igorovi Adamkovi, Ing. Danielovi Jančiakovi, Štefanovi Kuchárovi, Vladimírovi Barčíkovi, Ing. Borisovi Rumanovi, Ing. Rastislavovi Havrilovi, Ing. Andrejovi Koptákovi, Ing. Daliborovi Žilinčíkovi, Mariánovi Hýllovi, Speleoklubu Slovakia-Bystrá, Štefanovi Janíčkovi, Ing. Petrovi Mrázikovi, Petrovi Kozoňovi, Ferovi Vacekovi, Jánovi Vacekovi, Michalovi Chytčákovi, Karolovi Franekovi mladšiemu, Pavlovi Kubáňovi, Mariánovi Orieščikovi, Jánovi Šiškovi, Tomášovi Húllovi, Petrovi Grochalovi, Eugenovi Hrablaymu, Matúšovi Čičkovi

JASKYNIAR

REGIONÁLNY SPRAVODAJ ŽILINSKÉHO KRAJA

2007

Redakčná rada: Jozef Haráni, Eduard Piovarči, Milan Brandeiský, Miroslav Jurečka, Pavol Cvacho, Tomáš Hulla, Marian Hýll. Šéfredaktor: Jozef Haráni, e-mail: info@stamaplus.sk., Sadzba a Grafická úprava: Eduard Piovarči, email: jsaragonit@post.sk, Jazyková úprava: Mgr. Jarmila Čičková,Technická redakcia: Radovan Kraker e-mail: studio@fork.sk. Uverejnené príspevky vyjadrujú názory jednotlivých autorov a nemožno ich spájať s názormi redakcie.Vydala STAMA PLUS s.r.o. Adresa redakcie: Jaskyniarska skupina ARAGONIT, Osiková 2. 010 07 ŽILINA Osvit a tlač: Radovan Kraker – fork

OBSAH: Jozef Haráni Úvodník šéfredaktora 1

Miroslav Jurečka a Pavol Jurečka Nová Liskovská jaskyňa v Liskovskom kameňolome ? 5 25

Eduard Piovarči a Jozef Haráni Sonda CHA2 a geofyzikálne meranie na Dubnej skale v roku 2003 30

Miroslav Jurečka Na Magurke sa opäť fáralo 48

Marián Hýll a Martin Sabol Hic sunt leones (Tu sú levy) 53

Eduard Piovarči Dedova jaskyňa v Turskej doline 59

Peter Kozoň Môj jaskyniarsky boj 76

Eduard Piovarči Pracovný zraz JS ARAGONIT – Turská dolina – Lúčanská Malá Fatra 78

Pavol Jurečka a Miroslav Jurečka Opis objavu Zrútených chodieb v roku 1939 a záhadný nápis v Liskovskej jaskyni 84

Eduard Piovarči Tajemnica Ksieźycowej jaskyne 88

Eduard Piovarči Speleohumor 96

Summary

112

ISSN 1357-687X ISBN 978-80-969880-0-6

Miroslav Kudla vo vstupnej časti Jaskyne č. 1 v Liskovskom lome. Foto: Eduard Piovarči

Pavol Cvacho Suchý

Fotografie na obálke 1. strana obálky: Náladovka z Výhliadky na vrchu Dedová - Turská dolina. Foto: Eduard Piovarči 2. strana obálky. Jozef Haráni pri vŕtaní na dne14 m hlbokej Camberovej sondy pri Liskovej. Foto: Peter Kozoň 3. strana obálky. Zaujímavé biologické formy na pozostatku starej banskej výdrevy. Foto: Pavol Jurečka 4. strana obálky: Stalagnát vo vstupnej časti hlavnej chodby Jaskyne č. 1 v starom lome v Liskovej. Foto: Eduard Piovarči

SPELEOLOGIST

REGIONAL MAGAZINE OF ŽILINA COUNTY

2007

Editorial board: Jozef Haráni, Eduard Piovarči, Milan Brandeiský, Miroslav Jurečka, Pavol Cvacho, Tomáš Hulla, Marian Hýll. Editor – in chief: Jozef Haráni, e-mail: info@stamaplus.sk., Graphic design: Eduard Piovarči, e-mail: jsaragonit@post.sk., Correction: Mgr. Jarmila Čičková, Technical board: Radovan Kraker, e-mail: studio@fork.sk Publish: STAMA PLUS s.r.o., Editing: The speleological team the ARAGONIT, Osiková 2. 010 07 ŽILINA Print and image exposure: FORK - Radovan Kraker

CONTENTS: Jozef Haráni Perface of an editor – in chief 1

Pavol Cvacho Suchý 25

Eduard Piovarči and Jozef Haráni The Probe CHA2 and the Geophysical Exploration of Dubná Skala in 2003 30

Miroslav Jurečka Reneval of Mining in Margurka 48

Hýll Marian and Martin Sabol Hic Sunt Leones (Here Are the Lions) 53

Eduard Piovarči The Grandfather Cave in Turská Valley 59

Peter Kozoň My Caving Fight 76

Eduard Piovarči The Operational Meeting of the Speleological Group Aragonit – Turska Valley – Lúčanská Lower Fatra 78

Pavol Jurečka and Miroslav Jurečka The Account of the Collapsed Corridors Discovery in 1939 and The Mysterious Inscription in the Lisková Cave 84

Eduard Piovarči Tajemnica Ksieźycowej Jaskyni 88

Eduard Piovarči Speleohumour 96

Summary

112

ISSN 1357-687X ISBN 978-80-969880-0-6

Kryštáľová jaskyňa - Akcia v rámci strážnej služby v roku 2003. Foto: Eduard Piovarči

Miroslav Jurečka and Pavol Jurečka A new Lisková Cave in the Lisková Quarry?

Cover photos the 1st cover photo: The view from the Dedova hill. Photo by Eduard Piovarči the 2nd cover photo: Jozef Haráni at the bottom of the 14 metres deep Camber 's sound near Lisková. Photo by Peter Kozoň the 3nd cover photo: Interesting biological forms on the rest of an old mine timbering. Photo by Pavol Jurečka the 4th cover photo: The stalagnate in the main corridor of the Cave number 1 in an old pit in Lisková. Photo by Eduard Piovarči

Výrazný kvapľový útvar nachádzajúci sa v centrálnej chodbe v 150 m dlhej Jaskyni č.1 v Liskovskom lome. Chodba smeruje na sever do masívu Lipej. Foto: P. Sliačan

NOVÁ LISKOVSKÁ JASKYŇA V LISKOVSKOM KAMEŇOLOME ? Miroslav Jurečka a Pavol Jurečka - Oblastná skupina Ružomberok Liskovský kameňolom sa nachádza v centrálnom masíve Mnícha, ktorý sa tiahne od Ružomberka ku Liskovej. Zďaleka viditeľný hrebeň Mnícha je na východnom výbežku zakončený vo vystupujúcich vápencoch masívu Lipej, v ktorej je starý kameňolom, a v Piesočnej, kde sa vytvorila Liskovská jaskyňa. Podľa Liskovskej pamätnice sa na Mníchu pri Stráni nad Liskovou dlhé storočia hrdo vypínala Ostrá skala, ktorá sa stala dominantou obce Lisková. Niekedy na prelome 19. a 20. storočia tu vznikol kameňolom. Ostrá skala v dôsledku stáleho dolovania kameňa od roku 1945 neustále menila svoju tvár.

V júni 1952 kameňolom prešiel pod správu Jednotného roľníckeho družstva v Liskovej. Dolovalo sa v ňom veľké množstvo kameňa na stavbu ciest, úpravu vodných tokov a stavbu domov. Zaujímavým bol komorový odstrel kameňa v júli 1958 . Predchádzali mu prísne bezpečnostné opatrenia. V určenú hodinu bola zastavená premávka na železnici aj na štátnej ceste. Občania Liskovej boli povinní pootvárať okná. Pri vývrte otvoru pre nálož bola v kameňolome objavená jaskyňa s kvapľovou výzdobou. Žiaľ, robotníci a zvedavci kvaple zničili. Vchod do jaskyne bol po preskúmaní pracovníkmi Liptovského múzea v Ružom-

Východný hrebň Mnícha

Piesočné

Lipá

Predný Choč

Kameňolom

Liskovská jaskyňa

Panoramatické foto Mnícha - panoráma masivu Lipej a Piesočnej. Foto: Miroslav Jurečka

berku následne zatvorený. Po druhom odstrele sa objavená jaskyňa zasypala kamením. Nasledujúci komorový odstrel bol uskutočnený 22. 10. 1960 na získanie kameňa. Kameň bol použitý aj na stavbu priehrad v Krpeľanoch a Liptovskej Mare. Veľký odstrel sa uskutočnil aj 11. 11. 1960. Pri tomto odstrele bol zničený aj vrchol „Ostrej skaly“, ktorý sa už aj tak nakláňal a ohrozoval životy robotníkov v kameňolome. Tým sa zmenil pôvodný obraz masívu Lipej a hrebeňa Mnícha. Medzi spadnutými kameňmi robotníci našli hlinené črepiny, pravdepodobne zo starovekých hlinených urien.

Vyťaženého kameňa však bolo v tej dobe stále málo. V pláne preto bolo rozobrať a odstreliť celý masív kopca. Kompletne sa mal odviezť a úplne zarovnať. Avšak ani po spomínaných obrovských komorových odstreloch sa to pre veľké dutiny nepodarilo zrealizovať. Do vrtov pre trhaviny sa lial betón na zväčšenie účinku detonácie, ale nič nepomáhalo. Detonáciu vždy vyfúklo cez jaskynné dutiny. Dohodlo sa teda na rozšírení kameňolomu smerom na Liskovskú jaskyňu. Z toho obdobia sa preto dochovala záverečná seizmologická správa, ktorú na žiadosť Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochranu prírody vypracoval prom. fyz. Ivan Brouček. Správa mala zistiť vplyv na stabilitu archeologicky cennej vápencovej Liskovskej jaskyne v tesnej blízkosti kameňolomu a na historicky cenný kostol v Martinčeku. Pri meraní im vedenie lomu vôbec nepomáhalo a v správe je uvedené, že ani Banský úrad v Banskej Bystrici nemal pre výskum veľké pochopenie. Napriek rôznym organizačným komplikáciám sa meranie uskutočnilo v dňoch 17. až 18. 6. 1969 a 15. až 17. 9. 1969. Výsledný seizmický výstup pri odstreloch horniny poukázal na skutočnosť, že anomálne šírenie seizmických

Ostrá skala a kaplnka pod Liskovským kameňolomom v roku 1900. Postavil ju z vďaky občan Liskovej. Po ceste prechádzal na voze a zrazu sa z vrchola Lipej spustili veľké skaly, ktoré ho tesne minuli. Akoby zázrakom sa zachránil. Foto: archív autorov

Ostrá skala a kaplnka pod Liskovským kameňolom v roku 2007. Foto: P. Jurečka

vĺn je s najväčšou pravdepodobnosťou v súvislosti s geologickou stavbou daného miesta.

V smere na sever sa predpokladali dutiny vo vápenci, cez ktoré sa môže energia šíriť a sústreďuje sa v smere k Martinčeku. Správa ďalej konštatuje, že ak je teda táto anomália spôsobená dutinami, čo je možné pri geologickej stavbe okolia považovať za veľmi pravdepodobné, je doterajšia stena kameňolomu v bezprostrednej blízkosti veľkej dutiny alebo rozsiahleho systému dutín. Správa konštatuje, že jaskynný systém celkom určite pokračuje hlavne v juhozápadnom smere. Navrhuje však zvoliť aj inú metódu merania, pri ktorej by sa bez obáv určilo riziko porušenia niektorej cennej časti vápencovej jaskyne. Ďalšie seizmologické výskumy sa však už nerealizovali. Vedenie lomu videlo v kameňolome iba zisk a plnenie plánu. Preto do ukončenia ťažby v roku 1976 bolo zrealizovaných niekoľko odstrelov. Nájdených bolo ešte niekoľko ďalších otvorov do podzemia. Zamestnanci dostali zákaz do nich vstupovať a dostali príkazom akúkoľvek nájdenú jaskyňu okamžite odstreliť alebo zasypať. V roku 1988 bola na dne lomu pre ťažbu štrku vyhĺbená asi 10 m hlboká jama. Vtedy bola pravdepodobne preťatá žila spodnej vody, pričom z jaskýň odtiekla všetka voda a na dne vybagrovanej jamy sa objavilo jazero. Do tohto jazera sa následne začal nekontrolovane sypať komunálny odpad a na jeho základoch vzniklo dnešné smetisko. Oblastná skupina Ružomberok v masíve Mnícha vykonáva výskum už celé desaťročia. Sedemdesiate

roky priniesli prvú dokumentáciu jaskýň v lokalite Liskovského lomu. Z. Hochmuth zdokumentoval v rokoch 1968 – 75 vtedy známe jaskyne (Jaskyňa na

Stará dobová fotografia kameňolomu v Liskovej okolo roku 1920.

Mníchu-Zdochlín, Jaskyňa v Liskovskom kameňolome – č.2, Kavčia jaskyňa, Vodná jaskyňa), ktoré ohrozovala pokračujúca ťažba. Po zdokumentovaní neskôr niektoré jaskyne vplyvom ťažby zanikli. Aj zásluhou vtedajších jaskyniarov sa našťastie celková ťažba smerom na Liskovskú jaskyňu skončila. Priebežný výskum vykonával v osemdesiatych rokoch

Lisková a Ostrá skala okolo roku 1920. Foto: archív autorov

vtedajší vedúci OS Ružomberok D. Mydlo. Bol zdokumentovaný v niekoľkých nepublikovaných zväzkoch. Podľa literatúry deväťdesiatych rokov a predchádzajúcich výskumov tu žiadne jaskyne už dávno neexistovali a postupnou bezohľadnou ťažbou boli zničené. Práve posledná dekáda nových výskumov v Liskovskej jaskyni (1997–2007) mala za cieľ exploráciu mimo dovtedajších podzemných pôdorysov Liskovskej jaskyne. Povrchové prieskumy a následné merania preukázali existenciu zaujímavých prepadlísk a závrtov na plošine smerom na Lipú neďaleko Martinčeka. To upriamilo našu pozornosť aj na Liskovský kameňolom. Prvá obhliadka lokality už síce prebehla niekedy v roku 2001, no ukázala, že v Liskovskom kameňolome sa už zrejme žiadne jaskyne nenachádzajú. Navyše po správach o komorových odstreloch sme ani nič iné nepredpokladali. Situácia sa razantne zmenila v roku 2007, keď sa ružomberskí jaskyniari rozhodli Liskovský lom podrobne preskúmať. Vtedy ešte nik netušil, že v lomovej stene pri výkopových prácach nájdeme i niekoľko dávno zabudnutých a zničených jaskýň. Po ich komplexnom zameraní je úplne zrejmé, že tvoria jednotný systém chodieb. Dnes je tento systém známy v celkovej známej dĺžke 380 m. Je to len dnešný fragment jaskyne, ktorá tam niekedy existovala a možno jej časť ešte existuje.

Monumentálna Ostrá skala v kameňolome okolo roku 1930. Foto: J. Sladký

Zabudnutá jaskyňa v Liskovskom kameňolome Jaskyňa sa nachádza asi 20 výškových metrov nad Jaskyňou č. 2, približne v strede lomovej steny. Je to najvyššie položená, 21 metrov dlhá jaskyňa v Liskovskom kameňolome. Bola objavená ťažbou vápenca, pravdepodobne niekedy na prelome 60. a 70. rokov. To, prečo nebola doteraz zdokumentovaná, nie je známe. Zrejme sa zrútila pri ťažbe a neskôr vplyvom zvetrávania horniny opäť otvorila. Jaskyňu prvý raz objavili členovia Oblastnej speleologickej skupiny Ružomberok 23. 11. 2002. Už vtedy nás upútali odstrelené časti jaskyne v jej okolí a niekoľko štrbín s prievanom. Jaskyňu sme už vtedy zamerali v dĺžke 21 m. Jaskyňa v tom čase dostala názov podľa toho, že nikto o nej nevedel a za tie roky si ju nikto nevšimol. Vchod má rozmery 80 x 50 cm. Vstupná chodba je úzka a treba sa plaziť asi v dĺžke 8 m. Tu sa chodba rozdeľuje. Jedna chodba mieri smerom hore, kde je zával a chodba ďalej pokračuje, pravdepodobne na povrch. Druhá z chodieb strmo klesá smerom nadol asi 4 m, kde sa znova vetví a chodba sa strmo stáča smerom na východ. Tu pod klesaním cítiť dosť silný prievan, ktorý vychádza z úžin od západu. Chodba

Ostrá skala z hlavného vchodu do Liskovskej jaskyne v roku 1952. Foto: K. Šochurek

ďalej pokračuje a stúpa do komínov východným a južným smerom a stáva sa neprieleznou v obidvoch smeroch. Sedimenty tvorí hlina a ostrohranná suť. Kvapľová výzdoba sa nevyskytuje. Jaskyňa č. 1

Vybagrovaná vodná jama na dne lomu v roku 1990 bola zasypaná komunálnym odpadom. Foto: D. Mydlo

Do vodnej jamy sa liala po roku 1989 aj močovka. Foto: D. Mydlo

Jaskyňa bola objavená dňa 7. 3. 2007 Petrom Sliačanom a Pavlom Jurečkom. Jaskyňa však musela byť zrejme známa už aj pracovníkom kameňolomu. Svedčí o tom otrhaná výzdoba na niekoľkých vstupných úsekoch jaskyne. Pretože aj dnes je viditeľné, že pokračovala smerom na juh, je dosť pravdepodobné, že jaskyňa bola objavená pri hĺbení štôlní na hore spomínaný komorový odstrel. Tento sa realizoval práve v tejto časti. Situovaná je pod bralom a cez bloky, ktoré ju pri ťažbe zasypali. Po nich sme veľakrát prechádzali, no známky jaskyne, okrem 7 m dlhej jaskyne, tu nikdy neboli. Až na jar 2007 sa časť sute zrútila a stačilo málo, aby sme prenikli do jaskyne o dĺžke 140 m. Jaskyňa sa rozdeľuje na dve vetvy. Prvá vetva smeruje na S. Po vstupe 1 x 0,5 m pokračuje do širokej puklinovej chodby. Hore pokračuje komín, ktorý ústi do siene, ktorá sa rozdeľuje na S a J. Obe nakoniec končia v závaloch. Hlavná chodba pri vstupe pokračuje rovno popri veľkom kvapli a cez sintrovanie prechádza plazivo do riečnej chodby pripomínajúc charakter Pieskových chodieb v Liskovskej jaskyni. Chodba sa nápadne zväčší a začne strmo klesať. Pri klesaní sa rozdeľuje na dve paralelné chodby, ktoré sa neskôr spoja. V rúrovitom profile 0,5 x 0,5m chodba stále klesá. Napokon sa jej profil zväčší a v plnom profile klesá ďalej. Nakoniec chodba končí v štrkovom závale, ktorý po sondovaní pokračuje nahor. Môže sa jednať aj o sifón alebo o tektonickú poruchu, ktorá preťala chodbu. To, či chodba pokračuje ďalej a v akom charaktere, ukáže až ďalší prieskum. Pri vchode odbočuje druhá vetva jaskyne, ktorá mieri asi 0,5 m širokou puklinou, Táto je vysoká 4 m. Po pár metroch začne mať charakter vysokej pukliny. Priepasťovitý charakter a nabité podpery na priechod cez puklinu nám pripomenuli rozprávanie Emila Cambera, ako tu niekedy v 60. rokoch po komorovom odstrele našiel veľkú puklinovú jaskyňu, v ktorej nabil stúpačky na priechod. Túto jaskyňu nám spomínal niekoľkokrát a na prieskum v tejto lokalite nás nahováral už v roku 2000. Údajne v tom čase hodil do priepasti kameň a ten po dlhom páde s hukotom spadol do vody. Krátko po objave sme si to chceli overiť a tak prieskum vykonali Lukáš Vlček a Peter Sliačan. Zliezli asi desať metrov na dno pukliny, kde sa puklina zužuje. Tu sú zaklinené balvany, ale puklina pokračuje

V Jaskyni č.1 je na strope miestami vidieť zaujímavú výzdobu. Foto: M. Jurečka.

Jaskyniarska rodina Vacekovcov z Veľkej Fatry pred vstupom do Jaskyne č. 1. Foto: E. Piovarči

Zuzka Vaceková pred dvoma kľúčovými úžinami v hlavnej chodbe Jaskyne č. 1. Foto: F. Vacek

Kameňolom v Liskovej: 1 – Jaskyňa č.1, 2 – Jaskyňa č.2, 3 – Jaskyňa č.3, 4 – Zabudnutá jaskyňa, 5 – Johanov potok, 6 – Jaskyňa Ostrá skala, 7 – Jaskyňa č.7, 8 – Jaskyňa č.8, 9 – Jaskyňa v Mníchu – Jaskyňa Zdochlín, P1 – Jaskyňa P1., P3 – Jaskyňa P3, V1 – Výpar 1, V2 – Výpar 2. Prerušovaná čiara zobrazuje pôvodný masív Lipej. Foto a topo: M. Jurečka

ďalej. Po vode dnes už nie je ani stopa. No padajúci kameň nepočuť poriadne dopadnúť. O tom, že tu niekedy bola voda, svedčí štrková vrstva a naplavený sediment. Marek Lakoštík, Michal Danko a Peter Sliačan postavili počas nášho merania cez priepasť po Camberových nosníkových stojkách „ženijný“ most. Tak sa nám podarilo preniknúť až na koniec veľkej pukliny. Na jej konci odstránil Peter Sliačan hlinený sediment v dĺžke asi 5 metrov a dostali sa do 2 metre stúpajúcej pukliny. Tu pomohol kovový rebrík a vystúpili do sienky, ktorá mala odstrelený strop. Kusy obrovských kvapľov sú rozhádzané všade navôkol. Na jednom mieste sme našli aj zbytky starej vysušenej priemyselnej trhaviny. Neskoršie meranie ukázalo, že sa nachádzame na dne v blízkosti odstrelenej jaskyne č. 7. V koncovom závale fučí prievan, ale ďalšie pokračovanie zrejme nie je možné.

chádza sa v pravom centrálnom žľabe kameňolomu. Na jej prekopávaní sa zúčastňovalo viacero jaskyniarov počas osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Jaskyňa sa viackrát prehlbovala pod vedením D. Mydla. Veľakrát ju zasypala padajúca suť z vyšších častí kameňolomu. Pri sondážnych prácach bolo nájdené veľké množstvo kostí a kvapľoviny. Prieskumníkov

Jaskyňa č. 7 Medzi významné jaskyne v Liskovskom kameňolome patrí aj malá, štyri metre dlhá Jaskyňa č. 7. Na-

Jeden z objaviteľov a malebné zákutia úvodnej časti Jaskyne č.1. Foto: E. Piovarči

Spracoval a nakreslil: M. Jurečka a P. Jurečka

Zamerali: M. Jurečka, P. Jurečka, P. Sliačan, M. Lakoštík, L. Klačka

Bokorys polohy Jaskyne č. 1 a Jaskyne č. 2

N Vo vchode do Jaskyne č. 1. Foto: E. Piovarči

Pôdorys polohy Jaskyne č. 1 Zamerali: M. Jurečka, P. Jurečka, P. Sliačan, M. Lakoštík, L. Klačka Spracoval a nakreslil: M. Jurečka a P. Jurečka

Pôdorys

N V Jaskyni č.2. Foto: M. Jurečka

Jaskyňa č. 2 Jaskyňa č. 3 Zamerali: P. Jurečka, M. Ondrejka, M. Čička, P. Kozoň Spracoval a nakreslil: M. Jurečka a P. Jurečka

však zastavili veľké bloky, pre ktoré práce v sonde ukončili. Naše výskumy dokázali prepojenie cez jaskyňu č.1 spoza veľkej Camberovej pukliny. Je zrejmé, že jaskyňa bola prepojená s pokračovaním. Počas prác v lome bola však bezohľadne odstrelená.

poriadne zavalený, museli sme podkopať mohutné bloky a tak si otvoriť cestu ďalej. Vchod má rozmery

Jaskyňa č. 8 Jaskyňa bola nájdená pri prácach v lome. Podľa rozprávania bývalého pracovníka lomu p. Šípoša bola následne na príkaz vedenia lomu odstrelená. Do jaskyne nevstúpil, pretože to mal od vedúceho zakázané. Pri odstrele bolo vymrštené do vzduchu veľké množstvo kvapľoviny. Po odstrele obložili kvapľami celý ťažobný bager. Jaskyňa sa nachádza v ľavom žľabe na úrovni Jaskyne č.1 asi 10 m od lomovej steny. Ešte v roku 2001 bol vchod voľne dostupný, pričom bolo vidieť asi 5 m dopredu a pokračovanie bolo treba odkopať. Dnes je už vchod zasypaný zosunovou suťou. Jaskyňa Lámačka Nachádza sa asi 3 výškové metre pod Jaskyňou č.1. Jaskyňu objavili 15. 6. 2007 Pavol Jurečka a Peter Sliačan v dĺžke 18 m. Upútal ich silný prievan, ktorý vychádzal zo skalnej sute. Pretože vchod bol po odstrele

Meracie družstvo vo vstupnej časti Jaskyne č.1. Foto: M. Jurečka

0,5 x 0,5 m a vďaka nemu dostala jaskyňa svoje meno. Jej vchod každého jaskyniara poriadne poláme. Po prelezení úzkeho vchodu prejdeme do pukliny, kde sa dá postaviť a chodba mieri úzkou puklinou dolu. Tu vychádza niekoľko úžin smerom na povrch. Hlavne úzky neprielezný komín, ktorý mieri smerom hore a napája sa na Jaskyňu č. 1. Po zlezení úzkej pukliny ďalej pokračuje plazivka, ktorá sa po pár metroch stočí na severozápad a vyústi do menšej sienky. Tu je cesta ďalej zavalená po odstrele. Prievan tu cítiť dosť intenzívne. Ten vychádza z malej, ale poriadne hlbokej štrbiny v plazivke pod vstupnou puklinou. Sedimenty tvorí ostrohranná suť a hlinený sediment, kvapľová výzdoba sa nevyskytuje. Jaskyňa je súčasť Jaskyne č.1, s ktorou je spojená neprielezne. Je to jasné pokračovanie jej puklinovej časti v smere na SV. Vedľa Jaskyne č.1 sa nachádza ešte jedna malá jaskyňa, ktorú v osemdesiatych rokoch vykopal D. Mydlo a kol. Vtedy netušili, že táto malá vykopaná jaskynka je tiež spojená malým neprierazným otvorom s Jaskyňou č.1. Jaskyňa č. 2 Vchod bol odkrytý pri ťažbe vápenca na jar roku 1969. Časom sa však pri odstreloch zrútil a úplne stratil. Dlho bola jaskyňa považovaná za zničenú. Až kým

Peter Sliačan, Pavol Jurečka, Ľuboš Halička a Miroslav Kudla náhodne nenarazili dňa 26. 2. 2007 na štrbinu s prievanom v skale. Za pomoci páky odpáčili

Dušan Mydlo ukazuje vrt, ktorým odstrelili Jaskyňu č.2. Foto: M. Jurečka

skalu. Neskôr sa zistilo, že prenikli do známych priestorov, ktoré v roku 1970 zameral Z. Hochmuth. Rozmery vchodu sú malé (priemer 0,5 m) a nachádza sa v exponovanom teréne asi v strede lomovej steny. Jaskyňa je dnes zameraná v dĺžke 59 m. Vstupná chodba vedie asi 6 m na SZ a stále sa rozširuje. Jedna chodba mieri na sever a druhá na západ. Chodba sa

Jaskyňa č. 2 Jaskyňa č. 3 Bokorys Zamerali: P. Jurečka, M. Ondrejka, M. Čička, P. Kozoň Spracoval a nakreslil: M. Jurečka a P. Jurečka

Jaskyňa Lámačka Zamerali: P. Jurečka, M. Kudla Spracoval a nakreslil: M. Jurečka a P. Jurečka

Pôdorys

Jaskyňa Lámačka

Meranie Jaskyne Lámačka. Foto: M. Jurečka

tesná chodba strmo hore smerom na S. Úzku chodbu sme upravili a prenikli sme smerom do neveľkej sienky. Odtiaľ sme rozširovali meter dlhú puklinu. Cez ňu sme prenikli do vysokej, a úzkej pukliny, ktorá končí neprielezne. Nachádza sa tu ešte jeden komín, ktorý po 0,5 m v smere hlavnej chodby stúpa asi 3 m Bokorys

Zabudnutá jaskyňa Zamerali: P. Jurečka, M. Čička Spracoval a nakreslil: M. Jurečka a P. Jurečka

Zamerali: P. Jurečka, M. Kudla Spracoval a nakreslil: M. Jurečka a P. Jurečka

na západ stáča po poruche na JZ a strmo klesá sutinovou stranou. Dole smeruje malé prepadlisko s hlineným dnom. Vľavo sa otvára 3 m hlboká puklina, napravo menšia sieň. Zo siene vedie už len neobyčajne

Bokorys

Geologický mix v zadných častiach Jaskyne č.1. Jaskyňa striedavo vychádza z vápenca a vstupuje do nekrasovej horniny, pričom v plnom profile pokračuje podobne, ako je tomu na Krakovej holi. Foto: M. Jurečka

a končí závalom. Tu cítiť prievan. Po zameraní sme zistili, že pravdepodobne mieri do Jaskyne č.3 nad dvojkou. Odtiaľto je to len 8 m na povrch. Pri prieskume sme tu našli niekoľko spadnutých väčších kvapľov, čo môže znamenať, že buď spadli z odstrelenej Jaskyne nad dvojkou, alebo sú tam ešte ďalšie pries-

Zabudnutá jaskyňa

Jaskyňa pri Dvojke

Zamerali: P. Jurečka, M. Čička Spracoval a nakreslil: M. Jurečka a P. Jurečka

Pôdorys

tory zasypané sutinou. Chodba pri vchode smerom na S bola pre prieskumníkov v roku 1970 príliš úzka. Nie však pre Petra Sliačana, ktorý úžinu upravil na svoj profil. Nakoniec sa podarilo preniknúť do ďalších hojne zasintrených priestorov smerom na SV. Tu cítiť aj prievan, ktorý prichádza z úzkej 2 m dlhej chodby pod kvapľami. Táto mieri na východ a končí zúžením.

Nachádza sa asi 10 m západne od vchodu do Jaskyne č.2. Jej vchod má rozmery 1,5 x 0,5 m a jej dĺžka je 5 m. Má puklinový charakter. Chodba mieri severným smerom, pričom prechádza ponad Jaskyňu č.2 a končí zúžením. Jaskyňa č.3 nad Dvojkou Ide o dvojicu paralelných malých jaskýň nachádzajúcich sa asi 15 výškových metrov nad Jaskyňou č.2. Sú v jednom horizonte, asi 15 metrov od seba. V ľavej jaskyni dosť intenzívne fučí prievan. Preto sa tu v osemdesiatych rokoch aktívne sondovalo. Vtedajších speleológov však zastavili veľké bloky. Do štrbín pod

Hľadanie Vodnej jaskyne v roku 2007. Foto: M. Jurečka

Pokus o prienik do Vodnej jaskyne v 80-tych rokoch. Foto: D. Mydlo

JOHANOV POTOK V roku 2007 zamerali: P. Jurečka, L. Halička, M. Jurečka Spracoval a nakreslil: M. Jurečka a P. Jurečka

Pôdorys

Bokorys

blokmi napadalo niekoľko kladív. Jaskyňa zrejme komunikuje s Jaskyňou č. 2. Odstrelené dno jaskyne ukazuje, že pokračovala západným smerom. Johanov potok Táto priepasťovitá jaskyňa v dĺžke 53 m sa nachádza na spodnej plošine kameňolomu priamo na úrovni dnešného smetiska. Meno dostala po Liskovskom starostovi, ktorý sa významne „zaslúžil” o rozvoj Liskovského smetiska. Ak sa tento rozvoj nezastaví, tak jaskyňa určite zanikne. Johanov potok reprezentuje najspodnejšie poschodie celého systému jaskýň. Prevýšenie je 12 m a dosahuje skoro úroveň Váhu. Objavená bola pri snahách o nájdenie Vodnej jaskyne (1975), ktorá je pravdepodobne zasypaná suťou a odpadom. Jednalo sa o asi pätnásť metrovú jaskyňu s jazerom na konci. Spomína ju Z. Hochmuth tiež D. Mydlo vo svojich dokumentačných zväzkoch. Práve v týchto miestach sa robil v 50-tych rokoch komorový odstrel. Tu údajne našli pri hĺbení štôlní jaskyňu, ktorá spájala všetky hore uvedené jaskyne. Určite sa jednalo o systém priestorov Vodnej jaskyne, Johanovho potoka a Jaskyne č.1. Tieto sú, žiaľ už nenávratne stratené. D. Mydlo a P. Jurečka dlho odporúčali sondovať práve v týchto miestach, lebo sa tu predpokladala exis-

J. Haráni pri meraní na okraji 140 m vysokej lomovej steny. Foto: M. Jurečka

tencia Vodnej jaskyne. Namiesto malej Vodnej jaskyne sa L. Haličkovi 10. 4. 2007 podarilo pri sondovaní omylom nájsť malú plazivku, ktorá ústi do veľkého 11 m hlbokého komína. Komín sme preskúmali až na nasledujúci deň. Mohutný komín o rozmeroch 5 x 5 m je na dne rozdelený na tri puklinové chodby. Jedna mieri na V a druhá na Z. Obe však končia slepo. Hlavná chodba pokračuje smerom na S. Dno jaskyne vykazuje známky aktívneho riečneho koryta, ktoré je ale dnes suché. Počas väčších dažďov je možné, že odvodňuje celý kameňolom. Veľká chodba sa nakoniec zmenšuje do plazivky, na konci ktorej je stúpajúci, 3 m vysoký komín s prievanom. Na vrchole komína chodba ďalej pokračuje neprielezne a treba ju rozšíriť. Z neprielezného miesta fučí prievan. Je pravdepodobné, že toto miesto ústi do veľkej pukliny v Jaskyni č.1. Je zaujímavé, že Z. Hochmuth pozoroval vodu vo vyššie položenej Vodnej jaskyni a E. Camber taktiež pozoroval vodu v Jaskyni č. 1. Je teda veľmi pravdepodobné, že jaskyňa bola ešte nedávno úplne zaplavená. Jaskyňa v Mníchu (Jaskyňa Zdochlín)

Lukáš Vlček na provizórnom moste v Camberovej pukline. Foto: M. Jurečka

Známa je oddávna a boli tu zaznamenané aj archeologické nálezy. Jej vchod má portálový tvar s rozmermi 2 x 9 m a nachádza sa na Z od okraja lomovej steny vo výške asi 525 m n. m., priamo nad kaplnkou pri ceste Ružomberok – Lisková. Hneď za vchodom sa jaskynná chodba značne zvyšuje. V strope vidno neprístupný komín vedúci k povrchu. Všade na stenách sú

Jaskyňa v Mníchu - Jaskyňa Zdochlín V roku 2007 zamerali: P. Jurečka, M. Kudla, L. Halička, L. Kľačko Spracoval a nakreslil: M. Jurečka a P. Jurečka

Bokorys

stopy bývalej riečnej erózie. Dno tvoria hlinitopiesočnaté sedimenty. Zo vstupnej siene pokračujú chodby za 2 m vysokým skalným stupňom smerom na S. Chodba tu nadobúda zreteľný oválny prierez (1,5 x 1,5 m), postupne sa zužuje, takže prechod je možný jedine plazením. Aj dno týchto chodieb je pokryté hlinitopiesočnatými sedimentami (Hochmuth 1975). Na začiatku jaskyne odbočuje chodba smerom na východ a v plazivom priereze vytvára okruh. Pri komorovom odstrele v kameňolome sa vstupný strop jaskyne zrútil a vchod sa zavalil. Pre potreby archeologického prieskumu bola jaskyňa pracovníkmi kameňolomu znova otvorená odstrelením blokov vo vchode. Odvtedy je jaskyňa znovu voľne prístupná. Po archeologickej sonde, ktorú kopal Bárta, už dnes nie je ani stopa. Pozoruhodné je, že sedimenty akoby stúpli. Tam, kde sa dalo plaziť desať rokov dozadu, sa dnes už preplaziť nedá. Chodby sme preto museli na niekoľkých miestach prekopať. Jaskyňu sme nanovo zamerali v dĺžke 72 m, pričom sme zachytili dnešný stav jaskyne. V bočných chodbách pri konci jaskyne sme lokalizovali prievan smerujúci zo závalov z východného smeru. Jaskyňu spomína pri svojich výskumoch aj S. Šrol ako jaskyňu v Mníchu. Názov jaskyňa Zdochlín údajne dostala potom, ako miestne roľnícke družstvo rozhodlo hromadný úhyn dobytka riešiť nahádzaním zdochlín uhynutých zvierat do jaskyne.

Ponor P1 a P2 v 80-tych rokoch vyzeral úplne inak ako dnes a bol bez lesného porastu. Foto: D. Mydlo

závrt. Dnes už takýto charakter nemá. Jaskyne P1, P2, P4 vystupujú na povrch ako rúry o profile 0,5 x 0,5 m. Po dvoch metroch však neprielezne a úzko končia. V ich okolí sa nachádza viacero zasutených dier, ktoré treba ešte preskúmať. Jaskyňa P3 sa nachádza na východnej strane lomovej steny. Asi vo výške jaskyne P1. Vchod má malý a s rozmermi 0,5 x 0,5 m a je ťažko viditeľný. Jej dĺžka je 4 m. Na začiatku sa vetví, ale jej ďalšie pokračovanie je v závaloch. Ich výškový charakter zachytáva horizont Jaskyne č.1, Lámačky, Jaskyne č.7 a Jaskyne v Mníchu (Jaskyne Zdochlín). Jaskyňa Ostrá skala Výzdoba v Jaskyni č. 2. Foto: M. Jurečka

Ponorné jaskyne P1, P2, P3 a P4 (Jaskyňa vínneho črepu) Nachádzajú sa za hranicou východnej strany lomovej steny. Sú situované v borovicovom poraste nad regulačnou stanicou vysokotlakového plynovodu. Na starých fotografiách je jaskyňa P1 jasne viditeľná ako

Jaskyňa sa nachádza vo veľkej skale, ktorá je priamo na ľavej časti zo spodnej plošiny kameňolomu pri starej betónovej drvičke, z ktorej dnes zostali iba ruiny. Jej dĺžka je 10 m a vznikla následkom komorového odstrelu v oblasti Ostrej skaly. Bloky z tohto odstrelu v 60. rokoch zlikvidovali drvičku a niekoľko obrovských kusov zaletelo k hlavnej ceste a k železničnej trati. Vchod je situovaný pod skalou a je o rozmeroch 0,5 x 2m. Chodba potom klesá asi 3 m smerom na sever. Tu vyúsťuje do menšej sienky a odtiaľto sa dá

Jaskyňa v Mníchu - Jaskyňa Zdochlín V roku 2007 zamerali: P. Jurečka, M. Kudla, L. Halička, L. Kľačko Spracoval a nakreslil: M. Jurečka a P. Jurečka

Pôdorys

Vchod

pokračovať len úzkou chodbou asi 2 m na sever. Tá však končí v závale. Zaujímavý je práve strop jaskyne, ktorý tvorí vrstvu mramorového kalcitu. Ten v strope vytvára menšie a väčšie kryštály. Dno je pokryté listami a ostrohrannou suťou. Povrchové merania a zachytenie situácie menších jaskýň V Liskovskom kameňolome sa nachádza niekoľko menších, na prvý pohľad nevýznamných jaskýň, ktoré spájajú mozaiku celého systému a v komplexnom meradle napomáhajú vytvoriť si ucelený pohľad na speleologickú perspektívu a jej ďalší výskum. Preto bolo pred výskumom v náročnom teréne lomu zastabilizovaných celkovo 71 bodov a natiahnutý polygónový ťah v dĺžke 1136,63 m s prevýšením 148,79 m. Tento ťah bol napojený na systém meracích bodov Liskovskej jaskyne a rieky Váh. Túto meraciu akciu v náročnom teréne realizoval Miroslav Jurečka za pomoci Mateja Onrejku, Mareka Lakoštíka, Ľuboša Haličku a Miroslava Kudlu. Pri povrchovom meraní intenzívne

pomáhali aj Jozef Haráni a Eduard Piovarči z Jaskyniarskej skupiny Aragonit. Kameňolom dnes a ochrana jaskýň v Mníchu Mohlo by sa zdať, že jaskyne už dnes ťažba v kameňolome neohrozuje. Po ukončení ťažby sa ale systematicky znižuje povrch na SZ strane Lipej. V priebehu osemdesiatych rokov bolo vidieť od Liptovskej Štiavničky len časť veže kostola v Martinčeku, dnes už vidno celý kostol a mohutný priestor pod ním. Podobná situácia je aj vo východnom svahu, kde od liskovského mosta cez Váh vidno cez hrebeň Lipej a Piesočnej bytovky v Martinčeku. Takže sa aktívne prepadáva aj hrebeň smerom na Liskovskú jaskyňu. Pôvodne sa tu nachádzali tri pahorky v podobe slovenského znaku. Dnes už vplyvom erózie zanikli. Po ukončení ťažby tu dochádza k systematickému aktívnemu prepadu a sadaniu materiálu do vnútra kopca. Kde sa toľko materiálu dodnes stratilo a kedy sa aktívny prepad zastaví, nie je známe.

rekultivuje a znova zanáša odpadom. Je to nekonečný bludný kruh, ktorému, ako sa zdá, kompetentní úradníci nedokážu zabrániť. Štátne úradnícke a ochra-

Prepadnutý hrebeň Mnícha

Kameňolom

Prepadnutý hrebeň Lipej a kostolík v Martinčeku. Foto: M. Jurečka

Jaskyniam určite neprispieva ani blízka papierenská fabrika a jej škodlivé emisie. Ďalší nový fenomén ohrozovania prostredia jaskýň v Mníchu je vo forme masívnych divokých skládok komunálneho odpadu, ktoré sa tu vytvorili koncom osemdesiatych rokov. Skládka odpadu v Liskovskom kameňolome presiahla únosné a tiež kapacitné rozmery. Napriek tomu, že od roku 2000 je podľa zákona o odpadoch na nej zakázané vynášať akýkoľvek odpad. Skládka sa opakovane

Na smetisko v kameňolome sa aj dnes aktívne vyváža komunálny odpad. Foto: P. Jurečka

Po jednej z akcií v Liskovskom kameňolome. Jaskyniari z OS Veľká Fatra, JS Aragonit a OS Ružomberok. Foto: M. Jurečka

nárske organizácie z blízkeho Liptovského Mikuláša o ochrane jaskýň veľa popísali do výročných správ o svojej (ne)činnosti. Na viac sa však nezmôžu, alebo nechcú. Typickým výsmechom je aj divoká skládka komunálneho odpadu priamo nad národnou prírodnou pamiatkou Liskovská jaskyňa. Boli vyhlásené neúčelné ochranné pásma bez akéhokoľvek významu, pričom tieto skládky vedome obchádzajú. Ak sa aj divoké smetiská z okolia jaskýň podarí zastaviť, zostáva nám tu veľká ekologická jazva v podobe ton odpadu, ktorý bude spodné vody týchto jaskýň ešte dlho negatívne ohrozovať. Je to smutná vizitka Liskovej, v ktorej sa odstreľovali jaskyne a teraz sa zavážajú odpadom. Záver Táto lokalita určite neukázala a nepovedala svoje posledné slovo. Na základe predchádzajúcich seizmologických a speleologických výskumov je žiaduce

pokračovať vo vykonávaní komplexnejšieho speleologického výskumu. Ten tu môže odkryť zaujímavé a prekvapivé pokračovania, či už do masívu Mnícha alebo smerom na Liskovskú jaskyňu.

Použitá literatúra: BROUČEK, I., 1969: Záverečná správa o výsledkoch meraní intenzity otrasov, spôsobených trhacími prácami v kameňolome JRD Lisková. JUREČKA, M., 2001: Výsledky prieskumnej činnosti v Liskovskej jaskyni (1.). Spravodaj SSS, 32, 4, Liptovský Mikuláš, 13 – 18. HOCHMUTH, Z., 1977: Jaskyne v Liskovskom kameňolome. Slovenský kras, 15, Martin, 129 – 134. Liskovská pamätnica (Kronika obce Lisková)

Autor článku v Stratenci pred výstupom do Orlieho hniezda. Foto: R. Kubík

Pavol Cvacho Jaskyniarsky klub Varín

SUCHÝ Okolie Suchého (1.492 m.n.m) nepatrí v rámci Malej Fatry k veľmi preskúmaným lokalitám. Bolo tu niekoľko speleologických pokusov starších kolegov o prieskum, ale v podstate tu nikto cieľavedomú jaskyniarsku činnosť nevyvíjal. Pritom je to oblasť, ktorá je zo speleologického hľadiska veľmi zaujímavá. Hlavnou príčinou tohto v podstate nezáujmu v porovnaní s inými lokalitami Malej Fatry bol nie práve najlepší prístup. Zlom nastal po vybudovaní lesnej cesty, ktorá umožňuje prístup autom až na Chatu pod Suchým. Odtiaľ je transport výstroja a techniky na jednotlivé lokality celkom prijateľný. Vrchné vrstvy Suchého a okolia sú budované prevažne tmavosivými vápencami gutensteinského typu, do ktorých zo severovýchodu čiastočne zasahujú svetlosivé lavicovité dolomity. Mocnosť týchto vrstiev

Ján Nemček zostupuje do priepasti pána Caloina pod Javorinou. Foto: R. Kubík

a plocha, na ktorej sú rozložené, vytvárajú priaznivú situáciu pre výskyt krasových foriem. To nám potvrdil i povrchový prieskum tohto krasu, pri ktorom sme našli jaskyne, priepasti, závrty a vyvieračky. Priepasť pána Caloina Touto priepasťou sme začali začiatkom roka 2001 prieskum niekoľkých priepastiek a závrtov na Javorine (1150 m n.m.), v ktorých už pred nami sondovali starší kolegovia – jaskyniari z OS Terchová. Prvé exploračné práce sa tu uskutočnili už 23. júna 1986 v rámci II. ročníka jaskyniarskeho pracovného , zrazu Malá Fatra 86 vo Varíne pod Jedľovinou. (J. Kleskeň, P. Holúbek, M. Čuboň, P. Pokrievka) 1. až 3. mája. 1987 v rámci III. pracovného jasky, niarskeho zrazu Malá Fatra 87 Pod Jedľovinou opäť organizovaného starými varínskymi jaskyniarmi z OS Terchová sa znovu pracuje na sonde Javorina I, v ktorej bol zaznamenaný postup do hĺbky -15 m. V sonde Javorina II sa postúpilo do hĺbky 3 m (J. Šparnický, P. Pokrievka, bratia Nerečovci) 23. až 25. októbra 1987 počas pracovného sústredenia OS Terchová pod vedením E. Piovarčiho bola

Pohľad z Javoriny nad Chatou pod Suchým na západný hrebeň Stratenca - jar 2001. Foto: E. Piovarči

P. Cvacho a P. Martynek pri ťažbe blokov z Priepaste pána Caloina. Foto: J. Nemček

´ v sonde Javorina II dosiahnutá hĺbka -15 m a bola otvorená i nová pracovná sonda Javorina III. (Š. Kuna, P. Kubo, J. Maruna, P. Holúbek, P. Kováč, M. Hanus, J. Ondraššák, J. Šparec, J. Nereča, P. Pokrievka, E. Piovarči). Na ďalšom pracovnom sústredení OS Terchová na Chate Pod Suchým 26. až 29. septembra. 1989 organizovanom E. Piovarčim sa opäť pracovalo na sondách Javorina II a III (Š. Kuna, bratia Nerečovci, M. Hanus, V. Čarnický, J. Ondraššák, D. Tomaň, P. Pokrievka, E. Piovarči.). Pamätnej akcie na Chate pod Suchým sa zúčastnili aj vzácni hostia, Peter Hipman a Elena Hipmanová s dcérou Lindou zo Speleo klubu Detva. Peter Hipman 27. septembra 1989 zostúpil i do Krivánskej priepasti a prezrel si spolu s Elenou i ostatné krasové fenomény Belskej doliny, ponor v Hrtanoch a Belské vyvieračky. My sme sa teda v roku 2001 sústredili na najnižšie položený závrt. Tento tvorila asi 3 m priepastka, ktorá pokračovala plazivkou. V nej však neustále hrozilo riziko zasutenia. Preto sme začali raziť kolmú šachtu z povrchu, ktorá vyústila za kritickým miestom. Pri tejto činnosti nám veľmi pomohol reťazový kladkostroj, s ktorým sme ťahali niekedy aj 200 až 300 kg skalné bloky. Niekoľkokrát to odniesla drevená troj-

Práca v blokovisku na dne Priepasti pána Caloina. Foto: J. Nemček

Pavol Cvacho pri práci na debnení vstupnej šachty priepasti. Foto: J. Nemček

nožka. Celú túto umelú studňu sme vydrevili a vystrojili rebríkom a dreveným uzáverom. Zakrátko sa stala bivakom pre netopiere. Na dne studne nám ďalší postup znemožňovala úžina. Za pomoci Eda Piovarčiho

línii pod ňou sa nachádza vyvieračka. Smerom nahor asi 100 m je to zasa Jožova jaskyňa s presne opačnými prúdeniami vzduchu ako v Tomaňovej jaskyni. V roku 2004 bola naša činnosť v tejto oblasti pre problémy so štábnym vozidlom zastavená. V krasovej oblasti Suchého sme našli ešte niekoľko jaskyniek, z ktorých sme, bohužiaľ, zamerali iba niekoľko. V podstate na každej povrchovej akcii sa tu dá nájsť niečo nové. Terén je však členitý a sú tu aj spomínané medvede.

Pohľad z Priepasti pána Caloina nahor do debnenia. Foto: E. Piovarči

a Rada Petroviča (strieľaním pyropatrónmi) sa nám ju podarilo rozšíriť a zostúpiť do priestoru vytvoreného veľkou tektonickou puklinou. Zo stropu sa na nás usmievali pekné skalné gilotíny. Na tie sme si už v Malej Fatre akosi zvykli. Prievany na dne priepasti dávajú predpoklad ďalšieho pokračovania. Činnosť sme však v máji 2002 prerušili. Toto prerušenie bolo spôsobené nasledujúcimi povrchovými akciami, na ktorých boli nájdené veľmi zaujímavé jaskynky a prievanové miesta s podstatne priaznivejšou krasovou genézou. Tieto akcie boli vždy okorenené všadeprítomnými stopami po medveďoch. Tomaňova jaskyňa Túto jaskyňu som našiel pri sondovaní v Objave. Objav je prievanové miesto, kde sme začali kopať sondu, ktorá postupovala veľmi perspektívne. Po vystriedaní v sonde som skúmal okolie a našiel som skalný otvor s rozmermi 1x1,5 m. Jednalo sa o asi 5 m dlhú jaskyňku ukončenú závalom. Na nasledujúcich akciách sme v nej postúpili asi o 3 m. Na tej istej horizontálnej línii ako je vchod do Tomaňovej jaskyne, sa nachádza ešte niekoľko miest s intenzívnym prievanom, ktoré sú vysintrované. Práce v jaskyni boli prerušené, keď nás v lete roku 2003 prekvapil zaľadnený takmer celý profil chodby vo vzdialenosti asi 5 m od vchodu. Vonku pritom zúrili tropické horúčavy. Objav aj Tomaňova jaskyňa sú typické veľmi chladnými prievanmi vystupujúcimi na povrch. Jaskyňa je zaujímavá aj tým, že tesne pod ňou končia vápence a začínajú nekrasové formy. Vo vertikálnej

Vchod do Tomaňovej jaskyne na začiatku prác. Foto: P. Cvacho

Ján Nemček a Michal Vojtek v šachte pod východnou stenou Jánošikovho dómu v Strateneckej priepasti. Foto: R. Kubík

Po vyriešení problémov s vozidlom vidím túto oblasť veľmi perspektívne. Hlavne dnes, keď sme vybavení elektrocentrálou a vŕtacím kladivom a úžina alebo skalný blok nie sú pre nás vážny problém. Aj keď sme momentálne sústredení v Medvedej jaskyni vo Vrátnej doline, myslím si že v letných mesiacoch začneme znova „makať“ pod Suchým.

Literatúra: HAŠKO, J., POLÁK, M.: Geologická mapa Kysuckých vrchov a Kriváňskej Malej Fatry, Geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava 1977. PIOVARČI, E.: Históriografia speleologického prieskumu Kriváňskej Malej Fatry, Sinter č.2, Žilina 1994. B ELLA , P., H OLÚBEK , P.: Zoznam jaskýň na Slovensku, Bratislava 1999. Vedúci Jaskyniarskeho klubu Varín Jano Nemček drží v rukách kosť, ktorá bola vykopaná pri prácach na sonde pri Medvedej jaskyni. Foto: R. Kubík

Vzácna letecká snímka Dubnej skaly z roku 1945 30

Mančaft na prvej akcii na CH2. Zľava hore: Fero Vacek, ml., Fero Vacek, st., Emil Jelínek, Matúš Čička. Zľava dole: Zuzana Vacková, st., Zuzana Vacková, ml., Marian Hýll, Tibor Pajtina, Juraj Vacek, Martin Hulla, Jozef Haráni, Peter Kozoň a Richard Šugar. Foto: E. Piovarči

SONDA CH2 A GEOFYZIKÁLNY PRIESKUM DUBNEJ SKALY Z ROKU 2003 Eduard Piovarči a Jozef Haráni – jaskyniarska skupina Aragonit Iste je na mieste otázka, prečo publikujeme výsledky tohoto merania tak oneskorene. Vysvetlenie je jednoduché. Vzhľadom na to, že na lokalite hľadajú jednu a tú istú jaskyňu dve konkurujúce si skupiny, rozhodli sme sa v roku 2003 spolu s našimi sponzormi, že výsledky tohoto prieskumu nebudeme zverejňovať ani publikovať. Informačné embargo padlo až v roku 2006, keď sa naši konkurenti na Dubnej skale vážne zakopali v Sonde na lúčke a na základe vlastného merania telestéziou (virguľou) a po 6,2 m hlbokej prerážke sa prelomili, aj keď do zavalených, ale predsa do nových priestorov. Možno sme nemuseli váhať ani my, lenže akýmsi podivným kovovým prútom, s ktorými som šibrinkoval a pobehoval miestnym terénom a presviedčal mančaft, nikto vážne neveril. A títo neveriaci postupne opúšťali rady našich aktivistov a pričleňovali sa k stále sa zväč-

šujúcemu pasívnemu húfu „čakačov“ na Georadar. Dušovali sa, že začnú kopať až po tom, čo moje výsledky v teréne preverí veda. Kým však prejdeme priamo k tejto veci, pripomeniem tu ešte jednu pozoruhodnú informáciu.

Bude Dubná skala vyhlásená za Chránený prírodný výtvor? Iste by sme to viacerí radi privítali. RNDr. Juraj Galvánek je jedným z protagonistov projektu Chráneného prírodného výtvoru DUBNÁ SKALA, ktorý po geologickej stránke pripravila RNDr. I. Bozalková ešte v roku 1991 ako pracovníčka ÚŠOP Liptovský Mikuláš – stredisko Banská Bystrica. Projekt však, žiaľ, ostal založený „Ad acta“, alebo uviazol v byrokratickom

Mapka Dubnej skaly s vyznačením jaskýň a piatich geofyzikálnych rezov CH1, CH2, CH3, T1 a T2, meraných 25. mája 2003. Šípkami je označený smer merania. 1 – Jaskyňa Kunova Štrbina (Jaskyňa nad plazivou), 2 – Tunel, 3 – Tulácka jaskyňa (Nepravá jaskyňa Oko), 4 – Jaskyňa Očko, 5 – Jazvečia jaskyňa (Plazivá jaskyňa), 6 – Syslia diera, 7 – Sonda na lúčke, 8 – Sonda Opálená skala

súkolí, vo večnom boji o rozpočty na ochranu prírody. Plánovaná CHPV Dubná skala teda dodnes nebola vyhlásená. Predmetom návrhu preventívnych opatrení a ochrany tohoto vymedzeného územia sú lomové steny. Umelý lomový rez predstavuje inštruktívny rez mladotreťohornými usadeninami v severozápadnom cípe Turčianskej kotliny. Existujúce odkryvy majú vysokú dokumentárnu hodnotu. Pod odkryvmi vápnitých ílov a zlepencov sa nachádza pomerne mocná vrstva masívnych poréznych vápencov travertínového typu. Juraj Galvánek, známy geológ, publicista a pracovník múzea v Banskej Bystrici, sa domnieva rovnako ako my, že zmienka Mateja Bela z roku 1736 o jaskyni Dúpna v blízkosti Vrútok hovorí o jaskyni práve v travertínovej kope na Dubnej skale. Táto, spočiatku domnienka, sa po najnovších poznatkoch dnes už pre-

menila na exaktnú istotu. J.Galvánek však predpokladá, že malý rozsah, teda malá rozloha karbonátových hornín, nedáva veľkú šancu a nádej k významnejším objavom. Uvádza, že prejavy povrchového krasovatenia sú málo zreteľné, čo ale nie je celkom tak. Keď sme preskúmali lokalitu dôkladnejšie, po čase sme prišli k iným záverom. O povrchovej erózii atmosférickými vodami svedčia mnohé škrapy a erózne tvary v okolí jaskýň Kunová štrbina (Jaskyňa nad plazivou), Jazvečej jaskyne (Plazivá jaskyňa – Medvedia), Syslej diery a na miestach v oblasti pôvodných skalných odkryvov v strmom južnom svahu nad dnom Chrapového potoka, ale i na opačnom severnom svahu nad hlavným kráterom lomu, kde ťažba odkryla steny a časti pôvodných odťažených krasových priestorov. Na toto nás upozornil Pavol Pokrievka, mladší. Dokonca v máji 2002 sme

narazili na výrazne zoškrapovanú skalnú stienku vedľa oblasť, v ktorej vrstva travertínu (to jest vo vrstevnapracovnej sondy Opálená skala na najsevernejšom tosti) pozvoľna prechádza do vápencových ílov so ohraničení starého lomu. sírovodíkovým zamorením typickým pre všetky vápenVýrazné žľabovité škrapy okrem toho, že jednoznačne dokazujú krasovatenie atmosférickými vodami, svedčia aj o tom, že bralá v tomto sektore Predhory sú pôvodné a existovali už pred začatím ťažby na začiatku dvadsiateho storočia. V 350 m dlhej vyťaženej ryhe pod lomom možno sledovať, ako sú travertínové vrstvy predeľované vrstvami vápencových ílov a zlepencov. Svedčí to o tom, že aktivita minerálnych prameňov na Strečnianskom zlome nemala v rôznych obdobiach rovnakú intenzitu. Existencia týchto medzivrstiev, ktoré sú podstatne mäkšie ako travertíny, vytvára ešte priazPekné sintrové náteky a záclonky v meandri paleoponoru v Kunovej nivejšie podmienky pri krasovatení, ako sme pôvodne pred- štrbine svedčia o tom, že rozprávanie pamätníkov o kvapľovej výzdobe podzemných priestorov na Dubnej skale je reálne. Foto: E. Piovarči pokladali. Dokonca už v spomenutej severnej časti lomu tesne pri pracovnej sonde Opálená skala, na onom né ilovité súvrstvia na Predhore. Toto zamorenie je mieste so žľabovitými povrchovými škrapami sme charakteristické pre sedimentáciu v stagnujúcich vonarazili na geologicky veľmi zaujímavú faciálnu dách. Takéto faciálne usadzovanie vytváralo priam ideálne podmienky pre neskoršie krasovatenie travertínovej kopy aktívnym vodným tokom. Priamo vo vrstvách tvrdších travertínov sa teda nachádzajú rôzne meandrujúce fácie mäkkého materiálu, ktoré neboli pre ponárajúce sa vody Chrapového potoka takmer žiadnym časovo náročným problémom. Granodioritový piesok a voda sa tu museli zarezávať do mäkkých vápenných ílov ako nôž do masla. Na podobné faciálne rozhranie vo vrstvách sme narazili aj v zavalených častiach Tunela v starej lomovej stene. A práve toto faciálne usadzovanie vysvetľuje a podPre povrchové krasovatenie sú na Dubnej skale charakteristické poruje mnohé historické i takéto jamkovité škrapy nachádzajúce sa na zalesnenom severovýchodnom svahu zmienky a výpovede o bluPredhory. Foto: E. Piovarči

diskách chodieb,v ktorých hľadači pokladov museli po zemi rozsýpať nasekanú slamu, aby nepoblúdili, (Valyi 1799) alebo ťahať za sebou špagáty a kresliť si kriedami značky na steny (bratia Sucháčovci, 1922).Výrazné

Rýchla svahová denudácia, spôsobená ťažbou v lome, všetky povrchové krasové javy väčšinou zničila, alebo zasypala suťovými gravitačnými i umelými násypmi vrchných mladších a menej stabilných častí vápencového súvrstvia. Je preto veľmi ťažké robiť závery aj renomovanému odborníkovi len z niekoľkých zbežných obhliadok v teréne. Je možné, že projekt CHPV Dubná skala sa môže výraznejšie posunúť k realizácii po tom, čo sa v tejto lokalite nájde už desiatky rokov hľadaná a historikmi a cestovateľmi spomínaná povestná jaskyňa. Hodnota tohoto územia by objavom tejto zabudnutej jaskyne celkom iste vzrástla, pretože v krasovom podzemí travertínovej kopy sú iste konzervované nemalé prírodné i historické hodnoty. Toto si uvedomujeme všetci, čo sme sa dali do zložitého pátrania a hľadania tejto prírodnej pokladnice.

Máj 2003 - meranie

Typické žľabovité škrapy nachádzajúce sa na severovýchodných svahoch Predhory. Foto E. Piovarči

zoškrapovanie sme našli aj na viacerých skalných odkryvoch v bukovom lese severne od lomu, kde sú evidentné už vápence jury. Priam ukážkové škrapy sme však našli na zalesnenom severovýchodnom svahu Predhory, ktorý nebol porušený ťažbou.

Aby sme náš postup na lokalite zefektívnili, rozhodli sme sa preveriť naše doterajšie výsledky z terénneho prieskumu meraním virguľou exaktnejšími vedeckými a technickými prostriedkami. Oslovili sme po doporučení Ing. Jána Tulisa firmu ESC Enviromental Consulting Services SLOVAKIA s.r.o. v Spišskej

Novej Vsi. Prvé telefonické kontakty prebehli v jeseni 2002. Pretože už nebolo priaznivé počasie, finálna akcia v teréne sa napokon naplánovala na jar v roku 2003. A tak sme sa 25. mája stretli s RNDr. Júliusom Geczym a jeho tímom na návrší Sedliska nad suchým

riečišťom Chrapového potoka. Za našu stranu sa akcie zúčastnili spolu so mnou dvaja fandovia a sponzori akcie Ing. Dalibor Žilinčík a Ing. Igor Adamko. Pán Géczy nám vysvetlil a ukázal na príkladoch, ako funguje georadar. Dozvedeli sme sa perličku, že je len jeden v republike. Bol dovezený z Kanady a stál 50 tisíc amerických dolárov. Čo sa týka výsledkov, držal nás na uzde a nesľuboval nám žiadne zázraky, hlavne, keď sa dozvedel, že budeme merať v svetlosivých vápnitých íloch a travertínoch. Trochu sme pobledli aj my. V duchu som rýchlo upustil od merania na kóte 433,7 m n.m. v Plieškoch, ktorá bola ihneď poruke. Neskôr som to oľutoval, pretože sa mohlo spraviť viac metrov merania a existoval by aj rez z najväčšieho signálu južne od Chrapového potoka. Pod touto kótou virguľa detekovala najväčší priestor. I náš priateľ – amatérsky diagnostik pán Kardoš tu celkom nezávisle na mojom meraní kyvadlom detekoval veľký podzemný priestor. Pán Gécsy bol prekvapený poznatkom, že chceme meranie v teréne realizovať na základe takej neexaktnej metódy, akou je telestézia. Uvedomil som si, aká zodpovednosť za úspech či neúspech merania teraz leží na mojich pleciach. S malou dušičkou, drvenou váhou zodpovednosti, som výpravu s drahým elektronickým vybavením viedol v predpoludňajšej horúčave k miestu prvého merania nad Holúbkovou medzou. Tu sme natiahli pásmo z juhozápadu na severozápad medzi dva kolíky v dĺžke 22 m. Táto metráž tu priečne pretínala dva silné 3 až 5 m široké signály detekované virguľou. Na tejto vzdialenosti sa posúvali vedľa seba asi v metrovej

vzdialenosti dve antény zhruba po dvadsiatich centimetroch. Pred signálnu zónu sme museli pridať minimálne 5 a viac metrov v neutrálnej zóne homo-

RNDr. Július Géczy s kompletnou výbavou v strmom teréne pri geofyzikálnom meraní na profile T2. Foto: E. Piovarči

génnej horniny, aby bol efekt v rozdielnosti štruktúry horniny čo najkontrastnejší. Meraný profil, označený ako CH1, vyzeral na monitore počítača naozaj zaujímavo. V hĺbke 11 m sa na 8. a 18. metri merania skutočne nachádzali výraznejšie nehomogenity, no i plytšie nad nimi v hĺbkach okolo 3 až 4 metrov. Tieto pripovrchové anomálie však odborný tím nebral veľmi vážne. Mohli pochádzať z odrazov od balvanov a sute. Pracovali sme s anténami s dosahom do hĺbky 20 m. Už po tomto meraní zo mňa napätie opadlo a krv v žilách sa rozprúdila. Odborníci pritakali, že tam nejaké anomálie a nehomogenity sú predsa len zreteľné. K druhému profilu CH2 sme sa presunuli len o pár metrov západne do terénnej úvaliny zarezanej niekdajšou ťažbou naprieč oválnym hrebeňom Obaja sponzori akcie, zľava Ing. Dalibor Žilinčík a Dipl. Ing. Igor Adamko, Predhory. spolu s RNDr. Júliom Géczym. Foto: E. Piovarči

Toto miesto nás priam magicky priťahovalo a fascinovalo. Tu musím trochu odbočiť, aby bolo možné porozumieť prečo. S priateľom pánom Jozefom Kardošom, ktorý pracuje experimentálne s kyvadlom,

V pieskových nánosoch ponoru v sonde CH2 sme nachádzali takéto granodioritové okrúhliaky s priemerom okolo 3 až 4 cm. Foto: E. Piovarči

zvedaví, čo nám na tomto mieste povie geofyzikálne meranie. Vytýčili sme v hustom poraste naprieč hrebeňom takmer 17 m dlhú líniu, orientovanú z juhozápadu na severovýchod v juhovýchodnom cípe priehlbiny tak, aby pretínala bod určený pánom Kardošom. Meraný profil vyzeral skutočne zaujímavo. Presne v mieste, ktoré vytýčil p. Kardoš v r. 2002 na trinástom metri meraného profilu, bol tri a pol metra pod povrchom hrot zaujímavej mohutnej anomálie. Túto však odborníci identifikovali najskôr ako ozvenu nejakého veľkého podpovrchového skalného bloku. No ako sme následne výkopovými prácami uprostred júna 2003 zistili, že na mieste je pod 30 cm vrstvou zeminy kompaktný vápenec, identifikovali vo svojej odbornej správe túto anomáliu ako výraznú poruchovú zónu alebo horninové rozhranie. Skutočne pozoruhodná zhoda na 13-tom metri na Kardošovom bode. Ide len o náhodu? Meranie na profile CH2 ešte okrem toho ukázalo, že na piatom metri, v hĺbke okolo 12 až 13 m, sa nachádza výrazná sférická anomália, ktorú prekrýva poruchová zóna šíriaca sa šikmo do hĺbky z 13. metra na povrchu smerom na juhojuhozápad tak, že to vyzerá, akoby obe anomálie spolu jednoznačne súviseli. Tento komplex výsledkov ma dostal priam do varu a vytrženia.

sme ešte v roku 2001 šarlatánsky sedeli v jeho žilinskom byte nad „päťtisíckou“– mapou Dubnej skaly. Diagnostické zadanie znelo „nájsť miesta, kde je to z povrchu k podzemným krasovým priestorom na tomto území najbližšie.” Určil dve takéto miesta, pritom o problematike a prieskume Dubnej skaly nič nevedel, ani nečítal. Prvé miesto bolo zakreslené do mapy v severnom sektore starého lomu. Toto miesto nám bol určiť aj v teréne. Na základe tejto informácie sme objavili zasadzenú tektoniku v sonde, ktorú sme nazvali Opálená skala. Druhé miesto pán Kardoš do mapy zakreslil presne na mieste výraznej terénnej úvaliny vytvorenej ťažbou, ktorá pretína východnú časť oblého hrebienka Predhory. Aj toto miesto prišiel presne označiť do terénu a podľa jeho diagnostickej metódy nás na tomto mieste delí od priestorov údajne len 3,5 až 4 m horniny. Bod na plochom dne v odťaženej terénnej ryhe v hustom kroví sme si teda už v roku 2002 starostlivo označili veľkým balvanom. Toto miesto je veľmi pozoruhodné, pretože pozdĺž východného hrebeňa Predhory vedú dve paralelné vetvy mohutných signálov, na ktoré sa systematicky napájajú línie ponorov z Chrapového potoka i od Holúbkovej medze a tento bod leží na jednej z týchto mohutných línií. Práve z týchto dôvodov sme boli

Tretie meranie CH3 sme uskutočnili na chodníku, ktorý traverzuje južným strmým svahom Predhory asi

20 m nad suchým dnom Chrapového potoka. Meraný profil tu mal dĺžku 46 m a pretínal veľkú zlomovú líniu (zrejme totožnú so Strečnianskym zlomom), ktorá priečne výrazne pretína celý hrebeň Predhory a možno ju sledovať až v Plieškoch. O 10 m ďalej po chodníku smerom na západ tu Speleoklub Malá Fatra neskôr zakopal Sondu na lúčke. Meranie som sa rozhodol v týchto miestach uskutočniť aj preto, že som sa len deň pred touto akciou 24. mája 2003 stretol na Dubnej skale s jedným z bratov Búvalovcov – Antonom Búvalom z Vrútok. Bratia Búvalovci sa nám ozvali ešte v roku 1980, keď sme im v Tuneli v stene starého lomu zanechali napísaný odkaz. Obaja bratia sa vtedy pokúšali prekopať zával na konci Tunela. Teda viac ako po dvadsiatich rokoch sme sa s Antonom opäť stretli, aby nám porozprával o tom, čo sa dozvedel vtedy v roku 1980 od istého 60ročného pána z Vrútok, s ktorým sa pri svojich kopáčskych akciách v Tuneli na Dubnej skale náhodne stretli. Informoval ich o polohe pre nás doteraz neznámeho priepastného vchodu do jaskyne na Dubnej skale. Túto jaskyňu pamätník polohoval v južnom strmom skalnatom svahu nad Chrapovým potokom vľa-

vo za hlavným kráterom lomu, približne v miestach, kadiaľ prebieha najvýraznejší zlom pretínajúci priečne Predhoru. Tento Búvalov pamätník jaskyňu navštevoval ako mládenec tesne po druhej svetovej vojne. Do tejto jaskyne sa muselo zliezať priepastnou vstupnou časťou a vnútri bola kopa munície a nemeckých granátov. Tie vynášali von a rozhadzovali ich po okolí. Údajne po granátoch ostalo v blízkosti aj mnoho jám. Vchod bol zasadený pri väčších skalách a v okolí boli staršie smrekové stromy. To bol pre mňa veľmi silný podnet, aby som volil rez práve na mieste, ktoré sa nachádzalo nad oným povojnovým potenciálnym, dnes neznámym pravdepodobne zavaleným vstupom do jaskyne. Sám som vtedy ešte netušil, aký to bude mať pre ďalší vývoj prieskumu na Dubnej skale význam. Meralo sa doslovne na pekelnom slnku nekonečných 46 metrov z východu na západ. Opäť zaujímavý výrazný výsledok. Na 21. a 36. metri v hĺbke okolo 8 m sa nachádzali dve výrazné lokálne nehomogenity. Predpokladám, že ide o rezy paleoponormi Chrapového potoka. (Pozoruhodné je v tejto súvislosti i to, že jaskyniari zo Speleoklubu Malá Fatra narazili

Hneď na prvej akcii 4. 11. 2006 sme pol metra hlboko v pracovnej sonde CH2 narazili na krasový priestor vyplnený pieskom a ílom. Ukázalo sa, že ide o ponor strmo klesajúci do masívu. Foto: F. Vacek.

v Sonde na lúčke na zavalené priestory rovnako po kolmej 6,2 m prerážke z povrchu z výškovej úrovne totožnej s georadarovým meraním CH3.)

V zapieskovanom ponore sondy CH2 sme nachádzali takéto nádherne a zaujímavo tvarované kúsky vápenných ílov a travertínov. Foto: E. Piovači

Som nadšený a pán Géczy hovorí priamo na kameru, že to tu skutočne nie je jalové, ako pôvodne predpokladal vzhľadom na pochybnú metódu (meranie virguľou), pomocou ktorej sme vytýčili miesta jednotlivých meraní. Okolo poludnia sme sa stiahli k autám na Sedlisku a v eufórii som opäť vážne uvažoval o meraní na kóte 433,7 m n. m. Napokon som však pod tlakom hlavného sponzora, aby sme sa čím skôr presunuli do severnej časti lomu, prestal vymýšľať. Cez pracovisko Doprastavu pred prieskumnou štôlňou Barbora, kde sme po krátkom presune odparkovali autá, sme sa presunuli do bukového lesa k severnej časti starého lomu. Tu sme uskutočnili posledné dve merania v najobtiažnejšom teréne a priam v pekelnej spare a teple. (30 stupňov v tieni.) A tu, priznám sa, prvý rez som nevolil príliš šťastne. Rez, označený ako T1 (T ako tunel), mal dĺžku 28,7 m a viedli sme ho šikmo do svahu, cca 10 m od murovanej stienky na severnom okraji lomu smerom na severozápad. Na reze, ktorý sme mohli sledovať na monitore, bolo predovšetkým výrazne a ostro vidieť takmer šikmé horninové rozhranie medzi staršími jurskými vápencami a travertínmi v hĺbke 7 až 8 m. Potvrdilo sa len to, o čom sme sa už presvedčili v Geologickej sonde kopanej pod sondou Opálená skala. Ďalšie nie príliš výrazné anomálie boli v hĺbke okolo 3 až 4 metrov.

V záverečnej správe sa o profile T1 dozvedáme, že je tu indikované líniové rozhranie, oddeľujúce pravdepodobne porušenú prípovrchovú časť od kompaktnejších podložných plôch horninového masívu. V prípovrchových častiach na začiatku profilu v metráži 2 a 3,5 m sa nachádzajú dve indikácie v hĺbkovej úrovni cca 2 m. V hĺbkovej úrovni 4 – 4,5 m indikujeme sériu ďalších anomálnych indikácií, z ktorých najvýraznejšia sa nachádza na metráži 14 m. Anomálie nie sú výrazné a môžu byť spôsobené aj rôznymi nehomogenitami v horninovom prostredí.“ Teda prvý nie veľmi výrazný a presvedčivý výsledok. Ale ako sa neskôr ukázalo, nemusí to byť celkom pravda. Najťažšie 24 m dlhé meranie T2 v strmom 45 až 50 stupňovom svahu ponad starú sondu 1922 sme viedli smerom k sonde Opálená skala už v severnej časti lomu. Pre hustý porast, náročný strmý terén a samotnú hlbokú sondu a únavu celého tímu z celodennej horúčavy nebolo už kľúčové meranie v tesnom okolí sondy Opálená skala možné, za čo som neskôr zožal od členov, ktorí sa akcie nezúčastnili, tvrdú kritiku. Napriek tomu boli výsledky merania v profile T2 pozoruhodné. RNDr. Július Géczy v Záverečnej správe ku geofyzikálnemu prieskumu doslovne píše: „V metráži 16,25 m (centrum anomálie) indikujeme veľmi výraznú anomálnu nehomogenitu v hĺbkovej úrovni

Ján Vacek z Oblastnej skupiny Veľká Fatra na tretej akcii 18. 11. 2006 pri práci s búracím kladivom na dne sondy CH2. Foto: E. Piovarči

cca 2 m. Je to najvýraznejšia z indikovaných anomálnych štruktúr. Z hľadiska cieľov prieskumu po-

važujeme túto indikáciu za najpozoruhodnejšiu, a preto doporučujeme sústrediť prípadné overovacie práce prednostne práve do tejto oblasti. V podloží diskutovanej anomálnej indikácie je znázornená interpretácia pomerne výraznej líniovej štruktúry (tektonická porucha, prípadne horninové rozhranie), ktorá môže mať súvis s indikovanou anomáliou.“ Táto anomália stúpa pod uhlom 45 stupňov smerom k sonde Opálená skala a je skutočne škoda, že sa

nepodarilo zmerať vytýčeným smerom ešte aspoň 5 až 10 metrový úsek. RNDr. Géczy vo svojej záverečnej správe z geofyzikálneho prieskumu doporučil výškovo situovať profily z meraní CH1, CH2, CH3 a overiť prípadnú koreláciu hĺbkových úrovní indikovaných lokálnych nehomogenít. Keď sme povrchovo zamerali výšky meraní CH1 a CH2 vzdialených od seba vzdušnou čiarou 38 m,

9. 12. 2006 – Sonda CH2 po šiestich akciách. Striedanie mladého aragoniťáka Martina Hullu práve sa šarpúceho zo sondy od zbíjacieho kladiva starým kusom Ferom Vacekom z OS Veľká Fatra. Foto: E. Piovarči

zistili sme, že medzi oboma príslušnými profilmi v hĺbkach 12 m je výškový rozdiel 2,5 m. Nehomogenita na 13-tom m merania CH2 je teda položená výškovo o 2,5 m nižšie ako nehomogenita na 18. m merania CH1, čo by zodpovedalo predpokladanému spádu jaskynnej chodby smerujúcej od niekdajších ponorov, dnes paleoponorov Chrapového potoka. Tie sa nachádzali na juhovýchodných svahoch Predhory neďaleko od merania CH1, čo napokon pôvodne detekovalo i meranie virguľou.

Georadarová sonda na Profile T2 - buldozer a následná analýza Začiatkom júla 2003 sme dostali oficiálnu správu o merani a začali sme intenzívne pracovať na doporučenom mieste na 16. m profilu T2. (Tech. denníky č. 37, 40, 41, 42, 43, 44/2003.) Po siedmych akciách odpracovaných v travertínovom masíve na georadarovej sonde do 14. augusta 2003 sme však zistili,

že anomália, ktorú indikoval georadar, je iba konkávna porucha, široká pol metra a vysoká 2 až 5 cm, ktorá strmo stúpa nahor takmer paralelne s príkrym 45 až 50 stupňovým sklonom skalného svahu nad sondou. Z poruchy na nás vial slabý prievan tak, že sme v počiatku boli takmer v eufórii, že sa predsa len „zadarilo“. V komínovito stúpajúcej poruche sa však asi 0,7 m pod povrchom zrejme iba ochladzoval vzduch a padal smerom nadol. 14. augusta 2003 sme namerali 10 cm v poruche teplotu 15 oC pri vonkajšej teplote 29 oC v tieni. Nebol to presvedčivý výsledok, aby stálo za to hnať sa za takým pochybným vánkom. Tento výsledok odradil aj posledných zarytých nadšencov, čo boli ešte ochotní kopať v sutinami zasypaných svahoch Dubnej skaly. Zúfalstvo sa potom podpísalo aj pod nápad nasadiť 28. augusta 2003 na Holúbkovej medzi JV-céčko s radlicou a rýpadlom, ktoré sponzorsky zaistil Jozef Haráni. Zaujímavé bude v skratke popísať priebeh tejto akcie, na ktorej som sa zúčastnil v tandeme so Štefanom Kunom a mal som teda „všetko na triku“.

Keď sa stroj pustil do likvidácie krovísk, bolo to na môj vkus dosť brutálne, ale už som v tom hluku nič nestihol namietať. Hneď na začiatku sa odtrhla jedna

hadica na hydraulike a vylial sa olej. Našťastie išlo o ekologický olej. Keď šofér závadu odstránil, pritiahol sa lyžicou ku sonde a začal rýpať do hĺbky asi 3 m a narazil na granodioritové riečne okrúhliaky, patriace k starému riečisku Chrapového potoka. Boli však dosť veľké a nedalo sa dostať hlbšie pod ne. Na okrúhliakoch ležala asi 1 až 1,5 m hrubá vrstva kedysi obrábanej ornice a nad ňou navážka hlušiny z lomu. Predpokladal som, že skalné bralo, ktoré mohlo byť navážkou prisypané, je ďalej v násype, a tak sme postúpili v priebehu chvíle o ďalších pár metrov dovnútra násypu. Výkop bol široký takmer 7 m. Rýpadlo obnažilo 7 m vysokú stenu starej navážky z lomu, takže sme jasne videli, ako boli navážky sypané. Navážka sprava bola staršia – sypaná ako prvá a zľava mladšia – sypaná ako druhá. Zistili sme pritom, že náš odhad, že diera do jaskynnej chodby, ktorú popísal Holúbkov respondent, by mala byť práve tam, je veľmi pravde-

podobne nesprávny. Ryha v násype teda nebola spôsobená, ako sme si pôvodne mysleli, komorovým odstrelom, o ktorom rozprával Pokrievka, ale vytvorili ju dve časovo odlišne sypané navážky. Medzi nimi ostal nie celkom vyplnený priestor – nápadná terénna ryha, ktorá nás pomýlila. Výsledkami som bol zničený rovnako ako okolie výkopu. Jamy se rýchlo zahrnuli a radlicou ešte upravili terén, aby sme pádom do priehlbní neohrozili zver ani ľudí. Neúspešné bagrovanie však až s odstupom času poukázalo na iný významný aspekt v prieskume. Opäť som si spomenul na rozprávanie Antona Búvalu z Vrútok z 24. mája 2003. Do jaskyne, ktorú opisoval jeho pamätník, sa muselo zliezať priepastnou vstupnou časťou a vnútri bola kopa munície a nemeckých granátov. Kde som to už počul? Od Holúbkovho dôchodcu z Vrútok. Ten rozprával o vchode do jaskyne, ktorý však bol po vojne zavalený? Pozoruhodné bolo to, že aj do tohoto vchodu v strmom svahu sa muselo najprv zliezť nadol, odkiaľ už viedla rovná chodba k väčšiemu dómu. Len chodba samozrejme nebola ešte plná munície, pretože pamätníkov starý otec chodieval okolo tejto jaskyne do Darovej krčmy na pivo asi v roku 1932 a rozprával svojmu vnukovi o jaskyni s bludiskom menších i väčších chodieb. Munícia sa do tejto chodby mohla dostať až pri nemeckej obrane úseku Dubná skala pred postupom Prvého Československého armádneho zboru

Zistili sme, že v Speleoklube Malá Fatra majú i šikovné a pekné jaskyniarky. To sa nám hneď lepšie pracovalo. Foto: E. Piovarči

v roku 1945. Pred i za úsekom merania CH3 je v celom južnom svahu ešte i dnes badateľná línia nemeckých obranných zákopov. Aj Sonda na lúčke sa začala

na Predskálí, zarastený borovicovým porastom. Nejde o jednu a tú istú jaskňu aj v podaní Holúbkovho i Búvalovho pamätníka? Nemohol si onen vnuk – Holúbkov pamätník, neskôr pomýliť to miesto? Nejde o jednu a tú istú jaskyňu, ktorú spomínal aj Karol Brančík už v roku 1879 na svojej vychádzke na „Veternú hoľu“? „...Tu na pravom brehu potoka v previsajúcich bralách vidieť otvor, ktorý vedie do jaskyne, o ktorom sám náš sprievodca nevedel povedať nič bližšie...“ Až potom, čo som sa dozvedel, že sa naši kolegovia jaskyniari zo Speleoklubu Malá Fatra zakopali v Sonde na lúčke cca 10 m za koncovým miestom nášho merania z roku 2003 i po tom, čo som videl na fotografiách z ich sondy a neskôr i na vlastné oči mohutné závalovisko a uvedomil som si, ako sa predierajú pomedzi ozrutné rozbité bloky, akoby mi svitlo v hlave. Najskôr som si myslel, že tá katastrofálna rozbitosť masívu pod sondou na lúčke je výsledkom tesnej blízkosti línie mohutného zlomu, ktorý v tých miestach šikmo pretína celý hrebeň Predhory. No je tu i ďalšie možné vysvetlenie katastrofálneho rozbitia masívu v týchto miestach. Je to jednak relatívna blízkosť k hlavnému kráteru lomu, kde sa uskutočňovala intenzívna ťažba odstrelmi a tá ďalšia, ktorá sa práve pri písaní tohoto článku vynorila, je skutočne dosť znepokojujúca. Ak sa komorový odstrel chodby plnenej vodou nekonal na spomínanej Holúbkovej

kopať v jame podobajúcej sa na závrt. Na dne tohoto „závrtu“ sa však našli podľa slov Paľa Pokrievku, juniora, nábojnice. Pravdepodobne aj tu šlo o nemecký zákop alebo guľometné hniezdo. „Muničák” bezpečne skrytý v jaskyni mohol zásobovať strelivom celú túto nemeckú obrannú líniu. Ako údajne hovoril Anton Búvala, po granátoch, ktoré chlapci vynášali z jaskyne po vojne a hádzali ich do okolia, ostalo v blízkosti jaskyne aj mnoho jám. Vchod bol podľa Búvalovho pamätníka zasadený pri väčších skalách a v okolí boli staršie smrekové stromy. Dokonca jeden z týchto smrekov bol blízko vchodu. V okolí bol smrekovo-borovicový porast. Bola to pre nás celkom nová a prekvapivá informácia. Iste tu nemôže byť reč o vchode do jaskyne v 5 m vysokej medzi z navážiek, v ktorých sme bagrovali a kde stromy nikdy nerástli. Musí ísť o strmý svah západŠachta Sondy CH2 – konečne pod métou troch metrov. Pôjde len o ďalší ne od poslednej väčšej lúky pracovný trenažér? Foto: E. Piovarči

medzi, čo ak sa potom konal práve v jaskyni, ktorú rom z Vrútok, ktorý bol pri spomínanom odstrele opisoval ako plnú munície onen dôchodca – pamätník v lome. Bol lampasákom vo vrútockých kasárňach a po tom, čo pochytali Benderovcov, teda asi 2 roky Antona Búvalu? O čo skôr je to pravdepodobnejšie, ak ide o jednu a tú istú jaskyňu tak v podaní Peťa Holúbka, ako i Antona Búvalu a napokon i Karola Brančíka? (Veď i on mohol v roku 1879 vidieť v strmých previsnutých bralách na pravej strane potoka práve vchod do tejto jaskyne, v ktorej sa vraj občas do hĺbky zrútila ovca...) Aj Holúbkov i Búvalov pamätník hovorili o tom, že do jaskynnej chodby bolo treba najprv zostúpiť priepastkou a naznačil to i Brančík práve tou ovcou, čo sa tam občas zrútila do hĺbky. Ak sa pre zväčšenie účinku odstrelu použili ílové Pavol Pokrievka, junior, pri debate s Jozefom Haránim o utužovaní vzájomných upchávky a plnili priestory medziskupinových vzťahov. Foto: E. Piovarči. jaskynnej chodby vodou, pravdepodobne čerpanou z Chrapového potoka, ako o tom rozprával Pavol Po- po vojne, čistili dolinu od nemeckých zbraní a mukrievka, pretože požiarny útvar musel pri tejto vo- nície. V jednej podzemnej chodbe na Dubnej skale jenskej akcii asistovať práve z dôvodov plnenia bolo množstvo munície a mín. Po odmínovaní uložili chodby vodou čerpadlami, nemohlo to byť práve v jaskyni plnej munície, ktorú opísal Búvalov pamätník a ktorá tu zrejme zásobovala v roku 1945 nemeckú obrannú líniu muníciou? Logika hovorí, že mohla. Ku komorovému odstrelu, riadenému armádnymi pyrotechnikmi z Vrútok, máme okrem svedectva Ing. Pavla Pokrievku ešte aj svedectvo Dušana Púčeka, člena JS A. Vallu. Obe som publikoval v článku „Neobyčajný nález, alebo zasa nič nového?“ v Spravodaji 1/2002. Stojí však za to si výpoveď Dušana Púčeka ešte raz pripomenúť. „Rozprával nám, že sa na Dno šachty v Sonde na lúčke v hĺbke 6,2 m rybačke v roku 1980 na Ona Maroš Lejava zo Speleoklubu Malá Fatra pri výstupe po povrazovom rebríku. táriu stretol so starým rybáFoto: E. Piovarči

V zovretí rozbitých blokov v priestoroch cca 12 metrov pod Sondou na lúčke.Veľmi pravdepodobne ide o rozbité priestory Karolom Brančíkom popisovanej jaskyne. Foto: P. Kozoň

všetku nájdenú muníciu 40 m do jaskynnej chodby a odpálili ju.“ Navyše túto výpoveď potvrdil aj Emil Jelínek, rovnako člen JS A. Vallu, ktorý bol spolu s Dušanom Púčekom, svedkom rozprávania starého rybára z Vrútok. Ten ešte toto rozprávanie doplnil o dôležitú informáciu od onoho starého pána, že do podzemnej chodby hasiči tlačili čerpadlami vodu, aby sa tak zväčšil účinok odstrelu. (Podľa Pokrievku sa muničný sklad v jaskynnej chodbe likvidoval danobitovými náložami.) Púčekovo a Pokrievkovo svedectvo sa nám tak zlievajú do jedného celku, lebo predtým sme sa domnievali, že tu ide o dva rozdielne prípady. Nenarazili jaskyniari v Sonde na lúčke na trasovisko práve po tomto odstrele? Búvalov pamätník situoval vchod do jaskyne s muníciou práve do oblasti pod touto sondou. Extrémne rozlámané bloky, takmer bez stôp po erózii, by o tom mohli svedčiť. Najradšej by som sa samozrejme mýlil, ale je veľmi zrejmé, že tieto informácie po tom, čo sme si dali dohromady výpovede Búvalovho i Holúbkovho svedka a to, čo odhalilo bagrovanie na Holúbkovej medzi, nemožno

Charakter priestorov pod Sondou na lúčke je poznačený pravdepodobne povojnovým komorovým odstrelom. Pavol Pokrievka, junior, nám povedal, že takmer celý priestor bolo treba vyťažiť, balvany porozbíjať a transportovať na povrch. Foto: P. Kozoň

Malá sienka hneď pod vstupnou šachtou Sondy na lúčke bola pôvodne vyplnená len skalnou drťou a blokmi.Je to dobre poznať aj na mapovitom zasintrovaní stien. Za povšimnutie stojí i to, že chlapci zo Speleoklubu Malá Fatra aj v takýchto flekoch neradi nosia prilby. Foto: E. Piovarči

len tak odignorovať. Čo ak by sa pod závalom z tohoto odstrelu nachádzala ešte nejaká nevybuchnutá stará vojnová munícia? Hovorí sa, že opatrnosti nikdy nie je dosť. Najpozoruhodnejšie na celej analýze je to, že sme vlastne po prvý raz takto pomocou výpovedí svedkov dokázali v teréne lokalizovať miesto, na ktorom sa nachádzala v roku 1879 Brančíkom popisovaná jaskyňa, neskôr vo vojne využitá nacistami.

Sonda CH2 Ako nás informoval Holúbkov pamätník, ktorého starý otec v roku 1932 vošiel hlavnou chodbou jaskyne až do veľkého dómu, kde boli po stenách popísané nápisy a po dne porozhadzované kosti zvierat. Tak tento dóm som ešte pred týmto výsledkom detekoval virguľou pod hlavným kráterom lomu presne v smere línie Strečnianskeho zlomu, na ktorom som zakreslil do mapy najväčšie podzemné priestory na lokalite.

V roku 2003 sme zorganizovali na Dubnej skale celkom 32 akcií. Pretože sa nám nepodarilo zaistiť technické vybavenie, centrálu a búracie kladivo do naznačenej a zakopanej pracovnej sondy, na meraní CH2 sme sa už nepustili. Na jar v roku 2004 sme si boli na Dubnej skale kopnúť len na troch akciách v Sonde nad jazerami. Na speleologickom prieskume sa v roku 2003 až 2004 podieľali jaskyniari Peter Kozoň, Rado Petrovič, Emil Jelínek, Jozef Haráni, Pavol Cvacho, Zdeno Puškáš, Eduard Piovarči, Marian Piovarči a Štefan Kuna. Nový impulz prišiel až na jeseň v roku 2006, keď som sa od kolegov zo stráže Ochrany prírody a jaskýň dozvedel, že na Dubnej skale jaskyniari zo Speleoklubu Malá Fatra vykopali viac ako 6 m hlbokú šachtu. Prerušili sme našu prácu v Dedovej jaskyni a takmer po dvoch rokoch sme sa opäť vrátili do hry k starému projektu na Predhore. Sondu na georadarovom meraní CH2 sme zakopli, ako som spomenul už v júni 2003,

Takmer päťdesiatnik Emil Jelínek z Jaskyniarskej skupiny Adama Vallu pri zostupe do 6,2 m hlbokej impozantnej šachty Sondy na lúčke. Foto: E. Piovarči

teda ešte skôr, ako sa pustili do kopania v Sonde na lúčke naši kolegovia zo Speleoklubu Malá Fatra. Činy konkurencie nás teda zmobilizovali a po úvodnej obhliadke terénu 29. 10. 2006 sme 4. 11. 2006 začali intenzívne práce už na starom zakopanom mieste georadarového merania CH2. Mohutnú akciu podporilo celkom 14 jaskyniarov z OS Veľká Fatra, JS Adama Vallu a JS Aragonit. Za pomoci centrály zapožičanej od OS Ružomberok a búracieho kladiva od firmy STAMA, s.r.o. sme sa zahryzli do húževnatej horniny a už v hĺbke pol metra sme narazili na dutinu vyplnenú pieskami a ílmi i malými granodoritovými potočnými okrúhliakmi. Bolo to hneď na začiatok veľmi povzbudivé. Sedimentmi zanesený priestor, ktorý bol miestami 0,8 m široký a ako sme na ďalších akciách postupne zistili, 1,7 m vysoký, zdanlivo pretínal našu sondu z juhu na sever. V metrovej hĺbke pod nánosmi sme nachádzali veľmi

zaujímavé erózne tvarované kusy horniny. Rovnako boli vodou a pieskom tvarované i steny zanesenej dutiny, ktorá sa smerom do hĺbky pre tvrdšie travertíny síce zužuje, no vertikálne sa vlniac padá stále do hĺbky na výraznej tektonickej poruche smerujúcej z juhu na sever. Po prvých 7 akciách dosiahla sonda hĺbku iba 3,2 m, pretože značne vzrástla tvrdosť horniny. Vápenné íly tu po úvodných 2 m vystriedali oveľa tvrdšie travertíny. Niet pochýb, že sme na mieste narazili na starý krasovy invázny ponor, ktorým vody prenikali rozptýlené po tektonike dovnútra travertínového masívu. V tvrdšej hornine sa pochopiteľne zúžil i profil do hĺbky klesajúcej dutiny. Georadarový rez tu teda pravdepodobne správne indikuje nielen tektoniku, ale aj geologické rozhranie medzi vápennými ílmi a travertínmi. Speleológovia zo Speleoklubu Malá Fatra zatiaľ evidentne zvýšili frekventovanosť svojich akcií v roz-

siahlom závale pod Sondou na lúčke, takže posledné dva mesiace roku 2006 sa stali nad Pevnosťou permonov na oboch stranách priam pretekmi s časom. Počas prác na lokalite sme sa však vzájomne navštevovali a utužovali korektné priateľské vzťahy. Hoci to vo vedení oboch skupín na začiatku sem tam iskrilo, v členských základniach na oboch stranách naopak vládla oveľa srdečnejšia atmosféra. To je dobré východisko pre obojstranne výhodnú budúcu spoluprácu, ktorú najmä Pavol Pokrievka, junior, v praxi plne deklaruje. Za obetavé nasadenie v práci na sonde CH2 v závere roka 2006 je treba poďakovať menovite všetkým zúčastneným: Tiborovi Pajtinovi (2) a Emilovi Jelínkovi z JS A. Vallu, (3) Ferovi Vacekovi, (6) Ferovi Vacekovi, ml., (5) Jánovi Vacekovi, (2) Zuzane Vacekovej (1) a Zuzane Vacekovej, ml., (3) z OS Veľká Fatra, Paľovi Cvachovi z JK Varín, (1) Miroslavovi a Pavlovi Jurečkovcom, (2) Petrovi Sliačanovi, (2) Miroslavovi Kudlovi (1) z OS Ružomberok a Marianovi Hýllovi, (5) Matúšovi Čičkovi, (2) Martinovi Hullovi, (3) Richardovi Šugarovi, (1) Petrovi Kozoňovi, (6) Jozefovi Haránimu, (5) E. Piovarčimu (7) z domáceho

Maroš Hýll a Ján Vacek pri zaslúženej kávičke po vyfáraní od búracieho kladiva. Foto: E. Piovarči

Aragonitu. (V zátvorke uvedený počet akcií absolvovaných jednotlivo na Sonde CH2.) Jaskyniari uvedených skupín chcú týmto poďakovať aj Komposesorátu vo Vrútkach, ktorý územie Dubnej Skaly vlastní a ktorý náš prieskum dlhoročne veľkoryso podporuje. Ďakujeme i štedrým sponzorom Jozefovi Haránimu a pánu Ing. Danielovi Jančiakovi, vďaka ktorým tento článok mohol byť publikovaný. Literatúra:

Peter Sliačan z Oblastnej skupiny Ružomberok ako strojník pri centrále, ktorú sme mali od Ružomberčanov požičanú a ktorá na CH2-jke odviedla veľký kus práce. Foto: E. Piovarči

GÉCZY, J.: Geofyzikálny prieskum. Záverečná správa, Malá Fatra – prieskum podzemných priestorov, ESC Environmental Consulting Services Slovakia s.r.o., Spišská Nová Ves, 2003. B ELLA , P., H OLÚBEK , P.: Zoznam jaskýň na Slovensku, Bratislava 1999. MRUŠKOVIČ, Š., ERTL, D., LACKO, R.: Monografia Vrútok, Martin, str. 21 – 26. PIOVARČI, E., HARÁNI, J.: Podarí sa nájsť jaskyňu Oko v Pokladovom grúni na Dubnej skale? Maniskrypt 2002. PIOVARČI, E.: Technické denníky č. 1 – 3, 13 –16, 18, 21 – 23, 25, 26, 28 – 33, 36, 37, 41, 42, 46, 47, 48, 50, 53/2003. PIOVARČI, E.: Pevnosť permonov – Legendárna Dubná skala obliehaná jaskyniarmi z Malej Fatry, Spravodaj SSS č. 3/2006. PIOVARČI, E.: Tunel v lomovej stene travertínovej kopy pri Vrútkach, Spravodaj SSS č. 2/2004. P IOVARČI , E.:Neobyčajný nález , alebo zasa nič nového, Spravodaj SSS č. 1/2002. VÁLYI, A.: Magiar orságnak leirása, Budín 1789, str. 219. MIŠÍK, M.: Geologické exkurzie po Slovensku, Bratislava 1976, str. 172 – 174.

Prieskum odvodňovacej štôlne na Magurke. Foto: autor príspevku

NA MAGURKE SA OPÄŤŤ FÁRALO Miroslav Jurečka - OS Ružomberok Oblastná speleologická skupina Ružomberok je občianske združenie záujemcov o kras a speleológiu. Klub pôsobí od roku 1964 na území Veľkej Fatry, Nízkych Tatier, Chočských vrchov a Šípskej Fatry. Členovia klubu sa venujú vyhľadávaniu, prieskumu a ochrane krasových javov, predovšetkým jaskýň a priepastí. Akcie zamerané na podzemie sa okrem jaskýň občas venujú aj starým banským dielam. Prvé zachované správy jaskyniarskeho archívu o návšteve baní siahajú do začiatku sedemdesiatych rokov. Ešte v roku 1970 boli v pomerne zachovalom stave a bolo možné do nich vstúpiť hlbšie. Zaujali nás správy Z. Hochmutha o tom, ako navštívili štôlňu Russegger a zašli hlboko do masívu Latiborskej hole. Našli tam obrovské vydobyté haly, kde sa nachádzali stroje a žľaby na premývanie zlata. Ďalšie správy hovoria, že ich tam skoro zasypalo a už sa tam nikdy ne-

vrátili. Bane však pod zubom času podľahli a ešte viac sa zavalili. Niekedy sme počúvali sporadické legendy od ľudí, ako sú tieto bane otvorené a cez skryté vchody do nich chodia kradnúť minerály a zberateľské kamene. Práve táto skutočnosť nás vyprovokovala k výskumu a prvé podrobné prieskumné akcie sa uskutočnili v roku 2002 a 2003. V lete 2002 teda začíname podrobnú akciu s cieľom zmapovať stav, ako to na baniach v Magurke skutočne vyzerá. Na aute vychádzame na diaľnicu a odbočujeme smerom na staré banské mesto Nemecká Ľupča, ktoré sa dnes volá Partizánska Ľupča. Za dedinou končí civilizácia a my pokračujeme 16 km po stúpajúcej asfaltke až do horskej osady Magurka, ktorá administratívne patrí pod spomínanú Partizánsku Ľupču. Magurka bola založená už v 14. storočí kvôli baníckej

činnosti v jej okolí a je miestnou časťou Partizánskej Ľupče. S dolovaním zlata sa začalo asi v roku 1250. Osada mala kedysi význam v rámci celej Rakúsko-Uhorskej monarchie, pretože v nej boli významné ložiská zlata a sprievodných rúd. V Kunsthistorische museum vo Viedni v mineralogickej zbierke je vidieť skvelú vzorku zlata pod označením Magurka Ungarn. V Budapeštianskom múzeu je tiež 8 kg vážiaci nuget rýdzeho zlata z Magurky zo štôlne Russeger. Hneď po príchode do čarokrásnej horskej osady si všímame zrejmé známky banskej minulosti. Asfaltka zrazu skončí a pokračuje v minulosti banskou a dnes lesnou zvažnicou. Samotné bane sú nad Magurkou na severných svahoch Latiborskej hole v nadmorskej výške 1100 až 1400 m n. m. Prvé správy o ťažbe zlata v tejto oblasti pochádzajú z 13. storočia. Išlo pravdepodobne len o ryžovanie zlata z nánosov potoka Ľupčianka. Na prelome 13. a 14. storočia sa už ťažilo

Stredoveká Kresanica. Štôlňa bola do skaly sekaná veľmi pracne ručne sekáčmi a kladivami. Foto: autor príspevku

Sb. Najviac zlata bolo v cementačnej zóne do hĺbky 70 m. Textúra žíl je masívna, hrubopáskovaná, nesymetrická, niekedy brekciovitá. V podloží magurského pásma je najmohutnejšia žila Striebornica, ktorej hlavným minerálom je striebronosný tetraedrit (205g Ag/t). Obliekame si teda kombinézy a mierime do štôlne Kilián, kde prekopávame dosť zle vyzerajúci zával, asi

podzemne. Hlavný rozvoj ťažby nastal v 80-tych rokoch 18. storočia. Ťažba sa zvyšovala až do 60-tych rokov 19. storočia, kedy bola Magurka pravdepodobne najväčším ložiskom antimonitu v Európe. Ročne sa ťažilo okolo 20 kg zlata, 80 kg striebra a okolo 90 t antimónu (Sb). Ťažba sa skončila v r. 1923. Magurské žilné pásmo s dĺžkou asi 4 km bolo ťažené len v strednej časti v dĺžke 1600 – 2400 m. V západnej a východnej časti sa vykonávali len kutacie práce. Vertikálny rozsah je asi 300 m. Žily sú uložené v granitoidoch (prevažne ďumbiersky biotitický granodiorit a prašivský granit). Migmatity tvoria vložky v granitoidoch. Žilný systém tvoria paralelné žily smeru V– Z. Mocnosť žíl kolíše od niekoľkých cm po 3– 4 m v priemere 0,5 m. Výplň žíl tvorí kremeň, karbonáty a antimonit s pomerne malým zastúpením ďalších sulfidov. Dôležitou zložkou žíl je zlato. Antimonit sa vyskytoval v celej smernej dĺžke žilného pásma. V hlavnom magurskom poli sa ťažila ruda s obsahom až 60%

30 m od vstupu. To sa napokon podarilo. Nekonečnou šachtou sme postúpili viac ako 500 m. Po starých banských podvaloch sme došli až na prvú križovatku, kde bola chodba úplne zavalená. Pokus prejsť ďalej sa aj napriek hazardnému postupovaniu nevydaril a tak vychádzame von a začíname hľadať ďalšie vchody. Situácia je však taká, že všetky štôlne na tejto lokalite sú buď pre svoj vek vo veľmi zlom technickom stave, alebo sú totálne zavalené. Zistili sme, že otvorené sú ešte štôlne Adolf Starší a Rosseger (najspodnejšia odvodňovacia štôlňa), ale problém je v tom, že obidve sú po pätnástich metroch zavalené. Ďalším výskumom sa zistilo, že odvodňovacie štôlne sú značne porušené a vetracie štôlne a ich úpadnice sú dávno nenávratne zavalené. Nás zaujala hlavne hore spomínaná baňa Rosseger, spojená s rozprávaním Z. Hochmuta. Uskutočnili sme tu teda v roku 2004 skúšobný výkop. Vykop kopali aj spriatelení montanisti z ČR, ktorí nás na celú myšlienku vstupu do bane nahovorili. Česi sa však nedostali hlboko a sonda sa im zavalila. A tak sme začali nový výkop v roku 2005. Ten sme zapevnili drevením. Dostali sme sa do hĺbky dvoch metrov. V roku 2006 sme vstupné priestory bane zamerali a za pomoci počítača sme v 3D modeli zistili smerovanie banského diela.

Nebezpečne vypadajúca stará banská výdreva – postrach všetkých montanistov. Foto: autor príspevku

Tesná odvodňovacia štôlňa v bani na Magurke však do starého banského systému neviedla. Foto: autor príspevku

Rok 2007 bol pre výskum na Magurke prelomový. Uskutočnili sa akcie s cieľom prekopať sa do Rosseggera a vniknúť do Magurského banského systému. Zvolili sme technológiu razenia, ktorá bola použitá pri stavbe Eurotunela La Manche medzi Anglickom a Francúzskom. Využili sme existujúcu sondu a starú vstupnú štôlňu. Zhora sme vyrazili studňu, ktorá mala hĺbku viac ako štyri metre. Následne sme túto studňu spojili s existujúcim vstupom štôlne Rosseger. Takže sme nemuseli vynášať vedrá cez studňu na povrch, ale sypali sa cez vytvorený “servisný tunel” priamo do vstupnej štôlne Rosse- Nádeje na prienik do štôlne Rosseger ostali pochované pod mohutným ger. svahovým zosuvom. Foto: M. Ondrejka

Všetko vyzeralo perfektne. Dostali sme sa do požadovanej hĺbky. Našli sme starú výdrevu a začali vyťahovať kamene. Prievan začal poriadne fúkať a studňa začala chrliť do teplého prostredia paru. V tom nám začala podozrivo praskať výdreva a tak sme usúdili, že treba opustiť pripojovací servisný tunel a sondážnu studňu. Každú chviľu mal ale nastať prelom do starého hlavného dopravného prekopu Magurských baní. Začali sme teda zapevňovať výdrevu a mierne posúvať dole. Čo sa však nestalo. Zrazu sa ozvalo veľké práááááskkkkkkkkkkkkkk... Výdreva nečakane tlaku neodolala a zlomila sa. S hrmotom sa následne celá prieskumná studňa zavalila. Paľo, ktorý upevňoval výdrevu, odskočil ako v akčnom filme a všetci sme zostali v šoku. Vytvoril sa závrt a začal všetko naokolo hltať ako lievik. Všetko, čo mohol, zhltol a vytvoril sa tak pekne veľký kráter. Dole v servisnom tuneli nastal drevený masaker. Takže Magurské bane na zlato sa už skoro otvorili a následne pompézne zatvorili.

Uvidíme, či ešte dakedy nájdeme odvahu a pokúsime sa dostať do Magurského banského systému, ktorý je zubom času poriadne narušený.V každom prípade je to kus našej zaujímavej histórie a tak pokračovať v podrobnom prieskume by určite ešte prinieslo ďalšie zaujímavé výsledky.

Autor príspevku pred neprekonaným závalom v starej štôlni Russeger. Foto: M. Lakoštík

Dokumentačný záber z montanistiky v polozaplavených banských chodbách. Foto: P. Jurečka

Použitá literatúra: VITEK, P. – ČELKO, M. – CHURÝ, S. – SOMBATHY, L., : Magurka dejiny ťažby kovov a obce. TYPOPRESS, Liptovský Mikuláš 2002. Viac o činnosti jaskyniarskej skupiny z Ružomberka nájdete na internetových stránkach www.speleork.sk.

Paleontológ Mgr. Martin Sabol, Phd., Peter Vanek a Peter Holúbek s lebkou medveďa a jaskynného leva. Foto: Marián Hýll

HIC SUNT LEONES (TU SÚ LEVY) Marián Hýll a Martin Sabol Amatérska speleológia je tvrdá drina, ktorá občas odmení vytrvalých a pripravených objavom, ktorý otvára brány pre prácu paleontológov, archeológov, geológov, hydrológov, biológov, botanikov, klimatológov a samozrejme špeciálne speleológov. Tieto objavy a nálezy sú zadosťučinením za predchádzajúcu drinu, ale aj príležitosťou na získanie nových vedomostí a skúseností. Sú motorom, ktorý nás v túžbe po poznaní minulosti, súčasnosti a budúcnosti ženie do ďalšej bádateľskej činnosti. Jedným z dní, kedy som sa cítil byť odmenený, bol neskorý večer 4. novembra 2006. Po návrate z akcie v Turskej doline, keď som po ošetrení techniky rozmýšľal, či budem na druhý deň spať do obeda alebo do večera, zavolal mi Rasťo Hollý z jaskyniarskeho klubu Liptovský Trnovec, ktorého som členom. Oznámil mi, že ráno 5. novembra budem účastníkom výpravy do jaskyne, ktorej názov z dôvodu ochrany náleziska ne-

uvediem. Predstava, že ráno ma čakajú hodiny šliapania do strminy v mokrom snehu a zradnom teréne, ma spočiatku vôbec nenadchla. Keď som sa však dozvedel, že budem dokumentovať vyzdvihnutie lebky jaskynného leva, všetka únava zo mňa opadla a do rána som pre istotu nespal, aby som nezaspal. Ráno som už s Pavlom Vozárikom a Rasťom Hollým z nášho klubu spolu s Petrom Holúbekom a Petrom Vanekom z SC Nikolaus v Liptovskom Mikuláši a Martinom Sabolom – paleontológom prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave šliapal v snehu a daždi ku jaskyni, kde na nás čakal lev. Únavu z cesty zaháňala predstava, že budem v rukách držať kus pradávnej histórie našej prírody. Cesta ku kostrovým nálezom v jaskyni nebola tiež jednoduchá, skrátka, len pre štíhlych. Bolo nám jasné, že transport nálezov na povrch bude prebiehať „z rúčky do rúčky“, aby nedošlo k ich poškodeniu.

Počas krátkej zastávky pri výstupe k jaskyni zľava Marián Hýll, Pavol Vozárik a Rasťo Hollý. Foto: P. Vanek

Peťo Holúbek v nádhere zasneženého lesa. Foto: M. Hýll

merala 46 cm na dĺžku a dve lebky medveďov 35 a 33 cm. Už pri predošlých nálezoch častí lebiek jaskynných medveďov sme si všimli zvláštne okrúhle otvory na temenách, ktoré mohli spôsobiť zuby leva jaskynného. A tak sa nám pred vnútorným zrakom odvíjal súboj týchto šeliem v temnote jaskyne. Súboj na život a na smrť, ktorý možno skončil smrťou obete aj útočníka. Dôkazom toho môže byť okrúhly otvor na temene väčšej z lebiek medveďov, ktorý súhlasí s priemerom očného zuba nájdenej lebky leva. Či je tento príbeh pravdivý, možno zistí paleontológ. Čo vieme o levovi jaskynnom, nám povie paleontológ Mgr. Martin Sabol, Phd., z prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave, ktorý pracuje na skúmaní a konzervácii nájdených fosílií. Najstaršie fosílne nálezy levov pochádzajú z Tanzánie v Afrike z vrstiev datovaných do obdobia pred 3,5 miliónmi rokov (pliocén, mladšie treťohory). Vo štvrtohorách prenikli levy do Ázie, odkiaľ sa pravdepodobne ďalej rozšírili do Európy a cez Beringovu úžinu prenikli aj na americký kontinent, kde ich najjužnejší výskyt bol zaznamenaný až v Peru. Prvé levy žili v Európe približne pred 700 000 rokmi (starší pleistocén, staršie štvrtohory) a boli rozšírené hlavne v západnej časti kontinentu. Ich vedecký názov je Panthera fossilis. Boli väčšie ako dnes žijúce africké jedince (Panthera leo) a špecializovali sa na lov v otvorenej krajine, kvôli čomu sa niekedy nazývajú aj levy stepné. Na začiatku stredného pleistocénu (staršie štvrtohory), niekedy pred 450 000 rokmi začali tieto pralevy prenikať aj do horských oblastí Álp, kde sa začali prispôsobovať nielen inému prostrediu, ale aj chladnejšej klíme. Počas tohto obdobia sa pravdepodobne z niektorých lokálnych populácií vyvinul lev jaskynný (Panthera spelaea), ktorý sa potom v mladšom pleistocéne (staršie štvrtohory) rozšíril po celej

Tesne po príchode do jaskyne. Zľava sediaci Peter Vanek, Martin Sabol, Peter Holúbek, Rasťo Holý, Pavol Vozárik a jeho ruskí hostia. Foto: M. Hýll

Tie pocity, keď človek zdvihne zo zeme pozostatky takého zvieraťa, akým je lev jaskynný, sú ťažko opísateľné. V hlave vám víria predstavy o tom, ako toto zviera žilo a bojovalo o prežitie a otázky, prečo tento boj prehralo. Spolu s kostrou leva sa na nálezisku nachádzali aj fosílne pozostatky jaskynných medveďov. Lebka leva

Zrútený stalagmit v závale na dne jaskyne. Foto: M. Hýll

Európe, od Pyrenejí až po Ural a Kaukaz (sibírske a americké pleistocénne levy pravdepodobne patrili k inému druhu). Svoj názov lev jaskynný dostala táto mačkovitá šelma pre fosílne nálezy, ktoré sa najčastejšie nachádzajú v jaskyniach. Bol síce menší ako jeho predok lev stepný, bol však mohutnejší a stále asi o tretinu väčší

Prístup k fosíliám je ťažký. Húsenicovým pohybom vpred. Foto: M. Hýll

Plahočenie medzi blokmi napokon vyčarilo úsmev na tvári paleontológa výpravy. Foto: M. Hýll

A je opäť na svete sveta vzácny slovenský lev alebo aspoň to, čo nám z neho čas zanechal. Foto: M. Hýll

Konečne sa lebka vzácneho leva ocitla v rukách povolaného odborníka, ktorý neskrýva svoju radosť. Foto: M. Hýll

ako dnešné levy, pričom najväčšie jedince mohli vážiť až 380 kg. Na základe jaskynných malieb praľudí vieme, že jeho srsť sa sfarbením podobala srsti dnešných levov – na chrbte bola pieskovo sivá a na bruchu svetlá, s riedkymi tmavými škvrnami na bokoch a kolenách, zatiaľ čo hruď, brucho i spodná časť láb boli

Lebky vrchnopleistocénnych zástupcov radu Carnivora z náleziska v Tatrách (zľava doprava: Ursus spelaeus – mladý, Ursus spelaeus – dospelý jedinec, jedinec Panthera spelaea). Foto: M. Sabol

biele až krémové. Zároveň však bola dlhšia aj hustejšia, v zimných mesiacoch pripomínajúca skôr srsť tigrov ussurijských. Samce levov jaskynných nemali na rozdiel od samcov dnešných levov hrivu, ale len hustejšiu krčnú srsť a pravdepodobne im chýbala aj „štetka“ na konci chvosta. Hlava leva jaskynného bola veľká s viacmenej priamym profilom a neveľkými okrúhlymi ušami. Mohutný trup niesli silné dlhé končatiny a ukončený bol dlhým chvostom pripomínajúc

svojou celkovou konštrukciou trup tigrov. Bol impozantnou a veľkou šelmou. Obýval chladné stepi až lesostepi a riedke tajgové porasty, hraničiace na severe s lesotundrou a na juhu s polopúšťami a púšťami. Žil v predhoriach, ako aj v horách, pričom vystupoval aj do vyšších nadmorských výšok (najvyššie položené lokality s fosíliami leva jaskynného sú Magurská jaskyňa na poľskej strane Vysokých Tatier s nadmorskou výškou 1460

Kto by sa nechcel odfotiť so vzácnym nájdeným slovenským levom jaskynným? Zľava Rasťo Hollý a jeden z autorov príspevku. Foto: M. Hýll, P. Vozárik

metrov a jaskyňa Kudaro na Kaukaze s nadmorskou výškou 1750 metrov), kde vyhľadával suché jaskyne a skalné previsy. Lev jaskynný bol samotárske zviera, ktoré sa spôsobom lovu podobalo dnešným levom a tigrom – ku koristi sa prikrádal na vzdialenosť 20 – 30 metrov a potom sa jej zmocnil niekoľkými mocnými skokmi. Jeho hlavnou lovnou korisťou boli kone, jelene, losy, bizóny, tury, jaky či divé kozy a ovce, ale aj mladé mamuty a nosorožce. V zimných mesiacoch, keď bol nedostatok potravy, pravdepodobne lovil aj medvede jaskynné, hibernujúce v jaskyniach. Dôkazy o tom máme z jaskýň nielen vo Francúzsku, ale aj zo Slovenska, kde sa v Tatrách našla lebka medveďa jaskynného s kruhovitým otvorom, pravdepodobne po špiciaku leva jaskynného, ktorého skameneliny sa našli v rovnakej lokalite (pre ochranu náleziska neuverejňujeme jeho názov). Lev jaskynný vyhynul v Európe koncom pleistocénu (staršie štvrtohory), hoci vo východných častiach mohol prežiť až do začiatku holocénu (mladšie štvrtohory). Príčinou boli hlavne klimatické zmeny a zmeny prostredia na konci pleistocénu, keď sa rozšírila tajga a zmiešané lesy, čím sa zmenšili areály výskytu mnohých stepných kopytníkov. V tomto procese zohrali dôležitú úlohu pravdepodobne aj genetické zmeny v rámci jednotlivých populácií. Po jeho vyhynutí sa v južnej Európe rozšírili ázijské levy (Panthera leo persica), ktoré tu prežili až do staroveku. Ešte v roku 480 p. n. l. napadli v Grécku zásobovacie ťavy perzského kráľa Xerxesa, ale už o 150 rokov neskôr ich Aristoteles považoval za vzácne a v roku 100 n. l. už boli v Európe úplne vyhubené. Predstava, že ešte nedávno sa po strednej Európe prechádzali tieto silné dravce, je fascinujúca a zároveň hrôzostrašná. To, že prebieha výskum a konzervácia týchto vzácnych nálezov, svedčí o tom, že sa nám ich šťastne podarilo dopraviť na svetlo sveta. Za to, že sme tak mohli urobiť, však vďačíme našim predchodcom, ktorí tieto artefakty objavili a dlhé roky ochraňovali. Bolo to už 27. januára 1979 o 17.00 hod., keď po ťažkej lopote prenikli na miesto nálezu. Boli to členovia jaskyniarskeho klubu Liptovský Trnovec: Milan Valaštiak, zosnulý Miroslav Záborský, Július Obrcian, Pavol Vozárik, Dušan Barošila, Vladimír Ligda, Libuša Andrášová a Ľudmila Horváthová. Na tejto lokalite ďalej pracovali spolu s Petrom Matoušekom, Jozefom Hlaváčom, Ľubom Záborským a inými. Nemožno nespomenúť zosnulého zakladateľa klubu Jána Hollého, ktorý bol objaviteľom prvých fosílií v tejto lokalite.

Otvor v lebke medveďa jaskynného sa zhoduje s prierezom špicáka leva jaskynného. Obe zvieratá mohli zahynúť vo vzájomnom boji. Foto: M. Sabol

Na záver akcie 5. novembra 2006 sme sme sa zhodli na tom, že toto nálezisko si zaslúži podrobnejší prieskum spolu s odbornými pracovníkmi, ktorý sa uskutoční v letných mesiacoch v roku 2007. Zároveň

Spodná čelusť leva jaskynného. Foto: M. Hýll

s prieskumom jaskyniarsky klub v Liptovskom Trnovci v spolupráci so správou jaskýň zabezpečí túto lokalitu pred nepovolanými návštevníkmi. Je veľmi pravdepodobné, že táto jaskyňa ukrýva ešte mnohé tajomstvá a my dúfame, že nám dovolí, aby sme ich skúmali. Použitá Literatúra K OWALSKI , K., 1959: Katalog ssakow plejstocenu Polski. Polska Akad. Nauk, Warszawa – Wroclaw, 7-267. RABEDER, G., NAGEL, D. & PACHER, M., 2000: Der Höhlenbär. Jan Thorbecke Verlag, Stuttgart, 111. S CHALLER , G. B., 1980: Zlaté stíny, pádící kopyta. Mladá fronta, Praha, 272. T URNER , A. & A NTÓN , M., 1997: The Big Cats and their fossil relatives. Columbia University Press, New York, 236. V EREŠČAGIN , N. K. (V ERESHCHAGIN , N. K.),1971: Peščernyj lev i ego istoria v Golarktike i v predelach SSSR (The cave lion and its history in the Holarctic and on the territory of the U.S.S.R.). Trudy zoologičeskogo instituta (Trudy of Zoological Institute), 49, Leningrad, 123 – 199.

Panthera spelaea – lev jaskynný. Foto: M. Sabol

W OLSAN , M., 1989: Drapieżne – Carnivora. In: K. KOWALSKI (red.), Historia i ewolucja ladowej fauny Polski, Folia Quaternaria, 59 – 60, Kraków, 177– 196.

Protagonista a iniciátor celej akcie Pavol Vozárik pri pokuse o rekonštrukciu zápasu jaskynných šeliem na mieste činu v jaskyni, kde sa fosílie našli. Foto: M. Hýll

Autor príspevku a masív vrchu Dedová nad táboriskom na Čertovej lúke. Monumentom Turskej doliny je práve Dedova skala, na ktorej je výrazne čitateľná mierne naklonená vrstevnatosť vápencov. Foto: Peter Kozoň

DEDOVA JASKYŇA V TURSKEJ DOLINE Eduard Piovarči – jaskyniarska skupina Aragonit Začiatkom apríla v roku 2005 nás upozornil náš člen Peter Kozoň na jaskyňu, ktorú našiel spolu s priateľmi v auguste roku 2002 kúsok nad vyvieračkou v Turskej doline. Hneď na to 12. apríla sme sa s nádejou vydali v trojici spolu s Jožom Haránim, na prvú obhliadku do terénu v (pre nás neznámej) južnej časti Lúčanskej Malej Fatry. Nuž a ja, odchovaný na strmých kriváňskych, malofatranských svahoch, som ani dobre nevedel, kde Turská dolina je. No už pri prvej návšteve som bol neznámou dolinou priam očarený. Zabodovala hlavne vyvieračka zachytená do vodovodu pre Žilinu. V skalnom brale nad ňou je zamrežovaný vchod do priestrannej siene Jaskyne – Turie nad vodojemom, ktorú zamerali a zakreslili členovia bývalej Žilinskej oblastnej skupiny Sláva Chmelu v roku 1988. Žilinská skupina tu dokumentačne pôsobila veľmi aktívne a zanechala nám po sebe mapovú doku-

mentáciu viacerých jaskýň, najmä v brale Ementál nad ďalším zachyteným výverom. V Zozname jaskýň z roku 1998 je táto jaskyňa nazvaná Veľká jaskyňa – Jaskyňa v Ementáli č. 1, Jaskyňa nad vodojemom, čo je v zjavnom rozpore s mapovou dokumentáciou, ktorú vyhotovila OS Žilina. A nie je k nej priradená ani zameraná dĺžka 50 m. Totiž len táto jaskyňa bola až do nášho príchodu do lokality najdlhšou jaskyňou v oblasti vrchu Dedová. Dĺžka 50 m bola v Zozname jaskýň priradená inej turskej jaskyni, ktorá má však dĺžku len 16 m. Zisťujeme postupne, že je tu priam panenská a krompáčom ešte nedotknutá oblasť so solídnou rozlohou výrazne skrasovatených gutensteinských vápencov, ktorými je tvorený dominantný bralnatý masív vrchu Dedová (859 m n.m.). Hoci sme sa do jaskyne ledva vplazili, bol som nadšený stropnými korytami

N MIERKA 250 m

Najvypovedajúcejší je detailnejší pohľad do geologickej mapy v mierke 1:50 000. Vhodný sklon gutensteinských vápencov a výrazné zlomové línie na rozhraní medzi vápencami a nekrasovými granodioritovými horninami s mylonitovými zónami medzi Dolnou a Hornou Rovňou ľahko zbierajú vody pritekajúce z nekrasového podložia do systému dvoch vyvieračiek – jednou pod bralom Ementál a druhou pod jaskyňou Turie nad vodojemom. Poloha Dedovej jaskyne je na mape vyznačená. 68 – sivé, miestami krinoidové dolomity; stredný trias; 69 – gutensteinské vápence s vložkami dolomitov; anis; 70 – ružové, červené a béžové kalové dolomity s polohami intraformačných brekcií; 71 – verfénske vrstvy: červené piesčité ílovce a bridlice; 72 – lužňanské súvrstvie: kremence, kremenné, arkózové a drobové pieskovce; 73 – kremité konglomeráty, hrubozrnné kremité pieskovce ( sp. trias); 76 – pegmatity a aplity; 79 – strednozrnné biotitické granodiority – hybridné tonality s xenolitmi prarúl; 83 – amfibolity.

a jemnými pieskovými nánosmi tvoriacimi dunu pozdĺž 9 m dlhej a na severozápad smerujúcej vstupnej chodby. Z množstva kostí bolo evidentné, že jaskyňu dlhú dobu obývali zvieratá, pravdepodobne líšky. Pri výkopových prácach sme v nej našli množstvo kosterných pozostatkov drobných cicavcov, jazvecov, líšok i srnčej zveri. Dokonca sme našli aj hliníkový krúžok, ktorým chovatelia označovali väčšiu chovnú hydinu. Na človeku nedostupných miestach jaskyne, kam sme sa postupne prekopali, sme nachádzali staré konzervy zo 62. roku, ktoré do nôr evidentne zavliekli líšky spolu s veľkými rozpílenými hovädzími kosťami. Jas-

kyňa bola zrejme osídlená zverou celé dlhé generácie, pretože kosti sme nachádzali aj meter hlboko v sedimentoch. Poloha a geológia Vchod do jaskyne sa nachádza vo výške cca 604 m n.m. a je orientovaný na juhovýchod. Je situovaný do hornej časti 20 m vysokého skalného brala hneď nad potokom. V brale pred vchodom rastie mohutný starý buk. Svah vrchu Dedová je na úpätí zalesnený miešaným bukovo ihličnatým lesom.

Na prvý pohľad však nebolo cekom jasné, či ide o starú výverovú alebo ponornú inaktívnu fluviokrasovú jaskyňu, v značnej miere zanesenú sedimentmi, budovanú vo vápencoch tatrika, konkrétne v guten-

steinských vápencoch s vložkami dolomitov (anis). Pohľad do geologickej mapy bol povzbudivý. Priaznivo naklonená vrstevnatosť a výrazné zlomové línie s mylonitovými zónami na kontakte s nekrasovými

Pohľad z Výhliadky na Čertovu lúku. Foto: autor príspevku.

N MIERKA 150 m

Juhovýchodný vchod do Dedovej jaskyne, cez ktorý sa začal prieskum. Na zábere P. Kozoň a M. Čička na akcii 24. 2. 2007, na ktorej sa začali prolongačné práce za Kostnicou. Foto: autor príspevku

granodioritovými horninami sú veľmi dobrými konšteláciami pre krasovatenie vápencov. Mylonit je

Zákopové práce pred Marošovým rukávom. Foto: autor príspevku

podľa učebnice geológie hornina rozdrobená a rozdrvená tlakom a trením pri pohybe susedných vrstiev v zemskej kôre, k čomu došlo najmä počas alpínskeho vrásnenia. Táto rozdrobená hornina je po vrásnení znovu spevnená. Zložená je najmä z granitov, granodioritov a rúl. Hornina pri tejto metamorfóze nestráca úplne svoju súdržnosť, ani v nej nedochádza k úplnej rekryštalizácii minerálov. Textúra mylonitov môže byť bridličnatá aj všesmerná. Mylonity sa nachádzajú vo všetkých jadrových pohoriach Slovenska, najmä v poruchových zónach, kde znížená pevnosť mylonitov spôsobila ľahšie zvetrávanie i ľahší prienik povrchových vôd v našom prípade do krasových hornín. Pozreli sme si bližšie mapovú dokumentáciu Jaskyne – Turie nad vodojemom, ktorá je tvorená pomerne veľkou sieňou 15 m dlhou a 10 m širokou s výškou stropu od 5 do 7 m a s celkovo zameranou dĺžkou priestorov 50 m. Povedali sme si, že stojí za to tu zakopnúť a s chuťou sme sa pustili do práce netušiac, aká zákopová vojna nás v jaskyni čaká. Vzdušnou čiarou sa vchod do Dedovej jaskyne nachádza cca 70 metrov juhovýchodne od vchodu do

JASKYŇA - TURIE NAD VODOJEMOM /580 m n.m./

MIERKA: 1:100 MERAL: SLÍŽ PETER SLÍŽOVÁ KATARÍNA ŠEDO VILIAM KRESLIL: SLÍŽ PETER

Ľahko zakopnutý koridor pred Domčúlikom so stropnými anastomózami. Foto: autor príspevku

Jaskyne Turie nad vodojemom a výškový rozdiel medzi oboma jaskyňami je približne 20 metrov. Slavo Chmela, ktorý Jaskyňu Turie nad vodojemom osobne navštívil, nám rozprával, že na podzemnom toku by bol možný postup do systému. V roku 1988 však dostali povolenie len na zmapovanie tohoto zaujímavého priestoru. Jaskyňa je samozrejme chránená dobre uzamknutým uzáverom.

O jednom z nich sme vedeli, ale o druhom sme nemali ani tušenia. Nebolo ho pre nakopené sedimenty na pravoboku nášho výkopu vôbec vidieť. Na 11-ej akcii 16. 6. 2005 som preto 5 m od vchodu zakopal ryhu doprava a objavili sme onen detekovaný druhý prítokový kanál v tvare na východ naklonenej 0,8 až 1,2 m vysokej a 0,55 m širokej kvapky – dopolovice profilu zanesenej ílom, ktorý sme neskôr nazvali Marošov ru-

Prieskum v roku 2005 Kopanie v jaskyni už od začiatku sťažoval koreňový systém mohutného buka pevne zakoreneného vo vchode. Sedimenty tvoria jemné hlinito-piesčité nánosy. Až po prvých 14-ich akciách, organizovaných často aj po poobediach v pracovnom týždni, sme sa viac ako 0,5 m hlbokou kopanou ryhou a vytiahnutím 286 nákladov (t.j. viac ako 7 m3 sedimentov), prekopali do najvzdialenejších známych častí jaskyne 12 m od vchodu k prvému neprieleznému zúženiu. Medzičasom som uskutočnil povrchový prieskum v sedielku nad jaskyňou za pomoci kovových virgúľ a zaregistroval som dva kanále položené paralelne vedľa seba, smerujúce od jaskyne na severovýchod.

Anastomózy na strope nad koridorom pred Domčúlikom. Foto: autor príspevku

káv, pretože brat sa v ňom v nasledujúcich akciách veľmi húževnato angažoval. V rukáve prúdil slabý prievan a namerali sme v ňom pri mnohých meraniach najnižšiu a najstabilnejšiu teplotu v jaskyni 8 °C. Na 15-ej akcii 2. júla 2005, na ktorej sme vytiahli z jaskyne dovtedy rekordný počet nákladov (až 63 – P. Puškáš, Z. Puškáš, M. Tabak, M. Piovarči, E. Piovarči), sme v jaskyni našli prvé dva granodioritové okrúhliaky. Jeden s priemerom 3 cm asi 0,6 m hlboko v sedimentoch v hĺbenom zákope pred „sekundárnym prítokom” Marošovho rukávu a druhý s priemerom 4 cm na desiatom metri hlavného výkopu pred vyústením druhého „sekundárneho kanála.” Bolo to zaujímavé – len takéto dva malé ojedinelé okrúhliaky – pretože rovnako existovala možnosť, že bralom len pretekal potok a ten vybudoval túto jaskyňu. Čo nás však dostatočne nemotivovalo. Pre blízkosť vyvieračky sme sa domnievali, že môže ísť práve o staršiu výverovú úroveň neďalekého krasového prameňa a hľadali sme preto dôkazy. Ak by však okrúhliaky boli do jaskyne transportované cez bočné prítoky, mohlo by tu v tomto prípade ísť skôr o povodňové prítoky zvnútra masívu, ktoré mohli priniesť granodioritové okrúhliaky od ponorov na styku vápencov s nekrasovými horninami. Ak by to malo byť ináč, predpokladali sme, že jaskyňa by bola plná okrúhliakov naplavených potokom cez pomerne široký juhovýchodný vchod. Pri bližšej obhliadke a pri prehlbovaní transportnej ryhy v sedimentoch sme zistili, že juhovýchodný vchod je široký až 5 m. Jeho výšku zatiaľ len odhadujeme na 1,5 až 2 metre. Drobné granodioritové okrúhliaky sme napokon 10. 3. 2007 našli aj hlbšie v sedimentoch kamenného rukávu, čo nás utvrdzovalo v presvedčení, že tu ide práve o výverovú jaskyňu. V ten istý deň sme v nej prvý raz zaznamenali i výskyt netopiera podkovára. Na ďalších akciách sme sa

Maroš Hýll sa v prebíjaní k Domčúliku tiež poriadne zapotil. Foto: autor príspevku

Naš najlepší makač Maroš Piovarči na čelbe tesne pred Domčúlikom. Foto: autor príspevku

Vyťažený priestor pred Domčúlikom. Foto: autor príspevku

Zaslúžená siesta pod stropnými korytami v Domčúliku. Foto: autor príspevku

zamerali na prácu v Marošovom rukáve a vyčistili sme ho až do vzdialenosti 4 metrov a medzitým sme sa prekopávali i popod stropné korytá vľavo od ústia do Marošovho rukáva k druhému paralelnému “prítokovému kanálu”. Zisťujeme však, že je pritesný. V zahĺbení pred prvým kanálom ešte likvidujeme pyropatrónmi veľký skalný blok ležiaci v sedimentoch a prekážajúci

“Utvorte koridor” – v hore sedimentov tesne za Kostnicou. Foto: autor príspevku

Pri večernom ohni na letnom pracovnom zraze v roku 2005. Foto: autor príspevku

Keď sa výkopy od východu aj od západu v jaskyni k sebe priblížili. Foto: autor príspevku

Prvý pracovný zraz pod Dedovou, leto 2005. Pohodička tábora po šichte. Foto: autor príspevku

v práci.Opäť sa pokúšame o postup na hlavnej čelbe, kde sa jaskyňa lomí viac k severu a odkiaľ cítime prievan. Pri meraní teplôt je nám však postupne jasné, že musí ísť len o falošný prievan z neďalekého povrchu. Na 17-ej akcii 17. 7. 2005 sa prebojuvávame popod skvostné stropné anastomózy na dohľad k akémusi „väčšiemu“ priestoru. 30. 7. (na 19-ej akcii) sa konečne po vytransportovaní ďalších 6,5 m3 hlinitopiesčitého materiálu, ktorý však poriadne zhutnil svoju formu, dostávame pod malú kopulu s ukážkovým stropným korytom. Zisťujeme, že sme sa dostali do malej sienky s pôdorysom 2 x 1,5 m s výškou 1,5 m, ktorá bola srdcom a hlavnou komorou tejto horskej zvieracej pevnosti. Z kúta na nás civela lebka jej dávneho obyvateľa a stará plechovnica od „Vepřovej nátirky“ ešte z komunistických čias. V ten deň sme zlomili starý rekord a vyťažili sme z jaskyne 80 nákladov a jaskyňa dosiahla v hlavnom ťahu dĺžku 18 m. (M. Hýll, M. Čička, M. Piovarči, E. Piovarči.)

dva neprielezné otvory, ktoré by s jaskyňou mali jednoznačne súvisieť. Zároveň kovová virguľa indikuje priebeh hlavného koridoru jaskyne, ktorým postupujeme. Ten sa stáča popod západné úbočíe sedielka do masívu a ďalej smeruje popod bralá priamo nad sedielkom na severovýchod pod vrchol Dedovej. Hlavný koridor je konštantne široký okolo 8 až 10 m. Užších koridorov som napočítal celkom 4. Dva z nich už poznáme a všetky smerujú paralelne s hlavným koridorom do masívu. Na 21. akcii v jaskyni (13. 8. 2005) sme pokračujúc v ťažbe popod výrazné stropné koryto smerujúce na severozápad objavili na pravoboku vo vzdialenosti asi 8 m svetlo jedného z otvorov na druhej strane brala. Rozhodli sme sa ho využiť v ďalšom postupe zaneseným širokým korytom jaskyne. Prekopať sa tam však bola poriadna drina. Medzi stropom a sedimentami bolo na tejto 8 m dlhej trase nanajvýš 5 až 10 cm priestoru. Začali sme kopať z oboch strán jaskyne, zvnútra i z vonka. Prepojenie oboch výkopov sa podarilo až v dňoch 27. až 29. augusta (na 25. akcii) na prvom pracovnom zraze konanom na Čertovej lúke, promptne

Pri obhliadke terénu si všímame na opačnej strane brala v strmom svahu asi na úrovni jaskynnej chodby

Čelba na hlavnom koridore za Domčúlikom na konci roka 2005. Foto: autor príspevku

premenovanej na Nebeskú. Akcie sa zúčastnili aj ružomberskí jaskyniari M. Sliačan, M. Jurečka, M. Lakoštík. Za domácich: sponzor akcie J. Haráni, M. Hýll, P. Kozoň, M. Čička, M. Piovarči a E. Piovarči. Z jaskyne sme museli vytiahnuť ďalších 190 nákladov, čo obnášalo ďalších 4.5 m3 materiálu. Kopanie aj tu sťažoval hustý koreňový systém. Keď sme potom vyťažili 0,7 m vrstvu sedimentov z dna Domčúlika a pyropatrónmi rozstrieľali prekážajúce bloky, pustili sme sa na ďalších jesenných akciách do čelby, ktorá však poriadne stvrdla a objavilo sa množstvo balvanov stmelených ílmi do kompaktnej masy. Do 19.11. 2005 (34. akcia) sme takto z jaskyne vyťažili ďalších 200 nákladov, čo predstavuje 5 m3 materiálu. Týmto bola zaujímavá sezóna 2005 v jaskyni na svojom konci. Celkom sme z jaskyne v tomto prvom roku vyťažili 20 m3 materiálu (800 nákladov ťahaných v 25 litrovom polsude). Jaskyňa dosiahla dĺžku 26 m, spolu s Marošovým rukávom 33 m. V severnom cípe Domčúlika sme našli ďalší „prítokový” kanál, v ktorom sa nám objavilo tretie svetlo – tzv. Pivničné okno. Jaskyňa svetiel – aj tak by sa

M. Sliačan a M. Piovarči pri prepojení oboch výkopov v oblasti západného vchodu. Foto: autor príspevku

V Dedovej jaskyni je to poriadna zákopová vojna. Foto: autor príspevku

mohla kľudne volať. Jaskyňu však v skutočnosti pomenovala moja tri a pol ročná vnučka Sárka. Keď sme moju štvorročnú dcéru Alžbetku a vnučku viedli 20. augusta 2005 vykopaným chodníkom bukovým lesom hore ku bralu, Sárka do velebného zeleného ticha lesa zahlásila: „...a kedy už budeme v tej dedovej jaskyni...“ a bolo pokrstené. Vrch Dedová – Dedova jaskyňa. Ako dedo mám teda konečne svoju jaskyňu. Tretie Pivničné okno do jaskyne bolo v kanáli, ktorý sa dostal príliš blízko k povrchu a pravdepodobne ním bola voda vytláčaná z freatickej zóny systému. Prieskum v roku 2006

Chodba na hlavnom ťahu kopaná na stojáka. Sediment tu dosahuje hrúbku 2 m. Foto: autor príspevku

Druhý rok prieskumu sme odštartovali akciou 25. 3. 2006 a opäť pokračovali v kopaní na hlavnom ťahu za Domčúlikom. Zisťujeme pritom, že sedimenty, ktoré v jaskyni siahajú takmer všade až po strop, tam dosahujú hrúbku 1,7 až 2 m. Zakopali sme sa tam teda na stojáka až po skalné dno, v ktorom nachádzame niekdajším vodným tokom vyerodované skalné koryto. Po niekoľkých metroch sa nám však nad hlavami stratil strop a zisťujeme, že sa prekopávame starým závalom, ktorý veľmi húžev-

Pocta lesným dravcom – Kostnica a Magdalénka. Foto: autor príspevku

nato odolával železu nášho náradia. Masa bola tvrdá, takmer ako betón. Vodným tokom erodované skalnaté dno mierne stúpalo smerom na severozápad a pokrývali ho jemné pieskové nánosy striedajúce sa s ílmi. Našli sme tu i niekoľko granodioritových okrúhliakov s maximálnym priemerom 3 až 6 cm. No boli len oje-

Tvrdo vybojovaný priestor v oblasti meračského bodu č. 5. Foto: autor príspevku

dinelé. Na 7 metrovom úseku chodby sme našli len tri kusy. Pieskové nánosy majú hrúbku cca 0,5 m, a čo bolo veľmi pozoruhodné, mierne sa zvažovali smerom dovnútra masívu, čo bolo v rozpore s našou teóriou o starej vyvieračke. Nad nimi bol íl zmiešaný so skalnou drťou a vo výške metra rozbité zahlinené skalné bloky. Veľmi pravdepodobne pozostatok po pôvodnom strope. Uvedomili sme si, že sa tu ocitáme tesne pod povrchom a prekopávame sa pod sedielkom, ktoré ústi na západnej strane do strmého žľabu 20 až 25 m nad potokom. V závale bez stropu však nachádzame nielen erodované skalné koryto s pieskovými nánosmi so zriedkavými granodioritovými okrúhliakmi, ale i fragmenty pôvodných stien s kvapľovou výzdobou. Na siedmom metri výkopu sme na dne odkryli skalný brit, vyčnievajúci z kompaktného dna s evidentnými vírovými jamkami, podľa ktorých sme mohli konečne určiť smer prúdenia niekdajšieho toku, ktorý budoval skalné koryto dna jaskyne. Priestory jaskyne by preto mali logicky pokračovať a zarezávať sa za sedielkom do strmého masívu, odkiaľ podľa vírových ja-

miek musela pritekať voda. O čom svedčí napokon aj prieskum kovovými virguľami. Lenže vtedy som si ešte neuvedomoval, že som prúdenie vody určil nesprávne. K oprave došlo až omnoho neskôr, v lete roku 2007. No keby sa tak nebolo stalo, veľmi pravdepodobne by sme ďalší prieskum v jaskyni v pesimistických predstavách, že potok bralo iba prederavil, ukončili. Počas 15-ich akcií sme do 5. augusta 2006 z čelby na stojáka vytransportovali 347 nákladov, teda ďalších viac ako 8 m3 materiálu. Keďže však k protiľahlému svahu bolo treba prekonať pod zemou s krompáčom a lopatou ďalších 10 m závalu, začalo byť jasné, že by nám to trvalo minimálne ďalší rok. Preto sme v auguste zakopali sondu priamo v protiľahlom svahu s úmyslom obísť zával a prekopať sa k priestorom kratšou cestou z povrchu. Pesimistické nálady z môjho šibrinkovania virgulami nevzbudzujú predsa len tradične veľkú dôveru a tak sa na ďalších prácach v sonde pokračovalo len s menšou intenzitou a skôr z donútenia. Viac chodíme na terénne obhliadky k skalnému bralu Ementál a k ďalším zaujímavým jaskyniam. Dokonca sa zakopávame aj v Jaskyni pod výhliadkou. No aj napriek nechuti a kríze sme na pracovnom zraze začiatkom septembra odkryli v novej sonde skalný masív a našli sme rozsiahlu šikmú odlučnú plochu, ktorá pretínala profil vý-

3. 9. 2006 tretí deň jaskyniarskeho pracovného zrazu v Turskej doline. Foto: R. Šugar

Allžbetka v ríši divov a sedmospáči v malom jaskyniarskom tábore na Nebeskej. Foto: autor príspevku

Facety - scallopy v juhovýchodnom vchode napokon ukázali, že jaskyňa bola budovaná ponárajúcimi sa vodami Turského potoka. Foto: autor príspevku

razného erózneho kanálu smerujúceho k predpokladaným priestorom. Okrem toho sme začali v sonde nachádzať stále viac kvapľov, sintrových kôr a masívnych kusov rozbitej kvapľovej a sintrovej výzdoby, s akou sme sa v Dedovej jaskyni doposiaľ nestretli. Doslovne od pár centimetrov dlhých kvapľov až po ťažké polmetrové kusy kvapľoviny. Sondou sme preťali svah v dĺžke takmer štyroch metrov a na jej dne sme narazili

Facety - vírové jamky sme našli aj na skalnom výčnelku na dne zavalenej hlavnej chodby, na ktorom sa v severozápadnej časti jaskyne nachádza i meračský bod č. 7. Foto: autor príspevku

V jaskyni sa nám v lete 2006 na pár dní usadil maličký netopier podkovár. Foto: autor príspevku

na skalnú rímsu s 10 cm hrubým rozpukaným stalagmitovým pňom, ktorý bol rozbitý zosunutou skalnou platňou, ktorá sa zosunula už zo spomínanej vyššie položenej odlučnej plochy s profilom erózneho kanála. Je preto zrejmé, že sme na tomto mieste na správnej adrese a bude tu treba pokračovať v hĺbení sondy aj na

začiatku ďalšej jaskyniarskej sezóny. Pod sedielkom sa musel na riečisku niekedy nachádzať väčší a starší priestor s bohatou krasovou výzdobou, ale nachádzal sa tak blízko povrchu, že zvetral a jeho strop sa zrútil. Medzitým sa na niekoľkých akciách pokračovalo aj v kopaní v Marošovom rukáve za juhovýchodným vchodom do jaskyne. Vydobili sme si tu viac priestoru pre ďalší postup do rozširujúcej sa chodby. Prekopali sme sa bližšie aj k druhému paralelnému kanálu hneď vedľa Marošovho rukáva. Aj keď je príliš tesný, zisťujeme, že sa ílmi zanesená chodba o dva metre ďalej rozširuje a je pravdepodobné, že sa môže spájať s priestormi paralelne ležiaceho Marošovho rukávu. Na 15-ej akcii 5. 8. 2006 objavil Matúš Čička v Domčúliku tretí starý bočný kanál smerujúci z jaskyne do masívu, tak ako to detekovala aj virgula. Až neskôr sme si uvedomili, že tieto štyri zatiaľ známe kanále evidentne obchádzali zasedimentovaný zával na hlavnom riečisku ponornej jaskyne a odvádzali vody len veľmi mierne klesajúc do srdca vápencového masívu na severovýchod, teda vôbec nie smerom k dnešnej vyvieračke. Na 35. akcii v roku 2006 – 19. novembra jaskyniari M. Hýll, R. Šugar, M. Hulla, E. Piovarči jaskyňu za-

Práca na čelbe v Marošovom rukáve pokračuje veľmi pomaly a ťažko. Stúpajúca chodba pred nami je takmer celá zanesená sedimentmi Foto: M. Puškášová

Rišo Šugar pri meraní jaskyne na konci výkopu Bludných Holanďanov a útes s facetami. Foto: autor príspevku

Magduš Puškášová jediná baba v našej skupine na strategickej čelbe. Foto: autor príspevku

merali. Rozvetvený polygónový ťah dosiahol dĺžku 59,52 m, čím sa jaskyňa stala zatiaľ najdlhšou jaskyňou v masíve Dedovej.

hutnú odlomenú čapicu pórovitého sintra. Sintrové útvary v takej mocnosti museli pôvodne vzniknúť na miestach mimo freatickej zóny. Jaskyňka pôsobí malebne najmä čerstvo namodralou modeláciou stropných korýt a anastomóz, predovšetkým v koridore pred Domčúlikom. Netopierov sme zaznamenali v jaskyni celkom trikrát, vždy iba po jednom exemplári. Dvakrát sme narazili na podkovára (2. 7. 2005 a 29. 8. 2006) a 24. 2.

Záver Charakter priestorov je predisponovaný výraznou križujúcou sa tektonikou. Skutočnú veľkosť jednotlivých profilov v jaskyni môžeme len tušiť. Pre zasedimentovanie zatiaľ všetky zákutia jaskyne nepoznáme. Priestory južne za Kostnicou ešte nie sú preskúmané, i keď prolongačné práce pokračujú aj týmto smerom. Za Kostnicou sa vody strácali vo viacerých evidentných inváznych ponoroch. Strop jaskyne aj so stropnými korytami týmto smerom mierne klesá nadol. Za skalnou rímsou južne od západného vchodu sme objavili v exponovanom teréne ešte jeden neprielezný vchod či okno. Sintrová výzdoba v jaskyni je obmedzená na pomerne pestro sfarbené náteky, drobné kvaplíky a bradavicovité útvary. Hlavne v južnej časti Kostnice majú sintrové náteky celkom bohaté formy. Južne od meračského bodu č. 2 sme pri prolongačných prácach na tektonike oproti Marošovmu rukávu našli sedimentmi na stenu jaskyne pritlačenú pomerne mo-

Náš zimujúci netopier „Fero”. Foto: autor príspevku

2007 sme našli v jaskyni zimovať netopiera obyčajného (Myotis myotis). Počas celého leta 2006 bola jaskyňa plná bábôčiek pávookých (Inachis io). 15. 7. 2006 sme ich napočítali viac ako 40 kusov. Takmer celá táto „svorka“ bábôčiek pávookých v jaskyni i zimovala. Pri prekopávaní koridoru ku západnému vchodu sme narazili na chodbu vyhrabanú v tých najtvrdších sedimentoch, vybudovanú zrejme veľmi húževnatým cicavcom, ktorý musel mať veľmi tvrdý záhryz – pravdepodobne šlo o jazveca. Poľovník a starosta obce Turie Miroslav Chovanec nám potvrdil, že do západného vchodu sa nosili líšky a v juhovýchodnom jazvece. Po líškach, plaziacich sa nízkymi koridormi, ostali na úzkych miestach priam vyleštené „ebonitové“ plôšky. Skrátka celkom zaujímavá komorne ladená ponorná jaskyňka, ktorá, a všetci v to dúfame, nás iste ešte príjemne prekvapí. Za doterajšiu iniciatívu v prieskume tejto pozoruhodnej lokality chcem poďakovať všetkým členom, čakateľom i fandom JS Aragonit. (J. Gašperík 2 akcie, M. Tabak 3 akcie, T. Hulla 4 akcie, Z. Puškáš 6 akcií, čakateľ P. Balošák 8 akcií, M. Puškášová 8 akcií, J. Haráni 9 akcií, čakateľ R. Šugar 15 akcií, M. Hýll 17 akcií, M. Čička 33 akcií, M. Hulla 33 akcií, M. Piovarči 33 akcií, P. Kozoň 48 akcií, E. Piovarči 72 akcií. Uvedený počet akcií je platný k dátumu 24. 3. 2007.)

24. 3. 2007 – Nález lebky mladej lane južne za Kostnicou pod polygónovým bodom č. 8. Foto: autor príspevku

Literatúra: RAKÚS, M.: Geologická mapa Lúčanskej Malej Fatry, Slovenský geologický úrad – Geologický ústav Dionýza Štúra, Bratislava1988. B ELLA , P., H OLUBEK , P.: Zoznam jaskýň na Slovensku, Bratislava 1999. PANOŠ, V.: Karsologická a speleologická terminologie, Žilina 2001.

Predjarie 2007 – juhovýchodný vchod do Dedovej jaskyne. Foto: autor príspevku.

1. apríla 2007 sa jaskyniari M. Čička, P. Kozoň, M. Hýll, E. Piovarči a M. Puškášová prekopali cez Marošov rukáv do nového priestoru, ktorý sme nazvali Pustovňou a jskyňa tak dosiahla dĺžku 64 m. Foto: autor príspevku

Plazivka vedúcu do krásne zasintrovanej Pustovne. Foto: P. Kozoň

Autor článku na Nebeskej lúke a pri práci v ústí do Pustovne v Dedovej jaskyni. Foto: E. Piovarči

Môj jaskyniarsky boj V trojici kráčame hore dolinou. V noci muselo poriadne zliať. Z listov stromov ešte sem tam padajú kvapky vody, voda sa leskne i v ihličí a sivé mračná nad dolinou sa pomaly pretrhávajú. Naším cieľom je ako vždy malá, ale zaujímavá jaskyňa nad potokom, v ktorej sa hrabeme už cez dva roky. Dnes plánujeme prehĺbiť malú sienku – Pustovňu a nájsť ďalšie logické pokračovanie jaskyne. Zastavujeme pri prameni čerstvej vody a osviežujeme sa. Naplňam si umelohmotnú fľašu a pokračujeme. Kráča sa mi ťažko a s veľkým sebazapieraním. Nie snáď preto, žeby cesta hore dolinou bola strmá alebo dlhá. Cítim obrovskú nechuť a neopodstatnený strach ísť robiť do jaskyne. Pravdu povediac celý týždeň rozmýšľam nad tým, ako prežijem jaskyniarsku akciu. I dnes ráno som sa akosi nemohol pozviechať z postele, no napokon som sa premohol. Takto to síce robievam každý týždeň a aj napriek určitým používaným rituálom sa cítievam rovnako... Pri potoku vidno rozvíjajúce sa ohnivo žlté kvety záružlia. Edo vyťahuje digitálny fotoaparát a beží

k zurčiacej vode. Už je vo svojom živle. Fotenie je pre neho určitým odreagovaním sa, balzamom na dušu. Kompenzuje si tým vlastné psychické potiaže. ,,No nie je to nádhera?“. Snaží sa prekričať hukot vodnej riavy. ,,Ale áno, jasné,“ volám. Je prirodzené, že u väčšiny ľudí aj také obyčajné veci ako kvetiny alebo stromy evokujú pekné pocity a dojmy. Pravdou je, že ja vo vnútri nič necítim. Možno kedysi. Pozerám sa na vodou lesknúce sa kvety. Myseľ mi hovorí, že to je krásne, ale v srdci je prázdno. Pozerám sa na sviežim machom obrastené skaly v koryte potoka, ale nemôžem precítiť tú ,,nádheru“. Proste žiadna citová odozva. Jediné, čo cítim, je netrpezlivosť, úzkosť a nutkanie čím skôr odtiaľto vypadnúť. Lenže to by urobil iba psychicky labilný človek... Alebo človek s duševným ochorením... Odkedy mi diagnostikovali paranoidnú schizofréniu, veľa sa toho zmenilo. Táto zákerná choroba ma takmer pripravila o všetky záujmy a radosti života. Hrozilo mi, že kvôli nej prestanem chodiť na jaskyniarske akcie a prídem aj o svoj druhý veľký koníček – turistiku. Mával som totiž ťažké psychické stavy, keď

som bol mimo domova. Depresie sa mi striedali so silným pocitom úzkosti a netrpezlivosti. Nemohol som obstáť ani tých pár hodín na akcii. Stále som sledoval čas a všetkých naháňal, aby sme čím skôr vypadli. Muselo to byť nepríjemné nielen pre mňa, ale aj ostatných. Za tie štyri roky, čo bojujem s touto chorobou, mi párkrát zmenili medikáciu. Niečo sa zlepšilo a niečo ostalo. Našťastie mi zmizla tá príšerná netrpezlivosť, ktorá ma najviac obmedzovala. Avšak postupom času som prestal mať záujem o svoje koníčky. Vymizli všetky ašpirácie. Keď idem na túru alebo do jaskyne, je to o neustálom boji. Akoby neexistoval pojem ,,chcem“, ale ,,musím“. Akoby to bola nejaká nepríjemná p ovinnosť ísť sa pokochať v jaskyniach – mnou kedysi tak milovaných. Navyše sa mi ešte rozvinula takzvaná emocionálna plochosť. To znamená, že nepociťujem takmer žiadne emócie a dojmy. Napríklad, keď som niekde v majestátnych horách Malej Fatry, mám z toho asi rovnaký pocit, akoby som sa prechádzal medzi sivými ošumelými panelákmi na sídlisku. Trvá to už roky, ale pomaly som si zvykol. Je to však dosť obmedzujúce. No úplne som na jaskyne nezanevrel. I keď z nich už nemám ,,radosť“, stále ma lákajú, niečím priťahujú... Takto zamyslený, ani neviem ako a už sa ocitáme pod menším bralom, v ktorom je ukrytá naša jaskyňa.

Treba už len preskočiť rozvodnený potok a vyšliapať si to hore svahom po našom málo upravenom chodníčku. Nohy sa nám prepadávajú v rozmočenom bukovom lístí. Rázne sa vyšvihneme cez hrebienok brala a sme v našom malebnom táborisku pred druhým vchodom jaskyne. Prístup nie je veľmi namáhavý, ale aj tak sme sa trochu zapotili a musíme sa vydýchať. V družnom rozhovore vyťahujeme ,,svačinu” a občerstvujeme sa. Ja hádžem do seba za hrsť tabletiek; to mám namiesto raňajok. Matúš sem tam zahlási podarený vtip, aj sa zasmejem, ale je to akoby sa usmiala iba moja tvár, nie však srdce. Veru ani nemám chuť smiať sa, zasa na mňa lezie dôverne známy pocit depresie. Ťažko opísať tento nepríjemný stav. Je to zmes smutnej nálady, pocitov absurdity, zúfalstva a strašnej nechuti pustiť sa do práce. Zaujímavé na tom je, že pri namáhavej práci v jaskyni je kritických prvých pätnásť minút až polhodina, vtedy sa stále cítim zle. Až potom sa postupne zaplavuje moja myseľ pohodou a odreagovaním sa. Nepochopiteľné na tom zas je, že i keď som si toho vedomý, stále mám strach pred akciou, ako to všetko dopadne, či to psychicky vydržím a tak. Edo aj Matúš sa už obliekajú do červených overalov, ja hasím cigaretu a s nechuťou sa súkam do mojej krikľavo žltej kombinézy. Nasadzujem prilbu,

Rainforest nad Dedovou jaskyňou. Foto: E. Piovarči

oritou bolo odokryť ďalšie perspektívne pokračovanie jaskyne. Veď tých päťdesiat prepraviek je pre nás úctyhodný výkon. A tak sa pomaly presúvame z jaskyne na naše táborisko. Vyzliekame sa z našich zablatených overalov a pri živej diskusii o našom postupe dojedáme posledné zvyšky donesených potravín. S psychikou som na tom celkom dobre, už nepociťujem nutkavú potrebu odtiaľto čím skôr vypadnúť. Namiesto toho sa dostavuje príjemná psychicko-fyzická únava. Balíme sa a v bujarej nálade zostupujeme na asfaltku. Po ceste k autobusu ma pomaly ale isto dobieha moja stará známa paranoja. Neviem prečo, ale často ma to chytá v závere jaskyniarskej akcie. Je to taký divný pocit, akoby vás všetko sledovalo. Listy na stromoch, stromy samotné, kamienky na ceste... Aj zhovorčivosť ma prešla. Celé moje vnímanie zamestnáva obzeranie sa do strán, dozadu, na cestu... Aj moje myšlienky akoby boli cudzie, akoby mi ich do hlavy niekto vkladal. Je to nepríjemné, ale viem, že mi to tak ako vždy za hodinku, za dve prejde samo, len si musím dať lieky... Nuž taký je údel jaskyniara s duševným ochorením. Neviem, či mi to niekedy prejde, či sa vyliečim. Tie lieky, čo musím užívať dlhodobo, všetko za mňa nevyriešia. Neostáva nič iné, len bojovať... Peter Kozoň Napriek svojmu psychickému postihnutiu je Peťo v našej skupine pradoxne jedným z najaktívnejších jaskyniarov. Môžem sa naňho spoľahnúť a nikdy nás nenechá s akciou v štichu. Aj jeho výkony pri práci sú veľmi dobré. Takže mu aj takto želám veľa šťastia, viery a síl v boji so situáciami, ktoré mnohí jaskyniari preciťujú takmer opačne. (ep)

Foto: E. Piovarči

zapínam svetlo a tisnem sa štvornožky do vchodu, kde je hneď na začiatku kaluž vody. ,,Ostaň tam tak stáť, odfotím si ťa,“ volá Edo akurát, keď chcem prekonať blatistú kaluž. Razom mám mokré kolená. Je to také zahriatie sa pred pravým mordovaním sa v blate v našej plazivke, pomenovanej ako Marošov rukáv. To preto, že jej profil skutočne pripomína rukáv. Nie je to tak úplne plazivka, dá sa ňou prechádzať aj štvornožky, ale ja sa v nej väčšinou pohybujem plaziačky. Na jej konci sa nachádza relatívne väčší priestor zvaný Pustovňa. Toť naše pracovisko. Zdatný Matúš ma predbehol a počujem ako z konca rukávu hlási, že je tam voda. Rýchlo sa tam dotrepem a naozaj. V menšej priehlbni plazivky je jazierko, že by sa tam mohli jaskynné pstruhy chovať. No nič, treba ho vyčerpať, ak sa tam nechcem váľať v kaluži a v blate, pretože tam je momentálne moje pracovné miesto. Po desiatich minútach sa nám to ako tak podarí, ale moja čistučká vypraná kombinéza je razom ufúľaná. S nechuťou sa púšťam do práce, ktorá spočíva vo vyťahovaní prepraviek plných skália a sedimentov z Pustovne cez tesný rukáv. Musím sa kadejako obracať a prevracať v tesnom priestore na konci rukáva, a po sebe posúvať umelohmotnú bandasku s odrezaným vrchom, ktorú si na druhom konci rukáva priťahuje Edo s pomocou tenkého lanka. Matúš mi zase zhadzuje sediment a skaly z Pustovne. Pracuje sa mi ťažko. Je mi tak akosi úzko pri srdci. Moja myseľ sa zaoberá hlavne tým, ako dlho tu budem ešte robiť, ako odtiaľto čo najrýchlejšie zdúchnuť a podobne. Premáham sa, lebo viem, že s postupom času a práce sa moja myseľ odpúta a odreaguje. A naozaj. Po takej desiatej prepravke pomaly ustupujú tie nutkavé a dotieravé myšlienky a pri tej mechanickej a monotónnej práci sa vyjasňuje aj moja nálada. Už si ani nechcem vymeniť pohodlnejšie pracovisko s Matúšom, urobil by som tých prepraviek ešte aj zo dvadsať. Ale v rámci kolegiality sa presúvam do Pustovne, ktorú treba prehlbovať za účelom nájdenia možného pokračovania. Treba tu rozbiť pár zasedimentovaných blokov, ktoré očividne popadali zo stropu. Po prekonaní skál sa zahlbujem popri stene, kde sa v hline zrazu ukazuje malá škára. Vopchám tam aj celý pajser. Volám na Matúša a spoločne odkrývame silno zanesenú chodbičku, do ktorej vidno hádam zo tri metre. Odvážny Matúš sa odhodlá na prieskum. Zavŕta sa tam asi po pás a zároveň sa akosi zasekáva. Vonku ho takmer musím vytiahnuť za nohy. No nakoniec sa dostal von i bez mojej pomoci... Ďalej už dnes kopať nebudeme, necháme si to zas nabudúce. Dnešný plán sme splnili, pretože našou pri-

PEŤOVA BEŽNÁ VÝBAVIČKA

Foto: E. Piovarči

Turská jaskyňa v brale Emental

Kamenná šelma... Dedova jaskyňa. Foto: E. Piovarči

Foto: E. Piovarči

VYHLIADKA BRALO EMENTÁL

TÁBORISKO

Malebný ostrov guttesteinských vápencov v búrlivom malofatranskom geologickom mori. V popredí masív Dedovej 859 m n.m., za ním Dolná Roveň 950 m n.m. Foto: autor príspevku

PRACOVNÝ ZRAZ JS ARAGONIT – TURSKÁ DOLINA – LÚČANSKÁ MALÁ FATRA V dňoch 3. až 5. augusta 2007 organizovala JS Aragonit v Turskej doline stretnutie jaskyniarov z Malej a Veľkej Fatry. Na malebnej lúke sme postavili stany už po tretíkrát. Tentokrát tak ako aj pred rokom sa akcia niekoľkokrát prekladala z termínu na termín, no napokon, i keď s istými ťažkosťami, sa ju predsa len podarilo uskutočniť. Zamračený piatok nesľuboval ani veľkú účasť. Domáci jaskyniari P. Kozoň, M. Čička a autor článku pripravovali táborisko už od rána. Tesne popoludní dorazila jaskyniarska rodina Vacekovcov z Veľkej Fatry a vtedy to začalo vyzerať pod masívom Dedovej veľmi sľubne. Poobede sme vychystali hneď prvú pracovnú smenu do jaskyne nachádzajúcej sa 5 pohodových minút cesty od tábora. Zdatnejší to zvládali skratkou aj za 2 minúty. V Dedovej jaskyni sa vyprázdňoval priestor Pustovne ťahaním nákladov cez úzky Marošov rukáv. Od objavu

tohoto priestoru sme tu kladivami rozbíjali napadané bloky a ťažili sedimenty počas 21 akcií. Počas týchto blatistých akcií bolo treba často čerpať kalužu v Peťovom bachore s 20 až 30-timi litrami vody, čo nám ťažbu vždy komplikovalo. Vodu sme čerpali do rôzne veľkých umelohmotných fľašiek, ktoré sme uzavreté hádzali medzi sebou hore-dolu smerom do hlavnej chodby a späť. Cez úzku plazivku sme napokon po troche „pretrepali” v malej 10-litrovej prepravke viac ako 4 kubíky materiálu. Na piatkovej smene sme do činnosti nasadili novú 15-litrovú prepravku, pretože tú starú sme už zodrali. Do pol siedmej sme z Pustovne vytransportovali 50 nákladov, čo znamenalo objemovo 510 litrov sedimentu, teda pol kubíka. Navyše sme prenikli o pár metrov ďalej, do Paralelného kanála, v ktorom bola objavená väčšia dutina so stropnými komínmi. Nimi tu do systému vnikali

niekdajšie vody Turského potoka. Jaskyňa tým presiahla dĺžku viac ako 72 metrov. Keď sme spokojní dorazili do tábora, začalo pršať. Práve vtedy dorazilo ďalšie auto s ľuďmi a s dôležitým proviantom. Náš sponzor Jožo Haráni na akciu síce neprišiel, ale poslal nám suroviny na guláš a 40 plechovkových pív značky Starobrno a Zlatý bažant. Bola z toho v tábore hrozná radosť. Marian Hýll vo svojej červenej dodávke doviezol Maroša Piovarčiho s 40 litrovým medeným kotlom a trojnožkou aj vedúceho Oblastnej skupiny Ružomberok Mira Jurečku s priateľkou Majkou Valkovou. V hustnúcom daždi sa rýchlo stavali dva ďalšie stany. Zároveň sa začal budovať nad dvoma drevenými lavičkami okolo ohniska prístrešok. Napriek úpenlivo plačlivému dažďu sa do šera noci rozpraskal oheň a nálada pod napnutou plachtou bola po prekladaní plechovkovým pivom vcelku pohodová. V ten večer sa nás zišlo na táborisku celkom 12 dospelákov a 4 deti. Liať prestalo až o jednej v noci. Chvalabohu, pretože moja päťročná vnučka ešte nikdy nespala pod stanom a z bubnujúceho dažďa na plátno stanu mala poriadny strach.

Piatkový chaos medzi stanmi. Foto: autor príspevku

Pohoda táboriska. Foto: autor príspevku

Sobotňajšie pyžamové ráno. Foto: autor príspevku

Naša nová jaskyniarska avangarda. Zľava doprava a odspodu nahor: Zuzka, Kubko a Dominika Vacekovci, Alžbetka Piovarčiová, Sárka Grochalová, Sárka Puškášová, Majka Piovarčiová, Peter Grochal a Maťko Grochal. Foto: autor príspevku

Nasledujúca sobota už bola prívetivejšia a hneď za rána sa objavilo slniečko. Takže optimizmus narastal a obaja Marošovia sa chystali k svojmu šamanskému úkonu, navariť tajomnú zmes, zvanú tiež guláš. Minulý rok bol s muchotrávkami a veru sme sa oblizovali. A čo vymyslia tohto roku? No, uvidíme. Drevo už bolo nachystané, mohlo sa teda začať čarovať varechou vo veľkom čarodejníckom kotli.

Naša detská úderka brala jaskyniarčenie celkom vážne. Prehliadka jaskyne dopadla tiež veľmi dobre. Dokonca deti ju chceli ešte svorne opakovať, tak sa im páčilo. Foto: autor príspevku

Po rannej porade vyrazila do terénu o 11,00 prvá sobotňajšia smena. Ja, Fero Vacek s dcérou Zuzkou a Peťo Kozoň sme obsadili Pustovňu v Dedovej jaskyni. Druhá časť pod vedením nášho kantora Matúša Čičku vyrazila s Ferom Vacekom, ml. a s Mirom Jurečkom

Tatko Vacek v akcii – ťahanie prepraviek z Pustovne. Foto: autor príspevku

popracovať na prehlbovaní vchodu do Jaskyne pod vyhliadkou. Okolo obeda dostala naša smena milú návštevu. Prišli nás navštíviť deti z tábora a deti môjho priateľa Peťa Grochalu aj s táborovými maminami Zuzkou Vacekovou a Majkou Piovarčiovou. Detské rozžiarené očká jaskyňu naplnili jasom, obdivným džavotom a podmaňujúco rezonujúcou atmosférou. Nielenže obdivovali, ale sa i trochu báli, keď som ich jaskyňou sprevádzal. Dokonca nám symbolicky pomohli vytiahnuť z jaskyne i jeden ťažký náklad. Prvá smena v Dedovej jaskyni, ku ktorej sa poobede pripojili aj Matúš Čička a Fero Vacek, ml., skončila šichtu po vytiahnutí šesťdesiateho nákladu o tretej hodine poobede. V tábore nás privítali vône od kotla naplneného tajuplnou zmesou. Hostina sa teda začala. Škoda, že tentokrát Maroš Hýll nenašiel v okolí tábora žiadne muchotrávky, pošmak by bol ešte exotickejší. Napokon nám však chutilo veľmi dobre. Spoza ešusov sme provokovali druhú smenu, či prekoná náš rekord 60-tich nákladov. Kuchári sa hotovali, že rozhodne dajú viac a schovajú nás do „vačku”. Nuž paráda. Pracovná atmosféra skutočne gradovala. Druhá úderná

skupina (Martin Hulla, Marián Piovarči, Marián Hýll a Zuzka Vaceková, st.) vyrazila k jaskyni až po krátkom „šlófiku” pred piatou podvečer. V tábore sa zatiaľ popíjalo „pifčo” a sem tam sme to prehodili francúzskou „Diplomaciou” a dohadovali s Vacekovcami odvetnú akciu vo Veľkej Fatre. Po 18,00 nám to nedalo a šli sme pozrieť, ako to v jaskyni „šľape” druhej smene. Sľúbili sme im, že prídeme trochu pomôcť. Keď sme dorazili k jaskyni, mali vyťahaných 30 nákladov, takže na rekord to veľmi nevyzeralo. Martin vybehol z jaskyne, že má dosť tej besnej ťahačky, ale pochvaľoval si, ako parádne je teraz Pustovňa vyčistená. Nabádal Maroša, ktorý vonku ťahal veľké prepravky, aby sa tam šiel pozrieť. Ten len namrzene zahundral, že keď je to tam vraj taká paráda, aby sme si tam naťahali aj nábytok... a tak podobne. Nuž, brácho už z toho jaskyniarčenia akosi vyrastá. Ešte pred dvoma rokmi sme ho odtiaľ museli ťahať za nohy, aby sa nechal vôbec vystriedať. Tak teda tie globálne vplyvy otepľovania sú skutočne nevyspytateľné. Šiel som sa tam teda porozhliadnuť a zároveň partii pomôcť, aby dosiahli aspoň ten náš výkon. Na čelbe za Pustovňou v tesnej plazivke pracovala mama Vaceková a podávala výkony, za ktoré by sa nemusel hanbiť žiadny chlap. Pracovalo sa aj v paralelnej vetve. Aj tadiaľ vody odtekali do neznámej chodby, ku ktorej sa bude treba prebojovať. Za Pustovňou sa nám teda otvárajú dve možnosti postupu do masívu. Tvrdé robotovanie trvalo až do neskorého večera, no plánovaná šesťdesiatka padla. Počas soboty sme tak vytransporto-

Vášnivá speleologická debata pod zamračenou oblohou. Foto: autor príspevku

vali cez Marošov rukáv objemovo 1440 litrov sedimentu. Aj s piatkovou akciou je to úctyhodných 1950 objemových litrov, teda takmer 2 m3. Čo je dohromady už 6 m 3 transportovaných z Pustovne tesnou plazivkou. Doteraz sa za 3 roky prieskumu z pôvodne 9 metrov dlhej jaskyne vyťažilo 36 m3 sedimentov a po domeraní všetkých priestorov a plaziviek

Dvaja šamani pri čarodejnom kotli. Foto: autor príspevku

Bohato zasintrovaná rotunda stropu v Pustovni. Foto: autor príspevku

presiahne Dedova jaskyňa celkom isto dĺžku 80 metrov. Vyšli sme z jaskyne úplne do tmy. Bolo už 22,00. Ešteže do tábora nie je veľmi ďaleko, pretože čelovky nám ledva žmúria a nestíhajú prerezávať hustnúcu tmu. Tak to sme si riadne „mákli”. Ani som nevedel, ako to ubehlo. Večer pri táborovom ohni bol romantický. Pobudli sme pri ňom dlho do noci. Matúš Čička s Ferom Vacekom, mladším, našli 40 výškových metrov nad jaskyňou zaujímavé miesto s prievanom a trochu sa tam zakopali. Vidieť tam podchádzajúci strop. Budeme to musieť ísť pozrieť a zhodnotiť. K táborovému ohňu nás prišla pozrieť na chvíľu aj naša jaskyniarka Magda, ktorá v poslednej dobe už na jaskyniarčenie nemá čas. Nedeľné ráno bolo nádherné. Obloha bez mráčika. Po úžasných raňajkách v tráve sme vyrazili na malé výlety po okolí a ja som sa ešte okrem toho pokúsil dať dohromady pár ľudí na stiahnutie materiálu z jaskyne. S Ferom Vacekom sme experimentovali nad jaskyňou s prútikmi. Vpravo nad sedielkom, pod ktorým je naša jaskyňa, som už skôr na jar s prekvapením narazil na mohutný signál smerujúci rovnakým smerom ako ten, ktorý sa nachádza vľavo za sedielkom. No tento je omnoho širší. Nie 10 m ale 40 m široký. Potvrdil to nezávisle na mne aj Fero. Dokonca určil jedno zaujímavé miesto 10 –15 výškových metrov nad jaskyňou, kde by sa malo niečo nachádzať v hĺbke troch metrov pod výrazným bralkom. Zrejme tu pôjde o viacero starších ponorov podobných tomu, ktorý tvorí i našu jaskyňu.

Mladí vlčiaci pred juhovýchodným vchodom do Dedovej jaskyne. Foto: autor príspevku

Pustovňa je zatiaľ najvyšším priestorom v jaskyni. Dosahuje výšku 3,5 m. Foto: autor príspevku.

Mohutný signál akoby sa zbiehal pri juhovýchodnom vchode do Dedovej jaskyne. Ferovi vychádzalo, že niečo ako ďalší ponor je 2 m pod úrovňou dnešného juhovýchodného vchodu do Dedovej jaskyne. Je už zrejmé, že voda sa tu všade do masívu ponárala po vrstevnatosti, ktorá tu je len mierne naklonená a odvá-

Profil kanála za Pustovňou. Kam nás dovedie? Foto: autor príspevku

dzala vody do masívu na severo-severovýchod. Nuž budeže to tu ešte zaujímavé. Guláš sme v ten krásny deň dojedali nielen na raňajkách, ale ešte aj na obed. Príroda okolo nás sa obliekla do slnečnej nádhery. Na nebeskej lúke všetko žiarilo čistotou. Dobre by bolo pohovieť na slniečku až do samého večera. Museli sme sa však pobaliť a naložiť všetko do Marošovej dodávky. Ešte posledná spoločná fotografia a lúčime sa s týmto krásnym kútom matky prírody. Bolo dobre, ale už teraz dúfame, že na Nebeskej bude iste dobre aj nabudúce. O rok sa tu opäť zasa všetci radi stretneme. Možno nám dovtedy vápencová hora nad Nebeskou nadelí ďalšiu trochu zo svojich podzemných pokladov. A ak by aj nie – nemožno sa preto prestať usilovať. Dobrodružstvo poznávania nepoznaného celkom isto stojí zato v každej dobe, v každom veku i v každom slovazmysle. Už cesta a hľadanie sa často stávajú cieľom. Preto na svojich cestách za poznaním neznámeho neustávajme, aj keby sa nám, neviem ako, nedarilo. Eduard Piovarči

PS: „ Nech brouka žít... ”

Dobová fotografia z jesene 1939 – Emil Camber pri odkrývaní horného vchodu do Liskovskej jaskyne.

Opis objavu Zrútených chodieb v roku 1939 a záhadný nápis v Liskovskej jaskyni Pavol Jurečka, Miroslav Jurečka - OS Ružomberok V časopise Aragonit sa objavil článok od M. Lalkoviča, ktorý dosť nešťastne spochybňuje datovanie objavu horného vchodu Liskovskej jaskyne. Je všeobecne známe, že horný vchod našla trojica objaviteľov – Emil Camber, Emanuel Piecka, Marcel Gulej. Kto by lepšie vedel rozpovedať príbeh ako samotný objaviteľ Emil Camber, ktorý, bohužiaľ, zomrel minulý rok vo veku 86 rokov. Kedže som mal tú česť osobne sa poznať s objaviteľom Emilom Camberom, ozrejmím a možno aj trocha poodhalím začiatky jaskyniarstva v Ružomberku. Každý víkend sme pred vstupom do Liskovskej jaskyne u neho odkladali materiál a osobne sme sa porozprávali, čo nového sme objavili. Raz po meraní v Zrútených chodbách nám rozpovedal, ako sa to všetko odohralo... Horný otvor Liskovskej jaskyne bol objavený už na jar v roku 1938 tak, že Emil Camber bol rezať prútie na metly a po odtrhnutí kríku aj s koreňom sa odkryla malá štrbina, z ktorej očividne fúkal silnejší prievan. Podľa tohto usúdil, že otvor vedie do nezná-

mych priestorov Liskovskej jaskyne. Spomína, že natrhali suchú trávu a tú vsalo dnu. A navyše sa odtiaľ počas zimných mesiacov intenzívnejšie parilo. Ešte počas jesene 1939 sa tu započali výkopové práce, ktoré trvali dva týždne. Odkryli zem a ďalej pokračoval pred dávnymi vekmi nahádzaný zával, ktorý odhadzovali a spúšťali kamene dole svahom až na polia. Vtedy to bolo možné, pretože svah ešte nebol zalesnený ako dnes. Pri odhadzovaní závalu narazili na tehlovo červený čudesný nápis na stene, ktorý sa nepodarilo rozlúštiť. Jeho znaky pripomínajú nápadne písmená Azbuky a Hlaholiky. Odkres nápisu vyhotovil prof. Sladký a nachádza sa v archívoch archeologického ústavu v Nitre. Na škodu veci je, že nápis už v dnešnej dobe na stene neexistuje a nevie sa ani jeho presné položenie na strope. Pri jednej z výkopových akcií zával povolil a Camber sa prepadol do uvoľneného priestoru, kde našiel množstvo ľudských pozostatkov. Jednalo sa o tri ľud-

ské kostry, množstvo črepov a väčšie ohnisko na šikmom dne jaskyne. Po neskoršom prieskume sa našla ešte jedna ľudská lebka, kostená ihla a zuby, údajne dnes už nežijúceho bylinožravca, ktorých časť sa nachádza v SNM v Martine a v Liptovskom múzeu v Ružomberku. Po vyprataní nárezového materiálu profesorom Sladkým a Dr. Vojtechom Kričkom sa mohlo pokračovať v ďalších prácach. Camber tiež spomínal, že chodby objavovali postupným presekávaním cez kamenné bloky, pričom im vypomáhal študent František Piecka z Liskovej. Ako svietidlo im slúžila sviečka v ruke. O niekoľkých postupoch svedčia aj dobové nápisy na stenách jaskyne, ktoré sú celkom zreteľné a vo vstupných priestoroch datované do rokov 1939 -1944. Podľa nápisov môžeme datovať objav na dátum 14. 12. 1939, pričom objavili plazivku, dnes známu ako „Elko“, a vstupné priestory. Okolo roku 1941 sa prekopali priepasťou pri prieleze Elko. Datuje to aj jeden z viacero nápisov z tejto doby. Napríklad dátum 27. 3. 1941 spomínal aj Emil Camber. Dostali sa pravdepodobne až do Dupčekovej sienky. Neskôr okolo

roku 1944 ešte pred vypuknutím SNP sa pravdepodobne prekopal E. Camber už do kompaktnejších priestorov neďaleko Západnej siene. Do Západnej siene sa však už nedostali. Na východnom svahu našli ešte jeden výpar. (Dnes nazývaný Camberova sonda). Práce na tomto mieste sa už

Nevie sa už v akom uhle bol tajomný tehlovočervený nápis profesorom Sladkým zo stropu jaskyne odkreslený.

Tri fotografie nápisov z roku 1939, kedy bol horný vchod do Liskovskej jaskyne objavený. Foto: P. Jurečka

Fotografia sondy fotená v roku 1939

Nový vchod do Liskovskej jaskyne. Kreslil E. Piecka

však nepodarilo úspešne dokončiť. V roku 1941 musel E. Camber narukovať na vojnu (vojnové udalosti na Ruskom fronte) a práce tu nadobro do roku 1943 skončili. Jeho priateľ Piecka však ešte zrejme čiastkovo pokračoval. V Krásach Slovenska z roku 1943 je článok od Vojtecha Benického, v ktorom E. Piecka publikoval plán pod svojím menom. Pretože vzhľadom na udalosti už nedúfal, že sa Camber vôbec z ruského frontu vráti. Kto a kedy vôbec prekopal úzky prielez do Západnej siene, dodnes nie je známe a nezachoval sa o ňom žiadny písomný doklad. Pravdepodobne to bol K. Šochurek z jaskyniarskeho klubu KSTL Vrútky, ktorý v roku 1948 podáva písomnú správu o objave Guánového domu a neprieleznej štrbiny, z ktorej vial prievan. Priestory v oblasti Guánového domu boli už známe aj hore uvedeným objaviteľom v roku 1938. Dobre to zachytávajú vtedajšie dobové fotografie. Prečo sa nepokračovalo v prieskume v týchto častiach jaskyne v tých rokoch, nie je známe. No prepojenie uskutočnil zrejme až spomínaný K. Šochurek. Až o mnoho rokov neskôr v roku 1964 prišiel na lokalitu Dr. Droppa a aj za pomoci E. Cambera celý prechod od dolných poschodí po horný vchod ako prvý zameral a vyhotovil komplexnú mapu Liskovskej jaskyne. V roku 1970, keď na lokalitu prišiel revízne archeológ J. Bárta, nemal pre túto časť jaskyne pracovný názov a nevedel ho zaradiť do celku systému Liskovskej jaskyne. V archívnych dokumentoch jej dal preto v tej dobe pracovný názov Kostrová jaskyňa. Tento názov sa však neosvedčil, pretože už vtedy sa celok

Takto vyzerá vstup do úvodnej sienky horného vchodu Liskovskej jaskyne. Foto: J. Haráni

Uzáver horného vchodu vo vstupnej sienke, v ktorej sa nachádzal i historický nápis. Foto: E. Piovarči

Liskovskej jaskyne volal Zrútené chodby a tento názov sa používa dodnes. Na záver len dodám, že je smutné, že prispievatelia publikujúci v Aragonite č.11/ 2006 ako napr. Lalkovič a Bella (Slovenský kras 2005) píšu vedecky tváriace sa články o lokalite Liskovskej jaskyne, v ktorej nikdy poriadne ani neboli a zložitý charakter priestorov a históriu dopodrobna nepoznajú. Mnohokrát publikujú ničím nepodložené tvrdenia. Je naozaj na škodu, že svojím dôležito vyzerajúcim „vedeckým“ vyjadrovaním pletú, alebo dokonca spochybňujú desaťročia práce ľudí, ktorí tu pracovali, alebo pracujú...

Literatúra: BENICKÝ, V., 1943 – 1944: Liskovská jaskyňa. Krásy Slovenska, 22, 6 – 7 – 8, Martin, 156 – 157. JUREČKA, M. - JUREČKA, P., 2002: Slovenské národné povstanie a Liskovská jaskyňa. Spravodaj SSS, 33, 4, Liptovský Mikuláš, str. 27 – 30. Zápis J.Bártu v Liskovej 17. 5. 1971 Zápis F.Piecku 1989 Internetová stránka Oblastnej speleologickej skupiny Ružomberok – www.speleork.sk

Zrútené chodby dnes V rokoch 1998 – 2007 zamerali: M. Jurečka, P. Jurečka, P. Sliačan

Tajomné svetlo na konci tunelu Dedova jaskyňa Foto: E. Piovarči

Jaskyňa pod vyhliadkou v Dedovej Tu tiež nie je... Kde len môže byť? Foto: E. Piovarči

HĽADÁ SA MESAČNÁ ŠACHTA 90

„Zostal som v úžase – stálo tam niečo ako veľké čierne silo zasadené v bielych vápencových útvaroch. Je to stavba zdanlivo postavená človekom s hladkými bokmi ako sklo. Iba pomyslenie na artefakt rozmerov veže uložený v skale, uprostred záhadnej hory, je ohromujúci.“

Vzhľadom na to, že moju „recenziu” ako pridlhú a vhodnú skôr pre publikovanie na internete, redakčná rada Spravodaja SSS nedoporučila začiatkom roku 2007 k publikovaniu, musel tento text celý dlhý rok postáť, kým nastala možnosť ho vytlačiť v inom periodiku. Žiaľ, stalo sa tak až začiatkom roka 2008. Hoci osobne mám ku knihe oboch autorov množstvo kritických pripomienok a poznámok, nemôžem neoceniť fakt, že sa odhodlali odtajniť ťažko získané informácie. Najmä o osobe kapitána Antonína Horáka, čím sa celý prípad pre viacerých (čo majú problémy s prístupom na internet a s prekladmi z angličtiny) dostáva do nového svetla a sprehľadňuje sa pohľad na túto kontraverznú osobu, z ktorej odrazu akoby spadla gloriola všetkého tajomna. To, čo si iní bádatelia ako ťažko získané nechávali len pre seba, obaja autori publikovali a odhalili. Všetci fandovia a bádatelia, ktorí sa zaoberajú týmto prípadom, dostávajú knižkou veľmi dôležité informácie. A to nielen o osobe A. Horáka, ale aj formou prvýkrát publikovaných kópií originálov zažltnutých Horákových náčrtkov samotnej situácie v Mesačnej jaskyni a v jej okolí. Zaujímavý a nový je najmä náčrtok rozvinutého rezu Horákovou jaskyňou, ktorý dokumentuje jej členitosť. Je tu zaznačených viacero komínov a stúpajúcich či odbočujúcich i klesajúcich chodieb. Údaj o Horákom odhadovanom prevýšení medzi vchodom a sieňou s Mesačnou šachtou je však z ľavej časti obrázku ustrihnutý. Tento údaj nie je možné podľa náčrtku od-

Denník Antonína T. Horáka – 23. október, 1944

TAJEMNICA KSIEŹYCOWEJ JASKYNI S mysterióznou Mesačnou šachtou sa to zasa o kus pohlo dopredu Koncom roka 2006 som dostal rovno pod vianočný stromček od priateľa Miloša Jesenského zaujímavú publikáciu. Prvú tohoto druhu, ktorá sa zaoberá malebnou slovenskou záhadou zvanou Mesačná šachta. Knižku som dostal aj s venovaním od obidvoch autorov Miloša Jesenského a Roberta K. Lešniakiewicza, za čo som im obom veľmi vďačný. Brožovaná publikácia má 133 strán a vyšla koncom roku 2006 v poľskom vydavateľstve Studio wydawnicze „ZA PROG“ v náklade 1000 kusov.

Autori knihy R. K. Lešniakiewicz a M. Jesenský pred legendárnym hradom Czorsztyn na poľsko-slovenskom pohraničí, kde by mal byť ukrytý odkaz k pokladu dedičov starej ríše Inkov.

hadnúť, pretože náčrtok je vyhotovený evidente v skrátenej forme a dlhá pomerne strmo zostupujúca chodba je zakreslená s dvojnásobným prerušením. Prevýšenie medzi Mesačnou šachtou a vchodom do jaskyne teda môže byť podstatne väčšie ako 40 metrov. Knižka sumarizuje informácie všetkých predchádzajúcich bádateľov v tejto oblasti a pamätá na chronológiu okolo celého bádania. Publikácia spomína všetkých aktérov, ktorí sa po sedemdesiatych rokoch minulého storočia zaoberali aktívne kauzou Mesačná šachta. Počnúc RNDr. Pavlom Mitterom pokračujúc RNDr. Stanom Pavlarčíkom a známou pražskou dvojicou záhadológov Ivanom Mackerlem a Michalom Brumlíkom. Nevynechali samozrejme ani moju osobu a často citovali celé pasáže mojich kritických oponentných názorov k Horákovmu príbehu. Samozrejme nemohli zabudnúť ani na dvoch pražských jaskyniarov Waltera Pavliša a Iva Hlásenského, ktorí sa do dejín pátrania po Mesačnej šachte zapísali najmä skvele zostrihaným dokumentárnym filmom o svojom prieskume, ktorý odvysielala ČT 1 30. júna 1999 v známej relácii Klekánice. Nemohli vynechať ani francúzskeho popularizátora záhad Bergiéra, ktorý ako prvý Horákovu prácu publikovanú v NSS News citoval i s údajným zvolením autora vo svojom populárnom diele „Kniha nevysvetliteľného“. Autori rozvinuli tému pomerne široko a zaoberajú sa hneď na začiatku staťou o historickej ťažbe kovov a medi v danej oblasti Východných Tatier a Pienin na slovenskej ako i na poľskej strane. Pokúšajú sa analyzovať materiál, ktorý tvorí teleso Mesačnej šachty a vyslovujú domienku, že Mesačná šachta mohla byť vyťažená vo vápencovom masíve na mieste, kde sa nachádzalo ložisko medi a jej zbytky potom doktor Horák považoval za plášť z neznámeho kovu. Medené rudy s podobným sfarbením, aké uvádza Horák, sú napríklad kovelín (modročierny CuS), tetraedrit (oceľovošedý Cu12Sb4S13) a viaceré ďalšie. Problémom pri týchto úvahách však bola mimoriadna tvrdosť Horákom udávaného materiálu. A napokon aj samo odhalenie osoby Horáka ako skúseného banského inžiniera s erudovaným vzdelaním túto možnosť nepodporuje. Dozvedáme sa, že Horák v roku 1921 získal titul banského inžiniera na univerzite v Banskej Štiavnici a v rokoch 1919 až 1921 pracoval ako inžinier v soľnej bani v Rumunskej Visakne. V roku 1925 pôsobil pol roka v USA, kde navštevoval tamojšie banské diela. V rokoch 1925 až 26 absolvoval postgraduálne štúdium na katedre špeciálnej geofyziky Karlovej Univerzity a získal titul PhDr. z filozofie. V rokoch 1926 až 1930 pracoval ako zá-

stupca riaditeľa bane v Příbrami. Potom na rok odišiel do USA, Argentíny, Kanady a Mexika, kde navštívil tamojšie banské diela. V rokoch 1932 až 33 opäť pracoval ako riaditeľ technického odboru v soľnej bani v Rumunskej Visakne a dokonca v rokoch 1935 až 1939 pracuje ako riaditeľ bane v Banskej Bystrici. Takže Horák ako odborník o ťažbe kovov a nerastov musel vedieť veľa. Preto nie je možné (ak si celú vec len nevymyslel), aby nedokázal identifikovať medenú rudu.

URÁNIUM Pozrime sa však na erudovanú osobnosť A. Horáka i z iného uhla. Pochádza údajne zo zámožnej rodiny

Orientačná mapka rozvinutého rezu Horákovou jaskyňou, ktorú autori knižky dostali od Teda Phillipsa s urezaným údajom o hĺbke, v ktorej sa Mesačná šachta údajne nachádza. (Šťastný to jaskyniar, čo zameria tento koridor.)

Český Jacques Cousteau s červenou čiapočkou – A. Horák so svojou manželkou Annou Krischovou vo svojej reštaurácii v Denveri v USA okolo roku 1957.

Fotokópia originálnej kresby Mesačnej šachty z Horákových vojnových zápiskov. Jozef Čepela, ktorý sa záhadou intenzívne zaoberá už viac ako desaťročie, objavil na tejto kresbe závažnú indíciu nanajvýš podozrivú vec.. Veľký vzdelanec A. Horák spravil v slove “jeskine” tvrdku. Ako je to možné? Je skutočne autorom tohoto náčrtku?

vlastniacej v oblasti Jáchymova rodinný podnik Domain Keilburg, tj. poľnohospodárstvo, lesy a bane. V baniach sa ťažilo striebro a urán. Podnik zamestnával 500 ľudí a Anton okrem toho, že dostal to najlepšie vzdelanie, pomáha svojmu otcovi samostatne ako riaditeľ až do okupácie nacistami v roku 1939. Počas týchto rokov pôsobil ako náhradný učiteľ v miestnej strednej škole pre seniorov a učil históriu a jazyky. Za zmienku stojí i perlička, že okolo roku 1920 sa Anton a Anna Horákovci stali blízkymi priateľmi Madam Curie. Bolo to potom, ako kúpila na svoje výskumy uranín z Horákových baní. V rokoch 1939 až 1941 ho zatklo gestapo a väznilo ho v koncentračnom tábore Theimwald. Odkiaľ sa mu podarilo utiecť 22. júna 1941. Až do roku 1943 sa skrýval na Slovensku. Od roku 1943 je účastníkom odbojového hnutia a potom i Slovenského národného povstania. Je údajne členom povstaleckej armády bojujúcej v sektore Podkarpatská Rus.(?)

A teraz prichádza to hlavné z jeho života. Od januára 1945 sa stáva pod sovietskou okupáciou znovu riaditeľom soľnej bane vo Visakne. Koncom mája po oslobodení sa vracia do Prahy, kde koncom roku 1945 preberá funkciu poradcu odboru baníctva v Československej vláde. V decembri 1946 sa ujíma zvláštneho referátu pre Jáchymov pri Ministerstve horníctva Československej republiky. No po 15-tich mesiacoch vo svojej funkcii je 7. marca 1948, zrejme hneď po víťaznom februári, komunistami prepustený z práce a v júni 1948 uteká do Francúzska. Až teraz je jasné pre všetkých, čo sme o tom nevedeli, že Horákove dáta mohli byť vymazané zo všetkých republikových archívov preto, že za hranice ušiel človek, ktorý poznal dôležité informácie o strategických uránových ložiskách v Československu. Alebo to bolo ináč? Viacerí bádatelia vážne spochybňujú mnohé Horákom uvádzané životopisné údaje. Ale o tom až niekedy inokedy.

Ak by sme však predpokladali, že Horák vo svojom životopise skutočne nepreháňal a nemenil z istých dôvodov vlastnú identitu, potom musel byť skutočne výraznou osobnosťou. Vzdelanec, banský inžinier, majiteľ uránových baní. Ak teda v jeho príbehu, skutočne nejde o mystifikáciu, potom by mohla situácia s Mesačnou šachtou vyznieť skutočne vážne... No kritici jeho nejasných životopisných údajov sú skeptickí. Ak Dr. Horák zmenil a zneistil informácie zo svojho vojnového denníka, urobil tak iste preto, aby dokonale zmiatol všetky stopy po skutočnej polohe ním „objaveného” objektu. Buď si dobre uvedomoval jeho skutočnú hodnotu a nechcel, aby ho hocikto objavil, alebo čo je rovnako možné, no ešte pravdepodobnejšie, nechcel, aby sa, ak by šlo o mystifikáciu, dala ľahko odhaliť a dal jej tak do vienka punc nesmrteľnosti. Stále ešte existuje možnosť, že Antonín Horák mohol v USA spolupracovať s tajnými službami a ani by sa mu nebolo prečo diviť. Veď ho vyhodili z takého vysokého postu, znárodnili mu majetok a pred hrozbou uväznenia musel ujsť za hranice. Jeho príbeh mohol pokojne vytvoriť clonu pre tajných agentov, ktorí sa mohli za studenej vojny ako turisti potulovať v oblastiach okolo uzavretých vojenských priestorov, akými bola Babia dolina a vojenský priestor v Levočských

Ted Phillips s Allenom Hynekom v Novom Mexiku v roku 1970, kde sa údajne stretol i s A. Horákom.

vrchoch a tvrdiť, že pátrajú po záhadnej Mesačnej šachte. Nakoniec zemepisné súradnice uvedené v záhlaví originálneho článku v NSS News označujúce polohu záhadnej šachty sa presne trafili do zakázaného vojenského priestoru v Levočských vrchoch. Náhoda? Mohlo by však ísť aj o jednosmernú zašifrovanú informáciu pre miestneho agenta pracu-

júceho u nás pre USA vo vysokom utajení. Horák mohol byť len prostredník. Obaja autori sa snažia dať do súvislosti s Mesačnou jaskyňou i príbeh prerozprávaný poľským profesorom Pajakom o záhadných tuneloch v Babej hore, o ktorom Pajakovi rozprával rovnako záhadný a neznámy Wincenty. V príbehu mohlo údajne dôjsť k zámene názvoslovia Babej hory za Babiu dolinu, keďže sa na Babej hore doposiaľ žiadne tunely nenašli a tajomstvo sa v tomto príbehu u horalov dedilo z otca na najstaršieho syna. Je pozoruhodné, že Horákov príbeh sa v tomto kontexte na ten Pajakov predsa len nápadne podobá. Horák to dokladá vo svojom rozprávaní nasledujúcimi slovami: „…Slávek nemá syna, ktorému by zveril tajomstvo jaskyne – jeho dcéry ho nepoznajú a aj tak sa vydajú do okolitých dedín…“ Toto je pozoruhodný a zároveň podozrivý styčný bod medzi oboma príbehmi. Vonkoncom však nemožno tvrdiť, že oba príbehy sú situované v jednej a tej istej oblasti či doline, aj keď pojednávajú o príbuzných tematických záhadách. Je veľmi pozoruhodné, že oba tieto legendárne príbehy vznikli zhruba v rovnakom období polovice šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Kým sme si mysleli, že existuje len jeden Horák alias Ernest Honing z Mníška nad Popradom, ktorý hneď pred príchodom sovietskej armády v januári 1945 uteká do Palestíny, mali sme dôvod veriť Horákovi jeho pesimistické reči o osude jeho objavu. Veď vo svojom vojnovom denníku z 28. 10. 1944 napísal: „Vyryl som svoje meno… do remienka, potom som ho ovinul okolo zlatého zadného plášťa svojich hodiniek a vložil do fľašky zavrenej kamienkami a hrudou ílu zmiešaného s dreveným uhlím. Tento dôkaz som potom položil do šachty v tvare polmesiaca na popol z fakieľ. Možno tam zostane tak dlho až do doby, kedy táto štruktúra úplne zmizne za stalaktitovou a stalagmitovou oponou. (Podľa tohoto Horákovho podtónu sa zdá, že jaskyňa by nemala byť nikdy odhalená - kvaple predsa rastú tisíce rokov). Slávek nemá syna, ktorému by zveril tajomstvo jaskyne – jeho dcéry ho nepoznajú (Aká istota!) a aj tak sa vydajú do iných dedín. Pokiaľ sa nevrátim jaskyňu preskúmať ja, za pár desaťročí o nej už aj tak nikto vedieť nebude.“ (Skutočne záhadné a príznačné slová tvoriteľa legendy.) Pokiaľ sme poniektorí o autorovi týchto slov ešte nič nevedeli, boli skutočne záhadné. No po „odhalení” (odhalení v úvodzovkách preto, že na internete už bola osobnosť A. Horáka dávnejšie známa) jeho totožnosti v knihe autorov M. Jesenského a R. K. Lesniakiewicza možno vidieť veci jasnejšie. Veď si pripomeňme, že skutočný Antonín Horák pôsobí po vojne v Českoslo-

Prekreslená mapka Mesačnej šachty s anglickým rukopisom, k čomu slúžila, kde bola publikovaná? Nemohla to byť predloha pre Horáka a jeho fiktívny príbeh?

vensku až do marca 1948. Nachádzal sa teda na území Československa od mája 1945 do februára 1948, teda plných 22 mesiacov, vo významnej vládnej funkcii a nevyužil túto možnosť, aby svetu z pozície svojho významného postu odhalil túto jedinečnú archeologickú podivuhodnosť? Prečo? Pre zaneprázdnenosť vládneho funkcionára? Čo mohlo byť dôležitejšie ako epochálny objav? Alebo Horák rozmýšľal nejako ináč a nadčasovo? Nechce sa mi veriť. Chcel azda, aby Mesačná šachta nepadla do rúk komunistickému režimu? Pre mňa osobne je jeho správanie nepochopiteľné a skôr usvedčujúce jeho príbeh ako účelovú a niekym v USA objednanú mystifikáciu.

PROJECT TATRA – TAJNÉ Skutočný prelom v práci oboch autorov prichádza v roku 2003, keď sa kontaktujú s istým americkým „záhadológom“ Tedom Phillipsom, ktorý v roku 1970

niekde v USA stretol geológa českého pôvodu. Ten mu porozprával príbeh o záhadnej Mesačnej jaskyni, ktorú objavil v slovenských horách počas povstania. Je to pravdepodobne tá istá osoba, s ktorou sa kontaktovali v roku 1999 Walter Pavliš a Ivo Hlásenský, lebo aj ich informátor sa v Colorade síce o rok neskôr (1971 – alebo išlo len o zámenu rokov?) stretol s majiteľom reštaurácie Tonym Horákom, ktorý rozprával rovnako identický príbeh. Prezradím ešte jednu neuveriteľnú informáciu. Ted Phillips v roku 2001 prišiel na Slovensko a po troch mesiacoch hľadania sa mu podarilo podľa Horákových inštrukcií nájsť jaskyňu, v ktorej sa celý vojnový príbeh odohral. Zostúpil dokonca jaskynnou chodbou 200 m dovnútra masívu až k miestu, kde sa nachádzal zával. Rozprával, že chodbu videl pokračovať ďalej, ale terén nebol pevný a skaly by sa mohli zosunúť a preto ďalej nepokračoval. Ted sa chcel v roku 2002 do nájdenej jaskyne vrátiť. Faktom však ostáva, že je tu už rok 2008 a nikto ešte záhadnú Mesačnú šachtu

Keď som sa skontaktoval s Jozefom Čepelom, dostal som sa k onakvejšej mapke priečneho rezu Horákovej jaskyne. Čepela túto mapku dostal tiež od Teda. Charakter jaskyne dosť pripomína jaskyňu Mesačný tieň vo Východných Tatrách... Na tejto mapke je najpozoruhodnejší údaj o hĺbke jaskyne „200/300x500 m hloubka”. Je to priam Flintovská mapka s údajným pokladom na konci a hlavne s nezrozumiteľným záhadným a predovšetkým neuveriteľným údajom o hĺbke. Je samozrejme k neuvereniu, aby sa 48-ročný Horák s čerstvým zranením ruky (bajonetom a guľkou) i hlavy po údere pažbou dostal v divokej jaskyni sám do hĺbky čo i len 100 m a nie 200 či dokonca viac.Vo vojnových podmienkach, kde šlo o prežitie, sa to zdá jednoducho nemožné. Na mapke sú podľa Horáka označené zúžené miesta či plazivky.

neobjavil, aj keď už bol Ted Phillips tak blízko. Údajne, keď o svojom príbehu rozprával v istom kanadskom rozhlasovom štúdiu, ukazoval fotografie zo svojej slovenskej expedície, ktoré pochádzali podľa informátorov z Belianskych Tatier. Je Ted Phillips len človek, ktorý má legende predĺžiť život? Alebo sa už z nejakých dôvodov na Slovensko nemohol vrátiť? Čitatelia knižky budú autorom iste klásť podobné nepríjemné otázky. Napokon sám som im ich položil, pretože ich práca vyznela v tomto zmysle akosi nedopovedane. Dá sa preto čakať, že v ďalšom vydaní knižky, zrejme v českej jazykovej verzii, autori tieto informácie objasnia a doplnia. Všimol som si ešte jedného hlbokého rozporu v rozprávaní Teda Phillipsa. Obaja bádatelia dostali správu o Tedovi Phillipsovi sprostredkovane od svojho poľského kolegu v Kanade 11. októbra 2002. V tejto správe sa hovorí o tom, že keď sa v roku 1970 Ted stretol niekde v USA s dotyčným českým 72ročným geológom, musel zachovať tajomstvo a sľúbiť, že nebude hovoriť o žiadnych menách a miestach s ohľadom na činnosť rozviedky veľmocí, ktorých mená nešpecifikoval. Logicky zrejme myslel na ruskú rozviedku. Horák sa teda „bál”, že sa k záhadnej technologickej stavbe môže dostať ruská rozviedka a z toho dôvodu miatol stopy aj vo svojom rozprávaní, čo je však dobrá dvojsečná zbraň aj pre krytie mystifikácie. To by teda zapadlo do celkového konceptu jeho zahmlievania.

No neskôr po svojej návšteve Slovenska v roku 2001 Ted prezradil, že sa vchod do jaskyne nachádza 750 m pod vrcholom bližšie neurčenej hory a asi 100 m od miesta, kde v roku 1944 havarovalo sovietske

72-ročný A. Horák s bádateľom Allenom Hynekom v októbri 1970 v Coloráde v Novom Mexiku. Foto: prebraté z internetu

lietadlo a na mieste sa nachádza pomník tejto havárie. Havária bola podľa neho zrejme spôsobená podivuhodnými dôvodmi, zlyhaním palubných elektronických zariadení. Ted prezradil, že má mapu vyhotovenú oným českým geológom, teda Horákom a keď vraj postupoval v roku 2001 po povrchu ponad podzemný koridor jaskyne, dostal sa na miesto, kde by mal byť podľa mapy vchod do tohoto polkruhovitého objektu. Ted bol teda

nad ním, pričom vraj narazil na mimoriadnu magnetickú lokalitu, veľkú asi ako menšia miestnosť.Vo vnútri tohoto miesta sa vraj prístroje chovali nenormálne. Ukazovatele intenzity magnetického poľa kolísali každé dve sekundy a kompas pulzoval s frekvenciou 0,5 Hz. (Takže logicky to ruské lietadlo v roku 1944 zrejme preletelo ponad túto anomáliu a vďaka nej zrejme i havarovalo… všetko jasné a jednoduché ako facka). Opakujem, k týmto informáciám sa bádatelia dostali 11. 10. 2002. Nikto odvtedy pomníček zrejme neidentifikoval. Veď ak by tak presne Ted lokalizoval miesto, to už by na Slovensko druhýkrát ani nemusel chodiť, len by si v televíznych správach pozrel senzačné zábery z nezvyčajného monumentu objaveného v slovenských horách, ktoré by zrejme krátko po uvoľnení jeho informácií obleteli celú planétu. Veď ak hovoril Ted pravdu, stačí nájsť pomník leteckej havárie z roku 1944 ležiaci 750 m pod vrcholom kopca. Horšie by však bolo, ak by žiadny neexistoval, alebo by ich bolo až príliš veľa. No aspoňže pre začiatok môžeme Zadný Gerlach z hry hneď pokojne vylúčiť. Miloš Jesenský a Robert Lesniakiewicz v závere svojej práce venovali intenzívne úsilie zoradeniu a sumarizácii prehľadu mimoriadnych paleontologických, geologických a archeologických nálezov, ktoré nabúravajú súčasné, vedou zabehnuté pravdy o vývoji ľudstva. Tým sa snažia doložiť i opodstatnenie a možnú existenciu Horákovho podivuhodného artefaktu, ktorého vznik, podľa popisu nájdených zubov Ursusa spelaeusa, by bolo možné s problémami datovať zhruba do obdobia doby ľadovej. Okrem toho, že mi v tomto súhrne chýbalo slávne kladivo z Glen Rose, najviac ma zaujali Ludvíkom Součkom v Tušení súvislostí spomínané odtlačky ľudských stôp na balvanoch v poliach nad obcou Konské pri Krpeľanoch pod Veľkou Fatrou. Osobne som túto lokalitu navštívil asi v roku 1991 so svojím priateľom Láďom Loutchanom a stojac na balvane so stopami som bol skutočne sklamaný. Klasifikoval som stopy skôr ako krasové škrapy (presne škrapy šľapajovité) a tento názor zdieľa rozhodne viacej speleológov, ktorých táto vec zaujala. Situácia by bola iná, ak by sa také stopy našli v nejakom súvrství alebo na väčšej odkrytej kompaktnej ploche a jasne by smerovali odniekiaľ niekam. Podľa miestnej legendy smerovali vraj „šľapaje“ k jaskyni v Kraľovianskej kope. Po tejto jaskyni sme v roku 1983 pátrali a skutočne sme v južnom svahu cca 25 výškových metrov pod vrcholom Kopy (1187 m n.m.) Jaskyňu pod Kopou i našli. Pritesný vchod sa nachádza pod koreňmi buka. Ani náhodou tu teda nemôže ísť o jaskyňu vhodnú k predhistorickému

osídleniu. I keď nie je vylúčené, že tam sú i ďalšie jaskyne. V knižke mi chýba práve fotodokumentácia týchto veľmi zaujímavých, aspoň podľa mňa atmosférickou vodou leptaných, šľapajovitých škrapov. Verím, že knižka TAJEMNICA KSIEŹYCOWEJ JASKYNI si nájde širšie spektrum čitateľov aj medzi jaskyniarmi, najmä, ak bude vydaná v českom alebo slovenskom vydaní, čo by sa malo stať podľa prísľubu autorov už v priebehu roku 2007. PS: „Tento záznam je o mužovi a jeho objave niečoho, čo môže byť fantastický artefakt z veľmi dávnej minulosti. Počas 21 rokov povedal o náleze iba svojej žene, aby neobyčajnú stavbu ochránil pred vykrádačmi hrobiek.“ Tieto slová som našiel na internetovej stránke nazvanej PROJECT TATRA, venovanej Horákovej záhade. Pre mňa skutočne neuveriteľné. Horák mlčí 21 rokov a zveruje sa len svojej žene. Ak by sa jeho príbeh nikdy neodohral a odrazu by prišla objednávka od niekoho z tajných služieb, (ak Horák nebol sám agentom, možno aj agentom samotnej KGB) ako ináč by bolo možné vysvetliť ľuďom 21-ročné vákuum a mlčanie? Mlčanie aj pred vojnovými druhmi? Napokon, Ted Phillips našiel v roku 2001 nad Mesačnou šachtou magnetickú anomáliu, nesporný dôkaz toho, že vykrádači „hrobiek” z KGB neboli celkom iste úspešní. Či nie? Možno je pod podobným sympatickým názvom „Project Tatra“ uložená aj istá tajná zlož-ka v archívoch Pentagonu… No nádej vždy umiera až na samom konci a celkom iste ako posledná… Nuž čo, počkáme si na Teda? Eduard Piovarči Použité zdroje: JESENSKÝ, M., LEŠNIAKIEWICZ, R, K.: Tajemnica Ksieźycowej jaskyni, Studio wydawnicze „ZA PROG“ 2006. http://www.virtuallystrange.com/cptr.us/tatra.html http://www.rr0.org/PhillipsTed.html

SPELEO BAHNO

TY BŔĎO

...A INÉ KRASOVÉ ZJAVY

A SPELEOHUMOR

PRVÁ MALOFATRANSKÁ JASKYNIARSKA EXPEDICIA

DO BAGANDŽISTANU

LOS BAGANDŽANOS 98

Bacha..., ešte pár takých lopatečiek a máme v ElEj novú Demänovú....

ko povedal na poslednom rozšírenom predsedníctve Zdenko Hochmuth, jaskyniari majú teraz digitálne foťáky a tak fotia ostodušu a zahlcujú Spravodaj SSS svojimi výtvormi, pričom mapky jaskýň absentujú. Priznám sa bez mučenia, že v poslednej dobe hlavne v mojich článkoch chýbali. Presne v tomto kaleidoskopickom duchu sa nesie aj náš Jaskyniar zo Žilinského kraja. Je nabitý fotografiami, no mapiek je v ňom zatiaľ poskromne, asi tak ako jaskýň v Malej Fatre. A keď už tak veľa fotíme, iste sa občas zadarí aj poriadna psina a objavia sa i smiešne obrázky, vydarené „xichty“, atď. Možno nebude na škodu ich vhodne mixovať s kresleným i písaným humorom, ktorý je zatiaľ

v tomto čísle ešte obstarožný.Verím však, že prídu na rad aj úplné novoty. Ak máte niečo smiešne alebo vtipné nafotené, môžete to poslať na mailovú adresu redakcie a obohatiť nasledujúce vydanie nášho skromného ľudového Jaskyniara, ktorý je akousi obdobou tých Roľníckych novín, do ktorých sme boli istého času posielaní so svojimi nespratnými príspevkami. Takže, jaskyniari, keď už máte tie digitálne foťáky, foťte pohotovo tú psinu všade okolo seba, nech sa na nej pobavia aj iní. Ja to sem tam zasa preložím nejakým vtipným obrázkom. Prajem hodne chuti a inšpirácie. Eduard Piovarči

SPELEO BAHNO

SPELEOFET ROKA

Ľudvo VA za oný RECHA ch čias ...

STRAŠNÁ PSINA

HLAVNE PRI MERANÍ

Testovanie Malofatranských šutrov

V JASKYNI HARAŠILI DIVÉ HUBY

AHA AKÝ DUBÁK 100

NÁHLE OSVIETENIE MYSLE

EXTÁZA

MAGICKÉ HRÁTKY S GRAVITÁCIOU

ŠKÔLKÁRSKA ÚDERKA

ÚPLNE GROGY

ABRAKA DABRA 101

TRAJA PÁTRAČI

KTO VYPUSTIL TOHO DŽINA?

DEDOV SANŠAJN VEGET

SPELEOBAHNO

Útek z Mesačnej jaskyne.....

102

Álojz Nortoň a Alfonz Meckena osobne....

Ponožkový odzemok

TLAČENICA

Los ňuchos

...KUKÁŇOS ...KUKÁŇOS PO PO JELEŇOS JELEŇOS

MALOFATRANSKÁ

...a iné krasové zjavy 103

PEŤO V TEJ DIERE UŽ ZASA STRATIL HLAVU...

SPELEOHUMOR

V ÚSTRETY KRAJŠÍM JASKYNIARSKYM ZAJTRAJŠKOM 104

„DLOUHÁN

MLADÁ GARDA

JOHNY” FUSAKĽA

CHALANI, DAJTE SEM TEN FOŤÁK...

BINGO!

MARTIN PRI POSTRIEŽKE NA KAMEŇOŽRÚTA

SPELEOBAHNO

105

106

MAOTESS - nábytková výroba UCELENÉ INTERIÉRY, KUCHYNE, VSTAVANÉ SKRINE, ŠATNIKY, KOMODY, POSTELE, RÔZNE DOPLNKY A ATYPICKÝ NÁBYTOK

Adresa: Stodolová Stodolová 7, 7, 010 010 15 15 Žilina Žilina Adresa: Kontakt -- mobil: mobil: 0903 0903 765 765 976 976 Kontakt

107

108

Drevenica u Havrana Kontakt: STAMA plus, s.r.o.

Tel.: +421 43 4262421

Ponúkame vám príjemné ubytovanie v pôvodnej drevenici na úpätí malebnej Veľkej Fatry Vychutnajte si dávno zabudnuté vône dreva a zeme

www.stamaplus.sk www.stamaplus.eu e-mail: info@stamaplus.sk

Turčianske Jaseno

109

Špeciálne náterové hmoty na drevo a nábytok Predajca pre Žilinský kraj:

Marián Hýll Kuzmányho 20, 036 01 Martin : M. Foto Hýll

110

mobil: 0903 504 139 Grafické práce “na kľúč”

Marian Lakoštík vo vstupnej časti Jaskyne č. 1 v Liskovskom lome. Foto: Eduard Piovarči

Foto: E. Piovarči Dedová jaskyňa

Foto: E. Piovarči

Turská dolina Nič velké nevzniklo bez nadšenia

111

Vyhliadka v Dedovej v Turskej doline (700 m n.m.)

Foto: E. Piovarči

SUMMARY The regional speleological yearbook – The Speleologist is impersonating a long-term ambition of the Speleological Group Aragonit and of other cooperating speleological groups to present results of their work, new discoveries and observations. First issue of this yearbook offers articles by eight authors from four different speleological groups operating in the district of Žilina. The editor in chief – Jozef Haráni explains in his editorial the aims and intents of this new speleological journal in the context of speleological publications in Slovakia. The first article – A new Lisková Cave in the Lisková Quarry? – was written by brothers Miroslav and Pavol Jurečka of the Regional Speleological Group Ružomberok. It presents a downfall history of the cave area under Ostrá skala (Sharp Rock) in the massif of Mních (Monk), its later rediscovery and other examinations and explorations of cavers from Ružomberok.

112

The next article – Suchý – was written by Pavol Cvacho from the caver club Varín. It describes the history and the present caver exploration in the massif of Suchý in Lower Fatra. The article – The Probe CHA 2 and the Geophysical Exploration of Dubná Skala in 2003– was written by Eduard Piovarči and Jozef Haráni, who are constituent members of the Speleological Group Aragonit. This article is a follow-up to the contribution of Eduard Piovarči – The Fortress of Permons, which was published by the SSS Bulletin in 2006. Authors are presenting the state of exploration of historical caves in the former stone-pit Dubná skala (Dubná Rock). The subject of exploration of artificial underground areas is presented by Miroslav Jurečka in an article called Renewal of Mining in Magurka. The article Hic Sunt Leones (Here Are the Lions) is a contribution by Marian Hýll and Martin Sabol on the subject of speleopaleontology. The authors describe the discoveries of fossil bone relics of cave lion in Slovakia. A detailed article written by Eduard Piovarči, the chairman of the Speleological Group Aragonit, called – The Grandfather Cave in Turská Valley – presents the long-term activity of cavers in the district of Žilina. The personal statement of Peter Kozoň – My Caving Fight – is a „confession“ of a caver, who in spite of his illness and many difficulties is still devoted to his hobby – caving. The article – The Operational Meeting of the Speleological Group Aragonit – Turská Valley – Lúčanská Lower Fatra – written by Eduard Piovarči, tells a story of a summer operational meeting of the Speleological Goup Aragonit. Many cavers from different caving groups in Slovakia attended to this meeting. The contribution – The Account of the Collapsed Corridors Discovery in 1939 and The Mysterious Inscription in the Lisková Cave – written by Pavol Jurečka and Miroslav Jurečka, deals with dating the discovery of the upper opening of the Lisková Cave. A review of the book – Tajemnica Ksieźycowej Jaskyni – authored by Miloš Jesenský and Robert L. Lešniakiewicz – by Eduard Piovarči enriches the collection of published articles and in conclusion adds some humorous caving pictures and jokes. Compiled by Matúš Čička Translated by Július Stančok and Michal Terek