Slovenskykras 1974 by Slovenská Speleologická Spoločnosť

SLOVENS

KRAS

SLOVENSKÝ KRAS ZBORNÍK MÚZEA SLOVENSKÉHO KRASU V LIPTOVSKOM MIKULASI

XII

i 1974 Y Y D A L 0 VYDAVATEĽSTVO OSVETA. N. P., MARTIN nnr, PRE MÚZEUM SLOVENSKÉHO KRASU V LIPTOVSKOM MIKULÄŠI

SLOVBHSIÉ MÚZEUM OCHRANY K M W M t í m

49505A03202

liptovský M i m t t prf r. číslo:

Pôvod /dai,

Redakčná Prof. L e o n a r d

rada

Blaha, Ing. M i k u l á š E r d č s , doc. d r . E m i l M a z ú r , DrSc., doc. dr. O t r u b a , CSc., dr. A n t o n P o r u b s k ý , CSc.

Ján

Z o s t a v o v a t e ľ : RNDr. Jozef J a k á l , CSc. O d b o r n ý r e d a k t o r : RNDr. Jozef J a k á l , CSc. Výkonný r e d a k t o r : Alfonz Chovan A d r e s y a# u t o r o v š t ú d i í i i • < • i f . PhMr. Š t e f a n Roda, L e t n á 18/1/2, R o ž ň a v a , Ing. L a d i s l a v R a j m a n , B e l á k o v a 1611, Rožňa va, RNDr. O t a k a r Štelcl, CSc., G e o g r a f i c k ý ú s t a v ČSAV, M e n d l o v o n á m . 1, Brno, p r o m . geól. V l a d i m í r Vlček, G e o g r a f i c k ý ú s t a v ČSAV, M e n d l o v o n á m . 1, Brno, RNDr. A n t o n D r o p p a , CSc., G e o g r a f i c k ý ú s t a v SAV, p r a c o v i s k o Liptovs_ký M i k u l á š , Š t ú r o v a 40, I n g . J á n Tulis, ČSOP — Geologický p r i e s k u m , obi. z á v o d IX, N o v o v e s k á H u t a , S p i š s k á Nová Ves Na o b á l k e š k r a p y v Č e r v e n ý c h v r c h o c h . ( F o t o J. J a k á l . )

M ú z e u m s l o v e n s k é h o k r a s u , L i p t o v s k ý M i k u l á š 1973

SLOVENSKÝ

KRAS

XII

—

1974

ŠTÚDIE

PRÍSPEVOK K VÝSKUMU GENÉZY PLASTICKÝCH SINTROV Z VYBRA : "•••"• NÝCH JASKÝŇ V ČSSR LADISLAV RAJMAN — ŠTEFAN RODA

A g r e a t e r n u m b e r of „ S o f t s i n t e r " ( B e r g m i l c h ) s a m p l e s t a k e n f r o m t h e s e l e c t e d lo c a l i t i e s of ČSSR w a s s u b j e c t t o c h e m l c a l a n d p h y s i c a l r e s e a r c h c a r r i e d o u t by t h e a u t h o r s . The s e l e c t e d s a m p l e s w e r e s u b j e c t t o c h e m i c a l a n d s p e c t r a l e m i s s i o n a n a l y s i s a s w e l l as to m i c r o s c o p i c s t u d y . F r o m a l e s s n u m b e r of t h e s a m p l e s of v a r i o u s p r o v e nience diffraction analysis and using electron microscope some sub — microphoto g r a p h s w e r e a l s o c a r r i e d out. On t h e b a s i s of t h e r e s u l t s o b t a i n e d a n d t h e r e f e r e n c e s t u d i e á , t h e a u t h o r s d i s c u s s t h e p o s s i b i l i t i e s of t h e c o l l o i d a l silica i n f l u e n c e a n d a n o t h e r c o l l o i d a l m a t t e r s u p o n t h e g e n e s i s of t h e s t u d i e d m a t t e r s . ÚVOD

V rámci úloh Speleolaboratória pri Gombasecke] jaskyni, výskumné ho pracoviska Múzea slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši, pracu jeme od roku 1968 na riešení dlhodobej výskumnej úlohy: Vznik a vývoj morfologických foriem sintrov vo vybraných jaskyniach Slovenského krasu. Pri zaraď ovaní jednotlivých sintrových foriem do typových tried sme sa pozastavili nad problémom morfologickej príslušnosti pomerne vzácnej látky v tuzemskej literatúre uvádzanej pod menom „nickamí n e k " (50), v zahraničnej zas ako „Mondmilch" alebo „Bergmilch" (71). Na vzhľad je to všeobecne biely, prípadne rôznofarebné (sivo, hnedo atď .) znečistený plastický povlak jaskynných stien alebo pôdy. In situ obsahuje menšieväčšie množstvo vody, po vysušení nadobúda krie dovitý vzhľad a stáva sa prekvapivo ľahkým. Keďže v domácej termi nológii zaužívaný názov skúmaného materiálu „nickamínek" nie je dosť typický a zdá sa byť už nevyhovujúci, dovoľujeme si používať termín „plastický sinter". Poznamenávame, že bol vytvorený z názvu „mäkký sinter" (J. J a k á l ) , a to ďalším spresnením na základe dominujúcej konzistencie. Keďže sa táto látka odlišuje tak vzhľadom, ako a j konzistenciou od ostatného sintrového materiálu a jej vývoj má takisto špecifický cha rakter, rozhodli sme sa pri klasifikácii sintrových útvarov zaradiť ju 3

do kategórie sintrových anomálií a venovať sa jej výskumu osobitne. Výskyt plastického sintra je v pomere k ostatným sintrovým materiá lom vzácny a z jaskýň Slovenského krasu sa vo väčšom množstve na chodí len v Gombaseckej jaskyni, preto sme pokladali za účelné riešiť tento problém v širšom aspekte (výskumom vzoriek z rôznych vytypovaných proveniencií). Pri výbere vzoriek sme sledovali typ a polohu krasu, ako aj geologic kú stavbu jaskyňonosnej horniny. Aby sme mohli čo najpresnejšie lo kalizovať nálezisko priamo v priestoroch tejktorej jaskyne, vyberali sme najmenšie plošné množstvo skúmaného materiálu. Výskum tejto geneticky vysokošpecifickej problematiky si vynútil viacero konzultácií s odborníkmi a množstvo špeciálnych laboratórnych úkonov. Za vyhotovenie a hodnotenie submikroskopických snímok pre to ď akujeme Ing. M. Molčíkovi a RNDr. S. Kipikašovej, CSc., ako a j RNDr. M. Harmanovi, CSc., ktorého práca nám pomohla získať závery v hodnotení snímok. Sme povď ační za odborné rady a kolegiálnu pomoc Ing. Ä. Abonyimu a Ing. M. Erdôsovi, pričom naša vď aka patrí a j RNDr. O. Rozložníkovi, Ing. I. Cebecauerovi a Ing. Hricovi. Ďakujeme A. Cho vanovi, J. Jirmerovej a J. Ŕehákovi za operatívnu spoluprácu pri odbere a opisovaní vzoriek, ako aj E. Droppovej za ochotnú pomoc pri získa vaní literatúry. Nášmu materskému ústavu, Múzeu slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši, ď akujeme za maximálnu morálnu a materiálnu pomoc pri vykonávaní našej výskumnej činnosti. I. PREHĽAD NÁZOROV NA VZNIK PLASTICKÉHO SINTRA

Prvé zmienky o výskyte plastického sintra sa datujú už spred niekoľ kých storočí. Autor, ktorý ako prvý v literatúre použil termín „Mond milch", bol G. Agricola (1546). Pôvodný latinský názov tejto látky bol „Nihilum album" (Biele nič). V oblasti strednej Európy, kde sa vysky tovala pomerne hojne, používala sa na liečebné účely bez známej eko lógie a tiež na rôzne technické ciele (72]. Zaujímavý opis tohto materiálu je známy od V a l e n t í n i h o (1714) pod názvom „MonMilch", ktorý bol odvodený od názvu Monloch, jed nej jaskyne vo Švajčiarsku (71). Historicky veľmi významnú úvahu o plastickom sintri tlmočí vo svo jom článku I. H o u d e k (34). Píše, že F. E. B r u c k m a n n , nemecký lekár, navštívil roku 1724 a j Dračiu ľadovú jaskyňu v Demänovskej do line. V jednom z jeho viacerých uverejnených listov opísal aj kvaple nájdené v jaskyni a uvádza, že tu dobývajú „mesačné čiže horské mlieko" (Lac Lunae, seu Montis). Plastický sinter začal byť predmetom prírodovedných výskumov až v našom storočí. K mineralogickému riešeniu jeho vzniku významne pri 4

r spel svojou prácou G. K y r l e (1923). V štúdii o jaskyni Arzberg v Ra kúsku opisuje rozpad horniny, na báze ktorého predpokladá vznik tamojšieho plastického sintra (73). Dlhodobé a na základe experimentálnych prác skúma tvorbu plastic kého sintra R. B e r n a s c o n i (1957—1961) (7, 8, 9). V štyroch štú diách sa na podklade experimentálneho výskumu, ktorý delí na tri fázy, pokúša vysvetliť spôsob existencie tejto látky. V prvej fáze rozo berá analytické metódy a výsledky chemických rozborov. K laboratór nym prácam použil vzorky dvoch druhov plastického sintra s rôznym stupňom plasticity. Konštatuje, že plasticita skúmaného materiálu sa priamoúmerne zvyšuje so zväčšujúcim sa obsahom vody a nerozpustného zvyšku. Naopak úmerne klesá so zvyšovaním sa obsahu uhličitanov alkalických zemín. V ď alšej časti svojich štúdií o vzniku plastického sintra publikoval autor prácu pod titulom „Vodná fáza" (1960). Rozoberá v nej obsah vody v materiáli a opisuje aj metódu jeho stanovenia. Za hranicu ad sorpčnej schopnosti plastického sintra určuje obsah 65 % vody. Ostatné množstvo sa vylúči, čo sa prejaví rozdelením na dve fázy. Zostrojil a j krivku, podľa ktorej náhly pokles plasticity materiálu nastane až pri obsahu 68,6 % vody. Táto hodnota sa však mení sedimentáciou na hod notu 64,3 % a potvrdil ju faktor hydratácie. Odchýlku odôvodňuje tým, že determinácia plasticity sa urobila na homogenizovanom materiáli. Opisuje a j výskum sedimentácie plastického sintra v porovnaní s umele pripravenými vzorkami CaC03. V poslednej svojej práci na túto tému venuje autor pozornosť fyzi kálnochemickému vývoju plastického sintra. Hneď na začiatku konšta tuje, že vývoj skúmaného materiálu je v podstate viazaný na vodnú fázu. Urobil chemický rozbor oboch fáz, tak pevnej, ako a j vodnej so zreteľom na obsah CaC03, MgC03 a nerozpustný zvyšok. V druhej častí hovorí o fyzikálnych vlastnostiach dvojfázového systému suspenzie, za aký pokladá a j plastický sinter. Tvrdí, že je to suspenzia, ktorej pevná fáza je hydrofilná, a tým reprezentuje čistú lyofíliu. Prejavuje sa to vodným filmom, obaľujúcim každú časticu a nazývame ho solvatačným obalom. Zaoberal sa a j problémom plasticity materiálu, ktorú podmie ňuje viskozita. Skúmaný materiál obsahuje zväčša viacej vody, než udá va vypočítaný faktor hydratácie. Takéto nadmerné množstvo vody na zýva „voľnou vodou". Tuhá fáza plastického sintra je zakotvená na jaskynných plochách a voľná voda v nej cirkuluje. Tvrdí, že plastický sinter tvorí vlastne trojfázový systém, v ktorom stálu fázu tvorí pevná fáza do výšky faktora hydratácie. Mobilnú fázu tvorí zas frakcia voľnej vody. V diskusii o genetickom vývoji plastického sintra sa autor prikláňa k názoru, že genézu skúmaného materiálu možno vysvetliť procesom, ktorý on nazýva priamou genézou. Ide vlastne o normálny sintrotvorný 5

proces s neorientovaným vylučovaním uhličitanov, ktoré vyvoláva rých le vylučovanie v nestatickom prostredí. V každom prípade odmieta teórie nepriamej genézy in situ, ako napríklad koróziu. V prednáške na II. kongrese UIS (Bari — Lecco — Salerno 1958) hovoril H. T r i m m e 1 aj o prirodzenom rozpade hornín v krase. V sú lade s G. K y r 1 e o m nazval proces zvetrávania povrchových vrstiev jaskynných stien endochtónnym zvetrávaním. Spozoroval, že v trhli nách, ktoré sú v tejto zvetranej vrstve, tvorí sa úplne biely materiál a nazýva ho „Bergmilch" (73). Vo svojom článku z roku 1970 hovorí B. M a t t i o l i (52) o názoroch na genézu plastického sintra v niektorých jaskyniach stredného Talian ska. Konštatuje, že prvú diíraktometrickú analýzu urobili G é z e, L a g r a n g e a P o b e g u i n (1956) na troch vzorkách z rôznych lokalít (Moulis, Clamouse a Clapade). Z analýz vyplýva, že tak chemicky, ako a j mineralogický sa skúmané vzorky líšia od kalcitu. Podľa týchto ci tovaných autorov termín „Mondmilch" vyjadruje fyzikálny stav materiá lu (mikroskopicky sa ihlice ukazujú miestami zakrivené bez zreteľa na ich chemické zloženie). Píše, že P o b e g u i n (1957) sa pokúsil reprodukovať vznik plastic kého sintra laboratórnou cestou. V zásade sa mu to a j podarilo, a to v podobe usadeniny na stenách kapiláry v aparatúre. Ak ide o vznik plastického sintra priamo z roztoku, upozorňuje autor na práce A. E r a s s o a (1962), ktorý odhliadnuc od plastického sintra sa pokúsil riešiť pomer medzi morfológiou látok v jaskyniach a medzi chemickým a fyzikálnym stavom roztoku uhličitanov v hypogénnom prostredí. V. C a u m a r t i n a Ph. R e n a u l t (18) chemickými rozbormi vzoriek plastického sintra identifikovali v nich a j organické látky pôvodom z povrchu. Mikrobiologickým výskumom dokázali medzi inými bakté riami a plesňami a jzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGEDCBA Parabacíerium Spelei, ktoré môže žiť aj heterotrof ne a svojím metabolizmom produkuje rôzne organické kyseliny. Neutra lizáciou týchto kyselín uvoľňuje sa znova C0 2 , ktorý sa potom spoluzú častní na krasovej korózii. Na základe týchto zistení diskutujú autori o genéze plastického sintra v jaskyniach Francúzska prítomnosť ou in framikroskopických častíc. Hovoria o procese rekryštalizácie a o vý skyte žltkastého plastického sintra, ktorý prekonal latentnú koróziu, pričom hlavnú úlohu malo opäť Parabacíerium Spelei. K. I. S z t r ó k a y sa zaoberal skúmaním prítomnosti plastického sin tra a lublinltu v jaskyni Aggtelek (MĽR). Dokázal rtg analýzou ako hlavné komponenty kalcit, monelit, brushit a sadrovec. Gy. O z o r a y (57) píše o bielom, silne hydratovanom plastickom ma teriáli, ktorý našiel v puklinách krasových útvarov uhoľnej panvy v Do rogu (MĽR). Na základe chemických rozborov našlo sa vo vzorkách množstvo horčíka a z rtg analýz vysvitlo, že ide o minerál huntit — MgCa(C0 3 )4 — (G. T. F a u s t, 1953). Autor uvádza, že látky z uhliči 6

tanu horečnatého, teda plastický sinter, sa okrem náleziská v Maď arsku nachádzajú len v jaskyni Aggtelek. Tento materiál obsahuje síce horčík, ale neobsahuje ho v minerálnej podobe. Ióny horčíka tu pravdepodobne vstúpili do kryštálovej mriežky iných minerálov (lublinit = ihlicovitý kalcit). II. OPIS LOKALÍT

1. G o m b a s e c k á

jaskyňa

Jaskyňa je situovaná na západnom úpätí Silickej planiny v Sloven skom krase. Vchod do jaskyne sa nachádza vo výške cca 250 m n. m. a priebeh chodieb doteraz známych častí má vcelku horizontálny smer. Hneď na začiatku sa jaskyňa delí na dva hlavné smery, a to na chodbu tvorenú aktívnym tokom Čierneho potoka a na vedľajšiu Suchú chod bu s občasným tokom Silickobrezovského potoka. Obe tieto chodby sa formovali na vertikálnych tektonických líniách masívu, v strednotria sových ladinských vápencoch. Podľa mapy ČSSR (1966) areál jaskyne leží v klimatickej oblasti Ae s priemernou ročnou teplotou 8°C a priemerným ročným množstvom

zrážok 670 mm. Podľa mikroklímy pokladáme jaskyňu za statickú, s priemernou ročnou teplotou 9 °C a 100 % relatívnou vlhkosťou vzdu chu. Vzorky plastického sintra sme odobrali z týchto nálezísk: V z o r k a G/8, začiatok Suchej chodby (nad Hirošimou), biely až špinavobiely povlak stropu konzistencie podobnej tvarohu, hrúbky asi 3—5 mm na ploche asi 6 m 2 . Týmto materiálom sú potiahnuté aj krátke odumreté zárodky brčkovitých stalaktitov na mieste výskytu. Hrúbka nadložia horniny je asi 6—10 m. V z o r k a G/10, koniec Suchej chodby (210 m), na juhozápadnej ste ne Mramorovej siene je menšie množstvo predmetného materiálu bielej až žltkastej farby a kriedovitého vzhľadu. Materiál je nerovnomerne ver tikálne ryhovaný, situovaný na šikmej časti skoro zvislej steny. Miesta mi ho pokrýva tenká vrstva tvrdého nátekového sintra. Horninové nad ložie tejto časti siene je vertikálne značne priepustné a je asi 30 m hrubé. Obe náleziská sa nachádzajú pod strmým úbočím Silickej planiny, ktoré pokrýva sypká, humózna lesná pôda s mladým listnatým lesom. V z o r k u G/7 sme odobrali z Blatistej chodby v tej istej lokalite. Je to stalaktit brčkovitého typu čisto bielej farby so slabožltým nádychom vnútorných plôch. Počas experimentálneho výskumu sme ho použili ako porovnávaciu vzorku. 2. J a s k y ň a

Vyvieranie

Nachádza sa na západnom vyústení dolinky Vyvieranie v Demänov skej doline vo výške 791 m n. m. Vchod do jaskyne je situovaný na se ver a bol vytvorený nad vyvieračkou potoka Demänovka. Chodby jas kyne sú 620 m dlhé. Jaskyňa je puklinovoriečna s horizontálnym sme rom. Zo speleoklimatického hľ adiska ju zatried'ujeme medzi jaskyne dynamické. Výskyt krasových javov je viazaný n a polohu strednotria sových vápencov, menej už dolomitov križňanskej jednotky. Stredno triasové vápence (anís) sú petrograficky totožné s gutensteinskými vá pencami v Alpách. Sú modrosivej až čiernej farby, popretkávané hus tou sieťou bielych žiliek sekundárneho kalcitu. Sú strednozrnnej štruk túry a zvetrávajú do svetlosivá. Vystupujú v doskovitých vrstvách, hrúbky 2—20 cm, s úklonom 32—50° SV. Horné polohy týchto vápencov sú bohaté na faunu morských kaliíc, n a j m ä vrchol brala Vyvieranie. Hrúbka nadložia jaskyne je asi 20—40 m. a povrch pokrýva ihličnatý les asi 30—40ročný. Okolie jaskyne leží v klimatickej oblasti Ci s priemernou ročnou teplotou 4—5 °C a ročným priemerom zrážok 750 mm (46). Zo strednej časti hlavnej chodby SV smeru sme odobrali tieto vzorky plastického sintra: 8

V z o r k a L/4, biely tvarohovitý, silne hydratovaný plastický sinter, wvutsponj 2—4 cm hrubej stropnej vrstvy na ploche asi 6X10 m, vo výške 1,5 m od jaskynného dna, v strednej časti jaskyne. V z o r k a L/5, špinavobiela, kyprá masa 4,5—6 cm hrubej stropnej vrstvy v úzkej chodbe pri jazierku, asi 2,5 m nad úrovňou vody. V z o r k a L/6, nerovnomerná sivobiela pastovitá vrstva plastického sintra. Ostatné ako pri vzorke L/5. V z o r k a L/7, čistobiela tvarohovitá vrstva, asi 1—5 cm hrubá na konci úzkej chodby. V z o r k a L/8, nepravidelná sivobiela asi 1—4 cm hrubá vrstva na začiatku dómu. V z o r k a L/9, velmi znečistená hnedastá vrstva na strope dómu. Vzorku sme odobrali z 3 cm vrstvy. V z o r k a L/10, veľmi znečistená hnedá, hrudkovitá, asi 0,5 cm hrubá vrstva na stenách tzv. rozbitej bočnej chodby. V z o r k a L/11, biely až sivobiely povlak plastického sintra hrúbky asi 1—2,5 cm na spadnutom balvane, pod komínom dómu. 3. J a s k y ň a

pod

Útesom

Nachodí sa v Demänovskej doline na pravom brehu koryta Demänov ky, asi 300 m na sever od vchodu jaskyne Slobody vo výške 817 m n. 9

m. Jaskyňa má horizontálny charakter, je puklinovoriečna bez pozo ruhodnejšej kvapľovej výzdoby a je 270 m dlhá. Hrúbka nadložia jas kyne je asi 30 m. Ostatné údaje sú zhodné s opisom jaskyne Vyvieranie. Z chodieb južného konca jaskyne sme získali tieto vzorky plastického sintra: V z o r k a L/l, asi 1 cm hrubá, čistobiela, hydratovaná vrstva, asi 20 m od priepasti vo výške asi 1,2 m nad počvou. V z o r k a L/2, svetlohnedá pastovitá, asi 1 cm hrubá vrstva plastické ho sintra na strope jaskyne, asi 15 m od priepasti a 2,5 m od sutinového kužeľa. V z o r k a L/3, nerovnomerne sivobiela, asi 0,5 cm vrstva na stene, asi 50 cm nad dnom v Hlinitej chodbe za priepasť ou.

Z? 4. J a s k y ň a

Bystrá

Jaskyňonosná krasová oblasť bystrianskych jaskýň leží na južných úbočiach Nízkych Tatier, na ploche asi 6 km 2 . Jaskynné priestory boli vymodelované v tmavých a svetlých, miestami rohovcových vápencoch, kde sa vyskytujú a j dolomity. Mohutné horotvorné pohyby veľmi namá hali vápencový masív a rôznymi tektonickými formami ho porušili. Celá 10

sústava je teda puklinového charakteru; pukliny sú často otvorené a sú vlastne ukazovateľ om pri ohraničení podzemného systému. Dôkazom tohto tvrdenia je práve Horná partizánska sieň, odkiaľ pochádza skú maná vzorka plastického sintra (48). Podľa mapy ČSSR (1966) je táto oblasť v klimatickej oblasti Ci s priemernou ročnou teplotou 4—5 °C a s priemerným ročným množstvom zrážok 900 mm. Z hľ adiska stavu mikroklímy pokladáme jaskyňu za dynamickú. Hrúbka horninového nadložia náleziská je veľmi slabá a tektonicky značne porušená. Povrch pokrýva tenká vrstva pôdy s prevažne ihlič n a t ý m porastom. Z Hornej partizánskej siene sme odobrali túto vzorku plastického sintra: V z o r k a P/l, čistobiela látka, veľmi hydratovaná (tuhá fáza sa od vodnej sedimentácie zreteľ ne oddeľ uje). 5. J a s k y ň a

Vošmendé

Aby sme mohli porovnať plastický sinter a rozšíriť naše informácie o ňom z geologicky a j geograficky celkom inej oblasti, preskúmali sme a j štyri vzorky z jaskyne na Vošmendé. Uvedená jaskyňa leží v blízkosti Boskova u Semil v severných Če chách. Je puklinového charakteru, modelovaná v čistých silúrskych vá pencoch. Leží pomerne blízko k povrchu a jej horninové nadložie je len asi 5—8 m hrubé. Podotýkame, že vrstva plastického sintra pokrýva

miestami a] j a s k y n n é dno a jej priemerná hrúbka na s t e n á c h je asi 1—5 cm. Štyri vzorky (B/l — B/2 — B/3 — B/4) odobraté z rôznych častí jas kyne sú vzhľ adom aj konzistenciou skoro zhodné, čistobiele a plastické. III. EXPERIMENTÁLNY VÝSKUM

1. C h e m i c k o a n a l y t i c k ý

výskum

Kvôli komplexnosti informácií urobili sme chemický rozbor vzoriek plastického sintra tak klasickou analytickou metódou, ako a j spektrál nou emisnou analýzou. Pri 5 vzorkách sme kolometricky stanovili roz pustný SiCyxwutsrqponmljigfecbaXWVUTSRPONMKJIHGECB >2 a zistili sme v nich a j percentuálny obsah vody. V prípade súboru reprezentatívnych vzoriek urobili sme kvalitatívny dôkaz SÍO2 jednak mikrochemickou skúškou, jednak a j chemicky po rozpustení karbonátov v kyseline. Vyhotovili sme a j chemickú analýzu vody kvap k a j ú c e j z látok náleziská G/8. Nakoniec sme všetky vzorky plastického sintra preskúšali t r o m a farebnými reakciami na zistenie prítomnosti aragonitu. Údaje o chemických analýzach sme zhrnuli do tabuľ ky 1. Vysvetlivky k tabuľ ke: a) Chemický rozbor: MgCOä chelatometrický R2O3 gravimetrický Si02 b) Spektrálna analýza: spektrograf PGS — 2 stried, obi. gen. ABR — 3 expozícia 2X50 s štrbina 0,008 mm c) Rozpustné SÍO2: kvalitatívne mikrochemicky ako dôkaz koloidnej kyseliny kremičitej a ako dôkaz silikomolybdénanu s benzidínom, pričom relatívne roz diely koncentrácie sú vyjadrené v %. Kvantitatívne informatívnou oddeľ ovacou metódou, kolometricky z filtrátu. (Použitý filter Schlei cher et Schull č. 589 3 .) d) Obsah vody: sušením pri 105 °C do k o n š t a n t n e j váhy. Z tabuľ ky vyplýva, že pri všetkých 18 vzorkách ide o pomerne čisté uhličitany v á p e n a t é s obsahom minimálneho množstva uhličitanu horeč natého a ílovitých minerálov.

CHEMICKÉ ANALÝZY

Vzor ka

Chemický rozbor zo s u š i n y v °/o CaC03 MgC03 R203 Si02

Rozpustné Si02 po o d d e l e n í k a r b o nátov v % filtr. met. rozp. v HN03

Spektrálne analýzy n a d 1 % 4,00,1 0,10,01% Ca Mg Fe Mn

A1 Sr K Ba Na A1 Si Na

G/8

94,6

1,4

1,3

1,9

G/10

97,0

1,2

1,1

0,1

L/l

97,2

1,7

0,1

L/2

84,1

6,6

5,4

3,6

Si Ba Ti Ca A1 K Sr Mn Cr Mg Fe Na

L/3

96,1

2,1

0,7

0,1

Ca Mg Fe Sr Ba A1 Na Si

| L/4

96,7

2,2

0,2

0,1

L/5

96,2

2,0

1,0

0,1

L/6

85,7

5,6

3,2

4,1

Ca F e K Mg N a Si

L/7

95,1

2,9

0,6

0,1

Ca Mg

Fe Na

L/8

93,1

2,8

0,2

Ca Mg F e

L/9

88,4

6,9

3,1

0,3

Ca Mg Fe Na K

L/10

88,0

6,5

3,2

0,2

Ca Mg Fe Na K

L/11

89,2

6,8

2,6

0,1

Ca Mg Fe

P/l

92,8

6,0

0,1

Ca Mg

B/l

95,9

2,1

0,8

0,3

Mg F e

B/2

95,8

1,8

0,9

0,2

Mg Fe

B/3

94,6

1,6

2,9

0,1

B/4

94,1

1,9

3,1

0,2

G/7

97,4

1,6

0,6

0,2

Si Ca

F e A1 Na

Mn Ti Zn Si A1 Ba Sr A1 Si Ba Sr A1 Si A1

M n

Na Ba

0,09

81,0

—

0,04

—

0,01

0,03

—

76,2

—

Si Sr Zn

K Na

.Q M

0,04

—

Sr Fe A1 Na Si

Mg Mg

•5 > u: O

Na Fe Sr

A1 N a Si

A1 Si N a

—

0,06

2,20

62,3

—

0,06

—

stopy

85,1

0,03

—

0,02

0,03

59,6

Fe Mg

A1 Mr N a Si

—

Fe Mg

A1 Mr N a Si

—

Ca Mg Fe

Na A1 Bf Si Mn K Sr

negat.

0,15

2,8

Z analýz vyplýva aj skutočnosť , že chemicky sú všetky skúmané vzorky podobné bežným sintrovým materiálom, ktoré sa na skúmaných lokalitách vo väčšommenšom množstve vyskytujú. Zisťujeme to na zá klade porovnania s väčším počtom analýz morfologicky, ba a j geneticky rôznorodého sintrového materiálu. Poznamenávame, že podobné zistenie platí a j o prímesiach ílovitých minerálov. Kvantitatívne vylúčenie a dôkaz koloidnej kyseliny kremičitej sme naj prv urobili mikrochemickou skúškou. Vzorku plastického sintra sme na podložnom sklíčku rozpustili v koncentrovanej HC1 a nad plameňom odparili do sucha. Po vypraní rozpustných solí ponáraním sklíčka do vody sme ho ponorili do vodného roztoku fuksínu a nakoniec znovu vyprali. Pod mikroskopom sme jasne pozorovali, ako sa farbivo na vločky kyseliny kremičitej adsorbovalo. Uvedenej skúške sme podrobili všetky skúmané vzorky plastického sintra, pričom všetky ukázali pozi tívny výsledok. Ako ďalší dôkaz prítomnosti koloidnej kyseliny kremičitej použili sme metódu dôkazu ako silikomolybdénanu s benzidínom. V kyseline dusič nej sme rozpustili konštantné množstvá vzoriek plastického sintra a po pridaní 1 ml roztoku molybdénanu amónneho v kyseline dusičnej sme zmes zahriali nad plameňom. Po vychladnutí sme do roztoku pridali 2 ml 0,05 % roztoku benzidínu a potrebné množstvo nasýteného roztoku octanu sodného. Všetky vzorky sa pritom zafarbili do modra, čo zname ná pozitívny výsledok skúšky. Keďže sme použili konštantné množstvo činidiel, mohli sme podľa intenzity zafarbenia určiť a j relatívne odstup ňovanie množstiev silikomolybdénanu vo vzorkách. Podotýkame, že vzor ky obsahujú, ako sme to už uviedli, rôzne množstvá ílovitých minerálov, čo tieto údaje značne skresľ uje a robí ich relatívne. Z uvedených dô vodov pokladáme metódu za objektívnu len ako kvalitatívnu. Upozorňu jeme na to, že a j fosfomolybdénany sa redukujú podobne s benzidínom, avšak v našich vzorkách to nepríde do úvahy, keď že — ako to ukazujú a j spektrálne analýzy — fosfor sa tu nenachodí ani len v stopových množstvách.

Zafarbené výsledné roztoky redukovaného silikomolybdénanu sme po doplnení destilovanou vodou na rovnaký objem podrobili meraniu extink cií na spektrofotokolorimetri zn. Specol pri vlnovej dlžke 705 nm v 1 cm kyvetách. Príslušné percentá rozpustnéhoyxwutsrqponmljigfecbaXWVUTSRPONM S1O2 sme vypočítali z na vážených množstiev pomocou kalibračnej krivky. Kriticky treba hodnotiť, že pri takomto postupe koloidný SÍO2 pravdepodobne neprejde kvantitatívne do roztoku ako silikomolybdénan, ale sa môže v silne kyslom prostredí za varu z roztoku vyzrážať. Uve dené percentá, ako sme to už naznačili, vyjadrujú teda len relatívne množstvá. Kvantitatívne sme stanovili koloidný SÍO2 vo vzorkách týmto spôso bom: 10 g nevysušeného plastického sintra sme pretrepávali v 200 ml 14

destilovanej vody (voda bola feezrstôp koloidného Si0 2 ) a vo filtráte sme kolorimetricky stanoviliyxwutsrqponmljigfecbaXWVUTSRPONMKJIHGECB SÍO2. Uvedená metóda zisťovania koloidného Si0 2 v plastickom sintri bola viacmenej informatívna. Kriticky môžeme hodnotiť spôsob vyplavova nia koloidného Si0 2 zo suspenzie, ktorého kvantitatívny výsledok je neurčitv. Metóda stanovenia Si0 2 vo filtráte je už objektívna a bežne používaná. Z výsledkov vidieť, že v skúmanej látke je v malom množstve predsa prítomný koloidný Si0 2 . Je síce isté, že sa takisto nachodí aj v ostatnom sintrovom materiáli, no predsa tu môžeme hľadať určitý rozdiel vo fyzikálnom stave tohto komponentu. Zisťovaním obsahu vody v plastickom sintri sa dokázala len známa skutočnosť, a to rôzny stupeň hydratovania materiálu, čo nakoniec pred určuje aj jeho konzistenciu. Pri vzorke P/l je stupeň hydratácie taký vy soký, že voda sa od tuhej fázy samovoľne oddeľuje, a tým tuhá fáza tvorí sediment. Okrem chemických analýz a ďalších experimentov uvedených v tabuľ ke 1 sme pri všetkých 18 vzorkách plastického sintra urobili tri dôka zové farebné reakcie na prítomnosť aragonitu. Sú to tieto reakcie: I. Meigenova reakcia. II. Reakcia s FeSOí. III. Feiglova — Leitmeierova reakcia. Vo všetkých skúšaných prípadoch vyniesli reakcie negatívny výsledok. Pritom poznamenávame, že reakcie môžu mať len informatívny charak ter, keďže metodika má svoje kritizovateľné chyby (pozri prácu autorov In Slovenský kras, roč. VIII, 1970). 2. D i f r a k t o m e t r i c k ý

rtg

výskum

Ako vidno z tabuľky, dali sme zo siedmich vzoriek plastického sintra (G/8, L/2, L/4, L/7, P/1, B/2 a B/4) vyhotoviť difraktografičké rtg rozbo ry. Rtg analýza vzorky D/24, ktorú sme odobrali z bežného hrubokryšta lického sintra s predtým už dokázanou kryštalografickou modifikáciou čistého kalcitu, je v tabuľke použitá ako porovnávacia. Všetky analýzy sme urobili rovnakým spôsobom, pričom žiarenie bolo: Cu Ka, použitý filter: Ni pri štrbine 5,10, rýchlosti otáčania 2°/min, pri žeravení 30 kv, 10 mA. Tabuľkové vyhodnotenie grafov sme urobili podľa Michejeva a ad informandum aj podľa T u r a n V a n č o v e j (1972), ktoré neuvádzame. Z roz borov vyplýva, že všetky zodpovedajú štruktúre kalcitu. Po prirovnaní k tabuľkovým hodnotám kryštalickej modifikácie aragonitu môžeme s istotou konštatovať správnosť uvedeného poznatku. Minerál je tu veľmi presne charakterizovaný, a preto sme nepokladali za potrebné vypočítať hodnoty kryštálovej mriežky. Pri vzorke L/2 bol „dolomit" nameraný 15

VYHODNOCOVACIA TABUĽKA DIFRA KTOGRAFICKÝCH RTG ROZBOROV V z o r k a G/8 Výhod. 424 V á p e n e c d

tab

I/!

V z o r k a L/2 Výhod. 424 V á p e n e c 425 Dolomit d

tab

1/1

V z o r k a L/4 V ý h o d . 424 V á p e n e c d

V z o r k a L/7 V ý h o d . 424 V á p e n e c

1,l

I,l m tab o t a bzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSR o d

3,827

3,849

4,465

4,460 Do 1

3,840

3,849

3,833

3,849

3,021

3,029

3,833

3,849

3,025

3,029

2,484

2,490

2,486

2,490

3,359

3,339

2,485

2,490

2,275

2,277

3,029

2,282

2,277

2,278

2,277

2,088

2,884

2,883 Do 10

2,090

2,088

2,086

2,088

1,922

1,912

2,489

2,490

1,924

—

1,910

1,912

1,870

1,869

—

2,282

2,277

1,910

1,912

2,094

2,088

1,873

1,869

1,621

1,626

1,910

1,912

1,624

1,626

1,601

1,873

1,869

1,602

1,601

1,523

1,520

1,471

1,473

1,907

—

1,871

1,869

1,621 1,602

—

1,523

1,520

1,624

1,626

1,527

1,471

1,473

1,601

1,471

1,473

1,438

1,440

1,439

1,440

1,523

1,520

1,438

1,440

1,419

1,418

1,420

1,418

1,438

1,440

1,420

1,418

1,336

1,338

1,354

—

1,421

1,418

1,354

1,357

1,295

1,337

1,338

1,296

1,295

1,336

1,338

1,243

1,296

1,295

—

1,296

1,295

1,235

1,233

—

1,233

1,246

1,234

V y s v e t l i v k y : Do =

—

dolomit

a podľa tabuľky Michejev 425 aj vyhodnotený. Pri porovnaní s tabuľkou 1 vidieť, že zložka MgCOs sa vo vzorke nachodí v pomerne väčšom množstve a obsahuje aj širokú škálu ílovitých zlúčenín. Prirovnanie teda potvrdzuje výsledky rtg analýzy. 3. S u b m i k r o s k o p i c k ý

výskum

Na základe chemických analýz sme vytypovali tri markantné vzorky plastického sintra s rôznym stupňom znečistenia v snahe vyhotoviť sub mikroskopické snímky, a to vzorky L/6, L/7 a G/8. 16

PODĽA

MICHEJEVA

Vzorka P / l Výhod. 424 V á p e n e c d

tab

1/1

Vzorka B/2 Výhod. 424 V á p e n e c d

tab

3,833

3,849

3,840

3,849

3,021

3,029

3,173

—

2,730

—

3,029

!/I

Vzorka B/4 Výhod. 424 V á p e n e c d

1/1

tab

Vzorka D/24 Výhod. 424 V á p e n e c d

tab

!/I

3,827

3,849

3,827

3,849

—

3,025

3,029

3,017

3,029

2,481

2,490

2,831

—

2,484

2,490

2,492

2,490

2,275

2,277

2,489

2,490

2,275

2,277

2,282

2,277

2,086

2,088

2,275

2,277

2,084

2,088

2,092

2,088

1,910

1,912

2,086

2,088

1,917

1,912

1,925

—

1,871

1,869

1,907

1,912

1,869

1,910

1,912

1,623

1,626

1,871

1,873

1,869

1,600

1,601

1,622

1,626

1,621

1,626

1,522

1,520

1,601

1,602

1,601

1,471

1,473

1,522

1,520 —

1,908

—

1,871

1,869

1,622 1,600 1,522

—

1,520

—

1,524

1,520

1,439

1,440

1,516

1,423

1,418

1,471

1,473

—

1,469

1,473

1,472

1,473

1,438

1,440

1,439

1,440

1,339

1,338

1,439

1,440

1,420

1,418

1,421

1,418

1,296

1,295

1,420

1,418

1,354

1,357

1,356

1,357

1,246

—

1,354

1,357

1,337

1,338

1,337

1,338

1,235

1,233

1,337

1,338

1,292

1,295

1,296

1,295

1,296

1,295

1,245

—

1,247

—

1,234

1,233

1.232

1,233

1,235

1,233

—

Po p r e d c h á d z a j ú c e j konzultácii o p r e d p o k l a d a n e j š t r u k t ú r e látok — pre veľkosť častíc a ich formu, rozhodol sa autor submikroskopických sní mok Ing. Marian Molčík použiť metódu jednostupňovej repliky pre výskum elektrónovým mikroskopom Tesla. Postup p r e p a r á c i e vzorky bol t a k ý t o : na čerstvo odštiepenú sľudovú doštičku rozprášil vysušenú vzorku, pričom z povrchu odstránil väčšie častice alebo zhluky. Na t a k t o p r i p r a v e n ý p r e p a r á t vo vákuu asi 1.10 5 Torr n a p r á š i l uhlík. Túto n a p r á š e n ú vrstvu uhlíka potom pomocou ihly rozrezal n a štvorce asi 3X3 mm. Sľudovú doštičku ď alej ponoril do destilovanej vody, pričom uhlíkové blany zostali plávať n a hladine. Po vypraní blanu preniesol n a nosnú p r e p a r a č n ú sieť ku, kde sa r e p l i k a natienila zliatinou Au a Pd (60 % Au). 17 Slovent ki mdzeum ochrany prírody a j askyniarst va

031 01 Lipt ovský Mikul áš

Získané repliky nakoniec podrobil submikroskopickému pozorovaniu a snímkovaniu. Výsledky, ako vyplývajú aj z priložených snímok, do kazujú správny výber metódy, n a j m ä ak ich prirovnáme k predchá dzajúcemu pokusu autora dr. M. Harmana, CSc. Autor tam použil metódu selektívnej jednostupňovej repliky zo suspenzie. Pri tejto metóde vzorku dispergoval ultrazvukom s frekvenciou 24 kHz 2 minúty, a takto získanú suspenziu v destilovanej vode potom použil na prípravu repliky. Ne výhoda pri takto vyhotovených preparátoch bola v tom, že predpokla dané koloidné častice sa homogenizáciou pomocou ultrazvuku mecha nicky odplavili z povrchu kryštálových ihlíc. Po preštudovaní priložených submikroskopických snímok konštatu jeme, že pre typomoríizmus kryštalických častíc tu ide o kalcitové ihlice pôvodom ako prvotné štádiá kryštalizácie kalcitu z materských* roztokov. Miestami, ale n a j m ä na snímke 1 ide o mierne pokročilejšie štádium kryštalizácie, čo dokazuje klencový vývoj. Ostatné vzorky sú si geneticky veľmi podobné, vzhľadom na vývoj kryštálov kalcitu. Pozorovaním snímok môžeme s istotou vyhlásiť, že na všetkých vidieť charakteristické koloidné tvary. Táto skutočnosť plynie už zo všeobec nej prehliadky, keď že tu chýbajú dokonale vyvinuté kryštály s veľkými hladkými plochami, ktoré by sa pri takomto zväčšení museli prejaviť . Naproti tomu nachádzajú sa tu plochy s rôznorodou štruktúrou a sú jasne viditeľné koloidné agregáty. Všeobecne povedané, na všetkých snímkach výrazne prevládajú povrchové koloidné tvary. Na snímkach sú koloidné tvary v širšom zmysle slova, čo znamená koloidy podľa súčasného chápania vyplývajúceho z najnovších výskumov a teórií. Vý chodiskom pri určovaní koloidov sú malé rozmery 1—500 m,u. Za n a j dôležitejšiu vlastnosť koloidov pokladáme ich veľmi intenzívne sa pre javujúce povrchové vlastnosti. Povrch koloidných útvarov je omnoho väčší ako povrch hladkých kryštálov, pričom sa vytvárajú menšie ne dokonale vyvinuté kryštalické tvary, čo sa však prejavuje len pri sub mikroskopických zväčšeniach. Niekedy sa malé častice koloidov zhlu kujú do väčších celkov, ale už podľa zákonitosti koloidiky. Ďalšia cha rakteristická vlastnosť koloidov je ich pretiahnutý tvar; jeden rozmer prevláda nad ostatnými dvoma. Vznikajú nezvykle dlhé tvary, kde póly majú odlišné vlastnosti ako stredná časť, preto ako celok je ich cha rakter nejednotný a na strednej ploche vystupujú povrchové formy silne do popredia. Táto agregátová štruktúra koloidov sa prejavuje v rôznorodej blokovej stavbe, čo znamená určitú neusporiadanosť , ale tiež aj zákonitosť . Charakteristické tvary sú: bloková, stípčekovitá, ihlič

Poz. r e d . V geologickej terminológii nesprávne používaný termín matečný.

kovitá a zonálna stavba. Snímky predstavujú rôznu agregáciu koloidnej stavby z nečistých minerálov, ako to vyplýva aj z tabuľky o chemických analýzach. Prejavuje sa to v rôznorodosti minerálov, pričom sa však javia spoločné vlastnosti v prevládaní povrchových tvarov. Poznamenávame, že zo snímok sa nedajú robiť kategorické závery o druhu minerálov. Koloidné tvary a koloidné vlastnosti môžu sa pre javiť vlastne na každom mineráli, preto sa nedá vysloviť názor, že na snímkach sú len koloidné útvary SÍO2. Môžu a celkom určite sú prítom né a j koloidné útvary z vápenca, veď dokonca CaCCb môže mať rôzne variácie prejavu podľa toho, v akej kryštalografickej modifikácii sa nachádza (kalcit, aragonit atď .). Domnievame sa, že koloidné tvary SÍO2 tu predsa prevládajú, keďže niektoré uhly zrastenia poukazujú na to, že sú zastúpené obidva spomenuté minerály.

Obr. 1. V z o r k a L/6 zväč š e n á 16 500 X p r i u r ý c h ľ o v a c o m n a p ä t í 75 kV. N a p l o c h á c h i h l i c e je z r e j m ý k l e n cový vývoj PHC. 1 OSpaaeu L/6, yBeJinqe HHE B 16 500 p a 3 npii y c K o p a r o iqeM HanpjmeHHH 75 kV. H a NOBEPXHOCTHX n r j i t i HBCTBCH HO POMÔOS^pmiecKoe pa3BHľne P i c t u r e N o . 1. S a m p l e L/6 16,500 t i m e s m a g n i f i e d a t a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. R h o m b o h e d r a l d e v e l o p m e n t is quite evident on t h e needle faces

O b r . 2. V z o r k a L / 6 z v ä č š e n á 16 500 X p r i u r ý c h ľ o v a c o m n a p ä t í 75 kV. N a s n í m k e v i d no časť k ó n i c k e j ihlice s ko loidnými tvarmi na povrchu Pne. 2 0 6 p a 3 e i j L/6, yBejmie HHe B 16 500 pa3 n p n ycKopaio meM HanpniKeHHH 75 kV. Ha

CHHMKe

BHUHa

HaCTh

KOHH

q e c K o ä HRJIBI c KOJIOHÄHHMH cj>op MaMH Ha

n0BepxH0CTH

P i c t u r e N o 2. S a m p l e L/6 16,500 t i m e s m a g n i f i e d a t a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. P a r t of c o n i c a l n e e d l e w i t h colloidal f o r m s on t h e s u r f a ce can be s e e n in t h e p i c t u r e

O b r . 3. V z o r k a L / 6 z v ä č š e n á 16 500 X p r i u r ý c h ľ o v a c o m n a p ä t í 75 kV. K a r b o n á t o v á ihlica je c e l k o m p o s i a t a ko loidnými tvarmi. Pne. 3 06pa3eii L/6, yuejinqe HHE B 16 500 pa3 lipu ycKoparo meM HaiipsaceHHH 75 kV. KapóoHaTHaa nrojioiKa BCH no KpblTa KOJIJIOHUHMMH $ ° P M a M H P i c t u r e No. 3. S a m p l e L / 6 16,500 t i m e s m a g n i f i e d a t a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. T h e n e e d l e of c a r b o n a t e is c o m p l e t e l y c o v e r e d by colloi dal forms

O b r . 4. V z o r k a L/6 z v ä č š e n á 19 800 X p r i u r ý c h ľ o v a c o m n a p ä t í 75 kV. Ú l o m o k i h l i c e so š i r o k o u š k á l o u k o l o i d n ý c h tvarov PHC. 4 OSpaseu L/6, yBejmie HNE B 19 800 pa3 n p n ycnopaio meM Hanps>KeHHH 75 kV. OSJIOMOK HIJIBI c rniipoKoň; niKa JIOH KOJIJIOH3HBIX <J>OpM

P i c t u r e No. 4. S a m p l e L / 6 19,800 t i m e s m a g n i f i e d a t a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. F r a g m e n t of a n e e d l e w i t h a wide palette of colloidal forms

O b r . 5. V z o r k a L / 6 z v ä č š e n á 26 400 X p r i u r ý c h ľ o v a c o m n a p ä t í 75 kV. S n í m k a u k a z u j e dobre presvietený kryštál PHC. 5 0 6 p a 3 e « L/6, yBejiirae HHe B 26 400 pa3 n p n ycKopsio uieM HanpaaceHHH 75 kV. H a CHHMKe HsoôpaaceH xopomo npocBeieHHBiií KpHCTajiji P i c t u r e No. 5. S a m p l e L / 6 26,400 t i m e s m a g n i f i e d a t a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. Well t r a n s p a r e n t crystal can b e s e e n in t h e p i c t u r e

O b r . 6. V z o r k a L/6 z v ä č š e n á 26 400 X p r i u r ý c h ľ o v a c o m n a p ä t í 75 kV. P o z o r o v a t e ľ n é sú jemne ryhované koloidné formy PHC. 6 Oôpa3eu L/6, yBejinie HHe B 26 400 pa3 n p n ycKopaio meM HanpaaceHHH 75 kV. BnaHbi MejiKHe McejioSiaTbie KOJI JI0H3Hbie <{>OpMbI P i c t u r e N o . 6. S a m p l e L./6 26,400 times magnified at accelerating tension of 75 kV. L i g h t s t r i a t e d colloidal f o r m s can be seen.

O b r . 7. V z o r k a L / 7 z v ä č š e n á 16 500 X p r i urýchľovacom n a p ä t í 75 kV. N a povrchu ihlíc možno pozorovať amorf ný povlak koloidov

PHC. 7 O0pa3eii L/7,zyxwvutsrqponmlk yBenuie HHe B 16 500 pa3 n p n ycKopaio meM HanpaaceHHH 75 kV. H a nOBepxHOCTH n r j i MO>KHO Ha 6jIK)äaTb aMOp<j>HbIH Ha.neT KOJT JIOHiOB P i c t u r e No. 7. S a m p l e L/7 16,500 times magnified at a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. Amorphous colloidal coating can be seen on t h e needle surfaces

O b r . 8. V z o r k a L / 7 z v ä č š e n á 20 600 X pri urýchľovacom n a p ä t í 75 kV. D e t a i l k r y š t a lickej ihlice s úplne pokrytý mi p l o c h a m i P a c . 8 Oôpaseu L/7, ynejiiiie Hne B 20 600 pa3 n p n ycKopaio meM HanpHateHHH 75 kV. HeTajib KpHCTajuiHiecKOH nrjibi c coBepineHHO noicpbiTbiMH no BepXHOCTSMII P i c t u r e No. 8. S a m p l e L/7 20,600 t i m e s magnified at a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. D e t a i l of c r y s t a l l i n e n e e d l e with completely covered fa ces

O b r . 9. V z o r k a L/7 z v ä č š e n á 20 600 X p r i u r ý c h ľ o v a c o m n a p ä t í 75 kV. S n í m k a u k a z u j e neúplne prežiarený stred kryš tálu ?HC. 9 Oôpaaen; L/7, yBeJiaie Hne B 20 600 pa3 npH ycKopaio meM HanpaaceHHH 75 kV. H a CHHMKe BHaeHa OT<iacTH npo CBeieHHaa cepeamia KpHCTajuia P i c t u r e No. 9. S a m p l e L/7 20,600 times magnified at a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. T h e m i d d l e p a r t of t h e c r y s t a l is n o t w e l l t r a n s p a r e n t

O b r . 10. V z o r k a L / 7 z v ä č š e n á 20 600 X p r i urýchľovacom n a p ä t í 75 kV. N a s n í m k e j e veľký počet rôznych koloid ných tvarov. Tmavé, neprežia r e n é t v a r y s ú č a s t i c e ílov PHC.

06pa3eij

L/7,

yBeJinqe

HHe 20 600 pa3 n p n ycKopnio meM HanpsaceHHH 75 kV. H a CHHMKe Sojibiiioe K0jmqecTB0 pa3HBIX KOJIJIOHÄHLIX (jlOpM.

Hbie,

npocBeieHHBie

TeM

$opMbi

3TO qaCTHIIbl TJIHHBI

P i c t u r e No. 10. S a m p l e L / 7 20,600 t i m e s magnified at a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. A g r e a t n u m b e r of v a r i o u s colloidal f o r m s can be seen in t h e picture. The d a r k opa que are the clay particles

O b r . 11. V z o r k a L / 7 z v ä č š e n á 26 400 X p r i u r ý c h ľ o v a c o m n a p ä t í 75 kV. A k o s n í m k a 10 PHC. 11 06pa3ei; L/7, yBejinqe HHe B 26 400 pa3 n p n ycKopaio iqeM HanpsaceHHH 75 kV. To

>Ke,

yľo

CHHMKC

P i c t u r e N o . 11. S a m p l e L / 7 26,400 times magnified at a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 k V . S e e p i c t u r e No. 10

Obr. 12. V z o r k a L / 7 z v ä č š e n á 26 400 X p r i urýchľovacom n a p ä t í 75 kV. I h l i c a o b a l e n á koloidmi na celom povrchu PHC. 12 06PA3EII L/7, yneinie tme B 26 400 pa3 npH ycKopaio meM HanpaaceHHH 75 kV. Hrjia noKpbiTa KOJiJioHnaMH no BCeH IIOBepXHOCTH P i c t u r e No. 12. S a m p l e L / 7 26,400 t i m e s magnified at a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. T h e w h o l e n e e d l e s u r f a c e is c o v e r e d by colloids

O b r . 13. V z o r k a G / 8 z v ä č š e n á 18 200 X p r i u r ý c h ľ o v a c o m n a p ä t í 75 kV. T v a r priečne ryhovaný s pomerne hladký mi plochami PHC. 13 Oôpaaeij G/8, yBejiaie HHe B 18 200 pa3 npH ycKopaio meM HanpaaceHHH 75 kV. <I>opMa nonepe^Ho ate^oSiaTaa co CpaBHHTeJIbHO rjianKHMH noBepx HOCTBMH P i c t u r e N o . 13. S a m p l e G/8 18,200 t i m e s magnified at a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. T h e f o r m is d i a g o n a l l y s t r i a ted with relatively smooth faces

O b r . 14. V z o r k a G/8 z v ä č š e n á 20 600 X p r i u r ý c h ľ o v a c o m n a p ä t í 75 kV. D e t a i l ihlice s nerovnomerným sedimen tom PHC. 14 06pa3eii G/8, yBejinqe HHe B 20 600 pa3 n p n ycKopsio uxeM HanpHíKeHHH 75 kV. /leTajib Hrjiti c HepaBHOMepHbiM OTJIOJKeHHeM P i c t u r e No. 14. S a m p l e G/8 20,600 times magnified at a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. D e t a i l of a n e e d l e w i t h i r r e gularly divided sediment

Obr. 15. V z o r k a G / 8 z v ä č š e n á 20 600 X p r i u r ý c h ľ o v a c o m napätí 75 kV. Vretenovitý úlomok s neprežiareným stre dom PHC. 15 OSpa3eii G/8, YBEJÍHTIE HHe B 20 600 pa3 n p n ycKopaio meM HanpnjKeHHH 75 kV. BepeTeHoo6pa3HHH OSJIOMOK C He npocBeqeHHOii cepeaHHoň P i c t u r e No. 15. S a m p l e G/8 20,600 times magnified at a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. A spindlelike fragment with nontransparent middle part

O b r . 16. V z o r k a G / 8 z v ä č š e n á 20 600 X p r i urýchľovacom n a p ä t í 75 kV. P o z o r o v a t e ľ n ý je sedimentovaný koloidný piovlak PHC.

06pa3eii

HNE B 2 0 6 0 0

pa3

G/8,

yBejiiiqe

npii

ycKopaio

meM HanpnateHHH 75 kV. MOSCHO HASJIIOÄATB OTJIOHCHBUIHH

CH KOJIJIOKHHLIÉÍ HaJieT

P i c t u r e No. 16. S a m p l e G / 8 20,600 times magnified at a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. Sedimented colloidal coating can be seen

O b r . 17. V z o r k a G / 8 z v ä č š e n á 26 400 X pri urýchľovacom n a p ä t í 75 kV. I h l i c a v r e t e n o vitého tvaru PHC. 17 OSpa3eu; G/8, yBejinqe :ine B 26 400 pa3 n p n ycKopaio meM HanpasceHHH 75 kV. ílrjia BepeTeHOo6pa3Hoií <j>opMbi P i c t u r e No. 17. S a m p l e G/8 26,400 t i m e s magnified at a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. A spindleshaped needle

O b r . 18. V z o r k a G / 8 z v ä č š e n á 26 400 X p r i u r ý c h ľ o v a c o m n a p ä t í 75 kV. Č i a s t o č n e p r e žiarená ihlica vretenovitého tvaru PHC.

•

••. • . •

18 06pa3eu; G / 8 ,

yBejinqe

HHE B 26 400 pa3 npii ycKoparo meM HanpHJKeHHH 75 kV.

HacTHTOo npocBeqeHHaa n r j i a Be

.*. JBSt ^mm

peTeHoo6pa3Hoii $opMbi.

zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGEDCBA

4. M i n e r a l o g i c k é

P i c t u r e N o . 18. S a m p l e G/8 26,400 t i m e s magnified at a c c e l e r a t i n g t e n s i o n of 75 kV. Partly transparent spindle shaped needle

hodnotenie

vzoriek

Všetky vzorky nami skúmaného plastického sintra ukazujú pod mi kroskopom ihlicovitostebelnatý habitus kryštálov. Je to zriedkavejšia forma kalcitu, kde rast kryštálov je prevažne neusporiadaný a roz mery častíc sú od mikroskopických až po submikroskopické. Podobné formy s radiálnolúčovite usporiadanými kryštálmi pozorovali v trh linách karbonatických hornín (lublinit), ihlicovité zas vo vulkanogén nych horninách (čadič z Konrädoviec), respektíve ako výplň puklín v serpentinitoch (Dobšiná). Skúmané látky teda z mineralogického hľ adiska tvorí kalcit. Pod mienky paramorfózy z aragonitu sa nesplnili ani na základe zmien v kryštálovej mriežke pôsobením cudzích iónov, ani na báze teplých roztokov, lebo látka je pomerne mladá a jej genetický vek nesiaha ani do paleoklímy. Podobne nenastali ani podmienky na polymorfné mo notropné premeny. 28

VERTIKÁLNY PROFIL NÁLEZISKÁ P LASTICKÉHO SINTRA G/8

Vertikálne rozloženie

Klíma

Genetické f a k t o r y

typ

Klimatická oblasť A;

Fyzikálne ú d a j e

— O b s a h CO2 — Ročná p r i e m e r n á teplota — Ročný p r i e m e r z r á ž o k P r i e m e r letných z r á ž o k P r i e m e r zimných zrážok P o č e t mrazivých dní v r o k u

8,0 °C 625 m m 200 — 300 m m 350 — 400 m m 120 140

Pôda

R A h + RA +

— Obsah CO2 v p ô d n o m vzduchu, leto — Obsah CO2 v p ô d n o m vzduchu, zima — Hrúbka pôdnej vrstvy

R2O3 : 1 2 , 8 0 % , SÍO2 : 6 7 , 1 7

"I— H r ú b k a v r s t v y I—Tektonika (smer a sklon)

P l a s t i c k ý sinter

Stropná v o d a — M a t e r s k ý r o z t o k

J a s k y n n ý p r i e s t o r — Statická

R o z p u s t n é SÍO2

Obsah v o d y | _ Minerálne zloženie

CaCOj : 97,01 %, MgCOs : 1,15 % R2O3 : 0 , 6 0 % . SÍO2 : 0 , 4 2

cca 8 m S J , 80° CaCOj : 94,60 %, MgCOs : 1,40 R2O3 : 1 , 3 0 % , SÍO2

81,0 %

: 1,90

0,04 %

kalcit

CaC03 : 165 290 mg/1 MgCOs t 45 63 mg/l

Chemizmus 1—Teplota vzduchu a vlhkosť "I—Obsah CO2 v o vzduchu

200 250 mg/l CO2

o — 40 cm

Chemizmus Látka

0,3 1,9 % 0,1 0,3 %

I—chemizmus H o r n i n a —Stredný trias, ladin

0,9 mg/l

0,03 %

CaO : 2,4 %, MgO : 1,5 %

Chemizmus to CD

Vertikálna v o d a

Chemické ú d a j e

9,0 °C, 99 %

0,20 0,95

5. V e r t i k á l n y

profil náleziská

plastického

sintra

Kvôli názornosti sme na báze náleziská vzorky G/8 zostrojili vertikál ny profil fyzikálnochemického vývoja sekundárneho kalcitu. Z modelu vidno, že celý genetický proces je analogický s procesom vzniku sin trového materiálu vôbec, ale predsa je rozdiel v konečnej forme látky.

IV. DISKUSIA

Po preštudovaní názorov na problematiku genézy a súčasného fyzi kálnochemického stavu materiálov pokladaných za látky, ktoré my súhrnne nazývame plastické sintre, a po uskutočnení výskumu vzoriek analogického materiálu z niekoľ kých vybraných jaskýň v ČSSR pokú sime sa prispieť k hodnoteniu tohto špecifického javu. V prvej etape výskumu sme sa usilovali o získanie objektívnych pod kladov na definíciu mineralogického pôvodu skúmanej látky. Je dôle žité objasniť, ktoré konzistenčne podobné, no geneticky predsa celkom rozdielne materiály môžeme nazvať plastickými sintrami. V literatúre sú pre fyzikálny stav, ktorý my posudzujeme ako plastický, použité rôzne triviálne názvy, nerozlišuje sa však podľa genézy. Už v úvode treba podotknúť , ako to vyplýva z časti o prehľ ade názorov, že sa delia na dve skupiny. Prvá skupina autorov pokladá vznik plastického sintra za produkt korózie horniny a sekundárneho kryštalického uhličitanu vápenatého. Takto vzniknutá látka je však od karbonátov agresívnymi vodami veľmi ochudobnená, a čím menšie sú častice výsledného produktu, tým viac sa látka mineralogický stane ílovitou, až hlinou (73). Druhá skupina riešiteľov vysvetľuje vznik plastického sintra na báze normálnych krasotvorných procesov, pričom stav materiálu odvodzujú z fyzikálnych, chemických a biochemických dejov (7, 8, 9, 52). Vie me, že mineralogický môže byť plastický sinter veľmi rôznorodý, má však jeden spoločný determinujúci znak — tvorí sa prevažne z karbo nátov alkalických zemín, a že všeobecne obsahuje značné množstvo adhéznej vody. Ostatné komponenty ovplyvňujú prípadne len vzhľad alebo konzistenciu materiálu in situ. Po preskúmaní oboch názorov na princíp vzniku plastického sintra prichádzame k názoru, že prvá alternatíva rieši morfologicky a j mine ralogický celkom iný materiál, ktorý nezodpovedá látke, ktorej pôvod a súčasný stav ju predurčuje tvoriť na jaskynných plochách plastický sinter. Z vlastných lokalít poznáme náleziská (Gombasecká jaskyňa atd.), kde sa plastický sinter vyskytuje v tesnej blízkosti a neohraniče ne od korozívnych rozpadových produktov. Pritom sme určite dokázali genetickú odlišnosť oboch materiálov. Súvislosť týchto dvoch materiálov je čisto mechanická a vyplýva z charakteru komunikácií vertikálnych 30

vôd, presnejšie z tektonických podmienok horninového nadložia a blíz kosti povrchu. Keďže táto pomerne tenká vrstva nadložia je charakte ristická pre každé nálezisko plastického sintra (ide o skúmané vzorky) a všade v blízkosti sú miesta s prívodom silne deštruktívnych agresív nych vôd, pokladáme za dominujúci genetický moment práve rozdiel v charaktere týchto komunikácií. Kým systém litokláz nad náleziskom nesie pravdepodobne všetky charakteristiky kapilárnych, kvapľovotvorných systémov — čo doka zuje a j stagnáciou podmienená nasýtenosť materských roztokov — zatiaľ hornina nad miestami prítoku agresívnych vôd ukazuje sa byť vertikálne veľmi priepustná, bez zábran vyplývajúcich z fyzikálnych zákonitostí. Súhrne zistené poznatky sú: v prvom prípade sa na jaskyn ných plochách objavuje typický, kyslým uhličitanom vápenatým viac menej nasýtený materský roztok, v druhom zas roztok obsahujúci pomerne veľké množstvo agresívneho C0 2 , s minimálnym obsahom Ca(HC0 3 } 2 . V oboch prípadoch sa predpokladá taký usmernený prietok roztoku, akým sa výsledný produkt ešte neodplavuje. V opačnom prí pade n a s t a n e mechanická deštrukcia už existujúcich útvarov, ktoré sa potom v podobe sedimentov premiestňujú. Pre demonštráciu našich tvrdení predkladáme chemickú analýzu plastického, silne hydratovaného materiálu z Gombaseckej lokality. Materiál sa nachádza v tesnej blízkosti náleziská plastického sintra (vzorka G/10), je žltohnedej farby, nehomogénneho vzhľadu, s obsahom úlomkov sintrovej kôry a je väčšinou hlinitej konzistencie. Chemická analýza: 51,35 24,12 8,23 25,20 6,30

vlhkosť Si0 2 . R2O3 .

CaO . MgO .

% % % % %

Poznámka: Chemickú analýzu okrem stanovenia vlhkosti sme urobi li z vyžíhanej vzorky. Z rozboru vidno, že vzorka reprezentuje celkom odlišnú materiálovú skladbu a podobá sa skôr konglomerátu naplavených ílovitých látok, ktorých časť sa prejavuje v amorfnom stave s obsahom autochtónnych materiálov pôvodom z kryštalických karbonátov. Je pravdepodobné, že vertikálna komunikácia roztokov v súčasnom štádiu vývoja tu umožňuje a j naplavovanie koloidných ílov z povrchu. Ide teda o konkrétny príklad morfologicky síce podobného, geneticky však celkom iného materiálu, než sú z materských roztokov kryštalizáciou tvorené vzorky plastického sintra. Už v časti o experimentálnom výskume vzoriek plastického sintra sme poukázali na predpoklad, že sa všetky tvorili normálnou sintro 31

tvornou cestou. Pomer CaC0 3 a MgC0 3 sa pritom odzrkadlí a j v che mizme plastických sintrov, ale ako to ukazujú vzorky skúmané inými autormi z iných proveniencií, na vývoj fyzikálnej formy materiálu nem á nijaký vplyv (hydromagnezit, lublinit, huntit a t d . ) . Z pozorovaných vzoriek sa ukazuje, že ide o neusporiadaný zhluk kalcitových kryštálových ihlíc, všeobecne v prostredí materského rozto ku, ktorého zadržané množstvo vyjadruje stupeň hydratácie tejktorej vzorky. Rozmer kryštálov sa nachodí rádové medzi 10~5 — ICH cm, sporadicky sa objavujú a j úlomky a ihlice väčších rozmerov, ktoré nie sú typické, a preto sú a j zanedbateľ né. Priemerná dĺžka ihlíc je okolo 103

c m

Z celkového fyzikálneho stavu skúmaných vzoriek konštatujeme, že ide o polydisperznú koloidnú sústavu, kde pevná fáza tvorí na báze karbonátových ihlíc diformnú dispergovanú fázu s nepohyblivým za kotveným charakterom. V každom prípade stojíme pred nebežným typom sústavy — tuhá látka — kvapalina — kde následkom špongio vitej štruktúry dispergovaná tuhá látka in situ nemôže sedimentovať , kým naopak súvislá kvapalná fáza je pohyblivá. Pri klasifikácii te kutej fázy sústavy stotožňujeme sa s názorom R. B e r n a s c o n i h o (7, 8, 9) o existencii adhéznej a kohéznej „vody" s pripomienkou, že určenie jej maximálneho obsahu (cca 65 °/o] v látke pre prírodné pod mienky neplatí. Nami skúmané a v tabuľke 1 uvedené ú d a j e o obsahu adsorpčnej vody sme získali z čerstvo odobratých vzoriek sušením. Na opak, spomenutý autor vzorky plastického sintra najprv vysušil a rehy dratáciou určitého množstva vody vyjadril ich maximálnu adsorpčnú schopnosť . Predchádzajúcim sušením a n a j m ä homogenizovaním sa po rušila pôvodná špongiovitá štruktúra materiálu, čo muselo ovplyvniť a j množstvo adsorbovanej vody. Vieme, že kompaktnosť takejto sústavy podmieňujú tri činitele: stupeň disperzity, tvar častíc a adhézia medzi časticami. Ak odhliadneme od vplyvu adhézie, potom v prípade guľ atých častíc je pre kompaktnosť sústavy priaznivá polydisperzita. V prípade anizodimenzných častíc je priaznivá zas vektorová usporiadanosť . Pri rovnakej textúre sústavy jej plastickosť závisí od adhézie (ak je medzi časticami väčšia, väčšia je a j tvarová stabilita sústavy). Veľká adhézia bráni časticiam, aby sa vedľa seba posúvali a častice sa dotýkajú iba svojimi hranami, alebo hrotmi a sústava — hoci je geometricky voľná — predsa tvorí pevnú kostru (16, 41). Takýto stav predpokladáme a j pri skúmaných vzorkách plastického sintra. Ako sme už uviedli, mineralogický môže byť plastický sinter veľmi rôznorodý, pričom genetickou podmienkou je na kryštalografickej for me založený veľký špecifický povrch dispergovanej fázy. Ďalší dôležitý faktor pri genetickom hodnotení vzoriek je forma prítomnosti SÍO2 v sintrových materiáloch. Z veľkého počtu analýz tak tvrdých sintrov, 32

ako a j vzoriek plastického sintra vieme, že všetky obsahujú väčšiemen šie množstvoyxwutsrqponmljigfecbaXWVUTSRPONMKJIHGECB SÍO2. Pri metóde rozpúšť ania karbonátov v kyslom pro stredí ostáva SÍO2 určite v koloidnej forme, pričom iné formy tejto sub stancie nemôžeme rozlíšiť. Počas skúmania možnosti diferenciácie stavu Si0 2 v sintroch podaril sa nám analytický dôkaz oboch foriem oddele ne, metódou suspendovania a filtrácie jemnomletých vzoriek a napokon chemickým určením z filtrátu. Z výsledkov vidno, že vo vzorkách tvr dého sintra (rôzne kvaple] je SÍO2 prítomný buď ako kryštaloid, alebo ako nerozpustný silikát (napr. íly). Naopak vo všetkých vzorkách plastic kého sintra sa SÍO2 nachodí ako volný v koloidnej alebo rozpustnej forme. Toto naše zistenie potvrdzuje submikroskopický výskum v expe rimentálnej stati. Dokázanému koloidnému SÍO2 a ďalším koloidným látkam vo vzor kách plastického sintra pripisujeme faktorálnu úlohu pri udržiavaní konzistencie sústavy. Všetky tuhé látky pri kryštalizácii z roztokov ne vyhnutne prechádzajú koloidným stavom, ktorý za určitých podmienok možno stabilizovať . Ak SÍO2 pokladáme za takýto stabilizátor sústavy, potom vieme, že je to koloid, ktorý sa na časticiach kryštalického kar bonátu adsorbuje a zvyšuje ich lyofilitu, čím sa zvýši možnosť adsorpcie tekutiny. Pre uvedenú povahu stabilizátor hatí vzrast častíc, napomáha vznik zárodkov, bráni tvorbe kompaktných polykryštálov, v dôsledku čoho stabilizuje disperzný stav (16). Na stabilizáciu s k ú m a n e j sústavy môžu vplývať a j niektoré organické látky, pričom určitú úlohu možno pripísať humínovým kyselinám; pri púšť ame však a j vplyv metabolických produktov vzniknutých fyziolo gickou funkciou mikroorganizmov, a to vplyv biogenetického procesu.

ZÁVER

Všeobecným znakom našich výskumných úloh na báze činnosti Spe leolaboratória MSK pri Gombaseckej jaskyni sú práce experimentálno výskumné. Na takomto podklade sme sa usilovali o prispenie jednak k definícii plastických sintrov ako jedného morfologického typu kate górie sekundárne kryštalizovaných uhličitanov, jednak sme sa pokúsili riešiť niektoré veľmi špecifické genetické problémy vzoriek. Kým prvú časť sme na základe chemických a fyzikálnych porovnaní riešili ob jektívne, a podarilo sa n á m skoro presne definovať podstatu morfolo gických a fyzikálnochemických znakov plastického sintra, zatiaľ pod mienky jeho genetického vývoja sme zistili len čiastočne. Myslíme tu n a j m ä na problém spôsobu kryštalizácie karbonátov z roztoku, kde chýba konkretizácia a úvahy sú zväčša hypotetické. Sme však presved čení, že pri vzniku takéhoto fyzikálneho stavu materiálu h r a j ú predsa len hlavnú úlohu chemické a fyzikálne faktory vyplývajúce z polohy

nálezísk Myslíme tu predovšetkým na prevažne tenkú nadložnu vrstvu horniny na krátke a otvorené vertikálne komunikácie roztokov a v ne poslednom rade na vonkajšiu povrchovú pôdu tak z aspektu mineralno chemického, ako aj organického, teda speleogenetickeho. LITERATÚRA I . APPL, L. Sl

JOKL, M., M e t o d i k a

méíení

2 Z b B A L Á S Z , D., 1965: A k a r s z t k o r r ó z i ó

mikroklimatických

általános kémiai

podmínek

pro

hyg.

v o n a t k o z á s a i . In K a r s z t

B a r l a n g II. B u d a p e s t .

és

, .

3. BALÁSZ, D., 1969: K í s e r l e t e k a t a l a j a l a t t i k a r s t o s k o r r ó z i o r ó l . I n K a r s z t e s

Bar

l a n4.g BALOGH, II. B u d a p eK., s t . 1964: A B u k k h e g y s é g f o l d t a n i k é p z o d m é n y e i . A n n a l e s I n s t i t u t i. G e o l o g i c i P u b l i c i H u n g a r i c i XLVIII/2. B u d a p e s t . 5. BEDRNA, Z.

HRAŠKO, J.

SOTÄKOVÁ, S., 1968: P o ľ n o h o s p o d á r s k e

lectvo. Bratislava. 6. BERNARD, J. H. a kol., 1969: M i n e r a l ó g i e Č e s k o s l o v e n s k a . 7. BERNASCONI,

R., 1957: I é r e

contribution

pôdozna

Praha.

ľétude

Mondmilch.

Stalactite

ä ľétude

Mondmilch.

Stalactne

VII/3. Bumpliz — Berne. 8. BERNASCONI, R., 1960: Ilie c o n t r i b u t i o n

IV/4. Berne. 9. BERNASCONI, R., 1960: L ' E v o l u t i o n p h y s i c o c h e m i q u e d u M o n d m i l c h . I n p r e d n a s k a na sympóziu, Varenna. 10. BETECHTIN, A. G., 1955: M i n e r a l ó g i a . B r a t i s l a v a . I I . BOGLI, A., 1954: D a s V e r h a l t e n v o n K a r b o n a t e n i n d e r N á t u r . I n Die H o h l e 3 — 4. W i e n . „ , , 12. BĎGLI, A., 1960: K a l k l ô s u n g u n d K a r r e n b i l d u n g . I n Z e i t s c h r i f t f u r G e o m o r p h o l o gie. Gottingen. 13. B ä G L I , A., 1961: D e r H ô h l e n l e h m . I n M e m . V. d e l i a R a s s e g n a S p e l e o l o g . Como. 14. BOGLI, A., 1969: La C o r r o s i o n e Trieste 15. BRDIČKA, R.

per

KALOUSEK, M.

miscela

d'Acque.

Atti

Italiana.

. e Memorie w

SCHÚTZ, A., 1972: Ú v o d d o f y z i k á l n i

4 S e r i e M e m o i r e s No. II., S p é l é o l o g i e ' 20. CSER, F. MAUCHA, L., 1968: t i o n s In K a r s z t é s B a r l a n g k u t a t á s V. 21. CZÁJLIK, I., 1961: A V a s s I m r e

1968.

chemie.

Praha. 16. BUZÁGH, A., 1961: K o l o i d i k a 1 — 2. B r a t i s l a v a . 17 BYSTRICKÝ, J., 1964: S l o v e n s k ý k r a s . B r a t i s l a v a . 18^ CAUMARTIN — RENAULT, 1958: La c o r r o s i o n b i o c h i m i q u e d a n s u n r é s e a u t i q19. u e CAVAILLE, e t la g e n é s e A., d u 1962: M o n dLe m i lScyhs. t éIm n eN oc taerss t iBq iuoes peetl elo' E l ovgo. l u t i o n d e s G r o t t e s . I n

in_Q

kars

Spelunca

Physique. Paris. „ C o n t r i b u t i o n t o t h e O r i g i n of „ E x c e n t r i c Concre Budapest. barlang részetes hydrologiai vizsgálatanak U]abb

e r e d m é n y e i . iA K a r s z t é s B a r l a n g k u t a t á s III. B u d a p e s t . 22. CZÁJLIK, I. FEJÉRDY, I., 1960: C s e p p k ô v e k r ô l c s e p e g o v i z e k v i z s g á l a t a a V a s s I m r e b a r l a n g b ' a n . In K a r s z t é s B a r l a n g k u t a t á s I. B u d a p e s t . 23. DROPPA, A., 1963 1964: G e o m o r f o l o g l c k ý a h y d r o l o g i c k ý i a s k y n e . I n S l o v e n s k ý k r a s V. L i p t o v s k ý M i k u l á š . 24. DUDICH, E., 1932: Az A g g t e l e k i c s e p p k ô b a r l a n g é s k o r n y e k e . 25. F E H É R , D., 1955: T a l a j b i o l ó g i a . B u d a p e s t .

výskum Budapest.

Jasovskej

26. FRANKE, H. W., 1961: F o r m g e s e t z e d e s H o h l e n s i n t e r s . In s e p a r . M e m o r i a V. d e l i a R a s s e g n a Speleol. I t a l i a n a . Como. 27. FRANKE, H. W., 1962: Die B e z i e h u n g e n z w i s c h e n V e r s i n t e r u n g u n d K o r r o s i o n . In Die H o h l e . Wien. 28. FRANKE, H. W., 1965: T h e T h e o r y b e h i n d S t a l a g m i t e S h a p e s . In S t u d i e s in Spe leology, vol. 1, P a r t s 2 — 3, D e c e m b e r . 29. GADÓ, P., 1965. A S z e m l ô h e g y i b a r l a n g b a n t a l á l t k r i s t á l y s z a r ó l k é s z u l t R ô n t g e n v i z s g á l a t e r e d m é n y e . In K a r s z t és B a r l a n g I. B u d a p e s t . 30. HEITMAN, B., 1969: P e t r o g r a f i e . P r a h a . 31. HOMZA, Š. — RAJMAN, L. — RODA, Š., 1970. Vznik a v ý v o j k r a s o v é h o f e n o m é n u O c h t i n s k e j a r a g o n i t o v e j j a s k y n e . In S l o v e n s k ý k r a s VIII. L i p t o v s k ý M i k u l á š . 32. HORVÁTH, J., 1959: M i k r o b i o l ó g i a . B u d a p e s t . 33. HOUČ, O., 1951: C h e m i c k á l a b o r a t o r n í p r í r u č k a . P r a h a . 34. HOUDEK, I., 1956: O v a h a o k v a p ľ o c h D r a č e j ľ a d o v e j j a s k y n e z r o k u 1728. In K r á s y S l o v e n s k a XXXIII/10. B r a t i s l a v a . 35. CHLEBOVSKÝ, T. — JIRKOVSKÝ, R., 1968: C h e m i e p r o h u t n í k y a h o r n í k y . P r a h a . 36. CHROMOV, S. P., 1968: M e t e o r o l ó g i a a k l i m a t o l ó g i a . B r a t i s l a v a . 37. JAKÄL, J., 1968: P r e h ľ a d n á z o r o v n a vývoj k r a s o v ý c h ú z e m í a ich o d r a z vo vý s k u m e k r a s u S l o v e n s k a . In G e o g r a f i c k ý č a s o p i s XX/2. B r a t i s l a v a . 38. JAKUCS, L., 1961: O b e r die F ä r b u n g d e r T r o p f s t e i n e in d e n H ô h l e n . In K a r s z t és B a r l a n g k u t a t á s III. B u d a p e s t . 39. JAKUCS, L., 1971: A k a r s z t o k m o r f o g e n e t i k á j a . B u d a p e s t . 40. JAKUCS, L. — KESSLER, H., A b a r l a n g o k v i l á g a . B u d a p e s t . 41. KELLO, V. — TKÄC, A., 1969: F y z i k á l n a c h é m i a . B r a t i s l a v a . 42. KETTNER, R., 1956: V š e o b e c n á g e o l ó g i e . P r a h a . 43. KIPIKAŠOVÄ, S. — KMINIAKOVÄ, G., 1966: K ú l o h e k o l o i d o v v k r y š t a l i c k e j vý p l n i e n d o g é n n y c h ložísk. Košice. 44. Kolektív, J e d n o t n é m e t ó d y c h e m i c k é h o r o z b o r u vôd. 45. Kolektív, 1966. A t l a s ČSSR. P r a h a . 46. Kolektív, 1964 — 1968: T e r m é s z e t t u d o m á n y i l e x i k ó n I — VI. B u d a p e s t . 47. Kolektív, 1971: M o d e r n f i z i k a i k i s e n c i k l o p é d i a . B u d a p e s t . 48. KUBlNY, D., 1956: G e o l o g i c k o s p e l e o l o g i c k ý v ý s k u m B y s t r i a n s k o v a l a š t i a n s k e h o j a s k y n n é h o s y s t é m u . In K r á s y S l o v e n s k a XXXIII/7. B r a t i s l a v a . 49. KUHN, A., 1953: K o l o i d c h e m i s c h e s T a s c h e n b u c h . Leipzig. 50. KUNSKÝ, J., 1950: K r a s a j e s k y n č . P r a h a . 51. LUKÄČ, R., 1968: V š e o b e c n á m i n e r a l ó g i a I. K r y š t a l o g r a f i a . B r a t i s l a v a . 52. MATTIOLI, B., 1970: C o n s i d e r a t i o n i G e n e t i c h e su A l c u n i Depositi di M o n d m i l c h D e l ľ l t a l i a C e n t r á l e . In R a s s e g n a S p e l e o l o g i c a I t a l i a n a XXII/1 — 4. 53. MAZÚR, E. — JAKÁL, J., 1967 — 1968: T y p o l o g i c k é č l e n e n i e k r a s o v ý c h o b l a s t í n a S l o v e n s k u . In S l o v e n s k ý k r a s VII. L i p t o v s k ý M i k u l á š . 54. MAZÚR, E. a kol., 1971: S l o v e n s k ý k r a s . In G e o g r a f i c k é p r á c e , roč. II, č. 1 — 2. Bratislava. 55. MELÓN, M. G., 1950: A n a l y t i c a l A b s o r b t i o n S p e c t r o s c o p y . N e w y o r k . 56. NÁRAY SZABÓ, I., 1967: Kémia. B u d a p e s t . 57. OZORAY, Gy., 1961: M a g n é z i u m k a r b o n á t a s v á n y o k e l o f o r d u l á s a b a r l a n g o k b a n . In K a r s z t és B a r l a n g k u t a t á s II. B u d a p e s t . 58. PÄLYI, Gy., 1960: S t u d y on C o l o u r e d S t a l a c t i t e s a n d C o a t i n g s o m e G e o c h e m i c a l a n d K a r s t — H y d r o l o g i c a l A s p e c t s of t h e F o r m a t i o n of C o l o u r a t i o n s in Caves. in K a r s z t é s B a r l a n g k u t a t á s II. B u d a p e s t . 59. POUCHLÝ, J., 1955: Koloidní c h e m i e . P r a h a . 60. PULINA, M., 1970: W s t ^ p n e W y n i k i badari n a d Š r o d o w i s k i e m G e o g r a f i c z n y m Jaskini N i e d ž w i e d z i e j . In Acta Univ. W r a t i s l a v i e n s i s No. 127, S t u d i a G e o g r a f i c z n e XIV. Wruclaw.

61. RAJMAN, L. — RODA, S. — KLINCKO, K., 1971: M o ž n o s t i s p e l e o k l i m a t i c k e j t e r a p i e v G o m b a s e c k e j Jaskyni. Liptovský Mikuláš. 62. REMY, H., 1971: A n o r g a n i c k á c h e m i e . I — II. P r a h a . 63. ROSICKÝ, V. — KOKTÁ, J., 1961: P r í r u č k a p r o u r č o v á n í n e r o s t ú . P r a h a . 64. SMOLÍKOVÄ, L., 1959: P ň d n í p o m e r y J i h o s l o v e n s k é h o k r a s u . I n A c t a G e o l o g . U. C. 3. P r a h a . 65. SPURNÝ, K. — JECH,wvutsponjigbaZYXVUTSRQPONMLKJIHFEDCBA C . — SEDLÄČEK, B. — ŠTORCH, O., 1961: A e r o s o l y . P r a h a . 66. S T E P H E N S O N , M., 1949: B a c t e r i a l M e t a b o l i s m . L o n d o n . 67. SZABÔ, P. Z., 1956: M a g y a r o r s z á g i k a r s z t f o r m á k k l í m a t o r t é n e t i v o n a t k o z á s a i . In Fôldrajzi kozlôny. Budapest. 68. SZÄDECZKY, E., 1950: A l t a l á n o s á s v á n y t a n . R u k o p i s , M i s k o l c . 69. SARUDY, I., 1947: S z e r v e t l e n m e n n i s é g i a n a l ý z i s . B u d a p e s t . 70. ŠVECOV, M. S., 1957: P e t r o g r a f i a s e d i m e n t á r n y c h h o r n í n . B r a t i s l a v a . 71. TRIMMEL, H. a k o l . , 1965: S p e l ä o l o g i s c h e s F a c h w ô r t e r b u c h . W i e n . 72. TRIMMEL, H., 1968: H o h l e n k u n d e . B r a u n s c h w e i g . 73. TRIMMEL, H., 1968: Die A r z b e r g h ô h l e b e i W i l d a l p e n . E i n B e i t r a g z u d e n P r o b l e men der Hôhlensedimente, der BergmilchBildung und der Speläogenese. Prednáška II. C o n g r e s s e UIS. B a r i — L e c c e — S a l e r n o . 74. ZELINKA, M. — SLÄDEČEK, VI., 1964: H y d r o b i o l o g i e p r o v o d o h o s p o d á f e . P r a h a . CTATbfl

HCCJIEflOBAHHH TEHE3HCA IIJIACTHHECKHX HATEHHblX (CHHTPOB) B B H E P A H H b l X nEIIÍEPAX HCCP

OOPM

JlanHCjian PaÔMaH — Hhe^an P o a a P e 3 K) M e B paMKax aanaHHH CnejieojiafíopaTopnH n p n ľoMÔaceiíKoii nemepe, HccjieaoBaTejibCKoro oTae jieHHa My3ea cjioBanKoro KapcTa B JIHIITOBCKOM MnKyjiauie, aBTopbi paSoTaioT c 1966 r o a a Haa peineHHeM aoJiroBpeMeHHoro 3aaaHH«: B03HHKH0BeHHe n pa3BHTHe Mop<j>ojiorHqecKHx $opM Ha TEKOB B BbiôpaHHbix nemepax CaoBaiiKoro KapcTa. l i p u pacnpeaeaeHHH oTaeJibHbix ($opM B Kjiaccbi THnOB, iipMiiijioCíi 3aHaTbca n p o Ô J i e M o ň M0p<F>0Ji0rHqeCK0H npMiiaAJie>KHOCTK MaTepnajia, B OTe <iecTBeHHOH jíHTepaType npHBeaeHHoro noa Ha3BaHHeM „nickamínek", B 3arpaHHqHoií >Ke noa pa3JiHqHHMH TpHBHajibHbiMH Ha3BaHHHMH, KaK „Bergmilch, Mondmilch".

Ä B T o p b i HccjieaoBaHHH 3T0T0 cneiiH<}>HqecKoro MaTepnajia pa3aeJiHjm paôoxy Ha caeayiomHe qeTbipe raaBHbix q a c r a : I OÔ3op B3raaaoB Ha B03HHKH0BeHHe naacTHqecKoro HaTeKa, II OnHca Hne MecTOHaxoacaeHHií, III SKcnepHMeHTajiBHoe HccJienoBaime, IV flncKyccHa. IIoa aaHHbiMH coôcTeBeHHoro HCCjieaoBaHHa, aBTopbi noabiľoJKHjiH B3raaabi pa3Hwx cnertHajiHC TOB, 3aHHMaiomHxca reHe3HC0M SToro MaTepnajia. BaatHbiMH paSoTaMH OHH cqHTaiOT CTaTbio G. K y r l i H H. T r i m m e l a , K0T0pbie n p n pemeHHH npoôaeMaTHKH nemepbi Apu6epr (Arcberg) yTBepacaaioT, qľ o MaTepnaa aBjíaeica npoayKTOM Koppo3noHHoro pa3pyuieHHa ropnoii nopoaM. OfíuiHpiioe H aojrroBpeMeHHoe HccjieaoBaHHe MaxepHajia npoBea P. EepnacKOHH ( R . B e r n a s c o n i ) . H a ocHOBaHHH 3KciiepHMeHxajibHBix pa6oT OH aejiaeT 3aKjiioqeHHa o xHMH3Me H $H3Hqec KOM cocToaHHH HCcaeayeMoro Marepnaiia. OH yTBepacaaeT, QTO c reHeTHqecKoií TOQKH 3peHHa, 3T0 HOpMajIbHbie BT0pH1H0KpHCTaJIJIH30BaHHbie KapfioHaTbi. E MaTTHOjiH (B. M a t t i o l i ) npo Kea MHHepajiornqecKoe HccjieaOBaHHe 6ojibuioro KOJmqecTBa oôpa3H0B H3 nemep HiaJiHH. B a p y roM HanpaBJíeHHH, Ha 6a3e 6HoreHeľHqecKoro npoijecca, o6i>aCHaioT B03HHKH0BeHHe ruiacTHqecKHX HaTeKOB B. KoMapTHH (V. C a u m a r t i n ) H <j>. PeHojiBT ( P h . R e n a u l t ) . OHH nyTeM MHKpo 6noi!orn<íecKoro HceaeaoBaHHa HaeHTH$Hi(HpoBaJiH zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLK Parabactérium Spelei, H Ha OCHOBAHHH B03 aeiicTBHa METASOJMQECKHX npoayKTOB STHX MHKpoopraHH3M0B, oôtacHaioT BecB reHeTnqecKHŕi npoiiecc.

B o6nope B3rJiaaoB Ha 3TOT Bonpoc OHH npHBoaaT N HecKOjibKO pagoT, HMeiomHx qacTHqHO HCTopHqecKoe 3HaqeHHe, a qacTHqHO npeacTaBjíaromHx n cneiinaJiBHbie CTaTbH o MHHepaabHOM COCTaBe HCKOTOPBLX O0pa3IJOB.

H a ocHOBamm zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA ycTaHOBjícHHbix npeoôjiaaaromiix <|>H3HqecKHx CBOÍÍCTB HccJieayeMoro MaTepnajia, aETopbi pa3pemaioT ceôe B najibHeňmeM nojibaoBaTbCH Ha3BairaeM „njiacTnqecKnii HaTeK" (plastic ký sinter). B 9KCHepHMeHTajibHoií q a c r a OHH npHBoaaT CHaqajia xHMHiecKOaHíUHTHqecKoe Hccjie aoBaHHe 18 o6pa3i;oB pa3Horo npoHcxo>KaeHHa B 11CCP . KaK s r o MOÍKHO cyaHTb no TaSjiime, OHH npoH3BeJiH cHaqaaa xHMHqecKHH aHajiH3 o6paar(OB cyxoro BemecTBa KjiacCHiecKHM MeľoaoM, npHHHMan BO BHHMaHHe HaJiHiHe CaCC>3, M g C0 3, R2O 3 H SÍO2 B npoqeHTax. Bo BTopoii qacTH TaSjiHiíH OHH npHBoaaT pe3yjibTaTbi cneKTpajibHoro 3MHCCHOHHOI:O aHaJiH3a saeMeHTOB Bbime 0 ,0 1 % . B TpeTbeM CTOJiôiie npHBeaeHbi pe3yjibTaTi,i onpeaejieHHa pacTBopHMoro SÍO2 nocjie yaaaeHHH Kap6oHaTOB c oaHoä cropoHbi cjiHjibTpoBajibHMM MeToaoM, a c a p y r o ô CTopoHM H pacT BopcHHeM B H NO 3 B O6OHX cayqaax HX Bbipa>KaioT B nponeHTax. B KOHixe Ta6jmnt>i npHBeaeiio coaepacaHHe Boabi B KOHKpeiiHax, ycTaHOBjíeiiHoe nyTeM cyMKH n p n 10 5 °C H BbipaaceHHoe B npo neHTax Beca.

H 3 TaSjiHiibi BHJIHO, qTo BO Bcex 18 o6pa3nax njiacTHqecKHx HaTeKOB HaxoaaTca cpaBHHTejibHo qHCTbie KapSoHaTbi KaJibUHa. H 3 aHaiiH3a caeayeT H TOT <j>aKT, qTo c XHMiraecKOH TOQKH apeHHít Bce HccJieayeMbie o6pa3iibi noaofiHbi 06BIKH0BEHHBIM HaTenaM (cHHTpaM), HaxoaamHMca B MecTO naxo>KaeHHax, r a e 6MJIH B3HTH o6pa3iji>i. 3TO noaTBep;KaaeT H o6pa3eu cTaaaKTHTa G/ 7 cjiyaca m a ň a a a npoBepKH, npHBeaeHHbiô B KOHije TaSjiHiibi1. Pa3HHi(a n poaBJíaeTca TOJibKO B ajieMeirre SÍO2, onpeaejiaeMOM MeToaoM $HabTpoBaHHa. ToqHo B3BeineHHoe KOJinqecTBo o6pa3iia aBTopbi cycneHaHpoBaan B ÄHCTHjijiHpoBaHHOH Boae n p n nocToaHHbix ycaoBHax H $HjibTpoBajin ijmab TpoM Schleider et Schúl 584 3 . H3 qn cToro $HjibTpaTa 3aTeM o n p eaeaajm KOjiopHMeTpnqecKHM MeľoaoM SÍO2. n P H 3TOM OHH 3aMeqaioT, qTo 3TOT MeToa onpeaejieHHa Koaon aajibHoro SÍO2 B M a T e p n a J i e , 6 HJI 6ojiee HJIH M e H e e HH<J>opMaraBHHH, npnqeM onpeaeaeHHe SÍO2 H3 $HjibTpaTa HBaaeTca y » e o6i>eKTHBHbiM. Pe3yjibTaTbi c B H a e T e a b C T B y i o T o TOM,usrpmlieaZYVUTSRPONMLKJIHFEDC VTO SÍO2 H a x o a H T c a KaK B o6pa3iiax KjiroqaeTca

njiacTHqecKHx

HaxeKOB,

TOJIBKO B <$H3HqecKOM

TaK

B OÔMKHOBCHHOM

COCTOHHHH K O M n o H e H T a ,

B NJIACTHQECKHX H a T e K a x H a x o a H T c a

HaTeqHOM

ToqHee

MaTepnaae.

roBopa,

H B K0jui0HaajibH0M cocToaHHH,

qTo

Pa3HHiia

B TO B p e M a

B ocTa.nHbix HaTeqHbix

3a KaK $op

M a x HJIH TOJIbKO KaK KpHCTaJIJIOHÄbl, HJIH KaK H e p a C T B O p H M b i e CHJIHKaTbl.

ílHíJpaKTOMeTpHqecKHii peHTreHOBCKHH aHajiH3 6biji npOBeaeH HA SOJIMIIOM KOjmqecTBe o6pa3 HOB naacTHqecKHx HaTeKOB. B KOHiíe oucHOBaromeft Ta6jiHUbi 2 6wjia npoBeaeHa oiieHKa o6paaua D/24, npeacTaBjíaiomero KpynHOKpncTaJijiHqecKHH cTaaaKTHT. ECJIH oijeHKy 06pa3ii0B naacxnqec KHX HaTeKOB cpaBHHM c BejiHqHHaMH KajibUHTa H aparoHHTa B TaSjinqax, TO MM BHIHK, qTo Bce OHH cooTBeTCTByioT CTpyKType KaabijHTa. H a p a a y c npnBeaeHHbiMH HccjieaoBaHHaMH, aÔTopbi aajra caejiaTb H cyÔMHKpocKonnqecKHe CHHM KH Tpex THnnqHbix oôpaauOB njiacTHqecKHx HaTeKOB. CHHMKH cnejiaji HH>K. MOJIIHK C pertJiHK, iipHroTOBjreHHbix H3 BbicyuieHHoro BenjecTBa H MeTajuiH30BaHHbix cnnaBOM A u P d (60 °/o A u ) . Ma HccjieaoBaHHa BbiTeKaeT, qTo 3aecb peqb HaeT o Hrjie KajibijHTa, nojiyiHBHieŕíca B pe3yjibTaTe nepBHqHOH CTaaHH KpHCTaJIJIHSatfHH KaJIbQHTa H3 MaTepHHCKHX paCTBOpOB. H a CHHMKaX BHaHbt xapaKTepHtie KOJUioHaHbie $opMbi, TaK KaK oTcyTCByioT Biiojine pa3BHTbie KpHCTaaabi c ôojibmHMH rjiaaKHMH noBepxHocTBMH. HCHO BHÄHM KoajioHaHbie arperaTbi H Ha Bcex cHHMKax n p e o ô a a a a IOT KojijioHUHue fopMbi. XapaKTepHbiMH $opMaMH aBjíaioTca: 6ji0K0Baa, cTojiS'iaTaa, nrjioo6pa3 Iiaa H 30HaJibHas cTpyKTypa. CjieaoBaTeabHO CHHMKH npeacTaBjíaioT pa3Hyio arperaunio nocTpoe HMa K0JIJI0H30B H3 HeiHCTUX MHHepaJlOB, KaK STO BHaHO H Ha TaSjIHIJe XHMHqeCKHX aHajIH30B. XoTa H HeJib3H caejiaTb KaTeropnqecKoe 3aKjnoqeHHe o BHae MHHepaJioB, TaK KaK KoajionaHbie $opMbi H CBOHCTBa MoryT, co6cTBeHHo, npoHBHTbca B KajKaoM MHHepajie, Mbi npeanoaaraeM, qxo 3aecb npeoôjiaaaioT KOJiaoHaHbie $opMbi SÍO3. H a 0CH0BaHHH MHKpocKonnqecKoro HccaeaoBaHHa 6biJia npoBeaeHa H MHHepajiorHiecKaa onen Ka Bcex ofipasuoB naacTHqecKHx HaTeKOB. TaÔHTyc KpHCTaJiJiOB HroabqaTOCTeôejibqaTbiä, aBjíaeT ca

6ojiee

peaKoô

$opMoä

KajibiíHTa.

CnopaanqecKH,

npaBaa,

BCTpeqaeTca

H B ropHbix

nopoaax

ByjiKaHHqecKoro npoHCxoacaeHHa, KaK 6a3ajibT H3 KoHpaaoBHen, HJIH H KaK 3anojiHeHHe TpemHH B cepneHTHHHTax B floSmHHoii. n ocjie npoBeaeHHa 3KcnepiiMeHTajibHoro HccaeaoBaHHa H H3yieHiia jíHTepaTypbi aBTopbi npii IUJIH K BbiBoay, qTo oueHKy HccJieayeMoro MaTepnaaa HeoSxoaHMO pa3aeaHTb Ha aBe qacTH. B

nepBoií

qacTH

aBTopbi

cTpeMHJiHCb

K o6teKTHBH3auKH

reHeTHqecKoro

amero nJiacTHqecKoro HaTeKa (cHHTpa). n p n HccaeaosaHHH

nponcxo>KaeHHa

raapaTHpoBaHHoro

HacTo

MaTepnaaa, KOH

CKCTeHUHH noaoÔHoä njiacTHqecKHM HaTeKaM, BO3HHKIHHX, oaHaKO, KaK cjieacTBHe ropHoä n o p o n b i , aBTopbi a o K a n a j i H , KTO OHH r e H e T H i e c K H OTjiKKaroTCH OT H a c T o a m n x KHX HaTeKOB

(CHHTPOB).

wvutsponjigbaZYXVUTSRQPONMLKJIHFEDCBA CTHTaJiH TaKHte n j i a c T H i e c K K M H

3 T H B e m e c T B a H e K o ľ o p b i e aBTOpbl

KaMH (cHHTpaMH). O H H , o a H a K o , HBjíHioTcs TOJK.KO KOHrJlOMepaTOM ropHoä noponbi B p e 3 y j i b T a T e aeňcTBHa a r p e c c H B H b i x B o a H npHMeceä 3 a H e c e H H b i x 3THMH B o a a M H HBJIHIOTCH BTopoň

BCHKOM

npoÔJieMoä

Koppo3nn naacTHiec

paspymeHHbix cyraHHHCTbix

cyScTamiHií,

BEPTHKAABHBIMH n y T H M H . H a c T O K i i í H e n j i a c T H i j e c K H e H a T e K H

Cayiae asaaeTca

BbIKpHCTajUIH30BaHHbIMH Bonpoc

KOHCHCTCHHHH

<$OpMaMH

HccJieayeMoro

MaTepHHCKHX

MaTepnaJia.

HaTe

npOayKTOB

KaK

(CHHTPM) paCTBOpOB. H3

XHMH

qecKHx aHajiM30B, TaK H H3 $H3HiecKoro HCCJieaoBaHHa 06pa3ií0B BbiTeKaeT, <ITO Booôme 3TO BemecTBa anajiorHKHHe o c T a a b H b i M $ o p M a M HaTeKOB. BcTaeT B o n p o c o n p e a e a e H H a n p n q H H b i $H3H HeCKOrO COCTOaHHa

IIJiaCTHieCKHX HaTeKOB

(cHHTpOB).

ABTOpbl

KOHCTaTHpyíOT,

KTO 3TO

nOJIHaHC

nepcHaa KoaaoaaHaa cncTeMa, r a e TBepaaa $aaa Ha 6a3e Kap6oHaTHbix Hra, o6pa3yeT 6nMop<{> Hyio a H c n e p r H p o B a H H y i o $a3y c CBOňcTBaMH a a K p e r u i e H H o r o x a p a K T e p a . Bo BcaKOM c j i y K a e STO H e 0 6 b i K H 0 B e H H b i i i T H E cHCTeMbi

—

T B e p a o e BemecTBO

—

!KnaK0CTb

—

rae

BCJieacTBHe

ryôiaToň

cTpyKTypbi aHcneprnpoBaHHoe TBepaoe uemecTBO He Mo»eT Ha Mecre (HH cHTy) ocaacaaTbca, H a o S o p o T B TO BpeMa c m i o u m a a acnaKaa $ a a a aBaaeTca noaBHJKHoä. C MHHepaaorHiecKoä TOK KH 3peHHa MoaceT 6 b i T b n a a c T H K e c K H H HaTeK B e c b M a pa3HopoaHbm, n p n i e M 0CH0BHbiM r e H e T H tiecKHM ycaoBHeM aBaaeTca, KTO6H 6oabmaa cneitHcjíHKecKaa n O B e p x H O C T t aHcneprHpoBaHHoň $a3bi 6bijia ocHOBaHa Ha KpHeraajiorpacjíHKecKOH $opMe. ABTOPH npHnncbiBaioT oÔHapyaceHHOMy KOjiaonaHOMy S i 0 2 B o6pa3uax naacTHKecKHx HaTeKOB (cHHTpa) BO3M0>KHyi0 poab n p n coxpaHeHHH KOHCHCTeHi^HH CHCTeMbi. Bce TBepabie BemecTBa n p n KpHCTajiJiK3au.nK H3 pacTBopoB o6a3aTebHo nepexoaaT B KoaaonaHoe cocToaHHe, Korapoe n p n onpeaeaeHHbix ycJiOBHsx MOJKHO CTa6KjiH3iipoBaTt. E c a n Mbi CÍHTAEM S i 0 2 TAKHM cTaÔHjmaaTo pOM CHCTeMbi, H3BeCTH0, KTO 3TO K0JIJ10HJ, KOTOpblií Ha KaCTHIjaX KapÔOHaTa a6cop6HpyeT H NOBM rnaeT HX JIKO^UJILHOCTB, BcaeacTBHe i e r o noBbimaeTca H B03M0>KH0CTI, aacopôuKH »HaKOCTii. H33a TaKoií cnocoÔHocTH aacopÔHHH CTaÔKJiHaaTop TOPMO3HT pocT lacTHH, coaeiicTByeT BO3HHK HOBeHHK) sapoabimeH H npenaTCByeT 06pa30BaHHK> KOMnaKTHbix noaHKpHCTajuioB, B pe3yabTaTe Kero cTa6HjiH3HpyeTca cocToaHHe ancnepcHii. H a CTAGHJIHSAIIHÍD HccaeayeMOH CHCTCMH MoryT BJrnaTb H HeKOTopbie opraHHiecKHe BemecTBa HenocpeacTBeHHO, KaK HanpHMep ryMHHOBbie KHcao Tbi, HJIH KocBeHHo, KaK npoayKTbi Mexa6ojtK3Ma, BbiTeKaiomHe H3 $H3HoaorHKecKoä $yHKijHK MHKpOOpraHH3MOB.

SLOVENSKÝ

KRAS

XII

—

1974

VÝZKUM NEJVETŠÍHO JESKYNNÍHO SYSTÉMU V ČSR OTAKAR ŠTELCL — VLADIMÍR VLCEK

Die v o r s e l e g t e A r b e i t b r i n g t G r u n d i n f o r m a t i o n e n u b e r d i e E n t d e c k u n g u n d d e n C h a d e s g r ô ^ t r a H ä h l e n s y s t e m s in der T s c h e c h i s c h e n Sozialistischen Republík. Das H ô h ľ e n s y s t e m b e f ľ n d e t s i c h i m N o r d t e i l d e s M ä b r i s c h e n K a r s t e s auf d e m u n t e r i r d i c h e n F ľ u ľ ľ u n k v a D e r e r s t e Teil d e r H o h l e n w u r d e i m J a h r e 1969, w e i t e r e T e i l e d a n n ľm ľ a u f e d e s í a h r e s 197: . n t d e c k t . In d e r G e g e n w a r t e r r e i c h t d a s H o h l e n s y s t e m n u r ľ d e n H a u p t r i c h t u n g e n e i n e L ä n g e v o n 10,5 k m . N a c h d e r B e e n d i g u n g d e r F o r s c h u n g s arbeiľ en w i r d d i e s e s ^ ô h l e n s y s t e m die Schlucht M a c o c h a mit ^ c T J l T l t ^ Z n š u v s k é jeskyne u n d den Hohlen in der w e i t e r e n U m g e b u n g der G e m e m d e v e r b u n d e n . D a d u r c h w i r d e i n H o h l e n s y s t e m e n t s t e h e n , d a s s i c h m i t R u c k s i c h t auf s e m e Länge u n d B e d e u t u n g a n eine der e r s t e n Stellen in E u r ó p a r e i h e n wird. Derzeít w e r d e n in d e n H o h l e n U n t e r s u c h u n g e n e i n e r R e i h e w i s s e n s c h a f t l i c h e r D i s z i p l i n e n d u r c h g e f u h r t , d i e i n d e n H a u p t z u g e n i m J a h r e 1975 b e e n d e t w e r d e n s o l l t e n . Auf G r u n d d e r F o r s c h u n g s e r g e b n i s s e w i r d die E n t s c h e i d u n g g e t r o f f e n , w e l c h e Teile des Hohlensys t e m s f u r die O f f e n t l i c h k e i t z u g ä n g l i c h g e m a c h t w e r d e n .

r a k t e r

V letech 1968—1972 byl v severní částí Moravského krasu na pod zemní Punkve a jejich pŕítocích postupne objeven rozsáhlý jeskynní systém, který již dnes, pred dokončením pruzkumných prací dosáhl pouze v hlavních smerech délky více jak 10 km, čímž se zaradil na 1. místo v ČSR. Vyjímečnost nových objevu spočívá v tom, že se podarilo promknout do jeskynního systému, který po dokončení prúzkumu spojí propast Macochu s jeskynémi Sloupskošošuvskými na strane jedné a s jesky nemi Nové a Staré Rasovný u Holštejna na strane druhé, pripadne i dalšími jeskynními systémy vázanými na ponory v širším okoh Ostro va u Macochy. Tím bude znám systém, který se zaradí mezi nejdelsi jeskyne Evropy. Z tohoto postavení vyplývá i jeho význam a to jak pro vedu tak i pro naši socialistickou společnost a prípadné i jeho ekono mické využití obohacením cestovního ruchu. Jde o objevy, o ktere usilovalo nékolik generací a které uskutečnily sen našeho nejvetsiho speleologa K. Absolona. Propast Macocha a jeskyne vázané na podzemní reku Punkvu ode

dávna poutaly pozornosť človeka. Po více jak 300 let bylo vyvíjeno úsilí o dobytí Macochy a rozsáhlých jeskyní kolem. Krok za krokem postupoval človek v hledání dosud nepoznaného, za neuvéŕitelné též kých podmínek odhaloval tajemství prírody. Za svoje poznatky musel nejednou zaplatiť daň nejdražší — lidské životy. Ješté donedávna platila slova K. Absolona, která pronesl v roce 1933 pri slavnostním otevŕení vodní plavby v Punkevních jeskyních „ . . .toto absolútni tajemství Ma cochy (autor mínil objevení a zpŕístupnéní podzemní Punkvy na úseku mezi dnem propasti Macochy a jejím vývérem na povrch] není koncern, ale teprve začátkem výzkumu Moravského krasu." Témito slovy chtél K. Absolon naznačiť, jak málo bylo do té doby vykonáno na poli prúzku mu podzemní Punkvy. Téméŕ 40 let platila tato slova. Teprve v po sledních letech postupné ztrácela na svém významu. Definitívne ho ztratila počátkem roku 1969 objevem Amatérské jeskyné členy Speleo logického klubu v Brne (M. Š 1 e c h t a, 1969, P. R y š a v ý , M. Š 1 e c h t a , 1972a, 1972b), a hlavné však v prúbéhu roku 1971—1972, kdy se podarilo pracovníkúm Geografického ústavu ČSAV v Brné ve spolupráci s brnenskými speleology definitívne zdolať nebezpečný a téžko pŕeko natelný povodňový sifón uzavírající Amatérskou jeskyni a postupné proniknout do nového jeskynního systému ukončeného na jedné strane propasti Macochou a na strane druhé jeskynémi Sloupskošošúvskými.

HISTÓRIE PROZKUMO JESKYNÍ NA PODZEMNÍ PUNKVE

Výzkumy, které pŕinesly mimofádné cenné výsledky, byly provádény na podzemním toku Bílé vody — jedné z hlavních zdrojnic podzemní Punkvy. Bílá voda po dosažení vápencu proniká u obce Holštejn v ty picky vyvinutém slepém údolí (O. Š t e 1 c 1, 1962) propadáním Staré a Nové Rasovny do podzemí. Protéká nékolika dnes již známými jesky némi včetné jeskyné Amatérské a následujícími systémy. Po cca 4,5 km (méŕeno vzdušnou čarou) se objevuje na dné propasti Macochy již jako Punkva, spojená s vodami podzemního Sloupského potoka, dalšího z hlavních zdrojnic Punkvy, pronikající do podzemí Sloupskošošúvský mi jeskynémi. Na dno propasti vytéká dnes nízkou chodbou zvanou Jalové koryto, vyúsťující pri úpätí SV stény, odtud teče mélkým korytem n a p f í č dnem propasti do 25 m hlubokého Dolního jezírka (O. Š t e 1 c 1, 1960). Jím se nofí do podzemí, protéká vodními Punkevními jeskynémi a po cca 800 m vytéká do Pustého žlebu. Histórie objevu jeskyni vázaných na podzemní Punkvu a její zdrojnice má svoji bohatou a dlouhou histórii (viz K. A b s o l o n , 1970). Nejstarší písemné zprávy dokládají, že v dávné minulosti byla pŕedmétem zájmu pfedevším propast Macocha. Zprávy o prvních sestupech do Macochy 40

pocházejí z pera Lazara Schoppera již z počátku 18. století. Téméŕ o 50 let pozdéji bylo započato s pruzkumem jeskyní v ponorových ob lastech (Sloup, Holštejn). Avšak skutečné vedecký a systematický vý zkum byl zahájen až ve 20. století a je spjat se jménem prof. K. Abso lona. Ten v letech 1909—1914 postupné objevil suchou vétev Punkev ních jeskyní a pronikl na dno propasti Macochy. V roce 1918 zahájil pruzkum podzemní Punkvy od jejího výtoku do Pustého žlebu na dno propasti Macochy, který skončil po náročných technických pracích v roce 1933 otevŕením vodní plavby v podobe a rozsahu, který je dnes znám široké verejnosti. Po dosažení jednoho z hlavních postupných cílu obrátil svoji pozor nost za pfítokovou stenu Macochy, do prostoru mezi Macochu, Sloup a Holštejn, kde pŕedpokládal existenci mnohem rozsáhlejších jeskyní než ty, které byly do té doby objeveny. O prunik do tohoto jeskynního systému se snažil všemi zpusoby. V roce 1933 uskutečnil pokus o vyčer pání vod z Horního jezírka na dne propasti. Bylo docíleno snížení hla diny o 10 m a zjištény divoce rozčlenené chodby, které precházely v hluboké, komplikované a téžko pŕekonatelné sifóny. Ze smeru od Ma cochy zasahoval do tohoto systému mohutný suťový kužel uložený na dne propasti, složený z labilné uložených mohutných bloku hrozících zŕícením. Když se cesta ze dna propasti proti toku podzemní Punkvy ukázala nereálná, venoval K. Absolon pozornost prokopávání závrtfi zahloube ných do Ostrovské plošiny, rozkládající se mezi Suchým a Pustým žle bem. V letech 1933—1934 byly provedeny rozsáhlé a technicky náročné práce v závrtu Méstikáď, pod kterým K. Absolon pŕedpokládal soutok podzemního Sloupského potoka a Bílé vody. Velkým nákladem, za použití strojního zaŕízení byla hloubena šachta, která dosáhla v únoru 1934 hloubky 46 m aniž narazila na pŕedpokládaný jeskynní systém a n a k o n e c shoŕela. Neúspéchem skončil i pokus o vyčerpání vod odtokového sifónu v Nové Rasovné provedený v letech 1935—1936. Zhruba ve stejné dobé probíhaly pruzkumy na druhé hlavní zdrojnici Punkvy — Sloupském potoku v Černé propasti ve Sloupskošošuvských jeskyních, které ne vedly rovnéž k žádnému prúniku do jeskynního systému podzemní Punkvy. Pomerné značného úspechu dosáhl K. Absolon v roce 1939 pri prú zkumu závrtu v trati Hedvábná SV od propasti Macochy. Po počátečních neúspéších v závrtech č. 2 a 4 v roce 1932 se mu podarilo proniknout závrtem č. 21 do mohutných propasti zasahujících do hloubky 105 m, tj. cca 20 m nad úroveň podzemní Punkvy, ukončených sifóny. Výzku my pokračovaly ješté v letech 1944—1947, ale podzemní Punkva nebyla dosažena (K. A b s o l o n , 1970j. V poválečných letech bylo dosaženo pouze dílčích výsledku, a to pri pruzkumu odtokových cest z jeskyní Sloupskošošuvských, provádé 41

ném v letech 1947 a 1949 charakteristických katastrofálními a dlouho trvajícími suchý (O. O n d r o u š e k , 1951). V roce 1953 byl opakován rozsáhlý čerpací pokus na dne propasti Macochy, jehož cílem bylo od krýt prítokové kanály jimiž pŕicházela na dno propasti Punkva a pro niknout do jeskyni za SV stenou Macochy. Pokus skončil rovnež bez úspechu (M. P o k o r n ý , 1954). V letech 1955—1961 provedl nynéjší Geografický ústav ČSAV v Brne rozsáhlý pruzkum pŕítokových cest Punkvy na dno propasti za pomoci potápeču (V. Panoš, 1963). Pru zkum byl veden z Červíkových jeskyni probíhajících v tesné blízkosti Jalového koryta cca 5 m nad úrovní hladiny krasových vod. Ve vzdále nosti 10 m od SV stény propasti pronikli potápéči k hladine a v hloub ce 10—15 m zjistili rozsáhlé dutiny s mohutnými okny oddélenými ostrými bŕity, ze kterých silným proudem pŕicházela podzemní Punkva. Velký podíl na téchto výzkumech mél i známý slovenský speleolog V. Rozložník. Tehdejší nedokonalé potápéčské vybavení nedovolovalo výzkum v tak složitých a nebezpečných podmínkách úspešne dokončit. Froto další pokus o proniknutí za pŕítokovou sténu Macochy vedli pra covníci Geografického ústavu ČSAV v Brné z vyšší úrovne Červíkových jeskyni, zcela vyplnených hlinitými a v nižších polohách hrubozrnnými sedimenty. Prokopáním sedimentu bylo zjišteno, že jeskyné má sifo nový charakter. Po dosažení úrovné pod hladinou krasových vod byly další práce zastavený vzhledem k existujícímu prusaku a nebezpečí náhlého zaplavení prokopaných chodeb. Nejzazší dosažené místo se nachází cca 50 m za pŕítokovou sténou Macochy. Tato vzdálenost nebyla dosud ze strany Macochy pŕekonána. V Jalovém koryte se podarilo potápéčum ve vzdálenosti cca 15 m od Macochy proniknout do Červí kových jeskyni. Po techto zkušenostech byly pruzkumy prenesený do ponorových oblastí a na Ostrovskou plošinu mezi Suchý a Pustý žleb. Započala éra prokopávání závrtu, t j. pokusy o proniknutí do pfedpokládaného systému shora. Výzkumy byly konány prevážne v povodí Bílé vody a pfinesly následující výsledky. V roce 1958 byl objeven cca 150 m jižné od Staré Rasovny propasto vitý systém jeskyné Špirálové, v nejnižších částech protékaný povod ňovými vodami potoka Bílá voda (M. K a 1 a, E. C o u f a l í k , 1965). Jeskyné je na obou stranách uzavŕena sifóny dosud neprozkoumanými. V JV části se približuje na cca 40 m k jeskyni 13 C. Smérem k SV je spojená suchou chodbou ve vyšší úrovni s jeskyni Piková dáma, objevenou v roce 1968 IP. R y š a v ý , 1972). Aktivní tok Bílé vody byl poprvé od jeho ponorení do podzemí v No vé Rasovné zjištén v jeskyni 13 C (L. S 1 e z á k, 1966), vzdálené cca 350 m jižním smérem pod ponorú. Jde o propasť ovitý systém vyúsť ujici v hloubce 70 m do horizontálních jeskyni a chodeb protékaných Bílou vodou. První část jeskyné, dlouhá 200 m, byla objevena v letech 1962— 1964 Plánivskou skupinou Speleologického klubu v Brné. Dalsi cast 42

jeskyné o délce 800 m byla postupne objevována v letech 1965—1969 výzkumnou skupinou podniku Moravský kras (P. R y š a v ý , 1972). Sme rem k ]eskyni Špirálové je uzavfena 27 m hlubokým pŕítokovým sifo nem, smérem po toku ji uzavírá rovnéž sifón o nezjišténé délce. Tento sifón navazuje na Amatérskou jeskyni (J. P í š e — V. V 1 č e k, 1970). V letech 1968—1969 byla objevena Plánivskou skupinou Speleolo gického klubu v Brne jeskyné Piková dáma. Nachází se cca 80 m vý chodné od propadání Staré Rasovny, ve slepé stene uzavírající Hol štejnské údolí. Jeskyné má propasť ovitý charakter a je zaplavována v závislosti na funkci Staré Rasovny, jíž odtékají do podzemí pri vy sokých vodních stavech vzduté vody potokem Bílá voda. Smérem k jihu je spojená s jeskyni Špirálovou. V opačném smeru proniká jes kyné Piková dáma meandrovitou chodbou do Holštejnského slepého údolí, kde vyúsť uje zavaleným vchodem do ponoru nedaleko Staré Ra sovny. V letech 1964—1966 provedl Geografický ústav ČSAV v Brne ve spo lupráci s Ústavem užité geofyziky v Brne rozsáhlý geofysikální pru zkum celé severní části Moravského krasu (J. D a ň k o, F. V á c a, 1966; J. D a ň k o, M. B 1 a ž e j o v s k ý, 1968). Jedním z hlavních cílu prúzku mu bylo vysledování prubéhu podzemních krasových toku a jeskyni na né vázanýcli. Overovací vrt situovaný jižné od Sloupu v lesní trati Mé šiny, zastihl v hloubce 93—97 m jeskyné, a v hloubce 120—125 m pro nikl do tesné blízkosti podzemního Sloupského potoka, což bylo ové ŕeno koloračním experimentem. Tím bylo poprvé dosaženo podzemního toku Sloupského potoka v prostoru mezi propastí Macochou a odtoko vým sifonem v Černé propasti — nejzazším známým místem v ponoro vých Sloupskošošúvských jeskyních. Nejvétšího úspechu pri výzkumu podzemní Punkvy dosáhli členové Plánivské speleologické skupiny. Pod vedením M. Šlechty pronikli v lednu 1969 Cigánskym závrtem na Simonové vrchu do hloubky 110 m pod povrch do rozsáhlé jeskyné zčásti protékané podzemním tokem Bílé vody. Tato ]eskyné byla pozdéji nazvána jeskyni Amatérskou (M. Š 1 e c h t a, 1969). Jeskyné jak smerem proti toku, tak i po toku je ukončená si fóny. Lze ji rozdélit na tri části. Na část vertikálni s Dómem objevitelu, dále na část horizontálni a) protékanou podzemním tokem, b) povod ňovou chodbou ve vyšší úrovni. Celková délka jeskyné činí asi 1300 m (P. R y š a v ý , M. Š 1 e c h t a, 1972). Krátce po objevu jeskyné inštaloval Geografický ústav ČSAV v Brne, po dohode s objeviteli, na podzemní Bílé vodé hydrologickou stanici, jejiž obsluhu a další hydrologická pozorování provádél M. Šlechta. Po zjisténí, že část jeskyne protékaná podzemním tokem je smérem po toku neprúchodná, byla hlavní pozornost soustŕedéna na povodňo vou chodbu ukončenou sifonem. Ten se však podarilo členum objevi telského kolektívu M. Beníškovi, M. Šlechtovi dne 9. srpna 1969 a o tý 43

den pozdéji ve spolupráci s M. Vojancem potápéčsky prekonat a pro niknout do následujicích jeskyní (P. R y š a v ý , M. S 1 e c h t a, 1972]. Prúzkumný program za povodňový sifón pokračoval až o rok pozdeji. Dne 29. srpna 1970 proplavali povodňovým sifonem M. Šlechta a Ing. M. Zahradníček s cílem setrvat v podzemí 2 dny a provést další rekog noskaci a zaméŕení jeskynního systému. Spojení s povrchem udržovali prostŕednictvím M. Kováŕe. Exkurze se konala v klimaticky nepŕízni vých podmínkách — v období boufek. Krátce po sestupu do jeskyní zastihla severní část Moravského krasu a pfilehlou oblast Drahanské vrchoviny mimoŕádné silná bouŕe (za 2 hodiny napršelo 40 mm), která vyvolala rychlé a extrémne vysoké vzdutí podzemních krasových toku. Mohutná povodňová vlna zastihla výzkumníky v relatívne nízkých chodbách, bezprostredné za povodňovým sifonem, ze kterých již ne stačili uniknout (R. B u r k h a r d t , P. R y š a v ý , 1972). Po této tragické udalosti byly další výzkumy jeskyní v oblasti Mo ravského krasu dočasné zastavený Krasovou komisí pri ČSAV, která z poverení Ministerstva školství a kultury plánuje, ŕídí a koordinuje veškeré výzkumy v chránené krajinné oblasti Moravský kras. V zájmu dalšího bezpečného pruzkumu jeskyní byly vypracovány a Krasovou komisí pri ČSAV schválený bezpečnostní predpisy, jejichž cílem bylo vyloučit opakování uvedené tragedie. Další pruzkumy pokračovaly až v polovine roku 1971. Speleologický klub ve spolupráci s potápéči z Trigon klubu v Brne provedl další akci za povodňový sifón, která mela pŕispét k objasnení okolností tragické události v roce 1970 a k poznání charakteru jeskyní za povodňovým sifonem. Preš dobré organizační, personálni a materiálni zajišténí a ob rovské úsilí všech účastníkú, nepŕinesla akce očekávané výsledky. Pri jejím podrobném hodnocení v Krasové komisi bylo konstatováno, že dosavadní zpusob pruzkumu za pomoci potápéčúspecialistú je nereálný, a to z hlediska časových možností potápéčú, neznalosti metodiky speleo logických pruzkumu a predevším z duvodu neúnosné vysokého fysic kého zatížení pri uvedeném zpúsobu pruzkumu. Proto po složité disku si na pude Krasové komise bylo rozhodnuto, že další výzkumy za po vodňovým sifonem provede Geografický ústav ČSAV v Brné jinými metódami. Pracovníci ústavu vypracovali projekt, který vycházel z predpokladu pŕekonání povodňového sifónu suchou cestou po vyčerpání vod spe ciálními výkonnými čerpadly. Ďalším cílem tohoto projektu bylo pro vedení rekognoskace jeskyní za povodňovým sifonem a vyhledání vhodných míst ke zbudování nového vchodu, který by se vyhnul nebez pečnému povodňovému sifónu a umožnil prístup do jeskyní vétšímu počtu odborníku i fysicky méné vybavených v kteroukoliv roční dobu, bez ohledu na klimatickou a hydrologickou situaci. Problém zbudování nového vchodu se stal základní podmínkou umožňující úspešné dokon 44

cení výzkumu. Všechny objevy, které byly pozdéji učinený, vyplynuly z rešení tohoto projektu. ORGANIZACE A METODIKA VÝZKUMU

Organizaci a prubéh všech výzkumných a pruzkumných prací zajišť ovali pracovníci Geografického ústavu ČSAV v Brne. Vyplynulo to ze znač n ý c h nárokú na materiálnétechnické zajišténí výzkumu a ze zvolené metodiky výzkumú vyžadující presné a odpovédné plnení všech úkolu. Na rozdíl od dfívéjších pruzkumných akcí provádených výhradné potá péči, byl prechod povodňového sifónu plánován pri umele snížené vod ní hladine. Za stejných podmínek probíhal i prúzkum jeskyní za sifo nem. Vzhledem k témto skutečnostem byly kladený značné nároky na technické zajišténí a zejména na bezporuchový chod strojního zaŕízení a n a bezpečné spojení s prúzkumníky po celou dobu jejich pobytu za povodňovým sifonem. Proto veškeré materiálnétechnické prostŕedky, jejich instalace a obsluha byla zajišť ována pouze pracovníky Geogra fického ústavu ČSAV v Brné a v ojedinelých pŕípadech i jinými kva lifikovanými pracovníky odborných firem. Koncern roku 1971 byl v Geografickém ústavu ČSAV v Brné stanoven pracovní tým složený z odborníku rúzných profesí nezbytných k za jišténí bezpečného provedení plánovaných úkolu a ze stálé skupiny zajišť ující technickou stránku projektu. Tento tým byl pri jednotlivých akcích doplňován výkonnými speleology z rad zamestnancú podniku Moravský kras v Blansku, členu Speleologického klubu v Brne a členu speleologických kroužkú ZK ROH, ktefí se významnou mérou podíleli n a dosažených výsledcích (viz s c h é m a ) . Vzhledem k tomu, že se jednalo o prfizkum jeskyní protékaných vodním tokem, bylo treba zajistit stálou klimatologickou a hydrologic kou pŕedpovédní službu. Dále bylo treba stanovit horní hranici vodních stavu (vzhledem ke kapacite čerpadel), pri které je ješté možno bez pečné provádet výzkumy a dobu nezbytnou k návratu pro prípad pre kročení stanovených vodních stavu pro rúzné rýchlosti pohybu povod ňové vlny. K zajištení bezpečného prúbéhu jednotlivých akcí a k per sonálnímu naplnení stanoveného organizačního schématu bylo nezbytné zapotfebí asi 15 pracovníkú. Nižší personálni stav by znamenal omezení, pŕíp. zrušení nékteré ze zajišť ovacích služeb a tím i nežádoucí zvýšení rizika. Toto zjišténí je v pfímém protikladu se zpúsoby zabezpečení prúzkumú provádených v tomto systému Speleologickým klubem v Brne. Po instalaci potrebných zaŕízení a stanovení uvedených hydrologic kých hodnot bylo v prúbéhu prosince 1971 a první poloviny ledna 1972 provedeno pokusné čerpání vod z povodňového sifónu. Byly získány po zitivní výsledky, které definitivné rozhodly pro navržený zpúsob rešení. Byl zjištén obsah sifónu (činí 400—450 m 3 ), jeho hydraulická souvislost 45

SCHÉMA

ORGANIZAČNÍ HO

Prognozní služba HMÚ

pozorovatelé v povodí

hydrolog

ZAJIŠTÉNÍ VÝZKUMNÝCH AKCl GÚ ČSAV V MORAVSKÉM KRASU Složky h a v a r i j n í h o p l á n u GO ČSAV, š t á t n i o r g á n y , z á c h r a n n á služba, p o t á p é č i , n á h r a d n í z d r o j e a t d .

vedoucí akce

•a o< ^ o1 s c

špeciálni skupina (radiotesty, geofyzika)

služba u sifónu

o Q. spojovací skupina

špeciálni skupina [odpovídající povrchu)

obsluha zdrojň energie

meričská skupina

s aktivním tokem, koeficienty prusaku pri ruzném sniženi hladiny vod a poŕízena kartografická a geologická dokumentace povodňového sifó nu. Po úspešných zkouškách byl dne 19. ledna 1972 sifón poprvé vyčer pán a pri uméle snížené hladiné proveden pruzkum jeskyni za sifonem. Prvních exkurz! za povodňový sifón se zúčastnili M. Beníšek a M. Voja nec, kterí pŕímo v jeskyních vymezili nejzazši místa dosažená společ né s M, Šlechtou, o čemž byl pozdéji poŕízen protokolárni záznam. V prubehu roku 1972 bylo uskutečnéno celkem 16 exkurzí za po vodňový sifón, kterých se zúčastnilo 56 pracovníku, kteíí ztrávili v pod zemí téméŕ 2500 hodín. Délka pobytu výzkumných skupín v jeskyních za povodňovým sifonem se pohybovala od 6 do 26 hodin v prubehu jedné exkurze. Po dokončení základního speleologického výzkumu a polygonálního zaméŕení jeskyni v hlavních smérech, byla provedena nedestruktivními geofysikálními metódami ve spolupráci s Hornickým ústavem ČSAV v Praze (dr. L. Hrdlička) lokalizace míst vhodných ke zbudovaní no vého vchodu a vytyčení prubéhu jeskyni na povrchu (F. V e s e l ý , 1972). ZÁKLADNÍ POPIS JESKYNI

Jeskynní systém byl objeven z Amatérské jeskyné, která je protéka ná Bílou vodou v délce cca 1060 m. Krome aktivního toku Bílé vody jsou v prostorách Amatérské jeskyné dvé významné chodby, a to Pfítoková chodba a Povodňová chodba. Pfítoková chodba má smer SSV a je cel kem 300 m dlouhá, její konec je situován v oblasti lomu Malá Dohoda. Povodňová chodba zatápéná pri velkých vodách má hlavní smer V—Z a celková délka je 450 m. Chodba končí sifonem, který není za nízkých vodních stavu v pŕímém spojení s aktivním tokem. Za sifonem od severu pŕitéká Bílá voda. Proti toku je známo preš 250 m aktivního toku, který protéká nízkou zaštérkovanou chodbou. Od sifónu nabírá tok generálni smer JZ. Strop chodby se zvedá do výšky okolo 5 m. Skalní steny jsou erodovány. Tok lze pri nízkých vod ních stavech sledovat do vzdálenosti pŕes 1100 m, avšak výška jeskyné se snižuje zhruba 350 m pred odtokovým sifonem na 1 m, jen místy jsou prostory vyšší. Uprostred celého úseku aktivního toku je v roz mezí 150 m nékolik meandru a v téchto místech se nachází katedrála Jiŕího Slechty vysoká nékolik desitek metru s unikátními vypreparova nými sintrovými útvary pohárového tvaru. Od katedrály 250 m smérem po toku je odbočka ve vyšší úrovni, ve které, vzdáleno 110 m od toku, leží 40 m dlouhé jezero v hlinitých sedimentech. Za jezerem pokračuje chodba, která je zčásti vyplnená blokovou sutí, místy spojenou krápníky a sintrovými náteky. Chodba se rozširuje do dómu za jezerem, který je vyplnén jemnými písčitými sedimenty. Smérem k severu vybíhá odtucl síoupská chodba se 4 jezírky, dómem s bohatou krápníkovou výzdobou. 47

Obr. 1. A m a t é r s k a

j e s k y n é , k r á p n i k o v ý Útvar z v a n ý „ c h ý š e " n a z a č á t k u p o v o d ň o v é c h o d b y . F o t o J. K e p r t Abb. 1. Das T r o p f s t e i n g e b i l d e „ c h ý š e " ( H u t t e ) a m A n f a n g d e s O b e r s c h w e m m u n g s g a n g e s in d e r H o h l e A m a t é r s k á j e s k y n é . F o t o J. K e p r t P i c t u r e No. 1. A m a t e u r cave, a s t a l a g m i t e a n d s t a l a c t i t e f o r m a t i o n c a l l e d t h e „ C h a m b e r " a t t h e b e g i n n i n g of t h e f l o o d c o r r i d o r . P h o t o by J. K e p r t

Chodba po 750 m ústí do plochého dómu s četnými kanálovitými od bočkami, z nichž jedna vede k propástce s aktivním tokem Sloupského potoka. V místech jezírek má chodba charakter polosifonu a je zrejmé za vyšších vodních stavň protékána. Smérem k jihozápadu vychází z dómu za jezerem chodba výšky kolem 5 m a šírky kolísající od 5 do 10 m. Tato chodba vede 500 m k ŕícenému dómu, kolem kterého je labyrint erodovaných kanálu ve zhruba 3 patrech, s vertikálními spojkami, suchými a vodou vyplnénými propástkami o hloubce 5—8 m s tekoucí vodou na dne. Vétší část téchto chodeb je zaplavována a nachází se v oblasti závrtu Méstikád v hloub ce 120 m. Délka chodeb a dómu labyrintu ríceného dómu méŕí v hlav ních smérech 1100 m. 48

400 m od dómu za jezerem vybíhá v úrovni o cca 10 m vyšší smerem k J nejvetší chodba celého systému se sérií dómu a odboček. Tato chodba, zvaná Macošská, je zpočátku vyplnéna jemnými sedimenty, poz;deji štérky. Její povrch je nerovný, výška kolísá mezi 5—10 m, šírka 8—15 m. V dómech nacházíme vápencové bloky vypadané ze stropu. Charakteristické pro výzdobu této chodby jsou mohutné sintrové kupy (púdorysu 5—10 m) vysoké 2—6 m a asymetrické, rúznotvaré stalak tity v radách na pŕíčných a podélných puklinách. Nejvetší dómy dosa hují šírky 40—45 m, výšky asi 30 m. Ve vzdálenosti 1100 m je význam ná odbočka — západní vétev Macošské chodby. Východní vétev se zu žuje až na 1,5 m a klesá nejprve o 8 m a dalšími 2 polosifony celkem o 15 m k jezírku. Celá .délka chodby k jezírku je 1350 m dlouhá. 60 m od tud je dóm s malým pŕítokem od SZ. Po 50 metrech vtéká tento potok do Punkvy, která pfitéká ze sifónu od SV. Punkva protéká chodbu 5—10

Obr. 2. S i n t r o v ý

pohár, vypreparovaná sintrová výplň egutafiních jamek v dómu J. S l e c h t y v n o v ä o b j e v e n ý c h j e s k y n l c h . F o t o J. V a f e k a Abb. 2. S i n t e r b e c h e r , p r ä p a r i e r t e F i i l l u n g e i n e s E g u t t a t i o n s g r u b c h e n s im Š l e c h t a D o m in d e r n e u e n t d e c k t e n H ô h l e . F o t o J. V a f e k a P i c t u r e No. 2. A s i n t e r c u p , a p r e p a r a t e d s i n t e r f i l l i n g of e g u t a t i o n p i t s in t h e Cathe d r a l of J. Š l e c h t a , i n t h e r e c e n t l y d i s c o v e r e d c a v e s . P h o t o by J. V a f e k a

m v prumeru, vyplnenou z počátku štérky, pozdéji písky a jemným bahnem. Za velmi nízkých stavu ústí (cca po 400 m) do plochého dómu rozdeleného uprostred 2 skalními kulisami visícími ze stropu. Pred závérovou sténou je jezero s malými zálivy. V jednom ze zálivu je kruhovitý komín vysoký 7 m, cca 2,5—3 m nad hladinou v prumeru 1,5 m. Jedna ze stén má charakter britu, jdoucího od stropu cca 10 cm nad hladinu. Do jezera ústí Punkva deltou v bahnitých sedimentech. Západní vétev probíhá paralelne s východní vetví Macošské chodby. Začíná hlubokým polosifonem (výškový rozdíl 10 m J, opét se zvedá a v jedné úrovni dospívá až do dómu, který leží 13—15 m nad jezírkem. Tento dóm se nachází v blízkosti jeskyné „U javora" v Pustém žlebu a smérem k této jeskyni má odbočku se síňkou 10X8 m s výraznou puklinou starého tektonického systému sméru Z—V ve strope. V JZ části dómu je menší dóm, zcela vyplnený sintrovými náteky, jezírky, stalagnity o výšce 2—5 m, se stalagnátem 7 m vysokým a dalšími útvary — brčky, záclonami atd. Je to nejbohatší dóm na druhotné jes kynní tvarv.

Obr. 3. M a c o š s k á c h o d b a , s i n t r o v é k u p y v y s o k é 5 — 6 m. F o t o J. K e p r t Abb. 3. S i n t e r h a u f e n , 5 — 6 m h o c h , i m M a c o š s k á G a n g . F o t o J. K e p r t P i c t u r e No 3. T h e M a c o c h a c o r r i d o r s i n t e r h e a p s 5—6 m e t r e s h i g h . P h o t o by J. K e p r t

Obr. 4. C h a r a k t e r j e s k y n e p r e d r o z d v o j e n í m m a c o š s k é c h o d b y . F o t o J. H i m m e l Abb. 4. C h a r a k t e r d e r H ä h l e v o r d e r G a b e l u n g d e s M a c o š s k á G a n g e s . F o t o J. H i m m e l P i c t u r e No. 4. C h a r a c t e r of t h e c a v e b e f o r e t h e f o r k i n g o u t of t h e M a c o c h a c o r r i d o r . P h o t o by J. H i m m e l

Od jezírka pod dómem vede chodba prerušená dalším jezírkem a ústí po 150 m do chodby s tokem Punkvy. Je vyplnená Jemnými po vodňovými usazeninami. Uprostred mezi západní a východní vetví Ma cošské chodby se nachází šachta a propasti pod závrtem Hluboký. NEKTERÉ VÝSLEDKY VÝZKUMO

ObJev jeskynního systému na podzemní Punkvé a jejich zdrojnicích umožnil získat celou radu nových poznatku z rúzných védných odboru. Jeskyné, které jsou známé témér od ponoru ve Sloupé a Holštejné po vývéry v propasti Macoše, tj. na vzdálenost cca 10 km, predstavují velkolepý prírodní odkryv zasahující do hloubky až 130 m, na kterém lze podrobné studovat geologii a tektoniku vápencu. Charakter, délka a vertikálni rozložení jeskyni dává ideálni predpoklady ke studiím geomorfologických, zejména pokud jde o stanovení jeskynních úrovní 53

Obr. 5. S i n t r o v á j e z í r k a s e s t a l a g m i t y v z á p a d n í v e t v i m a c o š s k é c h o d b y . F o t o J. H i m m e l Abb. 5. Kleine S i n t e r s e e n m i t S t a l a g m i t e n in d e r w e s t l i c h e n A b z w e i g u n g d e s M a c o š s k á G a n g e s . F o t o J. H i m m e l P l c t u r e No. 5. S i n t e r l a k e s w i t h s t a l a g m i t e s in t h e w e s t b r a n c h of t h e M a c o c h a c o r r i d o r . P h o t o by J. H i m m e l

a jejich vztahu k tvarum povrchovým a dále k rešení základních prob lému souvisejících s otázkou vzniku krasových dutín a jejich charakteru v závislosti na erozní bázi, geologii a tektonice. Mocné nánosy sedi mentu odlišných strukturních a texturních znaku po celé délce jeskyn ního systému umožňují ŕešit komplex otázek souvisejících se zpusobem

Obr. 6. K r á p n í k o v á v ý z d o b a v o k o l í s i n t r o v ý c h j e z í r e k , z á p a d n í v é t e v m a c o š s k é c h o d by. F o t o J. H i m m e l Abb. 6. T r o p f s t e i n g e b i l d e bei d e n k l e i n e n S i n t e r s e e n in d e r w e s t l i c h e n A b z w e i g u n g d e s M a c o š s k á G a n g e s . F o t o J. H i m m e l P i c t u r e No. 6. S t a l a g m i t e a n d s t a l a c t i t e d e c o r a t i o n a r o u n d t h e s i n t e r l a k e s , w e s t p a r t oí t h e M a c o c h a c o r r i d o r . P h o t o by J. H i m m e l

sedimentace v ruzném prostredí, petrografický charakter sedimentu, otázku paleohydrografických pomerú. Cenné výsledky pŕinesou štú dia hydrologická a hydrochemická, zejména pro poznání režimu podzemních krasových toku, které mohou vyústit v další prohlou bení obecných názorú na krasovou hydrologii; dále pro poznání inten zity krasových procesu a jejich vlivu na rozvoj podzemních krasových tvaru v rúzných vzdálenostech od ponoru atd. Duležité poznatky pri nesou i studia klimatická, biologická a studia z celé rady dalších véd ních oboru. Všechny uvedené problémy budou studovány v následující výzkumné etape, kdy se popisovaný jeskynní systém dočasné proméní na podzemní laboratoŕ.

P ERSP EKTÍ VA VYU ŽI TÍ N O VÉH O JESKYN N Í H O SYSTÉM U

Vzhledem k vedeckému a společenskému významu popsaného jeskyn ního systému a zájmu státních orgánu o jeho osvétové využití vypra covali pracovníci Geografického ústavu ČSAV v Brné ve spolupráci s feditelem podniku Moravský kras v Blansku dr. L. Slezákem „Projekt' prúzkumu a komplexního vedeckého výzkumu jeskyní vázaných na pod zemní Punkvu a jejich ekonomické využití". Projekt je rozčlenen do tri hlavních etáp a končí v roce 1980 prípadným zpfístupnéním jeskyní. V první etapé byl zŕízen nový pracovní vchod, který se vyhnul ne bezpečnému povodňovému sifónu, není závislý na klimatických a hyd rologických situacích a umožnil snadný a bezpečný prístup do celého jeskynního systému vétšímu počtu odborníkú i fyzicky méné vy baveným. Zŕízení nového pracovního vchodu bylo nezbytným pŕedpo kladem úspéšné realizace následujících etap. Po provedení rekognos kačního pruzkumu a po pfedbéžném zaméŕení jeskyní byly pro zŕízení nového pracovního vchodu vybrány dve lokality — jeskyné pod tzv. Hlubokým závrtem, nacházejícím se cca 750 m severné od propasti Macochy, který Je pracovištém Speleologického kroužku Zävodního klubu ROH Metra Blansko, a jeskyné U javora, která ústí do Pustého žlebu v meandru zvaném Koňský spád. Vztah a presné zaméŕení uve dených lokalít k jeskynnímu systému na podzemní Punkve provedl speciálními geofyzikálními metódami dr. L. Hrdlička z Hornického ústavu ČSAV v Praze. Nový vchod byl zbudován v polovine roku 1973. Ve druhé etapé budou dokončený prúzkumné práce a proveden kom plexní védecký výzkum celého jeskynního systému. Na jeho realizaci se bude podílet vedie Geografického ústavu ČSAV v Brné celá rada brnenských pracovišt a amatérských speleologických skupín z Brnén ska a Blanenska. Již dnes byly stanovený védecké pracovní týmy a sta novena náplň jejich činnosti. Výzkum je plánován do roku 1975. Jeho výsledky budou sloužit jako vstupní informace pro následující — tretí — etapu, zaméŕenou k eventuálnímu zpŕístupnéní celého jeskynního 56

systému, prípadné jejich jednotlivých částí. Tato etapa je proponována do roku 1980. Koordinace a realizace prvních dvou etáp, které se týkaji predevsim védeckého zhodnocení jeskyni, byla sveŕena Geografickému ústavu ČSAV v Brné, provedení tretí etapy zajistí podnik Moravský kras v Blansku. Díky pochopení ŕeditele Geografického ústavu ČSAV v Brné doc. dr. J. Demka, DrSc., byl uvedený projekt zaŕazen do státního plánu základního výzkumu a na jeho fešení vyčlenény potrebné prostŕedky. ZÁVER

Závérem múžeme konstatovat, že dosavadní výzkumy jeskyni vázané na podzemní Punkvu a j e j í zdrojnice vedly k poznání nejrozsáhlejšího jeskynního systému v CSR. Již dnes, bez napojení na okolní jeskyne, dosahuje délky preš 10 km. Je možno reálné pŕedpokládat, že po dokončení prúzkumu se tento systém zaradí mezi nejdelší jeskyne Evropy. Védecký význam tohoto systému spočívá v tom, že jeskyné jsou pri rozenou sondou do krasového podzemí, která umožňuje ovéŕit a doplnit dosavadní predstavy o prubéhu krasových procesu, geologii, tektonice, jeskynních sedimentech, geomorfologii a hydrologii Moravského krasu a upŕesnit existující obecné názory n a genezi krasu. Zvlášté je možno zdúraznit význam objevu pro jejich praktické využití ať již v aplikované hydrologii, nebo v jejich ekonomickém zhodnocení obohacením cestov ního ruchu. Zkušenosti organizačního rázu umožňují zlepšit metodiku výzkumú velkých jeskynných systému vázaných na aktivní toky a zej ména bezpečnostní opatrení pri techto výzkumech. Prubéh výzkumú znovu dokázal nutnost týmové práce odborníkň ruzných védných oboru a nutnost dokonalého materiálnétechnického vybavení. Študovaný sys tém umožňuje ješté další objevy, jejichž védecké zhodnocení obohatí nevšedním zpúsobem kulturní statky našeho socialistického štátu. Vzhledem k významu nových objevú je treba, aby další výzkumy byly provádény s vysokou odborností a společenskou odpovédností, aby prí padnými nevhodnými zásahy nebyl narušen prírodní charakter nebo nedošlo k částečnému znehodnocení jeskyni. Všechny tyto problémy feší pripravený „ P r o j e k t . . . " , jehož realizaci budou zajištovat zkusem pracovníci znalí lokálni problematiky. LITERATÚRA 1 ABSOLON, K., 1970: M o r a v s k ý k r a s I. a II. díl, P r a h a , 415 a 345 s. Z. BURKHARDT, R., RYŠAVÝ, P., 1972. T r a g é d i e v A m a t é r s k é j e s k y n i . Cs. k r a s 49

2J:

Š ľ DAŇKO, J., BLAZEJOVSKÝ, M., 1968: Z p r á v a o g e o f y z i k á l n í m m é ŕ e n í v s e v e r n í č á s t i

M o r a v s k é h o ' k r a s u . A r c h í v GÚ ČSAV v B r n e , 42 s.

4. DAŇKO, J., VÁCA, F., 1966: Z p r á v a o g e o f y z i k á l n í m p r ú z k u m u v s e v e r n í části Mo r a v s k é h o k r a s u . Archív GÚ ČSAV v Brné, 48 s. 5. KULA, M., COUFALÍK, E., 1965: Propasť ovitá j e s k y n e Š p i r á l o v á a p f í s p é v e k k hy d r o g r a f i i Bílé vody v M o r a v s k é m k r a s u . Čs. k r a s 16: 3 3 4 0 . 6. ONDROUŠEK, O., 1951: Nové objevy ve s p o d n í c h p a t r e c h Šošúvských jeskyní. Prí r o d a 43. 7. PANOŠ, V., 1963: G e o m o r f o l o g i c k ý v ý z n a m k r a s o v é h o p r a m e ň u „Malý v ý t o k " v P u s t é m žlebu (Moravský k r a s ) . Z p r á v y V l a s t i v e d n é h o ú s t a v u v Olomouci, 113. 8. PÍŠE, J., VLČEK, V., 1970: D e t a i l s t u d i e d e s Regims u n d d e r E i g e n s c h a f t e n d e r K a r s t w a s s e r . In: Die A m a t e u r Hohle — b e d e u t e n d e E n t d e c k u n g in l e t z t e n J a h r e n im M ä h r i s c h e n Karst. S t u d i a G e o g r a p h i c a (v t i s k ú ) , Brno. 9. POKORNÝ, M., 1954: P r u z k u m n a d n é p r o p a s t i Macochy v M o r a v s k é m k r a s u . Ča sopis M o r a v s k é h o m ú z e a 39: 33—44. 10. RYŠAVÝ, P., 1972: P r u z k u m M o r a v s k é h o k r a s u v r o c e 1969. Čs. k r a s 22: 125—127. 11. RYŠAVÝ, P., ŠLECHTA, M., 1972: A m a t é r s k á j e s k y n é v s e v e r n í částí M o r a v s k é h o k r a s u . Československý k r a s 21: 149—152. 12. RYŠAVÝ, P., ŠLECHTA, M., 1972: A m a t é r s k á j e s k y n e — s o u č á s t r e š e n í p r o b l é m u p o d z e m n í c h vod Punkvy. Československý k r a s 22: 49—64. 13. SLEZÄK, L., 1966: Jeskyne 13 C u H o l š t e j n a a její v z t a h k p o n o r n é m u s y s t é m u Punkvy. Časopis M o r a v s k é h o m ú z e a : 65—72. 14. ŠLECHTA, M., 1969: Bílá voda o d h a l u j e svá t a j e m s t v í . Lidé a z e m e : 283—284. 15. ŠTELCL^ O., 1960: Macošská j e z í r k a . Československý k r a s 12: 229—232. 16. ŠTELCL, 0., 1962: G e o m o r f o l o g i c k é p o m é r y H o l š t e j n s k é h o p o l o s l e p é h o údolí v Mo r a v s k é m k r a s u . Čs. k r a s 13: 31—51. 17. VESELÝ, F., 1972: D o k u m e n t a c e k vytyčení j e d n o t l i v ý c h bodu t r a s y s y s t é m u v te r é n u . Archív GÚ ČSAV Brno, 6. s.

RESULTS OF THE INVESTIGATIONS OF THE LARGEST CAVE SYSTEM IN THE CZECH SOCIALIST REPUBLIC Otakar Stelcl — Vladimír

Vlček

Su m m a r y During 1972 t h e w o r k i n g t e a m of t h e I n š t i t ú t e of G e o g r a p h y Czechoslovak A c a d e m y of Sciences in Brno a c h i e v e d e x t r a o r d i n a r i l y good s u c c e s s in s p e l e o l o g i c a l r e s e a r c h c a r r i e d out in c o o p e r a t i o n w i t h a m a t e u r s p e l e o l o g i c a l g r o u p s in t h e M o r a v i a n K a r s t on t h e P u n k v a k a r s t river a n d its t r i b u t a r i e s . The s i n g u l a r i t y of t h e s e d i s c o v e r i e s con sists in t h e f a c t t h a t t h e s p e l e o l o g i s t s s u c c e e d e d in p e n e t r a t i n g into e x t e n s i v e cave systém w h i c h will — t h e i n v e s t i g a t i o n s f i n i s h e d — c o n n e c t t h e M a c o c h a Abyss w i t h t h e Caves of tíloupŠošúvka on one side a n d t h e Rasovna Cave n e a r t h e village of Hol š t e j n on t h e o t h e r side a n d / o r even o t h e r caves l i n k e d to s i n k h o l e s in t h e w i d e r s u r r o u n d i n g s of t h e c o m m u n i t y of Ostrov u Macochy. On t h e basis of its e x t e n t t h e s y s t é m can be c l a s s i f i e d w i t h f o r e m o s t E u r o p e a localities. The s t a r t i n g point of t h e n e w d i s c o v e r i e s w a s t h e A m a t é r s k á j e s k y n é Cave discove r e d at t h e b e g i n n i n g of 1969 by m e m b e r s of t h e Speleogical Club in Brno, m o r e exactly t h e s i p h o n s h u t t i n g flood c o r r i d o r of t h e said cave in w h i c h M. Š l e c h t a a n d ing. M. Z a h r a d n í č e k p e r i s h e d t r a g i c a l l y In August 1970. By p u m p i n g t h e w a t e r of t h i s s i p h o n t h e e n t r y into a n extensive c a v e s y s t é m w a s d i s c o v e r e d of w h i c h a b o u t 10 k m w e r e i n v e s t i g a t e d in t h e c o u r s e of 1972 b u t t h e r e s e a r c h h a s n o t b e e n f i n i s h e d yet. The ca ves r u n in t w o m a i n levels a n d s e v e r a l p a r t i a l levels w h i c h h a v e c o r r e s p o n d i n g conti n u a t i o n in t h e Macocha Abyss a n d / o r in its n e i g h b o u r h o o d .

The s c i e n t i f i c v a l u e of t h e c a v e s y s t é m d i s c o v e r e d r e c e n t l y r e p r e s e n t s a n a t u r a l w a y to t h e k a r s t u n d e r g r o u n d . On t h e b a s i s of this' s y s t é m t h e c o n c e p t i o n s a n d o p i n i o n s of s e v e r a l s c i e n t i f i c d i s c i p l i n e s c a n b e c h e c k e d a n d c o m p l e t e d . The signi f i c a n c e of t h e d i s c o v e r i e s is of s p e c i a l v a l u e f o r t h e i r p r a c t i c a l a p p l i c a t i o n b o t h in applied hydrology and hydrogeology and their exploitation for tourism. Experience of o r g a n i z a t i o n c h a r a c t e r w i l l e n a b l e to i m p r o v e t h e m e t h o d s of r e s e a r c h of l a r g e c a v e s y s t e m s c o n d i t i o n e d by a c t i v e s t r e a m s a n d m a i n l y of s a f e t y m e a s u r e s d u r i n g i n v e s t i g a t i o n s . D u r i n g t h e r e s e a r c h t h e n e c e s s i t y of t e a m w o r k of s p e c i a l i s t s of v a r i o u s s c i e n t i f i c d i s c i p l i n e s as w e l l a s t h a t of a p e r f e c t m a t e r i a l t e c h n i c a l o u t f i t w e r e p r o v e d a g a i n . F u r t h e r d i s c o v e r i e s a r e p o s s i b l e in t h e s y s t é m s t u d i e d . O w i n g t o t h e c o n s i d e r a b l e s i g n i f i c a n c e of t h e c a v e s s h o w n by g o v e r n e m e n t a l i n s t i t u t i o n s in t h e i r u t i l i z a t i o n a p r o j e c t of t h e i r c o m p l e x s c i e n t i f i c e v a l u a t i o n w a s e l a b o r a t e d . T h e r e s u l t s of t h i s e v a l u a t i o n w i l l d e c i d e of t h e p o s s i b l e o p e n i n g of t h e c a v e s f o r the public.

SLOVENSKÝ

KRAS

XII

—

1974

KRASOVÉ JAVY V OKOLÍ HARMANCA VO VEĽKEJ FATRE ANTON

DROPPA

A B T O P H 3 y q a e T p a 3 B n ľ n e K a p c T O B b i x ABJÍEHHÔ B 0KpeCTH0CTHX RAPMAIMA B K»KHOH q a c T H E o j i b

inoii (paTpbi (BejiBKeň OaTpti) B 3anaanľ,ix KapnaTax. Hx B03HHKH0BCime CBaaaHO c cmnoinHajii. HUM 3aJieraHneM TeMHoceptix HBBCCTHHKOB (cpeaHHň Tpnac) xcmcKoro noKpoBa. H3 noBepxHocr HHX (fopM BCTpeHaioTcs TpemHHHbie Kappt.i H 6jnoimeo6pa3HBie BopoHKH Ha KpajiOBeň cryaHH (1384 M) — BbicoKoropHbiä KapcT. IIoHopbi oôpa3yioT TOJIBKO ajuioxTOHHbie BOJU, npHTeKaiomHe c lora c HeKapcTOBbix aHae3HT0B KpeMHHUKHx rop. 3aecb Haxojjaľca MHoro<racjieHHbie KapcTOBbie HCToqHHKH, Hcnojib3yeMbie B rpynnoBwx BOÄONPOBOAAX j w a EaHCKoň BbicTpHULi H 3Bojiena. Ca Man 6ojibiuan H3 nemep STO HaSnija, HJIHHOÔ 1235 M, OTKPMTO aocTyny OÔUJECTBEHHOCTH 610 M. C NAJIEOHTOJIORHNECKOII TO^KH 3penna BajKHbi nemepbi BepxHaa H HHJKHHHyxwutsrqponmljigfecbaXWVUTS Tyifm a (Topná a ZIOJI Ha T y$Ha) c HaxoaKaMH KocTeň nemepHoro MeaBeaausrpmlieaZYVUTSRPONMLKJIHFEDCBA (Ursus spelaeus R o s m.). Bce Tpa nemepbi pacnojioKeHw

BHCOKO H p a 3 B H B a J i n c b

oaHOBpeKeHHO

BbipaBHHBaHHeM

noBepxHOCTHoro

pe.ibe<J)a

nemep, n o Ä H H M a i o m e r o c a na BbtcoTy 9 3 0 — 1 0 0 0 M. Bo3HHKHOBeHHe SToro pejibe $ a a c HHM H nemep OTHOCHTCH K KOHixy anoxH ruinoiíeHa. ľapMaHeuKHH KapcT HBjíaeTca THIIOM pac^JieneHHoro KapCTa B MOHOKJI HHaJibHOK CTpyKType. B oKpecTHocTax

Veľká Fatra je masívne jadrové pohorie s mezozoickými súvrstvami po obidvoch stranách kryštalického jadra. Mohutné série strednotriaso vých vápencov a dolomitov v južnej časti pohoria podľahli krasovým procesom, čím sa vytvorili krasové tvary nielen na povrchu, ale a j vnútri. Geomorfologický výskum sme uskutočnili roku 1972 v rámci vedecko výskumných prác Geografického ústavu SAV, z ktorého prinášame predbežné výsledky. V porovnaní s inými krasovými oblasť ami Slovenska je Harmanecký kras menej známy. Stručnú správu o vysokohorskom krase na Kráľovej studni už priniesol A. D r o p p a (1968). Charakteristiku niektorých kra sových prameňov obsahuje práca S. G a z u — E. K u l l m a n a (1964). Z jaskýň bola najviac preskúmaná jaskyňa Izbica (L. Š p e r k a, 1948, V. L e n č o, 1950, J. K u k l a , 1951, 1953). Paleontologický a archeolo gický výskum je známy z jaskýň Hornej a Dolnej Tufny od A. L i e b u s a (1933) a J. B á r t u (1963, 1971). 59

FYZICKOGEOGRAFICKÄ CHARAKTERISTIKA ÚZEMIA

Harmanecký kras zahrnuje krasové javy v okolí Harmanca v južnej časti Velkej Fatry. Na V je ohraničený dolinou potoka Bystrice, na S plochým chrbtom Kráľovej studne (1384 m) a na Z horským chrbtom od Smreková (1441 m) na Krásny kopec (1237 m] dolinou Bielej vody k horárni Bartoška a odtiaľ Podflochovou dolinou. Južná hranica je morfologicky nevýrazná. Tvorí ju styčná plocha vápencov a dolomitov s vulkanitmi Kremnických vrchov. Takto vymedzená oblasť Harmanec kého krasu zaberá plochu takmer 42 km 2 . Vznik a vývoj krasových javov podmieňujú najviac geologický podklad, reliéf, klíma, hydrologické pomery a vegetačná pokrývka. Geologicky je vznik krasových javov viazaný na polohy karbonáto vých hornín, ich petrografické a chemické vlastnosti, na mocnosť ich súvrstvia a na ich úložné pomery. Harmanecký kras budujú tmavosivé (gutensteinské) vápence stredného triasu. Chemicky sú pomerne čisté, pretkané hustou sieťou bielych žiliek sekundárneho kalcitu. Miestami sú zreteľ ne vrstvové s prevládajúcim sklonom vrstiev od SZ n a JV čiastočne aj tektonicky popukané. Nadložie vápencov vytvárajú sivé do lomity stredného a vrchného triasu. Tektonicky sú veľmi podrvené a drobia sa na ostrohranný štrk, preto podliehajú menej krasovým pro cesom. V podloží tohto karbonátového súvrstvia vystupujú slienité sú vrstvia (neokómové vápence a sliene) krížňanského príkrovu, pozoro vateľ né v doline Bystrice a na Kráľovej studni (1384 m ) . Vápencovodolomitická séria tektonicky vytvára značne zvrásnený chočský príkrov, ktorý vypĺňa rozsiahlu synklinálu v južnej časti poho ria, prikrytú andezitmi a andezitickými tufmi z mladších treť ohôr v Kremnických vrchoch (M. M a h e ľ, 1967). Geomorfologický predstavuje Harmanecký kras rozčlenený reliéf s množstvom horských hrebeňov a izolovaných vrcholov. Povrchové to ky potokov Bystrice, Harmanca a jeho prítokov vytvorili hlboké doliny (200—450 m) so strmými grúňmi a skalnatými zápoľami. Doliny majú dvojakú tvárnosť . Vo vápencoch sú uzavretejšie, majú charakter kaňo nov (dolná časť Zalámanej doliny, dolina Tufna a Rakytovo), kým v do lomitoch sú otvorenejšie, širšie s miernejšími grúňmi (horná časť Čier nej doliny, Malé a Veľké Cenovo). Jednotlivé vápencové a dolomitové vrcholy, vysoké 1021—1440 m, predstavujú zvyšok starého reliéfu, re prezentujúceho stredohorský systém Veľkej Fatry. Vznik tohto reliéfu patrí do obdobia po erupcii stredoslovenských vulkanitov, teda pravde podobne do vrchného sarmatu až spodného pliocénu (E. M a z ú r, 1964).

S i t u a č n á m a p a k r a s o v ý c h j a v o v H a r m a n e c k é h o k r a s u . Z h o t o v i l A. D r o p p a CnTyaiiHOHHaa KapTa KapCTOBtix «BJieHHH TapMaHemcoro KapcTa. Caejiaji A. flponna L a g e k a r t e d e r K a r s t p h ä n o m e n e i m K a r s t g e b i e t v o n H a r m a n e c . A n g e í e r t i g t v o n A. D r o p p a

Klimaticky patrí Harmanecký kras do mierne chladnej klimatickej oblasti. Len najvyššie časti územia — Kráľova studňa (1384 m] a Smre kov (1441 m) zasahujú do chladnej horskej klímy. Najteplejší mesiac v roku je júl s priemernou teplotou 14—16 °C. Najchladnejší je j a n u á r s priemernými teplotami —5 až —6 °C. Počet chladných dní (keď teplo ta klesne pod bod mrazu) je 130, s celodenným mrazom je 40—50 dní v roku. Podľa toho sa priemerná ročná teplota pohybuje v hodnote 3—7 °C. Ročné zrážky sú pomerne veľké; kolíšu od 800 do 1000 mm. Najviac naprší v júli — okolo 150—175 mm, n a j m e n e j vo februári — asi polovica júlového priemeru. Väčšina zrážok spadne vo vegetačnom období (apríl — september) v hodnote 600—700 mm. V závislosti od nadmorskej výšky sa sneh udrží v pohorí 100—180 dní v roku. Hydrologický Harmanecký kras odvodňuje potok Bystrica a jeho prí toky do povodia Hrona. Vplyvom priepustných vápencov a dolomitov je riečna sieť redšia ako v iných oblastiach Veľkej Fatry. Povrchové toky rozrezávajúce Harmanecký kras sú dvojakého pôvodu. Alochtón neho pôvodu sú toky pritekajúce od J z nekrasového územia mladotre ť ohorných vulkanitov Kremnických vrchov. Niektoré z nich (Prašnica a južnejší Čierny potok) a j po vstupe na vápence sa neponárajú a za vlažujú povrchové koryto po celý rok. Iné zasa (v Podflochovej dolinke, v Racvalovej doline) sa ponárajú vo vápencoch, pričom nechávajú n a povrchu suché koryto. Autochtónneho pôvodu sú povrchové toky, živené krasovými prameňmi a vyvieračkami. Tie pochádzajú zväčša z atmosfe rických zrážok, ktoré dopadli na vápence a dolomity, presakujú pukli nami a vrstvovými škárami do ich vnútra. Na hranici spodných kraso vých vôd vyvierajú znova na povrch v podobe prameňov. Vplyvom priaz nivej tektonickej predispozície (úklonu vápencových vrstiev od SZ n a JV) je v Harmaneckom krase počet krasových prameňov a ich výdat nosť v porovnaní s inými krasovými územiami Veľkej Fatry veľká, ako to a j ukazuje pripojená tabuľka 1. O geologickom vzniku ponorov a vy vieračiek a ich charakteristike sa podrobnejšie zmienime v kapitole o krasových javoch.

Pôdna a vegetačná pokrývka závisí od geologického zloženia, reliéfu a klímy. Najrozšírenejší pôdny typ sú rendziny s 2 horizontmi, viazané na karbonátové komplexy. Vrchný humusokarbonátový horizont hnedej až sivej farby dosahuje hrúbku 40—50 cm, niekde a j menej. Sú to pôdy vysychajúce, pretože zrážkové vody nimi rýchlo presakujú. Na úpätných vápencových stráňach sa akumuluje množstvo sutín, ktoré sú hlbšie, vlhkejšie a niekedy a j odvápnené. Rastlinná prikrývka je druhovo pomerne pestrá. Na južnom okraji územia vo výške okolo 500 m rastú hrabovodubové lesy. Od 500 do 1200 m sa rozprestierajú f a t r a n s k é bukové lesy. Na viacerých miestach sú premenené na monokultúry smreka a čiastočne a j jedle. Zriedkavý ihličnatý strom medzi bukmi je vymierajúci tis obyčajnýzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZ (Taxus Bacca ta L.), ktorého rezervácia v Harmaneckej doline obsahuje okolo 400 000 62

exemplárov na ploche 18,9 ha. Nad 1200—1400 m je pásmo smrečín, nad ktorým sa len ojedinele zachovala kosodrevina. Najvyššie časti územia (okolo Kráľovej studne] pokrývajú vysokohorské lúky, posiate v jarnom období pestrým kobercom vysokohorskej flóry. POVRCHOVÉ KRASOVÉ JAVY

Rozčlenený povrch Harmaneckého krasu, porastený bujnou zmieša nou vegetáciou, neumožnil vznik povrchových krasových javov v do konalých formách a vo väčšom rozsahu. Z nich možno spomenúť oje dinelé puklinové škrapy, závrty, ponory s poloslepými a suchými dolinami a množstvo krasových prameňov s vyvieračkami. Škrapy sa vytvorili na mierne zvlnenom plošinovom chrbte pri chate n a Kráľovej studni vo výške 1275 m. Ich vznik sa geologicky viaže na strednotriasové tmavosivé vápence chočského príkrovu. Predstavujú jamky pretiahnutého tvaru, predisponované puklinami a sklonom vrs tiev, ktoré vystupujú 12° na J. Jedna časť škráp je v ranom štádiu vývoja, kým väčšia časť v zrelom štádiu vývoja, vyplnená hlinitoštrkovi tou pôdou (rendziny] s trávnatým porastom (obr. 1]. Vývoj škráp urýchlili a j hojnejšie atmosferické zrážky, no n a j m ä rôzne druhy vege tácie, ktoré ich rozčlenili na izolované vrcholky. Takéto škrapy v ne skorom štádiu vývoja vytvárajú okolo turistickej chaty na Kráľovej studni celé škrapové pole. Na lúke pri prameni na Kráľovej studni sa vo výške 1360 m vyskytu jú vedľa seba 2 závrty. Majú misovitý tvar s priemerom 2 a 3 m a hĺb kou 1 m. Sú značne zanesené hlinou a grúne porastené trávou. Vznikli koróziou atmosferických vôd v podložných tmavosivých vápencoch. Typ rúteného závrtu sme našli v hornej časti Lopušnej dolinky f južná vetva Racvalovej doliny). Závrt je pod hornou lesnou cestou vo výške 835 m (nad vyvieračkou). Má elipsovitý tvar; je 50 m dlhý, 30 m široký, 2 m hlboký. Dno vyplňujú zosunuté balvany andezitov a andezitických tufov. Vytvoril sa rútením na rozhraní strednotriasových dolomitov a vulkanických andezitov. Ponory v Harmaneckom krase sa objavujú len na južnom okraji úze mia n a hranici s Kremnickými vrchmi, v Podflochovej a Lopušnej doli ne, čiastočne a j v Čiernej doline. Podflochová dolina je vyerodovaná na severných stráňach Flochovej (1317,8 m) a tiahne sa v 3 vetvách od J na S. Pri železničnej stanici Čremošné vyúsť uje do doliny Biela voda. Vo východnej vetve Podflocho vej doliny sú 2 ponory, pretvorené už na poloslepé doliny. Spodný po nor sa nachádza vo výške 822 m asi 250 m na V od lesníckej chaty. Potôčik pritekajúci od JV celý mizne na dne ponorového závrtu do otvo r e n e j jaskyne. Záverová stena koryta je 14 m hlboká a 18 m široká. Za ňou pokračuje vo vyššej polohe smerom na Z pôvodné suché koryto, 63

Obr. l . Z r e l é

štádium

puklinových

š k r á p n a Králové] studni — Veľká Fatra. Foto A. D r o p p a PHC. 1 3pejiaa CTaana TpeinHHHtix Kapp Ha KpaJieBoií CTyaHH — Eojibmaa OaTpa (BejiBKa OaTpa). OOTOCHHMOK A. Zlponna Abb. 1. R e i f e s Š t á d i u m d e r K l u f t k a r r e n auf d e m B e r g K r á ľ o v a s t u d ň a i n d e r G r o f i e n F a t r a . F o t o A. D r o p p a

porastené ihličnatými stromami, pretože ponor pod záverovou stenou stačí pohltiť všetku vlahu i v najvyššom vodnom stave. Tým sa polo slepá dolina mení na slepú. Povrchové koryto potôčika vyplňujú okruh liaky andezitov a andezitických tufov, privlečených potôčikom zo se verných grúňov Flochovej. Ponor sa vytvoril v sivých dolomitoch, tek

tonický silne rozdrvených; je založený na pukline smeru 5° so sklonom 60° na V. Ponorné vody pretekajú volnými priestormi Ponorovej jaskyne a po 60 m sa obracajú pozdĺž pukliny na SV. Pravdepodobne súvisia s vyvieračkou v Harmaneckom tuneli (dosial chýba farbiaca skúška). Vodnosť potôčika sa počas roka mení. Dňa 15. 7. 1972 sme namerali okolo 50 l/s, kým 4. 10. 1972 sotva 7 l/s. Druhý ponor sa nachádza v tej istej dolinke vo výške 970 m a pred stavuje závrtovú depresiu v rozmeroch 25X30 m, hlbokú 10 m. Do po norového závrtu vtekajú 3 potôčiky: od V s výdatnosť ou asi 10 l/s, od J s výdatnosť ou asi 50 l/s a od Z s výdatnosť ou asi 2 l/s. Súhrnná výdat nosť ponorových vôd bola 4. 10. 1972 len 24 l/s. Ponor sa vytvoril vo svetlosivých dolomitoch pozdĺž pukliny v smere 15°, sklonenej 84° n a VJV. Odtoková podzemná cesta nie je otvorená, ale zatarasená balvanmi a štrkmi andezitov, hlinou a na povrchu aj drevom. Ponorné vody prav depodobne sledujú smer pukliny na SSV a súvisia a j s vyvieračkou v Harmaneckom tuneli (chýba takisto farbiaca skúška). Povrchové ko rytá ponorných tokov vyplňujú okruhliaky a balvany andezitov, dovleče ných zo severných úbočí Flochovej (1317,8 m). Keďže ponor nestačí pri zväčšenom vodnom stave pohltiť všetky povrchové vody (pre jeho zata rasenie), voda vyplní závrt, ako ukazujú hlinené usadeniny v hornej časti, ba sa preleje až cez záverovú stenu. Tým nadobúda závrtový ponor tvar poloslepej doliny. Ponory v Lopušnej dolinke, ktorá je južnou vetvou Racvalovej doliny, majú podobný charakter. Vyšný ponor, zvaný Peklo, sa nachádza v hor nej časti Lopušnej doliny na južnom úbočí Štefánky (998,4 m) vo výške 826 m. Tamojší potôčik s vodnosť ou okolo 20 l/s — meraný 1. 10. 1972 — celý mizne pod štvormetrovou vysokou záverovou stenou. Na povrchu ostáva suché koryto porastené trávou a listnatými stromami (javormi). Po norný potôčik priteká od Z; pramení v andezitoch Kremnických vrchov, odkiaľ prináša množstvo andezitových štrkov a balvanov, ktoré vypĺ ňajú jeho koryto. Ponor je založený na rozhraní sivých dolomitov (ľavý breh ponoru) a andezitov (pravá s t r a n a ) , ktoré vytvárajú 6 m vysoké skalné bralo. Vstup do ponoru v súčasnosti zatarasujú nakopené ande zitové balvany. Roku 1946 však prenikli členovia jaskyniarskej skupiny z Banskej Bystrice do jaskynnej chodby klesajúcej stupňovité na V do vzdialenosti 55 m. Ďalší postup im znemožnil nízky vodný sifón (L. Š p e r k a, 1948). Nižšie ležiaci ponor v Lopušnej dolinke sa nachádza vo výške 712 m. Mizne v ňom celý potôčik s vodnosťou okolo 20 l/s — merané 1. 10. 1972 — živený vyvieračkou pod rúteným závrtom. Koryto potôčika, ako a j sám ponor je zatarasený okruhliakmi a balvanmi an dezitov, dovlečených povrchovými tokmi od J z Kremnických vrchov. Pod nimi skalný podklad ponoru tvoria tmavosivé vápence, ktoré poniže ponoru postupujú sklonom 36° na JV. Podľa toho možno predpokladať , že ponorné vody tohto ponoru a ponoru Peklo, ležiaceho vyššie, sledujú ft

v podzemí sklon vápencového a dolomitického súvrstvia na JV a prav depodobne n a p á j a j ú minerálne pramene v Kováčovej, ako i na Sliači neď aleko Zvolena. Staršia literatúra spomína ponory a j v Čiernej dolinke (L. S p e r k a, 1948), ale v jesennom období roku 1972 sa m a r k a n t n e neprejavili. Po zorovali sme len zníženie vodnosti potôčika tečúceho dolinou Tajchy, ktorý priteká od J z vyvretých andezitov a tufov. Po prítoku na sivé dolomity vo výške 753 m sa množstvo vody n e n á p a d n e stráca v ande^i tových štrkoch. Ponorné vody pravdepodobne n a p á j a j ú nižšie položenú krasovú vyvieračku Čierna II (pozri ď alej). V ostatných dolinách, ani v hlavnej doline Harmanca a Bystrice, sme ponory nespozorovali. V týchto prípadoch ide o povrchové toky. živené krasovými vyvieračkami. Tento jav si možno vysvetliť tým, že ponory vznikajú len v povrchových tokoch, ktoré nie sú nasýtené CaC0 3 a majú prebytok volného C0 2 . Takýto charakter majú povrchové toky priteka júce z nekrasových vulkanitov Kremnických vrchov. Naopak, povrchové toky živené krasovými vyvieračkami sú veľmi nasýtené CaC0 3 s nepa trným obsahom volného C0 2 , neschopné ď alšej korózie, čím sa nestáva jú ponornými. Krasové pramene a vyvieračky sú v Harmaneckom krase nielen po četné, ale aj výdatné. To spôsobuje synklinálne uloženie karbonátových súvrství. Najvýdatnejšia vyvieračka je z Harmaneckého tunela, vyviera júca vo výške 643 m. Vznikla umelým zásahom pri razení tunela medzi Čremošným a Horným Harmancom roku 1938. Týmto zásahom sa od viedli krasové vody, inklinujúce do povodia Turca na V do doliny Harman ca, a tým do povodia Hrona. Pri narazení sa prejavila výdatnosť pod zemných vôd okolo 760 l/s. V súčasnosti kolíše med^i 260—340 l/s. Dňa 1. 10. 1972 bola teplota vyvieračky 7,2 °C pri vonkajšej teplote 3,2 °C a výdatnosť okolo 270 l/s. Hydrologické povodie Harmaneckej vyvie račky vymedzil D. A n d r u s o v (1936). Jej zberná oblasť má pretiah nutý tvar v smere SV — JZ v rozlohe cca 26 km 2 . Je časťou synklinál neho pásma so synklinálne uloženými karbonátmi triasu chočského príkrovu Karbonátový komplex tvoria n a j m ä dolomity stredného triasu, v podloží ktorých vystupujú gutensteinské vápence. Voda susedných synklinálnych pruhov nemôže vnikať do tejto oblasti, lebo jednotlivé korytá sú oddelené nepriepustnými antiklinálnymi chrbtami neokóm skych slieňov a slienitých vápencov. Ako ukazujú naše výskumy z ro ku 1972, túto synklinálnu zbernú oblasť n a p á j a j ú aj ponorné vody v Pod flochovej doline, ktoré pritekajú z andezitových tufov a andezitov. Ten to predpoklad podporujú aj výškové polohy. Kým tunel je vo výške 643—650 m, ponory v Podflochovej doline sú vo výške 823 a 970 m. Ak farbiace skúšky medzi ponornú a vyvieračkou budú pozitívne, vyvráti sa tým domnienka Andrusova o autochtónnosti synklinálnej zbernej oblasti. V Zalámanej doline na južnom úbočí Krásneho kopca (1237 m) vy 66

vierajú oproti sebe 2 krasové pramene. Nižší prameň vyteká z ľavej strany doliny vo výške 890 m z tmavosivých vápencov, ktoré majú sklon 43° na J V (120°). Je typom vrstevného prameňa. Dňa 3. 10. 1972 bola teplota vody 5,4 °C pri vonkajšej teplote 1,0 °C a výdatnosť okolo 20 l/s. Naproti nemu v pravom úbočí dolinky vyviera horný prameň (Zalámaná II) vo výške 900 m pozdĺž výraznej pukliny v sivých dolomitoch. Tep lota vody tohto dňa bola 5,2 °C pri vonkajšej teplote 1,2zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYX °C a výdatnosť okolo 11,8 l/s. Obidva pramene sú zachytené do skupinového vodovodu pre Banskú Bystricu. Zbernou oblasťou obidvoch prameňov sú vápen covodolomitické súvrstvia na južnom grúni Krásneho kopca (1237 m). V Lastovičej dolinke na južnej stráni Rabkinej skaly (1085 m) sa zjavujú 2 slabšie krasové pramene. Nižší prameň, vyvierajúci v dolomi tických nánosoch na dne dolinky vo výške 637 m, mal výdatnosť 11. 7. 1972 okolo 5 l/s a teplotu vody 7,0 °C pri vonkajšej teplote 19,6 °C. V západnej vetve Lastovičej dolinky vyviera pod záverovou vápencovou stenou slabší prameň vo výške 703 m. Tesne pri prameni v pravom úbočí dolinky sa nachádza Lastovičia jaskyňa. Dňa 11. 7. 1972 bola teplota vody 7,0 °C pri vonkajšej teplote 14,8 °C a výdatnosť okolo 5 l/s. Prameň vyteká pozdĺž pukliny od S k J a vytvára menšiu dutinu 3,5 m dlhú a 2 m širokú. V októbri 1972 poklesla výdatnosť obidvoch prame ňov n a 3 l/s. Ich zbernou oblasťou je Rabkina skala. Vo východnejšej dolinke Rakytovo sa objavujú 3 krasové pramene. Najvyšší z nich vyviera spod strmej vápencovej steny povyše privátnej chaty vo výške 725 m. Dňa 13. 7. 1972 mal výdatnosť okolo 6 l/s a tep lotu vody 7,8 °C pri vonkajšej teplote 19 °C. Pod železničným mostom vyviera z tmavosivých vápencov prameň vo výške 617 m. Jeho teplota v ten deň bola 8,0 °C pri vonkajšej teplote 19,8 °C a výdatnosť okolo 3 l/s. Tesne pri ústí dolinky Rakytovo do Harmanca vyviera prameň vo výške 535 m, ktorého výdatnosť toho dňa bola okolo 3 l/s a teplota vody 8 °C pri vonkajšej teplote 20 °C. Výdatnosť všetkých prameňov sa počas roka mení podlá atmosferických zrážok. V Čiernej doline sú známe 2 krasové vyvieračky, zachytené do sku pinového vodovodu. Horná vyvieračka (Čierna II) vyviera z dolomitic kej sutiny na dne doliny vo výške 719 m. Dňa 13. 7. 1972 bola jej vý datnosť okolo 95 l/s a teplota vody 6,6 °C pri vonkajšej teplote 15,2 °C. Spodná vyvieračka (Čierna I) vyviera na ľavom brehu tamojšieho potô čika z vápencovodolomitickej sutiny vo výške 600 m. Jej výdatnosť toho dňa bola okolo 110 l/s a teplota vody 7,0 °C pri vonkajšej teplote 15 °C. Obidve vyvieračky značne reagujú na atmosferické zrážky a ich výdatnosť v jesennom a zimnom období značne klesá. Vzhľadom na pomerne veľkú výdatnosť obidvoch vyvieračiek za ich zbernú oblasť, okrem tratiacich sa vôd v hornej časti doliny, treba predpokladať južné a juhovýchodné úbočia Priečneho vrchu (1047,4 m). Tento predpoklad podporuje a j sklon vrstiev vápencovodolomitického súvrstvia, ktoré má sklon 45° na VJV (110°). Pri ústí Čiernej dolinky do Harmanca vyviera 67

Obr. 2. P r a m e ň n a K r á ľ o v e j s t u d n i v o V e ľ k e j F a t r e . F o t o A. D r o p p a Ha KpajieBoŕí c T y f l H H B Bojii.moft O a r p e (BeJibKa OaTpa). <1>OTOCH;IMOK A. Äponna Abb. 2. Q u e l l e auf d e m B e r g K r á ľ o v a s t u d ň a i n d e r G r o f i e n F a t r a . F o t o A. D r o p p a

PHC.

HcTo<RAHK

n a jeho pravom brehu pod cestou krasový prameň vo výške 576 m. Dňa 2. 10. 1972 teplota vody bola 7,8 °C pri vonkajšej teplote 5,8 °C a výdat nosť okolo 4 l/s. Pravdepodobne ho n a p á j a j ú infiltrované vody z povr chového koryta Čierneho potoka vo vápencovej sutine. V Cenovej doline, ústiacej do Harmaneckej doliny pri Harmaneckých papierňach, sú 2 silné vyvieračky, ktoré sú takisto zachytené do sku 68

pinového vodovodu. Z nich horná vyvieračka (Cenovo II) vyviera vo východnej vetve doliny nad minerálnym prameňom vo výške 593 m. Dňa 14. 7. 1972 bola teplota prameňa 8,0 °C pri vonkajšej teplote 20 °C; výdatnosť sme odhadli na 30 l/s. Krasová vyvieračka vytaká, ako a j nižšie ležiaci minerálny prameň (zemitá kyselka) na tektonickej poru che orientovanej S — J, ktorá sa tiahne rozhraním vápencovodolomi tického komplexu a werfénskeho súvrstvia. V západnej vetve doliny je zachytená vyvieračka Cenovo I. Vyviera na dne doliny z dolomitovej sutiny vo výške 575 m. Teplota vody toho dňa bola 8,0 °C pri vonkajšej teplote 20 °C. Výdatnosť vyvieračky sme odhadli na 40 l/s. Zberná ob lasť obidvoch vyvieračiek je nielen okolité vápencovodolomitické sú vrstvie, ale pravdepodobne a j ponory v Lopušnej doline, čo potvrdzuje a j priaznivý sklon vápencového súvrstvia (treba urobiť farbiace skúšky fluoresceínom). Slabšie krasové pramene sú aj v Matanovej dolinke (zá padná vetva Veľkej Cenovej doliny) vo výške 637 m na dolnom konci divokého kaňona a pri vyústení Lopušnej dolinky do Racvalovej. Tu vo výške 653 m vyviera z pravého grúňa z tmavosivých vápencov prameň, ktorého výdatnosť bola 14. 7. 1972 okolo 6 l/s a teplota vody 7,5 °C pri vonkajšej teplote 18,2 °C. V jesennom období toho roku klesla jeho výdat nosť na 1 l/s. Meniaca sa výdatnosť prameňa počas roka ukazuje, že ho ne n a p á j a j ú ponorné vody z vyššie ležiacich ponorov, ale skôr z vápencové ho súvrstvia od SZ, čo dokazuje aj sklon vrstiev 36 °C na JV. V hornej časti Lopušnej dolinky je silná vyvieračka, vytekajúca z nánosov vul kanických andezitov vo výške 805 m. Dňa 1. 10. 1972 bola jej výdatnosť okolo 10 l/s, teplota vody 5,6 CC pri vonkajšej teplote 3,8 °C. Vody vy vieračky nie sú krasového pôvodu, ale sústredený tok z grúňových sutín andezitov a andezitických tufov z východných úbočí Kremnických vrchov. Jej vody zvlažujú suchú časť doliny a po zosilnení z bočných prítokov sa prepadajú v nižšie ležiacom ponore (pozri predtým). Pre úplnosť krasových prameňov spomenieme a j slabý krasový pra meň na Kráľovej studni nad chatou vo výške 1355 m (obr. 2). Prameň vyviera z tmavosivých vápencov a zbiera vody z nekrasového súvrstvia slieňov krížňanského príkrovu. Dňa 3. 10. 1972 sme namerali výdatnosť 0, 04 l/s, teplotu vody 5,0 °C pri vonkajšej teplote —1 °C. Jeho výdatnosť počas roka veľmi kolíše v závislosti od atmosferických zrážok. V sú časnosti tečie do drevených žľabov, ktoré slúžia na napájanie dobytka. Uviedli sme len tie najhlavnejšie krasové pramene, ktoré sme objavi li pri našom výskume. Prirodzene, menších je viac. Priložená tab. 1 uvá dza prehľ ad preskúmaných krasových prameňov, no nenárokuje si na ich úplnosť . PODZEMNÉ KRASOVÉ JAVY

Harmanecký kras je n a rozdiel od nepatrného zastúpenia povrchových krasových javov bohatší na výskyt podzemných dokonalejších kraso 69

Názov p r a m e ň a a lokalita

Absolút na výška v m

Dátum merania

Teplota vzduchu v °C Teplota vody v °C

Por. čís.

Výdat nosť v l/s

Tab. 1. P r e h ľ a d k r a s o v ý c h p r a m e ň o v H a r m a n e c k é h o k r a s u Charakter prameňa

Vyvieračka z harmaneckého tunela

635

21. 9. 1972

277,3

9,0

7,2

narezaný tunelom

Vyvieračka I Zalámaná dolina

890

3. 10. 1972

20,7

1,0

5,4

vrstvený

V y v i e r a č k a II Zalámaná dolina

900

3. 10. 1972

11,8

1,0

5,2

puklinový

703

11. 7. 1972

5,0

14,8

7,0

puklinový

637

11. 7. 1972

5,0

19,6

7,0

sutinový

617

13. 7. 1972

3,0

19,8

8,0

puklinový

535

13. 7. 1972

3,0

20,0

8,0

sutinový

576

2. 10. 1972

4,0

5,8

7,8

sutinový

600

21. 9. 1972

76,7

15,2

7,0

sutinový

719

2. 10. 1972

72,6

3,0

6,2

sutinový

805

1. 10. 1972

10,0

3,8

5,6

sutinový

653

14. 7. 1972 1. 10. 1972

6,0 1,0

18,2 5,6

7.5 6.6

puklinový

637

1. 10. 1972

3,0

5,8

6,2

sutinový

575

21. 9. 1972

36,8

20,0

8,0

sutinový

593

21. 9. 1972

20,0

8,0

sutinový

10.

11.

12.

13.

14.

15.

Krasový pra meň I Lastovičia d o l i n a Krasový p r a m e ň II Lastovičia d o l i n a P r a m e ň p o d tu nelom, dolina Rakytovo P r a m e ň p r i ústí Rakytove] do H a r m a n c a Prameň pri ústí Čierneho potoka K r a s o v á vyvie račka I Čierna d o l i n a K r a s o v á vyvie r a č k a II Čierna d o l i n a P r a m e ň v Lopuš nej doline (horný) P r a m e ň v Lopuš nej doline (spodný] Prameň v Mata nove] Veľ ké Cenovo V y v i e r a č k a Ceno vo I Cenová dolina V y v i e r a č k a Ceno vo II Cenová dolina

16,5

vých foriem — jaskýň. K vývinu rôznych typov jaskýň prispeli nielen priaznivé geologickotektonické pomery, ale a j klimatické a hydrolo gické pomery. Okrem už sprístupnenej a známej jaskyne Izbice sa v ňom vyskytuje niekolko menších jaskýň, významných n a j m ä z paleon 70

tologického hľ adiska (jaskyne Horná a Dolná Tufna, Dekretova jaskyňa, Lastovičia, Rakytovo atď .J. HARMANECKÁ JASKYŇA IZBICA

jaskyňa Izbica sa nachádza v doline Harmanca n a SZ od Banskej Bystrice. Povrchový otvor jaskyne leží na severnej strane horskej ráz sochy Kotolnice s dominujúcou Vápenicou (1021,7 m) vo výške 821 m, teda okolo 260 m nad hladinou potoka Harmanec. Zemepisné súradnice jaskynného vchodu sú: zem. dlžka 19° 02' 28" a zem. šírka 48° 48' 50". Dosial je známa dĺžka jaskyne 1235 m, pre širšiu verejnosť je sprístup nených len 610 m. História jaskyne. Terajší vstupný dóm, zvaný Izbica, bol tamojším obyvateľom známy od nepamäti. Dňa 22. 6. 1932 sa podarilo M. Bacú rikovi z Harmaneckej hydrocentrály rozšíriť úzky otvor na zadnej stene Vstupného dómu, kde bol veľký prievan a preletúvali jaskynné netopie re (pri t e r a j š e j železnej b r á n e ) . Objavil tak terajšiu Objavnú chodbu a Malý dóm. Ďalšiu cestu mu uzatvárala úzka puklina na konci Bieleho dómu. Tú sa podarilo odstreliť pracovnej skupine pod vedením V. K > valčíka a O. Ondrouška, ktorá 28. 3. 1938 prenikla do Veľkého dómu V októbri 1938 postúpil V. Kovalčík z Veľkého dómu do Riečišťa a po prekopaní hlineného sifónu v Nánosovej chodbe do Gotického dómu a odtiaľ do Dlhého dómu. Roku 1947 objavil L. Sperka s V. Kovalčíkom Severný labyrint, vedúci z Malého dómu na SZ. Roku 1953 objavil J. Šavolt Spojovaciu chodbu z konca Objavnej chodby do Vstupného dómu. Začiatkom roka 1949 začali jaskyňu sprístupňovať a 3. 9. 1950 ju sláv nostne odovzdali verejnosti. Revízny geomorfologický výskum jaskyne sme uskutočnili v letných mesiacoch 1972, pričom sme použili plán jaskyne, zhotovený mjr. C. Bártú a mjr. Dlouhým na podklade zame riavacích prác roku 1949. Tektonika jaskyne. Jaskyňa Izbica je vytvorená v tmavosivých ígu tensteinských) vápencoch (stredný trias) chočského príkrovu, ktoré m a j ú sklon 30—53° na SZ (345°). Podložie vápencovodolomitického komplexu tvoria slienité sú vrstvia (neokóm) krížňanského príkrovu. Vznik jaskyne je predisponovaný tektonickými poruchami. Prevládajúce smery puklín sú: SSZ — SSV. Prevažne sú zvislé s malým odklonom od kolmice. Z ostatných puklinových smerov sa vyznačujú pukliny smeru 120c a 105°. Opis jaskyne. Od turistickej chaty v doline Harmanca vedie k jaskyni serpentínový chodník. Pred vchodom je umele rozšírená plošinka s dre venou chatou, ktorá slúži správe jaskyne a turistom pred nepriaznivým počasím. Vchod do jaskyne sa nachádza pod strmým vápencovým bra lom; orientovaný je na S. Za ním sa otvára Vstupný dóm, ktorý sa tiah ne ód SV na JZ. Má dĺžku 50 m, šírku 25 m, výšku 5—10 m. Ostrohran 71

né steny sú svedkami neprestajného oddrobovania a rútenia. Dôkazom toho je nakopená vápencová sutina a balvany na dne. V severnej časti dómu sa pod vplyvom oddrobovania vytvorili 2 skalné obloky, ktorými preniká do jaskyne vonkajšie svetlo. Kratšie komíny končiace slepo sa vytvorili a j pozdĺž pukliny smeru 165° v SV časti dómu. Jaskyňa pokračuje zo Vstupného dómu smerom na JZ. Za umele roz šírenou úžinou so železnými dvermi sa tiahne pomerne úzka Objavná chod ba s nepatrnými sintrovými nátekmi na stenách. Mierne stúpajúce dno pokrýva ostrohranný dolomitický štrk, ktorý sa kuželovite zväčšuje a j do Malého dómu. Dolomitický štrk pochádza z komínovitej chodby, ktorá sa tiahne na JV; ústí do puklinového dómu s jazierkom. Malý dóm má nepravidelný pôdorys 30 m dlhý a 12—23 m široký; vysoký je len 3—4 m. Steny dómu majú stopy riečnej erózie. Sú hojne potiahnuté kašovitým sintrom bielej farby. Na piesčitohlinitom dne narástli masívnejšie stalagmity. Smerom na SZ sa tiahne z Malého dómu spleť chodieb, ktoré sa nazývajú Severný labyrint. Chodby sú zväčša založené na puklinách smeru 165° a 15° s prudko klesajúcim profilom. Na ich stenách sa zachovali spevnené zvyšky vápencových štrkov. Na konci labyrintu majú chodby tvar eróznych korýt, ktorých dná vyplňu jú riečne štrky z vápencov a dolomitov. Koniec labyrintu je zatarasený vápencovými skalami. Dôkazom toho je blízkosť povrchu. Pokračovaním Malého dómu je Biely dóm, založený n a pukline smeru SZ — JV. Má tvar gotickej klenby; je 8—10 m vysoký. Steny pokrýva kašovitý sinter, vytvárajúci mohutné záclony a previsy snehobielej far by. V SZ časti dómu sa otvára kolmá priepasť , ktorá siaha do hĺbky 10 m. Je založená na pukline smeru 165° so sklonom JZ. Aj jej steny pokrýva kašovitý sinter bielej farby. Z Bieleho dómu vedie umele preradená chodba do Veľkého dómu, ktorý je 28 m dlhý a 25 m široký. Dno dómu vypĺňajú z povaly zrútené vápencové balvany a bloky, ktoré spôsobujú jeho značnú členitosť. Pri západnom a východnom okraji je dóm najnižší; jeho výška stúpa až n a 27 m. Veľký dóm je založený na križovatke dvoch puklinových smerov: 165° s kolmým sklonom a smer 15° so sklonom 80—90° na V. Na zrúte ných balvanoch narástli vedľa seba 2 mohutné pagody, 10 m vysoké, v priemere široké 3 m. Ostrohranné steny dómu miestami pokrývajú sintrové záclony a vodopády bielej farby (obr. 3). Zníženú JV časť Veľ kého dómu vyplňujú sintrové jazierka, na brehu ktorých narástli pa godovité stalagmity. Z nich je najzaujímavejší biely stalagmit s prehĺ beným vrcholom vyplneným vodou, pripomínajúci Kamennú vázu. Sme rom na S vedie chodba z Veľkého dómu cez hustý prales stalagmitov do Severného riečiska. Z Veľkého dómu umele zväčšenou točivou chodbou zostúpime do n a j nižšie položenej časti jaskyne — Riečišťa. Je to priestranná chodba 23 m dlhá a 10 m široká s eróznymi tvarmi stien. Dno vyplňujú hlinité sedimenty alochtónneho pôvodu. Depresie na povrchu hlín zaplnila vo 72

Obr. 3. Z á c l o n o v i t é z á v e s y n a s t e n á c h V e ľ k é h o d ó m u v j a s k y n i Izbica. F o t o A. D r o p p a 3 0 6 p a 3 0 B a H H a B BHae 3 a H a B e c e ň Ha e r e H a x Bojitraoro coôopa (BeJibKoro a o M y ) B nemepe H30HKa. OOTOCHHMOK A. flponna Abb. 3. S i n t e r v o r h a n g a n d e n W ä n d e n d e s G r o f i e n D o m e s i n d e r H ô h l e Izbica. F o t o A. D r o p p a

PHC.

da; tým vznikli jazierka. Z Riečišťa smerom na JZ pokračuje mierne stúpajúca Nánosová chodba, zaplnená do značnej výšky hlinitopiesči tými sedimentmi. Je založená na vrstvových plochách vápencov, ktoré vystupujú sklonom 50° n a SSZ (345°). Z nej sa južným smerom tiahne 25 m dlhá Vodná chodba s plytšími jazierkami na dne a sintrovými nátekmi na stenách. Na konci Nánosovej chodby sa jaskyňa rozvetvuje. Smerom na J pokračuje Južné riečište, ktorého klesajúce dno vyplňujú 73

hliny a drobná vápencová sutina. Sprístupnený chodník vedie cez kľu katú stúpajúcu chodbu do Gotického dómu, ktorý sa tiahne od SZ po JV; je 35 m dlhý, 10—12 m široký, až 20 m vysoký. Je založený na sklone vápencových vrstiev, vystupujúcich sklonom 53° na SSZ (345°}. Ostrohranné steny majú stopy po rútení, dôkazom čoho sú nakopené balvany a sutina na dne. Východnú stenu dómu pokrývajú nástenné vodopády a záclonovité závesy, sfarbené do ružová až červená (obr. 4). Gotický dóm je umele zväčšeným priechodom spojený s Dlhým dómom. Je to najväčší podzemný priestor jaskyne; dosahuje dlžku 100 m a šírku 30 m. Orientovaný je v smere SV — JZ. Má stopy veľkého rútenia a od drobovania. Chaoticky nakopené zrútené balvany siahajú miestami až k povale a vytvárajú tzv. Kamennú horu. V strede Dlhého dómu sa upravený chodník pre návštevníkov končí; odtiaľ sa musia vracať zá padným okrajom dómu — puklinovou chodbou založenou na pukline smeru 350° so sklonom 60° na Z. Pomedzi zrútené balvany na konci Dlhého dómu možno sa dostať do tzv. Nového dómu. Je takisto rúteného pôvodu; je 20 m vysoký. Dno pokrývajú oddrobené balvany, ale na kon ci sa vytvorili kvapľové útvary v podobe stalagmitového lesíka. Jasky ňa sa končí závalom vo výške 830 m. Sedimenty jaskyne Izbice majú autochtónny a j alochtónny pôvod. Prevažne sú zastúpené sedimenty autochtónneho pôvodu, ako napr.: oddrobená vápencová sutina, balvany a bloky a rôzne formy vyzrážané ho uhličitanu vápenatého (CaC03). Oddrobené vápencové balvany so sutinou pokrývajú v značnej mocnosti dno Malého a Veľkého dómu, Gotického dómu a najviac dno Dlhého dómu. Vytvárali sa rútením z povaly a zo stien prevažne pri zmenených klimatických podmienkach počas pleistocénu. Kvapľové útvary vystupujú vo forme stalaktitov, sta lagmitov, kvapľových stlpov, nástenných vodopádov a záclon, sintro vých jazierok atď.; vyzdobujú väčšiu časť podzemných dutín — Malého a Veľkého dómu, Bieleho dómu, Riečišťa, Gotického dómu a bočných výklenkov jaskyne. Kvapľové útvary sú zväčša odumreté, zvetrávaním dostávajú sivú alebo ružovú farbu. Pomerne mladšie sú kvapľové útva ry tvorené bielym kašovitým sintrom (montmilchj, ako to vidno v Ma lom dóme, Veľkom dóme a Gotickom dóme v podobe nástenných záve sov, záclon a iných bizarných tvarov. Sedimenty alochtónneho pôvodu reprezentujú hlinité a piesčité ná nosy uložené v Riečišti a v Nánosovej chodbe. Umele prekopaný zárez v Nánosovej chodbe ukazuje tento profil: 0—5 cm kvapľová kôra z mäkkého sintra s jaskynnými perlami, 5—50 cm žltohnedá ílovitá hlina s tenkými vrstvičkami piesku, 50—75 cm sivá vrstva čistého kremenného piesku, 75—105 cm jemná ílovitá hlina žltohnedej farby, 105 cm — ostrohranné vápencové balvany na dne jaskyne. Hlinená a piesková vrstva obsahuje zvetrané zrnká živcov z andezi tov, zrnká limonitu a hematitu, ktoré pochádzajú zo zvetraných augitov 74

Obr. 4. Z á c l o n o v i t é z á v e s y v GoticKom d ó m e J a s k y n e Izbica. F o t o A. D r o p p a PHC. 4 OSpasoBaHHH B BHae aaHaBeceň Ha cTeHax roľ niecKoro coôopa (FOTHLÍKÍÍII ÄOM) nemepw H3ÔHIIÍI. <5OTOCHHMOK A .

.Hponna

Abb. 4. S i n t e r v o r h a n g i m G o t i s c h e n Dom in d e r H ô h l e Izbica. F o t o A. D r o p p a

a amfibolov andezitu. Kremenný piesok pravdepodobne pochádza zo zvetraných permských kremencov a pieskovcov. Podobné zloženie hli nených nánosov je a j v Južnom riečišti, v Riečišti a v iných najnižších častiach jaskyne. Tento cudzorodý materiál uložený vo vodorovných vrstvách pravdepodobne naniesli vody z povrchu. Vývoj jaskyne Izbice predisponovali tektonické poruchy a miestami a j vrstvové plochy vápencov. Keďže prevažná časť podzemných priesto rov má rútivý charakter, stopy po korozívnej, ako aj erozívnej činnosti 75

sa zachovali nepatrne. Korozívna činnosť presakujúcich vôd sa preja vuje iba v úzkych puklinových chodbách a komínoch [Biely dóm, bočné chodby medzi Vstupným a Malým dómom). Stopy riečnej činnosti s tvarmi laterálnej a povalovej erózie sa zachovali len v Riečišti, v Ná nosovej chodbe a čiastočne v Severnom i Južnom riečišti. Podľa výško vej polohy jaskynných chodieb a ich klesajúceho pozdĺžneho profilu od J na S sa ukazujú 2 vývojové úrovne. Staršie vývojové štádium „A" za hrnuje priestory Malého dómu s Objavnou chodbou a Vstupný dóm. Jeho skalné podložie vystupuje vo výške okolo 820 m. Nižšia vývojová úroveň „B" sa tiahne vo výške 804—790 m a zahrnuje Južné riečište, Nánosovú chodbu, Riečište a Severné riečište. Spoj medzi vrchným a spodným poschodím reprezentujú priepasť ovité komíny v Bielom dó me, v Malom dóme a Severnom labyrinte. Zadné časti jaskyne, a k o Gotický dóm a Dlhý dóm s Novým dómom, sú výsledkom korozívnych procesov, k zväčšeniu ktorých najviac prispelo rútenie a oddrobovanie z povaly a zo stien. Ich pôvodná úroveň leží v úrovni nižšieho poscho dia (pod terajšími zrútenými balvanmi). Vývoj jaskynných dutín ovplyvnila výška hladiny podzemných kra sových vôd, ktorá závisela od povrchových tokov, odvodňujúcich toto krasové územie. Počiatočná vertikálna cirkulácia podzemných vôd sa po dosiahnutí spodnej hladiny krasových vôd ustálila na horizontálne odvodňovanie, čím sa vytvorila horná jaskynná úroveň. Pod vplyvom zníženia eróznej bázy na povrchu opustil podzemný tok hornú úroveň a začal si vytvárať novú, ležiacu nižšie. Nevyrovnaný pozdĺžny profil obidvoch úrovní ukazuje, že povrchové vody nevtekali do jaskyne otvo renými ponormi, ale prenikali skôr rozšírenými puklinami z povrcho vého koryta vo vadóznej zóne podzemných vôd. Vek jaskyne Izbice možno určiť zo vzťahu výškovej úrovne jaskyne s výškovou úrovňou starého zarovnaného reliéfu v okolí jaskyne, ktorý vystupuje do výšky 930—1000 m. Úroveň tohto starého reliéfu možno vy čítať z takmer konštantných výšok rozčlenených vrcholov, ako severná časť Kotolnice — 987,5 m, západnejší široký chrbát Prašnice — 954,5 m, južnejšia plošina Štefánky — 998,4 m, východnejšia Racvalová — 936,5 m, od nej južnejší Košiar — 943,5 m a Lučivno — 959,2 m. Najvyšší bod hrebeňa Kotolnice — Vápenica (1021,8 m) vystupoval nad tento zarovnaný reliéf ako vápencový tvrdoš vď aka konzervačnej schopnosti gutensteinských vápencov. Podľa pozdĺžneho profilu jaskyne od J na S predpokladáme prítok povrchových tokov do okolia jaskyne a j od J, podobne ako tečie dnešný Čierny potok. Ich pramennou oblasťou bola Štefánka (998,4 m) a okrajová časť pyroxenických andezitov Kremnic kých vrchov. Spádová krivka predchodcu dnešného Čierneho potoka do siahla pri jaskyni výškovú úroveň jaskyne (820 m ) , čo ukazuje, že jaskyňa Izbica sa vyvíjala súčasne so zarovnávaním tohto starého re liéfu. Keďže vek tohto zarovnania sa kladie analogicky s podobnými rovňami iných pohorí Západných Karpát (E. M a z ú r , 1964) do vrch 76

n é h o pliocénu (po rodanskej fáze pohybov), ten istý vek patrí a j jas kyni Izbica. Tento predpoklad podporuje a j vysoká relatívna výška jaskyne nad terajšou dolinou Harmanca — 260 m, ako aj rútivý cha r a k t e r jaskyne, reprezentujúci senilné štádium vývoja. Vplyvom zmenených klimatických podmienok (začiatkom pleistocé nu) a pravdepodobne a j tektonickými pohybmi začalo rútenie z povaly a zo stien pozdlž puklín a vrstvových plôch. Takto vznikol Veľký dóm, Gotický dóm, Dlhý dóm a Vstupný dóm. Rútenie pokračuje čiastočne a j v prítomnosti. Kvapľová výzdoba sa začala vytvárať až po vzniku vyššej úrovne. Dôkazom toho sú odlámané kvaple v pieskoch Malého dómu. Terajšia kvapľová výzdoba je mladšia a pochádza pravdepodobne z mladšieho pleistocénu. Mikroklíma jaskyne. Z meteorologických činiteľov sa v jaskyni príležitostne merala teplota, vlhkosť a vzdušné prievany, ako to ukazuje pripojená tabuľ ka. Ako vidno z tabuľky, vonkajšia teplota ovplyvňuje jaskynnú len po koniec Malého dómu, teda do vzdialenosti 100 m. V ď alších častiach je viacmenej ustálená a dosahuje hodnotu okolo 6,2 °C, čo je vyššia ako priemerná ročná teplota pred jaskyňou (5 °C). V zimnom období M e t e o r o l o g i c k é ú d a j e j a s k y n e Izbica 26. 1. 1963 Miesto m e r a n i a

Pred vchodom Jaskynný

vchod

Vstupný dóm

Vzdialenosť od v c h o d u

—

0 15 m

14. 7. 1972

—7,4

18,6

—6,6

11,2

—5,8

7,4

Poznámka

prievan smerom v o n (v zi me)

Objavná chodba

55 m

4,3

6,2

Malý d ó m

95 m

4,8

6,2

Veľ ký d ó m

180 m

5,8

6,2

Riečište

250 m

6,4

bez prie vanu

Gotický d ó m

370 m

6,0

bez prie vanu

Dlhý d ó m

440 m

6,1

6,0

P o z n á m k a : T — t e p l o t a v °C, V — v l h k o s ť v % .

sa prechladí Vstupný dóm pod bod mrazu, čím sa vytvárajú z presa kujúcej vody ľadové útvary. Vzdušné prievany sa prejavujú len od vchodu po Malý dóm — v letnom období smerom von z jaskyne, v zim nom období smerom do jaskyne. Z Malébo dómu komunikujú cez Se verný labyrint s nižšie ležiacim zavaleným otvorom. Jaskynná vlkost do sahuje hodnoty 97 %. Keďže v jaskyni sa prejavuje vzdušné prúdenie len v prednej časti, kým v zadnej je ustálené vplyvom nepriedušných priechodov, z hľ adiska dynamiky prúdenia je jaskyňa Izbica dynamic kostatickou jaskyňou. Pozostatky pleistocénnej fauny sme zatiaľ v jaskyni nespozorovali. Z recentnej fauny prezimujú v jaskyni 2 druhy jaskynných netopie rov, z ktorých A. Š t o l l m a n n (1968) určil netopiera veľkéhozyxwvutsrqponmlk (Rhi nolophus jer rume quinum Schreiber, .1774) a netopiera ostrouchého ( M y o lis oxygnathus Monticelli, 1885). Na stenách Vstupného dómu sme po zorovali rôzne druhy nočných motýľov a pavúkov. Archeologické nálezy sa zatiaľ v jaskyni nenašli. Harmanecká jaskyňa Izbica je typ korozívnorútivej jaskyne, založe nej na tektonických poruchách a vrstvových plochách v senilnom štá diu vývoja. Vyniká bohatstvom kvapľových útvarov rôzneho druhu, naj mä nástenných foriem tvorených bielym kašovitým sintrom. DEKRETOVA JASKYŇA

V strmom vápencovom brale naproti turistickej chate v doline Har manca sa nachádza priestranná jaskyňa nazvaná Dekretova (podľa známeho ochrancu lesov v okolí Banskej Bystrice — J. DekretaMatejo vie). Vchod do jaskyne leží vo výške 607 m, teda okolo 40 m nad hla dinou potoka Harmanca. Jaskyňa je vytvorená v tmavosivých (guten steinských) vápencoch stredného triasu, ktoré tu vystupujú sklonom 30° na JJV. Priestranný jaskynný otvor južnej expozície je 8 m výsoký a 19 m široký. Má oblúkovitý tvar, zväčšený rútením pozdĺž sklonu vápencových vrstiev. Jaskyňa zahrnuje jednu priestrannú chodbu s men ším výklenkom vo východnej stene s celkovou dĺžkou 47 m. Hlavná sieň sa tiahne pozdĺž pukliny v smere 30° sklonenej 60° na SZ v dĺžke 30 m. Jej šírka sa pohybuje od 15 do 18 m, výška do vnútra klesá od 8 do 1,5 m. Mierne stúpajúce dno siene pokrývajú vápencové oddrobe niny. Steny a povala jaskyne majú stopy po oddrobovaní a n e m a j ú ni jaké kvapľové útvary. Dekretova jaskyňa vznikla rútením pozdĺž spome nutej pukliny a sklonu vrstvových plôch, čím dosiahla nielen výšku, ale a j značnú šírku. Veľký priestranný otvor jaskyne spôsobuje, že vonkaj šia teplota veľmi ovplyvňuje jaskynnú. Teplota jaskyne bola 13. 7. 1972 15 °C, vonkajšia 16,8 °C, kým 2. 10. 1972 sa pohybovala okolo 7 °C. Keď že jaskyňa je suchá, neprejavuje sa v nej presakovanie vody z povr chu, jej relatívna vlhkosť je pomerne nízka; pohybuje sa okolo 75 %. 78

P l á n P r e v i s o v e j a D e k r e t o v e ] j a s k y n e . Z a m e r a l a s p r a c o v a l A. D r o p p a npeBHCOBOH H fleKpeTOBOô n e m e p . I Í 3 M e p e H H H n p o B e J i h o 6 p a 6 o T a J i A. flponna Pian der Hohlen Dekrétova jaskyňa und Previsová jaskyňa. Vermessen und ausgearbei t e t von A. D r o p p a XJjiaH

Z pleistocénnych stavovcov sa v jaskyni našli kosti jaskynného med veď a {zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGEDCBA Ursus spelaeus Ros.}, ako uvádza J. E i s n e r (1933]. Archeolo gické nálezy sme zatiaľ v nej nespozorovali (J. B á r t a, 1963]. Jaskyňa je známa od nepamäti. Jej nápadný a ľahko dostupný otvor upútal pozornosť paleontológov a archeológov, o čom svedčia vykopa né 2 sondy na dne jaskyne. Geomorlologický výskum jaskyne sme uskutočnili 13. 7. 1972. PREVISOVÁ JASKYŇA

Západne od Dekretovej jaskyne v jej tesnej blízkosti a v rovnakej úrovni sa objavuje skalný previs s menšou jaskyňou, ktorú sme nazvali Previsovou. Dĺžka skalného previsu s jaskyňou dosahuje 34 m. Skalný previs je vytvorený oddrobovaním pozdĺž smeru vápencových vrstiev, ktorých sklon vystupuje 42° na JV (160°). Tiahne sa od Z po V s dĺžkou 20 m a šírkou okolo 5 m. Vlastná jaskyňa leží v západnej časti previsu 79

vo výške 610 m, teda okolo 53 m nad tokom Harmanca. Otvor jaskyne je 1,8 m vysoký a 7 m široký. Za ním sa tiahne sieňovitý priestor 8,5 m dlhý a 2,5 m vysoký. Dno jaskyne a skalného previsu pokrýva drob ná ostrohranná vápencová sutina. Steny jaskyne n e m a j ú kvapľové útva ry, len miestami sa objavuje zvetraný sinter sivej farby. Previsová jaskyňa so skalným previsom vznikla oddrobovaním sa vápenca pozdĺž sklonu vrstiev. V jaskyni sa nespozorovala zatiaľ nijaká speleofauna. Ani staršia literatúra nespomína nález kostí jaskynných medveďov. Výskum jaskyne sme uskutočnili 13. 7. 1972. JASKYŇA KOLIBA

Nachádza sa v zákrute štátnej cesty poniže Horného Harmanca vo výške 580 m (asi 2 m nad cestou a 5 m nad hladinou potoka Harman ca). Je vytvorená v tmavosivých vápencoch stredného triasu, ktoré tu vystupujú sklonom 38° na JZ (225°). Otvor jaskyne severnej expozície je 5,8 m široký a 1,4 m vysoký. Za ním sa rozkladá menšia sieň 7 m dlhá, 5 m široká a 2 m vysoká. Ostrohranné tvary jaskyne majú stopy po oddrobovaní; dôkazom toho je vápencová sutina na dne. Začaripné

P l á n L a s t o v i č e j j a s k y n e a j a s k y n e K o l i b a . Z a m e r a l A. D r o p p a IIjiaH JlacTOBnqeň nemepti H nemepbi KOJIHSM. IÍ3MepeHHa npoBeji N o6pa6oxaji A. Uponna P i a n d e r H o h l e n L a s t o v i č i a j a s k y ň a u n d K o l i b a . V e r m e s s e n v o n A. D r o p p a

steny jaskyne n e m a j ú kvapľové útvary. Jaskyňa Koliba je produktom rútenia a oddrobovania na vrstvových plochách a v zadnej časti jaskyne i pozdĺž pukliny kolmého sklonu v smere 65°. Jaskyňa je známa od ne pamäti. Ohniská na dne jaskyne a začadené steny od dymu ukazujú, že v súčasnosti poskytuje útulok okoloidúcim pred nepriaznivým poča sím; podľa toho sme ju nazvali Kolibou. Jej výskum a zameranie sme uskutočnili 13. 7. 1972. JASKYŇA RAKYTOVÄ

V rovnomennej doline severne od Dolného Harmanca je na pravej strane povyše železničného mosta menšia jaskynka Rakytová. Povrcho vý otvor jaskyne je vo výške 640 m, teda okolo 18 m nad dnom doliny. Je vytvorená v tmavosivých vápencoch stredného triasu, ktoré vystupujú sklonom 5° na SZ. Jaskynný otvor južnej orientácie je 4,8 m široký a 2 m vysoký; vytvára skalný previs 4 m dlhý. Z neho pokračuje sme rom na SZ úzky otvor (menšia dutina) so skalným stupňom 4 m dlhý, kde sa končí zasutením. Otvor jaskyne je dávno známy. Zvyšky pracov ného odevu a náčinia ukazujú, že v súčasnosti je jaskyňa predmetom prieskumu tamojších dobrovoľných jaskyniarov. LASTOVIČIA JASKYŇA

Severne od Horného Harmanca v kratšej grúňovej Lastovičej dolinke vytvorenej v južnom úbočí Rabkinej skaly (1085 m) ie známa jaskyňa, pomenovaná podľa dolinky. Jaskynný vchod sa nachádza v západnej vetve dolinky pod skalným dolinným stupňom vo výške 706 m v tesnej blízkosti krasového prameňa. Lastovičia jaskyňa je vytvorená v tmavosivých (gutensteinských) vá pencoch stredného triasu, ktoré tu vystupujú sklonom 46° na J V (165°). Jaskyňa pozostáva z úzkej chodby a priestrannej siene v celkovej dĺžke 37 m. Otvor jaskyne JV orientácie je 1,9 m vysoký a 2 m široký. Za ním sa tiahne smerom na SZ pomerne úzka chodba 9 m dlhá, zalo žená na vrstevných plochách. Vysoká je až 8 m. Ostrohranné steny chodby ukazujú stopy oddrobovania a nemajú kvapľové útvary. V se vernej stene chodby (hneď za vchodom) sa otvára malý otvor s dvoj metrovým hlbokým skalným stupňom. Tu sa jaskyňa mení na priestran nú sieň, ktorá sa tiahne paralelne so vstupnou chodbou. Sieň je 15 m dlhá, 8 m široká a 3—8 m vysoká. Dno siene pokrývajú oddrobené vá pencové balvany a sutina premiešaná s hlinou. Na stenách jaskyne sú biele sintrové náteky a na priklonenej stene a j robustnejšie stalagmity, zvetrávajúce do siva. Na povale visia zvetrané guľovité stalaktity. Zo severnej steny jaskyne priteká slabý jarček s teplou vodou 7,4 "C. Vo východnej časti jaskyne sa otvára menší otvor, ktorým preniká do jas kyne vonkajšie svetlo. 81

Lastovičia jaskyňa je založená na vrstvových plochách vápenca a na pukline smeru SZ so sklonom 52° na SV. Je produktom korozívnej čin nosti presakujúcich atmosferických vôd, zväčšená oddrobovaním a rú tením, dôkazom čoho je množstvo rúteného materiálu na dne. Je typ vrstvovej jaskyne v senilnom štádiu vývoja. Dňa 11. 7. 1972 teplota siene bola 12,2 °C, vo vchode 12,6 °C a pred jaskyňou 14,8 °C. Relatívna vlhkosť siene dosahuje hodnotu 89 °/o. Paleontologické ani archeologické nálezy neboli v jaskyni pozorova né. Z recentnej speleofauny sa v jaskyni skrývajú rôzne druhy nočných motýľov a pavúkov. Jaskyňa je známa od nepamäti. Podľa informácií V. Kovalčíka z Dol ného Harmanca v čase SNP poskytovala jaskyňa útulok okolitým par tizánom, dôkazom čoho sú zvyšky odevu a rôznych predmetov. V jas kyni bol ukrytý a j archívny materiál z Harmaneckých papierní. Výskum a zameranie jaskyne sme uskutočnili 11. 7. 1972.

JASKYŇA HORNÁ TUFNA

V kratšej doline Tufny, ústiacej do potoka Harmanca povyše Harma neckého tunela, sa nachádzajú 3 menšie jaskyne: Horná a Dolná Tufna a Zbojnícka jaskyňa. Jaskyňa Horná Tufna sa nachádza v pravom grúni hornej časti doliny vo výške 976 m, teda asi 50 m nad suchým dnom doliny, ktorým vedie zelenoznačkovaný turistický chodník na Kráľovu studňu. Jaskyňa je vytvorená v tmavosivých (gutensteinských) vápencoch stredného triasu, ktoré majú sklon 35° na VJV (105°). Jaskyňa pozostáva zo Vstupnej chodby, Predného dómu, Spojovacej chodby a Zadnej siene; celková dĺžka je 85 m. Jaskynný vchod južnej expozície leží pod strmým a vysokým vápen covým bralom (obr. 5). Má oblúkovitý tvar 8 m vysoký a 14 m široký. K jeho zväčšeniu prispelo rútenie a oddrobovanie na vrstvových plo chách. Za ním sa tiahne Vstupná chodba smerom na S, ktorá je 28 m dlhá. V prednej časti je zväčšená rútením, kým v zadnej si uchovala pô vodný rúrovitý tvar, je 5—6 m široká a 3,2—5 m vysoká. Dno vyplnené oddrobenou vápencovou sutinou a balvanmi prudko stúpa až k sutino vému kužeľu. Sutinový kužeľ klesá do jaskyne z komína od V a vytvára strmý svah do Vstupnej chodby a do Predného dómu. Predný dóm má charakter dómu s dlhšou osou v smere Z — V; je 28 m dlhý, 18 m ši roký a 6—7 m vysoký. Steny a povala majú stopy po rútení, dôkazom čoho sú a j ostrohranné balvany a sutina na dne. Vápencová sutina pre miešaná hlinou a úlomkami kostí jaskynného medveď a je značne po prehadzovaná kopaním viacerých sond. Len v strede dómu sa vytvorili na pôvodnom dne menšie sintrové jazierka. Povalu Predného dómu vy 82

ZAMERAL DR.A.DROPPA 1972

P l á n j a s k y n e H o r n á T u f n a . Z a m e r a l a s p r a c o v a l A. D r o p p a rijian nemepbi BepxHeä Ty$Hbi ( ľ o p n a T y ^ n a ) . H3MepeHHH npoBeJi H oôpaôoTaji A. flponna P i a n d e r H o h l e H o r n á T u f n a . V e r m e s s e n u n d a u s g e a r b e i t e t v o n A. D r o p p a

zdobujú rôzne tvary snehobielych stalaktitov, ktoré sú až 1 m dlhé; tvorí ich biely kašovitý sinter (obr. 6 j . Smerom na SV vedie z Predného dómu nízka,.sotva 80 cm vysoká Spojovacia chodba, ústiaca po dĺžke 8 m do Zadnej siene. Na rozdiel od ostatných častí jaskyne má Spojovacia chodba zaoblenejšiu povalu, ktorá je dôkazom riečnej erózie. Dno vyplňujú slabo zaoblené vápenco vé štrky. Zadná sieň má rútivý charakter s ostrohrannými tvarmi stien a povaly. Je založená na pukline smeru 125° so sklonom 64° na JV. V tomto smere je 17 m dlhá, 9 m široká a 3 m vysoká. Dno siene po krývajú oddrobené vápencové balvany a sutina premiešaná úlomkami zvyškov kostí pleistocénnych zvierat. Zo siene vedie smerom na SV prudko klesajúci nízky kanál 5 m dlhý, zatarasený spevnenou sutinou. 83

O b r . 5. V c h o d d o J a s k y n e H o r n á T u f n a v H a r m a n e c k o m k r a s e . F o t o A. D r o p p a Bxoa B n e m e p y B e p x H a a (ropHa) Ty$Ha B ľapMaHeuKOM KapcTe. OOTOCHHMOK A. flponna A b b . 5. Der E i n g a n g z u r H ô h l e H o r n á T u f n a i m K a r s t g e b i e t v o n H a r m a n e c . F o t o A. Droppa PHC. 5

Na povale siene sú tenšie kvapľové näteky, ktoré zvetrávajú do siva. Menšie stalaktity poodlamovali nevítaní návštevníci. Vznik jaskyne predisponovali tektonické poruchy a n a j m ä vrstvové plochy vápencov. Povrchový otvor jaskyne so Vstupnou chodbou je za ložený na dvoch paralelných puklinách, orientovaných od JZ n a SV. Puklinová predispozícia sa prejavila a j v Zadnej sieni; Predný dóm 84

je však založený len na vrstvových plochách. Vrstvové plochy uľahčili vnikanie atmosferických vôd z povrchu dovnútra vápencov, ktoré pra covali korozívne. Miestami zachované oválne tvary chodieb a n a j m ä nález slabo zaoblených vápencových štrkov v Spojovacej chodbe uka zuje na neskorú eróznu činnosť podzemného toku. Podľa smeru jaskyne a jej pozdĺžneho profilu možno usudzovať, že podzemný tok pritekal od

O b r . 6. s t a l a k t i t y z k a š o v i t é h o s i n t r a n a p o v a l e H o r n e j T u f n y . F o t o A. D r o p p a PHC. 6 CTajiaKTHTbi H3 Kameo6pa3Horo HaTCKa (cHHTpa) Ha noTOJiKe BepxHeň Ty$m,i (ľopHeH TyifHbi). <I>OTOCHHMOK A. flponna Abb. 6. S t a l a k t i t e n a u s b r e i a r t i g e m S i n t e r a n d e r D e č k e d e r H ô h l e H o r n á T u f n a . F o t o A. D r o p p a

S do Zadnej siene a smeroval do terajšieho vchodu, ktorý bol v tom čase južnejšie. Podlá výškovej polohy jaskyne — 976 m, situovanej tesne pod povrchom denudačnej rovne, ktorá je analogická poriečnej rovne iných jadrových pohorí z vrchného pliocénu [E. M a z ú r, 1964), sa jaskyňa Horná Tufna vyvíjala súčasne s touto rovňou, teda vo vrchnom pliocéne. V pleistocéne nastalo pod vplyvom klimatických zmien rúte nie z povaly a zo stien (inkázia). Inkáziou nadobudli niektoré časti jaskyne väčšie rozmery ako Vstupná chodba, Predný dóm a Zadná sieň. V tomto období sa vytvoril a j sutinový kužeľ z komína na konci vstup nej chodby. Ostrohranné vápencové úlomky v kuželi pravdepodobne pochádzajú zo zrútenej povaly v neznámych priestoroch nad jaskyňou. Vytváranie kvapľových útvarov z kašovitého sintra na povale Predného dómu je relatívne mladé, pravdepodobne postglaciálneho až holocénne ho veku. Kašovité formy kvapľov sa vytvárajú z rýchlopresakujúcich atmosferických vôd, obsahujúcich hodne mikroorganizmov, ktoré za braňujú spevnenie CaCCZYVUTSRPONMLKJIHEDCA >3. Mikroklíma jaskyne. Z meteorologických činiteľov sme príležitostne v jaskyni merali teplotu, vlhkosť a prievany, hodnoty ktorých ukazuje pripojená tabuľ ka: Z tabuľky vidno, že vplyv vonkajšej teploty zasahuje až do Predné ho dómu, kým Zadná sieň má teplotu počas roka ustálenú s hodno tou 6,1 °C. Vplyvom stáleho presakovania povrchových vôd jaskynná vlh kosť je pomerne vysoká a dosahuje hodnotu 98%. Vzdušné prúdenia sa v jaskyni počas našich výskumov neprejavovali, pretože je na konci nepriedušne utesnená. Podľa toho sa pokladá za typ statickej jaskyne. Z pleistocénnej fauny je už dávnejšie známy nález kostí jaskynného medveď azyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGEDCBA [Ursus spelaeus Rosenm.). Kosti sa našli v Prednom dóme a n a j m ä v nízkej chodbičke, ktorá sa tiahne na JZ. Rovnako sa vysky Meteorologické údaje z jaskyne Horná Tufna 12. 7. 1972 Miesto m e r a n i a

Pred j a s k y ň o u Vchod j a s k y n e

Vzdialenosť od v c h o d u

—

3. 10. 1972

15,8

2,0

15,0

2,1

Na v r c h o l e kužeľ a

28 m

12,2

8,0

P r e d n ý dóm (3)

38 m

8,4

7,8

Zadná s i e ň (6)

64 m

6,2

6,1

P o z n á m k a : T — t e p l o t a v °C, V

vlhkosť v % .

Poznámka poloob lačno

bez prie vanu

tuiú a j v hlinitosutinových sedimentoch Zadnej siene. Z recentnej fauny bol na stenách pozorovaný nočný motýľzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLK [Triphosa duĎitata Linn., 1758) a na hladine jazierok sa zdržuje chvostoskok [Collembola). Jaskynne netopiere sme počas našich výskumov v jaskyni nepozorovali. Jaskyňa Horná Tufna je známa od nepamäti. Vo vedeckom svete sa stala známa až začiatkom 19. storočia výskytom kostí jaskynného med veď a. Paleontologické výskumy v nej konali: Chr. A. Z i p s e r roku 1815 1839 a 1842, T. K o r m o s roku 1914, Fr. S c h ô n roku 1927 a A. L i e b u s roku 1931. Posledný našiel v tmavohnedých hlinitých pleisto cénnych sedimentoch pri ohnisku opracované medvedie epifýzy, podľa čoho usudzuje o existencii paleolitického človeka (A. L i e b u s , 1933). Revízny speleoarcheologický prieskum uskutočnený J. B a r t o m roku 1951 nemohol potvrdiť paleolitické osídlenie, pretože ako podklad pre kultúrne zatriedenie úplne chýbajú štiepané kamenné nástroje. Preto toto paleolitické ohnisko s nálezom lebiek jaskynných medveď ov ostava časové i naď alej sporné (J. B á r t a L. B a n e s z, 1971). Výskum jaskyne sme uskutočnili 12. 7. 1972. JASKYŇA DOLNÄ TUFNA \

V grúňovej doline Tufny vo vzdialenosti asi 500 m (vzdušná čiara) n a JZ od jaskyne Hornej Tufny sa nachádza jaskyňa Dolná Tufna. Vchod leží pod strmým bralom na pravej strane dolinky vo výške 935 m, teda asi 110 m nad hladinou potôčika Tufny. Jaskyňa je vytvorená v tmavosivých (gutensteinských) vápencoch stredného triasu, ktoré vy stupujú sklonom 18° na J (175°). Jaskyňa pozostáva z jednej chodby, ktorá sa tiahne v smere vrstvových plôch od ZJZ na VSV v dĺžke 68 m. Jaskynný otvor východnej expozície je široký 6 m a 5 m vysoký (obr. 7) Šírka jaskyne sa pohybuje od 5 m do 7 m, miestami ma výklenky rozšírené až n a 12 m (pri bode 4 a 7). Umelé zárezy do jaskynných se dimentov zväčšili výšku jaskyne n a 1,5 až 2 m. Dno jaskyne od vchodu mierne stúpa. Pokrýva ho vápencová sutina premiešaná hlinou, miesta mi a j kvapľová kôra so stalagmitmi. Jaskyňa je bohato vyzdobená kvap ľovými útvarmi všetkých druhov. V súčasnosti sú tenšie stalaktity po odlamované a odnesené. Hneď za vchodom v pravom bočnom výklenku sa nachádzajú oproti normálnym stalagmitom a j sikme stalaktity Su však už odumreté a zvetrávajú do siva. Zachovalejsie stalagmity stalak tity a stĺpy sa vytvorili pri bode 3, 5 a v zadnej časti jaskyne Su tak isto odumreté, ale udržali si ešte bielu, miestami a j ružovu farbu. Zaují mavé sú kaskádovité jazierka zoradené stupňovité nad sebou v zadnej časti jaskyne (pri bode 6). Niektoré z nich z nedostatku presakujúcej vodv už vyschli. Jaskynná výplň okrem už uvedených kvapľových útvarov pozostava a j z drobnej vápencovej sutiny, profil ktorej ukazuje vykopaná sonda pri bode 3: 87

O—60 cm žltohnedá hlina s drobnou slabozaoblenou vápencovou suti nou, 60—100 cm sivá hlinená vrstva s veľmi drobným slabozaobleným vá pencovým štrkom s úlomkami kostí stavovcov. Pre nedostatok času sme sondu nevyhlbili až na skalné dno. Predpo kladáme, že na skalnom dne sa n á j d u zaoblenejšie vápencové okruhliaky donesené sem vodou podobne ako v jaskyni Hornej Tufny. Vznik jaskyne Dolnej Tufny, podobne ako Hornej, predisponoval smer vrstvových plôch vápencov orientovaný od Z — V so sklonom 18° na JJV (170°). Pukliny sa zúčastňujú na stavbe len vo vstupných častiach jaskyne, orientované v smere 235° s kolmým sklonom. Po prvotnom korozívnom rozšírení jaskyne presakujúcimi atmosferickými vodami vnikli do jaskyne a j povrchové vody, ktoré pracovali mechanicky. Po norné vody tiekli do jaskyne od Z a vytekali na povrch terajším vcho dom, tiahnúcim sa ď alej na V. K intenzívnemu rozšíreniu jaskyne pri spelo oddrobovanie z povaly a zo stien n a j m ä vplyvom klimatických zmien v pleistocéne. Vtedy bola splavená do jaskyne a j žltohnedá hlina. Vytváranie kvapľových útvarov pochádza až z postglaciálnej doby, po kračuje v holocéne a v zadnej časti jaskyne sa tvorí a j teraz. Podľa

JASKYŇA 0

DOLNÁ TUFNA

ZBOJNÍCKAJASKYŇA VCHOD

usrpmlieaZYVUTSR

P l á n j a s k y n e Dolná T u f n a . Z a m e r a l a s p r a c o v a l A. D r o p p a IIjiaH n e m e p t i

HHHCHCH Ty<{>HBI

(Zlojma

Tyijma).

H3MepeHHH

npoBeji

o6pa6oTaji

Pian d e r H ô h l e Dolná T u f n a . V e r m e s s e n u n d a u s g e a r b e i t e t v o n A. D r o p p a

flponna

Obr. 7. V c h o d a o j a s K y n e D o l n á T u f n a p r i H a r m a n c i . F o t o A. D r o p p a Pne. 7 BXOÄ B nemepy HH»HHH Ty<j>Ha (flojina Ty$Ha) y ľapMaHua. OOTOCHHMOK A. flpoima Abb. 7. D e r E i n g a n g z u r H ô h l e D o l n á T u f n a b e l H a r m a n e c . F o t o A. D r o p p a

zostrojeného pozdĺžneho profilu možno predpokladať , že jaskyňa po kračuje ď alej na Z, n a j ď alej však po novovybudovanú lesnú cestu, ktorá je v tej istej úrovni ako jaskyňa. Keďže jaskyňa Dolná Tufna je pomerne krátka (68 m) so značne poškodenou kvapľovou výzdobou, nemá perspektívu na turistické využitie. Mikroklíma jaskyne. Z meteorologických činiteľov boli merané len príležitostne jaskynná teplota, vlhkosť a vzdušné prievany. Ich hodnoty prináša pripojená tabuľ ka (na str. 90). Vplyv vonkajšej teploty sa prejavuje len v predných častiach jaskyne ( n a j d a l e j po bod 4). V zadných častiach je viacmenej ustálená — 6,5—6,8 °C. Tieto časti sa vyznačujú aj vysokou relatívnou vlhkosťou s ' h o d n o t o u 98 %, čo sa prejavuje aj v raste kvapľových brčiek z pre sakujúcej vody. Vzdušné prúdenia sa citeľne neprejavili. Keďže je jas kyňa v zadnej časti nepriedušne utesnená, je z hľ adiska dynamiky prúdenia vzduchu typom statickej jaskyne podobne ako jaskyňa Horná Tufna. Z pleistocénnych stavovcov spomína staršia literatúra nález kostí jaskynného medveď azyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGEDCBA [Ursus spelaeus Rosenm.), našli sme ich aj vo vy kopanej sonde (J. E i s n e r, 1938). Z recentnej fauny sme v jaskyni pozorovali na stenách nočného motýľa [Triphosa dubitata Linn., 1758) 89

M e t e o r o l o g i c k é ú d a j e v j a s k y n i Dolná T u í n a 12. 7. 1972 Miesto m e r a n i a

Pred jaskyňou Jaskynný vchod

Vzdialenosť od vchodu

—

3. 10. 1972 Poznámka

14,6

1,4

poloob lačno

14,2

1,8

bez prievanu

Za b r á n k o u (2)

14 m

12,2

3,6

Pri b o d e 4

34 m

8,8

7,2

Pri j a z i e r k a c h (6)

53 m

6,8

6,6

teplota v o d y v ja zierkach 6,2 °C

Koniec J a s k y n e (7)

66 m

6,5

bez p r i e vanu

P o z n á m k a : T — t e p l o t a v °C, V

vlhkosť v %.

a na hladine sintrových jazierok chvostoskokyzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSR [Collembola). Obvyklé jaskynné netopiere sme nespozorovali. Aj jaskyňa Dolná Tufna je známa od nepamäti. V 19. storočí sa stala predmetom paleontologických výskumov, n a čo poukazujú početné son dy na jej dne. Speleologický výskum jaskyne so zameraním a vyhoto vením plánu sme uskutočnili 12. 7. 1972. ZBOJNÍCKA JASKYŇA

Nachádza sa 30 m severne od povrchového otvoru jaskyne Dolnej Tufny. Vchod leží v zrútenom závrte vo výške 940 m. Elipsovitý tvar závrtu je 23 m vysoký a 13 m široký. Jaskyňa pozostáva zo siene ob dĺžnikového tvaru (dĺžka 17 m a šírka 13 m ) . Dno jaskyne a spolu s ním a j povala sledujú sklon vápencových vrstiev, ktoré vystupujú sklonom 15° na J. V najnižšom mieste jaskyňa vyúsť uje v podobe malé ho oblôčika na povrch. Výška jaskyne sa pohybuje od 1,7 do 2 m. Steny nemajú kvapľové útvary. Jaskyňa sa vytvorila oddrobovaním na vrstvo vých plochách, čím nadobudla charakter vrstvovorútivý. Je známa od nepamäti. Podľa ústnej tradície sa v nej ukrývali zbojníci, podľa čoho dostala a j pomenovanie. Jaskyňu sme preskúmali a zamerali 12. 7.1972. SUCHÁ DIERA

Nachádza sa povyše Harmaneckého tunela v prvej bočnej dolinke, ústiacej od Z do Zalámanej doliny. Dolinka je po celý rok úplne suchá. 90

Jaskynný vchod leží pod strmým vápencovým bralom na severnej strane dolinky vo výške 763 m, asi 5 m nad úrovňou starej cesty. Jaskynka predstavuje skalné abri v šírke 10 a do masívu zasahuje dlžkou 6,2 m. Výška sa pohybuje od 1,7 do 2 m. Jaskynka je vytvorená v tmavosivých vápencoch stredného triasu oddrobovaním na vrstvových plochách, kto ré tu vystupujú sklonom 8—15° na J V [120°). Kvapľové útvary nemá. Jaskynka slúži ako úkryt v nepriaznivom počasí tamojším drevorubačom, dôkazom čoho sú ohniská na jej dne. Výskum sme vykonali 3. 10. 1972. JASKYŇA V ČIERNEJ DOLINE

Jaskyňa v Čiernej doline sa nachádza v tiesňave poniže hornej vy vieračky vo výške 682 m. Vchod je 2 m široký a 5 m vysoký. Černie; sa v strmej vápencovej stene na pravom brehu potoka vo výške 4 m nad cestou. Jaskynka je asi 5 m dlhá; je vytvorená oddrobovaním po zdĺž pukliny smeru S — J so sklonom 67° na V. Menšia skalná diera je na konci divokého kaňona v západnej vetve Veľkej Cenovej doliny. Je vytvorená v dolomitoch vo výške 667 m.

PONOROVÄ JASKYŇA

V Podflochovej doline, tiahnúcej sa juhovýchodne od železničnej stanice Čremošné, nachádza sa v ponore tamojšieho potoka menšia jaskyňa, ktorú sme nazvali Ponorovou. Vchod do jaskyne leží na dne slepej dolinky pod strmou dolomitickou stenou vo výške 810 m. Dosiaľ preskúmané priestory jaskyne sú 62 m dlhé. Ponorová jaskyňa je vytvorená v sivých dolomitoch stredného triasu, ktoré sú tektonicky značne podrvené s množstvom žiliek sekundárneho kalcitu. Miestami sú viditeľné vrstvovité a povyše ponoru vystupujú sklonom 52° na J (175°). Jaskyňa pozostáva z jednej puklinovej chodby, tiahnúcej sa na S, ktorú v dĺžke 51 m naprieč reže puklina s vytvorenou kratšou chodbou 11 m dlhou. Do jaskyne sa vchádza ponorom potoka; exponovaný je na J, dosahuje šírku 3 m a výšku 4 m. Za ním sa jasky ňa sieňovite rozširuje až na 6 m a vysoká je 5—8 m. Z povrchu do nej kolmo spadá povalový komín, vyúsť ujúci do zrúteného závrtu nad jas kyňou. Šírka jaskyne sa mení. Pri bode 2 je sotva 70 cm široká, no ď alej sa rozširuje na 3 m. Podobne sa mení a j výška v hodnotách od 6 do 1,5 'm. Jaskyňou preteká ponorný potôčik, ktorý miestami vytvára pereje. Koryto vypĺňajú dokonale zaoblené balvany a okruhliaky ande zitov a andezitických tufov, privlečených potôčikom z povrchu. 49 m od vchodu prekonáva potôčik 2 m hlboký skalný stupeň v podobe vo dopádu, aby o 2 m ď alej zmizol na priečnej pukline v hĺbke 10 m do neznámych častí jaskyne. V neznámej časti sleduje podzemný potôčik 91

PONORO\ Á JASKYŇA V PODFLOCHOVEJ

DOLINE

VRR

POZDĹŽNY REZ

'\ R

^ CAOF

OBRYS "ONOM PCF/ RCUOVÝ TOK PODZEMNÝ TOK

zyxwvutsrqponmlkjihgfed

C>OC>% AHOEZITOVÉ BALVTNY ^ O

OOLOMITOVÉ BALVANY TEKTONICKÉ PORUCHY

ZAMERAL DR.A DROPPA 1972

P l á n P o n o r n e j j a s k y n e v P o d f l o c h o v e j d o l i n e . Z a m e r a l A. D r o p p a rijian IloHopHeä neiiíepbi BZYVUTSRPONMLKJIHEDCA IL0A(J>JI0X0B0H aojiHHe. EtaMepeHHH npcmeji A. .Zlponna P i a n d e r H ô h l e P o n o r o v á j a s k y ň a im Tal P o d f l o c h o v á d o l i n a

pravdepodobne smer pukliny na SV a n a p á j a vody vyvieračky v Harma neckom tuneli (ako sme sa už predtým zmienili). Na kvapľové útvary je jaskyňa veľmi chudobná. Objavujú sa len v zadnej časti jaskyne na priečnej pukline v podobe kratších stalaktitov a kvapľového vodopádu na priklonenej stene. Vznik jaskyne predisponovali tektonické poruchy. Predná časť jasky ne je založená na výraznej pukline smeru 5° so sklonom 65° na V. Pri bode 4 nadväzuje na ňu puklina smeru JV — SZ so sklonom 50° na SV. Zadnú časť jaskyne križuje priečna puklina smeru JZ — SV so sklonom 60° na SZ. Tieto tektonické poruchy využil tamojší potôčik ako miesta na ľahšie preniknutie do podzemia. Keďže potôčik priteká z vulkanitov, bol značne agresívny a korozívne najprv rozpúšť al kalcitové žilky v do lomitoch. Po rozšírení puklín pracoval aj mechanicky pomocou privle čeného tvrdého materiálu andezitových štrkov a vytvoril typickú riečnu chodbu s bočnými korytami a obrovskými hrncami. K zväčšeniu jasky ne prispelo a j oddrobovanie a rútenie z povaly a zo stien účinkom mrazu pri zmenených klimatických podmienkach. Dôkazom toho sú nie len ostrohranné tvary stien, ale a j zrútené dolomitové balvany na dne jaskyne, n a j m ä v priečnej chodbe na konci jaskyne. V porovnaní s ostat 92

nými jaskyňami Harmaneckého krasu je Ponorová jaskyňa geologicky veľmi mladá. Podľa hĺbky zárezu v ponore (13 m) možno predpokladat, že sa začala vyvíjať v strednom pleistocéne. Teplotu jaskyne veľmi ovplyvňujú vonkajšie teplotné zmeny. Kym 13. 7. 1972 bola teplota vo vchode do jaskyne 19,6 °C a v jaskyni 6,0 °C, 5 10. 1972 pri vonkajšej teplote 0 °C klesla vo vchode na 1,2 °C a pri bode 2 na 2 °C. V priečnej chodbe na konci jaskyne dosahovala teplota 5 °C Jaskynná vlhkosť je pomerne vysoká; v hodnotách okolo 98 %. Vzdušné prievany sa značne prejavovali 5. 10. 1972 smerom do jaskyne, dôkazom čoho je, že jaskyňa komunikuje po puklinách s vyššie ležiacim neznámym otvorom. Preto z hľ adiska dynamiky prúdenia vzduchu je Ponorová jaskyňa typom dynamickej jaskyne. Z recentnej fauny sme na konci jaskyne v priečnej chodbe 5. 10. 1972 pozorovali jaskynného netopierazyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGED [Myopis myotis) a v prednej časti jaskyne rôzne druhy nočných motýľov a pavúkov. Vplyvom vnikania vonkajšieho svetla do jaskyne vegetujú na stenách v prednej časti rôz ne druhy machov a rias. Jaskyňa s ponorom potôčika je známa už dáv no, no zatiaľ sa do literatúry nedostala. Jej výskum a zameranie sme uskutočnili 4. a 5. 10. 1972. ZÁVER

Harmanecký kras, budovaný tmavosivými (gutensteinskými) vápen cami a sivými dolomitmi stredného triasu, rozrezávajú hlboké doliny miestami kaňonovitého charakteru n a množstvo horských rázsoch a izo lovaných vrcholov. Členitý povrch karbonátov pokrývajú zvetraniny, umožňujúce rast zmiešaných listnatoihličnatých lesov s chráneným tisom obyčajným (Taxus baccata L.J. Holý vápenec vystupuje len v ne patrných plochách, prevažne na miestach odkrytých svahovou mode láciou (skalné bralá a zápole). Preto sa povrchové krasové javy vyvi nuli nedokonale a v nepatrnom množstve. Z nich sa objavujú puklinove škrapy a 2 závrty na Kráľovej studni (1384 m] zásluhou priaznivejších klimatických podmienok (vysokohorský kras). Častejšie sú ponory (len na južnom okraji územia) a krasové pramene s vyvieračkami. Pre ich značnú výdatnosť sú všetky zachytené do skupinového vodovodu pre Banskú Bystricu. Podzemné krasové javy sa vplyvom priaznivejších pod mienok hojnejšie vyvinuli v podobe menších i väčších jaskýň. Z nich najväčšia a turisticky najvýznamnejšia je sprístupnená jaskyňa Izbica. Ako paleontologické lokality sú významné jaskyne Horná a Dolná Tufna a Dekretova jaskyňa. Väčšina jaskýň sa nachádza vo vrcholových častiach horských rázsoch. Geologicky sú staré (vrchnopliocenny vek), rútivého charakteru, n e m a j ú predpoklad na úspešné ďalšie pokračova nie Povrchový reliéf Harmaneckého krasu už dosiahol štádium zrelosti, ktorého vývoj nie je výsledkom povrchového zarovnávania — penepla 93

nácie, ale skôr ústupu strání — pediplanácie. Z hľ adiska krasovej ty pológie ho možno pokladať za typ rázsochatého krasu v príkrovovráso vej štruktúre s neúplne vyvinutými povrchovými krasovými formami, ale a j nedokonale vyvinutými riečnymi jaskyňami.

LITERATÚRA 1. ANDRUSOV D., 1936: Z p r á v a o p o d r o b n é m g e o l o g i c k é m v ý z k u m u ú z e m í v r c h o l o vého^ t u n e l u , p r o j e k t o v a n é h l a v n é d r á h y B a n s k á B y s t r i c a — Diviaky. R u k o p i s , a r c h í v GÚDŠ, B r a t i s l a v a . 2. BÄRTA J., 1963: Desať r o k o v s p e l e o a r c h e o l o g i c k e j Činnosti AÚ SAV. Slov. k r a s IV: s. 87 — 97, M a r t i n . 3. BÄRTA J. — BANOSZ L., 1971: V ý s k u m s t a r š e j a s t r e d n e j d o b y k a m e n n e j n a Slo v e n s k u . S l o v e n s k á a r c h e o l ó g i a 19: s. 294 — 317, B r a t i s l a v a . 4. DROPPA A., 1967: V y s o k o h o r s k é k r a s o v é o b l a s t i ČSSR. Csl. k r a s 19: s. 59 — 69, Praha. 5. EISNER J., 1933: S l o v e n s k o v p r a v e k u . B r a t i s l a v a . 6. GAZDA S. — KULLMAN E., 1964: H y d r o c h é m i a p o d z e m n ý c h vôd v á p e n c o v o d o l o m i t i c k ý c h k o m p l e x o v m e z o z o i k a Z á p a d n ý c h K a r p á t . Geolog. p r á c e — z p r á v y 32: s. 29 — 96, B r a t i s l a v a . 7. IĽAVSKÝ J. — CERVENOVÄ Z., 1952: G e o l o g i c k é š t ú d i e n a z á p a d n o m s v a h u Veľ k e j F a t r y . Geolog. p r á c e , zošit 30, B r a t i s l a v a . 8. KUKLA J., 1951: H a r m a n e c k é j e s k y n e . Csl. k r a s 4: s. 97 — 108, P r a h a . 9. KUKLA J., 1953: E x c e n t r i c k é k r á p n í k y a n i c k a m í n e k v j e s k y n i Izbica u H a r m a n c e n a S l o v e n s k u . Csl. k r a s 6: s. 2 — 10, P r a h a . 10. KULLMAN E., 1964: K r a s o v é v o d y S l o v e n s k a a i c h h y d r o g e o l o g i c k ý v ý s k u m . Geolog. p r á c e , z p r á v y 32: s. 8 — 28, B r a t i s l a v a . 11. LIEBUS A., 1933: E r g e b n i s s e d e r b i s h e r i g e n G r a b u n g e n in d e r O b e r e n T u f n a H ô h l e in d e r S l o w a k e i . S u d e t a IX, 41 — 58, P r a g . 12. MAHEĽ M. a kol., 1967: R e g i o n á l n i g e o l o g i e ČSSR — Z á p a d n í K a r p a t y , diel II, Praha. 13. MAZÚR E., 1964: G e o m o r f o l o g i c k ý p r e h ľ a d . V y s v e t l i v k y k u g e o l o g . m a p e ČSSR 1 : 200 000, list B a n s k á Bystrica, B r a t i s l a v a . 14. LENCo V., 1951: Riečište H a r m a n e c k e j j a s k y n e Izbice a j e j o d v o d n e n i e . K r á s y S l o v e n s k a 28: s. 244 — 249, M a r t i n . 15. ŠPERKA L., 1948: Ako b o l a o b j a v e n á H a r m a n e c k á j a s k y ň a . K r á s y S l o v e n s k a , r o č . 25, s. 25 — 27, M a r t i n . 16. ŠPERKA L., 1948: K r a s o v é z j a v y v ú d o l í H a r m a n c a . Krásy S l o v e n s k a 25: s. 106 — 109, M a r t i n . 17. ŠTOL.LMANN A., 1968: P o z n á m k y k v ý s k y t u n e t o p i e r o v n a SZ a s t r e d n o m Slo v e n s k u . S l o v e n s k ý k r a s 6: s. 37 — 39, M a r t i n .

KARSTPHÄNOMENE BEI HARMANEC IN DER GROfiEN FATRA Anton

Droppa

Zusammenfassung Das K a r s t g e b i e t von H a r m a n e c u m f a f i t die K a r s t e r s c h e i n u n g e n in d e r U m g e b u n g von H a r m a n e c im s u d l i c h e n Teil d e r Grofien F a t r a , in d e n W e s t k a r p a t e n . Es b a u t sich a u s d u n k e l g r a u e n g u t e n s t e i n e r K a l k s t e i n e n u n d a u s g r a u e n m i t t e l t r i a s s i s c h e n Dolo m i t e n auf. Diese S c h i c h t u n g bildet in t e k t o n i s c h e r Hinsicht die s t a r k g e f a l t e t e Choč Decke, die eine u m f a n g r e i c h e S y n k l i n a l e a u s f u l l t u n d auf d e n K r e i d e s c h i c h t u n g e n d e r KrížnaDecke r u h t . Die O b e r f l ä c h e d e s K a r s t e s von H a r m a n e c w i r d d u r c h t i e f e Täler, die s t e l l e n w e i s e e i n e n c a ň o n a r t i g e n C h a r a k t e r a n n e h m e n , in z a h l r e i c h e Gebirgsstocke u n d i s o l i e r t e Gipfel z e r s c h n i t t e n . Die z e r k l u f t e t e O b e r f l ä c h e d e r K a r b o n a t e b e d e c k e n V e r w i t t e r u n g s p r o d u k t e , R e n d z i n a b ô d e n , die g e m i s c h t e n L a u b N a d e l w ä l d e r n a u s r e i c h e n de L e b e n s b e d i n g u n g e n b i e t e n . In d i e s e n W ä l d e r n w a c h s e n a u c h n o c h s e l t e n e Eiben (Taxus baccata L.), die u n t e r s t r e n g e m N a t u r s c h u t z s t e h e n . N a c k t e r K a l k s t e i n t r l t t n u r auf k l e i n e n F l ä c h e n z u t a g e , m e i s t a n s o l c h e n Stellen, die im L auf e d e r A b h a n g s m o d e l l i e r u n g e n t b l ô f i t w u r d e n . Deshalb h a b e n sich h i e r o b e r i r d i s c h e K a r s t p h ä n o m e n e n u r u n v o l l k o m m e n u n d in g e r i n g e m Ausmafi e n t w i c k e l t . Zu i h n e n g e h ô r e n K l u f t k a r r e n u n d z w e i K a r s t t r i c h t e r auf d e m P l a t e a u d e s Berges K r á l o v á s t u d ň a (1384 m ) , also Hoch g e b i r g s k a r s t , d e r u n t e r g u n s t i g e r e n K l i m a b e d i n g u n g e n e n t s t a n d e n ist. P o n o r e h a b e n sich n u r a m S u d r a n d d e s K a r s t g e b i e t e s h e r a u s g e b i l d e t , a n d e r S c h e i d e l i n i e z w i s c h e n d e m K a l k s t e i n u n d d e n V u l k a n i t e n d e s Gebirges K r e m n i c k é vrchy. Zu d e n h ä u f i g s t e n K a r s t e r s c h e i n u n g e n z ä h l e n K a r s t g e r i n n e u n d K a r s t q u e l l e n . W e g e n i h r e r g r o f i e n Ergie b i g k e i t w u r d e n die Quellen zu e i n e r G r u p p e n w a s s e r l e i t u n g a u f g e f a n g e n , die die S t ä d t e B a n s k á Bystrica u n d Zvolen mit T r i n k w a s s e r v e r s o r g t . Dank v o r t e i l h a f t e r e r g e o l o g i s c h e r V e r h ä l t n i s s e h a b e n sich u n t e r i r d i s c h e K a r s t p h ä n o m e n e z a h l r e i c h e r e n t w i c k e l t , vor a l l e m g r ô f i e r e u n d k l e i n e r e Hohlen. Die g r ä f i t e u n d fiir d e n F r e m d e n v e r k e h r w i c h t i g s t e u n t e r i h n e n ist die Hohle Izbica, die eine Län g e von 1235 m e r r e i c h t , w o v o n e t w a 610 m d e r O f f e n t l i c h k e i t e r s c h l o s s e n sind. Sie v e r d a n k t i h r e E n t s t e h u n g d e r Korrosion u n d Einstíirzen im Gestein, die auf t e k t o n i s c h e S t ô r u n g e n a n d e n S c h i c h t u n g s f l ä c h e n z u r u c k z u f u h r e n sind. Durch die E i n w i r k u n g d e s f l i e f i e n d e n W a s s e r s w u r d e die H o h l e in zwei E b e n e n m o d e l l i e r t . Als p a l ä o n t o l o g i s c h e L o k a l i t ä t e n sind f o l g e n d e H o h l e n von B e d e u t u n g : H o r n á T u f n a (85 m l a n g ) , Dolná T u f n a (68 m l a n g ) u n d D e k r e t o v a j a s k y ň a (47 m l a n g ) . Alle h o c h l i e g e n d e n H o h l e n (Izbica, H o r n á T u f n a , Dolná T u f n a ) h a b e n sich g l e i c h z e i t i g mit d e r E i n e b n u n g des Reliefs i h r e r U m g e b u n g e n t w i c k e l t , d a s e i n e Hohe von 930 — 1000 m u. d. M. e r r e i c h t . Da diese E i n e b n u n g im o b e r e n Pliozän s t a t t f a n d ( n a c h d e r r h o d a n i s c h e n P h a s e d e r B e w e g u n g e n — E. M a z ú r, 1964), sind die g e n a n n t e n Hôhlen alle g l e i c h alt. Die a n d e r e n , t i e f e r l i e g e n d e n H ô h l e n (Lastovičia 37 m, Rakytovo 8 m, De k r e t o v a 47 m, Previsová 20 m, Koliba 7 m, P o n o r o v á 62 m ) g e h ä r e n in die E p o c h e d e s Pleistozäns. Das O b e r f l ä c h e n r e l i e f des K a r s t g e b i e t e s von H a r m a n e c h a t b e r e i t s d a s Š t á d i u m d e r Reife e r r e i c h t . S e i n e p o s t p l i o z ä n e E n t w i c k l u n g ist n i c h t so s e h r d a s E r g e b n i s e i n e r O b e r f l ä c h e n e n e b n u n g , e i n e r P e n e p l a n a t i o n , s o n d e r n e h e r d a s Resultat e i n e s Z u r u c k w e i c h e n s d e r B e r g a b h ä n g e , also e i n e r P e d i p l a n a t i o n . Vom B l i c k p u n k t d e r Karsttypolo gie b e t r a c h t e t g e h ô r t d i e s e r Karst z u m Typus e i n e s a u f g e g l i e d e r t e n K a r s t e s in mono k l i n a l e r S t r u k t u r mit n i c h t vôllig e n t w i c k e l t e n o b e r i r d i s c h e n F o r m e n u n d e b e n s o u n vollkommen ausgebildeten Flufihohlen.

SLOVENSKÝ

KRAS

XII

—

1974

PRÍSPEVOK K PROBLÉMU RÁDIOAKTÍVNEHO ŽIARENIA V KARBONÁTOVÝCH HORNINÁCH JÁN TULIS

V poslednom čase sa v dennej tlači, ale a j v odborných a populár nych časopisoch pomerne často vyskytujú články, zaoberajúce sa prob lematikou rádioaktívneho žiarenia v jaskyniach. Niektoré články sú však štylizované tak, akoby rádioaktivita zemskej kôry bola niečo mi moriadne (Krásy Slovenska 4, 1966; Práca, 8. XII. 1970; Práce, 4. I. 1971; Krásy Slovenska VIII, 1971). Obsah takýchto článkov svedčí o ne dostatočných znalostiach príslušného autora o podstate rádioaktívneho žiarenia, rádioaktívnych prvkoch, zákone rádioaktívneho rozpadu, mož nostiach a princípoch merania rádioaktivity, rádioaktívnych izotopoch, prirodzenej rádioaktivite hornín, účinkoch rádioaktívneho žiarenia na ľudský organizmus atd. Niektoré články (Nedeľ ná Pravda 27, roč. IV, 9. VII. 1971) hraničia až s neserióznosť ou prístupu autora k danej problematike. Možno si autor ani neuvedomuje dôsledok svojich tvrdení, napr. obavy ohrozenia zdravia návštevníkov rádioaktívnym žiarením v jaskyniach. Keby tieto slová čitatelia brali vážne, naše jaskyne by boli prázdne. Vo svojom príspevku sa chcem v krátkosti zmieniť o probléme rádio aktivity v objektoch, ktoré sú zdrojom krasových foriem. V krátkej for me však nie je možné obsiahnuť širokú škálu uvedeného problému. Preto väčšinu skutočností uvádzam ako fakty bez podrobných dôkazov. V prí pade širšieho záujmu či konfrontácie odkazujeme čitateľa na uvedenú literatúru. Predpokladám, že môj príspevok obohatí vedomosti širokého okruhu dobrovoľných a profesionálnych jaskyniarov. I. PODSTATA RÁDIOAKTIVITY A AKO JU MERIAME

A. Č o

rádioaktivita

R á d i o a k t i v i t a je prirodzený alebo umele vyvolaný samovoľný rozpad atómového jadra, sprevádzaný vysielaním korpuskulárneho (a, 97

B lúče) alebo elektromagnetického žiarenia ( ľ lúče). Pritom moze dojst k zásadnej zmene rozpadajúceho sa jadra, takže vzniká novy prvok s úplne odlišnými vlastnosť ami ako prvok pôvodný. Ak sú rádioaktívne prvky odpradávna v prírode, hovoríme o rádioaktivite prirodzenej n a rozdiel od umelej, ktorá vzniká ostreľovaním (napr. časticami a alebo neutrónmi) niektorých prvkov, ktoré sú za prirodzených podmienok stabilné — nerádioaktívne. ^ ^ Prirodzená rádioaktivita sa prejavuje n a j m ä pri všetkých prvkoch, ktorých atómové číslo je väčšie ako 83. Okrem toho sa prejavuje a j pri niektorých ľahších, napr. izotopoch uhlíka, draslíka atd. Rádioaktívne žiarenie nie je homogénne, ale sa všeobecne sklada z troch zložiek, a to z lúčov a, da Y. Žiarenie y je najprenikavejšie sa absorbovať iba silnými vrstvami olova. Podľa prenikania delíme žia renie r na lúče tvrdé, stredné a mäkké. Veľká priechodnosť y lucov hmotou a ich značný dolet (vo vzduchu asi 700 m) umožňuje ich iden tifikáciu rôznymi typmi rádiometrov. Poznáme tri rozpadové rady s počiatočným rádioaktívnym prvkom a konečným prvkom stabilným: rad urán rádiový, rad aktimovy a rad tóriový. v.

B. R á d i o m e t r i c k é

prístroje

Rádiometrické prístroje sú zariadenia na detekciu a meranie rádio aktívneho žiarenia. Podľa účelu sa delia na prístroje na stanovenie dávky žiarenia, tzv. dozimetre, a prístroje na meranie intenzity rádio aktívneho žiarenia. . . „ _ Rádiometrické prístroje podľa spôsobu merania delíme na ionizačné a impulzné. 1. Ionizačné prístroje , T7 „ Rádioaktívne žiarenie ionizuje atómy a molekuly plynov. Velkost takto vzniknutej ionizácie meriame ionizačnými komorami. Na meranie rádioaktivity pôdneho vzduchu sa používajú emanometre. 2. Impulzné prístroje Na registráciu jednotlivých nabitých častíc alebo Y kvánt používame, rádiometre, ktorých podstatnou časťou sú počítače. Ako počítače (de tektory) častíc a r kvánt sa používajú Geigerove Mullerove ( d a l e j GM) trubice, alebo scintilačné počítače. Rádioaktivitu hornín meriame prenosnými rádiometrami bud s GM, alebo scintilačnými počítačmi. Pri terénnom prieskume sa prevažne používajú indikátory Y žiarenia, iba pri detailnom meraní v anomalnych úsekoch sa používajú indikátory /S žiarenia. Hranica citlivosti používa ných rádiometrov pre terénny prieskum je 1 az 10 ^r/hod. Laboratórne prístroje slúžia na určovanie rádioaktivity vzoriek hor nín Majú rovnaký princíp ako terénne prístroje. Ich konštrukcia moze 98

byť zložitejšia, čím sa u nich dosahuje väčšia citlivosť a presnosť ako pri terénnych rádiometroch. Podľa toho, aké lúče sa na meranie využí vajú, delíme metódy na a, § alebo y. C. M e r a n i e

rádioaktivity

Hodnota intenzity žiarenia n a m e r a n á rádiometrom sa skladá z účinku kozmického žiarenia, vlastného pozadia prístroja a rádioaktivity skú m a n e j horniny. Kozmické žiarenie a vlastné pozadie prístroja dáva spolu prirodzené pozadie. Rádioaktivita hornín je zložka vyvolaná účinkom rádioaktívnych prv kov prítomných v hornine. Súčet rádioaktivity hornin a prirodzeného pozadia dáva hodnotu nor málneho pozadia (normálne pole, NP). Hlavné faktory, od ktorých závisí meraná hodnota, sú: 1. Koncentrácia rádioaktívnych prvkov. I = f (c) I — intenzita rádioaktívneho žiarenia, c — koncentrácia rádioaktívneho žiarenia. 2. Zloženie rádioaktívnych prvkov. Detektory nie sú na všetky časti energetického spektra y žiarenia rovnako citlivé, výsledná hodnota zá visí od spektrálneho zloženia žiaričov. V prírode majú najviac zastúpené skupiny žiaričov spektrá rozdielne. 3. Vzdialenosť detektora od žiariča. I — n a m e r a n á intenzita žiarenia, A — intenzita žiarenia zdroja, r — vzdialenosť detektora od zdroja. 4. Efektívne atómové číslo prostredia (Z ef ). Gama kvantá pri precho de hmotou pôsobia na jej atómy, vyvolávajú rozličné fyzikálne zmeny a strácajú energiu. Vzniká sekundárne žiarenie, ktoré prístroje tiež registrujú. 5. Geometria merania. Veľkosť registrovaného žiarenia je priamo ú merné veľkosti priestorového uhla pod ktorým žiarenie na detektor dopadá. Pomer nameraných hodnôt k veľkosti priestorového uhla: 1 : 20 : 39 = 0,1 n : 2 u : 3,9 s. Pri rovnakej koncentrácii žiaričov v objekte dostaneme rôzne údaje ak detektor priložíme na rovnú plochu, alebo ho zasunieme napr. do vývrtu, dutiny, v hornine a pod. 6. Spektrálna citlivosť detektorov. 7. Ostatné vplyvy prístroja. 99

II. GEOCHÉMIA URÁNU

Ako uvidíme ďalej, hlavnými rádioaktívnymi prvkami v zemskej kôre sú urán, rádium a tórium. Tóriové minerály (monazit, Th obsahujúce zložité kysličníky a sili káty) sa vyskytujú výlučne v endogénnych ložiskách. V exogénnych lo žiskách sa tórium vyskytuje jedine v monazitových ryžoviskách. Rádium sa vyskytuje v prírode iba v uránových mineráloch, ako pro dukt rádioaktívneho rozpadu uránu. Výnimku tvorí rádiobaryt, ktorý je známy len z jedného náleziská. Hlavnými a rozhodujúcimi rádioaktív nymi minerálmi v sedimentárnych horninách sú m i n e r á l y uránu. Preto ď alej budeme hovoriť iba o uráne. V geochémii uránu je veľa zvláštností, vyplývajúcich z jeho umieste nia v periodickej sústave D. I. Mendelejeva, ktoré závisia od stavby atómového jadra uránu a od vonkajších obalov atómového jadra uránu. Atómové jadro uránu sa skladá z 92 protónov a 146 neutrónov. Táto nerovnováha spôsobuje rozpad jadra uránu. V prírode sú známe tri izotopy uránu (tab. 1). Tab. 1 Rozšírenie v zemskej kôre

Polčas rozpadu T roky

92U238

99,2739

4.51.10 9

92U235

0,7205

7.13.10 8

92U234

0,0056

2.475.10 5

Izotop

Hoci je urán na poslednom mieste v periodickej sústave a podlieha rádioaktívnemu rozpadu, jeho rozšírenie v zemskej kôre 4 g/t (4.10 4 %) je relatívne veľmi vysoké. Ión U6+ je energeticky nestabilný, jeho zlúčeniny podliehajú okamži te hydrolýze a vytvárajú soli komplexného dvojmocného katiónu — uranila UO;+. Štvormocný urán vytvára soli typu UC14 alebo UfSOíb Litofilné vlastnosti uránu sa prejavujú tým, že v prírode vytvára zlú čeniny len s kyslíkom a nevyskytuje sa v rýdzom stave. Tieto vlastnosti spôsobuje oxidačnoredukčný potenciál (ď alej Eh) uránu. Štvormocný a šesť mocný urán ľahko vytvára komplexné ióny. Veľký význam pre urán majú sorpčné pochody. Vysoký náboj iónov U4+ a U6"1 spôsobuje ich schopnosť absorbovať sa v rôznych sorbentoch. V prírode sú zistené minerály iba štvormocného a šesť mocného uránu. Dobrá rozpustnosť minerálov v prírodných vodách a veľký rozmer uranil — ióna sú hlavné príčiny rozptýlenia uránu v zemskej kôre, včítane hydrosféry. Tieto vlastnosti spôsobujú v prírode veľkú migráciu uránu. 100

A. D i s t r i b ú c i a

uránu

sedimentogénéze

Prínos uránu do sedimentačného bazénu z kontinentov môže prebie hať v niekoľ kých formách: hrubý klastický materiál transportovaný po tvrdom povrchu, mechanická suspenzia, koloidný roztok a pravý roztok. Množstvo uránu v morskej vode smerom k centrálnym častiam oceá nu sa zmenšuje s klesaním rýchlosti sedimentácie. Experimentálne po zorovania v súčasných moriach dokazujú, že podstatné množstvo uránu prinášané povrchovými tokmi z kontinentov sa usadzuje pomerne rýchle (geologicky okamžite) v šelfovej zóne a nedosahuje centrálne časti oceánu. Pochody, ktoré prebiehajú v šelfových častiach morí, tvoria oso bitnú bariéru, ktorá mení smer ď alšej migrácie uránu. Tab. 2 Obsah U n.lO 4 0 /o

Priemerná rýchlosť sedimentácie n.l03g/rok/cm3

Šelfové

3,0 — 1,0

20,0

Hemipelagické: m o d r ý íl

2,5 — 1,0

1,6

Pelagické: g l o b i g e r í n o v ý íl

1,0 — 0,5

—

č e r v e n ý íl

1,8 — 0,5

0,6

r á d i o l a r i t o v ý íl

1,0 — 1,0

0,8

Typ sedimentov

Priemerný obsah u r á n u v sedimentoch rôzneho typu a rýchlosť ich sedimentácie

(11)

V šelfových moriach, kde dochádza k sedimentácii suspenzie, vzni kajú iba klarkové obsahy uránu. Z kontinentov prinesený klastický ma teriál sa obyčajne dlhý čas vlnobitím presúva po dne. Počas tohto obdobia prebiehajú pochody usilujúce sa o dosiahnutie rovnováhy medzi morskou vodou a usadzujúcim sa materiálom. Keďže šelfové moria charakterizuje dobrá aerácia a vysoký Eh a mor ská voda je schopná rozpustiť veľké množstvo šesť mocného uránu, mig rácia uránu je usmernená viac na stranu morskej vody ako na stranu tvrdej fázy. Aj keď je pre morské sedimenty charakteristická korelácia medzi obsahom uránu a organickým uhlíkom, možnosť biogénneho obohatenia uránom morských sedimentov je veľmi ohraničená, keď že obsah orga nického uhlíka v živých organizmoch je obyčajne nepatrný. Morské sedimenty so zvýšenou koncentráciou uránu môžu preto vzni kať iba pri takých fyzikálnochemických podmienkach, pri ktorých sa 101

môže urán vyzrážať z morskej vody, pričom vznikajú ťažko rozpustné uránové zlúčeniny. Najčastejšie sa urán v morskej vode vyskytuje vo forme uranilkarboná tových komplexných aniónov. Keďže celková koncentrácia kyseliny uhličitej rozpustenej v morskej vode je n.lCT 3 mol/l, potom koncentrácia iónov CO= v intervale pH = 6—9 bude vždy rádové vyššia ako koncen trácia uránu. Takáto koncentrácia CO^" iónov je dostatočná, aby urán, ktorý je obsiahnutý v morskej vode, zostal v rozpustenej forme a j v prí pade jeho podstatne vyšších koncentrácií. Vyzrážame uránu rozpusteného v morskej vode musí byť spojené s rozbitím uranilkarbonátových iónov alebo so sorpciou priamo kom plexných iónov uránu. 1. Chemická sedimentácia uránu v sedimentogenéze. V súčasných moriach nie sú známe také podmienky (pH, Eh), pri ktorých by mohla prebiehať priama sedimentácia vo vode rozpusteného uránu vo forme U(OH) 4 . 2. Zvýšené koncentrácie uránu vo fosforitoch nie sú zatiaľ dostatoč ne vysvetlené. 3. Sorpcia uránu z morskej vody na tvrdých sorbentoch. Experimen tálne sa dokázalo, že najväčšiu schopnosť absorbovať urán majú orga nické látky rastlinného pôvodu a fosfority. Najintenzívnejšia absorpcia uránu uvedenými látkami prebieha v prostredí pri pH = 5—6. Prírodné sorbenty absorbujú iba katióny uranilu, ale nikdy nie uranilkarbonáto vé ióny. V karbonátových roztokoch sa urán vždy vyskytuje vo forme uranilkarbonátových aniónov [UCMCCbL ]2(n1)_. Už nepatrné zvýšenie koncentrácie iónov CO!;" spôsobuje energickú desorpciu uránu. Prepočet izoterm sorpcie rôznych prírodných sorbentov doka zuje, že prizyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGEDCBA absorpcii uránu dnovými sedimentmi z morskéj vody nemôžu vinikat v sedimentoch vyššie obsahy uránu ako klarkové. B.

Distribúcia

uránu

diagenéze

V priebehu diagenézy prebieha celý rad významných pochodov. Naj významnejší z nich je pohltenie voľného kyslíka mikroorganizmami, čo spôsobuje zmenu oxidačného prostredia na redukčné. Eh sa znižuje (do —300 mV) a pH sa zvyšuje (do 6,8—8,5). Vznikajú geochemické pod mienky úplne odlišné od naddnovej morskej vody. Pri chemických zme nách sedimentárneho klastického materiálu sa bude predovšetkým oslobodzovať z tohto materiálu urán a bude migrovať v sedimente. Pri veľ kej nerovnomernosti diagenetických pochodov je možné premigro vanie uránu do určitých vrstiev sedimentov a môžu vznikať zvýšené koncentrácie uránu, ba aj vlastné uránové minerály. 102

Uránonosné horniny sa odlišujú od iných typov hornín viacerými špecifickými črtami, ktoré sú vyjadrením prostredia vhodného na kon centráciu uránu: neprítomnosť dnovej fauny, bohatý výskyt sírnikov železa atď . Pri výskume rôznych typov sedimentov na konkrétnych geologických objektoch sa zistilo, že najvyššie koncentrácie uránu sa viažu na určité typy hornín, ktoré sú charakterizované špecifickým látkovým zložením. Sú to predovšetkým konkrécie fosforitov, fosfor obsahujúce skame nené kosti rýb, horniny obohatené zuhoľ natenými rastlinnými zvyška mi a t d . Zvýšené koncentrácie uránu v procese sedimentácie môžu vznikať iba v období skorej diagenézy pri vhodných geochemických podmien kach. C. D i s t r i b ú c i a

uránu v

epigenéze

Aktívnym faktorom epigenetických procesov sú podzemné vody, cir kulujúce v sedimentoch. Práve s pochodmi cirkulácie hydraulicky po hyblivých vodných roztokov mnohí vedci s p á j a j ú vznik vysokých lo kálnych koncentrácií uránu v pieskovcoch, uhlí, tvrdých bitúmenoch a konglomerátoch. Klarkové obsahy uránu v pieskovcoch, vápencoch a kaustobiolitoch sú velmi nízke. Rudy, ktoré sa v nich vyskytujú, charakterizuje veľmi nerovnomerné zrudnenie uránu, niekedy s veľmi vysokým obsahom. Vznik takýchto koncentrácií pri epigenetických pochodoch podmieňujú mnohé faktory, z ktorých najhlavnejšie sú tieto: 1. Intenzívna cirkulácia podzemných vôd spôsobená vhodnými hydro dynamickými podmienkami, priepustnosť ou hornín atď. 2. Zvýšený obsah uránu v podzemných vodách. 3. Výskyt zón s výrazne odlišnými fyzikálnochemickými podmienka mi, ktoré sú nevyhnutné na fixáciu uránu. Optimálne podmienky vzniku epigenetických ložísk uránu sú v ob lastiach s poloplatformným alebo prechodným geotektonickým vývo jom, keď v nich prevláda vyzdvihovanie nad poklesávaním. Na väčšine uránových ložísk sa zistila závislosť zrudnenia od prie pustnosti hornín. Najvhodnejšie sú horniny so strednou až malou fil tračnou schopnosť ou, uzavreté medzi vodonepriepustnými vrstvami. Podzemné vody sú podmienkou vzniku epigenetických ložísk uránu vtedy, ak obsahujú 5.1CT6 — n . l ( r 5 g/l uránu a viac. Obohatenie podzemných vôd uránom môže byť spôsobené jeho výno som z endogénnych uránových ložísk v oxidačnej zóne, z masívov kryš talických hornín alebo zo starších sedimentárnych hornín so zvýšeným obsahom uránu. Epigenetická koncentrácia uránu vo vodopriepustných horninách pre 103

bieha n a j m ä ako výsledok výraznej zmeny oxidačného stavu podzem ných vôd (Eh = + 2 0 0 — +600 mV) na redukčný (Eh = —100 mV i menej). Nízka záporná Eh hodnota v podzemných vodách vzniká prevažne na úkor sulfidov a reakcie schopných organických látok, prítomných v hornine. K takýmto látkam patria rôzne bitúmeny (nafta, tvrdé a plyn né uhľovodíky atď .) a tiež rastlinný detrit, ktorý nepostihla silná meta morfóza. A keď že urán migruje v podzemných vodách prevažne vo forme kom plexného uranilkarbonátového iónu, vysoká karbonátnosť uránonosných vôd zabraňuje vyzrážaniu uránu. D. D i s t r i b ú c i a u r á n u v p r í r o d n ý c h

vodách

Obsah uránu v morskej vode sa pohybuje v rozpätí 0,3—3,7.10~8 g/l. Obsah sa mení v horizontálnom a vertikálnom smere. Obsah uránu vo vodách jazier sa pohybuje od 3.10~8 do n.10 4 g/l. Najnižšie obsahy sú v prietokových vysokohorských jazerách, najvýš šie v plytkých jazerách v stepiach. V riekach je obsah uránu od 3.10~8 do n,10~ 5 g/l. Najväčší vplyv na obsah uránu v riekach majú klimatické podmienky a horniny, cez ktoré rieky tečú. Obsah uránu v dažď ovej vode alebo snehu nad kontinentmi závisí od klimatických podmienok, ktoré spôsobujú vstup do atmosféry nielen vodných pár, ale a j čiastočiek prachu, ktoré sú hlavným zdrojom uránu v atmosferických zrážkach. Obsah uránu v dažď ových vodách je n.10 8 g/l. V zimnom období je obsah nižší. Hlavným zdrojom uránu v podzemných vodách sú horniny, menej uránové ložiská. Podzemné vody vo vrchnej zóne sú bohaté na voľný kyslík a majú vysoký Eh (obyčajne viac ako +300 mV). Prebieha oxi dácia uránu na šesť mocný. Urán z hornín a rúd prechádza do roztoku. V celej vrchnej časti zemskej kôry, kde je dostatok kyslíka, prebieha intenzívna migrácia uránu. III. RÁDIOAKTIVITA HORNÍN

Keďže kras sa vyvinul v sedimentárnych (resp. metamorfovaných — mramory) horninách, zisť ujeme rádioaktivitu sedimentárnych, a n a j m ä karbonátových hornín. Rádioaktivitu hornín môže všeobecne spôsobovať nielen prítomný urán, tórium a produkty ich rádioaktívneho rozpadu, ale a j prítomnosť rádioaktívnych prvkov, a to napr.: prirodzené izotopy draslíka (19K40), vápnika (2oCa48), rubídia (3ľRb87), zirkónu UoZr96), india Usjln115), cínu 104

(soSn124), telúru (52Tet3°), lantánu UľLa138], neodýmu (eoNd150), samária 187 [f^Sm 1 "), lutéciaZYVUTSRPONMLKJIHEDCA ( 7 1LU 17 6 ) , volfrámuyxwutsrqponmljigfecbaXWVUTSRPONMKJIHGECB (74W 180 ) a rénia (75Re ). Ich pol 9 21 čas rozpadu je n.10 — n.10' rokov. Niektoré z nich majú veľmi nízku rádioaktivitu, iné zas veľmi nízke klarkové obsahy.zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGEDCBA Preto rádioaktivitu hornín spôsobujú urán, tórium, aktinourán a produkty ich rádioaktívneho rozpadu, ktoré sú obsiahnuté v horninách. Rádioaktívne prvky sa vo väčšom alebo menšom množstve vyskytujú vo všetkých horninách, ale ich obsah nie je rovnaký. Každá hornina má svoju prirodzenú rádioaktivitu. Koncentrácia rádioaktívnych prvkov je zvýšená vtedy, ak niekoľkonásobne prevyšuje prirodzený obsah, cha rakteristický pre určitú horninu. Zo sedimentárnych hornín sú najviac rádioaktívne čierne bridlice a íly, najmenej chemogénne a organogénne horniny, a to soľ, sadrovec, anhydrit, vápenec a dolomit. Rádioaktivita sedimentárnych hornín sa zvyšuje v pieskovcoch s vrstvičkami ílovitého materiálu. Ako sme už spomenuli, rádioaktivitu hornín spôsobujú nielen rádio aktívne prvky, ale aj prirodzené izotopy prvkov. Niektoré z nich sa vyskytujú v horninách vo veľmi malých množstvách, iné zasa majú nízku rádioaktivitu. Nie menej závažným faktorom je aj druh rádioak tívneho žiarenia týchto izotopov — žiarenie a, § alebo 7 — a ich spek trum. Keďže rádiometrickými prístrojmi používanými na terénne účely Tab. 3 Th, %

U, %

Ra, %

Horniny acídne

1,4.10— 10

4.104

1,3.103

bázické

0,4.1010

1,2.104

4.104

ultrabázické

0,2.1010

7.105

2.104

Priemerný obsah rádioaktívnych prvkov v magmatických horninách

[10]

Tab. 4

Hornina

Ra.1012 g/g

u.io 12

Th.106

g/g

8,7

ruly

0,77—2,1

2,2—6,2

augitová rula

0,71

2,0

—

eklogit

0,07

0,2

—

Priemerný obsah rádioaktívnych prvkov metamoríovaných hornín

105

(19)

meriame tzv. tvrdézyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGEDCBA y lúče, prakticky registrujeme iba rádioaktivitu rá dioaktívnych prvkov — uránu, rádia a tória (v acídnych magmatických horninách a draselných soliach i draslíka). Uvedené tabulky obsahov rádioaktívnych izotopov a ich žiarenia tieto vývody potvrdzujú. Tab. 5 Th, 1 0 4 % U,yxwutsrqponmljigfecbaXWVUTSRPONMKJIHGECB 10 4 %

Horniny

2—47

1—13

ilovité h o r n i n y čierne bridlice

1,4—8

2,8—28

karbonátové horniny

0,1—9

0,1—7

soľ

0,1—0,2

0,4—0,5

anhydrit

0,1

0,15

fosfátové horniny

245

3,9

Priemerný obsah u r á n u a tória v sedimentárnych horninách

(11)

Tab. 6 1

Prvok

Pieskovce

íly

Granitoidy

Karbonátové horniny

2,52—4,2

2,66

1,07

2,7.10'

1,1—1.7.10 2

1.4.102

6.103

3.104

4,2—8,4.10 2

5,8.102

X.103

1.103

4,5—5,5.10 3

9.2.103

3.103

x.io 4

1,1—1.2.10 4

7.10s

1,2.104

2.105

2,5—5,1.10_1

2,21

3,91

30,23

4,4—8,8.10 3

1,3.102

2.103

1,5.103 4,5.10—4

6,8.10—3

2.104

2.103

Klarkové obsahy niektorých prvkov v horninách ( O b s a h y sú u v e d e n é v a t ó m o v ý c h p o m e r o c h )

106

(20)

Tab. 9

Izotop

19 40

Klarkový obsah prvku, %

P o l č a s r o z p a d u T, roky

Energia gama ž i a r e n i a MeV

1,46

2,6

1,27.10°

27,85

0,03

4,7.10 10 6,2.10 10

Ra56 135

6,59

0,05

2,10 6

57 L L aa 138

0,089

1,8.103

1.1.10 11

1,43 0,81

2,6

1.104

2,1.10 10

0,31 0,20 0,088

0,18

3,6

n.10 1 4

Rh87 37

176

Ca20 48 23 50

Zastúpenie izotôpu v prvku, % 0,012

1.101G 4.10 4 6.10 14

0,25

1,5.10

Te52 130

34,49

1.106

1.10 18

K, 28

67,76

8.103

1.10 19

1,55 1,6 0,51

K l a r k o v é o b s a h y n i e k t o r ý c h p r v k o v a i c h r á d i o a k t í v n y c h izotopov v z e m s k e j k ô r e

(2)

IV. URÁNOVÉ LOŽISKÁ V KARBONÁTOVÝCH HORNINÁCH

Doteraz známych ložísk uránu v karbonátových horninách je rela tívne málo. Známe sú uránové rudy vo vápencoch, menej v dolomitoch a v dolo mitických vápencoch mezozoika a kenozoika, ktoré vznikli v príbrež ných zónach, v relatívne plytkých a čiastočne vysladených morských zálivoch. Tieto horniny obsahujú tvrdé bitúmeny, ktoré vznikli roztie raním úlomkovitých karbonátových hornín a organogénneho vápnitého kalu. Vrstvy hornín, v ktorých je uránové zrudnenie, obsahujú asi 1% organických látok a sulfidov. 99 % uránu sa viaže práve na tieto orga nické látky. V USA na náhornej plošine Colorado je známe uránové zrudnenie v strednozrnitých sivých karbonátových horninách vo forme drobno zrnitých impregnácií. 107

V paleogénnych vápencoch je výskyt uránových minerálov v polohách piescitých a oolitických vápencov. Tieto polohy sú obohatené organic kými látkami a sírnikmi. Ložisko vzniklo v naftonosnej štruktúre. V dolomitizovaných staropaleozoických vápencoch, ktoré sa striedajú s polohami čiernych a ílovitých bridlíc, sa uránové zrudnenie viaže na tektonicky intenzívne postihnuté časti hornín. Zrudnenie je vo forme žiliek. Prítomné sú organické látky a sekundárna karbonatizácia. Zvýšenú koncentráciu uránu vo väčšine prípadov podmieňujú epige netické pochody. Pri vhodných podmienkach mohlo prebiehať usadzo vanie väčšieho množstva uránu absorpciou organickými látkami. Ložiská uránu v karbonátových horninách majú preto jeden charak teristický znak. Urán sa vo zvýšených množstvách viaže na „nečisté" karbonátové horniny, bohaté na prímesi, n a j m ä na organické látky, fosfo rity, sírniky a pod. Sú to predovšetkým karbonátové horniny málo pod liehajúce krasovateniu, málo vhodné na bohatý výskyt povrchových i podzemných krasových foriem. Zvýšený obsah uránu sa v chemogénnych vápencoch nezistil.

V. DISKUSIA O VÝSLEDKOCH MERANÍ A ANALÝZ NIEKTORÝCH KRASOVÝCH OBJEKTOV

Členovia oblastnej skupiny č. 2 SSS v Spišskej Novej Vsi vykonali orientačný rádiometrický prieskum niektorých jaskýň a odber vzoriek hornín z jaskýň, jaskynnej výplne a vôd na určenie obsahu rádioaktív nych prvkov. Rádiometrický prieskum urobili v Medvedej jaskyni (Slovenský r a j ) , v Ochtinskej aragonitovej jaskyni (Slovenské rudohorie) a v Kryštálo vej jaskyni (Malá Fatra). Na určenie rádioaktívnych prvkov získali vzorky z jaskyne na Rú baní (Mojtínsky kras), z Kryštálovej jaskyne (Malá Fatra), z Med vedej jaskyne, Jaskyne pod Zelenou horou a Kaskádovej jaskyne (všetky Slovenský r a j ) . Pri rádiometrickom prieskume Medvedej jaskyne použili rádiometer typu PSR01 (prah citlivosti 1,5—2 ,ur/h), ktorý spoľahlivo registru je zmeny gama poľa v hodnotách 5—6 jur/h. Výsledky meraní: normálne pozadie pred jaskyňou 10 ,ur/h, rádio aktivita materskej horniny v jaskyni 7—8 ,ur/h, jaskynné sedimenty 20 ,1/r/h, v sondách sedimentov namerali 25 ,ur/h. V Ochtinskej aragonitovej jaskyni sa takisto použil rádiometer typu PSR01. Výsledky meraní: normálne pozadie pred jaskyňou 12 ,ur/h, mater ská hornina v jaskyni ? ,ur/h, limonitové okry 5 /zr/h, vlastný ara gonit 5 ^r/h. 108

Pri prieskume Kryštálovej jaskyne sme použili rádiometer typu RSP03 s prahom citlivosti 10 ,ur/h a rádiometer typu PSR01. Výsledky meraní: pred vchodom do jaskyne sme zistili normálne pole 8—10 fiľ/h, v jaskyni okolo 6 jur/h. V jaskyni sme nezistili nija ké anomálne zvýšenia, ako uviedli autori v článkoch v Práci a Krá sach Slovenska. Rádioaktivita materskej horniny jaskyne a jaskynnej výplne je v normálnych hodnotách. Rádiometrom typu RSP03, kto rý má nižší prah citlivosti, sa vôbec nedalo merať ani pred jaskyňou, ani v jaskyni. Namerané nižšie hodnoty v jaskyni, ako a j pred jaskyňou spôsobi lo odtienenie kozmického žiarenia masívov vápencov, teda p r i r o d z e n á r á d i o a k t i v i t a v á p e n c o v je n i ž š i a a k o okoli tého ovzdušia. Vyššie hodnoty v jaskynných sedimentoch sú spôsobené tým, že zyxwvutsrq v jaskynných sedimentoch sú vhodnejšie fyzikálnochemické a geo chemické podmienky pre lokalizáciu uránu ako v čistých karbonáto vých horninách (sorpcia uránu na ílovitý materiál, na zlúčeniny fos foru v kostiach jaskynného medveď a, na organické látky atď .). Vplyv má a j mechanizmus vzniku príslušnej horniny, prostredie vzniku, zlo ženie horniny atď . Preto majú rôzne horniny rozličnú prirodzenú rá dioaktivitu. Záverom môžeme uviesť, že prirodzená rádioaktivita vá pencov je nižšia ako rádioaktivita ovzdušia a prirodzená rádioaktivita jaskynných sedimentov je vyššia ako materskej horniny (vápencov) a ovzdušia. Vyššie hodnoty namerané v sondách v Medvedej jaskyni sú takisto spôsobené priestorovým uhlom (blízkym 4jr). Pre úplnosť sú pripojené i semikvantitatívne spektrálne analýzy príslušných vzoriek. V priloženej tabuľke uvedené údaje potvrdzujú, že obsahy rádioak tívnych prvkov v skúmaných karbonálových horninách uvedených krasových objektov nepresahujú klarkové hodnoty karbonátových hor nín. Vyššie hodnoty v jaskynných sedimentoch a v kostiach jaskyn ného medveď a sme už vysvetlili. Podľa klasifikácie D. S. Nikolajeva je možné vodu z Medvedej jasky ne začleniť do U. triedy — 6 prírodné vody s normálnou koncentráciou uránu — od 1.10"* do 4.10 g/l U. Analýzy vôd z prameňov pohoria Galmus, budovaného karbonato vým komplexom hornín triasu, dali tieto priemerné hodnoty: A. pramene vo vápencoch: <0,0010,003 mg/l U; <0,5.10~ 12 g/l Ra, B. pramene v dolomitoch: 0,001—0,002 mg/l U; 0.5.10"12 g/l Ra. Sú to takisto prírodné vody s normálnou koncentráciou uránu a rádia. Aby však bolo možné prírodné vody pokladať za rádioaktívne, mu sia obsahovať R a > 1 . 1 0 " g/l, U>3.10~ 5 g/l. Horný tok rieky Hornád zásobujú n a j m ä vody z permských hornín, 109

Tab. 8 Číslo vzorky

Lokalita Jaskyňa n a Rú baní Mojtínsky k r a s Kryštálová jas kyňa Malá F a t r a

Petrografícký opis vzorky

biely s i n t e r

CaC0 3 %

MgCOg

93,75

U io4 %

Ra io'2g/g

Ra 1 0 4 % U rov.

Th 1 0 4 o/o

0,3

kryštály kalcitu

5,6

3,2

1,0

<0,4

Medvedia j a s k y ň a Slovenský raj

tmavoslvý vápe n e c so sieť ou k a l c i t o v ý c h žiliek

92,00

3,2

2,2

<1,0

<0,4

Medvedia j a s k y ň a Slovenský r a j

sinter

94,00

<2,0

1,6

1,2

<0,4

Medvedia j a s k y ň a Slovenský r a j

v á p n i t ý dolomit

26,00 1

2,4

1,6

1,0

<0,4

Medvedia j a s k y ň a Slovenský r a j

hnedá piesčitá hlina (jaskynné sedimenty J

Medvedia j a s k y ň a Slovenský r a j

kosti j a s k y n n é h o medveď a

10,74'

dolomitický vápenec

1,0

<1,0

<0,4

sivý o r g a n o g é n n y vápenec

8. 9.

J a s k y ň a pod Ze lenou h o r o u , Slovenský r a j K a s k á d o v á jas kyňa Slovenský r a j

57,00'

14,5

1,3

<ľ

12,5

0,9

65,00'

27,00'

<2,0

84,13'

7,82'

3,9

Výsledky a n a l ý z vzoriek n i e k t o r ý c h k r a s o v ý c h o b j e k t o v

<0,2

l Analýzy boli u r o b e n é GP, n. p., l a b o r a t ó r n e s t r e d i s k o Spiš s k á Nová Ves. O s t a t n é a n a l ý z y : Č e s k o s l o v e n s k ý u r á n o v ý priemysel, ú s t r e d n é g e o c h e m i c k é l a b o r a t ó r i u m , P ŕ í b r a m VII

Tab. 9 Číslo vzorky

/ / / / /

0,01—3

/ / / Y

2. 3. 4.

8. 9.

Číslo vzorky 1.

2. 3. 4. 5.

0,003—6

/ / /

0,03—6

Stp

0,006—0,01

Stp

/ /

/ / / / / / / / /

/ /

0,003—6

/ / / / /

0,01—3

/ / I /

0,006—0,01

Stp

0,001—3

3e Sn

/ 0,01—3 0,1—3 0,06—0,1

1 /

/ / ' / / / / / / /

/ / / / /

/ / / /

/ /

s t p

Stp

/ /

/ / / /

Stp 0,001—3

/ / /

0,001—3

/ / / / / 0,06—0,1

Stp

0,01—3

0,03—6 Stp

/ /

/ / / / / / / / /

/ / / / /

0,003—6

/ / / / / /

0,003—6 0,003—6 0,003—6 0,06—0,1

1 J

Stp

/ /

s t p

/ /

/ / / / / / / / /

/ / /

/ / / / /

/ / / / / / / / /

/ / / / / / /

Stp

4. 5. 6. 7. 8. 9.

Stp

/ / / /

0,03—6

/ / /

/ Stp

/ / / / 111

/ / / / /

Stp

0,06—0,1

0,01—3

vStp

0,001—3

Číslo vzorky

Fe 0,3—6

Stp

0,3—6

/ / /

0,3—6

0,006—0,01

Stp

0,3—6 0,01—3

0,06—0,1

0,3—6

P o k r a č o v a n i e tab. 9 Číslo vzorky

Stp

•stp

0,01—3

/ /

Stp

/ / /

0,03—6

0,6

0,01—3

0,3—6

/ / / / /

/ / /

Stp

x°/o

/ /

0,6 •

/ / / / /

J / /

/ /

Výsledky s e m i k v a n t i t a t í v n y c h s p e k t r á nych a n a l ý z Tab. 10 Číslo vzorky

Lokalita Medvedia j a s k y ň a Slovenský r a j

Analyzovaná látka voda z j a z i e r k a jaskyne

U mg/l

Ra 1012c/l

0,003

8,0

ktoré majú všeobecne zvýšený klarkový obsah uránu. Nižšie tečie Hornád asi v 10 km dlhom úseku cez karbonátový komplex hornín Slovenského raja, kde väčšinu jeho prítokov tvoria krasové vody. Pri analyzovaní vody z Hornádu sme zistili zaujímavú, ale celkom zá konitú skutočnosť : obsah uránu vo vode je na Čingove (pred vyúste ním zo Slovenského r a j a ) okolo 40 % nižší ako vo vode Hornádu pred vtokom do Slovenského raja. Obsah rádia je na Čingove okolo 30 % nižší ako nad vtokom do Slovenského raja. Krasové vody Slo venského r a j a teda svojimi nízkymi obsahmi rádioaktívnych prvkov v skutočnosti rozrieď ujú vody, ktorých zdrojovú oblasť tvoria nekra sové horniny so zvýšeným klarkovým obsahom rádioaktívnych prv kov. Keďže rádioaktivita vôd závisí od rádioaktivity hornín zdrojo vých oblastí, analýzy vôd sú doplňujúcim podkladom pre charakte ristiku hornín, ktorými vody pretekajú. Autor tohto príspevku nemal v úmysle dať jednoznačnú odpoveď na otázku, aký vplyv má rádioaktivita na kryštalické tvary jaskynnej výzdoby. Treba však poznamenať , že autor pracoval na uránových ložiskách rôznych genetických typov, alebo sa zoznámil s asociá ciami minerálov rozličných genetických typov uránových ložísk. Au 112

torovi nie je známe (ani v dostupnej literatúre nie je uvedené), že by sa na ložiskách rádioaktívnych rúd vyskytovali kryštalické tvary minerálov v nezvyklých tvaroch. Vždy to boli tvary, ktorých vznik pod mieňujú všeobecne uznávané a dokázané kryštalickochemické záko nitosti, ktoré boli vysvetlené a dokázané práve na nerádioaktívnych ložiskách. Tým autor nepopiera takúto možnosť, je to však otázka budúcich výskumov. ZÁVER

1. Každé prostredie má svoje normálne pozadie rádioaktivity. 2. Pri terénnom prieskume sa prevažne používajú indikátory žia renia y, respektíve 3. Pri meraní rádioaktivity je dôležité dokonale poznať funkciu prí stroja a faktory ovplyvňujúce n a m e r a n é hodnoty. 4. Rádioaktivitu hornín vyvoláva účinok prítomných rádioaktívnych prvkov. Sú to: urán, tórium, aktinourán a produkty ich rádioaktívneho rozpadu. 5. Karbonátové horniny patria medzi horniny s najnižšou rádioakti vitou. 6. Počas sedimentogenézy vznikajú v horninách iba klarkové kon centrácie uránu. 7. Uránové ložiská v karbonátových horninách sa viažu na horniny bohaté na prímesi a na horniny podliehajúce veľmi málo krasovým procesom. 8. Rádioaktivita prírodných vôd závisí od rádioaktivity zdrojových oblastí. 9. V skúmaných jaskyniach a krasových vodách sme nezistili zvýše né obsahy rádioaktívnych prvkov. 10. Absolútny vek triasových hornín je podľa geochronologickej šká ly 180 (vrchný trias) až 225 (spodný trias) miliónov rokov, čo pred stavuje 4—5 °/o z polčasu rozpadu U238. Zníženie rádioaktivity vplyvom rozpadu uránu za obdobie od triasu dodnes je také nepatrné, že ho bežnými terénnymi rádiometrami nemôžeme zistiť. Produkty rádioaktívneho rozpadu sú v rovnováhe (koľko ich vznikne, toľko sa a j rozpadne). Nemôžeme teda tvrdiť, že rádioaktivita v triasových horninách bola v dávnej dobe podstatne vyššia. 11. Prípustné dávky rádioaktívneho žiarenia na ľudský organizmus sú podstatne vyššie, ako rádioaktivita hornín, predovšetkým karboná tových. Preto sú obavy z nadmerného ožiarenia pri dlhšom pobyte v jaskyniach neopodstatnené. 12. V rámci komplexného prieskumu krasových oblastí je žiadúce 113

urobiť a] rádiometrický prieskum. Musia ho však robiť odborníci, ktorí vedia nielen správne merať , ale aj z nameraných výsledkov urobiť správnu analýzu. LITERATÚRA 1. ADAMS, J. S. — GASPARINI, P., 1970: G a m m a r a y s p e c t r o m e t r y of r o c k . E l s e v i e r p u b l i s t i c y c o m p a n y , A m s t e r d a m , L o n d o n , N e w York. 2. BAJKONUROV, O. A. — MEĽNIKOV, V. A., 1970: Osnovy g o r n o j g e o f i z i k i . I z d a t e ľ s t v o „ N a u k a " K a z a c h s k o j SSR, AlmaAta. 3. BUKOVINSKÝ, V., 1966: V ý s k u m y v M o j t í n s k o m k r a s e . K r á s y S l o v e n s k a 4, Bra tislava. 4. BUKOVINSKÝ, V. G., 1971: R á d i o a k t i v i t a v j a s k y n i a c h . N e d e ľ n á P r a v d a , 9. júla 1971, roč. IV, č. 27, B r a t i s l a v a . 5. BUKOVINSKÝ, V. G., 1971: R á d i o m e t r i c k ý p r i e s k u m K r y š t á l o v e j j a s k y n e . K r á s y S l o v e n s k a 8, B r a t i s l a v a . 6. FERENC, P., 1965: N i e k t o r é p r o b l é m y m e r a n i a so s c i n t i l a č n ý m i r á d i o m e t r a m i . Ma n u s k r i p t — ZO ČSUP obi. z á v o d IX, S p i š s k á Nová Ves. 7. GÄDOROS, M., 1971: O r á d i o a k t i v i t e v j a s k y n i a c h . S l o v e n s k ý k r a s IX, Osveta, M a r tin. 8. HEINRICH, E. Wm., 1962: M i n e r a l o g i j a i g e o l o g i j a r a d i o a k t i v n o g o m i n e r a ľ n o g o sy ria. Izdateľ stvo I n o s t r a n n o j literatúry, Moskva. 9. JAKŽIN, A. A., 1961: Poiski i r o z v i e d k a u r á n o v ý c h m e s t o r o ž d e n i j . G o s g e o l t e c h i z dat, Moskva. 10. KRÁTKI J SPRAVOČNIK PO GEOCHIMII, 1970, N e d r a , M o s k v a . 11. KRYŠTÁLOVÁ ŽIARI, 1970. P r á c a , B r a t i s l a v a , 8. XII. 1970. 12. MAŠÍN, J. — VÁLEK, R., 1963: P ŕ e h l e d u ž i t é g e o f y z i k y p r o g e o l o g y . Š t á t n i p e d a gogické nakladatelství, Praha. 13. OSNOVNYJE ČERTY GEOCHIMII URANA, 1963; Pod r e d a k c i e j a k a d e m i k a A. A. Vi n o g r a d o v a . I z d a t e ľ s t v o A k a d é m i i n á u k SSSR, Moskva. 14. PRÍRUČNÍ SLOVNÍK NÁUČNÝ, I., III. díl, 1966. A c a d e m l a , N a k l a d a t e l s t v í Českoslo v e n s k é a k a d e m i e ved, P r a h a . 15. RADIOAKTIVNÍ ZÄRENÍ, 1971. P r á c e , 4. I. 1971, P r a h a . 16. RODA, Š. — RAJMAN, L., 1970 Činnosť s p e l e o l o g i c k é h o l a b o r a t ó r i a p r i Gomba s e c k e j j a s k y n i . K r á s y S l o v e n s k a 3, B r a t i s l a v a . 17. RYŠAVÝ, P., 1971: R á d i o m e t r i c k ý v ý z k u m S l o u p s k ý c h j e s k y n i v M o r a v s k é m k r a su. Č e s k o s l o v e n s k ý k r a s , r o č . 20, A c a d e m i a , P r a h a . 18. SPRAVOČNIK GEOFIZIKA, t o m III, 1961. G o s t o p t e c h i z d a t , M o s k v a . 19. SPRAVOČNIK PO RADIOMETRII, 1957. G o s g e o l t e c h i z d a t , M o s k v a .

SPRÁVY, HISTÓRIA A DOKUMENTÁCIA ČACHTICKÝ KRAS PAVOL MITTER

1. GEOGRAFICKÁ CHARAKTERISTIKA A OHRANIČENIE ÚZEMIA

Najzápadnejším jadrovým pohorím Karpatského oblúka sú Malé Kar paty, morfologicky rozdelené na dve hlavné časti, ktoré sa delia ešte na menšie jednotky. Juhovýchodnú časť tvorí predovšetkým kryštalic ké jadro, menej obalové a príkrovové jednotky, severovýchodnú n a j m ä mezozoikum chočského príkrovu nedzovskej série. Súčasťou severový chodnej časti Malých Karpát je Čachtické pohorie s charakteristickou krasovou oblasťou, vrcholiace západne od Nového Mesta nad Váhom kótou Na Salaskách (587 m n. m.). Skúmanú východnú časť Čachtické ho pohoria geograficky ohraničuje poriečna niva Váhu, severnú a se verovýchodnú chrbát Čachtického pohoria a južnú dolina Jablonky. Hlavnú časť územia vytvára krasová plošina so svedeckými vrchmi Drap ľák a Skalka. V tejto oblasti je známa jediná väčšia jaskyňa a podľa geologickej situácie a j najväčší predpoklad výskytu rozsiahlejších pod zemných priestorov. Plošina sa dvíha mierne na západ k chrbtu Čach tického pohoria a popri kaňone Jablonky zasahuje k Višňovému, n a druhú stranu pohoria. Územie patrí do teplej vlhkejšej oblasti s mier nymi zimami. Ročný úhrn zrážok je okolo 600 mm, priemerná ročná teplota 8 °C. Pohorie od svojho vzniku prešlo zložitým geomorfologic kým vývojom až k dnešnému tvaru. Významne sa pritom uplatnili pro cesy krasovatenia, fluviálnej a stráňovej modelácie a iné morfogenetic ké činitele.

2. PREHĽAD LITERATÚRY A HISTÓRIA VÝSKUMU

Krasové územie pri Čachticiach a Novom Meste nad Váhom spomína J. H r o m á d k a (1933, 1938) v práci o Malých Karpatoch. Detailnejšie ho opísal J. C h o u t k a (cit. M. L u k n i š ; niektoré krasové jamy a dve malé jaskyne). V rámci širšej monografie zahrnul do štúdie a j Čachtický kras M. L u k n i š (1946). Načrtol v nej vývin povrchových makrofo 115

riem a opísal najvýznamnejšie krasové jamy a pramene. Novomestský, teda aj Čachtický kras, pokladá za územie so znakmi normálnej eróznej krajiny v senilnom štádiu, ale v súčasnosti sa meniacej na krasovú. Prieskumné práce v podzemí okolia Čachtíc sa datujú od roku 1950 dobrovoľnými jaskyniarmi z Čachtíc, ak nepočítame niekoľ kých jed notlivcov, ktorí n a viacerých miestach pracovali skôr. Na prieskume podzemia pracovala od roku 1952 skupina pracovníkov Cestovného ru chu pre prieskum jaskýň a od roku 1954 Turistu. Najskôr pracovali v občasnej vyvieračke a potom v krasovej jame na Belákových lúkách od 1. 8. 1956 do 22. 1. 1957 s prestávkami. Správu o činnosti a opis preskú maných priestorov uverejnili spolu v Krásach Slovenska (1957, s. 384— 387). Udávajú dĺžku objavených priestorov (1300 m) a zbežný opis jaskynnej výzdoby (stalagmity, stalagnáty a i.) prevažne bielej, ale a j ružovej a krémovej farby. Za n a j k r a j š i u označili výzdobu Bieleho a Dlhého dómu. Krátkou správou sa v Krásach Slovenska zmienil o ob jave aj L. B l a h a (1957). V dňoch 30. 5. — 6. 6. 1960 vykonali pra covníci SAV speleologický prieskum jaskyne a jej blízkeho okolia. Predbežnú správu o výskume uverejnil P. J a n á č i k (1959). V auguste 1960 robili profesionálni jaskyniari prieskum v ponore Malá Kamenná (). M a j k o , 1961), neskôr vo vyvieračke Hladový prameň, ktorý uznali za najvhodnejšie pracovisko. Pomocou trhavín prenikli do vzdialenosti niekoľko desiatok metrov, ale jazero zastavilo ich prácu. Na ďalší prie skum pozvali potápačov z Brna. Ich činnosť a výsledky publikovali J. M a j k o a V. P a n o š (1961). Potápači uviedli, že po preplávaní sifónu prešli do ďalších priestorov puklinového charakteru, ktorými preteká vodný tok. Puklina údajne smeruje k jaskyni. Celková dĺžka priestorov je asi 50—60 m, pokiaľ dosiahlo svetlo reflektora. Doteraz najvyčerpá vajúcejší opis jaskynných priestorov a Čachtického krasu podal A. D r o p p a (1961). Opísal meracie práce z roku 1960 a podzemné tvary jaskyne. Celkový smer jaskyne je severozápadný — siaha až po cestu Mladého hája, teda nesmeruje k trom veľkým krasovým jamám. Na zá klade puklinového charakteru jaskyne predpokladá jej tektonickokoro zívny pôvod. Takisto predpokladá pri skupine krasových jám samostatnú cestu odvodňovania a existenciu troch hydrografických zón, ktoré tvoria tri línie (línia krasových jám v Agáčinách s_ukončením v Hladovom pra meni, Čachtická jaskyňa a krasové jamy v Štepnici s dolinou k vápenke a tretia je zóna troch veľkých krasových jám, ktoré odvodňuje Teplica). Pre úplnosť spomeniem článok V. B e ň u (1963), ktorý v múzejnom spravodaji zhrnul doterajšiu činnosť jaskyniarov. Výsledky mapovania v teréne som porovnal s diplomovou prácou V. D r o p p u (1970). Aj keď moje závery nie vždy súhlasili s výsledkami tejto práce, bola mi cen nou pomôckou. Najnovší výskum Čachtického krasu sa viaže na činnosť dobrovoľných členov Slovenskej speleologickej spoločnosti a pracovní kov Múzea slovenského krasu. V rokoch 1971—1972 zamerali a preskú

116

mali podrobne povrch i podzemie. Potápači znovu robili prieskum v Hla dovom prameni a na jeho základe popierajú existenciu pokračovania priestorov bezprostredne za jazerom. V samej jaskyni členovia SSS objavili asi 100 m nových priestorov. Početná je geologická literatúra o území. 3. GEOLOGICKÉ POMERY

Geológiu územia v poslednom období najviac skúmal J. H a n á č e k [1954, 1956, 1969) a pri hodnotení geologických pomerov územia sme čer pali n a j m ä z jeho poznatkov. Vápence a dolomity Čachtického pohoria zaradil J. H a n á č e k (1969) k nedzovskej sérii v rámci chočského prí krovu na základe stratigrafickopaleontologických rozborov. Karbonáty patria predovšetkým triasu, morfologicky menej významný je výskyt jury a kriedy. 3. 1.

Stratigrafia

Podložia nedzovských vápencov tvoria chemicky čisté dolomity do teraz neznámej mocnosti patriace anizuladinu[?). Gutensteinské vá pence sa nezistili. Ladinu patria nedzovské vápence, ktoré sú svetlé, biele," ružovkasté, zväčša jemne kryštalické. Smerom do podložia pre chádzajú cez dolomitické vápence do vápnitých a čistých dolomitov. Sú masívne nepravidelne prestúpené, miestami celistvé, inde zreteľne vrs tevnaté. Majú gravelovú, niekedy chumáčikovitú štruktúru. Miestami sú v nich vložky dolomitov. Svetlé vápence ladinu sú chemicky čisté a pre vývoj krasu najvýznamnejšie. Krasový fenomén sa viaže n a j m ä na tieto vápence tak v podzemných, ako a j v povrchových formách. Nad ložie nedzovských vápencov tvoria sivé vápence kárnu, ktoré netvoria stabilný horizont a vyskytujú sa len sporadicky, predovšetkým však v západnej časti pohoria. Nor zastupujú svetlosivé dolomity, tvoriace po svetlých vápencoch najrozšírenejšiu jednotku. Sú celistvé, prípadne jemnokryštalické, miestami brekciovité, zväčša vrstevnaté. Na miestach, kde brekcie boli vyhojené kalcitom, vznikli na vystupujúcej hornine škrapy (Holý vrch). Na tvrdé brekciovité zóny sa viažu štruktúrne vy výšeniny. Na úzkom pruhu územia severozápadne od Čachtíc sa zacho vali zvyšky neogénu. Zlepence burdigalu ležia diskordantne na vápen coch. Najčastejšie je drobnozrnný a strednozrnný materiál tmelený piesčitovápnitým tmeľom. V nadloží burdigalu sú pieskovcovoílo vité vrstvy helvétu. Z pokryvných útvarov sú zastúpené svahové hliny, sutina, štrky, piesky a spraš.

117

3. 2. P o z n á m k y

k tektonike územia na reliéf

a jej

vplyvu

Čachtické pohorie vytvára megaantiklinálu hrasť ového typu, ktorú tvorí nedzovská séria so špecifickým vývojom. J. H a n á č e k (1969i zaradil nedzovskú sériu k chočskému príkrovu. Základnou stavebnou jednotkou sú svetlé vápence (ladin), ktoré tvoria jadro antiklinály. V ich nadloží sú tmavé vápence (karn) a dolomity (nor), ktorých po stavenie však nie je celkom jednoznačné. Pohorie ohraničujú a pre stupujú výrazné zlomové línie; horniny postihli tektonické poruchy. Sklon vrstiev v Agáčinách je 60° na juhozápad a pri jaskyni Čertova pec 20° n a juhovýchod. Na odkryvoch v kameňolomoch vidno, že vá pencami prestupujú početné zlomy a hornina je silne mechanicky roz rušená. Miestami vidno trhliny široké niekoľko cm—dm, väčšinou však ide o poruchy bez výrazných stôp chemickej činnosti vody. V trhlinách zväčšených koróziou sa nahromadili produkty zvetrávania a splavený hlinitopiesčitý materiál. Ani v jednom zo štyroch kameňolomov sme nenašli väčšiu trhlinu, prípadne otvor do podzemia. Z hľ adiska krasovatenia sú významné n a j m ä dve súvrstvia. Svetlé až ružovkasté vápence, masívne i vrstevnaté s vložkami dolomitov, a sivé dolomity v ich nadloží (nor). Ďalšie útvary nedzovskej série sú zastúpe né podradné, n a j m ä v severnej a južnej časti pohoria. Viaže sa na ne polokrasový až riečny reliéf. Pre rozvoj krasu sú najpriaznivejšie svetlé vápence ladinu, ktoré dosahujú značnú mocnosť. Profily prieskumných vrtov ukazujú, že sa veľmi často menia ich štruktúrne i mikrofaciálne vlastnosti. Sú však chemicky čisté a podliehajú intenzívnemu krasova teniu. Tieto vápence tvoria územie na sever od Čachtíc (Draplák, Skal ku, krasovú plošinu až po Hlbokú dolinu a odtiaľ sa ich pruh tiahne v šírke 2 km cez hlavný hrebeň k Hrušovému). 4. HYDROGRAFIA

Hydrograficky priepustné karbonáty mezozoika, ktoré tvoria územie, sa ponárajú pod priečnu nivu Váhu. Nepriepustné sedimenty sa uplat ňujú celkom podradné a aj neogénne a kvartérne sedimenty sú zväčša priepustné. Územie odvodňuje rieka Váh so svojimi prítokmi Jablonkou a Kamečnicou. Na povrchu krasovej plošiny sme nepozorovali výdatnejší prameň okrem malého pramienka asi 170 m nad dnom doliny potoka Jablonka. Je to málo výdatný, pomerne stály puklinový pramienok. Vý znamné je to, že je situovaný vo výške mladopliocénnej krasovej plo šiny. Iné pramene sú na úrovni doliny Váhu a jeho prítokov, resp. ne patrne vyššie. Významné sú krasové pramene Teplica a Hladový pra meň v doline Jablonky. K. K u l m a n (1964) udáva, že pri čerpaní vo dy z hĺbkovej sondy pri Novom Meste nad Váhom klesla voda v Teplici o 5 m. Možno predpokladať , že Teplicu n a p á j a voda uzavretého kraso 118

vého systému. Niektoré vyvierania vôd na rôznych miestach v Čachti ciach pri vyústení doliny môžeme pokladať za bariérovo pretekavé. Výška hladiny Hladového prameňa kolíše počas ročných období v roz pätí niekoľ ko metrov a reaguje a j na zmeny povrchovej hydrologickej situácie. Dve malé jazierka vznikli v dvoch upchatých krasových ja mách nad kameňolomom. Na plošine nie je trvalý ani občasný tok. Hl boké fluviálne ryhy na dne suchých skrasovatených dolín svedčia o pre tekaní vody počas prudkých dažďov alebo jarného topenia sa snehu. Táto voda však rýchle mizne početnými ponormi alebo krasovými ja mami do podzemia. Čachtická jaskyňa v otázke recentnej hydrografie vela nepovie. V jaskyni nie je prameň ani jazero alebo podzemný tok. Vysychajúce jazierko je pod Fajčiarskym salónom. V Hlbokom dóme sa na stenách zachovali čiary úrovne stojacej vody vo výške 8—10 m nad dnom. Voda občas zaplavuje druhý sifón. Je to povrchová voda, ktorá sa tu hromadí za daždivých období a pomaly vsakuje do podlož ných sedimentov. Jaskyňa je pre slabý rastlinný kryt, malé množstvo zrážok a intenzívne vyparovanie v porovnaní s inými jaskyňami suchá. Len n a niekoľ kých miestach možno pozorovať intenzívnejšie kvapkanie vody. Na povrchu dna dómov sa v hlinitých sedimentoch veľmi dobre za chovali stopy výskumníkov spred 20 rokov, malé sintrové usadeniny sú bez akejkoľ vek hlinitej prímesi a takisto neporušené hlboké vysušené praskliny v hline. Uvedené skutočnosti svedčia o tom, že ani najspod nejšie priestory jaskyne už nezaplavuje voda trvalejšie. Súčasnú hydrografickú situáciu môžeme charakterizovať takto: a) časť podzemia má pohyblivú piezometrickú hladinu, ktorá reaguje na vplyv povrchovej vody (Hladový prameň J, b) časť podzemia má uzavreté krasové prúdenie nezávislé od povr chovej vody, ktoré zasahuje a j do podložia vážskej nivy (Teplica). 5. GEOMORFOLOGICKÄ SITUÁCIA

5. 1. P o v r c h o v é

tvary

Dominantným tvarom územia je krasová plošina s rozlohou 12 km 2 . Jej ohraničenie tvoria krátke strmé úbočia. Z poriečnej nivy Váhu alebo spod sprašovej pseudoterasy vystupuje strmé úbočie vysoké 120—150 m a sklonené 30—35°. Úbočie končí ostrou terénnou hranou a prechádza do plošinového povrchu. Je členité, pokryté hlinitokame nitou sutinou, modelované zosuvmi, jarkami a ostro zarezanými dolin kami. Strmé úbočie má a j dolinka Jablonky. V úbočiach kaňonu vystu pujú skrasovatené vápence a úbočie prechádza ostrou terénnou hra nou plošiny. Plošina je mierne členitá a dvíha sa smerom k chrbtu Čachtického pohoria. Svedecké kopce Drapľák (393 m n. m.) a Skalka (376 m n. m.), dve kóty tej istej úrovne pri Hlbokej doline (393 m n. 119

Obr. 1. S v e d e c k ý v r c h Drapl'ák. P o h ľ a d od SSZ. F o t o P. M i t t e r P i c t u r e No. 1. M o u n t Drapl'ák. View of S o u t h s o u t h w e s t . P h o t o by P. M i t t e r

m. a 371 m n. m.) svedčia o existencii staršieho povrchu zarovnávania v tejto výške. Plošinu brázdia staré doliny, ktoré začínajú amfiteatrál nymi konvexnokonkávnymi vyhlbeninami a voľne vyznievajú na nižšej úrovni plošiny, alebo nad jej hranou ako visuté doliny. V hornej časti dolín sú konvexne prehnuté úbočia a doliny sú ostrejšie zarezané, v smere spádu sa menia na korytovité s miernymi úbočiami a dná po krýva hrubá vrstva sprašovej hliny. Vývojové staršia je dolina nad Agáčinami, ktorá sa začína vo výške okolo 450 m, kde sa začínajú doli ny brázdiace mladšiu plošinu. Výskumom terénu sme rozlíšili tri úrovne zrovnávania. Najnižšia je eróznodenudačná plošina vo výške 130—150 m (rel.). Ďalšia okolo 200—220 m sa zachovala len vo zvyškoch a po sledná je vrcholová úroveň 400 m prevýšená nad úrovňou Váhu. Z hľa diska rozvoja krasu sú pre nás významné dve nižšie úrovne, o existen cii ktorých svedčia dve úrovne dolín i krasových jám. Krasovatejúce horniny zväčša pokrýva vrstva zvetraného materiálu, sprašovej hliny a sedimenty neogénu. Malá časť územia (Holé vrchy, Drapľák, Skalka a časť plošiny] je porastená trávnatou alebo krovitou vegetáciou, spod ktorej vystupuje skrasovatená hornina. Vznikli tak na niektorých miestach výrazné škrapové polia, najtypickejšie na Drapl'áku 120

a v jeho blízkom okolí. Priestorové rozmiestenie škráp na Drapľáku závisí od vystupujúcich čiel vápencových vrstiev; vytvára rovnobežné rady škráp v usporiadaní severozápad — juhovýchod. Pásy škráp sú vzdialené od seba 1—1,5 m a medzi nimi sú pruhy trávnatého porastu. Okrem zvvčajných škráp (puklinové, dierovité, žliabkovité a prechod n é ) , ktoré sa tu vyskytujú, by sme chceli poukázať na existenciu zvláštneho typu škráp, ktoré sme pomenovali „vložené škrapy". Našli sme ich na škrapovom poli južného úbočia Drápľáka, kde vystupujú lavicovité vrstvy svetlých vápencov. Povrch horniny je akoby pórovi tý s malými, prevažne zvislými dierkami dovnútra horniny, ktoré sia hajú do hĺbky 2—3 cm. Bočným spájaním dierok sa vytvorí ryha, ktorá je kľ ukatá alebo kruhovitá a v priaznivom prípade sa môže uzavrieť. Voda sa hromadí na dne ryhy, v určitej hĺbke rozpúšť anie do hĺbky ustane a pokračuje smerom vodorovným. Môže dôjsť k úplnému uvolne niu ohraničenej časti horniny a možno ňou posúvať vo zvislom smere alebo ju vybrať. V ď alšom vývoji dôjde pravdepodobne k úplnému roz pusteniu voľnej časti škrapy a „vložená škrapa" sa mení na miskovitú, alebe dierovitú.

Obr. 2. Š k r a p y n a D r a p l á k u sú u s p o r i a d a n é n a č e l á c h v y s t u p u j ú c i c h v r s t i e v s v e t l ý c h v á p e n c o v . F o t o P. Mitter P i c t u r e No. 2. T h e c l i n t s on D r a p ľ á k a r e a r r a n g e d on t h e f r o n t p a r t s of t h e s t e p p i n g f o r w a r d l a y e r s of l i g h t l i m e s t o n e s . P h o t o by P. M i t t e r

121

Obr. 3a. V l o ž e n á š k r a p a . U v o ľ n e n á časť je Obr. 3b. V l o ž e n á š k r a p a . F o t o P. M i t t e r v y s u n u t á . F o t o P. M i t t e r P i c t u r e No. 3b. I n s e r t e d c l i n t s . P h o t o by P i c t u r e No. 3a. I n s e r t e d c l i n t s . T h e loose P. M i t t e r n e d p a r t is s h i f t e d f o r w a r d . P h o t o by P. Mitter

Výrazné škrapové pole je na úbočí Drapľ áka sklonenom do doliny jablonky. Tu pôsobí a j intenzívne mechanické zvetrávanie, takže na po vrchu prevládajú ostrohranné deštrukčné tvary rozrušenej horniny. Škrapové pole vzniklo na plošnom temene Holých vrchov východne od Višňového, kde dosť hlboké puklinové a dierovité škrapy vznikli na brekciovitých dolomitoch. Záverom úvahy o škrapách možno konštato vať, že sú celkove nevýrazným prvkom terénu a v charaktere územia sa okrem uvedených oblastí vyskytujú málo. Krasové jamy a ponory (prepadliská] sú usporiadané v líniách na dne suchých dolín, len celkom nepatrne sa vyskytujú samostatne. Ko róznych krasových jám je málo, prevažne sú to ponory (prepadliská) — naplavené závrty v zmysle J. K u n s k é h o (1950), ktoré vznikajú prepadávaním povrchových sedimentov do podzemia. Ani pri ich vzniku však nemožno úplne vylúčiť procesy krasovatenia, preto uvažujeme o kra sových jamách všeobecne. Najväčšie krasové jamy vznikli severne od Drapľáka. Sú to tri zníženiny 12—15 m hlboké s priemerom 120—150 in s mierne eliptickým pôdorysom. Všetky tri majú na dne upchaté 122

ponory kotlovitých tvarov. V závrte najbližšom k doline robili prieskum dobrovoľní jaskyniari z Čachtíc. V hĺbke 3 m narazili na väcsie balva ny ktoré ďalšie sondovacie práce zastavili. Na Belákových lukach vznikla skupina jám na dne suchej doliny. Napočítali sme tu 12 po norov 0 5 7 m hlbokých s priemerom 1 1 8 m. Tvar majú miskovitý, kotlovitý alebo lievikovitý, pôdorys oválny alebo nepravidelný. Ponory menia svoj tvar a proces prepadania hliny do podzemia je stále i n t e n zívny V treť om ponore od cesty je vchod do Čachtickej jaskyne. Dalsia skrasovatená dolina je na sever od Agáčin. Na dne suchej doliny sme napočítali 18 jám. Najväčšie sú hlboké 1 0 1 2 m, najčastejšie vsak 4 7 m s priemerom 1 0 1 2 m. Jamy sú miskovité, kotlovite a lieviko vité pôdorys najčastejšie oválny. Niektoré sú pretiahnuté v smere do liny' a navzájom komunikujú. Počas návštevy mali niektore otvorene dno V najnižšie položenom ponore v Agáčinách je vchod do priepasti hlbokej 70 m Viacero týchto ponorov smeruje k Hladovému prameňu a povrchové tvary svedčia o tom, že prameň a rad ponorov sa viažu na tú istú poruchovú líniu. Severne od Belákových lúk začína sucha ko rytovitá dolina vo výške 450 m a vyznieva na plochom povrchu sever ne od veľkého lomu. Na dne tejto doliny sme zistili 12 ponorov a jed nu veľkú krasovú jamu v ohybe doliny. Skupina jám a ponorov je na dne Hlbokej doliny a jej úbočiach. Ďalšie dve skupiny jám su na dne suchých dolín východne od kóty 587 m. Niekoľko osamelých kraso vých Jám je vo vrcholovej časti pohoria, južne od Hlbokej doliny je močaristá depresia porastená vlhkomilnou vegetáciou a jedna krasova iama hneď pri kameňolome. , , Na niekoľ kých miestach sme pozorovali zahlinené znizene terénne depresie ktoré sú v mape (obr. 4) označene a, b, c. Na lokalite a de o zahlinenú zníženinu s dvoma ponormi. Sú jednostranne pretiah nuté v smere spádu zníženiny, 4 6 m hlboké a 1 0 1 8 m v priemere. Celá zníženina má šírku okolo 50 m a dĺžku 150 m. V y z n i e v a v smere spádu terénu, kým na opačnej strane ju ohraničuje krátke s t ™ e ubocie. Predpokladáme, že je to stará krasová depresia vyplnená hlinou, ktorá v súčasnosti znovu podlieha krasovateniu. Podobný charakter maju aj ďalšie lokality, ale bez náznakov recentného krasovatema. V hlinitej výplni sa hromadí vlaha, a preto sú tieto miesta porastené borovicovým lesom Uvedené miesta pokladáme za zvyšky krasových depresii zo staršieho cyklu krasovatenia, ktoré druhotne vyplnila sprašova hlina, kým ponory na dne suchých dolín svedčia o intenzite súcasnych kra sových procesov. Malé jamy nad lomami pri Čachticiach sú umele vytvorene človekom. V strmom úbočí medzi Čachticami a Novým Mestom nad Váhom sme zistili niekoľ ko malých kryhových zosunov. Ide o malé tvary plošného rozsahu niekoľ ko desiatok m 2 . Výrazným antropogénnym tvarom úbo čia sú kameňolomy, niektoré z nich založené proti všetkým zasadam ochrany prírody.

]

123

5. 2. P o d z e m n é

tvary

Pracovníci Turistu v úsilí o preniknutie do podzemia pracovali na troch lokalitách. Na dne lokality Jablonky v Hladovom prameni pre nikli do vzdialenosti 35 m a ď alej v práci nepokračovali. Potápači z Brna síce zistili pokračovanie za Jazerom, ale potápači z Trenčína n a

Obr. 4. G e o m o r f o l o g i c k á m a p a Č a c h t i c k é h o k r a s u . P i c t u r e No. 4. G e o m o r p h o l o g i c a l m a p of t h e d i s t r i c t of Č a c h t i c e .

124

základe podrobného prieskumu počas niekoľ kých akcií odmietajú mož nosť existencie priestorov v Hladovom prameni. Druhé pracovisko bolo na Belákových lúkách, kde jedným z ponorov prenikli do podzemia a objavili jaskynné priestory v celkovej dĺžke asi 800 m. Tretie pracovisko bolo v priepasti v Agáčinách, kde sa do stali do hĺbky asi 70 m, ale ď alej pre úzke priestory nepokračovali. Prie pasť v Agáčinách vznikla na systéme zvislých korózne premodelova ných trhlín, ktoré sa smerom dolu zužujú. Posledné stanovište je na šikmej a veľmi úzkej pukline. Počas výskumných prác sme preskúmali a j malú stráňovú jaskyňu Čertova pec. Jaskyňa vznikla v ľavom úbočí kaňonu Jablonky, asi 800 m nad dnom doliny v bralnom stupni, pri bližne na úrovni Holých vrchov. Je to dosť priestranná, niekoľko m dlhá jaskynka, ktorá vznikla na križovaní sa niekoľ kých zlomov procesmi krasovatenia a stráňovej modelácie. 5. 2. 1. Č a c h t i c k á

jaskyňa

Vstup do jaskyne je v prepadlisku kotlovitého tvaru komínom umele vyhĺbeným, ktorý sa končí blativým dnom. Vstupná časť potom pokra čuje špirálovite na križovaní sa niekoľ kých zlomov až nad vysoký puklino vý komín, takmer 20 m hlboký. Na povrchu je široký len okolo 0,5 m, sme rom dolu sa rozširuje na systéme porúch do menšej siene. Je bez vý zdoby a steny koroduje presakujúca voda. Z dna vstupného komína

1 0 H l i

5 1

1 E 3

E l

[Z]6 S O

» 0 ' [ 7 ] 5

1 7 K

1 km I V y s v e t l i v k y : 1. š k r a p y u s p o r i a d a n é v r a d o c h n a v y s t u p u j ú c i c h v r s t v á c h , 2. š k r a p y n e u r č i t o r o z š í r e n é , 3. z á v r t n e r o z l í š e n ý , 4. p o n o r ( p r e p a d l i s k o ) , 5. z á v r t v ä č š í c h r o z m e r o v , 6. z á v r t z a v o d n e n ý , 7. p r i e p a s ť , 8. v c h o d do j a s k y n e , 9. p r a m e ň , 10. v y v i e r a č k a , 1 1 . ' s v e d e c k ý v r c h , 12. h r a n a plošiny, 13. ú b o č i e p l a n i n y , 14. z a h l i n e n á d e p r e s i a ( s t a r ý z á v r t ? ] 15 s u c h á d o l i n a , 16. z a h l i n e n ý t e r é n , 17. p o r i e č n a n i v a , 18. s p r a š o v á p s e u d o t e r a s a , 19. š t r k y , 20. f l u v i á l n y z á r e z , 21. z o s u n , 22. n á p l a v o v ý kužeľ , 23. k a m e ň o l o m , 24. p l o š i n o v ý t e r é n , 25. s u t i n a F o o t n o t e s : 1. c l i n t s a r r a n g e d in r o w s on t h e s t e p p i n g f o r w a r d l a y e r s , 2. i n d e f i n i t e l y e x t e n d e d c l i n t s , 3. s i n k h o l e , n o t d i f f e r e n t i a t e d , 4. f a u l t t h r o u g h , 5. a l a r g e r s i n k h o l e , 6 m e l i o r a t e d s i n k h o l e , 7. c h a s m , 8. e n t r a n c e t o a cave, 9. s p r i n g , 10. s p r m g , 11. t h e m o u n t of e v i d e n c e , 12. t h e e d g e of a p l a i n , 13. a p l a i n slope, 14. c l a y e d d e p r e s s i o n ( a n old s i n k h o l e ? ) , 15. a d r y v a l l e y , 16. c l a y e d f i e l d , 17. m e a d a t a r i v e r s i d e , 18. l o e s s p s e u d o t e r r a c e , 19. g r a v e l s , 20. f l u v i a l c u t off, 21. s l o p e f a i l u r e , 22. f l u v i a l d r i f t c o n e , 23. q u a r r y , 24. a p l a i n f i e l d , 25. d e b r i s

125

pokračuje kanálovitý, v druhej časti puklinovitý spoj do Dómu objavi teľov, potom obdobne do Priepasť ového dómu a Fajčiarskeho salónu. Uvedené tri priestory vytvárajú prvé väčšie dutiny, ktoré vznikli n a zónach drvenej horniny a križovaní sa výraznejších porúch. Výzdoba je veľmi skromná a vznikla na stenách a strope v miestach intenzív nejšieho presakovania povrchovej vody. Zaujímavé sú krátke priesvit né tŕňovité excentrické výrastky na juhovýchodnej stene Priepasť ové ho dómu. Úzke trhlinovokanálovité spojovacie úseky vznikli na zlo moch, ktoré masív hojne prestupujú a sú sčasti umele rozšírené. Z Fajčiarskeho salónu pomedzi nakopené balvany pokračuje j a s k y ň a úzkou sifónovou časťou (I. sifón). Krátky esovite prehnutý úsek má dno vyplnené jemným hlinitopiesčitým sedimentom, v ktorom sme našli drobné krem&nné štrky. Materiál však nemá znaky riečnej sedimentá cie. Za sifónom pokračuje jaskyňa na úzkych trhlinách so stenami zdo benými špinavými nátekmi sintra alebo pokrytými mokrou hlinou. Tva rové zaujímavá je nízka a úzka chodbička v zvislom priereze tvaru „8", ako a j úzka hlboká trhlina (zárez) na dne nasledujúcej šikmej trhliny. Osmičková chodbička vznikla rozpúšť aním horniny v dvoch úrov niach hladiny a nasledujúci úzky, dosť hlboký zárez vznikol odtokom vody z tejto chodbičky. Oba tvary pokladáme za typicky korózne a pre hlbovanie zárezu môžeme pozorovať a j v súčasnosti. Nasleduje krát ky úsek vysokej puklinovej chodby a tunelovitá plazivka. Najnižšie miesto (II. sifón) občas zaplavuje voda. Za druhým sifónom zasa úzka puklinová chodba vedie až po Zabkin dóm, ktorý vytvára prvý väčší priestor v druhej polovici jaskyne. Tento zložitý dvojúrovňový priestor má spojenie s povrchom, pretože podobne ako prví objavitelia, a j my sme tam našli dva razy živú žabu. Pod západnou stenou Žabkinho dómu je vchod do tesného kanála [III. sifón) sčasti umele prekopaného, a po tom trhlinou šikmo pomedzi balvany do Bieleho dómu. Podľa oznáme nia E. K o v á č i k a v sifóne počuli počas prác roku 1956 zvuky tečú cej vody, ale odstrelom horniny tento zvuk umlkol a nijaké zvuky tu už nepočuť . Sifón je zrejme súčasť väčšieho priestoru vyplneného až po strop sedimentmi. Zabkin dóm a ďalšie priestory tvoria druhú časť jaskyne, ktorá sa od predchádzajúcej líši predovšetkým výzdobou a rozsiahlosť ou prie storov. Biely dóm vznikol na začiatku výrazného zlomu 65/32, ktorý predurčil a j smer a tvar ďalších priestorov na juhozápad. Pri formova ní dómu uplatnili sa a j zlomy 70/157, 67/184, ktoré spôsobili jeho čle nitosť v horizontálnom a j vertikálnom smere. Pozdĺž zlomov vznikli početné výbežky. V jednom z nich členovia skupiny SSS č. 22 objavili nové priestory v dĺžke asi 100 m. Výzdoba Bieleho dómu je začiatkom pekne ozdobenej časti, ktorá pokračuje až po Rotundu. Vznikli tu náte ky nástenného i stropného sintra farby bielej a rôznych odtieňov hne dej až červenej. Niektoré časti majú modrastý odtieň. Okrem kvapľov vznikli tu a j krátke heliktity. Sinter vznikol na hlinenom nánose a n a 126

dne, na niektorých miestach vlastnou váhou odpadol alebo sa polámal pre slabé podložie. Najviac výzdoby vzniklo v južnej a juhozápadnej časti dómu, n a j k r a j š í je tenký záclonovitý nátek a rôzne tvarované stalaktity. Smerom k Rotunde pokračuje jaskyňa na tej istej poruche — 65/32 úzkou puklinovou šikmo sklonenou chodbou. Puklina vyznieva smerom dolu a vytvára mnoho nepravidelných výbežkov. Spodné ohraničenie tvoria zaklinené balvany a drobnejšia sutina zmiešaná s hlinou. Ko rózne procesy premodelovali trhlinu tak, že sa miestami rozširuje a vy tvára väčšie, zvyčajne pekne ozdobené priestory. Vyznievame trhliny smerom hore takmer všade vyplňujú kvaple. Jedným z pekne ozdobe ných priestorov je Modrý dóm, vlastne len menšia sieň s rozmermi wvutsponjig 3X4X6 m s polguľovitými vyhlbeninami v strope. Sintrové náteky sa v ňom sústredili na puklinách a sinter vytvára jemný povlak na ste nách celého dómu. Pod niekolkomilimetrovou vrstvou sintra je tenký povlak modročierneho sedimentu, ktorý dodáva priesvitnému sintru modrasté sfarbenie. Veľmi pekne je vyzdobená a j ď alšia malá sienka za Modrým dómom. Vznikla tu pekná pagoda, záclony, baldachýnové náteky a kvaple rôznych tvarov. Z pekne ozdobenej malej siene pokra čuje jaskyňa ď alej úzkou trhlinou, ktorá sa dvakrát pravouhlé zatáča a ústi do rozsiahleho priestoru Rotundy. V trhline, kde sa končí aj sintrová výzdoba, nájdeme množstvo všesmerne usporiadaných priesvit ných výrastkov. Pekne a hodnotne ozdobený úsek jaskyne je dlhý okolo 70 m (Biely dóm — Rotunda). Je to šikmo sklonená puklina, široká 0,5—1,5 m, n a niekoľ kých miestach rozšírená do menších siení. Najrozsiahlejšie priestory sú n a konci jaskyne. Objavitelia ich nazva li Rotunda, Dlhý dóm a Hlboký dóm, ktorý je najzápadnejším doteraz známym priestorom jaskyne. Rotunda a Hlboký dóm tvoria jeden prie stor spojený balvanovitým bludiskom, miestami a j voľne komunikujú cim. Časť dna Rotundy tvorí balvanovité bludisko, ktorým sa prechá dza do Hlbokého dómu. V týchto troch veľkých priestoroch všetko po krýva hrubá vrstva hliny, ktorá „spevňuje" a j balvany, takže na nie ktorých miestach hrozí ich zosunutie. Ozkou trhlinou sa možno dostať do Dlhého dómu, ktorý vytvára spodnú časť trhliny 65/32 pod Modrým dó mom. Na strope tohto rozsiahleho priestoru je niekoľko pekných kvapľov. Vrchnú časť hliny, ktorá tu všetko pokrýva, tvorí 1,5 cm hrubá vrstva sprašovej hliny a pod ňou ešte tmavohnedá ílovitá hlina. Všetky tri uvedené dómovité časti jaskyne sú okrem malých výnimiek bez vý zdoby. Všade sú len obrovské balvany pokryté hlinou. 5. 2. 1. 1. M e c h a n i c k á v ý p l ň

jaskyne

Mechanický materiál, ktorý vyplňuje dostupné časti jaskynných prie storov, je klastický materiál autochtónneho pôvodu a psamitickopeli 127

tický materiál čiastočne autochtónneho a čiastočne alochtónneho pô vodu. Keďže sme nenašli znaky riečnej sedimentácie ani výrazné znaky erózie alebo evorzie, predpokladáme, že tu nepretekal aktívny podzemný tok. Charakteristickým typom sedimentu je zmes ostrohran nej sutiny rôznej veľkosti (od balvanovitej až po drobnozrnnú) zmieša nej s hlinou. Je to nezvrstvený sediment sutinového charakteru nachádza júci sa v prevažnej časti jaskynných priestorov. Vytvára podlahu, a ak je spevnený, tak a j steny a strop priestorov. Tento materiál je produk tom mechanického zvetrávania n a j m ä na drvených zónach porucho vých línií. Vypĺňa niektoré trhliny, na ktorých vznikli priestory jaskyne. Jemný hlinitý materiál je splavený z povrchu a čiastočne je produktom úplného zvetrávania karbonátového materiálu. Druhým typom výplne jaskyne je hlina zmiešaná s drobným karbo nátovým pieskom. Hlina vytvára dno najnižšie položených častí jaskyne (sifóny, Hlboký dóm, Dlhý dóm J. Do hĺbky 30 cm má hlina znaky se dimentácie v stojatej vode. Na najnižšom mieste druhého sifónu, ktorý občas zaplavuje voda, sme našli panvovite uložené lupeňovité vrstvičky hlinitopiesčitého materiálu. Je to však sedimentácia malého rozsahu, ktorá vzniká z občasných záplav vody presakujúcej z povrchu. Iný typ sedimentu sme opísali v Hlbokom dóme. Na základe pozorovania pred pokladáme, že hrubší materiál v jaskyni vznikol procesmi krasovatenia a zvetrávania, hlinitý materiál splavila z povrchu presakujúca voda, resp. deponovala podzemná voda z okolia. Jemný materiál sa usadzoval v stojatej vode a rovnomerne pokrýval všetky nerovnosti zaplaveného priestoru. Výsledkom je rovnomerne hrubá vrstva hliny na dne a vyvý šeninách Rotundy, Hlbokého dómu, Dlhého dómu a iných najnižších častí jaskyne. Okrem najnižších miest dna týchto priestorov sa všade v hline objavujú hlboké vysušené trhliny, ktoré svedčia o dlhom procese exsikácie. Proces splavovania hlín do podzemia pokračuje a steny puklinových priestorov jaskyne n a j m ä v miestach s intenzívnejším pre sakovaním pokrýva vrstva mokrej hliny. V hline prvého sifónu sme našli drobné, dobre opracované k r e m e n n é štrky s priemerom okolo 0,5 cm. Sú voľne roztrúsené v hline a pred pokladáme, že boli zvlečené spolu s hlinou z povrchu plošiny. 5. 2. 1. 2. C h e m i c k á

výplň

jaskyne

Sem počítame minerály, ktoré sekundárne vyplnili jaskynné priestory. Sintrová výplň jaskyne vznikla a vzniká v závislosti od chemizmu nad ložia, jeho tektoniky a mikrotektoniky, od klimatickej, hydrologickej a geomorfologickej situácie a od rastlinného krytu. Dnes známe prie story poukazujú na pomerne krátke alebo málo intenzívne krasovate nie. Vo vyššej úrovni vznikli tesné puklinovité alebo kanálovité prie story. Väčšie priestory sú v západnej časti jaskyne. Predpokladáme, že 128

prevažnú časť p o d z e m n ý c h priestorov vyplňujú sedimenty; z n á m e sú len vrchné voľ né časti týchto kaverien. Rozloženie výzdoby závisí od p r e s a k o v a n i a vody cez nadložie. Vidíme, že výzdoba sa sústreď uje n a z ó n a c h d r v e n e j horniny alebo t r h l i n á c h vyplnených zvetraným materiá lom. Také miesta sú v Dóme objaviteľov, Priepasť ovom dóme, Bielom dóme a inde. V miestach rýchleho p r e s a k o v a n i a výraznými t r h l i n a m i sa splavujú do podzemia zároveň hliny a sinter t a k m e r vôbec nevzniká (Žabkin dóm a p r e d c h á d z a j ú c a trhlina, Rotunda, Dlhý d ó m ) . Rozlíšili sme dva typy výzdoby podľ a tvaru: a) n o r m á l n e (gravitačné) tvary, b) excentrické, zvláštne tvary sintra. a) N o r m á l n e tvary vznikli vylučovaním CaC0 3 g r a v i t a č n ý m pohybom p r e s a k u j ú c e j vody a tvoria hlavnú časť výzdoby. Patria sem stalagmity, stalaktity, s t a l a g n á t y , drapériovité tvary, m n o h o t v a r é n á t e k y n á s t e n n é ho a podlahového sintra. Prevláda biele s f a r b e n i e kvapľov, mnohé sú priesvitné, iné s f a r b e n é odtieňmi h n e d e j a v z á p a d n e j časti j a s k y n e dáva priesvitnému sintru modré podložie modrastý odtieň. Prevládajú k r á t k e kvaple n e p r a v i d e l n e zhrubnuté s k r á t k y m brčkom n a konci, dlhé niekoľ ko cm, zriedkavejšie dm. Výrazné sú tri dlhé palicovité stalagmi ty za z á p a d n ý m u k o n č e n í m Bieleho dómu. V m a l e j sienke pred Rotun dou vzniklo niekoľ ko p e k n ý c h stalagmitov, najväčší má tvar pagody. Krátke kvaple n á j d e m e všade medzi Rotundou a Bielym dómom, n a j m ä v h o r n e j časti pukliny. Okrem Bieleho dómu, kde t e n k á kôra mozaiko vitého sintra s p e v ň u j e hlinu na s t e n á c h dómu, výzdoba vznikla prevaž ne n a p e v n e j hornine. V miestach, kde sinter vznikol na hlinitom po vlaku stien, sa odplavením podložnej hliny alebo vlastnou váhou zrúti a j na s t e n e v y r a s t e n á kvapľ ovina. Rozloženie výzdoby v jaskyni je veľ mi n e r o v n o m e r n é . Malá časť j a s k y n e je bohato ozdobená, časť má len n e p a t r n ú výzdobu a viac ako polovica j a s k y n e je úplne bez výzdoby. Kvaple sú m a l é a n a j m ä n a začiatku j a s k y n e dosť poškodené. Hodnot nú výzdobu má len k r á t k y úsek medzi Rotundou a Bielym dómom, kde v niekoľ kých rozšírených s i e n k a c h vznikla p e k n á a tvarové i f a r e b n e bohatá výzdoba. Treba spomenúť n a j m ä Modrý dóm a n a s l e d u j ú c u malú n e p o m e n o v a n ú sieň. Pre úplnosť s p o m e ň m e ešte s k r o m n ú a veľmi po š k o d e n ú výzdobu v Dóme objaviteľov, Priepasť ovom dóme a F a j č i a r s k o m salóne. Veľmi p e k n ú výzdobu má malý výbežok Priepasť ového dómu Kaplnka. b) K excentrickým a zvláštnym tvarom sintra patria kvaple, ktoré sú z rôznych príčin krivo alebo celkom n e p r a v i d e l n e vyrastené, a tak isto malé rôznotvaré časti výzdoby. V Čachtickej jaskyni o k r e m ma lých výnimiek excentriká predstavujú krátke, n a j v i a c niekoľ ko cm dlhé tŕňovité alebo červovito s k r ú t e n é výrastky všesmerne usporiadané. Vy s k y t u j ú sa všade, kde je bohatšia výzdoba, n a j m ä v Priepasť ovom dóme, Bielom dóme a v n a s l e d u j ú c e j časti, ale n a j v i a c v poslednom ohybe úz kej trhliny pred Rotundou. Na zvláštne tvary sintra je j a s k y ň a chudob ná. V Bielom dóme sme našli niekoľ ko kryštalitov. 129 Stovwitké mtízeum ochrany prfrody a Jaskyniarstva vutspokifML 031 01 Lipt ovský M íkuit f

Na niekoľ kých miestach v jaskyni sme našli stopy guána, najviac v Priepasť ovom dóme. 5. 2. 1. 3. P o z n á m k y k u g e o l ó g i i a t e k t o n i k e

podzemia

Jaskyňa vznikla v svetlosivých vápencoch stredného triasu (ladin), ktoré sú drobnokryštalické až jemnokryštalické. Vrstevnatosť sme pozorovali len v Priepasť ovom dóme a v Hlbokom dóme, inak sú vápence celistvé. V niektorých úsekoch sú vápence brekciovité, silne tektonicky poru šené, inde kryštalické. Horninový masív, v ktorom jaskyňa vznikla, je silne mechanicky rozrušený. Prevažná časť priestorov sa viaže na vý razné zlomové línie a niektoré väčšie priestory vznikli na križovaní sa viacerých zlomov (Zabkin dóm, Biely dóm, vstupný komín, Rotunda a i.). Tektonickými pochodmi vznikali zóny drvenej horniny, na ktorých najintenzívnejšie postupoval proces rozpúšť ania a vyplavovania jemné ho materiálu spolu so znášaním hlín do podzemia. Vznikli tak zóny

Obr. 5. K r u h o v ý t e k t o n o g r a m z l o m o v v p o d z e m í P i c t u r e No. 5. C i r c u l a r t e c t o n o g r a p h of u n d e r g r o u n d f a u l t s

130

sutinového charakteru (zmes hliny a ostrohranných úlomkov), v ktorých materiál miestami spevňuje sinter. Stali sa základom vzniku Dómu objaviteľov, Priepastového dómu a Fajčiarskeho salónu. Na iných mies tach sa z rozrušenej horniny zachovali len balvanovité úlomky, a tak vznikli rozsiahle balvanovité bludiská pod Fajčiarskym salónom, Bielym dómom a Rotundou. Prevládajúci smer porúch je SZ a JZ, sklon 40—80° (pozri tektonogram). 5. 2. 1. 4. N á č r t

vývoja

jaskyne

Čachtická jaskyňa vznikla na zlomových alebo zonálne rozrušených líniách, ktoré horninový masív hojne prestupujú. Prevažná časť zlomov má smer JZ — SV, ktorý je a j hlavným smerom jaskyne. Podzemné priestory v známom rozsahu nevytvárajú ucelený vývojový systém, ktorý by bol výsledkom činnosti podzemného toku. V jaskyni môžeme pozo rovať dve neurčité úrovne s deniveláciou 25—30 m. K vyššej úrovni počítame začiatočné časti jaskyne a puklinové priestory od Bieleho dómu po Rotundu. Táto časť jaskyne vznikla krasovatením v stagnujú cej alebo pomaly prúdiacej vode. Druhým faktorom bola povrchová vo da. Piezometrické niveau sa dosť rýchlo menilo, a preto aj priestory jas kyne na puklinách sú pomerne malé. Väčšie dutiny, ako napr. Priepas ťový dóm, Dóm objaviteľov, vznikli sčasti prepadávaním sutiny do voľ ných priestorov v podloží. Tento proces je evidentný a j v súčasnosti v Priepasť ovom dóme. Predpokladáme, že v jednotlivých izolovaných dutinách sa hromadila voda, ktorá pretekala do nižšie položených častí jaskyne, a tak vznikli niektoré výrazné tvary evorzie. Nižšia úroveň jaskyne indikuje intenzívnejšie krasovatenie a usudzujeme, že väčšiu časť priestorov vyplňujú sedimenty. Výmoľovité ohraničenia sifónov jaskyne by svedčili o intenzívnejšom pohybe vôd, ale sedimentácia prebiehala v pokojnej vode. Keďže sa nenašiel nijaký cudzí materiál, existenciu trvalého toku nepredpokladáme. Balvanovité bludiská vznikli vyplavením jemnejšieho materiálu na zónach drvenej horniny. 5. 3. P r e d p o k l a d v ý s k y t u p o d z e m n ý c h v Čachtickom krase

priestorov

Otázku krasovatenia podzemia Čachtického krasu sme sa pokúsili riešiť na základe orografickomorfologickej pozície územia, vývoja do liny Váhu a jej prítokov, a tým a j pravdepodobnej zmeny hydrografic kej situácie, recentnej morfologickej situácie povrchu i podzemia a vý sledkov geologických vrtov v území. Masív krasovatejúcich hornín má voči svojmu okoliu výhodnú polohu pre možnosť vzniku jaskýň. Vyššie položená oblasť flyšového územia tvorí zbernú oblasť Jablonky a Ka 131

mečnice. Keďže uvedené toky sú staršie ako plošina, dochádzalo k ich postupnému zarezávaniu do krasových hornín. Na územiach, kde pre tekajú alochtónne toky, je predpoklad existencie odtokových kanálov blízko úrovne hlavného toku. Takéto kanály môžeme predpokladať a j vzhľadom k doline Jablonky. Ako sa Váh počas kvartéru so svojimi prí 10 11 VRTc. 1 tsrponmljiebaZWVTSRPOMJHCA

MAIM. — 60"

•Z

S ^

ck í* fä 3 30 yxvutsrponmlkjihedcbaZYVUTSRQPONMLKJIHGEDCBA 20

ZYVSPONLKJIHFEDCBA

300 90'

SO I 70\ 60{

50 40

T L

30 20

10 200

30 80 70

KAVERNA PLNA — JASKYŇAV VCHOD. „ PRÁZDNA = /. UROVEN VYSS/A PRAMEŇ č. ' HRABUTNCA II. ÚROVEŇ NIŽŠIA 2HLADOVÝ 3TEPLICA TERASY NV NIVA VAHU N J NIVA JABLONKY TL TERASA 65mnl.{LUKNE\ O b r . 6. P i c t u r e No. 6.

132

tokmi zarezával, mohli vzniknúť v podzemí aspoň náznaky vývinových úrovní a nevylučujeme možnosť, že známa jaskyňa je náznak takejto úrovne. Výraznejších terás na území nemáme, a tak výšku týchto úrovní nemožno stanoviť ani teoreticky. Viac nám povie porovnanie úrovne známej jaskyne s prameňmi a dolinovou nivou. Na východnom okraji čachtickej plošiny robil Geologický prieskum vrty za účelom zistenia zásob surovín. Niektoré z nich sme vybrali, a hoci okrem vrtu č. 10 sú situované prevažne na okraji plošiny, predsa je zaujímavé ich hodno tenie z hľ adiska skrasovatenia. Pohľad na tabuľku ukazuje, že veľkosť zasiahnutých kaverien sa pohybuje najčastejšie v rozpätí 0,5—2 m. Často sa konštatujú zóny drvenej horniny a okrem výrazných kaverien všade a j drobné skrasovatenie. Jednotlivé dutiny vyplňuje slieň, menej íl alebo úlomky vápenca. Pri prehliadke kameňolomov sme zistili, že väčšinu korózne rozšírených trhlín strmo sklonených až zvislých vypl ňuje jemný hlinitoslienitý materiál. Keď to porovnáme s výsledkami vrtov, zistíme, že vo východnej časti územia len ťažko možno predpo kladať výskyt väčších dutín. Krasové kaverny sa vyskytujú vo všetkých výškach bez výrazného vertikálneho usporiadania. Z takmer tridsiatich dutín len tri sú prázdne, dve z nich sú však hlbšie ako najnižšie miesta jaskyne. Ak porovnáme výšku prameňov (180—190 m n. m.] s najniž šími miestami v jaskyni (250 m n. m.) je denivelácia 6 0 7 0 m. Podľa skúseností vieme, že prázdne podzemné priestory sa vyskytujú n a j m a blízko úrovne povrchového toku. V Čachtickom krase by teda hlavné priestory jaskýň mali byť nižšie, ako je terajšia známa jaskyňa. LITERATÚRA 1. BEŇO, V., 1963: Č a c h t i c k é k v a p ľ o v é j a s k y n e . V l a s t i v e d n ý s p r a v o d a j P o d j a v o r i n s k é h o m ú z e a v N o v o m M e s t e n a d V á h o m 13. 2. BLAHA, L., 1957: Č a c h t i c k ý k r a s v y d a l s v o j e t a j o m s t v o . K r á s y

Slovenska,

Bra

tislava. 3. DOLEJSI, O., 1962: V ý p o č e t z á s o b p r e Č a c h t i c e . G e o f o n d , B r a t i s l a v a . 4. DROPPA, A., 1961: Č a c h t i c k á j a s k y ň a , K r á s y S l o v e n s k a , B r a t i s l a v a . 5. DROPPA, V., 1970: R a j o n i z á c i a k r a s u sv. v ý b e ž k o v M a l ý c h K a r p á t v okolí C a c h t í c v m i e r k e 1:25 000. D i p l o m o v á p r á c a , a r c h í v V. D. 6. HANÁČEK, J., 1969: N i e k o ľ k o n o v ý c h p o z n a t k o v z n e d z o v s k e j s é r i e Č a c h t i c k é h o po h o r i a . G e o l o g i c k é p r á c e , S p r á v y 48 GÚDŠ, B r a t i s l a v a . 7. JANÄČIK, P., 1959 — 1960: Č a c h t i c k á j a s k y ň a p r e s k ú m a n á a z a m e r a n á . S l o v e n s k ý k r a s III, L i p t o v s k ý M i k u l á š . 8. Kolektív, 1957: J a s k y ň a p r i Č a c h t i c i a c h . K r á s y S l o v e n s k a . 9. LUKNIŠ, M., 1946: P o z n á m k y k u g e o m o r f o l ó g i i B e c k o v s k e j b r á n y a p r i ľ a h l ý c h ú z e m í . P r á c e ŠGÚ B r a t i s l a v a . 10. MAJKO, J., 1961: Ako d o š l o k p r i e s k u m u v Č a c h t i c k o m k r a s e . K r á s y S l o v e n s k a , Bratislava. 11. PANOŠ, V., 1961: P o t á p a č s k ý v ý s k u m v Č a c h t i c k o m k r a s e . Krásy S l o v e n s k a , Bra tislava. 12. PECHOClAKOVÄ, A., 1968: V y h o d n o t e n i e p r i e s k u m n o g e o l o g i c k é h o lokalite v Čachticiach. Geofond, Bratislava.

133

v r t u HP3 n a

13. ŠUBIAKOVÄ, M., 1960: Z á v e r e č n á s p r á v a o v y h l a d á v a c o m p r i e s k u m e ciach. Geofond, Bratislava. 14. Kolektív, 1972: Slovensko 2, Bratislava.

THE

CACHTICE by Pavol

KARST

v Čachti

zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSR

Mitter

S u m m a r y The f o r w a r d e d w o r k is t h e r e s u l t of g e o m o r p h o l o g i c a l i n v e s t i g a t i o n of t h e Č a c h t i c e k a r s t w i t h t h e a i m to m a k e t h e Čachtice cave accessible, c a r r i e d out by t h e autlior in c o o p e r a t i o n w i t h s p e l e o l o g i s t s v o l u n t e e r s in t h e y e a r s 1971—1972. The k a r s t p l a i n n o r t h w a r d s of Čachtice a n d t h e a d j a c e n t p a r t of t h e J a b l o n k a Valley w h e r e t h e lar gest u n d e r g r o u n d a r e a s c a n be f o u n d , r e p r e s e n t e d t h e s u b j e c t m a t t e r of t h e investi gation. The k a r s t r o c k s of t h e c o r r e s p o n d i n g p a r t of t h e Čachtice m o u n t a i n r a n g e to t h e Nedzov s e r i e s w h i c h is p a r t of t h e Choč n a p p e . Light l i m e s t o n e of l a d i n r e p r e s e n t s t h e basic s t r u c t u r e m a t e r i a l h e r e . In t h e h a n g i n g w a l l d a r k Triassic l i m e s t o n e s a n d dolomites a p p e a r . The m a c r o f o r m of t h e m o u n t a i n r a n g e of t o d a y w a s d e t e r m i n e d by t h e p r o c e s s of k a r s t a n d f l u v i a l m o u l d i n g , a s w e l l as by e x p r e s s i v e f r a c t u r e s , r e p r e s e n t i n g t h e b o r d e r l i n e of t h e m o u n t a i n r a n g e . The k a r s t plain slightly s l o p i n g s o u t h e a s t w a r d s , h a v i n g t h e a r e a of 12 km 2 r e p r e s e n t s t h e d o m i n á n t f o r m of t h e r e g i ó n . The s u r f a c e k a r s t is r e p r e s e n t e d by i n d e t e r m i n e d clints f i e l d s (Drapľ ák, S k a l k a , Holé v r c h y ) . The c l i n t s on Drapľ ák, a r r a n g e d in r o w s in f r o n t of t h e s t e p p i n g f o r w a r d l a y e r s a r e t h e m o s t expressively d e v e l o p e d ones. The d e s t r u c t i o n f o r m s prevail, a n d a p a r t f r o m t h e c o m m o n clint f o r m s w e dis c o v e r e d a special, r a r e one, t h e so c a l l e d " i n s e r t e d clint", so f a r u n k n o w n in l i t e r a t ú r e . The k a r s t pits r e p r e s e n t a t l e a s t 2 g e n e r a t i o n s of d e v e l o p m e n t , h a v i n g b e e n a r r a n g e d on t h e b o t t o m s of t h e r i v e r valleys in r o w s , or i r r e g u l a r l y . The f o r m s of t h e cave point to t w o s t a g e s of u n d e r g r o u n d k a r s t i n g p r o c e s s , w h i c h w e r e exposed to t h e s t a g n a t i n g or slowly f l o w i n g w a t e r . N a r r o w c r a c k a r e a s p r e v a i l , t h e l a r g e r cavities o r i g i n a t e d in t h e vast f a u l t a r e a s , or b e c a u s e of t h e c o i n c i d i n g t e c t o n i c f r a c t u r e s . S t a l a g m i t e a n d s t a l a c t i t e d e c o r a t i o n is r a t h e r s c a r c e a n d d a m a g e d in t h e f i r s t p a r t of t h e cave. 70 m e t r e s long f r a c t u r e s e c t i o n b e t w e e n t h e W h i t e Dome a n d R o t u n d a h a s t h e d e c o r a t i o n of s o m e value, t h e r e s t i s of n o i m p o r t a n c e . S h o r t e x c e n t r i c p h e n o c r y s t s of t r a n s p a r e n t s i n t e r r e p r e s e n t a u n i q u e p h e n o m e n o n of t h e cave. The w a l l s a n d t h e b o t t o m of t h e cave a r e mostly c o v e r e d by d e b r i s a n d clay, but no o t h e r a l l o c h t o n o u s m a t e r i a l h a s b e e n f o u n d t h e r e . Judging t h e m o r p h o l o g i c a n d h y d r o g r a p h i c s i t u a t i o n b o t h of t h e s u r f a c e a n d t h e un d e r g r o u n d a r e a s w e c a m e to t h e c o n c l u s i o n t h a t t h e n o w a d a y s d i s c o v e r e d p a r t s of t h e cave do n o t r e p r e s e n t a complex s y s t é m of d e v e l o p m e n t , b u t only a f e w r e s h a p e d f i s s u r e s , c o m b i n e d t o g e t h e r r a t h e r at r a n d o m . We s u p p o s e t h a t t b e l a r g e r a n d v a s t e r a r e a s should be l o w e r t h a n t h e today k n o w n b o t t o m p a r t s of t h e cave.

SPRÁVA O GEOLOGICKÝCH A SPELEOLOGICKÝCH POMEROCH PREPADOVÉHO ÚZEMIA VO VALASKEJ PRI BREZNE DUŠAN

KUBÍNY

1. ÚVOD

Prepady v obci Valaská pri Brezne nad Hronom signalizujú zvláštnu etapu vývoja krasu, ktorého deje vznikajú pod určitou časťou obce. Sme svedkami činnosti prírody, ktorá korešponduje čiastočne s čin nosťou človeka. Tento ojedinelý prírodný jav predstavuje dve proti chodné hodnoty: a) Ako prírodný výtvor je to jedinečný príklad vývoja krasu v jeho výverovej oblasti. b) Ako jav, ktorý pôsobí živelne, je ekonomicky a spoločensky ne gatívnym javom. Na základe rozsiahlych geologických, geomorfologických a speleolo gických prác som už dávnejšie predpokladal podzemné jazierka a prie story (aj hlbšie) pod obcou (D. K u b i n y, 1953, 1956). Uskutočnený prieskum (a j potápačský) (L. K a 1 a š, 1965, D. K u b i n y, 1972) potvr dil, že táto prognóza bola správna. Významná udalosť pre obec Valaská sa stala 21. 9. 1964, keď sa vkrasového podvečerných hodinách komína kôň. prepadol v humne J. Havrilu do 9 m hlbokého Po zabezpečení prepadliska požiadal MNV Valaská objednávacím lis tom z 13. 4. 1965 podnik IGHP v Žiline o uskutočnenie prieskumu pre padového územia. V tejto etape orientačného prieskumu, ktorú zhodnotil L K a 1 a š (1965), sa urobili tieto práce: a) Geologické a geomorfologické prehodnotenie pomerov v obci a v blízkom okolí. Výskumníci zostavili geologickú a geomorfologickú mapu a mapu prognózy výskytu podzemných priestorov s vyznačením 4 rajónov stupňa ohrozenia v mierke 1:5000. b) Potápačský prieskum vykonali Ing. Derkič a dr. Marek s kolek tívom potápačov z Klubu športového potápania pri Pozemných stavbách v Žiline. Zmapovali podzemnú dutinu pod prepadovým miestom s 20 m 135

hlbokou vrstvou podzemnej krasovej vody s výrazne prúdiacim podzem ným riečiskom. Na jeseň roku 1968 a vo februári 1969 vznikli v blízkosti prvého pre padu nové. Vrtné osádky IGHP, n. p., Žilina odvŕtali 3 horizontálne vrty vedľa seba z Tajchu do prepadu 1, vrtnou súpravou Zif—300 v smere 210°. Vrty mali znižovať, resp. odvodňovať zvýšenú vodnú hla dinu pri vodných prívaloch. V lete roku 1969 D. Kubíny vypracoval projekt na etapu predbežného prieskumu. Výsledky z tejto etapy zhrnul v záverečnej správe (D. K u b í n y , 1972). Na uskutočnenie tejto úlohy sa urobili tieto prieskumné diela: a) 3 šachtice do hĺbky 15 m. Z dvoch šachtíc v obci sa razili prie skumné chodby malého profilu do 5 m 2 . (Mapa rajónov stupňa ohro zenia.) b) Vo vyvieračke Javorová vyrazili chodbu 18 m hlbokú. Tým sa znížila hladina spodných vôd pri prívalových situáciách. (Mapa rajónov stupňa ohrozenia.) c) Vyvŕtali sa 4 strojné vrty do hĺbky 30 m prevoznou súpravou Zif— 300/21. (Mapa rajónov stupňa ohrozenia.) V lete roku 1970 postihol okolie Valaskej veľký príval vôd. Vody strhli so sebou aj značné množstvo horninového materiálu, n a j m ä z doliniek severne od Valaskej. Československé štátne lesy začali preto budovať zátarasy v uvedených dolinkách a úpravu odtokov vôd z Tajchu. Veľkým odľ ahčením prepadového úzjemia je nová cesta I. triedy Banská Bystrica — Brezno, vybudovaná na aluviálnych náplavoch rieky Hrona. Automobilová doprava často súvisí a j s prudkým rozvojom prie myslu (Mostárne v Brezne, preprava superť ažkých žeriavov a iných železných konštrukcií priemyselných závodov v Podbrezovej a na Pies ku), stavebníctva (preprava ť ažkých panelov a nákladov) a pod. Každá ťažká preprava cez obec mohla zapríčiniť n e p a t r n é otrasy, ktoré mohli prispieť k vzniku prepadov. 2. GEOGRAFICKÉ A GEOMORFOLOGICKÉ ÚDAJE

V centrálnej časti obce má skúmané územie veľmi zaujímavý geomor fologický charakter. V súvislosti so zaujímavou a zložitou geologickou stavbou vytvoril sa v terajšom priestore starej obce zaujímavý reliéf. Dôležitú úlohu zohralo súvrstvie vrchného triasu — keuperu, ktoré, ako sa zdá, vo formovaní kotliny Hrona na tomto úseku vytvorilo prírodnú bariéru — prekážku. Súvrstvie kládlo väčší odpor nielen vodám pod zemným, ale a j vodám Hrona a s nimi pohybujúcim sa fluviálnym ná plavom, ako karbonatické útvary, n a j m ä vápence, dolomitické vápence, vápnité dolomity a dolomity. Podľa vrtov S—2 a S—3 zo štúdie „Povodie Hrona — štrkopiesky" 136

(J. F e d o r , 1970) keuperské súvrstvie vystupuje pod štrkmi Hrona už v hlbke 2,5 m. Vznik strednej terasy (L. K a 1 a š, 1965), na ktorej bola vystavaná hlavná časť starej Valaskej, možno vysvetliť tak, že keuperské súvrstvie kládlo vodám odpor. V zázemí tejto bariéry na rovnakej úrovni, 10—18 m nad úrovňou riečnej nivy (460—472 m n. m.) sa vytvorila terasa a j nad vápencami, dolomitmi a intrastratifikačnými brekciami centrálnej časti Valaskej. Tento poznatok o erozívnom vývoji skalného podkladu strednej te rasy má veľký význam z hľ adiska posudzovania vývoja krasových podzemných útvarov prepadového územia. Geomorfologický vývoj okolitého územia vo vzťahu ku krasu je zaujímavý len od mladších treť ohôr. Podľa E. M a z ú r a (1964) vývoj rozčleneného reliéfu tohto územia podmienilo zarezávanie Hrona počas pliocénu a pleistocénu. K zásadnej diferenciácii povrchu došlo n a j m ä v pyrenejskej fáze vrásnenia po usadení paleogénu, keď sa centrálna časť Nízkych Tatier začala dvíhať, severné a južné rameno tejto mohutnej megaantiklinály klesalo. Vtedy vznikla prakotlina Hrona. V nasledujúcom období bola miestami zaliata panvovými jazerami, v ktorých sedimentovali terrigén ne usadeniny (íly, piesky, konglomeráty bez okruhliakov vulkanických hornín) spodnotortonského alebo staršieho veku (D. K u b i n y, 1953). Tektonický nepokoj po usadení piesočnatoštrkovitej formácie breznian skej panvy sa prejavil oživením zlomkov SZ — JV smeru v štajerských vrásnivých fázach. Obnovili sa zlomy (mýtňanský) na SV okraji panvy. Po ploche breznianskeho zlomu došlo k prešmyku SV tektonického bloku na JZ tektonický blok, v ktorom sa nachádza celý Bystriansko valaský jaskynný systém. Príklad prešmyku tohto zlomu predstavuje lom Mazorníkovo, kde piesočnatoštrková formácia sa po prešmykovej ploche dostala do podložnej pozície paleogénneho drobnorytmického flyšu (D. K u b i n y, 1953). Vertikálna amplitúda prešmyku je cca 40 m, smerom na SZ sa rýchlo zvyšuje minimálne na 200 m. Oživenie uvedených zlomov dokumentujú aj erupcie andezitového vul kanizmu Hájnej hory (k. 973,7) južne od Brezna a vrcholu Visokô (k. 925,0) severne od Polhory. Po štajerských vrásnivých fázach začal Hron výraznejšie formovať konzekventné údolie medzi Breznom a Valaskou, n a j m ä po prejavoch atickej fázy vrásnenia. Z tohto obdobia sa zachovali v okolí Brezna a Valaskej zvyšky vysokej terasy s pliocénnymi štrkmi. Intenzita tektonických pohybov rhodanskej fázy bola podstatne men šia. Dvíhanie tejto časti územia sa prejavilo ďalším zarezávaním koryta Hrona. Dotvorenie najnižšieho profilu koryta rieky nastalo po valašskej fáze tektonických prejavov. Dvíhanie tejto časti Západných Karpát pokračovalo a sústavne po pokračuje a j dnes cca o 1,1 až 1,2 mm za rok. 137

GEOLOGICKY

REZ

KRASOVÝM

REZ

M= r500 Zosfav/h R/1Dr..D. Kubíny

ÚZEM ÍM

VALAŠKA'

V okolí krasového fenoménu sú známe mnohé terasy fluviálnych aku mulácií štrkov a konglomerátov. F. V i t á s e k (1926) opísal v údolí Bystrej blízko vyústenia Bystrej do Hrona štyri terasové úrovne. Vysoká terasa sa nachádza cca 70—80 m nad dnešnou hladinou. Stredná je vo výške 35—45 m a nizka 8—10 m nad dnešnou hladinou. Aluviálna te rasa je 1/2—2 m nad dnešnou hladinou. Podľa E. M a z ú r a (1965) na liste Banská Bystrica možno odlíšiť päť štvrtohorných terasových stupňov a jednu predpleistocénnu terasu. Po sledná je vyvinutá 90—100 m nad dnešnými dnami tokov. L. K a 1 a š (1965) pokladá terasu pod obcou stará Valaská za strednú vo výškach 12—18 m nad dnešnou úrovňou. Podľa neho erózna báza posledného eemského interglaciálu bola o 7—8 metrov nižšie ako je te rajšia hladina. Terasové akumulácie pod obcou majú dva výrazné vývoje. Spodný vývoj predstavujú pomerne čisté štrky s pestrým okruhliakovým mate riálom. Vrchný vývoj okrem okruhliakového materiálu obsahuje značné množstvo piesčitej až ílovitej prímesi. Sú prejavom odlišných podmienok sedimentácie staršieho a mladšieho obdobia interglaciálu. Geomorfologický vývoj územia pokračuje aj súčasne. Tektonická ak tivita je dnes veľmi malá, súvisí s epeirogenetickými, seizmickými, gra vitačnodeštrukčnými pohybmi, s prácou povrchových, podzemných a usmernených vôd, ľudskou činnosť ou a pod. 3. GEOLOGICKÁ STAVBA KRASOVÉHO ÚZEMIA

Krasové pomery obce Valaská sú geneticky viazané na geologickú stavbu širokého okolia, n a j m ä medzi Bystrou, resp. riečkou Bystrianka a riekou Hron. V tomto území vystupujú tri hlavné tektonické jednotky, ktoré zohrali významnú úlohu pri tvorení krasu, a tým aj pri vzniku havarijného stavu obce Valaská. Sú to: I. Obalová mezozoická séria. II. Spodný blok chočskélio príkrovu. III. Chočský príkrov. I. O b a l o v á m e z o z o i c k á

séria

V predmetnom území je zastúpená týmito útvarmi: a) Dolomity, vápnité dolomity a vápence stredného triasu. Dolomity tejto série sú časťou mohutného pruhu, tiahnúceho sa od Mýta pod Ďumbierom po Osrblie. Vystupujú od vyvieračky Javorová smerom na Brezno. Ich reliéfové tvary vytvárajú vzácnu scenériu v okolí vyústenia Suchej doliny až po opustený kameňolom. 139

b) Pestrofarebné bridlice s vložkami dolomitov, kremencov, pieskov cov a tmavých vápencov — karpatský keupervrchný trias. Pestrofarebné bridlice s vložkami dolomitov, kremencov, pieskovcov a tmavých vápencov boli hlavným útvarom, ktorý ovplyvnil tok pod zemného riečiska viac ako 1 km v predpolí vyvieračiek vo Valaskej, t. j. až po Suchú dolinu. c] Pestrofarebné, miestami metamorfované vápence až bridlice jury. Tento útvar sa viaže na súvrstvie keuperu mimo úzkeho pruhu Va laská — Suchá dolina — Lužná, kde nie sú tieto vápence na povrchu. Vápence tohto typu majú skoro podobné vlastnosti ako keuperské sú vrstvie z hľ adiska vývoja krasu. II. S p o d n ý b l o k c h o č s k é h o

príkrovu

Pre túto tektonickú jednotku stanovil už roku 1939 Zd. R o t h kla sickú stratigrafiu. Prehľad stratigrafických členov chočského príkrovu je v predmetnom území takýto: Spodný trias — zeis — pestré kremence a pieskovce. Spodný trias — spodný až stredný kampil — červenofialové ílovité bridlice a slabo sľ udnaté pieskovce. Spodný trias — stredný kampil — hnedosivé sľ udnaté, vápnité pies kovce. Stredný trias — anis — čierne vápence s bielymi karbonátovými žilkami. Stredný trias — anis — poloha dolomitov. Stredný trias — anis až ladin — svetlosivé vápence s rohovcami v podloží a nadloží prechádzajú do modročiernych, čiastočne slienitých a bituminóznych vápencov — reiflingské vápence. Vrchný trias — súvrstvie detritických hornín — lunzských bridlíc a pieskovcov. Vrchný trias — hlavné dolomity a sivé vápence. V tejto tektonickej jednotke v jej hlavnom člene v reiflingských vá pencoch stredného triasu sa vytvoril celý jaskynný systém medzi Bys trou a Valaskou. Časť tohto príkrovu vystupuje a j na S od cesty Bystrá — Mýto, kde sa takisto predpokladajú krasové útvary. V skúmanej krasovej oblasti sú nám v tejto jednotke známe tieto útvary: a] Dolomity a vápence stredného triasu. b) Piesčité bridlice a pieskovce vrchného triasu. a) Dolomity, vápence a intrastratifikačné brekcie z hľ adiska tvorby krasu majú odlišné postavenie. V tomto bloku prevládajú vápence, naj mä medzi Bystrou a Suchou dolinou, kde sa nachádza niekoľko jaskyn ných priestorov, n a j m ä predpokladaných. V okolí starej Valaskej sú pomery zložitejšie. Vápence sa striedajú 140

s dolomitmi, ale a j s lunzskými vrstvami v tektonicky zložitom — šu pinovitom štýle stavby. Vápence maj ú tmavú, sivú (takmer pleťovú) farbu. Často obsahujú kremité koncentrácie — rohovce. Celý blok sa počas vývoja intenzívne namáhal, n a j m ä pri príkro vovom presúvaní do terajšieho tvaru a pri pohybe mohutného vrchnej šieho chočského príkrovu. Pôsobením disjunktívnej zlomovej tektoniky viacerých vrásnivých fáz s mladými epeirogenetickými a seizmickými pohybmi sa porušil. Dôležitú úlohu v procese tektonického porušenia všetkých sérií zohrala a j pozícia týchto jednotiek v nadloží priebehu hlbinných tektonických zlomov v zemskej kôre. Tvar disjunktívnej tektoniky sa prejavil aj vo vývoji krasových prie storov. Sú to n a j m ä vysoké (až 100 m) otvorené priestory na začiatku výrazných trhlín a iných tektonických foriem viacerých smerových a sklonových systémov. Podľa podzemných tektonických a jaskynných foriem korešpondujú a j povrchové krasové javy v celom rozsahu vápencového masívu. Dolomity sú v menších šošovkách a polohách známe v sprístupnenej jaskyni, ale a j na povrchu a v prieskumných dielach vo Valaskej. Intrastratifikačné brekcie sa zistili len v prieskumných dielach vo Valaskej v nadloží dolomitov západného tektonického bloku. Hornina je zložená z úlomkov tmavých vápencov a dolomitov. Tieto úlomky sú tmelené vápnitodolomitickým tmelom. Nie sú náchylné na rozsiahlejšie skrasovatenie. b) Pieskovce a piesčité bridlice majú značné plošné rozšírenie naj mä severne a severovýchodne od Valaskej. Keďže nie sú vhodný fil tračný útvar, dažď ové vody po nich stekajú veľmi rýchle. To bol hlavný dôvod, prečo v minulosti vznikol mohutný dejekčný kužeľ po vyústení doliniek spod Breziniek a Kováčovho vŕšku do kotliny Hrona. V lete roku 1970 po dažď ovom prívale nahrnuli vody do dediny veľké množ stvo kamenia. V uvedených dolinách a v kameňolome až po sútok dvoch potokov pod Kováčovým vŕškom je množstvo ponorov na úseku dlhom asi 150 m. Tieto ponory však prívalové vody nestačili pohltiť pri prudkom ná pore dažď ových vôd do podzemia. Tiekli ďalej, pričom strhávali so sebou rôzne horniny a j veľkých rozmerov. V budúcnosti majú spomí nané silné zátarasy takýmto katastrofám predchádzať . Lunzské vrstvy sú čiastočne vovrásnené do komplexu vápencov a do lomitov a čiastočne ležia plocho na karbonátoch. Z nich pochádza hlav ná časť akumulácií v depresii, ktorej maximum predstavuje šachtica gV—1 vo dvore pohostinstva a tiež v doline U dier, kde bola vyhĺbená šachtica SV—3, ktorou sa prišlo do predpokladaných jaskynných priestorov.

141

III.

Chočský

príkrov

Útvary tejto tektonickej jednotky majú veľké plošné rozšírenie v ši rokom okolí n a j m ä na SZ od jeho príkrovnej línie, prebiehajúcej od Piesku popod Brezinky a Chodorov vrch k Bystrej a ď alej severový chodným smerom. V záujmovom území chočský príkrov zastupujú len spodnotriasové útvary, n a j m ä pieskovce, kremence a bridlice s prenikmi bázických vulkanitov. Toto súvrstvie upadá na S. Povrchové vody neprepúšť a, preto sa v jeho podloží nemohli vytvoriť krasové javy. Opísané tri hlavné tektonické jednotky ležia superpozične nad sebou. Jednotka obalových mezozoických útvarov leží na veporidnom kryšta liniku naklonená na SZ, nad ňou je presunutá tektonická jednotka spod ného bloku chočského príkrovu, v ktorej je vyvinutý kras. Vápence tejto tektonickej jednotky predstavujú podzemný rezervoár vôd. Vrchný chočský príkrov je takisto uklonený na SZ; pod Dolnou a Hornou Lehotou tvorí veľkú depresiu, jej vápence tiež predstavujú veľký rezervoár vôd. Všetky uvedené tektonické jednotky sú postihnuté zlomovou tekto nikou, najmä SZ — JV smeru. Ako sme už uviedli, boli to n a j m ä prejavy vyrovnávajúcich pohybov po nerovnomernom zať ažení zemskej kôry, ktoré nastalo po vyvrásnení príkrovov. Zlomy vznikli v laramskej fáze vrásnenia a neskôr boli oživené v mladoneogénnych fázach vrásnenia. Mladšie tektonické a seizmické pohyby už nevytvárali väčšie zlomy s vertikálnou alebo horizontálnou amplitúdou posunov, ale gravitačné deformácie. Veľké katastrofy, ktoré vznikli pri vytvorení podzemných priestorov v období pliocénu a pleistocénu, boli asi už v holocéne počas román skej fázy vrásnenia. Pravdepodobne v tom čase vznikli „poklesová pre padlina II (prejav zrútenia veľkých predpokladaných priestorov], po klesová prepadlina I (prejav zrútenia Mostárenských siení, zlomové po klesy — stupne), kde predpokladáme zmenu smeru podzemného riečis ka, erózny kotol a prepad" a pravdepodobne ďalšie katastrofy v jaskyn ných chodbách, ktoré sa na povrchu výrazne neprejavili. Keďže krasové územie sa nachádza nad hlbinnou Čertovickou líniou a v seizmicky aktívnej oblasti, predpokladáme ďalšie otrasy, vznik trh lín, prepadov a poklesov gravitačného charakteru malého rozsahu. 4. GEOLOGICKÁ STAVBA PREPADOVÉHO ÚZEMIA

Geologickú stavbu prepadového územia na území starej Valaskej naj lepšie demonštrujú geologické rezy a čiastočne odkrytá geologická mapa. Technickými prácami (4 vrtmi do 30 m hlbky, 2 šachticami do 15 m 142

hĺbky, 2 štôlničkami zo šachtíc ŠV — 1 a ŠV — 2 a jednou chodbou do 30 m dĺžky) sa na vyvieračke Javorová zistili veľmi zaujímavé geolo gické pomery prepadového územia. V technických dielach sa zistil takýto sled vrstiev: a) spodné vápence — anis, b) poloha dolomitov — anis, c) poloha intrastratiíikačných karbonatických brekcií — anis — ladin, d) skrasovatené vápence — anis — ladin, e) štrky strednej terasy — pleistocén, f) zahlinené štrky strednej terasy — pleistocén, g) sutiny — holocén, h) kultúrne vrstvy — holocén. a) Spodné vápence sa overili v podloží dolomitovej polohy vrtom V — l v hĺbke 23 m bez známok intenzívnejšieho skrasovatenia. b) Dolomity vystupujú ako mohutná platňa pod celou starou Valaskou v rozličných hĺbkach, ako to dokumentujú geologické rezy. Vznik a existencia polohy dolomitov je najdôležitejším faktorom nielen pri tvorení podzemných priestorov, usmernení vodných tokov, ale aj pre stabilitu predmetného územia. V geologických rezoch vidno, že celá poloha dolomitov je uklonená od V na Z pod 10° uhlom; v sme re S — J je táto platňa uložená takmer subhorizontálne, len s nepa trným sklonom na S. V odkryvoch vyvieračky Tajch sa však dolomity nezistili, pretože šachticou a chodbou SV — 1 a odkryvami musí prebiehať ďalší zlom Z — V smeru. Po tomto zlome muselo dôjsť k po klesu južného bloku v okolí vyvieračky Tajch oproti severnému — cen trálnemu bloku. Tieto geologické poznatky boli základom pri rozčlenení územia do rajónov stupňa ohrozenia, ako to dokumentuje mapka na prílohe 2. c) Tento špecifický typ horniny bol zistený len vo vrte V — 1. Zo skúseností z iných oblastí je známe, že vývoj tohto typu horniny je veľmi nepravidelný. To platí aj pre toto územie. Hornina je zložená z úlomkov rôznych karbonatických hornín, ale n a j m ä z tmavých vá pencov a dolomitov, ktoré sú tmelené vápnitodolomitickým tmelom. Z hľ adiska tvorenia krasu, a teda aj stability podložia domov a iných objektov, možno tento typ horniny hodnotiť podobne ako dolomity. d) Ide o tmavé, sivé, béžovosivé až svetlé vápence, pomerne čisté, s lokálne nahromadeným kremitým materiálom — rohovcami. Vápence tohto typu [ale a j ostatné triasové vápence) sú vo všetkých pohoriach Západných Karpát skrasovatené. Vo vápencovom masíve, rovnako ako v iných horninách príkrovov, vznikajú zákonité aj chaotické pukliny a trhliny. Okrem nich prebie hajú v predmetnom území dva zlomy. Jeden S — J smeru medzi doma mi č. 151 a č. 150 a predpokladaný zlom smeru ZSZ — VJV. 143

Doteraz uskutočnené práce charakteru základného výskumu (D. R u b í n y , 1953, 1956), orientačného prieskumu (L. K a 1 a š, F. J i r m e r, P. D e r k i č , 1965) a predbežného prieskumu potvrdili rozsiahle skra sovatenie vápencov pod obcou Valaská v predpolí hlavne] vyvieračky Ta]ch a existenciu hlbokých a rozsiahlych podzemných vodných ná drží. Tieto priestory nadväzujú na systém tektonických trhlín SSV — JJZ. Naň sa vo Valaské] viaže hlavné podzemné riečisko. V tomto smere očakávame a j ďalšie chodby a priestory tlakovej erózie vyplnené po hydrostatickú hladinu vodou. Do tohto smerového systému patria kra sové dutiny zistené vo vrte V — 3, šachticiach SV — 2, ale n a j m ä na vrte V — 2, kde od hlbky 8,25 m do 18 m sú vápence intenzívne skra sovatené, čiastočne vyplnené krasovou hlinou. Skrasovatené vápence v ď alšom severovýchodnom priebehu pokračujú v zúženom pruhu medzi dolomitmi a keuperskými vrstvami na J a lunz skými vrstvami na S. V tomto zúženom priestore podzemného riečiska sa pri veľkých prívaloch vôd hladina podzemného riečiska prudko dvíha a po zlomovej poruche (chodba na vyvieračke Javorovej) voda vyteká na povrch. V súčasnosti je táto hladina cca 4 m nad úrovňou hladiny Tajchu. V minulosti periodický prameň vyvieral cca o 3 m vyššie. To znamená, že pri prívaloch stúpla hladina podzemného riečiska a j vo' Valaskej až o 7 m, ako to vidno na nánosoch v dutinách pod prepadom. Podzemné krasové vody vyvierajú v Tajchu (ale aj na iných mies tach) ako bariérové pramene, lebo n a r á ž a j ú na dolomity ako frontálnu nepriepustnú stenu na priebehu S — J zlomu. Dolomity východného kríd la zas usmerňovali hĺbkovú úroveň podzemného riečiska. Aj podzemné riečisko, ktoré predpokladáme v nehlbokom podzemí pod kameňolomom v Dolinkách, má pravdepodobne smer SSZ — JJV od styku dvoch doliniek. Po toto miesto má podzemné riečisko smer SV — JZ. Predpokladáme, že je veľmi málo vyvinuté s malým prietokom vôd. Iba od sútoku doliniek popod kameňolom môže vytvárať a j väčšie priestory so zúženými úsekmi, prípadne sifónovitým prierezom po priebehu niektorej výraznejšej trhliny alebo menšom zlome, ktorý smeruje do vyvieračky Tajch. e) Štrky strednej terasy (L. K a 1 a š, 1965) pokrývajú skoro celé územie a územie starej Valaskej. O genéze vývoja výrazného morfo logického stupňa riečnej kotliny Hrona sme už hovorili. Strky strednej terasy rieky Hrona tvoria dve síce nie výrazné, ale rozlíšiteľné vrstvy — spodnú a vrchnú. Depresie sa vytvorili v priestore medzi odkryvmi nad vyvieračkami a strmým úbočím severne od obce. Závrtový charakter má blízke okolie šachtíc ŠV — 2 a ŠV — 2a. Výraznú eleváciu v reliéfe skalného podložia prepadového územia predstavuje úzky pruh v blízkosti priečneho S — J zlomu, n a j m ä pruh na Z od priebehu zlomu, t. j. okraj k povrchu vystupujúcej kryhy dolo 144

2Z2ZŽZZI H J J C T

Jarorora m

?os/on7 • Dr. D. Xo6/ŕ>y ŕlPra/ //>g. J Dvor s/a A

/. ro/o/j oAt///>p Mww/ ry .rA y/o/n © osnaŕfi/y/'e úsJ/a t/r/u /ojAy/ifíy'f/) yr/es/oror / ™ — — / , . socft/íc o pr/e6fi/> c/>oď/e>A Äŕ"' // ro/o/> j ryssotr s/aó'/'/oir sAo/r>e/>o /?oM/aďi/ * choc/by a/e j r/jAy/o/n Arajoťyr// cTi///ŕ? 11III 11 / / / r o/o/) so J/oij/ny/n sMoyrr? poolt /trCo/n

UJ 111

\ / /

. /

S / noióoT/ č{ / .

/ e/ > m a/yr/> A r aj . t / er/ rŕ?

/ .

| /V ro/on /?Po//fo?ŕ/>y yyro/0/n /erosu

r>/r/>

mitov. Elevácia povrchu dolomitov sa vytvorila ako logická závislosť, spôsobená odolnosť ou dolomitov voči erózii a korózii. Na V od zlomu je reliéf skalného podložia veľmi spestrený pravdepo dobne a j vo forme škráp, ktoré sú zakryté kvartérnymi akumuláciami. Z príkladu priestorov, ktoré zamerala potápačská skupina Ing. P. Derkiča roku 1965, je zrejmé, že na viacerých miestach tlaková erózia prenikla z prostredia vápencového podkladu do štrkov strednej terasy. Aj toto potvrdzuje spomínané stúpanie hladiny spodnej vody v čase prívalov až o 7 m oproti š t a n d a r d n e j hladine. Preto sa v krase kotlino vého tvaru (E. M a z ú r — J. J a k á l , 1969) stretávame s gravitačným pôsobením povrchových vôd pri presakovaní do infiltračného prostredia a a j s pôsobením tlakovej erózie do stropu. Tento jav pripomína cha rakter estavell. Pri gravitačnom pôsobení vôd sa rozšírené trhliny a du tiny vypĺňali štrkmi strednej terasy. V priestoroch tlakovej — stropnej erózie zostávajú priestory duté, a rým na prepady disponovanejšie a ne bezpečnejšie. f ) Vrchná štrková vrstva sa vyznačuje značným zahlinením štrkov, čím zoslabuje účinok tvorenia sufóznych dutín. Povrchové vody a splaš ky síce prenikajú do krasu, ale ich účinok pravdepodobne nie je rozho dujúci pri vzniku prepadov. Predpokladáme určitú agresivitu vôd, ktoré prenikajú cez kvartérne akumulácie bohatšie na Fe a Mn. g) Členitý reliéf územia, n a j m ä strmé grúne na S od strednej terasy zapríčinili rozsiahle zasutenie celej plochy terasy od úpätia stráne až po okrajové odkryvy. Najmocnejšie akumulácie vytvárajú pieskovce a bridlice lunzských vrstiev. Takéto sa overili šachticou SV — 1 (geo logický rez A — A'), kde dosahujú mocnosť až 8 m. Na tomto mieste muselo však dôjsť najprv k odplaveniu fluviálnych štrkov strednej tera sy v reliéfovej depresii, ktorá mala sklon na JZ. Určitý náznak tejto de presie vidno a j v úbočí SV od vrtu V — 2 (geologický rez C — C'), Lunzské bridlice budujú vyššie časti úbočia od 550 po 625 m n. m. Z týchto miest sa po strmom grúni úlomky ľahko dostávali do nižších častí depresie, ktorú po ústupe vôd strednej terasy zaplnili. Ekvivalent ným útvarom je a j mohutný dejekčný kužeľ, vytvorený prívalmi po vrchových vôd zo severných doliniek do Valaskej. Obidva typy sutino vých akumulácií zvyšujú stabilitu územia, na ktorom sa nachádzajú. h) Ide o návozy a nánosy, vzniknuté pôsobením a prácou človeka. Predovšetkým sú to cestné vrstvy, rôzne návozy, ktoré vznikli pri bu dovaní komunikácií, obydlí a pod. Tieto vrstvy v podstate nehrajú skoro nijakú úlohu v procese recentného tvorenia podzemných dutín. Prispô sobujú sa pohybom a deformáciám podložia. Dostávajú sa do podzemia pomocou sufóznych dutín, pôsobením povrchových vôd a splaškov.

145

GEOLOGICKÝ

REZ REZ M =

KRASOVÝM

ÚZEW M

VALAŠKA

B B' 1'500

. 500 m

ZosJavi/ ' čhDr D Kubíny

i 40m

GEOLOGICKY Mm

REZ KRASOVÝM UZEM(M~ REZ CC M M= 1 500 ZQffoi/ i/ < / fnor. D Kub/ ny

+40

4 so m

rr/

VALAŠKA Ý

trí rJ

5. KRASOVÉ POMERY

Pozícia geologických útvarov, tektonická predispozícia (priebeh tek tonických trhlín, porúch, rôznych smerových a sklonových systémov, vrstvovitosť vápencov), práce tečúcich a gravitačné pôsobiacich vôd vy tvorili vo vápencovom masíve rozsiahle jaskynné priestory a jaskynnú výzdobu. V spodných častiach krasového fenoménu sa vytvoril systém podzem ných riečisk hlavných (na dvoch vertikálnych úrovniach) a vedlajších, n a j m ä na prívodových trasách povrchových vôd k podzemným riečis kám. Hlavné riečiská sú závislé od priebehu a úrovne povrchových tokov. Ponory v Bystrej sú vo výškach 551 až 552 m n. m. Vyvieračky vo Va laskej sa nachádzajú vo výške 474,12 m (Tajch) a 479,84 m (Javorová). Rozdiel medzi hladinami vyvieračiek je 5,72 m. Podľa úrovní povrcho vých hladín je rozdiel medzi úrovňou v Bystrej a v Tajchu 71—72 m. Rozdiel podzemných tokov je však iný. V Bystrej je dno podzemného riečiska vo výške 537 m n. m. a v prepade 1 vo Valaskej vo výške 455 m n. m. Výškový rozdiel medzi dnom riečiska v Bystrej a dnom v tes nom predpolí Tajchu je 82 m, t. j. o 10 m väčší ako povrchových hladín. (Je to vertikálny rozdiel, ktorý prekoná riečka Bystrá medzi obcami Bystrá a Piesky.) Všetky krasové dutiny a priestory pod Valaskou sú v spodnej kraso vej zóne, ktorá je charakterizovaná n a j m ä mechanickou prácou tečúcej a cirkulujúcej vody podzemného riečiska. V tejto zóne nie je krasová výzdoba, aj keď sa ojedinele takáto výzdoba v priebehu riečisk vytvorila. Krasová výzdoba sa nachádza v zóne chemického pôsobenia podzem ných vôd, ktoré majú pôvod v zrážkových vodách. Táto zóna v Bystrian skovalaskom krasovom systéme je vo výškach nad 550 m n. m., t. j., nad spodnou krasovou zónou. V doteraz známych jaskynných priesto roch je najbohatšia výzdoba vo vertikálnej zóne 550—650 m n. m. Krasové útvary pod Valaskou n a príklade známych prepadov majú n a j m ä komínovitý tvar, sú až 30 m hlboké a 10 m široké. Takéto priepas ťovité útvary sa vytvorili n a j m ä na miestach križovatiek trhlín so str mým sklonom, na ktorých môže voda mechanicky pôsobiť menším od porom horninového prostredia. Výška priestorov závisí predovšetkým od výšky úrovne podzemných vôd počas prívalov. V blízkom predpolí Tajchu je to úroveň 484 m n. m. Táto výška môže stúpať so vzdialenos ťou od výverov. V dolomitoch a intrastratifikačných brekciách sa vytvorili dutiny maximálne do šírky 1 m. V kvartérnych útvaroch — štrkoch a sutinách vznikli priestory len ako dôsledok existencie dutín v skalnom podloží. Tie môžu byť v ko rešpondujúcom vzťahu s existujúcimi priestormi v skalnom podklade. 148

6. HYDROLOGICKÉ POMERY

Základným znakom problematiky prepadového územia vo Valaskej je existencia rozsiahlych podzemných vodných nádrží v blízkosti po vrchu. , . , , Vodnú hladinu pod Valaskou možno demonštrovat z nadmorskycn výšok, ktoré sú vypočítané podľa vodných hladín meraných vo vrtoch na hladine vyvieračiek: v

miesto: Tajch V3 V—2 V_1 V_4 Javorová

ý§ka

474

> 477,60 479,33 483 49 . 483,63 479,84

Usporiadanie miest merania sme volili úmyselne. Pri pohľade na od krytú geologickú mapu (príloha 2) vidno, že hladiny podzemných vôd v miestach Tajch, Vrty V — 3 a V — 2 navzájom korešpondujú. Hladina vody v Tajchu je 474,12, vo vrte V — 3 vo výške 477,60 a vo vrte V — 2 vo výške 479,33 m n. m. Periodická vyvieračka Javorová je vo výške 479,84 m n. m. Uvedené hodnoty nasvedčujú, že hladina podzemných vôd' sa zhruba riadi prepojenou líniou vertikálneho rozdielu medzi hla dinou ponorov a vyvieračky Tajch. Nevyhnutné je brať do úvahy lo kálne vplyvy prostredia, kde sa vrty vŕtali. Veľmi výrazný je výškový rozdiel ustálených hladín v dielach hlavného podzemného riečiska voči ustálenej hladine spodných vôd vo vrtoch V — 4 a V — 1. Vo vrte V — 4 je ustálená hladina vo výške 483,63 m n. m. a vo vrte V — 1 vo výške 483,49 m n. m. Predpokladáme, že v západnom bloku sa vytvoril odlišný hydrologický režim podzemných vôd. Spojenie vôd Bystrianky s pirátskym odberom podzemného riečiska a výverom vo Valaskej je známe oddávna. Výdatnosť týchto prietoko vých vôd bola v histórii krasu veľmi rozdielna. Vývoj krasového systé mu možno datovať od mladších treť ohôr, k e d sa vytvorili hrubé rysy morfológie celej Karpatskej sústavy. Odvtedy bolo v reliéfe krajiny veľa výrazných premien, ktoré výrazne ovplyvnili vývoj krasu. S vývojom tektonického diania mladých vrásnivých fáz dochádzalo a j k zmene režimu povrchových, a tým a j podzemných vôd. Najmohutnejšie pôsobenie vôd na vývoj krasu bolo obdobie starsich štvrtohôr, ale n a j m ä medziobdobia zaľ adnenia, keď sa do krasu do stávalo veľké množstvo vôd a s nimi a j štrkový materiál s okruhliakmi n a j m ä z nízkotatranského kryštalinika. Zvyšky kvartérnych, často spev nených akumulácií sa nachádzajú v mnohých častiach známych i ne 149

objavených priestorov. Veľkosť podzemných priestorov preto nemožno odvodzovať z dnešných pomerov (ako to napr. komentuje A. D r o p p a , 1957), ale z aspektu rekonštrukcie celého vývoja krasu. Pre prehľad dnešných výdatností vyvieračiek uvádzame niekoľ ko orientačných meraní na vyvieračkách vo Valaskej: Vyvieračka Valaská spolu Tajch

Ql/'s

Dátum merania 28.

8. 1951

76,0

2. 1971

110,0

Tajch javorová Javorová javorová Javorová

16. 7. 16. 14. 28.

1971 1971 1971 1970 1970

51,4 25,0 5,00 3,0 80,0

Javorová

24. 10. 1970

2,00

3. 2. 3. 2. 3.

Poznámka A. Droppa (1957) D. Kubíny M. Lukaj M. Lukaj M. Lukaj M. Lukaj D. Kubíny F. Jirmer + J. Jirmerová D. Kubíny

Uvedené čísla potvrdzujú, že výdatnosť vyvieračiek (Q) je maximálne nestabilná a priamo závislá od množstva vôd v riečke Bystrianke a od množstva zrážok. Pravidelným meraním počas niekoľ kých rokov v určitých ročných obdobiach by sa získal obraz o výdatnosti podzemných vôd. Z tohto vyplýva potreba sústavného merania. Vyvieračka Tajch je stála, vyvieračka Javorová je periodická. Domnie vame sa, že vo vyvieračke Javorovej by sa dosiahla úroveň prepojovacej hladiny podzemného riečiska, z ktorej n a p á j a vyvieračky Tajch i Ja vorovú. V ý. p o č e t

odhadu

priemerného

odtoku

vyvieračiek

Keďže sa doteraz vyvieračky sústavne nemerali, zvolili sme odhad priemernej výdatnosti vyvieračiek podľa mesiacov v roku. Súčtom od hadnutých výdatností a delením mesiacmi dostali sme približne hrubé hodnoty priemerných výdatností vyvieračiek: Tajch 66,0 l/s Javorová 11,5 l/s Pre odhad 50ročnej vody vyvieračiek zvolili sme takúto metódu: 1. Podľa poslednej štatistiky z 50ročných zrážok vypočítali sme množstvo prefiltrovanej vody do krasu na ploche 3 km 2 a odpočítali sme % výparov a % povrchového odtoku. Vyšla nám priemerná 50roč nä voda z infiltračného územia cca 35 l/s. 150

2 Ak pripočítame priemernú hodnotu 30 l/s z pirátskeho odberu vôd Bystrianky, dostaneme priemernú 50ročnú vodu v obidvoch vyvierač kách vo Valaskej, t. j. 65 l/s. 3. Tieto údaje, vzhľadom na nedostatok systematických meraní, treba pokladať za predbežné a odhad. Zložité hydrologické pomery územia signalizujú potrebu budovať via ceré zariadenia a sústavné meranie v nich. Na Bystrom potoku javí sa potreba merného zariadenia na Táľoch na mieste, kde potok opúšťa kryštalický masív Nízkych Tatier a dostáva sa do územia, ktoré za hronským zlomom budujú mezozoické útvary. Druhé merné zariadenie by sa malo vybudovať pri vyústení Bystrého potoka do Štiavnického potoka. Ďalšie pod sútokom Bystrého potoka so Štiavnickým nad ponormi, ktoré odvádzajú povrchové vody do Bystrianskovalaského krasu a pod ponormi na niektorom mieste, kde už vystupujú werfénske nepriepustné vrstvy. Pomocou štatistických me raní by bolo možné zistiť úbytok povrchových vôd a ich kapacitu v podzemných bazénoch. Vyvieračky vo Valaskej sa nachádzajú cca 20 m nad spodnou eróznou bázou. Vytvorila sa na úrovni spodnej eróznej bázy Hrona. Dutiny ne boli zavalené a zanesené, pretože podzemný tok pravdepodobne ko rešponduje s niektorým nižšie položeným miestom v Hrone. Zatiaľ nie je známe, či podzemné vody vyvierajú do aluviálnych náplavov alebo priamo do rieky. Vhodný by bol pokus s farbením vody na dne podzem ného riečiska v prepade 1 a sledovanie vôd Hrona a Bystrého potoka pri ich sútoku. Keďže vyvieračka Tajch predstavuje bariérový prameň í bariéru predstavujú dolomity, ale n a j m ä keuperské súvrstvie), je možné, že časť podzemných vôd preteká do hlbších bazénov a dostáva sa do hlbinných zlomov centrálnokarpatskej poruchovej zóny, ktoré časť podzemných vôd zo Slovenska odvádzajú do Maď arska, kde vyvierajú ako mineralizované a termálne pramene. 7. RAJONIZÁCIA PREPADOVÉHO ÚZEMIA VO VALASKEJ

Izolínie vyhraničenia rajónov stupňa ohrozenia sa zostavili na základe spresnenia geologických a inžinierskogeologických kritérií, opierajúcich sa o odkrytú geologickú mapu v mierke 1:500, o zostavené geologicke rezy územím, o hydrogeologické a hydrologické pozorovania a zákoni tosti vývoja krasu. (Pozri mapu rajónov ohrozenia.) Rajón I predstavuje územie akútneho ohrozenia s možnosťou deformácie povrchových vrstiev a ich prepadu do podzemných krasových dutín. Ide predovšetkým o územia na V od S J zlomu, resp. o územie na \l od čiary spojnice vrtu V 1 a Z okraja Tajchu. Na V od tejto spoj nice, ako to demonštruje mapa rajónov, je územie s bezprostredným ohrozením. 151

Na ostatnom území v rámci rajónu I nie je zatiaľ bezprostredný stav ohrozenia, no výstavba nových domov a iných objektov sa neodporúča, alebo len na železobetónovej platni. Rajón II je charakteristický ako ochranná zóna na okraji územia akútne ohrozeného. Nemá predpoklad pre rozsiahlejšie skrasovatenie útvarov (dolomity]. Vápence ležia hlbšie pod povrchom a miestami (napr. vo východnej časti rajónu) sú prikryté a krasové dutiny zapl nené kvartérnymi štrkmi a sutinovými akumuláciami. Ani v tomto rajóne sa neodporúča výstavba väčších a ť ažkých budov a objektov, len po uskutočnení prieskumu podložia do hĺbky 15 m. Rajón III je z hľ adiska geologickej stavby takmer úplne stabilný. Vy stupujú v ňom útvary nepodliehajúce skrasovateniu, ako dolomity a in trastratifikačné karbonatické brekcie centrálneho bloku, liasové vá pence, keuperské súvrstvie, sutinové akumulácie a pod. Aj v tomto rajóne ešte vystupujú vápence a dolomity. Nepredpokladá sa však u nich rozsiahlejšie skrasovatenie v dôsledku ich geologickej pozície. Rajón IV neohraničujeme, pretože sa z rámca prieskumných zámerov vymyká. Z hľ adiska možnosti výskytu jaskynných priestorov možno územie označiť, ako stabilné. V dolinách severne od Valaskej sú územia akútneho ohrozenia povr chu prepadmi. Preto odporúčame označiť niektoré úseky výstražnými tabuľami. Z hľ adiska rajónového plánovania výstavby objektov sídlisk a závo dov bude nevyhnutné okrem bežného prieskumu základových pôd v krasových územiach uskutočniť a j speleologický výskum alebo po súdenie odborníka — speleológa.

8. NÁVRHY NA RIEŠENIE HAVARIJNÉHO STAVU

Úvodom tejto kapitoly je nevyhnutné konštatovať , že stupeň skra sovatenia vo vymedzenom území Valaskej, ktorý je označený ako rajón I, je taký rozsiahly, že je sotva možné uvažovať o zabezpečení úze mia pomocou zaplnenia kaverien cementovým mliekom, zahádzaním alebo akoukoľvek tamponážou. Na ilustráciu uvádzame, že v rajóne akútneho ohrozenia v skalnom podloží je asi 1/3 objemu prostredia prázdnych skrasovatených dutín. Ak by sa malo prikročiť k akémukoľvek zaplneniu priestorov, bolo by potrebné len v priestore vyznačených pozemkových parciel použiť cca 70 100 000 m 3 materiálu. V prípade tamponáže krasových dutín by s veľkou pravdepodobnos ťou došlo k vážnej a azda a j katastrofálnej reakcii zo strany prírody. Umelým zásahom by totiž došlo k zmene podzemného riečiska a zmeny, 152

ktoré by tento zákrok vyvolali, ťažko odhadnúť . Z tohto dôvodu uvažu jeme o týchto riešeniach: 1 Terajší režim podzemných riečisk nemožno meniť. Vody podzem ného riečiska navrhujeme pokusne odčerpávať prieskumným vrtom v Suchej doline, v ď alšom predpolí vyvieračiek, mimo dosahu znečis ťovania podzemných vôd splaškami ľudského sídliska bez kanalizacie. Ak by hydrologický vrt odviedol podzemné vody krasových akumulácii, bolo by účelné vybudovať stálu čerpaciu stanicu úžitkovej vody, ktorá bude s pribúdajúcim priemyslom a rastom obyvateľstva stále väčšmi potrebná. Tým by sa čiastočne zabránilo stúpnutiu hladiny podzemnej vody do kritickej úrovne (477,0 m n. m.). Problém krytia stále rastúcej spotreby vôd sa stáva čoraz aktuálnej ší. V blízkej budúcnosti to bude pre ľudstvo prvoradý problém. Zdroje získania úžitkovej vody sú obmedzené. Napríklad na strednom Slovensku podľa A. P o r u b s k é h o (1964) v kotline Hrona podzemné vody akumulované v kvartérnych náplavoch málo vyhovujú na pitie, n a j m ä pre zvýšený obsah Fe a Mn, často až v neprípustných množ stvách. Preto je nevyhnutné čoraz viac využívať krasové vody. Geo chemický majú mnoho pozitívnych parametrov a sú pomerne ľahko ex ploatovateľ né. Mäkké vody čistých povrchových tokov treba nákladné upravovať . Je potrebné už teraz uvažovať s overovaním skrytých podzem ných bazénov, nachádzajúcich sa pod eróznymi bázami dolín a kotlín. Najvýznamnejšie takéto bazény sú medzi Valaskou a Nemeckou medzi Hronom a hronským zlomom, ktorý ostro oddeľ uje nízkotatranský kryštalický masív a mezozoické série s lokálnymi ostrovmi mladších útvarov. Týmito bazénmi sú synklinálne depresie dvoch tektonických jednotiek chočského príkrovu. Hlavným útvarom, na ktorý sa podzemne vody viažu, sú strednotriasové súvrstvia uvedených tektonických jedno tiek Hlavnými zásobovačmi pomerne čistej povrchovej vody sú potoky: Bystrá Vajsková, Lomnistá a Jasenská so svojimi povodiami. Keďže tento problém nie je lokálny, a j z tohto hľ adiska sa vyhlásenie Stredo slovenského prírodného parku javí ako naliehavá, vysoko účelná, účin ná a efektívna úloha. 2 Na odstránenie havarijných stavov prívalových vôd je nevyhnutne zabezpečiť urýchlené zalesnenie najredších plôch nielen na krasových útvaroch — vápencoch a dolomitoch, ale a j na nekrasových útvaroch, n a j m ä na plochách s lunzskými vrstvami (Na vŕšky, Kováčov vŕšok, v Dolinkách nad kameňolomom, Na Zdiarik, južné a východne strane Brezinky, Suché dolinky, Prostredný vrch až po Horné lazy). 3 Na odstránenie tvorby sufóznych dutín je potrebné vybudovat ka nalizáciu v celej obci, pričom treba podľa možnosti postupovať podlá rajónov ohrozenia. Pri výstavbe kanalizácie odporúčame obratit sa na špecializovaný podnik. Pri projekcii bude nevyhnutné p n h l i a d a t na stupeň ohrozenia a blízkosť podzemných dutín. Výkopy by nemali byt 153

hlbšie ako 50 max. 75 cm. Pri zakladaní kanalizácie v území akútneho ohrozenia bude potrebné uvažovať o použití železobetónu. 4. Na niektorých miestach s akoukoľvek premávkou vozidiel a po vozov bude treba zabezpečovať povrch zakladaním železobetónových platní, prípadne asfaltovaním plôch nádvorí a pod. Problematika by sa mala prekonzultovať s odborníkmi — cestármi. 5. Vyvieračku Tajch a priliehajúce územia na S a SV doporučujeme posúdiť odborníkmi zo Slovenského ústavu pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody a navrhujeme toto územie vyhlásiť za chránený prí rodný jav, včítane niekoľ kých domov v najohrozenejšom území. Na vy vieračke vybudovať merné zariadenie a uskutočňovať pravidelné me ranie. 6. Podzemné jazierka navrhujeme sprístupniť verejnosti. Najvýhod nejšie by bolo sprístupnenie z prieskumnej chodby zo šachtice ŠV — 1, kde po vyrazení 5—8 m predpokladáme podzemné priestory s vodnými nádržami. Tento atraktívny návrh možno realizovať prepojením podzem ných priestorov špeciálnymi mostíkmi s plným zábradlím z priehľ adného plexiskla alebo podobnej hmoty. Mohlo by sa uvažovať so vstupom v šachtici ŠV — 1 a výstupom v mieste prepadu 1. Na týchto miestach by sa mali inštalovať špeciálne výťahy. Hodnota takejto atrakcie je taká vysoká, že tento návrh pokladáme za reálny a uskutočniteľ ný. Sachticu a chodbu ŠV — 1 treba však zabezpečiť proti spadnutiu stien. V prípade záujmu o sprístupnenie tohto atraktívneho prírodného javu treba vypracovať projekt na sprístupnenie. 7. Vyvieračku v Javorovej odporúčame upraviť takto: a) Vyčistiť úvodný zárez a chodbu v období sucha, keď nie je nijaký alebo len minimálny prietok vody. Odporúčame znížiť počvu zárezu a chodby o maximálnu možnú úroveň. b) V čelbe chodby na otvorenej trhline — prívodovej ceste podzem ných vôd odporúčame vystrieľať a vyhĺbiť sondu minimálne do hĺbkv 2 m. c) Urobiť čerpací pokus s presným sledovaním vplyvu na pokles hladiny v prepade 1, v nortonovej trubici na vrte 3 a v Tajchu. Vyko návať pravidelné meranie. d) Zabezpečiť steny zárezu a chodby, a tým a j výtok podzemných vôd. Kapacitu výtoku treba zabezpečiť na 200 l/s. e) Zabezpečiť sondu podľa konzultácií s vodármi. 8. Šachtica U dier plní funkciu výskumnej stanice. 9. Vlastné priestranstvo v okolí prepadu 1 pokryť železobetónovou platňou s plochou 25X25 m. Problém možno riešiť alternatívne: a) pre sťahovať obyvateľov domu č. 150 a priestranstvo uzavrieť, b) vydláž diť železobetónovou platňou celý priestor nádvoria a hospodárskych budov.

154

9. ZÁVER

Krasové javy vo Valaskej sú jedinečnou ukážkou práce podzemných vôd. Na tomto príklade vidno zákonité a korešpondujúce vzťahy medzi geologickou štruktúrou územia a geografickými činiteľmi. Túto ukážku prírodných javov treba sprístupniť verejnosti ako atrak ciu pri dodržaní banskobezpečnostných predpisov. Keďže pre obyvate ľov obce sú prírodné javy negatívnym činiteľom, bude treba vynaložiť značné f i n a n č n é prostriedky na zmiernenie a krotenie prírodných živ lov, ktoré sú v krasových územiach zákonité a typické. LITERATÚRA 1. DROPPA, A., 1957: S p e l e o l o g i c k é p r o b l é m y B y s t r i a n s k e j j a s k y n e . Krásy Slovenska XXXIV. Bratislava. 2. HROMADA, J., 1943: Všeobecný z e m e p i s Slovenska. Bratislava. 3. FEDOR, J., 1970: Povodie H r o n a — š t r k o p i e s k y . Archív GP. Spišská Nová Ves. 4. KALAŠ, L., 1965: P o d z e m n é p r i e s t o r y v obci V a l a s k á . Archív IGHP. Žilina. 5. KUBÍNY, D., 1953: Geológia okolia Brezna. Diplomová p r á c a . PFUK. Bratislava. 6. KUBÍNY, D., 1956: Geologickospeleologický v ý s k u m Bystrianskovalaštianskeho j a s k y n n é h o s y s t é m u . Krásy S l o v e n s k a XXXIII. Bratislava. 7. KUBÍNY, D., 1971: T e k t o g e n é z a k r a s o v ý c h ú t v a r o v v Z á p a d n ý c h K a r p a t o c h . Tekto g e n é z a l a d o v ý c h j a s k ý ň n a Slovensku. Slovenský k r a s IX. Martin. 8. KUBÍNY, D., 1972: S p r á v a o g e o l o g i c k ý c h a s p e l e o l o g i c k ý c h p o m e r o c h p r e p a d o v é h o ú z e m i a vo V a l a s k e j pri Brezne. ONV B a n s k á Bystrica. 9. MAZÚR, E., 1964: Vysvetlivky k p r e h ľ a d n e j g e o l o g i c k e j m a p e ČSSR. List Banská Bystrica. Bratislava. 10. MAZÚR, E. — JAKÄL, J., 1969: Typologické č l e n e n i e k r a s o v ý c h oblastí n a Slo v e n s k u . Slovenský k r a s VII. Martin. 11. NEMCOK, A., 1957: Vplyv g e o l o g i c k ý c h š t r u k t ú r n a m o r f o l o g i c k ý vývoj údolia H r o n a . Geologický s b o r n í k SAV VIII, 2. Bratislava. 12. PORUBSKÝ, A., 1964: P o d z e m n é vody n e o g é n n y c h a k v a r t é r n y c h u s a d e n í n n a Slovensku. Geologické p r á c e . Zprávy 32. Bratislava. 13. ROTH, Z., 1939: Nekolik p o z n á m e k k s t r a t i g r a f i c k é m u r o z d e l e n í t r i a s u c h o č s k é s é r i e v okolí Lopeje a P o d b r e z o v é n a S l o v e n s k u . P r í r o d a XXXII č. 3. Brno. 14. VITÄSEK, F., 1926: M o r f o l o g i c k é s t u d i e n a jižní s t r a n e Nízkých Tater. S b o r n í k státniho geologického ústavu Praha. REPORT ON GEOLOGICAL AND SPELEOLOGICAL SITUATION IN THE FAULT REGIÓN IN VALASKÁ NEAR BREZNO Dušan

Kubíny

S u m m a r y The soil f a u l t s into t h e k a r s t c a v i t i e s w h i c h o r i g i n a t e d w i t h i n t h e c o u r s e of t h e last y e a r s in t h e village V a l a s k á n e a r Brezno r e p r e s e n t a n i m p o r t a n t s t a g e in t h e deve l o p m e n t of k a r s t in its i g n e o u s r e g i ó n . T h e s e n a t u r a l p h e n o m e n a a r e just t h e r e g u l a r c o n s e q u e n c e s incited by s e v e r a l geological, g e o m o r p h o l o g i c a l a n d k a r s t r e g u l a t i o n s and processes.

155

The w h o l e B y s t r á V a l a s k á k a r s t s y s t é m o r i g i n a t e d in t h e c e n t r á l T r i a s s i c l i m e s t o n e s , f r o m p l a č e t o p l a č e of v a r i o u s d o l o m i t e c h a r a c t e r . In t h e f a u l t r e g i ó n , a p p r o x i m a t e i y a 30 m e t e r t h i c k l a y e r of d o l o m i t e s a t v a r i o u s v e r t i c a l l e v e l s c o m e s to t h e f o r e , h a v i n g b e e n t h e c a u s e of t h e f r a c t u r e s . T h e s e a l s o p r e d e s t i n e d t h e d i s p o s i t i o n s f o r o r i g i n a t i o n of k a r s t c a v i t i e s . T h e so c a l l e d Č e r t o v i c a t e c t o n i c l i n e w a s of r a t h e r g r e a t i m p o r t a n c e in c a u s i n g t h e t e c t o n i c d i s t u r b a n c e in t h i s r e g i ó n , t h a t t o o k p l a č e v e r y d e e p in t h e e a r t h c r u s t a n d is still t a k i n g p l a č e in t h e d e e p e r k a r s t e d b e d r o c k s e r i e s of t h e Choč l a v a s h e e t . In t h i s t e c t o n i c l i n e s e i s m i c v i b r a t i o n s of s m a l l d e g r e e a r e b e i n g r e c o r d e d . In t h e f u t u r e , t h e y c a n c a u s e c a t a s t r o p h e s of l e s s e r n á t u r e in t h e a r e a of t h e v i l l a g e a n d in t h e w h o l e k a r s t r e g i ó n ; in t h e a r e a of t h e v i l l a g e a c c o r d i n g t o t h e g r a d e d in size n a t u r a l d i s p o s i t i o n , as t h e r e a r e given d o c u m e n t a r y e v i d e n c e on t h e m a p of t h e r e g i ó n a n d d e g r e e s of e x p o s u r e to d a n g e r . T h e u n d e r g r o u n d c a v i t i e s w e r e c r e a t e d by l o n g t e r m p r e s s u r e e r o s i v e a c t i v i t i e s in t h e c e i l i n g ; in t h e h i s t o r y of t h e d e v e l o p m e n t of k a r s t , in s o m e p l a c e s , e v e n in t h e p l e i s t o c e n e t e r r a c e g r a v e l s . N o w a d a y s it is n e c e s s a r y to p r o v i d e s u c h a s i t u a t i o n t h a t w o u l d p r e v e n t f u r t h e r c e i l i n g e r o s i o n . T h i s c a n b e a c h i e v e d in v a r i o u s w a y s . F i r s t of all by p l a n t i n g t r e e s on t h e s u r f a c e of k a r s t r e g i ó n , by d r a w i n g off t h e u n d e r g r o u n d w a t e r in t h e f r o n t f i e l d s of t h e s p r i n g s , e. g. by h y d r o l o g i c d r i l l s , by t h e a d j u s t m e n t of t h e k a r s t s p r i n g J a v o r o v á in s u c h a w a y t h a t it m i g h t d r a w p a r t of t h e u n d e r g r o u n d w a t e r f r o m t h e main u n d e r g r o u n d river basin. Finally, w e c a n n o t e x c l u d e t h e i n f l u e n c e of g r a v i t a t i o n , a n d s l o p e d e f o r m a t i o n in o r i g i n a t i o n of d e f o r m a t i o n s in k a r s t , t h e i n f l u e n c e of s u f f o s i o n a c t i v i t i e s of s u r f a c e w a s t e s f r o m h u m a n s e t t l e m e n t s a n d t h e i n f l u e n c e of t h e a g g r e s i v i t y of s o m e u n d e r ground water streams.

VÝSKUM MIKROKLÍMY A DYNAMIKY ZAĽADNENIA V SILICKEJ ĽADNICI ŠTEFAN RODA — LADISLAV RAJMAN — MIKULÁŠ ERDOS

GEOGRAFICKÁ SITUÁCIA

Silická ladnica sa nachádza na území Slovenského krasu na Silickej planine v katastri obce Silica. Situovaná je asi 1,2 km na juhozápad od obce a asi 0,9 km južne od najvyššieho bodu vyvýšeniny na štátnej ceste Gombasek — Silica, zvanej Kerekkôtô part. Okraj čelnej steny jaskynnej priepasti sa nachádza v nadmorskej výške 503 m (8). Sám vstupný portál ľadnice je orientovaný na S SV a z oboch strán, t. j. od východu a od západu ho chránia kolmé steny ktoré vytvárajú otvorené rovnobežné pokračovanie jaskynných s t i e n ' Na týchto miestach je a j dosť hustá krovitá vegetácia s niekoľ kými väčšími stromami. Povrch nad čelom jaskyne je typicky skraso vatený s minimálnou vegetáciou na tenkej vrstve hlinitej pôdy a s množ stvom veľmi zvetraných škráp (obr. 1). GEOLOGICKÉ A GEOMORFOLOGICKÉ POMERY ÚZEMIA

Silická ladnica je výrazný reprezentant krasového fenoménu Sloven ského krasu. Leží v strednej časti Silickej planiny, ktorú okrem malých výnimiek budujú strednotriasové vápence. Podložie triasu nie je známe; styk s paleozoikom gemeríd na S je tektonický. Spodný trias zastupujú werfénske slienité bridlice a pieskovce (6). Karbonátová sedimentácia sa uplatňuje až od spodného triasu. Seis budujú prevažne súvrstvia pestrých pieskovcov a bridlíc. V kampilu sú uložené vápnité a ílovité pieskovce a vo vrchnej časti kampilu slienité bridlice. Na dne dosada jú anizské modrosivé doskovité vápence. Tieto tzv. gutensteinské vá pence sú síce chemicky čisté, nedosahujú však veľké mocnosti. Obja vujú sa len ojedinele na severnom úbočí Silickej planiny a na SV od obce Silica (31]. V nadloží gutensteinských vápencov sa vyskytuje 157

obr.1 SITUAČNÝ

PLÁN

POVRCHU

SILICKEJ

ĽADNICE

/V A

LEGENDA

* ^

ŠKRAPY t Qa

LÚKY,

KRIAKY

LES SÚVISLÝ

OKRAJ

LESA

ZVISLÉ AŽ PREVISLÉ SKALNÉ STENY PEŠINA K ĽADNICI ŽLTO 0 ©

ZNAČ. TUR! S T

M ERACIE

CESTA

STANOVIŠTE

A. A

1NG.ERD0S IISH 197]

stredne zrnitý kockovitý dolomit, na ktorý už dosadá mohutné súvrstvie svetlých vápencov. Tie stratigraficky prináležia vrchnému anizu a n a j m ä ladinu. Nazývame ich wettersteinské vápence. Sú hlavným nositeľom bohatého krasového fenoménu Slovenského krasu. Na nich sú budované takmer všetky charakteristické morfologické tvary celého územia. Vcelku jednotný a monotónny komplex vápencov zasiahli tektonické pohyby. Základným a charakteristickým znakom tektonickej stavby Slovenského krasu je systém antiklinál a synklinál, ktoré sú oriento vané zhruba na V — Z s priečne zvlnenými osami. V neogéne boli zrezané v zarovnaný povrch. Na túto vcelku jednoduchú stavbu antikli nál a synklinál nadväzuje neskoršie silné tektonické vyzdvihnutie ce lého územia, pri ktorom sa vytvoril systém pozdĺžnych a priečnych zlomov. Tým sa rozpadal systém vrás pozdĺž týchto zlomov na menšie segmenty a kryhy. Vyskytuje sa v nich rôzna stratigrafická náplň a tektonická pozícia. Tento proces postihol n a j m ä južný okraj Sloven ského krasu. Podľa pozdĺžnych tektonických plôch sa rozdeľ uje územie Slovenské ho krasu na rad čiastkových štruktúr. Od S na J sú to: hačavskoja sovská, silickoturnianska, plešivskobrezovská a kečovská štruktúra (7). Sama Silická ľadnica sa vytvorila v synklinále južne od obce Silica, tiahnúcej sa smerom V—Z. Ako sme už uviedli, leží v pásme wettersteinských vápencov, lemovaných nepriepustnými vrstvami na oboch stranách synklinály. Zo S až SV vápenec lemujú spodnotriasové bridlice, ktoré sa m a r k a n t n e objavujú v hornej časti gombaseckosilic kého závozu (štátna cesta]. Tvoria vlastne západný výbežok denudovanej antiklinály, ktorá sa tiahne na západ od Turnianskej doliny. Južné ohra ničenie tvorí úzke, takisto spodnotriasové bridlicovité vyklinenie ple šivskobrezovskej štruktúry. Na Z planina klesá do údolia rieky Slaná. Silická ľadnica nadväzuje prostredníctvom Čierneho potoka, ktorý tečie pod jaskynnou priepasť ou, na hlavnú, tzv. silickú vetvu Silicko gombaseckej jaskynnej sústavy. Krasové javy naznačeného vápencového komplexu dostatočne vymedzujú priebeh tejto sústavy. Pri vysvetľovaní vzniku dnešného stavu Silickej ľadnice sa celý rad autorov zhoduje v tom, že jaskyňa, presnejšie definované jaskynná priepasť , vznikla zrútením sa stropu, ktoré podľa R o t h a, 1939, posti huje jaskyne v malej hĺbke pod povrchom v blízkosti závrtov. Častá výmena vzduchu a s ňou spojené kolísanie teploty, ľahké zatekanie povrchových vôd a iné rušivé vplyvy, n a j m ä vegetácia, pomohli k stále väčšiemu rozpadu vápencových blokov, ktoré sa nakoniec prepadli v južnom úbočí veľkého pretiahnutého závrtu. Zrútením stropu sa odkryla príkra až previsnutá skalná stena, tzv. skalné čelo, ktoré je časťou pôvodnej tektonickej pukliny. Skalné čelo je v západnej polovici pre rušené dislokáciou, z ktorej sa neustále odlamujú kusy rozdrveného vápenca. Padaním celých blokov je najviac ohrozená východná časť 159

skalného čela. Pri samom otvore do jaskynnej priepasti ležia mohutné skalné bloky, ktoré boli pôvodne súčasť ou stropu. V hornej časti prie pasti je niekoľko puklín, ktoré produkujú stále čerstvý sutinový mate riál. Táto horná časť priepasti je geologicky veľmi mladá, a preto sa musí počítať s padaním blokov. Naproti tomu dolná časť priepasti je už zvyškom pevnej jaskynnej steny a podľa povahy stien môžeme po kladať túto časť za stabilnú. Pod skalným čelom sa zo zrúteného materiálu vytvoril sutinový kužeľ, ktorý v prvej fáze, bezprostredne po zrútení, úplne zakryl vchod do jaskyne. Neskorším odnášaním a splavovaním tejto sutiny smerom do jaskyne vytvorilo sa terajšie šikmé sutinové dno, po ktorom sa dá pre niknúť do horizontálnej časti jaskynnej sústavy, menovite do Archeo logického dómu. Rozsah zrútenia sa dá lokalizovať a j v najbližšom okolí priepasti. Asi 80 m na S — SV sa nachádza mohutný okrúhly závrt v priemere 40 m s plochým dnom, ktorý má v Z a SZ časti zvislé skalné steny. Aj v tomto prípade išlo o zrútenie stropu pôvodnej jaskyne, ale súdiac podľa rozmerov išlo o väčšie jaskynné priestory a dokonalejšie zrúte nie celého stropu. Sondovacie práce v západnej časti Archeologického dómu v smere toku Čierneho potoka dokázali, že pôvodný veľký profil chodby je zanesený sedimentmi (29). Táto situácia podopiera predpo klad, že poruchová zóna, ktorá mala za následok prepadnutie časti stro pu v Silickej ľadnici, zasiahla a j vzdialenejšie priestory systému v oboch smeroch Čierneho potoka.

NIEKTORÉ TEČRIE VZNIKU ZAĽADNENIA V SILICKEJ ĽADNICI

Čo sa týka histórie zaľ adnenia ľadovej priepasti, názory autorov už nie sú také jednotné ako v problematike vzniku samej priepasti. Vše obecne sa prijíma názor, že v dobe pravekého osídlenia jaskyne zaľad nenie ešte neexistovalo a dnešný Archeologický dóm bol cez šikmú priepasť voľne prístupný. Počiatky zaľ adnenia priepasti sa datujú od mechanického uzavretia priechodu do horizontálnej časti jaskyne su tinou. Súhlasíme s tým, že proces uzatvárania priechodu pretrváva do dnes, a to tak, že úlomkami padajúcich balvanov a tiež zvetrávaním sa sutinová vrstva stále zväčšuje. Keďže ide jasne o jaskyňu statického charakteru (podľa klasifikácie W. Gressela), je predpoklad, že zaľad nenie potrvá a j naď alej, zrejme pri zachovaní terajšieho stavu ľadovej priepasti. Dobu zaľ adnenia udávajú autori podľa datovania archeologic kých nálezov maximálne na 2000 rokov (23). Literatúra sa zmieňuje a j o ťažko identifikovateľ nom úlomku keramiky, údajne stredovekého pôvo du (2). Tento nález nemožno pokladať za historicky autentický, pretože chýba vedecké zdôvodnenie. 160

OPIS ĽADOVEJ PRIEPASTI

Prístup k ľadovej priepasti je od S po východnom úbočí veľkého po dlhovastého závrtu. Závrt je súčasť ou depresie vzniknutej spoločne s ľadovou priepasť ou a sleduje smer S, SV. Dostaneme sa na menšiu trávnatú plošinku, ktorá leží asi 15 m relatívne hlboko od okraja otvorenej časti priepasti. Plošinka je východiskom do šikmej ľadovej prie pasti. Chodník odtiaľ pomerne rovnomerne klesá (priemerne 35°) až po vstupný portál, ktorý je pri počve asi 32 m široký a v najvyššom bode asi 12 m vysoký a má tvar pravouhlého trojuholníka položeného na preponu. Jaskynné dno sa odtiaľ zvažuje smerom dovnútra už o nie čo miernejšie (priemerne 30°J a je len málo členité. Priebeh dna v týchto miestach prerušuje len mohutný balvan, pôvodom zo stropu. Hneď za vstupom sa pod východnou stenou klenby nachádza plošinka, ktorej strop tvorí smerom na S akýsi náznak chodby. Zrejme ide o šir šiu puklinu, ktorá sa tu vytvorila uvolnením veľkých blokov a ich odklonením nabok. Hlavná šikmá časť priepasti je asi po 45 m krížom ohraničená dosť ostrým horným okrajom, tzv. ľadopádom, ktorý delí priebeh dna prie pasti n a dve časti. Ľadopád je priemerne 15 m vysoký a je skoro ver tikálnym pokračovaním hornej šikmej ľadovej plochy. Vo východnej dolnej časti sa ľadová vrstva postupne stráca a dno tu vyplňuje sutina. Na západnej strane ľadopádu znovu prechádza do mierne šikmej polo hy (asi 25°) a končí sa priamo pri stene západného výklenku priepasti. Celý priebeh jaskynného dna, a tým aj pôdneho ľadu, udáva poloha vrstvy zrútených balvanov a sutiny, ktorá ju pokrýva. Strop priepasti klinovite sleduje spád dna a v najnižšej časti sa poná ra do sutinového dna. Uzatvára tak priechod do horizontálnej časti jas kynnej sústavy. Na dne najnižšie položenej časti ľadovej priepasti sa na chádza otvor zakrytý malými sklápacími dvierkami. Otvor vedie do šikmej asi 20 m dlhej plazivky, prekopaním ktorej J. Majko roku 1931 objavil Archeologický dóm mohutných rozmerov s aktívnym hor ným tokom Čierneho potoka (34).

POVRCHOVÁ KLIMATICKÁ SITUÁCIA OKOLIA SILICKEJ ĽADNICE (42)

Podľa Atlasu podnebia ČSSR (1958) patrí povrch skúmanej Silickej ľadnice do klimatickej oblasti B, menovite do okrsku B5 (mierne teplého, vlhkého a vrchovinového). Priemerná ročná teplota vzduchu v období 1901—1950 bola 6,8 °C, s počtom okolo 130 mrazivých dní v priemere za obdobie 1926—1950. Počet letných dní v roku s maximálnou teplotou 25 °C a vyššou sa udáva v priemere za obdobie 1926—1950 asi 45—50 dní. Skôr než sme sa venovali špecifikácii problémov podpovrchovej mikro klímy, pokladáme za nevyhnutné poznamenať , že v porovnaní s inými 161

Tab. 1. P r i e m e r n é m e s a č n é t e p l o t y (°C) v o n k a j š e j a t m o s f é r y v okolí S i l i c k e j ľ a d n i c e v r o k o c h 1967 — 1971 Silica 1967

(5,8) (1,8)

III (4,6)

VII

VIII

(9,0) (14,8) (16,8) (20,9) (18,8)

XII

16,2

(10,5)

2,8

—3,4

4,5

4,1

1968

6,0

0,2

2,6

10,2

13,8

18,3

17,6

16,7

14,5

8,0

1969

5,3

1,7

0,5

7,2

15,4

15,3

18,0

16,3

13,2

8,8

4,5

3,5

6,6

4,5

1,6

1970

3,6

3,3

0,9

7,6

11,9

1971

1,4

0,8

(1,8)

8,8

15,2

16,4

17,5

17,4

11,7

ľadovými jaskyňami s celoročným zaľ adnenim je Silická ľadnica veľmi zaujímavým klimatickým javom. Ak uvážime malú nadmorskú výšku (503 m n. m.) s priemernou ročnou teplotou 6,8 °C, neveľký počet mra zivých a pomerne veľký počet letných dní, ak pritom berieme do úvahy značný prierez vstupného portálu (asi 250 m 2 ), pokladáme existenciu zaľ adnenia na hranici možnosti. MIKROKLÍMA ĽADOVEJ PRIEPASTI

Od 20. 3. 1967 sme pozorovali stav niektorých charakteristík mikro klímy v Silickej ľadovej priepasti. Okrem toho sme sledovali a j niektoré fyzikálne a chemické faktory vo svetle existencie zaľ adnenia. Počas výskumu sme sa snažili vykonávať jednotlivé merania tak, aby sme podľa možnosti čo najobjektívnejšie zachytili stav mikroklímy štyroch ročných období v porovnaní s markantnými zmenami vonkajšej meteo rologickej situácie. Na základe predbežných informatívnych meraní sme určili miesta — stanovištia pre dlhodobý výskum ľadovej priepasti, a to čiastočne a j v horizontálnej, nezaľ adnenej časti jaskyne. Jednotlivé stanovištia sme očíslovali rímskymi číslicami od I po XIV a zakreslili dú pôdo rysnej mapy (obr. B). Ako to vyplýva a j z mapových príloh, body I—III sú umiestené tesne pod okrajom vstupného portálu, ostatné stanovištia postupne smerom zhora nadol. Merali sme postupne na jednotlivých stanovištiach, a nie naraz. V každom prípade sme merali teplotu vzduchu staničným teplomerom, deleným na 1/10 °C. Merali sme na jednotlivých stanovištiach vo výš kach, ako ich uvádzame v tab. 2. Na bode II sme teploty zisťovali po mocou Vernonovho—Joklovho teplomeru, zaveseného na silonovom vlákne a spusteného z povrchu nad portálom. Merali sme vo výškach 8, 4 a 0,1 m. Takisto sme použili Vernonov—Joklov teplomer na stanovišti IV, kde sme ho pripevnili na drevenú latku, pomocou ktorej sme merali vo výške 6 m priamo pod stropom, vo výške 3 m v strede profilu a nor 162

O&J^Z. SlUCK^S IVVPMICA ŁlHEMi\TICK.y ^ODO^yS <a0\FNEME:3 CA.5TI PocUA E.EKTAIA'M'S 194Z SitmmOviŠTIA MCTV^MÍ"

163

Tab. 2. V ý s l e d k y j e d n o r a z o v ý c h m e r a n í t e p l o t y v z d u c h u v S i l i c k e j I a d n i c i v °C

Výška merania v m

0 , 1

4 , 0

8 , 0

1 . 5

0 , 1

3 , 0

—0,6 — 0 , 1

6 , 0

1 , 5

0 , 1

0 , 3

0 , 4

0 , 9

1 , 5

— 0 , 7

2 0 .

1 9 6 7

3 , 4

0,6

2 , 4

3 , 6

0 , 2

3 , 6

9 , 9

1 . 7

0 , 1

0 , 4

1,0

0 , 7

1 9 6 7

2 , 0

0 , 4

9 . 7

0 , 9

2 2 .

1 9 6 7

1 7 , 4

18,6

5 , 2

1 , 2

1,8

2,2

1,8

0 , 7

1 7 , 4

0 , 4

2 8 .

1 1 .

1 2 .

— 3 , 9

— 2 , 2

— 3 , 8

1 1 .

2 2 .

1,5

III

Stanovište

1 9 6 7

1 9 6 8

7 .

1 9 6 8

rom

4 , 0

11,2 9 . 8

1 4 , 0

7 , 6

11,0

1 0 , 9

9 . 8

1 3 , 7

5 . 0

0,6

1 , 2

1,6

1,1

0,2

0 , 3

6 . 3

6,8

7 , 2

7 , 8

6 , 4

3 , 2

4 , 3

4 , 5

0 , 9

1,1

1 9 6 9

5 . 6

2 6 .

1 9 6 9

8,2

6 . 4

6 . 9

8,0

1 0 .

1 9 6 9

7 . 7

6,8

3 , 7

7 , 8

2 3 .

1 9 7 0

4 , 3

— 4 , 3

— 4 , 1

2 6 .

1 9 7 0

1 9 .

1 0 , 8

0,6

1 0 .

2 2 .

1 0 , 9

0 , 2

1 0 , 3

1 0 , 4

1,2

0 , 4

0 , 8

1 0 , 2 — 8 , 8 1 0 , 2 1 0 , 1 zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDC — 9 , 9

— 9 , 4

9 , 5

9 , 4

— 9 , 4

—0,2 0,0 — 0 , 1 0 , 8 zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA 3 , 1

— 4 , 5

5 , 8

6,2

1,0

3 , 9

6 , 4

1 2 , 2

6,8

9 , 3

1 1 , 5

5 , 9

5 , 0

5 , 6

6,0

1 9 7 1

2,1

0 , 5

1 , 9

2 , 1

1 9 7 1

11,2

2 , 4

9 , 6

11,8

1 9 7 0

1 0 , 0

11,0

2.8

1 9 6 9

1 0 .

1 0 , 9

— 3 , 6

— 3 , 7

10,2

1 1 .

1 1 , 2

— 3 , 6

3 , 8

1 3 .

1 9 7 0

— 3 , 1

— 3 , 6

2,2

1 0 .

1 1 , 3

— 3 , 6

1,0

1 7 .

1 9 6 8

— 4 , 1

7 , 8

0 , 9

5 . 1

6,6 — 4 , 0

0 , 3

— 0 , 4

— 0 , 3

0,6

1,1

1 , 9

1,2

0,1

0 , 4

3 , 5

4 , 8

4 , 9

4 , 7

1,0

1,1

— 3 , 8

— 2 , 9

— 2 , 7

— 3 , 6

— 4 , 0

— 3 , 8

1.2

0,2

0,6

0 , 8

0 , 0

0,1 —0,2

1,0

1 , 3

1 , 9

1 , 7

0 , 4

0,6

5 , 1

1,0

1,2

5 . 6

0,1 2 . 7

3 , 4

4 , 6

4 , 8

4 , 4

0 , 7

0 , 3

0 , 1

0,2

0 , 3

0 , 7

1,1

0 , 9

—1,0 0,2

— 0 , 9

0,6

málne vo výške 0,1 m. Príčiny použitia tejto metódy sme opísali v prací Možnosti speleoklimatickej terapie v Gombaseckej jaskyni", 1971 (28). " Súčasne s teplotou sme určovali hodnoty relatívnej vlhkosti vzduchu štandardným Assmanovým aspiračným psychometrom. Merali sme vždy vo výške 1,5 m, okrem stanovíšť XIII a XIV, kde n á m nižší strop nedovo lil dodržať výšku. Výsledky meraní uvádzame v tab. 3. Smer a rýchlosť prúdenia vzduchu sme zisťovali pomocou dymových rúrok výroby Technické sklo, závod Votice. Rýchlosť prúdenia sme naj prv v každom prípade merali lopatkovým anemometrom zn. Stopám Suisse. V miestach, kde rýchlosť prúdenia nepresahovala prah citlivosti prístroja, sme použili takisto opísané dymové rúrky. Smer, ako a j rých losť prúdenia vzduchu sme merali v rôznych výškach na každom sta novišti. Výsledky meraní smerov prúdenia vzduchu v ľadovej priepasti uvádzame na obr. 3 a 4. 164

VIII

VII 0,1 —1,1

1,5

0 , 9 —0,5

0,1

IX 2,0

—1,5 1 , 1

0,1

2,0

—1,5 —1,1

1,0

2,0

—2,1 —1,6 —0,8

0,6

—0,3

0,4

0,9

0,3

1,0

1,3

—3,5 —3,0

0,5

0,6

1,1

0,1

0,6

0,2

0,3

0,6

1,0

0,4

1,1

0,3

1,0

—3,7

—3,6

—3,2

—3,6

—3,5

—3,6

—3,4

—11,1 1 1 , 1 —9,6

0,1

XII

—9,8 —9,4 —10,2 1 0 , 0 —10,4

XIII

XIV

0,3

1,5

—2,2 —2,0 —0,1

3,6

0,1

1,0

0,1

0,5

2,3

4,6

0,6

1,6

4,8

5,4

—2,7

—3,0 1 , 8

2,9

5,0

—9,2 —8,8

—9,6 8 , 4

—2,8

3,2

0,6

0,8

0,9

0,2

0,6

0,2

0,7

0,1

0,6

1,1

0,4

0,7

1,9

4,7

0,2

0,3

0,4

0,2

0,0

0,2

0,1

0,3

0,4

0,9

1,2

4,6

5,6

0,8

1,1

1,3

0,8

0,9

0,7

0,9

0,4

0,9

1,4

0,7

1,2

5,3

5,8

—8,9 —9,1

—8,9

8,7

9,1

8,4

—8,8

—8,6 2 , 7

3,3

—0,4

—1,0

—0,6

—0,4

—1,1 1 , 0

0,2

4,0

0,2

0,0

0,2

0,6

1,4

4,7

5,6

0,4

0,8

1,3

0,7

1,3

5,2

5,8

—4,1 —3,6 —2,9

2,7

—2,4

1,9

4,8

—0,7 —0,5

0,1

4,4

1,6

4,7

5,3

—9,4 —9,3

—8,6

—0,4 —0,3

0,1

—0,6

—0,2

—0,6

0,1

0,3

0,5

0,1

0,3

0,1

0,9

1,3

1,4

1,0

1,3

0,9

1,2

—3,8 3 , 4

—3,9

—3,7

1,1

—4,2 —3,8

—3,1

—0,1

0,1

0,5

0,2

0,0

—0,1

0,2

0,4

0,3

0,5

0,9

0,4

0,9

0,2

0,8

0,3

0,8

1,0

0,8

1,1

1,2

1,3

0,9

1,2

0,7

0,9

0,3

0,6

1,1

0,6

1,1

5,1

5,7

0,2

3,4

2,6

5,1

1,1 —0,8

—0,6

0,4

0,9

0,4

—1,7 —1,3 0.1

0,4

—1,7 —1,2 0,1

0,3

—0,3 —0,1

—2,2 1 , 8

1,2

—2,0

—1,9

0,6

1,1

0,6

1,0

0,0

DISKUSIA

Aplikovaním klasifikácie W. Gressela a n a základe nami nameraných hodnôt môžeme Silickú ľadnicu definovať ako klasický prípad statickej ľadovej jaskyne so stálou vrstvou podlahového ľadu a s občasným vý skytom vertikálnych ľadových útvarov a ľadovej inovate. V samej ľado vej priepasti sme zistili 2 alternatívy prúdenia vzduchu. Prvú alterna tívu reprezentuje obdobie ochladzovania jaskynnej priepasti pri prenika ní vonkajšieho studeného vzduchu do jej spodných častí, keď teplejší vzduch je súčasne vytlačený smerom nahor. Túto alternatívu sme nazvali otvoreným prúdením. Druhá alternatíva dominuje v čase, keď vonkajšia teplota je vyššia ako teplota v jaskyni. V tomto období nastane len vlast ná vnútorná cirkulácia podmienená n a j m ä gradientmi teploty a niekto rými inými fyzikálnymi faktormi. Túto alternatívu sme pomenovali uza vretým prúdením. Okrem týchto dvoch hlavných typov prúdení jestvuje 165

Tab. 3. V ý s l e d k y j e d n o r a z o v ý c h m e r a n í r e l a t í v n e j v l h k o s t i v z d u c h u v S i l i c k e j ľ a d n i c i Dátum

R e l a t í v n a vlhkosť n a s t a n o v i š t i a c h m e r a n i a v °/o "

XII

23 3. 1967

28. 8. 1967

100

11. 12. 1967

22. 5. 1968

100

17. 10. 1968

100

13. 2. 1969

10. 4. 1969

100

23. 1. 1970

5. 8. 1970

22. 2. 1971

19. 5. 1971

100

stále a jednosmerné prúdenie smerom do ľadovej priepasti, a to cez su tinovú vrstvu zo spodnej nezaľ adnenej časti jaskynnej sústavy. O mies te, kde sa tvorí vírenie vzduchu (v puklinách a výmoľoch stien a stropu, takisto za terénnymi predmetmi), chceme sa iba zmieniť. Tieto miestne prúdenia, ako to vyplýva z našich meraní, nemajú vplyv na celkovú tepelnú bilanciu ľadovej priepasti a sú len sprievodnými javmi hlavných veterných prúdov. Prvý typ, otvorené prúdenie nastáva v čase, keď sa momentálna von kajšia teplota zníži pod teplotu v ľadovej priepasti. Chladný špecifický ťažší vzduch prúdi do priepasti, sledujúc jej klesajúce dno. Cestou na styčných plochách nastáva výmena tepla a jaskynné plochy sa ochla dzujú. Takýmto prílivom vonkajšieho studeného vzduchu sa v priepasti vytláča nahor alikvotný objem teplejšieho vzduchu. Rýchlosť tohto pro cesu je úmerná rozdielu teploty vonkajšieho vzduchu a temperatúry jaskynných plôch. Tento typ prúdenia trvá do ochladenia jaskynného ovzdušia a postupne aj stien na teplotu chladnejšieho vonkajšieho vzdu chu, alebo do zvýšenia teploty nad teplotou v priepasti. Podotýkame, že zmena otvoreného prúdenia na uzavreté a opačne, môže nastať a j v krátkych intervaloch napr. v priebehu toho istého dňa. V období, keď vonkajšia teplota prekročí teplotu už ochladenej prie pasti, prestane spontánna výmena vzduchu medzi vnútrom jaskyne a von kajšou atmosférou. V priestoroch ľadovej priepasti sa vytvorí vlastná cirkulácia, ktorú, ako sme už uviedli, sme pomenovali uzavretým prúde ním. Ľadovú priepasť v tom období vypĺňa studený vzduch, ktorý pre svoju vyššiu špecifickú váhu nemôže prúdiť von z jaskyne. Príčinu 166

SILICK/V ŕ/VPNiCA

zistenej cirkulácie musíme hľadať v dynamickom spojení ľadovej prie pasti s nezaľ adnenou spodnou časťou sústavy, v ktorej sa udržuje vyššia teplota ako nad sutinovou vrstvou. Cez sutinovú vrstvu na dne ľadovej priepasti preniká pre veľký hydraulický odpor tejto vrstvy malé množ stvo studeného vzduchu do spodných nezaľ adnených častí jaskyne. Ten to studený vzduch sa čiastočne zohreje už samým stykom s plochami sutinovej vrstvy a vystúpi nahor. Časť sa ho dostane až do priestorov spodnej jaskyne a vytlačí alikvotné množstvo teplejšieho jaskynného vzduchu, ktorý vo vrchnej vrstve prúdi opačne cez sutinovú vrstvu a ďa lej po strop ľadovej priepasti. Teoreticky by mal cez sutinu presakujú ci studený vzduch postupne ochladzovať aj vzdušný priestor nezaľadne ného Archeologického dómu, ktorý pre uzavreté sifóny na oboch kon coch riečišťa má priame vzdušné spojenie s ďalším priebehom horizon tálnej sústavy. Takéto ochladzovanie však nenastane najmä pre aktívny tok potoka pozdĺž Archeologického dómu, ktorého teplota kompenzuje prípadný ochladzovací účinok beztak malého množstva cez sutinu pre nikajúceho studeného vzduchu. 167

OBR>t SlUCKA. P O ^ P l l ^ N Y

iV^N/CA ^.AsĽAPMENOV>1

P ^ W P E N I A . V^PUCHM

ČASTOM

V IÍA.TOVE:!

P o F Ľ A

tsrponmljiebaZWVTSRPOMJHCA

A . VROPPW

WbZ.

PRÍEPASTI

Malé množstvá vystupujúceho otepleného vzduchu sa stykom so stu deným stropom ľadovej priepasti postupne ochladia a na styčnom roz hraní s teplým vonkajším vzduchom ich prúdenie vzduchu znovu nasá va ku dnu. V závislosti od vonkajšej meteorologickej situácie v ohdobí uzavretého prúdenia, t. j. od posledných jarných mrazov do nasledujú ceho mrazového obdobia, postupuje toto styčné rozhranie teplotne roz dielneho vonkajšieho a vnútorného vzduchu smerom do ľadovej prie pasti. Tento úkaz sa môže vysvetliť malou výmenou vzduchu na spome nutom rozhraní, kde nastane určitá výmena tepla, a tým a j čiastočné zohriatie priľ ahlej vrstvy vnútorného ovzdušia. Na druhej strane, ako sme to už opísali, stráca sa malé množstvo studeného vzduchu jeho prenikaním do spodných horizontálnych častí sústavy. Tieto okolnosti sú vysvetlením čiastočného ústupu vrchnej hladiny studeného vzduchu smerom do ľadovej priepasti. Rýchlosť tohto procesu je taká malá, že počas uzavretej cirkulácie klesne horná hladina studeného vzduchu len niekoľko metrov. Ako to vyplýva z údajov o meraní vlhkosti vzduchu, vidíme, že jej väčšie výkyvy v ľadovej priepasti nastanú len v období otvoreného prúdenia. 168

Vlhkosť vnútorného vzduchu v tomto období závisí od vlhkosti vonkaj šieho vzduchu a takisto od rozdielu teplôt jaskynných plôch a vonkaj šej atmosféry. Všeobecne môžeme konštatovať , že od začiatku otvore ného prúdenia relatívna vlhkosť vzduchu ľadovej priepasti pomaly klesá a najnižšie hodnoty dosiahne v období maximálnej intenzity ochladzo vania. Naopak, po prechode na uzavreté prúdenie relatívna vlhkosť vzduchu pomerne rýchlo stúpa až na hodnotu 100 %. Príčinou tohto ja vu sú tieto okolnosti: 1. V období prechladzovania relatívna vlhkosť vonkajšieho studeného vzduchu v jaskyni klesá pre jeho ohrievanie vnútri priepasti. 2. Vzrastanie vlhkosti po období prechladzovania následkom stáleho styku vzduchu s ľadovými plochami, kde sa vzduch sublimáciou ľadu nasycuje vodnými parami. 3 Malé množstvo prenikajúceho teplejšieho vzduchu z horizontálnej sústavy do priestoru ľadnice má 100 % relatívnu vlhkosť. Tento vzduch sa v studenom vzdušnom priestore ľadovej priepasti ochladí, stane sa tak presýteným a svoju prebytočnú vodu odovzdá okolitému ovzdušiu. V extrémnych prípadoch, prevažne v jesennom období, môže krátkodo bé nastať situácia, k e d sa z nasýteného vzduchu ochladením vytvorí ^ ^ D ô l e ž i t ú úlohu pri zvýšení vlhkosti vzduchu h r a j ú po jaskynnom dne vtekajúce zrážkové vody a vody presakujúce cez jaskynný strop.

DYNAMIKA TVORBY ĽADU V SILICKEJ ĽADNICI

V skúmanej jaskyni

n á j d e m e

tieto tri genetické

typy

ľadových útvarov:

1. Podlahový ľad. 2. Vertikálne ľadové útvary. 3. Jaskynná ľadová inovať. Podlahový ľad Tento typ ľadu tvorí pomerne stálu súvislú vrstvu a jeho plochy sle dujú priebeh dna jaskynnej priepasti. Táto vrstva je pre rôzne klima tické a hydrologické vplyvy nerovnomerne hrubá. Dominantou podlaho vého ľadu v Silickej ľadnici je už spomínaný ľadopád, prechádzajúci n a oboch koncoch do mierne šikmej ľadovej plochy, ktorej hranice sa ne dajú presne definovať , lebo podliehajú zmenám podľa stavu mikroklímy tohoktorého roka a ročného obdobia. Hmota podlahového ľadu v skú manej jaskyni sa tvorí z atmosferických vôd z povrchu a cez strop pre sakujúcich krasových vôd. V zimnom období časté severné vetry nahro madia vo vstupnej časti veľké množstvo snehu, ktorého r o z t o p e n ý stu dené vody v jarnom období, ked je priepasť maximálne ochladena, do 169

nej pomaly vtekajú. Primŕzaním k podlahovému ľadu zväčšujú tak jeho plochu aj objem. Takisto v tom období prebieha a j presakovanie verti kálnych vôd, ktoré sa tiež pričinia k zväčšeniu podlahového ľadu. Kým vody z rozpúšť ajúceho sa snehu na úbočí pred jaskyňou dodávajú do statočné množstvo ľadotvorného materiálu, objem podlahového ľadu sa zrejme zväčšuje. Tento proces závisí od rýchlosti topenia sa nakope ného snehu, teda od meteorologickej situácie tohoktorého jarného ob dobia. Ideálnu okolnosť pre tvorbu podlahového ľadu vytvára pomalé vonkajšie otepľovanie, keď sa sneh roztápa pomalšie. Naproti tomu tep lejšia daždivá jar má za následok, že sneh sa topí rýchlo a veľké množ stvá vody bez toho, aby primrzli, stekajú šikmými plochami do priepasti. Po jarnom období, keď je objem podlahového ľadu maximálny, nastá va pomalá degenerácia ľadu. Presakovaním teplejších zrážkových vôd sa začína roztápanie povrchových vrstiev ľadu. Tento proces prebieha v závislosti od množstva a teploty presakujúcich vôd; podmieňujú ho teda zrážkové pomery tohoktorého ročného obdobia. Trvanie procesu končí na začiatku otvoreného prúdenia v nasledujúcom jesennom ob dobí. V tom období nastáva veľmi pomalá a nestála degenerácia pod lahového ľadu sublimáciou. Intenzita sublimačného procesu závisí od absolútnej vlhkosti a teploty zvonku prúdiaceho vzduchu. Teplota povrcho vej vrstvy ľadu sa v tomto období pohybuje okolo 0 °C, naopak teplota vzduchu, ktorý do jaskyne práve prúdi, je pod bodom mrazu, teda sty kom na fázovom rozhraní sa do určitej miery zohreje a jeho relatívna vlhkosť klesá. Môže sa tak znovu nasycovať sublimáciou podlahového ľadu. Z celkových vonkajších teplotných pomerov vyplýva, že obdobie ľadotvorných dejov v Silickej ľadnici je pomerne krátke a je obmedze né na niekoľko týždňov na začiatku obdobia uzavretého prúdenia. Pre komplexnosť sme zistili aj približný objem podlahového ľadu v čase minimálneho a maximálneho stavu v roku 1970. Vypočítali sme ho na základe vynásobenia plošného rozmeru s priemerom hrúbky pod lahového ľadu. Hrúbku sme pritom určovali vŕtaním šiestich po celej ploche rozložených bodov. Na prevŕtanie sme použili vrták vlastnej kon štrukcie. Výsledky výpočtov uvádzame v tab. 4. Aj keď nepatrí do tematickej sféry predmetnej štúdie, predsa sme pokladali za zaujímavé vyhotoviť aj spektrálnu analýzu zo sušeného odpadku vzorky podlahového ľadu. Výsledky analýzy boli tieto: Tab.

Približný

výpočet

maximálneho a minimálneho v Silickej ľadnici

max. s t a v

970

0,08

0,10

0,43

min. stav

710

—

0,04

0,39

170

podlahového

ľ adu

priemer 1 6

objem ľ adu v m3

0,38

0,84

0,26

0,35

340

0,37

0,81

0,19

0,30

213

hlbka vrtu v m 3 4

plocha v m2

objemu

sušina 600 m g / l

nad 1 %

1,0—0,1%

probl.

0,01—0,001 %

0,1—0,01 %

Ca N a A1 K

Ba Sr

Cr Sn Au Bi

Y Sb

Mg Fe Si

Mn Ti

Zn Zr Ga Ni

Li Me

VERTIKÁLNE ĽADOVÉ ÚTVARY

V Silickej ľadnici vertikálne ľadové útvary zastupujú stalagmity, stalaktity a stalagnáty. Všetky tieto útvary sú v tejto jaskyni len do časné, lebo časom (priemerne po troch až štyroch mesiacoch existen cie) podliehajú degenerácii až zániku. Dynamikou zmien týchto útva rov sme sa zaoberali v r e f e r á t e na vedeckej konferencii na Dedinkách roku 1970 a publikovali v zborníku Slovenský kras IX, str. 249. JASKYNNÁ ĽADOVÁ INOVAŤ

Tvorí sa v období maximálneho prechladenia jaskynných stien, keď otvorené prúdenie zanikne a vlhký teplý vzduch z horizontálnej sústavy (spod ľadovej priepasti) presakuje smerom do nej. Tu sa ochladením presýti a prebytočná vodná para sa vymrazí na spomenutých prechla dených plochách. Tento typ ľadu pokrýva malú plochu jaskynných stien a len tam, kde presakujúci vzduch na steny priamo naráža. V skúmanej lokalite sú to plochy najnižšie položeného výklenku ľadovej priepasti a niektoré plochy hornej časti východnej steny na plošinke za vchodom. V extrémnych prípadoch sa inovať môže zjaviť aj na iných miestach ľadnice. ZÁVER

Na záver ešte pripomíname, že z aspektu speleoklimatického je Silická ľ adnica unikátnym javom. Podľa našej subjektívnej mienky reprezentuje najnižšie položenú ľadovú jaskyňu sveta po túto zemepis nú šírku. Sme si vedomí, že 4ročné obdobie výskumu mikroklímy je v prípade jaskýň, a n a j m ä z tohto hľ adiska vysokošpecifických ľado vých jaskýň, naozaj minimálne. Je nevyhnutné pokračovať v tejto čin nosti dlhodobé a porovnaním takto získaných údajov robiť potom prí slušné závery. Zároveň upozorňujeme na potrebu odbornej ochrany tohto veľmi zaujímavého krasového javu.

171

LITERATÚRA 1. BALÄZS, D., 1969: A d a l é k o k a b a r l a n g i l é g á r a m l á s t a n u l m á n y o z á s á h o z . K a r s z t

ét

b a r l a n g I. B u d a p e s t . 2. BERTALAN, K., 1943: B a r l a n g k u t a t á s Szilice k o r n y é k é n . B u d a p e s t . 3. BERÉNYI, D. — JUSTYÁK, J., 1960: M i k r o m e t e o r o l ó g i a 1 m e g f i g y e l é s e k az Aggte leki c s e p p k ô b a r l a n g a n . Acta Unlversitatis Debreceniensis, Budapest. 4. BOHM, J. — KUNSKÝ, J., 1938: S i l i c k á l e d n i c e . S b o r n í k Čs. s p o l e č n o s t i

zemepisné

44, P r a h a . 5. BURCHARD, P., 1961: Na d n e š w i a t a . W a r s z a w a . 6. BYSTRICKÝ, J., 1960: P r í s p e v o k k u g e o l ó g i i S l o v e n s k é h o k r a s u . G e o l o g i c k é p r á c e , z p r á v y 17. 7. BYSTRICKÝ, J., 1969: S l o v e n s k ý k r a s . B r a t i s l a v a . 8. DROPPA, A., 1962: G o m b a s e c k á j a s k y ň a . B r a t i s l a v a . 9. DROPPA, A., 1963: P r í s p e v o k z k a ň o n o v i t ý c h ú d o l í v k r a s o v ý c h o b l a s t i a c h Z á p a d n ý c h K a r p á t . Čs. k r a s 15. 10. DUDICH, E., 1932: Az A g g t e l e k i c s e p p k ô b a r l a n g é s k ô r n y é k e . B u d a p e s t . 11. FEDOR, I., 1970: A B a r a d l a és az A b a l i g e t i b a r l a n g h ô m é r s é k l e t é n e k v i z s g á l a t a . Budapest. 12. FUSÄN, O., 1962: V y s v e t l i v k y k u g e o l o g i c k e j m a p e 1:200 000 list R i m a v s k á So bota. 13. GRESSEL, W., 1955: O b e r d i e m e t e o r o l o g i s c h e n V e r h ä l t n i s s e i n d e r E i s r i e s e n w e l t von Juni — S e p t e m b e r . 14. GRESSEL, W.: R a u m h o h e n m e s s u n g e n u n d E i s b e o b a c h t u n g e n in d e r E i s r i e s e n w e l t 1961—1962. 15. GRESSEL^ W.: Z u r B e w e t t e r u n g d e r E i s r i e s e n w e l t . 16. GRESSEL, W: O b e r d i e B e w e t t e r u n g d e r a l p i n e n H o h l e n . S a l z b u r g . 17. HUSER, E. — OEDL, R., 1921: E i s h ô h l e n . Die N a t u r w i s s e n s c h a f t e n 36, B e r l i n . 18. CHROMOV, S. P., 1968: M e t e o r o l ó g i a a k l i m a t o l ó g i a . B r a t i s l a v a . 19. JAKUCS, L., 1971: A k a r s z t o k m o r f o n o g e n e t i k á j a . B u d a p e s t . 20. KELL0, V. — TKÁČ, A., 1969: F y z i k á l n a c h é m i a . B r a t i s l a v a . 21. KETTNER, R., 1956: V š e o b e c n á g e o l ó g i a I—III. ČSAV P r a h a . 22. KONČEK, M., 1955: N a š e ľ a d o v é j a s k y n e . N a š a V e d a B r a t i s l a v a . 23. KUNSKÝ, J., 1950: K r a s a j e s k y n e . P r a h a . 24. KVIETOK, L., 1949: S p r i e v o d c a po J u h o s l o v e n s k o m k r a s e a po D o b š i n s k e j ľ a d o v e j j a s25. k y nMAZÚR, i . R o ž ň a vE.a . — JAKÁL, J., 1967—1968: T y p o l o g i c k é č l e n e n i e k r a s o v ý c h o b l a s t í n a S l o v e n s k u . S l o v e n s k ý k r a s VII. 26. OEDL, R., 1923: O b e r H ó h l e n m e t e o r o l o g i i m i t b e s o n d e r e r R u c k s i c h t auf d i e g r o s s e E i s h ó h l e im T e n n e n g e b i r g e . M e t e o r o l o g l s c h e Z e i t s c h r i f t , H e f t 2, B r a u n s c h w e i g . 27. OTRUBA, J., 1959—1960: V ý m e n a v z d u c h u a t e p l o t n é p o m e r y v p r i e p a s t i K r e s a n i c a . S l o v e n s k ý k r a s III, MSK, L i p t o v s k ý M i k u l á š . 28. RAJMAN, L. — RODA,wvutsponjigbaZYXVUTSRQPONMLKJIHFEDCBA S. — KLINCKO, K., 1971: M o ž n o s t i s p e l e o t e r a p i e v Gomba s e c k e j j a s k y n i . MSK, L i p t o v s k ý M i k u l á š . 29. RODA, S. — ABONIY, Ä., 1954: V ý s k u m S i l i c k o g o m b a s e c k e j j a s k y n n e j s ú s t a v y . K r á s y S l o v e n s k a XXXI, č. 6. 30. SENEŠ, J., 1945—1946: J a s k y n n é s ú s t a v y o k o l o Silice. K r á s y S l o v e n s k a XXII, c. 6. 31. S E N E š ' J.' 1950: P r o b l é m y a m o ž n o s t i s p e l e o l ó g i e v J u h o s l o v e n s k o m k r a s e . K r á s y S l o v e n s k a XXVII, č. 5—8. 32. SINEL, J.: D y n a m i k a t v o r e n í l e d u v D o b š i n s k é l e d o v é j e s k y n í . 33. SKŔIVÄNEK, F., 1958: V ý z k u m p r o p a s t í s e v e r n í č á s t i S i l i c k é p l a n i n y v J i h o s l o v e n s k é m k r a s u . Čs. k r a s 11, P r a h a . 34. STÁRKA, V. — BLÁHA, L., 1956: J u h o s l o v e n s k ý k r a s . M a r t i n . 35. SZABÓ, P. Z., 1957: A k a r s z t m i n t k l i m a t i k u s m o r f o l ó g i a p r o b l é m a . P é c s .

172

36. ŠAMAJ, F. — PETERKA, V. — TOMLAJN, J.: Výparnosť a výpar z p o v r c h u pôdy v oblasti J u h o s l o v e n s k é h o k r a s u ( 1 9 3 1 1 9 6 0 , z á v e r e č n á s p r á v a — r u k o p i s ) . 37. TRIMMEL, H., 1968: H o h l e n k u n d e . Wien. 38. Kolektív, 1968: T e r m é s z e t t u d o m á n y i lexikón I—VI. Budapest. 39. Z b o r n í k V ý c h o d o s l o v e n s k é h o m ú z e a v Košiciach, s é r i a A: Sympózium p r e spe l e o m i k r o k l í m u , c h é m i u a m i k r o b i o l ó g i u . Košice 1968. 40. Z b o r n í k Slovenský k r a s IX: Zborník r e f e r á t o v v e d e c k e j k o n f e r e n c i e . Liptovský M i k u l á š 1971. 41. P r i e m e r n é

teploty

vzduchu

Silica

1967—1971.

Hydrometeorologicky

ustav

Bra

tislavaKoliba, výpis.

RECHERCHE CONCERNANT LE MICROCLIMAT ET LA DYNAMIQUE DANS LA GLACIÉRE DE SILICA Štefan

Roda — Ladislav

Rajman

— Mikuláš

DE GLACIATION

Erdos

R ésu m é Dans la p r e m i é r e p a r t i e de ce t r a v a i l les a u t e u r s d é c r i v e n t la situatiori g é o g r a p h i q u e et les c o n d i t i o n s g é o l o g i q u e s d e s e n v i r o n s alnsi q u e du r a v i n g l a c i a l lui m é m e — d e la G l a c i é r e de Silica sur le P l a t e a u de Silica au Karst s l o v a q u e . Ils m e n t i o n n e n t que la localité c o n s t i t u e u n e p a r t i e i m p o r t a n t e du s y s t é m e des g r o t t e s de Silica et de Gom b a s e k et en t a n t q u ' u n e g r o t t e d e g l a c e p e r m a n e n t e f o r m e u n p h é n o m é n e du k a r s t i n t é r e s s a n t . Cette p a r t i e e n g l o b e é g a l e m e n t u n e d é s c r i p t i o n k a r s t i q u e g é n é t i q u e de ľ o r l g i n e du r a v i n lui m é m e p a r ľ é c r o u l e m e n t du p l a f o n d de la g r o t t e e n p e t l t e p r o f o n d e u r a u d e s s o u s de la s u r f a c e . Une a u t r e p a r t i e a été c o n s a c r é e p a r les a u t e u r s ä la t h é o r i e de ľ o r l g i n e de g l a c i a tion Dans la p a r t i e c o n c e r n a n t la s i t u a t i o n c l i m a t i q u e ils s ' o c c u p e n t d ' a b o r d de la sur f a c e e n v i r o n a n t e et e n s u i t e du m i c r o c l i m a t d e la g r o t t e e l l e merne. Ils s o u l i g n e n t que d e p u i s ľ a n n é e 1967 des m e s u r a g e s de c e r t a i n e s c a r a c t é r i s t i q u e s du m i c r o c l i m a t ont é t é e f f e c t u é e s s u r 14 p o s i t i o n s m e n t i o n n é e s d a n s ľ a n n e x e B p a r les s i g n e s I — XIV D a n s ces positions, d e s t e m p é r a t u r e s o n t é t é m e s u r é e s ( t a b l e a u 2), des v a l e u r s d e ľ h u m i d i t é r e l a t i v e d é t e r m i n é e s ( t a b l e a u 3) et i n d l q u e n t alnsi q u e la r a p i d i t e d e la c i r c u l a t i o n d e ľ a i r soit f i x é e ( t a b l e a u x 3 et 4). Dans la d i s c u s s i o n s u r les c o n d i t i o n s d e la c i r c u l a t i o n d a n s la Glaciére de Silica les a u t e u r s d é c r i v e n t 2 a l t e r n a t i v e s de la c i r c u l a t i o n . La p r e m i é r e r e p r é s e n t e ľ é p o q u e d u r e f r o i d i s s e m e n t et elle a été a p p e l é e celie d e la c i r c u l a t i o n o u v e r t e . Ľ a u t r e a l t e r n a t í ve est d o m i n a n t e au c o u r s de ľ é p o q u e q u a n d la t e m p é r a t u r e e x t é r i e u r e est s u p e r i e u r a . ä c e l i e d e la g r o t t e . Au c o u r s de c e t t e é p o q u e n ' e x i s t e que la c i r c u l a t i o n i n t e r i e u r e p r o p r e c o n d i t i o n n é e p a r d e s g r a d i e n t s et d ' a u t r e s f a c t e u r s p h y s i c a u x et elle a é t é ap p e l é e c e l i e de la c i r c u l a t i o n f e r m é e . A la b a s e d ' u n e q u a n t i t é a p p r é c i a b l e d ' i n f o r m a t i o n s g a g n é e s et de ľ é t a t a c t u e l d u r a v i n la p a r t i e e n q u e s t i o n explique ď u n e f a g o n d é t a i l l é e les q u e s t i o n s c o n c e r n a n t ľ é t a t d u m i c r o c l i m a t et p a r lä é g a l e m e n t les r é f l e xions g é n é t i q u e s s u r la g l a c i a t i o n . Dans la d e r n i é r e p a r t i e les a u t e u r s d i s c u t e n t s u r la d y n a m i q u e de la c r e a t i o n de la g l a c e d a n s la g r o t t e explorée. Les f o r m a t i o n s de g l a c e s o n t c l a s s é e s en g l a c e du p l a n c h e r , les f o r m a t i o n s de g l a c e v e r t i c a l e s et le givre g l a c i a l de g r o t t e . A p a r t la d i s c u s s i o n s u r ľ o r i g i n e et les c h a n g e m e n t s d e la position de la g l a c e du p l a n c h e r le t r a v a i l c o n t i e n t é g a l e m e n t ľ é v a l u a t i o n de ľ é t e n d u e ä la p e r i ó d e m i n i m u m et maxi m u m de ľ é t a t en 1970 ( t a b l e a u 4). A t i t r e i n f o r m a t i f les a u t e u r s m e n t i o n n e n t egale m e n t les r é s u l t a t s d e ľ a n a l y s e s p e c t r a l e de ľ é c h a n t i l l o n s é c h é de la g l a c e du p l a n c h e r gagné par évaporation. Dans la p r e m i é r e a l i n é a c o n s a c r é e aux f o r m a t i o n s de g l a c e v e r t i c a l e s les a u t e u r s atti

173

r e n t ľ a t t e n t i o n s u r l e u r p r o p r e r a p p o r t p u b l i é a u r e c u e i l S l o v e n s k ý k r a s (Le K a r s t s l o v a q u e ) IX, p a g e 249. La c r é a t i o n d u g i v r e g l a c i a l d e g r o t t e e s t f i x é e p a r les a u t e u r s á ľ é p o q u e du r e f r o i d i s s e m e n t m a x i m u m d e s m u r s d e s g r o t t e s q u a n d la c i r c u l a t i o n ou v e r t e p r e n d f i n et ľ a i r h u m i d e d e la g r o t t e i n f é r i e u r e p é n é t r e ä t r a v e r s les d é c o m b r e s d a n s le r a v i n . II se r a s s a s s e p a r le r e f r o i d i s s e m e n t e t la v a p e u r d ' e a u e x c é d e n t s u b l i m e e n f o r m e d e c r i s t a u x d e g l a c e s u r les e s p a c e s r e f r o i d i e s m e n t i o n n é e s . E n c o n c l u s i o n les a u t e u r s c o n s t a t e n t la n é c e s s i t é d e p o u r s u i v r e ľ e x a m e n d e ľ é v o l u t i o n d e c e t t e f o r m a t i p n s p é c i f i q u e du k a r s t . Ils a p p e l l e n t e n m é m e t e m p s ľ a t t e n t i o n s u r le b e s o i n d e la p r o t e c t i o n s p é c i a l i s é e de la l o c a l i t é .

VYSOKOFREKVENČNÍ SDÉLOVACÍ TECHNIKA VE SPELEOLOGII A SPELEOGEOLOGII RUDOLF BURKHARDT — VOJTECH GREGOR

ÚVOD

Užití vysokofrekvenční sdélovací techniky ve speleologii nabývá za současného stavu krasového pruzkumu duležitého opodstatnení. Radio telefonní spojení je nezbytné ke koordinaci vétších pruzkumných akcí. Zajišť uje rychlý a spolehlivý prenos informací, organizačních pokynú, zpráv o prubéhu akce, a současne se podílí na zajišténí bezpečnosti účastníku akcí v nebezpečních vodních jeskyních pŕenosech hydro meteorologických zpráv a predpovedí. Zde je na míste pŕipomenout význam radiotelefonního spojení mezi rídícím štábem, telefónni ústrednou, meteorologickými a hydrologic kými pozorovacími stanovišti a základním táborem u Simonova (Cikán ského) závrtu v Moravském krasu behem velké záchranné akce v Ama térské jeskyni roku 1970. Získané zkušenosti byly pak použitý v pru béhu prúzkumné akce za sifonem Amatérské jeskyné, poŕádané Speleo logickým klubem a Trygon klubem Brno v červnu 1971. V Oddelení pro výzkum krasu Moravského múzea se autori již delší dobu zabývají problematikou rádiového spojení v krasovém podzemí (PZ—PZ), se zvláštním zameŕením na problematiku oboustranného spo jení podzemí — povrch [PZ — PV). S touto tesné souvisí ve speleo logii a speleogeologii nová aplikace vf sdélovací techniky — tzv. radio testová metóda. Lze jí použít k experimentálnímu vysledování prubéhu význačných zkrasovélých tektonických linií, overených vlastním geo logickým mapováním jeskyni a prípadné také k lokalizaci podzemních, tektonicky predisponovaných jeskynních prostor a k vysledování jejich komunikací. Pri vétších (v Moravském krasu až 220 m) mocnostech vápencového nadloží nad neznámými krasovými dutinami, ležícími často v nékolika etážích a labyrintickém prubéhu, sledujícím tektonickou šablónu území, pŕinášejí klasické geofysikální metódy téžko ŕešitelné problémy. Ty 175

vyplývají napr. z orientace a hustoty profilu nebo z interpretace namé ŕených anomálií v členitých terénech pri strmých svazích krasových žlebu nebo v terénu s neznámými mocnostmi a kvalitami pokryvu na zkrasovélé horniné. Jeskyné v Moravském krasu jsou v Oddélení pro výzkum krasu Mo ravského múzea soustavné geologicky mapovány a již první pokusné práce s radiostanicemi overíly prubeh v nékolika jeskyních zjištených tektonických porúch a sledování dosud neobjevených jeskynních pro longací za známým zakončením chodby, dnes ucpaným sedimenty. Pokusy s radiostanicemi v krasových oblastech mají již svoji mladou histórii. Tu pfedkládá R. B u r k h a r d t (1970 a 1971), praktické vý sledky publikuje V. F r i t s c h (1933, 1949) a D. L o u č e k (1957). O aplikaci radiotestové metódy v krasových oblastech referoval V. G r e g o r (1973a) na 6. mezinárodním speleologickém kongresu v Olo mouci, blokové schéma méfících radiostanic 3,7 MHz je uvedeno v jiné práci (V. G r e g o r — M. P r i n c , 1974). N Ä S T I N PROBLEMATIKY RÁDIOVÉHO SPOJENÍ PZ — PV

Problematika rádiového spojení typu PZ — PV v krasových oblastech je značne špecifická a v dostupné literatúre po teoretické stránce jen veimi málo zpracovaná. Užitá geofysika pracuje s vlnovými metódami (J. M a š í n — R. V á 1 e k, 1963), jejichž teoretický výklad podává A. P e t r o v s k i j (1971). Popis a výsledky nékterých pokusu v jeskyních pak uvádí R. Z i m i c (1965), H. P e m b 1 e (1966) a další autori (Manual of Caving Techniques, 1969). Obecné lze ŕíci, že šíŕící se elektromagnetické vlnéní je v zemské kúre daleko více tlumeno než ve volném prostoru. Dosah spojení závisí pfedevším na geofysikálních vlastnostech horniny (resp. nadloží nad krasovými dutinami) a na frekvenci vf signálu, ke spojení použitého. Útlum vzrustá se vzrústající špecifickou vodivostí horniny, ve které se vlnení šíŕí, a se vzrústajícím kmitočtem signálu. Špecifickou vodivost horniny pak určuje její chemické (kvalitativní a kvantitativní) a mi neralogické složení, porovitost, obsah volné vody a geologickotekto nická stavba. Umístímeli do podzemní krasové dutiny bodový zdroj vf signálu, predstavovaný v praxi vysílacím zaŕízením s prutovou anténou, múže k prenosu signálu na povrch dojít v základé tŕemi zpusoby: 1. Prunikem horninou. Jak již uvedeno, je tento zpňsob šírení zá vislý na kmitočtu použitém ke spojení a na stínícím účinku horniny (nadloží), jehož hodnotu určují jednak její uvedené geofysikální vlast nosti a jednak její mocnost. V krasových oblastech — zvlášté v Morav ském krasu — stínící účinek nejvíce ovlivňuje stavba nadloží — pŕí 176

tomnost železných rud nad devonskými vápenci. K dispozici jsou již základní poznatky s negativními výsledky pokusu o navázání spojení PZ — PV, s nepfímým dukazem elektromagnetického stínéní zpusobe ného zrudnéním v nadloží — prítomností limonitickohematitických rud rudických vrstev v prostoru jeskyne Býčí škály u Josefova. V lété roku 1967 konali P. Brezovský a V. Gregor v severní části Moravského krasu radu pokusných merení se dvema radiostanicemi (transceivery) shodného typu vlastní konstrukce. Ke spojení byl po užit kmitočet 3,7yxwutsrqponmljigfecbaXWVUTSRPONMKJIHGECB MH2; s možností pŕeladéní obou stanic v rozsahu + 100 kHz od základního kmitočtu. Príkon koncových stupňu vysílaču byl max. 1,8 W. Prijímače, v superheterodynovém zapojení se dvojím sméšováním a filtrem soustŕedéné selektivity mely citlivost lepší než 5 f ŕ J pro pomer signál/šum 20 dB pri šíri propoušteného pásma max. 3,2 kHz a byly vybaveny Smelry. Obe stanice používaly prutové telesko pické antény max. délky 2,2 m a antény rámové. Koncepce stanic do volovala tri druhy provozu — amplitúdové modulovaným signálem (rádiotelefónií), nemodulovaným signálem a provozem SSB. Výsledkem pokusu bylo zjišténí, že s uvedeným zafízením nebylo možné navázat spojení prunikem horninou preš mocnosti vyšší 20—30 m (údaj je vztažen na devonské vápence s minimálním obsahem Ferud, kompaktní, bez výraznejší mikrotektoniky). 2. Volnými jeskynními prostorami — dómy, chodbami, komíny, trati vodnými kanály a pod. Témi se vf signál šífí pŕímočaŕe a odrazem od skalních stén. U vyšších kmitočtu dochází behem prenosové cesty k mnohá odrazúm a tím i k silné absorpci okolní horninou, takže útlum prenosové cesty dosáhne v mnohá pŕípadech hodnoty, která již spojení nedovolí navázat. Odrazem vf elektromagnetického vlnení dochází k jeho interferenci, takže v jistých bodech príjmu existuje jeho minimum, vzniklé součas ným dopadem vlny prímé a vlny odrazené, která je oproti predchozí fázové posunutá o 180°, do bodu príjmu. V jiných bodech príjmu pak existuje jeho maximum, vzniklé složením současné dopadlých vln stejné fáze. V místé príjmu je tedy nutné neomezovat se pouze na jediný bod, ale vyšetrit jeho celé okolí. Ve zmĺnéném bode príjmu totiž vf signál nemusí existovat vubec (tzv. hluchá zóna), ale také múže jít pouze o popsané minimum interferenční, resp. o minimum nékteré Fresnelovy zóny (M. D o l u c h a n o v , 1955, A. S t r á n s k ý , 1960, A. R a m b o u s e k, 1961). S popsanými radiostanicemi se takto podarilo realizovat úspešné spojení typu PZ — PZ/PV mezi stanovištem situovaným v V. vchodu Sloupskošošuvských jeskyní (vchod do šošňvských jeskyní za hotelem „Broušek") a cca 550 m vzdáleným stanovištem v Chodbe u Rezaného kamene Sloupských jeskyní. (Plán SloupskoŠošúvských jeskyní publi koval napr. K. A b s o 1 o n, 1970.) 177

3. Podél tektonických porúch a puklinových zón. V tomto prípade se patrne jedná o šírení elektromagnetických vln na rozhraní dvou ruzných fysikálních prostredí. Šírení vf signálu podél puklinových zón v ruzném stupni zkrasovení bylo autory mnohokráte experimentálne prokázáno na puklinách pfes vápencové masívy i 120 m mocné. Využití tohoto zpusobu šírení elektromagnetických vln má velký vý znam pro úspešnou realizaci rádiového spojení PZ — PV. Stéžejní vý znam však spočívá v možnosti využití zmĺnéného zpusobu šírení pro tektonickou analysu krasového území. Realizaci rádiového spojení podél zkrasovelých tektonických linií lze v terénu vysledovat a dosti presne zaméŕit povrchovou projekci téchto zón, lokalisovaných v podzemí, a určit jejich smer a sklon (tzv. radiotestová metóda). Spojení PZ — PZ mezi dvema oddelenými jeskynními systémy muže být dukazem malé vzdálenosti obou systému nebo dukazem existence dalších volných prostor mezi obéma známými. VOĽBA OPTIMÄIINÍHO KMITOČTU PRO SPOJENÍ

Problematika volby vhodných kmitočtu pro spojení PZ — PV a pro radiotestovou metódu je ovlivnéna nejen podmínkami fysikálními, ale i právními predpisy a podmínkami povolovacími ve smyslu Mezinárod ního radiokomunikačního rádu a v neposlední radé i možnostmi provo zovatele. Optimálni nosný kmitočet pro spojení PZ — PV leží v pásmu velmi dlouhých a dlouhých vln (100—300 kHz). U tak nízkých frekvencí do chází k snadnému pruniku elektromagnetických vln relatívne mocnými vrstvami vápencu. Je bežné známým jevem, že i v nekterých hluboko položených jeskynních prostorách je možný príjem rozhlasového vysí lání na dlouhých vlnách. Realizace dlouhovlnných radiostanic pro tento účel je však povolovacímí podmínkami vyloučena. Jinou potíž predsta vuje konštrukční fešení účinných anténních systémú takových stanic. Je nutné je rešit jako antény smerové, rámové. Na podobném princípu je založena známá, v krasových územích však jen ojedinéle používáná geofysikální indukční rámová metóda. Vy sílacím zdrojem je v tomto prípade oscilátor, pracující na kmitočtech mezi 10 až 50 kHz, nékdy i nižších. Vyzaŕovací anténní systém pred stavuje vertikálne postavený rám, prumeru cca 1 m, tvorený cívkou s patričným počtem závitu. Prijímač je opatŕen otočným rámem; méŕí se intenzita elektromagnetického pole a uhel, jímž se rám odklání od horizontálni roviny. Pŕesto, že metóda je nejvíce používáná v rudném prúzkumu, k vyhledávání dobre vodivých teles v de facto nevodivém prostredí,' je možné ji s výhodou použít i v krasovém podzemí. Jak ukazuj í výsledky meŕení GÚ ČSAV v prolongaci Amatérské jeskyné v Moravském krasu, bylo popsané metódy (v denním tiskú nazývané 178

„radiomajákem") použito k upresnení topografické situace mezi Ama térskou jeskyní a jeskynemi Hlubokého závrtu. Kmitočty v pásmu dlouhých vln však nejsou vhodné pro radiotestovou metódu ve zde uvedeném slova smyslu. Ta vyžaduje užití takových kmitoč tu, které dovolují rozlišit zpusob šírení po puklinových zónách a tektonic kých liniích od jiných zpusobu šírení a umožňují lokalizaci místa vý chozu vf signálu z podzemí na povrch. Jako nejvhodnéjší se jeví kmitočty v dolní části krátkovlnného pásma, t. j. kmitočty 2—4 MHz (150—75 m) a v nich obsažené „amatérské pásmo" 3,5—3,8 MHz. Velmi dobré výsledky byly také dosaženy pri použití radiostanic typu VXW 010, VXW 100 a jednoduchých občanských pojítek VKP 050, pracujících na kmitočtech 32—34 MHz a 27 MHz. Záverem lze ŕíci, že kmitočty kolem 30 MHz pŕedstavují horní hranici možného spektra; vyšší kmitočty jsou pro dané účely zcela nepoužitelné. S výhodami lze však vyšších kmitočtu VKV pásma (42, 86, 160 MHz) použít ke spojení ve volném terénu.

Obr. 1. R á d i o s t a n i c e 45 MHz, z a j i š ť u j l c í s p o j e n í PV — PV m e z i z á k l a d n í m t á b o r e m u Amatérské jeskyné, štábem a meteorologickým pozorovacím stanovištém u Protiva n o v a ( p ŕ í m á v z d á l e n o s t c c a 12 k m ) . F o t o Milan H o f e r , M o r a v s k é m u z e u m Abb. 1. F u n k s t a t i o n 45 MHz, mit w e l c h e r die V e r b i n d u n g z w i s c h e n d e m H a u p t l a g e r bei d e r H o h l e A m a t é r s k a j e s k y n e , d e m S t a b u n d d e r m e t e o r o l o g i s c h e n B e o b a c h t u n g s s t a tion bei P r o t i v a n o v h e r g e s t e l l t w u r d e . G e r a d e E n t f e r n u n g e t w a 12 km. F o t o Milan Ho fer, Moravské muzeum

179

Obr. 2. R a d i o t e s t se s t a n i c e m i VKP 050 m e z i v c h o d e m a v s t u p n í m i p a r t i e m i S t a r é O c h o z s k é j e s k y n e v jižnl č á s t i M o r a v s k é h o k r a s u . F o t o A r c h í v M o r a v s k é h o m ú z e a Abb. 2. F u n k t e s t m i t F u n k s t a t i o n e n VKP 050 z w i s c h e n d e m E l n g a n g u n d d e n A n f a n g s p a r t i e n d e r H o h l e S t a r á O c h o z s k á j e s k y n e im s t i n d l i c h e n Teil d e s M ä h r i s c h e n K a r s t e s F o t o im A r c h i v d e s M o r a v s k é m u z e u m

VÝSLEDKY NEKTERÝCH EXPERIMENTO

Z pokusú konaných behem let 1967 a 1968 ve SloupskoŠošuvských jeskyních v severní části Moravského krasu bylo také úspešné spojení mezi partiemi Východního rečišté ve spodních patrech Sloupských jes kyní s jeskynemi Černé propasti v jeskyních Šošuvských, uskutečnéné již popsanými transceivery, pracujícími na kmitočtu 3,7 MHz. Pŕímá vzdálenost obou stanovíšť je v mape asi 150 m. K prenosu vf signálu preš tak mocnou prekážku vápencu došlo patrne podél paralelních, částečne zkrasovelých tektonických puklin smeru 50°—60° a 120°, resp. volnými prostorami, jejichž existence je mezi témito partiemi jeskyní více jak pravdepodobná. Stanice pracující ve Východním ŕečišti byla vybavena prutovou anténou a její poslech byl možný u Wankelova sifónu ve východním smeru, v opačném smeru pak zóna poslechu za sahovala partie spodních páter až za Nageluv dóm (U Písku], Stupňo vitou chodbu a Hlavní síň. Ve vyšší etáži jeskyní nebylo možné spojení 180

navázat v celém prúbehu chodby Stŕíbrné, Soubežné a Ostrovské. Velmi slabý príjem nastal až v tesné blízkosti jícnu Cerné propasti a jeho kvalita se výrazné zvýšila spušténím dlouhodrátové, 20ti m antény do jícnu propasti. Popsané spojení je tedy typu PZ — PZ. Z dalších experimentu je z teoretického hlediska vhodné pŕipomenout zejména experiment v Zadní kapii Nové Ochozské jeskyné, na jehož realizaci se obsluhou rádiostanice VXW 010 {32 MHz) v podzemí podí lei operatér Josef Nesrsta. Úspešnému spojení pŕedcházelo hotové spo jení nad partiemi Staré Ochozské jeskyne a časti Nové Ochozské jes kyné. Oboustranného spojení PZ—PV bylo dosaženo nad Zadní Kapií ve vzdálenosti cca 800 m od jeskynního vchodu. Mocnost vápencového nadloží zde činila asi 50—60 m. Zadní kapie je podlé geologického ma povaní založena na systému kŕížících se puklin, s dominantním uplat nením puklinové zóny VJV sméru 120°. Tato se výrazné projevuje v ko mínech na jižním zakončení, pŕedstavujících z genetického hlediska starý vstup do podzemí, bez jakýchkoliv zachovaných geomorfologických stop vyústéní na povrchu. Zóna poslechu na povrchu se jeví jako 1—4 m

Obr. 3. E x p e r i m e n t s r a d i o s t a n i c í 156 MHz ( R a c e k ) v Jižní o d b o č c e Býčí š k á l y v Mo r a v s k é m krasu. Foto Archív Moravského múzea Abb. 3. E x p e r i m e n t m i t e i n e r F u n k s t a t i o n 156 MHZ ( R a c e k ) in d e r s u d l i c h e n Abzwei g u n g d e r Býčí š k á l a im M ä h r i s c h e n K a r s t . F o t o im A r c h í v d e s M o r a v s k é m u z e u m

181

Obr. 4. R a d i o t e s t (VKP 050) v o d t o k o v ý c h t r a t i v o d e c h P r o p á s t k y III. v c h o d u S l o u p s k ý c h jeskyni. Foto Vojtéch Gregor, Moravské m u z e u m Abb. 4. F u n k t e s t m i t F u n k s t a t i o n e n VKP 050 in d e n A b f l u f i s i c k e r s c h l i t z e n d e r Pro p á s t k a des d r i t t e n E i n g a n g s z u r H ô h l e S l o u p s k á j e s k y n e . F o t o V o j t é c h G r e g o r , M o r a v s k é múzeum

široká a 20 m dlouhá anomálie, smerové presne kopírujíci zmĺnéný, v podzemí mapovaný tektonický prvek, t. j. je protažena VJV smerem 120°. Tyto okolnosti jasne dokládají, že spojení bylo navázáno podel zkrasovélé tektonické zóny. 182

V krátké príprave záchranné akce pri speleologické tragédii v srp nu 1970 v Amatérské jeskyni bylo m. j. treba pfedem pfipravit spo lehlivé spojení mezi povrchem a jeskynémi Bílé vody pod Dómem ob jevitelu Oddelením pro výzkum krasu MM dŕíve realizovane geologicke mapování Amatérské jeskyné a dosavadní poznatky se spojením pres velké mocnosti devonských vápencu podél tektonických puklin v Bycí škále a Ochozské jeskyni, dávaly reálný predpoklad úspéšneho spojení i s Amatérskou jeskyni. Podíl KO MM na akci začal tedy lokalizaci pravde podobného místa spojení s Dómem objevitelú na povrchové projekci

>100

200 m

Obr 5 V s t u p n í p a r t i e , Dóm o b j e v i t e l ú a p ŕ i l e h l á č á s t a k t i v n í h o f e č l š t é Bílé vody v Ama t é r s k é j e s k y n i ( t o p o g r a f i e d i e M. š l e c h t y a k o l e k t í v u P l á n i v s k é s k u p i n y S p e l e o l o g i c k e Í o k ľ u b u g e o l o g l e d i e R. B u r k h a r d t a , 1 9 6 9 1 9 7 0 ) . V ý s l e d e k r a d i o t e s t u se s t a m c e i m Í X W 010 (32 MHz). R p o l o h a r á d i o s t a n i c e n a p o v r c h u , t e č k o v a n é je v y z n a c e n a oblast poslechu v podzemí Abb. 5. Die E i n t r i t t s p a r t i e , d e r E n t d e c k e r d o m u n d d e r a n l l e g e n d e Teil des; a k t i v e n F l u f í b e t t e s d e r Bílá v o d a in d e r H o h l e A m a t é r s k á j e s k y n e . T o p o g r a p h i e n a c h M. Slech t a u n d d e m Kollektiv P l á n i v s k á s k u p i n a S p e l e o l o g i c k é h o k l u b u ; G e o l o g i e n a c h R B u r k h a r d t 1 9 6 9 1 9 7 0 . Das E r g e b n i s d e s F u n k t e s t e s m i t F u n k s t a t i o n e n VXW 010, 32 MHz. R d i e P o s i t i o n d e r F u n k s t a t i o n auf d e r E r d o b e r f l ä c h e . Die p u n k t i e r t e L i m e b e z e í c h n e t d e n H ô r b e r e i c h u n t e r Táge

183

výrazné puklinové zóny 120/90. Spojení bylo úspéšné navázáno radio stanicemi typu VXW 010 (32 MHzj a spolehlivé fungovalo po celou dobu záchranné akce. Pri nezménéné poloze povrchové stanice nad popsanou VJV dislokační zónou, na níž je založená dolní část Dómu objevitelu, bylo možné navázat spojení jednak smérem po vodé až po i . dóm v Povodňové chodbe za odbočkou aktivního vodního ŕečišté. V podstaté byla tedy sledována prolongace VJV—ZSZ dislokační zóny na vzdálenost asi 100 m dle mapy (viz obr. 5). Smérem proti toku Bílé vody bylo možné spojení navázat až k vstupním partiím dómku u Kamenného kvetu, tedy cca ISO m podél puklinových zón SSV smé ru 30°. Hloubka jeskyni pod povrchem, tedy vertikálni rozdíl mezi úrovní povrchové a podzemní rádiostanice, činila cca 120 m. Je zrej mé, že i v tomto pŕípadé bylo prokázáno šírení vf signálu volnými prostorami a podél zkrasovélých tektonických puklinových zón, stýka jících se v Dómu objevitelu, nad níž byla umísténa povrchová stanice. Systematický paleontologický výzkum význačné lokality Stránská škála u Brna, který provádí Geologické oddelení Moravského múzea, byl v etapé roku 1971 ukončen na pracovišti v jeskyni č. 4. Nečekané speleologické objevy — jeskyné s krasovou vodou (R. B u r k h a r d t , 1972, 1973) — pŕevedly další výzkum lokality na Oddélení pro výzkum krasu. Novým pŕedmétem paleontologického výzkumu bude jeskyné č. 6 Ve štóle (R. B u r k h a r d t , 1958). Témer 70 m dlouhá jeskyné ko rosivní genese, budována podél vrstevních plôch a tektonických puklin v jurských vápencích, je vcelku protažená SSZ — JJV smérem a její SZ zakončení se jeví jako chodbovité prostory s nízkými komíny, uza vŕené sutémi severaího svahu Stránské škály. V záŕí 1971 autori vyty čili polygonálním méfením nad jeskyni polohu SZ jeskynních partií na povrchu a pomoci pojítek VKP 050 (27 MHz) ovéŕovali projekci tri hlavních zkrasovélých diakláz na povrchu. Pokusy byly úspéšné n a západní z diakláz. Na povrchu byla vymezena a vytyčena zóna poslechu jednak pri plné vysunuté, jednak pri zkrácené prutové anténé povrcho vé rádiostanice. Druhá VKP 050 v podzemí pracovala v úzké, asi 1,5 m vysoké, na pukliné 155/30 JZ založené prostoŕe. Výsledkem bylo zjišténí, že zóna poslechu na povrchu (obr. 6) je situována, souhlasné s polygo nálním meŕením, pfímo nad západní diaklázou a jejím ucpaným SZ zakončením. Protažení anomálie zcela odpovídá orientaci tektonických puklin v asi 8 m hluboko položených jeskynních prostorách. Aplikace radiotestové metódy tak umožnila upŕesnit místo vhodné pro otevírku dnes zasuténého, bývalého pŕirozeného SZ vchodu jeskyné Ve štóle, nadéjné z hlediska paleontologického výzkumu jako místo s neporuše nými kvartérními vrstvami pod jeskynním vchodem. Praktické pokusy také ukázaly, že pri malých hloubkách jeskyni pod povrchem (použitý kmitočet 27 MHz] se získá plošné rozsáhlá anomálie, v tomto stavu málo použitelná k sledování tektonické situace. Tak ra diotest se stanici VKP 050 (27 MHz), umísténou v trativodech Propástky 184

10 m

Gbr. 6. Výsledek radiotestu nad SZ partiemi jeskyne. Ve škole na Stránské škále u Brna (VKP 050, 27 MHz). Jednoduše je šrafována zóna poslechu s pinč vysunutou, dvojité zóna poslechu se zkrácenou prutovou anténou povrchové stanice Abb. 6. Ergebnisse des Funktestes uber den nordwestlichen Partien der Hóhle „Ve štó le" in der Stránská škála bei Brno mit einer Funkstation VKP 050, 27 MHz. Einfach schraf fiert ist der Hôrbereich bei voll ausgezogener Antenne, doppelt schraffiert der Hôrbe reich bei verkurzter Stabantenne der oberirdischen Funkstation

III. vchodu Sloupských jeskyní (V. G r e g o r , 1971) v hloubce cca 10—15 m pod povrchem, poskytl v terénu anomálii až do okruhu 85 m. Pomoci méŕiče intenzity elektromagnetických polí (viz kapitola Výsled ky technického vývoje) bylo však i zde možno zaméfit zóny maxima vf signálu. Radiotestem byla prokázána souvislost nékterých ponoru, za ložených na dominantních puklinách smeru 30°—50° s trativody Pro pástky. Ďalší výsledky radiotestu ve SloupskoŠošuvských jeskyních a Krížových jeskyních pod Kúlnou viz V. G r e g o r (1973b, 1974a, 1974b). 185

PRÍSTROJOVÁ T E C H N I K A

V prubéhu experimentu byly srovnävány technické parametry dostup né spojovací prístrojové techniky s požadavky, které se behem pokusu ukázaly jako nezbytné. Výberem optimálních kmitočtu pro radiotestovou metódu a spojení PZ — PV jsou predložený problémy volby a technické konstrukce vhod ných anténních systému. V praxi je nutné fešit je kompromisem mezi účinností antény a jejími geometrickými rozmery. Krátký vertikálni záŕič je s hlediska dosažené účinnosti velmi nevhodný, v jeskyních však z technických duvodfi nejčastéji používaný. Rádiostanice vybavená prutovou anténou délky cca 1 m je schopná na frekvenci 27 MHz vy zarovat asi 1/10 vf výkonu vysílače, na frekvenci 3,7 MHz však pouze 1/100 až 1/500 vf výkonu. Anténa, schopná vyzáŕit maximum privedené ho vf výkonu (teoreticky asi 40 °/oj, by musela mít elektrickou délku A/2 (polovinu délky vlnové). Pro frekvenci 3,7 MHz vychází délka jed nodrátové antény asi 40 m, pro 27 MHz asi 5,5 m. První z nich je ve vetšiné prípadu v jeskynních prostorách technicky nerealizovatelné, druhá jen výjimečne. Účinnost prutových antén lze mírne zvýšit umísténím prodlužovací indukčnosti do elektrického stredu záŕiče. Na anténach komerčních ra diostanic (VXW 010, VXW 100 a j.) nejsou však účelné žádné zmeny, které také predpisy nedovolují. Pro radiotestovou metódu je však nutné mít na zreteli požadavek nesmerového vyzaŕování antény rádiostanice v podzemí a smerového diagramu antény zaméŕovacího prijímače na povrchu. Pro prijímač je nejvhodnejší anténa rámová, jejíž účinnost je daleko vyšší než antény ferritové. Jeli potreba určit smysl, je možno rám doplnit anténou pru tovou, takže celá soustava má vyzaŕovací diagram tvaru cardioidy. Ďalší požadavky: — vysoká kmitočtová stabilita pŕijímacího i vysílacího zaŕízení na provozních kmitočtech. Je nutná ke spolehlivému spojení mezi radio stanicemi, pracujícími v rúzných klimatických podmínkách. Prúmérná teplota v jeskyních Moravského krasu se pohybuje mezi 7—9 °C, pri relativní vlhkosti ovzduší až 100 %. Jeskynní prostredí tedy predstavuje vcelku vyrovnaný, konštantní teplotní roční režim. Stabilita pracovního kmitočtu rádiostanice na povrchu nesmi pfestoupit meze prípustné tole rance i béhem značne široké tepelné amplitúdy, vyšší než 60 °C (—25 CC až +4 5 °C). I když prozatímní zkušenosti s komerčními radiostanicemi, jejichž provozní kmitočty jsou pevné nastavený kryštály, jsou v tomto smeru uspokojivé, bylo by pfesto vhodné používat prijímaču s doladi telnými oscilátory — premixery; — príkon vysílačú stupňovité, resp. plynulé, kmitočtové nezávisle regulovaný, v rozmezí asi 0,1—5 W. Zvýšení horní hranice príkonu a tím

186

i vf výkonu vysílače je žádoucí v pŕípadech, kdy pouze nízký vf výkon dostupných radiostanic již nedovoluje spojení navázat; — dostatečná citlivost prijímaču, vybavených ručním rízením vf cit livosti. To je bezpodmínečné nutné v místech silného elektromagnetic kého pole antény v blízkosti vysílače, kde dochází k zahlcení prijímače silným vf signálem, které znemožňuje zameŕení zdroje. Snižováním citlivosti prijímače povrchové stanice je pak možné zúžit a lokalizovat poslechovou zónu na povrchu; — dostatečná selektivita prijímaču, zaručující vyloučení parazitních príjmu vf signálu prípadných stanic, pracujících na kmitočtech shod ných nebo blízkých kmitočtu používanému a s vyšším výkonem. Vétšina komerčních stanic tomuto požadavku plne vyhovuje; — účinná detekce vf signálu s možností objektivního vyhodnocení jeho úrovne (intenzity elektromagnetického pole v bode príjmu) ruč kovým meŕidlem — Smetrem, ocejchovaným pŕímo ve stupnici dB; — vlastní radiotest vyžaduje provoz nemodulovaných vf signálem (prijímač vybaven záznejovým oscilátorem) nebo modulaci konštánt ním nf signálem 1 kHz. Umožňuje objektivní vyhodnocení testu, odstra ňuje fyzickou námahu obsluhy stanice v PZ pri hlasovém signálu (počítání); — dostatečný nf výkon, možnost poslechu na sluchátka. Je nutná v hlučném prostredí, v blízkosti podzemních vodopádu, rečišť a pod.; — samostatný vestavéný napájecí zdroj (akumulátor), možnost pre vozu z akumulátoru nebo batérií externích, kontrola napétí vnitŕních zdroju. Pri prípadné práci z elektrifikovaného stanovište možnost na pájení ze svetelné site 220 V a možnost dobíjení akumulátorových zdroju; — odolnost proti atmosferickým vlivum a špecifickým podmínkám jeskynního mikroklimatu, otŕesuvzdornost, odolnost proti mechanické mu poškození, prevozní spolehlivost, popf. vodotésný prepravní kryt; — snadná ovladatelnost, malé rozmery a váha. Mezi nejdostupnejší rádiostanice patrí komerční rádiostanice — vý robky podniku Tesla. Jejich technická data, schemata, popisy a návody k obsluze byly publikovány ve firemní dokumentaci a v časopise Ama térske rádio (4/1966), dále jsou uvedený v práci E. M i l e n o v s k ý — M. S t u d n i č k a (1970). Následující krátká charakteristika je hodnotí pouze z hlediska vhodnosti k použití pro radiotestovou metódu. VKP 050 — velmi jednoduché občanské pojítko, pracující amplitú dovou modulaci na pevné nastaveném kmitočtu v okolí 27 MHz. Stanice j e vybavena prutovou teleskopickou anténou a nemá zdroj konstantního modulačního signálu. Pŕes nízký výstupní vf výkon — cca 0,04 W — a další nedostatky lze témito pojítky dosáhnout velmi uspokojivých výsledku (zvlášté pfi práci v jeskyních, položených nízko pod terénem), majících však pouze orientační charakter. Pro tato pojítka mluví také jejich pomerné snadná finanční i právni dostupnost. 187

VXW 010 — první čs. plne tranzistorovaná rádiostanice kapesní, pracu jící na pevne zvoleném kmitočtu v 30—40, 80 a 160 MHz pásmu. Vysílač má vf výkon max. 0,1 W, kmitočtová modulace (FM) zaručuje dokona lou srozumitelnost pri spojení i na vétší vzdálenosti (max. 3—5 km ve volném, rovném terénu). Stanice je vybavena bičovou (svazkovou) an ténou a nf generátorem pro signalizaci, kterého lze použít pro radiotest. Vhodné jsou však pouze stanice pracující na kmitočtech max. 36 MHz. Pro zŕízení a provoz této rádiostanice (stejné tak pro další následují cí) je nutné povolení Inšpektorátu radiokomunikací. Provozovatel musí vykonat pŕedepsanou zkoušku, na jejímž základé obdrží platné vy svedčení radiotelefonního operatéra. VXW 100 — vysoce kvalitní, prenosná, plné tranzistoroväná rádio stanice, pracující na kmitočtech jako pŕedchozí. Vysokofrekvenční vý kon max. 1 W. Je opatŕena svazkovou a stejné jako pŕedchozí i záves nou anténou a nf generátorem pro signalizaci. Pro dané účely jsou vhodné pouze stanice pracující na kmitočtech do 36 MHz. Bežné dodá vané prístroje 80 MHz jsou vhodné pouze pro spojení ve volném terénu (PV — PV) a lze je nechat ve výrobním závode pŕeladit do požadova ného pásma. VXN 101 — tranzistorovaná vozidlová rádiostanice, která muže pra covatsevšemi uvedenými typy (vyjma VKP 050). Pri vf výkonu asi 10 W je dosah ke stanici stejného typu asi 10—30 km dle povahy volného terénu, úrovne místního rušení a pod. Stanice (36 MHz) vhodná k po užití ve vétších, snadno prístupných jeskynních systémech, k pokusum pŕes vétší mocnosti vápencú nebo k pokusum mezi vzdálenéjšími jes kynními systémy. Autori hodlají této stanice použít k náročným testum v horní části krasového povodí Sloupského potoka. Pro práci na optimálních kmitočtech v pásmu 2—4 MHz bylo použito radiostanic vlastní konstrukce, které jsou v současné dobé v prestavbe. Konstrukce je ŕešena specielné pro daný účel a její parametry se velmi pŕibližují požadovaným. Stanice pracují na pevných nebo pŕeladitelných kmitočtech v rozsahu 3,5—3,8 MHz, tedy v „amatérském pásmu" 80 m. Ke zŕízení a provozu takové rádiostanice jest zapotŕebí príslušného po volení orgánu ministerstva vnitra. Operatér, člen Svazarmu, musí složit pŕedepsané zkoušky a vlastnit oprávnéní k amatérskému vysílání ka tegórie B.

VÝSLEDKY TECHNICKÉHO VÝVOJE

Ve snaze sloučit jmenované požadavky na zaŕízení s technickými a právními možnostmi uživatele vyvinul V. Gregor vyjma v pŕedchozí kapitole zmĺnéného zaŕízení — radiostanic 3,7 MHz — doplnék k sta nicím VKP 050, VXW 010, VXW 100 a VXN 101. Jedná se o méŕič inten zity elektromagnetických polí pracující na kmitočtech námi používa 188

G H

32 MHz

ných stanic VKP 050 (27 MHz) a stanic rady VX. Jako základu prístroje bylo použito upraveného zapojení pikoampérmetru, jehož schéma je publikováno v Technických zprávách Tesly Rožnov (duben 1971, str. 50—51). Rámová anténa (osmickového vyzafovacího diagramu) tvorí primo resonanční obvod, k némuž jsou pŕipínány paralelní kapacity C1 a C2, jimiž se funkce prístroje radí buď do pásma 27 MHz (VKP 050), nebo 189

36 MHz (stanice rady VX). Za detektorem, zapojeným jako zdvojovač napetí, následuje obvod jednoduchého impedančního transformátoru se stejnosmerným asymetrickým čtyŕstupííovým zesilovačem, na jehož vstupu je tranzistor MOS KF 521. Druhou část zesilovače tvorí integro vaný obvod MAA 145. Prístroj, tepelné stabilizovaný termistorem v zá porné zpetné vazbé, je málo citlivý na zmeny napájecího napetí 9 V, získavaného ze dvou plochých batérií. V zapojení s meŕícím prístrojem MP 40—100 fxA je základní výchylka 100 pA pfes celou stupnici prí stroje. Postup zameŕení: nejprve povrchovou rádiostanici s plné rozvinutou prutovou anténou overíme existenci vf signálu v pŕedpokladaném místé príjmu a navážeme pokud možno oboustranné spojení PZ — PZ nebo PZ — PV. Po domluvé s partnerem, obsluhujícím rádiostanici v podzemí, zapne tento nf signál (u VXW 010 a VXW 100], nebo priloží k mikro íonu tranzistorovaný bzučák (u VKP 050). Pak teprve provedeme zame ŕení výchozu vf signálu meŕičem, a to na minimum osmičkového dia gramu. V současné dobé pracujeme na stavbe a zkouškách upravených CW — SSB transceiveru (Amatérské rádio 7/1969, P. B o r o v i č k a , J. K 1 i m o s z, 1972), pracujících na kmitočtu 3,5—3,8 MHz, které hodlá me pro radiotestovou metódu použít. Zájemcum doporučujeme také prostudovat zapojení a parametry vysílače, puvodne použitého pro ka rotáž ve vrtech, který publikuje B. S y r o v á t k a (1966).

ZÁVER

Pŕedpokladem pro aplikaci radiotestové metódy je znalost topogra fického prubéhu študované jeskynní soustavy a její polohy vzhledem k terénu. Zpravidla je to topografický jeskynní plán a jeho polygon, vynesený na povrchu. S vetšími časovými ztrátami pri vyhledávání po lohy je možno metódu použít také nad dosud nezmapovanými jeskynní mi prostorami. Ďalším pŕedpokladem je provedená geologická a po drobná tektonická dokumentace jeskyne. Ta skýtá základní obraz o tektonické situaci v podzemí, jejíž povrchovou projekci anomálie (po slechové zóny) zpravidla kopírují. Značné presné kopíruje povrchová anomálie situaci v podzemí ve dvou pŕípadech z dosavadních testu. Pri hloubce jen asi 8 m nad po vrchem sleduje anomálie nad SZ partiemi jeskyne Ve štóle ve Strán ské škále západní diaklázu. Anomálie je shodné s ní protažená jV smé rem 155°, v rozmérech asi 7 X 1 — 2,5 m. Ješté i pri mocnosti nadloží 50—60 m nad Zadní kapií Nové Ochozské jeskyne probíhá v terénu anomálie shodne s puklinovou zónou 120°, lokalizovanou v podzemí. Anomálie je protažená v délce cca 20 m a šíŕ

190

ce 1—4 m. Tyto prípady jsou zrejmé pŕíkladem jediné dominantní, s povrchu do podzemí se projevující tektonické pukliny. Rada jeskynních komínu je situována na protínání tektonických puk lín dvou i více smeru, a to je patrne spolupŕíčinou temer bodových, lineárne neprotažených anomálií, které byly zjištény nad komíny Ta nečního sálu, poblíž Beránka a pri jižním zakončení dómu Ochozské jeskyné a nad Pohanským komínem, Jižní odbočkou a Obŕím komínem Býčí škály. Zatím nelze ŕíci mnoho o geologických a geofysikálních podmínkách vhodných pro sledování vf signálu na vétší horizontálni vzdálenosti jeskynního prubéhu. Pokusy o spojení PZ — PV nad SV, dosud neobjeve nou prolongací Zkamenélé ŕeky v Ochozské jeskyni, které pri orientační pochuzce bylo navázáno ješté do vzdálenosti 300 m, bude treba jéšté upŕesnit zejména v poloze a v šíŕkovém rozsahu anomálií. Úspešné spojení (oboustranné) PZ — PV s Amatérskou jeskyní podél puklinové zóny 120/90° Dómu objevitelu béhem záchranné akce (reali zované za stejných podmínek znovu pri pruzkumné akci roku 1971) pokrylo dosti rozsáhlou partii jeskyné šírením jednak po uvedené zóne, jednak šírením vf signálu volnými prostorami. Spojení bylo možno navázat SZ smerem do vzdálenosti asi 100 m, kde došlo k jeho ztráté v místech rozšírení Povodňové chodby v 1. dóm. SV smérem 30° bylo spojení udržováno až do vzdálenosti 180 m, opét po rozšírení chodby v Dóm u Kamenného kvetu. V obou pŕípadech se současné v pudorysu stává prubéh Amatérské jeskyné komplikovanéjším. Tento jev je patrne analogický ztráté spojení v Hadici (úzká, 170 m dlouhá meandrující chodba) pri jejím vstupu do mohutných dómu Staré Ochozské jeskyné. Nejvétším úspéchem je zatím spojení PZ — PZ navázané na vzdále nost cca 550 m mezi vchodem Šošuvských jeskyní a stanovištém v Chod be za Rezaným kamenem ve Sloupských jeskyních. Bylo dosaženo na použitém vhodném kmitočtu 3,7 MHz a umožnéno značné lineárním prubéhem jeskynních partií, predurčených výraznou tektonikou smeru 30—50°. Oddelení pro výzkum krasu Moravského múzea pripravuje bohatý program radiotestu, zajišténý dokonalou prístrojovou technikou. Bude jich použito k vyšetrení tektonické situace v jeskyních ponorové oblasti Sloupského potoka v Moravském krasu a ke stopování dosud neobje vených jeskynních prolongací. Také v jeskyních Jedovnického potoka v Rudickém propadání bude radiotestové metódy použito k pŕesnéjšímu povrchovému zaméŕení členitého jeskynního systému. Situaci kompli kuje zde neobvyklá mocnost (až 220 m) vápencového nadloží a exis tence fosilního krasu s hematitickolimonitickými železnými rudami na bázi.

191

LITERATÚRA 1. ABSOLON, K., 1970: Moravský kras 1. Academia Praha, 418 str., 23 príloh. 2. BURKHARDT, R., 1958: Krasové zjevy v jurských vápencích Stránské škály a Nové hory u Brna. Československý kras, Praha, 11: 183—186. 3. BURKHARDT, R., 1972: Vodní jeskyne ve Stránské škále. Véda a život 1/72: 29—31. 4. BURKHARDT, R., 1971: Einige neue Methoden in der wissenschaftlichen Karstfor schung. Die Hohle, Wien 22, 3: 92 — 96. 5. BURKHARDT, R., — NESRSTA, R., 1970: Rádiotechnika ve speleologii a speleo geologii. Sborník Okresného vlastivedného musea v Blansku, 2: 52 — 57 (zde další li teratúra). 6. BURKHARDT, R. — NESRSTA, R., 1969: S vysílačkami mezi krápníky. Práce 11 XI 1969 a 1. XII. 1969. 7. DOLUCHANOV, M. P., 1955: Šírení rádiových vln (preklad). SNT1 Praha. 8. FRITSCH, V., 1933: Mitteilung uber die Versuche in den Punkvahôhlen. Hochfre quenztechnik und Elektroakustik, 41/H6. 9. FRITSCH, V., 1949: Grundzuge der angewandten Geoelektrik. Wien. 10. FRITSCH, V., 1963: Električeskije izmerenija v trechmernych provodnikach pri ménitelno k prikladnoj geoelektrike. Preklad z nemčiny (1960). Moskva 1963, 316 str., 1149 + 119 čísel literatúry. 11. GREGOR, V., 1971: Objev speleologu ve Sloupé. Práce 24. 8. 1971. 12. KLIMOSZ, J. — BOROVIČKA, P., 1972: Transceiver CW pro 80 m. Amatérské rádio 9: 353 — 354. 13. LOUCEK, D., 1957: O použití radia v jeskyních (podlé Fielding, McGehee: Rádio Transmission in Caves, Bulletin seventeen of The NSS, December 1955). Českosloven ský kras 10, Praha, str. 80 — 81. 14. MAŠÍN, J. — VÄLEK, R., 1963: Pfehled užité geofyziky pro geology. SPN Praha, 315 str. 15. PEMBLE, H., 1966: Subterranean Rádio Propagation. ASF Newsletter, July 1966 p. 4. 16. PETROVSKIJ, A. D., 1971: Radiovolnovyje metódy v podzemnoj geofizike. Nédra, Moskva, 224 str., 130 čísel literatúry. 17. MILENOVSKÝ, E. — STUDNIČKA, M., 1970: Prenosné a vozidlové VKV rádiostani ce. Naše vojsko, Praha, 360 str. 18. SYROVÄTKA, B., 1966: Tranzistorový vysílač 2 MHz pro geologický pruzkum. Sdé lovací technika 5: 184 — 186. 19. RAMBOUSEK, A., 1961: Amatérská technika velmi krátkých vln. Naše vojsko, Praha, Zde další literatúra. 20. ZIMIC, R., 1965: Radlo Direction Finding in Caves. Communications, 7, 1: 1 — 7. 21. Anonymus, 1966: Naše první občanské rádiostanice. Amatérské rádio 4. 22. Red. C. Cullingslad, (The Research Group) Manual of Caving Techniques. Routhle ge + Kegan, London. 23. Anonymus, 1971: Technické zprávy. Tesla Rožnov. Príklady použití lineárních in tegrovaných obvodu. I. vydání. 24. BURKHARDT, R., 1973: Ein Beitrag zur Geologie und Karsthydrographie der Hôhle Stránská škála Nr. 4. Časopis Moravského musea, Sc. nat., Brno 56 — 57 47 — 56. 25. GREGOR, V., 1973a: Applied Electronics in Cave Investigation. International Spe leology 1973, Abstracts of Papers (edited by V. Panoš) Olomouc, 101 — 102. 26. GREGOR, V., 1973b: Pŕíspévek k hydrografii a hydrologii horní části krasového povodí Sloupského potoka v Moravském krasu. Časopis Moravského musea Sc. nat Brno, 58: 57 — 78, 4 pfíl. 27. GREGOR, V., 1974a: Problematika hydrografie ponorného Sloupského potoka v Moravském krasu. Časopis Moravského musea, Sc. nat., Brno, 59 (v tiskú).

192

28. GREGOR, V., 1974b: Kfižovy Jeskyne pod Kulnou a jejich vztah k hydrografii ponorové oblasti Sloupského potoka (Moravský kras). Časopis Moravského musea, Sc. n a t , Er io, 59 (v tiskú). 29. GREGOR, V. — PRINC, M., 1974: Beispiele fur die Applikation der Schwachstrom elektronik in der komplexen speläologischen Erforschung. Die Hohle, Wien (v tiskú).

HOCHFREQUENZTECHNIK IN DER KARSTFORSCHUNG UND HOHLENGEOLOGIE

Rudolf Burkhardt

— Vojtéch

zyxwvutsrqpon

Gregor

Z u s a m m e n f a s s u n g Die Radiotestmethode kann man in der Speläologie dort benutzen, wo der Hohlen verlauf mit Rucksicht auf die Erdoberfäche bekannt ist und wo eine geologischtekto nische Aufnahme der Hohle durchgefuhrt wurde. Bei der Verbindung Erdoberfläche — Unterwelt bei einer geeigneten Frequenz (von 3,7 MHz und 27 — 32 MHz) bietet diese Methode eine Moglichkeit der Untersuchung der verkarsteten tektonischen Linien an der Erdoberfläche. In manchem Fällen wurden mit FelsDurchdringen des HFSignals aus der Unterwelt längs der (in den Hôhlen dokumentierten) tektonischen Kliifte, im Terrain linear verlängerte Anomalien festgestellt, ein andermal wurde eine fast punkt artige Anomálie íiber einer Kreuzung von mehreren Kliiften, bei einer Tiefe bis 120 m unter dem Terrain, gefunden. Die Verfasser versuchen, die Radiotestmethode fur eine Voraussetzung des Vorkom mens von unbekannten Hählen zu benutzen.

PRINCÍP FUNKCIE OBČASNÝCH A PERIODICKÝCH PRAMEŇOV zyxwvutsr IVAN CEBECAUER — MILAN LÍŠKA

Funkcia periodických, ale a] občasných prameňov nebola dosiaľ dostatočne vysvetlená, hoci boli tieto pramene v minulosti, a su a] teraz stredobodom pozornosti. Občasné a periodické pramene sa spo mínajú vo viacerých prácach (3, 5, 6, 9, 10, 11, 12, 24, 25, 26, 29, 30, 32} no ich funkcia nebola vysvetlená na základe niektorých zákoni tostí hydrodynamiky, ale na základe určitých predstáv, ktoré neviedli vždy k správnym záverom. Najväčšia pozornosť sa venovala občasnému prameňu pod Havraňou skalou v Slovenskom raji a periodickému pra meňu pri Tisovci. Prvé správy o občasnom prameni pod Havraňou ska lou pochádzajú z roku 1861 od E. H e 1 m a pod názvom „Die periodi sche Quelle von Kapsdorf", uverejnené v ročenke „Verein fúr Natur kunde zu Pressburg", č. V, v rokoch 1 8 6 0 1 8 6 1 . E. H e 1 m ako prvý poukazuje na pozoruhodnosť tohto prameňa. Opisuje jeho vyvieranie a tvrdí, že výlev trváyxwutsrqponmljigfecbaXWVUTSRPONMKJIHGECB 1V2 hod. i viac. Ako ďalší sa prameňom zaoberal E. S c h w a 1 b v Mitteilungen der Geographischen Gesellschaft, Wien 1861 E S c h w a 1 b upozorňuje, že prameň nefunguje v rovnakých časových intervaloch, pretože jeho funkcia závisí od intenzity zrážok. Ani jeden z týchto autorov však nevysvetlil funkciu tohto prameňa. Roku 1863 sa prameňom zaoberal známy slovenský geológ D. S t u r v článku „Die intermittierende Quelle von Stracená in Ober Ungarn . Roku 1867 písal o tomto prameni aj po slovensky v Letopise Matice slovenskej pod názvom „Ztratená, časom tratiace sa vrelo na Slovensku". Hoci D. Štúr pri prameni nebol, ako prvý vy svetľuje jeho funkciu na základe násosky. Pomohli mu aj poznámky dvoch výskumníkov tohto prameňa, a to W. Schuberta z gymnáziá v Levoči a dr. A. Nováka z Prahy, ktorý dokonca žiada Štúra o odpo veď ako súvisí činnosť prameňa s rôznym postavením Mesiaca. Roku 1954 píše o prameni v Krásach Slovenska E. N e m č e k v clanku „Ob časný prameň v Slovenskom raji". O rok neskoršie Ľ. H 1 a v a c 1 k v Geografickom časopise. O unikátnosti tohto prameňa pise roku 1969 194

L. Déneš v článku „Unikátny prírodný úkaz" (3). V posledných rokoch sa touto problematikou zaoberajú najmä články v Krásach Slovenska. A. D r o p p a na základe vlastných pozorovaní opisuje jeho funkciu a priebeh výtoku, ktorý aj graficky znázorňuje. E. N e m č e k v Krásach Slovenska 4 píše o možnostiach výskumu tohto prameňa. Okrem tohto prameňa sa spomínajú aj ďalšie, ako napr. periodický prameň v Tisovci (14, 26), občasný prameň pri Dobrej Vode (32), ob časná vyvieračka v Malom Sokole (31) v Slovenskom raji a i. Hoci niektoré závery súvisiace s funkciou občasného prameňa sú správne, jeho funkcia nebola dosiaľ dostatočne vysvetlená v závislosti od zákonov hydrodynamiky, čo viedlo k nesprávnym záverom. Na tieto nedostatky poukážeme pri opise funkcie občasného, resp. periodického prameňa.

ROZDELENIE PRAMEŇOV V KRASOVÝCH ÚZEMIACH

Vyvieračky a krasové pramene sa od prameňov na nekrasových hor ninách odlišujú niektorými vlastnosťami, ktoré sú pre ne veľmi cha rakteristické. Je to napr.: výdatnosť, kolísanie výdatnosti prameňov, rýchlejšia reakcia prameňa na zrážky atď. Z hľadiska geologickej štruk túry a podmienok výveru sa pramene v krasových územiach rozdeľujú na zostupné a výstupné. Podmienkou výveru týchto prameňov je styk priepustných hornín (vápence) s nepriepustnými horninami. Krasové pramene však možno rozdeliť i z hľadiska ich funkcie v čase, a to na stále, občasné a periodické. Ich funkcia v čase závisí od intenzity zrá žok, od zbernej oblasti, ktorá patrí uvedenému prameňu, od geometric kého tvaru a usporiadania podzemných priestorov a od zákonitostí hyd rodynamiky atď. Na ich funkciu nepriamo vplývajú aj iné faktory, ako sú napr. prvky fyzickogeografického prostredia a niektoré faktory spojené s prúdením vody. Na ich činnosť má vplyv takisto zmena at mosferického tlaku, ktorá sa prejavuje čiastočne na zmenách výtoko vého množstva. Stále pramene sú charakterizované neprerušovanou funkciou závislou od dostatočne veľkého infiltračného územia stále zásobujúceho prameň vodou. Občasné pramene sú charakteristické ne pravidelnými prestávkami medzi jednotlivými vývermi. Túto nepravi delnosť môžu spôsobovať rôzne príčiny, ako napr.: plošne malá zberná oblasť, ale najmä klimatické pomery atď. Prestávky medzi jednotlivými vývermi môžu byť pri niektorých občasných prameňoch veľmi dlhé, čo závisí nielen od zrážok, veľkosti infiltračného územia, ale aj od veľ kosti podzemných priestorov a od jednotlivých úrovní výverov. Pre stávky medzi vývermi občasných prameňov sú dlhšie pri tých prame ňoch, pod ktorými sa nachádzajú ďalšie pramene, s ktorými majú súvis, a preto fungujú len pri veľkých zrážkach. K týmto prameňom patrí napr. občasný prameň v Mokrej doline v Plaveckom krase (obr. 1), na 195

zývaný tiež marcovým prameňom. K občasným prameňom patrí aj estavella, ktorá funguje raz ako vyvieračka, inokedy ako ponor (obr. 2). Zo Slovenska sú estavelly známe z Malých Karpát (2) a z Malej Fatry. Periodické pramene sa na rozdiel od občasných prameňov odli šujú pravidelnými prestávkami (periódami) medzi jednotlivými výver mi a ich funkcia závisí od pravidelného prítoku počas dlhšieho časo vého obdobia, od tvaru podzemných priestorov a ich vhodného prevý šenia. Periodický prameň je zo Slovenska známy od Tisovca (12, 13, 14, 15, 26). Činnosť tohto prameňa je trochu odlišná od bežných ob časných prameňov. Líši sa v tom, že z prameňa stále vyteká určité malé množstvo vody. Toto množstvo vytekajúcej vody sa vo viacmenej pravidelných periódach podstatne zvyšuje. Tento periodický prameň

Obr. 1. Občasný prameň prepadový. H — kolísanie vodnej hladiny

196

Obr. 3. Periodická vyvieračka (Tisovec]

Obr. 4. Najjednoduchší tvar občasného prameňa

predstavuje akúsi kombináciu stáleho a periodického prameňa (obr. 3). Niektoré občasné pramene za určitých podmienok môžu mať cha rakter periodických prameňov (obr. 4). Je možné, že k týmto prameňom patrí aj občasný prameň pod Havraňou skalou. Jeho občasnosť prav depodobne závisí od malej zbernej oblasti, ktorá sústavne nestačí zá sobovať prameň vodou a jeho činnosť v prevažnej miere závisí od väčšej intenzity zrážok v určitom časovom úseku a od geometrického usporiadania celého podzemného systému. 197

OPIS VÝVERU PRAMEŇA Z DOSIAĽ ZNÁMYCH POZOROVANÍ

Začiatok výveru občasného prameňa pod Havranou skalou sprevádza jú podľa niektorých autorov zvukové efekty (dunenie, bublanie, šumot). Neskoršie sa objaví slabý prúd vytekajúcej vody, ktorej výdatnosť stúpa, kým nedosiahne maximálnu výdatnosť. Vyvieranie vody v čase postupného zväčšovania sa množstva vytekajúcej vody sprevádza zvuk pripomínajúci chrčanie (5, 11). Po dosiahnutí maximálnej výdatnosti začne klesať. Časy výverov vody občasného prameňa sa podľa jednot livých autorov rozchádzajú (5, 11, 24). Prestávky medzi jednotlivými vývermi trvajú 30 minút až niekoľko týždňov, čo závisí od atmosferic kých zrážok. Na túto závislosť poukázal už E. S c h w a l b (28), ktorý doslova píše, že „vrelo to nevyviera v rovnakých odsekoch času, ale podľa suchoty alebo mokroty počasia". Z uvedených pozorovaní vyplýva, že pri opise intervalov a intenzity vyvierania sa jednotliví autori značne rozchádzajú. Poukázal na to už D. Š t ú r, ktorý doslova píše „Kdokoľ vek pozorne prečíta tu hore podané poznamenania o Ztratenej, uvidí, že každú dátku každý pozorovateľ ináč opisuje, ba že jeden to zapiera čo druhý tvrdí. Toto na žiaden spôsob nemôže požiadavkám prírodozpytu za dosť učiniť." Aj A. D r o p p o v i sa zdajú zmienky o vývere prameňa uverejnené v Krásach Slovenska málo vierohodné ( 5 ) . V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že jednotlivé vývery nemusia byť vždy spojené so zvuko vými efektami a môžu mať aj rôzne odchýlky a nemožno ich pokladať za menej vierohodné.

NÁZORY NA FUNKCIU OBČASNÉHO PRAMEŇAwvutsponjigbaZYXVUTSRQPONMLKJI POD HAVRAŇOU SKALOU.

Funkciu občasného prameňa jednotliví autori vysvetľujú na základe násoskovite ohnutého výtokového kanála z podzemnej vodnej nádrže (3, 5, 9, 11, 24, 29, 30). Ako prvý opisuje funkciu občasného prameňa na základe'násosky D. Š t ú r . Treba podotknúť, že existencia násosky vzhľadom na funkciu prameňa je nevyhnutnou, ale nie postačujúcou podmienkou. Pri napĺňaní podzemnej nádrže vodou sa dotiaľ vypĺňa výstupná časť násosky, kým nedosiahne úroveň jej spodného ohybu (úroveň a); potom voda pretečie do odtokového kanála (zostupné ra meno násosky) a začína vytekať na povrch (obr. 5). Výdatnosť prame ňa stúpa, kým nedosiahne hornú časť násosky (úroveň b). Maximum prietoku trvá, pokiaľ neklesne hladina po vrchnú hranu spodného ohy bu výtokového kanála (úroveň c), pričom tlak vzduchu klesá nad hla dinou v nádrži. Z uvedených údajov vyplýva, že občasný prameň fun guje vtedy, keď zberná dutina je bez prístupu vzduchu. Vychádzajúc však zo základov hydromechaniky nemôže za neprístupu vzduchu pra 198

Obr. 5. Schéma občasného prameňa

meň fungovať ako občasný (pozri pri opise funkcie občasného pra meňa ). Hoci je známe, že čas napĺňania podzemnej zbernej nádrže je rôzny, A. D r o p p a tvrdí, že množstvo vytečenej vody a čas výtoku prameňa je vždy rovnaký a že čas výtoku prameňa závisí od veľkosti podzemnej nádrže a od priemeru odtokového kanála. Tieto názory na funkciu prameňa nie sú celkom správne. Čas výveru prameňa nezávisí od veľkosti podzemnej dutiny, ale od objemu tej časti zberného priestoru, ktorý ohraničuje hladina vody zodpovedajúca maximálnej a minimálnej úrovni. Tento objem sa rovná r h max. d h k d g F p l o g n á veľkosť hladiny závislá od výšky h. Čas yxvutsrpo j h min. ' výveru závisí ďalej od veľkosti prítoku vody do zbernej nádrže, ktorý sa mení v závislosti od atmosferických zrážok, a preto i množstvo vy tečenej vody a dĺžka výveru prameňa nie sú vždy rovnaké. Keď prítok vody do zbernej nádrže v daždivom období je Qi a prítok vody v such šom obdobíwvutsponjigbaZYXVUTSRQPONMLKJIHFEDCBA Q , musí platiť, že Q I > Q 2 . Pri vyvieraní vody nevyteká iba 2

objem V = S h max' F

a l e a í

v o d a

' k t o r á Počas výveru do zbernej

dutiny priteká. Teda v období s väčšími zrážkami vytečie objem V + Qi a v suchom období V + Q . Keďže Q I > Q 2 , musí platiť, že aj V + Q T > V + Q . Z toho vyplýva, že čas výveru prameňa a množstvo vytečenej vody nie sú vždy rovnaké a závisia od klimatických pomerov. 2

199

Keď platí, žewvutsponjigbaZYXVUTSRQPONMLKJIHFEDCBA Q I > Q 2 a Qiti = V + Q ti zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONM V

Q2t2 =

V + Q

a čas výveru ti =

—

U V _

V — U I

to = Q ,

Q 2

potom musí platiť, že ti>t2. Použité symboly: Qi — veľkosť prítoku pri veľkých zrážkach, Q2 — veľkosť prítoku pri suchom období, Qv — výkon násosky, V — aktívny objem zberného priestoru, F — plocha vodnej hladiny v danej úrovni, h — výška vodnej hladiny od zrovnávacej roviny, t — čas výveru.

MODEL OBČASNÉHO PRAMEŇA A JEHO FUNKCIA

Na základe predchádzajúcich pozorovaní občasného prameňa pod Havraňou skalou zostrojili sme jeho model, na ktorom sme si overovali podmienky jeho funkcie. Model nie je zostrojený vo fyzikálnom pomere k skutočnému občasnému prameňu (obr. 6, 7 j . Znázorňuje zidealizovaný podzemný systém v teoretickom ponímaní. Pomocou tohto modelu chceme poukázať na veľký význam hydrodyna mických zákonitostí pre funkciu týchto prameňov. Model pozostáva z prizmatických nádob pospájaných sklenými rúrkami. Nádoba A repre zentuje funkciu nadložia, z ktorého priteká voda do zberného (akumu lačného) priestoru B. Nádoby A a B sú spojené rúrkou, v ktorej je ventil na regulovanie veľkosti prítoku do akumulačného priestoru B. V hornej časti nádoby B je otvor, ktorý zabezpečuje prístup atmosferického vzduchu na hladinu vody. Uzavretím tohto otvoru možno demonštrovať „činnosť" občasného prameňa za neprístupu vzduchu. V spodnej časti bočnej steny B je pripojená sklená rúrka tvaru násosky. Jej druhý ko niec je napojený na nádobu C predstavujúcu akumulačný priestor pre vzduch. Z dna nádoby C vedie rúrka menšieho priemeru, ktorou sa odvádza voda z nádoby C do miesta výveru (rúrka 5). Nádoba C j e spojená ďalšou rúrkou s nádobou D, ktorá predstavuje sifón. Zo sifónu vychádza ďalšia rúrka, ktorá predstavuje kanál vyúsťujúci na povrch. Za určitých okolností celá časť systému od ohybu násosky po vyústenie môže fungovať ako zostupné (výtokové) rameno násosky.

200

Obr. 6. Model občasného prameňa pod Havranou skalou. A — nádoba predstavujúca nadložie, B — nádoba predstavujúca zberný priestor, C — nádoba pre akumuláciu vzduchu, D — nádoba predstavujúca sifón; 1 — spojovacia rúrka s ventilom, 2 — násoska, 3 — spojovacia rúrka medzi nádobou C—D,zyvutsrponmlkjihgfedcbaZVTSRPOMLKJIHGEDCBA 4 — rúrka odvádzajúca vodu z nádoby C do miesta výtoku, 5 — rúrka vyúsťujúca na povrch, 6 — rúrka pre prístup atmosferického tlaku

Obr. 7. Predpokladaný podzemný systém občasného prameňa pod Havranou skalou

201

FUNKCIA OBČASNÉHO PRAMEŇA POD HAVRAŇOU SKALOU

Na základe pozorovaní občasného prameňa na zostrojenom modeli funkcia občasného prameňa vyzerá takto: Predpokladáme, že voda priteká z nadložia (nádoba A] do zberného priestoru (nádoba B) počas jedného cyklu v určitom konštantnom množ stve Q, . Hladina vody v zbernom priestore (B) postupne stúpa, kým ne dosiahne výšku hj, ktorá zodpovedá spodnej časti ohybu násosky. Nad hladinou vody v zbernom priestore predpokladáme atmosferický tlak. Voda od okamihu, keď dosiahne úroveň hi začína voľne vytekať násos kou do ďalšieho podzemného priestoru (nádoba C), odkiaľ je kanálom (rúrka 4) odvádzaná do miesta výveru. Za čas dt stúpne hladina v zber nom priestore o dh a pribudne v ňom objem dv = Fhi.dh. Súčasne za v. čas dt odtečie množstvo dQ r i = Gr sin ct .h« dt a do nádoby pritečie o v

množstvo dQfJ = Qp dt. Rozdiel medzi prítokom a odtokom sa rovná prírastku: g . sin a 3 n ] t 5 h dt, dt = F h i . d h 3 v Použité symboly: Q — množstvo pritekajúcej vody, F P — plocha vodnej hladiny v určitej úrovni, h t _ výška úrovne hladiny od zrovnávacej roviny, h _ výška vodnej vrstvy vo výtokovom ramene násosky, a uhol sklonu zostupného ramena násosky, v — kinematická viskozita, A — súčiniteľ odporu, 1 — dĺžka násosky, F n — prierez násosky, d — priemer odtokového kanála násosky. Zvyšovaním hladiny vody v zbernom priestore zväčšuje sa i prieto kové množstvo voľne odtekajúcej vody násoskou. Odtokový kanál ne stačí odvádzať vodu, a preto v priestore za násoskou (nádoba C) za čína hladina vody stúpať. Voda zaberá postupne väčší objem a vytláča vzduch z tohto priestoru cez spojovací kanál (rúrka 3) do sifónu (ná doba D). Vytláčaný vzduch prekonáva odpor vody v sifóne, čím do chádza k charakteristickému zvukovému efektu pripomínajúcemu bub lanie Prenikajúci vzduch strháva vodu z priestoru sifónu do výtoko vého kanála (rúrka 4 ) . Tento zvukový efekt nemusí nastať v tom prípade ak jednotlivé vývery nasledujú za sebou v dlhších casových odstupoch za ktoré stačí voda sústavou drobných puklín z priestoru sifónu odtiecť. Keď je sifón bez vody, resp. hladina vody v sifóne klesla na takú úroveň, že nekladie odpor unikajúcemu vzduchu, vzduch uniká voľne cez výtokový kanál do atmosféry, a preto nevovoláva nijaké spomínané zvukové efekty. 202

Pri stále stúpajúcej hladine vody v zbernom priestore (nádoba B) v dôsledku prítoku Q,,, ktorý pokladáme za konštantný počas jedného výveru, násoska nestačí odviesť volným odtokom pritekajúce množstvo vody a zahltí sa. Voda preteká násoskou voľne v čase, ktorý zodpovedá stúpnutiu hladiny z výšky hi na výšku h>. Čas ti, za ktorý hladina dosiahne výšku h2 sa rovná: Fhi dh dti = e . sin n

h 2 ti =

h3a

3 v

Fhi g . sin u

3 hi

3 v

h 3 a

V momente, keď hladina dosiahne úroveň h> zahltí sa násoska v prie reze a — a'. Od času ti, keď sa vyplní prierez násosky a — a' až po čas t2, keď sa vyplní celá zostupná časť násosky uplynie nejaký čas d ť. Za tento čas stúpne hladina v zbernej nádrži v dôsledku konštantného prítoku Q p o dh do výšky h>4dh. Po úplnom zaplnení výtokového ramena uplatňuje sa spád daný súčtom jednotlivých výšok H v =H +S +d h , ktorý je rozdielom medzi hornou hladinou v zbernom priestore a výtokovým otvorom v určitom čase t. Hladina vody v zbernom priestore postupne klesá, čím sa zmenšuje i vý tokové množstvo. Čas t, za ktorý sa vyprázdni zberný priestor do úrovne h„ od zahltenia násosky sa rovná: dt =

° d h . /_ _

F h

h„

—

S H

2 g . H v — Qv d

1 + A Í

Fh„ Qv—Fn J Y

dt, h 3 = h2+dh. 2g . Hv 1 + A

Výška vodnej hladiny sa mení len v rozmedzí výšky h ^h o + dh—h„ . Pri klesnutí hladiny do úrovne hQ (horná hrana vtokového prierezu) vy tekajúca voda strhne vzduch, ktorý spôsobí prerušenie súvislého vodné ho prúdu v ohybe násosky. Časť vody vo výstupnom ramene odtečie späť do zberného priestoru. Pri klesaní vodného štipca v sacej časti násosky vzniká nad jeho hladinou podtlak, ktorý spôsobí nasatie atmosferického vzduchu cez celý výtokový systém. Prenikanie atmosferického vzduchu proti zvyškom odtekajúcej vody spôsobuje zvukové efekty (chrčanie). 203

Ukončenie vyvierania nastane po vyprázdnení výtokovej časti priestorov. Pri priaznivých podmienkach v prírode môže nastať taký stav, že pra meň v určitom časovom úseku môže fungovať ako periodický. Podstatný vplyv na činnosť tohto prameňa má veľkosť prítoku do zberného priestoru, závislá od zrážkových pomerov a od veľkosti infil tračného územia. V tejto závislosti sa prítok do zberného priestoru mení a ovplyvňuje činnosť občasného prameňa. Z týchto dôvodov môžu okrem periodickej funkcie prameňa nastať ešte dva extrémne prípady. Keď je prítok do zberného priestoru taký malý, že nemôže dôjsť k zahlteniu násosky — voda voľne odteká a prameň funguje ako stály, kým sa nezmenia prítokové pomery. Keď je prítok do zberného priestoru taký veľký, že kapacita násosky nestačí odvádzať pritekajúcu vodu (Qp >QV ) hladina vody v zbernom priestore vystúpi do úrovne hx, pri ktorej sa ustáli vodná hladina Qp =Q V .Tieto dva extrémne stavy sú labilné a mô žu trvať iba obmedzený čas. Po zmene prítokových podmienok začína normálna činnosť občasného prameňa. Keď vychádzame z predpokladu, že hladina vody v zbernom priestore je bez prístupu vzduchu a nachádza sa v určitej výške h„,tlak vzduchu nad hladinou vody je p „ , pričom p „ =p a (o'or. 8, 9). Za čas dt zvýši sa úroveň vodnej hladiny do úrovne hi, a tým sa zmenší pôvodný objem vzduchu nad hladinou z Vo na vi,pričom sa tlak zvýši z pD na pi. Nastane rovnovážny stav, ktorý môžeme vyjadriť takto: pi H /hi = hiY + Ľh z +p a .

Obr. 8. Funkcia občasného prameňa za prístupu vzduchu

204

Obr. 9. Priebeh činnosti občasného prameňa za neprístupu vzduchu

Ďalším prítokom Qp stúpne hladina v zbernom priestore do úrovne a potom nastane stav pv +h x >h i ' +d h +E h . +p a . y — merná hmotnosť, hz — súčet hydraulických strát, hi' — výška vodného stĺpca v sacom ramene násosky, čo znamená, že voda začína vytekať cez násosku. Zvýšením tlaku vzdu chu nad hladinou vody v zbernom priestore tlak pôsobí aj proti prítoku, čím sa pôvodné prítokové množstvo zmení z Qp na Q p , pričom platí Qp >Q P . Hladina sa ustáli v určite] výške hx a množstvo pritekajúcej vody Q' sa rovná Qv. K zahlteniu násosky nemôže dôjsť, pretože voda vy teká cez násosku pod pretlakom, a preto prameň nemôže fungovať ako občasný, ale ako stály Qp =Q „ . MOŽNOSTI VÝSKUMU OBČASNÉHO PRAMEŇA

Možnosti výskumu občasného prameňa nevyplývajú iba z pozorovaní jeho činnosti a z podrobných znalostí morfológie jeho okolia, ale vy plývajú aj zo zákonitostí hydrodynamiky, ktoré môžu objasniť niektoré otázky týkajúce sa občasného prameňa v súvislosti s charakterom pod zemných priestorov. Na možnosti výskumu tohto prameňa upozornil D. Štúra už W. Schu bert, ktorý tvrdil, že si treba overiť niektoré otázky, napr. či je trvanie výveru vždy rovnaké, ako účinkuje prameň vzhľadom na počasie atď. Na možnosti výskumu občasného prameňa poukázal i E. Nemček v Krá sach Slovenska (25). Výskum tohto prameňa, ako aj výskum podzemných priestorov súvi 205

siacich s prameňom je sťažený tým, že tieto priestory sú neprístupné. No aj napriek tomu sú určité možnosti výskumu občasného prameňa, ktoré umožnia odpovedať na niektoré otázky súvisiace s jeho funkciou a ktoré umožnia urobiť čiastočnú rekonštrukciu podzemných priestorov. Tvar časti týchto priestorov závisí od funkcie občasného prameňa, ktorá predpokladá existenciu násoskovite ohnutého podzemného kanála. Z javov sprevádzajúcich vyvieranie sa dá takisto poukázať na určité súvislosti vzhľadom na podzemné priestory. Zvukové efekty sprevádza júce vyvieranie, ako napr. bublanie, dokazujú existenciu sifónu, ktorý je súčasťou zostupného ramena násosky. Veľký význam má pozorovanie prietokového množstva, ktoré v zá vislosti od času predstavuje určitú krivku (obr. 10). Budeme predpokla dať, že prítok do zberného priestoru je počas jedného cyklu konštantný (Qp = c).t„ je čas zodpovedajúci minimálnej hladine vody (h min.) v zbernom priestore, ti je čas zodpovedajúci hladine vody (hs), ktorá je v úrovni spodného ohybu násosky. V časovom intervale t„ t i platí, že Qp>Qv (Q v = 0 ) . ti je čas zodpovedajúci hladine h max. v úrovni horného ohybu násosky. V časovom intervale ti—1 2 sa Qv postupne zväčšuje, pretože voda preteká v stále väčšom množstve cez prierez ná sosky, ale stále platí, že Qp>Qv. Čas t 2 zodpovedá zahlteniu násosky (bod A). t 3 je čas zodpovedajúci pretrhnutiu vodného stĺpca (bod B ) . V časovom intervale t 2 —1 3 platí, že Qp<Qv. Čas t„ zodpovedá ukonče niu vyvierania. Za časový interval t„ t „ =T vytečie všetko množstvo vody, ktoré do zberného priestoru pritieklo. Teda platí, že p = n v = n

Q v

v = o p = o Priemerný výtok v časovom intervale t 0 —t n = T je: _ Qv„ + wvutsponjigbaZYXVUTSRQPONMLKJIHFEDCBA Q V [ + Q_ V 2 + . . . +Qv n Q _ V

Qp pre p = 0 , 1 , 2 . . . n sa rovná konštante. Z toho vyplýva, že Qv' = Qp. Na základe priemerného prítoku môžeme zistiť veľkosť prítoku do zberného priestoru. Z uvedených záverov vyplýva, že za časový interval t„ —12 môžeme zistiť množstvo pritečenej vody do zberného priestoru, a preto si môžeme urobiť predstavu o jeho minimálnej veľkosti. Zostupná časť krivky, ktorá znázorňuje hodnotu výveru vody v zá vislosti od času má rôznu klesajúcu tendenciu závislú od veľkosti vod nej hladiny v zbernom priestore. Keď má hladina vody väčšiu plochu, výdatnosť výtoku klesá pomalšie, pretože sa pomalšie zmenšuje výška vodného stĺpca. Prejavuje sa to miernejšie klesajúcou tendenciou zostup nej časti krivky. Ked má hladina vody v zbernom priestore menšiu plo chu, výdatnosť klesá rýchlejšie, pretože sa rýchlejšie zmenšuje výška vodného stĺpca. Prejavuje sa to strmšie klesajúcou tendenciou zostupnej 206

Obr. 10. Graf výveru občasného prameňa. Qp — množstvo pritekajúcej vody, Qv — množstvo vytekajúcej vody, A — bod zaha tenia, B — bod roztrhnutia súvislého vodného prúdu v násoske

časti krivky. Z toho vyplýva, že podľa tvaru zostupnej časti krivky mô žeme poukázať na zmeny vodnej hladiny a môžeme si urobiť predstavu o vertikálnej členitosti zberného priestoru. Na základe podrobných po zorovaní sa dá urobiť čiastočná rekonštrukcia podzemných priestorov. LITERATÚRA 1. BÉM, J. — JIČÍNSKY, K., 1972: Príklady z hydrauliky. ČVUT, Praha, str. 79—81, 128—130. 2. CEBECAUER, I., 1972: Dva krasové fenomény Malých Karpát. Krásy Slovenska, XLIX, č. 6. 3. DÉNEŠ, L., 1969: Unikátny prírodný výtvor. Journalmagazín, 8. 4. DROPPA, A., 1960: Dobšinská ľadová jaskyňa (tur. sprievodca). Vyd. Šport, SÚV ČSTV, Bratislava. 5. DROPPA, A., 1971: Občasný prameň v Slovenskom raji. Krásy Slovenska XLVIII, č 6. 3. HELM, E.: Verein fUr Naturkunde zu Pressburg, č. V. 1860—1861. 7. HIMMEL, J., 1964: Estavellahydrografický krasový jev. Kras v Československu, č. 1. str. 3. 8. HIMMEI, J., 1964: Hádecká estavella a její vztah k jeskynnému systému ponorního Hostänického potoka. Kras v Československu, č. 1, str. 6—10. 9. HLAVÁČIK, Ľ., 1955: Periodický prameň pod Havraňou skalou. Geogr. časopis VII, čís. 1—2, Bratislava. 10. HLAVÁČIK, Ľ., 1971: Ďalšie zaujímavosti o občasnom prameni. Krásy Slovenska XLVIII, č. 10. 11. JANÁČIK, P.: Občasný prameň pod Havraňou skalou (správa o prieskume). 12. KÄMEN, S., 1953: Periodická vyvieračka a Jazerní jeskyne u Tisovce. Českoslov. kras, Brno. 13. KÄMEN, S., 1963: Príspevok k poznaniu hydrologických pomerov Muránskeho a Tisovského krasu. Slov. kras IV, Bratislava.

207

14. KÄMEN, S., 1959: Periodická vyvieračka pri Tisovci, Krásy Slovenska, str. 228— 230. 15. KAMEŇ, S., 1953: Prieskum Jazernej jaskyne pri Tisovci. Krásy Slovenska XXX, str. 17—18. 16. KÄMEN, S., 1957: Krasové územie v Tisovci. Krásy Slovenska XXXI, č. 1. 17. KÔSTKA, K., 1951: Hydraulika. Technickovädecké vydavatelství, Praha, str. 124— 125, 224—226. 18. KRATOCHVlL, S., 1950: Hydraulika. Nakladateľstvo Práca, str. 428—449. 19. KULINSK? a kol., 1971: Mechanika v pŕlkladech. Praha, str. 209—240. 20. KUNŠTATCKÝPATOCKA, C., 1971: Základy hydrauliky a hydrologie pro inžinýrské konstrukce a dopravní stavby, Praha, str. 70—72. 21. LUKNIŠ, M., 1948: Tisovecký kras. Československý kras, 1, Brno. 22. Lukniš, M., 1945: Príspevok ku geomorfológii povrchového krasu Stratenskej hornatiny. Sborník prác Prír. fakulty Slov. univerzity, Bratislava. 23. MAŠŤOVSKÝ, O., 1954: Hydromechanika. Praha, str. 3—160. 24. NEMČEK, E., 1954: Občasný prameň v Slovenskom raji. Krásy Slovenska XXXI, č. 11, str. 347—352. 25. NEMCEK, E., 1971: Občasný prameň z inej strany. Krásy Slovenska XLVIII, č. 4, str. 174—176. 26. POLÄK, B., 1955: Periodická vyvéračka. Ochrana prírody X, č. 6. 27. PROCHÄZKA, A., 1962: Proudení tekutín potrubím a kanály. SNTL, str. 51. 28. SCHWALB, E., 1861: Mitteilungen der k. k. Geographischen Gesellschaft. Wien. 29. ŠTÚR, D., 1863: Die periodische Quelle von Kapsdorf in Ungarn. Mitteilungen der k. k. Geographischen Gesellschaft. Wien. 30. ŠTÚR, D., 1867: Ztratená, časom tratiace sa vrelo na Slovensku. Letopis Matice slovenskej IV. 31. VAŠKOVIČ, I. — LIPTÁK, M., 1959: Občasná vyvieračka v Malom Sokole. Krásy Slovenska, str. 196. 32. ZIGMUNTÍK, J., 1925—1926: Občasný prameň (tratiace sa vrelo) pri Dobrej Vode. Krásy Slovenska, str. 124—129. 33. PEELE, R., 1966: Mining engineers' handbook Vol. I. str. 13—08, 13—10, 13—11, New York.

KRASOVÉ JAVY V POVODÍ BELANKY A HYBICE MILAN KOREŕJ

V uvedenej správe prinášame výsledky prieskumu krasových javov oblastnej pracovnej skupiny Slovenskej speleologickej spoločnosti 8 — Východná za 3ročné trvanie. Ťažiskom prieskumných prác sú ostro vy prevažne treťohorných karbonátových hornín v povodí Belanky a Hy bice severovýchodne od obce Východná. Najstaršie geologické štúdie z tejto oblasti pochádzajú od U h 1 i g a, V. (1897). Podrobnejšie zhodnotenie stratigrafie a tektoniky širšieho okolia mezozoických ostrovov východnej časti Liptovskej kotliny, z kto rých nás bezprostredne zaujíma len ostrov Hrubého Grúňa (973,3 m n. m.), priniesla práca Š ť a s t n é h o , V. (1926). Geologickú situáciu spo menutí autori uviedli dosť nepresne, pričom ani jeden z nich sa nezmie ňuje o geomorfologických pomeroch územia. Poopravenú geologickú mapu a podrobný opis niektorých významnejších krasových javov na chádzame až v práci D r o p p u, A. (1968). Keďže si tento autor všímal nepomerne väčšie, geologicky a geomorfologicky pestrejšie územie, nie sú ani v tejto práci zhodnotené všetky krasové fenomény povodí Belan ky a Hybice. O niektorých sme získali ďalšie informácie, pokladáme preto za potrebné v stručnosti sa o nich ešte zmieniť. Ako vidnozywvutsrponmlkihfedcaUSMLJIA z priloženej mapy (obr. 1), väčšina krasových javov sa vytvorila tam, kde na povrch vystupujú eocénne karbonátové horniny. Kým v povodí Hybice sú to najmä litotamniové a numulitické vápence, povodie Belanky a Hrubý Grúň budujú prevažne vápnité brekcie a zle pence. Zlepence tvoria podľa P í c h u , F. (1964) vyše 80 % okruhliaky karbonátov s prevahou triasových dolomitov. V akcesorickom množstve obsahujú úlomky kremeňa, živcov, rohovcov, kremencov a pieskovcov. Tmel j e kalcitový, menej dolomitický. Brekcie majú podobné petrogra fické zloženie ako zlepence. Líšia sa od nich len nižším opracovaním a vytriedením klastickej zložky. Stratigraficky patria všetky tieto hor niny k bazálnemu súvrstviu vnútrokarpatského paleogénu, ktoré podľa Chmelíkovej geologickej mapy (in P í c h a, F., 1964) tu má najväčšie 209

K R A S O V É

D A V Y

V p o v o p P B E l A M K T A. HUBICE * M I E R K A

1ZSOOO

?.50

500"

ozyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA o. O ..o r zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGEDCBA o'onSIHLY

O O < O

V o V o " / „

O O

[ 1 TI K ^ B

HOKNiNT

POLOM Iyurponm ry

IIIIII " I

ÍFFIFFFFL SLIEN BK'IPL. ^MÁPLAV. K^HJF. ,

1 RIEČNE

^ | ^ F^O^VOPNICA qEOL SITUÄL.|/> UPRA

VENIA 'JO[?1> D,. A PKO FPU/|?ŇK/VTSPIA ŁPSTAVI1: M.KpR,tŇ, K8LD • 3.K0K,A,VEC Obr. 1. Krasové javy v povodí Belanky a Hybice L

l l p ' a m e ň na konci tiesňavy Hybice (vodovod) podchytený do betónového vodo g

jemu, 15 l/s, 785 m n. m. 2 3 4 5

— Visutá jaskyňa (Jaskyňa na Laze), 795 m n. m. — Prameň (teplica) v tiesňave Hybice, 5 l/s, 797,5 m n. m. — Prameň na začiatku tiesňavy Hybice, 20 l/s, 798,5 m n. m. — Jaskyňa Pálenica (Jaskyňa na Skalke), 904 m n. m. a výver pod Skalkou, 8 l/s, 862 m n. m. . 6 — 5 miskovitých závrtov usporiadaných v línii na zlome na Prepadlej, 2 — 3 / 1 — í m. 2 z nich čerstvo prepadnuté, 910,5 m n. m. 7 3 miskovité závrty 1 0 / 2 3 a 1 ponorový závrt 15/10 m na Prepadlej, 910 m n. m. 8 — Miskovitý náplavový závrt 14/4 m na Burinde, 911 m n. m. 9 — 4 lievikovité 5 1 0 / 3 5 m, 1 čerstvo prepadnutý 5/3 m a 1 zarastený závrt na

10 11 12 13 14 15 16

— _ — — — — —

Suchom, 912 m n. m. Ponor v údolí okolo Hrubého Grúňa, 888 m n. m. vývery pod Hrubým Grúňom (Vyvierky pod Grúňom), 60 l/s, 827 m n. m. Lievikovitý závrt 8/3 m na Tomášovciach, 838 m n. m. Miskovitý závrt 9/3 m na Tomášovciach, 875 m n. m. Miskovitý závrt 12/3 m v Ziakovej doline, 900 m n. m. Dolný ponor na Belanke, 851 m n. m. 8 závrtov miskovitého tvaru 2 — 7 / 0 , 5 — 2 m na Vyšnom Belanskom, 931—934 m n. m.

210

rozšírenie v rámci cele] Liptovskej kotliny. Voči podložiu je obmedzené transgresívne. Z podložných mezozoických hornín vystupujú v hornej časti Hrubého Grúňa chočské dolomity a pri vstupe do tiesňavy Hybice malý ostrovček gutensteinských vápencov. Na týchto horninách sme krasové javy ne zistili. Rôzny sklon vrstiev a početné zlomy medzi bazálnym súvrstvim paleogénu a okrajovým flyšom poukazujú na tektonický charakter ich hranice.

HYDROGRAFICKÉ POMERY

Toky Belanky a Hybice prerezávajú naše územie približne v smere S S V—JJZ a vtekajú do Bieleho Váhu. Belanka pramení v kryštalickom jadre Vysokých Tatier, Hybica o niečo nižšie. Jej pramene sú na styku glaciofluviálnych kužeľov pohoria s nepriepustným flyšom kotliny. Tretí významnejší tok tejto oblasti je Kanál, ktorý odvádza vody výdatného prameňa od Troch studní. Vykopali ho občania Východnej v rokoch 1914—1918. Dovtedy zásoboval obec vodou len malý jarok, ktorý vyteká spod Ivanovca. Vody dnešného Kanála pôvodne ústili do Belanky. V sú časnosti prechádzajú z povodia Hybice do povodia Belanky a naopak, a len v dobe regulácie Kanála oživujú suché povodie na S až JZ od Hrubého Grúňa. Naše prvé hydrologické meranie sme upriamili na jednorazové zis tenie celkovej tvrdosti a teploty vody niektorých prameňov a paralelne aj hlavných tokov oblasti. Výsledky merania uvádzame v tab. 1. Na

17 18 19 20 21 22 23 24 25 26

— — — — — — — — — —

Skalná brána v Jelšinách, 919 m n. m. 2 pramene pri Belanke, 898 m n. m. 6 závrtov 2,5—8/1—2 m na Vyšnom Belanskom, 930—933 m n. m. Puklinová jaskynka na Vyšnom Belanskom, 938 m n. m. Horný ponor na Belanke, 907,5 m n. m. Jaskyňa na Belanskom, 937 m n. m. Ponor v Koniarke, 950 m n. m. 5 miskovitých závrtov 6/3 m na Lazoch, 881 m n. m. 3 misovité závrty 12—20/3—5 m na Lazoch, 879 m n. m. Zárez novej cesty Východná — Tri Studne v Zaskalnistom, terra fusca, skraso sovatené pukliny 27 — Škrapy vyplnené terra fusca v Zaskalnistom 28 — Jaskyňa na konci tiesňavy Hybice, 787 m n. m. 29 — Puklinová jaskyňa v tiesňave Hybice oproti Visutej jaskyni, 793,5 m n. m. 30 — Prameň pod Tomášovcami, 4 l/s, 815 m n. m. 31 — Prameň (Kadlub) na Suchom, 5 l/s, 905 m n. m. 32 — Prameň v údolí Hybice, 8 l/s, 780 m n. m. 33 — 2 lievikovité závrty 10/3 m na Belanskom, 930 m n. m. 3 4 — 5 miskovitých závrtov 2—7/1—3 m v Uvaíanci, 890 m n. m. 35 — Prameň v Tomášovciach, 865 m n. m.

211

všetkých lokalitách sme merali teplotu a odobrali vzorky 26. 9. 1971 o 9,00 hod. Tvrdosť vody sme zisťovali komplexometricky na eriochro movú čiernu. Keďže možno tieto údaje pre riešenie otázky pôvodu kra sových vôd uplatniť len čiastočne, poslúžia na všeobecnú informáciu o charaktere vôd obidvoch povodí. Najvýdatnejšie krasové pramene sú juhovýchodne od Hrubého Grúňa (lok. 11), obyvatelom okolia známe ako „Vyvierky pod Grúňom" (obr. 2). Ide o 10 prameňov usporiadaných v jednej línii na 24 m vzdialenosti. Na povrch vyvierajú zo štrkovitého delúvia eocénnych vápencov a zlepen cov na päte úbočia v nadmorskej výške 827 m. V podstate ide o netypic ké krasové pramene s pomerne ustálenou výdatnosťou v priebehu roka a nízkou tvrdosťou vody. Výdatnosť všetkých prameňov sme odhadli na 60 l/s. V tab. 2 uvádzame výsledky časových zmien teploty a tvrdosti vody najvyššieho (č. 11—1), prostredného (č. 11—5) a najnižšieho (č. 11—10) prameňa za roky 1970—1973. Pri dôkladnejšom prieskume prameňa č. 11—5 sme našli väčšie množ stvo menších šišiek smreka yxvutsrponmlkjihedcbaZYVUTSRQPONMLKJIHGEDCBA [Picea abies), aké sa nachádzajú pri hornej hranici lesa. Okrem toho sa za malým otvorom výveru zachytilo aj nie koľko slabšie zachovalých šišiek Pinus sp. (obr. 3). Podľa bližšieho ur čenia ide o šišky Pinus silvest ris, ktoré možno nájsť na viacerých lokali gpslli

Obr. 2. Pramene pod Grúňom. Foto autor

212

Tab. 1. Meranie teploty a tvrdosti vody z 26. 9. 1971 3

Hybica pri 1

13,0

14,4

15,0

9,1

6,4

7,8

8,5

8,8

7,28

7,00

7,84

8,68

12,8

13,1

14,2

Teplota vody °C

9,0

7,8

Celková tvrdosť °N

3,36

5,88

Lokalita Teplota vzduchu °C

Tab. 2. Dynamika teploty a tvrdosti vody krasových prameňov pod Hrubým Grúňom za roky 1970 — 1973 Prameň C.

11 — 10

11 — 5

11 — 1 °C

°N

16. 8. 1970

7,0

10,2

3. 9. 1970

7,0

8,4

°C

—

7,0

°C

°N

—

7,0

9,5

7,7

7,0

7,7

°N

4.10. 1970

—

8,4

—

7,9

—

7,1

1. 11. 1970

—

8,4

—

9,0

—

9,2

26. 8. 1971

6,5

7,8

—

6,5

7,7

13. 9. 1971

6,5

7,8

—

6,5

7,8

6. 11. 1971

6,6

7,3

—

6,6

7,3

29. 12. 1971

6,4

7,8

—

6,4

7,6

15. 2. 1973

6,5

6,7

—

6,5

6,7

tách bližšieho alebo širšieho okolia. Aj keď nemožno na základe týchto nálezov bližšie určiť zbernú oblasť prameňov, dokazujú, že ide o ponorné vody. Podlá vyrovnanosti teploty vody v priebehu roka možno predpo kladať dlhšie podzemné cesty. Rozdiel medzi maximálnou teplotou v au guste a septembri 1970 a minimálnou teplotou v decembri 1971 je len 0,6 °C. Pramene v zime nezamŕzajú, v lete majú nízku teplotu. Podľa Pamätnej knihy obce Východná, mali byť už pred 2. svetovou vojnou zachytené pre zásobovanie Východnej. Pre technické ťažkosti (prekoná vanie relatívne vysokých výškových rozdielov vodovodu a veľkú vzdia lenosť obce] sa tento zámer neuskutočnil. V najbližších rokoch bude tú

213

Obr. 3. Šišky z borovice sosny z prameňa č. 11—5. Foto autor

to funkciu plniť prameň v povodí Hybice (lok. 1). Je zachytený do be tónového vodojemu a bude zásobovať pitnou vodou obce Východná a Hý be. POVRCHOVÉ ERÓZNODENUDAČNÉ KRASOVÉ FORMY

Z povrchových eróznodenudačných foriem sú v povodí Belanky ä Hybice najčastejšie vyvinuté závrty. Doteraz sme napočítali 12 vý znamnejších lokalít s viac ako 40 závrtmi. Pre väčšinu z nich je cha rakteristické lineárne usporiadanie, ktoré má v niektorých prípadoch priame pokračovanie v starších a väčších krasových jamách. Tak je to napríklad pri lokalitách 24—25, 6—7 a 16 (obr. 1). Ide o tzv. náplavo vé závrty, ktoré sledujú smer tektonických puklín eocénneho podložia. Najčastejšie sú miskovitého tvaru. V typickej forme sú vytvorené tam, kde karbonátové podložie prikrýva len slabá, 1—2 m vrstva riečnej terasy (stupeň T—VIII podľa Droppovho členenia vážskych terás). Treba z nich spomenúť najmä 2,5 m hlboký, 5 m široký čerstvo prepad nutý závrt na Suchom (lok. 9). Jeho nestabilné a dnes už takmer kolmé steny neustále podliehajú zosúvaniu. Roku 1968 mal zreteľne otvorené dno, ktorého pokračovaním, podľa odhadu členov pracovnej skupiny, bol vyše 30 m hlboký a vo vrchnej časti podlhovastý 0,6X1 m široký komín. Pre bezpečnosť bol závrt najprv oplotený, neskôr komín najroz ličnejším materiálom umele upchatý. Ďalšie 3 závrty na lokalite 9 sú o 2—4 m širšie. Jeden z nich má na 214

dne okrúhly otvor s priemerom 25 cm. Menší, 3 m široký závrt sa vy tvoril severnejšie. Dnes je zarovno terénu vyplnený hlinitou zeminou a porastený močiarnymi trávami. Zarovnávanie a postupné zarastanie až 14 m širokých závrtov bolo možné pozorovať pred rekultiváciou tiež na Burinde (lok. 8). Dôležitú úlohu v tomto procese má činnosť človeka, keď z okolitej poľnohospodárskej pôdy vyváža nepotrebné kamene a roz ličné organické zvyšky do týchto „nebezpečných prepadlísk". Lokality 16 a 24 predstavujú typ starších závrtov v priemere 4—10 m širokých a 1,5—2 m hlbokých. V celom záujmovom území najvyvinu tejšia je skupina troch závrtov na Laze (lok. 25). Najväčší z nich je až 20 m široký a viac ako 5 m hlboký. Všetky sú porastené trávami a krovitými spoločenstvami. Dná majú zahádzané žulovými a kremen covými okruhliakmi. Na odkrytých plochách eocénnych karbonátových hornín, najmä na ľavej strane Hybice sú vytvorené priečne suché svahové doliny. Podrob ne ich opísal D r o p p a, A. (1968), ako aj tiesňavu Hybice a škrapové pole v Zaskalnistom (lok. 27). Preto z ostatných povrchových erózno denudačných foriem spomenieme len skalnú bránu v Jelšinách (lok. 17). Je vytvorená vo vypreparovanom eocénnom vápenci v smere približne S — J. Vstupná časť brány 1,60 m vysoká a 3,50 m široká sa postupne zmenšuje, takže v polovici je len 1 m vysoká a 1,5 m široká. Len o málo väčšie rozmery má výstupná časť. Jej celková dĺžka je 12 m. Asi v po lovici brány sa dvíha komín oválneho tvaru s rozmermi 0,5X0,8 m. Končí sa až na povrchu skaly. Dno brány vypĺňa vápencová drvina, len v bočných koróznych kapsách je zachytený piesok a drobný, prevažne žulový štrk. Bránu vytvorili vody, ktoré dnes odvádza Kanál. Nie je bez zaujíma vosti, že svoj tok vytvorili práve tu, keď necelých 6 m západne ju mohli „pohodlne" obtekať. Svedčí to o náchylnosti eocénnych vápen cov na skrasovatenie, najmä pre početné tektonické pukliny. JASKYNE

Už dávnejšie bola v tiesňave Hybice známa jaskyňa, ktorú obyvatelia z okolia volajú „Jaskyňa na Laze" (lok. 2, obr. 4 a 6). D r o p p a , A. (1968) ju opísal pod názvom Visutá jaskyňa. V rokoch 1970—1972 uro bila tu naša oblastná pracovná skupina podrobnejší prieskum. Prvou etapou prác bolo odstrániť jaskynné sedimenty tam, kde sme predpo kladali ďalšie puklinové chodby. Z jaskyne sme odstránili vyše 40 itf nánosu. Napriek tomu sa nám okrem menšej upchatej pukliny na kon ci jaskyne, nepodarilo nájsť bočnú chodbu. Vo vzdialenosti 1 m od vchodu do jaskyne bolo len asi 30 cm nánosu. Smerom dovnútra jeho mocnosť narastala a v 9—16 m bol nános hrubý viac ako 1,5 m. Peťrograficky aj zrnitostne je dosť heterogénny a zväč 215

Obr. 4. Vchod do Visutej jaskyne. Foto autor

ša alochtónny. Najviac zastúpený je vápnitý hlinitopiesčitý sediment okrovohnedej farby (obr. 5). Na štvrtom metri od vchodu jaskyne bol približne v strede nánosu svetlejší a hrubozrnnejší materiál s ostrým prechodom k susedným sedimentom. V nadloží sa nachádzala 1 cm vrstvička ťažkej humóznej zeminy, pod ňou 10—15 cm hrubý silne 216

—60 cm Obr. 5. Schéma nánosu vo Visutej jaskyni štyri metre od vchodu Vysvetlivky: a — sivočierna, humusom obohatená hlinitá vrstvička, b — svetlo hnedookrový, piesčitý, silne vápnitý nános, c — svetlejší, výrazne piesčitý, silne vápnitý nános. Vela drobných lupienkov musko vitu, d — okrovohnedý, hlinitopiesčitý nános slabo vápnitý. Vela drobného muskovitu (do 1 — 1,5 mm), e _ íiovitohlinitá, hnedohrdzavá zemina vo forme zátekov, f — valún žuly, g — slabo opracovaný valún tmavého vápenca so žilkou kalcitu, 1, 2, 3, 4 — miesta odberu vzoriek

vápnitý nános. Od 10 cm hĺbky profilu sa vo veľkom množstve vysky toval muskovit vo forme drobných lupienkov. V 20—30 cm sme našli slabšie opracovaný úlomok tmavého vápenca s bielou žilkou kalcitu. V 40—50 cm bol dokonale opracovaný okruhliak žuly. Mineralogický, okrem spomenutého muskovitu boli v nánose hojné živce a zrnká kre meňa. Ide teda prevažne o materiál, ktorý je produktom zvetrávania žúl z terasy umiestenej na plošine nad jaskyňou. Pre lepšie posúdenie zákonitosti tvorby jaskynných sedimentov, odo brali sme vzorky na laboratórne spracovanie. Vo vzorkách sme Janko vým vápnomerom zistili takýto obsah CaC0 3 : Vzorka č. 1 (15—20 cm) 4,5 % Vzorka č. 2 (15—20 cm) 19,0 % Vzorka č. 3 (40—50 cm) 24,5 °/o Vzorka č. 4 (70—75 cm) 12,8 °/b Jaskynná výplň vo Visutej jaskyni má dve základné vrstvy. Hranica v hĺbke medzi nimi je asi 10—15 cm. Najmenšie množstvo uhličitanu vá penatého sa nachádza v 15—20 cm vrstve dmateriálu. Nepomerne vyšší obsah CaC0 3 sme zistili v cmateriáli, a to v rámci celého profilu. Na jednej strane tento materiál obohatila o CaC0 3 presakujúca voda, ktorá odkvapkáva zo stropu, na druhej strane ide o relatívne rozdiely. V pro file totiž posunula voda jemnejšiu ílovitú hmotu z cmateriálu do záte 217

kov, ktoré v mnohom pripomínajú tzv. „terrae calcis" materiál. Z d materiálu nie je vyplavená, a tu akoby ho zrieďovala. Západne od Krahulčieho (1082,4 m n. m.) je menej známa Jaskyňa na Belanskom (lok. 22, obr. 7). Je vytvorená v eocénnych vápencoch v strmom úbočí na pravej strane Belanky, vo výške 937,0 m n. m. Vchod do jaskyne zakrýva hustý smrekový porast. Šírka vchodu je 5,5 m, výška 1,5 m. Dĺžka jaskyne je 8 m. Dno vypĺňa hrubší ostrohranný vápencový materiál. V ukončení jaskyne sme našli uhlíky z ohniska. Jaskyňa nemá znaky po eróznej činnosti tečúcej vody. Vznikla oddro bovaním, prevažne mrazovým zvetrávaním na vrstevnej škáre. Nie je v nej nijaká výzdoba. V záreze novovybudovanej cesty Východná — Tri Studne v Zaskal nistom (lok. 26) sa nachádzajú skrasovatené pukliny. Sú výzdobené menšími nástennými kvapľovými vodopádmi. Pukliny sú pravdepodob ne pokračovaním antropicky zaniknutej jaskyne na druhej strane vá pencovej vyvýšeniny. Táto lokalita je však zaujímavá predovšetkým výskytom fosílnych pôd typu „terra fusca". Vyplňuje pukliny a rôzne hlboké kapsy eocénneho podložia. Na lok. 27 našiel takéto pôdy D r o p p a , A. (1968), kde vypĺňa puklinové škrapy. Oblasti výskytu fosílnych pôd sú zaujímavé najmä vo vzťahu medzi

218

nimi a geomorfologickým vývojom územia. Aj keď sa názory na ich genézu v odbornej literatúre rôznia, pridŕžame sa práce S m o 1 í k o v e j , L. (1963), podľa ktorej „terra fusca" vznikla v teplejších pleisto cénnych interštadiáloch. Jej výskyt indikuje staré poruchy na plošinách kvartérneho veku.

J A S K Y Ň A M I E R K A

M A

B F L A M S K O M

'l'IOO

NAMERALI

ČLENOVIA

VfCHOť HÁ

1V71

0&VASTNC.J

P R A C O V N E 3

t\RESUL :ľ.g

SKUPINY

\CREŇ

Obr. 7. Jaskyňa na Belanskom — pôdorys, pozdĺžny profil

219

SÚHRN

Typologicky, v zmysle členenia krasových oblastí Slovenska podľa M a z u r a, E., J a k á 1 a, J. (1969) možno povodie Belanky a Hybice zadeliť do kotlinového, lokálne exhumovaného krasu. Vyznačuje sa veľkým počtom povrchových eróznodenudačných krasových foriem, z ktorých prevládajú závrty v rôznych štádiách vývoja. Vo väčšine prí padov ide o tzv. náplavové závrty, vytvorené v najstarších terasách Vá hu, na tektonických puklinách podložných eocénnych karbonátových hornín. V povodí Belanky a Hybice sú zatiaľ známe len 2 významnejšie jas kyne. Staršia, Visutá jaskyňa v tiesňave Hybice vznikla koróziou na tektonickej pukline. Ako dokazuje rozbor jej sedimentov, mohla byť vytvorená až po sedimentácii terasy T—VIII na zarovnané plošiny. Dno sieňovitej Jaskyne na Belanskom pokrývajú len autochtónne ú lomky vápenca. Vznikla mrazovým zvetrávaním na vrstevnej škáre a je mladšia ako Visutá jaskyňa. Krasové procesy prebiehajú v povodí Belanky a Hybice aj dnes, pri čom je treba konštatovať veľmi zložité hydrogeologické pomery celej oblasti. V tejto súvislosti je treba riešiť najmä otázku pôvodu kraso vých prameňov na konci tiesňavy Hybice a pod Hrubým Grúňom. Obi dva pramene boli stredobodom záujmu ako zdroje pitnej vody pre blízke obce. V najbližších rokoch budú obce Východná a Hybe zásobované vodou z výveru pri Hybici. Jeho zberná oblasť nie j e zatiaľ známa. Podľa D r o p p o v h o , A. (1968) názoru sú to buď vody neznámeho ponoru Hybice, alebo pochádzajú z plošiny na jej ľavom brehu. Tieto názory sa nám zatiaľ nepodarilo potvrdiť. Krasové pramene pod Hrubým Grúňom ako na to poukazujú výsledky našich prieskumov a hydrologických meraní majú zbernú oblasť v naj vyššej časti nášho záujmového územia, pričom nemožno vylúčiť, že po chádzajú až z úpätia Vysokých Tatier. Za týmto účelom bude treba pre skúmať ostrov mezozoických hornín pri Troch Studniach a doplniť naše výsledky farbiacimi pokusmi.

LITERATÚRA 1. DROPPA, A., 1968: Geomorfologický výskum krasových ostrovov v Liptovskej kotli ne. Geogr. čas. SAV Bratislava, roč. XX, č. 4, s. 328—341. 2. MAZÚR, E. — JAKÁL, J., 1969: Typologické členenie krasových oblastí Slovenska. Slovenský kras VII, Zborník Múzea slovenského krasu Liptovský Mikuláš, Martin, s. 5—40. 3. Pamätná kniha obce Východná. 4. PlCHA, F., 1964: Výsledky sedimentologického výzkumu v paleogénu centrálních Karpát. Zb. geol. vied, Ústr. ústav geolog., rad ZK, zv. 2, s. 77—125. 5. SMOLÍKOVÄ, L., 1963: Ráz výskytu terrae calcis v krasových oblastech Slovenska. Českoslov. kras ČSAV 14, s. 93—99.

220

6. ŠŤASTNÝ, V., 1926: O mezozoických ostrovech v Liptovské kotliné j. od Vysokých Tater. Rozpravy II. tf. CA, roč. XXXV,yxvutsrponmlkjihedcbaZYVUTSRQPONMLKJIHGEDCBA č. 11. 7. UHLIG, V., 1897: Die Geologie des TatraGebirges. Denkschr. d. Acad. d. Wissen schaften. Wien, I. Th., II. Th. mit geolog. Karte, 1898.

PRIEPASTI NA MESKOVE VO VEĽKEJ FATRE zyxwvutsrqponmlkji ZDENKO HOCHMUTH

Hoci krasové územia Veľkej Fatry patria u nás medzi plošne naj väčšie, speleologický neboli preskúmané. Neprebádaná bola najmä se verná a severovýchodná časť pohoria inklinujúca k Ružomberku, kde tamojšia skupina SSS č.wvutsponjigbaZYXVUTSRQPONMLKJIHFEDCBA 12 od roku 1970 vykonáva systematický prie skum. Najvýznamnejšia lokalita hrebienok Meškovo leží neďaleko tu risticky atraktívnej oblasti Malinô, kde na pomerne malej rozlohe kra sového terénu boli objavené a preskúmané viaceré priepasti menšej až strednej hĺbky. V príspevku opíšeme menované územie a najmä formy jeho podzemného krasu — priepasti. Hrebeň Meškovo (896,0 J sa nachádza vo Veľkej Fatre asi 3 km JZ od Ružomberka medzi dolinami Čutkovo a Šimonovo, tvoriac tak severné pokračovanie rázsochy Maliného. Jeho vrcholovú časť tvorí izolovaná troska chočského príkrovu, pozostávajúca prevažne z dolomitov s roz mermi asi 700X200 m a mocnosti okolo 100 m. Spočíva na slieňovcovom podloží krížňanského príkrovu. Tektonicky je spomínaná kryha značne porušená — ide tu najmä o takmer zvislé (85°—90°) poruchy SZ—J V smeru, idúce naprieč hrebeňom. Na povrchu sa dajú dobre sledovať v podobe niekoľko m hlbokých depresií. Porúch je 6 a z nich sa vyvi nuli podzemné priestory. Priepastí, resp. priepastných jaskýň je 7. Objavili a preskúmali sme ich v priebehu rokov 1966, 1970—1972. Naj významnejšie sú pomenované a očíslované podľa polohy, a to od J na S ako M—1 až M—7.

PRIEPASŤ Ml (SALAMANDRIA)

Leží najjužnejšie z opisovaných priepastí. Jej povrchový otvor sa na chádza v miernej depresii priamo na hrebeni, asi v polovici cesty z juž ného konca hrebeňa po vrcholovú kótu 896,0 v nadmorskej výške 878 m. 222

Vstupný otvor ]e dvojitý (70X70 cm a 25X20 c m j , ďalej pokračuje priepasť zvisle do hĺbky 5,5 m, kde vytvára menšiu sienku. Celá táto časť priepasti je značne rútivá a labilná, medzi bodmi 4 a 5 sú na sebe 2 balvany, za ktorými priepasť znovu prudko klesá, až vyústi do zvislého komína. Komín, na ktorého prekonanie je potrebný povrazový rebrík, j e vlastne nižšie ležiaca puklina na SSZ. Na J konci je slepá, na S neprielezná, no zdá sa, že sem tiahne v lete prievan. V zime stúpa z priepasti silný teplý prievan, ktorý roztápa okolitý sneh. Dňa 15. 7. 1972 sme v priepasti našli salamandru škvrnitú, podlá ktorej sme prie pasť pomenovali. 223

Napriek dosiahnutej pomerne malej hĺbke — 13,7 m, prievany svedčia o ďalšom pokračovaní, odkrytie však bude pomerne namáhavé pre značnú rútivosť priepasti. VEĽKÁ PRIEPASŤ NA MEŠKOVE M2

Je najmohutnejšou priepasťou na Meškove nielen hĺbkou (72 m], ale aj veľkosťou vstupného otvoru a rozsahom podzemných priestorov. Po

Obr. 1. Veľká priepasť na Meškove. Hlavná priepasť

224

Obr. 2. Veľká priepasť na Meškove. Dno Hlavne] priepasti

vrchový otvor priepasti sme zistili pri terénnom prieskume už roku 1966 a priepasť preskúmali po Vstupný dóm (25 m). Ďalšie pokračova nie objavili po prekopaní až 30. 5. 1970 S. Darula a E. Sýkora, členo via Ružomberskej jaskyniarskej skupiny. Počas ďalších výprav sme prenikli na Medziposchodie (43 m) a na dno Hlavnej priepasti (58 m). Pomedzi zaklinené balvany sme 31. 12. 1971 dosiahli hĺbku 72 m, no 225 Slovenské rmlieum ochrany prírody a Jaskyniarstvu 031 01 Lipt ovský M l t ai UI

podľa silného prievanu zo zatiaľ neprieleznej štrbiny predpokladáme ďalšie pokračovanie. Vchod do priepasti sa nachádza 15 m od vrcholovej kóty a má tvar širokej a mohutnej trhliny na hrebeni. Vlastný vchod je asi 12 m pod hrebeňom (na západnej strane). Po balvanitom začiatku nasleduje 3metrový zvislý stupeň, vedúci na široký sutinový kužeľ, ktorý vypĺňa celú šírku pukliny ( 3 m ) . Klesá prudko na VSV a asi 10 m ústi popri veľkom balvane do Vstupného dómu. Vstupný dóm je najväčší priestor celej priepasti. Dno asi 8X7 m po krýva balvanitá sutina a niekoľkometrové bloky. Steny dómu stúpajú do vysokej klenby (vyše 20 m) a v strope neprielezne ústi až na hrebeň. Dnu sa z hrebeňa zatiaľ bez rozšírenia nedá preniknúť, no v zime ta diaľ vystupuje teplý vzduch, ktorý roztápa okolitý sneh. Celkovú hĺbku priepasti počítame odtiaľ. Priepasť pokračuje zo Vstupného dómu nenápadným otvorom pri pol. 8 pomerne veľmi tesnou plazivkou, dlhou asi 12 m, ktorá sleduje prie beh poruchy SZ—JV, na ktorej je celá priepasť založená. Pri bode 12 sa plazivka náhle končí a v jej dne sa objavuje otvor asi 80X80 cm. Je to prvá priepasť, hlboká 12 m a vedúca na Medziposchodie, ktoré sa tiahne na SZ a končí slepo. Jeho ďalšie vertikálne pokračovanie je na juhovýchodnom konci hneď pod prvým komínom. Je to Hlavná priepasť, ktorá sa nadol značne rozširuje, najmä smerom na SZ—JV. Zostup po rebríku je tu pomerne pohodlný a bezpečný. V hĺbke 16 m sa priepasť znovu končí sutinovým kužeľom, ktorý pozostáva z drobnejšieho, no aj balvanitého materiálu (obr. 1, 2). V spodnej časti je niekoľko zakline ných balvanov, o ktoré sa kužeľ opiera, pomedzi ne však priepasť po kračuje asi 6 m komínom. Na jeho dne má priepasť hĺbku 63,7 m (bod 20). Umele rozšírenou štrbinou dostaneme sa do hĺbky 4 m, potom je úzka vertikálna puklina, hlboká asi 5 m. Priepasť je tu už mimoriadne úzka a hrozí zosuv balvanov, takže zatiaľ sa hlbšie preniknúť nedá. Hĺbka priepasti po tento bod je 72 m, no mimoriadne silný prievan, ktorý odtiaľ v zime vanie, svedčí o existencii ďalšieho pokračovania. Popri vlastnom prieskume priepasti robili sme v nej aj zoologické pozorovania. Zistili sme, že sa tu pravidelne nachádzajú motýle vlno pásnik trnkový ( yxvutsrponmlkjihedcbaZYVUTSRQPONMLKJIHGEDCBA Tr i p h o sa dubit at a) a mora pivničná ( Sc o l i o p t e r i x liba t rix), z netopierov v zime 5—6 kusov M yot is myot is; 14. 11. 1971 sme našli ojedinelý exemplár M yot is myst acinus. PUKLINOVÁ PRIEPASŤ (M3)

Nachádza sa takisto priamo na hrebeni Meškova, vo výške 880 m, 50 m na S od vrcholu. Dva vchody ležia po obidvoch stranách hrebeňa, no prístup do vertikálnych častí umožňuje iba západný, 5 m pod hre beňom. Priepasť sme objavili a preskúmali 16. 8. 1972. 226

VÝCHOD

STUPEŇ 1,7 m

ZÁVALOVÁ JASKYŇA NA M EŠKOVE

PÔDORYS

wvutsponjigbaZYXVUTSRQPONM

M IERKA M 1 100 0

1 2 3 i 5 zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONM I I 1 L—

ZAM ERALI PPATEK, PZANVIT, J VETESKA

981972

ZÁ/ ESNYM KOM PASOM

Vchody priepasti neprielezne súvisia, pričom východný vedie do malej jaskynky. Západný ( 3 X 1 m] je vyústením SZ—JV pukliny na povrch. Na nej je potom založená aj celá priepasť. Puklinová chodba sa 10 m šikmo skláňa nadol, potom pokračuje vertikálne. Tu je puklina taká úzka, že náš člen P. Zanvit ňou neprešiel. Zvislé pokračovanie j e 13 m hlboké, rebrík ani zlanenie sa nedá použiť. Nepríjemný je najmä výstup nahor. Pozoruhodná je hrubá vrstva mäkkého bieleho sintra na stenách. Medzi bodmi 6 a 7 vedie priepasť vodorovne a je pomerne široká ( l m ) , potom pokračuje po poruche nadol, dosahujúc tak celkovú hĺbku 33 m. PRIEPASŤ M4

Ide o nepatrnú trhlinu, hlbokú iba 3 m; vchod sa nachádza asi 25 m na S od M—3 a 5 m na Z od hrebeňa.

ZÄVALOVÄ JASKYŇA NA MEŠKOVE (M5)

Výrazný vchod tejto jaskyne s rozmermiwvutsponjigbaZYXVUTSRQPONMLKJIHF 2X1,5 m leží v polovici cesty medzi vrcholom Meškova a severným koncom jeho hrebeňa, na vý chodnom úbočí 10 m pod hrebeňom. Pomerne vysoká vstupná chodba, založená na poruche SZ—JV, klesá asi 15 m strmo nadol, potom za 1,7 m hlbokým stupňom vyústi do sien ky vyplnenej skalnými blokmi. Pri bode 3 sa zužuje a obracia nahor. Na tomto mieste P. Zanvita takmer zavalili uvolnené balvany, podľa čoho sme jaskyňu pomenovali. Chodba stále stúpa a pri bode 8 vy chádza na povrch druhým vchodom, na opačnej západnej strane hre beňa Meškova. Neďaleko pred vchodom (pri bode 4) odbočuje nadol asi 15 m hlbo ká priepasť, ktorej dno leží 24 m pod vchodom. Dĺžka všetkých častí jaskyne j e 64 m. V jaskyni sa v lete zdržuje menší počet (asi 5) ne topierovyxvutsrponmlkjihedcbaZYVUTSRQPONMLKJIHGEDCBA [Rhinolopus hipposideros). Jaskyne M—6 a M—7 sa nachádzajú ovela nižšie (asi 40 m) pod hre beňom, v jeho severovýchodnej časti. Predstavujú menšie dutiny asi 10 m dlhé. Z jaskyne M—7 vanie intenzívny prievan.

ZÁVER

Pri prieskume príkrovovej trosky Meškova sme našli viaceré priepasti a jaskyne rútivého charakteru. Ich vznik si vysvetľujeme korozívnym a mrazovým rozširovaním tektonických porúch, ktorými je celá oblasť prestúpená. V súčasnosti sú priepasti v štádiu postupného rútenia. Prie 230

vany vo väčšine z nich však dokazujú existenciu ešte ďalších priestorov, ktoré akiste povedú až na bázu spomínanej príkrovovej trosky. Na roz hraní s kriedovým podložím sa zrejme nachádzajú miesta, kde sa vzduch do priepastí v zime nasáva, no tieto sa nám dosial pre sutinové príkrovy nepodarilo nájsť. V širšej súvislosti leží hrebienok Meškovo medzi skrasovatenými vr cholovými časťami Tlstej hory a Zľabín, ktoré spolu predstavujú po zostatok niekdajšej jednotnej úrovne v severnej časti pohoria.

PO STOPÁCH SPRÁV O JASKYNIACH V DIELE G. WERNHERA JÄN KOŠECKÝ

Motto: „Ad arcem Fileg in Com. Neograd specus e s t . .

K najstarším historicky overeným správam o jaskyniach na území Slovenska patrí podľa doterajšieho poznania, okrem zmienky v „Listine ostrihomského arcibiskupstva z roku 1299" o Demänovskej jaskyni, ne pochybne poznámka Juraja Wernhera, kráľovského radcu a správcu Šariša, týkajúca sa údajov o jaskyni v širšom okolí Fiľakovského hradu v 16. storočí. Georgius W e r n h e r vo svojej známej a vzácnej rozprave „De admi randis Hungariae aquis — hypomnemation", písanej neobyčajne ťažkou stredovekou latinčinou (ktorú som z latinskej pôvodiny preložil do slovenčiny) a ťažko čitateľným písmom z roku 1556, predkladá Žig mundovi, barónovi z Herbersteinu, Neipergu a Guttenhagu, na svoju dobu pozoruhodne fundovanú informáciu o termálnych a minerálnych vodách na území starého Uhorska, pričom osobitne zdôrazňuje liečivé vody na území Slovenska (Piešťany, Trenčianske Teplice, Bojnice, Tur čianske Teplice, Sklené Teplice, Vyhne, Nižná Myšl'a a i.). Hoci sa Wernherova rozprava týka prevažne termálnych a minerál nych vôd na Slovensku, v Budíne a na iných častiach územia Uhorska, ďalej banských a hydrologických problémov súvisiacich s ťažbou nie ktorých nerastov na Slovensku a v Transylvánii, otázky rybného bohat stva riek strednej Európy (Dunaj, Tisa, Bodrog, Szamos, Sáva, Dráva a i.), prekvapivo na čitateľa zapôsobí zmienka o kvapľovej jaskyni, ktorú G. Wernher geograficky lokalizuje do oblasti Fiľakovského hradu. G. Wernher o tom píše vo svojej rozprave na 9. strane: Ad arcem Fileg, quae inde in Boream euntibus occurit, in Comitatu Neograd, specus est, in quo superne destillans aqua, continuo durescit. Ibi videas vero ceu statuas hominum consistere saxa, ex hac destilla tione concreta. Albus his color est: nec per se tantum sunt alba, sed etiam coloris albicantis usum trita pictoribus praebent. (Pri Fiľakov skom hrade, ktorý stojí v ceste tým, ktorí sa uberajú na severovýchod, 232

v Novohradskej župe je jaskyňa, v ktorej zhora kvapkajúca voda usta vične tuhne. S údivom v nej môžeš vidieť stáť kamene zobrazujúce ľud ské postavy, ktoré vytvorilo ono ustavičné kvapkanie vody. Ich farba j e biela. A nielenže samy sú biele, ale nutkajú maliarov, aby pri ma ľovaní užívali ich bielu farbu). Fiľakovský hrad a jeho blízke okolie ležia na nekarbonátových hor ninách, kde možno pripustiť len existenciu dutín zo zrútených a nako pených vulkanických hornín s tzv. pseudojaskyňami bez kvapľovej vý zdoby, prípadne len s ľadovou výzdobou. Preto treba nevyhnutne pred pokladať, že Wernherom označenú jaskyňu možno lokalizovať do širšie ho okruhu okolia Fiľakova. Hypoteticky môže ísť o jaskyňu z južného predhoria Slovenského rudohoria, ale rovnako aj o jaskyňu z územia Slovenského krasu. Naša lokalizácia jaskyne severovýchodným smerom od Fiľakovského hradu a jej relatívne umiestenie do Slovenského krasu nijako nevybo čuje z poznania Wernherovej geografickej lokalizácie v rozprave. Georgius Wernher totiž chápe geografické vzdialenosti globálnejšie, možno povedať veľkouhorsky. Základnou osou lokalizácie na Slovensku je rieka Váh a jednotlivé teplé vody — kúpele, napr. Bojnice, Turčian ske Teplice, Trenčianske Teplice situuje „neďaleko Váhu". Pokus o konkrétnejšiu lokalizáciu spomenutej jaskyne pri nedostatku dôležitých dokladov, údajov a zemepisných opôr mohol by byť preto veľmi poznačený subjektívnym náhľadom. Rozhodne však možno vylúčiť blízke okolie Fiľakova, pričom túto otázku by mohol perspektívne rozuzliť náhodný objav letopočtu alebo nejakého nápisu s letopočtom v jaskyni z polovice 16. storočia, resp. keby šťastný objaviteľ našiel v jaskyni aj starší text. Zatiaľ, žiaľ, možno len konštatovať, že v časovom poradí druhá najstaršia historiografická správa o jaskyni na Slovensku nedá sa ob jektívne konkrétne lokalizovať a čaká na svojho šťastného objaviteľa. Wernherovu zmienku o jaskyni na Slovensku všíma si aj Heinrich H o r u s i t z k y v diele „Zusammenfassung der Literatúr uber Hohlen Ungarns 1549—1913" a na 8. strane o tom hovorí: „Der erste der uber unga rische Hohlen schrieb, war Georgius Wernher, er berichtet uber die Hôhlung von Fúlek . . . " Horusitzky pravdepodobne čerpá tieto údaje z nemeckého prekladu Wernherovho diela, ktoré vyšlo roku 1549 v Baseli. Slovenská speleológia by mohla upriamiť pozornosť aj na druhú jaskyňu vo Zvolenskej župe, o ktorej sa vo svojej rozprave zmieňuje G. Wernher. Ide o Rybársku jaskyňu, známu exhaláciou jedovatých ply nov. Túto jaskyňu neskôr preskúmal aj náš známy a veľký vedec Matej Bel (1684—1749) a podal o nej a takisto aj o Silickej jaskyni ľadovej správu Kráľovskej spoločnosti v Londýne roku 1744. Georgius Wernher túto jaskyňu, či skôr strž v zemi, charakterizuje tak to: „Quia vero in Comitatum Zoliensem, dum aquas persequimur, ven 233

tum est, non possum praeterire hiatum terrae iisdem in locis famosum alia ob pestilentes expirationes, quibus aves supervolantes, atque quaevis animantia extingui constat: manifesto eorum experimento, qui eius rei periculum facturi, gallum, gallinamve, aut felem, aut canem longo hastili alligatum, supra eum hiatum, qui septo ad arcendas inde animan tes circumdatus est, protrudere atque effere consueverunt: quibus non aliter vita subito eripitur, quam si strangularentur." (Keď takto sle dujeme pramene vo Zvolenskej stolici, nemožno mi nespomenúť aj po vestnú strž v zemi, ktorá svojimi skazonosne jedovatými výparmi usmr cuje vtáky, ktoré ponad ňu preletia a takisto aj iné živočíchy. Presved čivým dôkazom o tomto hroziacom nebezpečenstve je svedectvo tých, ktorí na dlhej tyči priviazaného kohúta alebo sliepku, mačku alebo psa, vystrčili nad onú strž a vystavili takto tieto zvieratá jedovatým výpa rom. Keď ich z týchto plynov vybrali, zvieratá v nich tak rýchlo pohy nuli, ako keby ich boli ľudia bývali podrhli.J Pri rozvádzaní Wernherových informácií o jaskyniach na Slovensku možno takisto uviesť, že Wernherova rozprava sa na 13 strane zaoberá výjavmi a úkazmi z pozorovania krasových javov na okolí Postojnej v Juhoslávii a javmi krasovej hydrológie, a to v súvislosti nielen s jas kyňami, ale aj úkazmi pri zaplavovaní krasových „poljí". K napísaniu tohto príspevku ma priviedli 2 skutočnosti: 1. dostal som do rúk Geografický časopis SAV z roku 1957, v ktorom sa rozoberá „Správa M. Bela o Silickej ľadovej jaskyni a Rybárskej ply novej jaskyni z roku 1744" a 2. s údajmi o jaskyniach na Slovensku som sa stretol pri prekladaní Wernherovho diela „De admirandis Hungariae aquis . . . " .

Z ČINNOSTI MÚZEA SLOVENSKÉHO KRASU V LIPTOVSKOM MIKULÁSI ĽUDOVÍT TARNÔCY.

V štvrtom ročníku zborníka Slovenský kras je publikovaná správa o činnosti Múzea slovenského krasu (v ďalšom MSK) za roky 1962— 1963. Podrobnejšia správa o činnosti múzea v ďalších ročníkoch chýba. Od roku 1963 sa pracovníci MSK popri zberateľskej, dokumentačnej, výskumníckej, kultúrnoosvetovej a publikačnej činnosti venovali aj prípravám na novú organizáciu jaskyniarstva. Roku 1966 bolo MSK poverené rozhodnutím SNR č. 101/65 správou jaskýň Stredoslovenského kraja. Neuspokojivý stav expozície a pomerne zastaralý systém prezentácie materiálov si vyžiadal prípravu reinštalácie. Scenár novej expozície zo stavil RNDr. Zoltán Schmidt, CSc., s kolektívom autorov: RNDr. Juraj Bárta, CSc., RNDr. Jozef Jakál, doc. RNDr. Emil Mazúr, DrSc. Práce na reinštalácii sa uskutočnili v čase od septembra 1968 do mája 1969. Ťažkosti spôsoboval nedostatok priestorov a umiestenie diorám Čertovej pece a Domice, čomu sa musel prispôsobiť systém prevádzko vého okruhu pri najoptimálnejšom rešpektovaní požiadaviek koncepcie scenára. Expozícia MSK sa dnes rozdeľuje takto: 1. Geologické pomery a ich vplyv na vývoj krasu. 2. Závislosť krasu od reliéfu, klimatických pomerov, zvetralinovej po krývky a od vodného režimu. 3. Biosféra krasových oblastí. 4. Jaskyňa a človek. 5. Povrchové a podzemné krasové javy. 6. Typológia krasu Západných Karpát. 7. História výskumu a ochrana krasových javov. Záujem o novo riešenú expozíciu bol od začiatku veľký, najmä v kru hoch našich, ale aj zahraničných odborníkov, o čom svedčia posudky v Pamätnej knihe múzea. Táto koncepcia umožňuje dôkladne a vyčerpá vajúco vysvetľovať a hodnotiť krasové javy, dáva základy rozvoju mú zea ako vedeckého ústavu na výskum a dokumentáciu týchto javov 235

a ukazuje potrebu a oprávnenosť obsadenia jednotlivých úsekov múzea kvalifikovanými odbornými pracovníkmi, bez práce ktorých nemôže takto zamerané múzeum plniť svoje poslanie. Od 1. mája 1969 bola už expozícia MSK prístupná verejnosti. Roku 1969 obnovili Slovenskú speleologickú spoločnosť pri MSK, ktorej cie ľom je poznávať a objavovať krasové javy na Slovensku, spolupracovať pri ich ochrane, registrácii, výskume a sprístupňovaní, získavať a od borne usmerňovať záujemcov o speleológiu a výsledkami práce pomáhať MSK pri dokumentácii krasových javov. Spoločnosť mala roku 1970 300 členov, koncom roku 1972 už 490 členov. Dobrovoľní jaskyniari majú za sebou už nejednu významnú výskumnícku akciu a nejeden objav no vých jaskýň a jaskynných priestorov. Veľký význam pre ich prácu majú pravidelné zrázy — jaskyniarske týždne. Roku 1969 bol úspešný jaskyniarsky týždeň v Bystrianskom krase, roku 1970 pri Dobšinskej ľadovej jaskyni v rámci osláv jej storočnice, roku 1971 pri Belanskej jaskyni v znamení 50. výročia KSČ a 700ročnice Spišskej Belej a roku 1972 pri Gombaseckej jaskyni. Účasť členov SSS na jaskyniarskych týž dňoch stále vzrastá. Od roku 1970 je v Liptovskom Mikuláši Správa slovenských jaskýň a MSK je jej zložkou. Poslanie MSK možno charakterizovať takto: MSK vykonáva výskum a prieskum krasových javov, vedie ústrednú doku mentáciu a evidenciu, vykonáva odborný dozor nad ochranou jaskýň a krasových javov, získava a ochraňuje, vedecky a muzeologicky spra cováva, kultúrnovýchovne využíva hmotné doklady z jaskýň a kraso vých útvarov. Ďalej sa zúčastňuje na riešení štátnych a rezortných úloh v krasovej problematike, koordinuje výskum a prieskum, vydáva periodické a neperiodické časopisy a publikácie s krasovou a speleolo gickou problematikou, zabezpečuje činnosť Slovenskej speleologickej spoločnosti, stará sa o zvýšenie odborného rastu jej členov, spolupracu je pri školeniach a seminároch pre sprievodcov jaskýň, posudzuje in vestičné zámery technickoprevádzkového úseku a vyjadruje sa k vý stavbe zariadení v areáli jaskýň a chránených krasových území. Úlohy MSK plnia 3 oddelenia: vedeckovýskumné, dokumentačné a knižnica. Do náplne práce MSK, pre informáciu o niektorých konkrétnych úlo hách, dáva nahliadnuť napr. plán práce z roku 1972: Štátna úloha: Klasifikácia krasového reliéfu SSR z hľadiska výstavby sídel, poľnohospodárstva, dopravy a cestovného ruchu. Časťou tejto úlohy na rok 1972 bolo vypracovanie podrobnej typológie rozčleneného krasu Západných Karpát z hľadiska ich hospodárskeho využitia na prí klade Nízkych Tatier, Západných Tatier, Veľkej Fatry a Strážovských vrchov. Rezortné úlohy: 1. Vyhlásenie jaskýň za chránené prírodné výtvory, 2. Geomorfologický a speleologický výskum čachtického krasu. Ústavné úlohy: 1. Klimatické pozorovania v Demänovskej ľadovej 236

jaskyni, 2. Vznik a tvorba sintrových foriem vo vybraných krasových oblastiach, 3. Sledovanie pohybu a úbytku ľadu v Dobšinskej ľadovej jaskyni, 4. Zameranie Demänovskej ľadovej jaskyne, 5. Dokumentácia a registrácia povrchových a podzemných krasových foriem Slovenska, 6. Štúdium historických materiálov jubilujúcich jaskýň. Ostatné úlohy plánu sa vzťahujú na bežnú náplň práce múzea. Pre publikačnú činnosť je významné, že Zborník slovenského krasu sa stal od roku 1970 ročenkou, čím sa zvýšila jeho aktuálnosť. Od tohto roku vydáva MSK pre dobrovoľných jaskyniarov Spravodaj. Vy šiel aj Sprievodca po MSK a výťah z neho bol preložený do svetových rečí, aby cudzinci mohli mať sprievodné slovo po expozícii múzea na magnetofónových páskach. Roku 1971 vyšla monografiayxvutsrponmlkjihedcbaZYVU M ožnost i spe leoklimat ickej t erapie v Gombaseckej jaskyni (Roda — Rajman — Klincko). Roku 1968 vyšla skladačka Jaskyne na st rednom Slovensku a plagát v 6 mutáciách. Na propagáciu jaskýň Demänovskej doliny vydalo MSK brožúrku Demänová s krátkou históriou turistického ruchu v doline a prehľadom jej jaskýň. Účinnou pomocou pri propagácii múzea je spo lupráca s tlačou, televíziou a rozhlasom. Medzi najvýznamnejšie akcie MSK v posledných rokoch patrí oslava 100ročnice Dobšinskej ľadovej jaskyne, spojená s medzinárodnou kon ferenciou o problematike jaskyne a ľadových jaskýň vôbec (tomuto jubileu a konferencii bol venovaný IX. ročník Slovenského krasu), ďalej oslava 50. výročia objavenia jaskyne Slobody a 50. výročia objavenia Važeckej jaskyne. Pri oslavách jubilea jaskyne Slobody bol usporia daný vedecký seminár a verejný koncert speváckych súborov v jaskyni, ktorý sa stretol s veľkým porozumením. V rámci osláv bola na cintorí ne v Pavčinej Lehote pietna spomienka na jaskyniarov, spojená s polo žením základného kameňa na pamätník jaskyniarov. Pri oslavách vý ročia Važeckej jaskyne odhalili pri vchode do jaskyne pamätnú tabuľu. Návštevnosť expozície MSK a v jeho budove inštalovaných výstav od roku 1969 trvalé vzrastá: roku 1969 10 135 návštevníkov, roku 1970 14 024, roku 1971 14 137, roku 1972 18 820. Expozičnú, dokumentačnú, depozitárnu, knižničnú, kultúrnovýchovnú a ostatné činnosti múzea ešte stále komplikuje nedostatok priestorov. Pritom nároky na jeho činnosť vzrastajú, čoraz naliehavejšie vystupujú do popredia špeciálne úlohy, vyplývajúce z náplne a poslania múzea ako dokumentačného a informačného strediska jaskýň a krasových javov. S prihliadnutím na potrebu rozširovania kádrov a rastu odbor ných pracovníkov je zostavený aj dlhodobý plán personálneho obsade nia. Pri starostlivosti zainteresovaných nadriadených orgánov o Správu slovenských jaskýň a múzeum je však nádej, že rozvoj múzea a jeho napredovanie sa zabezpečí tak, aby mohlo uspokojivo slúžiť našej spo ločnosti v súlade so svojím poslaním a postavením v jej kultúrnom živote. 237

SPRÁVA O ŠTUDIJNEJ EXPEDÍCII ČLENOV SSS DO KRASOVÝCH OBLASTÍ BULHARSKA ROKU 1972 PAVOL MITTER

Slovenská speleologická spoločnosť usporiadala pre svojich členov študijnú expedíciu do krasových oblastí BĽR v dňoch 8 . 2 6 . 9. 1972. Na expedícii sa zúčastnilo 22 členov SSS, ktorí zastupovali jaskyniarov z celého Slovenska, ako aj MSK a SSJ v Liptovskom Mikuláši. Slovenskí jaskyniari navštívili štyri významné krasové oblasti a zaujímavé krasové lokality v nich. Hlavným poslaním expedície bolo zoznámiť sa s krasom BĽR, získať materiál pre expozíciu MSK o krase Bulharska do pripravovanej expo zície ukážok svetového krasu, nadviazanie kontaktov s bulharskými jaskyniarmi a prezentácia SSS v zahraničí, na čo sme zamerali našu činnosť počas pobytu v BĽR. Členovia expedície boli rozdelení podľa záujmov a odbornosti do týchto skupín: skupina pre povrchový kras, športová skupina, pedológ, geológovia, skupina na sledovanie technic kých problémov sprístupňovania jaskýň a ich využitia z hľadiska ces tovného ruchu. Svoje poznatky a skúsenosti z tejto cesty členovia ex pedície zhodnotili v správach o služobnej ceste, ktoré odovzdali do archívu MSK. Do predloženej správy som zahrnul niektoré závery geológov a Ing. J. Školeka (pedológa), ktorým zároveň ďakujem za poskytnutie materiálu. V BĽR sme strávili 13 pracovných dní, často veľmi namáhavých, 5 dní cestovaním medzi územím ČSSR a BĽR. Vedúcim výpravy bol autor prí spevku, výpravu počas pobytu na území BĽR sprevádzal Ing. Raduš Radušev, veľmi ochotný a agilný jaskyniar, ktorý má veľký podiel na zdarnom priebehu podujatia. Výprava odcestovala zavčas rána 8. 9. 1972 od budovy MSK v Liptov skom Mikuláši. S účastníkmi sa rozlúčil V. Nemec, riaditeľ MSK. Cestu nastúpilo 22 členov SSS podľa pôvodného plánu. Každý si zabezpečil osobný jaskyniarsky výstroj, členovia športovej skupiny ešte osobný lezecký výstroj. Účastníci: Ing. I. Cebecauer, J. Čajka, Ing. M. Erdôs, M. Frydrich, prom. 238

geol. J. Halaš, P. Hipman, E. Hirko, A. Horák, A. Chovan, J. Jirmerová, J. Knap, Ing. O. Lupták, J. Mikloško, RNDr. P. Mitter, prom. geol. L. Novot ný, B. Šrol, S. Šrol, Ing. J. Skolek, Ľ. Tarnócy, Ing. J. Tulis a M. Velič. Za stáleho dažďa sme opustili Liptovský Mikuláš a cez Brezno, Tiso vec, Rimavskú Sobotu sme prišli ku štátnym hraniciam. Po vybavení nevyhnutných formalít colníci nám zaželali príjemnú cestu a cez Putnok sme pokračovali v ceste do Miškovca dolinou rieky Slaná medzi sopeč ným pohorím Cserhát a krasovou planinou Búkk. Za Miškovcom sme odbočili cez nekonečnú rovinu Veľkej uhorskej nížiny — Hortobágy puszta do mesta Debrecín. Prvú noc sme strávili v campingu pri meste Kluž a ďalšiu v Ruse na území Bulharska. Krátke zastávky boli v Sibiu a Bukurešti. 10. 9. 1972 V Ruse začal pracovný program našej expedície. Prechádzali sme Dunajskou zvlnenou rovinou 1 na trase Ruse — Pleven — Lukovit — Jablanica. Nadmorská výška roviny sa pohybuje okolo 180 m n. m. Rovina zaberá 28 % plochy územia BĽR. Územie tvoria na severe málo sklonené vrstvy strednej kriedy paleogénu až neogénu, ktoré boli za rovnané peneplenizáciou v panone až ponte. Vo štvrtohorách starý za rovnaný povrch pokryla miestami až 50 m hrubá vrstva spraše a iných kvartérnych sedimentov. Počas pohybov zemskej kôry sa tu uplatnili len lokálne germanotypné pohyby a územie predstavuje rovnú, alebo len slabo zvlnenú plošinu. Tieto pohyby, ako aj erózia riek rozčlenili územie na menšie celky. Podložné, krasovateniu len málo náchylné súvrstvie vystupuje v úbočiach dolín alebo iných terénnych zníženín ako doskovité alebo lavicovité vrstvy pieskovcov, piesčitých vápencov a vápencov. Územie predstavuje nevýrazný typ pokrytého krasu a kra sové formy na povrchu sú kópiou krasovatenia v podloží. Na povrchu vytvárajú neurčité zníženiny v tvare širokých a plytkých krasových jám, zníženiny v tvare úvalov ap. V oblasti, ktorou sme prechádzali, je pomerne slabo rozvinutá riečna sieť, v krasových oblastiach vznikli suché doliny. Na sprašiach vznikli černozeme a krajina sa intenzívne poľnohospodársky využíva. Jaskyne vznikli v dolinách riek a ich vý vojové úrovne zodpovedajú riečnym terasám. Dve krátke zastávky sme využili na prehliadku vystupujúceho súvrstvia, odber vzoriek a doku mentáciu. Krátka zastávka bola pri meste Lukovit. Z rozsiahlej kraso vej oblasti sme si prezreli časť kaňonu rieky Panega, ktorý vznikol v mierne naklonených vrstvách lavicovitých vápencov vrchnej kriedy. Úbočia kaňonu sú krátke a strmé, vysoké 80—100 m. Na obnaženej hornine vznikli škrapové polia (dierovité, žliabkovité, jamkovité a iní;

Typologické členenie a charakteristiku krasových oblasti BĽR publikoval V. P o p o v (Československý kras 17, 1965), preto jednotlivé oblasti charakterizujeme len veľmi stručne.

239

Obr. 1. Jamkovité škrapy na dne riečky Panega (BĽR). Foto P. Mitter

neurčité typy škráp). Neobvyklé škrapy sme videli na dne riečneho koryta poniže priehrady. Dno v pevnej hornine je miestami suché a vznikli tu okrúhle šálkovité škrapy husto vedľa seba. Sú to polguľo vité priehlbiny s priemerom 10—20 cm a hĺbkou 5—10 cm. Predpokla 240

dáme, že vznikli krasovatením v plytkej stagnujúcej vode. Neďaleko cesty je postavená hydrocentrála. Priehradu vybudovali v monolitnom súvrství pomerne čistých vápencov, čo nás dosť prekvapilo, pretože teo reticky by vápence mali byť skrasovatené, teda aj priepustné a málo vhodné na budovanie vodných nádrží. Pôdny kryt v navštívenom kaňo ne je málo vyvinutý. Zväčša sú tu nevyvinuté karbonátové pôdy, na hlbších pôdach protorendziny a rendziny. Za mestom Lukovit sme prišli na teritórium Starej planiny. Pohorie je vybudované z paleozoických bridlíc a granitov. Menšie ostrovy kraso vých hornín pri ceste, ktorou sme prechádzali, nemajú výrazné povr chové krasové tvary. Nakrátko sme sa zastavili aj pri peknom pamät níku odboja. Za chmúrneho počasia sme prišli do Sofijskej kotliny. Ubytovali sme sa v campingu Vrania pri Sofii. 11. 9. 1972 Pobyt neďaleko Sofie sme využili na prehliadku mesta, návštevu príslušných inštitúcií a vykonali sme exkurziu na vrch Vitoša. Hrasťový masív Vitoša sa dvíha nad Sofijskou kotlinou do výšky 2281 m n. m. V úbočiach sa našli zvyšky troch abráznych plošín a príbojové sedi menty. Na severozápadnom úbočí je zaujímavá geomorfologická lokalita „Zlatni mostové" alebo Kamenná rieka. V nadmorskej výške 1100—1400 m, v dolinovej depresii najprv strmo a potom mierne sklonenej, je asi 600 m dlhý a 20—80 m široký pruh nakopených a zaoblených balvanov syenitu s priemerom 1—5 m. Pôvodný názor, že ide o morénový ma teriál, už dnes ustúpil názoru, že je to materiál, ktorý vznikol guľovi tým zvetrávaním syenitu „in situ". Drobnejší materiál odstránila deflá cia a transport potoka pretekajúceho na dne Kamennej rieky. Na Vitoši sme navštívili aj výskumnú botanickú záhradu, kde je sústredená kve tena Bulharska. 12. 9. 1972 Sofijskú kotlinu sme opustili priesmykom medzi pohoriami Stredná gora a Rila. Dolinou Marice sme prišli do Hornotráckej nížiny. Krajina sa všade intenzívne poľnohospodársky využíva s mnohými skleníkmi a vzorne obrobenými poliami. Nížina náhle prechádza do pohoria Ro dopy. Cesta pokračuje dolinou Čepelarskej rieky cez Asenovgrad hor ským priesmykom do mesta Smoljan. Táto časť Rodop je budovaná komplexom proterozoických hornín, medzi nimi je mnoho typov mra morov, najčastejšie cukrových, hrubokryštalických, obyčajne výrazne zvrstvených. Krátku zastávku pri vrstevnej strži sme využili na odber vzoriek a fotografovanie. V makrotvaroch reliéfu je výrazná rozdielna geomorfologická hodnota hornín, najmä v premenlivých tvaroch doliny, mnohých čerejách a nevyrovnanom spáde doliny. Čepelarská rieka má pomerne málo prítokov a predpokladáme, že časť územia odvodňujú podzemné toky. V sedle nad Smoljanom, ktoré tvorí asi zvyšok staršie ho povrchu, je rozsiahla úvala s mnohými krasovými jamami. Cez Smol jan a Devin sme prišli do kúpeľnej osady Badenski Bani. 241

Predmetom nášho záujmu v južnom Bulharsku bol kras centrálnej časti Rodop, ktorý sa viaže na paleozoické karbonáty. Kryštalické vá pence sa zachovali v zníženinách rodopských štruktúr, niektoré v hrúb ke až 2000 m. Vzniklo tu niekoľko izolovaných krasových oblastí. Naj väčšia je Nastaskotrigradská, kde je dobre rozvinutý krasový fenomén na povrchu aj v podzemí. Krasové územie s rozsiahlymi škrapovými poliami, krasovými jamami je rozbrázdené hlbokými neprístupnými ka ňonovitýmti dolinami. Takéto dve doliny, ktoré vyúsťujú v meste Tešel, ako aj priľahlé územie povrchového krasu navštívila naša skupina. 13. 9. 1972 Z osady Badenski Bani nás autobus dopravil do osady Tešel, v ktorej vyúsťujú doliny Bujnovská a Trigradská. Cieľom našej cesty bola jas kyňa Jagodinskaja peščera (Imamova dupka), vzdialená asi 8 km od Tešelu v Bujnovskej doline. Rieka vyhĺbila mohutný kaňon, na dne ktorého preteká nevyrovnaným spádom mnohými čerejami. Dolina j e pri dne široká niekoľko desiatok metrov, často len na šírku riečiska. Tiesňavu ohraničujú skalné steny až 150 m vysoké, ktoré sú situova né v niekoľkých radoch nad sebou. Sikmo vystupujúce vrstvy v úbo čiach dolín vytvárajú miestami typický kvestový reliéf. Územie, v kto rom dolina vznikla, je vybudované z bielych, sivých až tmavosivých, niekedy prúžkovaných mramorov. Miestami vystupujú grafitické brid lice a metadiabázy. Zaujímavosťou je zóna drvených mramorov (asi 4 km južne od Tešelu) vyhojených kalcitom. Kryštály sekundárneho kalcitu sú na povrchu veľké niekoľko cm. Výrazné tvary povrchového krasu sme v doline nevideli. Strmo sklonené plochy kryštalických vá pencov na povrchu sporadicky rozbrázďujú válovcovité, puklinové a žliabkovité škrapy. Najčastejšie sú škrapy usporiadané v smere spádu navzájom oddelené ostrými rovnobežnými rebrami. V tiesňave prevlá dajú polokrasové a riečne tvary. Formy stráňovej modelácie reprezen tujú sutinové kužele a rozsiahle suťoviská, ktoré svedčia o intenzívnom mechanickom zvetrávaní. Prevládajú plytké karbonátové pôdy; na nie koľkých miestach sa vyskytujú pôdy podobné terra rossa. Na úbočiach doliny vidno obrovskú osídľovaciu schopnosť rastlín. Niektoré stromy vyrastajú z nepatrných štrbín v holom skrasovatenom vápenci. Boky kaňonu sú porastené sutinovým lesom, vyššie položené časti územia sú suché s riedkou vegetáciou. Na úseku doliny, ktorým sme prešli cestou k jaskyni, sme videli len jeden aktívny prítok, malý puklinový a menšie presakujúce pramienky. Suché, občas pretekané doliny, ústia do hlav ného kaňonu výsute. Cesta dolinou je miestami vytesaná do zvislej skalnej steny, bez nej by bol kaňon neprístupný. Jagodinskaja peščera je najdlhšou bulharskou jaskyňou (6450 m ) . V súčasnosti ju sprístupňujú. Má dva vchody umelé a jeden prirodzený. Je to horizontálna, viacúrovňová jaskyňa, ktorá vznikla v proterozoic kých mramoroch. Prirodzený vchod do vrchnej úrovne je asi 30 m nad 242

Obr. 2. Bujnovská dolina (BĽR). Foto P. Mitter

dnom doliny. Je to nízky klenbovitý otvor, ktorým sa vchádza do prie strannejšej vstupnej časti. Rozsiahlymi archeologickými vykopávkami našli pozostatky ohnísk, artefakty a kostrové zvyšky až z neolitu. Všet

243

Obr. 3. Zliabkovité škrapy na mramorovom balvane v koryte Bujnovskej rieky (BER). Foto P. Mitter

ky práce sú dobre zdokumentované, ohniská zakonzervované a nálezy spracované. Z mladších dôb sa tu našli pozostatky ľudských kostí. Jas kyňa je pamätná z čias tureckej okupácie. Zo vstupnej archeologickej siene pokračuje ďalej úzka puklinová chodba miestami meandrovitá, zvisle striedavo zúžená a rozšírená. Nepohodlný, ale nie nebezpečný úsek na zvislých puklinách vedie k priepasti, ktorou sa schádza do dolnej úrovne. Hornú úroveň jaskyne tvoria úzke a vysoké puklinové chodby, dolnú priestranné riečne chodby na puklinách a vrstevných plochách s výraznou riečnou modeláciou. Na stenách spodnej úrovne vidno pekne vymodelované čeriny a kolky. Prehliadli sme si niekoľko veľmi pekne vyzdobených častí jaskyne, mierne sklonenú riečnu chodbu s dnou vyplneným kremenným pieskom, ktorá sa končí umele prekopaným vchodom do jaskyne. Prešli sme jaskyňou v hlavnom smere asi 3 km. Procesy krasovatenia a vznik priestorov vytvára podobný mechaniz mus ako v mezozoických karbonátoch; dokazujú to detailné tvary stien, tvary evorzie a výzdoby. V niektorých častiach jaskyne je pekná živá výzdoba bežných tvarov a farieb. Približne v strede našej trasy 244

prechodu jaskyňou sme videli malé nádržky s jaskynnými perlami. Keď že je piesok v najnižšej časti jaskyne výrazne riečnym sedimentom, možno predpokladať, že vodný tok opustil jaskyňu len nedávno. Na stenách jaskyne sú mnohotvaré výrastky drobného sintra, rôzne tvary gravitačných sintrových nátekov, inde jazierka s leknovým sintrom ap. Jaskyňa pripomína naše jaskyne a nič nám nepripomínalo, že vznikla v mramore a nie v triasových vápencoch. Výzdoba je hodnotná aj z hľa diska turistického ruchu a po sprístupnení jaskyne iste bude hojne na vštevovaná. 14. 9. 1972 Druhý deň v Rodopách sme si prehliadli dolinu rieky Čairbere a Tri gradskej riečky. Je to východnejšia z dvoch dolín, ktoré vyúsťujú do Te šelu. Cesta zo začiatku vedie dosť priestrannou dolinou, ktorá sa však zužuje a mení na kaňonovitú. Rieka, ktorá tečie v balvanitom riečisku sa v širších miestach rozlieva po celej doline. Spod mohutných skalných stien sa šíria rozsiahle suťoviská, ktoré striedajú trávnaté alebo zales nené plochy. Kaňon vytvorený riečkou Čairbere je mohutnejší ako su sedný Bujnovský a prevýšenie oproti okolitým vrchom je miestami viac ako 1000 m. V spodnej časti má dolina výrazne riečny profil tvaru V; asi po 4 km pokračuje kaňon niekoľkými tiesňavami. V strednej a hor nej časti riečka prekonáva veľký výškový rozdiel a má veľmi nevyrov nanú spádovú krivku. Asi 1 km od Trigradu sa povrchový tok TFigradskej riečky ponára do podzemia ponorom Diabolské hrdlo a tečie asi pol km v podzemí. Priestranná dolina nad ponorom sa mení v úzku hlbokú tiesňavu a su chým zasuteným dnom prudko klesá do hlbokej rokliny, na dne ktorej vyviera mohutným prameňom Trigradská riečka a pokračuje ako po vrchový tok. V krátkom úseku podzemného toku riečka prekonáva výškový rozdiel okolo 200 m. Ponor Trigradskej riečky vytvára prie pastnú jaskyňu hlbokú asi 105 m a iste patrí k najkrajším a najzaují mavejším krasovým javom Bulharska. Riečka pretekajúca pohodlnou dolinou severne od Trigradu priteká pod mohutnú skalnú stenu. Po medzi obrovské balvany a výstupok pevnej horniny tečie najprv čere jovite, potom sa zrazu prepadá po takmer zvislej 50 m skalnej stene. Padajúca voda vytvorila pod vodopádom mohutný krútňavový kotol. Z neho preteká hlbokým zárezom v pevnej hornine ohraničenom ostrý mi hranami nad ďalší vodopád, a asi z 10 m výšky padá do pomerne úzkeho a asi dlhého podzemného jazera. Vnútri masívu nad padajú cou i pretekajúcou vodou je pomerne rozsiahly dómovitý priestor, ur čený prevažujúcimi smermi tektonických porúch a smerom spádu rieky. Padajúca voda vytvorila veľké kotlovité vyhlbeniny, staršie sa zachovali vyššie a sú svedectvom postupného vývoja priepasti. Na stenách prie pasti blízko vodopádu vznikli hlboké válovcovité škrapy. Podzemné priestory nad vodopádom a nad jazerom sa formujú zvetrávaním hor niny. Padajúca voda napĺňa podzemný priestor obrovským hukotom 245

a spôsobuje neustále vlrenie vzduchu. Vo vzduchu sa vznášajú kvapky roztrieštenej vody a po niekoľkých hodinách pobytu v jaskyni je odev úplne premočený. Všetko v priepasti je mokré a šmykľavé. Návšteva priepasti bola pre všetkých veľkým zážitkom. Rebrík visí asi 40 m voľne vo vzduchu, 15—20 m vzdialený od padajúcej vody. V priepasti je dobrá viditeľnosť, pretože početnými otvormi medzi obrovskými bal vanmi dopadá z vrchu do jaskyne dosť svetla. Asi o 11.00 hodine svieti slnko priamo do priepasti a slnečné lúče vytvárajú nádhernú dúhu na rozprášených kvapkách vody. Keďže členovia športovej skupiny ab solvovali aj zostup, museli urobiť zabezpečovacie lanové zábradlia {hrozil pád do hlbky). Inštalovaním zábradlia a rebríka sa všetko pri pravilo na zostup. Prvý 50 m dlhý rebrík dosiahol len do polguľovitého výklenku asi 10 m nad spenenou vodou. Jazero z neho nevidno, lebo j e za rebrovitým výbežkom steny. Ďalšími dvoma kratšími rebríkmi sme dosiahli jazero. Za úzkym dlhým jazerom jaskyňa pokračuje a kon čí sa neďaleko sifónom. Za jazero sa dá ísť bez člna len veľmi ťažko; čln sme nemali, a preto sme vystúpili na povrch. Ostatní členovia vý pravy si počas zostupu prezreli hornú časť doliny, niekoľko menších stráňových jaskýň a krasovú plošinu. 15. 9. 1972 Skoro ráno sme opustili pohostinnú osadu Badenski Bani a nasledo vala cesta do krasovej oblasti v okolí mesta Trojan, v severnej časti Starej planiny. Novou cestou cez Rodopy popri významnom turistickom a rekreačnom stredisku Pamporovo sme prišli do mesta Čepelare. Je to typické horské mestečko v nadmorskej výške okolo 1000 m, ktoré má všetky predpoklady stať sa významným turistickým centrom oblasti. V Čepelare v malom krasovom múzeu nás privítal D. Rajčev, pracovník múzea. Najprv nás oboznámil s históriou a problémami speleologického výskumu v oblasti, s expozíciou múzea, potom sme besedovali o sú časnej speleológii v BĽR i u nás. Múzeum, ktoré je nateraz v jednej väč šej miestnosti, má pozoruhodné exponáty zo speleológie a speleoarcheo lógie. Dozvedeli sme sa, že v bulharských jaskyniach žije okolo 600 druhov živočíchov, z toho 24 endemitov. Múzeum v Čepelare má v sú časnosti veľmi obmedzené priestorové možnosti, a preto je aj expozícia pomerne skromná. V depozitári múzea majú však ďalších 2000 exponá tov, ktoré budú inštalovať v expozícii nového múzea. V múzeu sme vi deli fotografiu I. Bureša, jedného zo zakladateľov bulharskej speleoló gie. Je českého pôvodu a už dlhé roky žije v Bulharsku. Speleologická skupina v Čepelare vznikla roku 1950, roku 1957 vznikol samostatný speleologický klub, ktorý sa roku 1962 stal súčasťou turistického zdru ženia Studenec. (Jaskyniarstvo v Bulharsku je pridružené k Bulhar skému turistickému zväzu, ktorý jeho činnosť dotuje a riadi. Vo všet kých oblastiach, ktoré sme navštívili, sú jaskyniari súčasťou turistic kých klubov a spoluprácu si pochvaľujú.) V súčasnosti má klub v Če pelare 156 členov, ktorí pracujú v piatich sekciách (športová, biospe 246

leologická, paleontologická, speleoarcheologická a fotografická). Roku 1973 vytvorili sekciu pre povrchový kras, ktorej vedúcim je geolog. Klub financuje Krajský soviet, odbor turistiky. Pre zaujímavosť uvádza me že na rok 1972 mali 30 000 leva, na obdobie 1972—1975 maju do táciu 3,5 mil. leva (asi 42 mil. Kčs). Peniaze používajú na investične účely, výskum, expedičnú činnosť; o ich použití rozhoduje klub. Vlastný pomerne vysoký rozpočet a zodpovedný prístup k hospodáreniu s ním umožňuje bulharskému jaskyniarstvu intenzívny rozvoj. Po prehliadke múzea sme si prezreli stavenisko novej budovy mú zea. Bude to veľká štvorposchodová budova. Expozičná plocha bude na rozlohe 450 m 2 umiestnená na prízemí. Na poschodiach bude osem laboratórií, sála na premietanie filmov, hosťovské izby so 70 lôžkami a ďalšie potrebné zariadenia. Stavbu plánujú dokončiť v roku 1975 a bu de stáť pol mil. leva. V ceste sme pokračovali Cepelarskou dolinou do Plovdivu. Nakratko sme sa zastavili v Bačkovskom monastyre. Kláštory sa v Bulharsku te šia zvláštnej úcte, pretože počas stáročnej tureckej okupácie to boli centrá bulharskej kultúry a patriotizmu. Cez Asenovgrad a po krátkej zastávke v Plovdive sme prechádzali ďalej na S pod južným úbočím Starej planiny. Cesta vedie cez zvlnený výbežok Strednej gory do mesta Karlovo, rodiska V. Levského a mesta Sopot, rodiska I. Vazova. Mestá ležia pod strmým morfologicky monolitným zlomovým úbočím pohoria Stará planina. Úbočie je odlesnené, len miestami porastené krovinami alebo borovicami. Odlesnené plochy zachvátila silná erózia. Cesta na Z vedie Ružovou dolinou, ktorá má najlepšie klimatické podmienky v BĽR vhodné najmä pre pestovanie ruží. Široká úvalovitá dolina je ako veľká záhrada; všade okolo sme videli vinohrady, polia šípových ruží, levan dúľ, tabaku a kukurice. V meste Karnare sme odbočili na S a úbočím Starej planiny sme vyšli na chrbát pohoria. Túto časť pohoria budujú intenzívne zvrásnené a tek tonicky drvené granitoidy a filitdiabázová séria paleozoického veku. Miestami míňame pri ceste malé ostrovky vystupujúcich karbonátov. Na tento komplex hornín je zo S nasunuté mezozoikum, zastupene Masovými vápencami a dolomitmi, jurskými grafitickými bridlicami a kriedovými karbonátovými horninami. Povrch chrbta pohoria (este na paleozoických horninách) vytvára zvyšok starej plošiny, ktorá sa zachovala vo vrcholových partiách pohoria. Pasením sa umele zmzila hranica lesa do výšky asi 1400 m. Odlesnená pôda je miestami poras tená krovinatou vegetáciou; lúčne časti chrbta veľmi trpia eróziou. Videli sme mnohé výmole hlboké niekoľKo m, hlboké ronové ryhy a ine erozne tvary Predpokladá sa, že tieto miesta boli zalesnené až po vrch, co dokazuje rovnako mocný humusový horizont ako pod nižšie ležiacimi lesnými porastami. Na hlbších pôdach hĺbka humusového horizontu do sahuje asi 30 cm. Po krátkej zastávke v Trojanskom priesmyku na vrchole stúpania 247

srne zišli mnohými serpentínami asfaltovej cesty do mesta Trojan. Uby tovali nás vo veľmi pohodlnom Turistickom dome. Večer sme sa stretli s miestnymi jaskyniarmi a urobili plán našej činnosti v oblasti Trojanu. 16. 9. 1972 Turistický oddiel, pri ktorom sú organizovaní jaskyniari, má názov Ambarica. Z Trojanu sme išli do krasovej oblasti Steneto v povodí rieky Čarny Osam, vzdialenej od Trojanu 25 km. Autobusom sme sa vyviezli na Beklemet, veľmi známe turistické stredisko celkom pod chrbtom Starej planiny. Odtiaľ sme prešli pešo poľnou cestou nad lesom ponad niekoľko salašov do menšieho sedielka v jednej z bočných rázsoch pohoria. Sedielkom sme prešli do strmej dolinky s konsequentne vystu pujúcimi vrstvami bridlíc a vápencov. Popod kvestu jurských vápencov sme prešli do ďalšej dolinky, kde je vchod do jaskyne Rajčeva dupka. Územie tu budujú dve súvrstvia jurských vápencov a bridlíc rozdielnej geomorfologickej hodnoty, ktoré sa niekoľkokrát striedajú. Súvrstvie vápencov s hrúbkou 5—15 m tvoria sivé jemnozrnné, organogénne de tritické vápence s hojnými zvyškami schránok živočíchov, spolu s ru žovkastými kalovými vápencami. Medzi súvrstviami týchto vápencov sú 50—80 m hrubé vrstvy sivých slabo karbonátových jurských bridlíc a pieskovcov. V navštívenej oblasti je tento komplex hornín slabo alebo vôbec nezvrásnený, naklonený 30—40° na S. Uvedené dve súvrstvia sa pravidelne striedajú a vytvorili tak pekný príklad kvestového reliéfu. Vrstvy tvrdých krasovejúcich vápencov s kvestovým bralným reliéfom sa striedajú s nepriepustnými mäkkými bridlicami, na ktorých vznikli hladké lúčne tvary reliéfu. Územie má výstižné pomenovanie Vence. Pri jaskyni Rajčeva dupka sme sa rozdelili na dve skupiny. Prvá zostala pri jaskyni s cieľom zostúpiť na dno jaskyne, druhá sa venova la prehliadke povrchového krasu okolia. Rajčeva dupka (372 m hlboká a 1300 m dlhá) je v súčasnosti najhlb šia bulharská jaskyňa. Možno povedať, že predstavuje dosť ojedinelý krasový fenomén. Jaskyňa vznikla na rozhraní dvoch súvrstiev, a síce krasovejúceho súvrstvia a súvrstvia málo odolných nepriepustných bridlíc. Toto rozhranie jaskyňa sleduje po celej svojej dĺžke a mohla vzniknúť len preto, že vrstevný komplex je jednostranne naklonený, ale inak tektonicky málo porušený. Jaskyňa má po celej dĺžke rovno merný sklon 30—40° a smeruje na S. Vchod do jaskyne je nad dnom stráňovej dolinky. V čele silne zvetranej vápencovej vrstvy je medzi balvanmi úzky štrbinovitý otvor, ktorým sa vchádza do jaskyne. Odtiaľ vedie šikmá, dosť nepohodlná plazivka až nad 8 m hlbokú priepasť v rozrušenej hornine. Z dna priepasti pokračuje dosť priestranná tune lovitá chodbička so sklonom 30—40° na výraznom vrstevnom rozhraní. Nadložie a vrchná časť chodbičky vznikli v tvrdom vápenci, kým dolnú časť stien a dno tvoria tmavosivé, drobivé mäkké bridlice. Asi 50 m od vchodu je malý pramienok, ktorým začína potok pretekajúci celou jaskyňou až ku koncovému sifónu. Pohodlná, niekde širšia chodbička 248

Obr. 4. Voštinové zvetrávanie vápencov pri vchode do jaskyne Rajčeva dupka (BĽR). Foto P. Mitter

vedie až do hĺbky asi 80 m. Potom sa charakter jaskyne mení. Doteraz oválna, alebo sploštená chodbička sa stráca a nasleduje rad rozsiah lych vrstevných dutín, obyčajne zavalených alebo zatarasených bal vanmi. Cestu často treba hľadať v balvanitých bludiskách a preťahovať sa úzkymi štrbinami medzi balvanmi. Jaskyňa však nemá viac význam ných vetiev a stopy predchodcov boli dosť zreteľné. Sprevádza nás zvuk potôčika pod balvanmi, niekde pomáha intuícia, takže postup je možný bez väčších problémov. V hĺbke 170 m je veľmi úzky trojuholní kový otvor, cez ktorý prešli len najtenší členovia skupiny. Po krátkom hľadaní sme našli možnosť postupu aj pre ostatných — riečiskom potoka pomedzi balvany. Každý svojou technikou, ale všetci premočení, sme sa dostali na druhú stranu. Nasledujúca úzka puklinová chodbička po nie koľkých desiatkách metrov vyúsťuje do inej priepastnej chodby, ktorou priteká iný potok. V miestach spojenia oboch vrstiev J a s k y n e vznikol väčší priestor a v ňom najkrajšia výzdoba jaskyne. Členitý dosť roz siahly priestor má peknú výzdobu prevažne okrovej farby. Výzdoba je sústredená na strope, stenách a vyvýšených miestach mimo dosahu zá plavových vôd. Pretekajúca voda časť výzdoby zničila. Ostré rebrovité zvyšky pôvodne celistvého náteku sintra alebo od stien oddelené kusy 249

sintra poukazujú na ničivú činnosť pretekajúcich agresívnych vôd. Od delené a opracované úlomky sintra (niekedy aj nezvyčajne veľké) sú splavené do nižších častí jaskyne. Niektoré majú priemer až 50 cm. Od spojnice oboch vetiev, kde potok vytvára 2 m vysoký čerejovitý vo dopád, jaskyňa pokračuje takmer rovnomerným sklonom až do hlbky 372 m. Klesajúca chodba je obyčajne priestranná 8—10 m vysoká a 10—12 široká. Strop vytvára rovná vrstevná plocha, boky sú členitej šie, balvanitosutinové dno pokrýva hlina. Na niektorých úsekoch jas kyňa klesá mierne stupňovité. Spodná časť jaskyne je okrem malých výnimiek bez výzdoby. Uvedený charakter chodby sa zachováva až po doteraz známe dno jaskyne. V hlbke 372 m sa jaskyňa končí balvani tým závalom pokrytým vrstvou hliny. Hlina upcháva otvory medzi bal vanmi a počas veľkých vôd sa tu vytvorí veľké jazero, ktoré zaplavuje koniec jaskyne. Hlina splavená vodou sa v stojatej vode usadzuje, a tak vznikol na balvanoch hlinitý nános. Potok voľne mizne medzi balvanmi a počas našej návštevy mal výdatnosť 10—12 l/s. Počas zostupu jednej skupiny do jaskyne a pedologického prieskumu, druhá skupina vedená geológmi skúmala povrchový kras. Asi 2 km od jaskyne Rajčeva dupka sa na sivých vápencoch vyvinulo pekné škräpové pole (dierovité, žliabkovité, liomolovité a i. škrapy). Zaujímavé voštino vé zvetrávanie vápencov sme videli pri vchode do jaskyne Rajčeva dupka. Pri korózii ša uplatnila deflácia a mechanické zvetrávanie. 17. 9. 1972 Po namáhavom predchádzajúcom dni časť výpravy ostala v príjemnej turistickej útulni Steneto. Čistili a opravovali materiál a osobný výstroj. Skupina geológov a pedológ odišli na pešiu túru dolinou rieky Čarny Osam, tretia skupina spolu s chatárom zo Steneta ku priepasti Ptyčata dupka. V správe geológov sa uvádza, že v geologickom profile dolinou od chaty na S pokračuje séria vápencov a dolomitov stredného a vrch ného triasu, potom nasleduje lias a doger v podobnom zastúpení ako v oblasti jaskyne Rajčeva dupka, a malm flyšového charakteru. Pôd ny kryt v uvedenej oblasti reprezentujú protorendziny až typické ren dziny s tmavosivým silne skeletnatým horizontom. Na dolomitoch, jur ských vápencoch a bridliciach vznikli plytké skeletnaté pararendziny až mierne hlboké pararendziny s hrubým humusovým horizontom tma vosivej farby. Ptyčata dupka je vzdialená od útulne Steneto 1,5 hod. chôdze na JZ asi 250 m nad dnom doliny v jej ľavom úbočí. Vchod do priepasti je na malom nevýraznom stráňovom rebierku. Priepasť alebo priepastná jaskyňa dostala pomenovanie podľa kostier vtákov, ktoré sú hojne roz trúsené najmä na dne vstupnej priepasti. Vchod začína na povrchu dvoma malými otvormi, ktoré sú vo vrchole 70 m hlbokej puklinovej zvonovito sa rozširujúcej priepasti. Rebrík spustený z horného otvoru visí voľne až na dno priepasti, ktorá vytvára dómovitý priestor 10X18

250

m. Spodná časť priepasti zasahuje do mohutnej trhliny, ktorou oboma smermi vedie ďalšie pokračovanie jaskyne. Zostúpili sme na humusový kužeľ na dne priepasti a pomedzi balvanmi sme zišli na najnižšie miesto tejto vstupnej časti. Nasleduje niekoľko stupňov do hĺbky 80—100 m. Z dna vstupnej priepasti pokračuje úzka trhlinová chodba so zaujímavými tvarmi nástenného sintra, ktorá sa končí vo vysokom puklinovom prie store. Potom nasleduje nízka tunelovitá chodba pekne ozdobená s rov ným dnom vytvoreným podlahovým sintrom. Ďalším puklinovým prie storom sme prišli do veľkej sály, kde sa táto vetva jaskyne končí. Jaskyniari z mesta Trojan, ktorí pracujú v tejto oblasti, objavili nové priestory v opačnom smere ako sme išli my. Najzaujímavejšou časťou novoobjaveného podzemia je veľká sála bohato ozdobená. Jaskyňa má peknú a zaujímavú výzdobu. Okrem zvyčajných tvarov sintrovej výzdoby zaujali nás nástenné výrastky patriace do skupiny zvláštnych tvarov sintra. Sú to najmä výrastky hubovitého sintra, kde pri drsnom povrchu hlávok vidno hlávky s hladkým povrchom. Sú to tvary bežné aj v našich jaskyniach, len nápadne veľké. Nezvyčajné sú tvary sintra v podobe húb trúdnikov, ktoré nás takisto zaujali svojou veľkosťou. Všetky priestory sú puklinové, niekde 15—20 m vysoké a takmer všade s peknou výzdobou; členitosťou podzemia Ptyčata dupka nám pripomína Diviačiu priepasť na Plešivskej planine. Jaskyňa je 105 m hlboká a 500 m dlhá (podľa údajov jaskyniarov). Večer navštívili turistickú útulňu, kde sme boli ubytovaní, jaskyniari z Trojanu. Priniesli fotografie jaskýň, besedovali sme o výstroji, špor tovej speleológii atď. Pri družnej besede vznikali nové známosti, nové priateľstvá, čo bolo takisto jedným z poslaní expedície. 18. 9. 1972 Skoro ráno sme opustili Steneto. Krátka zastávka bola v Trojanskom monastyre (11. stor.) a dedine Orešňak, kde sme si prezreli peknú a výborne inštalovanú expozíciu užitého umenia. V pahorkatine Predbalkánu, asi 2,5 km J od mesta Brestnica je jedna z najznámejších jaskýň Bulharska Seva dupka. Jaskyňa vznikla vo vrch nojurských sivobielych vápencoch s bohatým výskytom schránok paleo fauny. Je sprístupnená betónovými chodníkmi a elektricky osvetlená. Dĺžka prehliadkového okruhu je okolo 300 m. Je to horizontálna jaskyňa 500 m dlhá a vytvára ju päť väčších sál bohato vyzdobených. Väčšina priestorov vznikla na vrstevných plochách. Výzdoba prvých sál bola zničená odpadnutím vrstiev horniny zo stropu, a preto tu vidno na balvanitom dne viac generácií rastu kvapľov. Najkrajšie je vyzdobená posledná sála jaskyne — Koncertná sieň. Je nehlboko pod povrchom, a keďže leží v pomerne suchej oblasti, nadložím presakuje málo vody. j e suchá, a preto je veľká časť výzdoby odumretá. Jaskyňa je dobre morfologicky a biospeleologicky preskúmaná a speleoarcheologicky spracovaná. Vyniká pestrosťou a mnohotvárnosťou výzdoby. Viaže sa 251

k ne] bohatá história a je známa od nepamäti. Po prehliadke jaskyne naša cesta smerovala mierne až stredne zvlnenou krajinou Predbalkánu cez Bulgarski Izvor, Lovec, Veliko Tarnovo do Drjanova. 19. 9. 1972 Hlavným programom dňa bola návšteva jaskyne Bačo Kiro neďaleko Drjanovského monastyru, ktorý leží v hlbokej kaňonovitej doline. Jas kyňa vznikla činnosťou malej riečky v svetlosivých vápencoch kriedy veľmi bohatých na skameneliny. Vrstvy vápencov sú mierne sklonené a všade nad dolinou a jej bočnými prítokmi vytvárajú bralný kvestový reliéf lemovaný zónou suCovísk. Neďaleko malebného kaskádovitého vodopádu je vchod do jaskyne Bačo Kiro. Táto zaujímavá jaskyňa j e horizontálna, vertikálne len málo členitá. Vznikla v kriedových vápen coch veľmi bohatých na skameneliny, ktoré v jaskyni miestami tvoria výrazne vypreparované vrstvy. Jaskyňa riečneho pôvodu vyniká bohat stvom koróznych a evorzných tvarov, ktoré sú najzaujímavejším prv kom jaskyne. Sintrových nátekov je málo,, sú suché a prevažne zničené. Vo vstupnej časti jaskyne sa od 30. rokov robia archeologické vyko pávky. Našlo sa tu mnoho cenného paleontologického a archeologické ho materiálu zo staršieho neolitu i mladších dôb. Archeologická sonda vo vstupnej časti je zakonzervovaná, detailne označená na stupňoch odkrytých kultúrnych vrstiev. Je dlhá asi 3 km, sprístupnených je asi 1200 m a prehliadka trvá 30—40 min. Sprístupnenie riešili turisticky nie veľmi pohodlnými chodníkmi. Jaskyňa je suchá s priemernou roč nou teplotou 14 °C a priemernou vlhkosťou vzduchu 93 % . Pomenova nie jaskyne je na pamiatku Bačo Kiro, vodcu odboja proti Turkom v Drjanovskej oblasti. Po prehliadke jaskyne naša cesta viedla cez Gabrovo do priesmyku Šipka, pamätného miesta z bojov Bulharov za nezávislosť. Obrovský pamätník na počesť padlých v bitke medzi Rusmi a Bulharmi na jednej strane a Turkami na strane druhej je dôstojným miestom a významným monumentom bulharských dejín. Po krátkej zastávke na Šipke naša cesta znovu viedla do Ružovej doliny na J od Starej planiny, ďalej na Kazanlak, popri ružových a levandulových poliach, nekonečných viniciach i sadoch. Krátka pre stávka bola v meste Sliven, obrúbenom zo severu vápencovými vrchmi Znovu sme zamierili na S do mesta Kotel v srdci východnej časti poho ria Stará planina. 20. 9. 1972 Treťou krasovou oblasťou, ktorú sme v Bulharsku navštívili je krasová oblasť Zlosten vo východnej časti Starej planiny. V jej centre leží mes to Kotel. Z pôvodne plánovaných troch pracovných dní zostal len je den, ale patril medzi najkrajšie prežité v Bulharsku. Vzorne sa o nás postarali jaskyniari z turistického klubu Zlosten, ktorí pre nás naplá novali aj program. Krasové územie v okolí mesta Kotel vytvára hornatinu s hlbokými 252

dolinami, tiahlymi zasutenými stráňami a miestami zvyškami starších plošín. Mesto leží v kotlovitej zníženine, okolo ktorej sa dvíhajú vyvýše niny do 1100 m n. m. j e tu niekoľko výdatných krasových prameňov, priepastí a jaskýň. Výprava sa rozdelila na dve časti. Skupina s geológmi a pedológom odišla do krasovej oblasti severovýchodne od mesta, vzdialenej asi 10 km. Sprevádzal ju člen klubu Akademik zo Sofie G. Antonov, ktorý tu robil archeologické výskumy. Prezreli si zaujímavý krasový terén, kto rý vytvára plošinaté mierne zvlnené územie. Budujú ho sivé vápence spodnej kriedy, rohovcové vápence a prieskovce paleogénu. Krasový terén dobre konzervoval starší povrch a na jeho ohraničení vznikli vý razné bralné tvary reliéfu. V úbočiach vznikli škrapové polia, na plošine krasové jamy, priepasti a ponory. Pekným krasovým javom je ponor potoka Sabatt, ktorý vytvára typickú slepú dolinu. Skupina bola pri otvore priepasti Ledenika (247 m), ktorý je na dne korytovitej krasovej jamy. Pôdne pomery aj tu závisia najmä od substrátu. Na kriedových vápencoch vznikla sivá až sivohnedá rendzina alebo protorendzina, na vápenatých bridliciach skeletnatá pararendzina. Druhá skupina vykonala zostup do priepasti Krvavata lokva (140 m). Priepasť vznikla v sivých vápencoch na dne nevýraznej suchej stráňovej dolinky a pôvodne mohla slúžiť ako ponor povrchových krasových vôd. Dnes j e však o 150 m vyššie oproti hlavnej doline. Je to stupňovitá priepasť založená na systéme zvislých, korózne premodelovaných trh lín. Vchod je neveľkou zvislou priepasťou na humusový kužeľ. Po niekoľkých stupňoch na úzkych puklinách prídeme nad 40 m hlbokú dvojstupňovú studňu. V jej spodnej časti treba kyvadlovým pohybom trafiť do otvoru v náprotivnej strane studne. Potom znovu zídeme úz kou puklinou do priestrannejšej chodby, ktorou sa priepasť končí v hĺb ke 140 m. Navštívili sme aj dve bočné malé priepasti, kde bolo na dne množstvo kostí netopierov a iných malých stavovcov. Večer bolo oficiálne stretnutie s predsedom mestského sovietu, záro veň predsedom turistického klubu Zlosten, ktorý pre nás usporiadal ve čeru. Na stretnutí sa zúčastnili aj miestni jaskyniari a predstavitelia miestnych inštitúcií. Bol to veľmi srdečný večer, ktorý nás presvedčil o tom, že v Bulharsku máme dobrých priateľov. 21. 9. 1972 Skoro ráno sme navštívili oblastné múzeum v Kotli, tkáčovňu kobercov a štart! mestskú štvrť s typickými starými domami balkánskej architek, túry. Potom sme zvlnenou krajinou charakteru pahorkatiny až vrcho viny pokračovali na S do mesta Ormutag. Našou dalšou zastávkou bolo územie geomorfologických tvarov „Pobiti kamni". Je to pás zaujíma vých stípovitých kameňov, ktoré pripomínajú kamenný les. Pozreli sme si toto zaujímavé miesto; na vznik existuje viac názorov. Popoludní sme sa ubytovali na Zlatých pieskoch. 253

22. 9. 1972 Po namáhavom programe vo vnútrozemí sme mali deň odpočinku, ktorý sme využili na prehliadku pobrežia, návštevu Varný a kúpanie v mori. Večer sme sa rozlúčili s milým a sympatickým Ing. Raduševom, ktorý nás sprevádzal na celej trase Bulharskom. 23. 9. 1972 Poslednou krasovou oblasťou, ktorú sme navštívili, bola oblasť čierno morského pobrežia na S od mesta Kavarna. Sprevádzali nás dvaja jas kyniari z Varný N. Velev a G. Nikolov. Pobrežie Čierneho mora na S od Varný budujú neogénne sedimenty (organogénne vápence, vápnité pieskovce a pieskovce) uložené horizontálne, alebo len mierne naklo nené na S. Cesta vedie pri pobreží a zľava vidno zarovnaný povrch Frangenskej a neskôr Dobružskej plošiny. Plošiny zasahujú až k pobre žiu a ústia krátkym strmým pobrežím do mora. Abrázia vytvorila úzky (niekde širší) pás pobrežnej pláže. Na odkrytom strmom pobreží sa detailne rysuje profil vrchnej časti súvrstvia budujúceho územie. Strmé pobrežie prerezávajú ústia riek, kde sa aj pláž rozširuje. Prvá zastávka bola na polostrove Kaliakri. Je to malý, ale výrazný výbežok pevniny do mora na jednotvárnom poloblúkovitom pobreží východne od Kavarny. Územie budujú sarmatské organogénne vápence, striedajúce sa s piesčitými polohami. Na odolných a tvrdých horninách vzniklo typické klifové pobrežie, ktoré padá kolmo do mora 70—80 m zrubom. V rôznych úrovniach nad morskou hladinou vznikli malé po brežné jaskyne, ktoré sú výsledkom pôsobenia abrázie, korózie morskej vody spolu s pôsobením procesov stráňovej modelácie a deflácie. V jed nej z takých jaskýň, asi 50 m nad morskou hladinou je vybudovaná štýlová reštaurácia a pri nej malé archeologické múzeum. Výhodou týchto zariadení je, že vápence sú suché, takže netreba budovať izolač né zariadenia. Schodišťom možno zísť až k morskej hladine, kde na pobrežie neustále doráža príboj, podmýva ho a mení jeho tvárnosť. De tailná modelácia sa prejavuje v zvláštnych tvaroch škráp. Niektoré majú tvar nepravidelných priehlbín, iné tvar voštín. Od Kaliakri viedla naša cesta ďalej na S do dediny Tjulenovo. Aj tu je zrázne klifové pobrežie hoci nie také vysoké ako na Kaliakri. Úze mie budujú tie isté horniny (sarmatské pórovité organogénne vápence a vápnité pieskovce) bohaté na skameneliny a vložky aragonitu. Blízko pobrežia sme našli 10—15 cm vrstvu aragonitu, z ktorého sme odobrali vzorky. V strmom abráznom pobreží vysokom okolo 30 m vznikli zaují mavé tvary, skalné rebrá, ihlany, skalné mosty, osamelé veže,* mnohé príbojové jaskyne a previsy. Ako nám ukazoval náš sprievodoa z Varný, väčšina týchto jaskýň je zameraná a zdokumentovaná. Sú to prevažne malé jaskyne, dlhé len niekoľko metrov, nanajvýš niekoľko desiatok metrov. Naším hlavným cieľom v tejto oblasti bolo navštíviť najznámej šiu z týchto jaskýň, Tjulenovu jaskyňu na S od rovnomennej obce. Je to morská abrázna jaskyňa, predurčená puklinou, asi 70 m dlhá. Vchod 254

do jaskyne je možný len od mora, pod strmým previsnutým útesom puklinovým 3—4 m širokým vchodom. Pomerne úzky vchod sa smerom dovnútra rozširuje, strop sa zvyšuje, a vnútorný priestor vytvára prie strannú sálu 7—10 m širokú, 3—4 m vysokú a asi 30 m dlhú. More zasa huje dovnútra jaskyne a vytvára jazero. Na konci jaskyne je piesková lavica, kde sú stopy ležovísk po oddychujúcich tuleňoch. Niektorí naši členovia si prezreli jaskyňu na gumových nafukovacích člnoch. Prehliadkou krasového územia na pobreží Čierneho mora expedícia svoju činnosť skončila. Cez Konstancu, Brašov, Debrecín a Brezno sme sa vrátili do Liptovského Mikuláša 26. 9. 1972. V krátkosti možno konštatovať, že expedícia splnila poslanie, ktoré si vytýčila. Získali sme mnohé skúsenosti, ktoré by sa nezískali nija kým teoretizovaním, ale len v konkrétnych podmienkach. Bolo to prvé podujatie slovenských jaskyniarov svojho druhu. Zišiel sa početný a veľmi rôznorodý kolektív. Časté presuny na dlhé vzdialenosti striedali náročné akcie v teréne, čo kládlo na účastníkov veľké nároky, či už fyzické alebo psychické. Potvrdilo sa, že treba dať veľký dôraz na vý ber účastníkov zo stránky kondičnej, odbornej a najmä povahovej, aby kolektív nepodliehal nežiadúcim náladám. Je otvorená otázka, či voliť pobyt na jednom mieste a dôkladne poznať jednu oblasť, alebo kratšie pobyty na viacerých miestach. Volili sme druhú možnosť a veríme, že hoci to bolo namáhavé, pre účastníkov však užitočné. Boli sme radi, že ani u vekove starších sa neprejavili nedostatky fyzickej kondície a jed notlivé akcie zvládli veľmi dobre. Účastníci sa oboznámili so štyrmi vý znamnými krasovými oblasťami, ktoré reprezentujú odlišný krasový fe nomén. Videli kras na vápencoch druhohorných, preddruhohorných i tre ťohorných, ktorý vznikol a rozvíja sa v rôznych geotektonických a kli matických podmienkach. Navštívili sme navzájom odlišné lokality a kaž dý vnímavý pozorovateľ našiel mnoho zaujímavého. Za pobytu v BĽR sme natočili krátky film, získali stovky diapozitívov, farebných a čier nobielych fotografií. Priniesli sme vzorky hornín reprezentujúce ty pické horniny navštívených oblastí a niekoľko vzoriek pôdy. Treba spomenúť ešte publikácie pre knižnicu MSK. Získaný materiál využijeme na porovnávacie a expozičné účely, výstavy a prednášky. Získané ex ponáty a dokumenty obohatia archív MSK. Popri odbornej stránke, významným bolo aj spoločenské poslanie expedície. Cenné boli stretnutia s predstaviteľmi bulharskej speleológie a dobrovoľnými jaskyniarmi v rôznych častiach Bulharska. Všade nás srdečne prijali a vychádzali nám v ústrety. Mimoriadne srdečné boli stretnutia v mestách Trojan a Kotel. Jaskyniarstvo v BĽR je na dobrej úrovni a spolupráca bude iste užitočná pre jaskyniarov oboch krajín.

ŠTUDIJNÁ CESTA V NSR Z HĽADISKA PALEOLITICKÉHO OSÍDLENIA JASKÝŇ JURAJ BÄRTA

Otázka osídlenia slovenských jaskýň, najmä z hľadiska poznatkov o staršej dobe kamennej, sa nedá riešil! bez štúdia zahraničnej litera túry (otázky chronologické a intepretácia materiálnej kultúry). Po trebné je však aj bezprostredné poznávanie charakteru krasových teré nov susedných území, teda študijný pobyt v zahraničí. Takýto pobyt umožňuje získať predstavy o príčine voľby jaskýň na trvalé sídlisko a zdôvodniť intenzívny, či len epizodický pobyt paleolitických lovcov v nich. Aj štúdium hmotnej kultúry z týchto jaskýň, pamiatky ktorej sa nachádzajú v múzeách či univerzitných zbierkach, podáva originálnej šiu predstavu jej trojrozmernej tvarovej náplne, ktorú nestačia nahradiť obrazy odbornej literatúry. V západnej Európe má štúdium paleolitu povestné tradície v metódach výskumu i spôsobe publikovania výsku mov, a to aj z hľadiska nám menej dostupnej literatúry. Preto som uví tal možnosť trojmesačného pobytu v Nemeckej spolkovej republike na jar roku 1970 na štipendium Deutscher Akademischer Austauschdienst. Ako špecialistovi na výskum staršej doby kamennej mi nemohlo byť cudzie ani oboznámenie sa s materiálom a ojedinele aj s terénom na otvorených paleolitických náleziskách NSR a jeho výskum. V rámci da ných možností som sa prednostne oboznamoval s paleolitickým a mezo litickým materiálom, ktorý sa našiel v jaskyniach. Podľa svojich indi viduálnych možností i podľa ochoty sprievodcov navštívil som aj mnohé klasické jaskynné lokality v NSR. Sledoval som najmä možnosti mate riálnokultúrnych vzťahov cez dunajskú komunikáciu k paleolitickým sídliskám Karpatskej kotliny. Už počas kvartérnej exkurzie do ŠlezvickoHolštajnska, ktorú v máji roku 1970 organizoval H. Obermaier Gessellschaft (účasť na nej mi umožnila moja štipendijná garantka prof. dr. G. Freundová z Inštitút fúr Ur und Fruhgeschichte der Universität v Erlangene], obhliadol som v severonemeckej nížine (pri kúpeľoch Segenberg) návršie Kalbergu a tamojšiu, z hľadiska výzdoby chudobnú, sadrovú jaskyňu Kalberghôhle. 256

Po návrate z tejto exkurzie študoval som paleolitické nálezy z obdobia starého, stredného a mladého paleolitu, neolitu i doby železnej v Landes museum fiir Vor und Friihgeschichte v Munsteri a v múzeu v Arnsber gu. Potom som sa v sprievode autora výskumu, dr. K. Gúnthera, oboznámil s Balver Hohle v pahorkatinnom Sauerlande v údolí Honnetal. Táto priestorovo vysoká, suchá neveľká jaskyňa bez výzdoby bola v paleolite viac krát osídlená, a to v neskorom acheulléne, micoquiene, nesko rom moustériene a po sídliskovom hiáte aj v magdaléniene a mezolite. Okrem toho sme navštívili v údolí Honnetal aj menšie jaskynné ar cheologické lokality, a to previs BurschenHohle s moustierskym osíd lením a Feldhof Hohle so stredopaleolitickým micokským a moustier skym osídlením s pamiatkami magdalénskymi a mezolitickými. Počas pobytu na univerzite v Kolíne n. R. som navštívil aj svetoznáme ar cheologické nálezisko Neandertal pri Dússeldorfe, kde po klasickej NeanderHohle ostala len pamätná tabuľa, pretože jaskyňu nezodpoved ne zničila bezohľadná ťažba vápenca v neďalekom obrovskom kameňo lome. Je to klasický dôkaz bezmocnosti ochrancov prírody voči upred nostňovateľom motívu zisku v priemyselnom Purúrí. Zničenie tohto prvého náleziská pračloveka sa usilujú dnes vykompenzovať budovaním ústavu a múzeom neandertálca a archeologickoantropologickými expo nátmi pračloveka. Budujú aj prírodnú rezerváciu, v ktorej sústreďujú a voľne chovajú zástupcov doteraz jestvujúcich pleistocénnych alebo im blízkych cicavcov z celého sveta. Tak sa Neandertal stáva popred ným turistickovlastivedným centrom NSR. Z hľadiska neúcty ku kla sickým lokalitám nálezov Homo sapiens fossilis možno ešte spomenúť zničenie (bezohľadnou ťažbou vápenca) jaskynného previsu Oberkassel v Porýnsku oproti Bonnu, kde sa našiel magdalénsky dvojhrob s kostrou ženy a muža. Vo wiesbadenskom Städtisches Museum v zastaranej expo zícii z obdobia staršej doby kamennej si z hľadiska speleoarcheológa zasluhovali pozornosť exponáty Wildscheuerhohle pri Steedene nad Lahnom, ktoré reprezentujú nástroje z moustérienu, gravettské nástroje z kameňa a kostí, ako aj kremenné artefakty z magdalénienu. Popredným centrom štúdia paleolitu v NSR je Lehrstuhl fúr Urge schichte der Universität v Túbingene pod vedením prof. dr. H. Múller Becka. Zásluhou jeho predchodcov, ktorí väčšinu svojich výskumov uskutočňovali v jaskyniach Švábskej Jury (Schwäbische Alb) v širšom povodí Dunaja, nachádza sa v tomto ústave bohatý fond paleolitického materiálu z jaskýň, ako napr. moustierske, aurignacké a magdalénske artefakty zo Sirgensteinu pri Weilere, neskoropaleolitický materiál z Klei ne Scheuer v komplexe Hôhlenstein pri Asselfingene v Lonetale, mag dalénske nálezy z Propstfelshohle pri Beurone, bohaté moustierske ko lekcie z Grosse Grotte pri Blaubeurne, unikátny mezolit z Jägerhaushohle, pozoruhodné neskoroacheuléenske, mladomoustierske a najmä staro aurignacké a mladoaurignacké nálezy. Z nich povestné sú unikátne kos tené plastiky zvierat z Vogelherdu pri Stettene v Lonetale, staromagda 257

lénske a mladomagdalénske nástroje z Hohlen Felsu pri Huttene. Na uni verzite v Tiibingene sa buduje centrum paleolitickej dokumentácie, ktorá už svojím rozsahom prevyšuje hranice NSR. Jej prednosťou je ľahká orientácia i optický systém pri hľadaní literatúry i separátov, ako aj systém excerpovania bibliografických záznamov a možnosť získať nedo stupnú literatúru prefotografovaním. Celý systém je tu zameraný na ľahkú, časovo úspornú orientáciu pri použití najmodernejšej kancelár skodokumentačnej techniky. Prof. H. MúllerBeck, ktorý poznal môj zvýšený záujem o problema tiku osídlenia jaskýň, zorganizoval exkurzie do Lonetalu (plytké údolie rovnobežné s Dunajom) spojené s obhliadkou jaskynného komplexu

Obr. 2. Schelklingen, jaskyňa Hohlen FelS, Schwäbische Alb

Bockstein pri Rammingene, ktorý sa skladá z Bocksteinhohle, z Bock steinloch s previsom Bocksteinschmiede a nižšie položeným Bockstein hangom. Výskumy viacerých bádateľov v Bocksteinhohle tu dokázali > ojedinelé nálezy stredného paleolitu, bohaté pamiatky aurignacké a mag dalénske. Posledný výskum dr. Wetzla roku 1953 odkryl v Bockstein hohle aj pôvodný praveký, dovtedy neznámy vchod so stredopaleolitic kými, mladopaleolitickými a neolitickými nálezmi. Bocksteinloch, Bock steinschmiede a Bocksteinhang sa preslávili výraznou stratigrafiou stred ného paleolitu a kultúrou tzv. micoquienu. V tom istom údolí pri Asselíingene sme v skalnom masíve Hôhlenstein navštívili jaskyne Stadel, Bärenhohle a Kleine Scheuer. Menšia jaskyňa Bärenhôhle bola bohato osídlená v strednom paleolite, potom až v mag daléniene, ako o tom svedčí nález kostenej harpúny. Jaskyňa Stadel si 259

Obr. 3. Weiler, jaskyňa Sirgensteinhôhle, Schwäbische Alb

pre svoj previsový portál plne zaslúži názov „stodola". Bolo to príťaž livé praveké jaskynné sídlisko od stredného paleolitu. Z toho obdobia j e pozoruhodný nález stehnovej kosti neandertálca, ďalej aurignacké ( ? ] a magdalénske pamiatky. Svetovým unikátom je plastika muža (Adam z Lonetalu), ktorá bola rozpoznaná len nedávno, keď sa zlepili fragmenty mamutoviny zo starších výskumov z aurignackej vrstvy. Plastiky mužov sú v mladopaleolitickom umení zatiaľ ojedinelé. Prvá známa mužská plastika pochádza z hrobu v Brne II. Tretia, pravdepodob ne tiež mužská plastika, pochádza z Grotte du Péchialet vo východnom Španielsku. V jaskyni Stadel je okrem toho pozoruhodný pravdepodobne mezolitický hrob s odťatou lebkou muža, ženy a dieťaťa. Žena mala so 260

sebou ako votívny dar náhrdelník z rybích zubov. V strednom neolite bola jaskyňa aj kultovým miestom, ako o tom svedčí nahromadenie roz lámaných kostí viac ako 40 detí a žien, ktoré boli pomiešané s rovnako rozlámanými zvieracími kosíami. Tento nález je dôkažom kanibalizmu v neolite.* Napokon sme navštívili aj jaskyňu Vogelherd pri Stettene (taktiež v Lonetale], ktorá patrí k najvýznamnejším paleolitickým náleziskám juhozápadného Nemecka so superpozíciou ôsmich paleolitických a de viatej neolitickej vrstvy. Popri troch stredopaleolitických vrstvách s micoquienom a moustérienom j e najpozoruhodnejšie trojfázové osídle nie aurignacké (vrstvy V—VI). Vynikajú tu nálezy kostených plastík mamuta, koňa, bizóna a mačiek. Okrem toho sa pod V. vrstvou našla ľudská lebka s odťatou čeľusťou. Ďalší podobný nález pochádza zo VI. vrstvy. Posledné dve paleolitické vrstvy obsahovali magdalénske nálezy. Nenápadne plytké údolie Lonetal ústiace do Brenze (ľavého prítoku Du naja pod Ulmom) má na svojom území najklasickejšie paleolitické jas kynné lokality Švábskej Jury. V Achtale (tiež rovnobežnom s Dunajom, kde riečka Ach od Blau beurenu, spojac sa s tamojšou obrovskou vyvieračkou, vteká pod ná zvom Blau ako ľavý prítok Dunaja pri Ulme) som sa zúčastnil na ďalšej exkurzii. Na začiatku údolia na pravom brehu Achu v nízko položenom brale s veľkým portálom sme navštívili turisticky sprístupnenú jaskyňu Hohlen Fels pri Schelklingene, ktorá je pozoruhodná veľkým dómom bez kvapľovej výzdoby a z hľadiska archeologického skromným osídle ním magdalénskym. Sirgensteinhohle, ležiaca na protiľahlom brehu nie veľmi vysoko pri Weilere poskytla pri staršom výskume nálezy primitív neho aj vyvinutejšieho moustérienu, pamiatky gravettské i črepový ma teriál z mladších pravekých kultúr. V previsovej časti tejto jaskyne pri novšom výskume rozpoznali dve vrstvy magdalénske, aj vrstvy me zolitické so stopami používania krištáľu ako suroviny na štiepanie ná strojov. Vo vyššie položenej Brillenhôhle pri Seissene na tom istom bre hu Achu som videl jaskyňu s čiastočne prepadnutým stropom. V nej získali stratigrafiu dôležitú pre poznanie mladého paleolitu, ktorý j e tu zastúpený piatimi vrstvami. Boli tu aj pamiatky z doby bronzovej a zo stredoveku. Vo vrstve zo stredného mladšieho paleolitu sa našli pozoruhodné dôkazy o vykurovateľnej, kamením vydláždenej chate v jaskyni. Významné z tejto vrstvy sú aj náhrdelníkové ozdoby z ma mutoviny. Vo vrstve mladého magdalénienu boli ozdobné harpúny a roz ptýlené ľudské kosti. Na konci Achtalu pod zámkom Rusenschlos pri Blaubeurene nás veľkým otvorom upútala Grosse Grotte, v ktorej je desať pozoruhodných strednopaleolitických moustierskych vrstiev. V tomto ná lezovom komplexe bola najpozoruhodnejšia II. vrstva s kamenným múrom proti prievanu a s nálezmi listovitých hrotov aj z rádiolaritu. * Pozn. red. Išlo asi o kultový kanibalizmus.

261

Obr. 4. Seissen, jaskyňa Brillenhôhle, Schwäbische Alb

V Blaubeurene, kde je lokálne múzeum s menšími ukážkami paleolitic kých nálezov okolitých jaskýň, nachádza sa druhá najväčšia vyvieračka Nemecka, tzv. Blautopf (2000 l/s). V tomto mestečku je aj vydavateľské centrum krasovej literatúry NSR a kníhkupectvo, ktoré distribuuje svetovú krasovú literatúru. Prähistorische Sammlungen v Ulme, ktoré som po tejto exkurzii na vštívil, ma milo udivilo prevahou archeologických exponátov z jaskýň Švábskej Jury. Moderné poňatie tejto expozície i bohatstvo materiálu z jaskýň Hohlensteinu od paleolitu po nálezy z doby bronzovej, najmä unikátne nálezy z jaskynného komplexu Bockstein s expozičným zvýraz nením tunajších bohatých nálezov micoquienu, ktorý charakterizuje tzv. 262

bocksteinský nôž, dokazujú vysokú úroveň juhonemeckého múzejníctva. Vzácnym exponátom je aj dalšia mezolitická lebka z jaskyne pri Blau beurene. Aj exponáty z mladšieho obdobia praveku pochádzajú prevažne z jaskýň, ktorých vchody sú tu vystavované zväčša vo farebných zväč šeninách. Ulmské múzeum, vzhľadom na jeho charakter jaskynných ex ponátov, právom možno považovať za reprezentačné oddelenie kraso vého múzea v Nemecku, či aspoň Švábskej Jury. Pri tretej exkurzii do Švábskej Jury cez údolie ľavobrežného prítoku Dunaja Lauchertu pri Veringenstadte na pravom brehu priamo v mesteč ku sme navštívili jaskyňu Gipfelsteinhôhle, v ktorej sa zistilo moustier

Obr. 5. Blaubeuren, vápencové bralá s hradom Rusenschlos a jaskyňou Grosse Grotte na úpätí Schwäbische Alb

263

Obr. 6. Veringenstadt, jaskyňa Gipfelsteinhohle, Schwábische Alb

ske a aurignacké osídlenie, ako aj mladšie praveké osídlenie z doby neolitickej, bronzovej, laténskej, rímskej, aj zo stredoveku. Jaskyňa Niko laushohle ležiaca vyššie na protiľahlom brehu, bola osídlená len v mag daléniene a skoro vo všetkých fázach mladšieho praveku. Kto pozná tok Dunaja aj z iných území ako juhozápadnej časti Švábskej Jury, ktorá má tu charakter 700 m vysokej krasovej planiny, ostane prekvapený, ak za rozprávkovým rodovým sídlom Hohenzollernovcov •— hradu a mesta Sigmaringen, vstúpi do hlbokého kaňonovitého údolia, ktorým Dunaj na svojom hornom toku preráža spomenutú časť Švábskej Jury. Aj pre na šinca, zvyknutého na krasový reliéf, je to čosi uchvacujúce. Krásu tejto časti NSR zvyšujú viaceré hrady, týčiace sa na početných, často zubo 264

vito vyčnievajúcich, kolmých obnažených bralách jurských vápencov a dolomitov. Plošinný povrch tejto časti Schwäbische Albu nemá vyvinu té škrapy, pretože je pokrytý zvetralinami. V stráňach spomenutých brál sa nachádzajú osídlené i neosídlené jaskyne, z ktorých sme z časových dôvodov stihli navštíviť len ľavo brežnú Falkensteinhohle, osada Tiergarten pri Vilsingene. Ide o pozoru hodnú, predovšetkým mezolitickú, lokalitu s nálezmi, ktoré sú v hĺbke 4 m. Okrem mikrolitických silexov našli sa tu harpúny z jeleních paro hov, aj ozdoby náhrdelníka zo stredomorských moluskov a rybích zubov. Nad mezolitickými nálezmi našli sa pamiatky z neolitu, doby bronzovej,

Obr. 7. Gutenstein, jaskyňa Brollerhohle v prielome Dunaja (v popredí)

265

železnej staršej i mladšej, aj zo stredoveku. Ojedinelý prípad odkryvu archeologických nálezov poskytla jaskyňa Rotebrunnenhôhle pri Lei bertingene, kde roku 1965 začala znova vyvierať doteraz suchá jaskyn ná vyvieračka, ktorá pôvodne vytvorila aj túto jaskyňu. Výtok vody jestvoval dovtedy niekoľko metrov vedľa vo svahu strmého brehu. Zme nený prúd vody vyplavil do Dunaja magdalénske kamenné nástroje a neo litické a laténske črepy. V sprievode autora výskumu doc. dr. W. Tauteho som navštívil nad výrazným meandrom Dunaja jaskyňu Jägerhaushôhle pod hradom Bronnen pri Fridingene. Táto malá jaskynka svojimi 9 kultúrnymi vrstvami s mezolitickými artefaktami po prvý raz v Podu najsku umožnila detailné sledovanie genézy stredoeurópskeho mezo

Obr. 8. Fridingen, jaskyňa Jägerhaushôhle pod hradom Bronnen, Schwäbische Alb

266

Obr. 9. Engen, jaskyňa Petersfelshohle, Hegau

litu. Táto lokalita je významná aj pre nás, pretože naše prvé mezolitické nálezisko z piesočných dún Mačianske vŕšky pri Seredi tu má v mezoli tických vrstvách svoje najzápadnejšie analógie. Súčasne to svedčí o komunikačnom význame Dunaja. Dokazujú to aj ďalšie analógie z ne meckých jaskýň už od stredného paleolitu. Jaskyne horného Dunaja hrali najväčšiu sídliskovú úlohu na sklonku paleolitu a strednej doby kamennej. U nás sme mezolitické sídliská zatiaľ v našich jaskyniach neodkryli. Záver našej terénnej exkurzie patril návšteve nízko položenej jasky ne Petersfelshohle pri Engene v pahorkatine Hegau neďaleko prame niska Dunaja. Táto jaskyňa patrí k najvýznamnejším náleziskám mag 267

dalénienu v južnom Nemecku. V 40 cm hrubej jednofázovej kultúrnej vrstve našli sa známe štylizované idoly plodnosti z gagátu a rytiny koni a sobov, harpúny, veliteľské palice a ďalšie prejavy paleolitického výtvarného umenia. Počas krátkodobej návštevy Norimbergu som zistil, že v Naturhisto risches Museum je pozoruhodná speleologická expozícia. Múzeum možno pokladať v rámci nemeckých pomerov za obdobu nášho Múzea sloven ského krasu. Toto múzeum je teraz v rekonštrukcii a zmodernizovaná bola zatiaľ len expozícia mineralogická, ktorá má všeobecný charakter. Vlastná speleologická expozícia sa začína výstavou starej literatúry a obrazov, diorám krasových útvarov, pokračuje ukážkami originál nych škráp z rozličných karbonátových hornín Nemecka i zahraničia (doplnenými fotografiami). Ďalej sú tu exponáty rozličných druhov travertínov a fosílií (cicavce, slimáky, rastliny), ukážky kvapľov (piso lity, sintre, kryštály) a výbrusy sintrov. Pútavá je sadrová dioráma jas kyne so všetkými druhmi kvapľov spolu s originálnou medveďou lebkou. Paleontologická expozícia je zastúpená kostrami medveďov, pozostat kami jaskynnej hyeny, leva, nosorožca, jeleňa, soba, kozoroha a líšky. Osobitne j e demonštrovaný vývoj stehnovej kosti a prstového článku. Speleoarcheologická časť obsahuje ukážky odliatkov i originálov všet kých paleolitických kultúr i odliatky rytín z francúzskych jaskýň, ukážky fotografií jaskynných portálov osídlených i turisticky sprístupnených jaskýň Nemecka, prevažne však z oblasti Franskej Jury (Fränkische Alb). Táto tvorí najväčšie súvislé krasové územie Nemecka s menšími výškovými rozdielmi údolí. Na tomto území je aj z hľadiska organizo vanosti viac speleologických organizácií, z ktorých Naturhistorische Ge sellschaft, oddelenie pre výskum krasu, sídli v Naturhistorisches Museum v Norimbergu. V jeho speleoarcheologickej expozícii je pozoruhodné aj expozičné zdôraznenie prevažnej časti antropologických nálezov z jas kýň Nemecka (z obdobia paleolitu a mezolitu) s názornými ukážkami stratigrafickej polohy antropologických nálezov i kultúrnych vrstiev. Univerzita v Tubingene z hľadiska územného záujmu o výskum jas kýň pokračuje v tradícii výskumu Švábskej Jury. Rozsiahlejšie celkovo nízke územie Franskej Jury s plytkejšími údoliami a s centrálnou riekou Altmuhle je z hľadiska paleolitického osídlenia tunajších početných jaskýň a previsov záujmovou sférou univerzity v Erlangene. Vedúca in štitútu Inštitút fur Ur und Fruhgeschichte prof. dr. G. Freundová po kračuje aj po smrti L. Zotza v tradícii výskumu jaskynných lokalít Altmuhltalu (bohatosťou jaskynných nálezísk tvorí obdobu švábskeho Lonetalu). Na moderne vybavenej univerzite v Erlangene som okrem u nás nedostupnej literatúry študoval stredopaleolitický a gravettský ma teriál z jaskyne ObernederHohle pri Keiheime, gravettské nálezy z Abri im Dorf v Neuessingu, stredopaleolitické a gravettské pa miatky z jaskyne Untere Klause pri Neuessingu, mnohovrstvový 268

Obr. 10. Kelheim, jaskyňa ObernederHohle, F ränkische Alb

mikrolitický stredopaleolitický materiál zo Sesselfelsgrotte pri Neuessingu. Táto unikátna archeologická lokalita v údolí riečky Alt muhl, ktorá je íavým prítokom horného Dunaja, bola potom objektom cvičnej prázdninovej praxe poslucháčov archeológie z Erlangenu, na ktorej som sa taktiež zúčastnil. Výskum tohto jaskynného previsu pri niesol pre mňa závažné poznatky v metodike archeologického výskumu jaskýň, aj viaceré analógiezyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFED k slovenským n á l e z i s k á m mikromoustérienu. Počas môjho pobytu na prázdninovej praxi vo Franskej Jure som v rám ci časových možností stihol navštíviť len osídlené jaskyne dofnej časti Altmúhltalu, a to pri Kelheime v ľavobrežnom bočnom údolí Oberneder 269

Hohle s nálezmi pozoruhodných moustierskych listovitých hrotov, au rignackých pamiatok s kostenými hrotmi a s magdaíértskymi nálezmi. V neďalekej, z nášho hľadiska málo zaujímavej, turisticky Však sprí stupnenej jaskyni Schulerloch sa našli mnustiefske nálezy. S ňou suse diaca uzavretá jaskyňa Kleines Schulerloch je pozoruhodná nálezom mladopaléolitickej rytiny kozorožca ,{?), ktorá, ak nejde o falzum, bola by ojedinelou a najvýchodnejšou paleolitickou jaskynnou rytinou v stred nej Európe. Keď súkromní majitelia jaskyne Schulerloch zistili, že som zahraničným odborníkom, stratili ochotu mi ju ukázať. Nápadným sústredením jaskynného osídlenia sa preslávil kataster obce NeuEssing, ktorý som navštívil ako účastník výskumu. Priamo nad dedinkou na ľavom brehu Altmuhlu je holé bralo s obrovským jaskyn ným previsom, zvané Abri im Dorf, ktoré sa stalo známe bohatým gra

II.

fyxtrpoljifecbaTOMKJHB

Obr. 11. Neuessing, Abri im Dorf (I.) a jaskyňa Sesselfelsgrotte (II.), Fränkische Alb

270

Obr. 12. Neuessing, jaskyňa Mittlere Klause, Fränkische Alb

vettským osídlením. Pozoruhodný je najmä nález lopaty z mamutoviny. V susedstve tohto prevísu leží plytká jaskyňa Sesselfelsgrotte, ktorú už niekoľko rokov skúma prof. Freundová. Svojimi desiatimi kultúrnymi vrstvami z neskorého, mladého, stredného a starého paleolitu sa za raďuje medzi najklasickejšie nemecké jaskynné náleziská. Na protiľah lom brehu sa nachádza jaskyňa Heidenstein, osídlená v magdaléniene. Pozoruhodným sídliskovým jaskynným komplexom essingského ka tastra sú jaskyne Klausen (Obere a Mittlere Klausse) s nálezmi stredo paleolitických listovitých hrotov a s osídlením magdalénskym, ktoré je pozoruhodné najmä rytinami a maľbami na platničkách, kostenými hrotmi, veliteľskými palicami a harpúnami. 271

Jaskyne Untere Klause a Klause Nische boli osídlené v staršej fáze stredného paleolitu a Untere Klause aj v gravettiene. Nálezy z týchto jaskýň, ako aj magdalénska kolekcia zo susednej západnejšie položenej jaskyne Kastlhänghohle, sa nachádzajú v depozitári Prähistorische Staatssammlungen v Mníchove. Tu som študoval aj ďalší paleolitický materiál z jaskýň Franskej Jury, známe jaskyne Ofnethohlen pri Hol heime, Weinberghohlen pri Mauerne, Schulerlochu a z ďalších pozoru hodných a bohatých jaskynných sídlisk tohto, z hľadiska archeologic kého tak klasického územia. Zarážajúce je však to, že spomenutý bohatý fond paleolitických nálezov z jaskýň Franskej Jury je v Mníchove mu zeologicky nevyužitý, pretože leží len ako depozit. Mníchovské múzeá uprednostňujú viac mladšie praveké a antické archeologické pamiatky. Aj Museum der Stadt Regensburg, ktoré má svoju zbernú oblasť na okraji Franskej Jury, spestrilo svoju archeologickú expozíciu paleoli tickými nálezmi z okolitých jaskýň Burghôhle Loch pri Eichhofene, Räuberghohle pri Sinzingu, Bärenhôhle pri Allingu, a menšími ukážka mi z jaskýň Altmuhltalu. Pri hodnotení paleolitického osídlenia jaskýň NSR je prirodzené, že jeho intenzitu ovplyvnil tak ako aj inde geomorfologický charakter a cel kový rozsah krasových území. V tomto smere najideálnejšie podmienky pre existenciu ľahko dostupných jaskýň poskytla Švábska a ešte ideál nejšie Franská Jura, obidve v povodí Dunaja, ktorý sa javí ako význam ný komunikačný západnovýchodný a opačný stredoeurópsky prechod. Svedčia o tom mnohé styčné prvky zaregistrované aj v paleolitickom osídlení Karpatskej kotliny. Terénne exkurzie skorigovali alebo upev nili moje predstavy získané štúdiom literatúry a navodili nové postrehy o zákonitostiach prírody a od nich závislého osídlenia jaskýň. Možnosť riešenia spoločných problémov týka sa najmä stredného paleolitu a otázky genézy listovitých hrotov do mladého paleolitu. Pred časné výskumy jaskýň a vyvíjajúce sa modernejšie názory na stratigra fiu jaskynných sedimentov znehodnotili značnú časť staršieho nemecké ho jaskynného paleolitického materiálu, a to najmä v otázke rozlišova nia aurignacienu a gravettienu. Teraz to kompenzujú novými revíznymi výskumami na vysokej technickej úrovni najmä z hľadiska komplex nosti výskumu. Našej problematike je cudzie početné osídlenie nemec kýň jaskýň v magdaléniene. U nás zatiaľ chýbajú nálezy z tohto ob dobia. Prekvapivá je naopak intenzita osídlenia jaskýň na Hornom Dunaji v mezolite. U nás sme mezolitické osídlenia zaregistrovali zatiaľ len na otvorených sídliskách. Z tohto hľadiska treba venovať pozornosť hajmä previsom a jaskyniam Malých Karpát, ktoré sú najbližšie k Dunaju. Po četnosť antropologických nálezov z nemeckých jaskýň dáva aj nám nádej na rozhojnenie našich, doteraz neúmerne skromných, antropolo gických nálezov zo Slovenska. Prínosom mojej študijnej cesty bolo získanie možných analógií pre 272

niektoré kultové praktiky v jaskyniach, ako aj poznanie geomorfolo gického charakteru krasových území NSR a s tým súvisiacej závislosti voľby jaskýň za praveké sídliská, či kultové miesta. Pozitívne sú pre nás aj muzeologické poznatky pre budovanie Múzea slovenského krasu a získanie dokumentačného materiálu pre jeho porovnávaciu expozíciu, ako aj poznatky o moderných dokumentačných systémoch knižníc, ná lezových správ a pod. Na všetkých miestach svojho študijného pobytu, ako aj na sympóziu v Kieli distribuoval som domácim i ďalším zahra ničným účastníkom propagačný materiál o slovenských jaskyniach, ktorý mi láskavo poskytla Správa slovenských jaskýň a Múzeum slo venského krasu v Liptovskom Mikuláši.

ORGANIZÁCIA A SPRÁVY O ČINNOSTI JASKYNIARSKYCH SKUPÍN JASKYNIARSKY TÝZDEN SSS 1971 V BELIANSKYCH TATRÁCH MIKULÁŠ ERDOS — OTTO KŇAZOVICKÝ

Na zasadnutí predsedníctva SSS 3. 10. 1970 v Liptovskom Mikuláši sa rozhodlo, že v rámci plánovanej činnosti usporiada Slovenská spe leologická spoločnosť v spolupráci s MSK v dňoch 3.—8. júla 1971 jas kyniarsky týždeň (ďalej J T j v Belianskych Tatrách. Toto rozhodnutie pramenilo jednak z nevšedného záujmu o dobrovoľnú jaskyniarsku čin nosť, ako aj zo žiadosti Oblastnej skupiny č. 4 v Spišskej Belej, ktorá usporiadaním JT v Belianskych Tatrách (patrili do katastra mesta] chcela prispieť i touto významnou akciou k oslavám 700. výročia ude lenia mestských práv Spišskej Belej, 90. výročia objavenia Belianskej jaskyne a 50. výročia založenia KSČ. Prípravný výbor JT bol zvolený v tomto zložení: Jozef Jirásek, náčelník JT, Ing. Mikuláš Erdôs, tajomník, PhMr. Štefan Roda, kultúrnovýchovný referent, Otto Kňazovický, organizačný referent, Álfonz Chovan, člen organizačného výboru. Návrh koncepcie JT podaný Oblastnou skupinou č. 4 v Spišskej Belej z 4. 12. 1970 prípravný výbor po doplnení prijal a obežníkom zaslal všetkým oblastným skupinám na Slovensku. Vzhľadom na novú náplň jaskyniarskeho týždňa za táborisko bola zvolená chatová základňa MsNV v Spišskej Belej zvaná Šarpanec, ktorá leží v peknom lesnom prostredí v tesnej blízkosti hlavnej cesty cca 10 km od Spišskej Belej smerom na Tatranskú Kotlinu. V táborisku sú k dispozícii trojposteľové chatky (20) pre účastníkov JT a ich rodin ných príslušníkov. Keďže chatky sú v lese, možno postaviť pri nich stany. V táborisku je vodovod a elektrický prúd. Do krasovej oblasti Belianskych Tatier a do Spišskej Belej (odkiaľ sa zabezpečil nákup proviantu) je cca 10 km. Aj keď poveternostné podmienky v júni a začiatkom júla boli viac ako nepriaznivá, do táboriska na Šarpanci prišlo 126 členov spo 275

FOTOPANORAMA flovy C 7.999)

BELANSKÝCH

TATIER OD

JUHU /fo/ac/^yrefi C19SO)

Havran (

Afuran (1827)

fo/opro/bya/a

rfMDr.

Ł Kaó/7?y

ločnosti z oblastných skupín: Košice, Spišská Nová Ves, Rožňava, Spiš ská Belá, Tisovec, Brezno, Liptovský Mikuláš, Dolný Kubín, Ružomberok, Zvolen, Terchová, Dubnica nad Váhom, Trenčianske Teplice, Dolné Ore šany, Bratislava, Uhrovec, Čachtice, Jakubovany, Východná a Licince. Organizačné a materiálnotechnické práce zabezpečovali pracovníci Správy slovenských jaskýň a Múzea slovenského krasu za výdatnej po moci členov Oblastnej skupiny v Spišskej Belej. Treba spomenúť aj po moc a nevšedné porozumenie MsNV v Spišskej Belej. Organizačný vý bor tak v prípravnom období, ako aj počas JT úspešne spolupracoval a nachádzal pomoc medzi členmi SSS a pracovníkmi Múzea slovenské ho krasu v Liptovskom Mikuláši. Po skúsenostiach získaných na tradičných JT v minulosti bolo roz hodnuté, že sa presunie doterajšia náplň výcviku pracovnoprieskum ného charakteru na teoretickú výučbu, doplnenú praktickou demonštrá ciou priamo na krasovom reliéfe. Prednáškami, praktickými školeniami a cvičeniami, ako aj exkurziami sa poskytli predovšetkým mladým jas kyniarom teoretické vedomosti z hlavných a základných speleologických disciplín. Z týchto dôvodov účastníci JT boli podľa vlastného uváženia zatrie dení do dvoch skupín. Do prvej skupiny sa začlenili jaskyniaripraktici. Ich program obsahoval základné pojmy praktickej speleológie, a to teoretické školenie doplnené ukážkami v krasovom teréne. V tejto sku pine sa novým mladým členom spoločnosti poskytlo speleologické mi nimum. Do druhej skupiny sa začlenili speleológoviaodborníci. Ich školenie malo ráz zjednotenia organizačnoadministratívnych prác, ko rešpondencie oblastných skupín s vedením MSK a SSS. Takisto malo byť prípravou na medzinárodný speleologický kongres, ktorý bol roku 1973 v našej vlasti, kde sa mnohí uplatnili aj ako sprievodcovia na exkur ziách po krasových oblastiach na Slovensku. 95 % účastníkov JT bolo 3. júla v táborisku. Aj napriek zlému poča siu milé a srdečné stretnutie starých známych, ale aj nových mladých členov spoločnosti vytvorilo priateľskú atmosféru. Všetci si uvedomovali, že niet sily, ktorá by vedela znechutiť tých, ktorí majú spoločný zá ujem, spoločné problémy a spoločnú túžbu, a to poznať krásu nášho podzemia, svet vekov a čarovných krás. 4. júla dopoludnia, po skončení prezentácie, navštívili všetci účast níci JT jubilujúce mesto Spišskú Belú, kde ich oficiálne privítali funkcionári MsNV. Po položení venca živých kvetov k pomníku padlých spoločne navštívili miestne múzeum optiky J. M. Petzvala, slávneho be lianskeho rodáka, ktoré je vkusne inštalované v jeho rodnom dome. Po prehliadke historických pamiatok v neďalekom Kežmarku a po prvom obede z poľnej kuchyne, zúčastnili sa jaskyniari na slávnostnom odha lení pamätnej tabule pri vchode do Belianskej jaskyne z príležitosti 90. výročia jej objavenia. Za prítomnosti nečakane veľkého počtu domá cich i zahraničných turistov, účastníkov JT a občanov Spišskej Belej 277

a okolia objasnil stručné dejiny objavenia, sprístupnenia a prevádzky jaskyne Otto Kňazovický. Po odznení piesne „Aká si mi k r á s n a . . . " odhalil predseda SSS RNDr. Dušan Kubíny pamätnú tabuľu a dal ju do opatery správcovi jaskyne Štefanovi Slodičákovi. Neľahkú úlohu mali sprievodcovia (veľa návštevníkov] pri spoločnej prehliadke jubilujúcej jaskyne. Ako vždy, i teraz ochotne akciu zvládli. Jeden úsek jaskyne prešli pri sviečkovom osvetlení, tak ako kedysi. V priestoroch Hudob nej siene prvýkrát v histórii tejto jaskyne zazneli tóny koncertu ro botníckej dychovky v Spišskej Belej, pod taktovkou riaditeľa ĽŠU s. Pitoňáka. Táto udalosť zanechala dobrý a hlboký dojem a dlho sa o nej hovorilo. 5. júla v teoretickej časti JT odzneli tieto prednášky pre I. skupinu: Ing. A. Abonyi: Meranie a mapovanie v jaskyniach. (Druhy a spôsoby merania a mapovania, pomôcky, direktívy na postup.) Ing. S. Kámen: Výstroj a jeho použitie. (Potreba riadneho výstroja, údržba, voľba výstroja podľa zámeru práce a konzer vovanie. Ukážka manipulácie, náhradky. Prvá pomoc a pod.) PhMr. Š. Roda: Meranie mikroklímy v jaskyniach. Ing. M. Erdós: Bezpečnosť práce pri jaskynnom prieskume. (Potreba bezpečnostných opatrení, druhy a spôsoby. Význam ko lektívnych akcií. Následky podceňovania bezpečnost ných opatrení.) Prom. geol. O. Rozložnik: Základy krasovej geológie (kras, povrchové kra sové javy, krasové oblasti, praktická krasová geológia a pod.). RNDr. Š. Homza: Ochrana prírody a jej perspektívy na Slovensku (po jem ochrany, význam, rozsah, ochranné inštitúcie a ob lasti, evidencia, zabezpečovanie ochrany jaskýň a pod.). Ing. S. Kámen: Praktická speleológia, metódy otvárky jaskýň. RNDr. P. Mitter: Jednotné metódy registrácie a dokumentácie krasových javov (potreba jednotnosti v registrácii, význam do kumentácie, formy, druhy, evidencia a pod.). Dr. J. Bárta: Speleoarcheologický výskum jaskýň na Slovensku (vý znam, formy výskumu, doterajšie výsledky, potreba od bornosti, spôsoby zaistenia, ochrany a hlásenia nálezu a pod.). Druhá záujmová skupina speleológovodborníkov navštívila Belian sku jaskyňu pod vedením dr. J. Jákala, kde sledovala geológiu a mor fológiu jaskyne. Účastníci si odniesli mnoho vzácnych poznatkov, spres nili terminológiu a doplnili vedomosti. RNDr. D. Kubiny: Geológia, morfológia, vznik a vývoj Belianskych Tatier. (Stručne z obsahu: Belianske Tatry sa geologicky a geomorfologicky veľmi výrazne líšia od Vysokých Tatier. Tento jav je logický, závislý 278

od toho, aké útvary sa v prevažne] miere zúčastňujú na geologickej stavbe. Kombináciou geologických činiteľov s vplyvom geografických činiteľov možno objasniť genézu a typ krasu a krasových útvarov. Tie to majú v Belianskych Tatrách veľmi pestrý vývoj a charakter podľa toho v akom geologickom útvare vznikli a v akých nadmorských výš kach. Na základe doterajších znalostí o krase boli vytypované najpro duktívnejšie geologické útvary na výskyt jaskýň v celom pohorí. Geologické pomery v blízkom okolí Belianskej jaskyne nasvedčujú tomu, že celá jaskynná sústava nebola ešte v celom rozsahu objavená. Táto najmä pre Spišskobeliansku skupinu jaskyniarov veľmi zaujíma vá a prístupnou formou podaná prednáška odznela v rámci spoločného programu oboch skupín. 6. júla, už za krásneho slnečného počasia účastníci JT absolvovali celodennú exkurziu dvoma autobusmi cez Spišskú Maguru do Pienin. Jedna skupina bola na exkurzii v miestnej tabakovej továrni, kde boli srdečne privítaní a mali možnosť si prezrieť výrobnú linku. Krásny výhľad z Vrchmagury dlho ostane v pamäti účastníkov. Pod mohutný mi, krásnymi a starými lipami v Červenom Kláštore boli oboznámení s geologickou stavbou a charakteristikami tohto krásneho kúta sever ného Slovenska. Navštívili múzeum, kde si pozorne prezreli exponáty poukazujúce na niekdajší život, históriu a význam kláštora. Z hľadiska výchovy dobrovoľných jaskyniarov k otázkam možných nálezov, pamiatok po pobyte človeka v jaskyniach, člen výboru SSS dr. Juraj Bárta, CSc., podal pod jaskyňou Aksamítkou v Pieninách odborný výklad o jej paleolitickom osídlení, ako aj osídlení v stredoveku, z ob dobia bratríckych vojen na Slovensku, pričom zdôraznil, že speleoar cheologický výskum tejto jaskyne patrí medzi prvé výskumy jaskýň na Slovensku v minulom storočí. Rozhodnutie, že najstaršie osídlenie Aksa mítky patrí do staršej doby kamennej, stalo sa len roku 1954. V ten istý deň pri obhliadke travertínového lomu vo Vyšných Ruž bachoch dr. J. Bárta objasnil účastníkom JT genézu travertínov (jeden druh krasových fenoménov], pričom sa zameral najmä na výskyt pa leolitických nálezov z teplých období medziľadových, ktoré reprezen tujú prevažne pamiatky patriace neandertálskemu pračloveku. Okrem paleolitických nálezov z Vyšných Ružbách spomenul ich výskyt aj na ďalších travertínových lokalitách, najmä nález pračloveka v Gánov ciach pri Poprade. Ako príklad nedbalého a neodborného zaobchádzania s nálezmi z travertínových lokalít zo Spišskej Belej pripomenul Otto Kňazovický neslávnu históriu nálezu neandertálca zo Spišského Pod hradia (Dreveník). Predmetný nález bol veľmi dôležitým článkom v poznaní neandertálcov na našom území. Je veľkou škodou, že pred metný nález, ktorý bol počas poslednej svetovej vojny uložený v trezore MsNV v Spišskej Novej Vsi, sa záhadne stratil. Po obhliadke kúpeľného areálu a malom občerstvení (spojenom s ne odmysliteľným fotografovaním] cesta exkurzie viedla popod Starú Ľu 279

bovňu do malej obce Jarabina. V miestnom kameňolome si niektorí mohli na pamiatku pozbierať pekné skameneliny amonitov, ktorých je v ta mojšom liasovom vápenci pozoruhodne veľa. Ukážkou umeleckej práce povrchovej vody je prekrásny Jarabinský prelom, ktorý sme si taktiež pozorne prezreli. Po príchode a výdatnej a chutnej večeri práca pokračovala. Premie tali sa filmy a diapozitívy z akcií, ktoré absolvovali členovia SSS doma alebo v cudzine. Vo večerných hodinách prišiel František Dúbravský a oznámil nám, že o 22,00 hod. bude čs. televízia vysielať zábery z na šej akcie. Keďže najbližší televízor bol až v Spišskej Belej, František Dúbravský doviezol svoj. S vysielaním sme boli všetci spokojní, no naj mä mladí členovia. 7. júla sa najmä pre vedúcich oblastných skupín v starom kameňolo me v Tatranskej Kotline uskutočnil veľmi hodnotný lezecký výcvik a inštruktáž. Techniku lezenia po lane, rebríkoch, rôzne spôsoby iste nia lanami pri zliezaní šikmých a strmých stien a priepastí dobre podal inštruktor, za čo mu boli povďační všetci účastníci. Členovia oblastnej skupiny zo Spišskej Belej využili prítomnosť skú sených speleológovodborníkov a zaviedli ich na svoje pracovisko Na hlinách a k vyvieračkám za Tatranskou Kotlinou, aby sa poradili o svo jich pracovných problémoch. Po tejto akcii sa uskutočnila exkurzia vedená RNDr. D. Kubínym. Trasa viedla povodím Bieleho potoka a prvá zastávka bola na Kardolíne. Tu sa urobila inštruktáž, ako chápať geo logickú stavbu vo vzťahu k vývoju krasových javov. Pri prehliadke vrch notriasových vápencov a bridlíc na lokalite Kardolína sa našli indície medeného zrudnenia. (Hodno poznamenať, že v Belianskych Tatrách sa dodnes zachovali názvy Predné a Zadné Meďodoly, Koperšachty.) Ďal šia zastávka bola pri rázovitej obci Zdiar, na Príslope. Z výhľadov na jedinečnú panorámu severných úbočí Belianskych Tatier boli prakticky demonštrované zákonitosti reliéfového charakteru od geologickej stavby a produktívne jaskyniarske útvary. Pohľad na mohutné bralá Muráňa, Zdiarskej Vidly a Havrana iste dlho ostane v pamäti účastníkov s nádejou, že sa do tohto krásneho kúta našej dedovizne ešte dakedy vrátia. Škoda, že nebolo možné pre zrieť si dolinu Javorinky a Monkovú dolinu. Odpoludnia sme si prezreli nádherné múzeum TANAPu v Tatranskej Lomnici, kde nás tamojší pracovník oboznámil s ochranou prírody a vod ným režimom v krasových oblastiach. Po ukončení teoretických prednášok a praktickom výcviku uskutoč nili sa v jednotlivých komisiách záverečné konzultácie s účastníkmi prvej skupiny. Komisie boli zložené z týchto členov: A. RNDr. J. Jakál, PhMr. Š. Roda, Ing. S. Kámen. B. RNDr. D. Kubíny, dr. J. Bárta, CSc., Ing. P. Štefanča. C. RNDr. Š. Homza, A. Cliovan, O. Kňazovický. 280

Účelom záverečných konzultácií bolo jednak overiť si správnosť no vých zásad kladenia dôrazu na teoretickú prípravu členov, najmä no vých a mladých, ako aj orientačné zistenie teoretických a praktických vedomostí členov. Zároveň to znamená aj príslušnú odbornú kvalifiká ciu, ktorá sa uvedie v členskej legitimácii. Konzultácie boli zároveň príležitosťou, aby jednotlivé oblastné skupiny mohli voľne neoficiálne predniesť svoje problémy, ťažkosti a pod. Zdá sa nám, že táto forma styku medzi členstvom i vedením je formou dobrou, nádejnou a iste osoží veci. Keď predseda MsNV v Spišskej Belej Emil Majerčák a niekoľkí čle novia Rady MsNV prišli posledný deň do nášho tábora, aby sa poďako vali S S S a MSK, že akciou JT tiež prispeli do rámca osláv mesta, pred seda SSS RNDr. D. Kubíny im vyslovil v mene vedenia, ako aj v mene všetkých účastníkov úprimné poďakovanie za všetko, čo urobili pre uskutočnenie JT, a za vzácne porozumenie a podporu pre činnosť jas kyniarskej skupiny v Spišskej Belej. Účastníci JT iste dlho budú spomínať na krásne miesto táboriska, na úchvatnú panorámu Vysokých i Belianskych Tatier, ktoré sa po daždi vých prvých dňoch odhalili ku koncu týždňa v plnej svojej kráse a prí ťažlivosti. Ťažko bolo nejednému pri pomyslení na odchod. Všetkých však tešila myšlienka, že sa o rok znova stretnú na inom krásnom mieste Slovenska. Tohoročný JT bol ukončený zhodnotením celého priebehu a dosiah nutých výsledkov. Výbor SSS, ako aj účastníci vyjadrili spokojnosť s or ganizáciou a priebehom JT. Poďakovali sa organizačnému výboru za jeho prácu a starostlivú prípravu. Spoločne konštatovali, že vytýčený cieľ v podstatnej miere dosiahli. Prednášatelia boli fundovaní, na pred nášky svedomite pripravení, o problémoch hovorili názorne prístupnou, zaujímavou a pútavou formou. Poznatky získané z pohovorov a konzultácií budú spracované a po užité pri plánovaní ďalších podobných podujatí. Záverom treba konštatovať, že plánovaný program sa disciplinovane plnil, všetci účastníci JT sa správali vzorne, vytvorili dobrý kolektív, v ktorom sa čas vymedzený pre JT rýchlo minul.

JASKYNIARSKY TÝŽDEŇ SLOVENSKEJ SPELEOLOGICKEJ SPOLOČNOSTI V SLOVENSKOM KRASE (19. 8. — 25. 8. 1972) MIKULÁŠ ERDĎS

Slovenská speleologická spoločnosť usporiadala v dňoch 19. 8 až 25. 8. 1972 už tradičný jaskyniarsky týždeň. Toto významné každoročné podujatie slovenského jaskyniarstva sa konalo v areáli Gombaseckej jaskyne v Slovenskom krase v znamení osláv 28. výročia SNP. Na or ganizačných prípravách a realizácii sa zúčastnili aj pracovníci Múzea slovenského krasu a Správy slovenských jaskýň a patronát nad celým podujatím prevzali miestne orgány Rožňavy a okresu. Podobne ako už minulého roku, aj tohoročný jaskyniarsky týždeň sa niesol v duchu nových moderných názorov na riadenie činnosti dob rovoľných jaskyniarov. Svetový vývoj ukazuje, že vo výchove speleoló gov musí nad zastaralým výcvikom pracovnevýchovného charakteru prevládať šírenie teoretických vedomostí medzi najširšie vrstvy dobro voľných jaskyniarov, nové vedecké metódy práce a prednášková čin nosť. V duchu týchto prijatých zásad poverili organizáciou prípravný výbor na čele so Štefanom Labanczom z Baníckeho múzea v Rožňave. K plynulému priebehu jaskyniarskeho týždňa významne prispela rož ňavská oblastná skupina. Na jaskyniarskom týždni sa zúčastnil rekordný počet 150 členov z 20 oblastných skupín: z Košíc, Spišskej Novej Vsi, Rožňavy, Spišskej Belej, skupiny Gemer z Liciniec, Tisovca, Brezna, Liptovského Mikuláša, Vý chodnej, Dolného Kubína, Ružomberka, Slovenskej Ľupče, Zvolena, Ter chovej, Dubnice nad Váhom, Trenčianskych Teplíc, Bratislavy, Uhrovca, Čachtíc, Blatnice a Sloviniek. Prítomní boli aj niektorí jaskyniari z Piešťan, Prievidze a Rimavskej Soboty, kde sa črtajú reálne možnosti na vytvorenie nových oblastných skupín SSS. Na jaskyniarskom týždni sa zúčastnili, aby získali organizačné skúsenosti. Prihlásení účastníci boli rozdelení do záujmových skupín — sekcií: 1. Základy praktického jaskyniarstva. 2. Praktická speleológia. 3. Speleoalpinizmus. 282

4. Geológia, geomorfológia a hydrológia krasu. 5. Speleoarcheológia. V rámci jednotlivých sekcií zabezpečil prípravný výbor prednášky popredných speleológov na Slovensku. Na slávnostnom otvorení sa zúčastnila aj delegácia oficiálnych čini teľov z verejných organizácií Rožňavského okresu. Pripomenuli slávne výročie SNP, význam jaskýň a veľké možnosti, ktoré dobrovoľným jas kyniarom poskytuje socialistická spoločnosť. V spoločenskej časti otvo renia účastníci položili veniec k pomníku padlých v Rožňave a vybraná delegácia položila vence na hroby zosnulých jaskyniarov Ladislava Herényiho a Viliama Rozložníka. Účastníci si potom prezreli nové expo náty Baníckeho múzea v Rožňave, najmä unikátne zbierky limonitu a ukážky baníckej tradície Rožňavského okresu. Prehliadli si aj Ochtin skú aragonitovú jaskyňu. Večer bola prvá hodnotná prednáška. Dr. Ján Bystrický, DrSc., z Geologického ústavu SAV v nej načrtol geologickú stavbu, vznik a vývoj Slovenského krasu, ako aj problematiku výskumu a prieskumu. V priebehu troch pracovných dní si účastníci v rámci zamestnania v jednotlivých sekciách vypočuli 20 prednášok s touto tematikou: zyxwvutsrqponmlk Zá klady vývoja krasu a krasová terminológia, Základné metódy prieskumu jaskýň (p. g. O. Rozložník a J. Faško), Vznik a vývoj morfologických útvarov sintrov, Základy hydrológie krasu (PhMr. Š. Roda a Ing. L. Rajman), Základy speleoarcheológie (dr. J. Bárta, CSŕ.), Bezpečnosť pri prieskume jaskýň a záchrana v jaskyniach, Ochrana krasovej prírody (Ing. M. Erdôs), Zameriavame jaskýň, folograjická, grafická, geologická, morfologická a klimatická dokumentácia, Základy čítania máp (Ing. P. Štefanča), Organizácia prieskumu a výskumu jaskýň na Slovensku, v ČSR, UIS, Stanovy SSS (A. Chovan). Niektoré prednášky sa konali priamo v teréne na jednotlivých lokalitách (Gombasecká jaskyňa, Krás nohorská jaskyňa, Silická ladnica] a spojili s praktickými ukážkami. V 1. sekcii pod vedením Jána Fašku boli združení mladší jaskyniari čakatelia, ktorí si musia doplniť základné vedomosti a orientáciu v kra sovej problematike. Podľa toho sa aj zostavili a organizovali prednášky. V 2. sekcii pod vedením Ing. P. Štefanču skúsenejší jaskyniari v pred náškach a teoretickom výcviku získali nové vedomosti a návody na terénnu speleológiu. V 3. sekcii pod vedením dr. P. Mittera boli zastúpení mladší, fyzicky zdatní jaskyniari, ktorí sa špecializujú na zliezanie vertikálnych prie storov, kde potrebujú poznať trochu iné technické spôsoby, ktoré do plňujú bežné speleologické vedomosti. V rámci jaskyniarskeho týždňa si vypočuli prednášky o technických novinkách a spôsobe zliezania priepastí, uskutočnil sa špeciálny praktický výcvik v Silickej ľadnici, predvádzal sa lezecký výstroj a lezecká technika. V 4. sekcii pod vedením RNDr. J. Jakála boli zastúpení jaskyniariod borníci. Účastníci tejto sekcie sa zoznamovali s lokalitami exkurzných 283

trás VI. medzinárodného speleologického kongresu, kde sa môžu uplat niť ako odborní sprievodcovia. Užšia 5. sekcia pod vedením dr. J. Bártu, CSc., navštívila niektoré jaskyne s kultúrnou vrstvou, kde uskutočnili inštruktážny zisťovací spe leoarcheologický výskum. Pritom si vypočuli prednášky o problémoch speleoarcheológie a povinnostiach jaskyniara pri archeologických ná lezoch v jaskyniach. V pracovnej časti programu navštívila každá sekcia samostatne Silic ká ladnicu na Silickej planine, kde sa zoznámili s problematikou výsku mu a prieskumu tejto lokality. Sekcie navštívili aj Sokoliu skalu a Krásno horskú jaskyňu, kde sa takisto konali prednášky pre účastníkov. Speleo alpinistická skupina tu predvádzala ukážkové lezenie v jaskyni, traver zovanie a preliezanie komínov. Pritom sa ukázali reálne predpoklady preniknúť do ďalších, dosiaľ neznámych priestorov tohto systému. Táto sekcia zliezla aj známu Diviačiu priepasť na Plešivskej planine 124 m hlbokú, ktorá patrí k priepastiam s najkrajšou kvapľovou výzdobou u nás. Vo všetkých sekciách sa konali aj terénne obchôdzky, najmä v 4. sekcii, ktorá sa tak zoznamovala s lokalitami kongresových exkurzií. Prvá viedla trasou Gombasek — Bôrka — Zádielska dolina — Hačava — Hrušov — Soroška — Jovice — Gombasek, inou trasou Gombasek — Ardovská jaskyňa — Silická Brezová — mramorový lom — Zbojnícka jaskyňa — Silica — Gombasek a nakoniec kratšou trasou Gombasek — Krásnohorská jaskyňa — Soroška — Rakaťa — Malá Zomboj — Čisté buky — Gombasek. Speleoarcheologická sekcia bola na tematickej exkurzii v Pstružej jaskyni a Brzotínskej hradnej jaskyni pod úpätím Silickej planiny, kde prakticky predvádzali povinnosti speleoarcheológa v teréne. Navštívili aj malú jaskyňu Osteň pri Silickej Brezovej, kde sondovali v kultúrnej vrstve. Teoretická časť jaskyniarskeho týždňa sa zakončila kontrolným tes tovaním všetkých členov [okrem 4. sekcie], aby sa získal prehľad o ve domostiach členskej základne a zistila oprávnenosť zavedenia novej koncepcie pri programovaní jaskyniars'kych týždňov. Výsledky týchto testov zhodnotili vedúci jednotlivých sekcií a výsledky zapísali do tá borových preukazov, ktoré boli takisto novinkou tohoročného jaskyniar skeho týždňa. Posledný deň bol venovaný celodennej exkurzii do jaskynného systé mu Baradla v susednom Maďarsku. Po prekročení hraníc navštívili všetci účastníci jaskyňu Aggtelek, kde si v Koncertnej sieni vypočuli improvizovaný koncert. Tí, ktorí sa rozhodli prejsť celou jaskyňou, vydali sa na 7 km cestu podzemím. Po 4 km neosvetlenej časti dorazili účastníci do osvetlených častí, kde sa k nim pripojili ostatní, ktorí ne absolvovali veľkú túru a do systému prišli bočným vchodom Červeného závrtu (Vorostó). Odtiaľ už spolu navštívili Hvezdáreň, donedávna naj 284

väčší kvapeľ Strednej. Európy, a potom prešli do Siene gigantov, kde malo byť vyvrcholenie celej túry. Táto obrovitá sieň s bohatou a pes trou výzdobou vyvolala zaslúžený obdiv všetkých účastníkov. Po krát kom občerstvení v stredisku jaskyne Jósvafo sa vrátili účastníci opäť cez Domicu domov. Pri večernom táboráku sa dlho diskutovalo a pre berali sa otázky a výsledky jaskyniarskeho týždňa. Oficiálne rozlúčenie a zhodnotenie sa konalo druhý deň ráno tesne pred likvidáciou tábora. Počet zúčastnených členov na jaskyniarskych týždňoch v rámci SSS neustále stúpa. Tento potešiteľný stav má aj svoje nevýhody. Kladie stále väčšie nároky na organizáciou poverených pracovníkov. Zvýšený počet svedčí o rastúcej aktivite a záujme členskej základne a dokazuje aj správnosť novej koncepcie pri programovaní jaskyniarskych týždňov. Zároveň ukazuje, že slovenská speleológia dosiahne želateľnú úroveň iba zvyšovaním teoretických a odborných vedomostí v najširších vrst vách členskej základne. To možno uskutočniť iba väčšou náročnosťou pri výbere a výchove jaskyniarov. Keďže sa VI. medzinárodný speleologický kongres uskutočnil v sep tembri 1973 v Československu, jaskyniarske týždne mali ročnú pre stávku.

JUBILEÁ A NEKROLÓGY zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZY

PhDr. JURAJ BÄRTA, CSc., 50RQČNÝ

Dňa 13. apríla 1973 dožil sa popredný vedecký pracovník Archeolo gického ústavu Slovenskej akadémie vied v Nitre a priekopník speleo archeológie na Slovensku PhDr. Jura] Bárta, CSc., významného Jubilea — 50 rokov svojho plodného života. Pochádza z RužomberkaRybárpoľa z robotníckej rodiny. Po matúre, kedže mu rodičia nemohli poskytnúť dostatok finančných prostriedkov na vysokoškolské štúdium a aby nemusel nastúpiť v čase vojny základ nú vojenskú službu, stal sa výpomocným učiteľom na východnom Slo vensku. Tu si vo Vranovskom okrese našiel cestu medzi ilegálnych pra covníkov, aby sa spolu s nimi zúčastňoval na prípravách protifašistic kého odboja. Keď vypuklo SNP, vrátil sa do rodného Ružomberka, kde do jeho obsadenia nemeckým vojskom pracoval v tlačovom orgáne re volučného ONV. Potom ako člen Propagačného a spravodajského odboru Slovenskej národnej rady v Banskej Bystrici pracoval do potlačenia SNP ako osvetár na liptovskom úseku povstaleckého územ'ia. Za účasť v SNP bol vyznamenaný radom SNP II. triedy. Po vojne a ukončení zá kladnej vojenskej služby zapísal sa na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Štúdium úspešne skončil roku 1952 promova ním na doktora filozofie za dizertáciu Praveké osídlenie slovenských jaskýň. Ihneď po dosiahnutí absolutória na bratislavskej univerzite roku 1951 bol prijatý do služieb vtedajšieho Štátneho archeologického ústavu v Martine — Bystričke, kde pracoval ako referent pre výskum jaskýň a staršej doby kamennej. Po vzniku Slovenskej akadémie vied roku 1953 premiestnili novovzniknutý Archeologický ústav SAV do Nitry. Po dosiahnutí hodnosti kandidáta vied roku 1960 pracuje ako samostat ný vedecký pracovník. Patrí medzi najstarších pracovníkov uvedeného ústavu. Je budovateľom nových moderných poznatkov o staršej a stred nej dobe kamennej, čím prispel nielen do pokladnice našej, ale aj európskej vedy. Pri svojej vedeckovýskumnej práci odkryl viaceré ar 287

cheologické lokality a za účelom rozvoja slovenskej speleoarcheológie preskúmal takisto viaceré jaskyne na Slovensku, čím vybudoval solídne základy aj tejto u nás málo známej vedeckej disciplíny. Možno ho preto právom pokladať za priekopníka speleoarcheológie na Slovensku. Pri tom však nezabúdal ani na popularizáciu svojich prác a s výsledkami svojej vedeckovýskumnej práce oboznamoval nielen úzky kruh zainte resovaných vedeckých pracovníkov, ale populárnovedeckými článkami aj širokú čitateľskú verejnosť. Svoje práce uverejňoval nielen v našich, ale aj v zahraničných časopisoch. Za obdobie vyše 20 rokov vedeckej práce napísal 155 pôvodných ve deckých prác, štúdií, článkov a správ, ďalej populárnovedeckých a dis kusných článkov, zdravíc, recenzií a nekrológov, z ktorých vyše 70 venoval jaskyniam alebo slovenskému jaskyniarstvu, nepočítajúc do toho drobné správy, prednášky na školeniach jaskyniarov a prednášky v rozhlase a účinkovanie v televízii. Osobitne treba vyzdvihnúť udelenie mu cien za vynikajúcu prácu v rokoch 1957 a 1966, keď Slovenská akadémia vied ocenila jeho objav a vedecké spracovanie prvých sídlisk zo strednej doby kamennej na piesočnatých dunách pri Seredi, uverej nený v Slovenskej archeológii V—1, 1957 a za knižnú publikáciu Slo 288

vensko v staršej a strednej dobe kamennej, ktorú vydalo Vydavateľstvo SAV v edícii Pravek Slovenska roku 1965. Táto kniha je pozoruhodná aj zo speleoarcheologického hľadiska. Popri vlastnej vedeckej práci našiel si dostatok času — väčšinu na úkor svojej rodiny — aby pomáhal ako dobrovoľný speleológ nielen radou, ale aj priamou iniciatívnou pomocou pri riešení mnohorakých problémov, či už ako člen Speleologického poradného zboru pri zrode ktorého bol medzi prvými, kde horlivo zastával záujmy slovenskej speleo archeológie. Ďalej pracoval vo výbore Speleoodbočky Slovenskej zeme pisnej spoločnosti pri SAV a od roku 1969 v prípravnom výbore za obnovenie v roku 1952 zrušenej SSS a potom členstvom v jej predsed níctve, ako aj v redakčnej rade zborníka Slovenský kras a v Spravodají S S S . V súvislosti s úsilím o obnovenie činnosti Slovenskej speleologickej spoločnosti nemožno sa nezmieniť o jeho neochabujúcom úsilí zjedno tiť všetkých dobrovoľných jaskyniarov na Slovensku. Je jedným z tých, ktorý znovuzaloženiu SSS venoval veľkú časť zo svojho voľného času jednak vypracovaním návrhu stanov a vykonávacích smerníc, ako aj písaním článkov a osobným i písomným presviedčaním niektorých jas kyniarov. Úsilie a námaha neboli zbytočné, pretože Slovenská speleolo gická spoločnosť dnes združuje vyše 500 členov, z ktorých niektoré sku piny vykazujú vynikajúce pracovné výsledky. Sme radi, že sa náš jubilant dožíva päťdesiatky v plnej duševnej a telesnej sviežosti. My profesionálni a dobrovoľní jaskyniari sa pri pájame k celému radu gratulantov a želáme nášmu oslávencovi do ďal ších rokov predovšetkým pevné ždravie, mnoho tvorivých síl a úspe chov pri vedeckej, výchovnej a organizátorskej, ako aj publikačnej práci a pokoj a spokojnosť v osobnom i rodinnom živote. Leonard Blaha SPOMIENKA NA ALOISA KRÄLA V obdivuhodne vysokom veku 94 rokov, takmer do posledných dní duchom i telom ešte čulý, rozlúčil sa so svojím domovom v Tišnove pri Brne Alois Král. Posledné stručné riadky sme dostali od neho ešte pri 50. výročí objavenia jaskyne Slobody v auguste 1971, kde úprimne praje jaskyni ďalšie úspechy a rozkvet. Zomrel 27. 2. 1972, rozlúčka s ním bola v brnenskom krematóriu 7. 3. 1972. Jeho životné dielo v rozlúčko vých prejavoch hodnotili ako dielo úspešného učiteľa a pedagóga, ktorý sa venoval popri svojom životnom povolaní aj mnohým spoločensky užitočným záujmom a záľubám. Usilovne zbieral ľudové piesne — sám bol výborným spevákom — organizoval spevokoly a nadovšetko vycho vával k láske a úcte voči prírode. Bol jej úprimným obdivovateľom, ochrancom, propagátorom jej krás, jej žiakom a skúmateľom, čo ho priviedlo aj k úspechom na ceste objaviteľa podzemných bohatstiev. 289

Narodil sa 30. júla 1877 v Senetáfové pri Blansku. Študoval v Brne na učitelskom ústave a ako učiteľ pôsobil na viacerých školách v okolí Uherského Brodu od roku 1898 do roku 1921. Na jeseň roku 1921 sa presťahoval do Liptovského Mikuláša, kde pôsobil do roku 1932, a to najprv ako učiteľ, potom ako konzervátor. Roku 1932 odišiel na odpo činok do Tišnova, kde ostal bývať v peknom prostredí uprostred vkusne zriadeného arboréta s niektorými živými pripomienkami (kvetmi) De mänovskej doliny — až do svojej smrti. Ku jaskyniarstvu sa dostal Alois Král vo svojom rodnom Moravskom krase pod vedením dr. K. Absolona. Absolvoval teoretickú i praktickú školu jaskyniarstva doma i v zahraničí — v Juhoslávii. Skúškou schop ností tejto skupiny bola najmä Macocha. Vedenie dr. Absolona si vy soko cenil a za mnohé mu bol zaviazaný. Na Slovensko sa dostal už pred I. svetovou vojnou a s Demänovskou dolinou sa oboznamoval po prvýkrát roku 1913, keď si predtým pre študoval niektorú prístupnú literatúru, najmä Janoškovho Sprievodcu po Tatrách z roku 1911. Veľmi ho zaujali vtedy známe jaskyne, predo všetkým ponory a vyvieračka. V auguste roku 1921 sa sem vrátil. Pred pokladal mimoriadne suché leto na aké dlho čakal, a dúfal, že mu poskytne podmienky k objavnému postupu. Predpoklad bol správny, veľkolepý objav podzemnej jaskynnej nádhery sa stal skutočnosťou. Keď podáva o objave správu do Lidových novín (21. 8. 1921) pod názvom „Nový objev jeskyni na Slovensku" a opisuje okolnosti svojho vstupu ponorom pod Babou a postup jaskyňou, dáva výraz aj svojmu nadšeniu a radosti. Tá sa rozšírila aj na ďalších, ako to výstižne opisuje M. Janoška v Krásach Slovenska roku 1921 a v Národných novinách z 11. 8. 1921. On to bol, ktorý sa hneď horlivo pustil do šírenia ra dostnej zvesti o novom bohatstve našej zeme a súčasne do ťažkých otázok finančných nákladov a získavania vlivných osobností a úradov pre čím rýchlejšie sprístupnenie jaskyne. Prvou starosťou bola otázka ochrany, bezpečného uzavretia vchodu, lebo jaskyňa začala priťahovať aj nežiadúcich návštevníkov. Král sa energicky zasadzoval o riešenie problémov ochrany, až sa dostal preto do nepríjemností. Vo výskumoch neúnavne pokračoval, vodil spolu s Janoškom do jaskyne nové a nové výpravy. Ďalšie prekvapujúce ob javy nedali na seba dlho čakať. Úloha prípravy sprístupnenia bola veľmi náročná. Aj tu sa však zasadzuje, aby práca napredovala, jaskyňa bola čo najskôr sprístupnená, na sprístupňovacie práce bol vyberaný vhodný materiál a aby bola bohatá výzdoba stavebnými prácami čo najmenej poškodzovaná. Starostlivosť o toto dielo prírody viedla Krála k tomu, že vykonal do Demänovskej doliny z Mikuláša vyše 500 ciest pešo. Vo svojej hojnej publikačnej činnosti v dennej tlači a Sprievodcoch po Demänovskej doline a okolí sa pričinil, aby sa chýr o jaskyni Slo body šíril stále ďalej a vyvolával i udržoval záujem o tento jedinečný dar prírody. 290

Objav Aloisa Krála bol povzbudením a signálom pre zvýšený výskum nícky a bádateľský ruch. Príklad priťahoval, záujem o tajomné podze mie krásnych hôr a planín sa nápadne zvyšoval a prišli ďalšie objavy. Demänovská dolina, najmä po vybudovaní komunikácií, stala sa stre diskom čulého turistického a cudzineckého ruchu, ako aj budovateľskej podnikavosti. Meno Aloisa Krála sa výrazne zapísalo do jej histórie. Zapísalo sa aj do histórie slovenského jaskyniarstva. Vzdávame hold Královmu dielu a jeho pamiatke. Ľudovít Tarnócy ZA JAROSLAVOM JANÄKOM Dňa 11. júna 1971 zomrel v Zbraslavi vo veku 82 rokov generál Ja roslav Janák. Osobnosť vzácneho človeka a jeho dielo vpísali sa výrazne do histórie slovenskej turistiky a slovenského jaskyniarstva. Jaroslav Janák sa narodil 10. 12. 1889 v Kováŕove, študoval v Českých Budejovi ciach, kde maturoval. Na vojenskú dráhu sa dal počas I. svetovej vojny a aktivoval roku 1921 v Košiciach. Medzi rozličnými uznanlivými hodnoteniami jeho života vyniká hod notenie jeho lásky k prírode. „Ťažko mi je vymaniť sa z údivu a ra dosti nad krásou prírody" — píše v Slovenskom východe roku 1928. Vlastne sa ani nechcel vymaniť z týchto pút, mal pre prírodu jemné porozumenie a svojou obetavou prácou dokázal, že vie byť nielen obdi vovateľom, ale aj iniciátorom a realizátorom rozličných akcií, smeru júcich k tomu, aby krása prírody bola každému prístupná, aby sa cesty a chodníčky k nej stali schodnejšími, aby sa šľachetná záľuba v nej rozšírila všade a pre všetkých. O tomto úsilí svedčia výsledky práce Jaroslava Janáka pri jaskyniach Domica a Jasov, v Zádielskej doline a vo Vysokých Tatrách. Pri Domici hodno spomenúť výrok prof. Radima Kettnera: „Zato, že sa táto nádherná jaskyňa stala majetkom KčST a že bola tak vzorne upravená ďakuje klub predovšetkým energii a obe tavosti terajšieho miestopredsedu Jaroslava Janáka, ktorý bol iniciáto rom rozsiahlej organizačnej a bádateľskej činnosti KČST v obore jas kyniarskom." (50 r. Klubu čs. turistu, str. 123.). Keď bol naposledy na návšteve v Liptovskom Mikuláši, navštívil pa mätník obetí II. svetovej vojny na Háji; na jeho vybudovaní má takisto veľký podiel. Ešte svieži osemdesiatnik sa živo a vrelo zaujímal o roz voj slovenského jaskyniarstva, úprimne obdivoval expozíciu múzea a venoval mu série fotografií zo slovenských jaskýň, unikáty knižných publikácií a iné cenné dokumenty z histórie jaskyniarstva a turistiky. Potešil sa konštatovaním, že základy sú položené dobre a dielo môže rásť. Pri ich kladení bol aj on. Za dobrú prácu patrí mu naše uznanie a vďaka. Ľudovít Tarnócy 291

RECENZIE

sedimentov v Podmústkovej jaskyni sa ve noval J. P f i b y 1 a zistil, že neďaleko známeho vchodu by mal byť ešte iný (staré vyvieranie) pochovaný sedimentmi. Z Moravského krasu je aj príspevok R. So značným oneskorením sa dostáva B u r k h a r d t a o hydrológii a krasových k čitateľovizyvutsrponmlkjihgfedcbaZVTSRPOMLKJIHGEDCBA 21. číslo tohto zborníka, opi javoch medzi Rudici a Lažánkami. Roz sujúce prevažne krasové oblasti českých siahly je príspevok A. D r o p p u o kra zemí. Medzi odbornými článkami je naj sových javoch Jánskej doliny. Úrovne jas významnejší príspevok V. L o ž e k a (Kras kýň zistil vo výškach 0, 10, 25, 40, 60, 80, a mékkýši), v ktorom hodnotí faunu mäk 100, 140 a 160 m (rel.) a predpokladá, že kýšov v krasových oblastiach. Malakofau úroveň nad 80 m je už z pliocénu. V sprá nu rozdelili na tieto druhy: a) vápnobyt ve o výskume Plešivskej planiny v rokoch né (kalcikolné), ktoré sa spôsobom ži 1965—1968 opísal V. L y s e n k o preskú vota viažu na vápence a dolomity, b) pod mané lokality, okrem iných aj Jeleniu a zemných priestorov (kavernikolné) a me Diviačiu priepasť. Zaujímavému problému nej typickú skupinu vápnomilných (kal využitia stereografie pri krasovej fotodo cifilných) druhov, ktoré môžu žiť aj na kumentácii venoval príspevok J. H a 1 e š. inom substráte. Záverom stručne zhodno Druhá časť zborníka je venovaná krát til naše krasové územia s vymenovaním kym správam. O vzniku mäkkého sintra najvýznamnejších zástupcov a endemitov z hľadiska francúzskej literatúry píše V. fauny mäkkýšov. Krátke príspevky sú ve L y s e n k o , o meraní teplôt na Holnštejn nované krasovým hydrografickým štruk sku M. S a x o v á a P. R y š a v ý , o vývoji túram, otázkam ich využitia (J. Š i l á r ) a zložení ťažkej frakcie sedimentov a opisu malej jaskyne v Štepanickej Lho v Ochozskej jaskyni R. B u r k h a r d t a te na Jilemnicku (J. R e h á k a J. H ý s e k). I. Z ú r k o v á. Krátky výťah z knihy fran Jaskyňa vznikla v malej šošovke silúr cúzskych autorov o krasových a pseudo skych vápencov 40 X 50 m. Poznatky krasových formách na Sahare uverejňuje z doterajšieho výskumu krasu v povodí J. P ŕ i b y 1. Publikáciu zakončujú recen Ŕíčky publikuje J. H i m m e 1. Opísal 56 zie, správy o organizácii a výskume, naj jaskýň rôzneho charakteru. Pri čítaní toh mä o nových objavoch v Moravskom kra to príspevku sa javí veľmi aktuálna po se Pavol Mitter treba upresnenia pojmu jaskyňa. Rozboru

ČESKOSLOVENSKÝ KRAS (roč. 21, 1969, Vydala Academia, nakladateľstvo, ČSAV Praha 1972, 165 str., 8 príl.)

ČESKOSLOVENSKÝ KRAS [roč. 22, 1970, Vydala Academia, nakladateľstvo ČSAV Praha 1972, 132 str. (48 obr.), 4 príl. (8 obr.), 3 skl. prílohy]

Najvýznamnejší je príspevok V. L o ž e k a , v ktorom kriticky zhodnotil jaskynné sedimenty z hľadiska kvartérnej strati grafie. Na základe konkrétnych príkladov

292

neodporúča robiť unáhlené stratigrafické závery, charakterizovať klimatické výky vy, ale zároveň poukazuje na význam jas kynných sedimentov pre porovnanie s po vrchovými. Novú priepasť na Čeŕince (Český kras) podrobne opísali s dobrými mapovými prílohami J. H r o m a s a B. K u č e r a . Pseudokrasovým javom v pies kovcoch a slieňovcoch (krieda) Trsténic kej tabule je venovaný príspevok J. V í t e k a. Opísal 16 puklinových jaskýň a priepastí malých rozmerov. Svedectvom o postupe výskumných prác a objave naj väčšieho jaskynného systému v Morav skom krase je príspevok P. R y š a v é h o a M. S 1 e c h t u. Dva príspevky A. D r o p p u sú regionálneho charakteru, v kto rých autor tradičnou formou opisuje kra sové javy v okolí Slatinky (Strážovské vr chy) a Lučivnej (Popradská kotlina). Na základe prieskumných geologických vrtov

načrtol ten istý autor v ďalšom príspevku vývojovú schému jaskyne Domica. Časť Zprávy je venovaná opisu menších krasových i pseudokrasových lokalít na rôznych miestach ČSSR a charakteristike krasu v štáte Missouri (USA). Významná je správa o možnostiach ochorenia na bes notu pri výskume jaskýň. V teplejších ob lastiach sveta zaznamenali niekoľko prí padov tohto ochorenia, keď nositeľom ná kazy boli netopiere. Nákaza nemusí po chádzať len z uhryznutia, ale prenáša sa aj slinami netopierov rozptýlenými v ovzdu ší jaskyne. O tomto probléme sa vo sve tovej literatúre dosť diskutuje a nabáda aj našich jaskyniarov k opatrnosti tam, kde sa zdržuje mnoho netopierov, naj mä pri manipulácii s nimi. Záver zborníka je venovaný recenziám a organizačným správam. Pavol Mitter

ČESKOSLOVENSKÝ KRAS [(roč. 23, 1971, Vydala Academia, nakladateľstvo ČSAV Praha 1972, 160 str., 4 príl. (90 obr.))

nym rozborom sedimentov zo Soutesky v Pavlovských vrchoch. O tragédii v Mo ravskom krase, keď v auguste 1970 pri povodni zahynuli M. Šlechta a Ing. M. Zahradníček, píšu R. B u r k h a r d t a P. R y š a v ý . Tradičné sú príspevky J. P f i b y 1 a o výskume Harbešskej jaskyne a o rozboroch riečnych sedimentov Krasov ského potoka v Moravskom krase. Na zá klade morfometrických analýz rozlíšil tri typy sedimentov. Krasu skupiny Sivého vr chu v Západných Tatrách je venovaný prí spevok A. D r o p p u. Z významnejších jaskýň opísal Brestovskú jaskyňu. J. V í t e k v článku o krasových javoch na Dre veníku okrem povrchových krasových ja vov opísal 24 jaskýň. V časti Zprávy sú kratšie príspevky o krase doma i v zahraničí. V. P a n o š in formuje o VI. medzinárodnom speleolo gickom kongrese 1973 v ČSSR, V. L o ž e k o nových výskytoch penovca (pramenného travertínu) v rôznych častiach ČSR, P. H r a d e c k ý o zostupoch do Čertovej diery a Ohništia a J. Č u j a n o banskej prepadline vo Vlastéjovciach. Zaujímavý je príspevok o pseudokrasových javoch v pieskovcoch Prolomených hôr. Výklen ky rôznej veľkosti a v rôznych úrovniach sú výsledkom selektívneho zvetrávania od pliocénu a tvoria sa aj v súčasnosti. Krátke nekrológy so stručným zhodnote

Z posledných troch zborníkov je obsa hové najvýznamnejší — rieši niektoré zá kladné otázky krasového výskumu. Prí spevky Z. K r á l a a O. Š t e l c l a význa mom presahujú ostatné. Z. K r á 1 skúmal príčinu farebnosti a vznik kvapľových útvarov na základe konkrétneho rozboru vzoriek z Demänovskej jaskyne Slobody. Zistil, že hlavným činiteľom farebnosti je charakter kryštalizácie a len druhotne prímes farbotvorných katiónov. Rozbor sivo a čierno sfarbených vzoriek ukázal, že vôbec neobsahujú Mn, ktorého prítom nosti sa sivé a čierne sfarbenie doteraz pripisovalo. Novú typológiu krasu českých zemí vypracoval O. Š t e 1 c 1. Použil ob dobný princíp členenia ako E. M a z ú r — J. J a k á 1 pri členení krasu Západných Karpát. Základnou jednotkou O. Š t e l c l a je Stredoeurópsky kras mierneho pásma, nižšie jednotky sú Planinový kras (holokras) a Plošne rozptýlený kras (me rokras), ktoré člení ešte podrobnejšie. V. L o ž e k zhodnotil význam sedimentov na úpätí skalných stien v krase, ktoré môžu čiastočne nahradiť štúdium výplne jaskýň a previsov, prípadne poslúžiť k ich vzá jomnej korelácii. Závery doplnil konkrét

293

ním činnosti a diela sú venované zomre tým jaskyniarom J. Janákovi, S. M. Milo jevičovi, J. Corbelovi a N. L. Lladoovi.

Recenzná časť zborníka je venovaná celé mu radu monografií a periodík zo sveta. Pavol Mitter

Nikolaj Andrejevič Gvozdeckij: PROBLÉ MY ŠTÚDIA KRASU A PRAX (Hlavná re dakcia geografickej literatúry, Vydavateľ stvo MysI, Moskva 1972, 392 str., 45 obr., 3 tab.)

vo vode obsahujúcejZYVUTSRPONMLKJIHEDC CO2, z ktorých sa tvoria krasové horniny. Osobitne sa zaobe rá kvantitatívnym určením rýchlosti de nudácie krasu, pretože tieto otázky sú veľmi dôležité pre prax, najmä v oblas tiach značne intenzívneho vývoja vápen cového, sadrovcového a soľného krasu. Ako vplývajú geologické a geografické podmienky a komponenty geografického prostredia na vývoj krasu objasnil v 4. kapitole. Hodnotí krasové horniny z hľa diska ich čistoty, mocnosti a charakteru uloženia vrstiev, rozpukanosti, sleduje hydrologické podmienky cirkulácie pod zemnej vody, vplyv sklonu topografického povrchu, geomorfologických podmienok, klímy, odtoku, rastlinstva, pôdy, živočíš stva a činnosti človeka na vývoj krasu. V tlalších dvoch kapitolách sa zaoberá povrchovými a podzemnými krasovými for mami, ich vznikom a vývojom. Urobil kla sifikáciu krasových útvarov z genetické ho hľadiska, pretože klasifikácia krasu sa nemá zakladať na vonkajšej morfologickej podobnosti. Vedecká klasifikácia predo všetkým sleduje, aby sa vychádzalo z ge nézy, podstaty a rázu javov. Ukazuje akú úlohu hrá rozpukanosť krasovej horniny a nátekovokvapľové formy v morfológii jaskýň. Osobitnú pozornosť venuje ľado vým jaskyniam, podmienkam ich vzniku a prehľadne uvádza najväčšie krasové jasky ne a priepasti sveta i ZSSR. O problematike krasových prameňov, riek a jazier krasových oblastí oboznamu je v siedmej kapitole. V kapitole o typológii krasu vyčlenil ty py krasu z hľadiska morfologickogenetic kého, litologického, rozdelil kras podľa nadmorskej výšky a objasnil zvláštnosti niektorých typov, ktoré sa v ZSSR nena chádzajú. Takisto rozviedol problém rajonizácie krasu, určil taxonomické jednotky, kde be rie geologický základ a až po ňom fyzic kogeografické podmienky zonálneho a provincionálneho rázu, ktoré podmieňujú formy krasu, jeho charakter a typ. Ďalšie kapitoly venuje geografickému rozšíreniu krasových javov v ZSSR a v za

V tomto vedeckom diele známeho so vietskeho geografa a speleológa sú objas nené základné problémy výskumu krasu a význam sledovania krasových javov z rôz nych hľadísk praktickej činnosti ľudskej spoločnosti. K výskumu krasu pristupuje z geologických a geografických pozícií a má na zreteli vplyv rozličných komponen tov geografického prostredia na vývoj kra su a vplyv krasu na krajinu. Krasové javy sa v krajine prejavujú komplexom špeci fických povrchových a podzemných fo riem, svojráznosťou vlastností riečnej a ja zernej siete a cirkuláciou vôd. Objasniť zvláštnosti a špecifickosť krasových javov dovoľuje hlboký výskum krasových proce sov. Autor rozdelil prácu na 14 kapitol. V prvej kapitole ukázal, ako sa postup ne hromadili poznatky o krasových ja voch, a ako sa rozvíjali predstavy o ich vývoji v prácach sovietskych vedcov. Ďalšiu kapitolu venuje mnohotvárnosti metód teraz používaných pri výskume kra su a dáva praktické rady začínajúcim vý skumníkom. Terénny výskum krasu, ako najdôležitejší, má byť zameraný predovšet kým na objasnenie zákonitostí jeho vývo ja. Pre geomorfologické, mikroklimatické, hydrologické a hydrogeologické pozorova nia sa zriaďujú v teréne výskumné stani ce. Z dalších metód používaných v speleo lógii objasňuje laboratórnoexperimentál ne výskumy, geofyzikálne, kvantitatívne a matematické metódy. Kedže vývoj krasu je spojený najmä s procesmi vylúhovania a rozpúšťania hornín, veľký význam majú pri objasnení jeho podstaty súčasné predstavy a poznat ky o teórii roztokov z oblasti fyzikálnej chémie. Tejto otázke venuje pozornosť v samostatnej kapitole, kde tiež uvádza tabuľku rozpustnosti solí CaC03, CaSOí, CaC03 . MgC03, NaCl v destilovanej vode a

294

hraničí, krajinným zvláštnostiam kraso vých území, závislosti krasovej krajiny od stupňa pokrytosti krasových hornín, ťaž be a výskytu úžitkových nerastov v kra sových horninách, praktickému využitiu krasu na zásobovanie vodou, na lesnú ťažbu, meliorácie a pre poľnohospodár stvo. Zaujímavá je kapitola, v ktorej po ukázal na problémy, ktoré sa vyskytujú a môžu vyskytnúť v krasových oblastiach pri budovaní hydrotechnických diel, priemy selných objektov, občianskej zástavby, ciest a ostatných komunikačných tepien.

V tejto vedeckej monografii okrem po četných prameňov domácej a zahraničnej literatúry autor široko využíva materiály z výskumov krasových oblastí a rajónov Kaukazu, Krymu, Gissarskoalajského hor ského systému, Pamíru, ŤanŠanu, stred nej časti Ruskej roviny, časti Preduralia, Altaju, Priangaria a i. Autor sa tiež obo známil s krasovými javmi Švédska, sever ného Nórska, Madarska, Československa, Juhoslávie, Bulharska a Poľska.

Juraj Bárta: PRAVEK BOJNÍC OD STAR ŠEJ DOBY KAMENNEJ PO DOBU SLOVAN SKÚ. Vydavateľstvo Obzor, n. p., Bratisla va 1972, 40 strán, 10 čiernobielych foto grafií, 3 náčrty

tité nástroje). Tieto nálezy boli zaradené do mladého mousterieru. Bojnická hradná jaskyňa sa nachádza v strede hradnej ko py. V stredoveku bola v tejto jaskyni vy hlbená studňa spojená s hradom. Genéza tejto jaskyne, ako ju cituje autor, sa za kladá na nahromadení plynov, ktoré svo jím tlakom spôsobili rozpukanie travertí nu okolo kráteru. Táto hypotéza je málo vierohodná. Za predpokladu, že v kráteri po jeho upchatí vznikol taký obrovský tlak, ktorý porušil okolitý celistvý traver tín, bolo by muselo nevyhnutne dôjsť k erupcii. Za zmienku stojí aj kvapľová výzdoba, ktorá je charakteristická pre tú to jaskyňu. Aj v tejto jaskyni sa nachá dzajú kultúrne vrstvy, najmä v častiach, kde boli razené umelé chodby za účelom jej sprístupnenia verejnosti. Najväčší význam má však nálezisko označené ako Bojnice III. Jeho hodnota spočíva v nahromadení nálezov v 11 stre dopaleolitických vrstvách uložených nad sebou. Je to ojedinelý Jav ilustrujúci cyk lické osídľovanie travertínovej kopy. Na základe stratigrafie a nálezov v odkryve bolo vykonané aj datovanie vzniku traver tínovej kopy. Archeologickými nálezmi za radili sa Bojnice k vzácnym stredopaleoli tickým náleziskám nielen v našej vlasti, ale aj na území strednej Európy. Vývoj priemyslu badať najmä v jedno duchých formách kováčskeho remesla (Bojnické medené sekerky). Tento vývoj postupne poukazuje na triednu diferen ciáciu a narastanie sociálnych protikla dov, čo badať postupne v oddeľovaní re mesiel od poľnohospodárstva. V oblasti Bojníc opisuje aj prvý objav dechtárskych jám, na ktoré nadväzuje aj

Jaroslav Halaš

Autor publikácie rozoberá výskyt tra vertínových formácií na Slovensku z hľa diska osídľovania od staršej doby kamen nej až po dobu slovanskú. Bohatý výskyt travertínov na Slovensku pre svoje priaz nivé podmienky vytvoril výhodné predpo klady osídľovania už v staršej dobe ka mennej. Nedostatky primitívnych ľudských obydlí snažil sa človek doby kamennej kompenzovať výberom vhodného prírodné ho prostredia. Takéto predpoklady spínali práve lokality travertínov pre svoje teplé a suché prostredie, hojnosť vody a jej liečivé účinky. V publikácii sú prehľadne podané známe travertínové sídliská na Slovensku, na ktorých archeologickým prieskumom zistili stopy osídlenia. Hlav nú pozornosť venuje autor archeologické mu prieskumu na travertínovej lokalite Bojnice, kde sám vykonával prieskum. Tá to lokalita je dosiaľ najbohatším mlado mousterierskym osídlením u nás. Rozlohou patrí travertínová lokalita Bojnice medzi najväčšie na Slovensku. Je zložená z niekoľkých kôp a pokrovov. Na najväčšej z nich je postavený Bojnický zámok. V krátkosti podáva genézu dvoch jaskýň, ktoré sa na tejto lokalite nachá dzajú. Je to známa Prepoštská jaskyňa, vznik ktorej spôsobila náhla zmena che mizmu minerálneho prameňa. Na tejto lo kalite sa pri prieskume našlo množ stvo zvieracích kostí a kamenných nástrojov (široké čepele, driapadlá a hro

295

výroba železa. Výroba dechtu podmieňo vala rozvoj ďalších remesiel — debnár stvo, kolomažníctvo atď. Uvedené nálezy naznačujú, že oblasť Hornej Nitry bola koncentráciou slovanského osídlenia ako ďalšie centrum veľkomoravského a poveľ komoravského obdobia. Vzhľadom na získaný archeologický ma teriál, stupeň preskúmanosti, blízkosť Bojnického hradu a kúpeľov by si spomí naná lokalita zaslúžila viac pozornosti z hľadiska jej ochrany a popularizácie. Celospoločenský záujem a koncentrácia turistiky k atraktívnym prvkom dáva pred poklad vybudovať z najvýznamnejšej lo kality Bojnice III stálu expozíciu archeo

logických nálezov in situ. Expozícia s pa tričným vybavením, dôstojným hodnote získaných poznatkov o vývoji osídlenia na našom území by vhodne zapadla do hrad ného areálu. Autor v uvedenej publikácii výstižným spôsobom charakterizuje výsledky archeo logických prieskumov na jednotlivých tra vertínových lokalitách Slovenska. Kladom autorovej práce je to, že problematiku ar cheologického prieskumu rieši spoločne s vývojom travertínov a získané výsledky vzájomne konfrontuje. Autorova práca je výsledkom dobrej znalosti problematiky travertínových osídlení u nás. Ivan Cebecauer

ttf

o 0 1i n

Sk y

» > U l k m

SPELEOLOGICKÝ SLOVNÍK

Zostavovateľ: Leonard Blaha Autor ruského prekladu: Valentína Andrusova Autor anglického prekladu: RNDr. Alojz Krajčír Autor francúzskeho prekladu: Ernest Bleho Autor nemeckého prekladu: Leonard Blaha

PRÍLOHA ZBORNÍKA SLOVENSKÝ KRAS XII

297

MALÝ ODBORNÝ CUDZOJAZYČNÝ SPELEOLOGICKÝ SLOVNÍK

Pri prehlbovaní odborných vedomostí a štúdiu jaskyniarskej literatú ry nestačia veľa ráz len menšie odborné články alebo publikácie, ale treba siahnuť aj po cudzojazyčnej literatúre. Pri čítaní sa však — i pri priemernej znalosti cudzieho jazyka — čitateľ stretne s odborným výrazom, s ktorým si nevie rady. V takomto prípade mu pomôže odborný speleologický slovník. Keďže sme doteraz v našej speleologickej literatúre takýto slovník nemali, na odporúčanie niektorých našich popredných speleológov zo stavil L. Blaha príručný alebo malý nemeckoslovenský speleologický slovník, zložený z najfrekventovanejších slov, ktoré by pomohli rýchlo sa orientovať pri čítaní nemeckej literatúry. K realizácii nebolo ďaleko, pretože pri príležitosti Medzinárodného sympózia o problémoch dopra vy v jaskyniach, ktoré usporiadal Slovenský ústav pamiatkovej starost livosti a ochrany prírody, venoval prof. dr. H. Trimmel z Viedne L. Bla hovi Speleologický odborný slovník (Speläologisches FachwôrterbuchJ, ktorý mu poslúžil ako podklad pre zostavenie nemeckoslovenského speleologického slovníka (vybral asi 500 najpoužívanejších hesiel). Od bornosť a správnosť prekladu prekontroloval dr. J. Pevný z GÚDŠ v Bratislave roku 1971. Slovník mal byť roku 1972 uverejnený v zbor níku Múzea slovenského krasu Slovenský kras XI, ale členovia redakč nej rady navrhli slovník rozšíriť o ruský, anglický a francúzsky jazyk. L. Blaha bol poverený ako vedúci kolektívu autorov jeho zostavením. Po viacerých konzultáciách s jednotlivými autormi predkladáme spe leologickej verejnosti ruskoslovenský, anglickoslovenský, francúzsko slovenský a nemeckoslovenský (ktorý slúžil ako podklad pre ostatných autorov) malý speleologický odborný slovník, ktorý nech ako nenároč ná pomôcka plní svoje poslanie, pre ktoré bol zostavený a určený. Zároveň ďakujeme všetkým spoluautorom za ochotu, spoluprácu a po rozumenie.

299

P Y C C K O C J I O B A U K H ň CnEJIEOJIOrOTECKHH CJIOBAPb

aôcojiioTHaa pa3H0CTb BHCOT aBTOXTOHHblii aJIJIOXTOH aHTponocnejieojiorHH apTecJiaKT (opyane, H3r0T0BjieHH0e qeJioBeKOM)

absolútny výškový rozdiel autochtónny [pôvodný) alochtón antropospeleológia

nepBOÔHT

artefakt (umele spravený nástroj)

ôacceiÍH (B0Ä0ÉM) B KapcTOBbix nemepax 6nocnejieojiorHa ÔHOTOn ĎK$ypKaiiH H ôpeKqKH 6yp03eM (H3BeCTKOBbIH m )

sintrová panva (nádrž) biospeleológia biotop bifurkácia brekcie (zlepenec ostrohranný) hnedá vápencová hlina ( t e r r a f u s c a )

vadózna zóna Baao3Haa 30Ha sintrová vaňa BAHHOIKA 03epHaa B KapcTOBbix nenjepax veterná diera BeHTHJIHIIHOHHOe OTBepcTHe vertikálne odvodnenie BepTHKaJIbHOe o6e3BO>KHBaHHe skalná vlhkosť BjiaacHocTb nopoabi presakujúca voda Boaa HH$HJibTpaiiHOHHaa kvapkajúca voda Boaa Kanaiomaa zachytená voda (do n á d r ž e ) Boaa noanpyateHHaa (noanépTaa) z povrchu stekajúca voda Boaa, CTeKaioiuaa c noBepxHocTH 3eMan zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIH rozvodie Boaopa3aeji podzemný tok (i žľab) BOÄOTOK (ateaoS) noa3eMHbiä podzemný tok (kanál, žľab) BoaoxoK (KaHaa) noa3eMHbiií tlakový žľab (jaskynný tok) B0A0T0K ( » e a o 6 ) noa HanopoM B nemepe agresívna voda BoaM arpeccHBHbie spodná krasová voda Boabi rJiyÔHHHbie KapcTOBbie puklinová voda Boabi TpeniHHHbie B03ayuiHaa cpeaa (KjiHMaľ)

301

nemepw, ecTecTBeHHoií rnaxTbi

ovzdušie (klíma) v jaskyni, bani skalná brána lievik, závrt studňovitý závrt lievikovitý závrt vrstvový závrt

BopoTa ecTecTBeHHbie ( o c T a m i b i K a p c x a ) BopoHKa

(BnajiHHa)

KapcTOBaa

BOpOHKa K O j i o a u e o 6 p a 3 H a a BopoHKa KOHycoo6pa3Ha» BopoHKa njiacTOBaa

BpeMH naaeHHa KaMHX meab č a s volného pádu kameňa BXOÄ B nemepyzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA (ycTte) vchod ( o t v o r ) do jaskyne zvetranie BblBCTpHBaHHe BBIBETPHBAHHE NOBEPXHOCTHOE vonkajšie zvetrávanie Bbino^HeHHe nemep obsah jaskýň BbinojiHeHHe TpemiiH irhlinová výplň BbicoTa n o j i o c T i i výška priestoru

B non3eMHyio

BMXOÄ KapcTOBOTO B o a o ľ o K a (KapCTOBblií HCTOHHHK)

n3noa 3eMJiH Bbinie^aqHBaHHe

vyvieračka vylúhovanie vylúhovať

Bbin?ejiaqnBaľb

r prevádzkový (sprístupnený) chodník zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGEDCBA noceTHTejieií

r a j i e p e a , o ô o p y a o B a H H a s jum

r a j i e p e a , 06pa30BaBinaficíi n o a H a n o p o M BOHBI rajieqHHK ( r p a B H i i )

peiHoii

raJieqHHK MejiKnň (BbiBeTpHBiHHHCH) rajibKH, 3aKpyrjieHHbie Kanarameň Boaoä reHe3HC KapcTOBbix n e m e p

(cnejieoreHe3Hc)

reocnejieojiorna rane TJIHHHCTbie (cyrjiHHHCTbie) R0PN30HT n H T a i o m n i í

nHpaMMKH

KCTO^HHK

r 0 p n 3 0 H T , r a e pacnojioxceHbi n e m e p b i „rOpHOe MOJIOKO" — TOHKOIIOpOIIIKOBaTblH K a j l b IJHT rpaBHTaijHOHHaH KaHaBKa

(KaHaa)

rpaBHTaiiHOHHbiň acéjioô rpaaneHT

r p a n i i u a CBeTa rpoT

tlaková štôlňa (pod tlakom v y tv o r e n á ) štrk ( r i e č n y ) drobný ( z v e t r a n ý ) štrk štrk zaoblený kvapkajúcou vodou tvorba jaskýň (speleogenéza) geospeleológia sadrovec hlinené pyramídy pramenný horizont horizont výskytu jaskýň vápenné mlieko, vápenný tvaroh (mäkký sinter) gravitačný žlab, ryha, kanál gravitačný žľab, ryha, kanál gradient h r a n i c a svetla jaskyňa (umele vytvorená) štrukturálna pôda

r p y H T CTpyKTypHbiii

Ä unepb BeHTHjť&ijHOHHas SBHaceHHe (nepeMememie) B03ayxa B neiijepe aBHJKeHHe Maccn aeSnT (pacxoa) ucTOiHHKa aJiHHa aHame nenjepbi aHHme aBaKynpoBaHHoe (noKHHyToe) aojiHna MemKoo6pa3Haa aoaHHa cjienaa apeHHpoBaHHe KapcTa

veterné (komorové) dvere pohyb, prúdenie vzduchu (v jaskyni) pohyby masy (hmoty) výdatnosť ( p r a m e ň a ) dlžka dno jaskyne evakuačné dno vrecovitá dolina slepá dolina odvodňovanie krasu

302

)K ,,)Ke.ie3Hbie i(BeTM

(BeTBHCTbie a r p e r a T b i

aparo

železný kvet ( a r a g o n i t ) tvrdosť vody obývate! jaskýň

HHTa) JKeCTKOCTb BOJUJ

acHTeJib (npeEHHii) n e m e p

zákon prírodných jaskýň (na ochranu jas kýň) jaskynné právo 3aK0H0n0Ji0>KeHHe o n e n j e p a x saji sieň 3 a j i n o a 3 e M H b i i í ( S o j i t i n a s n o j i o c ľ b ) yxtrpoljifecbaTOMKJHB dóm (väčší priestor) 3aHaBec, „ j p a n p n " záclona vyplňovanie priestoru s a n o j i H e i r a e n o a 3 e M H o ä nojioCTH zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGF nasýtenie, nasypanie (farbiva do vody) 3anycK KpacnmHX BemecTB B B o n y sporová posýpka ( n á s a d a ) 3anycK c n o p n j i a y H a B Boay solenie (podzemného toku) 3acoJieHHe n o a 3 e M H o r o BoaoTOKa karbonátové zeminy ( t e r r a e c a l c i s ) 3eMJIH H3BeCTK0BHCTbie hladina krasovej vody 3 e p K a j i o KapcTOBbix B o a šmyková (zrkadlová) plocha 3EPKAJIO CKOJIB>KEHHS (TEKTOHHQECKOE)

3aKOH 0 6 o x p a H e ecTecTBeHHbix

.iemep

vápenný povlak sintrová platňa (povlak) vápenec meranie jaskýň veterná inverzia gravitačný výmol, hrniec pramenište ( v y v i e r a č k a ) vauclúzsky prameň prameň v jaskyni chrlič h u č i a c a vyvieračka

H3BeCTKOBaH K o p o i K a

H3BecTK0BaH njiacľUHKa (nJieHKa) H3BeCTHHK K3MepeHne n e m e p HHBepcHH TOKa B 0 3 a y x a HenOJIHHOB KOTeJI HCTOKH peKH (BbIXOabI p0aHHK0B> HCTOqHHK B0KJIJ03CKHH HCTOHHHK B n e m e p e HCTOIHHK, BbiTeKaioiUHH n o a H a n o p o M HCTO^HHK r p e M y i H H HCTOIHHK KapcTOBbiň,

aeňcTByiomHH

nepnoan

necKH HCToqHHK KapcTOBLiň nocTOHHHo

aeäcTByIOIIÍHň

HCTOIHHK Ha a H e M o p a

HCTOIHHK nOaBOaHblií HCToqHHK npocaiHBaiomaHca HCTOIHHK C ÔOJIbinHM aeÔHTOM HCTOIHHK C KOJieÔJIIOmHMCS ÄeSuTOM HCTOIHHK CyÔMapHHHblH HCTOIHHK cySMapHHHbiii y 6 e p e r a HCTOIHHK y

Sepera

hladová studňa, prameň perenujúci (stály) krasový prameň podmorský prameň subakvatický prameň presakujúci prameň mohutný p r a m e ň intermitujúci (periodický) prameň submarinný prameň vrulje, podmorský prameň, pobrežný (zo s r b ) pobrežný prameň

K KaBepHa, KaaacTp KaHaBKa, KaHbOH

nemepa nemep oTBoasmas

npocaiHBaromyioCH

Boay

jaskyňa kataster jaskýň tok presakujúcej vody kaňon (prielom)

303

brčko KanejibHHKzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA B BHae TOHKOH TpyôoiKii, 6piKo baldachýn KapHH3 HaBHcaioiiiHH (ôaJiaaxHH) škrapové polia KappoBoe nojie škrapy Kappti stropné škrapy Kappti Ha noTOJiKe nemepbi kras KapcT vysokohorský kras KapCT BblCOKOrOpHMH holokras KapCT ľOJIBIH prastarý kras KapCT ÄpeBHHH fosílny kras KapcT HCKonaeMbiií kužeľovitý (homoľovitý) kras KapCT K0HyC006pa3HbIÍÍ neúplný kras KapcT HenojiHHH (nojiyKapCT) úlomkovitý (črepinový) kras KapCT OÔJIOMOlHblH skrasovatenie KancTOBaHHe, 3aKapcTosaHHocTb jaskyniar (jaskyniarsky bádateľ) KapcTOBea (HccjieaoBaTeJib nemep) krasová planina KapcT0B0e nJiaTO KapcTOBbie KaHajibi THna geologický organ „opraHHbixzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA Tpy6 krasové javy KapcTonpoaBjíeHHH pochovaný kras KapCT norpeSeHHMH úplný kras KapCT nOJIHblH soľný kras KapCT COJIHHOH krasovenla schopná hornina KapcTyiomaaca r o p n a a nopoaa mapa jaskýň KapTa pacnpocTpaHeHHa KapcTOBbix nemep prepadanle ( p o n o r ) K a T a B O T p a (noHop) jaskynná klíma KjiHMaT nemepbi pramenný hrniec ( n á d r ž ) „KJIIOieBOH roprnoK" kľúč značiek jaskynných foriem KJHO^Í 3HaKOB $opM KapcTOBbix nemep krasová studňa (nádrž) (BoaoéM) KapcTOBbiň KojionenoliaUSOMKHEB komín KOJionen KapCTOBbiô rjiyôoKHii krúžkovanie netopierov KOJibueBaHHe jieTyqnx MbmieH skalné kužele, humy KOHycoo6pa3Hbie ocTaTKH KapcTa snehová kopa (ľadová) KOHyc cneiKHbiH (jieaaHoä) chodba Kopnaop, rajiepea, xoa bočná chodba Kopnaop ( x o a ) SOKOBOH elipsovitá chodba Kopnaop sjijiHnTH^iecKHH korózia Koppo3Ha hlbková korózia Koppo3Ha rjiySnHHaa K o p p o 3 H a C M e m a H H a a ( B o a b i c p a 3 J i H i H B i M

aepataHHeM H3BCCTH) KpacH03eM (Teppapocca) KpoBjía nenjepbi KyqKH cyrjiHHHKa ( n a a )

zmiešaná korózia č e r v e n í c a ( t e r r a r o s s a ) nadložie jaskyne hlinené hrudky ( p a c k y )

JI JiaÔHpHHT jiaMna pyaHHiHaa jiaHauia$T KapcTOBBiií jiaHauia$T KapcTOBbiž 6ameHK006pa3Hbiô jiéa ÄOHHbiň aea nemepHHH jiea coTOBbiit jieaaHoä BÁN ( n o p o r ) B nemepe j i e a a H o ô CH$OH

labyrint, bludisko banícka lampa ( k a h a n e c ) krasová krajina (územie) vežovitý kras podlahový ľad jaskynný ľad voštinový ľad ľadový prah, schod, val, stupeň ľadový sifón

304

ľadový stalagmit jieaaHoií CTaJiarMHT krasový les ( v e g e t á c i a ) jiecHaazyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA pacTHTejibHOCTb KapcTOBbix oÔJiacTeň oceľovolanový rebrík jiecTHHua H3 craJitHoro KaHaTa yxtrpoljifecbaTOMKJHB „jiyHHoe MOJIOKO" ( H 3 B e c T K 0 B 0 e ) = „ropHoe „mesačné mlieko", vápenné mlieko MOJIOKO"

M výplňový materiál MaTepnaji, BbinojmaiomHH nyCTOTbi „MeflBeatbe 3epKaJio" (OTiHJincjiOBaHHaa CTena noa3eMejiba, o KOTopyío Tepe a nemepHbiií „medvedie zrkadlo" (šúchaním jaskynného medveďa vyleštená s k a l a ) MeaBeab MHoroyrojibHHKH eyrjiHHHCTbie (nojmroHaabHbie ílové (polygonálne) doštičky nOHBbl) miesto zmeny prúdenia prievanu (kmita nia) MecTO H3MeneHKH HanpaBjíeHHa TOKa B03ayxa monadnok prírodný most MOH32HOK m r a m o r MOCT ecTecTBeHHbiň (ocTaTKH CBOHOB nenjep) MpaMop H HaBec Haa CKaJiaMH (ySeatnme) Ha3BaHne nemepbi HaKHnb H3BecTKOBaa HanpaBjíeHHe T a m B03ayxa (cKB03HaK) HapynieHHe pa3pbiBHoe (côpoc) HacKajibHbie H3o6paJKeHHa B neriíepax HaTéKH, nneHKa HaTéKH H3BeCTK0Bbie HaTéKH H3BecTKOBbie Ha cyrjiHHKax B BHae ae peBHOB, KyCTHKOB HaTéiHaa pemeTKa Ha CTeHe HaTéqHaa CTyneHb HaTeiHoe 06pa30BaHHe B BHae Boaonaaa HaTeiHoe o6pa30BaHHe B BHae Boaonaaa Ha CTeHe nemepbi HaTéiHoe 06pa30BaHHe B BHae 3aHaBeca (apa nnpoBKH) HaTéiHoe 06pa30BaHiie B BHae paKyuiKH HaTéiHoe 06pa30BaHHe B BHae cTOJiôa HaTéiHoe 0Ôpa30BaHHe B BHae cjuiara HaTéiHoe 06pa30BaHHe coTOBoe (ceTeBHaHoe) HaTéiHoe oSpaMJieHHe BaHHoqeK B nemepax HaTeiHOKanejibHoe yôpaHCTBO nemepM HaTé"iHOKaneabHbie 06pa30BaHHa HaTéiHoKaneabHbie rnScoBbie 06pa30BaHHa HaTéqHOKanejibHbie 06pa30BaHHa B BHae Be HOIKOB Ha CTeHe HaTéqHoKanejibHHbie 06pa30BaHHS B BHae apa nnpoBKH HaTeiHOKaneabHbie 0Ôpa30BaHHa B BHae UBeT HOH KanycTbi

skalný úkryt (skrýša, abri) názov jaskyne vápenný sinter smer prúdenia vzduchu (prievanu) zlomová š k á r a (puklina) jaskynné umenie ( n a s t e n á c h ) nátek, povlak vápenný sinter hlinené stromčeky, kríky sintrová lišta (mrežovanie na stene) sintrový schod kvapľopád (sintrový vodopád) kvapľopád na stene kvapľová záclona sintrová (kvapľová) mušľa sintrový (kvapľový) stĺp sintrová zástava sintrová ( m r e ž o v á ) lišta, voštinový útvar okrajový sinter kvapľová výzdoba, kvapľové výtvory sinter, kvapľovina sadrovcová výzdoba (v jaskyniach) venčité zvyšky sintra na stene sintrová záclona karfiolový sinter

305

HaTéiHozyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA KaneJifeHbie 0Ôpa30BaHHH B BHae mn jaskynné šišky rneK HaTéiHOKanejibHbie 06pa30BaHHH — ,,rpo3an hroznový sinter BHHorpaaa" sintrová záclona HaTeqHOKanejibHbiô 3aHaBec ( „ a p a n p n " )

HaTéqHbie 06pa30BaHHH (o6mee Ha3BaHMe hjiíi kvapeľ CTajiaKTHTOB H CTaJiaTMHTOB) hubový sinter HaTéqHbie 06pa30BaHHH ByurponmiecbaTJHB BHa e rptf 6KOB HaxéíHtie 06PA30BAHHA B BHae MAPIIKOO6PA3^ perlový sinter HblX BbipOCTOB — „JKeMqyHCHH" sinter na stene HaTéqHbie c>6pa30BaHHH Ha cTeHe sintrový val, prah HaTeqHbiô Baji, nopor nerozpustný zvyšok HepaCTBOpHMblH ocaaoK O zrútenie oÔBaji, oôpymeHHe zavalovanie (horským t l a k o m ) oÔBaJi noa aeňcTBHeM ropHoro aaBjíeHHH zrútený materiál ( t r o s k y ) oÔBajiLHíiiň MaTepnaJi územie výskytu jaskýň ofíjiacTi, pacnpocTpaneHHa nemep zalesňovanie krasu oÔjieceHHe KapcTa oSjiOMoqHbiô MaTepnaJi, OTjiožKeHHwň aeaHHKOM štrk ( m o r é n o v ý ) (MOpeHbl)wvutsponjigbaZYXVUTSRQPONMLKJIHFEDCBA HJIH Boaoft tvorenie sintra 06pa30BaHHe HaTéqHMX ijiopM celkový výškový rozdiel oômaa pa3HOCTb BHCOT záchytný priestor (pre vodu) oôteMzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA 3anpy»eHHoň UOJIHB BOHU krasové jazerá 03épa KapcTOBLie ľadové jazero o3epuo Ha Jibay opis priestoru onHcaHHe KapcTOBOÍi noiocTH určenie veku onpeaejieHHe B03pacTa

oCHameHHe, annapaTypa

HJIH

HccjieaoBaHHH ne

mep ocTanen KapcTOBbin KOHycoo6pa3Hbiň OCbinb oTBepcTne (OKHO) B CBoae nemepbi OTKpbiTb aocTyn B nemepy OTjiaraTb, OTKjiaabiBaTb, ocajKaaTb OTJIOJKeHHH, OCaaKH OTJlOHíeHHH nemepHbie O T M e T K a ypOBHH BOabI OTMnpaHH e noa3eMHbix nycTOT

jaskynná výzbroj a jaskynný výstroj liumy, skalné kužele sutina stropné okno ( o t v o r ) sprístupnenie usadzovať, ukladať sedimenty (usadeniny) jaskynný sediment znak stavu vody (vodoznak) zánik priestoru (zničenie)

n naaeoKapcT nepnoa npHOCTaHOBKH unpKyjiaiiHH B03ayxa (paBH0MepH0e pacnpeaejieHne TeMnepaTypbi) nemepa nemepa SeperoBaa (y TeKyqeií Boabi) nemepa, SbiBinaH oSuTaJinmeM HJIH oÔHTaeMaa nemepa B r n n c e nemepa BepTHKaabHaH (nponacTb) nemepa B H3BCCTKOBOM Ty$e (TpaBepTHHe) nemepa B KopajijioBbix p n f a x

paleokras perióda zastavenia prúdenia vzduchu (vy rovnanie teplôt) jaskyňa brehová jaskyňa (pri t e č ú c e j vode) obytná (obývateľná) jaskyňa sadrovcová jaskyňa vertikálna (priepasťovitá) jaskyňa tufová ( t r a v e r t í n o v á ) jaskyňa útesová jaskyňa (v korálových ú t e s o c h )

306

nemepa,zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA B03HHKmaazyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA B peayjjbTaTe npeo6pa3C> vydutá jaskyňa (premena z anhydritu na BaHHH aHFHJipHTa B rnnc s a d r o v e c ) nemepa B nycľbiHe jaskyňa v púšti nemepa BbiBeTpuBinaaca zvetraná jaskyňa nemepa, BbipaôoTaHHaa BOÄOTOKOM (npoľo'i Haa) vodná (prietoková) jaskyňa nemepa, BbipaôoTaHHaa no nosepxHOCTH na jaskyňa vo vrstvových š p á r a c h njiacTOBaHHa vylúhovaná (korozívna) jaskyňa nemepa Bbimeao'ieHHaa (K0pp03H0HHaa) horizontálne položená jaskyňa nemepa r0pH30HTajibHaa prírodná jaskyňa nemepa ecTeCTBeHHaa fosílna jaskyňa nemepa HCKonaeMaa jaskynný chrlič nemepa KapcTOBaa, HanojiHeHHaa Boaoň kultovná jaskyňa nemepa KyjibTOBaH jaskyňabludisko (labyrint) nemepa — jiaCHpHHT lávová jaskyňa nemepa aaBOBaa ľadnica nemepa — jieaHHK ľadová jaskyňa nemepa jieaaHaa medvedia jaskyňa nemepa MeaBe>Kba polojaskyňa ( a b r i ) nemepa HerjiyfioKaa (HHiiia, HaBec) yurponmiecbaTJHB sprístupnená jaskyňa ne me pa , oôopya oBa HHa a a a a noceTHTeJi ei i puklinová jaskyňa (pozdlž puklin vznik ne me pa , o6pa30BaBui aaca Baojib Tpei HHHbi n u t á ) nemepa, 06pa30BaBinaaca B peayjiLTaTe pa6o veterná jaskyňa (veternou eróziou vytvo rená jaskyňa) Tbi BeTpa obetná jaskyňa nemepa oôpaaoBaa povesťou opradená jaskyňa nemepa, OBesHHaa jiereHaoň obrovská jaskyňa nemepa orpoMHoro pa3Mepa prvotná jaskyňa nemepa nepBHMHaa pobrežná jaskyňa nemepa npnôpeacHaa pobrežná jaskyňa (pri stojacej vode) nemepa 6eperoBaa (6JIH3 CTOaieň BOAH) jaskyňaútoíište (jaskynný útulok) nemepa — npHCTaHHine zrútená jaskyňa nemepa npoBajibHaa priepasťovitá jaskyňa nemepa — nponacľb aktívna jaskyňa nemepa c BoaoToitoM (/KUBan) jaskynný útulok nemepa, cjiyjKHBinaa y6e»CHmeM suchá jaskyňa (bez vodného toku) nemepa cyxaa (6e3 BoaoTOKa) jaskyňa fantázie (vymyslená) nemepa — (j>aHTa3iia (BooSpaacaeMaa) z á z r a č n á jaskyňa nemepa qyaoneôcTBeHHaa erozívna jaskyňa nemepa spo3HoHHaa jaskynné maliarstvo nemepHaa JKHBonHCb jaskynná vegetácia nemepHaa pacxHTejibHOCTb jaskynná rieka n em epHaa pena jaskynné zvieratá ( f a u n a ) nemepHaa $ayHa, cneaeo^ayHa g u á n o nemepHoe ryaHO jaskynná rastlina nemepHOe pacTeHHe nemepHbie HCKonaeMbie jaskynné fosílie opraHH3MM (OKaMeHejiocľH) jaskynné kultúry nemepHbie KyjibTypbi jaskynný vzduch nemepHbiň B03ayx jaskynná inovať nemepHbiô HHeň jaskynný lak ( n á t e r ) nemepHbiô JiaK (Hajiéľ) jaskynný medvecľ nemepHbiň MeaBeab jaskynná hmla nemepHbiň TyMaH

307

nemepHbiii TyHHeJib nemepoBeaeirae

t u n e l o v á J a s k y ň a zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA

nenjepi.1, BtipafíoTaHHbie n o nH30jiHTbi

(nenjepHHe

v e d a o j a s k y n i a c h v r s t v o v é j a s k y n e ( p o z d ĺ ž v r s t i e v v y t v o r e n é ) pisolit ( j a s k y n n á p e r l a ) h l i n e n é p y r a m í d y j a s k y n n ý p l á n t e k t o n i c k é p l o c h y m e d z i v r s t v o v á š p á r a , m e d z e r a š m y k o v á ( z r k a d l o v á ) p l o c h a h l t a č v o d y h r o b v j a s k y n i j a s k y n n é obydlie ( z e m ľ a n k a ) p o d z e m n é o d v o d n e n i e s u b k u t á n n y ( p o d p o v r c h o m ) k r a s o v á p l o š i n a p o l y g ó n o v ý bod p o l y g ó n o v ý ť a h k o m o r y , d u t i n y u m e l á d u t i n a

HacjioeHHio

„HíeMiyHCiiHbi")

rrapaMH«bi H3 cyrJiHHKa ( n j i a ) njiaH nemepbi nOBepXHOCTH TeKTOHH"JeCKHe n0BepxH0CTb HanJiacTOBaHHa noBepxHOCTb cKOJib>KeHH>i norJioTHTeJib Boabi ( n o H o p ) norpeGeHHe B n e m e p e non3eMHoe jKHjmme (3eMjiaHKa) noa3eMHoe 06e3B0!KHBaHne noanoBepxHocTHbiň nJiaTo KapcT0B0e n0JiHr0H0MeTpHiecKHÍi nyHKT n0JiHr0H0MeTpHtiecKHH x o a IIOJIOCTH noa3eMHbie (nycTOTbi) nojiocTb noÄ3eMHaa jicKyccTBeHHaa noJiocTb nOÄ3eMHaa 3BaKynpoBaHHaa Taa) nojiyKapcT noJibe c BopoHKaMH

(noKHHy

n o HanpaBJíeHHK) K ycTbio nemepbi (Ha UHeB Hyio noBepxHocxb) noHop n o p o a a KapcTyiomaaca n o p o a a MaTepimcKaa noponbi KapSoHaľHBie nopTaji nemepbi nOTOJIOK BbimeJIOieHHblii npHocTanoBKa iíHpKynaiiHH B03ayxa (paBHO MepHoe pacnpeaejieHHe TeMnepaTypbi) npoBaJi noBepxHocTHbiň npoBaJi noTonKa npoBoaHHK n o nenjepaM nponcxoJKaeHHe n e m e p nponacTb npocaqHBaHHe, HH<j>HJIbTpaUHa (BOabi) npocTupaHHe Ha rjiyÔHHy npoTeň eBponeňcKHä npo$Hjib H a n o a o 6 n e 3aMoqHoä CKBaatHHbi npo$HJib nonepeqHbiä npo^Hjib npoaoabHbiň n p o n e c c BbinjeaaiHBaHiia HH$HJIbTpanHH BOÄbl nceBaoKappbi nceBÄOKapcT

e v a k u a č n ý ( v y p r á z d n e n ý ) ! p r i e s t o r p o l o k r a s z á v r t o v é p o l j e s m e r o m k u v c h o d u ( o t v o r u ) p o n o r k r a s o v a t e n i a s c h o p n á h o r n i n a m a t e r s k á h o r n i n a k a r b o n a t i c k é h o r n i n y j a s k y n n ý p o r t á l v y l ú h o v a n ý s t r o p z a s t a v e n i e p r ú d e n i a ( v y r o v n a n i e t e p l ô t ) p r e p a d l i s k o p r e l o m e n i e s t r o p u s p r i e v o d c a j a s k ý ň vznik j a s k ý ň p r i e p a s ť p r e s a k o v a n i e , p r i e s a k i v o d y ) v e r t i k á l n y r o z s a h j a s k y n n ý m l o k ( P r o t e u s a n g u i n u s L A U R ) p r o f i l n a s p ô s o b k ľ ú č o v e j d i e r k y p r i e č n y p r o f i l p o z d ĺ ž n y p r o f i l p o k l e s v o d y p s e u d o š k r a p y ( n e p r a v é ) p s e u d o k r a s ( n e p r a v ý )

P p a a H o y r a e p o a H b i ň MeToa pa3BHTne noa3eMHoň noaocTH

r á d i o u h l í k o v á m e t ó d a v ý v o j p r i e s t o r u

308

vymývanie, vymielanie (vodou) zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFED

pa3MbIB, nOOMBIB (BOHOH)

pozdĺžny rez rozpad priestoru krasová vegetácia trhlina, štrbina rozširovanie priestoru rendzina rad závrtov rad kvapľov kopanie v jaskyniach

pa3pe3 npoaojibHbiii pa3pyineHHe noJiocTH pacxHTeJibHocTb KapcTOBaa paccejiHHa, mejib pacniHpeHHe nojiocTH

peHÄ3HHa p a a BOPOHOK p a n KanejibHHKOB pbiTbe ( K o n a H H e ) B n e m e p a x

C pokles jaskynný systém systém puklín veterný sifón jaskynná povesť odplavenie, odtransportovanie spláchnutie spláchnutie jaskynný výstroj speleológ, jaskyniar speleológia užitá speleológia zoznam ( r e g i s t e r ) jaskýň vertikálny zostup stalagmit (stojak)

c6poc CHCTeMa n e m e p ( n o J i o c T e ň )

CHCTeMa TpemHH CH(j>OH B03ÄyIHHbI!I

CKa3aHne o nemepe CMblB nOBepXHOCTHBIMH BOÄaMH CMMB IIJIOCKOCTHOH (YHOC BOHOH)

CMbiBaHHe, pa3MtiBaHHe CHapaaceHHe juia HccJieÄOBaHna neiqep cnejieojior, KapcTOBea cneneojiorHH, nemepoBeaeHne cnejieojioraa npHKJiaÄHaa c n n c o K (nepe <ieHb) nemep CnyCK BepTHKaJIbHblH CTajiarMHT

zyvutsrponmlkjihgfedcbaZVTSRPOMLKJIHGEDCBA coSoň

CTajiarHaT, CTOJIÔ (cjiHBiiiHecH Meacny

kvaplový stĺp stalaktit (visiak) excentrický stalaktit (heliktit)

CTajiaKTHT H CTajiarMHT) CTaJiaKTHT CTajiaKTHT SKCIieHTpiiqeCKHH cTaTHiecKHe ycjiOBHH B 0 3 a y m H 0 Ô c p e n u

mepe CTena

nemepbi

cyrjiHHOK, n JI cyrjiHHOK (HJI) H3BecTKOBbiH, 6 y p b i ž cyrjiHHOK (HJI) nemepHbiň

cyxoHOJi c t e M K a , H3MepeHHe

B ne

statické pomery ovzdušia v jaskyni stena jaskyne hlina hnedá vápencová hlina jaskynná hlina suchá dolina meranie

T roztápanie vonkajšia teplota jaskynná teplota teplota skaly teória jaskynných tokov

TaaHHe T e M n e p a T y p a BHeraHaa TeMnepaTypa

nenjepbi

T e M n e p a T y p a CTeH n e m e p b i T e o p n s non3eMHbix BOSOTOKOB TexHHKa o S c j i e n o B a H i i a (cteMKH)

nemep

TexHHKa pa3BenKH ( n p o x o a K H ) TpeiHHHa

(pacnjejmHa)

TpemHHa

(pacmeJiHHa)

TpeiijHHa

nepBHiHaH

Tpenjuna

nonepeiHaa

ÔOKOBaa

nemep

jaskyniarska technika technika prieskumu (preliezania) puklina (trhlina) okrajová puklina (trhlina) prvotná š p á r a (puklina) priečna puklina

309

jaskýň

TpemHHa TeKTOHHnecKaa ( a n a K j i a 3 a ) TpemHHOBaTOCTb, pacTpecKHBaHHe ( p a c m e n j i e

tektonická puklina ( š p á r a ) rozpukanie, popraskanie (rozštiepanie) rozpukanie vrstiev prasklina (zo s u c h a ) hmlovité diery (jaskyne) tuf ( t r a v e r t í n ) jaskynný vietor

HHe) TpemHHOBaTOCTb nJiaCTOB TpemHHbl yCLIXaHHJI TyMaH B mejiHX ( n e m e p a x ) Tycjl H3BeCTKOBblä (TpaBepTHH) T a r a B03nyxa B n e m e p e

y spevnenie hladina krasovej vody ústie šachty

ynpoqeHHe, ynaoTHeHne, yKpenJieHHe ypoBeHb KapcTOBbix Boa ycTbe maxTbi

4> jaskynná fauna jaskynná flóra freatická (podpovrchová) zóna

<j)ayHa nemepnaa $jiopa nemepHaa (jipeaTHqecKaa (noanOBepxHOCTHan)

30Ha

chlórovanie xaop zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA «poBaHHe U jaskynný c h r á m cyklus vývoja jaskýň

iiepKOBB B n e m e p e HHKJI pa3BHTHa KapcTOBbix n e m e p

q „nepTOBM KOH$eTbi° =

(nemepHbie >KeMiy)Kn „diabolské konfety", jaskynné perly

Hbl )

III inaxTa ecTecTBeHHaH, KapcTOBbiH mpaTTH (Kappbi) mpaTTbi npnôpeatHbie

šachta, jama škrapy pobrežné škrapy brázdovité škrapy žliabkovité škrapy jaskynné škrapy štôlňa

Koaoaeii

mpaTTbi 6opo3aiaTbie mpaTTbi HtejioôiaTbie

mpanbi nemepHbie UITOJIbHa

m štrk ( r i e č n y ]

meSeHb peiHoň

3 ap03H0HHbie KOTjibi B CBoae nemepbi 3K3aMeH Ha npoBoaHHKa nemepaMH 3K0H0MHqecK0e Hcn0Jii>3OBaHHe (3KcnJiyaTauHa) nemep

stropné (evorzné) h r n c e skúška jaskyniarskeho sprievodcu jaskynné hospodárstvo (prevádzka)

310

3KCKaBaiíHH BOÄOH 3p03Ha, 3p03H0HHbie npOUeCCbl spo3HH BeTpoBaH, pa6oTa BeTpa 3po3Hs noa HanopoM BOBM 3CTaBe/ijia 3Ta)KH0CTb nemep 3cj>opaiiHji (BbiMMBaHHe, yrayÔJieHHe noa Hano poM BOabl)

egutácia (vyhlbovanie) erózia, erozívna činnosť veterná erózia tlaková erózia estavela viacúroviíová jaskyňa e f o r á c i a (vymieľanie, prehlbovanie

pod

tlakom)

K vyhĺbená ( e g u t a č n á ) jamka aMKa,zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA Bbiaoji6jieHHaa Boaoň

Podľa h e s l á r a L. Blahu vypracovala Va lentína Andrusova Použité p r a m e n e : 1. Náučný geologický slovník, díl I a II. ČSAV, P r a h a 1960. 2. Ruskoslovenský a slovenskoruský banícky slovník, SVTL, 1956. 3. Českoruský technický slovník, SNTL, P r a h a 1960. 4. Žytka Romuald: Geological dictionary ( En g l i s h — P o l i s h — Ru s s i a n — F r e n c h — Germán) Wydawnictwo geologiczne — W a r s z a w a 1970.

5. IľB03aeiiKHH, H. A.: Kapcľ. ľeorpa$ríi3 1954. 6. PBIÍKHKOB: n p n p o a a KapcTa H 0CH0BHbie 3aKOHOMepHOCTn ero pa3Bsrrna. AH CCP, MocKBa — 1954. 7. reojiorHiecKHH cJioBap, TT. H N HH, ľ oc reoJiTexH3aaT, 1955. 8. CaoBap reoJiorHH He$Tbi, roCTonTexn3naT 1958. 9. <I>paHL(y3CKOpyccKHÍi reo$H3HqecKHH CJIO Bap, $K3MaTrH3 — 1960. 10. EapKOB, A. C.: CjiOBapcnpaBoiHHK no $H3nqecKoň reonrpa<j>HH, y<mearH3 — 1954. 11. MHJIBKOB, yxsrponljiecaPOMKJIHECBA <Ł>. H.:zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXV CjiOBapcnpaBOiHHK no <{>H3n<iecKOH r e o r p a $ n n , reorpaij>rH3 — 1960.

ANGLICKO—SLOVENSKÝ SPELEOLOGICKÝ SLOVNÍK

A abri (fr) abyss abyss cave active cave adit aggrade aggressive water aisle allochthonous anthropospeleology aphotic región applied speleology artifact artificial cavity augenstones (pl) autochthonous

abri, skalný úkryt, skrýša, prístrešie priepasť priepasťovitá jaskyňa aktívna jaskyňa štôlňa usadzovať, ukladať agresívna voda chodba alochtónny, druhotný, cudzorodý antropospeleológia afotický región (neosvetlená, tmavá časť jaskyne) užitá speleológia artefakt (umele vyhotovený nástroj) umelá dutina „okaté kamene", „okatý štrk" (transpor tom zaoblený) zväčša z kremeňa autochtónny (pôvodný)

B bagshaped valley baking oven balme bank cave beach cave beach spring bear polish bear cave bedding cave bedding doline bedding joint bedding joint cave

vrecovitá dolina teplá jaskyňa (tepluška) polojaskyňa (abri) brehová jaskyňa (pri tečúcej vode) pobrežná jaskyňa pobrežný prameň „medvedie zrkadlo" (šúchaním jaskynného medveda vyleštená skala) medvedia jaskyňa vrstvová (pozdlž vrstiev vytvorená) jasky ňa vrstvový závrt medzivrstvová škára, medzera jaskyňa vo vrstvových škárach

312

bifurcation biospeleology blind valley boulder botryoidal sinter b r a n c h aisle buried karst

bifurkácia biospeleológia slepá dolina štrk (morénový) hroznovitý sinter bočná chodba pochovaný kras

C calcsinter calcskin calctufa canopy canyon c a r b o n a t e r o c k s cauldronshaped sinkhole cauliflowershaped sinter ca v e cave air ca v e animals ca v e a r e a cave bear cave bottom ca v e c a d a s t r e ca v e castle cave c h u r c h ca v e climate cave cones cave conservation ca v e content r.ave cultures ca v e cycle ca v e dwelling ca v e economy cave equipment ca v e fallen in ca v e fauna ca v e flóra c a v e fog ca v e formations (pl) ca v e fossils ca v e grave ca v e guide ca v e guide examination cave gypsum ca v e h o a r ca v e horizon c a v e ice ca v e labyrinth cave lake ca v e lapies ca v e law ca v e loam ca v e made public

vápenný sinter vápenný povlak vápenný tuf (travertín 1 baldachýn kaňon, prielom karbonatické horniny studňovitý závrt karfiolovitý sinter jaskyňa jaskynný vzduch jaskynné zvieratá (fauna) územie výskytu jaskýň jaskynný medveď jaskynné dno kataster jaskyne jaskynný h r a d jaskynný c h r á m jaskynná klíma jaskynné šišky o c h r a n a jaskýň obsah jaskyne jaskynné kultúry cyklus vývoja jaskyne jaskynné obydlie (zemľanka) jaskynné hospodárstvo (prevádzka) jaskynný výstroj zrútená jaskyňa jaskynná fauna jaskynná flóra jaskynná hmla kvapľová výzdoba, kvapľové výtvory jaskynné fosílie hrob v jaskyni sprievodca jaskyňami skúška jaskyniarskeho sprievodcu sadrovcová výzdoba v jaskyniach jaskynná inovať, jaskynný srieň horizont výskytu jaskýň jaskynný ľad jaskynný labyrint (bludisko) jaskynné jazero jaskynné škrapy jaskynné právo jaskynná hlina sprístupnená jaskyňa

313

cave manure cave map cave measuring ca v e mural art cave outfit and equipment cave painting cave pearl cave pearls cave pian cave plánt ca v e portál cave preservatlon ca v e register cave salamander ca v e sediment cave s p a c e ca v e spout cave spring cave s t r e a m cave systém ca v e tale ca v e temperature ca v e temple cave varnish cave vegetation cave wall cave wind ca v e work cavern caving in chamber channel channel lapies (pl) channel of filtration water chasm chimney chlorination clastic karst clavate ice clay plates (pl) coastal cave coastal lapies collapse collapse doline collapsed material column conic karst convacuation space corridor corrosion corrosion cave covered karst crevice crevice filling crevice w a t e r

hnojivo z jaskýň jaskynná mapa meranie jaskýň jaskynné umenie ( n a s t e n á c h ) jaskynná výzbroj a jaskynný výstroj jaskynné maliarstvo jaskynná perla (pisolity) „diabolské konfety", jaskynné perly jaskynný plán jaskynná rastlina jaskynný portál Gchrana jaskýň zoznam ( r e g i s t e r ) jaskýň jaskynný mlok jaskynný sediment jaskynný priestor jaskynný chrlič prameň ( v y v i e r a č k a ) v jaskyni jaskynná rieka jaskynný systém jaskynná povesť jaskynná teplota jaskynný c h r á m jaskynný lak ( n á t e r ) jaskynná vegetácia stena jaskyne jaskynný vietor (prúdenie) kopanie v jaskyniach jaskyňa zrútenie komora, dutina podzemný tok (žľab, k a n á l ) žliabkovité škrapy tok presakujúcej vody priepasť komin chlórovanie úlomkovitý (č r e p in o v ý ) kras ladový kyjak, drúk (stalagmit) ílové (polygonálne) doštičky (platničky) pobrežná jaskyňa pobrežné škrapy zrútenie rútivý závrt zrútený materiál ( t r o s k y ) stlp (kvapľový) kužeľovitý (homoľovitý) kras konvakuačný (nezaplnený) priestor chodba korózia korózna jaskyňa pokrytý kras trhlina, štrbina trhlinová výplň trhlinová voda

314

cioss joint cross profile cult cave

priečna puklina priečny profil kultová jaskyňa

D debris d e d i n e deep deep corrosion deep karst deep water deposit deposition deseription of space desert cave desintegration of space dessication crack destruction of space determination of age detritus development of space deviľs confetti difference of levels doline doline fields doline series dome dome pits (pl) drapery dripping dripping hole dripping water dripping water pebble dripstone dripstone cave dripstone column dripstone drapery dripstone series dry cave dry valley dwelling cave

sutina pokles (vody) hrniec, nádrž, misa hlbková korózia úplný kras spodná krasová voda usadzovať, ukladať uloženie opis priestoru jaskyňa na púšti rozpad priestoru prasklina (zo sucha) zánik (zničenie) priestoru určenie veku sutina vývoj priestoru „diabolské konfety", jaskynné perly absolútny výškový rozdiel závrt, lievik, jama závrtové pole rad závrtov dóm (väčší priestor) stropné (evorzné) hrnce záclona egutácia (vyhlbovanie) vyhĺbená (egutačná) jamka kvapkajúca voda štrk zaoblený kvapkajúcou vodou kvapel kvapľová jaskyňa kvapľový stlp kvapľová záclona rad kvapľov suchá jaskyňa (bez vodného toku) suchá dolina < obytná (obývateľná) jaskyňa

E eddy hole efflorescence cave efforation elliptic corridor engulfment enlargement of space entrance erosion etosional cave

pramenište, vyvieračka výkvetová jaskyňa eforácia (vymieľanie), prehlbovanie pod tlakom elipsovitá chodba prepadanie, ponor rozširovanie priestoru vchod (otvor) do jaskyne erózia erózna jaskyňa

315

evacuation bottom evacuation space excentrlques (pl)

evakuačné dno evakuačný (vyprázdnený) priestor excentrické stalaktity

F fall time falling in fault joint fields of lapies filler filling of space film filtration spring filtration water fissuration of beds íissure fissure water flowers of iron floor ice fog holes (pl) forming of caves forming of sinter fossil cave fossil karst foundering funnel

čas voľného pádu zrútenie zlomová škára (puklina) škrapové polia výplňový materiál vyplňovanie priestoru nátek, povlak presakujúci prameň presakujúca voda rozpukanie vrstiev puklina, trhlina puklinová voda, trhlinová voda železný kvet (aragonit) podlahový ľad hmlovité diery (jaskyne) tvorba (speleogenéza) jaskýň tvorenie sintra fosílna jaskyňa fosílny kras zrútenie lievik

G gaping hole geospeleology gianťs cave gianťs spring glabrous karst glide piane gradient gravel gravel pipes gravitation channel gravitation deep grikes grotto ground ice ground spring ground water gruss gushing spring gypsum gypsum cave

prepadanie, ponor geospeleológia obrovská jaskyňa mohutný prameň holokras šmyková (zrkadlová) plocha gradient štrk (riečny) geologický organ gravitačný žľab, ryha, kanál gravitačný výmol, hrniec škrapy jaskyňa podlahový ľad subakvatický prameň spodná (krasová) voda drobný (zvetraný) štrk estavela, hučiaca vyvieračka sadrovec sadrovcová jaskyňa

H hall hardness

sieň tvrdosť (vrstvy)

316

heaving cave height of space helictite highkarst hole holo karst honeycombed ice horizontál cave humi

vydutá jaskyňa (pri premene anhydritu na sadrovec) výška priestoru excentrický stalaktit vysokohorský kras diera holokras voštinový lad horizontálne položená jaskyňa humy, skalné kužele

I ice cave icecave ice lake ice rampart ice siphon impervious basement impounded water impounding space incaving incrustation induration initial cave space initial karst inner temperature intermittent spring

ľadová jaskyňa ľadnica ľadové jazero ľadový prah, schod, val, stupeň ľadový sifón nepriepustné podložie zachytená voda (do nádrže) záchytný priestor (na vodu) zavaľovanie (horským tlakom] zasin trenie spevnenie prastarý jaskynný priestor prastarý kras vnútorná teplota intermitujúci (periodický) prameň

I joint joint cave joint systém jointing

karst karst blind valley karst drainage karst forestation karst full' forms (pl) karst heathy land karst lake karst landscape karst phenomena (pl) karst plateau karst rock karst spring karst upland karst vegetation karst water karst well

puklina, trhlina puklinová (pozdĺž puklín vzniknutá) jas kyňa systém puklín rozpukanie, popraskanie [rozštiepenie)

kras krasová vrecovitá dolina odvodňovanie krasu zalesňovanie krasu krasové úplné formy krasová planina krasové jazero krasová krajina (územie) krasové javy krasová plošina, krasová planina krasovatenia schopná hornina vyvieračka krasová plošina krasová vegetácia krasová voda krasová studňa (nádrž)

317

karst wood karstifiable rock karstification kegelkarst key hole profile key to signs of cave forms

krasový les (vegetácia) krasovatenia schopná hornina skrasovatenie vežovitý kras profil na spôsob kľúčovej dierky kľúč značiek jaskynných foriem

L labyrinth lapies lava cave law of natural caves lnach leached cave leached top leachírg cave leading way lenght level of karst water light boundary light hole limestone liquation living cave loam loam lumps (pl) loam pyramids (pl) loam trees (pl) longitudinal profile longitudinal section M main passage making public man hole manylevelled cave marble marginal joint marginal sinter mass movements (pl) measuring merokarst milk of lime miner's burner miraculous cave misfit well mixing corrosion mosor moon milk mushroom sinter

labyrint škrapy lávová jaskyňa zákon prírodných jaskýň (na ochranu jaskýň) vylúhovať, vylúhovanie vylúhovaná jaskyňa vylúhovaný strop vylúhovaná (korózna) jaskyňa prevádzkový (sprístupnený) chodník dlžka hladina krasovej vody hranica svetla obytná jaskyňa vápenec roztápanie obytná jaskyňa hlina hlinené hrudky (packy) hlinené pyramídy hlinené stromčeky, kríky pozdlžny profil pozdĺžny rez

hlavná chodba sprístupnenie obytná jaskyňa viacúrovňová jaskyňa mramor okrajová puklina, trhlina okrajový sinter pohyby masy (hmoty) meranie polokras, neúplný kras vápenné mlieko, tvaroh banícka lampa, kahanec zázračná jaskyňa hladová studňa, hladový prameň zmiešaná korózia mosor „mesačné mlieko", vápenné mlieko, tva roh hubovitý sinter

318

N naked karst name of cave natural arch natural bridge natural cave nix

hoíokras názov jaskyne prírodný most prírodný most prírodná jaskyňa „nič", ničokam

O offering cave oven overlapping overlying outer temperature outer weathering

obetná jaskyňa pec, tepluška nadložie (jaskyne) nadložie (jaskyne) vonkajšia teplota vonkajšie zvetrávanie

P parent rock palaeokarst passability passage cave pearl sinter pebble perennial karst spring phantasy cave phreatic zóne pisolite pit pit mouth pitponor polygonal point polygonal traction ponor precipice pressure channel pressure erosion pressure tunnel primáry cave primáry fissure protective cave public cave

materská hornina paleokras prístupnosť (schodnosť) jaskyne priechodová jaskyňa perlovitý sinter štrk perenný (stály) krasový prameň jaskyňa fantázie (vymyslená) freatická (podpovrchová) zóna pizolit (jaskynné perly), „diabolské kon fety" šachta, jama ústie šachty prepadanle, ponor polygónový bod polygónový ťah ponor, prepadanie priepasť tlakový žlab (jaskynný tok) tlaková erózia tlaková (pod tlakom vytvorená) štôlňa prvotná jaskyňa prvotná škára (puklina) jaskynný útulok sprístupnená jaskyňa

R radiocarbon method rain wash reef cave refuge cave rendzina rent

rádiouhlíková metóda odplavenie, spláchnutie útesová jaskyňa (v korálových útesoch) jaskyňaútočište (jaskynný útulok) rendzina puklina, trhlina

319

rent wall reservoir residual residual clay reticulate laths (pl) rill lapies (pl) rimstone bar rimstone pool ringing oŁ chlroptera rise of caves roarer rock arch rock cones rock gate rock moisture rock roof rock temeperature

zostatkový, zvyškový rezervoár, bazén, nádrž puklinová stena červenica, terra rossa sieťové, mrežové lišty (voštinové útvary) brázdovité škrapy sintrový val, prah, schod sintrová panva (nádrž), vaňa krážkovanie netopierov vznik jaskýň (speleogenéza) hučiaca vyvieračka skalný most skalné kužele skalná brána skalná vlhkosť skalný úkryt, skrýša (abri) teplota skaly

soľný kras salt karst solenie (podzemného toku) salting nasýtenie (nasypanie farbiva do vody) saturation škrapy (vo Švajčiarsku) schratten škrapové pole schratten fleld presakovanie, priesak seepage sedimenty (usadeniny) sediments voda stekajúca z povrchu settling water šachta shaft ústie šachty shaft mouth neúplný kras shallow karst previs shelter jaskynný útulok shelter cave stena side bočný nákres (priemet) «idfi drawing prepadlisko sin k lievikovitý závrt sinkhole sinter, kvapľovina sinter sintrová vaňa sinter basin kvapľopád (sintrový vodopád) sinter cascades (pl) sintrový (kvapľový) stlp sinter column sintrová platňa (povlak) sinter crust zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA sintrová záclona ŕinter drapery sintrová zástava sinter flag sintrová nádrž sinter reservoir sintrová mušia sinter shell sintrová studňa sinter well sintering zasintrenie flickenside tektonická plocha, tektonické zrkadlo slips šmyková plocha (zrkadlová) snehová kopa (ľadová) snow cone nerozpustný zvyšok solution residue brčko spaghetti stalactites jaskynný medveď spelean bear

320

spelean cultures spelean dweller spelean salamander speleoiogist speleology split split cave spore drift sprlng sprlng hole spring horizont spring pothole spring yield stalactite stalagmite státie air conditions in cave statodynamic air conditions steelrope ladder sticking periód storey straw stalactite structural soil subcutaneous submarine spring subsidence subsurface erosion swallet swallow hole

jaskynné kultúry obyvateľ jaskýň jaskynný mlok (Proteus anguinus IAUR) jaskyniar (jaskyniarsky bádateľ) speleológia (veda o jaskyniach) rozpukanie, popraskanie, rozštiepenie jaskyňabludisko (labyrint) sporová posýpka (násada) prameň, pramenište, vyvieračka pramenný hrniec (nádrž) pramenný horizont pramenný hrniec (nádrž) výdatnosť prameňa stalaktit (visiak) stalagmit (stojak) statické pomery ovzdušia v jaskyni statodynamické pomery ovzdušia oceľovolanový rebrík perióda zastavenia (prúdenia vzduchu), perióda vyrovnania teplôt poschodie, etáž brčko štruktúrna pôda subkutánny (pod povrchom) podmorský prameň pokles vymývanie, vymieľame (vodou) hltač vody ponor

T tale cave technical speleology technics of cave investigation tectonic fissure tectonic planes (pi) terra fusca (lat) terra rossa (lat) terrae calcis (lat) theory of cave streams tier to the day top cone top deeps (pl) top failure top lapies top window total height difference tributary aisle tufa tuff tuff cave tunnel cave

povesťou opradená jaskyňa jaskyniarska technika technika prieskumu (preliezania) jaskýň tektonická puklina (škára) tektonické plochy hnedá vápencová hlina červenica, terra rossa karbonátové zeminy teória jaskynných tokov poschodie, etáž smerom ku vchodu (k otvoru) stalaktit, visiak stropné (evorzné) hrnce prelomenie stropu stropné škrapy stropné okno, stropný otvor celkový výškový rozdiel bočná chodba tuf tuf (travertín) tufová (travertínová) jaskyňa tunelová jaskyňa

321

D underground underground underground underground underground

channel course drainage karst water lake

podzemný tok (i žľab) podzemný tok (i žľab) podzemné odvodňovanie spodná krasová voda podzemné jazero

V vadose zóne vaucluse sprlng vertical cave vertical descent vertical drainage vertical extent vrulje

vadózna zóna vauclúzsky prameň vertikálna (priepasťovitá) jaskyňa vertikálny ziostup vertikálne odvodňovanie vertikálny rozsah (rozloha) vrulje (podmorský pobrežný prameň)

W wall sinter wall sinter cascades (pl) wall sinter lath wall sinter ring wash washing water cave waterdivide water levelindicator water spout water swallowhole weather weather change weather door weather hole weather household weather siphon weather sticking weather way weathering wind cave wind wind wind wind wind

door erosion hole inversion siphon

sinter na stene kvapľopád na stene sintrová lišta (mrežovanie) vencovité zvyšky sintra na stene spláchnutie spláchnutie vodná (prietoková) jaskyňa rozvodie znak stavu vody (vodoznnk) chrlič vody hltač vody ovzdušie (klíma) v jaskyni miesto zmeny prúdenia prievanu (kmita nie) veterné (komorové) dvere veterná diera (priepasťovitá jaskyňa) pohyb prúdenia vzduchu (v jaskyni) veterný sifón zastavenie prúdenia (vyrovnanie teplôt) smer prúdenia vzduchu (prievanu) zvetranie veterná jaskyňa (vytvorená veternou eró ziou) veterné (komorové) dvere veterná erózia veterná diera (priepasťovitá jaskyňa) veterná inverzia veterný sifón

Y yielcl

výdatnosť (prameňa)

Z zóne

zóna, pásmo

322

Podľa heslára L. H)ahu vypracovel A. Krajčír Použité pramene: 1. 2. 3. 4. 5.

Baulig, H.: Vocabulaire francoangloallemand de géomorphologie, Paris 1956 Geological Dictionary, Warszawa 1972. Trimmel, H.: Speläologisches Fachworterbuch, Wien. Zeman, O. — Beneš, K.: EnglishCzech Geological Dictionary, Praha 1956. Feigl, J. — Klinger, E. (red.): Ceskoanglický technický slovník, Praha 1963 SNTL. 6. (Vlastný fond }

FRANCOZSKO—SLOVENSKÝ SPELEOLOGICKÝ SLOVNÍK

A abime m abri m, retraite f, refuge m absorbeur m (d'eau), goule Ł accessibilité f accessibilité f de la grotte activité f d'érosion, érosion f affouillement m, érosion f alignement m de concrétions allochtone, allogéne altération f altération f extérieure ancien espace de grotte anthropospéléologie f arbustes m pl de limon artefact m asile m, emplacement m atmosphére f de la grotte atmosphére f, climat m de la grotte autochtone (aborigéne)

priepasť abri, skalný úkryt, skrýša hltač (vody) sprístupnenie prístupnosť (schodnosť jaskyne) erózia, erozívna činnosť vymývanie, vymieľame rad kvapľov cudzorodý, druhotný, alochtónny zvetrávanie vonkajšie zvetrávanie prastarý jaskynný priestor antropospeleológia hlinené stromčeky (kríky) artefakt (umele spravený nástroj) prístrešie jaskynný vzduch ovzdušie (klíma) jaskyne autochtónny (pôvodný)

krúžkovanie netopierov baguage m des chauvesouris pokles (vody) baisse f (dezyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA ľ e a u ) baldachýn baldaquin m sintrová panva (nádrž) bassin m de concrétions calcaires bifurkácia bifurcation í biospeleológia biospéléologie f biotop biotope m zalesňovanie krasu boisement m du karst brekcia (zlepenec ostrohranný) bréches f pl (conglomérat anguleux) jaskynná hmla brume f de la grotte C cadastre m de la grotte calcaire m

kataster jaskyne vápenec

324

zaoblený štrk cailloux m pl roulés štrk (riečny) cailloux roulés, blocs m pl kaňon, prielom canyon ou caňon m, bréche f záchytný priestor (pre vodu) captage m ď eau Jaskynná mapa čarte f de la grotte kvapľopád na stene cascade f de concrétions murales kvapľopád (sintrový vodopád) cascade f de concrétions calcaires jaskyňa (umelá) caverne f artificielle komora, dutina caverne f, cavité f, creux m jaskynné zvieratá cavernicoles m pl závrtová pole champs m pl de dolines f pl škrapové polia champs des lapiés m pl škrapové pole champs m sing. de lapié m sing. jaskynný hrad chäteau m caverne f komín cheminée i chlórovanie chloration f, chlorage m, chloruration f clé f des marques des formes de la grotte klúč značiek jaskynných foriem jaskynná klíma climat m de la grotte stlp (kvapľový) colonne f de concrétions calcaires sintrový (kvapľový) stlp colonne de dépôt calcaire spevnenie compactage m kva peľ concrétion f calcaire conditions f pl statiques de ľatmosphére statické pomery ovzdušia v jaskyni dans la grotte conditions statodynamiques de ľatmosphé statodynamické pomery ovzdušia re couvert m de dépôt calcaire, incrustation zasintrenie f calcaire humy, skalné kužele cônes m pl de débris jaskynné šišky cônes de la grotte skalné kužele cônes de remblai et de débris obsah jaskýň contenu m des grottes sintrová mušia coquille f de dépôt calcaire korózia corrosionyxwvutsrponmlkjihgfedcbaZVTSRPONMLKIHGFECBA Ł zmiešaná korózia corrosion mixte hlbková korózia corrosion en profondeur vápenný povlak couche f calcaire sintrová platňa (povlak) couche de dépôt calcaire, enduit m profil na spôsob kľúčovej dierky coupe f en trou ä clé pozdlžny rez coupe longitudinale pohyb, prúdenie vzduchu v jaskyni courant m d'air dans la grotte jaskynný vietor (prúdenie) courant d'aiT de la grotte podzemný tok (žľab, kanál) cours m ď eau souterrain puklina zo sucha crevasse f de sécheresse egutácia (vyhlbovanie) creusement m par égouttage m eforácia (vymieľame, prehlbovanie creusement (sous pression) tlakom) jaskynné kultúry cultures f pl de la grotte sintrová vaňa cuve f des concrétions (conglomérats) cyklus vývoja jaskýň cycle m de développement de la grotte D débit m de la source déblayage m dans la grotte

výdatnosť prameňa kopanie v jaskyni

325

débris m décoration f gypseuse décret m (loi f) de protection des grottes délavage m (des particules fines) demikarst m (semikarst) dénivellation f absolue dénivellation (différence de niveau) to tale déposer, former un dépôt dépôts, sédiments m pl dépôt m botrytoidale dépôt calcaire dépôt calcaire mural dépôt calcaire en forme de champignon dépôt calcaire en forme de choufleur dépôt calcaire marginal dépôt calcaire perlé descente f verticale description f de ľespace désintegration de ľespace détermination f de ľ ä g e développement m de ľespace direction f des courants d'air disparition f de ľespace dóme m (espace plus large) doline f puits doline d'éboulement m des roches f pl doline en entonnoir m doline, entonnoir m, cloup m doline en strates drainage m du karst drainage souterrain drainage vertical draperie f de dépôt c a l c a i r e ' droit m de grotte dureté f de ľ e a u

sutina sadrovcová výzdoba v jaskyniach zákon (na ochranu) prírodných jaskýň spláchnutie polokras absolútny výškový rozdiel celkový výškový rozdiel usadzovať, ukladať usadeniny, sedimenty hroznový sinter rinter, kvapľovina, vápenný sinter sinter na stene hubový sinter Uarfiolový sinter okrajový sinter perlový sinter vertikálny zostup opis priestoru rozpad priestoru určenie veku vývoj priestoru smer prúdenia vzduchu (prievanu) zánik priestoru dóm (väčší priestor) studničný závrt sutinový závrt lievikovitý závrt závrt, lievik, jama vrstvový závrt odvodňovanie krasu podzemné odvodnenie vertikálne odvodnenie sintrová zástava jaskynné právo tvrdosť vody

E agresívna voda eau f agressive puklinová voda eau angulaire (cunéiforme) zachytená voda eau captée trhlinová voda eau de fissure presakujúca voda eau d'infiltration kvapkajúca voda eau d'égouttage krasová voda eau karstique spodná krasová voda eau karstique de fond oceľovolanový rebrík échelle f de corde d'acier znak stavu vody (vodoznak) échelle fluviale jaskynné hospodárstvo économie f des grottes tok presakujúcej vody écoulement m d'eau d'infiltration écroulement m (par la pression des mon zavaľovanie (horským tlakom) tagnes) prepadlisko, zrútenie efiondrement m prelomenie stropu (klenby) effondrement de la voúte

326

vyrovnanie teploty égalisation Ł de la température jaskynný chrlič éjecteur m d'eau de la grotte rozširovanie priestoru élargissement m dezyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA ľespace hnojivo z jaskyne engrais m (fertilisant de la grotte) lievik entonnoir m odplavenie, odtransportovanie enträinement m du sol vchod (otvor) do jaskyne entrée f de la grotte jaskynný výstroj équipement m spéléologique erózia érosion f tlaková erózia érosion par pression veterná erózia érosion par le vent evakuačný (vyprázdnený) priestor espace m (évidé) évacué konvakuačný (nezaplnený) priestor espace des vides jaskynný priestor espace de grotte estavela estavelle í vertikálny rozsah (rozloha) étendue f verticale podhladinný vývod vôd (výtok) exutoire m subaquatique F i'aille f faune f cavernicole feuilles f pl (polygonales) d'argile fenétre f (orifice m) du plafond fente f (fissure f) tectonique fissure f, crevasse f fissure en travers fissure de faille (fracture f) fissuration f, crevassement m fleur f de fer (aragonite f) flóre f cavernicole fond m d'évacuation fond de la grotte formation f de concrétions calcaires

zlom, trhlina jaskynná fauna ílové (polygonálne) doštičky stropné okno (otvor) tektonická puklina (škára) puklina, trhlina priečna puklina zlomová škára (puklina) rozpukanie, popraskanie železný kvet (aragonit) jaskynná flóra evakuačné dno dno jaskyne

(conglomérats) formation de la grotte (spéléogenése) forét f karstique [végétation f) formes f pl karstiques complétes fossils m pl cavernicoles fracture f limite (marginale) fusion f

tvorenie sintra tvorba (speleogenéza) jaskyne krasový les (vegetácia) krasové plné formy jaskynné fosílie okrajová puklina roztápanie

G galet m (gravier m) galets m pl arrondis par ľ e a u d'égouttage galets morainiques galerie f galerie (formée sous pression) galerie elliptique galerie latérale galerie principale géospéléologie f givre m de la grotte glace f alvéolaire

štrk (riečny) štrk zaoblený kvapkajúcou vodou štrk (morénový) štôlňa, chodba tlaková (pod tlakom vytvorená) štôlňa elipsovitá chodba bočná chodba hlavná chodba geospeleológia jaskynná inovaf voštinovitý lad

327

glace de la grotte glace du sol glaciére f naturelle gouffre m (grotte) vertical gradient m (variation f progressive) gravillon m guide m de grotte grotte f grotte accessible grotte ä concrétions grotte ä plusieurs étages grotte ä sec grotte active grotte d'altération grotte concave grotte corrosive grotte du culte grotte du désert grotte d'écoulement d'eau grotte effondrée grotte entourée de légendes grotte d'érosion grotte de falaises grotte de fantaisie grotte de fissure grotte formée dans les joints en strates grotte formée par ľérosion du vent grottegouffre m grottes f pl formées en suivant les cou ches grotte de fossils grotte — four m grotte géante grotte glaciaire (de glace) grotte d'habitation grotte horizontále grotte de lave grotte lessivée grotte littorale grotte miraculeuse grotte naturelle grotte d'ours grotte de passage grotte plätreuse (gipseuse) grotte primaire grotte — refuge grotte de sacrifice grotte de tuf (travertín) grotte en tunnels

jaskynný lad podlahový ľad ladnlca vertikálna (priepasťovitá) jaskyňa gradient drobný štrk sprievodca jaskýň jaskyňa sprístupnená jaskyňa kvapľová jaskyňa viacúrovňová jaskyňa suchá jaskyňa (bez vodného toku) aktívna jaskyňa zvetraná jaskyňa vydutá jaskyňa korozívna jaskyňa kultová jaskyňa jaskyňa na púšti vodná (prietoková) jaskyňa zrútená jaskyňa povesťou opradená jaskyňa erozívna jaskyňa útesová jaskyňa jaskyňa (vymyslená) fantázie puklinová jaskyňa jaskyňa vo vrstvových špárach veterná jaskyňa (vytvorená veternou eró ziou) priepasťovitá jaskyňa vrstvové (pozdlž vrstiev vytvorené) jasky ne fosílna jaskyňa pec, tepluška (jaskyňa) obrovská jaskyňa ľadová jaskyňa obytná jaskyňa horizontálna jaskyňa lávová jaskyňa vylúhovaná jaskyňa pobrežná jaskyňa zázračná jaskyňa prírodná jaskyňa medvedia jaskyňa priechodová jaskyňa sadrová jaskyňa prvotná jaskyňa jaskyňa útočište obetná jaskyňa tufová (travertínová) jaskyňa tunelová jaskyňa

H habitant m de la caverne habitat m de caverne

obyvateľ jaskyne jaskynné obydlie

328

hauteur f de ľespace horizon m de ľexistence des grottes horizon de sources humudité f de la roche

výška priestoru horizont výskytu jaskýň pramenný horizont skalná vlhkosť

I inversion f du vent

veterná inverzia

I jaillisseur m d'eau j'oint m interstrate joint primaire

chrlič medzivrstvová špára, medzera prvotná špára (puklina)

K karst m karst complet (holokarst) karst cônique karst de haute montagne karst enseveli karst de fossils karst fragmentaire karst incomplet karst salin karst trés ancien karstification f

kras holokras, úplný kras kužeľovitý (homoľovitý) kras vysokohorský kras pochovaný kras fosílny kras úlomkovitý kras neúplný kras soľný kras prastarý kras skrasovatenie

L labyrint labyrinthe rn bludisko jaskynné (labyrint) labyrinthe des grottes ľadové jazero lac de glace jaskynné jazero lac de la grotte krasové jazero lac karstique podzemné jazero lac souterrain škrapy laplés m pl brázdovité škrapy lapiés ciselés jaskynné škrapy lapiés de grotte pobrežné škrapy lapiés littoraux stropné škrapy lapiés du plaíond žliabkovité škrapy lapiés ä rigoles vápenné mlieko lait m de chaux banícka lampa (kahanec) lampe í de mineur jaskynná povesť legende f de la grotte vylúhovanie lessivage m vylúhovať lessiver lieu m de changement des courants d'air miesto zmeny prúdenia prievanu (kmita nie) (vibration) rad závrtov ligne f des dolines rozvodie ligne de partage polygónový ťah ligne polygonale hranica svetla limite f de la lumiére hlina limon m

329

hnedá vápencová hlina jaskynná hlina sieťová mrežová lišta (voštinový útvar] dĺžka hlinené hrudky (packy)

limon calcaire brunätre limon de la grotte listel m (moulure f c a r r é e ) longueur f loupes f pl limoneuses M

brčká macaronis m pl de cavernes mramor marbre m hrniec, nádrž, misa marmite f, cavité f, creux m gravitačný hrniec marmite de gravité stropné (evorzné) hrnce marmites f pl torrentielles du plafond ľadový kyjak, drúk (stalagmit) massue f de glace, pilon (stalagmite) zrútený materiál (trosky) matériau m d'éboulemet, éboulis m výplňový materiál matériau de remblai (remplissage) meranie mesurage m meranie jaskýň mesurage des grottes rádiouhiíková metóda méthode f radiocarbonnée „miroir d'ours" m (roche polie par le „inedvedie zrkadlo" (šúchaním jaskynné ho medveďa vyleštená skala) írottement de ľ ours) mosor mosor pohyby masy (hmoty) mouvements m pl des masses N hladina krasovej vody názov jaskyne

niveau m d'eau karstique nom m de la grotte O

vežovitý kras veterné (komorové) dvere ústie šachty kvapľová výzdoba jaskynný medveď geologický organ nič (kysličník zinočnatý)

obélisques m pl karstiques orifice m de la chambre d'air oriíice du puits ornement m de concrétions calcaires ours m de la caverne orgues m pl géologiques oxyde m de zinc P paléokarst m paroi f, seuil m, marche f, glaciaire paroi de la grotte peinture f de la grotte peinture murale de la grotte perles f pl de la grotte percolation f, écoulement m, d'infiltra tion f perte f, engloutissement m phénoménes m pl karstiques pisolite f (grains calcaires) pian m de cisaillement (glissement) pian de la grotte

paleokras ľadový prah, schod, val, stupeň stena jaskyne jaskynné maliarstvo jaskynná nástenná maľba jaskynné perly presakovanie, priesak prepadanie (ponor) krasové javy pisolit (jaskynná perla) šmyková plocha jaskynný plán

330

jaskynná rastlina plante f de la grotte krasová planina plateau m karstique sadrovec plätre m, gypse m, sulfate de calcium prírodný skalný most pont m naturel polygónový bod point m polygonal jaskynný portál portail m de la grotte skalná brána porche m rocheux pozdĺžny profil profil m longitudinal bočný nákres (premet) projection f de profil ochrana jaskýň protection de grottes šachta, studňa puits m sintrová studňa puits de concrétions calcaires hladová studňa (prameň) puits de famine krasová studňa (nádrž) puits karstique pseudokrás (nepravý) pseudokarst m pseudoškrapy (nepravé) pseudolapiés m pl hlinené pyramídy pyramides f pl limoneuses R refuge m rocheux région f aphotique (une partie de la grot te sans lumiére) registre m des grottes rempart m, seuil m, marche f de con crétions calcaires remplissage m de ľespace remplissage de fissure rendzine f (pol) (sol peu lessivé des versants calcaires) réseau m (systéme) de fissures réservoir m de concrétions calcaires résidu m insoluble résurgence f (source) par la grotte revétement m, patine f, enduit m rideau m rideau de conglomérats calcaires rideau de concrétions rigole f de gravité rigole de pression souterraine (ruisseau de la grotte) riviére f souterraine roches f pl carbonatées roche karstifiable f rochemére f

skalný úkryt, skrýša afotický región (neosvetlená tmavá čas jaskyne) zoznam jaskýň sintrový val, prah, schod vyplňovanie priestoru trhlinová výplň rendzina systém puklín sintrová nádrž nerozpustný zvyšok prameň (vyvieračka) v jaskyni nátek, povlak záclona sintrová záclona kvapľová záclona gravitačný žľab tlakový žľab (jaskynný potok) jaskynná rieka karbonatické horniny krasovatenia schopná hornina materská hornina

S salle f salage m d'un riusseau souterrain salamandre f de la grotte (protaeus angi mus LAUR) saturation f de ľ e a u (au moyen du colo rant)

sieň solenie (podzemného potoka) jaskynný mlok nasýtenie, nasypanie (farbiva do vody)

331

sédiments m pl sédiment m de la grotte semigrotte f (abri) sentier m practicable siphon m d'air siphon glaciaire site m des grottes sols m pl carbonatés sol rougeätre (terra rossa) sol m structural source f source bouillonnante (bouillidou) source ä débit considérable source d'infiltration source intermittente source karstique pérenne source littorale source marmite f source vauclusienne source sousmarine souscutané spéléologue m spéléologie f spéléogenése f (origine des grottes) spéléologie appliquée f sporange m stalactite f stalactites f pl excentriques stalagmite f strates f pl fissurées submersion f (perte) f surface f de glissement surface structurale (tectonique) surface de suintement surface tectonique systéme m des grottes

sedimenty jaskynný sediment polojaskyňa (abri) prevádzkový [sprístupnený) chodník veterný sifón ľadový sifón územie výskytu jaskýň karbonátové zeminy červenica štrukturálna pôda vyvieračka hučiaca vyvieračka mohutný prameň presakujúci prameň interinltujúci (periodický) prameň stály krasový prameň pobrežný prameň pramenný hrniec (nádrž) vauclúzsky prameň podmorský prameň subkutánny (pod povrchom) speleológ, jaskyniar veda o jaskyniach, speleológia vznik jaskýň (speleogenéza) užitá speleológia sporová posýpka (násada) visiak, stalaktit excentrické stalaktity stalagmit, stojak rozpukané vrstvy ponor šmyková plocha tektonická plocha presakovací povrch (štekanie) tektonické plochy jaskynný systém

T snehová kopa tas n de neige technique f d'investigation de la grotte technika prieskumu jaskýň (speleologic ká) (spgléologique) vonkajšia teplota température f extérieure jaskynná teplota température de la grotte vnútorná teplota température intérieure teplota skaly température de la roche jaskynný chrám temple grotte m nadložie (jaskyne) terrain m de couverture červenica (terra rossa) terre f rougeätre (terra rossa) krasové územie territoire m karstique skúška jaskyniarskeho sprievodcu test m du guide de la grotte teória jaskynného toku ťhéorie f de cours d'eau souterrain hrob v jaskyni tombe f dans la grotte tuf (travertín) travertín m, tuf m

332

trou m (grotte) trou ď air (gouffre) trou de perte [ponor] trou de buée trou creusé par égouttage trou de vent tuf m calcaire

diera (jaskyňa] veterná diera (priepasťovitá jaskyňa) ponor hmlovitá diera (jaskyňa) vyhĺbená (egutacná) jama veterná diera vápenný tuf

V vallée f ä culdesac vallée karstique ä culdesac vallée sans issue (aveugle) vallée séche végétation f de grotte végétation karstique vernis m (laque) m de la grotte verš ľentrée vestiges m pl de dépôts calcaires muraux voute f lessivée vrulje m (source littorale sousmarine] vue f latérale

vrecovité údolie krasové vrecovité údolie slepé údolie suché údolie jaskynná vegetácia krasová vegetácia jaskynný lak (náter) smerom ku vchodu (otvoru) vencovité zvyšky sintra na stene vylúhovaný strop vrulje priečny profil

Z zóne f des eaux suspendues [vadoses] zóne phréatique (de ľ e a u soutenue) zóne des sources

vadózne vody freatická (podpovrchová) zóna oblasť prameňov

NEMECKO SLOVENSKÝ SPELEOLOGICKÝ SLOVNÍK

A r Abgrund eblagern e Ablagerungen ablaugen e Ablaugung s Abri, z franc. e Abschwemmung e Abspulung s aggressives Wasser e aktíve Hôhle allochthon e Altersbestimmung e angewandte Speläologie e Anthropospeläologie e aphotische Región s Artefakt (lat) r Augensteine (pl) s e e e e s e e e

Ausfullungsmaterial Ausschmelzung Auskolkung Auslaugungshôhle Ausscheuerung Ausschlagsloch Aussentemperatur Auswitterungshôhle Aussenverwitterung autochthon

priepasť usadzovať, ukladať usadeniny, sedimenty vylúhovať vylúhovanie abri, skalný úkryt, skrýša, prístrešie odplavenie, odtransportovanie spláchnutie agresívna voda aktívna jaskyňa alochtónny, druhotný, cudzorodý určenie veku užitá speleológia antropospeleológia afotický región (neosvetlená tmavá časť jaskyne) artefakt (umele spravený n á s t r o j ) „okaté kamene", okatý štrk (transportom zaoblený) zväčša z kremeňa výplňový materiál roztápanie vymývanie, vymielanie (vodou) vvlúhovaná (korozívna) jaskyňa erózia, erozívna činnosť vyhĺbená ( e g u t a č n á ) jamka vonkajšia teplota zvetraná jaskyňa vonkajšie zvetrávanie autochtónny (pôvodný)

B r Backofen r Baldachin e B a l m ( e )

teplá jaskyňa (tepluška) baldachýn polo jaskyňa (abri)

334

e Bärenhohle r Bärenschliff r bedeckter Karst e Befahrung s Befahrungsmaterial e Bergfeuchtigkeit e Bergmilch e Bergspalte e Beschickung e Bifurkation e Biospäleologie r Biotop s Blindtal s Bodeneis e Brekzie r Brôller e Bruchfuge

medvedia jaskyňa ,,medvedie zrkadlo" (šúchaním jaskynného medveďa vyleštená skala) pokrytý kras prístupnosť (schodnosť jaskyne) jaskynná výzbroj a jaskynný výstroj skalná vlhkosť vápenné mlieko—tvaroh, mäkký sinter tektonická puklina (škára) nasýtenie, nasypanie (farbiva do vody) Difurkácia biospeleológia biotop slepá dolina podlahový ľad brekcia (zlepenec ostrohranný) hučiaca vyvieračka zlomová škára (puklina)

C r Caňon e Chlorierung

kaňon, prielom chlórovanie

D r Deckenbruch s Deckentenster e Deckenkarren (pl) r Deckenkolk r Deckenzapfen e Doline s Dolinenfeld e Dolinenreihe •r Dom e Drahtseilleiter e Druckerosion s Druckgerinne r Druckstollen e Durchgangshôhle

prelomenie stropu stropné okno (otvor) stropné škrapy stropné hrnce visiak, stalaktit závrt, lievik, jama závrtové pole rad závrtov dóm (väčší priestor) oceľovolanový rebrík tlaková erózia tlakový žľab (jaskynný tok) tlaková (pod tlakom vytvorená) štôlňa priechodová jaskyňa

E e Efforation e e r e e r e e r r

Eguttation Einsturzdoline Einsturztrichter Eisenblute Eishohle Eiskeller Eiskeule Eissee Eissiphon Eiswall

eforácia (vymielanie, prehlbovanie tlakom) egutácia (vyhlbovanie) rútivý závrt lievikovitý závrt železný kvet (aragonit) Iadová jaskyňa ladnica ladový ladové ľadový ľadový

335

kyjak, drúk (stalagmit) jazero sifón prah, schod, val, stupeň

pod

i Ellipsengang r Erdfall e Erosion o Erosionshohle e Erschliessung e erschlossene Hohle e Estavelle e Etagenhôhle e Evakuationsraum e Evakuationssohle Excentriques (pl), z franc.

elipsovitá chodba prepadlisko erózia erozlvna Jaskyňa sprístupnenie sprístupnená Jaskyňa estavela viacúrovňová jaskyňa evakuačný (vyprázdnený) priestor evakuačné dno excentrické stalaktity

F e e s s r e e r r

Fallzeit Felsbriicke Felsdach Felsentor Felskegel Fledermausberingung íossile Hohle fossiler Karst Fiihrungsweg

čas voľného pádu skalný most skalný úkryt, skrýša (abri) skalná brána skalný kužeľ krúžkovanle netopierov fosílna jaskyňa fosílny kras prevádzkový (sprístupnený) chodník

Gang Ganzkarst geologlsche Orgel Geospäleologie Gerinne Gerôlle Gesamthôhenunterschled Geschiebe Gesteinstemperatur Gips Gipshohle Gleitfläche Gradient Gravitationsgerinne Gravitationskolk Grotte Grottenolm Grubenlampe Grundquelle Grundwasser Grus

chodba úplný kras geologický organ geospeleológia podzemný tok (žľab, kanál) štrk (riečny) celkový výškový rozdiel štrk (morénový) teplota skaly sadrovec sadrovcová jaskyňa šmyková (zrkadlová) plocha gradient gravitačný žľab, ryha, kanál gravitačný výmoľ, hrniec jaskyňa (ale len umelá) jaskynný mlok (Proteus anguinus LAUR) banícka lampa (kahanec) subakvatický prameň spodná (krasová) voda drobná zvetraná sutina

G r r e e e s r s e r e e r s r e r e e s r

H r Halbkarst e Halle t; Harnischfläche

neúplný kras sieň tektonická plocha, tektonické zrkadlo tvrdosť (vody)

e Härte

336

r Hauptgang r Heliktit r Hochkarst e Hôhle e Hôhlenausrustung r Hôhlenbär e Hôhlenbefahrungstechnik r Hôhlenbewohner e Hôhlenbildung r Hóhlenzyklus r Hôhlenboden e Hohlenburg r Hohlendiinger s Hohleneis e Hôhlenentstehung e Hôhlenfauna e Hôhlenflora r Hôhlenfluss e Hohlenflusstheorie r Hôhlenforscher e Hôhlenfossilien r Hôhlenflihrer e Hohlenfuhrerprufung s Hôhlengebiet r Hohlengips s Hôhlengrab e Hôhlengrabung r Hôhlenhorizont e Hôhleninhalt e Hôhlenkarren (pl) e Hôhlenkarte r Hôhlenkataster e Hôhlenkirche s Hôhlenklima r Hohlenkrapfen e Hôhlenkulturen (pl) e Hôhlenkunde s Hôhlenlabyrinth r Hôhlenlack r Hôhlenlehm e Hôhlenluft e Hohlenmalerei r Hohlenname r Hôhlennebel r Hôhlenolm e Hohlenperle e Hohlenpflanze r Hohlenplan s Hohlenportal e Hohlenquelle r Hohlenraum s Hohlenrecht r Hohlenreif e Hôhlensage r Hohlenschutz

hlavná chodba excentrický stalaktit vysokohorský kras jaskyňa jaskynný výstroj jaskynný medved! technika prieskumu (preliezania] jaskýň obyvateľ jaskýň tvorba (speleogenéza) jaskýň cyklus vývoja jaskýň dno jaskyne jaskynný hrad hnojivo z jaskýň jaskynný ľad vznik jaskýň (speleogenéza) jaskynná fauna jaskynná flóra j:iskynná rieka teória jaskynných tokov jaskyniar (jaskyniarsky bádateľ] jaskynné fosílie sprievodca jaskýň skúška jaskyniarskeho sprievodcu územie výskytu jaskýň sadrovcová výzdoba v jaskyniach hrob v jaskyni kopanie v jaskyniach horizont výskytu jaskýň obsah jaskýň jaskynné škrapy jaskynná mapa kataster jaskýň jaskynný chrám jaskynná klíma jaskynné šišky jaskynné kultúry veda o jaskyniach (speleológia] jaskynný labyrint (bludisko] jaskynný lak (náter) jaskynná hlina jaskynný vzduch jaskynné maliarstvo názov jaskyne jaskynná hmla jaskynný mlok jaskynná perla (pisolit) jaskynná rastlina jaskynný plán jaskynný portál , prameň v jaskyni jaskynný priestor jaskynné právo jaskynná inovať jaskynná povesť ochrana jaskýň

337

s Hôhlensediment r Hôhlensee e Hohlensohle r Hohlenspeier s Hôhlensystem r Hôhlentempel e Hôhlentemperatur s Hohlentiere (pl) e Hčhlenvegetation e Hôhlenvermessung s Hohlenverzeichnis e Hohlenwand e Hohlenwandkunst r Hôhlenwind e Hohlenwirtschaftskunde e Hohlenwohnung r Hôhlenzeichenschlussel e Horizontalhähle r Hum (pl) Humi r Hungerbrunnen

jaskynný sediment jaskynné jazero jaskynné dno jaskynný chrlič iaskvnný systém jaskynný chrám jaskynná teplota jaskynné zvieratá (fauna) jaskynná vegetácia meranie jaskýň zoznam (register) jaskýň ítena j&skyne jaskynné umenie (na stenách) jaskynný vietor (prúdenie) jaskynné hospodárstvo (prevádzka) jaskynné obydlie (zemľanka) kľúč značiek jaskynných foriem horizontálne položená jaskyňa humy, skalné kužele hladová studňa (prameň)

I Ir.nentemperatur intermittierende Quelle

vnútorná teplota intermitujúci (periodický) prameň

K r Kahlkarst s Kalkhäutchen r Kalksinter r Kalkstein r Kalktuff e Kammer r Karbonatgesteine (pl) r Karfiolsinter e Karren (pl) s Karrenfelder (pl) r Karst e Karstaufforstung r Karstbrunnen e Karstentwässerung e Karsterscheinungen (pl) s Karstgestein e Karsthelde e Karsthochfläche e Karstlandschaft s Karstplateau, z franc. e Karstquelle s Karstsacktal r Karstsee e Karstvegetation e Karstvollformen (pl) r Karstwald

holokras vápenný povlak vápenný sinter vápenec vápenný tuf (travertín) komora, dutina ksrbonatické horniny karfiolový sinter škrapy škrapové polia kras zalesňovanie krasu krasová studňa (nádrž) odvodňovanie krasu krasové javy krasovatenia schopná hornina krasová planina krasová plošina krasová krajina (územie) krasová plošina vyvieračka krasové vrecovité údolie krasové jazero krasová vegetácia krasové plné formy krasový les (vegetácia)

338

s r r e e

Karstwasser Karstwasserspiegel Kegelkarst Kluft Kluftfugenhôhle

s s r e e e e r e e

Kluftsystem Kluftwasser Kolk Konvakuationsraum Korrosion Korrosionshohle Kulthôhle kiínstlicher Hohlraum Kustenhôhle Kiistenkarren (pl)

krasová voda hladina krasovej vody kužeľovitý (homolovitý) kras puklina (trhlina) puklinová (pozdlž puklín vzniknutá) jasky ňa systém puklín puklinová voda hrniec, nádrž, misa konvakuačný (nezaplnený) priestor korózia korozívna jaskyňa kultovná jaskyňa umelá dutina pobrežná jaskyňa pobrežné škrapy

L s e s r e e e r s s e e s

Labyrinth Länge Längenprofil Längsschnitt Laugdecke Laughôhle Lavahôhle Lehm Lehmbäumchen Lehmpätzchen (pl) Lehmpyramiden (pl) Lichtgrenze Loch

labyrint, bludisko dĺžka pozdlžnv profil pozdĺžny rez v y c h o v a n ý strop vylú'iovaná jaskyňa lávová jaskyňa zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZY

hlina

hlinené stromčeky, kríky hlinené hrudky (packy) hlinené pyramídy hranica svetla diera (jaskyňa) nerozpustný zvyšok

r Lôsungsriickstand M r e r e e r s

Marmor Massenbewegungen (pl) Merokarst Mlschungskorrosion Mondmilch Mosor Muttergestein

mramor pohyby masy (hmoty) polokras zmiešaná korózia „mesačné mlieko", vápenné mlieko mosor materská hornina

N e e s s r e e s

Naturbrucke Naturhôhle Naturhohlengesetz Nebellôcher (pl) tfebengang Netzleisten (pl) Niveaudifferenz Nlx

prírodný most prírodná jaskyňa zákon na ochranu prírodných jaskýň hmlovité diery (jaskyne) bočná chodba sieťová, mrežová lišta (voštinový útvar) absolútny výškový rozdiel nič [kysličník zinočnatý)

339

o r Ofen e Opferhohle

pec, tepluška (jaskyňa) cbetná jaskyňa

r e r e e r r r r e e e r

Paläokarst perennierende Karstquelle Perlsinter Phantasiehohle phreatische Zorje Pilzsinter Fisolith Polygonpunkt Polygonzug primäre Hohle Primärfuge Pseudokarren Pseudokarst

paleokras perenujúci (stály) krasový prameň perlový sinter jaskyňa fantázie (vymyslená) freatická (podpovrchová) zóna hubový sinter pisolit (jaskynná perla) polygónový bod polygónový ťah prvotná jaskyňa prvotná špára (puklina) pseudoškrapy (nepravé) pseudokras (nepravý)

Q r Quellhorizont r Quelltopf e Quellungshohle e Querkluft s Querprofil

pramenný horizont pramenný hrniec (nádrž) vydutá jaskyňa (premena z anhydritu na sadrovec) priečna puklina priečny profil

e e r e e e e e r e e e e e e e e e

Radiokarbonmethode Randkluft Randsinter Raumbeschreibung Raumentwicklung Raumerfiillung Raumerweiterung Raumhohe Raumverfall Raumzerstorung Rendzina Riesenhôhle Riesenquelle Riffhohle Rinnenkarren (pl) Rillenkarren (pl) Roterde Rutschfläche

ládiouhlíková metóda okrajová puklina (trhlina) okrajový sinter opis priestoru vývoj priestoru vyplňovanie priestoru rozširovanie priestoru výška priestoru rozpad priestoru zánik (zničenie) priestoru rendzina obrovská jaskyňa mohutný prameň útesová jaskyňa (v koralových útesoch) brázdovité škrapy, ryhové, jarčekové žliabkovité škrapy červenica (terra rossa) šmyková plocha (zrkadlová)

Sacktal Sagenhohle Salzkarst Salzung

vrecovité údolie povesťou opradená jaskyňa soľný kras solenie (podzemného toku)

S s e r e

340

s e r e r e r e e

Saugloch Säule Schacht Schachthohle Schachtmund Schauhôhle Scherbenkarst Schichtdoline schichtgebundene Hôhlen

e e e r r s s s r r e s

Schichtfuge Schichtfugenhôhle Schichtzerreissung Schlinger Schlot Schluckloch Schlundloch Schliissellochprofil Schneekegel Schotter Schratte Schrattenfeld

r Schutt e Schiittung e Schutzhôhle e Schwinde s Sedimente (pl) r Seitengang r Seitenriss e Sickerquelle s Sickerwasser s Sickerwassergerinne s Sinkwasser r Sinter s Sinterbecken e Sinterbildung r Sinterbodenzapfen r Sinterbrunnen e Sinterdecke e Sinterfahne r Sinterfall e Sintermuschel s Sinterrohrchen p Sintersäule e Sinterschale r Sintervorhang r Sinferwall e Sínterwanne s Sohleneis e Spalte e Spaltenfullung p Spaltwasser r Spoier r Speläologe

ponor stĺp (kvapľový) šachta, jama priepasťovitá jaskyňa ústie šachty sprístupnená jaskyňa úlomkovitý (črepinový) kras vrstvový závrt vrstvové (pozdĺž vrstiev vytvorené) jas kyne medzivrstvová špára, medzera jaskyňa vo vrstvových špárach rozpukanie vrstiev hltač (vody) komín ponor prepadanie (ponor) profil na spôsob kľúčovej dierky snehová kopa (ľadová) štrk (riečny) škrapy (názov používaný vo Švajčiarsku) škrapové pole (názov používaný vo Švaj čiarsku) sutina výdatnosť (prameňa) jaskynný útulok prepadanie (ponor) sedimenty (usadeniny) bočná chodba bočný nákres (priemet) presakujúci prameň presakujúca voda tok presakujúcej vody z povrchu stekajúca voda íinter, kvapľovina sintrovô panva í nádrž) tvorenie sintra stalagmit (stojak) smtrová studňa sintrová platňa (povlak) sintrová zástava kvapľopád (sintrový vodopád) sintrová mušia brčko sintrový (kvapľový stĺp) sintrová nádrž sintrová záclona sintrový val, prah, schod sintrová vaňa podlahový ľad trhlina, štrbina trhlinová výplň trhlinová voda c hrlič sprileológ, jaskyniar

341

e e r r e r r s e

Speläologie Sporentrif'ft Stalagmit Stalaktit statische Wetterfuhrung statodynamische Wetterfuhrung Stauraum Stauwasser Stockungsperiode

r e e s r

Stollen Strandhôhle Strandquelle Strudelloch Strukturboden subkutan e submarine Quelle

speleológia spórová posýpka (násada) stalagmit (stojak) stalaktit (visiak) • statické pomery ovzdušia v jaskyni statodynamické pomery ovzdušia záchytný priestor (pre vodu) zachytená voda (do nádrže) perióda zastavenia (prúdenia vzduchu) f vyrovnania teplôt) štôir.a pobrežná jaskyňa (pri stojacej vode) pobrežný prameň pramenište (vyvieračka) štrukturálna pôda subkutánny (pod povrchom) podmorský prameň

T e Tagôffnung tagwärts e technische Hohlenkunde e tektonische Flächen terrae calcis (lat) terra fusca (lat) terra rossa (lat) s Teufelskonfekt e Tiefenkorrosion s Tiefenwasser e Tonplatten (pl) r Traubensinter r Trichter e Trichterdoline e Trockenhohle r Tioekenriss s Xrockental s Tropfiohrchen r Tiupistein e Tropísteinbildungen (pl) e Tropfsteinhôhle e Tropfsteinreihe e Tropfsteinsäule r Tropfsteinvorhang s Tropfwasser s Tropfwassergerôlle r Tuff e Tuffhohle n Tunnelhôhle r Turmkarst

vchod (otvor) do jaskyne smerom ku vchodu (otvoru) jaskyniarska technika tektonické plochy karbonátové zeminy hnedá vápencová hlina červenica „diabolské konfety", jaskynné perly hlbková korózia spodná krasová voda ílové (polygonálne) doštičky (platničky) hroznový sinter lievik, závrt lievikovitý závrt suchá jaskyňa (bez vodného toku) prasklina (zo sucha) suché údolie brčko kvapeľ kvaplová výzdoba, kvaplové výtvory kvapľová jaskyňa rad kvapľov kvapľový stlp kvaplová záclona kvapkajúca voda štrk zaoblený kvapkajúcou vodou tuf (travertín) tufová (travertínová) jaskyňa tunelová jaskyňa vežovitý kras

U e Oberlagerung r Otjerzug

nadložie (jaskyne) nátek, povlak

342

brehová jaskyňa (pri tečúcej vode) p.zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA Uferhčhle podzemné odvodnenie e unterirdische Entwässerung podzemné jazero r unterirdische See podzemný tok (i žľab) s unterirdisches Gerinne prastarý jaskynný priestor r Urhôhlenraum prastarý kras r Urkarst V e vadose Zóne e Vauclusequelle r Verbruch e Verfestigung " Verkarstung s verkarstungsíählge Gesteine e Vermessung e Versickerung e Versinkung e Versinterung r Versturz e Versturzhohle s Versturzmaterial r Vertikalabstieg e Vertikalentwässerung e Vertikalerstreckung e Vertikalhôhle e Verwerfung e Verwitterung r Vorhang e Vrulje, zo srb.

vadózna zóna vauclúzsky prameň zavaľovanie (horským tlakom) spevnenie skrasovatenie krasovatenia schopná hornina meranie presakovanie, priesak pokles (vody) zasin trenie zrútenie zrútená jaskyňa zrútený materiál (trosky) vertikálny zostup vertikálne odvodnenie vertikálny rozsah (rozloha) vertikálna (priepasťovitá) jaskyňa pokles zvetranie záclona vrulje (podmorský pobrežný prameň)

W s Wabeneis r Wandsinter r Wandsinterfall r Wandsinterkranz e Wandsinterleiste e Wasserhôhle e Wasserscheide r Wasserschlinger e Wasserschwinde r Wasserspeier e Wasserstandmarke r Wechselschlund s Wetter e Wetterfiihrung s Wetterloch r Wettersiphon e Wetterstockung e Wettertiir r Wetterwechsel r Wetterweg e Winderosion

voštinovitý ľad sinter na stene kvapľopád na stene vencovité zvyšky sintra na stene sintrová lišta (mrežovanie) na stene vodná (prietoková) jaskyňa rozvodie hltač vody prepadanie, ponor chrlič vody znak stavu vody (vodoznak) estavela ovzdušie (klíma) v jaskyni, bani pohyb, prúdenie vzduchu (v jaskyni) veterná diera (priepasťovitá jaskyňa) veterný sifón zastavenie prúdenia (vyrovnanie teplôt) veterné (komorové) dvere miesto zmeny prúdenia prievanu (kmita nia) smer prúdenia vzduchu (prievanu) veterná erózia

343

e Windhohle e s e e e

veterná jaskyňa (veternou eróziou vytvo rená jaskyňa) veterná inverzia veterná diera obytná (obývateľná) jaskyňa zázračná jaskyňa jaskyňa na púšti

Windinversion Windloch Wohnhohle Wunderhohle Wíistenhôhle

Z e Zerkliiftung e Zerkluftungshohle e Zufluchtshähle

rozpukanie, popraskanie (rozštiepanie) jaskyňabludisko (labyrint) jaskyňaútočlšte (jaskynný útulok)

v; aí(jOVBjgíä3,Äi

REDAKČNÉ SMERNICE

1. Zborník Slovenský kras, ktorý vydáva Vydavateľstvo Osveta, n. p., Martin pre Múzeum slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši, uverejňuje práce z oblasti speleoló gie. Príspevky sú uverejňované ako štúdie, vedecké správy, jubileá, nekrológy a recen zie. 2. Okrem prác zamestnancov Múzea slovenského krasu a Správy slovenských jaskýň môžu sa uverejňovať aj práce zamestnancov iných vedeckých ústavov, ktoré súvisia so speleologickou problematikou. 3. O zaradení príspevkov do zborníka a o ich poradí, v akom budú vytlačené, roz hodne redakčná rada. Každý príspevok je recenzovaný. Externí autori pripoja písomný súhlas vedúceho pracovníka s publikovaním predkladanej práce. 4. Rukopis treba odovzdať v origináli a jednom odpise. Redakcia pokladá prijatý rukopis za definitívny. Autori môžu dodatočné úpravy urobiť len po dohode s redak ciou. 5. Práca môže byť písaná po slovensky, po česky, alebo po dohode s redakciou v niektorom zo svetových jazykov. Nadpis musí byť dvojjazyčný: slovenský alebo čes ký a v jazyku, v ktorom je písaný súhrn alebo celá práca. 6. Samostatné štúdie a vedecké správy treba doplniť súhrnom, ktorý má predstavo vať približne 10—15 % z rozsahu práce. K štúdiám treba priložiť 10—15 riadkový abstrakt, v ktorom sa výstižne naznačí, čo prináša práca. 7. Rukopis musí byť písaný strojom normalizovaného typu, na stránkach formátu A4, na strane 30 riadkov po 60 úderoch. Slová, ktoré majú byť vytlačené kurzívou, pod'čiarknite vlnovkou, slová, ktoré majú byť vytlačené riedene, podčiarknite prerušo vanou čiarou. Časti práce, ktoré majú byť sádzané petitom, označte zvislou čiarou po bokoch textu a pripojte poznámku: petit. 8. Obrázky, tabuľky a fotografie, priebežne číslované, treba pripojiť osobitne a texty k nim uviesť na osobitnom liste formátu A4. Fotografie musia byť kvalitné, schopné reprodukcie, kresby a grafy majú byť vyhotovené tušom na bielom kartóne alebo pauzo vacom papieri. Umiestnenie obrázkov, tabuliek a fotografií treba vyznačiť ceruzkou na okraji textu (napr. obr. l j . 9. Zoznam použitej literatúry uvádzajte v abecednom poriadku a píšte jednotne: autor, rok vydania práce: Názov práce, Časopis, ročník: strany, miesto vydania. 10. Citácie literatúry v texte treba napísať v zátvorke (meno autora a rok vydania práce). 11. Autorom sa zasiela iba prvá stĺpcová korektúra. Opravy treba vykonať podľa zaužívaných korektorských znakov. Autor podpíše každý vykorigovaný stĺpec a uvedie dátum.

345

12. 13. 14. 15.

Na konci každej práce treba uviesť adresu autora. Redakcia objednáva pre autorov štúdii a vedeckých správ 30 separátov. Uzávierka pre odovzdanie rukopisov je 31. marca v každom roku. Príspevky posielajte na adresu: Redakcia zborníka Slovenský kras, Školská 4,

031 80 Liptovský Mikuláš.

OBSAH

Š t ú d i e

Ladislav Rajman — Stejan Roda: Príspevok k výskumu genézy plastických sintrov z vybraných Jaskýň ČSSR __ • • Otakar Stelcl — Vladimír Vlček: Výzkum nejvetšího jeskynního systému ČSR . Anton Droppa: Krasové javy v okolí Harmanca vo Veľkej Fatre Ján Tulis: Príspevok k problému rádioaktívneho žiarenia v karbonátových horni nách *

S p r á v y , h i s t ó r i a

9 7

d o k u m e n t á c i a

Pavol Mitter: Čachtický kras . Dušan Kubíny: Správa o geologických a speleologických pomeroch prepadového územia vo Valaskej pri Brezne ° Štefan Roda — Ladislav Rajman — Mikuláš Erdos: Výskum mikroklímy a dyna miky zaľadnenia v Silickej ľadnici Rudolf Burkhardt — Vojtéch Gregor: Vysokofrekvenční sdélovací technika ve speleologii a speleogeologii Ivan Cebecauer — Milan Liška: Princíp funkcie občasných a periodických pra meňov Milan Koreň: Krasové javy v povodí Belanky a Hybice Zdenko Hochmuth: Priepasti na Meškove vo Veľkej Fatre Ján Košecký: Po stopách správ o jaskyniach v diele G. Wernhera Ľudovít Tarnócy: Z činnosti Múzea slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši . Pavol Mitter: Správa o študijnej expedícii členov SSS do krasových oblastí Bul harska roku 1972 , , , , Juraj Bárta: Študijná cesta v NSR z hľadiska paleolitického osídlenia jaskýň . . O r g a n i z á c i a

39 59

a s p r á v y o č i n n o s t i

j a s k y n i a r s k y c h

115 135 157 175

209 222 232 235 238 256

s k u p í n

Mikuláš Erdos — Otto Kňazovický: Jaskyniarsky týždeň SSS 1971 v Belianskych Tatrách Mikuláš Erdos: Jaskyniarsky týždeň SSS 1972 v Slovenskom krase

2 7 5

282

] u D i i e a a

n e K ľ o l ô g y

Leonard Blaha: PhDr. Juraj Bárta, CSc., 50ročný Ľudovít Tarnócy: Spomienka na Aloisa Krála Ľudovít Tarnócy: Za Jaroslavom Janákom

287 289 291

R e c e n z i e Československý kras roč. 21, 22, 23, Pavol Mitter 292 N. A. Gvozdeckij: Problémy štúdia krasu a prax, Jaroslav Halaš 294 Juraj Bárta: Pravek Bojníc od staršej doby kamennej po dobu slovanskú, Ivan Cebecauer 295 Speleologický slovník 297 Redakčné smernice 345

C O F L E P Ä A H H E /

HyxwutsrqponmljigfecbaXWVUTSRPONMKJIHGECB a y i H bi e c i a r b H JlamicjiaB PaňMaH — IIlTeijiaH Poaa: CTaTba o HccjieaoBaHHH reHe3Hca HaTeKOB H3 Bbi ôpaHHbix n em ep H CCP OTaKap IIlTeJiiiJi — BaaaH Mu p BjiieK: HccjieaoBaHHe caMOií 6ojibinoň cHCTeMbi nemep ' I C P \HTOH Upon n a: KapcTOBbie aBjíeHHa B OKpecTHOCTax ĽAPMAHIÍA B BeabKeň OaTpe (Eojibinoň) HzyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGEDCBA H TVJIHC: CTaTba o npoÔJieMe paaHoaKTHBHoro ii3JiyqeHHH B KapôoHarabix ropHbix IIO poaax Coo6m eH H H ,

3 30 59 9z " 7

H C TO p H H H lOK y H eHiai* H J

HaBOJi MuTTep: laxTH UKn ň KapcT HyinaH Ky6nHH: CooSmeHHe o reojiornqecKHX H cn ejieojioriraecKKx ycjioBHax npoBajibHOň TeppHTopHH B BaJiacKoň y Epe3Ha IIlTecjiaH Poaa — JlaaHCjiaB PaňMaH — MHKyjiam Opaéui: HccjieaoBaHHe MHKpoKjiHMaTa H ÄHHaMHKH oJieaeneHHa B CHJIHIÍKOH jiaaHHije (nemepajieaHHic) PyaoJibc{> BypKrapaT — Boňrex Tperop: BbicoKcraacTOTHaH TexHHKa CBH3H B cneJieojiorHH H cneaeoreojiorHH MBaH I^eôeiiayep — M n a H Jln in Ka: IIpHHKHn (j>yHKijHH HenocToaHHbix n nepnoairaecKHX HCTOIHHKOB

115 135 157 175 1 9 4

Mm iaH KopeHb: KapcTOBbie ABJÍEHHA B ôacceňHe p . p. EeJiaHKH H TbiSHije

209

3aeHKO ľoxMyT: IIponacTH Ha MeuiKOBe B BeJibKeií OaTpe (Eojibiuoň) HH KoineiiKH: IIo cjieaaM coofimeHHň o n em ep ax B npoH3BeaeHHH T. BepHepa . . . . jlioaoBHT TapHOiíbi: O aeaTejibHoera My3ea cac>Bam<oro KapcTa B JIHOTOBCKOM MiiKyjiau ie ľlaBOJi MHTTep: CooômeHHe o HayiHoň sKcn ean iín n uieHOB C C O B KapcTOBbie oôaacTH

222 232 235

BoarapHH B 1972 roay lOpaň Bapia: HayqHaa KOMAHÄHPOBKA B Ľ<Í>C C TOIKH speHHa naJieojieTHiecKoro saceJieHHa

nemep

O p r a H H 3 a i i H a H c o o S m e H H a o a e a T e JI b H O C T H rpynn c n e JI e o JIzyvutsrponmlkjihgfedcbaZVTSRPOMLKJIH o r o B Mu Kyjiam Sp a eín OTTO KHHSOBHUKH: Heaejia HayqeHna H Hcc.ieaoBaHHa nemep C C O 1971 r . B BeaaHCKHx MuKyjiam Spaérn: Heaejia H3yieHHH H HccaeaoBamia nemep C C O 1972 r. B CJIOBAMTOM

KapcTe

^75

K) 6 H JI e H n

HCKpojioru

JleoHapa Ejiara: ZIOKTOP $HJIOCO<{>HH lOpaii EapTa, KaHaHaaT HayK, ero 50jieTne lioaoBHT TapHoiíLi: BocnoMMHaHHe o Ajionce Kpajie „'IXMOBHT TapHoiibi: 3a HpocjiaBOM HHaKOM

287 289 291

P e i ? e H 3 H H T

iexocjioBaiiKHH KapcT r o a H3a. 21, 22, 23, IlaBOJi MiiTTep 292 H. A. rB03aeiiKnií: IIpoÔJieMbi H3yqeHHH KapcTa H npaKraica, HpocjiaB Tajiam . . . . 294 lOpaô EapTa: floHCTopHiecKHe BpeMeHa EOHHHU, HaqHHaa c naJieOJíHTa ao CJiaBHHCKoä snoxH, HBaH IJeôeiiayep 295 CnejieojiorHiecKHÔ cjiOBap 297 PeaaKiiHOHHbie yKa3aHHH 345

INHALT

S t u d i e n

Ladislav Rajman

Štefan Roda: Beitrag zur Erforschung der Genese plastischer

Sinter in ausgewählten Hôhlen der ČSSR Otakar Stelcl — Vladimír Vlček: Die Erforschung des grôfiten Hôhlensystems der Tschechischen Sozialistischen Republík Anton Droppa: Karstphänomene bei Harmanec in der Grofien Fatra

]án Tulis:

Beitrag zur Erforschung radioaktiver Strahlungen in karbonatischen

Gesteinen B e r i c h t e ,

G e s c h i c h t l i c h e s ,

39 59 97

D o k u m e n t a t i o n

115 Pavol Mitter: Der Karst bei Cachtice Dušan Kubíny: Bericht uber die geologischen und speläologischen Verhältnisse im Verfallgebiet in der Ortschaft Valaská bei Brezno 135 Stejan Roda — Ladislav Rajman — Mikuláš Erdos: Die Erforschung des Mikrokli mas und der Vereisungsdynamik in der Eisschlucht Silická ladnica . . . . 157 Rudolf Burkhardt — Vojtéch Gregor: Die Hochfrequenzmeldetechnik in der Spe 175 läologie und Speläogeologie Ivan Cebecauer — Milan Liška: Das Funktionsprinzip episodischer und periodi 194 scher Quellen Milan Koreň: Karstphänomene im Einzugsgebiet der Fliifichen Belanka und Hybica 209 Zdenko Hochmuth: Schluchten auf dem Meškovo in der Grofien Fatra 222 Ján Košecký: Auf den Spuren von Berichten Uber Hôhlen in den Werken G. Wernhers Ľudovít Tarnócy: Aus der Tätigkeit des Museums des Slowakischen Karstes in ^ Liptovský Mikuláš

' '

Pavol Mitter: Bericht uber die Studienexpedition der Mitglieder der Slowakischen Speläologischen Gesellschaft in die Karstgebiete Bulgariens im Jahre 1972 . . 238 Juraj Bárta: Eine Studienreise in die Bundesrepublik Deutschland zum Studium der 2 5 6 Paläolithischen Hôhlenbesiedlung O r g a n i s a t o r i s c h e s

u n d T ä t i g k e i t s b e r i c h t e

Mikuláš Erdos Otto Kňazovický: Die Hôhlenforscherwoche der Slowakischen Speläologischen Gesellschaft im Jahre 1971 in der Belaer Tatra

275

Mikuláš Erdos:zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA Die Hohlenforscherwoche der Slowakischen Speläologischen Ge sellschaft im Jahre 1972 im Slowakischen Karst 282 J u b i l ä e n ,

N e k r o l o g e

Leonard Blaha: Zum 50. Geburtstag von PhDr. Juraj Bárta, CSc Ľudovít Tarnócy: Erinnerungen an Alois Král Ľudovít Tarnócy: Jaroslav Janák zum Gedächtnis

287 289 291

R e z e n s i o n e n Československý kras (Der tschechoslowakische Karst), Jahrgang 21, 22, 23, Pavol Mítter 292 N. A. Gwosdezkij: Probleme des Karststudiums und die Praxis, Jaroslav Halaš . 294 Juraj Bárta: Die Urzeit der Ortschaft Bojnice von der älteren Steinzeit bis zur Slawenzeit, Ivan Cebecauer 295 Speläologisches Wôrterbuch 297 Redaktionelle Richtlinien 345

CONTENTS

S t u d i e s

Ladislav Rajman — Štefan Roda: On the Investigation of the Origin of Plastic Sinters in the Selected Caves in the Czechoslovak Socialist Republic . . . . Otakar Štelcl — Vladimír Vlček: Investigation of the Largest Cave System in the Czech Socialist Republic Anton Droppa: Karst Phenomena in Proximity of Harmanec in the Greater Fatra Ján Tulis: On the Problems of Radioactive Radiation in Carbonate Rocks . . . N e w s , H i s t o r y

a n d

3 39 59 97

D o c u m e n t a t i o n

Pavol Mitter: The Čachtice Karst 115 Dušan Kubíny: Report on Geological and Speleological Situation in the Fault Re gión in Valaská near BreznoyxwutsrqponmljigfecbaXWVUTSRPONMKJIHGECB 135 Štefan Roda — Ladislav Rajman — Mikuláš Erdôs: Investigation of Microclimate and Dynamism of Icing in Silická Ice Cave 157 Rudolf Burkhardt — Vojtech Gregor: High Frequency Communication Technique in Speleology and Speleogeology 17 5 Ivan Cebecauer — Milan Liška: The Principle of the Function of Sporadic and Periodical Springs 194 Milan Koreň: Karst Phenomena in the River Basin of Belanka and Hybica . . 209 Zdenko Hochmuth: The Chasms in Meškovo, the Greater Fatra 222 Ján Košecký: Following the Recordings on Caves in the Work of G. Wernher . 232 Ľudovít Tarnócy: The Activities of the Museum of Slovák Karst in Liptovský Mi kuláš 235 Pavol Mitter: Report on the Study Expedition of the SSS Members in the Karst Regions in Bulgaria in the Year 1972 238 Juraj Bárta: Study Stay to the Germán Federal Republic from the Aspect of Pa leolitical Settling of Caves 256 O r g a n i s a t i o n

a n d

R e p o r t s

o n t h e A c t i v i t i e s T e a m s

o f

S p e l e o l o g i c a l

Mikuláš Erdôs — Otto Kňazovický: Speleological Week of the SSS 1971 in the Belianske Tatra Mountains 275 Mikuláš Erdôs: Speleological Week of the SSS 1972 in the Slovák Karst . . . . 282

J u b i 1 e e s a n d O b i t u a r y

A r t i c l e s

Leonard Blaha: PhDr. Jura] Bárta, CSc., 50 Year Old Ľudovít Tarnócy: Remembering Alois Král . . . Ľudovít Tarnócy: Jaroslav Janák no more among us R e v i e w s Československý kras vol 21., 22., 23., by Pavol Mitter N. A. GvozdeckiJ: Problems of the Study of Karst and Their Application in Prac tice, by Jaroslav Jura] Bárta: Prehistorical Bojnice from the Older Stone Age up to the Slávie Periód, by Ivan Cebecauer Speleological dictionary Editorial Regulations

287 289 291

CONTENU

E t u d e s

Ladislav Rajman — Stejan Roda: Contribution ä la recherche de génése de sintres plastiques des grottes choisies de la ČSSR Otakar Stelcl — Vladimír Vlček: Exploration du plus grand systéme de grottes de la ČSSR Anton Droppa: Phénoménes du karst aux environs de Harmanec dans la Grande F atra lán Tulis: Contribution au probléme de la radiation radioactive dans les roches

C o m p t e s r e n d u s ,

h i s t o i r e e t

3 3 9

5 9

J / <17

d o c u m e n t a t i o n

Pavol Mitier: Le Karst de čachtice U 5 Dušan Kubiny: Contribution concernant les conditions géologiques et spéléologi ques des terrains d'enfoncement de Valaská prés de Brezno 135 Štefan Roda — Ladislav Rajman — Mikuláš Erdôs: Recherche concernant le mi croclimat et la dynamique du glacage dans la Glaciére de Silice 157 Rudolf Burkhardt — Vojtech Gregor: La Technique de communication de haute fréquence en spéléologie et spéléogéologie 175 Ivan Cebecauer — Milan Liška: Le principe de la fonction des sources témporai res et périodiques Milan Koreň: Phénoménes du karst dans le bassin de la Belanka et Hybica . . Zdenko Hochmuth: Ravins á Meškovo dans la Grande Fatra Ján Košecký: En suivant les traces des comptesrendus concernant les grottes dans ľoeuvre de G. Wernher Ľudovít Tarnócy: De ľactivité du Musée du Karst slovaque á Liptovský MikuláS Pavol Mitter: Compterendu sur ľexpédition d'étude des membres de la SSS dans les régions du karst de la Bulgarie en 1972 furaj Bárta: Voyage d'étude en RFA du point de vue du peuplement paléolotique des grottes

1 9 4

209 222 2 3 2

235 238 2 5 6

O r g a n i s a t i o n e t c o m p t e s r e n d u s s u r ľ a c t i v i t é d e s g r o u p e s s p é 1 é o 1 o g i q u e s

Mikuláš Erdos — Otto Kňazovický: La semaine spéléologique de la SSS 1971 dans 2 7 ^ les Belianske Tatry Mikuláš Erdôs: La semaine spéléologique de la SSR 1972 au Karst slovaque . . 282

J u b i l é s e t

n é c r o l o g u e s

Leonard Blaha: PhDr. Juraj Bárta, CSc., 50 ans Ľudovít Tarnócy: Souvenlr de Alois Král Ľudovít Tarnócy: Jaroslav Janák décedé

287 289 291

C r i t i q u e s Le Karst tchécoslovaque années 21, 22, 23, Pavol Mitter 292 N. A. Gvozdeckij: Problémes de ľétude du karst et la pratique, Jaroslav Halaš . . 294 Juraj Bárta: Le préhistorique de Bojnice depuis ľépoque de pierre plus ancienne jusqu' ä ľépoque sláve, Ivan Cebecauer 295 Le dictionaire spéléologique 297 Directives rédactionnelles 345

Edícia Vlastivedné zborníky V e d ú c i e d í c i e

J o z e f

Š t e f k o

SLOVENSKÝ KRAS XII Vydalo Vydavateľstvo Osveta, n. p., Martin pre Múzeum slovenského krasu v Liptov skom Mikuláši roku 1974 Obálku navrhol Ján Andel Šéfredaktor vydavateľstva František Kalina Zodpovedná redaktorka Oľga Laučoková Technický redaktor Ján Andel Korigovali Viera Kubičková a Bohuslav Kortman 301 03 1197/11973. Vydanie 1. Náklad 1000. Číslo publikácie 1615. Počet strán 360 + 8 príloha. 27,32 AH. 27,89 VH. Zadané do tlače v decembri 1973. Vyhotovené v októbri 1974. Vytlačili Tlačiarne Slovenského národného povstania, n. p., závod Liptovský Mikuláš 70 — 078 — 74

Kčs 32,—

82. 7

* '»4JU/ }"

# ^ 25.

s e D l

?003