SLOVENSKY
ROCNIK XXXII
SLOVENSKY KRAS ACTA CARSOLOGICA SLOVACA ZBORNÍK SLOVENSKÉHO MÚZEA OCHRANY PRÍRODY A JASKYNIARSTVA V LIPTOVSKOM MIKULÁŠI
XXXII
1994 Vydalo vydavateľstvo ROSA v Žiline pre Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši
VYDAVATEĽSTVO ROSA ŽILINA Rajecká cesta 29 010 01 Žilina
SLOVENSitzyxwvutsrponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGFEDC MCZEOk OZYRPONLJIFEDCA CHRANY i'ÄÍRODľ
A JASKYNIARSTVA LI PTOVSKÝ MI KULÁŠ Prí f. čí gl o:
V3
713
QPaJ Up*
j Pôvod / dar, výmena/ : MDT
Edícia ZBORNÍKY
Predseda a odborný redaktor RNDr. Jozef Jakál, CSc. Redakčná rada PhDr. Juraj Bárta, CSc., RNDr. Pavel Bella, RNDr. Ľudovít Gaál, Doc. RNDr. Ján Gulička, CSc., RNDr. Jaroslav Halaš, CSc., Doc. RNDr. Zdenko Hochmuth, CSc., Ing. Marcel Lalkovič, CSc., RNDr. Ladislav Novotný, RNDr. Pavol Ženiš, CSc. Výkonný redaktor Ing. Jozef Hlaváč Na obálke Ružová galéria v Demänovskej jaskyni Slobody. Foto: Bohumil Šrol Texty abstraktov a resumé, texty pod obrázky preložili: PhDr. Jozef Bizoň (nemčinu), prof. Valéria Rezníčková (angličtinu). Redaktor Bohuslav Kortman Technický redaktor Eduard Piovarči
© Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš 1994 Vytlačila tlačiareň vydavateľstva ROSA Žilina. Sadzba EDITING Žilina. Počet strán 241 + 9 strán voľne vkladaná príloha. AH 22,4 (textu 17; obrázkov 5,4).
ISBN 80967 100 6 0
Slovenský kras XXXII 1994
ŠTÚDIE A VEDECKÉ SPRÁVY GENETICKÉ TYPY JASKYNNÝCH PRIESTOROV ZÁPADNÝCH KARPÁT PAVEL BELLA
Einige Hôhlen stellen Kombinationen von mehreren genetischen Typen der unterirdischen Räume dar. Der Verlauf vom geomorphologischen Prozess ist geneigt durch die Initialstruktur (markante strukturtektonische und geologische Diskontinuitäten), weiter hängt er von passiven Faktoren (geomorphologischer Gesteinwert), aktiven Faktoren (dynamische Prozesse und deren Zeitbetätigung) und von der Raumdisposition (alogene Position und andere räumliche Lenkung der Materienenerge tischen Flusse) ab, woraus man bei der Festlegung von Kriterien der komplexen genetischen Klassi fizierung der Hôhlenräurae hetvorgehen muss. Die Arbeit trägt zu deren fortschreitenden Bearbeitung in der Beziehung zu den Westlichen Karpaten. In einzelnen Fällen wird auf das Vorkommen der Hôhlenräume hingewiesen, die durch kombinierte exogene und endogene Prozesse, sowie durch Karst und Pseudokarstprozesse gebildet wurden, was die Eindeutigkeit der Ausscheidung von termi nologischen entsprechenden Klassifizierungskriterien bezweifelt.
Hodnotenie genézy patrí medzi najdôležitejšie údaje o jaskyni. Rozsiahlejšie jas kyne sa zvyčajne skladajú z rôznych morfologických častí, ktoré sú niekedy odlišné i z genetického hľadiska. Preto niektoré jaskyne predstavujú kombinácie viacerých genetických typov podzemných priestorov, pričom miera ich zastúpenia je variabilná. V súčasnom štádiu poznania krasu a jaskýň Západných Karpát sa ukazuje potrebným zostavenie jednotnej genetickej klasifikácie jaskynných priestorov, čo je dôležité pre praktické účely. V rámci budovania geoinformačného systému o jaskyniach (P. B e l l a , 1991) má nezastupiteľné miesto údaj o genéze. Klasifikácia môže byť využiteľná i pri geomorfologickom výskume ďalších jaskýň, čím sa vytvorí zjednocujúca platforma poznatkov a azda aj vymedzí správnosť priraďovania zodpovedajúcich odborných ter mínov. A. D r o p p a (1973) v "Zozname preskúmaných jaskýň na Slovensku" uvádza pri každej jaskyni genetický typ. Z tohto hľadiska rozlišuje korózne, koróznorútivé, pu klinovokorózne, puklinovoriečne, puklinovoriečnerútivé, puklinovorútivé, vrstev nokorozívne, vrstevnoriečne a vrstevnorútivé jaskyne. Vyskytujú sa však aj jaskyne inej genézy. V krasových územiach boli naviac opísané viaceré jaskyne rozsadli nového, gravitačného typu, jaskyne vytvorené termomechanickým, mrazovým a se lektívnym zvetrávaním a procesmi svahovej modelácie, o čom sa detailnejšie zmie nime v hlavnej časti práce. Typy pseudokrasových tvarov v karpatských neovulka nitoch predložil J. V í t e k (1989), pričom vyčlenil puklinové, vrstevné, rozsadlinové a sutinové jaskyne, jaskynné výklenky rôznej morfológie a kombinovaný typ jaskýň. Známe sú i pseudokrasové syngenetické vulkanickoexhalačné jaskyne v Cerovej vrchovine (Ľ. G a á l I. E s z t e r h á s , 1990). 3
Vyčleňovanie genetických typov jaskýň je tiež obsiahnuté v prácach, ktoré sa vzťa hujú na menšie územné jednotky. Z . H o c h m u t h (1982) uvádza v Červených vrchoch jaskyne riečneho pôvodu, priepasti typu "aven", puklinové jaskyne a prie pasti, úpätné previsy, polygenetické a pseudokrasové jaskyne. Na Plešivskej planine P . M i t t e r (1988) rozlíšil stráňové jaskyne, zvyšky zavalených, prevažne horizon tálnych krasových dutín, priepastí typu "light hole", denudované krasové dutiny, riečne jaskyne gravitačného rozpadu masívu a závrtové jaskyne. V Slovenskom raji L. N o v o t n ý a J . T u l i s (1990) vymedzili korozívny, erozívny, výmrazový, gravi tačný (cambering) a rútivý typ jaskýň a ich 12 kombinácií. Podobne môžeme pouká zať na mnohé ďalšie práce. Z uvedeného vidieť, že názov genetického typu sa najčastejšie odvodzuje od druhu geomorfologického procesu. Pozorujeme však aj jeho odvodzovanie od štruktúrno tektonických podmienok genézy. V niektorých prípadoch vyjadruje polohu jaskyne, hoci poukazuje na genetickú svojráznosť. Kategorizácia genetických typov musí spĺňať všeobecne platné logické klasifikačné kritériá. Tieto skutočnosti potvrdzujú opodstatnenosť potreby zostavenia jednotnej genetickej klasifikácie. Morfológia jaskynných priestorov je výsledkom pôsobenia reliéfotvorných, morfo genetických procesov v podzemnom prostredí litosféry. Niektorý proces sa stáva aktívnym po vytvorení určitého tvaru iným procesom, napríklad rútenie v dôsledku narušenia stability horninového nadložia nad koróznoeróznym priestorom. Niektoré druhy procesov pôsobia súčasne ako koróznoerózna modelácia, mrazové zvetrá vanie podporené koróziou atmosferických vôd a pod. Mnohé jaskyne prešli viacerými genetickými fázami vývoja s pôsobením odlišných morfogenetických procesov. Jednotlivé druhy procesov alebo ich kombinácia súčasného alebo následného pôso benia nevytvárajú vždy jediný zodpovedajúci morfologický tvar. Tvary riečnej mode lácie vo vadóznej zóne sa líšia od tvarov vo freatickej zóne. Podobne môžeme do určitej miery hovoriť aj o pozdĺžnych profiloch jaskýň, čo však závisí od viacerých podmienok. Z tohto dôvodu pri každom genetickom type jaskynných priestorov poukážeme na základné morfologické črty, čím daná klasifikácia nadobudne určitý morfogenetický charakter. PODKLADY K VÝBERU KLASIFIKAČNÝCH KRITÉRIÍ Nositeľom formy georeliéfu je hmotné prostredie litosféry, ktoré sa vyznačuje rôznymi kvalitatívnymi vlastnosťami. Priebeh geomorfologického procesu, spôso bujúceho vznik a zmenu tvaru geomorfologického objektu, závisí od viacerých fakto rov. Charakter a intenzita procesu závisia nielpn od štruktúrnotektonických a lito logických pomerov, tektonických pohybov a zonálnej polohy územia vtláčajúcej ráz exogénnym reliéfotvorným činiteľom, ale aj od vzájomnej priestorovej lokalizácie voči okolitému terénu usmerňujúcej látkovoenergetické toky sprostredkovávajúce samotný priebeh morfogenetických procesov. Pri vytváraní morfotvarov sú aktívne jednotlivé morfogenetické procesy, ktoré majú rôznu energetickú silu. Od toho závisí ich konkrétny reliéfotvorný prejav (eróznodenudačný, eróznoakumulačný a akumu lačný). Vývoj georeliéfu v pokročilejšom štádiu usmerňujú aj skôr vymodelované tvary v závislosti od ich priestorovej konfigurácie tvoriacej určitý morfogeografický 4
systém. Za účelom explicitnejšieho posudzovania genézy foriem georeliéfu sa ukazu je vhodným diferencovať faktory z hľadiska charakteru vplyvu na intenzitu geomorfo logického procesu. F . Š u š t e r š i č (1984) v rámci teoretickometodologickej úvahy o speleogenéze rozlišuje iniciálnu štruktúru, pasívne a aktívne faktory. Pod iniciálnou štruktúrou chápe priestorovú konfiguráciu geologických diskontinuít, ktoré predisponovali prvotný smer prieniku vody horninovým prostredím. Medzi pasívne faktory zaraďuje fyzikálnochemické vlastnosti hornín, menej výraznú puklinovosť a iné. Ovplyvňujú modeláciu tvarov, avšak nemôžu sami "spôsobiť" ich genézu. Za aktívne faktory pova žuje fyzikálnochemické vlastnosti presakujúcej, respektíve tečúcej vody. Uvedený autor termín "speleogenéza" vzťahuje k vývoju jaskýň na princípe postupného denu dačného rozširovania dutín, t. j. "speleogénu" v zmysle A. L. L a n g e h o (1960). Pritom abstrahuje od tvorby sedimentárnej výplne a následného zmenšovania dutín, čomu ten istý autor priradil termín "speleotem". So zreteľom na potrebu klasifikovať jaskyne krasové i pseudokrasové rôznej geografickej polohy a skutočnosť, že aj sedimentárne útvary sú nositeľmi morfotva rov, je žiadúce rozšírenie terminologického obsahu pojmov "iniciálna štruktúra", "pasívne faktory" a "aktívne faktory" a vyčlenenie ďalšieho faktora vyjadrujúceho vplyv susedného nekrasového, gravitačné, respektíve hydrologický inklinujúceho úze mia do krasu alebo čiastkových územných celkov v krase na genézu jaskynných pries torov. "Iniciálna štruktúra" predstavuje priestorovú konfiguráciu štruktúrnotektonických a geologických diskontinuít (výrazné tektonické zlomy a pukliny, styk krasových a ne krasových hornín, vrátane vložiek nepriepustných vrstiev a pod.), ktoré umožňujú ná stup a prvotné pôsobenie geomorfologických procesov a následný vznik morfotvarov. Medzi "pasívne faktory" sa zaraďujú litologické vlastnosti hornín, menej výrazná puklinovosť a vrstevnatosť, pričom môžeme sumárne hovoriť o geomorfologickej hod note hornín. Ovplyvňujú vývoj morfotvarov, prevažne nižšieho taxonomického rádu. V prípade "aktívnych faktorov" ide o hydrologické procesy, vrátane fyzikálnych a che mických vlastností vody a hydrologického režimu vo väzbe na korózny a korózno erózny (fluviokrasový) efekt, rútenie, rozsadlinové pohyby, expanzné tektonické pohyby, termomechanické zvetrávanie, niektoré procesy svahovej modelácie, vulka nickoexhalačné procesy a pod. Väčšina z nich okrem denudácie horninovej hmoty spôsobuje i transport sedimentov. Výsledkom ich dynamického účinku je vývoj "spe leogénu" i "speleotemu". Do tejto kategórie patria tiež tektonické pohyby, ktoré buď priamo tvorbou zlomov a ich expanzným rozšírením vytvárajú jaskynné priestory, alebo nepriamo vplývajú na fluviálny morfogenetický proces, od čoho závisí jeho erózny alebo akumulačný reliéfotvorný prejav. Podotýkame, že takto chápané "aktívne fakto ry" sa vzťahujú na aktívne i inaktívne morfogenetické procesy v jaskynných priestoroch. Pod "priestorovou dispozíciou" rozumieme alogénnu polohu krasu, kde hlavné morfogenetické procesy sa viažu na alochtónne vodné toky, a priestorovú konfi guráciu častí krasového územia, respektíve častí jaskýň určitých špecifických vlast ností, ktoré vplývajú na vývoj podzemných priestorov v iných častiach jaskýň. In terpretuje sa na báze horizontálnych väzieb a polysystémového modelu výskumu geosystémov. 5
Obr. 1. Fluviálne modelovaný profil Kvapľovej chodby v Stratenskej jaskyni. Foto: L. Novotný Fig. 1. Fluvial model profile of "Stalagmite Corridor" in the cavern of Stratenská. Photo: L. Novotný Abb. 1. Fluvial modelliertes Profil des Stalagmitenkorridors in der Hohle Stratenská jaskyňa. Foto: L. Novotný
Medzi vhodné klasifikačné kritériá genetickej klasifikácie jaskynných priestorov Západných Karpát zaraďujeme aktívne faktory, ktoré sú podľa potreby v niektorých prípadoch na nižšej taxonomickej úrovni doplnené pasívnymi faktormi. Fakty vo vzťa hu k iniciálnej štruktúre a priestorovej dispozícii dotvárajú komplexnejší obraz o ge néze jaskynných priestorov. 6
KATEGÓRIE GENETICKÝCH TYPOV JASKYNNÝCH PRIESTOROV A ICH CHARAKTERISTIKA Keďže pretrvávajú rôzne názory na definovanie jaskyne a diskusia neustále pokra čuje (F. Š u š t e r š i č , 1991), považujeme za potrebné uviesť, že predložená kate gorizácia sa vzťahuje hlavne na jaskynné priestory dostupné pre človeka. Od toho závisí i možnosť ich priameho skúmania. Analogicky však možno poukázať i na gené zu nedostupných podzemných priestorov. Podzemné priestory vytvorené antro pogénnou činnosťou nie sú v nej zahrnuté. Na Slovensku sa im z dôvodu značného množstva jaskýň vytvorených prírodnými procesmi nevenuje v odborných kruhoch veľká pozornosť. Jednotlivé typologické kategórie zodpovedajú geneticky kvázi homogénnym jaskyniam alebo ich častiam. SYNGENETICKÉ JASKYNNÉ PRIESTORY
Travertínové kráterové jaskynné priestory vznikli súčasne s formovaním travertí nových kôp. Najväčšou je Bojnická hradná jaskyňa, predstavujúca vnútrokráterovú dutinu oválneho zvonovitého tvaru o priemere asi 22 m. Podľa P. M i t t e r a (1979) počas dlhšej stagnácie hladiny kráterového jazierka sa intenzívnym rastom travertí nov na jej úrovni takmer pokryla celá vodná plocha. Úzkou puklinou naďalej vyte kala voda na povrch. Aktivizáciou výveru termálnych minerálnych vôd a inten zívnejšou sedimentáciou travertínu sa na pôvodne tenkej kôre utvoril mocný kopovitý pokrov. V súčasnosti do jaskyne presakuje atmosferická voda a je tendencia travertí novej masy podliehať na mäkkom podloží gravitačnému rozpadu. Travertínové jaskynné priestory konštruktívnych vodopádov sa vzťahujú na tvorbu travertínových kaskád. Ich horizontálnym narastaním vznikajú polouzavreté až uzavreté dutiny, ktorých pozdĺžna os je rovnobežná s čelom hrádze. Pojem "konštruk tívne vodopády" súvisí s vývojom penovcových a travertínových útvarov, v literatúre je známy dávnejšie (J. W. G r e g o r y , 1911 in J. N. J e n n i n g s , 1987). V českej lite ratúre ho zdôrazňuje V. P i l o u s (1972). Do tejto genetickej kategórie zaradil P. M i 11 e r (1979,1981) Jeleneckú jaskyňu v Starohorskej doline, dlhú 60 m, čo dokladá existenciou dohora smerujúcich slepých výbežkov. V jaskyni sa uplatnila i modelačná činnosť podzemného toku, čím došlo k rozšíreniu pôvodných priestorov. Uvedený autor podobne hodnotí aj genézu Travertínovej jaskyne v Hájskej doline v Sloven skom krase. Typickým príkladom je Puklinová jaskyňa v Bojniciach (V. L o ž e k, 1967). Vulkanickoexhalačné jaskynné priestory sa na Slovensku vyskytujú iba v Cerovej vrchovine (Ebeczkého jaskyňa, Studňa na Ragáči a Komín na Ragáči). Vytvorené sú v bazaltoch a predstavujú pseudokrasové formy. Najdlhšia Ebeczkého jaskyňa meria 17 m. Ich typickým znakom je existencia prívodných kanálov vulkanických exhalátov, ktoré vznikli pokračujúcou vulkanickou činnosťou po lávových výtokoch a extrúziách, kedy dochádzalo k výronom plynov a pár. Prehriate roztoky vystupujúce pozdĺž puklín medzi brekciami sa blízko povrchu následkom uvoľnenia tlaku náhle zmenili na pary a explóznym rozšírením puklín prenikli na povrch a vytvorili komínovité útva ry. Zatarasením ich ciest brekciami nastali podpovrchové výbuchy, čím vznikli dutiny 7
Obr. 2. Zlomovorútivý charakter Peknej chodby v Jaskyni Mŕtvych netopierov. Foto: M. Eliáš Fig. 2. Fracturalrolling character of "Nice Corridor" in the cavern of "Dead Bats". Photo: M. Eliáš Abb. 2. BruchSturz Charakter des Korridors Pekná chodba in der Hôhle Jaskyňa Mŕtvych netopierov (die Hôhle der toten Fledermäuse). Foto: M. Eliáš
prevažne horizontálneho charakteru. Tieto sa neskôr odkryli denudačnými procesmi. Morfológiu a genézu uvedených jaskýň detailne opisujú Ľ. G a á l a I. E s z t e r h á s (1990). Na základe podobných znakov H. T r i m m e l (1968), A. B ô g l i (1978) a iní autori vyčlenili v rámci vulkanických jaskýň "bublinové jaskyne". 8
EPIGENETICKÉ JASKYNNÉ PRIESTORY
Zo základných typov krasu vymedzených A. A. C i g n o m (1978) na báze roz pustného procesu a počtu zložiek nutných na dosiahnutie rovnovážneho stavu je v Zá padných Karpatoch okrem dosť významného pseudokrasu zastúpený najmä kras a v menšej miere i parakras. Podľa toho delíme korózne jaskynné priestory na kraso vé a parakrasové, z ktorých sa vyskytujú iba bradykrasové jaskynné priestory. Korózne krasové jaskynné priestory vznikajú chemickým rozpúšťaním vápencov a dolomitov. Charakteristické sú pre vadóznu zónu. Tektonické pukliny alebo medzi vrstvové plochy, ktoré predisponovali ich genézu, podmienili "pretiahnutosť" prieč nych profilov pozdĺž týchto geologických diskontinuít. Morfológia pozdĺžnych profi lov je rôznorodá. Okrem priepastí a jaskýň s prevládajúcim vertikálnym rozsahom (priepasti typu "aven" v Slovenskom krase ...) sa stretávame i s jaskyňami horizontál nejšieho charakteru, väčšinou menej rozsiahlymi. Koróznorútivé jaskynné priestory predstavujú väčšinu priepastí typu "light hole" a pôvodne korózne dutiny zväčšené rútením v dôsledku obkorodovania a narušenia stability horninového nadložia podzemným vertikálnym krasovatením (horná časť Silickej ľadnice, Obrovská priepasť na planine Dolný vrch, priepasť Zombor a Jele nia priepasť na Plešivskej planine, Konská diera vo Važeckom krase ...). Sú prejavom pokročilejšieho štádia krasovatenia vadóznej zóny. Korózne bradykrasové jaskynné priestory sú vytvorené v magnezitoch Revúckej vrchoviny a Volovských vrchov. Rozrušením magnezitu, ktoré zintenzívňuje oxidácia železitej prímesy, vzniká oker. Pozdĺž výraznejších strmých tektonických porúch alebo na ich križovaní, intenzívne zásobovaných atmosferickými vodami, sa produkty chemického zvetrávania v priaznivých prípadoch vyplavili, čiastočne i v dôsledku nafárania kavern banskými prácami, čím vznikli voľné dutiny. V menšej miere sú vytvo rené na styku litologicky odlišných hornín dolomitu a magnezitu. Väčšina jaskýň rôznej morfológie, prevažne s prevládajúcim vertikálnym rozmerom priečnych profi lov, sa formovala pod bývalou hladinou podzemných vôd koróznym rozširovaním tektonických puklín (jaskyňa DM7 "Kryštálová", j. Bankov 1 dlhá 44 m, j. Bankov 2 "Jazerná"), miestami sa v menšej miere pripúšťa aj vplyv horizontálneho prúdenia vody (jaskyňa BU2 dlhá 73 m, jaskyňa DM3 "Aragonitová"...). Danou proble matikou sa detailne zaoberajú Ľ. G a á l a P. Ž e n i š (1984), P. Ž e n i š a Ľ. G a á l (1986a, 1986b). Fluviokrasové jaskynné priestory sú vymodelované koróznoeróznou činnosťou vodných tokov autochtónneho (jaskyňa Hučiaca vyvieračka, Hrušovská jaskyňa, j. Zlatá diera...) alebo alochtónneho pôvodu (Demänovský jaskynný systém, Stratenská jaskyňa, j. Javorinka, Jasovská jaskyňa, Bystrianska jaskyňa, Stanišovská jaskyňa, Ponická jaskyňa, j. Veľké Prepadlé ...). Jaskyne vytvorené vo vadóznej zóne majú nevyrovnaný spád, ich charakteristickým znakom sú meandre a vertikálne stupne (Ponorná priepasť na Silickej planine, vstupná časť j. Štefanová č. 1 v Demänovskej doline, podzemné priestory v úseku od Cintorína a Medvedej chodby po tok Demä novky v Demänovskej jaskyni Slobody, horné časti Jaskyne Skalistého potoka, dolné časti j. Starý hrad ...). Ak sa pôvodne freatické priestory tektonickým zdvihom a hĺb kovým zarezaním vodného toku dostali do vadóznej zóny, vytvorili sa kombinované 9
priečne profily chodieb s freatickými tvarmi v hornej a vadóznymi tvarmi v dolnej časti. Toky vo freatickej zóne formujú oválne priečne profily, ktoré bývajú "pre tiahnuté" pozdĺž geologických diskontinuít. Tektonický pokles a sedimentačná akumulačná fáza vedú k vzniku paragenetických tvarov. Z morfogenetického modelu Pr i e p a sť v Si v o m v r ch u SIVY VRCH
5QC m
Obr. 3. Profil hrebeňom Sivého vrchu v Západných Tatrách (A. N e m č o k F. B a l i a k , 1977) s rozsadlinovou priepasťou: 1 granitoidy (paleozoikum), 2 vápence a dolomity (stredný trias), 3 slienité bridlice a vápence (neokóm), 4 dolomity (ladin) a vápence (rét), 5 blokové rozpadliny a blokové pole, 6 akumulácia skalných zrútení, 7 presunová tektonická plocha, 8 šmyková zóna v podloží blokov Fig. 3. Mountain range profile of "Grey Mountain" in the WesternTatras (A. N e m č o k F. B a l i a k , 1977)with gulch abyss: 1 granitoids (Paleozoic), 2 limestones and dolomites (Middle Triassic), 3 marly shales and limestones (Neocomian), 4 dolomites (Ladinian) and limestones (Rhaetic), 5 block rifts and a block field, 6 accumulations of rockfalls, 7 overthrust fault, 8 the shear zóne under blocks Abb. 3. Kammprofi! des Berges Sivý vrch in der Westlichen Tatra ( A. Nemčok F. Baliak, 1977) mit der Bergspalte: 1 Granitoid (Palesoikum), 2 Kalksteine und Dolomitcn (Mitteltrias), 3 Mergelschiefer und Kalksteine (Neokom). 4 Dolomiten (Ladine) und Kalksteine, 5 Blockruinen und Blockfelder, 6 Akkumulation der Felsenstiirze, 7 tektonische Verschiebungsfläche, 8 Gleitzone
D. C. F or d a (1989) týkajúceho sa pozdĺžnych profilov freatických jaskynných priestorov je zdokumentovaný typ priestorov s kombináciou freatických a horizon tálnych úsekov (dolná časť Jaskyne Skalistého potoka, j. Vyvieranie, Brestovská jaskyňa...) a typ ideálne horizontálnych priestorov (j. Domica, úsek Demänovskej jaskyne Mieru od Ružovej galérie po Objavný sifón z Demänovskej ľadovej jaskyne, Jaskyňa nad Kadlubom ...), v rámci ktorého sa pripúšťa vývoj jaskynných úrovní. Najrozsiahlejšie jaskyne Západných Karpát sú fluviokrasového pôvodu (Demänovský jaskynný systém presahuje dĺžku 20 km). Fluviokrasovorútivé jaskynné priestory zahŕňajú pôvodné fluviokrasové dutiny zväčšené rútením v dôsledku narušenia stability horninového nadložia podzemným krasovatením (časti Liskovskej jaskyne, Demänovskej jaskyne Slobody, Demänovskej jaskyne Mieru ...). J. T u l i s a L. N o v o t n ý (1989) upozorňujú i na vplyv seizmickej aktivity a glaciálneho premrznutia masívu (časti Stratenskej jaskyne a Dobšinskej 10
ľadovej jaskyne). Rútenie nastáva prevažne vo vadóznej fáze vývoja jaskynných priestorov. V Stratenskej jaskyni sa však vyskytujú veľké balvany pokryté vrstvou vodných sedimentov, čo svedčí o ich vzniku súčasne s vznikom podzemného priestoru (J. T u l i s L. N o v o t n ý , 1989). Väčšie podzemné priestory vznikajú na križovaní tektonických porúch, pozdĺž ktorých sa naviac uplatňuje korózia stropných častí presakujúcimi atmosferickými vodami, na základe čoho môžeme uvažovať aj ozyxwvutsrponmlkj fluvio krasovokoróznorútivých jaskynných priestoroch (Veľký dóm a Hlboký dóm v De mänovskej jaskyni Slobody ...). Podobne sa to vzťahuje i na Bezodnú ľadnicu na Silickej planine, kde dnom priepasti typu "light hole" preteká vodný tok. Zlomové jaskynné priestory predstavujú pukliny rozšírené tektonickými pohybmi v dôsledku endogénnych procesov. Mnohé chodby v Jaskyni Mŕtvych netopierov sa vzťahujú na strihy zóny horizontálneho alebo šikmého posunu, ktorý dosvedčujú i striá cie na tektonických zrkadlách. Tvary riečnej modelácie sú na zlomových plochách miestami zachované iba v ich dolných častiach, t,j. horná časť podzemného priestoru je ohraničená zlomovými plochami "nepostihnutými" exogénnymi morfogenetickými procesmi. Analogicky sa pripúšťa výskyt podzemných priestorov výlučne tekto nického pôvodu. Jaskyňa je vytvorená v pásmovitej mezozoickej karbonátovej štruktúre, v priestore Kozích chrbtov širokej do 300 m. Jej dominantné črty spôsobil
Obr. 4. Dolná časť zlomovej plochy so stopami fluviálnej modelácie v Jaskyni Mŕtvych netopierov. Foto: M. Eliáš Fig. 4. Lower part of faulted area with traces of fluvial modelling in the cavern of "Dead Bats". Photo: M. Eliáš Abb. 4. Unterer Teil der Bruchfläche mit den Spuren der fluvialen Modellation in der Hohle Jaskyňa Mŕtvych netopierov. Foto: M. Eliáš
11
transtenzný sinistrálny horizontálny posun. Ešte skôr prešla táto štruktúra štádiami poklesov a dextrálneho horizontálneho posunu s výskytom tenzných mostov a prvou generáciou strihov a druhou generáciou fraktúr (M. N e m č o k , 1989). Podľa uvede ného autora boli tektonické frakturácie vytvorené seizmicky v rigidnom prostredí počas intenzívneho treťohorného vulkanizmu v oblasti stredoslovenských neovulka nitov. Jaskyňa Mŕtvych netopierov tvorí labyrint podzemných priestorov dlhý cca 8 000 m pri vertikálnom rozpätí 300 m. Jej súčasťou sú ajzyxwvutsrponmlkjihgfedcbaZY zlomovofluviokrasové, zlomovofluviokrasovorútivé a niektoré iné už charakterizované genetické typy priestorov bez účasti tektonického rozšírenia puklín. Uvažovať treba i o zlomovo koróznych a zlomovokoróznorútivých jaskynných priestoroch. Vysokohorská polo ha podmienila vplyv termomechanického, mrazového zvetrávania na rútivý proces. Podľa P. H o l ú b k a (1994) sú zlomové jaskynné priestory zastúpené aj v priepasti Zadný úplaz v hĺbke 130 až 150 m. Rozsadlinové jaskynné priestory vznikajú gravitačným posunom horninových blokov v rámci deformácie svahov, čo závisí od priaznivej orientácie a kombinácie diskontinuít proti geometrii svahov a hrebeňov skalných a poloskalných horninových komplexov v dôsledku ich erózneho podrezania, styku horninových komplexov s roz dielnymi pevnostnými charakteristikami (plastické vrstvy werfénu, karpatského keuperu, neokómu, albu a pod. v podloží vápencov a dolomitov, pieskové súvrstvia pod bazaltami) porušených zlomovou tektonikou alebo mnohonásobného striedania zvrásnených flyšových a flyšoidných súvrství s rozdielnymi pevnostnými charakte ristikami (A. N e m č o k , 1982). Morfologicky ide o rovné alebo križujúce sa chodby s vyšším a užším priečnym profilom, dlhé i niekoľko sto metrov (Jeskyné v tíech kopcach dlhá 450 m a j . Cyrilka dlhá 300 m v Moravskosliezskych Beskydách, jaskyne v Malej Babej hore, jaskyne pod Jankovcom v Levočských vrchoch ...) alebo užšie priestory vertikálneho charakteru (Knéhynská jeskyné hlboká 70 m v Moravsko sliezskych Beskydách, Priepasť v Kremnických vrchoch, Veľká trhlina na Pohanskom vrchu v Cerovej vrchovine ...). L. N o v o t n ý a J. T u l i s (1990) zaradili do tejto kate górie (cambering) i priepasť Kira v Slovenskom raji, vytvorenú vo vápencoch. Podobne môžeme zaradiť Malokrivánsku priepasť, Priepasť v Strachoch, j. Morňa, Veľkú priepasť na Meškove vo Veľkej Fatre a iné. V krasových územiach sú priazni vé podmienky na genézu rozsadlinových jaskynných priestorov najmä v príkrovových troskách. Vyskytujú sa i na okrajoch planín a v inom exponovanom georeliéfe. Rozsadlinové pohyby v rozvinutom a finálnom štádiu sú sprevádzané rútením, čomu zodpovedajú rozsadlinovorútivé jaskynné priestory (Priepasť v Sivom vrchu, Jaskyňa na Uhliskách vo Veľkej Fatre...). Rútenie je v periglaciálnom prostredí podporené termomechanickými a kryogénnymi procesmi svahovej modelácie. Rozsadlinovokoróznorútivé jaskynné priestory predstavujú rozsadlinové priestory rozšírené koróziou atmosferických vôd a rútením v dôsledku pokročilej šieho štádia gravitačných svahových pohybov, mrazového zvetrávania a obkorodova nia (priepasti na Kresanici v Červených vrchoch ...). V prípade Brzotínskej jaskyne a Novej Brzotínskej jaskyne P. M i t t e r (1988) uvádza, že ide o okrajové gravitačné trhliny Plešivskej planiny premodelované podzemným vodným tokom, bez evorzných vyhĺbenín a rúrovitých chodieb, čo nazna čuje potrebu uvažovať aj o rozsadlinovofluviokrasových jaskynných priestoroch. 12
Obr. 5. Dilatometer TM 1 7 nainštalovaný v Priepasti v Štrochoch vo Veľkej Fatre na zisťovanie intenzity ťahových trhlinových pohybov. Foto: P. Holúbek Fig. 5. Dilatometer TM 1 7 installed in the abyss in Štrochy in the Big Fatra región for the detection of tension joints movements intensity. Photo: P. Holúbek Abb. 5. Dilatometer T M 1 7 aufgestellt in der Schlucht in Štrochy in dern Gebirge Veľká Fatra zur Intensitätsermittlung der Zugrissbewegungen. Foto: P. Holúbek
Pozdĺž úpätia Jasovskej planiny sú vytvorené dolné časti Jaskyne Skalistého potoka, avšak podľa Z. H o c h m u t h a (1989) ich genézu predisponovali okrajové zlomy obmedzujúce planinu. Pri hodnotení genézy Jaskyne na Turolde v Pavlovských vrchoch (P. B o s á k a kol., 1984) sa v dôsledku gravitačného pohybu skalných blokov pripúšťa zmena morfológie 13
pôvodných fluviokrasových chodieb (zúženie alebo rozšírenie), čomu zodpovedá úvaha ozyxwvutsrponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGFEDCBA fluviokrasovorozsadlinových, respektíve fluviokrasovorozsadlinovorúti vých priestoroch. Rozsadlinovosutinové jaskynné priestory majú spodnú časť priečneho profilu vy tvorenú gravitačnou trhlinou, vrchnú časť tvoria balvany sutín a kamenných morí vznik nutých prevažne kryogénnymi procesmi zvetrávania v periglaciálnych podmienkach pleistocénu a blokovou, zosunovou svahovou modeláciou (Labyrintová jaskyňa dlhá 151 m a Jaskyňa v malom kamennom mori I z bazaltov na Pohanskom vrchu v Cerovej vrchovine). Sutinové jaskynné priestory tvoria nepravidelné dutiny v chaoticky usporiadanom sutinovom materiáli rôznej frakcie (niektoré jaskyne na Pohanskom vrchu v Cerovej vrchovine v bazaltovom kamennom mori). Abrázne jaskynné priestory sú pozostatkom modelácie neogénneho mora na úpätí Devínskej Kobyly na juhozápadnom okraji Malých Karpát. Abrázna jaskyňa dlhá 6 m je sčasti vyplnená morskými sedimentami a predstavuje fosílny miocénny útvar (M. M i š í k , 1980). Eróznorútivokryogénne jaskynné priestory sa vzťahujú na genézu Vodopádo vého previsu pri Plášťovciach na Krupinskej planine, ktorý je formovaný koncentro vanou eróziou vodného toku, ulamovaním nadložnej doskovitej vrstvy tufových aglo merátov vlastnou váhou a mrazovým zvetrávaním. Podľa V. P i l o u s a (1982) sa na podložné tufy viaže i sufózia, čo porovnáva s hodnotením genézy Jaskyne v tufoch pri Šahách A. B u r k h a r d t o m (1962). Sufózne jaskynné priestory sú zastúpené v Jas kyni pod Borovou horou pri Zvolene, ktorej časť vznikla vyplavením sypkých podložných sedimentov travertínovej kopy vodami pôvodného prameňa, pričom sa čiastočne rozrušil i travertín (P. M i 11 e r, 1979). Kryogénne jaskynné priestory vznikajú mrazovým zvetrávaním a postupným vyprázdňovaním sedimentov z podzemných priestorov svahovými procesmi vo väzbe na modelačnú činnosť mrazu. P. M i t t e r (1987, 1988) používa termín "stráňové jaskyne", L. N o v o t n ý a J. T u l i s (1990) vyčlenili výmrazový typ jaskýň. Ak ich genézu predisponovala zvislá alebo šikmá tektonická puklina, majú vyšší a užší priečny profil chodby. Nižší a širší tvar podmieňujú medzivrstvové plochy. Častý je kombinovaný vplyv tektonických puklín a medzivrstvových plôch. Okrem štruktúr notektonických faktorov sa na genéze uplatňuje i selektívna denudácia v závislosti od litologického zloženia hornín. DÍžka jaskýň je najviac niekoľko desiatok metrov (Jelenia jaskyňa a Piesková jaskyňa v Gaderskej doline vo Veľkej Fatre ...), zvyčajne sú však kratšie. Vyskytujú sa najmä v horských oblastiach. Vstupné časti mnohých jaskýň inej genézy bývajú viacmenej premodelované účin kom mrazového zvetrávania, čím nadobúdajú charakter koróznokryogénnych, fluviokra sovokryogénnych jaskynných priestorov a pod. Zaujímavý poznatok vzťahujúci sa na genézu pseudokrasovej Jaskyne pod Veľkým Jaseným v Detvianskom predhorí Poľany predkladá Ľ. G a á l (1993). Vytvorená je vo vulkanoklastických andenzitových horninách. Hoci dosahuje malé rozmery (dĺžka 5,8 m, otvor 1,3 x 1,1 m, výška stropu 0,5 až 1 m), z genetického hľadiska predstavuje ojedinelý jav. Ide o dutinu vytvorenú po rozklade a vyvetraní kmeňa stromu z obdo bia sedimentácie vulkanoklastického materiálu zo stredného miocénu. 14
JASKYNE S VIACERÝMI GENETICKÝMI TYPMI PODZEMNÝCH PRIESTOROV
Výskyt genetických heterogénnych typov jaskynných priestorov závisí od stupňa priestorovej diferenciácie parametrov iniciálnej štruktúry, pasívnych a aktívnych faktorov morfogenetického procesu, ako aj od priestorových variantov jeho väzieb voči okolitým územným celkom alebo častiam jaskýň. Ich zastúpenie v jaskyniach ako kontinuálne speleologický priechodných celkoch je rôzne. Pozorujú sa nielen v roz siahlejších jaskyniach, ale sú súčasťou i menších jaskýň. Z morfogenetickej charakteristiky Malej jaskyne za Kancľom v Jánskej doline predloženej P. M i 11 e r o m (1987) jednoznačne vyplýva, že jej vstupnú časť zaberajú fluviokrasovokryogénne a zadnú časť fluviokrasové priestory. Súčasťou Demä novského jaskynného systému sú fluviokrasové priestory invázneho vadózneho typu, typu s kombináciou freatických a horizontálnych úsekov a ideálne horizontálneho typu (P. B e l l a , 1993). Jeho najväčšie priestory (Veľký dóm, Hlboký dóm ...) majú fluviokrasovorútivý, respektíve fluviokrasovokoróznorútivý charakter. Jaskyňa Skalistého potoka pozostáva z fluviokrasových priestorov vadózneho typu (horné časti) a typu s kombináciou freatických a horizontálnych úsekov (dolné časti). Horná časť Silickej ľadnice predstavuje priestor priepastného charakteru typu "light hole", dolná časť fluviokrasové priestory. Jaskyňa na Turolde zahŕňa fluviokrasové, rozsadlinové a fluviokrasovorozsadlinovorútivé priestory (P. B o s á k a kol., 1984). Podobne môžeme hovoriť o mnohých ďalších jaskyniach. V prípade globálnejšieho hodnotenia genézy jaskýň sa musí pristúpiť ku gene ralizácii údajov a poznatkov, v primeranom vzťahu k požadovaným zámerom, a preto sa menej dôležité skutočnosti zanedbávajú. Naopak, detailná geomorfologická analý za musí rozlišovať menšie heterogénne parciálne územné jednotky. Tieto sa interpre tujú na báze monosystémového modelu, jaskyňa ako celok na báze polysystémového modelu výskumu geosystémov. DISKUSIA Za účelom komplexnejšieho chápania predloženej kategorizácie genetických typov jaskynných priestorov v kontexte s novšími názormi na niektoré karsologické problé my genézy jaskýň sa zmienime o problematike terminologického vymedzovania poj mov "endokras" "exokras" a "kras" "pseudokras". Zmienime sa tiež o pojme "poly genéza jaskynných priestorov", ktorý sa v geomorfologickej a našej speleologickej literatúre používa viacvýznamovo. V. N. D u b l j a n s k i j a V. N. A n d r e j č u k (1989) delia na najvyššej hierarchickej úrovni podzemné dutiny na endogénne a exogénne. A. B ô g l i (1978) vyčlenil tieto genetické kategórie v rámci epigenetických jaskýň. Podotýkame, že sa vo väčšine doterajšej literatúry pod exokrasom rozumejú povrchové formy georeliéfu. Pod endokrasom naopak podzemné formy georeliéfu, respektíve časť krasovej krajiny pod úrovňou zemského povrchu a hlbšie situované krasové prostredie litosféry. V rus kej literatúre sa koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov predložil nový prístup interpretácie danej problematiky. 15
Keďže vplyv exogénnej energie je hlavným podmieňujúcim činiteľom vývoja krajin nej sféry, za jej dolnú hranicu sa prevažne považuje dolná hranica zóny hypergenézy. Krasovatenie sa zistilo i vo väčšej hĺbke, avšak v dôsledku endogénnych procesov. Model vertikálnej zonálnosti krasu ( J . A. E ž o v G. P. L y s e n i n V. N. A n d r e j č u k , 1988 in V. N. A n d r e j č u k , 1991a) akceptuje vertikálnu hydro dynamickú zonálnosť zemskej kôry (J. A. E ž o v G. P. L y s e n i n , 1988 in J. A. E ž o v G. P. L y s e n i n V. N. D u b l j a n s k i j V. N. A n d r e j č u k , 1991). Podľa toho sa vyčleňuje exokrasová a endokrasová časť karsosféry. Pojmy "exokras" a "endokras" sú stanovené na základe pôvodu energie procesov, čo je pri genetickej klasifikácii krasu principiálne prvoradé. Potom pojem "exokras" nie je synonymom pojmu "povrchový kras", pretože zahŕňa aj podzemné priestory pod úrovňou zemské ho povrchu nachádzajúce sa v zóne hypergenézy. Pojem "podzemný kras" je obsa hovo širší ako pojem "endokras", t. j. zahŕňa nielen endokrasové, ale i exokrasové pod zemné priestory. Za synonymum pojmu "endokras" sa považuje pojem "hlbinný kras". Známe sú však aj jaskyne v exokrasovej časti karsosféry, ktoré vznikli tektonickými pohybmi v dôsledku endogénnych procesov. Keďže uvedená vertikálna zonálnosť krasu je založená na báze zákonitostí hydrodynamických procesov, nevzťahuje sa na hodnotenie genézy zlomových jaskynných priestorov. Naviac ich pôvodné tvary bývajú zväčšené koróznym, fluviokrasovým alebo rútivým morfogenetickým proce som s exogénnym energetickým potenciálom. Medzi aktívne faktory genézy niekto rých jaskynných priestorov patria v kombinácii procesy exogénneho i endogénneho charakteru s priamym morfogenetickým vplyvom. Preto je diskutabilné jednoznačné vyčleňovanie samostatných kategórií "exokrasové" a "endokrasové jaskynné priestory". Na formovaní jaskynných priestorov v krasových horninách sa okrem korózie veľkou mierou podieľajú mechanické procesy (erózia, rútenie, kryogénne procesy, rozsadlinové pohyby ...). Chemické a fyzikálne rozpúšťanie vedie všeobecne k vzni ku krasových javov v rôznych horninách, mechanické procesy k vzniku pseu dokrasových javov. A. A. C i g n a (1978) naviac delí kras vznikajúci rozpustným pro cesom na viaceré typy podľa počtu zložiek nutných na dosiahnutie rovnovážneho stavu. Skutočnosti, že krasové územia podliehajú aj mnohým morfogenetickým procesom, ktoré modelujú georeliéf nekrasových území, zodpovedá zámer I. G a m s a (1988) o širšie chápanie krasu, presahujúce rámec klasických pohľadov. Podobne F. Š u š t e r š i č (1986) uvažuje pri interpretácii georeliéfu krasu vzhľadom na "model čistého krasu" o "kompetitívnych" a "kompatibilných" geomorfologických procesoch. Pripúšťajúc určité zákonitosti účasti mechanických procesov, upresňujeme v práci z roku 1988 definíciu procesu krasovatenia predloženú L. I. V o r o p a j o v o u a V. N. A n d r e j č u k o m (1985). Konštatujeme, že ide o komplex morfogenetických pocho dov zviazaných s činnosťou vody a ďalších morfogenetických pochodov, vplyv ktorých je usmerňovaný iniciálnou krasovou formou, čím sa vytvára samostatný chronologický systém jednotlivých genetických stavov georeliéfu, respektíve podzemných foriem na území budovanom rozpustnými horninami. Rútenie následkom vytvorenia podzem ných dutín zahŕňajú do procesu krasovatenia aj D. C. F o r d a P. W. W i l l i a m s (1992). Podľa V. N. A n d r e j č u k a (1991b) je vhodné rozlišovať "kras" a "pseudokras" na základe genetického a morfologického kritéria. Genetickému prístupu zodpovedá 16
priestorovočasový komplex procesov vzťahujúci sa na rozpúšťači účinok vody a ním následne iniciované procesy (úzke chápanie: jeden hlavný proces — jeden tvar). Morfologický prístup naviac zahŕňa spektrum iných procesov presahujúcich rámec klasického chápania krasu (široké chápanie: rôzne procesy— rovnaké, respektíve podobné morfologické tvary). Pseudokras sa formuje rôznymi prírodnými morfo genetickými procesmi akceptovanými morfologickým prístupom a presahujúcimi rá mec genetického prístupu. Uvedené názory poukazujú na tendenciu označovať jaskynné priestory vytvorené v krasových horninách rozsadlinovým procesom alebo termomechanickým zvetrá vaním za účasti svahových morfogenetických procesov za pseudokrasové, napríklad P. B o s á k a kol. (1984) v prípade horných častí Jaskyne na Turolde, K. M a i s a R. P a v u z a (1990) v prípade niektorých jaskýň rakúskych krasových území. Podobne D. C. F o r d a P. W. W i l l i a m s (1992) neuvažujú o účasti týchto procesov na genéze prvotných foriem "krasových" jaskynných systémov. Často sa však stretávame s ich koróznym zväčšením, čo vedie k formovaniu kombinovaných typov pseudokrasového i krasového charakteru. Keďže terminologická diskusia týkajúca sa všeobecne akceptovateľného vymedzenia uvedených pojmov nie je skončená, v tejto práci sme nestanovili klasifikačné kritériá na rozlLšenie krasových a pseudokrasových jaskyn ných priestorov, naviac keď je známa existencia "prechodných" morfotvarov a dote rajšie definície zodpovedajú im typickým variantom. P. B o s á k (1988) poznamenáva, že ostrá hranica medzi pseudokrasom a "pravým" krasom vlastne neexistuje a záleží na jednotlivých autoroch alebo školách, ako si tieto pojmy vymedzia a aké procesy budú považovať za dôležitejšie pri genéze čiastkových foriem označovaných za krasové. V Západných Karpatoch sa vyskytujú i jaskyne vytvorené v zlepencoch s vápnitým tmelom (Súľovské vrchy, Dobrovodskoprašnícky zlepencový kras ...), čomu v lite ratúre často zodpovedá pojem "klastokras". Keďže zväčša vznikli "karbonátovou" ko róziou, termomechanickým, selektívnym zvetrávaním alebo ich kombinovaným účin kom s vyprázdnením zvetralín, prípadne rozsadlinovými pohybmi, z hľadiska genézy sú zaradené do kategórií vzťahujúcich sa k týmto morfogenetickým procesom. Na dôvody a potrebu objasnenia správnosti používania pojmu "polygenéza" pri hodnotení genézy jaskynných priestorov, zaznamenaného v našej literatúre od osemdesiatych rokov, avizujeme už v práci z roku 1990. Označovanie jaskýň v kraso vých horninách, na genéze ktorých sa podieľali viaceré súčasne alebo následne pôso biace procesy "nekrasového" charakteru (mrazové zvetrávanie, v niektorých prípa doch však podporené koróziou atmosferických vôd, svahová modelácia vo väzbe na kryogénne procesy ...), často s problematickým určením miery vplyvu jednotlivých procesov, za polygenetické spôsobuje v geomorfologickej praxi určitú terminologickú disproporciu. Predpona "poly" gréckeho pôvodu významovo vyjadruje "mnoho, množstvo, zvýšené množstvo, viacnásobnosť, mnohosť a pod." a má lingvisticky široké uplatnenie. V geomorfológii prevláda používanie tohto pojmu predovšetkým vo vzťa hu na klimatogenetickú koncepciu polygenézy georeliéfu, v rámci ktorej sa kladie dôraz na štúdium klimaticky podmienených generácií tvarov na určitom územnom celku (J. D e m e k , 1987). Analogicky to treba uplatniť i pri geomorfologickom výskume jaskýň, ukazuje sa však žiadúce zahrnúť i samostatné hlavné vývojové fázy s odlišnými morfogenetickými procesmi podmienenými nielen klimaticky, ale aj dy 17 8
6 3 f
jaskyniarst va
0 1 L
'ptovský m u i á i
namikou morfologických systémov v určitej fáze vývoja georeliéfu. P. B o s á k a kol. (1984) charakterizuje štyri vývojové fázy Jaskyne na Turolde. ZÁVER V práci predkladáme kategorizáciu a základnú charakteristiku genetických typov jaskynných priestorov Západných Karpát, prevažnou časťou zaberajúcich územie Slovenska. Vyčlenené sú s dôrazom na druhy morfogenetických procesov, pričom treba detailnejšie posúdiť priamy vplyv endogénnych tektonických pohybov na vývoj podzemných priestorov určitých jaskýň, čomu sa u nás doteraz nevenovala primeraná pozornosť. Na morfologickú stránku genézy jaskynných priestorov poukazujeme len v základných rysoch. Táto závisí od veľa faktorov, čo v podmienkach krasu Západných Karpát načrtáva J. J a k á l (1992). Účasť morfogenetických procesov a interpretácia vývoja morfologických tvarov v priestore a čase tvoria fundament komplexnej morfogenetickej klasifikácie, k postupnému vypracovaniu ktorej chceme prispieť i touto prácou. LITERATÚRA 1. ANDREJČUK, V. N.: Obstanovki razvitija karsta. Obstanovki karstogeneza: glubinnyj karst, endo karst, gidrotermokarst. Tezisy dokladov, Kungur 1991a, s. 92 100 2. ANDREJČUK, V. N.: Opredelenie antropogennogo karsta. Uraľskoe otdelenie AN SSSR Sverdlovsk 1991b 3. BELLA, P.: Geografický výskum krasovej krajiny a jej ochrana. Pamiatky Príroda, 19, Bratislava 1988, č. 4, s. 3 2 3 4 4. BELLA, P.: Teoretické aspekty stanovenia hraníc medzi povrchovými a podzemnými formami relié fu. Slovenský kras, 27, Martin 1989, s. 153 1 6 5 5. BELLA, P.: Súčasný stav a problémy evidencie jaskýň na Slovensku. Slovenský kras, 28, Martin 1990, s. 139164 6. BELLA, P.: Poslanie a návrh základnej koncepcie geoinformačného systému o jaskyniach. Slovenský kras, 29, Martin 1991, s. 83 1 0 5 7. BELLA, P.: Poznámky ku genéze Demänovského jaskynného systému. Slovenský kras, 31, Martin 1993, s. 4 3 5 3 8. BELLA, P. ZELINKA, J.: Jaskyne najsevernejšej časti Stodôlky v Demänovskej doline. Slo venský kras, 28, Martin 1990, s. 9 24 9. BOSÁK, P. a kol.: Krasové jevy na vrchu Turold u Mikulova. Studie ČSAV, Academia, Praha 1984, č. 5 10. BOSÁK, P. a kol.: Jeskyňárství v teórii a praxi. SZN, Praha 1988 11. BÔGLI, A.: Karsthydrographie und physische Speläologie. SpringerVerlag, Berlin Heidel berg New York 1978 12. BURKHARDT, R : Jaskyňa v tufech u Šahu na Slovensku. Československý kras, 13, Academia, Praha 1962, s. 2 1 9 2 2 0 13. CIGNA, A. A.: A Classification of Karstic Phenomena. International Journal of Speleology, 10,1, UIS, 1978 14. D E M E K J Obecná geomorfologie. Academia, Praha 1987 15. DROPPA, A.: Prehľad preskúmaných jaskýň na Slovensku. Slovenský kras, 10, Martin 1973, s. 1 1 1 1 5 7 16. DUBLJANSKIJ, V. N. ANDREJČUK, V. N.: Speleologija (Terminologija; svjazi s drugimi naukami, klassifikacija polostej). Uraľskoe otdelenie A N SSSR, Kungur 1989 17. DUBLJANSKIJ, V. N. ANDREJČUK, V. N.: Poverchnostnyj, podzemnyj, glubinnyj karst. Obstanovki karstogeneza: glubinnyj karst, endokarst, gidrotermokarst. Tezisy dokladov, Kungur 1991, s. 5 5 6 4
18
18. EŽOV, J. A. LYSENIN, G. P. DUBUANSKIJ, V. N. ANDREJČUK, V. N. : Glubinnyj karst, endokarst, gidrotermokarst. Obstanovki karstogeneza: glubinnyj karst, endokarst, gidrotermo karst. Tezisy dokladov, Kungur 1991, s. 4 1 3 19. FORD, D. C.: Charakteristiky jeskynních systému vzniklých rozpouštením karbonátových hornin. Knihovna ČSS, sv. 16, Praha 1989 20. FORD, D. C. WILLIAMS, P. W.: Kast Geomorphology and Hydrology. Chapman & Hall, Lon don New York Tokyo Melbourne Madras 1992 21. GAÁL, Ľ.: Jaskyňa pod Veľkým Jaseným nový genetický typ pseudokrasovej jaskyne na Slovensku. Sinter, č. 1, SMOPaJ, Lipt. Mikuláš 1993 22. GAÁL, Ľ. ESZTERHÁS, I.: Pseudokrasové jaskyne Cerovej vrchoviny otázky genézy a rozší renia. Slovenský kras, 28, Martin 1990, s 71 1 0 2 23. GAÁL, Ľ. ŽENIŠ, P.: Jaskyne v magnezitoch Dúbravského masívu. Spravodaj SSS, 15, Martin 1984, č. 4, s. 3 1 1 24. GAMS, I.: A New Definition of Karst. Resource Management in Limestone Landscapes, Sydney 1988, s. 165 1 7 1 25. HOCHMUTH, Z.: Priepasti na Meškove vo Veľkej Fatre. Slovenský kras, 12, Martin 1974, s. 222231 26. HOCHMUTH, Z : Krasové javy centrálnej časti Veľkej Fatty. Slovenský kras, 24, Martin 1976, s. 147 1 5 7 27. H O C H M U T H , Z.: Súčasný stav výskumu jaskýň Červených vrchov. Slovenský kras, 20, Martin 1982, s. 1 9 4 7 28. H O C H M U T H , Z.: Výsledky speleopotápačského prieskumu jaskyne Skalistý potok. Slovenský kras, 27, Martin 1989, s. 3 1 6 29. H O C H M U T H , Z.: Novšie poznatky z prieskumu jaskyne Skalistý potok a morfológia častí obja vených v rokoch 1989 1990. Slovenský kras, 30, Martin 1992, s. 3 1 5 30. HOLÚBEK, P.: Nové poznatky o jaskyni Zadný úplaz vo vysokohorskom krase Červených vrchov. Slovenský kras, 32, Martin 1994, s. 133 1 3 9 31. IVANOVÁŠALINGOVA, M. MANÍKOVÁ, Z.: Slovník cudzích slov. SPN, Bratislava 1983 32. JAKÁL, J.: Genetičeskie tipy peščer Slovakii i ich svjaz s reľefom, litologiej i tektonikoj. Slovenský kras, 11, Martin 1973, s. 3 1 3 33. JAKÁL, J.: Krasový reliéf a jeho význam v geomorfologickom obraze Západných Karpát. Geogra fický časopis, 35, Bratislava 1983, č. 2, s. 160 1 8 3 34. JAKÁL, J.: Štruktúrnogeologické a paleoklimatické podmienky vývoja podzemného krasu Západných Karpát. Rukopis, 1992 35. JENNINGS, J. N.: Karst Geomorphology. Basil Blackwell, Oxford New York 1987 36. LANGE, A. L.: Geometrical Basis for Cave Interpretation. Bulletin of The National Speleological Society, 22,1,1960, s. 77 84 37. LEHOTSKÝ, R : Kras a pseudokras Devínskych Karpát. Diplomová práca, PvF U K Bratislava 1992 38. LOUČEK, D.: Ďumbírsky velehorský kras. Rozpravy ČSAV, rada MPV, 66, sešit 3, Praha 1956 39. LOŽEK, V.: Puklinová jeskyné v Bojnicích. Československý kras, 18, Praha 1967, s. 114 1 1 5 40. MAIS, K. PAVUZA, R : Ku r/, e mitteilung uber Pseudokarsterscheinungen in einigen Ôsterreichis chen Karstgebieten. Knihovna ČSS, sv. 23,4. sympózium o pseudokrasu, Praha 1990, s. 8 2 9 1 41. MIŠIK M.: Miocene sinter crusts /speleothems/ and calcrete deposits from neptunian dykes, Malé Karpaty Mts. Geologický zborník Geologica Carphatica, 31, Bratislava 1980, č. 4, s. 495 512 42. MITTER, P.: Reliéf na travertínoch Slovenska. Záverečná správa, M S K Lipt. Mikuláš 1979 43. MITTER, P.: Výskum krasu Gaderskej doliny a Blatnickej doliny. Výskumné práce z ochrany prírody, 3A, Bratislava 1980, s. 61 92 44. M I T T E R P.: Karst Phenomena on Some Travertíne Localites of Czechoslovakia. European Regional Conference on Speleology, Proceedings, vol. 2, Sofia 1981, s. 320 324 45. M I T I E R P.: Geomorfologická rajonizácia krasu Malých Karpát. Slovenský kras, 21, Martin 1983, s. 3 34 46. MITTER, P.: Dobrovodskoprašnícky zlepencový kras. Slovenský kras, 21, Martin 1983, s. 199 207 47. M I T T E R P.: Frost Features in the Karst Región of the West Carpathian Mountains. Permafrost, Proceedings of the Fourth International Conference, Fairbanks Alaska. National Academy Press, Wasington, D. C. 1983, s. 8 6 1 8 6 5 48. MITTER, P.: Niektoré poznatky o modelačnej činnosti mrazu v krasových územiach Západných Karpát. Spravodaj SSS, 18, Martin 1987, č. 1 2, s. 3 7 49. MITTER, P . : Speleologický výskum krasových javov Plešivskej planiny. Výskumné práce z ochrany prírody, 6A, Bratislava 1988, s. 75 95 19
50. MITTER, P.: Vlijanie gravitacionnych dviženij na razvitie karsta gornych massivov na primere slovackich Karpat. Problems of Karst of Mountainous Countries, Proceedings of the International Symposium of Speleology, Tbilisi Tskhaltubo Sukhumi (1987). Mecneriaba, Tbilisi 1989, s. 132 1 3 6 51. MITTER, P.: Chránený prírodný výtvor Jaskyňa Mŕtvych netopierov návrh projektu ochrany. ÚŠOP, Lipt. Mikuláš 1990 52. NEMČOK, A.: Zosuvy v slovenských Karpatoch. Veda, Bratislava 1982 53. NEMČOK, M.: Štruktúrnotektonické pomery karbonátového komplexu Trangošky a Jaskyne Mŕtvych netopierov. Rukopis, 1989 (archív SMOPaJ, Lipt. Mikuláš) 54. NEŠVARA, J.: Deformace krasových masívu Západních Karpat. Sborník geol. véd, Hydro geológie Inženýrská geologie, sv. 11, Praha 1974, s. 177192 55. NOVOTNÝ, L. TULIS, J.: Prehľad speleologickej preskúmanosti pracovného územia oblastnej skupiny Slovenskej speleologickej spoločnosti Spišská Nová Ves. Slovenský kras, 28, Martin 1990, s. 215 236 56. PAVLARCÍK, S.: Zbojnícka jaskyňa v Kurčínskej Magure. Spravodaj SSS, 14, Lipt. Mikuláš 1983, č. 3, s. 6 8 57. PAVLARČÍK, S. PEŠKO, M.: Prejavy recentných pohybov v Medvedej jaskyni v Malej Fatre. Slovenský kras, 21, Martin 1983, s. 209 215 58. PILOUS, V.: Pénovcové konštruktívni' vodopády. Sborník ČSSZ, 77, Praha 1972, č. 4, s. 311 321 59. PILOUS, V.: Pseudokrasové dutiny v neovulkanitech jižního Slovenska. Československý kras, 32, Academia, Praha 1984, s. 75 81 60. PRIKRYL, Ľ. V.: Pseudokrasové formy v okolí Súľova a Hričova. Slovenský kras, 5, Martin 1965, s. 8 1 9 6 61. ŠUŠTERŠIČ, F.: Model čistega krasa in nasledki v interpretaciji površja. Acta carsologica, 1415, Ljubljana 1986, s. 5 9 7 0 62. ŠUŠTERŠIČ, F.: S čim naj se ukvarja speleologija. Naše jame, 33, Ljubljana 1991, s. 73 85 63. TRIMMEL, H.: Hóhlenkunde. Friedr. Vieweg & Sohn, Braunschweig 1968 64. TULIS, J. NOVOTNÝ, L.: Jaskynný systém Stratenskej jaskyne. Martin 1989 65. URBÁNEK, J Pokus o interpretáciu geomorfologického javu. Geografický časopis, 25, Bratislava 1973, č.l, s. 6 2 6 66. URBÁNEK, J.:Geomorfologický proces alebo koncepcia pohybu v geomorfológii. Geografický časopis, 26, Bratislava 1974, č. 3, s. 205 227 67. VÍTEK, J.: Morfogenetická typizace pseudokrasu v Československu. Sborník ČSGS, 86, Praha 1981, č. 3, s. 153165 68. VÍTEK, J.: Typy pseudokrasových tvaru v karpatských neovulkanitech. Knihovna ČSS, sv. 10, 2. sympózium o pseudokrasu, Praha 1989, s. 97 99 69. VOROPAJ, L. I. ANDREJČUK, V. N.: Osobennosti karstovych landšaftov kak geosistem. Černovickij gosudarstvennyj universitet, Černovcy 1985 70. WAGNER, J.: Vývoj a morfologie pseudokrasových forem vnéjšího flyšového pásma Západních Karpat. Československý kras, 34, Academia, Praha 1984, s. 7 5 8 1 71. WAGNER, J. a kol.: Jeskyné Moravskoslezských Beskyd a okolí. Knihovna ČSS, sv. 17, Praha 1990 72. WHITE, W. B.: Geomorphology and Hydrology of Karst Terrains. Oxford New York 1988 73. ŽENIŠ, P. GAÁL, Ľ.: Nové jaskyne v magnezitoch Slovenského rudohoria. Spravodaj SSS, 17, Martin 1986a, č. 1 2, s. 41 47 74. ŽENIŠ, P. GAÁL, Ľ.: Magnesite karst in the Slovenské rudohorie Mts. (Czechoslovakia). Comunicacions, 9° Congraso International de Espeleologia, 2, Barcelona 1986b, s. 3 6 3 9 Adresa autora: RNDr. Pavel Bella, SMOPaJ, Školská 4, 031 01 Liptovský Mikuláš Recenzoval: Doc. dr. Zdenko Hochmuth, CSc., Dr. Ľudovít Gaál
20
Došlo: 17. marca 1993
GENETIC TYPES CAVES SPACES T H E WEST CARPATHIANS S u m m a r y The most extensive caves usually consist of various morphological parts, which are sometimes diffe rent also from genetic point of view. Therefore some caves represent combination of several genetic types of underground spaces, while the rate of their representation is variable. The categorization of genetic types must comply generally valid logical criteria of classification, which is in the contrast with the evalua tion of cave genesis in the works concerning partial territories of the West Carpathians. The material surroundings of lithosphere is the bearer of georeliéf form. The development of geomorphological process causing rise and change of geomorphological object form, depends on several factors. F. Šusteršič (1984) in the frame of theoreticmethodologic consideration about speleogenesis differentiates initial structures, passive and active factors. What is more, it is necessaiy to consider the space disposition as another dependent factor. "The Initial Structure" represents space configuration of structuraltectonic and geological disconti nuities (expressive tectonic fractures and ruptures, junction of karst and nonkarst rocks, including interbed impermeable layers and similar.), which enable forming and primordial effect of geomorpho logical processes and following rise of morphoforms. The lithologic qualities of rocks belong among "passive factors", then less expressive fructuring and bedding, while geomorphological value of rocks can be summarily discussed. They influence the rate of geomorphological process effect and direct the development of morphoforms, prevailingly of lower taxo nomic range. In the case of "active factors" they are hydrological processes, including physical and chemical qualities of water and hydrological regime in the interconnection to corrosive and corrosiveerosive (fluviokarst) effect, collapsing gulch movement, expansive endogenic tectonic movements, thermomechanical weathe ring, some processes of slope modelling, volcanicexhalation processes and similar. This category also contains tectonic movements influencing indirectly fluvial morphogenetic process, on which its erosive or accumulative reliefform expression is dependent. Active and inactive morphogenetic processes in cave spaces are also considered. Under "space disposition" we understand alogenic position of karst, where morphogenetic processes are bound to allochthone water courses, and space configuration of karst territorial parts, respectively parts of caves with certain specific qualities which influence the development of underground spaces in other parts of the caves. Suitable classification criteria of genetic classification of cave spaces in the West Carpathians are considered to be active factors, which are, if necessary, completed by passive factors on lower taxonomic level in some cases. The categories of cave spaces genetic types in the West Carpathians: 1. syngenetic cave spaces travertíne crater cave spaces travertíne cave spaces of constructive waterfalls reffering to the formation of travertíne cascades volcanicexhalation cave spaces 2. epigenetic cave spaces corrosive karst cave spaces corrosivecollapsing cave spaces corrosive bradykarst cave spaces in magnesites fluviokarst cave spaces fluviokarstcollapsing cave spaces fluviokarstcorrosivecollapsing cave spaces faulted cave spaces faultedfluviokarst cave spaces faultedfluviokarstcollapsing cave spaces faultedcorrosive cave spaces faultedcorrosivecollapsing cave spaces gulch cave spaces gulchcollapsing cave spaces gulchcorrosivecollapsing cave spaces gulchfluviokarst cave spaces
21
fluviokarstgulch cave space fluviokarstgulchcollapsing cave spaces gulchtalus cave spaces talus cave spaces abrasive cave spaces as vestiges of Neogene sea modelling erosivecollapsingcryogenic cave spaces internal erosive case spaces cryogenic cave spaces corrosivecryogenic cave spaces fluviokarstcryogenic cave spaces cave spaces formed by decay and weathering of the tree trunks from the periód of sedimentation of volcanoclastic andesite rocks from the middle Miocene. The occurence of genetically heterogenic types of underground spaces in caves depends on the degree of space differentiation of initial structure parametres, passive and active factors of morphogenic process as well as on space variations of its interconnections with surrouding territorial parts or parts of caves. As the combination of processes of exogenous and endogenous character with the direct morphogenic influence belongs among genetic factors of some cave spaces, it is problematic to discuss unambiguous designation of independent categories of "exokarst" and "endokarst" cave spaces. Mechanical processes participate to a great extent in the formation of cave spaces in karst rocks. Seve ral authors tend to designate the spaces formed by gulch movement or thermomechanical weathering with the participation of slope morphogenetic processes to be pseudokarst. But we often meet their corrosive enlargement which leads to the formation of combined types of pseudokarst and karst charac ter. As the discussion about terminology is not concluded, we have not stated the criterion of classi fication of how to distinguish karst and pseudokarst cave spaces, and what is more, when the existence of "temporary" morphoforms is know, and the present definitions correspond to their typical variants. The participation of morphogenic processes and the interpretation of the development of morpho logic forms in space and time create fundamental complex of morphogenetic cave spaces classification, the gradual elaboration of which we want to contribute to with this work.
22
Slovenský kras XXXII 1994
KRASOVÉ A PSEUDOKRASOVÉ JASKYNE DEVÍNSKYCH KARPÁT ROMAN LEHOTSKÝ
Die komplexe karsologische Erforschung vom Gebiet Devínske Karpaty, vom westlichsten Karstgebiet der Slowakei, brachte infolge dessen bunten geologischen Baues interessante Ergebnisse. Es wurden hier 14 Karst sowie 8 Pseudokarsthôhlen registriert. Die Hohle Medzivrstvová jaskyňa (165,5 m) ist die längste von ihnen. Aus dem Pseudokarst verdienen die Hôhlen eine Aufmerksamkeit, die durch die Abrasionstätigkeit des neogenen Meeres modelliert wurden. Neben der geomorphologischen Charakte ristík des Gebietes wurde auch der Oberflächenkarst und das Vorkommen diverser Sinterformen bearbeitet.
Územie Slovenska, ktorého značná časť je budovaná karbonátovými horninami, umožnilo vznik krasu v rozsahu, v akom ho už v súčasnosti z väčšej časti poznáme. Predstavuje okolo 2 700 km 2 ( M a ž ú r , JE. J a k á l , J , 1969) a je v ňom doteraz zaregistrovaných viac ako 3 100 jaskýň. Často sa však nevenuje dostatok pozornosti, alebo sa úplne zabúda na niektoré malé, na prvý pohľad takmer bezvýznamné kraso vé územia, ku ktorým sme mohli donedávna priradiť aj južnú časť Malých Karpát^ Devínske Karpaty. Napriek svojej malej rozlohe sa v nich nachádza pomerne veľké množstvo jaskýň. VYMEDZENIE ÚZEMIA Študované územie Devínskych Karpát (celé v katastrálnych hraniciach hl. mesta SR Bratislavy) je zo severu ohraničené cestou spájajúcou Devínsku Novú Ves a Dúb ravku, zo severovýchodnej a východnej strany spojnicou medzi Dúbravkou, cestnou križovatkou Patrónka (GÚDŠ) a celou Mlynskou dolinou, z južnej, juhozápadnej a zá padnej strany štátnou hranicou s Rakúskom, ktorá prebieha stredom riek Dunaja a Mo ravy, až po Devínsku Novú Ves (obr. 1). PREHĽAD LITERATÚRY Všetky doterajšie práce sa krasom Devínskych Karpát zaoberali len čiastočne. Pokiaľ sa v nich nachádza aj opis pseudokrasu, je považovaný za kras, alebo sa jednoducho ku krasu priraďuje bez zohľadnenia genézy a východiskovej horniny. Prvú zmienku o krase s. s. Devínskych Karpát môžeme nájsť v práci J. K o u t k a a V. Z o u b k a (1936b). Spomínajú malé jaskynky v skale nad riekou Moravou južne od Devínskej Novej Vsi (ide o Abráznu jaskyňu). O p i s u j ú tiež krasové dutiny a trhliny 23
Obr. 1. Krasové a pseudokrasové jaskyne Devínskych Karpát Fig. 1. Karst and pseudokarst caves of Devín Carpathians Abb. 1. Karst und Pseudokarsthählen in Devínske Karpaty
v lome Denova na severnom úpätí Devínskej Kobyly a nad ním nevýrazné škrapy (ide o lom bývalej Štokeravskej vápenky; K o u t e k, J . Z o u b e k , V . , 1936a). F. K e l e (1970) vo svojej práci, ktorá je geomorfologického zamerania, uvádza škrapy, závrty a krasové doliny. Opisuje tu aj jeden profil s výskytom terra rossy. Žiaľ, ani po osobnej konzultácii s autorom sa nepodarilo niektoré z výskytov bližšie loka lizovať. Je to spôsobené aj zmenami, ktoré nastali v priebehu 24 rokov (zasutenie, zarastanie vegetáciou atď.). M. M i š í k (1976) opisuje v lome na úpätí kopca s vodojemom pri rieke Morave príboj ovú j askynku a na rozdiel od J . K o u t k a a V . Z o u b k a (1936b) udáva jej vznik abráziou a celok považuje za pobrežný zrub. V tejto, ako aj v neskoršej práci (Mišík, M., 1980), sa zaoberá výskytom neptunických dajok, súvisiacich priamo s kra som. Táto téma však presahuje rámec zamerania príspevku, ktorým je predovšetkým podať prehľad známych jaskýň nachádzajúcich sa na území Devínskych Karpát, preto sa ňou nebudeme podrobnejšie zaoberať. 24
Zatiaľ jediné čisto speleologické zameranie má práca P. M i t t e r a (1983). Nájde me tu prvé geomorfologické rozdelenie krasu Devínskych Karpát s charakteristikami jednotlivých regiónov, s vymenovaním a stručným opisom ôsmich jaskýň (dve v Devín skej Novej Vsi, ostatné v Devínskom hradnom vrchu). Ani tu nebola otázka genézy jaskýň zohľadnená a všetky jaskyne sú automaticky pokladané za krasové. V roku 1984 sme vypracovali stručnú správu o Medzivrstvovej jaskyni (starý názov Zlepencová). Pre úplnosť spomenieme prácu zemepisnej olympiády M. C a l t í k a (1989) a dip lomovú prácu E. S t r a ň á k o v e j (1990), v ktorých sú uvedené viaceré nesprávne údaje. Okrem týchto prác sa v literatúre s opisom regionálneho výskytu krasu skromne nachádzajú aj niektoré ďalšie zmienky o krase Devínskych Karpát. GEOLOGICKÉ A TEKTONICKÉ POMERY Malé Karpaty sú spolu s Hundsheimskými kopcami v Rakúsku najzápadnejším výbežkom karpatského oblúka. Tvoria prechod medzi Západnými Karpatmi a Al pami ( M a h e ľ , M., 1983). Podľa tektonického členenia Západných Karpát patria Malé Karpaty do pásma jadrových pohorí, ale poznatky získané za posledné roky menia význam tohto zariadenia. Na stavbe Devínskych Karpát sa podieľajú útvary paleozoika, mezozoika, terciéru a kvartéru (Ko u t e k, J . Z o u b e k , V., 1936a,b; V a š k o v s k ý , J. a kol., 1987). Paleozoikum tvorí podstatnú časť juhovýchodnej polovice Devínskych Karpát. Keďže sú tu najrozšírenejšími horninami granity, granodiority, fýlity, rôzne bridlice a arkózové droby, je pre kras a pseudokras nevýznamné. Mezozoikum je v študovanej oblasti pomerne pestro zastúpené. Spodný trias predstavujú lavicovité a doskovité kremence a zlepence. V strednom triase sú to ma sívne, zriedkavo lavicovité, často intraklastové brekciovité dolomity s polohami vápencov, na ktorých ležia masívne, miestami dolomitické vápence a doskovité vápence s polohami dolomitov. Horniny vrchného triasu (lumachelové vápence rétu) sú zachované vo forme klastov v liasových brekciovitých vápencoch. Podľa novšieho nálezu rétskej fosílnej fauny vo Weitovom lome môžeme však predpokladať, že tu budú vrchnotriasové horniny zastúpené vo väčšom rozsahu. Keďže sa od spodnej jury v tatridnom mezozoiku bratislavského príkrovu preja vujú odlišnosti, vyčlenili sa dve litostratigrafické jednotky: devínska a borinská. V de vínskej jednotke, ktorá predstavuje študované územie, sú to brekciovité, miestami aj biodetritické a kalové vápence, dolomity a vápencovodolomitické brekcie liasového veku s hojnými úlomkami rostier belemnitov. Tvoria bezprostredné nadložie karbo nátov triasu, často vo forme neptunických dajok alebo výplní puklín. Najvyšším členom jury sú slaboslienité vápence s rohovcami a ílovité bridlice zaradené do malmu, ktoré sú opísané spolu s kremitými vápencami spodnej kriedy z kameňolomu južne od Devínskej Novej Vsi. Terciér je na území Devínskych Karpát zastúpený hlavne v geomorfologickej časti Devínska Kobyla. Je tvorený neogénnymi sedimentami, ktoré z hľadiska genézy patria Viedenskej panve a Malým Karpatom. Spodný a stredný báden je známy len z výplní 25
špált v lome bývalej Štokeravskej vápenky. Vrchný báden je tu zastúpený širokou škálou hornín: konglomeráty, mikrokonglomeráty karbonátové a kremencové, piesky s lavicami pieskovcov a vložkami štrkov, vápnité aleurity až piesky a lito tamniové vápence. Nemožno nespomenúť bohatý výskyt fauny, ktorá je pre tento stupeň charakteristická. Sarmatské horniny tvoria vždy geomorfologicky výrazné plošiny. Sú to vápnité a pestré íly, ale hlavne piesky a pieskovce, typické oolitické a machovkovoserpulové vápence. Aj tento stupeň je charakteristický veľkým množstvom, aj keď monotónnej fauny. Jediný výskyt panónu ( V a š k o v s k ý , I. a kql., 1987) je uvádzaný JV od Devínskej Novej Vsi. Ide o vápnité a pestré íly a piesky. Kvartérne deluviálne, eolickodeluviálne, fluviálne, fluviálnojazerné a iné sedi menty sú na území Devínskych Karpát na rôzne veľkých plochách a v rôznych hrúb kach. Ide o sutiny kamenité, piesčité, hlinité a navzájom kombinované, wúrmské vápnité spraše a prachové hliny, štrky, piesčité štrky a piesky (prevažne vo forme riečnych terás), hliny a antropogénne navážky. Hlavné tektonické štruktúry vznikli počas hercýnskej a mladšej alpínskej oroge nézy. Terajší štruktúrnotektonický charakter Devínskych Karpát je daný od začiatku bádenu, neskôr už len dotváraný zdvihmi za vzniku sústav zlomov. V kvartéri už tektonické procesy nedosiahli väčšiu intenzitu, aby mohli tento charakter výraz nejšie ovplyvniť. Prevládajúci smer mladších zlomov je SZ JV a tieto sú dodnes aktívne. Správnosť novopredkladanej hypotézy o prevrátenej ležatej vráse, ktorá by mala zahŕňať celú severozápadnú polovicu Devínskych Karpát ( P l a š i e n k a , D., 1991), sa potvrdila až v súčasnosti. GEOMORFOLOGICKÉ A HYDROGRAFICKÉ POMERY Študované územie v zmysle regionálneho geomorfologického členenia Slovenska ( M a z ú r , E . L u k n i š , M., 1978) patrí do geomorfologického celku Malé Karpa ty, ktoré predstavujú tektonicky vyzdvihnutú morfoštruktúru ohraničenú zlomami prevažne SV J Z smeru. Devínske Karpaty sú v rámci tohto celku geomorfologickým podcelkom morfologicky oddeleným výraznou depresiou charakteru priekopovej prepadliny Lamačskou bránou, ktorá je už ich súčasťou ( D a n e š , J., 1931; H r o m á d k a , J., 1933). Devínske Karpaty pozostávajú zo štyroch geomorfologických častí Devínska Kobyla, Bratislavské predhorie, Lamačská brána a Devínska brána, ktoré sú od seba oddelené sústavou výrazných zlomov. DEVÍNSKA KOBYLA je západnou časťou Devínskych Karpát. Je homolovitého tvaru (starý názov Thebner Kogl) s najvyššie položenou rovnomennou kótou 514 m n. m. a sústavou niekoľkých plošín prevažne neogénneho veku. Práve mimoriadne pestrá geologická stavba tejto časti výrazne ovplyvnila tvorbu reliéfu (K e 1 e, F., 1970). BRATISLAVSKÉ PREDHORIE ako južná časť Devínskych Karpát je tvorená tromi kryhami Škarice, Starého Gruntu a Bratislavská ( V a š k o v s k ý , I. a kol., 1987). Z geologického hľadiska ide o kryštalinikum a sedimenty neogénu a kvartéru. Najvyššou kótou je Švábsky vrch (363 m n. m.). Povrch je značne zarovnaný, s výraznými plošinami. Na okrajoch sú úvaliny a hlbšie zarezané doliny. DEVÍNSKA BRÁNA tvorí spojenie medzi Devínskymi Karpatmi a Hundsheim skými kopcami na rakúskej strane, ktoré sa taktiež priraďujú k Západným Karpatom. 26
Ide o tektonickú depresiu, ktorou preteká rieka Dunaj. Zo západnej strany je ohra ničená spojnicou Bratislavymesta a obce Berg a z východnej strany spojnicou Devín Hainburg an der Donau. Je to rovina s miernym sklonom v smere toku rieky. Vyplne ná je fluviálnymi sedimentami. LAMAČSKÁ BRÁNA je spojením medzi Pezinskými a Devínskymi Karpatmi. Má klinovitý tvar prechádzajúci približne Dúbravkou, Lamačom a Horským parkom. Zastú pené sú tu sedimenty kvartéru a čiastočne neogénu. Celkove je študované územie hydrograficky pomerne chudobné. Odvodňované je niekoľkými potokmi, ktoré ústia priamo do Dunaja, alebo odvodňovacími kanálmi do rieky Moravy (Karloveský potok, Mokrý jarok, Dúbravský potok, čiastočne Vydrica a iné). Smer toku väčšiny z nich bol tektonicky predisponovaný. KRASOVÉ FORMY Kras Devínskych Karpát bol zaradený E. M a z ú r o m a J. J a k á l o m (1969) do krasu hrástí a vrásovozlomových kombinovaných štruktúr a vyčlenený v rámci geomorfologického členenia krasových území Malých Karpát P. M i t t é r o m (1983). Tento autor kras Devínskych Karpát delí na kras Devína a kras Devínskej Kobyly. Pretože prieskum študovaného územia priniesol nové poznatky, je potrebné toto rozdelenie doplniť o kras Hrubého brehu. Celú oblasť možno považovať za merokras. POVRCHOVÉ FORMY
V Devínskych Karpatoch k nim možno priradiť škrapy, závrty a krasové údolia. Škrapy sa vyskytujú pomerne zriedkavo. Sú puklinovitého typu, vždy vyplnené kvartérnymi zvetralinami a zarastené vegetáciou. Tvoria niekoľko desiatok m veľké škrapové polia. Dosť často sa prejavujú na stupňovitých výčnelkoch vrstiev dolo mitických vápencov a vápencov. Vyskytujú sa na severných a severozápadných svahoch Devínskej Kobyly, hlavne v oblasti nad lomom bývalej Štokeravskej vápenky. Celkove sú veľmi slabo vyvinuté. Na študovanom území sa nachádza aj takmer 40 metrov dlhá línia závrtov, nachádza júcich sa asi 200 m juhozápadne od kóty 378 a 100 m západne od kóty 434, v nad morskej výške okolo 425 m n. m. Ide o 7 závrtov, z nich najväčší má priemer 9 m, štyri majú priemer do 6 m a zvyšné do 3 m. Vznikli na styku spodnotriasových kremencov a zlepencov so strednotriasovými masívnymi a doskovitými vápencami. Ďalšie dva závrty opisuje F. K e l e (1970) v blízkosti kóty 352. Ich pravosť však bude potrebné ešte overiť sondážnymi prácami. Krasové doliny sa nachádzajú po celom severnom okraji Devínskych Karpát. Z nich najhlbšia má charakter kaňonu s vápencovými stenami vysokými do 40 m a dĺž kou takmer 1 km. Je suchá a jej plochšie svahy, ako aj dno sú značne zasutené. V sutine môžeme nájsť bloky, ale aj menšie úlomky strednotriasových vápencov, brekcie tme lene sintrom a ojedinele aj spodnotriasové kremence. Ústi do nej menšia bočná dolinka s výraznými koróznymi tvarmi, ktoré vytvárajú previsy. Ostatné krasové doli ny takúto veľkú hĺbku nedosahujú a sú podstatne kratšie. 27
P O D Z E M N É FORMY
Medzivrstvová jaskyňa (1). Nachádza sa pod kótou 315 (Hrubý breh). Vytvorená je v pieskovcoch s vápnitým tmelom, oolitických, lumachelových a nubekuláriových vápencoch, patriacich okrajovému vývoju stredného sarmatu ( B u d a y , T. C a m b e l , B. M a h e ľ , M., 1962). Celkove má jaskyňa charakter labyrintu vzájomne poprepájaných chodieb, ktoré vytvárajú niekoľko uzavretých okruhov a tri väčšie siene ( príloha). DÍžka chodieb predstavuje viac ako 165 m. Ide o výrazne hori zontálnu jaskyňu s priemernou výškou priestorov nepresahujúcou 1,5 m. Strop je tvorený niekoľko metrov hrubými sarmatskými vápencami. Steny sú z pieskovcov tmelených vápnitým tmelom a lokálne až zo štrkov. Dno jaskyne vypĺňajú piesky a bloky horniny. Na základe terajších poznatkov o tejto lokalite môžeme vysloviť hypotézu o jej vzniku, ktorý bol výrazne ovplyvnený litologickým charakterom sedimentov. V kvarté ri (pleistocén?) pretekala údolím medzi dnešnou Dúbravkou a Karlovou Vsou rieka, ktorá sa postupne zarezávala a vytvorila údolie rozdeľujúce pôvodne plošne veľkú "platňu" sarmatských vápencov na viac častí. Jedna z nich sa nachádza pri kóte 264 (Nad sitinou) a ďalšia na opačnej strane už opisovaného údolia, v ktorej je aj Medzivrstvová jaskyňa. Prerezaním tejto "platne" došlo v nej k zmene napätia a jej následnému popraskaniu. Dokazujú to pukliny v strope jaskyne, ktoré sú orientované prevažne v smere S J a SSZ JJV a sú paralelné so smerom údolia. Takto vzniknu tými puklinami, ako aj samotným priesakom sa dostáva zrážková voda do pieskovcov a v nich rozpúšťaný vápnitý tmel odplavuje do väčších hĺbok. Dôkazom o prebiehaní tohto procesu sú tenké vrstvičky sintrov na spodnej strane okruhliakov nachádzajú cich sa v pieskovcoch. Okrem toho je potrebné spomenúť bývalú povrchovú ťažbu piesku v bezprostred nom okolí jaskyne, ktorý sa až do výroby priemyselných práškov používal na umýva nie riadu. Môžeme tak predpokladať, že opisovaná jaskyňa bola náhodne nájdená pri ťažbe a na tento účel aj čiastočne využívaná. Z tohto dôvodu treba rátať aj s jej umelým rozširovaním, na čo poukazuje charakter niektorých priestorov. Jaskyňa v Stokeravskej vápenke (2). Bola odkrytá počas ťažby a nachádza sa v dolomitických piesčitých vápencoch až dolomitoch v bývalom kameňolome Stoke ravskej vápenky (obr. 2), medzi Dúbravkou a Devínskou Novou Vsou. Ide o pomerne malú, 16 m dlhú jaskyňu (obr. 4), výrazne korózneho charakteru. Viazaná je na ten istý styk hornín ako už zmienená línia závrtov. Jej dno je čiastočne vyplnené kvar térnymi sedimentami a blokmi horniny. Vznikla pomerne plytko pod povrchom a je takmer suchá. Len v jej zadnej časti sa tvoria drobné hríbovité sintre, ktoré sú pre ňu charakteristické (obr. 3). Na genézu značne vplývala aj vzájomná poloha uvedených hornín s bezprostredne susediacimi kremencami, v dôsledku ktorej sa tu uplatnila silná kontaktná korózia. Pieskovcová jaskyňa (3). Asi 100 m južne od svetoznámej paleontologickej lokality Sandberg sa nachádza malý, 5 m vysoký odkryv v litotamniových piesčitých vápencoch a pieskovcoch bádenu. Úzky, na puklinu viazaný vchod je v jeho ľavej dolnej časti. Má nadmorskú výšku 246 m. Vstupná oválna chodba úzkej, mierne stúpajúcej horizontálnej jaskyne je zakončená malou sieňou, čiastočne umelo rozší 28
Obr. 2. Vchod jaskyne v Štokeravskej vápenke. Foto: R. Lehotský Fig. 2. Entrance into the lime works cavern of Stokeravská. Photo: R. Lehotský Abb. 2. Hóhleneingang in der Kalkbrennerei Stokerava. Foto: R. Lehotský
renou. Celková dĺžka jaskyne je 10, 9 m (obr. 5). Vznikla pravdepodobne priesakom a rozpúšťaním vápnitého tmelu zrážkovými vodami. Je bez sintrovej výzdoby. Neznáma jaskyňa (4). Táto jaskyňa bola pri úprave cesty spájajúcej Devín s De vínskou Novou Vsou zasypaná. Asi hlavným dôvodom na jej likvidáciu bola blízkosť štátnych hraníc s Rakúskom. Značku jaskyne na tomto mieste nájdeme v základnej
Obr. 3. Hríbovitý sinter z jaskyne v Štokeravskej vápenke. Foto: Osvald Fig. 3. Mushroom sinter from the cavern in the Stoke ravská lime works. Photo: Osvald Abb. 3. Pilzsinter aus der Hóhle in der Kalkbrennerei in Sto kerava. Foto: Osvald
29
jaskyňa V Š t o k e r a v s k e j vápenke 2
2 '
Meral: Le+*ot»ký.ĎurVa.N«voŕ!(,Martonovi4 Kreslil: Lehot»ký.Ďurka Sto* k: 7.3.1992
v c h o d 1 . 5 m
Obr. 4. Fig. 4. Abb. 4
PIESKOVCOVÁ
J A S K Y Ň A
PO ZDLZN Y PROFIL
0 PRIECNY PROFIL
2
b 2
Obr. 5. Fig. 5. Abb. 5.
30
5 m
1 i i i i i
Zameral: T. Ourka, E.Durkova, R.Lehotský Mopa vykazuje stav k Z7 6 1987
mape ČSSR 1:10 000 a okrem toho jej existenciu potvrdili aj miestni občania. Bola vytvorená v strednotriasových vápencoch. Severná jaskyňa (5). Tak ako všetky nasledujúce korózne jaskyne sa nachádza v Devínskom hradnom vrchu (obr. 6, 9 a 11), ktorý je tvorený brekciovitými vápenca mi a dolomitmi stredného triasu a vápencovodolomitickými brekciami s fragmentá rni rostier belemnitov, ktoré potvrdzujú ich liasový vek. Táto úzka puklinová jaskyňa (obr. 9) vznikla na jeho severnom úpätí. Vzdialená je len niekoľko metrov od chodní ka a nachádza sa v nadmorskej výške 142 m. Má dĺžku 4,9 m. Smerom dovnútra sa zužuje. V strope puklina neprielezne pokračuje. Na stenách sú ostrovčekovité zvyšky starých sintrov. Previsová jaskyňa (6). Ďalšia jaskyňa sa nachádza J Z od predošlej a predstavuje subvertikálny rozšírený priestor v hornej časti pukliny. Na stenách tejto 5,7 m dlhej jaskyne sú zachované zvyšky starých sintrov. Nová jaskyňa (7). Táto 4,9 m jaskyňa je situovaná pod vrcholovou časťou Devínskeho hradného vrchu. Taktiež ide o vertikálnu puklinovú jaskyňu. Vtáčia jaskyňa I (8). Malá, 4,5 m jaskynka je čiastočne viazaná na puklinu. Sezónne ju využívajú na hniezdenie vtáky.
Obr. 6. Severná stena Devínskeho hradného brala s vyznačením vchodov do jednotlivých jaskýň. Foto: R. Lehotský Fig. 6. Northern wall of Devín Castle Rock where entrances into individual caverns are marked. Photo: R. Lehotský Abb. 6. Die nôrdliche Wand des DevínBurgfelsens mit der Bezeichnung der Eingänge in einzelne Hôhlen. Foto: R. Lehotský
Jaskyňa Tunelová
Obr. 7. Abb. 7.
32
Z0T>«*"0< L^oltky. Ďurtta. Nevarí* jatkyAo vydoluje itov k 7 .5.1992
33Â
Brána pod Panenskou baštou (9).zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJI Ide o priechodný priestor na rozšírenej pukline nachádzajúci sa priamo pod Panenskou baštou. Výrazne je modelovaný a dotváraný aj mrazovým zvetrávaním dolomitickej horniny. Má dĺžku 3,7 m. Tunelová jaskyňa (10). Priestorovo najväčšia jaskyňa Devínskeho hradného vrchu dlhá 11,5 m a dosahujúca maximálnu výšku 8,8 m (obr. 7). Prechádza celým hradným vrchom. Okrem zvyškov starých sintrov sú na stenách miestami aj bradavičnaté sintre. Jej južný vchod je murovaný a tvorí ho malá gotická brána pochádzajúca zo 17. storočia. V spodnej časti je čiastočne vyplnená kvartérnymi sedimentami s eolic kou prímesou. Jej nadmorská výška je 190 m. Vyúsťuje do nej niekoľko menších ko róznych dutín. Jaskyňa Pod citadelou (11). Vytvorená je ako súčasť výraznej subvertikálnej pukli ny, približne v polovici jej dĺžky. Má 6,3 m a jej steny sú pokryté bradavičnatými sintrami. Jaskyňa Pri amfiteátri (12). Ide o pomerne tesnú puklinovú krasovú jaskyňu, ktorá dosahuje dĺžku 6, 25 m. Dno jaskyne je vyplnené autochtónnymi jemnozrnnými zvetralinami, drobnými úlomkami karbonátových hornín a alochtónnymi prachovými hlinami svetlohnedej farby. Súčasťou výplne je aj síranová mineralizácia, a to vo forme bielych kôr, povlakov a izolovaných kryštálov epsomitu ( L e h o t s k ý , R . Ž e n i š , P., 1994).
Obr. 10. Južná stena Devínskeho hradného brala s vyznačením vchodov do jednotlivých jaskýň. Foto: R. Lehotský Fig. 10. Southern wall of Devín Castle Rock where entrances into individual caverns are marked. Photo: R. Lehotský Abb. 10. Die sudliche Wand des DevínFelsens mit der Bezeichnung der Eingänge in einzelne Hôhlen. Foto: R. Lehotský .
34
Obr. 11. Krasové a pseudokrasové jaskyne Devínskeho hradného vrchu Fig. 11. Karst and pseudokarst caves of Devín Castle Hill Abb. 11. Karst und Pseudokarsthóhlen des Berges Devín
Vtáčia jaskyňa II (13). Vznikla v mieste kríženia dvoch mohutných tektonických porúch. Dlhá je 4,4 m a sú v nej zaznamenané bradavičnaté sintre. Múrová jaskyňa (14). Ide o 6,3 m dlhú jaskyňu (obr. 8), ktorá je vo vrchnej časti doplnená murivom. Stekajúca voda tu vytvára niekoľko cm hrubú sintrovú kôru a o jedinele aj pôvodné, do 16 cm dlhé, aj keď značne poškodené, ešte živé stalaktity. Jaskyňa je ukončená strmo stúpajúcou a zužujúcou sa puklinou. V študovanej krasovej oblasti bolo zaznamenaných aj niekoľko zaujímavých výsky tov sintrov rôzneho typu. Jeden z nich je aj z lokality Sandberg v Devínskej Novej Vsi. V jeho pravej časti sme pozorovali sekundárnu výplň úzkych, do niekoľko centimetrov hrubých, subvertikálnych až vertikálnych puklín v bádenských pieskov coch a piesčitých vápencoch. Ide o snehobiele povlaky a kôry obličkovitých až hroznovitých tvarov. Na miestach kríženia puklín a v ich rozšírených častiach je vidi 35
teľná aj vrstevnatosť (paralelne s puklinou), typická pre sintre. Tieto sú v hrubších partiách sfarbené do žlta. Opisovaná sintrová hmota svojím vzhľadom veľmi pripo mína aragonit. No výsledky rtgpráškovej analýzy skúmaného minerálu túto domien ku nepotvrdili. Získaný súbor hodnôt dnkia príslušných intenzít je v dobrej zhode s publikovanými údajmi (JCPDS, 1974) pre minerál kalcit. V odobratých vzorkách na ploche sintrov sú viditeľné drobné ihlanovité perimorfózy po bližšie neurčenom mineráli. Ďalší prejav krasovatenia ja zaznamenaný na lokalite "Bonanza", v kameňolome bývalej Štokeravskej vápenky. Vyskytujú sa tu tzv. mäkké sintre, ktoré tvoria povlaky do 8 mm a impregnácie. V geologickom profile tejto lokality (P. H o 1 e c J . K l e m b a r a Š. M e s z á r o š , 1987) je jeho najväčšie zastúpenie vo vrstve číslo 5. Autori z nej uvádzajú bielu vápnitú masu, ktorá tvorí rozdrobené konkrécie. Ide práve o mäkké sintre, ktoré impregnujú piesčitú vrstvu. Mäkké sintre boli nájdené aj v Medzivrstvovej jaskyni. No na rozdiel od lokality "Bonanza" nie sú "živé". Mäkké sintre takéhoto charakteru boli opísané V. C í l k o m a D . K o l o u š k o m (1990) ako "fosílne". V Devínskych Karpatoch sa bežne stretávame aj s bradavičnatými sintrami, zara ďovanými k supraterestrickosubaerickým vápencom (K o v a n d a, J., 1971). Ide o vy zrážame CaCOs, vznikajúce hlavne na spodných plochách úlomkov karbonátov. Najčastejšie sú hruškovitého tvaru a veľkosti do 1 cm. Ich tvorba je viazaná na skú manom území hlavne na výskyt karbonatických hornín triasu, ale aj na vápence a pies kovce s vápnitým tmelom, patriace sarmatu. V už opisovanom kaňonovitom kraso vom údolí, nad lomom bývalej Štokeravskej vápenky, dochádza tmelením horni nových úlomkov bradavičnatými sintrami až k vzniku sutinových brekcií. PSEUDOKRASOVÉ FORMY Na území Devínskych Karpát je známy epigenetický pseudokras s prevahou tekto nických a abráznych pochodov. Pri hodnotení genézy pseudokrasových jaskýň použí vame typizáciu J. V í t k a (1978, 1981) doplnenú o abrázne jaskyne podľa T r i m m e l a ( R o d a R a j m a n in J a k á l , J . a kol., 1982). Jaskyňa Biele skaly (15). Nachádza sa v opustenom kameňolome Biele skaly, ktorý bol otvorený vo vápnitých pieskovcoch a piesčitých zlepencoch vrchného bádenu. Situovaný je približne 200 m západne od kóty 290 a 400 m severovýchodne od kóty 460 v mieste označovanom ako Zakopané. Môžeme v ňom vidieť transgresný prechod z vrchného bádenu do sarmatu, ktorý dokazujú veľké oválne balvany kremencov a vá pencov. V strednej časti lomu sa nachádza úzky vertikálny vchod do neveľkej, takmer 5 m dlhej preudokrasovej jaskyne "Biele skaly" s neprielezným pokračovaním. Zadná časť tejto pukliny je zrejme vysoká až 10 m. Jaskyňu môžeme klasifikovať ako kombi novanú, a to typmi rozsadlinovým a puklinovým. Vznikla pravdepodobne počas ťažby alebo v krátkom čase po nej. Vyťažením horniny došlo k zmene napätia a gravi tačnému poklesu obrovského bloku v ľavej časti kameňolomu. Opisovaná jaskyňa je vytvorená práve priestorom vzniknutým po jeho odvalení. Čiastočne je vyplnená kvartérnymi sedimentami. Jej vchod je v nadmorskej výške 365 m. Kremencové jaskyne I V (16 20). Nachádzajú sa asi 100 m JZ od kóty 352, južne od kameňolomu bývalej Štokeravskej vápenky v nadmorskej výške 360 368 m. Ide o skalný útvar vysoký 8 m a dlhý 50 m, donedávna považovaný morfologicky za 36
tvrdoš, ktorý budujú lavicovité a doskovité kremence a zlepence spodného triasu. Pri podrobnejšom prieskume nachádzame množstvo abráznych tvarov. V spodnej časti sú výraznejšie, do 1,5 m vysoké previsy a vyššie sa vytvorilo aj päť jaskýň "Kre mencová I V". Tieto boli predisponované tektonicky a vznikali abráznou činnosťou neogénneho, presnejšie bádenského a sarmatského mora. Priebeh jaskyne Kremencová I je v tvare písmena U. Má dva vchody, ktoré sú navzájom prepojené a orientované na juhovýchodnú stranu. Situovaná je na ľavej strane tohoto pobrežného zrubu a dosahuje dĺžku 6,1 m. Jaskyňa Kremencová II má charakter skalnej brány a je teda priechodná. Dlhá je takmer 5 m a jej vchody sú orientované na sever a juhovýchod. Čiastočne je vyplnená kvartérnymi sedimentami. Jaskyne Kremencová III V sú malé jaskyne previsového charakteru s vchodmi orientovanými na severovýchod. Len jaskyňa Kremencová IV je zakončená subverti kálnym vyústením na povrch. Ani jedna z posledných troch jaskýň nepresahuje dĺžku 3 metre a okrem hliny a blokov kremencov neobsahuje ďalšiu výplň.
Abrázna jaskyňa (21). Je situovaná na južnom konci Devínskej Novej Vsi v stene bývalého kameňolomu asi 20 m nad úrovňou cesty spájajúcou Devínsku Novú Ves s Devínom. Jej vchod leží v nadmorskej výške 169 m. Vznikla v titónskych, slabo slie nitých bridliciach. Je známa.od nepamäti. M. M i š í k (1976) ju označil za príbojovú, vymodelovanú bádenským morom a skalný útvar ako pobrežný zrub. Jaskyňa tvorí šikmý previsový priestor, ktorý vznikol na tektonickej poruche ( M i t t e r , P., 1983). Dlhá je takmer 8 m, široká 3 m a výška stropu je do 4 m. Jej dno mierne stúpa a sme rom dovnútra sa jaskyňa zužuje (obr. 12). Výplňou sú prevažne piesky (miestami 37
šikmo zvrstvené), menej štrky a úlomky vápencov, ktoré sú čiastočne spevnené sekundár nym kalcitom. Z paleontologického hľadiska sú piesky a v nich sa nachádzajúce ílovi té vložky, ktoré tvoria priamo výplň tejto jaskyne, sterilné. Jaskyňa Skalná brána (22). Opisovaná pseudokrasová jaskyňa sa nachádza na západnom výbežku Devínskeho hradného vrchu a bola pomenovaná ako "Skalná brána" ( M i t t e r , P., 1983). Je dlhá viac ako 5 m a vysoká 4 m. V podstate ide o gravi tačné odvalený veľký blok strednotriasového dolomitického vápenca, ktorý tak vytvo ril pseudokrasovú rozsadlinovú jaskyňu. V hornej časti je doplnená hradným muri vom. ZÁVER Na základe doteraz známej literatúry o krase (pseudokras nebol ešte spracovaný) na území Devínskych Karpát a následnom prieskume a výskume podávame komplex nú charakteristiku krasu a pseudokrasu tejto časti Malých Karpát. Zaznamenaných bolo 22 jaskýň, z toho 14 krasových (tab. 1) a 8 pseudokrasových (tab. 2). Zaoberali sme sa aj povrchovým krasom, kde bol zaznamenaný výskyt škráp, závrtov a kraso Tab. 1. Krasové jaskyne Devínskych Karpát NADMORSKÁ VÝŠKA (m n. m.)
N Á Z O V JASKYNE Medzivrstvová j. v Štokeravskej vápenke Pieskovcová Neznáma Severná Previsová Nová Vtáčia I Brána pod Panenskou baštou Tunelová j. Pod citadelou j. Pri amfiteátri Vtáčia II Múrová
CELKOVÁ DĹŽKA (m) 165,50 16,50 10,90
307,70 230 246 143 142 165 195 178 146 190 198 185 201 196
KATASTRÁLNE Ú Z E M I E Dúbravka Devínska Nová Ves
4,90 5,70 4,90 4,50 3,70 11,50 6,30 6,25 4,40 6,30
Devín
Tab. 2. Pseudokrasové jaskyne Devínskych Karpát N Á Z O V JASKYNE Biele skaly Kremencová I Kremencová II Kremencová III Kremencová IV Kremencová V Abrázna Skalná brána
NADMORSKA VÝŠKA (m n. m.) 365
360 368
169 143
38
CELKOVÁ DĹŽKA (m) 4,60 6,10 4,80 2,05 2,35 1,60 7,90 5,10
KATASTRALNE ÚZEMIE
Devínska Nová Ves
Devín
vých dolín. Pozornosť sme venovali aj rôznym sintrovým formám. Priebežne sa vyho tovili mapy jednotlivých jaskýň a ich identifikačné karty. Aj týmto príspevkom chce me rozšíriť poznanie krasu a pseudokrasu Slovenska. LITERATÚRA 1. BUDAY, T. CAMBEL, B. MAHEĽ, M., 1962: Vysvetlivky k prehľadnej geologickej mape ČSSR 1:200 000, M33XXXV, M33XXXVI, WienBratislava. Geofond, Bratislava, 248 s. 2. CALTÍK, M., 1989: Malokarpatský kras. Manuskript. Archív autora, Bratislava, 258 s. 3. CÍLEK, V. KOLOUŠEK, D., 1990: Mineralogické výzkumy v Českém krasu. Československý kras, 41. Academia, Praha, s. 7 24. 4. DANEŠ, J., 1931: Ke studiu Malých Karpat po stránce geologické a geomorfologické. Sborník prírodovedného odboru Slov. vlastivedného múzea v Bratislave za rok 1924 1931. Bratislava, s. 1 7 1 9 . 5. HARMAN, M. DERCO, J., 1976: K problematike mineralógie a genézy mäkkých sintrov zo slovenských jaskýň. Slovenský kras, 14. Osveta, Martin, s. 6 1 8 1 . 6. H R O M Á D K A , J., 1933: Zemepis okresu bratislavského a malackého sv. 1. Vlastivedný sborník okresu brat. a malac., diel II. Bratislava, s. 23209. 7. JAKÁL, J. a kol., 1982: Praktická speleológia. Osveta, Martin, 380 s. 8. KAHAN, Š. ŠAJGALÍK, J. M O C K R , 1973: Die geologische Verhältnisse des Areala der Burg Devín von dem Gesichtspunkt seiner Sanierung. Acta geologica et geographica Universitatis Come nianae, Geologica Nr. 26. Bratislava, s. 243 266. 9. KELE, F., 1970: Geomorfologické pomery oblasti Devínskej Kobyly a priľahlých území v južnej časti Malých Karpát. Manuskript. Archív autora, Bratislava, s. 4 1 4 6 . 10. KOUTEK, J. ZOUBEK, V., 1936a: Zpráva o geologických studiích a mapování v okolí Bratisla vy. Vestník Státního geologického ústavu Československé republiky, XII. Praha, s. 67 78. 11. KOUTEK, J. Z O U B E K V , 1936b: Vysvetlivky ke geologické mape v merítku 1:75 000, list Bratislava 4758. Knihovna Státního geologického ústavu Československé republiky, sv. 18. Praha, s. 70 92. 12. KOVANDA, J., 1971: Kvartérní vápence Československa. Sborník geologických véd, antropozoi kum, rada A, sv. 7. ÚÚG, Praha, s. 71 72. 13. LEHOTSKÝ, R., 1984: Zlepencová jaskyňa. Manuskript. Archív autora, Bratislava, 3 s. 14. LEHOTSKÝ, R., 1992: Kras a pseudokras Devínskych Karpát. Manuskript. Katedra geol. a pa leontológie PvF UK, Bratislava, 94 s. 15. LEHOTSKÝ, R. ŽENIŠ, P., 1994: Epsomit z lokalít Devínskych Karpát. Slovenský kras, 32. Osveta, Martin, s. 61 70. 16. MAHEĽ, M., 1983: Beziehung Westkarpaten Ostalpen, Position des Úbergangsabschnittes Devíner Karpaten. Geol. Zborník Geologica Carpathica, 34, 2. Bratislava, s. 131 149. 17. MAZÚR, E. JAKÁL, J., 1969: Typologické členenie krasových oblastí na Slovensku. Slovenský kras, 7. Osveta, Martin, s> 5 40. 18. MAZÚR, E. LUKNIŠ, M., 1978: Regionálne geomorfologické členenie Slovenskej socialistickej republiky. Geografický časopis, 30, 2. Veda, Bratislava, s. 101 125. 19.zyxwvutsrponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGFEDCBA MIŠÍK M., 1976: Geologické exkurzie po Slovensku. SPN, Bratislava, s. 18 34. 20. MIŠÍK M., 1980: Miocene sinter crusts (speleothems) and calcrete deposits from neptuniar dykes, Malé Karpaty Mts. Geol. zborník Geologica Carphatica, 31,4. Bratislava, s. 495 512. 21. MITTER, P., 1983: Geomorfologická rajonizácia krasu Malých Karpát. Slovenský kras, 21. Osveta, Martin, s. 3 3 4 . 22. PLAŠIENKA, D., 1991: Devín Castle cliff (edícia KONFERENCIE, SYMPÓZIA, SEMINÁRE). In Malé Karpaty mts., Geology of the AlpineCarpathian junction, Smolenice 1991. GÚDŠ, Bratislava, s. 40. 23. Selected Powder Diffraction Data for Minerals, 1974. JCPDS, Philadelphia, 833 s. 24. STANKOVIANSKY, M., 1982: Geomorfologické pomery krasových území Malých Karpát. Zborník referátov z geomorfologickej konf. Karlova Univerzita, Praha, s. 223 241. 25. STRAŇÁKOVÁ, E., 1990: Krasový reliéf Malých Karpát. Manuskript. Katedra fyzickej geografie, Bratislava, 177 s. 26. VAŠKOVSKÝ, I. a kol., 1987: Stručné vysvetlivky ku geologickej mape 1:25 000, Veľká Bratislava sever (prvý variant). Čiastková záverečná správa. GÚDŠ, Bratislava, 133 s.
39
27. VAŠKOVSKÝ, I. a kol., 1988: Veľká Bratislava sever. Geologická mapa 1:25 000. GÚDŠ, Bra tislava, 2 s., 9 máp. 28. VÍTEK J., 1978: Typy pseudokrasových jeskyní v ČSR Československý kras, 30. Academia, Praha, s. 17 28. 29. VÍTEK, J., 1987: Morfogenetická typizace pseudokrasu v Československu. Sborník ČSGS, 81, 3. Academia, Praha, s. 153 165. Adresa autora: Mgr. Roman Lehotský, Prírodovedecká fakulta UK, Mlynská dolina, 842 15 Bratislava Recenzoval: RNDr. Pavel Bella
Došlo: 10. apríla 1993
KARST AND PSEUDOKARST CAVES O F T H E DEVÍN CARPATHIANS S u m m a r y The contribution presents complex characteristics of karst and pseudokarst in the Devín Carpathians. The area under research is situated on the territory of the Slovák capital Bratislava and represents the southern tip of the Small Carpathians with the highest altitude 514 (Devínska Kobyla). They were the geological structures and the varied representation of Mesozoic and Tertiary rocks that enabled the rise of karst and pseudokarst in relatively large quantities. So far there was only one speleologically directed work by P. Mitter (1983) which was devoted to this territory and which do not render sufficiency of information through its global view. The karst of the Devín Carpathians was placed among the karst of horsts and kink fold combined structures (Mazúr Jakál, 1969) and divided geomorphologically into the karst of Devín and the karst of Devínska Kobyla. The division is completed with the karst of Hrubý breh and the whole territory under research is considered to be merokarst. From surficial karst forms we recorded karren of rupture type, 40 m long line of sinks and karst valleys, the largest of which has a canyon character. 14 smaller caves represent underground karst forms. The longest of them (165,5 m) is a horizontál Sublayer cave (1) formed in Sarmatian sandstones and limestones. A hypothesis about its rise is enclo sed in this contribution. However, it is necessary to point out that it was probably made wider artificially for the purposes of sand exploitation. The cave V Štokeravskej vápenke (2) is situated in dolomite lime stones and dolomites of Middle Triassic. It is a 16 m long cave, formed by contact corrodion with charac teristic mushroom sinters. About 100 m to the south from the worldknown paleontological locality Sandberg there is an entrance to Pieskovcová jaskyňa (3). The narrow rupture cave in lithotamnious and Baden sandy limestones is without sinter decorations. When the road was regulated Neznáma jaskyňa (4) was filled up. AU other expressively corrosive caves are situated in the Devín Castle Hill which, in these places, is formed by breccia limestones and dolomites of Middle Triassic and by Lias limestone dolomite breccias. They are the caves: Severná, Previsová, Nová, Vtáčia I a II, Brána pod Panenskou baštou, Tunelová, Pod citadelou, Pri amfiteátri and Múrová (5 14). For its forms Tunelová cave is the most interesting, and Múrová for its decorations. In the cave Pri amfiteátri sulphate mineralization with isolated ciystals of epsomite was described (Lehotský Ženiš, 1994). Sinters of various types were also recorded. They are old sinter crusts, soft and papillate sinters and one local presence of talus breccias. In the territory of the Devín Carpathians an epigenetic pseudokarst is wellknown whose origin was caused mainly by tectonic and abrasive processes. The cave Biele skaly (15) is located in a deserted quarry which was opened in Baden and Sarmatian sandstones and limestones. It is created by a narrow vertical rupture and it can be classified as a gulchrupture type. Not far from this locality, in quartz and conglomerates of the Lower Triassic are modelled 5 caves Kremencová I V (16 20). They originated on tectonically predisposed places through abrasive activities of Baden and Sarmatian seas and none of them is longer than 6,1 m. The cave Kremencová II has a character of a rock arch. Another cave which was also formed by abrasions of Baden sea (Mišík, 1976) represent overhang space situated on the southern end of Devínska Nová Ves. It is Abrázna jaskyňa (21) 8 m long, the top wall is 4 m high. The last wellknown locality of the Devín Carpathians pseudokarst is the cave Skalná brána (22). It forms the western projection of the Devín Castle Hill and represents gravitationally dumped block of Middle Triassic dolomite limestone. It is of a gulch type. This contribution also wants to enlarge our knowledge of the Slovák karst and pseudokarst.
40
Slovenský kras XXXII 1994
BAHENNÍ ŽELEZNÉ RUDY V KRASOVÝCH VÝPLNÍCH LOMU GOMBASEK VE SLOVENSKÉM KRASU VÁCLAV CÍLEK JAROSLAVA BEDNÁŔOVÁ
1. ÚVOD V rámci interního grantu ČSAV "Krasové sedimenty: fosilní záznam klimatických oscilací a zmén prostredí" jsme béhem tŕí sezón v letech 1990 92 zkoumali krasové výplne vétšiny lomu Slovenského krasu. Za zatím nejvýznamnéjší výsledek studia považujeme nález závrtu vyplneného nepŕemísténým souvrstvím sladkovodní svrchní kŕídy (palynologická analýza M. S v o b o d o v á , Geologický ústav ČSAV) na horní etáži lomu Hosťovce na Dolném vrchu, který jednoznačné dokazuje existenci dobre vyvinutých krasových jevu ve Slovenském krasu již pf ed asi 70 milióny let (viz J a k á 1, J . , 1983, Č i n č u r a , J . , 1989, M i c h a l í k , J . , a Č i n č u r a , J . , 1992). Kromé toho jsme shromáždili vétší soubor postupé zpracovávaných vzorku ( C í l e k , V . , a T i p k o v á , J . , 1990, C í l e k , V., a B e d n á r o v á , J . , 1993, v tiskú), mezi nimiž duležité místo patrí nálezum deskovitých železných rud v lomu Gombasek, které mají význam pro posouzení vývoje krajiny Slovenského krasu v dlouhém období tfetihor, kdy se vytváf ely základní rysy vétšiny našich krasových oblastí (B o s á k, P . , 1990). 2. NÁLEZOVÉ OKOLNOSTI Oba velké činné lomy Slovenského krasu Včeláre i Gombasek sice trestu hodným spusobem poškozují krajinu CHKO Slovenský kras, ale na druhou stranu poskytují jedinečné profily krasovými sedimenty, které často pŕedstavují klíč k pozna ní histórie krasu. Z Gombaseckého lomu pocházejí duležité nálezy svrchnékŕídových hornin zapadaných do závrtu ( M e l l o , J . , a S n o p k o v á , P . , 1973). Tyto horniny jedná se o šedočerné stŕípkovité se rozpadající uhelné jílovce a prachovce, které se místy stfídají s flyšoidními polohami pevných svetlých prachovcu s karbonátovým tmelem a organickou uhelnou drtí, je dodnes možné v lomu nalézt zejména na instruktivním profilu na "Malé gombasecké jehle", tj. v tesné blízkosti nápadného 41
antropogenního tvaru pilííe ve strední části lomu. Nové byly svrchnekfídové horniny odkryty na horní etáži j en asi 7 m pod okraj em planiny. Na radé dalších míst se pravdepodobné dííve značné rozšírené prachovce a jílovce sladkovodní svrchní kfídy zachovalý v podobe preplavených zvétralin. V lomu Včelá re j sme pozorovali, jak šedočerné jílovce zvétrávají na hnedé hliny, které se blízko povrchu v zóne intenzivního výparného transportu méní na rudohnédé jemnozemé až typické sedimenty terra rossového typu. Predpokladáme, že duležitá část pestrých terr Slovenského krasu vznikala právé zvétráním svrchnékŕídového souvrství. Deskovité bahenní železné rudy se nalézají zejména ve strední části lomu jižné od "Velké gombasecké jehly". Charakteristicky jsou vázány na souvrství hutných hnedých jílú a žlutavé rezavých terr. Detailní stratigrafie nálezu není zatím možná, protože študo vané krasové výplné jsou postiženy zaklesáváním a mají tudíž chaotický charakter typický pro vétšinu starých krasových výplní (Rudice v Moravském krasu, Český kras obecné).
Obr. 1. Nalezištč sladkovodních, kíídových hornín leží na tzv. "Malé gombasecké jehle" v prední části snímku. Černá místa jsou tvorená uhelným jílovcem anebo kontaktními limonity lemujícími okraje kraso vých depresí Nápadné skalisko uprostred snímku označujeme jako "Velkou gombaseckou jehlu". Foto: V. Cílek Fig. 1. Locality of fresh water chalk rocks is situated on the so called "Small Gombasek Needle" in the front part of the photo. Black spots are formed by carbonaceous shale or contact limonites lining the edges of karst depressions. The striking rock in the middle is called "Big Gombasek Needle". Photo: V. Cílek Abb. 1. DerFundort vom SusswasserKreidengestein liegt auf der sog. "Kleinen GombasekNadel" im vorderen Teil der Abbildung. Schwarze Stellen werden durch Argilit oder Kontaktlimoniten am Rand d e r Karstdepression gebildet. D e r auffallende Felsblock wird als: "Grosse Gombaseknadel" bezeichnet. Foto: V. Cílek
42
Obr. 2. (A D) Mikrosondový snímek rezu kontaktním limonitem z lomu Hosťovce ve Slovenském krasu. Šedá hmota vápenec, bílý povlak limo nit, černá plocha uprostred záberu je volný prostor, do néhož byly z okolních krasových výplní splavený dve kŕemen ná a dve karbonátová zrna (A). Zvétšení lOOOx. B stejný zábér, plošná distribuce Fe (kontaktní limo nit). C stejný záber, plošná distri buce A1 (rozptýlené jílové minerály). D stejný zábér, plošná distribuce Si (dvé splavená kŕemenná zrna). Foto: J. Bednáŕová, O. Navrátil
A
I
B
S
j
Fig. 2. ( A D ) Microprobe photo section of contact limonite from Hosťovce quarry in the Slovák Karst. Grey material limestone, white incrustation limonite, black area in the middle of the photo is free space, into which 2 quartz and 2 carbonate grains were ablated from surrouding karst fillings (A). Magnification lOOOx. B same photo, areal distribution of Fe (contact limonite). C same photo, areal distribution of A1 (dispersed clay minerals). D same photo, areal distribution of Si (2 abla ted quartz grains).
Ä
Photo: J. Bednáŕová, O. Navrátil
C Abb. 2. ( A D ) MicrosondenAufnahme zum Kontaktschnitt durch Limonit aus dem Bruch in Hosťovce im Slowakischen Karst. Graue Masse Kalkstein, weiser Belag Limonit, schwarze Fläche inmitten der Abbildung ist ein freier Raum, wohin zwei Quarzund zwei Karbonkôrne von den umlie genden Karstfiillungen geschwemmt wurden (A). Vergrosserung lOOOx. B Die gleiche Abbildung, Flächendistribution Fe (Kontaktlimonit). C Die gleiche Abbildung, Flächendistribution A1 (zerstreute tonige Minerale). D Die gleiche Abbildung, Flächendistribution Si (zwei geschwemmte quarzkôrne). Foto: J. Bednáŕová, O. Navrátil
Bahenní železné rudy vytváŕejí v Gombaseekém lomu ploché, deskovité kry o moc nosti 6 1 4 cm a váze až nékolika desítek kg. Kromé toho se vyskytují i v podobe izolovaných koncentrických konkrecí kulovitého nebo diskovitého tvaru o pruméru od nékolika do 10 cm. Jejich barva je obvykle svétle žlutohnédá s tmavé hnedými vrstvičkami masivního limonitu o mocnosti 1 2 0 mm a prasklinami vyhojenými kalci tem. Struktura limonitových desek je krabičkovitá s rozmérem hran 6 1 0 cm. Uvnití jednotlivých krabiček bývá vyvinutá klasická Lisegangova struktura ( S t e r n , K. H., 1954, C í l e k, V . , 1985). Masivní limonit i novotvoŕený bílý kalcit vyplňují dutiny vzniklé dehydratací a kontrakcí puvodního bahna. Jejich tvar je velmi blízký bahen ním prasklinám. 43
3. METODIKA VÝZKUMU V prubčhu posledních asi osmi let odebíral V. C í l e k ruzné typy oxidických mine rálu železa z krasových oblastí Slovenska, Moravy i Čech. Souhrnné zpracování nále zu je pŕipravováno do tiskú (Knihovna České speleologické společnosti). Vzorky jsou zpracovány jednotnou metodikou analyzovány na minerálni fáze pomoci metód
2. cm Obr. 3. Prurez deskou bahenní železné rudy z lomu Gombasek na jv. okraji Plešivecké planiny. Na obrázku vidíme jednak krabičkovitou strukturu vzniklou vyplnením kontrakčních trhlin masivním limo nitem a pozdéji čirým kalcitem. Stredy krabiček tvorí žlutohnédý, jemnozrný jílovitý vápenec, ve kterém jsou vyvinuty koncentrické Liesegangovy struktury. 1 masivní, tmavý limonit s kontrakčními trhlinami vyplnenými čilým kalcitem, 2 základní hmota tvorená svetlým jílovým vápencem Fig. 3. Crosssection flag of uliginous iron ore from Gombasek quarry on the southeast outskirts of Pleši vec plateau. The figúre shows both box structure formed by filling of contraction joint with massive limo nite and later with pure calcit. Tlie centreds of boxes are created by yellowbrown finely granular clay limestone, in which conjentric Liesegang structures are created. 1 massive, dark limonite with contrac tion joints filled with pure calcit, 2 basic material formed by light clay limestone Abb. 3. Querschnitt durch die Schlammeisenerzplatte aus dem GombasekBruch auf dem siidwestlichen Rand des Plateaus Plešiveclá planina. Auf der Abildung schen wir sowohl die Schachtelstruktur, die nach der Fiillung der Kontaktionsrisse mit Limonit und später mit Kalzit entstanden sind. Mittelpunkte der Schachteln werden durch gelbbraunen, feinkôrnigen tonigen Kalkstein gebiedet, in dem sich konzen trische LiesegangStrukturen entwickelten. 1 Massiver, klarer Limonit mit den durch Klarkalzit gefiillten Kontraktionsrissen, 2 Grundmasse, gebildet durch klaren, tonigen Kalkstein
rtg. difrakce. Orientační chemické analýzy jsou získávány pomoci energiovédisper zního analyzátoru rtg. zárení (EDEX) a u zajímavých vzorku pomoci mikrosondy JEOLJXA50A a dalších geochemických metód. V gombaseckém vzorku byl rtg. identifikován kalcit, z minerálu železa pak goetliit prevažující nad hematitem. V rámci citlivosti prístroje (asi 0,1 hm.%) byly zjištény obvyklé doprovodné prvky Al, Si a Ca, které pravdepodobné odpovídají mechanické pŕímési kalcitu a jílových minerálu. Li monit obsahuje klasty kfemene a ojedinelá zrna muskovitu a nezvétralého draselného živce. 44
4. CHARAKTERISTIKA PROSTŔEDÍ A VZNIK POLOH Fe RUD Hlavní část deskovitých poloh bahenních železných rud je tvorená jemnozrným až kryptokrystalickým svetle hnedým jílovitým vápencem až vápnitým jílovcem. Tuto základní matrix mužeme charakterizovat jako pňvodní "vápenné bahno" mél ké, vysýchavé vodní nádrže. Pri vyschnutí sedimentu došlo k jeho rozpraskám' a ba henní praskliny byly vyplňovány masivním, tmavé hnedým limonitem. Na nékterých vzorcích je patrno nékolik cyklu vysoušení sedimentu, takže pŕedpokládáme, že k pre cipitaci železa docházelo pravdepodobné na okraji mélké krasové nádrže s oscilující hladinou. Pro krasové prostredí jsou charakteristické tzv. kontaktní limonity (obr. 2) vzni kající na karbonátové bariére na styku dvou prostredí s odlišným pH vétšinou je jím slabé kyselé až neutrálni prostredí vodní nádrže a zásadité prostredí bezprostred ní blízkosti vápence. Charakteristickým pŕíkladem kontaktních limonitu jsou okraje krasových kapes "Malé gombasecké jehly" vyvinuté v podobé téméŕ souvislých goethi tových povlaku. Jiným pŕípadem jsou napr. stény Kvapľovej jeskyné na Silické plani ne pokryté tenkými jílovitoželezitými povlaky vysráženými ze stagnujících vod epizo dicky zaplavované jeskyné. Pravdepodobne stejného puvodu jsou masivní limonity z bahenních prasklín sladkovodních jílových vápencu Gombaseckého lomu. Avšak i tyto tmavé hnedé limonity podlehly dalšímu rozpraskám a nová generace puklin je vyplnená bílým kryštalickým kalcitem. 5. BAHENNÍ RUDY A JEJICH VÝZNAM PRO POZNÁNÍ KRASOVÝCH PROCESÚ Bahenní železné rudy vyskytující se v podobé až 20 cm silných poloh uložených v nepropustných krasových zvétralinách jsou pomérné obvyklým rysem našich svrchné mezozoických a paleogénních krasových oblastí. Známe je z ruzných lokalit v Morav ském krasu a nalézáme je roztroušené i na českých lokalitách (Rybízový komín v lo mu Špecialistu, Trnéný Újezd, Kuchaŕík v Českém krasu aj.). Podobné výskyty známe však i z mladších geologických období, z miocénu a starého kvartéru a dokonce z ho locénu (Jasovská jaskyňa). Pŕesto práve mezozoickopaleogénní fáze krasovéní a zvé trávání zanechává v jižní a strední Evropé svou nejmarkantnéjší stopu. Domníváme se, že karstogeneze Slovenského krasu byla do značné míry ovlivňo vána nejenom "klasickým" systémem ponorných povrchových toku, ale také pomalým prosakováním vod z pomérné četných epizodických krasových jezer. Tento jev se v menším merítku vyskytuje dodnes. Jašteričie jazierko údajne v minulém století ješte neexistovalo. Na druhou stranu v roce 1989 začíná ve Farárovej jame u Silice vznikat ucpáním bývalých ponoru nové jezero, které mélo v kvetnú roku 1992 již délku pfes 100 m, hloubku okolo 2 m a začínalo se pŕelévat do sousedního závrtu. Kvuli tomuto novému jezeru bylo nutné pŕeložit místní silnici. Po protržení ponoru pak dochází k rych lému vyprázdnení jezer a značným zmenám v krasové sedimentaci. Tyto katastrofické epizódy jsou sice z hlediska délky lidského života zíídkavé, ale v merítku nékolika tisíc let pomérné pravidelné se opakující události, se kterými musíme pri hodnocení vývoje krasové oblasti počítat často víc než se staletími klidného vývoje. 45
Dekujeme ing. M. Rozložníkovi, M. Hlivákovi a dalším pracovníkúm Správy CHKO Slovenský kras za všestrannou pomoc pri našich výzkumech. Česká speleologická společnost, Praha Geologický ústav AVČR, Praha LITERATÚRA 1. BOSÁK, P., 1990: Tropical paleokarst of the Bohémia Massif in Czechoslovakia. Studia Carsologica 3 , 1 9 2 6 . Ggú ČSAV. Brno. 2. CÍLEK, V., 1985: Liesegangovy kruhy. Čs. kras 36, 97 98. Praha. 3. CÍLEK, V. TIPKOVA, J., 1990: Palygorskit a zajímavé formy kalcitu z Dolného vrchu. Český kras 1 6 , 2 7 2 8 . Beroun. 4. CÍLEK, V. BEDNÁŔOVÁ, J.,v tiskú: Železitý pískovec z jeskyné Erňa ve Slovenském krasu. ČSS. Praha. 5. ČINČURA, J., 1989: Paleoclimatic problems of Fennoscandia from the viewpoint of the Tethys realm. Terra 101, 1,42 45. Suomi. 6. JAKÁL, J., 1983: Krasový reliéf a jeho význam v geomorfologickom obraze Západných Karpát. Geografický časopis 35, 2,165 1 6 6 . Bratislava. 7. MELLO, J. SNOPKOVÁ, P., 1973: Cretaceous age of infilling of caverns in Triassic limestones, Gombasek Quarry. Geologické Práce 61, 239 253. Bratislava. 8. MICHALÍK, J. ČINČURA, J., 1992: Cretaceous shallow marine clastics and continental/fresh water deposits in the Western Carpathians, Czechoslovakia. Cretaceous Research 13, 157166. Acade mic Press Ltd. 9. STERN, K. H., 1954: The Liesegang Phenomenon. Chem. Rev. 54, 79. Adresy autorov: RNDr. Václav Cílek, Trojmezní 63,149 00 Praha 4.; Jaroslava Bednáfová, Praha Recenzovali: RNDr. L. Novotný, F. Pomorský
Došlo: 5. marca 1993
T H E LIMONITIC MUDIRON ORES FROM T H E GOMBASEK QUARRY SLOVAKIAN KARST S u m m a r y The Slovakian Karst represents the only well developed karst area of Dinaride type on the area of Slovakia. This area underwent long and complex history but unlike most of the other areas it preserves some of its most ancient features. The sinkhole depresion with "in situ" fresh was found in Hosťovce Quarry. The similar but partly removed sediments were found in other sinkholes in Včeláre and Gomba sek Quarries. The weathered and to some segree removed Creataceous sediments of Gombasek are accompanied by up to 16 cm thick limonitic mudiron ore crust with striking Liesegang's banding. We suppose that during 70 Ma history of Slovakian Karst numerous episodic small sinkhole lakes evolved and disappeared within few decades or centuries as it is still happening. Therefore any karst model would take into the consideration not only classical ponoremergence scheme but slow gradual seepage of water froni the above lying randomly scattered shortlived lakelets as well.
46
Slovenský kras XXXII 1994
O VEKU PALEOKRASOVÝCH PLOŠÍN PLAVECKÉHO KRASU V MALÝCH KARPATOCH JURAJ ČINČURA
1. ÚVOD A ZÁKLADNÉ ČRTY GEOLÓGIE PLAVECKÉHO KRASU Plavecký kras je integrálnou súčasťou Malokarpatského krasu, ktorý je v severnej a strednej časti vyvinutý oveľa výraznejšie ako v južnej časti. Rozšírenie krasu súvisí s geo logickou stavbou Malých Karpát. Plavecký kras sa vytvoril na mohutnom karbonatickom komplexe, ktorý v prevaž nej miere patrí veterlínskej a havranickej jednotke pričom obe tieto jednotky predstavujú paleoalpínske superficiálne príkrovy. Spodným členom sú gutensteinské dolomity (30 50 m hrubé), v ich nadloží sú anaber ské vápence (120200 m). Chýbanie reiflinských vápencov v havranickej jednotke a ne dostatok steinalmských vápencov vo veterlínskej jednotke patrí k rozdielom medzi týmito jednotkami. V nadloží leží 50 1 0 0 m hrubý wettersteinský komplex. Bridli ce a pieskovce lunzských vrstiev oddeľujú podložné karbonatické horniny od oponic kých vápencov a hlavného dolomitu, resp. dachsteinského vápenca (porov. Mi c h a 1 í k, J., 1984, M a h e ľ , M., 1986, B u č e k, S., 1988, L i n t n e r o v á, O. et al., 1988). V Plaveckom krase na viacerých miestach vystupuje komplex karbonatických brekcií. Plošne a priestorovo vystupujú v nadloží gutensteinských, anaberských, reiflinských a wettersteinských vápencov a dolomitov. Brekcie sú tvorené výlučne klastami karbonatických hornín, ich matrix vytvára často červený siltový íl, resp. íl. Komplex karbonatických brekcií predstavuje paleokrasový sediment, pričom jeho časť tvoria kolapsové brekcie (Č i n č u r a, J., 1992). Spôsob výskytu paleogénnych sedimentov naznačuje, že prekrývali povrch oboch častí Plaveckého krasu, medzi ktorými v čase transgresie ešte nejestvovala Bukovská 47
brázda. Transgredujúce paleogénne more pochovalo pod svoje sedimenty formy a se dimenty paleoalpínskej paleokrasovej periódy. O tejto skutočnosti svedčia nielen výskyty denudačných reliktov na povrchu plošín, ale aj paleokras v podloží výplne Bukovskej brázdy (vrt MKP 1 pri Sološnici). Neogénne sedimenty zasahujú na stráni Vajarskej, privrátenej k Záhorskej nížine, do nadmorskej výšky 270 m, kde sa v nich zistil paleokras bádenského veku (M i š í k, M., 1980). Na odvrátenej stráni siahajú do výšky 350 m n. m., čo je o 80 m nižšie ako nadmorská výška vrcholovej plošiny Vajarskej. 2. PREHĽAD DOTERAJŠÍCH NÁZOROV NA VEK PLOŠÍN PLAVECKÉHO KRASU Problematika datovania zarovnaných povrchov patrí k najdôležitejším otázkam západokarpatskej geomorfológie. Táto skutočnosť vyplýva aj z koncepcií vývoja zápa dokarpatského reliéfu. Koncepcie vývoja reliéfu Západných Karpát sa utvárali na rozhraní 50. a 60. rokov (M a z ú r , E., 1963, 1964, 1965). Podľa týchto koncepcií je reliéf Západných Karpát
Obr. 1. Celkový pohľad na Plavecký kras. V popredí Bukovská brázda, za ňou paleokrasové plošiny Javoriniek a Rršlenice, v pozadí monoklinálne štruktúry. Foto: J.Cinčura Fig. 1. Total view of Plavecký Karst. In the front furrow of Bukovská, behind it paleokarst plateaus of Javorinky and Kršlenica, in the background monocline structures. Photo: J.Cinčura Abb. 1. Der Gesamtblick auf Plavecký karst. Im Vordergrund die Bukovská Furche, dahinter Paleo karstplateaus Javorinky und Kršlenice, im Hintergrund Monoklinalstrukturen. Foto: J.Cinčura
48
mr
Obr. 2. Detail časti závrtu na paleokrasovej plošine Vajarskej. Naspodku wettersteinský vápenec, v jeho nadloží staršia generácia výplne tmavá, y jej nadloží mladšia generácia výplne svetlá. Foto: J. Cinčura Fig. 2. Detail of part of sink hole on the paleokarst plateau Vajarská. At the bottom Wetterstein lime stone, in its overlier older generation of filling dark^in its overlieryounger generation of filling light. Photo: J. Činčura Abb. 2. KarstdolineDetail auf dem Paleokarstplateau Vajarská. Unten Wetterstein Kalkstein, in dessen hangender Schicht die ältere Fiillungsgeneration dunkel, iri deren hangender Schicht die jiingere Fiillungsgeneration hell. Foto: J. Cinčura
v podstate dielom neogénneho vývoja. Uvedené koncepcie začínajú sledovať vývoj karpatského reliéfu zhruba od konca bádenu. Za najstaršie sledovateľné zvyšky relié fu sa považuje vrcholové niveau (vrcholová roveň), ktoré vzniklo tak, že po intenzívnej tortónskej (bádenskej) deštrukcii dospel reliéf Západných Karpát v sarmate do pokročilého štádia zarovnania s relatívne plochým reliéfom. Počas panónu sa vytvoril stredohorský zarovnaný povrch, ktorý sa zálivovite rozšíril aj do častí vrcholového niveau. Dialo sa tak cestou pediplanácie. Za najmladší regionálne rozšírený zarovna ný povrch sa považuje poriečna roveň, ktorej sa pripisoval vrchnopliocénny vek ( M a z ú r , E., 1. c.). Na základe datovania riečnych sedimentov a zvetralín ležiacich na povrchu poriečnej rovne bola horná hranica veku tohto zarovnaného povrchu posunutá do pleistocénu pravdepodobne až po mindel (Č i n č u r a, J., 1967). Viacero štúdií zaoberajúcich sa krasovým reliéfom zaujíma stanovisko aj k otáz kam veku zarovnaných povrchov. Vychádzajú pritom niekedy aj z vyššie uvedených koncepcií, formulovaných pre celé Západné Karpaty. V Plaveckom krase sa v súlade 49
Obr. 3. Orientačná mapka Fig. 3. Map of orientation Abb. 3. Orientierungskarte
Obr. 4. Náčrt geologických pomerov paleokrasovej plošiny ČervenicaHrubá kržľa a plošinky SZ od Kamennej Fig. 4. Outline of geological conditions of paleokarst plateau ČervenicaHrubá kržľa and northwest plateau from Kamenná Abb. 4. Skizze der geologischen Verhältnisse des Paleo karstplateaus ČervenicaHrubá kržľa und des Plateaus nordwestlich von Kamenná
s týmito koncepciami považujú za zvyšky stredohorského povrchu zarovnania panónskeho veku napr. plošiny Pohanskej, Červenice, Baborskej, Javoriniek, Kršle nice, Vajarskej ( S t a n k o v i a n s k y , M., 1974,1982). V súvislosti s opisom ostrovných krasových plošín v Západných Karpatoch sa J. J a k á l (1983) zmieňuje aj o plošinách v Plaveckom krase menovite o plošine východne od Baborskej. Uvádza, že plošiny, ktoré ležia väčšinou na okraji masívov, sú mladšie ako stredohorský povrch a javia sa ako pediplanačné povrchy, ktoré vznikli v kratšom pokojnom období vo fáze rodanských tektonických pohybov ( J a k á l , J., 1. c., s. 170). Za najdôležitejšiu etapu v Malých Karpatoch, charakterizovanú zarovnaním relié fu, sa považuje obdobie panónu, kedy došlo k vytvoreniu rozsiahleho zarovnaného povrchu stredohorskej rovne (Jakál, J. et al., 1988, s. 57). Súhrnne teda možno konštatovať, že zarovnané povrchy Plaveckého krasu sa pova žujú za panónske ( S t a n k o v i a n s k y , M . , 1974,1982, L i š k a, M., 1976, J a k á 1, J. et al., 1988), resp. za mladšie, bez presného udania veku (J a k á l , J., 1983). Z Plaveckého krasu, z povrchových a pripovrchových častí týchto zarovnaných povrchov boh opísané paleoalpínske krasové javy, prináležiace paleoalpínskej paleokrasovej perióde ( Č i n č u r a , J., 1992, Č i n č u r a , J. S u c h a , V., 1992).
50
Obr. 5. Nábrus paleokrasovej brekcie, Plavecký kras. Foto: J. Činčura Fig. 5. Polished section of paleokarst breccia, Plavecký Karst. Photo: J. Činčura Abb. 5. Anschliff der Paleokarrstbrekzie, Plavecký Karst. Foto: J. Činčura
Obr. 6. Speleotéma z brekciového komplexu, Rajtárka. Foto: J. Činčura Fig. 6. Speleothem from breccia complex, Rajtárka. Photo: J. Činčura Abb. 6. Speleothema aus dem Brekzienkom plex, Rajtárka. Foto: J. Činčura
51
Obr. 7. Náčrt geologických pomerov paleokrasovej plošiny medzi Baborskou a Kršlenicou. 1 karbonatické komplexy triasového veku, 2 komplex paleokrasových brekcií, 3 bazálna transgresívna litofácia paleogénneho veku, 4 hrani ce plošinového reliéfu Fig. 7. Outline of geological ratio of paleokarst plateau be tween Baborská and Rršlenia. 1 carbonate complexes of Triassic age, 2 complex of paleokarst breccia, 3 basal transgressive lithophacies of Paleogene System, 4 borders of plateau reliéf Abb. 7. Skizze der geologischen Varhältnisse auf dem Paleo kaistplateau zwischen Baborská und Kršlenica. 1 Karbonat komplex des Triassystems, 2 Komplex der Paleokarstbrek zien, 3 Basale transgressive Lithophazien des Paleogän Systems, 4 Grenzen des PlateauReliefs
I I I I L_l
52
Obr. 8. Tektonický styk svahov paleokrasovej plošiny Baborskej s Bukovskou brázdou. Foto: J. Činčura Fig. 8. Tectonic joint Baborská paleokarst plateau slopes with Buková furrow. Photo: J. Činčura Abb. 8. Tektonischer Kontakt des Paleokarstplateus Baborská mit BukováFurche. Foto: J. Činčura
3. PALEOKRASOVÉ PLOŠINY PLAVECKÉHO KRASU Zarovnané povrchy Plaveckého krasu označujeme ako paleokrasové plošiny. Ter mín plošina (plateau) charakterizuje ich plochý povrch nezávisle od nadmorskej výšky, v ktorej vystupujú. Adjektívum paleokrasový, v súlade s definíciami G. M. W a l k d e n a (1974) a V. P. W r i g h t a (1982), vyjadruje vzťah k ich genéze počas uplynulých geologických období. Sústava paleokrasových plošín sa začína na juhu Vajarskou. Na vrcholovej plošine Vajarskej sa vyskytuje niekoľko závrtov (krasových jám). Výplň jednej z týchto depresií krasového pôvodu bola podrobená zrnitostnej, mineralogickej a geoche mickej analýze ( Č i n č u r a , J. Š ú c h a , V., 1992, Č i n č u r a, J. et al, v tlači, obr. 2). V rozsiahlejšej, juhovýchodnej časti Plaveckého krasu sa smerom na severovýchod od plošiny Vajarskej rozkladá paleokrasová plošina ČerveniceHrubej kržle, spoločne s menšou plošinkou, ležiacou severozápadne od Kamennej (obr. 4). Ploši nový reliéf sa vyvinul na paleoalpínskych paleokrasových brekciách a karbonatických komplexoch triasového veku. Na povrchu paleokrasovej plošiny vystupuje v nadloží paleokrasových brekcií denudačný relikt sedimentov bazálnej transgresívnej litofácie. Ide o sivé organogénne až organodetritické vápence, ktorých spodnoeocénny vek dokladajú veľké foraminifery (K o h 1 e r, E , ústny oznam). 53
Severne od Suchej doliny, v oblasti medzi Baborskou a Amonom sa začína plošne najrozsiahlejšia paleokrasová plošina (Baborská, obr. 8). Plošinatý reliéf sa ťahá smerom na sever, prechádza cez kótu Javorinky až k svahom Mokrej doliny, za ktorou pokračuje do oblasti Kršlenice (obr. 7). V južnej časti paleokrasovej plošiny v po vrchových a pripovrchových partiách prevládajú paleokrasové brekcie (Č i n č u r a, J., 1992). Tvoria ich rozlične veľké angulárne klasty (obr. 5) a červená ílová matrix, príbuzná zložením (zrnitosť, ťažké a ílové minerály, stopové prvky) staršej generácii výplne závrtu na vrcholovej plošine Vajarskej, resp. červeným ílom z vrtu MKP1. V brekciovom komplexe, ktorý vystupuje aj v okolí Javoriniek, sú pomerne často prítomné aj rozlične sfarbené speleotémy, tvorené laminovaným alebo stípovitým kalcitom (obr. 6). Na paleokrasovej plošine Baborskej vystupujú v nadloží paleokrasových brekcií vápence bazálnej transgresívnej litofácie paleogénneho veku. V strednej a severnej časti tvoria povrchové a pripovrchové partie paleokrasovej plošiny hlavne vápence a dolomity triasového veku. Paleokrasové brekcie tvoria iba menšie výskyty. 4. DISKUSIA O VEKU PALEOKRASOVÝCH PLOŠÍN Ako vidno z prehľadu doterajších poznatkov, zarovnaný povrch paleokrasových plošín Plaveckého krasu sa nezriedka považuje za zvyšky stredohorskej rovne, resp. sa tvrdí, že sa vytvoril v kratšom pokojnom období vo fáze rodanských tektonických pohybov. Rádiometrická škála neogénu centrálnej paratetýdy ( V a s s , D. et al., 1985) obdo bie panónu vymedzuje spodnou hranicou s absolútnym vekom 11,0 í 0,5 MA a hor nou hranicou 7,0 jľ 0,5 MA. Panón sa poníma ako stupeň vrchného miocénu (porov. E y s i n g a, F. W. B. van, 1975, S a m u e 1, O., 1980, V a s s, D. et al., 1985). Rodanská fáza sa všeobecne definuje ako intrapliocénna fáza, ktorá sa odohrala na rozhraní dáku a rumanu a priraďuje sa jej absolútny vek ca 3 MA ( E y s i n g a , F.W.B. van, 1. c.). Pri zohľadnení lokálnych západokarpatských pomerov sa rodanská fáza situuje do vrchného dáku ( S a m u e l , O., 1. c.). Z údajov rádiometrických škál a chronostratigrafických tabuliek vyplýva, že obdobie panónu sa nekončí rodanskou fázou. Medzi ukončením panónu a nástupom rodanskej fázy leží obdobie trvajúce ca 4 MA. Konštatovanie o prerušení vývoja stredohorského zarovnaného povrchu panónske ho veku vyklenutím v priebehu rodanskej fázy ( M a ž ú r, E., 1963,1964,1965,1979, s. 28), ktoré sa aplikuje aj na malokarpatskú oblasť, nie je v súlade s chronostratigra fickými a rádiometrickými údajmi pre centrálnu paratetýdu. Jednou zo schodných ciest, po ktorej sa možno priblížiť k stanoveniu hornej hrani ce veku zarovnaného povrchu, je datovanie najmladších hornín, ktoré zarovnaný povrch zrezáva. V prípade paleokrasových plošín Plaveckého krasu sú to paleokra sové brekcie paleoalpínskeho veku. Geologická stavba a ráz povrchu a pripovrcho vých častí paleokrasových plošín Plaveckého krasu naznačujú, že procesy nivelizácie vrcholili pri a po vzniku brekciového komplexu. Spätosť morských transgresií s obdo biami erózie a denudácie je zjavná. Obdobiam rozsiahlych transgresií predchádzajú spravidla obdobia nivelizácie reliéfu. Vek bazálneho súvrstvia preto indikuje, kedy sa skončil nielen subaerický vývoj, ale aj procesy nivelizácie. V Plaveckom krase pova 54
žujeme sedimenty bazálnej transgresívnej litofácie za indikátory ukončenia subae rického vývoja počas paleoalpínskej geokratickej periódy. Hrúbka súvrstvia paleogénnych sedimentov, ktoré prekrylo paleoalpínsky kras, dosahovala pravdepodobne viac stovák metrov (údaje z vrtu MKP1). Denudácia paleogénnych sedimentov sa začala až s nástupom novej periódy terestrického vývo ja, podmienenej savskoštajerskou kolíziou. K postupnému obnažovaniu pocho vaných paleokrasových foriem a sedimentov dochádzalo počas neogénu. Pretože v ba zálnych sedimentoch karpatu v Bukovskej brázde vystupujú aj bloky sedimentov paleogénneho veku (K ôh 1 e r, E., ústny oznam) je potrebné predpokladať, že počas karpatu ešte nebol paleoalpínsky kras v Plaveckom krase celkom obnažený. Výskyt paleoalpínskych foriem v dnešnom reliéfe Plaveckého krasu nieje potrebné považovať za mimoriadny jav. Zvyšky foriem kriedového, resp. vyššieho veku v dneš nom reliéfe sú známe z mnohých miest. Spomenieme iba niektoré z nich. Vrchno kriedového veku, resp. staršie sú zvyšky zarovnaných povrchov v Zadunajskom stre dohorí, resp. v Budínskych vrchoch ( P é c s i , M., 1975, P é c s i , M. M e z ô s i , G., 1985), ako aj paleokrasové plošiny na karbonatických sekvenciách slanika a gemerika (Č i n č u r a, J., 1993). Za základný tvar Moravského krasu sa považuje krasová ploši na predkriedového veku ( P a n o š , V., 1963, P í i b y l , J., 1988), na niektorých miestach prekrytá sedimentami jurského a spodnokriedového veku ( K e t t n e r , R., 1960). Jurské a spodnokriedové sedimenty slúžili ako indikátory pre určenie hornej hranice veku krasovej plašiny, podobne ako v našom prípade relikty bazálnej transgre sívnej litofácie paleogénneho veku, ležiace na povrchu paleokrasových plošín. Paleokrasové plošiny teda predstavujú exhumované formy. Ich paleoalpínsky vek nevylučuje prítomnosť mladších krasových foriem a sedimentov na plošinách. Svedčí o tom aj prítomnosť bádenského a predbádenskeho krasu ( M i š í k , M., 1980, Č i n č u r a , J. S u c h a , V., 1992). Ako však ukazujú oba spomenuté prípady, tento kras je vložený do paleoalpínskej plošiny a celkovo nemení jej ráz povrchu. Považujeme za potrebné vyjadriť sa ešte k problematike miocénneho a plio cénneho synchrónneho zarovnávania reliéfu na území celých Západných Karpát. Na základe štúdia kaolínov a kaolinických ílov Západných Karpát sa uskutočnil pokus o koreláciu kôr zvetrávania ( K r a u s , I., 1989) so škálou denudačnej chro nológie ( M a z ú r , E., 1964). I. K r a u s (1. c.) konštatuje, že najvýznamnejšie kôry zvetrávania na granitoidoch a metamorfitoch veporika a gemerika predstavujú zachované relikty stredohorských, resp. vrcholových rovní (1. c., s. 227). Kaolínové kôry zvetrávania na neovulkanických horninách možno zaradiť do skupiny stredohor ských, ale hlavne poriečnych rovní (1. c., s. 228). Doteraz posledná syntéza o západokarpatských morfoštruktúrach ( M a z ú r , E., 1979) sa však už nezmieňuje o existencii vrcholovej rovne. O procesoch nivelizácie uvažuje až počnúc panónom. Nivelizácia reliéfu, počas ktorej vznikla tak stre dohorská, ako aj poriečna roveň, prebiehala procesmi pediplanácie (porov. stať 2). Je známou skutočnosťou, že procesy, ktorými dochádza k vzniku pedimentov a pedi plénov, nepodporujú vznik významných kôr zvetrávania. Rozdielny vek výzdvihu granitoidov veporika a vnútorného a vonkajšieho pásma jadrových pohorí ( K r á ľ , J., 1977) nehovorí v prospech rovnako starých zarovnaných povrchov vo vnútorných, centrálnych, resp. aj vonkajších Západných Karpatoch. 55
Nepriamym indikátorom tvorby zarovnaných povrchov je aj molasová sedi mentácia. Migrácia maxím sedimentácie v molasových panvách Západných Karpát prebiehala nielen v čase, ale aj v priestore ( V a s s , D , 1989). Je naozaj otázne, či možno za týchto podmienok predpokladať vznik celokarpatských synchrónnych roz siahlych zarovnaných povrchov v zdrojových oblastiach vonkajšej, vnútornej či zadnej molasy, resp. v zdrojových oblastiach Viedenskej, Podunajskej a Východoslovenskej panvy. 5. SÚHRN 1. Výskyt paleokrasových brekcií v nadloží karbonatických komplexov triasového veku a podloží sedimentov bazálnej transgresívnej litofácie paleogénneho veku doku mentuje prítomnosť paleoalpínskeho krasu v reliéfe Plaveckého krasu. 2. Geologická stavba a ráz povrchových a pripovrchových partií paleokrasových plošín Plaveckého karsu naznačujú, že procesy nivelizácie reliéfu počas paleoalpín skej geokratickej periódy vrcholili v období pri a po vzniku brekciového komplexu. 3. Sedimenty bazálnej transgresívnej litofácie, ktoré sa v podobe denudačných reliktov zachovali na povrchu paleokrasových plošín, indikujú ukončenie subae rického vývoja paleoalpínskej geokratickej periódy. 4. Denudácia paleogénnych sedimentov, ktoré pochovali paleoalpínske krasové formy a sedimenty, sa začala počas neogénu s nástupom novej terestrickej etapy vývoja, vyvolanej savskoštajerskou kolíziou. Dôsledkom savskoštajerskej tektoniky, sprevádzanej aj retrošariážnymi pohybmi, bol vznik Bukovskej brázdy a uklonených monoklinálnych štruktúr v juhovýchodnej časti Plaveckého krasu. 5. Paleokrasové plošiny boli počas postpaleogénneho vývoja nielen exhumované, ale aj postupne rozčlenené dolinami. Lokálne tiež nesú mladšie, napr. predbádenské a bádenské formy a sedimenty. LITERATÚRA 1. BUČEK, S., 1988: Dasykladálne riasy a biostratigrafia triasu Bielych hôr (Malé Karpaty). Kandi dátska dizertačná práca. Rukopis. Archív Geol. ústavu SAV, Bratislava, 258 s. 2. ČINČURA, J., 1967: Príspevok k veku poriečnej rovne v Západných Karpatoch ( na príklade južnej časti Turčianskej kotliny). Geogr. čas. SAV, 19,4, s. 316 326. 3. ČINČURA, J , 1987: Climate dynamics in the beginning of neoid geomorphic stage in the West Carpathian Mts. Geol. Zbor. Geol. carpath. 38, č. 5, s. 601614. 4. ČINČURA, J., 1988: Epiquasiplatform features of the centrál West Carpathians. Geol. Zbor. Geol. carpath. 39, č. 5 , 5 7 7 5 8 7 . 5. ČINČURA, J , 1990a: Characteristic features of paleoalpine and epipaleoalpine landmass of the West Carpathians. Geol. Zbor. Geol. carpath. 41, č. 1, s. 29 38. 6. ČINČURA, J , 1990b: Paleoaľpijskij reľef centraľnych Zapadnych Karpat. Geomorfologija (Moskva) 4, s. 9 0 9 7 . 7. ČINČURA, J , 1992: Paleokarst breccias of the Biele hory Mts. (Malé Karpaty Mts., Western Carpathians). Geol. carpath. 43, č. 2, s. 105 110. 8. ČINČURA, J , 1993: Plateau paleokarst of the Western Carpathians. Geol. carpath. 44, č. 1, s. 43 48. 9. ČINČURA, J. GROSS, P. K Ô H L E R E., 1991: Dôkazy paleokrasu kriedovopaleocénneho veku v Malých Karpatoch. Slovenský kras 29, s. 69 79. 10. ČINČURA, J. ŠÚCHA, V , 1992: Paleokarst sediments of Vajarská (Malé Karpaty Mts.): clay minerals and trace elements. Geol. carpath. series clays 2, s. 6 7 7 1 .
56
11. ČINČURA, J. BAJOVÁ, Ľ. ŠÚCHA, V. UHER, P., Paleokras Vajarskej v Malých Karpa toch. Slovenský kras, v tlači. 12. EYSINGA van, F. W. B., 1975: Geological time table (3rd edition), Elsevier, Amsterdam. 13. JAKÁL, J., 1983: Krasový reliéf a jeho význam v geomorfologickom obraze Západných Karpát. Geogr. čas. SAV, 35, č. 2, s. 160183. 14. JAKÁL, J. STANKOVIANSKY, M. LACIKA, J. URBÁNEK, J. ČILLAG, Ľ. FERANEC, J., 1988: Morfoštruktúrna analýza Malých Karpát a priľahlých oblastí s ohľadom na neotektonický vývoj. Záverečná správa. Geografický ústav SAV, 98 s. 15. JAKÁL, J. LACIKA, J. STANKOVIANSKY, M. URBÁNEK, J., 1990: Morfostrukturnyj analiz gornogo massiva Malých Karpat. Geomorfologija (Moskva) 4, s. 97109. 16. KETTNER, R., 1960: Morfologický vývoj Moravského krasu a jeho okolí. Čs. kras č. 12, s. 47 — 84. 17. KRAUS, I., 1989: Kaolíny a kaolinitové íly Západných Karpát. Západné Karpaty séria mineralógia, petrografia, geochémia, metalogenéza 13, 287 s. 18. LINTNEROVÁ, O. MASARYK, P. MARTINY, E., 1988: Trace elements distribution in triassic carbonates from Veterník and Havranica nappes (the Malé Karpaty Mts.). Geol. Zbor. Geol. carpath. 39, č. 3, s. 301 322. 19. LÍŠKA, M., 1976: Geomorfologické pomery Plaveckého krasu. Slovenský kras 14. 20. MAHEĽ, M., 1986: Geologická stavba československých Karpát. Paleoalpínske jednotky 1, 503 s. 21. MAZÚR, E., 1963: Žilinská kotlina a priľahlé pohoria, SAV Bratislava. 22. MAZÚR, E., 1964: Intermountain basins a characteristic element in the relief of Slovakia. Geog. čas. SAV, 16, č. 2, š. 105 1 2 6 . 23. MAZÚR, E., 1965: Major features of the West Carpathians in Slovakia as a result of young tecto nic movements. Geomorfological problems of Carpathians I., s. 9 54. 24. M A Z Ú R E., 1979: Morfoštruktúry Západných Karpát a ich vývoj. Acta facultatis rer. nat. Univ. Comeniana, Geographica 17, s. 21 30. 25. MICHALIK, J., 1984: Some remarks on developmental and structural interpretation of the NW part of the Malé Karpaty Mts. (West Carpathians). Geol. Zbor. Geol. carpath. 35, č. 4, s. 489 504. 26. MICHALÍK J ČINČURA, J., 1992: Cretaceous shallow marine clastics and continental/freshwa • ter deposits in the Western Carpathians, Czechoslovakia. Cretaceous Research (London), 13, s. 157 166. 27. MIŠÍK, M., 1980: Miocene sinter crust (speleothems) and calcrete deposits from neptunian dykes, Malé Karpaty Mts. Geol. Zbor. Geol. carpath. 31, č. 4, s. 495 512. 28. PANOŠ, V., 1963: K otázce puvodu a stán sečných povrchu v Moravském krase. Čs. kras 14, s. 29 42. 29. PÉCSI, M.,: Geomorphological evolution of the Buda highland. Studia geomorph. Carpatho balcanica 9, s. 37 52. 30. PÉCSI, M. MEZÔSI, G., 1985: Repeatedly burried and exhumed relict forms. Environmental and Dynamic Geomorphology, Akadémiai Kiadó, s. 123124. 31. PŔIBYL, J., 1988: Paleohydrologický vývoj a morfotektonika severní části Moravského krasu a Amatérské jeskyné. Rozpravy ČSAV, rada mat.pnr. véd 98,1,82 s. 32. SAMUEL, O., 1980: Chronostratigrafická a synoptická tabuľka, Geol. ústav D. Štúra. 33. STANKOVIANSKY, M., 1974: Príspevok k poznaniu krasu Bielych hôr v Malých Karpatoch. Geogr. čas. SAV, 26, č. 3, s. 241 257. 34. STANKOVIANSKY, M., 1982: Geomorfologické pomery krasových území Malých Karpát. Geomorfologická konference, Universita Karlova, s. 233 242. 35. VASS, D., 1989: Zhodnotenie rýchlosti sedimentácie v alpínskych niolasových panvách Západných Karpát. Geol. práce, Správy 88, s. 31 43. 36. VASS, D. REPČOK, I. HALMAI, J. BALOGH, K , 1985: Contributions to the improvement of numeric time scale for Central Paratethys Neogene. VlIIe Congr. reg. comitee on Mediterranean stra tigraphy, Budapest. 37. WALKDEN, G. M., 1874: Paleokarstic surfaces in the Upper Viséan (Carboniferous) limestones of the Derbyshire Block, England. Journ. sediment. Petrol. 44, s. 12321247. 38. WRIGHT, V. P., 1982: The recognition and interpretation of paleokarst:two examples from the Lower Carboniferous of South Wales. Journ. sediment. Petrol. 52, s. 83 94. Adresa autora: Juraj Činčura, Geologický ústav SAV, Dúbravská 9, 842 26 Bratislava Došlo: 21. marca 1993
57
D O D A T O K K PRÍSPEVKU O VEKU PALEOKRASOVÝCH PLOŠÍN PLAVECKÉHO KRASU V MALÝCH KARPATOCH Redakčná rada SK ma listom zo 16. 6, 1993, podpísaným RNDr. Jozefom Jakálom, CSc., zosta vovateľom S K upozornila na potrebu príspevok doplniť o tieto skutočnosti: 1. (v ďalšom texte citujem list): "V časti, v ktorej sa venujete otázkam povrchov zarovnania Západných Karpát, je potrebné uviesť i prácu Mazúr, E , Činčura, J.: Poverchnosti vyravnivanija Zapadnych Karpat, Studia Geomorphologica CarpathoBalcanica, 9, 1975, patriacu k základným prácam k tejto proble matike, v ktorej sa zmieňujete i o Malých Karpatoch." Ad l(moja odpoveď): Ako jeden z autorov uvedenej práce som už dávnejšie dospel k názoru, že práca vďaka búrlivo sa rozvíjajúcim poznatkom stratila už aktuálnosť. Názory môjho spoluautora už žiaľ, nemožno zistiť. Naznačuje ich však skutočnosť, že v syntéze o morfoštruktúrach Západných Karpát (Mazúr, E., 1979) už nikde nefiguruje pojem vrcholová roveň a naša spoločná práca chýba aj v zozname literatúiy. Záverom chcem konštatovať, že vyššie uvedená práca si nezaslúžila zmienku ani v ďalšej práci venovanej Malým Karpatom (pórov. Jakál, J. et al., 1990). 2.(citujem list): "V Slovenskom krase 29,1991 vyšla štúdia Činčura, J., Gross, P., Kôhler, E.: Dôkazy paleokrasu kriedovopaleocénneho veku v Malých Karpatoch. V záveroch uvádzate: V študovanom území sa fenomény vrchnokriedovopaleocénneho krasu zachovali nielen v pochovanej forme, ale aj na povrchu Malých Karpát ako reliktný kras'. Je potrebné uviesť zmienku i o tomto názore, nakoľko plošiny Plaveckého krasu v záveroch predloženej práce považujete za exhumované. Na exhumáciu Plaveckého krasu bolo poukázané už v práci Jakál J.: Poznámky k výstupu paleokrasu kriedovopaleocénneho veku Malých Karpát, Slovenský kras 29, 1991. Bolo by korektné tento názor v práci uviesť, zvlášť keď odpo vedá jednému z hlavných záverov Vašej štúdie." Ad 2 (moja odpoveď): O skrasovatených vápencoch, ktoré sú staršie ako ich paleogénne nadložie v Malých Karpatoch, píšu už D. Andrusov (1965), o denudácii paleogénu z nadložia týchto karbonátov F. Chmelík in T. Buday et al., 1967 a dozaista aj starší autori. Zároveň by sa nemala opomínať skutočnosť, že 2 spoluautori vyššie uvedeného článku patria k najlepším znalcom problematiky paleo génu centrálnych Západných Karpát, včítane jeho odnosu. 3. (citujem list): "Pripomíname tiež potrebu uviesť názor M. Lukniša, ktorý ako prvý z oblasti Západ ných Karpát opísal exhumované predpaleogénne zarovnané povrchy (Československá ochrana prírody 14,1974)." Ad 3 (moja odpoveď): Dovoľujem si doplniť vyššie uvedené riadky v tom zmysle, že M. Lukniš písal o tomto probléme už o 10 rokov skôr (Geografický časopis SAV, 16, 3,1964) a nebol pritom prvý. Podľ a mojich vedomostí túto problematiku sledovali už v roku 1924 F. Machatschek a M. Danzer (Arb. Geogr. Inst. deutsch. Univ. Prag 5). Poznámka redakčnej rady: Pripomienky redakčnej rady sa vzťahovali k pôvodnému zneniu príspevku.
A B O U T T H E A G E O F PALEOKARST PLATEAUX O F PLAVECKÝ KARST, MALÉ KARPATY MTS. S u m m a r y
One of the typical features of the geological state of the Plavecký Karst is abundant occurrence of carbonate breccia. Carbonate breccias appear unconformably overlying Triassic Gutenstein, Reifling, Annaberg and Wetterstein limestones and dolomites. The petrographic composition of the clasts of the breccia establishes the fact that the breccia complex is composed of very local material which may derive exclusively from underlying rocks. The greater part of the carbonate breccia is characterized by a red coloured matrix. On the basis of the character of the material of the carbonate breccia, the presence of speleothems and internal fluvial sediments, we suppose their paleokarst origin. We think that they are partly collapse and partly mantle breccia.
58
Paleokarst breccia have a close relationship to extensive levelled paleokarst plateaux. They are found directly on their surface or form the subsurface parts of the paleokarst plateaux. The paleokarst plateaux formed during the longest and most significant periód of karst activity in the Western Carpathians which we call PaleoAlpine. The beginning of the PaleoAlpine karst periód may be roughly limited by the Middle Cretaceous and its end by the transgression of the Inner Carpathian development of the Paleo gene.
59
Slovenský kras XXXII 1994
EPSOMIT Z KRASOVÝCH LOKALÍT DEVÍNSKYCH KARPÁT ROMAN LEHOTSKÝ PAVEL ŽENIŠ
Tlie contribution deals with the first occurence of epsomite in the Slovák karst caves. It has been found in a small 6,25 m long cave "At an O p e n a i r Theatre" in the Devín Carpathians which represent the southernmost part of the Small Carpathians. The epsomite covers the walls and the bottom of the cave in the form of ciystal crusts 1 cm thick at the most, and there are also spicular crystals often grouped into parallelfilmentous aggregates and "cottonwool tufts" with individual length up to 12 cm. Genetically it is connected with stannite weathering of accessoiy pyrite in Lias carbonate breccias with the majority of dolomiteclasts.lt has been confirmed by several methods of identification. Besides the cave mentioned above it has also been found in other localities of the Devin Carpathians (Weiť s quarry, the mouth of the Abrasion cave).
1. ÚVOD V krasových jaskyniach sú vo všeobecnosti popri karbonátoch (hlavne kalcite) častejšou minerálnou zložkou sekundárnej chemogénnej výplne sírany. Z nich je rozšírený najmä sadrovec (napr. B ó g l i , 1978, W h i t e , 1976 a i.). Zistený bol na viacerých miestach aj na území Slovenska v Demänovskej jaským Mieru ( P a v l a r č í k 1986) Javorovej priepasti ( M i t t e r , 1989), Stratenskej jaskyni ( T u l i s N o v o t n ý , 1989), Alabastrovej jaskyni ( P a v l a r č í k , ústna informácia) a okrem toho v asociácii s guánovými minerálmi vjaskyni Domica a i. ( K a š p a r , 1934). V práci predkladáme výsledky štúdia ďalšieho sekundárneho síranu v jaskyniach Slovenska epsomitu. Zaregistrovaný bol pri detailnom prieskume krasu a pseudokrasu Devínskych Karpát ( L e h o t s k ý , 1992, 1994), ktoré sú najjužnejšou časťou Malých K
Všetky výskyty sa nachádzajú v oblasti ohraničenej spojnicami medzi obcami De vín a Devínska Nová Ves a kótou 514 (Devínska Kobyla). Územie je budované pre dovšetkým horninami tatridného mezozoika (kremence, vápence, dolomity, karbo nátové brekcie a i.), ktoré sú prekryté plošne rozsiahlymi neogénnymi (zlepence, pieskovce, vápence, íly a i.) a kvartérnymi sedimentami. 2. CHARAKTERISTIKA LOKALÍT Epsomit bol zistený a podrobnejšie preskúmaný na troch lokalitách (obr. 1), ale jeho rozšírenie vzhľadom na litografickú stavbu územia bude iste oveľa väčšie.
61
Obr. 1. Situačná mapka lokalít s výskytmi epso mitu: 1 jaskyňa Pri amfiteátri, 2 Weitov lom, 3 ústie Abráznej jaskyne Fig. 1. Situational map of localities with epsomite occurence: 1 Cave Pri amfiteátri, 2 Weit quany, 3 mouth of Abrasive Cave Abb. 1. Situationsbild der Lokalitäten mit Epso mitVorkommen: 1 Hôhle An der Freilicht biihne, 2 WeitBruch, 3 Miindung der Hôhle Abrázna jaskyňa
Lokalita č. 1: Jaskyňa Pri amfiteátri Jaskyňa Pri amfiteátri ( M i t t e r , 1983) sa nachádza nad obcou Devín, na južnom úpätí Devínskeho hradného vrchu, v nadmorskej výške 185 m n.m. Ide o pomerne úzku puklinovú paleokrasovú jaskyňu s dĺžkou 6,25 m (obr. 2). Vznikla na tektonickej poruche 245/78, vo vápencovodolomitických brekciách s prevahou dolomitických klastov ( M i š í k , 1986), fosfatickými úlomkami a fragmentmi rostier belemnitov, ktoré potvrdzujú liasový vek tejto horniny. Dno jaskyne je vyplnené autochtónnymi drobnými úlomkami uvedenej karbonátovej horniny, jemnozrnnými rezíduami a aloch tónnymi prachovými hlinami svetlohnedej farby. Klasická sintrová výplň je zastúpená vo vstupných častiach jaskyne. Predstavujú ju geneticky staršie medovožlté kryšta lické kôry, ktoré obaľujú klasty hornín a mladšie bradavičnaté výrastky. Epsomit bol zistený v dvoch základných morfologických typoch ihličkovitých kryštáloch a kryštalických kôrach, ktoré sa miestami vzájomne prelínajú. Kôry dominujú na stenách a strope vstupných častí jaskyne. Koncentrujú sa po obvode vyvetrávajúcich klastov brekcií, na rozšírených puklinách a na ich križovaní, tiež v dutinách po vypadnutých klastoch a miestami tvoria aj plošne súvislejšie pokry vy belavej až snehovobielej farby s hrúbkou do 1 cm. Lokálne sa od podkladu odlu pujú a opadávajú na dno. Ihličkovité kryštály epsomitu (obr. 3) sa tvoria hlavne vo vzdialenejšej časti jaskyne v podobe voľných izolovaných jedincov, paralelnovláknitých agregátov a "vatovitých" 62
chumáčov najmä na povrchu a v špárach hlinitokamenitej výplne dna jaskyne a zried kavejšie aj na stenách. DÍžka kryštálov dosahuje max. 12 mm, hrúbka iba 0,X mm. Ich farba je takmer číra až belavá. Postrehnuteľné sú hlavne z dôvodu výrazného skle ného až hodvábneho lesku. Okrem uvedenej jaskyne možno sledovať kôry epsomitu na viacerých miestach skalných stien Devínskeho hradného vrchu s južnou expozíciou. Lokalita č. 2: Weitov lom Ide o opustený etážový kameňolom v oblasti kóty 231. Situovaný je v basových tektonicky rozrušených vápencoch, dolomitoch a karbonátových brekciách. Na okra joch lomu sú obnažené aj bazálne brekcie a konglomeráty vrchného bádenu, ktorých klasty a okruhliaky pochádzajú z podložných liasových hornín (M iš í k, 1976). Epsomit tu vystupuje v podobe "vatovitých" až cez 1 cm hrubých výkvetov na povrchu basových brekcií, a to najmä v intraklastových priestoroch a malých kraso vých kavernách na viacerých miestach lomu. Jeho zvýšená tvorba nastáva najmä pozdĺž puklín, kde tvorí až nátekové kôry. Okrem toho bol epsomit zistený v podobe do 2 mm hrubých kôr aj na vyvetrá vajúcich okruhliakoch bádenských konglomerátov v malom odkryve (l,5xlm) na ťavej sttane úpätia lomu.
63
Lokalita č. 3: Ústie Abráznej jaskyne Lokalita sa nachádza na južnom okraji obce Devínska Nová Ves v nadmorskej výške 169 m n. m. Ide o previsovú jaskyňu s dĺžkou takmer 8 m a max. výškou 4 m, ktorá vznikla abráznou činnosťou bádenského mora ( M i š í k , 1976). Vymodelovaná je v titónskych slienitých vápencoch až slienitých bridliciach. Epsomit je priestorovo aj geneticky viazaný na neogénne ílovité až piesčitoílovité bridlice, ktoré vystupujú vo forme malého odkryvu asi 5 m pred vchodom do jaskyne (tvoria aj jej reliktnú výplň). Odkryv neogénnych bridlíc je pred deštrukciou chrá nený malým vápencovým previsom, ktorý je geneticky a morfologicky spätý s Ab ráznou jaskyňou. Výplne obdobného charakteru sú v lomovej stene na viacerých miestach. Epsomit vystupuje v medzivrstvových do 1 cm širokých špárach mierne popre hýbaných neogénnych bridlíc. Ihličkovité kryštály zoskupené do paralelných, steblo vitých až snopčekovitých agregátov (obr. 4) narastajú kolmo na vrstevné plochy z o boch strán špár a prstovite do seba zapadajú. Ich farba je biela a od silného znečiste nia (pelitická zložka bridlíc, limonit a pod.) sivá až jemne žltohnedá. 3. IDENTIFIKÁCIA K identifikácii použité relatívne mechanicky čisté vzorky epsomitov sa získali sepa ráciou pod binokulárnou lupou. V niekoľkých prípadoch sa pristúpilo k predchádza júcemu nakoncentrovaniu sitovaním (čiastočné vylúčenie pelitických cudzorodých prímesí, väčších klastov hornín a pod.). Morfológia ihličkovitých kryštálov sa sledovala pod rastrovacím elektrónovým mikroskopomSEM (foto Stankovič, pracovisko scanovej mikroskopie GÚDŠ Bra tislava). Ihlice epsomitu sú idiomorfne až hypidiomorfne obmedzené s nejasne po strehnuteľnými tvarmi prizmy (obr. 3). Kôry a "vatovité" výkvety sú tvorené allotrio Tab. 1. Výsledky semikvantitatívnej spektrochemickej analýzy epsomitov z jaskyne Pri amfiteátri nad 1 %
1,00,01%
Mg
Si A1 Ca
pod 0,01% Ba Mn Ti Fe Cu Cr
morfnými zrnami a ojedinele aj jedincami ihličkovitého habitusu (do 1 mm). Optické vlastnosti v prechádzajúcom svetle rovnobežné zhášanie, Ch z I. Orientačné stano venie indexov lomu spadá do rozmedzia hodnôt 1,421 1,471. Všetky vzorky sú výborne rozpustné v studenej destilovanej vode. Táto skutočnosť bola využitá pre nenáročné zistenie orientačného chemického zloženia. Prítomnosť S 0 4 2 aniónov bola potvrdená pomocou 10% roztoku BaCh a Mg 2 + katiónov fosfo rečnanom sodným. Výsledným efektom ich dôkazu bola biela nerozpustná zrazenina. Pri dvoch precízne separovaných vzorkách (ihličkovitých kryštáloch a kryštalických kôrach) z jaskyne Pri amfiteátri sa pomocou semikvantitatívnej spektrochemickej analýzy dokázalo, že ide o veľmi čisté Mgminerály prakticky s identickým zložením. 64
Obr. 3. Morfológia ihličkovitých kryštálov epsomitu z jaskyne Pri amfiteátri. Foto Stankovič Fig. 3. Morphology of epsomite needle crystal from the cave Pri amfiteátri. Photo: Stankovič Abb. 3. Morphologie der Epsomit Nadelkristalle aus der Hohle An der Freilichtbuhne. Foto: Stankovič
Okrem Mg 2 + sú ostatné prvky prítomné v bezvýznamnom vedľajšom až stopovom množstve (tab. 1). Okrem toho boli kryštalické kôry z jaskyne Pri amfiteátri podrobené čiastkovej chemickej analýze (analytik Dubíková, Katedra mineralógie a petrológie PvF UK Bratislava). Komplexometrické stanovenie obsahu MgO (16,13 hmot. %) je veľmi blízke teoretickej hodnote (16,35 hmot. %). K ďalšej identifikácii epsomitu zo všetkých lokalít bola použitá metóda rtg práško vej difrakčnej analýzy na prístroji DRON za týchto podmienok: CuKa žiarenie, Ni filter, napätie 30 a 40 kV, prúd 20 mA, clony 110,25, posun ramena l°/min., posun registračného papiera 600 mm/hod, časová konštanta 5 a 2,5, počet impulzov 1000/s (analytik Šamajová, GÚ PvF UK Bratislava). HodnotyzyxvutsrqponmlkjihgfedcbaTSPOMLJ d sú uvádzané v 10"10m. Získané súbory hodnôt ŕ/hkl a príslušných intenzít (I) sa dobre zhodujú s tabuľko vými údajmi najmä u vzoriek ihličkovitých kryštálov z lok. 1 a výkvetov z lok. 2 (tab. 2). V difraktogramoch ďalších vzoriek sa okrem difrakčných maxím patriacich epso mitu prejavili maximá, ktoré nebolo možné spoľahlivo priradiť k iným minerálom. Platí to hlavne pre vzorku z lok. 3, ktorá bola silne znečistená v epsomite zakryšta lizovaným pelitickým materiálom z okolitých bridlíc. Nevylučuje sa ani podradné zastú penie ďalších Mgsíranov. Kryštalické kôry epsomitu z lok. 1 boli podrobené aj termickej analýze. Priebeh termických kriviek (DTA, DTG, TG) s malými odchýlkami zodpovedá tabuľkovým 65
Obr. 4. Agregáty epsomitu z neogénnych bridlíc z ústia Abráznej jaskyne. Skutočná veľkosť vzorky 5 x 3,5 cm. Foto: Osvald Fig. 4. Aggregates of epsomite from neogene slates from the mouth of Abrasive Cave. The real magnitude of the sample 5 x 3,5 cm. Photo: Osvald Abb. 4. EpsomitAggregate aus den Neogenschiefern aus der Múndung der Hôhle Abrázna jaskyňa. Die wirkliche Mustergrôsse 5 x 3,5 cm. Foto: Osvald
údajom. Taktiež celkový úbytok hmotnosti v dôsledku dehydratácie (50,39 hmot. %) je blízky teoretickému obsahu H2O (51,2 hmot. %). 4. GENÉZA Z teoreticky možných viacerých mechanizmov vzniku epsomitu sa javí ako najpravdepodobnejší takýto: Jeho tvorbu podmieňuje klasické kyzové zvetrávanie pyritu. Zistený bol v rezíduu liasových brekcií získanom ich rozpúšťaním v zriedenej kyseline octovej v pomere 1:1. Nerozpustný zvyšok sa spracoval bežnými separačnými postupmi. V ťažkej frakcii sa okrem pyritu nachádzajú v menšom množstve ďalšie minerály (ilmenit, granát, biotit a i.). Pyrit tvorí drobné konkrecionálne útvary s kolo morfnou koncentricky zonálnou stavbou veľkosti do 1 mm (obr. 5). Často je v rôz nom stupni limonitizovaný a rozložený. Pôvod Mg 2 + treba hľadať v rozmanitých lito logických a faciálnych typoch dominujúcich dolomitických klastov (dolomit s bielymi 66
Tab. 2. Rtg difrakčné záznamy epsomitov z lokalít Devínskych Karpát d
tab. X
'mer.
I t a b *
^mer.
5,99 5,95 5,35
20 6 25
4,48
14
4,21
100
6,00 5,92 5,35 5,06 4,59 4,48 4,45 4,37 4,21 4,01
30 25 90 10 10 20 30 40 100 15
3,79 3,76
14 8
}3,77
30
3,453 3,424 3,304 3,178
16 2 4 6
3,000 2,977
14 14
2,880 2,812 2,748 2,677 2,659
20 2 14 25 20
2,493 2,482 2,389 2,352 2,258 2,253 2,229 2,206 2,115 2,110 2,040 2,017 1,964 1,955 1,900 1,894 1,882 1,877 1,861 1,826 1,799
2 < 1 6 < 1 6 8 4 12 8 4 2 4 4 4 2 2 2 2 2 1 4
3,59 3,438 3,419 3,293 3,179 3,158 3,018 2,973 2,927 2,878 2,799 2,737
5 25 10 5 5 5 10 30 15 30 5 25
} 2,660
35
2,582 2,515
5 5
} 2,254 2,227 2,201 2,127 2,099 2,042 2,015 1,952 1,934
5 10 10 15 5 10 10 10
5 15 10 10
1,891 1,878 1,874 1,863
5
1,799
mer. 35
5,34
40
4,48
20
4,22
100
3,78 3,75
20 10
3,446 3,424 3,303 3,172
20 10 5 10
+
•
2,971
25
2,878 2,808 2,746
30 < 5 30
} 2,665
40
2,479 2,379
< 5 10
5
iI
}5,95
15
2,383
Q H mer. +
}2,253
10
2,205
20
}2,101
15
2,040 2,010 1,964 1,955 1,900 1,894 1,880
< 5 5 10 < 5 5 5 5
1,862
1,797
< 5
5
Vysvetlivky: x Selected Powder Diffraction Data for Minerals (1974), 8 4 6 7 Jaskyňa Pri amfiteátri, ihličkovité kryštály / Cave Pri amfiteátri, needle ciystal / Hôhle Ander Freilichtbiihne, Nadelkristalle + Weitov lom / Weit quarry / WeitBruch
67
Obr. 5. Čiastočne limonitizovaný konkrecionálny pyrit z liasových karbonatických brekcií (jaskyňa Pri amfiteátri). Zv. 200x. Foto: Osvald Fig. 5. Partially limonited concrecional pyrite from Lias carbonate breccias (the cave Pri amfiteátri). Magnified: 200x. Photo: Osvald Abb. 5. Der teilweise limonitisierte Konkretionalpyrit aus den liaskarbonatischen Brekzien (Hôhle An der Freilichtbiihne). Vergrôsserung: 200x. Foto: Osvald
bodkami, dolomit s ježkovitými pseudomorfózami po sadrovcových kryštáloch, koprolitický dolomit a i.) liasových brekcií ( M i š í k , 1986). V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že klasty a okruhliaky v konglomerátoch vrchného bádenu pochádzajú z podložných liasových hornín a boli taktiež zdrojom M g 2 + a SO4 2 pre tvorbu epsomitu (lok. 2). Pyrit, dolomit, príp. ďalšie Mgminerály (montmorillonit ?) budú pravdepodobne aj súčasťou neogénnych bridlíc (lok. 3). Iniciovanie procesu vzniku epsomitu možno vyjadriť touto chemickou rovnicou: 2FeS2 + 2H2O + zyxvutsrqpon IO2 • 2FeSC>4 + 2H2SO4. Účinok sa ešte znásobuje rozpustný síran železnatý cez medziprodukty prechádza až na rezistentné hydroxidy železité (reprezentuje ich limonit, ktorý v malých množstvách v podobe práškovitých povlakov bežne sprevádza na všetkých lokalitách epsomit) a ďalšiu H2SO4. Voľná kyselina sírová agresívne pôsobí na okolité horniny a priberaním M g 2 + sa tvorí predmetný síran. Agresivitu týchto síranových roztokov dokladajú aj rôzne korózne javy (zvýraznenie väčších klastov brekcií vylúhovaním jemnozrnnej hmoty, rozšírené pukliny, vhĺbeniny a pod.). Najvhodnejšie podmienky pre tvorbu epsomitu nastávajú na miestach, ktoré sú kryté pred priamymi atmosférickými vplyvmi najmä zrážkami (jaskyňa Pri amfi teátri, korózne dutiny vo Weitovom lome, medzivrstvová špáry bridlíc ústia Abráznej jaskyne). Ďalšie priaznivé pomery poskytujú skalné steny (Devínsky hradný vrch, Weitov lom) s južnou expozíciou, kde nastáva optimálne odparovanie migrujúcich 68
síranových roztokov. Najideálnejšie podmienky pre tvorbu epsomitu sú najmä v jas kyni Pri amfiteátri (vznik väčších ihličkovitých kryštálov v suchom prostredí zo vzlí najúcich roztokov z dna jaskyne, hojná tvorba výkvetov až nátekových kôr v strop ných častiach). Záverom je potrebné upozorniť, že opisovanú síranovú mineralizáciu nemožno geneticky spájať s pôvodnými kryštálmi sadrovca pseudomorfovanými dolomitom, ktoré uvádza v časti dolomitických klastov liasových brekcií M i š í k (1986). 5. ZÁVER Pri detailnom speleologickom prieskume Devínskych Karpát sa na viacerých loka litách zistila tvorba sekundárneho epsomitu. Potvrdený bol viacerými identifikačnými metódami. Geneticky je spätý s liasovými vápencovodolomitickými brekciami (jasky ňa Pri amfiteátri, Weitov lom), s bádenskými bazálnymi brekciami a konglomerátmi, ktorých klasty a okruhliaky pochádzajú z podložných liasových hornín (Weitov lom) a o jedinele aj s neogénnymi bridlicami (ústie Abráznej jaskyne). Jeho priamu tvorbu iniciuje kyzové zvetrávanie akcesorického pyritu týchto hornín, ktoré sú zároveň aj zdrojom horčíka. Izolované kryštály, výkvety, kôry až nátekové agregáty epsomitu vznikajú hlavne na miestach prirodzene chránených pred priamymi atmosférickými zrážkami. Najideálnejšie podmienky pre jeho tvorbu nastávajú v krasových dutinách, ktorých najvýznamnejším predstaviteľom je jaskyňa Pri amfiteátri. Vychádzajúc z dos tupných informácií, táto lokalita je prvým známym výskytom epsomitu v krasových jaskyniach Slovenska. LITERATÚRA 1. BÓGLI, A., 1978: Karsthydrographie und physische Speläologie. Springer, Berlin Heidelberg New York, 292 s. 2. KAŠPAR J. V , 1934: Genese guánových minerálu z jeskyné Domica. Vést. Ustŕ. Ust. geol, 10, 3 4 , Praha, s. 104111. 3. LEHOTSKÝ, R , 1992: Kras a pseudokras Devínskych Karpát. Manuskript, Katedra geol. a paleon tológie PvF UK, Bratislava, 94 s. 4. LEHOTSKÝ, R , 1994: Krasové a pseudokrasové jaskyne Devínskych Karpát. Slovenský kras, 32, Žilina, s. 2 3 3 9 . 5. MIŠÍK, M , 1976: Geologické exkurzie po Slovensku. SPN, Bratislava, 359 s. 6. MIŠÍK, M , 1986: Sedimentologisches und fazielles Studiums von Trias und Lias der Devín Entwicklung (Malé Karpaty). Acta geol. et geogr. Univ. Comenianae, Geologica, 41, Bratislava, s. 67 91. 7. MITTER, P , 1983: Geomorfologická rajonizácia krasu Malých Karpát. Slovenský kras, 21, Martin, s. 3 3 4 . 8. M I T T E R P , 1989: Sadrovec v Javorovej priepasti. Spravodajca SSS, 20, 2, Martin, s. 46. 9. PAVLARČÍK S , 1986: Sadrovec v Demänovskej jaskyni Mieru. Slovenský kras, 24, Martin, s. 193 195. 10. Selected Powder Diffraction Data for Minerals, 1974. JCPDS, Philadelphia, 833 s. 11. TULIS, J. NOVOTNÝ, L , 1989: Jaskynný systém Stratenskej jaskyne. Osveta, Martin, 456 s. 12. WHITE, W. B , 1976: Cave Minerals and Speleothems. In: The Science of Speleology. Academic Press, London New York San Francisco, s. 267327. Adresy autorov: Mgr. Roman Lehotský, RNDr. Pavel Ženiš,Prírodovedecká fakulta UK, Mlynská doli na, 842 15 Bratislava. Recenzoval: Doc. dr. Pavel Fejdi, CSc.
Došlo: 20. apríla 1993
69
EPSOMIT AUS D E N KARSTGEBIETEN IN DEVÍNSKE KARPATY Z u s a m m e n f a s s u n g Auf mehreren Stellen vom Gebirge Devínske Karpaty, das den siidlichsten Teil von Malé Karpaty darstellt, wurde die Bildung vom sekundären Epsomit festgestellt. Aus dem speleologischen Gesichts punkt ist die bedeutendste Lokalität die kleine, 6.25 m lange Hôhle Pri amfiteátri, die im siidlichen Bergfuss von Devín situiert ist. Es handelt sich hier um die erste Karsthôhle mit Epsomit Vorkommen auf dem Gebiet der Slowakei. Epsomit kommt hier in zwei morphologischen Grundformen vor: in der Form der Kristallrinde mit der Dicke bis 1 cm an den Wänden und in den Hôhlendecken und in der Form der Nadelkristalle, offt gruppiert in parallelfaserige Aggregate und "watteähnliche" Knäuel mit der Einzelwesenlänge bis 12 mm auf der Oberfläche und in den Lucken des lehmsteinigen Hôhlenbodens. Die EpsomitEntstehung ist durch die Kiesverwitterung vom akzessorischen Pyrit in karbonatischen Brekzien mit iiberwiegend dolomitischen ausgelôst (mit Ausnahme der angefiihrten Hôhle auch im Weit Bruch Weitov lom). Eine ähnliche Genese hat sie auch bei weiteren Lokalitäten, wo sie aber mit unterschiedlichen Gesteintypen verbunden ist: mit basalen Badenbrekzien und Konglomeraten, deren Klaste und Rundlinge aus dem Liasuntergrundgestein stammen (WeitBruch) und seltener auch mit neogenen Ton bis Sand Ton Schiefergestein (Miindung der Hôhle Abrázna jaskyňa). Eine erhôhte Bildung davon entsteht vor allem auf den Stellen, die vor atmospherischen Niederschlä gen geschiitzt sind (Karsthohlräume, ZwischenschichtSchieferfugen u.ä.) und auf den Felsenwänden mit der siidlichen Hagorietierung, wo ein optimaler Verdampfungsprozess von migrierender Sulfatlôsung entsteht. In der Arbeit sind ausfiihrliche Ergebnisse von mineralogischem Epsomit Studium angefiihrt, bestä tigt durch mehrere Identifizierungsverfahren. Auch ein zweitrangiges Vorkommen weiterer sekundärer Sulfate wird nicht eusgeschlossen.
70
Slovenský kras XXXII 1994
FAUNA STAVOVCOV Z JASKYNE TROJUHOLNÍK V BORINSKOM KRASE V MALÝCH KARPATOCH P E T E R H O L E C J Á N O B U C H FRANTIŠEK POMORSKÝ
Fosílne stavovce v jaskynných sedimentoch sú popri malakofaune najdôležitejšie pre určenie stratigrafie kvartérnych sedimentov. V minulosti sme sa venovali výsku mu fosílnych zvyškov stavovcov niektorých jaskýň v borinskom krase ( H o l e c P o m o r s k ý , 1989). Ako najbohatšia sa ukázala jaskyňa Trojuholník. Medzitým boli zistené ďalšie druhy stavovcov, a tak úplnejší výpočet druhov s ich stratigrafickým a paleoekologickým významom uvádzame v tejto práci. GEOLOGICKÉ POMERY BORINSKÉHO KRASU Borinský kras sa rozprestiera SV od obce Borinka, orograficky patrí k centrálnej časti Malých Karpát a vystupuje na jej JZ okraji v údolí Prepadlé medzi Košariskom a vyvieračkou Medené Hámre na ploche asi 3 km 2 (pozri obr. 1 a 2). Na štruktúrnotektonickej stavbe bezprostredného okolia údolia Prepadlé sa podieľajú granitoidy bratislavského masívu, kryštalické bridlice, obalové mezozoikum borinskej sekvencie a kvartérne sedimenty. Bratislavský masív je tu zastúpený strednozrnnými dvojsľudnými granitmi až grano dioritmi, ktoré sú na styku s borinskou jednotkou mylonitizované a sericitizované. Kryštalické bridlice sú zastúpené amfibohtmi, ktoré vystupujú v západnej časti územia vo forme úlomkov a brekcií stmelených vápnitým tmelom a sericitickochloritickými fylitmi. Polohy fylitov sa striedajú s karbonátmi. Obalové mezozoikum borinskej jednotky predstavuje súbor mezozoických (pre važne jurských) sedimentárnych hornín a vyznačuje sa mohutným vývojom niektorých členov a súvrství, ktoré sú v ostatných sledoch obalového paraautochtónneho mezo zoika tatrika Malých Karpát len rudimentárne vyvinuté a v ostatných jadrových poho riach prakticky neznáme. Ide o borinské vápence, marianske bridlice a bridlice Somára. Pre borinskú jednotku je charakteristická prítomnosť pomerne hrubých súvrství jurskospodnokriedového (?) veku, často vo flyšoidnom vývoji. Kolektív autorov z GÚ SAV rozdelil borinskú jednotku na niekoľko súvrství, ktoré sa v priestore čiastočne zastupujú. Ide o súvrstvie Prepadlého, Korenca, marianske súvrstvie a súvrstvie Somára. V záujmovom území marianske súvrstvie nevystupuje. Hrúbka na povrchu priamo odkrytej časti Prepadlého je asi 200 m. Podľa vrtných prác v okolí lomu dosahuje súvrstvie mocnosť 300 400 m. (M a h e ľ, 1961). 71
Obr. 1. Situačný náčrt bonnského krasu (v rámčeku hore) Fig. 1. Situational sketch of the Borinka karst (in upper rectangle) Abb. 1. Situationsskizze des Borinka Karstes (im Rahmen oben)
Triasové horniny vystupujú v záujmovom území podľa P l a š i e n k u (1987) vo forme megaolistolitov, olistolitov a úlomkov v mladších horninách. Jura je v údolí Prepadlého tvorená hlavne borinskými vápencami, pieskovcami, slienitými a organodetritickými vápencami, tzv. grestenskými vrstvami (súvrstvie Koren ca) a brekciami Somára. Borinské vápence (pajštúnske, ballensteinské) budujú podstatnú časť súvrstvia Prepadlé. Základný litotyp je sivý, masívny alebo hrubo lavicovitý, väčšinou beztextúrny jemnozrnný až celistvý vápenec (P 1 a š i e n k a, 1987). Pre veľkú časť borinských vápencov sú charakteristické vtrúsené ostrohranné úlomky triasových karbonátov, zväčša dolomitov, ktoré sa koncentrujú hlavne v najvyšších častiach borinských vápencov. V týchto horninách označovaných ako brekciovité vápence klasty nezriedka prevládajú nad základnou hmotou. Časté sú aj endostratické brekcie. V SZ časti záujmového územia vystupuje súvrstvie Korenca, ktoré bolo pôvodne označované ako grestenské vrstvy. Najvyšším súvrstvím borinskej jednotky je súvrstvie 72
Somára, 500 a viac m hrubé, ktoré vystupuje v Z časti záujmového územia. Hlavná zlož ka tohto súvrstvia sú mohutné masy nestratifikovaných polymiktných brekcií. Klasty sú tvorené rôznymi typmi fylitov a metabazitov, zriedkavé sú úlomky triasových kremencov a karbonátov (P 1 a š i e n k a, 19S7). Kvartér je v sledovanom území reprezentovaný náplavmi Stupavky, sutinami, svahovými hlinami a jaskynnými sedimentami. V borinskom krase sú vyvinuté povrchové i podzemné krasové javy. K prvým patria priepasťovité ponory, vyvieračka, početné krasové jamy a škrapové polia, ktoré však nie sú dostatočne vyvinuté. Krasové javy sú vyvinuté najmä pri styku vápencov s kryš talinikom. K podzemným krasovým fenoménom patria jaskyne. Je tu 16 väčších jaskýň a menšie bezmenné jaskynky a skalné abri (pozri obr. 2). Materiál uložený v jaskyniach sa dostáva z dosahu povrchových vplyvov, preto sú jaskynné sedimenty často jediné kvartérne súvrstvia, kde je možné sledovať stra tigrafiu a získať dostatočné množstvo fosílií ( L o ž e k, 1973). Nevýhodou je malý priestor, v ktorom sa kvartérna sedimentácia odohráva a ktorý zabraňuje nahro
Obr. 2. Situačný náčrt okolia jaskyne Trojuholník. 1. Zbojnícka, 2. Troju holník, 3. Sedmička, 4. Viktória Fig. 2. Situational sketch of the environs of the Trojuholník cave. Caves 1. Zbojnícka, 2. Trojuholník, 3. Sedmička, 4. Viktória Abb. 2. Situationsskizze von der Umgebung der Hôhle Trojuholník. 1. Zbojnícka, 2. Trojuholník, 3. Sedmička, 4. Viktória
madeniu väčšieho počtu kvartérnych cyklov. Pozoruhodné vo výskyte kvartérnej fauny z rôznych nálezísk Slovenska je, že najstaršia fauna sa nachádza prevažne v kra sových puklinách a v travertínoch. V sladkovodných sedimentoch sa môže nájsť 73
Tab. č. 1. Zoznam taxónov a ich nároky na biotop Biotop
D, p, r,
Zoznam taxónov (List of taxons)
Sondal Vyplav Chodba Ostatné za studňou
Spolu
Pisces sp. indet.
Amphibia Bufo sp. Aves D, b, mo Anatidae sp. indet. Philomachus pugnax (L.) D, pl Alauda arvensis L. B, s Lagopus sp. A/B, ltu Emberhiza calandra L. B, s Passeriformes sp. indet. drobné formy Turdus philomelos Brehm A, ih, li Mammalia Talpa europaea L. C A, A/B, ls Sorex minutus L. Rhinolopus ferrumequinum (Schreber) A Myotis bechsteini (Kuhl) A Eptesicus serotinus (Schreber) A cf. Barbastella barbastellus (Schreber) A Lepus sp. (timidus?) C, ls Citellus superciliosus Kaup B, s cf. Cricetulus migratorius Pallas A/B, ls Apodemus sp. A,B Arvicola terrestris (L.) D, b, m Lemmus lemmus L. B, tu A, B, ltu Dicrostonyx torquatus Pallas Pitymys subterraneus (de Sélys Longch) A, li Clethrionomys sp. A Microtus gregalis (Pallas) B, s Microtus nivalis/oeconomus B, ni,tu Mustela nivalis L. C Mustela erminea L. A/B, A
A, li, lu
3 1 1 4
2 5 27
13 1 zyxwvutsrponmlkjihgfedcba 2 25 36 1 1
Mammalia spolu
48
87
Vertebrata spolu
51
90
13
162
Vysvetlivky k tab. 1. Biotop. A les, ta tajga, ih ihličnatý les, li listnatý les, lu luznyles; B bezlesie, ni niválna krajina ( = mrazová púšť), tn tundra, s step; A/B prechod lesa do bezlesia ltu lesotundra, ls lesostep; C les aj bezlesie; D mokradiny, voda, mo mokradmy (mo čariny, bariny), pl podmáčané lúky, b brehy, p potoky, rieky, j jazera Explanation Tab 1. Biotope. A woudland, ta taiga, ih coniferous forrest, li deciduous forrest, lu floodplain forest; B open ground, ni nival country ( = glacial desert), tu tundra, s steppe; A/B woodland/open grounds, ltu forrest/tundra, Is forrest/steppe; C woodland and open ground, D marshland, water, mo marshland,pl humid meadows, p brooks.r nvers.j lakes Erläuterungen zurTabelle 1. Biotop. A Wald, ta Tajga, ih Nadelwald, li Laubwald lu Auwald' B waldloses Land, ni nivales Land ( = Eiswúste), ti Tundra, s Steppe; A/B Úbergang vom Wald ins waldloses Land, ltu Waldtundra, ls Waldsteppe; C Wald und waldslo sesLand; D Sumpf, Wasser, mo Sumpf (Morast, Sumpfstellen), pl bewässerte Wiesen, b U f e r n , p Bächer, j Seen
74
Obr. 3. Plán jaskyne Trojuholník. Sl3 sondy Fíg. 3. Pian of tlie Trojuholník cave. Sl3 test pits Add. 3. Der Pian der Hohle Trojuholník. Sl3 Sonden
staršia aj mladšia fauna a v jaskynných sedimentoch sa zväčša vyskytuje najmladšia pleistocénna až holocénna fauna ( H o l e c , 1985). Tak je to aj v prípade jaskyne Trojuholník (pozri tab. 1 a 2). Jaskyňa Trojuholník vyúsťuje v skalnej stienke nad cestou pri severnom ukončení lomu Prepadlé. Pomenovanie dostala podľa tvaru vchodu ( S i l n i c k ý , 1948). V jas kyni boli vykopané tri sondy (pozri obr. č. 3), no iba v prvej sonde sa zachytilo významnejšie spoločenstvo stavovcov. Ďalšia fauna pochádza z chodby za studňou a z výplavu hliny zo začiatku tejto chodby. Všetky vzorky boli odobrané z jedinej vrstvičky hrúbky 512 cm. Okrem toho niekoľko vzoriek sa našlo aj voľne v jaskyni; tieto dávame v našej tabuľke do kolónky ostatné, ale aj o týchto zvyškoch sa domnie vame, že pochádzajú z vrstvy č. 1, ktorá bola zachytená v sonde č. 1. 75
FAUNA STAVOVCOV
Pri analýze druhového spektra fauny stavovcov z jaskyne Trojuholník zisťujeme, že sú tu druhy, najmä spomedzi drobných cicavcov, ktoré v súčasnosti u nás nežijú, ale žili tu počas posledného glaciálu wurmu. K tundrovým prvkom patriazyxvutsrqponmlkjihgf Dicrostonyx torquatus (Pallas), Lemmus lemmus (L.), obývajúci vyššie horské polohy Nórska až po tundru a Lagopus sp. K lesotundrovým prvkom patrí Lepus sp. (timidus?). Ku kontinentálnym stepným prvkom patrí Citellus superciliosus, dnes už nežijúci pleisto cénny druh, cf. Cricetulus migratorius, žijúci v Ázii a Microtiis (Stenocranius) gregalis (Pallas), tundrový až stepný prvok, ktorý ak sa vyskytuje v horách, tak len vo vyšších polohách. Tieto tri skupiny sa vyskytovali v pleniglaciále a boli schopné žiť na otvo rených stanovištiach, ktoré mali ráz stepí, tundier alebo alpínskych holí, a boli v rôz nom stupni odolné voči nízkej teplote. Microtus nivalis (Martins, 1842) žije na našom území aj dnes, ale vyskytuje sa na alpínskych lúčkach medzi skalnými sutinami v alpín skom a subalpínskom pásme v nadmorskej výške približne 1400 2200 m ( F e r i a n c o v á M a s á r o v á H a n á k , 1965). Microtus oeconomus (Pallas, 1776) obýval lesotundry a južné časti tundry, vyskytuje sa na brehoch riek v barinatých a sub arktických kríčkových porastoch. V amerických oblastiach svojho rozšírenia (Aljaška, Kanada) má tento druh podobné ekologické nároky ako lumíky v severnej Európe. Jeho zvyšky indikujú studenú klímu a biotop s dostatkom vody (Lo že k G a á l H o l e c H o r á č e k , 1989). Ďalšiu časť spektra tvoria lesné, pomerne teplomilné druhy, ktoré indikujú oteple nie v holocéne a nástup lesa. Sem patria Sorex minutus L., všetky zistené druhy neto pierov, Apodemus sp., Pitymys subterraneus (de Sélys Longchamps, 1835) a Clethrio nomys sp. Potom sa tu vyskytujú aj druhy so širokou ekologickou Valenciou, ako sú Mustela nivalis L. a čiastočne aj M. erminea L., ktorá však uprednostňuje lesné a vlhkejšie prostredie. Príznačné je aj úplné chýbanie zvyškov plazov, čo by mohlo slúžiť ako nepriamy dôkaz o drsnosti podnebia v čase existencie tejto fauny. Zaují mavé sú aj výskyty zvyškov vtákov, ktoré indikujú jednak blízkosť vody Anatidae indet., Philomachos pugiiax, jednak blízkosť stepi Alauda arvensis. Významné je aj kvantitatívne zastúpenie jednotlivých druhov (pozri tabuľku č. 1), kde jednoznačne prevládajú druhy, bezlesného studeného biotopu. (Na tomto mieste ďakujeme Dr.
Tab. 2. Niektoré zvyšky drobných cicavcov z jaskyne Trojuholník. 1 Citellus superciliosus Kaup, pravá spodná čelusť s M3dext., 2 Dicrostonyx torquatus Pallas, pravá strana spodnej čeľuste s Mi.idext.,3 Microtus gregalis (Pallas), Mi2dext., 4 Microtus nivalis (Martins), Mi2sin., 5 Mustela nivalis L., fragment hornej čeľuste s P 3 M 1 dext. Tab. 2. Some rests of the micromammalia from the cave Trojuholník. 1 Citellus superciliosus (Kaup, right lowjaw with M3 dext., 2 Dicrostonyx torquatus Pallas, right lowjaw with Mi3 dext., 3 Micro tus gregalis (Pallas), Mi2dext., 4 Microtus nivalis (Martins), Mi.2sin., 5 Mustela nivalis L., frag ment of the upper jaw with P M dext. Tab. 2. Einige Reste der kleinen Saugtiere aus der Hohle Trojuholník. 1 Citellus superciliosus Kaup, rechter Unterkiefer Mi dext., 2 Dicrostonyx torquatus Pallas, rechte Unterkieferseite Mi3 dext., 3 Microtus gregalis (Pallas), Mi2 dex., 4 Microtus nivalis (Martins), Mi2sin., 5 Mustela nivalis L., Frag ment des Oberkiefers P M dext.
76
Pachingerovi, CSc., z Prírodovedeckej fakulty UK za poskytnuté údaje o ekolo gických nárokoch niektorých drobných cicavcov.) Vyobrazenie niektorých druhov uvádzame v tab. č. 2. ZÁVER Na základe rozboru druhového spektra stavovcov jaskyne Trojuholník, ako aj na základe kvantitatívneho zastúpenia jednotlivých druhov najmä drobných cicavcov sa domnievame, že fosiliférna vrstva obsahuje faunu posledného glaciálu W3 s precho dom do holocénu s vývojom lesov, ako to naznačuje výskyt najmä netopierov, ale aj iných typických lesných druhov. L I T E R A T Ú R A 1. F E R I A N C O V Á MASÁROVÁ, Z. HANÁK, V.: Stavovce Slovenska IV. Cicavce. Bratislava 1965,332 s. . . . u 2. H O L E C , P.: Vertebratenfauna des Quartärs in der Slowakei. Acta geologica et geographica Universitatis Comenianae, Geologica, Bratislava 1985, s. 115 1 2 8 . 3. H O L E C , P. POMORSKÝ, F.: Kvartérna fauna_ niektorých jaskýň v Malých Karpatoch (Slovensko). Současný stav a perspektívy výzkumu kvartéru v ČSSR. Brno 1989, s. 58 62. 4 LOŽEK, V • Príroda ve čtvrtohorách. Akademie Praha 1973,372 s. 5'. L O Ž E K , V. G A Á L , Ľ. H O L E C , P. H O R Á Č E K , I.: Stratigrafia a kvartérna fauna jaskyne Peskô v Rimavskej kotline. Slovenský kras, 27, Martin 1989, s. 2 9 5 6 . 6 M A H E Ľ , M.: Výsledky geologického výskumu (XIV/4) v Malých Karpatoch (juzna a stredná cast) a v Strážovskej' hornatine za rok 1960 ročná správa. Geofond, Bratislava 1961,16 s. 7 PLAŠIENKA, D.: Litologickosedimentologický a paleotektonický charakter bonnskej jednotky v Ma lých Karpatoch. Mineralia slovaca, 19,1987,3, Košice, s. 2 1 7 2 3 0 . . 1 Q / i e 8 SILNICKÝ, K.: Správa o výskume Pajštúnskeho krasu. Krasy Slovenska, XXVI. ročník, 1948 49. Klub slovenských turistov a lyžiarov v Liptovskom sv. Mikuláši. Liptovský sv. Mikuláš, s. 222. Adresy autorov: Doc. RNDr. Peter Holec, CSc., Katedra geológie a paleontológie PvF UK, Mlynská doli na, 842 15 Bratislava. Ing. Ján Obuch, Mgr. František Pomorský, Uranpress, Frana Krala 2, 052 01 Spišská Nová Ves Recenzoval: Doc. dr. Ján Gulička, CSc.
Došlo: 24. februára 1993
T H E V E R T E B R A T E F A U N A O F T H E C A V E T R O J U H O L N Í K IN T H E BORINKA KARST IN T H E M A L É KARPATY MTS., SLOVAKIA S u m m a r y In paleontological investigation of the cave Trojuholník in the Borinka karst in the Malé Karpaty Mts. (see fig 1 3 ) a relatively rich fauna of vertebrates mainly small mammals was found. We have estab lished in analysis of the species spectrum that at present several species are not living on the terntoiy of Slovakia or living in other biotopes and climatic conditions. We have established tundra, tundrataiga, Continental steppe and forest elements here (see Tab. 1.). Such a composition of fauna testifies to its allochthoneity On the basis of representation of individual vertebrate but mainly small mamrnal species, we suppose that the bed with fossil remnants belongs to the Last Pleniglacial Wúrm to the end of the Dryas with very cold climate of Subarctic charakter with transition to the Holocene Preboreal to Boreal possibly to the Atlantic, as testified by more thermophyllic and forest elements of fauna.
78
Slovenský kras XXXII 1994
PRÍSPEVOK K POZNANIU STONOŽIEK (TRACHEATA, CHILOPODA) JASKÝŇ SLOVENSKA *) IVAN O R S Z Á G H VLADIMÍR KOŠEL ZLATICA ORSZÁGHOVÁ
The study deals with centipedes from 14 caves, from the chasm Veľká Žomboj and from the close vicinity of the entrance to the old cave at Brzotín (Brzotínska stará jaskyňa). The collections date from the periód 1976 1992. A total of 15 taxa were identified:zyvutsrponmlkjihgfedcbaZVSRPOMLKJIHGFDC Lithobius aeruginosus, L. burzenlandicus, L. borealis, L. etythrocephalus schulleri, L. forficatus, L. cyrtopus, L. mutabilis, L. muticus, L. salicis, L. sp„ Cryptops parisi, Schendyla nemorensis, Strigamia acuminata, S. crassipes, S. transsilvanica. The only list of centipedes from our caves is that published by Gulička (1985), and we extended it with five species (Lithobius burzenlandicus, L. borealis, L. cyrtopus, L. salicis and Strigamia crassipes) that are thus mentio ned for the first time from caves in Slovakia.
Stonožky ( zyxvutsrqponmlkjihgfedcbaTSPOMLJIHDCBA Chilopoda) patria k vzácnejším obyvateľom našich jaskýň a priepastí. Na ich zber je potrebné vynaložiť nemálo času a námahy, a často i po niekoľkohodino vom hľadaní sú výsledky práce veľmi skromné. V predloženom príspevku sú spracované stonožky zo 14 jaskýň, z priepasti Veľká Žomboj a z dvoch zberov z bezprostrednej blízkosti vchodu do Brzotínskej starej jaskyne (obr. 1). Zbery pochádzajú z rokov 1976 až 1992. Stonožky boli zbierané indi viduálne pod kameňmi a na stenách a stropoch jaskýň. Väčšina chytených exemplá rov je z vchodových častí z eufotickej zóny. Napriek malému počtu získaných jedincov (spolu 31) je prekvapujúca vysoká druhová pestrosť. Celkove sme determi novali 15 taxónov (13 druhov, 1 poddruh a 1 ex. bol určený len do rodu Lithobius). Je vhodné poznamenať, že stonožky patriace do radu Lithobiomorpha patria k najťažšie determinovateľným článkonožcom. Napriek novým poznatkom ( C r a b i l l , 1962, T o b i a s , 1969) doteraz používané diagnostické znaky s vysokým stupňom variability nedovoľujú vo všetkých prípadoch exaktnú identifikáciu druhu či poddruhu. PREHĽAD DETERMINOVANÝCH TAXÓNOV Pri lokalitách (jaskyňa, priepasť) je uvedené číslo mapovacieho štvorca Databanky fauny Slovenska (DFS), dátum zberu, nadmorská výška vchodu, blízka obec, orogra fický celok; vzdialenosť miesta zberu od vchodu, charakter osvetlenia, teplota v čase zberu, v niektorých prípadoch hodnota relatívnej vlhkosti vzduchu, počet chytených exemplárov a ich pohlavie (okrem Cryptops parisi). *) Biospeleologica slovaca Nr. 14
79
1.zyxvutsrqponmlkjihgfedcbaTSPOMLJIHDCBA Lithobius (Monotarsobius) aeruginosus L. Koch, 1862 Rozšírený v strednej Európe, známy aj z Rumunska, býv. Juhoslávie a Francúzska. Uprednostňuje zalesnené územia, častý vo vlhkých lužných lesoch, u nás od nížin po hornú hranicu lesa. Zbieraný na lokalitách: Ardovská jaskyňa (DFS 7488), 2.8.1990,314 m n.m., Ardovo, Slovenský kras; 20 25 m od vchodu, afotická zóna, 8,8°C, v zahlinenej sutine 1 9 , 2 d! Chvalovská jaskyňa južná vetva (DFS 7487), 13.8.1991, 265 m n.m., Chvalová, Revúcka vrchovina; 15 m od vchodu, eufotická zóna, 12,8°C, na stene chodby 1 O". 2. Lithobius (Monotarsobius) burzenlandicus Verhoeff, 1931 Zriedkavý druh, skôr vo vyšších polohách Tatry, Pieniny (Kaczmarek, 1979); Východné Karpaty (M a t i e , 1966); Dobroruka (in litt.) tento druh uvádza zo Stuži ce. Uprednostňuje zalesnené územia, častý vo vlhkých lužných lesoch, u nás od nížin po hornú hranicu lesa. Zbieraný na lokalite: Priepasť Veľká Žomboj (DFS 7389), 3.5.1981, 590 m n.m., Silická planina, Slo venský kras; v hĺbke 5 0 m, eufotická zóna, 2,4°C, na hlinitom dne 19 (det. D o b r o r u k a ) . 3. Lithobius (Lithobius) borealis Meinert, 1868 Rozšírený v západnej Európe. Horský druh, vystupuje až nad hornú hranicu lesa. E a s o n (1964) vyslovil pochybnosti o validite tohto druhu, upozornil, že mnohé exempláre pôvodne determinované ako L. borealis patria druhu L. läpidicola. Neskôr Obr. 1. Lokality zberov na území Slovenska. 1 Ardovská jaskyňa; 2 Brzotínska stará jaskyňa; 3 Priepasť Veľká Žomboj; 4 Jaskyňa v Drienku;zyvutsrponmlkjihgfedcbaZVSRPOMLKJIHGFDCBA 51 Chvalovská jaskyňa; 8 Jaskyňa Puklina; 9 Jaskyňa Sokolica; 10 Vojenská jaskyňa; 11 Jaskyňa Komíny; 1 2 1 5 Jaskyňa nad Košiarom, Rysia jaskyňa, Stratenská jaskyňa, Koniarova jaskyňa; 16 Čertova diera; 17 Zbojnícka jaskyňa; 18 Čachtická jaskyňa. Na mape je sieť štvorcov, ktoré sa používajú v Databanke fauny Slovenska. Sieť má delenie od západu na východ po 10 min. zemepisnej dĺžky a od severu na juh po 6 min. zemepisnej šírky. Takto vymedzená veľkosť mapovacieho štvorca 10' x 6' sa približne rovná 12 x 11 km. Fig. 1. The localities of collection on the territory of Slovakia, 1 Ardovská Cave; 2 Brzotínska Old Cave; 3 Veľká Žomboj Chasm; 4 The cave in Drienok; 5 7 Chvalovská Cave; 8 Puklina Cave; 9 Sokolica Cave; 10 Military Cave; 11 Komíny Cave; 12 15 Cave nad Košiarom, Lynx Cave, Stratenská Cave, Koniarova Cave; 16 The Deviľs Hole (Čertova diera); 17 Zbojnícka Cave; 18 Čachtice Cave. On the map there is a network of fields wich are used in the Databank of the Slovák Fauna. The network is divided from west to east after 10 min. longitude and from north to south after 6 min. altitude. This stated magnitude of the mapping fieldlO'xó' equals approximately to 12x11 km Abb. 1. Sammel lokalitäten auf dem Gebiet der Slowakei. 1 Hôhle Ardovská jaskyňa; 2 Hôhle Brzo tínska stará jaskyňa; 3 Schlucht Veľká Žomboj; 4 Jaskyňa v Drienku hôhle; 5 7 Hôhle Chva lovská jaskyňa; 8 Jaskyňa Puklina hôhle; 9 Jaskyňa Sokolica hôhle; 10 Hôhle Vojenská jaskyňa; 11 Jaskyňa Komíny hôhle; 12 15 Jaskyňa nad Košiarom hôhle, Hôhle Rysia jaskyňa, Hôhle Stratenská jaskyňa, Hôhle Koniarova jaskyňa; 16 Hôhle Čertova diera; 17 Hôhle Zbojnícka jaskyňa; 18 Hôhle Čachtická jaskyňa. Auf der Karte befindet sich ein Quadratnetz, das in der Databank der slowakischen Fauna benôtigt wird. Das Netz wird vom Westen zum Osteň je 10 Min. Längengrad und vom Norden zum Súden je 6 Min. Breitengrad geteilt. Eine so abgegrenzte Grôsse des Kartenquadrates 10' x 6' ist ca 12x11 km gleich
81
E a s o n (1974) po revízii typového materiálu F. M e i n e r t a , ktorý opísal druhy zyxvuts borealis a lapidicola, potvrdil ich validitu. Zbieraný na lokalitách: Vojenská jaskyňa (DFS 7178), 22.8.1992, 946 m n.m. Stratená, Slovenský raj; 2 m od vchodu, eufotická zóna, 13,2°C, 1 ď chytený na strope chodby po zotmení. Čertova diera (DFS 7088), 26.6.1987, 580 m n.m. Spišské Tomášovce, Slovenský raj; 25 m od vchodu, disfotická zóna, 12,2°C, 1 Cf.
4. Lithobius (Lithobius) erythrocephalus schulleri Verhoeff, 1925 Východoalpský a karpatský poddruh rozšírený v zalesnených oblastiach. Zbieraný na lokalitách: Stratenská jaskyňa Nižná sieň (DFS 7187), 14.8.1976, 991 m n. m . Stratená, Slovenský raj; 80 m od vchodu, afotická zóna, 5,4°C, relatívna vlhkosť 100%, 1 9 (det. D o b r o r u k a ) . Koniarova jaskyňa (DFS 7187), 9.6.1977, 1090 m n.m, osada Dobšinská Ľadová Jaskyňa, Slovenský raj; 35 40 m od vchodu, afotická zóna, 4,4°C, relatívna vlhkosť 100%, 1 9 (det. D o b r o r u k a ) .
5. Lithobius (Lithobius) forficatus (Linnaeus, 1758) Druh s veľkým areálom rozšírenia (Európa, Kaukaz, severná Afrika), zavlečený do severnej a južnej Ameriky. Patrí medzi naše najčastejšie sa vyskytujúce stonožky, vysoko adaptabilný obyvateľ rôznych biotopov, často ruderálov, nevyhýba sa sídlam človeka až synantrop. Zbieraný na lokalitách: Sutinovisko pri vchode do Brzotínskej starej jaskyne (DFS 7388), 9.6.1987, 258 m n.m, Plešivská planina, Slovenský kras; chytená 1 9 a 1 d! Jaskyňa Sokolica (DFS 7188), 20.8.1991, 914 m n.m. Stratená, Slovenský raj; 12 m od vchodu, eufotická zóna, 5,7°C, relatívna vlhkosť 100%, chytená 19. Stratenská jaskyňa (DFS 7187), 3.6.1989, 991 m n.m. Stratená, Slovenský raj; 3 m od vchodu, eufotická zóna, 19 Čachtická jaskyňa vstupná šachta (DFS 7272), 7.8.1987, 335 m n.m, Čachtice, Malé Karpaty; 10 m od vchodu, eufotická zóna, 6,4°C, chytený 1 Ó". 6. Lithobius (Lithobius) cyrtopus Latzel, 1880 Karpatský druh (M a t i c, 1966), rozšírený v lesoch vo výškovom pásme 900 2000 m n.m, zriedkavý, málo známy. Zbieraný na lokalite: Vojenská jaskyňa (DFS 7187), 22.8.1992, (podrobnejšie v bode 3.), 1 Ó" chytený na strope chodby po zotmení. 1. Lithobius (Lithobius) mutabilis L. Koch, 1862 Je rozšírený v alpskej a karpatskej oblasti, na niektorých lokalitách častejšie ako L. forficatus, polytypický druh s veľmi premenlivými diagnostickými znakmi, je opísa ných niekoľko poddruhov. Niektoré lokálne populácie vykazujú zmiešané znaky viacerých poddruhov. Podrobnejšie o variabilite L. mutabilis F o l k m a n o v á (1949). Zbieraný na lokalite: Jaskyňa Komíny (DFS 7188), 18.8. 1992, 988 m n.m. Stratená, Slovenský raj; 20 m od vchodu, afotická zóna, 4,4°C, relatívna vlhkosť 100%, na stene chodby 19. 82
8.zyxvutsrqponmlkjihgfedcbaTSPOMLJIHDCBA Lithobius (Lithobius) muticus C. L. Koch, 1847 Európsky druh, rozšírený od nížin po 1500 m n.m., uprednostňuje zalesnenú kraji nu, známy z niektorých lokalít Slovenska. Zbieraný na lokalite: Chvalovská jaskyňa Rotunda (DFS 7487), 13.8.1991, 265 m n.m., Chvalová, Revúcka vrchovina; vo vchode, eufotická zóna, 14,0°C, 1 ď. 9. Lithobius (Lithobius) salicis Verhoeff, 1925 Málo známy, vzácny druh. Podľa V e r h o e f f a (1937) v alpskej oblasti a subme diteráne. F o l k m a n o v á (1951) uvádza L. salicis z Moravy, M i n e l l i (1978a) z Talian ska. Zbieraný na lokalite: Vojenská jaskyňa (DFS 7187), 22.8.1992, (podrobnejšie v bode 3.), chytená na strope chodby po zotmení.
10. Lithobius (Lithobius) sp. Exemplár s originálnou kombináciou diagnostických znakov, niektorými znakmi blízky druhu L. latro M e i n e r t , 1872. Tykadlo z 29 článkov, za tykadlom 8 očiek (ocelli), tŕne na nohách: 1. p. j g L J , 14. p. 2 g ! , 15. p. g . Zbieraný na lokalite: Ardovská jaskyňa (DFS 7488), 2.8.1990, (podrobnejšie v bode 1.), 1 Cf. 11. Cryptops parisi Brolemann, 1920 Rozšírený najmä v južných častiach Európy, odkiaľ zasahuje až k nám. Podľa P i c h l e r o v e j (1987) v severnom Tirolskú uprednostňuje zmiešané bučiny a skalna té planiny v pásme od 500 do 1200 m n.m., chazmatofil ( G u l i č k a , 1985). Zbieraný na lokalitách: Ardovská jaskyňa (DFS 7488), 2.8. 1990 (podrobnejšie v bode 1.), 3 ex., neuvádza me pohlavie, u zástupcov rodu Cryptops sa nedá vždy presne identifikovať. Jaskyňa Puklina (DFS 7486), 7. 8. 1988, 292 m n.m., Španie Pole, Revúcka vrcho vina; 3 m od vchodu, eufotická zóna, pod kameňmi v humusovitej pôde 2 ex. Jaskyňa nad Košiarom (DFS 7187), 19.8.1992, 950 m n.m., Stratená, Slovenský raj; 4 m od vchodu, eufotická zóna, 7,3°C, pod kameňom 1 ex. 12. Schendyla nemorensis (C. L. Koch, 1837) Druh žijúci na rôznych biotopoch, v lesoch, na skalnatých stráňach, v parkoch, tiež v blízkosti človeka ai. Zbieraný na lokalite: Pri vchode do Brzotínskej starej jaskyne (DFS 7388), 7.3. 1991, 265 m n.m., Brzo tín, Slovenský kras; v sutinovisku 1 9 . Determinovaný ex. svojimi znakmi zodpovedá uvedenému druhu, jedine labrum je odlišné (má len 12 zúbkov). 13. Strigamia acuminata (Leách, 1814) Druh známy z celej Európy, severnej Afriky, zavlečený do severnej Ameriky. Najčastejší zástupca rodu Strigamia v našej faune, rozšírený v listnatých i zmiešaných 83
lesoch, v starých parkoch a cintorínoch. Chazmatoxén až chazmatofil ( G u l i č k a , 1985) (obr. 2A). Zbieraný na lokalitách:
Obr. 2. Hiyzadlová nožička z ventrálnej strany, zreteľná jedová žľaza s vyústením pri hrote jedového pazúrika. A zyvutsrponmlkjihgfedcbaZVSRPOMLKJIHGFDCBA Strigamia acuminata ď ; B S. crassipes O ; C S. transsilvanica Q Fig. 2. Forcipule from the ventral side, evident venomous gland with opening at the tip of the poiso ning claw. A Strigamia acuminata Cf; B S. crassipes O ; C S. transsilvanica O* Abb. 2. Kieferfuss aus der Ventralseite, eine evidente Giftdrúse mit der Múndung an der Spitze des Giftkrällchens. A Strigamia acuminata Cf; B S. crassipes 9 ; C S. transsilvanica Cf
Priepasť Veľká Žomboj (DFS 7389), 3.5. 1981, (podrobnejšie v bode 2.), 1 Cŕ(det. D o b r o r u k a ) . Rysia jaskyňa (DFS 7187), 18.8. 1988, 921 m n.m. Stratená, Slovenský raj; 3 m od vchodu, eufotická zóna, 9,1°C, v zotletej tráve starého hniezda (líšky?) 19. Zbojnícka jaskyňa (DFS 7768), 8.6.1980, 326 m n.m. Borinka, Malé Karpaty; 24 m od vchodu, disfotická zóna, chytený 1 Cf. 14.zyxvutsrqponmlkjihgfedcbaTSPOMLJIHDCBA Strigamia crassipes (C. L. Koch, 1835) Európsky druh, rozšírený najmä v listnatých a zmiešaných lesoch, obľubuje skalné pukliny a jaskyne, troglofil ( B e r o n G u é o r g u i e v , 1967) (obr. 2B, 3A). Zbie raný na lokalite: Jaskyňa v Drienku (DFS 7486), 12.8. 1991, 312 m n.m. Slizké, Revúcka vrchovina; eufotická zóna, 10,6°C, 1 9 bola chytená na stene 2 m od vchodu a 19 na stene 5 m od vchodu. 15. Strigamia transsilvanica (Verhoeff, 1928) Známy z okolitých krajín, z alpskej a karpatskej oblasti. Rozšírený v pásme ihlična tých lesov, často zasahuje až do subalpínskeho pásma. Verhoeff opísal niekoľko 84
poddruhov, o ich hodnote sa vyjadrujú pochybnosti ( W ú r m l i , 1972), chazmatoxén až chazmatofil ( G u l i č k a , 1985) (obr. 2C, 3B). Zbieraný na lokalite:
Obr. 3. Koniec tela z ventrálnej strany, koxy posledného páru nôh s koxálnymi pórmi. A zyvutsrponmlkjihgfedcbaZVSRPOMLKJIHGFDCBA Strigamia crassipes 9 ; B S. transsilvanica 9 Fig 3 The body end from the ventral side, coxae of the last pair of legs with coxal pores. A Strigamia crassipes 9 ; B 5. transsilvanica 9 Abb 3 Das Kórpende aus der Ventralseite, Coxae des letzten Beinpaares mit Coxalporen. A Strigamia crassipes 9 ; B S. transsilvanica 9
Chvalovská jaskyňa severná vetva (DFS 7487), 13.8.1991, 256 m n.m., Chvalová, Revúcka vrchovina; 5 m od vchodu, eufotická zóna, 15,2°C, relatívna vlhkost 100%, na stene chodby 19 Prevažná časť jedincov bola nájdená vo vzdialenosti do 15 m od vchodu s eufo tickým svetelným režimom. Vo väčších vzdialenostiach už v afotickej zóne bol nájde ný L.zyxvutsrqponmlkjihgfedcbaTSPOMLJIHDCBA erythrocephalus schulleri v Koniarovej jaskyni vo vzdialenosti 35 40 m od vcho du a v Stratenskej jaskyni až 80 m od vchodu. V druhom prípade možno predpokla dať preniknutie do jaskyne z povrchu cez stropné štrbiny v tomto mieste sme našli aj iné živočíchy z pôdneho horizontu, napr. Duvalius bokori vafymnus (B o k or, 1922) a zvyš ky pôdneho rovnakonožca Isopoda. Viac ako polovica druhov (8) bola v jaskyniach zistená len raz a v jedinom exemplári. Nálezy viacerých ex. jedného druhu počas jedného zberu sa týkajú stono žiek L. aeruginosus a C. parisi v Ardovskej jaskyni a C. parisi v jaskyni Puklina (tab. 1). Tieto druhy boli zbierané na prvej lokalite v hlinitej sutine, na druhej lokalite pod kameňmi s humusovitou zeminou, teda v substráte, ktorý je veľmi vhodný pre Chilo poda. Jedine na týchto dvoch podzemných lokalitách môžeme predpokladať trva 85
lejšiu existenciu spomenutých druhov. V priepasti Veľká Žomboj ( 50m) vzhľadom k studňovému charakteru stien by bol predpoklad nájsť oveľa väčší počet jedincov a dru hov, než ako sme zistili. Väčšia časť druhov (9) sa našla len na jednej lokalite. Na dvoch lokalitách boli nájdené tri druhy:zyxvutsrqponmlkjihgfedcbaTSPOMLJIHDCBA L. aeruginosus, L. borealis, L. erythrocephalus schulleri, na troch lokalitách bol C. parisi, S. acuminata a na štyroch lokalitách (1 povrchová) len L.
forficatus.
Z dátumovej analýzy zberov vyplýva, že väčšina nálezov v jaskyniach (16) je z letné ho obdobia augusta, teda z najteplejšej časti roka, čo je však dané najväčšou intenzi tou návštev v tomto mesiaci. Dva nálezy boli v máji a štyri v júni. Prekvapuje však, že ani jeden ex. stonožky sa nenašiel v zimnom období, hoci počet navštívených jaskýň, aspoň v Slovenskom raji, bol pomerne vysoký aj v tomto období a v pomere k letné mu obdobiu je to 1:1. To by znamenalo, že Chilopoda, napriek priaznivej klíme, nevyužívajú jaskyne ako prostredie na zimovanie. Toto zistenie i ojedinelosť výskytu v let nom období potvrdzuje, že zástupcovia našej fauny stonožiek sú viazaní nie na ma krokavernikolné, ale mikrokavernikolné životné prostredie (pôdny horizont, suti noviská). DISKUSIA Doteraz jediný úplnejší zoznam stonožiek z našich jaskýň uverejnil G u l i č k a (1985). Tento zoznam rozširujeme o 5 druhov (Lithobius burzenlandicus, L. borealis, L. cyrtopus, L. salicis a Strigamia crassipes), ktoré sa po prvýkrát uvádzajú z jaskýň Slovenska. Celosvetový prehľad stonožiek zbieraných v jaskyniach je publikovaný v katalógu W o l f a (19331938). Pre poznanie stonožiek európskych jaskýň zostáva stále cennou príručkou monografia J e a n n e 1 a (1926) o kavernikolnej faune Fran cúzska napriek tomu, že bola vydaná pred viac ako šesťdesiatimi rokmi. Pri náleze akéhokoľvek živočícha v jaskyni mali by sme hľadať príčiny jeho výskytu a definovať jeho vzťah k tomuto subteránnemu biotopu. Väčšina stonožiek, ktoré sme nazbierali, patrí do skupiny viac alebo menej náhodných obyvateľov vchodových častí jaskýň chazmatoxénov. Len niektoré (Cryptops parisi, Strigamia acuminata a S. transsilvanica) majú užší vzťah k tomuto prostrediu. Zo skupiny determinovaných druhov iba Strigamia crassipes je vo vzťahu k jaskynnému prostrediu považovaná za troglofilný. Z hľadiska počtu zistených druhov (tab. 1) popredné miesto má Vojenská jaskyňa, v ktorej počas jediného zberu (22.8. 1992, zber po zotmení) sa podarilo chytiť 3 ex. patriace trom zriedkavým druhom Lithobius borealis považuje D o b r o r u k a (1958) v horách strednej Európy za glaciálny relikt; L. cyrtopus je hygrofilný, karpatský skôr východoeurópsky druh, u nás vo vyšších polohách Tatry ( D o b r o r u k a , 1958, 1971), lokality z Východných Karpát uvádzajú K u š n i r (1959) a M a t í c (1966); Lithobius salicis je zatiaľ málo známy druh, F o l k m a n o v á (1951) ho uvádza z Jeseníkov. Zaujímavá je i Ardovská jaskyňa v Slovenskom krase, v ktorej žije pomerne silná lokálna populácia našej skolopendry Cryptops parisi. Na jej prítomnosť v tejto jaskyni upozornil už G u l i č k a (1985), jeho zistenie potvrdzujeme zberom z 2. 8.1990. 86
Cenným obohatením našej kavernikolnej fauny je nález troglofilnej stonožkyzyxvutsrqponmlk Stri gamia crassipes v Revúckej vrchovine v jaskyni v Drienku. Pri porovnaní jaskynnej fauny stonožiek Západných Karpát s faunou Východných Karpát z hľadiska počtu známych druhov i z hľadiska prítomnosti troglofilov a tro globiontov zistíme, že Východné Karpaty sú bohatšie. Z práce G u l i č k u (1985) a pred loženej práce vyplýva, že doteraz poznáme z jaskýň Slovenska 22 druhov, z ktorých 2 Tab. 1. Prehľad determinovaných taxónov na jednotlivých lokalitách Determinované taxóny 1.
2.
3X
1
3.
4.
5.
2
6.
7.
8.
9.
10.
11.
12.
1
3
1
13.
14.
15.
Lokalita 1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. 9. 10. 11. 12. 13. 14. 15. 16. 17. 18. 1
1
1
2
1
1
1
1
1
1
1
1
1
číslo uvedené v tabuľke uvádza počet chytených exemplárov daného druhu na lokalite
Lokalita 1. Ardovská jaskyňa 2. Pri vchode do Brzotínskej starej jaskyne 3. Priepasť Veľká Žomboj 4. Jaskyňa v Drienku 5. Chvalovská jaskyňa južná vetva 6. Chvalovská jaskyňa severná vetva 7. Chvalovská jaskyňa Rotunda 8. Jaskyňa Puklina 9. Jaskyňa Sokolica 10. Vojenská jaskyňa 11. Jaskyňa Komíny 12. Jaskyňa nad Košiarom 13. Rysia jaskyňa 14. Stratenská jaskyňa 15. Koniarova jaskyňa 16. Čertova diera 17. Zbojnícka jaskyňa 18. Čachtická jaskyňa
Determinované taxóny 1. Lithobius aeruginosus 2. Lithobius burzenlandicus 3. Lithobius borealis 4. Lithobius erythrocephalus schulleri 5. Lithobius forficatus 6. Lithobius cyrtopus 7. Lithobius mutabilis 8. Lithobius muticus 9. Lithobius salicis 10. Lithobius sp. 11. Cryptops parisi 12. Lithobius nemorensis 13. Strigamia acuminata 14. Strigamia crassipes 15. Strigamia transsilvanica
87
druhy stoja na hranici chazmatofdov, jeden je zaradený medzi chazmatofdov a jeden medzi troglofilné druhy. Troglobiontnú stonožku z územia Slovenska nepoznáme a jej výskyt ani nepredpokladáme. Z Východných Karpát ( N e g r e a , 1963) je známych 16 druhov a poddruhov, z ktorých 3 patria medzi troglobionty. Vo faune Bulharska ( B e r o n G u é o r g u i e v , 1967) je známych 12 taxónov z jaskýň, z ktorých sú 2 troglobionty a 6 troglofdov. I keď si uvedomujeme, že kavernikolná fauna Talianska (M in e 11 i, 1987b, 1987c) je len ťažko porovnateľná s našou, pre zaujímavosť uvádza me, že v tejto krajine je známych až 82 druhov z jaskýň, z toho 17 troglobiontov.
LITERATÚRA
1. BERON, P. GUÉORGUIEV, V., 1967: Essai sur la faune cavernicole de Bulgarie. II. Résultats des recherches biospélogiques de 1961 a 1965. Bulletin de ľlnstitut de Zoologie et Musée, 24, Sofia, s. 151212. 2. BROLEMANN, H. W„ 1932: Chilopodes. Faune de Franee 25. P. Lechevalier, Paris, 405 s. 3. CRABILL (jr.), R. E., 1962: Plectrotaxy as a Systematic Criterion in Lithobiomorphic Centipedes zyvutsr (Chilopoda: Lithobiomorpha). Proc. U.S. National Museum, 113 (3459), Washington, s. 399 412. 4. DOBRORUKA, L. J., 1958: Pííspévek k poznání stonožek z Tater (Chilopoda). Vést. Čsl. zool. společnosti, 22 (2), Praha, s. 113 1 2 0 . 5. DOBRORUKA, L. J., 1971: Chilopoda von Belanské Tatry und Spišská Magura. Vést. Csl. zool. společnosti, 35 (4), Praha, s. 261 264. 6. EASON, E. H., 1964: Centipedes of the British Isles. F. Warne and Co. Ltd., LondonNew York, 294 s. 7. EASON, E. H., 1974: The type specimens and identity of the species described in the genus Litho bius by F. Meinert and now preserved in the Zoological Museum, Copenhagen University (Chilopoda: Lithobiomorpha). Zool. Journal of the Linnean Society, 55, London, s. 1 5 2 . 8. FOLKMANOVÁ, B., 1949: Subspecie druhu Lithobius mutabilis Koch v našich zemích. Vestník Čsl. zool. společnosti, 13, Praha, s. 5668. 9. FOLKMANOVÁ, B., 1951: O nékterých Chilopodech nových pro Moravu. Sborn. Klubu príro dovedeckého v Brné, 29 (1), Brno, s. 98 104. 10. FOLKMANOVÁ, B., 1959: Stonožky Chilopoda. Klíč zvírený ČSR 3, Vyd. ČSAV, Praha, s. 49 66. 11. GULIČKA, J., 1985: Pôdna a jaskynná makrofauna krasových pohorí Západných Karpát (I). Slovenský kras, 23, Martin, s. 89 129. 12. JEANNEL, R , 1926: Faune cavernicole de la France. P. Lechevalier, Paris, 334 s. 13. KACZMAREK, J., 1979: Pareczniki (Chilopoda) Polski. Uniw. A. Mickiewicza, Poznaň, 100 s. 14. KUŠNIR, E. P., 1959: Nekotorye dannye o faune mnogonožek (Myriapoda) Karpatskoj oblasti. Dokl. i soobšč. Užgor. unta, ser. biol., 3, Užgorod, s. 5 7 5 9 . 15. MATÍC, Z., 1966: Chilopoda, Anamorpha. Fauna R. S. Romania, 6 (1), Ed. Acad. R. S. Romania, Bucuresti, 272 s. 16. MINELLI, A., 1978a: Zur Taxonomie und Chorologie der Chilopoden Italiens: Entwurf einer Monographie. Abh. Verh. naturwiss. Ver. Hamburg, N. F. 21/22, Hamburg, s. 149 159. 17. MINELLI, A., 1978b: Chilopodi e Diplopodi cavernicoli italiani. Lavori delia Societa' Italiana di Biogeografia, N. S. 7, s. 91 1 1 0 . 18. MINELLI, A., 1978c: Miriapodi cavernicoli di Sicilia. Animalia, 5, Catania, s. 287 294. 19. NEGREA, S., 1963: Contribution a ľ étude des Lithobiidae des grottes de la R P . Roumaine. Lucrarile Institutului de Speologie "Emil Racovitza", 1 2 , Bucuresti, s. 401435. 20. PICHLER, H., 1987: Neue Nachweise von Cryptops Arten in Nordtirol und anderen Bundes ländern Ôsterreichs. Ber. nat. Verein Innsbruck, 74, Innsbruck, s. 125 139. 21. TOBIAS, D., 1969: Grundsätzliche Studien zur ArtSystematik der Lithobiidae (Chilopoda: Litho biomorpha). Abh. senckenb. naturforsch. Ges., 523, Frankfurt, s. 1 5 1 . 22. VANDEL, A., 1964: Biospéologie. La biologie des animaux cavernicoles. GauthierVillars, Paris, XVIII. + 619 s. 23. VERHOEFF, K. W., 1934: Opisthogoneata, Chilopoda. Die Tierwelt Mitteleuropas, 2 (3), Verlag von Quelle und Meyer, Leipzig, s. 91 120.
88
24. VERHOEFF, K. W., 1937: Chilopoden Studien. Zur Kenntnis der Lithobiiden. Archív fiir Naturgeschichte, N. F. 6 (2), Leipzig, s. 171 256. 25. WOLF, B., 19341938: Animalium Cavernarum Catalogus. Dr. W. Junk, 'sGravenhage, Vol. III, 918 s. ( zyvutsrponmlkjihgfedcbaZVSRPOMLKJIHGFDCBA Chilopoda s. 519 533). 26. WÚRMLI, M., 1972: Chilopoda. Catalogus Faunae Austriae, Xla, Wien, s. 1 1 6 . Adresa autorov: Doc. RNDr. Ivan Országh, CSc., RNDr. Vladimír Košel, CSc., RNDr. Zlatica Országho vá, CSc., Katedra zoológie Prírodovedeckej fakulty UK, Mlynská dolina B 1, 842 15 Bratislava Recenzoval: Doc. Dr. J. Gulička, CSc.
Došlo: 12. marca 1993
A CONTRIBUTION T O T H E K N O W L E D G E O F CENTIPEDES (TRACHEATA. CHILOPODA) IN T H E CAVES O F SLOVAKIA S u m m a r y The study deals with centipedes from 14 caves, from the chasm Veľká Žomboj and from the close vicinity of the entrance to the old cave at Brzotín (Brzotínska stará jaskyňa). The centipedes had been collected under broken rocks and on the walls and ceilings of cave passages. The collections date from the periód 1976 1992. A total of 15 taxa were identified: Lithobius aeruginosus, L. burzenlandicus, L. borealis, L. erythrocephalus schulleri, L. forficatus, L. cyrtopus, L. mutabilis, L. muticus, L. salicis, L. sp, Cryptops parisi, Schendyla nemorensis, Strigamia acuminata, S. crassipes, S. transsilvanica. The only list of centipedes from our caves is that published by Gulička (1985), and we extend it with five species (Lithobius burzenlandicus, L. borealis, L. cyrtopus, L. salicis, Strigamia crassipes) that are thus mentioned for the first time from caves in Slovakia. Pride of plače as regards the number of determined species goes to the cave Vojenská jaskyňa where the following species were caught during a single collection (on August 22. 1992, after dusk): Lithobius borealis which Dobroruka (1958) considers to be a glacial relict in mountains of Central Európe; L. cyrto pus a hygrophilous Carpathian, rather EastEuropean species, found in Slovakia in the Tatras (Dobro ruka 1958, 1971) and as yet the little known species L. salicis reported by Folkmanová (1951) from the Jeseníky Mts. Of interest is also the Ardov Cave in the Slovák Karst, which is the horne of a relatively abundant local population of the scolopendromorph centipede Cryptops parisi. Its presence was reported by Gulička in 1985 and our collection of August 2,1990 brings support to his finding. A valuable enrichment of Slovák cavernicolous fauna is the finding of the troglophilous centipede Stri gamia crassipes in the Jaskyňa v Drienku Cave of the Revúcka vrchovina Mts. Over half of the species (8) were found only once and in one specimen only in our caves. Finds of several specimens of one species in a single collection refer to centipedes L. aeruginosus and C. parisi in the Ardov Cave and C. parisi in the cave Puklina Cave (Tab. 1). These species were collected in clayey detritus in the former and under rocks with humus and earth in the latter locality hence, in a substráte that is suitable to Chilopoda. A more permanent existence of these species may be assumed possible uniquely in these two underground localities. It may be presumed that a larger number of both speci mens and species than the above, would be found in the chasm Veľká Žomboj (50 m ) which has sheer vertical walls. The major part of the species were found in only one locality; three species came from two localities, viz. Lithobius aeruginosus, L. borealis, and L. erythrocephalus schulleri, Cryptops parisi and Strigamia acuminata were present in three localities and uniquely L. forficatus was in four sites. An analysis of the collection data reveals that the great majority of the finds in caves (16) corne from the summer periód August, hence, the warmest part of the year, which, however, is conditioned by the largest number of collections during this month. Two finds come from May and four from June. A surprising fact is that not a single specimen of centipede was found in the winter periód, although a large number of caves, particularly in Slovenský raj (National park), were visited during this season, the ratio of wintensummer visits being 1:1. That would imply that, Chilopoda do not utilize caves as a milieu for
89
hibernation despite their favourable climate. This finding and their occurrence solely in the summer season go to show that representatives of our centipede fauna are bound not to a macro, but a micro cavernicolous environment. A comparison of cavernicolous centipede fauna of the Western with that of the Eastern Carpathians as regards numbers of known species and the presence of troglophilous species and troglobionts shows that the latter are the more abounding in this fauna. Gulička's work (1985) and the present study permit the following statement: at the present time we know 22 species from the Slovák caves, two of which stand on the border of chasmatophilous, one is assigned among chasmatophils and one arnong troglophi lous species. No troglobiont centipede is known from the territory of Slovakia, nor do we presunie its incidence here.
90
Slovenský kras XXXII 1994
KARPATSKÝ SPOLOK A JASKYNE NA SLOVENSKU MARCEL LALKO VIČ
After 1918 The Hungarian Carpathian Association was transformed into the Germán national tourist organization Karpatenverein. Its interest in the Slovák caves was developed by means of a special department for speleology and departments in Banská Bystrica and Spišská Nová Ves. In the years 1923 28 their members searched into up till that time unknown caves of the Belianske Tatry, The Slovák Paradise, the Muráň Plateau and other territories of Slovakia. Some of the caveš were made accessible for tourists, in others new discoveries were made. The excavations performed here confirmed the prime val settlement of several caves. Besides this primeval settlement the traces of the Middle Ages alchemic activities were discovered in the caves of the Slovák Paradise.
Objavom Demänovskej jaskyne Slobody v roku 1921 záujem o poznávanie jaskýň na Slovensku dostal nový impulz. Popri činnosti, ktorá sa rozvinula okolo samotnej jaskyne, sa jeho vplyv už zakrátko prejavil objavom Važeckej jaskyne, starej a novej Bystrianskej jaskyne a zásluhou J. Majka v roku 1926 i jaskyne Domica v Slovenskom krase. S tým súvisí aj činnosť, čo viedla v roku 1923 k objavu ďalších priestorov Jasovskej jaskyne. Sem patria i snahy, ktoré smerovali do ich hospodárskeho využitia, a ďalšia činnosť, či už išlo o Sekciu pre výskum východoslovenského krasu, práce J. Volku Starohorského v Demänovskej jaskyni Okno a pod. Napriek konštatovaniu išlo o prirodzené pokračovanie v činnosti, aká už z čias bývalého Uhorska mala na Slovensku svoje tradície. Svedčí o tom nielen založenie Komisie pre výskum jaskýň v roku 1910 pri vtedajšej Uhorskej geologickej spo ločnosti, resp. práce a činnosť, akou sa komisia prezentovala najmä vo vzťahu k jas kyniam na Slovensku. Do istej miery to potvrdzujú i prvé sprístupnené jaskyne, t.j. Dobšinská ľadová jaskyňa od roku 1871, Belianska jaskyňa od roku 1882 a Demä novská ľadová jaskyňa o niekoľko rokov neskôr. V neposlednom rade to doku mentuje i značne široký záujem o jaskyne a ich bližšie poznávanie, ktorý na Slovensku v druhej polovici 19. storočia prebiehal neobyčajne intenzívne. Vznik Československa v roku 1918 do istej miery spôsobil prerušenie väzieb, ktoré dovtedy podmieňovali niektoré kategórie záujmu o jaskyne na Slovensku. Naproti tomu sa začali vytvárať väzby nové. Patrí k nim činnosť Františka Vitáska, ktorý v rokoch 1919 1922 preskúmal dolinu Demänovky a tu sa nachodiacu Demänovskú ľadovú jaskyňu. Popri tom, a dôkazom toho sú aj spomínané sprístupnené jaskyne, pretrvávali tendencie záujmu o jaskyne, charakteristické pre určité kruhy v bývalom Uhorsku. Takže okrem impulzu v podobe objavu z roku 1921 a činnosti, akú vyvolal, 91
objektívne tu existoval aj záujem, ktorý vychádzal z bývalých tradícií a predstavoval kontinuitu s predchádzajúcim vývojom. S ohľadom na zmenené podmienky a exis tenciu nového štátu rozvíjal sa však v odlišných dimenziách, a preto sa nedotvoril vo všetkom tak, ako to malo zodpovedať pôvodným predstavám. Záujem, o ktorom je reč, jestvoval na pôde Karpatského spolku a súhrnne ide o činnosť, aká sa jeho prostredníctvom a pod hlavičkou jednotlivých odborov vyko návala po roku 1918 v jaskyniach na Slovensku. V rozličných formách jestvovala prakticky po celé obdobie I. ČSR. Najväčší rozmach dosahovala v polovici 20. rokov. S jej menom sa nespájajú také veľké objavy, k akým patrila Domica a ďalšie slovenské jaskyne. Vo vzťahu k štruktúre spolku a charakteru činnosti to má svoje opodstatnenie. Napriek tomu i ona tvorí neoddeliteľnú súčasť histórie nášho jasky niarstva. Dodnes síce menej známu, čo v minulosti mohol spôsobovať nedostatok príslušných informácií, ale neraz i pod vplyvom, že v jej pozadí zvyčajne stáli osoby inej než slovenskej alebo českej národnosti. Svojím zameraním predstavuje tú kapi tolu histórie jaskyniarstva, ktorá súvisí s počiatkami a následným rozvojom orga nizovanej turistiky na Slovensku. Z takéhoto zorného uhla ju potom možno chápať aj ako prvopočiatok snáh, aké o nejaký čas neskôr vyústili do konštituovania prvého organizačného rámca jaskyniarstva na Slovensku v podobe Jaskyniarskeho zboru KSTL. KARPATSKÝ SPOLOK V začiatkoch organizovanej turistiky v 2. polovici 19. storočia sa pozornosť sústre ďovala najmä do Vysokých Tatier, pretože pre turistov to boli najatraktívnejšie časti Uhorska. To bol nakoniec dôvod, prečo práve tu vznikol prvý turistickovlastivedný spolok v Uhorsku, známy pod názvom Uhorský karpatský spolok. Založili ho v Kež marku roku 1873 a mal takmer maďarskonemecký charakter. K slovenskej národ nosti sa hlásili len niektorí členovia pôsobiaci v sekciách v Liptove, Orave a Spiši. Popri turisticky orientovanej činnosti spolok za svojej dlhoročnej existencie sústre ďoval pozornosť v nemalej miere aj na jaskyne, keďže mnohé z nich boli už v tom čase zaujímavými turistickými objektmi. Z tohto obdobia možno napríklad spo menúť sprístupnenie Demänovskej ľadovej jaskyne, snahy o sprístupnenie Alabastro vej jaskyne či značne rozsiahlu činnosť Východokarpatskej sekcie v jaskyniach Abov skoturnianskej a gemerskej krasovej oblasti a pod. Rozpadom RakúskoUhorska a vznikom Československej republiky zmenila sa štruktúra turistiky na Slovensku. Od roku 1919 začal sa tu udomácňovať Klub českých turistov, ktorý po premenovaní na Klub československých turistov v roku 1920 nahradil v rámci hraníc nového štátu Uhorský karpatský spolok. Ten rozpadom uhorského štátu síce stratil svoje výsadné postavenie, avšak turistická čnnosť orga nizovaná jeho menom nezanikla. Pokračovala, pretože spolok v záujme svojho ďalšieho zotrvania prispôsobil sa novým štátnym pomerom. Aj keď si ponechal pôvodnú organizačnú štruktúru, zmenšila sa jeho dovtedajšia členská základňa a pretvoril sa na nemeckú národnostnú turistickú organizáciu Karpathenverein (Karpatský spolok). Valné zhromaždenie 2. decembra 1920 zvolilo nové vedenie spolku. Jeho predsedom sa stal Michal Guhr (1873 1933), šéflekár 92
Obr. 1. Emblém Karpatského spolku, foto: M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš Fig. 1. Emblém of the association Karpatenverein, photo: M. Eliáš, Photoarchives SMOPaJ Liptovský Mikuláš Abb. 1. Emblém des Karpatenvereines, foto: M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš
z Tatranskej Polianky, ktorý vystriedal dovtedy zastupujúceho Mikuláša Fischera (1855 1930), stredoškolského profesora zo Spišskej Novej Vsi. Za generálneho tajomníka zvolili Júliusa A. Heftyho (1888 1957) a vtedajší predseda pobočky v Spiš skej Novej Vsi Vojtech Hajts sa stal predsedom propagačnej komisie spolku. Začiatkom roku 1922 stanovy nového spolku schválilo Ministerstvo pre správu Slovenska v Bratislave. 2 ROZSAH ZÁUJMU O JASKYNE Prostredníctvom Karpatského spolku prejavoval sa rôzne a vychádzal z tradícií predchádzajúcich rokov. Jeho rozvrstvenie zodpovedalo charakteru spolku a čin nosti, ktorá sa za cca 50 rokov vyprofilovala a praxou dotvárala, keďže dovtedy s vý nimkou Komisie pre výskum jaskýň z organizačného hľadiska chýbala štruktúra, aká sa vytvorila existenciou Karpatského spolku. Za takýchto okolností, aj keď sa základ aktivity spolku odvíjal prostredníctvom odborov, značný potenciál sústredený v ús 93
tredných štruktúrach poskytoval jaskyniarstvu priestor, v ktorom jeho činnosť dostá vala cieľavedomejší a konkrétny charakter. Odborné oddelenie pre jaskyniarstvo podobne ako iné oddelenia (lyžovanie, korčuľovanie, sánkovanie a i.) tvorilo súčasť základnej štruktúry. Do istej miery ho môžeme považovať aj za akéhosi nástupcu bývalej Komisie pre výskum jaskýň, nakoľko jej pôsobnosť voči Slovensku zanikla rokom 1918. Pod vedením Vojtecha Hajtsa (1872 1926) svoju pozornosť sústreďovalo najmä na oblasť Spiša a tu existujúce jaskyne. Z dôvodov, ktorých korene tiež treba hľadať v činnosti jeho uhorského predchodcu, častou oblasťou pôsobnosti sa stávala i Dobšinská ľadová jaskyňa a jaskyne v jej širšom okolí. Okrem odborného oddelenia pre jaskyniarstvo záujem o jaskyne sa rozvíjal aj zásluhou niektorých odborov. Najväčšiu aktivitu vyvíjali odbory v Banskej Bystrici a v Spišskej Novej Vsi. V prípade Banskej Bystrice to dokonca viedlo k vytvoreniu samostatnej skupiny pre jaskyniarstvo. Jej zakladateľom sa v čase služobného pobytu v Banskej Bystrici stal František Schôn. Skupina pod jeho vedením preskúmala mnohé jaskyne nachádzajúce sa nielen v okolí Banskej Bystrice, ale aj v iných kraso vých územiach. Mala široký záber, ktorý siahal od Kremnických vrchov cez Horehro nie a Muránsku planinu až po Dobšinú. V rokoch 19241927 preskúmala nejednu jaskyňu, ktorej existencia bola známa medzi miestnym obyvateľstvom, prípadne až neskôr sa stala predmetom vážnejšieho záujmu ďalšej generácie jaskyniarov. Odchod F. Schdna, jeho preloženie na Okresný úrad do Levoče, znamenal však koniec jasky niarskej aktivity skupiny v Banskej Bystrici.3 Odbor v Spišskej Novej Vsi vedený agilným Vojtechom Hajtsom bol v inej situácii. Jeho prostredníctvom vytvorená pracovná skupina pre jaskyniarstvo sústreďovala pozornosť na jaskyne Slovenského raja, kde zaznamenala niekoľko pozoruhodných úspechov. Popri tom sa oblasťou jej záujmu stávala z minulosti už známa Poráčska dračia jaskyňa (dnešná Šarkanova diera), takže i tu istú úlohu zohrávali väzby na exis tenciu a činnosť pôvodnej turistickej organizácie. Predčasná smrť Vojtecha Hajtsa v septembri roku 1926 znamenala koniec dovtedajším jaskyniarskym aktivitám odboru v Spišskej Novej Vsi. Záujem o jaskyne opadol. Aktivita odboru sa nasmerovala do iných činností, kde jaskyniarstvo okrem sporadických návštev sprístupnených jaskýň nehralo prakticky žiadnu úlohu. Začiatok tridsiatych rokov síce priniesol isté ožive nie, avšak toto už nedosiahlo úroveň Hajtsových čias. Ďalšou sférou záujmu Karpatského spolku vo väzbe na jaskyne boli turistické vy chádzky, resp. spolkové výlety. Usporadúvali sa pravidelne, buď ako celospolkové podujatia, alebo ako podujatia odborov. Ich súčasťou sa stávala často návšteva sprístup nených, prípadne iných turisticky zaujímavých jaskýň, pričom v nejednom prípade mali aj pracovný, t. j. prieskumný charakter. V centre pozornosti Karpatského spolku bola aj iná činnosť, ktorá akosi súvisela s jaskyniarstvom. Popri spoločenskej stránke (výročia jaskýň) išlo o rozvíjanie istých kontaktov s ostatnými korporáciami, ktoré zabezpečovali hospodárske využívanie vtedajších sprístupnených jaskýň, ale aj ďalšie činnosti, aké plynuli z vtedajšieho nielen turistického záujmu o jaskyne.
94
Obr. 2. Vojtech Hajts (1872 1926), reprodukcia M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš Fig. 2. Vojtech Hajts (1872 1926), reproduction M. Eliáš, Photoarchi ves SMOPaJ Liptovský Mikuláš Abb. 2. Vojtech Hajts (1872 1926), Reproduktion M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš
ODBORNÉ ODDELENIE PRE JASKYNIARSTVO V jeho jestvovaní môžeme rozlíšiť dve výraznejšie obdobia. Prvé sa spája s osobou V. Hajtsa, učiteľa na meštianskej škole v Spišskej Novej Vsi a Kežmarku, ktorý až do septembra 1926 zastával funkciu jeho predsedu. Mimoriadne valné zhromaždenie spolku ho ešte naposledy do nej potvrdilo 28. augusta 1926. Druhé obdobie sa viaže na Karia Piovarcsyho, železničného úradníka v Spišskej Novej Vsi a neskôr na odpo činku v Spišskej Belej. Ako zástupca vtedajšieho predsedu prevzal už v roku 1927 funkciu po V. Hajtsovi.V tom čase sa súčasťou oddelenia stala i skupina pre jasky 95
niarstvo v Banskej Bystrici, čím celú jaskyniarsku činnosť zastrešil Karpatský spolok jednotným vedením. V takomto duchu sa s menom K. Piovarcsyho stretávame i v nasle dujúcich rokoch, pretože sa výkon jeho predsedníckej činnosti viazal na trojročné funkčné obdobie. Naposledy sa tak stalo v roku 1936, keď sa do istej miery zmenila štruktúra vedenia Karpatského spolku. Vtedajšie obdobie oddelenia premenovali na stále podvýbory a podriadili ich hlavnému vedeniu. 4 Napriek spomínaným okolnostiam oddelenie pre jaskyniarstvo vykazovalo naj rozsiahlejšiu činnosť v rokoch 19251928. V tom čase mala jeho aktivita systematický charakter, čo sa priaznivo odrážalo v dosiahnutých výsledkoch. Po tomto období akti vita výrazne poklesla, pričom sa možno domnievať, že vplyvom okolností, ktoré presne nepoznáme, mohla niekedy nadobúdať aj v niečom odlišný charakter. S po klesom aktivity oddelenia mohla zároveň súvisieť i celková angažovanosť jeho členov. Osoby ako Alfréd Grosz (18851973), Július A. Hefty (18881957), Dezider Rei chart a ďalší patrili k popredným predstaviteľom Karpatského spolku. Ako takí boli činní aj v ostatných oblastiach spolkovej činnosti. Treba si uvedomiť a vzťahuje sa to v podstate i na osobu K. Piovarcsyho, že hlavní aktéri jaskyniarskej činnosti patrili skôr k strednej generácii, takže aj ich prípadný ďalší záujem treba s pribúdajúcimi rokmi vidieť v kontexte veku každého z nich. Hlavnou oblasťou záujmu oddelenia pre jaskyniarstvo v roku 1925 stali sa okrem Dobšinskej ľadovej jaskyne i jaskyne v tzv. hornej Gelnickej doline. Jeho päťčlenná skupina v dňoch 9. 1 0 . mája 1925 preskúmala asi 30 dutín v Sokolích dierach a na Havranej skale pri Stratenej a asi 20 dutín na Haniseji a na svahoch Duče. Vo väčšine prípadov išlo o malé, 5 3 0 m dlhé jaskyne, ktorých ďalšie pokračovanie mohlo byť reálne len po odstránení sutiny v ich koncových častiach. Ani v jednej zo skúmaných jaskýň sa nenašli stopy prehistorického osídlenia. V podobnom duchu vyznel i pries kum "známej jaskyne nad úžinou na Haniseji", ktorá bývala často predmetom záujmu hľadačov pokladov zo Stratenej i Dobšinej, a tzv. "Jorisloch" na Hrade víl. V oválnom lieviku prepadliska Duča preskúmali zase väčšiu nepomenovanú jaskyňu. Hlavná chodba mala dĺžku okolo 100 m, pričom v nej našli neobyčajné množstvo peknej ľadovej výzdo by, spomedzi ktorej vynikala široká ľadová záclona dĺžky asi 12 m. V jej prípade išlo o dnes známu jaskyňu Duča a už vtedajší prieskum a ním zistené stopy jednoznačne dokazovali, že v minulosti bola predmetom záujmu E. Ruffinyho, objaviteľa Dobšinskej ľadovej jas kyne.5 Nakoľko autori prieskumu neuviedli bližšie údaje, ťažko určiť, ktoré z dnes zná mych jaskýň tejto oblasti mali na mysli. Faktom zostáva, že zatiaľ registrovaný počet jaskýň v Sokolích skalách a Havranej skale ani zďaleka nezodpovedá údajom, ktoré pred cca 70 rokmi zverejnili členovia oddelenia pre jaskyniarstvo Karpatského spolku. Do akej miery zmienka o existencii sondy v jaskyni v Havranej skale č. 1, s kto rou sa stretávame v literatúre z roku 1960 6 , môže navodzovať súvislosť s Karpatským spolkom a či jeho členovia dakedy navštívili túto jaskyňu to je otázka, na ktorú nepoznáme odpoveď. Podobne je tomu i v prípade "známej jaskyne nad úžinou na Haniseji". Je pravdou, že sa tu nachádzajúca jaskyňa Psie diery bola od napamäti známa miestnemu obyvateľstvu 1 , ale či práve túto mali členovia Karpatského spolku na mysli a ako je to v prípade tzv. Jorisloch, to sú otázky, ktoré ešte len čakajú na svoje možné rozlúštenie. 96
Intenzívnemu záujmu sa tešila Dobšinská ľadová jaskyňa. Okrem prieskumu prie pasti Peklo a okolia Kaplnky realizovaného v tom istom čase, keď sa zistilo, že jasky ňa sa v hĺbke asi 60 m pod spodnou chodbou končí bez ďalšieho pokračovania, nový prieskum jej priestorov pokračoval v mesiacoch september a október 1925. V dňoch 12. 1 3 . 9.1925 členovia oddelenia pre jaskyniarstvo podnikli viacero zostupov v Malej a Veľkej sieni medzi ľadom a stenami jaskyne a opätovne preskúmali priepasť Peklo. Na jeho dne po prekopaní sutiny objavili kostru medveďa, ktorý kedysi dávno pred mnohými storočiami zablúdil do jaskyne, kde zahynul pádom do spodných častí, ako o tom svedčili jeho dokonale vybielené kosti. Zároveň v spodnej nezaľadnenej časti jaskyne zistili prítomnosť veľkého množstva netopierov a jeden druh pravdepodobne poľných myší. Súčasne s prieskumom spomínaných priestorov jaskyňu zamerali a na jej niektorých miestach zisťovali teplotu vzduchu, vody, ľadu a hornín. Posledná, t,j. štvrtá výprava do Dobšinskej ľadovej jaskyne sa uskutočnila dňa 28. októbra 1925. Zúčastnili sa jej Jozef Bethlenfalvy, Alfréd Grosz, Július A. Hefty, Aladár Hensch, Dezider Reichart a Jozef Takács. Jej účastníci v priepasti Peklo získali ďalšie kostro vé nálezy v podobe naplavených kostí kuny a medveďov. Nimi zistené početné množ stvo netopierov vyvrátilo dovtedajšie predstavy o tom, že sa v jaskyni nenachádzajú žiadne stopy života. Prúdenie vzduchu v Dóme rusaliek vysvetlilo vznik peknej inova ťovej výzdoby na týchto miestach. 8
Druhá časť oddelenia pod vedením K. Piovarcsyho a z podnetu V. Hajtsa dňa 10. augusta 1925 skúmala priestory Ľadovej jaskyne na Dreveníku. V jej prednej časti zaregistrovali nález ľudskej lebky, ktorú uložili do zbierok Karpatského múzea v Po prade. Priestory jaskyne preskúmali v dĺžke viac ako 40 m, zistili v nej množstvo peknej ľadovej výzdoby a v JV ramene realizovali aj rozsiahlejšie výkopové práce. Z tohoto obdobia pochádza i pôdorysné zobrazenie jaskynných priestorov, ktorých autorom je pravdepodobne K. Piovarcsy. } Prieskum Dreveníka pokračoval aj v nasledujúcom roku. Už v mesiaci júli 1926 K. Piovarcsy spolu so Štefanom Ovárim zo Spišskej Novej Vsi a Jánom Ludvighom zo Spišskej Belej na jeho JV svahu náhodne objavili jaskyňu priepastného charakteru. Jej neveľký otvor sa nachádzal asi 20 m od železničnej zastávky v Spišskom Podhradí a pre veľké množstvo tu nájdených kostí pomenovali ju Kostnou jaskyňou. Pravde podobne v tom čase realizovali i zameranie jej priestorov. Do istej miery to potvrdzu je znázornenie rezu jaskyňou, ako ho publikoval jeho autor o rok neskôr. Snaha o po kračovanie prieskumu Ľadovej jaskyne dňa 1. augusta 1926 stroskotala. Príčinou tohoto koaštatovania bol stav, v akom sa nachádzala počas prieskumu. Následkom činností blízkeho kameňolomu došlo k zavaleniu jej niektorých častí, a tým aj k zničezyxwvutsrpo * 10 niu dovtedy peknej ľadovej výzdoby. Na jeseň roku 1926 sa predmetom prieskumu stala i Belianska jaskyňa. V mesiaci septembri 1926 K. Piovarcsy spolu s G. Gabrielom objavili nové priestory v okolí najvyššieho bodu jaskyne a v JV smere od priestorov Britzovej jaskyne (Zbojnícka komora?) a Veľkého kalvárskeho vrchu (Zrútený dóm). Na základe nahlásenia obja vu mestu Spišská Belá obhliadka nových priestorov sa uskutočnila 23. októbra 1926. Okrem senátora A. Harsányiho a ďalších zástupcov zo Spišskej Belej z oddelenia pre jaskyniarstvo popri K. Piovarcsym na obhliadke boli prítomní A. Grosz, J. A. Hefty a dlhoročný jaskynný vodca J. Kohút. Ďalšie priestory v okolí Veľkého dómu 97
(Hudobná sieň), Verbovszkého siene a Kaltsteinovho dómu objavil K. Piovarcsy spolu s A. Groszom a J. A. Heftym v mesiacoch október december 1926. Objavom predchádzal intenzívny každotýždenný prieskum všetkých skôr objavených častí a bočných chodieb, ktorý trval až do 5. decembra 1926. Počas nich A. Grosz vyhotovil množstvo záberov zachytávajúcich vtedajší stav jaskyne. 11 V jarných mesiacoch roku 1927 prieskumná činnosť oddelenia smerovala do jaskýň Hornádskej doliny. Skupina vedená K. Piovarcsym na planine Galmus v Slo vinskej oblasti preskúmala Homološovu dieru a jaskyňu, ktorú nie je možné identi fikovať z pohľadu súčasných údajov o tu registrovaných lokalitách. Z údajov K. Piovarcsyho vyplýva, že ide o jaskyňu, ktorá sa nachádza na vrchu Galmus, na spoločnom rozhraní so Spišskými Vlachmi a oblasťou Zámockého vrchu. Má dva hlavné priestory, značne sa rozvetvuje a jej kvapľová výzdoba je silno začadená. V jaskyni zaregistrovali väčšie množstvo voľne prístupných kostí a po mnohé stáročia slúžila údajne za útulok tunajším pastierom. 12 Takémuto opisu zatiaľ nezodpovedá ani jedna zo známych tu registrovaných jaskýň. Sporná je jej poloha voči jaskyni Suchá diera v okolí Červených skál a Gal muskej diere, ktorá sa nachádza na západnom svahu Bielej skaly, pričom ani jedna z nich nezodpovedá opisu svojím pôdorysom. O existencii Pastierskej jaskyne, ktorá aspoň svojím názvom navodzuje isté súvislosti a mala by sa tiež nachádzať v oblasti Galmusu, chýbajú bližšie miestopisné údaje. 13 Prieskum Alabastrovej jaskyne a ďalších jaskýň Belianskych Tatier, realizovaný A. Groszom, sa podľa všetkého udial niekedy v prvej polovici roku 1928. O rozsahu jeho činnosti chýbajú bližšie údaje. Podobne je tomu i v prípade objavu ďalších priestorov v Poráčskej dračej jaskyni a ďalších jaskyniach Hornádskej doliny, čo sa malo tiež udiať niekedy v tomto čase zásluhou K. Piovarcsyho. Naznačuje to totiž štýl jeho práce a značne skromné výsledky dosiahnuté počas prieskumu jaskýň Hornád skej doliny v roku 1927. 14 Týmto sa v podstate končia informácie o činnosti odelenia pre jaskyniarstvo Karpatského spolku. Pre úplnosť treba ešte spomenúť vykopávky v jaskyni Horná Túfna, ktoré na základe zhodnotenia predchádzajúcich nálezov v rokoch 19291931 realizoval Adalbert Liebus, profesor na Nemeckej univerzite v Prahe. V takomto duchu ich za svoje prijímal Karpatský spolok, resp. jeho oddelenie pre jaskyniarstvo. On sám svoje poznatky o činnosti, ktorej výsledkom bolo množstvo kostrových nále zov vzťahujúcich sa na prítomnosť jaskynných medveďov a existenciu pravekého osídlenia jaskyne, v roku 1933 zhrnul a publikoval v samostatnej práci. 1 5 SKUPINA PRE JASKYNIARSTVO ODBORU V BANSKEJ BYSTRICI Skupina vznikla v roku 1925 v dôsledku celkovej aktivizácie odboru v Banskej Bystrici.16 Bezprostrednou príčinou vzniku podľa všetkého sa stala jaskyniarska činnosť Františka Schona, ktorý už v roku 1924 v okolí Telgártu skúmal niektoré jas kyne. Už krátko po svojom ustanovení rozvinula neobyčajne rozsiahlu činnosť a mala veľký akčný rádius. Prieskum priestorov Dobšinskej ľadovej jaskyne sa uskutočnil v dňoch 22.23. augusta 1925. Okrem členov skupiny z Banskej Bystrice zúčastnilo sa ho i niekoľko 98
Obr. 3. Z prieskumu Bystrianskcj jaskyne skupinou pre jaskyniarstvo v Banskej Bystrici, reprodukcia M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš Fig. 3. The research of Bystrianska Cave by a group of speleologists in Banská Bystrica, reproduction M. Eliáš. Photoarchives SMOPaJ Liptovský Mikuláš Abb. 3. Aus der Erforschung der Hôhle Bystrianska jaskyňa durch dic Hohlenarbeitsgruppe in Banská Bystrica, Reproduktion M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš
členov Spolku pre jaskyniarstvo v Brne, ktorí sa intenzívnemu prieskumu jaskyne venovali už od začiatku júla 1925, ako o tom svedčili ich podpisy na stenách jej nesprístupnených častí. Celkove 8členná skupina preskúmala Kvapľovú pivnicu a najmä priepasť Peklo, kde v jeho najspodnejšej časti objavila pomerne zachovalú kostru psa. Pravdepodobne v tom čase jaskyniari z Brna zamerali priestory jaskyne, čo dokazuje neskôr zhotovený pôdorys jej priestorov v nemeckom jazyku. 1 99
Krasové územia v okolí Banskej Bystrice nesplnili očakávanie skupiny. Napriek niekoľkomesačnému úsiliu s výnimkou jaskýň Horná a Dolná Túfna nezaregistrovali v nich nič, čo by v tom čase potvrdzovalo existenciu jaskýň v ináč sľubnej a pre skupi nu veľmi významnej oblasti. Bez konkrétnych výsledkov skončili prieskum tratenia vody v Králikoch a v podobnom duchu sa niesol i prieskum svahov Sokolovských vrchov. Podľa všetkého nič nového nepriniesol ani prieskum niektorých pukli novitých jaskýň v Kremnickom pohorí, keďže okrem zmienky, že sa realizoval, skupi na o ňom neuviedla žiadne bližšie údaje. Reputáciu novej skupiny čiastočne napra vila, ale hlavne v ďalšej činnosti povzbudila až kvapľová jaskyňa pri Bystrej, ktorej prvá časť zásluhou mladého učiteľa Jozefa Kovalčíka a Ernesta Lauberta bola známa už od roku 1923. 18 Oveľa významnejšou, i keď na pomery skupiny odľahlejšou oblasťou sa stalo krasové územie v okolí Červenej Skaly a Telgártu. V Mliečnej jaskyni pri Červenej Skale zaznamenali objav jej ďalších častí preniknutím do neznámeho komína a cho dieb s peknou kvapľovou výzdobou. Nádejný sa ukázal aj ponor pri Telgárte, ktorý skupina preskúmala dňa 23. augusta 1925 počas návratu z Dobšinskej ľadovej jasky ne (Telgartské vodné prepadanie, dnešná Jaskyňa vo vrchu Homoľa). Do jeho prvých častí, t.j. Vstupnej siene a cez meandrovité koryto až k priepasti hlbokej vyše 20 m, ktorá ústila do rozsiahleho spodného poschodia, sa dostal F. Schon už v roku 1924. Následkom suchého počasia bolo ústie priepasti bez vody, takže sa im podarilo zostúpiť nielen na jej dno, ale zároveň objaviť a preskúmať ďalšie časti horného poschodia. Objavenie rozsiahleho, viac ako 10 m vysokého dómu s peknou kvapľo vou výzdobou a prieskum okolitých chodieb s pokusom o zostup ďalšou priepasťou také boli výsledky v podstate náhodnej akcie. 1 9 Povzbudení úspechom 27. septembra 1925 po menších úpravách otvoru priepasti zostúpili na jej dno, odkiaľ sa dostali užšou, ostro točenou chodbou do väčšieho priestoru a na suché riečisko. Aj v týchto častiach a okolitých chodbách smerujúcich k hornému poschodiu, stretávali sa s peknou kvapľovou výzdobou. Úspešný prieskum priestorov spodného poschodia viedol k nájdeniu ich vzájomného prepo jenia s hornými časťami a v chodbe, ktorú pomenovali Schodišťom, okrem peknej kvapľovej výzdoby zaregistrovali aj nemalé množstvo sintrovej sutiny ako výsledok zrútenia niektorých častí v dávnej minulosti. 20 Sľubné výsledky z roku 1925 viedli k zorganizovaniu ďalšej výpravy v nasledujúcom roku. V dňoch 30. 4. 2. 5. 1926 opätovne skúmali priestory Telgartského ponoru, aby si vytvorili celkový obraz o priebehu podzemných priestorov. Všetky dovtedy objavené časti pomenovali (Horný dóm, Stredný dóm, Spodný dóm, Chodníkový dóm a pod.), pričom pomenovanie sa dostalo i niektorým zaujímavým kvapľovým útvarom (Oltár, Pustovník a i.). Na záver akcie vyhotovili aj niekoľko fotozáberov, ktoré tak vlastne prvýkrát priblížili charakter priestorov a kvapľovú výzdobu novoobjavenej jaskyne. Pravdepodobne v tom čase, alebo neskôr v lete preskúmali aj Červenoskalské prepadanie (ponor Stračaník). V tejto oblasti počas prieskumu Telgártskeho ponoru zvyčajne mávali svoje táborisko. Aj v jeho prípade prieskum znamenal objav pekných kvapľových častí. 21 Nezodpovedanou otázkou ostáva, čo sa skrýva pod názvom Mliečna jaskyňa pri Červenej Skale. Údaje o peknej kvapľovej výzdobe sú veľmi všeobecné. V blízkom 100
Obr. 4. Prieskum Červenoskalského prepadania (ponor Stračaník), repro dukcia M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš Fig. 4. The research of Červená skala sinking (ponor Stračaník), repro duction M. Eliáš, Photoarchives SMOPaJ Liptovský Mikuláš Abb. 4. Die Erforschung des Uberlaufes in Červená skala (Versenkung Stračaník), Reproduktion M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš
okolí Červenej Skaly sa nachádza jaskyňa Dlhý vrch (Ladzianskeho jaskyňa, jaskyňa v Roháčoch), ktorá sa vyznačuje tým, že už jej vstupné priestory (Vstupná sála) sú na mnohých miestach vyzdobené bielym až ružovkastým mäkkým sintrom, ktorý steká až na ich dno. 22 Azda tento poznatok doviedol skupinu F. Schôna, ak predpokladáme, že preskúmali priestory práve tejto jaskyne, k názvu, aký jej nakoniec sami prisúdili. Nemožno však vylúčiť, že práve pod takýmto názvom bola oddávna známa aj miest nemu obyvateľstvu. Aj celé obdobie roku 1926 nieslo sa v znamení ďalších aktmt skupiny. Ešte v zim nom období preskúmali známu jaskyňu Dudlavá skala v okolí Šumiaca a Zlatú jasky ňu pri Zlatne. I keď na jej lokalizáciu chýbajú bližšie údaje, možno predpokladať, že 101
ide o dnešnú jaskyňu Zlatniea, ktorá sa nachádza asi 1,5 km od Zlatna v doline toho istého mena. 2 Takýto poznatok do istej miery vyplýva zo vstupného portálu jaskyne v stene skalného masívu, aj keď určitú pochybnosť vzbudzuje popisovaná výška vstu pu do podzemných priestorov. Predmetom prieskumu okolia Červenej Skaly boli tiež početné malé a nepome nované jaskyne. Svedčí o tom aj prieskum ľahko dostupnej jaskyne č. 10 v okolí Zlatna, vyznačujúcej sa rozsiahlejšou kvapľovou výzdobou. Už počas prvej pries kumnej akcie objavili jej ďalšie pokračovanie s peknými kvapľovými útvarmi, ktoré zakrátko výrazne poškodili nepovolaní návštevníci, ako sa o tom presvedčili počas druhej návštevy. Zatiaľ nie je možné lokalizovať uvedenú jaskyňu bez bližších údajov. Podobne nevieme, aké lokality sa skrývajú pod označením 1 9 , keďže tá azda najznámejšia dostala poradové číslo 10 s bližším miestopisným označením. 24 Na Muránskej planine predmetom prieskumu sa o. i. stali aj niektoré nepo menované jaskyne, nachádzajúce sa v blízkosti zrúcanín Muránskeho hradu. Podľa všetkého išlo o jaskyne v Tesnej skale a v jednej z nich sa počas prieskumu našlo menšie množstvo kostí, ktoré sa po predbežnom zhodnotení A. Liebusom v Prahe ukázali ako ľudské. Ich malé množstvo neumožnilo presnejšie zhodnotenie nálezu, čo by v opačnom prípade bolo zaujímavé preto, že o jednej z tu sa nachádzajúcich jaskýň (Wesselényiho jaskyňa) koluje medzi okolitým obyvateľstvom povesť, že sa v nej otrávil bývalý majiteľ Muránskeho hradu. 2 5 Jaskyňu Bobačka nad obcou Muránska Huta preskúmali niekoľkokrát, pričom až pri druhej akcii sa im podarilo dosiahnuť podzemný vodopád. V dňoch 25.27. augusta 1926 z dôvodov, že úsilie o prieskum vápencových brál v okolí Banskej Bystrice neprinášalo výraznejší úspech, rozhodla sa skupina pre prieskum jaskyne Machnatá, severne od kóty Kľak na Muránskej planine. Už v tom čase bola známa ako jaskyňa pokladov, o získanie ktorých sa usilovalo niekoľko generácií rodiny Bošeľovcov zo Šumiaca. Podľa ich vyjadrenia údaje o poklade mali pochádzať od posledného na smrť odsúdeného zbojníka vo väzení v Rimavskej Sobote. Prieskum jaskyne ukázal výsledky niekoľko desiatok rokov trvajúcej činnosti v podobe umelých chodieb, inštalovaných rebríkov, rôznych podpier a pod., ale nič viac. Zavŕšili ho neúspešným fotografovaním jaskynných priestorov a v závere akcie preskúmali ďalšiu južnejšie sa nachádzajúcu jaskyňu. " V okolí Banskej Bystrice skupina v lete roku 1926 preskúmala priestory jaskyne Horná Túfna. Kostrové nálezy z vykopávok, ktoré tu realizovala, určil neskôr A. Liebus ako kosti jaskynného medveďa. Stopy, aké na nich nachádzal, jednoznačne doka zovali prítomnosť kvartérneho človeka v jaskyni, čo malo za následok prieskum ďalších častí jaskyne v roku 1927, objav nových priestorov, ich následné zameranie a realizáciu nových vykopávok. Množstvo kostrových nálezov a ich charakter rozhodli nakoniec o tom, že sa v nasledujúcich rokoch uvedených prác v jaskyni ujal sám 27
A. Liebus. Ďalšou oblasťou záujmu skupiny v okolí Banskej Bystrice sa stala Sásovská dolina, kde bez väčšieho úspechu preskúmali prakticky všetky jestvujúce jaskynné otvory, vrátane jaskýň Netopierska a Kaplnka (Jaskyne pod vrchom Hrádok). V ďalšej časti doliny preskúmali tzv. Psiu jamu, priepastnú jaskyňu, ktorá po cca 20 m hĺbky ústi do kruhovito sa rozširujúcej šachty s paralelne dohora idúcim komínom. Po odprataní 102
Obr. 5. Zdolávanie tretej traverzy v jaskyni Bobačka, reprodukcia M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš Fig. 5. Conquering of the third traverse in Bobačka Cave, reproduction M. Eliáš, Photoarchives SMOPaJ Liptovský Mikuláš Abb. 5. Bewältigung der dritten Traverse in der Hóhle Bobačka, Repro duktion M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš
dreva a iného materiálu z dna šachty a menšej úprave objavili tu jej ďalšie pokra čovanie. V prieskume ďalej nepokračovali, pretože po zhodnotení celkových mož ností ani túto lokalitu nepovažovali za dosť perspektívnu. Z porovnania ústia a opisu priestorov so súčasnou dokumentáciou vyplýva, že ide o dnešnú Priepasť nad Zajdlí kovým hostincom, ktorú v prvej polovici 70. rokov vyhľadali a zdokumentovali harmaneckí jaskyniari. Potvrdzuje to nakoniec i malá jaskyňa Hostinec, registrovaná F. Schonom na úpätí kopca, v ktorom sa priepasť nachádza. Podľa dnešných poznatkov ide o bývalú pivnicu krčmára Žajdlíka, z čoho potom pochádza pome novanie jaskyne. Z konfigurácie vchodu a blízkeho okolia ďalej vyplýva, že jaskyňa 103
Obr. 6. Vchod do priepasti Psia jama (Priepasť nad Žajdlíkovým hostincom) s inštalovaným lezeckým zariadením, reprodukcia M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš Fig. 6. The entrance into the abyss Psia jama (The abyss above Žajdlí kov hostinec) with the installation of climbing equipment, reproduction M. Eliáš, Photoarchives SMOPaJ Liptovský Mikuláš Abb. 6. Eingang in die Schlucht Psia jama (die Schlucht uber dem Žajdlík Gasthaus)mit der installierten Bergsteigereinrichtung, Repro duktion M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš
Hostinec by mohla byť totožná s lokalitou, ktorá sa nachádza na úpätí skalnej steny medzi Netopierskou jaskyňou a Kaplnkou, kde V. Ložek v roku 1978 odkryl mala kologicky veľmi cenné a bohaté súvrstvie. Aj rok 1927 zastihol skupinu v jaskyniach v okolí Telgártu. V tomto období preskú mali dovtedy neznáme jaskyne v okolí vyvierania Hrona, a to predovšetkým Zboj nícku jaskyňu s jej tajomnými, v skalách okolo vchodu vyrytými znameniami a neďa lekú Pastiersku jaskyňu. Obidve sa nachádzajú južne od Telgártu, ale tieto údaje nie 104
sú dostatočné na to, aby sa dali identifikovať s dnes známymi lokalitami. Objav ďalších častí Bystrianskej jaskyne cez priepasť Peklo znamenal, že jej priestory zakrátko navštívili členovia jaskyniarskej skupiny Karpatského spolku z Banskej Bystrice. Okrem toho, že niekoľkokrát zliezli spomínanú priepasť a usilovali sa o vy riešenie problému viac ako 4 km dlhého Bystrianskeho potoka, v ďalšom období zo známych dôvodov už nenadviazali na svoje tunajšie predsavzatia. V tom istom roku dôkladnému prieskumu podrobili aj oblasť nachádzajúcu sa medzi Ponikami a Slovenskou Ľupčou. Napriek množstvu odkrývacích prác nedo siahli žeľatelný úspech ani v prípade Veľkého ponoru na Ponikách (Ponická jasky ňa), ani Veľkej doliny na Ratajovej, súčasti polja Pôlč a neďalekej jaskyne v Závrte. Otvorenie 3 m hlbokej skalnej priepasti a jej prehĺbenie až do 8 m to je všetko, čo stihli vykonať v blížiacom sa jesennom období. Pre nepriaznivé počasie, ale aj z iných dôvodov v ďalších prácach na uvedenej lokalite viac nepokračovali. " S činnosťou skupiny súvisí i prehliadka novoobjavenej jaskyne vo vrchu Radzim južne od Dobšinej. Dutinu nachádzajúcu sa na severnom svahu Samuel Pacsanovszký z Vyšnej Slanej spolu so svojou rodinou dlhšiu dobu skúmal a v hĺbke asi 30 m objavil väčšie priestory s peknou kvapľovou výzdobou. Zatiaľ nie je známe, kedy ju skupina navštívila a či sa vôbec podujala na prieskum jej ďalších častí. Zo situovania priepasti vyplýva, že by mohlo ísť o dnes registrovanú lokalitu na severnom svahu Radzima s hĺb kou okolo 35 m, z dna ktorej v južnom smere pokračuje chodba, ktorej steny a strop zdobí odumierajúca kvapľová výzdoba. PRACOVNÁ SKUPINA ODBORU V SPIŠSKEJ NOVEJ VSI Pod vedením Vojtecha Hajtsa, predsedu odboru v Spišskej Novej Vsi od roku 1917, aktivizovala sa na začiatku 20. rokov. Podľa všetkého jej existencia mala súvis s tradíciou turistických vychádzok do blízkeho i vzdialenejšieho okolia, ktoré tu zapustili svoje korene už pred mnohými rokmi. Takto už v lete roku 1920 vznikla v Koterbachoch (Rudňany) pod vedením les majstra Jána Kossányiho pracovná skupina odboru za účelom výskumu Poráčskej dračej jaskyne, ktorá si dala za cieľ sprístupniť ju turistickej verejnosti. Po pred chádzajúcich počiatočných prípravách cez jeseň roku 1920 realizovala v období od marca do druhej polovice mesiaca mája 1921 úpravu vchodu do jaskyne a jej vstupných častí, aby sa zabezpečil pohodlný priechod pre jej budúcich návštevníkov. Zemné práce a vybudovanie prehliadkového chodníka si za finančného prispenia Vítkovickej banskej spoločnosti vyžiadali náklad takmer 6000 korún. Počas nich vo vstupných častiach jaskyne sa 18. mája 1921 v hĺbke 1, 5 m našli okrem črepov nádob bukovohorskej kultúry a kostí jaskynného medveďa aj neolitické kamenné zbrane a nástroje. Jaskyňu sprístupnili vybudovaním dreveného chodníka, schodov a rebrí kov v dĺžke 120 m až k jej vzdialenému koncu. Za účasti vyše 300 návštevníkov ju 22. mája 1921 počas veľkej turistickej slávnosti odovzdali do užívania na turistické účely. Jaskyňa sa odvtedy stala predmetom početných návštev a výletov z okolitých škôl a rôznych turistických skupín. 3 1 Základom ďalšej činnosti skupiny stali sa jaskyne Slovenského raja. Do týchto oblastí nakoniec konvergovalo i celé pracovné úsilie spišskonovoveského odboru. Už 105
v roku 1922 postavil na Čertovej sihoti pri Kláštorisku útulňu a v roku 1924 pribudla k nej besiedka. Vznikol tak oporný bod, akási základňa pre prieskum jaskýň nacho diacich sa v širšom okolí. 3 2 S prieskumom jaskyne Lievik (Hrabušická jama, Netopieria jaskyňa) začali ešte v lete roku 1923, keď sa zistilo, že ide o hlbokú skalnú šachtu zanesenú sedimentami, ktorú vyčistili do hĺbky 20 m. V lete roku 1924 pokračovali v prácach a na skalnej stráni Ihríka, pod Lievikom ich upútal sutinový kužeľ. Po šiestich dňoch usilovnej práce zistili, že ide o spodný otvor Lievika, v blízkosti ktorého sa nachádza komín ústiaci na povrch. Na tomto kuželi skupina vedená Štefanom Gulyom umiestnila lavi ce a od skalného hrebeňa Ihríka smerom k nemu vybudovala prístupový chodník so zábradlím. V samotnom Lieviku vysekala schody, v hladkej stene komína osadila držadlá a inštalovala bezpečnostné zábradlie. Za prítomnosti zástupcov odborov zo Spišskej Novej Vsi, Levoče, Kežmarku, Gelnice a ďalších dňa 5. októbra 1924 sprís tupnila tak túto prírodnú zvláštnosť turistickej verejnosti. Okrem jaskyne Lievik predmetom ich záujmu stala sa i neďaleko sa nachodiaca jaskyňa Tunel (predtým Priechod Durchfahrt, tiež Hrabušická jaskyňa) a jaskyňa Strecha v okolí Ľudmian ky. Pravdepodobne ide o dnešnú jaskyňu Michalova diera, opis ktorej do istej miery súhlasí s údajmi V. Hajtsa z roku 1924. 3 3
Obr. 7. Poráčska dračia jaskyňa, úprava vstupu do jaskyne, stav zo začiatku mája 1921, reprodukcia M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš Fig. 7. Porač Drake Cave, reconstruction of the entrance into the cave, the situation at the begining of May, 1921, reproduction M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš Abb. 7. Die Drachenhôhle in Poráč, Instandsetzung des Hóhleneinganges, Zustand vom Anfang Mai 1921, Reproduktion M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš
106
Obr. 8. Jaskyňa Tunel v Slovenskom raji (Durchfahrt, Hrabušická jasky ňa), záber z prvej polovice 20. rokov, reprodukcia M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš Fig. 8. Tunel Cave in the Slovák Paradise (Durchfahrt, Hrabušice Cave) view from the first half of the 20s, reproduction M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš Abb. 8. Die Hôhle Durchfahrt im Slowakischen Paradies (Durchfahrt, Hrabušická jaskyňa), aus der ersten Hälfte der 20. Jahren, Repro duktion M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš
O rok neskôr v podstatnej miere vzrástla intenzita činnosti skupiny. Už v apríli 1925 preskúmala dovtedy neznámu Mníchovu jaskyňu, nachádzajúcu sa v hornej časti úžiny Hornádu medzi Zelenou horou a Ihríkom, a niekoľko nepomenovaných jaskýň pod Kláštoriskom, kde hľadala stopy ich prípadného pravekého osídlenia. Nimi uvádzaná Mníchova jaskyňa nie je však totožná s Mníchovou dierou, ktorej vchod leží v skalnej stene na východnej strane Zelenej hory. Z údajov o polohe, ale i opisu jaskyne vyplýva, že ide o dnešnú Mokrú dieru, ktorú neskôr prostredníctvom ser 107
pentínovite sa tiahnuceho chodníka a niekoľkých rebríkov tiež sprístupnili turistickej verejnosti. Otvor Čertovej diery dobre viditeľný z Tomášovského výhľadu už mnoho rokov predtým lákal rôznych záujemcov. Všetky pokusy realizované zo strany spišsko novoveského odboru motivované snahou preniknúť do jej priestorov stroskotávali na jeho neprístupnosti. Až 19. apríla 1925 skupina vedená Karolom Piovarcsym a Fran tiškom Ovárim, po bezvýslednom hľadaní Mníchovej jaskyne, našla schodnú cestu k Čertovej diere po severovýchodnej, asi 80 m vysokej strmej skalnej stene, ktorú prekonali za pomoci 3 m dlhého rebríka. Len po vniknutí do jej priestorov a ich orientačnom prieskume zistili, že horný, v lese ukrytý priepasťovitý otvor, ktorý neskôr uľahčil prístup do jaskyne, je prístupný z druhej strany doliny. Inštalovanie troch rebríkov od horného otvoru až po najspodnejšiu časť Čertovej diery umožnilo podrobnejšie preskúmanie priestorov jaskyne 26. apríla 1925. Vykopávky realizované v tento deň v spodnej časti jaskyne priniesli dôkazy o jej pravekom osídlení a v zmys le pôvodných predpokladov tak potvrdili, že Čertova sihoť bola už v tých časoch veľmi významnou oblasťou. Odkrytie troch kultúrnych vrstiev do hĺbky 1 m, vzájomne oddelených vrstvami humusu a vápencového kalu o mocnosti 8 2 0 cm, z ktorých najspodnejšia mala prislú chať mladšej dobe kamennej, stredná dobe bronzovej a halštatskej a najmladšia, vrchná mohla súvisieť s obdobím tatárskeho vpádu, poskytlo cenné nálezy. To bol nakoniec dôvod, prečo tu aj v nasledujúcom období pokračoval intenzívny archeo logický výskum. Počas neho sa okrem hlinených nádob, železných predmetov, prasle nov rôznej veľkosti v jaskyni našiel aj malý byzantský bronzový kríž, brúsené a pre vŕtané kamenné sekery z melafýru, brúsené kostené šidlá, prevŕtané rezáky divej svine a ďalšie predmety súhrnne dokumentujúce sídliskový význam tejto lokality v kon texte ostatných kultúrnych stredísk doliny Hornádu. Súbežne s tým pokračoval prieskum ďalších lokalít. Medvedia jaskyňa nachádza júca sa v blízkosti Čertovej diery okrem spráchnivených medvedích kostí, ktoré boli pravdepodobnou príčinou jej pomenovania, neposkytla nič, čo by dokazovalo jej predchádzajúce osídlenie. Nezodpovedanou otázkou ostáva, ktorá z dnes tu známych jaskýň by sa mohla skrývať za takýmto pomenovaním. Sám V. Hajts o nej uvádzal, že nie je viac než skalnou puklinou. Pravdepodobne mohlo ísť o hornú časť dnešnej Vtáčej jaskyne. Spojitosť hornej časti s jej spodnými priestormi ešte nemusela byť v tom čase známa. Uvedenú úvahu do istej miery potvrdzuje aj existencia tzv. hornej Čertovej diery. Jej široký, značne vysoký a ľahko dostupný vchod navodzuje totiž súvislosť so spodnými priestormi Vtáčej jaskyne. Okrem Čertovej jaskyne objavenej až neskôr a už spomfmniých lokalít v tejto časti Čertovej sihote nie je ani dnes registrovaná existencia prípadnej ďalšej jaskyne. S týmto by mohli korešpondovať aj názvy vzťahujúce sa na tzv. tri Čertove diery. Pokiaľ prvú z nich, ktorá sa stala predmetom podrobnejšieho prieskumu 26. apríla 1925, pomenovali zyxvutsrqponmlkjihgfe Poschodovým dómom, súbežne sa objavili aj názvy Tanečná sála a Úkryt. Šírka, ale aj ostatné roz mery spodnej vstupnej časti Vtáčej jaskyne navodzujú istú súvislosť s pomenovaním Tanečná sála. Ak zoberieme do úvahy existenciu Medvedej jaskyne ako hornej časti Vtáčej jaskyne, pre názov Úkryt nenájdeme asi nič vhodnejšieho, než je najspod
108
nejšia časť Čertovej diery, výklenok dĺžky asi 8 m, do ktorého zo smeru od Tomá šovského výhľadu prenikli jej objavitelia dňa 19. apríla 1925. 35 Začiatkom júla 1925 skupina opätovne preskúmala priestory jaskyne Lievik, kde zaznamenala isté pokroky. Práca však ostala nedokončená a prakticky až po roku, azda v dôsledku zaujatia činnostou v iných jaskyniach, skupina sa sem vrátila, aby pokračovala v začatom diele. V tom istom mesiaci, presnejšie v dňoch 22. 23. júla 1925, podarilo sa im na južnej strane Čertovej sihote lokalizovať polohu predtým v literatúre často spomínanej Ružovej jaskyne, ktorá v čase tatárskeho vpádu slúžila ako refúgium a neskôr upadla do zabudnutia. Prakticky už niekoľko desaťročí nebola známa jej skutočná poloha. Ako taká unikala pozornosti mnohým, dokonca sa o nej nezmieňoval ani Martin Roth (1841 1918), zakladateľ a dlhoročný predseda odboru Uhorského karpatského spolku v Spišskej Novej Vsi. Napriek tomu, že sa nachádzala v blízkosti turistického chodníka, vysoký porast v bezprostrednom okolí vchodu pri predchádzajúcich prieskumných akciách dlho znemožňoval jej prípadnú skoršiu identifikáciu. Počas prieskumu tu v neveľkej hĺbke našli hlinený lievik a rúrky, aké používali stre doveké alchymistické dielne. Vedľa týchto nálezov našli sa aj kúsky pyritu a marka zitu, čo svedčilo o alchymistickej činnosti v minulosti. Vzhľad nájdených predmetov však vzbudzoval domnienku, že sa alchymistická činnosť v jaskyni vykonávala pravde podobne ešte na začiatku 19. storočia. O jej staršom osídlení, či inom využívaní s ohľa dom na južnú expozíciu vchodu svedčili zase nálezy jednoduchých hlinených črepov, ktoré sa tu tiež našli počas vykopávok. V dňoch 29. 30. júla členovia skupiny bez zjavných úspechov preskúmali aj obe jaskyne v Kyseli. Kým jedna z nich je podľa všetkého Ružová jaskyňa, kde sa pokra čovalo v započatých vykopávkach, tá druhá predstavuje bližšie neidentifikovateľnú jaskyňu. Do akej miery súvisí táto informácia s existenciou jaskyne Udiareň a Malej diery, dvoch malých jaskýň nachádzajúcich sa v tiesňave Kyseľ, to je otázka, na ktorú dnes nepoznáme odpoveď. V tom istom čase orientačne preskúmali aj Zbojnícke diery, nachodiace sa v jednej tretine výšky nad úrovňou potoka Kyseľ, avšak nezistili v nich žiadne stopy prípadného osídlenia v minulosti. V mesiaci auguste 1925 skupina preskúmala aj priestory jaskyne Zlatá diera na okraji planiny Glac, asi 70 m nad úrovňou Bieleho potoka. Aj v jej priestoroch sa našli stopy po alchymistickej činnosti vo forme znakov na stenách a rôznych nádob, avšak nič iné nepotvrdzovalo chýr, podľa ktorého kedysi dostala svoje pomenovanie. Negatívne vyznelo i úsilie orientované na získanie dôkazov o jej pravekom osídlení. V rovnakom čase skupina preskúmala aj ďalšie dve nové jaskyne a "šesť dolných jaskýň", nie je však presne známe, o ktoré lokality ide a v akom zmysle treba chápať takto udanú orientáciu. V každom prípade sa jaskyne mali nachádzať v širšom okolí Zlatej diery, prípadne južne od základne skupiny Kláštoriska.36 Aj keď je nesporné, že rok 1926 tiež patril k tým úspešnejším, ako o tom svedčí plán terénnych akcií, o jeho výsledkoch chýbajú bližšie informácie. V celkovej činnosti však aj naďalej dominovala oblasť Ihríka s jaskyňou Lievik, Čertovej sihote s tromi Čertovými jaskyňami, či tiesňavy Kyseľ, kde ich lákala Ružová jaskyňa opra dená svojimi povesťami. Náhly skon V. Hajtsa v septembri 1926 je príčinou, prečo sú doteraz známe pramene tentokrát také skúpe na výsledky ich jaskyniarskej činnosti. 109
On, ako duša celého snaženia v jaskyniach, pravidelne zverejňoval o ňom všetky informácie a údaje. Jeho úmrtím vznikla medzera a tú ani jeden z jeho bývalých spolupracovníkov nedokázal zaplniť. Voľbou nového vedenia do čela odboru zmeni la sa pravdepodobne i orientácia jeho činnosti. Pracovná skupina V. Hajtsa splynula tak s jeho členskou základňou. 37 Až v roku 1933 po informáciách o objave novej jaskyne v severnej časti Čertovej sihote (objav dnešnej Čertovej jaskyne z leta roku 1932), aktivizovala sa časť odboru. Jeho skupina mladých horolezcov vedená Júliusom Wachdeutschom 13. novembra 1933 navštívila spomínanú jaskyňu a preskúmala jej priestory. Prieskumom zistili, že ide o jaskyňu s peknou kvapľovou výzdobou, ktorej vchod sa nachádza len niekoľko metrov od známej Čertovej diery. Jaskyňa pozostávala z dvoch ramien dĺžky okolo 100 m s množstvom bočných chodieb. Po niekoľkonásobnom prieskume dospeli k ná zoru, že ide o dovtedy najväčšiu jaskyňu Slovenského raja s možnosťou prípadného pokračovania v smere k doline Bieleho potoka. Jaskyňu naposledy navštívili 18. decembra 1933, keď zároveň fotografovali niektoré jej, z hľadiska výzdoby význam né partie. 38 INÝ ZÁUJEM O JASKYNE Okrem prieskumnej činnosti, realizovanej v jaskyniach prostredníctvom oddelenia pre jaskyniarstvo a odborov, v nemalej miere s jaskyniarstvom súvisela aj činnosť na úrovni vedenia Karpatského spolku. V prvom rade smerovala do kontaktov, ktoré mali istú spojitosť s jaskyniarskym dianím na Slovensku vôbec. Ich prostredníctvom sa pestovalo akési jaskyniarske povedomie, súdržnosť s inými subjektmi, v prípade ktorých dominantnú úlohu zohrávali jaskyne. Na druhej strane sa tým zároveň pre zentovala aj určitá odborná úroveň, zvlášť, ak sa chápala ako pokračovanie pred chádzajúcich tradícií. Pozdravný telegram zaslaný Komisii pre zverejnenie Demänovských jaskýň z príle žitosti sprístupnenia Demänovskej jaskyne Slobody po odsúhlasení výročným zhro maždením Karpatského spolku dňa 3. 8. 1924 nebol v takomto prípade len gestom, ale i ocenením úsilia, ktorého význam hádam najlepšie mohla zhodnotiť partnerská organizácia po dlhé roky zaoberajúca sa jaskyniarstvom. 39 Z uvedeného zorného uhla možno hodnotiť aj stanovisko výboru Karpatského spolku zo dňa 13. 5. 1922 v otázke turistickej útulne pri Demänovskej ľadovej jaskyni, resp. jeho súhlas na prevod jej vlastníctva na Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku, i keď sa neskôr ukázalo, že vlastnícke práva v jej prípade miesto Karpatského spolku prislúchajú Lesnému komposesorátu v Demänovej. Aj inšpekčnú cestu Karia Absolona do Belianskej jaskyne v roku 1926, na ktorej sa podieľal Karpatský spolok, motivovala z jeho strany snaha vyplývajúca z poznania reálnej situácie, keďže mesto Spišská Belá ako majiteľ jaskyne nemohlo odborne garantovať jej záležitosti. V takomto prípade je pochopiteľný i dlhoročný záujem Karpatského spolku o prenájom Belianskej jaskyne. Napriek výraznému podielu na jej propagácii stroskotal, pretože na základe výsledkov verejnej dražby dňa 20. apríla
110
1933 a po schválaní obecným zastupiteľstvom mesta Spišská Belá o mesiac neskôr dostala sa do prenájmu Tatranskej komisie KČST. 4 1 Do takejto kategórie treba zahrnúť i postoj Karpatského spolku k výročiam prvých sprístupnených jaskýň na Slovensku. Jeho prítomnosť na oslavách 50. výročia obja venia Belianskej jaskyne 6. júla 1931 okrem úcty k jej objaviteľom vyjadrovala i mieru Tab. i. Lokalita Demänovská jaskyňa Okno Demänovská jaskyňa Slobody Dobšinská ľadová jaskyňa Belianska jaskyňa
Kategória návštevníkov
Vstupné v rokoch 1926 27 1928
členovia KS ostatní členovia KS ostatní členovia KS 8, 10, ostatní členovia KS 6 10, ostatní
1929
1930 6, 9,
1931
1932
6, 9, 16, 16,
8,80 11, 7, 12,
8,80 11, 7, 12, •
1933 6, 9, 12, 12, 8,80 11, 7, 12,
Poznámka: Údaje z rokov 1928 a 1929 nie sú známe. Nepublikovali sa v ročenkách Karpatského spolku.
zodpovednosti za jej ďalšie osudy. V podobnom duchu možno chápať aj spomienku na toto jubileum počas výročného zhromaždenia spolku dňa 2. augusta 1931, resp. 60. výročie objavenia Dobšinskej ľadovej jaskyne v roku 1930. Nebol to nik iný než Karpatský spolok, ktorý podobne ako roku 1924, keď si uctil pamiatku zosnulého objaviteľa Dobšinskej ľadovej jaskyne Eugena Ruffínyho (18461924), aj pri 60. výročí jej objavenia považoval za povinnosť na výročnom zhromaždení venovať v programe priestor tak jaskyni, ako aj osobe jej objaviteľa. 42 Záujem o Dobšinskú ľadovú jaskyňu mal aj ďalšie dimenzie. Pretože sa už od dávna tešila pozornosti domácich a zahraničných návštevníkov, Karpatský spolok tu neraz zohrával úlohu sprostredkovateľa a zabezpečoval sprievod rôznym skupinám zo zahraničia. Okrem bežných návštevníkov patrili sem aj rôzne skupinové podujatia organizované turistickými alebo inými spolkami, k akým patrila napr. cesta 23člen nej skupiny turistov z OrientReiseklubu v Lipsku, ktorí navštívili jaskyňu v júli roku 1924, či menšej skupiny nemeckých cvičencov z Hannoveru v mesiaci máji 1934 a pod. Nemožno obísť ani návštevu rakúskych jaskyniarov zo Spolkového úradu pre jas kynný výskum vo Viedni, ktorí v sprievode Dr. Kriega navštívili Dobšinskú ľadovú jaskyňu, Domicu a iné slovenské jaskyne v dňoch 12. 25. júla 1937. 43 Samostatnú kapitolu tvorí otázka výhod, aké plynuli členom Karpatského spolku pri návšteve sprístupnených jaskýň na Slovensku. V prípade Dobšinskej ľadovej jaskyne, Demänovskej jaskyne Slobody a jaskyne Okno v Demänovskej doline sa výška poskytovanej zľavy na vstupnom pohybovala v rozsahu 20 33%. Najväčšiu zľavu na vstupnom pre členov spolku zaručovala návšteva Belianskej jaskyne (nad 40%). Takýto trend súvisel pravdepodobne so sídlom spolku a záujmom, aký venoval jasky ni nielen v období terajšieho jestvovania, ale ešte v časoch svojho uhorského predchodcu. V tomto smere možno zľavy chápať nielen ako formu ocenenia ním vyko 111
návanej činnosti, ale i ako potvrdenie akejsi legality v čase, keď sa o hospodárske využitie niektorých jaskýň začal zaujímať aj KČST. Popri propagácii prvých sprístupnených jaskýň nezanedbateľnú úlohu zohrával Karpatský spolok aj pri budovaní siete autobusových liniek umožňujúcich návštevu Belianskej, ale hlavne Dobšinskej ľadovej jaskyne. Jeho turistická kancelária v Sta rom Smokovci už v roku 1925 sprostredkovávala okružné cesty autobusom po Spiši, do Košíc a Prešova, pričom jedna z trás smerovala z Popradu do Dobšinskej ľadovej jaskyne a druhá zo Spišskej Novej Vsi do Stratenskej doliny, Dobšinskej ľadovej jaskyne a Dobšinej. Na zasadnutí k problematike cudzineckého ruchu, ktoré sa kona lo zásluhou Karpatského spolku 10. októbra 1927 v Kežmarku, prerokoval sa plán siete autobusových liniek pre celú tatranskú oblasť vrátane návštevy už spomínaných jaskýň. Následne od roku 1928 Karpatský spolok prostredníctvom svojich kancelárií v Poprade a Spišskej Novej Vsi zriadil linky umožňujúce návštevu Dobšinskej ľadovej jaskyne z týchto smerov počas turistickej sezóny a v takomto duchu zabezpečoval prepravu záujemcov z radov turistickej verejnosti aj v nasledujúcich rokoch. Od roku 1928 sa autobusovou dopravou k Dobšinskej ľadovej jaskyni začal zaoberať aj odbor spolku v Dobšinej. Po zriadení autobusovej spoločnosti ešte v tom istom roku dvakrát denne obstarával prepravu návštevníkov 12miestnym výletným autobusom po novo vybudovanej ceste, idúcej z Dobšinej okolo dnešnej Hnileckej priehrady, cez Stra tenú až k jaskyni. 44 JASKYNE AKO OBJEKTY TURISTICKÝCH VYCHÁDZOK Mnohé z jaskýň sa stávali predmetom návštev členov Karpatského spolku v rámci ním organizovanej turistiky. Jeho členovia pravidelne navštevovali vtedajšie sprístup nené jaskyne, ich záujmu sa tešili i niektoré ďalšie slovenské jaskyne. Svojou polohou a predovšetkým existenciou predstavovali zaujímavé a neraz veľmi vďačné turistické objekty. Uvedená činnosť nachádzala odozvu hlavne v odboroch, ktoré pestovali turistiku v oblastiach známych výskytom a existenciou ľahko dostupných jaskýň. Za celé obdobie jestvovania Karpatského spolku sa azda najväčšej pozornosti zo strany jeho členov tešila Dobšinská ľadová jaskyňa. K nej smerovali trasy častých turistických vychádzok organizovaných odbormi v Prešove, Košiciach, Spišskej Novej Vsi, Gelnici, Banskej Bystrici a v ďalších sídlach. Stávala sa pravidelnou zastávkou aj každoročných celospolkových výletov, či podujatí, ktoré tvorili súčasť tzv. septembro vých týždňov Karpatského spolku. V júli 1934 sa pod jaskyňou v hostinci A. Fejéra uskutočnila schôdza hlavného výboru spolku, spojená s prehliadkou jaskynných priestorov. Aj jedno z pravidelne konaných putovných spolkových zhromaždení sa konalo 20. júna 1937 v týchto končinách. Jeho asi 60 účastníkov z 9 odborov spolku si okrem novej útulne odboru v Dobšinej na Čuntave tiež prehliadlo priestory jaskyne. Do istej miery sa tešila aj záujmu zo strany miestneho odboru v Dobšinej, ktorý v roku 1925 založil dokonca i pracovné oddelenie pre jaskyniarstvo a tenis, avšak o jeho činnosti niet bližších informácií. 45 Belianska jaskyňa ako jedna z prvých sprístupnených jaskýň na Slovensku sa síce tiež tešila primeranému záujmu, avšak v jej prípade svoju úlohu zohrávala aj istá tradícia. Popri celospolkových výletoch bývala pravidelne predmetom návštevy zo 112
strany Karpatského spolku a jeho odborov nielen počas septembrových týždňov, ale hlavne na začiatku turistickej sezóny. Jej začiatok v jaskyni sa pravidelne spája s po dujatím Karpatského spolku a 5. júla 1925 sa ho napríklad zúčastnilo vyše 400 členov prakticky zo všetkých odborov. 4 6 Pokiaľ ide o jednotlivé odbory, aj v ich prípade vari najväčšiu aktivitu vyvíjala Spišská Nová Ves. Členovia odboru okrem Poráčskej dračej jaskyne a niektorých jaskýň Slovenského raja (Zlatá diera, Zadná diera a i.) navštevovali aj Veľkú ružínsku jaskyňu, Diablovu dieru na Branisku, Dreveník s jeho jaskyňami, jaskyne Galmusu a ich pozornosti neunikla ani Kačacia diera pri Koterbachoch (Rudňany). Prieskum jej priestorov počas pracovného výletu začiatkom januára 1926 nepriniesol však pozitívne výsledky. 7 Neskôr, keď záujem o jaskyne začal v odbore upadať, jeho členovia usporiadali ešte niekoľko pracovných výletov do Poráčskej dračej jaskyne i Ružovej jaskyne. V nasledujúcich rokoch potom svoj turistický kontakt obmedzovali len na občasnú prehliadku Belianskej jaskyne a Dobšinskej ľadovej jaskyne, či už v rámci odboru alebo pri rôznych spolkových podujatiach. Podobnú aktivitu, aj keď nie tak intenzívne, vyvíjali aj iné odbory. Gelnický odbor v 20. rokoch viackrát navštívil sprístupnenú Jasovskú jaskyňu. V programe jeho turistických vychádzok mala svoje miesto aj návšteva blízkej Poráčskej dračej jasky
Obr. 9. Autobus odboru z Dobšinej zabezpečujúci dopravu návštevníkov Dobšinskej ľadovej jaskyne, reprodukcia M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš Fig. 9. The bus from Dobšiná for the transport of Dobšiná Ice Cave visitors, reproduction M. Eliáš, Photoarchives SMOPaJ Liptovský Mikuláš Abb. 9. Der Bus aus Dobšiná zur Befórderung der Besucher in die Hohle Dobšinská ľadová jaskyňa, Reproduktion M. Eliáš, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš
113
ne, niektorých jaskýň Galmusu, Diablovej diery na Branisku, Moldavskej jaskyne a pod. V roku 1924 jeho členovia viackrát navštívili oblasť Folkmárskej skaly, kde preskúmali asi 25 m dlhú bližšie nepomenovanú puklinovú jaskyňu. Odbor Kar patského spolku v Košiciach usporadúval zase pravidelné turistické vychádzky do okolia Ružína a Šivca. Tu sa predmetom ich záujmu stala Veľká ružínska a nes kôr i Antonova jaskyňa. Na jar roku 1926 vo vrchu Tarko prenikli do priestorov asi 30 m hlbokej jaskyne, známej v minulosti hľadačom pokladov z blízkeho okolia. Na znak úcty k svojmu zaslúžilému predsedovi odboru nazvali ju Ľudovítovou jaskyňou. V sep tembri 1927, necelý rok po objave Domice, 12 členov odboru v Rimavskej Sobote nod vedením miestneho učiteľa Dezidera Bartala, zaoberajúceho sa jej prieskumom, • •• i 49 navštívilo a tiež preskúmalo priestory novej jaskyne. Turistická činnosť iných odborov (Dobšinská, Kežmarok, Horný Spiš, Prešov a i.), okrem sporadických návštev Belianskej jaskyne a Dobšinskej ľadovej jaskyne pri rôznych spolkových podujatiach, či občasných návštev Demänovskej jaskyne Slobody, mala viacmenej iný charakter. Niektoré ich turistické vychádzky síce smerovali do známych krasových oblastí (Zádielska dolina, Slovenský raj a i.), ťažko však dnes určiť rozsah ich záujmu, pokiaľ ide o tu známe a vtedy dostupné jaskyne. V takýchto dimenziách sa teda rozvíjala činnosť Karpatského spolku vo vzťahu k jas kyniam. Aj keď nie sú všetky okolnosti jeho rozsiahlej činnosti dnes presne známe, nesporným faktom ostáva, že svojou existenciou výrazne zasahoval do jaskyniarskeho diania na Slovensku. S výnimkou sprístupnených jaskýň pôsobil často v oblastiach, ktoré sa až neskôr stávali objektom systematickejšieho záujmu ďalších jaskyniarskych generácií. Nemali by sme na to zabúdať nielen pri hodnotení histórie vývoja slo venského jaskyniarstva, ale najmä pri prieskume tých jaskýň, do ktorých skôr, než sa stali predmetom súčasného záujmu, kedysi dávno predtým vstupovali aj členovia Karpatského spolku. Na dnešné pomery častokrát síce chudobnejšie vystrojení, ale s rovnakým záujmom a snahou preniknúť do nových priestorov a poodhaliť tak niečo z ich podzemného tajomstva.
114
POZNÁMKY 1. DROPPA, A.: Belanská jaskyňa, Bratislava 1959, s. 123; ŽIŠKAY, J.: Turistická história, In: Krásy Slovenska 68, Bratislava 1991, s. 40; DROPPA, A.: Demänovské jaskyne, Krasové zjavy Demänovskej doliny, Bratislava 1957, s. 91; SIEGMETH, K : Az Abaujtornagomôri barlangvidék, In: A Magyar országi Kárpátegyesulet évkônyve 14, Iglo 1887, s. 2; SIEGMETH, K : Az Abaujtornagomôri barlangvi dék II, In: A Magyarországi Kárpátegyesulet évkônyve 18, Iglo 1891, s. 3552; BOHUS, I.: Rozprávanie o objaviteľoch Vysokých Tatier 28. Popradčania a Vysoké Tatry, In: Krásy Slovenska 67, Bratislava 1990, s. XII/28. 2. ŽIŠKAY, J.: c.d, s. 40; FISCHER N.: Funfzig Jahre. Geschichtlicher Riickblick auf die fúnfzigjährige Veŕgangenheit des Karpathenvereines, In: Turistík und Alpinizmus (ďalej TA), 1. Folge, Kesmark, Apríl 1922, s. 59; KHANDL, L.: Jubileum zlúčenia KČT a TST, In: Krásy Slovenska 67, Bratislava 1990, s. 111/20; Karpatský spolok, In: Krásy Slovenska 2, Liptovský Mikuláš 1922, s. 110. 3. LIEBUS, A.: Ergebnisse der bisherigen Grabungen in der Oberen TuffnaHôhle in der Slowakei, Sonderabdruck aus Sudeta IX, 1933, Heft 2, s. 41. 4. Ausserordentliche Vollversammlung, In: Turistík, Alpinizmus, Winteispoit (ďalej TAW), 10. 11. Folge, Kesmark, OktoberNovember 1926, s. 200; Der Hauptausschuss, In: TAW, 1. 2. Folge, Kesmark, Jänner Feber 1927, s. 15; Der Karpathenvereinstag vom 5. bis 6. August 1933, In: TAW, J . 9. Folge,'Kesmark, Juli September 1933, s.51; Karpathenvereinstag 1936, In: Die Karpathen (Ďalej DK), 5. Heft, Kesmark, August 1936, s. 94. 5. Hôhlenforschung, In: TAW, 4.6. Folge, OktoberDezember 1925, s. 78. 6. DROPPA, A.: Dobšinská ľadová jaskyňa, Bratislava 1960, s. 103. 7. DROPPA, A.: c.d., s. 95. 8. Hôhlenforschung, c.d, s. 78. 9. PIOVARCSY, K : Die Hôhlen am Drevenik, In: TAW, 1 . 2 . Folge, JännerFeber 1927, s. 9. 10. PIOVARCSY, K : c.d, s.10. 11 HEFTY, G. A.: Entdeckungen in der Belaer Tropfsteinhôhle, In: TAW, 12. Folge, Kesmark, Dezember 1926, s. 215217; HEFTY, G. A.: Zum Jubileum der Belaer Tropfsteinhôhle, In: Mittei lungen aus Zipsens Veŕgangenheit, Leutschau 1932, s. 23 24. 12. Die Gruppe fúr Hôhlenforschung, In: TAW, 5. 7. Folge, Kesmark, MaiJuli 1927, s. 105. 13. DROPPA, A.: Krasové javy horskej skupiny Galmus, In: Geografický časopis 24, Bratislava 1972, s. 192 198; KOVAŔÍK, J: Šarkaňova a Homološova diera ve Spišskogemerském Rudohon, In: Českoslo venský kras 6, Praha 1953, s. 149 154. 14 Karpathenvereinstag, 5. Tätigkeitsbericht. Wissenschaftliche Arbeit. Hôhlenforschung, In: Turistík, Alpinizmus, Wintersport, II. Teil: Mitteilungen (ďalej TAWM), 12. Folge, Kesmark, Dezember 1928 s 77 15 LIEBUS, A.: c.d, s. 41 5 8 ; LIEBUS, A.: Der quartäre Mensch als Hôhlenbäijäger in der Oberen Tuffnahôhle be'i Hermanetz im Fatragebirge, In: T A W M , 10. Folge, Kesmark, Október 1929, s. 71; Neue Funde in der Oberen Tuffnahôhle zu Hermanetz, In: TAWM, 11. Folge, Kesmark, November 1929, s. 82; Tätigkeitsbericht uber die Arbeit im Karpathenverein im Vereinsjahre 1928/29, In: TAWM, 9. Folge, Kesmark, September 1929, s. 61. 16 Zweig Neusohl, In: TAW, 4 . 5 . Folge, Kesmark, AprilMai 1926, s. 75. 17. Zweig Neusohl. Gruppe fur Hôhlenforschung, In: TAW, 4.5. Folge, Kesmark, AprilMai 1926, s. 76; LALKOVlČ, M.: Meranie a mapovanie jaskýň na Slovensku v rokoch 1919 1944, In: Slovenský kras 25^ Liptovský Mikuláš 1987, s. 119 120. 18. Zweig Neusohl. Gruppe fúr Hôhlenforschung, c.d., s. 75; LALKOVlČ, M.: Príspevok k 50. výročiu Bystrianskej jaskyne, Slovenský kras 15,1977, s. 141. 19. Zweig Neusohl. Gruppe fúr Hôhlenforschung, c.d, s. 75; SCHON, F.: Der Telgarter Wasserschlinger, In: TAW, 4. 5. Folge, Kesmark, AprilMai 1926, s. 6061. 20. SCHÓN, F.: c.d, s. 61 63. 21. SCHÓN, F.: Der Telgarter Wasserschlinger II, In.: TAW, 12. Folge, Kesmark, Dezember 1926, s. 217 218; Der Zweig Neusohl, In: TAW, 10. 1 1 . Folge, Kesmark, OktoberNovember 1926, s.201. 22. KÁMEN, S.: Jaskyňa Dlhý vrch (Muránsky kras), In: Slovenský kras 3, Liptovský Mikuláš 1961, s. 83 23. KÁMEN, ' S.: Jaskyňa Zlatnica, In: Slovenský kras 3, Liptovský Mikuláš, 1961, s. 109 112. 24. Zweig Neusohl des K. V. Jahresbericht der Gruppe fúr Hôhlenforschung fúr das Jahr 1926, In: TAW, 5 . 7 . Folge, Kesmark, M a i J u l i 1927, s. 108.
115
25. Zweig Neusohl des K. V. ..., c.d., s. 108; KÁMEN, S.. Jaskyne v Tesnej skale (Muránsky kras), In: Slovenský kras 5, Liptovský Mikuláš, 1965, s. 76. 26. Zweig Neusohl des K. V..., c.d., s. 108; FURGYIK, I.: Kincskeresôk nyomán, In: TAW, 12. Folge, Kesmark, Dezember 1926, s. 236240; KÁMEN, S.: Jaskyňa Machnatá, In: Slovenský kras 4, Liptovský Mikuláš 1963, s. 70. 27. LIEBUS, A.: Uber einige fossile Säugetierreste aus der Oberen TuffnaHôhle bei Hermanetz im FatraGebirge, In: TAW, 12. Folge, Kesmark, Dezember 1927, s. 182185. 28. Zweig Neusohl des K. V..., c.d., s. 108; LOŽEK, V.: Stratigrafie a mčkkýši výplne jeskyňky na Hrádku u Sásové, In: Československý kras 41, Praha 1990, s. 101. 29. Gruppe fiir Hôhlenforschung im Zweig Neusohl des Karpathenvereines, In: TAW M, 6. Folge, Kesmark, Juni 1928, s.6. 30. Der Zweig Neusohl, c.d., s. 202; ŠTEFANČA, P.: Nová speleologická lokalita Radzim, In: Slovenský kras 10, Liptovský Mikuláš 1972, s.137. 31. Ortsgruppe Kotterbach des Zweigvereines Iglo des Karpathenvereines, In: TA, 9. Folge, Kesmark, Juni 1921, s. 188; IIAJTS, B.: Erschliessung der Drachenhôhle bei Schlossberg (Porács), In: TA, 10. Folge, Kesmark, Juli 1921, s. 200; HAJTS, B.: Die Porácser Drachenhôhle, In: TA, 3. Folge, Kesmark, Juni 1922, s. 97; Der Zweigverein Iglo (des K.V.), In: TA, 7. Folge, Kesmark, Október 1922, s. 196. 32. HAJTS, B.: Das Paradies der Slowakei. V. Neue Hôhlenforschungen auf der Teufelsinsel, In: TAW, 4.6. Folge, Kesmark, OktoberDezember 1925, s.63. 33. HAJTS, B.: Das Paradies der Slowakei. II. Die Obere Hernadenge, In: TAW, 5 . 6 . Folge, Kesmark, November Dezember, 1924, s. 7 4 8 1 ; Erôffnung des Bela HajtsTrichters, In: TAW, 5 . 6 . Folge, Kesmark, November Dezember 1924, s. 9 4 9 5 . 34. HAJTS, B.: Das Paradies der Slowakei. IV. Vorgeschichtliche Fundorte in der Oberen Herna denge, In: TAW, 10.11. Folge, Kesmark, A p r i l M a i 1925, s. 163165; HAJTS, B.: Beiträge zur Urgeschichte und Vorgeschichte der Zips, In: TAW, 1 . 3 . Folge, Kesmark, JännerMärz 1926, s. 18; DROPPA, A.: Jaskyne severnej časti Slovenského raja, In: Československý kras 29, Praha 1978, s. 65 66. 35. Vereinausfluge 1925, In: TAW, 4 . 6 . Folge, Kesmark, Október Dezember 1925, s. 73 74; HAJTS, B.: Das Paradies der Slowakei. V. Neue ..., c.d., s. 64; DROPPA, A.: c.d., s. 6 7 6 8 . 36. HAJTS, B.: Das Paradies der Slowakei. V. Neue..., c.d., s. 65 66; Die FerialArbeitsausfluge des Zweiges Iglo des K. V., In: TAW, 1 . 3 . Folge, Kesmark, JuliSeptember 1925, s. 28; HAJTS, B.: Beiträge zur..., c.d., s. 19; DROPPA, A.: c.d., s. 70. 37. Turenplan des Zw. Iglo des Karpathenvereines fiir das Jahr 1926, In: TAW, 1 . 3 . Folge, Kesmark, JännerMärz 1926, s. 42. 38. WACHDEUTSCH, J.: Neuendeckte Hóhle im Slowakischen Paradies, In: TAWM, 1 . 2 . Folge, Kesmark, JännerFeber 1933, s. 5 6 . 39. Der Tag des Karpathenvereines, In: TAW, 3. und 4. Folge, Kesmark, SeptemberOktober 1924, s. 65. 40. Karpatský spolok, In: Krásy Slovenska 2, Liptovský Mikuláš 1922, s. 110; Fond Štátneho referátu pre ochranu pamiatok na Slovensku pri ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska, Archív HO, SMOPaJ Liptovský Mikuláš. 41. Z listu generálneho tajomníka Karpathenvereinu Štátnemu referátu na ochranu pamiatok na Slovensku zo dňa 3. mája 1926, Archív HO, SMOPaJ Liptovský Mikuláš; KOVALČÍK, R.: 75. výročie Belianskej jaskyne, Manuscript, 5 strán, Archív HO. SMOPaJ Liptovský Mikuláš; KOVALČÍK, R.: Jubi leum Belanskej jaskyne, Vlastivedný bulletin príloha Podtatranských novín č. 4 1 4 2 , Poprad, október 1966. 42. 50. Jahre Belaer Tropfsteinhôhle, In: T A W M , 8. Folge, Kesmark, August 1931, s. 62; Der Karpathenvereinstag 1931, In: T A W M , 9. Folge, Kesmark, September 1931, s. 75. 43. Der OrientReiseklub in Leipzig, In: TAW, 3. und 4. Folge, Kesmark, SeptemberOktober 1924, s. 69; Deutsche Turner in der Hohen Tatra, In: DK, 5. Heft, Kesmark, August 1934, s. 109; Oesterreichische hohlenforscher im Tatragebiet, In: DK, 5. Heft, Kesmark, August 1937, s. 106 1 0 7 . 44. Die Fremdenverkehrstagung im Kesmark, In: TAW M, 2. Folge, Kesmark, November 1927, s. 3; Autobuslinien des Karpathenvereines, In: T A W M , 6. Folge, Kesmark, Juni 1928, s. 8; Die Auto buslinien der Tatragegend, In: T A W M , 7. Folge, Kesmark, Juli 1928, s. 7; Der Zweig Dobschau, In: TAWM, 7. Folge, Kesmark, Juli 1928, s. 4. 45. Die Wanderversammlung des Karpathenvereines bei der Dobschauer Eishóhle, In: DK, 4. Heft, Kesmark, Juli 1937, s. 73 75; Der Hauptauschuss des Karpathenvereines, In: D K 5. Heft, Kesmark, August 1934, s. 106 107; Vom der Hauptauschuss, In: Taw, 12. Folge, Kesmark, Juni 1925, s. 201.
116
46. Der Hauptauschuss, In: TAW, 1.3. Folge, Kesmark, Júli September 1925, s. 26. 47. Der Zweig Iglo, In: TAW, 1 . 3 . Folge, Kesmark, J ä n n e r M ä r z 1926, s. 40. 48. Jahresbericht des Zweigvereines Gôlnitztal des K. V. vom Jahre 1924, In: TAW, 1 . 3 . Folge, Kesmark, Juli September 1925, s. 29. 49. A Karpathenverein Kasai osztályának 1926 évi, Kirándulási programmja; A Kassai Osztály, In: TAW, 12. Folge, Kesmark, Dezember 1926, s. 240; Der Zweig Rimatal in Rimaszombat, In: TAWM, 1. Folge, Kesmark, Október 1927, s. 4.
Adresa autora: Ing. Marcel Lalkovič, CSc., SMOPaJ, Školská 4, 031 01 Liptovský Mikuláš Recenzoval: Dr. Juraj Bárta, CSc.
Došlo: 23. júna 1993
KARPATENVEREIN UND H Ó H L E N IN D E R SLOWAKEI Z u s a m m e n f a s s u n g Nach der Entstehung der ČSR im Jahre 1918 iiberdauerte weiterhin das Interesse fúr slowakische Hôhlen auf dem Boden des Karpatenvereines, das fúr bestimmte Kreise des ehemaligen Ungarns charakteristisch war. Der Verein wurde im Jahre 1873 in Kežmarok gegrúndet. Nach dem Zerfall des Ungarischen Staates verlor er die privilegierte Stellung in der Slowakei. Auf der Sitzung am 2. Dezember 1920 wurde der Verein zu einer deutsehen nationaltouristischen Organisation Karpathenverein umgestaltet, deren Statuten im Jahre 1922 durch das Ministerium fúr die Verwaltung der Slowakei in Bratislava genehmigt wurden. Das Interesse fúr Hôhlen entwickelte sich aus den Traditionen vorheriger Jahre. Die Hôhlen fachabteilung des Vereines, geleitet von V. Hajts, konzentrierte ihre Aufmerksamkeit auf die Zips und auf die sich hier befindlichen Hôhlen. Das Hohlenwesen entwickelte sich auch durch die Tätigkeit eini ger Fachabteilungen. Die grôsste Aktivität wurde durch die Fachabteilungen in Banská Bystrica und in Spišská Nová Ves entwickelt. In Banská Bystrica wurde sogar die Hôhlenarbeitsgruppe unter der Leitung von F. Schôn gebildet. Touristenwanderungen und Ausflúge des Vereines wurden oft mit dem Besuch der zugänglichen und anderen Hôhlen verbunden. Nicht selten handelte es sich hier auch um Erforschungstätigkeiten. Bei der Hôhlenfachabteilung kann man zwei markante Zeitperioden unterseheiden. Die erste wird mit V. Hajts, Lehrer in der Oberschule in Spišská Nová Ves und Kežma rok verbunden. Die zweite Zeitperiode hängt mit K. Piovarcsy, Eisenbahnbeamten in Spišská Nová Ves zusammen. Die Fachabteilung wies die umfangreichste Aktivität in den Jahren 192528. Ihre Mitglieder durchforschten die Dobschauer Eishohle und viele Hôhlen in dem sog. oberen Teil des Tales Gelnická dolina. Die von K. Piovarcsy geleitete Arbeitsgruppe durchforschte noch im Jahre 1925 die Hôhle Ľado vá jaskyňa auf Dreveník, ein Jahr später auch die nahe Kluftgrotte Kostná jaskyňa. Im Herbst 1926 entdeckten K. Piovarcsy und G. Gabriel neue Räume. In den Frúhjahrsmonaten 1927 durchforschten sie auf dem GalmusPlateau die Hôhle Homološova diera und die Hôhle, die jahrhundertlang als Zuflucht der Hirten diente. Im Jahre 1928 wurden sie von der Hôhle Alabastrová jaskyňa und weiteren Hôhlen in Belianske Tatry gefesselt und sie setzten ihre Erforschung einiger Hôhlen im Tal Hornádska dolina fort. Die Hôhlenarbeitsgruppe in Banská Bystrica entstand dank F. Schôn im Jahre 1925. Sie beschäftigte sich mit der Erforschung der Hôhlen auf dem Gebiet Banská Bystrica, Brezno, Horehronie und Muránska planina. Die Karstgebiete um Banská Bystrica mit Ausnahme der Hôhlen Horná und Dolná Túfna erfúllten ihre Erwartungen nicht. Eine viel grôssere Bedeutung hatte das Gebiet von Červená Skala und Telgárt. In den Jahren 19251926 neben Mliečna jaskyňa, Dudlavá skala und weiteren Hôhlen wurde vor allem der Wasseruberlauf Telgártske vodné prepadanie durchforscht, wo neue Räume mit schôner Tropfsteinausschmuckung entdeckt wurden. Auf dem Plateau Muránska planina, in der Umgebung der Burgruine Muránsky hrad, im Jahre 1926 wurde einige unbenannte Grotten und die Hôhle Bobačka oberhalb der Gemeinde Muránska Huta durchforscht. Ende August wurden sie von der Hôhle Machnatá gefesselt, wo einige Generationen der ŠumiacFamilie Bošeľa Schätze suchten. Die Hôhlen erforschung von Horná Túfna und die durchgefúhrten Ausgrabungen bestätigten ihre paleo litische Ansiedlung. Im Tal Sásovská dolina wurden die Hôhlen Kaplnka und Netopierska sowie die
117
Schlucht Psia hlava durchforscht, die erst im Jahre 1974 durch die gegenwärtige Generation der Hôhlenforscher registriert wurde. Im Jahre 1927 arbeitet die Arbeitsgruppe in den Hôhlen der Umge bung von Telgárt. Später durchforschte sie das Tal Veľká dolina auf Ratajová bei Slovenská Ľupča und die neuentdeckte Hôhle im Berg Radzim siidlich von Dobšiná. Die Facharbeitsgruppe in Spišská Nová Ves bildete schon im Jahre 1920 in Koterbachy die von J. Kossányi geleitete Sektion, die schon im Jahre 1921 die Hôhle Poráčska dračia jaskyňa zugänglich machte. Die Grundlage deren weiterer Tätigkeit wurden die Hôhlen in Slovenský raj (Slowakisches Paradies). Die Erforschung der Hôhle Lievik im Jahre 1923 fiihrte zur Entdeckung des weiteren Einganges und zur Zugänglichkeit fúr die Óffentlichkeit im Október 1924. Im Jahre 1925 machte die Gruppe die bisher unbekannte Hôhle Mníchova jaskyňa zagänglich. Bei Čertova sihoť erreichte die Gruppe unter der Leitung von K. Piovarcsy und F. Ovári im Apríl 1925 die Räume von Čertova diera. Die hier entdeckten Ausgrabungen brachten Nachweise von der Ansiedlung im Uralter und doku mentierten zusammenfassend ihre Ansiedlungsbedeutung im Kontext mit den weiteren Kulturzentren des HornádTales. Etwas später durchforschte die Gruppe die in der Literatúr oft erwähnte Hôhle Ružová jaskyňa. Darín und in Zlatá diera am Rande des GlatzPlateaus wurden problematische Spuren der AlchimieTätigkeit entdeckt. Mit dem plôtzlichen Tod von V. Hajts im September 1926 liess ihre Tätigkeit nach. Erst im Jahre 1933 durchforschten einige Mitglieder der Gruppe unter der Leitung von J. Wachdeutsch die Räume der neuen, bisher der grôssten Hôhle im Slowakischen Paradies, die sich in der Nähe der bekannten Hôhle Čertova diera befindet. Der Karpatenverein orientierte sich auf die Kontakte mit Subjekten, wo das Interesse fiir Hôhlen dominierte. Hierher gehôren auch die Jahrestage der zugänglichen Hôhlen in der Slowakei. Im Falle der Hôhle Dobšinská ľadová jaskyňa und Belianska jaskyňa stellte der Verein auch die Reisebegleitung fiir diverse Gruppen ins Ausland sicher. Neben der Hôhlenpropagation spielte der Verein eine nicht unwichtige Rolle bei dem Aufbau des Busliniennetzes, die den Besuch von den Hôhlen Belianska jasky ňa und Dobšinská ľadová jaskyňa ermôglichen. Im Rahmen der organisierten Touristik besuchten die Mitglieder des Vereins die damals zugäng lichen und einige weitere Hôhlen, weil sie dúrch ihre Existenz interessante Touristenobjekte darstellten. Neben Dobšinská ľadová jaskyňa und Belianska jaskyňa erfreuten sich auch weitere Hôhlen, wie die neuentdeckten Hôhlen Domica, Diablova diera auf Branisko, einige Hôhlen auf Galmus, im Slowa kischen Paradies, oder in der Umgebung von Ružín, Kojšov usw. grossem Interesse, und zwar dank der Tätigkeit von Facharbeitsgruppen in Spišská Nová Ves, Gelnica, Košice, Rimavská Sobota usw.
118
Slovenský kras XXXII 1994
VZNIK KOMISIE PRE ZVEREJNENIE DEMÄNOVSKÝCH JASKÝŇ Z O L T Á N PÁSTOR
On the basis of archival material, the work describes first steps taken by some individuals and insti tutions in making the Demänovské jaskyne Caves public in 19211922. These were connected with gaining financial means for making the Caves public and with solving property relations. After the estab lishing of the Committee for Making the Demänovské jaskyne Caves Public, the Czechoslovak state beca me crutial subject for financing and utilization of the Caves. Nevertheless, the Demänovské jaskyne Caves were not nationalized. This is why it is necessaiy to prepare a synthetic histoiy of the Demänovské jaskyne Caves also from the point of wider economic and social connections.
ZAČIATKY VÝSKUMU DEMÄNOVSKEJ JASKYNE SLOBODY Vznik komisie 8. 9.1922 predchádzali viaceré udalosti, ktoré sa nedajú obšírnejšie hodnotiť v krátkej štúdii, venovanej čiastkovej problematike z dejín jaskyniarstva na Slovensku. Napriek stovkám štúdií a článkov1 neboli dodnes napísané akademické dejiny jaskyniarstva na Slovensku. Za také nemožno považovať ani monografickú prácu z roku 1985. 2 Rozhodujúcim pre vznik komisie bolo objavenie Demänovskej jaskyne Slobody 3. 8. 1921 Aloisom Králom, učiteľom zo Senetáŕova na Morave, za pomoci Adama Mišuru z Demänovej. 3 Objavenie novej jaskyne bolo úradne zaprotokolované 8. 8. 1921. Protokol podpísali Alois Král, Miloš Janoška, Július Krmešský, Rudolf Pethô a Matej Rázus. Prvá správa o novej jaskyni sa objavila v novinách zásluhou Miloša Janošku. 5 Preto neobstojí tvrdenie o priorite Lidových novín. Správy o novej jaskyni vyvolali záujem verejnosti, neraz s negatívnymi dôsledkami. Preto komisariát pre zachovanie umeleckých pamiatok pri ministrovi Českoslo venskej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska už 31. 8. 1921 požiadal Slúžnovský úrad v Liptovskom Svätom Mikuláši, aby zabránil pustošeniu v novoobja venej jaskyni, keďže "návštevníci konajú samovoľné vykopávky, často so zištným cieľom". 7 Komisariát pre zachovanie umeleckých pamiatok ujal sa ďalšieho výskumu a sprís tupnenia Demänovskej jaskyne Slobody v zmysle nariadenia ministra Českoslo venskej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska z 20. 10. 1919. Vládny komi sár, architekt Dušan Jurkovič, po dohode s liptovským županom JUDr. VI. Pivkom 119
18. 9. 1921 nariadil zákaz vstupu a uzavretie vchodu do novej jaskyne. Provizórne osadenie tyčí, chrániacich vstup do jaskyne, sa urobilo na náklady vydavateľa časo pisu Krásy Slovenska.8 Miloš Janoška ako funkcionár Tatranského spolku turistického, odbočky Klubu československých turistov v Liptovskom Svätom Mikuláši, pokúsil sa zaangažovať do sprístupňovania Demänovskej jaskyne Tatra banku v Turčianskom Svätom Martine prostredníctvom jej filiálky v Liptovskom Svätom Mikuláši. V súvislosti s tým riadi teľstvo Tatra banky poverilo dvoch svojich úradníkov, aby prezreli novú jaskyňu a podali potrebné informácie. Miloš Janoška dúfal, že "i táto najvážnejšia otázka ktorú riešiť v samom Mikuláši sa nám nijako nepodarilo bude prekonaná a sprístup nenie sa urýchli".9 Zástupcovia Tatra banky Mikuláš Čajda a Samuel Hrianka prezreli 22. 9. 1921 Demänovskú jaskyňu v sprievode Aloisa Krála, Miloša Janošku, JUDr. Jána Beňovského, Viliama Šimku a Adama Mišuru. Účastníci z Liptovského Svätého Mikuláša celou cestou rozprávali o plánoch budúceho rozvoja mesta a okolia, "ako sa zriadi cesta pre autobusovú premávku, postaví elektráreň, väčšia, požiadavkám času vyhovujúca útulňa, byty pre stálych sprievodcov atď".10 Robili si nádeje, že záujem Tatra banky "pohne azda i našich mikulášskych milionárov, aby hľadeli svoj kapitál i v týchto verejnozáujmových podnikoch investovať".11 Finančné prostriedky na výskum Demänovskej jaskyne získali sa v roku 1921 z rôznych zdrojov. Časť výdavkov hradil Komisariát pre zachovanie umeleckých pamiatok zo svojho konzervačného fondu. Z listu Aloisa Krála Komisariátu pre zachovanie umeleckých pamiatok 9. 12. 1921 vyplýva, že časť nákladov na výskumné práce hradil z pôžičky od filiálky banky v Uherskom Brode. "Mal som napriek veľkej šetrnosti za mesiace augustnovember určité výdavky spojené najmä s výskumom, k čomu služné pri doterajšom odlúčení od rodiny bez doteraz nepoukázaných diét rozhodne nestačí. Presídlením na Slovensko stratil som hlavný vedľajší príjem od pokračovacej školy obchodnej a živnostenskej. Súc povďačný za morálnu pomoc, prosím hoci nerád o radu, či mám podať žiadosť o podporu k tunajšiemu župnému úradu, alebo ministerstvu školstva, alebo inde..." 12 Alois Král s čoraz väčším znepokojením sledoval aktivitu členov odbočky Klubu československých turistov a filiálky Tatra banky v Liptovskom Svätom Mikuláši. Vládneho komisára Dušana Jurkoviča doslovne zavaľoval listami o ohrození Demä novskej jaskyne. Preto Dušan Jurkovič ohlásil svoj príchod do Liptovského Svätého Mikuláša na 26.27. 10. 1921, prišiel však až 6. 11. 1921. Výsledkom jeho návštevy bola dohoda so županom JUDr. VI. Pivkom, že dozor nad Demänovskou jaskyňou bude mať Alois Král, aby "dohliadol na túto prírodnú pamiatku a príležitostne podľa potreby o nej sem referoval". 13 Výsledok návštevy Dušana Jurkoviča ocenil najviac Alois Král, ktorý medzitým bol premiestnený na Štátnu ľudovú školu v Liptovskom Svätom Mikuláši. Alois Král v nedatovanom liste (asi medzi 10.12. 11. 1921) Dušanovi Jurkovičovi o. i. napísal: "Som veľmi vďačný za Váš zákrok, bez ktorého by som ostal hračkou v rukách Tatra banky a jednotlivcov. Pomaly bol som zbavovaný vedenia, súc na prekážku; ešte i dnes po Vašom zákaze tvrdí úradník Tatra banky, že kým nieje Váš zákaz písomný, netreba ho rešpektovať.Vzťahuje sa to k plánovanej návšteve delegácie Klubu 120
československých turistov, ktorú by som inak ako zástupcu dôležitej korporácie rád uviedol. Predstavte si, že mestská rada Mikuláša mieni tiež investovať pár tisíc, aby vraj jaskyňa bola Mikulášska a nie Demänovská!!"14 V dňoch 13. 1 4 . 11. 1921 navštívila delegácia ústredia Klubu československých turistov v zložení JUDr. Bohdan Bastl a PhDr. Ján Kropáček aj s fotografistom v sprievode Aloisa Krála Demänovskú jaskyňu. Pretože sa z nich vykľuli emisári ministerstva obchodu, Dušan Jurkovič vyslovil Aloisovi Královi výčitku za porušenie zákazu návštev v jaskyni. V súvislosti s tým, že sa množili aj ilegálne návštevy jaskyne, Dušan Jurkovič požiadal 25.11.1921 Župný úrad v Liptovskom Svätom Mikuláši, aby vybavil súhlas majiteľa pozemku, na ktorom sa nachodil vchod do jaskyne, na zabu dovanie železnej mreže. Súčasne požiadal aj filiálku Tatra banky v Liptovskom Svä tom Mikuláši, aby "až do ďalšieho rozhodnutia o osude a správe Demänovskej jasky ne poskytla najnutnejšie finančné p r o s t r i e d o k zabezpečeniu uzavretia vchodu do jaskyne a na uvoľnenie provizórneho vstupu". Filiálka Tatra banky v Liptovskom Svätom Mikuláši požiadavku Dušana Jurkoviča zaregistrovala 28. 11. 1921. Dňa 17. 12. 1921 požiadal aj filiálku Tatra banky v Bra tislave, aby mu sprostredkovala rokovanie s "ústredným riaditeľstvom banky o podni kaní spojenom s Demänovskou jaskyňou".16 Nádejné rokovanie stroskotalo však na tvrdých podmienkach zo strany Tatra banky v Turčianskom Svätom Martine. Už predtým však Alois Král v zmysle inštrukcie Komisariátu pre zachovanie umeleckých pamiatok vyzdvihol u filiálky Tatra b a n k y v Liptovskom Svätom Mikuláši pôžičku, z ktorej zaplatil firme Káčer ml. vyhotovenie a osadenie kovovej mreže vo vchode do Demänovskej jaskyne. Preto keď Komisariát pre zachovanie umeleckých pamiatok poslal 22. 12. 1921 Aloisovi Královi 500 korún z konzervačného fondu na rok 1921, adresát sa 11. 1. 1922 pýtal, či uvedenú sumu má vrátiť do Bratislavy, alebo vyrovnať pôžičku v banke. 17 Z útrob podzemia dostávali sa na povrch nielen nové údaje o Demänovskej jasky ni, ale aj správy o sporoch, ktoré neraz tendenčne komentovala súčasná tlač. "Te mer zo všetkých vyráža nechutná tendencia, akoby sme sa my na blízko bývajúci Slováci nijako neboli pričinili spolupôsobiť pri obťažných výskumoch, ktoré neviažu sa len k jednému menu, ako by sa to dalo myslieť po prečítaní časopiseckých s^ráv." Bola to narážka na články o Aloisovi Královi najmä od Rudolfa Tésnohlídka. Okrem osobných prestížnych sporov vznikali kompetenčné spory aj medzi jednotli vými rezortmi, najmä Ministerstvom školstva a národnej osvety (MŠANO) a Minister stvom obchodu (MO) Československej republiky, hoci sa usilovali o to isté: dostať Demänovskú jaskyňu pod štátnu správu. Kým vládny komisár MŠANO Dušan Jurko vič radil Aloisovi Královi 5.12. 1921, aby o poštátnení nikde nerozprával, pretože "všetko, čo doteraz bolo podniknuté v tomto smere, bude úplne anulované" , ministerstvo obchodu oficiálne tvrdilo, že Demänovská jaskyňa bude patriť štátu. Úvahy o poštátnení jaskýň mali tradíciu najmä na Morave, kde však nemohli sa realizovať ani po roku 1918. Preto generálny riaditeľ Zemského cudzineckého sväzu pre Moravu a Sliezsko Karel Hejl navrhoval v súvislosti s Demänovskou jaskyňou, aby po ich poštátnení "utvorila sa spoločnosť, ktorá vzala by podnik do vlastnej správy. Čo sa týka ustanovenia spoločnosti samej, bolo by v záujme prosperity divukrásnych nových objavov jaskynných na Slovensku, aby akcie tejto ujali sa v prvom rade zámožní obča 121
nia Liptovského Svätého Mikuláša pri pomoci niektorej z väčších bánk slovenských a za spoluúčasti vynikajúcich činovníkov na poli ruchu cudzineckého a turistického na Slovensku."21 V súvislosti s podobnými hlasmi valné zhromaždenie odbočky Klubu českoslo venských turistov v Liptovskom Svätom Mikuláši uznieslo sa 27. 2. 1922 "od vládneho komisariátu pre záchranu pamiatok žiadať, aby k spolupráci aj jeho pritiahli"" Preto Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku (predtým Komisariát pre zachovanie umeleckých pamiatok Z. P.) vyžiadal si od ústredia Klubu českoslo venských turistov informáciu o postupe pri príprave zákona o poštátnení Moravské ho krasu a o možnostiach prijatia podobného zákona o Demänovskej jaskyni. Z listu ústredia KČST Aloisovi Královi 22. 3. 1922 sa možno dozvedieť, že "v záležitosti úpravy Demänovskej jakyne nastal prieťah preto, že t. č. sa rieši otázka jaskýň Moravského krasu na podklade akciovej spoločnosti za určitej patronancie vlády. Akonáhle bude táto akcia ukončená, chceme podľa konečného výsledku v záležitosti Moravského krasu dať potom návrh na podobné zriadenie akciovej spoločnosti pre využitie a ďalší výskum v Demänovskej jaskyni."23 Prvú fázu diskusií o poštátnení Demänovskej jaskyne možno uzavrieť konšta tovaním, že ani jaskyne Moravského krasu ani Demänovská jaskyňa neboli poštátne né. 24 Posledne menovaná až do založenia Družstva Demänovských jaskýň s. r. o. existovala a rozširovala sa najmä vďaka vládnym podporám, subvenciám, ako aj odbornému vedeniu štátnych zamestnancov (Dušan Jurkovič, Alois Král). Do kompetenčných sporov pokúsil sa vniesť určité jasno minister Československej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska, ktorý 6. 12. 1921 vydal príslušné nariadenie. V zmysle tohto nariadenia všetky jaskyne, ktoré sa nachodili pod zemou, ako aj ostatné prírodné a praveké nálezy nachádzajúce sa pod zemou, a to bez rozdielu, či ide o veci už objavené alebo dosiaľ neobjavené, preberajú sa pod zvláštnu ochranu štátu. O tom, ktoré prírodné zvláštnosti a výtvory patria do skupiny chránených vecí, ako aj o spôsobe ochrany a využívania jaskýň a iných podzemných cenností v každom jednotlivom prípade rozhodne minister s plnou mocou pre správu Slovenska. Vládny komisár Dušan Jurkovič v ten istý deň, ako vyšlo uvedené nariadenie, telegraficky oznámil Župnému úradu v Liptovskom Svätom Mukuláši zákaz vstupu do Demänovskej jaskyne "nech by sa hlásil ktokoľvek".25 Na základe toho liptovský župan JUDr. VI. Pivko vydal úradné oznámenie, v zmysle ktorého "je jaskyňa na tento čas pre každého zatvorená, aby sa predišlo možnému poškodeniu v jaskyni sa nachodiacich ojedinelých prírodných krás. Predpráce na otvorení jaskyne sú v plnom prúde a dátum otvorenia bude svojho času verejnosti oznámené". ' Komisariát pre zachovanie umeleckých pamiatok uvedený zákaz zdôvodnil expozitúre ministerstva obchodu v Bratislave listom z 12. 12. 1921. Podľa tohto zdôvodnenia Alois Král ako správca Demänovskej jaskyne mohol venovať svoj voľný čas popri svojich učiteľských povinnostiach len "ďalšiemu prebádaniu jaskýň" 27 Komisariát pre zachovanie umeleckých pamiatok vychádzal z osvedčenia Aloisa Krála z 25.11.1921, v ktorom sa zaviazal, že prijíma "ochotne funkciu konzervátora^rírodných pamiatok a sľubuje najochotnejšiu spoluprácu vládnemu komisariátu..." 2 122
O tom, ako reagovala časť verejnosti na udalosti okolo Demänovskej jaskyne na prelome rokov 1921/1922, svedčí list Rudolfa Tčsnohlídka z 2. 1.1922 ministrovi s plnou mocou pre správu Slovenska JUDr. Martinovi Mičurovi: "Neviem, čo súdi o objave Komisariát, nepoznám tiež prekážky, ktoré zdržujú prácu Komisariátu. Poznám len tieto veci: že 1. jaskyňa bola právne zabezpečená pred lupičmi, 2. že bolo zakázané v nej fotografovať, 3. že sa nerobí nič, čo by za terajších, hoci biednych pomerov urýchlilo preskúmanie neznámych priestorov. Priznám sa Vám, že som bol šťastný pri pomyslení, že práce v Demänovej bude riadiť p. Dušan Jurkovič. Poznám ho z Brna, vážim si ho preto, čo vykonal, a ešte viac preto, čo by mohol vykonať. To je však vedľajšie, ide mi predovšetkým o jaskyňu."29 Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku v súvislosti s Demänovskou jaskyňou vytýčil si začiatkom roku 1922 tieto priority: 1. získať potrebné finančné prostriedky, 2. sprístupniť jaskyňu, 3. vyriešiť majetkovoprávne veci. V súvislosti s uvedenými prioritami Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku požiadal Tatra banku v Turčianskom Svätom Martine o poskytnutie úveru vo výške 150 000 korún. Súčasne požiadal ministra Československej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska JUDr. Martina Mičuru o prevzatie garancie na tento úver. Minister poskytol garanciu Tatra banke dňa 25. 2. 1922, v zmysle ktorej "osobu či fyzickú, či právnickú, ktorej bude daná koncesia k zverejneniu a k hospodárskemu využitkovaniu tejto prírodnej znamenitosti, zaviaže k tomu, aby prevzala záväzok vládneho komisariátu vzniklý z poskytnutého úveru voči Vám". 30 Minister JUDr. Martin Mičura v liste Vládnemu komisariátu na ochranu pamiatok na Slovensku z 25. 2. 1922 určil aj podmienky, za ktorých možno úver použiť. Podľa neho rozsah prác pri sprístupnení Demänovskej jaskyne nesmel prekročiť sumu 150 000 korún, ktoré sa museli preinvestovať do 30. 6. 1923. Konkrétne využívanie úveru malo sa prediskutovať s vládnym referentom pre verejné práce, pričom minister urobil za to osobne zodpovedným Dušana Jurkoviča. Vo všeobecnosti sa predpokladalo, že Tatra banka v Turčianskom Svätom Martine je serióznym finančným ústavom a že další rozvoj Demänovskej jaskyne je zabezpe čený.31 Správna rada a riaditeľstvo Tatra banky nepokladalo však rozhodnutie ministra JUDr. Martina Mičuru za dostatočnú záruku na poskytnutie úveru vo výške 150 000 korún Vládnemu komisariátu na ochranu pamiatok na Slovensku. Bola ochotná poskytnúť úver vo výške 50 000 korún, aj to len pri splnení viacerých podmienok. Dušan Jurkovič pri príležitosti svojej účasti na spomienkovej bohoslužbe k úmrtiu Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Svätom Mikuláši koncom marca 1922 musel miestnym záujemcom otvorene povedať, že Tatra banka v Turčianskom Svätom Martine odstúpila od úverovania Demänovskej jaskyne. "Vývody p. komisára na prítomných tak účinkovali ako blesk."32 Podľa listu Dušana Jurkoviča Aloisovi Králo vi z 10. 4. 1922 filiálka Tatra banky v Liptovskom Svätom Mikuláši dovtedy poskytla zo svojich prostriedkov na sprístupnenie Demänovskej jaskyne celkove 2 402 korún. Dušan Jurkovič teda začal viesť rokovanie s ďalšími peňažnými ústavmi. Preto od Tatra banky vyžiadal si 21. 3. 1922 garanciu od JUDr. Martina Mičuru, aby "o vysta vení riadneho dlžobného úpisu mohli sa poradiť...".33 123
Obr. 1. Umelý vchod do Demänovskej jaskyne Slobody z r. 1922, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš Fig. 1. Artifical entrance into the Demänovská jaskyňa Slobody cave in 1922, Photoarchives SMOPaJ Liptovský Mikuláš Abb. 1. Kunstlicher Eingang in die Hôhle Demänovská jaskyňa Slobo dy vom 1922, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš
Výsledkom porady na Vládnom komisariáte na ochranu pamiatok na Slovensku bolo rozhodnutie začať rokovania s Americkoslovenskou bankou v Bratislave. Na základe ústnej dohody medzi Dušanom Jurkovičom a riaditeľom banky Karolom Macu a po predložení garancie JUDr. Martina Mičuru z 25. 2. 1922 bol poskytnutý pre Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku na sprístupnenie Demä novskej jaskyne úver vo výške 150 000 korún. Dušan Jurkovič v deň ústnej dohody 10. 4. 1922 požiadal oficiálne Americkoslovenskú banku, aby "na účet Vládneho komi sariátu na ochranu pamiatok na Slovensku v Bratislave bolo okamžite predispo^ nované do filiálky Tatra banky v Liptovskom Svätom Mikuláši prvých 10 000* K." Správna rada Americkoslovenskej banky celý kontrakt schválila 11. 4. 1922 a ešte toho istého dňa oznámila Dušanovi Jurkovičovi, že úver bude na bežnom účte zaťa 124
žený 7,5 % úrokom z debetu a 0,5 % na odmeny a výlohy, pričom kontokorent sa bude uzavierať na každý štvrťrok. 35 Dušan Jurkovič 14. 4. 1922 požiadal filiálku Tatra banky v Liptovskom Svätom Mikuláši, aby len čo obdrží od Americkoslovenskej banky 15 000 korún, otvorila bežný účet na sprístupnenie Demänovskej jaskyne. Súčasne oznámil, že s finančnými prostriedkami na tomto účte bude disponovať správca Demänovskej jaskyne Alois Král. V uvedenom zmysle požiadal Aloisa Krála, aby okamžite začal so sprístupňa vacími prácami, uhradil dovtedajšie pôžičky od filiálky Tatra banky v Liptovskom Svätom Mikuláši vo výške 2 402 korún, zinkasoval svoje diéty od 5.12. 1921 do 30. 4. 1922 vo výške 6 493 korún, ako aj za každý nasledujúci pracovný i sviatočný deň vo výške 43 korún. Nakoniec ho upozornil, že "akékoľvek väčšie investície a nákupy musia byť nášmu úradu predložené k schváleniu". O tom, ako sa využíval úver, svedčí priebeh prác na sprístupňovaní Demänovskej jaskyne. Bez toho, žeby sme chceli jednostranne hodnotiť veľmi zložité obdobie, považujeme za zaujímavú skutočnosť, že Alois Král ešte 11. 12. 1945 o. i. napísal: "Dodnes ľpie od Družstva Demänovských jaskýň na mojom mene a vedení provi zórnej úpravy a výskumu Demänovských jaskýň, na mojom disponovaní z účtu u fi liálky Tatra banky tvrdenie, že som si pre seba vyúčtoval a prijal K 52.167.40. Učet ten bol vystavený na moje meno pred vznikom komisie." 3g Práce na sprístupnení Demänovskej jaskyne mali sa začať 18. 4. 1922. V dôsled ku jarných povodní Alois Král navrhol v liste Dušanovi Jurkovičovi 30. 4.1922 vyhĺbiť asi 25 metrov dlhé umelé koryto, ktorým by sa odviedli vody Demänovky do ponoru. V súvislosti s tým bola na 8 . 9 . 5. 1922 zvolaná porada do Liptovského Svätého Mikuláša. V prvý deň urobila sa obhliadka ponoru Demänovky. Na druhý deň účastníci porady architekt Dušan Jurkovič, Alois Král, Ing. V. Nepilý a Ing. Július Dohnányi schválili z troch uvažovaných alternatív prerazenie umelého vchodu do bočného dómu v prvej sieni vo výške 8 1 0 metrov nad Demänovkou. Dušan Jurkovič 12. 5. 1922 požiadal J. Kašeho, banského radcu z Vládneho komi sariátu pre štátne bane a hutnícke závody na Slovensku, aby zabezpečil odborné vykonanie prác. V ten istý deň napísal Aloisovi Královi, aby "opatril prípadné povo lenie od majiteľa pozemku" 4 0 Banský radca J. Kaše vykonaním prác poveril štátne bane na Magurke. Po prehliadke pracoviska zástupcom banského závodu 22. 5. 1922 Dušan Jurkovič poslal riaditeľstvu závodu objednávku s prosbou, aby "robotníci boli bezodkladne vyslaní, inak by sa nedodržali záväzky voči firmám, ktorým sa už zadali rôzne inštalačné práce". 4 1 Razičské práce sa začali v posledný májový týždeň roku 1922. V priebehu prvého týždňa traja baníci z Magurky vyrazili 2,5 m, t.j. polovicu z plánovanej dĺžky umelého vchodu. Pomalý postup prác podmienila kompaktnosť skalného masívu. Preto Alois Král chcel využiť pokles vodnej hladiny Demänovky a dopraviť materiál do jaskyne, aby sa mohli začať tesárske a elektroinštalačné práce. Dňa 10. 6. 1922 oznámil telegraficky Dušanovi Jurkovičovi, že ponor Demänovky je úplne voľný a že v ponde lok 12. 6.1922 uskutoční sa prerazenie umelého vchodu do jaskyne. Baníci z Magurky pomohli aj pri osadení železnej mreže do nového vchodu, ktorú vyrobila firma Kováč z Liptovského Svätého Mikuláša, a 15. 6. 1922 definitívne opustili pracovisko. Podľa dobovej informácie umelý vchod mal celkovú dĺžku deväť 125
metrov "a cezeň sa prejde ďalej do prvého veľkého dómu osem metrovým rebrí kom".43 Riaditeľstvo štátnych baní na Magurke vyúčtovalo za vykonané práce 4 364,10 korún. Vychádzajúc z autentických záznamov a pravidelných hlásení Aloisa Krála, dátum prerazenia umelého vchodu a ukončenie prác nesúhlasí s údajmi ďalších autorov, ktorí uvádzajú 2.6.1922. 4 4 Na dokončenie umelého vchodu do jaskyne mala nadviazať činnosť montérov z firmy Tauš a Spéváček z Petržalky, ktorí však nastúpili so značným oneskorením až 24. 6. 1922. V súvislosti s tým aj miestni tesári z Liptovského Sv. Mikuláša odišli na práce do Vysokých Tatier. Firma Tauš a Spéváček objednané elektroinštalačné práce vykonala nielen s oneskorením, ale aj s nedostatkami. Pre Aloisa Krála a Duša na Jurkoviča boli to nepríjemné zistenia, pretože Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku na 7. 8. septembra zvolal poradu do Liptovského Svätého Mikuláša o ďalšom osude Demänovskej jaskyne. 45 ZAČIATKY ČINNOSTI KOMISIE PRE ZVEREJNENIE DEMÄNOVSKÝCH JASKÝŇ Zvolanie porady bolo spojené s veľkým množstvom organizačnej práce. Prvý deň si účastníci prezreli Demänovské jaskyne. Na druhý deň rokovali o sprístupnení jasky
Obr. 2. Účastníci porady 7. 8. 9. 1922 cestou do Demänovskej jaskyne Slobody, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš Fig. 2. Participans of the meeting 7. 8. 9.1922 on the way to the Demänovská jaskyňa Slobody cave, Photoarchives SMOPaJ Liptovský Mikuláš Abb. 2. Teílnehmer der Beratung am 7. 8. 9.1922 unterwegs zur Hôhle Demänovská jaskyňa Slobody, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš
126
ne. Išlo najmä o zameranie jaskyne, dokončenie umelého osvetleniá, vybudovanie chodníkov, vstupného objektu, prístupovej cesty a založenie Komisie pre zverejnenie Demänovských jaskýň. Členmi komisie sa stali účastníci porady JUDr. VI. Pivko, JUDr. Zd. Wirth, D. Jurkovič, prof. Ing. A. Smrček, R. Maximovič, Ing. A. Theimer, Ing. I. Viest, J. E mier, A. Matoušek, J. Kopfiva, A. Král, Ing. V. Holeček, štkp. V. Dusil, R. Tésnohlídek, K. Macu, MUDr. J. Droppa, M. Janoška, MUDr. I. Stodola, J. Auerhan, Ľ. Tarnóczy, M. Nahálka, Ing. J. Dohnányi, Ing. F. Droppa, Ing. J. Nekola, Ing. M. Lacko, Ing. P. V. Žuffa, P. Uhrik, P. Stacho. 4 6 Zriadenie komisie vyplývalo priamo z podmienok, ktoré minister Československej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska určil v súvislosti s poskytnutím záruky na úver vo výške 150 000 korún zo dňa 25. 2.1922. Za veľmi dôležitý záver rokovania možno považovať zamietnutie návrhu, aby "jaskyňu prevzal štát, osvedčiac sa za utvo renie jaskynnej spoločnosti dľa vzoru Spoločnosti Moravského krasu". Na nasledujúcej schôdzi komisie 26. 11. 192248 boli kooptovaní za členov Doc. PhDr. K. Absolon, Ing. F. Albini, JUDr. E. Pštross, J. Roubal, J. Volko, A. Bouček, plk. V. Šindeláŕ, Ing. Fr. Bernard, JUDr. J. Holoubek, Ing. Š. Janšák, JUDr. J. Brychta, JUDr. V. Maule, JUDr. Ľ. Medvecký, JUDr. Fr. Kalač, J. Hoffmann 4 9 Na tejto porade bol zvolený aj výkonný výbor komisie v zložení: D. Jurkovič, predseda, Ing. P. V. Žuffa, podpredseda, J. Emler, podpredseda, JUDr. E. Pštross, Ing. A. Theimer, Ing. F. Droppa, štkp. V. Dusil, A. Král, Ing. VI. Holeček, Ing. F. Albíni. Za čestného predsedu bol zvolený JUDr. J. Kállay, minister Československej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska. Prvou úlohou komisie bolo urobiť kontrolu financovania prác v Demänovskej jaskyni podľa výpisov z účtu vo filiálke Tatra banky v Liptovskom Svätom Mikuláši k 30. 6. a 30. 9.1922. Alois Král v súvislosti s tým 29. 9.1922 dostal príkaz od Štátne ho úradu na ochranu pamiatok na Slovensku, aby zrušil účet na sprístupnenie Demä novskej jaskyne vo filiálke Tatra banky v Liptovskom Svätom Mikuláši. Preto Alois Král 2.10. 1922 požiadal Dušana Jurkoviča, aby mu zaslal podpísané vyhlásenie v , 50 o zrušení uctu. Tieto administratívne opatrenia súviseli so značným vyčerpaním úveru od Americ koslovenskej banky v Bratislave, ako aj s nedobytnosťou podpisu ministra Českoslo venskej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska pod garanciu na úver vo výške 150 000 korún. Len po ďalších rokovaniach a prísľuboch povolila banka prevod ďalších peňazí na účet vo filiálke Tatra banky v Liptovskom Svätom Mikuláši. Po skončení kontroly účtov sa zistilo, že niektoré firmy prekročili investičné limity, pričom nedosiahli ani požadovanú kvalitu odvedenej práce. Týkalo sa to najmä firmy Tauš a Spéváček z Petržalky. Firme len za prvý polrok bolo vyplatené vo forme záloh 40 000 korún. Z listu Dušana Jurkoviča 27. 9. 1922 Aloisovi Královi vyplýva na príklad, že namiesto poškodeného dieselelektrického motora musel sa zakúpiť nový. Až potom mohol Alois Král 25.10.1922 oznámiť Štátnemu úradu na ochranu pamia tok na Slovensku, že pred dvoma dňami prebral od firmy Tauš a Spéváček "elektrické osvetlenie Demänovskej jaskyne úplne skončené a bezvadne fungujúce vo všetkých priestoroch ",51 127
Obr. 3. Chodník a osvetlenie v Demänovskej jaskyni Slobody v r. 1922, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš Fig. 3. Path and lighting in the Demänovská jaskyňa Slobody cave in 1922, Photoarchives SMOPaJ Liptovský Mikuláš Abb. 3. Fussweg und Beleuchtung in der Hôhle Demänovská jaskyňa Slobody im Jahre 1922, Fotoarchív SMOPaJ Liptovský Mikuláš
O tom, že jeho radosť bola predčasná, svedčí skutočnosť, že Dušan Jurkovič 6.11. 1922 vrátil firme Tauš a Spéváček záverečné vyúčtovanie prác, pretože "nezodpovedá rozpočtu... a kým a akou cestou boli v účtoch uvedené práce, ktoré nezodpovedajú rozpočtu, objednané". 52 Faktúra na časť prác bola nakoniec firme uhradená 18. 11. 1922, avšak spory o celkové vyrovnanie a odstránenie nedostatkov na elektrickom osvetlení ťahali sa ďalšie mesiace a roky. Dušan Jurkovič 15. 11. 1922 vyzval Aloisa Krála, aby na zasadnutie Komisie pre zverejnenie Demänovských jaskýň v Bratislave 26. 11.1922 pripravil celkovú súvahu o finančných výdavkoch. Vďaka tomu vieme, že z úveru v Americkoslovenskej banke vyčerpalo sa do 29. 9. 1922 prostredníctvom filiálky Tatra banky v Liptovskom Svätom Mikuláši 106 991 korún, pričom niektoré práce sa dokončovali, alebo sa 128
vôbec nezačali (výstavba cesty z Lipt. Sv. Mikuláša do Demänovskej doliny). Na zasadnutí komisie sa konštatovalo, že na sprístupnenie Demänovskej jaskyne prispeli dovtedy ministerstvo obchodu sumou 30 000 korún, MŠANO sumou 10 000 korún, ústredie KČST sumou 5 000 korún a odbočka KČST v Liptovskom Svätom Mikuláši 53 sumou 2 500 korún. Na zasadnutí komisie prijali uznesenie požiadať ministra Československej republi ky s plnou mocou pre správu Slovenska o garanciu na ďalších 150 000 korún, čo sa však nepodarilo dosiahnuť. Z listu Americkoslovenskej banky 23. 2. 1923 Dušanovi Jurkovičovi dokonca vyplýva, že pri garancii na prvých 150 000 korún stále chýbal podpis ministra. Preto banka niekoľkokrát žiadala od Dušana Jurkoviča, aby "zado vážil láskavo podpis p. ministra Dr. Kállaya".54 Banka potrebovala mať istotu, preto že v súvisloti s ťažkosťami sesterského ústavu BosakStateBank v Scrantone, Pe, USA, dostala sa do finančnej tiesne. Celá záležitosť sa usporiadala až po založení Družstva Demänovských jaskýň, s.r.o., vďaka sanácii dlžôb Komisie pre zverejnenie Demänovských jaskýň zo strany štátu. Zabezpečenie dostatku finančných prostriedkov najmä v súvislosti so zlepšením dopravných podmienok do Demänovskej doliny zostávalo jednou z priorít Komisie pre zverejnenie Demänovských jaskýň. Záujem o rekonštrukciu a výstavbu cestnej siete prejavilo viacero subjektov, napríklad firma E. a L. Gál z Ružomberka. Štátny stavebný úrad v Liptovskom Svätom Mikuláši obrátil sa 8. 5. 1922 na Dušana Jurko viča s upozornením na potrebu včasného naplánovania finančných prostriedkov z roz počtu župy a obcí na rok 1923. Samotný Štátny stavebný úrad v Liptovskom Svätom Mikuláši plánoval na rekonštrukciu cesty do Demänovej len 40 000 korún," s ktorým ovšem, jestli povolený bude, disponovať vyhradzujeme si sami". Ing. Július Dohnányi, stavebný radca na Štátnom stavebnom úrade v Liptovskom Svätom Mikuláši, predložil 24.11.1922 dva varianty výstavby a rekonštrukcie cesty do Demänovskej doliny. Prvý variant predpokladal rekonštrukciu cesty na úseku Palúdzka Demänová Pavčina Lehota v dĺžke 2 880 m za 223 517 korún, výstavbu novej cesty od konca Demänovej po ústie doliny v dĺžke 3 250 m za 282 240 korún, výstavbu záverečného úseku Demänovskou dolinou po jaskyňu v dĺžke 4 200 m za 869 380 korún, t. j. s celkovým nákladom 1 675 137 korún. Druhý variant počítal s cel kovým nákladom 647 200 korún. Uvedené sumy boli nad možnosti Komisie pre zverejnenie Demänovských jaskýň. Preto na zasadnutí 26.11.1922 bol zvolený cestný výbor, ktorý mal zabezpečiť potrebné zdroje, najmä zo štátnych a obecných pro striedkov. 5 Priamo na zasadnutí komisie prispel sumou 25 000 korún zástupca ústre dia KČST Ing. Fedor Albíni. 5 7 Predpokladalo sa, že práce na rekonštrukcii cesty z Liptovského Svätého Mikuláša do Demänovej začnú sa na jar 1923. Ministerstvo verejných prác v Prahe však dostalo projekt až koncom septembra 1923. K čiastočnej rekonštrukcii cesty z Palúdzky do Demänovej prikročilo sa v roku 1924. Starosti s jej dokončením a s ďalšou výstavbou pripadli už Družstvu Demänovských jaskýň, s.r.o., v Liptovskom Svätom Mikuláši. V samotných začiatkoch sprístupňovania Demänovskej jaskyne a vzniku Komisie pre zverejnenie Demänovských jaskýň kľúčovou otázkou ukázalo sa aj vyjasnenie vlastníckych vzťahov k pozemkom a iným nehnuteľnostiam. Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku pokúsil sa o prvé kontakty s majiteľmi pozemkov, 129
pod ktorými sa nachodila jaskyňa. Vyvlastnenie pozemkov bolo však limitované uhorským zák. čl. XII/1881. Právo štátu disponovať jaskyňami v zmysle tohto zákona netýkalo sa však pozemkov, nachodiacich sa na povrchu 58 , čo rešpektovalo aj naria denie ministra Československej republiky s plnou mocou pre správu Slovenska zo 6.12.1921. Akýkoľvek pokrok v tejto záležitosti vyžadovalo si o. i. aj presné zameranie podzemných priestorov. Záujem o zameranie Demänovskej jaskyne prejavili viaceré subjekty. Na požiadanie Aloisa Krála z 5. 11. 1921 Ing. J. Martinka zameral ponor Demänovky. Vypočítal aj silu povrchového prúdu pod Vyvieraním pri krátkom náho ne na 60 HP a pri dlhom náhone na 120 HP. Z iniciatívy župana JUDr. VI. Pivku predložil 24.11. 1921 Ing. F. Páv z Trenčína návrh na zameranie Demänovskej jasky ne. Hoci odbočka KČST v Liptovskom Svätom Mikuláši poskytla na tento účel 2 500 korún, jeho ponuka bola Dušanom Jurkovičom zamietnutá. 59 Oficiálna objednávka na prvé zameranie Demänovskej jaskyne vznikla na základe uznesenia odbornej komisie, zvolanej do Demänovej na 10. 5. 1922. Na základe odporúčania odborníkov Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku 13. 5. 1922 zadal objednávku expozitúre Ministerstva pôdohospodárstva v Bratislave. Uvedené ministerstvo 16. 5. 1922 odstúpilo objednávku Zemedelskotechnickému úradu v Banskej Bystrici, aby "čím skôr previedol tachymetrické zameranie a vyho tovil situačný plánok v merítku 1:1000".6 Štátny zemedelskotechnický úrad vykonal objednané práce pod vedením Ing. J. Macháčka v júli 1922. Výsledkom bolo tachy metrické zobrazenie povrchovej situácie od Vyvierania až po umelý vchod, ako aj podzemnej situácie od umelého vchodu po Veľký dóm. 61 Nové zameranie na základe poverenia vodohospodárskeho odboru referátu verejných prác v Bratislave urobili Ing.VI. Adámek a Ing. J. Belza v čase od 12. 10. 1992 do 13. 1. 1923.62 Ich merania sa stali základom pre vypracovanie podrobných plánov Demänovskej jaskyne Slobody v mierke 1:250 a 1:1000. Zistený stav sa zakreslil aj do prehľadnej katastrálnej mapy v mierke 1:2 880 a topografickej mapy v mierke 1:25 000. Na rozdiel od tvrdenia Ing.VI. Holečka, že tým 'boli priestorove a po lohové vzťahy ku povrchovej topografii bezpečne určené" 6 , neskoršie iní bádatelia uviedli, že ich plány nezachytili celkovú situáciu jaskyne a nemali správne výškové údaje. 64 Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku inicioval rokovanie aj v sú vislosti s ďalšími nehnuteľnosťami. Záujem mal o vlastníctvo, resp. prenájom turis tickej útulne pri ľadovej jaskyni, ktorú využíval Alois Král pri svojich objavných prácach. Turistická útulňa, ktorá bola v užívaní turistického spolku Karpathenverein, po prevrate nachodila sa vo veľmi zlom stave. Alois Král ju dal opraviť za finančné prostriedky, ktoré sa získali od Tatra banky v Liptovskom Svätom Mikuláši. Proti tomu postavili sa niektorí členovia Lesného komposesorátu v Demänovej, ktorému útulňa patrila. 65 Niektorí členovia komposesorátu chceli turistickú útulňu premeniť na horáreň. Preto Alois Král navrhol Komisariátu pre zachovanie umeleckých pamiatok získať turistickú útulňu pre sprístupňovanie a výskum Demänovskej jaskyne. Po tomto návrhu z 31. 1.1922 nasledoval jeho ďalší návrh na úradné vyvlastnenie útulne zo dňa 8. 4. 1922.66 Dušan Jurkovič na základe tohto návrhu 10. 4. 1922 prikázal Župnému 130
úradu v Liptovskom Svätom Mikuláši, aby turistickú útulňu vyvlastnil a pridelil Vlád nemu komisariátu na ochranu pamiatok na Slovensku. Aktivitu Aloisa Krála v tomto prípade poháňala akási rivalita s odbočkou KČST v Liptovskom Svätom Mikuláši, ktorá na základe žiadosti a následného uznesenia výboru Karpathenvereinu z 13. 5. 1922 dostala turistickú útulňu pri ľadovej jaskyni do desaťročného bezplatného prenájmu "s výhradou výhod pre členov Karpatského spolku (Karpathenvereinu Z. P . ) a povinnosťou udržovania poriadku...". Napriek tomuto uzneseniu pobočka KČST v Liptovskom Svätom Mikuláši musela ustúpiť a prepustiť útulňu, pretože vedenie Karpathenvereinu už vo svojom liste Župnému úradu v Liptovskom Svätom Mikuláši zo 6. 5.1922 vyslovilo súhlas s prevo dom vlastníctva útulne na Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku, bez toho, aby malo jasno, komu v skutočnosti patrí. Vedenie Karpathenvereinu upove domilo o tomto prevode 18. 5.1922 zástupcu svojej liptovskej sekcie Arnošta Peuker ta v Rybárpoli. Aj proti tejto dohode ozvali sa niektorí členovia komposesorátu a najali si advo káta JUDr. Milana Laučíka. Okrem uplatňovania vlastníckych práv komposesorátu išlo aj o vyrovnávanie si osobných účtov. Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku nedal súhlas k výstavbe obytného domu s hospodárskymi staviskami v De mänovskej doline členovi komposesorátu Ladislavovi Povolnému. Spor s komposesorátom o turistickú útulňu ťahal sa až do januára 1924. Súd spor rozhodol v prospech komposesorátu, ktorý vzápätí prenajal útulňu Vládnemu komi sariátu na ochranu pamiatok na Slovensku za ročný nájom 700 korún. Zmluvu o pre nájme podpísali 7. 1. 1924 Štefan Moyš, predseda komposesorátu, Ladislav Povolný, Hugo Kubínyi, Ján Obrcian. Zmluva o prenájme platila "na dobu trvania výskumných a prípravných prác v doline, prípadne do vybudovania vlastnej vedeckej stanice, najďalej do 1.1.1927... rátajúc nájomné od 1.12.1921". 68 Záverom možno povedať, že v začiatkoch sprístupňovania Demänovskej jaskyne dosiahli sa niektoré pozitívne výsledky. Väčšina doterajších autorov upriamila svoju pozornosť najmä na výskum a popis nových jaskynných systémov (ich geomorfológiu, hydrológiu, mineralógiu, klimatológiu atď.). Práve preto pokúsili sme sa poukázať aj na iné stránky sprístupňovania Demänovskej jaskyne Slobody v prvých dvoch obdo biach, t. j. od objavenia 3. 8. 1921 do vzniku Komisie pre zverejnenie Demänovských jaskýň 8. 9. 1922 a potom na ďalšie obdobie, ohraničené prijatím tajomníka komisie Ing. Viliama Kunu 15. 2.1923 a zriadením kancelárie komisie v Bratislave. Popri nových objavoch, ktoré treba považovať za priority, za významné výsledky v prvom období možno označiť získanie úveru vo výške 150 000 korún, vybudovanie umelého vchodu a osvetlenia. V druhom období to bolo založenie Komisie pre zve rejnenie Demänovských jaskýň a prijatie Ing. V. Kunu za jej tajomníka, prvé zame ranie Demänovskej jaskyne. Dali by sa vymenovať mnohé ďalšie akcie, ako bola príprava publikácie Liptovský kras, príprava stavby, resp. rekonštrukcie cesty do Demänovskej doliny atď. Úmyselne sme nevenovali väčšiu pozornosť osobným vzťa hom ľudí, zaangažovaných v prípade Demänovskej jaskyne, pretože okolo nich a s nimi dialo sa čosi, čo klasik už vtedy označil ako "sväté šialenstvo".
131
POZNÁMKY 1. LALKOVIČ, M.: Bibliografia zborníka Slovenský kras, ročníky I.XX. In: Slovenský kars (ďalej: SK), roč. XXII. (1984), s. 325 367. 2. PRIKRYL, Ľ., V.: Dejiny speleológie na Slovensku, Veda, Bratislava 1985,158 s. 3. JAKÁL, J., a kol.: Praktická speleológia, Osveta, Martin 1982, s. 8 9 . DROPPA, A.: Histo riografia Demänovských jaskýň. In: S K roč. X. (1972), s. 96. 4. BENICKÝ, V.: Príspevok k dejinám objavu Demänovskej jaskyne Slobody. In: S K roč. II. (1957 58), s. 94. BUKOVINSKÝ, V: Príspevok k dejinám jaskyne Slobody. In: S K roč. VI. (196566), s. 92. 5. Národné noviny (ďalej: NN), 11.8.1921, č. 176. 6. TÉSNOHLÍDEK, R : Demänová, Družstevní práce, Praha 1926, s. 30 (ďalej: Tčsnohlídek, c.d.) Lidové noviny, 21.8.1921, č. 416 (ďalej: LN). 7. Archív Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva, Liptovský Mikuláš (ďalej: A SMOPaJ), fond: Vládny komisariát na ochranu pamiatok na Slovensku (ďalej: f: VK). 8. M. J.: Nová jaskyňa kvapľová v Demänovskej doline (Ďalšie výskumy). In: Krásy Slovenska (ďalej: KS), roč. I. (1921), č.9, s. 212. 9. Tamže. 10. Tamže, s. 214. 11. Slovenský denník, 5.11.1921, č. 252 (ďalej: SD). 12. A S M O P A a J , f : VK. 13. A SMOPaJ, f: V K 14. Tamže. 15. Tamže. 16. Tamže. 17. Tamže. 18. M. J.: Nová jaskyňa kvapľová v Demänovskej doline. In: KS, roč. I. (1921), č. 9, s. 217. 19. LN 21.8.1921, č. 416,8.11.1921, č. 558. 20. A SMOPaJ, f: V K 21. SD 23.11.1921, č.267. 22. KS roč. II. (1922), č. 1, s. 46 23. A SPOPaJ, f: VK. 24. Liptovský kras. Jaskyne demänovského údolia. Zvláštny otisk z Prúdov, BratislavaLipt. Sv. Miku láš 1923, s. 65 66,83 84 (ďalej: Liptovský kras). 25. A SMOPaJ, f: VK. 26. KS, roč. I. (1921), č. 1112, s. 264. 27. A SMOPaJ, f: V K 28. Tamže 29. Tamže 30. Tamže 31. Časopis turistu, roč. XXXIV. (1922), č. 1, s. 23. SD 5.11.1921, č. 252. 32. Republikán 15.4.1922, č. 12 (ďalej: R). R 8.4.1923, č. 14. 33. A SMOPaJ, f: V K 34. Tamže.* Opravené na 15 000. 35. Tamže. 36. Tamže. 37. A SMOPaJ, fond: Družstvo Demänovských jaskýň (ďalej: DDJ). 38. Liptovský kras, s. 1. R 13.5.1922, č. 16. 39. A SMOPaJ, f: V K 40. Tamže. 41. Tamže. 42. Tamže. 43. KS roč. II. (1922), č. 6, s. 133. 44. Liptovský kras, s. 1. DROPPA, A.: Demänovské jaskyne, SAV, Bratislava 1957, s. 165 (ďalej: Droppa, c.d.). R 17.6.1922, č. 21. 45. LN 9.9.1921, č. 451,11.9.1921, č. 454. 46. A SMOPaJ, fond: Štátny úrad na ochranu pamiatok na Slovensku (ďalej: ŠÚ). 47. LN 11.9.1921, č. 454. R16.9.1921, č. 34. KS roč. II. (1922), č. 9 1 0 , s. 212.
132
48. R 26.11.1921, č. 44. 49. A SMOPaJ, f: ŠÚ. 50. Tamže. 51. Tamže. 52. Tamže. 53. Tamže. 54. Tamže. 55. Tamže. 56. R 3.12.1922, č. 45. 57. KS roč. II. (1922), č. 11 1 2 , s. 254. 58. SD 22.11.1921, č. 266. 59. KS roč. II. (1922), č. 3 4, s. 86. 60. A SMOPaJ, f: VK. 61. Liptovský kras, s. 55. DROPPA, A.: Demänovské jaskyne a zaujímavosti krasu v okolí, Šport, Bratislava 1959, s. 5 8 5 9 . 62. Droppa, c.d, s. 165. Liptovský kras, s. 7 6 7 8 . 63. Liptovský kras, s. 55. 64. Droppa, c.d, s. 7. 65. KS, roč. II. (1922), č. 5, s. 110. 68. A SMOPaJ, fond: Štátny referát na ochranu pamiatok. 69. Droppa, c.d, s. 11 1 6 . 70. Tčsnohlídek, c.d, s. 64. Adresa autora: Doc. PhDr. Zoltán Pástor, CSc, SMOPaJ, 1. mája 38,031 01 Liptovský Mikuláš Recenzoval: Ing. Marcel Lalkovič, CSc.
Došlo: 25. februára 1993
D I E G R Ú N D U N G D E R KOMMISSION FÚR D I E VERÔFFENTLICHUNG D E R DEMÄNOVÁHÔHLEN Z u s a m m e n f a s s u n g Die vorliegende Arbeit will auf Grund der bis jetz nicht benutzten Unterlagen einige Seiten der neuentdeckten Hôhle in Demänová erschliessen. Die Arbeit nimmt die breiten gesellschaftlichen Zusa menhänge nicht in Betracht, vor allem die mit der DemänováHôhle verkniipften Persónlichkeiten. Keine Aufmerksamkeit wird auch den schon veróffentlichten Beschreibungen der Entdeckungswegen gewidmet. Die Arbeit beschäftigt sich mit der finanziellen Seite der Erschliessung der Hôhle. Weiter beschäftigt sich dei Arbeit mit der Grundung einer Kommission fúr die Verôffentlichung der Hôhle in Demänová. Bei der Analyse der historischen Quellen kameň unbekannte Wirklichkeiten, zum Beispiel ein Riva lisieren zwischen dem Bôhmischen und dem Slowakischen Kapital in der DemänováHôhle zum Vorschein. Die Arbeit beschäftigt sich nicht mit den Beziehungen von engagierten Leuten. Diesen Bezie hungen sollte man ein syntetisches Werk uber die DemänováHôhle widmen.
133
Slovenský kras XXXII 1994
VÝZNAMNÉ OBJAVY NOVÉ POZNATKY O JASKYNI ZADNÝ ÚPLAZ VO VYSOKOHORSKOM KRASE ČERVENÝCH VRCHOV PETER HOLÚBEK
1. HISTÓRIA PRIESKUMU Jaskyňa Zadný úplaz patrí k dobre známym krasovým javom vysokohorského krasu Červených vrchov. Priepastný otvor je jaskyniarom známy od roku 1959. O zlezenie jaskyne sa v roku 1962 pokúsila mikulášska skupina jaskyniarov, ktorá však pre nedostatok technického výstroja zostúpila len po kolmý stupeň do hĺbky 26 metrov. Na dno zostúpila až 11. 7. 1963 breznianska skupina jaskyniarov za pomoci rumpálu, ktorý bol namontovaný nad kolmým stupňom v hĺbke okolo 24 metrov. Dňa 5.8. 1963 bol Zadný úplaz zameraný pod vedením Dr. Droppu na vtedajšie dno do hĺbky 82 metrov. Na tento výskum nadviazala jaskyniarska skupina z Ružomberka, ktorá na dne začala so sondážnymi prácami a dosiahla tu čiastkový postup. V roku 1989 začí na na tejto lokalite pracovať speleologická skupina, z ktorej neskoršie vznikla oblastná skupina SSS Červené vrchy. Pokračovaním sondážnych prác na dne prie pasti boli objavené nové priestory a hĺbka vzrástla na 162 metrov. Ďalšie pokra čovanie jaskyne je opäť prehradené rozsiahlym závalom. 2. OPIS PRIEPASTI Nenápadný vchod s rozmermi 3x6 m je situovaný v južnom trávnatom svahu Kresa nice (2122 m n. m.) v nadmorskej výške 1779,9 metra, približne 50 metrov západne od výrazného žľabu spadajúceho z Kresanice. Vstupná 6 metrov hlboká priepasť ústi do rozmernej chodby smerujúcej J J Z strmo dole a po 10 metroch padá trojmetrovým skokom do menšej sienky, z ktorej pokračuje kolmo dolu priepasť, ústiaca po 25 metroch na šikmý 28 metrov vysoký skalný stupeň, ktorý je možné prekonať zlano vaním. Tento stupeň je na rozdiel od vstupných častí vytvorených v tmavosivom vápenci budovaný svetlosivými dolomitmi. Šikmý stupeň tvorí západnú stenu priestranného Zrúteného dómu, ktorý má pôdorys 15x10 metrov. Tento priestor je vytvorený na styku vápencov a dolomitov. Jeho južná časť je ukončená takmer kolmou a priamou stenou. Vo východnej časti dómu sa nachádzajú dve nad sebou ležiace chodby, ktoré sú vytvo rené v drobivých a silno popukaných tmavosivých vápencoch. Horná chodba objavená pomocou skladacieho stĺpa ružomberskými jaskyniarmi končí po 20 metroch zasutenou puklinou. K nižšie položenej chodbe sa dá dostať po prekonaní strmého sutinového kužeľa. Z vrchu kužeľa vedie strmo dole úzka chodbička, ktorá ústi do sienky 2x2x2 m a ďalšie pokračovanie tu končí v zasutenej a úzkej pukline vedúcej na východ. Na západe 135
Zrúteného dómu v trojmetrovej výške nad sutinovým dnom sa nachádza úzka a neprielez ná puklina smerujúca na východ. Z tejto pukliny najmä v zimnom období vanie intenzívny prievan. Z najnižšieho miesta Zrúteného dómu vedie pomedzi skalné bloky vykopaná a vy sekaná úzka chodbička ústiaca do nehlbokej a taktiež vykopanej priepastičky. Z jej dna šikmo na sever existoval úzky priestor vytvorený na styku závalu a pevnej skaly. Dnes je tento priestor zasypaný materiálom vykopaným z chodbičky vedúcej na západ. Táto chodbička sa po piatich metroch rozširuje, začína stúpať a smerovať na juhozápad. Po 15 metroch je ukončená závalom. Intuitívne sme tu na najnižšom mies te vykopali a zadrevili 3 m hlbokú sondu, ktorá vyústila do malého priestoru šikmo sa zvažujúceho na S SV. Je zaujímavé, že tento priestor sa nachádza priamo pod vcho dom do jaskyne, ale takmer o sto metrov nižšie. Tesne nad týmto miestom je styk svetlosivých dolomitov a tmavosivých vápencov. Smerom nadol je jaskyňa vytvorená vo vápencoch, dolomit sa už nevyskytuje. Na západ z malého priestoru vybieha puklinová chodba, ktorá po šiestich metroch končí neprieleznou úžinou. Na najnižšom mieste malého priestoru sme po vykopaní štyroch metrov prenikli do dómiku, z ktorého na JV vedie chodba končiaca v rozsiah lom závale, ktorý pravdepodobne komunikuje so závalom v Zrútenom dóme. Z naj nižšieho miesta dómika sa po krátkom kopaní podaril prienik do šikmo sklonenej chodby, vedúcej na SV a po 8 metroch vyúsťujúcej do priepasti SPS, ktorá má prie pastný otvor s rozmermi 4x5 metrov. Kolmo nahor nad priepasťou sa nachádza nepreskúmaný komín vysoký najmenej 15 metrov. Kolmý stupeň je hlboký 18 metrov a ústi na šikmom sutinovom svahu, ktorý je po desiatich metroch ukončený opäť skalným stupňom hlbokým takmer 25 metrov. Dno šachty SPS je tvorené balvanmi a sutinou. Nachádzajú sa tu aj veľké dolomitové bloky, ktoré sem museli napadať z vyšších častí jaskyne, pravdepodobne z nepreskú maného komína, alebo zo Zrúteného dómu cez dnes už neexistujúcu, zavalenú chodbu. Najnižší bod sa nachádza pri meracom bode (ďalej len m. b.) 40". Tu pod stenou sa stráca aj malý potôčik, ktorý tečie z vyšších častí jaskyne, najmä z neznámych priestorov nad m. b. 38. Na západ od m. b. 40" bol pomocou skladacieho stĺpu vyle zený 40 m vysoký komín. Podľa narušenej a nesúdržnej horniny dostal názov Kame ňolom. Je to čisto puklinovitý priestor, ktorý je po pár metroch beznádejne ukončený závalom. Na J JZ strmo stúpa spočiatku priestranná puklinová chodba, ktorá sa pri m. b. 40 zúži a krátko strmo klesá, ale po pár metroch začína takmer kolmo stúpať. Pri m. b. 42 sa náhle takmer uzavrie a ďalší postup je možný len plazením. Po pätnástich metroch chodba ústi do vysokého priestoru, kde sme horolezeckou technikou vyliezli 20 metrov vysoký komín. Z pár centimetrov širokej pukliny vyteká v dobe extrémnych zrážok z najvyššieho miesta v komíne malý potôčik. Táto voda sa stráca v závale na najnižšom mieste chodby. Po odstránení pár kameňov sme zistili, že potôčik tečie úzkou rúrovitou chodbou o priemere 50 cm. Aj intenzívny prievan odtiaľ vanúci dával tušiť ďalšie pokračovanie. Po prekonaní úzkych miest, po desia tich metroch plazivky vedúcej na západ bolo dosiahnuté ústie 18 metrov hlbokej stupňovej Martinskej priepasti. Jej dno tvorí balvanitá sutina. Tu sme vykopali a zadrevili takmer 5 metrov hlbokú sondu, ale bez úspechu. Silný prievan vanúci úzkou rúrovitou chodbou sa v Martinskej priepasti niekde stratil, pravde 136
Vrstevnatosť vápencov vo vstupných častiach jaskyne pri meračskom bode 3. Foto J. Kleskeň
137
podobne v úzkej pukline nad dnom priepasti. Táto puklina má smer totožný so sme rom poruchy, na ktorej sú vytvorené chodby vedúce z dna šachty SPS. Z vysokého priestoru nad Martinskou priepasťou vybieha ešte na J ZJ dvadsať metrov dlhá puklinovitá chodba, ktorá končí v zasutených a neprielezných úžinách. Ďalšie pravde podobne tiež puklinové pokračovanie indikuje slabý prievan vanúci z konca tejto pukliny. 3. NÁČRT GENÉZY JASKYNE Pri hodnotení genézy priepasti prisudzujeme veľký vplyv tektonickým poruchám, ktoré majú rozhodujúci vplyv na tvar a priebeh chodieb. Pri pohľade na pôdorys Západného úplazu zisťujeme, že takmer všetky doteraz známe priestory sú vytvorené na troch výrazných poruchách (45 225°, 80 260°, 70 250°). Vchod a šikmo klesajúca vstupná chodba je vytvorená na poruche 45 225°. Profil chodby (2x4m) poukazuje na to, že okrem agresívnych atmosferických vôd sa na vzni ku chodby podieľal pravdepodobne aj výdatnejší tok prichádzajúci z vyšších častí krasového masívu. Stopy po tomto toku sa v chodbe nezachovali, steny sú premo delované koróziou atmosferickej vody a dno je pokryté balvanmi a sutinou. Zrútený dóm a priepasť nad ním je vytvorená na styku svetlosivých dolomitov a tmavo sivých vápencov na tektonickej poruche 80 260°. Na styku týchto dvoch materiálov dochádzalo k vytváraniu priestoru okrem rozpúšťania vodou aj rútením, o čom svedčí charakter stien Zrúteného dómu, ktoré sú značne tektonicky narušené. Dno dómu je tvorené značnou vrstvou balvanov a ostrohrannej sutiny. Na západe a aj na východe dómu možno dobre pozorovať puklinu, na ktorej tento priestor vznikol. Sú to úzke a neprielezné priestory, ktoré ďalej pokračujú, o čom svedčí prievan, ktorý odtiaľ va nie. Je pravdepodobné, že tieto pukliny opäť ústia do priestoru rozšíreného koróziou vody, ale je otázne, ako sú vzdialené a dostupné. Spodné časti jaskyne sú vytvorené na markantnej poruche 70250° vzniknutej pri vrásnení Červených vrchov. Táto trhlina sa vytvorila pravdepodobne pri vyzdvihovaní Červených vrchov v časti vrásy, kde prevládalo ťahové napätie. Túto prvotnú dutinu rozšírili tečúce agresívne vody a vytvorili v čisto puklinovitom priestore vodou koro dované kolmo klesajúce priepasti, ktoré sa dajú ľahko idetifikovať od ostatného rúti vého priestoru. Tieto časti sa prejavujú ako náhle otvorenia a zväčšenie sa šikmého puklinového priestoru. Na doteraz známej časti poruchy sa nachádzajú dva takéto vodou vytvorené priestory (m. b. 45, m. b. 39'), ktoré aj dnes podľa množstva zrážok a ročného obdobia sú pretekané vodou. Ostatné časti poruchy sú poznačené rútením a ani v čase najväčších zrážok sa tu nevyskytuje kvapkajúca voda. Predpokladáme, že na východe i na západe porucha pokračuje a nachádza sa tu viac takýchto v poruche vodou vytvorených priestorov. Šachta SPS je v súčasnosti formovaná tokom pochádzajúcim z atmosferických zrážok. Výdatnosť tohto toku kolíše od intenzívne kvapkajúcej vody v zimnom období až po potôčik s výdatnosťou okolo 1 l/s v období topenia sa snehu. V minulosti pri topení ľadovcov po glaciálnych dobách bol tok pretekajúci šachtou SPS niekoľko násobne väčší. Za zmienku stojí aj kremencový okruhliak o priemere 8 cm, ktorý sme našli vo výklenku na dne šachty SPS. Pochádza z vrcholovej kremencovej čiapky 138
Dno šachty SPS vytvorené na tektonickej poruche. Pohľad od meračského bodu 39' na juhozápad. Foto J. Kleskeň
139
140Â
Kresanice a poukazuje na modeláciu jaskyne tečúcou vodou. Dopravený sem bol zrejme počas extrémneho prívalu vody, pretože viac exemplárov sme nenašli. Priestor vytvorený nad m. b. 45 je menší ako šachta SPS. V extrémne suchom obdo bí tadiaľto voda ani netečie, prietok sa zväčšuje po dažd'och a najvyšší je pri topení snehu. Touto vodou boli vytvorené aj priestory Martinskej priepasti. V mieste styku markantnej poruchy 70 250°s priestorom Martinskej priepasti vznikol rozsiahly zával. Priestory vytvorené na poruchách 80 260° a 70 250° sú prepojené viacmenej úzkymi chodbami založenými na poruche 45 225°, na ktorej sú vytvorené aj vstupné priestory. Týmito úzkymi chodbami sú v súčasnosti odvodňované vstupné časti jasky ne a tvoria akýsi mladší kanál spájajúci starú časť jaskyne so šachtou SPS. Stará prepojka medzi bývalým dnom Západného úplazu a ústím šachty SPS je senilná, zava lená a nepriechodná chodba, ktorá existovala v okolí m. b. S, 33 j 34 j 34,35. V doteraz známych priestoroch jaskyne možno vyčleniť dve samostatné odvodňo vacie drenáže, ktoré sú náhodne prepojené poruchou 70250°. Ide o časti v sú časnosti pretekané vodou, a to Martinskú priepasť a nad ňou ležiace neznáme priesto ry a šachtu SPS s preskúmaným komínom a starou časťou jaskyne. Tieto drenáže, ktoré sa nižšie pravdepodobne spoja, tvoria len nepatrnú časť odvodňovania masívu Kresanice. 4. ZÁVER Zadný úplaz je geneticky veľmi zaujímavá priepasť, kde sa okrem priestorov vytvo rených koróziou vody nachádzajú aj čisto tektonické trhliny. Táto skutočnosť do istej miery vysvetľuje vznik rozsiahlych závalov, ktoré značne sťažujú prieskum jaskyne. V období dažďov a topenia snehu možno pozorovať príval vôd, ktoré sú v sú časnosti hlavnými činiteľmi pri formovaní jaskynných priestorov. Z našich pozo rovaní vyplýva, že najväčší prietok vody jaskyňou je počas jarného topenia snehu. Tieto vodné prívaly sú zaiste veľmi podobné situácii po glaciálnych dobách, keď sa topili ľadovce, samozrejme, že v menšom rozsahu. Chladná a len minimálne minerali zovaná voda z ľadu a snehu mala pravdepodobne najväčší vplyv na formovanie koró ziou vzniknutých priestorov. Podľa prúdenia vzduchu možno zaradiť Zadný úplaz k dynamickým jaskyniam. Jeho vchod reaguje ako horný vstup do jaskynného systému. Napríklad v zimnom období je možné jaskyňu nájsť len podľa teplého vzduchu stúpajúceho z podzemia. Ďalšie pokračovanie jaskyne predpokladáme po náročných výkopových prácach na dne šachty SPS a v Martinskej priepasti. Zaujímavé poznatky by sa mohli do siahnuť vylezením komína nad šachtou SPS. Na výskumných prácach v jaskyni Zadný úplaz sa zúčastnili J. Kleskeň, M. Ková čik, B. Lovichová, Ľ. Očkaik, J. Šmoll a autor príspevku. LITERATÚRA 1. BUKOVINSKÝ, V.: Kto objavil priepasť v Zadnom úplaze. Krásy Slovenska č.9,1965, str. 334 2. DROPPA, A.: Geomorfologický výskum priepastí v Červených vrchoch. In: Slovenský kras, 20, Martin 1965, str. 14 23
141
3. HOCHMUTH, Z.: Súčasný stav výskumu jaskýň v Červených vrchoch. In: Slovenský kras, 20, Martin 1982, str. 1 9 4 7 4. JANÁČIK, P.: Tomanovská priepasť najhlbšia? Krásy Slovenska č.8,1963, s. 320 5. Kolektív autorov: Exkurzný sprievodca krasom Západných Tatier a Chočských vrchov. Spravodaj SSS, 1,1983, L. Mikuláš 1983, str. 1 1 1 8 6. KUBÍNY, D.: Objav a prvozostup na dno priepasti v Zadnom úplaze. Krásy Slovenska č. 2,1966, str. 75 7. KUMPERA, O.: Všeobecná geologie. SNTL, Praha 1988 Adresa autora: Ing. Peter Holúbek, Školská 4, SMOPaJ, Liptovský Mikuláš Recenzoval: Doc. dr. Zdenko Hochmuth, CSc.
Došlo 1. marca 1993
142
Slovenský kras XXXII 1994
SPRÁVY, DOKUMENTÁCIA, HISTÓRIA A ORGANIZÁCIA SPELEOLOGICKÝ PRÚZKUM DOLNÉHO VRCHU V LETECH 1984 1993 LUDÉK VLK DÁVID HAVLÍČEK
Cílem této práce je podat informaci o stavu speleologického pruzkumu Dolného vrchu ve Slovenském krasu po roce 1984 se zaméfením na období'1991 1993. Stav speleologického pruzkumu Dolného vrchu do roku 1984 je obsahem nékolika prací, z nichž poslední vyšla v roce 1984 v časopise Slovenský kras ( H a v l í č e k , V o j í f , 1984). Od té doby byly výsledky pruzkumu shrnuty do nékolika interních zpráv, které jsou uložený v archivech ZO ČSS 1 06, ZO ČSS 1 U a v centrálním archivu České speleologické společnosti. V roce 1992 byl v Maďarsku vydán Atlas propastí Dolného vrchu ( K ó s a , 1992), ve kterém jsou kromé map propastí ležících na maďarském území publikovány mapy 45 propastí ležících na slovenské strane, pfičemž se ve dvanácti prípadoch jedná o mapy, které nikde jinde publikovány neby ly. Protože uvádéná publikace je pouze atlasem, nejsou v ní uvádény lokalizace pro pastí ani jejich popisy. Vzhledem k tomu, že se geografické a geologické pomery študované oblasti od roku 1984 nezménily, není tato kapitola do naši práce zahrnuta a čtenáf si muže tyto informace doplnit z práce H a v 1 í č k a a V o j í f e (1984). Pokud jde o histórii pruzkumných prací za posledních devét let, lze ji heslovité shrnout do nékolika vét. Od roku 1984 uspoŕádaly Speleologický klub Praha (ZO ČSS 1 06) a ZO ČSS 1 1 1 Barrandien na Dolný vrch nékolik výprav v roce 1985, 1988, 1991,1992 a 1993. Prvá výprava se zamenla na západní část území a byla pri ní objevena m. j. propast Srnčia. Druhá výprava smerovala do východní části planiny a byla pri ní zdokumentována propast Slnečná. Tretí výprava v roce 1991 se zamérila jednak na dokumentaci již známých propastí Srnčia, Geodetov a Geofyzikov, dále na úspešné prolongační práce v propasti Žeriav spojené s celkovou dokumentaci propasti. Byla zahájena rozsáhlá revize a doplnéní stávajících povrchových loka lizačních map. Výpravy ZO 1 1 1 v letech 1992 a 1993 se zaméíily opét na komple taci lokalizačních map a vyhledávání míst vhodných k otvírce. Bylo také pokra čováno v méfení obsahu oxidu uhličitého ve vybraných lokalitách a získané výsledky jsou korelovány se staršími údaji. 143
V EČERN Á (89)
MAPOVAL: SLABÝ F. KRESLIL: SLABÝ F., VLK L 1993
144
DNO
r
ŠTUDOVANÉ KRASOVÉ JEVY Prepadlisko 37 (Ľadnica) (37) Podlé H r a d e c k é h o (1974) propast č. 36 Vosí. Její plán nebyl dosud nikde uveden. V o j í ŕ (1984) uvádí pod číslem 37 propadlinu, která se svým popisem shoduje s H r a d e c k é h o (1974) propadlinou č. 15 (podlé Vojíŕ ova číslování pŕísluší Hradeckého propadliné č. 15 číslo 52). Propast Ľadnica leží 250 m od hraničního mezníku 42/3 ve sméru 320°, 60 m od cesty, stoupající na svah Pavlovského vrchu. Jedná se o 6 m hlubokou propast, vytvorenou na dislokaci ve sméru 276°. Geofyzikov (49) Popis a lokalizaci uvádejí H a v l í č e k a V o j í ŕ (1984) v článku, kde je uvedená hloubka vstupní šachty 12 m a nejnižšího místa propasti 15,5 m. Její plán nebyl dosud nikde uveden. Po zmapování propasti v roce 1991 byla zjištena hloubka vstupní šachty 15 m a nejnižšího místa 19,3 m. Není vyloučeno, že zde došlo k poklesu dna. Prepadlisko (51) U propadliny 51 byly zjištény v literatúre nesrovnalosti. H r a d e c k ý (1974) uvádí u této propadliny chybný popis, V o j í ŕ o v a lokalizace (1973) souhlasí (Z smérem od propasti Geofyzikov). Pravdepodobné Valešova propadlina 42 odpovídá propadliné 106 (nikoliv číslu 51). Žeriav (88) V této propadliné, jejíž lokalizaci a popis uvádí H a v l í č e k a V o j í ŕ (1984) byl v prubehu pruzkumných výprav Speleologického klubu Praha v letech 1985 a 1988 a béhem pracovní výpravy speleologického klubu BARRANDIEN v roce 1991 provádén pruzkum a prolongace, jíž bylo pôvodní dno sníženo na současnou hloubku 19 m. Prolongace byla provádéna v pukliné na dislokaci V Z sméru, na níž je vytvo rená propast. Hlinený stupeň nade dnem propasti je zabezpečen výdŕevou. Večerná (89) Propast se nachází 96 m v azimutu 130° od propasti Dvojitá na okraji malé a mélké deprese. Objevena byla členy Speleologického klubu Praha v roce 1983 jako mezera šírky 8 cm mezi sutí a balvany tvoŕícími zátku ústí propasti. Po vyklizení balvanu a suti byl odkryt vstupní otvor do propasti o rozmérech 1,5 x 0,6 m. Propast je založena na pukliné ve sméru 282°. Ve vstupní části má výrazné puklinový charakter; zde také dosahuje nejvétší délky (okolo 5 m). Puklina pokračuje smérem na západ pod dno deprese a je zde vyplnená sutí a hlinou. Celá svrchní část je pomerne úzká a nikde nepresahuje šírku 1 m. V hloubce 11 m pŕechází puklina ve studňu oválného pruŕezu, která má dno v hloubce 18 m tvorené sutí a hlinou. Z tohoto dna pravdépodobné pokračuje chodbička smérem na východ, ale je celá zanesená materiálem tvoŕícím dno propasti. Celá propast je uklonéná v úhlu 75° na jih. Sintrová výzdoba propasti je velmi chudá. Ve vstupní části není vubec, studňa má posintrované stény a v jejím stropu se nachází stalaktity délky asi 12 cm. Geodetov (90) Propast se nachází na okraji závrtu, 170 m od propasti Dubová smérem 350°. Je vytvorená na poruše se sklonem 80° ve sméru 182°. Vstupní otvor má rozmery 1 x 0,3 m. Od ného se propast o rozmérech 2 x 0,5 m pozvolna rozširuje a v hloubce 30,5 m je prerušená etáží. Celková hloubka propasti činí 41 m. V propasti byla zjišténa 145
GEODET OV (90)
146
BÁBKOVÁ PRIEPASŤ (91)
VODOROVNÉ ŔEZY 3 0 0 °
MAPOVAL: NOVOTNÝ J. KRESLIL: NOVOTNÝ J., VLK L 1993 147
ROZVINUTÝ SVISLÝ ŔEZ
píítomnost oxidu uhličitého (již pod vstupním otvorem byla naméŕena koncentrace CO2 3%). Pod vstupním otvorem byl osazen nýt 8 mm. Bábková priepasť (91) Propast byla objevena členy Speleologického klubu Praha v roce 1983. Má nádherné erozné modelované okrouhlé ústí o rozmérech 1,3 x 1 m. Vzhledem ke zúžení pod vstupním otvorem na hranici prúleznosti nebylo možno k pruzkumu propasti použít jednolanové techniky, nýbrž spoušténí lany pomoci stupaček na nohy a j istením (tzv. bábková technika odtud název propasti). Vstupní část je až do hloubky 9 m velmi úzká. Zde se otevírá kruhová šachta o prúméru cca 1 m, která vede k balkónu do hloubky 22 m, kde se rozširuje. Z balkónu vede šikmo vzhúru komín, kterým lze nahlédnout do paralelní propasti, která se dole spojuje s hlavní propasti. Pod balkonem pokračuje propast vertikálou puklinového charakteru ( 22 m), takže celková hloubka činí 4 4 m. Ze stén propasti se uvolňují kameny, proto je možné v dalším pruzkumu pokračovat až po rozšírení vstupní úžiny. Srnčia (92) Propast leží v západním úbočí vrchu Stodolistá (560 m/m), 660 m ve smeru 352° od hraničního mezníku 38/2. Vstupní šachta ústí suťovým svahem do hlavního, 9 m dlou hého ukloneného dómu, ve kterém se v jeho nejnižší části nalézají komíny a boční chodba. Do vstupní šachty ústí Páteŕní chodba, která púsobí dojmem fosilního íečištč. V dobé objevu v roce 1985 byla propast známa pouze po hlavní dóm, který byl suťovým svahem ukončen. Díky činnosti vody se suťový svah zmčnil tak, že se otevíely nové prostory, objevené v roce 1991. Jelikož hrozí nebezpečí padajícího kameni a posun suťového svahu, nedoporučujeme do propasti sestupovat. Celková hloubka propasti je 23,6 m, délka polygonového radu je 59,5 m. Hrniec (93) Krasový jev Hrniec se nalézá ve škrapech približne 30 m od propasti Bábková. Jde o hladce erodovaný hrnec o prúméru a hloubce 0,5 m. Ze dna vybíhá šikmo dolu úzká plazivka zanesená listím a hlinou. Prepadlisko (94) Propadlina leží 175 m od propasti Meteor smérem 303°. Jedná se o propadlinu ve tvaru písmene T, vytvorenou na krížení porúch ve sméru 64 a 326°. Je hluboká 4 m. Prepadlisko Krížová (95) Tato méné výrazná 1,5 m hluboká propadlina leží 90 m ve sméru 302° od propasti Meteor. Vznikla na krížení dvou puklin první, výrazné, ve smeru 238° a druhé, ménč výrazné, ve sméru 8°. Místo, kde dochází ke krížení porúch, je zavaleno kameny a je vhodné k prolongaci. Prepadlisko (96) Propadlina se nachází 70 m od propasti Meteor smérem 261°. Její rozmery jsou 14 x 14 x 1,5 m. Prepadlisko (97) Jedná se o výraznou propadlinu o rozmérech 26 x 25 m a hloubce 5 m, ležící mezi severním okrajem lalokového závrtu a propasti Meteor. Virguľka (98) Tato propástka se nachází ve svahu závrtu, 100 m od propasti Meteor smérem 130° a její rozméry jsou 2 x 0,5 x 3 m. 148
SRNČI A (92)
5 m S m
c
D
(1 )VSTUPNÍ ŠACHTA ( 2 ) HLAVNÍ DÓM (3) PÁTERNÍ CHODBA MAPOVALI: PISKAČ C., KRATOCHVÍL J. KRESLIL: VLK L 1991
150Â
Prepadlisko Rožok (99) Tato 1,5 m hluboká propadlina tvaru rohlíku se nalézá 175 m ve smeru 127° od bývalé salaše JRD Hrhov. Má ústí 8 x 3 m. Pomedzná (100) Propástka se nachází 50 m smčrem 48° od hraničního mezníku XII40. Vstupní otvor je tvoŕen 30 cm širokou puklinou, ve které je uprostred zaklínén balvan. Propástka je 3,5 m hluboká a má patrné pokračování, tvorené neprúleznou puklinou. U partizána (101) Propástka leží 90 m od hraničního mezníku 40/6 smérem 324°. Je hluboká 1,5 m a ú stí má rozmery 1 x 1 m. Bylo v ní nalezeno vétší množství kostí a samopalná zbraň s ná boji, podlé které byla pojmenována. Pri javore (102) Oválné ústí propasti 1 x 0,5 m na dislokaci V Z je vzdáleno 100 m západné od kóty 574 (Havraní vrch). V hloubce cca 1,5 m se ústí výrazné rozširuje pfedevším ve smeru poruchy, ale zatím je v tomto místé pudní zátka. Nutná prolongace. Prepadlisko (103) Jedná se o zkrasovélou puklinu 0,8 x 5 m, rozdelenou skalním blokem, která leží na hrané dvojitého závrtu 250 m JJV od propasti Pri salaši 2. Puklina vznikla rozpa dáním škrapové stény závrtu, výplní jsou zaŕícené bloky. Hloubka cca 2 m. Trojka (104) Propástka se nachází ve škrapu jižné od kóty 557 ve vzdálenosti 50 m. Je vytvorená na pukliné JV SZ široké 0,5 m, uklonéné 20° SZ. Vstupní otvor má rozmery 0,3 x 0,3 m, hloubka je 3,5 m. Dno je zahlinéné, oválné, o rozmérech 3 x 0,6 m. Esíčko (105) Severné od propasti Priateľská (27) preš hlavní cestu ve tretím závrtu na jeho JZ strane se nachází jeskyňka s ústím 0,2 x 1 m ve tvaru písmene S vyvinutá ve škrapech. Tato jeskyňka má zahlinéné dno 0,3 x 2 m tvaru otázniku. Prepadlisko (106) Propadlina leží asi 50 metru od križovatky lesních cest spojení lesní cesty vedou cí podél západního okraje závrtu, v nemž se nalézá propast č. 49 Geofyzikov, a lesní cesty vedoucí od propasti Pipa SZ smérem. Jedná se o mélkou, 1,5 m hlbokou pro padlinu, tvoŕící šiji s malým závrtem, ležícím mezi propadlinou a križovatkou lesních cest. Její rozméry jsou 8 x 15 m. Prepadlisko (107) Propadlina leží asi 12 metru od lesní cesty, vedoucí od propasti Pipa k propástce Pri javore. Jedná se o kruhovou mélkou propadlinu o pruméru 7 m a hloubce 1,5 m. Prepadlisko (108) Propadlina se nachází v prvním závrtu J V smérem od propasti Obrovská v jeho SV svahu, cca 25 m pod hranou závrtu. Je čtvercového púdorysu 7 x 7 m a v SV části se otevírá do svahu závrtu smérem k jeho okraji. Celková hloubka 2,5 m. Prepadlisko (109) Propadlina leží 160 metru SSV od propasti Jelenia, severné od okraje závrtu. Její rozméry jsou 5 x 4 m, hloubka 1,5 2 m. V jejím stredu leží skalní blok. Propadlina má kamenité suťové dno.
151
Tab. 1. SROVNÁVACť TABUĽKA OZNAČENÍ PROPASTÍ A PROPADLIN NA D O L N É M V R C H U (V tabulce jsou uvedený všechny krasové jevy, které byly v letech 1984 1993 buď objeveny, nebo které byly dn've publikovaný.) O Z N A Č E N Í n á z e v
lok. číslo 1
O Z N . K R A S O V É S H K C E " n s lok.
název
M e t e o r
číslo
2
Pri salaii 2 (Márnice, Sopp 2)
2
Márnice;
S/3
3
Pri salaii 3 (Sopp 3)
3
Kozí
S/5
4
Prepadlisko 4 (Propadlina 4)
4
P r o p a d l i n a
S
Aiasási zsomboly
6
Dvojitá (Kettói)
Almási zsombolv 6
Dvojitá
S/4 SZ/2
S9
m a p u u v á d í
popis uvádí
h l o u b k a
Ú Z E M l
M
A . B
A . B
A J )
16
Slovensko
S o p p 2 (Szárazfás)
A.B
A . B
A.B
36.5
Slovensko
S o p p 3
A.B
B
A.B
9.5
Slovensko
A . B
A
A.B
6
Slovensko
Alraási z s o m b o l y
A . C
C . E
A . C
103
M a ď a r s k o
K e t t ä s
A . B
A
A.B
72
Slovensko
P S t t y
A
E
A
9
M a ď a r s k o
7
Pôtty (Flek)
8
J a t l r a b ú (8as wuukakcly)
8
J c s t f á b í
on
8as m u n k a h e l y
A.B
A . B
A.B
36.8
Slovensko
Fajka (Pipa)
9
V ohbí lesní cesty
F/6
Pipa
A.B
A . B
A.B
56
Slovensko
10
Kaaieailá ( F e r t í s )
10
K r á p n í k o v á
F/S
F e n é s
A.B
A . B
A.B
37
Slovensko
11
M a l í sovia ( B a t l y s s U Soví I.)
11
P r o p a s t 11 ( B a g l y a i l . )
F/4
Baglyas I.
A 3
A . B
A.B
25
Slovensko
12
Veľ ká sovia (Baglyas 11. Soví U.
12
P r o p a s t 12 (Baglvas II.)
F/3
Baglyas II.
A.B
A . B
A.B
30
Slovensko
13
13. pracovisko (13as souukatielyl
13
Propast 13
G / 5
13as m u n k a h e l y
A . B
A . B
A.B
16.5
Slovensko
14
Mokrá (14es usaakakcly)
14
M o k r á (14es m u n k a h e l v )
1 4 * 1 m u n k a h e l y ( M é s x é g e t ä )
A.B
A . C
A.B
49.6
Slovensko
15
Kókaiyak (Liiiia diera)
A
A . E
A
26.5
M a ď a r s k o
16
16. pracovisko (16os aauakahely)
16
P r o p a s t 16
G / 3
16os m u n k a h e l v
A.B
A . B
A.B
11
Slovensko
17
17. pracovisko (17c* aiaakakcly)
17
Muniční
G / l
17cs m u n k a h e l y
A.B
A . B
A.B
15.5
Slovensko
18
Pri s a l a i i 4 (Sopp 4. Salai 4)
18
K r a v í ( M a r h a . S o p p 4 j
S/2
S o p p 4
A.B
B
A.B
10.5
Slovensko
K ú t
A.B
A . B
A.B
26
Slovensko
A.B
A . B
A.B
18
Slovensko
A
E
120.4
M a ď a r s k o
20
M a ď a r s k o
SZ/3
Studňa (Kút. Studua)
19
S t u d ň a
Stredová (Stredová)
20
Propast 20
j
21
Szabópallagils. (Baglvok szakadé
1
22
Feavvcs (Svetlá)
1
23
Obrovská priepasť (Oriás)
23
O b r o v s k á ( Ó r i á s )
Blativá (Biátivá)
24
B l á t i v í
24
j
SZ/1
STÁTNf
DOKUk, IENTACE V L TERATUAE lokalizaci uvádí
S z e n t h e
S o p p 1 ( K u t a i ) S/2 1 U salaic zyxwvutsrponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGFEDCBA
19
1
n á z e v
P r i salaii 1 (Sopp 1, S a U i 1)
20
I
O Z N A Č E N Í M A Ď A R S K Ý M I S P E L E O L O G Y lokalizační čísla
23
26
1
G 9
F / l . F/19
R ó k a l y u k
.
SZ/4
S2
SZ/S
S5
F/2
.
Szabópallagizs. (Baglyok szakadékazs.) F e n y v é s O r i á s
A
E
A . B
B
B
100
Slovensko
A.B
A . B
A.B
19
Slovensko
Kooijáti jéj; (Lad)
V/l
K í
K o r a j á t i Jčg (Korajáti I l . J é g )
A
E
21
M a ď a r s k o
L á f á l c (Koňské ucho)
V/2
K9
LóťGle ( K o m j á t i Jég II)
A
E
29
M a ď a r s k o Slovensko
27
Priateľ ská priepasť (Barát)
27
Soví
B a r á t ( D e r e n k i . 39es zsomboly)
A . B
A . B
A.B
55
28
lirsaičaá (llatár)
28
H r a n i č n í ( H a t á r )
H a t á r ( H a t á r m e n t i )
A . B
B
A, B
28
Slovensko
D u b o v á
Tôlgycsi zs.
A . B
A . B
A.B
75
Slovensko
P č k n á
S z é p
A, B
A
A,B
8
Slovensko
j
29
Dubová (Tôlgyesi zs.)
29
1
30
Pekaá
30
1. pokračovanie tab. 1 O Z N A Č E N Í lok.
n í z e v
číslo
O Z N . K R A S O V É S E K C E "TIS" lok.
n í z e v
číslo
31
B e i e j a a e a a í (U vápeaky)
32
KÍIÍ16 (Vyhliadka)
O Z N A Č E N Í M A Ď A R S K Ý M I S P E L E O L O G Y
DOKUMENTACE V UTERATUAE
n á i e v
lokalizač ní čísla
lokalizaci
m a p u
popis
STÁTN l hloubka
Ú Z E M l
M e t e o r
Szenthe
V/3
K10
Tôltényes ( O r j e l y u k )
A
E
5
Maď arsko
V/4
V25
K i l í l ó
A
E
12
M a ď a r s k o M a ď a r s k o
u v í d í
u v í d í
u v i d í
[m]
33
K i r t í ( H m l k a )
V/5
V27
Kôrtč
A
E
5.4
34
B a a í a a*. ( B a a a a o v í )
V/11
V21
B a n í n zs.
A
E
45.3
M a ď a r s k o
33
V e e a e a s b i k k i u .
V/7
V24
VecsembOkki zs.
A . C
A . C . E
A . C
245.5
M a ď a r s k o
A . B
A J J
A,B
7
Slovensko
B.F.G
E . F . G
B.G
6
Slovensko Slovensko
VecsembQkk
36
P r e p a d l i s k o 36
7
Propadlina 7
37
Ľ a d l l c i
36
Vosí
3a
P r e p a d l i s k o 38
21
Propadlina 21
A . D
7
39
P o T a d i a j i i a
34
P o l e d n í
A.B
D
A.B
27
Slovensko
40
P r i b a b a i s k a (CtyHe(lka)
48
ť r o p a s t 4 8
A.B
A
A j !
12.6
Slovensko
A
A
A . B
4
Slovensko
A.B
A
A J )
5
Slovensko
41
P r e p a d l i s k o 41
21
P r o p a d l i n a
42
P r e p a d l i s k o 42
26
Propadlina
•
43
P r e p a d l i s k o 43
35
Propadlina
44
P r e p a d l i s k o 44
25
Propasl 25 • V e l i k í
43
P r e p a d l i s k o 43 S t r a n a a ( K r p á l )
45
46
J a n a ( Š l a c b t a )
5
47
Székl u . ( S e d a a i t y ŕ i e l l k a l
48
7. a o v e a i b r a ( N o v e m b e r 7. u . )
49
Geofyzikov
30
P r e p a d l i s k o 30
31
A.B.D
A 3 . D
Plžf
•
A . B.D
10
Slovensko
A.B
A
A . B
10
A . B . D
t
Slovensko
A.B.D A J J
A , B
A.B
9
Slovensko M a ď a r s k o
Slovensko
S7
Székí zs.
A
E
50
S8
N o v e m b e r 7. zs.
A
E
15
Maď arsko
A.B.D
Ľ . F . G
19
Slovensko Slovensko
41
N e v e r n í
A
A
A
3
P r e p a d l i s k o 51
42
P r o p a d l i n a 42
A.B
A
A.B
5
Slovensko
32
P r e p a d l i s k o 52
15
Propadlina 15
B
B
6
Slovensko
33
S v i a t o j a i (Sválelaf p r o p a s l )
33
S v í t e č n í propasl
34
Ú z k i
43
Ú z k i
•
33
P r e p a d l i s k o 55
36
P r e p a d l i s k o 36
1 " 58
I 60 " 1
O i ( J e l e a i a )
B á b á e a l zs. (Velký s B Í l o k )
B
D
B
28
Slovensko
B
B
B
19
Slovensko Slovensko
7
J 6 b a r á t za. (Dobrý prialel")
T e k l o a i k i s . ( P r i e p a s ť T e k t o a i k )
B.D
S Z / 8
V33
J ó b a r í t zs.
V6
ú z zs.
L l
T e k t o n í k zs.
V26
B ú b í n a t zs.
E
|
30
M a ď a r s k o
E
38
M a ď a r s k o
E
7 7 J
M a ď a r s k o
E
47.8
1. p okračovanie tab. 1 O Z N . K R A S O V É S E K C E T I S '
O Z N A Č E N Í riázčv
lok.
lok.
n á z r v
číslo
číslo
O Z N A Č E N Í MA Ď A R S K Ý M I S P E I . E O I . O O V nAzev
lokatizačr tí čísla
u v á d í
m a p u uvádí
M e t e o r
S w n t h e
V / 6
V15
Hideglyuk zs.
E
szn
V10
Iskola zs.
popts u v i d í
P r e p a d l i s k o pri Fcnjnrés l l i d e j l y v k n . ( C h l a d n á )
63
l . k o l . u . ( U i k o l k y )
64
Kirli u . (Rohlík, R n f e k . Lepeaô)
SZ/6
V2
65
Évcf zi. í R fK •»)
V / í
K7
66
Gält M.
V/13
V l í
67
C k k á n y U . ( R *
V/12
V19
68
Matyldn lynk (Matyldinn d i e r a )
69
Kingiao prepadlisko (Kinga I r a k )
70
J e l e n i a (Jelení, Ô z)
37
J e l e n í
71
Myiia diera
50
M v í í d i r a
•
I p r i e p a s ť )
h l o u b k a
P r o p a d l í n a 44 •
Maďarsko
8
Maďarsko
E
15.5
Maďarsko
Kífli zs.
E
25.2
Maďarsko
É v e s zs
E
5.1
Maďarsko
Oflte zs
E
11.3
Maďarsko
E
18
Maďarsko
B . D
5
Slovensko
Cickány zs.
•
Maďarsko
M a t y l d a Lyuk 44
Ú Z E M Í
[m] 4
E
í l 62
S T Á T N Í
DOKUU IENTACE V L TíRATUftE lokalizaci
Kinga lyuk
B.D
O z
B.D
D
BX>
15
Slovensko
B.D
E
B . D
7
8k>vensko
72
K l n b o r á
D
E
D
10.5
Slovensko
7.1
Fi*oyá diera (Fíkoyá ď o u r a )
3B
Filcová ď o u r a
B.D
D
B . D
9
Slovensko
74
l l n b o y á
39
Propast 39
B.D
E
B . D
10
Slovensko
73
Mitanova diera
D
5
Slovensko
76
Bodnárovn
77
Z á p n d n á 1
78
Z á p a d n á II
79 BO
D D
D
D
36
Slovensko
B.D
D
B . D
24.5
Slovensko
D
2.5
Slovensko
B
18.5
Slovensko
B
5
Slovensko
46
Z á p a d n í ?
M e t e o r
47
M e l e o r
B
M a i i a ( M n í f )
51
P r o p a s t d. 51
B
82
.Suardná (Sonsední)
40
P r o p a s t č. 40
B.D
D
B.D
20
Slovensko
í . '
Vykopaná
22
V y k o p a n á
B.D
E
B . D
5.5
Slovensko
84
Komín
31
K o m í n
B.D
E
B.D
5
Slovensko
85
Tri troeh lipách íl) i ŕ í líp)
32
U t f í lip
B.D
E
B . D
6
Slovensko
86
Chvostová diera
D
D
4
Slovensko
87
Z á p a d n á 111
D
D
2.5
Slovensko
88
Že rias (Propadlina 88)
D
E . F . G
F
19
Slovensko
89
V e í e r n i
F.I
F.I
F.I
18
Slovensko
90
Geodetov
F . G
E . F . G
F . G
41
Slovensko
D
•
B
1. p okračovanie tab. 1 O Z N A Č E N Í n á w v
lok.
lok. číslo
číslo 91
O Z N . K R A S O V É S E K C E " n s 1
Bábková
n á z e v
O Z N A Č E N Í M A Ď A R S K Ý M I S P E L E O L O G Y lokalizační čísla M e t e o r
S r e n l h e
nÄMV
S T Á T N t
DOKUMENTACE V UTtRATUŔE lokalizací uvádí
m a p u u v i d í
popis
h l o u b k a
ÚZEMÍ
u v á d í
F
F.I
F
44
Slovensko
E . F . G
F , G
23.6
Slovan ako
92
Srnčia
F . G
9.1
H r . c c
F J
I
F.I
0.5
Slovensko
94
Prepadlisko 94
F . G
F . G
4
Slovensko
F . G
F . G
1 5
Slovensko
96
Prepedlisko 96
F . G
F , G
1 J
Slovensko
97
Prepadlisko 97
F . G
F . G
5
Slovensko
98
Vin.lka
F . G
F . G
3
Slovensko
99
Prepadlisko Roiek
F . G
F . G
1.5
Slovensko
100
Poasezná
F . G
F . G
3 S
Slovensko
101
U partizána
F . G
F . G
1 i
Stoveneko
102
Pri javori
F . H
F . H
2
Slovensko
10.1
Prepadlisko 10.1
F . H
F . H
2
Slovensko
104
Trojka
F . H
F . H
3.5
Slovensko
105
Esfíko
F . H
F . H
Slovensko
100
Prepadlisko 106
1
107
Prepadlisko 107
I
1 1
1.5
Slovensko
108
Prepadlisko 108
J
J
2.5
Slovensko
109
Prepadlisko 109
J
J
110
Prepadlisko 110
J
J
2
111
nrobsaeeao
•
J
2.5
Slovensko
I
9
Slovensko
•
95
F . G
112
Prepadlisko 112
J
113
Kostkova pirep.
I
114
neohsaieno
11!
neobsareno
I
Slovensko
Slovensko
Slovensko
1. p okračovanie tab. 1 O Ž N A Č E N T ™ " n i ž e v
lak. číslo
r
O Z N . K R A S O V Í S E K C E "TIS" n i z e v
lok. ä i l o
O Z N A Č E N Í M A Ď A R S K Ý M I S P E L E O L O G Y n i z e v
lokalizační čísla Meteor
Szenlhe
STATXt
DOKUUENTACE V UTERATUŔE lokalizaci
mapu
u v i d í
u v i d í
popis u v i d í
d í l k a
Ú Z E M Í
[m]
>01
Nad Paklaaoae
L
N a d Pakjanera
A.B
A,B
A
12
Slovensko
1 ) 0 2
Komín*
ÍL
Koniih'
A.B
A.B
A.B
10.6
Slovensko
DO]
Mali
A
A
A
3.5
Slov en sito
904
T r a t i v o d n í
A
A
A
11
Slovensko
DOJ
Martinova
A
A
A
6
Slovensko
iH>6
Goliilovi
A
A
A
2
Slovensko
907
Dávidove
A.B
A.B
A.B.D
6
Slovensko
A
2.5
Slovensko
8
V skalke
910
Diera
911
Meteor barlaag
912
Skŕiváakova
913
Odtoková
J l <
Pod skalou
915 | ) 1 6
918
Kansora
Foriatová
:K»
I 1 '
IIL
A
A
3
Slovensko
A
A
2
Slovensko
A A
•
M e t e o r barlang
A
A
1 000
Uaď erAo
B
D
B.D
8
Slovensko
C.F.O
F.G
F
2
Slovensko
J 11 Pod skalou
C
C
C
4
Slovensko
Nicová
1 12 N i c o v i
C
C
C
10
Siovenmo
Kokoa
I 13 K o k o c
C
C
c
10
Slovensko
49
Propast i 49
Félcmlxrayi barlang
Félembcrnyi barlanft
Kigyóe barlaeg
•
919
Sloní
920
Zm stroncia
K B C • D • E F » G H » 1 > J
VO|l( 1073 Hradecký et. al. 1074 lysenho 1074 Hevllček a Voji? 1M4 Kóea 1002 tato zpráva Hevllček • Vlk 1001 Piskač a ZAviika 1002 Novotný 1003 Vlk 1003
.
Madertto
Kipyós . barlang
Maďarsko F.r
1
F.I
3
Slovensko
F.I
1
F.I
1
Slovensko
Prepadlisko (110) Propadlina leží cca 15 m vlevo od cesty vedoucí žlabem na severním okraji planiny severním smérem (tato cesta vede od propasti Veľká a Malá Sovia smérem na sever, po cca 300 metrech se stáčí smérem na západ a asi po stejné vzdálenosti se cesta opét stáčí na sever jedná se o tuto část cesty), cca 160 m západné od propadliny 84. Jedná se o hlinéný propad o pruméru 5 m a hloubce 2,5 m v SZ části pfecházející do kališté. Západná III (87) Propadlina se nachází na J Z okraji dna závrtu ležícího vpravo od lesní cesty vedou cí od hlavní hraniční cesty (križovatka cest leží približne 150 metru západné od hraničního mezníku XII/36) smčrem na SV. Jedná se o neustále se prohlubující hlinéný propad o pruméru 4 m a hloubce 2,5 m. Tato propadlina je vhodná k prolon gaci. Odtoková jaskyňa (013) Jeskyni lokalizoval L y s e n k o (1974). Její plán nebyl dosud nikde uveden. Je ve skalce na JV strané závrtu, ležícím za propadlinou 41 vlevo od cesty, jdoucí od hlavní hraniční cesty smérem na sever (180 m ve sméru 342° od katastrálního mezníku u pro padliny 41). Jedná se o 2 m dlouhou, 2 m širokou a v nejvyšším místé cca 1 m vysokou jeskyňku, na jejímž konci je uprostred skalní hrot. Z obou strán tohoto hrotu pokra čují plazivky uzavfené sedimenty. Slonia jaskyňa (019) Nalézá se na sever od kóty Bodôs, pfímo ve spádnici zhruba v 1/5 zalesnéné části od spodu. Od vyvéračky SV 1 (skruž) polygon: 123° (70 m) lovecká chata, 90° (22 m), 180° (210 m). Ústí se nachází pfi úpätí svislé, cca 4 m vysoké skalky. Vstupní otvor kruhového tvaru, 0,5 m široký, se rozširuje do malého dómku, z néhož vede do masí vu puklina, která je však velkým oblým balvanem (podobajícím se slonu) zúžená natolik, že je neprulezná. Jeskyné je bez výzdoby. Jaskyňa za stromom (020) Dutina leží v SSZ sténé závrtu asi 120 m JJV od seníku nacházejícího se v blízkosti propasti Bábková. Skoro 1 m dlouhá dutina je vytvorená ve zvétralé skalce pfi dne závrtu, její vchod zakrývá strom. Dno je šikmé, hlinité, prorostlé koŕeny.
OBSAH OXIDU UHLIČITÉHO (C0 2 ) VE VYBRANÝCH LOKALITÁCH V následující tabulce uvádíme dostupná data o obsahu CO2 ve vybraných loka litách od roku 1981 do současnosti. K vytvorení správné predstavy o výskytu zvýšené koncentrace CO2 v propastech Dolného vrchu je vhodné porovnat údaje uvedené v tabulce s plány jednotlivých lokalit a s povrchovou lokalizační mapou. Na výskyt CO2 poprvé upozornili maďarští speleologové, ktefí méli potíže s dýcháním v pro pasti Dvojitá. Proto byl v roce 1981 zméfen obsah CO2 i v propasti Dubová, která leží v tésném sousedství propasti Dvojitá. Výsledek byl pozitivní a od té doby je výskyt CO2 na obou lokalitách sledován. Výskyt CO2 zjevné kolísá, nicméné vysoké hodnoty byly naméfeny zejména v roce 1982 a 1991. V roce 1992 byl zaznamenán výrazný 157
Tab. 2. Pŕehled výskytu oxidu uhličitého ve vybraných propastech N Á Z E V P R O P A S T I O D B E R N É
K O N C E N T R A C E [ % ]
M Í S T O 1981
D U B O V Á
7 / 1 9 8 2 8 / 1 9 9 1 8 / 1 9 9 2 7 / 1 9 9 3
vstupní šachta spojení vstup, a W. šachty
až 6
1.75
2.8
1.7
2.7
4.0
3.2
2.4
3.2
4.0 zyvutsrponmlkjihgfedcbaZVSRPOML 2.8 5.0
4. 2
dno hlavni šachty
D V O J I T Á
dno pobočné šachty
5 0
dno vstupní šachty
3.0
dno druhé šachty
5.0
4.0
4.5
1.8
3.0
2.6
2.8
2.3
dno spojovací šachty
3.0
etáž 42 m
4.0
dno
GEODETOV
BODNÁROVA
VEČERNÁ
prúmér
3.5
3.4 3.0
3.6
3.8
2.6
2.6
5 m
3.0
2.0
2.2
2.4
etáž
3.0
2.0
2.2
2.4
dno
4.0
2.0
3.5
3.2
5 m
0.4
0.2
2.0
0.9
etáž
2 5
1.0
1.8
1.8
2 m pod etážf
3.0
1.3
1.8
2.0
2.4
2.0
0.8
1.0
5 m
1.2
dno
1.6
BARÁT OBROVSKÁ
dno
1.1
dno
1.6
FERTÉS
dno
POZADÍ
0.2
Po/n.: V letech 1981 a 1982 nebylo uvedeno odberné místo.
PROPAST DUBOVÁ
8 / 1 9 9 1
8 / 1 9 9 2 rok méŕení
7 / 1 9 9 3
Výskyt oxidu uhličitého v propasti Dubová
158
1.0
0.2
1.2
1.15
1.4
0.15
0.15
0.25
0.22
PROPAST GEODETOV
8 / 1 9 9 1
8 / 1 9 9 2
7 / 1 9 9 3
r ok m éf ení
Výskyt oxidu uhličitého v propasti Geodetov
PROPAST BODNÁROVA
5 m /
et áž
2 m p o d et áží
8 / 1992 r ok m éf ení
Výskyt oxidu uhličitého v propasti Bodnárová
159
pokles koncentrace, i když jde v obou pŕípadech stále o vysoké hodnoty, které pobyt v podzemí značným zpusobem znepfíjemňují. Bylo by treba zodpovédét otázku, proč práve v téchto propastech je tak vysoký obsah CO2. Podívámeli se na jejich plány, zjistíme, že propast Dubová je špatné vétraná od spojení vstupní šachty a propast Dvojitá od okna nalézajícího se 1,8 m nade dnem vstupní šachty. Tam také dochází k nejvétšímu nárustu koncentrace CO2. Špatné vétraných propasti na Dolném vrchu je však celá rada a pŕesto v nich nebyl zvýšený obsah CO2 zaznamenán. (To, že údaje nejsou uvedený v tabulce, neznamená, že nikde jinde nebyla koncentrace méŕena, ale že naméíené hodnoty splývaly v rámci experimentálni chyby s pozadím.) Naopak byly naméŕeny mírné zvýšené hodnoty ve zjevné dobre vétraných hlubokých propastech Priateľská a Obrovská, které konec koncu neleží tak daleko od sebe. Proto byla sledována koncentrace CO2 i v jiných propastech ležících v blízkosti Dubové a Dvojité, t. j. v propastech Bodnárové, Geodetov a Večerní. Ve všech byla zvýšená koncentrace nalezena, pfičemž lze vidét vzrúst absolútni koncentrace s hloubkou propasti. Zatím nelze z méfení, která jsou k dis pozici, vyvodit nejaké závéry. K tomu je zapotŕebí v dlouhodobém méfení výskytu CO2 pokračovat, aby bylo možno provést z více méfení statistické zpracování získa ných dat, jejich vyhodnocení a zjišténí trendu výskytu CO2. S HRNUTÍ Z predložené práce vyplývá, že Dolný vrch patrí i nyní k tém málo územím na Slo vensku, kde jsou ješté možné objevy nových propasti bez náročných výkopových prací či speleopotápéčských pruniku. Pravdépodobnost objevu neznámé propasti s hloubkou preš 100 m je sice malá, avšak nikoliv zcela nulová. Neobjevených propasti 20 50 m hlubokých je pravdé podobné na planine ješté dost. Jednou z príčin tohoto stavu je neexistence kompletní lokalizační mapy celého území. To si uvédomují všichni, kdo na planiné nékdy praco vali, a současné úsilí (ať už Speleologického klubu Praha pod vedením V. Vojífe nebo ZO 1 U Barrandien) sméŕuje právé k vyhotovení takové úplné mapy. V tomto článku píedkládáme první část takovéto celistvé mapy méŕítku 1 : 5000. Jejím zhoto vením byla odstranéna celá rada nepresností, které dríve vydané oddélené mapy obsahovaly. Za velmi významné považujeme zakreslování a popis propadlin do této mapy, nebof jejich otvírkou lze objevit péknou propast (jako príklady lze uvést propasti Slnečná a Žeriav). Se zhotovením topografické mapy úzce souvisí i loka lizace propasti (popisná a mapová). Popisné lokalizace mnohých propasti byly uvádény i v nékolikasetmetrových vzdálenostech od orientačních bodu, což nesplňo valo v tak nepŕehledném závrtovém terénu, jako je Dolný vrch, svuj účel. Aby tato skutečnost byla odstranéna, byla základní organizací 1 1 1 BARRANDIEN vyho tovená mapa povrchu planiny, ve které jsou lokalizovány dosud známé krasové jevy na slovenské části zkoumaného území. Povrchová mapa zahrnuje centrálni část planiny; část východní a část západní se teprve zpracovávají. Až budou tyto dvé části dokončený, stanou se tak všechny tri mapové části kompletním souborem povrchové dokumentace Dolného vrchu.
160
Pokud j de o závery plynoucí z méfení koncentrace oxidu uhličitého, výsledky napovídají, že výskyt CO2 je vázán územné na určité oblasti a lze jej téžko vysvétlit jen nedostatečným vétráním sledovaných lokalit. Je tedy pravdepodobné, že jde o CO2 hlubinného puvodu, jehož výrony jsou v exponovaných oblastech tektonicky podmínény. Konec koncu hydrotermální oblasti v Maďarsku jsou vzdáleny jen néko lik kilometru. Závérem uvádíme opét srovnávací (aktualizovanou) tabulku propastí a propadlin Dolného vrchu. Autori této zprávy dékují všem, kteŕí se podíleli na pruzkumných a výzkumných pracech na území Dolného vrchu, neboť bez jejich spolupráce by tato zpráva nemoh la vzniknout. LITERATÚRA 1. HAVLÍČEK., D., VOJÍŔ, V.: Speleologický pruzkum Dolného vrchu. Slovenský kras XXII, 1984, s. 213244. 2. HRADECKÝ, P., HROMAS, J., STÁRKA, V., VALEŠ. Z. (1974): Propasti planiny Dolný vrch ve Slovenském krasu. Čs. kras 26,1974, s. 53 88. • 3. KÓSA, A.: Alsó hegyi zsorabolyatlasz Atlas propastí Dolného vrchu. Budapest, 1992. 4. LYSENKO, V.: Dolný vrch Vecsembukk 1974 (Záverečná zpráva). Praha. 1974. Archiv České speleologické společnosti. 5. NOVOTNÝ, J.: Dolný vrch 1983. Pracovní expediční zpráva, Speleologický klub Praha, Praha 1983 6. PISKAČ, C. ZÁVIŠKA, M.: Dolný vrch 1992. Expediční zpráva Z O ČSS 111 Barrandien. Praha 1992. Archiv České speleologické společnosti. 7. VLK, L. H A V L Í Č E K D.: Dolný vrch 1991. Expediční zpráva Z O ČSS 111 Barrandien. Praha 1991. Archiv České speleologické společnosti. 8. V L K L.: Dolný vrch 1993. Expediční zpráva Z O ČSS 111 Barrandien. Praha 1993. Archiv České speleologické společnosti. 9. VOJÍŔ, V.: Dolný vrch, I. etapová zpráva o speleologickém pruzkumu. Speleologický klub Praha. Praha, 1973. Archiv České speleologické společnosti. Autori: Ludék Vlk, Kloboučnická 19, 140 00 Praha 4, RNDr. Dávid Havlíček, CSc., Jihozápadní 111, c 27,141 00 Praha 4. Došlo: 25. marca 1993
Recenzoval: Ing. J. Hlaváč
161
r
Slovenský kras XXXII 1994
KRASOVÉ JAVY V DOLINE HORNÉHO TOKU REVÚCEJ A JEJ PRÍTOKOV ZDENKO H O C H M U T H
Povodie horného toku riečky Revúcej a jej prítoku ICorytnice patrilo v minulosti do záujmovej sféry oblastnej skupiny SSS v Ružomberku. Z geologickej mapy bol zrejmý výskyt menších ostrovov krasových hornín, no zmienok o krasových javoch v lite ratúre nebolo. Jediným údajom bola informácia z vtedajšieho Múzea slovenského krasu z r. 1972 o existencii Jaskyne pri Korytnici, avšak bez presnejšej lokalizácie. Preto sme v uvedenej oblasti vykonali zbežný prieskum a ten priniesol zdokumen tovanie niekoľkých jaskýň, ktoré obyvateľstvu boli známe, no doposiaľ neboli nikde opísané ani odborne preskúmané. Neskôr sa záujem skupiny preniesol na iné územia a zatiaľ nikto nepokračoval na skúmaných lokalitách v prieskume. Aby výsledky práce neupadli do zabudnutia, predkladám stručnú charakteristiku preskúmaného územia i lokalít. POLOHA, GEOLOGICKÉ A GEOMORFOLOGICKÉ POMERY Za dolinu horného toku Revúcej považujeme jej dolinu zhruba od pramennej oblasti pod vrchom Krížna, resp. sedla Šturec. Vedie cez obec Liptovské Revúce, ktoré sa delia na Vyšnú, Strednú a Nižnú Revúcu, až po obec Liptovská Osada. Až potiaľto je smer doliny Revúcej zhruba od J Z na SV. V Liptovskej Osade sa do Revúcej vlieva riečka či potok Korytnica, ktorá tečie dolinou severojužného smeru od pramennej oblasti pod Hiadeľským sedlom a Prašivou až po spojenie s Revúcou v mieste kotlinovitého rozšírenia. Za horný tok je možné považovať tok oboch riečok po toto miesto. Riečka Revúca napriek hornému toku vďaka vysoko ležiacemu povo diu (patrí sem napr. Prašivá 1753, Ostredok 1592) je pomerne vodnatým tokom. Na Podsuchej, poniže sútoku s Korytnicou, má ročný prietok 5,02 m /s, môžeme teda predpokladať, že prietoky Revúcej i Korytnice, ktoré sú podobné, budú aspoň po 2 m 3 /s. 163
Pod pojmom "dolina" si nepredstavujeme celé povodie spomínaných tokov, ale iba územie tiahnuce sa paralelne s tokmi, ktoré bolo z geomorfologického hľadiska riekou vytvorené. V zmysle rôzneho výkladu vývoja reliéfu u nás možno takto predpokladať územie do relatívnej výšky cca 150 m nad úrovňou dnešného riečiska. V takto vymedzenom území je vývoj geomorfologických foriem, medzi ktoré patria i jaskyne, v prevažnej miere ovplyvňovaný riečnou modeláciou a akumuláciou, na roz diel od vyšších častí povodia, kde prebieha vývoj reliéfu inými procesmi. Geologické pomery územia sú pomerne pestré. Z tektonického hľadiska ide o pre chodné územie medzi geologickými štruktúrami tzv. "jadrových pohorí" Veľká Fatra a Nízke Tatry, resp. Starohorské vrchy. Kryštalické jadrá týchto pohorí sú v bez prostrednej blízkosti. Z kryštalického jadra Nízkych Tatier, najmä zo žulového masí vu Prašivej (autometamorfované biotitické a dvojsľudné granity tzv. "prašivského typu"), nesie riečka Korytnica značné množstvo štrku, ktorý v minulosti mohol priaz nivo pôsobiť na rozvoj alochtónnych jaskynných systémov. V doline Korytnice tiež vystupujú spodnotriasové kremence a bridlice obalovej série, napr. priamo v oblasti kúpeľov Korytnica a poniže Donovalov. Vyššie členy obalovej série sú tektonicky značne redukované. Na rozsiahlych plochách však vystupujú súvrstvia krížňanského príkrovu. Tieto sú v prevažnej miere tvorené spodnokriedovými horninami, rôznymi slieňmi, slieňovitými vápencami a podobnými horninami málo vhodnými pre rozvoj podzemného krasu. Kriedové horniny tvoria značnú časť hlavného hrebeňa Veľkej Fatry a masívu Zvolena. V tektonických oknách vystupujú i staršie členy krížňanské ho príkrovu, jurské a triasové horniny, medzi ktorými nemožno vylúčiť krasové formy v triasových vápencoch. Na krížňanský príkrov sú v značnej miere nasunuté bloky chočského príkrovu. Tento je reprezentovaný viacmenej iba jeho spodnejšími členmi. Z nich sú významné rozlohy ladinských dolomitov, ktoré sú na krasovatenie menej vhodné. Tmavé vápence anisu, tzv. "gutensteinské", sa ukazujú i v porovnaní s pomermi v iných poho riach severného Slovenska ako veľmi vhodné na krasovatenie, a práve na ne sa viažu opisované formy. Pás takýchto vápencov sa tiahne v západnom svahu Zvolena (1402), menšia šupina v doline Revúcej (Stredná Revúca) a pás týchto vápencov pretína doli nu Revúcej poniže Nižnej Revúcej, vystupuje na svah Zvolena a pretína aj dolinu Korytnice. V priestore Liptovskej Osady sa vyskytujú i súvrstvia vrchného triasu, reprezentované bridličnatými "lunzskými vrstvami" a inými nekrasovými horninami. Dolinou Revúcej prechádza významná zlomová línia, tzv. "Revúcky zlom", ktorý sa tiahne úpätím Veľkej Fatry. V severnejšej časti zlomu sa naň viažu mohutné travertí nové terasy, v ktorých sú známe i krasové javy jaskyne, ponory, vyvieračky, závrty. Boli opísané už dávnejšie ( H o c h m u t h , Z,1976b). Aj v hornom toku Revúcej je niekoľko výskytov travertínov, tie však nedosahujú väčšie rozšírenie. Z geomorfologického hľadiska sa väčšina opisovaného územia nachádza v geo morfologickom celku Veľká Fatra. Tok Revúcej oddeľuje v rámci celku západnejšie ležiaci podcelok Hôľna Fatra od podcelku Zvolen. Od Liptovskej Osady až po odbočku doliny Patočiny patrí územie do podcelku Revúcke podolie. Územie východne od riečky Korytnica patrí podcelku Ďumbierske Tatry a jeho časti Prašivá. Usek doliny Korytnice nad odbočkou do kúpeľov Korytnica zasahuje už do celku Starohorské vrchy. 164
Obr. 1. Bralo Sokol v doline Korytnice. Foto: Z. Hochmuth
Celkove územie sa nachádza v stredných až vyšších nadmorských výškach. Pra menná oblasť Revúcej leží vo výškach okolo 1250 m, obce Liptovské Revúce vo výške okolo 650 m. Pramenné oblasti Korytnice sú tiež vo výškach okolo 1250 m, kúpele Korytnica vo výške 825 m a sútok s Revúcou leží vo výške 609 m n. m.
KRASOVÉ JAVY Na študovanom území nachádzame málo typických povrchových krasových javov. Na miestach s eróziou pôdy nachádzame na vápencoch, dolomitoch a dokonca i na kriedových slienitých vápencoch škrapy a škrapové polia. Azda najlepšie sú vyvinuté v okolí Kečky (1255) a Kozieho chrbta (1330) v Starohorských vrchoch, ale i na svahoch Krížnej, Ploskej a v záveroch dolín Suchá, Zelená, prípadne pod Čiernym kameňom (1480). Aj typických krasových prameňov je menej, nakoľko pramenné oblasti sú zväčša v nekrasových horninách. Známe sú vyvieračky v závere Zelenej doliny pod Kýškami ( H o c h m u t h , Z., 1976a) a v Suchej doline suché úseky riečiska svedčia o ponáraní toku. V bralnatom reliéfe, najmä v strednotriasových vápencoch a dolomitoch, sa nachád za viacero previsov a dutín. Najvýznamnejšie, dosahujúce rozmery jaskyne podľa bežných kritérií ( B e l l a , P., 1989), sme preskúmali v r. 197274 a ďalej podávam ich opis. 165
ZAMERAL
Z.HOCHMUTH. 19.6.19/2.
Obr. 2. Jaskyňa nad Patočinami č. 1. Foto: Z. Hochmuth
Jaskyne nad Patočinami Sú vytvorené v páse strednotriasových vápencov, ktorý pretína naprieč dolinu Korytnice poniže odbočky dolinky Patočiny. Na pravom (východnom) svahu doliny je z týchto vápencov vytvorené mohutné bralo, zvané aj Sokol, ktoré je výbežkom vrchu Váhanka (900 m). Bralo je dobre viditeľné z cesty Ružomberok Donovaly. V jeho úpätí sa nachádzajú opisované jaskyne, približne 75 m nad hladinou recentného riečiska Korytnice.
Jaskyňa nad Patočinami č. 1 Je z opisovaných jaskýň najväčšia. Vchod charakteru mohutného portálu so šírkou 39 m a výškou 5 6 m, sa otvára približne v strede úpätia brala Sokol. Priamemu pohľadu naň z doliny bráni lesný porast. Portál sa tiahne v smere SZ JV a pokra čujúce priestory za ním majú charakter veľkého previsu, ktorý zasahuje do masívu maximálne 12 m. Dno previsu je pokryté odpadnutými veľkými balvanmi, niektorými rozmerov až 6x4 m. Popritom tvorí dno jaskyne hlinený sediment, pri vchode, kde zasahuje denné svetlo, i s humusom a porastom vegetácie (paprade a nitrofilné druhy). Južná časť jaskyne je tvorená samostatnou chodbou, ktorá ústi na povrch otvorom pod spoločným portálom, na severnej strane s priestormi previsu. Oválne tvary tejto časti jaskyne majú výrazný erózny charakter, podobne i detailná modelácia stien. Podobne sú erózne tvary zachované i v najvzdialenejšej, východnej časti jaskyne, kde sa tiahne paralelne s previsom puklinová chodba. Celková dĺžka jaskyne je 60 m. 167
Jaskyňa nesie stopy po obývaní vojenským zbehom v 60. rokoch, pre výhodnú polo hu a podmienky nevylučujeme ani staršie osídlenie alebo archeologické nálezy.
Jaskyňa nad Patočinami č. 2 Vchody do tejto jaskyne sa nachádzajú asi 35 m severnejšie od previsu jaskyne č.l, tiež v úpätí spomínaného brala. Severnejší vchod sa nachádza na úpätí a je rozmerov asi 2x3 m. Vedie do krátkej chodbičky, dlhej 4 m, ktorá má na severnej strane slepú odbočku. V tejto časti sa nachádza hlinité dno a v odbočke na severnej strane (je pomerne tesná) na stenách i pizolitické sintrové útvary. Južná časť jaskyne má stúpajúci až komínovitý charakter. Otvorom vo výške 2 m ústi do vyšnej časti, ktorá má skalnaté dno bez sedimentov. Na povrch ústi oknom v skalnej stene, ktoré je asi 4 m nad úpätím brál. Hoci je jaskyňa poznačená mrazo vým zvetrávaním a rútením, zdá sa tiež veľmi pravdepodobné, že vznikla erozívnou činnosťou. Celková dĺžka jaskyne je 12 m.
Jaskyňa nad Patočinami č. 3 Mohutný portál tejto jaskyne sa začína iba 6 m od severného okraja vchodu jasky ne č.2. Leží teda tiež na úpätí skalnej steny a dosahuje značné rozmery šírku pri dne 10 m a výšku cez 12 m. Je založený na výraznej poruche smeru 120° , sklonenej cca 60° na SV. Jaskyňa nezasahuje hlboko do masívu, iba max. 13 m. Jej dno rozme rov 7 x 10 m je pokryté hlinou a úlomkami horniny, priamo vo vchode i vegetáciou. Južná časť jaskyne, založená priamo na spomínanej vrstvovej ploche, strmo stúpa, vytvára tu dokonca menší pilier a výklenky, ktoré sú dostupné iba lezením a nie sú dosiaľ dostatočne preskúmané. Celkový charakter jaskyne je tektonický, stopy po riečnej erózii minimálne, aj keď ich vylúčiť nemožno. Otázka genézy jaskýň nad Patočinami je zaujímavá. Nachádzajú sa na úpätí výrazného skalného masívu, majú čiastočne charakter previsov, avšak pomerne značne hlbokých, hlbších ako býva bežné v obyčajných previsových jaskyniach, ktoré vznikajú mrazovými procesmi na úpätí skalných stien ( M i t t e r , P., 1987). Ich časti, vzdialené viac od povrchu, sú oválnych tvarov a aj keď zatiaľ neboli nájdené priame dôkazy (riečne štrky), je veľmi pravdepodobné, že vznikli ako riečne jaskyne v proce se zarezávania potoka Korytnice počas pleistocénu, čo pri relatívnej výške 75 m by zodpovedalo niektorej vyššej riečnej terase a príslušnému obdobiu jej vzniku. Jaskyňa nad Liptovskou Revúcou V doline Revúcej, priamo nad domami časti obce Liptovské Revúce Stredná Revúca, sa nachádza charakteristické bralo so zďaleka viditeľným jaskynným otvo rom. Bralo je tvorené strednotriasovým vápencom (gutensteinským), ktorého tenký pruh tu na malom úseku pretína dolinu. Jaskynný otvor sa nachádza v relatívnej výške asi 80 m nad dolinou. Jeho poloha 9 m nad úpätím brala umožňuje prístup do jaskyne iba spustením sa po lane zvrchu, prípadne nebezpečne po strome, ktorý vo vchode rastie. Vchod i ďalšie priestory jaskyne majú charakteristický oválny profil 2,5 x 3 m. Dno je pokryté ostrohranným štrkom a hlinou. Sieňovitý priestor sa po 5,5 m končí stupňom vysokým 1 m, pričom strop vedie stále vodorovne. Po celkove 10 m jaskyňa 168
končila závalom, ktorý sa podarilo prekonať a objaviť sienku dlhú 4 m. V sienke sa nachádza výzdoba z plastických bielych sintrov. Ďalšie neprielezné pokračovanie sienky sa tiahne ďalej v pôvodnom smere, teda pod az. 90°, priamo do masívu Čiernej hory (1355), resp. Zvolena (1402), ale pre celkove malú rozlohu krasového ostrova je významnejšie pokračovanie asi vylúčené. Napriek neprítomnosti typických sedimentov vzhľadom na horizontálny priebeh a oválne tvary predpokladáme riečny pôvod tejto jaskyne.
yskjeaYVUTSRPONLKJIEDCA J ASKYŇA NAD LIPT REV U COU STR.
PÔDORYS
169
Od miestnych obyvateľov sme získali informáciu o ďalšej jaskyni na protiľahlej strane doliny, no nepodarilo sa nám ju lokalizovať. Previsy pri Liptovskej Revúcej V úseku asi 1 km 0,7 km pod obcou Nižná Revúca pretína dolinu pás stredno triasového (gutensteinského) vápenca. V tej istej štruktúre sú vytvorené i jaskyne nad Patočinami. Tu, na ľavej (západnej) strane doliny, 700 m od okraja obce, sa v úpätí bralných stien nachádzajú úpätné previsy až jaskyne. Previs pri Liptovskej Revúcej je dlhý spolu 41 m. Nachádza sa asi 23 m nad hladi nou Revúcej. Je tvorený tromi viacmenej samostatnými výklenkami, tiahnúcimi sa popod bralá v smere 70° 250° . Najzápadnejší výklenok má šírku 9 m a zasahuje do masívu 3,5 m. Najväčší je stredný výklenok, ktorý má šírku 20 m a zasahuje do masívu 11 m. Najvýchodnejší výklenok má šírku U m a do masívu zasahuje 9 m. Najväčšia výška previsov je asi 7 m. Dno previsu pokrýva ostrohranná sutina a hlina, miestami i napadané väčšie bloky, rozmerov až 5 m. Pri previsoch pre blízkosť vodného toku nemôžeme vylúčiť riečnu eróziu. Vzhľa dom na ľahký prístup a polohu neďaleko významnej historickej komunikácie spá jajúcej dolný Liptov s Pohroním by bol azda zaujímavý i archeologický výskum.
170
ZÁVER Prieskum krasových javov v povodí hornej Revúcej ukázal existenciu zaujímavých podzemných foriem na tých miestach, kde vystupujú na povrch krasovatejúce horni ny, menovite strednotriasové vápence (gutensteinské). I napriek malej rozlohe a frag mentárnemu výskytu krasových hornín sa tu dokonca vyskytujú podzemné formy riečneho pôvodu. Svedčí to o možnosti výskytu takýchto foriem i na iných miestach s podobnou charakteristikou. Proces zahlbovania významných tokov počas pleisto cénu zrejme i v týchto miestach sprevádzal vznik horizontálnych jaskýň vo väzbe na úroveň recipientu, ktorý sa vtedy nachádzal v príslušnej polohe. Zaujímavé by bolo nadviazať na výsledky tohto prieskumu či už dôkladnejším povrchovým prieskumom alebo priamo prolongačnými či archeologickými výskumami na uvedených lokalitách.
LITERATÚRA 1. BELLA, P.: Teoretické aspekty stanovenia hraníc medzi povrchovými a podzemnými formami reliéfu. Slovenský kras 1989, Martin, s. 153 1 6 5 2. HOCHMUTH, Z : Krasové javy v centrálnej časti Veľkej Fatry. Slovenský kras 1976, Martin, s. 147 1 5 7 3. H O C H M U T H , Z : Jaskyne v travertínoch pri Bielom Potoku. Československý kras, Praha 1975, s. 116119 4. MAHEĽ, M.: Geologická stavba československých Karpát. Paleoalpínske jednotky 1,1986, Bratislava 5. MAZÚR, E. LUKNIŠ, M.:Regionálne geomorfologické členenie SSR Geografický časopis 2,1978 6. MITTER, P.: Niektoré poznatky o modelačnej činnosti mrazu v krasových územiach Západných Karpát. Spravodaj SSS 1 2 , Liptovský Mikuláš 1987, s. 3 7 Adresa autora: Doc. RNDr. Zdenko Hochmuth, CSc., M. Nešpora 17/111, 080 00 Prešov Recenzoval: Dr. Ľudovít Gaál
Došlo 21. apríla 1993
171
Slovenský kras XXXII 1994
PSEUDOKRASOVÁ JASKYŇA V KOHÚTOVKE STANISLAV PAVLARČÍK VLADIMÍR VADOVSKÝ
Jaskyňa leží asi 3,5 km J Z od obce Jakubany na pravej strane doliny Jakubianky. Nachádza sa v blízkosti starej železnej huty. Katastrálne patrí k rovnomennej obci a administratívne do okresu Poprad. Podľa geomorfologického členenia SR (E. M a z ú r M . L u k n i š , 1978) je jaskyňa situovaná na severnom okraji regionálneho celku Levočských vrchov. Jaskynný otvor sa nachádza vo výške okolo 743 m n.m. v strmom zalesnenom svahu porušenom markantným zosunom, asi 43 m nad dnom Jakubianskeho potoka. Zosuvnú plochu svahu pokrýva starší smrekový porast. Otvor s východnou expozíciou má oválny tvar, je široký 0,9 a vysoký 0,6 m. Za vstupným otvorom jaskyňa pokračuje spočiatku úzkym a nízkym (šírka 0,7 a výška 1,0 m), mierne klesajúcim úsekom, ktorý sa ďalej napája na širšiu zasutinovanú nízku sienku. Pokrýva ju balvanitá sutina. Najväčšia šírka sienky je 4,3 m, výška priestorov 2,3 m. Na dne po jej obidvoch stra nách sú v sutine asi 0,5 m hlboké prepadliny. Jaskyňa na konci vyúsťuje do úzkeho plazivkového pokračovania (so šírkou chodbičky asi 0,4 m) so zasutinovaným prie behom. Strop po celej dĺžke jeskyne je extrémne popukaný a hrozí uvoľnením a zrú tením nadložných vrstiev horniny a hrubej sutiny vypĺňajúcej stropné štrbiny. Jaskyňa je vytvorená v silne popukaných sivohnedých vrstevnatých pieskovcoch centrálnokarpatského paleogénu ( F u s á n a kol., 1963) pieskovcového súvrstvia strednéhovrchného eocénu, v ktorom pieskovce dominujú nad ílovcami. Pieskovcové polohy sú tenkodoskovité, prestúpené hojnými, zhruba kolmými puklinami a vyho jené bielym sekundárnym kalcitom (hrúbka puklinovej výplne je 0,1 1,5 mm), ktorý na niekoľkých miestach vytvára väčšie obnažené plochy. Charakter jaskyne je prevažne trhlinový a je podmienený svahovým blokovým zosunom pieskovcového súvrstvia. Celková dĺžka orientačne zdokumentovaných priestorov jaskyne je 15 m. 173
J ASKYŇA LEVOČSKÉ
V KOHÚTOVKE VRCHY, K. Ú. J AKUBANY
Pôd or ysný náčr t
smr ek VCHOD
S. PAVLARČIK, V. VADOVSKÝ zyxwvutsrqpo
27.10.1982.
174
Obr. 1. Extrémne porušenie stropu jaskyne svahovými gravitačnými pohybmi. Foto: S. Pavlarčík
Vysvetlivky k pôdorysnému náčrtu jaskyne. 1 pôdoiys jaskyne, 2 pokračovanie jaskynných priesto rov, 3 príkry stupeň, 4 spádnice, 5 prepadnuté jaskynné dno s udaním hĺbky v m, 6 drobné až balvanité pieskovcové úlomky, 7 zvieracie kosti.
175
V jaskyni sme našli bližšie nedeterminované kosti súčasných stavovcov. Jaskyňa slúži ako úkryt drobnej zveri, netopiere sme v nej nepozorovali. Z historického hľa diska sme na jej stenách nenašli nápisy alebo vyrýpanú symboliku a podľa zistení jaskyňa neslúžila ani ako úkryt počas 2. svetovej vojny. Na jaskyňu nás upozornil lesník F. Špirko z Jakuban. Jaskyňu sme hneď spoločne lokalizovali 28. 9. 1982 s lesníkom M. Cvekom a s V. Fudalym, s ktorým sme prezreli jej vstupnú časť. Podrobnejšie jaskyňu preskúmali a orientačne zdokumentovali 27. 10.1982 autori príspevku. Povyše vo svahu nad jaskyňou je v pásme zosunovej zóny viacero zasutinovaných otvorov, z ktorých niekoľko bezprostredne nad ňou komunikuje s jaskyňou. Jaskyňa predstavuje typ zaujímavej a nie celkom ojedinelej podzemnej formy Levočských vrchov, na genéze ktorej sa podieľali svahové gravitačné deformácie. Svojou lito logickou pozíciou, ako aj genézou, sa jaskyňa zaraďuje k typu pieskovcových pseu dokrasových jaskýň. LITERATÚRA 1. FUSÁN, O. a kol.: Vysvetlivky k prehľadnej geologickej mape ČSSR. List M34XXVII Vysoké Tatry. Geofond, Bratislava 1963. 261 s. 2. MAZÚR, E. LUKNIŠ, M.: Regionálne geomorfologické členenie Slovenskej socialistickej repub liky. Geografický časopis 30, 2. SAV, Bratislava 1978. s. 101 1 2 5 . 3. PAVLARČÍK, S.: Revízny prieskum a dokumentácia krasových a pseudokrasových javov v oblasti Pienin, Ľubovnianskej vrchoviny. Levočských a Čerchovských vrchov. (Záverečná správa.) SMOPaJ, Liptovský Mikuláš 1982. 9 s. Adresy autorov: RNDr. Stanislav Pavlarčík, Južná 3/16, 060 01 Kežmarok, Vladimír Vadovský, Družstevná 2,059 01 Spišská Belá Recenzoval: Dr. Ľudovít Gaál
Došlo 17. marca 1993
176
Slovenský kras XXXII 1994
ÚPLNE A ČIASTOČNE ZANIKNUTÉ JASKYNE NA SLOVENSKU PAVEL BELLA ĽUDOVÍT GAÁL
V súvislosti s centrálnou evidenciou jaskýň v Slovenskom múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši (ďalej SMOPaJ) sa javila potreba evidovať jaskyne, ktoré v minulosti zanikli následkom antropogénnych zásahov. V súčasnosti je to žiaduce nielen z dokumentačného hľadiska, ale aj z hľadiska ochrany krasu a pre ventívneho posudzovania závažnosti ľudských zásahov do krasovej krajiny v bu dúcnosti. Z tohto dôvodu pristúpila Komisia pre speleologickú dokumentáciu a Ko misia pre ochranu krasu Slovenskej speleologickej spoločnosti ešte v roku 1990 k spracovaniu súpisu jaskýň zaniknutých a značne postihnutých negatívnou antro pogénnou činnosťou. Údaje sme získali z literatúry, archívu SMOPaJ, anketou a kon zultáciami s členmi Slovenskej speleologickej spoločnosti. Nenárokujeme si však na úplnosť zoznamu, pretože na overenie niektorých avizovaných zásahov sa nám nepo darilo získať údaje, ktoré by ich jednoznačne a hodnoverne charakterizovali. V predkladanom súpise sme úplne alebo čiastočne zaniknuté jaskyne začlenili do piatich hlavných skupín: 1. úplne odťažené jaskyne v lomoch alebo banských dielach, 2. čiastočne odťažené jaskyne v lomoch bez alebo so zasypanou vstupnou alebo inou časťou, 3. úplne zasypané jaskyne pri úpravách terénu a stavbe hospodárskych objektov a ko munikácií, 4. čiastočne zasypané jaskyne pri úpravách terénu, vrátane asanácie lomov, 5. nedostupné jaskyne v dôsledku zavalenia prístupovej štôlne, razením ktorej boli odkryté. 177
Ve ľká j a sk y ň a
Obr. 1. Plán Veľkej jaskyne v Gombaseckom lome
ÚPLNE ODŤAŽENÉ JASKYNE Veľká jaskyňa v Gombaseckom lome (Slovenský' kras, Plešivská planina; k.ú. Slavec, okr. Rožňava). Výverová riečna jaskyňa v severovýchodnej časti spodnej etáže lomu. Vstupná chodba ústila do siene, odkiaľ pokračovali dve vetvy chodieb západná (vyššia) a východná (nižšia) s vertikálnym rozdielom cca 4 m. Výskyt stropných korýt a nádrží s nepatrne prúdiacou vodou. Dĺžka 100 m. Zanikla postu pujúcou ťažbou suroviny. (F. S k ŕ i v á n e k , 1966; M. E r d ô s, 1984.) 178
Jaskyňa Leontína (Ľudmila) (Slovenský kras, Plešivská planina; k.ú. Slavec, okr. Rožňava). Archeologicky významná jaskyňa v severovýchodnej časti Gombaseckého lomu. Na priestranný rútivý dóm sa napájalo niekoľko puklinových chodieb. Pôvodné riečne modelované tvary boh pozmenené rútením. Miestami zachované stropné kory to zodpovedalo nižšej vetve v neďaleko ležiacej Veľkej jaskyni. Výskyt sintrových nátekov'a nálezov z mladšej doby kamennej a zo staršej a mladšej doby železnej. Vchod bol v septembri 1957 odstrelom zasypaný, jaskyňa zanikla asi v roku 1958. (J. B á r t a , 1958; F. S k ŕ i v á n e k , 1966; M. E r d ô s , 1984.) Podľa informácií pracovní kov lomu jaskyňa nebola údajne úplne odťažená. Jaskyňa v kameňolome (Slovenský kras, Dolný vrch; k.ú. Hosťovce nad Bodvou, okr. Košicevidiek). Dómovitý jaskynný priestor vysoký 10 m s dĺžkou cca 10 m v lo me na najvýchodnejšom výbežku planiny. Steny pokrývali náteky a drobné sintrové útvary, kvapľové formy boli odlomené otrasmi pri odstreloch. Jaskyňa zanikla ťažbou suroviny. (Ľ. V. P r i k r y l , 1964.) Jaskyňa v Drienovskom kameňolome (JP67) (Slovenský kras, Jasovská planina; k.ú. Drienovec, okr. Košicevidiek). Odkrytá ťažbou dňa 16. 5. 1985 na spodnej etáži lomu západne od obce Drienovec. Otvor 20 m nad úpätím lomovej steny bol prístupný len zlanovaním. DÍžka cca 100 m, hĺbka 25 30 m s priestorom 40 x 40 m bez sintrovej výzdoby. V tektonicky predisponovaných priestoroch boli mohutné balvany následkom odstrelov. Preskúmaná dňa 9. 6. 1985 členmi oblastnej skupiny SSS KošiceJasov. Zanikla následkom ťažby suroviny. (J. T h u r ó czy, 1985.)
Obr. 2. Plán Jaskyne v Drienovskom kameňolome 1
79
Priepasťovitá jaskyňa v lome (JP17)zyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONM (Košická kotlina, Medzevská pahorkatina; k.ú. Jasov, okr. Košicevidiek). V najbližšom južne situovanom lome od Jasovskej 4 jaskyne, nad vyvieračkou "Széplány kútja". DÍžka 8 m, bez sintrovej výzdoby. Odfa žená okolo roku 1952. (list Dr. J. P á s t or a z 9. 4. 1957 archív SMOPaJ; M. E r d ô s , 1975.) Jaskyne v kameňolome pri Honciach (Revúcka vrchovina, Turecká; k.ú. Honce, okr. Rožňava). Jaskyňa dlhá do 10 m a studňa hlboká 9 m boli odkryté ťažbou r. 1978. Zameral ich P. Mitter. Zanikli postupujúcou ťažbou. (P. M i t t e r , 1978; Ľ. G a á l P. Ž e n i š , 1986.) Jaskyňa v lome (Jaskyňa č. 56) (Spišskogemerský kras, Muránska planina; k.ú. Šumiac, okr. Banská Bystrica). Situovaná juhovýchodne od Červenej Skaly, oproti ponorom potoka Strateník. Bola objavená pri ťažbe suroviny na stavbu lesnej cesty. Prvýkrát preskúmaná Krasovou sekciou Národného múzea z Prahy r. 1955, zameraná F. Králikom. DÍžka 20 m, výskyt nátekov a miniatúrnych hrádzí z mäkkého sintra. Bola odťažená Lesným závodom v Červenej Skale. (F. S k ŕ i v á n e k , 1958, 1962; S. K á m e n , 1971a, 1971b.) Župkova jaskyňa I (Jaskyňa č. 57, j. Strateník západ) (Spišskogemerský kras, Muránska planina; k.ú. Šumiac, okr. Banská Bystrica). Nachádzala sa juhovýchodne od Červenej Skaly na pravej strane doliny medzi Stračeníkom (1033 m) a Župkovým vrchom (1060 m) v nadmorskej výške 870 m. Riečne modelovaná jaskyňa geneticky súvisiaca so Župkovou jaskyňou II, známou klasicky vytvoreným stropným korytom. Objavená prieskumníkmi Krasovej sekcie Národného múzea z Prahy r. 1955, zameral ju F. Skŕivánek. Výskyt nátekov, hrádzí a kaskád mäkkého sintra. DÍžka 20 m. Odťa žená lesným závodom v Červenej Skale (F. S k ŕ i v á n e k , 1958, 1962; S. K á m e n , 1971a, 1971b.) Jaskyňa v lome pri Vyšnom Slavkove (Branisko, Smrekovica; k.ú. Vyšný Slavkov, okr. Spišská Nová Ves). Nachádzala sa v novom lome. DÍžka 8 m. Zanikla ťažbou v ro ku 1989. Vykonal sa v nej speleologický sondovací prieskum (R. K o š č , ústna infor mácia). Jaskyňa v Brekovskom kameňolome (Humenské vrchy, Krivoštianka; k.ú. Brekov, okr. Humenné). Odkrytá pravdepodobne v prvých povojnových rokoch. Výskyt kvapľovej výzdoby. Zanikla postupujúcou ťažbou. (P. T o m č í k , 1950.) Jaskyňa v kameňolome na plošine (Liptovská kotlina, Hybianska pahorkatina; k.ú. Východná, okr. Liptovský Mikuláš). Situovaná na severnej strane kóty 933,6 m na zarovnanej plošine eocénnych vápencov severne od Východnej, 925 m n.m. Už A. D r o p p a (1968) píše, že otvorením kameňolomu sa z väčšej časti zničila. Mala sieňovitý tvar v dĺžke 10 m a šírke 4 6 m. Výskyt sintrovej výzdoby. Jaskyňa v Porubskom kameňolome (Liptovská kotlina, Ľubeľská pahorkatina; k.ú. Závažná Poruba, okr. Liptovský Mikuláš). Jaskyňa bola odkrytá dňa 11. 9.1965 v lome juhozápadne od obce Závažná Poruba. Tvorila ju chodba puklinového charakteru miestami so sintrovými nátekmi. DÍžka 25 m. Na požiadanie Múzea slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši obhliadol jaskyňu prof. J. V. S t a r o h o r s k ý dňa 7. 10.1965. (Archív SMOPaJ.) 180
r
Obr. 3. Rútivý charakter Jaskyne v Drienovskom kameňolome. Foto: J. Thuróczy
Kavčia jaskyňa (Liptovská kotlina, Chočské predhorie; k.ú. Lisková, okr. Lip tovský Mikuláš). Objavená i zaniknutá v roku 1968. Nachádzala sa na východnom okraji kameňolomu pri Liskovej, 505 m n.m. Vytvoril ju alochtónny tok Váhu. Jasky ňu v dĺžke 20 m zameral P. Zanvit. (Z. H o c h m u t h , 1977.) Jaskyňa v lome pri Bielom Potoku (Veľká Fatra, Revúcke podolie; k.ú. Ružombe rok, okr. Liptovský Mikuláš). Menšie podzemné priestory boli odkryté v travertí novom lome pod Jaziercami na ľavom brehu Revúcej roku 1929. Odfažené boli pravdepodobne pred rokom 1950. Rekognoskačný prieskum vykonal Z. Hochmuth 181
dňa 16. 7. 1972, zaregistroval však len niekoľko menších dutín po vyvetraní kmeňov stromov v travertíne. (D. H o r v á t h , 1951.) Jaskyňa v kameňolome pri Vrícku (Malá Fatra, Kľak; k.ú. Vrícko, okr. Martin). Objavená v auguste roku 1987 odstrelom na najvyššej etáži lomu. DÍžka 195 m s pries torom 30 m x 6 m x 3 m. Výskyt kryštalických foriem kalcitu, excentrických a iných sintrových tvarov. Jaskyňu koróznorútivého typu zamerali P. Mrázik, M. Bukovský a I. Mažári dňa 30.12.1987. (P. M r á z i k , 1989.) Jaskyňa na Chríbe (Nitrianska pahorkatina, Tríbečské podhorie; k.ú. Krásno, okr. Topoľčany). Nachádzala sa v lome východne od obce Krásno. Výskyt archeo logických nálezov z eneolitu. Zanikla ťažbou v roku 1945. (O. K r u p i c a, 1979.) Jaskyne DM1 a DM2 (Revúcka vrchovina, Hrádok; k.ú. Jelšava, okr. Rožňava). Okolo 25 m dlhé jaskyne v banských priestoroch horizontu 400 m n.m. magnezitovej bane Miková. Vytvorili sa v karbónskych magnezitoch zvetrávaním (oxidáciou) žele zitých častí a následným vyluhovaním okrov v puklinách. Vyskytovali sa v nich kôry paly gorskitu. Odťažené boli v roku 1988. Podľa informácií baníkov sa tu vyskytovali ďalšie priestory, ktoré boli odťažené v minulosti. (Ľ. G a á 1 P . Ž e n i š , 1984.) Jaskyňa LK1 (Revúcka vrchovina, Železničke predhorie; k.ú. Lubeník, okr. Rožňava). Korózna kaverna s dĺžkou 9,7 m na VII. obzore magnezitovej bane Lube ník. (P. Ž e n i š Ľ. G a á l , 1986.) Dutina v komore (Revúcka vrchovina, Cinobanské predhorie; k.ú. Podrečany, okr. Lučenec). Korózna dutina cca 110 m pod povrchom s rozmermi 9 x 13 m v komore KA12020 na I. medziobzorovej chodbe magnezitovej bane Podrečany. Steny tvorili zvetrané magnezity, oker, respektíve resedimentovaný oker. V bani sa vyskytovali ďalšie vodou vyplnené kaverny, ktoré po nafáraní zostali voľné. (P. Ž e n i š Ľ. G a á l , 1986.) Jaskyne Bankov1 a Bankov2 (Volovské vrchy, Kojšovská hoľa; k.ú. Košicesever, okr. Košicemesto). Puklinovité jaskyne v magnezitoch s dĺžkami 43,7 m a 14 m v prekopoch PB0601 a PB0623 magnezitovej bane Bankov. Priestory sledovali šikmé tektonické poruchy miestami so šírkou niekoľko metrov. Steny tvorili silne zokrovatené magnezity. Podľa baníkov sa na ložisku vyskytovalo niekoľko podob ných, vodou vyplnených kavern. ( P . Ž e n i š Ľ. G a á l , 1986.) V literatúre a iných archívnych materiáloch sú zmienky aj o ďalších zaniknutých jaskyniach. K. S i l n i c k ý (1949) spomína dutinu charakteru úzkej štrbiny, s peknou sintrovou výplňou, objavenú ťažbou v kameňolome v priestore Medených Hámrov v Malých Karpatoch, čo potvrdzuje Š. J a s t r a b í k (1969) s uvedením roku 1944. J. S k u t i l (1951) poukazuje na pravdepodobnosť odkrývania a zániku jaskýň pri býva lej ťažbe travertínu na Dreveníku v Hornádskej kotline. F. S k r i v á n e k (1962) spomína Jaskyňu v Červenoskalskom lome, ktorú S. K á m e n (1971a) v súpise kraso vých javov neuvádza. H. V a l k o v á a J. Š ť a s t n ý (1975) upozorňujú na výpovede miestnych obyvateľov o existencii jaskyne dlhej 15 m so sintrovou výzdobou v novom lome v Krasíne (516 m) v Bielych Karpatoch. Bývalej existencie jaskýň sa týka i fo tografia upozorňujúca na zvyšky sintrovej výzdoby v lome na Skalke pri Trenčíne 182
v Bielokarpatskom podhorí (J. H a 1 a š a, Krásy Slovenska, 26,1948 49, s. 223) a ka meňolome Skalice v Považskom Inovci pri Beckove (technický denník oblastnej skupiny Čachtice z 25. 1. 1986 archív SMOPaJ). Podľa P. H o l ú b k a sa údajne jaskyne odkrývajú a následne odťažujú aj v lome na Polome (1070 m) v lúčanskej časti Malej Fatry. ČIASTOČNE ODŤAŽENÉ JASKYNE BEZ ALEBO SO ZASYPANÍM ČASTI PRIESTOROV Jaskyňa medzi železničnými mostami (Spišskogemerský kras, Slovenský raj; k.ú. Telgárt, okr. Banská Bystrica). Malá jaskyňa v záreze železničnej trate medzi dvoma viaduktami a tunelmi neďaleko stanice Telgártpenzion. Vyskytujú sa v nej zaujímavé jaskynné výplne. Jaskyňa bola čiastočne zamúraná. (F. S k f i v á n e k , 1962.) Tomášovská jaskyňa (Hornádska kotlina, Hornádske podolie; k.ú. Spišské Tomá šovce, okr. Spišská Nová Ves). Severne od Čingova v kameňolome Ďurkovec, 570 m n.m. Jaskyňa je pod lomom v hĺbke 1 až 10 m, modelovaná vodným tokom. Jej najvrchnejšie časti zanikli ťažbou stavebného kameňa (paleogénne pieskovce). Vchod bol odkrytý tesne po druhej svetovej vojne a onedlho zasypaný haldou. Nový vchod odkryli začiatkom zimy 1970 a na jar 1971 ďalší vchod. DÍžka jaskyne 276 m. Podľa J. Tulisa je vchod v súčasnosti opäť zavalený. (L. N o vo t ný J . T u l i s , 1980.) Kraľovianska dolná jaskyňa (Veľká Fatra, Šípska Fatra; k. ú. Kraľovany, okr. Dolný Kubín). Jaskyňa vytvorená ponornými alochtónnymi vodami Váhu v lome na juhovýchodnom svahu Sokola (567 m). Časť jaskyne bola zničená ťažbou, vchod je zavalený od skončenia prác v lome. ( J . B r o d ň a n s k ý , 1979.) Kraľovianska stredná jaskyňa. Nachádza sa v tom istom lome ako predchádza júca, vo výške 520 m n. m., 80 m nad Váhom. V jaskyni je bohatá sintrová výzdoba, porušená otrasmi pri odstreloch. DÍžka 232 m podľa zamerania J. Brodňanského so spolupracovníkmi roku 1954. Väčšia časť jaskyne bola zničená ťažbou v lome. (V. B u k o v i n s k ý , 1953,1955; J. B r o d ň a n s k ý , 1970.) Kraľovianska horná jaskyňa. Situovaná v tom istom lome ako predchádzajúce jaskyne, vo výške 530 m n.m. V podzemných priestoroch sa vyskytovala bohatá sintro vá výzdoba. Speleologický prieskum v nej bol vykonaný po skončení prác v lome v polovici šesťdesiatych rokov a jaskyňa bola zameraná v roku 1967 v dĺžke 120 m. Väčšia časť jaskyne bola zničená ťažbou, vchod bol uzatvorený r. 1969. (V. B u k o v i n s k ý , 1953; J. B r o d ň a n s k ý , 1969,1970.) Jaskyňa v starom lome (Biele Karpaty, Bošácke bradlá; k.ú. Dolná Súča, okr. Trenčín). Podľa výpovede miestnych obyvateľov jaskyňa bola odkrytá ťažbou suro viny v lome na vrchu Krasín (516 m) v polovici tridsiatych rokov. V jaskyni sa vysky tovala aj sintrová výzdoba. Vchod bol zasypaný a sondážne práce oblastnej skupiny SSS Trenčín v roku 1976 za pomoci ťažkých mechanizmov upriamené na odkrytie bývalého vchodu boli neúspešné (H. V a l k o v á J. Š ť a s t n ý , 1975, P. M i t t e r , 1977.)
183
Horná jaskyňazyxwvutsrqponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRQPONMLKJIHGFEDCBA v lome (Biele Karpaty, Bošácke bradlá; k.ú. Dolná Súča, okr. Trenčín.) Objavená ťažbou začiatkom júna 1976 v novom lome v Krasíne (516 m). Priestory puklinového charakteru dosahujú výšku 18 20 m so šírkou miestami do 4 m. DÍžka jaskyne je okolo 60 m. Ojedinele sa v nej vyskytujú náteky mäkkého sintra. Časť jaskyne bola zavalená následkom odstrelov v lome. Speleologický prieskum vykonali P. Mitter a S. Šrol v dňoch 26. 9. 1. 7.1976. (P. M i 11 e r, 1977.) Dolná jaskyňa v lome. Nachádza sa v tom istom lome ako predchádzajúca. Bola objavená ťažbou dňa 1. 7.1977. Priestor puklinového charakteru má dĺžku 50 m a hĺ bku 15 m bez hodnotnejšej sintrovej výzdoby. Zaznamenané bolo prúdenie vzduchu, čo indikuje možnosť pokračovania podzemných priestorov. Speleologický prieskum v nej vykonali S. Pavlarčík, J. Šavrnoch, J. Halaša a S. Šrol. Časť jaskyne bola zničená ťažbou suroviny v lome. (Archív SMOPaJ.) Jaskyňa v kameňolome (na rozhraní Nitrianskej pahorkatiny, Bánovskej pahorka tiny a Strážovských vrchov, Trenčianskej vrchoviny; k.ú. Krásna Ves, okr. Topoľča ny). Niekoľko desiatok metrov dlhá jaskyňa v kameňolome asi 400 m severozápadne od obce Krásna Ves s bohatou sintrovou výzdobou. Speleologický prieskum v nej vykonali P. Janáčik a S. Šrol v dňoch 16. 17. 5.1959. Väčšia časť jaskyne bola odťa žená, zachoval sa len zvyšok v dĺžke do 10 m. (P. J a n á č i k, 1959.) Jaskyne pod Kalváriou (Nitrianska pahorkatina, Nitrianske vŕšky; k.ú. Nitra, okr. Nitra). Speleoarcheologický prieskum Zvislej jaskyne v lome a Jaskyne v Drevenom lome na juhozápadnom svahu Kalvárie (212 m) vykonal v roku 1952 J. B á r t a . V prvej z nich našiel podpis J. Májku, svedčiaci o jeho speleologickom prieskume. Obe jaskyne boli odkryté ťažbou. Časť z nich bola pravdepodobne odťažená, vstupné otvory sú zasypané. P. M i t t e r (1985), odvolávajúc sa na citácie J. Bártu, však uvádza tri jaskyne, hoci ten sa zmieňuje iba o dvoch horeuvedených jaskyniach. Z práce P. Mittera nie je jasné, či v prípade tretej jaskyne náhodou nejde o malú dutinu zv. Lurdská jaskyňa neďaleko Jaskyne v Stračej ceste. Pravdepodobne zničené boli aj časti podzemných priestorov ďalších jaskýň odkry tých ťažbou alebo inými zásahmi do terénu, ako napr. Jaskyňa v Štokeravskej vápenke na Devínskej Kobyle v Malých Karpatoch (R. L e h o t s k ý , 1992), Jaskyňa v strednom lome v Krasíne (516 m) v Bielych Karpatoch, Jaskyňa v lome Šikloš juho východne od Levíc v Ipeľskej pahorkatine (prieskum vykonal J. B á r t a , archív SMOPaJ), Jaskyňa v Dúbrave pri Važci (A. D r o p p a , 1962), jaskyne v záreze železničnej trate pri Štrbe na rozhraní Popradskej kotliny a Kozích chrbtov (M. Č e c h , 1988), Jaskyňa pri tuneli (č. 24) na úpätí Muránskej planiny pod sedlom Dielik (S. K á m e n , 1971a), Kysacká jaskyňa v Hornádskom predhorí Čiernej hory (A. D r o p p a , 1974, M. E r d ô s , 1979), Brekovská jaskyňa a priepasť Okno pri Brekove v Humenských vrchoch a iné. Podobne môžeme hovoriť aj o iných jasky niach situovaných v kameňolomoch, ako napr. j. Burda (S. K á m e n, 1970) a Jaskyňa pod Marvanom (J. G a á l Ľ. G a á l P. Ž e n i š , 1986) v Revúckej vrchovine a Činčianska jaskyňa v Bodvianskej pahorkatine (Ľ. G a á 1 P. H o 1 e c, 1987).
184
ÚPLNE ZASYPANÉ JASKYNE Vápencová priepasť (SP60) (Slovenský kras, Silická planina; k.ú. Silica, okr. Rožňava). Situovaná juhovýchodne od Majkovej jaskyne, v blízkosti štátnej hranice, 530535 m n. m. Výskyt pizolitov a mäkkého sintra. Hĺbka 6 m. Bola zničená pri stavbe ropovodu a plynovodu. Zameral ju J. Hromas r. 1960. (B. K u č e r a , 1974; M. E r d o s , 1983.) Jaskyňa na ceste (Horehronské podolie, Bystrianske podhorie; k.ú. Valaská, okr. Banská Bystrica). Malá jaskyňa poniže kameňolomu v doline Potôčky. Dĺžka cca 10 m, hĺbka 6 m. Zasypaná pri úprave cesty. (M. Š t é c, ústna informácia.) Jaskyne HN1, HN2, HN3, HN4, HN5, Pl, P2, P3 a P4 (Kozie chrbty, Važecký chrbát; k.ú. Východná, okr. Liptovský Mikuláš). Odkryté pri výstavbe hornej nádrže PVE Čierny Váh. Najvýznamnejšia z nich je 60 m dlhá jaskyňa HN5 s výsky tom stalagmitov, sintrových záclon a kôr so sférolitickými výrastlicami prevažne z kal citu, vzácne z aragonitu. Náteky a brčká sa vyskytovali aj v 23,3 m dlhej jaskyni HN3 a jaskyni HN2 s dĺžkou 9,2 m. Jaskyne zanikli injektáciou a následnou výstavbou vodnej nádrže. (S. P a v l a r č í k J. Š a v r n o c h , 1979, 1982; Ľ. K u c h a r o v i č L. N o v o t n ý A. S t e i n e r J. T u l i s , 1982; S. P a v l a r č í k , 1983.) Jaskyňa v ceste nad Hutami (Chočské vrchy, Prosečné; k.ú. Huty, okr. Liptovský Mikuláš). Otvor bol odkrytý pri stavbe cesty Huty Liptovské Matiašovce. Jaskyňa s dĺžkou asi 35 m vytvorená v eocénnych numulitových vápencoch malým ponorným svahovým potokom. V podzemných priestoroch sa vyskytoval mäkký sinter. Speleo logický prieskum vykonali P. Mitter, A. Chovan a J. Hlaváč dňa 9. 6. 1983, jaskyňa však pravdepodobne bola dostupná človeku už skôr. Vchod bol zasypaný pri odstre loch a úprave terénu počas výstavby cesty. (P. M i 11 e r, 1983.) Jaskyňa v Dolnom Jelenci pri kaplnke (rozhranie Veľkej Fatry, Hôľnej Fatry a Starohorských vrchov; k.ú. Staré hory, okr. Banská Bystrica). Objavená pri úprave terénu na stavbu cesty dňa 12. 5.1976 pred domom č. 22 oproti kaplnke, cca 3 m pod cestou. Smer chodby SV JZ, dĺžka asi 9 m. Nasledujúci deň po odkrytí ju preskúmali Š. Belička, D. Čunderlík, J. Páleník a J. Virág. Výskyt sintrovej výzdoby. Následne bola jaskyňa zasypaná. (P. M i 11 e r, 1979; archív SMOPaJ.) Priepasť Šachtená (Malá Fatra, Lúčanské Veterné hole; k.ú. Kunerad, okr. Žili na). Na južnom svahu Jurgovej (1015 m) vyše 1 km severovýchodne od Kune radského zámku, pri stavbe lesnej cesty sa v úseku od nadmorskej výšky 800 m odkry li štyri priepasťovité priestory. Zdokumentovaná priepasť, odkrytá koncom januára 1970, dosiahla hĺbku 5 m s výskytom sintrovej výzdoby. (V. B u k o v i n s k ý , 1970.) Trhlina pod cestou na Uhlisku (Žiar, Rovne; k.ú. Ráztočno, okr. Prievidza). Odkrytá pri stavbe lesnej cesty roku 1976 cca 400 m severovýchodne od obce Ráztočno. Na žiadosť Severoslovenských štátnych lesov prieskum vykonal P. Mitter dňa 17. 5. 1976. Trhlina hlboká 4,5 m sa vytvorila rozsadlinovým, gravitačným pohy bom svahovej modelácie a bola sledovateľná do dĺžky 8 m. Následne bola zasypaná (Archív SMOPaJ.)
185
Obr. 4. Plán jaskyne v ceste nad Hutami
Podľa informácií pracovníkov ŽSR jaskyne boli odkryté a zacementované počas výstavby železničného tunela na trati Rožňava Jablonov nad Turnou pod Silickou planinou. Betónom boli zaliate i kaverny v hradnom brale na Strečne (S. C h m e l a , ústna informácia). Okrem zasypaných jaskýň pri stavbe ciest a iných terénnych úpravách sa stre távame i so zahádzaním priepastí rôznymi odpadovými látkami. Úplne je zahádzaná Konská priepasť vo Važeckom krase v Kozích chrbtoch (A. D r o p p a , 1962; P. B e l l a , 1993) a Jaskyňa pri ceste G Smetisko, KY7) pri Kavečanoch v Hornádskom predhorí Čiernej hory (M. E r d ó s, 1979). ČIASTOČNE ZASYPANÉ JASKYNE Zvonivá priepasť pri Silici (SP53) (Slovenský kras, Silická planina; k.ú. Silica, okr. Rožňava). Priepasť situovaná západne od Silice, neďaleko cesty Gombasek Silica. Z pôvodnej hĺbky 26 m M. E r d ó s (1990) uvádza len 6 m ako dôsledok vysý pania smetí. Vchod je zasypaný následkom preloženia cesty a vysýpania poľno hospodárskych odpadkov. (M. E r d ó s , 1983,1990; O. B o l a č e k , ústna informácia.) Jaskyňa Matilda (Slovenský kras, Silická planina; k.ú. Silická Brezová, okr. Rožňava). Ponorná jaskyňa objavená J. Majkom dňa 24. 7. 1946 južne od Silickej Brezovej vo výške 415 m n.m. Podľa zamerania Z. Krupárom jaskyňa má dĺžku 116 186
Obr. 5. Vchod do Jaskyne v ceste nad Hutami. Foto: P. Mitter
m. Podľa O. B o l a č k a bol vchod zasypaný pri budovaní bývalého poľného cvičiska sovietskej armády. (J. M a j k o, 1958; J. T u r k o t a, 1970.) Priepasť Fonotšág (Zvonivá) (Slovenský kras, Silická planina; k.ú. Silická Brezo vá, okr. Rožňava). Stará inaktívna priepasť ponorného typu pri ceste Silická Brezová Plešivec. V roku 1932 sa J. Majko dostal do hĺbky 40 m. Podľa J. G r e g a je vchod zasypaný komunálnym a poľnohospodárskym odpadom, prípadne aj následkom výstavby neďalekého plynovodu. ( J . T u r k o t a , 1972; M. E r d ô s, 1990.) Býčia jaskyňa (Slovenský kras, Horný vrch; k.ú. Kováčová, okr. Rožňava). Jaskynná priepasť s dĺžkou cca 65 m a prevýšením 20 m. Zasypanie vchodu urýchlila aj poľnohospodárska aktivita v blízkosti jaskyne (ustajnenie a preháňanie dobytka). (J. Š č u k a , ústna informácia.) Líščia diera (JP12) (Košická kotlina, Medzevská pahorkatina; k.ú. Jasov, okr. Košicevidiek). Jaskyňa neďaleko horného otvoru Jasovskej jaskyne (východ prehliadkovej trasy) s dĺžkou 24 m. Geneticky súvisí s Jasovskou jaskyňou. Vchod bol zasypaný pri úprave a rozširovaní chodníka. (M. E r d ó s, 1975.) Líščia diera II (Jaskyňa č. 10) (Spišskogemerský kras, Muránska planina; k.ú. Muráň, okr. Rožňava). Severne od Suchého dolu asi 20 m od betónového kanála v mieste križovania trate s úzkou dolinkou vo výške 455 m n.m. Podľa D. V r b j a r a 187
bola zavozená skalnou sutinou pri stavbe úzkokoľajky v rokoch 1915 až 1918, v sú časnosti je zachovaný len zvyšok jaskyne v dĺžke asi 7 m. (S. K á m e n , 1971a.) Jaskyňa v lome Pažica (Hornádska kotlina, Medvedie chrbty; k.ú. Žehra, okr. Spišská Nová Ves). Rozsadlinová jaskyňa v opustenom lome v travertínovej kope Pažica na Dreveníku. DÍžka 18 m. Vchod bol zasypaný pri asanácii lomu. (P. M i t t e r , 1979.) Jaskyňa v Liskovskom kameňolome (Liptovská kotlina, Chočské podhorie; k.ú. Lisková, okr. Liptovský Mikuláš). Vchod bol odkrytý ťažbou na jar 1969 v expo novanej strednej časti lomovej steny. Výskyt poškodenej sintrovej výzdoby a tvarov riečnej modelácie alochtónnych vôd Váhu. Zamerali ju Z. Hochmuth a P. Patek dňa 22. 7. 1970, podľa D. M y d l a bol vchod zasypaný pri asanácii lomu. (Z. H o c h m u t h , 1977.) Vodná jaskyňa (Liptovská kotlina, Chočské pohorie; k.ú. Lisková, okr. Liptovský Mikuláš). Jaskyňa sa nachádzala v úpätnej ťažobnej plošine Liskovského kame ňolomu vo výške 495 m n.m. Výskyt oválnych eróznych tvarov riečnej modelácie a pod zemného jazierka. Zameral ju Z. Hochmuth dňa 28. 6. 1975. Podobne ako pri predošlej jaskyni asanáciou lomu došlo k zasypaniu vchodu. (Z. H o c h m u t h, 1977.) Šípkovská studňa (Strážovské vrchy, Zliechovská hornatina; k.ú. Šípkov, okr. Topoľčany). Pri kopaní studne v obci Šípkov v roku 1914 sa pri odstrele v hĺbke 7,5 m odkryl podzemný priestor hlboký asi 50 m (merané špagátom zaťaženým kameňom). Neúspešný pokus o vykopanie studne viedol k zasypaniu otvoru. V roku 1951 studňu opätovne otvoril a preskúmal M. Sahuľ so spolupracovníkmi, pričom zostúpili do hĺbky 22 m, kde sa puklina zužovala a bola vyplnená sutinou z kopania a odstrelov. Dňa 5. 4. 1952 pri topení snehu vystúpila voda do výšky 16,5 m nad sutinu. V roku 1953 speleologický prieskum lokality vykonali pracovníci n. p. Turista (vedúci praco viska S. Šrol). Studňa bola opätovne zasypaná, čo pretrváva dodnes. (M. S a h u ľ , 1953; J. M a j k o, 1955.) Vodná priepasť (Malé Karpaty, Brezovské Karpaty; k.ú. Trstín, okr. Trnava). Odkrytá koncom októbra 1965 v kameňolome na južnom svahu Holého vrchu (333 m) severne od Trstina, na najvyššej etáži vo výške 242 m n.m. Priepasť utvorená na tektonickej poruche s podzemným jazerom je hlboká 36 m. Jaskyňu zamerali A. Droppa, A. Chovan a M. Sýkora v dňoch 8. 11. 8. 1967. Podľa P. N e m č e k a bol vstupný otvor v rámci ďalšej ťažobnej činnosti prikrytý mrežou a zasypaný. (A. D r o p p a , 1976.) M. E r d ô s (1970) informuje o zasypaných jaskyniach pri Hlohovci v predhorí Považského Inovca, R. L e h o t s k ý (1992) o zasypanej jaskyni medzi Devínom a De vínskou Novou Vsou v Malých Karpatoch.
188
NEDOSTUPNÉ JASKYNE ZAVALENÍM PRÍSTUPOVEJ ŠTÔLNE Jaskyňa Perla (Zvolenská kotlina, Bystrická vrchovina; k.ú. Poniky, okr. Banská Bystrica). Odkrytá pri razení prieskumnej štôlne dňa 28. 4. 1967 3 km severozápadne od Poník, 410 m od ústia štôlne a 105 m pod povrchom. DÍžka jaskyne 6 m, výskyt bohatej sintrovej výzdoby (3 m vysoký stalagnát) a aragonitu. Výzdoba bola značne poškodená pri razení prekopu a po skončení prieskumu sa v štôlni uskutočnili likvi dačné práce. (M. S l a v k a y , 1970.) Jaskyne Štrbina a Kečka (Zvolenská Kotlina, Bystrická vrchovina; k.ú. Poniky, okr. Banská Bystrica). Odkryté pri razení prieskumnej štôlne v oblasti Drienku (677 m). DÍžka jaskyne Štrbina 20 m. Po skončení geologickoprieskumných prác bola štôlňa zavalená. (M. S l a v k a y , 1962.) ZÁVER Z uvedeného zoznamu vyplýva, že najčastejšou príčinou zániku jaskýň alebo ich častí na Slovensku je ťažba suroviny (celkove 32 overených prípadov a omnoho viac predpokladaných). Častý je aj zánik jaskýň následkom stavebnej činnosti, najmä výstavbou ciest, železníc, plynovodu, vodnej nádrže (19 prípadov) a žiaľ, vyskytli sa aj prípady zasypávania jaskýň odpadkami a poľnohospodárskymi produktami (4 prípa dy). Nie sú to uspokojivé čísla, no napriek tomu môžeme konštatovať, že v uplynulom období neprišlo k zničeniu jaskýň s mimoriadnymi prírodnými či historickými hodno tami nedopatrením alebo nedosledovaním zo strany jaskyniarov alebo ochrancov prírody. Zaniknuté alebo poškodené jaskyne so sintrovou výzdobou (napr. Kraľo vianske jaskyne, Jaskyňa v kameňolome pri Vrícku) alebo s archeologickými nálezmi (j. Leontína, Jaskyňa na Chríbe) sa nachádzali v ťažobných priestoroch a ich celospo ločenská hodnota by sotva stačila na zastavenie ťažobnej činnosti. V takýchto prípa doch je dôležité včas odborne vyzbierať prírodovedecky alebo historicky hodnotný materiál a vykonať dokumentačné práce. Treba poznamenať, že pri troche pozor nosti nemusela byť zničená Jaskyňa v lome a Župkova jaskyňa I (obe na Muránskej planine) so sintrovou výzdobou, ktoré zlikvidoval ťažbou Lesný závod v Červenej Skale r. 1955. Zvlášť nebezpečné môžu byť priepasti zasypané odpadkami alebo poľnohospodárskymi produktami s možnosťou kontaminácie podzemných vôd, ktoré sa vyskytujú v Slovenskom krase, vo Važeckom krase a v Čiernej hore. Je dôležité, aby v blízkosti kameňolomov alebo priamo v nich sa včas rozpoznala prírodovedecká či historická hodnota jaskýň a podľa toho sa zabezpečila ich vhodná ochrana, v nevyhnutnom prípade (ak celospoločenská kultúrna hodnota jaskyne prevyšuje hodnotu ťaženej suroviny) aj so zastavením ťažby v lome. Takto je limi tovaný postup ťažby napr. v Drienčanskom kameňolome na hranici ochranného pásma CHPV Driencanské jaskyne v Revúckej vrchovine. Takýmto spôsobom by sa žiadalo zabezpečiť ochranu priepasti Žibrica v Tríbči, ktorá je ohrozená ťažbou v ka meňolome pri Žiranoch. Priepasť Veľká Artajama v Humenských vrchoch situovaná v blízkosti kameňolomu pri Brekove je od r. 1990 vyhlásená za chránený prírodný 189
výtvor. V tomto kameňolome je ťažbou bezprostredne ohrozená už zmienená Brekovská jaskyňa a priepasť Okno, v tesnej blízkosti lomu sa navyše nachádza menej významná jaskyňa Malá Artajama. Záverom chceme poďakovať všetkým jaskyniarom, ktorí nám poskytli informácie alebo dokumentačný materiál, osobitne PhDr. J. Bártovi, CSc., V. Bedečovi, Ing. O. Bolačekovi, Ing. M. Erdôsovi, CSc., RNDr. J. Gregovi, Ing. J. Hlaváčovi, Ing. P. Holúbkovi, S. Chmelovi, V. Mikulovi, P. Nemčekovi, Ing. D. Mydlovi, mgr. J. Ščuko vi, M. Štécovi, Ing. J. Tulisovi a Ing. D. Vrbjarovi. LITERATÚRA 1. BÁRTA, J.: Druhé desaťročie intenzívnej speleologickej činnosti Archeologického ústavu SAV v Nitre. Slovenský kras, 4, Martin 1963, s. 87 97. 2. BÁRTA, J.: Jaskyňa Ľudmila v Slovenskom krase pred zánikom. Krásy Slovenska, 29, Bratislava 1958, č. 4, s. 156157. 3. BELLA, P.: Klasifikácia negatívnych antropogénnych zásahov v krasovej krajine na Slovensku. Slovenský kras, 30, Martin 1992, s. 57 73. 4. BELLA, P.: Negatívne antropogénne zásahy vo Važeckom krase. Chránené územia, 20, Bratislava 1993, s. 2 8 2 9 . 5. BRODŇANSKÝ, J.: Kraľovianska Horná jaskyňa v Sokole. Slovenský kras, 7, Martin 1969, s. 85 88. 6. BRODŇANSKÝ, J.: Podzemné krásy Oravy. Krásy Slovenska, 47, Bratislava 1970, č. 6, s. 268 269. 7. BUKOVINSKÝ, V.: Nové jaskyne pri Kraľovanoch. Krásy Slovenska, 30, Bratislava 1953, č. 8, s. 192. 8. BUKOVINSKÝ, V.: Kraľovianska jaskyňa. Krásy Slovenska, 32, Bratislava 1955, č. 1, s. 3 0 3 3 . 9. BUKOVINSKÝ, V.: Prelomy pôdy pri Kunerade. Krásy Slovenska, 47, Bratislava 1970, č. 10, s. 477. 10. ČECH, M.: Krasové javy v okolí Svitu. SOČ, SPŠ banícka a geologická, Spišská Nová Ves 1988. 11. DROPPA, A.: Speleologický výskum Važeckého krasu. Geografický časopis, 14, Bratislava 1962, č. 4, s. 264 293. 12. DROPPA, A.: Geomorfologický výskum krasových ostrovov v Liptovskej kotline. Geografický časopis, 20, Bratislava 1968, č. 4, s. 328 342. 13. DROPPA, A.: Prehľad preskúmaných jaskýň na Slovensku. Slovenský kras, 11, Martin 1973, s. 111 1 5 7 . 14. DROPPA, A.: Ružínsky kras v Slovenskom rudohorí. Československý kras, 25, Praha 1974, s. 61 72. 15. DROPPA, A.: Výskum Vodnej priepasti pri Trstine. Slovenský kras, 14, Martin 1976, s. 163 1 6 5 . 16. ERDÓS, M.: Správa z návštevy krasových lokalít v okolí Hlohovca. Manuskript, MSK, Lipt. Miku láš 1970. 17. ERDÓS, M.: Dokumentácia a registrácia povrchových a podzemných krasových foriem Slovenské ho krasu Jasovská planina. Manuskript, MSK Lipt. Mikuláš 1975. 18. ERDÓS, M.: Súpis krasových javov v okolí Košíc, Kavečian a Kysaku. Manuskript, M S K Lipt. Mikuláš 1979. 19. ERDÓS, M.: Dokumentácia a registrácia povrchových a podzemných krasových javov v Sloven skom krase Silická planina (časť severná). Manuskript, MSK a OP, Lipt. Mikuláš 1983. 20. ERDÓS, M.: Zoznam preskúmaných jaskýň, priepastí a vyvieračiek Plešivskej planiny v Sloven skom krase. Slovenský kras, 22, Martin 1984, s. 187212. 21. ERDÓS, M.: Súpis krasových javov v CHKO Slovenský kras. Manuskript, MVOP, Lipt. Mikuláš 1990. 22. GAÁL, Ľ. HOLEC, P.: Príspevok k poznaniu fauny kvartérnych stavovcov z niektorých jaskýň južného Slovenska. Slovenský kras, 25, Martin 1987, s. 135 143. 23. GAÁL, J. GAÁL, Ľ. ŽENIŠ, P.: Jaskyňa pod Marvanom a Lubenícka priepasť. Slovenský kras, 24, Martin 1986, s. 183192. 24. GAÁL, Ľ. ŽENIŠ, P.: Jaskyne v magnezitoch Dúbravského masívu. Spravodaj SSS, 15, Liptovský Mikuláš 1984, č. 4, s. 3 1 1 . 25. GAÁL, Ľ. Ženiš, P . : Kras Revúckej vrchoviny. Slovenský kras, 24, Martin 1986, s. 27 60.
190
26. HOCHMUTH, Z.: Jaskyne v Liskovskom kameňolome. Slovenský kras, 15, Martin 1977, s. 129 134. 27. HORVÁTH, D.: Osud malých jaskýň. Krásy Slovenska, 28, Bratislava 1951, č. 10, s. 251 252. 28. JANÁČIK, P.: Zpráva o výskume krasových javov v strednej časti Strážovskej hornatiny. Manuskript, MSK, Lipt. Mikuláš 1959. 29. JASTRABÍK, S.: Smolenická jaskyňa Driny. Bratislava, 1969. 30. KÁMEN, S.: Jaskyňa Burda. Slovenský kras, 8, Martin 1970, s. 83 92. 31. KÁMEN, S.: Tisovský a Muránsky kras. Manuskript, 1971a, archív SMOPaJ Lipt. Mikuláš. 32. KÁMEN, S.: Chráňme aj malé jaskyne! Krásy Slovenska, 48, Bratislava 1971b, č. 8, s. 395396. 33. KRUPICA, O.: Stredoveké Krásno. Západné Slovensko, 5, Bratislava 1979, s. 169333. 34. KUCHARIČ, Ľ. NOVOTNÝ, L. STEINER, A. T U L I S . J . : Geologickofyzikálny prieskum a krasové javy na hornej nádrži Prečerpávacej vodnej elektrárne Čierny Váh. Slovenský kras, 20, Martin 1982, s. 6 9 9 8 . 35. KUČERA, B.: Krasové jevy Vápencového vrchu na Silické planine. Československý kras, 26, Praha 1974, s. 3 5 5 1 . • 36. LEHOTSKÝ, R.: Kras a pseudokras Devínskych Karpát. Diplomová práca, PvF UK, Bratislava 1992. 37. MAJKO, J.: Súhrnná zpráva o prevedených výskumoch a sondovacích jaskyniarskych prácach z pra coviska pre VOJ v Slatinke nad Bebravou. Manuskript, 1955, archív SMOPaJ Lipt. Mikuláš. 38. MAJKO, J.: Výskumy a objavy v jaskynnej sústave SilickoBrezovskoKečovskej v Juhoslovenskom krase. Krásy Slovenska, 35, Bratislava 1958, s. 113 117. 39. MITTER, P.: Jaskyňa v Krasíne. Krásy Slovenska, 54, Bratislava 1977, s. 234 235. 40. MITTER, P.: Správa o prieskume krasovej dutiny v kameňolome pri obci Honce, okres Rožňava. Manuskript, MSK, Lipt. Mikuláš 1978. 41. MITTER, P.: Reliéf na travertínoch Slovenska. Záverečná správa, MSK, Lipt. Mikuláš 1979. 42. MITI ER, P.: Jaskyňa v ceste nad Hutami, okr. Liptovský Mikuláš. Manuskript, MSK a OP, Lipt. Mikuláš 1983. 43. M I T I E R , P.: Krasové územia pohoria Tríbeč. Slovenský kras, 23, Martin, 1985, s. 45 67. 44. MRÁZIK, P.: Jaskyňa v kameňolome pri Vrícku. Spravodaj SSS, 20, Martin 1989, č. 1, s. 8 1 1 . 45. NOVOTNÝ, L. TULIS, J.: Tomášovská jaskyňa. Slovenský kras, 18, Martin 1990, s. 157 166. 46. PAVLARČÍK S.: Výskyt aragonitu v jaskyni HN5 na hornej nádrži Čierny Váh. Slovenský kras, 21, Martin 1983, s. 217222. 47. PAVLARČÍK S. ŠAVRNOCH, J.: Jaskyne na vodnej nádrži Čierny Váh. Slovenský kras, 17, Martin 1979, s. 123132. 48. PAVLARČÍK S. ŠAVRNOCH, J.: Jaskyňa HN5 na vodnej nádrži Čierny Váh. Slovenský kras, 20, Martin 1982, s. 147152. 49. PRIKRYL, Ľ. V.: Zpráva o výskume povrchového krasu na východnom ukončení Dolného vrchu. Geografický časopis, 16, Bratislava 1964, č. 1, s. 84 88. 50. SAHUĽ, M.: Šípkovská studňa. Krásy Slovenska, 30, Bratislava 1953, č. 5, s. 116 117. 51. SILNICKÝ, K : Zpráva o výskume Pajštúnskeho krasu. Krásy Slovenska, 26, Liptovský Mikuláš 1949, č. 9 1 0 , s. 222. 52. SKŔIVÁNEK F Krasové zjevy severovýchodního výbéžku Muránskeho krasu. Krasový sborník, 1, Praha 1958, s. 1234. 53. SKŔIVÁNEK, F.: Geologický a geomorfologický výzkum severovýchodního výbéžku Muráňskeho krasu. Československý kras, 13, Praha 1962, s. 89 120. 54. SKŔIVÁNEK, F.: Vývoj krasu Plešivské planiny v Jihoslovenském krasu. Československý kras, 17, Praha 1966, s. 4 2 5 8 . 55. SKUTIL, J.: Dreveník. Krásy Slovenska, 28, Bratislava 1951, č.10, s. 249 251. 56. SLAVKAY, M.: Ponický kras. Slovenský kras, 4, Martin 1963, s. 57 69. 57. SLAVKAY, M.: Aragonitová jaskyňa v Ponickom krase. Slovenský kras, 8, Martin 1970, s. 95 99. 58. THURÓCZY, J.: Správa z prieskumu Jaskyne v Drieňovskom kameňolome. Manuskript, 1985, archív SMOPaJ Lipt. Mikuláš. 59. TOMČÍK, P.: Geologické složenie Brekovskej jaskyne a jej okolia. Československý kras, 3, Brno 1950, s. 135137. 60. TURKOTA, J.: Exkurzia po SilickoBrezovskoKečovskej jaskynnej sústave. Prírodné vedy Geografia 1, Universitas Comeniana, Facultas Paedagogica Tyrnaviensis, Bratislava 1970, s.zyvutsrponmlkjihgfedcb 2155.
191
61. TURKOTA, J.: Exkurzia po SilickoGombaseckej jaskynnej sústave. Prírodné vedy Geografia 2, Universitas Comeniana, Facultas Paedagogica Tyrnaviensis, Bratislava 1972, s. 33 66. 62. VALKOVÁ, H. ŠŤASTNÝ, J.: Návrh na prieskumné speleologické práce lokality Krasín. Manuskript, 1975, archív SMOPaJ Lipt. Mikuláš. 63. ŽENIŠ, P. GAÁL, Ľ.: Nové jaskyne v magnezitoch Slovenského rudohoria. Spravodaj SSS, 17, Liptovský Mikuláš 1986, č. 1 2, s. 4 1 4 7 . Adresa autorov. RNDr. Pavol Bella, SMOPaJ, Školská 4, 031 01 Liptovský Mikuláš, RNDr. Ľudovít Gaál, Česká 8/64, 979 01 Rimavská Sobota Recenzoval: Doc. dr. Zdenko Hochmuth, CSc.
Došlo: 13. septembra 1993
192
I
Slovenský kras XXXII 1994
UNIKÁTNA BRONZOVÁ SPONA Z PREVISU PRI KRIVOKLÁTE V BIELYCH KARPATOCH JURAJ BÁRTA
Vo východnej časti Bielych Karpát na slovenskej strane vyčnieva dominantná hradba jurského bradlového pásma, ktorá má ešte niekoľko úpätných súbežných východov. Z nich juhozápadnejší v chotári Krivoklátu tvorí chránený prírodný výtvor zvaný Krivoklátske bradlo. V tomto turisticky pútavom útvare tvorenom krinoido vými vápencami ( K u č a M á j s k y K o p e č e k J o n g e p i e r o v á , 1992) na tektonickej pukline asi v jeho strede vyerodoval Krivoklátsky potok tzv. Krivo klátsku tiesňavu. Jej vyšší breh má podobu nepravidelnej homole a miestni obyvatelia ju nazývajú Skálie (kóta 452). Jeho juhovýchodná strana nie je zalesnená a je nápadne ohladená, čo súvisí s tektonickým šmykom dvoch bradlových krýh, z ktorých východná na ľavom brehu Krivoklátskeho potoka je nižšia a je zalesnená. V tejto úpätnej časti sa údajne nachádza aj jaskynka. Dnes sa obec Krivoklát rozrástla a jej západný koniec siaha po ústie Krivoklátskej tiesňavy. V hornej štvrtine spomenutého Skália na severovýchodnej strane zvanej aj Záska lie našla sa v apríli r. 1940 z hľadiska archeológie pozoruhodná bronzová spona nápadná svojou veľkosťou. Vtedy na lúčke hrebeňa Skália ovce pasúci 11ročný chla pec Ondrej Bezdeda zišiel dolu severovýchodným svahom hľadať červíky na kŕmenie brehúľ. Pod nachýlenou skalnou stenou tvoriacou tu málovýrazný previs v zalesnenej terase Skália s výhľadom na severovýchodnú časť Krivoklátskej doliny obhliadal vyše m dlhý vápencový balvan, pod ktorým miesto červíka zbadal mladý školák vyčnievať časť zeleného kovu. Po podhrabaní balvana uvoľnil zo zeme obdĺžikovú, 37 cm dlhú a 727 g vážiacu bronzovú, tzv. ružicovú sponu zdobenú dvojicami párových postran ných ružíc, pripojených k luku pozdĺžnými svorkami, ktoré sú hore ukončené štyli zovanými vtáčikmi a listovitými záveskami, z ktorých niekoľko odlomili a uschovali kamaráti, ktorí s O. Bezdedom taktiež pásli ovce na temene Skália. Od nálezcu získali túto pozoruhodnú sponu miestni strážcovia vtedajších mo ravskoslovenských hraníc, rešpicienti Machala a Kozár, ktorí o náleze informovali vtedajšieho riaditeľa Štátneho archeologického ústavu v Martine, docenta dr. V. Bu daváryho. Tento následne uskutočnil na mieste nálezu menší archeologický výkop, avšak s negatívnym výsledkom. Tým potvrdil domienku, že ide o ojedinelý nález (Bu d a v á r y , 1940). 193
O týchto veľkých a ťažkých sponách dnes vieme, že ide o tzv. kultové ružicové spony typu B ( P a u l í k , 1959), pri ktorých praktická stránka upotrebenia ustupuje dozadu. Ide tu už iba o skvosty používané pri výnimočných slávnostných nábo ženských úkonoch, predovšetkým pohreboch, keď príslušník osobitne vyčlenenej skupiny popredných predstaviteľov ľudu lužickej kultúry (tzv. druidov) na sklonku doby bronzovej (HA) v období 1 200 1 000 r. pr. n.l. nosil takúto obrovskú sponu ako doplnok označujúci jeho významnejšie spoločenské postavenie na slávnostnom pohrebnom rúchu. Zo strachu pred odcudzením či stratou alebo zo strachu, ktorý vyplýval z jeho náboženských predstáv, po skončení pohrebného obradu odkladali tento bronzový skvost aj s plátenným či vlneným rubášom, na ktorom bol v čase obradných úkonov pripevnený, následne do zeme, zvyčajne na exponované miesto. V tomto prípade ním bol málo výrazný jaskynný previs, no nachádzajúci sa na útese, ktorý výrazne domi nuje nad okolím. Sponu zavalili spomenutým balvanom pre ľahšiu identifikáciu pre neskoršie predpokladané obrady. To sa však v tomto prípade nestalo, pravdepo dobne pre mimoriadnymi okolnosťami vyvolaný náhly odchod príslušníkov lužického kmeňa. Škoda, že aj amatérske vyzdvihnutie tejto pozoruhodnej spony sa z nezna losti historického významu nálezu vykonalo bez preosiatia, či jej kontroly pinzetou. V hline sa totiž pri styku s kovom mohli zachovať zvyšky textílie, na ktorej bola spona pripnutá. Vzhľadom na veľkosť spony z Krivoklátu možno predpokladať, že sa pripínala šikmo v hornej časti mužskej hrude, spínajúc pláštenku nad rubášom ( F u r m á n e k P i e t a , 1985), o ktorých, žiaľ, nevieme, či boli vyhotovené z vlneného či plátenné ho tkaniva,' podľa ktorého by sa dal predpokladať aj čas, v ktorom ročnom období sa odohral pohrebný obrad. Ťažkosti v poznávaní, aký druh textílií používali lužickí obyvatelia Slovenska, komplikuje malá pravdepodobnosť zachovania zvyšku textílií, okrem príškvarkov na patine bronzových predmetov. Od mladšej doby bronzovej sa totiž vykonával v prevahe pohrebný obrad spaľovaním nebožtíkov na hranici horiacej siahoviny. Jej žiar likvidoval všetky organické časti tela aj s odevom a nedopálené ľudské kosti aj s kovovými šperkami či úžitkovými osobnými nástrojmi ukladali do hlinených urien pod mohylami alebo len voľne na pohrebiskách zvaných popolnicové polia. Najbližšie typologické analógie k nálezu ružicovej spony typu B z Krivoklátu poz náme na Slovensku len z Tvrdošína, časť Krásna HôrkaMedvedzie, ďalej na Morave v Salaši pri Uherskom Hradišti, v Dolanoch pri Olomouci a v Sliezsku v Kateíinkách pri Opave ( P a u l í k , 1959). Najzápadnejší výskyt tohto typu pochádza z Čiech pri Stfelči pri Jičíne (PI e in e r , 1978). Ide o náleziská osídlené v období trvania lužickosliezskej kultúry, pričom rozšírenie takýchto spôn z oblasti karpatskej na západ je pravde podobne dôsledkom obchodných kontaktov. Sú to najväčšie, a tým aj najťažšie spony praveku strednej Európy, ktoré boli jedným z najzložitejších výrobkov pravekého bronziarstva. Bronzové výrobky ruži cových spôn mali v prostredí lužickej kultúry svojrázne formy, ktoré sa nikde na území severozápadného Slovenska nikdy predtým ani potom už neobjavili ( F u r m á n e k , 1979). Uvedený unikátny nález ružicovej spony z Krivoklátu publikoval V. B u d a v á r y (1940) bez väčšieho dôrazu na nálezové okolnosti, najmä z hľadiska skutočnosti, že 194
Obr. 1. Ružicová spona z mladšej doby bronzovej z lokality Krivoklát. Foto: J. Krátky
išlo o jaskynný previs, aj keď nie najvýraznejší. Vo svojich rukopisných memoároch ( B u d i n s k ý , 1991) však krivoklátske nálezisko uvádza ako jaskynný previs, čím tento nález zapadá do problematiky speleoarcheológie. Táto okolnosť mala by preto inšpirovať aj členov SSS, aby sme na krasových územiach Slovenska začali syste matickejšie evidovať aj široké otvorené plytké jaskynky zvané previsy (abri), posky tujúce hoc len krátkodobé prístrešie človekovi zväčša na úpätí väčších skalných brál od praveku po 2. svetovú vojnu. Aj tu budú v budúcnosti aktuálne zisťovacie výsku my, ktoré môžu byť rovnako významnými chronologickostratigrafickými oporami poznávania slovenského praveku. Pritom nemožno vylúčiť ani obohatenie o osobitné zvláštnosti jeho materiálnej kultúry, ktorá by potom bola prezentovaná v expozícii Človek a jaskyne v SMOPaJ v Lipt. Mikuláši. Naše doterajšie sledovanie archeologickej problematiky aj v skalných previsoch nemá takú tradíciu, aká je známa zo západnej Európy, najmä v strednom Francúz sku, a to najmä preto, že naše previsy okrem odlišnej genézy nie sú takou výhodnou klimatickou ochranou ako v teplejších krasových územiach západnej Európy. U nás najstaršie osídlenie previsu pod Zbojníckou jaskyňou v Sokolej skale pri Silickej Jablonici je zo začiatku holocénu, z obdobia preboreálu, keď tu ešte dožíva epipaleolitické osídlenie reprezentované drobnejšou industriou vyrobenou z obsi diánu (B á r t a, 1987). Napokon ďalší výskum previsu v Čiernej dolinke pri Demä novej priniesol poznatky o krátkodobom osídlení príslušníkmi lužickosliezskej kul túry v koncovej fáze doby bronzovej, ako aj v stredoveku ( B á r t a , 1953). Z uvede 195
ných príkladov vyplýva, že aj pri výskume previsov treba patrične rešpektovať pravidlá speleoarcheologického výskumu a nepodliehať zlatokopeckým formám výkopov neorganizovaných "divých" jaskyniarov.
LITERATÚRA 1. BÁRTA, J.: Praveké osídlenie skalného previsu v Čiernej dolinke pri Demänovej. Krásy Slovenska 30,1953, príl.7, s. 2 3 . 2. BÁRTA, J.: Prínos nových poznatkov slovenskej archeológie ku stratigrafii pleistocénu a starého holocénu. In: Antropozoikum 18. Praha 1987, s. 203228. 3. BUDAVÁRY, V.: Nález starohallštatskej bronzovej spony v Krivokláte. Časopis MSS 31.1940, s. 56 5 7 . 4. BUDINSKÝKRIČKA, V.: Z o spomienok slovenského archeológa, rkp. 1991. 5. FURMÁNEK, V. PIETA, K.: Počiatky odievania na Slovensku. Bratislava 1985. 6. KUČA, P. MÁJSKY, J. KOPEČEK, F. JONGEPIEROVÁ, I.: Chránená krajinná oblasť Biele Karpaty. Bratislava 1992. 7. PAULIK, J.: Ružicové spony zo Slovenska. Slov. archeológia 7, č. 2. Bratislava 1959, s. 328 362. 8. PLEINER, R.: Pravéké dejiny Čech. Praha 1978.
Adresa autora: Dr. Juraj Bárta, CSc., Mostná G 3, 949 01 Nitra Došlo: 7. októbra 1993
196
Slovenský kras XXXII 1994
XII. SYMPÓZIUM "TEORETICKÁ A APLIKOVANÁ KARSOLÓGIA" BAILE FELIX (RUMUNSKO), 13. 17.5.1994 PAVEL BELLA
Organizovanie odborného sympózia "Teoretická a aplikovaná karsológia" v Rumun sku sa traduje od roku 1983. Jeho hlavným garantom je Speleologický inštitút "Emila Racovitza" v Bukurešti a jeho oddelenia v ClujNapoce. Predchádzajúce ročníky sa konali v Bukurešti, ClujNapoce, Baile Herculane a iných mestách. Posledné ročníky sa vyznačovali aj zahraničnou účasťou. Program XII. ročníka zahŕňal tri dni prednášok referátov a dva dni exkurzií. Štyridsať referátov odznelo v niekoľkých blokoch zameraných na hydrogeológiu, geomorfológiu, hydrológiu, mineralógiu, paleontológiu a negatívne antropogénne zásahy v krasovej krajine. Okrem referátov sa prezentovalo i desať posterov. Spolo čenskou udalosťou bolo pripomenutie dožitia 70 rokov prof. M. Bleahu, známeho rumunského odborníka zaoberajúceho sa výskumom krasu. Tri dni sa vo večerných hodinách premietali diapozitívy, diafónové pásma a videofilmy. Okrem retrospektné ho pohľadu na doterajšiu činnosť uvedeného jubilanta upútala prednáška prof. D. C. Forda o krase a jaskyniach Kanady. Exkurzie sa upriamili na kras a pseudokras pohoria Padurea Craiului a jaskyňu Vintului. Podujatia sa zúčastnilo 65 odborníkov a záujemcov o kras a speleológiu z Rumun ska, Slovinska, Juhoslávie, Francúzska, Slovenska, Kanady, Švajčiarska, Poľska a Moldavska. Z rumunských odborníkov boli prítomní M. Bleahu, C. Radulescu, G. Diaconu, C. Goran, I. Povara, I. Viehmann, A. Iurkiewicz a iní. Z dvanástich zahra ničných účastníkov medzi najznámejších patril D. C. Ford, J. Kunaver, W. Krawczyk a Z. Stevanovič. Zo Slovenska sa sympózia zúčastnil Ing. M. Lalkovič, CSc., a autor tohto príspev ku, pracovníci Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši. M. Lalkovič predniesol referát "Meračská dokumentácia turisticky sprístupnených jaskýň na Slovensku". P. Bella okrem referátu "Jaskyňa Štefanová č. 1 ponorná časť Demänovského jaskynného systému" (spoluautor P. Holúbek) pripravil aj poster "Automatizovaný informačný systém v jaskyniach (CAVIS) na Slovensku" (spoluautor D. Vrbjar). 197
Okrem prezentácie Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v zahra ničí, vrátane pripravovaných aktivít s medzinárodnou účasťou, sa získalo do knižnice múzea viacero titulov speleologickej literatúry (zborníky "Theoretical and Applied Karstology 1 6", "Miscellanea Speologica Romanica 1 a 2" a iné). Usporadúvanie uvedeného podujatia veľkou mierou prispieva k publicite výsledkov výskumu krasu v Rumunsku a odbornej diskusii o niektorých s tým súvisiacich problé moch. Jeho význam zvyšuje účasť odborníkov zo zahraničia, čím dochádza k širšej výme ne a konfrontácii poznatkov. Referáty a postery zo sympózia sa publikujú v už zmie nenom zborníku "Theoretical and Applied Karstology". Potrebné je častejšie organi zovanie podobných podujatí aj na Slovensku, od čoho závisí zvýšenie povedomia nášho výskumu krasu a jaskýň v zahraničí.
198
Slovenský kras XXXII 1994
JUBILEÁ A NEKROLÓGY PhDr. JURAJ BÁRTA SEDEMDESIATNIKOM
Pri plnom zdraví a tvorivom zanietení dožil sa v mesiaci apríli 1993 svojho skutoč ne významného životného jubilea PhDr. Juraj Bárta, CSc., jeden z nestorov sloven skej speleoarcheológie. Jubilant sa narodil 13. apríla 1923 v Ružomberku. Tu sa formoval jeho vzťah k prí rode, poznávaniu minulosti a odkrývaniu jej zažltnutých stránok. Po štúdiu na gymná ziu štvorročnú učiteľskú akadémiu v Turčianskych Tepliciach ukončil v roku 1942. Za krátky čas pôsobil ako výpomocný učiteľ na východnom Slovensku. Odbojová činnosť vo Vranovskom okrese, do ktorej sa zapojil, ho neskôr priviedla i do radov aktívnych účastníkov SNP, za čo v povojnovom období obdržal niekoľko vyzna menaní. Po oslobodení, keď ukončil základnú vojenskú službu, v rokoch 19471950 absolvoval štúdium na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zavŕšil ho obhajobou dizertačnej práce Praveké osídlenie slovenských jaskýň v roku 1952 a získal hodnosť doktora filozofie. Ešte predtým, t. j. po absolutóriu v roku 1951, začal pracovať vo vtedajšom Štátnom archeologickom ústave v Martine. Zotrval v ňom aj po jeho presídlení od roku 1953 do Nitry. S ním a s jaskyňami počas nasledujúcich rokov plodného života spájal celú svoju odbornú aktivitu. Dnes ju o. i. reprezentuje okolo 170 odborných prác publikovaných v archeologických a jaskyniarskych periodikách, populárnovedeckých časopisoch, na stránkach tlače a pod. Počiatky záujmu o jaskyne sa viažu na prostredie jeho rodiska. Súvisia s jaskyňou na Čebrati a Liskovskou jaskyňou. Určitú úlohu v nazeraní jubilanta na charakter týchto prírodných výtvorov zohral aj J. Sladký, jeden z jeho pedagógov na ružomberskom gymnáziu. V roku 1950 na základe odporúčania V. BudinskéhoKrič ku sa stal členom Slovenskej speleologickej spoločnosti. Slovenským jaskyniam a ich osídleniu zasvätil podstatnú časť svojej archeologickej činnosti. Šírku tohto záujmu dokumentuje do 400 preskúmaných jaskýň, previsov a iných lokalít. Hľadal v nich stopy človeka od obdobia paleolitu až po udalosti vojnových rokov 1939 1945. Preto ho právom môžeme považovať za zakladateľa modernej slovenskej speleoarcheo lógie. Ak sa pri jeho počiatkoch o jaskyne zaujímali také výrazné osobnosti ako J. Eisner, J. Skutil či V. BudinskýKrička, jubilant dal takejto činnosti systematický charakter. Predpoklady paleolitického osídlenia zisťoval v horizontálnych jaskyniach 199
všetkých pohorí Slovenska. Za vyše tri desaťročia svojej speleoarcheologickej činnosti navštívil takmer všetky sídliskovo vhodné jaskyne. Výsledky záslužnej práce jubilanta na úseku základného archeologického výskumu predstavujú zase objavy cca dvoch tretín z doteraz známych paleolitických nálezísk na Slovensku. Tieto systematické výskumy majú rozhodujúci význam pre klasifikáciu a datovanie paleolitických kultúr hlavne pokiaľ ide o územie západného Slovenska. Jeho zásluhou sa na Slovensko vrátil nález dlhé roky odcudzenej Moravianskej Venu še najstaršieho dokladu výtvarného prejavu u nás. Charakteru celoeurópskeho významu zodpovedá jubilantovo riešenie preblematiky stredopaleolitických industrií travertínovej lokality Bojnice III. Popri vedeckom prínose jubilanta nemožno zabúdať ani na ďalšie aktivity. Nechý bal pri žiadnom významnejšom podujatí slovenskej speleológie. Aktívne pôsobil v Speleologickej pobočke Slovenskej zemepisnej spoločnosti pri SAV od jej zalo ženia v roku 1960. Patril medzi dlhoročných členov Speleologického poradného 200
zboru Ministerstva kultúry SR. Pôsobil ako predseda v speleoarcheologickej komisii i ako člen jeho názvoslovnej komisie, zásluhou ktorej vyšiel v roku 1979 zatiaľ jediný Zoznam jaskýň a priepastí na Slovensku. V roku 1969 sa významnou mierou zaslúžil o obnovenie Slovenskej speleologickej spoločnosti. Stal sa autorom prvého návrhu Stanov, bol členom prípravného výboru a po ustanovení jedným z jej podpredsedov. S jeho menom sa môžeme stretnúť v kultúrnohistorickej komisii SSS v rokoch 1973 1975. Viac ako desať rokov viedol prehistorické oddelenie Archeologického ústavu SAV. Podieľal sa na prípravách odborných seminárov a konferencií, kde pravidelne prispieval odbornými poznatkami. Pokiaľ ide o speleoarcheológiu, ale aj kultúrnohistorickú problematiku našich jaskýň, veľmi úzko a systematicky spolupracoval aj s bývalým Múzeom slovenského krasu. Patril k jeho dlhoročným priaznivcom, a to i v časoch, keď sa jaskyniarstvo ako základná sféra jeho dlhoročnej odbornej pôsobnosti zásluhou ochrany prírody odsúvalo tak trochu do úzadia. V redakčnej rade zborníka Slovenský kras pôsobil nielen ako erudovaný autor, ale má nemalé zásluhy i na jeho postupnej profilácii. Stretávali sme sa s ním i ako členom vedeckej rady a najmä pri všetkých prácach, ktoré súviseli s prezentáciou osídlenia slovenských jaskýň v doterajších expozíciách múzea. Je preto prirodzené, že takéto kontakty pretrvali aj do dnešných čias. Menom dnešného Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva opäť navštevuje mnohé depozitáre, aby z obsahovej a odbornej stránky prispel k zdarnej realizácii jeho ďal šej expozície Kras a jaskyne Slovenska. Ocenenia ako medaila Baníckeho múzea v Rožňave z roku 1973, medaila Správy slovenských jaskýň z roku 1979 a strieborná medaila SSS z roku 1985 sú dôkazom, že aj v časoch poznačených rôznymi peripetiami boli to práve jaskyniari, ktorí si doká zali oceniť výsledky jeho dovtedajšej činnosti. Treba si želať, aby ho ani v rokoch, ktoré ešte prídu, neopúšťalo zaujatie pre vec a mohol realizovať mnohé zo svojich ešte stále aktuálnych plánov.
Marcel Lalkovič
PERSONÁLNA SPELEOLOGICKÁ BIBLIOGRAFIA 1. BÁRTA, J.: Objavujeme bohatstvo. Výsledok archeologického výskumu vjaskyni Dzeravá skala. In: Borba, Bratislava, 26.5.1950, č.17, s.3 2. BÁRTA, J.: Prvý jaskyniarsky týždeň. In: Krásy Slovenska 27,1950, č.5 8, s.101 106. 3. BÁRTA, J.: Bojnice okno do slovenského praveku. In: Slovensko, 16, Martin 1951, č.10, s.91 93. 4. BÁRTA, J.: Bojnice, sídlo pračloveka v novom svetle. Najstaršie obydlie človeka pred 100 000 rokmi. Život, 1951. 5. BÁRTA, J.: Malé Karpaty v praveku. Kras a jaskyne Malých Karpát, In: Sprievodca, Bratislava, Slovakotour 1952, s.4759. 6. L O Ž E K V., BÁRTA, J.: K otázke stáŕí holocenních travertínových poloh v našich jeskyních. In: Československý kras 5, 1952, s.137 139. 7. BÁRTA, J.: Domica jaskyňa pračloveka vo fotografii J. Macáka s textom A. Lutonského, s kres bami V. Kubaštu. Liptovský Mikuláš, 1950. In: Pamiatky a múzeá 2,1953, č.2, s.125 126.
201
8. BÁRTA, J.: Jaskyňa v Stračej ceste pri Nitre. In: Krásy Slovenska 30,1953, č.4, s.92 93. 9. BÁRTA, J.: Praveké osídlenie skalného previsu v Čiernej dolinke pri Demänovej. In: Krásy Slovenska 30,1953, č.4. Príloha č.7, s.2 3. , „ A i n _ , 10. BÁRTA, J.: Prvý nález psa domáceho z praveku na území Slovenska. In: Krasy Slovenska 30,1953, č.7 č.4 s.4. 11. BÁRTA J: Príspevok k názvosloviu slovenských jaskýň. In: Krásy Slovenska 30,1953, č.8, s.187 190 12 BÁRTA, J.: Jaskyňa Mažarná pri Blatnici v Turci. In: Krásy Slovenska 31,1954, č.ll, s.330 334. 13! BÁRTA J. Lukács, B.: Jeskynč v Aggteleku. Budapest 1952, In: Krásy Slovenska 31,1954, č.2, s. 14 16
14. BÁRTA, J.: Kowalski, K.: Jaskinie Polski I. Warszawa 1951, In: Slovenská archeológia 3, 1955,
S 32
15. BÁRTA, J.: Kowalski, K : Jaskinie Polski II. Warszawa 1953, In: Slovenská archeológia 3, 1955,
s.322323. , , , , , . „ i n c c 16. BÁRTA, J.: Kowalski, K.: Jaskynie Polski III. Warszawa 1955, In: Slovenska archeologia 3, 1955, s 323 324. 17. BÁRTA, J.: Chvalovská jaskyňa pilinské jaskynné pohrebisko v Juhoslovenskom krase. In: Slovenská archeológia 3,1955, s.110 121. 18. BÁRTA, J.: Jaskyne Netopierska a Kaplnka v Nízkych Tatrách a ich rímske osídlenie s antro pologickými nálezmi. In: Slovenská archeológia 3,1955, č.2, s.286 301. 19. BÁRTA, J.: Jaskyne očami bádateľov. In: Príroda a spoločnosť 4,1955, č.10, s.466 471. 20. BÁRTA, J.: K otázke pravekého osídlenia Liskovskej jaskyne v Chočskom pohorí. In: Geografický časopis 7,1955,č.3 4, s.185 194. 21. BÁRTA, J.: Poľskí jaskyniari na Slovensku. In: Krásy Slovenska 32, 1955, c.6, s.236 237. 22. BÁRTA, J.: Praveké osídlenie Juhoslovenského krasu. In: Krásy Slovenska č.10, s.382 390. 23. BÁRTA,' J.: Slovenské jaskyne z hľadiska dávneho osídlenia. In: Naša veda 2,1955, č.78, s.351 356. 24. BÁRTA, J.: Praveké pohrebište a stredoveká peňazokazecká dielna vo Chvalovskej jaskyni. In: Archeologické rozhľady 8,1956, č.3, s.361365. 25. BARTA, J.: Neolitické osídlenie jaskýň pri Poráči na Slovensku. In: Archeologické rozhlady 8,1956, č.5,s.633 639. m n 26 BÁRTA J.: Zvislá jaskyňa na Žibrici v Tríbečskom pohorí. In: Krásy Slovenska 34,1957, c.l, s. 10 1 3 . 27. BÁRTA, J., STÁRKA, V., BLAHA, L.: Juhoslovenský kras. Martin 1956. In: Krásy Slovenska 34, 1957, č.7, s. 279280. 28. BÁRTA, J.: Grotolaz. In: Slovenský kras 1,1958, s. 121 122. 29. BÁRTA, J.: Jaskyňa Ľudmila v Juhoslovenskom krase pred svojim zánikom. In: Krásy Slovenska 35,1958, č.4, s.156157. 30. BÁRTA, J.: Jaskyňa Mažarná v krasovom území Veľkej Fatry. In: Slovenska archeologia 6, 1958, č.2 31. s.245 256. J.: MajdaHraškova jaskyňa a jej kultová funkcia v dobe hallštatskej. In: Slovenská BÁRTA, archeológia 6,1958, s. 347 360. „ , . , , , . . „ ... 32. BÁRTA, J.: Ľudožrúti na Slovensku. Obetný kult s prejavmi ludozrutstva v MajdaHraskovej jaskyni. In: Príroda a spoločnosť 8,1958, Č.12,s.650652. 33. BÁRTA, J.: Neolitické a eneolitické osídlenie Puklinovej jaskyne na Dreveniku pri Zehre. In: Archeologické rozhľady 10,1958, č.4, s.465 471. 34. BÁRTA, J.: Praveké osídlenie jaskyne Čertova džura v Slovenskom raji. In: Archeologické rozhl a dy 10,1958, č.4, s.471 476. _ . .. 35. BÁRTA, J.: Pračlovek v jaskyni Čertova pec. Najstaršie praveke osídlenie v Nitrianskom raji. In: Hlas Nitrianskeho kraja 10,1958, č.45, s.7. 36 BÁRTA, J.: Travertínová jaskyňa Strecha na Dreveníku. In: Slovensky Kras 2, 1959, s. n 8U. 37. BÁRTA, J.: Výskum jaskyne Čertovej pece pri Radošinej. In: Študijné malé zvesti Archeo logického ústavu SAV, č.3,1959, s.163,164. 38. BÁRTA, J.: Záchranný výskum v záplavou postihnutej jaskyni Domici. In: Zvesti Archeologického ústavu SAV, 2, č.3,1959, Jánoškov zborník s.29 33. 39. BÁRTA, J.: Prošek František (Nekrológ). In: Slovenská archeológia 7,1959, č.l, s. 186 189. 40. B Á R T A J Mladoslovanská náušnica z Antonovej jaskyne pri Ružíne. In: Sborník československé společnosti archeologické pri ČSAV. K pocté 75. narozenin akademika Jana Eisnera. Brno 1961, s.9 1 1 . 41. BÁRTA, J.: Tu žil najstarší obyvateľ Slovenska. In: Život 44, 2.11.1961, s. 16.
202
42. BÁRTA, J.: Jaskyňa Čertova pec a jej archeologické nálezy. In: Krásy Slovenska, 38, 1961, č.ll, s.428 4 3 1 . 43. BÁRTA, J.: Desať rokov speleoarcheologickej činnosti Archeologického ústavu SAV. In: Sloven ský kras r.4,1961 1962,1963, s.87 97. 44. BÁRTA, J.: Zur Problematík der Hôhlensiedlungen in der slowakischen Karpaten. In: Acta Archaeologica Carpathica, 2, Krakow, 1961, č.12, s.539. 45. BÁRTA, J.: Ďalší nález kultovej masky pri Silici. In: Svet vedy, 9,1962, č.4, s.246. 46. BÁRTA, J.: Paläolitische Hôhlenbesiedlung im Karpatischen Teil der Tschechoslowakei. In: Archeologický vestnik (Ljublana), 1314,1962/63, s.1935. 47. BÁRTA, J.: K prejavom antropomorfizmu bukovohorskej kultúry na Slovensku. In: Sborník Československé společnosti archeologické pri ČSAV 3. K problémum prehistórie na Morave a v sou sedních oblastech, Brno 1963, s.117121. 48. BÁRTA, J.: Hmotné pamiatky pračloveka. Vzácny nález v Bojniciach. In: Pravda, 20.6.1964, s.4. 49. BÁRTA, J.: Nový nález hmotných pamiatok pračloveka v Bojniciach. In: Krásy Slovenska 41, 1964, č.8, s.317. 50. BÁRTA, J.: Pred 50 000 rokmi. Pračlovek poľoval v Bojniciach. Výsledky revízneho výskumu Prepoštskej jaskynky. In: Pravda, 10.11.1965. 51. BÁRTA, J.: Príspevok k pravekému osídleniu jaskýň Domickej sústavy. In: Slovenský kras 5,1965, s.58 73. 52. BÁRTA, J.: Slovensko v staršej a strednej dobe kamennej. Bratislava 1965. 53. BÁRTA, J.: Bojnice vo svetle paleolitického osídlenia. In: Horná Nitra. Vlastivedný zborník II. Banská Bystrica 1966, s.9 1 8 . 54. BÁRTA, J.: Prepoštská jaskynka v Bojniciach ako sídlo pračloveka. In: Krásy Slovenska 43, 1966, č.6. s. 212 2 1 6 . 55. BÁRTA, J.: Sídlo neandertálskeho pračloveka pod Bojnickým zámkom. In: Svet vedy, 13d, 1966, č.5, s.283 290. 56. BÁRTA, J.: Pravek. Archeologické náleziská Bojníc. In: J.Kováč a kol.: Bojnice. Banská Bystrica 1967, s . 7 2 5 . 57. BÁRTA, J.: Stratigraphische Ubersicht der paläolithischen Funde in der Westslowakei. In: Quärter, 18.1967, s.5780. 58. BÁRTA, J.: Valoch, K. a kol.: Jeskyné Šípka a Čertova díra u Štamberku. Brno 1965. In: Slovenská archeológia 16,1968, s.473 475. 59. BARTA, J . : Ferko, V.: Na dne sveta. Bratislava 1964. In: Slovenský kras 6, 1968, s.146 147. 60. BÁRTA, J.: Trimmel, H.: Späläologische Fachwôrterbuch. Fachvôrterbuch der Karst und Hôhlenkunde. Wien 1965, In: Slovenská archeológia 17,1969, č.l, s.262. 61. BÁRTA, J.: Slovenskí jaskyniari za unif. prof. Jozefom Skutilom. In: Slovenský kras 6, (1965 1966), 1968, s. 144145. 62. BÁRTA, J.: Dobrovoľní jaskyniari na Slovensku znova v Speleologickej spoločnosti. In: Krásy Slovenska 46,1969, č.7, s.268 269. 63. BÁRTA, J.: Die Grundaspekte der urgeschichtlichen Hôhlenbesiedlung in der Slowakei. In: 5. Internationalen Konkres fúr Späläologie Stuttgart 1969 Abhandlungen Sektion Speläogenese Hôhlenbe siedelung. Bd. 3, Múnchen 1969, s.l 1 0 . 64. BÁRTA, J.: Jaskyniari, spojte sa! In: Pravda na weekend, 2, 2.4.1969, č.14. 65. BÁRTA, J.: Osídlenie slovenských jaskýň v staršej dobe kamennej. In: Nové obzory 11, Prešov 1969, s.201224. 66. BÁRTA, J.: Slovenské jaskyne v Slovenskom národnom povstaní a v druhej svetovej vojne. In: Krásy Slovenska 46, 1969, č.8, s.282 287. 67. BÁRTA, J.: Kámen, S.: Za svetlom karbidky. Bratislava 1969. In: Slovenský kras 8,1970, s.151. 68. BÁRTA, J.: Jaskyňa na Mníchu pri Liskovej vo svetle archeologického výskumu. In: Smer, 1970, č.269. 69. BÁRTA, J.: Nešťastie a smrť v jaskyniach. In: Krásy Slovenska 47,1970, č.5, s.230 233. 70. BÁRTA, J.: Slovenskí dobrovoľní jaskyniari opäť zjednotení v SSS. In: Slovenský kras VIII., 1970, s.124130. 71. BÁRTA, J.: Profesor Leonard Blaha 55ročný. In: Slovenský kras 8,1970, s.147 148. 72. BÁRTA, J.: Ján Brodňanský60 ročný. In: Spravodaj SSS, 1970, č.34, s.55. 73. BÁRTA, J.: Slovenskí speleológovia na 5. medzinárodnom speleologickom kongrese v Stuttgarte. In: Krásy Slovenska 47,1970, č.l, s.44 45.
203
74. BÁRTA, J.: Zjednocovacie úsilie dobrovoľných jaskyniarov SSS. In: Krásy Slovenska 47, 1970, č.8, s.381. 75. BÁRTA, J. TARNÓCZY, L: Lokalizujte archeologické a paleontologické nálezy z jaskýň. In: Spravodaj SSS, 1971, č.3, s.2830. 76. BÁRTA, J.: Archeologické výskumy v jaskyni na Mníchu. In: Krásy Slovenska 48, 1971, č.7, s.331. 77. BÁRTA, J.: Staršia a stredná doba kamenná. In: Slovensko. Dejiny. Obzor Bratislava 1971, s. 11 — 29. 78. BÁRTA, J.: Jaskyňa Čertova pec pri Radošíne. In: Slovenský kras 10,1972, s.73 85. 79. BÁRTA, J.: Sedemdesiatka Jána Májku. In: Slovenský kras 10, 1972, s. 169 172. 80. BÁRTA, J.: Šesťdesiatiny Jána Brodňanského. In: Slovenský kras 10,1972, s.172 173. 81. BÁRTA, J.: Pravek Bojníc od staršej doby kamennej po dobu slovanskú. Bratislava 1972. 82. BÁRTA, J.: Zásady ochrany archeologických a kultúrno historických pamiatok v jaskyniarstve. In: Spravodaj SSS, (3), 1972, č.2, s.1823. 83. BÁRTA J" Zbierajme trojrozmerné hmotné pamiatky z jaskýň. In: Spravodaj SSS, 1972, č.l, s.24 26. 84. BÁRTA, J.: Pocta slovenským jaskyniarom. In: Krásy Slovenska 50,1973, s.574. 85. BÁRTA, J.: Poznávajme kultúrnu históriu jaskýň na Slovensku. In: Krásy Slovenska 50, 1973, č.8, s.342 347. 86. BÁRTA, J.: Druhé desaťročie intenzívnej speleoarcheologickej činnosti Archeologického ústavu SAV v Nitre (19621971). In: Slovenský kras 11, 1973, s.8598. 87. BÁRTA, J.: Kultúrnohistorická komisia predsedníctva Slovenskej speleologickej spoločnosti a jej pracovná koncepcia. In: Spravodaj SSS, 1974, č.3, s.2226. 88. BÁRTA, J.: Sídliská pračloveka na slovenských travertínoch. In: Nové obzory 16, Prešov 1974, s. 133 175. 89. BÁRTA J Storočné jubileum archeologických výskumov v jaskyniach na Slovensku. In: Krásy Sloven ska 51,1974, č.12, s.560 565. 90. BÁRTA, J.: Študijná cesta v NSR z hľadiska paleolitického osídlenia jaskýň. In: Slovenský kras 12, 1974, s.256 273. 91. BÁRTA, J.: Výstavy jaskyniarov k 30. výročiu SNP. In: Krásy Slovenska 51,1974, č.12, s.568. 92. BÁRTA, J , Klima, B.: Archeologický výskum plošiny pred jeskyní Pekárnou. Brno 1974, In: Sloven ská archeológia 23, č.2,1975, s.457 459. 93. BÁRTA, J.: Speleoarcheologický výskum Kostrovej jaskyne pri Zádielskych Dvorníkoch. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v r. 1974. Nitra 1975, s.17 1 9 . 94. BARTA, J.: Sto rokov archeologického výskumu v jaskyniach na Slovensku. In: Slovenský kras 13.1975, s.336. 95. BÁRTA, J.: Za tajomstvami jaskýň. In: Hlas ľudu, 16.1.1975. 96. BÁRTA, J.: Archeologická podobnosť juhoslovanskej jaskyne Bezdanjača a našej Domice. In: Krásy Slovenska 53,1976, č.9, s.424. 97. BÁRTA, J.: Domica ozdoba Slovenského krasu. In: Príroda a spoločnosť 25,1976, č.22, s.4246. 98. BÁRTA, J.: Hľadáme jaskyňu "Oko". In: Život Turca,18.5.1976, č.19. 99. BÁRTA, J.: Polstoročné jubileum perly slovenského praveku jaskyne Domica. In: Krásy Slovenska 53.1976, č.9, s. 390 394. 100. BÁRTA, J.: Jaskyňa pod Nitrianskym hradom sídlo pravekého človeka. In: Nitriansky hlas, č.23, roč. 17,8.jún 1976. 101. BÁRTA, J.: Speleoarcheologický výskum Kostrovej jaskyne pri Zádielskych Dvorníkoch. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku v r. 1974,1976, s.17 1 9 . 102. BÁRTA, J.: Die Slovakischen Travertíne und ihre mittelpaläolithische Industrie. In: Actes dn 6 e Congres International de Spéléologie Olomouc 1973, Praha 1977, s.17 26. 103. BÁRTA, J.: Ktorá z nich je najkrajšia? a prečo? (Odpovede na anketné otázky redakcie časo pisu). In: Krásy Slovenska 54,1977, č.3, s.112 113. 104. BÁRTA, J.: Zádielska dolina od praveku po oslobodenie. In: Krásy Slovenska 54, 1977, č.9, s.388 393. 105. BÁRTA, J. GULIČKA, J . JAKÁL, J.: Päťdesiat rokov jaskyne Domica. In: Slovenský kras 15.1977, s.135 139. 106. BÁRTA, J.: Staršia a stredná doba kamenná. In: Slovensko. Dejiny. Bratislava, 1978, s.929. 107. BÁRTA, J.: Sto rokov od prvého speleoarcheologického výskumu Jasovskej jaskyne. In: Krásy Slovenska 55,1978, č.12, s.538 540.
204
108. BÁRTA, J.: Stopy paleolitických ľudí v európskych jaskyniach. In: Príroda a spoločnosť 27, 1978, č.16, s.5559. 109. BÁRTA, J.: Zabudnutá jaskyňa Oko pri Vrútkach. In: Slovenský kras 16,1978, s.121 122. 110. BÁRTA, J.: Jaskyne ako pramene spoločenskohistorických a antropologických poznatkov v paleo lite. In: Slovenský kras 17,1979, s.23 40. 111. BÁRTA, J.: Slovenské národné povstanie a naše jaskyne. In: Príroda a spoločnosť 28, č.18,1979, s.5255. . 112. BÁRTA, J.: Sto rokov od sporu o uznanie prvého paleolitického sídliska v jaskyniach pri Ružine. In: Krásy Slovenska 56,1979, č.12, s.554 556. 113. BÁRTA, J.: Importans Sites paléolithiques de la Slovaquie centrále et occidentale. Archeologický ústav SAV Nitra, 1980. 114. BÁRTA, J.: Výstava "SNP a naše jaskyne" In: Spravodaj SSS 11,1980, č.l, s.35 36. 115. BÁRTA, J.: Významné paleolitické lokality na strednom a západnom Slovensku. Archeologický ústav, Nitra 1980. 116. BÁRTA, J.: Dôkazy pobytu mezolitických lovcov v Medvedej jaskyni pri Ružíne. In: Archeo logické výskumy a nálezy na Slovensku v r.1980, Nitra, 1981, s.27 28. 117. BÁRTA, J.: Najstaršie osídlenia slovenských jaskýň. In: Krásy Slovenska 58, č.ll, 1981, s.3839. 118. BÁRTA, J.: Ing. Svätopluk Kámen šesťdesiatročný. In: Spravodaj SSS 12, 1981, č.l, s.3335. 119. BÁRTA, J.: Lov medveďov v jaskyniach I. In: Poľovníctvo a rybárstvo, r.33, č.2, 1981, s.12 1 3 . 120. BÁRTA, J.: Lov medveďov v jaskyniach II. In: Poľovníctvo a rybárstvo, r.33, č.3,1981, s.12 13. 121. BÁRTA, J.: Lovci strednej doby kamennej v jaskyni pri Ružíne. In: Východoslovenské noviny, Príloha 2, č.13, roč. 30,16. januára 1981. 122. BÁRTA, J.: Za profesorom Leonardom Blahom. In: Slovenský kras 20,1982, s.213 214. 123. BÁRTA, J.: Antropológia, archeológia a výveiy plynov v travertínoch Slovenska. In: Balneo logický spravodaj 19, Piešťany, 1982, s.171 184. 124. BÁRTA, J.: Slovenské travertíny, vývery plynov a archeológia. In: I. Zmoray, V. Podhradský a ko lektív: Zaujímavosti slovenskej prírody. Martin 1982, s.51 5 9 . 125. BÁRTA, J.: Domica perla slovenského praveku. In: I. Zmoray, V. Podhradský a kolektív: Zaují mavosti slovenskej prírody, Martin 1982, s.71 78. 126. BÁRTA, J.: Jasovské jaskyne netradične. In: I. Zmoray, V. Podhradský a kolektív: Zaujímavosti slovenskej prírody. Martin 1982, s.334 343. 127. BÁRTA, J.: Nové paleolitické sídlisko v Malých Karpatoch jaskyňa Pec pri Plaveckom Podhradí. In: 128. Krásy Slovenska s.4 7. BÁRTA, J.: 59, č.10,1982, VIII. Spelearcheológia. In: Jakál, J. a kolektív: Praktická speleológia, Martin 1982, s.191 221. 129. BÁRTA, J.: Dzvoník, E.: Slepá jaskyňa. Bratislava 1977. In: Slovenský kras. 20,1982, s.221 223. 130. BÁRTA, J.: Dokumentácia krasu v oblasti spoločenských vied s dôrazom na existenciu človeka v jaskyni. In: Spravodaj SSS, 1983, č.2, s.39 42. 131. BÁRTA, J.: Jaskyňa Dúpna diera pri Slatinke nad Bebravou a jej praveké osídlenie i pohrebisko. In: Krásy Slovenska 60, č.8,1983, s.34 37. 132. BÁRTA, J.: Nový dôkaz najstaršieho osídlenia Plaveckého krasu v Malých Karpatoch. In: Večerník, Bratislava, r. 29, č.10,14.januára 1983. 133. BÁRTA, J.: Pohrebisko a praveké sídlisko v jaskyni Dúpna diera pri Slatinke nad Bebravou. In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV 20, Nitra 1983, s.15 37. 134. BÁRTA, J.: Spiš v starej dobe kamennej. In: Podtatranské noviny. 8.4.1983. Ozveny histórie. Vlastivedná príloha novín, 9,1983, č. 2, s.2 3. 135. BÁRTA, J., Podtatranských Remišová, M., Praveké a ranofeudálne osídlenie mesta a jeho okolia do 9. storočia. In: Imrich Péli a kolektív: Prievidza. Martin 1983, s.18 30. 136. BÁRTA, J.: Človek v jaskyniach Slovenského raja. In: Spravodaj SSS, r.15, č.l, 1984, s.46 49.^ 137. BÁRTA, J.: K otázke paleolitického umenia v slovenských jaskyniach. In: Spravodaj SSS, roč, 15, č.4,1984, s. 4 2 4 7 . 138. BÁRTA, J.: Tretie desaťročie speleoarcheologickej činnosti Archeologického ústavu SAV v Nitre (1972 1982). In: Slovenský kras 22,1984, s.245 265. 139. BÁRTA, J.: Významné životné jubileum univ. prof. PhDr. Vojtecha Budinského Kríčku, DrSc. In: Slovenský kras 22,1984, s.307310. 140. BÁRTA, J.: Jaskyňa Vlčia diera vo Vlčom dole pri Omastinej a jej praveké osídlenie. In: Slovenský kras 23,1985, s.131 1 4 4 .
205
141. BÁRTA, J.: Ján Majko 85 ročný. In: Slovenský kras 23,1985, s.363 364 142. BÁRTA, J.: Zomrel Ján Majko (1900 1985). In: Slovenský kras 24,1986, s.263 264. 143. BÁRTA, J.: K problematike sídliskových objektov v paleolite západného Slovenska. In: J. Jeli nek: Strecha nad hlavou, Ústav Antropos, Brno 1986, s.1729. 144. BÁRTA, J.: On Problems of the middle Paleolithic in Slovakia. In: Slovenská archeológia 34, No 2,1986, p. 279 292. 145. BÁRTA, J.: Prameň k dejinám slovenských jaskýň. In: Príroda a spoločnosť 35, č.8,1986, s.58 59. 146. BÁRTA, J.: Prehľad histórie archeológie a paleontológie v jaskyniach na Slovensku do r.1945. In: Spravodaj SSS 17, č.l 2,1986, s.56 62. 147. BÁRTA, J.: The Review of History of Archeology and Paleontology in Caves of Slovakia until 1945. In: Bulletin of the Slovák Speleological Society 17, N 1 2,1986, p.53 58. 148. BÁRTA, J.: Prikryl, Ľ., Viliam: Dejiny speleológie na Slovensku. Bratislava 1985. In: Slovenský kras 25,1987, s.235 240. 149. BÁRTA, J. a kolektív: Moravský kras skripta. Moravský kras. Blansko 1984. In: Slovenský kras 25, 1987, s. 235238. 150. BÁRTA, J.: Objavy v Hradnej jaskyni. In: Život a kultúra mesta Nitra, 11, č.9,1987, s.13 3 7 . 151. BÁRTA, J. Mácelová,M. Pieta, K.: Ďalší prieskum Netopierskej jaskyne v Sásovskom krase. In: Archeologické výskumy a nálezy na Slovensku r.1986, Nitra 1987, s.29 30. 152. BÁRTA, J.: Prínos nových poznatkov slovenskej archeológie ku stratigrafii pleistocénu a starému holocénu. In: Antropozoikum 18, Praha 1987, s.203 228. 153. BÁRTA, J., Pieta, K.: Netopierska jaskyňa v Sásovskom krase vo svetle nových sídliskových poznatkov. In: Slovenský kras 26,1988, s.33 46. 154. BÁRTA, J., Vlček, E.: Polotovar kultovej masky z ľudskej lebky z Babskej diery pri Silici. In: Sloven ský kras 28,1988, s.117132. 155. BÁRTA, J.: Hunting of Brown Bears in the Mesolithic: Evidence from the Medvedia Ceve near Ružín in Slovakia. In: The Mesolithic in Európe. Papers Presented at the Third International Symposium Edinburgh 1985, Edinburg 1989, p.456 460. 156. BÁRTA, J.: Dr. Samuel Roth (18511889), zakladateľ speleoarcheológie na Slovensku zomrel pred 100 rokmi. In: Slovenský kras 27,1989, s.199 201. 157. BÁRTA, J.: Človek doby kamennej v Slovenskom krase. Príroda a spoločnosť 28, č.ll, 1989, s.4247. 158. BÁRTA, J.: Osvetovovýchovná prezentácia paleolitických lokalít. In: PamiatkyPríroda 20, č. 2, Bratislava 1989, s.25 27. 159. BÁRTA, J.: Pračlovek známy i neznámy. In: Slovensko 13, č.6, Martin 1989, s.3637. 160. BÁRTA, J.: Jaskyniari k 46. výročiu SNP. In: Slovenský kras 28,1990, s.173 1 7 7 . 161. BÁRTA, J.: Prezentácia paleolitických lokalít vo svetle speleoarcheológie a kvartérnej geológie. In: Študijné zvesti Archeologického ústavu SAV 26, Nitra 1990, s. 411 415. 162. BÁRTA, J.: Mittepaläolithische Funde im Gebiet der Slowakei. In: EAZ. Ethnogr. Archäol. Zeitschrift 31,1990, s.122134. 163. BÁRTA, J.: Mezolitickí lovci v Medvedej jaskyni pri Ružíne. In: Slovenská archeológia 38, č.l, 1990, s . 5 30. 164. BÁRTA, J.: Zakarpatská jaskyňa Moločnyj Kameň vo svetle paleolitického osídlenia. In: Jasky niar, Liptovský Mikuláš, 1991, s.23 24. 165. BÁRTA, J.: Útočisková funkcia jaskýň Strážovských a Súľovských vrchov na konci druhej sveto vej vojny. In: Slovenský kras 30,1992, s.131 151. 166. BÁRTA, J.: Rudolf Tésnohlídek a jaskyňa Slobody. In: Slovenský kras 31,1993, s.113 1 1 5 . 167. BÁRTA, J.: Za unif. prof. dr. Vojtechom BudinskýmKričkom, DrSc. In: Spravodaj SSS, 1993, s. 4 3 4 5 168. BÁRTA, J.: Vojtech BudinskýKrička, in memoriam. In: Slovenský kras 32, 1994, s. 211.
206
Slovenský kras XXXII 1994
MARCEL LALKOVIČ PÄŤDESIATNIKOM
V roku 1994 uplynie dvadsaťpäť rokov od chvíle, keď medzi pracovníkov Múzea slovenského krasu v Liptovskom Mikuláši zavítal mladý ambiciózny vysokoškolák. Prvé kontakty s pracoviskom a jaskyniarstvom predurčili jeho ďalšiu profesionálnu orientáciu. Ing. Marcel Lalkovič, CSc., sa narodil 27. 1. 1944 v Banskej Štiavnici. Stre doškolské vzdelanie získal na Strednej priemyselnej škole stavebnej a zememeračskej v Košiciach. V rokoch 1962 1967 absolvoval Banícku fakultu dnešnej Technickej univerzity v Košiciach so zameraním na banské meračstvo. Po prezenčnej službe v ro koch 19681970 krátko pracoval vo Východoslovenských tehelniach v Košiciach a Stredisku geodézie v Liptovskom Mikuláši. Dňom 1. apríla 1970 na základe kon kurzu nastúpil do Múzea slovenského krasu vtedajšej organizačnej zložky Správy slovenských jaskýň ako geodet, neskôr i hlavný merač, kde súčasne od roku 1973 vykonával aj funkciu vedúceho dokumentačného oddelenia. V rokoch 1974 1977 absolvoval postgraduálne štúdium na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Tu niekde pramení jeho záujem o bližšie poznanie a definovanie charakteru dokumentačnej práce v podmienkach krasového múzea, ktorý vyústil do spracovania Jednotného systému dokumentácie MSK, aby sa násled ne zakotvil v jeho praxi od roku 1976. Štúdium externej vedeckej ašpirantúry ukončil na Baníckej fakulte VŠT v Košiciach v roku 1990, kde dizertačnou prácou zúročil svoje dlhoročné poznatky vo vzťahu k meraniu a zobrazovaniu jaskynných priestorov. V roku 1988 sa stáva riaditeľom múzea a túto funkciu vykonáva doteraz. * Jubilant sa najskôr venoval meračskej činnosti v jaskyniach. Stál pri zrode formu lovania jej základov a následnom zakotvení v Bezpečnostnom predpise SBÚ pre jaskyne č. 3000/1975. S kolektívom spolupracovníkov zabezpečoval vyhotovenie meračskej dokumentácie väčšiny sprístupnených jaskýň, resp. ich častí a niekto rých ďalších, s ktorými sa uvažovalo na sprístupnenie (Čachtická, Stanišovská, Demä novská jaskyňa Mieru, Krásnohorská), na úrovni základných máp. Táto činnosť sa prelínala s celou problematikou dokumentačnej práce v múzeu i jaskyniach. Rezulto vali z toho také úlohy, akými boli výskum priestorových zmien ľadových útvarov v Demänovskej a Dobšinskej ľadovej jaskyni, rôzna meračská činnosť v jaskynnom prostredí, ale i problematika stabilitných pomerov sprístupnených jaskýň a ďalšie. 207
Jeho záujem neskôr prerástol do hlbšieho poznania histórie a mapovania jaskýň či jaskyniarstva na území Slovenska. Štúdium a neustály kontakt s historickými pramen nými materiálmi u nás doma i v zahraničí postupne rozširoval obzor jeho poznania. Výslednicou sú historické štúdie orientované na počiatky jaskyniarstva, jaskynného merania a mapovania, inštitúcií a osobností zaoberajúcich sa jaskyniarstvom. Vzniklo tak niekoľko desiatok štúdií a odborných príspevkov. Jubilantova publikačná činnosť je rozsiahla. Odráža jeho záujem o jaskyniarstvo v múzejnodokumentačnej sfére z pohľadu meračskej dokumentácie jaskýň, v histo rickej, výchovnej a prezentačnej rovine. Zaujímavá je poézia orientovaná na jasky niarstvo. Ako pracovník múzea je autorom či spoluautorom scenárov expozícií a vý stav inštalovaných na viacerých miestach Slovenska i v zahraničí. Svoje poznatky prezentoval i na rôznych odborných podujatiach, či už išlo o okruhy problematík vo vzťahu k jaskyniarstvu, ochrane prírody alebo múzejníctvu. Za významné treba pova žovať i jeho pedagogické pôsobenie na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne, kde sa v rokoch 1991 1993 venoval najmä problematike múzejníctva a ochrany prírody. Aktívne sa zúčastňoval práce v Slovenskej speleologickej spoločnosti, ktorej členom je od roku 1972. Krátko po obnovení jej činnosti vykonával v rokoch 1973 1976 funkciu tajomníka. Následne až do roku 1991 pracoval v predsedníctve, kde pôsobil ako predseda komisie pre speleologickú dokumentáciu a pokladník. Na 208
prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov zorganizoval so spolupracovníkmi dve konferencie venované dokumentácii krasu a jaskýň. Angažoval sa pri organizovaní výstavy Speleofotografia, napĺňaní programu speleolo gickej školy a niekoľkých ročníkov jaskyniarskych týždňov. Podieľal sa na realizácii pokongresového programu 6. medzinárodného speleologického kongresu r. 1973, bol členom dvoch komisií Medzinárodnej speleologickej únie pre bibliografiu, topogra fiu a kartografiu. Marcel Lalkovič bol a je členom viacerých redakčných rád jaskyniarskych, ochra nárskych a múzejných periodík. Sú to predovšetkým ročenky Slovenský kras, Ochra na prírody, ale aj Sinter, Múzeum a ďalšie. Jeho doterajšiu činnosť ocenili jasky niarske i ochranárske organizácie. Významnými sú najmä plaketa Správy slovenských jaskýň z roku 1980 a strieborná medaila Slovenskej speleologickej spoločnosti z roku 1988. Prvé vážne hodnotenie jubilantovej činnosti vyznieva priaznivo. Vždy sa usiloval riešiť danú problematiku zodpovedne a navyše pedantne. Svoju prácu chápal ako poslanie v širších súvislostiach. Tento moment vytváral určitú nadstavbu a upred ňostňoval ho pred inými. S jeho menom sa spája i konštituovanie Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva od 1. 7. 1990 v neľahkom ponoVembrovom období a jeho začlenenie sa do sústavy významných celoslovenských múzeí a novoutvoreného Zväzu múzeí na Slovensku. Takýto trend z pohľadu jubilanta po čase nachádza svoj výraz i v orgánoch Zväzu múzeí na Slovensku. V rokoch 1991 1993 pôsobí najprv ako člen výkonného výboru, neskôr ako jeho tajomník a v decembri 1993 sa stáva predsedom tejto záujmovoprofesnej organizácie múzeí v Slovenskej republike. Želáme jubilantovi do ďalších rokov najmä dobré zdravie a šťastnú ruku pri riešení pracovnej problematiky. Možno vysloviť presvedčenie, aby aj naďalej vymazával biele miesta nášho jaskyniarskeho diania v súvzťažnosti k európskemu regiónu krasových i speleologických múzeí a inštitúcií.
Jozef Hlaváč
209
Slovenský kras XXXII 1994
VOJTECH BUDINSKÝKRIČKA IN MEMORIAM
Do rodinnej krypty Budinských na cintoríne v Ružomberku 24. júla 1993, v deň nedožitých 90. narodenín univ. prof. PhDr. Vojtecha BudinskéhoKričku, DrSc., za účasti rodákov pietne uložili urnu s pozostatkami tohto posledného priameho člena rodiny. V tichosti skonal a odišiel spomedzi nás 5. januára 1993 v Košiciach, kde takmer štyri desaťročia po návrate z väzenia aktívne pôsobil vo Výskumnom pracovnom stredisku Archeologického ústavu SAV. V pohnutých päťdesiatych rokoch doplatil totiž na svoj príslovečný humánny prístup k spolupracovníkom, keď neoznámil trestný čin emigranta, svojho bývalého technika, ktorý ho v úlohe diverzanta navštívil. Za to V. BudinskéhoKričku r. 1950 následne odsúdili na osem rokov odňatia slobody a peňažný trest. Zásluhou interven 211
cií riaditeľa Archeologického ústavu ČSAV v Prahe akademika Jaroslava Bohma a svojho učiteľa akademika Jána Eisnera získal však výnimočnú amnestiu a r. 1954 predčasne opustil brány väznice v Ilave. Prežité poníženie a útrapy i krivda politického väzňa však nezlomili bádateľského ducha V. BudinskéhoKričku. V novom pracovnom zadelení v Košiciach opätovne venoval sa archeológii východného Slovenska, ktorého problematika praveku, ako aj počiatkov dejín Slovienov mu od čias 2. svetovej vojny osobne prirástlak srdcu. V tichosti a skromnosti bez rodinného zázemia intenzívne pracoval a dopĺňal mozai ku vedeckého poznania na poli najstarších dejín národa. Aj keď hodnota bádateľskej a publikačnej činnosti prvého profesionálneho slovenského archeológa prevažuje v archeologickej činnosti na otvorených sídliskách, V. BudinskýKrička tým, že vykonal aj jaskyniarske výskumy v Liskovskej jaskyni r. 1928, vo Vlčej diere pri Omastinej r. 1934, Dúpnej diere pri Slatinke nad Bebr. r. 1935 či posudzoval a datoval nálezy z amatérskych výskumov uložených v múzeách mimo Lipt. Mikuláša, zaradil sa medzi domácich speleoarcheológovšpecialistov. Ako taký stál na čele odbornej zložky medzivojnového Klubu slovenských turistov a lyžiarov, tzv. Jaskyniarskeho zboru, ktorý dal základ vedeckej dokumentácii a ochrane našich jaskýň. Je preto prirodzené, že na impulz dávneho priateľa Vojtecha Benického, ktorý r. 1949 inicioval v Demänovskej doline založenie Slovenskej speleologickej spoločnosti, V. BudinskýKrička stal sa jej predsedom. Túto funkciu vykonával až do svojho osudového zatknutia r. 1950. Po opätovnom nadobudnutí plnoprávneho občianstva vec jaskyniarstva naďalej ostala mu blízka. Je to prirodzené, keď aj počas svojho vysokoškolského štúdia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, než sa zameral na vedecký odbor archeológie, zložil aj pedagogické štátnice zo zemepisu a dejepisu. V. BudinskýKrička sa zaslúžil o založenie prvého slovenského archeologického ústavu v Martine r. 1939 a významná je aj jeho pedagogická činnosť na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Bol učiteľom prvej povojnovej slovenskej generácie archeo lógov, z ktorých jeden sa stal v plnom zmysle slova speleoarcheológom, rozvíjajúcim základy dané mu jeho profesorom a spolurodákom. Azda práve vápencové prostre die dolného Liptova, ako aj ľudová tradícia o mysterióznej funkcii Liskovskej jaskyne pod Mníchom inšpirovali obidvoch na štúdium archeológie a následne problematiky pravekého osídľovania jaskýň. In memoriam za zásluhy o archeologické bádanie na východnom Slovensku Filo zofická fakulta Univerzity P. J. Šafárika v Prešove udelila mu doktorát honoris causa. Na valnom zhromaždení Slovenskej speleologickej spoločnosti roku 1979 prevzal za významnú jaskyniarsku činnosť plaketu Správy slovenských jaskýň. Česť svetlej pamiatke nestora slovenskej archeológie!
Juraj Bárta
212
Slovenský kras XXXII 1994
RECENZIE
D.C. FORD P. W. WILLIAMS: KARST G E O M O R P H O L O G Y AND H Y D R O L O G Y Chapman & Hall, London New York Tokyo Melbourne Madras 1989, reprinted 1992, 601 strán, 259 obrázkov, 54 tabuliek Výskum krasu prechádza v posledných desaťročiach dynamickým vývojom. Veľkou mierou sa to vzťa huje i na krasovú geomorfológiu a hydrológiu ako vedné disciplíny zaoberajúce sa základnými atribútmi krasovej krajiny. V niektorých prípadoch sa prehodnocujú klasické a skôr nastolené názory, inokedy sa vedie diskusia týkajúca sa explicitnejšieho vysvetlenia určitých javov a procesov. Celkove sa konštatuje nárast trendu exaktizácie výskumných metód. Tieto skutočnosti pozorujeme i v nami recenzovanej publi kácii. Keďže je v nej obsiahnuté množstvo poznatkov prvotne uverejnených v tituloch, ktoré sú k štúdiu ťažšie dostupné, prispieva k celkovej informovanosti o vývoji a smerovaní geomorfologického a hydro logického výskumu krasu. Práca predstavuje moderné dielo s komplexným podaním uvedenej proble matiky a možno ju zaradiť medzi najvýznamnejšie tituly karsologickej literatúry. Autormi publikácie sú fundovaní odborníci, známi z celosvetového hľadiska. D. C. Ford, profesor geografie a geológie na McMaster univerzite v Hamiltone v Kanade, predložil inovované modely genézy jaskýň a pozornosť upriamil aj na datovanie jaskynných sedimentov. Okrem toho je špecialistom pre arktický a alpínsky kras. P. W. Williams, profesor geografie na Univerzite v Aucklande na Novom Zélande, sa zaoberá morfometrickými analýzami povrchového krasu, je špecialistom pre tropický kras a in terpretáciu krasových hydrologických systémov vo vzťahu k vývoju foriem georeliéfu. Tematicky sa publi kácia delí na 11 hlavných kapitol. V prvej kapitole sa definujú pojmy "kras", "paleokras", "reliktný kras", "pseudokras", "termokras", "vulka nokras" a "pipping". Jaskyne vytvorené v ľadovcoch autori zaraďujú medzi pseudokras, t.j. nepoužívajú do literatúry skôr zavedený pojem "hypokras". Po analýze pôvodu termínu "kras" sa charakterizuje úplný krasový systém s eróznou a sedimentačnou zónou. Vymedzený pojem "interstratálne krasovatenie" sa vzťahuje na rútivé a subsidenčné morfogenetické procesy v dôsledku podzemného krasovatenia. Nasle duje informácia o globálnom rozšírení krasu vo svete a prehľad vývoja odborného záujmu o kras so zhodnotením jednotlivých teórií a názorov. Druhá kapitola je venovaná krasovým horninám. Po oboznámení s karbonátovými minerálmi a cha rakteristikou hornín, vrátane genézy, sa analyzuje vplyv ich chemických a fyzikálnych vlastností na kraso vatenie. Témou tretej kapitoly je chemické rozpúšťanie a jeho kinetický priebeh v krasových horninách. Detailne sú vysvetlené chemické reakcie a ich determinujúce faktory. Štvrtá kapitola sa zaoberá krasovou denudáciou, jej intenzitou a priestorovými zmenami v závislosti od polohy krasových území. Rozlišuje sa autogénny, alogénny a zmiešaný denudačný systém. Nechýba ani prehľad metód jej kvantitatívneho hodnotenia. Predmetom piatej kapitoly je krasová hydrológia. Po objasnení základných pojmov sa charakterizujú hydraulické podmienky a zákonitosti prúdenia vody v podzemí s dôrazom aplikácie na krasové hydro logické štruktúry (Darcyho zákon a pod.). V závislosti od spôsobov ich odvodňovania sú vymedzené jednotlivé typy prameňov. Posúdením vplyvu vlastností hydrogeologických štruktúr na hydraulické pome ry prúdenia vody sa poukazuje na morfogenetické črty vývoja jaskynných priestorov.
213
Šiesta kapitola sa zameriava na analýzu krasových drenážnych systémov. Predložené sú výsledky tlako vých a čerpacích skúšok vrtov. Spôsoby odvodňovania a režimy prúdenia vody v závislosti od stupňa skra sovatenia sa hodnotia na báze hydrografických analýz výdatnosti prameňov (grafy vyčerpávania). Pozornosť je upriamená i na chemografickú analýzu prameňov, hydrografické zákonitosti poljí a indi kačné skúšky spojitosti podzemných vôd. Siedma kapitola rieši problematiku genézy jaskynných systémov vznikajúcich rozpúšťaním. V prípade "bežných" jaskýň sa predkladajú modely vývoja pôdorysnej štruktúry a pozdĺžneho profilu. Rozlíšené sú depresné a invázne vadózne priestory; batyfreatické a hlboko freatické priestory, priestory s kombináciou freatických a horizontálnych úsekov a ideálne horizontálne priestory ("Fourstate Model"). Ďalej je opísaná genéza jaskýň vytvorených obmedzenou cirkuláciou vôd (jaskynné labyrinty) a bazálnou injektá žou normálnych meteorických vôd do krasových hornín. Nasleduje hodnotenie genézy hypogénnych jaskýň, t.j. hydrotermálnych jaskýň za účasti vôd obohatených CO2 z hlbinných zdrojov a jaskýň vytvo rených vodami obsahujúcimi H2S (Carlsbadský typ, vrátane jaskýň vo vápencoch vytvorených meta somatózou a rozpúšťaním sadrovca). Vysvetľuje sa i genéza jaskýň pobrežnej zmiešanej zóny. Kapitolu dopĺňa charakteristika freatických a vadóznych tvarov a rútenia v jaskynných priestoroch. Ôsma kapitola je venovaná jaskynným sedimentom. Analyzujú sa podmienky transportu a akumulácie klastických sedimentov, akumulačné útvary a diagenéza sedimentov. Po charakterizovaní kalcitovej a ara gonitovej výplne, vrátane systematiky sintrových foriem sa opisuje výskyt iných minerálov a ľadovej výplne. Značný dôraz sa kladie na datovanie a paleoenvironmentálne analýzy sintrovej výplne a iných sedimentov. Deviata kapitola informuje o povrchových krasových formách georeliéfu vytvorených v humídnych oblastiach (škrapy, závrty, korytové a slepé doliny, polja). Detailne sa interpretuje genéza disolučných závrtov, prehľ adne je podaná i problematika morfometrických analýz závrtov. Pri charakterizovaní vývoja pediplanačných planín nechýba zmienka o vrecovitých dolinách. Nasleduje vysvetlenie vývoja vežového krasu, respektíve reziduálnych vyvýšenín na krasových planinách, a úvaha o následnosti vývoja karbo nátového krasu humídnych oblastí, vrátane poukázania na staršiu, diskutovanú teóriu "krasového cyklu". V kapitole je zaradený aj opis travertínových útvarov a špecifických čŕt povrchového georeliéfu území budovaných evaporitnými horninami. Vplyv klímy, klimatických zmien a iných environmentálnych faktorov na vývoj krasu sa charakterizuje v jedenástej kapitole. Opísaný je arídny kras, glaciálny kras, kras v zóne permafrostu a pobrežný kras ovplyvňovaný zmenami morskej hladiny v dôsledku eustatických a tektonických vplyvov. Zmienka je i o hlbokom podmorskom krase. Záverom sú vysvetlené pojmy "polycyklický" a "polygenetický kras", "reliktný kras" a "paleokras" s uvedením mnohých príkladov konkrétnych území. Dvanásta kapitola poukazuje na prírodné zdroje krasovej krajiny, ich využívanie a management. Zdôrazňuje sa význam hydrogeologického mapovania pri zisťovaní vodných zdrojov s upozornením na problematiku znečisťovania podzemných krasových vôd. Stavebná, banská a iná urbanizačná činnosť je sťažená špecifickými prírodnými podmienkami krasovej krajiny. Po charakterizovaní ťažby nerastných surovín, vrátane zmienky o výskyte ložísk ropy a zemného plynu vo väzbe na krasové štruktúry, sa hodno tia predpoklady krasovej krajiny na rekreačné a vedecké využitie. Rozsiahly zoznam literatúry zahŕňa 992 titulov. Publikácia je doplnená jednotným tematickým a loka litným indexom. Z koncepčného hľadiska upúta jej obsahová štruktúra, jednotlivé kapitoly sú precízne rozpracované, s uvedením novších poznatkov a metodických prístupov výskumu. Je dôležitým študijným materiálom pre odborníkov zaoberajúcich sa geomorfologickým a hydrologickým výskumom krasu. Dokladom záujmu o publikáciu je jej druhé vydanie. Pavel Bella A. KÓSA: A L S Ó H E G Y I Z S O M B O L Y A T L A S Z Magyar Karszt és Barlangkutató Társulat, Česká speleologická spoléčnost, Kôrnyezetvédelmi és Terú letfejlesztési Minisztérium Barlangtani Intézete, Budapest 1992,145 strán Publikáciu "Atlas priepastí Dolného vrchu", ktorej spoluatormi sú D. Havlíček a K. Székely, vydala Maďarská speleologická spoločnosť, Česká speleologická spoločnosť a Speleologický inštitút maďarského Ministerstva životného prostredia a regionálneho rozvoja. Brožúra vyšla v náklade 1000 exemplárov. Text je vytlačený v maďarskom, českom a anglickom jazyku. V úvode po stručnom vymedzení územia sa charakterizuje genéza priepastí. Výsledky doterajšieho prieskumu a výskumu, naviac realizovaného v dvoch štátoch, neboli jednotne usporiadané, čo je dôležité
214
najmä z dôvodu zabránenia "znovuobjavovania", ďalšieho nežiadúceho premenovávania a prečíslovávania speleologických objektov. Podobne to platí i pre usmerňovanie ďalšieho speleologického prieskumu. V práci sú zahrnuté údaje dokumentujúce priepasti a niektoré jaskyne vytvorené koróziou atmosfe rických vôd. Netýka sa to však jaskýň inej genézy, väčšinou fluviokrasového pôvodu, čo je v kontexte s mnohými inými monografickými prácami o výskyte krasových javov dosť diskutabilné a rozporuplné. Zvyčajne sa uvádzajú všetky javy. Tieto sa klasifikujú podľa rôznych kritérií, čo dotvára komplexnejší obraz o vývoji krasu konkrétnych území. Publikovanie plánov týchto jaskýň by poukázalo aj na inú morfo lógiu a následne i genézu podzemných krasových javov planiny Dolný vrch. Prispelo by to k širšiemu od bornému využitiu atlasu. Pritom sami autori túto potrebu do určitej miery pripúšťajú pri prezentácii morfológie niektorých jaskýň vytvorených koróziou atmosferických vôd. Údaje o jaskyniach "inej genézy" sú podané iba tabuľkovou formou. Pri každej priepasti alebo vybranej jaskyni je uvedených päť základných údajov. Názov zodpovedá jeho publikovanej podobe z prvého závažnejšieho titulu. Synonymum označuje i neskôr doplnené slovenské verzie názvov. Údaj o čísle lokality dáva do súvisu doterajšie systémy číslovania od rôznych autorov. Ak bola priepasť zameraná viackrát, vytlačené sú všetky plány s výnimkou niektorých náčrtov a neúplných plánov. Niektoré plány sú vedome uverejnené bez zobrazenia novoobjavených podzemných častí. Piaty údaj sa týka lokalizácie priepastí zrealizovanej viacerými maďarskými a českými autormi v topografických mapách so zakreslením povrchových tvarov. Keďže sa z rôznych dôvodov vyskytujú rozdiely, podrobné mapy sú prezentované samostatne podľa jednotlivých autorov. Samotný údaj sa vzťahuje na označenie mapového listu menom autora. Atlas obsahuje 90 plánov priepastí a jaskýň, z toho 47 situovaných na maďarskej a 42 na slovenskej strane planiny. V niektorých prípadoch ide vôbec o ich prve publikovanie, na čo vytvoril atlas vhodné podmienky. Na území Slovenska sa to týka priepastí Geodetov a Geofyzikov, Hubovej a Klubovej prie pasti, depresie Komín, Myšej diery, Prepadliska 37, Slnečnej a Srnčej priepasti, Priepasti pri troch lipách, Vykopanej priepasti a priepasti Žeriav. Zaraďovanie prepadlísk do prehľadnej tabuľky priepastí, napriek pravdepodobnému súvisu ich vzniku s vývojom priepastí, nie je najsprávnejšie, pretože môže zvádzať k terminologickému chápaniu "prepadlísk" ako podzemných foriem krasového georeliéfu. Podzemné formy sa vyznačujú určitými špecifickými znakmi. Pri väčšine prepadlísk ide o prepadové závrty patriace medzi povrchové formy krasového georeliéfu. Z hľadiska úplnosti výskytu priepastí a jaskýň dokla dovaného samostatnými plánmi alebo uvedením v tabuľke je potrebné doplniť Novoročnú priepasť obja venú v roku 1989 jaskyniarmi z Turnianskeho Podhradia. Upozorňujeme aj na zmienku o odkiyve jaskynných priestorov v lome v najvýchodnejšom výbežku planiny (Ľ. V. Prikryl Geografický časopis č. 1,1964), ktoré však následne zanikajú pokračujúcou ťažbou. V atlase nie je uvedený opis priepastí a jaskýň. Údaje zaradené pri ich plánoch však obsahujú odkazy na príslušnú literatúru. V zozname literatúry sú zahrnuté predovšetkým práce maďarských autorov, vráta ne prác presahujúcich rámec priepastí. Z českých a slovenských titulov sú citované len práce o prie pastiach. Z pohľadu ústrednej evidencie a dokumenácie krasových javov na Slovensku nie je uvádzanie hlavných názvov priepastí v maďarskom jazyku akceptovateľné v bežnej užívateľskej rovine, kde majú dominantné postavenie slovenské verzie názvov v zmysle všeobecných zásad tvorby názvov geografických objektov. Publikácia zosumarizovaním základných údajov a dokumentov o krasových javoch planiny Dolný vrch, ktorej charakter terénu značne sťažuje ich lokalizáciu, má dôležitú výpovednú hodnotu a pred stavuje nepostrádateľný zdroj informácií k ďalšiemu prieskumu a výskumu tohto krasového územia. Pavel Bella NAŠE J A M E Glasilo Jamarske zveze Slovenije 34, Ljubljana 1992,206 s. Bulletin Jaskyniarskeho zväzu Slovinska vo svojom 34. ročníku, podobne ako v predchádzajúcich, prináša pestrý pohľad na súčasné aktivity slovinských speleológov doma i v zahraničí. Okrem úvodných príspevkov jeho obsahovú náplň tvoria stále rubriky pozostávajúce z článkov, správ, spoločenských správ, ozvien a recenzií. V dvoch príspevkoch na úvod B. Urbar, terajší predseda Zväzu, zaoberá sa 17. zväzovým zhro maždením, ktoré sa uskutočnilo v dňoch 8 . 9 . 6 . 1 9 9 1 v Idrii, a úlohami Jaskyniarskeho zväzu Slovinska v súčasnom funkčnom období. Rubrika Články okrem pestrej palety informácií o slovinských jaskyniach a nových objavoch prináša aj niekoľko odborných príspevkov orientovaných na niektoré problémy v krase, hydrologický prieskum,
215
dokumentáciu a pod. V takomto duchu J. Kogovšek a N. Župan na základe pozorovaní, ktoré sa robili v Pla ninskej jaskyni a jaskyni Pivka, zaoberajú sa problematikou transportu pevných častíc pri vertikálnej cirkulácii v krase. F. Sušteršič a S. Geršak prinášajú poznatky z prvého merania hlavných zlomových štruktúr jaskyne Vilenica a S. Šebela v stručnej forme načrtáva charakteristiku krasu JV Talianska z pohľadu tu sa nachádzajúcich sprístupnených jaskýň Grotta Grande del Vento a Grotta Castellana. Zbernou oblasťou Tomičevovho prameňa pri Dvore neďaleko Kočevja sa zaoberá D. Novák. Ten istý autor v ďalšom príspevku načrtáva aj problematiku hydrologického prieskumu celej tejto oblasti. Pracovný zoznam obsahujúci 1 745 jaskýň, ktoré objektívne jestvujú v juhovýchodnej časti Slovinska, so stavom k 30. 6. 1991 od F. Šušteršiča a s množstvom aktuálnych informácií (súradnice vchodu, číslo katastra, názov jaskyne, dĺžka, prevýšenie a ďalšie doplňujúce údaje), spolu s problematikou katastra Jaskyniarskeho zväzu Slovinska v roku 1991, charakterom jeho dokumentácie a uvedením 10 najhlbších a najdlhších jaskýň Slovinska predstavuje blok príspevkov vo sfére dokumentácie. Problematika objavov je zastúpená príspevkami, ktoré sa zaoberajú ďalším pokračovaním Krížnej jaskyne v dĺžke 2 km z roku 1991 (A. Troha, M. Simič). K nim patrí i rozriešenie storočného problému Skocjanskych jaskýň v oblasti Mŕtveho jazera (A. Kranjc), chronológia objavov v jaskyni od polovice 19. storočia a popis objavov a obja vených častí z roku 1991 a 1992 (S. Morel, S. Sancin). Opis niektorých preskúmaných jaskýň (jaskyňa Dolček, Košelevc, Ajdovska jaskyňa, jaskyňa Zdenci pri Adlešiči), zaujímavých morfologických javov (Obrh pri Šmarjeških toplicach hlboká dolina otvorená z východnej strany, so strmými stenami vyso kými až 100 m), nálezu starej keramickej nádoby v sifóne vyvieračky Vipavy (A. Mihevc) a povesťou, ktorá sa viaže na malé fosílne vyvieračky v okolí rieky Kolpa, dotvára obsahovú náplň podstatnej časti bulletinu. V rubrike Správy sa stretávame s podujatiami doma i v zahraničí, na ktorých sa zúčastňovali slovinskí jaskyniari. A. Mihevc prináša niekoľko poznámok o krase a jaskyniach Veľkej Británie, z poznatkov, ktoré získal počas trojtýždňového študijného pobytu v roku 1992. A. Kranjc v stručnej forme zachytáva priebeh medzinárodného sympózia Minerály v krasových jaskyniach, ktoré sa uskutočnilo v máji 1992 v Postojnej. Vo svojom druhom príspevku sa zaoberá charakterom medzinárodného sympózia ALCADI 92 z mája 1992 v Maďarsku. Charakter prvej vysokoškolskej výskumnej školy krasu z júla 1992, usku točnenej zásluhou oddelenia pre geológiu na Univerzite v Ľubľane, popisuje M. Brenčič. V poradí 13. trojstretnutím jaskyniarov zo Slovinska, Talianska a Rakúska zo septembra 1992 sa zaoberá B. Urbar a rubriku uzatvára správa A. Mihevca o Európskej regionálnej speleologickej konferencii v Belgicku z augusta 1922. Rubrika Spoločenské správy obsahuje príspevky viažuce sa na 70. výročie narodenín V. Saksida zo Sežany, spomienku na M. Eržena a storočnicu od úmrtia A. Hankena, ktorý sa výrazne zaslúžil o výskum Skocjanskych a iných jaskýň Slovinska. V rubrike Ozveny sa B. Urbar zamýšľa nad novinami v slovinskom jazyku z obdobia rokov 1850 1960, kde sa v tých časoch publikovali mnohé príspevky o slovinských jasky niach. Záver bulletinu tvoria recenzie. V celkove 13 príspevkoch jednotliví autori približujú obsah niekto rých domácich a zahraničných publikácií speleologického a iného príbuzného charakteru. Aj keď ide o periodikum Jaskyniarskeho zväzu, bulletin okrem príspevkov svojich členov prináša aj práce iných autorov, ktorí sa tiež zaoberajú speleológiou. V takejto forme potom okrem toho, že posky tuje dobrú orientáciu o súčasnom speleologickom dianí v Slovinsku, môže zároveň slúžiť aj ako užitočný zdroj informácií pre rôznych záujemcov. Marcel Lalkovič
ACTA CARSOLOGICA (Krasoslovni zbornik) roč. XXI, Slovenska akademija znanosti in umetnosti, Znanstvenoraziskovalni center, Inštitút za razisko vanje krasa, Ljubljana 1992, s. 207 Uvedený zborník predstavuje spolu so zborníkom "Naše jame", vydávaným Slovinským jaskyniarskym zväzom, hlavné periodické tituly slovinskej karsologickej literatúry. Z obsahového hľadiska pozostáva výlučne z odborných príspevkov, čím sa líši od zborníka "Naše jame", zahrnujúceho i kratšie správy, informácie, recenzie a pod. Svoju tradíciou a odbornou úrovňou je akceptovaný širokými odbornými kruhmi v medzinárodnom meradle. Daný ročník zborníka obsahuje 13 príspevkov. Prvé 4 príspevky sú geologického, hydrogeologického, hydrologického a geomorfologického zamerania. Ďalších 9 príspevkov je zameraných mineralogický; 5 z nich predstavuje referáty z medzinárodného sympózia "Minerály v krasových jaskyniach", konaného v Pos tojnej v dňoch 7. 8. mája 1992. Zaradením "mineralogického bloku" sa okrem prezentácie referátov dotvára širší obraz o mineralogickom výskume v krase, najmä zo slovinského hľadiska.
216
T. Slabé charakterizuje jaskynný skalný reliéf modelovaný prúdiacou a stagnujúcou vodou, vlahou v sedimentoch a dotekajúcou vodou puklinami nad sedimentami v zaplavených podzemných priestoroch; presakujúcou vodou pod sedimentami a vodou zvlhčujúcou skalný povrch na styku so sedimentami v ob časne zaplavených podzemných priestoroch. Genézu "nadnaplaveninových" a "podnaplaveninových" tvarov dokladá výsledkami pokusu na experimentálnom modeli. Analýza uvedených tvarov prispieva i k re konštrukcii paleohydrografických pomerov jaskýň. P. Habič a J. Kogovšek podávajú výsledky indikačných hydrologických skúšok vo vápencovodolo mitovom vodonosnom komplexe na rozvodí medzi riekami Krka a Kolpa v západnej časti pohoria Gorjanci v juhovýchodnom Slovinsku, pričom zistili širokú bifurkačnú zónu. J. Čar a J. Janež analyzujú štruktúrnogeologické a hydrologické pomery vápencového masívu medzi Jezerskou dolinou v Taliansku a dolinou Možnice v severozápadnom Slovinsku, v ktorej je sedem výverov podzemných vôd s celkovou výdatnosťou 250 l.s'1 za nízkych vodných stavov. S. Šebela hodnotí geologické pomery časti Postojnskej jaskyne zv. "Pisani rov" a ich obraz v morfológii priečnych profilov chodieb, respektíve tvarov stropných častí v kontexte predisponovanosti morfogenetických procesov. N. Župan Hajna sa zaoberá mineralogickým zložením mechanických sedimentov z niektorých kraso vých území Slovinska (Notranjski kras, Visoki notranjski kras, Prímorskí kras, Dolenjski kras a Alpski kras), čím sa začína "mineralogický blok". Referát A. Kranjca predstavuje krátky prehľad výskumu mine rálov v jaskyniach v Slovinsku do roku 1930. S. Fajmut Štrucl a I. Strúci charakterizujú minerály vysky tujúce sa v skrasovatených triasových rudonosných karbonátových horninách v Severných Karavánkach (ložisko Mežica). C. A. Hill a R. H. Buecher upozorňujú na výskyt nitrokalcitu (Ca /NO3/2 .4 H2O) v Kartchnerských jaskyniach (Kartchner Caverns State Park, Arizona, USA) na sedimentoch vo forme "bavlny" vo vstupnej časti, kde prúdi studený suchý vzduch z povrchu. Ide o prvý autentický detailný opis nitrokalcitu v jas kynnom prostredí. F. Cucchi, F. Finocchiaro a F. Princivalle zistili výskyt gibsitu (AI2O3. 2 H2O) v žltých kremenných pieskoch v j. Počala (Terstský kras), ktoré naplavil vodný tok v interglaciále z bauxitových sedimentov pochádzajúcich z obdobia teplej humídnej klímy. J. Kogovšek referuje o recentnej tvorbe sintrov v slovinských jaskyniach a prímesiach iných minerálov. A. Mihevc opisuje výskyt sadrovca v Tajnej jaskyni (Polzela, plošina Ponikve) a j. Kubik (Brezovica, Slove nian Istria) vo forme veľkých kryštálov v jastynných klastických sedimentoch. Jeho možný pôvod je v oxidácii pyri tu a kyslej sírnatej reakcie s vápencom. R Pavlovec a J. Vesel poukazujú na využívanie sintra ako zaujímavého dekoračného kameňa a jeho ťažbu na niektoiých lokalitách v Krase v prvej polovici tohto storočia (ukončila sa okolo roku 1960), čo nevyhnutne viedlo k poškodzovaniu krasových javov. V závere A. Kranjc hodnotí 45 rokov činnosti Inštitútu pre výskum krasu SAZU v Postojnej z pohľadu výskumu devastácie a ochrany krasu v Slovinsku. Sumarizuje i hlavné výsledky celkovej činnosti pracovní kov inštitútu za posledných päť rokov ako doplnok predchádzajúcich hodnotiacich správ. Konkrétne úlohy dokladá bibliografickým prehľadom. Každoročne vychádzajúci zborník si udržiava vysoký odborný štandard a prináša nové poznatky z výs kumu krasu, čím sa zaraďuje medzi významné tituly karsologickej literatúiy. Vytlačený bol v náklade 1 200 exemplárov. Do zahraničia je distribuovaný najmä formou výmeny literatúry, ktorú zabezpečuje Biblio téka SAZU, Novi trg 5/1, Ljubljana, p.p. 323, Slovenija. Pavel Bella
217
Slovenský kras XXXII 1994
BIBLIOGRAFIA ZBORNÍKA ČESKOSLOVENSKÝ KRAS VO VZŤAHU K SLOVENSKU, ROČNÍKY I XLI J O Z E F H L A V Á Č
Pracovníci Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva postupne spracú vajú bibliografie významnejších periodík vydávaných doma i v zahraničí, pokiaľ sa ich obsah dotýka výskumu krasu a speleologickej činnosti na území Slovenska. Patrí medzi ne aj zborník Československý kras, ktorý pravidelne prinášal informácie o vý skumných činnostiach na Slovensku, najmä z radov českých bádateľov a speleológov. Na veci nič nezmenila ani skutočnosť, že od roku 1958 sa paralelne vydávala ročenka Slovenský kras. Ba dokonca sú ročníky zborníka Československý kras, napr. 27. ročník, keď príspevky o Slovensku prevažujú nad príspevkami z Češka. Vydávanie zborníka Československý kras založil "Český speleologický klub pro zemi Moravskoslezskou" v Brne roku 1948. Jeho členovia tak nadviazali po druhej svetovej vojne na bohatú históriu výskumov v Moravskom krase aj v oblasti publi kačnej činnosti. Už v druhom ročníku sa ujal ako celoštátny vrátane Slovenska. Ako sa píše v jeho úvodníku, mal prispieť k československej kultúrnej pospolitosti. Prvých sedem ročníkov sa vydalo v Brne; z nich je spracovaná doposiaľ jediná bib liografia bratmi Skutilovcami (vydal Okresný archív Blansko, 1965). Príspevky ôsme ho a deviateho ročníka zostavila brnenská redakcia, ale vydali sa už v Prahe druhou sekciou v Nakladateľstve ČSAV. Počas jeho vydávania sa vyskytli rôzne anomálie. Ročníky 13 a 14 sa vydali ako dvojročenky v rokoch 1960 1961 a 1962 1963. V roku 1963 sa vydal aj 15. ročník. Nasledovala neprerušená séria ročeniek až po ročník 31 vydaný roku 1979. Ročníky 32 a 33 sa vydali roku 1982, ročníky 34 a 35 v roku 1984. Až do svojho zániku roku 1990 vydávala zborník Československý kras Akadé mia, Nakladateľstvo ČSAV, Praha. Predkladaná analytická bibliografia je súčasne aj anotovaná. Príspevky viažúce sa na územie Slovenska, jeho jaskyniarske inštitúcie, podujatia a osobnosti sú číslované priebežne tak, ako sú uverejnené v ročníkoch jedna až štyridsaťjeden. Uvádzajú sa v ja zyku, v akom sa publikovali v zborníku. Anotácie sa kvôli rozsahu neuvádzajú v príspev koch, ktorých názov zreteľne vymedzuje obsah. 219
Príspevky sa kvalitatívne členia na štúdie, vedecké správy, odborné správy, správy, recenzie, jubileá a nekrológy. Kvôli čitateľskému prehľadu príspevkov uvádzame počet a skratky príloh takto: fot. fotografia, map. mapová príloha, tab. tabuľka, per. perovka, lit. zázn. literárny záznam (citácia literatúry), res. resumé alebo abstrakt, angl. anglicky, franc. francúzsky, nem. nemecky, rus. rusky, čes. česky. Po chronologickom zozname príspevkov nasledujú autorský, lokalitný a vecný index. Neúmerne vysoký počet lokalít sa riešil v lokalitnom indexe tak, že menej výz namné lokality sa uvádzajú pod väčšími územnými celkami, napríklad: jaskyňa Zrúte ná diera Slovenský raj. Členenie vecného indexu sa upravilo podľa potrieb karso logickej a speleologickej problematiky tak, ako ich chápe súčasná veda.
CHRONOLOGICKÝ ZOZNAM VYDANÝCH ROČNÍKOV A PRÍSPEVKOV
Ročník I (1948) 1. Storočný doklad slovenskočeského jaskyniarskeho záujmu. Správa, s. 2 3 2. HAVRÁNEK, F.: Važecká jaskyňa na Slovensku. Odb. správa, s. 17 21 Autor predstavuje jaskyňu z geologického, geografického a turistického hľadiska. 3. I IOMOLA,V.: Kečovská vyvčračka v Jihoslovenském krasu. Odb. správa, s.71 72 Georeliéf okolia a hydrologický režim krasového javu. 4. LUKNIŠ, M.: Tisovský kras. Ved. správa, s. 85 93, 2 fot., res. franc. Geologické, geomorfologické a hydrologické pomery západnej časti Muránskej planiny. 5. BABOR, J. F.: Vzájomné pripodobňovanie jaskynných živočíchov. Správa, s. 108 Prispôsobovanie života živočíchov pri absencii svetla v jaskyni. RočníklI (1949) 6. VOLKOSTAROHORSKÝ, J.: Geologická poloha Liptovského krasu na Slovensku. Odb. správa, s. 15 1 7 , res. rus., franc., angl. Schematický opis základnej geologickej štruktúry Liptova so zmienkami o jaskyniach v Demänovskej doline. 7. BABOR, J. F.: Troglodyti. Správa, s. 33 Nálezy predhistorického jaskynného človeka v jaskyni Domica a Pálffyho jaskyni. 8 DROPPA, A.: Nová jaskyňa v Liptovskom krase. Správa, s. 43 Objav neznámych priestorov v Mošnickej jaskyni. 9. KVIETOK L.: O Dobšinskej ľadovej jaskyni a o v nej objavenej kvapľovej jaskyni. Ved. správa, s. 104 110, 4 fot., 2 map., res. rus., franc., angl. Informácie o ľadovej výplni a objavení nových priestorov z roku 1947. 10. Co s Dobšinskou ledovou jeskyní? Správa, s. 238 Komentovaná novinová správa na ochranu jaskyne pred jej využívaním na športové účelykorču ľovanie. 11 HAVRÁNEK, F.: Nový výskum Važeckej jaskyne. Správa, s. 294 295 Stručné výsledky prieskumu a dokumentácie jaskyne a jej okolia členmi Speleologického klubu Brno. 12. DVORÁK, J.: Výskum propasti ve Važeckém krasu na Slovensku. Správa, s. 326 327 Prieskum a dokumentácia jaskyne Čertova diera v Sikorovom vŕšku. 13. BENICKÝ,V.: Slovenská speleologická spoločnosť. Správa, s. 333 Priebeh a výsledky zakladajúceho valného zhromaždenia.
220
Ročník III (1950) 14. TOMČÍK, P.: Brekovská jaskyňa na východnom Slovensku. Odb. správa, s. 25 26 Prvý opis morfológie jaskyne nazývanej tiež Artajama. 15. HAVRÁNEK, F.: Matej Bel (16841749), otec československej jaskyňovedy. Správa, s. 5 1 5 4 , 129 132,164 1 6 7 , 1 fot., pozn. ap., res. rus. franc., angl. Spoločenské a prírodovedné priblíženie osobnosti slovenskej vedy z príležitosti 200. výročia jeho smrti. 16. TOMČÍK, P.: Geologické zloženie Brekovskej jaskyne a jej okolia. Správa, s. 135 137, 3 fot. Amatérsky opísaná geologická stavba jaskýň Veľkej a Malej Artajamy. 17. LOŽEK, V.: Zpráva o malakozoologickém výzkumu čs. krasových oblastí v letech 19401950. Sprá va, s. 159161, res. franc. Opis krasových lokalít s výskytom malakofauny v rôznych častiach Slovenska. 18. TOMČÍK, P.: Krápniková jaskyňa v Lipovci, okres Prešov. Správa, s. 178 Stručný opis lokalizácie a morfológie jaskyne. 19. BABOR, J., F.: Malakozoologické zbery od Domaniže pri Považskej Bystrici na Slovensku. Správa, s. 184185 Autor upozornil na výskumy dr. L. Mačelu z Brna. 20. SILNICKÝ, K.: Nález zvyškov kostry jaskynného medveďa v Pajštunskom krase v Malých Karpatoch. Ved. správa, s. 211 214, 2 obr., res. rus., franc., angl. 21. BENICKÝ, V.: I. jaskyniarsky týždeň Slovenskej speleologickej spoločnosti. Správa, s. 262 22. VOLKOSTAROHORSKÝ, J.: Geologické pomery Demänovskej doliny. Vedecká správa, s. 271 274 23. SKUTIL, J.: Havránkova nepublikovaná histórie čs. speleologie. Správa, s. 295 Vysádzaná, ale nepublikovaná história speleologického hnutia na území bývalej CSR spracovaná Františkom Havránkom z Važca. V , 24. LOŽEK, V.: Nékolik malakozoologických nálezu v jižm části Tríbečských hor. Ved. správa, s. 294 295 Ročník IV (1951) 25. HOMOLA, V.: Hydrogeologické studie Drienovecké vyvéračky v Jihoslovenském krasu. Ved. sprá va, s. 3 8, 2 obr., res. angl. 26. KUNSKÝ, J.: Zŕízení Československého národního komitétu krasového pri Československé národní radé badatelské. Správa, s. 31 34 Snahy o nové organizačné usporiadanie speleologie v povojnovej ČSR vrátane Slovenskej speleo logickej spoločnosti a Slovenskej akadémie vied a umení. 27. Krásy Slovenska, roč. XXVII., č. 5 8. Rec., s. 37 38 28. KUKLA, J.: Harmanecké jeskynč. Ved. správa, s. 97108, 2 fot., 1 map., 2 lit. zázn., res. angl. Geologický a morfologický opis jaskynných priestorov, úvahy o genéze jaskyne. 29. SKUTIL, J.: Nálezy medvédích os penis z Važecké jeskyné. Správa, s. 143, 1 tab. Vybraná správa F. Havránka, kde informuje o náleze štyroch kusov medvedích penisových kostí s ich podrobným opisom. 30. SKUTIL, J.: Vojtech Benický: Slovenské jaskyne, 1950. Rec., s. 149 31. LOŽEK, V.: Nové nálezy plže Vertigo arctika Wall. v Bielských Tatrách. Odb. správa, s. 193 194. 3 lit. zázn., res. franc. Objav neznámych mäkkýšov, ktoré dokumentujú glaciálny vývoj Belianskych Tatier v oblasti Ždiarskej vidly a Hlúpeho. 32. JALOVÝ, J.: Z toulek slovenskými krasy. Správa, s. 195 196,1 map. Turistickým spôsobom priblížený kras Prosieckej doliny. 33. BENICKÝ, V.: II. jaskyniarsky týždeň Slovenskej speleologickej spoločnosti. Správa, s. 201 202 34. LOŽEK, V.: Plž Schistophallus orientalis el. v Muráňském a Jihoslovenském krasu. Odb. správa, s. 219 223,1 obr. 9 lit. zázn., res. franc. 35. PELÍŠEK, J.: Geologickostratigrafické pomery kvartéru v jeskyních Malých Karpát. Ved. správa, s. 2 6 1 2 7 1 , 4 fot., 2 tab., res. rus., franc., angl. V jaskyniach Tmavá a Deravá skala sa využili archeologické sondy (5 m) na podrobné zmapovanie sedi mentov.
221
RočníkIII(1950) 36. BENICKÝ, V.: Veľké úspechy slovenskej speleológie. Správa, s. 2 7 2 9 , 2 fot. Stručný opis objavu Demänovskej jaskyne Mieru. 37. ONDROUŠEK, O.: Záchrana Dobšinské ledové jeskyné. Správa, s. 84 85 Obnovenie prechladenia jaskyne po objavoch kvapľovej časti z roku 1947. 38. JALOVÝ, J.: Nékteré krasové zjevy ve Svätojánské doline na Slovensku. Odb. správa, s. 109 112, map. Opis depresných povrchových foriem, ponorov, vyvieračiek a hydrológie krasu Jánskej doliny v Níz kych Tatrách. 39. III. ŕádná valná hromada Slovenskej speleologickej spoločnosti a její III. jeskyňáŕský týden. Správa, s. 124 40. BÁRTA, J. LOŽEK,V.: K otázce starí holocénních travertínových poloh v našich jeskyních. Odb. správa, s. 137138 Sledovanie tvorby sintra v abri a vchodoch jaskýň v Gaderskej doline konfrontované výskytom mala kofauny. 41. Nové objevy ve Važecké jeskyni na Slovensku. Správa, s. 144 1 4 5 Objav 80 m dlhej siene moravskými jaskyniarmi. 42. KOVAŔÍK, J.: Pŕíspévek ku krasové hydrografii severního podhuŕí Muráňské plošiny. Odb. správa, s. 205 207,1 map., 1 lit. zázn. Geologická a hydrografická situácia ponorov Strateného potoka pri Jaskyni v Roháči. 43. STÁRKA, V.: Lokalizace nčkterých hlubokých propastí Jihoslovenského krasu. Správa, s. 219 222, 1 map., 3 fot. Lokalizácia jaskýň Zvonica, Bezodná ľadnica, Silická ľadnica, Brázda, Malá Železná kvôli náročnej orientácii. 44. BENICKÝ, V.: Nová jaskyňa v Slovenskom raji. Správa, s. 223 224, 2 fot. Objav Medvedej jaskyne roku 1952 V. Plevom a spolupracovníkmi. Ročník VI (1953) 45. KUKLA, J.: Excentrické krápníky a nickamínek v jeskyni Izbici u Harmance na Slovensku. Ved. správa, s. 2 1 1 , 2 fot., 3 per., res. ros., angl. Kvantitatívne a kvalitatívne hodnotenie genézy excentrických brčiek a mäkkého sintra v Harma neckej jaskyni. 46. PELÍSEK, J.: Tundrové pudy v jižní krasové oblasti Bélských Tater. Ved. správa, s. 11 1 4 , 3 fot. Opísané recentné tundrové pôdy medzi Vrátami a Bujačím vrchom, ktoré vznikajú zvýšenými účinkami mrazového zvetrávania. 47. KUKLA, J.: Ružinské jeskyné na východním Slovensku. Odb. správa, s. 15 17, 3 map., 3 lit. zázn. Geologická a polohopisná situácia Malej a Veľkej Ružínskej jaskyne. 48. BENICKÝ, V.: Nová jaskyňa v Liptovských Tatrách (holiach). Správa, s. 73 Jaskyniari z Liptovského Trnovca roku 1953 objavili Medvediu jaskyňu v krase Sivého vrchu. 49. SKUTIL, J.: Dva jeskynní paleolitické nálezy slovenské. Správa, s. 115 Archeologické a paleontologické nálezy v jaskyni Čertova pec a Poráčskej jaskyni na Spiši. 50. K O V A Ŕ I K J: Jeskyné Šarkanova a Homološova diera ve Spišskogemerském rudohoíí. Správa, s. 149154,1 fot., 3 map. 51. MUSIL, R : Jeskynní medvéd z jeskyné Aršamitka. Správa, s. 154 1 5 6 , 1 fot., 5 lit. zázn. Výskyt paleontologických nálezovvjaskyni Aksamitka pri Haligovciach. 52. JALOVÝ, J.: Závrty a ponory v horní části doliny Demänovské a Repiskách. Odb. správa, s. 1 6 0 165, 2 map. 53. BUKOVINSKÝ, V.: Výskumy v Žilinskom krase. Správa, s. 193 1 9 7 , 4 fot. Výskumy sintrovej hmoty v Hoblíkovej jaskyni v Malej Fatre. 54. KUKLA, J. STÁRKA,V.: Hraškova jeskyné v Kilenafa, jižne od Silice v Jihoslovenském krasu. Správa, s. 207 211, 2 map., 3 fot. Lokalizácia a dokumentácia MajdaHraškovej jaskyne v Slovenskom krase. 55. STÁRKA, V.: Nékolik poznámek k lokalizaci propastí na severní části Silické planiny v Jihoslo venském krasu. Správa, s. 2 1 4 2 1 6 , 1 fot., 1 per.
222
56. KAMEŇ, S.: Periodická vyvieračka a Jazerná jaskyňa pri Tisovci. Odb. správa, s. 219 223,1 fot. Problematika zachytávania vôd vyvieračky a objav jazernej jaskyne (160 m), ich vzájomná hydro logická súvislosť. 57. SKUTIL, J.: Na pamčť Komisie pre zverejnenie Demänovských jaskýň z r. 1922. Správa, s. 224 225, 1 fot. Spomienka na 30. výročie založenia komisie s dobovou fotografiou jej členov: D. Jurkovič, A. Král, R Tésnohlídek, M. Nahálka (starosta Demänovej) a ďalší. 58. BUKOVINSKÝ, V.: Nepravá vyvieračka (estavella) vo Vratnej. Správa, s. 11 12, 1 map. Hydrologické pomery Vyvieračky vo Vrátnej pri znížení hladiny. 59. MACH, K.: Propast Na Kosienkach v jižním úbočí Krakovy hole (Nízke Tatry). Správa, s. 1214, 1 fot. Prvozostup autora so S. Srolom roku 1953 do hĺbky 40 m. 60. ČIŽEK, J.: O topografii propastí u Silice. Správa, s. 54 55 . Dohady o lokalizácii niektorých významných priepastí v Slovenskom krase. 61. L O Z E K V.: Mékkýši vrchu nad jeskyní Domicou a jejich význam pro poznání paleogeografie Jihoslovenského krasu. Správa, s. 65,1 lit. zázn. Opis výskytu 8 druhov malakofauny na domickom škrapovom poli. 62. C.R Bratislava: Pre záchranu krás Demänovskej ľadovej jaskyne. Správa, s. 69 70 Organizačnotechnické opatrenia na opätovné zaľadnenie jaskyne. 63. KSANDR, J.: J. Sekyra: Velehorský kras Bélských Tater. Rec., s. 88 Recenzia prvej monografie o krase Belianskych Tatier z roku 1954. 64. SKŔIVÁNEK F.: Pleistocenní fauna v nové objevených částech Demänovských jeskýň. Odb. správa, s. 138139 Mineralogické zloženie a paleontologické nálezy v sedimentoch jaskyne Mieru v Demänovskej doli ne. 65. SKŔIVÁNEK, F.: Kras a jeskyné Malých Karpát. Rec., s. 148 1 4 9 66. STÁRKA, V.: Propasti Bodolová a SindliarkaĽadoveň na Muránské plošine. Správa, s. 190 1 9 1 Ročník VIII a IX (1955,1956) 67. DROPPA, A.: Demänovská ľadová jaskyňa. Ved. správa, s. 92 1 1 0 , 4 fot., 1 tab., 1 map., 38 lit. zázn., res. rus., nem. História, morfogenéza, mikroklíma, hydrológia a návrh opatrení na záchranu ľadovej výplne jaskyne. 68. SKŔIVÁNEK, F. STÁRKA,V.: Hačavská jeskyné v Jihoslovenském krasu. Odb. správa, s. 115 120,1 fot., 1 map., res. rus., angl. Morfogenéza okolia a jaskyne s podrobným opisom sintrovej výplne. 69. DROPPA, A.: Plavecká jaskyňa. Správa, s. 120123, 3 fot., 1 map., 2 lit. zázn. Opis podzemných priestorov, ochrana a sprístupnenie jaskyne. Ročník 10 (1957) 70. SKŔIVÁNEK, F.: Geomorfologický a geologický výzkum propasti Veterná diera v Jihoslovenském krasu. Ved. správa, s. 1 1 1 , 4 fot., 2 map., 1 per., 12 lit. zázn., res. angl. Prvozostup, výskum a zmapovanie jaskyne realizované v rokoch 1955 1956 členmi Krasovej sekcie Národného múzea v Prahe. 71. KOWALSKI, K.: Práce polských speleológu na Slovensku. Správa, s. 35 36,1 map. Stručné informácie o ich pôsobení v oblasti Vysokých a Belianskych Tatier vrátane objavných akcií. 72. SKŔIVÁNEK, F.: Výzkum propasti Ohnište v Liptovském krasu. Správa, s. 48 73. MICHOVSKÁ, J.: Typisace československého krasu. Ved. správa, s. 6 0 68,30 lit. zázn. Kompilačná práca na typologické členenie krasových území bývalého Československa vypracované J. Kunským. 74. DROPPA, A.: Krasové zjavy na Kresanici v Liptovských Tatrách. Ved. správa, s. 68 73, 1 fot., 1 map., 4 lit. zázn., res. angl. Geomorfologické a hydrologické pomery masívu Kresanica v Západných Tatrách s podrobným opisom priepasti Kresanica 71 m.
223
75. MICHOVSKÁ, J. SLÁDEK, J.: Pŕehled speleologických a krasových prací za roky 19541955. Správa, s. 73 78,43 lit. zázn. Väčšina informácií sa viaže na výskum krasu Slovenska. 76. DROPPA, A.: Výskum Ochtinskej aragonitovej jaskyne. Správa, s. 141 1 4 2 , 2 fot. Objavenie jaskyne a jej prírodovedné hodnoty. 77. BENICKÝ, V.: Zpráva o činnosti Múzea slovenského krasu za rok 1956. Správa, s. 142 1 4 4 , 1 fot. 78. L O Ž E K V. PROŠEK, F.: Krasové zjevy v travertinech a jejich stratigrafický význam. Ved. správa, s. 145 1 5 8 , 4 fot., 19 lit. zázn., res. angl. Štúdium niekoľkých významných lokalít výskytu travertínov na Slovensku. 79. DROPPA, A.: Krasové zjavy v SV časti Tríbča. Odb. správa, s. 158165, 3 fot., 2 map., 5 lit. zázn., res. angl. Geologické pomery, povrchové a podzemné krasové javy v okolí Malej Lehoty. 80. LOUCEK, D.: Návštevy v jeskyních v Československu. Správa, s. 177 1 7 8 Návštevnosť 10 sprístupnených jaskýň na Slovensku v rokoch 1955 1956. 81. LOUČEK, D.: Anton Droppa: Demänovské jaskyne, Vydavateľstvo SAV, Bratislava 1957. Rec., s. 183184 Krátka a pomerne kritická recenzia známej monografie. 82. JIRÁSEK, J.: 75. výročie Belanskej jaskyne. Správa, s. 190 1 9 1 , 1 fot. R o č n í k l l (1958) 83. DOSTÁL, J.: Krasová vegetace. Ved. správa, s. 85 96,8 fot., 39 lit. zázn., res. angl. Porovnanie fytocenóz Slovenského krasu s horským krasom. 84. SKŔIVÁNEK, F.: Výzkum propastí severní části Silické planiny v Jihoslovenském krasu. Ved. sprá va, s. 115 1 2 9 , 4 fot., 4 map., 30 lit. zázn., res. angl. Prvé odborné spracovanie, zdokumentovanie i zameranie štyroch významných priepastí Silickej planiny: Veľká a Malá Železná, Veľká a Malá Buková. 85. LOUCEK, D.: K problémum v našich sprístupnených jeskyních. Správa, s. 176 1 7 7 Kritický postoj k formám sprístupnenia niektorých jaskýň v Československu, ich devastácia i formy vodenia návštevníkov. 86. DROPPA, A.: Výskum Belianskej jaskyne. Odb. správa, s. 248 249 Geomorfologický výskum a nové topografické zameranie jaskyne. 87. KÁMEN, S.: Ľadová jaskyňa na Muránskej planine. Správa, s. 249 250,1 map. Opis objavenia, morfológie jaskyne, jej zmapovanie. 88. BENICKÝ, V.: Zpráva o činnosti Múzea slovenského krasu za rok 1957. Správa, s. 250 252 Ročník 12 (1959) 89. SKŔIVÁNEK, F.: Výskum propasti Veľká Bikfa v Jihoslovenském krasu. Ved. správa, s. 99 111, 3 fot., 2 map., 1 per., 16 lit. zázn., res. angl. Geológia, morfogenéza, klimatológia a zameranie jaskyne, opísaný spôsob technického zabezpečenia zostupu výskumníkov. 90. DROPPA, A.: Krasové formy pohoria Žiar. Odb. správa, s. 113 121, 3 fot., 2 map., 2 lit. zázn., res. angl. Geomorfologický výskum krasového ostrova medzi Ráztočnom a Skleným, vrátane hydrologických pomerov a výskytu jaskýň. 91. LOŽEK, V.: Význam krasových oblastí pro paleontologii kvartéru. Štúdia, s. 123170, 14 fot., 2 map., 107 lit. zázn., res. angl. Paleontologické, malakozoologické, archeologické a fyto nálezy v povrchových a podzemných kraso vých javoch určujúce genézu území. 92. HANÁK, V.: O zimování netopýru v Hačavské krápnikové jeskyni na Slovensku. Odb. správa, s. 191 1 9 2 , 3 lit. zázn. 93. KUKLA, J. STÁRKA, J.: Jeskyné v Bujahô tetô na Silické planine. Správa, s. 236 239, 2 fot., 2 94. map. BENICKÝ, V.: Jaskynná sústava Červenej skaly. Správa, s. 239
224
Pozitívne farbenie vôd ponoru pod Homolou a Prepadliska s vyvieračkou pri Červenej Skale, asi 3 km za 31 hodín. Ročník 13 (19601961) 95. SKŔIVÁNEK, F.: Geologický a geomorfologický výskum SV výbéžku Muráňského krasu. Štúdia, s. 89120, 9 fot., 4 map., 60 lit. zázn., res. rus., angl. Podrobné zmapovanie časti krasového územia Muránskej planiny a Horehronského podolia medzi obcami Zlatno, Švermovo a Muránska Huta s opisom 20 najvýznamnejších povrchových a podzem ných krasových javov. 96. L O Ž E K V : Stratigrafický výzkum jeskyné Dudlavá skala. Ved. správa, s. 121146, 1 fot., 4 map., 1 tab., 24 lit. zázn., res. rus., angl. Komplexný výskum jaskyne pri Šumiaci s použitím výsledkov práce aj iných autorov. 97. LOŽEK, V.: Nékolik poznámek o kvartéru Hrhovského amfiteátru. Odb. správa, s. 186 189, 1 fot., 1 per., 5 lit. zázn. Profil sutinoviska amfiteátru na rozbor malakofauny, ktorá ukazuje, že už v mladšom pleistocéne mal súčasný tvar. 98. BURKHARDT, R : Jeskyňka v tufech u Šahu na Slovensku. Správa, s. 219 220,1 map. Jaskyňa vznikla v pyroklastických horninách mechanickou sufóziou. 99. KSANDR, J.: Jubileum Dobšinské ledové jeskyné. Správa, s. 221 100. KUČERA. B. SKŔIVÁNEK F.: Zpráva o činnosti Krasové sekce Společnosti Národního múzea v Praze za rok 1959 a 1960. Správa, s. 221 222 101. BENICKÝ, V.: Z činnosti Múzea slovenského krasu v Lipt. Mikuláši. Správa,í. 223 Ročník 14 (19621963) 102. SMOLÍKOVÁ, L.: Ráz výskytu terrae calcis v krasových oblastech Slovenska. Ved. správa, s. 93 100, 3 fot., 1 per., 18 lit. zázn., res. rus., angl. Výskyt a genéza pôd terra fuscy a terra rossy s ohľadom na určenie veku krasových javov. 103. KUČERA, B.: Jeskyné a propasti ve strední části Plešivské planiny. Odb. správa, s. 101 112, 3 fot., 4 map., 24 lit. zázn., res. rus., angl. Prieskum a dokumentácia jaskýň Zombor, Mačacia a Lastovičia diera, Dudášova diera a Maštalná. Ročník 15 (1963) 104. KRÁLIK, F. SKŔIVÁNEK, F.: Aragonit v československých jeskyních. Ved. správa, s. 1145, 7 fot., 1 map., 1 per., 48 lit. zázn., res. rus., angl. Opis výskytu aragonitu aj v Ochtinskej aragonitovej jaskyni, jaskyni Slobody a Jazernej jaskyni s pod mienkami jeho tvorby. 105. DROPPA, A.: Príspevok ku štúdiu kaňonovitých údolí v krasových oblastiach Západných Karpát. Ved. správa, s. 93 104, 2 fot., 29 lit. zázn., res. rus., angl. Autor sa zaoberá otázkou genézy 9 kaňonov, pričom dokazuje ich vznik eróziou povrchových vôd a nie prepadnutím jaskynných stropov. 106. LOŽEK, V.: Ružový previs ve Vrátné doline u Turčianské Blatnice. Ved. správa, s. 105 117, 2 fot., 1 map., 2 per., 1 tab., 13 lit. zázn., res. rus., angl. Sledoval sa výskyt sypkého sintra penovca a biostratigrafia mäkkýšov. 107. LOUČEK, D.: Pruvodci po krasových oblastech z let 1960 1963. Rec., s.134 135 108. KÁMEN, S.: Prieskum priepasti Singliarka na Muránskej plošine. Správa, s. 154 155, 1 map., 4 lit. zázn. Prieskum a zdokumentovanie jaskyne nazývanej tiež Ľadová jama. 109. KÁMEN, S.: Jaskyňa Okno vTisovskom krase. Správa, s. 155156, 1 map., 3 lit. zázn. Ročník 16 (1964) 110. KUČERA, B.: Krasová morfologie a vývoj Ardovské jeskyné v Jihoslovenském krasu. Ved. správa, s. 41 5 6 , 3 fot., 13 map. list., 20 lit. zázn., res. rus., angl.
225
Geologické, geomorfologické a hydrologické pomery vývoja jaskyne a jej okolia porovnanie s gené zou blízkej jaskyne Domica. Správa sa dotýka archeologických nálezov, hodnotí vlastné nálezy fauny. 111. FEJFAR, O. SEKYRA, J.: Periglaciální sedimenty a fauna tatranských velehorských jeskyní. Ved. správa, s. 5 7 66,4 fot, 2 per, 3 tab, 14 Iit. zázn, res. rus, angl. Paralelizácia sedimentov troch jakýň v západ, časti Belianskych Tatier z pohľadu petrografického a vý skytu paleontologických nálezov. 112. LOŽEK, V. ZÁRUBA, Q.: Pleistocenní suťové brekcie v krasových oblastech Slovenska. Ved. správa, s. 67 76, 3 f o t , 15 lit. zázn, res. rus, angl. Dôkazy o veku brekcií zo staršieho pleistocénu výskytom kvartérnej malakofauny na rôznych loka litách. 113. KRÁL, A.: Histórie jeskyné Svobody v Demänovské doline. Správa, s. 77 85, 1 f o t , 42 lit. zázn, res. angl. Autor vo veku 87 rokov obhajuje svoj objav jaskyne Slobody z roku 1921 s použitím materiálov i šir šieho pohľadu na vtedajšiu situáciu na Slovensku. 114. LOŽEK, V.: K otázce skalního rícení v Jihoslovenském krasu. Odb. správa, s. 113 114, 1 lit. zázn. Datovanie rútenia skalných blokov na okraji planín podľa výskytu malakofauny a artefaktov najmä v ob lasti Dolného vrchu. 115. ERDÓS, M. LYSENKO, V.: Nové objevené propasti na Plešivské planiné v Jihoslovenském krasu. Správa, s. 138 1 3 9 Výprava Krasovej spoločnosti Národného múzea v Prahe zaregistrovala 12 neznámych jaskýň, medzi nimi aj Diviačiu priepasť. 116. SKŔIVÁNEK, F.: Objev jeskyné Buzgó v Jihoslovenském krasu. Správa, s. 139. Stručná správa o objavení Krásnohorskej jaskyne. Ročník 17 (1965) 117. LOŽEK, V. SKŔIVÁNEK F.: The significance of fissures and their Fills for dating of karst processes. Štúdia, s. 7 22,2 fot, 3 per, 1 tab, 28 lit. zázn, res. čes. Štúdia sa zaoberá významom puklín a ich výplní na datovanie krasových procesov na území Ceska i Slovenska (Slovenský kras, Tríbeč, Horná Nitra, Ivanovice pri Trenčíne) najmä určením mala kofauny. 118. SKŔIVÁNEK, F.: Vývoj krasu Plešivské planiny v Jihoslovenském krasu. Ved. správa, s. 4258, 5 fot, 6 map, 18 lit. zázn, res. rus, angl. Súborný opis geomorfológie planiny, jej povrchových javov a najvýznamnejších jaskýň, priepastí a vy vieračiek. 119. ERDÓS, M. LYSENKO, V.: Výzkum propasti jižní části Plešivské planiny. Odb. správa, s. 5 9 72, 2 f o t , 11 map, 12 lit. zázn, res. rus, angl. Zmapovaných a zdokumentovaných 11 jaskýň, náčrt ich genézy s uvedením rebríčka hlbokých jaskýň Plešivskej planiny. 120. PŔIBYL, J.: Výzkum propasti Barazdaláš v severní části Silické planiny v Jihoslovenském krasu. Odb. správa, s. 73 81,2 fot, 1 map, 19 lit. zázn, res. angl, rus. V roku 1964 uskutočnili českí jaskyniari tretí výskumný zostup, pričom objavili novú vetvu najnižších priestorov. 121. DROPPA, A.: Výskum krasových foriem Ludrovskej doliny v Nízkych Tatrách. Odb. správa, s. 82 95,1 f o t , 4 map, 6 lit. zázn, res. angl, rus. Lokalizácia a dokumentácia jaskýň v tiesňavách Hučiaky a Jazvečie s náčrtom ich genézy. 122. DROPPA. A. RYŠAVÝ, P. SKŔIVÁNEK F.: Organization of karst investigation in Czechoslo vakia. Správa, s. 112 113. Časť textu venovaná aj organizovanému výskumu krasu a jaskyniarstvu na Slovensku v polovici 60. rokov. 123. KÁMEN, S.: Kaňony a skalné mosty Muránskeho krasu. Odb. správa, s. 115 123, 6 map, 13 lit. zázn. Výskyt 10 jaskýň Javorníkovej doliny, dva mosty a skalné okno. 124. ŠILAR, J.: Správa o barvící zkoušce provedené na Drienku u Poník u Banské Bystrice. Správa, s. 140 Pozitívny farbiaci pokus medzi banskou štôlňou v ponorovej oblasti a Oraveckou vyvieračkou v Po nickom krase. 125. DROPPA, A.: Zpráva o činnosti dobrovoľných jaskyniaiskych skupín na Slovensku za rok 1964. Správa, s. 143
226
Ročník III (1950) 126. L O Ž E K V.: Z výzkumu zkrasovélých rozsedlin na bani u Bešeňové a na Pažici u Spišského Podhra dí. Odb. správa, s. 101 1 0 3 , 1 fot., 2 lit. zázn. Výskum sedimentov rozsadlín travertínov datovaním malakofauny. 127. LOŽEK, V.: Pseudokrasové dutiny v rozvčtralých dolomitech u Malých Kršteňan. Odb. správa, s. 103104 Datovanie malakofaunou zvetraného prachu z dolomitov v oblasti Veľkého vrchu v Tribči. 128. LHOTSKÝ, O.: Pseudokrasové jeskyné na Babia hore (Slovenské Beskydy). Odb. správa, s. 104 Výskyt kratších jaskýň a závrtov vo vrcholovej časti masívu v pieskovcoch. 129. L O Ž E K V.: Puklinová jeskyné v Bojnicích. Odb. správa, s. 114 1 1 5 Úvahy autora ako o syngenetickej jaskyni. Ročník 19 (1967) 130. LHOTSKÝ, O.: Krasové vody jako hygienický problém. Odb. správa, s. 2333, 37 lit. zázn., res. angl. Autor diskutuje o krasových vodách ako zdroji pitnej vody pre obyvateľstvo. (Demänovská dolina, Tisovecký kras.) 131. DROPPA, A : Vysokohorské krasové oblasti ČSSR Ved. správa, s. 59 68, 8 fot., 9 lit. zázn., res. angl. Regionálne rozšírenie vysokohorského krasu na Slovensku, charakteristika exo a endo foriem, dobre spracované Červené vrchy, neuvádzajú sa Vysoké Tatry. 132. SILAR, J.: Tektonické zdvihy a jejich vliv na vývoj krasu u Ponik jihovýchodné od Banské Bystrice. Ved. správa, s. 69 80,5 fot., 3 map., 2 graf., 11 lit. zázn., res. angl. Geomorfologický a hydrologický výskum Ponického krasu a krasu Pôlča v závislosti od geologicko tektonických podmienok. 133. STÁRKA, V.: Pseudokrasové sluje v čedičovém pnkrovu Pohanského vrchu u Hajnačky. Odb. správa, s. 81 86, 2 fot., 2 map., 4 lit. zázn., res. rus. Opísaný výskyt jaskýň v čadičoch Cerovej vrchoviny. 134. KÁMEN, S.: Prieskum podzemného systému Michňová Teplica. Odb. správa, s. 125 129, 2 fot., 1 per., 13 lit. zázn. Preukázateľný hydrologický systém ponorov na Suchých doloch a vyvieračky Teplica, ich prieskum vrátane potápačského. 135. KUNSKÝ, J.: Alois Král devadesátiletý. Správa, s. 137139,1 fot. Spomienka životného jubilea objaviteľa jaskyne Slobody v Demänovskej doline. Autor diskutuje aj o priorite objavu. 136. SKŔIVÁNEK F.: K šedesátinám Vojtecha Benického. Správa, s. 139,1 fot. Hodnotí sa jeho činnosť na poli slov. jaskyniarstva vrátane činnosti muzeálnej. 137. DROPPA, A.: Zpráva o činnosti speleologických skupín na Slovensku za rok 1966. Správa, s. 141 1 4 2 Ročník 20 (1968) 138. DROPPA, A.: Geomorfologický výskum Liskovskej jaskyne v Liptovskej kotline. Ved. správa, s. 75 84,2 fot., 1 map., 2 tab., 8 lit. zázn., res. angl. Genéza jaskyne sa odvodila od paralelizácie riečnych terás Váhu. 139. ABSOLÓN, A.: K poznání vegetačního krytu Dolného vrchu (Slovenský kras). Správa, s. 117 118,1 tab. Sledovanie rozšírenia vyšších rastlín v súčasnosti v konfrontácii so zalesnením v geologickej minu losti. 140. DROPPA, A : Výskum krasových oblastí Slovenska v roku 1967. Správa, s. 135 136 141. KRATOCHVÍLE, Z : Angličtí speleológové v československých jeskyních. Správa, s. 137 139, 2 fot. Ročník 21 (1969) 142. L O Ž E K V.: Kras a mékkýši. Štúdia, s. 7 2 1 , 4 fot., 3 tab., 14 lit. zázn., res. angl. Význam mala kofauny na datovanie genézy krasových fenoménov na príklade viacerých lokalít aj zo Slovenska (Silická ľadnica, Zádielska a Prosiecka dolina, Muránska planina a ďalšie).
227
143. DROPPA, A.: Krasové javy Jánskej doliny na severnej strane Nízkych Tatier. Ved. správa, s. 7 3 96, 7 fot., 12 map., 1 tab., 19 lit. zázn., res. angl. Lokalizácia a základné geomorfologické údaje 22 významných povrchových a podzemných krasových javov. 144. LYSENKO, V.: Výzkum Plešivské planiny ve Slovenském krasu v létech 1965 1968. Ved. správa, s. 97109, 2 fot., 1 map., 2 per., 8 lit. zázn., res. angl. Lokalizácia, čiastočne dokumentácia 11 jaskýň, morfológia ich sintrovej výplne a náčrt genézy. 145. DROPPA, A.: Správa o činnosti speleologických skupín na Slovensku za rok 1968. Správa, s. 148 149 Ročník 22 (1970) 146. DROPPA, A.: Príspevok k vývoju jaskyne Domica. Ved. správa, s. 65 72, 2 fot., 1 per., 13 lit. zázn.. res. angl. Úvahy nad genézou jaskyne vo vzťahu k prieskumným vrtom až 20 m dlhým, ktoré preukázali 18 m mocné sedimenty. 147. DROPPA, A.: Slatinský kras v Strážovskej hornatine. Ved. správa, s. 73 89, 4 fot., 3 map., 1 tab., 17 lit. zázn., res. angl. Geomorfologické, hydrologické a speleologické zhodnotenie územia, opis významných povrchových javov a jaskýň. 148. DROPPA, A.: Krasové javy vokolí Lučivnej. Odb. správa, s. 91 97,2 fot., 4 map., 6 lit. zázn., res. angl. Povrchové krasové javy a tri jaskyne krasu Kozích chrbtov vo vzťahu ku geologickému podložiu. 149. DROPPA, A.: V. medzinárodný speleologický kongres v NSR Správa, s. 123 124 Komentované aktivity slovenskej časti delegácie J. Bárta, J. Jakál, L. Blaha, A. Droppa, S. Roda. 150. DROPPA, A.: Správa o činnosti speleologických skupín na Slovensku v roku 1969. Správa, s. 128 151. Nová organizácia slovenského jaskyniarstva. Správa, s. 128 129 Vznik Správy slovenských jaskýň k 1. 1. 1970 v Liptovskom Mikuláši. Ročník 23 (1971) 152. KRÁL, Z.: Studie vzniku a barevnosti krápnikových útvaru. Ved. správa, s. 7 15, 3 fot., 6 tab., 8 lit. zázn., res. angl. Chemickými rozbormi rôznych sintrových foriem a vápenca z Demänovskej jaskyne Slobody sa skúmala závislosť medzi ich farebnosťou a zastúpením stopových prvkov. Predpoklad sa nepotvrdil. Ukázala sa závislosť od veľkosti kryštálov. 153. DROPPA, A.: Kras skupiny Sivého vrchu v Západných Tatrách. Ved. správa, s. 7 7 9 8 , 3 fot.. 7 map., 1 tab., 11 lit. zázn., res. angl. Geologická, geomorfologická a hydrologická situácia územia vrátane rozšírenia krasových javov. 154. VÍTEK, J.: Formy krasu v travertinech na Dreveníku u Spišského Podhradí. Odb. správa, s. 99 114, 2 fot., 23 map., 21lit. zázn., res. angl. Lokalizácia a dokumentácia 24 jaskýň. 155. PANOŠ, V.: VI. mezinárodní speleolog. kongres 1973 v ČSSR Správa, s. 117 1 1 8 Program a príprava podujatia vrátane táborov a pokongresových exkurzií organizovaných na Slovensku. 156. HRADECKÝ, P.: Zpráva o sestupech do propastí Čertova diera a Ohnište. Správa, s. 119 120,1 map. 157. BENICKÝ, V.: Za Jaroslavom Janákom. Nekr., s. 138140, 2 fot. Významný jaskyniarorganizátor, generál v zálohe, zaslúžil sa o veľkorysé sprístupnenie jaskyne Domica. 158. SKŔIVÁNEK F.: Slovenský kras, ročník VIII. Rec., s. 145 159. DROPPA, A.: Správa o činnosti speleologických skupín na Slovensku v roku 1970. Správa, s. 153 1 5 4 Ročník 24 (1972) 160. DROPPA A : Speleologický výskum Mojtínskeho krasu. Ved. správa, s. 6174, 4 fot., 7 map., 4 lit. zázn., res. angl. Zhodnotenie dovtedajších výskumov a ucelené spracovanie výskytu povrchových a podzemných foriem krasu Z časti Strážovských vrchov.
228
161. KUNSKÝ, J.: Alois Král 18771972. Nekr., s. 99 100, 1 fot. Nekrológ s dôrazom na okolnosti objavu Demänovskej jaskyne Slobody. 162. SKŔIVÁNEK, F.: Za Vojtechom Benickým. Nekr., s. 100 101 163. DROPPA, A.: Výskum jaskýň v Strážovc. Správa, s. 115 118, 2 fot., 2 map. Opis 4 jaskýň vo vrcholovej časti masívu. 164. LOŽEK, V.: Z výskumu pŕevisíi na Čiernem kameni ve Velké Fatíe. Odb. správa, s. 118 123, 2 fot., 1 per., 1 tab., 2 lit. zázn. Výskum malakofauny v sedimentoch. 165. PILOUS, V.: Závrty v travertinech v Dudincích. Správa, s. 123 1 2 5 , 1 per., 3 lit. zázn. Genéza vzniku zrútených stropov podzemných priestorov. 166. DROPPA, A.: Správa o činnosti speleologických skupín na Slovensku v roku 1971. Správa, s. 146 1 4 7 Ročník 25 (1973) 167. DROPPA, A.: Ružínsky kras v Slovenskom rudohorí. Ved. správa, s. 61 72. 8 map., 9 lit. zázn.. res. angl. Geológia a geomorfológia územia s opisom 10 preskúmaných jaskýň. 168. KUČERA. B.: Profil sondou v Ardovské jeskyni. Odb. správa, s. 108 1 1 1 . 1 per. Petrologický rozbor a archeologické vyhodnotenie sedimentov. 169. DROPPA, A.: Správa o činnosti speleologických skupín na Slovensku v roku 1972. Správa, s. 1 2 9 130. Ročník 26 (1974) 170. DROPPA, A.: Sklabinský kras v SZ časti Veľkej Fatry. Ved. správa, s. 2 3 3 3 , 5 fot., 4 map., 3 lit. zázn., res. angl. Správa z výskumu povrchových a podzemných krasových javov vrátane geológie, morfológie a hydro lógie terénu. 171. KUČERA, B.: Krasové jevy Vápencového vrchu na Silické planine. Ved. správa, s. 3 5 5 1 , 5 fot., 6 map., 11 lit. zázn., res. angl. Článok orientovaný na genézu územia s výskumom podzemných krasových javov. 172. HRADECKÝ, P. HROMAS, J. STÁRKA, V. VALEŠ, Z.: Propasti planiny Dolný vrch ve Slovenském krasu. Štúdia, s. 5 3 8 8 , 6 fot. 28 map., 1 tab., 10 lit. zázn., res. angl. Geologickomorfologický výskum členov Krasovej sekcie Tisu z Prahy v rokoch 1962 1973 s pod robným opisom a zameraním 54 jaskýň. 173. VITEK, J.: Rozsedlinová jeskynč na Javorovém štíte ve Vysokých Tatrách. Správa, s. 103 105. 1 fot., 1 map., 2 lit. zázn. 174. PANOŠ, V.: 6. Mezinárodní speleologický kongres 1973. Správa, s. 129 135,4 fot. Podiel slovenských jaskyniarskych organizácií na organizovaní kongresu vrátane terénnych akcií v kra sových lokalitách SR. 175. DROPPA, A.: Správa o činnosti speleologických skupín na Slovensku v roku 1973. Správa, s. 1 3 9 140 176. HLAVÁČ. B.: Jakjsme objevovali Jasovské jeskynč. Správa, s. 141 145, 1 fot. Objavné a výskumné práce Sekcie pre výskum východoslovenského krasu v rokoch 19231932 predovšetkým českými odborníkmi a úradníkmi. Ročník 27 (1975) 177. VYTRAS, K. VYTRASOVÁ, J.: Stanovení obsahu železa ve rápencích a jeskynních výplních ve vztahu kjejich zbarvení. Ved. správa, s. 21 2 8 , 2 tab., 8 lit. zázn., res. angl. Rozbory sa viažu na 4 lokality vápencov a 26 vzoriek sekundárnych výplní z 9 slovenských jaskýň Demänovských vrchov a Slovenského krasu. 178. DROPPA, A.: Speleologický výskum Blatnického krasu vo Veľkej Fatre. Odb. správa, s. 37 64, 6 fot., 22 map., 14 lit. zázn., res. angl. Lokalizácia a zameranie 30 jaskýň v oblasti Blatnickej a Gaderskcj doliny.
229
179. LOŽEK, V.: Stratigrafie a malakofauna výplavového kužele v Lesníci jako doklad mladokvartérního vývoje krasu Stratenských vrchu. Odb. správa, s. 65 78,2 fot., 1 map., 1 per., 2 tab., 13 lit. zázn., res. angl. Výskum malakofauny tiesňavy Nižný Bajan v Slovenskom raji. 180. KUČERA, B.: Propast Čertova diera. Správa, s. 79 84,1 fot., 2 map., 1 tab., 8 lit. zázn., res. angl. Rekognoskačný prieskum jaskyne členmi Krasovej sekcie Tisu z Prahy. 181. LYSENKO, V.: Nickamínekvývojový stupeň sekundárni mineralogické výplne jeskyni. Správa, s. 8993, 3 per., 5 lit. zázn. Porovnávanie fyzikálnych vlastností mäkkého sintra z jaskyne Pustej v Demänovskej doline a Elišči nej jaskyne v Moravskom krase. 182. LOŽEK, V.: Mékkýši propasti Ľadová jama na Muráňské planine. Správa, s. 106 183. LOŽEK, V.: Z výskumu holocenního souvrství ve vchodu jeskyné na Malé Stožce. Správa, s. 106 109,1 fot., 1 per., 3 lit. zázn. Biostratigrafický rozbor profilu vchodovéhho kužeľa potvrdil holocénny vek. 184. NEJDL Z : Ardovská jaskyňa archeologická lokalita. Správa, s. 109 111,5 lit. zázn. Antropologický výskum lebky objavenej v sedimentoch v roku 1968. 185. VÍTEK, J.: Rozsadlinové jeskyné na Čiernom Kameni ve Velké Fatŕe. Správa, s. 111 113, 1 fot., 2 map., 2 lit. zázn. Zdokumentovanie a lokalizácia Priepasťovitej a Šikmej jaskyne, ktoré vznikli gravitačnými pohybmi masívu. 186. HOCHMUTH, Z.: Priepasťové jaskyne na Bielej skale vo Veľkej Fatre. Správa, s. 113 1 1 6 , 1 fot., 4 map. Speleologickým prieskumom sa zaregistrovalo 21 jaskýň rozsadlinového typu. 187. HOCHMUTH, Z.: Jaskyne v travertínoch pri Bielom Potoku. Správa, s. 116 119, 3 map. Registrácia krasových lokalít V okraja Veľkej Fatry. 188. HOCHMUTH, Z:Slovenskí jaskyniarivjaskymSniežnej.Správa,s. 130133,1 map., 1 fot. Úspešný zostup členov skupín SSS z Ružomberka, Zvolena a Rimavskej Soboty v roku 1974 na dno najhlbšej poľskej jaskyne. 189. HIPMAN, P.: Expedice slovenských speleologu v krasových oblastech severní Itálie. Správa, s. 133 138,3 fot., 4 map. Zvolenskí jaskyniari SSS navštívili kras Ligurských Álp (Piaggia Bella 689m), Terstský kras a oblasť Friuli so zostupmi do hlbokých jaskýň. 190. PÍŠE, J. VLČEK V.: Zpráva o seminári "Ochrana a využitie krasových vôd", Banská Bystrica 1974. Správa, s. 139 1 4 0 Vedecký seminár, ktorého výsledky sú publikované vo Vodohospodárskom spravodaji. V krasových komplexoch Slovenska cirkuluje 26 33 m /s. 191. KUBÍNY, D.: Správa o výsledkoch speleologických výskumov a prieskumov Slovenskej speleo logickej spoločnosti. Správa, s. 143 1 4 5 Stručné hodnotenie činnosti oblastných skupín od roku 1970. 192. DROPPA, A.: Správa o činnosti Geografického ústavu SAV pracovisko pre výskum krasu a jas kýň v Lipt. Mikuláši. Správa, s. 145 Aktivity v oblasti S strany Nízkych Tatier a Slovenského raja. 193. KRÁL, Z : Subskripce dokumentárního filmu Demänová. Správa, s. 145 Znovuobjavenie významného filmu nakrúteného v polovici 30tych rokov za asistencie objaviteľa jaskyne Slobody A. Krála. Ročník 28 (1976) 194. LOŽEK, V.: Stratigrafie a mékkýši jeskynní výplné v prulomu Dunajce v Pieninách. Odb. správa, s. 7 5 8 3 , 1 fot., 1 map., 2 per., 6 lit. zázn., res. angl. Profil malakofauny jaskynky v prielome Dunajca potvrdil jeho mladoholocénny vek. 195. PANOŠ, V.: Jozef Jakál: Kras Silickej planiny. Rec., s. 105 1 0 6 196. DROPPA, A.: Správa o činnosti speleologických skupín na Slovensku za rok 1975. Správa, s. 125 Informácia o činnosti pracoviska Gg. ústavu SAV v Lipt. Mikuláši.
230
Ročník III (1950) 197. L O Ž E K , V.: U b e r Postglaziale schwankungen der oberen Waldgrenze im Gebirgskarst de Westkarpaten. (O postglaciálnych výkyvoch hornej hranice lesa v horskom krase Západných Karpát). Ved. správa, s. 7 2 5 , 2 fot., 4 per., 2 tab., 13 lit. zázn., res. čes. 198. PELÍŠEK J: Konkrece z fosilních terra ross v krasových oblastech Československa. Odb. správa, s. 39 46,5 fot., 6 tab., 10 lit. zázn., res. angl. Chemické zloženie karbonátových konkrécií. 199. D R O P P A , A.: Jaskyne severnej časti Slovenského raja. Ved. správa, s. 6 3 7 8 , 4 fot., 13 map., 11 lit. zázn., res. angl. Lokalizácia a dokumentácia 30 jaskýň. 200. VÍTEK, J.: Polokrasové formy v karbonátových slepencích pri Pružiné ve Strážovských vrších. Odb. správa, s. 79 90,2 fot., 16 map., 12 lit. zázn., res. angl. Geologické a geomorfologické pomery územia s opisom povrchových foriem a 16 krátkych jaskýň. 201. BOSÁK, P.: Aplikace prostorového znázornéní jeskyní metodou vertikálních vrstevníc. Odb. správa, s. 122 124,1 map., 1 per., 2 lit. zázn. Plastické znázornenie podzemných priestorov na príklade jaskyne Horná Túfna. 202. L O Ž E K , V.: Malakologický pŕíspévek k poznání vývoje stanovíšť na Plešivské planiné. Správa, s. 127128, 1 tab., 3 lit. zázn. Dôkazy o predchádzajúcom zalesnení planiny kvantitatívnymi vzorkami malakofauny z dvoch závrtov. 203. HIPMAN, P.: Československá expedice do italské propasti Abisso Michele Gortani. Správa, s. 129 133,3 fot., 1 map., 1 lit. zázn. Výprava 14 členov SSS z roku 1976, ktorá úspešne zostúpila na dno vtedy najhlbšej jaskyne Talianska ( 920 m) v Julských Alpách. 204. L O Ž E K , V.: Pracovní zasedání a exkurze holocenní komise I N Q U A v Západních Karpatech v záíí 1976. Správa, s. 1 4 7 1 4 8 Zasadnutie Medzinárodnej komisie pre výskum kvartéru spojené s návštevou krasových lokalít Slovenského krasu, Slovenského raja, Veľkej a Malej Fatry. 205. DROPPA, A.: Správa o činnosti speleologických skupín na Slovensku v roku 1976. Správa, s. 153 1 5 4 Ročník 30 (1978) 206. D R O P P A , A.: Jaskyne južnej časti Slovenského raja. Ved. správa, s. 5 1 6 5 , 5 fot., 10 map., 12 lit. zázn., res. angl. Lokalizácia a morfológia 30 jaskýň planín Havranej skaly, Duča, Geravy, Skaly a hrebeňa Dubnice. 207. L O Ž E K , V.: Quaternary Mollusca and stratigraphy of the Mažarná Cave. Štúdia, s. 6 7 8 0 , 2 fot., 1 map., 2 per., 4 tab., 13 lit. zázn., res. slov. Sonda vo vchode jaskyne zachycuje úplné súvrstvie od wúrmského pleniglaciálu do súčasnosti dokla dovanej neprerušeným vývojom malakofauny. 208. SKŔIVÁNEK, F.: Déjiny speleologie na území ČSSR. Štúdia, s. 91 1 0 5 , 5 fot., 49 lit. zázn., res. angl. Spracované dejiny poznávania jaskýň od najstarších dôb po začiatok 20. storočia vrátane lokalít a okolností na území Slovenska. 209. D R O P P A , A.: Zlepencový kras pri Zemianskej Závade v Strážovských vrchoch. Správa, s. 130 1 3 2 , 1 map., 2 lit. zázn. Opis a genéza jaskýň Veľkej a Malej Závadskej (Temnej) v karbonátových zlepencoch. 210. L O Ž E K , V.: K rozšírení plže Alopia elathara (Rasrn.) ve Slovenském krasu. Správa, s. 132, 2 lit. zázn. Výskyt jediného endemického sedmihradského rodu Alopia na území Slovenska v Zádielskej doline a južných svahoch Horného vrchu. 211. MITTER, P.: II. speleopotapačská expedícia "IndiaSri Lanka 77". Správa, s. 147149, 2 fot. Priebeh a výsledky výpravy 12 členov SSS do krasových oblastí Afganistanu, Indie a Srí Lanky. 212. D R O P P A , A.: Správa o činnosti speleologických pracovísk pri SAV na Slovensku za rok 1977. Sprá va, s. 155 1 5 6 Hydrologický výskum krasových dolín Demänovskej, Kvačianskej, Ľupčianskej, Štiavnickej a Ludrov skej.
231
RočníkzyxwvutsrponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONM III (1950) 213. LOŽEK. V .: Chronological Position of the Last phase of Slope retreat in Czechoslovak karst area (Chronologické pozice poslední fáze ústupu svahu v čs. krasových oblastech). Štúdia, s. 7 17, 2 fot., 2 per., 1 tab., 35 lit. zázn., res. čes. Sumarizácia dlhodobých výskumov aj z 18tich profilov krasových lokalít na Slovensku. Potvrdilo sa, že posledný ústup svahov sa skončil počas posledného pleniglaciálu. 214. RYBÁR, P.: Holocenní netopýri zjeskyné Záskočie v Liptovském krasu. Ved. správa, s. 1933, 1 map., 1 per., 3 graf., 2 tab., 55 lit. zázn. Analýza 615 lebiek a 287 mandibul 8 druhov netopierov postglaciálneho obdobia. Objav novej subspécie Myotis mystacinus a M. brandti. 215. MÚLLER, J.: Moldavská jeskyné. Správa, s. 97 1 0 2 , 1 fot., 1 map., 1 per., 2 lit. zázn., res. angl. Meranie mikroklimatických veličín a výskum archeologického a osteologického materiálu. 216. HLAVÁČ, J.: Správa o činnosti Slovenskej speleologickej spoločnosti za rok 1978. Správa, s. 131 132 217. CHOVAN, A.: Stručne o činnosti Múzea slovenského krasu r. 1978. Správa, s. 132 133 Ročník 32 (1982) 218. SPURNÝ, Z. ŠULCOVÁ, J. KOČÍ, J.: Rádioaktivita v jeskyních československého krasu. Odb. správa, s. 7 1 1 , 2 fot., 1 tab., 4 lit. zázn., res. angl. Štúdium prírodnej rádioaktivity v 11 sprístupnených jaskyniach Slovenska, okrem Demänovskej ľado vej. Najvyššie hodnoty vykazovali jaskyne Važecká a Ochtinská aragonitová. 219. PILOUS, V.: Pseudokrasové dutiny v neovulkanitech Južného Slovenska. Ved. správa, s. 7 3 8 3 , 2 fot., 5 map., 17 lit. zázn., res. angl. 220. HIPMAN, P.: Zahraniční úspechy slovenských speleoalpinistu v letech 1978 1979. Správa, s. 85 93, 2 fot., 3 map., res. angl. Výpravy členov SSS do hlbokých jaskýň Francúzska, Rakúska, Poľska a Alžírska. 221. SKŔIVÁNEK, F.: Slovenský kras, roč. 17, Osveta, Martin 1979. Rec., s. 131 222. DROPPA, A.: Správa o činnosti speleologického pracoviska GÚ SAV a speleologickej odbočky SGS pri SAV za rok 1979. Správa, s. 145 Informácia o chemických odnosoch karbonátov krasových dolín S časti Nízkych Tatier. Ročník 33 (1982) 223. HIPMAN, P.: Názorné zobrazování složitéjších jeskynních systému. Odb. správa, s. 15 25, 6 per., 1 map., res. angl. Metodika spracovania axonometrického priemetu výpočtovou technikou na príklade mapového plánu Jaskyne v Záskočí. 224. DAROLA, J. • LOŽEK, V.: Kvarterní fauna a stratigrafie píevisu v reservaci Brálie u Malých Krsteňan. Ved. správa, s. 5 3 6 7 , 1 fot., 1 per., 4 tab., 10 lit. zázn., res. angl. Na odkrytom profile s výskytom mäkkýšov a stavovcov sa sledoval neprerušený vývoj od stredného holocénu po súčasnosť. 225. ŠÍPKA, E.: Dynamika návštevnosti a sféry vplyvu slovenských jaskýň v decéniu 1970 1979. Správa, s. 6 9 7 7 , 2 graf., 2 tab., 7 lit. zázn., res. angl. Spracovanie návštevnosti 12 sprístupnených jaskýň z pohľadu cestovného ruchu, osobitne zahra ničnej klientely. 226. SKŔIVÁNEK F.: Dr. Anton Droppa, CSc., šedesátníkem. Jubileum, s. 91,1 fot. 227. LOŽEK, V.: Z výskumu pčnitcových píevisu v reservaci Ohnište v Nízkych Tatrách. Odb. správa, s. 106107. Stratigrafia výplne malakofauny na S Z strane Sokola zodpovedá montánnemu stupňu vývoja, kde súvrstvia tvoria väčšinou sypké sintre penovce. 228. TÚMA, S.: Současné prohlubování závrtu a propastí na Plešivské planiné. Správa, s. 107108, 1 map. 229. HORÁČEK, I. LOŽEK, V.: Ostrany u Rimavské Soboty nové nalezišté stŕedopleistocenní fauny na Slovensku. Odb. správa, s.108 109, 6 lit. zázn.
232
Výskyt mäkkýšov a stavovcov na lokalite v Drienčanskom krase. 230. T U M A , S.: Nové objevy v krasové oblasti Belianské doliny (Veľká Fatra). Správa, s. 109 1 1 3 , 1 fot., 3 map., 2 lit. zázn. Objav Venušinej a Medvedej jaskyne a zaregistrovanie ďalších 11 menších jaskýň. 231. PILOUS, V.: Pénovcová ložiska v Beňatiné na východním Slovensku a jejich subrozní systémy. Odb. správa, s. 1 1 3 1 1 5 , J fot., 6 lit. zázn. Opis najvýchodnejších krasových javov Slovenska v Ublianskej pahorkatine. 232. SKŔIVÁNEK, F.: Slovenský kras, ročník 18, Osveta, Martin 1980. Rec., s. 129 Ročník 34 (1984) 233. CÍLEK V. K O M A Š K O , A.: Apatit z Jeskyné v Záskočí. O d b . správa, s. 8 3 8 7 , 4 fot., 1 tab., 13 lit. zázn., res. angl. Zonálne výskyty minerálu, ktorý sa neviaže na guáno, ale pravdepodobne na stopové prvky kryšta linika Ďumbiera. 234. SASVÁRI, T. TEREK, J.: Príspevok k poznaniu oceánického krasu na Sri Lanke. Odb. správa, s. 1 0 7 115,3 fot., 2 per., 12 lit. zázn., res. angl. Geologické, hydrochemické a zoologické pozorovania krasu na poloostrove Jaffna. 235. SLAČÍK, J.: Luminiscenční pruzkum v Ochtinské aragonitové jeskyni. Odb. správa, s. 120 1 2 1 , 8 lit. zázn. Skúmanie opálových minerálov v mramoroch a sintroch i v aragonitovej výplni pod U V lampou. 236. LOŽEK, V.: Hromas, J. Kučera, B. Skfivánek, F.: Jeskyné a propasti v Československu. Akadémia, Praha 1981. Rec., s. 130 Polovica rozsahu publikácie sa zaoberá krasom a jaskyňami na Slovensku.
Ročník 35 (1984) 237. GAÁL, Ľ. ŽENIŠ, P.: Dve geologicky významné jaskyne v Drienčanskom krase. Odb. správa, s. 55 64,3 fot., 2 map., 1 per., 10 lit. zázn., res. angl. Komplexne spracované jaskyne Spaňopolská a Pole Dúbravíc. 238. LOŽEK,V. HORÁCEK, L Staropleistocenní fauna z jeskyné na Skalce u Nového Mesta nad Váhom. Ved. správa, s. 65 7 5 , 1 fot., 2 per., 2 tab., 11 lit. zázn., res. angl. Nálezy stavovcov a mäkkýšov ukazujú, že najstaršie sú z obdobia bihária. Sú dôkazom, že údolná vodná sieť bola na súčasnú úroveň zahĺbená už v staršom pleistocéne. 239. C Í L E K V.: Nékteré minerály v československých jeskyních. Správa, s. 85 Nálezy apatitu a limonitu v jaskyniach Nízkych Tatier a Slovenského krasu. 240. H O R Á C E K , I. L O Ž E K , V.: Nález staropleistocenní fauny v krasových dutinách u Brekova. Odb. správa, s. 100 1 0 2 , 1 per., 1 lit. zázn. Nálezy zaraď ujú vývoj lokálneho krasu a jeho foriem do neogénu. 241. RUBÍN, J.: Jozef Jakál a kol.: Praktická speleológia, Osveta, Martin 1982. Rec., s. 1 0 8 1 1 0
Ročník 36 (1985) 242. L O Ž E K V.: Pŕíspévek k poznání vývoje údolí Slané ve Slovenském krasu. O d b . správa, s. 101 1 0 2 , 2 lit. zázn. Vývoj sedimentov a ich fauna svedčia o tom, že svahové série na úpätiach planín sú prevažne staropleistocénneho veku. 243. MAZÁRI, I. TUMA, S.: Jeskyné Javorina nejvétší v krasové oblasti Belianské doliny (Veľká Fatra). Správa, s. 102 1 0 5 , 1 fot., 1 map., 2 lit. zázn. Morfológia a genéza novoobjavenej jaskyne. 244. CÍLEK, V.: Kras na plošiné Kašvár v Zemplínských vrších. Správa, s. 105 1 0 6 , 2 lit. zázn. Opis povrchových krasových javov a výskytu minerálov vápencového ostrova.
233
Ročník III (1950) 245. LOŽEK, V.: Stán výplavových kuželu a prubéh odnosu v horském krasu Západních Karpat. Ved. správa, s. 53 67, 1 fot., 1 map., 2 per., 12 lit. zázn., res. angl. Na dvoch profiloch (Bystrá sev. časť Nízkych Tatier, Kozel Lúčanská časť Malej Fatry) sa mocnosťou a skladbou sedimentov, ako aj malakofaunou preukázala fáza odnosu v neskorom glaciá li až staršom holocéne. 246. LOŽEK, V.: Pnspévek k otázce stán sufových brekcií v údolí Slané. Odb. správa, s. 93 94, 2 tab., 2 lit. zázn. Dôkazy rozborom malakofauny na staropleistocénny vek brekcií vo svahoch planín (kaňonu). 247. CÍLEK, V.: Alumogel ze Starého hradu. Správa, s. 94 Analýzou sa nepotvrdil predpokladaný výskyt A1 minerálu v paragenéze s aragonitom. 248. RUBÍN, J.: Spravodaj Slovenskej speleologickej spoločnosti. Rec., s. 110 Ročník 38 (1987) 249. TEREKOVÁ, V.: Chemizmus krasových vôd juhozápadnej časti Kečovskej jednotky v Slovenskom krase. Odb. správa, s. 101 1 0 8 , 1 fot., 1 map., 5 tab., 6 lit. zázn., res. angl. Sledovanie chemizmu vôd jaskyne Domica a blízkeho okolia v rokoch 1981 1983 kvôli ich ochrane. 250. HORÁČEK, I. LOŽEK, V.: K otázce stán suťových brekcií u Slavce ve Slovenském krasu. Odb. správa, s. 132 1 3 3 V profile sa vykonal výskum na malakofaunu, ktorá ukazuje na vek 1,2 milióna rokov. 251. HORÁČEK, I. LOŽEK, V.: Staropleistocenní fauna z Honcu v Slovenském krasu. Odb. správa, s. 1 3 3 1 3 4 , 1 tab. V profile lomu získaných vyše 500 položiek ulít mäkkýšov a zvyšky stavovcov so stanovením veku sedimentov. 252. RUBÍN, J.: Ľubomír Viliam Prikryl: Dejiny speleológie na Slovensku, Veda, Bratislava 1985. Rec., 138139 J.: 9. valné zhromáždéní Slovenské speleologické společnosti. Správa, s. 155 1 5 7 253. s. HLAVÁČ, Ročník 39 (1988) 254. SPURNÝ, Z.: Fyzikálni aspekty speleoterapie. Ved. správa, s. 7 1 3 , 2 fot., 4 per., 1 tab., 10 lit. zázn., res. angl. Fyzikálne podmienky iónovej terapie v jaskyniach a meranie ľahkých iónov v ovzduší aj na príklade jaskýň Bystrianskej, Belianskej a Vysokých Tatier. 255. HORÁČEK, I. LOŽEK, V.: Pfehled nových výzkumu v kvartéru biosférické rezervace Slovenský kras. Ved. správa, s. 61 68,2 fot., 19 lit. zázn., res. angl. Rekonštrukcia paleogeografického vývoja územia na základe podrobného štúdia malakofauny a sta vovcov na 23 lokalitách (jaskyne, vyvieračky, previsy, sutinové brekcie, lomy). 256. L O Ž E K V. ŠILAR, J.: Datování holocenních karbonátových sedimentu ze Slovanské doliny u Valči (okres Martin). Ved. správa, s. 6 9 7 6 , 1 per., 2 tab., 11 lit. zázn., res. angl. Porovnanie výsledkov rádiouhlíkového datovania karbonátových sedimentov a dreva s výsledkami malakotogického a paleobotanického datovania (sedimenty nevhodné, drevozhodné výsledky ako paleofauna a paleobotanika). Ročník 40 (1989) 257. HIPMAN, P.: Poznatky o proudční vzduchu v horských dynamických jeskyních. Štúdia, s. 7 3 6 , 1 map., 12 per., 7 tab., 13 lit. zázn., res. angl. Rozbor dynamického systému prúdenia vzduchu a jeho praktické využitie v speleológii na príklade Jaskyne v Zaskočí v Nízkych Tatrách. 258. MRÁZIK, P.: Suchá jaskyňa č. 1 vo Veľkej Fatre. Odb. správa, s. 73 79, 2 fot., 1 map., res. angl. Geologické a hydrologické pomery okolia, lokalizácia a morfológia jaskynných priestorov a história výskumov jaskyne.
234
259. VÍTEK, J.: Jeskyné a mikroformy v neovulkanitech Kremnických vrchu. Odb. správa, s. 129 131, 3 map., 6 lit. zázn. Opis výskytu 5 pseudokrasových jaskýň v tyolitoch a andezitoch a dvoch antropogénnych dutinách vrátane výskytu škráp. 260. ŠTELCL, O.: Jozef Jakál, Bohuslav Kortman: Jaskyne a jaskyniari, Osveta, Martin 1987. Rec, s. 141142 Ročník 41 (1990) 261. LOŽEK, V. HORÁČEK, I.: Stratigrafie a mékkýši výplne jeskyňky na Hrádku u Sásové. Ved. správa, s. 101 110, 1 fot., 2 p e r , 2 t a b , 4 lit. zázn, res. angl. Rozbor sedimentov vo vchodovej časti jaskyne ukazuje na rozhranie xerotermných druhov a druhov z vysokých pohorí Záp. Karpát. 262. PANOS, V.: Sympózium o fyzikálním, chemickém a hydrologickém výzkumu krasu, 10. 1 5 . 5.1988 v Košicích. Správa, s. 158 Medzinárodné podujatie v rámci Medzinárodnej speleologickej únie za účasti významných osobností organizované členmi SSS. AUTORSKÝ INDEX A ABSOLÓN, A.: 139 B B A B O R J. F.: 5, 7,19 BÁRTA. J.: 40 BENICKÝ, V.: 13, 21, 33, 36, 44, 48, 77, 88, 94. 101, 157 BOSÁK, P.: 201 BUKOVINSKÝ, V.: 53,58 BURKHARDT, R.: 98 C, Č CÍLEK V.: 233,239,244,247 ČÍŽEK J: 60 D
H A V R Á N E K F . : 2,11,15 HIPMAN, P.: 189,203, 220. 223, 257 HLAVÁČ, B.: 176 HLAVÁČ, J.: 216, 253 HOCHMUTH, Z.: 186,187,188 IJOMOLA, V.: 3,25 H O R Á Č E K 1: 229, 238, 240, 250, 251, 255, 261 IIRADECKÝ, P.: 156,172 HROMAS, J.: 172 CII CHOVAN, A.: 217 ZYRPONLJIFEDCA
J JALOVÝ, J.: 32, 38,52 JIRÁSEK J: 82 K
DAROLA, J.: 224 KÁMEN, S.: 56,87, 108, 109,123, 134 DOSTÁL, J.: 83 DROPPA, A.: 8, 67, 69, 74, 76, 79, 86, 90, 105, 121, KOČÍ, J.: 218 122, 125, 131, 137, 138, 140, 143, 145, 146, 147, KOMAŠKO, A.: 233 148, 149, 150. 153, 159, 160, 163, 166, 167, 169, KOVAŔÍK, J.: 42,50 KOWALSKI, K.: 71 170, 175, 178, 192, 196, 199, 205, 206, 209, 212, zyxwvutsrponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONML KRÁL, A.: 113 222 KRÁL, Z.: 152,193 DVOŔÁK, J.: 12 KRÁLÍK, F.: 104 KRATOCHVÍLE, Z.: 141 E KSANDR, J.: 63, 99 KUBÍNY, D.: 191 ERDÓS, M.: 115,119 KUČERA, B.: 100,103,110,168,171,180 KUKLA, J.: 28,45,47,54,93 F KUNSKÝ, J.: 26,135,161 F E J F A R O.: 111 KVIETOK, L.: 9 G GAÁL, Ľ.: 237 L H LHOTSKÝ, O.: 128,130 HANÁK, V.: 92
235
L O U Č E K , D.: 80,81,85,107 L O Ž E K , V.: 17, 24, 31, 34, 40, 61, 78, 91, 96, 97, 106, 112, 114, 117, 126, 127, 129, 142, 164. 179, 182, 183, 194, 197, 202, 204, 207, 210, 213, 224, 227, 229, 236, 238, 240, 242, 245, 246, 250, 251, 255,256, 261 LUKNIŠ, M.: 4 LYSENKO, V.: 115,119,144,181 M M A C H , K.: 59 M A Ž Á R I , I.: 243 MICHOVSKÁ, J.: 73,75 MITTER, P.: 211 MRÁZIK, P.: 258 MUSIL, R : 51 M Ú L L E R , J.: 215 N
S, Š SASVÁRI, T.: 234 SEKYRA, J.: 111 SILNICKÝ, K : 20 S K Ŕ I V Á N E K F.: 64, 65, 68, 70, 72, 84, 89, 95, 100, 104, 116, 117, 118, 122, 136, 158, 162, 208, 221, 226,232 SKUTIL, J.: 2 3 , 2 9 , 3 0 , 4 9 , 5 7 S L A Č Í K J 235 S L Á D E K J: 75, SMOLÍKOVÁ, L.: 102 SPURNÝ, Z.: 218, 254 STÁRKA, V.: 43, 54, 55, 66, 68, 93,133, 172 ŠILAR, J.: 124,132, 256 ŠÍPKA, E.: 225 ŠTELCL, O.: 260 ŠULCOVÁ, J.: 218 T
N E J D L , Z.: 184 O O N D R O U Š E K , O.: 37
T E R E K J 234 T E R E K O V Á , V.: 249 TOMČÍK, P 14,16,18 T Ú M A , S.: 228,230, 243
P
V
PANOŠ, V.: 155,174,195,262 P E L Í Š E K J 35,46,198 PILOUS, V.: 165, 219, 231 PÍŠE, J.: 190 PROŠEK, F.: 78 PŔIBYL, J.: 120
VALEŠ, Z.: 172 • VÍTEK J: 154,173,185, 200,259 VLČEK V.: 190 V O L K O S T A R O H O R S K Ý , J.: 6, 22 VYTŔAS, K : 177 V Y T Ŕ A S O V Á , J.: 177
R Z, Ž
RUBÍN, J.: 241,248,252 RYBÁŔ, P.: 214 RYŠAVÝ, P.: 122
Z Á R U B A , Q.: 112 ŽENIŠ, P.: 237 L O K A L I T N Y INDEX
A Abisso Michele Gortani 203 Afganistan 211 Aksamitka 51 Alabastrová jaskyňa 1 3 1 Amarnath 211 Anou Boussouil 220 Ardovská jaskyňa 110,146,168,184 Ardovské slepé údolie 110,146 B Babia hora 1 2 8 Bande Amirské jazerá 211 Banská Bystrica 190 Belianska dolina (Veľká Fatra) 230,243, 258 Belianska jaskyňa 71, 82, 86, 218, 225, 254, 257
Belianske Tatiy 31,46, 63, 73,75,111,131,257 Beníkova jaskyňa 177 Beňatiná 231 Bešeňová 126 Bezodná ľadnica 43 Biela jaskyňa (Slovenský raj) 1 9 9 Biela jaskyňa (Veľká Fatra) 1 7 8 Biela jaskyňa ( Z á p a d n é Tatry) 153 Biela skala 186,197 Blatnická jaskyňa 178 Blatnický k r a s 1 7 8 Bobačka 175 Bodolová 66 Bralie pri Malých Kršteňanoch 213, 224 B r á z d a 4 3 , 5 5 , 1 2 0 Brekov 240
236
Brekovská jaskyňa 14 Brestovská jaskyňa 153 Brunneckerhôhle 220 Brzotín 255 Bujahó tetô 93 Buková jama 118 Bystrá dolina 245 Bystrianska jaskyňa 218, 225, 254
Dudlavá skala 91, 95, 96 Dúpna diera 147 Dúpna jaskyňa 1 a 2 178 Dúpnica 153 Dvojitá diera 170 Dvojitá jaskyňa 163 Ďumbiersky kras 73,131 F Fačkovský Kľak 213 Friuli 189
C, Č Cerová vrchovina 133, 219 Csiklyuk119 Čabrad'ský previs 219 Čertova diera (Slovenský kras) 146,156,180, 208 Čertova diera (Slovenský raj) 199 Čertova jaskyňa (Slovenský raj) 199 Čertova pec 49 Červená Skala 94 Červené vrchy 74,131,257 Čierna vyvieračka 255 Čierny kameň 164, 185,213
G
D, Ď Daxner 134 Debnárova jaskyňa 79 Dedošová jaskyňa 178 Demänovka 105 Demänovská dolina 5,22,52,130,177, 205, 212 Demänovská jaskyňa Mieru 36, 64 Demänovská jaskyňa Slobody 104, 113, 135, 152, 161,177,218,225 Demänovská ľadová jaskyňa 62, 67, 208, 225 Demänovské jaskyne 81 Demänovský kras 17,130 Deravá skala 35, 91 Diery na Čingove 199 Dievčia priepasť 144 Diviačia priepasť 115,119,144 Dobšinská ľadová jaskyňa 9, 10, 37, 99, 107, 206, 218,225 Dolná Mažarná 178 Dolná stĺpová 178 Dolný vrch 114,139,172 Domaniža 19 Domica 5,7,107,110,146,177,208, 218, 225,249 Domické škrapové pole 61 Došná dolina 230 Dreveník 78,102,154 Drienčanský kras 229 Drienovská jaskyňa (vyvieračka) 25, 208 Drieňová priepasť 171 Driny 218,225 Dubová priepasť 172 Dudášova diera 103 Dudince 165
Gaderská dolina 40,106, 191, 213 Gemerská Hôrka 198 Gombasecká jaskyňa 107, 218, 225, 254 Gombasecký lom 91,177, 242, 255 Gombasek 255 Gouffre Berger 220 Gouffre Jean Bernard 220 Gôrgeiho tunel 259 Grotta di Bossea 189 Grotta di Trebiciano 189 Grotta Gigante 189 Grotta Nuova di Villanova 189 H Hačavská jaskyňa 68,92 Hájska dolina 91,105 Hájska skala 90 Hámorská jaskyňa 255 Harmanecká jaskyňa 28,45, 218, 225 Havrania jaskyňa 147 Hlboká jaskyňa 143 Hoblíková jaskyňa 53 Homološova diera 50 Honce 251, 255 Horná Nitra 117 Horná stĺpová jaskyňa 178 Horná Túfna 201 Horný vrch 210, 239 Hôlloch 257 Hrádok pri Gánovciach 78 Hrdzavá dolina 123 Hrhovský amfiteáter 97,112,177, 210, 255 Hrušovská jaskyňa 216 Hučiaca vyvieračka 255 Hučiaky 121 CH Chladná studňa 206 Chočské vrchy 6,73 I India211
237
Ivanovice 102,117 ZYRPONLJIFEDCA
J Jabloňov 255 Jaffna 211, 234 Jánošíkova jaskyňa 170 Jánošíkove diéty 259 Jánska dolina 38,143,205 Jaskyňa B6 na Bielej skale 186 Jaskyňa Havranová 178 Jaskyňa Jancova skala 160 Jaskyňa Jatky 206 Jaskyňa Javorina 243 Jaskyňa Lieštia 147 Jaskyňa Lôm 178 Jaskyňa na Hrádku 261 Jaskyňa na Ragáči 219 Jaskyňa na Skalke 238 Jaskyňa Okno 177 Jaskyňa pod Bukovinou 187 Jaskyňa Pole Dúbravíc 237 Jaskyňa Sniežna 188, 220 Jaskyňa Sokolica 206 Jaskyňa Trojuholník 20 Jaskyňa Trosky 121 Jaskyňa Udiareň 199 Jaskyňa v Bielej skale 167 Jaskyňa v Javorovom štíte 173 Jaskyňa v Katovej skale 170 Jaskyňa v Malej Stožke 183 Jaskyňa v Roháči 42 Jaskyňa v Strieľanej skale 167 Jaskyňa Viežka 147
Košiarec 153 Kozel 245 Krakova hoľa 257 Krásnohorská jaskyňa 116 Kremenná jaskyňa 259 Krížová jaskyňa 167 Krupinská planina 219 Kvačianka 105 Kvapľová jaskyňa 255 Kysacká jaskyňa 167 L, Ľ Lamprechtsofen 220,257 Lastovičia diera 103 Lipová jaskyňa 147 Liptovský kras 6, 8 Liptovský Mikuláš 101,122, 151, 174, 217, 248 Liskovská jaskyňa 91,138, 213 Líščia jaskyňa (Kečovo) 208 Líščia priepasť 206 Lučivianska jaskyňa 1, 2, 3 148 Ludrovská dolina 121,131,205,212, 213 Ludrovská jaskyňa 121 Ľadová jama 182 Ľadová jaskyňa v Hrdzavom 87
M
Mačacia diera 103 MajdaHraškova jaskyňa 54 Majkova jaskyňa 171,177 Májová priepasť 160 Jaskyňa v Záskočí 143, 166,175,191, 214, 223, 233, Malá Artajama 16 239,257 Malá Buková 84 Jaskyňa v Zlomiskách 143 Malá Fatra 53,131, 204 Jasovská jaskyňa 91,176,208, 218, 225,255 Malá Stanišovská jaskyňa 143 Javorníková dolina 123 Malá Strážovská jaskyňa 163 Javorová dolina 71 Malá Železná 43, 84 Javorová priepasť 257 . Malé Karpaty 17, 20,35,65,73 Jazerná jaskyňa 56,104 Malé Kršteňany 127,224 Jelšava 198 Marciho jaskyňa 239 Julské Alpy 203 Márnikova diera 95 Maštalná jaskyňa 103, 255 K Mažarná 178, 207, 213 Kanálová jaskyňa 143 Medvedia (Zimná) jaskyňa 143 Kaňon Hnilca 105 Medvedia jaskyňa (Západné Tatry) 153 Kaňon Slanej 105, 242,246, 250 Medvedia jaskyňa (Slovenský raj) 199. 213 Kaňon Stítnika 105 Medvedia jaskyňa (Veľká Fatra) 212 Kaskádová jaskyňa 206 Michňová 134 Kašvár 244 Mínová priepasť 115 Katova jaskyňa 170 Mníchova diera 199 Kečovská jednotka 249 Mojtínsky kras 160 Kečovská vyvieračka 3 Morňa (B0) 186 Kláštorná jaskyňa 150,199 Moldavská jaskyňa 215 Komíny 206 Mošnická (pod Skokom) jaskyňa 8 Kosienky 59 Muránska jaskyňa 111, 213
238
Muránska planina 17, 34, 73, 75,83, 87,91, 95, 102, Rokoš112 Ružínsky kras 166 123,142,182,183,198 Ružová jaskyňa (Slovenský raj) 199, 208 N Ružový previs 106 Netopieria jaskyňa 143 S, Š Netopieria priepasť (Lievik) 199 Nízke Tatry 6, 75, 205, 212, 214, 227, 233, 239, 247, Salanka 118 257 Silica 198 Nižný B a j a n 1 7 9 Silická ľadnica 43,142,177,195 Nová Brzotínska jaskyňa 118 Silická planina 75,89,171,195 Sivý vrch 153 O Sklabinský kras 170 Slatinský kras 147 Obrovská priepasť (Orias) 172 Slavec 112,250,255 Ohnište 131,227 Ochtinská aragonitová jaskyňa 75, 76, 104, 218, Slovenské Beskydy 128 Slovenský kras 17, 25, 34, 73, 75, 83, 97, 100, 102, 225 110, 114, 115, 118, 119, 172, 180, 204, 210, 249, Olomouc 155,174 255 Oravecká vyvieračka 124,132 Slovenský raj 73,150,166,179,199,204,239 Ostrany 229 Srí Lanka 211,234 Stanišovská jaskyňa 143 Stará poľana 143 Pálffyho jaskyňa 7 Starohorské vrchy 261 Partizánska jaskyňa (Slovenský raj) 199 Starý hrad 239, 247, 257 Pažica pri Spišskom Podhradí 78,126 Stratenská jaskyňa 175,191, 206 Periodická vyvieračka 56 Strážovské vrchy 147,163,200,209,213,224 Piagga Bella 189, 257 Stuttgart 149 Pieniny 194 Suchá jaskyňa č. 1 258 PierreSaintMartin 257 Suchá vyvieračka 199 Piesočná jaskyňa 178 Sarkanova diera 50 Plešivská planina 103, 115, 118, 119, 120, 144, 202, zyxwvutsrponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONML Šikmá jaskyňa (Veľká Fatra) 185 228 Šindliarka (Ľadová jama) 66,108 Pohanský vrch 133 Široká jaskyňa 178 Ponický kras 102,124,132 Špaňopolská jaskyňa 237 Ponor Strateného potoka 95 Štiavnické vrchy 219 Poráčska jaskyňa 49 Štiavnica 105,143 Poráčsky kras 166 Považský Inovec 17,102 Pôlč 132 Previsová jaskyňa v Kozích Rohoch 167 Prielom Dunajca 194 Priepasť č. 1, 2 a 3 (Sivý vrch) 153 Priepasť Kresanica 74 Priepasť na Ragáči 219 Priepasť Studňa 199 Priepasti v Malenici 160 Priepasťová jaskyňa v Humenci 167 Prosiecka dolina 32,105, 142 Pružina 200 Psie diery 206 Puklinová jaskyňa v Bojniciach 129 Pustá jaskyňa (Nízke Tatry) 181, 257 R Remať 147 Remová 178 Résseau de la Dent de Crolles 220
Taliansko 203 Teplica 134 Terstský kras 189 Tisovecký kras 4,130,134 Tmavá skala 35,91, Tomášovská jaskyňa 199 Tríbeč24,79,102,117,127 Turecko 211 U Úzka diera 206 Úžlabina 178
Valča 256 Vápencová priepasť 171 Važecká jaskyňa 2,11,12,41,107, 218, 225 Veľká Artajama 16
239
Veľká Bikfa 89 Veľká Buková 84 Veľká Fatra 6, 17, 75, 106, 131, 164, 170, 185, 186, 187, 204,207,230, 243,258 Veľká Lodina 112 Veľká ľadová priepasť na Ohništi 71,143,156 Veľká Ružínska jaskyňa 47,167 Veľká Železná priepasť 84 Veľkolom Včeláre 255 Veľký Rozsutec197,213 Venušina jaskyňa 230 Veterná priepasť 70 Vlčia jaskyňa 206 Vysoké Tatry 173,254 Vyvieračka Eveteš 255 Vyvieračka Hlboko 38,143 Vyvieračka Strateného potoka 95 Vyvieračka Studeného potoka 153 Vyvieračka vo Vrátnej 58
Vyvieračky v Slatinke nad Bebravou 147 Vyvieračky v Uhliskách 160 Z, Ž Zádielska dolina 83,105,142, 210 Západné Karpaty 105,197, 245 Západné Tatry 48, 74,131,153 Zbojnícka jaskyňa (Slovenský kras) 171, 255 Zbojnícka priepasť 119 Zbojnícka skala 114, 213,255 Zelená jaskyňa 206 Zemplínske vrchy 244 Zlatá diera 150, 199 Zombor 103 Zrútená jaskyňa (Západné Tatry) 153 Zrútená jaskyňa (Veľká Fatra) 170 Zvonivá diera (Zvonica) 43, 60, 208 Žiar 90 Župkova jaskyňa 95
VECNÝ INDEX Geologické pomery krasových území 2, 4, 6 ,9 ,16, 22, 25, 28, 35, 42, 47, 64, 95, 97, 110, 111, 112, 117, 131, 132, 133, 148, 168, 172, 177, 186, 200, 219,231, 234,237,240, 244, 245, 246,250, 251 Geomorfologické pomery povrchových krasových javov a území 2, 3,4, 73, 74, 79, 90, 93, 95,105,110,114,118,121,123,131,132,143,146, 147,148,153,154,160,165 167 170,172, 200,209,213, 224,228, 231,244, 255,258 Geomorfologické pomery podzemných krasových javov 9, 28, 47,59, 67, 68, 70,74, 84, 86, 89, 90, 93, 95, 98,103,110,118,119, 120,133,138,143,146,, 147,153,154, 160, 163, 167,170,171, 172,178,186,199, 206, 209, 215, 219, 228, 230, 237, 243, 258 Krasová hydrológia, hydrografia, chemizmus vôd 3, 4, 25, 38, 42, 52, 56, 58, 79, 90, 94, 95, 110,121, 124, 130, 132,134, 143, 146, 147, 153, 160, 170,171, 215, 234,249, 258 Mineralogický výskum 104,106,152,177,181,233, 235,239, 244, 247 Výskum travertínov 78,97,129,154,165 Pseudokras 98,128,133,173,199, 219,259 Pôdne pomery krasových území 46,102,197,198, 213,224, 242 Klimatologický výskum krasových javov 89, 215,237, 257 Ionizujúce žiarenie a rádiometria 218,254, 256
240
Speleoarcheológia, antropológia, paleontológia 7,20,29, 35,49,51,64,91,110,111,167,168,184, 215 Biospeleológia a malakozoológia 5,17, 20, 24, 31, 34, 40, 61, 91, 92, 97,106,110,112, 114,117, 126,127,142,164, 179, 182,183,194,197, 202, 207,210,213,214, 224, 227,229,234, 237, 238,240, 242,245,246,250,251,255,256,261 Fytocenózy krasových území 83,139,197 Speleologické objavy 8 , 9 , 3 6 , 4 1 , 5 6 , 5 9 , 70, 76,87,115,116,120, 156,230, 237,243 Prieskum a výskum krasových javov a území 9 , 1 1 , 1 2 , 1 4 , 1 8 , 4 5 , 5 3 , 7 1 , 7 4 , 75, 79,103,108,115,123,128,134,171,186,187,230,233,235,243 Lokalizácia a d o k u m e n t á c i a krasových javov 43, 50, 54, 55, 60, 66, 84, 86, 93, 103, 108, 109, 115,118, 119, 121, 143, 147, 148, 153, 154, 160, 163, 167, 170, 172,178,185,186,187,199,200, Metodika zobrazovania jaskýň 206 201,223 O c h r a n a krasu 10, 37, 62, 67,249 Činnosť krasových a speleologických inštitúcií 77,88,100,101,122,137,140,145,150,151,159, 166,169,175,191,192,196, 205, 212, 216,217,222, 253 Slovenská speleologická spoločnosť 13,21, 26,33,39,94,125, 191,203, 216, 253,262 Sprístupnené jaskyne 80,82,85,99,146, 218,225 Študyné cesty, exkurzie, expedície, kongresy, konferencie 32,141,149,155,156, 174,180,188,189,190, 203,204,211, 220, 234,262 Filmovanie v jaskyniach 193 Jubileá, nekrológy 135,136,157,161,162,226 Recenzie 27,63,65,81,107,158,195, 221, 232,236,241, 248,252, 260
241
ochrany prírody Sf ovensMyronhca '.rstva
,
031
ui
Mi kul áš
OBSAH
Š t ú d i e a v e d e c k é
s p r á v y
Pavel Bella: Genetické typy jaskynných priestorov Západných Karpát Roman Lehotský: Krasové a pseudokrasové jaskyne Devínskych Karpát Václav Cílek Jaroslava Bednáŕová: Bahenní železné rudy v krasových výplních lomu Gombasek ve Slovenském krasu Juraj Činčura: O veku paleokrasových plošín Plaveckého krasu v Malých Karpatoch Roman Lehotský Pavel Ženiš: Epsomit z krasových lokalít Devínskych Karpát Peter Holec JánObuch František Pomorský: Fauna stavovcov z jaskyne Trojuholník v Bonn skom krase Ivan Országh Vladimír Košel Zlatica Orszäghová: Príspevok k poznaniu stonožiek jaskýň Sloven ska Marcel Lalkovič: Karpatský spolok a jaskyne na Slovensku Zoltán Pástor: Vznik Komisie pre zverejnenie Demänovských jaskýň
3 23 41 47 61 71 79 91 119
V ý z n a m n é o b j a v y Peter Holúbeh. Nové poznatky o jaskyni Zadný úplaz vo vysokohorskom krase Červených vrchov .
. 1 3 5
S p r á v y , d o k u m e n t á c i a , h i s t ó r i a a o r g a n i z á c i a «
Ludék Vlk Dávid Havlíčeh. Speleologický pruzkum Dolného vrchu v letech 1984 1993 Zdenko Hochmuth: Krasové javy v doline horného toku Revúcej a jej prítokov Stanislav Pavlarčík Vladimír Vadovský: Pseudokrasové jaskyňa v Kohútovke Pavel Bella Ľudovít Gaál: Úplne a čiastočne zaniknuté jaskyne na Slovensku Juraj Bárta: Unikátna bronzová spona z previsu pri Krivokláte v Bielych Karpatoch Pavel Bella: XII. Sympózium "Teoretická a aplikovaná karsológia" Baile Felix (Rumunsko), 13. 1 7 . 5.1994
143 163 173 177 193 197
J u b i l e e s a n d
n e c r o l o g u e s
Marcel Lalkovič: Juraj Bárta 70years oldyvutsrponmkjihecaYVSRPONIHDC Jozef Hlaváč. Marcel Lalkovič 50 years old Juraj Bárta: Vojtech BudinskýKrička in memory
199
207 211
R e v i e w s Pavel Bella. D. C. Ford P. W. Williams: Karst geomorphology and Hydrology Pavel Bella: A. Kósa: Alsó hegyi zsombolyblast Marcel Lalkovič: Naše jame 34 Pavel Bella. Acta Carsologica, year XXI
213 214 215 216
B i b l i o g r a p h y Jozef Hlaváč. Bibliography of contributions in the miscellany Czechoslovak Karst in the relation to Slovakia, years I X L I 219
INHALT
S t u d i e n u n d w i s s e m s c h a f t l i c h e
B e r i c h t e
Pavel Bella: Genetische Typen der Hóhlenräume in den Westlichen Karpalen Roman Lehotský: Karst und Pseudokarsthóhlen in Devínske Karpaty Václav Cílelc Jaroslava Bednáfová: Schlammeisenerz in den Karstfíillungen des Gombasek Bruches im Slowakischen Karst Juraj Činčura: Ober das Alter des Paleokarstplateaus im Plavecký Karst in den Kleinen Karpaten Roman Lehotský Pavel Ženiš: Epsomit in den Karstlokalitäten von Devínske Karpaty Peter Holec Ján Obuch František Pomorský:: Fauna der Wirbeltiere aus der Hôhle Trojuhol ník (Dreieck) in Borinský kras Ivan Országh Vladimír Košel Zlatica Országhová: Beitrag zum Kennen der Tausendfússler in den slowakischen Hôhlen Marcel Lalkovič: Karpatenverein und Hôhlen in der Slowakei Zoltán Pástor. Griindung der Kommission fiir die Verôffentlichung der Demänová Hôhlen . . . .
B e d e u t e n d e
3 23 4 1
47 61 7 1 7 y
91 119
E n t d e c k u n g e n
Peter Holúbek: Neue Kenntnisse uber die Hôhle Zadný úplaz im Hochgebirgskarst Červené vrchy
B e r i c h t e , D o k u m e n t a t i o n , G e s c h i c h t e u n d
'
O r g a n i s a t i o n
Luciek Vlk Dávid Havlíček: Speleologische Erforschung des Berges Dolný vrch in den Jahren 1984 1993 . . . Zdenko Hochmuth. Karstformen im Tal des oberen Revúca Flussteiles und dessen Zuflússe . . . Stanislav Pavlarčík Vladimír Vadovský: Pseudokarsthohle in Kohútovka Pavel Bella Ľudovít Gaál: Vollkommen oder teilweise verfallene Hôhlen in der Slowakei . . . . Juraj Bárta: Unikatsbronzeschnalle aus dem Úberhang bei Krivoklát in den Weissen Karpaten . . Pavel Bella. XII. Symposium "Theoretische und angewandte Karsologie" Baile Felix (Rumänien), 13.17.5.1994
1 4 3
163 173 177 193 1 9 7
J u b i l e á a n e k r o l ó g y Marcel Lalkovič: Juraj Bárta sedemdesiatročný Jozef Hlaváč: Marcel lalkovič päťdesiatročný Juraj Bárta. Vojtech BudinskýKrička in memoriam
199 207 211
R e c e n z i e Pavel Bella: D. C. Ford P. W. Williams: Karst geomorphology and Hydrology Pavel Bella: A. Kósa: Alsó hegyi zsombolyblast Marcel Lalkovič: Naše jame 34 Pavel Bella: Acta Carsologica, ročník XXI
213 214 215 216
B i b 1 i o g r a f i a Jozef Hlaváč: Bibliografia príspevkov zborníka Československý kras vo vzťahu k Slovensku, ročníky I X L I
219
CONTENTS
S c i e n t i f i c r e p o r t s a n d
s t u d i e s
Pavel Bella: Genetic types of cave spaces in the West Carpathians 3 Roman Lehotskí': Karst and pseudokarst caves in the Devín Carpathians 23 Václav Cílek Jaroslava Bednárová: Uliginous iron ores in the karst ftllings in the Small Carpathians Gombasek quarry 41 Juraj Činčura: About the age of paleokarst plateaux of Plavecký Karst, Malé Karpaty Mts 47 Roman Lehotský Pavel Zeniš: The epsomite from karst localities in the Devín Carpathians . . . 61 Peter Holec Ján Obuch František Pomorský: The fauna ofvertebrates from the cave Trojuholník in Bonnský kras 71 Ivan Országh Vladimír Koše! Zlatica Orsághová: Contribution to the study of centipedes in the Slovák caves 79 Marcel Lalkovič: The Carpathian Association and Slovák caves 91 Zoltán Pástor. The rise of the Committee for making Demänová Caves public 119
S i n i f i c a n t
d i s c o v e r i e s
PeterHolúbek: New knowledge about the cave Zadný úplaz in the mountainous karst of Červené vrchy
R e p o r t s , d o c u m e n t a t i o n , h i s t o r y a n d
135
o r g a n i z a t i o n
LudékVlk Dávid Havlíček: Speleological survey of Dolný vrch in the years 1984 1993 . . . . Zdenko Hochmuth. Karst formations in the valley of the mountain course ot the Revúca river and its tributaries Stanislav Pavlarčík Vladimír Vadovský: Pseudokarst cave in Kohútovka Pavel Bella Ľudovít Gaál: Completely and partially faded caves in Slovakia Juraj Bárta: The unique bronze claps from an overhang near Krivoklát in the White Carpathians . Pavel Bella: XII. Symposium "Theoretical and Applied Karstology" Baile Felix (Romania), 13. 1 7 . 5.1994
143 163 173 177 193 197
J u b i l ä e n u n d
N e k r o l o g e
Marcel Lalkovič: Seibziger Juraj Bárta Jozef Hlaváč: Fiinfziger Marcel Lalkovič Juraj Bárta: Vojtech BudinskýKrička in memoriam
199 207 211
R e z e n s i o n e n Pavel Bella: D. C. Ford P. W. Williams: Karst geoniorphology and Hydrology Pavel Bella: A. Kósa: Alsó hegyi zsombolyblast Marcel Lalkovič: Naše jame 34 Pavel Bella: Acta Carsologica, Jahrgang XXI
231 214 215 216
B i b l i o g r a p h i e Jozef Hlaváč: Bibliographie der Sammelbandbeiträge Tschechoslowakischer Karst in der Beziehung zur Slowakei, Jahrgänge I XLI 219
» U
juta 1B95
j i j ú n a
^
fglBBi
[tlIHigl]
H ©3C1.HH0 K PRÍSPEVKU R LEHOTSKÝ KRASOVÉ A PSEUDOKRASOVÉ JASKYNE DEVÍNSKYCH KARPÁT
Jaskyňa Medzivrstvová st a r ý , \ v c h o d '. / O
Profily v c h o d
k o m í n
+
+
Z a m e r a l a
+
+
+
+
+
H
©30H.HHQ
KRASOVÉ A PSEUDOKRASOVÉ JASKYNE DEVÍNSKYCH KARPÁT
Jaskyňa Medzivrstvová st a r ý , \ v c h o d
Profily vchod
k o m í n
Zamerala SPELEO Bratislava P.Magdolen,T.Durka R. Lehotský Mapa vykazuje stav k 31.3.1993
3 9 '
4 0 * 4 1
NATKY O JASKYNI ZADNÝ ÚPLAZ VO VYSOKOHORSKOM KRASE ČERVENÝCH VRCHOV
D
V/ o
41
A 4
1 7 7 9 . 9 m . n m
4 5
•a o
a
II
N
\
1
\o\
I
I w o
' /
KAMEŇOLOM
1 I /. / '
/ \ iyvutsrponmkjihecaYVSRPONIHDC
4 0
4 4
4 3 4 2 4 2 0 + zyxwvutsrponmlkjihgfedcbaZYXWVUTSRPONMLKJIHGFEDCBA o o to v . 0 * i n vO n , zyvutsrponmlkjihgfedcbaZVSRPOMLKJIHGFDCBA b
f . V i ,
3 8
x\ \
W '
PÔDORYS
4 8 u . 4 8 .
4 9 i í.
4 6 = 4 7
5 1 5 5 2
10 +
o
1 6 2
v
0
1 0 m
O
m
L/ 1
vO
ŠA CH T A Y9/ S PS 3 5 i
4 7 .
16m . 3 4
J A SK Y Ň A Z A M ERA L I :
ZADNÝ UPLAZ
V ČERVENÝCH
VRCHOCH
H OL U BEK, OČKAIK , ŠMOLL. KLESKEŇ, KOVÁČIK, FILO
V ST U PN Á PRI EPASŤ
12 > 1
rr<=o'
OKTÓBER 1991
S T A R É <7*
DNO
fá>
13. Z RÚ T EN Ý
u
o o
+150
DÓM