Velebit by Slovenská Speleologická Spoločnosť

Slovenská speleolíogřcká spoločnăßsť

Velebit Reportáž

O objavovam' hlbokých priepastí Chorvátska V rokoch 1990-1998 a najhlbších priepastiach objavených Sl~`ová;kmi Lukina jama-Manuál H (-1392 m) Slovačka jama (-1268 m) Zostavil a napísal:

Branislav SMIDA Spoluautori:

zalťáu ÁGH Darku BAKŠIČ

Marcel GRIFLÍK Erik KAPUCIAN Dušau KOTLARČÍK Ka:-al Miroslav SOVA

Jáu VYKOUPIL Juraj KANKULA

Marek AUDY Na tvorbe tejto publikácie sa podieľali svojimi podkladmi alebo informáciami aj: Iveta Ághová, Vlado Božić, Ivan Demovič, Stanislav Gajdošík, Andrej Holovič, Branko Jalžić, Milan Kankula, Vladimír Košel, Ľudovít Krčmárik, Erich Kreutz, Maroš Kýška, Damir Lackovič, Ladislav Lešták, Lívia Ludhová, Ľubomír Plučinský, Marián'Meško. Marián Mišík, Ľubomír Sliva,

Jaroslav Stankovič, Ana Sutlović, Ján Šmoll, Darko Troha, -Vladimír Voronin a Mário Vrábel

Preklady do angličtiny: Lívia Ludhová

Týmto Vám všetkým, chorvátskym jaskyniarom, členom speleoklubov SO PDS Velebit a SO PD Željezničar V Zagrebe a SO PD Dubovac V Karlovci, chceme poďakovať; za mnohorakú pomoc

pri získavaní povolení, informácií, V táboroch alebo hoci i priamo v podzemí Velebitu. Osobitné vďaka chceme vyjadriť najmä Vám:

Darko Bakšić

Damir Lackovič

Vlado Božić

Igor Jelinić

Sanja Cirić

Ronald Železnjak

Pavle Mintas

Branko Jalžić

Sunčica Hraščanec Ana Sutlović-Bakšíć

Jagoda Munić Darko Troha

Svjetlan Hudec

Ana Katarina Sansević

Čedo Josipović

Jasna Zmaić

Naše poďakovanie patrí taktiež Vám, pracovníkom Državnej upravy za zaštitu kulturne i prirodne baštine V Zagrebc, za udelenie povolení pre speleologický výskum a jeho akceptáciu.

ISBN: 80 - 966963 - 2 - 7

Ľsicka... Vspeleológii po/'em priam symbolický, čo predstavuje asi už závažná jaskyňu - aj vy si to tak nejako predstavuiete? Pokoriť zostupom tisícmetrovú métu.... čo však tak aj čosi podobné objaviť! Ktorý nádejný adept “našej krvnej skupiny" nesniva určitý čas rovnako? Nie inak bola na tom v úvodných štádiách zoznamovania sa so svetom podzemia aj štvorica mladučkých, v roku l 990, v čase našej prvej velebitskej výpravy, ešte jaskyniarskych “ceprov” z Trnavy. Zolo Ágh, Erik Kapucian, Marcel Griﬂík a Braňo Šmída sa však na rozdiel od mnohých skalopevne rozhodli, že sny si je potrebné aj zhmotniť - podme teda na expedícia! Prečo práve do chorvátskeho pohoria Velebit? Zhodou okolností zhruba v období, ked' sme zvažovali, kam vyrazíme (mohlo to byť aj Rumunsko či Julské Alpy...), tu bol na turistickom prechode Ivan Demovič, výborný znalec krasu a náš v tom čase bezprostredný skupinový šéf A ten si Odtiaľto priniesol okrem zážitkov aj mnoho užitočných informácií O tom, kde je voda, aké sú podmienky prístupov, mapu mierky l : 50 000, tri lokalizované vchody do podzemia a najmä, kopec diapozitívov. ich premietnutie, pohliad na neskutočne obrovské závrty nás paralyzoval. Nič “vápencovejšie” sme predtým jakživ nevideli a keďsme si postupne vydedukovali, že odvodňovanie severnej časti pohoria bude asi až do mora, začali sme snovať plány. Prvá expedícia, to zrazu narážame, absolútne nepripraveni, na o dosť tvrdšiu realitu, než sme očakávali. Kdeže porovnávať tunajšie drsné a niektoré skutočne stále nebezpečné ľadové .šachty s tými, čo sme odtrénovali v Slovenskom krase! Neraz sme sa museli zaprieť.. Na povrchu, i tam dolu. Pri blúdení hmlou v kosodrevine, pri búrke lezúc priamo v obrovskej studni, keďobjavy hneďa zadarmo neprichádzali (a more bolo pritom tak blizko...). Po pár dňoch sme boli, chalani, nezvyknutí na kumulovanú námahu, polámaní, bol'aví. Tých minus stopäťdesiatsedenl v Punolede nám nakoniec na prvú akciu celkom bohato vystačilo, ale... Akýsi inštinkt stále navrával - .skúste to tu znovu, však ste v tejto divočine pochodili len kúsoček! V pohorí s takými

možnosťami by to malo íst' predsa len hlbšie! Rok 1992. Bojujeme. A znovu najmä sami so sebou. Tentoraz dažde, podzemné vodopády no najmä celkom prirodzený rešpekt (strach?), ako sa zrazu pod nami začali otvárať tie prišerné “hlbočiny”... Explorovaťsurové šachty, z ktorých “nepozerá nič dobre'” (nikto tam nikdy predtým nebol, je to preto na druhej strane aj ohromne vzrušujúce...), je veru iné “kafe ", než sa .spúšťať po vopred známej vyspitovanej trase v priepastiach u nás doma!

Sezónu na to prichádzame do I/elebitu už seriózne pripravení a súčasne tu nastáva “boom ” objavovania. Prichádza ,iaskyniarstvo so všetkým, čo k tomu patrí. Lukina jamu, S.U.K., Manuál Il, Xantipa, Slovačka /'ama..'. Naozaj hodne sme si tu užili! Neopakovateľné kolumbovské pocity 2 prvopriestupov, vynikajúce letné čundre, nádhernú prírodu, dobrú partiu, viac ako naplnenie túžby v objav Ale aj dari za to všetko - pravú zimu, obavy, neskutočnú drinu, to všetko ťažko popísatĺ mnohí z vás čosi z toho pri expedičnom jaskyniarstve v horských systémoch zažili, alebo

možno ešte spoznajú. No čo môžeme povedať aspoň za seba - stálo to za to! Na dżzlších stránkach vám chceme ponúknuť reportáž O 8 našich expediciach, ktorých výsledkom sú objavy priepasti patriacich k najhlbším v Chorvátsku a o dvoch z nich, ktoré patria dokonca medzi najhlbšie jaskynné systémy Zeme! Systematická časť publikácie je zameraná výhradne na tie jaskyne a priepasti Severného I/Íelebitu, ktoré sme objavili, preskúmali alebo ktorých prieskumu sme sa nejakým spôsobom venovali my, slovenski jaskyniari (verime, že v spolupráci s chorvátskyrni jaskyniarmi bude pokračovať úspešná spolupráca aj po ďalšie roky a v ich réžii uzrie svetlo sveta v nadväznosti na tento bulletin už v blízkej budúcnosti divokú krasovú rezerváciu Rožanski a Hajdučki kukovi úplne kompletizujúca kniha). Pre každého, kto bude v speleologickom prieskume tohto dnes už bezpochyby svetového krasu ďalej pokračovať, je táto publikácia nepostrádatelhým dokumentom, kde nájde množstvo údajov nielen o lo-

kalizácii a morfológii už preskúmaných tunajších jaskýň a priepastí, no i námety, kde a prečo objaviť ďalšie závažné pokračovania a ako na to. Plus históriu našich postupov a mnoho osobných zážitkov. K tomu pripájame časť o prípravách velebitských podujati a ich realizácii, materiálnom zabezpečení a špeciﬁkách “hÍbkového” prieskumu. Podľa akých princípov sme vyhladávali vhodné lokality, ako v nich skúmali, transportovali materiál, bi vakovali, mapovali. Nejde O ideálny algoritmus, ako uskutočniť "úspešnú" expedícia, je to skôr o špeci-

/ikách exploračného vertikálneho jaskyniarstva a ako ho vnímame my Kto bude chcietj určite si tu pre seba niečo, čo sa mu raz neuveritelne zíde, nájde. Pretože ide o vskutku reálne rizikové hobby, nájdete tu aj obšírnu kapitolu O nebezpečenstvách velebitského podzemia a našich úrazoch. A odpoveďna otázku, ktorú majú na perách, predpokladáme, hlavne tí mladší ~ ako objaviť tisícku? Nie, nie je to len otázka šťasteny.. Vdobre vytipovanorn masive s reálnymi predpokladmi (nemusí isť o horstvo, kde už nejaká takto hlboká priepasť jel) to stojí v prvom rade veľa úsilia. Trpezlivosti, vysokej motivácie a silnej viery. Velini hlboké

prieniky hned' na prvej akcii neočakávajte, treba sa najprv trošku porozhliadnuť. Expedícia musi byť dobre zorganizovaná, so slušným výstro/'om a hlavne, overenou a zohratou skupinou skutočných jaskyniarov, schopných činov Nech vás táto publikácia evokuje k realizácii podobných podujati, nech sa vaše jaskyniarske sny naplnia a velké objavy podaria každému z vás!

Branislav Šmída

O Velebite Z Dinaríd, strmo vystupujúcich z Jadranskej riviéry, je pohorie Velebit najrozsiahlejším. Prevažnú časť povrchu jeho 145 km dlhej hradby budujú vápence. Na nich sa vytvorila nesmierne pestrá škála krasových javov, dodnes stále málo preskůmaných. Velebit sa rozdeľuje na tri zhruba rov-

(vo výškach priemerne 200 - 300 m),

nako veľké celky - Severný (od sedla Vratnik po sedlo Veliki Alan), Stredný (V. Alan - sedlo Oštarije) a Južný (Oštarije - masív Crnopac). Jeho najvyšším vrcholom je Vaganski vrh (1758 m), situovaný na juhu nad kaňonmi Velikej a Malej Paklenice. Prímorský stupeň pohoria tvoria silno -- \\

í'

í-11,.,

sudu: Ě

.__

JlollDłln VI 6

ruauü

Ž; _,___-I a-E; í

`‹

ul-

Lua: '

_...

a żñěľ ".zlí

-"`

/I W

su"-Íauu °°"*'\

E>'gš‹"_____|ě›... .I',z|_\ I/uŕã ~:`~ \

“l,_ `|

1N_§

nln-nlmum

""~«z\,_

.\`-._ "`\ŕ/_ \ mi i i.l

'Fäbmßx

O _0b|asl'P6sobenia -

"~\ `%l \u

'2l'm;/

/', ‹.` \

u....„ "Ä-`~-"'×°-*nl

ilueuh 1622

-„_!

:lou

14 usi: - D N. ' uf“ _ zânnm .=-\L`77‹;:\ 7 `-`h` tlnuuel

\Ä , 6

l '~z„

GREB

BIEKAÉ O uz Y Ä "' 5 K °

.vuiuvňdl udñu

-"""

vw.

Ělê ›== .ĚĚu~ "" .ip í-=

\"`«.

'ĽEEÍĚ _'”._za.`a:`u,i

Paula

„„„„,

E' Hlllqlrﬂ

§5

‹-

.„...„

\_,/'

íĺ

uz. A, ' , `

trochund:

- .L

/Ť

\\ \,__

°/\_`

._-gš

nazývané tiež Podgorje. Stmé, zlomami prcdísponovanć svahy začínajú vo výškach od 500 m a v 800 - 900 m prechádzajú postupne do samotnej náhornej plošiny - planiny, už tiež premodelovanej (kras, na juhu aj glacíálne formy). V severnej časti, kde je najvyšším vrcholom Mali Rajinac

-"""“'

\Û vuluzh ul .

(1699 m), je planina ľozčlenená priečnymi zlomovými štruktúrami (200 - 300 m hlboké suché údolíny) na niekoľko 'dšelčích masívov. Vrcholová planina Velebitu, široká miestami až 20 km (ale niekde tiež len vo forme relatívne úzkeho chrbta so šírkou do 3 km), je v detaile silrlo skrasovatcná a tvorí ju nesčíselnć množstvo závrtov a im podobných depresii, často impozantných rozmerov.

rozrušenć a sieťou fluviokrasových žľabov až kaňonov rozbrázdené “terasy”

Geomorfológia

<2,

_"l sludluui

mld".

Klllll

kr“

`_v`

mm inúílil

ma ._ _ H

_ -

E 1...

Ě'

Í Í

»urim

Í""-- , A

,.„,,- „,,

. ...Ä

"il -_*

í'ď_._

f `

Jldvum

0. _

_: z

ii.

.'77

uum

_ ______'_ __7 Tí L_ _

;; '77 ~ än

"" fl.

ĚĚÍ "Ř '

W ŕýŕñ

Dhzuuóa

f ' ~\

,u"

.\ O,f' uk 1

Û. nemam euru -\

Í '_____(

_ Č A

` '_le

Emi~z~ l' 75__.-ã'

_. 'I

6‹.|hA 4

1, ~r

bníalßi g'l'li"'%

/r. ' "` „

›"'

` \\

_ ,f'_"`~._

svahu '

,.\l

L.. ._` ~.`

1 " \ ._

mu“

-r“*~u l

*_ \\`

Ä/»_-_; §ă 2

~ .:.......„:

Ěã

` ||ﬁ°'|i'lﬂ'%u'_"*~` mi, Í/ ‹š2"›` §5“ --'I-_ ~..`` šll J' \al

' ' _

u-I--lhł

._ '\ _ ní*`~ ' ". \'~ _ ›\

. „v z _/ u

" uf

'-, 1“

§1/ Ě! ` † uz=> /11:. ‹' -‹E„=;..„ \

`<\s;_-_Íšf^"'°"*° CA. -

›

7.'lll\ \ “L - . _ł2fs -;_/_? _'__r_

`\\, Äy .`

._ __,__ý__

.‹„.„„.-:

" \\ lluhau: lll: Ä

\ j\,.„,„ 15“ A

-- '

\ n_n.“ """ \ ____ __ .-"\ 1'. hw“ _' '_

,1'. \

I`_._ a /<1>._ Ě 2 \F`. buqlťuO „›,~„,,„,,l \`

"l Hwwi

“""' II I ,›'

` `\ _ I

"'~` \\

, ,mmm

`-|`

'\ *HF _

Pbeil||\ r-_ - _

~ _. ßyalaezllljgá \

g`L_{ 8 P -E\

._ VN“

V“ l

Pěn-

è "Í

upravené podľa Jirásko, Leder. Lorenc. 1987

- _6alIwhlls ck ' \Ž"

' “Man

e›\

VELEBIT turistická mapa

Ň4

ťñŕ 1 Lf

iulñ-lll

řúą

_; ii'

L; r;;

| ` 1 ""-

V âwlfif

n .

Ý'

\ \;"_l

Ý-4..... í... --_'--_--_ _._- -_'_†_ † † ‹ *~" :ľ z Í " ‹

0 Bellﬂﬂ

5 -_,

4*'=›'~=,” W' '

-íﬂzzí... í k'

-"'

,L Ů-,3` 0_ M„,„,

ż-- 'í \T:

*_ _V____ __ W' *_ _ Í"

' -_

V sualňuu a

-_-_†_ í

Í "

›..~.Puulbe

.|,,...,,..,.

\\ `

" _ í. 1.: ......_ ,M4, _ :`\ã;§L,

?-íň

[_ __ ___._ ‹ \

.hezč- łul: A mi "Ä\

,_____

ť' 1 0 V Plnrill "\ _ -ťa "

*ã ±"....._'*\_ -_.._ MODA u

.fm . *_

`-'

. ›Ä utřiiĺu. 15011,'

vnevll ,

' i_'

‹\`

\ .` '__ \l

m *_

' I' "na

mu.

'Ě

ý I

-uuuz I „„,„, \

`=:_`~.

, __ n

_ Í

*,_ ""'°'

`_"".. _

Do vnútrozemia sa pohorie prelamuje prikrymi zlomovvmi svahmi. vvsokými 600 - 700 m.

Geológia Velebit (súčasť Vonkajších Dinarid, v rámci skupiny tzv. Visokeho kršu) je budovaný takmer výhradne sedimentžlrnymi Sekvenciami veku karbón neogćn. Z nich dominantné postavenie majú vápence (hlavne jurské), tvoľiace prevažnú časť povrchu (dolomity sa tu

nachádzajú len zriedkavo). Tektonickć násuny spôsobili, že ich hrúbka dosahuje i niekoľko kilometrov (a ich skrasovate-

nie zasahuje až 3000 m pod morsků hladinul). Zatiaľ čo prakticky celý Severný Velebit je vápencový, nekmovatejúce súvrstvia ilovcov, picskovcov, konglomcrátov a pyroklastík sú v Strednom

Centrum Severného Velebitu, dívoká krosová rezervácia Rožanski a Haídučki kukovi. nenechá chladným asi žiadneho speleolága, čo iu rlavstlvi. Foro: 1'. Demovič

Velebitc už pozične vysunutć, eróziou

pripadne obnaženć lokálne v menších

cia po hranicu len niekoľko desiatok metrov nad morskou hladinou. Tu sa vytvára plošne rozsiahla freatická zóna a sifonálne prúdenia, vyrážajúce pri pobreží, ale niekedy aj dosť ďaleko od neho v podobe intenzívnych podmorských výverov (vrulje). Ich výdat-

oknách. Tieto horniny sú podstatou stadeto na juh smerujúcej a približne hrebeñ sledujúcej “bariéry” (vytvára krasovć rozvodic medzi časťami hydrologicky inklinujúcimi k pobrežill a tými k vnútrozemiu).

Významné presunovć Štruktúry a zlo-

nosťdosahuje mnoho tisíc litrov za

my majú s pohorím sublineámypriebeh

sekuIl'du5a.prejavujlĺl sa výraznými kruhmiĺna ,morskej hladine. Najvýdamejšie vrulje, ktorých vody

SZ-JV.

Hydrológia

sa formjujú vo Velebitc, sa nachádzajú

Názory na podzemné odvodňovanie' Severného Velebitu zreálnili práve posledné objavy v tu nájdených hlbokých systémoch. V čiastkových blokoch tejto časti horstva je enormne

vŕasi 50 km dlhom pásme medzi prí-

morskými osadami Novi Vinodolski a Jablanac. Súvisia tiež s ponornými tokmi intramontánnych paleogénnych depresií na kontakte s hraclbou Velebitu

priamočiara vertikálna vadózna cirkulá-

(Gacko, no najmä Ličko polje, ktore je

l'l'l'l'jl

`-'=†...""'-. II|I| IIIIjl 'l!l“'<''JllD: ‹' |I|I'I|II'|I'I' l1' II |'|I|I ajI'I

Geologická mapa Velebitu

<‹

zostavená a upravená podla Horak- Bahun (1979)

-wa.,-E.. 1

Jurjevo

ižýil ŕlĺř. \

ISP'

§1; AX".

` ›'.

:'‹.za

I 4l- . 'Í.r ` .I

§5.-›,§;ŕ-`ť'~.č4'~£Ů""”°°

:'4-

'li 'ilĚ!ži ;?l$ite',.?č.5" šzý‹‹~:" I

E3,-... Ě

E- _ 11N1 ' V

roka, najviac oblačnosti je v novembri

g.. ›f.›` un4"ĺ'‹ ‹ 'Š> v

“nárazníkovej” pozície pohoria voči prú-

uuuuw

"":Ž~.L^`§±_,šñ;, ĺ

subtropické podnebie, jeho vrcholové časti sú V určitých obdobiach bezmála alpínskeho razu (je to aj dôsledkom

deniam, prinášajúcim od mora vlhkosť). Vo Velebite je priememe 158 dni s minimálnou teplotou nižšou než 0 °C a v hlbokých závrtoch sa tvoria i vo vr|'_ĺ[|]]]] paleczoikum .Ielar brekcie cholnom lete inverzie s teplotou pomaly pri bode mrazu (niekedy až -6 °C)! V širV//1 trias neogàn ších kotlinách a na úpätiach masívov klesá teplota hocikedy na +5 °C (na hrebeni je vtedy pomeme teplo). Hmla _ kľledã E mggjgčká (tzv. kapa) sa tu vyskytuje počas 187 dni

šl

.lâi

Klíma Zatial' čo má príbrežie Velebitu priam

III II ÍIZ mi 111 mi ~._± mu-1 Iluqxąmμí vàllwíąíx Uímﬂíąíμ Iilĺﬂlľí ` í L lĺ ĺĺĺ w-_.-_. UŽ ą

plochou 474 km2 jedným z najväčších na Balkáne vôbec). Bolo to dokázané aj farbiacimi skúškami (Bahun, Fritz., 1972), pričom sa zistilo, že voda z jedného ponoru dotuje súčasne vrulje vzdialené od seba aj viac než 20 km. Speleopotápačský výskum vruljí by mohol byť zaujímavý, avšak dodnes bol realizovaný len ojedinele, v 9-tich z nich :pritom pri chorvátskom pobreží je ich až 30002). Odvodňovanie Stredného a Južného Velebitu má od hrebeňovej časti vergenciu generálne k východnćmu okraju pohoria, vo forme klasických vyvieračiek a prameňov.

a decembri. Snehová pokrývka tu trvá 132 dní do roka, priememá hĺbka snehu je (v marci, kedy je ho najviac) 112 cm,

ale niekedy nasneżi až 220 cm! Pri "*~„_

'<*”=°”””

i'š'ř`l-

\`e

5'.-*lg-,

I .

'z' É _'

Lil?

`*‹'í1`:_ __ .zĺ'ÝŤi?ås=a H

,-Ã'.

fĺwĺĺĺ V4,

..ß`.'ﬂ› 1:'

pobreží je teplejšie a sneh sa tu drží od výšky asi 1000 m. Zima v pohorí však môže byť výnimočne aj bez snehu (prelom rokov 1997-1998). Búrky majú vo Velebite povahu až orkánov a je to vôbec jedno z najdaždivcjšich miest Balkánu (cez 3000 mm ročne). Výdatné dažde prichádzajú najmä koncom septembra, no niekedy môžu trvať viac dní i v letných mesiacoch, kedy je tu inak cez deň prijemne teplo a slnečno. 5

Značný teplotný rozdiel medzi vrcholovými časťami pohoria a pobrežím spôsobuje pri mori zavšc neobyčajne silný padavý vietor (bora). Klimatické pomery sú limitom speleologiekćho výskumu aj v tomto pohorí. V zime (niekedy až do konca apríla) je značná časť prístupových ciest neodhrnutá a celkový pohyb potom ešte viac sťažuje zložitý terén s mnohými depresiami (doslova “prepadávanie sa” prieskumníka). Na jar je v podzemí veľa vody a toto obdobie je nebezpečné aj pre stále ešte málo stabilizovanú, alebo náhle, práve vtedy maximálne sa odtápajúcu ľadová akumuláciu v podzemí. Vhodným obdobím na výskum je “suchý” prelom júla a augusta (neskoršie už začína pršiavať a typickým je vtedy nepríjemné počasie s permanentným mrholcním až dážďami a prízemnými hmlami, silným vetrom hnanými od mora), alebo potom ncskorá jeseň.

Prístupy Velebit je v celej svojej dĺžke prístupný hustou sieťou ciest. Z nich najdôležitejšie sú krížové asfaltky, stúpajúce od mora do vnútrozemie strmýmí serpcntínami, a na ne sa napájajúce pozdĺžne, menej či viac upravené štrkové cesty, ktorými je možné sa pomálou Opatrnou jazdou autom dostať priamo až k úpätiu jednotlivých speleologicky zaujímavých masívov.

Turistika Rozvínutá je aj sieť turistických (červeno značených) chodníkov. Pohodlný prechod transverzálou Velebitu, ktorá vedie jeho hrebeňovou časťou (miestami nádherné výhľady na more) a súčasne viacerými najzaují-

_Û

1 łí sEvERNÝ

` \ ua‹:\vuz„›u

6"" VELEBIT

' utalokvl Ř

Stqlac i

u -3 O

:lun

Jlůüåvupłﬂn

írtň ._`

- Tuża-la‹:\

(Poljak, 1981), alebo u nás jeho preložená a doplnená verzia Jugoslávské hory (Jirásko, Leder, Lorenc, 1987). Velebit je tiež spracovaný formou veľmi prehľadných turistických máp mierky 1 : 30 000 a 1 : 50 000, ktoré sa dajú získat' v predajniach pri pobreží, prípadne aj na niektorých turistických chatách (v roku 1996 za asi 70 kuna, čo bolo v prepočte asi 400 korún).

Flóra, fauna, ochrana prírody Prave vo Velebitc sa stretáva stre1'/ 'V §4 doeurópska so stredozemnou florístickou províneiou a je tu veľa terciérnych, často endemických reliktov (najznàmejšou je \ 'j l<RAsNo rastlinka Degenia velebitica). Plimorská G Klima --`~~' xl J vegetácia, ktorú preriedilo aj stáročné " '°"- v."zl\d2=fl""-"`‹--~~-V '\ pasenie kôz (posledných 25 rokov už V-9* \.h;1$'“]I£!35\ hi`Ra" na ._~,l yg 157? zakázané), obsahuje množstvo pich, j . ľavých krov a aromatíckých bylin. ''1”'7°"°: A ~ Vysokohorský stupeň je formovaný ł"`B'l”ä --fy "›Av Ř smrekovo-bukovými porastami, lúčina'~. '1 › `\ ' i mi, alebo v jeho najvyšších častiach Rpgålšě "\ 1 kosodrevinou a skalnými druhmi rastlín. nd __ " Kontinentálnu flóru vytvárajú hustć ' _/ v.Ag\_; ‹ ' `μ_Ku%ak bukovć lesy. V celej oblasti je množstvo pestrej kvcteny. ' ,.._ j` \ ągzvćhk Vo faune je viacero zástupcov 1622 endemickýcll motýľov a chrobákov, sú tu V Í ' ~. .X âlirmßfl jaštericc, hady, dravć vtáky, krkavce, kamzíky, medvede. Jlŕăslw. 1987 `\, ."' Velebit O rozlohe asi 200 000 ha je biosfćriekou rezerváciou UNESCO mavejšími zónami v dlžke asi 100 km, Parkom prírody. Niektoré jeho čiastkové trvá 8 - 10 dní, pričom na trase je zóny sú súčasne vyhlásené za prísne remožnosť sa ubytovať na jednej zo 14 tuzervácie: Paklenica, dva až niekoľko sto ristických (niekedy voľne prístupných) metrov zarezanć kaňony so známymi chát (mimo nich, pokial' tam práve nie horoiezeckými terćnmi, zalesnenć korysú ubytovaní lesní robotníci, napríklad aj tovitć údolie Štirovača, Rožanski v ich niekedy otvorených jednoduchých a Hajdučki kukovi a 30 ha okolia závrdreveniciach pri cestách). tll Modľić dolac, akási prírodná botaVýbomý prehľad o turistike v pohorí nická záhrada pod Velikim Zavižsnom. podáva sprievodca Planíne Hrvatska ,

!lba‹e _. il

s"' ă"' "tI!|li'ê.l| l lul"

Jaskyne a priepasti Subteránny kras Velebitu zastupujú horizontálne jaskyne, kaskádovité (niekedy ponorné) systémy i superveľtikálne pľiepasti. Oblast' L1Ž (a to ako kaňony Pakleníc, tak i hrebeňová zóna a niektoré jej samostatné čiastkové celky) je doteraz najviac speleologicky skúmaná časť pohoria. Dlho známou je tu napríklad jaskyňa Manita peć (175 m) v strednej časti Velikej Paklenice. V stenách susednej Malej Paklenice sú jaskyne Pozdľavača a Lucinka a na plošine medzi oboma

roklinami Jama vodarica (290 m). Od roku 1961 je známa v údolí 4 km na sever od kúty Babín vrh (1741 m) prievanová príepasť Puhaljl-ra (-320 m). V rokoch 1976-1977 bol v údoline na severovýchod od Malovanu (1709 m) skúmaný (nejaký čas najhlbší systém krajiny) Ponor na Bunjevcu (-534 m); obe lokality majú vzťah k odvodňovaniu masívu už do vnútrozemia. V blízkych terénoch uskutočnili jednu prieskumnú výpravu (menšie objavy) aj moravskí

jaskyniari (Musil, 1987). 6

Prihrebeňovej zóne s kótou Vaganskí vrh (1758 m) v dlžke okolo 12 km sa venovali (aj v období vojny, vo voľnom čase v priebehu pôsobenia V špeciálnych horských policajných jednotkách) zagrebskí jaskyniari (Barišić, 1994).Táto strategické zóna, pravdepodobne i dnes stále nebezpečná (míny), je zaujímavá nálezmi obrovských podzemných dutín, napr. dóm v Kaverne pod Cľljením kukom (-129 m) má 105 x 35 X 80 m, otvorená šachta priepasti Mamet (~206 m) priemer 150 X 75 m. Hrebeň Južného Velebitu pokračuje na severozápad ku kóte Visočíca (1616 m). Na sklonku roku 1985 tu jaskyniarov z SO PDS Velebit, plánujúcich osláviť Nový rok na chate Gojtanov dom, prinútila hustá hmla zabivakovať na druhý deň Zistili, že prespali v tesnej blízkosti vchodu neskoršie (v roku 1990) nimi preskúmanej Fantomskej jamy (-477 m), sústavy šikrných strmín a veľ-

kých dólnov (napr._ Crvena dvorana s 65 X 50 X 20 m). V blízkom okolí tiež súbežne explorovalí Macanovu jamu (-163 m) a zrekognoskovali aj Jamu na Velikom stolcu (-147 m), objavenú á preskúmanú však už skôr, v roku 1985 J. Ostojićom (Josipović, 1992). Na hrane hrebeňovej plošiny je Odtiaľto 4 km na juh dlho známa jaskyňa Vrtlina (900 m). K celku .Tužného Velebitu sa radí í jeho najjužnejší výbežok, divoko a ncprehľadne skrasovatený a obtiažne priestupný masív Crnržpac (1404 m). Jaskyniarrni z SO PD eljezničar Zagreb (Lukíć, 1991) tu boli objavené napríklad systém Munižaba (-448 m), priepasť napájajůca sa na dóm 185 X 60 X 70 in a sústavu chodieb širokých až 50 m

(aalkuvá dĺžka jaakyuu: ja 2300 fa),

Burinka (-290 m) alebo Veliko Grotlo (-170 In), šaehta s otvorom len niekoľko metrov širokým, no nižšie na až 100 m (1) sa rozširujúcim priemerom.

Jaskynné priestory dlhé 1030 m (tiež S obrovským podzemným dómom) boli narazené aj pri hlbení tunelu Obrovac.

(-333 m), Klementina IV (-300 rn), Klementina V (-180 m) a Ponor u Klepinoj dulibi I (-238 m). Odvodňovanć sú do vnútrozemia a kon-

Stredný' Velgbit je 2 pohľadu výskytu

čia vo viacerých prípadoch pravde-

jaskýň nemenej zaujímavý. Jeho najnavštevovanejšou zónou sú dolinovilé a zalesnené kotliny Štirovača, Jovanović

podobne len krátkymi sifónmi, čo potvrdzuje aj najnovší potápačský prienik (na nádych) karlovackých jasky-

a Crni padež, Klepina duliba a Sunder,

niarov do tiahlych chodieb Ponoru

v ktorých sú exponované nepriepustnć súvrstvía stredného-vrchného tríasu, na ktorých sa pod vápencami tvoria lokálne crózne bázy a na povrchu krátke stráňové

znovu končí sifónom (Ostojić, 1994). Uspešnć boli aj prieskumy neskorŠiehodáta (Lukić, 1992) na južnej hraní-

ponornć toky.

ci Stredného Velebitu, v oblasti Skalného

Rožanski a Hajdučki kukovi je dobre prístupná, povrchovou krasovou morfológiou viac ako príťažlivá a dalo sa predpokladať, že územie je odvodňované nesmierne hlbokými systémami až takmer k úrovni hladiny Jadranu. Dnes, po ôsmich rokoch po prvej expedícii slovenských jaskyniarov, sa tu nachádzajú dva systémy patriace k najhlbším na svete, Lukina jama-Manuál II (-1392 m) a Slovačka jama (-1268

Medzi prvými (v roku 1964) tu boli francúzski speleológovia, skúmajúci Ponor Štirovača (860 m). Objavnými postupmi najvýznamnejšie, letné výskumné tábory tu Ľealizovali v rokoch 1986-1988 členovia SO PD

deﬁlć Baške Oštarije a rovnomenného

m), neskutočne priamočiara veľlikála

sedla - boli objavené priepasťovitć jaskyne Crnuša (-187 m) a Jama pod Sladovačom (-186 m). Menšie lokality Sú známe od roku 1995 aj v oblastí Dabar kuk. Dlho známou ponornou jaskyňou Strednćho Velebitu (v Kalanji v Ruji) je Pepelarica (-358 m).

Patkov gušt (-553 m), lokality s obrovskými vchodmi a studňami, patriace tiež k najhlbším v krajine - Lodenica S.U.K. (-514 nl), Xantipa (-323 m), Marianna (-250 rn) a viacero iných priepasti hlbších ako 200 m. O nich, ale

Žaljazuiča: 'zagfab (Kuhla, 1989); na

druhom z nich sa podieľali aj moravskí jaskyniari (Mazal, Mazalová, 1990).

u Klepinoj dulibi Il (-224 m), ktorý

Výsledkami týchto akcií sú okrem i-

ﬁgverny' Velebit bol až do roku 1990

neho kaskâdovitć pricpasti Klementína I (2403 In, -269 m), Klementina III

viac-menej na periférií speleologickćho záujmu (zriedkavé predchádzajúce

prieskumy dovtedy priniesli postupy pre-

sahujúce len niečo cez 100 m hlbky). Napriek tomu, že napríklad oblasť

aj o tých menších, z ktorých mnohe sú naďalej rovnako perspektívne, sa môžete niečo dozvedieť v nasledujúcich kapi-

tolách.

Najhlbšie jaskyne a priepasti Chorvátska

valaba

._ luqlfiua jama-Manuál II* l\J (AJ

-liLI!

O\ -J W

9 10 ll

12 13.

14 15 16 1? 18

19 20 2] 22 23 24 25

Slovačkajama* Stara škola Vilimovajama (A-2)* Patkov gušt Ponor na Bunjevcu Jama pod Kamenitim vratima . Lodenica S.U.K.* Fantomska j ama ŕlyfl_uni'l'.aba

(stav k 1. 1. 1999) -1392 m -1268 m ` -576 m

Velebit . Biokovo Biokovo

1 -572 m

Velebit

-553 m

Velebit Biokovo

-534 m ` -520 m -514m -477 m

valèbi: Velebit _

Velebit

Stupinajama

Skrad

Nova velika

Biokovo

Jama kod Rašpnra

‹':ičafi_ia

1 Biokovka . Pepelarica

Biokovo

"I valabii

Klementina III

Podgradišćc II (Titinajama) Xantipa*

Klanski ponor Puhaljka Zaboravna jama Klementina IV Burinka Punar u Luci Jama Kobiljak

Velebit K Brač 7 Velebit

Ri_i:l<a valabii

Sustav Kicljeve jame

Biokovo Velebit Velebit Pusto Polje Pazin Skrad

1443 HL -407 -380 -361 -359 -358

m m m m m

-333 m

-329 m -323 m -320 m -320 m -311m

-300 m -290 m -290 m

-286 m -285 m

Balinka

Plaški

-283 m

Ponor Bregi

-273 m

Klementina l

Jama kod Matešić Stana

Pazin Velebit Brač

29 30 31 32 33

Prctncrova jama

Marianna* Manastiríl

___ŕ __

l Biokovo

Velebit Biokovo

„Í

-269 m -260 m -252 m

-250 ul -245 m

Ponor u Klepinoj dulibi l

ýalabil

-238 m

Grustišica Martineška jama

-231 m

Kovačcvića j ama

Brač Buje l Brač

-235 m

-227 m

* lokality objavené a skúmané slovenskými jaskyniarmi 7

Chronológia expedíc 1990 Úvodnú z našich výprav vo Velebitc realizujeme šiesti. Staručké, ale ešte dostatočne spoľahlivé ARO zanechávame 4. augusta

pod V. Zavižanom a materiál plus poživeň na 10 dní prieskumných aktivít pretransportujeme Odtiaľto ku chatkc Rossijevo sklonište na vlastných chrbtoch (za jeden deň, na dva razy). Prvé zoznámenie sa s miestnymi terénmi - dvaja vliczame ešte počas prenášky do totálne skrasovatenćho závrtu s priemerom azda 150 m, a tu - žiadne obrovské priepasti, či jaskyne, naopak -

vôbec nič, len samé balvaništia a žľaby! Do rany padnú logicky najprv vchody, čo vidíme z chodníka. Sú V obrovskom závne .lerković dolac priamo pod chatkou a pod kótou Crikvena na juhu zóny. Skúmame, no na vlastnej koži sa presvcdčujclnc, že “vel'kć“ objavy ani tu nebudú zadarmo... Väčšina šácht

končí, na čo u nás vôbec nie sme navyknuti - ľadom! Na Crikvene sú aj parádne šachty, no my vliczame akurát

in iﬁ\

prichádza dokonca krátka epocha skepticizmu (do toho názor negeológa, získaný v zúžení priestorov pri dne Crikveny 1 _ pod celým Velebitom je brekcia, ktorá všetky pokračovania ako nepriepustná poloha zúži do neprieleznalll). Až prichádza 9. august, kedy hľadáme nové teritóriá v 1-lajdučki kukovi (úspešne) a 10. august - Marcel Griﬂík sa prederie tirnom do pokračovania hlbokej priepasti v stene zàvrtu naproti chatke. Dopracujeme sa v nej do -157 m a na dne krátko (ale asi príliš krátko) sondujeme. Systém je plný ľadu a názov teda prichádza sám od seba - Punoleda. “Vyárend0vaný” čas sme minuli, takže na záver na prídavok už len Platňa (-96 m) a objav pozoruhodne hlbokého otvoru v jednej zo šácht Trojitej (CS-5).

Zbytek materiálu prenášame (všetky dobré potraviny sme zjedli, takže už len na jednu prenášku) späť ku Zavižanu a končíme tu s tým, že - určite sem ešte

niekedy prídeme! Medzičasom však V Chorvátsku dochádza k dobre známemu vojnovému

1992 Len čo sa vsak pomery trochu upokojujú, znovu premýšľame nad ďalšou akciou. Zolo a Iveta Ághovci počas dovolenky pri Jadrane dokonca krátko navštevujú Hajdučki kukovi, kde Overnjú poznatky získané dva roky nazad pricpasti a jaskyne tam sú, terén vyzerá divoko a zaujímavo. Kým sa však odhodláme risknúť to (absolútne všetci nás od cesty na Balkán, kde to ešte stále vrie, odhovárajú) a pretože každý Špekuluje nad jemu najlepšie vyhovujúcirn termínom (klasický problém expedicií), je zrazu koniec septembra To už sú v pohorí nami nečakané Iejaky a osemdňová akcia, ktorej tábor volime (tentoraz siedmi) v chatke v Lomskej dulibe, je týmto hodne poznačcná. Viac ako pozoruhodné objavy prichádzajú napriek tomu. Dôležitý je najmä prvý deň expedicie, 28. september, kedy nachádzame (Stano Gajdošík, Zolo Ágh, Erik_l(apucian, Slavo Straňák a Brano Smída) na

Hajdučkí kukovi množstvo zaujímavých vchodov

a medzi

nimi

jeden

nesmierne hlboký (“do nepočutia”), nazývaný už až do konca akcie Manuál. Tri zostupy v ňom prinášajú -240 m, kde zakyvadlujeme do bočného meandra nad ďalšou gigantickou vertikálou! Voda však prináša do podzemia vodopády a sme radi, že sa nám túto lokalitu podarí v zdraví odstrojiť. V Lomskej dulibe si Braňo všima priestranný kolaps, ktorý neskôr preskú-

ma s Erikom. V Ledeníei S.U.K. nachádzame \' ľade vytopené prieduchy ku obrovskej studni, kde padajú vhodené kamene minimálne 6 - 7 sekúnd! Iná stometrová priepasť (Pavúčía) “končí”

taktiež voľným pokračovaním. V závere akcie vyhľadávame v Zagrebe jaskyniarov z klubu Željezničar, ktorým poskytujeme naše poznatky.

1993 Už tretia akcia v poradí má veľmi intcresantný začiatok. Priamo v Zagrebe, kde sa znovu stretávame s miestnymi jaskyniarmi, sa dozvedáme, že Manuál

bol naozaj viac ako zaujímavý Chorváti pokračovali pod vedením známeho Branka .lalžića v jeho výskume a volá sa teraz Lu kina jama. Dobre zorganizovanć a výdatne materiálne pod-

Tí. čo to všetko rozbehli. Hore zľava Zolo Ăgĺf, Marcel Griﬂík a Mário Vrábeí, dole zľava Braňo Šmída a Erik Kapucian. Foto: I. Poláček do tých dvoch, v ktorých už niekto bol Crikvenu I rckognoskujeme do -E20 m. Vcnujeme sa tiež stupňovinám na východ

od Vratarskeho kuku. Po pár dňoch prác, ked' sa stále nikde nedarí nájsť to, po čo sme sem prišli,

porene akcie, na ktorých sa podieľalo kvantum speleológov, priniesli úžasnú hlbku -1355 m, ktorá je nielen ďaleko

stavu, a my, akékoľvek máme silné túžby

ísť znovu práve do Velebitu, sa sem preto v roku 1991 nakoniec vyraziť neodhodlávame. Niektorí si plánovanú expe-

díciu

kompenzujú

zostuporn

Provatiny, iní v našich jaskyniach.

najhlbšia v krajine, ale pricpasť je určitý

čas dokonca ôsma v poradí na svete! Až na takéto hlbočiny sme teda vôbec neboli pripravení!

V talóne je Ledenica S.U.K., v ktorej zliezame 180 m hlbokú studňu a objavujemc obrovský dóm 40 x 75 m s nedo-

svictitel'ným stropom. Za ním nasleduje kaskádovište priepasti, končiacich v neprielcznej úžine v -451 m.

no vo vysunutom hrebeni Begovački kuk Objavujeme niekoľko nových priepastí a medzi nimi aj mohutný Obor (-124 m)

Naša tentoraz deväťčlenná a celkovo

a Huedů (-101 rrl). Letná výprava začína Xantipou. Ani

9 dní trvajúea výprava tiež Zdołava dve inć hlbšie priepasti - Brutál (-108 m) a Ďvojvchodovú (-102 m).

1994 Chorvátski jaskyniari naše zásluhy uznali a za odmenu nás prizývajú k ich letnej výprave, ktorej cieľom bude ďalšie prehlbovanie Lllkiny jamy.

Čas pred zostupom do nej využívame na samostatné prieskumy a zhodou okolností Objavujeme vrclmú vetvu systému, Manuál II, ktorým sa celková amplitúda systému zväčšuje na par dní O 3? m (vchod sme poznali už od roku 1992, vtedy však bolo práce až dosť, a podobne sme si naň nenašli miesto ani počas

nasledujúcej akcie). Tentoraz sa lokalite vellujeme už od začiatku expedície, a trvá to 5 dní, aby sme sa jej hlbokými studňami a problematickým

meandrom

(hľadanie

priechodnej cesty) napojili v -582 m na Lukinu. Priebežne tiež rozbíehame iné lokality. Janom Vykoupilom je objavený ohromný vchod Xantipy, kde sa v rámci “oddychu” medzi akciami V Manuáli II prepracovávame 200 m hlbokou vertikálou do -313 m. .le tiež Objavená Uhu (~111 m) a ďalšia okolo 100 m hlboká priepasť, vktorej však nachádzame stopy po predchádzajúcom prieskume (Chorvátska stovke). Na záver realizujeme (Z. Ágh, M.

Gritlík, E. Kapucian, B. Šmída a J. Vykoupil) pracovný, 1355 m hlboký (zatiaľ v histórii slovenskeho

nesmierne úsilie a scbazaprenie, ktoré vynakladáme pri jej vystrojení a sondážnych prácach na dne, však veľký výsledok neprinesie - je prehĺbená len O 10 m. Vyráżame preto do nových, panenských terénov. 28. júla je v neprehľadnej hmle Braňom Šmídom a Marcelom Griĺlikom objavený rútivý vstup, vedúci

ku plazivke s dynamickým prievanom. Ešte tri dni však potrvá, než sa v tejto priepasti prepracujelne do hĺbky cez 100 m, kde sondujeme a konečne nachádzame to správne pokračovanie - v podobe dvoch obrovských studní. Pricpasť je nazvaná Slovakia a na jej dne dosahujeme -516 m. Okrem nej sú nájdené aj Ester (-110 m), Pri dvoch

smrekoeh (-100 In) a tiež zatial“ płytka, ale perspektívne meandrujúea Marianna. Na expedícii, ktorá trvá 16 dní na prelome júla a augusta, sa podieľa

celkove 12 jaskyniarov.

1996 Naša predposledná, počtom účastníkov (15) i rozsahom (19 dní) najväčšia a objavrni najvýznamnejšia expedícia. Po troch dňoch výskumov je -250 m

dosiahnutých v Marianne (kde je obrovská vertikžlla) a nájdené tiež pokračovanie v okne v -350 in v Slovakií, odkial' vedie koridor chodieb s dómami 8. hneď viacerými samostatnými

speleoalpinizmu najhlbší) zostup do

šachtovitými pokračovaniami! Práce sú sústredené na dve z ruch. V Kankulovskej vetve je presekanć

Lukiny jamy, kde sa v dnových sifónoch

zúženie a Objavená ďalšia hlboká ver~

potápajú chorvátski jaskyniari Zoran

tikála s voľným mcandrovým pokračo-

Stipetić a Teo Barišić. Teraz už spoločný system Lukina jama-Manuál 11 získava po ich výskumoch novú hĺbku -1392 m. Mladí ehorvátski j askyniaľi preskúmavajú v tento rok v okolí Lukiny jamy ešte Pľvi spit (-202 m), Jamu pod duga-

vaním. Prieskum tu je však ukončený v asi -600 m, a to z dôvodu, že nechceme rozptyľovať úsilie a potrebujeme ušetriť

Ina (-141 m) a priepast' G-6 (s obrovitým vchodom 20 X 60 m, veľkými formáciami ľadu a záverečným SO m dlhým

domom), hlbokú -212 m.

1995 Kratšia jarná prcdvýprava, ktora mala pripraviť podmienky v Xantipe, nakoniec pre stále ešte množstvo snehu v pohorí celkom podľa plánov nevyjdc,

laná (máme ich celkovo asi 1600 m) pre

susednú vetvu Črevo, kde sme medzičasom eštc hlbšie. V Čreve nás zastavuje namáhavý meander, ktorý hĺbkové postupy radikálne spomalí. Aj ten však nakoniec skončí a pokračovanie je znovu vertikálne, až do -1000 m, kde sa k šachtam zboku pripája veľkolepý dóm Pompejc. Dno i dóm sú prcskúmanć počas Zostupu

Dušana Kotlarčíka, Jana Vykoupila, Braňa Šmídu a Mira Sovu 3. augusta (opätovne ho navštevujú aj Juro a Milan Kankulovci počas odstrojovania).

V rámci akcií v Slovakii, ku ktorým sa pridávajú aj niektorí mladí chorvátski jaskyniari, je nájdená možnosť pokračovania už dlho známej obrovskej otvoľenej priepasti Varnjača (-120 In)

a altematíva už tretieho, znovu vyššieho vchodu systému Lukiny jamy.

1997 V oblasti Rożanski a Hajdučki kukovi uskutočňujú expediciu len ehorvátski speleológovia z klubu SO PDS Velebit.

Ich najvýznamnejším objavom je pricpast' nazvaná Patkov gušt, ktorá má vchod skoro 30 m široký a je druhou najhlbšou vertikálou sveta, hlbokou -553 m.

Slovakia je na požiadanie chorvátskej speleologickej verejnosti premenovaná a jej nový názov je odteraz Slovačka jama

1998 Poslednú

expedicie

realizujeme

v priamej koordinácii s kolegami z klubu SO PDS Velebit, znovu s táborom na V. Lubenovaci. Akcia je zameraná takmer výlučne na Slovačkujamu (kde súbežne rozbiehame dve najhlavnejšie vetvy, autonómnym spôsobom) a je veľmi dobre materiálne zabezpečená (celkovo aj s chorvátskymí približne 4500 m lán, 300 kotviacieh prvkov, vŕtačky, telefón) i personálne obsadená (z našej strany 14 jaskyniarov, skoro všetko stare známe tváre, z chowátskej zohratá a výkonná partia okolo 30 spelcológov, vedených Darkom Bakšićom). Chorváti sa venujú Kankulovskcj vetve, kde nachádzajú ďaleko priechodnejší meander, v závere so sćriou

hlbokých studni, končiacich v -1268 m. Je tu polosifón, až do konca neprejdenć horizontálne pasáže, no plíeskum je pre nedostatok času predbežne ukončený.

Slovačka jama sa však tým pádom stáva 19. najlllbšou priepasťou sveta! Juro Kankula a Jaro Stankovič prcnikajú na starom dne iba o niečo

hlbšie než v predchádzajúci rok, do -1022 m (do -1000 m sú doprevádzani Marcelom Griﬂíkom a Braňom Šmidom) a Žiadne ďalšie pokračovania tu už nenachádzajú. Prieskum v Čreve je

neskôr zameraný na paralelne vetvy, ale všetky sa pripájajú na hlavný ťah (najhlbšia v -985 m). V závere výpravy sa teda venujeme

rozbehnutiu ďalších troch vetiev okolo I. bivaku, Z nich najhlbšia je Tundra, dosahujúca -504 m.

Najhlbsle jaskyne sveta (stavk 1. 1. l999) u-A

Lamprechtsofen-Vogclschacht

Gouffre Mirolda-Lucien Bouclier LA) Réseaglçan-Bemard Ň :“ V. Pantjuchinaŕ 5" Sistcma Huautla P*Í T Sistema del Travc 5' Boj_-Bulok 9° Laminako Ateak (BU-56) N

§0 _. .Q

Turca del Cerro

l7. l8.

Lukina jama-Manuál II Sistcma Cheve Evren Gunay düclcni Sncžnaja-Mcžonnovo Ceki 2 Rćscau do Picrrc Saint~MaI1in Siebenhengste-l-[ohgantsystcm Cosanostraloch-Berger-Plattenecksysçem Gouffre Berger-de la Frornagere

19. 20.

Slovač_ka_jama Toľca de los Rebecos

21. 722.

Pozo dcl Madcjúno Ábisso Paolo Roversi

23.

V. lljuchina

24. 25. 26.

Sistema Akematl Schwersystcm-Batmanhöhle Abisso Olivifer

27.

Kijahe Xontjoa

28. 29.

Gorgothakas _ Dachstein-Mammuthölile

30.

Črnclsko brezno

3].

Cukurpinar düdeni

32.

Complesso Fighiera-Corchia

33.

Sístcma Aranonera

34.

Vandima

3Š. 36. 37.

Jubiläumschacht Réseau de Soudet Anou lﬁlís

39. 40.

Abisso Viva le Donna Torca Cueto de los Senderos Sistema Badalona

›-A_a NJ'-I u-l UJ

15. , Wl6. 77

Rakúsko Francúzsko

-l632m

Francúzsko

11.602 m

Gruzínsko Mexiko

§panielsko Uzbekistan Španielsko Ěpaníclsko Chorvátsko Mexiko Turecko Gruzínsko Slovinsko Francúzsko/Španiels_ko Švajčiarsko Rakúsko ŕ_ Francúzsko

Chorvátsko Š aniclsko Ěppanielsko Taliansko Gruzínsko Mexiko Rakúsko Taliansko Mexiko Grécko (Kréta) Rakúsko Slovinsko 'Túrccko Taliansko _Španielsko Slovinsko Rakúsko Francúzsko Alžírsko Taliansko

Š anielsko

Ncidc-Muruk hu]

Ěanielsko _ Francúßko Pa ua-Nová Gnínca

43.

Sislema del Xitu

ĺĺl.

Maličká pěa

_pŠanielsko

41.

Řéseau de la Tourncltc

` 45. V Arabikskaja

46. 47. l49. 50. 51. 52. Š3. 54. 55. 56. 57. 58. 59. \ 60. 61. 62.

Kazumura-Olaa Cave Systcm Sima G.E.S.M. Schneeloch Jägerbrunntrogsystcm Abisso Saragato Sistema Ocotcmpa Muttsechöhle Pozzo della Ncvc Hirlatzhůhle Sotano dc Olbastl Mcanderhůhleﬂ Torca de Uriello Blcikogclhohlc Torca Castił ` Rćseau do la Coumo d'H)/oucmcdo Akcmabis Sonconga

Slovinsko

-1610 m -1508 m

;ĺ_4,7_5_ IH w -1444 m

-l4l5m -l408m l-l400m

-l392m l -1386 m

-1377 m -1370 m -l370 m ` -1342 m -1340111 l-1291 m

-127831? -1268 m

-ĺ'2'Š5 m -I254m

-1249111 -1240m z-l226m -l2l9m

-l2l5m -l209m

-l208m

-1199111 \-ll98m -1195 m -1l90m

-í185m Ě-Il82m

-1|73m

\-1172111 l-ll'l'0m -ll70m

-1169 m

-1l50m -1148 m

-ll48m -l135n1† \-1l30m

Gruzínsko

-lllom

USA (Havajské ostrovy)

-1lO2m -ll(]l m ~ll01 m

Španielsko Rakúsko

Rakúsko

\ .-l078m

Taliansko

-lO75m -l070rn

Mexiko

Švajčiarsko Taliansko ŕRak'ús ko Mexiko Rakúsko §_pan ielsko Rakúsko Španielsko

-1060 m -l050m

-104161' l-lO4Dm

`-l029m -1922 zu -1021 m

-10l9m

Francúzsko

-l0l8m

Mexiko

-1015111

Mexiko

-l0l4m

Rezervácia Rožanski a Haj dučki kukovi B ezpoehyby najzaujlmavejsou _ ., .. časťou Severného Velebitu je priam V jeho srdci situovaná fantastická krasová divočina, zaberajúca sektor dvoch čiastkových masívov na ploche približne 18 knl2. Ako sa sem dostat' Možnosti sú dve - od mora, alebo

z vnútrozemia. Najlepším variantom je trasa z prímorskej osady Sv. Juraj (Jurjevo), odkial' je to asi 10 km príkro stúpajúcimi

asfaltovými serpentínami ku Oítare, osade s niekoľkými domcami (vhodné východisko, asi 14 km po nedobrej štrkovej ceste, ku planinarskemu domu Zavižan). Odtiaľto ešte kúsok do sedla a potom dolu, do už väčšej osady Krasno, situovanej v polju podobnej vnútrohorskej depresii. Z Krasna vedie šikmo do svahu pohoria stále kvaiitná asfaltka. V pohorí je na nej plno neprehľadných zákrut (pri ktorých je vhodné spomaliť, podržať sa krajnice a byť v Strehu - ak sa spoza zákruty “vynori” podobne ako váš, aj iný automobil, to sa ešte na úzkej ceste dá zvládnuť, no horšie je, ak sa zrazu pred

vami zncnazdajky objaví rútiaci sa

kľudne dali nazvat' aj učebnicou krasovej morfológie. Uzcmie východne od Spojnice Zavižan - Alan obsahuje azda všetky možné variácie krasu, čo sa dajú predstaviť. .laskyniara odchovanćho našimi pomcrmi tu pri prvom zoznámení sa S terénom ohúria najmä rozmerné zăvrty

a sú O niečo symetrickejšie vyvinuté, než v l-lajdučki kukovi. Časté sú závrty s bez

lán len obtiażne zdolateľnými a niekde i takmer kolmými stenami. Ich svahy a dná pokrývajú rozsiahle blokoviská a ﬁrn, alebo sú rozorvane sieťou paralelných zárezov, žľabov až kaňoníkov. Vnútro závrtov býva pralesnc zarastenć

(do, dolac, dolina), charakteru až akých»

(lúčnaté len zriedkavo), strme a ťažko

si mcgadepresii (Jerković dolac, Puževa dolina), gigantických lievikovitých

dostupné. Úplne najmenej prieehodné bývajú kosodrevinou porastenć obústia závrtov, preto je často lepšie zist' nižšie, do redšieho lesného porastu. Obrubou zåvrtov sú tiahle defilé, steny alebo často iba niekoľko metrov široké prepážky, spájajúce sa do homoľovitých kamenítých vrcholkov

prepadlísk (Vamjača, Gajžnova jama) či otvorených priepasli (Xantipa). I-Ilbka cez 100 m a priemer aj viac než 150 m sú tu vcelku bežné dimenzie (najväčšie

Tzåvrty majú až 200 m hĺbky a dokonca až 600 m širkyl). V Rožanski kukovi je celkovo asi 60 takýchto veľkých závľtov

(kuk, toranj). 50 z nich presahuje l600 m

tě' “'

. _ _`š±.'_5lil'›

1 .z

kamión s plne drevom naloženým náve-

som...). Cesta pokračuje do údolia Štirovača, pre nás sú zaujímavejšie vpravo odbočujúce štrkovo-kamenitć cesty - druhá, vedúca do Lomskej duliby (6 km) a tretia v poradí (niekde aj dosť zlá, s veľkými vytŕčajúcimí kameňmi), ku závrtu Vclikí Lubenovae (5 km). Ako získať prehľad? Pre každého speleológa,

ktorý

navštívi Rožanski a Hajdučki kukovi po prvý raz, by malo byť priam psou povinnosťou absolvovať túry po miestnych

značkovaných chodníkoch - spraví si tak doblý prehľad o charaktere terénu, ako aj uvidí to najatraktívnejšie. Naprieč masívom Rožanski kukovi vedie tzv. Premužićeva stala (turistický chodník, vybudovaný v rokoch

l930-1933 podľa projektu a pod vedením vtedy riaditeľa lesného závodu

v Sušaku, ínžiniera Ante Premužića), ktorá je miestami umelo vylámaná v ska~ lách, ale pritom pohodlná, len s minimálnymi prevýšcniamí. Z trasy odbočujú kratke výstupy na vyhliadkové vrcholy Gromovača (1676 m), Pasarićev kuk (1580 m), Zapadna Crikvena (1641 m)

a okolo veľkých závnov vedúce a kosodrevinou presekane choclníčky. Hajdučki kukovi sú sprieehodnenć

značkovanou trasou, vedúcou okolo Lukiny jamy ku vrchoiovej kóte 1649 m a Odtiaľto spadajúeou na druhú stranu masívu. Kráľovstvo závrtov Rožarlski a Hajdučki kukovi by sa

Skoro 150 m hlboký závrt .Ierković dolac. Takmer presne v strede snímku sú drobné postavičky iaskýniarov pri spodnom vchode priepastz' Plmoíeda (-15 7 m). Foto: B. Šmída

W3 řN_Vý_ aWž_/ĺ__~__' _åšμ_+_

0 G W~Úas _§I,ﬂ_ã_

2 _>__i __ _ ___. _

Ů Ů G à Qgê wcg“ _“ ____ ///I :fm __

09 ĺfl___m.'ŤmQ"_' Wmufl „Nav ,Im Ů '_ _u%'í___ 9 flăwã NH," aút!

M' MJ4Eov N__

_už ___~___%__ `O _v_83_ﬂ___, _Ů Q: _JWU Hm __°nu Q _%›_____5____ą____/ _°c_å“v' )%W%m________'

mu ` “MK O mu* JOO Ů am: AE QQ ß"_E_ŤšV_____f0 _ `_ “W 0 N03__ö Ai ff_® ___ ___

GAG `___ O 6 \ w_mi G _9 /_ ~_/I u9_äm_2ö_u~5_ N_

_"_\__ ___\ AEâl \I_ăãE_ł,_ __'__ľ, μšãí2

ä_b§0__ G ŠJWGO“WĚŮ

% oo Q_ *id Eš_:ã_"å__š§0 n_m G aa Ř =K G /łwrg B_ 39I

_ŤD "ĚWE89

mu? \\Ä _;N Ěãš/ú GMA1N*

'_`-,____` __ IÍ Avi., _ __ __ł_

ﬂ“_w___„hw G ___` Ěowbmàoąü _ﬂaby _ _ _:äm_“_

ĚĚ3§ u Q è'M _o=_ ñ_

H x0 _=gã_mä0 H\°b /,I '_O0 Q@w____mĚ_wI I'ą__“_

ü___`Ů ®°_\\_`j _______ m___'M_`_"ł_____í_,_ŕ__ ŕ_8'I/__ ___`_ř /'_ __'_° Q __ /I ,I:g_§0 /J _gO___KI_|_ľ"_

_""-' fk. :_\5|. AEONTWŘ “N d=`u|"\`__ >Hv`___"|'U|__"___'________ um`:__,_q_@_ ".`\ _&u&_ñ$“______ _°ßmD_;:|^,ä1”w M_)`'U/HO'I

6_HE GN;smĚﬂ>Q owww: oo g°Q _ _M_ B__:;l _ ________› _ __/_

\ + äM_ ___Q Javy 19 0? ą _ _/ U_z'___}`dšw _ŕ__M_

Ů 0 /I 0* I|___ __

%g§_ E57___Q \ 2(_à____AE§_V§_O“_ :_` ____ za __,_/l 233ryymê `__Iv/ _V_1,_ G4 __ _Ů AE ____:_“___5M:

Ů W Q OAE 0 NoOme@_: żGO n6m_' G \EL Ů _H_›I "_ “ R _~'__V_ II_'_"

m“Í__ _0 4 _ _nď ,_'_ _ I_ _

lllll'oĺw I`_ “ .W _'O\ ____' 6, I_ Ů “Ů ^mÜ'v@ Ě oßv o__V:__ %0U\^UQM ov%nEĚããŮ H_ä__U%ä 0Mi„Q O |\. G __m__Ů

W_l mg?\ &____ G O0

0 *_.K0 O ŠG U

0 "_'__J" frm.. „N _ '[1,11

ř J Q *_ F Í_4 __

QŘ G Q ___3_* I _Ě_ _ž 0M W H_832“§ É 1Q ECCTV _W_ﬂ>_ ĚU

Ů _ AQ ESNĚOAﬂ 0 \šgšąü :

" wo:_ JL Q Gm AEN ĚG3 o_AE š°_Šå_ăN_ __ ã_m_m_

ĚAgv ßšãE

`_,'% __ oom" f O m“_

výšky. Sú homogćnnej šie ako závrty

(menej žľabov a trhlín), v najvyšších častiach zvyčajne holé. Nazývanć sú podľa významných ehorvútskych prírodovedcov (napr. Pasaricev kuk, Poljakov toranj, Hirćev kuk) a hladké steny (mnohé tcrncr bez jedinej škáry) niektorých majú aj 100 m výšky. Na nie-

Rožanski a Hajdučki kukovi, tak aj Veliki Kozjak a chrbát Gavranuša, ležiaci na východ od nich. Pokrov brekeií prechádza nižšie do súborov prevažne jurských karbonátov (hlavne tmavosivé, alebo hnedasté vápence), ktoré zasahujú minimálne do hĺbok okolo piezometriekćho nivó.

ktorých z nich sú kamenice. Typické plošiny tu hlbokou krasovou denudáciou už prakticky zanikli a oba masívy sa prejavujú na svahoch divoko rozbrázdenými stupňuvinami. Z mikroforiem sú najcharakteristickejšie škľapy. Najmä jarčekové až žľabovć (po ktorých sa, hoci často na príkryeh platniach či takmer stenách, ešte veľmi dobre a s istotou lozí), hlboké priememe 10 - 15 em, vytvárajú desiatky metrov dlhé škrapoviskà alebo pokrývajú plochy s rozlohoui niekoľko stoviek metrov štvorcových. Zoškrapovatené sú

často aj otvorene vertikálne trhliny - po ich poprepájani tu vznikajú kompliko-

vanć labyrinty s polootvorenými priepasťami a úzkymi priechodmi Z jednej do druhej. V ich stenách sú miestami vyhlbené oválne žľaby, do ktorých sa bez problémov vojde aj človek. Všade je plno trhlín a paraleiných žľabov. Ich dná sú prevažne zasypanć dost' konsolidovanými suťovískami (nezosúvajú sa) a majú značne nevyrovnaný spád, prerušovaný skokmi a zasypanými priepasťami. Tic llajvýraznejšie bývajú až stovky metrov dlhé. Častým fenoménom sú aj vchody do samotných príepastí, ktoré majú ráz prelnodelovaných puklín a trhlín. Rozmery majú od sotva preleziteľných až po obrovské a situované sú často do veľmi Strmých stien alebo prepàžok medzi jed-

notlivými závrtmi. Jaskyne sú zväčša len krátke a slepé. Avšetko je to v bľekciách!

Podkladom pre fascinujúcu krásovú scenćriu povrchu rezervácie sú vápencovć Jelal' brekcie (Horak, Bahun, 1979). Ide O na prvý pohľad klasický vápence (patina je svetlá, bielosivá), no najmä v podzemí je možné si všimnúť, že vo vápencovej matrix sú utopené

Zelená divočina Rastlíllstvo je zachovalého, neobyčajne divého pralcsnćho charakteru

(s množstvom starých pňov), sú tu hlavne smrekové, bukové a zmiešané spoločenstvá (smľek, buk, jedľa, ale aj jaseň, brest), ktorých ťažba sa prevádza, ale len v dostupných partiách na okrajoch masívov a iba prebierkou. Prírodný park pod sedlom Luhenačka vrata (lúky a smreky Omoriky) sa nazýva Plančice. Nad výškou 1500 m nastupuje pásmo kosodreviny (plus jalovce, jarabina, rôzne druhy vŕb) a buky v zakrpatených, rôzne pokrútených formách, zvaných “hukove lokve”. Vytvárajú sa tak, že na Strmých svahoch sa mení sneh na jar vo ﬁm, ktorého záľahy tlačia váhou na spodnú časť pňa a ohýbajú ho. Niektoré porasty v najexponovanejších polohách (v závctrí tesne za hrebeňom) majú potom pitoreskne viaenásobne skrútené pne. V podraste lesov je klasická stredohorská flóra - mačucha cesnačkovitá, starček subalpínsky, kamzičník rakúsky, iskerník platanolistý, náprstník veľkokvetý, vŕbovka úzkolistà... Zaujímavá je ﬂóra skalných etáži a lúčin, najmä množstvo prevažne žlto sfarbených kvetov (povedzme telekia

ozdobná alebo volské oko vŕbolistć). Bežné sú tu aj plesrlivec alpínsky, herec Chusiov, papraďovec kopijovitý, gayovka jednoduchá, rozchodnica ružová, roz-

chodníky, skalllice, klinčeky, rôzne druhy papradia, praslíčky, šucha čierna, medvediea lekárska, zo vzácnejších druhov ľalia zlatohlavá alebo herec žltý. Typickou rastlinkou Rožanski kukovi, ktorá sa nachadza na lúčke pri Rossijevom skloništi a pri vstupe do Vllrniače, je modrastý kotrljan alpínsky.

V hlbokých zàvrtoch, kde dochádza ku zvratom vegetačných pásiem, rastú

ehladnomilnć vysokohorské rastliny, ako napr. kortúra Matthiolova, flalka sudetská, iskerník ľadoveový, kuklík horský alebo žcrušničník prehliadnutý. Sú tu celé porasty obrovských (po prsia vysokých) lopúchov, ktoré zakrývajú aj veľké balvany (a potknutie sa o ne je teda vhodné eliminovať ich rozhŕňaním). Vo Varnjači sme napočítali (neznalei) minimálne 60 druhov rastlín! Popri cestách rastú kvantá vŕbovky úzkolistej s ružovkasto-iialovými kvetmi. Z praktického hľadiska - najmä pri cestách je množstvo rnalín, lesných jahôd, koberce niekedy veľmi produktívnyeh čučoríedok a nájdu sa aj konzumovateľne' hríby (napriklad “modráky”). Zverina .lej najväčším predstaviteľom je tu pomeme hojne sa vyskytujúei, no plachý medveď (čerstvé, ešte pariaee sa “kôpky” po ňom sme nachádzali na chodníkoch nezriedka - preň sú podobne, ako pre speleológa najpriechodnej šou eestou...). Našli sme aj jeho brlohy a do jaskýň s “podOzrivým” portálom a “medvcd'ou” chodbou vstupovali vždy s patričnou úctou, pripravení na bleskurýchly útek... Mŕtveho mladého medveďa sme našli na dne Vamjače (pravdepodobne sa sem zrútil). Kto ide terćnom ticho, určite stretne

v najvyšších častiach územia hncdasté kamziky. V najmenej prístupných stenách Varnjače a Xantipy hniezdia hnedé sokoly. Bežne sme vídavali

krkavce. Sú tu aj myšiaky, ďatlc tesáre, zaregistrovali sme aj nejakého toho Orla, hlucháňa, či tetrova. Z lietavcov nás však zaujali najmä stredné veľké vranovíté vtáky, ktorých zoskupenie, čítajúee možno okolo 50 kusov, sa v Rožanski kukovi niekedy zrazu znenazdajky objavilo, “začavkalo” 8. o chvíľu sa zase, chaoticky poletujúc, neznáme kde stratilo v nejakom hlbokom závrte... Ich hniezda a výkaly sme našli priamo v najväčšei 7.0 šácht Troiitei (CS-5).

ostrohranné klasty iných vápencov, často

pestrých farieb (čierne, šedé, hnedé, no niekde aj ružovkastć alebo biele). Hrúbka súvrstvia je asi 300 m a vek úlomkov od tríasu až po paleogen - brekcie sa vyvíjalí vo vrchnej kriede-terciéri a sú produktom ťahovej tektoniky, rozlamovania karbonátovej platformy za súčasne neprerušenej Casedimentácie. Sú pomerne masívne, s prevažne monoklinálnym úkíonom pod uhlami okolo 20 - 30° na juh alebo juhozápad (v rámci hlbokých priepastí bolo možné vysledovať ich úklon na základe sedimentárnych pol'ôh s výrazne odlišnou litológiou, napr. klastami, alebo

dolomitickou prímesou). Prull brekcií je široký 3 - 4 km a tvorí najvyššie časti Severného

Velebitu,

ako

samotné

Tento hndík nechcel Mira Sovu “štipmiť", am' keď ho Ä: tomu nabádal. Foto: D. KOtĺarčl'k

Na svahu ku Slovačke jalne sa dalo stretnut' so zmijou. Číernu zlniju, hrubú ako ruka, sme tiež vyplašili na hrebeni Begovački kuk a rrlŕtvu našli v priepasti

Ledenica S.U.K. V oblasti by mal žiť aj zrjedkavý “poskok”, avšak Miro Sova tvrdí, že had; s ktorým sa hral, ním nebol... Vraj ho aj ponúkal, aby ho štipol, nech sa uvidí... a on “just” niet Na cestách sme nachádzali prejdené slepúchy a navečer sa sem chodíevali pásť divoké králiky. Kde uľnicstniť spclcologický tábor Akýkoľvek speleologický výskum je dlles (a podmienky sa čoraz viac sprísňuju) možné tu uskutočniť len so súhlasom či akceptáciou ehorvátskych jaskyniarov (povolenie vydáva úrad analogický nášmu ministerstvu životného prostredia, Držžlvna uprava za zaštitu kulturne i prirodne baštine V Zagrebe) alebo V priamej kooperácii s nimi.

V pozitívnom prípade (od roku 1993 tu mali Inožnosť skúmať oﬁciálne zatiaľ len slovenski jaskyniari) je vhodné zriadiť tábor “ťažšej” expedície bud' v Lomskej dulibe, alebo na okraji Závrtu Veliki

Lubenuvac. Až sem je možné sa dopraviť autom, je tu pitnú voda (v be-

nohy, či narazenie kostrče na ostrej škrape za to nestojí). V skalných terćnoch treba postupovať pomaly, obozretne a stále sústredene. Ak ste sám a spadnete (na škrapy ako žiletky...) mimo trasy, ktorú ste niekomu nahiásili v tábore, môžete čakať, že vás nájdu tak za týždeň, aj keď budete hocako kričať...

Poznámky k použitiu systematickej časti (najmä v teréne) Tak ako 0 tom píšeme v úvode, .Systematická část' tejto publikácie sa venuje podrobnejšie iba tým lokalirám, ktoré počas expedicií v rokoch 1990-1998 v oblasti Severného l/êlebitu objavili, preskámali alebo ktoré navštivili s

prieskrlnmýnli cielini (prípadná rekognoskácia)

slovenski

jaskylziari.

Lokalitám, ktorým sa venovali najmä chorvátski jaskyniari, sa venujeme len Okrajovejšie. Čo sa teda týka kompletnosti informácii o území v tejto pub-

likácii, sú tu isté rezervy, no tak to pri regiónoch svetového krasu, kde výskum prebieha zvyčajne veľmi dynamicky, jednoducho je. O Rožánskl kukovi si môžeme dovolit'

tvrditĺ že táto pul1ll'kácl`a ich vyjadruje

tónových podzemných zásobnikoch), môže sa tu postavit' stan, zapáliť si drobný ohnik a prípadne sa i ubytovať v dreveniciach, slúžiacich sezónne miestnym lesným robotllíkom (je potrebné im dat' vždy prednosť). K zaujímavým zónam je to Odtiaľto už len na skok - 200 či 300 výškových metrov (dá sa priblížiť autom). Tábor “ľahkej expedicie” sme mali v roku l990 na lúčinke pod chatkou Rossijevo skloništc. V stanoch sme mali materiál, spávali sme na chate. Sem je však možný len pcší prístup.

takmer dokonale (azda na devćiaf-'desiot percentl). Chýbajli tu snáďlell informácie o lokalitách, ktoré skúmalo v rokoch l980-1981 skupina chorvátskych jaskyniarov Z Ursus spelaeus.

“Na blind“ Je mimoriadne pocitovo atraktívne potúlať sa tunajšou divočinou, kde možno “ľudská noha nikdy predtým nevstúpila”, všeličo zaujímavé pritom nájdete a uvidíte. Nikto to tu zatial' príliš nezakazuje. Na takúto akciu je však vhodné sa aj nàlcžito pripraviť (neísť sám, dostatok vody). Vyplatí sa mať so sebou dlhšie tenšie nohavice (skrz porasty koso-

bezprostredne' okolie Lukiny jamy vyjadruje táto publikácia ledu do tohto dáta ponierrle presne, odhadom tak na osemdesiat percent.

dreviny, hlavne tie vyschnutć). Je potreb-

né si na takúto akciu ponechať nejakú tú časovú rezervu na zídenie na cestu alebo chodník (určite pred zotmeníml) - nočné blúdenie tu môže byt' pre množstvo trhlín 8. škáľ nebezpečné (vykĺbenie si

V Hajdučki kukovi je situácia zložitejšia. ll/ĺy sme so V rlich pohybovali najnlá v rokoch 1993-1994 (Okolie Lukiny jamy, vnútrozemie na juhovýchod od nej) o okrajovo počas expedicie v roku 1995 (Begovački kuk, okolie Ester).

Masív je však od roku 1993 doménou chorvátskych joskyrliarov. O ich výsku-

moch máme podrobnejšie informácie približne do konca roku 1994 -

Do povrchovej mapky centrálnej časti Hajdučki kukovi sme preto noznačili len tie vchody, 0 ktorých lokalizácii máme

istotu (z máp cllorvátskycll jaskyniarov, z vlastných zistení). litkmer všetky mapy chorvátskymi

jaskyniarmi v rokoch 1993-1994 preskúmaných lokalit v Hajdučki kukovi sa

nachádzajú v monograﬁckom bulletin-e Velebiten 16/1994. l/ydali ho členovia S0 PDS Velebit Zagreb, ktorí súčasne pripravujú ďalšie monograﬁcky ladené číslo 30/I999 (Zamerané na expediciu

1998). Od roku l994 preskúmali v od

Lrlkiny jamy vzdialenejšich terénoch Hajdučki kukovi (napr: v okoli kály .ĺurekovački kuk) mnohé džtlšie jaskyne

a priepasti a preto je potrebné konzultovať' nové poznatky najlepšie priamo s nimi. V teréne oblasti - cllorvátskt jaskyniori označovali presklimane' lokality do roku 1997 kódom modrej farby (od roku 1998 bol založený systém drobných eloxovaných plakiet 5 vyrazeným kódom). K mopkám jednotlivých sektorov prakticky všetky tu názvom alebo

alfanumerickým kódom a čiernym bodom označené lokality majú v texte príslušného sektoru podrobnejšie informácie - pracovný názov, priprldný kód pri vchode (mohol však už časom úplne vyblednriťl), súradnice vchodu, hĺbka, rtojvliodnejši prístup, morfológia, história prieskumov, zaujímavosti a perspektívy Súčasne tu nájdete aj ich mapy. Pre tie lokality, ktoré sú označené v mapkácll pri čiernom bode len člĺtlom (ide o bližšie nepre.s`kúmané, alebo menej významné jaskyne, priepasti a otvory) nájdete "hrube"' informácie (podľa lotožnélro, hrubo zvýrazneného čísla v zátvorke) v rámci textil pri polohovo najbližšej podrobnejšie popisanej lokalite, alebo potom v rámci doplnkov ua konci kapitol o jednotlivých sek-

Ioroch. Mapy všetkých tu nenájdete, no viacerých áno. V pripade mapky Haidučkl' kukovi okolo Lukiny jamy sli číslom Označené ehorvátskymi jaskyrriormi preskúmane' priepasti podľa ich .skutočného nlodrého

číselného kódu pri vchodocll a niektoré nepreskúmané alebo menej významne' lokality sú označené pikmenom abecedy. Ku hlłldaniu lokalít v teréne a presnosti zobrazenia ich vstupov v zverejnených mapkách (súčasne k presnosti určených priestorových .s`úradnic): Prevažná väčšina lokalít je zobrazená

v mapkách vcelku spoľahlivo a ak sa v teréne trošku rozpozerále (ohľadom každej

lokality máte súbor .s'pre.sňujúcich informácií), nakoniec ich nájdete (iná vec ie, že terén je v Rožanski :I Hajdučki kukovi často velmi členitý, Dleprehľadliý a opä-

tovne' nájdeníe určitého vchodu môže byť preto i časovo dost' náročné). Súradnice vchodov sú vypočítaná z máp 1 : 25 000, podľa možnosti 5 presnosťou na ± 5 m (pripadne ± 10 mi. Pri lokalitách, ktoré sme skúmali dávnejšie a s ich lokalizáciou si nie sme celkom isti, na to upozorňujeme v texte.

About Velebit and Rožanski and Haidučki kukovi nature reserve Velebit is a typical mountain range of Dinarides, 145 lan long and up to 20 km wide. lts steep slopes, having roofs at the shore of the Adriatic sea, reacll up to the height 1400 - 1600 m, A plateau at this height is called planina. lt is in details segregated into many parts by the great number ofin size varying dolines. The highest peak of the complex, which is separated ﬁ'om the inland by

the Paleogene depressions Ličko and Gacko pol/`e, is called I/Zlganski vrh (1758 nl). Frolll the geological point ofview, the northern part of the mountains is formed mainly by the carbonates (especially Jurassic linlestone). Towards south the amount of not karstiﬁcating rocks is increasing. Such rocks play the role of the barrier for the drainage system. ln the north, the underground arainage is prevailing, having the form of very steep vadose drains, falling to the

phreatic zone only few tens ofmeters above the sea level. The springs produce huge amount ofwatet; sometimes several thousands of litres per second. They llave two typical forms, surficial, seashore form and submarine form (called vrulie). ln the contrast to the seaside sunny weather; the weather in the Velebit is wet. The precipitation up to 3000 mm per year has

the form of heavy' rains and snow. Dry and sunny warm weather is typical for the period from June to August. The best time for speleological exploration is the end ofJuly and first half ofAugust, when almost no rain is falling.

The mountains are well accessible by the asplialt and gravel roads. Besides them, also a net of tourist paths is built. The best information about the approaches can be found in well accessible and transparent tourist maps in scale 1 _' 30 000.

The nature in Velebit is well preserved Flora has often wild, /'angle character; fizuna is rich with endemites and also big vertebrates. The most interesting areas are protected as nature reserves. l\/lainly the cascade caves and shafts represent underground lcarst. Some of them create supervertical systems, belonging to the deepest in the world. Horizontal caves are not fi'equent. Until recently, the deepest cave system of these mountains was Ponor na Bunfevcu (-534 m) in the southern part of the region. Also huge, open shafls are present here, for example Monte! (the opening ofthe 200 m deep sha/ls has 150 x 75 m). Colossal, vast halls are parts of the underground systenls _- for example in the cave Munižaba (-448 m) there is a hall 185 m wide and fi"om there declining passages have up to 50 m in profilet' /lnother abyss, Veliko Grotlo (-170 nl), is created by the 100 m (l) wide shaft. ln the central part of the mountains, there are several arourld 300 In deep cascade caves with numerous, not explored, short siphons. The North Velebit was more less' outside the centre ofspeleological interest. Slovak speleologists, who organised the first expedition to Velebit in 1990 and the next seven ones until the summer 1998, are the pioneers of its .systematic exploration. From the year 1993 also Croatian speleologists took part in the intensive explorations. The results' of the progressive explorations are the lůĺh deepest system in the world, Lulcina jama-Manuál ll (-1392 m), until now not completely explored system Slovačka jama (-1268 nl), the 2"d deepest Vertical shall in the world Patltov gušt (-553 In), many others huge abysses, belonging to the deepest in the Croatia and several ofmore than 100 nl deep shafts. The first expedition ofSlovak speleologists in l990 brought only the exploration of -1 57 m deep abyss Punoleda. But only two years after; in 1992, they found and down to -240 tu explorea' the today lower entrance to Lubina fama, that times called Matlutil. ln 1993, the locality was deepened by the national expedition of Croatian speleologists to fantastic -1355 m. The deepening continued again in 1994, when the system of Lulcina jama was crucially deepened through the connecting with another, nearly 600 m deep system Manuál ll (Slovak speleologists) and through diving activities at the bottom ofLulfina ĺama (Croatian speleologists). The common system so reached -Í 392 m. The second most important locality of this area, Slovačka jama, was found in 1995 by Slovak speleologists again, who came to -516 m in this year: Year after, in 1996, they together with some Croatian friends, deepened this system to -1000 m. During the last

expedition, the common Croatian-Slovak project in 1998, the depths of -1268 m and -1022 m were reached in two individual branches and many promising continuations in others similar branches were found. Localities, to which this publication is dedicated, are located in the central part of the North Velebit, in the karst reserve Ražauskí and Haidučtci kukovi, spreading at the area a/18 1417:2. The surface is created by the Paleogene limestone breccias, which

continue to Jurassic limestone in the lower parts of the massive. Karst in the area is formed by the enormous dolines, having the character ofnearly gigantic megadepressions with inaccessible rocky Walls. ĺheir diameter reaches hundreds ofmeters and they are more than 100 m deep in many cases, Enormous amount ofconduits, fissures, rocky towers and cones is here present. From the

microforms, perﬂactly developed areas with ditch-like and channel lapies are characteristic. At the surface, underground karst manifèsts itself usually by the fissure entrances to abysses and shaﬂs (caves are only short).

The area is very intricate and overgrown with virgin forest‹like vegetation, in which spruce-tree is dominating. The influence of temperature inversion in deep dolines caused, that some alpine plant species, dwarflpine and somewhere also holokarst are present Abundant bears, chamois, .makes and eagles represent fauna. The camp ofspeleological expedition is possible to locate in the doline-lilce valleys Lomsha duliba and Veliki Lubenovac, where is drinking water, accommodation opportunity in accessible log cabins and ideal access by ca): To the rocky hut Rossijevo sklonište placed in the central parts, it is possible to approach only by foots. lt is important to etnphasise that any expedition it is possible to organise only with the acceptation ofCroatian speleologists and with permissions from offices in Zagreb. This publicotion is concentrated nearly exclusively to the activities ofSlovak speleologists in Velebit. Consequently, only localities, which were found, explored or visited by Slovak speleologists, are described in details. Nearly complete Overview ofexplored localities in Rožonslci kukovi is offered The area ofHa]'dučki kukovi is /řom 1993 the territory of Croatian speleologists, mainly from clubs S0 PDS l/elebit and S0 PD Željezničar in Zagreb and SO PD Dubovac in Karlovac. Consequently, the new results from this area it is possible to consult with them (information about explorations ofCroatian speleologists in Haidučla' kukovi region in

1993-1994 summarise bulletin I/êlebiten 16/1994, papers about Lukina iama, Slovačka /'ama and Patlcov gušt are presented in Spelunca and International Cave): another monographic bulletin Velebiten 30/1999, summarising expedition in 17998 should be published in short time and Croatian speleologists prepare also book about Lulrina fama). l\/fore details (sign at the entrance, its location with co‹ordinates, depth, the best approach, morphology, history, ﬁtture perspective) about localities, rnarked in maps in this monograpll by names or by alphanumerical code, it is possible to find in the text

and nearly all ofthem have also individual maps. information about localities, which are in maps marked only by numbers, it is possible to find under the same bold number in parentheses in the text, concerning the nearest, in details described locality or at the end of the chapters about individual sectors. Only in the case ofllaidllčki kukovi are such localities rnarked by capital letters

in parentheses, because by numbers are marked localities explored by Croatian speleologísts, like they are markea' by numbers in the field.

Centrálne Rožanski kukovi Povrchovou morfológiou najatraktívnejšia zóna Rožanski a Hajdučki kukovi je situovaná za chatkou Rossijevo skloníšte (1580 m). Je veľmi dobre prístupná a už dlho známa, no na va v v l 0 1 O l O dl 3 významné objavy sa tu urclte este len caka. Pritom vchody do niektorych prlepastl je vi let

doslova už z chodníka! Q

ěavj

}›„\ľ.

#1 l:;ať;'(e'

_.._"

) _

Pa5ar_ičav K9,_ .

° a. ą%T_`1ﬁ{$š _. '

a'.

E “B ' 1\

sklonište

}

,g\

Novotnije_\L\

°° U* hh ~,z„„\° zvž=*f"l*=°ŕ*~

K'-'k

' .D-3

_ ,f_ U

- /Ä

E \755Û 5QN

Rossljev

753

ŽJ_„,_;\"`/ »‹Öj"/Cgj':-ztw

°IO

QD*

Ř _a'\ k ~\$_ " &í-„\sK"£`-;/ -= W

Á'/Ä

ezálzuzaalťj. Kde am: zaçiuah, al: laaby bol ešte niekedy cas, určjtãqluny sme sa tu

.le

'Í

Na úvod si teda dajme časť_ územia,

ktore odstupom casu povazujeme za

‹\L0`“'l\G

'u.u_

Gajínova jarna

km,-na dmgav

.. \.M d

~úf`\

/`Á.ĺ'\:

\`\

\__§\&` \

.\ ť-

'\./r'/

luc; lou Iezej '.I g'U0CU.nlll

še 1 au O '

1600

\\.

I: \

(

/ 1684i

°‹ll0°°'a.

I I

':\-

‹žĎ

aaú-zžèua /`“

jßťg./siv `/Zjĺjtľrlkvena II

2%/Ďzĺ. \

Centrálne Rožanski kukovi Severný Velebit

"‹a`(w›l8)UB|V'^'°

piecka, výhľad na more), vhodnej ako

bežne

navštevovanou

jaskynnou lokalitou je tu prepadlisko

lí__-_.___l±_l-í

východisko aj järe spelcojißgjšcký výskum, sa dá ostať cho ní om Premužićeva staza. Buď zo severu, od Zavižanu (2 h), alebo potom 2 juhu, zo sedla Vcliki Alan (3 h). V pripade potreby pretransportovat sem văčsíe množstvo materiálu je výhodné použit' prvú alternatívu (ide sa prakticky po rovine). Dobrý je prípadne aj chodník stúpajúci sem z východu, zo zalesnenej údoliny Skrbina draga (1 h) - trasa je ' kratšia, je však potrebné zdolať asi 250 m prevýšenia. Materiál je vhodné uložit' do stanov na lúčko pod ehatkou a v nej samotnej len naľahko prespâvať (tak sme to robievali v roku 1990 aj my), najmä ak je zostava väčšia - chorvátski planinari majú v ehatke vždy prednosť. Priechodnosť tunajších ohľomných zàvrtov je veľmi nízka, namáhavá a “pomalá” (steny, kosodrcvina). Než sa preto vyberiete niektorý z nich skúmať, je výhodné sa k nemu čo najviac priblížiť. Základom je Premužićeva stala a niektorý 2 nej (hlavne v posledných rokoch pravidelnejšic porastom presekávaných) odbočujúcich a značených chodníkov (okolo Jerković dolacu ku Crikvena). Turistický

Ď ciel

prístupná,

Xantipe, do Varnjače a na kótu Zapadna

`H"l`-lajdučha puc

(voľne

Iniest-drevených priční, pitná voda,

KU///ll/-W

Varnjačc (ako vyzerá jej možno dosť podobný, ale o niečo menší závrt Gajinova jama, hneď vedľa P. stazy, nevieme, nenavštívili sme ho) a známy tiež nápadný portál (5 X 15 In) jaskyne Hajdučka pcć, v južnom eípe asi 200 m dlhého deﬁlć s ideálne hladkými stenami (o tejto. lokalite si myslíme, že ide o nepokračujúci relikt paleokrasu - jej interiér sme však takisto neprezreli). Modemejši speleologický prieskum tu bol realizovaný vlastne len dvomi dávncjšími akciami (roky 1930 a 1981) chorvátskyeh jaskyniarov z klubu Ursus

spclacus (Ostojić, 1984), z našich akcii viac v podstate len prvou expediciou v

roku 1990 (ktorú však možno označiť ako

- úvodné

oboznámenie

Velebitornl) a návštevami Varnjače (1994, 1995, 1996). Oblasťou, ktorej

značná časť leží nad vrstevnicou 1600 m,

1551:

sa odvtedy nezaoberal už nikto. Našim pokračovateľom možno

odporúčať, aby si nemysleli, že všetky vchody musia byť veľké (naopak, môžu byť takmcr“neviditel`nć”, v kosodrevine, v skoro kolmých stenách, alebo aj pod veľkými blokmi). Systcmatický prístup pri miestnych pomeroch značí, že si treba k niektorému závrtu “vybudovať vzťah“ a nepobchať ho len “hala-ba]a”, ale meter po metri prečesať jeho svahy,

Í;

-5

saa

-io vstup

ﬁz\ P

-20

P63

lll

hrany, dno a “2abojovar'“ aj v koso-

uﬂl

'lSú

drcvine (všade tam môže niečo byť), jednoducho, príliš sa neponáhľať možno to však bude práca i na 3 dni/ 1 závrtl Nuž ale iba takto nič zaujímavé neprehliadncte. Ak by sme si mali vybrať, určite by sme sa pustili do totálne rozoklanćho plató nad Varnjačou (severne až severovýchodne od nej) a neschodnej, na

~3o

'aa

di 'Í ,E

-AD

*gs X

Punoleda JD_4

-50m

S30

kat*

*ať(ať ni! Ř

Jerković dolae

Centrálna Rožanski kukovi

5 Í

Severný Velebit

Sl-'›

lupa: B. Šmída, E. Kapucian, 1990

łl' ĺ"\***s

ľadové Hceneúle ll

^'\'

44'* * ,E

fł

Ä*

'*. ._-\) `\_ {

ehatkou. Zo severu ho ohraničujú prak-

* * ~ ar-*_ * úl- a. ., 1

ticky kolmé hralá kúty Pasarićev kuk (1630 m), v ktorom je vytesaný travcrz chodníka, Z juhu ťažšie priechodná obruba kót Rossijev a Novotnijev kuk (obe

P24

cez 1650 m) so značkovaným chodníčkom. ' Dno megadepresie vyplňa zoškrapo-

varené blokovisko. Speleologicky produktívnou zónou sú strmć stupňoviny až steny, spadajúce sem 2 juhu, do ktorých sa dá dostat' traverzovaním cez i 3 m vysokú kosodrevinu svahom od lúčky pod chatkou. Prístup sem je možný aj z

Ů 1` S 1

"*,.s9 *X-"`

/ \

/""~_J ĺ

*Ä >|:*"g II

all

157m , Ř 5,..

_: ab Ř , 4‹› ab

f' Š 4?

ar-

‹› *, * '°i „at -154m

151 m

dna závrtu, či spúšťaním sa 2 obruby, prehľad o teréne je však pre trhliny a hustú vegetåciu zlý aj vtedy (my sme preto na určovanie polohy využívali aj

S8 4'

7 "

* ar?

år

S8 Skokanský mostík

\-. za--›`,.~-.:' .'.' ~.

plan

41-

P 24 '~.*ť,,* Í- čŕr'

Punoleda (JD-4)

Hĺbka: 157 m

Otvory do systému silno zaľadnených

*lť Í

*=l‹*alt:Il‹*. K:

O 2 +1?

mou). Zaujímavé pre rekognoskáeiu môžu byť i pre istotne radikálne sa casom meniace zaľadnenie.

X = 4957, 855 Y = 5499, 620 Z = 1554 m

' "U" "s.1f‹ .

boli vôbec prvými našimi Objavmi v oblasti (logika vývinu miestneho krasu bola vtedy pre nás ešte veľkou nezná-

jú na juhozápad od najväčšej tu nami zdolanej lokality (povyše nej).

i 70°, stienky) obozretnosť! Priepasti, ktoré sme tu preskúmali,

obtiažne prístupy realizovali len stredne systematicky. Nápadné otvory (?) sa črta-

Wﬁwä

*av J. 9-/*` "' .WW 1/ N'

jaskyniara “navigujúceho” oproti z chodníka - inak, je to už dosť diaľka, zišla by sa vysiclačka). Pri postupe (sklon svahov

Tiež povrchový prieskum sme tu pre

meandrevá chodba

vstup

Zàvrt s vonkajším priemerom až 350

u.,. KUI

Jerkovič dolac m a hĺbkou skoro 150 m leží priamo pod

ľez

sever pod kótami Zap. Crikvena a Premužićev toranj spadajúcej stu pňoviny (kde “nedovidíš jamy dna”).

20m

Šácht boli lokalízovane už v úvodný deň expedície roku 1990. Polohu nižšieho, portálovitého (3, x 5 m) upresnili 10. 8. M. Griflík, Z. Agh a E. Kapucian, ktorí

ktoré boli príčinou dynamických pre-

nevylczeným kominom.

mien ľadovej knnﬁgurácie -napr. okno v -80 m zväčšilo svoj priemer za 24

Pri nástupe do clómiku sme sa spustili oknom priemeru 1,5 m do šikmej, zaľadnenej trhliny (P24) - na jej

hodin azda O 20 cm (!) a pod P24 boli napadanć “čerstvć" (ešte nezaoblené) bloky rozmerných zrútených cencúľov. Morfológia, ako ju tu predstavujeme popisom a mapou, preto už dnes vôbec nemusi zodpovedať stavu pri našom výskume (priestoly mohli zaniknúť, no prirodzene, rovnako sa mohli otvoriť aj iné šachty a priechody, i nižšie). Pretože dno pricpasti ležalo už pod dnom závrtu, môžeme predpokladať, že možno už niekde O kúsok nižšie sa dalo preníknúť na významnejší systém s väčšou zbernou plochou, ktorého “podzemný dážď “ mohol aktivovať aj pnĺldenie v Punolede

›`. `- ŕ._

protiľahlej stene boli visiaky dlhé cez 3 m. Nasledoval ďalší, šikmo zatočený priepastný prielez, ktorý viedol do mäkkým firnom vystlatej, 40 m dlhej meandrujúeej chodby. Jej proﬁl bol poloklenbovitý, s priemerom 3 - 4 m (ľavá stena a strop boli 2 hutného vrstvičkovitého ľadu, opačná strana

(na vysvetlenie - pozri subkapitolu Klíma pri Slovačke jame). Úvodný mcdzistupeň Punoledy mal l2 m a späť sa z neho dalo dostať šikmo dolu po ﬁrne do bočnej kaverny s l5 m 1» “';iĺ_~` ia' g Í;-ňâšivu-Ť vysokým kominorn. Plocha šachta mala Odtiaľto veľmi strmý priebeh po Spodný vchod priepasri Punoleda (-I 5 7 nl). ľadovom splaze (S30). Jej otvorená, Foto: B. Šmída nezaľadnená Šírka varírovala (I ~ 6 ln) brekciovitá hornina bola značne zvetraná eezeň orientačne zostúpili do -70 m (tu (pri kontakte sa drobila}. sa prvý menovaný presúkal nasilu cez Dolu sme pristáli do I5 m dlhej zaﬁrnovanć zúženíe, prieskum však sienky, s rovným zaľadneným dnom. ukončil - skupina nemala spitovacie Odtiaľto viedol ďalší šikmý spust (Sl4) pomůcky). Na ďalší deň vystrojoval Z. pomedzi ľad a stenu (zúžený miestami Agh a B. Šmída s E.. Kapucianom zatial' len na 50 cm) - prvoprieskumniei tu mapovali. E. Kapucian s M. Vráblom

nakoniec ešte zrealízovali dňa 12. 8. celodenné sondovanie V l'adovom prievanovom otvore v -154 m. Celou priepasťou vanuli v čase nášho prieskumu silné prievany (zostupné),

sprvu vôbec nepredpokladalí pokračo-

vanie. Nasledoval menší dómovitý úsek v podobe akoby späť sa vracajúcej zaľadnenej chodby asi 20 m dlhej (vysokej 5 - 6 m), končiacej šikmým

V zalbdnených šachtách Plmoledy sme pochopili, že V tllrraišom podzemí to veru bezpečné príliš nebude... Foto: B. Šmída [am

N iml

[am

S29

_s1?

L O3 5'

tapo: E. Kapuci an 1990

$'.Q

515

lopo: E. Kapueian 1990

-12m

4 L' Ř '25 m

JD-1

Ř“

l? z'

JD-3

'_:_aa-*.,, za ' l'

Ť 5:* " al

S10

›"

plán

rez

èo

lopo. M. Sova. 19!

34 I'l'I

priapaaﬁ Jerković dolea 0

20 m

50m

' J

JD-5

lopo: B._Šmida, 1990 ji nr

(

`- "\

Ů *V

,,.

JD_2 lopol E. Kaμucian 1990

N JÄ

A' ."

»HA

Madvadia

'ji .gv '

jaskyňa

pján

topo: B. Šmída. 1!

4: v vl

*_ S 15 *aa J* a`:- -27 ľﬂ

'›

,m di

Byl TBZ

A-A'

pevným masívom). Na chodbu sa napá-

jali dva kratšie a slepé horizontálne výbežky, vrchný z nich s plastickou čer-

venicou (1). Chodba skončila malou vertikálou s nebezpečne klzkým nájazdom (Skokanský mostík), kde sa vyplatilo byt' zaistený do pomocnćho lana hned' dvom prieskumnikom - inak by po pošmyknutí sa spadlí až na dno v -157 m, ktoré bolo neprielczne upehaté drobnou

nej priepasti sme žiadne stopy po predchádzajúcom prieskume nenašli.

Z = 1535 m

S Punoledou možno priamo komunikuje nápadný, akoby otvor (1), situovaný asi O 35 m vyššie, než jej horný

Tvorí ju eliptická šaehta (4 X 9 m) hlboká 12 m, z dna ktorej vychádza o

vchod. Vo viac zalesnenom strmom svahu na západ od Punoledy je trhlinový otvor asi 15 m hlbokej šachty (2), ktorú sme lokalizovali tiež v roku 1990 (na jej dno však nezlíezli).

suťou a ñrnom.

X = 4957, 900 Y = 5499, 650 Z = 1539 m Hĺbka: 46 m

covitým prieduchom, čisto v ľade

Dve studňovité príepasti, 17 a 29 m

(pľenikavý zoslupný prievan). Mimo rezu, zverejnenom napr. aj v Speleofóre (Šmída, 1991), sme sa odhodlali zverejniť v tejto publikácii aj pôdorys priepasti (zmapovali sme ju v mierke 1 ; 500). Je smerovo “subjektivizovaný” (vychádza totiž z len originálnych nákrcsov bez polygónov - Zápisky O nich sme stratili), niečo však určite vypovic. Pri spodnom otvore priepasti, cez ktorý sme ju liezli, sme našli zahrdzá-

hlboké, sú spojené portálovou bránou širokou 2,5 m a vysokou 5 m. Ľadový splaz dna lokality spadá šikmo do Sieňovitej kaverny vysokej do 4 m. Odtiaľto vedie kolmo dolu úzky, medzi stenou a ľadom odtopený vertikálny priclcz (S9) do krátkej, lomivej a ďalej ncprielezncj (?) plazivky. Lokalita bola

preskúmaná podobne ako ďalšie nasledujúce E. Kapucianom a Z. Aghom dňa 5. 8. 1990.

venú skobu, je však možne, že išlo O príepasli zdolať horolezecky - v samot-

Varnjača Centrálne Ražmskl khłtovi

Severný Velebit

ĺÛ'T|

rezy -‹ stav roku 1996

`h'*°=-`.„ ni

\` nepreskúmaný otvor

.zl

zám

z l

* _.

g /,__J

, ;è,_

§„;___5

kamene padali ešte asi 8 m a s dunivým zakončením.

X = 4951 810 Y = 5499, 450

Z? 1635 m Illbkaz 34 m

_' -\

hlavná

ﬂ".

_ , , . .'

.I'

kavema

, F /'L I

'xzĺ .',, `T_- ' _ *'n-RH, ~ un) idu: 1954 '' I

zàvrl

závrte Fabin dolac strmo spadať. Má oválne proﬁly a na konci je zaľadnená. Vchod jaskyne je “ako na medved'a”, v

roku 1990 bol preto preskúmaný s pravým napätím a “pirátom" v ruke (M. Gríﬂíkom a B. Smíd0m)...

wa? ._

Vamlača

„ii“ _|~/..l" --'Í-'via

1'" "“

$'<!'*"'-»ú-.,a-i..

explo: 199], 1936 topo' B. Smlrla, .L Vyknupil, D. Kotlﬂrčik

prierezu 3 až 4 m má pracovný názov Soustružnik z Kovopodniku. Dve plytšie Šachtičky majú (iba zvrchu orientačne evidovanú) hlbku asi 6 a 12 m. 10 m nad dnom závrtu je v jeho južnej stene 3 m hlboká, polootvorená “snjcžnica” (3) s profilom asi 4 m. V žľabe ako JD-3 je vo výške 1500 m portálový previs (4), dlhý asi 15 m, S kolmo naň oríentovanou chodblćkou

chatky Rossijevo sklonište začína v

-120m

zom na Rossijcv kuk, bol zlezený (L. Ludhovou v roku 1994) len najhlbši jednoduchá, dolu stupňovitá šachta

X = 4953, 110 Y = 5499, 725 Z = 1535 m Rozmery: 12 m, -6 m Drobná jaskynka, nachádzajúca sa asi 20 m od turistického chodníka, ktorý od

'›

§5*

(S15), so Záverom v šikmo klesajúcej meandrujúcej pukline (pre ľadovú zátku dna ďalej neprieehodnej). Tu vhodenć

Medvedia jaskyňa

\ __

ná šachta (S10) končí zrútenými balvan-

mi, niüie je priechod do ďalšej pľiepasti

veľmi fologenické okno sa nachádza na hrane závrtu. 10 m hlboká slepá šachta JD-5 sa nachádza v hrebeňovej časti pod kótou Novotniiev kuk.

.ll

Nachádza sa pri výraznom otvorenom

žľabe, už takmer pri hrane závrtu. Uvod-

(dlžka 8 m, vyúsťuje na povrch). Krátke,

vrchna tadniea

6°??

Hlbka: 25 m

drevine tesne pod vyhliadkovým traver-

JJl

JD-3 X = 4957, 825 Y = 5499, 680 Zf 1570 m

Z troch otvorov, situovaných v koso-

“zl

BOT

prierezu s ľadovou dlážkou. V ňom bol za jasného počasia veľmi dynamický vzostupný prievan.

SK-16

JD-2 X = 4957, 875 Y = 5499, 715

niekoho, kto sa podujal steny okolo

aul

niečo nižšia trhlína orientovaná na východ. Rovné zaľadnené dno vstupu sa tu zošikmuje a strop sa postupne zníži až k neprieleznćmu oknu trojuholníkovćho

JD-1

V -146 m, priamo pri Skokanskom mostíku, bol priclcz do bočnćho vertikálneho výklenku, ukončcnćho 30 em širokým a minimálne 1,5 m dlhým trubi-

Hĺbka: 27 ui

£J

Ť '

"“"°'°°*"':tă‹=›.Ä;,,-u_,` jaskynný tunel “tak

X = 4957, 625 Y = 5499, 725 Z ŕ 1600 m

1-llbkaz 120 m Horný priemer nepravidelne prerútenćho lievika Varrljače presahuje 200

.Ů

denné svetlo

? .-52 "":}.-_-_. l l

jaskynnè výklanizy

›?a

` ~'

1-1-'::_ _

A \'

.'.1Il'_

\ą\`

. i -L-.a ' "'."\-I:`~.;=z="='=

u boenamiunali Varnjače

aľ

priepastkou (za slnečného počasia tu bol evidovaný slabučký vzostupný prícvan).

_' :':

.':-„›,:\-Ě`

Ů __\A|

ť vr

.k An“

Dí?2 m

fi'. 4'

I U

\ Ů. ._ ťĺ ' ._ ~? D ._-aaa* _

\" ~

tone: B. Šmída, 1995

~ čz ľ

plå“

_. t

.Í-Í

I Bll

L ,

I. aj

-.”.'.

I J

FEZ A-Pa'

5 ť

nl I _

Jaskynka prl chodníku vo Varnjačí :oDo:B.Šmfda.1995

1 J

rn a z najnižšieho miesta úzkych, ťažko priechodných hrán vo výškach 1600 l650 m je hlboký stále ešte asi S0 m. Na dno megazávrlu vedie lokálny turistický chodník, vysckaný pomedzi kosodrevinu

a odbočujúci Z P. stazy (20 min.). Z hrany sa zostupuje strmými serpentínami a jeden

kolmý

u-u

zuzujuce. Úplne inú situáciu registrovali D. Kotlarčík a M. Kýška o dva roky neskôr.

V závere kaverny sa vo time otvoril asi 2 m široký vertikálny prielez, ktorý po 15 m hĺbky vyústil do menšej podzemnej sienky (asi 8 m dlhej). Z nej sa dalo pomedzi stenu a ľad spustit' vertikálne ešte ďalších 5 m. Tam sa začínalo neprekonateľné zúženie so stredne silným prievanom smerom von. O kúsok vedľa, povyše hlavnej kavcrny, je fotogenieka, 15 rn vysoká a 5 6 m široká jaskynná brána s presvetleným tunelom (7), dlhým do 20 m a vyúsťujúcim v závere v dne 20 nl hlbokej šachty (8) - za ňou je vo svahu Varnjače vidieť akoby priepasťovitý

otvor (?). V bočných stenách i strope tunelu sú výrazné korózne zahĺbenia a bočné korytà, poukazujúce na pôvodne subhorizontálny režim krasovatcnia.

úsek je zabezpečený

krátkym rebričkom Z oceľového lanka. Dno Varnjače je tvorené rozsiahlym blokoviskom, z ktorého vytŕča niekoľko skalných ihiel. Na juh z neho spadá rozmernà, 40 m dlhá tunelovitá kaverna (5), ktorej klenba sa čnie vo výške priemerne 15 m a široká je 15 až 20 m. Jej dno tvorí zľadovatený ﬁrnový splaz s úklonom 30° (zostup k záveru dutiny je vhodne absolvovať pri jej pravej stene a vzhľadom k otváraniu sa prieduchov v

JASKYŇA S PRIEVANOM

Smídu) bolo dno kaverny kompletne “zatemovanć” novým ﬁrnom, napadaným 7. otvoru v strope - ten vedie do

krátkeho meandra, spoj eneho s vyššie položenou kotlovitou polopriepasťou (6), s otvorom 15 X 6 m a na dne s flrnom

dostal až sem, strmým dómovitým priestorom a neprieleznou úžinou. Ďalšia, 15 m dlhá subhorizontálna jaskynka (9) je priamo pri chodníku vedúeom ku dnu Varnjače. Má výrazne freatickú modeláciu. Z chodníka, asi v polovici zostupu k tejto jaskynke z hrany Varnjačc sa dá pretraverzovať (S0 m) strmými stenami k ncnápadnćlnu otvoru Jaskyne s prievanom (ll). Tvoria ju dve malé sienky s komínom a zavalenou ůžinou, kton'1 by sa možno oplatilo presondovať - v roku l995 sa o to pokúšali (a`le iba

jednou akciou) D. Kotlarčík a M. Kýška. Približne vo výške vchodu jaskynky sú už v neschodných stenách priamo nad hlavnou klesajúcou dutinou Vamjače a ešte kúsok vľavo 3 náznaky (10) otvorov (šácht'?), ku ktorým by sa dalo zlaniť zvrchu. Rekognoskácia spomínaných jaskýň, sledovanie zmien v zaľadneni a ešte podrobnejší prieskum bezprostredného okolia Varnjače môžu byť úspešné. My sme skúmali Varnjaču iba oricntačne, s tábormi na V. Luberlovaci - kým sem zaujalo čosi inć a na Varnjaču už nezosta-

Crlkvena

a _ .O O '?`. "

Q C1' a-'Č `C'_

vchod

(preskúmanou J. Vykoupilom v roku 1995). Vo flrne síce niekoľko okrúhlych priecluchov vytopenýeh bolo, no všetky súčasne neprieleznć, dolu kůnicky sa

klesajúceho priestoru (je potrebné lano), končiaeeho podľa M. Kýškll, ktorý sa

lo času...

pridržanie sa). V závere júla 1994 (prieskumná akcia J. Vykoupila a B.

Druhý výklenok vytvára nízka plazivka, s neprielezným vyústením do denným svetlom osvetleného priestoru niekde za stenovou prepážkou Varnjače a na chodbičku sprava napojený 4 m dlhý výbežok. Posledný výklenok, akási dvojjaskynka, má ľavý, ehodbovitý výbežok slepý a končiaci 2 m vysokým skokom, zatiaľ čo pravý mierne meandruje a približne v jeho polovici je oválne okienko 20 X 40 cm, do ktorého vanul za teplého počasia prievan. Za okienkom nasleduje 6 m hlboký spust do sieňovitćho, strmo

prieskumníci došli, cestou ich zvyčajne

jej závere je lepšie eliminovať prípadné pošmyknutie sa lanom, aspoň na

Paleokrasového pôvodu môžu byť tiež relikty kalcíﬁkovaných žltkavýeh ílov v stľope a tiež červenkavou hlinou vyplnené drobné jaskynné výklenky s vchodmi na bočnej skalnej rímse. Sú dlhé 6, 16 a 13 m. Prvý je tvorený meandrovitou chodbou vysokou do 5 m (o šírke 1 - 1,5 rn), končiacou 2 m hlbokou

topo: D.Kol torćíl-<. 1996

‹.~ a Q .".`

Účinný prehľad o zóne nápadných homôl juhu oblasti (z chatky Rossijevo sklonište sú 40 minút cesty) je z vrcholku Zapadna Crikvena (1641 m) - je tu kamcnica a vrcholová schránka - prístupnćho krátkym značkovaným ste-

novým výšvihom z chodníka Premužićeva staza. Z neho sa dá potom traverzovat' na západ, popod masívny skalný chrbát (južnou stranou), do sedla, pod ďalšiu podobnú homoľu, Premužićev toranj (1620 m). Tu sú priepasti, O vchodoeh ktorých sa dočítate aj v sprievodcovi Planine Hrvatske (Poljak, 1981).

Z dómu je ešte možné popri pravej stene vystúpiť do strmej rútivej chodby, širokej 1,5 - 2 m. V jej závere bolo cítiť pomedzi bloky evidentne nasávanie vzduchu a po krátkom rozoberaní závalu

vlnou N .f'Ť'

›

~._

„ﬁ“"iahzﬂ ,ajacš 'H iká sl 1 ,qwé ==„Y.-.r . A"-

5 * I

;

','."f"š5§i

“Sat‹:.-'

45 eau

tu B. Šmída našiel 15 zu dlhá palaaču-

~z_„/I Íĺ -. _/"'

\ /('l_"Í.ú{.1__,,. “_

plán

L 'D

vanie podobného charakteru. Pri vchode priepasti sme našli nápis po jaskyniaroch zo skupiny Ursus spelaeus, ktori tu (vedení Jadrankom Ostojićom) zrealizovali výskumy v roku 1980. My sme priepasť, nami pracovne označovanú ako Crikvena I, lokalizovali hned' v úvodný deň expedície 1990 a dňa 6. 8. ju zo západnej strany (lepšia na zostup je inak východná, pretože tam sa ide hned' do previsu) vystrojil na 5 spitov Z. Ágh (za asistencie E. Kašluciana a M. Vrábla). Mapovanic B. mídu a M.

Cﬁkvenal

Cefälťlri Ražxlllúi lllhmi Slvifľli' Vilbił

E:a›'nU‹ua:pèl›hal1saa)sssz1ssc1

Two

181

A :

1:»Q;

„//nijľšš'

sl__asl -Éf μ9ﬂv1„_.ť

7 `\\ fa»

Šmída

zlI 1" u

Í. ç_.«-M*:-1

mãw

""'*‹=u

Griflíka bolo na ďalší deň prerušené náh-

lym prívalom vôd (zo vstupnej šachty sa do dómu za moment po začatí búrky prihnal “splach” o výdatnosti asi 10 l.s`1, neskôr ustálený na asi polovicu), dokončili sme ho teda a príepasť zároveň odstrojili až 8. 8 (spolu s M. Vráblom a I.

z'à*„"?;'

0 5. Ľ.-___,í__. 1 to

50m :ii

Dve z nich sme nechtiac “zrekognosk0vali” - až pri ich zdolávaní sme

našli označenia po chorvátskych jaskyniaroch (Ostojić, l984). Napriek ich predchádzajúcemu pôsobeniu v tejto

zóne si však myslíme, že ich explorácie a možno ani prieskum okolia (priestup je tu mimoriadne problematický, niekde bez lán aj nebezpečný) nemuseli byť dokonalé. O toln svedčia aj “lacnć” objavnć postupy v podzemí počas našej akcie v najhlbšej tu zatial' známej

lokalite.

Crikvena I X = 4957, 085 Y = 5499, 365 Z_= l600 m Hlbka: 120 m Mohutnć oválne ústie (6 X 12 m) je oblcziteľné po uzučkých rimsach porastených kosodrevinou (pozor na balans!) a spadá dolu na až 15 m rozšírenou oválnou šachtou (P80) na šiklný ﬁmový

Qﬁlw a: Ľilglñl 0- la"" _

' --

„_ uaasI:

-120m

Poláčkom).

okolo 20 m. Sala popri ľavej stene plynulo nadväzuje na 25 m dlhý, priemerne 2 m Široký a v závere do komínu prechádzajúci meander, s úzkym recentným zarezom v skalnom dne. Komin je aktívne zvodnený (prietok v čase sucha do 0,5 l.s") a vytvára sa pod nim plytkć jazero. Jeho steny sú mimo zbràzdenia exemplárne vyvinutými jarčekovými škrapmi pokryté aj erodovanými sintrovými povlakmi. Odtok je usmernený do zúženćho zárezu dna meandra (v pestrofarebných vápencových brekciach) o asi 12 m nižšie. Priclez je nepríjemne klzký, mies-

tami so zaklinenými blokmi. Na dne sme z výšky asi 5 m evidovali plytkú vodnú zdrž a jemnú suť. '_

Šaehta má ideálne hladké steny len v

hornej tretine - nižšie sú rozbrázdené rozmcrnými stenovými škraprni, žľabmi a selektivnymi koľóznymi vhlbeninami

opačnú stranu. Je tu rozbitý prielez cez voľne zieziteľný schod (S5) so skalrlým prcdclom, ktorý ústi do priestrannćho Šikmćho dómu s balvanitou podlahou o

zera stúpajúci meander je geneticky - na sever klesajúcou odtokovou chodboul Na dno priepasti sme vlastne vôbec fyzicky nezostúpili (!) - obom prieskumníkom, ktori sa v jeho bezprostrednej blízkosti po dva dni nachádzali, bolo zaťažko sa vyšplhať mokrou úžinou kúsok hore po lano (posledný stupeň, do previsu, sa voľne ziiezť nedá) a vystačil im letmý pohľad na “dno” zvrchu, s

konštatovarlim, že to končí sifónom... Kdeže Sifón! Až po rokoch, zahľadiac sa znovu na rez mapy, sme si uvedomili,

že ak aj to na samotnom dne “pustiť ”

z®

51 NI

P2o

i.,

_5*-'j/ f íåãšĺ`”-ťĺ-l. ﬂ"†:-_=,._*Škrapoidná

l'8Z

topo: B. Šmída, 1995 plán

›AO

a.a._ _. ._ ł§_

stupňom spustiť do 20 m dlhej vysokej meandrujúcej chodby. Hlavné pokračovanie vedie však na

Podobne aj tu sme v tom čase ešte

neporozumeli tomu, že - rimsami od ja-

plán

(na sedimentárnych pIoehách'?). Je vytvorená v trnavohnedom až čiernom, masívnom brekciovom karbonáte. Z. Ágh si všimol počas zlanovania šachtou (zhruba v jej polovici) akoby bočný stenový otvor. Pri dne vertikály je vľavo krátky zúžený priclcz, kde sa dá 4 m hlbokým

- zle!

rez

‹

splazík, pokrytý čiernym humusom.

Odstupom času si priznavame, že priepasť sme zrekognoskovali možno aj

20m

alŕualný mal 024m :żí

Crikvena ll tape: M. Vrábei. 1990

rozmeroch 20 X 30 m. Jeho' výška je 21

nernuselo (hoci voda sa tu v plytkej vodnej zdrži neakumtllovala a musela odtekať - napríklad poza nami nezare-

hľadať tyššíe, nastúpaním, prípadne i strmým vytraverzovaniml My sme si mysleli, že táto meandru-

gistrovanú klllisu do zákruty, možno by

júoa chodba sa spája so susednou, do

sa dalo pokračovať v Ineandri, akoby nelogieky do smeru proti dómu (1),

zvonu rozšírenou šachtou (12), približne 25 m hlbokou (šírka vstupu.je.5 m, na

(znovu J_ Ostojić a spol.) 8. spit, priepasť, ktorá pokračovala voľne, studňou hlbokou asi 20 až 30 m, ďalej nezliezali. Jaskynný vstup lokality je asi 2 m vysoký a sú v ňom veľmi výrazne ostrć meandrovitć záhyby. 0,5 m široký prielez

niekde v strednej úrovni jeho záre-

dne sú veľké bloky). Na jej dno sme však

spadá do P20, na dne ktorej je šikmý

zovitćho zúženia (pomedzi bloky). Genćzu vzniku dómu tejto pliepasti sme pochopili až po nájdeni tzv. “spät-

nezostúpili a teda či obe lokality nejako súvisia, nevieme.

suťový násyp. Šachta je v spodnej časti 4 - 5 m široká a z jej dna vedie nepravidel-

ných” mcandrov v iných

Iný mohutný šaehtovitý vchod (13)

zaregistroval ešte O niečo severnejšie (v takmer lezeckom teréne) I. Poláček.

ný kruhový otvor široký okolo 1,5 m do ďalšej, ešte O niečo širšej šachty.

veľkých

priepastiach regiónu (Manuál II, Slovačka jama, Marianna). Aj v Crikvene I mohli byť v dnešnom

priestore domu pôvodne tu dosť široké úrovne takýchto “spätnýeh” meandrov, ktoré neskôr kolabovali. I-lýpotézu pokračovania (dnes zavzllenćho) mean-

dra na sever (ešte raz, na dne alebo v strednej časti možno voľne prieleznćho treba sa O to pokúsiť) podporuje i úklon dna siene, ktorý kopíruje generálne

uloženie karbonátov oblasti (asi 30° na juh).

Podobne môže byť pokračovanie v odbočke, spadajúcej z dna PSO na sever. Ked' sme sa tu pohybovali, bolo veľmi premelllivć počasie, avšak prievsmy,

ktoré menili smer i intenzitu (v podstate nakoniec pozitívny znakl), tu boli Zrejme (M. Vrábel, ktorý túto chodbu skúmal, sa

však vzhľadom na svoje skúsenosti zo

Ďalšie nápadne vchody (?) sú viditeľné v

odtiaľto už prikro spadajúeich stupňovinách aj z chodníka Premužíćeva staza. Z nich sme zliezli len unikátne stenovými

jarčekovými škraplni v celom proﬁle rozbrázdenú, 12 m hlboká polootvorenú Škľapoidnú priepastku. Je V sedle, pria-

mo pod stupňom s Crikvenou I, vo výške asi 1600 m a dostať sa k nej dá cez prekrásne, na človeka vysoké skalné okno.

Podľa M. Vrábla sú v blízkosti Crikveny I a Crikvelly II ešte minimálne 4 šachtovíté vstupy, z toho 3 sú plytké 8 jeden je skutočnou pricpasťou.

Crikvena II Nachádza sa pod stenou kóty Premužićev toranj (1620 m). Jej úvodné

slovenských jaskýň snažil dostať čím

partie boli preskúmanć E. Kapucianom a

nižšie a tam to bolo zúžené do nepríelezna). Pokračovanie bolo možno potrebné

M. Vráblom 7. S. 1990, pretože však títo našli pri vstupe nápis dátumu 1981

Celá priepast' je vytvorenáv pestrofarebnýeh karbonátovýeh brekciách, ktoré sa prejavujú drsným povrchom

stien. Asi 200 m na juh od vrcholu Zapadna Crikvena (1641 rn) sa nachádza rozmernejší 8 hlboký závrt, prístupný žľabom zo severu. V roku 1995 spo-

zuruvali D. Kurlarčik a B. Šmída dalu pri

jeho dne rozrnernejší portál (14) 5 ľadovcovým splazom (dolu však nezostúpili). Drobná, asi 8 in dlhá jaskynka (s proÍilom chodby asi 2 In) je situovanà v trávnatom otvorení južnej strane veľkého závrtu tesne pod južným eipom hrebeřla s kótou Istočna Crikvena, priamo naproti

otvoru jaskyne I-Iajdučkn peć, ktorý je Odtiaľto veľmi dobre vidieť. Slepá dutina má steny bohato pokryté zvláštnym sivozelcným povlakom (sinice?), pre ktorý sme jej dali názov (J. Vykoupil a B.

Šmída, v :aku 1995) _ slizavá.

The Central Part of Rožanski kukovi This region has' the most Spectacular surficiol lťarst from the all areas oflhe nature reserve. lt Spreads Soulhwards

ﬁ”om the hurROssi1'evo skloníšte at the altitude more than 1600 in about the sea level, comprísing around 60 deep dolines. lt is well accessible by the tourist path Premužićeva staza. The area was poorly explored, in Spire of the good access and ofrhe fact, that several, long time known caves (Gaíirlova jama, Haidučka peć, Vam/`ača) are there located. Also today the area premises further opportunities. The Slovak speleologists worked only in the three areas in [his region. At that time they were only poorly experienced arm' were not able to find continuations to bigger depth.

Strongly icy localities placed around 150 m deep doline Jerkovic' dolac, right next to the hut, could be very interesting. ln the deepesf locality, the abyss Punoleda, wc reachea' the depth of -15 7 nl. The strong draughts were found

and the present-day configuration ofice is surely very di/ﬁžrent, than during the time Ofour exploration. The lmge cave deprcssion i/Zľrniača (-l20 m) is also very interesting. As a part of this system is a spacious, open icy part, big tunnel and several smaller cave-`.r with perspective Ofconlinuation. The immediate, intricote surroundings with many not entered opcnings could bc also very interesting.

ln the Southern part Oflhe region, in the Sleep slopes under the peak Crilcvena (1641 ni), there are several large shafls. We worked only in the two offhem. ln the abyss Crilcvena l {-120111) is a large cathedral and probably several opportunities for continuafion (by us not well understand al that time). The Croatian spe1eOlogi.s`ts invesfigaled in

the area during the years 1980-198], but they (probably) explored only few shaﬁs. TO summarisc, the region is still promising...

[IT case ofthe new exploring activities, it could be very' useful to ﬁnd localities described by us andro discover the position Ofice. Concerning the slmlžcial activities, it is necessary to carry Out very detailed, systematíc exploration and not to neglecf small entrarices. The results could be, with respecl to the altirude O/'the surface, really interesting!

Mali kuk Snehobiele homole nad lúčinami Velikeho Lubenovca skrývajú ešte mnohé tajomstvá. No jedno z nic_h už čiastočne poodhalené bolo. 28. júla 1995, kedy tu dvaja slovenskí jaskyníari, Branislav Smída a Marcel Griﬂík, Iokalizovali vchod do jaskyne so silným prievanom. D nes p O troch rokoch vyskumov slovenskych a c horvátskych jaskyniarov, je Slovačka ' ' jama (-,1268 m) devätnástou najhlbsou ' " prlepasťou ' sveta . Ak'y _|'e to významny system, posudia lnl. ` ' Pre nas, ' ktorym ' sa Je] ' ` na] "dením už túžby po veľkých objavoch čiastočne naplnlll, je ' " ' ' " k ' 'e ďalej!

e zz

/za ®

- _ `

k%"“\%®

Ú/Í Š W Kfalaúevku --f ('1r659`ã.Ď

,av

DTP Q//~ th

„R0“

'll

\\ \

Ku-uznala

Ť» Û

§1

f Ě

DŽÉ ŕýŕﬁäčgf* až

“Ě"'_"""

čl\ č uĚ \ \

` 1/

'H _

sektor

MALI KUK) '-9 Rožanski kukovi Savarný Veiebil

tè,

@"”@.Ízŕ-

Hra/

uzuazĺfμ

. 'Ě /, /

__ ,ff

fàè }`Ě`

/ 23

Východiskom ku súčasne druhej najhlbšej lokalite Chorvátska je plochý Odlesnený závrt (lokálne polje?) s takmer kilometrovým priemerom, Veliki Lubenovac (1315 m). V jeho južnom eípe je na kraji lesa chatka. Jej predná časť je od roku l995 v správe planinarov. Zadná slúži na sezónne ubytovanie miestnym lesným robotníkom - je, pokial' tu nie sú “domáci”, voľne prístupná. Radi vás určite privítajú aj v prednej časti, tu sa však už za nocľah plati - otvorené je len v let-

asi 30 minút). l-lned' na začiatku cesty je však závora, ktorá môže byť aj zatvorená. Dá sa sem potom dostať približne rovnako dlhou cestou (rovnakej kvality a po rovine) zo sedla Alan. Vcliki Lubcnovae sme spoznali už v roku 1990, kedy sa sem vybrali Erik Kapucian a Braňo Smída hľadať otvory (v závrte nenašli samozrejme nič). Chatka bola ešte pustá a že je tu ľudoprázdno,

nej sezóne (clá sa tu dokonca zakúpiť

Dnes tu letom vládne slušný turistický ruch a prázdniny tu trávi hoci aj 100 ľudí naraz (jaskyniari, planinari, zvedavci). Samotný Mali kuk (l565 m) je východným Záverom 1,5 km dlhého masívneho hrebeňa Krajaćev kuk (1659 m, druhá, neoznačená kóta dokonca 1680 nl), ktorý je súčasne južným ohraničením Rožanski kukovi. Oblasť je speleologicky stredne preskúmaná len v bezprostrednom okolí priepasti Slovačka jama (no aj tu môžu byť ešte “zahusťovacie” túry zaují-

pivo, samozrejme, s “horskou” prirážkou...). Za chatkou je v zemi bctónový zásobník - studňa 5 pitnou

vodou (podobná je aj v centrálnej časti lúk závrtu), je tu ohnisko, lavičky a na kamenno-betónovej plošine masívny stôl. Prístup sem je možný aj autom (čo bolo v pripade našich expedícíí “t'ažšicho” typu nesmierne výhodné). Z asfaltovej cesty z Krasna je potrebné sa pustit' treťou štrkovou odbočkou v poradí napravo (k závrtu je Odtiaľto 5 km, opatrnejšou jazdou

mavél). Vchody do ostatných lokalít, v od prlstupového chodníka viac vzdialených častiach regiónu

(do

ktorých

zaraďujeme

neprehľadne zalesnenú zónu závrtovýeh megadepresií na severe a samotný Krajaćev kuk), boli nachådzane náhodne, počas vyložene orientačnýeh povrchových túr a prcstupov s úmyslom vôbec len zistiť, ako to ďalej vyzerá... Na Skutočný systcmatický prieskum preto

oblast' stále ešte len čaká.

nasvedčovali aj bloky na lúke, asi dosť často prevracané medveďmi...

V podstate absolútne pancnským je teritórium 400 m širokej a 200 m hlbokej dvojzávrtovej “doliny” jej dlžka je asi l000 m (v strednej časti mapky). Potom husto porastenć, no mnohými trhlinami zbrázdenć stupňoviny na východ od nej a napokon sústava strmých žľabov na

južnom

úbočí

hrebeňa

chrbta

Krajačev kuk-Mali kuk. V poslednom prípade (namáhavé, no možno aj najviac zaujímavé) je vhodné uplatnit' princíp - každým žľabom dolu z hrany planinyzvlášť a dobre si zapamätať, ktorý je vlastne ktorý.

Slovačka jam El SK-31 X = 4956, 060 Y = 5500, 640 z_= 1520 ua Hlbkaz 1268 au

obozretnost' a opatrný postup je

najmä pri nesení ťažšieho batohu namiesto).

Trasa trvá pri normálnom tempe do l hodiny.

Prístup Vchod do dnes 13. najhlbšieho jaskynného systému Európy a 2. najhlbšieho v Chorvátsku leží V

Morfológia Úvodné partie Slovačky jamy vytvárajú dva malé skoky (S4 a S3)

S v‹:l'l<ými blokmi. Úsek sa nazýva

hlbokého skalnatého závrtu (jeho

Hora! a vždy sa vystrojuje lanami.

vonkajší priemer je asi lO0 m). Z cesty okolo V. Lubenovca

Priestory spadajú ku plazivke so silným pľievanom (Fučák), do ktorej je vhodné nallezať nohami napred.

severovýchodnom

eípe

odbočuje do masívu Maleho kuku strmý, od roku l995 prešľapávaný chodníček (vhodné východisko aj pre ďalší prieskum sektoru). Sprvu

sa stúpa lesom, od malého scdielka v hornej polovici kolmo vľavo strmou skalnou úžľabinou okolo vchodu Marianny a nakoniec popri stenách na jej konci kolmo vpravo krátkym skalným žľabom popri Krvavej jame (celkovo 250 m prevýšenia). Tu je redšie zalesnenć plató s menšími závrtmi -trasa (približne l50 m po rovine, znovu doľava) je vyznačená mužíkmi (pri zostupe z planiny potme je dobré tento úsek prejsť pomaly, aby ste sa

Nasleduje menšia vertlkála (Pl2),

pristáva sa na závalisko. Za úzkym prielezom popod veľkou zaklinenou platňou je balvanitá sieň so slepou šachtou Kľúč (P26). Hlavným pokračovaním je studňa Pokojná (PS5), v ktorej zlanovanie je príjemným zážitkom. Z dna tejto priamočiarcj vertikály klesá na sever strmo meandrujúea chodba (v závere s nepľielczným otvorom); na boku pri dozlaneni je ústie (s labilnými blokmi, pozorl) do Grepovej studne (Pll), ktorej sieň sa navracia späť do stupňovitých komínov. Až po zúženie v -96 m bol postup

nedostali do nesprávneho žľabu

v priepasti v roku 1995 možný

alebo

voľne (preskúmali ho M. Griflík a

stien;

podobne

pri

záverečnom, trochu “balvanistom” zostupe z planiny tesne nad cestou je dobré sa pozerať pod nohy).

Zostup z hrany závrtu s lokalitou (na prírodnú terasu v asi polovici hlbky depresie) je čiastočne lezecký (istiť sa lanom nie je potrebné, no

B. Šmída, 29. júla.vybiahuumu

niekoľkých v meandri Zaklincných blokov a jeho rozšírením sa otvoril O deň neskôr plazivkový priechod do menšej sienky s komínom. V jeho stene je pár metrov nad dnom okno do paralelne vyvinutćho Hrncového meandra

Vchod do Slovačky jamy. Foto: M. Andy (najnižšie dosiahnuté miesto v neprieleznom zúžení záveru jeho kaskád je -117 m hlboko).

V sienke je však dôležitejši extrémne zúžený vertikálny zlez (S5), ktorý je trochu viac fyzicky obtiažny najmä pri vyliezani. Spadá do zatočcnćho meandra so zárezom v dne - Učka (ako prví ho prekonali E. Kapucian, B. Šmída, K. Kýška a M. Mišík 31. júla 1995). Na jeho začiatku je Studnička (spájajúea sa s Hmeovým meandrom) a v závere vystúpania drobné trojuholníkové ústie začiatok 194 m hlbokej studne Cez celú zem.

,. .. .a

~7'

Vrlupnou bránou do systému Slavačky jamy ie príevanová pĺazfvka Fučák. Foto: M. ŕĺrłďy

Menšie úseky jej úvodnej časti sú sprvu úzke a s blokmi, neskôr sa šachta meandrovito roztvára, predlžuje a mái 15 in (šírka je. 3 - 5 m). Prvý-stupeň je celkovo 63 m hlboký (v polovici náročnejšie “traverzné” medzikotvenic) a dolu sa pristáva v plytkom bahnitom jazierku (táto sekcia šachty sa nazýva Nad jazerom) na väčšej poliei s bočnou rimsou (odraz vlastného svetla v jazierku umocňuje pri zlanovani pocit značnej hĺbky). Nasledujúca mohutná priama šachta (s profilom predĺženým i na lO ~ IS m) má 131 m. V jej hornej tretine sa zlanuje bezprostredne popri okne prerútenom do 57 m hlbokej súbežnej vetvy Kam?, so studňou s otvorom Ila hlavný ťah v druhej tretine šachty a ešte nižšie klesajúcim, v závere neprielezným meandrom. Oknom nástupu do tejto odbočky je však za ostrými hrotmi vidieťi 20 m ďaleko, akoby do ďalšieho otvoru neznámej pricstrannej studne. Šachta Cez celú zem má strmć blokovitć dno (pri stene býva v rovnejšom mieste za kameňmi plytká zdrž vody), klesajúce do krátkeho zúženia Erikson (-300 In). Dnes sa už nižšie pokračuje pri jeho báze, no my sme chceli Odtiaľto v roku 1995 urobiť čo najpriamejší spust a prieskumník (E. Kapueian) preto prctraverzoval v strope meandra riskantnc ešte asi 10 m nad ústie obrovskej šachty Poseidon (P213). Takmer dokonale priama ver-

tikála, s proﬁlom v predĺžení v hornej tretine bezmála l0 X 15 m, má len jeden na odstátie lepší drobný stupeň s jazierkom, po asi 60 metroch spustu. Končí v dómovitej kaverne 5 X 20 X 30 m, kam sa

zvrchu pripája iná neznáma rozmerná šaehta. Dno v -516 m, na ktoré sa po prvý raz spustili E. Kapucian a J. Vykoupil 2. júla 1995,

pravdepodobne

beznádejne

zavalenć, no v stenách Poseidona sú stále nepreskúmanć rozmernć okná. Táto časť systému sa volá aj Stará Slovakia. Jej horizontálne projekcia je prakticky priamočiaro severná a zasahuje na približne 70 m od vchodu. V hornej tretine Poseidona, 350 m pod úrovňou vchodu, je Okno vstup do zložitej siete subhorizontálnyeh chodieb, dómov a viacerých úplne samostatných priepasťových vetiev, preskůmaných expedlciami 1996 a 1998 stålerlen čiastočne. Vstup do Okna lokalizoval v roku l995 počas odstrojovania priepasti B. Šmída. Do nových priestorov nim ako prví vstúpili 5. Vykoupil a Z. Ágh o rok nato, 22. júla 1996 (od Okna sa dá ku vchodu priepasti vyliezť pri optimálnom tempe výs-

zárez je začiatkom meandra vetvy Žurnpa. Voľným lezenim sa prekoná strmina nad zárezom až k plošine záveru chodby 8 veľkými blokmi, pri ktorých je miesto pre I. bivak (-360 ro). Je priamo nad 20 m širokou oválnou sálou-šachtou (dno obrovskej studne spadajúcej zvrchu). Tu sa zároveň Slovačka jama vetví na dve hlavné pokračovania. Prvá možnost' je zdolať 15m dlhý Traverz (prvoiezec ho musí preliezť voľne, čo je znepríjemnenć podrvenou horninou v jeho druhej polovici - určite je potrebne istenie sa a je tu jeden ťažký krok) od I. bivaku (slovenského) nad studňovitou sálou. Na druhej strane je priestranná chodba so zlomiskom veľkých blokov a po pravom boku otvormi do šácht. Úplne na jej konci je nástup do tisíekovej vetvy Črevo. Hned' v jej začiatku je však naľavo 2 m vysoký rozbitý stupeň do 100 m dlhej, subhorizontálnej Fosilnej chodby, ktorá sa miestami sálovite rozširuje na 8 -10 m a sú tu tiež nástupy do ďalších subvetiev, Hermanovej studne a Tundry. Hermanovu studňu vytvárajú dve oválne vertikály (P42 a P15), končiace v sieni so zatiaľ neprieleznou úžinou v meandri (-425 m). Jej úvodná polovica bola zlezená V roku l996 D. Kotlarčíkom, v roku 1998 ju prestrojili a jej prieskumu sa venovali jeden deň J. Stankovič s J. Kankulom. Končí zatiaľ neprieleznou úžinou. Vstup do vetvy Tundľa (približne 300 m šácht a lneandrov) je ešte o

tupu asi Za 2,5 hodiny).

Laná. v Poseidone sa obaľujú pri dlhšej akcii blatom (v brzde potom_ preklzávajú), preto je pred drobným zakyvadlovanim do Okna potrebne vhodne odhadnúť mieru spustu. Súčasne netreba stratiť pozornosť pri odpájaní sa z lana v Okne (nástup je šmykľavý, veľké bloky) a odopnúť sa 2. neho až vtedy, ked' už máte istotu stabiliÍ '_

3 Úvodná závalovitá chodba klesá od Okna zopár metrov ku plazivkovému prielezu a blatistćmu stupňu (S4) s hrotom v strope chodby (prírodné kotvcnie), Vpravo je 20 dlhá, pomerne nízka horizontála (s chaotickým blokoviskom ` dna), priamo sieňovitá chodba (s plytkou vodnou zdržkou - pozor, aby ste do nej nestúpali, je to voda pre Úuaduě puma slavačl.-y fauzy sú I. bivakl), ktorej dnový

bala›a†:z'zè_ Foto M./lady 25

Hora!

Fučák Pokojn P 55

O _

_ `-'

-` \

-u

7 í

vstup

I z1 u'

Kľúč P 26

m‹Ôç-Ľ -

_-"“`ĺĺĺĺl \ % . `"'”' Grepová studňa P 11

10'.XI,'\_a,'^

., . ›Z\.IZem8

°~\› f~

100-

;___""-~›`\____

mi Hmcový meander '.7

______' C`

s es

Cez celú zem ,'

I,-

P194

Jazero

Slovačka jama

SK-31

Kam?

200 -

Rožanskikukovi Severný Velebit

Exploz

~\›_---

."'`-/.7

Slovenská speleologická spoločnosť SO PDS Velebit

Oza_

1995 ~ 1998

Topo :

É ' _-_`:` 3% Č__

B. Šmída, D. Bakšić

'Ě

,ťa -300m

°.nn -

Eriksan ,T/

4',

. l'

IbIvak(sIo)|

z, ",

,_chudba

/I ` \1\:“Ř/`i

olu1‹›"ÍI_\/\ł'. 1' ,'

7 Fosílna

Traverz

;-l--

W l.bñval‹‹aíã.)

E°§?í°°"

'.\ 1 Ä, ŕmurl I

Tundra

añdar

__;- __\\

{êa`\„ „" H

,_í'._

400 llA ul/l ll ru lbllﬂ

\-.§___

Hermanova `-? studňa Žump

.-\ ,_

m --

É ~'_\ 'Í

,_ _ _ _ _.

,s *:-7_ -§50

vločky

V \\

úžina

";ll-ĚÛČ. U ažďová

Tajga .__?

"',ŕ"'-Ă"~ \

-_ ____§ĺ3

studňa

P 91

-504 m

-516 m

l""" .

Džung ľa P 100

? _1 I

2"Ll:

" _ ,z

z I :.z~--”

,, Il. bivak (cho.)

1 0 __ -~'_z/ ^.,_._„-/ z' I'

/-Q .›

,zl

P 48

/_ _ 17.4.'

Fiﬁ meander

_,/"

V ' ,'

- ' żlfý aajrajl

\ \

a" z „*"

z ?

' \ ‹/\

l I"

ťz'

'[1 Pres

I I'

Prolaz 1 pješčanog sata ,

P 56

Í ~.

\ \\

' \

~„-

P 88

Rwuača :\/ \

`~`_

(

ll .\J

"` I'

\ \ \\

Patkov skok P 170

'\ \

ŠALENY MEANDER

Rintintín

alt. Il. bivak(s|o.)

f'/1

VELEBNI KANAL

`". _ s f_,' _. \\

700 _

92 ÍLO,

IX'

4 \I__\I‹_ "\ Ě \\"\`\ P `vq_____M__: /,II

E 'lb GM_I'IG_/Iam_"\W _M 'É _ 7)A ` /tII/ P 1 24

\\ k1I__I_y_ĺ_l

\\m

2 __ 2 _0

\\__

````|\"I|\_'|\_l|_`ł\,

xtAV‹

I Š"P:aki `Q

I'›`_Il `l 'I .z|:W _fi_›||_: |\

Íkd I'\`__

m ImM

,_IIJÍ

W 9 WO _

pS _P_

_8Í4_0Xi%lĺb `MP

\`W`\`®b _“www

`!\___:lL

P 17

1 O0 _ 1

3M “LIM "_ /V "" QP

\l"\`Q`M WP 2

1 20 O

pamat.

-'|022m

(7 sum:

' au., si

lﬂĺ

*';`L'~;4

êazf V (d _

Í *inu

Pmluphlčlhbullu

'›-`.'ř'\7z,

Vodlnl lvlłoł.

äĺêąą Blulmlnóznl ildlłl

ír-‹-

Puluwaxul:

\›

lI.ﬂLbł\'ll (db. 'INIII

ku _. :,-.__/ ^'\_,_ ,

"'U.“ \.

nuz-

*f-zs

.ŽL-" 4','-"ra _

››

Choa

§"ĺ›d'!L I“Q .~_,'~u›

4§`

Ů G

j \- .Y

Flﬂ milndll' I-. I

l-ÓQ L

f' Ě?

-ťă»uz

Tľľf4 f'f4ą'*>` Dvorlnl dubuidll Ilgl

-9 O

Qr-

linlnl-:lll

.'›.`l\`‹"L*›

'\.__ \

'°""

{\Ť\ 9

Kßnl dvcľlnl

*="” 1' za

ÉĚĚ

,Ď Klnlnlłnvnlillvolvl

i›,C__

J 'd

'§1if

-T.

Ť~

Slovacka jama

ýl

Severný Velebit plán

Roilnlﬂ luinvl ""U!!!

'V“R

ÍÍ.

pdsłmnl:

Slovenská speleologická spoločnost SO PDS Velebłl Zaﬁfab

" :il

1%-1%

a-.ll

I\\_

“I

` `

T `--la.

`”f‹žè,._

topugraﬂl:

'{";|'f.'_† TÔ "\ "5Š5!SÍ"

` - "'

Ň lľ-Ě:* -"".\~

lí

7 ~-

:mal

Šš*

iřf

-mu:

25 Puuldaa °" .\`.g, .4

IIIUVI IL

9" "`'II_' nl cnodbl

až-' "§ : L_,_“&

ollú um Karl?

','

'Tli

É I.

»hw

~~am 3 E

~ fs"s

LJ ã,

Puuμu

Hmmvýﬂlllndlr

Horn! vdlad \ A\

*zl 5.

Bikň 16. D. L30ł(0V"IČ HH

niečo

skôr,

popod

závalisko

(Bordel) vpravo. V sielli s veľmi

stupeň) s plytkou zdržou, ktorej sa nedá vyhnúť... Pri prekonávaní tohto

blokmi,

miesta (pri lezení hore i dolu) sme si

hroziacimi zosunom do šachty, je vľavo chodbovitý komin Cyklop (ukončený malými stupñami a dutinou s jazierkom a približne 30 cm širokým profilom pokračovania), zhora sa sem pripája niekoľko puklinových komínov a studňa so strmýrn blokovým svahom od nástupu do tisíckovej vetvy Črevo. Dolu spadá v proﬁle zatočená tmavá studňa (PS2), samotná Tundra, už štvrtá sekcia systému, kde je prekročené hĺbka S00 m. V jej priebehu sa po 35 metroch zlanenia (pozor hlavne na labilný svah V nástupe, pri zliezaní i výstupe by mal byť v šachte vždy iba jeden jaskyniar) pristáva na závalovú strminu, spadajúcu k slepej studni Pusta (Pl0); do nižšieho pokračovania je potrebné sa prehupnúť kúsok cez hranu a spustiť sa ešte o 12 m nižšie. Tu je drobný priestor so strmým komínovým výbežkom, jazierkom a 3 m hłbokým, voľne zdolateľným stupňom a nástupom (S6) do meandra (na opačnú stranu stúpa úzka puklinová chodba, so závalovou stenou záveru). Meander je 15 m dlhý a pokračuje (prirodné kotvenie na kamennom hrote, zaklincnoln v zúžení) 17 m hlbokou, homogénuou priepasťou Savana. Z jej dna klesá ďalší meander (v závere zúžený sotva na prelezenie) až k otvorom do démonicky tmavej šachty Tajga (P45). Pokračovanie vetvy nižšie (tiahla ozvenal) by bolo možné po rozšírení

všetci prehadzovalí zlanovaciu brzdu, prípadne i pomocnú siučku Z centrálneho kotvenia na bok sedačky a niektorí tak robili i s prsným blokantom. Úsek je vhodné zabezpečiť lanom (pomôže hlavne pri privyťahovaní sa úžinou pri vyliezaní). Nasleduje ešte jedna, už široká, 25 m hlboká vertikála. Tu sa začína 100 m hlboká šaehta Džungľa, v ústí ktorej je veľký zaklinený blok. Pôvodne bol väčší a ležal zaklinený vyššie - pri vyliezaní v roku 1996 sa vyviklal a aj s ukotveným lanom sa posunul hlbšie do úžinyl Dnes sú nad nástupom do šachty spity a blok sa ako prírodné kotvenie určite nesmie použiť! Do jcdncj strany nástupu Džungle sa dá vystúpiť do tzv. Trojcípoveho meandra. Pricskumníci však v roku 1996 pôvodne postupovali opačnou stranou ~ zaíleným meandrorn Blnto (chceli vylúčiť príliš hlboký spust ak by bola šachta do zvonu - bez budovania kotvení). Bol tu ale problćm s výstupom (príliš zúžené etážc, zaílenć lano), preto sa nakoniec pokračovalo samotnou vzdušnou studňou (nástup hned' povedľa kameňa), ktorej profil miestami prcsahujc 10 m a je veľmi tmavá (v asi 45 mctrovej hlbke je pod skalnou prepážkou veľké okno do neznámej paralelky so silným dažďom). Z dna Džungle (v suti sa pri stene jeho nižšieho cípu vytvára plytká vodná zdrž) sa odpájajú dva sprvu menšími stupňami klesajúee meandre. Motorola (vyššie situovaný) sa pripája na Šalcny meander po asi SO metroch (hlbšou šachtou) a po roku 1998 ju považujeme za ďaleko jednoduchšiu alternatívu zostupu nižšie. Saleny meander (fyzicky najnáročncjší úsek celej Slovačky jamy) je 250 m dlhá sústava meandrov, úžin a niekoľkých menších stupňov (do 18 m). Steny tu majú na niekoľkých miestach rozostup len 25 - 30 em. Dno je často nedostupne zúžené, preto sa lezie v strede meandra (kedy každý ťažší vak neustále prepadáva do štrbiny nižšie). Pasáž je namáhavá i pri priestupe smerom dolu a bez transportného batohu (optimálnym tempom zhruba l hodinu). Hore to trvá s ľahším vakom určite cez 1,5 a s ťažkým nákladom hoci aj 3 hodiny! Ncpríjemná je stredná časť meandra, kde sú na stenách ilovité nánosy (Voláme ju Žltý sajrajt) a vôbec najhoršia spodná (keďže meander akoby pri postupe dolu nemal konca-kraja, nazýva sa Rintintín).

nebezpečne

labilnýrrli

asi 2 m dlhého úseku (dosť zvetrčlníl

hornina) pravdepodobne začiatku Ineandra. _ Dno vetvy Tundra sa nachádza v hlbke -504 m a 12. augusta 1998 ho

puzaiaúmali E. Kapuaiau a B. Šmída.

Priamo pri slovenskom I. bivaku je aktívna zvodeň, uslnernená do úzkeho kaskádového meandra (Zumpa). Ten je začiatkom dvoch za sebou idúcich studni, z nich v spodncjšcj, ktorá je minimálne 50 m hlboká, bol prieskulnník len v jej nástupe. Objavy v Žumpe prináležia výhradne M. Sovovi, ktorý sa jej v rámci možností pri pobyte v I. bivaku venoval v roku 1998. Po roku 1998 -1022 m hlboká vetva Crcvo sa začína 60 m hlbokou studňou v závere závalovej chodby za Traverzorn. Vertikála má oválny

proñl (priemerne 2 _ 4 m), len jednu menšiu plošillu a miestami je predc-

lená prepàžkami (v úvode priepasti sú labilné bloky). Z jej dna pokraču-

je systém 1 - 2 m širokým kaskádovíšťom menších stupňov (celý

úsek sa vystrojuje lanami). V ich strednom úseku je problematické

Zúženie (Za ktorým je asi 3 m vysoký

Meander (ktorého celý úsek je pre zlepšenie orientácie a rýchle nachádzanie priechodnej trasy vhodné zabezpečiť spojitou lanovou sústavou) končí I3 m hlbokou šachtičkou a zablatenýrni stúpajúcimi rímsami (je potrebné lano). Na jeho báze je jazierko a v závere kolmý schod (S4), ktorým sa dá vyšplhať na drobnú plošinku s rovným dnom. Tu, V -700 m, sme mali v roku 1998 postavený stan pôvodne núdzového a neskôr alternatívneho II. bivaku. Za zákrutou je nástup do 170 m hlbokej vertikály Patkov skok (pomenovanej podľa Zorana Stipetića-Pataka, veľmi výkonného chorvátskeho jaskyniara, ktorý potápal na dne Lukiny jamy - v roku 1996 tragicky zahynul pri testovaní suchého neoprénu na voľnom mori). Priestranná tmavá studňa s dosť úzkym mcandrovým nástupom (Preš) je nižšie takmer ideálne oválna, priamočiara a jej priemer je S [5 m. V jej dokonale vodou vymodelovaných stenách je možné si všimnúť desiatky sedimcntárnych vrstiev litologicky pestrých typov karbonátov. Spadá k Polici s jazierkom (-S73 m), na ktorú nadväzuje ďalšia šachtá, Kotlarčíksan (P65). Dno tejto tvorí rímsa a pokračovanie sa tu pretamuje do dvoch záverečných priepasti, nižšie spojených v jednu. Prvá má väčší nástup, je kaskádovitá a zvodnená už silnejším podzernným dažďom. Druhá má úzky nález hneď povcdľa a je priama (jej nástup jc však trošku nebezpečný pre možnosť zhadzovania i väčších v trhline zaklillených blokov). Vertikály končia na zasutenom dne, z ktorého sa dá ponad silne rozlánlanú dcpresiu preliezť (traverzovanic je vhodné zabezpečiť lanom) alebo sa pomedzi bloky (dolu pri pravej stene priechodu) prepchať do monštrózneho dómu Pompeje. Kaverna má pôdorys asi 30 X 50 m a ťažko identiﬁkovateľný strop, vo výške možno 50 m (či je kaverrla slepá alebo pokračuje v závere komínom, sme zistiť nedokázali). Steny dómu sú kolmé až previsnutć (akoby do širokého gotického oblúka), dno tvori strmý svah s obrovskými blokmi. Zo severovýchodnèho cípu Pompejí klesá po tľhline strmâ závalová chodba, v závere s oknom do ďalšej šachtičky. Toto miesto (-1000 m) dosiahli krátko pred polnocou z 3. na 4. augusta 1996 ako prví D. Kotlarčík, J. Vykoupil, B. Srnída a M. Sova (neskôr v rámci odstrojovania tiež J. Kankula a M. Kankula). Napriek ohromnćmu úsiliu, ktoré sme v roku 1998 vynaložili na trans-

port II. bivaku až do Pompeji (bol v

ktoré sa podarilo bratom J. a M,

hĺbke presne -988 m), :sa už oveľa nižšie dostať nepodarilo. J. Kłlnkula

Kankuloveom v roku 1996 rozšíriť

a J. Stankovič, ktorí tu 31. júla 1998 rozšírili komplikovaná zúženie, zliezli už len menšou studňou (so závalom zboku), nazvanou Garlik, ku deﬁnitívnemu, beznàdejne uzavretćnlu dnu tejto dnes druhej najhlbšej vetvy Slovačky jamy, do

htbky -1022 m.

E. Kapucianovi a M. Sovovi sa počas rovnakej expedície podarilo prekyvadlovať do okna 20 m nad dnom Patkovho skoku, odkial' spadá 142 m hlboká súbcžná vetva Lanex

(v rámci nej je 50 m hlboká Bituminózna šachta). Tá sa napája v -985 m znovu na hlavný ťah, čo potvrdili nájdením kúsku pomocnej slučky (ktorú tu zanechali pri lezení zospodu M. Griflík s B. Šmidom) K. Kýška a A. Hołovič, ktorí subvetvu doskúmali. Dnes najhlbšia vetva systému sa

začína pad Tfavafzam v hĺbka -376

m. Sala, na dne ktorej mali v roku 1993

postavený

svoj

bivak

ehorvátski jaskyniarí, je dnom priestrannej studne s neznámym priebe-

hom dohora, odkiaľ sem padá rozptýlený dážď. 13 m hlbokým stupňom

je spojená nižšie s priestranným bočným domom (pôdorys dna 20 x 45 m, strop neidentitikovatel°ný, podobne ako v predchádzajúcom pri-

pade asi dno obrovskej šachty) so strlným blokovitým svahom (a rozmernou odvalenou platňou v strede), končiacim 20 m hlbokou slepou studňou. Pasáž sa volá Koridor a klesá ďalej popri pravej stene menšírni

skokmí až ku zúženiu (Vločky),

(nastreľovacími patrónami Hilti) na síce naďalej obtiažne, no predsa len prelezeníe - do 91 m hlbokej Dažďovcj studne (ua jej dne, v hĺbke -557 m, bol zriadený v roku 1998 II. bivak Chorvátov). Slovenski jaskyniari sa tu dostali nasledujúcimi kaskádami, Pijavičným mcandľom (v ktorom sa už formuje slabší prietok), v roku 1996 do hĺbky ku -600 m. Postup tu bol však vtedy priebežne ukončený (hoci nad úplne voľným pokračovaním) pre obavu 7. nedostatku lán v susednej vetve Črevo (kde sme boli

súbežne ešte o čosi hlbšie) a možného prílišnćho rozptylu sil účastníkov expedície. Vetva (nazývaná aj ako tzv. Kankulovská) pokračuje ešte jednou studñou (P43), na dne ktorej klesá z -636 do -'H7 m (čo je takmer zhodná výškové úroveň, ako pri Šalenom meandri) 235 m dlhý Fifi meander. Hoci ani tento meander nie je nejaký široký, postup tu žiadne problémy nerobí (ide sa totiž po dne meandra) a iba na dvoch úsekoch (S2 a S8) muselo byť

použité lano na pridržanic sa (celá ostatná časť je pricchodná bez lezeckého vybavenia). Za meandrom je viac než 500 In hlboká sústava šácht, nazývaná Velebni kanal. Úvodná zo studní je predelená dvomi malými policarni a z jej dómovitého dna spadá malý skok (S7) k Prolazu pješčanog sata. Tu sa prelieza krátkym úzkym meandrom k ďalším kaskádam (S7, S8, S21) až k sieñovitému nástupu (Rifljača) do 124 m hlbokej vertiká-

ly, v ktorej sa v strednej časti, širokej i 10 m, zlanuje 60 m V pre-

visc ,a v daždi. Male skoky na dne šachty naväzujú priamo na ďalšiu,

92 m hlbokú vertikálu (v spodnej polovici s policami). Ešte jeden 17 m hlboký skok a V hĺbke -1060 m sa priestory rozšíria do dvoch sieni, oddelených menším stupňom (S17). Prvá sa nazýva pre silný skvap Kišna dvorana, v druhej je

pri

náleze

ďalšej

studne

kamenitá hromada. Záverečná priepasťová pasáž vetvy sa nazýva Vedení svijet. Je tvorená sústavou stredne hlbokých i menších šácht a stupňov (v slede za sebou pri postupe dolu P29, P48, SS, S3, P23, P27, P13) so zvodnenými kaskádami 8. jazierkami, ktoré končia v -1249 m. V dne posledného sieňovitćho priestoru je prielez do čistého, už silrlejšim tokom zvodneného kanálu, ktorý sa v -1254 m rozvetvuje do niekoľkých smerov. Na juhovýchod smeruje popri dobre vyvinutých stalagmitoch (Dvorana dubokich siga) zatial' až do konca neprejdena subhorizontálna etáž. Chodba, ktorú v roku 1998 preskúmali ehorvátski jaskyniarí D. Lackovič, D. Bakšić, A. Stroj a B. Jalžić, klesá Odtiaľto prielezom v dne na sever a končí zatial' po asi 40 metroch jazerom v hĺbke -1268 m (za jazerom je vidieť prielez, ktorý pravdepodobne pokračuje ďalejl). Rovnaka nepreskúmaná chodba vedie aj do protismeru. Priemerná šírka záverečných priestorov je medzi 0,5 až 1 m a výška sa tu pohybuje od 0,5 do 2,5 In.

Ubiavovanie

Expedícia 1995 Potrebujem niečo nájsť, inak padne morál! Hlavným cieľom našej piatej expedicie vo Velebitc mala byť pôvodne Xantipa. Po piatich dňoch prác na tejto surovej priepasti by sme sa však poniektorí mohli ist' už

Komu sa nelení... Dážď visí na spaclnutie a hustá hmla sa posúva od mora, až nás podehvíľou Zahali. Ktovie, kde vlastne sme... V tmavom lese pod skalnými útesmi začíname strácať kontakt. Ako obvykle, každého za-

pomaly liečiť na psychiatriu a v

ujme čosi ině a ide už svojou vlast-

zrkadle nájsť strhanú tvár a prvé šediny... Xantipa nás priam “vysu-

nou cestou (pri hľadaní otvorov to tak jednoducho bývava). O chvíľu som úplne sám. Ani sme sa nedohodli, kde sa približne stretneme. Aké ticho... S Marcelom sa “zràžame” na celkom logickom mieste, akornsi zatravnenom sedielku. Hmla sa tu Občas trošku potrhá a spoza jej závesov sa mihnú steny bielych

uala”... A výalzdulz? Úbuhýah lo

metrov nižšie! Bolo potrebné nájsť čosi nové. Vybral som preto Ilovú, nami dovtedy nikdy nenavštívenú a aspoň zdiaľky a z mapy (dobre) divoko vyzerajúcu oblasť okolo kóty Krajaćev kuk. Na povrchovku sem sme sa vybrali hneď traja, dá sa povedať už “zna1ei” miestneho terénu. Erik, Marcel, Braňo, plus chorvátska jaskyniarka Sanja.

skalných homôl, obalenýeh veneom sýtozelenej vegetácie. Vyzerá to tu ako v džungli...

Čo, pozrieme ten hlboký zàvrt

pod nami? V jeho najbližšej stene sa črtá akásí čiernota... Vchod? Alebo, ako už po “ikstýkrát”, len plytkć vhlbenše? Marcel ma zhora apaticky pozoruje (rozhodol sa čakať ma, čo z toho bude), z jeho výrazu vyrozumiem asi toľko, že ak niečo nenájdem, balímc (opýtať sa ho na túru ešte vyššie už odvahu nemám), a do tábora. To sa bude pri tomto počasí

spať! (Veru ale, odpočinok by sa nám po Xantipe vskutku zišiel...) Strmé lezenie dolu - len pokoj, a netresni, dolu je pekná hĺbka, asi by si si narazil kotrbu! Čierne otvory slušne, no dolu je ľad. Obzeranie po okoli. Cez hmlu príliš veľa vnemov neprichádza, nič, len akási škåra ešte o kúsok nižšie v stene.

Ý Ů__\,›Ř$\\

až3h%_ 4‹_› 2V

` V_ Ť _V

'_?

V9èMW

ﬂ<',á§mü†

äůhwă

X;P

èf' ‹ šłﬂu

ľĺŕ "ťĺĺàť

«‹ 2*

Mg; 1 Ž! ł7§<ť\_

,§1

‹‹ŕ§** H*

Idem? Nejdcm? Chvíľku

posedávam,

dumám.

Koľko razy som túto situáciu zažil a koľkokrát sa z nádejného vchodu vykl`ul len prevís (či tu, vo Velebitc, povedzme plytká “snježnica”)! Bez sebazaprenia by sa_ žiadne jaskyne nikdy neobjavili, to mi je jasné, no aj tak, moment pokynu, aby sa telo rozhýbalo, mozog odkladá. Ty lenivec, však ked' si sa už zoštveral až sem, pohni kostrou a pozri to! Tak skoro sem zase nepôjdeš!

Idem. Čudesný vchod... Akási rozbitá trhlina klesá pár metrov dolu. Po snehu či ľade ani stopy, sucho.

Nevyzerá to bohvieako. Povedal by som - divné... “l-Iéćj”, na Marcela. “Dones čelovku a lano, táto už bude posledná!” Vonku je napriek počasiu príjemne a tak sa dolu spúšťaru len v trenirkach. Sakra! Ostrć pizolítovć výrastky - poudieram si o ne, balansujúc na lane, celé holene 8 ešte k

venujem sa zatial' zakresľovaniu vstupných priestorov a mám tu už aj topoﬁll

Nie je tu vôbec ľad!!! Nádherný vzdušný zlaňák (tak “pokojne” a bez bázne sa mi vo

Velebitc už dávno nezlanovalo_..). Schádzame vysokou meandrujúcou ehodbou. Na konci neprielezno, suť, suchá hlina... Zvláštne - suchá! Ale však, prečo nie, keď aj tu fúka! Pozeráme ešte do nižšie ležiacej šachtičky. Znovu to istć. Zablokovaná úžina - ale s prievanoml Vraciame sa do horného zúženia, ktoré sa nám zdá byť prekonateľnejšie. “Kopeme”. Nemáme nič, tak len rukami a rukoväťou

blokantu, ako rýpadlom. Pri práci sa Zahrejem, Marcel však posedáva, je mu zima a tak ma z plazivky za čas vyduri, s tým, že aj zajtra je deň. “Ak sem pôjdeme znovu, chalanov v tábore bude škrieť, že “máme”, a nalákame ich sem viac - helfnú so závalom!” hovori. Mal pravdu.

der nespája so spodným - ak nie, potom to ešte šancu má! Cez celú zem! Do “I-loralu” ideme zase (31. júla). Karol, Majo, Braňo, Erik. Ale teda, však spodný meander nevyzerá až tak zle, ako hovorili včera! Čo sa im nechcelo? Erik je Z nás všetkých “najväčší

štíhloš”, vyskúšame teda, či neprejde eez zúženie popúšťallím cez StopPetzlovku (ako nejaký vak). Chalan jeden, dobre sa ti žije v jaskyniach dolu sa prekĺzne celkom ľahko aj bez našej pomoci (a mizne za zákrutou...)! Nedá mi to, nahováram chalanov, aby spustili aj mňa. Však sa odtiaľ dajako už spiatky vyhrabe-

me! l-luúúúúú...! Ozvena, že na seba s

Erikom vyvaľujeme okále... Za meandrom je diera - kamene tam padajú i sedemnásť či osemnásť sekúnd, kým ich raohot zanikne!!! “Do nepočutia”! Velebit nesklamal. Tábor operatívne sťahujeme na Veliki

tomu oškriem ruku...

Nie je možné...! Zase končí?

Lubenovac, kde je planinarska chat-

Drobná plazivka, zase som si sadol. A znovu dumy-dumy. Akosi nás prešiel optimizmus, ked' sa nedari... čo to? Náhly závan z otvoru... Úplne ma to prebudi k životu. Prievan púta pozornost' a neustále zosilňujc... a za chvíľku - však to je normálny vietor! Teraz zase obrátka a nasávanie. Chvíľku k|`ud - a znovu pulznć

Tretí deň sa do novej jaskyne

ka a Odtiaľto je ku priepasti, ktorá už bude asi hlboká, bližšie, než z Lomskej duliby.

zavanutie! Ej veru, nebude všetko v

vyberáme už vo väčšej skupine. Zolo

Ágh, Maju Mišo: a Kara! Kýăha ua čele s Marcelom Gríﬂíkom rozpracovávajú dolnú úžinu (rozhodujú sa, že táto bude na prienik predsa len vhodnejšia), kde zostroja kladkostroj a veľké bloky vyťahujú z náznaku mean_dra pomocou neho; partia Braňo Smlda, Miro Sova a Jano Vykoupi] (“PrešOvský Otcc”) zatiaľ mapujú.

kostolnom poriadku! Zaraz som v

Dolu medzičasom prienik (Marcel

plazivke a hádžem dolu kamene! No jasné ~ studňa ako hrom!

prvý, pretože nikoho nechcel pustit'

Ešte dost' rozjatrený nálezom vyliezam s Marcelom na hranu závrtu a prival náhlych emócii na Erika a Sanju, čo sa tu práve “zgrupili” vyzerá to dobre! Sem sa treba vrátiť! A oni sa smejú! Vraj - balamutiš! Je im dobre, túra sa tým pádom, že som našiel niečo zaujímavejšie, končí. Hor sa do tábora!

28. júla 1995 aa B. Šmída a M. Griflík zapisujú do dejín slovenského exploračného jaskyniarstva

zlatými písmenami - objavili dnes jednu z najhlbšieh priepasti sveta (!), ktorej názov, Slovačka jama, to nie je, verte, vôbec zadarmo. Proeesia prepracovania sa do “poriadnejšich” útrob jej systému sa totiž nájdenim vchodu ani zďaleka neskončiia. Pokojná Hneď na ďalší deň sa vyberáme do jaskyne rovnaké duo. Marcel

rozpracováva plazivku a zavádzajúce bloky zhadzuje dolu. Asi už tomu normálne začínam verit' -

pred seba - chlapci, však to poznáte,

štíhlejší by ste prešli a zmizli v objavoeh - pustím, ale až si to rozšírim až na sebal). Nižšie však ďalšia úžina! A táto vyzerá zle, tadiaľto teda sotva! Pokus o vylezenie do okna v stene zatial' záverečného priestoru je úspešný, no toto zvedie prieskumnikov do klesajúceho meandra s hrncovými zahĺbeniami v dne. Chvíľku ide, no O kus nižšie - zase končí neprielezným zúžením! Zdola počujem hlasy: “Márne to odstrojiť?” Niéćé, revem ako pominutý, však ten prievan musí odniekiaľ (a niekam) fúkaťll Predtucha Zavčasu ráno (ešte potme) na ďalší deň ma akosi prechádza spánok... Emócie sa zmiešavajú s informáciami, včera som sa trošku posekal s Erikom, chalanom trochu povolil morál... čo tomu neveria?

Svitá. Vliezam do stanu ku Karlosovi. Daj mi pravítko, idem vyniesť polygóny, či sa horný mean-

Valí!

1. augusta fachčí v priepasti už ostrieľaná dvojica “útočnikov”. Zolo spúšťa dolu dvestovku - bude to stačiť? Nekonečnć minúty. Potom zdola, na hranici zrozumiteľnosti: “Marcććl! Ja som sa spustil až dolúú, poď, ale buduj kotvenia!

Kým Marcel vyspituje Zolovi trasu na bezpečný návrat, ten už seká diery pre zostup do ďalšej studne. Hornina sa však lúpe, spit je nabitý zle. Teda ďalší. Diablovo peklo ďalšia dvestomctrová trúba! Potom von. Miro s Janom rozšírili prístupové úžiny. Už bude dobre! Končí?

2. augusta útok číslo dva. Erik a Jano. Uderník a asistent. Ako nespočitateľnekrát predtým i potom. Prvý maká, druhý mu pomáha, kontroluje ho a povzbudzuje. Obaja sú však potrební rovnako a jeden druhého dopĺňa. Pekne spit po spite (Erik sa už snaží Zola nenapodobniť). Jana, ktorý hore nad ním čosi prenitováva, dobiehame Braňo s Karolom, čo potiaľto mapujeme. Jano zrazu - kde mám kladivo? Fiči dolu! Pozóór! Erik len bez-

mocne krčí helmu medzi ramená kam sa sehovať, ked' visíml? Po dlhokánskom spuste pristáva dvojica v dómovitom priestore.

Kladivo sa rozbilo na kúsky! Poďme von!

Miro a Sanja zľnapujú bočný meander a vyliczajů po nás. Dolu na chate sme všetci neuveriteľne zvedaví, ako pokročila útočná dvojica. Chlapi sa vracajú až po polnoci. V tvárach však únava, sklamanie. Vraj to končí.

Ani výmena stráži už v tento rok nepomôže. Spoznávame to podľa toho, ako sa ušmudlaní Zolo a Marcel vracajú 3. augusta do tábora už podvečer. Vyliezli do výbežku tesne nad dnom, ktorému sme dávali najväčšie šance - ale je slepý. Miro a Dušan Kotlarčík prieskum paralelnej priepasti. Kam (?) ide? Supeľtopofilolúgia Expedícia už prakticky končí, takže už len zmapovanie (4. júla). Pod jazerom sa mi predvčerom, zvykajúc si na nadrozmernosť šachty a akosi viac sa metajúc, roztrhla niť hneď na dvoch úsekoch, dnes teda skúšame s Karlosom určiť hĺbku studne Cez celú zem inak. On zlanuje dolu a ja spúšťam niť s malou zavesenou karabínou od najvrchnejšieho kotvenia povcdľa neho. Aby som vedel aj dĺžky medzi kotveniami, dohodujeme sa takto pri každom kotvení krátky Karlosov rcv (zastavenie spúšťania nitc a zápis údaju), na dne dlhé revallie (šachta je zameraná).

Tabuľka zasťupov. Číslo znamená dosiallnzltů hĺbku, tmavé zvýraznenie zna~ mená výskurnný zostup, nezvýraznené ie odstrofavaníe alebo iné práce.

1995

1'“ 28

ﬂﬂßaf 29

sMID.‹ą Bzaužalav

GRIFLIK Maraal ÁG~H_zulráu

311

;_ -,_ l«'az:ê__~: MziL

' A

ľvnšík Mañáu

KÝŠKÁ Kﬂrﬂĺ

új-."z`:'t:žè:*.r:"z 1"FW-"

SOVA Miroslav VYKOUPII., Ján

KAPUCIAN Erik CIRJČ Sanja

É57”.,

105

.Ť h,-ELIS

105 ăﬁifå

?~1'05`?

"`f'=-13

165

330

300

KOTLARČÍK Dušan Poscidona už robím sólo. Ku kotveniu, zapojit' pomocnú slučku, údaj na topofile, zápis, zažnúť karbidku, odtrhnút' niť, zakreslit' profil, čo dovidim hore i dolu, i čo som si zapamãtal zo spustu, prepnúť sa do brzdy až do fázy pomocnej slučky, údaj na topofile, ovinúť kúsok nite okolo karabiny kotvenia, zhasnúť karbidku, zažnút' čelovku, odopnutie pomocnej slučky, spust... Celkom slušne tu prší, dolu som úplne premočený. Zjeme čokoládu. Karlos bude pri výstupe demontovat' kotvenia V šachte. Hore za tri hodiny, vcelku v pohode. Chodník tu ešte nemáme (až v roku 1996), znovu teda poblúdime. V tábore o druhej v noci, všetci sú

"10

>.ÍE::;i J?.

5 lO 165

105

7260,;

165

už v hlbokých “mràkotách”, nikto sa o nás nezaujíma. “Spucujeme” špagety a poďho do spacákov! Podla V spodných šachtách vyťahujú S. júla laná Erik S Janom, zhora im asistujú Miro, Marcel a Dušan a úplne pri vchode čosi pomáham už aj ja, Sanja a Karlos. Lan je celá kopa a dolu ncsiem snád' tristo metrov, však ale, nech mi už teraz aj plecia odtrhne, keď zase všetko dopadlo dobre a máme novú hlbokú priepasť. Má -516 m, po Lukine je v okolí najhlbšia a v Chorvátsku dokonca šiesta. A na dôvažok k tomu sa volá - Slovakia!

Expedícia 1996 To bolo to pravé!

Vždy, ako prídeme z Velebitu domov, na nejaký čas ho máme aj

dosť (týždeň či dva azda ani pomyslicťl). Je to vcelku normálne, človek

sa nasýti aj

veľkých objavov.

Naopak, “chutí” potom aj napríklad len obyčajná kopáčina v nejakej hoci aj bezperspektívnej diere u nás doma. Ak sa takto viacerí náhodou stretneme, Velebit do reči určite pride, a špekulujelne, čo bolo, čo a ako kde mohlo pokračovat' ~ nepôjdeme tam zase? Určite to poznáte - ďaleko viac detailov si všírnate v priepasti pri výstupe ako pri zlanovaní. Hlavne v hlbšej, kedy musí jaskyniar po pár telnpách žumarovanía zvyčajne na chvíľku zastať, aby si odfúkol. Mapér vníma okolie ešte zreteľnejšie a pozoruje ho s cieľom si zapamätať ešte niečo, čo by vylepšilo jeho výslednú predstavu -

mapu. Po dolnapovani vtedy ešte Slovakic som sa v roku 1995 z

spomaľ, máš čas, každá plaketka a rozviazanie uzla Karlosa dolu chvíľku zdrží, a aj keď je mladý a určite plný sil, tak skoro ma nedobehne (aj takto sa v hlbokých priepastiach rozmýšľa... )!

Nástup na dlhý úsek pod Eriksanom. Fíha, ten je nekonečný... nejde mi do hlavy, ako to našpurtujem, preleziem na jeden záber nejakých dvadsať metrov, a vrch šachty ešte stále ani nevidno. Ale aspoň to už nejde v lufte a netočí ma! Vpravo akási podozrivá čierna tma... Skúsim? S kyvadlovaním dobre skúsenosti nemám, ale hore je lano ukotvené spoľahlivo, ostré hrany tam nie sú - a okno je len nejakých päť metrov. Rozkráčanie sa do protisteny, späť ho ešte gradujcrn, už som pri otvore, mihne sa náznak priestoru (chodba?) - ale vracia ma to späť. Už viem, čo ma drží (dolu je predsa

nitl), väčšie kyvadlo sa mi tu teda sotva podarí!

priepasti vôbec neponáhľal. Karol

Zvedavosť je dobrá vlastnosť.

Kýška podo mnou mal na starosti demontáž kotveni, myslel som si teda - chlapče, kam sa ženieš,

Ešte jeden pokus - a z celej sily sa zakvačim o hranu okna (naozaj chodbal). Cítim, ako už-už nevy-

držím a za ten moment sa snažím zachytiť pohľadom, čo to dá. Sienka, veľké bloky, že by to šlo ďalej (?)...Karlos, nefuč toľko, skrz hmlu tu nemôžem zaostriť! Skok do osi šachty, kde ešte chvíľu sa hůpajúc hútam nad tým, že okno nepozrie ani Karol (ten bude mať zase sakramentsky našponovane lano, pretože ho necháva len visiet' voľne v šachte na ďalší deň sem majú prísť iní, čo ho vytiahnu). Pozrite to, alc je treba si spustiť osobitné lano už zvrchu, inak vás tam gravitácia ncpustí, vravím Janovi a Erikovi, ktori idú cšte raz dolu (vytiahnuť lano). Pozreli, ale iba zdiaľky F a inć okno (!), ktoré bolo 15 m naproti v stene, kde bolo vopred jasné, že tam by bolo treba doletieť... Priepasť sme odstrojili a zostalo to tak. A predsa pustila! Leto nato. Potenciálny tím sa ukazoval byť väčším, zostavili sme si preto zoznam priorít (najperspektívnejšich lokalít) - už si len vybrať, urobit' poradie 8. nasadiť ľudí.

priestoroch

V nástupe pri Traverze je kúsok

tu si ho musíme vybojovať! Len aby

Slovakie zostali dve okna nad dnom, a ak to nepustí, skúsime kopať na

záverečných

rovného miesta. Jazicrko neďaleko, je tu sucho, z komína neprší (a ani nezaprší) a kúsok obďaleč je meander 8 odtokom, ktorý by sa mohol využiť na... Áno, toto' je to správne

to nakoniec neskončilo v nejakej úžine, kadiaľ už ďalej neprejdeme... Erik s Ľubošom. Znovu predicranie meandrom, tie špagáty, čo sa tu naťahali, sú dobré - zapneš

dne. Aj tam je, maličká, no predsa

nádej. Hlavne však, kyvadlo do okna v -350, dolu pod ním bola vždy pri výstupe totálne “spotená” hmla a vyššie napodiv - ostro, nezaparené! Veliki Lubenovac, 22. júla 1996,

miesto, mám tu akýsi dobrý pocit

sa do nich slučkott, a už ťa vedú.

útulna...Dobre, že sme sa vybavili aj

druhý deň expedície. Zdržal som sa trochu V Hajdučki kukovi, do tábora prichádzam preto posledný. Už z diaľavy všeobecné veselie - zblízka otvorený rum na stole a neskutočne žiariace oči Jana Vykoupila (so Zolorn Ághom mali za úlohu vystrojit' až po okno a pokúsiť sa zakyvad1ovat'...)! Čo je? “Braňo, mal si pravdu s tým oknom, ide to ďalej!”

banskć práce, “ustielame si” jemnou porozbíjanou suťou a za nejaké štyri hodinky - to je perﬁš bivak! Chlapi zatiaľ lnakajú na Kankulovskcj vetve. Milan a Juro, prizvani na Velebit so svojou overenou technológiou l-lilti, sa začínajú realizovať na úžine. Zopár odstrelov (Milan nejaký šrapnel schytá aj do nohy, ale príliš mu to nevadí...) a

Len tie po(...) vaky keby sa tak neprepadávali dolu do zúženia! Priam lezecký výstup (skôr plazenie sa a “priliepanie” ku blatu) hore meandrom a potom - šachta, že normálnemu človeku by asi prišlo zle. Vhod kamenia, počítanie... ty, dopaclli tie kamene vôbec? Hlbočinu Patkovho skoku potvrdzujú aj Darko s Anou Sutlović, ktori sa v šaehte spúšťajú prvých sto metrov a - nemajú dosť lana! Slováci, už máte tisícku,

sekáčom a kladivom. Chviľku teda

postup je - voľný!

vravia, ked' vyliezajú bez zabivako-

“Čo tam jc?”, zneje klasicky.

“Šachty, domy s nedosvietiteľným stropom, odbočky, no celý koridor priestorov! Som Z toho hotový,

je to ťantastieká jaskyňa, zajtra tam idem zas! Mal by si už začať mapovat'!” takmer až krlčí Juno. Opájame sa neopakovateľnými

pocitmi zadosťučincnia a blaženosti... Sen sa nám naplnil. Radikállly front

Dilema

V Čreve zatial' ešte väčšia hĺbka. V ústí nad ďalšou veľkou studňou znovu Zolo s Janom plus řfavle. Snaha O taktiku z Manuálu II. Isť čo

najdlhšie po meandri. Tu je to však poriadne blatovć! Spelety neskutočne preklzávajú a Zolo teda vystupuje aj za pomoci brzdy - istota je istota! Niekde za zákrutou počujeme pri

vania von (ostatní využívame princíp: vlezenie do jaskyne, akcia, potom spánok v bivaku a ľahké vylezenie von). Už to tak ľahko neskončí! Prichádza 2. august, Erik a Ľubošom, -900 a - stále ešte šachty! Súčasne však máme za sebou dva

týždne expedicie a v ten tretí je čas pomýšľat' na ústup.

nástupe do Džungle dosť zreteľne

Ešte jeden pokus 3. august 1996. Atak na “dno” (aj

cie). Tentoraz máme aj akumulátorove vŕtačky a je aj dosť veľká a kvalitná partia lla to, aby sme sa

Jura. Ak sa tu počujeme, pravdepodobne sa to nižšie spája... Vraj nespaja! Z ich strany je úplne iná veľká (Dažďová) studňa! A tak teraz špekulácie. Ktorou vetvou ísť ďalej? Črcvoln alebo

mohli

Od 23. júla počiatok “útokov” (v Čreve ich bolo celkovo 8, na

Kankulovskú vetvu sme investovali celkovo 5 akcií, Z toho 2 rozširova-

problémov obmieňať.

Kankulovskou? Aby sme nerozrobili

Začína teda Zolo s Janom, po nich Erik Kapucian 8 Ľubošom Slivom, bratia Milan a Juro Kankulovci alebo Dušan Kotlarčík s Mirom Sovom a Chorvát Pavle Mintas. S Darkom Bakšićom spravíme

bez

do veľkých hlbok obe, a potom nebudeme mať síl ani na vytiahnutie lán! Rozhodnutie je niekedy ťažké, ale nejaké musí byť. Na obe vetvy budeme mať asi aj málo lán (začí-

polygón skoro až ku Vločkám, no je zrejmé, že aby som stíhal tempo vy-

name šipiť tisic...), takže - kde sme práve hlbšie? V Čreve!

strojovačov, budem asi musieť začať prespávať v jaskyni. Poďme teda dolu aspoň na tri dni a spravme I. bivak! Pridáva sa Karol Kýška. Ludvik

Do Kankulovskcj vetvy sa ešte spúšťajú Jano a Miro (do zhruba -600). Je tam meander, v ňom kopce pijavíc (tieto sú však také krehké, skoro až mi1é...) a - ozvena ako

Krčmárik

hrom! Nuž ale čo robiť!

Vladom

Voroninom

(pomôže aj mladučký Maroš Kýška) znášajú časť vecí do -376 m. Tu je síce slušný dóm s rovným skalným dnom, no dosť tu aj prší a nie je tu žiadne jazierko, ako sme videli hore. Skúsme sa vrátiť a pozrieť do

Šaleny meander

V Čreve prichádzame k preťažkćmu oriešku - meandru! O meandroch ani inde vo svete nekolujú dobré chýry, bodaj by bol aj tento čo

svojich síl). Dušan Kotlarčík a Jano Vykoupil prieskum (vystrojovanie), my za nimi (Braňo Šmída a Miro Sova) mapovačka. Ešte stále je nedorobený kus rneandra! To azda ani nestihneme... beriem preto aj výškomery - ak naozaj, tak skúsime

dcnivelaciu určiť v tomto úseku aspoň oricntačnc. Cestou dolu prichádza ku zmene taktiky. Dobiehame prvú dvojicu. Prestup meandrom, to naozaj nie je nič Inoc, z chlapov príliš chute do

akcie práve nežiari. Ale ideme nato! Keďže nabitie spitu aj čosi trvá, a tamtých dolu už predbehnút' nemôžeme, kľudne si mapujem. V -900 pozerám na výškomery. Boys, dotíahnime to do tých tisíc, už sme odtiaľ naozaj len kúsok! Dušan, čo si sa zbesnel, je tu taký oblúk, že ak sa odtrhne spit, skočím rovno do polovice šachty! No, medzikotvenia sa v časovom tlaku príliš kvalitné zvyčajne nerobia (myseľ ' nám totiž púta stále PROBLEM meandra, myslíme aj na návrat - Prepočitajúc si to, blíži sa polnoc, skoro 700 in vyliczania do bivaku, to je, ak začneme vyššie už pospávať, aj na takú priemerne hodinu na sto metrOv...). Posledná šachta, Dušan i Jano sa

chodieb, kde prctraverzoval Zolo a

najkratší a najširši! A už sú tu po

kde sa rozbehla tmavá vetva Črcvol Ani tuna to nie je lepšie, blato (to by po pár dňoch vyzeralo ako u divých svíň) alebo veľké bloky. Najhoršie je - bez vody. Museli by navliekať do mundúrov a sedačiek a

šiestich rokoch znovu aj “Kuvičic hlasy“ ncgcológov... Čo ak sme na nejakej málo priepustnej polohe a takto to teraz bude valiť “do alcluja”!? Veru. 'l`ento meander nebude žiadna sranda! Erik s Ľubošom,

už vidím toho, komu sa bude chcieť

potom Zolo s Janom a Pavlem. Že

kdesi stratili. Čo tu bude? Žeby tu začali nejaké horizontály?

vyliezť zo stanu a ako sa budeme ponúkať! Piť však treba, dehydrovaných by nás to tu veľmi rýchlo prestalo baviť!

vraj to nevyzerá dobre! Prieskumnici museli aj čosi nastúpať, aby našli v meandri priechodnejšie časti. Každý hlbkový meter -

Traverz nad rozbitou studničkou - rozmernosť sály vyráža dych. Obrovské balvanište - to sú ale Pompeje!

sme

pri

každom

“Smãde”

Dolu V trhline je úžina. Naliezam tam bez prilby, je vidieť akoby náznak šachty, kamíenky padajú tak 10 či 12 ďalších metrov, ale pľievan akýsi slabučký. Bude to tu treba rozšíriť. Vyťahujem Thommeny. -lOl2 jeden, -l0l7 druhý. Tak, asi je to už v suehu.

A hore - no hrúzal Obrovský blok, ktorý slúžil ako prírodné medzikotvenie, sa pri rytrnickom vyliezaní už mnohých predo mnou vykýval a zaklinil V otvore do studne len preto, že bol dosť široký! Keby tak praskol alebo sa zúžením jednoducho prešmykol... Dolu ja, kameň snáď aj štyristo kíl, neviem, neviem, či by tato pavučinka, čo na nej visím, vydržala... Tisícka padla a dno ešte raz navštívili bratia Kankulovei. Aj oni potvrdili, že na rozbitie úžiny je treba viacej času. Začali sme preto s

Už len hore... Dušan s Janom začínajú výstup. Mirovi sa kazí karbidka (náhradné osvetlenie nemá), ale, našťastie, vyriešilne to! Potom začíname vystupovať aj my. Dvadsať temp, oddych. Desať temp, fučanie. Desať

odstrojovarlírn. Trvalo to len ma-

ličkosť - 6 akcií.

temp... Raz, dva, tri, štyri, päť, šesť,

Zívá reťaz

sedem, osem..., deväť..., ..., desať! Uffl A Znovu. Ešte mnohokrát. Tesne pod vrcholom Džungle mi na prilbu zacupotá niekoľko “zlovestných” kamienkov, aby hneď na to - huuup! A hneď potom okolo hlavy zopár skál ako menšie vedro! Pozóórl Zdola nezrozumiteľný krik... Miro, si v poriadku! Som, ale čo tam robíš (viac vytušim, ako rozurnicm...)! Nemôžem za to! Darmo, Odtiaľto, vzdialený snáď na šesťdesiat metrov, mu to teraz sotva lepšie vysvetlím, ale však Zhupu] som sa len štyri metre. Hojdám sa ako pavúk na gumke a v nåhlom strese vôbec nechápem, čo sa stalo! Len aby to nebolo lano... Alebo odišiel spit? Už si ani nespomínam, ako vyzeralo kotvenie

Ťaháááf!!! Môžééénl? aáááj, môžéééšlll Traja chlapici na plošine pri jazere vyzerajú ako z obrazu Burlaci na Volge. Jeden má celkom slušná bradu, druhý má tenisky (?) a posledný už tiež nič nevravi.

Pravidelné zábery, vržďanie žumarov po vyťahovanom lane, 20 m, odpočinok, hlási druhý v reťazi.

Prvý zatvára oči - on normálne postojačky spí,

či čol

Nedruzgneš

dolu? Ide sa na to. Znovu dvadsať metrov, fučanie, uzol. Odpočinok. Ďalší chlap, prikvačený ku kotve-

níu už nad šaclltou vyzerá v zelenom potrhanom overale ako vodnik. Je devíátorom a je lepši než kladka so žumarom, ktorá tu mala pôvodne byť. /lle hrubá sila je akosi niekedy výhodnejšie, než technika. Trojica sa snaží, no v okamihu akoby laná nabrali tonu. Nadávky...

hore... čo mi ale teraz zostáva? Opatrne sa spustiť dolu? To nie, kým by po nás prišli, odišli by sme... Zariskovanie. Hore.

Čo sa na to zavesili? Čo jeééé? čkäááj,

zacllytilo

Prvý z trojice fixuje lano do

žumaru a rezignovane sa opiera O chladnú stenu. Druhý sa s nim snaží nadviazať reč, no nejde to tak spontánne, ako na povrchu. Pobieha preto hore dolu po rímse a - mohol som sa aj lepšie naobliekať, mysli si. Tretí si zapaľuje a mysli si svoje. Uz aby sme boli hore!

Čo neťahátell Trojica nabieha k nekonečnej reťazi a - ťahá. 30 m, uzol, Odpočinok. Prehodenie žumarov, 20 m, sily ubúda, koordinovanosti v posúvam' žllmarov tiež, odpočinok - hlási druhý. Ďalšjcll tridsať metrov, akési prisilne' trenie a - “bábätká " sú hore! Tak oni tam zavesili rovno 5 transportiakov v kope! Trojici ie zrazu všetko jasné, no do smiechu nie. Rímsa sa hromadi lonami a uzlami, ktoré, dokonale zatemované, nejdú rozviazať. Zospodu vylieza ďalší chlap v

zelenom "ato'mbordel|' Tento je však dofranforcovaný až tak, že trojici predsa len trochu pomyká kútikmi... Čo si robil? Kto fa tam ktĺsal!

Tam dolu prší, spali sme 48 hodín o v bivaku nám bolo dobre. Koľko je vás tul? Dvanásť. A kde sú ostatní?

Všade, skoro až po povrch. Vážne? To je fajn, Odtiaľto to už pôjde rýchlo. Reťaz sa presúva o ďalších 150 m vyššie.

Ťaháááilr

Tabuľka zostupov. Číslo znamená dosiallnlltú hĺbku, najtmavšie zvýraznenie znamená výskumný zostup, stredné zvýraznenie vystrojovanie. nezvýraznené je odstrojovanie, výstup von alebo iné práce.

1996 Gnzulláu

úl

jAuua±

1 al

00,;

†'~-fu

= EQ

YKOUPIL Ján

UOIANErik l YŠKA Kazul _ LIVA Ľubomír

ORONTN Vladimír,

Ššäjl

.ãiłäl

' CMÁRIK Ľudava

ja;

fillﬂ

14 ` 3.8? Ě:*

'-5:1ä ? l sa?

` "

l l

`_6_0?è-

jý Ěłlã

O 11

:+2

snazi*t `l_I~L'

?6»'-31

aaa

38 38

za38

l . taóo OO

DW"

O0 50 165

au ížvsłvuu

ze:Pá

95§.'ã§§Ě'_

t495ãl% ev: úﬂ _

§76? ,

' ui.

IUNIČ Jagoda I EŠETAR Sirliša

UTLOVIÓ Ana - OHA Dazlza l ÝŠKa Maçqš , RIFLÍK Młzŕaal f RAŠČANĚI,Q S.unka UDHOVÁ Lívia

._ŕ au

'snaž

AKŠIÓDad<‹› l ÁNKULA Juraj

“ßß

‹lz;†` juh

"MlDA Branislav

"'38 . _3g§j\

HNTAS Pavle

I ANKULA Milan OTLARČÍK Dušan 5 OVA Miroslav

En 38

1000 1000

Oľl

ﬂﬂ

l360 135%

Oľl

bóu

873 ms

0.11, OH

55l 135

011

jóso h___ |36e

011

jV0l'l

on on 600

sol

165

b. 1360

j455

\ :1

j438

873

[360 ł700 3%|v‹›l=

tof'

Móžmééé? Niéééé, čakaj! (Nadávky). Móžmééé? Zdola zase nadávky. Nuž, pišťalkou by si tu neuľovil nikto...

165* jvon

*165

105 165

011

60 60

OKI

1165

|45 5 8105 |

011

011 011 Oﬂ

Expedícia 1998 Po tretí raz Posledná akcia v Slovačke bola veru poriadne tvrdá “makošina”... Driny a drinyí Znovu osvedčená partia - Ágh, Kapucian, Sova, Karol Kýška, Šmída, Griflík, Kotlarčík, Juro Kankula, Sliva, plus nalákali sme aj Rožňavákov - Jaro Stankovič, Laco Lešták, a tiež mladého, no už spoľahlivćho a výkonného Andreja Holoviča z Piešťan. Na pár dní záveru akcie prisľúbil prísť aj Marek Audy z Moravy, aby urobil poriadne fotografie (určite vtedy aj hodne pomôže). S ehorvátskymi jaskyniarmi sa stretávame 25. júla. V ich tábore je len milá dievčina Jagoda Munić, hlavná

masa

(vraj

približne

až

štyridsaťl) zostavy príde v priebehu nasledujúcich dní a traja naťahujů vedenie telefónu až ku vchodu priepasti. Večer strategická porada s lídrom Chorvátov Darkom Bakšićom. Na krátko ostrihaný vysoký blondín s modrými očami vyzerá medzi počcrnými Chorvátmi viac ako čistokrvný Germán, avšak pre nás je

dôležité viac, že vie výborne po slovensky (má, mimochodom, z polovice slovenský pôvod), naša mentalita je podobná (tá skutočná jaskyniarska podobná býva) a márne teda spoločnú reč, a je poriadny chlap (stoji si za slovom). A to aj na nájdenie niekedy komplikovaných situácií, či kompromisnýeh riešení. Tak ako slne to už niekoľkokrát

predtým v korešpondencii, či telefonicky špecifikovali, tu je dohodnuté, že my budeme ďalej skúmať tisickovú vetvu, a chorvátsky tím, v drvivej väčšine členovia SO PDS Velebit Zagreb, robiť pokračovanie v Dažďovej studni. Takýto kvázi autonómny variant spoločnej expedície sa nakoniec ukázal ako nielen prirodzený, ale aj mimoriadne efektívny. Dňa 26. júla vstupujú do Slovačky jamy Zolo, Erik a Laco. Pricpasť vystrojujú do -300. Ostatní balíme bivak, upravujeme si detaily vo výstroji a nakoniec, podobne ako chorvátski kolegovia, “približujeme” transportné vaky ku vchodu. Na ďalší deň si rozdeľujeme úlohy takto: Marcel a Jaro (pretože je aj horolezoom, jeho úlohou je Traverz) vystrojovanie od Eriksanu až po začiatok Džungle (-495 m), Braňo a Miro spolutransport I. bivaku a jeho vybudovanie na tradičnom mieste v -360 m. Tentoraz rozhodujeme O jeho ešte komfortnejšom variante (2 stany, 6 karimatiek,

v každom stane iba 2 spacie vaky) a plošinu pre doplnkový stan budujeme tesne vedľa pôvodnej, už priamo na hrane asi 20 m hlbokého stupňa (jasné, že záujem O spanie v tomto stane bude zrejme mcnší...).

Potom vyliezame von. Šesťčlenná skupina Chorvátov, v ktorej sú štyri ženy (!), Sunčica Hraščanec, Tanja Bizjak, Ana Sutlović a Vesna Ogrizović a dvaja mladíci, transportuje materiál pre chorvátsky I. bivak, ktorý zriaďujú v dome tesne pod nami (dosť tam prší, ale zase, majú blízko ku vode - hned' vedľa stanu si spravili aj akúsi zbernú igelitovú plaehtu-umelé jazierko) a okrem Tanji, ktorá tu zostáva spať, všetci vyliezajú. Darko Bakšič a Robert Erhardt medzitým naťahujú priepasfou až do ich I. bivaku telefónny kábel a vystrojujú Dažďovú a ešte nižšie ležiacu studňu, do -636 In. V treti deň akcie vliezajú do priepasti Damir Lackovič, Branko Jalžić a Darko Troha. Títo striedajú prvú útočnú skupinu a prechádzajú Fifi meandrom do ~7l7 m 8 pri návrate ho hned' aj mapujú. Erik s Lacom zdoíávajú Džungľu a náročný Šaleny meander až po úvod Patkovho skoku (-700 m) a vracajú sa do I. bivaku, kde prespis. Ešte večer nastupuje do priepasti aj Zolo s Mirorn, ktori sa tu pred náročným zostupom tiež rozhodnú odpočinúť. Spoja sa? Streda, 29. júla. Ktosi ma v stane na povrchu myká za nohu. “...anja, Branja! Spiš'!” Ešte rozospatý, obalamutený: “Anal Čo sa stalo!” “Vaši telefonirali, što naši slušali u neki dubini vaših a pretpostavaju, da se oba kanalc spajaju.“ Nejako jej nerozumiem, ale eštcže tak! Srdce sa mi v zlej predtuehe, že sa stala nejaká nehoda, divoko rozbúchalo: “Počkaj chvíľku, nech si to všetko zanalyzujem, je hlboká noo a nevládzem ešte rozmýšľať!” Či by nebolo lepšie, ak je takýto predpoklad, vystrojclvať ďalej priepasť “ich” vetvou (a dať na to dolu už odtransportované “naše” laná), pýta sa Ana. U nich je vraj tiež meander, ale širší, a ide sa po dne. Vieš čo, zavoláme dolu, do I. bivaku, kde je “na linke“ Zolo, poradíme sa. Tri razy vykrútiť, stlačiť: “I-{alo!” Tento telefon, to je pri tak masívnom prieskume, aký tu teraz robíme, naozaj výborná vec, myslím si... “Halo? Braňo? Chorvátí nás vraj

počuli, ale ja si myslím, že ešte je to predčasné, nakoniec, však vieš ako to je, že tu môžu byť priepasti hoci len pár metrov od seba, môžeš sa aj počuť, aj vidieť, ale môže to ist' súbežne absolútne inam! Treba to dokázať fyzieky!” Pravda. Zolo, počkaj chvíľku, ale Zostañ pri telefóne, s Arlou sa tu krátko poradíme, a hned' potom zase brnkneme. Ako rozhodnúť? To je dilema... Chorvátskou vevtou by to bolo možno naozaj lepšie ďalej vystrojovať, no keď odstrojíme, a nespojí sa to, potom zase vystrojovať? Noc to všetko akoby ešte sťažovala... “Vieš čo, Ana? Tí dolu asi vidia do situácie lepšie, aby sme tu za nich rozhodovali. Myslím, že Zolo vie, čo hovorí - chce ďalej vystrojovať.” _ Haló? Tak ako? Ide sa podľa pôvodného plánu? Áno. Zolo s Mirom vystroja do -900 m V Patkovom skoku, 8 Darko s Tanjou v už šachtovitom pokračovaní “ich” meandra, do -789 m, kde iln dochádza lano (Robert, ktorý šiel s nimi, mal náhle bolesti kolena, takže sa vrátil do lzlivaku). Cestou späť meander mapujú. V ešte ten istý “deň” ich striedajú Darko Troha a Damir. Tak som tu zas! 30. júl. O 12.00 hodine vliezalne do priepasti “ataková” partia Mareel, Jaro, Juro a Braňo. Sprevádzať nás budú Ľuboš a Dušan,

ktorí nám majú pomôcť s transportom materiálu cez Šaleny meander až do -700 m. Potom sa vrátia. Dolu si nesieme kompletný bivak, vrtačku, náhradný karbid, potraviny, sekacie náradie a k tomu ešte 300 metrov lán! S týmto všetkým máme sa čo tešiť na meander! A už je tu! Celkovo máme 12 (!) nabítých transportiakov. Niektoré dostávajú meno “penovec”, iné sú “mamutmi” (Maxi-Bagy, doslovne “narvané” lanom). S “mamutmi” je logicky väčší boj, a ak aj do nich v meandri tíačíme, boxujeme (aj kopcme) či líhame si na ne - aj tak sa nechcú posúvať - získavajú aj neuveriteľne zvrátené, skutočne ZLE označenia... Meander sme nakoniec zvládli, len máme časové zdržanie. Je pollloc a Ľubošovi s Dušanom sa ani nedivim, že sa akosi pridlho motajú po našom opustení pri vode. Komu by sa chcelo, ked' vie, že do bivaku pôjde Odtiaľto najmenej štyri hodiny a stále len hore (a k tomu návrat

krutým meandrovišťom...). Dalej sme ako slimáci. Asi je to neskorou biologiekou hodinou. Začíname sa motať. Jeden doslovne, na medzikotveni, kde sa Inn zapletajú šnúry z transportiakov do lana, navzájom medzi sebou i s lezeckýrrli šnúrarni a pomocnou slučkou. Čudnjete sa? No, skúste si sami niekedy zavesiť tri (l) nabité vaky, a prekonať nimi SRT prekážku! Chlap dolu si sám pomôcť nevie, ja (taktiež s tromi vakmi) by som sa zhora na jeho lano zavesiť nemal (mohla by nakoniec vzniknúť ešte väčšia “skrumáž”), zdola preto (len čosi okolo IOO metrovl) vylieza Marcel. Zhora mám celú situáciu ako na dlani. Je mi zima, no liezt' hore úžinou s dvomi “mamutmi” a jedným “polo” sa mi nevidí, preto len “zírám”, čo sa deje dolu, a občas s chalanmi zakomunikujem. Občas si ponaprávam “vercajk” (odkrvenie závažnćl) nadvihnutím sa v stupáku (pri tomto náklade reže lano normálne ešte aj cez gumákul). Alebo len tupo zízarn do tmy, zohrievam si rukavice (nech sa neopováží ti niektorá padnúť, bol by si hotovýl), či podriemkavam. Chlap je oslobodený. So sopľom pod nosom pristávam dolu na plošinu. Aha, tak tu je niekomu ešte viac zima. Jaro, vyzeráš v tej izofólii (zaparený) ako taká kukla, zámotok 7. jedného hororu! Odpoved':“Kkosaá!” UŽ musíme dôjsť. Ešteže je tu Marcel. Je z nás momentálne najživší - žeby som už aj ja odchádzal do starého železa? A už aj vŕta diery na nity. Kotvenia spred

dvoch rokov sú naozaj na houby a zabiť sa nikto nechce. Na poslednej plošine nad -1000 zvláštny pocit... Akoby sa mi snívalo, hoci vidim zreteľne, ako Juro a Jaro... Myk! Však sa zaistí, čo tam tak stojíš, videl som to, mal si mikrospánok, až sa ti noha podlomila, počujem z druhej strany. Veru, rýchlo som sa Zaĺstĺl!

Tak som tu zas. Obrovité Pompeje nás však vôbec milo nevitajú... neskutočné blokovisko ešte umocňuje ten pocit odlúčenia a zvláštnej (bez?)zmyselnosti nášho podujatia. Čože tu my, červici, v týchto trúbach, vlastne chceme? Stan je postavený tak rýchlo, ako nikdy. Je sedem hodín “ráno”, ešte trochu varim, čupím pri variči, znovu akési snenie, hnedá hornina, plameň, znovu skala, je drsná... hnedá... Pác! V ďalšom mikrospánku sa prevraciam horeznačky! Ach, spánok, to je fajn... Medzičasom Chorváti zrealizo-

v vali ďalsí útok, tentoraz do -947 m, no priepasť tu ani zďaleka neskončila. Dolu - päťdesiatka šaehta.

Starší má prednosť Kto ide prvý? Jaro, tebe sa akosi nechce “buvať”, myslíme si... Chlapci, prišli sme sa sem vyspať, alebo aj niečo naozaj porobiťl? Tisícpäťsto sa pýta! On sa naozaj dvíha! (Marcel, konečne sa v tej Geme trochu natiahneme, myslim si, akonáhle počujeme Ďurove: Idem s teboul; Marcel, myslel si si to isté, aj že, ako je dobre, že sú tu aj zodpovednejší, ako my “spáči”`?) Boj s úžinou, Juro prechádza. Končí to, počujemc stoieký Jurov hlas. Ale nazvem to - Garlik. Poznali ste môjho brata? Bol výborný horolezec, no Monte Rosa vie byť zlá. Mal rád cesnak... Akože končí, pozrel si naozaj dobre? Je to možné, načo sme to sem všetko trepalil? “Naozaj to končí” potvrdzuje zostupom do -1022 m aj Jaro. Vstávamc, že sa pozrieme dolu ešte raz, s Marcelom. Nemôžeme uveriť. Neprejdem! Juro a Jaro sú predsa len O čosi subtílnejší. (Veľký) Marcel, vidiac ma trepúceho sa v plazivkc, to teda už neskúša vôbec. Ešte preskúmame mohutný fosílny pritokový meander (dohora by ním však stúpať asi význam nemalo) a paralelný odtok pod Patkovým skokoln - je slepý. A okno z roku 1996, ktoré som sa snažil lokalizovať pri zostupe, zmizlo! Čo som bol slepý, alebo vidiny, že som si ho zreteľne nakreslil do zápisníka, ešte aj s poznámkou o rozmeroch? Tu už nieto čo robiť. Pôjdeme zas hore. Dáme si však predtým ešte

mus dvojúdcrov! Čo to, preboha, je... Žeby - spitovanie? V okamžiku živá vrava - počul si to iste? Krátka analýza - je to možné, že sú niekde v našej úrovni a predsa o nás akiste

nič ani netušia? Je 2.augusta 1998 s vieme, že partia lídrov z unžverzitnćho SO PDS Velebit Zagreb práve prekonáva magických -1000 aj v Kankulovskej vetve... Čedo Josipović a Ivica Radić sa spúšťajú do -1077 m, no priepasť pokračuje.

poriadneho “šlóﬂka“.

Hore by ste, hore... nn nepôjdetc! Už nezaspíme. Vstávame. Retransport II. bivaku a aj všetkého toho množstva lán po policu v -700 bez problémov. Cestou - aha, tak tu je to okno! Len o šachtu vyššie, v Patkovom skoku! Chalani, nová verzia! Meandrom pôjdeme hore naľahko, sem sa ešte pôjde! Hurá na povrch! Dobieham Jura. Vzrušené hlasy kdesi obďaleč, z 'vrchu meandra: “...li nám lano, čo teraz? Čože? Zastavujem. Čo tam môže byť za háčik? “Počul si to'?” Zvláštne, ako vnímam Jurov hlas a jeho prítomnosť. Hľadim do steny, akýsi dolomit... para naokolo... trošku som to s tým tempom prehnal... čože? Zobrali nám lano? Svietime zospodu do studne, lana však nikde! Ako mohla táto situácia nastať? Niekto si ho “požičal”... Tak to teda určite nic! Bol by odsúdeneom na smrť... Neehápeme. Hulákame. Rozmýšľame. Zima neúprosne preniká pod overaly. Jediná cesta - dolu meandrom. Tu by sme odmrzli.

Strašidlá... Biorýtmus sa nám oklamať ešte celkom nepodarilo. Začína sa asi ďalší deň. Mozog sa začína čoraz viac sústreďovať na jediný zvuk tejto hlbočiny, nepravidelné, ale ostré bubnovanie skapu, ktoré akoby zosilňovalo. Z polosnenia nás prebúdza znovu do studenej reality. Kilometer v zemi! Do podumávania o všeličom zablúdi v jednom momente zrazu čosi kontrastne iné. Padajúee kamenie. Srdce sa rozbúcha no, Polnpeje sú samá neotektonika, zamyslím sa podehvíľou, dobre že sme založili stan práve pod ich najnižšou stenou, tu by nám na hlavu nemalo padnúť nič. Ktovie však, čo si o tom myslia traja moji spolubojovníci, čo sa vedľa zamrvili v spaeákoch... Hneď nato však niekde od stien za stanom aj krátky pravidelný ryt-

Nczostáva, než čakať Na plošine v -700 veru miesta nazvyš nie je. Viac ako dvaja sa tu už nevmestímc, Juro, Jaro, zostañte ešte chvíľu V meandri, postavíme stan, vlezieme doň, potom príďte! Všetko je od ilu. Spacáky, za nechtami, aj Marcelová tvár. Je to ale fakt makač. Keď sme ešte pred chvíľkou ťahali laná, zaberal hlavne on. A aj otom vedel. A zaberal. A nič nepovedal. Prvý odpočinok. V stane je všetko iné, útulnejšie. Kontakt s kamaratovou nohou nevadí. Kto by bol povedal, že v Geme si štyria ľudia čupnú, a ešte sa dá v strede aj variťl? Spime, alebo rozmýšľarnc. Len pokoj, prídu. Ale kedy? Suchoty. Vyložene sa mi nechce, no nič, ide sa na vodu. Vyliezam zo stanu a šup do sedačky. Len tak, na ﬂysové “gate”. Trochu šumienky a

znovu výstup ku stanu, Chlapící dnu sa už spokojne mrvia. Ide sa variť! To s tou vodou bol dobrý nápad.

Cítim osvieženie mysle, a viem, že pôjdem, ak neprídu (do 4 hodín), Znovu. Prišli. Už je dobre Zvítavame sa s Karolom a Andrejom. Nerozlučná, vždy Veselá dvojica (ešte aj v tejto ponurej hlbke). Pýtame sa ich, ako vyrícšili situáciu ti tam hore. Zolo s Erikom na povrchu potom, ako volali Chorvátom do I. bívaku (kde sa dozvedeli, že tam nie sme) “rozhodli”, že aj keď sa akosi dlho nevraciame, paniku nikto z nás asi robiť nebude - a určite to prcžijeme (vedeli, že máme bivak). Na prvý pohľad drsná, no správna reakcia. Dvojieu, ktorá bola vyslaná zistiť, čo sa v podzemí udialo, nahováramc, aby tu zostali a spravili ešte výskumy. Potraviny majú a niečo im donesú ďalší, ktorých sem tiež vyšleme, aby ich mohli striedať. Sú vskutku tlexibilni, ncbojácni, zo “záchranky” sa preoríentujú na neočakávaný dlhodobejší pobyt v podzemí hádam za päť minút. Taká je mlaď. Čo ste tu tam všetko prcspali, alebo čol?

Po vylezerli ku horným bivakom navštevujeln “telefónnu ústredňu” pri chorvátskom stane. “Kako bilo?” pýta sa Sunka, a hneď nato zvestuje, že aj oni už boli

s Trohom hlboko v -1257 m, a stále to ešte valilo...

"°Tćžko, no už búde len léhko! Sunka, ímaš čokoládu?” tradičná otázka, keď sa s touto vždy usrnievavou dievčinou stretneme. V roku 1994, kedy bola chorvátska výprava “sponzorovaná” aj armádou, mali jaskyniari v závere akcie ešte stále hromadu čokolády. Keď nám Sunka jednu takú menšiu priniesla, opýtal som sa jej, či nemá aj väčšiu, že by som sa chcel podeliť s kamarátmi, ktorí majú tiež negatívnu “cukrovú” bilanciu... Chalani sa smiali, no prešlo ich to hneď, ako mi úprimná Sullka priniesla riadnu kilový nugetu! “Imam, a dam!” Zhodou okolností prichádza do bívaku 2 dnovćho útoku aj Darko Bakšić. “Kako bilo!” “Vôbec nič sme neobjavili!” Darko sa ešte prešplhá cez hranu a už je pri stane. Ako, nerozumiem, tak čo sa tam stalo? Vysvetlenie... A vy?

Hned' z a Bergerom “V nedeľu sme spravili s Anou, “Doktoricou” (Liljanou Novosel) a Mladenorn (Novoselom) II. bivak v -557 a potom som sa pripojil ku Damirovi, Bančoví (Brankovi Jalžićovi) a Andrcjovi Strojovi a boli sme až na dne. Počítam, že to bude mat' tak 1250 až 1270. Dole sú

horizontálne kanále, v jednom sme kus prešli, ale nie až do konca. Sú tam aj kvaple, Damir zobral vzorky. Najnižšie je chodba, zmapovali ju Damir a Bančo, na konci je taká vaňa, akoby polosifón, možno by sa dalo aj prejsť. Ale je tam toho na prieskum viac. Vieš, rozhodli sme sa, že už začneme odstrojovať. Aj sme začali (do -950). Už je polovica expedicie, časť mančaftu za chvíľu odíde, aby sme to teda v normálnom termíne ešte stihli. Cestou späť som dokončil mapovanie hore. A vo Fifi meandri nás už čakala Ana a

pomohla nám s transportom.” Rozpamätávam sa v duchu na všetky tie tisícky V rebríčku... tak v prvej dvadsiatke už Slovačka akiste bude! Všetko zase na povrch Chorvátski jaskyniari odstrojujú. Z -1000 7. augusta skupina Siniša Rešetar, lvica Radić, Dean Bratušek, Mladen a Liljana Novoselovci, Ivan Glavaš a Ana Katarina Sansević, dvojica Andrej Stroj a Ronald Železnjak od Fiti meandra do II. bívaku. 8. augusta Branko Jalžić, Dalibor Paar a Jagoda Munić pasáž od II. bívaku po I., Damir s Darkom Bakšićom im pomáhajú od Vločiek až po I. bivak (ešte predtým vybu-

dovali stanovištia na modelovú záchrannú akciu, ktorú si tu chcú vyskúšať - “zachraňovaným” bude 70 kilogramová kopa lan, čo je ešte treba vytiahnuť). Všetci, čo boli v jaskyni, postupne vyliezajú a do jaskyne znovu vliezajú už na ďalší deň, niektori len po krátkom spánku v povrchovom tábore. Damir (vedúci skupiny), Darko, Branko, Ana Sutlović, Andrej a I-Irvoje Korais realizujú “záehranku”. Nosidlá, naplnené lanami, vyťahujú z -350 In na povrch za asi ll hodín a je to doteraz najhlbšia podobná akcia v Chorvátsku. Vo vyťahovaní lán a bivakova~ cieho materiálu pokračujú 10. augusta Neven Kalac a Sunčica Hraščanec (4 transportné vaky z 350 In). 11. augusta sa Dean, Mladen a Ivan spúšťajú do I. bivaku, zbalia ho a vytransportujú na povrch. Skupina Siniša, Erli Kovačević, Tomica Rubinić a Tomica Cesnik

retransportuje ďalšie vaky z -350 m a cestou hore označuje stanovištia,

čo bolí použité na “záchranku”, plastikovými zástavkami. V priepasti sa i fllmuje - Stipe Božie, v sprievode Čeda Josipovića, Vlada Božića, Alana Šimunovića a Deana Bratušeka. Zostupujú až po Vločky, do -438 m. Ešte si dajme trochu do tela Slovenský tím pokračuje počas všetkých týchto

dní

naďalej

výskumoch. Dňa 5. augusta sa spúšťajú do pricpasti Erik a Miro. Kyvadlom sa V Patkovom skoku dostávajú do už vyššie spomínaného okna a spúšťajú sa tu asi 70 m. Po nich nastupuje dvojica Karol s Andrejom. V -970 In nachádzajú pomocnú slučku, ktorú sme tam nainštalovali s Mareelom (pri lezení zospodu). Vctva sa teda prepája na hlavný ťah a Karol s Andrejom ju preto pri výstupe odstrojujú. O deň

nato,

augusta,

prichádzajú do II. alternatívneho bívaku aj Zolo s Ľubošom a celá šestiea, čo sú tu, pretransportujú všetok materiál Obávanýrn Šalenym. Potom vystupujú (každý s transportným batohom) von. Dnu ide na dva dni Juro s Jarom. V prvý deň skúmajú Hermanovu studňu, v nasledujúci, 7. augusta, vyťahujú čast' materiálu nad Džungľu a všetky laná až po I. bivak. V rovnaký deň sa spúšťa dolu Marcel s Dušanom, ktorí retrans-

portujú ďalší materiál z 1. bívaku na povrch. Dňa 8. augusta odchádzajú zo základného tábora na povrchu domov Zolo, Marcel, Dušan, Juro, Laco, Jaro so synom i Ľuboš. Zostáva nás tu ešte päť a prichádza práve Marek Audy. Spravime teda ešte jeden výskumníeky turnus a fotografovanie. Marek s Braňom 9. augusta fotografujú a do I. bívaku sa spustia naľahko v rovnaký deň aj Karol a Andrej. Dňa 10. augusta odchádzajú Karol s Andrejom na dno Džungle a prepájajú vetvu Motorola so

Salerlym mcandrom. Marek, Braňo a Miro Sova, ktorý sa dostavil z povrchu do bívaku o 9.00 hodine (takmer na minútu presne, ako sme sa dohodlil), doobeda fotografujú. Poobede si prví dvaja na “prilepšenie” pridávajú výskum novej vetvy Tundra, ktorá začína vo Fosílnej chodbe. Stále pokračuje, takže zatiaľ čo Marek nituje, Braňo sa vracia do I. bívaku po ďalších sto metrov lán a znovu sa stretávajú až na dne Savany. Marek ukončuje zostup vo

vetve v -480 m. Braňo cestou späť domapováva. Miro začína rozširovať úžinu v

3'?

Žurnpe.

Karol s Mirom zlezú v Tundre

Dňa ll. augusta sa všetci piati,

zatial' krátku slepú odbočku a Miro

čo sme v priepastí, spüšťame ku úvodu Džungle (Andrej a Marek aj na jej dno) a vyťahujeme všetok materiál, čo tu zostal, kompletne až do I. bívaku. Marek s Andrejom potom vyliezajú na povrch. Priehádzajú traja mladí Chorváti, ktori sa pýtajú, či derrlontovať už aj telefón. Potrebovať ho už asi nebudeme, teda - áno. Ešte v krátkosti zavoláme na povrch, aby nám prišlo pozajtra na pomoc (5 ťahaním lán a materiálu), aspoň od plošiny pri Jazere, 6 spelcológov z chorvátske-

sa znova navracia do Žumpy, kde preniká ůžinami do rozmcrnýeh studni. 13. august je úplne posledný deň v Slovačke jame. Vstàvalne o 6.00 hodine, krátko povaríme, pojclne a pobalíme kompletne I. bivak. Zhora prichádzajú na pomoc Marek a Andrej a spoločne vyťahujeme všetko nad Eriksan. Odtiaľto sa

ho tábora.

Erik Kapucian dopĺňa prieskumný tím I. bívaku 12. augusta. Dolu zlanil znovu zavč-asu zrána a spolu s ním skúmame záver Tundry. Braňo ju potom odstrojuje.

jaskyniar a odďaľuje ich podľa potreby od steny či výstupkov. Materiálu, ktorý ešte zostalo vytiahnuť, bolo nakoniec 21 transportných vakov a 400 m lán! Posledný vystupuje zo Slovačky jamy niekedy po polnoci (odstrojiljúc

pritom

záverečné

studne),

podobne ako pred dvomi rokmi,

Braňa Šmída.

Na ďalší deň ešte šiesti znášame vaky od vchodu systému dolu ku

pridávajú na pomoc už aj, presne

ceste,

tak., ako nám to prisľúbili, traja chorvátski speleológovia (Darko, Čedo a Ronald) a tri ich kolegyne (Sunka a dve Ally). Vo vcrtikále Cez celú zem sa volí systém vyťahovllnia nekonečnej sústavy a vešania hned' niekoľkých vakov, popri ktorých, ako sú zhora vyťahovanć ďalšími pri Jazere, lezie

Niektorí na dve “znášky” (po dva vaky), jednému sa to podarí (štyri vakyl) “na jednu šupu”. Expedícia sa tým pádom skončila a od večera až do rána ďalšieho dňa je

kde

sme

TULUM

odstavili

(spoločná

auto.

oslava

úspešnej expedície chorvátskych a slovenských jaskynšarov).

122 hodín Prípravnú akciu do -500 som zvládol celkom dobre. Štvordñová akcia do -l000 a s prieskumom do

-IXXX, to však už zaváňa iným kalibrom. Zatial' som bol najhlbšie v -760, ale bez bivaku, a za 24 hodin. Tu bola rozhodujricl: kondicia a s tou

problémy nemávam. Táto akcia však bude O niečom úplne inom. Brañove tvrdenia, že v bívaku je dobre, vraj odpočinieš si, pospiš... beriem s veľkou rezervou. S blížiacim sa dňom "D" sa tlak v podvedomi stupňoval. Zrazu som si celkom istý, že to chcem, nebol.

podať aj navzájom... no to má napadá až teraz, pri pisam' - vtedy v jaskyni sa humor, stratený pred ňou, nie a nie prinavrátiť.

Na hrane Patkovho skoku nás podporná skupina opúšťa (aby dokonale svoje dielo... len ešte netušime, aké). Zastávame štyria na l2 transportných vakov. Zlanovanie s takouto záťažou, to už stoji' za reč

(len sa nezamotat' kotvem'...)'.

medzi-

S Marcelom dorážame na policu pod Potkov skok. Pršz' tu dobre! Potinľto vystrojené, odtíaľto my. Ďuro akosi nejde. Začína nervóz-

Trochu ma upakojila starostlivá

na komunikácia cez 170 metrový

príprava veci do bivaku, no pohľad

"zvukov0d". Konečne pocllopime, že je zamotaný s vakmi práve na medzikotvení. Šťastný (?) Marcel

na ich in-omadu dával tušiť, že táto

akcia "malina" nebude. Zoslup do -600 prebehol vcelku

bez ťažkostí. Len to večné Čakanie! Stále mi je zima, bŕŕl Džungľu naposledy chalani len prezlanovali - ponáhľali do meandra. Stále tu teda chýba medzikotvenie. Stometrový úsek však dokáže bez prekotvenia značne zdržatĺ S Marcelom teda režeme lano, pokračujlice neprerušene do meandra, aby si ho mohla podporná

skupina pri návrate privyriahnuť a šachtu prekotviť. Žartlljeme, ako pri návrate Staviame pyramida, aby sme sa dostali ku koncu špagátu... Nič

také tu však nehrozí, na zemi zostáva ležot' ešte päť metrov. Šalenymeander nesplnil moje očakávania. Pre odchovanca .lašteričiello jazierka nemôže byť problém'om._' Najskôr 'uplatňujem systém - vaky zvíazot' nakrátko, jeden dot' pred a druhý za seba, a tak sa sukot' rižimrmí. Všetci tu však 65 kg živej váhy nemajú a tak sa nakoniec aj ja zaraďujenl do živej reťaze - vaky si podávajlicich. Nakoniec by sme sa mohli ešte 38

mu.vylieza na pomoc, ja zostávam mrznut' vo “večnom daždi Po chvili prichádza na rad izofólia, zallrievam sa karbidkou (veľmi to nepomáha). Čas so nekonečne vlečie. Myslím na bivakovacie vrece, ktoré sme so ženou nestihli pred odchodom došiť. Týlnpáclom myslím aj na ňu, čo mi trochu zlepšuje náladu. Začínam pochybovať - sme v tomto počte schopni splniť to, čo je našou úlohou? Napriek izofálii som celkom slušne podchlodený. Psychika pracuje naplno. Najradšej by som začal výstup na povrch...

už, sú

všetci

polici!

Podclzladený, stresovaný, len ťažko sa 'ĺzapájam do ďalšej činnosti. Našťastie, vŕtačko pracuje dobre, a Marcel je tiež v pohode a rýchlo buduje cestu ďalej. Konečne -1000. Pompeje. Rýchlo postavit' stan a zaliezt' do bívaku. Spacák prijemne hreje, som najedellý, napojený - obrovská úľava. Bivak je sice nepohodlný, ale je to

istota. Spim len slabo, llepokojne (Braňo Ina kope, Marcel zas tlači, vpravo vbok, vľavo vbok, zas ma

kopo!...) - zato dlho. Vstávame. Cítim sa oddýcllnutý, humor sa mi vrátil.~ Čakajú nás veľké objavy! (Dokážem, mimochodom, strávit' aj to, ako nás

Braňo s Marcelom šikovne vystrnadili z bivaku, aby mohli Iámat' ine' rekordy - v dĺžke spánku, už bez neustálelzo okopávaniai) S Ďurorn atak na záverečnú

úžinu. Nevyzerá to dobre! Vúžine sa nedá otočiť fl vycúvat' je tiež veľmi ťažké. Ďnro zalieza do :ižiny aj s náradím. Po chvili ho - musim vytiahnuť za nohy! tade neprejdemel" Tak potom ale, kodel? Načo sme to sem všetko

dotrepali! Za úžinou padajú kamene ďalej. To musime preraziť, ináč nás to bude žrat' celý život! Cítim sa už celkom vo svojej koži, skúšam to teda ia. Najskôr riešim "pootočeI1ie"'. Prisaltárn, druhý raz ma sem už nikto nedostane, ak budenrmusiet' vycúvaťl Po hodine sekania sa už otáčam úžinou všetkými smermi. Už len rozšíril' záverečné Okno, o -sme tam. PO ďalšej hodine sa podari I' to.

Pozeráme

sľubnej

šachty.

Nastuplďje Ďuro. Osadzuje spit ll spust. Bohužial' vraj- končí to!

Beznádejne (v obrovskom závale z Pompejill Braňo s Marcelom v oknách vyššie tiež neuspeli. Môžente to tu

zabaliť! Namiesto posílňujúceho spánku riešim neustále dokola retransport

bívaku nad Patkov skok, neviem si to stále akosi predstaviť...

Zoberieme

tie polievky?

Však

slúži ako prírodná latrina!

nevážia nič, berme ich! Retransport zvládame na jed-

Do konca expedície zostáva iba niekoľko dni. Novú dieru do sveta

nička.

sme tentoraz neurobili, nuž aj kadejake' dierky sú teda dobré. Cítim, že

Absolútne

bez

zádrheľov.

Cítim sa dobre aj napriek veľkej únave. Ide sa von, už mám tejto jaskyne plne' zubyl Len rýchlo von na svetlo božie, štyri dni pod zemou, to mi úplne stačil Znovu Saleny meander. Hoci hore kopcom, s jedným vakom je to úplná chuťovka. V úžinách ho zapinam do vodiaceho lano a to popodvihávam. Batoh ma hocikedy predbehne aj o 5

metrov! Marcel dordža pod Džuttgľtl ako prvý. Ale čo to, preboha, revel? Nemáme lano, nemáme lano... “Niekto nám zobral lano. " To nie je možné! Ja chcem ist' von! Svietime do nekonečnej tmy, no po lane ani stopy (halogény dosvietia ďaleko). Nekonečné dohady,

napriek 99-percentnej istote, čo sa vlastne stalo. .ĺe to zvláštne, ako dokáže človekom zatočtt' to jedno percento. Ešte vyrevujelne. Na nutnost' nakoniec prevládne nad emóciami.

Na prežitie jediná šanca. Návrat cez Šaleny k vakom. Ä postavit' tom bivak. Čakat' pod Džrtnglbu, to by sme sa asi nedočkali.

Bivak jeden a pol. Na malej plošinke, priepo.s't'o1l.

hned'

nad

Nemá

ozrutnon to

chybu.

Zaliezame do tepla a zvažujeme,

kedy prídu naproti. Ja spolieham na syna, ktorý nebude chcieť prist' o otca, a trpezlivost' stratí prvý. Zavridzame usporný režim.

Polievky a cesnak. Nastedlljúci čas:

dohady,

nadávky, polievka, vy.... sa, čaj, cesnak, nočúvanie, vnútorné výčitky, nadávky... Vďaka za polievky. “Počujem ich, už idú! "

“To je len voda. " Naozaj. "Ticho, už idú! " "To sa ti len zdá... "

“Kedy už konečne prl'du?" “Dajme si polievku. "

Cesnak odháiía halucinácie: “ldúl Už ich počujem! To nie je voda! " Sú tu. Čistá, .ničim nehatená radosť. liłožno to 5 dňová trápenie naozaj stálo za tento okamžikl Jaro Stankovič

Čo skrývala Žampa Skôr sa to jednoducho nedalo. Veľký dám a otvorené pažeráky šácht nás pred dvomi rokmi hnali ďalej a hlbšie. Kto by si bol vtedy všimol

nadišla moja chvíľa.

Z cllaosu

spacákov v stane vylovim ručnú baterku s ostrým lúčom a - poďho do Ztrmpy! Ešte posledný hlboký nádych a už sa aj šprajcujem na rozpor do zvislej úžiny. Jej steny sú pokydané hnedýmt mãkkýmt' nátekmi, plastlclťý

sinter to však nie je. Obozretne prekračujem ešte niekoľko kôp na

dne. Ďalej sa priestor Zhadzujem si zaseknatú

zužuie. prilbu,

potom ma zastavujú uši (no tie asi nezhadiml. A tak len svíetim. Za zúžením oblizuje lúč stenu ladnej

šachty,

dna nedovidim. Prievan,

ozvena - jasné. Cez antropogélnle sedimenty sa prečvachcem späť, v bívaku nájdem poctivý sekáč a kladivo a po hodine a pol mlátenia, búšenia a sekania sa pokúšam o prienik. Odstrojený, na výdych a s vyliezajúcimi očami (ešteže som si ich neoškrel...) prechádzam. Stojím na dvoch úzkych polictach, medzi nimi priepasť. Znovu do bivaku - pre výstroj a posila. Všetci sú až zalezeni do spacákov. Na moje verbovanie ma

kamsi posielajú a vtipkujú O akýchsi hovniváloch. Nuz' čo, sám uvăzuiem šesťdesiatku lano O relativne čistý balvan a preťahujenl všetky veci úžinoni Na policiach sa liorko-ťažko navliekam do výstroja, konečne sa tstím, lano, natlkam spit. Začínam sa spúšťatĺ Bombastickost' šachty sa ukazuje v plnej paráde.. Ani sme netušili, čo to máme priamo pod stanoml Í/Ěčný

dážď žumpového preplachu mi prská na tvár; radšej sa rýchlo spúšťam

hlbšie. Po dvoch medzistupñoch prichádza ozajstné dno. Smrdutý potôčik odteká do uzučkéllo meandra, Nepripravila mi tu jaskyňa pasca? Ked' sám seba presvedčim o psychologickej škodlivosti podobných úvah, znova sa odstrojujem.

Vyhadzujem Ianovú slučku na hrotttý škrap ako kotvenie a s lanom v ruke sa “napasírujem" do skalného prešu. Kúsok po kúsku ma masív

milosrdne prepúšťa. Ocitám sa v strope siene. koniec Iana občas štrajchne o dno. Posledných šest' metrov po uzlikoch šťastne zrůčkujem, no cesta do stredu Zeme sa tu

hľadim do obrovskej čierňavy. Šachta ako hrom, rachot zhodených skaliel: sa rozplýva ozvenou. "Hej, objavl" zvestujem noviml na posledných metroch pod bivakom. V tej chvili niet uši, ktoré by ma vypočuli... Polnoc už dávno mínula. lba hlasite' chrápanie je mi odpovedbu. Miro Sova

Geológia Minimálne do -300 m je Slovačka jama vytvorená V Jclar brckciách. Sú blcdohnedé až tmavosivć zl úklon ich

scdimcntárnych sckvcncií je asi 35° na juh (mcranic na dnu: šachty Cez celú zcrrl).

Niekde pod Eriksanom brckcic prechádzajú do tmavosivých vápencclv - našli sme tu selektívnc vyprcparovanć belemnity (jura?). Nižšie však homina znovu získava brckciový charakter a je celkovo veľmi

tmavá (úsek

začiatku

Čreve v ~360 m až do -600 m na dne Džunglc) až čierna. Üsck oboch mcarldrov (Šaleny meander i Vclcbni kanal) je pravdepodobne v karbonátc s vyššou prímesou nečistôt, čo sa prejavuje v úseku od -600 do -700 m radikálnym

zmenšcním spádu i zúžcním priestorov. Nižšie sú už priestory znovu vo veľmi čistých karbonátoch - Patkov skok vo veľmi tmavých, v ktorých sú pozorovatcľnć desiatky litologicky odlišných polôh (cvidovali sme napríklad aj klastickć polohy “piesčítého” karbonátu - krinoidyĺl). Strop Pompcji tvoria tmavosivć kalovć vápence.

Hornú polovicu vetvy Tundra tvoria veľmi tmavé až čierne vápence, pod nimi sú znovu brckcic (v studni Savana blcdohncdć, v Tajge tmavohncdé až tmavosivé). Zatiaľ čo vrchná časť pricpasti má usmernenie chodicb analogickć s

pricbchorn trhlín na povrchu (S-J), nižšie (Koridor, vetva Tundra, Pompcjc) sú už smery chodicb SSVJJZ.

Západnú stenu Koridoru a strop Pornpeji tvoria významné tcktonickć

zrkadlá.

Výplne

končí. Ďalej prejde cez meander

Pre systém Slclvačky jamy je veľmi charakteristická prítomnosť

naozaj len voda. Z hĺbky sa mi

aerosólových speleotérrl - pizolitic-

žblnkotom posnlíeva.

kých výrastkov - od slabo vyvinutých “pichliačikov” (vchod) cez dobre vyvinuté stopky s hlavičkami

Sfukujem karbidku, temnota je úplná. Pãťminútová rozlúčková me-

ditácia,

môj

duch

splýva

podzemim.

nejaký neprielezný meandrík, i ked'

Vlhký chlad ma vracia do reality.

len pár krokov od bivakul naňl" ktosi povedal a bolo rozhod-

“Pulrl " Steny siene sa zalejú privettvým jasom acetylénového plameňa, až na - hľa, okno.-' Pod stropom je

nuté. Už druhú expedícia výborne

veľké čierne oknol Pár minút lezenia a mám ho. Nesmelo v ňom sedím a

(príchod od Okna ku I. bívaku) až po

kríčkovité zoskupenia (v úzkych nálczoch do šácht Savany a Tajgy; ich súvislć “porasty“ pokrývajú tiež veľké plochy Východných stien dna Poscidona). Pizolity sa formujú v 39

MM„KE M mp ŮĽ

Č 'HI.

I M W M _W_ Z

H _m

O ZM m 2 H á

W 'WW

_Uããl_ã_^O<a _LãgmL ŠCZHÛŠmoã NmrmNzM_Em`wm_ N_ Uä_e___wo=>Ei»S93 9~_N_O<_n_ zo/_ omm_LŽzägZO<omm_` PzWm<_ñ_H>ãxcgza_Ä_ă_gãwmqšmãgĚ_O:HmFaå`U”_=Hcą o<nmã zo“ ?_??

wa A Wä

M ,MH M Í

_8 0 d

'Hhw inL H GHP m _? W H E' WM W V 0 n

_m_ _! "

äw

___v

_ <3 _;

<0:

_Wugä;

ÄŇ _W Ě ____5__

_“M _mM mW .ľ

_z_ _a “mo"_ Na :Ě Š:gogvV âmwť_ mgĚŤ_W;

G3*

S Ě MG__

Ě“

_ gă:_ Ú_oQŠG <_ 0:

_ “mm

_Ě _Š

mý 7*0S m“M

`md<`_›:m:ZE__ `<_ _ouw_ouš<_ _ _\mw__ >x_Km_fiWäwš5ã_ N_ _“G_^ §02N65: mgl>ãä_ osn GEP;_Smág“šärI _Ww_§_ _ô,_.;_ê_ÛăgĚCÔĚmanW>Z_^C_\>_E__E_

<5^OCEFE:Wš5> w__g_m_ä _m1N_3'>mz_„^_O<_ O

<0:

_ Mo: MMS _

M N ,W,M

n Ě 2H Ů _mé pľáC8

O3 80 wa

Ť I;

,WM M

nmmzr`w_ďB§wW>_ |CwmWUna:wowñSäoEan wowa ENHEA___Nãμwąwμñ Uäa WĚw_Oga ___m:acz_O HŽINHw_m:_E/_msO>zmO9_ Ogšw§5 _ ä_ š2 _mĚãUHãă mEOšQm<_G WOĚM:měn'_om_ %o/Nam52

:M\

_?___v

`1 wa

so <0:

<O5

JI<3 g_o

“Ě?I“ _15“ _? ŠgoĚ _;__ V___

Ě:_ :Č Eß_ŇW Wmmoo N _;53;Š I _ã__58_;Ě _; É:

“Wao Ě:_ _qg

403

§5 __

Í Ě:__m'Hç

mu Ě4

___'__“_i_

M3 4% Š:

<0:

_N M3 HN

Ý Qä ľ53 _23 aa

$_w

<O=

<O5

_ Ň'53

'52

'ČB

5% ma

Ím'J čioc

nwä

<O__

ťﬁﬂ 403

wä

WMS

Hao

“mg'

“mg 30

<0 __

<DS

“W3 _

W ____g_

__ Ha

ga _ <0: _

<D=

“__ _W_ W“_Éw

§5 @

<O5

Ě“

wâ

_“

®W:_ w_% N

hw ĚÉ` __F" `

à‹_` _M_ _ u_

äñv

_ _

“GG 3“

5"'_ﬂ"m _"| m_«

<O___

L 3

ä_H

<0:

<O___

W au“

aâ

ągí'

_"'"V A›

E8 ĚMW ŮMW

<OS

<O___ (5:

wm`___ W3

“Go _ao_

ág

Ř;

_ <0:

_a :E

<O3

ď___`_L

_“

aš

äñu _“

zúžených proﬁloch a orientované sú do protismeru prevládajúceho prievanu (napríklad V chodbe vedúcej ku I. bívaku). Tam, kde dnes prievan nie je, svedčia o tom, že tu kedysi bol. Výplne paleokrasovćho pôvodu obsahuje Fosílna chodba (prcrezaná šachtou s chorvátskym I. bivakom), pokračujúca na druhej stralle za Traverzom okolo I. bivaku (aj súbežná paralelka) až k Oknu. Má minimálne prevýšenia, oválne prierezy chodieb (pri 1.- bívaku recentne narezane meandrom) a celkovo starý “načervenaiý” ráz. Sú v nej výrazlle “t`reatickć” stenové a stropné koľóznc zahĺbcniny, niekedy s už úplne scelnentovanými hlinami. 4 In vysoký stupeň nad jazierkom pri I. bívaku je celý z oranžovo-červenej plastickej llliny. Našli sme tu aj množstvo reliktov kvapľov a nátckových, no najmä hrubokryštalických sintrov. Početné sú tiež limonitovć konkrécie a náteky a V nànose už spevnených hlín i horizontálne zvrstvenia (v nespevnených hlinách sú egutačnć jamky alebo pozoruhodné zemné pyramídky). V suti je hromada rozptýlených netopierích kosti-

čiek. Snažili sme sa “vystopovať” logické závery tejto sústavy subhorizorltálnych etàží. Na jednej strane je pasáž na konci Fosílncj chodby zavalená, no na druhej strane je jej priebeh akoby uscknutý _ pod, ale ani vysoko nad úrovňou Okna sme v Poseidonc žiadny oválny otvor v protistenc ncspozoľovali. Časť steny Poseidona tvori síce pri dne úplne zhodný sedimcnt (plastická červcni-

ca so zapraeovanýrni blokmi, až charakteru pevného konglolnerátu, alebo okrovo Žltć, subhorizontálne uložené vrstvičky ílovca), ale potom by vertikálne tektonické “odhadorlie” chodby predstavovalo až 150 ml Tesne nad dnom systému, v hlbke ~l254 in sa nachádzajú kvaple (ide o najhlbší výskyt speleotćm v Chorvšltskul). Vzorky klasických visiakov, dlhých do 30 cm, boli odobratć ehorvátskymi jaskyniarmi na dctailnejšiu analýzu.

Hydrológia a genéza Slovačka jama zasahuje svojím plánom na maximálnu vzdušnú vzdialenosť asi 340 in od vchodu. V rámci systému jej priepastí sú známe zatiaľ 4 samostatne zvodne: Prvá (privchodové partie - dno Poseidona), druhá (komín nad jazierkom pri I. bivaku - Žumpa), tretia (šálchtovitý komín nad chorvátskym I. bivakom - dno) a

štvrtá (komín na začiatku Čreva dno záverečnej studne pod

Patkovým skokom). Všetky majú generálne severo-južný priebeh, s osami od seba len 18, 26 a 23 m vzdialenými. Ich dnes speleologicky známe úseky sú približne 400, 120, 910 a 620 In hlboké, pričom spád je i 80 vcrtikúlnych na 10 horizontálnych metrov! Predstavujú súčasne lokálne bázy samostatných hydrologických zbcrní, pričom ich vody sa formujú niekde v obrube závrtu na sever od vchodu (ich rovnaký hlbkový úsek je prakticky v jednej priamkel). Či jc už silnejší tok pri dne dnešnej hlbšej vetvy ich gcnerálnou zvodňou, na ktorú sa pripájajú (alebo sa aj

on ešte pripája na

ďaleko významnejšiu zvodeň), sa dnes ešte odpovedat' nedá. Istć však

je, že hlavné podzemné zvodne (ďaleko výdatnejšie, najmä počas kumulovaných zrážok) sa formujú asi niekde okolo osi závrtu s vchodom systemu. Vezmúc do úvahy ich asi podobný spád, dá sa predpokladať, že ani subhorizontálne úrovne na dnešnom dne (môže ísť len o odraz istých fáz konsolidácie výxdvihu masívu) nemusia ešte svedčiť o blizkosti už trvalo zatopených úsekov, na ktoré navžldzajú. Ak spravime analógiu s Lukinou jamou, teoreticky by mohla Slovačka 'jama pokračovať ešte O 200 In hlbšie! Pas:-'lže sa za polosifónom môžu napojiť aj na hlbkovo zaujímavé šaehtoviská. a Slovačka jama sa tým pádom môže stať hoci aj jednou z úplne najhlbších pricpastí sveta! Pokial' predpokladáme generálnejšie zvodne blízkeho územia o čosi južncjšie od dnešných priestorov (formujúce sa v osi závrtu), veľmi zaujímavý môže byť prave prieskum Hermanovej studne, umpy, Tundry, či rekognoskáeia vetvy Kamil, ktoré sa na ne môžu prepajať i v menších lilbkach. Súčasne môžeme tvrdiť, že tieto vetvy by mali byť i priestrannejšic, než doteraz známe. Geneticky najstaršími známymi priestormi systému sú určite pasáže Fosílnej chodby. V povrchovom relićfe územia sa dnes neprejavujú Žiadne stopy, ktoré by s nimi aspoň náznakovo súviseli (možno majú čosi s primárnym rozširovaním priestoru dnešného Velikeho Lubenovca, ktorého dno je asi O 150 m vyššie). V súčasnosti známe meandre a šachty sú ďaleko mladšie. Veľké priestory Slovačky jamy vznikli rútenim prepážok medzi blizkymi šachtami (dno Poscidona, Koridor), reaktivovanim veľmi starých studní (sála s chorvátskym I. bivakom) alebo neotektonikou na paleokrasovými dutinami oslabených zónach (Pompcjc).

Klíma Hoci nic je v priepasti žiaden ľad, už blízko vchodu sa teploty približujú k trom celziovým stupňom! Teplotné merania, ktoré tu realizoval Dr. Košel - pod prvým stupňom je 5,5 °C, v plazivke 3,8 °C a pri dne Pokojnej 3,2 °C. “Strašnå” zima bola v Pompejoeh, no bolo to možno len subjektívnymi pocitmi, plynúcimi z odľahlosti a nevrlosti miesta. Celým systémom Slovačky jamy vanú silné prievany. Vôbec najsilnejšie sme evidovali vo vstupnej plazivke, kde mali pulznă' charakter (prevažne nasávanie). o sme si všimli, príchodom noci sa prúdcnie prievanu stabilizovalo smerom dovnútra a bolo vôbec najsilnejšie (až tlmený šuml). Oknom v Poseidone a nasledujúcimi priestormi vanuli prievany

taktiež dovnútra priepasti, ich napriklad v celom vetvy Črevo (dokonca dnovej plazivky v -1000

cítili sme priebehu ešte do m vanul

slabší - stale ešte zostupný prievanl)

í v úžinách Kankulovskej vetvy. V priestoroch pod Oknom, na dne Poseidona, sa priestory už zaparovali, no slabý vánok" zo štrbin na dne ešte cítiť bolo (silné, v suti rozptyľovanć prievany však museli byt' po zavaleni dna V minulosti i tu - svedčia o tom práve pizolitovć steny). Zaujímavá je Tundra ~ zatiaľ čo v jej strednej časti je ešte silný zostupný prievan, na jej dne v -504 in sa už tento vôbec ničím neprejavoval... Na generálne usmernenie prúdenia príevanov v systéme (platí to však pravdepodobne i pre iné, menšie lokality regiónu) má podľa našho názoru ďaleko najväčší vplyv aktívny hydrologícký režim (lepšie povedané - zvodnenie priepasti, hoci aj jemnou, sotva znateľnou spŕškou). Prevýšenie medzi viacerými vchodmi (na Slovensku zásadná pričina vzniku prievanov) je tu asi zancdbateľným faktorom. Vo Velebitc si to predstavujeme asi takto: Podzemný dáž d' (alebo aj jemne rozptýlená vodná triešť) tlači vzduch dolu (v aspoň trochu “aktívnych” šaehtách sme iné, ako zostupne' prúdenie vôbec nepozorovali). Ak ležia tesne vedľa seba šachty s približne rovnakým spádom triešte a jedna z nich je na dne zavalenà, druhá z nej prúdenie “sťahuje” najnižšie ležiacim spoločným oknom. Prievany sú sústredené. Aktivnych zvodni je v masive určite ďaleko menej, než “fosílnych" priestorov (relativne suchých). V ku aktívnym najbližších 41

“pasívnych” šachtách (zdola komínov) dochádza tiež ešte k čiastočnému “sťahovaniu” prúdenia (najmä ak sú priestory menšie), no vo väčšej vzdialenosti od aktívnych zvodní_ už ku stúpajůcim prievanom - pre Ohromné množstvo labyrintov komínov (studní), vedúcich často až k povrchu, sú v takých-

to “pasivnych” priestoroch vzostupne prievany silne rozptýlenć. V ramci veľkých šácht sa môže prejavovať i kombinované prúdenie (pod vodným spádom a v jeho blízkosti zostupne, na opačnej strane, už mimo jeho dosahu hore smerujúce). Začiatkami permanentne (aj za najväčšieho sucha na povrchu) aktívnych zvodní sú dna veľkých

závrtov,

“snježnice”,

šachty

otvorom na povrch alebo tie, ktoré

majú dná zavalenć, no pod nimi sa nachádzajú akumulácie staršieho firnu a ľadu. Takýchto miest je však v pomere s hocako úzkymi štrbinami či zakrytými šaehtami bez ľadu ďaleko menej. To je závažný moment, ktorý hovorí niečo k perspektivite (aj ako by mohlo vyzerať bezprostredne pokračovaniel) i malých, na dne zavalených šácht, alebo úžin už v rámci jaskýň a priepastí. V nižšie závažne pokračujúcich aktivovaných priepastiach by podľa vyššie uvedcných princípov malo byť kumulovanć zostupne prúdenie, zatiaľ čo “fosílne” komíny a šachty (napr. aj v dnách mnohých žľabov, či nevýznamných skalných dutinách) je toto vzostupne, no silne rozptýlené, a preto sotva eiteľné (povedzme len

ako stuclenší vánok). Silný zostupný prievan môže byť

teda hoci aj v malej priepasti vo Velebitc dôležitým indikátorom nižšie ležiaceho rozľahlejšieho systému! Pritom sa dá predpokladať, že najviac a najpriechodnejšich priestorov je koncentrovaných najmä okoto súčasných aktívnych zvodni. Prúdenie prievanov Zosilňovalo v Slovačke jame ku večeru až na noc (v ranných hodinách sme vyliezali z jaskyne pomencj a ani sme si vtedy jav príliš už pre inć “problémy” nevšimali). Je možné, že na to majú vplyv aj denné horúčavy, pri ktorých sa rýchlejšie topí firn a kumulácia vodnej triešte “dorazí” do prihodných miest s i niekoľkohodinovým sklzom.

Podobne má vplyv na prúdenie vzduchu dážď na povrchu, kedy by mali o hodne zosilnieť najmä zostupne prievany (tie môžu v niektorých miestach zásadne zosilnieť tým pádom, že aktivované sú aj mnohé trhliny a depresie bez ľadu).

nedostatok

Topografia V roku l995 bola vtedy ešte Slovakia mapovaná topoﬁlom Vulcain (B. Šmídom, ktorému vypomáhal najmä li. lâyska) a priamo v priepasti zakresľovaná v neštandardne podrobnej mierke 1 : 200. Potrebovali sme na to celkovo 3 zostupy, z toho jeden súčasne overoval hĺbku šachty Cez celú zem. V mierke 1 : 200 bol vyhotovený aj originálny rez priepasťou (mapové. plachta mala skoro 3 m dĺžku). Súbežne s mapovaním “hlavného ťahu“ boli zdokumentované aj Kam? a Hrncový meander (M. Sovom), orientačnou metodikou (dlžkou lana a buzolou Štart), čo však bolo pre tieto priestory postačujúce. Pri objavovani v roku 1996 sme v jaskyni zakresľovali prevažnú väčšinu priestorov (meandre, šachty) v rovnakej mierke l : 200 a veľké priestory (Pompejc, Koridor) v mierke 1 I 500. Pretože hlbka jaskyne dvojnásobne vzrástla, zvolili sme aj podrobnejšiu Inierku vykreslenía originálu rezu (1 : 400). Súčasne s mapovaním topoñlom sme pri tejto akcii niektoré problematieké úseky, kde sa dali očakávať prípadné väčšie chyby (Šaleny meander a veľké šachty), kontrolovali na dôležitých výškomermi (niektoré

etážaeh dôležité

úseky pri zostupe i výstupe, i viackrát, so zapísaním si údajov vždy po vylezení do I. bívaku í ku vchodu). Údaje na výškomeroeh ukazovali na dne Slovačky jamy roku 1996 -1017 a -1012 m, defínitívny údaj topoﬁlovćho merania -1000 m bol týmto teda podporený. Výškomery súčasne potvrdili, že aj časť priepasti Z roku 1995 je zameraná dobre.

Mapovanie v roku 2996 zabralo celkovo 6 akcií a viedol ho B. Šmída (pomáhali K. Kýška, M. Sova a D.

Bakăió). Úťačuý zualup du -IOOO ua sa využil tak, že z -700 m sme najprv mapovali až po dno a značnú časť Šaleneho meandra potom až pri výstupe do bívaku. V priebehu v roku 1998 bol zostavený prvý plán systému (v mierke 1 : 400). V Kankulovskej vetve bol realizovaný spoľahlivý polygónový ťah do hĺbky -432 In (Odtiaľto, do približne -600 m sme zameriavali v roku 1996 už len orientačne). Chorvátski jaskyniari sa preto v roku 1998 napojili práve na tento bod, nami orientačne zmapovaný úsek premerali a pokračovali nižšie (optickým sklonomerom a kompasom Suunto a pásmom). Mapovanie tu viedol D. Bakšić. My sme v roku 1998 zameriavali topoﬁlom len vetvu Tundru. Vo vetvàeh Lanex a Motorola nie sú pre

času

realizované

ani

smerové zámery (hĺbky jednotlivých stupňov sú len odhadom), no pretože sa tieto napojili znovu na hlavný

ťah, pre efektívnosť akcie sme ich zmapovanie už za nevyhnutné nepovažovaíi. Orientačne je zatiaľ určená i hlbka Hermanovej studne (D. Kotlarčík, I. Stankovič) a Žumpy

(M. Sova) - tieto vetvy budú pravdepodobne pokračovať, takže k ich presnému zameraniu ešte istotne dôjde.

Po expcdícii 1998 sme sa dohodli,

že B. Šmída spravi 0 ďalšiu: detaily

vylepšenú verziu pôdorysu slovenskými jaskyniarmi v Slovačke jame objavovanýeh častí, v mierke 1 : 500, a D. Bakšić zmenší pôvodnú micrku rezu Z l : 400 na kompatibilnú 1 1 500 a v rovnakej vykreslí chorvátske objavy, plus mapové segmenty skompiluje do jednej mapy. Pre zaujímavosť, s akými “záhadsmi” sa môže (možno práve v súvislosti s mapovanírn) speleológ stretnúť v podzemí - v rámci expedície l998 došlo k situácii, kedy chorvátski jaskyniari, lezúci v Dažďovej studni, podľa ich vlastných slov videli vraj naše (?) laná! Príliš jasné nám to dodnes nie je. V roku 1996 sme sa pokúšali v Džungli o cestu nižšie aj asi o 10 m východnejšie. Tu sme sa súčasne (Z Čreva) počuli pomerne zreteľne s .lurom Kankuloln, ktorý v rovnakom čase skúmal priestory okolo Dažďovej studne, predsa sme však boli od seba vzdialení (aspoň podľa hlasov) toľko, že sme sa jednoducho (určite ešte aj do zákrut) vidieť nemohli. Podľa dnes vyhotovenćho

plánu systému sú tieto predpokladané “inkriminované” body od seba vzdialené stále ešte 25 metrov! Chorvátski jaskyniari mohli vidieť (7) naše laná vtedy, ak je niektorý z polygónovýeh ťahov zlý bud' náš (od začiatku Čreva po začiatok Džungle) alebo ich (od konca Koridoru po nástup do Dažďovej studne). Ak by ležali Dažďová studňa a Džungľa tesne vedľa seba, zasadne by sa k sebe V pláne priblížili aj záver šachty pod Rifljačou a Pompeje - vysvetlilo by to súčasne aj druhú “záhadu” - ako sme mohli v v

Pompejach

počuť

cez

masív

pomerne zreteľne nabíjanie spitu chorvátskymi jaskyniarmi.

O názve Úvodné partie dnešnej Slovačky jamy sme v roku 1995 nejaký čas po objave volali pre “prvokontaktný stret” s pizolitmi v jej vchode Krvavá jama. Dnes sa takto volá menšia priepasť o čosi ďalej ku V.

Lubenoveu. Pre vchodové partie sa ujal v momentoch sondovania pracovný

názov Horal, 110 tak ako získavala priepasť na metroch, čoraz viac sme pomýšľali i na to, že ak už aj nič iné poriadne vo Velebitc neobjavíme, nech je niečo pomenovanć po nás, čo sme to tu dosť zásadne rozbehli a veľké priepasti si tu v “boji” s ľadom, hlbočiznými šaehtami, čí zímou v podzemí zaslúžene vydobili. Spolnenuli sme si pritom aj na novozélandskú Bohemiu... Teda Slovenská priepasť, Slovenka... ale čo sa budeme trápiť, nech sa to vola Slovakia! Ak by ste si zalistovali v denníku Jana Vykoupila, po prvý raz sa v ňom tento názov objavuje 4. augusta. Ujal sa a ešte dlho tak volávali priepast' aj ehorvátski jaskyniari a pod nim sa objavil názov lokality iv tlači. Začiatkom roku 1997 nám však bolo chorvátskou stranou načrtnuté, že by sme mohli názov priepasti pozmeniť, pretože Slovakia je ako súčasne medzinárodný názov iného štátu v práve formujúcom sa mladom Chorvátsku pre tak významný geograﬁcký jav (priepasť sa stala zrazu druhou najhlbšou v krajinel) problematickým. Stalo sa, názov bol z etickýeh dôvodov pozmenený a dnešný názov systému (na ktorý slne si už zvykli aj my sami, Objavitelia, 8 používame ho) je Slovačka jama.

Perspektívy Výskum systému Slovačky jamy nie je ani zďaleka ukončený. Jednoznačne najzaujímavejšie hĺbkové možnosti sú dnes samozrejme na dnc v -1268 m, Aký bude charakter ehodieb tohto sektoru ďalej, než ich spoznali ehorvátski prieskumníci, na to dá odpoved“ výprava plánovaná na leto 1999. Veľmi Zaujímavé miesta sú však situované aj omnoho vyššie. Voľne pokračujúea Žumpa, či prekonateľnć úžiny v záveroch Tundry a Hermanovej studne môžu viest' do úplne analogiekýeh systémov šácht a meandrov, aké sú v Kankulovskej vetve či Čreve. Ich pokračovania sa pritom vôbec nemusia napájat' na dnešné najhlbšie úseky priepasti. Môžu viesť dokonca ešte nižšie! Charakter najnižšie preskúmaných ehodieb v okolí “nového dna” akoby už naznačoval blízkosť freatickej zóny (aj tá tu však môže kolísat' v značnej amplitúdel). Reálny hĺbkový potenciál systému však cez -1400 In určite je. Na jednej strane, Slovačka jama je v pozícii na periférií masívu (ešte o kúsok južnejšie je už zóna pravdepodobne s menej hornogćnnou geologickou stavbou, kde môže byť charakter podzemných kavern už oveľa menej priamočiaro vertikálny), no z tej druhej - vchod tejto lokality leží O skoro 50 m vyššie,

než vyššia vetva Lukiny jamy (Manuál II) a na jej systém sa môžu prepojiť aj vchody ležiace vyššie než 1600 metrov nad morom! Priamo v podzemí by bol určite vhodný aj návrat na “staré” miesta. Napríklad do celkom blízko vchodu situovaného Hrncového meandra (možno sme boli pri jeho prieskume zo zúžení trošku vyplašeni a preliezt' ďalej sa predsa len dá - pripája sa vôbec táto trošku už zvodnená pasáž na šachtu Cez celú zem? nebolo by možné jej záverečný meander rozšíriť'?). Alebo dve veľké okná nad dnom Poseidona - je len treba do nich Zakyvadlovať. Podobne Kam? je situovaný dosť ďaleko mimo dnešného rozsahu priestorov systému. Objavné možnosti vetvy Črevo boli rokom 1998 asi už vyčerpané (jediná možnost' je tu azda už len overenie vyššie spomínaného veľkého okna so silným spádom vody v Džungli). Pri ďalšom prieskume je naďalej potrebné poctivo mapovať a všímať si všetky okná. Tic môžu viesť do iných šácht a celých systémov priepastí, oddelených tu len tenkými prekážkami - v nich môžu byť ďalšie okná. Do ďalších šácht s ďalšími oknami... Skúste si pri tomto štýle skrasovatenia potom predstaviť, ako bude mapa Slovačky jamy vyzerať povedzme za 20 rokov !

The Slovačka jama abyss The present-day cxterit of the Slovac"ka fama abyss (-1268 ni) is a re/leclion of the three, well-organised and highly motivated summer expeditions ofSlovak and Croatian covers in the years l 995-l998. Its rather inconspicuous entrance was recognised during the trip around the elevntion Mali kuk (1565 m) at the periphery ofthe Rožanski kukovi massifon July 28, 1995. Branislav Šmída and Marcel Griflík found it only by chance in ugly, foggy weather, The /irst 90 m in the abyss was easy to explore and they noticed considerably oscillating draughts. This fact, together with the non-existence oficc at the entrance, promises an exciting exploration. A large pit opens to them nearly l'mnlediately. The first step Cez celú zem (Through the entire world) was 194 m deep and the second, more vertical one (Poseidon), even 213 m. At the depth of-516 m, the bottom stops them. The abyss became the ﬁfh deep-

es! system of Croatia. To honour their small country, they called it Slovakia. Ai the turn ofJuly and August 1996, we are again at the foothills in margin ofthe meadow sink Veliki Lubenovac (l3l5 m). The whole team of l5 members fiom dl'/řèrent clubs of the Slovak speleological society and also several young Croatians from the Zagreb club SO PDS Velebit participate on the explorations. We record success already after two days of equipping, at depth of‹350 m, in the window in the first third of the closing shafl ofthe system. Through a particular horizontal gallery with accumulations ofcalcl'/icd paleosoils, we came to the corridor ofshafts, roomy cathedrals, cascadcs and parallel cave branches. We started exploration of the two, most pramising branches. The first branch ends at -450 m, in narrow passagc called Vločky (Comflokes). The Konkula is' brothers, however; extended it by the special speleological technique and with the help O/`Hilii patrons. But later; we had to stop only in -600 m, because we anticí-

pated that the ropes would be necessary in the second branch, called Črevo (lntesrine), where we were still deeper.. Latel; our radical advancement was slowing down. At the Šaleny meander (Crazy meander), we were ﬁghting for every metre ofdepth in places 20 - 40 cm wide. In spite ofthat, we almost ascendedl But these endless problems had also to finish. Ellipsoidal shoﬁ Potkov skok (Patakĺr step), more than 20 m wide, Opened in front of us. lts /irst step has l 70 vertical meters.

On August 3, 1996, D. Kotlarčík, J. Vykoupil, B. Šmída and M. Sova finally arrived to the bottom - to the depth of-1000 m. Besides that we discovered a colossal catlleořal Pompeie (30 x 50 x 50 m). The bivouac, situated at depth of -380 nl, made possible rapid and eﬂicient attaclrs to ,further meters, usually in couples of explorers. Eight days were necessary for mapping the whole system. lt was realised by the topoﬁl Vulcain. Two independent oltime-

ters were used to veriﬁl by Vulcain measnred depth of individual horizons. Simultaneously, we in detail drew the abyss in scale I : 200. Deequipping ofthe abyss took about one week. We finished the expcdition without serious inirlries.

The idea ofcommon expedition was reulised in 1998, when 27 Croatian speleologists (moinly trom SO PDS Velebit Zagreb) and 12 Slovak speleologists took part in exploration ofSlovačka jama abyss. The exploring activities were well supported by necessary

equipment, e. g 4500 nl ofropes, 3 drills, 300 ofanchor points telephone working into the depth of-380 m.

The exploration proceeded in to separate branches - Croatian speleologists were working in the Kankula Is' branch, while the Slovahs in the branch Črevo (lntestine). Darko Bakšić and Branislav Šmída are the leaders ofthe two national teams. The layer ofpoorly soluble limestone in the depth fiom -600 m down to -700 m was better karstificated in the Kankula Is branch. Consequently, the meander was here a little bit wider and it was not so complicated to get through it (it was possible to walk on its bottom). This caused that the Croatian speleologists gained the vertical meters rather fast and the depth of-l 268 m was reached during the ninth day ofexpedition (D. Lackovič, D. Bakšić, A. Stroj and B. Jalžić). The further continuation was still possible (horizontal channels, the halflsiphon), but no diving suit was at disposal, three day lasting bad weather threatened. More over: the whole expedition got to its second phase, when it was necessary' to start with deequipping. The exploration was stopped. The Slovak speleologists had their second bivouac at the bottom ofPompeie. They did not deepen this branch, compared to the year 1996, substantially. They reached -1022 m and no filrther continuation at the bottom was present. Only during the inclining back to the surface, they noticed the windows, which were only later explored. Although they were interesting, all the huge parallel branches continued into the main shaft (the deepest at the depth of-985 m). During the second part ofexpedition, the Slovaks started exploration in other three branches around the first bivouac. They were stopped by the too narrow passages (Tundra, Hermanova studňa) in the depths -504 m and -425 m, respectively Because of the lack oftime. they had to finish the explorations in completely fřee shafi Žzlmpa (-43 7 m). An incident with the rope happened during the last day of exploration. lnclining caver by chance moved up the free end of the hanging rope. He ihrown it backs down. Howeven the rope did not fall back. but it stopped at the step in the height over the bottom of the shafi. The caver did not notice this fact. The covers. returning trom the exhausting exploration, were not able to get to the rope. The cold in the cave made them to return back to -700 m. through intricate Saleny meander; and to built a malceshift bivouac at the small shel/I which was later used also during explorations. Another incident happened to caver in the sha/i with very friable rock The bolt pulled out from the wall, but fortunotely, the second bolt stopped the fall. The Slovačka ,lama system is developed in the breccias ofulelar formation and in the Jurassic limestone. Huge shafis and cathedrals, as well as meanders and narrows, can be found in the abyss. This variability makes it very interesting, but also very difficult for the transport ofany material. The temperature in the abyss lis rather cold, around 3 - 4 °C. The prevailing direction of the draughts in the cave is downwards to the bottom. Some species of the cave fauna were found in the abyss. Leech Croatobranchus mestrovi, representing the most interesting one, was found in Lukina íama in l 994 as a completely new species. Here. in Slovačka jama, it was much more frequent. From the depth around -470 m, this species was present nearly in the each lake and its surrounding area. The total number ofwork descends ofSlovak speleologists to Slovačka ,iama is 37 during the year 1995 and 73 during the year 1996. Croatian speleologists helped us eířiciently during 16 descents. During the year 1998, the Croatian speleologists realised more than l00 workdescents to this abyss, the Slovaks 77 descents. The longest stay in the underground lasted 5 days (122 hours). Slovakia, the original name of the abyss, was changed to the name Slovačka ,iama afler the request of Croatian speleologists. The abyss is very promising also for further investigations. We plan to continue in explorations in the near future. The altítude ofthe entrance to Slovačka jama is l520 in above sea level. what is still some metres higher than the entrances to the Lukina jama system.

Marianna (SK-32) X = 4955, 940 Y = 5500, 825 Z? l5l0 m Hlbka: 250 m

Vchod zatial' druhej najhlbšcj priepasti sektoru Mali kuk leží v

E- b..

najnižšom mieste svahového závrtuprepadliska, ktoré dnešný chodník ku Slovačka jame prctina asi 100 m pred výšvihom na hranu planiny (pri ceste hore je to po náhlom prudkom svahu medzi skaliskami akési logické miesto na oddych, 5 príjemným chládkom -

_,z"\l"

S10

Marianna

810

pretože je tu súčasne veľmi pekne, vždy

°* I

sme si tu dávali krátku pauzu). Priepasť lokalizovali 28. 7. 1995 (v rovnaký doň, ako bol objavený aj vchod

Slovačky jamyl) E. Kapucian so S. Cirić. Ako perspektívnu ju však pre citcľný pricvan ocenil až J. Vykoupil. O predchádzajúcom nájdení jej vchodu nevediac ho “znovuobjavil” na druhý deň. Lokalita sa mu pozdávala, preto joj úvodnć partie do -35 m preskúma] už 30. 7. a 31. 7. ich pomohol M. Sovovi zamerať.

; ll I y l`6Z

Severný Velebit axplo:

J. Vykoupil, B. Šmída J. Kankula, M. Kankl E. Kapudan, K. Kýškl M. Sova. Z. Ágh.

D. Koilaľčĺlš 1995, 1996

Postup zastavilo dnové zúženie mcandra. V závere výpravy sme tu realizovali aj krátke rozširovacíc pokusy, no so spitovacím kladivom a bez sckáča to bola márna snaha - masívna hornina šla odlupovať len po “ždibkách”. Pricpasť “počkala“ na rok 1996, kedy sa do jej útrob vybrali hneď v prvý deň expedície špecialisti na úžiny - bratia Kankulovci. Za použitia vŕtačky a patrónov Hilti umožnili prienik úžinou už na ďalší deň (22. 7). Otvorila sa

SK,-32 Mali.,l‹uK

topo:

' -'4 _

B. Šmída, M. Sova

83í -:;›-l-'“"'-'

P210

obrovitá podzemná studňa, ktorej prvú polovicu (do -100 rn) vyslrojili E.

.. ł"-

Kapuaiah a K. Kýška. B. Šmída a J.

Kankula sa za asistencie M. Kzmkulu a D. Kotlarčika Odtiaľto spustili na dno 23. 7. Keďže obhliadka najnižších priestorov ncprinicsla ani nžlznak voľného pokračovania, priepast' sme počas rovnakej akcie zmapovali i odstrojili. r

mladší zárez. Je extrémne úzky a šikmo prelezileľný len v jednom mieste (čiastočne umelo roüírenom). Dalšie pokračovanie tvoria

sícnkovité, voľne zdolatcľnć stupne, Spadajúcc ku meandrujúcej trhlinc, dlhej viac ako 20 m. Spust do 210 metrovej

varﬁhály je mažuý v celej jaj dižka, ktorú je možné rozporom po rímsach prctravcrzovať a Odtiaľto zlaniť už bez dotyku so stenou. Pre možné odtrhnutic

* ”.'ú- `

'm..- Ů QW '="'.l;-C

P21

Trhlinovć stenové vhlbenie vstupu pricpastí jo široké len asi 1,5 m. .le súčasťou dómovitej chodby, viac ako 20 m dlhej a do 5 m širokej. V jej závcrc sú nakopcné rozmerné bloky, po vylczoní na ktoré sa dá spustiť do 10 m hlbokej zúžcniny - začiatku mcandra. Ten pokračuje ďalším stupňom (S10). Meander sa nakoniec prudko oláča do protismeru. Relatívnc úzka chodba odtiaľto stúpa rímsami V dĺžke asi 15 m. V jej dnc je v úvodnej polovici geneticky

,. _, . _ -._- lv-'

.I W.

N ,p plan

250 m sa ríms však travcrzovaníc bez zaistenia príliš neodporúčame. My sme pricpasť vystrojovali od úvodu zárczu. Spust ide okolo dvoch obrovských zaklincných blokov, z ktorých nižší (v -100 m) má charakter plošiny (S hlinou), na ktorej sa poľahky

jazicrkom). Pod kameňmi pri stenách sme tu pozorovali niekoľko kusov čulých pseudoškorpíónov. .le celkom možné, že pri tak veľkých rozmeroch studne (kedy sme mali čo

robiť so svojou psychikou, hodne rozmcmosťou ovpíyvnenou) sme si

usadia i Štyria ľudia Odtiaľto je možný

celkom poľahky mohli ncpovšimnúť

ešte stálc skoro 150 m hlboký priamy Spust.

nejaké okno v jej priebehu (náznak akoby vyklenutia sa črtal asi 60 m nad dnom). V rámci druhého zúžcnćho stupňa vo vstupných pasážach Marianny sú totiž na stenách pizolity. A homými

Studňa sa pri dne rozšíri na skoro 30 m. Z jej dna vybichajú dva krátke slepé výbežky (nižší je zaplavcný plytkým

časťami príepasti súčasne cirkulujú lziteľné pľievrlny - dolu sme ich však už nikde nezaevidovali. Nevylučujeme tiež možnosť nájdenia pokračovania v prípade dobre situovanej sondy v suti niektorého z dnových výklenkov priepasti.

Mostová (SK-30) X = 4956, 015 Y = 5500, 640 Z = 1525 m Hĺbka: 39 m Vchod ovžllncj šachty s profilom 10 X 15 m sa černie už z horného okraja prístupovej hrany závrtu so Slovačkou jarnou a mal preto zásadný vplyv na zlezenie dolu do depresie a objav dnešnej “tisicky” (sú od seba asi 30 m vzdialené). Jeho nápadmi mohutnost' bola neprehliadnuteľná aj za hmlistého počasia 28. 7. 1995, kedy obe priepastí Iokalizoval

B. Šmžda.

Skalný most, preklenujúcí otvor šachty, láka “odvážne typy" k skráteniu si cesty na druhú stranu (príliš to však neodporúčame). Dno impozantnej Vstup-

nej studne je v celom proﬁle pokryté Íirnoln, v spodnej časti prechádza jeho strmý zľadovatený úsek do otvoru malej sienky. V -30 m je vo východnej stene otvor do krátkeho slepého chodbovitého úseku s komínmi. . Priepast' preskúmali deň po jej nálezc I. Vykoupil a M. Sova.

Pri dvoch smľekoch

(SK-33)

X = 4956, 050 Y = 5500, 935 Z = 1500 m

Hĺbka: 100 m

Z chodníka ku Slovačke jame (ešte pred strmým výstupom ku Marianne) sa dá odbočiť v zalesnenom sedielku pri

úžasnom kotlovitom polootvorenom skalnatom závrte (so skoro 50 m vysokými stenami) vpravo a podisť stenu vyrazfiej skalnej “homole” nad závrtom (nezísť doňľ). Tadiaľ sa veľmi stmtým žľabom vystúpi ku dvom smrekom - od nich asi 10 m do masívu sa zíde do menšej depresie, na dno žľabu, kde sú vstupy do pri epasti.

Z troch otvorov je pre zostup najvhodnejší stredný, pod veľkým blokom, o roh ktorého sa dobre kotví lano. Šachta sa viac roztvára pod skalným mostom V -10 m. Pod šikmou plošinou 2 veľkých zaklinených blokov pokrytýeh suťou (v -23 m) má studňa nepravidelný profil (dosahuje maximálne 8 m), no spust je priamy už až na dno. To sa zvažuje na JJV k portálu výšky človeka - vstupu do dómovitého priestoru 5 X 20 m (S neurčitým zužovanírn sa klenby v asi 20 metroch výšky). Na ten naväzuje strmo stúpajúce suťovisko, prechádzajúce do veľkých blokov. V najnižšom mieste dómu je plytké bahnitć jazierko. Pricpasť je inak suchá, bez prievanov. Na záverečnom suťovisku

bolí lebky kuny, nctopiera a zdoehlina nejakého dravćho vtáka v rozklade. Vchod priepasti objavil (6. S. 1995) a prvých -50 m do nej zostúpil J. Vykoupil. Na ďalší deň ju doskúmal spoločne s mapujúeim M. Sovom. V roku 1997 priepast' pravdepodobne rekognoskovali jaskyniari Z SO PDS Velebit Zagreb.

Krvava jama (SK-34)

nej polovici už oválne sa rozširujúca na 4 - 5 m a v celom proﬁle dna zaľadnená. 5 m nad dnom je okno s drobnou paralelnou (taktiež zaľadnenou) šachtičkou. Približne 20 m nad dnom šachty je okno prevalené do paralelnej studne, o niečo širšej a zhora osvetlcnej. Táto končí takisto ľadovou zátkou. V jej južnom cípe je chodbovito rozšírený úsek s komínom a 8 m nad dnom okno do slepej Šachtičky.

X = 4956, 000 Y = 5500, 775 Z = 1550 m I-Iĺbka: 35 m Drobné rúrovité prepadlisko (akoby náznak studne) v žľabovitom záreze tesne pred vystúpením na hranu plošiny (priamo pri chodníku ku Slovačke jame) sme si príliš nevšímali až do 3. 8. 1995,

Priepasť objavili a preskúmali 22. 7. 1996 M. Sova a Ľ. Krčmárik. V roku 1993 sme ju vzhľadom na jej možnú priamu genetickú súvislosť s priestormi Slovačky jamy znovu zrekognoskovali (Ľ. Sliva, B. Šmída), avšak zmeny v zaľadnení sme nezaevidovali.

tili slabé prl'1denie vzduchu a následne ho (ručne) prcsondovali (za asi hodinul). Po pozhadzovaní labilných blokov preliezol do nasledujúcej, vcelku jednoduchej šachty druhý Z nich, pričom si na ostrýeh britoch v jej úvode zodral kožu na dlani až do krvi.

X = 4956, 085 Y = 5500, 365 Z = 1580 m Hĺbka: 43 m Úzky vchod priepasti leží v zmeti blokov v malej pretiahnutej depresii začiatku veľkého žľabu (v miestach, kde je sedíelko a začína tu smrekový a kosodrevinový porast) - je pri ňom kamenný mužík. Dňa 23. 7. 1995 nim zostúpili dolu M. Sova s L. Krčmárikom, ktorí našli na dne prvej studne 2 kostry kamzíkov.

Rady v ňum B. Šmída a r. vykuupil zia-

Na hrane (SK-40) X = 4956, 070 Y = 5500, 650 Z = 1565 in Hĺbka: 18 m Vchod priepasti sa nájde celkom poľahky - na hrane závrtu so Slovačkou jamou netreba zostúpiť dolu, ale vyliezť vpravo, na jeho vyvýšellú obľubu, po ktorej sa prejde (terén je husto porastený kosodrevinou, ešte lepší priestup je preto na druhý raz pod stienkarni obruby) asi 50 m. Tu obľubu pretína (kosodrevina v tomto mieste prechádza náhle do bukového lesa) dominantná priečna porucha, ktorá je vstupom lokality. Jednoduchá puklinová šachta má

otvor v podobe roztíahnutej podkovy, širokej 3 m. Nižšie je studňa o niečo užšia a jej dno tvoril v roku 1996, kedy ju preskúmali Ľ. Krčmárik a M. Sova, suťový násyp. 4 m pod ku závrtu v tvare písmena V vypadnutýln masívom je drobné okienko.

Kamzíčia (SK-43)

Učku (SK-44) X = 4956, 125 Y = 5501, 000

Z '= 1430 m Hlbka: 26 m Puklinovú priepasť, s vchodom situovaným do záveru stále menej dominujúceho svahového žľabu (mizne kosodrevina a začínajú prvé smreky) objavili, zliezli a označili mužikom dňa 24. 7. 1995 Ľ. Krčmárik a M. Sova. Ešte viac napravo od nej sa nachádza efcktný, ďaleko lepšie vyvinutý žľab o eharaktcre až Z jednej strany otvorenej polopriepasti.

Meandrová (SK-45) X = 4956, 060 Y = 5500, 920

X = 4956, 065 Y = 5500, 635

Z = 1510 m Hĺbka: 18 m Krátky jaskynný meandrík prevalený zvrchu šachtičkou preskúmalí v roku

Z = 1555 m

1996 M. Sova a Ľ. Krčmárik.

Pod suchárom (SK-41) Hĺbka: 45 m Priepasť sa nachádza 15 m na JZZ od priepasti Na hrane (vchod tejto je od priepasti Pod suehárom vidieť a otvory oboch lokalít lákajú každého, kto je v stenách závrtu oproti, či by nemohlo ísť o vrchné vchody do systému Slovačky jamy...). Prístup je najlepší práve od nej, po severnej obľube závrtu a potom krkolomným zostupom tu dominujúcim žľabom s výrazným pňom vyschnutého smreka, o asi 20 m nižšie. Popri skalnej stene sa dá zostúpiť cez vertikálne okno s drobnou slepou jaskynkou až k vchodu tesne na hrane už kolmej steny. Vstupná studňa je trhlinová, v spod-

Nad cestou (“84 Z.M.) X = 4955, 575 Y = 5500, 685 Z = 1370 m

l-Ilbka: 88 m Vchod lokality sa nachádza asi 100 m na severovýchod od drobného činnćho lomu na cestný kalneñ pri okraji V. Lubenovaeu, 20 m povyše starej lesnej zvážnice, už z ktorej sa dá pod skalnou stienkou tušiť, že v preliačine (prepadnutom závrte) svahu je vchod. Pozícia vstupu poukazuje na fakt, že vcelku slušné šachty sa dajú nájsť v oblasti aj v neprávom opomínaných zalesnených svahoch.

Naqacžătou "'

IDPOI Il.

00 Izm

§.$Ü®aŕ.Iz:„

Swl.1990

plán vchodu

l uI

O ,I

dvoch

rekoch

0': u

- - _-.

K43

lopo: M. Sova. 1I95

P 70

ION: IIl.S6\rl.19i5 1!

l 2m

plán dna B

" \`\

u' I

:'"\.

V“

.N 4

Yiilﬁý

.-zůäĺ* B'\'

% ^' °`

AHA

0-'

"'«._

1°

Kamzíčia SK-43

lupa: M. swu,1aaß 'Í

bu» M

115,5

4° m

\^ "Í ' ,

-43 I11

>1Û

Strmåk Vangal

12"'

OC?

účka SK:-44

2'" I

_."' _

wpn:B.Šn'lidl 195!

:ml

~ă 1.

-26 m 2__/"Ub._-/'/

ãn

ãŽ"%”1

41m _..

~ l:›pu:B.šmida,19ﬂ8 R

5*=- J- :É

aľ“za

lupa: lll. Swl,

'Pﬁecàlłådnå lopcl: B. . 1998 -

Í v

nﬂ'

JML

*S '

D ĺ2m

__/-\

è'‹ă:.ŕ=15 m

Ín

I 2m

Na hrane SK-40

1*ĽNJ

NPI2

-18 mi A-A u

. 'à' MeĚ2_ff5"°Va Š/1

TON J.

1995-

*lv/\

P d _, Ďsuchgrom ' SK-41

: M. Suva. 1996

_;š'a__ A

dsuuha A'

A _

ñﬁ' ŇÉL

-45m

. . . ‹ IWOZ H- EIHHI, ĺĺĺﬂ

Strmá, TO m hlboká trhlinová šachta lokality spadá na šikmý ľadový Splaz dnovćho domu 5 x 15 m. Na jeho za-

čiatku je niekoľko sem spadnutých pňov. Pricpasť zliezol a zmapoval dňa I. 8. 1996 M. Sova. Spolu s Ľ. Krčmárikom našli v jej vchode stopy po predchádzajúcom prieskumc - modrý nápis '84 Z.M_ a spit. Kto priepasť preskúma] ako prvý, však nevedia ani chorvátski jaskynlarl.

Mcdvedí ponor X = 4957, 050 Y = 5500, 625 Z ,= 1385 In lllbka: 45 m Zaľadnenú trhlinovú šachtu (staršiu časť pôvodného aktívneho zvodnenia

závrtu), nachádzajúca sa skoro na báze skalnej steny dna tzv. Medvedíeho závrtu (všade naokolo boli nájdené stopy po tomto zvierati '- asi tu má niekde brloh), sme našli už v roku 1996 (B. Šmída Ľ. Krčmárik, J. Munić). Preskúmaná však bola až O dva roky neskôr - L. Leštákom za asistencie J. Vykoupila.

Ľadový kaňon X = 4956, 875 Y = 5501, 045 Z = 1440 m

“snježnica” (2), zvaná Šošovka. Prcvisovité vhlbenie (3) s ﬁrnom Sa

nachádza pod južaou stenou dna závrlu, priamo oproti Slovačke jame. V západ-

Lomeniak X = 4956, 620 Y = 5500, 070

Z = 1570 in Prevýšenie: 15 m 15 metrov dlhú horizontálnu chodbičku (spojenú s 15 m hlbokou cliptickou studničkou) úplne náhodne objavili a preskúmali spodným meandrovým vchodonl pod výrazným defilé veľkého zalcsnenćho závrtu J. Stankovič a B. Šmída počas expedície 1998.

závrtu so Slovačkou jamou na východ, ku V. Lubenovacu, sú plytkć trhlinovć polopriepasti. Jedna Z nich má veľmi nápadný vstup, viditeľný aj z väčšej diaľky, z hrebienka oproti (ešte viac na sever). Na periférií hrebeña ku V.

nom svahu závrtu (v skalnom žľabe spadajúcom z juhozápadnej hrany až na dno depresie) sú zase trhlinové priepasťové otvory (4), hlboké odhadom 10 - 15 m (na dne pravdepodobne s ﬁrnom), nazývané J. Vykoupilom (1995) pracovne ako Lávové (bližšie explorované neboli). V už miernejšom svah_u nad nimi je

Lubauavaau našiel B. Šmída v ruku 1998

ďalšie tri lokality: rozmerný vchod priepasti Vangel (bol už označený ﬂalovou plaketkou s kódom 4], ale podľa informácii D. Bakšića napriek tomu nikto z chorvátskych jaskyniarov dolu ešte nezliezol), o kúsok ďalej pri traverzovanĺ svahu jaskyňu Priechodná a ešte jednu lokalitu, označenú chorvát-

Strmák, trhlinove zahłbenie s ﬁmovým zrázom, končiacim v clrohnej skalnej kavernc. Viacero plytšich a nižšie nepokračujúcich trhlin severo-južného predĺženia je v teréne na juh od Strmáku. 20 m Široká a približne rovnako hlboká, takmer dokonale Okrúhla polopricpasť Kotol (jej dno je voľne pristupnć trhlinovým priechodom z juhu) sa nachádza pod južnými stenami Maleho kuku. Niekde v teréne nad ňou našiel M. Sova pri blúdení v hlnle v roku 1995 iný priepasťovitý (do 15 m hlboký) dvojotvor, avšak v mape ho dotyčný lokalizovať nevie (cestu k nemu by však znovu našiel).

skym symbolom SOV 38). Obe vyvýšeniny zvierajú zalesnenú údolinu, rozčlenenú plytšími závrtmi a len drobnými skalnými stienkami. Tu sa nachádzajú priamo pri plytšej, ale pomerne priestranncj svahovej “snježnici“ dva balvanité otvory (6) do

odhadom 15 - 20 m hlbokej, nižšie pravdepodobne spoločnej priepasti so strmým svahom 2 timu (lokalita nebola preskúmaná). O čosi vyššie je viac v se» vernom svahu vchod do krátkej (15 m),

Híblaa: 40 uu

Veľký kaňonovitý vchod, v závere S perspektivnymi meandrujúcimi kanálmi a dutinami v ľade, objavili a zliezli v rámci expedicie 1998 L. Lcšták za pomoci .l. Vykoupila. Rozmemý vstup šachty vyvolal v objaviteľovi značné emócie a tak sme počas výpravy hovorili tejto lokalite pracovne tiež - Kaňon Och panebože!

V severných stenách skalnatćho hrebeňa, spadajúceho od sevemej hrany

'I :Elf

:"-'ĺ".-'

Tunel

'Ž

›

Lomeniak '

i-_Ił"Ť 1" ' A

A Fĺﬁ

2ln

mi a.

Izlll .

` 'ĺuA-A

0 ,

A-A'

3° III

2|nI

Kotlarčíkov

-slyståm . .

m:^"^-

'Chlãdný

...- 1' l

I V

‹"

-25m

. N

.f win

odpočinok

_..

Slepá

Í“

1-.:u

-12 nu

,- .

Ďalsle priepasti okolia Slovačky jamy

illlĺ

Ó? 12”'

V strmých svahoch a stenách závrtu so Slovačkou jamou je aj niekoľko

ďalších jaskynných lokalít. Veľmi dôležitá, ale inak poľahky prehliadnutcľná, 6 m dlhá jaskynka (1), akoby náznak meandra, je na báze steny

severnej časti dna depresie. V jej závere

Medvedi ponor Ľadový

kanon

je pomedzi balvanmi cítiť zreteľnć prú-

denie vzduchu a korozne tvary naznačujú na možnú genetickú súvislosť so systćmom Slovačky jamy (spodný vchod?}

tiež. Za hoci aj celodenné posondovanie určite lokalita stoji, no až doteraz nikoho nezaujala (málokto o nej vôbec tušil). V severozápadných stenách závľtu je drobná, 4 m hlboká kotlovitá

'lł ° -I úO

7 ..--›‹“ -40!!!

.',o

.o"`°

jľ'Ä'\\-45:11 .

ale priestrannej (priemer chodby asi 6 m)

údalia uaăli B. Šmída a J. slanlwvič V

vyzeral veľmi zaujímavo a zaslúžil by si

roku 1998 veľmi drobný vstup do približne 30 m hlbokej, zatial' nikým nezlezencj šachty (13). Na severnej strane údoliny je perspektivna stupňovina v rednúcom lese, s početnými priečnymi zárezmi a trhlinami. Tri z nich sme (D. Kotlarčík, B. Šmída a K. Kýška) v úplnom závere expedície 1995 lokalizovali ako menšie

väčšiu pozomosť, než sme mu venovali my traja, hľadajúci už takmer potme beňovú časť navštívil aj M. Sova, ktorý tu našiel dve menšie lokality. Jedna 2 nich je oclhadom 20 m hlboká, voľne zleziteľná šikmá pricpasť Chladný odpočinok. Asi 20 m hlbokú, morfológiou

Šachtičky - T, nich bola zlezenå pre

jednoduchú pricpasť niekde v blízkom v

rez A-A'

vádzanå E. Kapucianom a K. Kýškom. Prieskumnici vyhotovili i mapu, avšak ani jeden z nich už nevie, kde presne sa

lokalita nachádza...

narýchlo prístup ku ceste... Jeho prihre-

‹u ,-

okolí preskúmala aj Sanja Cirić, spre-

nedostatok času len pricpasť Kotlarčikov systém. Terén naokolo však

jaskyne Tunel a niekde približne v osi

Na západ od spomenutých priepasti sa nachádza vo svahu vrcholku Krajaćev

kuk (1659 m) extrémne úzka svahová jaskyllka Šprajcák.

Už dost' hlboko vo vnütrozemí Rožanski kukovi (na západ od Medvedicho závrtu) je zoskupenie výrazne skalných závrtov. Z nich jeden

INA-A'

vw-lp

I2 In

\..-a u-"""'

1'/ , 050%

:S_

" ~. _ a '

E >= Ě

Komária jaskyňa

1 A

Tektoníckå rozsadlina

-8 m

lokality

,,Západného plató“

.az

Firn ll

Wii " PH" L* I4.

žľab

: ` _

ﬂł vi'

Q =:`)1tr:'._'.ĚÍIĺ§-“ Í>

jivo? “

L Q .'ff iiÍ“ ._

-7m.. * Meandrovå

` A Ou'

IB: A-A'

ĺŕł

HDTP

aab

Plin

PH“

„

:vv(al _

_15 m

I mm

Šprajcåk

l_=?l g.-1' ›

f""\

til B-”B'

ga:

le: A-A'

Í" R

l'I'l

N 5 |-u-1

ur;-LL

Admiral

\\`

Fim I

nzl.-A' `~

za "

O ň

~' 1.123-

Ě ßß"

Ě z>=

,egššase

Štvoreovå

,&\|ĺ‹

-5 m

N,_-__

uz;-Ã'0v

A \

A 5

-10m

jżm

-kw.

taak -DB _

_: Płůﬂ

*R1 \ U

(ť

>.17::* /'

_`.

fr: Č

_._7|.n

sme orientačne preskúmali - v severnej časti sa tu nachádzajú už skoro pri homej

obľube dve trhlinovć (odhadom 10 - 15 m hlboké) šaehtičky (9), v príkryeh skaliskáeh na juhu je priestranná (s výškou asi 10 m), veľmi fotogenická slepá kaverna s dvomi oknami-vstupmi (10), úplne na dne parazitiekého skalnćho kotla leží priestranná dnová “sl1ježnil:a”(11) a vo svahu nad ňou pri oknovom prieleze medzi závrtmi krátka pllklina (12). Veľmi zaujímavé sú južné svahy planiny s početnými strmými žľabmi. V jednom z nich našiel v roku 1998 J. Stankovič mohutný otvor odhadom aspoň 50 m hlbokej šachty (5). Jednu asi 20 ln hlbokú studňu sme

ploehým vstupom, v ktorej boli v čase nášho prieskumu steny takmer homogénne pokryté i viaevrstvovým “gobelínom” kornárovitýeh dvoj krídlovcov.

Ä Č; \

Plllrluł. vina

ohľž l@(

Lt-lt., “št sadla

,.,

našli (nazáviala Ľ. Kfčmáňh a B. Šmída)

vo svahu jedného zo závrtov vo vnútrozemí (už mimo priestoru znázorneného v mape) a podobnú, O niečo priestranllejšiu prepadiiskovú šaelltu tiež vo svahu ku údoline medzi Rožallski a Hajdučki kukovi.

Západné plató Takto sme si pracovne sami pre seba nazvali takmer dokonalý, množstvom trhlín a žľabov rozbrázdený holokras južného lemu ehrbta Krajaćev kuk. Podrobnejšie sme samu venovali v podstate len počas jedinej túry v závere

zxpadiaăa 1995 (B. Šmída, K. Kýăha a D.

Kotlarčík), kedy boli nájdené len menšie lokality. V detailoch veľmi podobný terén môže byť určite ešte veľmi-veľmi zaujímavý! Najlepší prístup sem je značeným chodníkom V. Lubenovae-Premužićeva stala (v sedle treba odbočiť do planiny). Západný okraj veľkého skalnatého závrtu tu tvorí nepravidelná pseudodepresia, popretinaná menšími žľablni. V nej je napríklad Komària jaskyňa (1), korózne premodelovaná trhlina s nízkym

O kúsok nižšie smerom na východ k veľkému závrtu sú hned“ vedľa seba zahlbenć “snježnice” Firn I 8 Firn II (2 a 3)- druhá z nich má asi -15 m a vo ﬁrne na jej dne bolo do ďalšej slepej kaverny prevalené okno. Ešte kúsok nižšie, V stienkaeh oproti týmto jaskyniam je 12 m dlhá Mearldľová (4), interne zaľadnená jaskyňa s úzkym vehodom medzi blokmi. Nižšie pod ňou je väčšia závrtovitá prepadlina, v hrane na opačnej strane ktorej akoby sa črtal dolu maličký šaehtovitý otvor (5). Nad prepadlinou sme našli v už zalesnenom teréne malý vchod do približne 30 m hlbokej priepasti Bermudy, avšak pre krátke lano až na dno nezlezcnej (čo D. Kotlarčik dovidel, bolo zaľadnené a jedna jeho strana sa otvárala smerom ku závrtu...). Južnú obľubu veľkého zàvrtu tvori veľmi rozbité plató. E. Kapucian 8. S. Cirić, ktori boli súbežne s nami na vrchole západnej kćlty hrebeña Krajaćev kuk (dobrý výhľad), Odtiaľto kričali, že vidia aj priestrarmć náznaky otvorov, no na druhej strane ich zaujalo čosi iné a prestali nás “navigovat””... Lokality, ktoré sme potom náhodným spôsobom lokalizovali my traja, boli len plytké, suťou “zabitl-5“ polopriepasti, šaehtičky a “snježniee” ~ Z nich sme si zapamätali charakter plytkej Burillovej (6), Tektonickú rozsadlinu (7), RT (8), Admiľál (9) a Štvorcnvú, všetky z hľadiska pokračovania bezvýznamnć (ich mapky však zverejňujeme). Orientačnú povrchovú sehćmu, ktorú prikladåme, je potrebné považovat' za len pamäťovú a teda nie asi príliš spoľahlivú. V ďalšom skalnatom závrte na severovýchod Odtiaľto sme našli (znovu - príliš sme nehl'adali...) len DTP, krátku stenovú kavernu, premodelovanú vodou a s kominom ku povrchu (jej lokalizácia je zrejmá 2 mapy okolia Slovačky jamy).

Bermudy topol

D. Kaaarčih 1995

L 10 l.

P 30

»-20

of~

36m

*łł

The region of Mali kuk The area spreodr above the ﬂat, by meadows overgrown sin.-'c Veliki Lubenovac (hat, well with oiďnking water), accessillle by car ﬁ'om the road leading ,fironl the village Krasno. The Slovak speleologists started to work there in I995. lt is necessary to overcome

about 250 vertical meters to gel fřom hllt to the localities. The highest peak ofthe sector is One of the elevations at the ridge Kraioćev kuk (1659 m). The speleological' activities were con-

centrated to better accessible area around elevation Mali kuk (1565 m), which is closer to the comp. The area is very wild and not systematically explored (even in direct surromldíngs ofihe deepesl system).

Enh-ance lo the abyss Marianna (-250 m) located directly next to the path leading to Slovačka iama abyss (‹l268 m) was found in I995. At tho! time we were stopped by the narrow meander with ciraught at the depth -35 m. Next year we enlarged the mlrrow

place by Hilti patrons. We came to 210 m deep vertical shall, which is at the lowermost part up to 30 m wide. In the adjacent area, there are located slmﬁ Pri' dvoch smrekoch (-I 00 m) and many smaller localities. The locality, which could be the upper entrance Oflĺle Slovačka jama, was Still not formal.

Vrataľski kuk Krajina tisícich trhlín - pozoruhodne pestrý a súčasne nesmierne členitý,-miestami takmer dokonalý holokras Okolo kóty Vratarski kuk (1676 m) by sa dal jednou krátkou vetou defi-

U /

„vaš

Řj

2_\

ýł

sú l“~

(óílﬂ

aektui

Y) Yßtêfskßykĺ

_ (:"3' Speleologický

výskum

strmých

stupňovín a platní východnej hrany Rožanski kukovi (prevýšenie po hranu je asi 300 m) pod jedným z najvyšších vrcholkov oblasti sme rozbehli v roku 1990. Terén je tu v detaile rozorvaný sieťou príkrych subparalelných trhlín, jarkov a skalných žľabov, ktoré sú desiatky metrov dlhé a niekedy s kolmými stenami i 10 - 20 m vysokými (kedy už majú ráz až drobných lokálnych kañonov). Ich dllá sú zvyčajne vyplnené rozsiahlymi blokoviskami - vstupy do podzemia sú však aj tu, alebo potom v stenách a medzihranách. Územie, charakteristické aj ukážkovo vyvinutými _ formáciami jarčekových škrapovísk a škráp veľkosti až vzájomne menších, labyrintovito poprepájaných polopriepastí, je naprieč veľmi obtiažnc pnĺestupnć a nami stále ani zďaleka nie systematicky preohoclenć. Objavom priepasti Xantipa sa totiž naše záujmy v tejto značne členitej zóne stlstredili v rokoch 1994 a 1995 viac-menej už len na jej bezprostredne okolie. Dobré prístupy do oblasti sú

odbočením z chodníka Škrbina draga Rossijevo sklonište, alebo zo sedla Lubenačka vrata (1475 nl), odkial' vedie Strmý, ale výborne prieehodný Značený

chodník až na vrchol zóny. Pohyb v jej vnútri je už “zaujimavejší” - nie zriedka je potrebné preskakovať menšie trhliny a pri tých, ktoré sú už príliš široké a hlbšie, sa často nedá robiť nič iné, len sa zase vrátit' a veľkým oblúkom sa ich pokúsiť obísť inoll trasou.

Xantipa SK-17 X = 4958, 040 Y = 5500, 230 z = 1650 ua

Hĺbka: 323 zu

Lokalizácia a prístup Obrovskžl otvorená megadepresia Xantipy (vonkajší priemer jej neschodného lieviku je cez 300 ml) leží priamo pod jedným Z najvyšších vrcholkov rezervacle.

Z Vratarskeho kuku je najlepší prístup

nizslc do závrtu priklym trávnatýrn žľabom, spadajúeim z juhovýchodnej hrany. Žľab sa stoči kolmo vľavo a už skalným žľabom sa prichádza na hranu, odkiaľ už postup nižšie bez lán možný nieje. Táto trasa bola používaná sprvu na zostup i výstup, ešte v roku l994 sme však našli vo východnom svahu Xantipy aj priechod cez skalnú bránu s jaskyňou Majova (na žľab sa táto cesta napája v jeho strednej časti pred zabočením), trasu, ktorou sme po akcii V priepastí vystupovali (zostup je vzhľadom k 5 m vysokému stllpňu nepríjemný až objektívne nebezpečný). Blízko spomínaného žľabu je 8 m dlhý polojaskyľlný výklenok.

Morfológia Priepasť Xantipa je mimoriadne

atraktívny jav, ktorý vidieť si nenechal ujst' azda žiaden z účastníkov našich výprav. Horný priemer jej vonkajšej priepasti

presahuje 200 m. Odtiaľto sú už všetky steny kolmé, masívne, s mohutnými trhlinami alebo rozmernými škrapovými

Zahĺbeniami (Západná, v spodnej časti previsnutá stena má asi 150 m výšku).

Prvý skalný stupeň (Sl 5) spadá na strmú zatrávnenú plošinu, Z ktorej bol ďalší zostup realizovaný šikmo po trhline ďalšieho, 30 m vysokého stupňa. Z kamenisto-hlinitej plošiny sa potom zostúpi cez 5 m vysoký stupeň na prie-

strannú tirnovú, miestami až zľadovatenú plošínu (75 x 35 m), s typiekými ablačnými priehlbinkami vo time. Ma pomerne malý sklon, len pod

zůvrl Zåvlt

IBZA-A' 4?

rezB-B'

O Siﬂ S15

S30

scverovýchodným eipom je asi 15 m

vysoký firnový kopec. Od stien je fimová plocha izolovaná často až 4 In hlbokým a 1 - 2 m širokým vytopením. Pod juhozápadnou stenou je 4 m nad dnom tejto etáže jaskynný portál (2) 5 X 3 m, spadajúci do 15 In hlbokej priepasti, ukončenej ľadom. Priamo pod vysokým previsovitýln vyhĺbenim severozápadnej steny je medzi masívom a lirnom vytopený dvojotvor široký asi 3 m a dlhý 12 m, spadajúci do 200 m hlbokej vertikály (1). Uvedený popis sa vzťahuje na podmienky roku 1994. O rok neskôr sa dvojotvor spojil do jediného otvoru. Výrazné zmeny sme však pozorovali pri orientačných návštevách Xantipy najmä v rokoch 1996 a 1998. Takmer celá fimova plocha dna megadepresie bola pokrytá mocnou pokrývkou sute, blokov a čiemej hlinitej splaveniny - tim či ľad pod nimi bolo vidieť už len zriedka! Takisto priokrajovć vytopenie medzi firnovou zátkou a masívom sa prehlbilo a rozšírilo, až tak, že z posledného stupňa S5 už nebolo možné preskočiť priamo na flrllovú plošinu, ako sme to robicvali počas expedícií v rokoch 1994 a 1995! Príčinou sú akiste slabe zimy obdobia 1996-1997 a dokonca zima úplne bez

manentným

prievanoml)

vychýlenć

v -60 m počas rokov 1994 i 1995.

Šachta sa po asi 100 metroch hĺbky rozšírila v predĺžení na až 20 m a v jej spodnej časti, v -215 m bol v protiľahlej

strane vytvorený ﬁmový balkón. Na jej

ú na*

lan'

.Ü

P2115

av'

^ \ mi

-/5-

ň"'

Oil

4au"‹'uŠil'a"

t `

_; _ ru) 'J

í plán ﬂlrvevelptellny lnäikhpdoüuuv

-41? S1

' " `\P2lXIl

Sum ň

XANTIPA

ĎA-I

*°"hl Í uůlwý bihduvýnﬂnl

-_-

Rožanski kukovi Slvlrný Vollblt

wtw ›l.edvln:.5. 9 9 N Klqlúdllxi-Kmlh. K. Kiki. l.Š«I4l.-I-Vvﬂwvll mu-III! t=P°=l.šlllldl

/jßtłàooovádu-áha

: '\/ . ' lll. 'U

-dw:ul‹um‹l-a1:hu› Pro

' -323m

muláciu mrazom “predpripravenýeh”

aauaúla 5 dížkau asi 4 fu hfaziiñ zfúu-:arm

ať'

.Hr _,_ ss

snehu na začiatku roku 1998, kedy aku-

splavenín a sute spôsobili silne dažďové splachy. A naopak - po vhodení kamenia do priepastnej vertíkály v roku 1996 tieto zastali po asi 15 -20 m. Nieje vylúčené, že v súčasnom období je v Xantipe priechod nižšie dokonca ncmožnýlíl Samotná šaehta mala nižšie, v mieste spojenia oboch otvorov, nepravidelne sploštcný prierez so šírkou 1 - 2 m a v jej ľadových stenách boli zapracované zbytky menších kmeňov. V 60 metroch hĺbky sa náhle rozšírila na 10 - 12 m a jej prierez bol oválnejši. V týchto miestach skončila taktiež ľadová látka, steny pl-iepasti však boli naďalej obalené v celom proﬁle až do -220 m kompaktnou ľadovou kľustou hrubou 2 - 3 em, miestami s bruchami, zžltekmi a menšími cencúľmi. Dva nebezpečne šikmo (per-

HI "“'H'.

dne, na začiatku strmćho ﬁrnovćho splazu, sme evidovali v roku 1995 zrútený ľadový monolit (8 X 4 X 5 m), ktorý tu však ešte rok predtým nebol! Firnový splaz, dlhý asi 50 m (nazývaný tiež Bobová dráha), končil na krátkej ľadovej plošine, Z ktorej spadala puklinová šachta (široká 2 ~ 3 rn a hlboká 15 m). Splaz bol situovaný v 8 m vysokom tuneli, širokom priemerne 2 - 4 m a upadajúcom pod uhlom asi 40°. Zľava sa plynulo rozšíril zvrchu spadajúcim komínom s dómovitým profilom 4 X 15 In. Steny priestorov boli obalenć aj tu, ale už len ľadovýrn srieňom. V reliktoeh ľadovej zátky, spadajúcej sem možno už Z inej šachty, ncž ktorou sme zliezli, bolo vidiet' desiatky poohýbaných tmavých klasto-biogénnych medzivrstvičiek. Zavercčnć priestory majú charakter 15 m dlhého trhlinoveho priestoru, vysokého do 20 m a širokého asi 3 m. Na jeho dne bola pôvodne veľkými blokmi zatarasená úžina (šírka 40 cm), ktorú sme

vyčistili v roku 1995. Za ňou je 10 m

hlboká a priemerne l,5 m široká pravidelná puklinová studnička, končiace v umelom výkope v jemnej suti a pri náznaku úžíny širokej 3 - 5 cm.

Náčrt genézy Xantípa predstavuje najzreteľnejšie štádium vývoja veľkých závrtov a im podobných mcgadepresií v oblasti. Jej SSV-JJZ osou prechádza pravdepodobne výraznejšia zľomova zona, prejavujúca sa hustou sieťou blízko seba situovaných trhlín. Na týchto sa tiež vytvorili Žľaby juhozápadnej steny a susedný blokovitý závrt na severe (pokračovanie tektoniekej zóny sa prejavuje aj v predĺžení na SSV, už za hranou hrebeña, kde je veľmi rozbitá holokrasová stupñovina s výraznými žľabmi až kaňonlni, spadajúca až do Škrbiny

dragy). Pľeskúmané podzemné priestory sú pravdepodobne len okrajovým zlom kom veľkej priestorovej sústavy. Lákavá je najmä predstava pod ľadovou zatkou vyvinutej priestrannej vertikálnej “tru-

V oboch záverečných úžinách sme

cítili v protiklade s tým vždy silný vzostupný prievan, v úplne poslednej sa dokonca prejavujúci ako tlmený šum. V jaskynnej časti priepasti je pravdepodobne stála mínusovå teplota.

História Priepast' bola Objavená 23. júla 1994, v závere prvého prieskumneho dňa expedície, J. Vykoupilom a B. Smídom.

Lievik Xantipy sme po prvý raz_obišli južnou hranou už v roku 1993 (B. Smída a L. Ludhová). Na dno megadepresie

sme však vtedy nedovideli - v tom čase sme tu ešte “uplatňovali“ z Biokova našimi staršími kolegami publikované

zovšeobecnenie, že veľké závrty majú zvyčajne zasutené dna alebo prípadne len mladé a úzke ponory. Bola potrebná až zvedavosť J. Vykoupila, tým neovplyv150 m hlboký kotol' vstupnej' závrtovei megadepresie Xantipy zospodu. Foto: B. Šmída otvorené rútivé dómy) - súčasne mohlo bice“ s takmer stometrovým priemerom poklesávať dno Xantipy. (čo evokuje aj rozmernosť vstupnej depresie). Klíma Podzemné priestory niekde nižšie pod Xantipou môžu byť naozaj rozmernć. Tesne nad povrchom iimovej plošiny Geneticky staršie studne (priestor pod megadepresie, na poslednom stupni, bola ľadovou zátkou) ležia pravdepodobne v nameraná za tropického dňa teplota +l,2 tesnej blízkosti vedľa seba a sú asi “C (V. Košel) a ani na poludnie sme tu značne poprepájané oknami. Ich neregistrovali priamy slnečný osvit. V obvodovú perifériu tvoria mladšie a noci sa tu za jasného počasia inverznć prcdpokladáme, že silno zvodnené podmienky ešte viac zvýrazňujú studne (najmä okraj ľadovej plochy, ale vytvára sa hustá hmla, ktorej horná hraaj kolektory mimo jeho pödorysu a ešte v nica končí asi 20 m nad plošinou (ie re-

neneho a tiež preto, že bol vo Velebitc po prvý raz a Zliezal preto všetko “väčšie” (klasický pristup všetkých novicov v teréne Velebitu), ktorému nedalo, že “nedovidí dna” závrtu a nelenilo sa mu sa preto zísť pozrieť nižšie... V roku I994 sme priepast' explorovali do -313 m. Vstupnú megadepresiu preskúmali a jej topograﬁu vyhotovili znovu B. Šmída a J. Vykoupil. Podzemnú vertikålu i následné priestory vystrojili potom (individuálne, ałebo í vo dvojici -

celkovo na 3 zostupy) E. Kapucian a J. Vykoupíi do -288 m (miestami sa bolo

potrebné prebit' k vhodnému miestu na spit až niekoľkocentimetrovou stenovou ľadovou krustoul). Konečnú hlbku tohto roku dosiahla štvorica E. Kapucian, J. Vykoupil, B. Šmída a E. Kreutz, ktori lokalitu súčasne aj domerali a odstrojili. (Pre zaujímavosť, v priebehu zostupu

lídrov tejto expedície v Lukine jame sa pokúšali O ďalší prieskum Xantipy aj jej iní účastníci, pre problémy so zľadovateným lanom však vzdali “psy-

ehozostup“ už v prvej tretine šachty všetci !!!} V roku 1995 sme mali Xantipu

dokonca za prioritu prvej časti výpravy (prvých 5 dní). Pre opätovné problémy s

ľadom bola vystrojená znovu až na 2 zostupy, vo dvojícíach E. Kapucian 5 J. Vykoupilom a B. Šmída s M. Gríﬂíkom, ktorí tu súčasne realizovali celkovo 3

sondážnc akcie. Nové prehĺbenie však Na zaľadnenom dne megadepľesie Xanŕipy sme sa cítili ako maličkl' nepodstatní červíčkovia na obrovskom zimnom štadióne...

širokom okoli mimo závrtu - potenciálna

kumulačná zberná plocha hypotetíckćho systému je obrovskál), ktoré podporovali laterálnu niveláciu dna depresie v čase jej zaľadnenia. To však mohlo v minulosti priebežne aj mnohokrát úplne ustúpiť, čim bola deštrukcia prepážok medzi priepasťami len podporená - už “konsolidovanć” šachty boli znovu reaktivovanć a níﬂq/mi teplotami a ľadom deštruovaný masív to ešte viac narušilo, čim v priestore vznikali pravdepodobne rozmernć kolapsy (určite aj veľké

Foto: B. Smida

gistrovateľná aj náhlym teplotným prechodom - možno viac než O 10° C). Za daždivćho počasia steká voda v závrte stenami, trhlinamí a jarkami v podobe rozptýlených vodopádov. Vo vstupnej časti jaskynnej vertikály Xantipy bol permanentrlý, jemne rozptýlený dáždik. ktorý usmerňoval citeľný prievan vanúci dovnútra priepastnej vertikály pod plošinou (pokiaľ je priechodná). Ak bolo menej slnečné počasie, prievan ochaboval.

bolo minimálne - dnešná hĺbka Xantipy je -323 m. V

Co sl vymyslíš, to máš! Monštrózna Xantipa nám , nedalo pokojne spávat' už od jej objavil v roku 1994. Evidentný prievan z dnovej úžiny. A :ic tomu parádno výšková pozícia vchodu. Preĺomíme tých -313 ešte O pár stovák metrov? Čo tam môžu byt' dolu' za podzemné trúbyl? Viera ie dobrá vec, no ie/' realizácia pri jaskyniarstve už omnoho t'ažšI'a. A pri Xantípe? Spomienky na vlaňaišfe zosfupy - veru, nič lákavě... Prvá akcia v roku 1' 995 - Enik a Jano. 53

Predpokladáme, že sa vrátia (dobre "zmordovan|'") až v noci. Ake' prekvapenie -s úsmevom prichádzajú už navečer,

ešte za svetla a oznamujá nám - že ie potrebné to ešte dostrojiť! Na tá radost'... Na Í/řatarski teda znovu s Marcelom.

Najprv asi polhodinku po rovine, no potom zrazu 350 metrový stnpák - a nie po škrapoch ledajakýchl Ešte šťastie, že

miestni planinart cez skrátený, no šialene rozoklaný úsek pod Vratarskim kukom, trasu na vrchol už označili.

"Odysea " však nekončí. Erik (vďaka Till

mi tu z posledného kotvenia

ponechal len krátky "icik" a neviemneviem, či mi dosiahne až na dno... Rozhodujem sa, že už tu nadviažem d'alšiu dvestovku, ktorá mi sťalzuje sedačku. Aspoň to vy/stači až ku záverečnej lížiile... Stala sa mi však strašidelná chyba! Lano, zbalené “do panenky ", sa mi zamotáva. 20 m navitĺ prevliecť cez oko

a znovu. A znovu a znovu. Po polhodine

sa znovu spustili o knsisko nižšie... Pri "kTasovej” turistike ie to tak často... Napakovaným navyše ešte dvestovkou

som vyčerpaný a zmrznutý tak, že na huhlanie kamarátov zvrchu už nereagujem, lste majú aj tak svoju zábavku! Rozmotávanie nakoniec vzdávam a spúšťanl sa opatrne po “icíku". Tu to

lanom a ťažkým kladivom sa nám spúšťa

našťastie už až tak nepreklzufe a Erik je

pot na čele viac zo sústredenia na krok za lďokom zdolávaný prikry trávnatý žľab,

spoľahlivý - uzol na konci "1'ciku" je. Navăzujem chumelec dvestovky (azda vyide dlžka bez uzla či zamotania...) a dolu.

Iﬁiliezarne na hranu lievika, aby sme

ako z tropickej horúčavy.

Čas pred oblečením sa do overalov vedome naťaltilieme. Potom boj so sedačkou a kým sa spustim do zóny minusu, az na zimný štadión , kde už nepraži slnko, leje zo mňa zvonku izvnútra pod nepremol-:avkou ako z koňa. ul

Uzol chvalabohu nebol! Móóóžešlĺ Zhora potom počujem krátke nepravidelné zahuhlarna. Už mi je lepšie

vymysliš, to aj máš! Pĺlliezam z úžiny. Marcel ma bal'-očko sleduje, ako sa tváriln ﬂčolko mi zostalo sil...) a potom - vieš kolko je hodin? Ûseml Fiha, neprehnalí sme to? Na "ihrisko" vo vstupe vyliezam už ako mátoha. .le tu hmla a Marcelove svetielko nevidim. Len jeho zakričanie ideš?

Idem! Len neviem, kadiaľ! Blúdim okrajom obrovskej ľadovej plochy, až narážam na preskok pomedzi Vytopenú dieru medzi ﬁrnom a stenou. Hop! Krucinál... nezachytil som sa dobre... klže to spätf.. takže pre istotu radšej skáčem znovu na ľad (a na prida-

vok sa skydávam po šíkmine ešte a pár metrov dŠ:1lej...).

Druhý pokus... Dobre! Pod previsom upadám do driernot... ...eš už? D0 polobdenia hlas kanioša.

Idem! Zviecham sa a posledné žumarovanie. Marcel má tiež dostĺ ale

aspoň nezaspáva. Normálne rozmýšľam nad tým, či by mi nezasvietil karbidkoll rovno do oči, ako pri výsluchu, či ma to

-Marcelko, ako, húpe, hápe?

nejako nezmobilizaje... Ale už ,ie dobre.

Marcel ma dolu nachádza ešte stále v spleti motancov a pomáha mi (vidim mu na tvári, že ho tiež poriadne pohúpalo...). Pristáli sme na akejsi plošine z pevne'ho

Sme vonku. A dolu? Nikdy viacl l/ĺłliezarne na hrebeň. Odpočinok. Hoci tma, je nádheme jasno, čistá obloha, plná hviezd V dialke vidíme tisíce

radšei nie. S cepinom však na ne nedo-

ľadu. Blok ako pol domu. Ale toto tu

svetiel riviéry. Každý sám so sebou,

čiahnem ani po zakyvadlovani, nuž čo, nechávam ich tam. A budem sa modliť, aby nedruzgli... Ešte mám vcelku živé vnemy z "dažo"a" ľadových kvapľov v Brutáli.

vlani nebolo! Predstavivost' funguje keby padol tento kúsok práve v čase, ked' sme tu... asociácia_s bábkovým divadlom... výstražný PRASK (ll a dunivý, ako lokomotiva sa približujúci hvizd, lanáby sa šklbkali ako nitky a /lgtírky dolu by odišli na kašičku... Uuuﬂl Karlos hore sa vracia na povrch. Má recht. Dolu rozširujeme Tižina. Keďsa už dá,

hútame, 0 čom asi diskutujú tamtí a

Obliezam dva ľadové visiaky-šikmiaky. Je to možné, ako sú vyc/ľýlene' skoro na prasknutiel Zaﬁčat' dolu by mali jeúhioducho vopred, alebo potom už

Pokúšam sa o plynulý zostup. Huup... čo je to, prebohal? To mám tak vydrattĺ

kladka na brzde, že mi to tak preklzuiel? Huuup!!! Do ﬁ-asa, tak toto nie je v poriadku, však to lano je načisto obalene'

akými asi dobrotami z morských potvor si plnia bruchá... Marcel, nerozbalime

izofólie a nezapiclmeme to tu až do rána, je celkom teplo! Nič sa nedá robiť, ideme ďalej. Ak prežijeme zostup dolu cez škrapovisko, že aj cez deň musim dávať poriadne bacha, budeme Šťastní.

ľadoml A hádam aj zvnútra, aké je klzké, že sa ani v rukavici nedá udržať! lĺluuuuupli! Do..., však sa zabijem,

preleziem iu. zhodnotim orientačne

Od sedla už kráčame ticho. Sklłšarn sám pre seba vystruhat'ne,iakú grinlasu,

možnost' pokračovania a vyliezame hore. Tam sme v noci a čaká nás fakt "prima "

nom rytme kroku zrazu ,vylieta z húštl'n)'

alebo čoil Máárcéél! Nasad si pridavnú karabinu!

túra (tak na tri hodiny) do tábora.

Cáóoóo, nhera blummuu uueééé... počujem zhora.

Ďalší deň znovu Erik a spol. A opät' ešte za svetla -a ttsmiatil Vy, boli ste tam vôbec? Samo. (No, majstrisveta...!). A čo

no ani na enlócie už nieto sil. Vpravidelakýsi vták a ide Marcelovi rovno po nohách! Asi ho zmiatlo naše svetlo... No pomáha nám to, ako sa nám v stále ešte napätí rozbúcha z priam hororovei situá-

Je to jasné, nerozumie mi - zhora počlliem len akési rozmazané strašidelné

ste tam tak za ten krátky čas mohli aj

cie zrazu srdiečko! Do tábora už

porobiťl? S lt/ĺarcelom nechápačka...

huhlanie... no však počkai, sám pochopišl Ja mám však problémy z tých

Vřaj - spústu vykopali.

dôideme. V Lomskej dttlibe je mlkvo. Všetci

sakramentských. Do zápästia pomaly lo"č, normálne nedokážem lano udržať V ruke... už to zase ide... hnuuplll Honlpáľanl sa ako anák a nie je mi veru všetko jedno... čo ak sa vytrhne spit? Alebo - dokážem to po ďalšom

hupe zase ubrzdít' rukou? Však páka na

Kolko toho bolo, si overujeme (a hromžímej na ďalší deň. Hádam päť vedier! No nič, makáme. Marcel je hore a podporuje ma. Must' mu byt' slrašná zima, ja sa hýbem, a aj tak citim ten surový chladl Dolu sa však dvaja nevmestime, takže kopem sám a čo si zo

sondy vyhrabem, naložím do vedľa a snažím sa vytvoriť akýsi svah.

Stop-Petzli, hoci in tlačim čo naiviac hore, vôbec nezaberál Prídavná kľrrabina je nanič. Trochu pomáha lámanie si každého polmetra

Ende. Sypný uhol svahu je už na zrútenie a suí' nie je kde odkladať.

lana podo mnou, ale kam a hlavne za ako

Nazerám do úžiny v sonde. .le tak na dva

dlho sa ta/do dostanem... hutmpl Zalúllok protestuje a v strese si uveľlonnljeln, že mi totálne vyschlo v hrdle.

prsty, prievan citel'ný, no aká je dlhá? Alebo, kolko ie ešte treba kopat' do hlbku aby sme sa snád' dostali do jej rozšírenia? A vysledok? Úbohýcll 10 m prehlbe‹ nia! Tolko driny, a ničl Ale relm, čo si

Koniec. Nasaólzujem blokanty a zostupujem, hoci ako slimák, no predsa OK, po

nich.

spia. Odpúšťame im to (a sadisticky im prajeme zajtrajšok v Xantipel. Je to tak.

Sú tri ráno a vedeli, že tak skoro sa nevrátime. Bez náznaku vnímania chute hltáme divo studenti zerniakovú kašu, čo nám chalani zanechali v kotlikll, ešte pár nezmyselných viet (aj jazyk a mozog sú už vylágrované a slová sa na jazyku pletú...) a zalezlic do spacáku som za pár sekúnd mŕtvy. Erik a partia sa však vracajú zo Xantipy s úsmevom aj po treti _raz... Majstrovstvá sveta v speleológii sa však

skončili. Braňo Šmída

Perspektívy Mimo prác na dne Xantipy je naďalej zaujímavé sledovať zmeny na jej vonkajšej ﬁrnovcj ploche (popri stenách, ale i

inde, sa tu môžu otvorit' nové šachty). Bolo by tiež časom vhodné uskutočniť

rekognoskàciu priepastky (2) v portáli v eipe tesne nad dnom plošiny a pozrieť tiež stav ľadovej výplne v drobnej, asi 3 m hlbokej kaveľne (3) na šikmých plošinách tesne nad nástupom na ﬁmovú plochu. V roku 1995, kedy bola zare-

velké časové straty (pristup ku vchodu, zostup a výstup, plus návrat do tábora) a

týmto oknom je medzi veľkými blokmi

súčasne

veľmi obtiažne preleziteľná vertikáhla diera - otvor pricpasti. Tá prechádza do kompaktnejšej, avšak výrazne brítovitej studne, pri dne (kde sú dva stupne) so šírkou maximálne 2 m. Lokalitu preskúma] M. Mišík dňa 26.

ne.‹›'mierne

vyčerpávafrlce

zlanovanie. Alebo aspoň vysunuiý povrchový bivak v lievika Xantipy (napriklad

v skalnei bráne s SK-26). Rozrrlýšľali sme tiež nad použítím benzitlovéllo bllracielto kladivo, ktohovie však, či ie prievan dostatočne Silný na to, aby splodiny odišli... Akcie, ktoré sme v Xantipe uskutočnili, boll' l2 - 16 llodinove' a pre nie/čtorýclt z nás boli slušnýnl "utrpenim ". Preto hoci aj otázku dalšielto prieskumu niekedy medzi sebou nodhodíme, d'ale,i fu nerozväarne. Xantipa - to už ,ie asi výzva pre iných.

gistrovaná, v nej J. Vykoupil zaevidoval chladivý pl-ievan. Jednoznačnejší vstup do sústavy tiež môže priniesť povrchový, dost' “lezccký” prieskum južných, stupňovitých, kosodrevinou porastených a preto málo prehľadných stien a svahov, ako ho realizovali (ale len veľmi orien-

X = 4958, 045 Y = 5500, 350

tačne) J. Vykoupil a M. Sova v roku 1995

Z = 1640 m

Priepasťová (SK-1 9)

- môžu tu byť aj celkom priestranne' vchody (ako napr. Kostol či Snežná), ale

Hlblaaz 17 m

pre

ným

porast

diaľky

ťažko

registrovateľnć. Hlbkový potenciál tejto zóny je totiž viac ako pozoruhodný.

Poznámky k práci na dne Práce na dnovej' úžine sú možné, avšak na deštrukciu len málo zvetranéllo masívu by už' bolo potrebné použít' účelneišie prostriedlčy, ako sekác' a kladivo (napr: patróny Hiltí, alebo potom už len ešte "silne['šie prostriedky "). Dalšie podlllbovonie tolito miesta s cielom dostať sa do azda prielezneíšiello

rozšírenia úžíny (ktoré ,ie akosi možné si tu a'Onlysliet'), ie problematicke' vyťažený materiál ie už potrebné vyľalzovať (menším ocelbvým, násilne podľa potreby deformovaným vedrom) O 10 m vyššie. Sypný ulrol z roku 1995 už totiž vyťažellý materiál ukladať v drobnom_ priestore na dne neumožňuje. Daleko zložitejšimi, než samotná práca v jaskyni, v ktorej' ie zima a mimoriadne nevľúľlne, sú však sprievodné okolnosti takýchto akcii (pristup a dĺžka fednodňovej' akcie). Do úvahy treba brat' ai interné podmienky šaclztý Xantipv. Ľacl sa v nej' dynamicky vyvíja. Diery po spitoclľ sme v roku 1995 našli len s obtiažou (ukryté pod hrubým ľudovým pancierom). niektoré vôbec nie a radšej sme preto vybudovali nové. Prši tu, ľad ie vlhký. jasky-

niar si preto musi obliecť nepremolcavý overal, ie tu zima, takže podeň hrubé

podoblečellie. V lom sa na povrchu totálne spoti, aby hned' na to zostúpil takto prevlllnutý do mínusa. Najväčším problémonl (reálnym nebezpečenstvom) ie však ľadovou krustou obaľované lano v prvej' polovici vertilrály (to by bolo možné eliminovať jeho vyt'allovanl'm po každej' akcii hore na ﬁrnovú plošina). Riešením by bolo možno (hoci priepast' nie je až tak hlboká) uskutočniť tu viocdňovú akciu s “polárnym”

podzemným bivakom, aby sa eliminovali

Stupňovitá šachta (Pl 5) s nenápadústím (medzi

blokmi) blizko

homého okraja Xantipy ústí do drobného domiku (5 X 8 X 15 m). Dňa 4. 8. 1994 lokalitu preskúmali M.

Sova a K. Kýška. Mapa je na prílohe s priepasťou Platňa.

Karlosova (SK-24) X = 4958, ll0 Y = 5500, 285

Z = 1585 In Hĺbka: 24 m

Meandrovito premodelovaný trhlinový vstup, ústiaci do jednoduchej, 20 m hlbokej eliptickej studne s priemerom 6 m a na dne s hrubobalvanitou suťou, je v nízkych, silne zoškrapovatených Východných stienkach závrtu priamo

susediaceho so Xantipou, asi 15 m nad jeho dnom, na akejsi medziterase. Lokalitu zliezol K. Kýška dňa 25. 7. 1995.

Gfavitačuá (SK-25) X = 4958, 150 Y = 5500, 240 Z = 1570

dna depresie celkom nenápadná a len

7. 1995.

Kaaŕul (sK~27) X = 4957, 990 Y = 5500, 195 Z = 1555 m

Hĺbka: 40 ua

Z prvej terasy pod “lanovým” ná-

stupom do Xantipy vybieha na juh strmý žľab. V ňom je potrebné čosi nastúpať a potom zabočit' po vrstcvnici vpravo. Tu je v ešte dosť strmých stenách pomerne rozmerný vchod priepasti. Kotviť lano sa dá aj O kosodrevinu zo strany Xantipy hrana je Oblá. 30 m hlboká oválna studňa spadá na

ostrý ﬁmový hrebeň. Na juhovýchod sa dá dostať úzkou štrbinou medzi ﬁrnom a stenou do slepej komory dlhej 6 m. Na

opačnú stranu vedú priestory popod kamenný most do sály 4 X 15 m, vysokej asi 12 m. Po horizontalnej rímse sa dá prejst' do stúpajúceho a suťou premiešanou s hlinou vyplneného komína, odkial' dopadá zhora svetlo.

Priepasťovú jaskyňu preskúmali a zmapovali 26. 7. 1995 J. Vykoupil a M. Sova.

slimačia (SK-28) X = 4957, 975 Y = 5500, 190 Z = 1570 m

Hĺbka: 14 m Prístup je tým istým žľabom ako ku SK-27, len O asi 20 vyššie, a potom takisto traverz vpravo. Malý vchod leží pod stenou (jeho výška je 1 m, šírka 50 cm). Krátka a šíkmá vstupná časť ústi do stupňovítej studne s blokmi a paralelným komínom. Na dne sú všade pod stenami priam záveje (l) ulít niekoľkých povrchových druhov miestnych slimákov. Explorácia: J. Wkoupil a M. Sova,

Hĺbka: 10 m Je gravitačným, koróziou už prepracovaným odtrhom (na vrstevných plocháclﬂ) ohromného bloku, ktorý poklesol pravdepodobne vplyvom rútenia priestorov kdesi pod rovnakým závrtom,

X = 4957, 960 Y = 5500. l70

ako pri SK-24. Nižšie je charakter ka-

Z = 1595 m

verny členitejší - sú tu komínovitć dutiny, pretiahnutć v smere puklín. Do sute na dne miema oirkulácia vzduchu. Výskyt málo vyvinutých nátekov a hojných pizolitov. Jaskyňa bola preskúmanlt 25. 7 . 1995

B. Šmídom a M. Sovom.

Majava (SK-26) X = 4958, 025 Y = 5500, 310 Z = 1585 m

Hĺbka: zo m

Tesne pred cieľovým výstupom na Vratarski kuk je možné zlsť do malého hrebeñovćho trávnatćho sedielka, odkiaľ

sa dá spustit' žľabom s príelczným oknom (“Vráta”) do Xantipy. Tesne pred

28. 7. 1995.

Snehová Od SK-28 sa niekoľko metrov ďalej začína strmý žľab prcklenutý tromi skalnatými oblúkmi, ktorý vyššie vyústi ku priepasti. Nadol nikto nezliczol zhora je všetko dobre viditeľné. Lokalitu tvori homogćnna a na dne ﬁrnom ukončená studňa priemeru 6 - IU m. Je neoznačená. Od tejto “snježnice” sa cez kosodrevinu pride na juhovýchod po akejsi pukline

netypickej,

vodorovnej

jaskyne (4) s dokonale oblou, hmcovitou klenbou. Je dlhá 6 - 7 m a jej dno je vyplnené nánosom vrstiev kosodreviny (mcdvedí brlOh'!). Hlavný vchod Ústi nezlezítcľne do veľkého otvorenćho zžlvrtu, krkolomne po stene žľabu vpravo 55

lapozμlßivllãs

Slimačia SK-ZI

Priepast' smãdu

ĺlĺ

\ żlnß

MM.

14m

wmusmlm

_1'5m ,,‹_.

"'~7

.Í

a zl'

l_upo:B.$mlda_199s

Ě-2° m

llllajova SK-26

Karlosova

Zlal

a-_ ~§ "

N A

SR-24

up: K xýll:.a,1Hs

`~:'±

Kostol

SK-IT

"ßfz

F3“

[lan

.zz 0..-f

Pzo

24 m

-*-'.:"4-2'

'„

. Í

- 'l;';ŕ_ _

49-.if

‹uzM'

CIEITI3 Š"

H-

Ů z... ”§1'/Í.1u„.Lu B

sK.z5

3'. e`- /

0, -‹å';_\`‹l(;E_o

E2"

rlzM\` -2|Jll'l .-.›.*a'.~

InuEB'

-40m

Gravlłačná

'W2-,

›.,..«:-

ŕlzáaą'

lupa: lsuuą. ﬂui

“àză

`~›-'= z- a. z.„

hr-wMSvvl.II95

Snehová

zluﬂ .15

-,μﬂ

5 10

lúoúťu san. ms _ f .' ' ' ~` '"..:~ „,„

okolie Xantipy

lupa: M. Sova, 1995

nahor je však pás poškodenej kosodreviny... _ __

ležiace pod stenou jedného veľmi hlbokého závrm na juh od Xantipy.

Prlcpasť smadu

Júlia Túlia (CS4) X = 4953, 575 Y = 5500,'2g0 Z_= 1455 m

Hwka; 30 m

X = 4957, 900 Y = 5500, l40 Z = 1620 m Hĺbka: 15 m Kotlovitá prepadlina s ústím 20 m širokým leží v pralesne zalesnenom svahu na juhozápad od Xantipy. Jej dno

je kompletne vyplnené ﬁrnom. Na západ a sever z ncho vybichajů dva jaskynné výbcžky, dlhé 10, resp. 7 m - v severnom boli počas explorácie lokality chumáče až strapcc, prípadne kompaktné, i viacvrswovć stenové pokrovce tisícok (1) komárovítých Díptera.

__.ł`. .

Cierna X = 4957, 635 Y = 5500, 235 Z = 1485 m Hĺbka: 15 m Ide O portálové trhlinové vhĺbeniepolopriepasť s ﬁrnovým svahom (v kĺůfům l30l0 VYÍÛPČHÝCÜ Hĺckůľků dlÛľ)›

V jllhozápadných svahoch Xantuípy je možne' ešte stále nájsť' aj takto priestranné. vchody... Na snímke ie otvor príepasti Kosta! (SK - 27). Foto: M. Sova

Kosoštvorcový vchod (3 X 4 m) homogénnej, oválnej studne, s rímsou na postavenie v jej strednom úseku a na dne zaľadnenej, leží pod drobnou stienkou

je v prvom menšom zľabe tesne za

stupňoviny medzi lesom a výrazným

Ploská (CS-9) Hĺbka: 6 au

žľabom, spadajúcim z hrany. Priepasť zliezol 6. 8. 1990 M. Griﬂík. Poniže CS-1 je kotlovitá prepadlina s priemerom asi 15 m a kúsok povyše (medzi blokmí) vstup do strmej zaľadnenej Rozsadlinovej trhlinyjaskyne, hlbokej asi 15 m, V ktorej sa dá vystúpiť ku medzietáži so závalom a kominom s ľadom (v rovnaký deň, ako pri prieskume CS-l, ju preliezli M. Griflík a B. Šmída, ktori niekde v bezprostrednom okolí našli aj ťažko preleziteľný, ale hlboký otvor S citeľným prievanorn - ani počas špeciálneho hľadania v iný deň tejto expedicie sa však tento dotyčným už lokalizovať znovu nepodarilol). V lese, pri nástupe ku CS-1, traverzom od turistického chodníka, je v plytkom závrte 5 m dlhá, slepá kaverna (6) medzi blokmi.

žľabom s Kamzíčou priepasťou, v jeho

Pomeme veľký, no blokmi dosť pozavaľovaný a preto menej nápadný a ťažko nájditeľný vstup (v stupňovine asi 300 m

Drobná, voľne zleziteľná, machom obľastená (preto klzká) priepastka, ležiace. v stupňovine povyše Kamzíčej

na sever od vrcholu kóty Vratarski kuk) vedie závalovitou šachtičkou do čoraz viac sa na trhline rozšiľujúcej (v strednej časti na až 15 m), celkovo 105 m hlbokej vertikály so zaklinenými blokmi (v -40 m) a skalnými prepážkami. Prierez dna je kruhový a jeho šírka je asi 8 m. Náhodne Objavená pricpasť bola dvomi zostupmi (31. 7. a l. 8. 1994)

priepasti, je spojená so slepou kavernou s rovným dnom a sintrovým obrúbenim.

Praalzúmali ju B. Šmída a M. Gfiﬂik dňa 6. 8. 1990.

Cachtická puklina (CS-7) Z = 1550 m Prevýšenie: 20 m Jej nápadná trhlina, široká asi 2 m, leží V stupňovine vysoko nad Kamzíčou priepasťou. Ústi do závalovitej siene 8 X 10 m; svahom sem spadnutých blokov sa dá vystúpiť ku vyššiemu vchodu na

preskúmaná K. Kýškom, E. Kreutzom a L. Ludhovou. S presnejšou lokalizáciu tejto lokality si nie sme príliš istí.

Klausova (CS-4)

hrane zoškrapovateneho stupňa.

X = 4958, 275 Y = 5500, 625

Prieskum jaskyne, geneticky akéhosi prechodného štádia medzi vstupnými časťami tu vyvinutých priepasťovitých

Z? 1500 m

Hlbka: 25 m Vchod tejto priepastnej jaskyne (ponoru) je na najnižšom dne výraznćho kotlovitćho závrtu, obľúbeného z troch

točnili M. Vrábel a B. šmida 13. 8. 1990.

X = 4958, 525 Y = 5500, 240 Z? 1500 rn Hlbka: 20 In Jednoduchá, na dne zasutená Studňa, nachádzajúca Sa UŽ v ťažšie pricchodnej, strmej stupňovine nad CS-1. Približne v polovici svahu medzi CS-1 a CS-3 je ďalšia, pravdepodobne nepokračujúca (nebolo to však overené zlezením), asi 20 m hlboká a na dne zaľadrlená studňa (5).

Wfllßfidfllfl lżn

,in

.....,...,

-Ûﬂlàrﬂ

Pigekå

μh___

‹

ki“ 'Lil-jiäå‹ ›

Q: 9 §20 m

Q *s 'H

u“

Lokalitu nim preskúmali Z. Ágh a M.

"“

Griﬂík 8. 8. 1990. S pravdepodobnosťou

hraničiacou s istotou je otvor do príepasti

Jlĺllll Tůlli 4 csd hpuzuelllhluo

"'*.' 5

°“"

~°- '. ' °

:. -52'"

_____` \

-20 m

ným vchodom tejto priepasti sme počas

nálezu ranu lakalily (6. 8., B. Šmída a M.

. '

,‹|atu5°\"l CS4

PÍíB|ﬂ5ĺﬁĺVå :ll Sĺ-1.

llll

lýßxãsiãl, II

~ . . -30 nl

Platñz C84 Iﬂecllllidldlsn

".°

lﬂll

-17 l'n μh

I“ GI

-zemi

Iwrlłllhlilla

uﬂa 0,0

lil

. _- ` .\ 4 u-"' lz'^` \~ .__.

I 1

:'*" m

Prohnlná

lokality (fyzicke spojenie oboch realizo-

Griﬂik) pri veľmi teplom a slnečnom počasí registrovali citeľné prúdenia vzduchu - v smere do nižšie ležiacej šachty (za hmlistćho počasia sa neprejavovalo). V tejto, od steny žľabu oddelenej určite len niekoľko metrov hrubou skalnou prepážkou, však prieskumníci žiadne okno, či iné pokračovanie napriek tomu nenašli. Na dne priepasti boli lebky a zbytky kostí 2 kamzikov. Iný evídentný otvor (7) do podzemia

už na hrane žľabu vrchným vstupom vané nebolo). V spodnej časti meandra pod spod-

_18 m':'7

& A "-,

:ul

-111 ul

In 'W

hauzk len

E92' in 4, .

åﬁnl

Čachtlckå cw puklinl V

vstup do

‹,`,ĚnMl9(

Tŕgjglú ž

stupňoviny

§8::L 3

.R-T

Vratarski kuk `

A uv

SG-1!

X = 4958, 520 Y = 5500, 290 Z_= 1470 m 1-łlbka: 45 m krátkeho jaskynnćho meandra, ústiaceho úžínou do 28 m hlbokej, kompaktnej elipsovitej studne, leži priamo oproti CS-1, na drobnej rímse steny hlavného skalného žľabu, spadajúeeho 2 hrany.

Uhu

Kamzíčia (CS-8)

plazivkovitý

Hĺbka: lll zu

otvorov a už prerúten 'mi žľabmi usku-

Prehnaná (CS-3)

Spodný,

Uhu (SK-18)

stienke (v približne rovnakej výške).

il? "ă §

|Wu.ll.Iﬂl|I.Iﬂl

51.

,un

'ąg N

-96 m

._ va., O

Kalnüćla es: ISI

I,Ř

-45 In Ivomãgullllnu

strán prakticky kolmými stenami až 30 m

sa prave na spomínanom prístupovom

vysokými. Najlepší pristup k nemu je str-

stupni) a vyklbený členok M. Griflíka sa

mým skalnýrn zárezom z južnej strany závrtu. Tak sem v roku 1990 zostúpili i

však jej fyzický prieskum vtedy nezrealizoval a priepasti sme zliezli až 29. 9.

dno zasutenć, bez pokračovania (dolu však nikto nezliezol). Na hrane medzi žľabom s Platňou a CS-5 a závrtom s Klausovou jaskyňou

B. Smída a M. Vrábel, ktorí lokalitu

1992 (z. Agh, s. Gajdušila, B. Šmída).

preskúmali.

Najhlbšej zo šáchl sme “viac ako ve» rili” a mala byť dokonca jedným z hlavných cieľov akcie - už na úvodný prieskum sme si sem priniesli 250 m

pricpasťovíti: otvory (10), so studňami

lana! Na jej dne sme však zistili s prek-

zvoľna

vapením nepricehodnć zaľadnenie a

vreholovú časť sme orientačnc rekog-

Jej trhlinový meander je široký l až 2

m a v celom úseku dna zaľadnený (v jeho severnom cípe sú kaverny v závale). V

boli

zaregistrované

dva

ďalšie

asi 20 m hlbokými.

Na JJV od kúty Vratarski kuk spadá

najnižšom mieste dna bolo spomedzi blokov cítiť slabšie prúdenie vzduchu. Na západ od zavrtu s Klausovou

podobne stredná, najplytšia pricpasť,

jaskyňou je labyrint (9) navzájom poprepájaných menších priepastiek a

bola na blokovitom dne, nad miestom, kde sme pozorovali v roku 1990 zvrchu

Xaulipy (J. vykaupžl aB. Šmída). ca ai

hlbokých škrapov.

lákavý otvor (do azda pokračovanizťl),

menších priepasti, s ktorých opätovnou

Divoko rozoklané, veľmi Ileprehľadné a mimoriadne obtiažne

vyplnená až niekoľko metrov vysokým

lokalizáciou by to však bolo už veru

flrnovým monolilom (spod ktorého bolo

problematiekć...

prieshlpnć uklonenć plató (200 x 300 m)

cítiť evidentne průdenic vzduchu)!

s viacerými neznáme hlbokými trhlillami (vchodmi'l) je medzi Kzlmzíčou a

Na rímse najväčšej zo šácht boli pozorované hniezda (pravdepodobne

Klausovou priepasťou. Jeden z nápadne

havranovitých vtákov) a pod nimi na

priestranných otvorov (8) je dobre

Íirne nános ich výkzllov.

Smída. Terén je veľmi neprehľadný,

po`1.orovateľný dokonca aj z väčšej diaľky, 2. protiľahlýeh svahov Hajdučki

Lokalitu by sa oplatilo určite časom znovu zrekognoskovať.

členitý a démonieky porastený pralesom

kukovi (je len kúsok povyše homej hra-

nice lesa).

Trajiŕá (cs-5) X = 4958, l00 Y= 5500, 510 Z = 1570 m

Hlbky: 18,31 a 62 m

Komplex troch studní leží v závere

Platňa (CS-6) X = 4958, 075 Y = 5500, 570 Z = 1555 m

Hĺbka: 96 zu

Mohutná trhlina vchodu priepasti (5 X

20 m), predelená rozmernou skalnou platňou, leží na hornej hrane rozšírenia rovnakého žľabu ako pri CS-S. Krátkymi

tom rozšírení (20 X 40 m) s až 20 m vysokými skalnými stenami, prístupnom

skalnými stupňami (S5 a S7) spadá do v celom úseku zaľadnenej šachty (PSO), širokej v úvode do 2 m, no nižšie sa v predĺžení rozširujúeej až na 10 m. Dňa 14. 8. 1990 ju zliezli B. Smícla so Z. Ághom. V žľabe pod Platñou (na rovnakej

bránu, 6 m vysokým, klzkým stupňom (je vhodné tu použiť lano).

Y roku 1990 objavili vchody lokality B. Smída a M. Vrábel. Podobne ako Z.

Ágh a M. orinih, laura :za pudujan

hrebeň, ktorého

noskovali (asi hodinu) v deň ob_javu

ešte spolniname, našli sme tu viacero

Terénom na juh od Xantipy sme traverzovali (znovu len veľmi orien-

tačne, priamočiaro, tiež asi hodinu) v Leden deň expedície 1995 M. Sova a B. - zasluhoval by si pozornosť. Na severozápade susedí závrt Xantipy

výrazného Žľabu V-Z smeru, v kotlovi-

cez meter široké pľerútenie, akúsi skalnú

kompaktný

strane) sú na báze stien ešte 6 m hlboká

preskúmať v záverečný deň tejto expedi-

puklinová prícpastka a li m hlboká

cie aspoň najhlbšiu Z priepasii, dolu Sa

trhlinová “sl1ježnica”

zvonovito rozširujúcu na viac ako 10 m, tu evidovali z hrany veľmi hlboké padaníe kameňa. Pre pád (pošmyknutie

Platne je v stupňovine evidentný portál

(ll). Povyše

(12) do asi 20 m hlbokej a priestrannej

studne, z okraja ktorej sa zdalo byť jej

s inou rozmernou depresiou. Fabiu dolac má priemer 500 m a hĺbku 150 m a je prevažne zalesnený. Silno povrcho-

vo skrasovatcne' sú najmä jeho južne stupňovite steny s niekoľkými polootvorcnými trhlinami (13) s ﬁrnom, jednou zaľadnenou, 6 m dlhou jaskyňou (14) a takmer pri hrane lievika viacerými

l0 - 15 m hlbokými, zložito navzájom do akéhosi prieehodného Labyrintu poprepájanými vcrtikálnymi trhlinami, polopriepasťami až menšími studňami Od nich je ešte vyššie na juh a v ne-

prehľadne kosodrevinou zarastcnoln menšom žľabe približne 30 m hlboká

(dolu nezlczená) šachta Chladivá, s tmavým otvorom s priemerom asi 1,5 m. Otvory, ktoré sú vidieť z turistickej

značky v stenách výrazne skalnatćho zàvrtu na sever od závrtu Fabin dolae, sú

len slepými skalnými dutirlami (15).

The region of Vratarski kuk The region of almost perfect holokarst around the ground elevation point I/řatorski kuk (l 676 m), the eastern periphery of the massifRoz'anski lolkoví, could has one-sentenee name "The region of the thousands of/issures ".

The dominant of the centre of this sector is o giant pot ofthe abyss Xantipa. Its megadepression has the outside diameter over 3 Ut) nl wide and the depth 150 m. The npper diometer oflhe abyss itself from where it is possible to continue only with the help of

the ropes, reaches still 200 m. The large firn plug forms the bottom ofthe locality. The entronce to the 200 m deep, up to 20 m wide verticol shaft was melted into this plug along the rocky Walls in 1994 and 1995. The -313 m depth was reached in 1994. We hod to overcome the brulal temperature, permanently under the 0 °C, the problems with anchoring, which used to be overĺlowed by ice, the ropes in icy shell and the falls oficicles and the whole blocks ofice. Even an icy collopsed monolith, as large as a halfofhouse, was found in 1995. The year after, we continued in exploration, but the probing at the bottom was not successful - we deepened the abys.: only by 10 m. With respect to the altilude ofthe entrance, we ,find the abyss Xantipa to be one of the most interesting localities in the region. Its enirance doline is extremely attractive and it is worth to undertoke a special surface trip to see it. The explorations are possible at the bottom narrow, only as wide to put in ,fingers and to feel draught. lt should be necessary to solve the problem where to store extracted material and how to fight against the polar conditions in the cave. Ralher distant entronce (it is inevitable to overcome 350 vertical meters) represents another difiiculty. The southwestern slopes of the Xantipa are still interesting for the surface exploration. lntricate, blind and nearly climbing demonding area surely hides some surprises. The cascades form to the east fallingslope of the sector: They are efiicierztly scarried by the dirch-lilče lcarren. We exploredseveral abysses in this region. Uhu (-lll ml and Plotňa (‹96 m) are the deepest ofthem. The shafts of the abyss Troiitá (-62 m) seem to be highly perspective ones. in 1990 we noticed the open continuations, which were already covered by ice in 1992. The presentday state ofice should be worth to explore. Besides this, the surface ofthis blind region is still not systemoticolly explored. The discoveríes ofnew entrances, both large and small ones, are still proboble.

Hajdučki kukovi Donedávna speleologicky prakticky neznámy masív s plochou 8 km2 začal byť zaujímavý po druhej expedícii slovenských jaskyniarov v roku 1992. Naša 7-členná skupinka tu vtedy našla hned' niekoľko mohutných vchodov. V troch z nich bol postup pre silné dažde predbežne zastavený, s tým, že sa sem vrátime o rok. Najzaujímavejším objavom sa stala priepasť Manuál, v ktorej sme zakyvadlovali v hlbke -240 m do bočného meandra - nad nesmierne hlbokou vertikálou! V roku 1993 pokračovali na základe nami osobne sprostredkovanýeh informácii O perspektívaeh sektoru a lokalizácii vstupov vo výskumoeh chorvatski jaskyniari a v najhlbšcj tu nami objavenej priepasti dosiahli počas výbome zorganizovanej expedície mćtu fantastických 1355 hlbkových metrov. Podľa Ozrena Lukića, vynikajúceho jaskyniara a vedúceho klubu Željezničar,

ktorý zahynul v roku 1992 pri obrane “hraničnej” čiary v Južnom Velebite, lokalitu premenovali- na Lukinu jamu. My sme v tom istom roku zásadne

pfahíbili druhú z nami v ruku 1992

rozpracovaných lokalít, Ledcnicu S.U.K., na -451 m. Prieskum v oblasti pokračoval potom samozrejme aj v roku 1994, ked“ sme objavili skoro 600 m hlbokú vyššiu vetvu Lukiny jamy a Chorváti sa zase ponorili v jej dnovýeh sifónoch. Výsledkom je dnes 10. najhlbšia pricpasť sveta, systém Lukina jama-Manuál II (-1392 In). Posledné slovo však územie ešte ani zďaleka nepovedalo. O tom svedčí ďalší významný objav chorvátskych jaskyniarov v roku 1997. Priepasť Patkov gušt (-553 m) je 2. najhlbšou priamou vertikálou sveta! Masív Hajclučki kukovi je v severozá-

padnom cípe asi 1 km široký. V strednej častí sa rozširuje na2 km a jeho južný cip (Begovački kuk) je široký už len 600 m. Od okolitých tektonieko-krasových zníženín (Lomska duliba, Škrbina draga, Veliki Lubenovac) priemerne 200 ~ 250 In prevýšený masív je dlhý niečo málo cez 4 km. Niekoľko jeho homoľovitých vrcholkov presahuje 1600 m výšky (najvyšší bod má 1650 m). Terén je tu podobne divoko rozčlenený, ako v Rožanski kukovi (spojené sú navzájoln sedlom Lubenačka vrata), v porovnani s nimi je však o niečo viac zalesnený. Zóna je vlastne jedným masivnym chrbtom, rozčleneným desiatkami hlbokých skalnatých závrtov až megadepresii (s priemerom i cez 200 zn), niekedy i s úplne kolmými stenami takmer až 100 metrovej výšky! Najlepší pristup k jednotlivým záujmovým bodom sektoru je z územie

prirodzene ohraníčujúcich ciest (zjazdných autom). Dobre priestupný a značený turistický travcrz naprieč masivom vedie 7. Lomskej duliby k Lukine jame (45 min.) a cez centrálnu zónu I-lajclučki kukovi potom až na jednu ich vrcholovú kótu (1649 m), z ktorej sa zostupuje na okraj V. Lubcnovacu (prechod celej trasy trvá asi 3 hodiny). V prípade speleologickeho výskumu terćnov okolo Lukiny jamy a východných svahov sektorll je lepšie tábor umiestnit' v Lomskej dulibe. Tu sú v jej severozápadnom eípe (zvanom Veliki Lom) dve chatky - pokial' nie sú zamknuté a nie sú tu práve ubytovaní miestni lesní pracovníci, sú voľne prístupné; studňa s pitnou vodou je priamo pri nich. K západným a južným svahom oblasti okolo kúty Jurekovački kuk (1525 m) je bližšie 2 Velikeho Lubcnovacu.

Stav prieskumu Už cclkoln dobre preskúmaná je eentrálna zona Hajdučki kukovi (najmä blízko vchodu dnešnej Lukiny jamy), kde je zhodou okolností aj asi najväčšia hustota vehodov na pomerne malé územie v celej rezervácii. Logicky - bola snaha najsťi vyššie vchody do priepasti a územie sa teda okolo Lukiny jamy prechádzalo koncentricky, často a podrobne. K pomerne dobrému prehľadu O teréne a znalostiam o lokalizácii jednotlivých vchodov prispeli aj významné “žáchytnć” body - samotná Luki na jama a k nej vedúci prístupový chodník. To všetko zásadne prispelo i k objavu vyššej vetvy systému, Manuálu Il, v roku 1994. Ešte počas rovnakej sezóny a potom v nasledujúci rok 1995 sme sa už presůvali aj ďalej do vnútrozemia, na juhovýchod (chorvátski jaskynžari zase na opačnú stranu, ponad Lukinu jamu). Objav priepasti Slovačka jama znamenal pre nás návrat do Rožanski kukovi a masívom Hajdučki kukovi sa potom zaoberali llž len chorvátski jaskyniari. Tí navštívili aj husto zalesnené a trochu možno preto i podceřlované terény okolo kót Jurekovački kuk (l 525 m) a Golubić

(1465 m) - že sú tam aj tak priestranné

otvory, ako má Patkov gušt, by sme veru vôbec nepredpokladali. Naše pôsobenie v I-Iajdučki kukovi sa

skončilo viac-menej rokom 1995. Chorvátskymi jaskyniarmi tu bolo odvtedy samozrejme objavených mnoho

ďalších nových lokalít (hodne tu pracovali aj počas nášho spoločného projektu v roku 1998), informáciami O ktorých zatial' nedisponujeme. Čitateľa (prípadného pokračovateľa vo výskumoch) preto prosíme, aby bol k celkovému prehľadu informácií o lokalitách tohto sektoru, ktorý týmto ponúkame, zhovievavejší a novč poznatky (od roku 1995) radšej konzultoval s Chorvátmi, najlepšie s Darkom Bakšićom z klubu SO PDS Velebit, ktorý Iná určite najlepšie znalosti, čo všetko sa tu kedy udialo a ktorý materiály o území zhromažďuje a systematizuje. Dôležité je vedieť - všetky doteraz preskúmané vchody sektoru sú označené. Chorvátskymi jaskyniarmi sktlmané lokality modrým číselným kódom alebo eloxovanými plaketami. Tie lokality, čo skúmali slovenski jaskyniari, majú pri otvoroch oranžové (časom už asi dosť vyblednutć...) nápisy SK s číslom. Neoznačenć vchody sú nepreskúmané ~ a stále je ich tu dosť! Najzaujimavejšia je v podstate celá hrana planíny (asi 300 m široký prechod od už viac závrtových častí až po hustejši les), spadajúca ku Lomskej dulibe. Pri hľadaní otvoru priepasti G-6 sme postupovali V roku 1996 od Lukiny jamy terén medzi ich vchodmi je divoko

rozoklaný, stupňovitý, miestami takmer holokras - ešte stále sme tu našli aj nikým nepreskúmané vchody! A severozápad Hajdučki kukovi je v podstate ncdotknutýrnl Podeeňované, ale pritom na vchody i veľmi bohaté zóny sú v Hajdučki kukovi i mimo “optimàlnych” výšok. Napriklad divoké pralcsnć “trhlinovište” pod Chorvátskou stovkou a Farebnou, blízko zákruty cesty. Je to síce len 1300 - 1400 m vysoko... no povedzte sami, prečo by nejaká. tisícka nemohla byťi tu, nižšie, a V hustom lese?!

Í/

<í

kx/Ä L

§9

ľ//

""-.

Z""

šĺzł `~uĺ-f"'

Ť? \__`ĺ.1 až

7/W“ `;`Dl{ç1§‹I KUKOVI3 „„

\\\\\\\\\“>"`5>>14;1 @”°° “ÍL . siluáala uhaua Luldu a

, "°°

Aĺĺ

MM/

I -à“

Lukina jama-Manuál II SO.1 = 4958, 065 Y = 5502, 477 = 1438 m (Lukinajama) = 4957, 942 Y = 5502, 521 N><Ľ\1§>< = 1475 m (Manuál ll)

Hĺbka: 1392 ua

`1ť A.4-as

Prístup .

Chodnikom, čo sme “založili” v roku 1992 (dnes je už planinarmi turisticky

označený), sa stúpa zalesneným svahom od cesty v Lomskej dulibe až na hranu planiny. Prvý (menší) i druhý (väčší)

závrt sa obchádza naľavo (nadídll sa prítom vchody “trinást0k”); zo skalnej hrany sa zostúpi zalesneným žľabom do

ll. bivak:*

×Jß,\,,L=

\ ca

,)ĺ'!'E› É,/'

H ha;-Í .~ Ä

Spodnejšia vetva dnešného systému, Lukinu jama, začína priestranným trhlinovým vchodom (5 X 22,5 m),

zúżenej na 1,5 až 2 m). Tá je zároveň

ukončením podzemného ľadovca, spadajúceho sem z hĺbl-Q' -60 m, kde je okno do bočnej komínovitej komory (5 2? m vysokým ľadovým splazom). Další vertikálny stupeň má 130 m aje súčasťou 202,5 m hlbokej studne. .le trhlinová, spočiatku úzka (1 až 2 m). V homej polovici sa z nej odpája klesajúei,

vw;\ ł`

` hy

L hmla

=*›'-°” ~„"'~*-.,

\,,._ u, É' I 1 Muuuuhavluzhu '\

0'.

Hqjúlélĺhlkovl .

plán

\ř

\-_

`\1:3 '- Y Lukina jama

‹\

M... N «.

Lukina jama-Manuál II Severný Velebit

'z\

Lmq* äŕuuμj

;°:řL›

Hamm

.`~z_.›_,_,_

sifúll

pu-:dížaaým v línii SZ-JV (napájajú sa

naň,menšie postranné priechody). Uvodná, priestranná a presvctlená, 110 m hlboká šaehta Lijevak spadá do veľmi prikrej, 40 m dlhej trhliny (pri dne

` „ŕf<É"”: , à.-Í,1-4'-.5-fl'_[,"'ď'`\-"' ..._ `

kúsok vyššie vo svahu. K Manuálu II sa dá odtiaľto dostat' bez problémov a poblúdenia po “labilnej” hrane-prcpážke medzi závrtom a veľkou kotlovitou “snježnicou” hneď vedľa vchodu Lukiny (na jej druhej strane je ľahšie voľné lezenie) - cez stupñovinu potom treba zatraverzovat' (asi 100 m) trochu šikmo do svahu.

jame uvádzame od jej vchodu.)

0mi llů_ln

š g ,ji

druhého závnu - vchod Lukiny jamy je o

Moľfológia (Híbky jednotlivých úsekov v Lukiue

__ `__

§5

ou-:Me "'~,

‹.~ ,

Šml

.D.Blkiić,

“°"°°"`“'°*'°°°"'“"'ãž%.†.a°1':uz:,zz†„„.

Manuál Il\""z» _

30 m dlhý meander s ﬁrnovým dnom a na konci s jazierkom (najnižší bod, ktorý sme dosiahli v roku 1992 - chorvàtske zmapovanie ho “situovalo” vyššie, než “bolo” počas našej pionierskej akcie). V spodnej časti sa vertikála rozšíri na približne 5 metrov a končí na 30 m dlhej

ktorej nasleduje 29 m hlboký stupeň a šikmá timová plošina Whiskey (-320

ľadovei strmine ( s ůklonom asi 70°), po

smdňou (kde sa už lezie dobre, pri stene). V hlbke -558 m sa na vetvu Lukiny jamy pripája najnižší, už slabo zvodnený

zn). V podstate až potiaľto sa z lana nie je možné (či bezpečné) odpojiť a šachtovisko je pokladané i za jednu vertikálu. Priepasť sa nižšie pod Whiskey stáča

kolmo vľavo a pokračuje 228 m hlbokou

stupeň vyššej vetvy sústavy - Manuálu II (miesto sa nazýva Slovački spoj). Priestory pokračujú odtiaľto ďalej už v rámci spoločnej sústavy - krátka kaskádovitá chodba vyúsťuje do série kratších vertikál (S26, S20, S6, S11 a S18).

.....__

Tu je krátka rlmsa a spust do 100 m hlbokej studne - spadá priamo do chod-

bovitého úseku (širokého 5 - 8 rn a dlhého asi 50 m) s rozmemými blokmi zaklínenými nad hlavou (napriek tomu

však inak s pomeme plochým suťovým dnom). Tu sa nachádzal počas zostupov v rokoch 1993-l995 I. bivak (-745 m).

Šiluuý záverečný úsek :hudby (5 bal-

Vchod do Lukiny jamy

Foto: IČ Božić

vanmi na dne) prechádza do (v úvode meandrujúcej) šachty, hlbokej 140 m. V najnižšom bode jej dnaje krátky úžinový prielez do 60,5 m hlbokého stupňa,

Manuál ll ą

1475 m

+37 m-

Luk ina jama -lrojama

EL \›„_

°z

. \ '›

1 43 Bm`'7(<(\,

P 140

Ť \

ar ar

,z I. _l

łl

ala*

łxtaxú

V6 Il*G-

Gilotlna ~? u I

7 l\

Q* dl I› al-5',

'laaμ

wrln*

P149 ,,,* If ňl

l '.

lll

Hajdučki kukovi Severný Velebit S0 PDS Velebit-Zagreb S0 PD Željezničar-Zagreb

aiŘ

4 .48,

4-8,, I

*Û

Slovenská speleologická spoločnost' S0 PD Dubovac-Karlovac

I'-1'

I' *ll. u<2.,úzina \\

*-Ěxviz

Glmáč

_ u-

`\ \

_ -' '

? \

zŕ'z l

S0 PD Mosor-Split

DISKF-Zagreb

. „_ v

u Meander u\ ._ ___ .

S0 PD .lapetió-Samobor

""')

`\`

`\ \`

I-

ls“

l.-__/`- '-'*"'›

1992 -1995

202,5 Topo:

B. Jalżić. B. Šmída, D. Bakšić, D. LBOKOVÍČ, T. Bﬁľišĺć, D. Tmha

200 -

z z . ťzz ĺz

a ,zl l

100

Il* ł

Lljevak *,, *Es e

aj Q* \ § Í*\'_ 19" il›`;_

kina jama-Manuál II

* -1*

_: ,_

'U------'\

ŕŕ'

\ \

Planá Sĺﬂvka I'

ŕ"

PBO

* z

ll\ »` 4-all› e

\ \ \ \

300

Jazero

Whiskey dv Oľâﬂa

\ a - _.,- la I \

W -`..,~,

\‹

Baldachýn

‹l

\ \

.-. .l

„I 1 ___z5

z_u' fŠ_--""

|'I I\lI\|||Il\I : '\|_|__

P Ľ8

M W

WÉ

MÉ

P 5O0

Wm W \"|

6 O0

\\\ _

lll

b AWM

\`\y \\

`l"“l\ `É \llll`\`

IŘ|'_ť\' P 1 4O

9B OOO0_

_ '_i_ " \ Il___\

"||\ __\

"\ MK ___

__ `'ll

`' __ `_

_|\ \\` EP " 60

°\.

NJ Il. bivak

úžjm

P 196,5 1000 S 138,5

_„. l l l

` `\

“_

'1-

___`

Vjetrovili Kaľlâl

1100 _

,ŕ ‹.\

/ ry-

,z"

P 109,5

aktívny prítok 1200 _

' __`.-

P 102,5

hu.. \ (

\ \

Sifón

1300 -

I '/

Í 1,

.(17 \`

-1392 m

úroveň hladiny mo ra je O 83 m nižšia

'I 1l Í.

sl 7

Sifón

1355 nu -_|

vyúsťujúceho pri stene rozmerného dómu (70 X S5 m). Jeho dno je hrubobalvanite, rovncjšie miesta sú len pri východnej stene, kde bol zriadený II. bivak (-950 m). V severovýchodnom eípe kaverny je výbežok, spojený s problematickým, niekoľko metrov dlhým, extremne zúženým meandríkom (pre “mocnejších” speleológov je to závažná prekážka aj bez lezeckých vecil). Ten ústi krkolomne

(do lezeckých veci sa za ňou oblieka priam v rozpore nad vertškáloul) do skoro 200 metrovcj, veľmi pricstrannej studne (steny majú dolu odstup i viac ako ID m). V jej úvode je rozbitejšia homina, ktorá sa odlamuje (pri zostupe i výstupe je na to treba brať zreteľl). Asi 50 m nad dnom šachty (pod krátkou šíkmou policou) je na jej rozdrvenej báze drobné okno ~ prielez do postranncj vetvy Vjetrovíti kanal. Jej 47 m dlhý horizolitálny úsek je chodbovitým meandrom, končiacim zasintrovaným oknom. To ústi do stupňovitej šachty (P109,5) ua série drobných stupňov až do

hĺbky -1315 m.

Slnerovanie hlavnej vetvy sa 50 m pod nástupom do Vjetroviteho kanalu pootáča na juh a tromi krátkymi kaskádami (S10, S15 a Sl0,5) spadá na silnejši aktívny prítok. Voda odtiaľto odteká tromi menšími stupňami do mohutnej studne (Pl02,5), so šírkou miestami i viac než lt) m. Ešte nižšie sú už iba dva malé stupne (S7 a S3) a prístáva sa v sále S X 20 m, s jazerom a piesčitými nánosmi na jeho brehoch. Na dne pricpasti je viacero odbočiek. Na juhovýchod klesá strop do 57 m dlhého a v priamom smere ďalej voľne pokračujúcello sifónu (-1392 nl). Na opačnej strane siene je 10 m dlhý a 6 m

priepastkami) už do hĺbky -190m. V jeho závere je úzky prielez Gľmáč (je potrebné sa doslova prehrabat' ﬁrnom v najnižšom eípe ľadovou; súbcžný meander vyššie je neprielezuý). Tu sa začína vertikálne viacerými priechodnými úrovňalni (terasy a rímsy, s rozstupom stien priememe I - 3 m) rozčlenellý Meander. Lezecky dostupná amplitúda tejto pasáže je možno až 30 m a jej báza je zastihnuteľná len miestami, v podobe krátkych a na juhovýchod klesajúcich výbežkov (akýchsi “spätnýcll” mean-

Alane už niekoľko desaťročí a planinari z tunajšej chaty nám ho odporůčali ako najlepšieho znalca okolitých terénov. “Sú v Hajdučki kukovi nejaké priepasti, jame?” skúšamc sondovat' a podstrkávame mu turistickú pätdesiattisícku. V bystrých očkách má potmchúdsky plamienok. “Zalutate se!” odhovára nás a ďoblle prstom neurčito do mapy tak rýchlo, že to môže značit' i kilometer

“Dno” meandra je inak zvyčajne hlbokým neprielezným zárezom. Meander končí šaehtou Planá stovka (PSO), ktorá nadväzuje na priamočiaru, 30 m dlhú dómovitú chodbu (jcj šírka je do 5 metrov). Tu sa dá po postrallných rímsach (nad veľkými zaklinenými blokmi) pretraverzovať ku 30 m hlbokćmu spustu, spadajúceho do sieňovítých priestorov so strmo stúpajúcou, bočnou prepojovacou chodbou (Baldaehýn), ústiacou znovu na hlavný ťah balkónom v stene. Odtiaľto spadá vetva znovu meandrujúe, kratšími, ale širšími stupňami, do -420 m, kde je nástup do kompaldnej a čistej Monzúnovej šachty (P160). V jej polovici je po T0 m spúšťania sa krátka polica na odpojenie sa z lana a odstátie.

Behom za objavmi Fučĺme a ideme vlastne naslepo. Stále hore. Červená značku kdesi v blokovisku zmizla aj s náznakom chodníka a vrchol Hajdučki kukovi stále v nedohľadne... Konečne výhľad! Opájame sa svšežim pocitom vánku, parádnou krasovou krajinou i tým, že už nieto kam šliapať. Sme na vrchole! “Čo myslíš, bol tam už niekto?” pýtam sa Erika pri pohľade na panorámu východu a severovýchodu, kde sa črtajú obrovské skalné “kotle”. “To sotva, veď pozri do vrcholovej schránky. Za posledných desať rokov tu nebol skoro nik! A kdeže sa ešte trepat' tam dolu...!” Slnko zapadá, talăe ACTION: “Marccl, ideš?” “Zbiehame” svahom O kus nižšie. Od ostatných ultimátum - ak do hodiny ncbudeme spãť, do tábora pôjdu sami! Traverz kosodrevinou, žľab. Prvý otvor. Nazizame do akoby strmej tímovej chodby - čo, nájdeme to tu vôbec ešte niekedy? Smrekový prales s sme pri trhlillách. Slmtočne, rozjazvené stupňovité plató -

drav), duaahujúalah 15 _ 20 m dĺžky.

ešte jcdcnll Máme dosť... Sme už len kúsok od závrtu s kolmou skalnou stenou. Čo by tak mohlo byť na druhej strane za ňou? Zhora však neúprosné gestá chalanov - vráťte sa! Dobre, dobre... ale aj sem sa ešte treba vrátiť!

sifón. Otvory do dvoch prítokovýeh kanálov (s dĺžkou 32 m) sa nachádzajú v stene nad jazerom. Vstup do iných dvoch chodieb (s celkovou dĺžkou 120 m) je v stienke 8 m nad druhým sifónom. Prvá chodba je extrémne úzka, prakticky priamočíara. Druhá je ľahšie priechodná a tri razy zalomená (končí menšou sienkou s jazierkom). Lrlkina jama, hĺbka 1220 m.

Foto: D. Lackovič

vetvy systému, Manuálu II, je situovaný

120 m na .UV od vstupu Lukiny jamy (o 37 m vyššie), na okraji riedko zalesnenej stupňoviny. V približne rovnakom proﬁle, ako pri ústí (chorvátski jaskyniari ho nazývajú tiež 'I`rojama), spadá dolu úvodnou P140, v ktorej stenách boli evidované okná. Od približne -100 m je ver-

Najvzdialenejšie partie systéml zasahujú v pláne od hrany vchodt Manuàlu Il (po centrálnu studňt Vjetroviteho kanalu) na vzdušnú vzdialenosť 340 m. Najnižšie dosiahnuté miesto v Lukine jame sa nachádza 83 m nad hladinou Jadranského mora.

tikála silno zaľadnená (v roku 1994 tu

bol mnohotonový ľadový záves, zvaný Gilotina).

V -120 m je možné zakyvadlovať do úzkeho, ale vysokého bočného okna, odkiaľ pokračujú priestory v podobe príkreho, stupňovítého podzcmného ľadovca (rozčleneného plytkými

No, bude to tam asi divoko vyzerať, dumáme, ak l-lajdučki nepozná poriadne ani takýto Krakonoš!

aazuá ăkáfal Dalăă alvarl Ďalší! A tu ja

hlboký, taktiež ďalej nepreskúmnný

Trhlinový pažerák (4 X 20 m) vrchnej

štvorcový.

Expedícia 1990 Vyzvedači “I-Iajdučki, Hajdučki... uzmite radije crnogo vina! Poslužite se!” Sme na návšteve u “Cara Velel:lita”. Staručký pán Dan, výzorom stopcrcentný horal, Žije v drobnej chalúpkc pri

To bolo 9. augusta 1990. Už sme sa sem nedostali. Nálezy v Rožanski kukovi nás počas tejto akcie pohltili nadobro a Hajdučki zostali panenskými ešte dva roky. Za závrtom bola veru poriadna diera. Dicra Z tých naj väčších!

Expedícia 1992 Do nepočutia Znovu vo Velebitc. Hajdučki nám

spávat' nedali... Krčime sa v lesnej chatke v Lomskej dulibe, priamo pod ich stenami. Vonku totiž - leje ako z krhly!

Zala Ágh, stanu Gajdušilr, Erik

Krlpucian, Slavo Straňák a Braňo

Šmída, vyzbrojení dáždnikmi, vyrážarne 28. septembra do kopca. Ozaj je to tu samá jama! Len Slavo (nejaskyniar) hun-

dre, že čo je toto za planinu, ktorú sme mu sľubovaii ~ keď rovnćho miesta nevidí! Dážď bičuje tváre a silný náporový vietor prevracia a “berie” dáždniky. Naokolo hmla ako mlieko, držíme sa inštinktívne pokope. Kam smeruiernc. ie hypotćzou. Z drobnej plošinky vidíme obďaleč akúsi čiernotu... Üdel najmladšieho 7, nás, sotva osemnásťročného, je jasný: “Stano, je tvoja! ” “Ja? Prečo1?” Svorne sa nám zlepšuje nálada: “Lebo taká je dcmokracia!” a už mu aj všetci radíme, ako sa k nápadnćrnu otvoru dostať. Stano je pri otvore. Z diaľky ho vidíme v hustýeh závcsoch dažďa rozmazane a nepočujcme ho už vôbec. llranou lezie akosi opatrne... Potom pozerá dolu, po chvíli hľadanie vhodného bloku - šup ho dolu! Čaká...

V Ďalší brat. A zuavu dlhá čakania...

“Co je tam! ?” reverne do hmly. A on nič! Hlava sklonená, díva sa kdesi pod seba a - čaká... Potom sa obracia, pokus o komunikáciu, no bezvýsledne. Hmla a dážď sú asi príliš husté. Stano však rozhadzuje rukami a zrejme je mierne rozrušený, ako znovu a znovu hľadá kamene,~hádže ich dolu a počúva... “Čo si našiei?” Z radosti i prekvapenia Zároveň sa ešte asi nevie spamätať a už vôbec nie vyjadriť! Len čosi jachce, ešte zadýchaný návratom: “... obrovská studňa... Provatina! Sto metrov som videl... aj viac... ide! Do nepočutialľľ' Hlbočilla Hneď na ďalší deň ide pozrieť, čo sme to vlastne našli, Erik. Sólo do - 80 - pricpasť pokračuje nesmícrnou ľadovou šikminou... Paráda! Je 30. september a na hlbočiny sa podujíma znovu Erik. Spolu sa ním Jaro Meluš a Stano. Dobre, že som si zobral mačky, hodnotí svoju výzbroj Erik, ako počuje, že tí nad ním sa na šikmine neustále šmýkajú. A nadávajú!

V -145 m je ľadové okno. Erik vyrýpe horolezeckým čakanom kus ľadu a hádže ho dolu. Ten ešte dosť dlho sviští - no dopad nepočuťl “Žeby sa to cestou rozbilo'?” Špekuluje už svorne s ostatnými. Prievan je ale

jednoznačný. Zvláštne, raz fučí hore, potom sa to zase obráti... Čo to vravel

Petr Hipman, vraj práve takéto vetry sú dokladom veľkého systému?

Ďalăi daň taja, takže fraa.

Znovu až 2. októbra. Zolo so Stanom

vystrojovačka, Erik a Braňo mapovanie. Pod oknom už počujem len hulákanie Erika: “To je jaskynisko! Objavili sme naozajstnú obrovskú jaskyňuI!” a zapínam sa nekonečného “zlaňungu”. To je ale prĺšerná studňa! Kdc to má koncakrajal? Postup končí me v -240. Chalani Zaky-

vadlovali do boku, ale dolu zase “valí” studňa do nepočutia! ! ! Splach

Horšie je, že prichádza monzún. Cesta je zaliata potokmi, v ktorých bojujú O záchranu dážďovky dlhé ako ruka po lakeť... Aj hríby za chatou rastú “ako z vody”! Mraky sa trochu potrhajú až 5. októbra. Súčasne s tým je na svete aj odhodlanie spraviť ešte jeden, ﬁnúlny útok. Erik, Zolo a Stano. Dovnútra však vliezajú už znovu za jemného mrholenia. Začína pršať... My ostatni v chatke dolu začíname mat' obavy. Pohrmieva a dážď čoraz viac silnie. Nakoniec prichádza - búrka! Je tu hrozba. Keďže ani po dvoch hodinách dážď neslabne a chalani sa nevrátili, Braňo a Slavo sa podujímajú vyliezt' ku vchodu. Snáď si to chalani ešte rozmysleli, dovnútra napokon predsa len nevliezli 8. čupia niekde pod stromom, rozjímame..., čo sa tak asi môže diať vo vstupnej šachte? Cim skôr to zistíme, tým možno lepšie... Pri vchode však nachádzame už len opustené, v štrbinách poschovávanć kôpky osobného oblečenia... Tak predsa... Skupinka v podzemí (sú všetci v hlbke -i45 m) zatiaľ registruje, že dážď silnie. Stano, ktorý bol ešte za mrholenia vyslaný dolu vytiahnuť lano a vaky s ďalšími, čo zostali na ďalší prieskum predtým), je však ešte v spodnej studni... Erik a Zolo mu zvrchu radia, aby len odmontoval plaketku, že lano aj s ostatným nejako vytiahnu zhora... V zúžení sa začína formovať vodopád! Tých desať litrov sekundových je tu však zničlljúcichí

“Makaj naspäť, lebo bude zic!” kričí dvojica na nešťastníka dolu. Stana však zastihuje príval práve v zúžení... Tých pár metrov k výlezu sa napriek tomu rozhoduje - už vyjdem! Vyliezol... Nevzal si však dolu rukavice (!) a drobná ľadová triešť, nesená “splachom”, mu ruky premasírovala tak, že nemôže Založit' prsty do blokantu! Zoto mu ich trie, cit sa prinavracia... “Nevyzerá to dobre, ale ak tu zostanemc, tak v tejto chladničke, celi premočení, za malú chvíľku odmrznemeľ' zvažujú. Čo urobiť? Tak, idem na to! Erik začína boj s vodou na ľadovej šikmine, ktorá je tak klzká, že sa po nej človek akoby vertikálne plazil, ako prvý: “Posledný raz som sa naclýchol. Svetlo? Kdežc, čelovečka zhaslal A začal som makať. Vedel som len, že nesmiem pri žumarovsni zastať, možno by som sa v tom “preplachu” aj zadusilľ' ako sám vraví. Partia vystupuje na povrch tak zdecimovaná, že im nechutí ani pri vchode ponúknutý

Manuáli vleme, ze jaskyňu už tento rok nedokončírne. Vytrvalý dážď nalomil mora! nadobro a nižšie do priepasti sa za takéhoto premenlivého počasia už 'zostúpiť bojíme... Preto už len vytiahneme laná a - domov. Posledná partia demontovala kotvenia a všetky laná a vaky zmotala do “strapca” nad oknom v -145 m. Ja s Jarom sa spúšťame až k veciam, zhora nám pomôžu Slavo a Stano. Koordillácia v ťahani však viazne... Potom teda pokus o kladkostroj... sami ani ň! Vyliezame ku hrane a ideme “do toho”. Ručne! Kúsok povytiahnutia, už to ide dobre... zrazu koniec! Kde sa to zase zaseklo? Popúšťame, znovu hore - znovu stop na rovnakom mieste dĺžky. Čo je? Žeby sa to (0 ten zaklinený peň) niekde zaehytilo? Ešte niekoľkokrát to samé - sakra, zajtra sme už chceli cestovať, a teraz toto!

Hore, dolu. Hore. A żase dolu. Ako takí manuáli. Kľajemc, smejeme sa v bezmocnosti a slovko manuál si podhadzujeme ako oslovenie čoraz viac - čo keby sa tak volala jaskyňa? Fakt, prima názov, ako tu drieme... Spásonosný nápad. Cez ústie preťahujeme premostenie a do jeho stredu vešiame kladku. Ťažisko “strapca” sa presunulo od stien, poriadne napruženie - trh! - a sústava sa zrazu pohla. Laná už celkom plynulo ťaháme, avšak zrazu zabudli sme na uzlc! Čo teraz? Znovu zložité technické preinštalácie, kotvenie naproti sa stáva súčasne mobilným a k hrane, odkiaľ traja ťahajú, je

toto občas (podľa potreby) popúšťané. Za každým uzlom. A zase vytiahnutie osi prekotvenia späť priamo nad šachtu... Do tmy sme predsa hotovi (aj fyzicky). Potkýnajůc sa vo svahu, dorazíme do tábora celi. Ešte dlho do noci na seba pokrikujeme - ty Manuál jeden!!! Pri odchode ku moru sa tam pokúšame prebojovať cez Alan. Nedá sa, je to na “tereňák”. Ale stretávame tu Surlu. Robustný chlapisko vraví, že je speleológom tiež a odporúča nám, aby sme navštívili jeho kolegov zo Željezničaru. Vraj práve vo štvrtok mávajú v Zagrebe schôdzku. Stretávame sa s nimi, nálada výborná, Odovzdávame im poznatky, schematicke mapky. A potom už len dlhá cesta domov. Ty, Zolo, nejaká je podobná... September 1993. Znovu v Zagrebe. Chceme zistiť, či naši známi neboli v priebehu času aj v Manuàli. Telcfonát vraj nám hned' idú naproti! Prvý je Zoran: “Dodite dečki, pokazat ćemo vam što ims novo na Hajdučki kukovimaľ' hrdo hovori a vedie nás do miestnôstky na poschodí ich klubu. Z

predchádzajúcich výprav sme tu len dvaja, so Zolom, a ked' nám Zoran ukazuje drobnú mapku na stene, pohľady sa nám stretnú a nemusíme ani nič povedať, ako je zrazu za pár sekúnd všetko jasne. Manuál má hlboko cez tisíc a volá sa teraz - Lukina jama!

Expedícia 1993 Tá pricpasť nemá dna! Informácie o našich zaujímavých objavoeh v Hajdučki kukovi chorvátskych jaskyniarov nenechali chladnými (akoby aj nie, v ich klube sme O nich poriadne zanietene porozprávalil) a rozhodli sa začiatkom sezóny ďalšieho roku pozrieť, o čo kráča, bližšie. Ako prví sú v tábore v Lomskej dulibe (20. augusta I993) štyria Karlovčania, Z nich Branko Šavor a Neven Bočić zostupujú V Manuáli do úvodných -170 m. Ďalší postup však pre množstvo nebezpečného ľadu, s ktorým majú doteraz malé skúsenosti, odkladajú až do príchodu Svjetlana Hudeca zo Željczničaru Zagreb. Stvorčlenná skupinka pod vedením Svjetlana (ešte B. Šavor, N. Bočić a Gordana Petrovčić) pokračuje vo výskume. Po dvoch zostupoch dosahujú -380 m. Priepasť- pokračuje! Do tábora prichádzajú aj ďalší výkonní jaskyniari a jeho vedúci Branko Jalžić naplánuje ďalší výskum harmonogramom v rámci štyroch skupín po troch ľuďoch. Dňa l. augusta vliezajú do jaskyne Damir Lacković, Siniša Rešetar, Branko Jalžić, Dubravko Kavčić a Darko Troha. Rozdelili sa na dve partie - druhá dodatočne pristrojovala a prerábala kotvenia do -3 BO nl (D. Troha vystrojoval). Postup bol skončcný v -620 m. Pre nedostatok lán! Priepasť sa stáva najhlbšou v

giekýeh -1355 m dosahuje ako vôbec prvá!

15 hodín po vstupe tejto trojice zostupuje dnu aj B. Šavor, S. Hudec a D. Troha. Lanami najprv zaﬁxujú v -380 m (pod Whiskey) ohromný zaklinený ľadový blok a potom stavajú v dome v 950 m ll. bivak, kde čakajú na návrat prvej skupiny. Po jej výstupe do II. bívaku tiež zostupujú na dno príepasti, ktoré dosahujú na prelome 7. a 8. augusta. Pri výstupe prespia v ll. bívaku. Prichádza mcracia dvojica B. Jalžić a Emir Štrldjević. Druhý z nich si však v -S70 m poraní ešte nedoliečenú Achillovu šľachu, zostáva preto čakať v II. bívaku (celkovo 2 dni). Strieda ho D. Troha a dno dosahuje pri meraní vlastne už po druhý raz ! Návrat do II. bívaku im trvá 13 hodín. S. Hudec a B. Šavor vyliezajú z II. do I. bívaku. Tu ich už čaká skupina N. Bočić, Z. Gregurić a J. Zmaić, ktorí majú za úlohu začať odstrojovať od dna. V -1200 rn mali nehodu, ked' jeden z nich spadne pri chviľkovcj strate koncentrácie do hlbokej vodnej priehlbne. Napriek tomu (aj ostatní dosť premočcní) sa rozhodujú pokračovať ku dnu. Prichádza však ďalší problém, ked' nemôžu prekonať posledne kotvenie (v -1250 m) - zaseknute lano sa “našponovalo” a nevedia si ho založiť do brzdy. Do II. bívaku prichádzajú zdecimovaní po 10 hodinách a vystupujú ešte do I. bivaku, kde čakajú na prinesenic suchých vecí. Tým pádom dochádza ku sklzu a ďalší jaskyniari, Z. Slipetić a P. Mintas (ktorí mali pôvodne už začať od 1]. bívaku odstrojovať), zostávajú po zlezení do priepasti V bivakoch. Zoran v druhom, Pavle spí, pretože v druhom nie je voľný spací vak, v I. bívaku. Potom idú spolu až na dno a odstrojujú trasu po

nom nástupe do šialene hlbokej vertiká-

ll. bivak (spolu s B. Šavorom). Pri návrate na povrch D. Troha a B. Jalžić pomáhajú predchádzajúcim dvom vytiahnut' laná. spoza úžiny (tí zaííhajú) a vystupu`ú vyššie, ku I. bívaku (s nimi tiež E. åtrkljević a aj B. Šavor, ktorý ide bez odpočinku z dna až von l!!). Pritom vyťahujú časť materiálu po I. bivak. S. Hudec vylieza z I. bívaku von. Z. Stipetíć a P. Mintas potom pokračujú vo vyťahovaní lán do I. bívaku (metódou vytiahnutia celého objemu lán pri každom stupni osobitne). Do -620 m im prichádzajú na pomoc D. Lackovič s Čedorn Josipovičom, D. Troha (od Whiskey skupinu opúšťa a ide na povrch), E. Štrkljevič a B. Jalžić (skupinu takisto neskôr opúšťajú - musia urobiť znovu merania niektorých horných vertikál). D. Lackovič a Č. Josipovíć vylíezajú po tom, ako časť materiálu povytiahli protiváhou o ďalšiu venikálu nad Whiskey, na povrch.

ly, si ich znovu obliecť. Miesto je tiež dosť rozlámanć a hrozí pád úlomkov skál. Skupina zaberie, naráža na aktívny prítok a ďalšími studňami zostupuje až k priestranným a hlbokým jazerám - ma-

a Hrvoje Marinov, s úmyslom poodstrojovať ďalšiu časť priepasti. Na povrch vyliezajú Z. Gregurić a J. Zmaić a za nimi aj Z. Stipetić s P. Mintasom.

Chorvátsku a pritom pokračuje ďalšou

hlbokou vertikálou! Skupina vylieza na povrch a 2. augusta pokračujú vo vystrojovaní S. Hudec, Zoran Gregurić a Jasna Zrnaić. Končia v -800 m, v strede vertikály, znovu pre nedostatok lana... Dňa 3. augusta D. Lackovič, S. Rešetar zl D. Troha výstroja pricpasť do približne -1000 m á v -728 m vystavajú I. bivak. Za nimi súbežne zostupujú B. Jalžič a D. Kavčić, ktorí mapujú do -870 m. Po vylezení všetkých menovaných až na povrch nasledujú dva dni čakania na ďalší materiál.

Dňa 7. augusta nastupujú do jaskyne D. Lackovič, S. Rcšetar a Robert Dado. V -950 m ich čaká komplikovaná úžina, pred ktorou je potrebné si vyzliecť všetky lezeckć veci - za ňou, v nepríjem-

Ďalší daň vtiazaiú duvuúua s. Raăaiaf

Z -300 m odstrojuje potom v ďalšie dni väčšia skupina “mladých” jaskyniarov. Lukina jama bola do -1355 m preskúmaná za 8 dni postupov a jej odstrojovanie trvalo celkovo 4 dni. Speleoglaciualpinizmus Dňa 5. marca 1994 sa pokúsili nájsť vyšší vchod Lukiny jamy zospodu (v

adbačka v -70 m) R. žuidaňč, D. Kavčió

a D. Lackovič. Po ľadovci vyliezli 27 m vysoko v '70 - 90° sklone. Bol to vôbec prvý podzernný ľadovcový speloaipinizmus v Chorvátsku, “olepšený” ešte sedemhodinovýrn prístupom ku vchodu, na skialpinistiekej výstroji.

Expedícia 1994 Ako sme objavovali Manuál II S vchodom Manuálu Il sme sa oboznámíli ešte v roku 1992, keď sme naň Braňo Šmída a Erik Kapucian “narazili” 4. októbra, cestou od v rovnaký deň odstrojovanej Pavúčej. Dokonca sme ho i označili - blednúci červený nápis SO.2 (Lukinu jamu sme označili SO.l) je pri troške snahy možné ešte stále nájsť na stupni pri južnom eípe vchodu. Že je to šachta “do nepočutia” sme zistili už vtedy, no mali sme jednoducho čo robiť aj inde (Manuál, Ledenica S.U.K, Pavúčia). Pretože je už Objavená Lukina jama 8 v jej okolí sa teda otvárajú možností jej vyšších vchodov, na ďalší rok sa (Braňo s Dušanom Kotlarčíkom) na pozoruhodný vchod ideme pozrieť znovu. Nie, v otipovaní SO.2-ky sme to ani trošku neprehnali. Kameň padá síce pri severnom okraji odhadom asi len -80 m hlboko (v strede trhlíny dokonca ešte menej odhadom -40 In), no V južnom eípe je z hrany hĺbka - neidentitikovatel`ná.! Máme však rozrobenú dostatočne zaujímavú Ledenicu S.U.K. a veľa tiež prší. Do väčšieho rozrábania novej hlbokej pliepasti sa nám preto príliš nechce. Vchod “zostane“ na ďalšiu expedíciu. “Zostal”. Chorvátski jaskyniari ho sice medzičasom takisto spoznali (a tiež označili - modrým kódom 8), no nikto Z nich do jej útrob nezliezol. Dňa 23. júla 1994 sa oboznamujú ako prví s úvodnou vertikálou priepastí Zolo Ágh s Marcelom Gríﬂíkom. Spustia sa šachtou na niekoľko spitov tesne nad dno šachty, kde v -120 m zakyvadlujú (žeby pre faktor tzv. “nekonečnej” hĺbky?) do bočného okna. Odtiaľto pokračujú ľadovými stupňami ku začiatku meandra. Jeho vrchná časť je neprieleznâ, no spodnou je cítiť silné nasâvanie prievanu. Marcel sa preto “prehrabe” flrnom (Grmáčom) na dne a prieskumníci končia akciu v -190 m, v priestore s úžasnou tiahlou ozvenou... Dňa 24. júla pokračujú v prácach Erik Kapucian s Janom Vykoupilom. Nie je vôbec jednoduché nájsť “správnu” cestu.

Meander je v niektorých častiach na dne neprielezný, Erik preto volí taktiku - čím ďalej sa pokús traverzovať, a ked' je to už na hranici, urob spust. Dvojica zdoláva celý Meander 9, Erik sa spúšťa ešte

Planou stovkou do -380 m. Braňo s Erichom Kreutzom za nimi realizujú prvé mapovanie.

Hlavným cieľom programu akcie

' Prieskum pokračuje aj ďalšie 3 dni. Z. Agh s M. Gríﬂíkom sa prepracovávajú kaskádami až k ústiu Monzúnovej šachty, deň nato znovu E. Kapucian s J. Vykoupilom zdolajú jej prvú polovicu a B. Šmída znovu s E. Kreutzom natiahnu polygónový ťah až po jej úvod. _ Dňa 27. júla je nakoniec Z. Aghom,

M. Gríﬂíkom a D. Kotlarčíkom realizované spojenie s Lukinou jamou v -582

m hĺbky. V tom momente má systém na niekoľko dní novú celkovú deniveláeiu -1387 m (na dne Lukiny jamy sa potápaIo O niečo neskoršie).

Dňa 29. júla zlezie ku spoju oboch vetiev ešte J. 'Vykoupil a zanecháva tu na dôkaz “plaketku” - viečko z konzervy s vyrazeným dátumom spojenia a malou trikolórou. B. Šmída dokončuje mapovanie a celkovo pätica jaskyniarov (s nimi ešte E. Kreutz, D. Kotlarčík a Z. Agh) odstrojuje pricpasť až do -120 m, kde materiál (všetok pobalený v transportných vakoch) zanecháva. Do tejto

hĺbky zlezú 30. júla ešte Erik Kapueian a Miro Sova, pripravia materiál na vytiahnutie a cez kladkostroj a “živý deviátoť' (Karol Kýška), odďaľujúei cez kladku lanovú sústavu od hrany v nástupe do úvodnej šachty, ich ďalší traja jaskyniari

v nekonečnej reťazi vytiahnu na povrch. Wššiu vetvu systému Lukiny jamy pomenovávame pre zrejmú symboliku Manuál Il.

Expedícia Lukina jama ”94 Organizátorom výborne zabezpečeného podujatia, ktorého cieľom bolo ďalšie

prehlbovanie

systému,

Najmladším účastníkom zostupov bol 18-ročný I. Mulić (do -750 m), najstarším 58-ročný V. Božić (rovnaká hlbka). Na dno sa spustili 4 ženy ú A. Sutlović, T. Bizjak, S. Hraščanec a I. Zovko, a aj ﬁlmári - S. Božić (premožiteľ M. Everestu).

bola

Komisija za spelcologiju Hrvatskeho planinarskeho savczu (KS HPS) a vedúcim akcie' sa stal znovu Branko Jalžić. Na tábore sa podieľala 137 (l) ľudí z Chorvátska 8. Slovenska (2 toho

viac než 100 účastníkov bolo speleoloãov), najviac bolo členov klubov SO PD

cljezničar (39) a SO PDS Velebit (38). My sme Su na expedicii podieľali na poz-

vanie predsedu KS HPS Vlada Božića a

zfaalizuvali am: (z. Ágh, M. Gñnik, E.

Kapucian, B. Šmída a J. Vyknupil) počas nej trojdñový, -1355 m hlboký pracovný zostup, čo je doteraz najhlbši zostup slovenských jaskyniaľov v

histórii. Počas akcie, ktorej výskumný program V Lukine jame trval celkovo 12 dní, zostúpilo na jej dno 23 a do jej traktu

celkovo 43 speleológov. 5 dní nepretržite v podzemí strávili počas zostupov v podzemí A. Sutlović, D. Lackovič, D. Bakšić, Z. Stipetić, T. Barišić a S. I-łudee.

bolo potápanie sa v dnových sifćlnoeh. Potápanie Do sifćlnovitého jazera na dne Lukiny jamy sa ako prvý ponara orientačne D. Lackovič. Keďže zisťuje, že sifón pokračuje, začína sa transport potápačskćho materiálu a na dno zostllpujů

dva dni nato aj speleopotápači - Znran Stipetíć a Tco Barišić. Dvojica sa najprv zanon' v priestrannejšom, jazemom sifóne. Za nim nasleduje menšia kaverna so vzduchom a

ďalší Sifón. Prieskumníci sa však pre koniec vodiacej šnúry, preto, že majú len 5-litrovć fľaše a pociťujú značný ehlad (voda má teplotu len 4 °C a oni majú na sebe len “mokré” obleky), vracajú. Pri návrate je voda absolútne můtna. Ponor je dlhý 57 m a hlboký -6 m, čím systém získava hlbku -1392 m. Po tomto ponore sa T. Barišić norí aj

do sifónu na opačnej strane “suehého” dna, ktorý má pomerne úzky vstup. Dosiahnutá hlbka ponoru je podobná ~ asi -6 m (jeho dlžka je 10 In). Aj tento sifón pokračuje. Potápanie na dne Lukiny je v ramci jaskýň od najbližšieho vchodu najhlbšie uskutočnené na svete t-1349 ml.

45 hodín v Lukine Zlanim stometrovou šucĺltotł do l. bívaku a prekvapene hl'ac1l'm na hlůčik l'udi, ktorý sa tu neplánovane nakopil. Okrem Limu, čo vošiel do priepasti s nami, je tu aj časť vystrojovacieho družstva. Zostupovalo 8 hodin pred nami ti teraz už malo byt' niekde pod II. bivukom, v hlbke okolo -l000 metrov ll

vystrojovat' šachty ku dnu. Plán je plán, no skutočnosť býva ai iná (poznáme z dôb minulých...). Je tu zácb'helĺ a my dobre vieme, čo nás čaká. Čaká nás

čakania. A čakania v priepasti, kde je ukrutmž zima, vonkoncom nie je vec prijemná. Po hodine, speslrenej fotením, už partia pred nami “môže " a my zostupujame o chvil'u takisto.

V-950 plníme našu hlavnú úlohu: Z transportných batohov, ktoré sme sem zniesli (dva poriadne "balíky" každý, a Svjetlan Hudec-Lima dokonca tri!), vybaľufeme stany, spacáky, karimatky a budujeme ll. bivak. Najväčšiu starosť nám robi - velký kupolovitý stan (dar od sponzora), ktorý nikto z prítomných v živote nesklodol. Vyzerá to ako stavba

cirkusového šapitó, no s tým rozdielom, že my naozaj nevieme, ktorú z hromaaĺv asi osemmetrových skladacich tyčiek kam strčitĺ Chlad a vlhka, prenikojúce

cez kombinézy, však mobilizuiů - vďaka čomu už O chvilu ležime v teplých

spacákoch.

Ako vravi Lima,

náš

sprievodca: "Treba odmarit! "

Tak "oalmoruieme" (odpočivamel. Už "sme mimo"... ked' tu zrazu do slaalkého .menia zhora ďalšia slovenská skupina: Zolo, Marcel a Jano! Pôvodne mali ísť bez oddychu až na dno. Teraz im však (Damirova skupúza odtiaľto Odišla len pred dvomi hodinami, takže by sa nižšie "tlačili ") nezostáva, než tu čakaťs nami. To však znamená, že budeme, ako

nám to vysvetľuje Lima ú “dva v odnom vreči"l Prvý to skúša Zolo, ktorému Brdo dokonca sám otvára zips na spacáku... dobre spravil... Zolo je predsa len štíhlej-

ší ako Marcel, ktorý už "pokukuje" po mojom spacom vaku! Zolo s Brañom “bofuiů" v spacáku asi 15 minút, no po vzájomných kompromisocll sa im nakoniec zips zavrieť podaril To povzbudi Marcela a už of otvára mői zips. Nepomáha ani prcdrtieranie spánku, ani argumenty, že môj spacák je

mokrý, pretože mi jeden batoh spadol pri transporte do jazera (čo bola ai pravda... ale, psstll. Po istom čase môžeme "r›dmonovat' " už aj my. Marcel s hlavou na studenom

vzduchu, ia skrivený ako paragrajĺ Zolo nám radi: “Skúste ako my, na boku, a obaja otočeni vždy na jednu stranu ruky mám dnu! " Skúšame. Uż'-už zaspávam... no Marcel sa nepokojne zamrvi - vraj je už

celý odkrvený a musi sa otočiť na druhý bok... Tým pádom aj ia! Divoké "trepanie sa" a zaraz sú pobudeně aj obe susedne' dvojhlave' larvyl .le to možné, že tento stanik pofal

šiestich? Naiväczšie zážitky must' mat' iste Jano s Limom. Ťažko si predstaviť dvoch už celkom slušne zarastených, stamých chlapov-štyridriatnikov (Jano bude o pár

dm' slávit' dokonca 46:'), ako sa k sebe tisnú... A čo ešte lvical "Zbehol " sem z vrchného bívaku po správu o potápani, no

Chorváli vedľa ho akosi prijať do svojich spacákov nechceli... a my už sme nemali kde. Pobehuĺe (zahrieva sa) okolo stanov,

počujem len dupot čižiem...

potom chvíľu ticho... a zase dupot. Ivica to nakoniec vzdàva a vyliezo späť k svojim v hornom bívaku. "Ráno" ma (predsa som si len čo~to odpočinulll zobudl' bubnovanie spŕšky na

hladinu malého jazierka. “Í/êčer", keďtu bolo "veselo", som si tento zvuk vôbec neuvedomoval... až teraz, ked' je všade naokolo inak božské ticho. Rozmýšľam nad Provatinou Teraz

sme dvakrát hlbšie a pritom stále ešte len v polovici cesty. Nopodá mo - jeden z

chorvátskych ioskyniarov musel vlam' absolvovať celú trasu z dm: až na povrch nonstop (!), jednoducho, bivaky boli plne obsadené... Radšej nie!

Z myšlienok ma vytrháva hlas Limu. .le trochu znepokojený - trojica z dna sa už mala dávno vrátitĺ Pôjdeme teda dolu,

Postupne prichádzajú aj ostatní. Radujeme sa! Nielenže sme túto jaskyňu objavili a sotva pred pár dňami prehlbili

já" Damir a spol. Lima je tu tiež - po problémoch v úžine (neprešiel ani bez

aj ked' tu ešte nie sú. Všetci šiesti.

vyššou vetvou, ale ešte ai - rekord! Takto

Na vylezenie zo spacáku je treba pevná vôľa. Ked' sa už človek ocitne mimo tepla, “pak už to de " ~ zima núti robit' všetko rýchlo a premyslene. Po raňajkách (na variči prihriate

hlboko ešte žiadni slovenski jaskyniari neboli!

vravi, ako to napokon musel v úžine, nadávajúc, vzdať. Kýva na mňa.“ "Pod Erik, treba nam malo odmorití a popiti nešlo toplo, " tt podáva mi plechovku s pivom zohriatym

rybičky-šprotý) na seba nalladzujem sedačku a lezálcy. Vymenime si karbia' a čakáme na Limu, kým sa pripraví.

Pri sifóne je na stene zavesený malý zápisníček Chorvátov. Na dôkaz doň pišeme: "Boli sme tu! Parobci zo Slovenska. 2. 8. 1994 o 12.35 hod "

Ešte na pamiatku zopár valúnikov a návrat.

veci) nás tu počkat. "Eta psiholog1`ja_!"

na variči. Najprv okúňanie sa, no už po prvom dúšku zisťujem, že je to celkom pitně a navyše - hrejel Chorvátom popisujem intermezzo, čo sa mi prihodi-

Medzitým vyzrie z druhe'ho stanu Sunka.

Keďže som zostúpil ako prvý a bola

lo. Rehocú sa ako kone a radia mi, aby

Óznamuje nám, že oni (traja na tri spacáky a v jednom stane - taký prepychl) sa vyspali celkom pohodlne zistili, že spacáky sa dajú vzájomne zapnúť, čím vznikol jeden velký...

mi už aj najväčšia zima, začal som aj prvý vystupovať. Tento môj počin neskoršie ostatni nižšie lezúci nielenže asi "ol'ut0vali", ale ešte ma aj označili za sabotéra...

som sa na čas "zašil" niekde v dáme, kým vášne tých dolu pomínú... Skutočne, každý vyliezajúci z plazivky sa ešte dychčiac vehementne

Nevadíl Nám bolo určite teplejšiel Napriek "nočným" trampotám sú veselí

Sprvu išlo všetko hladko. Stovka,

teraz na smiech - no zadúšanie sa tlmim radšej v spaoáltu... ich militantné chúťky nakoniec paralyzuje "topli Tuborg" v kombinácii s nugetou v polkilovom humanitárnom balení. Už sa nemusim obávať. l\/Íarcel, Zolo a Jano tu zostanú, my s

a plni očakávania aj ostatní. Už len

traverz na riečisko a lezenie v dvestovke, nad ktorou je už bivak. Niekde nad

vyraziť naľahko ku mm.

polovicou verttkály som však dobehol -

Na konci' dómu, kde sme spali, je v stene uzučká puklina, akýsi odtokový meander, ktorým sa treba "predrať". Hned' za úžinou je malá lavica a pod ňou - dvestovka! Chorváti úžinu preliezajú bez sedačky a obliekajú sa až v rozpore nad šachtou. No z nás to chut' skúšať nemá nikto. Hlavne, ak nevie, ako to vyzerá za úžinou. Skúsime preliezť s výstro-

Damira! Niesol so sebou plný vak "šutrov" (geologických vzoriek) a takýto vak, to je pekne ťažká "habad'úra"! Čakal som preto, kým dolezie ďalší úsek, prejde cez medzikotvenie a uvolni

jom na sebe. Lima ešte stále nie je nachystaný, vyrážam preto vpred. Puklinou prechádzam pomerne hladko. A aj ostatni - nečudo, malokarpatske' plazivky, to je dobrý tréning!

Zlanovanie mollutnou šachtou ide rýchlo a sme neustále v kontakte. Priepasť je medzikotveniami rozdelená na viac úsekov, líezt' hore sa bude teda dobre. Pod vertikálou je riečisko s vodným tokom.

No konečne! Je to Arm. Ífidieľ, hĺbky pôsobia aj na takúto neskutočne odolnú dievčina, ktorá

chodila do dier; ked' sme my ešte guličky hrávali... Lezie už malátne, no pri zvitani jemný úsmev. Ako ste dopadli na dne? Vraj dobre. Sifón má široký pro/il a hlavne - pokračuje. Čas im zabrali najmli neplánovane problémy pri vystrojovani, preto idú tak neskoro.

Na konci riečiska, nad poslednou, stomeirovou vertikálou, čakám, kým ku mne dolezú Damir a Darko (majú prednosť). V tvárach optimistický výraz,

lano. Stalo sa tak a začal som liezť. Znovu pri ďalšom medzikotvení. Podľa stále sa pohybujúceho lana súdim, že Damir ešte úsek nado mnou nedoliezol. Čakám. Postupne sa zdola začali približovat' ostatni chalani. Ale lano hore sa ešte

stále "trepe"! Ked' už všetci doliezli, až pokial' sa dalo (a viseli tam ako také hrušky na strome...), začal som zisťovať, čo je s Damirom: "Dámiirl Móžéém? " Nič... Len lano sa ďalej vlm' ako had. Znovu volanie, chlap zhora sa však neozýva. _ Skúšal som volat' ešte mnohokrát. CO je mŕtvy (aj to mi prebehne hlavou...)? Nervozita a agresivita všetkých Zúčastnených sa stupňuje s tým, ako telo bez

pohybu chladne a sedačky sa zarezávajú čoraz viac do žive'ho... Nadávky, prosby, rady... nejdem! Vytrlme sa spiĺl

Po hodine psychologického nátlaku a vyllrážok, že ma už, ak okamžite nezačnem s Iezenim hore, asi prelezú, povoľujem: “Máte ma na svedomil" a

vešiam sa do stále ešte vlniaceho lana. Preliezol som medzikotvenie a ďalších asi 20 metrov, už je tu otvor do plazivky... Damir nikde!!! Len dážď ryt-

očakávame nových objavov, no aj vyčer-

micky znovu a znovu rozhojdával to

panost' a únava. Nečudo, ved' sú na

lano...

nohách hádam už i 35 hodin!

Uvoľñujem lano: “Lano volnée'! "

"dožaduje", čo sa udialo. Mne je to už

Limom a Braňom pokračujeme do vrchného bivaku. Tam už čakajú Lovra a Alﬁca, aby mohli vyniest' na povrch správu o orienlačnom zánore. Limu, čo práve doliezol, podpichujem, či nejde

"na šupu " až von, že je odpočimltý... Ležime, no spať príliš nespíme. "Oo'morovanie" je akési vlhké. Chorvátí bud' nechtiac ponamáčalí vaky so spacákmi v jazierkach pod stupňami, alebo sa v stane (aby im bolo teplejšie) nepriedušne uzatvorili... Tiež karimatka je iba jedna - chránime si teda aspoň "l'adviny".

Ešte som ani oči poriadne nezatvoril (alebo sa mi to tak len zdalo?) a o 6.00 "ráno" prebehne okolo stanu Marcel: “Sménal " kriči ako spochabený a smeje

sa, že takto ich pobudil zdola sa navracajúci Kabić a už im aj otváral zipsy na spacákoch... "Pfvspal si sa? " pýtam sa Braňa. "Možno... ty, vlastne ani neviem! Kým

som konečne ako tak zadriemal... zdalo sa mi to ako pred piatimi minútami! /l ešte k tomu, stratil som v "noci" v tej nehoráznej tme pojem o priestore. Zdalo

sa mi sice, že mám okolo hlavy akosi príliš čerstvý vzduch... a tiež som nemohol nahmatat' steny stanu ani vás... no až ked' sem prišiel Marcel, a ten zasvíetil, vidím zrazu, že - ležim pol spacákom von zo stanu! "

Pod spojom s "našim" Manuálom Il

Ešte posledný spust, vypletám zlanovačku a utekám z dosahu dažďa, čo mi plieska na prilbu. Zbehnem strmou

A zdola v tom okamžiku prúd nespisovnej verbálnej produkcie všetkých Ostatných aktérov na moju

si na karabínku vešiam lano, čo nám sem

šikmínou a - som tu! Na dne! Od

adresu... Damm im ešte kričim, aby si

Manuálu ll -1387 metrov a od vchodu

všimli lano v inkriminovanom mieste...

Lukinou. Už som skoro O 200 metrov vyššie,

Lukiny -1355! Na konci bahnitého dómu je neveľké

jazero, do ktorého sa kaskádovito vlieva malý vodopád. Smerom dopredu - sifón.

Viem, že tu sme skončili. Beriem si Damirovu potápačskú baterku a jej ostrým lúčom "šacujem" možnosti pod vodou.

spadlo už pri jeho odstrojovam' a nechcelo sa nám poň - načo, mali sme ist' ešte

Moje návrhy úplne ignorujú, sú ticho a

takmer pod Whiskey, ked' zrazu -lano sa

počujem už len len tichý šum náhlivého žumarovania. Kabič, Troha a Sunlra ešte stále vege-

mi z karabiny neznámym spôsobom

tia v spacákoch a pripravujú sa na prieskum bočnej vetvy v okne jednej studne pod ll. bivaknm. V aruhom stane vraj už asi pol hodinu tvrdo "zarezávo-

Vycvilcne. /I už letí volitým pádom v ústrety Limovi a Braňovi...

Ti, mysliac si, že som snáď spustil nejaké balvany, sa pritisnú ku stene v momente, ako lep! A Braňo najnižšie si k rekordu pridáva ešte 60 metrov dolu a

potom zase hore - vracia sa po lano... Už sme bfizko vchodu - akonáliie

vidim náznak denného svetla, ma! by som byť viac urlnveneiší, no naopak - akoby mi ro dodalo sily! Z .minusll potom náhle prehnpnutie sa do priam tropickej horúčavy... ešte zopár záberov... som

vonku! Chvíľu ešte po-sedávam pri strome a hladám euforické pocity. Nič, len akúsi

ohromná úľava a pokoj' na duší... Spomeníem si na pivo, cĺľĺadiace sa

rzižšie v štrbine... Erik Kapncian

Geológia Geologický rez hlavnými litologickými jednotkami Lukiny jamy zostavil Damir Lackovič. Vrchná časť Lukilly jamy (do -200 m) jc podľa neho vytvorená v karbonátových Jelar brekcíách (priestory sú priamočiare, stuclňovítć). Po nimi sú do -500 m “dolomity” (lepším označením by azda bolo dolomitickć vápence). Vertikalita je tu zachovaná, avšak proﬁl studne je v horných partiách značne zúžený. Pod týmto súvrstvím ležia znovu brckeie (do -740 m), potom je poloha vapencov a znovu nastupujú brckcie (od -730 m do -750 m). Odtiaľto až po dno priepasti sú už len vápence. Aj ked' vo vzorkáeh, ktoré boli

Damirom v Lukine jame Odobraté, neboli nájdené vedúce fosilie, na základe ktorých by ich bolo možné datovat' presnejšie, niektorć z nich majú míkrofaciálnu podobnosť s jurskými favreinskými vápencami (vrchná jura). Neočakávanc mocné polohy brekcii, znovu vystupujúee hlboko pod povrchom a znovu pod vàpcncamí, celú stratigratiu oblasti

zboku, z chodbovitého výbežku vyráža aktívny tok s výdatnosťou asi 2 - 3 l.s`1 (stav vrcholnćho leta 1994). Ten spadá krátkymi kaskádami a rozptýleným vodopádom až ku dnovým sifonom, kde zo steny vyráža iný podobný prítok, s podobnou výdatnosťou, a o niečo vyššie slabší prítok, formujúci sa veľmi pravdepodobne vo Vjetrovitom kanale. I-l]adina dnových jazier počas výdatnejšich zrážok stúpa O niekoľko metrov vyššie (dôkazom sú dierky po troglobiontných mnohoštctinavcoch Mariﬁlgia cavarica) - počas akcií v roku 1994 to bolo v približne rovnakom období o l m vyššie, než v roku 1993. Teplota vody v jazerách je +4 °C.

V Grmáči Manuálu II sme evidovali

znovu “hľadať ” tú správnu cestu (či

spity) - alc, treba skúsiť. Akýkoľvek zostup v systéme Lukiny jamy je potrebné určite vopred skoordinovať s chorvátskymi jaskyniarmi.

cileľný ešte aj V priebehu Meandra. V0

vchode Lukiny jamy sme cítili v roku 1994 aj na pomeme veľký profil epizodické závany studeného vzduchu. Počas zostupu na jej dno sme evidovali nasavanie vzduchu v smere do oknovitćho prielezu Vjetroviteho kanalu.

Topografia Manuál bol mapovaný 100 m dlhým lykom (!) na amatérsky vyrobenom navijaku (S označením desiatok metrov a metrov), geologickým kompasom a klasickým Závesným sklonomerom, ktorý

sa k lyku len_prikladal (mapovanie zrealizovali B. Smída a E. Kapucian). V určenej hĺbke -240 m sme sa ani takouto

kde sa nachádza dokonca aj zopár do 30

jaskyniari, ktori “náš koncový” meander

Z roku 1992 navštívili až v roku 1995, však situovali jeho nástup do hĺbky len okolo -200 m. Lukina jama bola v roku 1993 mapovaná (od vchodu) chorvátskyrni jaskyniarmi - pásmom a optickými diaľkomermi Suunto (niektoré merania boli neskôr spresñované i topotilom), v mierke 1 : 500. V takejto bol vykreslený aj originál mapy (pôdorys i rez). Hlavný ťah bol zmapovaný pod vedením B. Jalžíća. Bočný Vjetroviti kanal bol mapovaný najmä D. Bakšićom a topograñu dnových sifonov rlačltol T.

Hydrológia

Barišić. Okrem nich sa na mapovani

Malé “slzenie” sa formuje už v rámci

Kavčió, E. Štfkljavió, A. sullavič, T.

vrchných

partií

podieľali aj D. Lackovič, D. Troha, D.

Manuálu

II.

Monzúnovej šzlchtc už celkom seriózne prší a v styku s Lukinou jamou sa z dažďa vytvára slabučký prítok. Približne rovnakou intenzitou pokračuje až do zhruba -1200 m, kde

K zostupom

silný a pravidelný zostupný prievan,

“diletantskou“ metodikou pomýliť príliš nemohli, bolo len niekoľko zámerov (aj subjektívny pocit zo zlanovanej či vystupovauej hlbky od stupňa v -145 m sa nám zdal byť veľmi hlboký). Chorvátski

cm dlhých kvapľov).

-595 m).

Chladný vzduch, ktorý sa “vylieva” Z vchodu Lukiny jamy, má +4 °C, od -60 do -328 m, kde je ľad, je teplota len +0,2 °C, v I. bívaku v -750 m 2 °C a v II. bívaku v -958 m +2,8 °C (Božić, 1995).

Klíma

by totiž mal byt' už len kontinuálny sled malmských, dogerských 8. liasových vápencov (Velić, 1974). V tomto prípade ~ ide o násunovú tektoniku alebo úplne iný typ brckcic (Jalžić, Lackovič, Šmída, 1995)? V Manuáli II spôsobila prímes “ncčistôt” (dololnitu?) vo vápencoch vývoj Meandra. Väčšia odolnosť horniny tu zapríčinila ako zúženie priestorov, tak aj zmenšenie vertikality. Meander je inak pôvodne freatickou zónou (!), vysunutou v značne exponovanej polohe (dôkazom výrazne laterálne uslnernenćho pôvod-

dnes sa hovorí o hlbke miesta spojenia v

Zdolanie Lukiny jamy je a bude vzhľadom k jej nesmieme priamočiarej morfológii istotne iákavým speleoalpínistickým cieľom. Na jej dno zostúpili v spolupráci s chorvátskymi jaslqłniamii okrem nás už aj Maďari (1997) a Belgičania (1998). Absolvovať celý systém Manuàlom Il môže byt' problematickć - prielez Gmláčom mohol medzičasom hoci aj “zaniknútm (pád ľadového bloku, zaﬁrnovanie), v Meandrí budete musieť

značne komplikujů. Pod .lelar brekciami

ného prúdenia sú mimo početných a dobre vyvinutých facetovaných plôch aj relikty ílovito-piesčitćho náplavu na rímsach a “mnohoetážovitosť” Meandra,

s E. Kreutzom). Prevýšenie medzi oboma vchodmi bolo zameriavanć teodolitom (chorvátskymi jaskyniarmí) a ukázalo 37 m výškovćho rozdielu. Hĺbka Manuálu ll, resp. miesta spojenia Lukiny jamy s Manuálom II sa prispôsobila chorvátskym mcraniam v Lukine jame (takže

Bizjak, S. Hraščanec a Z. Stipetić.

Manuál Il bol mapovaný slovenskými jaskyniarmi, v rovnakej mierke (topofllom Vulcain; celkovo 3 akcie) výsledkom bolo -582 m namcrancj hĺbky (meračské práce tu uskutočnili B. Šmída

Perspektívy Lväcsovanlc amplltúdy systému Lukina jama-Manuál II je naďalej možné. Bezprostredne okolie vchodov oboch

vetiev je už síce pomerne podrobne prechodené, no nové, menej nápadne vchody (pokiaľ nie sú označené modrým kódom) sa tu podľa nášho názoru dajú nájsť ešte i dnes! Možnosti prienikov zvrchu sa črtajú napriklad sledovaním zmien v zaľadnení 8 rekognoskáciou už explorovaných blízkych priepasti. Dalo by sa uvažovať O “liniovom” variante, tj. že potenciálne vrchné otvory do najvrchnejších častí ako Lukiny jamy, tak i Manuáiu II, môžu byť situované v priestore nad ich známymi úsekmi, alebo v ich predĺžení na severompad či juhovýchod. Už tu by bolo možné získať i niekoľko desiatok výškových metrov. Je však celkom reálne počítať aj 8 “laterálnym” variantom - vchody, ktoré by mohli mať priamu súvislosť s Luki nou jamou, môžu byť od jej obrysu vzdialenéi 200 či 300 m (!) a sjej systémom sa spájajúcc až vo veľkých hĺbkach (výdatnosť riečiska napovedá, že jeho kapacita sa formuje v minimálne niekoľkých takých systémoch, akým je Lukina jamat). Poľahky povedzme vo “veľkoproﬁlovýeh” studniach pod ll. bivakom, kde môžu byť okná aj celkom ľahko prehiiadnuteľnć. Nic je úplne vylúčené ani to, že ktorúkoľvek pricpasť (ak by “pustila”) v tesnej blizkosti vchodov Lukiny jamy čí Manuálu II sa vôbec nemusi napájať na ich systémy! Môže “ísť ” úplne samo-

statnou sústavou šácht prípadne dokonca ešte hlbšie!!!

ioraz však ďaleko hlbšej vertíkályl Smerom do šachty bolo cítiť intenzívne nasávanie prievanu! Nástup do nej bol však problematický (bolo potrebne kúsok nadliezť nad v celom proﬁle ľadom obalenou lyhou, kde sme sa obávali, že tu nebude na vrchu spit,

situácia v okolí Manuålu ll Mercedes

`u `\

.1Gm

dl -\

`~_,:_`

Manuál Il --_.

` ,

človek sklzne aj s lanom do zúženia a

nebude ho môcť, klzké, smerom hore už

_-.

„-`

\._/ \|, \"lQ"* \ \

: §1' Al

\\ \

?_l' .

'?. \

podľa možnosti vrátime.

Počas objavovanía Slovačky jamy V roku 1996 už času nebolo. D. Bakšić nám ale v roku 1998 poskytol informácie, že pricpasť bola navštívená znovu,

P140

20m

-4-Bm' **'

\ -.„-_u-._.›- u

V. Lubenovac a bolo neskoro popoludní) preto ukončili, s tým, že sa sem ešte

40m

prekonať). Akciu sme pre už nedostatok času na ďalší prieskum a spitovanie (mali sme pred sebou ešte dlhý návrat na

„I

tentoraz aj B. Jalžićom a pokračovanie j

,xl

V prípade úspešného prepojenia Mercedes (pricpasť voláme pracovne i Manuál III) s Manuálom II (altematlvu čoho podporujú smery prievanov vo vstupných Šachtách oboch priepasti) by mohla amplitúda systému Lukiny jamy

vzrásť na -1397 m (vylezením komlnu v bočnej kaveme Mercedes, prípadne jej

lhvvmlttl 1 see

vraj možné nie je (?).

lupa: B. $-na-ia Dμaualê

ﬂ

otvorením zvrchu možno dokonca aj na l

viac než -1400 ml). Priepasť však môže

komunikovať í s úplne neznámym systé-

mom pricpastl. Napriek početnejším návštevám by bolo možno vhodné dohady O

ne/pokračovaní tejto priepasti pre istotu znovu overiť. *' lz

**‹-

Gílotlna

S Manuálom ll geneticky súvisí aj asi 20 m hlboká, málo priestranná, homogénna puklinová šachta (A) na dne

-I“-ft, O°4

závrtu (vchod je v severozåpadnom cipe jeho dnovej “snježnice”) hneď za hranou

łł łłl 1'

Tí. čo sme v roku 1994 prehlbíli systém Lukiny famy vyššou vetvou Manuál H. Hore zľava: K. Kýška, J. Pfvkoupil. M. Sova, M. Griﬂík a E Kreutz, dole zľava B. Šmída, E.Kapuci`an, D. Kotlarčík a Z.Ăgh. Foto: B. .ĺalžić

Definitívne “porlešenć” nie je z pohľadu hlbky ani dno systému. Za sifůnmi si už je síce ťažšie predstaviť “v2dušné” priestory, no môžu tu byť aj hlboké zatopcnć studne... (inak, Sifón, v ktorom chorvátski jaskyniari urobili

Manuálu II. Aj tu sú evidentne prlevany,

avšak

? _\

, .Io O,

I' .

4,. Ö**\ łł j

chod od vstupu do Manuálu ll, bol po prvý raz lokalizovaný B. Šmidom a D. Kotlarčíkom 16. 9. 1993. Daleko viac nás však zaujal až potom, ako sme v roku 1994 prenikali v Manuáli II - na tak krátku vzdušnú vzdialenosť oboch

dlhší ponor, je geneticky asi “prí-

vchodov bola ich genetická súvislosť

tokovým” ! - a za ním by mohli byť aj celkom prekvapujúce subhorizontálne úscky...). Podľa Darka Bakšića takisto nebol asi

zrazu zrejmá. Počas povrchovej túry v

do úplnej dokonalosti prelezený záver málo priestramćho, ZO m dlhého kanálu nad druhým sifónom...

Mercedes (15) X = 4958, 050 Y = 5502, 550 Z = 1480 m

Hĺbka: 48 uz Potenciálny vyšší vchod do systému Lukiny jamy. Vstup do priepasťovej jaskyne, ležiacej v stupňovine asi 50 m na juhový68

úžiny

sú

príliš

úzke,

neprekonateľné, a vchod je situovaný

Hajdučki kukovi sme ho preto ukázali aj chorvátskym jaskyniarom. Tí sem vyslali (až 14. 7. 1995) svojich mladých kolegov (v priepasti boli dokonca dva razy), ktorí lokalitu označili kódom 15. Informácie O nepokračovaní príepasti sa nám nepozdávali. B. Smída sem preto na 22. 7. 1996 nahovoril na spoločnú rekognoskačnú akciu D. Bakšića.

Spoločne zistili, že pricpasť bola na dne naozaj neprielezne uzavretá iirnom, no Darko si všimol vjej strednej časti okno.

Prekyvadloval do neho 8 ocitli sme sa v kratkom horizontálnom úseku, z ktorého viedlo vertikálne zúženie do ďalšej, ten-

nižšie. V bočnej skalnej stene rovnakého závrtu je tiež drobná, fimom Zaslepená šachtička (B) a ešte o niečo vyššie, než leží Mercedes, je približne 10 m hlboká

priepastka.

Pavúčia (7A) X = 4957, 890 Y = 5502, 430 Z = 1505 m

Hĺbka: 97 zu

Dva nenápadne otvory medzi blokrrli drobnej rútenej poklesliny ležia v málo prehľadnej stupňovine nad Lukinou

jamou, približne na hranici hustejšieho porastu a holokrasu. Priepasť bola nájdenà v rovnaký deň, ako vchod dnešnej Lukiny jamy (28. 9. 1992). Ako prví do nej vliezli o dva dni

hala Z. Agh, S. Straňák a I. Ághuvá.

Jaskynlarž vtedy zostúpili (rozmernou oválnou studňou S priemerom 10 až 15 m) do hlbky asi 100 m, až na výrazný ľadový kužel, odkiaľ spadala na jednu

stranu ďalšia šachta (odhadom päťdesiatka) a na druhej bola plytká slepá kavernička (pricpasť bola pracovne pomen-

Psvu"ůlA PRERAŠI“ \'H.EBlT Ůlliiñtﬁiü B ›

. I

45.

stenách studne by bolo podľa nášho názoru možne preniknúť hlbšie (pravdepodobná studňa sa vôbec nemusi napájať na priestory dna úvodnej šachty, ako sme to nakreslili na našej mapke - vtedy sme ešte Velebitu nerozumelíl). Ak sa totiž chorvátske jaskyniarky spúšťali do priepasti druhým otvorom, než my, v tak širokej šachte nemuseli okná vôbec zaregistrovať. Lokalita by stála za rekognoskáeiu, ale skúsenými jaskyníarmi.

Cencúľová (SK-5) l u

.ml

I i

:A›lnAu=łu4.Il:n4\.sTlu$aHl ms!-ul. dm 1 j, Nj

.um lan ulull: .:ne IA 1u.I.lm. t.eN:T.l|?Ji.

l$ulll:S.!h-lšhnue

HLA: ll .um 7

. åyŕ l.

X = 4957, 725 Y = 5502, 625 Z'= 1470 In Hlbkai 25 m Vchod sa nachádza V portâlovoln vhĺbení (5 X 20 m) pri píšte severnej steny asi 60 m širokého a 40 m hlbokého skalného kotlovitého závrtu. Prístl.lp sem je najjednoduchší z juhu zàvrtu, l5 m vysokým stupňom - Ostatné steny sú vyššie a kolmć. Jaskyňu tvorí koľozívne prepracovaná, v celom úseku zaľadnená trhlina široká 1,5 - 3 m, s ľadovými visiakmi. V spodnej časti sú v ľade drobne' kaverny. Dňa 14. 9. 1993, kedy sem Zliezol M. Meško, bol cítiť v štrbine medzi ľadom a stenou v najnižšom úseku priepastí vzostupný pľievan.

Dvojvchodová (SK-6) X = 4957, 675 Y = 5502, 575 Z = 1470 in (1435 m)

íš Os: _,“

r%_I

II:

ovaná Nebojsa). Podobne ako B. Šmída, ktorý šachtu 4. 10. 1992 odstrojoval, cítili prieskumníci aj na veľký proti] šachty intenzívne prúdenie vzduchu (závany “neskutočnej zimy”) a evídovali ešte ďalšiu paralelnú studňu, prepojení! s Pavúčou rozmernými oknami (B. Šmída si dokonca spomína na rukavicu, ktorá niekomu 2 vyššie uvedenćho tímu spadla a ležala na rimse jedného z okien). Orientačnú mapu priepasli sme publikovali napríklad V Speleofórc '93 alebo tiež

v Spravodaji SSS 1/93, kde uvádzanie hĺbku cez 100 m a pokračovanie.

Dňa 10. 8. 1993 sem zliezli a lokalitu zmapovali chorvátske jaskyniarky T. Bizjak a S. Hraščanec (je označená kódom 7A)_ Nakreslili alc inú (dosť

odlišnú) mapu, bez okien do paralelnej šachty a koniec priepasti v -97 m. Nie je nám zrejmé, či sa v príepasti medzičasom zmenili podmienky zaľadnenia. Avšak aj ked' nic na dne (v našom pri-

pade mohlo ist' o jav zvaný “veľké oči" z rozmernosti šachty._.), práve oknami V

Hibka: 102 ua

Jej spodný vchod sa nachádza pod severnou stenou dna polootvoreného, avšak výrazne skalnatćho závrtu. Usti do horizontálne] sieňovitej chodby so šírkou asi 3 m, do strednej časti ktorej spadá kaskádovitá strmina od vyššieho vchodu (ten je v stienke viac naľavo od spodného vchodu, asi D 15 m vyššie - oboma cirkulujú intenzívne pulzrlé prícvany). Priestory sa za spojom Zužujú do meandra, v závere ktorého je 65 m hlboká zaľadnená studňa. Prieskum chodby, meandra a úvodnej

časti studne tu uskutočnil lll. 9. 1993

apuduým vahudum J. Šmall. spujiluať jaskynnej časti s vrchným vchodom a záver studne exploroval na ďalší deň M. Meško (za asistencie D. Kotlarčíka a L. Ludhovej). Dokonca ani tu nie je vylúčené, že prieskumníci si v pomeme priestrannej záverečnej šachte (napriklad v jej strednej časti) nepovšimli nejaké okno! Na výraznej skalnej kóte na východ od Dvojvchodovej (volàvali sme ju “Savojské Alpy”) sa nachádza niekoľko výrazných trhlin a na dne zaľadllených, niekoľko metrov hlbokých polopľiepasti

Priačkavá (SK-7) X = 4957, 985 Y = 5502, 755

z = M20 m

Hĺbka: 72 m

Pravidelný ováiny vchod (1 X 2 m) sa nachádza v obľube skalnatéllo závrtu už vo svahu Hajdučki kukovi, asi 200 m na juhovýchod od chodníka ku Lukine jame (odkiaľ sa dá lokalizovať najlepšie traverzovanim svahu). Jednoduchá šachta je oddelená od steny závrtu len asi meter širokou skalnou priečkou končí ploehým, humusom prekrytým dnom. Dňa 16. 9. 1993 ju preskúmali M. Mcško a L. Ludhovă-i.

SK-8 X = 4957, 775 Y = 5502, 445 Z = 1535 m Hĺbka: 65 m Dva evidcntné otvory (oddelené len úzkym skalným mostom) ležia v silne skrasovatenej stupňovine na severovýchod od vrcholovej kóty Hajdučki kukovi (1649 m), blízko priepasti Prví spit.

Úvaduě pani: (P35) sú nhliuuvó,

prikro klesajúce na juh, s rozmemými labilnými blokmi. Vpravo sa dá zliezt' štvormetrovým stupňom do bočného dómu (l5 X 30 m) s balvanitým dnom. Záverečná studňa priepasti má 25 m (5 priemerom 6 m) a jej dno je zasutenć. Prieskum tu uskutočnil B. Šmída dňa 2] . 9. l993.

Niekoľko metrov severnejšie od vchodu je vstup do slepej oválnej príepastky (P15).

Skrapová (SK-10) X = 4957, 590 Y = 5502, 290 Z = l580 m

Hĺbka: 62m

Úzky vchod v podobe hlbokej škrapy s veľmi ostrými výčnelkami leží na drobIlom skalnom plató (20 X 50 m) asi 300 m na juhovýchod od vrcholku Hajdučki kukovi (1649 nl). Prvé dno šachty, z neho spadsjúcej, je 40 m hlboko, nad drobným stupňom sa však dá prekyvadlovať do hlbšcj, paralelnej studne, avšak takisto so zasuteným dnom. Do lokality zostúpil dňa 21. 9. 1993 Z. Ágh. V zalesnenom svahu na juhovýchod od Šknipovej je rozmerný nepreskúmaný dvojotvor do príepasti (D) s lirnom na dne, ktorá však aspoň zvrchu na pokračovanie príliš nevyzerala.

SK-1 1 X = 4957, 560 Y= 5502, 280 Z = 1580 m

Hĺbka: zo m

Jednoduchá, 20 m hlboká, pravidelne oválna studňa (s proiilom 3 m), ktorú preskúmali M, Meško a L. Ludhová dňa 21 . 9. 1993, sa nachádza pod stienkou niekoľko metrov od SK-10.

Snehová (SK-12) X = 4957, 660 Y = 5502, 290 Z = 1550 m

Híbkaz 10 zu

20 m dlhú zaﬁrnovanú chodbu, ktorá

lmmmmhmmwa

s25`

SK-6

zq›a:MMaăl‹a.19ss

mvuﬂł`°", `

L 3°

Íß

Zml

Brutál SK-13

t-z

topo: M. Maškcl B. Smída. 1993

P100

*SP _

F65

:fl

b9BZM.Meško,1993

Cencúfovå SK-6

'aj 't

lłal'\lﬁ\ﬂ'tu zåvľł [im

she

4°

Í“

Í I

" ›

4'. ›'..

-108m

50|'|'l

O% O

[ZM Í

IZIII

5 J'

SK-8

'4\{'%<l›

Škrapovå I SK-10

lopez Z. Agh. 1993

i Priečkovà `

P473“

sK-1

12|||

M. MiŠ|iD.1993

.r Q -82m

PS5 \ \

-12m

im I

až$.ﬂý/( „.„‹:ŕ N `~å'›.ĺ` A "

P15

~'<.

-65 m

je pod balvarlmi dna plytkého závrtu v žľabe pod juhovýchodnýrn svahom vrcholu l-lajdučki kukovi (1649 m), preskúma! 21. 9. 1993 M. Moško. V stene skalného žľabu, spadajúceho od Snehovej na severovýchod, je prib-

ližne 10 m hlboká (na dno sme nezliezli)

.~__-10 m

W/.Ä -20m' ..

|°P°=B~$m|=H=-1993

? tnpo:M.Meål‹D.1993

law M Maălw. 1998 Impozantná prepadlina vchodu (IO x

Šiu časť tvorí krátka zaľaclnená sieň. Vo

30 m) je voľne prístupná iba zárezom z

vrchnej časti šachty sú pozitívne zo stien vyvetrávajúce klasty brekcii. Príepasť orientačne preskúma] (do hĺbky asi 30 m) B. Šmída (za asistencie Z. Agha) 2l. 9. 1993, pre nedostatočnú výstroj sa však radšej vrátil na povrch. Na ďalší deň ju za pomoci mačiek a horolezcckých čakanov (na odráżanie cencúľov) zdolali a taktiež zdokumentovali M. Meško a D. Kotlarčík.

juhovýchodu - Ostatné steny sú kolmé,

vysoké až 25 m a silno skrasovatené (veľké

stenové

žliabkovć

škrapy).

Depresia je vyplnená zrútcnými balvanmi a ﬁmoviskom. V jej najnižšom eípe je

šachtička (E), na dne s ľadom.

podlcz popod veľký blok, za ktorým je

Brutál (SK-13) X = 4957, 535 Y = 5502, 775 z = 1485 m

ﬁrnová Šikmina. Rclatívne drobný vstup (1 X 2 m) vedie do meandrovíto sa točiacej, plochej šachty, hlbokej 100 metrov a v cclom proﬁle obalenej ľadom a nebezpečnými visiakmi. Jej najspodnej-

5K~12

:ml

-9,*

Hĺbka: 108 ua

Snehová

SK-11

Veliki kusoček (G-8) X = 4958, 255 Y = 5502, 500 Z = 1410 m

A. Sutlović), ktorých mapovanie prinies-

Dňa 24. 7. 1994 ju zliezli a zdokumento-

lo spresnenie údaju O hĺbke, ako i Objav

vali D. Kotlarčík. M. Sova, K. Kýška a

plytkej paralelnej studne blízko vchodu.

L. Ludhová.

V blizkosti vchodu lokality sa

Hĺbka: 62 m

SK-20

nachádza 23 m hlboká Skalná šachta (s

Nenápadný vchod priepasti leží v rozbitom skalnom svahu (na sever od Lukiny jamy), spadajúcom už do

otvorom asi 5 m širokým), ktorú takisto orientačne zliezol v roku 1993 E. Kreutz a ide podobne o ďalšiu lokalitu neskôr

Lomskej duliby. Tri krátke stupne

X = 4957, 205 Y = 5502, 900 Z f l39l} m Hibka: 29 m

(1994) preskúmanú znovu ehorvátskymi

priepasti (S20, S15 a S20) sú navzájom prepojené strmými chodbovitými úsekmi

Pnepasť v strmom stupñovítom svahu

jaskyniarmi (D. Bakšić a V. Ogrizovíć), ktori ju nazývajú Kusoček (G7).

5 množstvom blokov. Priepasť preskúmal E. Kreutz dňa 17. 9. 1993 - na tri spusty a vylezenia (pred-

vcľkćho závrtu (ešte dost' blizko jeho obruby), S tľhlinovým vstupom a dolu na

až l0 m sa zvonovito roüirujúcou šachtou (na dne s ﬁmom), preskůmali v roku

Kaňon (SK-15)

I994 D. Kotlarčík, M. Sova 8 K. Kýška.

X = 4957, 360 Y = 5502, 950 Z = 1420 m

pokladal, že končí, takže po každom

zdolanom stupni mu chýbalo lano na ďalší zostup). Prieskumnik určil hĺbku priepasti na oríentačných -89 m a vchod označil kódom SK-9. V roku 1994 lokalitu preskúmali znovu chorvátski jaskyniari (D. Bakšić a

V tom istom závrte, v jeho severnom eípe, je umiestnená fotogcnická Skalná “ihla", a ešte ďalej, v skalnom zåreze za ňou, otvor (G) do priepasti, ktoní podľa slov D. Bakšića už preskúmali chorvátski jaskyniari.

Hĺbka: 30 m Zo severu žľabom polootvorená trhlina je prcmodclovaná do oválnej studne S

priemerom až 8 m, na dne zañrnovanej a pri ústí s veľkým zaklineným blokom.

IBZB-B'

raz A-A'

Ě?? :MI

_[2I'rl

S14

š‹:va=›

zblŕfŕ `

°1 P25

Ester

SK-23

topo: ul. Griﬂík

B. Šmlda W05

hw: II. Suva, was

2o`

2"""

aa--

dn-I

Hâﬂúll .-.__`_

-som

P 2

U_ .`

P42

„ua-:_-4

\': i. I

Farebná

,ví

milﬂzlßﬂl

`a~.__` razA-A'

00-

"`- jzuh Kaňůn SK-15 bpu:H.$vv`a,19H IA'

0 O lv I

aug

„nana

I łfl'

.if z si .<9 plán *'14 B'

=. *-

ĺšﬂm

Ûﬂĺi

*nn

`-._

-‹ -110 fu

_- '^.

A aš N

{

SK-20

Law' .,

h-›p‹xM.savl,1ss4

.ĺ\\

""'

rezB-B'

100111 -

2InI

t-,ll

AQ. 2

-29 HI -°

H5.

llln

Čiema d'

tape: llcxŕău, um ąz m

X = 4957, 375 Y = 5503, 000

nachádza vstup do Ester, je aj drobná, 6 m hlboká puklinová šachtička (22). Na opačnej strane závrtu, v už schodnejšom

Cierna diera (SK-21) Z = 1430 m

terćnc,

Hĺbka: 32 m Jednoduchá, prl dne skalnym mostom predelená príepasť v plytkej zavrtovitej

“snježnice” (24), 8 a 10 m hlboké, zleziteľné aj voľne. Dolu v závlte je v skalných stienkach krátke jaskynné

Zníženine v sedie medzi dvomi menšími

vhlbenie (25) s ﬁrnom.

zalesnenými závrtmi. Bola presllrúmaná

Asi 100 m na východ od Ester je väčší kolapsovitý vstup do priepasti (23) s

K. Kýškom a L. Ludhovou 24. 7. 1994.

Má oválny otvor asi 2 m široký.

X = 4957, 700 Y = 5503, 650 Z ŕ 1320 m Hĺbka: 60 m Nenápadný, len meter široký vstup leží v trhlinami nesmieme rozbrázdenej a neprehľadne zalesnenej šikmine svahu Hajdučki kukovi, nad lesnou cestou

odpájajúcou sa z cesty v Lomskej dulibe, nad začiatkom ostrej zákruty. Z úvodného stupňa (S 14) šachty sa dá preliezť do sienky s gotickým portálom,

alebo sa spustiť nižšie, do 25 m hlbokej priepztsti (priemerne 3 m širokej). Hneď v jej úvode, tesne pod spitom, je okno zakliesneným

kameňom,

dve

plytkć

názov tejto priepasti bol “Grmáč”. V

roku 1994 ju skúmali K. Kýška, M. Sova a L. Ludhová, no pretože v nej našli stopy po predchádzajúcich prieskumoch (spity), až na dno ju nezliezli. Chorvátski jaskyniari ju neskôr podľa slov D. Bakšića znovu rekognoskovali.

priepasti-

Uplakaná (13A)

ľadom, ten sme však neskúmali.

Farebná (SK-23)

zúžené

sú

nad cestným eskom. Pôvodný pracovný

ktoreho je možne sa spustiť do sprvu úzkej, neskôr na 4 m rozšírenej paralelnej šachty (P42). Pri dne tejto je krátky, ncprielezný meander, do ktorého v čase výskumu pricpasti (M. Sova, K. Kýška, S. Cirić, 23. 7. 1995) evidentne nasával prievan a sú tu taktiež prúdenim vzduchu usmenlcnć pizolity (M. Sova si všimol v tejto Šachte pod spitom aj široké oblúkovité okno, za ktorým akoby sa črtal ďalší priestor- bolo by však k nemu potrebné asi 6 m technicky pretravcrzo-

X=4958, 100 Y= 5502, 580

Niekde v zalesnenom priestore medzi Ester a závrtom so skalnou “ihlou” a SKZO je drobný závrt, s veľmi malým vchodom, ktorý ústil do minimálne 50 60 m hlbokej priepasti.

Z_= 1430 m l-llbka: 59 m Priepasť, ktorej nenápadný vstup sa nachádza pod malou skalnou stienkou priamo pod chodníkom ku Lukine jame,

sme zaregistrovali ako vôbec prvú počas

Približne 300 m na západ od kóty

úvodnej povrchovej túry na 1-lajdučki

Golubić (1465 m) rekognoskovali počas

kukovi v roku 1992. Preskúmaná bola po prvý raz 1. 10. 1993 (D. Bakšićom a A. Sutlović) a

akcie v Ester B. Smída a M. Griﬂik zalcsnený závrt S priemerom približne

100 metrov. Nachádzajú sa v ňom asi 5 m vhlbená previsová jaskynka (s vchodom 2 X 8 m), s veľmi rozbitou

označená kódom 13A. Znovu ju rekog-

noskovali v roku 1994 Z. Agh a 1. Aghovà, ktorí v strednej časti jej druhého stupňa (proﬁl studne asi 2 m) zaregistrovali krátke subhorizontálne a slepć

hominou a blokmi, pod ňou je plytká,

pravdepodobne slepá, na dne zaﬁrnovaná a asi 20 m hlboká šaehtička“snježnica”, a v skalných prepářkach samotného závrtu tri otvory, ktoré sme však bližšie neskúmali, pretože dolu bolo

kanále.

Ďalšie priepasti v okolí Lukiny jamy a na

vidiet' po pár metroch ﬁrn.

Hajdučki kukovi

Chorvátska stovka

Hĺbka: Ioo zu

Bezprostrednćmu okoliu Lukiny jamy sa venoval v roku 1993 najmä Vlado Božie, o rok nato Jasna Zmaić, a s nimi hlavne mladší a menej skúsení jaskyniari

Priestranný vchod (ako vraveli prieskumníci - veľký “ako autobus”) a rovnako široká šachta sa nachádza v lese

vať).

Na stenách priepasti sú ružovo-

'”**›..

oranžovć “lízance”, striedajúce sa s

A 30111

μííl

bielymi- od toho pochádza aj názov.

Ester = 4956, 880 Y = 5503, l 10 N>< ř 1435 m

Hlbka: 110 m Vchod prakticky priamočiarej vertíkályje umiestnený v žľabovitej prepadline (5 X 20 m), čo sa nachádza na okraji kotlovitého zalesnenćho závrtu s výraznejšími skalnými stenami (pracovne sme ho pomenovali “Malá Xantipa” - má asi 100 m priemer a hlbku približne 40 m). Lokalizácia Ester a jej blízkych lokalít je znázornená v schematickej povrcllovej mape v rámci sektoru Begovački kuk. Samotná šaehta, sprvu pomerne úzka (do 1,5 m) a nižšie sa mierne rozostupujúca (na 2 - 3 m), je v spodnej polovici silno zaľadnená (sú tu cencúle aj 1 - 1,5 m dlhe). Dno, ktorého steny sú v silne tcktonicky rozrušenej brekcií červenej farby, tvorí ľadová zátka. Do priepasti zostúpil a zdokumentoval ju v roku 1995 M. Gríﬂik (za asistencie B. Šmídu) bez vybudovania jediného kotvenia. V rovnakej prepadline, ako sa 72

“th *E

1»

plán ?

P913

G-6

Hajdućki kukovi Savemý Velebit

tepu: D. Troha, 1994

7 R1?

-212m

zo Zagrebu.

Zoranovi Stipetićovi-Patakovi (gušt vraj značí niečo ako tušenie, domnicnka). Priepast' je po slovinskej šaehte Vrtiglavica (‹643 m) druhou najhlbšou vertikálou (začínajúcou sa od povrchu)

Výraznejší postup sa tu podaril v roku 1994 v prvých dňoch našich prieskumov v Manuálí II, kedy Tanja Bizjak, Ana Predović, Lovro Hrust a Bruno Pirltar

objavili pricpasť Prví spít (-202 m) s

sveta!

úvodnou kompaktnou štyridsiatkou a ešte nižšie až 130 m hlbokou vertikálou s

Po expedieii roku 1998 je v oblasti

Tabuľka prícpasti skúmaných v okoli Lukiny jamy chorvátskymi

malými stupňami. Snaha O nájdenie vyššieho vchodu do Lukiny jamy pokračuje i v roku 1995, kedy sú realizované krátke ohorvátske Výjazdy (na jednom sa podieľali aj ukrajinskí jaskyniari) do hrán Hajdučki

jaskyníaľmi vľokoeh 1993-1994

Kód I

Mala ledeniea

óA

l__

ného kotla je kompletne zaľadnenć, priechody nižšie sú “vytopene'” len popri juhozápadnej a severovýchodnej stene. Jedným Z nich zostúpili Darko Troha, Jagoda Munić, Dubľavko Kavčić a Arijama Turina do 90 m hlbokej

7A 7B 3

Pavúčia Dječji vrtič

SA SB SC 9 10 11 1113

Zaľadnenej studne, ústiaeej do strmo kle-

sajúeej, 120 m dlhej dómovitej chodby (so šírkou až 20 m a výškou 10 až 20 m). V tej sú úžasné, až niekoľkometrové ľadové formácie (závesy i stĺpy). Charakter chodby je pravdepodobne usmernený nàsunovou tektonikou.

Priepasť G-6 navštívili (s úmyslom pozriet' otvor na opačnej strane depresie)

13A 13B

v roku 1996 aj slovenskí jaskyniari (V. Voronin, Ľ. Sliva), avšak pre neustále padajúce ľadové visiaky a bloky riskantný zostup prerušili. Veľké otvorené kotlovité pľepadlisko

914

1997, kedy doň prvých 70 hlbkových

duliby (jeho súradnice sú X = 4958, 375, Y = 5502, 275 a Z = 1400 rn). Dno úvod-

kóty 1649 m, pri výstupe na 1-Iajdučki kukovi od V. Lubenovacu. Podľa informácií D. Bakšića ho chorvátski kolegovia preskúmali v roku 1997. Druhým najvýznamnejším objavom Hajdučki kukovi je Patkov gušt (-553 In). Neskutočne priamočiara vertikâla s impozantným vstupom 15 X 30 m sa nachádza niekde v pralesne zalcsnenej zóne okolia kóty Jurekovački kuk (1525 In). Je nebezpečne zaľadnená a zostupy do nej boli preto zredukované na minimum. Vchod bol lokalizovaný 2.' augusta

i Uplakaná

Mercedes (Manuál Ill)

15A 16

Či kobernica

Prví spit

IBA

Kubauakaja 1

91813 19

Kubanskaja 2 Jama iznad Troj alne

20 21A

2lB 122 G1

Svjati Jama pod dugama

po ďalších troch akciách, no dno nebolo stále ešte dosiahnuté, pretože bezpečnosť

zostupujúeich bola ohrozená príchodom dažďov. Kde má šachta koniec, zistili preto jaskýniari (A. Sutlovie, D. Troha, D. Lacković a D. Bakšić, všetci z SO PDS Velebit Zagreb) až 9. augusta. Dva dni trvalo Odstrojovanie a priepasť bola

pomenovaná po tragicky zosnulom

iRul‹ pfiaalauuu 94

Š Š

93 93

Š Š Š

Š 1*

-14,5

- 13

-23 _ 13 -19

Kusoček

Veliki››kusoček (SK_) 9

-36,5

Š 1 *

-14 _ 56 - 97

94 93 92,93 94 93 93 94 94 93 93

Š Š Š

-.23 _ 14 1-1 7 - 2 1,3 -4 5,7 -2 0 1-2 3 -1 9 - 12 -3 1 -5 9 '? ` '? 1 ? - 1 5,5 -58

ŠŠ

Š Š Š

93 94 93, 94 94 94? 95, 96, 97 94 94

- 1 1,8

-20 2,3 ` -40 . -l3 - 3 5,5 -1 5,5

94 94 94 94

Í _- 3 3

-1 4 0,7 -21 2 -2 2,8 22

Š Š Š Š

* * *

Š `Š Š Š Š Š Š

' Š

94'? 94'?

* *

93 94 j

ažý

93, 94

* *u

93,94

M - mapa sa nachádza v monogratickom bulletine Velebiten 16/94 * - lokalitaje znázornená v povrchovej mapke Hajdučki kukovi v tejto publikácii

metrov zostúpil D. Laeković, ktorý ju pre svojráznu monštróznosť pracovne pomenoval “Highway to hell“ (Cesta do pekla). 500 metrová kóta bola dosiahnutá

Hĺbka -42 1

Tu sú nájdené okrem iných aj Jama pod dugama (-141 m) a G-6 (-212 m). Dnlhá mcnovaná lokalita má impozantný vchod (20 X 60 m), situovaný na konci žľabu spadajúceho Z hrany plalliny do Lomskej

(20 x 40 m) s bočnými priepasľami je

Názuv K Dvojama

kukovi na severozápad od Lukiny jamy.

priame pri turistickom cllodrliku blízko

známa ďalšia hlboká jaskyňa, zvaná Sullčuna jama (-186 m) a Darko Bakšić nás tiež informoval o priepasti, ktorá sa nazýva Nedam (podľa jeho slov mala cez 100 m a sú v nej perspektívne meandrc). Nie sme si však istí, či nejde O tú samu pricpasť, neskoršie premenovanú.

Ledenlca S.U.K. X = 4958, 735 Y = 5502, 525 Z '= 1235 m Hlbka: 514 zu Lokalizácia Vchod sa nachádza priamo v osi lúčnatej depresie Lomska duliba medzi mastvmi Hajdučki kukovi a Velikí Rajinac (1667 m). Najlepšie je prístupný nenápadným, z cesty dolu sa zvažujúcim

ahaduŕčkum (200 iu) :uladiuuu (blízka nástupu ku Lukinej jame).

História Miestnym domorodeom pravdepodobne odjakživa známy kolapsovitý závrt (vchod lokality) sa dostal do pozornosti speleolúgov v roku 1973 (Božie, 1994).

Dňa 14. 9. najprv Z. Ágh 5 M. Gríﬂíkom pozhadzujú bloky labilněho závalu na šikmíne pred nástupom do

šachty (to musel byť rachot...), Ostatné zaﬁxujú a studňu vystroja do -220 m. Do

-430 ua aa ua ďalší daň duatauaj. Šmall, skúmajúci 5 Ľ. Plučínským. V hlbke -410

m predbežne ukončia polygón súbežne mapujúci B. Šmída s E. Kreutzom. Pre silné dažde je ďalšia akcia realizovaná až O dva dni nato, 18. 9. (Z. Agh,

M. Griﬂík, B. Šmída, Ľ. Plučinský), s tým, že cestou späť hodlámc zriadiť pudzemný bivak, pre ktorý nám majú priniesť všetko potrebné do -300 m (rovnejšia prírodná balvanitá terasa v dne dómu) E. Kreutz, M. Meško a D. Vstup do priepasri Ledenica S. U.K. (- 514m ), Lamska duliba. Prvý zostup a detailné mapovanie tu zrealizovalo_v roku 1977 sedem členov SO PD Zeljezničar Zagreb pod vedením Branka Jalžića a Zorana

Baluuiča du hĺbky -62 ua. Hlbăiu:

pokračovanie sa tu vtedy ničím neprejavovalo a pricpasť mala vyložene statický charakter, s ohromnou akumuláciou ľadu a jeho modravých foriem. Z tejto akcie pochádza i snímka zo staršieho Speleologu (Jalžíć, 1981), na

FOro: B. Šmída nami, ešte v auguste, tu uskutočnili 2 zostupy vo dvojieiach V. Božić a G. Petrovčić (SO PD Željezničar) a D. Gavrić s G. Jakelíćom (SO PD Mosor), avšak pre nedostatok výstroja znovu len do -90 m, k úvodu monštróznej studne.

Kotlarčík. Postup ďalej je však znemožnený zúžením v -451 m. M. Griflík sa preto ulýchlene navracia späť ku povrchu zastaviť pomocné družstvo. Ostatní domapovávame a cestou späť odstrojujeme do -265 m. V priepasti sme

znovu 20. 9. a ůsmi vyťahujeme aj ostatné laná. Prieskum roku 1993 bol efektívny (kompletne vlastne len 4 zostupy). V roku 1994 pokračuje vo výskume

"za łk

Lxlnntca

ktorej je chlap a povedľa neho ľadové stalagmity vysoké i hrubé ako on a závesy a draperie presahujúce 10 m.

.líèí4

μlbľrtﬂml

Sal.

My sme v roku 1992 o okolnostiach tohto objavu, ešte bez kontaktu na

_. 5 I

má mll) ' W

chorvátskych jaskyniarov, nevedeli. Nápadne strmý závrt upútal pozornosť B. Šmídu, skúmajúceho počas “služby” v tábore (30. 9.) južné svahy V. Rajinca. Zvrchu dobre vyzerajúei, akoby prepad v

Lßißlilůłl

5 Í“

Severný vatlbll r

P150

osi lúüín ho lakal až natoľko, Ze sa

rozhodol zariskovať svoj neskorší príchod do tábora (a tým pádom neuvarenú večeru pre ostatných...) a zišiel' k nemu. Prekvapenie z mohutného otvoru, ktoré-

„\ 100m

stupy v Marluáli a Pavúčej), takže aj večera nakoniec bola... Prvý orientačný prieskum tu robíme

S 50

ľade vytopené

prieduchy. Ten pri južnej stene je neprielezný, avšak so silným prievanom, takže ho horolezeckým cepínom rozširujeme. V druhom prievan

P101 ‹ 'J I

Ě-J

nie je, avšak predsa práve ním sa počas posledného dňa výpravy, 6. 10., spúšťajú Z. Agh, l. Aghová a E. Kapueian až k nástupu do obrovskej studne v -90 m.

Si! Sl

Priepasť pomenovávame podľa prave v

"WW-1° I

sa: nie H5! ml

a.`~

P63' -514 I'I\

'H6

plltoh

I' /

hlbky -50 m, po prvú ľadovú zátku. V nej

Dům Dr. llﬂlri

E, Kapucian a B. Šmída l. 10. 1992 do

tom čase sa formujúeeho Spelcoklubu Univerzity Komenského S.U.K. (Šmída, 1993). V roku 1993 priehádzame do Lomskej duliby s už celkom čerstvými správami O objavoch v Lukinej jame, na ktorú sme sa chceli pôvodne zamerať, prioritou sa teda stáva S.U.K. Tesne pred

uaaaulauuauaadzß-llllúl.a.›lluč.lJ-llle

Stevuliki studňa

mu nedovidel na dno, bolo na svete. V ten deň sa zdržalš na akcii aj ostatní (po-

evidujeme dva v

Ledenlca S.U.K.

priepasti skupina karlovackých jasky-

uiaz-av (I. Jaliuió, N. Bučič, B. Šava: a ďalší). K rozhodujúcemu prieniku dochádza však až v záverečných dňoch júla 1995, kedy rovnaká partia rozširuje dnovć Zúženie a objavuje ďalšie šachtovité pokračovanie do -514 m.

Niekoľko neskorších prieskumov Karlovčanov (kedy sa stal aj závažný úraz B. Bukovčaka, na ktorého sa zrútil kus ľadovej drapćrie) je zameraných na rekognoskáciu a lezenie do fosílnello prítoku so začiatkom v -410 m.

Morfológia Vchod má podobu pretiahnutćho prepadliska 35 X 75 m. Nástup je od veľkého bloku (dobré prírodné kotveníe) šikmý do -15 m, potom už nasledujú kolmč alebo previsnutć steny - sú tu tri otvory, z ktorých najväčší má 12 X 18 m. Odtiaľto je po vrchol rozľahlćho ﬁmového kužeľa 20 m. Presvetlená kaverna má rozmery asi 20 X 25 m 8. zo sevcrozápadu do nej ústi 25 m dlhá horizontálna chodba, široká priememe 4 m a vysoká do IS m. Tá končí komínom a sprava sa na ňu pripája 2 m vysokým skokom krátka, strmo stúpajúea a v závere zavalená chodbička. Oválny prielez do nižších partií v ľade pri stene mal v roku 1993 priemer 4 m a dvomi stupňami (S15 a S30) ústil do nízkej, ale pomerne rozľahlej, strmo spadajúcej sály, ktorej dno (balvanište) je čiastočne prerastené ľadovcovým splazom (nebezpečie pošmyknutia sa - je vhodné byť tu zaisteným). Výška priestoru je do 15 rn a medzi blokmi na dne sme našli aj rozmernć kusy hrubokryštalických sintrov (palcokrasovým reliktom je pravdepodobne i suťová brekcia v reliktoch pri obústí

priepasti). Nástup do obrovitej, 180 m hlbokej studne je pretiahnutý 8. pri strope opačnej strany sú nebezpečné ľadové vísiaky a závesy. Prvý stupeň (S130) je priamy až previsr1utý(liezli sme v ňom len na horné kotveníe, po uﬂom spojených lanách), v strednej časti má šachm profil presahujú-

ui i 2D ua. v azi 90 mamwaj hĺbka ad

úvodu šachty je plochý otvor do neznámej, prikro stúpajúcej chodby. 10 m dlhá plošina v -220 m je šikmá a zaľadnená (znovu je dobré neodpájať sa z lana). Ďalší stupeň (S50) je už genetickou súčasťou obrovského dómu (pomenovanélio na počesť významného

slovenského krasovćho morfológa Dr. Mittera). Spúšťa sa doň kaskádami s 5 m vysokým stupňom, do ktorých ústi z opačnej strany vysoký komín (počas

zrážok aktivovaný). Kaverna s dnom 40 X 75 m má kolmć alebo previsnutć steny a v podstate neidentiﬁkovatcľný strop (pokiaľ sme

dosvietili, do výšky asi 70 m, stále sme videli len obrovskú čiernu dicru...). Jeho pôdorys je vyklenutý viac vľavo a dno

híbkyi 1-1,5 ua.

podobne v posledných rokoch stále viac

Na spodný záver dómu (-310 m) sa pripája zhora slabo aktivovaný komín a

progradujúci (v roku 1977 bola pritom

100 m hlboké šachtovisko plynulo na seba nadväzujúeich studni, s len drobný-

10 m nižšie, než v roku 1993i). Ku plaketkám, ktoré sme zanechali v “bcžncj” výške v roku 1993 aj nad

mi odskokmi. Maximálny prierez spodnej z nich je 7 m. Na jej dne sa v kuželi jemnej sute prevalil náhle v roku 1993 Z. Ághovi nízky prielez - do bočných, kaskádovito stúpajúcich a suchých priestorov. Aktívna zvodeň pokračuje O 10 m nižšie, cez daždivć okno 0,4 X l m. Tu je puklinový priestor a 2. neho znovu len 0,5

X 1 m veľký, tentoraz vertikálny prielez do drobných kaskád s proﬁlom 2 ~ 3 m. Na ich dne bola úžina 30 X 40 crn a kúsok nad ním neprielezná prcmodelovaná trhlina (Hniezdo). Dnové okienko (po rozšírení Karlovčanmi) ústi po roku 1995 do okolo 60 m hlbokej, mohutnej studne. Dno V -514 m je rovné a tvorí ho jemná stlť a nåplav.

Geológia a výplne Horná čast' priepasti je vytvorená v tmavohnedých, v spodnej častí P180 tmavosivých alebo až čiernych brekeiách. V stenách Dómu Dr. Mittera sme ídentiﬁkovali hnedasté kalovć vápence. Odtiaľto nižšie (až do -410 m) prevládajú znovu bľekcie. Krátky úsek do zhruba -425 m majú karbonáty dolomitiekú prímes, v dôsledku čoho sú priestory zúžené. V tomto úseku je tiež výskyt stenových aerosólových pizoiitov (“prievanitov”). Steny Dómu Dr. Mittera majú načervenalú patinu a okrem úlomkov korodovaných sintrov sme tu našli aj hnedočervenć hliny (v drobných výklenkoch dna, ale i v centrálnej časti dómu, mimo dosahu splachov), premiešané so suťou. Pozoruhodnć je, že frakcia sute dna dómu vôbec nieje až tak hrubá, ako by sa tu dalo očakávať v porovnani s domami Pompcjc (Slovačka jama) alebo v Lukine jame (-950 m). Je možné, že dynamika procesov rútcnia je tu už na ústupe (pritom jednu stranu dómu tvori obrovské tektonickć zrkadlo). Vrch dómu si predstavujeme ako nahor pokračujúcu obrovskú šaehtu. Jej ústie by sa malo pôdorysne nachádzať niekde pod priestorom pri nástupe do

P130, napriek tomu sme tu však nenašli ani náznak spadnutćho kusu ľadu (Inaličký ﬁrnový splaz pod kaskâdami pochádza zo snehu a ﬁrnu sem nafúkaného cez dnešný vchod a napadaneho známou šachtou). Vo fosilnom prítoku v -410 m sú podľa informácie Z. Ágha plastické sintre a V úseku okolo -450 m aj Sko-

rodovanč relikty klasických stenových nátekov.

Hydrológia a genéza

tvorí strmý suťový násyp s ůklonom do

Úbytok ľadu, ktorého maximálny zis-

30°, rozbrázdený sieťou jarkov vyerodovaných prívalovými vodami do

tený vek je holocénny (ústna informácia V. Božića v roku 1995), je tu pravde-

hlavná plocha ľadovej zátky vo vstupe O

vytopenou Pl5, sme v roku 1994, kedy sme ich išli vytiahnut' pre účely použitia

v inej pľiepasti, vôbec nemohli dočiahnuť! V roku 1993 sme mali počas prieskumov v tejto priepasti daždivé počasie. V

aktívne zvodnených pasážach sme sa pohybovali vždy obdeň po trvalcjšom daždi- v kaskádach sme vtedy evidovali asi 6 l.s'1. V nižších pasážach doslova “pršalo” a cez zúženia v -4l0 a -420 m

nikto suchý neprešiel. Dva dni po silnejšom daždi sa prietok stabilizoval na 1 l.s'1. O relatívne ustálenejšom kolek-

tore z komína pred kaskádami do Dómu Dr. Mittera si preto myslíme, že môže

mat' súvis s masívom V. Rajinca a napríklad aj s niektorou práve tu sa začínajúcich šácht (denivelácia hypotetickćho systému by mohla tým pádom dosiahnuť asi 900 m). V období maximálnych zrážok zúženie “starého dna" v -451 m nestačí poj ať všetku vodu a táto sa tu kumuluje a zatápa priestor do výšky 4 - 5 m nad dno tejto drobnej šachty (o čom svedčia “povodňové” čiary s listami a úlomkami kollálíkov nalepených na stenách). Súvis s Lukinou jamou nepredpokladáme. Omnoho zaujímavejším môže byť vzťah so zlomovou líniou SZ-.TV (Lomska duliba), pod ktorou sa môžu nachádzať “generálnejšie” kolektory územia.

Z hľadiska pokračovania - počas prieskumov karlovackých jaskyniarov v roku 1995 bolo taktiež daždivć počasie, napriek tomu sa na dne V -514 m žiadne plošnej šie zdlže nevytvárali. Difúzny prienik do ďalšieho pokračovania je teda asi postačujúci a prípadná dobre situovaná prekopávka náplavu v eípe dna by preto mohla byť i úspešná.

Klíma Teplota na vrchu homého ľadového kužeľa bola +l,l °C, ešte nižšie +0,7 °C, voda v skapových jazierkach mala 40,1 °C (meral V. Košel). V dome bola zistená teplota +1,5 °C (meral B. Šmída).

Mapovanie V roku 1993 sme prie asť zamerali topoﬁlom Vulcain a jej hlbku určili na -432 m (Šmída, 1994). Chorvátski.jasky-

uiafi (B. Jalžič,'V. Bažič, T. Bizjax, G.

Petrovčić, E. Bajrić) pri rekognoskácii prícpasti namerali -451 m. Po konzultácií 5 D. Bakšićom a poskytnutí ich mapy ide O rozdiel spôsobený pravdepodobne tým, že sme si priamo v priepasti zabudli zapísať údaje O jednom

z polygónov v šachtovisku pod Domom Dr. Mittera. Napriek tomu je nami vyhotovená mapa podrobncjšia, než tá, ktorú nám 75

poskytli Chorváti (na nej chýbajú prítokový komín nad kaskádami, okno v P180, ako aj priestory zaregistrované Z. Ághom). Mapová sehćma, ktorú prezen-

tujeme, je pôvodná, s len oríentačným zakreslenim priestorov pod -451 m, kde sme osobne neboli a v roku 1995 nám ich sehematický náčlt ukázal I. Jelinić.

Pôdorys priepasti zatiaľ vyhotovený

nebol, no údaj z nášho zápisníku hovorí, že Dóm Dr. Mittera spadá na severozápad.

Begovački kuk Juhovýchod Hajdučki kukovi vytvára masívny chrbát s takmer IOO m vysoký-

mi skalnými útesmí _ Begovački kuk. Vzhľadom k pozícii by bol pravdepodobne ešte aj dnes na periférií speleologickćho záujmu. No čo čert nechcel, v

ss».zl „,: A

'št <5

roku 1995 sme sa do Velebitu akosi

príliš poponáhľali (pôvodným cieľom

potrebné dostať sa autom priam pod jej

Qt Q

/15008

(Vclikemu Kozjaku sme akosi neverili).

-I

ósö'

10,,“

G9 ~

4./

. Qłdö."~\_

Maly SUK

-, 9 ' l K3: hl

.._\

_/""`Du:úača 910%C2?

zrazu absolútne preonačiť. Z cesty

Počas 6 dní akcie sme sa tu čosi

. S F

vchod! Pôvodný zámer sme museli medzi Krasnom a Štirovačou bol dostupnejším (pretože všade ešte ležali záľahy snehu) vlastne len jediný pre nás zaujímavejší masív, Begovački kuk

. "e

-1 ll

Begovački kuk

tejto akcie malo byť rozbijanie úžiny v

Xantipe) a po prichode do pohoria (29. apríla) zrazu na mieste zistili, že cesty do centra rezervácie ešte stále nie sú odhrnute! Xantipa je ďaleko, vysoko a z jej rázu sme tiež nemali dobre pocity. Plånovali sme tu preto len jednodňovky, no a aby sme dolu čosi aj porobili, k tomu bolo

SBŘÍDI'

Q G `\ 9

'i/-1 \ Huaaa GÍ` ) _

ŘQ

'°ñ'±XIĺ§

6 .u

popotúlali a na svete sú celkom Zauji-

mave a možno aj perspektívne priepasti. Budúcim prieskumníkom zóny možno odporúčať, aby vchody hľadali spúšťaním sa kolmo dolu Z hrebeña hlavne nižšie je terćn pomeme rovnaký (s pre oko minimom “záchytných” bodov) zl poloha nájdeného vchodu sa tu preto ťažko pamätá (čo sa stalo pri

rlajhlbšej tu nami objavenej lokalite hneď dva razy - vždy sme ju znovu hľadali prakticky pol dňal). Treba tiež pripomenúť, že my sme sa tu pohybovali viac-menej “na blind" a terén ani zďaleka systematiekejšie nepochodili, najmä nic hustou sieťou

á G 'al

.s/' //) ,J.O

6) ' .u S

,v"."'-..\

"' .«

I' ač

" I_

'YEÜÜ

` .:Ňm/

500m

z y Jlŕ

13,II

~ „

\`\

d›°

členitá dvojšachta (s oknami a reliktmi

možné pokračovanie tejto podľa nás

prerútenýeh meandrov) 8 jediným možným odpočinkom v zhruba -60 m (na drobnej zaľadnenej polici) sa spája v strope priestranného dúrnu s výškou 60 m a dnom 10 X 25 m. To uzatvárajú rozľahlý ﬁrnový kužel' a z južného cípu sem spadajúci hrubobalvanitý Ilásyp. Sú

určite nedokonale preskůmanej) dajú azda karlovackí jaskyníari. V roku 1998 túto lokalitu (v ktorej ich takisto zaujal pricvan) rekognoskovali a pokúšali sa tu traverzovat' do boku. O ich prípadnom postupe sme však správy do spracovania

tu aj veľké napadanć pne. Okraj dómu

tejto publikácie nezískali.

ohraničujú vysoke skalné galérie.

naďalej perspektívnej priepastí (nami

Asi 50 m od Obra, približne vtej istej

trhlín smeru S-J rozorvané východné a

Dňa 2. 5. 1.995 sa do priepasti spustili

výške, je drobný, sotva prelcziteľný

na vchody “produktívne” svahy (západ-

do -'70 m Z. Agh s K. Kýškom. Zostup ukončili s tým, že “zrazu sa zem otvorila

vchod do odhadom 15 m hlbokej príepasti (1), nami nezlezenej, Väčší kotlovitý závrt (so skalnou stenou a na dne zaľadnený) je odtiaľto kúsok na

né sú hladké a nezaujimavé).

Tisícmetrová pricpasť môžu byt' i tu! Bude ňou lokalita, ktorú skúmala v lete 1998 skupina jaskyniarov z Karlovca (Željko Baćurin nám poskytol informácie o jej vtedy predbežne niečo cez 100 metrovej hÍbke...)?

Obor X = 4955, 980 Y = 5503, 975

Z = 1300 m Hĺbka: 124 m

Vchod pricpasti je situovaný v už zmiernenom svahu na SSZ od najvyššieho bodu hrebeňa (kóty 1404 m) a sprvu bol nazývaný a' Bezladnjača. Má 2 X 5 m a našli ho B. Šmída s K. Kýškom (1. 5. l995) traverzovanim úbočia (ces-

tou z Jazernej priepasti). Mohutnú a v úvodnej polovici veľmi 76

pod noharni”... a že by bolo lepšie sa

spúšťať druhou šachtou... M. Grillík s B. Šmídom preto na

ďalší deň vystrojovali paralelnou studňou a lokalitu zároveň zmapovalí. Vo vchode Obra bol napriek jeho

relatívne veľkým rozmerom citit' v dobe našej akcie razantný zostupný pľievan!

Dolu v dóme sme ho už neevidovali. Prúdcnie vzduchu sme však cítili v cípe

dómu - v drobnom bočnom komíne. Počas prieskumu dna sme však tomuto

faktu pozornost' akosi nevenovali a hore komínom sa dokonca ani nepokúsili vyliczť (hoci to bolo moŽnć)!

Podobne nie je isté, či sa všetky okná a prerútenć meandre, odpájajúce sa

strmo z dvoch hlavných lezených šácht, znovu napájajú na dóm nižšie, alebo či nevedú do iných šácht. Odpoved“ na

juhovýchod.

Jazerná X = 4956, 370 Y = 5503, 465

Z '= 1340 m Hlbkaz 36 zu

Ponorový vchod leží v dne (pod menšou skalnou stienkou) plytšieho asy-

metrickello zúvrtu priemeru 30 m. Ten je situovaný na masívnej vyvýšenine, asi 200 In na sever od značného rozšírenia

hrebeña Begovački kuk. Nízky plochý vstup ústi do príkrej

stupňovitej trhlinovej chodby, sprvu s výraznou oválnou modeláeiou stien a nápadnými stenovými vhlbeniami (facetami).

Končí 20 m hlbokou studñou s

jazierkom na dne (hĺbka vody bola maximálne 50 cm). V smere na sever sa dá vystúpiť (S5) do zarútenćho kominovitého priestoru a z jeho dna zliezť na západ rovnako hlbokou šikmi-

nou do krátkeho zatočenćho meandra (s

Iml

Izm

0bO|'

~ E

Napriek intenzivnemu cyklickému prievanu, vanúcemu cez vchod dovnútra zl stenám pokrytých vo vstupných partiách pizolitmi, ktoré by mali svcdčiť O pokračovaní, toto počas ricskumu dňa

l jÜ L

Hnedá X = 4955, 600 Y = 5504, 270

Z _= 1330 m 1-Ilbka: 101 m Ncnápadný puklinový vstup (1 X 2 m) priepasti je situovaný na okraji mimo-

riadne intenzíyne trhlinami rozbrázdenej svahovej zaltlbcniny, 150 m na východ od kóty 1404 m. Dňa 1. 5. 1995 zostúpil na dno úvodnej, veľmi homogćnnej studne (P40) D. Kotlarčik. Pod južným cípom dna (S proﬂlom 4 x 9 m) bolo cítiť spod sute prievan, ktorý ho primäl k

rozoberaniu kamenía. Dušan následne prenikol do na niekoľkých miestach len 50 cm (!) širokej trhlšny, hlbokej 25 m (v ktorej sú výrazne ostrć stenové žľaby). K

ďalšiemu zostupu nemal dostatok lana, takže sa ešte pokúsil zakyvadlovať do bočného okna a drobným stupňom (S10) zostúpil do paralelneho sieňovitćho priestoru.

'.:-Q

__.„., '31 m

|lu=:D.l‹Mla‹uh.lses

hp]

_ 4 _,

-45m

L-‹" ...ê==Z -_'-"D '~_ §. _ - l

,/A ..

“_ 2mI

‹*"

ráj

_ _'

'_'L1

.Dunjaea

FJD

:bμ::I‹.ltăllul.1w6

Hnedá

QIMI

I: 5

Dunjača X = 4956, 025 Y = 5503, 525 Z ŕ 1320 m Hlbkaz 50 m Obdĺžnikovć ústie priepasti s rozmermi asi 3 X 7 m (S obrovským zaklineným balvanom) je možné nájsť pod juhozápadnou hranou hrebeña Begovački kuk, pod stenou začiatku jeho druhého výraznćho defilé. Vzhľadom k pozícii vchodu sme predpokladali, že ide O gravitačný odtrh. Dolu ale spadá homogćnna, ničím nenarušcná šachta, rozširujúca sa v proﬁle na 6 - 12 m a na dne s rovným suťovým dnom. Dňa 3. 5. 1995 bola preskúmaná K. Kýškom a L. Ludhovou. Vo vysokom stenovonl defilé napravo od Dunjače je priestranné okno (5), viditeľné dobre aj zdola z cesty. Č_i ide o otvor do priepasti (7) alebo len vhlbenie, sme z diaľky zistiť nemohli (bolo by potrebné sa k nemu spustit' do steny zvrchu z hrany hrebeña).

1' 't

1. 5. 1995 K. Kýška a B. gmída nenašli.

Niekde severne od .lazernej sme evi-

_ Ian flflrållúlllnlfl

\=lwMS°vą1m

nátekovými mäkkými sintrami). Úklon

dovali väčšiu kotlovitú “snježnicu“ (4), 5 dolu vo ﬁrne “vyt`úkanými” dierami (nezliezli sme do nej). inú rozmernejšiu “podozrívú” depresiu sme pozorovalí zvrchu v údolinovitom záreze na juhovýchod od Jazernej.

\w‹=aŠ‹lñúu.I9s6

llorniny je zhruba 30° na Sever.

V jaskyni je hojný výskyt sterlovej fauny (hmyz) a z nej najnápadnejších jaskynných kobyliek.

llll I

4""'_-bjľ

bez B. Šatan

D. Knlflelk 103

\ (Ě u

:zltm

*V-"'

50m 1

j -60m

rllA-A'

O'_

_-_"--Ý-. -_

'.`~/' §2 5 52

" la l'"'-:ll

-36 m

Záverečná studňa vo veľmi tmavých brekciách je kruhovćho prierezu (S profilom do 4 m) a po blokmi zavalene dno ju zliezli dňa 2. 5. 1995 M. Griﬂik s B. Smidom V sprievode L. Ludltovej. Je tu intenzívny skap. Steny studne sú blatovć alebo pokryté masívnymi nátekovými drapćriami z kalcifikovaných ílov, s množstvom úlomkov slimačích ulít. V llĺbkach približne 65 m by bolo azda možne ešte zatraverzovať po trhline do boku (na juh), kde si nie sme celkom

istí nepokračovanim. Premočcní, len v ľahkých kombinézach (v priepasti bola značná zima) sme túto cventualitu počas druhého zostupu bagatelizovali. Kúsok poniže Hnedej je veľká, skoro 15 m dlhá a do 4 m široká, fimom vyplnená trhlina (2) S-J smeru, ktorú sme ale v jej predĺžení bližšie nepreskúmali. Takisto môže pokračovať.

Ziv QM |::‹ X = 4955, 545 Y = 5504, 265 Z ř 1340 m l-llbka: 45 m 20 m dlhá, flrnom vyplnená trhlina s veľkým zaklineným stromom leží

južnejšie povyše Ilnedej. Pri južnom cípe úvodnej “snježniee” je výlez k úzke-

_-"`

'= . 7:

A Plc

._A4 _

-101 m

mu otvoru, spadajúcemu do 25 m

hlbokej sieñovitej šachty, z ktorej vedie na sever prielez do dómiku s jazierkom a slabým stenovým zvodnením.

Priepasť preskúma] a zdokumentoval

D. Kotlarčik dňa 3. 5. 1995.

Malý SUK (SK-22) X = 4956, 440 Y = 5504, 200 Z '= 1210 m Hlbka: 31 m Mohutnć a hustým porastom papradia

obrastenć ústie s priemerom skoro 15 m, objavené počas jarnej výpravy roku 1995, avšak zlezené až v nasledujúci rok, K. Kýškom a M. Sovom (23. 7.), leží v

riedkom lese blízko ohromného sem spadnutého bloku, v tesnej blizkosti lesnej cesty. Lokalitu tvoria dve v -20 m sa 'spájajúce rúrovitć šachty 5 priemerom 3 - 4 m a dolu s prikrym ľadovcovým splazom. 8 m hlboká “snježníca” Sklamané nádeje (3) bola prcskúmaná Z. Ághom a M. Gríﬂíkom v hlbšom závrte so skalnou stenou v asi polovici hrebeňovćho nástupu od chatky pri ceste ku kóte 1404 m. Zaľadnená priepasťovitá trhlina (6) sa nachádza v strmom svahu centrálnej časti hrebeña (nebola preskúnlana). 77

The regions afbtaidučki kukovi and Begovački kuk The massifoflllaidučki lcukovispreadr at the area of8 kmĺ. The highest point ofthis region has the altitude 1650 m a. s. l. The

hu! in the valley Lonlslra duliba is the best starting point for exploration around Lukina jama abyss, The best approach to Patkov gušt abys: is ﬁom the doline Věliki Lubenovac. This region is even more intricote and woodcd than Rožanski kukovi. For the first time we visited this area only informativcly in l 990. During the previous time, the whole this area was on ly scldom visited and really untouched

The serious discoveries were made two years afler; in l992. Seven Slovak sp eleologists camped in the hut in Lomska duliba The weather was bad lmfiiendly and rainy. Five covers (Zoltán Agh, Stanislav Gajdošík. Slavomír Straňák Erik Kopucian and Branislav Šmída) were more than successfill already during the first day ofthe surfiłce exploration, on September 29. Among several found entronces, there is one with so

exlremely deep shoﬁ, that it is not possible to hear thrown rock to fall. We named it Manuál We reached ‹240 m during the first three descents, when we were almost captured in ice. This period of exploration is ﬁnished

in the lateral meander above the next abysmol shafi. The fourth descent is not so successﬁzl and the merciless waterfàlls expel three cavers. Notllingpromised that weather could be changed M: deequippcd the abyss, decided to come back again. Information about the dllrcoveries was provided to Croatian speleologists fřom the club SO PD Željezničar during our way home through Zagreb.

Our results im-pire a great interest The Croatian covers orgcnise some trips to check our discoveries. The depth and also cantinuations were confirmed. Con.s-equently, they organised a great summer expedition with 59 speleologísts fi-om the whole country, especially fiom the clubs SO PDS Velebit and SO PD Željezničar Zagreb. Branko Jalžić, well-known Croatian speleologist, was the leader ofthis clrpedition. Nobody expected so deep continualions. Every fiom six descents faced the same problem - insuflicient amount ofropes above the lmge Vertical shafi. The ropes were 0130 needed to fix the large, wedged block of ice near the Whiskey shafi. The Croatian speleologists reached the depth of-135513 with laltes and siphorts. Leach Croatobranchus mestrovi, an endemic species, was discovered right here for the first time! Found siphons seemed to be very promising and the next year expedition have to be concentrated to

them. The abyss was renamed to Lukina jama in the memory of the notable Croatian speleologist fi-om the club Zeljezničar Ozren Lukić, who aied in the war in 1992. The Slovakspeleologistr are invited to explorations and to the camp (again in Lomska duliba) in the next year 1994. Our excel-

lent knowledge about the region was used even some days before the beginning ofcommon Slovak~Croatr'an expedition. We explored an untouched abys.: with entrance located only around 120 m to SSE from the entrance to Lukina jama. Five days ofour discoveries brought almost 600 m ofdepth and the ,ioining with the Lukina jama. Hk named this upper branch O/' the Lukina jama system Manuál H. trying to keep in mind some symbolic. The Croatian covers call this branch Trojama.

During our common expeditíon, the Croatian speleologists Teo Barišić and Zoron Stipetíć dived in the siphons at the bottom of Lukina jama. These siphons have the longest distance from the cave entronce in the world. The whole system than reached 1392 m ofcrmplitude and became the tmth deepesl system in the world Lukina imna-Maľmál ll system is /'armed fřom very deep vertical shofts. The deepest step has 228 m. Parts around the entrance

are dangerously icy. Huge hall: and cathedrals are located in lower positions. Troubled meanders and narrow possagcs can be also found in the sys-tma. In Manuál ll, for example, there the way down through narrows was found only with problems. Stronger active stream is formed near the bottom ofLukina jama. The absolute bottom is formed by the siphons that were not explored to their end. The abyss Macedes (-48 m) could play the role of the uppermost entronce to the abyss. The immediote surroundings of the Lukina jama-Mmlućl ll system is well explored and several caves with interesting depths were found around them. ln this publicatim, only schemﬂtlc Overview (in tables) of caves explored by Croatian speleologists is given. This list of caves is complete Only until the end ofthc year I994. Caves Prví .spit (-202 In) and G-6 (-2l2 m) belong to the most interesting localities explored by the

Croatian covers. Locality G-6 has enormnus entrabce (30 x 60 m) large. From there, a deep shofl lead.: to the 120 m long, tubeĺiłe hall' ivílĺł Íłﬂge ft? fOł'ﬂIdĺÍ0łß'.

Ester (-H0 m), Brutál (-108 nl) and Dvojvchodová (-102 nl) are the deepest localities ﬁom the abysses explored by the Slovak speleologists. The region ofﬂaídučki kukovi is moinly a domain ofthe Croatian speleologists /řom the year 1993. Patkov gušt (-553 m), the second deepest vertical slza/Ž in the world dangerously icy, and Sunčana jama (-186 m) are their further discoveries in this region.

Entrances explored by them are marked by blue numbers; localities discovered by the Slovak covers are signed by red or pink alphanumericol code.

Ridge Begovaćki kuk creates the periphery of the Ha/'dučki kukovi region. Several localities were explored in this area by the Slovak covers during the spring 1995. Obor (-124 m) and Hnedá (-l 01 m) are the deepest of them. Another signiﬁcant abyss Ledenico S.U.K. is located in the axial part of the meadow, karst-tectonic depression Lomska duliba, under the massifofHaidučlri kukovi. lt was discovered by the Croatian covers from the club S0 PD Željezničar Zagreb in 1977.

The icy plug at the depth of-62 nl stopped them. The Slovak speleologicts explored this locality in the years 1992 and 1993. Along the contact oficy plug with rocky walls, they found melted entrmlces to deeper continuation, leading to the -180 m deep shaft. An extensive, 40 X 75 m large hall creates a part ofthe abyss. The ceiling ofthe hall was so high, that it was not possible to enlighten it. We reached the depth of-45)' m during four des-cenrs in the next year l993. We were stopped be a narrow passage, which was enlarged by the Croatian speleologists from the club SO PD Dubovac Karlovac. They reached the depth of-51 4 m.

Iné regióny Asi 1,5 hodiny od Rossijevho sklonišťa smerom na juh sa Premužićevou stazou prechádza cez lúčnatý terén pod kótou Seravskí vrh (1650 m). 10 m od chodníka naľavo (na východ) je vstup do malej priepasťovitej jaskynky, ktorú sme preskúmali v roku

1990 (B. Šmída, I. Paláčak, M. vfábal) a

nazvali Jama pod Seravskim vrhom (na jej vchod nás upozomil I. Demovič). Napriek tomu, že sa nachádza v turisticky exponovanom teréne, stopy po predchádzajúcom prieskume sme tu nenašli (okrem toho sme sa do boku prekopali aj do novej krátkej odbočky),

takže lokalitu sme i zmapovali. Lokalita má zvetranú sintrovú výzdobu a pod neprielezným zůžením dna pokračuje nižšie minimálne ešte 10 rn. Približne 30 m hlbokú šachtu eliptického prierezu 2 X 4 m sme (znovu na základe údajov I. Demoviča) lokalizovali (rovnaká partia ako vyššie) Í v jednom zo zàvrtov Zaiesnenej oblasti Mandalini doci, avšak nezliezli sme ju.

U. 1 5

P8 *Ž

-u::,

0 yj

j S4

_-l: -vv ‹o'-.› `-

Jama

li H

-22m

\"`

pod Seravskim vrhom Slvlrný Vcllbit

P10 '§3

wwwlålndąim V rámci expedície v roku 1993 sme skúmali aj Oblasť v blízkosti kóty V. Rajinac (1667 m) nad Lomskou dulibou. Pod jeho privrcholovými stenami je rozmerný previs. V skalnom rehre spadajúcom odtiaľto na JJV je taktiež drobná kcrozívna jaskynka s dvomi krátkymi etážami prepoienými úzkymi

komínmi, vyplnená v závere mãkkou červenicou. Táto je veľmi bohatá na faunu (mnołlonôžky, pavúky, motýle, jaskynnć kobylky). Hore na planine sme počas tejto výpravy rekognoskovali tiež asi 70 III hlbokú pricpasť, objavenú chorvátskymi jaskyniarmi len nedávno predtým M_ Griﬂíkovi sa tu podarilo prebiť v mieste, kdo bol karbidkou vyčadený nápis SOV; pomedzi ľad a stenu, ešte O 15 m nižšie a priepasť má teda asi -85 m hĺbky. Ďalšiu malú pricpasť tu voľne a orientačne zliezli s E. Kreutzom. Vukušić snježnica je polopriepasť,

nachádzajúca sa priamo pod cestou V zalesnenom závrte priamo pod cestou V Zavižan-V. Lom. Pomenovaná je podľa meteorológa a súčasne správcu chaty pod Zavižanom, pána Ante Vukušića. Pod 20 m vysokou skalnou stenou je vchod do zaľadnenej kaverny, v ktorej boli v čase našej návštevy (r. 1992) 10 - 15 m hlboké, ale rleprieleznć škály medzi stenou a ľadom.

Logistika Alfou a omegou každej úspešnej speleologickej expedície sú - zohratá partia, optimálne materlalne zabezpečenie a vysoká motivácia. Ak je akcia prieskumného typu, dobre vybraný terén je zásadným predpokladom k “vel'kým” objavom vtedy, ak je prístup k územiu systematický. V hlbokých horských systémoch k tomu nakoniec pristupuje Iimitujúci faktor počasie. Expedicie, ktoré sme zrealizovali vo Velebitc, mali tak ako iné svoje špeciĺiká. Okolrlosti ich príprav a realizácie sa časom samozrejme vyvíjali. Spočiatku slabo vybavení, absolútne na potenciály územia ncpľipravcní, sme sa rokmi nakoniec dopracovali k osvedčeným postupom a vcelku jednoduchej, no logick-

cieľoch). Ak odrátame nepriazeň počasia

(skúsený jaskyniar podriaďuje všetko práve jemu), akcia stoji a padá na ľuďoch. Pri preháňaní svojich fyzických a technických možností, nezohratom tíme, slabej motivácii a “morále”, ľahkovàžnej príprave, malých skúsenostiach s drsnými jaskyňžnni a v našich

ej metodike výskumov. Čitateľovi sa

podmienkach podľa nášho názoru tiež na

môžu zdať niektoré naše ďalšie postrehy aj - “jednoduché ako facka”, o čoln to tu vlastne píšuluRozdicl je len v jednom - je celkom ľahké si niečo prečítať a pochopiť, no ťažšie realizovať (a najmä

akomsi príliš rýchlom prechode z relatívne dosť bezpečných slovenských jaskýň hneď na závažné vertikály a systémy (hlavne mladíl) to môže niekedy skončiť až zle... Aj tu platí (podobne ako

do bodky). Náš spôsob skúmania však

napríklad pri potápaní či horolezectvo),

niečo do seba asi mal - 1/ priniesol ovoobjavov, 2:“ nikomu sa nič vážnejšieho nepríhodílo (hoci šance boli) - a to je ešte olnnoho dôležitejšie! Výskum vo Velebitc sme robili tak,

že najviac ohrozená skupina sú pri takomto type jaskyniarstva už stredne skúsení jaskyniari (!), hlavne tí, ktorí začnú bagatelizovať nebezpečie a preccňovať svoje možnosti (málo skúsení si na náročné jaskyne zvyčajne ešte

cie v podobe viac ako závažných

ako sme ho robili. Mnohé veci sme sa

nctrúfnu a naopak - ostrieľaní a veľmi

museli podučiť na vlastných chybách. Expedičný prieskum zahraničného krasu tradíciu v podstate na Slovensku nemá a mimo výprav v Biokovo (1982-1985) sa začal u nás rozvíjať až počiatkom

skúsení si dávajú už sakrnmcntský pozor (okrem toho, hodne už toho “prcžili”, takže ich prekvapí máločo; takíto súčasne poznajú presne svoje “hranice”). Exploračnć expedicie (O ich

deväťdesiatych rokov (Velebit, Kosovo). Mnoho postrehov sme ale pochytili

svojej

metodike píše napríklad Dick Willis vo

knižke Caving Expeditions,

napríklad aj z čítania cxpcdičných reportáži zo zostupov do najhlbších jaskýň sveta od Petra I-lipmana, Zdenka

BCRA, 1993, 170 strán) ai vyžadujú

I-loohmutba. či Gustáva Stibrányiho (i Z

ňu pripraviť len po Známe partie - od

osobného kontaktu s týmito osobnosťami) a moravského Speleofóra. Niekoho môže zaujímať, v čom sa v zásade taká výskumnícka akcia odlišuje od športovo ladcncj... Veľa spoločného majú (je potrebné sa na ne vždy skutočne zodpovedne pripraviť), no sú zároveň rozdielne,

Detaily príprav na návštevu jaskyne či priepasti, pri ktorej ide jaskyniarovi

viac-menej O zážitok z exkluzívneho prostredia a dosiahnutie “hlbokého dna”, sa dajú vopred “namakat'” na temer najvyššiu možnú mieru! Wete si pomerne presne stanoviť harmonogram zostupov (skúsení jaskyniari vždy pridávajú značne časovú rezervy - potom im zostup vychádza doslovne na hodinu presnct), stanoviť, ako rozložiť sily, kde kto koho a ako vystrieda, poznáte prístup

ku lokalite, trasu v jaskyni (z máp, prípadne i predexpedície), jej nebezpečné úseky, stav vystrojenía, viete si pripraviť

dľžky lán, špecitickú výstroj, určiť, čo do bívaku a pomaly si už doma všetko

pekne nabaliť do transportných batohov. Pozoruhodnć je, že aj športovo ladenć akcie zlyhávajú (dokonca ďaleko viac, než exploračné, a to aj pri ľahšich

veľa-veľa invencie. Ak už aj máte objavenú hlbokú pricpasť, môžete sa na určitého dňa, keď zrazu začnete skúmať (môžete predpokladať, čo vás čaká, vždy

však len do určitého stupňa istoty), sa začína improvizácia (S časovým nadhľadom, aby ste stíhali povedzme ešte aj odstrojovať). Ste limitovaní najmä časom - objavovanie hlbokých systémov aspoň vo Velebitc je vyložene tímová

práca a najzávažnejšíln problémom podobných akcii je, ako zhromaždiť v jeden termin na určité obdobie zopár kvalitných borcov! Vlíezate do úplne

neznámych priestorov s množstvom realnych °°hrozieb” a musíte konať priamo na mieste - rýchlo, no aj premyslene a zod-

povedne. Program sa zostavuje v podstate zo dňa na deň (niekedy i s

obmedzeným prísunom informácií) a často mení (prípadne aj zásadnel), vždy podľa okolnosti. Tam dolu v podzemí vám často chýba akurát tá dôležitá vec a musíte sa vynájsť. Aj my po jednotlivých akciách zvažujeme, že sme mohli to či

ono urobiť aj úplne inak -to však vieme vždy až potom. Ponúkame vám v ďalšom postrehy, ktoré sa vám pri organizácii a uskutočňovani podujatí v podobných hlbokých systémoch, akć sú vo Velebitc, no aj pri

iných zahraničných akciách (ale aj v našich jaskyniach) môžu zísť. Čo si z

nich vyberiete, je na vás.

1. VÝBER OBLASTI Ak si slovenský jaskyniar vezme do hlavy, že chce objavovať hlboké jaskynné systémy a prícpasti, musí vyriešiť, kdc sa bude realizovať a aký (si) zvolí k danej Oblasti prístup (vzťah) - výsledky

sú tomu v dobre zvolenom teréne zvyčajne adekvátne. Úplne systematicky prístup, kedy napríklad vo francúzskych Alpách skúmajú najmä Francúzi, v Jul ských Taliani alebo Slovinci a v rakúskych Rakúšania (no veľa aj Poliaci - ani od nás to veru

nie je ďalekol), a to hoci i po víkendoch, keďže majú kopce doslovne za domom, nám nehrozí. Reálnejší je systematicky cxpcdičný prístup, kedy sa do tohoktorého terénu bude chodievať raz alebo dva razy do roka (i viac razy?), v počte 6

- 8 dobre overených a navzájom sa poznajúcich jaskyniarov (pri otvárajúeich sa možnostiach pod -l0OO m je neskôr potrebne' už pribrat' aj niekoľko novicov), na povedzme 10 - 14 dní (vyhľadávacie výpravy, akcie, pri ktorých sú skúmané menšie a ešte len rozbichanć väčšie

lokality), alebo potom aspoň na 3 týždne (pre tak hlboké systémy, ako vo Velebitc, je to optimum). Vzdialenosti v Európe pritom zohrávajú čoraz menšiu roľu. Tí, čo ich to veľmi bavi, si vedia vyriešiť zvyčajne aj finančné zázemie takýchto podujatí

(niekedy nepotrebujú skoro žiadnych sponzorovl). Problémom akcií je však čoraz viac voľný čas (najviac ho majú jednoznačne študenti), tj. vedieť zoskupiť v určitom čase okolo seba akurát tých správnych ľudí a k dobru

veci dokázať vhodne “poriešiť” aj lokálne pomery navštívcnej krajiny (mysliac tým aj kontakt s miestnymi speleolôgmi a vzťah s nimi). Idea

V našom prípade sa pri myšlienke ísť práve do Velebitu spojili subjektívne pocity s objektívnymi predpokladmi a možnosťami pohoria. S pohorím sceľujúcim článkom bol lvan Demovič a

jeho diapozitívy. K tomu sa pridružila naša mladosť a s ňou súvisiaci záujem o “lesklú” techniku (v roku 1990 u nás práve doznievala konjunktúra dnes takmer do dokonalosti prcpracovanej metodiky vertikálneho jaskyniarstva). Ked' sme sa už trošku cítili podujať sa

na “zavažnejšie” expedičnć podujatie (pravé jaskyniarske srdce túži objavovať, takže prečo nie hneď výskumníckeiřl), zvažovali sme niečo pomerne blízke. Pozdávali sa nám aj českými jaskyniarmi hodne navštevované Rumunsko a .Tulskć Alpy. V prvom prípade sa však v tom čase veľmi zhoršila situácia v krajine, no a v druhom sme si, chalani z nížin, trochu neverili (doslova, báli sme sa zimy a “šľapákov”! - neboli sme v tom čase veru žiadni tatranskí horali, a ani nilni do dnešnćho dňa nie sme, no nie je to na závadu). Infllrnlácie o geologii (zásadné) a spcleológii (dôležité)

O pohoriach nad Jadranskou rivićrou sme sa čosi dozvedeli i čítaním. Že je tu Velebit, Lovčeri, Orjen... Že tu robili Poliaci, Francúzi, Česi... I naši. Gusto Stibrányi nám s lladšením rozprával O ohromných šachtách Biokova a my sme chceli najsť čosi podobné (faktor vzoru?). Udivovalo nás pritom, že všetky najhlbšie priepasti Chorvátska majú dná v nejakých -500. Veru, nepozdávalo sa nám to... kopce všade cez jeden aj pol kilometra... samý vápence... a ešte aj v odbomej literatúre (dostupné geologické mapy a podobné zamerané podklady sme pred prvou výpravou veru dôkladne naštudovalíl) bolo, že odvodňovanie Sevemého Velebitu sa deje až do mora! My sme nemali o stave prieskumu v severnej časti Velebitu pred akeiou v roku 1990 v podstate žiadne objektívnejšie informácie. Súčasne sme ale vcdeii O mnohých preskúmanýoh lokalitách v strednej a južnej časti pohoria. Petr

aj inde až v priebehu niekoľkých za sebou nasledujúcich výprav (blízkym príkladom sa nám stalo napriklad úsilie Radka Táslera a jeho partie v Julských Alpáeh). Aby niečo bolo, aj my tam musíme ešte aspoň raz zavítať, hovorili sme si.

Prvou výpravičkou sme získali už aj neoceniteľné “logistické” informácie - o prístupoch, morfológii terénov, ake' typy jaskýň nás môžu očakávať, ako na ne uspôsobiť výstroj, kedy tu vládne vhod-

nć počasie (absolútne presne sme ho odhadli na prvý raz ~ na druhý už vôbec niel). V závere akcie sme tiež objavili viacero vchodov, ktore' sme už nestihli

preskúmať. Namieste teda bola aj celkom prirodzená vlastnosť, zvcdavnsť, čo v nich je (nezanedbateľný

faktor, prečo sa chce jaskyniar na určité miesta znovu vrátiť). V roku 1991 problematický vojnový konﬂikt zasiahol aj Chorvátsko a ďalšiu výpravu do Velebitu sme mohli zrazu odložiť do neurčita (o to viac sme tam potom túžili znovu ísť). Letom 1992 sa situácia v oblasti

trochu upokojila. Zolo a Iveta Ághovci navštívili počas svojej letnej dovolenky nakrátko aj Severný Velebit, kde overili, že priamo v pohorí už žiadne problémy nehrozia a tiež, že v Hajdučki kukovi sú zaujímavé vchody ďaleko prístupnejšie od chatky s vodou v Lomskej dulibe. Od 28. septembra 1992, kedy sme

(kde sa skúšalo azda všetko, aj ako sa dajú na lane spáliť d]ane...). Letá 1987 a 1988 boli v znamení exkurzných výprav v takmer všetkých hlbších lokalitách Slovenského krasu, vyskúšali sme si bivakovanie v IMN, zdolávarlie Rudického propadání (ale cez ponor raz dokonca aj jarnú “slnrtiacu divočinu” pri asi 200 litroeh za sckundul). Súčasne sme zberali “tcellno]ógie” - ako sme mohli, vždy sme Zašli na Speleofórum (Speleomíting vtedy ešte nebol). Počas tunajších rozprávaní a premietaní takých jaskyniarskych celebrít, ako sú povedzme Radko Tásler, Jozef Wagner, Jiří Otava či Jozef Řellák, sme nielenže spokojnosťou “vrIleli” a plánovali v duchu “naše” veľkć objavy, ale aj - mali oči a uši dokorán! “Váha” expedicie

Z hľadiska organizácie i samotného uskutočnenia by sme mohli naše výpravy vo Velebitc rozdeliť na A/ vyložene “ľahkč” (1990, 1992, jar

1995) ~ aké veľké priepasti nás očakávali, sme pred nimi ani netušili B/ “stredne ťažkú“ (1993) _- kedy sme už išli pripravení na väčšie hlbky (v skutočnosti sme tipovali tak -600 až

-700)

C/ “ťažkć” (štyri výpravy v rokoch 1994-1998) - dali sa očakávať i hlbšie než -l0()O metrovć postupy

Mazal, ktorý s partiou navštívil a skúmal

nemuseli. V našom prípade boli teda vo

s Chorvátmi V roku 1987 v Strednom

Velebitc uskutočnené pred “vel`kými” Objavmi hned' tri pľedexpedicie (I. Demovič, naša prvá. expedícia v roku

Čo sa musí zabezpečil' pred cxpedíciou Pred každou takouto akciou išlo v podstate o to samé, ako vyriešiť a zabezpečiť A! dopravu B/ tím C/ materiál (spoločný, osobný, špeciál-

ukazovať poriadne hĺbky, by sa dala takto nazvať vlastne tiež!

D/ termín E“ koordináciu príprav

2. ]IłI]?IłŕX\7\ĺ

Úplné “cepr-začiatl-ry”... “Ľahké” expedície bolo aj vcelku ľahké pripraviť. Niektorí sme v čase pred prvou expedíciou v roku 1990 boli tesne po stredoškolskom štúdiu (iní dokonca ešte školácil) - najväčším problémom vtedy bolo, ako sa prevezieme do Chorvátska a kto nám l‹ tomu zapožičia auto. Tím sme zostavili asi tak, že určite ideme Zolo, Erik, Marcel, Braňo a Mário. Pokúšali sme sa nahovorit' aj nám blízkych kolegov zo skupiny OS

Velebitc, taktiež nevedel, že by už bolo V

Severnom niečo závažnejšie... Geologické pomery, morfológia a výškové pozície sú pritom v rámci všetkých troch celkov dost' podobne... na severe teda asi naozaj ešte nikto poriadne neskúmal, mysleli sme si... Poďme tam! A takto nejako sme si predstavovali jaskyne a pricpasti Velebitu ešte predtým, ako sme ich začali objavovať stredne veľké (do sto metrov hĺbky), ale priestranné šachty, so závalmi na dnách (1”ad'? - kdežel) a možno niekde okolo 500 m n. ln. sa napájajúee na Ohromné podzemné rieky ponorov Gacko a Ličko polja! Pľedexpcdícia Prvá. naša akcia vo Velebitc síce ešte “veľké” objavy nepriniesla, no k pohoriu sme získali vzťah. Jednak sa nám tu zapáčilo (príroda), expedícia bola dobrodružná, už sme sa aj mali čím trošku pochváliť (bolo to čosi “naše”), no najmä

- naďalej sme pohoriu veľmi veľili! Uvedomili sme si, že 10 dní aktivítje príliš málo na to, aby sme dokázali povedať - tak, tu žiadne hlboké priepasti nikdy nebudú! Vedeli sme, že k objavom mnohých veľkých systémov dochádzalo

našli vchod, ktorý “pustil” neskôr viac, než by sme to kedy očakávali, sme sa už výberom pohoria, alebo či sme spravili dobre, že sme šli práve sem, zaoberať

1990, Ághavai) a šwfrá, Rad' aa začali

Ťažko na cvičísku, ľahko na bojisku

Najlepšou a osvedčenou prípravou na expedičnć podujatia v hlbokých systémoch je bezpochyby pravidelné pôsobenie v domáeom krase. My sme sa za mladí “vyccpovali” na lokalitách Malých Karpát- aké sú ťažké plne hutnou červenicou Ilaložcnć vedľa, sme zisťovali napríklad v sonde-jaskyni K-2 (Plavecký kras), pri ručnom čerpaní sifónov v jaskyni D-46 (Dobrovodský kras), kde “vykapávali” aj dospelí chlapi (nieto ešte 15 či 16-roční “pubiši”) nás “vymučil”

Ivan Demovič a čoraz častejšie sme začali loziť v komplikovanom labyrinte Čachtiekej jaskyne, ktorej terćny boli pre naše budúce plány priam ideálnymi. Na priepaati sme sa však pripravovali aj inak. Absolvovali sme Lezeckć dni (i niekoľko razy za scboul), urobili sme si vlastný trenažér na hradbách v Trnave

ny)

Plavecké Podhradie. Na stretnutí, ktoré

sa raz odohralo v trnavskej knižnici, sme sa (ešte aj s Ivanom, ktorý mal ísť pôvodne na prvú výpravu s nami, dokonca k tomu absolvoval “na staré kolená“ aj Lezeeke dni) navzájom ôsmi pozhovárali, podohadovali, kto čo zožcnie (nikto si však nič nezapísal...) a rozišli sa s tým - že sa potom neudialo nič! Až približne mesiac pred akciou a koncom školského roku sa zrazu všetci

trochu do veci zainteresovaní začali zaujimat' - čo cez prázdniny? S tým, že dovtedy to asi stihneme, sme si ujasnili

termín odchodu (na ±2 dni) a začali zháňať auto. Asi týždeň pred odchodom sme zapožičali od jedného kamaráta staršie ARO, nalákali Igora Poláčka z OS Čachtice, popožičiavali zopár lán a karabín (Ostatok bol z klubových zásob a

odchodom spresncným, znovu na ±2 dni), aby sme vystihli obdobie ešte pred príchodom dažďov a súčasne, aby lídri akcie stihli ešte dve predchádzajúce

výpravy (Kréta, Island). Začali sme tiež

kamaráti).

Po pracovnom zostupe na dno Lukiny jamy v roku 1994 sme si uvedomili, že urobiť (preskúmať) tisícku je venl poriadne náročná záležitosť!

pomýšľať na to, že ak nás už teraz jed-

Rok 1995 by ju, ak by sme aj do

noznačne čakajú vo Velebitc “hlbky, kde

pokračovania priepasti Slovačka jama prenikli už vtedy, ešte určite nepriniesol (bolo nás málo). V nasledujúci rok 1996 sme už postupovali podľa zabehaného princípu. Koordináciu príprav (najmä výmenu

sa zastavuje dych”, mali by sme ziskat'

ďalších borcov. V marci sme vo Svite

od SSS) a nejaké dva či tri dni pred

znovu premietali a tentoraz presvedčo-

akeiou začali nakupovať potraviny, zháňať variče a kompletovat' si výstroj. “Zraz“ bol na dvore u Marcela (kde sa ešte dlho do noci prebaľovalo), až sme nakoniec (s “dojemným” lúčcním všakovakých príbuzných), okolo polnoci -

vali (dokonca takým malým “motivačnoreklamným” plagátikom pre výtipovaných jednotlivcov) s tým, že sme celkom pravdívo vykresľovalí skutočnosť - priepasti pokračujú úplne voľne, len tam treba ísť - no nebude to

zabezpečiť - autá, laná, karabíny, spacie vaky, transportné vaky), motivovanie znovu listami, dva či tri, priebežne za

vyrazili do sveta!

ľahká. jaskyniarčina. Zoznámili sme sa s

určitý čas, a potom tesne pred expedí-

Po prvej expedícíi sme všeličo nové zistili. Že nás nečakajú žiadne milostivé šachty, kde je príšerná zi ma a kde hrozia vodopády, že budeme musieť zabudnúť na “slovcnskj/” štýl mapovania a tiež, že

podobne “ladenými” Janom Smollom, Ľubošom Plučinským a Janom Vykoupilom (nakoniec ešte nešiel). Dohodli sme tiež pripravnú “spoznávaciu” akciu v Ľadovej priepasti na Ohništi -~ kde si navzájom overíme svoje

ciou, plus telefonátmi, i korešpondenciu s Chorvátmi zabezpečuje odvtedy jeden človek - Braňo Šmída (systém, kedy si určité záležitosti podelia medzi sebou viacerí, je ďaleko ťažkopádnejší).

ani tu sa nchľadajú jaskyne tak, že maš

lezeeké

do nich spadnúť (a aj z tých ostatných budú tie “pravé” možno iba niektoré -

zvaných novicov na akciu i prišlo, ale výpravy sa nakoniec nezúčastnili. Znovu na nej boli najmä ~ ľudia z okolia Trnavčanov (v niektorých prípadoch absolútni ncjaskyniari, napr. Erich Krcutz, či Lívia Ludhová).

Kedy sa do Velebitu približne pôjde, bolo všeobecne jasné, no oplatilo sa spraviť toto - Braňo ho “vymyslcl” na

priepastičky,

ale

surové

Zaľadnene

bude ale treba pochodiť širšiu oblasť).

V roku 1991 bolo Chorvátsko ta-tam a časť partie sa preto rozhodla pre alternatívu - grćcku vertikálu Provatinu (O

schopnosti.

Niekoľko

pri-

tejto akcii sa dosť málo vie, preto na

tomto mieste - 25. a 26. augusta ju zdolali, vždy po dvojiciach, za 9, respektíve za 8 hodín, s vystrojenim i odstro-

jenim, Z. Ágh, E. Kapucian, M. Grillík a S. Gajdošík, ako 20, 20, 19 a 17 ročníl). Bol lo naozaj viac ako dobrý tréning (získanie odvahy na ozrutnć šachty)!

Na rok 1992 odpado] z partie Marcel (vojenčina), a hoci sme všelikoho lákali, príliš sa nám ju zväčšiť nepodarilo

(keďže hlbky sme “mali” vtedy ešte malé,

nczabralo

ani

premietanie

“obrovských závrtov” na prvom Speleomítingu). Dlho sme tiež nemali pevne fixovflný termín - stalo sa tak prakticky až dva týždne pred odchodom! Pre rôzne individuálne záležitosti (ak nie je termín odchodu na expediciu fixo-

vaný dlho-dlho dopredu, sú problémy - vždy sa nájde niekto, komu presne podľa jeho predstáv nevyhovuje a

presvedčuje i iných!) sme odchod odkladali, posúvali, až nakoniec dvaja z na prípravách zainteresovaných pre už pomaly začínajúci sa semester “odpadli”. O jesennom počasí vo Velebitc sme súčasne predpokladali, že je podobné, ako u nás na horách, slnečné a suché, no

- chyba lávky! Očakávali nás doslova

monzúny!

Zabeľie to však kvantum Času.

piatok, zraz už ráno, presne na určitú hodinu (!) a na Speleomítingu bol tento

už len Oznámený ostatným - s tým, že je to íixný termín, čo sa už nebude menit' za žiadnych okolností!

Všetci sa nakoniec prispôsobili!

čakajú uá: hlbučiuy Objavy v Lukine jame a Lcdenici S.U.K. v roku I993 nás prinútilí precrientovat' sa na hned' na variant “ťažkej”

expedície. S tímom to už bolo ďaleko jednoduchšie. Nebolo už nutné vôbec presvedčovať a špeciálne sme začali

“spraeovavať” len tých, čo sa sami ohlásili, pripadne, ktorí sa nám pozdávali ako vhodne (výkonné i eharaktcrové) ÍYPYTermín - bol jednoznačne určený začiatkom expedície ehorvátskych jasky-

Diplomacia

Expedícia 1996, ktorú označujeme ako zatiaľ najúspešnejšiu aj my sami, nás

priviedla aj k iným Záverom. Svetové objavy môžu spôsobiť aj ťažkosti! Ale, ako nestratiť svoje pozicie v oblasti, kde sa nachádzajú jedny 7. najhlbších

príepastí sveta a ďalšie na zásadné (možno podobnćl) prehĺbenie možno

čakajú (a kam sa samozrejme, po objav-

niarov v Lukine jame, ku ktorej sme boli

och Lukiny a Slovačky jamy zrazu sústredil aj záujem mnohých klubov či jednotlivcov z Talianska, Anglicka,

prizvaní. Akékoľvek “jednačky” o odchode sa teda skončili pozývajúcim listom predsedu Komisije za speleologi-

ponecháme na vás. Čaká vás normalna diplomacial

ju HPS, pána Vlada Božića, už na za-

Belgicka,

Maďarska,

Česka..,),

Azda radu - pokiaľ je to možné, čím

lili variant materiálovej skladačky -

viac s “domåeimi” jaskyniarmi komunikujte a všetky materiály im poskytujte. Uplne najlepšie riešenie - výskumy v ich

približne tretinu lán tvorili súkromné (pracovné), tretinu sme získali od SSS a

snimi.

čiatku apríla. Ohľadom materiálu sme tentoraz zvo-

o ostatku do asi 1300 m celkovej dlžky

sme sa dohodli, že každý prinesie, koľko môže. Braňo Šmída orientačne presendoval, kto z nových záujemcov má asi aké možnosti či zásoby 8. potom

roku 1990, len s tým rozdielom, že približne polovicu “spoločćho” výstroja

dotyčnýeh korešpondenčne prcsvicdčal, koľko “treba pustiť". Listy, ktoré potentátom zasielal, slúžili tiež na špecitikáciu

(laná, karabíny, plakctky) sme získali zapožičaním od bratislavských jasky-

si zabezpečiť, i na naladenie sa na

S výstrojom to bolo podobne ako v

informácií, čo kto môže získať, alebo

krajine organizujte v priamej spolupráci

Speleolůgia aj čosi stoji... Pred poslednou výpravou v roku 1998 sme vedeli, že reálna šanca hĺbky v priepasti Slovačka jama môže prekročiť i -1400 m. S Darkom Bakšićom, ktorého sme oslovili, aby sa stal vedúcim plánovanej spoločnej výpravy za chorvátsku

niarov - dva dni pred odchodom!

spoločnú frekvenciu, čo sa týka záujmov (tých novicov, ktorí mali záujem o

Cielené prípravy “Stredne ťažkú“ výpravu sme začali chystat' na jeseň roku 1993. Tentoraz s

exkurziu do Lukiny jame, sme sa snažili presvedčiť, že uprednostňujeme

stranu (za slovenskú Braňo Šmída), sme už v počiatkoeh korešpondencic (asi pol roka pred realizáciou akcie) dohodli predbežný termín (±l týždeň, neskôr sme to spresňovalí na deň) i koľko Inateriàlu ktorá strana zabezpečí, aby

prieskum, alebo odmietli).

Tím sa

sme sa mohli súčasne venovať výskumu

rozšíril na 10 jaskyniarov a sprievodný nejaskyniarsky “mančaft” (rodina,

oboch najhlbších vetiev. Variant matcriálovej skladačky (Z

termínom o čosi skôr (asi 3 mesiace pred

termínov, programu, akú osobnú výstroj

klubových či osobných zásob) už nevyhovoval (každý sa po akcii v roku 1996, kedy dostali laná v Slovačke jame poriadne “do dl'žky”, logicky snažil tie vlastné pred Velebitom ustrážiť). Začali sme sa súčasne hodne zamýšľat' nad bezpečnosťou našich akcií. Braňo so Zolom preto vypracovali materiálnu súvahu potrebného spoločného výstroja a koľko by stál. Potom sme sa rozhodli, že spravíme finančnú sklariačku (pri reálne odhadnutom, mierne podhodnotenom počte účastníkov) po 6500 korún

jedného

(pri

trinástich

odhadovaných ľuďoch to malo vystačiť na zakúpenie lán, plakctick, karabin, spitov a ešte aj na nejaké drobnosti - variče, plynové bomby, karimatky) a že peniaze budú do dvoch mesiacov pred odchodom zaslané Zolovi. Niektorí navrhnutý princip pochopili ihneď, ďalší časom (ako sa zamysleli nad tým, že tiež sa im pôjde cez tie desiatky kotvení v Slovačke jame s “ľahšou dušou”, ak budú úplne nové...). Všetci, ktorí na výpravu išli, peniaze na materiál nakoniec poskytli (“odpustok” bol všeobecne povolený len Marekovi Audymu, ktorého sme prizvali špeciálne na fotografovanie). Zolo a Braňo všetko potrebné nakúpili. Každý okrem toho dostal za úlohu' priniesť na expedíciu ešte aj nejakú rezervu (laná, karabiny, s ktorými by sa na použitie v podzemí uvažovalo už naozaj len v nevyhnutnom prípade, alebo pre možnú záehrannú akciu). Gusto Stibrányi nám pomohol so sponzorskou zľavou Lanexu a so spacími vakmi, stanmi a vystrojovacíln materiálom sme to vyriešili ako po minulé

do hlbokých systémov sú vyloženc tímovou záležitosťou (sam totiž žiadnu takúto expedíciu určite nikdy nezrealizujetel) a z tohto dôvodu nie je celkom dobre možné, aby si tu robil každý, čo chce.

Veľmi teda záleží už na výbere ľudí do tímu. Výborná partia je, ak sa dajú dohromady jaskyrliari s rovnakým cieľom (ide im povedzme čisto o výskum). Vek nie je až tak rozhodujúci (vo Velebitc skúmali spolu ako mladíci, tak i zodpovední tatkovia), snád' len z hľadiska mentálnej zodpovednosti (fyzicky najoptimálnejši vek na takć jaskyniarstvo, ako umožňuje napríklad Slovačka jama, je 22 - 30 rokov). Ďaleko viac záleží na tom, či sú si účastníci približne rovnocenni fyzicky a technicky. Je dobré, ak sa tím, skúmajúci v určitom území, vyformuje postupne, rokmi, a tvoria ho kreativni ľudia, čo sa vzájomne dobre poznajú, svoje silné stránky i slabiny (“muchy”). Aspoň v našom prípade tvorilo gro expedíeií práve takéto zoskupenie a súčasne tu vždy prevládali “znalci” miestnych pomerov (tj. tí, čo už vo Velebite aspoň raz boli). Rokmi sa pridávali k tímu “novici” (nazývajme tak hoci í skúsených jaskyniarov), z ktorých sa formovali, ak prišli znovu, zase “znalci”... Uvedomujeme si, že ak má cxpedíciu vytvoriť tím ľudí, ktori sa poznajú len podľa mena, či výsledkov (a nech ide o akokoľvek kvalitných speleológovt), môže dôjsť k závažným stretom. Preto pri otipovaní si ľudí do tímu - dobre zvažujte!

Pretože ide O hobby (k ničomu nie sme v tomto smere nikým “tlačení”), môžeme spolu napríklad aj na expedíciách koexis-

Doprava Riešili sme ju osobnými vozidlami rôznych značiek a zvyčajne tradičnou trasou: Trnava - Galanta - Medveďov Györ - Szombathely -Rcdics - Varaždin - Zagreb - Karlovac - Žuta Lokva - Senj (celkovo asi 800 km). V roku 1990 sme výpravu spojili s exkurziami v Krase (Slovinsko), no odvtedy už chodíme len čisto do Velebitu a hned' potom dornov. “Hustć” varianty prepravy: Po' prvej z výprav sme sa zrnestili do vozu ARO piati aj s materiálom. Pri “stredne ťažkej“ expedíeii 1994 sa vmestili 8 ľudia aj s materiálom do 2 áut (so záhradkami). V roku 1996 “superhustý” variant - 18 ľudí muselo vojsť do 4 áut (bez záhradiek, ale už aj prívesný vozík). “Vzdušný” variant: Expedícia 1998 Volga (4 ľudia) + prívesný vozík (dve tretiny spoločného materiálu), Kia Sephia (3 ľudia, strešná záhradka), Škoda 120 (4 ľudia), Peugeot Partner (3

tovať pomeme uvoľncnc. Tam, kde je

ľudia), ARO (2 ľudia, jedna tretina

vysoký záujem, ochota čím viac zapojiť aj vlastné možnosti, je aj koordinácia

spoločného materiálu), Marek Audy prišiel aj odišiel sám na vlastnom vozidle. Prechody cez hranice - vždy, ako sme otvorili kufor či prives s hromadcu ruksakov, hrncov, a ked' sme povedali, že sme “jamari” - boli prakticky bezproblémové. S karbidoln sme zbytočne

roky. Chorvátski jaskyniari si kládli ako podmienku našich výskumov vo Velebitc povilmé poistenie - čísla poistíck mali byt' do určitého termínu poslané do

Chorvátska. Tomuto sa nikto nemohol vyhnúť a tak sme už dva mesiace pred akciou (poistky zozbieral B. Šmída) vedeli, kto pôjde. Poistenie sme si každý sám zabezpečili v Slovenskej poisťovni (cestovné poistenie do zahraničia, zahŕňajúec aj spelcologiekú činnosť, plus poistenie liečebných nákladov i úrazovć pripoistenic - produkt E-C5 stál na 3 týždne niečo cez 1000 korún). O tíme Speleológiu robíme väčšina 2 nás za vlastné peniaze a na vlastné riziko.

akcie ľahká a výskum úspešný. Najlepšie

je, ak vie každý jednotlivec, kde je jeho miesto a kam siahajú jeho možnosti, sám (vlastný príklad je pritom najvhodnejší).

Aby si to však niekto úplne neprevrátil na anarchiu - exploračné expedície

“nedráždili” (rozptýlili sme ho zvyčajne do menších nádob).

3. POVRCHOVÝ PRIESKUM Na niektorých miestach rezervácie obchádzate desiatky vchodov v tesnej blízkosti vedľa seba, inde nenájdete vstup hoci aj hodinu. Veľké vchody s veľmi hlbokými vstupmi bývajú zvyčajne viac ako dobré, “snježnicc” takmer stopcrccntne nepokračujúce, no úplne najlepšie jc, ak tu nájdete v niektorej, hoci aj drobnej jaskyni, meander, prípadne s prievannm. Pravidlo potvrdzuje výnimku. Striktne sa uvedenej schémy, samozrejme, nepridŕžajte, ide nam O to (ak niekedy budete priamo v Rožanski a Hajdučku kukovi), aby ste mohli podľa nižšie uvedených príkladov jednoduchšie porovnávať, aký vchod (s prípadne akým pokračovaním) by ste kde mohli nájsť. Špecíflkom Velebitu je množstvo plytkýeh, viac či menej otvorených priepastí, nazývajúcich sa jamy “snježnil:e”. Majú zvyčajne stredne veľké otvory (pomer dlhších voči kratším stranám býva u nich vyrovnaný) a priemerne 10 ~ 30 m hlboké šachty, ktorých dna (skoro úplne rovné, ale i šiklno sa zvažujúee) sú zavalené a pokrýva ich mäkký, iba miestami zľadovatený firn. Vo vnútri sa tieto priepasti prejavujú statielcým režimom i tak, že sa v nich utvára veľmi ostré teplotné rozhranie (z vonkajších horúčav zaraz takmer do mínusovej zóny). Zvrchu od hrany sa to prejavuje aj akoby slabým zahmlením (“rozostrením” pozadia). “Snježniee” sú často nepravidelne, asymetrické, trhlinove a niekedy až charakteru z jednej strany voľne pristupných, polootvorenýeh skalných prepadlísk a kaňonov. Ak sa nachádza v plytkýeh priepastiach ľad (prípadne v ňom vytopené diery), to už je pozitívnejší znak. Z hľadiska priestrannosti vchodov viac ako stredne veľké (preto “lákavé”) otvory vstupných šàcht sú vhodné drobné a nenápadne vchody (ktoré však môžu byť zase nižšie pre svoj proﬁl upchaté blokmi alebo suťou). Určite hlboké sú ale rozmerné vchody, pri ktorých je čím väčší pomer' düky voči šírke. Takéto, pokial' majú aspoň “niekoľko sekúnd hlboké” vstupné vertikaly, budú pravdepodobne pokračovať veľmi hlboko! A nakoniec, “dobré” vchody sú aj tie nie celkom typické - ako napriklad vstup Slovačky jamy (prakticky v kolmej stene závrtu). Pulzný prievan (alebo jeho vo veľkom otvore rozptýlené chladné zâvany) v otvore je zárukou pokračovania do rozsiahleho pľiepasťového

systému (Lukina jama, Slovačka jama). Jeho ďalším pozitivnym znakom bývajú

Produktivita terénnv na výskyt vchodov Pľoduktivnc tcrćny Í Redšie porastenć stupňoviny so stredným ůklonom Príkre steny a homé polovice skalnatých závrtov až _po hranu Sedlá medzi výraznými vrcholkami Veľmi strmć žľaby Horné okraje stien žľabov Stredne strmé zalesnenć svahy s mnohými priečnylni Lrhiinami Polopŕljoduktivne terény Dná závrtov

Málo produktivne terény 'Príliš rozbitý terén (suťoviská) Kosodrevinoviská Bezprostredne okolie vrcholových kót Stredne stnné a subhorizontálne žľaby Plikre zalesnené svahy stenové pizolity. Na margo momentálneho stavu povrchového preskúmania oblasti: To, čo popisujeme V tejto publikácii, je len

absolútny začiatok!!! Aj my sami tušíme, že koncentrácia vchodov v niektorých zonach je ďaleko vyššia, než vyjadrujú naše mapky (v okoli Slovačky jamy je možné očakávať časom povedzlnc takú hustotu “čiemyeh bodov”, ako na mapke okolo Lukiny jamy). Dá sa predpokladať, že najlepší povrchový prieskum sa tu bude vždy odvíjať najmä v okolí významných priepastí a Ostatné zóny budú neprávom podceňovanć... Súčasne s tým, netreba si myslieť, že ak aj niekde “čierne body“ sú, že je to dokonale prechodený sektor! Vôbec nie! Takýto je naďalej zaujímavý, len bol opustený možno už z akéhosi stereOtypu_ kedy sa išlo hlbšie Clo Zćlrl,

kde “to ziva prázdnotou” a je to dobrodružnejšie (nikto poriadne nevie, ako to tam vyzerá...). Okolie sektorov s väčšou koncentráciou “čiernych bodov“ si vyžaduje “mravenčí” prístup - treba tu pripadne zvoliť nelogický pristup a vybrať sa do určitej zóny povedzme i tak, ako by sa to prirodzene nežiadalo (lezením, bczprostredným zostupom po výstupe na hranu planiny, pozriet' určitý žľab 2 úplne opačnej strany...)! Na margo toho - O okolí Slovačky jamy by hockto, kto pozná lepšie len pristup ku jej vchodu a prebehol si okra-

jom jej závrtu, povedal, že tu už nemožno nájsť nič nové. Chyba! V roku l998 sme tu stále ešte nachádzali vchody s otvormi až 20 in veľkými (!) a videli sme šialene divoké terény, v ktorých

určite pre množstvo neprehľadných porastov kosodreviny a divoké žľaby a steny ešte nikto nebol!

Takmer všetky už poznané územia teda čakajú na “spodrobňujúci” návrat.

vysimj Na povrchové akcie sme používali rôznu obuv. Samozrejme, vzhľadom k

P;-íklad okolie Lukiny jamy Jerković dolac, závrt so Slovačkou jamou Crikvena - Prem. toranj južne od Slovačky jamy okolie Platne, CS-8 terény pri Hnedej alebo Farebnej ĺílausova, Xantipa

pod Vratarskim kukom

Hajdučld laik západný svah I-Iajdučki kukovi členitosti terénu je vhodnejšia pevná, no taká mala potom nízku životnosť (na ostrých škrapoch dostal zabrať hlavne dezén). A tak aj niektoré vibramkové typy postupne prechádzali na - tenisky! Na ľahšie lezeekć úseky boli postačujúce. l-Iodne sa tu skáče (cez menšie i väčšie škáry a_trhliny), vhodné boli teda aj pri tlmení doskokov. Kto si priniesol staršie, nemusel ich šetriť a po troch týždňoch akcie ich jednoducho zahodil. Ak pršalo, najvhodnejšia obuv na povrchu sa ukázali gumovè čižmy. K tomu bol lepší ako pršiplášť konštrukčne

občas si zavolá, koľko metrov vpravo, alebo či nie je lepšie tú hranu nadísť a spustiť sa zvrchu... druhý sedí na hrane závrtu oproti a naviguje ho. Rada nad zlato - nikdy si V oblasti rezervácie nenechávajte niekde batoh s tým, že sa k nemu o chvíľu vrátite - vo veľmi podobnom teréne by ste ho tu už nikdy viac nemuseli nájsť! Vyhľadàvači Hľadanie nových otvorov je v miestnej divočine priam vzrušujúce! V rámci cxpedicií sa vyproﬁlovali traja, čo mali veľmi dobrý čuch na nové

produktívne terény: Braňo Šmída, Jano Vykoupil a Miro Sova. Možno i preto, že sa im nelenilo a používali pri túracll mapu, čím si spravili komplexnú predstavu O reliéfe. Ale aj preto, že sa veľa pýtali a vedeli preto, kto kedy kde bol a aké sú kde najvhodnejšie prístupy. Na dôvažok -ide o typy, ktoré majú zmysel pre detail. Pri pohybe v teréne ~ skupinka dvoch či troch sa po krátkom spoločne absolvovanom úseku zvyčajne roztratila a každý si šiel svojou cestou. Ak už hľadáte, vhodné je príliš sa neponáhľať a popozerat' radšej menší sektor, ale detailne. Konkrétne v nami skúmanej oblasti. je relićf niekedy veľmi podobný (v hmle úplne) a nie je preto možné povedať, že

tam som už bol a tam ešte nie, z diaľky je to treba pozrieť! M. Sova využíval pri hľadaní

pevnejší dáždnik.

vchodov veľmi účelný spôsob Orientácie

Na povrchovky sa zvyčajne oplatilo zobrať krátky kus lana (do 15 m) a čelovku (lezeckú výstroj nie - aby sme mohli byť pohyblivejší a zbytočne sa záťažou nevyčerpávali). Čo bolo jednoduché, zliezlo sa po rukách a k šachtám, ktoré sme sa postupne naučili

- na určitých bodoch 8. prístupových trasách si vybudoval mužiky. Na povrchovku je vhodné ísť vo dvojiei a ak aj skúmate V podstate sólo, dohodnúť sa povedzme raz za určitý čas na nejakom zvukovom kontakte, či mieste, kde sa stretnete. Do náročnejšej jaskyne či vchodu tu bez toho, aby O vás kolega vedel, kde presne ste, sami nikdy

intuitívne otipovať, či sú dobré, sme sa

potom vrátili radšej už dobre vystrojeni. Vždy sa vyplatilo mať so sebou i plllú ulnelohmotnú ﬂ`ašku s vodou (2 l na hlavu bolo tak akurát) alebo malinovkou (chutí viac). Dôležitý bol zápisník a pero. Ukázalo sa, že počas povrchovick sa nahromadilo často tak veľa zaujímavých

vnemov, že sme si z nej už za pár dní expedície (po napríklad ešte silnejšie pocitovom hlbokom zostupe) nepamătali skoro nič (!) a po istom čase (napriklad

po roku) i vôbec nič!!! Oplatilo sa preto hned' na mieste si lokalizáciu vchodu (alebo hoci len jeho náznaku) zapísať a drobnú jaskynku pripadne aj orientačne zakresliť. Kompas a výškomer (švaj-

čiarsky Thommen sme nosili proti rozbitiu v zabalenej ponožke) sa zišli tiež. Na nosenie vecí sme radi využívali transportné vaky do jaskyne (nemali sa čím zachytávať o porastl). Pri niektorých výpravách sme mali aj vysielačky (Maxon), no viac sme sa s nimi na povrchu “hrali”, ako ich skutočne využívali... Sú dobré najmä pri prieskume závrtov - jeden skúma a

nevliezajte.

Mapy V roku 1994 sa nám prostredníctvom pána Vlada Božića podarilo získať segment podrobnej mapy v mierke 1 : 25 000 (veľký kusisko Hajdučki kukovi, časť Rožanski kukovi), neskôr (v roku l995, od Darka Bakšića) aj Ostatné listy rezervácie (v rovnakej mierke). Z týchto máp sa dá vydcdukovať mnoho podrobností a vhodnosť reliéfu na pri» padne vchody ďaleko lepšie, než z turistických a je vhodné ich pri povrchovke používať a hned“ si do nich pozície každého zisteného vchodu či podozrivćho miesta zaznačovať. Lokalizácia a označovanie vchodov V roku 1990 sme nami preskúmané vchody označovali alfa-nulnerickými nápismi - retlexným oranžovým sprayom. Tento sa však príliš neosvedčil, pretože mal široký rozptyl rozstreku (tj. nápisy museli byť značne veľké) a farba

. uší-_=;

máličko asymetricky deformovaný, sploštený 'proﬁl lana. Ten potom úplne “nespolupracoval” s kladkami brzdy 8 dochádzalo k preklzom, ktoré však neboli nebezpečné a jaskyniar ich dokázal bez väčších problémov eliminovať (prídavnou karabínou, pnpúšťaním si väčších kúskov lana, ktoré držal pevne, do brzdy, alebo potom krátkymi rytmickými popustmi). Väčšie

_. u ju. _,

»lv

._.u‹

starosti mali jaskyniari S príliš vydratými

už skôr preskúmallých “dier”, Darko

sme používali takmer výhradne laná ﬁrmy Lanex Bnlatice, s ktorými sme boli vždy veľmi spokojní. Na prvej expcdícii sme disponovali ako statickými (ll mm), tak i dynamickými (9 mm) lanami. Dynamické však dosť “húpali” a boli menej odolné na oder. Pri neskorších akciách sme preto prešli výhradne na “jcdcnástky” (povedzme dnešný typ Goľtani, statické PAD/'PES speleolano, s priemerom 10,5

kladkami zlanovacej bmdy, ktorí museli viac používat' silu a pľavidelnosť zostupu sa im regulovala ťažšie. Na ľad reagovali laná dobre. Ani v prípade šúcharlia o ich povrch k rozodratiu oplctu nedochádzalo a lano zvyčajne vybrúsilo do ľadu drážku. V menších ľadových šachtách sme si preto časom dovolili spúšťať sa aj do “zákrLlt”. S lanom obalcným ľadom však boli pri spustoch veľké problémy (zmieňujemc sa O nich v kapitole Nebczpcčenstvá a úrazy). Lano obalené ílom bývalo síce klzké, ale zlanovanie po ňom až tak problematické nebolo. Laná sme balili vždy do transportných vakov, vo voľnýchslučkách (200 m dlhý bal sa vmestí do stredne veľkého vaku). Na konci sme viazali osmičkovć uzlc, napriek tomu si však prieskumník lano pred väčšou pricpasťou zvyčajne 7. vaku vytiahol a spustil ho do šachty. Iba v prípade malých stupňov si ho vyťahoval priamo z vaku (ale iba ak si ho predtým do vaku zabalil sàml). Lano sme dávali na dno vaku a spacie vaky tak uchránili pred namočcním (pri pristátí na dno stupňov, kde sa vytvárajú plytkć zdrže). V roku 1998 slnc disponovali novi nkou - speleologickým lanom Styx (statické, 10,5 mm, červenej farby). Na zlanovanie a i výstup je ešte lepšie, než Gortani (kdcžc - žiadne húpaniel). Je však trošku “tuhšie” - ťažšie sa na ňom rozvãzujú uzly a po mnohonásobnom prezlanení má horšiu baliteľnosť (balené do vaku vo voľných slučkách zaberie takmer O polovicu viac priestoru, ako rovnaká dlžka klasickej “jedcnástky”). Bol aj nápad, aby sme Objemy transpoľtovanýeh lán eliminovali použitím 8 milimetrových priemerov (napr. Beal). Dosť rýchlo sme ho zavrhli. Takýto priemer je pri dnešných vlastnostiach materiálu vhodný výlučne na “jednorázovky” - zostupy, kde sa nepredpokladá,

Bakšič zaviedol od roku 1998 systém

mm, bielej farby). Tieto, pokiaľ boli

že sa cez určitý úsek “prcmclú” desiatky

fialovo cloxovaných plaketiek s poradovým číslom a kódom (“sloven-

dobre ukotvenć (vo veľkých priepastiach sme sa snažili dodržiavať pravidlá SRT striktne), sa nikdy samé od seba nerozdrali. Zostupovalo sa po nich príjemne a plynulo. V rozptýlenom dáždiku “sprchovaných” šácht Velebitu dochádzalo pri zlanovaní k jemnćmu pľeklzávaniu (v rámci spodných polovíc dĺžok medzi kotveniarni). Na lane sa vytváral vodný film a v prípade mnohonåsobného prezlanenia sa toto súčasne trošku “krútilo” - tuhnutim skulptúry opletu sa vytváral

ľudí (lano tak tenkého priemeru je ďaleko háklivejšie na oder, a ten sa pri prieskume úplne vylúčiť nedá). Na expedície sme brali vždy toľko lán, aký sme predpokladali najlllbší možný zostup. V roku 1990 sme snívali aspoň o takom objave, akým je Vilimova jama v Biokove - mali sme teda čosi cez 500 m (V roku 1992 to bolo o niečo viac,

Vytrpovávarlie "vhodnýcĺl " vchodov. Nájdeš poriadny balvmr, vhodíš ho do otvoru. a počitrrš... Najlepšie bývajú aj vo Velebitc tie, kde sa nedüpočíľaš..

Foto: B. Šmída zatekala (ak sa nápis nastriekal “jemnejšíe” - taký kód je dnes už asi vyblcdnutý a ani ho nenájdete). Vchody v Jerković dolci sme označili podľa názvu Závrtu JD s číslom, vchody vo Vratarski kukovi dostali kód CS s číslom (podľa skratky vtedy ešte existujúcej federácie). V roku 1990 sme označili dnešné vchody Lukiny jamy, Manuálu H, malej priepasti pri ňom a Pavúčej symbolmi S0.l -4 (červenou farbou). Od roku 1993 sme začali “značkovať”nami

preskúmané

lokality

oranžovým alebo červeným kódom SK s číslom. Začali sme od SK-5 (Cencúľová) a skončili pri SK-45 (Meandrová). V rámci tejto série sme však niektoré čísla vyneehali a to za dôvodu, že prieskumníci priamo v teréne zabudli, ktoré bolo posledné číslo “už preskúmanej sćrie”, takže Začali povedzme o päť čísiel vyššie (tiež Z dôvodu, aby nedošlo k označeniu

dvoch vchodov rovnakým číslom). Mnohé

nami

preskůrnaných

vchodov však symbol nemajú. Netrápime sa tým - dúťamc, že prieskumníci “po nás” tu budú v teréne používať aj nami v tejto publikácii vykreslenć mapy a už “spravcnć” lokality podľa nich 8. sprievodných informácií v texte jednoznačne lokalizujú. Chorvátskymi jaskyniarmi preskúľnarlć vchody sú označené modrou farbou (zväčša číselnými kódmi). Pretože údajov o tunajších lokalitách bolo publikovaných zatiaľ len málo a došlo už aj k “nechcenej rekognoskáciľ'

al:ó” kódy sú O5-0129, 05-0130 a±d'.). V roku 1998, kedy sme sa venovali takmer výlučne Slovačke jame a iným jasky-

niam skoro vôbec nie, sme ich príliš nepotrebovali, no mnohé “chorvátske” vchody už nimi označené sú.

Jeden chlapec Z chorvàtskej partie sa zároveň podujal, že všetky doteraz v oblasti preskúmallć vchody počas expedície v roku 1998 pochodí a týmito plaketkami pooznačuje. S akým výsled-

kom skončil výpravu, nevieme, no myslíme, že pokračovať v tom bude problematickć, fyzicky veľmi náročné, a mnohé vchody zostanú ešte dlho bez kódu, alebo s blednúcim “farbovým”. Problém lokalizácie vchodov by mohla aspoň zo slovenskej strany vyriešiť mapovými schémamí povrchu práve táto publikácia. Pre Zlepšenie komunikácie O jednotlivých vchodoch (je ich tu možno preskúmaných už aj 200l) sme dávali

lokalitám pracovné názvy. Sú rôzne, niekedy až “dívokć”, ale také sa ľahšie pamätajú a vieme pri baveni sa, čo kde je, hneď, o akú lokalitu ide, ak sa povie povedzme Pod suchârom, ako len “suché” a nič nehovoriace SK-41!

4. PODZEMNÝ PRIESKUM Spoločný materiál Laná Počas všetkých expcdícií vo Velebitc

600 m). Ked' sme už tušili, že tu budú aj

väčšie “hlbočiny” (v roku 1993), priniesli sme si so sebou už 800 m špagátu (na Lukinu by nám to aj tak ešte nestačilo...).

Na rok 1994 sme prišli do Velebitu pripravení na tisícku, ale lán sme dokázali zhromaždiť len asi 1200 m. Podobne tomu bolo V roku 1995. Expedície 1996 8 1998 bolí lanami už dobre zabezpečené. Spüy Expedíciu 1990 sme zrealizovali s iba lüoriginálnymi spitnli! Hned' ako sa otvorila “železná opona”, vyštartovali sme (Zolo Ágh a Braňo Šmída) do

viedenského Hollender + Kittel, poriadne sa tam pod ostrým dohľadom majiteľa “popremíva1i” (chlapík preto očakával akiste veľký nákupl), aby sme nakoniec zo zásuvky vybrali s veľkou slávou - desat' spitikov a kolíky k tomu! Ekonomický stav sme vtedy kompenzovali tak, že Marcel Griflík našiei v jednej fabrike tyčky (zo železa?) zhodného priemeru ako pri spite. Z nich narezal nity “plonkz'\_če” (rovnakej dĺžky, ako u spitu) - do ich vnútra sme vyfrćzovali závity a na konci narezali kríž do hibky asi 0,7 cm. Z iného, o niečo tvrdšicho

materiálu, sme porobili kolíky. Do podzemia sme potom nosili v taške vždy dve spitovačky. Jednou sme vyvŕtali

dobré, svedčí i to, že niekoľko ich máme podnes! Od roku 1994 používame takmer

výhradne originálne plaketky Petzl (typy Coudee, Vrillee i Clown). .leden čas nastúpila znovu krátka tendencia čosi ušetriť (Opäť E. Kapucian, ktorého asi Spent zhypnotizoval, alebo čo..., nijako sme

nevedeli

presvedčiť,

roku 1993 a bola nimi vystrojená celá trasa v Ledenici S.U.K. (keď sme ich v tábore vytiahli, že sú dobré, liptovskí

bezkarabínovć “doštičký” od tejto ﬁrmy sú síce milé, možno aj dostatočne pevne, ale použiť sa dajú len na ideálne rovnú stenu).

Z plaketick sa nám najlepšie osvedčil typ Coudee (na rok 1998 sme nakúpili už len výlučne tento typi), plaketka, ktorá predsa len O niečo viac odďaľuje

uzol od steny (pri prieskume, kedy sú kotvenia lnnohokrát nie celkom ideálne spravenć, je to výhodná vlastnosť) a lano tým “chráni” viacej, než plaketka typu Vrillee (takéto sú výhodné do mcandrov,

kde sa lano zaťažuje oboma smermi). Clowny nczavrhujeme (aj my sme prešli ich módnym obdobím), no aj pri nich je potrebné mat' pomerne ideálne

rovné plochy steny, čo je málokde (a karabíny zase až také ťažké nie sú).

jaskynian' stratili reč...). Tieto však už boli vylepšené - s jemnými drážkami na vonkajšom priemere (“aby sa to lepšie

zachytilo”). Jasné, že šlo o diletantskć riešenie, no doba bola taká... Pre zaujímavosť ~ ani jeden takýto nit sa nám nikdy llevytrhol a zdatni materiálovi technológovia

nám

vraveli,

že

nakoniec vzhľadom k mäkkosti inak “zdravého” materiálu a jeho “lepšej”

prispôsobivosti navŕtanćmu otvoru nebolo až také Zlć...

Nastali lepšie časy a odvtedy používame výhradne originálne spity Petzl 30/12 mm (bol tu sice ešte pokus s na 5 cln predlžcnými nitmi ﬁrmy Spent, no využíval ho asi ich Erik Kapucian,

ktorý s týmto nápadom prišiel - a musel potom nim zakúpené nity aj minúť... chceli by sme vidieť toho, komu by sa chcelo bez vŕtačky robiť takto hlboké dieryl).

Nabité spity sme nekonzervovali, ale pre ľahšie nájdenie sme si ich v Slovačke jame v rokocll 1996 i 1998 označili pri deﬁnitivnom odstrojovaní “Latemovaním” - dlhšou skrutkou, prechádza-

júcou cez kúsok ružovkastej umelíny

(povodne rukavice). Spitov sme mali na expedíciách od roku 1994 vždy dostatok.

Kotviace llká (plaketky)

Karahiny Začínali sme (ako inak) sWalterkami. Boli celkoln dobré - pokial“ sme ich nepostrácali, dodnes ich máme a

povešať aj do osobného...

že

originálnym spitom dieru (zuby spitu

vydržali tak na štyri či päť dier) a druhou nasadili “plonkáč”. Uvedené nity sme používali ešte v

hrozilo a verili im tak, ako asi žiadnej inej karabíne). Nová krv pliniesia so sebou ruské, francúzske i americké karabíny: Bonatti, Stubai, I-IMS, Petzl... Karabín sme mali vždy málo, pretože jaskyniari majú tendenciu si vždy zopár lepších karabin zo spoločného výstroja

ich

(ale už viac na pomocné účely) používame. Do kotvenia nie sú vhodné, no výborne sú napriklad na transportné vaky (pretože sú “priestranllć”, dobre sa držia v ruke). Dost' dlho sme používali aj drobné oceľové Maillonky (skrutkovaeie, s priemeroln 7 mm -typ Maillon Rapid 7 GO). Počas expedíeii v roku 1996, kedy

sa úsekoln 0 - 360 m v Slovačke jame “prcm1elo” kvantum ľudí, sme však zistili, že na dlhodobejšie vystrojenie vôbec nie sú dobre, ba sú nebezpečné!!! Nie, nejde o pevnosť, tá je postačujú-

ca a mnohí Z nás ešte stále používajú takúto Maillonku na prsný blokant. Karabínky ale majú malý polomel' zakrivenia a oproti klasickej karabíne sú relatívne tenké. Oblúk lana v uzle sa v

nich potom extrémne chýba a o to viac ho poškodzujú “ataky” karabín zapojovaných pomocných slučiek. Uzol je taktiež príliš blízko steny. Všade pri miestach, kde sme mali v roku 1996 tieto karabíny, boli laná poriadne rozdraté,

Ochranné pleny Vyrobili sme si ich (dlhe boli 30 - 60 cm) z hrubej pogumovanej tkaniny a zaopatrili “suchými zipsmi”. Dobre slúžili viac-menej iba pri zlanovaní - po opustení lana toto kúsok povyskočilo, plena sa už do pôvodnej polohy nevrátila

a lano “oehraňovala” už len iluzćlme...

Ďalahu lapăia ban ăifaxè závaauè

“plachty” (povedzme 0,8 X 1 m) z rovnakého materiálu (ktoré sa uplatnili

dobre aj na škrapoch povrchu, pri orientačnom spuste do menších priepastí, bez budovania kotveni). Pleny i plachty sme používali počas

prvých expedicií hojne, no dnes už na “podozrivých” miestach vybudujeme vždy radšej kotvcnic. Vystrojovacie komplety Väčšinu spitov v Ledeniei S.U.K., Manuáli ll, Xantipe či Slovačke jame

sme “nabúchali” s vlastnoručne vyrobenými kladivami s privarenou oceľovou rúčkou a jej gumovou ochranou (sada gumových krúžkov za sebou) a navareným “g0la” kľúčom. Neboli sice

také ľahké a ani vyvážené, ako kladivo Pctzla, ale, robili sme s nimi (trošku pritom trćnovali “bandasky”). Originálne kladivo Marteau je úžasné ati, čo sa budú zaoberať hlbokými systé-

mami, nech si ho určite zadovážia!

Marcel vyrobil aj spitovačky. Ich jedinou chybou bolo snáď len to, že mali zle zošitý remienok a tento sa trhával.

Tamponićry sme prakticky nepoužili. Používali sme ako origináine, tak i podorrlácky vyrobené spitovacie tašky. Naše sme sa snažili robiť širšie (materiál

v nich bol často uložený bez ladu a skladu, aby bolo teda miesta na “hrabanie"). Spitovacích kompletov by sa na

našich expedíciách uživilo v pohode i viac, než sme mávali.

Odvtedy ich používame už len na pomocné prikotvenie a v hlavnom kotvení je vždy “poriadna” karabirla. V roku 1998 sme zakúpili 80 kusov

'l`ľansportm': vaky Najviac sa nám osvedčili vaky strednej veľkosti (niečo cez 25 1). Vynikajúeej kvality boli tie, ktoré boli v “obehu” SSS ešte pred rokom 1989 (žlté, oranžové). Aj keď je už na nich vidieť vek, niektoré

karabín Simond Chamonix Titan (s červenou, čiastočne hranatou poistkou, sú

používame dodnes! Vojde sa do nich stovka, spaeák a ešte nejaké drobnosti,

striebristć a tvar majú niečo medzi O a D). Boli výborné, môžeme odporúčať! Inak sme v rámci expedícií používali

alebo potom karimatka a v nej strčené bomby. Maxi-Bagy (48 l) poslúžili na dva

niekde dokonca skoro až po dušu!

Na úvodnej akcii vo Velebitc sme

rôzne typy karabín - obľúbené boli

spacáky, alebo potom na dvestovku lano

disponovali výlučne zohýbanými duralovými plakctkami (20 kusov) od pána Agricolu z OS Martin. Že boli

najmä masívne oceľové “óčka” Rupture (“psychologicky” pevné - nasadzovali sme ich preto všade tam, kde “čosi”

a ešte čosi. V úžinách sme však s nimi mali problémy (takisto, ak boli príliš naložené). Transportovali sme v nich

preto najradšej len 2 karimatky (sem sa

vmestía) a nejaké drobnosti.

Na expedicie pľinesené a v jaskyniach skutočne použité (v zåtvorkc) množstvo materiálu

Pri vakoch bola dôležitá dostatočne

dlhá šnúra, ktorá “neplance" do nôh” pri lezení (ale nie je zase ani 5 metrov pod vami - potoln sú problémy so zapletanim sa do lana a pri nadvihovaní). Mala by byť hrubá aspoň 5 ~ 6 mm (aby sa neroztrhla ani pri “zvýšených úsiliach” a súčasne dobre držala v ruke). Chorvátski jaskyniarí nám naše vaky obdivovali (oni sami mali menšie, s tenkými šnúrami, avšak zrejme sa im S llimi zase ďaleko ľallšie liezlo na povl`ch...). Používali sme aj vaky domácej výroby (od “originálov” však boli takmer na nerozoznanie). Vŕtačky V roku 1994 sme zakúpili akumulátorovú W'tačku Bosch GBH 24 VRE a dali si k nej u ĺirmy Meander vyhotoviť primeranú tašku. Prakticky celý Manuál II bol “naspitovaný” práve s touto vŕtačkou. Jeden plne nabitý akumulátor “vydržal” (v chlade a vlhku) spočiatku bez problémov asi 8 spitových dier (a možno ešte nejaké 2, ale už horkoťažko). Akumulátory (dva) sme chodievali nabíjat' bud' na Zavížan, alebo na Štiľovaču. Celkom dobre funkčne' vydržali ešte aj expcdíciu V Slovačke jame v roku 1996. Nesprávnym dobijanim sme však oba akumulátory prakticky zničili. V roku 1996 mala expedícia už aj druhú vrtačku - Herman BXA 320 (s dvomi akumulátormi; Dušan Kotlaľčik ziskal pre rok 1998 navyše ďalšie dva). Tato “mašina” hola ešte výkonnej šin, než

značková “Boschka” (I) zl funguje aj v tých

najnáročnejších

podmienkach,

zime, vlhku, ile (skoro vôbec sme ju ncchľánili, ani v taške)!ll Vŕtačky

sme

počas

expedícií

ponechávali v podzemí a na povrch vynášali len vybité akumulátory. Vŕtačka sa ukázala ako veľmi vysoko efektívna pomôcka, no zase, ked' jej nebolo, a bol dobrý spitér, ten si poradil aj bez nej. Jej výhoda spočivala v rýchlosti vyvñania diely, čo malo význam hlavne v podmienkach nástupov do šácht, l-:de sa nedalo príliš dobre odstàť alebo vhodne rozopríeť.

1994

1996

laná

1200 m

l600m (1350 nl)

karabíny

60 (45)

(800 m)

_plal<a±l<y _:apily

60 (45) 60 (55)

150 (76) 170 (40)

7 (5)

4 (2)..

3 (3)

transportné batohy

12 (8)

18 (16)

zo (20)

l +2

2+4

1+4

vŕtačky 1 + akumulátory

táborové

l(l)

3(3)

karimatky _spacie vaky _ variče plynové bomby topoﬁl + nite

stany

tziborové táborové l 2

4(3) 4 (4)

10 (10) 9 (8)

l + 10x400 m (1100 m)

náhradné meracle komplety j výškornery

vysielačky karbid

3 (3)

6 (6)

8(8)

16 (ll)

1 + 12x400 m (1450 m)

1 (1)

2 (2)

l + 12x400 m (250 m)

2 (2)

3 (3)

3 (1) 3

50 1 (401)

801 (80 l)

1001 (551)

pokiaľ možno v rozptýlených plastových nádobách alebo plechových krabiciach od tarby (iba v jednom pripade v nie celkom plnom S0 litrovom sude) a pod nos sme ho colníkom príliš nepodstrkávali... Keby niečo, ste “jamari”. Množstvo karbidu nech je radšej na expedicíí väčšie ako nepostačujúce (v > roku 1996 sme karbid minuli snáď do posledného zma a pomaly už uvažovali aj nad prachoml).

Osobný výstroj

objem zhruba 0,4 l). Karbid sme obľubo-

Speletom. U chorvátskych jaskyniarov

vali v stredne veľkej frakcii zrna (príliš

sme vídavali eštc o niečo vylepšený systém “Pompe” (s kladkou na blokante i na stupáku; kratšie kroky), pri výstupe pohodlný najmä pri transporte vakov. Zlanovacic brzdy sme mali v rokoch 1990 a 1992 napodobeniny Petzla (od

jemná rýchlo reagovala a rýchlo sa upchával vývod plynu) a v prípade akejkoľvek akcie vo veľkých priepasti ach si so sebou nosievali vždy aj “rezervu”. Karbid sme cez hranice prevážali

100 (55)

150 (76)

50 (10) 10 (5) 3 (3)

každý strávený deň pri akcii v hlbokom podzemí 2 náplne a každá Z nich má

Knľbid

70 (60)

nity ochranné pleny spitovacie komplety

Lcz ccké pomôcky V našom osobnom výstroji dominovali jednoznačne pomôcky firmy Petzl. Aj ti “najtrvanlivejší” konzervatívci postupne prešli vo Velebitc na rôzne v detailoch modiflkovaný výstupový system “Frog” (žaba). Ako blokanty sa pritom používali sprvu české Spelety, no neskoršie sme skoro všetci prešli skrz bezpečnosť (poistný pevnostný kolik, spevnenie bočníc) i pohodlie pri vyberaní lana z blokantu na CI'oIl a ručný Poignée (Ascension), doplnené u niektorých prípadne nožným Boggibsom či

Jeho spotreba je pri podobných akciách vysoká (pri množstevnej rozvahc, koľko ho zobrať na expedíciu, je vhodne zvážiť, Že jaskyniar spotrebuje

70 (60)

1998 2450 m (1500 m)

pána Huga Havla, seriózne urobené máme ich použiteľné dodnes) a Zolo Ágh ešte pomerne dlho aj počas ďalších akcií Autoblokant od Gusta Stibrányiho. Od roku 1994 zlanujeme prakticky všetci na brzde Stop-Petzl (vo svojej kategórii asi ešte nadlho technickom vrchole). Nekonečnć velebitskć “zlaňáky” však dávajú zabrať aj im - po troch týždňoch akcie je tu normálne vhodné začať uvažovať O výmene kladiek (sú riadne “vyjazdenć”)! Marek Audy, ktorý v roku 1998 prišiel steda naozaj poriadne “vyjazdenou” blzdou, ju musel po 3 akciách zahodiť a zakúpiť na mieste nový Stop-Petzl... Mlad' (Karol Kýška, Andrej Holovič) začala používať Shunt (8. to aj ku brzdám Stop-Petzl). My starší síce tušime, že z hľadiska bezpečnosti je to plus, no musime najprv pochopiť, v čom väzi princíp pomôcky, porušiť stereotypné návyky a tobôž - naučiť sa to používať... Pomocné slučky boli približne u dvoch tretín účastníkov zakupované u lirmy Meander (Z lana Montana, s ochrannými puzdrami na uzloch), ostatni

si ich robili z lán. Sedacie postroje (s oceľovým kruhom a prsným “Ypsilonom”) sme mali ušitć v roku 1990 ešte svojpomocne - bratom nášho kamaráta, horolezca Paťa Blinika. Niektorým spoľahlivo fungovali až do

roku 1994. Potom sme “objavili” masívne speleologická sedačky Kombi Plus z Meandra a na tie nemôžeme odvtedy krivého slovka vyrieknuť! Iba pochváliť! Netlačia, výborne sa v nich sedí (zosilnenć stchnové i bedrove popruhy sú pri dlhodobých “visoch” výboma vecl), dobre sa vyzliekajú i obliekajú (bez nutnosti si ich “rozštelovàvat'”) a vydržia aj veľmi neľútostnć zaobchádzanie, doslova “dracie” akcie, napr. v meandroch (sedacia časť je obalenâ plastexom). Táto sedačka sa dobre nasadzuje, aj ked' je zablatená. Sedačky s tenkými alebo úzkymi popruhmi sa vo Velebitc neosvedčilí - tu visíte naozaj “pol života”! Prsnć úväzky mali jedni originálne, druhí ušite a niektori ich vyriešiií iba hrubšou “repšnúrou”, zviazanou ambulantnýzn uzlom. V osobllom výstroji sme mali podobné karabíny,ako v spoločnej. Na pomocné slučky sme si začali v poslednom čase dávať vynikajúce karabíny Spirit alebo Attache. Stupáky sme mávali masívne (proti rozodratiu, ale i preto, že úzke sú cítiť pri dlhých výstupoch i cez tvrdú “gumáču”), niektorí i z lana. Väčšina z nás mala v osobnej výstroji aj kladku (Fixc alebo Oscillante) a pomocný kus šnúry, či nejaký popruh, čo by sa mohol zísť. Osvetlenie a prilby Do Velebitu sme prišli s piezozapaľovačmi a nosičom s čelovečkami, vyrobenými jaskyniarmi z OS Banská Bystrica. Čelovky “odišli” rýchlo, no nosiče sme ešte používali dosť dlho. Prilby sme mali banícke alebo horolezecká (Cassida Alpine). Niektorí postupne prešli na kompaktné osvetlenie

Zoom alebo Laser. V roku 1996 nastáva vpád “Esplorcrov”. Nevieme si ich vynachváli 1', pretože sú dobre vetrateľné

(otvory po stranach) a vnútorná výstuž sa dá nastavit' podľa činnosti. Dvojzrkadlovú čelovku Duo (aj s náhradnými žiarovkami a možnosťami “zaostrovat”' a nastaviť úsporný režim svietenia) oceňujú hlavne mapćri, no pre zvýšenie “istoty” ich začali hojne používať aj ostatní (bez spoľahlivého a overeného svetla radšej do podobných jaskýň vôbec nevstupujte). Horáky sme používali čím väčšie, i 21 litrovć. Mapčr Slovačký jamy v roku 1996 minul 6 X 4 tužkových baterick, u ďalších bola spotreba výraznejšie nižšia.

lzofóliu si dal vo Velebitc do prilby určite každý a dva či tri razy bola aj použitá (pri retransporte ~ posledný v rade, nakladajúci vaky). Karbidově lampy (karhidky) V drvivej väčšine používame v domácich podmienkach vyrobené karbidky. Na začiatku sme mali železná (s vývodom zboku). Neskôr prišiel na scénu prototyp

Petra Mľåzika so vstrekovacou pumpičkou. “Originá1y” už časom samozrejIne “zašli”, no na rovnakom princípe sme si vyrobili (s niektorými vylepšcniami) nové a používame ich naďalej. Že sú slovenské karbidky “premakané”, môžu potvrdiť aj Chorváti (ktori s až neuveriteľnými výrazmi v tvárach pozorovali, ako s nimi bez hanby bijeme o sk:-llu...). Žiadne “arianky”, používali sme výlučne “mrázikovské” prototypy, alebo potom niektori aj “kvapátkovć

hipmanovky”

(bratia

Kankulovci priniesli so sebou v roku 1996 oranžové “kbeliky” - karbidku Alpine). Karbidky sme nosievali takmer výlučne prevesené cez krk a popod rameno. Oveľaly Na prvej i druhej expedícii sme mali ešte klasicke červené “Utasonky”, strihom výbomć, no na Velebit predsa len slabé (napriek tomu ich analógiu Helix od firmy Meander niektorí dodnes používajú aj na najtvrdšie akciel). Neskôr sme si štyria zakúpili modré

poľskć “nepremokavky” (párali sa - od rozkroku postupne až na chrbát, nemali dobrć zipsy a boli aj akési bakelitovć, no svoje sme si v nich odžili). Jano Šmoll priniesol na akciu roku I993 “atúmbOrdel”, ktorý si niektorí z nás potom dlhodobo obľúbili (má výhodu širokých nohavíc - v bívaku si netreba vyzúvať čižmy; dá sa dobre zavrieť a je príjemne mäkký, no pritom dostatočne pevný). Treba ho však prevenčne lcpiť (viď príklad Ľuboša Slivu, ktorý tak neučiníl a na záver expedície roku 1996 vyliezol zo Slovačky jamy ako totálny trhan). Nevýhodou “atómbordclu” sú dosť krátke nohavice (pri lezení občas Zalečie do čižiem), Výbomý strih a-kvalitu majú červené kombinézy 'TSA a osvedčili sa aj žlte' nepremokavé overaly Cľinu firmy Meander (majú dobrý strih a sú veľmi odolné - vhodné práve pre hlboké a studené horské systémy - pritoln inak príjemne mäkké).

Podoblečenie Ak bolo špeciálne určené na speleologickú činnosť, tak potom sme používali iba to od firmy Meander. Napríklad 2 podkombinćzy Myotis na

sebe, polyesterové (bonekanovć) Noro či bonekanovć ponožky so zosilnenou pätou. Inak sme nosievali aj dvoje bavlnené tepláky, “trigovicc”, tričká s dlhými rukávmi (dobre tie s golierikom). Či nosila väčšina realizátorov trcnírky alebo slipy, sme nezisťovali... vzdušnejšie trenírky sú však na dlhšie akcie v podzemí lepšie. Do takých nízkych teplôt, ako sú v Lukine či Slovačke jame, sme sa vždy poriadne (radšej viac) naoblickali (niektorí sme používali aj špeciálne “tleece-

gate”, bonekanové bundy a aj “l°advinové” pásy - výborné sú v sedačke, chrániace pri opretí sa o stenu, ako i po vyzlečeni sa v bívaku a určite pri spaní). Troje hrubých ponožiek (z prírodných materiálov, bavlnených) sme nosievali v čižmach bežne. Čiapky V studenoln velebitskom podzemí nakoniec na to, že aspoň “gebuľku” je vhodné mať v teple, prišli všetci zúčastnení. Modely sme nosievali rôzne - od “lyŽiarOk” bez “brmboleov”, cez pára-

júce sa “kublajchánky” až po “biele chocholáče”. Čiapky boli výbomé najmä pri akejkoľvek činnosti v bivaku, potom pri spaní (mávali sme dokorán otvorené stany) a niekedy tiež oslabili nahly náraz “!ebeňou” O strop... Rukavice Sú jednou z kľúčových súčasti dobrého velebitskćho výstroja!!! Na expedície sa nám osvedčilo nosiť vždy aspoň 2 páry poriadne hrubých gumovýeh rukavie (u nás sa prodávajúce sú oranžovej alebo červenej farby). Pri tak dlhých “zlaňákoch” si môžete byť istí, že sa vám za krátky čas urobia od lana na dlani rukavice “vypálenć” drážky 'a aj končeky prstov pri toľkom “zakvačkávanľ' sa do karabín kotvenia pomerne rýchlo “odehádzaj Neznalci pomerov, málo využívajúci páku na Stop-Petzli na úkor druhej ruky, mali diery na rukaviciach hoci i po jedinom hlbšom spuste (povedzme už po prvej akcii do I. bivaku)! Druhé prišli na radu preto pomerne rýchlo... Okrem toho - rukavice vo veľkých priepastiach často padajú!!! Ak si jasky-

niar z nejakého dôvodu dáva v šaehte rukavicu dolu z ruky, mal by tak (pokiaľ ju nemá pripevnenú šnúrkou ku kombinćzc) robiť opatrne a odložiť si ju pripadne ku hrudi za kombinézu (podobne to platí pri navliekaní na ruku späť). Pre uvedene dôvody boli extra “populárne” najmä pravačky (každý si ich preto poctivo strážil - O ľavačky bol malý záujcm...), s ktorými fungoval čulý výmenný obchod... Na povrchu - neradno si ich len tak kdesi pohodiťi Niektoré situácie bv boli vo Velebitc bez rukavíc nezvlàdnutcľné (v ľadovýeh priepastiach - stratiť tu rukavicu mohol byť až osudový probléml). Rukavice sme sa snažili niekedy i vyhrievat' (zvnútra, nad plameňom karbidky, v závere expedícií, tesne pred odchodom na akciu z bívaku i chvíľku nad varičom). Pri posedávaní bolo dobré vložiť si ich na chvíľku za kombinćzu. Mapćri nosili pod vrchnými rukavicami ešte aj jemné, “ženské” bavlnené rukavičky, aby mali cit v prstoch - pomerne rýchlo sa zničili, ale zimu eliminovali aj takéto potrhanć.

Obuv

Kde by to mohlo “pustiť ”

Pevné gumovć čižmy čiernej farby sú najlepšie. Niektorí mali na výpravách aj

Vo Velebite sú najdôležitejšie okná (dobre vytipovaným Oknom sa objavila

rybárske (zelené) čižrny so štupľami, no

v Slovačke jame pasáž Fosílnej chodby,

tie boli z lnenej pevnej gumy a rýchlo sa

vedúca ku I. bivakom a ďalej do labyrin-

potrhali. Tí, ktori prišli do hlbokých

tu šácht, domov a meandrov za nimi, ale

priepastí vo Velebitc s vibramkami, či

napríklad aj vetvy Kam? či Lanex). Ich

kanadami, mohli vopred ľutovať. Ich

“zásoba” je tu priam nevyčerpatcľná!

špice sa pri toľkom opicraní sa sl šúchaní

Bude treba robiť ešte všelijaké divoké

o stenu úplne obrúsili a jednému z účast-

kyvadlz'l...! Pritom, okná sme začali

dať, dlhoroční lezci, ktori základné prekážky na lane zdolajú “ľavou zadnou" a “ošemetné” situácie zvládrleme určite tiež. Základ je pritom v aj v dobrom “naštelovaní” si osobného výstroja a jeho

nepožičiavaní (druhý vám ho určite “rozštełuje”). Pred Velebitom už SRT nemusíme príliš trénovať, pretože máme pomerne

vypracovanú techniku lezenia a sme s tým, čo nás tu očakáva, dokonale uzrozu-

níkov “sa to podarilo" až do tej miery, že

chápať až v roku 1996 - v koľkých prie-

mu z kanád po troch týždňoch akcie

strannýeh šachtách (Obor'? Pavúčia?

vytŕčali ponožky...

Dvojvchodova?), ale hoci i menších

nerobí problém uvažovať hoci i nad

Osvedčili sa aj špeciálne pre velebitské pomery vyvinuté, polovysoké pogumované topánky Big-Rig (s vložkou)

priepastiach sme ich tu dovtedy zanedbalil? Že sa bude vo Velebite niekedy aj

naopak, je to výzvou a na takúto akciu sa

Jura Kankulu.

kúpať, to sme ešte v roku 1990, pri prvej expedícii, veru netušili... No kopať sa tu na dobre vytipovaných miestach viac ako vyplatí!!! Ved' Slovačku jamu sme objavili vlastne prekopaním! Podobne sa to podarilo napríklad i v pokračovaní Hnedej. Kopali smei vXantipe, Varnjači a tiež v ľade na dne Punoledy (konkrétne V poslednom prípade sme to “Labalili”

Explorácie “Útočnici” Objavovanie je vlastne to najdobro-

družnejšie, prečo do Velebitu chodíme. Naša jaskyniarska predstavivosť sa pretavuje do reality práve pri tejto činnosti. Pritom ale - predstavte si, že zrazu stojíte nad 200 metrov hlbokou šachtou a vôbec vám nie je jedno, že sa máte dolu spustiť - ako prvý!

V rámci našich tímov sa postupne vyproﬁlovali špeeiaiisti na rôzne aktivity. Vystrojovať vie medzi nami zodpovedne každý, ale pokiaľ to bolo možné, výprava všehlasne nasadzovala

asi príliš :ýahla...).

Perspektívnymi indieiami významných pokračovaní sú aj krátke neprielezné úseky meandrov a ůžiny (ak sú v nich 'tiahla ozvena či pizolity pľievan tu za istého počasia nemusíte

cítiť, no ak je, len výbomcl). Ich prekonanirn boli nájdené pokračovania v Kankulovskej vetve (dnešná -1268 m

do najťažšich prvých útokov troch jasky-

hlboká vetva ide od Vločiek už voľnel) a

niarov - Zola Ágha, Erika Kapueiana a

v Účku, pokračovanie z -451 m v

Marcela Gríflíka (bolo spoľahnutic, že

Ledenici S.U.K., 210 m hlboká šaehta v

tito zvládnu svoju úlohu najdokonalej-

Marianne...

šie). “Útočníci” sa svojej funkcie zhostili

A zaľadnenie? To sa môže V tunaj-

radi - bodaj by aj nic, veď si pritom najviac zaobjavovalit “Útočník” musí mat' značnú dávku

šom podzemí zásadne menit' už v krátkom časovom intervale. Zmena pomerov umožnila prienik úvodnou

odvahy El jeho skúsenosti môžu nãlrásť

ľadovou zátkou v Ledenici S.U.K. a

jedine počtom zrealizovaných útokov. Premena

“asistenta”

(sprievodného

jaskyniara) na “útočníka” nie je jednoduchá a extra vo veľkých Velebitskýeh šachtáeh to ide jednoducho len tak - že sa to raz skúsil Čo je však paradox, menej jednoznačné možnosti (pritom však podstat-

mnohé menšie priepasti môžu byť po niekoľkých rokoch už úplne iné... Napríklad šachty v Trojitej... Veru, oplatilo by sa ich znovu rekognoskovať (len keby bolo viacej času...)!

Vystroj ovanie

meni. V takejto fazze jaskyniarstva nám dlhodobcjším pôsobením v tisícmetrových hĺbkach - neobâvame sa toho, tešíme. To je už stav duševnej odolnosti,

kedy je v podstate jedno, či ste v mínus tisíc, alebo sto metrov pod povrchom.

Novicom však určite odporúčame veľa trénovať a základné úkony SRT

zvládať da úpluaj dukauaiaali. A a htblaami “narábať“ opatme! Dôveru sami v seba získate, ak si postupne spravite na začiatok hoci aj nejakú tristovečku či

kúsok Snežnej v Poľsku (nic je dobré sa hned' ponáhľať až ku dnu! ), potom výskum v menšej šachte, väčšej, Zapojte sa do práce transportrlého družstva, zíďte do väčšej hlblql so skúseným kolegom, skúste si pobivakovať a veľa si všimajte, ako sa správajú a čo robia iní (veľa a na hoečo sa ich pýtajte). U všetkých z nás dochádza pri začatí expedície s hlbokými zostupmi ešte krátke obdobie prvého dňa (akoby obnovovania si inak pevne zaﬁxovaných skúseností), kedy sa aj možno trošku na kotveni zamotáte, no viete to vždy rozumovo vyriešiť. Potom to už ide. Speleoalpinisti - hlavne si vždy davajte bacha!

Veľa praxujte. A do

podzemia vstupujte vždy s vedorním, že menej je niekedy viael Malé “jamy” Jednoduché, plytkć (do nejakých 40 -

50 m hlboké) šachty sme si vo Velebitc dovolili explorovať aj bez budovania kotveni. Lano sme priviazali O strom, alebo poprepletali hrubou kosodrevinou

ných možných pokračovaní), ak pricpasť

Máš na tu?

'%.'alí” dolu rozmemou šachtovitou trubicou, si v nej všimajú ďaleko viac najmä - mapéri!!! Je to i tým, že majú najlepšiu komlexnú znalosť, čo kde je (tým pádom si dávajú genetické znalosti do súvislosti) a pri rnapovani postupujú (okolie si

Všetci, čo sme vo Velebitc skůmali,

tu” (raz takto poslúžila aj kamarátova

sme bežná (no, hádam predsa len trošku

“gumáka”...). Lano sme sa snažili viesť

hodne všímajú i pri výstupe) omnoho pomalšie, než “útočníci”.

Platí aj pravidlo, že ďaleko viac detailov si povšimnú vo Velebitc tí, čo si už na “nadrozmernosť” tunajších šácht navyklí

lepšie trćnovaná...) vzorka populácie.

samozrejme tak, aby sa neobdieralo

Normálne stavani chalani (zase, určite nie žiadni brucháči), žiadny z nás nebol aktívnym športovcom (viacerí však často chodíme do jaskýň a to je dobrý tréning sám o sebe). V prvý deň výpravy “zaživame” do svahu ešte aj “fučanie”. Organizmus sa však počas expedície na zvýšenú námahu

(určite nie naprieč ostrými škrapami) a najmä - aby nás nehodilo do kyvadla. Jeden zostup a opatrný, pomalši výstup, lanexácke lano vždy bez náznakov poškodenia vydržalo.

(hoci aj skúseného novica zvyčajne na

postupne adaptujc a v závere akcie

prvý raz poriadne ohúrial). Skúsený

bývavame už “vy‹:epovaní” do tej miery, že do kopca “vybehneme” bez problémov hoci i dva razy za sebou. Pred tým, než sme šli do Lukiny jamy, sme poniektori asi 2 týždne pred akciou

jaskyniar-znalec miestneho krasu je

preto na spoľahlivé overenie dôležitćho bodu (povedzme aj najzaujímavejších

vchodov na povrchu) vhodnejší, ako novic, čo má zvyčajne ešte dosť starostí so sebou.

a na hranu dali plenu či plenovú “plach-

začali bchávať.

Sme však všetko, dalo by sa už pove-

Spočiatku sme zo zvedavosti vstupo-

vali i do menších lokalít viacerí T dnes skúmame také sólo (druhý je zbytočná strata času). Kolega však čaká hore alebo sa túla len v bezprostrednom okolí. Azda najhlbší bezkotevný zostup bol v 110 metrovej Ester (Marcel Griﬂik). Najmenšie priepasti postačovalo “zmapovatm i po pamati 8. zakresiiť si ich priebeh až na povrchu. Treba tak urobiť hneď, alebo aspoň čím skôr.

Hlbočiny Vo veľkých priepastiach už nastala iná situácia. Velebitské šachty nie sú ideálne rovné, ale ide vlastne O nesmierne razantne prehĺbenć meandre, do ktorých je logicky nástup na ich dnovej báze (pokiaľ bola prístupná, prielezná). Odtiaľto veľtikály vôbec nepokračujú do zvonu, ale ešte stále pomeme točito (ste

dost' dlho pri stene). Aby sme nemuseli “biť ” spit každým metrom, vyplácalo sa tu prejsť ešte kúsok po pozitívne vyerodovaných rímsaeh kraja šachty (samozrejme zaistenýl) ďalej do bočnej steny šachty, odkiaľ už bolo hrán ďaleko menej, zostllp bol ďaleko plynulejší a dĺžka úseku tiež zásadne hlbšia. Prvolezec zvyčajne zlanoval až dovtedy, pokiaľ si ešte vedel predstaviť predchádzajúce kotvenie, či “eítil”, že oder nie je a,_ani nebude. Je to tak do 30 m. Táto hĺbka sa vcelku spontánne dodržiava i preto, že ide z psychologického hľadiska o pomerne dlhý spust (pri prieskume sa má zlanovat' - a aj sa zlanuje - omnoho pomalšie, ako ked' už niekto pred vami jet). Jednoducho prieskumník si už nieje istý, či to so zlanenim neprehnal a či nebude škriet' lano. Nabije spit. Dalo by sa to urobiť i lepšie, ale kedy? Špeeitikom prieskumu je, že takáto trasa (nezávislému sa možno bude zdať, že vôbec nie je dobrá a nadáva a nadáva, čo to tu kto porobil aké traverl.y...) už zostane až do konca akcie! Zvyčajne sme potom až pri výstupe zisťovali, že lano sa predsa

len

niekde

šúcha

(jemné

“vržd`anie” a trnutie lana nad lezeom vystupujúcim hore). Ploché šúchanie opletu lanu príliš ncublíži (jasné, že ani to netreba bagatelízovaťl). Úplne iná situácia je pri nesprávne

urobených kolveniacll. V Slovačke jame sa nám laná v roku 1996 začali v úseku O - 360 in rozdierať (niekde takmer až na dušul) najmä pri nicht Hlavne preto, že išlo o “prvoprieskumrlú” trasu (z roku 1995), kedy nikto nepočítal, že týmito miestami prelezie v ďalšom roku kvantum ľudí - a mnohokrát! Exkurzné zostupy sme v Slovačka jame počas expedície v roku 1996 úplne vylúčili a lídri sa tiež snažili čo najviac podporovať myšlienku čím dlhšieho bivakovania (hoci aj niekoľkodňového)

na úkor vyliczania Z priepasti na povrch (čo opotrebenie lán len “podporovalo”). Aj napriek tomu (a tiež pri priebežnom

prekotvovaní) sme mali laná po troch týždňoch tejto expedicie (hlavne v miestach okolo kotveni) úplne zdevastované! Po prvoprieskumc (kedy je prioritou najmä postup) je teda vystrojenie Z hľadiska nasledujúcich expedícii už nevyhovujúce a je treba ho značne po-

zmeniť!!! V roku 1998 sme trasu v Slovačke jame hodne plikotvovali a často kontrolovali. Najmä však - úplne sme vylúčili z výstroja na hlavné kotvcnia drobné oceľové Maíllonky, používali takmer výhradne plaketky Coudee a niektoré kotvenia úplne prerobili (vedeli sme už, kde to škľie). Bolo to poznať laná sa nám tentoraz nepredrali ani na jedinom mieste (počas celej expedíeiel), a to ani po ešte väčšom kvante prelezeni, ako v roku 1996!!! Dobré vystrojenie si pochvaľovali aj chorvátski jaskyniari. Neraz sme sa v mieste trasy vystrojenia absolútne znlýlili (povedzme v úvodnej šaehte priepasti Crikvena l - prvoprieskumnik sa na povrchu ľahšie dostal ku jej západnému okraju, odkiaľ zostúpil piatimi spitmi - na opačnej strane by išiel už zvrchu cez jeden spit do priamej vertikályl). Ideálna lanová dĺžka = 100 m V roku 1996, keď už bolo zrejmé, že bude Slovačka jama pokračovať do veľkých hl bok, sme na postupy hrávali s obľubou 100 metrovć d žky a potom ich na mieste vždy podľa potreby rozpojili (odrezali, alebo odsekali kladivom o hranu). Podobný princip sme úspešne uplatnili aj v roku 1998. A to aj napriek presným znalostiam, aké dlhé sú jednotlivé úseky medzi kotveniami! Väčšina z vás by pri známej trase uvažovala asi inak narcžem si presné (trochu “naddĺženč”) dĺžky a nabalím si ich “v smere od dna". Nám sa zdá ďaleko jednoduchšie poznášať dolu dlhšie dlžky (ktoré sa priebežne rcžú až v podzemí) a vôbec sa dĺžkou úsekov nezaoberaťtl Dvestovka v batoha je už v podzemí dosť veľká záťaž a lepšie je ju rozrezať na povrchu na dve stovky. Uz ly

V kotveniach sme robili osmičkové uzly. Ukázalo sa, že v pripade mnohokrát preliezaného uzlu sa už predtým mnohokrát použité, staršie a “tuhšie” laná rozväzujú rovnako ťažko, ako naopak úplne nové, ešte príliš mäkké. Rozvăzovanie uzla na lane v úsekoch

hlbších šžlcht Slovačky jamy v úseku D 360 m trvaio pri odstrojovani v rokoch 1996 a 1998 v ideálnom prípade 10 i l5 minút (znovu faktor mnohonásobného preliezania)! Ak to objem vaku dovoľoval, uzol sme potom radšej ani nerozväzovali. Horšie to bolo pri práci toho, ktorý dcmontoval kotvenia... Dotyčný uzol jednoducho v obmedzených podlnienkaeh rozviazať prípadne aj nedokázal a “reťaz” lán sa vyťahovala preto aj s uzlami, či aj “cengotajúcimi” plaketkami s karabínami (ktoré nešli bez klieští tiež v niektorých prípadoch odtiahnuť - ani po poriadnom zaťažení).

Zapicralo to sice trochu O steny, ale ťahanic bolo aj tak dostatočne plynulé. Pri spojovacích uzloch sme sa Snažili voliť najmä osmičkové, ktoré sa rozväZovali ďaleko ľahšie, ako dvojité rybárske. Tie pripravili občas ako “dárek na roz1oučenou” odstrojovačom “útočníci”, ktori vtom čase už ani na expedícii neboli...! Darmo sme sa ich snažili presvedčiť, aby také neviazali, že ide len o pár percent nosnosti - čo si raz zaﬁxuješ, to ti už z hlavy hockto nevykliní! Medzíkotvenia Hornina v Slovačke jame alebo Manuàli II nie je všade len masívna, ale niekde aj navetraná brekcia, či dolomitický ' vápence. Oblúky lana v medzikotvení si preto prvoprieskumníci a vystrojovači navykli robit' krátke. Niekedy až tak krátke, že ďalší, s príliš dlhými pomoenými slučkami, dost' ťažko vyplietali brzdy... ale radšej sme si na to zvykli a menej sa tak báli. Niektoré medzi kotvenia tu boli aj tzv. traverzného typu (kotvenie je od vás v jeho výške i niekoľko metrov a musíte sa k nemu začať v určitej, dobre odhadnutej výške začať s rukou priťahovať, ba niekedy dokonca nasadiť i blokant). Tieto sme sa snažili podľa možnosti zabezpečí ť dvomi spitmi. V Slovačke jame sú aj tzv. chodbovité medzikotvenia (napr. v kaskádach Čreva pod P60). Neprerušované lano je vedené traverzným štýlom od dna stupňa ešte niekoľko metrov po rímse - odtiaľ je od kotvenia znovu kratší spust. Ze sa vyplatí davat' dva spity aj v tomto prípade, aj nad malým stupňom, sme si uvedomili po akcii vo vetve Lanex Karolovi Kýškovi a Arldrejovi Holovičovi sa z bituminozncj horniny vytrhol v akcii prvý spit a väčší pád zachytil druhý (dali hol). Osobitosťou expedicií 1996 a 1998 boli spojite lanové “vedenia" v Šalenom meandri. Človek by tu dolu pri pošmyknutí sa “nezahučal” (maximálne by sa trochu zosunlll a zaklinil), no laná tu pomáhali vo vedení trasy (nemuseli sme už strácať čas hľadaním správnej cesty), pridržiavali sme sa ich, do zákruty sa na nich aj povyťahovali a poslúžili dobre aj na posúvanie transportnéllo vaku (na karabíne zapojenej do “vedenia”). Osobné pomocné slučky sme pritom mávali do “vedenia” zapojené tiež". Pri pohybe meandrom späť - bolo potrebné sa snažiť vždy šplhat' trošku viac dohora (lano i jaskyniar prepadåvali gravitåeiou nadol) a sledovat' ošúchanim kombinézou od blata “prečistenć” steny. V roku 1998, kedy sa vedelo, ako dlho a približne koľkí budeme priepasťou chodiť, sme celú trasu hlavného ťahu až po I. bivak hojne prikotvili a dnes sú tu navyše kotvenia llj po modelovej záchrannej akcii Chorvátov.

.:_

Haľmoizlogramy Platí, že vystrojenie

hlbokých

priepastí sa dá zrealizovať pomerne

rýchlo - odstrojenie trvá o niečo dlhšie. Pri známej trase sú to pred a po samotnej výskumnej časti nevyhnutné “straty”, s ktorými je potrebné rátať pri celkovej dĺžke (rozsahu) expedície - reálne! Na samotný výskumný program zostáva v známej hlbokej jaskyni v skutočnosti len

niekoľko voľných dníl Ako sme uvažovali a ako prebiehali výskumy, vystrojovanic a odstrojovanie počas objavovania V rokoch 1995-1998, vyjadrujú najlepšie tabuľky v rámci kapitoly o Slovačke jame (podobné je možné si vyhotoviť aj z ostatných tu skúmaných väčších priepastí, napr. Lukiny jamy, Ledenice S.U.K., Manuálu II). Pri Slovačke jame - všimnite si, ako sa

menia pomery dní potrebných na objavovanie, vystrojovanie a odstrojovanie - v rámci jednotlivých sezón. V roku 1996, kedy sa v. Slovačka jame do veľkých hĺbok ešte len prenikalo, sme pri dosiahnutí hĺbky -600 m vedeli len to, kedy sa má expedícia

ukončiť. Erikom Kapucianom bol teda vypracovaný najprv plán, ako rýchlo (koľko ľudí a za koľko akcií) sa pricpasť

dokáže pri hypotetickej-hĺbke povedzlne -1000 m odstrojíť (!) a pre zostávajúci čas od daného dňa, kedy bude treba Začať s ťahaním lán späť, sa použila

zabchaná štruktúra zostupov tohto štýlu: 1/ prieskumníci (dvojica) vždy ráno do priepasti vojdú, zídu l`ýchlo až k Ilajlližšiemu predtým dosiahnutémll

bodu a uskutočnia ďalší hlbkový postup 2/ vrátia sa do I. bivaku, kde

prespía 3/ po odpočinku v bívaku vystúpia Dﬂ POVl'Ch

V momentoch (predpokladali sa dlhé akcie), keď ešte prieskumníci spia v I. bivaku, vstupuje do priepasti (znovu ráno) ďalšia dvojica, oblde spiacicll v bívaku a pokračuje v zostupe a výsku-

moch nižšie, Prvá partia sa za ten čas k spokojnosti vyspí a buď vylezie z bívaku sama (možno už dopoludnia, určite však cez deň a najneskôr do večera) alebo ju “vyženie” partia prichádzajůca zdola.

spomalil Šaleny meander). V priebehu akcie sa však úsilie “mančaftu” rozptýlilo aj na Kankulovskú vetvu (5 akcií rozširovanie úžiny a prieskum, čosi “spätnć” odstrojovaníe) a tiež na transporty, retransporty, jeden výskum v

komótne, pričom pri kroku vnímajte, čo práve robite. Nič neutečie! Vyliezť z priepasti má v rovnaký deň prednostné právo ten, kto do nej vliezal ako prvý. Pri veľkom rozdiele rýchlosti je lepšie, ak vystupuje rýchlejší až druhý

Hermanovcj studni, mapovanie, akcie na

(lebo by mohol toho druhého príliš

iných lokalitách a potrebný odpočinok. V roku 1998 sme vedeli už pomeme presnea dlho, kto na expedíciu pôjde a Zolo Agh s Braňom Šmidom spravili niekoľko variantov harmonogramov (dobre sme zvažovali hlavne, ktorý

“odbehnůť), alebo, ak lezie prvý, svoj postup vedome spomalí a je s druhým pod sebou v občasnom kontakte (lepšie aj zrakovom, než len sluchovom). Druhý nesmie pritom podľahnút' “tlaku” (nervozite) a má právo liezť si svojim tem-

konkrétny jaskyniar čo k spoľahlivosti

pom. Pri výstupe z priepasti sa majú

zvládne, na čo je špecialista a kto mu vyhovuje do dvojice). Priamo na akcii sa však zistilo, že jeden kvalitný “útočník“

navzájom jaskyniari pri vchode počkať 8. odísť do tábora spolu. Na dlhe' akcie sme si so sebou v podzemí Velebitu určite bľávali aj nejaké tie koneentrované potraviny a náhradný karbid.

nebude zdravotne v poriadku, ďalšieho

sme najprv potrebovali otestovať a traja jaskyniaľi sa nečakane Zdržali. Museli sme preto zvoliť altematívny, priamo na

mieste činu vymyslený harmonogram, s tým, že až do -900 m sme systém potom vystrojovali (aj s I. bivakom) ti, čo sme boli práve v tábore (7 jaskyniarov) - v

harmonograme sa teda začalo zásadne improvizovať napriek známej trase prak-

Spalo by sa, spalo...

Čo by ste možno mnohí tí, čo neholdujú vertikálam, neuverili (pokiaľ si to nevyskúšate), vo vise na lane sa dá pri tak dlhých akciách skoro až zaspať!

ticky už od tretieho dňa.

Pri dlhých výstupoch (prípadne ešte s vakom) pravdepodobne žiadny jaskyniar

Všetko sa nám pritom obrátilo nanlby znovu - po zistení nepokračovania v tisíckovej vetve! Ďalšie alternatívy sme v

nevyšplhá bez krátkeho zastavenia viac ako 20 metrov (bežne sa však žulnaruje povedzme len 5 či 7 metrov, a to je maxi-

Slovačke jame potom plánovali doslova

málne desať či pätnásť tcmp a dosť).

lezúc na lane (!), a chlapi na povrchu zase bez informácií, čo je s nami dolu.

Poznáte to? Raz, dva, tri, štyri..., desať! a vyfukovanie spojené s obzeraním sa dolu, koľko som už vystúpil, hore, či sa ešte nebliži kotvenie, alebo či ma dobieha chlap dolu... Pri niektorých ťažkých akciách je čas odpočinkov

Že sme však alternatívne harmono-

gramy zvládli takmer dokonale aj tento rok svedčí fakt, že sme v Slovačke jame skúmali prakticky až do konca predposledného podzemí!!!

dňa

strávenćho

jej

Lezenie

medzi sekvcnciami žumarovania i rov-

nako dlhý (mnoho razy však i ďaleko dlhšilll) ako samotné “tempovanie”! Pri veľmi ťažkej akcii, narušenom biorytme

Systém výstupu “Frog” a zlanovanie

ap. určite viac odpočívate, akoleziete -

na “Stop-Petzli” sa ujali postupne u každého “velebit.iara”. Lczci sa tu stretá-

akoby slabým mrákolám... kedy uvoľnite

vajú s už vyššie uvedenými pomeme krátkymi spodnými oblúkmi lana v rnedzikotveniach, dlhšími Okami uzlov v

kotveniach (znovu bezpečnostný prvok aby bol uzol čím ďalej od steny; je však potrebné tomu uspôsobiť dĺžku pomocnej slučky) a niekedy “traverZnými”

dochádza až k akémusi polospánku, telo, prípadne si aj založíte ruky medzi

prsný blokant a hruď... prívriete očí (!) a počítate (napríklad si dáte záväzok, že dvadsať výdychov a nádychov a potom

znovu desať temp...)_ Nie zlý je pri takýchto stavoch “tlak” spolulezca (lepšie zdola) a “výsluchový” efekt silnej karbidky (čím viac svetla

nich sa vyhradili výlučne pre mapćrov, bez toho, aby im niekto zasahoval do ich vlastného harmonogramu prác (určovali si ho sami). Záverečné mapovanie (z -700 do -1000 m a potom cestou späť spodnú polovicu Šaleneho meandra) zre-

medzikotvcniami v kaskádach (pri príliš napruženom lane trošku zložítejšia práca s brzdou). Priepasti ako napríklad v Slovačke jame zostávajú potenciálne nebezpečné stále. Je dobré na to nikdy nezabudnút' a nepodľahnúť stereotypu prekonávania prekážok ani po niekoľkých dňoch expedície. Sami na sebe sme pozorovali, že

ztransportovať do podzemía hoci už aj jeden transportný vak... Normálne silnému skúsenćmu jaskyniarovi však zvyčaj-

alizovali spojením sa s dvojicou Z

po niekoľkonásobnom prekonani určitej

ne nerobia veľké obtiaže ešte ani dva

povrchu (mapćri ich čakali v I. bívaku). Prieskum vetvy Črevo bol realizovaný z -360 m do -1000 m v priebehu S takých-

lanovej prekážky sme ju znovu príliš ani nevnímali (!), preliezali ju rýchlo a akosi retlexivne a začínali bagatelizovať nebezpečie... to však hrozí pri strate koncentrácie stálel Pliebežne sa preto pri prieskume v hlbokých systémoch a expe-

(hoci i poriadne “nabité”). Úseky mimo lana zvláda zväčša tak, že jeden vak nesie na jednom pleci a druhý za popruhy v ruke (pri lezecky rizikovejšich úsekoch je dobré si dať jeden batoh na chrbát): Viac sa s dvomi vakmi “bojuje”

díciách podobného typu nad sebou

pri zostupoch v úžínách - často sa

zamyslite a ohromne rýchle zostupy schválne spomaľte - medzikotvenia prekonávajte pokojncjšic, hoci skoro

spriečia a cez ten vrchný spodný “neprebijete” (takže znovu, povytiahnuť, a druhý pokus...)!

VI. bívaku boli 4 spacie vaky - dva z

to “útočníckych” akcií (vystrojenie od

povrchu po I. bivak zabralo 2 akcie a 1 bola investovaná do prelezenia Traverzu a prieskumu Fosílnej chodby). Odstrojcnie celej priepasti až po povrch sa potom realizovalo za 6 akcii (asi by to šlo ešte rýchlejšie, no postupy zásadne

zaspávanie eliminuje) - keď máte, karbid si pri takom výstupe určite vymeňtel

Transporty Pre niekoho môže byt' problémom

Tri transportné batohy si môže dovoliť znášať v podzemí už len veľmi skúsený jaskyniar, ktorý vie, čo je to ﬁxácia na určitú činnosť (tento pojem poznajú najmä speleopotápači...). Mal by vedieť dobre odhadovať optimálnu výšku dozlanenia ku medzikotveniu, no najmä - vnímať zostup na lane komplexne (napr. či sa mu šnúry vakov pod ním nespletajú navzáj om a do lana, či mu jeden z vakov nezapadol pri medzikotvení do vnútomćho oblúka lana, či nie je šnúra z vaku zapletená do brzdy, do ktorej sa práve chystá odsadnúť...). Musi mať aj určitú silu, aby sa dokázal nadvihnúť v stupáku pri kotveni. V Slovačke jame sme počas budovania bivakov znášali do podzemia dva batohy pomerne bežne (aj to je už o poznanie fyzicky náročnejšie - preto mal pri ozaj hlbokých zostupoeh jaskyniar so sebou maximálne jeden batoh, prípadne - neniesol vôbec nič!}. Nikoho na to nechceme nahovárať. My sme to pochytili od Chorvátov počas expedicie v Lukine jame v roku I994, kde sme si to niektorí sami vyskúšali. Čo je horšie, ehorvátske batohy boli od nami zaužívaných menšie - ale čo už robiť, keď sme si časom zvykli aj na váhu dvoch našich “polo-mamutov”! ? Na dva ani tri batohy sa samozrejme nikto príliš netešil, no ked' to bolo potrebné, dokázali sme si s nimi poradiť (s tromi ziskali skúsenosti napríklad Jaro

žiadny batoh nehádzať a vždy sa tesne pred pristátím na ďalšom vertikálnom stupni pozrieť, či na ňom nie je hoci i plytká zdrž (podľa toho si vaky pri dozlaneni pripraviť, aby sa neponamáčali).

Retransporty

vpredu nemali kde vmestiť, kúsok doliezli). Potom sme sa znovu pár metrov presunuli. Reťaz jaskyniarov sa pritom ukazovala byť najefektívnejšia kontinuit-

Retransport materiálu z hlbokých jaskýň a priepastí je tak osobitou a vyložene invenčuou aktivitou (najvhodnejšie riešenie sa vymýšľa často až priamo “v akcii”), že ani ti najskúsenejší jaskyniari nevedia celkom presne definovať, ako sa vlastne robí, právom sa ho obávajú (!) a ak sa tak stretnú pri ohníku dvaja “obití” speleoalpinisti z dvoch rôznych partií, nerozprávajú sa vôbec O vystrojovaní - snažia sa zo seba dostať poznatky O odstrojovani! ! l Vytiahnuť materiál späť na povrch je ďaleko ťažšie, než ho tam zniesť, to je jasné. Pretože však táto činnosť pripadá na druhú časť expedicie, kedy je už po objavoch alebo dosiahnutí dna (“odehádzajú” ako motivácia, sily i “nadšení” ľudia), po jaskyniach bývava potom po expediciáeh plno “bordelu”... Teda z našich skúseností: Retransport materiálu z plytších (do okolo -500 m) stupňovitýeh systémov s menšími šachtami (maximálne do 40 50 m) je vhodné robiť v stredne ťažkom transportnom vaku zavesennm na sebe. Ak je v rámci takéhoto systému jedna väčšia šachta, povedzme “stovka”, takú s podobným nákladom prešplhate (je dobré zvoliť odpočinkovejšie tempo) ešte tiež... Batohy by pritom nemali byť extrémne nabalenć (Maxi-Bag plný lán, to už je drina!), dosť ťažké môžu byť i tak (napr. mokré lano). Pri výstupe s vakom - čas vylezenia je asi l,5 x dlhší, ako pri výstupe bez neho! Nezabudnite si batoh umiestniť centricky voči telu (nie na bok sedačky, kedy vás to “vytáča”), aj ked' to trošku “reže”. Ďaleko najvýhodnejši je pri lezení s batohom systém POMIPE (krátke “krOky”, ale menej únavnć). V drobných stupňoch (do 10 m) je lepšie vaky vyťahovať ručne (jeden jaskyniar nad stupňom vyťahuje, druhý, pod stupňom, mu vaky vešia - v ideálnych podmienkach tak môžu retransportovať spolu pomeme jednoducho a efektívne hoci i 10 vakovl). Každý vak by mal mať vlastnú karabinu (treba s tým počítať už pri spuste k materiálu). Vlae ako jeden vak sa pritom vešať neoplatí (mimo váhy i možnosť zapletenia sa ich šnúr navzájom a do lana). Stupeň hlboký 15 či 20 m je už aj pri stredne ťažkom batohu pomeme dosť a vytiahnuť takýto je tu fyzicky náročné (je vhodne použiť kladku); dva vaky sú pri takto hlbokom

na (teda nie povedzme na dve partie po

stupni pre toho hore už “kl'lltoSi'".

šesť vakovl). Na šnúm každého vaku sme dali

Vo veľmi hlbokých vertikálach sa oplatí vyhotoviť nekonečnú lanovú sústavu. .le to vhodné najmä v úvodných častiach systému (no i všade tam, kde sa priebežne rovnako ako pod vstupmi hromadí veľa materiálu) a pokiaľ nemajú

sťaukuvič, Braňa Šmída, Mafaal Gržﬂrk

a Juro Kankula). Problémy však bývajú hocikedy aj s jedným ťažkým vakom (ktorý neustále prepadáva nižšie) v meandri, alebo s neforernným, širokým vakom v úžinách (tlačenie rukami i nohami, ťahanie, prevracanie, niekedy i kopanie a boxo-

varlie...). V meandri je jeden vak na jed-

ného tak akurát (dva, hoci i ľahké batohy sú tu pre jedneho už nezvládnuteľne!). Ale iba ak je vak pomerne ľahký (ak je ťažký, lepšie je riešenie dvoch ľudí na jeden vak). Dvaja ľudia na tri vaky v meandri -to je už závažný problém a postup je namáhavý, pomalý a málo

efektívny. V roku 1998 sme v Šalenom meandri transportovali šiesti jaskyniari l2 vakov. Systćmom, že sme spravili akúsi živú reťaz s len málo “pohyblivými” stanovišťami (keď je treba, ku kamarátovi sa treba nahnúť...) a skoro všetky si ich popodávali (prvý ich “hromadil”, napr. aj na “H/odiacom” lane, poslední

dvaja pripadne ešte s nejakými, ak už sa

karabirlu, Za ktorú sa batoh lepšie uehytå-

val. Priestup 250 m dlhou trasou meandra nám trval v smere dolu 3 hodiny!

Zásada pri transportoeh vždy bola -

studne príliš točitý priebeh, či veľa výstupkov. Je potrebné rozostaviť dostatok ľudí (mali by pripadne sami najlepšie vedieť, v ktorej pozícii by ich koľko malo byť) a vyťahovať vaky v “strapeoch”. Vaky však nesmú byť uviazane' vedľa seba, ale na uzloeh ťahanćho lana povedzme meter pod sebou, aby sa eliminovalo trenie O stenu. Takýto “strapec” môže byť zo 4 - 5 batohov (pokiaľ sú idealne pomery, 3 jaskyniari, ak im ešte jeden pomáha ako deviátor pri hrane stupňa, to s blokantami zvládajú). Pokiaľ sa má vyťahovať viac batohov naraz (6 7 kúskov), je už nutné použiť z karabín, kladiek a blokantov vyhotovený kladkostroj a dobré je tiež, ak popri “strapci” z vakov súčasne lezie človek, ktorý ich prípadne odkvačí z výstupku, ak sa zaehytia. Viac ako 7 batohov nevešajte, tí hore sú ľudia... Súčasne so “strapcom sa ťaha“ lano tak, aby si ho jaskyniar dolu vždy, keď je už “strapec” hore na hrane, mohol ešte pritiahnuť. Aby nedošlo pri spúšťaní lana dolu ku komplikácii súvisiacej s jeho zamotanirn sa niekde na ceste, jaskyniaľi hore by mali uzly, na ktoré naviazal vaky jaskyniar dolu, na lane ponechať (pre neho je to znamenie, že práve v tomto úseku môže začať vešať). Ak máte väčšiu hromadu batohov, povedzme 18, je lepšie tieto vytiahnuť na 3 X (ako na 4 X), aj keď to bude pomalšie a pre tých hore ťažšie... vytiahnutie každého strapca trva totiž pomerne dlho. Ak ste tým hore (ťahajúcim), vedzte, že ten dole sa vám na batohy nezavesil... Kliať je dovolene. Práca s blokantami musi byť synehronizovaná, jednotlivé “potiahnutia” radšej dlhšie ako veľa

kratších a nikto sa nesmie ulievať (tí ostatní to hned' spoznajú na váhe...). Po určitom vytĺahnutom úseku si dávajte

dostatočne dlhe pauzy na oddych. Kde to ide, dobre je aj použitie systému protivåhy (napr. dvaja jaskyniari v úseku chodby cez karabínu s blokantami potiahnu svojou váhou, tretí je “zakvačený” pevne na konci voľného priestoru, alebo usrnerňuje lano a pomocný blokant pri karabíne, a lano flxuje). Je možné použiť aj stupák s blokantom a v protiváhe doň nastúpavať. Pokial' je to možné, laná sa pri retransporte snažte čím viac využiť práve na ťahanie či nekonečné lanové sústavy. Posledný jaskyniar, ktorý vešia batohy, by sa mal pripraviť na dlhé hodiny mrznutia a nepríjemnú osamelosť. Mal by sa vždy pri ťahaní schovať (všeličo zhora môže spadnúť...). Ustrnutie pohybu batohov môže preňho značiť nielen odpočinok tých hore, ale aj prehadzovanie uzlu cez kotvenie (vtedy sa pohyb vakov zastaví na dlhšie). Ak je dohodnutá pri retransporte pomoc jaskyniarov, zlezúcich na dohodnutý úsek zvrchu, je potrebné si v bívaku privstať, aby nedošlo ku sklzom a tí hore nemuseli zbytočne mlznúť.

Platí zásada, že pri vyliezaní z jaskyne by sa nikdy nemalo íst' hore naprázdno, ale vždy čosi nepotrebnć vyniesť (hoci v ľahšom batohu na sebe). My sme retransporty v hlbokých priepastiach Velebitu zvládali vcelku dobre (priepasti sme odstrojili od materiálu takmer stopercentnel). Prvć skúsenosti sme nabrali v Lcdeniei S.U.K. Tu sa vyťahovalo 8 vakov (plánovaný bivak, laná pod -300 m, laná na ďalší výskum pod -430 In) cez 180 m hlbokú studňu -zvrchu (2 ľudia s kladkostrojom v šachte kúsok pod hranou, 4 ťahali zvrchu, 3 dolu vešali a popoliezali so “strapcami”). V Slovačke jame sme v roku 1996 retransportovali l. bivak z -360 m deviati. Trvalo to asi 12 hodín. O dva roky nato sme spravili nekonečnú lanovú “reťaz” znovu a na trase ku vchodu sa rozostavili dosť podobne. V l. bívaku sme vstali (štyria) o 6.00 hodine a po najedení a pn'prave výstroje začali baliť bivak (trvalo to celkovo asi do 10.00 hodiny). Vaky sme poprenášali až ku Oknu, kam medzičasom zostúpili 7. povrchu ďalší dvaja jaskyniari a pomohli pri ich povyťahovaní a “rcgulácii” po Eriksan (-300 m). Do jaskyne súbežne zostúpili šiesti ehorvátski jaskyniari (celkovo nás bolo teda 12, Z toho 3 ženy-

výkonné jaskyniarky), takže sme sa mohli rozostavit' až takmer po Pokojnú. V 131 m hlbokom stupni šachty Cez celú zem sme vytiahli batohy na 3 X a reťazec ľudí sa priebežne posúval vyššie a vyššie, až zostali vaky nakopené až na dne Pokojnej. Časť z nich bola vyťahovaná ďalej zvrchu (po dvoch), ale pre komplikácie (jaskyniari hore nezvládli kladkostroj) a nahromadenie sa väčšieho počtu ľudí pod šachtou (začali sme mrznúť) sme s nimi nakoniec vystupovali pri Iezení (niektorí i po dva ťažšie vaky). Akcia, pri ktorej sme vytiahli

šachte celkom efektívny systém protiváhy živého človeka (Mira Sovu), ktorý zlanoval v šachte na zostupovom lane, spojený s lanom, ktorým cez kotvenie hore vyťahoval takto vždy 3 batohy naraz. Samotné odstrojovanie lanovcj trasy

nie je obtiažne, mal by ho však robiť skúsený jaskyniar s odolnou náturou, ktorý dobre zvláda pocit “posledného vystupujúceho” (ti druhí sú už hoci aj pri pivku a ohníku v tábore...), je zároveň zručný (demontážne pomôcky mu nesmú

vykĺznuť) a má silne' ruky a prsty (potrebné

rozvăzovanie

uzlov).

Okrem spitovacieho kladiva s kľúčom by sa mal vybaviť aj kliešťalni (skrutky karabín) a náhradným kľúčom (robí množstvo činností, takže mu môže niečo padnúť). Záverečné odtiahnutie každej skrutky by mal robiť opatrne (aby nezničil koncové závity spitu v diere) a pripraviť sa občas aj na menšie kyvadielka... Platí tu, že ak nemá vytiahnutć posledné lano, mal by na ňom rozviazať maximum uzlov a dcmontovat' čím viac karabin a plaketick. Predposledný vystupujúci jaskyniar by ho mal práve pre zdržovanic sa s uzlami vyčkávať a udržiavať s ním kontakt, pretože mu treba občas aj pomôcť. Hlavne pri vchode, kedy už všetci sedia vonku a myslia si, ako je dobre na svete... posledný chlap akosi dlho nejde... a zrazu vylezie von s “chumelcom” povedzme ešte 200 m lan! Na retransporty je potrebné si vyčleniť pri povedzme trojtýždňovej exploračnej expedícii v takoln systéme, ako napríklad Slovačka jama, celý posledný týždeň (aj keď sa dá vystrojovanie zvládnuť za 5 - 6 dní, je vhodné si ponechať navyše ešte malú rezervu na nepredvídané zdržania sa - povedzme 2 dni

Ilavyšc).

Pri

expediciách,

kde

Podobnými princípmi sme retransportovali laná a vaky aj v úvodných hlbokých šaehtách Manuálu II (traja “ťahači” pri vchode, 1 “živý dcviátoť' v nástupe do šachty a jeden “vešač a regulátor” dolu v studni) a Lukiny jamy (popísané v rámci expedície 1992 v kapitole o Lukine jame-Manuáli ll). Reťazec nekonečného lana sme reali-

odchádza časť ľudí domov skôr, je potrebné s tým rátať o to zásadnejšie, Lídri expedícii potom musia pripadne i odolať “objavitel'skému” nadšeniu a v určitý prelomový deň zahlásiť - dosť, zajtra alebo pozajtra sa končí s výskumom a ideme ťahať! Hlboké horské systémy sa majú zásadne vždy odstrojiťl Aj v šachtách, kde je za prieskumných podmienok pomerne “sucho”, sa menia počas dažďov slabučké spŕšky na poriadne “splaehy” a tie majú zničujúci účinok aj na karabíny a plaketlcy, nieto ešte na

zovali (4 jaskyniari _ jeden dolu vešal,

laná!!! Na lano, ktoré by bolo vo Velebitc

dvaja zhora ťahali a jeden kúsok pod nimi v meandri ťahanć lano reguloval a vypomáhal v ťahani) aj v 170 m

vesil!

celkovo 21 vakov (boli v nich laná pod I. bivakom) a 400 m lán (vrátane vystro-

jenia úselm po l. bivak), trvala po vylezenie posledného celkovo 13 hodin.

hlbokom Patkovom skoku. .leden sa

podujal, že vylezie studňu nižšie s tromi

v nejakej šachte zavesené povedzme rok, by sa z nás už určite nikto nikdy ncza~

Fotografovanie

(!) ľahšimi vakmi, nakoniec však jeden

Až do roku 1998, kedy sa výpravy

musel v priebehu trasy odložiť. Ďalší dvaja jaskyniari tu vyliezli tiež s dvomi vakmi na sebe (jeden ľahší a jeden ťažší vak). V rámci Čreva sme si v roku 1996 vyskúšali (3 jaskyniari) na 60 m hlbokej

zúčastnil Marek Audy, nemala žiadna z našich akcií jaskyniara-špecialistu na fotografovanie! Je to trošku škoda, že sme túto stránku podeeňovali a venovali sa na úkor takejto dokumentácie radšej

prieskumu (pri ňom sme samozrejme na nejaké fotenie mnohokrát ani nepomysleli). Za tých pár rokov sa však nej aká zbierka snímok predsa len nahromadila. Fotografovanie vo velebitských šachtáeh má svoje špecifiká. Na rozmcrnć priestory bežné blesky nestačia tak ako inde - je vhodné ich použiť í viac, plus synchronizatory, Typické pre Velebit je, že šachty, hoci v spodných častiach priam ozrutné, majú pomerne úzke a ešte k tomu “zatočenć” (meandrujúee) nástupy - absolútne nám teda

chýbajú snímky šácht zvrchu. Aj ďalej býva priebeh šácht priestorovo “zatočený”, čo znovu znehodnocuje pozadie. Pre problćmový odstup sa preto hodi širokouhlý objektív. Podľa Mareka boli priestory v Slovačkc jame od vchodu po I. 'bivak “žlté” (sú to pomeme staré studne, možno teda preto) a viac sa sem hodí preto červená. kolnbinéza. Nižšie sú priestory tmavé až čierne, takže na snímkach by sa dobre vynímal už aj žltý overal. V Slovačke jame

sme

venovali

špeciálne len fotografovaniu 1,5 dňa (fotograf a osvetľovač, resp. fotograf a dvaja osvetľovači). Na takéto priestory by však boli vhodní fotograf plus traja osvetľovači a bolo by vhodné tu vyhradiť pre fotografa časový priestor i na 3 dni (treba to potom zvážiť v harmonograme pri bivakovani, a aj pri počte ľudí na iné aktivity). Mal by ho súčasne sprevádzať skúsený jaskyniar, ktorý nejaké skúsenosti s fotografovaním už má a dobre sa vyzná v jaskyni (vie, kde je čo zaujímavé a ako by snímka mohla vyzerať), povedzme mapćr. Fotografovalo sa so složami i bleska-

mi. Tým druhým tu však nízke teploty (podobne

ako

synchronizátorom

či

uzávierkam) príliš neprajú a fotografické pomôcky “odcháclzajú”... S bežnou technikou sa vo veľkých priepastiach Velebitu príliš neuplatníte. Chorvátski jaskyniari napriek tomu pri ktorejkoľvek možnej situácii vyťahovali spod kombinézy sponzorské automaty od Fuji. Niektoré takto urobené snímky sú celkoln pekné.

Komunikácia Tak ako sa to odporúčalo v príručkách, v roku 1990 sme si do Velebitu všetci poctivo priniesli píšťalky. Hoci sme si ich aj zavesili na krk, v skutočnosti sme ich - ani raz nepoužili (a ani si ich využitie pri skutočnej jaskyníarčine nevieme dosť dobre predstavit')! Hoci sú velebitské šachty hlbočizné, vystačili sme plne a k všeobecnej spokojnosti - s bežným pokrikovaníml Ak sme liezli (alebo zlanovali) v hlbšej šachte dvaja (či viacerí) lezci, naše tempo bolo približne rovnaké. Boli sme v optiekom kontakte a na vzdialenosť maximálne jednej dlžky (čo je pri 30 metroch ešte vzdialenosť, na ktorú je

zreteľne počuť aj súvislé rozprávanie). Pri výstupoch sme používali Môžem?, potom uvoľnené Lano voľné! alebo Môžešl, rázne Stojł alebo Nie! (používajte hrubšie vyznačené). V hlbších šachtách sú “dei`ormujúee” Nemôžeš! či Nechoďl, alebo menej

zaužívané Ešte nie! či Počkaj! menej vhodné. Súčasne sme pozorovali, či sa lano nad kotvením ešte jemne popodviháva (lezec hore ešte dotyčný úsek liezol). Pri zostupe zväčša žiadne výrazy používať potrebné nebolo - postačovalo skúsiť si zdvihnúť lano v úseku pod kotvením, či je ešte zaťažene. “Zložitejšia” bola v hlbších šachtách komunikácia pri retransportoch (hlavne “t'ahačkách”) alebo nejakom nezvyčajnejšom “probléme”. Tu sa používali zvolacie I-Iěj!, “polonadz'lvkovć“ Ťahajl, rázne Stojl, “polonadávkové” Čo je tam? - plus skutočne nadávky (nikto to však nebral nikdy osobne a práci či riešeniu problému takéto uvoľňovanie emóeií pomáhalo). V hlbokej šachte (ktorej nástup je prípadne ešte zúžený) sa prejavuje súvislá reč jaskyniara hore druhemu jaskýoiarovi dole ako rozmazanć huhlanie (a to aj vprípade, že ste povedzme len O S0 in nižšie, no šachta pod vami pokračuje). Treba si vtedy rozmyslieť, ako čo najkratšie a zreteľne vyjadriť, čo chcete dosiahnut' a rozprávať slabikovane, s dlhšími intervalmi medzi slabikami: Potre-bu-jem_-d'al~šie-la-no! Je to tak ďaleko zrozumiteľnejšie a odpozorovali sme to od chorvátskej jaskyniarky 'Panji Bizjak-Alﬁce. Ako sme okrem toho zistili, V podzemí netreba vôbec nejako silno kričať (vyjadrovať sa je lepšie kľudnejšie, hlbširn hlasom, po slovách, s krátkymi pauzalni). Mimo na moment nebezpečia upozorňujúoeho Pozorl, ktoré treba zarevať, čo hrdlo stačí, aj s príslušným cmotívnym prifarbením... V hlbokej šachte v zúženom nástupe počuje ten, čo je hore, rozhovor dvoch jaskyniarov dolu (pri bežnej intenzite hovoru) veľmi zreteľne i na dlhý úsek (bolo tomu tak napr. aj v 170 m hlbokom

Nadávanie v pliepasti je vcelku normálna vec a pri tej-ktorej situácii skúsenćmu lezcovi napomáha (určite sa netreba obmedzovať). Chorvátski jaskyniari si všimli, že viac “hrešíme” (sami pre seba) pri úvodných vstupoch, kedy sa oboznamujeme s “novinkami” vystrojovača pri prekonávaní medzikotvení. Ked' sme však začali v tomto smere vnímať viacej aj my ich, “hrešili” takisto...

Bivakovanie Základom dobre zorganizovaného, pohodlného bívaku pre prieskum veľkých hĺbok sú - dobre zvolené miesto, kvalitné spacie vaky, voda a varenie. Podzemné bivaky boli vo Velebitc nielen miestom, kde sme sa dobre (bezpečne) cítili a “fajnovo” si v nich vždy odpočinuli, ale zažívali sme tu vždy aj najviac “srandy” a relaxovali tak počas inak náročných akcií v nevľúdnom prostredí tunajších priepastí aj psychicky. Bivaky sme si však pedantne pripravili, dobre zabezpečili a starali sme sa O ne. Po prvý raz sme plánovali zabivakovat' v podzemí rezervácie v priepasti Ledenica S.U.K., v roku 1993. Jano Šmoll postúpil po druhej akcii do -430 m a pokračovanie bolo stále ešte možnć. Očakávanie veľkej hĺbky bolo prvým dôvodom, aby sme zvažovali bivakovnie. Druhým bolo, že sme sa chceli vyhnúť zliezaniu a opätovnćmu vyliezaniu ISO m hlbokej studne a radšej čas efektívne využiť na útoky z obrovského dómu v -300 m. Stan sme chceli rozložiť na bočnej suťovej terase jeho boku, kde bolo sucho, priestranne, pocitovo bezpečne a o kúsok ďalej tiekla voda. Už vtedy slne si pripravili komtbľtnejší variant bívaku (síce len 1 stan, ale 4 spacie vaky na 4 prieskumuikov). Priepasť však o čosi hlbšie “skončila” a bivakovanie už potrebné nebolo. Čo znamená bivakovanie vo veľkých hĺbkach, sme si overili o rok neskoršie pri pracovnom zostupe na dno Lukiny jamy (v oboch bivakoch v -750 m i -950 m). Veľa vecí sme tu odpozorovali - kde

Chorváti situovali stany, že tu udržovali poriadok, ako je potrebné dodržiavať harmonogramy, že nie je dobré zveriť transport spacích vakov neskúsenýrn jaskyniarom (ktorí ich, v transportnýeh vakoeh, povláčili nechtiac pri dozlaneni na dno stupňov po drobných nádržkach), že je potrebne dať na vaky pevnejšie a hrubšie šnúry, s ktorými sa lepšie manipuluje...

Počas tejto expedicie sme sami už-už uvažovali nad bivakovaním v Manuáli H. Po štyroch dňoch prac bola dosiahnutá

hĺbka asi -500 na a jaduadňuv-ě alçaia už

začínali byť na hranici normálnej fyzickej únosnosti a súčasne efektívnosti. Ak vezmete do úvahy čas, kým sa ráno človek počas takejto expedicie prirodzene “budí” (povedzme O ôsmej), v kľude naraňajkuje, poopravuje si detaily na výstroji a pobalí, je 10 či ll hodín. Zhruba hodinu cesty od tábora, hodina obliekanie sa do výstroje. Potom asi 2 hodiny do spomenutej hĺbky - sú tri poobede. Na návrat minimálne 3 hodiny (ukázalo sa celkom správne, ak máte primerané, “zdravć” tempo šplhania sa, počítať pri výstupe tak necelú 1 horlínu!100 m); ak chcete vyliezt' ešte “normálne”, povedzme O desiatej večer (potom polhodina vyzlickanie a hodina do tábora...), zostávajú vám už len 4 hodiny na samotný postup! Do toho započítajte mínus čas na vylezenie ešte toho, čo sa spustite. Takto nejako sa dá uvažovať pri časovej rozvahe, kde a kedy sítuovat' I. bivak. Je vhodne ho umiestniť povedzme ešte nižšie, než v -500 m (bližšie k hĺbkam, no ďalej od zásobenia potravinami, karbidom ap.), ale v prípade veľmi hlbokých priepastí nakoniec “hrozí” aj tak ešte ďalší, II. bivak (takže pozíciu l. bívaku netreba nakoniec až tak prehz'u`íat'). I. bivak slúži aj inak - ako akýsi “záchytný bod”, ak dôjde k sklzom v harmonograme postupov, pri nehode, i psychologický - ked' je medzi mnou a povrcllom stan so spacím vakom a jedlom, keby bol problém, môžem doň vliezť, a potom sa uvidí. V Manuáli Il sme rozmýšľali O I. bívaku v hlbke zhruba -400 m, kde bolo

Patkovom skoku).

Pri výstupe hlbokou šachtou je vhodné (ak lezie bezprostredne po vás ďalší jaskyniar) po každom prekonanom medzikotvení zavolat' Lano voľné! alebo Môžeš! (ten dolu tým pádom vie tiež, kde sa nachádzate a aký je asi dlhý nasledujúci úsek). Jaskyniara pod vami to však prípadne evokuje i k tomu, aby “udržal tempo”, “rlczaspal” a najmä,

zabral - tomu sa hovorí “Lezee na háku”. Podobne mierne nátlakovo-motivačné Môžem? je celkom dobré zavolať pri dolezení ku medzikotveniu na horného lezca, aj keď tušíme, že ešte pri kotveni nie je (celkové tempo oboch sa zvyšuje tiež, horný, aj ked' už nevládze, sa pohne a pár ďalších záberov spraví) - tomu sa hovori “Vytláčanie zuhnej pasty”.

I. bivak v Sluvačke jame v hĺbke - 360m na to nevyzerá, na ,ie to naiútuinejšíe miesta Foto: B. Sm1'a'a v celom systéme.

vôbce jediné vhodnejšie miesto - v bočnej suťovej obchádzke Baldachýn (mimo hlavného t'ahu i preto, že slne sa Vtedy obàvali privalu vody). Ani tento

varičov, prezliekanie sa z a do jaskyniarskej a lezeekej výstroje, uskladnenie potravín, lán ap., pri vliezaní do stanu, na výmenu karbidu, na odpadky. Bivak

bivak slne nerealizovali - na piaty deň,

musi byť zároveň bezpečný (najlepšie

zliekanie sa, s kulisami a teraskami na

ktorý mal byť posledným bez bivaku, trojica jaskyniarov spojila Manual II s Lukinou jarnou. V roku 1996 sme si povedali - ide sa bivakovať! - už po treťom dni výskumov. V Slovačke jame sa otvoril v -360 m zložitý labyrint vetiev, ktoré vyzerali byt' hlboké. Súčasne bolo nad slnko jasné, že bivak nielenže zefektívni postuPY, ale umožní i približne rovnako

pod pevným výklenkom, mimo tečúcej vody, no aj mimo prípadnej trasy “splaehu”, kde by to predtým nikto ncprcdpokladal...) a na suchom mieste (zlé je aj miesto, z ktorého občas sotva kvapnc voda - stan je potom pri dlhotr-

zavesenie lezeckých veci a kombinéz (4 m od stanu). Špára za stanom (3 m od stanu) ~ tu založíme miesto (jamu) na výmenu karbidu a malú potrebu (miesto sa potom zasypc). To je ono správne miesto!

vajúcejšom bivakovani mokrý zaraz presvedčíte sa O tom povedzme päťminútovým posedenim pod miestom). Je potrebný pohodlný prístup ku vode a k miestu vyhradcnćmu na fyziologické potreby.

blízkosť hrany priepasti (1,5 m od stanu). Labilne bloky pozhadzujeme, Ostatné na pokoji, nikto sem chodiť nebude. Vchod do stanu situujeme smerom od priepasti. Podobne všetky činností budú

rýchly postup v mapovaní. Dohodli sme sa, že bivak zuesie pomocnà skupina, ale

pripravia ho až “mapćri”, ktorí v ňom už zostanú a realizujú zároveň turnus prvých 3 nocí. Balenie vecí

Prebichalo asi takto: B. Šmída napísal zoznam vecí do bívaku a konzultoval ho s ďalšími lídrami akcie, čo v ňom chýba, či niečo podstatné nezabudol a koľko čoho je treba.

Potom sme začali zhromažďovať potrebný materiál na jednu hromadu (čo sa týka drobnosti, ako napr. zapaľovač, nožík či ešus, bvolo potrebné ich “získavať ” tak, že B. Smída chodil po tábore a osobne prcsvcdčoval tohoktorého, nech niečo “pustí”). Nakoniec sme veci zabalili do už Z domu prinesenýeh igelitov, vriee, či dvoch PVC tašiek a začali uskladňovať do pripravených transportných vakov (pritom sa ešte vyriešili také drobnosti, ako výmena šnúry na vaku), tie sa uza-

vreli a všetky veci, čo boli v jednom vaku, sa na zozname prečiarkli.

V Slovačke jame sa V roku 1996

uvažovalo O mieste na I. bivak asi takto: Sála v -376 m bola sice priestranná a s pomeme rovným dnom, ale zhora tu “prskalo” (ktovie, ako uvažoval transportný tim, ked' vaky zanechal v dosahu slabého, ale predsa daŽďa...). Okrem toho tu hrozilo, že pri zdolávani Traverzu

sa budú zhora zhadzovať úlomky. O kus vyššie bola sice bezpečná chodba, ale nebola tu voda. Vždy, keď by zavladol smäd, bolo by nevyhnutne, aby si “ktosi” obliekol lczcckú výstroj, “naštartoval” karbidku a preliezol Travcrz. Takisto teda nie dobrý nápad. Máš ho

vidieť, ako sa každému bude chcieť a všetci sa budú vzájomne ponúkať..., alebo budú “trčať” v stane dehydrovaní. Voda je základ bivaku, je potrebné neustále pit' tekutiny, spotreba je vysoká a hoci aj lO litreva bandaska ju môže pre

4 ľudí (polievky, čaje, straty pri varení, karbidka, straty pri napĺňaní) vyriešiť tak maximálne na pol dňa. V chodbe bol okrem toho ílovitopiesčitý podklad a už sme si predstavo-

Princípy balenia

vali, ako to tu po pár dňoch, ked' sa dno rozstúpa na kašu, bude vyzerat' ako v

Najmä spacie vaky sa musia čím

bahnisku... zašpinili by sme sa kom-

rlclkonzllcjšic Llchrz'\nit'od vody, Proto sme

pletne od hlavy po päty! Ani tu teda nie.

ich dávali podľa možností na vrch transpoltného vaku a dôkladne dvomi igelitovými vreckami zabalili. Hmotnost' sme sa pokúsili rozložiť tak, aby žiaden vak

Chodba do boku. Príliš ostré a veľké bloky (a medzi nimi hlboké diery), ktoré by sme asi “nerozpracova]i”. Súčasne

nebol príliš ťažký (zla manipulácia v

podzemí), ani neforemný (problém úžin). Voľné priestory v karimatkáeh sa dajú zužitkovat' výbomc napríklad na malé plynové bomby. lgelitom sme podľa možnosti zabalili do igelitu aj karimatky (2 sa vmcstia iba do Maxi-bagu). Celý I. bivak zniesli do -376 m (tu niekde V okolí sme uvažovali bivak spraviť, miesto sme však chceli ešte

bližšie overiť) v 6 - 7 (17) transportných vakoch 4 jaskyniari. Bivak - znovu komfortncjší variant (1 stan, 3 kalimatky, 4 spacie vaky pre 4 ľudí). Vyhľadanie miesta Miest, kde sa vmestí stali, zvyčajne v priepastiach veľa nie je. A už vôbec nie

nízky strop a málo miesta na Ostatné činnosti. V jednom mieste drobná skalná

plošina (lákajúea na postavenie stanu...) - drží sa tu však mláčka... dala by sa zásekom do skaly odvodniť... nie, toto tiež nie je správne miesto. To správne miesto Chodba s nástupom ku Traverzu. Miesta dosť, voda je o 20 In ďalej (plytkć, stále aktivované jazierko) a je k nej jednoduchý pristup bez lezenia.

Potreby - do neprielezného (vtedy) meandra, 5 m od plánovaného miesta na stan. Plošina na stan - aspoň zhruba rovné miesto v priehlbine medzi obrovskými blokmi (strop pevný). Podklad - dokážeme ho “rozpracovat”' a

takých, kde má byť bivak situovaný v

čim viac Zrovnať (kladivom, sekáčom a rukami, nakoniec vystlatie priehlbín

idealnych podmienkach. Je potrebný priestor na - stan, varenie, pohyb okolo

drobnou suťou) - oplati sa to urobiť pedantne. Veľký blok 2 m od stanu -

jedálenský pult (pokryjeme ho PVC plachtovinou). Množstvo priehlbín na odkladanie súkromných potrieb, potravin. Priestor asi 2 X 3 m na prc-

Jediným

rozpoľným

bodom

koncentrované na tejto jednej strane.

Výber miesta bol na jednotku! I. bivak vydržal po celé ďalšie dva týždne suchý! Oranžový kupolovitý stan GEMA je pre dvoch priestorovo komfortný, pre troch ešte prima a štyria ľudia - nohy, plecia, nohy, plecia - sa V ňom tiež ešte vyspia, aj ked' to už tlači, a hlavne, ako sa niekto zamrvi, pobudí aj druhých. Na vodu sme mali pripravené plastikové fľašky od limonad (4), z jazierka sme si ju nalievali pohárikom, alebo ešusom. Veľká potreba sa uskutočňovala vždy za zvýšenej pozomosti ostatných - komu to viac “šplachne”... ~ učupený, v miernom rozpore nad asi 5 m hlbokou škárou, pohodlné, bezpečné. Zásady bivakovania

Primárna vec, nad ktorou je potrebné dost' dlhú chvíľu pred postavením bívaku popremýšľat' - ako je bivak hned' na úvod zriadený, tak aj bude nakoniec vyzeral' (preložene - toľko vydrží). A čím väčší poriadok, tým sa vám tu bude lepšie žiť.

K tomu je potrebné, aby sa všetci, ktorí bívakom prejdú, správali striktne podľa zásad, ktoré sme sa naučili aj my (prvých 13 zásad by mali brať všetci “bivakisti” ako písmo božie a menej skúseným odporúčame, aby sa ich pripadne í “nadrvili" podobne ako zásady SRT!): Udržuf poriadok. DO stanu nikdy nevlíezaj s rozsvietenou karbid/mu.

Je zakázané premíestňovať cudzie veci na iné miesto. Je zakázané čokoľvek sr' “požičať ” z cudzej osobnej výstroje (rukavice, karabínyj bez výslovného súhlasu dotyčného. Stan nechaj vždy počas spánku vnútri

dokorán Otvorený (protikondenzačně opatrenie).

Po opustení stanu tento uzavri a spacie vaky zviň do kôpky. Nejedz cudzie poívavŕrly.

mokrom

podablečeni

nikdy

nevliezaj do spacieho vaku. Ak si mokrý, podoblečenie si vyžmýkaj, nech.-:lj si len ľrenírky a vfez do spacieho vaku nahý.

Pokial' je v bívaku prázdny spaci valą ie povolené ho použiť, bud' však pripravený na to, že ten, na koho čaká,

má po svojom prichode do bívaku “prednostné práva ho z teba okamžite dostat'”. Zipsy na spaoích vakoch otvárai a

zatváľai pomaly, kľudne a opatrne. Veľa pi a vaiç pripadne i ešte jedno varenie čaju tesne pred akciou (už po oblečení sa). Do nádržky s pitnou vodou nestúpai a dávaj' pozoł; aby si nenarušil jej' "stabilitu " - aby nezmizla voda. Dal' pozor: aby na varič nekvapkala voda.

I/Ealká potreba - vždy len na jednom, vopred vyhradenom mieste.

akurát i najskúscncjším jaskyniarom.

Použitý karbid vždy preber a novým zbytočne neplytvaf. Karbid nikdy nevysýpaj mimo vyhradenélto miesta. Vždy sa presvedč, či je karbidové nádoba dobre uzavretá a či na ňu ne-

kvapká voda. Ponechaf iu vždy na vyhradenom mieste, podobne ako skrutkovač na vyčistenie vnútra karbidky. Nikdy nepoužívai v stane naidene'

cudzie ponožky alebo čapicu. Laná nechávaj na jednom mieste, tak, aby sa po nich nestllpalo. Spitovacie potreby a vystroiovacíe drobnosti (karabiny, plaketky) nechat-'ai

vždy len

dohodnutom,

vopred

určenom mieste, tak, aby neprepadli do

Pred vchodom do stanu ie zakázané

nechávať čo:l:ol'vek mimo gumovýclr čižiem.

Gumové čižmy si nechávai pred stanom a svetlo v dosahu vchodu.

.le zakázané vliezat' do stanu v gumovýcll čižmach, kombinéze alebo v

.štrbt'.'1. Lezecké veci, kombinézu a rukavice si ponechal' vždy na fednom mieste, ďalej'

lezeckých veciach.

od stanu.

Pri prichode do bívaku (alebo jeho prechode) ostatných "nebuntoš" (len ak sa s tebou skontaktu/'li oni sami) a správa/' sa čim menej hlučne. Po vstani používaj' čelovku maximlilne na to, aby si si spravil karbidku nezabudni si ju potom vypnúť.

V nádľžlre na vodu je zakázané si untývai' ruky alebo ponlâcky; vodu z nej' naberaj' bez ruklrvic. Vodu na pitie sa vždy snaž priniesť sám a tiež zabezpeč, aby zostali fľašky pri tvoioľn odchode z bívaku plné. Pred je dá lenským "pu ltam " neneclrávai pohodená žiadne veci a neprezliekai .ra tu. Ontrvinky z "pultu " nezllŕňai na zem (vznikli by z toho plesne), ale do vrecka

určeného špeciálne na odpadky (takisto omrvinky zo stanu). lřiady a lyžice po svojom naĺedeni sa očistlĺ Nermlsiš čistiť len ešusy, kde sa

varii čaj. Podľa možnosti iedz so svojou lyžicou. Oclpadky nedoiedene' "pulte" (na varič, lyžice,

(čajové vrecká, papieriky, konzervy) nener.-hávai na tom nech zostane vždy len ešusy, zapaľovače a nádob-

Po vstam' dávaj pozor na hlavu (strop) a tiež, aby si sa nepotkol. Vstávať! Do dobrc spravcného bívaku sa

človek vždy teší, pookrejc tu a - ncchcc sa mu 2 neho už vôbec vyliczť! Počas bivakovauía sme si všimli, žc by sa spalo, spalo, a spalo... Aspoň jedcn z jaskyniarov by mal mat' v bívaku spoľahlivé,

voduvzdorně

hodinky,

ktoré mu dávajú predstavu O čase. Mal by byt' na nich aj budík (ešte lepšie niekoľko, nastaviť v rozmedzí 5 minút za sebou). Tma totiž spôsobuje fyziclcgický útlln a jc nickcdy dost' ťažké sa Odhodlať na vstanic a dctinitívnc opuste-

ka s cukrom). Hod' ich do vrecka na

nie stanu... Každý sa musí prekonať sám, no určite je dobré, ak to v určcllý čas

odpadky - pleehovice predtým rozpač.

zbytočne

Pri varení dáva/' pozor; aby si neopa-

trným pohybom neprevrátil plny ešus na "pulte" (alc niekto pri "palte" vari, nerob pri ňom prudké pohyby). Ked' variš, eštls prikry pokrievkou. Keďdovariš, varič hned' vypni. Nikdy nevar priania v stane (oheň, rozliatie) am' pred stanom, ešus s políevkou alebo čajom vypi podľa možnosti pred stanom. Zapaľovač vždy uzavri do osobitého

nccldkladátc

(žc

cštc

štvrťhodinkm.) - treba vstat' naraz (dalo by sa povedať, že pomaly až bczhlavc)! My sme si stanovili minimálnu dobu spánku lt) hodín. Toľko stačí, aby ste sa vyspali po normálnej akcii, v prípade ťažkej je potrebné si dopriať viac, i 12 -

l4 hodín. 8 hodin je podľa nášho názoru málo a spravit' tak viackrát za sebou budete nevrlý a nič sa vám ncbudc chcieť (tobôž nie íst' skúmať). Pri plánovaní

predchádzajúca. Minllté bomby dal' osobitne odplnych.

harmonogramu akcii je potrebné tiež zvážiť, či nie je pri dlhších akciách Inožno lepší variant, ako sa zodrať, pracovať v priepastiach komótncjšic. Mcncj je niekedy viac. Aj pri bivakovaní v podzemí sa nám dobre osvedčilo udržiavať biorytmus ako

Záclwdový papier nechaj' vždy na suchom cl rovnakom mieste.

(viac práce je lepšie rozložiť na viac dní). Najdlhší pobyt v Slovački: jame bol 122

puzdra, aby nenavlllol. “Neotvál-a;"' ďalšiu plynovú bombu dovtedy, pokiaľnie je minutá deﬁnitívne

počas dňa a akcie príliš ncprcdlžovat'

hodín, najviac nocí 4, celkový počet dní 5. TD stačilo k udržaniu si optimizmu tak

Pred a po Od vstania po odchod na akciu tu trvá v bívaku reálne 2 hodiny, radšej však ešte niečo pri plánovaní harmonogramov pridajte. PD vstaní idete zvyčajne najprv na malú potrebu, hned' potom si spravtc karbidku. Bivakom sa “rOzlcjc” útulnć svetlo - cítite sa už lepšie a svetlo

clcﬁnitívue zobudí i vášho kolegu. DD kombinézy sa zbytočne ešte ncobliekajtc, až úplne tesne pred odchodom na akciu. ČO dosvedčia určítc všetci, najhorší je z bivakovania ncdobrý, vlhký a studený pocit pri opätovnom dávaní si vlhkých, niekedy už i dcravých a zablﬂtených rukavíc (alc musíte to prekonať). PO príchode do bívaku si hneď vyzlcčtc komhinézu, ešte ste rozhorúčcní zl tak sa vám trošku presuší podoblcčenic. Kým si navaríte 8. zalczictc do spacieho vaku, uplynie minimálne taká 1 hodina.

Ako v bavlnkc (ale ako kde...) V roku 1996 sme skúmali z I. bívaku najnižšie úseky Slovačky jamy do -1000 m už, ako sa hovoricva, “na knap”. Vyłiczanic Z dna trvalo pre dlhý úsek mcandra 6 hodin, spust by trva] Z l. bívaku pri úplnom vystrojcní zl len čis-

tom lczcní bez nutnosti transportu 3 hodiny. Mcandra sme sa obávali aj pre akýkoľvek fyzicky náročnejši transport, ktorý raz tak zvyšoval potrebu času na presun (naľahko dolu minimálne l hodína, naspäť l,5 hodiny). lvﬁcstam okolo dna sme verili (mimo záverečnej úžiny tu boli okná a niektoré nie celkom vyjasnené úseky). Preto sme rozhodli v roku l998 pre superknmfnrtný variant I. bívaku (znovu v -360 m) a II. bivak, stále ešte pomerne komfłlľtný, sme sa rozhodli zriadiť až na dne

v hĺbke okolo -1000 m. V I. bívaku sme umiestnili 2 stany, tcsllc vedľa seba (pre druhý sme upravili terasu - bolo to pôvodne kamcnistć miesto z roku 1996, kde sme “cikali” a

sypali karbicl...). Trošku handicapom druhého stanu bolo, žc jeho zadná hrana bola už skoro na okraji pricpasti (takže logicky, kto prišiel prvý do bivaku, do tohto stanu určite spat' nešiel... a tí, čo ho “nafasOvali”, tiež radšej spávali hlavami

na opačnej stranc...). Do I. bivaku, ktorý mal slúžiť niclcn ako prestupná stanica, ale súbežne aj na paralelný výskum bočných vcticv v jeho blízkosti, sme dali do každého stanu 2 spacie vaky pre 2 ľudí a po 3 karimatky (tiež viac bômb, ako v roku 1996). Zaujímavé je, že pri predbežnom výbere miesta sa dvaja lídri expedície aj trošku “pOsekali”. Jeden chcel, aby boli stany pri sebe (čo nebolo vopred celkom isté, že sa zmcstia) zl zvažoval nad ich

umiestnením vo Fosílnej chodbe (problém Traverzu a bez vody), druhý apelo-

Malá potreba sa vykonávala rovno do

šachty, v rozpore, meter od stanu.

val najmä na vodu a na staré overené

Ani tento bivak nebol až tak zle zor-

miesto. Inak, výber miesta pre bivak by

ganizovauý - po vylezení štyroch

sa mal vždy nechat' vybrat' a zorganizo-

“útočníkov” poslúžil ešte ďalším dvojiciam, ktoré skúmali nižšie ležiacu para-

vat' ho len veľmi skúsenćmu jaskyniarovi, prípadne tomu, O kom sa vie, že v ňom prežije počas expedície najviac času (sám pre seba si ho určite spravi dobrel).

II. bivak (1 stan, 2 karimatky, 4 spacie vaky pre 4 ľudí, 4 bomby, 2 variče a

po dvoeh veciach 7. každej drobnosti) sme umiestnili pri najnižšej stene dnových Pompejí (bolo to presne v -988

m). Tento bivak bol O čosi pocitovo horší, pretože sme boli hlboko, doslova

odkázallí len sami na seba a na to, čo máme, a tiež pre veľkosť priestoru, kde sa človek akoby nemal O čo “oprieť” zrakom. Pôvodne

sme

zvažovali

nad

úspornejštm variantom len 2 spacích vakov pre 4 ľudí (vždy po akcii by sme

sa v nich vystriedali), no nepozdávalo sa nám to pre možnú nebezpečnosť, veľkú hlbku, i to, že by sme nemali dobré pocity pri prieskume. Nakoniec, štyri spacie vaky je voči dvom už len nepatrnć zvýše-

nie transportovanej hmotnosti a objemu, čo poviete! Že sme mali so sebou 4 spacie vaky,

sa nám nakoniec nekonečne vyplatilo!!! Po incidente s “utcčeným” lanom (kapi-

tola Nebezpečenstvá a úrazy) sme museli núdzovo zabivakovať na plošine v -700

m a - čakať (zaujímavé je, že sme si podvedome šetrili sily a nikto sa už do

lclnú vetvu priepasti.

Traverzom. Či nebudú z neho padať kamene, odskúšali s B. Šmídom, ktorý to zvrchu (po predchádzajúcej dohode)

“otestoval”. Dosť tu pršalo, no na druhej strane, cštc nižšie, kde boli už priestory

väčšie, zase nebola voda. Chorváti si v bívaku urobili aj drobný bazćnik 2 veľkej igelitovej plachty (pevnej), ktorý mali

hned' vedľa stanu. Pri preliezani 'l`ravel7,u sme samozrej-

me, dávali pozor. Vzàjomne sme sa

nám ncspadlo dolu niečo dôležité...

Najprv sme len dvaja postavili stan a povybaľovaii doň spacie vaky, jeden sa

potoln vyzliekol, “pozakvačkžlval“ si lczecké veci do lana a gumové čižmy, prilbu a kolnbinćzu lana natlačíl do zárezu meandra, tak, aby ich nikto ncskopol (ostatne povyťahovanć laná

sme uložili na drobnú terasu na opačnej strane meandra). Potom sa vyzlickol ďalší, vliezol do stanu... vyliezol ďalší atď. Na plošine bolo tak málo miesta, že sme všetky prázdne transportné vaky

museli uložiť pod seba, pod stan! Na vodu bolo možné ist' až potom, čo sa človek Vystrojil do sedačky a zlanil

krátkym stupňom k jazierku. V dvoch

kupolovité stany. Všimnite si, že spacie siete sme doteraz vôbec nespomenuli. Myslíme, že je to

dnes už prckonané riešenie. Jaskyniar si v nich tak neodpočinic (nemôže sa poriadne otáčať a natiahnuť - a čo ešte ti, čo

spávajú na bruehu...), je v stálom ataku zimy (hlavne odkrvcnć nohy) a vlhkosti

a hocikedy sa rozhojdá. Aj my sme ešte sprvu (keď sme čítavali O slovenských jaskyniaroch v Jean-Bernarde, či Sime

G.E.S.M.) uvažovali O sieťach, no stan, to je tam dolu ako taký malý útulný

domček s pieekou... je jednoznačne stan a v ñom karimatky.

vnímali, ako keby tam ani neboli...).

II. bivak (podporný) si chorvátski jaskyniari umiestnili pod Dažďovou

studñou (v -557 m). Tento bol pravdepodobne ešte viac sprchovaný, no nižšie už

meandroch

nasledujúcich

šachtáeh) žiadne iné vhodnejšie miesto nebolo. Telefón

My sme ho sprvu považovali za zbytočný prcpych. Nakoniec však aj nám často nevyužívali - bolo k nemu treba

stan! Rovno pod ňou sa začínala štrbina

vyšponovali). Dobré môžu byť aj ine'

od seba cez 15 výškových metrov a náš bol za hranou (my sme aspoň Chorvàtov

poslúžil celkom dobre (hoci sme ho príliš

meandra - do 170 m hlbokej šachty! Museli sme byť veľmi opatmí, aby

Stan. Nám sa plne osvedčila Gema, s prišitými “čokoládkami” a tropikom

pravdepodobne ncrušili, lebo bivaky boli

ďalších výskumov nepúšťal, hoci sme k

ideálne. Plošina (hoci ideálne rovná, Skalná) bola totiž s rozmerom iba na

Inálne “odísť ”! Pokial' to ide, treba uvažovať tak, že život je možné si i uľahčiť!

(stan i tropiko sme vždy pedantne

Kde bivakuvali Chorvžltí I. bivak si umiestnili v roku 1998 v Slovačkc jame v -376 ln, rovno pod

zaujímavým miestam nemali ďaleko). Alteľnatívny ll. bivak Pomcry tohto už neboli až také

v niektorých vcelku “teplých” slovenských “dicrach”). Tu by ste mohli nor-

zlaniť - možno teda štyri či păťkrát) a v prípade dlhodobejšieho prieskulnu je natiahnuť ho do hoci i -500 in vysoko

návratna investícia. Telefónne stanice boli umiestnené VI.

chorvátskom bívaku (-376 m), vo vchode a potom v povrchovom tábore chorvát-

skyeh jaskyniarov. Bola konvcncia, že podľa toho, odkial' dotyčný volá, toľkokrát zazvoní (jedno, dve alebo tn'

pootočcnia kľukou) - zvenilo to vždy aj na ostatných dvoch staniciach súčasne. Telefón fungoval tak na 80 % bez

poruchy (len drobné výkyvy s batériami) a pomáhal najmä okamžite reagovať na

situáciu, ktorá sa udiala v podzemí. D. Bakšić a R. Erhardt súčasne natiahli tele-

fonne vedenie (počas jed nodňovej akcie) veľmi elegantne, vždy mimo lán a kotveni. Čo všetko do bívaku Vieme, že podľa okolností sa dá “zabivakovať” prípadne aj na štrku (napríklad aj necheene...), pospiae si na

Na siete zabudnite. Trendom vo svete

Ču môžem: zadpavudua vyhlásiť _

naše velebitské bivaky boli minimálne

tak dobre zabezpečené a komfortné, ako lloci tie pri výskumoeh Stratenskej

jaskyne. Spacie

vaky.

V Cim

kvalitnejšie

(značkové) a teplejšie, tým lepšie. Do

podzemia sú vhodné iba spacie vaky zo syntetických vlákien. Opatme so zipsa-

mi. 'fakticky a optimálne vhodný je variant - l spaei vak na 1 osobu. Variče. Husch alebo Var a k nim prislušnć bomby. Osvedčili sa nám viac väčšie ako menšie bomby. Variče sme

dali do každého bívaku minimálne dva, no ak by sa tu malo premieľať väčšie množstvo ľudí, uživili by sa i tri. Bômb sme dali napríklad do I. bívaku v roku 1998 hneď na začiatok expedicie v

Slovačkc jame 6 (k nim 2 variče). Do II. bívaku sme vzali (aj pre istotu) tiež 2

variče plus 3 bomby. V I. bívaku sa potom bomby priebežne ďalej doplňali. Zapaľovače. Hoci máte na prilbe

horák a piezo-zapaľovač, je lepšie, ak je na pulte

aspoň jeden :f.apal'ovač,

pretože nemusíte so sebou stále vlačiť prilbu a karbidku a tieto sa nemotajú pri pulte, kde sa logicky vždy obšmieta najviac jaskyniarov (hovoríme tomu “pn' koryte”).

Lyžičky. Každý by si lnal zniest' vlastnú. Vyplatí sa i malá žufanka, na

naberaníe horúceho čaju a “koštovanie”. WC papier. Jeho spotreba vie byť v bívaku zásadná! Nôž. V každom bívaku sa oplatí mať dva. (!) a dávať na ne pozor (strata V štr-

bine alebo zlomenie jediného noža v bívaku môže byť závažným problé-

moml).

Tu sme museli porušiť jednu zo zásad

lanách, či keď už inak nejde, zvalit' sa od únavy priam hocikde... To sú však

a variť v stane. Čupli sme si, pripadne

extrémne prípady a v hlbokých systé-

výhodné na úpravu dna i výčnelkov. Na

ležali obkrútení okolo obvodu stanu a

moch by sa s takýmito alternativami

varili tak, že jeden držal opatrne ešus a

počítať nemalo. Extra vo Velebitc - pre nizke teploty by sme tu neodporúča-lii ani si krátko niekde podriemať (ako sa to dá

čistenie karbidky sa oplatí zobrať skrutkovač. Ešusy. Na 4 ľudí sú 4 ešusy tak akurát.

termoskâch ju priniesol aj ostatným.

plynovú bombu, a ostatní sa vtedy príliš nemrvili.

Náradie. Ťažšia Kladiva a aakáč aú

Vrece na odpadky. Veľké.

istotou predvídať, čo ich asi čaká).

Náhradný karbid.

Takisto bivaky vyhovujú niekomu viac a

Plastiknvé lľaše (aj s vrchnákmi). Čím viac, tým lepšie, O to menej sa musí chodit' na vodu, Fľašky sú pri transporte skladnejšie, ako bandaska, a na rozdiel od nej (ak je veľká) sa dobre vlnestia aj do vaku. Karimatky (izolačné podložky). .Te dobré sa snažiť vystlať si s nimi celé dno stanu, tak, aby spací vak nebol v kontakte s dnom. Na Gemu vystačili 3 kusy. Pri transporte takisto - pozor na namočenie! Bivakové menu V podzemí ďaleko najviac chutia koncentrovanć potraviny a oveľa menej objemové. Chutí tiež čokoľvek teple a tekutiny.

Do bivakov sme hrávali i chlieb, aj keď jeho spotreba nie je až taká veľká,

ako na povrçhu. Nechutia tu príliš ani psštćty (domáce áno) alebo rybičky. Dobré je zohriatc (aj konzervovć) mäso a obľúbená bola najmä ryža vo varných vrcckách (cestoviny sme varili menej). Veľa sme varíevali polievky, alebo hoci len obyčajné bujóny (na zahriatie). Bola obrovská spotreba čajov (na 4 noci v bívaku je dobre vziaťi 12 - 15 vrecúšok na hlavu), k tomu sa dosť spotrebováva] kryštáľový cukor a vhodný bol tiež citronový koncentrát. Obľúbené boli

nspolitánky (Horalka, Mila, Kavenky, Lilia), čokolády, tyčinky, Niektorí si robievali aj ovsené vločky a “na sucho“ sa osvedčili Müsli s ovocím. Potraviny sme si nosili podľa osobnej spotreby a ukladali si ich v súkromných igelitkách do rôznych škár okolo bívaku... Varievali sme naozaj veľa a hocikedy si ešte tesne pred odchodom, už vo

výstroji, robievali čaj aiebo polievku. S teplým v plnom žalúdku je radosť íst' skúmať! Spúči “Nebezpečnć” je sa v bívaku príliš

rozospať. Zažili sme i dvoch spåčov (mapěri to nebolil), ktorí tu bez problémov vydlžrlli vegetovať aj viac než 40 hodín (v roku 1996)!

Treba tiež edolávať vnútornému “tlaku” v návrat do stanu po “odpustení

sa“ a najedení, ked' vam je už zase dobre... B. Šmída a K. Kýška sa týmto priznávajú, že počas mapovania v roku 1996 (kedy si mohli ako mapćri spánkový režim upraviť podľa potreby) sa im prihodila i exemplárna situácia dva razy vstali a pomýšľali na odchod na akciu a dva razy za sebou znovu po naje-

dení sa zaľahlil Hovorili si, že iba na poihodinku... no zobudili sa vždy po dobrých štyroch hodináchll Bívakovaeie typy Sú jaskyniari, ktorí sa v jaskynnom prostredi cítia dobre a uvoľnene (hlavne tí, čo už vedia s takmer stopercentnou 100

niekomu menej. V roku 1996 mali napríklad “útočníci” zaužívaný systém vlez do priepssti, urob čím maximálnu hĺbku, potom prespi v bivaku, a na povrch. Omnoho efektívnejší je pri dlhodobejšom výskume hlbokých lokalít spôsob niekoľkých nocí za sebou (optimum tak 3 noci, najviac 4). Verte, je tiež ďaleko prijemnejšie, než sa znovu drať na povrch (a vlastne riskovaťl), rýchlo si navariť a hned“ zaľahnúť! A na ďalší “deñ” už nemusíte balit' znovu na povrchu veci, štverať sa do kopca, prczliekať sa pred jaskyňou ani zostúpit' až po bivak... už ste tu, takže len vstanete, najete sa a idete na vecl! Druhé riešenie je ďaleko efektívnejšie i z llľadiska využitia celkového času na expedícii. Špccíﬁká života v zemi Spánok V bivakoch predsa len nie je vždy pokojný a pretože váš organizmus

je stále v akomsi podvedomom strese, zobudením sa suseda s jeho šuchotaním sa prebúdzate i vy. Najmä, keď je už treba vstať a začnete premýšľat' nad nejakým Šalenyrn meandrom - hneď sa vám srdce roztlčiel Sami na sebe sme si všimli, že v podzemí produkovali naše telá dosť často rôzne “zvuky”. Môže to byť i permanentným miernym podchladenlm (získaným možno i pri spaní), nie celkom dobrou stravou, sedačkalrli, ale

iste aj nie celkom stoperccntným optimizmom tesne pred akciou. Dno stanu určite nie je mäkkou posteľou a preto ležítc najčastejšie v dvoch polohách (na jednom, alebo na druhom boku - na bruchu alebo na chrbte ďaleko menej, telo si kríže alebo ľadviny podvedome chráni, Všimnite si, že je to takí). Zvláštne je, ako tu vnímate ľudský dotyk, vôbec nie negatívne, ale kamarátova noha, čo sa o vás náhodou oprela,

akoby vliala pocit spolupatričnosti, že nie ste sami...

Pri spaní v bívaku je vhodné poriadne si vypodložit' hlavu (hoci aj tvrdou prilbou, či čižmami, ked' budete unavení, uvidíte, zaspite aj na tom) a dobre si všimnúť, či neležíte, hoci málo, ale dolu

hlavou! Sny v bivakoch bývajú divoké... Najťažší: sú však tie po pár dňoch strávených v podzemí, najma tesne pred vstaním. Sú totiž výhradne - O ženách! Ale určite nie oblečených!

Mapovanle Na prvú expedíciu do Velebitu, keď nikto vopred nevedel, aké typy jaskýň nás čakajú, sme prišli ešte so závesným kompasom, sklonomerom a pásmom (pomocou nich sme, aj keď už s nevyhnutným prispôsobením metodiky značnej vertikalite priestorov, zmapovali

napríklad Punoledu). Predtucha existencie šácht ďaleko hlbších, ako mohla obsiahnuť štandardná dlžka pásiem, nás priviedla k nápadu,

aby sa dĺžka merala pomocou 100 metrovej šnúry. Na navijak sme v skutočnosti ale nakoniec natočili lyko (!), na ktorom sme čiarkami a uzlíkmi vyznačili metre a desiatky metrov. Týmto spôsobom sme zmapovali úvodné partie dnešnej Lukiny jamy! Táto “metodika” sa už ďalej šancu presadiť nemohla (pre komplikácie so zapletaním sa navíjaného lyka). Potrebovati sme niečo vyvinuté špeciálne práve na dané podmienky.

Tými sú vo Velebite veľmi dlhé, veľmi strmć alebo ešte častejšie zvislé zámery, niekedy veľmi problematická súhra práce vo dvojici v rovnakej šachte (čo znebezpečñuje pobyt v podzemí) a nedostatok času (súčasne s tým skoro nemožnosť vrátiť sa prípadne niektorý polygón znovu overiť). V roku 1993 sme konečne našli pomôcku, ktorá je “rýchla” a pritom ešte vzhľadom k expedičným pomerom dostatočne spoľahlivá (“prcsná”) tupofil, ktoreho originál sme zakúpili

priamo od jeho výrobcov, francúzskych jaskyniarov zo skupiny GS Vulcain. Metodika mapovania sme okrem toho prispôsobili aj v ďalšom detaile - žiadne z polygónových ťahov sme neﬁxovali. Pokial' je priebežne robená mapa a do zápisníka si zapisujete alebo zakresľujete pozične údaje dôležitých, križovatkových alebo koncových bodov jednotlivých ťahov, v expedičných podmienkach,`kde záleží viac na čase 8 primárnych údajoch, než na absolútnej dokonalosti, to nie je potrebné. Topofll sa nám pre lokality Rožanski a Hajdučki kukovi celkom dobre osvedčil (zmapovali sme ním Ledenicu S.U.K., Manuál H, Xantipu i Slovačku jamu - tu sme v roku 1996 eliminovali hrubé chyby navyše použitím švajčiarskych výškomerov Thommen). Chorvátski jaskyniari používali pri meraniach v Lukine i Slovačke jame drobné optické sklonomery 8 kompasy ﬁnskcj firmy Suunto a k tomu pásmo

(výhodnejšie 50 m dlhé, na otvorenom navijaku). Ak by sme dnes neboli tak striktne zaﬁxovaní na prácu s topoﬁlom a naučení vyriešiť s ním prakticky akúkoľvek meračskú situáciu, aspoň vo Velebitc by sme tiež určite prcsedlali na chorvátsky systém merania, ktorý je možno o niečo ťažkopádnejší, ale zase určite spoľahlivejší s prakticky bez možnosti hrubých chýb. Principiålna chyba totiž vo Velebitc vzhľadom k ver-

tikalite systémov môže vzniknúť najmä pri meraní dlžky. Aké skúsenosti sme teda pochytili pri topoﬁlovom meraní? Presnosť Dovolíme si tvrdiť, že merania touto pomôckou (hovorme ďalej O v detailoch

“premakanom” originále Francúzov, nie

je aj na povrchové merania a bohato vy-

o svoj pomocných napodobeninách) majú

nižšom ako “rovnakoúrovňovom” prizla-

stačí aj pri mapovaní našich jaskýň.

veľmi nízke odchýlky od reality ~ pri normálne zodpovednom meraní maxi-

neni ku kotveniu, ak sa vám nechtiac ešte

Presnosť pri meraní smeru je iba o máličko menšia než u Závesnćho kompasu a pri meraní sklonu hádam dokonca

povytiahol kúsok nite), zakresli sa rez šachty v mieste kotvenia, všetko čo ste si zapamätali zo spustu a čo vidíte okolo

málne 0,5 % (±s ru na 1000 híbkuvýah rnetrov)[ To je pri velebitskýeh podmienkach viac ako postačujúee. Ku istým chybám dochádzalo vo Vclebite pri veľrni prikrych spustoch, kedy mapćr s istotou vedel, že sa nespustil úplne kolmo, no vedome tento t`akt zancdbával (alebo “určil” jemnú korekciu). Pri hlbších spustoch (povedzme cez 50 m dlhých) si však môžete kľudne dovoliť ísť až po hranicu 80 stupňovćho sklonu, ktorý je ešte možne považovat' za “vel1ikálny” (chyba je stále iba 1,5 %, napríklad pri 100 m hlbokom zámere ste pri tomto sklone

kedy sa stále ešte napruží - vydrží jednoducho viac, ako by sa zdalol). Prepálenie sa dá vylúčiť (oplatí sa to vo

zamerali 98,48 In hlbokú šachtu - pri

veľkej šachte - nikomu sa už znovu

11. nasleduje “odkvačkanie” sa až

ešte príkrejšíeli úklonoch je chyba ďaleko menšia). Pretože ale takéto dlhé spusty zase časté nebývajú (v priepastiach sú medzikotvenia...), je možné

vracal' predsa nechce...) zhasnutím karbidky a rozsvietením Čelovky, poriadnym vyhnutím hlavy do strany, alebo

do momentu pripravenia sa na zlanenie v brzde 12. ešte kontrola polohy topotilu a

potom aj prípadným opätovným zmeraním šachty vyťahovaním nite pri

môžete začať zlanovať

považovať túto chybu za bezprcdmctnú.

Pri tak vertikálnych priestoroch, ako vo Velebitc, takto sčitanć chyby pri pôdorysc (určitej mierky) nemajú na

vyliezani - len na to nesmiete zabudnúť! Elektronické pomôcky pre vysokú vlhkosť, zimu a nešetl-né zaobchádzanie

Že sa vám niť z topoíilu odvíja, O tom svedčí “hrkotavý zvuk” koliečka prevodu (keď sa niť roztrhne alebo prepálí,

požadovanú presnosť mapy prakticky

pre podobné pomery, ako sú vo Velebitc, vôbec nemôžeme odporúčať - všetko

nastane ticho...). Krabicu topoﬁlu je

žiaden vplyv. Pri meraní v hlbokých šaehtách môže niekedy dôjsť aj k špecifickej situácii časť šachty Zlanujete popri stene a časť do prcvisu, pričom dochádza ku

známemu točeníu sa na lane, okolo ktoreho sa obtáča aj niť - zllovu, pri veľkých spustoeh je to zánedbatel'ný faktor, ale dá sa to vyriešiť - v bode “zlomu” jednoducho meranie ukončíte, respektíve začnete ďalšie. Čo je pri vertikálnom zarneriavaní oveľa dôležitejšie (pri hocakom meraní s

akoukoľvek pomôckou), pri dozlaneni na dno šachty je dôležité zakresliť si tento

bod priestorovo voči stenám. Výhody a nevýhody topoﬁlu

Obrovskou výhodou topoĺilovćho merania je, že sa s nim dá pracovať vo veľkých šachtách “sóIo”, bez pomocníka (to zvyšuje bezpečnosť). Práca s nim je pomerne príjemná (aj zostup), je kompaktibilný (skíonomer, kompas i dĺžkomer v jednom) a táto pomôcka je súčasne veľmi odolná proti nárazom pri transporte či niekedy až ncvyhnutnom “ncľudskom” sa správaní k nej (tiež proti zime, vlhkosti, vode a bahnu).

ešte o niečo vyššia! Práca s topotilom je

seba a ešte nejakých aspoň l0 m pod

však minimálne raz tak rýchla (všetko Záleží od toho, ako rýchlo vie kresliť mapér.,.) a pomôcka je veľmi dobre

sebou - spravia sa korekcie v náčrte úvodu predchádzajúceho spustu 7. z topoﬁlu pnvytiahnete kúsok nite

prenosná. Nevýhodou

(15 - 20 cm, menej nestačí, no viac už tiež nie je vhodné) a zapíšete si nový

topoﬂlu

možné

roztrhnutic nite (lepšie povedane prepálenie plameňom horáka) zlanovaní (len tak pre nič za nič sa určite neroztrhne, dokonca ani

jej pri niť pri

krátkom zavadení o puzdro topoﬁlu,

podobné tu zlyháva. Topoñlugraíia Základný princip mapovania s topoﬁlom je podobný, ako so závesnýrn kompasom a sklonomerom - vytváranie kontinuálneho

polygônového

ťahu.

Postupom a technickým “grífom” pri meraní topoflíom v podmienkach slovenských jaskýň sa ešte určite budeme niekedy venovat' podrobnejšie na

stránkach Spravodaja. Na tomto mieste vás chcelne zoznámiť len so zameriavaním tak veľkých vertikál, ako boli vo Velebitc napríklad Cez celú Zem (P194), Poseidon (P213) či Patkov skok (P170),

kde sa najlepšie overil takýto sled úkonov (je možné ho s obmenami adaptovať aj pri menších stupňoch s viacerými kotveniami)t

l. merač dozlanováva “s topotilom v akcii” ku kotveniu 2. V úrovni kntvenía (tak, aby V nej bolo aj teleso topoﬁlu) sa zapojí pomoc-

nou slučkou do karabíny kotvenia (niekedy sa musíte pritiahnuť) 3. hneď potom sa odtrhne niť na

topofile (a až potom sa dozlanujc ešte

Vyložene mechanický model, akým

kúsok do oblúka lana, do ﬁãzy napruženej

sme diponovali my, je určite najlepší. Bol dlhodobo vyvíjaný pre tvrde podmienky Jcan‹Bernardu a Francúzi, ktorí

pomocnej slučky!) 4. prekoná sa medzikotveníe, až do

ním s obľubou merajü i inde po svete, asi

fázy zapojenia zlanovacej brzdy na spodné lano, stále zapojenej pomocnej slučky

vedia dobre, prečo je práve taký, akým je (konštrukciu práve nášho kusu popisuje Zdenko Hochmuth vo svojej publikácii Mapovanie jaskýň z roku 1995).

a “nasadenćho” ručnćho blokantu (pripravenćho na pridvihnutie sa po ukončení operácii). 5. opatrne si zložíte rukavice a dáte si

Táto

pomôcka

údaj na počítadla topotilu 8. od hrany telesa topoﬁlu povytiahnete niť ku karabíne kotvenia a v tomto bode nite túto niekoľkokrát okolo

karahiny obtočíte 9. nasadíte si znovu rukavice 10. vo veľkej šachte zhasnete kar-

bidku a rozsvietite čelovku

možné si zavesiť na krátku slučku na jeho telese na bok sedačky. No hodne sme využívali (hlavne pri menších šachtách) aj jeho prevesenie si okolo

trupu (ako karbidku), nasmerovanie otvoru, Z ktoreho vychádza niť, do protismeru Zlanovania a pridlžiavanie si telesa topoﬁlu (pravák pravačkou) v lakti zohnutou rukou, ktorou sa zároveň regulovala rychlost' zlanovanša, držiac lano. Keď končitc akciu a chcete zistiť hned' na mieste, aká bola šachta hiboká,

či koľko ste zhruba zamerali: V zápisníku máte prvý a posledn ' údaj O meraní, len od tejto celkovej dľžky odpočítate priememe “straty” pri vyťahovaní nite pri kotveniach (šikovný tak 40 - 70 cm), krát počet kotveni - a už to viete! Ďalšie pomôcky Nám sa osvedčil zápisník s tvrdými doskami formám asi A5, už “na|inajkovaný”. Ccruzkou sme ho zahustili na sieť štvorčekov a v eípe ho prevŕtali (hoci vŕtačkoul) tak, aby sa otvorom dala prevliecť šnúra, ktorú sme si potom zavesili na sedačku. So zápisníkom, voľne sa hompáľajúcim, sme potom zlancvali. Ak sa nemapovalo (napríklad pri transportc), zápisník sme víožili spolu s topoñlom do vrecka ako na lezecké veci a mapćr si toto niesol sám! Pritom, aby sa predišlo strate cenných údajov, napr. pri lezení v meandri, v ktorom sa nedalo pre úžiny zliezť až na dno,.. okrem šnúr vrecka sme si do karabíny zaﬁxovali súčasne aj šnúru zápisníka a tiež šnúru topoﬁlu;

univerzálne

ich ku prsiam (za kombinézu) - ak ich

využiteľná ako v príšeľne hlbokých ver~ tikálnych systémoch, tak aj v tiahlych horizontálnych úrovniach a obrovitých priestoroch niekde v Indočíne, výborná

máte pripevnenć šnúrou k rukavom, o to lepšie, len si ich zhodíte 6. zapíšu sa údaje na počítadla

podobne pri mapovaní sa zápisník ani topoﬁl nikdy zo šnúr neodopínal - šnúry musia byť primerane cllhć na manipuláciu, šnúra na zápisník asi S0 cm.

topofilu (pripadne aj “korekcia” pri

Formát zápisníku bol optimálnym, aj

101

keď pri väčšej šaehte a podrobnejšej mierke mapovania bolo trochu problémom, ako doň zakresliť povedzme nejaký dlhší spust. Pozor na zàpisníky s lepenou văzbou (začnú sa “rozchádzať ” a je zlel). Zápisník sme ani pri spustoch v pomerne “sprchovaných” šachtách

obzvlášť nechránili. Samozrejme, kvapkajúca voda mu (a v ňom zakresleným schćmam) príliš neprospieva... stránky “Inäknú” a pero (používali sme “vcčnć”, vždy sme mali aspoň 3 kusy, lebo hocikedy padli...) sa prerezáva do ďalších... Vhodné by bolo stránky V zápisníku impregnovať. Krcsliť sme sa snažili čo najviac bez rukavíc, no niekedy sa stránky zápisníka zašpinili pri neopatmosti aj od rukáva kombinézy. Potom (dobrć hned' po akcii)

sme ich “sušili” (aj v jaskyni). Treba dávať pozor, aby si niekto nepomýlil tieto papicriky V bívaku s “bordclom” alebo použitím na záchod... Odporúčame hneď po vylezcni z jaskyne stránky s údajmi a nákresmi zo zápisníka vytrhať, vysušiť (znovu, pozor, aby nimi niekto nepripálill) a na superbezpečnom mieste uschovat' - pri akciách napriklad V Slovačke jame by už totiž na “prelTIeria-

vačky” času nikdy nebolo a mančaft - no to určite! Určite sa nevypláca íst' “risko-

vať ” na poslednú mcračskú akciu so zápisníkom plným údajov od začiatku akcie... Nite sme používali v 400 metrových “špulkách” (treba ich nosiť tak, aby sa nedeformovali) a svctlýeh farieb (ružová, žltá, svetlomodrá).

KI'cslenie Veľmi zle sa zobrazovali lneandre

Slovačky jamy alebo Manuálu II. To máte napriklad len dve steny, s viacerými terasami V proﬁle i 20 metrov vysokom,

pod vami “nič”, nad vami “nič”... ako to nakreslíte? Alebo viac komínov a šacht v tiahlych, plošne rozsiahlych trhlinách (pri krcslení rovinách zobrazovania) vedľa seba... nuž, pravdupovediac, vyžaduje si to niekedy i na chvíľu sa posadiť a tuho porozmýšľať, ako na to... Dvaja ľudia by taketo priestory nakreslili určite rôzne. Treba myslieť najmä na to, ked' niekto pôjde do jaskyne, aby sa v tom vyznal (niekedy je menej detailov a jednoduchšia mapa dokonca lepšie riešenie). Zakresľovať treba i priestory, v ktorých sa polygón nenaťahoval a určite sa ncbáť zakresliť všade, kde je čierňava, okno, či podozrivć miesto (alebo aj nedoblý náhľad), otåzniky! Pn' analýze údajov, kde by mohol systém pokračovať, si totiž všímate už iba tie! I-Ielfmani

Ako určite najlepší pomocníci mapéra sa aj vo Velebitc osvedčili jaskyniarž, ktorí mali vyrovnanú povahu “drsñákov”, zvyknutých čakať (lepšie povedané mrznúť) a adaptovať sa na “krutosti hlavneho šét`a”, ktorý ich posiela sem a tam a zase späť, roztrhla sa cverna, čakaj, Inusím kresliť, kam ideš, už si v zåkrutel Osvedčili sa súčasne

Dnes by sme v teréne, ako je v Rožanski či Hajdučki kukovi, kde je v niektorých telitóriách veľa vchodov pri sebe, určite nezancdbali aj zakreslenie vchodu (s určením severu), ktoré môže hodne napomôcť pri opätovnom nájdení v zvažovaní, o ktorú lokalitu vlastne ide.

Oveľa významnejšie, ako presné určenie hlbky pri priepasti povedzme 50 m hlbokej s reáinym hĺbkovým “rozptylom” hoci i ±1O m (!), je vôbec jej vykreslenie. Vo Velebitc sa totiž vo viacerých prípadoch stalo aj to, že jaskyniari do nejakej príepasti vliezti, a keď bola menšia, nenakreslili ani náčrt, s tým, že však ncpokračuje! Časom to už nakresliť nedokázali, nevedeli, kde presne lokalita je, alebo si dokonca už ani nepamätali, že v nej vôbec boli!!! Dobré rady na záver Na expedícii sa zvyčajne nahromadí veľké množstvo údajov. S ich spracovaním netreba príliš po prichode domov otáľať (ešte lepšie je predspracovať si ich priamo na mieste, počas oddychovýeh akcií, alebo medzi zostupmi). Totiž, čo ste si rovno nezapísalí alebo nezakreslili, veľmi rýchlo zabudnete a v tých “škrtancoch” a niekedy i malých ““l.mãtkoch” (majú ich aj najskúsenejší mapéril) v zápisniku máte šancu spoľahlivo sa sami vyznať, len ak sa do toho čím skôr pustíte!

Spracovanie máp menších priepastí žiadajte tiež pn` expedícšách urýchlene aj od iných (znovu, aby ich vykrcslili čim skôr, kýln sú ešte v kontakte s varnil). .leden človek by si mal vziat' za svoju povinnosť ich zhromažďovanie a určite zverejnenie, aby neostali navždy niekde na povale a nezožrali ich tam mole! Nakoniec, mapovanie vo veľkých

Výškornery Ich použitie popisujeme pri Slovačkc jame. Pri topotilovom meraní ich

jaskyniari, ktorí sa vedia pri čakaní čímsi zabavit' a nerozmýšľajú príliš nad tým, že by mohli ist' radšej objavovať... Výbomými partnermi boli v Manuáli II pokojný Erich Kreutz (inak mimo

považujeme

korektívntl

Velebitu a expedícií v Kosove absolútny

pomôcku; ak sú dva, nemôžu sklamať. Thommeny mcrajú podľa našich zistení s

nejaskyniarl) a v Slovačke jame zase Miro Sova a tiež Karol Kýška.

jediný človek a všetky závažné úseky

Ako na menšie “dieI`y" Vo Velebitc sme si príliš hlavy s tým, ako mapovať menšie pricpasti, nelamali. V prípade dokonca aj tých okolo i00 m hlbky (l), ak to boli jednoduche' šachty, vystačovało zmapovanie “na siahy” (podľa dĺžky lana), alebo v prípade ešte menších dokonca - odhadoml Dokonca aj šachta Marianny, hoci už slušná, 210

hrozba, že ak hoci len jeden zo skupiny “zlyhà”, mapuje zle, “bagatelizuje” (u lnapćra nežiadúca viastnosťl), nekreslí dobrú mapu, cele mapovanie je nanič! Okrem toho z praxe - jaskynnć systémy, kde mapovalo viac ľudí a v rôznych časových úsekoch - ide O sizyfovskć úsilie, dať to všetko dohromady, a niekedy to dokonca ani nie je už možnélll

'/.ii

výbornú

presllosťou na 5 m a možno sa 0 ne

závažne opierať i pri podzemnom prieskume (hlavne eliminujú takú hrubú chybu, akou je napr. zabudnutie si zapisania niektorého dlžkového údajul). Oplatí sa pri tom odpísat' si Z

nich údaje na každej významnej etáži (i opakovane, pri zostupe

výstupe) a pri

návrate do bivaku, či na povrch (možná zmena počasia) zapísať príslušnú zmenu

a potom stanoviť príslušnú korekciu. Samozrejme, pre stanovenie presnej hĺbky pricpastí boli aj v našom pripade smerodajllć údaje topoﬁlovćho merania.

metrová vertikála, bola pre svoju pomerne jednoduchú morfológiu zmapovaná podobne (známou dlžkou lán) -

tie partie, v ktorých sa ešte len bude viac skúmať, postačuje aj pásmo, buzola Štart a orientačné stanovenie sklonu (odhadom). Pri toln si je potrebné dať pozor na pootáčanie puzdra kompasu

jednoducho tu nebolo čo zvažovať, ani topoﬁlom by sme jej hlbku neurčili presncjšic - jej vstupné priestory sme ale zmapovali poctivo. Dosť sme spočiatku zanedbávali pôdorysy (v roku 1993 ešte napríklad aj pri zznapovaní takej pricpasti, ako Ledenica S.U.K, kde by sa nejaký azda patril urobiť - údaje o sklorloch, dlžkaeh a smeroch máme, no veľkým odstupom času sme si v určitých momentoch a

(stačí totiž len jedno jedine pootočcnie, a

zápiskoeh nie celkom istí a netrúfame si

ak neviete, kedy sa vám stalo, eclć meranie je na ...).

na to...) - od roku 1994 ich už robíme poctivo.

Orientačné meranie

Realizoval ho napríklad Miro Sova v Slovačke jame. Na v určitom čase menej významné, nepokračujúce úseky, alebo

102

Systćmoch by mal manažovzlt' len jeden

(povedzme hlavný ťah) mapovat' sám. Viac ľudí - rôzne metodiky, no najmä

Konkrétne údaje o mapovaní Lukiny a Slovačky jamy nájdete v rámci kapitol O týchto systémoch.

5. ZÁKLADNÝ TABOR Dobre si uvedomujeme, že tak ideálne podmienky na základné tábory, ake sme mali vo Velebitc, napríklad vo vysokých horách “nehrozia”. Tu sme sa doviezli autom (a množstvom niekedy i nadbytočného materiálu, potravín, či oblečenia - jednoducho sme si to mohli dovoliť, tak prečo niet) prakticky až pod jednotlivé masívy. Sú tu chatky, vody dosta-

tok na pitie, varenie i hygienu, príjemné prostredie, dá sa robiť drobný ohník. Je tu možnosť dobiť akumulátory na vŕtačky, prípadne aj “skočiť” dolu do Krasna na nákup, alebo sa dokonca íst'

prišla do rany neskutočne vhod. Bol tu stôl, na ktorom sme si varievali, povala, kde sa sušíli veci a prcdsieň, kde sa odkladala jaskyniarska výstroj. V tejto chate sa však už kúriť nedalo, takže nie-

tým poprichystávanie si vecí (večer si

na akciu veci chystal málokto - kto'?), čistenie karbidky, nabalenic si (podľa toho, či sme išli do podzemia, na povrch alebo len na výlet) vecí do batohu. Na túto prípravu na akciu si je potrebné

priebežne počas expedície okúpať ku moru!

ktorí si v nej dokonca postavili stan. Rok nato sme sa presťahovali o 100 m

vyhradit' pri pomerne efcktívnom spô-

Slovo expedícia zneje niekedy náročnými podmienkami, kedy jej účastníci strádajú, zažívajú hlad a “suchoty”, kedy môžu počítať len s tým, čo si

ďalej, do rozľahlejšieho chatovćho domca (taktiež mimo sezóny opustenćho), kde boli tri izby ~ v tých sme po menších zoskupcniach zabivakovali. Niektorým začalo vadit' chrápanie a

sobe prípravy stravy a poriadku v stane i

vynesú sami na kopec... V ostroln kontrnste s tým - naše expedície mali vynikajúce zázemie, ba

takmer prepychovo podmienky! O to lepšie sa nám potom skúmalo \' náročných a surových priepastiach. V skutočnosti ale - ešte aj tam dolu sme si vedeli vytvoriť výborné pomery a aj na najťažšie akcie sa potoln tešiť!

Kvantum m atcríálu Keďže hlavný tábor expedície 1990 sme si prenášali na vlastných pleciach, bol preto samozrejme na najncvyhnut-

nej-šiu možnú mieru zredukovaný. Lan i karbidu sme preniesli len tol`ko, aby vy» stačili. Podobne to bolo s osobným oblečením (ktoré nám potom trochu chýbalo). Nemali sme žiadne plynové bomby (preto bolo ďaleko menej varenia, než neskôr), kompóty ani sirupovč

tľašky; chlieb len trvanlívý. Počas ďalších akcií sme sa už autami doviezli vždy priamo až na miesto základného tábora (Lomska duliba, Veliki Lubenovac). 'l`u bol všetok potrebný táborníeky komfort. Mohli sme si dovoliť vziať aj rezervné oblečenie či

karimatku navyše, určite plynové bomby (jeden účastník tu mal dokonca raz aj bicykel...).

Pri balení do áut ešte doma sme samozrejme materiál reálne redukovalí. Osobné veci sme si prevâžali V batohoeh,

laná zviazané v “pancnkách” (V roku 1998 navíté na originálnych 200 m dlhých kotúčoch). Najhoršie sú v autách skladnć plynové bomby a pecne chleba. Na potraviny sa nám najlepšie osvedčili kartónové krabice, alebo transportné

vaky. Zásada “neber zbytočne veľa kompó-

tov” platila naďalej. Nocľah Pred prvou expcdíciou sme sa na to, že budeme spávať na chatke Rossijevo skloništc (klasická vnútorná Otázka Slováka, keď niekam v zahraničí príde, je - nevyhodí nás odtiaľto voľakto?) nespoliehali a vzali 3 stany pre 6 ľudí aj s materiálom. Nakoniec sme na chatke spávali (vždy navečer sme si tu na kach-

liaeh prikúrili) a v stanoch na lúke mali len veci. Chatka je ale kamenná a do rána vychladla. Pretože sme už ráno rozkurovať nechceli, ak bolo počasie pekne, varili a jedli sme na lúke. V roku 1992 bolo nezvyčajne daždivo

a menšia opustenžl chata pre lesných robotníkov v Lomskej dulibe nám teda

tábore

minimàllle

hodinyl!

Neprcháňame! Z tábora sa potom vyrážalo okolo

10.30 _ 11.00 hadiny (dižhuu akuia aa

tak sa v prípade pekného počasia išli vyspat' von (pokiaľ mali “zdravý” spaeí

všetko posúvalo, vstávanie i odchod z

vak - ránoln sa tu niekedy aj v “najvyššom” lete blížia teploty pomaly ku nulel). Podobne tomu bolo aj počas prvého týždňa výpravy roku 1994 - druhý sme

hodinu, to je však celkom prirodzené, lebo postupne sa kumulovala aj únava nikomu neprekážalo, ked“ si mohol prispať -- v našom význame dosýta odpočinút)

tábora - niekedy až na poludnie či jednu

sa museli z domca už vysťahovať,

S povrchom sa dalo bavit' tak maxi-

pretože tu bol zriadený proviantný sklad chorvátskych jaskyniarov. Stanovište základného tábora sa po objave Slovačky jamy presunulo na Veliki Lubenovac. Prednú časť miestnej chatky už vtedy obhospodarovali plani-

málne do 19.30 hodiny, potom už (najmä ak bol jaskyniar v neznámom teréne) bolo nevyhnutné čím skôr zíst' 2 planíny alebo aspoň na chodník či cestu. Večer sme sa zvyčajne ešte bavili, rozprávali, potom spať.

nari, no zadná bola prázdna a tak sme v

Pred vstupmi do Manuálu II či

nej spávali a mali tu uložený materiál. Niektorí jednotlivci sa však čoraz viac začali presúvať pri peknom počasí spat' von. Police v chatkc dobre poslúžili na uskladnenie chleba. V roku 1996 dve zadné miestnosti

Slovačky jamy sme sa snažili biorytmus dodržiavať tak, že aj hlboké zostupy (hoci i do -800 či -900 m) sa začínali normálnym zobudením v tábore a vyššie uvedcnou schćmou príprav, aj ked' sa tým samotné vstupy do podzemia oddia-

chaty obývali ehorvátski jaskyniari aj so

lili hoci aj na 13.00 či 14.00 hodinu.

svojím materiálom. My sme rozložili stany vo svahu pod chatou a jedávať, variť a dohodovať akcie chodili ku veľkému stolu na masívnej kamennobetónovej plošine kúsok od chaty.

Prieskumníci vždy radšej “potiab1i”, dobre odpočínuti, hoci aj do noci, prípadne skorého rána (za tým nasledoval jeden totálne Odpočinkový deň). Alebo zostali spať, ak robili hlbšie, v bívaku. Na noc sme sa podľa možnosti do jaskyne nikdy nechystali (dvakrát to tuším ktorási dvojica i skusila, nakoniec

Pretože chorvátski jaskyniari založili

svoj základný tábor expedície 1998 na lúčine schovanej v lese pri okraji V. Lubcnovea, asi 200 m od chaty a teda dost' ďaleko od vody, zvažovali sme, že postavíme stany hneď pri nej, za ehatou. Tam však mali mať miestni lesní robotniei uviazanć kone a tak nám odporučili,

aby sme šli niekde inde. Tábor sme teda naposledy postavili priamo za spomínanou plošinou, ktorej okraj slúžil zároveň ako jedálellský pult. Najlepším variantom pri našich akciách sa ukazuje vlastný stan pre

dvoch - dohodnú sa na poriadku, svojom materiáli a aj tak spávajú vonku. Bio-woI`kr'ytmus Na

našich

expedíciáeh

bola

prirodzená, ničím nevynútená hierarchizl, keď si novici zvyčajne dali poradit' od znalcov, čo je kde a ako tu efektívne existovať. Budili sme sa sami, prirodzene, tí čo spávali vorlku, zvyčajne o 7.00 - 7.30

hodine (chatové, alebo stanovć typy O nejakú polhodinu, či hodinku neskôr), a to aj po pomerne náročných akciách. Fungovalo to tak, že niekto vstal, začal “buchotať ”, prípadne sa s ďalším rozprávať a postupne povstávali v dosť krátkom časovom intervale nato všetci.

Nasledovali varenie a raňajky. Za

to však - pretože cez deň sa k spánku aj

tak neprinútili - zabalili a zaľahli v l. bivaku...). Pri akýchkoľvek hlbokých zostupoch

sa nám nedodlžiavanie prirodzeného biorytmu príliš nepozdáva... Príliš “nabite” harmonogramy, kedy sa postupuje v podzemí tak, že na čas vstupu sa nehľadí a jaskyniari si pomaly “dýcllajú” na chrbát, je možno efektívncjší, ale len

relatívne (čo je veľmi nebezpečné, človeka začne premáhat' únava, ďaleko lnenej ho baví vlastná činnosť, počas ďalších dní alebo po vylezení na povrch je dokonca istý čas aj “odrovnaný”, dochádza k časovým sklzom a problematickým situáeiám). Ušctrí sa jeden deň,

ale celkovo možno “stratia” tri! Nedodlžiavanie biorytmu sme si odskůšali pri Zostupc v Lukine jame. Chorvátski jaskyniari si s tým hlavy nelámu a prirodzený biorytmus príliš nedodržiavajú

(samozrejme,

určite

časové rezervy a dostatočne dlhé časy, potrebné na výskum alebo na spánok, do harmonogramov zakomponujú) - Inožno i preto sme sa s niektorými z nich stretli v podzemí slušne “umučcnými”. Môžu si to však dovoliť, pretože pri expcdiciách ich býva kvantum - jedni odehádzajú, 103

novć posily prichádzajú. My sme sa počas skúmania Slovačky jamy snažili podľa možnosti dodržiavať biorytmus pomerne striktne a to dokonca aj v podzemí! Povedzme v roku 1998 v I. bívaku Slovačky jamy - nastavenými budíčkami na hodinkách sme sa zobudili normálne ráno (alebo nás začal “duriť ” chlap, ktolý sem zlanil na nejaké činnosti z povrchu, potom sme v pohode robili, navrátili sa do bívaku povedzme O 18.00 - 19.00 hodine a zaľahli kľudne “so sliepkami” (najneskôr o 21. O0 hodinc)! Však sme ale potom niektorí vydržali v I. bívaku i štyri noci po sebe, a úplne v pohode, s optimizmom každý deň čosi porobiťt Morál Často diskutovanou otázkou expedičných kruhov je, kedy dôjde. Aspoň V jaskyniarstve, pokiaľ sa stále niečo deje a" sú objavy, tak to vôbec

nepľipadá do úvahy! Prirodzene, ak sa darí menej, je to ťažšie, no aj tak, aspoň

v našom pripade sme vedeli, že do Velebitu

zase

len

tak

hocikedy

neprldeme a tak sme (mimo dní medzi prieskumami, kedy sme mali naozaj dosť alebo sa celkom prirodzene šetrili na závažné, či dlhodobé zostupy) vyràžali do terénu určite v každý deň. Mora] trošku “padal” v až úplne

poslednom, treťom týždni dlhých expedícii, kedy už bol výsledok jasný a bolo treba viac-menej už len odstrojovať. Pred odchodom na výpravu

odporúčame lídrom podobných expedíeií, aby “vytiahli” zo všetkých s presnosťou na deň, kedy sa chce kto vrátit' domov. Ľudia svoj prísľub (zodpovednosť samého voči sebe?) dodržia. II tých, čo pre rôzne pracovné či iné

povinnosti môžu ísť na akciu len na kratšie, ako je tcrrnínovaný rozsah výpravy - typy, ktoré sú vhodné ako

“l'1točné”, nech idú hned" na začiatok so všetkými ostatnými, silní chlapi (“odstrojovacie” typy) sú vhodní na záven Tí, čo realizovali kompletné programy expedícií, majú pravdepodobne aj najlepší rnorál a skutočne ich to baví (nič

si nechcú nechat' ujsť - ani “makačku” pri ťahanl lán 8 vakov). Jaskyniarstvo nerobia len preto, že chcú byť pri tom, niečo dosiahnuť, ale majú ho v krvi. Prítomnosť mora v našom prípade nebola demoralizačným faktorom. Už ked' sme k nemu prišli (vždy na začiatok a na koniec expedície), zostali sme tu tak pol dňa - potom nás to už prestalo baviť a hor sa na hory! Niektorých účastníkov našich expedícií bavil Velebit tak, že si na vskutku blízke more počas akcie ani nespomenuli! Niekedy sa ku moru ale počas výpravy šlo, ale len na jeden deň. Celkom dobre to padlo (boľačky sa skutočne najlepšie hoja váľajúe sa na pláži, uvoľnila sa psychiku, súčasne telefonát domov, pohľadnice, nákup, lepšie jedlo). More postavilo na nohy aj fyzicky pomaly “odrovnanćho” človeka. 104

Voda

Na Rossijevom skloništi bol na zbcrncj nádrži nápis Voda ne za piće. Ked' sme minuli sem prinesenú (v dvoch 10 litrových bandaskách), vodu sme prevárali (čaj, polievky) alebo získavali z topiacich sa ľadov v Punolede (tu nastavené bandasky a íľaše) a tiež prenáškami zo Zavižanu. Mali sme aj známe tabletky na biologické “prečistenie" vody Pantocid, boli však postaršie a tak sme im celkom nedôvcrovali. V Lomskej dulibe je pri domei v zemi vstavaná mnohokubíková betónová nádrž s úzkym studříovým vstupom (proti odparovaniu). Vode v nej sme na začiatku tiež celkom neverili, no ked' sa z nej llapili kone, začali sme aj my. Nikomu sa nič nestalo a žiadne problémy sme z vody nemali. Podobné studne sú aj na Velikom Lubencvaci. Tej pri chatke najprv nedôverovali ani sami planinari a dali z nej spraviť mikrobiologický rozbor. Ukázalo sa, že je nezávadná. Chorvátski planinan' sa však v roku 1995 aj tak čudovali, že mali “problémy” a nám nič nebolo. To však netušili, že my pri akcii udržiavame hygienu na ďaleko nižšom stupni (ruky) a tým pádom získavame silnejšiu imunitu... Na Vclikom Lubenovaci je v súčasnosti ďaleko viac ľudi, než v minulosti a s objemom studne pri chatke je vhodné teda v lete kalkulovat' rozvážne. Aby to miestnych nedráždilo, je lepšie si “veľkú očistu“ urobit' v studni ďaleko V strede lúky.

Vlastnýln neumytým kotlíkom samozrejme vodu zo studne nenabcrajte - lepšie je použiť špeciálne na to určené plastikove vedierko. V oblastiach s neznámym zdrojom vody či rozvojových krajinách však určite vodu zodpovedne prevárajtc, a neprevarcnú - vôbec nepitel Už nejeden, hoci aj skúsený účastník expedicií, čo v tomto smere bagatelizoval, skončil nakoniec v nemocnici a často so závažnými problémami... Potraviny a varenie

V roku 1990 sme boli ešte klasickými výletníkmi, zásobenými hlavne konzervami (prevažne paštétami a rybičkami), sušeným mliekom a šumienkami. Jednotlivci so skúsenosťami z chatárčenia priniesli so sebou však už aj čosi kumštu vo varení a tak bývavali - ovsené vločky so Salkom a lekvarom, krupičná kaša s hrozienkami alebo zemiakové kaša či ryža vo varných vreckách s konzervovým mäsom (najmä bravčové na paprike, alebo hovãdzie “lunty”). Pretože sme sa poznali, boli sme približne rovnaké hmotnosti a chute, utvorili sme “spoločnú stravnú jednOtku”, tj. prídely sladkosti, no najmä spoločné jedenie z jedného hrnca (to ste mali vidieť, aké boje nastávali, hoci kaša bola ešte horúca... a niekto mal najradšej len hrozíenka, čo odtiaľ okamžite vyjedal...). Pritom sa samozrejme oplatilo byť kuchårom,

ktorý neustále “koštoval”... V tábore bol vždy niekto určený za “sIužbu” a nielenže strážil tábor, ale musel pre ostatných aj navariť. “Trpeli” sme nedostatkom sladkosti mladšiemu to chýba samozrejme O to viac a ťažšie vie ukontrolovať svoj príjem povedzme v jeden deň, keď spucuje aj štvrtinu svojich na celú výpravu naplánovanýeh rczervných zásob a potom má deﬁcit... Neverte tomu, že vám na jeden deň vystačí jedna horalka a k tomu jedna sladká tyčinka! To je málo! Hlavne po dlhších akciách v podzemí vnorite sa potom na povrchu do stanu a šup ho za pár minút do seba hoci aj päť tyčiniek! V rokoch 1992-1998 sa možnosti zlepšili tým, ako sme si mohli do Velebitu vziať viac potravin, veľké plynové bomby a variče-platničky. Začalo sa oveľa viac variť a oveľa menej konzumovať konzervy. Základom jedál sa stali znovu - cestoviny (najlepšie kolienka) alebo ryža vo varných vreekách s mäsovými konzervami plus čalamáda, guláše, “Granatirsl-ty pochod”, “Rizoto”, špagety s kečupom a mäsom, krupičnć (pripadne instantnć) kaše s kakaom. V záveroch akcii, ked' sa už vyjedlo dobré “niäso”, bývavali ku cestovinám použité aj reziduá - prczle s cukrom, kakao, lekváry a do toho konzervové ovocie (ananásy, mandarínky). Vhodným doplnkom bývala konzervovaná kukurica. Niektorí si priniesli aj konzcrvové parky. Bežne boli polievky, pudingy. Teplá strava aspoň raz denne (zvyčajne na večenl, no niekedy aj polievky pred akciou) urobili svoje, výkonnl a s elánom sme mali dosť síl vyrážat' do kopcov vždy. Brali sme so sebou aj sirupy (je to lepšie, ncž rôzne šumienkyl), konzervove' koneentrovanć mlieko, syry (tvrdé i mäkké), salámy, klobásy, slaninu (mäkké a pokaziteľnć potraviny sme chránili v chládku -jeden expedičník raz ponechal na stole slaninu a zaraz ju mal plnú vajíčok muchy... čo myslíte, zjedol ju ešte?). Z ovocia a zeleniny cibuľu, cesnak, papriku, jablčka. Sladkosti sú “esenciálna” súčasť jedálneho lístka. Pri ich nakupovaní (aby ich bol primeraný dostatok) sa nám osvedčilo - nakúpiš si, koľko si na prvý moment myslíš - a potom spravíš s košíkom v obchode ešte jedno kolo a nakúpiš znovu približne toľko isto! V tomto smere bolo obľúbene' všetko ~ čokoládky, tyčinky (Deli, Koko, Milena), keksy i napolitánky. . Žiadne špeciálne preparáty či nápoje sme v skutočnosti pri takto vyváženom, normálnom stravnom režime nikdy nepotrebovali.

“Spoločné stravné jednotky" postupne vymizli. Dvojice či trojice sa však pri určitých druhoch jedál (hlavrle tých lepších, a ak varil práve ten druhý) naďalej vytvárali... Niektorým zabezpečovali stravu i manželky. Lyžicu (nepostrádateľný nástroj expe-

dičníka, bez ktorého je pomaly stratený...) sa opláealo vždy očistiť a uložiť si na bezpečne miesto do stanu. Podobne dobré bolo, ak ste mali čím odlišnejší hrnček Ila pitie a evidentne označený ešus. Niektorí si prinášali i plastikové tanieriky zl misky. Veľké centrálne guláše sme vo Velebitc nerobievali (neboli “lidi"). Radi sme sa však vždy išli pozrieť do chorvátskeho tábora - počas expedície v roku 1994 mali Chorváti svojho kuchára a v roku 1998 ráno i večer fantastické švédske stoly zo sponzorskýeh potravín (vždy ich prichystala vopred určená služba). Na jednej strane sa nám to páčilo (súčasne príjemná a veselá atmosfera), no na druhej nám to pripadalo trochu ako z detských čias v pionierskom tábore... Chorvátski jaskyniari však majú lnedzi sebou mnoho žien a možno práve to bolo príčinou, že toľko, ako Iny, “nevlčili”... Variče V tábore sme hodne varievali a veľa zohrievali. Jedna veľká plynová bomba na jednu osobu bola minimum - lepšie je mat' tri na dve osoby. Variče sa v priebehu akcie postupne kazia s aj navlhnú. Populáme boli malé zapaľovače (lepšie

je ich príliš “na voľno” v tábore neponechávať, ale odložiť si do stanu a len požičiavať). Chlieh

Pivo

Kto by chcel tvrdiť, že nie je dôležitou súčasťou expedíeií - hlboko sa mýli! Väčšina účastníkov našich expedíeii nepatrí ani zďaleka k jeho pravidelným konzumentom a žiadne pivne orgie sme tu nerobicvali, no keď ste prišli utrmácaní alebo vysmädnutí z akcie, jedno pivko padlo celkom vhod aj inak nepivárovi. “Dotáeiu” expedíeii týmto nápojom “riešil” Zolo Ágh, ktorý mal dobré kontakty na trnavský pivovar a ľudia odtiaľto naše expedície podporovali. Piva bolo zvyčajne “dosť ” V prvej

polovici expedície a najväčšiu spotrebu mali, ako to už býva, Zvyčajne tí, čo

chodili najmenej do podzemia... Výborným riešením bolo nejaké to pivko si uschovat' v škrape pri vchode zl napo-

jiť sa ním po vylezení z priepasti. Napadá ma v tejto súvislosti príhoda so Zolom. Práve vyliezal zo Slovačky jamy a hľadal svoje pivo. Akurát, že sme chvíľu predtým “našli” s Karlosom nejaké zabudnuté pivo v trhline, kam šiel

rovno z vchodu... “Kde mám pivo!” a už aj pozerá na nás. Krútilne hlavami... “Nech sa vám voľačo v tejto priepasti stane, ked' ste mi ho zobralil“

Iný tlak, žel? Pivo putuje zase pekne Zolovi... V roku l99S bola pivná dotácia až taká, že sme sa báli, čo povedia colníci,

Na prvú akciu roku 1990 sme si niesli každý len asi jeden boehník normálneho chleba. Ostatné sme mali také tie “gumovć” - s predĺženou trvanlivosťou. Okrem jedného z účastníkov nikomu

keď máme pomaly pol prívesu - pív (celkovo 320 fliaš)l Na každého účastníka bola zabezpečená jedna prepravka (!), plus “železná rezerva“ - predstavte si, niektorým to aj tak nevystačilo! A neboli to tí, čo ich ponúkali pri príležitosti kole-

nechutili (aj k najlepším rybičkám sme

gom Chorvátom!

ljcdli tak najviac dva či tri tenulinke' krajíčky...), no inak sme to vtedy vyriešiť nemohli. Neskôr sme začali bràvať chlieb kúpený už doma (chorvátsky chlieb je taký akýsi “pečivový” a dlho nevydrži). Na 10 dní akcie povedzme 3 peene, na 3 týždne vystačilo päť pecňov na hlavu. Chlieb, ak ste sa oň priebežne starali (najlepšie vo veľkých papierových vreciaeh) a nenechali ho splesnieť (Dr. Košel nás však presvedčil, že táto pleseň nie je až taká zlá - čo je úplne zelené, vyrezať, a ostatné, ak sa vám to ešte nepáči, napr. opieeť) či stvrdnúť na pancier (aj takýto sme jedávali, pri krájaní-“sekani” pozor na prstyl), vydržal hoci i 2 týždne! Počas posledných výprav sme už konzumovsli aj v Krasne priebežne kupovaný chlieb (sendvičový).

Sprievodný tím Spolu s nami boli prvé dva týždne akcie roku 1994 aj šiesti ““turisti” (kamaráti nejaskyniari, manželky, rodinní príslušníci). V ideálnych podmienkach Velebitu neboli absolútne žiadnym problémom! Náš záujem o jaskyniarstvo bol ďaleko väčší, než ich možné demoralizačnć prejavy - nikdy nedošlo k žiadnym stretom, ľudia sa nám do výpravy nestarali aj preto, že sme si uvedomovali, že sem neehodíme predsa len každý deň a vyrážali sme do terénu pravidelne. Naopak, v mnohom pomohli (varenie, transport batohov do kopca, zásobovanie z dediny, prípadne zaslanie správ na Slovensko, rozvoz k nástupom ku jednotlivým lokalitám). Niektorí sa dokonca zaučili a chodili aj do pricpastí! Život v tábore spestrovali - nerozprávali len o jaskyniach, ale aj O normálnych veciach.

Našich jaskyniarskyeh, veci sa nám nikdy nedotýkali a neupratovali ich. Pretože im vadili naše niekedy nedojedenć hrnce či lyžičky, poumývali ich a vydrhlill Bolo to celkom príjemné, isť do tábora a vedieť, že vás tu pripadne (ak ste si to dohodli) čaká teplá večera, či aspoň umytý ešus a voda v tábore! (Najlepší život mali v tomto smere manželia, no ti zase museli niekedy na odplatu zobrať manželku do jaskyne - čo už bol problćm - alebo odolávať prejavom ako Halo, neišli by sme už ku moru? - a vysvetl'ovat', prečo to ide až o štyri dni, aj keď práve nejde človek do jaskyne...) Samozrejme, do vysokých hôr by sme “turistov” v žiadnom pripade nezobrali! No tu to bolo možné. Syndróm Velebitu

Kto sem šiel aspoň raz a na vlastnej koži zažil atmosféru veľkého objavovania, túži sa vrátiť. Niektorí sa vracajú už

roky a najväčšie problémy majú doma, kde musia fakt - už zase v lete do Chorvátska? - tajiť do poslednej chvíle... Ale - ako by to bolo, že vy si budete objavovať tisícky a ja pri tom nebudeml? A ak by vás to v tej Tundre “puslilo”, tak by som neprežil, ako by ma škrelo, že mi teraz O tom rozprávate...l V súčasnosti je syndrómom “vážne napadnutýelť' 13 jaskyniarov Spoločnosti. Dúfame, že “nakazíme” aj ďalších - vekový priemer účastníkov totiž počas poslednej expedície prekročil tridsiatku (voči prvej expedíeii jeto už o približne 10 rokov viael). Zišla by sa hlavne mlaď! Zdravie Podnebie je vo Velebitc Zdravé a príroda azda absolútne bez mikróbov... Napriek tomu, že sme vyliezli 7. jaskyne často “vycucarlí” a mali aj trochu nárok slabšie po pár dňoch v útrobách zeme preehladnúť -nikto tu vlastne nikdy neochorel!!! Pri ehatke na V. Lubenovaci je búdka s latrínou, aj tak však väčšina účastníkov expedícií chodila do lesa, zvyčajne na “svoje” miestečko (väčšina prirodzene do kopca, aby mala prehľad...). Snažit' sa priebežne držať aspoň akútakú hygienu sa opláea i vo Velebite. Jednak to ráno povzbudí do života, jednak sa cítite sviežejšie (i pri akcii v podzemí). Čo je však najdôležitejšie, “drži” to istým spôsobom priebežný meral! Ponožky si treba občas vymieňať i tu (jeden expedičník tak roku 1994 príliš dlho neurobil a uehytili .sa mu plesne). Do jaskyne sme si samozrejme zubné kelky ani hrebene nenieslí.

105

Nebezpečenstvá a úľazy av

Salni seba oklamať nemozeme ~ jaskyniarstvo je reálne nebezpečná záľuba, a expedičné vo veľkých priepastiach Obzvlášť. Pricskumník síce môže nebezpečie do značnej miery eliminovať - spoľahlivým výstrojom, dobrou prípravou, ak zbytočne neriskuje - no vylúčiť úplne nikdy nie. Menšie či väčšie “boľačky” prídu.

Vo Velebitc sa prihodili nebezpečné situácie a úrazy ako jaskyniarskym

“ceprom”, tak i veľmi skúseným jaskyniarom. Považujeme za potrebne vas oboznámiť s tým, čo sa tu postávalo, podrobnejšie, z vlastnej skúsenosti vieme, že sebazáehova pôsobí a práve toto si prečíta každý. Podobné informácie pomohli mnohokrát posúdiť, pri zvažovaní, ako pri určitej situácii ďalej, i nám. Ako by sa dalo nebezpečenstva zabrániť, vyhnúť a čo by mohlo pri prieskume v tejto publikácii popiso-

krehké, môže ich nechtiac zhodíť nielen vyššie situovaný spolulezec (nohami pri zlanovaní), ale napriklad aj prvolezec (sám na seba) - napruženým lanom! Menšie úlornky (volávali sme to “poš1a”) sa rozbijú o steny (pri|bu...), no väčšie bývajú zlé, najmä v širšej šachte, kde sa hneď neroztríeštia a naberú rýchlosť. Ak už padajú (je počuť vzdialené, no razantne sa približujúee svišťanie), treba sa (ak to ide) prikrčiť ku stene a určite sa nedívať hore. Vhodná prevencia je všetky ccncúle, čo sú v dosahu, ncľútostnc horolezeckýrn “eepinom” pozhadzovať. Takáto “čistka” je síce jaskyniarovi trochu proti srsti, no nič účeinejšie nejestvuje. Veľké cencúle sú ďaleko horšie a padajú niekedy (ak ich hmotnosť prekročí silu spojenia) aj “bez vyzvania”. Zbytky takýchto (veľkosti blokov ako počítačový monitor) sme videli popadanć napr. V Punoleda (1990) - nad nimi bolo ešte niekoľko stále držiacich, 3

NajnebezpečrIefšl'mi liselrmi sú vo velebilskýcĺl šaclltáell práve tie zaľadrtené... Snímka je zo strednej' časti priepasti Punoleda (-I57 m). Foto: B. Šmída

vanćho, niekedy až neľútostne “drsného” krasu očakávať aj vás. Ľad V Sevemom Velebitc je jednoznačne najnebezpečnejšou záležitosťou. U nás s ľadom skúsenosti nemáme, no tu s ním

tu-:ba pačilať. Úplua by aa dal lama pruh-

lém obísť jedine tým, že tu do priepasti vôbec nezleziete... inak len málo. Záľahy snehu sa nižšie, v podzemí, menia na firn a ten postupne na ľad. Jeho zmeny sú pritom veľmi dynamické

(působí tu teplota horninového masívu, prievany). Ľad sa vyvíja, kumuluje, aby nakoniec povedzme - padol! Ešte najmenej nebezpečné (ale aj to je retatlvne) sú menšie ľadové visiaky, tvoriaee sa na stenách prlepastí od

vchodu stekajúcou vodou. Skúsenosti s nimi získali napr. M. Meško, D. Kotlarčik a B. Šmída v Brutáli (1993), a všetci, čo sme skúmali alebo liezli v Xantipe (1994, 1995). Pretože sú

106

m dlhých. Veľké (až 4 m dlhé) a prievanorn ešte k tomu extrémne už-už na spadnutie vychýlené visiaky sme registrovali v úvodnej časti vertikály Xantipy (po oba roky výskumov) - že tam vydržali až podnes, neveríme. Dočiahnuť sme na ne však nedočiahli, a tak nezostávalo nič iné, než veriť Supernebezpečnć sú však hlavne veľké ľadové masy a baldachýny vo vstupných častiach niektorých veľkých vstupných šácht (napr. Manuál II, Ester, Patkov gušt, Lodenica S.U.K.). Majú obrovskú hmotnosť (určite i mnoho ton) a ich odtrhnutie - radšej ani nepomyslieť. Ale v skutočnosti - aj tieto padajú! lt Chorvátski jaskyniari “porieši1i” alternatívu pádu veľkého ľadového monolitu pri Whiskey v Lukine jame (1993) jeho tixovanim do siete z lán (ako do pavučiny). V Manuàli H sme obliezali po celý čas výskumov (1994) v -120 m veľkú

ľadovú masu (Gilotína), O ktorej sme vedeli, že jej “životnosť” už asi veľká nebude (k stene bola “prilepená” voči svojmu objemu len skutočne malou plochou). Samozrejme, príliš sme do nej nestrkali, no kontakt s ňou pri lezení bol. Už po odstrojení (keď ešte E. Kapueian doliezal posledných 40 m ku vstupu, ale nižšie už nikto nebol) sme zrazu počuli strašidelné a ešte niekoľko sekúnd tnfajúce “krruch” a ohromný dunivý dopad (Gi1otína'?). Pad niektorého väčšieho ľadového bloku sme zaevidovali (M. Griflík, B. Šmída) tesne pred vlezenim do Obra (1995) - deň pred nami tam bola iná dvojica! Ak by sme už boli nalezení v relatívne úzkom úvode šachty, pred masou by sa asi tak ľahko schovať nedalo. Ohromný ľadový balkón (S X 4 X 5 m) sme našli doslova zapichnutý (!) do firnu na dne vertíkály v Xantipe (1995). Zrútil sa sem niekedy v mcdziobdobí od predchadzajúceho roku - presne do miest, kde sme sa odopinali z lana! Veľmi nepríjemnú skúsenosť nadobudol pádom väčšieho ľadového monolitu karlovacký jaskyniar B. Bukovćak (“Bukva”) v príepasti Ledeníca S.U.K. (1997). Sarnovoľne odtrhnutý blok ho zasiahol, vystupujúceho v hlbke -150 m, polárrlal mu Obe ruky a spôsobil tiež tržné zranenia na krku, ramenách a nohách. Závažne zranený chlap, hoci pomaly už “odchádza1”, mal odolnú rlžlturu a nakoniec to ncvzdal - ďalší jaskyniari ho vytiahli do -70 m, odkiaľ už zapraeovala GSS (chorvátska Horská služba). Ľad v priepastiach Velebitu je potenciálne nebezpečný aj inak. Než sa tu po pristáti na nejakú ľadovú zátku odistíte z lana, dobre si to predtým dvakrát rozmyslitell Aby vás to náhodou “neveuc|o” do nejakej škáry (či rovno šachty) pri stene, ked' sa pošmyknete - zostaňte radšej (aspoň ručršým blokantom) zaistený! Napr. B. mídovi “utiekli” v Klausovej (1990) na svahu ľadovej zátky nohy, lano, ktorým sa pridržiaval, neudržal, a šmýkal sa dolu - kde ho zastavilo koncové zúženie priepastí (pričom si dobre pooškieral dlane a prsty). Ľahkomyseľný bol možno i preto, že už na dne bol a vedel, že nie je príliš kam padnúť... Vo väčšej priepasti by to neskončilo dobre. Podobný prípad sa stal hneď dvom prieskumníkom (1. Poláček, M. Griflík) na Skokanskom mostíku V Punoleda (1990). Obaja zaistení boli a preto do

menšej, ale predsa šachty pod nimi nespadli. Situácia bola pre niekoho iného možno aj trochu groteskná (ako som našiel Marcela, plaziaceho sa na ľade, keď sa mu ani pri všetkom úsilí nedarilo pozviechat' sa na šmykľavom ľade aspoň

na štyri...), ale oni ncpoeiťovali. Do

tretiee,

to tak určite

obal'oval'lie

lana

ľadovým pallcierom (pravdepodobne i zvnútra). Nikde sme o podobnej situácii nepočuli, no tu sme ju (najmä prvolezci) zrazu museli vyriešiť. V Xantipe (1995). Jemná sprcha, formujúca sa odtápaním ľadu pri vchode priepasti (nižšie tečúea aj po lane) obdeň v mínusovej teplote už o kúsok nižšie zase mrzia a lano sa stávalo až “príliš rýchlo zlanovatel`nć”l Aj s podľa našej mienky takmer dokonalou pomôckou, ako je brzda Stop-Petzl, sa tu zlanovalo len veľmi problematicky, s neočakávanými nahlymi preklzmi a `7,hupmi” nižšie hoci i o 3 ml Bolo to poeitovo vel`mi nepríjemné, ale hlavne nebezpečné, jednak kvůli razom na kotvenia, ale najmä preto, že nebolo isté, či sa takýto “hup” podarí ešte zabrzdiť (páku slnc celou silou tlačili hore, a lano vedúce dolu až kŕčovito držali v rukavici -

bez

nej

bolo

hádam

neudižatel'né...) a či nedôjde k nekontrolovateľnému “zjazdu” až pádu do najbližšieho medzikotvenia! ll Zľadovatene lano sa v brzde jednoducho v kladke nezdeformovalo, takže jeho trenie bolo minimálne (podobne preklzávalo aj v rukavici). Riešili sme to všelijako - “polá.maníIn” si každého ďalšieho metra a až potom jemným popustením, pridavnými karabínami, “nasadenírn” horného kolika na brzde, pomocným omotaním si lana okolo kombinézy, ale i zožumarovaním (hoci i niekoľko desiatok metrovl). Najeleganlnejšim riešením však malo byť - vytiahnutie dotyčného úseku lana na povrch! Pravdepodobne z dost' podobného dôvodu (tiež asi mierne zľadovatené lano) sa prihodila aj závažllú nehoda

chorvatskej jaskyniarke D. Hamidović v priepasti Ledenica S.U.K. (1994), kde sú v dvoch krátkych stupňoch pod hlavnou ľadovou zátkou vstupu podobné podmienky ako v Xantipe. lište málo skúscná “Bcba” kúsok nad dnom nebola poriadne sústredená na zlanovanie, k tomu sa pridružil faktor malej váhy končiaceho lana pod ňou a vodný ﬁlm na ňom - nekontrolovane “padla” 10 m a zlomila si nohu (či si okrem toho ešte “pomohla” reﬁexným chytením brzdy a stlačením páky k jej telesu, nevieme). Ked“ už sme pri tom, spomeňme aj mokré lano, ktoré reaguje podobne. Kratke “pohupnutia” boli v spodných poloviciaeh zlanovaných úsekov napr. kdekoľvek v rozptýlených sprchou zaviažovaných studniach pricpasti Slovačka janla časté. Prídavná karabína zvyčajne problém hravo vyricšila, no aj tak bolo potrebné sa tu spúšťať obozrctnejšie.

Preklzy boli o to evidentnejšie, ak mal pricskurnník “vyjazdené” kladky na brzde. Až do skoro krížovej situácie sa dostal v roku 1996 v Slovačke jame D. Kotlarčík, ktorý v už dosť vydratej

zlanovačke preklzol (retlexivne pritom stlačil páku'?) asi 5 in a zastavil zadkom O skalný stupeň, kde “ho to posadilo” (inak by padal ešte asi 2 m do kotvenia). Narazil si zadok a rozbila sa mu “Niĺka”. Obdobne situácie sa vyskytli pri zabahllenom lane, a ešte omnoho horšia pri výstupe, ak mal dotyčný “nesamočistiace“ a ešte k tomu už hodne použité blokanty (Spelety). Tieto začali preklzávať pri výstupe bočným, veľmi zailovaným úsckom Džungle v pricpasti Slovačkzljnma (1996) Z. Äghovi až tak,

že na výstup “nasadil” ešte aj zlanovaeiu brzdu! Inak to riešil v rovnakom úseku E. Kapucian - priamo ku prsnćmu blokantu si operatívne primontoval treti, pôvodne nožný! Pridanie “veci”

Ak už pominicme ľad, tak aj pad iných “vccí” lllbočizllými šachtami Velebitu môže byt' viac ako nebezpečný. je lepšie, ak takou lezie len jcdcn človek, a ak dvaja, tak opatrne, dívajúc sa, či nohami pri stene neodlúpitc kus zvetranej horniny. Je priam zakázané sa pohybovať (ak je dolu lezúei človek) na hrane šachty, kde je možnost' zhodenia závalu! Iaskyniar, ktorý prave dozlanuje studňa, alebo čaká na výstup, by sa mal tiež schovať pod výklenok, alebo tam, kde pád “čohoko|`vek” už nehrozí. V nástupe do skoro 200 In hlbokej studne Lukiny jamy pod veľkým domom s II. bivakom je silne skrasovatenà a zvetraná hornina. Buď B. Šmílovi, ktorý tu v roku 1994 práve nastupoval do zlanovania, alebo Limovi (chonfatsky jaskyniar S. Hudec), ktorý práve “bojoval” v ťažko prielcznom meand ri k nástupu do studne, “sa podarilo” zhodit' kus horniny. M. Griﬂíka, zlanujúccho už asi 100 lll (!) pod nimi, úlomok velký asi ako päsť (registrovat ho ešte nižšie Iezúei Z. Ágh) zasiahol priarno do zátylku. Marcela rozhodilo a ostal na chvíľu akoby “ochrnutý”. K vcdomiu sa začal preberať až po chvíli (možno to bolo 20 sekúnd, možno 2 minúty), kedy mu prišlo na uln, že sa stalo niečo s lanom (myslel na odtrhnute kotverlie...) a že nemôže hýbať rukami. Len sa neprítomne pozeral na svoje oranžové gurnové rukavice... Za moment mu však začali tl"pnL|t° prsty. Zahryzol si do rukavice a zistil, že do prstov sa mu prinavracia cit. Ale že ho tiež poriadne boli krk a nemôže otáčať hlavou.

Napriek tomu zostúpil až na dno priepasti, kde mu J. Vykoupil poskytol liečivú masť Yvent. Problémy ustali a ako spomienka zostal ten slušný zakrvavený “šráÍ°°. J. Vykoupilovi vo chvíľke nepozomosti “padln” v Poseidone, viac ako 200 m hlbokej studni (Slovačka jama, 1995), skoro od je úvodu, spitovacic kladivo. E. Kapueian mal snahu pritlačit' sa ku stene - kladivo ho minulo. Po

dopade na dno sa úplne rozbilol

V čiar-ua; diau-a (1994) aa K.

Kýškovi, lezúeemu v úvode, zrazu odvalil pri stene “blok ako malém". “Pozor, padne kameň, už to nevydržím, pustím ho!” už len kričal na L. Ludhovú na dne, aby sa pokúsila schovať. Nebolo

kam - kameň však našťastie dopadol mimo. V Lederlici S.U.K. radšej pre elimi-

Ilovanie podobných problémov pozhadzrlvali (Z. Ágh, M. Griﬂík, 1993) pred nástupom do P180 celé tu zosunutím sa hroziaee blokovište. Bolo veru rachotu... no dobre, že tak urobili! SRT Pri prieskume sa zvyčajne kotvenia na prvý raz nevybudujú až tak dokonale (ideálnu situáciu a vhodllejšic miesto pre spit vie človek posúdiť mnohokrát až pri

vyliezaní zo šachty). Vhodné preto je, aby sa dlhšie, mnohokrát a mnohými preliezanà lanová sústava (napr. v hlbokej a viac dní skúmanej priepasti) nielenže priebežne kontrolovala, ale aj “zbezpečňovala” (pomocllć spity, prckotvcnia). V pripade takychto akcii totiž aj malý nedostatok kotvenia po mnohých dňoch prejaví tak, že laná sú doslova “rozfrancorfovane na cueky” a ak sa nič nestane - už ich iba porezať! Dovoľujeme si pritom upozorniť, že k odieraniu lán dochádza pri takýchto dlhších akciách aj pri obyčajnom lezení (!), kedy oplet získava jemne Obrúsenú skulptúru (najmä blokantami a plochým opieraním sa o stenu). Stačia tri týždne a laná. majú dosť! My sme asi zásady SRT dost' príkladne dodržiavali (fakt, že sme už preliezli niekoľko tisíc vertikál nych metrov a preklenuli to bez vážnej ších dôsledkov, hovorí sám za seba), v tomto smere

určite nikdy nebagatelizujeme, kotvenia sa snažíme robiť pcdalltne a “dávame si baeha”, no aj tak sa niekedy čosi prítrafiIo. Najviac sa nám lana poničili jednoznačne v úseku 0 - 360 m v priepasti Slovačka jama v roku 1996, kedy sme využívali body kotvenia z predchádzajúceho roku 1995 (prieskumnćho). Laná sa nám rozdrali na mnohých úsekoch (hlavne pri kotveniach, v uzloch kotveni a v malých oceľových karabínach Maillonl). O dva roky neskôr, kedy sme trasu vylepšili o nove a pomocné spity a Z karabíll na kotvenic vylúčili Maillonky, bolo poničenic lán o dva rády menšie (podrobnosti sú v kapitole o materiále pri podzemnom prieskume). Pri I. bívaku sme mali dvojlanový 'Ii'aveI`z. Už na konci akcie roku 1996 sme zistili, že zlé ukotvenie jeho koncov spôsobilo na úseku, kde bola vcrtikálna

hrana, rozdľatie jedneho z nich až po dušu (a druhe bolo tiež už trochu “načatć”)l K. Kýškovi sa v -940 m vetvy Lanex (Slovačka jama, 1998) vytrhol spit, nabitý v bituminćlzaom, zvetranejšom

10?

vápenci. Pád stiahol aj A. Holoviča, zachytil ich však ďalší, pomocný spit V úvode Džungle (Slovačka jama, 1996) sme použili ako prírodné (hlavné) kotvenie ohromný blok, zaklinený v úvode zúženého nástupu do šachty. Tento sa však mnohonásobným zaťažovaním asi postupne “vyviklal” a práve vtedy,

ked' bol asi 30 m pod ním hore lezúci B. Šmída, sa pohol a zosunul ešte o kus nižšie, do úžiny, kde však, našťastie, zostal zaklinený (nepraskol, ani sa ncprešmykol). Hoci bolo lano na ňom spojené aj s kotvenim v šaclltc vyššie, nie sme si istí, či by kotvcnie jeho hmotnosť nevytrhla (alebo dokonca neprasklo lano)... Pricskumnik Zrazu “zletel” asi o 4 m a dobre sa rozhojdal. Spolu s kameňom sa spustila šachtou aj spŕška drobnejšíeho kamenia, ktoré “zaútočili” na nižšie lezúceho M. Sovu (strašne, čo je preň nezvyklé, klial). Znovu Slovačka jama a rok 1996. V šachte pod Eriksanom (v kulisách Okna) malo lano tendenciu sa “zašprajeovávať” do vertikálnej trhliny v Okne až tak, že ho pred zostupom sem (aby Z napnlženia povolilo) bolo potrebné poriadne pomykať. B. Šrnídu raz postihlo tak silnć napruženie, že lano povoliť jednoducho nešlo. Premýšľal, ako situáciu vyrieši. Varianta zlanenia ako po našponovanom lane nakoniec zavrhol a zoslúpil asi 40 in po blokantoch. Dobre spravil, pretože tu

lano zrazu povolilo. Ku

kurióznej

situácii

došlo

Slovačke jame v roku 1998. Takto to vidí D. Kotlarčík, ktorému “sa to prihodilo”: “S vecami do 11. bívaku sme pomohli chalanom do -700 a tam sme sa od nich s llubošom odpojili. Preliezli sme späť

meandrom a dohodli sa, Ze prekotvenie

niekde v polovici Džungle urobí Ľuboš, ktorý bude liezť hore ako prvý. .la som

mal vyniesť hore batoh. Ako to býva, pri zakvačení sa na lano jaskyniar tak akoby “tancoval”. Kým už nepôsobí pružnosť lana a človek sa “odlepí” odo dna, chvíľu ešte sebou metá. V Džungli bolo (tak ako nikde inde v pricpastit) lano voľné (teda jeho koniec, kus dlhý ešte azda 5 m, položený na zemi a s ďalším úsekom nespojený). Ako som ešte “nastúpaval” na zemi, tento kúsok sa mi asi zamotal do batohu pri jeho otáčaní sa pri lezení (do popruhu?) - neviem... Batoh mal dlhú šlingňu (1,5 m) a lano

som asi vyťahoval na ňom, no necítil som to, ani nevidel (vo výhľade mi zavadzal práve batoh). Ani pri “prepínke” som si nevšimol, že niečo nie je V poriadku. Kus lezenia

hore šachtou, až zrazu, kritický bod zaeítil som podo mnou akési napnutie (spodný úsek šachty po medzikotvenie bol viac než dvojnásobne kratší, než nad spitom) -to sa asi napãlo lano, čo som nechtiac ťahal. Potom akési zasvišťanie. Myslel som, že mi padla nejaká pomôcka, no všetko potrebne som mal. Mal 108

som aj nejaké pomocné “šlingne”. Jedna Z nich? No iste, tak preto sa už vracať

nebudem." Lano vytvorilo pružinu, vystrelilo, ale nespadlo až dolu - zhľčílo sa na medzikotvení! Štvoriea prieskumnikov, čo sa vracala po namáhavcj akcii v -1000 m, zrazu s prekvapením zistila, že lano v šachte Džungľa nie je! Zvažovanie, kde sa podelo, pretože sme na žiadne nedosvie-

ll. bivak v -1000 m v priepasti Slovačka jama (1998) sme od -700 m znášali už každý po 3 (!) transportné batohy. J. Kankulovi sa šnúry z batohov, batohy a lano (pri zlanovaní sa na ňom otáčajúc)

pri medzikotvení zmotali až tak, že si sám nevedel poradiť a preto k nemu Z dna Palkovho skoku vystúpil na pomoc

M. Gxiílik. Kaľbidky

tili, ani pokiaľ nam stačili čelovky, nepomohlo a situáciu sme museli vyriešiť návratom do -700 m, kde sme založili “núdzový bivak“ (slúžil potom aj na ďalšie výskumy) a v ňom prcčkali za “úsporuejších opatrení“ na príchod “prvokorltaktnej” dvojice z povrchu (akcia je podrobnejšie popísaná v kapitole O Slovačke jame). Lano sa mohlo pri tejto situácii zapliesť do batohu i iným spôsobom pri výstupe sa tento, hlavne ak je na dlhšej slučke, môže rozhojdat' a obtočit' okolo lana až do tej miery, že sa na ňom lano zachyti trením. Ak má jaskyniar veľmi ťažký transportný batoh, menší úsek so sebou “t”ahanéhO” lana váhou ani nezaregistruje - v určitom bode sa mu batoh môže začať od lana odmotávať, až

V -1100 m Lukiny jamy (1993) sa “samOzapálil” chorvátsky jaskyniar P. Mintas. Pavle, inak uníverzitný študent chémie, asi príliš nebral do úvahy exotermické reakcie karbidky 8 poriadne to “nažhavil". Od excentrickeho plameňa (pravdepodobne čiastočne upchatého horáka) sa mu zapálila hadioa aj prilba. Pretože si nevedel hned' strhnúť prilbu, plameň sa snažil zahasit' rukavicami, čo však nešlo. Porancniu zabľánila čapiea pod prilbou, no najmä B. Šavor, ktorý, vidiac ho v dyme, k nemu priskočil a vehementne mu plamene začal sfukávať (čo sa nakoniec podarilo). Rovnaké “nažhavenie” spôsobilo vystrelenie (upchatého'?) horáka na prilbe M. Kankulu tesne pred zostupom do

zrazu lano padne.

pred vchodom. Okolo hlavy sa mu vytvoril neviditeľný “oblak” acetylénu a

“Ceprolúgia” V priepasti SK-14 (1993) “sa roz-

padoI” L. Ludhovej stupák už pri prvom kotveni, tesne pod vstupom a s výstrojom, čo mala, si nevedela rady. Pršalo, takže M. Meško, ktorý bol na dne, poriadne pre dážď nepočul, čo naň dievčina zvrchu kričí. Nakoniec sa predsa len odhodlal (mal obavu, že budú dvaja na lane) a vyliezol k nej hore, kde jej pomohol. I. Poláčkovi spadla v Críkvene I (1990) pri prekonávani medzikotvenia v -40 m zlanovacia brzda (bez západky). M. Gritlík vystúpil 40 m a priniesol mu ju. M. Vrábe] zozlanoval celú úvodnú PSO rovnakej priepasti na nesprávne (opačne) založenej brzde (rlcovládal jej princip)! Len sa čudoval, čo mu stále akosi otvára bočnicu... Pre na lezenie nezvyknutú I. Ághovú bola pricpasť Pavúčia (1992) asi dosť hlbokú... Uzol spájajúci dve laná dievča na prvý pokus rleprekonalo. Keďže sa jej to nepodarilo ani na niekoľko pokusov, Z. Ágh k nej zospodu vyliezol na rovnakom lane a pomohol Chorvátskemu jaskyniarovi (nevieme už, o koho šlo) sa v úvodných pasážach

Lukiny jamy (1994) zlomila zlanovaeia brzda! Stalo sa tak preto, že chlap znášal dolu dva ťažké batohy a pri prekonávaní medzikotvenia sa mu šnúry z nich zamotali dohromady s brzdou a zaťažili mu ju v nesprávnom smere - pri neopatmom zaťažovaní brzdy mu na nej praskla bočnica! Čosi podobné sa môže prihodiť pri neúmernom náklade i skúsenému - pre

priepasti Slovačka jama (1996), ešte

“šťuk” piezozapaľovačom spôsobil výbuch. Podobne ani v tomto prípade nešiel plameň zahasiť hned' a ani strhnúť prilba. Ešte silnejšie popáleniny na tvári a zllorenie vlasov zastavil pohotový R.

Mlejnek z Pardubíc, ktorý Milanovi vytrhol hadicu z karbidky. Nasledovala cesta na ošetrenie (až do Rijeky), kde Milana “pomastili” a “ofáčovalí” - v tomto stave, po pár dňoch psychickej rckonvalescencie, ešte zliezol na dno Slovačky jamy v -1000 mi M. Sovovi “sa pokazila” v -1000 m v rovnakej priepasti (rok 1998), pred náročným, niekoľkohodinovým výstupom k I. bivaku, karbidová lampa a pomocné svetlo (baterka) mu už tiež nemala príliš vydržať. V spolupráci s B. Šmidom však karbidku opravili. Pri výstupe rovnakého jaskyniara ho B. Šmída príliš “odbehol” a Mirovi medzičasom “došiel” karbid. Už len sliepňajúc sa vyšplhal až k I. bivaku, kde začal kričať ~ Ostatok osadcristva podzemného tábora mu už cez Traverz posvietil. Povrch I.Poláček si v teréne pri Mandalini doci narazil pri páde na škrape rebro (1990). Keďže otom nikomu nepovedal, M. Vrábel a B. Šmída ho “odbehli” - do tábora (boľavý) ale prišiel. M.Vrábel si v škrape vykrútil v členku nohu (1990). Len tak mimochodom, Mário prechodil celú expedícia v kopačkách, ktoré mu zapožičal Igor naspäť ich však od neho už '“zadarmo” nechcel, pretože štuple na miestnom krase úpl ne “odišlí” - poriadne topánky

si Mário zabudol pri mori a hore mu zostali len - sandále! Podobne si vykrůtil nohu, zaseknutú v

škrape pri Lukine jame Z. Ágh (1992). K. Kýška si zase narazil pri nočnom zostupe neznámym terćnom od priepasti Slovačka jama veľký škrap medzi nohy.

D. Kotlarčík si vykrútil nohu v kolene v roku 1998 na svahu cestou od Marianny. Mal ťažký batoh, stratil rovnováhu a noha mu zostala zaklinená v škrape. Nasledujúcich 7 dní až do svojho odchodu z expedície bol tým pádom vyradený z činnosti. M. Griflika napadli pri hornom vchode jednej priepasti lesné včely a 3

hu aj uălipli (13. Šmída, malý zišiel dnu

spodným vchodom, toho zostal ušetreným...). Ešte celkom z predchádzajúceho pracovneho úrazu nedoliečený J. Vykoupil sa vybral v strede expedície 1998 na namáhavú povrchovú túru do veľmi členitćho terénu Rožanski kukovi (tu by dostal zabrať aj úplne zdravý organizmus). Janovi sa obnovili bolesti a vjedcn deň sa doslova nemohol udržať na nohách (len Chorváti sa čudovali, prečo sa presúva po ich tábore po

amo pri vchode do priepasti, P. Mintas zlanil k zrancnému, pomohol mu k stupňu a naložil si ho na chrbát. Obaja sa zavesili do lana, ktoré sme odvesili zo vstupných častí jaskyne a Pavle liezol. My sme mu niekoľkí hore cez kladky a blokanty privyťahovaním pomáhali pomocným lanom. Zostup od vchodu do tábora už zvládol všcmožne podopieraný Želimir na vlastných nohách. Že si treba dávať pozor, sme pochopili aj po pošmyknutí sa M. Grillíka na asi 6 m vysokoln stupni pri CS-5 (1990). Stupeň bol šmykľavý a liezlo sa po ňoln (bez lana) obtiažne i bez batoha -ten si Marcel nechal pri návrate hore na pleciach. Pri neprijemnom sklzc na malú hranu priamo pred ústím 30 m hlbokej šachty (!) sa síce Zastavil (možno

i váhou batohu, ktorý ho prikvačil l‹ zemi), no spôsobil si silný výron členku.

Pri solovom povrchovom “prieskume” okolia priepasti Slovačka jama sa s nim málo oboznámený Zagrebský jaskyniar Ž. Ludvig chcel ešte (kým sa úplne zotmie) pozrieť na dno závrtu s rovnakou priepasťou. Pošrnykol sa a zo západných stupňovitých stien zosunul až dolu, kde zistil, že žije, ale má bolestivo narazené rebro a nemôže sa akosi hýbať. Po niekoľkých dňoch strávených rnapovaním priepasti slne z nej vyliezli O čosi neskoršie po páde Želimira (už v nocg B. Šmída a K. Kýška:

Vodopády Vo Velebitc sa v prípade daždivéhc počasia vliezat' do priepastí neoplatí podobne ako rlikde inde v horských systémoch. Nielenže sa človek totálne premoči a odllodianie k prieskumu je tatam, ale môže to skončiť zle. Priepasti tu majú napriek relatívne malým vchodom dost' veľkú zbernú plochu (hlboko v podzemí sme tu prívaly vody vlastne ešte nezažili...) a radikálne vodopády sa formujú už takmer vo vstupoch (!). Presvedčili sme sa otom napr. v priepasti Crikvena I (1990), po vlezení pri hlnlistom počasí a dažďom na spadnutie. Počas fotografovania dómu sme začuli (M. Griﬂík a B. Šmída) už aj začínajúcu búrku a chvíľu na to, hádam za pár minút, zrazu rachot pri výlezc do šachty - odkial' sa v momente vyrútil

o je total-1-1'? Akési svetlo... Alebo sa

“sp1aeh” s výdatnosťou niekoľko litrov

mi mllrl? Nie, svetlo! Teda, to musí byť šialenec, kto vliezol do závrtu teraz v noci...!Pn'lve dolieza Karlos: “... héj! Kto je tam! ?” “Ja!”

za sekundu a váľajúci so sebou i menšie bloky! Kapacita dómu je obrovská, zatopit' nás určite nemohlo (v prvom momente nás napadlo totol) a voda ani nijako inak ublížiť - boli sme však z tohc tak vyplašeni, že v ten deň sme 2 priepasti už len vyliezli. Omnoho horšie sa mali v roku 1992

štvornoŽky...).

“Kto?”

“Ja, Žclimir1” “A čo tam robíš?” “Spadol som...l” “Si živý, v poriadku, čo ti je?” “Dobre, ale nemôžem chodiť, rcbro!” Vzájomný pohľad s Karlosom - teda, takto utnnáeaní, už sme nemysleli na nič iné, len ako vylezieme, bachneme si pivko, do tábora a spať! A teraz záchranka! Sami ho však odtiaľ nevytiahneme... So Žclimirom sme sa preto dohodli, že zídeme do tábora pre mančaft. Zhodou

ukaluaaﬁ

“lal‹aliza›val”

żalizuifa

predtým aj J. Vykoupil, túlajúci sa ešte za šera okolím a zverboval partiu Chorvátov, s ktorými sme sa zrazili na hrane. Závrt má nesehodnć steny a na opačnej strane, odkiaľ je lepší prístup, je viacero stupňov. Záchranka sa teda udiala cez asi 20 m hlboký, kolmý stupeň pri-

E. Kapuaiau, z. Ágh a s. oajdušiiz pačaa

ich finálneho útoku v práve objavovanom Manuâli (popísané V rámci kapitoly O Lukine jame a cxpedícii 1992). Čosi, čo by malo na možnost' akútneho nebezpečie upozorniť každého chorvátsky speleológ M. Garašić uvádza, že v roku 1977 sa sformoval v priepasti Ponor na Bunjevcu v hlbke už -65 m tok s prietokoln až 2 m3 za sekundu!!! Vchody Pri prcliczaní úzkych partií vstupu Kľvavej jamy (1995) si na ostrom brite J. Vykoupil roztrhol kožu na ruke. Keďže do vstupu priepasti Slovačka gama vliezal pri jej objavení (1995) B. mida len v trenirkach, na ostrých pizolitoch si tu rozdral holene a zápästie.

I. Ághavá sa panda (1996) ua

veľkých balvanoch rovnakej priepasti vo vchode, spadla medzi ne a poudierala sa. M. Audymu sa pri namáhaní sa s ťažkým batohom v úvodnej plazivke (Fučáku) priepasti Slovačka jarna spustila z nosa krv (1998).

Híbky V -870 m Lukiny jamy (1993) si chorvátsky jaskyniar E. Štrkljević pri preliezaní úzkcho meandra natiahol ešte nedoliečenú Achillovu pätu, takže sa vrátil, a dva dni, kým vylnizla najväčšia bolesť, Zostal v II. bivaku. V -E200 m počas rovnakej expedície padol pri krátkej strate koncentrácie jeden z chorvátskyeh jaskyniarov do

hlbokej vodnej prichlhne. Trojica však napriek tomu pokračovala ku dnu, kedy ich však zastavil ďalší probléln napružené lano... Vrátili sa do II. bivaku, kde im z povrchu iní priniesli suché veci. V roku 1994 prišlo pri vystrojovaní tej istej priepasti ku časovému sklzu a v Il. bivaku sme spali šiesti v troch spacích vakoch (podrobnosti akcie sú v rámci reportáže O zostupe v hlkíne jame)._ B. Smidovi “vyfučala” náhle v jednej úžine v Slovačke jame ako ňou pretláčal tlstý vak, plynová bomba, na ktorej bol narazený varič. Dosť rýchlo si rnožrlý problém uvedomil a zahasil si karbidku (vypol pre istotu aj čelovku), až kým bomba úplne nevysyčala. Ten istý jaskyniar si neliečil priebežne odreninu na členku (z povrchu) a na konci expedície v roku 1996, kedy strávil veľa dni v podzemí Slovačky jamy (v nepľiedušných gumových čižmáeh), sa mu táto poriadne zapálila. (Podobne sa nechceli hojit' a zapaľovali sa pri dlhodobej ších pobytoch v podzemí drobné ranky na rukách u tie boli zase dost' v mokrých rukavieiach. Pred dlhodobejším pobytom v podzemí sa preto na priveľmi divokú povrchovku nehrňte, a ak predsa, na predicľanie sa kosodrevinou si dajte šuštiaky 8 tričko s dlhšlmi rukávmi.) Počas akcie v Kankulovskej vetve M. Kýška prcchladol a Zachrípol. V priepasti Slovačka jama (1998) zastihol nczaisteného B. Šmidu na polici nad poslednou šachtou “starého dna” mikrospánok, avšak iba sa inu podlomiii nohy. Na chorvátskeho jaskyniara R. Erhardta prišla v tej istej lokalite v meandri pod -600 m (pred hlbokým zostupom) neprekonateľná bolest' kolena, takže sa radšej vrátil do I. bivaku a potom vystúpil na povrch. Osobitnou kapitolou sú “narazenia”. Takéto sa tu v roku 1996 prihodili v Slovačkc jame V, Voroninovi (Incniskus, musel s ním odísť po pár dňoch expedí:ie domov) i K. Kýškovi (rebro, v -670 m - Karol len vyliezol na povrch a v závere akcie bol už znovu plne >'funkčný”). M. Griflíkovi pri zlanovaní Ester'

109

(1995) sklzlo pri spust: nižšie lano, na ktorom viscl, zrazu do zúžcniny medzi ľadom a stenou. Problematická vyliczanic zvládol sám (hore ho však čakal skúsený jaskyniar, ktorý by V pripade jeho dlhšieho nevylczcnia asi pragmaticky zarcﬂcktoval). Tábor

Bczpcčncjšíc miesto už vo Velebitc nie je. NO aj tu sa niekedy čosi prihodí, povedzme tak, ako chorvátskcmu jaskyniarovi V. Lindićovi, klolý mal ešte Zak-

vačenú nohu V cisterne na vodu, ked' sa pošmykol a zlomil si ju (1994), alebo M.

Uhlikovi, ktorý si porczal na konzcrvc prst (1998). Pre vertikálne zameraných kolegov desatoro veľkých hlbok: 1. Vlastné zdravie je dôležitejšie ako tie naisvetoveišie objavy 2. Príliš sa s ničím neponáhľaĺte. dvakrát si radšej každú vec premyslite

3. Ak ie v priepasti niekto pod vami, dobre sa pozeraite, na čo stúpale 4. Problém s odretým lanom či zlým lrotvením vyriešte podľa možnosti hned' na mieste (nespoliehaite sa, že to voľakto vo ľakedy spravi) 5. Nebagatelízuhe a na hlboký zostup

sa dobre pripravte 6. Osobný výstroj si pred každým zostupom Znovu prekontroluite Z Lano, na ktorom máte zlanovať, si vždy skontrolujte (uzol) 3. Akýkoľvek problém sa nehanbite ihned' konzultovať so skúseneĺším kolegom 9. Pri plánovaní akcií do veľmi

hlbokých vysokohorskýcll systémov nepreceňte svoje možnosti, lrroťte svoje sebavedomie a dobre si predtým všetko odtrémlite na stredne hlbokých lokalitách 10. Podľa možnosti. zbytočne neriskuĺtte

The logistíc The expedltions ofSlovak covers were concentrated exclusively to speleologicol explorations in the North Velebit Mts. They Iast‹ ed fi-om six days up to three weeks, At the whole, we have organised eight expeditions during the years 1990-1998. When we have organised the first expedition, we were very young and poorly experienced covers. The mean age of the all paľticipants was only I9 years and our first equipment was only nlakeslliﬁ. Underground of the North Velebit is rollgh and for experienced cover it is demanding to work there. Dangerous ice, deep vertical shafls and low temperature represent the real di//iculties. For the sllccessful expedition it is necessary to be a good, experienced and balanced team with high motivation and systematic program. The expeditions were organised in various year' perioaĺv, but the best time /'or speleological exploration is the end ofJuly and the beginning ofAugust. /lt that time the weather is dry with nearly no roinfall and danger from the sudden torrent of'water in the

cave is minimal. During the first years, we coucentrated our attention to spacious and strikirlg entľances. Such types ofentrlmces (called snfežnica) are often icy and after few meters, they are completely blocked Only later it was found that also very small, hidden entronces could be very interesting, especiolly if there are oscilloting clraughts, ice is missing and the cave meander with oerosol speleothems are present. We know in detail some regions ofthe reserve, but in Spite ofthot, we find new and new entrances. Some areas of the region are still virgin places. The great help during the sur/oce exploration were the detailed maps, which were gained from the Croatian speleologists in 1994. The explored entrances were marked by the alpllarlttmerical codes ofred or pink cololtr; localities explored by the Croatian speleologists are signed by blue numbers. The best way how to document that somebody has been in the entrance is to publish its location with the co-ordinates. The Croatian speleologists started to use the metal plackets in the entrances in the year 1998. For the underground exploration (SRT) we used especiolly the Petzl equipment (descenders, carabiners, llghts), wear for cav~ ing from Meander (warm and waterproofoveralls) and static ropes from Lanex. The necessary components ofthe equipment were the thtck, rubber gloves and very useﬂll were welliugton boots. The cold underground in Velebit demands the warm underclothes. Drills with accumulators were very helpful for exploration. Tenis, warm sleeping bags, isolating camping mottresses and sufficient amount ofgas cookers hod to be in comfort bivouocs.

During the years ofexpeditions, covers were spontaneously separated to equippiug and deeqllipping teams. Huge abysses were usually explorcd in couples. lt was not useful to cut the ropes according to the known depth of individual steps, at least in the case ofsuch caves as Slovačka or Lukina fama. lt was much better to pack 100 m long ropes and to cut them directly in the cave. lt was necessary to equip well the abyss, especially ot the places through which many people possed during the longdastitlg exploration.

The ropes in the knots were hardly damnged at the Maillon carabiners and so they were completely excluded ,G-om the equipment in the year 1998. The small caves, explored usually by au individual speleologist, were mapped only roughly. their depth was determinea only according to the length of the used rope. We find it suﬁicient also in the case of abysses with the depth around 100 nt. The deep abysses (Manuál ll, Xantípa, Lodenica S.U.K., Slovačka jama) were mapped by the French topoﬁl l'itlL'ain Út the scale l .' 200. Altimelers Tllommen controlled the mappíng of some parts of the Slovačka fama abyss, We tried to keep the biorhythm also during the underground exploration. The morality of the participants was high until the last days ofexpedition. lt was based on the fact, that the exploring was very interesting and exciting for us. The comfortable base camps,

occessible directly by car, were the excellent contribution to our expeditions. The explorillg ofthe caves in the high mountains would be more diﬁicull without them. As tt was possible, we used the log cabins. In all camps, there was enough water for drinking, cooking and washing. Around each camp was the beautiful scenery. It is possible to buy some food in the nearby villages. In case of exhattstion, we used to make Short trips to the seo. We cooked very Ofien in the basecamp and so we could offord to invite also nonspeleologists. The exploration in the obysses in the Rožanski and Hafdučlci kukovi is seriously dangerous speleology.

The biggest problem is the inscrutable ice. We tried to stay in icy parts only so long as it was necessary. We were glad if it was possible to exclude the direct contact with ice. We tried to thrown down all smaller icicles, but their fzlls on the helmet were rather fiequent. Bigger picces of ice also used to fall in the underground of' Velebit. We were lucky because we came always after' their fillls (we found fallen blocks huge as a halfoflwusel) or we only heard how they were falling. The Croatian speleologists have very bad experiences with ice. A big piece of ice almost put one Croatian cover to death in the obyss Lodenica S. U.K. in 1997. Unpleasrmt experiences we have also with icy ropes, at which neither Stop-Petzl does hold. ln the deep shafts, there is very dollgerous falling ofonly small pieces ofrocks or ofalmost anything. To the big depth, there we were descending always with sllfllcient physical and temporol reserve. The character ofthe obysses mode as to be very circumspect also in small depth, where in case ofĺsudden heavy rain huge waterfalls are creating. ln case ofsteady rain, we recommend to stay ot the surface and not to enter the underground.

To summarise, the speleology in l/Ečlebit has typical character ofspeleology in high mountains.

110

Štatistika 1990

1992

AGH

12 F2-15?

'ŠMÍDA

12 F2-15?

L2-240 Su 1-90 L2~240

1993 9 9

Su 1-60 KAPUCIAN

12 F3-15?

GRIFLíK

12 P2-157

'WRÁBEL

IPOLÁČEK iGAJDOŠíK

10 Pl-15? 7 P1~15'1

3l'\~IELĺíš

ISTRAŇÍÃK ,ÁGHOVÁ ' ŠMOLL PLUČINSKÝ MEŠKO LUDHOVÁ

L4-240 SLl2~9Ü 9

I 994

1995

Su3-451

13 M4-582 L3-1355 SU3-451 13 M3-500 L3-1355 X2›3 13 13 M3-500 L3-1355 X2-313 S113-451 13 M3-582 L3-1355

1995 leto

1996

1998

S3-516

1 1 S6-700

1 3 S5-900

U16

S7-516 X2-323

19 S9-1000 Mal-250

19 S10-1000

S3-S16 X3-323

19 S7-900 Ma1~130

S7-910

16 S6-516 X2-313

4 S2-900

S6-1000

S3-700

S8-970

Exp

199

L2-240

Sul-90

L2-145

7 bal O ND

S1-150

Su1-430 Su3-451

suz-300 _ Su*lĺ9O W

KREUTZ

S113-300

KOTLARČÍK

Su2-300

K. KÝŠKA SOVA

12 X1-80 13 M3-500 X1-313 13 M3-5 82 X2-290 13 X1-80 13 M1-140 X1-S0 13 M3-582 L3-1355 X4-313

5 S1-150

` 6

S2-300

`ló

S4-516 X2-2911' S5-300

16 16

S4-516 X3-323

MIŠÍK

KOŠE

S2-100 X1-60 S1-70 X1-60 X1-60

VYKOUPIL

„J

IHORVÁTH

19 S6-1000 Mal-130 19 S8-700

Mal-130 19 S8-1000

19 510-910

19 S9-1000

S1-360

S6-1022

7 19 19 19

VORONÍN

M. KÝŠKA [I‹R(':MARIK M. KANKU LA

S3-450 S2-450 S3-450 S4-'1000

M33-130 19 S5-1000 M33-250

J. KANKULA

SLIVA STANKOVIČ

119 $7'9Ü9_ 110

S3-700

SS-1022

13 16 6

S3-700 S7-970 S4-485

LEŠTÁK

HOLOvI‹': AUDY Tím (počet)

Iľačel akcii Priememý vek Obiavovanic

65 19,33 Punoľeda (-15? m) Crikvena I (-120 m) Platña (-96 m1

' 'Š3 20,86 Lukina j. (-240 m) Ledenica S.U. K. (-90 m) Pavúčia

'S Ííš 23,44 Lodenica S.U.K. (-451 m) Brulál (-108 m) Dvojvchodová (-102 m)

143 25,2 Lukina jama (-1392 m) Manuál 11 (-582 m) Xnmipa (-313 m) Uhu (-111 m) Chorvátska stovka (-100 m)

12 133

28,25 Slovačka j (-516 m) Marianna (-35 m)

Xantipa (-323 m) Ester

236

196

29,33 31,79 Slovačka jama Slovačka (-1000 m) jama Marianna (-1022 m) (-250 m) Varnjača (-120 m)

(-1 10 m)

Pri dvoch smrekoch (-100 m)

Vysvetlenic Napríklad 12 P2-157 znamená, že Zoltán Ágh v roku 1990 zrcalizoval vo Velebitc 12 pracovných akcií (resp. dní), v Punoleda bo] 2x a doslaho v nej maximálnu hĺbku -157 m.

9 L2-240 Sul-90 znamená, že Zoltán Ágh v roku 1992 zrcalizoval vo Velebitc 9 pracovných akcii (resp. dni), v Lukinej jame bol 2x a doslahol v nej maximáhlu hĺbku -240 m a v Lcdcnici S.U.K. bol lx a dosiahol v nej maximálnu hlbku -90 m.

P - Punoleda, L - Lukinajama, Su - Lcdenica S.U.K., M - Manuáł II, X _ Xanlipa, S - Slovaćkajama, Ma - Marianna

Biosneleolófłia V drsných a zaľadnených vstupoch podzemia Rožanski a Hajdučki kukovi vás zrejme napadne -tak v tejto zime by sotva čosi živé mohlo existovať. Len čo sa však spustíte zopár stoviek metrov hlbšie, dobrého pozorovatelia prekvapí - a predsa tu niečo je! ldete sa

priepastiach tiež bolo, že ho výslovne

nesmieme uskutočňovať, ani žiadne živočíchy zbierať), preto ďalej len pre informáciu uvedieme, čo sme videli, čítali, pripadne, čo si o tom myslíme.

živočíchy) alebo cicajú kw. Ani jedna alternatíva sa tu však akosi nehodí. “Naša” pijavička (akási predsa len jemnejšia, ako tie povrchové, ani tak “nebczpcčne” nevyzerá... a nehrozí tiež ani, že by ste ju z jazierka vypi1i...) je jasnobiela a po stranách má niekoľko párov

drobných

výčnelkov

(dýchacích

orgánov). Pohybuje sa ako húsenica a pravdepodobne vôbec nežije stále vo

vode, kde si ju každý všimne skôr, ale často aj, dalo by sa povedať, v stenách

M. Sova pozoroval na drobnej polici

pod Eriksanom nejakého drobného, zakrútenćho a bieleho bezstavovca. M. Audy si zase všimol pri lezení V rovnakej šaehte na stenovom výbežku akési drobné “čcrvíčkv”. Pifavíca Croatobrancllus mestrovl' v živomei veľkosti. Foto: B. Jalžić V Lu kine jame realizoval biologický prieskum známy chorvátsky jaskyniar Branko Ialžić. Z pravých troglobiontov tu našiel napriklad studničkáre Niphargus sp., žižiavky 7`l`lane£Izes sp., mnohonôžky-plochule Bracllydesmrrs sp. a objavil tiež nový druh dcpigmentovaných hrobàrikov z podčeľade Bathísciínae. Pri dne sú ako dôkaz až nickoľkometrového kolísania vody v jazerách vžlpenatć rúrky vŕtavých mnohoštetinavcov Al/[arífugia cavarica (Jalžić, Lackovič, Šmída, 1995). V priepasti Slovačka jama bude možno ešte bohatší živočišny svet. Podrobnejšie sa mu venoval počas zostupov v rokoch 1996 a 1998 znovu Branko Jalžíć, ktorý tu identilikoval nový druh chrobáka, patriaci do rodu Radziela (vo vrehnýeh partiách systému tiež druhy nájdené vo Velebitc aj v iných priepastiach, napr. Typhlorrechus bílimeki, Redensekía Iikamz Či /lsłagobills

Zatial' čo v Lukine jame bola nachádzaná len v dnových úsekoch, v

angllstanls). Zaujímavý je tiež jeho nález jaskynnýeh slimákov Zospeum iseelícmum a Zospellm amoneum v chodbe v

Slovačke jame sme ju registrovali v značných “výškach” - v hĺbkaeh už od -450 m! A to pri poriadne] obhliadke takmer v každom jazierku (jeden, či dva exempláre), no aj v slabým vodným filmom zavlažovaných najmladších záre-

mnohých miestach jaskyne ním boli pozorované aj žižiavky Aplopioniscus Ilercegowiniemrís a stonožky Hassía srenopodíum (lalžić, 1999). Našli sme tu aj potočníka (Trichoptera), čo je však

vysokých šácht!

zoch studni a stupňov, kde akoby sa tvoril jemný sliz, akési biogénne (baktériálne?) povlaky, ktoré možno pijavička ako vodný slimák zoškrabuje. V podzemí oblasti žijú aj iné jaskynné živočíchy. Biologický výskum však našou doménou nebol (jednou z podmienok nášho pôsobenia v tunajších

112

inak v tunajších priepastiach nikde inde nevideli, hoci navečel' ich tu lieta okolo tábora dosť.

napiť do jazierka v meandri, a zrazu - v nádržkc sa spod kameňa vynori čosi pitoreskne biele... Zvijer! Podzemie Velebitu je priam prešpikované pijavieamí!!! 'Zvijer” (odborne pijavica Croarabrancllus mestroví) bol po prvý raz spozorovaný chorvátskou jaskyniarkou Anou Sutlović, ked' skúmala vodný kanál 50 m od dna Lukiny jamy. Tvor, veľký asi 3 cm, samozrejme jej skúsenému oku uníkiiúť nemohol. Zobraia ho so sebou na povrch, kde sa postupne zistilo, že ide nielen O nový druh a rod, ale aj čeľaď! Dína absolom' (Objavená K. Absolonom na Popovom polji) bola doteraz jedinou známou pijavicou ~ troglobiontom. “Zvijer” je však ďaleko špecializovanejší a dodnes nie je jasné, čim sa vôbec živí. Pijavicc (Hirudinea) sú “mäsožravce” (drobné vodné

360 m). Živé netopiere (okrem privchodových partií Slovačky jamy, kde sme si jedného predsa len všimli) sme

-350 m pri slovenskom I. bivaku. Na

V priepastl Marianna sme na okrajoch dna našli pod kameňmi komótne sa pohybujúce, drobučkć (0,5 - 1 cm) hne-

dočervené šťúriky (Pseudoscorpionida). va dvoch lokalitách v Rožanski kukovi sme získali skúsenosť s komárovitýlni dvojkrídloveami (Diptera). Azda klasické komáre ('?) však vytvárajú v Komárej jaskyni a v jednom z bočných jaskynných výbežkov Priepasti smãdu mnohotisícové populácie v podobe viacvrstvových stenových pokroveov, chumáčov až strapcov (prcjav skupinovej termoregu1ácie'?)!!! Vliezť do takejto kaverny a “rozrušiť ”

čo len jedného znamenalo, že sa rozptchol celý chumáč alebo v momente od stien odlepil celý “gobelín” a mali ste ich zaraz plné oči, nos, ústa i uši. Zatial' čo niektoré jaskyne boli priam mŕtve, inde to prekypovalo životom. V Teplej,

horizontálne]

dvojetážovej

jzlskynke v svahovom defilé V. Rajinacu (1667 m), sme pozorovali množstvo rôznych druhov pavúkov, motýľov (druhy Tríphosa dubitara, resp. sabmldíaľa boli hojné i inde) a drobných, životaschopných (rýchlo pobehujúeich) bledoružovkastých žižiaviek (Isopoda). V Jazernej sme našli čulé exempláre

známej jaskynnej kobylky Dalíchapoda sp. S niekoľkými kusmi týchto sme sa však zoznámili napríklad aj priamo na

stenách asi dlhšie uzavretej (zatemnenej) chatky Rossijevo sklonište. v' Kamzíčich priepastiach boli nájdené lebky kamzíkov, v Ledenici S.U.K.

dost' prekvapujúce, pretože najbližší potok, kde by sa mohli v víjat' jeho

zbytok sem spadnutćho hada. Hniezda čiernych vranovitých vtákov a pod nimi

larvy, je dosť ďaleko, až na šlirovači. Na stupni 5 Jazerom (-170 m) sme našli niekoľko lebiek netopierov (Chiroptera). Množstvo ich kostičiek je

výkaly sme registrovali v hornej polovici najhibšej 2 priepasti Trojitej (CS-5). Ešte pomerne “čerstvú” mršinu mladého medveďa sme našli na dne Varnjače a jeho lebku v jednej z priepastí v Jerković dolaci.

aj vo väčšej hĺbke, medzi suťou a paleokrasovou hlinou Fosílnej chodby (okolo -

Prekladový slovník bacit kamen

Bbk!

breče Í broj burica

vhodiť kameň

Ahajľ

throw in a stone Hallo! Hi!

brekci C

breccias

číslo vŕtaćka

number stoml drillcr

kresliť Llzol

to draw knot

deň Chlap i!

day

búrka

bušiiica Cľĺřlľ

čvor dan Dečki!

desno dšjelo, dio dimnjak dno do kraja

VP l'3VÛ

dubina

časť, pasáż komín

dno do konca

dĺžka

dvorana

dóm

length chamber, cathedral

ekípa

skupina, partia

gl'0llp

godina

rok

year

hrana Hvala!

jedlo Ďakuj em!

food Thank you

ima

me [10

ﬂãmů

mať skúm ať

to have

priepasť včera

abyss yesterday

Í imat istraživat Jama

jučer

z chodb 8

kanal

žľab, il'okľa

glen, defile

chatka množstvo August

cottage

šikrnina kras

inclinc

količina kolovoz

kosina

chatka

kuk

skalisko

ľad

ice

lij evo Í

ladovć ccncúlc vľavo

livada

lúka

icicles to the left meadoviĺ

Ipgor lokva

tábor studňa (s vodou)

lugamica

lesna' c hata

lcd ledovije siga

magia

mjen_iačnica_ Mogu? molim lnožeš

prosím

please you can

môžeš

slope Attention!

tourist l to climb placket BIC 3

shelf

6q_1.*iEPi"2

small opening i direction shoot With explosive

crack, riﬁ

ra§_prcmit

odstrojiť

rezultat

výsledok

ronjenjc

! potápanie

to decgiip result to dive V

! hodina

kotvenie,

path

hour anchor points

stanovištc

kvapeľ stupeň

sig Skok

Í slapova Slobodno! Í snijgg snlezmca ! spaće vrc će

exchange

May tj?

nastavi nema problema novei

pokračuje v poriadku peniaze

conﬁnue OK, all right

odmorat

odpoč ívať

to fest

1110 ľlﬂ Y

strieľať

i aždfiău-:

well cottage

míst, fog

i smer

turn off dangerous cqLLipment here

trhlina chodník

! sat

Cﬂmp

hmla zmenáreň Môže m ?

Í! prielez

put

August

kuća

chlieb

polica, terasa vystrojovanie

pukotina

šećer šator

step

steps, cascades It is free! li snow isneh ﬁmová pricpasť icy abyss sleeping bag spací vak (spacák) Voľné!

sprema sc kiša srpanj 1 strujanjc zraka sutra suženjc

stalactite

kaskàd2/_

ŕipašavaÉłl'e spj_ia, pećina

3ITl0l.| HI

karst bread cottage rock

krš kruh

Pozor! turista i liezť, stúpať ŕplaketka územie

corridonllassage

koliba

svah

! pucat

to explore

k!_arl ac.

_padina

_pľolaz ŕpružanj e

bottom

hĺbka doﬁna

i oprema ovdjc

nebezpečné výstroj tu

,Í pločica _ područje polica __pOstavljanje

_passage chimney

duliba dužina

odbočka

Pazi! pianinar penjat

Men! to the right

to the end depth valłey

Í odvojak

` opasno

řachrana jaskyňa Í

rescue

bude pršať

it is going to rain

l (dážď) Júl prievan zajtra

úžina cukor `\ stan

! šurna

les

CHVC

July draught blowing ÉOÍHOITOW'

narrow sugar li tent forest, Woods

transportno vrećc transportný batoh transport bag trgovina ulaz uzak ! užct vapnenaci vertikala visina voda ne za pićc !

obchod

shop

vchod, otvor úzky

erltrance

lano

rope

vápence šachta, studňaý výška

voda nieje na , pitie

l1aI'ĺ`0\‹V

limestonc shaft height water not to i drink

! vrijeme

weather

\‹'l'Sĺa

specics doline

i počasie druh vrtać, dolac, do závrt

završa

kauči" " ochrana

st. is ending protection

O chorvátskych jaskyniach a jaskyniaroch V Chorvátsku je 56 jaskýň hlbšícnež 200 m (objavy 100 m hlbokých lokalít sú tu vcelku bežnou záležitosťou). Ide prevažne o priepasti alebo ich systémy, vytvorené v niektorých prípadoch krátkymi ponomými tokmi. Najviac ich je preskúmaných práve vo Velebitc a

vysokoškolsky vzdelaní členovia), no veľmi výkonná generácia, z ktorej treba

spomenúť mená ako Ana Sutlović, Damir Lackovič, Darko Bakšić, Darko

drsnć! Inak, členovia Velebitu sú veľmi dobre vystrojeni a materiál si prakticky všetok zháňajú sami (nákup, sponzori),

Troha, Čedo šosipović či Sunčica Hraščanec (boli súčasne aj “ťahúňmi“ posledných významných velebitských objavov). Takisto si editujú časopis (Velebiten) - 4 čísla ročne (na rozdiel od Speleologu má menej výpravnú “Xerox-

bez subvencil. Majú dobre prepracovanú mctodiku zostupov (v náročnejších lokalitách pracujú obvykle v trojčlcn-

slovenských jaskyniarov (Stibrányi, Hochmuth, Vozáršk a viacerí ďalší), ktorí tu objavili známu priepasť Vilimova

ovú” úpravu). Je voľnejšie ladený - sú v

jaskyniarski záchranári zdokonaľujú v

jama (-572 m). V rovnakom období

vychádza v náklade asi 100 kusov. Pre predstavu - napríklad v roku I996 zreaIizovali “Velebitaši” (ktolých je v klube

potom v Biokovo. To bolo v rokoch 1982, 1984 a l9S5

súčasne záujmovou oblasťou expcdícií

nastáva v tomto pohorí “boom” objavov

ďalších hlbokých šácht. Dnes sa skúma v Biokove ďaleko sporadickejšie a poslednou väčšou výpravou tu bol dvojtýždňový letný tábor jaskyniarov SO PDS Velebit Zagreb v roku 1997.

Hĺbka -500 zu baza v churvátalzu

prekonaná po prvý raz v roku 1977 (Ponor na Bunjevcu) a pomeme dlho bola táto hranica akoby magickou (že sú reálne potenciály aspoň Velebitu a Biokova ďaleko väčšie, sa všeobecne akosi nebralo na zreteľ). Objav Lukiny jamy bol preto riadnou “bombou”, ktorá znamená aj významne zaktivizovanie chorvátskej speleológie. Tá má vcelku zaujímavú štruktúru, pretože jej najaktivnejšia zložka, amatérske kluby, sú v

prevažnej väčšine organizované pod Planinarskym savezom (turistickým zväzom). Jeho lídrami sú najmä univerzítný klub SO PDS Velebit a známy SO PD Željezničar, oba v Zagrebe. Željezničar bol založený skôr a už 45 rokov si vydáva vo vlastnej réžii maga-

zín (ročenku) Speleolog, vo formáte

nášho Spravodaju. Členmi klubu boli a sú viaceri význarnnl spelologovia, napr.

biológ Branko Jalžić, geologovia Mladen Kuhta a Ozrcn Lukić, alebo Vlado Božić, šéf amatérske kluby zoskupujúccj

Komisije za speleologiju HPS. Univerzítní jaskyniari (ich klub bol založený v roku 1954) sú vekovo o niečo mladšia (študenti alebo prakticky všetko

ll4

ňom aj nespełeologickć, napríklad horolezecká ' či

turistické

temy

asi 40) celkovo 66 speleologických akcii, čo sú V ich ponímaní takmer všetko

prieskum a v dnrivcj väčšine vlastne postupy alebo nové objavy - systematicky na žiadnej lokalite, tak ako to je bežné na Slovensku, nckopú (nemajú to zatial'

jednoducho zapotreby - ich krajina, to je stále ešte skutočné jaskyniarske

ných timoch), niektori z nich vedia skutočne dobre urobiť aj závažnú speleozachranu (v Chorvátsku sa takito rámci GSS - analógii našej Horskej služby). Robia veľmi pekné mapy. Sú veľmi družni. Majú aj niektoré osobitosti - ďaleko menej v náročných situáciách nadávajú, ako my, ak im je zima, alebo v osamoteni, často si v podzemí spievajú a skúmajú s vojenskejšou disciplinou, ako

je to zvyčajne u nás. inak, speleológov je v Chorvátsku asi tak 200 a podobne ako u nás, iba niekoľko z nich sa tejto záľube venuje dlhšie roky, prípadne i celý život.

Na piedestáli techniky výstupu je u

nizujú najmä cez prázdniny. Novicov

nich Systém Pompe (S kladkou na ručnom blokante). Majú ďaleko menšie transportné vaky. Robia aj expedicie, napriklad do Picos de Europa v Španielsku alebo Bolívíe, avšak ďaleko menej, ncž my - samozrejme, možnosti krasu

(tzv. pripravnikov) získavajú počas speleologických škôl (platených) a po nich viacerí čerství adepti zliczajú už aj

ich krajiny sú naďalej prakticky neobmedzene. Okrem Velebitu a Željezničaru fungu-

Eldorádol) Stretávajú sa každý týždeň (v stredu) vo vlastnom klube, kde si dohadujú akcie

na víkend. Významnejšie podujatia (tábory na dva alebo tri týždne) orga-

do závažných priepasti (nás to trošku miatlo, ked' sme videli, ako viacerí

“cepri” išli napríklad do Slovačky jamy bez toho, aby dokonale vedeli, čo za “ieSklý” materiál majú na sebe, či možno niektorí ani netušili. aká drina a zima ich vo vnútri očakáva. _ _). Ked' kurz absolvujú, stávajú sa členmi (tzv. speleologmi) a je tu ešte vyššia možnosť stať sa až tzv. speleoiogom-instruktorom. Čomu sme sa však nestačili diviť (a čo nie je asi nikde inde na svete) - približne polovica členskej základne klubu sú ženy! !! A tie sa viaceré zapájajú aj do najzávažnejších zostupov! Pritom,

závažné chorvátske priepasti sú naozaj

jú V Chorvátsku aj iné, menšie kluby (dva v Karlovci, po jednom V Splite, Samobore a inde). Všetky kluby pomerne dobre spolupracujú a na letných

táboroch robia i spoločne. Čo je prekvapujúco, chorvátsku amatérsku speleológiu nezastupuje oficiálne voči UIS Hrvatski planinarski savez, ale pomerne málo s ostatnými komunikujúce zoskupenie okolo Dr. Garašića, silnej osobnosti a profesionál-

neho krasologa. Speleopotápanie je v Chorvátsku

napriek veľkým možnostiam prakticky nejestvujúce .

Literatúra BAHUN, S. (1974): Tektonogeneza Velehita i postallak Jelar naslaga. Geološkl' viesník, 27, Zagreb, s. 35-51. BAHUN, S. - FRITZ, F. (1972): Hidrogeologija Ličkog polja. Krš Jugoslavija, 813 (JAZU), Zagreb, s. 43-55.

BAR1Š1ć,T. (1994): HERON suažam jaaaml HEROINI srarau jaaam! I/alabŕrau, 15, Zagreb, 5. 24-30.

Boćlć, N. (1994): Pul u aradiăla zamlja. spaIza'zz`:z, 3/11, Karluvaa, 5. 4-6.

BOŽIČ, V. (1993): The latest -1000 m in the Balkans - Lukina jama (-1355 m). The International Cover, 8, Swindon, S. 1316. BOŽIČ, V. (1993): Un nouverlu -1000 metres: Lukina jama (Croatia). Spehmca, n°51, Paris. S. 38-40.

BOŽIČ. V. (1994): Ledenica u Lomskoj dulibi. Hrvafslci pianinar, 3-4, Zagreb, s. 81-82. BOŽIČ, V. (1994): Speleološka expedicíja Lukina jama '94 i novi hrvatski rekord dubine -1392 m. Speleo 'zr'n, 4/II, Karlovac, s. 9-14.

BOŽIČ, V. (1994): Speleološka expedicija Lukinajama 1994. Velebiten, 15, Zagreb, s. 36-37. BOŽIČ, V. (1995): Lukina jama -le plus profond gouffre de Croałie. Spehmca, n°58, Paris, s. 16-18.

Bożlć, v. _ POsAR1ć, J. _ ŠMÍDA, B. _ BAKŠIC, D. _ BARIŠIC, T. _ JALZIÓ, B. _ 1.AcKOv1ć, D. _ VRBEK, B. _ SUTLOVIČ, A. - RADIČ, I. - PÍNTAR, B. (1994): Ekspedicija Lukina jama '94. Hzĺebiren, 16, Zagreb, 49 strán. CVITANOVIČ, H. (1994): Slovaci na sjevernom Velebitu. Speleo 'z1'n, 4/11, Karĺovac, s. 42. HERAK, M. ~ BAHUN, S. (1979): The role of the calcareous breccias (Jeiar forlnation) in the tectonic interpretation of the High Karst Zone of the Dinarides. Geološki viesnik, 31, Zagreb, s. 49-59. JALŽIČ, B. (1981): Poiava plavog leda u Ledenoi iami u Lomskoi dulibi na sjevemom Velebitu. Speleolog, 1978/79, Zagreb, s. 52. JALŽIČ, B. (1999): Biospeleološke značajke. Velebílen, 30, Zagreb, s. 31-32.

JALŽIĚ, B. _ LACKOVIC, D. _ ŠMÍDA, B. (1994): Lamaka duliba '93. spalaalag, 40/41, Zagreb, 5. 5-16. JELINIČ, I. (1994): Slovaci u Ledenoj jami. Speleďzin, 3/Il, Kariovac, S. 26-27.

JIRÁSKO, 1.. - LEDER, L. _ LORENC, I. (1987): Jugualávakè hury. Olympia, Praha, 255 alrárr.

1Os1PovIć,ć. (1992): Paulamaka jama, Spalaalag, 38/39, Zagreb, 5. 33-38.

LACKOVIČ, D. (1994): Prvenstvcni smjcr u icdu Lukine jame. ižzlebiíen, 15, Zagreb, s. 21-23. LUKIČ, O. (1991): Speleološka istľaživanja Crnopca na Velebitu. Speleolog, 37/38, Zagreb, s. 14-26. LUKIČ, O. (1992): Speleološka istraživanja na području Baških Oštarija (Srcdnji Velebit). Speĺeolog, 38/39, Zagreb, s. 21-24. KUHTA, M. (1989): Speleološka islražívanja u Štirovači na Ve1ebitu.Spe1eoĺog, 34/35. Zagreb, 5. 10-16. MAZAL, P. - MAZALOVÁ, M. (1990): Jugoslávie '88. Speleofórlrm `90, Brno, 5. 42-45. MINTAS, P. (1993): Lukina jama. Vzlebiten, 13, Zagreb, S. 6-9. MUSIL, J. (1987): Velebit '86. Speieofórlrm '87, Bmo, s. 17-18. OSTOJIČ, J. (1984): Speleološko društvo ”Ursus spe1aeus” u 1980-81 godini. Izveštja o radu. Speleolog, 291130, Zagreb, s. 31. OSTOJIČ, J. ( 1994): Istraživanje Ponora u Klepinoj dulibi 2 (PKD 2). Speleo 'z1'n, 4.*'I1, Karlovao, 5. 4-8. POLJAK, Ž. (1981): Planine Hrvatske. Planinarski savcz Hrvatske, Zagreb. SMERKE, Z. (1995): Sjeverni Velebit. Planinarsko-turistička karta 1 : 30 000. Varażdin.

$MiDA, B. (1991): valabir '9o. sμalaafóruuz '9I, Brrru, 5. 47-48. SMIDA, B. (1993): Velebit '92. Speleofórllm '93, Bmo, s. 51-52..

ŠMÍDA, B. (1993): valabžr '93? spravadafsss, 1/1993, Praăav, 5. 30-34. ŠMIDA, B. (1993): Velebit '93. Spravodaj SSS, 4/1993, Prešov, s. 30-32.

§MiDA. B. (1994): Exuedícia Velebit '94. Szaravadaf SSS. 3/1994. Prr:_čuv_ a. 4-15. SMIDA, B. (1994): Summary of results of Slovak spelcological exploration activities in the Northern Ve1ebitMts. (Croatia). The _ research expcdition Velebit '94. Spmvodar' SSS. 3/ 1994. Prešov. s. 16-17. ŠM1DA, B. (1994): The Caving Scene: Croatia - Velebit 94. The International Cover, 12, Swindon, S. 38-39. ŠM1DA, B. (1994): Velebit '93. Speleofórum '94, Brno, S. 71-73. SM1DA, B. (1995): Les rěsultats des spélčologues slovaques (Croatie, 1994). Spelurlca, n°58, Paris, s. 19-20. SM1DA, B. (1995): Podzemný Nanga Parbat. Spravodaj SSS, 1/ 1995, Prešov, s. 27-31. ŠM1DA, B. (1995): Begovačkž kuk `95. Sprcrvoda1`SSS, 2/ 1995, Prešov, S. 40-41. ŠMIDŠK, B. (1997): Second deepest cave in the Balkans - Slovačka jama (Croatia). The International Caver, 20, Swindon, 5. 7-31. ŠM1DA, B. (1997): Slovačka jama. Un nouveau -1000 du karst méditerranêen. Spelunca, n°67, Paris, s. 40-44. ŠM1DA, 13. (1998):'Expedícirl Slovačkajama `98. Spravodaj SSS, 3,-' 1998, Prešov, 5. 39-40. ŠM1DA, B. - BAKSIČ, D. (1996): Tragom tisućica u Hrvatskoj. Velebiien, 24, Zagreb, s. 1-15. §M1DA, 13. -AGH, - MES1§O, M. (1994): Velebit '93 - z denníka expedicie. Spravodaj SSS, 1/ 1994, Prešov, s. 35-39. SMIDA, B. - GRIFLIK, M. - AGH, Z. - KAPUCLAN, E.. ( 1995): Velebit '94. Speleofórum '95, Bmo, s. 41-44. TRO1-IA, D. (1993): Lukinajama. Velebiten, 13/IV, Zagreb, s. 1-4.

TROHA, D. (1994): Novija speleološka istražívanja Hajdučkih kukova. SpeIeo'z1`n, 4/II, Karlovac, s. 16-17.

115

O lídroch expedícií a spoluautoroch tejto publikácie Branislav Šmída (Mgr)

Miroslav Sova

Marcel Griﬂík

Trnava, 1969. Štúdium ukončil na

Trnava, 1972. Podnikateľ (výškové

Trenčín, 1961. Kurič. Jaskyňami sa

PriF UK Bratislava. Geológ. Jaskyňami

práce). Jaskyniarči od 15 rokov, členom

zaoberá od roku 1988. Členom SSS od 1990 (OS Trenčianske Teplice - od roku 1998 vedúci skupiny). Zaujíma ho

sa zoberá od 15 rokov. Členom SSS od roku 1987. Zakladateľ a vedúci Speleoklubu Univerzity Komenského Bratislava. Zaoberá sa prieskumom,

mapovanim a speleopotápaním. Spoluobjaviteľ významných pokračovaní Čachtickej jaskyne (M. Karpaty), Jaskyne Zlomisk (N. Tatry) a systému

ćiaraaharalrýah jaalrýň (v. Tatry).

V rokoch 1996-97 tri výskumné expedicie do druhej najdlhšej jaskyne Juhoslávie, Velikcj klisury (Kosovo). Ďalšie zahraničné akcie: Kréta (1993), Island (1993). V -1000 m a nižšie 3 X

(najhlbší zostup -1355 m). Velebit SX. Darko Bakšić (Ing) Banská Štiavnica, 1971. Štúdium ukončil

Šumarskom

fakultete

Sveučilišta. Odborný asistent. Jaskyňami sa zaoberá od roku 1992, kedy sa stáva členom SO PDS Velebit Zagreb. Od roku 1997 inštruktor speleológie. Zaoberá sa

plieskumom a mapovaním. V roku 1992 zrealizoval spolu s kolegami expedíciu v Picos de Europa, v roku 1995 expedíciu v Bolívii. V rokoch 1994-1998 lídrom všetkých expcdícií vo Velebite. Na dno Lukiny jamy zostúpil 2x, v roku 1998 bol v skupine, ktorá zostúpila na dno Slovačky jamy. Podieľal sa na objavovaní 2. najhlbšej vertikály sveta, Patkovho guštu. V -1000

m a nizsie 3x (jeho najtllbší zostup je 1355 m). Vo Velebitc sa podieľal na 6 väčších expedíciách, z nich posledné, v

rokoch 1997-1998 aj viedol.

Zalľáa Agh Trnava, 1971. Podnikatel' (stavebníctvo). Jaskyniarstvom sa zaoberá od 16 rokov. Člen Speleoklubu UK, v SSS od

roku 1988. Zaoberá sa prieskumom a SRT. Spoluobjaviteľ významných pokračovaní Čachtickej jaskyne (M.

Karpaty) a systému Čiernohorských jaskýň (V. Tatry). V roku 1991 zostúpil na dno Provatirly (Grécko). V rokoch 1996-97

tri výpravy do Velikej klisury (Kosovo), účasť na expedícii na Kréte (1993). V roku 1998 sa podieľal na brazílske-

slovenskom výskumnom projekte v najdlhšej jaskyni južnej pologule, Toca da Boa Vista (70 km). V roku 1997 ako

vôbec pwý preliezol Veľký travcrz v Zádíclskej doline. Jeho najhlbší zostup je -1355 m. Velebit 8x

116

sss ad rałru 1989. ćlaa saalaalrlubu UK. Zaujíma ho prieskum a SRT. Spoluobjavitcľ významných pokračovaní Čachtiekej jaskyne (M. Karpaty). V

roku

1991

zostúpil

ako

devätnásťročný na dno Provatiny (Grécko). Zaoberá sa prieskumom a SRT. Zàdielsky Veľký travcrz preliezol ako tretí v poradí 8 spolu so Z. Ághom tu realizovali modelovú záchrannú akciu. V

hĺbka aaz -1000 ru 2›r(h1b§1zaa±ua -1355 m). Velebit 7x.

prieskum a mapovanie, jeho doménou je

Teplicko~slatinský kras Strážovských vrchov. Ďalšie zahraničné akcie: Rumunsko (3 akcie koncom osemdesiatych rokov, 1990), Velika klisura (1997). Jeho

najhlbší zostup je -1000 m. Velebit 4x. Ján Vykoupil Bmo,

1948. Výškový pracovník.

Čiaaara sss ad ralru 1985. vadúal Os Erik Kapucian (lng.)

rrruava, 1971. Ulraačil šlúdruzu VŠP Nitra. Podnikateľ (výškové práce). Jaskyňami sa zaoberá od 16 rokov. V SSS od roku 1988. Člen Spcleoklubu

UK. Zaujíma ho hlavne prieskum. Spoluobjavitel' významných pokračovaní Čachtickej jaskyne (M. Karpaty) a Jaskyne Zlomísk (N. Tatry). V roku 1991 zostúpil na dno Provatiny (Grécko). Účastník expedicii na Island (1993), Totesgebirge (1994) a troch výprav do Velikej klisury v Kosove (1996-97). V roku 1998 sa spolupodieľal na výskumoeh v Toca da Boa Vista a zúčastnil sa súčasne expedície v Brazílii. Jeho najhlbší zostup je -1355 m. Velebit

Prešov. Zaoberá sa prieskumom (najmä I-lumenskć vrchy, Vysoké a Nízke Tatry) a horolezectvom. Spoluobjaviteľ významnýeh pokračovaní jaskyne Javorínka

a Pod Úplszom (V. Tatry). Ďalšie zahraničné akcie: Rumunsko

(1985, 1989, 1996), Kaukaz (1983, 1984), Ural (1990, 1992), Julské Alpy

(1991), Maaadóaia (1992), Švajčiarska Alpy (1994). Objaviteľ Velikej klisury v roku 1992 a líder ďalších sem zrealizo-

vaaýah alraii (1996, 1997). V hlblra -

1000 m a viac 2x (hlbší zostup -1355 m). Velebit -4x. Juraj Kankula (1ng.)

Rožňava, 1953. Ukončil štúdium na

VŠE Bratislava. Padaiiraral' (abuvaialry

6x.

Karol Kýška Piešťany, 1975. Student geolćlgie na PriF UK Bratislava. Jaskyníarom od 17 rokov, členom SSS od roku 1994. Člen Speleoklubu UK, neskôr Komisia pre speleopotåpanie Východ. Zaoberá sa prieskumom, speleopotápaním a SRT. Ďalšie zahraničné expedície: Totesgebirge (1994), Jean-Bernard (1997). Jeho najhlbší zostup je -970 m. Velebit Sx. Dušan Kotlarčík Revúca, 1972. Stolár. Jaskyniarči od

16 raizav. Člarr sss ad ralru 1988

(Speleo Revúca - jeden čas jej vedúci).

priemysel). Členom SSS od roku 1990. V roku 1996 založil Speleoklub Badízer Ardovo, ktorého je vedúcim (predtým člen OS Rožňava). Spoluobjaviteľ jaskyne Buzgó (Hučiaca vyvieračka) pod

Plešiveckou planinou. Zaoberá sa prieskumom Slovenského krasu a SRT. Ďalšie zahraničné akcie: Slovinsko

(1995, 1996), Kaaada (1998). V híblra 1000 m a viac 2x (hlbší zostup -1022 m).

Velebit 2x. Marek Audy (Ing.) Bmo, 1969. Ukončíl štúdium na VUT Brno. Fotograf. .laskyňami sa zaoberá od malička. Členom ČSS od roku 1984.

čiar: zo -17 Taaaa. Objaviľaľ dôlažirýah

Zaoberá sa prieskumom krasu Muránskej planiny, kde je spoluobjavitcľom významných pokračovani jaskyne Homoľa.

pokračovaní Amatérskej jaskyne. Zaoberá sa výskumom Moravského

Účastník troch expedícií do V. klisury

Ďalšie zahraničné akcie: Čierna hora (1987, 1989), Tennengebirge (1992, 1993), Totesgcbirge (1996, 1997,1998),

(1996- 97). Jeho najhlbší zostup je -1000 m. Velebit 6x.

krasu a fotografovaním v jaskyniach.

Chile (1997), Keňa (1998). Velebit 1X.

Obsah Úvod................................................................................................................................................................._. O Velebite............ Jaskyne a priepastí................................. Najhlbšie jaskyne a priepasti Chorvátska.......... Chronológia expedĺcií............................ Najhlbšie jaskyne sveta.................................................................................................................................... ..

""'. 609'-‹|O\-|'=l-UJ

Rezervácia Rožanski a Hajdučki kukovi...................................................................................................... __l1 Poznámky k použitiu systematickej časti......... Centrálne Rožanski kukovi..........._.._......._.. .................................................................................................. __l6 Punoleda (-157 Vamjača (-120 Crikvenal (-120 23 24 45 Marianna (-250 Pri dvoch smrekoch (-100 m).................................................................................................................... ._ 46

Mali

Slovačka jama (-1268

51 51 57 Platňa (-96 m)............................................................................................................................................... ._ 58

Vratarski kuk......................................................................................................................................._.

Xauﬁpa (-323 m)_......_ Uhu (-lll m).....

1-Iajdučki kukovi.............................................................................................................................................. .. 59 61 Lukina jama-Manuál II (-1392 68 Pavúčia (-97 m)__________________________ 69 Dvojvchodová (-102 m)____.___ 70 Brutál (-108 m)__________ 72 Ester (-110 m)...................

Chorvátska stovka (-100 m)........

Ledenica S.U.K. (-514 ml............................................................................................................................ ._ 73 76 Begovački kuk................................... ._ Obor (-124 ml.............................................................................................................................. _. 76

Iné regióny......................................................................................................................................................._. 79 Logistika ........................................................................................................................................................... .. 80 80 1. Výber ob1asti_............. 81 2. Prípravy................. 83 3. Povrchový prieskum......... 85 4. Podzemný prieskum......... 85 Spoločný materiál........ 87 Osobný výstroj ..... 89 Explorácie........ 89 Vystrojovanie___.__.. 93 Lezenie...... 93 Transport)/_......... 94 Retransporty....__________ 95 Fotografovanie___.._.... 95 KomLmikácía_........ 96 Bivakovanie.......... 100 Mapovanie.... 5. Základný tábor........................................................................................................................................._ 102

Nebezpečenstvá a úrazy................................................................................................................................ _. 106 Štatistika........_____.....

111

Biospeleológia................................................................................................................................................ ._ 112 113 Chorvátsko-slovensko~ang1ický speleologický slovnfk_......... 114 O chorvátskych jaskyniach a jaskyniaroch.....________.....__...__ 115 Literatúra................................................................. 116 O líclroch expedícíí a spoluautoroch tejto publikácie____..... 118

Osobitné poďakovanie chceme vyjadriť týmto inštitúciám, sponzorom a osobám

Slovenská speleologická spoločnosť Gustáv Stibrányi Meander Turňa n. Bodvou s. r. O. pivovar Horden a. s. Trnava Lanex Bolatice a. s. RPL Partizánske s. r. o.

Pri expedíciách do Velebitu nás sponzorovali, vypomohli finančne, výstrojom, kontaktalni, dopravou, informáciarni,

povoleniami, prezentáciou výsledkov, morálnou podporou alebo aj priamo v tcrćne tiež pán Alexić, AŠK Prírodovedec Bratislava, Jozef Blaško, Zoran Bolonić, Robert Boroš, Alexander Brezňaník, Jaroslav Butaš a jaskyniari OS Plavecké Podhradie, Car Dan, Hrvoje Cvitanović, Peter Čarný, Ing. Čižmár, Ing. Ivan Delnovič,

Jaroslav Drobný, Philippe Drouin, Ján Dzúr, EL and MAR Bratislava, Monika Ferencová, Mirka Ferleťáková, Valter Filo, Tomáš Fussgänger, Mgr. Matej Gedeon, Geodet konzorcium Galanta s. r. O., Jozef Godovíč, Hana Godovičová, Ľudmila Grodovská, Viliam Guľa, Marcel Haluška, Ing. Jozef Hlaváč, Mgr. Marcel Horváth,

International Caver, Doc. RNDr_ Jozef Jablonský, CSD., Dublavko Kavčić, Kolnjsija za speleologiju I-IPS, René Krásny, Ľudovít Kubáni, Dr. Ante Kutle, RNDr_ Peter Magdolen a jaskyniari Speleo Bratislava, Mgr. Jmaj Majzlan, Petr Mazal, Jaromir Meluš, Peter Mikuš, dipl. ing. šum. Miho Miljanić, Ing. Štefan Mlynárik a jaskyniari OS Banská Bystrica, Dagmar Murgašova, PllDr. Juraj Nagy, Ing. Ivan Oravec, Jadranko Ostojić, Miroslav Paleček, planinali

na V. Lubenovci v rokoch 1995 a 1996, Igor Poláček, Siniša Rešctar, RNDr. Martin Sluka, Speleofóluln, Spclunca, Spravodaj SS S, Jaroslav Stankovič ml., Slavomír Straňák, Tim St1'att`ord, RNDI. Milan Sýkora , SZCH Nováky, Mgr. Tomáš Sembera, Ľudovít Štítnický, Technoalp Nitra, MVDr_ Ján Tcncer, mg. Ján Tulis, Michal Uhcrčík, Miloš Uhlík,

RNDr. Marcel Uhrin, pracovníci Veľvyslarlectva SR V Zagrebe, Victoria, Victory s. k. Trnava s. r. o., Ante Vukušić,

Maúauua wkuupiluvá, Jazaf zaahar, RNDL Pavel

žos Tmava a. 5., muuhi naši pñbuzui, :udičia a zuáuú,

za čo im taktiež patri naša vďaka.

Názov: VELEBIT

autor. Branislav Šmída a kol. `\‹'ydavatel': Slovenská speleologická spoločnosť Nåkladt 400 ks

Rozsah: 118 strán Vydanie: prvé

Formát: A 4 Redakčná príprava: Zdenko Hochmuth

Tlač: GRAPOTLAČ Pfašav ISBN: 80 - 966963 - 2 - 7

118