Špeciálne vydanie magazínu Sóda venované Novembru 89 by Milk

Bezplatné vydanie

Sloboda nie je samozrejmosť Najdôležitejšie momenty a symboly Novembra 89

Spoznajte tváre slobody – tých, ktorí nám ju pomohli vybojovať

Editoriรกl

2/2018 | Nepredajné

Špeciálne vydanie venované Novembru 89

soda@o2.sk Sódu nájdete v každej O2 Predajni.

Obsahová redakcia redaktori Lucia Hô-Chí, Simona Lichá, Kubo Stank, Veronika Šeliga Pilátová, Tomáš Paulík, Natália Žáková spolupracovníci Anna Jacková, Post Bellum, Martin Slávik, Living Memory editor Natália Žáková account manažment Natália Žáková

Vizuálne spracovanie a produktový obsah Oliver Agency Central Europe dizajn magazínu Marek Čemez, Viktor Karvai copywriting Tomáš Slobodník, Adam Jánoš

Sloboda nie je samozrejmosť Štátne sviatky si spájame hlavne s voľnom, ktoré skráti pracovný týždeň. Ak náhodou pripadnú na víkend, málokto si ich vôbec všimne. Pritom udalosti s nimi spojené mohli úplne zmeniť život miliónov ľudí. K takýmto sviatkom patrí aj 17. november – Deň boja za slobodu a demokraciu. Pád socialistického režimu v Novembri 89 patrí k najzásadnejším momentom v našich dejinách, a preto si zaslúži našu pozornosť. Udalosti spred takmer 30 rokov, keď verejnosť v priebehu niekoľkých týždňov dokázala nenásilne položiť na lopatky desaťročia fungujúci socialistický režim, zostávajú často zabudnuté alebo v ústraní. Mladí ľudia majú o tomto období často len slabé vedomosti, starší zase na časy neslobody hľadia so spomienkovým optimizmom a na množstvo nedostatkov akoby úplne zabudli. Spoločnosť O2 sa už po tretí raz rozhodla hlbšie venovať tejto téme a upozorniť na to, že sloboda, ktorú dnes vďaka udalostiam Novembra 89 máme, nie je samozrejmosť. Okrem rozhovorov a ďalších materiálov, ktoré približujú vtedajšie obdobie, sme pre vás pripravili aj príbehy ľudí, ktorým dnes môžeme ďakovať za naše možnosti.

account manažment Ejmi Baranová, Ivana Imreová

Foto Archív respondentov, archívne foto z publikácie Filozoﬁ v Novembri, Dominika Behúlová, Lucia Hô-Chí, Veronika Šeliga Pilátová, TASR, Shutterstock Manažment vydania a produkcia

Otvorené hranice, slobodný trh a voľby či možnosť otvorene vyjadriť svoj názor dnes považujeme za samozrejmosť. Máme ich však len vďaka desaťtisícom obyčajných ľudí, ktorí prekonali strach, obavy a neistotu. Práve oni stoja za výnimočnou historickou zmenou, ktorú nesprevádzali nepokoje a násilie, ale vnútorná sila, spolupatričnosť, súdržnosť a zvuk štrngajúcich kľúčov počas niekoľkých studených jesenných dní. Práve oni sú tvárami našej slobody.

O2 Slovakia, s. r. o. Michaela Sakálová, Markéta Plichtová, Štefan Póša

Váš tím Sóda |3

Obsah

08 20

62 4|

Špeciálne vydanie venované Novembru 89

Martin Slávik – Sloboda je to, vďaka čomu môžem byť, kým chcem

Najdôležitejšie momenty nežnej revolúcie

Valér Mikula – Každý deň mám dôvod tešiť sa z Novembra 89

Deväť najznámejších symbolov nežnej revolúcie

Dušan Koniar – Nežná revolúcia v praxi? Spontánna a autentická

Zuzana Wienk – Sloboda je krehká a vzácna, a keď sa o ňu nebudeme starať, prídeme o ňu

November 89 očami tvárí slobody

Mandarínky, toaletný papier alebo džínsy. Čo všetko pred nežnou revolúciou nebolo bežné?

Zuzana Mistríková – Za účasť v novembrových udalostiach ju chceli vyhodiť zo školy.

Ako mladí ľudia vnímajú možnosti, ktoré im priniesol November 89

Aký je odkaz Novembra 89 pre dnešnú spoločnosť?

Prečítajte si aj ďalšie skvelé články na

soda.o2.sk

Sloboda je to, vďaka čomu môžem byť, kým chcem Práve čítate Sódu. Otvorili ste si ju, lebo ste chceli a mohli. Mohli ste si otvoriť niečo iné? Mohli. Nebude sa vám tento text páčiť? Môžete sa vyjadriť a okomentovať ho. Napísať, čo chcete, lebo jednoducho môžete. Lebo máme slobodu. Slobodu, ktorú už mnohí vnímame ako samozrejmosť. Slobodu, ktorú priniesol November 1989. Martin Slávik Lucia Hô-Chí

eď sa dnes pýtate stredoškolákov, prečo majú 17. novembra voľno a čo sa vtedy vlastne stalo, nevedia. Veď byť slobodný je také samozrejmé. A rovnako samozrejmé sú aj rôzne „zaručené pravdy“ o tom, že to všetko bolo organizované eštebákmi a neviem kým všetkým, ktoré si, žiaľ, môžete prečítať tiež. Už len krátky pohľad do materiálov ŠtB, dnes bežne dostupných v špecializovaných archívoch inštitúcií, akou je Ústav pamäti národa alebo jeho český ekvivalent v Prahe, kde sú tieto prístupné každému, kto má záujem, ukáže, že reči o organizovanom puči sú absolútnymi bludmi. Na túto tému sa však toho už popísalo dosť, a tak si môžete informácie slobodne dohľadať aj sami. Sami sa môžete aj slobodne rozhodnúť, čomu budete veriť. Máte právo a slobodu veriť, čomu chcete. Dokonca aj nezmyslom, ak sa tak rozhodnete. So svojím názorom môžete navyše slobodne oboznámiť široké publikum a povedať, čo chcete. Toto píšem zámerne, lebo sa často stretávam s tým, že opak je pravdou. Že nemôžem napísať, čo chcem, robiť, čo chcem, že slobodní nie sme a že je naivné myslieť si, že máme slobodu. Naozaj? V takýchto situáciách si kladiem niekoľko kontrolných otázok. Môžem napísať a hovoriť, čo chcem? Môžem. Limituje ma v tom len legislatíva hovoriaca niečo o tom, že by som mal byť zdržanlivý vo verejnom šírení a v podnecovaní nenávisti. Môžem študovať, čo chcem? Môžem. Môžem pracovať, kde chcem? V oblasti, v ktorej chcem? Môžem. Môžem si robiť žarty z politikov? Môžem. Môžem cestovať, kam chcem? Môžem. Musím utekať do susednej krajiny, aby som si tam zaspieval a zatancoval? Nemusím. Môžem ísť, kam chcem. Aj stáť jednou nohou v Rakúsku a druhou na Slovensku a nemusím sa pritom báť, že ma zastrelia, poštvú na mňa psy ani že ma zabije elektrina v drôtoch. A keď chcem niekam ísť, nemusím si vybavovať kopu povolení od ľudí, ktorých jedinou kvaliﬁkáciou je ich členstvo v partaji a tupá lojalita voči režimu. Môžem v škole, na ulici a v práci hovoriť to isté čo doma? Môžem. Nemusím pestovať tú dvojtvárnosť totalitných režimov? Nemusím. Dokonca ani nemusím mať strach, že moje reči na pive niekto udá patričným úradom. To znamená, že na tom s tou slobodou asi nebudem tak zle. Sloboda je to, vďaka čomu môžem byť, kým chcem a umožňuje mi realizovať vlastné predstavy o živote.

Martin Slávik Desať rokov pracoval v pamäťových inštitúciách (Ústav pamäti národa a Ústav pro studium totalitních režimů) na Slovensku a v Česku. V rámci občianskeho združenia Living Memory, ktoré založil spolu s kolegami v roku 2016, realizuje na stredných školách diskusie s mladými ľuďmi o totalitných režimoch a o hodnote slobody.

A pozor, netvárim sa, že je to jednoduché. Nie je. Lebo sloboda, to je aj zodpovednosť. V tom je absolútny zlom, ktorý priniesol November 1989. Režim, ktorý z nás robil vazalov a väzňov, nás vlastne istým spôsobom chránil. Neumožnil nám, aby sme boli v niektorých oblastiach zodpovední. Plná zodpovednosť prišla až s Novembrom. A mnohí si na to nikdy nezvykli. Strach zo slobody nie je nový fenomén. Mnohí z nás hľadali a budú hľadať niekoho, kto by im aspoň čiastočne odľahčil toto bremeno. Bremeno zodpovednosti. Budú hľadať niekoho, kto im sľúbi, že sa o nich postará a ochráni ich. Lenže ono je to niekedy trochu dvojsečné. Lebo skepsa z Novembra má v sebe aj prvok toho, ako a čo žijeme dnes. Ako vyzerá a funguje naša krajina. Nie je tak trochu zrkadlom našich rozhodnutí? Našich rozhodnutí dať v slobodných voľbách hlas práve tomu, kto sa postará? Ale hlavne o seba a o svojich. Tu vidím jediné negatívum Novembra 1989. Bol až príliš nežný. Nikto z tých, ktorí boli zodpovední za nespočetné zločiny bývalého režimu, nebol za svoje zločiny odsúdený. Teda bol – jeden. Aj to dostal podmienečný trest. A to je zjavne chyba, lebo nepotrestanie minulých zločinov vytvára v krajine zvláštnu kultúru beztrestnosti. Skutok sa jednoducho nestal vtedy a nestal sa ani dnes. Lenže sloboda má určite aj pozitívnu perspektívu. Môžeme sa vždy slobodne rozhodnúť, že chceme niečo zmeniť. Nehovorím o bezbrehej slobode tvrdého individualizmu, ale o takej, v ktorej som schopný byť zodpovedný aj za druhých, o slobode solidarizujúcej s tými, čo si sami pomôcť nemôžu. Pretože nemám zodpovednosť len sám za seba, ale aj za tých, s ktorými sa delím o tento priestor. Môžeme sa rozhodnúť participovať, ak chceme urobiť viac a aktívnejšie. Máme možnosť a slobodnú voľbu. A je na nás, ako sa k nej postavíme, či sa jej radšej vzdáme. Len treba vedieť, že stratiť slobodu je veľmi jednoduché, ale získať ju späť je oveľa ťažšie. |7

Najdôležitejšie momenty nežnej revolúcie Slobodu sme nezískali za jeden deň, aj keď si ju najväčšmi pripomíname 17. novembra. Čo sa vtedy presne udialo a aké udalosti nasledovali potom? Tomáš Paulík TASR

Tento článok je symbolickou spomienkou na tých, ktorí sa márne snažili dostať sa cez ostnaté drôty.

lováci a Česi dokázali v Novembri 1989 neuveriteľnú vec. Vyšli do ulíc a na námestia, s nádejou i vierou v lepšiu budúcnosť a bez jediného výstrelu či kvapky krvi položili na lopatky režim, ktorý desaťročia kontroloval vlastných obyvateľov pod hrozbou násilia a represií. Poďte si spolu s nami pripomenúť, čo v týchto sychravých dňoch viedlo ľudí k tomu, aby zamenili svoje pohodlie a bezpečie domova za pocit spolupatričnosti a aby si slobodu vybojovali bez zbraní, len pomocou štrngania kľúčmi. Takto prebiehali dni, ktoré všetko zmenili:

16.

November 1989

Predvečer nežnej revolúcie Koncom 80. rokov to v spoločnosti dlhodobo vrelo, no naozaj rýchly spád udalosti nabrali až v Novembri 1989. V predvečer Medzinárodného dňa študentstva sa na Hodžovom námestí v Bratislave už za tmy, v podvečerných hodinách stretlo približne 300 študentov a odtiaľ pokračovali k vtedajšiemu ministerstvu školstva. Študenti oﬁciálne požadovali školské reformy a akademické slobody, ale demonštrácia prerástla do širšej verejnej diskusie na Hviezdoslavovom námestí. Polícia napokon umožnila davu, aby sa sám rozišiel. Demonštranti mali zrejme šťastie, keďže súdruhovia sa pripravovali skôr na to, že nepokoje vypuknú na druhý deň v Prahe.

17.

november 1989

18. - 19. november 1989

Domček z karát sa začína rúcať

Príprava na týždenný štrajk

Začiatok verejných protestov

V tento deň spadla prvá kocka pomyselného domina, ktorá nakoniec zhodila celý totalitný režim. V Prahe na Albertove sa zišlo 15-tisíc českých a slovenských študentov, aby si pri oﬁciálnom pietnom akte pripomenuli zatvorenie českých vysokých škôl nacistickým Nemeckom v roku 1939.

Víkend sa niesol v znamení rozhorčenia. Ľudia chodili zapaľovať sviečky na Národnú triedu a už od sobotňajšieho rána sa na niektorých fakultách pražských vysokých škôl diskutovalo o ďalšom postupe, pričom sa žiadalo vyšetrenie piatkovej udalosti. Študenti sa stretli aj s hercami a pripravili výzvu na týždenný a generálny štrajk.

Od pondelka sa každý deň začali konať demonštrácie na námestiach miest po celom Československu. Najväčšie boli na Václavskom námestí v Prahe a na Námestí SNP v Bratislave.

Študenti niesli zástavy, spievali a skandovali heslá za zmenu politických pomerov. Nakoniec sa sprievod vydal na Národnú triedu, kde mu polícia z oboch strán odrezala cestu. Čelo sprievodu podávalo príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti kvety a snažilo sa pokojne diskutovať. Po ôsmej hodine sa však situácia otočila a polícia brutálne zakročila. Demonštrantov bili obuškami, zatýkali a zvyšok násilím rozohnali. Ľudia sa však nezľakli, naopak, zdvihla sa vlna nevôle a do ulíc ich v nasledujúcich dňoch vyšli státisíce. 10 |

20.

november 1989

V nedeľu sa v Bratislave v budove Umelky stretlo množstvo umelcov a disidentov, ktorí založili Verejnosť proti násiliu. O niekoľko hodín neskôr vzniklo v Prahe Občianske fórum. Dve nekomunistické hnutia následnedenne organizovali mohutné demonštrácie v krajine.

Z pódií sa ozývali heslá ako Pravda víťazí, Nie sme ako oni a Sľúbili sme si lásku. Ľudí v chladnom počasí povzbudzovali umelci ako Karel Kryl, Ivan Hoﬀman či Marta Kubišová. Pohár trpezlivosti deﬁnitívne pretiekol, desiatky tisícov ľudí dali štrnganím kľúčov jasne najavo, že režimu odzvonilo.

27.

november 1989

Generálny štrajk

Vypukol generálny štrajk a hospodárstvo krajiny sa na protest proti totalitnému režimu na dve hodiny zastavilo.

Režim sa postupne rozpadal, a to aj v okolitých krajinách bývalého východného bloku. Železná opona, ako sa nazývala nepriechodná hranica medzi západným a východným blokom, padala v susedných krajinách už v novembri, Československo prišlo na rad začiatkom decembra.

10.

december 1989

29.

december 1989

Prvá porevolučná vláda a pochod Ahoj, Európa

Z bývalého disidenta nový prezident

Posledný komunistický prezident Gustáv Husák odstúpil a vznikla nová československá „vláda národného porozumenia“, ktorá mala pripraviť slobodné voľby.

Novým prezidentom sa stal Václav Havel. Zároveň sa dohodlo, že prvé slobodné a demokratické voľby v Česko-slovensku sa budú konať v júni 1990.

Skončil sa rok 1989 a s ním odišiel na smetisko dejín režim, ktorý viac ako 40 rokov umlčiaval svojich kritikov, porušoval ľudské práva a páchal zločiny na občanoch. Na tento deň pripadá aj Svetový deň ľudských práv a práve vtedy sa konal masový pochod Slovákov z Bratislavy do Hainburgu, na ktorom sa zúčastnilo približne 150-tisíc ľudí. Po rokoch sa prvý raz mohli dostať za nenávidený ostnatý drôt a pozrieť sa do západných štátov. Pre mnohých ľudí to bol jeden z najemotívnejších momentov nežnej revolúcie.

Dnes opäť miestami zaznieva spomienkový optimizmus a ozývajú sa nostalgické hlasy minulosti. Ak nám však revolúcia udelila nejaké ponaučenie, malo by ním byť to, že slobodu a budúcnosť máme vo svojich rukách.

| 11

Vysokoškolský profesor Valér Mikula:

Každý deň mám dôvod tešiť sa z Novembra 89 Valér Mikula pôsobí dlhé roky ako vysokoškolský pedagóg na Filozoﬁckej fakulte Univerzity Komenského, ktorá bola jedným z centier novembrových dní u nás. Porozprávali sme sa s ním nielen o živote pred nežnou revolúciou a o novembrových udalostiach, ale aj o dianí po nich. Natália Žáková Dominika Behúlová, Archívne foto z publikácie Filozoﬁ v Novembri: P. Bombíková-Maudgil, M. Sedílek, B. Strečanský, K. Štrpková

o krajiny, ktorej jazyk študoval, sa prvý raz dostal až po revolúcii ako vysokoškolský pedagóg. Do novembrových dní sa sám zapojil a minulý rok zostavil o priebehu nežnej revolúcie na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského aj knihu svedectiev, spomienok a dokumentov Filozofi v Novembri. Fotografie z nej ilustrujú náš rozhovor.

12 |

Valér Mikula Vysokoškolský profesor, literárny kritik a prekladateľ. Vyštudoval slovenčinu a francúzštinu. Pôsobí na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy Filozoﬁckej fakulty Univerzity Komenského, ktorú v rokoch 1998 až 2001 aj viedol. O novembrových dňoch na fakulte zostavil v roku 2017 zborník Filozoﬁ v Novembri.

| 13

Starší ľudia, ktorí zažili socializmus, zvyknú mladším často hovoriť, že za socializmu bolo všetko inak a že oni si nevážia to, čo majú. Ako si vy spomínate na obdobie pred revolúciou? Čo vás v tomto období najviac trápilo? V starom režime som žil dosť dlho – 40 rokov, takže si dnešné vymoženosti naozaj užívam a nikdy ich nebudem brať ako samozrejmosť. Na každom kroku vnímam, že ponovembrový život je pre mňa akýsi bonus. Hádam každý deň mám nejaký dôvod tešiť sa z Novembra 89. Či sú to maličkosti alebo tie nosné veci, ktoré nás za socializmu najviac trápili, najmä nesloboda, ktorú dokázali komunisti rozmeniť na viacero čiastkových obmedzení.

V starom režime som žil dosť dlho – 40 rokov, takže si dnešné vymoženosti naozaj užívam a nikdy ich nebudem brať ako samozrejmosť. Na každom kroku vnímam, že ponovembrový život je pre mňa akýsi bonus.

s iným prostredím. Okrem tejto možnosti a slobody slova mi chýbal slobodný prístup k prameňom a k literatúre. Keď ste išli do univerzitnej knižnice, veľa kníh bolo nedostupných. Ak ste takú knihu predsa len chceli, museli ste podať špeciálnu žiadosť, no nemuseli vám ju schváliť. Po 89. celý zoznam neprípustných kníh zverejnili. Bol naozaj kuriózny – okrem tých tzv. protisocialistických kníh a diel autorov, ktorí upadli do nemilosti režimu, bola zakázaná napríklad aj staroindická Kámasútra. Vaším študijným odborom bola slovenčina a cudzí jazyk – francúzština. Hoci vtedy ešte neexistoval Erasmus, bola v tom období nejaká šanca dostať sa na študijný pobyt do zahraničia a zlepšiť tak svoje jazykové schopnosti? Bola, ale veľmi zriedkavo. Počas môjho štúdia sa len raz podarilo zopár študentom dostať do Francúzska, no ja som medzi nimi nebol. Hoci som ten jazyk študoval, dostal som sa tam prvý raz až po revolúcii. Keď som tam prišiel, bol som veľmi prekvapený – skoro ničomu som nerozumel. Pretože tak, ako sme boli odrezaní od sveta vo všetkom inom, boli sme odrezaní aj od živej francúzštiny. Jazyk sa prirodzene vyvíja a ten vo Francúzsku už bol inde ako to, čo sme sa učili doma. V čase revolúcie ste už ako pedagóg pôsobili na Filozoﬁckej fakulte Univerzity Komenského, ktorá zohrala pri páde režimu dôležitú úlohu. Aká tu bola atmosféra? Ako sa tu vlastne sformovalo študentské hnutie? Treba povedať, že v tomto období to už boli roky tzv. perestrojky, teda prestavby, čiže situácia sa už trošku uvoľnila, ale nie dostatočne. Ľudia už vedeli, čo sa deje za hranicami, uvedomovali si, že sa niečo musí zmeniť – bolo tu veľmi silné očakávanie.

Ako vysokoškolský pedagóg som napríklad nemal možnosť slobodne prednášať, pretože aj medzi študentmi boli takí, ktorí donášali. Na druhej strane však vysoké školy predsa len predstavovali slobodnejšie fórum ako napríklad tlač a isté veci sa tu dali naznačiť. Preto zrejme nie je náhoda, že novembrové udalosti sa začali na vysokých školách.

Najmenej trpezliví boli, samozrejme, mladí ľudia, čo vo veľkej miere súvisí s ich temperamentom. Hoci sa organizovali aj starší, mladí najviac pociťovali neslobodu a tlak, napríklad aj v učebných osnovách.

Nespokojnosť však bola aj medzi „ľudom“, ako sa vtedy zvyklo hovoriť, hoci ten mal trochu iné požiadavky. No aj to, aby boli pomaranče v obchodoch nielen na Deda Mráza či na Vianoce, bola legitímna požiadavka. Mne však najviac chýbali základné slobody: sloboda slova a sloboda pohybu.

Ešte stále platil tzv. povinný základ, v rámci ktorého musel každý študent urobiť skúšku z marxizmu-leninizmu, dejín medzinárodného robotníckeho hnutia a z politickej ekonómie. Chlapci museli chodiť na vojnu, kde ich hneď ostrihali. Zdanlivo to boli drobnosti. Pod tlakom boli aj učitelia. Treba však povedať, že presvedčených režimistov bolo medzi nimi už len málo.

Vráťme sa ešte do obdobia pred Novembrom 89. Vy sám ste v čase socializmu študovali. Čo vám ako študentovi najviac chýbalo? Počas mojich štúdií nebol Erasmus, ktorý dnešných študentov priam núti, aby cestovali, vyskúšali štúdium inde a zoznámili sa 14 |

Študenti v predvečer 17. novembra, čo bol Medzinárodný deň študentstva, usporiadali demonštráciu pred dnešným Prezidentským palácom a odtiaľ prešli až pred ministerstvo školstva. Najskôr skandovali heslá o reforme školstva, ktorá sa

pripravovala bez konzultácií s akademickou obcou, a potom aj politické heslá: „Chceme slobodu!“, „Chceme demokraciu!“.

a keď takto zaobchádzajú s ňou, bolo každému jasné, že títo ľudia nemajú právo viesť štát.

Polícia ich sledovala, ale nezakročila. Pred ministerstvom sa potom so študentmi rozprávali vtedajší funkcionári. Keďže už bola perestrojka, chceli ukázať priateľskejšiu tvár. Bol štvrtok večer a dohodlo sa, že v pondelok majú za nimi prísť zvolení delegáti z radov študentov a budú spolu rokovať. Na druhej strane, o aktivite študentov sa dozvedelo aj vedenie fakulty a na pondelok už chystalo postihy.

Bratislavskí umelci, kultúrni pracovníci a intelektuáli sa v nedeľu podvečer stretli v Umeleckej besede a spontánne sa k nim pridali aj študenti v internátoch, kde pripravili spoločné vyhlásenie. V pondelok ráno sa študenti zhromaždili v budove UK na Šafárikovom námestí a v aule sa začali diskusie.

Lenže v pondelok vypukol November 89, žiadne rokovanie na ministerstve ani postihy na fakulte sa teda už nekonali. Všetko potom išlo veľmi spontánne, masovo a rýchlo. Spúšťačom novembrových udalostí boli aj u nás udalosti v Prahe, kde demonštráciu masívne potlačili. Áno, pražské udalosti, v rámci ktorých policajti zakročili proti študentom veľmi brutálne, boli spúšťačom. Vtedy sa objavila aj fáma, že zabili študenta Martina Šmída, čo pobúrilo všetkých – študentov a nás ostatných tiež. Veď aj v oﬁciálnej ideologickej reči bola mládež naša budúcnosť,

Študenti predovšetkým vyžadovali, aby sa vedenie fakulty, resp. univerzity vyjadrilo k udalostiam v Prahe. Vedelo sa o nich z Hlasu Ameriky a vďaka viedenskej televízii mnohí ľudia tie zábery, ako policajti masakrovali študentov, aj videli, nahrali ich a šírili ďalej. Vedenie sa však k téme nechcelo vyjadriť skôr ako vrcholový orgán, čiže Ústredný výbor Komunistickej strany. Vďaka takémuto vyhýbavému a niekedy až cynickému postoju bolo hneď jasné, že vedenie školy nestojí na strane študentov, ale na tej opačnej. Neskôr dokonca vysvitlo, že dekan zostavoval pre ŠtB zoznam študentov a pedagógov, ktorí sa aktívne zapojili do diskusie, takže im hrozilo prinajmenšom vylúčenie zo školy. | 15

K študentom sa postupne začali pridávať aj učitelia a spolu vyzvali vedenie, aby opustilo svoje miesta na vyvýšenom pódiu, na ktoré si potom sadli študentskí aktivisti. Tento obrat sa udial hneď v prvý deň, v pondelok. Bolo to prvé masové študentské zhromaždenie na Slovensku, ktoré sa postupne rozrástlo aj na ďalšie školy. Ako ste toto obdobie vnímali vy ako pedagóg? Atmosféra koncom 80. rokov už bola uvoľnenejšia. Ak sa aj nedalo názor vysloviť priamo, dal sa aspoň naznačiť, napríklad výberom témy a postojom k nej. Študenti rozlišovali medzi pedagógmi, vedeli, kto je kto, čo sa prejavilo aj na tých zhromaždeniach. Hneď v prvý deň vyhlásili študenti štrajk, v škole sa nevyučovalo, študenti chceli diskutovať. Našli sa však aj pedagógovia, najmä medzi členmi komunistickej strany, ktorí naďalej chodili na svoje semináre a prednášky a čudovali sa, že im študenti neprišli. Hoci všetci vnímame predovšetkým 17. november, verejné demonštrácie sa začali až potom. Ako si na tieto dni spomínate? Treba povedať, že zmena sa neudiala naraz. Najprv to boli 16 |

stretnutia v uzavretých priestoroch, aulách a v divadlách, potom na Hviezdoslavovom námestí, kde prevažovali študenti, a až v stredu bolo prvé verejné masové zhromaždenie na Námestí SNP. Do televízie sa mítingy dostali až vo štvrtok. Aj požiadavky verejnosti sa formovali postupne, nedeklaroval sa hneď pád socializmu, najprv sa žiadal dialóg s mocou. Keď sa však ukázalo, že strana toho nie je schopná a zastáva absolútne konzervatívne názory, začalo sa tlačiť na odstúpenie hlavných funkcionárov a najmä na zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany, čo bolo zakotvené v ústave. Dôležité však bolo, že situácia sa stále menila k lepšiemu. Najprv zo dňa na deň, potom doslova z hodiny na hodinu. Komunisti ustupovali čoraz viac, pretože keď videli tie masy na námestiach, nič iné im neostávalo. Stále tu však bola hrozba, že môžu zasiahnuť polícia a armáda. Lebo hoci komunisti cúvali, boli medzi nimi aj takí, ktorí to celé chceli riešiť silou. Pamätám sa na prvé verejné zhromaždenie v stredu. Už sa stmievalo, dav na chvíľu stíchol a vtedy sa povyše námestia ozval štekot psa. Všetci doslova zamrzli, mysleli sme si, že je to policajný pes a že už po nás idú. Bol to však len domáci miláčik niektorého z demonštrantov.

Ako to vyzeralo, keď železná opona padla? Bolo to obdobie čistej radosti a eufórie alebo ste mali aj obavy, čo bude ďalej? Povedal by som, že hneď od prvého dňa to bolo obdobie eufórie, ľudia cítili, že to už konečne prišlo. Tá eufória trvala dosť dlho, vari aj mesiac. Ľudia sa s Novembrom a s jeho ideálmi rýchlo stotožnili a dovolím si tvrdiť, že v tomto období boli najviac ľuďmi.

takmer nemožné – výjazdné doložky, devízové prísľuby, žiadosti… Prekročenie dovtedy zadrôtovaných hraníc bolo úžasným zážitkom.

Časom začalo prichádzať vytriezvenie, možno aj sklamanie, ľudia si začali uvedomovať, čo všetko sa dalo urobiť lepšie, ale najmä ráznejšie proti starým štruktúram. Spočiatku to však bola najmä čistá radosť a nádej. Samozrejme, niektoré nádeje boli iluzórne. Aj ekonómovia napríklad začali tvrdiť, že len pár rokov nám bude stačiť, aby sme dobehli západné krajiny, a podobne. A ľudia tým prognózam a všetkým nádejám čisto a nezištne verili – boli to možno doteraz najkrajšie chvíle Slovenska a Slovákov.

Šiesteho decembra bol zvolený nový dekan fakulty Ivan Slimák, čím sa nežná revolúcia na Filozoﬁckej fakulte Univerzity Komenského završuje. Volili ho všetci študenti, učitelia a ostatní zamestnanci. Dovolím si tvrdiť, že to boli prvé slobodné voľby na Slovensku.

Kedy ste začali pociťovať uvoľnenie, ktoré revolúcia so sebou priniesla? Rýchlo, Rakúšania hneď otvorili hranice, bolo to z ich strany gesto a ľudia tam hneď začali chodiť. Zorganizoval sa aj masový pochod do Hainburgu. Dostať sa predtým do Rakúska bolo

V škole sa zase veľmi rýchlo zrušili ideologické predmety. S učebnicami to, samozrejme, nebolo také jednoduché. Bolo ich treba znovu napísať, ale aj predtým existovalo zopár textov, o ktoré sa dalo oprieť.

Hneď v ďalšom roku po revolúcii ste ako pedagóg odišli do Francúzska. Bola to vaša prirodzená potreba? Bola to zhoda okolností. Západ sa nám vtedy otvoril, boli sme preň zaujímaví, a tak som sa do Francúzska dostal najprv na stáž a potom som mal možnosť tam aj vyučovať. Bola to pre mňa príležitosť, ktorá sa neodkladá, vtedy sa mi otvárala aj možnosť vstupu do politiky, ale uprednostnil som pobyt v cudzine. Francúzsko bola moja celoživotná túžba a tam som zistil, že aj, ako ste to pekne povedali, prirodzená potreba. | 17

Sloboda musí byť pre človeka samozrejmá a prirodzená – tak ako dýchanie. Dýchame bez toho, aby sme si to zvlášť uvedomovali, no keď nám niekto prištipne nos, hneď vieme, že niečo nie je v poriadku.

18 |

O revolučných dňoch na fakulte vydávate v týchto dňoch aj knihu. Čo všetko v nej možno nájsť? V knihe nájdete dobové záznamy, spomienky účastníkov, rozhovory s nimi a množstvo fotograﬁí. Sú tam aj unikátne autentické svedectvá, ktoré doteraz neboli nikde publikované. Študenti hneď od prvého dňa nahrávali mítingy a fotili udalosti. Nie je to úplné, časť nahrávok sa stratila, ale to, čo sa zachovalo, je v knižke. Niektorí študenti a učitelia si priebežne písali aj denníky, ktoré sú v knihe tiež. Zaujímavé, ale nie prekvapujúce, je, že pre všetkých účastníkov, ktorých svedectvá sú v zborníku zachytené, to bol dovtedy najsilnejší zážitok v živote a pre študentov celoživotne formujúca udalosť. Ja som už mal vtedy časť života za sebou, no môžem potvrdiť, že aj pre mňa. Odkaz 17. novembra 1989 je naozaj silný a hmatateľný, dnešná mladá generácia však často vôbec nevie, o čom nežná revolúcia vlastne bola. Prečo je to podľa vás tak? Je to zaujímavá otázka. Nadviažem ešte na to Francúzsko. Keď som tam pôsobil, tamojší študenti vedeli, že u nás bola totalita, ale nevedeli si ju konkrétne predstaviť, lebo pre nich boli všetky demokratické vymoženosti samozrejmosťou – sadnem na vlak a idem do tej a tej krajiny, prečítam si, čo chcem, poviem, čo chcem. Pre nich to bola skôr abstraktná otázka politického systému, ktorý mohol mať aj isté prednosti. Všetko som im teda musel ilustrovať na situáciách z každodenného života. Že ste si museli podať žiadosť, ak ste chceli ísť na dovolenku do Juhoslávie, a musela vám ju schváliť strana, hoci ste neboli jej členom, že isté ﬁlmy nikdy neuvidíte, že ste nemohli čítať, čo ste chceli, ba ani pýtať sa na to, čo vás zaujímalo. To isté, čo sa vtedy dialo vo Francúzsku, sa teraz deje medzi študentmi u nás – tie slobody sú pre nich samozrejmé, a ak im chceme vysvetliť, v čom totalita spočívala, treba im ukazovať konkrétne príklady. To, že sloboda je pre nich samozrejmosťou, ma úžasne teší. Ani mi nenapadne vstupovať im do svedomia a prízvukovať, ako si jej výdobytky musia vážiť. To robili svojho času komunisti s ich „výdobytkami“ a nám sa to hnusilo. Netreba moralizovať, mládež nemá mať výčitky za to, že si sama slobodu nevybojovala. Sloboda musí byť pre človeka samozrejmá a prirodzená – tak ako dýchanie. Dýchame bez toho, aby sme si to zvlášť uvedomovali, no keď nám niekto prištipne nos, hneď vieme, že niečo nie je v poriadku. V takomto zmysle chápem slobodu ako samozrejmosť. Práve ten, kto vníma slobodu ako prirodzenú súčasť života, bude prvý biť na poplach, keď ho o ňu niekto začne oberať. | 19

9 najznámejších symbolov nežnej revolúcie Štrngajúce kľúče, čiapka budajka či prsty vztýčené do tvaru písmena V. Spomeniete si ešte na to, aký význam mali najznámejšie symboly nežnej revolúcie? Tomáš Paulík TASR, Shutterstock

novembri 1989 sa v bývalom Československu uskutočnila nežná revolúcia, ktorá mala za následok pád komunistického režimu. Tisíce nespokojných ľudí si dokázali nenásilnou formou protestu vynútiť politické zmeny a nastolenie základných demokratických princípov v spoločnosti. Okrem jedinečnej atmosféry jednoty, nádeje a odhodlania bojovať za svoju slobodu ľuďom zrejme v hlave najviac utkveli symboly v podobe hesiel, piesní a rôznych výpovedných odkazov. Pripravili sme pre vás výber tých najznámejších.

20 |

Štrngajúce kľúče

Dnes sú symbolmi protestov svietiace telefóny nad hlavou, no v novembri 1989 neboli najbežnejším predmetom vo vrecku bundy či nohavíc smartfóny, ale kľúče. Ľudia nimi štrngali na znak toho, že komunistickej vláde odzvonilo.

| 21

Čiapka budajka

Budajka je čierno-biela čiapka, ktorá bola za socializmu bežnou súčasťou pracovného odevu. Nosilo ju aj veľa disidentov, teda odporcov režimu, ktorí pracovali napríklad ako kuriči v kotolniach, pretože im štátna moc neumožnila vykonávať kvaliﬁkovanú prácu. V sychravých novembrových dňoch ju spopularizoval Ján Budaj, jedna z vedúcich osobností revolúcie, po ktorej čiapka dostala svoj ľudový názov.

Logo VPN

V novembri 1989 založili Milan Kňažko, Ján Budaj, Fedor Gál a ďalšie osobnosti hnutie Verejnosť proti násiliu, známe pod skratkou VPN. Jeho logom sa stalo červeno-modré písmeno V. Podľa jeho autora Karola Rosmányho malo symbolizovať, že odpor, ktorý ľudia prejavili proti režimu, dosiahol svoj vrchol.

Kvety

Nežná revolúcia bola výnimočná tým, že si ľudia dokázali svoju slobodu vybojovať bez zbraní. Jej symbolom sú aj kvety, ktoré študenti 17. novembra v Prahe rozdávali príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti, teda policajným oddielom. Polícia vtedy reagovala na demonštráciu neprimerane agresívne, viacero študentov surovo zbila obuškami, pričom viacerých zatkla. Táto udalosť následne vystupňovala rozhorčenie verejnosti.

Výzva Utvorte koridor!

Herec Milan Kňažko bol (spolu s Jánom Budajom) v novembrových dňoch moderátorom mítingov na Námestí SNP v Bratislave. Výzvou Utvorte koridor! žiadal tisíce demonštrantov, aby uvoľnili miesto záchrannému vozidlu. Ľudia na výzvu okamžite reagovali. V atmosfére, ktorá vládla na všetkých demonštráciách, bolo cítiť najmä solidaritu a ľudskú spolupatričnosť.

22 |

Gesto víťazstva

Vztýčené a roztvorené prsty do tvaru písmena V ako symbol zviditeľnil britský ministerský predseda Winston Churchill. Symbolizovali slovo victory, teda víťazstvo. Víťazné véčko sa ujalo aj počas nežnej revolúcie.

Piesne z námestí

Pieseň Sľúbili sme si lásku od fotografa, folkového pesničkára a disidenta Ivana Hoffmana bola na Slovensku neoficiálnou hymnou nežnej revolúcie. Niekoľko mesiacov pred novembrovými udalosťami Hoffman spôsobil komunistickému režimu veľké problémy svojím vystúpením na Bratislavskej lýre. Na pódium ho pozvala americká speváčka Joan Baezová. Vystúpenie však nedokončil, pretože mu súdruhovia vypli mikrofón. Netušili, že onedlho bude spievať na námestiach pred desaťtisícmi ľudí. Ďalšia pieseň, ktorá by rovnako mohla súperiť o titul hymny revolúcie, bola pieseň Pravda víťazí od Tublatanky. Kapela zohrala pri novembrovom prevrate aj inú úlohu. Už v prvé dni ozvučovali bratislavské mítingy na Námestí SNP svojou aparatúrou.

Trikolóra

Sympatizanti revolúcie svoje vlastenectvo a postoj vyjadrovali aj nosením bielo-modro-červenej stužky pripnutej na oblečení. Ak ste nemali k dispozícii farebnú látku, postačilo použiť papier a naň nakresliť pruhy pastelkami.

Za zmienku určite stoja aj ďalšie populárne piesne novembrových dní, či už tie slovenské ako Do batôžka od Jara Filipa a Milana Lasicu, Pocta Majakovskému od Roba Grigorova alebo Najkrajší kút v šírom svete v podaní Petra Dvorského, ale aj piesne českých umelcov ako Marta Kubišová, Karel Kryl, Jaroslav Hutka či Jaromír Nohavica.

Heslo Nie sme ako oni

Jedno z najpopulárnejších hesiel, ktoré zneli na námestiach. Ďalšie obľúbené boli napríklad V jednote je sila, Nechceme násilie, Máme holé ruky či Posledné zvonenie pri štrnganí kľúčov, Pravda víťazí podľa názvu piesne, výzva Odstúpiť!, Neskoro! a iné.

| 23

Nežná revolúcia v praxi? Spontánna a autentická, hovorí účastník novembrových udalostí Aká bola atmosféra počas novembrových dní a čo prišlo po nich? Prečítajte si príbeh Dušana Koniara, ktorý počas protestov vytvoril unikátne audionahrávky. Kubo Stank Dominika Behúlová

24 |

amysleli ste sa niekedy nad tým, kto boli ľudia z námestí? Kto tvoril dav štrngajúci kľúčmi, čo títo ľudia očakávali, ako to prežívali a prečo sa vlastne rozhodli zhromaždení zúčastniť? Odpoveď sa ukrýva v tisíckach príbehov hrdinov bez tváre. Jeden z nich je aj príbeh pána Koniara. Ten zareagoval na výzvu na Facebooku Sódy, prostredníctvom ktorej sme hľadali účastníkov novembrových udalostí.

Dušan Koniar pochádza z Košíc, no v novembri 1989 žil a pracoval v Bratislave, kde žije dodnes. Jeho spomienky na vtedajšie udalosti sú obzvlášť cenné, pretože sa vymykal typickej predstave účastníka protestov. Nepatril k študentom, hercom, intelektuálom ani k iným slobodným povolaniam.

| 25

Vyučený kamenník-sochár vtedy dovŕšil 29 rokov a s kolegami z tzv. pridružených výrob opravoval cintorín na Palisádach. „Priamo odtiaľ sme chodili na námestie a po ceste sme presviedčali kolegov z ďalšej partie, aby išli s nami. Nie každý bol však ochotný prísť,“ hovorí.

sa zhromaždenia presunuli na Námestie SNP, kde bolo postavené aj pódium. Vystúpili Tublatanka, Budaj aj Kňažko. To isté sa dialo aj vo štvrtok a v piatok. Z týchto dní mám aj audionahrávky. V pondelok 27. novembra bol potom generálny štrajk a 10. decembra odstúpil Husák,“ približuje pán Koniar.

V tom čase nadpriemerne zarábal a ako sám hovorí, bol pánom svojho času. V jeho prípade teda „nesedí“ vek, pracovné zaradenie ani ekonomická nespokojnosť s režimom. Napriek tomu sa všetkých protestov a zhromaždení zúčastňoval od úplného začiatku.

Diktafónom zo Spojených štátov nahrával námestie

„Už rok predtým, v marci, počas Sviečkovej manifestácie sme ako skupina krúžili okolo Hviezdoslavovho námestia, presúvali sme sa po Obchodnej a podobne. A to napriek tomu, že sme od svokra jedného z kolegov, ktorý pracoval na hospodárskej kriminálke, dostali upozornenie, nech tam nepáchneme, lebo určite bude veľký zásah,“ spomína na prvé známky rebélie pán Koniar. Zároveň dodáva, že v roku 89 už verejnosť mala pomerne jasnú predstavu o tom, že sa niečo deje: „Doba prinášala zmeny. Ľudia vedeli, čo sa roky dialo v Poľsku a potom v NDR, takže sa čakalo, čo príde. Bolo cítiť, že sa asi niečo zmení.“ Zmena nakoniec prišla a kolaps režimu prebehol prekvapivo rýchlo.

Malé protesty prerástli do generálneho štrajku, ľudia v uliciach sa nebáli Hoci bol zásah proti študentom v Prahe 17. novembra dôležitým míľnikom, v Bratislave mali udalosti svoj vlastný priebeh. „Dňa 16. novembra bol pochod študentov, medzi ktorých prišiel Gejza Šlapka (vtedajší politik, pozn. red.) a rozprával sa s nimi. Bolo to veľmi umiernené. Síce nepovolené, ale bez akéhokoľvek zásahu zo strany štátnych zložiek. O zásahu v Prahe som sa dozvedel v nedeľu 19., keď sme boli na návšteve u známych. Bola o tom zmienka v televízii,“ spomína, snažiac sa vybaviť si každý detail. V pondelok potom udalosti nabrali rýchly spád. Spočiatku relatívne malé protesty prerástli až do generálneho štrajku a odstúpenia komunistickej vlády. „Prvé stretnutie bolo na Hviezdoslavovom námestí, kde sa zišlo niekoľko tisíc ľudí, medzi nimi aj ja. Nebolo to nejako výrazne organizované. Pamätám si Ivana Krajíčka, ktorý z podstavca Hviezdoslavovho pomníka smutne prosil ľudí, aby mali rozum, lebo určite nikto nechce, aby sa zopakoval 68. rok. Tá atmosféra ale bola výrazne iná,“ spomína. „Ľudia, ktorí tam prišli, sa nebáli. Ja osobne som sa nebál nikdy, a pritom tam bolo množstvo policajtov a tajných. V utorok to pokračovalo na rovnakom mieste, no v stredu

26 |

Na autentických nahrávkach, ktoré neboli nikdy publikované, je zachytených niekoľko prejavov, reakcií davu, ale aj úplne bežných rozhovorov účastníkov a ich komentovanie diania. Cenný historický materiál dokazuje, že novembrové udalosti boli spontánne a vznikli bez príprav. „Diktafón bol v tom čase pomerne zriedkavá vec. Dostal som ho od príbuzného, ktorý žil v Spojených štátoch a občas prišiel do ČSSR. Napadlo mi využiť ho týmto spôsobom, lebo inak som nemal veľmi ako. Pásky sa krútia doteraz, sú zrozumiteľné a je na nich jasne počuť, že ľudia chceli skoncovať so socializmom,“ vysvetľuje.

| 27

28 |

Nikto nevedel, čo príde, no zmenu brali všetci Zažiť November 89 na verejných zhromaždeniach znamenalo v prvom rade cítiť súdržnosť, nadšenie a vzrušenie. „Ľudia sa usmievali, organizátori sa usmievali a ešte aj policajti, čo na to dohliadali, sa usmievali, keď im Kňažko ďakoval. Na ľuďoch bolo vidieť, že síce nevedeli, ako to dopadne, ale celé to vnímali veľmi pozitívne. Mladí, stredná generácia, starší aj dôchodcovia. Aj z rozhovorov, ktoré som zachytil napríklad v električke, bolo jasné, že postoj ľudí je, ak nie priamo pozitívny, tak neutrálny,“ hovorí sympatický účastník protestov. Pozitívny náboj z námestí ostával v ľuďoch aj po ukončení zhromaždení. Ak chceli o udalostiach diskutovať ďalej, v časoch bez smartfónov, internetu a sociálnych sietí sa museli spoliehať na rozhovory tvárou v tvár. „Približne o 19.00 zvykli protesty končiť. Lenže potom to bolo treba ešte „prežuť“, takže bol boj o miesta v kaviarňach, ktorých bolo vtedy v centre veľmi málo. My sme chodievali do kaviarne U Michala na Sedlárskej oproti dnešnému Irish Pubu. Jeden z nás vždy z námestia šprintoval, aby obsadil stôl, lebo do 10 minút nebolo v meste voľnej stoličky. Tam sme to znovu prežívali,“ približuje pán Koniar. | 29

Ľudia okamžite vyštartovali do Rakúska, hranice boli upchaté Nežná revolúcia sa často vníma najmä z hľadiska chronológie najdôležitejších faktov. Zrušenie článku č. 4 (o vedúcej úlohe komunistickej strany, pozn. red.) v ústave, odstúpenie vlády, prezidenta Husáka či vypísanie slobodných volieb bezpochyby predstavujú skutočné historické míľniky, ale o tom, čo sa dialo priamo v uliciach, jednotlivých domácnostiach a rodinách to vypovedá len veľmi málo. Dostať sa k autentickým spomienkam, aké má pán Koniar, znamená nahliadnuť pod pokrievku revolúcie a namiesto dátumov, deklarácií a formálnych zmien vidieť životy bežných ľudí. „S manželkou som v tom čase býval neďaleko Mýtnej. Hraničné priechody boli upchaté po Račianske mýto. Každý, kto mohol, okamžite vyštartoval do Rakúska. Ja som si na 100 % istý, že každý, kto mal možnosť, bol už začiatkom decembra na Mexikoplatzi vo Viedni a kupoval tam za tých smiešnych 170 šilingov, ktoré si mohol oﬁciálne vymeniť, nejaké strašné šmejdy. Ľudia si nosili domov šampóny, vidličky a podobné hlúposti,“ spomína. Aj keď to v dobe bez hraníc, pasov a vízových doložiek môže vyznievať úsmevne, v roku 1989 bola možnosť vycestovať podobná zázraku a oplatilo sa na ňu čakať hodiny, aj keď išlo len o návštevu 70 km vzdialenej Viedne. Otvorenie hraníc nahralo do karát aj mladej rodine Koniarovcov. Zhodou okolností im totiž skončila nájomná zmluva a nemali kam ísť. Riešenie sa vtedy ponúklo samo. „S poldruharočnou dcérou sme aj s manželkou odišli do Spojených štátov, kde sme chceli zostať rok. Nakoniec z toho bolo necelých šesť mesiacov, keďže nám pridelili byt na Dlhých dieloch a my sme sa mali kam vrátiť,“ hovorí o svojich životných cestách. 30 |

Odkaz Novembra: Treba sa zapájať a neupadať do apatie Pán Koniar má tesne pred šesťdesiatkou, zaujíma sa o súčasné dianie a možno povedať, že dokonale napĺňa odkaz Novembra 89. Hovorí, že treba diskutovať, zapájať sa a najmä neupadať do apatie. Zúčastnil sa aj pochodov Za slušné Slovensko a tohtoročné protesty mu vo veľkej miere November pripomenuli, a to nielen počtom ľudí, ktorí vyšli do ulíc.

Konšpiračné teórie? Všetko bolo spontánne a autentické S novembrovými udalosťami sa často spájajú rôzne konšpiračné teórie. Spochybňujú sa fakty, účastníci, organizátori a ich motivácie. Vytvára sa zdanie, že pravda je niekde uprostred a ničomu sa nedá úplne veriť. Neostáva teda nič iné, iba sa opýtať bežných ľudí, ktorí to všetko zažili a na ktorých historické knihy často zabúdajú. „Všetko to bolo spontánne, aj vystúpenia ľudí boli autentické. Nestretol som sa s tým, že by tam niekto niekoho na čosi navádzal alebo iným spôsobom ovplyvňoval situáciu či ľudí naokolo. Ja som sa manipulovaný v žiadnom prípade necítil. Ani vtedy, ani teraz. Nič nevznikne samo. Vždy je nejaká skupina ľudí, čo to manažuje a to nie je práve jednoduché. Nevidím na tom nič divné. Buď sa pridám, alebo nie,“ reaguje pán Koniar na dezinterpretácie. Dušan Koniar je jednou z tvárí slobody. V prelomovom momente našich novodobých dejín stál spolu s tisíckami ďalších anonymných hrdinov pri zmene, vďaka ktorej je Slovensko moderná a demokratická krajina. On a ľudia jemu podobní boli hybnou silou nežnej revolúcie – udalosti, aká v našej histórii nemá obdobu. | 31

Zuzana Wienk

Sloboda je krehká a vzácna, a keď sa o ňu nebudeme starať, prídeme o ňu Má za sebou dráhu novinárky, v rámci ktorej poukazovala na korupčné kauzy. Založením Aliancie Fair-play sa však postavila na druhú stranu, kde sa snaží veci aktívne meniť. Občianska aktivistka Zuzana Wienk stojí aj za vznikom ocenenia Biela vrana. Aliancia toto ocenenie už viac ako desať rokov spolu s Via Iuris udeľuje ľuďom, ktorí sa neboja byť odvážni a menia našu spoločnosť k lepšiemu. Veronika Šeliga Pilátová Veronika Šeliga Pilátová

orozprávali sme sa nielen o jej práci, ale aj o odvahe, slobode, novembrových udalostiach a o ich odkaze pre dnešnú spoločnosť.

32 |

Zuzana Wienk Po piatich rokoch v médiách sa rozhodla založiť organizáciu Aliancia Fair-play, ktorá upozorňuje na korupčné kauzy. Stojí aj za vznikom ocenenia Biela vran,a udeľovaného ľuďom, ktorí sa nebáli vyjsť z davu a poukázať na neprávosti. Takmer stále usmiata žena je plne zahĺbená do svojej práce, no keď sa podarí, rada vybehne do prírody, aby sa tam nadýchala slobody.

Zuzka, vy ste Alianciu Fair-play založili nedlho po ukončení štúdia. To bolo tak trochu odvážne rozhodnutie, nie? Ťažko povedať, či to bola odvaha alebo naivita. Skôr to bol neinformovaný idealizmus, pretože keby som vtedy mala všetky informácie, ktoré som mala mať, na tento krok by som sa asi nikdy neodvážila. (smiech) Bola som ovplyvnená aj tým, že v roku 1989 som končila základnú školu, keď človek prechádza z detského sveta do sveta

dospelých. Začína vnímať okolie, spoločnosť a my sme boli generácia, ktorá mala neskutočne veľa možností. Svet sa zrazu uvoľnil, boli to euforické časy, ktoré priali ideálom a pozývali nás, aby sme nimi žili. Keď som vyštudovala žurnalistiku, zistila som, že stredná generácia novinárov sa viac-menej stratila, lebo veľa z nich bolo poplatných režimu. Zrazu sme prišli do prostredia, kde bolo možné vybudovať si kariéru veľmi rýchlo. Boli sme zvyknutí snívať a sny aj realizovať. | 33

34 |

Asi preto som bola taká trúfalá a vzala som na seba v tom veku nielen ﬁnančnú zodpovednosť, ale aj zodpovednosť za kolektív. Hľadala som cesty, ako uskutočniť svoj sen, a priznám sa, že prekážky som si uvedomila až potom. Riešila som ich tak, ako prichádzali.

To, že môžeme žiť tak, ako uznáme za vhodné, a vybrať si, kde chceme žiť, čo chceme robiť, a hovoriť bez strachu, je veľká vzácnosť. Ľutujete niečo, resp. spravili by ste dnes niečo inak? Keby som mala viac rozumu, asi by som nevyštudovala žurnalistiku. Novinárske skúsenosti sa dajú nadobudnúť aj praxou. Skôr by som išla študovať niečo, čo by mi dalo hlbší pohľad do fungovania spoločnosti, napríklad právo. Ale to je asi jediná vec, ktorú by som urobila inak. Ostatné neľutujem. Novinárska práca bola obohacujúcou vysokou školou o štáte a krajine. Vtedy sa naša krajina a jej právny systém naozaj stavali nanovo. Aj založenie organizácie vnímam ako dobrý krok. Boli sme generácia, ktorá si mohla plniť sny, ale tiež sme až nezdravo rýchlo kariérne vyleteli. Uvedomila som si, že ako novinárka komentujem veci, pričom nemám ani poňatia, ako ťažko sa realizujú. Prechod na druhú stranu, do neziskového sektora, mi dal oveľa väčšiu pokoru, rozhľad aj väčšie pochopenie spoločnosti. Mohla som pracovať na niečom konkrétnom, nielen sa zboku prizerať. Kým novinárska profesia musí byť pozorovateľská a je to tak správne, ja sa asi až príliš miešam do vecí. A Aliancia mi to umožnila. Veľké rozhodnutia a kroky vo svojom živote ste mohli spraviť aj vďaka slobode – lebo ste jednoducho mohli. Do 89. však táto sloboda taká automatická nebola. Ako to vnímate? Stíhate si to uvedomovať? Veľmi si uvedomujem vzácnosť a hodnotu toho, čo sme získali. Režim som nezažila len ako malé dieťa uzavreté vo svete hračiek a rodiny, vnímala som už aj mnohé jeho podoby. Vďaka vstupu do novinárskej profesie som mala

šťastie, že som sa dozvedala o mnohých veciach, ktoré sa tu diali. O neuveriteľnej krutosti, o potláčaní slobody. Bola som konfrontovaná s príbehmi ľudí, ktorí pred rokom 89 doplatili na svoju túžbu po slobode. Zažila som aj železnú oponu, nemožnosť cestovať, vzácnosť jednej plechovky Coca-Coly na Vianoce, obrovské rady pred Tuzexom a prázdne obchody. A hoci sa hranice otvorili, neskôr som zažila aj to, ako sme boli občanmi druhej kategórie. Občania Európskej únie cestovali rýchlejšie, mali pasy, ktoré sa až tak nekontrolovali, ale Slováci vždy čakali v dlhých radoch. Postupne sa vstupom do EÚ a prijatím eura zmenili aj tieto triviálne veci, ale to, že môžeme žiť tak, ako uznáme za vhodné, a vybrať si, kde chceme žiť, čo chceme robiť, a hovoriť bez strachu, je veľká vzácnosť. Čo pre vás osobne symbolizuje sloboda? Pre mňa je veľmi dôležité vôbec mať pocit slobody a sama rozhodovať o svojom živote, o tom, ako ho chcem viesť, bez toho, aby si režim uzurpoval právo nadiktovať mi, čo smiem či nesmiem hovoriť, čítať a akú kultúru prijímať. Stretli ste sa aj v dnešnom zdanlivo slobodnom svete s prejavmi neslobody? Najväčšie bariéry sú podľa mňa v našich hlavách. Najviac sa zväzujeme my sami, či už našimi strachmi, predsudkami, podvedomými mechanizmami alebo videním sveta. Ale, samozrejme, vo svojej práci som sa stretla s mnohými ľuďmi, ktorí sa iba postavili do správnej pozície, poukázali na porušenie zákona, rozkrádanie peňazí a doplatili na to. Mocní, ktorí boli nad nimi, sa ich pokúšali umlčať či spôsobiť im rôzne typy príkoria. Práve takíto ľudia musia preukázať veľkú dávku odvahy. Čo pre vás odvaha symbolizuje? Odvaha je niečo, čo môžeme pestovať každý sám v sebe. Nemyslím si, že existujú paušálne odvážni a neodvážni ľudia. Každý máme viac či menej nastavené svoje limity. Lenže práve prekonávanie hraníc, predsudkov a postavenie sa za správnu vec napriek tomu, že sa nám môže pomstiť ten, proti komu zasahujeme, sa mi zdá dôležité. Myslím si, že to zvládne každý. Denne sa nám naskytá veľa príležitostí zvádzať takéto boje a prekonávať svoje hranice. Sloboda a odvaha sú aj témami ocenenia Biela vrana. Čo vás viedlo k jeho založeniu? Pôsobím v organizácii, ktorá monitoruje moc aj korupciu. Vidím množstvo prípadov ľudí, ktorí v sebe našli odvahu a vystúpili na ochranu záujmov či verejných zdrojov nás všetkých a vzápätí po zrážke s mocou utrpeli stratu zamestnania, zdravia, práce či rôzne formy šikanovania. | 35

Párkrát to zaznelo aj z tribúny počas protestov. To, čo začali naši rodičia vtedy, musí naša generácia dotiahnuť dnes. Sen o demokratickej krajine ešte nebol naplnený. Za tridsať rokov sme zmenili právo, založili sme nové inštitúcie, ale hlboko v nás sme sa nezžili s demokratickými hodnotami, a to nám doteraz spôsobuje všetky rozsiahle korupčné a iné problémy. Udalosti tohto roka sú znovuspojením spoločnosti za hodnoty, ktoré sú dôležité a rezonovali aj v 89.

Keď som cestovala po Slovensku a počúvala ich príbehy, zistila som, že tí ľudia vo svojej komunite nenachádzajú zázemie a podporu. Práve naopak, komunita ich často vytláčala ako čierne ovce, neoceňovala to, že sa ich niekto snaží chrániť a robiť ich život lepším. Skôr to považovala za komplikáciu. Videla som, ako tým jednotlivci trpia a často sa vzdávajú, lebo nemajú oporu. Povedali sme si, že ak im podporu z rôznych dôvodov nevedia prejaviť ich blízki, mohli by sme to my urobiť z diaľky. Keď ste príliš v centre diania, možno sa obávate, že zastaním sa osoby, ktorá poukazuje na citlivé veci, môžu dôsledky zasiahnuť aj vás. My ako organizácia si to však môžeme dovoliť. A je veľmi dôležité, aby spoločnosť týmto ľuďom ukazovala, že si ich váži. Aby nezostávali sami, nepovšimnutí a na okraji. To bol prvý impulz založenia Bielej vrany a už sa nám to darí jedenásty rok. Biela vrana sa udeľuje čestným ľuďom, ktorí sa neboja brániť pravdu a spravodlivosť. Keď sa vrátite späť do 89., nájdete ľudí, ktorých by ste ocenili tiež? Keby sme sa zahĺbili, našli by sme množstvo odvážnych a čestných ľudí. Biela vrana však vznikla s cieľom oceňovať najmä aktuálne, nie historické príbehy. Bielymi vranami sa časom stali aj ľudia, ktorí svojím dlhodobým snažením prispeli k lepšej spoločnosti. Tým chceme povedať, že zápas o slobodu nie je ukončený. Výročie 17. novembra nie je len pamätník či historický míľnik, ale niečo, čo musíme oživovať, pretože to môžeme stratiť. Sloboda je krehká a vzácna, a keď sa o ňu nebudeme starať, prídeme o ňu. Preto odovzdávame Bielu vranu 17. novembra. Aký je podľa vás odkaz Novembra 89 pre dnešnú spoločnosť? Čo si z neho môžeme odniesť do súčasnosti? Odkaz Novembra je neuveriteľne aktuálny. To, čo zažívame tento rok na Slovensku, je akýmsi dokončením revolúcie z 89. 36 |

Mladí ľudia často ani nevedia, čo sa dialo pred Novembrom 89. Čo by sme mali ako spoločnosť zmeniť, aby tu to povedomie bolo? Toto je ťažká otázka. Každá generácia musí prežiť dejiny na sebe, nestačia len príbehy z minulosti. Možno by si mladšia generácia len mala pripomínať, že to nie je až taká dávna história. A možno by sme sa iba mali lepšie pozrieť okolo seba a uvedomiť si na príklade politikov a režimov vo svete, že sloboda pre mnohých ľudí ešte stále nie je samozrejmosťou. Porovnať si, aké životy musia žiť oni a aké môžeme žiť my sami. Mám pocit, že pomôže len byť vnímavejší. Kniha Moruša je napríklad jednou z tých, ktoré mnou najviac otriasli. Napísala ju Iboja Wandall-Holm. Vyrastala v Liptovskom Mikuláši, prežila tábor v Osvienčime a po druhej svetovej vojne emigrovala do Dánska.

Biele vrany nie sú magickí hrdinovia, sú to ľudia žijúci medzi nami. Nie sú vyvolenou kastou, sú pripomienkou toho, že taký môže byť každý z nás. Keď opisovala nástup druhej svetovej vojny, bolo z toho zrejmé, že ani vtedajšia generácia netušila, že sa také niečo môže stať a už vôbec nebola na také niečo pripravená. Teda už len prečítať si svedectvá je drobným krokom k uvedomeniu, že sa to môže stať aj nám. Zakúsiť aspoň sprostredkovane, ako by sme sa cítili, keby sme nemali slobodu prečítať si, čo chceme, počúvať akúkoľvek hudbu, cestovať alebo len slobodne povedať svoj názor. Skúsme si predstaviť, ako by vyzeral deň nášho života, keby sme nemali všetky tieto dary.

Biele vrany bojujúce za slobodu Biela vrana je ocenením spoločensky prínosného a odvážneho občianskeho činu. S jej spoluzakladateľkou Zuzanou Wienk sme vybrali štyroch laureátov, pre ktorých sloboda bola a je na prvom mieste.

Kamil Varga

Marcel Strýko

Biela vrana in memoriam za dlhodobý prínos, 2012 Marcel Strýko je stelesnením slova underground. Pochádzal z Košíc, žil ﬁlozoﬁou, poéziou, umením a hudbou. Za svoju slobodu bol tŕňom v oku komunistického režimu, žil pod dohľadom ŠtB, absolvoval najviac výsluchov vôbec. Vydával samizdaty, hral v kapele a zapájal sa aj do verejného diania. Zúčastnil sa na fóre Charty 77 a do nežnej revolúcie sa zapojil hneď od začiatku. Stal sa spoluzakladateľom Občianskeho fóra v Košiciach, neskôr bol členom predsedníctva VPN. V roku 1994 bol fyzicky napadnutý, v tom istom roku aj zomrel. Nemal ani 40 rokov.

vydávať knihy a časopisy bez cenzúry a obmedzení. V podzemí, lebo inak sa nedalo, vydával samizdaty Kontakt a Fragment. Oleg Pastier sa preto nevyhol výsluchom, domovým prehliadkam a záujmu ŠtB. Neodradilo ho to a vo svojich aktivitách pokračoval aj po nežnej revolúcii. Je držiteľom niekoľkých ocenení a od roku 2014 aj Bielou vranou. Zomrel v marci 2018. Ctibor Bachratý

Anton Srholec

Biela vrana za dlhodobý prínos, 2015 Kňaz Anton Srholec, zakladateľ resocializačného centra Resoty pre bezdomovcov, túžil v 50. rokoch študovať teológiu v zahraničí. Bol však prichytený pri úteku a na 10 rokov uväznený v extrémne ťažkých podmienkach. Pred väzbou aj po nej sa zapájal do verejného diania, spoločenských diskusií a do demonštrácií, pričom zdôrazňoval potrebu slobody. Bol považovaný za morálnu a spoločenskú autoritu. Zomrel v januári 2016 po boji s rakovinou.

Ctibor Bachratý

Ján Benčík Matúš Zajac

Oleg Pastier

Biela vrana za dlhodobý prínos, 2014 Vydavateľ, básnik, prozaik a rozhlasový publicista bol pred rokom 89 jednou z kľúčových postáv kultúrneho občianskeho samizdatu. Chcel sa venovať literatúre,

Biela vrana za odvážne systémové monitorovanie a rozkrývanie extrémistov, 2016 Mohol by si užívať dôchodok a rodinu, on sa však neúnavne púšťa do boja proti neonacistom, extrémistom a konšpirátorom. Ján Benčík čerpá informácie zo sociálnych sietí, dopĺňa ich o mediálny rešerš a publikuje. Často dáva textom spoločenský, politický kontext a archivuje ich. Ak treba, chodí aj vypovedať pred vyšetrovateľov trestných činov. Za svoje aktivity čelí urážkam, zosmiešňovaniu, ale aj fyzickým vyhrážkam. | 37

November 89 očami tvárí slobody Počas novembrových udalostí zaplnili námestia desaťtisíce ľudí, ktorí túžili po zmene a slobode, ktorá im dovtedy chýbala. Za ňu dnes môžeme ďakovať práve im – tváram slobody. Zozbierali sme pre vás niekoľko spomienok tých, ktorí počas Novembra 89 neúnavným štrnganím kľúčmi vybojovali pre nás všetkých to najcennejšie – slobodu. S prípravou niektorých príbehov nám pomohla nezisková organizácia Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov kľúčových momentov 20. storočia. Kubo Stank a Natália Žáková v spolupráci s Post Bellum archív respondentov

38 |

Zdeněk Michalov

Mária Oravcová

elektromechanik, Piešťany „Novembra 89 som sa zúčastnil aj aktívne ako člen VPN v Piešťanoch, ale bol som v ňom, len kým sme nedostali komunistickú stranu z podnikov. Pamätám si neuveriteľnú atmosféru spolupatričnosti na námestiach v Piešťanoch a v Bratislave. Bol som aj na nádhernom koncerte Karla Kryla v Bratislave. A hoci nie je všetko tak, ako sme chceli, neľutujem. Máme oveľa viac slobody, prístup k necenzurovaným informáciám, ﬁlmom a hudbe. Máme slobodu prejavu a zhromažďovania a svoj ďalší osud máme iba vo vlastných rukách. Chce to len zaujímať sa o veci verejné a nájsť si na to čas.“

zdravotná sestra, Bratislava „Novembra 89 som sa zúčastnila od prvých zhromaždení, ktoré sa začínali na Hviezdoslavovom námestí. Na tribúne stál Milan Kňažko a opisoval udalosti, ktoré sa udiali v Prahe. Vedľa nás stáli policajti so psami a nebolo nám všetko jedno. Spomenula som to v práci a mala som z toho nepríjemnosti, vraj agitujem ľudí do štrajku a dávam podpisovať listiny proti vláde. Bola som aj predvolaná pred nadriadeného, lenže ja som o žiadnej podpisovej akcii nič nevedela. Neprestala som chodiť na zhromaždenia a zúčastnila som sa všetkých mítingov s vierou, že bude lepšie. Cením si slobodu, o ktorú sme bojovali. Stálo to za to a bol to zázrak, že bol prevrat uskutočnený pokojnou cestou.“

Karol Rosmány graﬁcký dizajnér, autor loga VPN, Bratislava „Moje stretnutie s Novembrom 89 sa začalo vo Vysokých Tatrách, kde sme boli v dňoch 16. – 19. novembra 1989 s kolegom Honzom Meisnerom a mojím synom Karolom prezentovať návrhy na nový informačný systém pre oblasť Vysokých Tatier. V piatok a v sobotu večer bol v hotelovom bare problém si niečo objednať, pretože personál bol stále vzadu v kuchynke pri rádiu. Počuli sme vzrušené hlasy aj Modlitbu pro Martu… Potom už nasledovala prvá demonštrácia, v pondelok či v utorok pred Hviezdoslavom, a tam som si uvedomil absenciu nejakého symbolu tohto pohybu, hnutia. V noci som doma navrhol prvé skice, robil som na nich aj na druhý deň a zavolal som kolegovi Mirovi Cipárovi. To už existovalo Koordinačné centrum VPN, ktoré privítalo moju otázku, či už má VPN symbol, a vyzvalo ma, aby som doniesol to, čo mám. A nasledoval hektický hádam aj polrok tvorby veľkého množstva tlačovín pre VPN už v Mozartovom dome. Spolupracoval som aj s graﬁckým dizajnérom Honzom Meisnerom. Práve tam vo VPN-ke ma študentské hnutie, sídliace oproti v Akademii Istropolitana (VŠMU), požiadalo o vytvorenie loga aj pre nich. Skončilo sa to vlastne až volebnou kampaňou k prvým slobodným voľbám na jar 1990.“

Martin Slobodník v Novembri 89 študent, v súčasnosti vysokoškolský pedagóg, Bratislava „V novembri 1989 som mal 19 rokov a bol som študentom 2. ročníka čínskeho jazyka a kultúry na Filozoﬁckej fakulte Univerzity Komenského. Cez víkend 18. a 19. novembra som vďaka správam rakúskej televízie vedel o policajnom zásahu proti demonštrantom v Prahe. Ako Bratislavčan som nebýval na internátoch a nevedel som, čo sa chystá. November 1989 do môjho života vstúpil až v pondelok 20., keď moje kroky ráno pôvodne smerovali na vyučovanie a ako stovky iných spolužiakov som napokon skončil v aule UK. Tam v ten deň vznikol prvý štrajkový výbor študentov, začal sa neľahký dialóg s vtedajším vedením fakulty a bol tam mikrofón, do ktorého študenti mohli prvý raz verejne a slobodne formulovať svoje názory na stav spoločnosti a jej politické smerovanie. V euforickej nálade iste zaznelo mnoho naivných a neusporiadaných myšlienok (vrátane mojich), ale ten zážitok z nečakanej nekonečnej slobody bol skutočne oslobodzujúci. Počas tých rýchlych dní novembra 1989 som doobeda chodieval na | 39

stretnutia akademickej obce a poobede na zhromaždenia na Námestí SNP. Pri zrode prvého slobodného média, študentského časopisu Zmena, stáli aj moji priatelia z Katedry žurnalistiky FiF UK a ja som im pomáhal s distribúciou v uliciach Bratislavy a s presunom podkladov do malej tlačiarne, ktorá bola, ak sa nemýlim, kdesi v Petržalke.“

Ivan Novotný

Vlado Kurek v Novembri 89 študent, v súčasnosti kreatívny riaditeľ reklamnej agentúry, Hlohovec „Bol som prvák na gymnáziu a úprimne, zopár dní predtým som ani netušil, že by sa niečo malo udiať. Ale nikdy nezabudnem na ten živý ruch, ktorý bol na gymnáziu od rána. Všetci sa rozprávali, trochu sa báli, boli vzrušení. Úplne dopodrobna si pamätám, ako sme spontánne rozstrihávali nástenky a robili si z farebného papiera trikolóry. Niekoľko dní predtým prišli na školu vysokoškoláci z Bratislavy, ktorí rozprávali o tom, čo sa udialo v Prahe a čo sa deje v Bratislave. 27. novembra sa celá škola a vlastne takmer celý Hlohovec vybrali na námestie, aby sa pridali ku generálnemu štrajku.“

Tieto príbehy vznikli v spolupráci s Post Bellum.

Miroslav Cipár výtvarník, Bratislava Akademický maliar Miroslav Cipár zohral v prvých týždňoch nežnej revolúcie významnú úlohu. Práve v jeho byte sa začalo organizovať hnutie, ktoré si neskôr dalo názov Verejnosť proti násiliu. „V nedeľu ráno sme si telefonovali a stretli sme sa u mňa jedenásti. Deviati výtvarníci, spisovateľ a ﬁlmár. Zvolali sme na večer stretnutie do Umeleckej besedy. Hneď na druhý deň sme v malej sále divadla ustanovili Verejnosť proti násiliu,“ spomína. Cipár patril k výrazným aktérom nežnej revolúcie od jej úplných počiatkov. 40 |

výtvarník, Praha V roku 1986 ho po viacerých neúspešných pokusoch prijali na Vysokú školu umelecko-priemyslovú v Prahe do ateliéru úžitkového sochárstva. Škola sa v novembri 1989 pridala k okupačnému študentskému štrajku a koordinačný výbor si napokon za predsedu zvolil práve jeho. „Zvolili sme si do funkcií niekoľko ľudí, no zároveň sme si zvolili aj tieňových nástupcov, pretože sme rátali s tým najhorším – fyzickou likvidáciou. A na vysokej škole sme potom zahájili okupačný štrajk – stávku. Na tretí deň sa odohralo také divadlo, že pred školy začali chodiť autobusy s plne naloženými milicionármi. A postupne začali aj prvé provokačné telefonáty typu: ,Počujte, opustite školu, idú na vás ozbrojení milicionári. Budú vás likvidovať.ʼ Po takomto telefonáte mi do smiechu nebolo,“ spomína. Nakoniec bol ako zástupca študentov pozvaný na rokovanie s komunistickým vedením, ktoré však postupom času prichádzalo o svoju moc nielen na univerzite, ale aj v celom štáte. Študenti zostali v štrajkovej pohotovosti celý zvyšok semestra až do vypísania slobodných volieb. Po novembri 1989 vyučoval na Prešovskej univerzite a Technickej univerzite v Košiciach, kde pôsobí dodnes.

Ivan Mačura vysokoškolský pedagóg, podnikateľ, Nitra Vyštudoval Fakultu telovýchovy a športu na Univerzite Komenského v Bratislave, neskôr sa presťahoval do Nitry, kde počas Pražskej jari založil Klub angažovaných nestraníkov. Za normalizácie vyučoval na pedagogickej fakulte v Nitre a trénoval univerzitný volejbalový klub. Ako tréner bol v priebehu januára 1989 v Prahe na stretnutí trénersko-metodickej komisie. Zhodou okolností sa ocitol na Václavskom námestí práve v čase, keď tam prebiehala demonštrácia v rámci tzv. Palachovho týždňa, na ktorej sa zúčastnilo niekoľko tisíc ľudí. Sám na to spomína: „Vtedy mi bola jasná jedna vec. Keď sa

ocitne desaťtisíc ľudí pokope, tak ich nemôžete rozohnať ani do nich strieľať. Keď je na jednom mieste len zopár ľudí, tak je to iné. A mne stačilo byť na tej manifestácii dvadsať minút a pochopil som, že komunistický režim musí padnúť.“ Počas nežnej revolúcie sa podieľal na množstve aktivít miestneho aj celoštátneho významu. V novembri 1989 spoluzakladal Fórum nestraníkov, ktoré odštartovalo revolučné zmeny na pedagogickej fakulte. V meste Nitra spoluorganizoval generálny štrajk. Od decembra 1989 až do januára 1991 bol aj predsedom VPN v Nitrianskom okrese.

Štefan Lazorišák literát, Košice Vďaka sestre žijúcej v Prahe mal počas normalizácie prístup k vtedy zakázanej literatúre a samizdatovým textom, čo ho mimoriadne ovplyvnilo. Počas gymnaziálnych štúdií ho sestra pozvala na leto do Prahy, kde nasával undergroundovú kultúru. Začiatkom 80. rokov začal publikovať vlastné literárne pokusy v undergroundovom časopise VOKNO. Aktívne sa angažoval v košickej nezávislej kultúre a je jedným zo zakladajúcich členov Občianskeho fóra v Košiciach. Na prvé novembrové dni spomína s nadšením: „To bola neskutočná eufória. Ľudia nemali strach. Vôbec sme neuvažovali, či voči nám vykročia ľudové milície, či nás zatknú. Robili sme aj rôzne konfrontačné stretnutia s niektorými kovanými komunistami, ale oni si už sami uvedomovali, že strácajú moc a odchádzajú do minulosti. Neskôr sa inﬁltrovali do rôznych politických strán, začalo sa politikárčiť, ale to je už iná kapitola dejín.“

Štefan Kováč psychológ, jedna z popredných osobností nežnej revolúcie, Banská Bystrica Počas normalizácie bol pre svoje „nepriateľské postoje k socialistickému zriadeniu“ sledovaný a preverovaný bývalou Štátnou bezpečnosťou. Už 20. novembra 1989 vystúpil v aule na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici pred študentov a strhol ich k tomu, aby sami bojovali za svoju slobodu a nenechali sa klamať komunistickými súdruhmi a ich interpretáciou pražských udalostí zo 17. novembra. „Predsednícky stôl v aule bol vtedy obsadený samými súdruhmi a tí po jednom rečnili. A ja som stál hore pri dverách, počúval som, až nastal istý moment, keď som sa pozrel dole na študentov, ktorí tam tiež mlčky sedeli a počúvali. Takže som zbehol dole, zobral som jednému z komunistov mikrofón a začal som hovoriť: ,Milí priatelia, študáci, nedajte sa zavádzať týmito rečami, ktorými sa vás snažia iba ubezpečiť, aby ste nič nepodnikali, nič nerobili, lebo je tu všetko úžasné a nádherné.ʼ A naraz som videl, že majú sánky dolu a počúvajú.“ Štefan Kováč sa stal jedným zo zakladateľov Občianskeho fóra v Banskej Bystrici. Začiatkom roka 1990 bol kooptovaný do Federálneho zhromaždenia v Prahe, no poslaneckého mandátu sa čoskoro vzdal, keďže si ho jeho priateľ, generál Andrej Sámel, vyžiadal do rezortu vnútra. Po vzniku Slovenskej republiky v januári 1993 mal problém nájsť si zamestnanie a na slovenských úradoch bol častovaný prívlastkami „Čechoslovák“ či „federalista“.

Patríte aj vy k tváram slobody? Boli ste aj vy v Novembri 89 na námestiach? Navštívte webovú stránku tvareslobody.sk, v rámci ktorej môžete vkladať svoje vlastné príbehy a spomienky na novembrové udalosti alebo pridať spomienky svojich blízkych. Na stránke nájdete aj množstvo dobových fotograﬁí s možnosťou tagovania. Ak sa na niektorej fotke spoznáte, prípadne spoznáte niektorého zo svojich blízkych, môžete ho na fotke označiť podobne ako na sociálnych sieťach. Všetkým účastníkom novembrových udalostí by sme sa chceli v mene spoločnosti O2 poďakovať. Ste hrdinovia, ktorí dokázali mierumilovnou cestou nemožné. Bez zbraní a tvrdého boja ste vydobyli slobodu nielen pre seba, ale aj pre nás a ďalšie generácie. Na vašu odvahu preto nikdy nezabudneme. Ďakujeme.

| 41

Mandarínky, toaletný papier alebo džínsy. Čo všetko pred nežnou revolúciou nebolo bežné? Za socializmu, ktorý v bývalom Československu trval viac ako 40 rokov, nechýbali ľuďom len základné ľudské slobody, ale aj mnohé dnes bežné tovary. Pripravili sme pre vás zoznam vecí, ktoré sú v súčasnosti pre nás bežné, no pred Novembrom 1989 boli pre väčšinu ľudí často nedostupné. Tomáš Paulík Shutterstock

42 |

| 43

Mandarínky

Mandarínky, pomaranče či banány neboli bežnou súčasťou ponuky vtedajších obchodov. Na trhu sa objavovali len pred Vianocami, pričom ľudia na ovocie stávali v dlhých radoch niekoľko hodín.

Džínsy

Obľúbené nohavice boli v čase socializmu luxusným tovarom. V prepočte stáli asi ako dnešný štandardný smartfón a zohnať ste ich mohli iba v obchode so zahraničným tovarom Tuzex, kde patrili medzi najpredávanejšie produkty.

Farba auta

Pred revolúciou bol na trabanty aj na iné autá poradovník a ľudia neraz pred predajňami spávali, aby sa toho svojho vytúženého dočkali. Možnosť výberu farby či extra príslušenstvo boli dostupné iba pre vyvolených straníckych funkcionárov. Bežní ľudia na výber nemali.

Televízne programy

Desiatky či dokonca stovky televíznych programov sú dnes štandardom mnohých domácností, pred revolúciou však vysielala iba štátna televízia, ktorá podliehala cenzúre. Vysielanie pozostávalo z dvoch staníc – jednej českej pre Česko a jednej slovenskej pre Slovensko.

44 |

Toaletný papier

K ďalším produktom, ktoré na pultoch vtedajších obchodov jednoducho chýbali, patril aj toaletný papier. Čakalo sa naň v dlhých radoch, a aj keď ho naskladnili, bežne sa stávalo, že popoludní ste ho už v obchodoch nenašli.

Mäso a mäsové výrobky

Pre nepravidelné a nedostatočné zásobovanie chýbalo v potravinách a v špecializovaných predajniach aj mäso a mäsové výrobky. Aj tie teda patrili medzi tzv. podpultový tovar a často sa nekupovali, ale doslova zháňali.

Hudba zo západných krajín

Ani so zahraničnou hudbou to pred Novembrom 1989 nebolo jednoduché – z ideologických dôvodov sa väčšinou ignorovala. Počúvať ju ľudia mohli tajne v pohraničných oblastiach, kde sa dali naladiť západné médiá, alebo z nahrávok, ktoré sa získavali len ťažko.

Slobodné voľby

Voľby za socializmu boli fraškou, na ktorej sa dobrovoľne nasilu zúčastňovali takmer všetci do nohy. Víťazi boli vopred známi, pričom volebná účasť sa blížila k 100 %. Ak ste voliť neprišli, začali vás podozrievať.

| 45

Za účasť v novembrových udalostiach ju chceli vyhodiť zo školy. Ako revolučné dni prežívala jedna z tvárí študentského hnutia? „Zrazu sme mali zvláštnu moc, ktorá nebola inštitucionalizovaná, a nám nikdy nenapadlo zneužiť ju. Ako keby na vás viseli deti, ktoré vám dôverujú a vy si nedovolíte urobiť nič, čo by nebolo korektné,“ hovorí o nežnej revolúcii jedna z hlavných tvárí študentského hnutia Zuzana Mistríková. Vraví, že študenti v novembri 1989 predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti. Anna Jacková, Post Bellum Veronika Šeliga Pilátová

46 |

roducentka Zuzana Mistríková sa narodila 21. mája 1967 v Martine, neskôr sa rodina presťahovala do Bratislavy, kde vyrástla. Rok-dva pred revolúciou už cítila, že sa spoločnosť prebúdza z apatie spôsobenej normalizáciou pod vedením tej jedinej správnej strany.

| 47

Na školu s určitou mierou slobody „Vrcholom ľadovca boli zásahy moci, pri ktorých za prejavený názor niekoho zbili alebo zadržali. Základ však tvorilo také to nenápadne prikrádajúce sa zlo (i zlomyselnosť), keď sa dieťa „kvôli rodičom“ nedostalo na školu, výnimočného vedca poslali pracovať do kotolne a nad ľuďmi visela všadeprítomná hrozba, že ak vykročia z radu, budú mať problém,“ spomína. Mistríková mala podľa vlastných slov šťastie, že v ʼ87. nastúpila na divadelnú dramaturgiu na VŠMU. Režim už prestal byť ostražitý a na škole začali vyučovať i osobnosti ako Milan Lasica, divadelný režisér Ľubomír Vajdička či dramaturg Martin Porubjak. „Umelecké školy majú vždy vysokú mieru slobody. Súvisí to s umeleckou tvorbou ako takou. Ak vám napríklad dovolia robiť len divadelnú klasiku, tak či onak sa prostredníctvom nej vyjadrujete k aktuálnym veciam. Ak je umelec vo vyjadrení pravdivý, je vždy zrozumiteľný – i v texte, ktorý vznikol pred stáročiami,“ vysvetľuje.

Posledná kvapka 17. november 1989 vychádzal na piatok. Išlo o 50. výročie tragických udalostí v Česku, ktoré dali základ vzniku Medzinárodného dňa študentstva. Vzhľadom na náladu v spoločnosti bolo jasné, že študenti v tento deň nezostanú doma. „My na VŠMU sme plánovali po 20 rokoch obnoviť „krstenie prvákov“. Súčasťou mal byť na tú dobu nevídaný alegorický sprievod mestom, na ktorý sme dokonca mali povolenie,“ približuje Mistríková.

Vaculíkom zúčastnila stretnutia u Martina Hubu, kde viacerí herci, medzi nimi aj Milan Kňažko, Milan Lasica, Július Satinský a Marián Labuda, pripravili vyhlásenie proti zásahu na pražskej Národnej triede. To neskôr večer predniesli v Umeleckej besede, kde sa začalo rodiť hnutie Verejnosť proti násiliu. Bratislavské divadlá, Malá scéna a Astorka, v ten večer podľa vzoru svojich českých kolegov na protest zrušili plánované predstavenia. Herci sa postavili na javisko a povedali divákom, že sa im zložia na vstupenky, ale nemôžu hrať divadlo a predstierať, že sa nič nedeje v krajine, ktorá mláti svoje vlastné deti. „V kontexte tých rokov to bol hrdinský čin. Boli si vedomí, že ak sa zásadne nezmení režim, čo si nikto z nás na začiatku nevedel predstaviť, pravdepodobne práve ukončujú svoju kariéru,“ približuje Mistríková. „Keď sme sa pozerali na tých ľudí na javisku, ktorí boli zároveň našimi pedagógmi a kvôli ktorým sme študovali a chceli robiť divadlo, nevedeli sme si predstaviť, že by sme ráno prišli do školy a tvárili sa, že sa nič nedeje. V pondelok ráno sme teda prišli s pripravenými podpisovými hárkami, že vstupujeme do štrajku,“ ozrejmuje ďalší priebeh udalostí. Študenti podľa Mistríkovej zohrali počas celej revolúcie kľúčovú rolu, keďže práve oni boli spúšťačom spoločenských zmien. Zohratý organizačný tím, ktorý pôvodne pripravoval krst prvákov, plynulo pokračoval s organizáciou protestov a podieľal sa na ďalšom vývoji revolúcie.

Rektori vysokých škôl dostali pokyn vyhlásiť na piatok rektorské voľno a študentov tak vyhnať domov z centier miest. „Naše povolenie na sprievod mestom bolo na poslednú chvíľu zrušené. Tak sme ho spravili len na nádvorí historickej budovy Istropolitany, kde škola sídlila. Televízia z neho dokonca odvysielala reportáž. Náš 17. november bol veselý. O tom, že našich českých kolegov zatiaľ na Národnej triede v Prahe obkľúčila polícia a brutálne proti nim zasiahla, sme sa dozvedeli až na druhý deň,“ spomína. „V tom čase boli v Československu školy s podobným umeleckým zameraním len v Prahe, Brne a Bratislave. Navzájom sme sa poznali, úzko spolupracovali. I preto bol prenos informácií rýchly. V sobotu doobeda nám volali kamaráti z Brna, Peter Gábor, ktorý študoval na DAMU, sadol na vlak a prišiel osobne. O tom, čo sa v Prahe skutočne stalo, sme mali informácie z prvej ruky. Bola to pomyselná posledná kvapka. Mohol tam byť predsa ktokoľvek z nás,“ dopĺňa.

Nehráme, ak mlátite svoje vlastné deti V nedeľu 19. novembra sa spolu so spolužiakom Ďurom 48 |

„V pondelky divadlá nehrávali, a keď sa schyľovalo k tomu, že viaceré scény sa v utorok stanú arénami, kde bude miesto predstavení prebiehať verejná diskusia, minister kultúry divadlá zatvoril. V škole sme sa to dozvedeli a nie úplne tušiac, čo to slovné spojenie znamená, sme vyhlásili okupačný štrajk,“ spomína. Získali kľúče od školy a VŠMU sa tak stala centrom revolúcie. Študenti na začiatku prichýlili aj hnutie Verejnosť proti

násiliu. Škola sa stala akýmsi dispečingom, kde sa pripravovali vyhlásenia, demonštrácie a organizovali sa všetky výjazdy po republike. Bolo totiž potrebné ľuďom osobne povedať, čo sa stalo a o čo študentom a Verejnosti proti násiliu ide. Médiá totiž ešte stále informovali tak, ako si komunistické vedenie želalo. „Potom nám profesor Jurkovič rozprával, že na porade rektorov dostal príkaz, aby nás zo školy vyhodil. On, ktorý nám v škole vytvoril priestor, argumentoval, že ak nás vyhodí z VŠMU, odídeme na Mlyny (študentské internátne mestečko, pozn. red.) a tam nás už medzi tisíckami študentov budú hľadať len ťažko. Táto jeho veta zapôsobila a my sme ostali na Ventúrskej a odtiaľ všetko organizovali,“ opisuje. Vtedajší rektor VŠMU Miloš Jurkovič sa neskôr stal jediným rektorom, ktorý po zmene režimu zostal vo svojej funkcii.

Zo študentky hovorkyňa Mistríková a ďalší študenti vytvorili Koordinačný výbor slovenských vysokých škôl. Prvé dni najmä vysvetľovali, čo sa stalo v Prahe, prečo sa herci postavili proti režimu, kto je za hnutím Verejnosť proti násiliu a čo požadujú. Študenti žiadali vyšetriť zásah na Národnej triede a potrestanie vinníkov, ďalšie požiadavky smerovali k akademickým slobodám. Do toho sa vyvíjala samostatná linka vznikajúceho Občianskeho fóra a VPN.

Vzrušenie zo zmeny a nevídaná angažovanosť sa začali prejavovať nielen v študentskom hnutí, ale naprieč celou spoločnosťou. Prichádzali ľudia ochotní pomôcť. Jeden požičal auto, druhý počítač – v tom čase veľmi vzácnu vec, aby sa nemuseli podklady prepisovať na písacích strojoch. Študenti spolu s hercami cestovali po celom Slovensku a vysvetľovali ľuďom, o čo im ide, lebo režim sa snažil obyvateľov presvedčiť, že sú anarchisti. Mistríková patrila medzi ľudí, ktorí koordinovali udalosti priamo z Bratislavy. To, že sa začala objavovať v médiách ako jedna zo zástupkýň študentského hnutia, bola ale zhoda okolností. Televíznu reláciu Štúdio Dialóg vysielali 24. novembra. Bolo to vôbec prvýkrát, čo verejnosť mohla sledovať diskusiu so zástupcami komunistov na jedne strane a VPN aj študentmi, za ktorých v štúdiu sedela Mistríková, na druhej strane. „Dopadlo to celkom dobre. Dospeláci sa uvoľnili, keď videli, že hoci sa ma druhá strana snaží zatlačiť do kúta, postoj študentov som obhájiť zvládla. A odvtedy som sa stala akousi hovorkyňou študentského hnutia,“ spomína.

Míľniky revolúcie O tri dni neskôr, 27. novembra, sa konal generálny štrajk, míľnik, ktorý režimu ukázal, že za študentmi a hercami | 49

50 |

stojí prakticky celá krajina. Bolo jasné, že režim sa nemôže udržať. Mistríková má však takých míľnikov viac. Prvým z nich bola masová demonštrácia v stredu 22. novembra, pri ktorej režim nezasiahol. „Ešte predtým mala divadelná fakulta VŠMU v malej koncertnej sále v Redute stretnutie pedagógov a študentov. Pamätám si, že keď sme odtiaľ odchádzali, Štefan Kvietik tam stál a so slzami v očiach nám hovoril, aby sme si dávali pozor a ako sa máme správať v dave, ak sa stane niečo podobné ako v piatok v Prahe,“ približuje ďalší. Mistríková si dobre spomína aj na moment, keď počas protestu stretla známeho pesničkára: „Zistila som, že sa skutočne niečo zmenilo, keď pod tribúnou stál vedľa mňa Karel Kryl. Naša generácia vyrastala na jeho pesničkách a vedeli sme, že už ho nikdy v živote neuvidíme, lebo bolo nepredstaviteľné, aby ho režim vpustil späť. A zrazu stál v Bratislave na námestí.“

Poslankyňou v 23 rokoch Masové demonštrácie naprieč celým Československom odštartovali výmenu politických lídrov. Prvé slobodné voľby boli stanovené na jún 1990. „My študenti sme sa hneď začiatkom januára dohodli, že až do slobodných volieb prechádzame z okupačného štrajku do štrajkovej pohotovosti. Ak budeme mať pocit, že sa v procese premeny spoločnosti niečo začína diať inak, znovu vystúpime a budeme štrajkovať,“ približuje ďalšie udalosti. „Zrazu sme mali zvláštnu moc, ktorá nebola inštitucionalizovaná a nám nikdy nenapadlo zneužiť ju. Ako keby na vás viseli deti, ktoré vám dôverujú a vy si nedovolíte urobiť nič, čo by nebolo korektné. Keď to zjednoduším, my sme vlastne predstavovali to, čo opodstatňovalo požiadavky na zmeny v spoločnosti. V podstate až do volieb v júni 1990 si ľudia vždy najprv vypočuli mienku študentov, bez ohľadu na to, čo sa v krajine stalo," hovorí Mistríková. Len čo bolo možné, aby VPN bola schopná fungovať ako samostatný subjekt, z VŠMU odišla, no študentské hnutie bolo naďalej akýmsi hosťom pri rokovaniach a rozhodnutiach. Niektorí študenti ﬁgurovali aj na kandidátkach Občianskeho fóra alebo VPN. Mistríková spočiatku kandidovať nechcela, no pri zostavovaní kandidátky si lídri VPN uvedomili, že je potrebné, aby ľudia ako ona boli súčasťou kampane. Hoci bola na kandidátke na nezvoliteľnom mieste, do parlamentu ju ľudia prekrúžkovali. Keď ju ako kandidátku VPN zvolili do Slovenskej národnej rady, bola študentkou 3. ročníka divadelnej dramaturgie. Stala sa členkou výboru SNR pre vzdelanie, kultúru, vedu a šport.

„Pamätám si, keď prišla poštou prvá zásielka s návrhmi zákonov, ktorými sa bolo treba do najbližšej schôdze prelúskať. Tak som to otvorila a prvý zákon bol o poľovníctve. ,Čo s tým, preboha živého, budem robiť?ʼ Povedala som si: ,Dobre, prečítam si to, mám predsa nejaké logické myslenie.ʼ Krok po kroku som sa v tom zorientovala,“ spomína na nečakanú úlohu.

Starý systém padol, nový bol neistý Pozitívna emócia z novembrových udalostí sa s prichádzajúcimi problémami vytratila. Búrali sa staré systémy a nové prinášali neistotu. „Ľudia strácali oporu vo veciach, ktorým rozumeli, a nevedeli, ako sa ich život bude vyvíjať. A zrazu to všetko, vrátane desaťročiami nahromadených problémov, začalo vybuchovať,“ spomína. Týkalo sa to aj politikov, ktorí sa nevedeli presadiť inak než vytváraním problémov a ponúkaním lacného riešenia. „Najprv jazykový zákon, potom pomlčková vojna, aj maďarská karta fungovala 15 rokov úplne dokonale. Bolo jedno, či ste komunisti, nekomunisti, gardisti, negardisti, fašisti, nefašisti – podstatné je, či ste Slováci. Stále vytvárate v ľuďoch pocit ohrozenia, a preto vás potrebujú ako lídra, ktorý ich zachráni. Na tom boli postavené celé 90. roky, v podstate je to tak až doteraz. Pokračujeme len v trošku v rozumnejšej rétorike, aj keď tá pôvodná sa nám v posledných mesiacoch začína zas vracať,“ vysvetľuje. Voľbami v roku 1992 sa ľudia z Verejnosti proti násiliu z politiky prakticky vytratili a Mistríková sa rozhodla do politiky už nevrátiť. Ďalej však vstupovala do verejných vecí. Ako spoluzakladateľka Fun rádia sa podieľala na založení Asociácie nezávislých rádií a neskôr aj televízií a vstupovala do diskusií o nových mediálnych zákonoch a reguláciách. V rokoch 2002 – 2006 pôsobila na ministerstve kultúry ako generálna riaditeľka Sekcie médií a audiovízie. Okrem toho je dodnes aktívna v kultúrnej oblasti, bola producentkou slovenských ﬁlmov ako Učiteľka či Mečiar a je prezidentkou Asociácie nezávislých producentov. Mistríková neľutuje, že sa počas revolúcie politicky angažovala. November 89 bol pre ňu zásadnou skúsenosťou. Podľa jej slov dokázal priniesť ľuďom naprieč celou spoločnosťou neuveriteľne silný pocit spolupatričnosti. Dokázal dať ľuďom pocit, že postoj každého z nich je dôležitý. „Myslím si, že míľnikom bol 17. november a nie Palachov týždeň či Sviečková demonštrácia preto, lebo išlo o študentov. Aj ľudia, ktorí sa nechystali bojovať s režimom a chceli len žiť svoj život, mali deti a tie im na Národnej triede režim zmlátil. Alebo zmlátiť mohol. A to bol moment, ktorý ľudí vyprovokoval, k tomu, aby zaujali postoj,“ uzatvára. | 51

Ako mladí ľudia vnímajú možnosti, ktoré im priniesol November 89? Slobodné cestovanie, možnosť vyjadriť svoju osobnosť prostredníctvom výraznejšieho vzhľadu, otvorene vysloviť svoj názor na aktuálne dianie aj slobodne podnikať a uspieť na zahraničných trhoch. To všetko nám umožnili udalosti Novembra 89. Ako dnes mladí ľudia vnímajú svoje možnosti a čo by robili v prípade, keby ich nemali? Sóda Archív respondentov

52 |

| 53

Cestovatelia

Slobodne ísť za hranice nebolo vždy samozrejmosťou. Čo znamená možnosť cestovať pre mladých ľudí dnes? Pred revolúciou sme navštevovali obmedzené množstvo krajín, život za oceánom nám pripadal ako iný, vzdialený svet. Súčasní mladí ľudia cestujú za prácou či partnermi, letenky si v pohodlí domova môžu kúpiť večer pred odletom. Čo pre nich znamená cestovanie a ako vnímajú svoju rodnú krajinu po skúsenostiach za hranicami, sme sa spýtali scestovaných Slovákov.

Lens Between Us: Rodičia nám cestovanie prajú, sami cestujú čoraz viac Zuzka a Peťo sú vďaka svojmu blogu Lens Between Us známi po celom svete, no málokto vie, že táto sympatická dvojica pochádza zo Slovenska. Na svet sa pozerajú najradšej cez objektív a svetovej obľube sa teší najmä ich súkromný fotoprojekt, v rámci ktorého sa vzájomne zachytávajú na cestovateľských fotkách. Obidvaja sa zhodnú v tom, že do zahraničia ich ťahala najmä túžba cestovať, objavovať nové kultúry a vyskúšať si život v inej krajine. „Zuzka cestovala a žila už predtým kade-tade, a keď sme sa dali dokopy, tak sme sa spoločne rozhodli vyskúšať si Austráliu. Najprv sme tam šli do toho s tým, že to bude na rok, ale ostali sme vyše troch a teraz sme sa tam znovu na určitý čas vrátili. Ono je to tak, že len čo človek vyskúša cestovať, tak sa stáva od cestovania celkom závislý, aspoň v našom prípade to platí,,” hovorí Peťo. Zuzky a Peťa sme sa spýtali, ako to, že neustále cestujú, vnímajú ich najbližší: „Veľmi nám to prajú a prostredníctvom nás zažívajú všetky tie veci s nami. Naši rodičia tiež celkom radi cestujú čoraz viac. Je krásne mať tú možnosť objavovať, mať tú slobodu a možnosť voľby, kam chceme ísť a čo budeme robiť.” 54 |

Život bez cestovania si nevedia predstaviť a zároveň sa zhodujú v tom, že ich vzťah k Slovensku sa po skúsenostiach v zahraničí zmenil. „Vieme oceniť veci, ktoré nájdeme iba tu, a hlavne si človek uvedomí, že doma nie je tak zle a že sa tu dá žiť na celkom dobrej úrovni. Na druhej strane si veľmi rýchlo všimnete tie rozdiely, ktoré nie sú na Slovensku úplne ideálne, najmä pokiaľ ide o fungovanie systému. Hlavne keď to môžeme porovnať ostatnými krajinami. Ale doma bude vždy doma,” dodávajú.

Dominika Truban: Chcela som vidieť a vedieť, čo robia iní vedci vo svete Vedkyňa a hudobníčka Dominika Truban vyštudovala dve vysoké školy, biochémiu a medicínu. Dnes pôsobí na Floride, na jednej z najprestížnejších kliník v USA, kde sa venuje neurobiologickému výskumu. Napriek tomu, že za veľkou mlákou získava prax, ktorú by jej veda na Slovensku neposkytla, tvrdí o sebe, že je pyšná Slovenka, a jej vzťah k rodnej krajine sa po skúsenostiach v zahraničí prehĺbil. K ceste do zahraničia ju nakopla túžba získať nové poznatky. „V prvom rade profesijné, chcela som vidieť a vedieť, čo robia iní vedci vo svete. A netrvalo dlho, aby som pochopila, že ma práca v zahraničí obohacuje nielen o pracovné skúsenosti, ale aj o životné skúsenosti – o nové vône, chute, priateľstvá, vízie a chápanie diverzity sveta ako takého,” hovorí. Dominiky sme sa spýtali, ako jej prácu za veľkou mlákou vnímajú rodičia, ktorí v jej veku také možnosti nemali. „Možno to chápu práve preto a maximálne ma podporujú. Je to smutné, keď oslavujeme Vianoce cez Skype, ale celá moja rodina chápe, že má momentálne najviac posúvajú skúsenosti zvonka, a keby som nemala možnosť rozvíjať sa v tomto smere, tak by som bola nešťastná,” rozpráva o podpore zo strany najbližších. Slovensko vraj kedysi brala ako samozrejmosť, jej vzťah k rodnej krajine sa ale postupom času zmenil. „Teraz cítim oveľa väčšiu príslušnosť k domovine. Som nesmierne pyšná na to, že som Slovenka. Chýbajú mi naše vrchy, hory, vôňa vzduchu, ročné obdobia. Chýbajú mi halušky a mamin slivkový koláč. Predtým som Slovensko brala ako takú dieru a teraz si plne uvedomujem, aké máme krásy a potenciál,” zamýšľa sa Dominika. „Keby som nemohla cestovať, zrejme by som robila všetko, čo by som robiť vedela pre to, aby som bola čo najlepšia vedkyňa v rámci možností, ktoré mám. Určite by som ale cítila, že mrhám svojím potenciálom,” uzatvára.

Martin Haburaj

| 55

Umelci

Vďaka slobode prejavu menia svet k lepšiemu prostredníctvom umenia aj zábavy Pred revolúciou sa ľudia odvážili vyjadriť svoj vlastný názor len doma tým najbližším. Dnes už cenzúra neplatí a mnohí tak otvorene vyjadrujú svoje postoje a názory aj prostredníctvom hudby, ﬁlmu, hovoreného aj písaného slova či prostredníctvom výtvarného umenia. Speváčky a výtvarníčky sme sa preto spýtali, ako pracujú so slobodou prejavu a akú úlohu zohráva možnosť slobodne vyjadriť svoj názor v ich živote.

David Konečný

Speváčka Lucia Piussi: Sloboda je viac ako plné brucho aj hranosť v rádiách Frontmanka kapely Živé kvety, autorka dvoch kníh a herečka Lucia Piussi využíva možnosť slobody prejavu naplno a pre svoju otvorenosť sa viac ráz dostala do problémov. „Keď človek nezahmlieva a vyjadrí jasný postoj, vždy si narobí nepriateľov, preto ľudia tak radi zahmlievajú. Je to pohodlné. Našťastie, dnes vás už nikto nevláči za váš názor po polícii, iba po sociálnych sieťach. Hoci je aj kyberšikana šikanou, myslím si, že byť niekde fyzicky na výsluchoch za svoj názor by bolo iné peklo,” hovorí Lucia. Spomína si, ako kedysi pre jej texty kapele, v ktorej spieva, nadávali do angažovaných. „Ja sa k tomu hlásim. Som angažovaný človek, nie je mi jedno, či sa táto spoločnosť radikalizuje a uzatvára. Treba ísť proti tomu, aby nám tu čoskoro fašisti nediktovali, čo je a čo nie je slovenské,” vyjadruje sa jasne. Kapela koncertovanie počas minulého režimu, ktorý bol pre umelcov prísny, nezažila. „Živé kvety vznikli v roku 1994 a život našej kapely je spojený so slobodou. V tomto máme vyhranený postoj – sloboda je viac ako plné brucho aj hranosť v rádiách,” hovorí.

David Konečný

56 |

A či si vie predstaviť, že by sa nemohla vyjadrovať slobodne? „Ešte mám v čerstvej pamäti poslednú agóniu komunizmu a nikdy na tú odpornú dvojtvárnosť, že doma hovoríme niečo iné ako vonku, nezabudnem,” uzatvára Lucia.

Výtvarníčka Ivana Šáteková: Môj názor niektorých ľudí tak vytočil, že mi vypisovali a priali smrť Výtvarníčka Ivana Šáteková sa prostredníctvom umenia snaží meniť myslenie spoločnosti. Hovorí, že ľahostajnosť je jedna z vlastností, ktorá ju na ľuďoch najviac irituje. „Neviem si predstaviť fungovanie spoločnosti bez toho, aby mi nezáležalo na jej smerovaní,” vysvetľuje. Ivana má na svojom konte aj kontroverzný projekt Hore Hajl Dole Hajl, ktorý prostredníctvom výšiviek poukazuje na paradoxy a absurdity v slovenskej spoločnosti – už samotný názov projektu evokuje možný problém. Výtvarníčka priznáva, že je celkom opatrná a dáva si pozor na to, čo povie. „Snažím sa hovoriť veci tak, aby nespôsobovali nijaké problémy. Ale to, čo pripadá normálne mne, niekomu inému už nemusí. Takže pre mňa celkom normálny a zdravý názor niektorých ľudí vytočil tak, že mi vypisovali a priali mi smrť. Ale človek si zvykne na všeličo a ani toto ma už nejako nerozhodí,” opisuje. Pre Ivanu, ktorá cez svoju tvorbu vyjadruje aj postoj k spoločnosti, je prítomnosť cenzúry absolútne nepredstaviteľná. „Cenzúra v umení tu už bola a ja som to, našťastie, nemusela zažiť. Aj keď je pravda, že aj počas socializmu vznikali protirežimové diela, ktorých sila je ešte väčšia, keďže boli protisystémové a zakázané,” uzatvára. | 57

Ľudia s výrazným vzhľadom

Minulý režim ich netoleroval, ako sa im žije dnes? Opýtali sme sa muža s dlhými vlasmi aj transgender človeka Vyjadriť svoju osobnosť aj prostredníctvom vzhľadu je pre mnohých prirodzené, pred Novembrom 89 však spoločnosť mnohé prejavy vôbec neakceptovala. Mladých mužov s dlhšími vlasmi napríklad zastavovali príslušníci Verejnej bezpečnosti a nútili ich ostrihať sa. Režim sa síce zmenil, no mnohí ľudia stále tolerujú sebavyjadrenie iba do momentu, kým sa neprejaví. Preto sme sa rozhodli hlbšie pozrieť aj na život dnešných ľudí, ktorí sú v uliciach na prvý pohľad neprehliadnuteľní.

58 |

Programátor a bubeník Roman: Cítim sa tak dobre a tak slobodne, ako sa len dá Na obdobie, keď sa Roman rozhodol zmeniť svoju vizáž, si spomína, akoby to bolo včera. Rebelantstvo sa u neho začalo prejavovať už na základnej škole. „Odmalička mi otec púšťal pesničky rockových a metalových legiend, ktorých členovia mali dlhé vlasy a vyzerali drsne. Aspoň to som si ako decko myslel. Chcel som vyzerať ako oni, no v tom veku mi to mama nedovolila,“ spomína vlasatý bubeník. V puberte sa však jeho rebélia začala prejavovať naplno. Na hudobnú scénu v tom období prišiel hiphop, a hoci ho všetci jeho kamaráti prijali, on ho odmietol. A tak sa začala jeho vlastná cesta, ktorá sa spája nielen s tvrdšou hudbou, ale aj s dlhými vlasmi. Hudba zohráva v Romanovom živote nosnú úlohu. Veľa voľného času Roman vkladá do jej tvorby, hrá v kapele, zlepšuje sa v hre na hudobné nástroje a venuje sa aj štúdiu teórie hudby. „Hudba, ktorú hráme, sa najviac približuje thrash metalu, no naši fanúšikovia ju označujú aj ako zbojnícky metal, keďže v našich skladbách možno nájsť prvky folklóru a v textoch sa objavujú zbojníci a ozbíjaní zemepáni,” hovorí Roman, ktorý sa živí programovaním, no vo voľnom čase pestuje aj zeleninu či pracuje s drevom. Roman priznáva, že v minulosti sa pre svoju vizáž stretol aj s negatívnymi reakciami. „Na škole som mal profesorov, ktorým môj výzor prekážal. Pred niekoľkými rokmi som zase zachytil zopár kyslých tvárí aj na dopravnom inšpektoráte,“ spomína. Svoju inakosť však dnes už nevníma a aj spoločnosť je podľa neho tolerantnejšia. „Cítim sa tak dobre a tak slobodne, ako sa len dá. Ľudia sú už dnes na mnohé zvyknutí, stálo by ma to asi veľa práce, keby som chcel vytŕčať z davu,“ hovorí. Podľa Romana nie je dôležité, ako kto vyzerá, ale aký je kto človek. „Na ľuďoch mi najviac prekáža sebectvo a pokrytectvo,“ dodáva.

DJ-ka a hudobná producentka Matia: Nie je podstatné, ako sa líšiš, ale ako tie odlišnosti prijímaš

aby som mohla byť hrdá na svoje činy a svoju tvorbu. Ak ma niekto súdi, lebo som odlišná, svedčí to viac o ňom ako o mne,” približuje svoje pocity Matia.

Matia, známa pod umeleckým menom B-Complex, sa ako žena rozhodla verejne vystúpiť pred tromi rokmi. Trvalo jej to presne 30 rokov, kým nabrala odvahu a z Maťa sa stala Matia. „Bol a stále to je priebežný proces, ktorý a asi nikdy neskončí. Byť sám sebou môže na prvý pohľad vyzerať jednoducho, ale vedela som, že spôsob, akým sa budem prezentovať, môže mať vplyv aj na moje okolie,” vysvetľuje.

A či neuvažuje, že by sa vo svojom živote vrátila na začiatok? Podľa jej slov by to už nebola ona a kameň, ktorý jej spadol zo srdca, by sa vrátil späť. „Celé to vnímam iba pozitívne. Nemusím sa báť, ako ma kto príjme, lebo to vidím hneď. Vo vzťahoch okamžite viem, či má potenciálna partnerka problém s tým, aká som, alebo nie. To, čo som predtým nerada robila ako Maťo, teraz robím rada. Som spoločenskejšia, pekná a hrdá,” hovorí.

Svoj vzhľad a správanie Matia nevníma ako inakosť, skôr ako jedinečnosť. „Som jediná Matia, čo odpovedá na tieto otázky. Ale na všetkých svieti slnko rovnako, v niečom som šikovnejšia ako druhí, ale iní sú ešte šikovnejší. Snažím sa robiť dobrú hudbu, ale iní ju robia ešte lepšie. A tak je to dobre. Nie je podstatné, ako sa líšiš, ale ako tie odlišnosti prijímaš,” približuje svoje uvažovanie. Matia sa narodila s rázštepom podnebia, takže už odmalička bola viditeľne iná. Teraz však vytŕča iba tak, ako sama chce. S negatívnymi reakciami sa podľa nej stretávajú mnohí a nemusí ísť hneď o transgender. „Stačí si dať výrazný rúž, počúvať hiphop alebo držať palce nejakému športovému tímu. Ľudia radi vytvárajú kmene, falošnú príbuznosť, delia sa na my a oni,“ opisuje DJ-ka. Negatívne reakcie majú podľa nej zväčša tí, ktorí svoj vlastný pocit stavajú pred pocity ostatných. „Napríklad takí, ktorí sa cez to, že ma vidia, pýtajú samých seba na svoju sexualitu, s ktorou nie sú vyrovnaní. Mám toho za sebou dosť na to,

Inakosť samotnej Matii prekáža len v jedinej podobe. „Ak inakosť považuje samu seba za lepšiu ako tie ostatné, napríklad keď niekto v mene národa alebo rasy popiera a ponižuje iných. Takíto ľudia sa často dožadujú slobody slova a tolerancie vlastných názorom, pričom práve tieto názory sú netolerantné a bránia slobode slova druhých,” vysvetľuje. Podľa DJ-ky je dôležité, aby ľudia za seba a svoje činy niesli zodpovednosť. „Tak, ako vedia byť ľudia úžasní, vedia byť aj zbabelí, hlúpi a malí. Je na každom z nás, aby sa snažil niečo so sebou urobiť a pracovať na sebe. Lenže mnohí sa radšej zbavia osobnej zodpovednosti, aby mohli nadávať, ako tí zodpovední robia veci zle,” vysvetľuje. A ako jej zmena identity zasiahla do vzťahov v rámci rodiny a pracovného prostredia? V praxi sa nezmenilo takmer nič. „Máme sa stále radi ako predtým, len ešte chvíľku potrvá, kým si zvyknú oslovovať ma ako ženu. A pokiaľ ide o prácu, sama by som nechcela hrať tam, kde ma nechcú,” uzatvára. | 59

Podnikatelia

Pozrite si príbehy dvoch Slovákov, ktorým sa vďaka slobodnému trhu podarilo presadiť aj za hranicami Podnikať v čase socializmu a svoje produkty zároveň predávať do zahraničia bolo takmer nemožné. Dnes je táto možnosť otvorená každému a mnohí si aj takýmto spôsobom plnia svoje sny. Prinášame vám príbehy dvoch Slovákov, ktorí sa venujú zaujímavým projektom a svoje produkty úspešne predávajú aj do zahraničia, resp. ich za hranicami Slovenska priamo produkujú.

Dizajnér Zolo Kis: Voľba predávať produkty aj na zahraničnom trhu bola čisto pragmatická Zolo Kis stojí za úspešnou slovenskou značkou Mr. Wood, ktorá sa špecializuje na výrobu a predaj originálnych drevených doplnkov. Na trhu funguje od roku 2014 a za ten čas sa dostala do povedomia pomerne širokej verejnosti u nás aj vo svete. „Hovorí sa, že prvé tri roky v podnikaní sú najnáročnejšie. Má to niečo do seba, keďže sám cítim, že značku Mr. Wood registruje naozaj veľký počet ľudí. Priamoúmerne je na to naviazaný aj záujem a množstvo obchodných príležitostí,“ približuje dizajnér. Hoci sa spočiatku orientoval najmä na drevené písmená a plagáty, sortiment postupne rozšíril. „Posledný rok som mal extrémne veľa dopytu na rôzne produkty na mieru – drevené logá, špeciálne ﬁremné darčeky, ale aj nábytok. Je to celkom milé rozptýlenie a vždy je to aj výzva,“ hovorí sympatický podnikateľ. Okrem vlastných produktov na svojom e-shope mrwwodshop.com ponúka drevené autíčka od amerického výrobcu Candylab a anglickú značku Miller Goodman, ktorá sa zameriava na výrobu drevených stavebníc. V budúcnosti plánuje začať s výrobou limitovaných počtov produktov, ktoré budú podľa jeho slov hraničiť s umením. Svoju značku Zolo od úplného počiatku budoval tak, aby mohla fungovať globálne. „Moja voľba predávať produkty aj na zahraničnom trhu bola čisto pragmatická. Slovenský 60 |

trh si dovolím nazvať mikrotrhom. Kúpna sila celého Slovenska sa dá prirovnať ku kúpnej sile väčšieho mesta niekde v zahraničí. Ak niekto napríklad pečie chlieb, tak pravdepodobne nepotrebuje expandovať na zahraničný trh a uživí ho aj predaj na Slovensku. Produkty, ktoré vyrábam ja, nie sú na každodenné použitie a pre mňa je nevyhnutné osloviť väčší počet ľudí, aby to celé dávalo zmysel,“ vysvetľuje svoje zmýšľanie. Dizajnér nemá v pláne svoje podnikanie príliš rozširovať, nechce budovať veľkú firmu ani naberať množstvo zamestnancov. „Páči sa mi robiť to takto v malom a v pokoji. Mám rád, keď za značkou stojí reálna tvár – živý človek. Nemám rád tie neosobné spoločnosti, ktoré sa do e-mailu podpisujú ako tím. Dávam si záležať na tom, aby moje slovo platilo a moje meno sa spájalo so zodpovednosťou a s kvalitou,“ približuje filozofiu, ktorej sa drží. A či si dnes vie predstaviť život v rovnakej neslobode ako pred Novembrom 89, keď by nemohol svoje produkty voľne vyvážať alebo len tak vycestovať? „Veľmi veľa letného času trávim v susednom Rakúsku na kúpaliskách alebo na kamenných plážach v okolí Hainburgu. Vždy, keď sa vraciam domov, prepadnú ma nie práve pozitívne spomienky na toto obdobie. Keby mi niekto v čase tvrdého socíku povedal, že jedného dňa bude do Hainburgu chodiť MHD, tak by som ho nekompromisne vysmial,“ hovorí.

z tamojších fariem. Tým hlavným je nektár z kokosovej palmy a vanilka pravá, no v ponuke nájdete aj surovú divoko rastúcu kurkumu, surový divoko rastúci sloní zázvor, moringu, surovú zelenú kávu či kokosový cukor. „Je to unikátny projekt priameho predaja. Pri výrobe používame ingrediencie od skupiny farmárov dodržiavajúcich pravidlá organického farmárčenia, s ktorými spolupracujeme už roky. Náš vzťah je založený na poctivom obchode, dôvere a priateľstve,“ približuje Luka, ktorý bol od raného detstva fascinovaný kulinárstvom a rozmanitými ingredienciami. Pre Luku je v rámci jeho podnikania dôležitá najmä poctivosť a dôraz na celkový proces výroby, ktorému sa venuje veľká pozornosť – od kontroly vstupných surovín cez ich ručné spracovanie až po výstup vo forme ﬁnálneho produktu. „Máme pod kontrolou každý krok výroby, vrátane kontroly kvality a starostlivosti o ľudí,“ hovorí.

Na druhej strane však zdôrazňuje, že neslobodu si ľudia aj dnes často vytvárajú sami vo svojich hlavách. „Človek si vždy nájde nejaké obmedzenia a dôvody byť neslobodný. Sloboda je v hlave. Nech to znie akokoľvek poučne a premúdrelo, pre mňa je to jednoducho tak,“ uzatvára.

Výrobca kokosového cukru Lukáš Ondišák: Ponúkame poctivé prírodné produkty Peknou ukážkou toho, ako si vďaka slobode pohybu a slobodnému trhu môže človek plniť svoje sny aj za hranicami krajiny, je projekt Chute Indonézie (Divine Spices), ktorý je výsledkom slovensko-indonézskej spolupráce. Stojí za ním Slovák Lukáš Ondišák, prezývaný Luka, ktorý sa do indonézskej Jávy dostal v rámci štúdia na univerzite v Holandsku a už tam zostal. „Študoval som šesť mesiacov na miestnej univerzite a následne som si z Indonézie dokončil štúdium v Holandsku,“ spomína. V rámci svojho projektu, ktorý funguje už šiesty rok, ponúka Luka poctivé prírodné produkty, ktoré pochádzajú priamo

Úspech projektu Chute Indonézie potvrdzuje aj to, že jeho kokosový cukor sa dnes predáva na štyroch kontinentoch, pričom v Európe ním okrem Slovákov sladia napríklad aj Česi, Íri, Slovinci či Francúzi. V Lukovom živote zohráva dôležitú úlohu voľnosť a sloboda. Svoje podnikanie i život ako taký spojil s cudzinou a bez tejto možnosti si ho nevie predstaviť. | 61

Aký je odkaz Novembra 89 pre dnešnú spoločnosť? November 89 patrí k najdôležitejším udalostiam v histórii slovenského národa, z ktorých môžeme čerpať ponaučenie aj inšpiráciu. Osmičky známych tvárí a osobností verejného života sme sa preto opýtali, aký je jeho odkaz pre dnešnú spoločnosť. Veronika Šeliga Pilátová archív respondentov, TASR

62 |

František Mikloško politik, jedna z vedúcich osobností nežnej revolúcie Ak platia slová prvého československého prezidenta Tomáša G. Masaryka, že štáty sa udržujú tými myšlienkami, na ktorých boli postavené, tak potom to isté platí o Slovensku v súvislosti s novembrom 1989. Bolo to najväčšie celonárodné vzopätie Slovákov v rámci Československa, ktorých jedinou túžbou bola sloboda a slušný život. Všetky následné politické udalosti na Slovensku sa konfrontovali s volaním novembrových námestí. Do dnešného dňa sa ľudia pri každom zlyhaní politickej alebo inej moci spontánne pýtajú: „Toto sme chceli? Za toto sme štrngali na námestiach kľúčmi?“ V novembri 1989, na konci dramatického 20. storočia, po 40 rokoch komunizmu sme bez násilia a krviprelievania získali slobodu. Získali sme ju v čase, keď hlavným znakom Európy bolo zjednocovanie a spolupráca. Vďaka týmto ideám sme sa nakoniec stali súčasťou demokratickej Európy, so všetkými jej prednosťami i problémami. Prvýkrát sme na Slovensku neboli pod žiadnym medzinárodným tlakom, v demokratických voľbách sme o sebe rozhodovali sami. Prvýkrát sme mohli vidieť seba na Slovensku takých, akí v skutočnosti sme, a to platí stále. Stálym odkazom novembra 1989 je teda konfrontovať nás, ako sa správame k sebe i k ľuďom iných národností, s tým výkrikom po slobode, zodpovednosti a slušnosti, ktoré novembrové dni priniesli. Okolo tohto sa bude náš život stále točiť, toto zaznievalo na slovenských námestiach znovu v marci tohto roku. Každý, komu nie je osud Slovenska ľahostajný, môže v novembri 1989 hľadať motiváciu i dôvod svojho stáleho angažovania sa za slušné Slovensko. | 63

Miro Nôta

Pavol Remiáš a Marián Benkovič alias Lyrik a Bene raperské duo Modré hory Je krásne, že môžeme žiť a tvoriť v slobodnej krajine, aj napriek tomu, že sem-tam sa musíme brodiť tým, čo tu zavše narobia zlí, ľahostajní alebo chamtiví ľudia. Pravda, musíme si neustále dávať pozor, aby nám slobodu a radosť zo života nepokazili tí, ktorých jediným zámerom je udržanie moci a obrovského majetku aj za cenu ľudských životov. Ale odmenou za neľahostajnosť je tá krásna sloboda. Vďaka nej sa napríklad môžeme vysmievať uletencom, ktorí sa tvária, že poznajú návod na život, že najlepšie vedia, ako máme žiť, aké náboženstvo vyznávať, koho ľúbiť, ktorá farba pleti je tá správna a podobne. Uznajte, že je skvelé, že sa nemusíme pozerať na ostnaté drôty koncentračných táborov, že naši príbuzní nie sú ponižovaní ako politickí väzni kdesi v špinavom väzení, že aj vďaka podpore slobodných médií a množstve čestných ľudí má nakoniec každý šancu na spravodlivosť. Modré hory v tom majú jasno: „Sloboda je luxus, to nie je žiadna sranda.“ Myslíme si, že sloboda a demokracia je to najkrajšie a najlepšie, čo zatiaľ ľudská spoločnosť vymyslela, pokiaľ ale nie je znásilňovaná. Preto ju neznásilňujme klamstvami, podporou psychopatov a zaliečaním sa zlu. Voľme dobro v sebe a demokracia sa nám odvďačí.

64 |

Richard Stanke herec Žiť v demokratickej spoločnosti nie je samozrejmosťou. Vidíme to aj v dnešných časoch, v krajinách, ktoré toto šťastie nemajú. Totalita neprichádza zo dňa na deň, vkráda sa postupne, pre väčšinu nebadane, postupným ohýbaním práva a okliešťovaním slobôd, a keď si to väčšina všimne, býva už neskoro. Preto má každý občan nielen právo, ale aj povinnosť upozorňovať na všetky varovné signály, keď sa v spoločnosti deje niečo zlé, nezdravé. Spoločnosť by mala kontrolovať politikov, ktorí majú správu štátu delegovanú od občanov na vytýčený čas a nie na doživotie. Vyhraté voľby nedávajú žiadnemu politikovi právo, aby sa správal ako neobmedzený vládca. Možnosť slobodného vyjadrenia svojho názoru, slobodné voľby, voľnosť pohybu sú jedni z najcennejších vecí, ktoré November 89 priniesol. Treba ich preto chrániť a dozerať na to, aby zostali zachované. A to je nielen odkaz, ale aj povinnosť nás všetkých.

Ján Orlovský výkonný riaditeľ Nadácie otvorenej spoločnosti Dominika Behúlová

Lucia Čarná dcéra Olega Pastiera, marketingová pracovníčka vydavateľstva Ikar Keď prišiel November 89, mala som 15 rokov. Ešte niekoľko týždňov pred tým som si myslela, že nikdy nepôjdem do Rakúska, nikdy neuvidím New York, nikdy si nekúpim zahraničný časopis a nikdy si neprečítam knihu, ktorá je zakázaná, hoci po tom túžim. Lenže 17. november to zmenil. Dnes si ani nevieme predstaviť, že nedovolené prekročenie hranice sa trestalo smrťou, že zatajovanie, polopravdy a lži boli súčasťou každodenného života, že o niektorých veciach sa hovorilo iba šeptom. Odkaz pre dnešnú spoločnosť je: Vážme si slobodu a nenarábajme s ňou, akoby to bolo čosi bežné. Sloboda je krehká, je vzácna, nedá sa kúpiť a je veľmi ľahko pominuteľná. Tí, čo žili bez nej, vedia, aké je to bezútešné. Preto si pri každom prekročení hranice smerom na západ v duchu poviem tiché ďakujem.

Odkaz Novembra 89 pre mňa je ten, že „revolúcie prichádzajú, ale ich výzvy tu s nami zostávajú. Preto je dôležité, aby sme si z revolúcií pamätali aspoň étos a emóciu“. Nežná, ako sme ju volali, v sebe niesla prísľub lásky, zotrvania v úsilí a nového dňa. Tak to vtedy spieval Ivan Hoﬀmann na námestiach a je aktuálny dodnes. Vražda Janka Kuciaka a jeho snúbenice bola vo februári šokujúcim prebudením zo spoločenskej letargie a impulzom k opätovnému naplneniu námestí. A len blížiace sa komunálne, európske a prezidentské voľby nám ukážu, ako sme si tento odkaz prečítali. Za ostatných niekoľko rokov nás totiž strach, vzájomná nedôvera a z nej prameniace kultúrne vojny pohlcujú viac, ako by sme si želali. Rozdelenie v spoločnosti ma preto často vracia k paradoxu tolerancie, ktorý sformuloval ﬁlozof Karl Popper vo svojom diele Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia. Hoci bol zástancom tolerancie, v diele sa jasne vymedzil voči intolerancii, ktorú považoval za netolerovateľnú. A to z toho dôvodu, že ak tolerancia vo svojej veľkodušnosti dovolí naplno uspieť intolerancii, ohrozí tak samu seba. Svedkami takéhoto vývoja sme dnes takmer denne. Len čo extrémistom vytknete, že niektoré ich názory sú už za čiarou, hneď začnú kričať o obmedzovaní názorovej slobody a o cenzúre.

| 65

Michaela Koklesová

Tomáš Tkáčik

Koloman Kertész Bagala majiteľ vydavateľstva pôvodnej tvorby KK Bagala Počas nežnej revolúcie som mal 25 rokov a cítil som, že práve to bola chvíľa, keď sa môžeme zbaviť politickej diktatúry jednej strany. Preto som sa angažoval. Po víťazstve som pochopil, že sloboda, ktorú sme si vydobyli, stojí na zodpovednosti jednotlivcov. To bol dôvod, prečo som založil vydavateľstvo pôvodnej tvorby a naplno sa venujem tomu, na čo mám talent.

Ľudmila Kolesárová marketingová manažérka Dobrého anjela Odkazy sú, myslím, tri: Komunizmus ublížil mnohým rodinám a pripravil o slobodu jednu celú generáciu. Proti zločincom je potrebné sa postaviť a to má vždy zmysel, aj včera, aj dnes. Ak to verejnosť dokáže slušným spôsobom a neponíži sa na úroveň zločincov, o to viac na nich budú raz pyšné ich deti. Len sa im to celé musí stále pripomínať. S tým ale máme problém.

Ludwig Bagin herec, moderátor, stand-up komik Pred takmer 30 rokmi sme stáli svorne na námestiach a bojovali o slobodu. Mám pocit, že za tie tri dekády sa nám ešte úplne nepodarilo dospieť, so slobodou a demokraciou hazardujeme. Namiesto toho, aby sme si ich vážili, tvárime sa, že nás obťažujú. Napriek tomu som šťastný, že ten odkaz Novembra 89 v uliciach znovu napĺňame. Nekachličkujeme. Pretože v jednote je sila. Kvôli Jánovi a Martinke. Kvôli nám všetkým. A tým, ktorí prídu po nás.

66 |

| 67

2/2018 | Nepredajné

tvareslobody.sk

#slobodaniejesamozrejmost

SAP kód: 603 652 02/18

Zdroj: TASR