Kniha sk preview2 by Gradient Studio

Vydanie knihy podporili: Ing. Michal Kalina Ing. Dušan Kres Vydal: Gemerská mediálna spoločnosť, s.r.o., 2013 Grafika obalu a zalomenie: Gradient Digital Studio Foto: z rodinných archívov, archívu Gemersko-Malohontského múzea, staré pohľadnice Rimavskej Soboty, fotografie autora ISBN 978-80-971412-0-2

Katarína Borosová

Rimavskosobotské príbehy

Venujem svojej vnučke Bereniké, ktorá má rada skutočné príbehy.

OBSAH: Predslov Aj veci majú svoje osudy 1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. 9. 10. 11. 12.

Na počiatku bola tma Mníchova studňa a kláštor na Kurinci Veľký požiar, alebo prečo je námestie štvorcové Hrad na Sobôtke Gemerskí kazatelia na galejach Tak komu zvonia...? Umierajúca Eurydiké Mestská záhrada a záhada zmiznutej busty Zapadla prachom naša sláva In memoriam... Panamská štvrť Niečo tomu chýba

Sobotské osudy 1. 2. 3. 4. 5. 6. 7. 8. 9. 10. 11. 12. 13. 14. 15.

Jóži, dámsky kaderník Paliho obchod na korze Mens sana in corpore sano O Ladislavovi, ktorý veril Príbeh, ktorý nemá kladného hrdinu Muž, ktorého toľkí nechceli Päť najčernejších Ivanových rokov Ako príde človek s obchodným duchom o ilúzie Človek a jeho najlepší priateľ Futbal, to je hra... Javiskom je celý svet Majálesy zašlých čias Ako si dal majster za prácu zaplatiť Veľké činy malého človeka – János Tóth Pápai Pätnásta košeľa – dámska (Môj životopis)

PREDSLOV

me moderní ľudia, žijeme v modernej dobe. Využívame všetky jej výdobytky, ktoré náš život uľahčujú. Ale niekde na dne krabice každý z nás ukrýva zopár svojich súkromných spomienok na minulosť, ktoré je tak dobré z času na čas vziať do ruky a zaspomínať si. Čo už v krabici neschovávame, je čajový servis po babičke, alebo rodinné striebro, ktoré chránime ako oko v hlave, lebo k takýmto veciam sa dnes už tak ľahko nedostanete, alebo možno aj z toho dôvodu, že si ich vážime ako svedkov histórie našej rodiny. Snáď preto cítime nevysvetliteľný smútok, keď sa niektorá z týchto šálok rozbije. Tak je to i s mestom. Sú v ňom pamiatky, miesta, po ktorých chodili naši predkovia a ktoré hrdo ukazujeme, lebo sú jedinečné a inde na svete takéto isté už nenájdete. Preto mnohých lokálpatriotov tak bolelo srdce, keď sa niektoré časti mesta zmietli z mapy šmahnutím jednej ruky, aby ich nahradili továrensky vyrobenými domami rovnakej kvality, rovnakej veľkosti a rovnako škaredého vzhľadu. To, čo nám z histórie v meste zostalo, je naším spoločným rodinným striebrom. Aby sme naň mohli byť hrdí, treba ale niečo o ňom vedieť. Snáď k tomu prispeje svojimi krátkymi článkami aj táto knižka. I veci majú svoje osudy. Každá, ktorú vo svojich príbehoch spomeniem, je jedinečná, každú niekto postavil, zhotovil, vytvoril s nejakým cieľom – polahodiť oku, potešiť dušu, či slúžiť v každodennom živote. Od chvíle, keď sa daná vec odtrhne od svojho stvoriteľa, začína „žiť“ svoj vlastný život. A ten je neraz spätý s dejinami miesta, kde sa nachádza. Čím pestrejšie dejiny, tým zaujímavejší osud. Lebo, verte mi, veci naozaj majú svoje osudy.

edá mi nepoznamenať – keď tieto príbehy prečíta odborník historik alebo archeológ zaoberajúci sa dejinami nášho mesta a jeho okolia, určite by vedel poukázať na mnoho nepresností, ktoré dnes – po archeologických výskumoch – vidí veda trochu ináč. Pri hľadaní námetov mojich príbehov som čerpala informácie od starších autorov, ktorých videnie udalostí sa opieralo o vtedajšie poznatky. Mojím cieľom nebolo napísať dielo zaraditeľné do odbornej literatúry. Ide o ľahké čítanie založené na dielach rôznych autorov, ktorého „úlohou“ je vzbudiť záujem o toto dnes tak ťažko skúšané mesto, ktoré zažilo – a, dúfajme, ešte aj zažije – lepšie časy.

AJ VECI MAJÚ SVOJE OSUDY

NA ZAČIATKU BOLA TMA...

Na začiatku bola tma, ale dejiny nášho mesta, samozrejme, až tak ďaleko nesiahajú. Archeológovia by mohli rozprávať o nálezoch, ktoré dokumentujú prítomnosť ľudí na tomto území. Ale aj tak trvalo veľmi dlho, kým ľudia, potulujúci sa, či usadiaci sa na okolí, založili osadu, ktorá tvorila základ nášho mesta. Keďže naše písomné dejiny tak ďaleko nesiahajú, fakty, ktoré postupne upadali do zabudnutia, ľudia opriadli povesťami, ktorých základ možno tvorí nejaká skutočná udalosť, a možno na nich nie je ani zbla pravdy. Podľa rôznych autorov – najmä z 19. storočia* – ktorí spísali dejiny Rimavskej Soboty, sa najčastejšie spomínajú dve povesti o vzniku mesta. Prvá siaha do čias svätého Štefana, kráľa Štefana I. Kráľ so svojou družinou poľoval v našich krásnych lesoch a počas dňa sprievod došiel na vyklčovanú čistinku. Kráľ sa pýtal, čo sa tu deje a keď sa mu dostalo odpovede, že statoční a usilovní roľníci sa chystajú tu, na brehu rieky Rimavy, postaviť osadu, kráľ nariadil – keďže bola práve sobota – aby nové mesto nazvali Rimavskou Sobotou. Príbeh je krásny, ale má nemalé trhliny. Nezachovali sa žiadne stopy po tom, že by sa v tomto kraji vôbec voľakedy Štefan I. zjavil. Jeho meno sa do rozprávky dostalo pravdepodobne pre pôvodné pomenovanie mesta – Stefansdorf, pričom oným Štefanom okrem samotného kráľa mohol byť aj niektorý z viacerých Štefanov, ktorí počas dejín osadu/mesto vlastnili**. A keďže zo všetkých spomínaných Štefanov bol svätý Štefan najznámejší, nie div, že práve jemu prischla úloha krstného otca mesta. Prívlastok „Rimavská“ nie je sporný a Sobotou sa stala pravdepodobne preto, že už v čase na prelome 1. a 2. tisícročia bolo toto miesto významnou osadou, kde si mohli 8

NA POČIATKU BOLA TMA

pocestní oddýchnuť a tým pádom bolo aj vhodným miestom na usporiadavanie pravidelných sobotných trhov. Druhá verzia – spomínaná viacerými autormi - hovorí o zjednotení siedmich osád. Punc dôveryhodnosti tomuto príbehu dodáva i to, že sa zachovali aj mená týchto osád: Svätá Margita, Gač, Tormáš, Rákoš, Tarnóc, Gernyő, Möcsény (podľa iných autorov to boli Tehány, Tarnóc, Möcsény, Kurinc, Szabadka, Gács a Stefansforf). Zoznamy sa trochu líšia, ale nedá sa nevšimnúť magické číslo sedem, ktoré sa opakuje v takmer každej rozprávke: za siedmimi horami a siedmimi dolami... Dokonca aj slávny Rím postavili na siedmich vŕškoch a táto podoba určite zohrala nemalú úlohu pri vzniku tejto legendy. Pri archeologických výskumoch historického jadra mesta sa preukázalo, že osada, ktorá už v 11. storočí na tomto mieste existovala (niekde na mieste terajšieho sídliska Rimava), tvorila základ budúceho mesta. Pri nej (terajšie Hlavné námestie a jeho blízke okolie) - pravdepodobne po tatárskych vpádoch - založili nemeckí osadníci svoju vlastnú osadu, Stefansdorf, ktorá pomerne rýchlo splynula s tou staršou. Pravdepodobne prapamiatka tohto dávneho spojenia zostala niekde v kolektívnej pamäti obyvateľov a podľa príkladu Ríma sa toto číslo rozrástlo na magických sedem osád.*** Mnohé z názvov „zakladajúcich osád“ dokážeme identifikovať aj dnes ako miesta blízke samotnému mestu. Nepravdepodobnosť oboch povestí im vôbec neuberá na ich kráse. A rozprávky sú blízke nielen deťom. Môžeme teda povedať, že voľakedy dávno, nech bolo, ako bolo a kde bolo, tam bolo, vzniklo jedno rozprávkové mesto...

* Imre Findura, István Baksay, Matej Bel, Samuel Kollár, Peter Kellner Hostinský ** István Ugrin, kaločský arcibiskup, István Losonci (boli dokonca dvaja) *** Závery známeho sobotského historika a archeológa Istvána B. Kovácsa

NA ZAČIATKU BOLA TMA...

2. MNÍCHOVA STUDŇA A KLÁŠTOR NA KURINCI

eďaleko rekreačnej oblasti Kurinec, ktorý pár desaťročí nazad niekto prekrstil na „Zelenú vodu“, stál v stredoveku kláštor. Dnes toto miesto poznajú Soboťania ako „Barát kút – Mníchovu studňu. Písomnú zmienku o ňom nikde nenájdete, o jeho existencii však – na základe nepriamych dôkazov – nemožno pochybovať. Podľa pamätí Jánosa Fábryho, prvého riaditeľa múzejného spolku, boli v roku 1882 viditeľné ešte aj niektoré jeho obvodové múry. V septembri toho roku totiž v meste usporiadali veľkolepú umeleckú a archeologickú výstavu a v rámci jej programov účastníci tieto ruiny navštívíli. Pomenovanie studne, ktorá dnes slúži ako napájadlo pre dobytok, tiež svedčí o prítomnosti mníchov na okolí. Nadnes už riuny načisto odpratali, ale pri orbe ešte aj dnes vypľuje zem úlomky črepov, kamene a maltu, ktoré dokazujú prítomnosť budov na tomto mieste. A ešte stále tu vidieť pozostatky hrádze rybníka, v ktorom si mnísi lovili svoje pôstne jedlo. Kto ale mohol v múroch kláštora bývať? Opäť podľa nepriamych dôkazov možno usudzovať, že išlo o „červených“ mníchov, štefanitov, ktorých pravdepodobne neskôr vystriedali johaniti. Rád štefanitov vznikol niekedy začiatkom 2. tisícročia, po tom, čo panovník Uhorska, Štefan I., umožnil pútnikom na ich ceste do Jeruzalema bezpečne prejsť krajinou. Pre ich bezpečnosť a pohodlie sa po ceste stavali pútnické domy. Tieto, tak ako aj spoločenstvá mníchov, ktorí

MNÍCHOVA STUDŇA A KLÁŠTOR NA KURINCI

ich viedli, existovali aj ďalej. Spoločenstvá sa k začiatku XII. storočia posilnili natoľko, že sa okrem starania sa o telesné a duševné potreby pútnikov začali osamostatňovať a špecializovať – zakladali miesta na liečenie chorých – špitály - a jedna časť sa cvičila v bojovom umení. Z nich potom povstali križiacki bojovníci – štefaniti. Vznikol teda opatrujúci a vojenský križiacky rád („hospitalis et militaris“), ktorého rozkvet trval nepretržite až do roku 1241, po veľkú bitku proti Tatárom pri Muhi. Tatarské vpády spôsobili obrovské straty všetkým uhorským rádom, najviac ale štefanitom. Prakticky možno povedať, že po nich štefaniti prestali existovať. Možno vtedy prevzali kláštor na Kurinci johaniti. Z dnešného pohľadu sa zdá byť jedno, či tu mnísi boli a či nie, najmä keď po nich zostalo tak málo stôp. Ale treba vedieť, že mestá, blízko ktorých boli kláštory, mali väčšiu šancu duševného a kultúrneho rozvoja. Blízkosť kláštora mala veľký spoločenský význam. Mnísi totiž nielen boli chudobní, žobrali a modlili sa. V čase príprav na sľub, ktorý trval aj niekoľko rokov, študovali, vzdelávali sa v rôznych odvetviach vedy, aby boli pripravení nielen na samotný mníšsky život, ale aj na pomoc ľuďom najmä pri liečení, výrobe liečiv, vzdelávaní. Tvorili herbáre, zo svojich liečiteľských skúseností písali lekárske knihy a – samozrejme – svojimi vedomosťami vplývali aj na obyvateľov mesta. Je nepodstatné, že z nášho kláštora nezostala žiadna – tobôž nie písomná – pamiatka. Vzdelanejší a kultúrnejší mešťania s väčšou šancou zveľaďovali svoje mesto, a tak sa postarali o to, že sa Rimavská Sobota stala prosperujúcim, vzdelaným mestom.

MNÍCHOVA STUDŇA A KLÁŠTOR NA KURINCI

3. VEĽKÝ POŽIAR, ALEBO PREČO JE NÁMESTIE ŠTVORCOVÉ

16.

storočie začína vo svete zlovestne: poverenec španielskeho kráľovského páru, Babadilla, privedie v reťaziach naspäť do Európy Kolumba, zomiera Ferdinand, neapolský kráľ. Aj jeho nástupca, Fridrich IV., krátko na to vo francúzskom exile umiera. Zomiera aj pápež Alexander VI., jeho smrťou sa navždy stratí možnosť Borgiovcov dostať sa k moci. Len niekoľko mesiacov na to umiera i ďalší pápež, Pius III., aj syn Mateja Corvína, Ján Corvin, Izabela Kastílska.... V prvých rokoch 16. storočia zapadla hviezda mnohých panovníkov a slávnych ľudí, ale na život malého mestečka na brehu Rimavy to veľký vplyv nemalo. Ako asi v tom čase mesto vyzeralo? V strede malého námestia – trhoviska stál kostol, ktorého vonkajší vzhľad značne zmenili husiti. V čase nášho príbehu sa už boží bojovníci z mesta načisto vytratili, ale len niekoľko desiatok rokov predtým obsadili Tomašovú a dá sa predpokladať, že mali vplyv aj na Rimavskú Sobotu. Jakub Rupp dokonca píše, že Jiskra mal v meste vlastný kaštieľ a kostol obohnal

VEĽKÝ POŽIAR, ALEBO PREČO JE NÁMESTIE ŠTVORCOVÉ

obrannými múrmi a vežami. Jiskrovci z kostola vyhnali katolíkov a obyvateľstvo nútili na husitskú vieru*. Trhovisko bolo obklopené domčekmi. Ľudia stavali drevené a hlinené príbytky** – lebo postaviť kamenný dom mohli väčšinou len zemania, aj to len s osobitným povolením kráľa. Túto výsadu udeľoval len ľuďom, o ktorých sa dalo predpokladať, že sa ich „hrad“ nestane útočiskom lúpežníkov a peňazokazcov. Teda tieto domčeky stáli vo vnútri pravdepodobne drevených hradieb, ktorými bolo mestečko obohnané, a – keďže sa do mesta prisťahovávalo čoraz viac ľudí z okolia - miesta bolo stále menej. Ľudia žili svojím každodenným životom, využívajúc výsady darované Karolom Róbertom***. Na trhu sa každú sobotu jednali o poľnohospodársky a remeselnícky tovar (pri jednaní sa počítalo len do päť, takže sliepočku, ktorú gazda ponúkal za päť a dva, napokon možno zjednali aj na rovných päť). Len, ako vravím, miesta bolo čoraz menej. Domy stáli hustejšie a na to už doplatilo nejed-

VEĽKÝ POŽIAR, ALEBO PREČO JE NÁMESTIE ŠTVORCOVÉ

no mesto. Jedného dňa vypukol požiar a hradby, ktoré mali chrániť obyvateľov pred nepriateľom, sa zrazu zmenili na pascu. Suché domy vzbĺkli ako fakle, nedovoliac ľuďom v úzkych uličkách vo vnútri hradieb ujsť. Za niekoľko hodín zhorelo celé mesto s desiatkami obyvateľov, ktorí v blízkosti svojich príbytkov zhoreli na uhoľ. Vyhorel aj kostol so všetkými svojimi cirkevnými odevmi, pokladmi a mŕtvymi pochovanými v jeho útrobách. Zhoreli dokonca aj „Cadaveribus mortuorum magna satis stuporis admiratione digna“ (telá hodné obdivu)– ako ich v liste spomína panovník Vladislav II. Boli to pravdepodobne relikvie svätých, ktoré snáď disponovali aj divotvornou silou, ale ku ktorým sa veriaci celkom určite modlili v očakávaní pomoci a útechy. A zhoreli aj všetky písomnosti, zachytávajúce dejinné udalosti mesta. Zachovala sa len cechová truhlica zlatníkov a kováčov a zopár tých listín, ktoré ukrývala. Prívetivé a priateľské mestečko, ktoré bolo medzi pocestnými veľmi obľúbené, zmizlo zo dňa na deň. Tí, čo prežili, prehrabávali ruiny v nádeji, že sa im podarí niečo zachrániť, ale márne. Vlastnými silami by sa obyvatelia nikdy nepostavili znova na nohy. Ľudia by sa rozpŕchli do iných miest a obcí a dnes by možno archeológovia skúmali na brehu rieky Rimavy už len pozostatky akejsi stredovekej osa14

VEĽKÝ POŽIAR, ALEBO PREČO JE NÁMESTIE ŠTVORCOVÉ

dy. A tu prichádza na scénu náš hlavný hrdina – István Losonczy. Po tom, čo predchádzajúci majitelia mesta, Séchyovci, vymreli po meči, sa dve széchyovské dcéry vydali a medzi ich manželmi sa podelil rodinný majetok. Pánmi mesta sa teda v druhej polovici 15. storočia stali Losonczyovci****. O jednom z ich potomkov, Istvánovi Losonczym, sa zmienil aj Kollár: „István Losonczy bol vzdelaný, mnohostranný, skúsený muž, ktorý svoje vedomosti získal cestovaním po svete a skúmaním života ľudí v ňom. Precestoval takmer celú Itáliu.“ Bol to práve ten Losonczy, ktorý poľutoval obyvateľov Soboty - a nezostalo len pri ľútosti. Spolu s Guthy – Országhovcami žiadali pomoc aj od samotného panovníka. Vladislav II. v tomto období nebol v ľahkej situácii – smútil za nedávno zosnulou mladou manželkou tak veľmi, že sa jeho nárek niesol celým palácom a svoj smútočný šat bol v tom čase rozhodnutý nosiť až do svojej smrti. Podľa jeho českého tajomníka ani situácia v kráľovskej pokladnici nebola práve veselá. Domov, do Čiech, písal VEĽKÝ POŽIAR, ALEBO PREČO JE NÁMESTIE ŠTVORCOVÉ

o biednom stave Uhorska a v ňom i kráľa samotného. Snáď o to viac si treba vážiť, že, vyslyšiac slová prosebníkov, v osobitnej listine oslobodil mesto Rimavskú Sobotu na osem rokov od platenia daní. A Losonczy pomáhal ďalej. Využijúc svoje cestovateľské skúsenosti sám navrhol nové mesto tak, že rozšíril trhovisko okolo kostola, čím vzniklo námestie štvorcového tvaru, ktoré je svojou pravidelnosťou raritou medzi námestiami slovenských miest. Trhové námestie ohraničovali štyri o hodne širšie hlavné ulice, tepny, do ktorých sa ako cievy zbiehali uličky okolitých mestských častí. Sobota a ľudia v nej sa znova postavili na nohy. Obnovili starý kostol a za tých osem rokov slobody od daní sa im podarilo vrátiť mestu povesť rušného hospodárskeho centra. Samozrejme, obraz mesta sa od tých čias veľmi zmenil. Drevené domy sa začali vytrácať najprv z námestia, potom aj z ostatných uličiek. Posledné stopy starej Soboty odstránila hromadná bytová výstavba v druhej polovici 20. storočia. Zostal len pôdorys mesta, priestranné námestie, ktoré počas dejín nieslo toľko mien, ale nikdy nebolo pomenované po človeku, v hlave ktorého vzniklo – po Istvánovi Losonczym. * Podľa Finduru ešte aj v 18. – začiatkom 19. storočia bolo v okolí zopár takých rodín, ktoré sa tajne modlili z husitských modlitebných knižiek. ** Maketu jedného typického sobotského dreveného domčeka nájdete v rimavskosobotskom múzeu, je to verná kópia rodného domu básnika Mihálya Tompu. *** Karol Róbert, syn Karola Martella a dcéry Rudolfa Habsburského 2. novembra 1335 udelil mestu výsady totožné s výsadami mesta Budín. **** V rodine Losonczyovcov bolo niekoľko Istvánov (Štefanov), možno po niektorom z nich volali Sobotu istý čas Istvánfala / Gross Steffelsdorf.

VEĽKÝ POŽIAR, ALEBO PREČO JE NÁMESTIE ŠTVORCOVÉ

Čo sa v tom čase stalo vo svete: 1500 - K. Kolumbus bol hneď po príchode prepustený, ale pozbavený funkcie miestokráľa - Smrť neapolského kráľa Ferdinanda, jeho ná stupcom sa stáva Fridrich IV. (1500 – 1501). 1501 - vo Francúzsku umiera Fridrich IV. 1502 - Kolumbus odchádza na svoju poslednú objavi teľskú cestu (Honduras), z ktorej sa vracia v roku 1504 1503 - umiera pápež Alexander VI., o niekoľko mesia cov aj Pius III. 1504 - umiera Ján Corvin - umiera kráľovná Izabela Kastílska. Kráľovstvo zdedí jej zať, Filip I., keďže na jej dcére, Johane, sa už prejavujú znaky šialenstva. 1505 - umiera taliansky maliar Philippo Lippi - umiera Ivan III. – Veľký, ruský cár 1506 - umiera kastílsky kráľ Filip I. - Kolumbus prežíva svoje posledné roky života obklopený úctou a zomiera tak, že ani netuší, že objavil nový kontinent. - vypukne ničivý požiar v Rimavskej Sobote

VEĽKÝ POŽIAR, ALEBO PREČO JE NÁMESTIE ŠTVORCOVÉ

HRAD NA SOBÔTKE

ulejman II. bol posledným veľkým kráľom Osmanskej ríše. Šesť jeho predkov rozpínalo svoje kráľovstvo na západ a juh, Sulejman, ako siedmy, sa rozhodol rozšíriť svoje územia smerom na východ. Už v roku svojho nástupu na trón obsadil Belehrad, čo z hľadiska obrany Uhorska (do ktorého Rimavská Sobota v tom čase patrila) znamenalo smrteľný úder. Z Turkov malo obyvateľstvo oprávnený strach. Z rozprávania si ešte pamätalo tatárske vpády, ktoré vyľudnili prakticky celú rimavskú dolinu a Turci, stavitelia kúpeľov, pestovatelia tulipánov a ruží, tiež nemali najlepšiu povesť. Krutosť janičiarov bola príslovečná, ale aj sám aktuálny sultán dal pri nástupe na trón vyvraždiť všetkých svojich bratov a ich mužských potomkov až po novorodencov, aby sa tak predišlo bojom o trón. Tak ako jeho predchodcovia, urobil aj Sulejman II. a neskôr aj jeho syn. Teda panovník s takouto povesťou tiahol na našu krajinu a šľachta sa pripravovala ako najlepšie vedela. Opevňovali hrady, zbierali a cvičili vojská. A turecká záplava sa prelievala územím Uhorska. Pri Moháči zahynul Ľudovít II., s ním prakticky aj výkvet celej uhorskej šľachty a Turkom sa otvorila brána do celej krajiny. I tak im ale trvalo peknú dobu, kým sa dostali pod fiľakovský hrad. Táto najsevernejšia bašta uhorskej obrany Turkom odolávala a možno by aj odolala, keby nedošlo k zrade. Niekto nepriateľovi pošepol, ako sa dostať okienkom, ktorým sa vylievali odpadky, do horného hradu. Potom vzali Turci obrancov pod dve paľby a onedlho nad pevnosťou viala

HRAD NA SOBÔTKE

turecká vlajka. Fiľakovský hrad sa stal sídlom sandžaku. Aby mohli tureckí vojaci robiť výjazdy smerom na Košice, vyhliadli si na Sobôtke miesto, kde už voľakedy pevnosť stála. Podľa Sasineka ju vraj na pokyn Jána Jiskru z Brandýsa postavili kališníci a kráľ Matej po tom, čo pevnosť dobyl, ju hneď aj dal zbúrať. Na týchto ruinách dal fiľakovský beg Mehmed postaviť novú pevnosť. Stála teda na umelom ostrove na pravom brehu Rimavy, z oboch strán ju obmývala voda rieky, vytvoriac tak prirodzenú vodnú priekopu. Za múrmi pevnosti, ktorá bola jednou z najsevernejších tureckých pevností v Európe, postavili vežu so štyrmi rohovými baštami a okrem hospodárskych a obytných miestností ešte pod ochranou múrov stáli aj stajne, kasárne, mešita a studňa. Povráva sa, že pevnosť slúžila aj ako pokladnica, pravdepodobne sem privážali okolité obce dane, ktoré im Turci vyrúbili v peniazoch a naturáliách, aby ich sídla nevydrancovali. Občania Rimavskej Soboty volili radšej dvojité zdanenie – platili kráľovi aj sultánovi, len aby predišli plieneniu. Ťarcha to bola neúnosná, ale aspoň si mohli byť istí svojimi životmi*. A skutočne – kto platil, mal pokoj. Aj keď si radní páni museli veľmi starostlivo odložiť potvrdenia o týchto platbách, lebo Turci sa občas radi zatvárili, že ešte nič nedostali. A mešťania sa snažili termíny dodržiavať presne, lebo pri najmenšom meškaní hneď prišiel odkaz – citujem z listu pašu Musliho: „... to, čo nám dlhujete, ste nepriniesli... jazdcov na vás pošleme, privlečieme vás, k smrti vás ubijeme, potom vás dolu hlavou nahádžeme na dno smradľavého žalára, za trest vás o stovky a stovky toliarov oberieme, až aj to mlieko, čo ste z matkiných pŕs sali, vám zhorkne.“ HRAD NA SOBÔTKE

Pod tureckou „ochranou“ bol relatívny pokoj, Turci sa do vnútorných záležitostí mesta nemiešali. To skôr okolie Fiľakova pripomínalo Osmanskú ríšu v malom. Turci opevnili hradné múry, postavili džámiu s minaretom, turecké kúpele, založili kvetinové a ovocné záhrady, pripravili stajne pre karavány. V tom čase obyvatelia prvýkrát videli ťavu a somára, dokonca na okolitých poliach sa pestovala aj ryža. Z pevnosti na Sobôtke organizovala vojenská posádka, na ktorej čele stál čeribaša, dôstojník lénneho vojska, výpady do okolitých dedín a keďže výška vody v Rimave sa menila, aby neboli odkázaní len na neisté brody, pár metrov nad súčasným mostom postavili kamenný most, ktorý sa dodnes spomína ako turecký. Podľa povesti ho postavili preto, aby beg bez problémov mohol prevážať dievčatá do háremu neďaleko Nižnej Pokoradze, ale dôvod – dostať mesto pod väčšiu kontrolu – bol asi pre výstavbu mosta dôležitejší**. Pevnosť Sobôtku dobyli kresťania dvakrát. Boli to cisárske vojská pod vedením Lazara Schwendliho v roku 1566, ale už v nasledujúcom roku ho Turci získali naspäť. Na druhé oslobodenie bolo treba čakať pekných pár rokov, až 9. novembra 1593 vyhnala cisárska armáda Turkov zo Sobôtky navždy. Hovorí sa, že turecký veliteľ ušiel a ukrýval sa v húštinách na ľavom brehu Rimavy, kde ho o niekoľko týždňov vysileného a vyhladnutého našli dvaja sobotskí mešťania. V strachu pred návratom a pomstou Turkov sa mestská rada rozhodla dať dopraviť vezíra do bezpečia. Pevnosť bola už po prvom dobytí vypálená, nikdy viac ju neobnovili. Dodnes vidieť zvyšky jej múrov. Zdá sa ale, že hrad na Sobôtke naberie druhý dych. 20

HRAD NA SOBÔTKE

Občianske združenie Fundament v spolupráci s historikmi a archeológmi sa rozhodlo zachrániť tento aj v európskom meradle jedinečný vodný hrad. Ich úsilie, ktoré je podmienené peniazmi, ale možno aj pričinením dobrovoľníkov, by malo za následok vznik krásneho archeoparku. Ten by sa mohol zaslúžiť nielen o rozšírenie turistických atrakcií v našom regióne, ale mohol by poslúžiť ako miesto vychádzok a spoznávania aj pre obyvateľov mesta, ktorí určite už všetci o tureckom hrade počuli, ale málokto z nich (možno aj na šťastie tých ruín) ich v skutočnosti videl. Historické fakty: 1521- Sulejman II. preberá vládu po svojom otcovi Selimovi 1521- Sulejman II. dobyl Belehrad 1522- Turci dobyli ostrov Rhodos 1524 – dobýjajú hrad Szörény v Sedmohradsku 1526 – bitka pri Moháči 1529 - po moháčskej katastrofe sa kráľ Ján takmer bez odporu vzdáva a priznáva nadriadenosť Sulejmana II. HRAD NA SOBÔTKE

Ten tiahne až pod Viedeň, ale po niekoľkotýždňovom neúspešnom obliehaní svoje vojská stiahne. 1532- sedmohradskí protestanti, očakávajúc od Turkov ochranu, zohrali dôležitú úlohu v druhom uhorskom ťažení Sulejmana. 1541 – Turci obsadili Budín, v ktorom vládli ďalších takmer 150 rokov. 1554, 16. jún – hrad Fiľakovo sa zradou dostáva do tureckých rúk, čo priamo ovplyvnilo aj Rimavskú Sobotu. * Ešte aj v roku 1663 platili Soboťania dane, pripomínajúce skôr výpalné, jágerskému bašovi a jeho požiadavky boli z roka na rok neúnosnejšie, až sa napokon predstavitelia mesta rozhodli požiadať o pomoc budínskeho veľkovezíra. Ten si ich vypočul a rozhodol, ak mu zaplatia 300 zlatých, nikdy viac ich jágerský baša otravovať nebude. Túto sumu dovtedy už poriadne ožobračené obyvateľstvo dobrovoľne vyzbieralo medzi sebou, každý podľa svojich možností. Rimavská Sobota platila posledný raz daň Turkom 28. júla 1686. ** Most vydržal veľmi dlho. Niektoré zdroje nepravdivo uvádzajú, že ho zničili Nemci počas druhej svetovej vojny, ale poškodili ho až povodne v 60. rokoch 20. storočia. Škoda, že sa o jeho záchranu ani len nepokúsili, takto z nášho okolia nenávratne zmizol ďalší staviteľský skvost.

HRAD NA SOBÔTKE

GEMERSKÍ KAZATELIA NA GALEJACH

ajväčšie neprávosti sa vždy diali - a dodnes sa dejú v mene viery. Niekde v začiatkoch to bolo prenasledovanie kresťanov, ktoré spustil cisár Nero. No i napriek prenasledovaniu kresťanstvo silnelo, dokonca pochovalo aj Rímsku ríšu a katolicizmus sa stal vedúcim náboženstvom Európy. Ale časom sa na samotnú vieru nabalilo všeličo a našli sa ľudia, ktorí pre chyby, ktoré nezavinila viera, ale ľudia, ktorí v mene viery bohatli a využívali iných, začali katolicizmus kritizovať. Vieme, ako pochodil Ján Hus. Ale jeho myšlienky sa rozširovali ďalej, každá nová myšlienka ako ďalšie pierko napĺňala pomyselnú perinu, ktorej poťah, jemne rozpáraný Jánom Husom, sa celkom roztrhol príchodom Martina Luthera a Jána Kalvína. Veľa ľudí prestúpilo do protestantských cirkví, celé krajiny, najmä na severe Európy, nasledovali Luthera a Kalvína. V druhej polovici XVII. storočia začal katolícky panovník Rakúska Leopold VI. so silnou protireformačnou politikou. Na 5. marec roku 1674 zvolal kráľovský fiškus Mikuláš Majláth do Prešporka kazateľov, kantorov, rektorov škôl a dokonca aj zvonárov a niekoľkých organistov evanjelickej a reformovanej cirkvi, aby „vydali počet zo spoluviny GEMERSKÍ KAZATELIA NA GALEJACH

na vzbure“.* Z vyše tisícky predvolaných ich do Prešporku prišlo okolo štyristo. Ešte v ten deň si mohli vypočuť obžalobu, podľa ktorej „pohŕdali božou bázňou, neuctievali svätých a pannu Máriu stavali na roveň svojim nehanebným ženám, zapríčinili verejné povstanie a podnecovali ľud k vzbure.“ Z týchto dôvodov žiadali začať s obžalovanými súdny proces. Zaujímavá je najmä druhá časť žaloby – podnecovanie a účasť na vzbure, hoci obžaloba bola vznesená tak, že kráľovský fiškus nemal ani len menný zoznam obžalovaných. Ten spísali až po prečítaní žaloby. Podozrievali ich z účasti na vzbure, ktorej hlavný protagonista – František Wesselényi** bol v tom čase už sedem rokov mŕtvy! Samozrejme, každý obžalovaný má právo na advokáta, preto im delegovaná stolica hneď aj určila právnych zástupcov. Tí ale kazateľom otvorene povedali, že sa síce môžu pokúsiť niečo urobiť, ale v zmenu môžu len dúfať, lebo v ich veci sa už dopredu rozhodlo. Keď pred mimoriadnym súdom od fiškusa predsa len žiadali jednoznačné dôkazy, ten jednoducho odpovedal, že nie je povinný tak urobiť. Napriek tomu mal zopár chabých 24

GEMERSKÍ KAZATELIA NA GALEJACH

pokusov s podvrhnutými listami, ktoré už ani v tej dobe neboli vôbec dôveryhodné. Po trojdenných dišputách ale sudcovia uznali listy za pravé, hodnoverné a právoplatné, o ktorých nikto nemá právo pochybovať.*** Odtiaľto už sudcovia dlhú dobu postupovali podľa rovnakého scenára – s odhodlaním naplniť slová príslovia: keď zbiješ pastiera, rozuteká sa jeho stádo -zastrašovali obvinených, vyhrážali sa im žalárom a nie v poslednom rade aj smrťou. A druhou rukou hneď ponúkali bezbolestné riešenie: stačilo podpísať reverz a mohli byť zaraz oslobodení od všetkých žalôb a mohli beztrestne odísť. **** Sudcom (a vlastne aj panovníkovi samotnému), samozrejme, vôbec nešlo o deklaráciu vernosti, v podstate o nej ani nemali dôvod pochybovať, text reverzu bol dôležitý od miesta, ktorý – akoby mimochodom – začínal slovami: Okrem toho... Mnohí duševný nátlak nevydržali a podpísali. Tých približne tristo kazateľov, ktorí to odmietli, napokon v apríli 1674 odsúdili na „stratu života a majetku s večnou potupou, ktorú musí znášať i potomstvo“. Po vyhlásení rozsudku ešte niekoľkí reverz podpísali, ostatných porozvážali do väzení v rozličných pevnostiach: do Komárna, Leopoldova, Kapuváru, Éberhárdu, Branču a Sárváru. Pre väzňov nastal čas strašného – telesného aj duševného – mučenia. Okradli ich takmer o všetko, a tak – sporo oblečení – v letných horúčavách i v najtuhšej zime - vykonávali tie najťažšie a najpotupnejšie práce, na ktoré už neposielali ani vrahov a zbojníkov. 18. marca 1675, keď si odsúdení kazatelia mysleli, že je ich útrapám koniec a blíži sa čas ich prepustenia, vyGEMERSKÍ KAZATELIA NA GALEJACH

pravili tých, ktorí boli väznení v leopoldovskej pevnosti, na dlhú cestu –mali byť dopravení do Neapolu, aby ich tam predali na galeje. Len János Szentmiklósi a István Kaposi (rimavskosobotský kazateľ) zostali v pevnosti, pre starobu by cestu aj tak neprežili. S obomi nohami v okovách, pospájaní reťazou pod krkom, neustálou bitkou a hladom poháňaní väzni išli skalami, močarinami, horami peši cez Moravu a Rakúsko. Trápení hladom a chorobami, s nohami rozodratými od okov, konečne 7. mája 1675 dorazili do Neapola. Zo 42 rabov túto cestu plnú útrap prežili len tridsiati dvaja. Galeje – v tom čase najponižujúcejší trest pre najhorších zločincov – boli ich poslednou zastávkou. Predali ich za 50 zlatých a hneď boli prikovaní k veslám. Od tej chvíle stratili všetku nádej. Pobúrilo to celú Európu, ale nikto sa nemal k tomu, aby vážnejšie zakročil proti tejto nespravodlivosti. Až Holandsko usporiadalo zbierku na vyslobodenie kazateľov. Vykúpením dvadsiatich šiestich ešte živých galejníkov 12. februára 1676 poverili holandského veľvyslanca vo Viedni, Michaela de Ruytera*****, ktorý, zaplatiac za každého kazateľa 100 zlatých, sám neskôr povedal: „Vo všetkých etapách svojho života som nad svojimi 26

GEMERSKÍ KAZATELIA NA GALEJACH

nepriateľmi zviedol mnoho víťazných bitiek, ale mojím najslávnejším víťazstvom bolo to, že som nevinných služobníkov Božích oslobodil z ich neznesiteľných útrap.“ Kazatelia – galejníci sú symbolom nezlomnej viery, vytrvania a odhodlania za svoje presvedčenie hoci aj umrieť. Galejníci, pochádzajúci z Gemera, majú svoju pamätnú tabuľu na západnej stene v reformovanom kalvínskom kostole v Rimavskej Sobote. Sú to kazatelia predaní v Neapole...: Mihály Krasznai z Keleméru (HU) Balázs Köpeczi Haller zo Skerešova Péter Simonyi zo Šimonoviec (rektor) Mihály Szalóczi zo Zubogyu (HU) Miklós Bugágy z Gemera István Füleki z Neporadze Ferenc Otrokócsi Fóris z Rimavskej Seči Mihály Huszti z Kesoviec János Jablonczai z Behyniec Péter Kálnai z Putnoku (HU) István Móricz Harsányi z Rimavskej Soboty János Rimaszombati z Čoltova .... a v Buchare: István Beregszászi z Chanavy István Kállai z Valíc István Ladmóczi zo Širkoviec György Szendrei z Blhu András Szentkirályi zo Žípu István Szentpéteri zo Šimonoviec Sámuel Tatai z Tornale GEMERSKÍ KAZATELIA NA GALEJACH

István Tökölyi z Dubovca Nasledovní kazatelia síce zemepisne nepochádzali z Gemera, ale pre blízkosť miest ich pôsobenia považujem za potrebné ich spomenúť: Ján Simonides z Brezna Mihály Miskolczi z Fiľakova Pamätník kazateľom - galejníkom postavili v mnohých mestách, okrem iných aj v Debrecíne. K tomuto – ako prosbu o odpustenie - 18. augusta 1991 položil svoj veniec aj pápež Ján Pavol II. * Všetky citáty v úvodzovkách pochádzajú z pera Jána Simonidesa ** František Wesselényi (1605 Banská Bystrica – 1667 , pochovaný v Muráni) - šľachtic pôvodom z Novohradu, uhorský podžupan, vojenský kapitán Horného Uhorska a vodca protihabsburského povstania. *** Išlo o (vytlačené) listy Štefana Witnyédiho Ambrózovi Keczerovi, v ktorých nabáda Keczera, aby viedol kazateľov k vzbure tak, ako to urobil aj on sám. Obaja (Witnyédi i Keczer) boli v čase konania sa mimoriadneho súdu už dva – tri roky mŕtvi. ****Z latinčiny preložený text reverzu: „My, nižepodpísaní, z dôvodov spoluviny na vzbure predvolaní do Prešporka a usvedčení, na príkaz Jeho Veličenstva sa podpisujeme a sľubujeme vernosť, že nebudeme mať nijaké spolky s tými, čo sú neverní Jeho Veličenstvu. Okrem toho sa chceme celkom zrieknuť v budúcnosti vykonávať či už tajne alebo verejne nejaký kazateľský, učiteľský a podobný úrad – a to pod stratou života i celého majetku a pod večnou potupou, ak budeme pristihnutí čo len pri jedinom podozrení. Toto chceme dobrovoľne a ochotne potvrdiť podpísaním svojich mien a pritlačením pečatí.“ ***** Michael de Ruyter (1607 – 1676) bol účastníkom nie menej ako 40 menších a 15 veľkých námorných bitiek.

GEMERSKÍ KAZATELIA NA GALEJACH

TAK KOMU ZVONIA...?

šetkých deväť zvonov sa rozhojdalo, ich mohutný hlas sa tiahol dolinou ako závoj hmly, oznamujúc širokému okoliu, že zomrel NIEKTO. Musel to byť NIEKTO, keď zaňho dvakrát denne zvonia všetky zvony troch sobotských kostolov. Mať takýto pohreb nebolo úplne bežné a aj to niečo stálo. Preto si majetnejší Soboťania už za života platili príspevky do pohrebných spolkov všetkých troch kostolov. Tí menej majetnejší platili aspoň za hlavu rodiny, často sa i zadĺžili, len aby bol otec, keď nadíde jeho čas, pochovaný tak, ako sa patrí. Dlhé roky bolo počuť vyzváňanie zvonov z magnetofónovej pásky. Bolo ta ako instantná zemiaková kaša – dala sa zjesť, no v skutočnosti nechutila. Potom prišla zmena a cirkevní hodnostári si uvedomili, ak chcú do kostolov dostať ľudí, ktorých vládna moc 40 rokov z nich vyháňala, musia im dopriať ozajstného hlasu zvonov. Zvon je jediná vec, ktorá má srdce. A toto srdiečko bije, bije do zvona, jeho hlas sa ako mráz derie pod kožu a človek sa ho nevie zbaviť. Počuť ho všade a – keďže má srdce, TAK KOMU ZVONIA...?

ľudia hneď vedia, čo chce povedať: svojím melancholickým hlasom zvoláva veriacich do kostola, hlási ohne či povodeň, oznamuje príchod nepriateľa, ale aj radostne poskakuje v roli svadobných zvonov, či trúchli ako smutný umieráčik. Nezáleží na jeho veľkosti, majestátnosť zvuku počuť v spiežovciach ovečiek tak isto, ako v dunení najmohutnejšieho zvona sveta. A pretože zvony boli vždy na očiach, osud sa s nimi neraz škaredo zahral. Históriu sobotských zvonov vieme sledovať len od čias po veľkom požiari. Katolícky kostol, ktorý stál na mieste toho terajšieho, mal vo svojej veži tri, každý so svojou váhou a vážnosťou, i so svojou nezastupiteľnou úlohou. Zúčastňovali sa každodenného života malého mesta. Potom ale prišli časy, keď človek naučil zvony zabíjať. František Bebek dal za pomoci svojich vojakov strhnúť najväčší zvon, aby z neho uliali delo. Vraví sa, že dvakrát do tej istej rieky nevkročíš, ale zvyk meniť zvony na delá sa tiahne dejinami nielen nášho mesta, ale snáď celej Európy. Každá vojna mala svojich Bebekov, ktorí považovali 30

TAK KOMU ZVONIA...?

zvony za ľahkú korisť. K tomu istému opakujúcemu sa cyklu patrí aj snaha náboženských obcí po vojne chýbajúce zvony nahradiť. (Dejiny o tom nehovoria, ale cítim určité zadosťučinenie pri myšlienke, že snáď tie nové zvony odliali aj zo zničených diel predošlej vojny.) Medzičasom v meste vybudovali svoje svätostánky aj iné náboženské obce. Reformovaní aj evanjelici postavili svoje kostoly, k obom sa veže pristavovali neskôr. Ak sa pozriete na majestátnu vežu reformovaného kostola, snáď ani neuveríte tomu,že už stála do výšky 16 siah, keď sa jednej noci ( vinou neskúsenosti domácich stavbárov, či zlého stavebného materiálu) zrútila. Prestavali ju potom cudzí majstri – a svoju prácu odviedli naozaj dobre,keďže veža dodnes ukrýva tri (5, 10 a 20- metrákové) zvony. Ale vráťme sa ku zvonom. Vysvätenie tých nových bola poväčšine slávnostná a radostná udalosť, až na prípad, ktorý sa stal 12. júla 1817. Tesne pred vysviackou zopár pilierov neudržalo váhu stredného zvona, zlomili sa a zvon padol. Na mieste zabil päť ľudí – 2 ženy, matky dohromady 11 detí, 2 mužov a chlapca. Ešte jeden príbeh sa viaže k sobotským zvonom. Zachoval sa vďaka Miklóšovi TAK KOMU ZVONIA...?

Rábelymu, ktorý ho opísal vo svojich Memoároch rimavskosobotského mešťana. Tu ho uvediem v mojom preklade. Aj keď sa končí bitkou, hovorí o tom, ako súdržne tu voľakedy ľudia žili. „ Raz ráno, v 80. rokoch (19.st., pozn prekl.), vtedy, keď v meste zúrila diftéria, medzi mnohými inými si čierna smrť vzala so sebou aj Reginu, dcéru baktera Cimeta, ktorý so svojou rodinou býval na susednej židovskej fare. Bola to mladšia sestra nášho spoločného kamaráta, Pepu Cimeta. Šándor Fráter, malý Pupi, tiež jeden z našich židovských kamarátov, utešoval Pepu nasledovne: „Neplač, Pepa, Reginu pochováme za hlaholu zvonov.“ A tak sa aj stalo. Šándor pozbieral mladú zvonársku chásku, medzi nimi aj jedného zo synov luterárneho kňaza, Paliho Glaufa a na druhý deň sme sa pekne po poriadku vyšplhali do veže a po židovskom pohrebnom rituáli, práve keď sa smútiaci zástup pohol, sme rozhojdali tri luterárne zvony a znel, zvonil, plakal smutný hlas zvonov nad vrchmi a dolinami, ťahal sa celým mestom. Ale nie dlho. Priamo pred spoločnou školou sa náš priateľ Pepa, ktorý sprevádzal sestričkinu truhlu, obrátil k 32

TAK KOMU ZVONIA...?

svojmu otcovi: „Ocko, tieto zvony zvonia našej Regine.“ - a stručne mu vyrozprával rozhovor, ktorý predošlý deň viedol so Šaňom Frátrom. Nato sa pohrebný sprievod rýchlo zastavil. Smútiaci sa otočili a hľadiac do okienka veže spustili bezbožný krik. Chlapci sa ako zmyslov zbavení rozbehli dolu schodmi, medzi nimi Feri Linoch, ktorý, rozhadzujúc rukami naznačoval blížiace sa nebezpečenstvo a letel za ostatnými deťmi. Na toto upozornenie sme už aj my pustili laná zvonov a ako „blázon, ktorý strhol svoje okovy“ sme bez rozumu utekali k východu. Ale ešte sme tam ani nedošli, už sme počuli bedákanie chlapcov. Otec Paliho Glaufa a ešte niekoľko bradatých židov fliaskali z veže vyskakujúcich delikventov a nakoniec aj nás – zvonárov. A my všetci, ako štvaná zver, sme leteli a zastavili sme sa až pri severénskom mlyne.“ Chcela by som raz počuť majestátny hlahol všetkých zvonov. . Prebleslo mi hlavou, že by bolo pekné mať takýto pohreb, i keď ja by som si už ten pôžitok veľmi neužila. Ale – páni moji, to by bolo dunenie!

TAK KOMU ZVONIA...?

UMIERAJÚCA EURYDIKÉ

urydiké, symbol nenaplnenej túžby. Dievča, ktorej meno by dnes nikto nepoznal, keby ju neľúbil Orfeus. Najznámejší a najlepší hudobník bájneho Grécka, v ktorého hre na lutne sa vedľa seba mierumilovne kochali lev i antilopa. Orfeus, ktorý dojal svojou hrou i bohov s mŕtvymi srdcami, bohov podsvetia, Háda a Persefonu. Eurydiké, ktorá utekala hľadať ochranu u svojho milého, uštipol had a zomrela. Zamilovaný Orfeus sa nedokázal zmieriť s jej stratou a obmäkčiac svojou hrou kamenné srdce Persefony, manželky boha podsvetia, vymohol si u nej dovolenie priviesť dievča z ríše mŕtvych späť. Smel sa s ňou vrátiť na zem, musel však sľúbiť, že tmavou a potuchlou cestou z podsvetia sa za ňou ani raz neobzrie. Ktovie, čo bolo väčšie, nedočkavosť, alebo obavy z toho, že Eurydiké nestačí jeho kroku, keď chvíľu nepočul jej ľahké nôžky, otočil sa... Tak sa stalo, že Eurydiké pre lásku jedného muža umrela dvakrát. Málokto vie, že i Sobota má svoju Eurydiké. Dievča z kameňa, ktoré vytesal István Ferenczy ako svoje vrcholné dielo. Dievča, ktoré, tak ako jej mytologická predchodkyňa, odchádza do ríše tieňov dva razy. Sochár ju vytesal v období, keď sa , sklamaný a nemajetný, znova vrátil do svojho rodiska. Otvoril si dielňu a krátko potom uvidel ten kameň. Každý, kto naň pozrel, videl v ňom to, čím bol – studenú, mŕtvu, neforemnú skalu. Ale on – sochár, vycítil niečo pod jeho hrboľatým povrchom. Dlhé týždne si obzeral chladný kameň, jemnými prstami vyhmatával

UMIERAJÚCA EURYDIKÉ

jeho povrch, celé mesiace z neho vyslobodzoval obrysy dievčaťa, ktoré už dávno predtým žilo v jeho hlave. Každý detail premyslel, každej krivke venoval nevýslovnú pozornosť. On sám, víťaz mnohých súťaží, tvrdil, že ešte nikdy nič lepšie nevytvoril. Keď bol so svojou prácou konečne naozaj spokojný, v dielni sochára vypukol požiar a v tej nesmiernej horúčave socha Eurydiky popraskala na mnoho kúskov. Vtedy tá „naša“ Eurydiké zomrela prvýkrát. A keď umrel aj jej stvoriteľ, splniac želanie vyjadrené v jeho závete, vložili polámané kúsky spolu s ním do hrobu. Zdalo sa, že toto dielo zmizlo zo sveta naveky. Mestskí radní sa však rozhodli, že majstrove telesné pozostatky prenesú na dôstojnejšie miesto, do krypty, ktorú z tohto dôvodu pristavali ku kostolu. Telo exhumovali, polámané kúsky sochy povyberali z vlhkej hliny a zreštaurovali. No Eurydiké už nikdy nebude tým, čím bola pred požiarom.

UMIERAJÚCA EURYDIKÉ

Tí, čo sú od nás múdrejší, lebo už stáli v bráne smrti, tí vedia svoje. Ťažko chorý Jiří Wolker napísal: „Smrti se nebojím. Smrt není zlá. Smrt je jen kus života těžkého. Co strašné je, co zlé je, To umírání je....“ A tam, skrytá pred očami zvedavého a uponáhľaného sveta, v krypte kostola leží osamelá Eurydiké. V očiach nevýslovná hrôza, na nohe ešte stále ovinutý had a dievča, ležiac nad truhlou svojho mŕtveho Pygmaliona, každý deň, každučkú jeho minútu umiera.

István Ferenczy ( narodil sa v Rim. Sobote 24.2.1792 – umrel tamtiež 4.7.1856) Je považovaný za zakladateľa maďarského národného sochárstva. Študoval vo Viedni a v Ríme. Jeho prvé diela (Ležiaca Venuša, Csokonaiho portrét, Mladá pastierka, alebo Začiatok pekných remesiel) mu zabezpečili úspech a štipendium na ďalšie štúdiá. V 30. rokoch 19. storočia sa venoval predovšetkým portrétovým sochám, náhrobným pomníkom, oltárom a menším pamätníkom. Mal v pláne vytvoriť monumentálnu bronzovú sochu kráľa Mateja Korvína, nedostal však na ňu poverenie. V r. 1847 sa vrátil do Rimavskej Soboty, od tých čias pracoval už len na – podľa jeho úsudku – svojom najlepšom diele: Umierajúcej Eurydiké. Je typickým predstaviteľom klasicizmu. Jeho telesné pozostatky preniesli do krypty reformovaného kostola v Rimavskej Sobote. Bustu umel36

UMIERAJÚCA EURYDIKÉ

ca, umiestnenú na vonkajšej stene krypty, vytvoril László Vaszary ml.. Sarkofág Istvána Ferenczyho stráži umierajúca Eurydiké.

UMIERAJÚCA EURYDIKÉ

MESTSKÁ ZÁHRADA A ZÁHADA ZMIZNUTEJ BUSTY

a začiatku bola myšlienka. Na začiatku veľkých vecí vždy stojí dobrá myšlienka, nápad, ktorý, ak aj nezmení svet – ovplyvní život aspoň skupiny ľudí. Tento nápad skrsol v hlave poštmajstra Ferdinanda Lennera. Už dlho rozmýšľal, čo si počať so šiestimi jutrami lúky pri Rimave, na ktorej kedysi kosievali a uskladňovali trávu pre poštové kone. Nejedna kopa sena mu zhorela, keď si tam večer pred spaním vandráci fajku zapálili. Poštmajster veľký požiar Soboty nezažil, len z rozprávania svojho deda si pamätal, ako mesto ľahlo popolom a tak sa bál, že prevažujúce západné vetry zodvihnú iskričky dovysoka a šmaria ich na šindľové strechy domov, ktoré od tejto lúky nestoja ani tak ďaleko. Aj poštové dostavníky vystriedali modernejšie dopravné prostriedky, nuž niet divu, že krátko potom ho napadla tá myšlienka. Lúku, kde sa v priezračnej vode dali chytať raky, daroval mestu. A páni konšeli sa v roku 1824 rozhodli na nej vybudovať presne to, čo mesto najviac potrebovalo – mestský park. Vznikol tu areál svojím duchom na tie časy nesmierne moderný. Architekti tu totiž navrhli nielen krásny park, kde sa rodiny s deťmi mohli v nedeľné popoludnia poprechádzať a pokochať v cudzokrajných stromoch, kríkoch a bohatých kvetinových záhonoch, ale vybudovali tu aj tenisové kurty s trávnikovým povrchom, kolkáreň, letnú krytú terasu na tanec, hostinec a kasíno, kúpele Diana, plaváreň a čitáreň. Každý tu pri-

MESTSKÁ ZÁHRADA A ZÁHADA ZMIZNUTEJ BUSTY

šiel na svoje. Čerstvo vysadený park sa pod starostlivosťou mestských záhradníkov rozvíjal do krásy, dokonca v roku 1939 ho János Édes v časopise Társalkodó (Spoločník) označil za jeden z najkrajších parkov tejto stolice. O tom, že sem ľudia radi chodili oddychovať, svedčí aj fakt, že žiadali od mestských radných vyniesť rozhodnutie, aby sa pri parku znížila povolená rýchlosť dopravných prostriedkov, chtiac takto zabezpečiť čistejší vzduch a menší hluk.

Teraz sa ale pozrime na jednu z najväčších záhad Rimavskej Soboty – bustu grófa Istvána Széchenyiho, ktorá po svojom slávnostnom odhalení stála pred budovou hostinca a kasína. Podľa nej nazvali toto miesto zábavy a odpočinku Széchenyiho parkom. Dlhé roky tam stála pre potešenie oka a duše. Ale, jako napísal Hviezdoslav, „... zloba si vždy dvere nájde“. Prvýkrát ju zvalili po prvej svetovej vojne. Nie všetci rozmýšľali tak, jako Janko Jesenský, ktorý v čase svojho MESTSKÁ ZÁHRADA A ZÁHADA ZMIZNUTEJ BUSTY

„županovania“ v Sobote nedovolil povaliť ani jednu sochu, odvolávajúc sa na to, že velikáni umenia sú nadnárodní a zaslúžia si úctu potomkov bez ohľadu na to, akou rečou hovorili. Teda, ako som povedala, bustu povalili a nechali ju tam zhanobenú, pohodenú v blate. V ten večer sa traja muži s fúrikom zakrádali bočnými uličkami do mestskej záhrady. Bustu zavinuli do starých jutových vriec, naložili ju na fúrik a tichými ulicami ju odniesli do domu Miklósa Rábelyho. Kníhtlačiar a kníhkupec Rábely bol jedným z tohoto trojlístka a keďže razie českých žandárov boli v jeho dome pravidelným rituálom, riadiac sa heslom „pod lampou býva najväčšia tma“, dal miestnym stolárom vyrobiť podstavec a bustu postavil rovno do svojho salóna. Brada ako brada, žandári si mysleli, že je to Kossuth a on ich z tohoto omylu nemal v úmysle vyviesť. Prvú májovú nedeľu roku 1939 bustu slávnostne vrátili na svoje miesto. Potom už zdobila park len niekoľko rokov. Po tej ďalšej svetovej vojne znova prišiel čas váľania sôch. Zo svojho miesta spred župného domu odstránili do depozita múzea sochu Mihálya Tompu, neznámi vandali odsekli hlavu busty Istvána Ferenczyho a bustu Széchenyiho zvalili opäť. Od tých čias o nej nikto viac nepočul. Či ju nejaká nenávistná 40

MESTSKÁ ZÁHRADA A ZÁHADA ZMIZNUTEJ BUSTY

duša rozbila na padrť, alebo sa našiel niekto podobný Rábelymu a sochu v tajnosti ukryl, nevedieť. Možno dodnes zapadá prachom na ktorejsi povale a potomkovia ani len netušia, aký poklad ich podkrovie ukrýva. Len najstarší obyvatelia mesta si ju pamätajú. V depozitári múzea je gypsová busta Istvána Széchenyiho, ktorú zhotovil Miklós Izsó, ona mohla a nemusela byť predlohou tej ozajstnej z mestského parku. Faktom je, že sa jej veľmi podobá. A tak park čaká svoju sochu. Ktovie, či sa raz nájde? István Széchenyi – (1791 – 1860) – politik, spisovateľ, zakladateľ Maďarského národného múzea a Vedeckej akadémie. Jeho zásluhou sa obchodovanie po Dunaji rozšírilo až po Čierne more. Modernizáciu námorníctva videl v parolodiach. Svoje reformné plány zhrnul v diele Stadium. Zopár ďalších faktov: − Bustu prvýkrát povalili roku 1919, trojica mužov, ktorí ju odniesli, boli Miklós Rábely, jeho synovec s takým istým menom a hlavný mestský záhradník, pán Bottlik. Podstavec pre sochu do domu Miklósa Rábelyho vyrobil stolár, pán Szabó. − Po odstránení sochy Mihálya Tompu zmizla lýra, kto rá zdobí jej podstavec. Pred zatavením sa ju v posled nej chvíli podarilo zachrániť pánovi Hizsnyanovi staršiemu. − Socha Mihálya Tompu sa neskôr dostala do prednej časti mestskej záhrady, až po zamatovej revolúcii ju MESTSKÁ ZÁHRADA A ZÁHADA ZMIZNUTEJ BUSTY

−

vrátili pred župný dom, už nie na pôvodné miesto, lebo medzitým tam vybudovali fontánu. Poškodenú bustu Istvána Ferenczyho zreštauroval sobotský maliar, sochár a všestranný umelec Jenő Mátrai – Makovits

Obrazová príloha: Miklós Izsó: Busta grófa Istvána Széchenyiho (GM múzeum) Pohľadnica – mestský park na prelome 19. - 20. storočia v pozadí s bustou (GM múzeum)

MESTSKÁ ZÁHRADA A ZÁHADA ZMIZNUTEJ BUSTY

9. ZAPADLA PRACHOM NAŠA SLÁVA...

kola, ktorú dnes všetci Soboťania poznajú ako Lýceum, začala svoju kariéru ako prízemná budova. V tom čase bolo veľkým úspechom, že ju mohli postaviť, ani nie preto, že by školstvo v meste korene nemalo, ale po neslávnej bitke katolíkov s protestantmi rakúska vláda zrušila protestantské školy a ich učiteľov prepustila. Ani Tolerančný patent Jozefa II. ešte nepriniesol očakávaný úspech, až po osobnej intervencii mešťanov pri príležitosti návštevy panovníka v meste sa ľady pohli a protestantské cirkvi si v Sobote mohli postaviť kostoly a školy. Na lýceum sa poskladala reformovaná obec a v roku 1801 sa podarilo položiť základný kameň. Nižšie gymnázium sa postupne rozrastalo a po ďalších peripetiách s Viedňou, spojením dvoch gymnázií – evanjelického a reformovaného- vzniklo Zjednotené protestantské gymnázium, ktoré – ako také, bolo jediné v celom Uhorsku. Budova už bola „úzka v bokoch“ a tak ju nadstavili dvomi poschodiami. Dobrí sobotskí majstri túto prácu hravo zvládli za púhych 101 dní! Už nič nebránilo škole nastúpiť cestu slávy, veď mala vynikajúcich pedagógov, z ktorých niekoľkí boli autormi učebníc používaných po celom Uhorsku. Zo študentov sa mnohí stali slávnymi spisovateľmi, politikmi, sochármi či inými umelcami. Na teraz už vyššom gymnáziu prví maturanti zložili skúšky dospelosti v roku 1886. Hodnota školy stojí či padá na kvalite jej pedagógov. Z plejády učiteľov by som rada spomenula dvoch mužov toho istého mena. Keď počujete János Fábry, možZAPADLA PRACHOM NAŠA SLÁVA

no sa vám vybaví zakladateľ Gemersko- Malohontského múzea, ktorý ako pedagóg pôsobil 47 rokov a bol niekoľkonásobným riaditeľom sobotského gymnázia. Muž, ktorý si zaslúži, aby sa dostal do Siene slávy. Ten druhý János Fábry, učiteľ a dobrodruh, už tak veľké zásluhy na rozvoji mesta či školstva neniesol, napriek tomu by som ho rada spomenula ako sobotského Mórica Beňovského. Od mája 1786 bol 11 mesiacov učiteľom školy, ktorú spravovala evanjelická cirkev. Ďalšie štyri roky neustále menil svoje pôsobiská, na koncile v Pešti sa viackrát neúspešne uchádzal o miesto farára, či učiteľa. Po tom, čo bolo zjavné, že už nikdy neuspeje, prestúpil na katolícku vieru a ďalšie tri roky strávil v bratislavskom kňažskom seminári. No rožňavský biskup ho odmietol vysvätiť za kňaza, ušiel teda zo seminára a útočisko našiel v Sedmohradsku. Ani ako nasledovník Socina nedosiahol svoj cieľ, nuž znova vzal svoj batôžtek a na potulkách došiel až do Moldavska, kde sa stal vychovávateľom a súkromným učiteľom v bojarskej rodine. Medzitým už 44

ZAPADLA PRACHOM NAŠA SLÁVA

ženatého Fábryho manželka presvedčila, aby odišli hľadať šťastie do Konštantinopolu. Tam sa stal mohamedánom, dokonca sa podrobil aj obriezke. O niekoľko rokov ho v Pešti zhliadol evanjelický farár z Čerenčian, Samuel Kollár. Stretol ho tam v sprievode jeho troch manželiek. Stopy po jeho ďalšom osude zavial prach času. Ale poďme späť ku škole, ktorá bola po rokoch opäť malá. Čoskoro postavili novú budovu gymnázia a lýceum sa stalo nepotrebným. Prebytočnú budovu odkúpil obchodník, pán Donáth. Mal na tej istej ulici dom, v ktorom býval. Budovu, ktorú odvtedy nazývali Donáthov dom, rozdelil na časti, spodné priestory prenajímal ako obchody a na poschodiach boli nájomné byty. Stal sa z nej obyčajný „činžiak“. Tým ešte ale nepadla úplne na dno. Prišla vojna, prenasledovanie Židov, vlna násilia sa vovalila aj do Soboty. Pred deportáciami zriadili v meste tri getá, jeden v Tomašovej a dve na tej istej ulici, vo Wirtschafterovom a v Donáthovom dome – v lýceu. Sem sústredení Židia nesmeli geto opustiť, živorili z toho, čo si so sebou priniesli. A okrem hladu ich trápili aj strážcovia (predtým spoluobčania!), ktorí sa - neraz mučením – chceli dostať k ich ukrytému zlatu. Stalo sa i to, že od strachu pred mučením zlato odovzdali, potom ich týrali ďalej v presvedčení, že ho musí byť ukrytého ešte viac. Mnohých zúfalstvo prinútilo spáchať samovraždu. Po vojne budova, ako by sa hanbila za to, čo v jej útrobách napáchali, začala chradnúť. Bol tu ešte jeden zúfalý pokus o prinavrátenie jej zašlej slávy, keď v roku 1968 dostala mramorové tabule s menami slávnych ľudí, bývalých študentov tohto gymnázia. Skonfiškovaná budoZAPADLA PRACHOM NAŠA SLÁVA

va chátrala ďalej, prešla do majetku Gemerského múzea a po reštitúciách ju vrátili bratislavskej dedičke.

Niekoľko faktov na upresnenie: − Prvé latinské školy na území mesta sa spomínajú už v roku1464. V 16. storočí bola dokonca Sobota jedným z dvoch miest v hornom Uhorsku, kde vyučovali filo zofiu a teológiu. Tým druhým mestom bol Sárospa tak. − Náboženské nezhody, bitka medzi reformovanými mešťanmi a katolíkmi, ktorých viedol na proce sii hrachovský misionár Juraj Karaba, vypukli 25. júna 1769. Následne súdnym rozhodnutím vyhnali z mes ta protestantských farárov a učiteľov, všetok ich hnu teľný a nehnuteľný majetok zhabali, ich školy rozpus tili. − Tolerančný patent vydal Jozef II. 13. októbra 1781, 5. júna 1783 navštívil Rimavskú Sobotu − Zjednotené protestantské gymnázium vzniklo zlúče ním Gymnázia malohontského evanjelického senio rátu v Ožďanoch a Gymnázia reformovanej cirkvi v Rimavskej Sobote 11. októbra 1852 − Školu rozšírili o dve podlažia v roku 1784. Bolo v nej 6 – 7 tried s 3 – 5 učiteľmi. Vznikla v nej knižni ca, moderné kabinety, dokonca aj jedáleň. Telocvičňu ku nej pristavili neskôr na susednom pozemku. − Počas vojny zo strachu pred mučením sa jedom 46

ZAPADLA PRACHOM NAŠA SLÁVA

−

otrávili zubný lekár, Dr Alexander Lustig s manželkou, manželka Dr Imricha Kleina si podrezala žily a Terézia Ruprichová vyskočila z okna. Mramorové tabule zaznačili mená nasledovných slávnych študentov tejto školy: spisovatelia a básnici: József Bodor, Ján Botto, Ivan Krasko, Ján Čajak, Janko Jesenský, József Kiss, Valér Kubányi, Daniel Lauček, Kálmán Mikszáth, Lajos Pósa, Jozef Škultéty sochári: Barnabás Holló, Miklós Izsó politik Štefan Marko Daxner objaviteľ ľadovej jaskyne v Domici Daniel Lichard a mnohí iní

ZAPADLA PRACHOM NAŠA SLÁVA

10.

IN MEMORIAM...

o vzdialenosti takmer 100 rokov a po prečítaní Haškovho Dobrého vojaka Švejka by sa zdalo, že prvá svetová vojna bola celkom zaujímavým obdobím dejín. Zopár veselých historiek, kde - tu nejaká bitka. Ak sa však na ňu pozrieme cez zväčšovacie sklo dejín, zmiznú veselé príbehy a ako sa obraz približuje, čoraz viditeľnejšie sa stávajú detaily – zákopy plné špinavých, premrznutých a unavených mužov, rodiny, ktoré s nádejou v srdci čakajú na svojich otcov a synov, dym pušného prachu. To sa vám už začne zdať, že cítite aj štipľavý dym zhorenísk či zápach hnijúcich rán a počujete stony umierajúcich. Keď umrel prvý vojak zo Soboty, bolo toho hneď plné

IN MEMORIAM...

mesto. A to ani nezahynul na fronte, domov ho doviezli s ťažkými omrzlinami. Niekoľko dní na to skonal. Potom boli pohreby čoraz častejšie. V tom čase už sobotskí dobrovoľníci zmobilizovali všetky svoje sily. Tí, čo boli združení v dobročinnom spolku „Škola domácnosti“, zriadili stolôžkovú vojenskú nemocnicu a ponúkli ju Červenému krížu. Každý pomáhal tam, kde vedel. Dvestočlenný spolok mestskej pobočky Červeného kríža, zväčša dobrovoľné zdravotné sestry vyškolené vtedajším riaditeľom nemocnice, Dr. Tamásom Loechererom, ošetrovali ranených, vymývali a preväzovali rany a keď bolo treba, písali za nich aj listy ich rodinám. Iní zbierali pre lazaret potraviny a šatstvo, nosili časopisy a knihy, alebo nacvičovali programy, aby nimi ranených zabavili. Robili to všetko nezištne, bez nároku na odplatu, ale s tajnou nádejou v kútiku duše, že Boh ich dobré skutky vidí a ak sa v ďalekom svete zraIN MEMORIAM...

ní niekto ich srdcu blízky, ten tam hore nájde milosrdnú ruku, ktorá sa o zraneného tak isto postará. Lebo nič nespojí ľudí tak, ako spoločná bieda. Poštár ďalej klopal na brány domov, ale miesto poľnej karty, s vetami narýchlo načmáranými medzi dvomi útokmi, čoraz častejšie prinášal list, ktorý začínal slovami: S ľútosťou Vám oznamujeme... Kým vojna skončila, rozdal takýchto listov viac než sto. Väčšina padlých neležala v sobotskom cintoríne, ich hroby, možno aj neoznačené, zostali roztrúsené poblíž bojísk takmer celej Európy. Možno i preto skrsla v ľuďoch myšlienka postaviť im pomník, aby ich meno neupadlo celkom do zabudnutia. Od myšlienky k činom však bolo pomerne ďaleko. Dlhé roky sa mestskí radní dohadovali na tom, kde by mal taký pomník dôstojné miesto. Riešenie sa našlo až v roku 1939, kedy konšeli odsúhlasili rekonštrukciu hlavného námestia. Práce napredovali podľa plánov všestranného umelca – maliara, sochára Jenő Mátrai – Makovitsa. On navrhol aj pamätník In memoriam. To už ale na dvere klopala druhá svetová vojna. Rekonštrukciu námestia ukončili, ale spomalila sa stavba pamätníka. Raz neboli peniaze, potom sa nedal zohnať materiál. Keď došlo k presídľovaniu maďarského obyva50

IN MEMORIAM...

teľstva, ktorému sa nevyhol ani umelec, bol hotový pomník, na ktorý vlastnoručne vytesal mená 119 padlých hrdinov, medzi nimi aj meno svojho súpútnika, priateľa a umelca Ede Putru. Stĺpy s mečmi, ktoré slúžili ako podstavce pre dva lampáše s večným ohňom, stáli po dvoch stranách tohto dlhého zoznamu mien. Tie ohne však „vďaka“ vandalským nájazdom dnes už nenájdete. Niekoľkokrát dalo mesto lampáše do pôvodného stavu, napokon sa však rozhodlo načisto ich odstrániť. Sparťanská strohosť pamätníka nie je celkom náhodná. Majster Makovits ho navrhol veľkolepejšie, po dvoch stranách schodiska mali stáť sochy symbolizujúce vojnu a utrpenie vojakov. Zhotovil až štrnásť návrhov sôch a reliéfov, ktoré mohli podčiarknuť aj umeleckú hodnotu diela. Páni konšeli sa však rozhodli šetriť a vybrali si najstrohejšiu, od všetkých nákladných častí očistenú variantu, tú, ktorá vedľa katolíckeho kostola stojí dodnes. Majster stihol pamätník dokončiť len tak – tak. Po vojne ho spolu s jeho rodinou presídlili do Maďarska. J. Mátrai Makovits sa po presídlení usadil v Budapešti. Naplno rozvinul svojho ducha a stal sa priekopníkom animovaného filmu. Jeho dielo Kačka bolo prvé tohto druhu. V kinematografii bolo použitých viacero jeho vynálezov a trikov. Zomrel 16. septembra 1967 v Budapešti. IN MEMORIAM...

Obrazový materiál: č. 1 – 7 : Gemerské múzeum – Návrhy k pamätníku In memoriam, ktoré sú uvedené ako diela neznámeho autora, len pri jednom z nich je poznámka, že pravdepodobným autorom je J. M – Makovits. Foto J. Ferleťáková č.8 – Pamätník in memoriam na Hlavnom námestí

IN MEMORIAM...

11.

PANAMSKÁ ŠTVRŤ

ladí manželia šťastne utekali s dobrou správou za rodičmi: „Kúpili sme dom!“ Mama, ktorá s ich plánmi bola už dávnejšie oboznámená, zalomila rukami a šťastne, ale i s obavami v hlase sa pýta: „Ktorý ste kúpili? Dúfam, že nie ten v Panamskej štvrti!“ Panama – štát v Strednej Amerike Panamský prieplav – 77 km dlhý kanál, ktorý začali stavať Francúzi v roku 1880. Práce boli hotové len na 40%, keď zbankrotovala francúzska stavebná spoločnosť. Pôvodne naplánované výdavky 120 miliónov dolárov už vtedy stúpli na 235 miliónov. Pád spoločnosti vyvolal obrovský škandál vo Francúzsku, keďže až 104 zákonodarcov sa zaplietlo do korupčného škandálu. Odvtedy sa výraz panamovanie používa ako synonymum hospodárskej sprenevery (pozn. aut.: po pravde sa tento výraz v slovenčine veľmi nepoužíva, preto som považovala za potrebné vysvetliť ho). Zlatý vek Rimavskej Soboty nastal na začiatku dvadsiateho storočia. V tom čase bol starostom Dr László Kovács, rozhľadený, moderný človek a konšelmi sa stali ľudia s podobnými modernými názormi. Našťastie vystriedali starosvetskú garnitúru z konca 19. storočia, ktorej sa niekoľkými nešťastnými rozhodnutiami podarilo na dlhý čas zabrzdiť rozvoj nášho mesta. Pozrime sa na niekoľko príkladov: v 70. rokoch 19. storočia prišla akciPANAMSKÁ ŠTVRŤ

ová spoločnosť Muránske železiarne s návrhom zriadiť v blízkosti mesta pobočku železiarní, kde mohlo pracovať niekoľko stovák ľudí. Zástupcovia mesta ale mali obavy o zdravie obyvateľov, ktoré by dymom z komínov mohlo byť ohrozené, preto túto lukratívnu ponuku bez dlhšieho rozmýšľania zmietli zo stola*. Podobne sme pochodili aj so železnicou, Sobota sa nestala železničným uzlom zo strachu pred dymom a veľkým hlukom, ktorý vlaky robili. Tak sa železničný uzol presunul do Fiľakova a Soboťania naďalej mohli nerušene dýchať čistý vzduch. Mojím najobľúbenejším je ale prípad delostreleckého pluku, pre ktorý - v prípade, že sa usadí v Rimavskej Sobote - armáda žiadala len pozemok zdarma a niekoľko tisíc tehál na výstavbu kasární. Naši prezieraví konšeli predpokladali, že z armády bude mať úžitok len zopár krčmárov, kaviarnikov a jediný mäsiar v meste, nehovoriac o obrovských mravných škodách, ktoré vojaci mohli napáchať na nevinných devách a mladých ženách nášho mesta. A tak, brániac dobré mravy predovšetkým sobotského služob54

PANAMSKÁ ŠTVRŤ

níctva, sa odmietnutá tisícka vojakov usadila v Lučenci. Ale začiatkom dvadsiateho storočia svitlo na nové časy. Za krátky čas v meste vyrástla konzerváreň, vzniklo mestské osvetlenie, píla a opravovňa poľnohospodárskych strojov. Myslelo sa aj na deti, postavili veľký sirotinec, novú hrnčiarsku školu a úspešne prebehla aj výstavba gymnázia, ktorú som v predošlom príspevku už spomínala. Po vzniku Československej republiky vznikla potreba nových domov, ktoré plánovali postaviť pre štátnych úradníkov, Čechov a Slovákov, ktorých štátny aparát dosadil na popredné posty v meste. Celé úradnícke sídlisko vzniklo v uliciach okolo nového sirotinca. Ale, ako sa hovorí, Eskimákov veľa, tuleňov málo, domov nebolo dosť. Tak teda koncom dvadsiatych rokov vzniklo v meste niečo dovtedy nevídané: ľudia si založili stavebné bytové družstvo, ktoré malo záujemcom a členom družstva postaviť na kľúč dvoj-, troj- a štvorizbové rodinné domy s jednotnou vonkajšou fasádou. Výstavbu naplánovali do nových ulíc za gymnáziom a plány boli veľkolepé. V prvej ulici hneď za gymnáziom mali stáť štvorizbové domy, v ulici za ňou trojizbové a v poslednej ulici dvojizbové. Celé sídlisko malo mať rovnaké ploty a tak na pomerne malej ploche mala vzniknúť nová, moderná mestská (prevažne úradnícka) štvrť. Záujemcov bolo dosť a výstavba prebiehala pod vedením hlavného staviteľa, pána Szécsiho. Stavba prebiehala relatívne rýchlo a nádejní majitelia často nasmerovali svoje vychádzky do týchto končín, aby sa mohli pokochať vo svojich stále lepšie vyzerajúcich budúcich príbytkoch. Všetko sa zdalo byť v najväčšom poriadku, ani pri slávnostnom odovzdávaní PANAMSKÁ ŠTVRŤ

ešte nikto nič netušil. Šťastní majitelia sa pomaly nasťahovávali do novučičkých domov, len pri zariaďovaní ich čakali nepríjemné prekvapenia. Niektorým sa stalo, že pri zatĺkaní klinca ten ako strela preletel stenou a pristal v susednej miestnosti. Dokonca sa prihodilo aj to, že zatlčený klinec vyvalil priečku a prekvapený majiteľ zrazu stál pred otvoreným priestorom a zároveň aj veľkým problémom. Neskôr na stenách vznikali trhliny, to už začalo byť celkom jasné, že so stavebným materiálom nebolo niečo v poriadku. Pod nedostatky, ktoré sa v domoch prejavili, sa podpísalo použitie nekvalitného materiálu. Keď chceli pána Szécsiho, ako hlavného staviteľa sídliska, zobrať na zodpovednosť, už ho nenašli. Vtedy si už veselo užíval defraudované peniažky v Južnej Amerike. Povráva sa, že sa usadil v Argentíne.** Dnes sa už nikto nemusí báť kúpiť dom v tejto časti mesta. Pôvodní či neskorší majitelia svoje domy poopravovali, tie najhoršie z nich (v ich obvodových múroch boli také trhliny, že ste mohli z izby kývať rukou rovno na ulicu) aj zbúrali. Na ich miestach stoja pekné silné domy. V súčasnosti je táto mestská časť jednou z najtichších a najpríjemnejších obytných štvrtí mesta.

*Neskôr pobočku Muránskych železiarní postavili v Ózde. ** V roku 1938, kedy českí úradníci opustili mesto, sa znova vrátil a žil tu až do konca vojny, ale po vojne sa mu zdalo byť bezpečnejšie znovu sa nenápadne vytratiť.

PANAMSKÁ ŠTVRŤ

12.

NIEČO TOMU CHÝBA...

d druhej svetovej vojny prešla Rimavská Sobota rukami mnohých mestských architektov. Stop. Výraz „prejsť rukami“ vo mne vyvoláva skôr pocit niečoho milého, láskavého, ruky vedia pritúliť, pohladiť... asi budem musieť začať odznova. Od druhej svetovej vojny nechali na našom meste stopy čižmy nejedného mestského architekta. Z radu miest, ktoré si aj v posledných desaťročiach chránili všetko pekné, čo ich predkovia vybudovali, vyčnieva naše mesto, kde za obeť nepremyslených urbanistických veľkosnov padli celé ulice starého mesta, romantické zákutia či jednotlivé domy tak, že mesto, pýšiace sa viac ako sedemstoročnou tradíciou, má hneď za krásnym námestím postavené uniformizované paneláky. Také, aké môžete stretnúť v každom slovenskom meste od Košíc po Bra-

NIEČO TOMU CHÝBA

tislavu. Možno práve preto stojí zato spomenúť hlavného mestského architekta Bélu Tótha, ktorý bol v sobotských rozmeroch velikánom nielen čo do množstva pekných budov, ktoré naplánoval a postavil, ale i preto, že sa – pochopiac volanie doby – pod jeho vedením uskutočnila v meste elektrifikácia, zaviedli vodovod a postavili kanalizáciu. Už týmito činmi urobil pre mesto veľa. Pán Tóth

ale aj staval. Snáď najkrajším a najhonosnejším dielom Bélu Tótha je budova gymnázia na Daxnerovej ulici. Majster plány na túto budovu prihlásil do konkurzu pod heslom „Lux“. Po tom, čo ten konkurz vyhral, pustili sa do výstavby impozantnej budovy, ktorá dodnes patrí medzi najkrajšie v meste. Pričinila sa k tomu aj manželka pána Tótha, Vilma Schuleková, ktorá navrhla reliéfy zdobiace priečelie. Gymnázium hrdo hlása aj šikovnosť domácich odborníkov, celú budovu postavili rimavskosobotskí majstri. 58

NIEČO TOMU CHÝBA

Obecnú dievčenskú školu na Šrobárovej ulici, ktorá je dnes sídlom základnej školy s vyučovacím jazykom maďarským, navrhol v roku 1907. Tiež patrí medzi dominanty mesta. Podľa nákresov majstra bola v roku 1902 postavená aj konzerváreň, ktorá takmer sto rokov dávala robotu tunajším ľuďom. Už aj počas prvej svetovej vojny v nej dokázali pracovať s dvojnásobným nasadením, aby zabezpečili armádu konzervovaným proviantom. Svojím tehlovým obložením tvorila malú perlu medzi továrňami. A ďalej je to hromada budov, väčšinou stavaných pre súkromné osoby, ako napríklad budova s neorenesančnými znakmi, ktorá stojí na Hlavnom námestí a jej prízemie slúži dnes ako literárna kaviareň. Výstavba krypty Istvána Ferenczyho na ľavej strane veže reformovaného kostola prebiehala tiež pod jeho vedením. Niektoré z ním

navrhnutých budov boli neskôr zbúrané, o mnohých dnes už ani nevieme, že ich navrhol práve on. Všetko, čo tento nadaný architekt počas svojho života vytvoril, slúžilo k zveľadeniu a skrášleniu nášho mesta. NIEČO TOMU CHÝBA

I nepodarky stavebníctva sa môžu stať slávnymi – spomeňme si na šikmú vežu v Pise, či jej menšiu sestru v Banskej Bystrici, alebo na kaplnku rádových sestier z Loreta v Santa Fé, ktorú ešte neskôr pripomeniem. Na dnešnej Daxnerovej ulici, hneď oproti budove gymnázia, pod číslom domu 35, navrhol Béla Tóth krásny poschodový rodinný dom. Robotníci sa pustili do práce, budova rástla ako z vody, spolu s ňou rástlo i lešenie okolo nej. Robotníci si niečo pošuškávali už dávno predtým, ako dom dokončili, ale hlavnému architektovi sa neodvážili povedať nič, veď ktože ho vie, aké má plány a aké dôvody! Teda, krátko po tom, čo robotníci spred hotového domu odstránili lešenie, prišiel majster na svoju chybu – dom nemal schodište. Nestáva sa to tak zriedka, ako by si človek myslel. Už som spomínala kaplnku sestier z Loreta, postavenú okolo roku 1898, kde tiež až po odstránení lešenia prišli na to, že na galériu nevedú žiadne schody. Keď všetci mestskí stolári svorne tvrdili, že jediným možným riešením v tom malom priestore je rebrík, mníšky sa chopili svojho remesla. Deväť dní sa modlili k svätému Jozefovi, ktorý bol tesárom, aby im vnukol dobrý nápad a na deviaty deň sa vo dverách objavil cudzinec, ktorý sľúbil ich problém do troch mesiacov vyriešiť. Výsledkom bolo schodište, ktoré je dnes jedným z najznámejších, najkrajších a najzáhadnejších na celom svete. Škoda, že sa sobotskí majstri nezačali modliť. Miesto toho sa chytili toporov a k pravej strane domu pristavali drevenú časť, vyzerajúcu ako vysoká a úzka kôlňa, ktorá ukrývala schodíky vedúce na poschodie. Až do rekonštrukcie v posledných rokoch boli tieto schody jedinou 60

NIEČO TOMU CHÝBA

možnosťou, ako sa na poschodie dostať. To, že sa hlavnému architektovi podaril takýto gól do

vlastnej brány, nič neuberá na jeho veľkosti. Bol človek, veľa pracoval a len ten, kto niečo robí, robí aj chyby. Svoju chybu uznal a nikdy sa od svojho nepodareného dieťaťa nedištancoval. Táto budova svedčí o ľudskom rozmere Bélu Tótha. Všetky ostatné chvália veľkosť jeho tvorivého ducha. Béla Tóth (Rimavská Sobota 1870 – Rimavská Sobota 1939) Architekt. Bol študentom Stavebnej fakulty Technickej univerzity v Budapešti, v štúdiách pokračoval v Drážďanoch a v Mníchove. Oženil sa s Vilmou Schulekovou, ktorá bola vzdialenou príbuznou Istvána Ferenczyho. Od roku 1908 bol hlavným architektom mesta Rimavská Sobota.

NIEČO TOMU CHÝBA

Niekoľko ďalších faktov: • Pozemok pod novú budovu gymnázia nezištne daroval Süteő István a mesto prispelo časťou stavebného materiálu. V súčasnosti sú v budove dve školy: Gymnázium Mihálya Tompu pod vedením reformovanej cirkvi a evanjelická základná škola. • Vedľa gymnázia, v tzv. Samarjayho dome, sa nachádza celoštátne pôsobiaca verejná zbierka Reformovanej kresťanskej cirkvi. • Dom oproti gymnáziu po rekonštrukcii konečne dostal svoje schodisko, dnes sú na jeho boku osadené tabule, ktoré pripomínajú viacerých vynikajúcich členov rodiny Tóthovcov. Pripomeňme si ich: Béla Tóth, architekt a hlavný staviteľ mesta Vilma Schuleková, jeho manželka. Priemyselná výtvarníčka, jej reliéfmi sú okrem gymnázia ozdobené viaceré domy navrhnuté a postavené jej manželom. V meste viedla aj maliarsku školu. Sándor A. Tóth, ich syn, akademický maliar, bábkár, profesor a vedúci skautov. Nepatrí to k dejinám mesta, ale nedá mi, aby som nedoplnila niekoľko informácií o kaplnke z Loreta: • Schodište, ktoré dodnes považujú stavbári za malý zázrak a nevysvetliteľné stavebné riešenie, postavil neznámy stolár za tri mesiace. • Je postavené bez lepenia a jediného klinca, držia ho dohromady len drevené kliny. • Nemá žiadnu vnútornú oporu, takže je úplne nevysvetliteľné, čo ho drží, ako to, že nespadne. 62

NIEČO TOMU CHÝBA

• Drevo, z ktorého bolo postavené, nerastie nikde v širokom okolí Santa Fé. • Má 33 schodíkov, presne toľko, koľko rokov mal Ježiš. • Po skončení práce stolár zmizol bez pláce a ani vysoká odmena za jeho nájdenie neviedla k úspechu. Nie div, že sestry boli presvedčené, že ho postavil sám svätý Jozef. • Dvojitá špirála schodišťa pôvodne nemala zábradlie, čím vyzeralo ešte nadpozemskejšie. Dostalo ho až o dva roky neskôr, lebo mníšky sa báli pádu. • Ak ste na schodište (pôvodné – bezzábradlové – aj súčasné) zvedaví, hoďte si do vyhľadávača internetu: Loretto chapel Santa Fe.

NIEČO TOMU CHÝBA

SOBOTSKÉ OSUDY

Niet v svete nezaujímavých ľudí. Jak planéta, čo vo vesmíre blúdi, je jediná a inej takej niet, tak každý človek sám v sebe je svet. / Jevgenij Jevtušenko /

imavská Sobota môjho detstva mala necelých 10 tisíc obyvateľov. Jednu slovenskú, jednu maďarskú základnú školu, nečudo, že sme sa skoro všetci navzájom poznali. Život plynul pomalšie a bezpečnejšie, v strede mesta sme sa veselo hrali vonku, lebo prvá ulica za námestím sa už počítala za vedľajšiu, kde na ceste vydláždenej okruhliakmi z Rimavy málokedy prehrmel nejaký dopravný prostriedok. I ľudia boli akísi iní. Ku koloritu mesta patrili tak Temjákovci so svojím krásnym veľkým obchodom, ako i Hazírovci, ktorí v zime na rohu Tatry predávali pečené gaštany. Aladár sa preháňal ulicami mesta, núkal vreckové kalendáriky a vždy mal niečo na rováši. Mnoho ľudí zanechalo stopu v prachu tohto malého mestečka. Iba niektorí z nich sa stali známymi maliarmi, spisovateľmi, alebo umelcami. Tí ostatní zostali len v pamätiach svojich príbuzných a v spomienkach tých, ktorí ich na svojej púti životom mali tú česť stretnúť. Napriek tomu v niektorej etape svojho života ich poznalo celé mesto. Reťaz krátkych próz, ktoré vznikli ako pamiatka na nich, som nazvala Sobotské osudy.

JÓŽI, DÁMSKY KADERNÍK

„A

lso, už ste vybrali to miesto na cintoríne?“ – Vykal svojej dcére tak, ako vykal každému v tomto meste. Dokonca aj svojim vnúčatám. „Áno, otec, ak chcete, poobede vás tam môžeme odviezť, omrknete si to.“ Nechystal sa zomrieť. Bol len predvídavý. Vedel, že po sedemdesiatke s jeho chorobou už dlho žiť nemôže. Poobede sa pôjdu pozrieť. Ťažké telo s chromými nohami sedelo na posteli, ako keby ani nepatrilo jemu. Telo uviaznuté v izbe domu, ktorý sám dal postaviť, nohy neschopné pohybu, ale duša ešte stále nespútaná. Naľavo od neho staré rádio na nepoznanie zmenené nálepkami, ktorými si označoval svoje obľúbené stanice. Luxemburg, Viedeň, Amsterdam, Paríž, Londýn . Len on sám vedel, ktorá značka ktoré mesto ukrýva. A pred ním na stole zbierka známok. Pri ich zoraďovaní chodil svetom tak, ako to robil za mlada... „Otec, ja nechcem študovať na gymnáziu. Chcem byť kaderníkom“. Karlovarský krajčír zostal stáť pred svojím synom v nemom úžase. Nechápal, prečo. Konečne sa niekto z rodiny môže dostať vyššie, ale mladý si postavil hlavu. Vždy dosiahol, čo chcel. Krátko po vyučení zobral kufrík, dal zbohom svojej útlej matke a otcovi, ktorý, ešte stále nezmierený so synovým rozhodnutím, jedinú útechu videl v tom, že chlapec aspoň kus sveta uvidí. Aj videl. Holandsko miloval. Celé hodiny sa dokázal dívať, ako

JÓŽI, DÁMSKY KADERNÍK

veterné mlyny miešajú slnečné lúče a rozprskávajú ich široko – ďaleko. Práve to široko – ďaleko sa mu stalo životnou potrebou. Vyrastal v objatí Karlovarských vrchov, možno práve preto sa nevedel nabažiť výhľadu. Za pekného počasia dovidel až do Amsterdamu. Rok tu, rok tam, Viedeň, Paríž, bol práve v Londýne, keď zabili následníka trónu. Skôr, než pochopil, že začala vojna, ocitol sa na ostrove Man, kam internovali všetkých Nemcov žijúcich v tom čase v Anglicku. „Nuž čo, mal som pričňu hneď pri okne a odtiaľ nádherný výhľad na more. Bože, aké bolo prekrásne modré! Lode rozrážali jeho vlny a ponáhľali sa do diaľav. Na ten pohľad sa nedá zabudnúť.“ Angličania sa ku nim správali slušne a keďže nič netrvá večne, jedného rána sa zobudili na to, že ich už nikto nestráži. Pekných pár krajín prešiel, kým zakotvil v Lučenci. „Jóži, poďte do Soboty, pomôžeme vám otvoriť si kaderníctvo. I ženu vám nájdeme.“ Sobotské dámy zatúžili mať vlastného kaderníka. Pomohli a naozaj našli. Dokonca kaderníčku. Bola šikovná, dala mu dcéru a starala sa oňho tak, ako to pri oltári sľúbila, v dobrom i zlom, v zdraví aj chorobe. Len s tým cestovaním bol akosi koniec. Peniažky išli na vlastný dom a keď si to už mohli dovoliť, choroba mu zákerne začala uberať z ohybnosti nôh. Ešte raz – poslednýkrát, bol „vo svete“. Po tej druhej, čo ju neskôr tiež svetovou nazvali, ho znovu internovali a zas z toho istého dôvodu – bol Nemec. Muž, ktorý o paličke prekrivkal vojnu, zbalil rodinu, 70 kilogramov batožiny a žil v internačnom tábore v Novákoch. Okrem JÓŽI, DÁMSKY KADERNÍK

neistoty, čo s nimi bude, nebolo im zle. Len pohľad z okna bol hrozný. Žiadne more, žiadne veterné mlyny, len barak, za ktorým trčala strecha ďalšieho baraku. Odkedy sa vrátili, nevie chodiť vôbec. Sedí v izbe s výhľadom na susedov dom, s rádiom vľavo a známkami poruke, roky a roky čaká, kedy sa žena z roboty vráti . „Otec, zobuďte sa, vezmeme vás pozrieť ten cintorín.“ Sedí v aute, dvere dokorán , vietor mu rozčesáva biele vlasy a obzerá si zhora to, čo mu zdola bude útočiskom na ten čas, ktorému hovoria večnosť. Chvíľu sa rozhliada a nečakane vyhlási: „Also, tu bude dobre, je tu pekný výhľad.“

JÓŽI, DÁMSKY KADERNÍK

Jozef Cajthaml /Zaithamel/ sa narodil v Karlových Varoch v r. 1893. Do Rimavskej Soboty prišiel na jeseň roku 1926. V r. 1927 sa oženil s Betty Kaulovou /1907 – 1989/. Trpel sklerózou multiplex, zomrel 73 ročný. Bol mojím starým otcom.

JÓŽI, DÁMSKY KADERNÍK

PALIHO OBCHOD NA KORZE

mma bola na svojho muža veľmi pyšná. Bol vysoký, dobre stavaný, s peknými črtami, hriva čiernych vlasov mu padala do usmiatych očí. Nejedna by takéhoto muža brala všetkými desiatimi. Nedávno sa vzali a Pali doviedol svoju drobnú ženu do ich prvého bytu. Čím viac bola Emma naňho pyšná, tým väčšiu zodpovednosť cítil, nechcel ju v ničom sklamať. „Uvidíš, akí budeme šťastní,“ hovorieval často a pritom vždy objal Emmu okolo pliec a zodvihnúc jej bradu, hlboko sa zahľadel do jej pekných očí. Rád sa do nich díval. Stále v nich tancovali dva veselé plamienky, ktoré ho – ktovie prečo, nútili usmievať sa. Len si na ne spomenul, už sa usmieval. Pracoval do večera a Emma ho čakala v čistučkom byte s večerou na stole. Peniažky, čo doniesol, vždy rozdelili

PALIHO OBCHOD NA KORZE

na úhľadné kôpky, dbajúc na to, aby aj do banky zvýšilo. A keď k tým ušetreným pribudlo dedičstvo po rodičoch, zobral raz Pali svoju Emmu na prechádzku. Zastali až pred veľkým rohovým domom na hlavnej ulici. Dolu dva obchody, na poschodí sa tiahol nekonečný rad okien iste krásneho bytu. „Kúpime ho, Emma?“ Pýtal sa, ale na očiach mu videla, že on sa už rozhodol. Už sa videl stáť vo dverách obchodu, nad ktorým je veľkými písmenami napísané jeho meno. „Viem, že tu budeme šťastní!“ Pali si každé ráno obliekol tmavý oblek, na košeľu pripäl naškrobený golier a zišiel pred obchod. Na zlatých

vreckových hodinkách skontroloval čas a presne o ôsmej vytiahol rolety galantérky. Bol úslužný, zdvorilý a vždy sa usmieval. Nečudo, že obchod išiel dobre. Na obed sa vrátil do ich bytu na poschodí a v jedálni objal svoju ženu. PALIHO OBCHOD NA KORZE

„Emma, si šťastná?.“ Nedočkavo pozrel do jej očí, hľadajúc známe plamienky. Vtedy Emma prvýkrát pozrela stranou a myslela na dieťa. Na to dieťa, ktoré tak dlho túžobne čakala a ktoré jej Pánboh predsa len nedoprial. Svojho vlastného sa nikdy nedočkala. Ten, ku ktorému sa každý večer úpenlivo modlila, to však zariadil tak, aby predsa len poznala, aký je to pocit privinúť si k srdcu dieťatko. Emmina sestra, dvojča Betka, porodila krásne dievčatko a keďže byt nad obchodom bol obrovský, mladá rodina sa prisťahovala ku nim. Pali sa tešil. Konečne videl svoju ženu opäť šťastnú. Krstná dcéra vrátila plamienky do jej očí. A Pali tak, ako to robil dlhé roky, otváral obchod presne o ôsmej. Vyťahoval rolety aj počas tej druhej vojny, hoci tovaru bolo čoraz menej a klobúky nešli veľmi na odbyt. „Neboj sa, Emma, skončí vojna, zas bude dobre.“ Chvíľu naozaj bolo. Obchod sa celkom slušne rozbiehal, Pali však napriek tomu strácal pocit istoty. Všeličo sa po meste povrávalo. Časy sa zmenili. Bolo síce po vojne, ale atmosféra bola stále akosi pochmúrna. Pali sa veľmi snažil nevybočiť zo svojich návykov. Každé ráno sa pedantne oholil, obliekol svoj neodmysliteľný tmavý oblek a zišiel do obchodu. Bol v ňom aj v ten deň, keď tam vstúpili dvaja muži v dlhých kožených kabátoch, ukazovali mu akési papiere a hovorili niečo o znárodnení. Vlastne tomu ani veľmi nerozumel. -Čo chcú znárodniť? Prečo mám odísť zo svojho obchodu? A kam to mám teraz ísť? Stál za pultom a celý čas myslel na Emmu. Ako jej to povie? Ako odôvodní, že dovolil, aby mu niekto cudzí vzal 72

PALIHO OBCHOD NA KORZE

obchod, prácu, pocit istoty a povinnosť každé ráno vytiahnuť rolety? Tovar sa kamsi povytrácal, ani ho veľmi nezaujímalo, čo sa s ním stalo, zostali tam už len mohutné drevené regály. Dal ich nanosiť do podchodu svojho domu, v ktorom odteraz už platil nájomné. Čo mu potom ešte ostalo? Chvenie v žalúdku a pocit prázdnoty kdesi hlboko pri srdci. Dlhé roky stáli tie police v podchode. Denne chodil okolo nich s hlavou hlboko stiahnutou medzi plecia, aby nevidel, ako ich zub času mení na kopu nepotrebného dreva. Dlho sa v tú stranu nepozrel vôbec. Pál Temják sa narodil v r. 1898. Oženil sa s Emmou Vargovou (1901 – 1972). Po znárodnení až do svojho odchodu do dôchodku pracoval ako úradník na miestnom národnom výbore. S Pražskou jarou (1968) v ňom skrsla nová nádej. Jej stratu už neprekonal, zomrel v r. 1969.

PALIHO OBCHOD NA KORZE

MENS SANA IN CORPORE SANO

utobus ťažko fučí, nepáči sa mu kopec, do ktorého má vyliezť. Možno sa mu nezdajú ani deti, ktoré v jeho útrobách pokrikujú po sebe, občas spievajú nejaké odrhovačky a obhadzujú sa čiapkami. Už od začiatku cesty nevedia, čo so sebou. Len dvaja ľudia sedia bez rečí – bacuľatá Eva, ktorá práve ničí zásoby, čo jej mama na celý týždeň nabalila a telocvikár Pavel. Tomu zasa tieto hory niečo pripomenuli. Neboli takto zasnežené, bol začiatok leta, všetko hýrilo sviežimi farbami. Hoci mal lesy rád, vtedy si ich krásu vôbec neuvedomoval. Cez deň sa schovávali v húštinách, len v noci sa odvážili pokračovať v ceste. Dlhým husím radom vytrvalo a bez slova išli celé hodiny, kým sa nerozvidnelo. Cieľom ich cesty aj vtedy bolo Brezno... Keď v päťdesiatom druhom prišiel do Soboty, riaditeľ školy nevedel, či sa má tešiť a či plakať. Dostal statného odborného učiteľa, dokonca to bol partizán, a predsa sa mu nedokázal tešiť. Čo z takého partizána, ktorý nechce besedovať s pioniermi a keď príde do reči spojenec na večné časy, nedá si servítku pred hubu a polopate povie, aké škody napáchala kolektivizácia. Minule ho vraj počuli vykladať niečo neuveriteľné o masakri v Katyňskom lese. V tom čase okrídlená veta – Ty vieš, ty si bol v Sovietskom zväze, Pavlovi nevyznela s tak výsmešným podtónom. On tam cez vojnu skutočne bol. On videl. On vie. Autobus sa skoro z posledných síl dogúľa pred horskú chatu. Pavlov hromový hlas, ktorý sa párkrát uplatnil aj v ochotníckom divadle, razom dostane neposlušnú cha-

MENS SANA IN CORPORE SANO

su do dvojradu a na chvíľu sa ich hurónsky rev zmení na bzučanie včiel. Nedá im veľa voľna, sotva sa ubytovali, už stoja na kopci a Pavel ich zadeľuje do skupín. Má túto robotu rád. Nevadí mu, že pre svoje veľké ústa nikdy nedostáva odmeny, len nech môže s deťmi pracovať. Atletika a gymnastika sú jeho srdcovou záležitosťou. Cítiť vietor vo vlasoch, rozhýbať telo, dokázať to, čo včera ešte nedokázal a súťažiť. Byť rýchlejším, ohybnejším, šikovnejším. Súťaživosť nikdy nepovažoval za zlú vlastnosť. Spolu s dlhými hodinami tréningu pomohla jeho žiakom k mnohým víťazstvám. Denne vo svojom kabinete hrdo oprašuje zbierku ich trofejí. Počas roka atletika, v zime gymnastika a lyže, doma zázemie – manželka a dve deti, má pocit, že sa šťastena naňho nielen usmiala, ale blažene na neho cerí všetky zuby. „Neulievaj sa, plúž.“ Eva stojí na kopci, na nohách nové lyže, čo jej otec len kvôli lyžiarskemu kúpil a neodváži sa pohnúť. Teoreticky vie presne, čo má robiť, chýba jej k tomu už len odvaha. Lyže upraví do véčka, palice zapichne do zeme, ale neodrazí sa, v tejto polohe zamrzne, akoby pózovala pre fotografa. Pavel ju zozadu mierne postrčí, lyže sa pohnú a v moMENS SANA IN CORPORE SANO

mente sa prekrížia. Eva sedí na zemi a myslí na to, že lyže nie sú bicykel, idú, kade sami chcú. Skúša to znova a znova, má pocit, že sa jej smejú snáď aj tie stromy na kopci. Pot jej steká po chrbte a práve jej dochádza, že nemala tak veľmi nástojiť na tom, aby jej otec kúpil lyže. Pavlovi je tiež teplo. Nijako sa mu s Evou nedarí a on neúspech nemá rád. Znova a znova lezú obaja na kopec somárskej lúky, vysvetľuje, ukazuje, predvedie , vyzve Evu, aby to zopakovala a potom ju zbiera na spodku kopca. Len chvíľu oddychu jej dopraje, chce sa pozrieť, ako to ide ostatným. Eva fľochne očami doľava. Hrbole, ktoré hupkajú hore – dolu vedľa vyznačenej trasy somárskej lúky, jej do očí vháňajú strach. A predsa sa jej v tejto chvíli zdajú byť spásou. -Bože, je to také hrboľaté. Keby tam nabehol niekto s mojou váhou, možno by aj lyžu zlomil... Keď sa Pavel vráti, stojí pod kopcom, na tvári nešikovne nasadená maska smútku. Jedna lyža zapichnutá do snehu, druhá v rukách, v každej jeden kus. Je rada, že sa už nemusí plahočiť na kopec a teší sa na pokojné dni pred televízorom v teplučkej chate. Blábolí niečo o tom, ako po večeroch pripraví kultúrny program a pomôže ostatným voskovať lyže. Pavlovi sa chce smiať. Je mu úplne jasné, ako k tejto nehode došlo. Vlastne je aj rád, že Evu nenapadlo zlomiť si nohu. Chvíľu na ňu súcitne pozerá a silným hlasom zaburáca : „Nič to, dievka moja, od zajtra sa budeš sánkovať.“

MENS SANA IN CORPORE SANO

Pavel Zajac sa narodil v Kokave nad Rimavicou v r. 1915. Do Soboty prišiel ako slobodný učiteľ v r. 1952. Tu sa oženil s Darinou Mekou. Okrem svojich dvoch vlastných vychoval celé generácie mladých k láske ku športu. V r. 1992 bol rehabilitovaný a dostal dekrét čestného školského inšpektora okresu Rimavská Sobota. Ešte aj ako dôchodca učil na rôznych sobotských školách. Zomrel 79 ročný v r. 1994.

MENS SANA IN CORPORE SANO

O LADISLAVOVI, KTORÝ VERIL

poznali sa krátko po tom, čo prišiel do Soboty. On, Ladislav, vojnový invalid s kúskom šrapnela ako pamiatkou na prvú svetovú v nohe a doktor, primár chirurgie a riaditeľ sobotskej nemocnice. Vlastne sa aj museli stretnúť. Ladislav dostal ako bolestné koncesiu na predaj tabaku a doktor bol tuhý fajčiar. Denne sa zastavil pre svoju krabičku nerestí. Zopár zdvorilých fráz, niekoľko viet o počasí, zvyčajne človek toho v obchode veľa nenahovorí. Ale Ladislav bol zhovorčivý, ľudia s ním radi utrúsili aj nejakú tú vetu navyše. Tak časom i doktorovi trval nákup tej jednej krabičky čoraz dlhšie. Mnoho vecí prišlo do reči. Že sa po vojne všetko rozhýbalo, aj Sobota sa vzmáha a mesto bude mať novú nemocnicu . Doktor zas videl v Ladislavových očiach zvláštnu nehu vždy, keď sa reč zvrtla na Betku. Vedel aj o tom, že sa Ladislav rozhodol požiadať o jej ruku. O čom nevedel, o čom nevedel nikto na svete, iba Kristus nad Ladislavovou posteľou mal toho plnú hlavu, boli nočné mory, ktoré ho tlačili ako balvan. Mnohé noci sa budil s prepoteným pyžamom po tom, čo znova a znova prežíval to, čo sa podľa neho nikdy stať nemalo a snáď sa už nikdy nezopakuje. A tak deň čo deň v obchodíku s nápisom Trafika – fajčiarske potreby – papiernictvo sedel o poznanie bledší Ladislav. Zranenie na nohe sa nenapravilo nikdy, ale rany, ktoré utŕžil na duši, pomohol zahojiť pokoj domáceho krbu a novonarodená dcérka, ktorej bezzubý úsmev by

O LADISLAVOVI, KTORÝ VERIL

určite bol dal zabudnúť i na tie najhoršie utrpenia. A keď už našiel svoj duševný pokoj, dovolil vzlietnuť svojim snom. Dlho rozmýšľal tak tuho, až ho hlava rozbolela. Počítal a kalkuloval, výsledkom bola nová šesťmiestna Tatra, ktorou založil niečo v Sobote dovtedy nechyrované – taxislužbu. Rok sa snúbil s rokom, všeličo sa v meste zmenilo, i doktor odišiel . Do hlavného mesta, tam si otvoril súkromnú kliniku, keď už bol taký dobrý. Ľudia ho len v dobrom spomínali, i Ladislav bol na svojho bývalého zákazníka hrdý. Keď sa začali šíriť správy o tom, že znova bude vojna, premýšľal, ako svoju rodinu ochrániť. Chvíľu sa pohrával s myšlienkou opustiť mesto, ale kam sa vybrať? Kde nájsť bezpečné útočisko? Muž, ktorý už útrapy jednej vojny prežil, vedel o tom svoje a keďže riziko odísť bolo presne také veľké ako riziko zostať, rozhodol sa, že prečkajú vojnu v meste. Spomínal na tie dlhé dni v zákopoch, na chlad, ktorý vliezol do rozmočených čižiem, na bezsenné noci plynúce v očakávaní povelu na útok. Na tých mužov, ktorí už dnes spomínať nemôžu. A často O LADISLAVOVI, KTORÝ VERIL

myslel i na doktora. Spomenul si naňho vždy, keď správy hovorili o ranených, chodil mu po rozume aj vtedy, keď po prechode ruského frontu v sobotskej nemocnici okrem holých stien toho veľa nezostalo. A tuho myslel naňho aj vtedy, keď sa mu na ohryzku vytvorila malá hrčka, ktorá ho dráždila pri reči.- Nič vážne, hovorili lekári,- ale bolo by to odstrániť. Kto iný by to mohol urobiť, ako jeho doktor? Neveril zle vybavenej nemocnici, neveril lekárom, ani dlho nerozmýšľal, jedného dňa sa rozlúčil so ženou a sadol na vlak do hlavného mesta. Povojnové vlaky boli zážitkom sami o sebe. Kdeže spací vozeň, alebo prvá trieda? Každý bol rád, ak si našiel miesto na sedenie a kolesá pod ním sa konečne pohli. Celú noc sa trmádzgali, kým vlak zastal na hlavnej stanici. Ladislav bol unavený, ale spokojný. Uťahaný sa zastavil až v ordinácii svojho doktora. „ Nuž áno“, konštatoval doktor, „ tuková hrčka, tá musí von. Máte šťastie, dnes je operačný deň, nemusíte dlho čakať“. -Mám šťastie -, pomyslel si aj Ladislav. Spokojný si ľahol na operačný stôl, netušiac, že hodiny za jeho hlavou odpočítavali posledné minúty jeho života. Celú noc cestoval v nepohodlnom kupé, aby sa dostal tam, kde ho čakal jeho osud, kde ho čakala smrť. Doktor nikdy nebol zvedavý na to, čo sa potom stalo s Ladislavovým telom a s jeho rodinou. Nevedel, že ho pochovali v Bratislave, lebo nebolo možné nájsť nikoho na prevoz mŕtveho. Nemal ako dopočuť sa ani to, že v čase, keď Ladislava operoval, jeho manželka a sotva pätnásťročná dcéra práve dostali do rúk úradný list, 80

O LADISLAVOVI, KTORÝ VERIL

v ktorom sa hovorilo o Benešových dekrétoch, vojnových zločincoch a vysídlení a začali baliť svoju sedemdesiatkilovú batožinu. Netušil, že sa im tomu vysídleniu podarilo vyhnúť len vďaka zhode okolností. Nedozvedel sa to nikdy.

Ladislav Csefo sa narodil v r. 1887 v Plešivci - Vidovej. Do Rimavskej Soboty prišiel v r. 1921 a tu sa o štyri roky neskôr oženil s Alžbetou Bodonovou. Bol majiteľom druhej trafiky a prvej taxislužby v meste. Zomrel ako 58 ročný.

O LADISLAVOVI, KTORÝ VERIL

Život jej prešiel ako keď bičom plesne. Tak to bolelo. /L. Novomeský/

PRÍBEH, KTORÝ NEMÁ KLADNÉHO HRDINU

ereg. Dnes toto slovo väčšine Soboťanov nič nehovorí. Cigánska osada v Tomašovej, ktorá žila podľa svojich vlastných zákonov. Medzi chatrčami pobehovali polonahé deti a v tých lepších domčekoch žili Cigáni – hudobníci. Vajda dozeral na poriadok a s ostatnými mešťanmi sa málokedy dostali do styku. V jednom z týchto domčekov žil Anton Berki, známy a v meste vážený muzikant a otec piatich detí. Všetky mali hudobné nadanie a tak otec postupne každé z nich naučil hrať aj na viacerých hudobných nástrojoch. Najviac sa ale vydaril Anton, čo mu Tóni hovorili. Hral na husliach, gitare, bubnoch a veľmi pekne spieval. Ak k tomu pridám, že dobre vyzeral, je jasné, že ich skupina mala na všetkých dedinských zábavách veľký úspech. Najkrajšie vedel hrať pomalé, clivé cigánske pesničky. Keď ich hral na svojich husličkách, priam duša zakvílila a do očí sa hrnuli slzy aj uprostred najlepšej zábavy. Muzikantom sa v tom čase nežilo zle. V meštianskych rodinách sa žiaden sviatok nezaobišiel bez cigánskej hudby. Meniny, narodeniny, krstiny, v meste vždy niekto slávil. A meno Berki malo dobrý cveng. A tak, hoci žili

PRÍBEH, KTORÝ NEMÁ KLADNÉHO HRDINU

v Šeregu, hudobníci tvorili akýsi štát v štáte – bohatší, vzdelanejší a s lepším správaním, ktoré na svojich muzikantských výpravách pochytili. Tanečná zábava v Radzovciach zmenila Tónimu život. Hral tam so svojou rodinou, keď do sály vstúpila Klára. Mladá Cigánka s čiernymi vlasmi, modrými očami a pokožkou takou bielou, až pri srdci pichlo. Tóni z nej nevedel oči spustiť. Mládenci sa okolo nej točili, ale aj ona mala oči len pre neho. Zo zábavy ju odprevadil domov a viac sa nerozišli. Denne chodil Tóni, v tom čase

len sedemnásťročný mladík, za Klárou a pod prísnym dozorom rodiny jej dvoril. Nie dlho, lebo o pár týždňov, aj napriek protestom Klárinej matky, už strojili svadbu. Ich prvé bývanie bolo v Šeregu, u rodičov. V pomerne priestrannej kuchyni starí Berkiovci so štyrmi deťmi, PRÍBEH, KTORÝ NEMÁ KLADNÉHO HRDINU

v jedinej maličkej izbietke, kam sa akurát len posteľ, stolík a dve stoličky vošli, bývali mladí. Žili pekne. Tóni chodil hrávať a peniaze, čo doniesol, spravovala Klára. Nestačili na veľa, dalo sa z nich najesť a slušne obliecť, keď už sa jej muž medzi ľuďmi zvŕtal. Ale čože im v tom čase bolo treba viac? Keď prišli deti, najprv Klárka, potom dvojičky, už bola izbietka veľmi tesná. Na vlastný byt nemali, a predsa sa na nich usmialo šťastie. Koncom šesťdesiatych rokov magistrát rozhodol, že Šereg zbúra a mladej rodine pridelili byt v jednom z domov na námestí. Aj Tóniho profesionálny život sa úplne zmenil. Po vojne totiž prišiel nový svet. Pri každodenných starostiach ľudia prestali oslavovať svoje sviatky pri cigánskej muzike a tak príležitostí na zárobok bolo čoraz menej. Aby rodinu uživil, dal sa Tóni „naverbovať“ umeleckou agentúrou na polročné stáže po rôznych hoteloch. Pochodil celú republiku, od Košíc po Karlovy Vary. Hral v reštauráciách a baroch známych hotelov, zarábal slušné peniaze, ale z nich sa čím ďalej, tým menej dostalo do Soboty. Tóni sa naučil žiť na veľkej nohe. Najskôr ženy rozkotúľali jeho korunky, neskôr i alkohol. Tóniho čoraz kratšie domáce pobyty boli dobré len na to, aby zo žiarlivostli, na ktorú nikdy ozajstný dôvod nemal, zmlátil ženu a splodil ďalšie dieťa. Vďaka alkoholu a bitkám sa mladší Tóni a Tomi narodili hluchonemí a dievčatko, čo prišlo po nich, zomrelo krátko po narodení. Alkoholika nezamestnala už ani umelecká agentúra, tak sa Tóni vrátil domov, aby v neprestajnom kolobehu vymetával krčmy, doma zmlátil ženu, obral ju o peniaze, čo upratovaním zarobila a po krátkom nepokojnom 84

PRÍBEH, KTORÝ NEMÁ KLADNÉHO HRDINU

opileckom spánku znova stál vo dverách krčmy, čakajúc, kedy otvoria. Klára si neraz spomenula na svoju matku, ktorá ju vystríhala pred muzikantom, nikdy ju však nenapadlo odísť od muža, ktorému pri oltári vernosť až do smrti sľúbila. A tak trpela ďalej. Trpela bitky, žiarlivosť, frajerky, ktoré si Tóni neraz aj domov priviedol a potom aj jeho chorobu – cirhózu pečene. Je pravdou, hoci to neznie pekne, že Boh sa nad ňou zľutoval, keď si vzal jej nevydareného muža v päťdesiatich piatich rokoch ku sebe. A tak tento príbeh nemá kladného hrdinu. Nie je ním Tóni, ktorý svoj veľký talent utopil v liehu, dokonca ani jeho žena Klára, ktorá sa v práci zodrala, všetko pre svoje deti urobila a robí ako takmer osemdesiatročná dodnes, a predsa, hoci bola milujúcou matkou, s jediným ukončeným školským rokom – nebola im dobrou vychovávateľkou. Dodnes brázdi ulice mesta, každú korunu, o ktorú ju vlastné deti neoberú, trikrát v ruke obráti. Zazvoní do mnohých dverí, či niečo pre ňu nemajú. Nikdy nechcela byť iná. Túži byť, hoci len na chvíľu, tým čím bola voľakedy veľmi, veľmi dávno - bezstarostná.

Anton Berki / 1931 – 1983/ muzikant a alkoholik.

PRÍBEH, KTORÝ NEMÁ KLADNÉHO HRDINU

6. MUŽ, KTORÉHO TOĽKÍ NECHCELI

egotina, malá macedónska dedinka, sa na konci 19. storočia zobúdzala do pokojných rán. Hŕstka mohamedánov, ktorí tu zostali ako potomkovia Turkov po balkánskych nájazdoch, nažívala s kresťanským obyvateľstvom v pokoji. Poznali sa od malička, spolu sa hrávali, chlapci naháňali handrovú loptu, ktorá síce pôžitok koženej nedopriala, ale zabavila ich celé popoludnia. Mierne nepokoje nastali vtedy, keď mládenci dorástli do vojenského veku. Blížili sa odvody do armády, ktorá nebrala ohľad na náboženské cítenie svojich vojakov. Mohamedánske bravčové tabu sa v armádnej jedálni podávalo skoro každý deň. Darmo žiadali, aby mali v jedle na výber, veliteľ im jasne dal najavo, že armáda nepotrebuje mohamedánov, potrebuje vojakov, ktorí bez rozmýšľania plnia rozkazy a jedia to, čo sa pred nich položí. V tomto prípade bravčové. Ramada, sotva dvadsaťročný mohamedán, pochopil tento odkaz veľmi jasne. Nechcel sa zriecť zvykov, v ktorých vyrastal, už len pomyslenie na bravčové, ktoré ešte nikdy v ústach nemal, ho napĺňalo odporom. Vedel aj to, že ak vstúpi do armády, nebude to len o mäse, armáda

MUŽ, KTORÉHO TOĽKÍ NECHCELI

sa nebude prispôsobovať času modlenia a dodržiavanie Ramadanu, najdôležitejšieho mohamedánskeho sviatku, naisto nepovolia. Tak ako iní mládenci, aj on jedinú cestu videl v úteku. Horami a dolami sa skupinka mladých mohamedánov, ktorých neskôr vyhlásili za zbehov, snažila dostať za hranice. Ramada sníval o veľkom svete. Túžil po ďalekých krajinách, šírych moriach, svetových metropolách. Otec mu na cestu niečo peňazí dal, vystačilo to však len po Miškovec. A pretože Turka nájdeš všade, Ramada sa ubytoval u jedného z nich. Sotva prešiel rok, cukrár vytiahol mladíka rovno od hrnca s tureckým medom a vysvetľoval mu, aké je ťažké uživiť toľko hladných krkov, aká veľká je konkurencia... Z toho prívalu slov, ktoré naňho spustil, mu v pamäti nezostalo skoro nič, len – ako vlny v mori, stále sa mu vracali slová o tom, aby nerobil ťažkosti. Aby pochopil. Aby odišiel. Bielu zásteru teda vymenil za vandrácku palicu a zastavil sa až v Sobote. Malé tiché mestečko mu ničím nepripomínalo jeho rodnú dedinku, a predsa mal pocit, že tu nájde domov. S cudzím pasom ale človek nemá ľahký život. Ani MUŽ, KTORÉHO TOĽKÍ NECHCELI

v tom čase za Maďarov, ani neskôr v Československu. Keďže prišiel z Macedónie, pre Maďarov bol Slovan, pre Slovákov Turek a neskôr pre komunistov občan takmer kapitalistickej Juhoslávie. Tak či onak, element nežiaduci. Vždy, keď mal požiadať o predĺženie prechodného pobytu, dali mu to pocítiť. Svoju budúcnosť videl v tom, čo vedel robiť najlepšie – v zmrzline. Dal si zhotoviť zmrzlinársky vozík, celú zimu lámal ľad na Rimave a ukladal ho medzi vrstvy slamy do hroblí, aby v lete mal čím chladiť svoju zmrzlinu. Svoju pravú balkánsku, sladkú, chutnú smotanovú dobrôtku, ktorá na okolí nemala páru. Vďaka nej spoznal v Radnovciach Mariku, ktorá sa na zhrozenie celej dediny za neho na druhú jeseň vydala. Už boli na všetko dvaja. Spolu miešali kade so zmrzlinami, spolu vypchávali medzery medzi nádobami vozíka ľadom a spolu čelili nevôli cukrárenskej obce. Tej vadil mladý zmrzlinár, ktorého ľadová pochúťka išla v letných horúčavách na dračku. Vybavili si na úradoch, aby tomu Turkovi, ktorý svojím malým zmrzlinárskym vozíkom konkuroval ich hrdým cukrárňam, dovolili predávať zmrzlinu len vo vedľajších uličkách. Ramada i toto rozhodnutie prijal s pokorou, ale nedal sa odradiť. Zvončekom cinkal po bočných uličkách mesta, alebo sa vybral ešte za úsvitu, hodiny šliapal , aby predal svoj háklivý tovar v Seči, alebo Tisovci. Bol silný a potreboval uživiť 88

MUŽ, KTORÉHO TOĽKÍ NECHCELI

rokmi sa rozrastajúcu rodinu. Ku koncu druhej svetovej už choval šesť detí a manželka čakala siedme. Sedem je v rozprávkach šťastné číslo. Celá krajina sa tešila, že vojna skončila, keď Mária povila svoje siedme dieťatko. Malo dva týždne, keď jeho matka umrela. Necelé polstoročie po tom, čo ušiel zo svojej krajiny, sa rozhodol vrátiť domov a ukázať svojim synom miesta, kde vyrastal. I keď mu obraz dedinky a zostarnutých kamarátov vháňal slzy do očí, Ramada, muž, ktorého toľkí nechceli, zrazu vedel, čo teraz nechce on. Nechce sa vrátiť na miesta, kde ženy ešte aj v polovici storočia elektriny so zahalenou tvárou ťahajú na povrázku svojich vyziabnutých oslíkov a keď okolo nich prejde muž, zabodnú zrak do zeme. Chcel sa vrátiť domov. A pod tým „domov“ tentoraz myslel do Soboty. Svojej viery sa držal až do smrti. Občas mával ťažké chvíle. Keď sa ho priateľ spýtal : „Nepáči sa ti, aký si?“, odpovedal: „Kdeže, ja len neznášam to, akého ma vidia.“ Ramada Hazír sa narodil 25.mája 1887 v Negotine /Macedónia, neskôr Juhoslávia/. Do Rimavskej Soboty prišiel okolo r. 1910. Štátne občianstvo on i jeho tu narodené deti dostali až začiatkom päťdesiatych rokov. Po smrti svojej manželky Márie Molnárovej sa oženil s Helenou Sivákovou, s ktorou už ďalšie deti nemal. Tohto mnohými nechceného muža v auguste 1972 bez protestov prijala zem rimavskosobotského cintorína.

MUŽ, KTORÉHO TOĽKÍ NECHCELI

PÄŤ NAJČERNEJŠÍCH IVANOVÝCH ROKOV

abín, katolícky a reformovaný farár si každú nedeľu poobede sadli na fare na partičku mariášu. Toto nie je začiatok vtipu, ale typické nedeľné popoludnie v predvojnovej Rimavskej Sobote, ktorá bola v tom čase tolerantným mestom a tak sa tejto trojici nikto nezadivil. Každý vedel o tom druhom akej je národnosti, akého náboženstva, no nikoho to zvlášť nezaujímalo. Až kým sa svet nezbláznil. Predtým nemalo veľa detí také šťastné detstvo ako Ivan. Neboli veľmi bohatí, ale otcov obchod s módnou konfekciou uživil štvorčlennú rodinu, vystačil na nemeckú „freulein“ a na pohodlný život strednej vrstvy. Ivan a Róbert, jeho o päť rokov mladší brat, trávievali prázdniny u starých rodičov vo Zvolene. V zime chodili lyžovať, v lete zbožňovali vodu. V Sobote bol Ivan známy tým, že sa žiadna nezbeda bez neho udiať nemohla. Priatelil sa so všetkými deťmi z okolia, hovoril slovensky, maďarsky a nemecky, dohovoril sa s každým a každý mu bol kamarát. Teda, až dovtedy, kým sa svet nezbláznil. Všetko začalo tým, že otcovi zobrali živnosť a obchod zarizovali. Potom sa Dávidova hviezda, jeden z najkrajších symbolov židovskej viery, stala znakom potupy, keď si ju museli ako žltý biľag prišiť na kabát. Ivan, študent Kráľovskej obchodnej akadémie v Miškovci, musel opustiť školu, lebo Židia viac nemali právo na vzdelanie. A vždy, keď si mysleli, že snáď už nič horšie nemôže prísť, si neľudská mašinéria znova našla spôsob, ako ešte viac ublížiť. Keď v štyridsiatom štvrtom prišiel príkaz,

PÄŤ NAJČERNEJŠÍCH IVANOVÝCH ROKOV

na základe ktorého ich odvliekli do geta v Tomašovej, už bol ich otec na nútených prácach. Ivan bol v gete len pár dní, keď i jeho vybrali do pracovného tábora. Čo v pracovných táboroch robili? V Jelšave boli paholkami pri koňoch a pracovali na poli. Na Ukrajine robili cesty, tu sa dostali aj do mínometnej paľby a črepina Ivanovi zasiahla ľavé plece. Že o rameno neprišiel, vďačí predovšetkým židovskému lekárovi, ktorý ho ošetril napriek tomu, že nemal žiadne lekárske nástroje, či obväzy. V Poľsku zasa opravovali železničné trate a stavali pre vojakov bunkre. Z tábora do tábora sa presúvali peši, v lepšom prípade v dobytčích vagónoch a v každom z nich boli podmienky na prežitie horšie než v tom predošlom. Skutočne zlé časy však nastali po Szálasiho puči. Stravy aj tej mizernej, bolo čoraz menej a robota neľútostnejšia. Po zastávkach v Kráľovskom Chlmci, Dobšinej, Poprade a Šoprone sa dostali do rakúskeho Neuhausu, kde už boli šikana a týranie na dennom poriadku. Hodnota ľudského života sa rovnala nule a strážcovia, vedomí si svojej beztrestnosti, trýznili a vraždili každého, kto sa im hoci aj z najmalichernejšieho dôvodu nepozdával. Tí, čo prežili, sa dostali do koncentračného tábora v Mauthausene. „Arbeit macht frei“ – Práca oslobodzuje – toto heslo vítalo nových príchodzích nad bránou tábora a keby to bola pravda, oni by už svoju slobodu mali vykúpenú až do skončenia sveta. Tábor bol prepchatý, im sa už miesto v barakoch neušlo. Spali pod holým nebom a hladovali, lebo ešte tak hlboko neklesli, aby si kúpili ľudské mäso, s ktorým väzni medzi sebou „obchodovali“. Boli vystavení neľudským pokusom, oblievali ich ľadovou vodou, aby zistili ich odolnosť PÄŤ NAJČERNEJŠÍCH IVANOVÝCH ROKOV

voči prechladnutiu. Niekoľko dní pred oslobodením sa z tábora v Mauthausene vybral pochod smrti do pobočky v Gusenkirchene. Boli v ňom väzni, ktorí mali byť v rámci konečného riešenia zlikvidovaní. Bol medzi nimi aj Ivan. Keď 5. mája 1945 americká armáda tábor v Gusenkirchene oslobodila, našla tam len zbedačených, chorých a umierajúcich. V ten deň, 5. mája 1945, mal Ivan 16 rokov, 1 mesiac a 3 dni. Hneď po oslobodení tábora túžil chlapec Ivan utekať domov, ale sotva vládal pohnúť nohami. Mládenec Ivan vážil necelých 35 kíl. Trvalo niekoľko týždňov, kým sa po liečení a karanténnych - dezinfekčných pobytoch konečne dostal domov. Čakal ho tam už otec a tak bola jeho radosť dvojnásobná. Tešili sa jeden druhému a vôbec im nevadilo, že predtým tak útulné izby teraz zívali prázdnotou. Dlhé večery sedeli v kuchyni na stoličkách, ktoré im darovali susedia a rozprávali o svojich osudoch. Veľká radosť zo zvítania prešla v tiché očakávanie. Deň čo deň pozerali otec so synom do dverí, či sa v nich neobjaví matka a brat. Deň čo deň v Červenom kríži sledovali nové zoznamy obetí s tajnou radosťou v duši, že ich mená medzi nimi doposiaľ nenašli. Deň čo deň sa dozvedali čoraz viac o osude sobotských Židov. Dopočuli sa, že obyvateľov tomašovského geta naložili do dobytčích vagónov a vypravili ich do Auschwitzu. Mnohí boli rovno z vlakov hnaní do plynových komôr. A ten deň, v ktorý našli mená svojich blízkych na zozname obetí, bol možno horší ako všetky ich dovtedy prežité. Na židovskom cintoríne nájdete hrobku Šáriky 92

PÄŤ NAJČERNEJŠÍCH IVANOVÝCH ROKOV

a Róberta Hoffmannovcov. Ich telá sú stratené niekde pri Auschwitzi, ale nikto, tobôž nie 37 ročná matka a jej 10 ročný syn, si nezaslúžia zmiznúť zo sveta bez stopy. Ivan im dal postaviť pomník, aby mal kam ísť porozprávať svojim milým, ako sa jeho osud vyvíjal ďalej. Aby mal kam položiť svoj kamienok spomínania. Ivan Hoffmann sa narodil 2. apríla 1929 v Rimavskej Sobote. Skončil slovenskú základnú školu, maďarskú obchodnú akadémiu dokončiť nemohol. Po vojne vyštudoval za zubného technika a tomuto povolaniu sa venoval až do dôchodku. Ešte aj dnes je aktívny, každý deň ho môžete stretnúť v zlatníctve Yvett. S manželkou Emíliou, rodenou Volákovou, majú 2 deti.

PÄŤ NAJČERNEJŠÍCH IVANOVÝCH ROKOV

AKO PRÍDE ČLOVEK S OBCHODNÝM DUCHOM O ILÚZIE

azda bol hladný, a tak obrátil svoj voz ku hostincu. Bičík v ruke, čierny oblek, čo na jarmoky nosieval, sa mu už na stehnách poriadne leskol, spod umasteného klobúka vykúkali šedivé vlasy a fúzy – tie mu viseli až kdesi pod bradu. Ale kone – tie mal veru krásne. Párik valachov vtiahol voz do dvora hostinca, kde okolo množstva zvierat, zapriahnutých do vozov, pobehovali paholci. Až keď sa gazda presvedčil, že je o kone dobre postarané, vstúpil veľkými dverami do hostinca. Podľa opisu by sa zdalo, že tento hostinec stojí na niektorej ceste smerujúcej zo Soboty, ale to je omyl. Stojí priamo v srdci mesta, len dve ulice od hlavného námestia, mestské deti veru často postávajú pri bráne a kochajú sa v koňoch a voloch, ktoré spokojne prežúvajú seno, čo im paholok predhodil. Samotný hostinec je jedna pomerne veľká miestnosť, v nej rozložených niekoľko stolov, pri ktorých posedávali väčšinou vidiecki gazdovia, ktorí prišli spláchnuť jarmočný prach, alebo zapiť oldomáš po dobrom obchode. Varili dobre, aj víno mali kvalitné – sám majiteľ, vyšší pán s tmavými vlasmi, ktorý veru svojím vystupovaním vôbec krčmára nepripomínal, preň do Krtíša chodieval. Popravde, krčmárom ani naozaj nebol, to ho len okolnosti prinútili otvoriť si vo svojom dome hostinec. Ten dom bol svadobným darom od jeho rodičov. Na Júliusovej svadbe jeho otec obchádzal stoly, nalieval hosťom, potuteľne sa usmieval popod fúzy a čakal na svoju chvíľu.

AKO PRÍDE ČLOVEK S OBCHODNÝM DUCHOM O ILÚZIE

Potom dal gazda zahrať tuš a pred všetkými svadobčanmi hrdo vytiahol z vesty kúpnopredajnú zmluvu. Ako svadobný dar kúpil svojmu synovi a jeho čerstvej manželke dom v Sobote. Čo dom, domisko to bol, z rodinných domov na tej ulici najväčší. A dvor mal taký, že sa v ňom voz zapriahnutý párom volov na jeden raz obrátil. Pre Jána Bugára, čo ho v dedine Hollý prezývali, bolo dôležité, aby jeho dar bol veľkolepý. Veď Julo bol nielen v ich rodine, ale v celej dedine prvý, kto vyštudoval obchodnú akadémiu. A keď už na otcovskej pôde robiť nebude, nech si aspoň v meste nejakým biednym domom hanbu nerobí. Po niekoľkých miestach v bankách Július zakotvil ako daňový úradník. Manželstvo mu vydržalo sedem rokov , potom zostal so svojím synom v dome sám. Pokojný život na Hviezdoslavovej č. 37 sa za Maďarov zmenil. Jula preložili najprv do Šiah, potom do Paksu a keďže nechcel v Sobote opustiť svoj rodinný dom a čerstvo sa rozvíjajúcu známosť, vybavil si invalidný dôchodok. S tým AKO PRÍDE ČLOVEK S OBCHODNÝM DUCHOM O ILÚZIE

však už v úrade robiť nemohol a tak sa chtiac – nechtiac dal na podnikanie. Kúpil si jarmočné právo niekoľkých miest, najatí ľudia mu vyberali poplatky od jarmočníkov. Bol to neuveriteľne dobrý obchod. Július zarábal veľké peniaze a tie potom investoval do stohektárového majera pri Putnoku. Na jar kúpil 150 – 200 teliat, tie mu najatí pastieri pásli do jesene, potom jalovičky a mladých býčkov s veľkým ziskom predal. Na obchodovanie príslovečne dobrý nos ho sklamal len raz. Peniaze ukladal do banky v presvedčení, že všeličo sa môže vo svete zmeniť a stratiť, ale bankové konto je stabilné. Nuž, zámena peňazí ho z tohto omylu kruto vyviedla. Kapitál pošiel dolu vodou, to ho prinútilo otvoriť si vo vlastnom rodinnom dome hostinec. Viedla ho jeho sestra, Július sa staral o zásobovanie a keď sa obraty začali zvyšovať, už sa písal rok 1947. Dom znárodnili, Júliusa označili za keťasa a tak mu nezostalo nič inšie, než vrátiť sa na otcovskú roľu hospodáriť. Násilná kolektivizácia ho pripravila aj o pôdu a z keťasa sa jedným razom stal kulak. Človek, ktorý sa toľkokrát dokázal postaviť na nohy, sa už odvtedy nikdy viac nepozviechal. Július Bugár sa narodil 5. septembra 1904 v Lipovci. Väčšinu svojho života prežil v Rimavskej Sobote. Svoj aktívny život dožil ako robotník v Piesku, neskôr skladník v rimavskoso96

AKO PRÍDE ČLOVEK S OBCHODNÝM DUCHOM O ILÚZIE

botskej Jednote. Muž, ktorý by za iných podmienok dokázal vybudovať a viesť veľkú firmu, nezarobil ani toľko, aby mohol svojho syna podporovať na štúdiách. Prišiel o dobre platené miesto úradníka, stratil bankové úspory, jeho majer pri Putnoku zbankrotoval, dom mu znárodnili, pôdu zobrali, prišiel o všetko okrem úcty a lásky svojho syna. V r. 1963 mu diagnostikovali rakovinu pľúc a krátko na to, 1. júla 1964 zomrel.

AKO PRÍDE ČLOVEK S OBCHODNÝM DUCHOM O ILÚZIE

9. ČLOVEK A JEHO NAJLEPŠÍ PRIATEĽ

vocné stromy, krásna rozkvitnutá lúka, na ktorej poletujú neposedné motýle – a ticho. Hlboké, upokojujúce ticho prerušené len občasným kukaním kukučky, či bzukotom čmeliakov. Idylka, ktorú zažívali majitelia záhrad vo Vinici. To ešte kopec nebol rozparcelovaný na štvorárové mini raje, ploty sa tiahli dlhou čiarou často aj cez polovicu kopca. Všetky záhrady mali svojich majiteľov, ale našli sa medzi nimi aj také, ktoré – možno pre nezáujem majiteľa, alebo veľkú vzdialenosť, neboli obrábané. Všetko, čo človek nepoužíva, sa pomaly rozpadáva. Takto chátrala aj chata a záhrada Grexovcov. Domček bol už vo veľmi zlom stave, keď sa tam jedného hmlistého jesenného rána zjavil ujo Vilmoš. V ruke vybielený konár premenený na vandrácku palicu, starý vojenský hubertus mu siahal skoro ku členkom, akoby chcel skryť pred svetom Vilmošovu chorú nohu. Čo zakryl kabát, prezradil jeho krok – Vilmoš veru poriadne kríval. Mohol už mať blízko k sedemdesiatke, umastená čapica zakrývala úplne šedivé vlasy. Napriek ošúchaným šatám nepôsobil dojmom tuláka, v jeho vzhľade bolo niečo dôstojné. Možno preto nikomu zo susedov nenapadlo na nič sa pýtať, keď so samozrejmosťou majiteľa otvoril bránku Grexovie záhrady a vstúpil do domčeka. Nebol odľud. Keď sa mu pozdravili, odzdravil, keď sa niečo opýtali, odpovedal. Nikdy však nehovoril o sebe

ČLOVEK A JEHO NAJLEPŠÍ PRIATEĽ

a tak medzi susedmi kolovali rôzne reči – dokonca o statkárskom, či grófskom potomkovi. Nechýbala mu spoločnosť ľudí, mal svojich dvoch psov, s ktorými pôvodne prišiel. Mal ich rád ako svoje deti. Staral sa o ne, rozprával sa s nimi, ešte aj keď im nadával, robil to tak maznavo, že si tie psy iste mysleli, že ich chváli. Pri jeho obchôdzkach sa svorka občas rozrástla o nového člena. Pozbieral v okolí všetky túlavé psy, až ich mal napokon plný dvor. Staral sa o ne, boli medicínou na jeho bolesť, liekom na jeho samotu. V tom čase vo Vinici žiadny obchod nebol. Vilmoš nechcel byť odkázaný na susedov a keďže nakúpiť potreboval, zmajstroval si káričku, do ktorej zapriahol svojich dvoch statných vlčiakov. Raz týždenne sa táto zvláštna trojica vybrala na nákupy do Soboty. Psy pomalým klusom vrušali do mesta, na vozíku chlap tváriaci sa dôstojne ako panský kočiš. Bičík v ruke bol skôr symbolom jeho nadradenosti nad psami, než skutočným poháňadlom. Na gumových kolesách sa vozík nehlučne gúľal mestom, ťahajúc za sebou pohľady zvedavých ľudí. Vilmoš sa tváril, akoby tie zadivené páry očí ani nespozoroval, akoby to, že sa mestom šinie dvojzáprah psov, bola tá najsamozrejmejšia vec na svete. Časom si aj ľudia zvykli, o pár mesiacov pripadala táto trojica, ktorá sa raz týždenne valila po ceste, ako samozrejmosť. Aj keď bol bez psov, nebolo možné nevšimnúť si ho. V lete oblečený hubertus, pod ním holá hruď, v zime ten istý kabát, pozapínaný až po najvrchnejší gombík. „Ujo, prečo vždy máte na sebe ten kabát?“ – Deti boli aj v tom čase všetečné. „V zime hreje, v lete chladí.“ – Len takejto odpovede ČLOVEK A JEHO NAJLEPŠÍ PRIATEĽ

sa dočkali, nikdy nepridal ani jedno slovo navyše. Kým nakupoval, psy ho trpezlivo čakali. Potom sa voz zvrtol a pomalým klusom zmizol v zákrute. Rituál nakupovania sa opakoval niekoľko rokov. Vozík naložený tovarom, všetkým, čo Vilmošovi a jeho svorke malo vystačiť na celý týždeň, utiahli psy bez najmenšieho problému. Keby už vtedy existovali ochranári zvierat, určite by sa proti zapriahaniu vlčiakov ozvali, ale psy na svojom pánovi lipli a už z jeho pohybov vedeli, čo majú robiť. Priam sa zdalo, že sú pyšní na to, že môžu ťahať jeho káričku. Potom Vilmoš akosi prestal chodiť. Sused, ktorý išiel okolo Grexovej chaty, ho uvidel na dvore ležať dolu tvárou. Možno sa snažil ísť pre pomoc, ale so svojou chorou nohou sa ďaleko nedostal. Sedeli pri ňom jeho dva vlčiaky a prežalostne zavíjali. Keď sa susedia snažili k Vilmošovi dostať, psy ho bránili tak divoko, že sa napokon nikto neodvážil dvierka záhrady otvoriť. Museli privolať poľovníka a dať psov zastreliť, aby mohli nebohého Vilmoša obriadiť a dať pochovať. Často som na nich myslela, bolo mi tých vlčiakov veľmi ľúto. Ale potom som si povedala, že to asi takto má byť, lebo Vilmoš a vlčiaky patrili ku sebe. Starému pánovi jeho psy dokázali nahradiť nohy, boli mu deťmi a spoločníkmi. A vôbec, ako by sa Vilmoš so svojou zlou nohou na tých večných pláňach bez nich zaobišiel? Vilmoša Farkaša asi na okolí nepoznal nikto. Nedalo sa 100

ČLOVEK A JEHO NAJLEPŠÍ PRIATEĽ

vedieť, odkiaľ prišiel, čím bol, či mal nohu stále zlú, alebo to bolo vojnové zranenie. Prišiel do Grexovej chaty v šesťdesiatych rokoch a keď začiatkom tých sedemdesiatych zomrel, mohol mať okolo osemdesiat rokov.

ČLOVEK A JEHO NAJLEPŠÍ PRIATEĽ

101

10.

FUTBAL, TO JE HRA....

eslýchané! Prešov, ligové mužstvo, ponúkol za sobotského hráča 100 tisíc korún. Nielen ponúkol, rovno ich dal hráčovi do ruky! Na tomto fakte nie je zarážajúca samotná suma, skôr fakt, že to, čo urobili, je trestné. Hráči sa nesmú kupovať ani za - v tom čase tak obrovské -peniaze. Píšu sa päťdesiate roky dvadsiateho storočia a Zoltánovi je jasné, že za toto môžu byť opletačky. Túžil hrať prvú ligu, ktorý hráč by o tom nesníval, nie však za cenu, že by prišiel do konfliktu so zákonom. A vlastne v tom čase ho k Sobote viazala aj rodina a práca. Peniaze teda vrátil a hral za Tatran, jeden z dvoch vtedajších sobotských mužstiev, ktoré oba kopali divíziu. Otázka však znie - kde prišla Rimavská Sobota k takému výbornému hráčovi? Kam až siahajú korene rimavskosobotského futbalu, netuším, faktom však je, že pred druhou svetovou malo mesto dva regulérne futbalové mužstvá – RME a Repos. Obe mužstvá hrali solídny futbal a z času na čas vyhlasovali nábor, aby hľadali nové talenty. Nebolo tomu ináč ani v štyridsiatom, keď páni Cséman a Slovenčák, správcovia mužstva RME, vyhlásili na jedno sobotné popoludnie nábor do dorasteneckého družstva. Mesto bolo plné grundov, kde sa po škole chlapci schádzali, aby mohli kopať do hocičoho, čo bolo poruke. Najčastejšie to bola handrová lopta, tí šťastnejší, čo občas chodili robiť poskoka na tenisové kurty, sa dostali aj k vyradeným tenisovým loptám. To bolo žúžo! Trafiť malú loptičku, čo lieta ako čert, bolo ozaj umenie! Tech-

102

FUTBAL, TO JE HRA...

niku ovládania lopty si chlapci dokonale nacvičili aj bez trénera, veď hrávali také dôležité zápasy..... Tomašová, napriek tomu, že bola prakticky zrastená s mestom, tvorila samostatnú hospodársku jednotku. Mala vlastnú školu, svoj obchod, nebol dôvod zbytočne chodiť do mesta. Aj chlapci si vo Farkašovej záhrade našli výborné miesto pre svoje futbalové zápasy. Zoltána každý do svojho družstva chcel. Nielen preto, že mu jeho strýko, remenár, časom ušil ozajstnú koženú loptu, hlavný dôvod bol v jeho futbalovom majstrovstve. Ovládal to kožené čudo tak, až to dych zastavovalo. Nuž, práve vtedy, keď sa zdalo, že Zoltán je na vrchole svojho futbalového majstrovstva, sa dozvedel o nábore do sobotského dorastu. Vybrali ho hneď v prvom kole a tak sa štrnásťročný učeň u Derekasa – potraviny a koloniálny tovar, dostal do rúk odborníka. To už bola vojna, ale v meste to ešte nepocítili. Zoltán pracoval u Derekasa, FUTBAL, TO JE HRA...

103

poobede chodil na tréningy a cez soboty hrával zápasy s čoraz lepším výsledkom. Napriek tomu, že bol nižšej postavy, bolo ho plné ihrisko. Bol všade a z jeho striel sa triasli nielen siete bránok, ale aj samotní brankári. V štyridsiatom štvrtom dostal ako príslušník Levente povolávací rozkaz. Spolu s niekoľkými chlapcami z Tomašovej sa dostal do Budapešti, kde v újpeštskej továrni na výrobu žiaroviek robil nočného strážnika. Voľného času mal dosť, a keďže aj Újpest mal svoje vlastné futbalové mužstvo, raz- dva si v ich doraste našiel svoje miesto. Okrem iných hral s Ferencom Szuszom, neskorším slávnym hráčom Újpestu a Gejzom Hennim, brankárom, ktorý o pár rokov svoju slávu zveľaďoval v mužstve FTC. Potom prišli Rusi. Front bol predo dvermi a chlapci zdrhli. Chceli ísť domov. Vlakom sa dostali až do Čerenčian, kde sa chvíľu schovávali. Domov prišli 20. decembra 1944. Front prehrmel, mesto sa začalo prebúdzať a futbalisti sa vrátili na štadión. Prvé obdobie prebehlo v znamení brigád, šatne, ktoré Červená armáda používala ako stajne pre svoje kone, vyzerali ako Augiášov chliev. Od štyridsiateho piateho hralo nové mužstvo Törekvés futbal pravidelne. Niekoľko rokov na to sa Zoltán oženil a vychovávajúc svoje deti, zároveň pracujúc ako vedúci reštaurácie Šport, neskôr vedúci obchodu, hral celú svoju kariéru za Rimavskú Sobotu. Aktívny futbal zanechal ako 39 – ročný. Štadión a futbal však zostali jeho srdcovou záležitosťou na celý život.

104

FUTBAL, TO JE HRA...

Zoltán Szapári, dnes už pre väčšinu mesta Zoli báči, sa narodil 2. februára 1926 v Tomašovej. Vyrastal ako jeden zo štyroch súrodencov v rodine murára. Okrem futbalu sa aktívne venoval stolnému tenisu, korčuľovaniu a hokeju. V roku 1948 sa oženil a stal sa otcom dvoch detí. Po skončení svojej kariéry pracoval vo svojom voľnom čase ďalej ako tréner dorastu a bol vo vedení futbalového klubu. Ešte donedávna ste ho mohli stretnúť na tribúne sobotského štadióna ako skalného fanúšika Slovanu. Čo sa futbalu týka, pred vojnou mala Sobota 2 mužstvá, Repos – židovské a RME – robotnícke mužstvo. Po vojne tu boli tiež dve mužstvá, Tatran – DSO – stavebnícke a Slavoj – potravinárske mužstvo. Zoltán Szapári, napriek tomu, že pracoval v potravinárstve, svoju kariéru dohral v Tatrane. Zomrel na jar roku 2013.

FUTBAL, TO JE HRA...

105

11.

JAVISKOM JE CELÝ SVET...

„N

ežiadajte odo mňa, aby som našiel vodu. Neviem to. Som veľmi ustatý, Brown, veľmi ustatý. Po sedemstom predstavení mi vypadnú riadky z pamäti – a mám iba dva.“ Opýtal som sa ho: „Prečo umierate, Jones?“ „Mám to v úlohe, kamarát, mám to v úlohe.“ (Graham Greene: Komedianti ) Dvere sa otvorili, do obchodu s lahôdkami vstúpil vysoký tmavovlasý pán v obleku a pristúpiac k pultu si založil na pravé oko monokel. Majiteľ obchodu ho úctivo pozdravil. Pán sa poobzeral po obchode a nonšalantne vyhlásil: „Pán Ruffini, dávno som tu nebol, dajte mi, prosím, poslať domov všetko z tamtých dvoch políc a ...snáď ešte tie tri spodné.“ „Samozrejme, pane, bude mi cťou. A kaviár? Neminuli sa Vám ešte zásoby?“ Pán si preložil monokel na druhé oko a chvíľku porozmýšľal: „Tak, keď som už tu, pridajte aj z toho také dve ládičky.“ Ostatní kupujúci sa so záujmom prizerali, poznali oboch účastníkov rozhovoru. Len Pišta báči, ktorý prišiel so svojím vínom na jarmok z neďalekej dediny a cestou domov sa zastavil na nákup, toho vysokého muža ešte nevidel. „Kto to je?“- spýtal sa majiteľa obchodu, využijúc chvíľku, kým si ten pán s monoklom prezeral tovar odľahlej-

106

JAVISKOM JE CELÝ SVET

ších políc. „Čože, vy nepoznáte grófa Drobku? V Sobote každý vie, kto to je.“- odpovedal šeptom majiteľ obchodu a už utekal, aby pánovi grófovi pomohol vybrať si z cigár. Keď sa už zdalo, že si pán gróf povyberal všetko, čo potreboval, pri kase zaplatil veľkým zväzkom bankoviek, ktoré mal len tak ledabolo vložené vo vrecku saka. Už bol na odchode, keď ho Pišta báči pristavil: „ A víno, pán gróf, dobré vínečko nepotrebujete?“ Pán gróf si vreckovkou prečistil monokel: „Nuž čo, dobré víno by sa zišlo ale len tak, bez koštovky?“ Pišta báči so širokým úsmevom zamával malým demižónom, ktorý práve kvôli ochutnávkam nosil vždy so

sebou a za chvíľočku, vďaka ochotnému obchodníkovi, posedávali v kancelárii obchodu a ochutnávali z toho dobrého vínka. Keď už z demižónika vycedili aj poslednú kvapku, chváJAVISKOM JE CELÝ SVET

107

liac lahodnosť a farbu toho vzácneho moku, pán gróf nadiktoval svoju adresu s tým, aby mu pri najbližšej ceste na jarmok priniesol z tejto istej fajty 20 litrov. Pišta báči si už v duchu šúchal obe ruky a na ďalšiu sobotu, cestou na jarmok, sa zastavil na adrese, ktorú dostal. „Tu býva pán gróf?“ – spýtal sa ženy, ktorá mu prišla otvoriť. „Aký gróf?“ – zostala mladá žena vo dverách zarazená. „Nuž, pán gróf Gejza Drobka, ktorý v lahôdkach pána Ruffiniho nakupuje“ znela už trochu neistá odpoveď. Pani Drobkovej, lebo to bola ona, kto bránu otvoril, už došlo, čo sa stalo. „Dobrý človeče,“zalomila rukami: „Akýže gróf Drobka? Krajčír Drobka tu býva. Vy neviete, že si občas túto scénku so svojím priateľom Ruffinim zahrajú?“ Pišta báči mal z tohto príbehu osoh dvakrát: tých dvadsať litríkov od neho Drobkovci predsa len kúpili a druhýkrát, keď sa stal účastníkom nákupu „grófa“ Drobku, sa aj on zaradil medzi prizerajúcich, ktorí sa na tej scénke dobre bavili. Lahôdkarstvo pána Ruffiniho nebolo jediným miestom, kde Gejza Drobka zúročoval svoje herecké nadanie. Melpoméné a Thália, múzy drámy a veselohry, si ho prvýkrát všimli ako šesťročného, keď na záver roka pripravila pani učiteľka so svojimi škôlkarmi divadelné predstavenie. Od tých čias, až do jeho neskorého veku, neprešiel rok, aby nevystupoval, alebo nerežíroval nejakú divadelnú hru. Niekedy jeden čin, jeden okamih zmení život človeka. Ono spomínané divadelné predstavenie z koncoročného 108

JAVISKOM JE CELÝ SVET

škôlkarskeho vystúpenia predurčilo Gejzov celý budúci život. Skúste si predstaviť, ako bežal život v takom malom mestečku, ako Rimavská Sobota. Televízor ešte v ďalekej budúcnosti, ani rádio nie je súčasťou každej domácnosti. Spoločenský život prebieha v dvadsiatich dvoch rôznych spolkoch založených „pre povznesenie ducha a kultúry“ a svoje kultúrne chúťky si obyvatelia vyžívajú na plesoch, či divadelných predstaveniach väčšinou amatérskych divadelných súborov. Osemtisícové mesto malo takýchto súborov až päť. Dobrovoľní herci sa po večeroch stretávali a nacvičovali divadelné hry, veselohry aj tragédie, často dokonca operety, ktoré mali obyčajne najväčší úspech. Jedno predstavenie sa väčšinou dožilo štyroch – piatich repríz v samotnom meste, potom sa s ním vybrali na turné. Sobotskí divadelníci vystupovali so svojimi hrami v Lučenci, Leviciach, Košiciach, Želiezovciach, Moldave nad Bodvou, Jasove, Rožňave a Tornali, a to už okolité obce ani nespomínam. Nuž, do tohto začarovaného sveta hlasného slova, divadelých šminiek a parúk sa dostal mladučký Gejza a JAVISKOM JE CELÝ SVET

109

celý svoj život túžil prežiť na javisku. Nerobil si plané nádeje, mal k tomu všetky predpoklady. Bol vysoký, mal zvučný hlas a jeho talent pochválili takí velikáni javiska, ako budapeštiansky herec, neskorší zaslúžilý umelec, Béla Salamon, ktorý, po jednom vystúpení v roku 1934, mladému amatérovi povedal: „Učte sa, vzdelávajte sa, môj mladý priateľ, vy raz budete ozajstným hercom. A ak chcete, vezmem Vás do Pešti. Nezabudnite, že herectvo je tým najľudskejším, najčerstvejším umením.“ Kým k tomuto rozhovoru došlo, mal už mladý Gejza,

syn sobotského krajčíra, za sebou mnohé predstavenia. Každé z nich bolo perlou samo osebe. Okrem tridsaťčlenného súboru hercov mali aj tanečný súbor, ktorý pod vedením učiteľa tanca nacvičil tanečné choreografie jednotlivých hier. Pri zhotovovaní kostýmov pomáhal každý, kto vedel šiť Tu iste pomohla aj otcova krajčírska ruka a neskôr i sám Gejza, ktorý sa za krajčíra vyučil tiež. Paruky požičali od parochniarov a kulisy maľovali všetci, 110

JAVISKOM JE CELÝ SVET

neraz pod vedením akademického maliara Makovicsa, tiež rodáka mesta. Teda, v čase, keď odzneli tie povzbudivé slová, mal už Gejza v hlave texty desiatok divadelných hier. Vážne sa zamýšľal nad kariérou profesionálneho herca, ale, ako to už býva, človek mieni... Prišla vojna. Gejza, už ako otec rodiny, narukoval a prešiel mnohými frontami Európy. Jeho syn dodnes s úctou opatruje striebornú tabatierku, ktorú mal otec v náprsnom vrecku svojho mundúra vo chvíli, keď vystúpili na stanici v Miškovci z vlaku a dostali sa do guľometnej paľby. Guľka, na ktorú osud napísal Gejzovo meno, zostala uviaznutá v tej tabatierke. A z bojiska cesta neviedla rovno domov. Spolu so svojimi kamarátmi sa dostal ďaleko od svojho domova a svojich blízkych, do zajateckého tábora. Bola zima, tuhá zima a blížili sa Vianoce roku 1945. Vojna v Európe už skončila, neskončila sa však pre zajatcov. Ďalej žili v drevených barakoch, pracovali v dielňach a túžili po domove. Skleslú náladu sa Gejza, ktorý by sám potreboval povzbudenie, rozhodol zlepšiť divadelným predstavením. Nahovoril kamarátov, z prázdnych konzerv si vyrobili hudobné nástroje a z množstva scénok, ktoré mu zostali v pamäti, spísal tie najveselšie. Po večeroch tajne nacvičovali a na Štedrý večer vystúpili pred celým táborom so svojím veselým programom. A tak tí, ktorí útechu potrebovali, potešili veselým slovom ostatných, aby na chvíľu zabudli na všetku dovtedy prežitú hrôzu a aby sa na chvíľu, odetí v ošúchaných mundúroch a ďaleko od rodín, dokázali cítiť tak, akoby boli obyčajnými civilmi. Gejza Drobka hral a režíroval v mnohých hrách. Ale celý JAVISKOM JE CELÝ SVET

111

svoj život považoval práve toto vystúpenie za najkrajšie a najdôležitejšie. Gejza Drobka (27.apríl 1907 – 17. február 1984), syn krajčíra a sám vyučený krajčír hral v mnohých divadelných hrách ( Liliomfi, Stará mama, Csínom Palkó atd). Ako režisér debutoval hrou Csókos asszony (Žena na pobozkanie) už začiatkom tridsiatych rokov. Oženil sa s Juliannou Pavkovou a stal sa otcom troch synov. Po návrate zo zajatia bol pracovníkom Csemadoku a ako taký hral medzi rokmi 1950 – 1975 v 18 celovečerných predstaveniach, 16 z nich on sám aj režíroval. Za celoživotnú prácu v ochotníckom divadelníctve mu ministerstvo kultúry v r. 1975 udelilo zlatú medailu. Do konca svojho života považoval divadlo za svoje poslanie.

112

JAVISKOM JE CELÝ SVET

12.

MAJÁLESY ZAŠLÝCH ČIAS

rieždilo sa. Tretí júl roku 1866 sľuboval pekný slnečný čas, ako keby ani nemalo dôjsť k rozhodujúcej bitke Prusko – rakúskej vojny. Malé mestečko Königgrätz (Sadowa) neďaleko Prahy už ale tušilo, že sa jeho kopce stanú dejiskom ťažkých bojov. Všetko sa zbehlo tak rýchlo. Generáli zoradili svoje armády do útoku. Tam, kde Rakúšania čakali najväčší nápor, postavili maďarských husárov. Dobre vedeli, že husárske regimenty sú najlepšou časťou rakúskej armády, bojujú disciplinovane a vytrvalo. A skutočne sa držali výborne. Bili sa s obrovským nasadením napriek tomu, že nezabudli na násilnosti, ktorými sa Rakúsko odplatilo za revolúciu roku 1848. Zdalo sa, že ich je veľa, ale rakúska armáda, ktorá v tom čase bojovala na dvoch frontoch naraz, voči pruskej presile nemala šancu. Keď konečne generál dal príkaz zatrúbiť na ústup, trubačovi Michalovi priam poskočilo srdce. Cválajúc na svojom pejkovi z celej sily fúkal do trúby clivé tóny capistrangu v nádeji, že ho začujú aj tí, čo zostali na zemi. Ale desaťtisíc rakúskych vojakov a 279 dôstojníkov už na Michalovo trúbenie neodpovedalo. Nehybne ležali na poli, ktoré navždy pochovalo nádeje Rakúska stať sa vedúcou mocnosťou strednej Európy. Bola to Michalova posledná bitka. Cesta bola úmorná, ale ešte koncom toho leta zazrel z kopca vo večernom šere v doline učupenú Rimavskú Sobotu. Michal sa vrátil domov. Prišiel v otrhanej uniforme, s trúbkou na boku. Trúbka bola jedinou vecou, ktorú si z tých čias ponechal MAJÁLESY ZAŠLÝCH ČIAS

113

a zavesil ju na stenu svojej izby napriek tomu, že sa snažil na všetko zabudnúť. Už to bol iný Michal. Nie ten nadšený mladý dobrovoľník, ktorý do vojny išiel, ale mrzutý frfľoš, ktorý, celý deň bafkajúc fajku, sedel v okne svojho domu, rezkým hlasom rozkazoval svojim kočišom, netrpezlivo dirigoval starého Pázsitku a z domu nikdy nevyšiel. Nechodil dokonca ani do kostola. Roky utekali a u Salamonovcov sa na zvykoch nemenilo nič, len Michal starol a spolu s ním starla a priberala jeho žena, ktorá mu nikdy dieťa neporodila. Michal jej to nevytýkal. Bral to ako božie rozhodnutie a zdalo sa, že sa s tým aj zmieril. Každý rok koncom mája poriadala sobotská ľudová škola na čistinke na Sobôtke majáles. Majáles so všetkým, čo k tomu patrí – stánkami s pivom a občerstvením, pečenými klobáskami, cigánskou hudbou, piknikom v tráve a džavotom detí. Tie súťažili v skákaní vo vreci a v mnohých, pre ne tak dôležitých disciplínach. Toto bola jediná udalosť v roku, ktorú si Michal nenechal ujsť. Skoro ráno si obliekol svoj slávnostný oblek, dal zapriahnuť do svojho najlepšieho koča a s vyparádenými koňmi išli krokom za sprievodom detí až na Sobôtku. Muž, ktorý celý rok svoj dom ani len do kostola neopustí, sedí na čistinke, pobafkáva z fajky, slnečné lúče, predierajúce sa cez listy starých stromov, tancujú na jeho mohutných fúzoch. K nikomu sa nepridá, s nikým sa nerozpráva, len sa kochá v deťoch, ktorým tak, ako stúpa slnko, stúpa aj nálada. Z diaľky pozoruje pretekanie detí a červené líca sa mu natriasajú od smiechu, keď súťažia v jedení chleba bohato natretého slivkovým lekvárom. Zábava trvá celý deň, ale s čoraz menšou intenzitou, 114

MAJÁLESY ZAŠLÝCH ČIAS

deti začínajú byť unavené. Podvečer sa rodiny pomaly zberajú na odchod. Mamy pozháňajú svojich ufúľaných šarvancov a vracajú sa domov. Aj Michal sa pozviecha. Na opätku vyklepe svoju fajku, sluha pozbiera ostatky jedla, ktorým bol jeho pán hojne zásobený a nasadnú do koča. Zastavia sa ale v sobôtskej krčme, odkiaľ sa ozýva cigánska muzika . Michal sedí pri stole sám, popíja víno, spieva smutné pesničky, baví sa. Až keď sa na oblohe zjavia hviezdy, vráti sa domov. Chodí mrzuto po dome, najlepšie je sa mu ani neprihovoriť. A keď už poriadni ľudia idú spať, Michal zvesí zo steny starú trúbku, postaví sa pred bránu svojho domu a – ktovie, či mysliac na dávne slávne časy, alebo snáď oplakávajúc svoju bezdetnú starobu, celú svoju ubolenú dušu vdýchne do srdcervúcej melódie capistrangu, ktorú naposledy trúbil v ten podvečer tretieho júla 1866. Mihály Salamon býval v Tomašovej, neďaleko sodomského mosta. Nebol chudobný, bol majiteľom niekoľkých polí v okolí mesta a pri dome mal dielňu na výrobu vozov. Prevádzkoval aj niekoľko fiakrov, ktoré v tom čase plnili funkciu taxíkov. Oženil sa s oveľa mladšou Júliou Tankóovou (1863-1908) z Nižnej Pokoradze. Svoj zvyk – zúčastniť sa majálesu a zatrúbiť na ústup po každom z nich, si zachoval až do svojej smrti. Zomrel pred rokom 1895.

MAJÁLESY ZAŠLÝCH ČIAS

115

13. AKO SI DAL MAJSTER ZA PRÁCU ZAPLATIŤ

ani Makovitsová si láme hlavu, čo dnes uvarí. U Makovitsovcov je táto otázka pravidelne sa opakujúcim problémom. Manžel Jenő je dobrým umelcom, občas dostane aj dobre vynášajúcu zákazku, vše a zas aj nejaký obraz predá, a v dome často nenájdete ani deravý groš. Makovitsovcom veru peniaze ľahko pomedzi prsty pretečú. „ Ako prišli, tak odišli“, vravieva teta Manci, ktorej spomienka na sobotňajšiu hostinu vylúdila široký úsmev na tvári. Bola pečená hus, dobré vínko, sladké zákusky a boli priatelia, ktorí tento bohatý stôl za krátku chvíľu pomohli vyčistiť. Potom sa ešte pri cigánskej muzike do rána bavili. Bohémsky spôsob života oboch manželov nikoho v meste neprekvapoval. Už vedeli, keď z dvora znie hudba, majster ukončil dobrú zákazku. Ale väčšinou tam bolo ticho, len brána zavŕzgala, keď Pömpi, majstrova dorastajúca dcéra, išla do susedov požičať si za lyžicu masti. „ Teraz ale bude všetko ináč“, dušuje sa teta Manci. Keď pred niekoľkými mesiacmi niekto zaklopal na dvere, zdalo sa jej, že to snáď na bránu búcha samotná Fortúna. Chanavskí farníci vyhľadali majstra, aby ho poverili zhotovením busty Mihálya Tompu, básnika, čo onoho času v ich kostole farárčil. Busta už mohla byť dávno hotová, ale Jenő sa teraz zaryto venuje svojím skautom. Od malička mal rád prírodu, v blízkom či ďalekom okolí mesta

116

AKO SI DAL MAJSTER ZA PRÁCU ZAPLATIŤ

nebol vrch či turistický chodník, čo by ním, spolu so svojimi priateľmi, nebol prešiel. Mnohé jeho obrazy vznikli práve na týchto potulkách. A potom niektorý z jeho priateľov spomenul skauting, o ktorom sa kdesi dočítal. Akoby sa mu v hlave rozsvietila žiarovka – „To je ono! To potrebujú mladí učni, aby svoj voľný čas netrávili len tak bohapusto vysedávaním na lavičkách v parku!“ I dnes sa s nimi plahočil medzi skalami Kamenného Janka. Teraz sedia okolo táborového ohňa, opekajú slaninku. Majster posedáva obďaleč, pohľad upretý do diaľky, a predsa tam nič nevidí. Hlavou mu víria myšlienky – prelína sa v nich práca so skautingom. Myslí na to, ako bustu čím skôr dokončiť, ale nedá mu pokoja ani myšlienka na jeho mladý skautský oddiel, ktorý by sa mal aj v meste niečím nezabudnuteľným predstaviť. Riešenie príde ako blesk z jasného neba! Majstrovi sa na tvári rozleje spokojný úsmev a zrazu mu začne byť veľmi naponáhlo. Nevie sa dočkať, kedy bude môcť konečne vo svojom ateliéri znova pracovať na tej buste. Len čo na to povie žena? Kým bustu nedokončil, skoro ani z ateliéru nevyšiel. Spočiatku na nej pracoval tak, ako na všetkých svojich ostatných dielach. Dlho nič, Jenő tvrdil, že sa najprv musí zrodiť v jeho hlave, potom množstvo papierov s náčrtmi, ktoré ležali všade na dlážke jeho ateliéru a ku ktorým sa teta Manci nesmela ani priblížiť, lebo veru neraz sa stalo, že majster napokon spod tej hŕby vytiahol nákres, ktorý spravil medzi prvými. Deň čo deň pracoval dlho do noci, z ateliéru sa ozývalo klopkanie a cveng kovu. Spod pahreby vyletovali neposedné iskričky a osvetľovali majstrovu spotenú tvár. AKO SI DAL MAJSTER ZA PRÁCU ZAPLATIŤ

117

Jedného rána ho Pömpi našla spokojne spať pred hotovou bustou. Celé predpoludnie si ju Makovitsovci obzerali, Jenő ju skúmavým pohľadom obchádzal zo všetkých strán a teta Manci lietala zrakom z busty na manžela. Snažila sa rozlúštiť výraz jeho tváre, chcela vedieť, či je so svojou prácou spokojný a či konečne príde nejaký peniaz do domu. Až pred obedom vyriekol slovíčko „hotovo“ a opatrne, akoby mal v rukách najjemnejší porcelán, vložil bustu do drevenej debny a pozorne vypĺňal medzery voňavou slamou. Keď truhlicu naložili na voz a vybrali sa do Chanavy, mala už teta Manci hotový zoznam potravín, čo po manželovom návrate kúpi. No z tejto pláce pani Makovitsová nekúpila nič. Bustu, dieťa svojho ducha a talentovaných rúk, vymenil majster za hudobné nástroje bývalej chanavskej hasičskej dychovky, aby nimi založil dychovú kapelu rimavskosobotských skautov.

118

AKO SI DAL MAJSTER ZA PRÁCU ZAPLATIŤ

Jenő Mátrai – Makovits sa narodil v roku 1896 v rodine stolára, a tak si umelecké remeslá, najmä umelecké rezbárstvo, osvojoval už v rannej mladosti. Študoval v Budapešti na Štátnej umeleckej vysokej škole spolu s Ödönom Gwerkom a Mikulášom Galandom. Techniku si zdokonaľoval aj počas svojich študijných pobytov vo Švajčiarsku a Taliansku. Počnúc 20. rokmi 20. storočia sa so svojimi dielami zúčastňoval výstav popredných československých maliarov. Stopy jeho rúk nájdete v meste takmer všade: - zhotovil štukatúru evanjelického kostola - podľa vlastných náčrtov viedol rekonštrukciu Hlav ného námestia - pri rekonštrukcii zakreslil staré mestské múry, kto rých pôdorysy dnes vidieť v dlažbe námestia - k jeho menu sa viaže aj pamätník In memoriam na Hlavnom námestí - bol jedným zo zakladateľov skautingu v Rimavskej Sobote - vytesal náhrobný kameň básnika Józsefa Kissa a jeho matky, ktorý dnes stojí v rimavskosobotskom cintoríne AKO SI DAL MAJSTER ZA PRÁCU ZAPLATIŤ

119

- -

zreštauroval bustu Istvána Ferenczyho po tom, čo sa po jej povalení ulomila hlava jeho obrazy nájdete nielen v múzeách, ale aj v nejednej gemerskej domácnosti

Po 2. svetovej vojne majstra a jeho rodinu presídlili do Maďarska. Ešte raz sa vrátil na rodnú zem – v r. 1966, kedy v Rimavskej Sobote usporiadali výstavu s názvom Diela gemerských maliarov v 1. polovici 20. storočia. Podľa svedectva katalógu výstavy tu predstavili majstrových 27 olejomalieb, 11 pastelov a 3 medirytiny Zomrel 16. septembra 1967 v Budapešti. Naposledy mohla verejnosť vidieť jeho diela na výstave Gemerského múzea v roku 1999.

120

AKO SI DAL MAJSTER ZA PRÁCU ZAPLATIŤ

14.

VEĽKÉ ČINY MALÉHO ČLOVEKA – JÁNOS TÓTH PÁPAI

Na celom území Uhorska až do roku 1769, kedy vznikla lekárska univerzita v Trnave*, nebola žiadna univerzita zaoberajúca sa vzdelávaním budúcich lekárov. Tých niekoľko praktizujúcich lekárov, ktorých krajina mala, vyštudovalo v zahraničí a – keďže ich bolo málo – ich služby boli priam nezaplatiteľné. Nariadenie Márie Terézie z 26. októbra 1752, ktoré hovorilo o tom, že každá stolica má mať aspoň jedného plateného lekára a chirurga liečiaceho zdarma, narazilo práve na nedostatok univerzitne vzdelaných lekárov. A tak nižšie vrstvy obyvateľstva liečili felčiari, barbieri, kúpeľníci, chirurgovia**, dokonca aj kati, ktorí svoje vedomosti získali ako učni v praxi. Nuž, za takýchto okolností sa na scéne tej doby objavil gemerský chirurg a liečiteľ János Tóth Pápai, ktorý doktorský titul štúdiami na univerzite nikdy nezískal, a predsa bol v celej krajine známy ako chirurg a liečiteľ očí. Narodil sa niekedy okolo roku 1755 v Gemerskej stolici. Kde a ako získal svoje chirurgické a oftalmologické znalosti, nevedno, ale už v roku 1793 bol - podľa záznamov Samuela Décsyho - v Maďarskom almanachu uvedený ako „úradný“ lekár krajiny a chirurg širkovského obvodu. Už v tomto čase sa zaoberal aj liečením očných chorôb, ktoré neraz riešil radikálne – operáciou. Svojimi výsledkami sa stal známym a vyhľadávaným lekárom aj v susedných okresoch***. Napriek jeho čoraz väčším úspechom o samotnom chirurgovi a jeho súkromnom živote veľa nevedno, pravdeVEĽKÉ ČINY MALÉHO ČLOVEKA – JÁNOS TÓTH PÁPAI

121

podobne sa nikdy neoženil. Známe sú ale jeho zdravotné ťažkosti – trápila ho reuma, ktorá ho v určitom čase zmohla natoľko, že – podľa vlastného vyjadrenia – ho už aj hlbšie nadýchnutie dostalo do postele. Niet divu, že po štyroch rokoch trápenia po ňom akoby zľahla zem a pošuškávalo sa, že zomrel. Ale na nohy ho znova postavili teplé pramene termálnych kúpeľov. Jeho stav sa zlepšil natoľko, že i v najhoršom počasí pociťoval už len menšie ťažkosti. Ale to už od roku 1806 býval v Rimavskej Sobote. Keď sa rozniesla správa, že doktor žije, počet jeho pacientov narastal geometrickým radom. V tom čase veľa cestoval, liečil doma, ale aj sám chodil za pacientmi po celej krajine. Z tohto obdobia je známa aj jeho – v tom čase za bravúrnu považovaná – mastektómia, kedy žene, trpiacej pokročilým štádiom rakoviny pŕs odstránil ľavý prsník tak, že žena počas operácie ani len nezjajkla. Nezabúdajme, že anestéziou tých čias bol kúsok dreva, ktorý pacient počas operácie hrýzol a dvaja silní chlapi, ktorí ho držali, aby sa príliš nemetal.**** Od roku 1816 už praktizoval v Budapešti. Tu sa na odporúčanie Andrása Pfisterera stal riaditeľom Očnej nemocnice ženského spolku, kde (podľa záznamov Vedeckej zbierky) spolu so svojím asistentom Sándorom Cseresnyésom v období od 20. júna do 30. septembra 1817 vyliečil 16 pacientov s očnými ťažkosťami. A to jeden z dvoch pacientov, ktorým úspešne zhotovil umelú dúhovku, bol už sedem rokov nevidiaci! Ostatným odstraňoval výrastky na oku (staphyloma), siedmich pacientov operoval na šedý zákal (cataracta)***** a všetci odchádzali z nemocnice ako vidiaci. Príbeh prvých dvoch 122

VEĽKÉ ČINY MALÉHO ČLOVEKA – JÁNOS TÓTH PÁPAI

rokov očnej kliniky neskôr Cseresnyés vyrozprával vo svojej vlastnej knihe. O činnosti Jánosa Tótha Pápaia sa hovorilo v celej krajine, jeho úspechy ospevovali všetky vtedajšie denníky. Prečo ma potom neprekvapuje, ako sa jeho kariéra vyvíjala ďalej? Po dvoch rokoch vedenia nemocnice ženského spolku sa stiahol, nevládal, či nechcel čeliť ohováračským útokom svojich školených kolegov, ktorí mu vyčítali tvrdé správanie voči pacientom a nemoderné metódy pri odstraňovaní šedého zákalu. V Národnej knižnici sa zachovali listy písané samotným Pápaiom, v ktorých bráni svoj spôsob operácie, nakoľko spôsob jeho ctených kolegov dosiahol oveľa horšie výsledky. Faktom ale zostalo, že na funkciu rezignoval a vrátil sa späť do Rimavskej Soboty. Jeho ďalšie pôsobenie sa stráca v hmlách dejín. Nič to ale nezmenšuje na zásluhách, ktorými si ako liečiteľ očných chorôb a chirurg navždy vydobyl čestné miesto v sieni slávy Gemera. Zomrel okolo roku 1831, pričom presný dátum a miesto jeho úmrtia zostalo neznáme. *Lekárska fakulta trnavskej univerzity pôsobila len sedem rokov **Chirurgom v minulosti volali felčiara, ktorý vykonával jednoduchšie chirurgické zákroky, tieto sa väčšinou naučil vykonávať na bojiskách, kde od jeho šikovnosti často závisel život zraneného. ***Magyar Kurír (Maďarský kuriér z r. 1801, č. 54, informácie z listu Gábora Kovátsa ****Prvú inhalačnú anestéziu v Uhorsku použili až v roku 1847, hoci už v roku 1534 navštívil Paracelsus Bratislavu a hovoril o účinkoch éteru, ale jeho chirurgické využitie nespoznal. Zabával ním len trhovníkov tak, že pod zvonom éterom omráčil sliepky a po odkrytí zvona ich „oživil“ ***** Spomedzi pacientov so šedým zákalom sa dokonca menovite uvádza pán Csillag, Cisársky a kráľovský poštový majster na dôchodku a 7- ročné dievčatko, ktoré vraj po operácii zvolalo: „Ľaľa, vidím ľudí!“

VEĽKÉ ČINY MALÉHO ČLOVEKA – JÁNOS TÓTH PÁPAI

123

V druhej časti knižky, v Sobotských osudoch, som dejiny poňala po svojom (môj muž tvrdí, že všetko tak robím) a dovolila som si tak trošku nazrieť sťaby okienkom do súkromia týchto pánov, akoby sa pred vami ukázali bez saka, len tak, podomácky, v košeli. A pretože zmena vždy poteší, to, čo vám teraz ukážem, parafrázujúc Seiferta, je:

124

VEĽKÉ ČINY MALÉHO ČLOVEKA – JÁNOS TÓTH PÁPAI

15.

PÄTNÁSTA KOŠEĽA – DÁMSKA /MÔJ ŽIVOTOPIS/

tarí rodičia boli kaderníci. Nikdy som nevidela, že by im strihali vlasy, čo u starej mamy nebol div, ostrihali ju v kaderníctve, kde pracovala, ale starý otec mal chromé nohy. Celý deň sedel na svojej posteli, a predsa mal vždy dokonalú frizúru, dokonca i fúziky švihácky pristrihnuté. Dlho som si myslela, že kaderníkom sa môže stať len ten, kto sa narodí s dokonalým účesom. Moje vlasy musela stará mať strihať dosť často, rástli, akoby ma za ne ťahali, a tak vediac, že kaderníčkou sa stať nemôžem, rozhodla som sa, že budem predávať gombíky. Učaroval mi farebný svet gombičiek. Veľké, malé, červené či modré, dokonca i také s hlavičkami mačiatok. Stará mať ich mala plnú plechovku, poodstrihávané z už vyradených šiat. Mala teóriu o tom, že všetko sa ešte raz v živote zíde, čo v tomto prípade absolútne sedelo, lebo ja som ich potrebovala ako soľ. Na predavačku gombíkov som sa vždy hrala len sama so sebou. Bála som sa, keby som z nich niečo „predala“ kamarátkam, mohli by sa tie najkrajšie stratiť. Už dávno nechcem predávať gombíky, ale i ja dodnes opatrujem plnú krabicu gombičiek pre prípad, že by sa raz mohli zísť. Mala som bezstarostné detstvo, rodičia a stará matka, ktorá s nami bývala, sa postarali o to, aby mi nikdy nič nechýbalo. Asi preto som si neskôr myslela, že sa takto bude dať preplávať životom a nikdy nebudem musieť pracovať. Dobré známky ma predurčili na gymnázium PÄTNÁSTA KOŠEĽA – DÁMSKA (MÔJ ŽIVOTOPIS)

125

a až posledný rok pred maturitou som si uvedomila, že sa pre nejaké povolanie rozhodnúť musím, lebo, vieš, mať dnes iba gymnázium... V mojom bezstarostnom období som veľa čítala, v romantickej „ružovej“ ére dokonca aj písala básničky typu: Mama má Emu, Ema má mamu a má aj Mikiho, len ja nemám nikoho. Čo mám povedať, veľký úspech som s nimi nezožala. Prózy boli o poznanie lepšie, sloh mi v škole vždy išiel. Pozbierala som ich do úhľadného fascikla, poslala na fakultu múzických umení a už som sa videla ako prvá dramaturgička Slovenskej televízie. Asi sa im pozdávali, lebo ma pozvali na pohovory. V deň prijímačiek som vo vestibule univerzity stretla kamarátku, ktorú som nevidela fúru rokov. Tak sme sa zahovorili, tešiac sa nečakanému stretnutiu, že keď sme sa zbadali, už sa dvere posluchárne, za ktorými sa písali prijímačky, neodvolateľne zatvorili. V tej chvíli prišla Slovenská televízia o svoju najlepšiu dramaturgičku. Zostala pedagogická fakulta, tam ešte boli voľné miesta. Aprobácia? Samozrejme slovenčina, veď po slovensky viem, literatúru milujem a sloh mi ide. No a čo si k tomu dáme? Angličtina v tom čase znela dosť exoticky, tak prečo nie?. Týždeň po promócii som sa vydala. Titul manželky svojho muža nesiem hrdo teraz už takmer štyri desaťročia. Aj keď sa občas pohašteríme, patríme ku sebe tak, 126

PÄTNÁSTA KOŠEĽA – DÁMSKA (MÔJ ŽIVOTOPIS)

ako znelo motto na našom svadobnom oznámení: „Si voda, som smäd.“ Skôr, než by som si naozaj vychutnala učiteľské povolanie, stala som sa matkou dvoch synov. Teda, toto povolanie som milovala. Bola som mamou na plný úväzok a veľmi sa mi to páčilo. Až mi bolo ľúto, že sa musím vrátiť do školy. Až neskôr som si uvedomila, že učiteľovanie je pre mňa stvorené. Žiaden môj koníček mi totiž nevydržal dlhšie ako desať rokov. Predpokladám, že by som sa v tomto časovom rozpätí nabažila každého povolania okrem učiteľovania. Učiteľ, aj keď rok čo rok učí to isté, vždy je to za iných okolností, v inej triede, s inými študentmi, raz bystrejšími, raz ťažkopádnejšími, ale situácia je vždy iná. Zhruba každých desať rokov sme sa aj sťahovali. Pokúšam sa nájsť nejaký súvis s mojimi desaťročnými cyklami záľub, ale s tým to asi nemá nič spoločného. Rada som sa sťahovala, týždne dopredu som už mala spravený podrobný nákres nového bytu a z výkresu vystrihnuté pôdorysy nábytku, ktorý som po tom papierovom byte prekladala hore – dolu, kým som nenašla to najideálnejšie riešenie. Pri každom sťahovaní som bola presvedčená, že zo mňa mohol byť aj veľmi dobrý bytový architekt. Pri tom poslednom sme prešli do rodinného domu, odvtedy som prepadla mojej najnovšej záľube - záhradke a pomocou odbornej literatúry som sa vyštverala na priečku veľmi schopného amatéra. Dožila som sa už aj poslednej zmeny povolania a veľmi sa jej teším. Nejaký čas som už v dôchodku a znova som sa na plný úväzok stala mamou, tentoraz starou PÄTNÁSTA KOŠEĽA – DÁMSKA (MÔJ ŽIVOTOPIS)

127

mamou. Zostáva mi už iba dúfať, že aj toto „povolanie“ hravo zvládnem.

128

Katarína Borosová

PÄTNÁSTA KOŠEĽA – DÁMSKA (MÔJ ŽIVOTOPIS)

Použitá literatúra (v abecednom zozname): A magyar népi gyógyítás történeti rétegei (Historické vrstvy maďarského ľudového liečiteľstva) B. Kovács István: Rimaszombat, a gyükerek városa (Rimavská Sobota, mesto ľudí s koreňmi) –Madách-Posonium, Bratislava 2995 B. Kovács István: Gemersko Boršošová, H.: Kultúrna situácia v Rimavském Sobote v období dualizmu (Gemer malohont 2, 2006) Danis Tamás: Visszapillantások (Pohľady späť) – Gömör-Kishonti téka 13 Felcserek és sarlatánok helyett fizetett állandó orvosok (Magyar képes újság) V/42, okt. 2000 Miesto felčiarov a šarlatánov platení stáli lekári (Maďarské obrázkové noviny) Findura Imre: Rimaszombat szabadalmas város története (História Rimavskej Soboty – mesta s privilégiami) Friedmanová, Ružena: Spomienky z Mestskej kroniky v Rimavskej Sobote G. Kovács Gyula: Gömöri protestáns gályarabok (Gemerskí protestantskí galejníci) Gergely András – Szász Zoltán: Kiegyezés után (Po vyrovnaní) -Gondolat Budapešť 1978 Horváth Zoltán–Parragi György: Világtörténelmi lexikon (Lexikón svetových dejín) Kiss László: Palócföld orvosai (Gömörország 2010/2) Kollár, Samuel: Rimaszombat története 1997(Dejiny Rimavskej Soboty) Gömör-Kishonti téka 3 Matrika mŕtvych reformovanej cirkvi v Rimavskej Sobote Onderčanin, Milan PhD, dac. MUDr.: Ako dobyla anestézia slovenské teritórium (Slovenská spoločnosť anesteziológie a intenzívnej medicíny) Rábely Miklós: Egy rimaszombati polgár emlékezései (Memoár rimavskosobotského mešťana) - Gömör-Kishonti téka 8 Simonides, Ján: Väznenie, vyslobodenie a putovanie Jána Simonidesa a jeho druha Tobiáša Masníka (Zlatý fond denníka SME) Szombathy Viktor: Rimaszombat (Rimavská Sobota) Tudományos gyűjtemény (Vedecká zbierka) 1817 Budapešť – Hazai orvosi törekedések (Domáce lekárske úsilia)