Venti per una - Europa

Uno sguardo laterale

Venti per Una

20 regioni per 1 Italia, 20 artisti per 1 mostra

Uno sguardo Laterale Ideazione e realizzazione

2014 Rassegna internazionale di Arte Contemporanea Italiana Sede espositiva Považská galéria umenia v Žiline Direttore Milan Mazúr

Andrea Meloni Direttore Generale per la Promozione del Sistema Paese

Mostra a cura di Martina Corgnati Organizzazione IGAV - Istituto Garuzzo per le Arti Visive Presidente Rosalba Garuzzo

Massimo Riccardo Vice Direttore Generale e Vicario del DG/Direttore Centrale per la promozione della cultura e della lingua italiana

Coordinamento del progetto in Slovacchia

Direttore Cristina Cavaglià

Raffaella Pavani Capo Ufficio IV – Direzione Generale per la Promozione del Sistema Paese

Ambasciata d’Italia a Bratislava Ambasciatore Roberto Martini

Segreteria organizzativa Alessandra Lombardi con la collaborazione di Francesca Ferrato

Marcella Simonelli Settore Arte Contemporanea - Ufficio IV Direzione Generale per la Promozione del Sistema Paese Con il patrocinio di

Logistica Alessandro Falanga

Istituto Italiano di Cultura di Bratislava Direttore Antonia Grande Marco Gerbi, Adriana Šulíková Miroslav Bradovka, Michal Denci, Alexandra Kučmová

Redazione web Angela Pastore Ufficio stampa Emanuela Bernascone, Torino Consulenza assicurativa Aon s.p.a Insurance Brokers Catalogo a cura di IGAV – Istituto Garuzzo per le Arti Visive Testi di Martina Corgnati

Partner ufficiale Partner principale della mostra in Slovacchia

La mostra si svolge nell’ambito della VII edizione del Festival Italiano in Slovacchia Dolce vitaj

Traduzioni Michal Denci Alexandra Kučmová Grafica della copertina Tonicadv Revisione grafica e impaginazione Alessandro Falanga Un ringraziamento particolare ad Alexandra Kučmová e Michal Denci

Sponsor

Ringraziamenti Alexander Resch Martina Slezáková

Dvadsať v Jednej

20 krajov v 1 Taliansku, 20 umelcov v 1 výstave

Pohľad zvonka Návrh a realizácia

2014 Medzinárodná výstava súčasného talianskeho výtvarného umenia Miesto konania výstavy Považská galéria umenia v Žiline Riaditel’ Milan Mazúr

Andrea Meloni Generálny riaditel’ pre propagáciu krajiny ako systému

Kurátorka výstavy Martina Corgnati Organizátor projektu IGAV - Istituto Garuzzo per le Arti Visive Prezidentka Rosalba Garuzzo

Massimo Riccardo Námestník generálneho riaditeľa a vikár GR / riaditeľ pre podporu talianskeho jazyka a kultúry

Koordinácia projektu na Slovensku

Riaditel’ka Cristina Cavaglià

Raffaella Pavani Vedúca IV Oddelenia - Generálneho riaditel’stva pre propagáciu krajiny ako systému

Talianske veľvyslanectvo v Bratislave Veľvyslanec Roberto Martini

Organizačné zabezpečenie Alessandra Lombardi v spolupráci s Francesca Ferrato

Marcella Simonelli Sekcia súčasného umenia – IV Oddelenie Generálneho riaditel’stva pre propagáciu krajiny ako systému Pod záštitou

Logistika Alessandro Falanga

Taliansky kultúrny inštitút v Bratislave Riaditel’ka Antonia Grande Marco Gerbi, Adriana Šulíková Miroslav Bradovka, Michal Denci, Alexandra Kučmová

Oficiálny partner

Správa webu Angela Pastore Tlačové stredisko Emanuela Bernascone, Turín Poistenie Aon s.p.a Insurance Brokers Katalóg pripravil IGAV – Istituto Garuzzo per le Arti Visive Texty Martina Corgnati

Hlavný partner výstavy na Slovensku

Výstava sa koná v rámci VII. ročníka Talianskeho festivalu na Slovensku Dolce vitaj

Preklad textov Michal Denci Alexandra Kučmová Grafický návrh obálky Tonicadv Grafická úprava a zalomenie strán Alessandro Falanga Zvláštne poďakovanie Alexandra Kučmová a Michal Denci

Sponzor

Poďakovanie Alexander Resch Martina Slezáková

ISBN 978-80-971692-9-9

Da sempre l’Italia è associata alla bellezza estetica e all’arte, ma spesso all’estero la conoscenza del patrimonio artistico italiano si ferma al secolo scorso, pertanto è nostro dovere, insieme alla conservazione e diffusione del nostro glorioso passato, promuovere la scena artistica contemporanea che è altrettanto ricca di suggestioni.

Sono lieto di presentare al pubblico slovacco la mostra “Venti per Una - 20 regioni per 1 Italia, 20 artisti per 1 mostra”, frutto dello sforzo congiunto dell’Istituto Garuzzo per le Arti Visive e del Ministero degli Affari Esteri italiano, che approda in Slovacchia a seguito di una circuitazione che, dopo la presentazione in Italia, l’ha portata in America meridionale, nella Federazione Russa e in Croazia.

La ricchezza del nostro Paese è nella sua diversità e nella sua complessità, dalla Valle D’Aosta alla Sicilia, ogni regione d’Italia offre una molteplicità di paesaggi, atmosfere, tradizioni, dialetti e anche l’arte contemporanea italiana non è circoscrivibile solo ai centri di maggior potere nel sistema dell’arte. In ciascuna regione sono presenti musei, scuole d’arte, gallerie, artisti che hanno mantenuto un forte legame con le radici locali e la mostra “Venti per Una” rappresenta un attento percorso attraverso l’intera penisola che dà conto di queste realtà.

Questa mostra rappresenta l’evento di arte contemporanea di maggior rilievo del Festival Dolce Vitaj e si inserisce nel programma organizzato dall’Istituto Italiano di Cultura insieme all’Ambasciata d’Italia a Bratislava per il Semestre di Presidenza Italiana del Consiglio dell’Unione Europea.

Taliansko sa vždy spájalo s estetickou krásou a umením, ale v zahraničí sa často poznanie talianskeho umeleckého bohatstva obmedzuje len na minulé storočia, a preto je našou povinnosťou nielen uchovávať a šíriť našu slávnu minulosť, ale propagovať aj súčasnú umeleckú scénu, ktorá je rovnako bohatá na podnety.

Teší ma, že slovenskému publiku môžem predstaviť výstavu “20 krajov v 1 Taliansku, 20 umelcov v 1 výstave”, ktorá je výsledkom spoločného úsilia Istituto Garuzzo per le Arti Visive a talianskeho Ministerstva zahraničných vecí. Výstava mala svoju premiéru v Taliansku a na Slovensko prichádza po dlhej ceste Latinskou Amerikou, Ruskou Federáciou a po zastávke v Chorvátsku.

Bohatstvo našej krajiny spočíva v jej rôznorodosti a zložitosti. Od kraja Valle D’Aosta na severe až po Sicíliu na juhu, každý taliansky kraj ponúka mnohorakosť v geografickom charaktere krajiny, odlišnú atmosféru, tradície, dialekty a ani súčasné talianske umenie nie je možné vymedziť len v strediskách, kde sa sústreďuje najviac moci v systéme umenia.

V každom kraji sa nachádzajú múzeá, umelecké školy, galérie, umelci, ktorí si uchovali silné väzby s miestnymi koreňmi a výstava “Dvadsať v jednej” predstavuje dôslednú púť celým polostrovom a odráža práve jeho skutočnú tvár.

Táto výstava je najvýznamnejším momentom súčasného umenia v rámci Festivalu Dolce Vitaj a radí sa do programu, ktorý pripravil Taliansky kultúrny inštitút spolu s Talianskym veľvyslanectvom v Bratislave pri príležitosti Talianskeho predsedníctva v Rade Európskej únie.

Výtava je zároveň okamihom a príležitosťou pripomenúť si desať rokov od vstupu Slovenska do Európskej únie.

07

La mostra intende anche dare un contribuito alla celebrazione dell’importante anniversario dei 10 anni di adesione della Repubblica Slovacca all’Unione Europea. I nostri due Paesi collaborano infatti con entusiasmo e successo all’ulteriore integrazione nel continente europeo, per la realizzazione di un’area di pace, sicurezza, civiltà, solidarietà e benessere.

Sono particolarmente grato a tutti coloro che hanno consentito la realizzazione di questa esposizione: Il Ministero degli Affari Esteri, l’IGAV, la Regione Piemonte, il Direttore della Galleria Civica di Zilina, l’Istituto di Cultura, la VUB Banka il cui sostegno costituisce un elemento insostituibile per il successo dei nostri eventi e tutti coloro che sapranno apprezzare il significato di questa mostra.

Roberto Martini Ambasciatore d’Italia

08

Naše krajiny s nadšením a úspešne spolupracujú na ďalšej integrácii v rámci európskeho kontinentu v snahe o pokoj, bezpečnosť, civilizovanú spoločnosť, solidaritu a blahobyt v tejto oblasti.

Som mimoriadne vďačný všetkým, ktorí umožnili realizáciu tejto výstavy: talianskemu Ministerstvu zahraničných vecí, inštitútu IGAV, Kraju Piemont, riaditeľovi Považskej galérie umenia v Žiline, Talianskemu kultúrnemu inštitútu, VÚB banke, ktorej podpora je nenahraditeľná pri zabezpečení úspechu našich podujatí a všetkým, ktorí dokážu oceniť význam tejto výstavy.

Roberto Martini Veľvyslanec Talianskej republiky

Sono particolarmente lieta di ospitare in Slovacchia, a seguito della circuitazione che l’ha portata in America del Sud, a Mosca, a San Pietroburgo e a Zagabria, la mostra “Venti per Una - 20 regioni per 1 Italia, 20 artisti per 1 mostra” che rappresenta il risultato di una collaudata collaborazione fra il Ministero degli Affari Esteri e dell’IGAV e la cui curatela è affidata ad un’esperta di cui ho potuto stimare la grande professionalità in occasione del Premio New York 2006 (premio per giovani artisti finanziato e organizzato dal Ministero degli Affari Esteri).

Ho conosciuto l’Istituto Garuzzo per le Arti Visive durante l’Anno dell’Italia in Cina nel 2006, quando mi occupavo di arte contemporanea presso la Direzione Generale per la Promozione e la Cooperazione Culturale del Ministero degli Affari Esteri, e in quell’occasione ho avuto modo di apprezzare l’attività dell’Istituto di Torino che ha fatto dell’attenzione all’arte contemporanea e del sostegno ai giovani artisti la sua principale missione.

Quando un anno fa mi fu proposto di realizzare questa mostra, ho accolto con entusiasmo l’iniziativa, ritengo infatti che la promozione dell’Italia contemporanea costituisca una priorità dell’azione degli Istituti di Cultura.

In particolare, negli anni alla Farnesina ho imparato quanto i giovani artisti italiani meritino attenzione e promozione, soprattutto all’estero. Il tema della mostra mi è sembrato peraltro così denso di suggestioni e spunti di riflessione che non si poteva non inserirla nel calendario del Festival Dolce Vitaj e degli eventi previsti in quest’anno così ricco di appuntamenti politici di prestigio sia per l’Italia sia per la Slovacchia: Presidenza italiana del Consiglio dell’Unione europea, Presidenza slovacca del Visegrad, decimo anniversario dell’entrata della Slovacchia nell’Unione europea.

Je pre mňa veľkým potešením, že po dlhej ceste Latinskou Amerikou, po zastávke v Moskve, Petrohrade a Záhrebe môžeme na Slovensku predstaviť výstavu “20 krajov v 1 Taliansku, 20 umelcov v 1 výstave”.

Podujatie predstavuje výsledok spolupráce medzi Ministerstvom zahraničných vecí a inštitútu IGAV pod kurátorským vedením odborníčky, ktorej profesionálny prístup som mala možnosť osobne oceniť počas odovzdávania cien talianskeho Ministerstva zahraničných vecí pre mladých výtvarníkov Premio New York 2006.

S činnosťou inštitútu IGAV som sa oboznámila počas podujatí kultúrneho roka Talianska v Číne 2006, keď som bola zodpovedná za projekty súčasného výtvarného umenia na Riaditeľstve pre propagáciu a kultúrnu spoluprácu Ministerstva zahraničných, ktorá si za svoje hlavné poslanie zvolila pozornosť venovanú súčasnému výtvarnému umeniu a podpore mladých výtvarníkov.

Keď som pred rokom dostala ponuku na realizáciu tejto výstavy, prijala som ju s obrovským nadšením, pretože som presvedčená, že propagácia súčasného Talianska tvorí jednu z priorít činnosti Talianskych kultúrnych inštitútov. Počas môjho pôsobenia vo Farnesine (sídlo MZV) som sa naučila, že mladí talianski umelci si zasluhujú pozornosť a propagáciu predovšetkým v zahraničí. Téma tejto výstavy sa mi javila natoľko bohatá na podnety k úvahám, že som ju jednoducho nemohla nezaradiť do programovej štruktúry Festivalu Dolce Vitaj a a do kalendára tohtoročných podujatí, ktorý ponúka obzvlášť veľké množstvo významných politických okamihov jednak pre Taliansko ako aj pre Slovensko: Talianske predsedníctvo v Rade Európskej únie, predsedníctvo Slovenska vo V4 či desiate výročie vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie.

09

Nel mondo globalizzato si sta perdendo di vista l’attenzione per il particolare, la tendenza all’omologazione non lascia spazio per i dettagli e le tecnologie sempre più invasive stanno mettendo in crisi i concetti di identità e di radici. Ugualmente nel mondo dell’arte contemporanea la globalizzazione di stimoli e di fonti induce ad interrogarsi sulla caratterizzazione nazionale del panorama artistico. L’Italia è la quintessenza della complessità e della diversità e sarebbe pertanto fuorviante rappresentarla con concetti onnicomprensivi che facilmente possono diventare stereotipi. Questa riflessione sulla scena artistica contemporanea italiana dà conto delle singole realtà regionali ricche di storie, di paesaggi, di tradizioni attraverso i lavori di venti artisti, accuratamente selezionati della dott.ssa Martina Corgnati, che si sono interrogati su tematiche legate all’identità nazionale fornendo risposte e riflessioni fortemente determinate dal rapporto con il contesto di provenienza.

Desidero formulare i miei più sentiti ringraziamenti al personale dell’Istituto e a tutti coloro che han no consentito la realizzazione di questa iniziativa, il Ministero degli Affari Esteri - Direzione Generale per il Sistema Paese, la Galleria Civica di Zilina e la VUB Banka a cui sono particolarmente grata per il sostegno che sempre garantisce ai nostri progetti.

Antonia Grande Direttore Istituto Italiano di Cultura Bratislava

V globalizovanom svete už nevenujeme pozornosť zvláštnostiam a detailom, tendencia k homogenite nenecháva priestor pre podrobnosti a stále invazívnejšie technológie spochybňujú koncepciu identity a našich koreňov.

Rovnako aj vo svete súčasného umenia globalizácia podnetov a zdrojov nás privádza k otázkam a otáznikom nad charakterizáciou národnej panorámy umenia.

Taliansko je kvintesencia zložitosti a odlišnosti, preto by bolo scestné, keby sme ho vystihovali a zobrazovali cez všeobjímajúce koncepcie, ktoré sa ľahko môžu stať stereotypmi. Táto úvaha poskytuje na súčasnej talianskej umeleckej scéne obraz jednotlivých regionálnych realít plných príbehov, krajiniek, tradícií prostredníctvom diel dvadsiatich výtvarníkov, ktorých dôkladne vybrala pani doktorka Martina Corgnati. V dielach si kládli otázku súvisiacu s témou národnej identity a poskytujú odpovede a reflexie silne motivované a určené ich vzťahom ku kontextu, z ktorého pochádzajú.

Rada by som sa veľmi srdečne poďakovala personálu Talianskeho kultúrneho inštitútu a všetkým tým, ktorí umožnili realizáciu tejto iniciatívy, a to Generálnemu riaditeľstvu pre krajinu ako systém talianskeho Ministerstva zahraničných vecí, Považskej galérii umenia v Žiline a VÚB banke, a.s., ktorej som mimoriadne vďačná za podporu pravidelne poskytovanú našim projektom.

Antonia Grande Riaditeľka Talianskeho kultúrneho inštitútu

10

“Venti per Una” è un progetto realizzato integralmente dall’IGAV - Istituto Garuzzo per le Arti Visive. Era il 2012, e da allora la mostra ha viaggiato per il mondo senza quasi mai fermarsi. Prima un lungo circuito nei paesi dell’America Latina. Poi, dall’autunno 2013, l’Europa: Mosca, San Pietroburgo, Zagabria, e ora Žiline.

E’ l’ultima tappa in ordine di tempo e ne siamo particolarmente orgogliosi per il valore storico e culturale della città. “Venti per Una” riveste per noi una speciale importanza: è l’impegno a esplorare tutti i linguaggi adottati dai giovani artisti italiani, che lavorano in tutte le regioni della penisola. E a farli conoscere. Siamo troppo abituati a incontrare le nuove espressioni artistiche, specie quelle giovani, installate solo nelle grandi città considerate località strategiche del sistema-arte. E ancor più raramente nelle sedi internazionali. Ma in questo modo trascuriamo sistematicamente altre realtà, che sono meno favorite, ma dove nascono sempre più numerosi centri di ricerca, di formazione e di produzione delle arti visive, e da cui sempre più spesso emergono sorprese ed eccellenze.

Il decentramento di musei, biennali, residenze e di molteplici e varie occasioni di incontro, promosso non solo in Italia ma nel mondo, ha invece portato alla scoperta di nuove modalità e forme d’arte. E di altrettanti nuovi prepotenti talenti creativi.

Per l’IGAV, nata proprio con la mission fondamentale di valorizzare la giovane arte italiana, era indispensabile compiere una ricognizione in tutti i centri della Penisola, per incontrare le differenze, mettere a confronto le radici, valorizzare i talenti, prevalentemente giovani ma non solo. Nella prospettiva di superare quel centralismo che, anche nel sistema dell’arte, non sempre e non necessariamente, veicola le opere migliori.

“Dvadsať v jednej” je projekt z dielne IGAV Inštitútu Garuzzo pre výtvarné umenie. Písal sa rok 2012 a výstava odvtedy precestovala svet takmer bez zastavenia.

Najskôr absolvovala turné po Latinskej Amerike. Na jeseň roku 2013 sa vrátila do Európy a predstavila sa v Moskve, Petrohrade, Záhrebe a teraz v Žiline.

Z časového hľadiska je Žilina doposiaľ poslednou zastávkou, na čo sme veľmi hrdí, najmä pre historickú a kultúrnu hodnotu mesta. “Dvadsať v jednej” má pre nás mimoriadny význam, nakoľko ide o snahu preskúmať všetky jazykové kódy mladých talianskych výtvarníkov pracujúcich vo všetkých talianskych krajoch na polostrove a predstaviť ich. Príliš sme si zvykli stretávať sa s novými umeleckými vyjadreniami predovšetkým mladých ľudí (inštalovanými) len vo veľkomestách, ktoré považujeme za strategické miesta pre systém umenia.

V zahraničí je to dokonca ešte zriedkavejšie.

Týmto spôsobom však systematicky zanedbávame iné, menej príťažlivé miesta, kde sa naopak rodí stále viac vedeckých centier, výskumu, vzdelávania a tvorby výtvarného umenia, a odkiaľ stále častejšie vychádzajú prekvapivo výnimočné osobnosti.

Decentralizácia múzeí, bienále, sídiel ako aj mnohých rôznorodých príležitostí na stretnutie, propagovaných nielen v Taliansku ale aj vo svete viedlo k objaveniu nových umeleckých spôsobov a foriem. A tiež nových výrazných a mocných kreatívnych talentov.

Naša inštitúcia IGAV, ktorá vznikla práve na základe túžby plniť poslanie valorizácie súčasného mladého talianskeho umenia, považovala za potrebné uberať sa za poznaním na ceste po všetkých strediskách nášho polostrova, aby sa stretla s rozdielmi, mohla porovnať korene, podčiarknuť hodnotu talentov, prevažne mladých ale nielen tých.

11

E per dare la giusta attenzione a identità, temi ed elementi che riletti alla luce di uno spirito autenticamente contemporaneo, e non di un folklore kitsch e commerciale, contribuiscono ad arricchire il panorama della cultura italiana.

L’arte è dappertutto: l’IGAV non ha tesi da dimostrare, ma è animata da una costante curiosità, che spinge a guardarsi continuamente intorno. Ecco, la mostra è nata così: “venti” regioni per “una” cultura nazionale composita, ricca e dialettica. E venti artisti, attentamente selezionati, per un’occasione espositiva che siamo fieri di presentare in Slovacchia, a Bratislava e, di seguito, a Zilina.

V snahe prekonať centralizáciu, ktorá aj v umení podporuje cirkuláciu najlepších diel. A v snahe venovať patričnú pozornosť identite, témam, prvkom, ktoré vo svetle súčasného autentického ducha, a nie vo svetle folklórnej gýčovej a obchodnej tradície, prispievajú k bohatstvu panorámy talianskej kultúry.

Umenie je všade. IGAV nechce diktovať poučky, dopredu ju ženie neustála zvedavosť týkajúca sa okolitého sveta. A tak sa zrodila táto výstava: “Dvadsať” krajov v “jednej” zložitej, bohatej a nárečovej národnej kultúre.

A dvadsať dôkladne vybraných umelcov na výstavný projekt, ktorých hrdosťou predstavujeme na Slovensku, v meste Žilina.

Rosalba Garuzzo Presidente IGAV

Rosalba Garuzzo Prezidentka IGAV

12

IGAV – Istituto Garuzzo per le Arti Visive

IGAV – Istituto Garuzzo per le Arti Visive

IGAV – Istituto Garuzzo per le Arti Visive, associazione culturale senza fini di lucro con sede a Torino, nasce nel 2005 dalla volontà di contribuire alla conoscenza e alla valorizzazione dell’arte contemporanea italiana.

IGAV – Istituto Garuzzo per le Arti Visive, nezisková organizácia so sídlom v Turíne, vznikla v roku 2005 na základe potreby prispieť k poznaniu súčasného talianskeho umenia a prisúdiť mu náležitý význam.

IGAV lavora nella convinzione che l’Italia non possa vivere soltanto nel ricordo della tradizione artistica del passato: sono molti, infatti, gli artisti delle nuove generazioni che portano creatività e slanci culturali non inferiori a quelli dei loro predecessori, accettando la sfida del confronto internazionale.

IGAV pracuje a pôsobí v presvedčení, že Taliansko sa nemôže spoliehať len na umeleckú tradíciu minulosti.

Mnoho umelcov radiacich sa k najmladším generáciám prináša aj dnes kreatívne impulzy, ktoré svojím významom dosahujú úroveň dnes už uznávaných a časom overených autorít, pričom práve prostredníctvom svojej umeleckej produkcie súčasní tvorcovia prijímajú výzvu medzinárodnej konfrontácie.

Con questo intento IGAV promuove mostre a carattere nazionale e internazionale, scambi tra Paesi diversi e progetti volti ad esaltare l’espressione delle arti visive, di maestri, emergenti e giovani.

IGAV realizza le proprie iniziative con il contributo dei soci e grazie al sostegno di istituzioni, enti pubblici e partner privati.

S týmto zámerom IGAV iniciuje a podporuje organizáciu výstav na celonárodnej i medzinárodnej úrovni, kultúrne výmeny medzi rôznymi krajinami, projekty majúce za cieľ vyzdvihnúť komunikatívnosť vizuálneho umenia a mladých, začínajúcich či už etablovaných umelcov samotných.

IGAV realizuje vlastné iniciatívy s prispením svojich členov a vďaka podpore štátnych i súkromných inštitúcií.

13

Sommario - Obsah

Introduzione - Úvod Martina Corgnati

17

Artisti - Výtvarníci

31

Biografie artisti - Biografie výtvarníkov

73

“Laterale” è il punto di vista assunto oggi in molti casi da alcuni fra gli artisti più interessanti che si muovono sul non facile palcoscenico dell’arte contemporanea, italiana e internazionale. Questa rassegna ne propone venti, provenienti o attivi in altrettante regioni italiane che essi certo non “rappresentano” in senso istituzionale, ma da cui hanno tratto immagini, suggestioni, ricordi, stimoli, idee. Questa, atipica, modalità di reclutamento risponde anche all’esigenza di dimostrare la vivacità creativa e produttiva di tutta l’Italia, quindi anche dei centri minori e non solo delle località centrali intorno alle quali gravitano di preferenza gran parte delle risorse e dell’attenzione che il sistema dell’arte può convogliare e di fatto ha convogliato negli ultimi anni.

Fra tutti i possibili candidati a questa selezione, la nostra attenzione si è concentrata su coloro che, fra i tanti, non hanno perso di vista il linguaggio che hanno scelto per il loro lavoro e nelle cui connotazioni specificamente si riconoscono (dal disegno alla fotografia, dal video alla scultura), ma che, con sensibilità, intelligenza e rispetto, insistono per saggiarne ed eventualmente anche metterne in crisi le determinazioni più forti e più scontate adottando un punto di vista eccentrico, apparentemente “instabile”, debole, ”minore” e, proprio per questo, particolarmente adatto a dimostrare la vitalità del linguaggio stesso e a sondarne i bordi, traendo da queste sensibili ed esperte esplorazioni di confine frutti dall’indiscutibile valenza estetica, concettuale e culturale. Sono artisti che, pur non dimentichi della luce piena, prediligono le zone d’ombra; che si lasciano di preferenza attrarre da oggetti “deboli” senza, di fronte ad essi, trasformare il loro sguardo in quello di un reporter o di un documentarista o di un pubblicitario; che non si improvvisano filosofi

““Pohľad zvonka”, tak možno dnes definovať nahliadanie mnohých pozoruhodných výtvarníkov, ktorí sa pohybujú na problematickej scéne súčasného talianskeho a svetového výtvarného umenia. Táto kolektívna výstava predstavuje dvadsať z nich, pochádzajúcich alebo pôsobiacich rovnako v dvadsiatich talianskych krajoch, ktoré oni sami určite inštitucionálne nezastupujú, ale z ktorých vychádzajú ich predstavy, sugescie, spomienky, podnety a myšlienky. Tento atypický spôsob výberu zodpovedá zároveň potrebe poukázať na tvorivú a produktívnu životaschopnosť celého Talianska, teda aj na menšie mestá a nielen na hlavné oblasti, kde sa sústreďuje prevažná časť zdrojov a ktorým sa dostáva najviac pozornosti, akú systém výtvarného umenia môže prinášať a v posledných rokoch aj priniesol.

Spomedzi mnohých kandidátov sme sa pri výbere sústredili na tých, ktorí si uvedomujú dôležitosť výberu jazyka použitého v diele, pričom v konotáciách uplatnených techník (od kresby po fotografiu, od videa po skulptúru) špecifickým spôsobom nachádzajú sami seba.

Zároveň však v tejto súvislosti zaujímajú excentrické, zdanlivo “nestabilné”, slabé, “menšie” uhly nazerania, aby citlivo, s rešpektom a inteligentne mohli okúsiť a eventuálne aj spochybniť ich najpevnejšie determinácie.

Práve toto nazeranie je totiž to najvhodnejšie na to, aby bola dokázaná vitalita jazyka samotného, aby boli preskúmané jeho hranice. Takáto analýza limitov potom prináša svoje výsledky, ovocie nespochybniteľnej estetickej, koncepčnej a kultúrnej hodnoty. Spomínaní umelci nezanedbávajú plné svetlo, no napriek tomu uprednostňujú tienisté oblasti, priťahujú ich slabé predmety, pričom pred nimi svoj pohľad nepremieňajú na pohľad fotoreportéra alebo dokumentaristu či tvorcu reklamy,

17

o giornalisti; che sanno, talvolta, essere ironici senza per questo diventare facili.

Sono tutti, attentissimi a considerare il contesto in cui esistono e si muovono, come artisti e come persone, con un’attenzione dalle sfumature talora sarcastiche, talora ironiche, talora poetiche, talora dolorose; elaborando lavori, sempre, aperti ma personali, in alcuni casi più sensibili alla realtà circostante (senza scadere nel documentaristico), e in altri più pronti a ripiegarsi su una fervida indagine del proprio linguaggio, interpretato alla luce delle condizioni del fare contemporaneo. Qui, in queste elaborazioni, è nella tradizione (soprattutto in quella classica, sorprendentemente o forse no: dopotutto siamo italiani) che gli artisti rintracciano il pregiudizio (formale; la convenzione, in altre parole il Kitsch) per attaccarlo “dall’interno” del linguaggio stesso, senza mai perderne di vista la matrice, la radice ancora vitale che fornisce la linfa di nuove possibilità a pratiche artistiche che non abbiano rinunziato ad essere se stesse, alla propria natura complessa e specifica.

Questi artisti non appartengono a una generazione definita e fissata a-priori: non crediamo che quello dell’età sia un criterio valido di fronte alla produzione di una sostanza come l’arte che, nonostante tutto, continua a dimostrarsi ineffabile e troppo leggera per rispondere alla pesantezza burocratica posta dalle barriere anagrafiche.

Andrea Nevi ed Eleonora Beddini (Umbria) hanno posto al centro del loro video un piccolo corpo celeste scoperto dall’astronomo Giovanni Schiaparelli all’indomani dell’Unità d’Italia e per questo battezzato Hesperia, il nome greco della penisola.

-L’infinitamente lontano dei corpi celesti e l’attualità po-

18

nehrajú sa na filozofov ani na novinárov, dokážu byť občas ironickí, nikdy však neskĺznu do banality.

Všetci veľmi dbajú na kontext, v ktorom žijú a v ktorom sa pohybujú, jednak ako umelci, ale aj ako osoby.

Všímajú si rozličné odtienky, niekedy sarkastické, inokedy ironické, niekedy poetické, inokedy bolestivé. Tvoria vždy otvorené, no zároveň osobné diela, niekedy výraznejšie receptívne voči okolitému svetu, bez toho, aby upadli do dokumentárnosti. Inokedy sú pripravení zanietene skúmať vlastný jazyk, interpretovaný vo svetle podmienok aktuálneho konania. V takomto spracovaní je súčasťou predovšetkým klasickej tradície (čo môže znieť prekvapivo alebo možno aj nie: koniec koncov sme Taliani), že umelci identifikujú formálny predsudok, konvenciu, inými slovami gýč, aby naň zaútočili „zvnútra” jazyka samotného, bez toho, aby čo i len raz stratili zo zreteľa pôvod, ešte stále živý koreň, dodávajúci lymfu nových možností umeleckým postupom, ktoré sa nevzdali svojho bytia, svojej zložitej a špecifickej podstaty. Títo umelci nepatria k zadefinovanej a vopred vymedzenej generácii: my neveríme, že vek by bol plnohodnotným a platným kritériom zoči voči kreovaniu takej látky, akou je umenie, ktoré sa napriek všetkému naďalej javí neuchopiteľné, neopísateľné a príliš ľahké na to, aby odpovedalo na byrokratickú záťaž bariér.

Andrea Nevi a Eleonora Beddini (Umbria) umiestnili do stredu svojej videoinštalácie malé teleso, planétku, objavenú astronómom Giovannim Schiaparellim po zjednotení Talianska, a preto jej dali meno, akým Gréci nazývali Apeninský polostrov, Hesperia.

Nekonečná diaľka vesmírnych telies a politická aktuálnosť prenesená do národných dejín sa spájajú

litica trasformata ormai in storia nazionale si fondono in una sintesi dall’alto valore poetico eevocativo, dove suoni ed immagini realizzate ex-novo si combinano suggestivamente con pezzi d’archivio. È il linguaggio stesso del video ad essere indagato qui: i suoi codici e i suoi rituali, rappresentati per esempio dalla ripetitività delle immagini, a contrasto con la narrativa frammentaria degli spezzoni documentaristici; il fascino delle sonorità profonde che evocano gli spazi interstellari di Hesperia e lo sdoppiamento dell’attenzione richiesto allo spettatore per apprezzare la doppia immagine.

Marco Bernardi (Lazio) ha sagomato sulla forma esatta della penisola italiana (isole comprese) un piccolo materasso imbottito, accuratamente ricucito e sormontato da piccoli fono-diffusori sospesi, piccoli uccelli elettronici che sembrano fare il verso all’anomalo oggetto sottostante. È l’Italietta con le allodole, multisensoriale, imprevista. Un ironico omaggio a Giuseppe Mazzini, uno dei profeti dell’Unità Nazionale, e alla sua esperienza carceraria, durante la quale sembra che le allodole lo consolassero dello scomodissimo giaciglio sul quale, per amore dell’Italia, era costretto a giacere.

La ricerca acustica è sempre stata parte integrante del lavoro dell’artista romano, che in questo caso ha allestito una vera e propria installazione sonora dotata di allodole interattive.

Claudio Beorchia (Veneto) si è lasciato incuriosire dalle cabine per le fototessere, dal loro funzionamento, dall’automatismo, dal formato parti colare delle immagini prodotte in una manciata di minuti, dallo spazio intimo e privato del loro abitacolo ma, soprattutto, dalla loro collocazione nello spazio urbano.

v syntéze s vysokou poetickou hodnotou a intenzívnou evokatívnou hodnotou, kde sa nanovo realizované zvuky a obrazy sugestívne kombinujú s archívnymi kúskami.

V tomto diele je potrebné preskúmať samotný jazyk videa, jeho kódy a rituály, ktoré sú zobrazené napríklad opakovaním obrazov v kontraste s fragmentárnou naratívnosťou dokumentárnych sekvencií. Hlboké zvukové efekty evokujú medzihviezdny priestor Hesperie a od diváka sa očakáva zdvojenie pozornosti, pretože iba tak dokáže oceniť zdvojený obraz.

Marco Bernardi (Lazio) podľa presnej formy Apeninského polostrova, vrátane ostrovov, vymodeloval, dôsledne poprešívaný, nad ktorým visia malé reproduktory, drobné elektronické vtáčence, ktoré akoby sa spevom prihovárali čudnému predmetu pod nimi. Je to Taliansko so škovránkami, viacvnemové a nepredvídané. Ironická pocta Giuseppe Mazzinimu, jednému z prorokov národnej jednoty a jeho väzneniu, počas ktorého ho škovránky zdanlivo utešujú v nepohodlnom príbytku, kde sa z lásky k Taliansku musel zdržiavať. Akustické hľadanie tvorilo vždy neoddeliteľnú časť práce tohto rímskeho výtvarníka, ktorý vytvoril skutočnú zvukovú inštaláciu s interaktívnymi škovránkami.

Claudio Beorchia (Veneto) záujem v ňom vzbudili fotokabínky, ich automatické fungovanie, zvláštny formát fotografií vytvorených v stotine sekundy, intímny až súkromný priestor vo vnútri, ale predovšetkým ich umiestnenie v mestskom prostredí. Nachádzajú sa hlavne na prechodných neosobných miestach, kadiaľ prúdia toky ľudí, ale ktoré nepatria nikomu.

Tento výtvarník skúma práve to zvláštne prostredie v blízkosti fotokabíniek a núti ich produkovať portréty

19

Esse, infatti, si trovano principalmente in luoghi di passaggio, dove fluisce molta gente; ma luoghi impersonali, che tutti attraversano ma che non appartengono a nessuno.

L’artista indaga proprio quello strano ambiente vicino alle cabine, “obbligandole” a produrre non ritratti di persone ma ritratti urbani, quindi messe in scena del loro contesto. Posizionando uno specchio sullo sgabello di posa e inclinandolo sapientemente, l’obiettivo punta all’esterno, alla città.

L’operazione è stata ripetuta in tutte le cabine presenti nella zona in cui l’artista vive, la “città diffusa” tipica del nordest dell’Italia: il corpus di fototessere che ne è scaturito costituisce una collezione di paesaggi/ritratti urbani automatici, un nuovo e inedito punto di vista della città.

Stefano Cagol (Trentino Alto-Adige) in una grande e spettacolare installazione tematizza l’ipocrisia che spesso caratterizza il nostro comportamento sociale nei confronti degli animali. L’artista ha scelto un nome solo per identificare animali diversissimi tra loro: Lola. è il nome classico con cui in Italia – come in altre nazioni – vengono battezzate le mucche secondo l’usanza occidentale di dare un nome proprio agli animali domestici. Questo nome, che marchia indifferentemente anche animali selvatici, rimanda a uno scenario di specie cancellate, di una varietà appiattita, di una dimensione naturale inesorabilmente standardizzata e brutalizzata.

L’uomo, la natura, il caso, la manipolazione, un veleno, un’arma, la necessità, il superfluo.

I protagonisti sono solo desunti, ma l’esito – non a lieto fine – di questa storia è chiaro.

20

miest namiesto portrétov osôb, to znamená inscenácie kontextov. Umiestňuje zrkadielko na stolček v kabíne, dôkladne a premyslene ho nakloní a objektívom sa zameria na exteriér, na mesto. Tento úkon zopakoval vo všetkých kabínach v mieste svojho bydliska. Vytvoril tzv. rozšírené mesto, typické pre severovýchodné Taliansko. Zrodil sa tak korpus fotografií, ktorý tvorí zbierku krajiniek/automatických mestských portrétov, nový a nevídaný pohľad na mesto.

Stefano Cagol (Trentino Alto-Adige) v jednej veľkej a ohromnej inštalácii spracúva tému pokrytectva, ktoré často charakterizuje naše spoločenské správanie k zvieratám. Výtvarník si vybral jedno meno, aby identifikoval jednotlivé navzájom veľmi odlišné zvieratá. To meno je Lola. Klasické pomenovanie pre kravy nielen v Taliansku ale aj v iných západných štátoch podľa tradície prenášania vlastných mien na zvieratá. Toto meno, ktoré označuje aj divé zvieratá, evokuje neexistujúce druhy, zúženú varietu, neprekonateľne štandardizovaný a zvierací prírodný rozmer. Človek, príroda, náhoda, manipulácia, jed, zbraň, nevyhnutnosť, nadbytočnosť. Protagonistami sú výlučne odvodeniny, ale výsledok tohto príbehu bez šťastného konca je zrejmý.

Giusy Calia (Sardegna) parafrázuje názov slávneho diela spisovateľky Virginie Woolfovej v snahe prerozprávať prostredníctvom intenzívneho fotografického triptychu bolesť a utrpenie z bývalých, už desaťročia zatvorených, bláznincov v Taliansku.

Anonymnú bolesť. Podľa slov výtvarníka “uzavreté priestory určené na nútený pobyt ako vo väzení nenarúšajú tajomstvo toho, kto zažil to, čím sú ešte

Giusy Calia (Sardegna) parafrasa il titolo del celebre scritto di Virginia Woolf per raccontare in un intenso trittico fotografico il dolore sofferto all’interno degli ex-manicomi italiani, ormai chiusi da decenni. Dolore anonimo: “gli spazi d’internamento e di reclusione” spiega l’artista, “non violano il segreto custodito di chi ha vissuto l’esperienza che ancora oggi è impregnata nei muri ormai in decadenza. Architetture simili, e luoghi di confine all’interno delle città o nelle estreme periferie, portano tutte lo stesso stigma. Rimangono a galla, come in un porto sepolto, alcuni effetti personali, valigie, lettere, scritte sui muri, e l’odore acre della polvere che si posa su tutte le cose, cristallizzando il tempo che, incessante, si occupa della loro trasformazione silente, oltre alla storia di chi ha vissuto all’interno di questi luoghi. Il silenzio è allagato, tipico del dopo naufragio. Le luci bluastre sottolineano l’aspetto subacqueo e il silenzio sommerso dei fondali oceanici.

Le immagini sono lontane cartografie di un naufragio di esistenze che si sono spente senza il clamore e l’attenzione dello sguardo altrui. Rimangono le stanze – e il tempo delle cose”.

Danilo Correale (Campania), nel suo video The Surface of my Eye is Deeper than the Ocean, presenta un ritratto spietato di una società senza futuro e senza speranze, tutta e soltanto dedita al gioco d’azzardo (gratta e vinci e simili): in questo rituale, ripetitivo e claustrofobico, il gruppo trova la sua coesione e la sua ragion d’essere avendo perso di vista qualunque prospettiva di sviluppo e di cambiamento reale. Questo lavoro acquista una pregnanza ancora maggiore se si pensa che per realizzarlo l’artista ha impiegato perso-

aj dnes nasiaknuté opustené múry v úpadku.

Podobné stavby a hraničné miesta vo vnútri miest a v najvzdialenejších okrajových oblastiach si nesú všetky rovnaké stigmy.

Na povrchu, akoby v pochovanom prístave, zostávajú niektoré osobné veci, kufre, listy, nápisy na stenách a trpký pach prachu, ktorý sadá na všetky veci, pričom kryštalizuje čas, ktorý neustále pôsobí na ich postupnú a tichú premenu, okrem príbehov tých, ktorí žili v týchto miestach. Ticho sa rozlieva ako po stroskotaní.

Modravé svetlá podčiarkujú vzhľad podvodného sveta a ticho na dne oceánu. Obrazy sú vzdialené mapy stroskotaných existencií, ktoré zhasli bez slávy a pozornosti cudzích pohľadov. Zostali len izby a čas vecí”.

Danilo Correale (Campania), vo svojom videu The Surface of my Eye is Deeper than the Ocean, predstavuje neľútostný obraz celej spoločnosti, ktorá nemá ani nádej ani budúcnosť a preto sa oddáva výlučne hazardným hrám a nielen stieracím žrebom.

V takom opakujúcom sa a klaustrofobickom rituáli sa utužuje skupina a nachádza dôvod svojho bytia, pričom jej úplne uniká perspektíva rozvoja a reálnej zmeny.

Toto dielo nadobúda ešte väčší význam, ak si pomyslíme, že výtvarník na jeho realizáciu použil náhodných návštevníkov obchodu s hracím automatom na lotto, teda skutočných hráčov, ktorí sa pri stieraní skutočných žrebov nechali pozorovať a tak poskytli obraz sklamaného nečinného Talianska z televíznych obrazoviek, ktoré sa pasívne vystavuje “šťastiu”.

21

ne qualunque, incontrate al “lotto shop”, giocatori veri dunque, che, grattando schedine “vere”, si sono resi disponibili a farsi osservare e a fornire uno spaccato dell’Italia più disillusa, televisiva, sfaccendata e passivamente esposta alla “fortuna”.

Mario Cresci (Liguria) propone una riflessione sul linguaggio fotografico analoga a quella delle scritture sperimentali: ad esempio quella di William Burroughs che, negli anni Sessanta, definiva questo genere di ricerca con il termine “Cut Up”; o quella di Nanni Balestrini che parlava della “piegatura”, il tentativo di riprendere la pratica del collage nell’ambito della scrittura, come di “Fold Inn”. Cresci, uno dei più noti ed avventurosi fotografi italiani, “piega” alcune grandi immagini storiche da lui riprese appositamente, che ritraggono alcuni fra i grandi fondatori della modernità come Charles Baudelaire, Vladimir Majakovskij e Marcel Duchamp.

Le immagini “piegate” diventano dunque anche oggetto e rappresentano, naturalmente, ciascuna una diversa modalità espressiva a seconda del tipo di piegatura che si relaziona con la postura del soggetto e con il suo sguardo.

Valentina Ferrandes (Basilicata) associa due tipologie di “cura” praticate su soggetti specialmente “deboli”, nella fattispecie donne, nel Nord e nel Sud Europa: la psico-terapia, usata da Freud per curare Anna O, celebre caso di isterica, e i balli delle tarantolate filmati dall’antropologo Ernesto De Martino nel 1959, in località molto vicine a quella dove l’artista è nata. La sovrapposizione spiazzante delle immagini e delle voci, dalla consistenza intensamente poetica e a tratti quasi struggente, il ritmo lento e quasi apatico delle riprese,

22

Mario Cresci (Liguria) ponúka úvahu nad jazykom fotografie, podobnú experimenálnym písačkám Williama Burroughsa, ktorý v šesťdesiatych rokoch definoval tento žáner termínom “Cut Up”; alebo dielam Nanni Balestriniho, ktorý hovoril o tzv. “skladaní”, v snahe uplatniť v písaní techniku koláže ako “Fold Inn”.

Cresci, jeden z najznámejších a najdobrodružnejších talianskych fotografov “skladá” niektoré slávne historické fotografie, ktoré zachytávajú popredných zakladateľov moderného umenia ako Charles Baudelaire, Vladimir Majakovskij a Marcel Duchamp.

Tieto “poskladané”, obrazy sa stávajú aj predmetom a zachytávajú odlišný spôsob vyjadrenia podľa typu skladania, ktoré si vytvára vzťah so subjektom a s jeho pohľadom.

Valentina Ferrandes (Basilicata) spája dve typológie starostlivosti predovšetkým o slabé subjekty, akými sú ženy na severe a juhu Európy : psychoterapiu, ktorú použil Freud pri liečení Anny O, slávneho prípadu hystérie, a tranzové tance, ktoré filmoval antropológ Ernesto De Martino v roku 1959, v oblastiach neďaleko rodiska tejto výtvarníčky.

Prekrývanie obrazov a hlasov od intenzívne poetickej hustoty, ktorá je miestami skľučujúca, cez pomalý až apatický rytmus filmovania prináša nákazu v podobe intenzívneho šialenstva, ktoré ústi do násilia.

Dario Ghibaudo (Lombardia) predstavuje stanicu svojho Múzea neprirodzených dejín, work in progress, ktorá sa rozvíja už 23 rokov v odlišných sálach, pričom každá z nich sa venuje odlišnej oblasti ironického a vedeckého výskumu. V tomto prípade ide o starobylé koberce na modlitbu, ktoré sú zrekonštruované

dníctvom contagia lo sguardo con un senso di fortissima alienazione e, in ultima analisi, violenza.

Dario Ghibaudo (Lombardia) presenta una “stazione” del suo Museo di Storia Innaturale, un work in progress che si è sviluppato da 23 anni seguendo un percorso distinto in sale, dedicate ciascuna a un diverso campo d’indagine ironico-scientifica. In questo caso si tratta di antichi tappeti da preghiera, ricostruiti attraverso una sofisticata tecnica di riproduzione, che esaminano i sette vizi capitali di tradizione cattolica ai quali l’artista ne ha aggiunto un ottavo: il razzismo.

Ogni vizio è rappresentato dall’elaborazione digitale dell’immagine di un cervello umano la cui area neurologica interessata dalla funzione di ciascun vizio è stata evidenziata con una diversa colorazione, simulando cioè una lettura computerizzata del cervello (computed tomography). L’indagine neurologica suggerisce che i vizi sono parte delle funzioni mentali di ciascun essere umano, indipendentemente dalla confessione professata, riconducendo così l’essere umano alla naturale uguaglianza dovuta alla comune appartenenza alla specie. A questo ben si associa la creazione dell’ottavo peccato o vizio capitale, il razzismo.

Nazzareno Guglielmi (Marche) presenta un video silenzioso, Tra le righe (2008, 3’ 53”) i cui protagonisti, che si affacciano alla nostra visione lentamente, dal fondo dei solchi di un campo arato, si danno da fare per seppellire la linea rossa del tempo, di ridare alla terra tutto il nostro avere o l’avere più prezioso. Il solco utilizzato è in realtà uno dei tanti tracciati possibili concepito come indicazione di una semina del futuro, luogo di distruzione di rinnovamento delle cose.

prostredníctvom sofistikovanej techniky reprodukcie a poukazujú na sedem hlavných hriechov z katolíckej tradície, ku ktorým výtvarník pridal ôsmy hriech: rasizmus. Každý hriech je zobrazený prostredníctvom digitálneho spracovania obrazu ľudského mozgu, kde neurologická oblasť, ktorej sa daný hriech týka, je vyznačená inou farbou, a simuluje počítačové skenovanie mozgu (computed tomography). Podľa neurologického výskumu, hriechy sú súčasťou mentálnych funkcií každého ľudského bytia, nezávisle od vyznávanej viery, čím privádza ľudské bytie k prirodzenej rovnosti v dôsledku zaradenia do jedného rovnakého ľudského druhu. K tomu patrí aj vytvorenie ôsmeho hriechu alebo hlavného hriechu, rasizmu.

Nazzareno Guglielmi (Marche) predstavuje tiché video, Medzi (h)riadkami (2008, 3’ 53”), v ktorom sa ústredné postavy k nám približujú pomaly z hĺbky hriadok zoraného poľa, snažia sa pochovať červenú čiaru času, navrátiť zemi všetko, čo máme alebo to najvzácnejšie, čo máme. Použitá hriadka je v skutočnosti len jedna z mnohých trás, vytvorená na účely budúcej sejby, miesto ničenia a obnovy vecí.

Emilio Isgrò (Sicilia), jeden z najväčších inovátorov súčasného umeleckého jazyka. Desaťročia uplatňuje “výmaz” ako techniku rekonštrukcie alternatívnych zmyslov ukrytých v texte. Nielen negáciu ale skôr potvrdenie nových významov: transformáciu negatívneho gesta na gesto pozitívne. Formoval sa v období avantgárd a oproti umeniu šesťdesiatych rokov, kedy začínal aj on sám, uskutočnil kvalitatívny skok dopredu, pretože jeho konanie svedčí jasne o jeho anomálii a túžbe spojiť negáciu jazyka s jeho súčasným potvrdením.

23

Emilio Isgrò (Sicilia), uno dei grandi innovatori del linguaggio artistico contemporaneo, pratica sistematicamente da molti decenni la ”cancellatura” come ricostruzione di sensi alternativi, celati o nascosti nel testo, “negazione” ma piuttosto affermazione di nuovi significati: trasformazione di un gesto negativo in un gesto positivo. Formatosi nella stagione delle avanguardie, l’artista ha prodotto un salto qualitativo rispetto all’arte e alla sensibilità dell’epoca dei suoi esordi (gli anni Sessanta), perché la sua operazione ha dimostrato con chiarezza la sua anomala volontà di far coincidere la negazione del linguaggio con la sua contestuale affermazione. “Quello che cercavo di fare era abbandonare per sempre quella dimensione puramente negativa che, a torto o a ragione, sembrava indissolubilmente legata all’avanguardia novecentesca”, spiega. Oggi che il suo lavoro ha acquisito una dimensione potentemente e originalmente “classica”, Isgrò insiste sulla valenza etica dell’operazione artistica, sulla responsabilità che un artista, un poeta o uno scrittore ha di fronte al proprio lavoro, di fronte al linguaggio e di fronte al proprio pubblico. Qui propone una vecchia carta geografica tedesca della Russia settentrionale adeguatamente cancellata.

“To, o čo som sa snažil, bolo navždy opustiť čisto negatívny rozmer, ktorý sa javil, správne či nesprávne, neodlučiteľne spojený s avantgardou dvadsiateho storočia”, tvrdí. Dnes, keď jeho dielo nadobudlo silno a originálne “klasický” rozmer, Isgrò trvá na etickej valencii umeleckého činu, na zodpovednosti, ktorú výtvarník, básnik alebo spisovateľ má voči svojmu dielu, jazyku a publiku. Tu predstavuje jednu starú nemeckú, adekvátne vymazanú mapu severného Ruska.

Pietro Mancini (Calabria) dalla lunga consuetudine con l’arte–terapia e gli interventi collettivi condotti presso comunità in qualche misura disagiate o difficili, ha sviluppato una acuta sensibilità per l’essere umano, la relazione, il transito delle occasioni che produce il contatto e poi, alle volte, una nuova lontananza. Per questo le sue immagini fotografiche, ritratti di persone di cui non conosciamo il nome, presentano un’intensità singolare e morbida, resa ancora più pregnante dall’ac-

Chicco Margaroli (Valle d’Aosta) v diele “estetickej metamorfózy” použil ako je jeho zvykom, úplne nekonvenčným spôsobom stabilizované a poskladané organické materiály.

V tomto prípade nás jeho dielo Náradie vyzýva k úvahe nad jazykom ako nástrojom komunikácie ale aj rozlišovania a odstupu: v malých vitrínach na vzácne šperky sú zozbierané drobné a nezvyčajné “chránené” predmety, kamzíčie jazyky rozprávajú o použití slov.

24

Pietro Mancini (Calabria) po dlhoročnej skúsenosti s arteterapiou a kolektívnymi podnetmi z komunít znevýhodnených a problémových ľudí si vypestoval mimoriadne citlivý prístup k človeku, vzťahom, príležitostiam, ktoré vytvárajú najskôr kontakt a niekedy aj opätovnú vzdialenosť.

Preto jeho fotografické zobrazenia ľudí, portréty, ktorých mená nepoznáme, predstavujú ojedinelú a mäkkú intenzitu, ktorá naberá na význame vďaka priradeniu svätých ikon a ostatných vznešených prvkov, ktoré svojím spôsobom sú pamätníkmi starobylých rezonancií. Mancini zostavil tieto portréty ako kinematografickú sekvenciu, ktorá sa rozpletá na filmovom páse pozdĺž línie emócií života.

costamento con icone sacre o altri elementi nobilitanti ein qualche modo memori di risonanze antiche. Mancini ha montato questi ritratti come una sequenza cinematografica, che si snoda lungo una specie di pellicola, lungo una linea che è quella delle emozioni e della vita.

Sitko ich filtruje (Passaparola), nôž ich vyslobodzuje (Strengh of tongue), ďalší ich mieša (Made in China).

Pestovať viac ako jeden jazyk je akási regionálna špecialita podobná ochrane divých zvierat prostredníctvom systému zákonov vytvorených na hon či poľovačku.

Chicco Margaroli (Valle d’Aosta) ha scelto un lavoro di “metamorfosi estetica”, servendosi, come sua consuetudine, di materiali organici stabilizzati e piegati ad utilizzi del tutto non convenzionali. In questo caso il suo lavoro, Attrezzi bradi, invita a riflettere sulla lingua come strumento di comunicazione ma anche di distinzione e di presa di distanza: in piccole teche degne di gioielli preziosi sono collezionati piccoli e anomali oggetti “protetti”, come si fa in Valle d’Aosta per gli animali selvatici, lingue di camoscio che raccontano l’uso della parola. Tra questi un colino la filtra (Passaparola), un coltello la libera (Strengh of tongue), un altro la mescola (Made in China). Coltivare più di una lingua è una specie di ”specialità” regionale, analoga alla “protezione” degli animali selvatici, attraverso un sistema di leggi precipue per le campagne venatorie.

Franco Menicagli (Toscana) vyzýva pozitívnu hodnotu tradičného typicky talianskeho a predovšetkým florentského, aby získal niečo ako čarbanicu otvorenú v priestore a priestoru sochárstva.

Tento krehký a nepravidelný predmet, pamätník veľmi zaujímavej zložky modernej kultúry, je preniknutý nestabilnými a pre diváka ľubovoľne premenlivými dejmi, pričom ho neustále pozýva k novej, programovo otvorenej interpretácii diela v pohybe.

Skúsenosť Menicagliho nás privádza k Tatlinovmu dielu Controrilievi, od prvých sochárskych diel rozhodne mimo piedestálu a s výrazným posunom perspektívy k niektorým príkladom Antiform, napríklad Right After Evy Hesse 1969.

Franco Menicagli (Toscana) sfida il valore “positivo” della scultura tradizionale, così squisitamente “italiana” e fiorentina in particolare, per ottenerne una specie di “scarabocchio” aperto nello spazio e allo spazio.

Memore di una componente molto interessante della cultura modernista, questo oggetto fragile ed irregolare è percorso da trame instabili e modificabili a piacimento dello spettatore chiamato a partecipare alla continua rivisitazione di un’opera programmaticamente “aperta” e in-divenire. L’esperienza di Menicagli riporta ai Contro rilievi di Tatlin, le prime “sculture” decisamente fuori dal

Andrea Nicodemo (Molise) na prvý pohľad sa zdá, že cituje niektoré klasické propozície koncepčného umenia. Striedmym, strohým až učebnicovým štýlom akoby z ilustrácií cestnej bezpečnosti nám tento výtvarník ukazuje sám seba alebo svojho dvojníka, ktorý intenzívne hľadí niekam inam za okraje obrazu. Hľadá umenie.

Používa dokonca ďalekohľad, prípadne inokedy zapája do diela aj psa resp. jeho maketu v životnej veľkosti a tým ironicky poukazuje na to, ako sa vzácny predmet túžby stráca.

Jeho nepokojné hľadanie, pohľad sústredený v pozorovaní zjavne odkazuje na subjekt, na jeho čas a vnútorný spôsob či svet: aj na také niečo umelec odkazuje a

25

piedistallo, e, con un significativo salto di prospettiva, ad alcune esperienze Antiform, per esempio Right After di Eva Hesse 1969.

upozorňuje na nedostatok pozornosti a nemožnosť prítomnosti nielen vzdialenej veci, ale aj samotného predmetu.

Andrea Nicodemo (Molise) a prima vista sembra citare alcune classiche proposizioni dell’arte concettuale. Con stile sobrio, asciutto, quasi didascalico come quello delle illustrazioni della sicurezza stradale, l’artista ci mostra se stesso o una propria controfigura intensamente impegnata a guardare da qualche parte, fuori dal limite dell’immagine. Essa sta “cercando l’arte”. Servendosi anche di un binocolo o coinvolgendo, in un altro caso, anche un cane (una graziosa sagoma in grandezza naturale), l’artista ci mostra ironicamente come l’oggetto del desiderio, anelato e prezioso, sempre si sottragga.

La sua ansiosa ricerca, lo sguardo concentrato nell’osservazione, rimanda evidentemente a un soggetto, al suo tempo e modo interiore: ed è anche a questo che l’artista fa riferimento, mettendo in evidenza la mancanza di attenzione e l’impossibilità della presenza non solo, non tanto, da parte della “cosa”, vagheggiata e lontana, ma del soggetto stesso.

Paride Petrei (Abruzzo) predstavuje inštaláciu vytvorenú z viacerých prírodných predmetov, ktoré spájajú rôzne dimenzie, zvyšok zhanobenej prírody na našej planéte a tak trochu utopickú perspektívu našej budúcnosti inde, vo vágnej nekonečnosti vesmíru.

Ide o drevené trámy a zavesenú kôru, ktorej zakrivenie je proporčné prvým trom planétam objaveným mimo slnečnej sústavy potenciálne obývateľným.

Predmety sú tvorené z rozličných typov dreva, ktorých povrch vzniká akoby prípravou plátna za dávnych čias.

Subjektom sú v tomto prípade niektoré zvieratá najskôr zdomácnené a potom zdivené (dingo, holub, niektoré kone).

Zvieratá, ktoré pre Petreia vždy predstavovali prvok skúmania a základnej príťažlivosti práve preto, že stelesňujú nejednoznačný rozmer medzi prírodou a kultúrou.

Paride Petrei (Abruzzo) presenta un’installazione composta da diversi oggetti naturali, che collegano dimensioni diverse, il “residuo” della natura vituperata del nostro pianeta e la prospettiva un po’ utopica di un futuro altrove, nella vaga immensità del cosmo. Si tratta di travi di legno e di una corteccia appesa, le cui curvature sono proporzionali a quelle dei primi tre pianeti extrasolari scoperti potenzialmente abitabili.

Gli oggettisono composti di tipi di legno diversi e la superficie è “preparata” con imprimitura per tavola, come

26

Agnese Purgatorio (Puglia) predstavuje video a fotoinštaláciu, ktorá vznikla z väčšej časti v ženskej väznici v Bari. Používa v nej svoju obľúbenú techniku koláž a fotomontáž.

V tomto jemnom počine umelkyňa uvádza do vzájomného vzťahu tri odlišné prvky zoskupené v jedinej vizionárskej stratégii: telá väzenkyne, policajtky a samotnej umelkyne, slová (túžby žien napísané neistou rukou na kožu) a osobná či kolektívna pamäť prenášaná prostredníctvom ruže, pôvodného kvetu z Kaukazu naplneného najrozličnejšími implikáciami, ktoré však majú pre výtvarníčku mimoriadny

facevano i maestri antichi prima di accingersi a dipingere su legno. Il “soggetto”, in questo caso, sono alcuni animali prima addomesticati e poi inselvatichiti (dingo, piccione, alcuni cavalli. Animali che, da sempre, rappresentano un elemento di ricerca e attrazione fondamentale per Petrei, proprio perché incarnano ormai una dimensione ambigua fra natura e cultura.

Agnese Purgatorio (Puglia) presenta un’installazione video e fotografica realizzata in buona parte nel carcere femminile di Bari, servendosi dello strumento da lei prediletto del collage e del fotomontaggio. In questa delicata operazione, l’artista investe e mette in rapporto tre elementi diversi, raccolti per l’occasione in un’unica strategia visionaria: il corpo delle detenute, delle poliziotte e dell’artista stessa; le parole (i desideri delle donne scritti con mano insicura sulla pelle) e la memoria personale e collettiva veicolata dalle rose, fiore originario del Caucaso impregnato di implicazioni diversissime ma tutte significative per l’artista. Alcune sono esplicite: la bellezza, l’amore, il contrasto fra la meravigliosa corolla e le spine acuminate del gambo, i luoghi comuni dell’amore romantico ma anche il feroce e dimenticato genocidio del popolo armeno, sui cui altopiani la rosa cresce spontanea. Completa il lavoro un video, J’ai utilisé la mémoire, girato invece sul confine fra Armenia e Turchia sotto la sorveglianza dell’Armata rossa. Tornano in gioco qui le rose, usate per “ricordare” le remote ma impalpabilmente presenti figure di donne armene sfuggite al genocidio del 1915.

význam. Niektoré sú explicitné, ako krása, láska, kontrast medzi nádhernou korunkou a ostrými tŕňmi stonky, všedné miesta romantickej lásky ale aj násilná a zabudnutá genocída arménskeho ľudu, kde na vŕškoch táto ruža spontánne rastie. Dielo dopĺňa video, J’ai utilisé la mémoire, ktoré vzniklo na hranici medzi Arménskom a Tureckom pod dohľadom Červenej armády. Ruže sa tu vracajú do hry a majú pripomínať vzdialené ale nedotknuteľne prítomné ženské postavy, Arménky, ktoré utiekli pred genocídou v roku 1915.

Tamara Repetto (Piemonte) umelkyňou sa stala v prostredí, ktoré uniká tradičnej estetike, teda v prostredí multisenzoriálnych vnemov a vzťahov medzi vnímaním, emóciami a inteligenciou. Všetky pocity sú vlastne prostriedky našej interakcie so svetom, počas ktorej zbierame užitočné informácie, ktoré náš mozog okamžite interpretuje pri organizácii reakcie.

Repetto sa pozastavuje najmä pri čuchu a vďaka zložitej interaktívnej inštalácii Anosmia (úplná strata schopnosti cítiť pachy) sa snaží priviesť publikum k citlivému oceneniu skúsenosti, ktorej väčšinou nevenujeme veľkú pozornosť, ale ktorá podmieňuje celé emotívne správanie, má mimoriadne evokatívnu a komunikatívnu moc, dosť odolnú voči jazyku.

Mario Sillani Djerrahian (Friuli Venezia-Giulia) skladá a ohýba fotografiu čím vytvára nemožné krajiny, ktoré nazýva Endotické krajiny (opak exotických). Môže sa v nich nájsť celý svet, s neistými začiatkami a poško-

27

Tamara Repetto (Piemonte) si è inoltrata da artista su territori desueti e sfuggenti all’estetica tradizionale, quale quello delle percezioni multisensoriali e del rapporto fra percezioni, emozioni e intelligenza. Tutte le sensazioni, infatti, sono veicoli attraverso i quali interagiamo con il mondo, raccogliendo informazioni utili che il nostro cervello interpreta immediatamente per organizzare una reazione.

L’artista si è soffermata in particolare sull’olfatto e, grazie alla complessa installazione interattiva Anosmia (perdita totale della capacità di percepire gli odori), cerca di sensibilizzare il pubblico ad un apprezzamento di un territorio dell’esperienza che, in genere, non gode di grande attenzione ma che condiziona tutti i comportamenti emotivi, possiede uno straordinario potere evocativo e comunicativo piuttosto refrattario al linguaggio.

denými provizórnymi koncami. Sú miestami stretnutí medzi tým, čo vieme a tým, čo vidíme, medzi odlišnými príbehmi, ktoré sa týkajú odlišných ľudí.

V Rügen, ako sám tvrdí, “sú” všetky krajiny možné vo vyprázdnených miestnostiach svojho žitia, v priestoroch bez minulej kultúry. Krajiny uvidíme z nášho vnútra.

Všetky možné, minulé aj budúce, tie, ktoré sa skončili, aj tie, ktoré sa majú ešte len začať. Je v tom príbuznosť s Casparom David Friedrichom. To, čo nás fascinuje vo Friedrichovom obraze “Kriedové útesy v Rügen” (1818), je prázdny priestor v strede scenérie, priepasť, kam sú priťahované všetky postavy. Ony, a Friedrich spolu s nimi, sú zasiahnuté prírodou tej krajiny. V prázdnotách mojich izieb nás možné krajiny môžu zasiahnuť slobodou, ktorú sme získali, pričom sa tým stávame pánmi vlastnej realizovanej fantázie”.

Mario Sillani Djerrahian (Friuli Venezia-Giulia) piega la fotografia a ritrarre paesaggi impossibili che chiama Paesaggi Endotici (il contrario di “esotici”). Tutto il nostro mondo vi può trovar luogo, con l’incertezza dei suoi inizi e le slabbrature delle sue provvisorie fini.

Essi sono punti di incontro fra “sapere” e “vedere”, fra storie differenti che riguardano uomini diversi. In Rügen “tutti i paesaggi sono possibili” spiega, “all’interno di stanze svuotate del loro vissuto; negli spazi privi della loro cultura passata. I paesaggi saranno visti dall’interno di noi. Tutti i possibili; quelli del passato o del futuro, quelli che son finiti o che devono iniziare. C’è un’affinità con Caspar David Friedrich. Ciò che ci attira nel suo il quadro Le bianche scogliere di Rügen (1818) è lo spazio al centro della scena che segna un precipizio, un vuoto dove i personaggi sono attratti.

Questi, e Friedrich con loro, sono “attoniti” davanti alla

Mona Lisa Tina (Emilia-Romagna) používa video ako stopu činnosti vykonanej v odlišných umeleckých, terapeutických a spoločensky ťažkých kontextoch.

Umelec používa svoje telo a svoju prítomnosť ako pracovný materiál a príjemný nástroj na vyvolanie reakcií, výmen a zásahov. Nemá to nič spoločné s hrdinskou sezónou feminizmu, kedy bolo ženské telo zámerne dávané do popredia a stávalo sa predmetom potupy, provokácie, násilia, ako telo autentického obetného baránka. Mona Lisa Tina na všetko toto pamätá, ako aj na ikonografické, symbolické a tematické bohatstvo talianskeho umenia a ponúka pohľad zvonka na roky priazne i ťažkostí a tiež na niektoré výrazné okamihy talianskeho klasického umenia od Arcimbolda po Grottesche po metaforickejšie Nature morte (Zátišia) a prečo nie, hoc aj znepokojujúce.

Všetko je umiestnené uprostred pľacu z olivových

28

natura, al paesaggio. Nelle mie stanze di Rügen i paesaggi possibili possono renderci padroni del futuro, con stupore per la libertà di farlo”.

halúzok najstaršieho a najcharakteristickejšieho a najsvätejšieho stromu našej stredomorskej tradície.

Mona Lisa Tina (Emilia-Romagna) utilizza il video come traccia di un’azione compiuta in contesti diversi, artistici, terapeutici (arte-terapia) o socialmente difficili.

L’artista usa il proprio corpo e la propria presenza come materiale di lavoro e strumento dolce per suscitare reazioni, scambi, interventi. Niente a che vedere con la stagione eroica del femminismo, quando il corpo della donna-interprete era volutamente posto alla mercè di insulti, provocazioni, finanche violenze, come quello di un’autentica vittima sacrificale. Memore di tutto questo, così come delle ricchezze iconografiche, simboliche e tematiche dell’arte italiana, Mona Lisa Tina propone uno sguardo laterale tanto sulla performance degli anni di grazia, e di piombo, quanto su alcuni passaggi salienti dell’arte italiana e classica, da Arcimboldo alle Grottesche alle Nature morte più metamorfiche e, perché no, inquietanti. Il tutto posizionato al centro di un set di rami d’ulivo, l’albero più antico, più caratteristico, più sacro della nostra tradizione mediterranea.

Martina Corgnati

Martina Corgnati

29

Artisti in mostra - VystavujĂşci umelci

Umbria

Hesperia, 2012 Video – doppia proiezione 15’17’’ Hesperia, 2012 Video - dvojitá projekcia 15’17’’

32

Eleonora Beddini e Andrea Nevi Hesperia

Hesperia

L’asteroide Hesperia fu individuato il 26 aprile 1861 dal grande astronomo Giovanni Virginio Schiaparelli. Per celebrare il processo di unificazione nazionale appena compiuto, il corpo celeste fu battezzato col nome che i Greci avevano attribuito alla penisola italiana. Poco meno di un secolo dopo, la Seconda Guerra Mondiale volge al termine. Le strade delle città italiane, progressivamente liberate, vengono invase dai festeggiamenti. Dopo anni di violenze e divisioni, la comunità prova a ricomporsi, sotto lo stesso cielo.

Un forte legante è spesso un sentimento condiviso, una speranza, un ideale, qualcosa che c’è ma che non si vede ad occhio nudo come un corpo celeste.

I due video, composti da materiale originale e d’archivio, evocano un viaggio immaginifico nel tempo e nello spazio sulla scia di Hesperia, che, tornando magicamente, squarcia i cieli insanguinati delle città finalmente liberate dalla guerra, proiettando sulle folle la sua ombra e nei cuori il senso di un futuro condiviso. Il suono immoto e incorporeo dell’asteroide che abita lo spazio, denso di un valore profetico, e la rappresentazione visiva dello stesso, realizzata con tecniche differenti, rimandano all’immanenza nel tempo, propria degli oggetti celesti come anche dei sentimenti umani.

Asteroid Hesperia bol identifikovaný 26. apríla 1861 významným astronómom Giovannim Virginiom Schiaparellim. Na počesť a oslavu procesu národného zjednocovania, zavŕšeného len krátko predtým, bolo nebeské teleso nazvané menom, akým Gréci označovali taliansky polostrov. O menej ako storočie neskôr sa končí druhá svetová vojna. Ulice postupne oslobodzovaných talianskych miest sú zaplavené oslavami.

Po rokoch násilia a odlúčenia sa spoločnost opäť snaží poskladať pod tým istým nebom. Silným spojivom je často spoločne zdieľaný pocit, nádej, ideál, niečo, čo existuje, no nie je viditeľné voľným okom ako nebeské teleso.

Dve videá zostavené z originálneho a archívneho materiálu evokujú fantasknú cestu časom a priestorom po stope Hesperie, ktorá, magicky sa vracajúc, triešti zakrvavené nebesá miest, konečne oslobodených od vojny, premietajúc do davov svoj tieň a do sŕdc pocit spoločnej budúcnosti. Nehybný a netelesný zvuk asteroidu obývajúceho vesmír, preniknutého posolstvom, a jeho vizuálne zobrazenie, realizované rôznymi technikami, odkazujú na imanenciu času, vlastnú tak nebeským telesám ako ľudským citom.

Veneto

Nordest Automatic Portraits, 2013 54 fototessere da 10x15 cm cad.

80x120 cm Nordest Automatic Portraits, 2013 Mozaika 54 fotografií 10x15 cm na paneli 80x120 cm

34

Claudio Beorchia Nordest automatic portraits

Nordest automatic portraits

La collocazione delle cabine per le fototessere mi ha sempre incuriosito: si trovano principalmente nelle stazioni, nei parcheggi, nei sottopassaggi, nei centri commerciali... luoghi di passaggio, dove fluisce molta gente; ma luoghi impersonali, attraversati da tutti e che non appartengono a nessuno.

Sono andato alla ricerca delle cabine per le fototessere presenti nel territorio dove vivo - la città diffusa tipica del nordest italiano - e le ho costrette a scattare non i consueti ritratti di persone, bensì l’ambiente urbano che sta loro attorno.

Sono entrato in ogni cabina, ho lasciata aperta la tendina, ho appoggiato sullo sgabello uno specchio verticale inclinato di 45° verso l’esterno e ho lasciato che la macchina scattasse la foto. Così l’obiettivo per una volta non ha guardato dentro ma, grazie allo specchio, si è guardata attorno, al contesto esterno.

Ho dato così vita ad una corpus di fototessere, ad una collezione di scatti automatici urbani che vogliono dar vita ad un nuovo e inedito ritratto della città.

Umiestnenie foto kabíniek vo mne vždy vzbudzovalo zvedavosť: nachádzajú sa najmä na staniciach, parkoviskách, v podchodoch, nákupných centrách... na miestach tranzitu, kadiaľ sa premelie mnoho ľudí; no zároveň na miestach neosobných, cez ktoré síce prechádzajú všetci, ale nepatria nikomu.

Začal som pátrať po foto kabínkach prítomných v priestore, kde žijem – v “rozptýlenom” meste, typickom pre severné Taliansko – a donútil som ich spraviť nie bežné portrétové fotografie ľudí, ale fotografie mestského prostredia, ktoré ich obkolesuje.

Vošiel som do kabínky, záclonku som nechal odhrnutú, položil som na stoličku zvislé zrkadlo natočené pod uhlom 45° smerom von a nechal som kabínku spraviť fotky. Týmto spôsobom objektív aspoň raz nehľadel dovnútra, ale vďaka zrkadlu sa pozrel okolo seba, na svoj vonkajší kontext.

Vznikol tak súbor fotografií, zbierka automatických mestských záberov s cieľom vytvoriť nový a doteraz nevídaný portrét mesta.

Lazio

Italietta con allodole, 2010 Gomma piuma, stoffa, altoparlanti 110x230x15 cm Krajinka Taliansko so škovránkami, 2010 Inštalácia, matrac a zavesené reproduktory 110x230x15 cm

36

Marco Bernardi Italietta con allodole

Krajinka Taliansko so škovránkami

Si racconta che, dopo aver scritto testi epocali, dopo aver fondato la Giovine Italia (1831) e la Giovine Europa (1834), Giuseppe Mazzini coltivò per lungo tempo una passione non meno intensa per gli uccelli.

Nell’opera di Marco Bernardi il pensiero si trasforma spesso in sorriso, che presto lascia il posto ad una leggera amarezza sublinguale, prontamente sostituita dalla cinica convinzione di appartenere ad un mondo dov’è il caso, non la volontà umana, che muove la storia.

Nel solco di questo spirito si muove Italietta con allodole che nasce dalla volontà di celebrare i 150 anni dell’Unità d’Italia, un paese vecchio, come la tela che la riveste, molle nella volontà e nell’azione, come la gomma piuma che lo costituisce, comodo e scomodo, come un materasso buttato a terra.

Le allodole meccaniche alludono alla trappola ordita dal bel paese ai danni di coloro che lo abitano, impantanati nel suo immobilismo, e di quelli che lo visitano, stupefatti dalle sue bellezze, ma incapaci di vedere la vera natura della sua essenza.

D’altro canto, sembra che i richiami per le allodole diventino anche il simbolo dell’incrollabile resistenza di chi abita la nostra penisola.

Hovorí sa, že po tom, ako napísal epochálne texty, po tom, čo založil la Giovine Italia (1831) a la Giovine Europa (1834), Giuseppe Mazzini dlho prechovával nemenej intenzívnu vášeň a lásku k operencom.

V diele Marca Bernardiho sa myšlienka často mení na úsmev; ten rýchlo prepúšťa miesto ľahkej sublingválnej trpkosti, pohotovo nahradenej cynickým presvedčením, že sme súčasťou sveta, kde náhoda, a nie vôľa človeka, hýbe dejinami.

V tomto duchu vzniká Krajinka Taliansko so škovránkami, rodiaca sa na základe intencie osláviť 150 rokov zjednoteného Talianska, krajiny starej ako plátno, čo ju obopína, mäkkej vo svojej vôli a v činoch, ako penová guma, ktorá ju vytvára, pohodlnej a nepohodlnej ako matrac pohodený na zemi. Mechanické škovránky nás odkazujú na pascu nastraženú touto krajinou na tých, čo v nej žijú, zavinutých do jej nehybnosti, a tiež na tých, čo ju navštevujú, ohúrených jej krásami, ale neschopných vidieť skutočnú povahu jej podstaty.

Na druhej strane, zdá sa, že odkazy na škovránky sa stávajú aj symbolom neochvejnej odolnosti, nepoddajnosti obyvateľov polostrova.

Beatrice Bertini

Beatrice Bertini

Trentino Alto-Adige

The Cow Lola, 2013 Pelli animali, cavi trasparenti, pittura acrilica Dimensioni ambientali The Cow Lola, 2013 Inštalácia zvieracích koží zavesených na priehľadných kábloch, akryl Variabilné rozmery

38

Stefano Cagol The Cow Lola

The Cow Lola

“The Cow Lola” parla di ingegneria genetica, di clonazione, di biodiversità, ma anche di mucca pazza, di pandemia… e quindi di paure e di influenza mediatica.

Il manto di animali differenti è impresso con la medesima scritta: LOLA. È il nome classico con cui in Italia – come in altre nazioni – vengono chiamate in modo familiare le mucche, secondo l’usanza di dare un nome proprio agli animali domestici. Questo nome, che marchia indifferentemente anche diversissimi animali selvatici, rimanda a uno scenario di specie cancellate, di una varietà appiattita, di una dimensione naturale inesorabilmente intaccata.

Mucche e volpi sono uniformate sotto una medesima identità, alla quale non si sottraggono nemmeno la capra e il selvatico camoscio.

Il progetto si presenta come una continuazione del lavoro sulle influenze iniziato dall’artista nel culmine della paura per l’aviaria con “Bird Flu / Vogelgrippe” (2006). Riprende anche quell’idea di un uomo attuale visto come cavia da laboratorio che ha dato il titolo alla sua prima personale a New York (2008) intitolata “Guinea Pig”, che significa appunto porcellino d’India, cavia.

L’opera propone quindi uno spunto di riflessione diretto, immediato, ironico e aperto a differenti livelli di lettura.

“The Cow Lola” je príbehom o genetickom inžinierstve, o klonovaní, biodiverzite ale aj o šialenej krave, o pandémii... a teda o strachu a vplyve médií.

Na koži rôznych zvierat nachádzame ten istý nápis: LOLA. Ide o meno, ktorým sa na základe zvyklosti dávať vlastné mená domácim zvieratám v Taliansku – ako aj v iných krajinách – familiárne nazývajú kravy. Toto meno, nedbanlivo označujúce aj mnohé divé zvieratá, nás odkazuje na priestor zmazaných živočíšnych druhov a sploštenej rôznorodosti, na neúprosne znivočenú prírodnú dimenziu. Kravy a líšky sú zjednotvárnené pod tou istou identitou, ktorej neutečú ani koza a divý kamzík.

Projekt je prezentovaný ako pokračovanie práce venovanej chrípkam, začatej umelcom v momente vrcholiaceho strachu z vtáčej “Bird Flu / Vogelgrippe” (2006). Znázorňuje tiež ideu súčasného človeka vnímaného ako pokusné laboratórne zviera.

Spomínaná idea dala názov jeho osobnej premiére v New Yorku, “Guinea Pig” (2008), čo znamená práve morské prasiatko, pokusné zviera. Dielo tak ponúka priamy, bezprostredný ironický podnet pre zamyslenie, podnet otvorený rôznym stupňom interpretácie.

Sardegna

Una stanza tutta per sé, 2009 3 stampe digitali 100x387 cm Izba celá pre seba, 2009 Fotografický triptych 100x387 cm

40

Giusy Calia Una stanza tutta per sé

Izba celá pre seba

Una stanza tutta per sé…variazioni di permanenza nello stesso spazio.

Le stanze di un ex ospedale psichiatrico disabitate-visitate dall’abbraccio dello scorrere del tempo. Rimangono le tracce di un passaggio atmosferico (muffe-acqua- segni sui muri) quasi a sottolineare un transito doloroso delle anime. Un archivio del tempo. La memoria che non lascia posto all’oblio.

Izba celá pre seba… variácie permanencie v tom istom priestore.

Pusté izby niekdajšej psychiatrickej liečebne, navštívené len objatím ubiehajúceho času. Zostávajú stopy plynúcej atmosféry (plesne – voda – znaky na múroch), ktoré akoby podčiarkovali bolestivý pochod duší. Archív času. Pamäť, v ktorej niet miesta pre zabudnutie.

Campania

The Surface of my Eye is Deeper than the Ocean, 2011 Video, 2K Cinemascope su Blue Ray 14’ The Surface of my Eye is Deeper than the Ocean, 2011 Video, 2K Cinemascope Blue Ray 14’

42

Danilo Correale The Surface of my Eye is Deeper than the Ocean

The Surface of my Eye is Deeper than the Ocean

Nel video “The surface of my Eye is deeper than the Ocean”, viene ritratto un gruppo di personaggi assorti in un movimento ripetitivo ed ossessivo, reso ulteriormente ridondante dal rumore di fondo. Gli elementi audio e video si combinano durante la proiezione fino al raggiungimento di un “anti-climax” nel quale il gesto “pornografico” diviene lucido nella sua banalità.

Il video racconta, con uno sguardo curioso ed analitico, il fallimento di una società attraverso un gesto spersonalizzante, attraverso l’ossessivo tentativo di trasformare la propria storia personale in una realtà simile a quella televisiva.

Un progetto che parla del divario simbolico creatosi tra la realtà e la sua “ricostruzione”: l’incapacità di immaginare un futuro migliore sembra essere stata sostituita oggigiorno dalla rincorsa alla fortuna e in questo la speranza si avvita in maniera morbosa in una spirale discendente che porta ad un ulteriore sgretolamento del tessuto sociale.

Durante il processo di realizzazione dell’opera l’artista ha dedicato il 90 per cento del budget di produzione all’acquisto di diversi biglietti della lotteria istantanea, sottoscrivendo un contratto di suddivisione equa delle eventuali vincite con i partecipanti al video (scelti casualmente in alcuni Lotto Shop).

Di tutta la somma investita in origine il solo 20 per cento della spesa iniziale è stata poi suddivisa.

Vo videu “The surface of my Eye is deeper than the Ocean”, je zachytená skupina ľudí zahĺbená do obsesívneho, opakujúceho sa pohybu, hyperbolizovaného sprievodnými zvukmi. Audio a video prvky sa počas projekcie kombinujú, až kým nie je dosiahnutý “anti-climax”, kde sa “pornografické” gesto vo svojej banálnosti stáva zreteľným.

Video, upierajúc na fenomén zvedavý, analytický pohľad, podáva obraz o zlyhaní spoločnosti prostredníctvom odosobňujúceho gesta a obsesívnej snahy premeniť svoj osobný príbeh na skutočnosť podobnú televíznej realite.

Projekt pojednáva o symbolickom rozdiele medzi skutočnosťou a jej „rekonštrukciou”: neschopnosť predstaviť si lepšiu budúcnosť sa dnes zdá byť nahradená honbou za majetkom, pričom takýmto spôsobom sa nádej chorobne stále viac zavŕtava v klesajúcej špirále vedúcej k pokročilému rozdrobeniu.

Počas procesu realizácie diela umelec vynaložil 90 percent prostriedkov na kúpu rôznych stieracích žrebov.

Zároveň podpisoval zmluvu o rovnomernom rozdelení výhry medzi osoby účinkujúce vo videu (náhodne vybrané v niektorých predajniach so žrebmi). Z celej počiatočnej sumy len 20 percent utratených peňazí bolo rozdelených.

Liguria

Dalla serie Rivolti / Charles Baudelaire 1/46, 2013 46 stampe digitali su carta cotone e pieghe manuali, plexiglass 58,5x43,5 cm cad.

Zo série Tváre /Charles Baudelaire 1/46, 2013 46 digitálnych fotografií 58,5x43,5 cm

44

Mario Cresci Dalla serie Rivolti, Charles Baudelaire 1/46

Zo série “Tváre, Charles Baudelaire”1/46

Il progetto “Rivolti, Charles Baudelaire” è nato in gran parte come pretesto dal famoso ritratto che Etienne Cariat fece nel suo studio al poeta nella Parigi del 1878.

La serie su Baudelaire è costituita da 46 copie del suo ritratto, riprodotto dal libro di Naomi Rosemblum: Une histoire mondiale de la photographie, e 46 sono gli anni di vita del poeta. L’immagine stampata su carta cotone piegata a mano in modo diverso da copia a copia mi ha consentito di dare una valenza materica che non tradisce la fotografia, ma certamente non appartiene ai suoi canoni. Il foglio fotografico diventa volume, oggetto, entra in una dimensione tattile in cui l’immagine stampata si relaziona attraverso le piegature con il proprio corpus cartaceo.

Le geometrie occasionali, causate dalle piegature del foglio di carta, e l’interfacciarsi della superficie bianca del retro con quella stampata del fronte, fanno apparire il volto di Baudelaire sempre diverso, quasi come se mutasse espressione attraverso gli spazi lasciati liberi dall’incrociarsi delle pieghe. Come a coniugare, attraverso il moltiplicarsi dello sguardo, il dramma della vita tumultuosa del poeta alle astratte geometrie degli spazi frammentanti.

Projekt “Rivolti, Charles Baudelaire” vo veľkej miere vychádza zo známeho portrétu, ktorý básnikovi namaľoval Etienne Cariat vo svojom ateliéri v Paríži v roku 1878.

Séria o Baudelaireovi sa skladá zo 46 kópií jeho portrétu, reprodukovaného knihou od Naomi Rosemblum: Une histoire mondiale de la photographie, 46 je tiež počet rokov, aký poet vo svojom živote dosiahol. Obraz vytlačený na bavlnenom papieri, ručne poskladanom zakaždým iným spôsobom, mi umožnil pripísať fotografii jej nie natoľko vlastnú materiálnu hodnotu bez toho, aby som ju skompromitoval. Fotografický list sa stáva objemom, objektom, vstupuje do dotykovej dimenzie, kde sa vytlačený obrázok prostredníctvom ohybov dostáva do vzťahu so svojím papierovým telom.

Náhodné geometrie, vytvorené záhybmi listu papiera a prelínanie bieleho povrchu rubu s potlačenou prednou stranou ukazujú Baudelaireovu tvár vždy v inej podobe, takmer ako keby menila výraz v závislosti od čistých plôch vytvorených krížením záhybov. Je to ako zaprisahanie básnikovej drámy búrlivého života abstraktným geometriám fragmentárnych priestorov cez násobenie pohľadu.

Basilicata

L’effetto Ostrica, 2010 Video 12’51’’ Efekt ustrica, 2010 Video 12’51’’

46

Valentina Ferrandes L’Effetto Ostrica

Efekt ustrica

Utilizzando come punto di partenza alcuni estratti di filmati di repertorio girati dal team di De Martino durante la sua prima ricerca in Salento, L’Effetto Ostrica si sviluppa come un assemblaggio di riferimenti storici sotto forma di voce narrante su un percorso visivo. Nel video, la rappresentazione del malessere femminile nel Nord e Sud d’Europa passa attraverso una serie di parallelismi tra spazi architettonici, il paesaggio e la loro narrazione. Lo spettatore si muove tra lingue straniere e località non descrittive, in un viaggio che sfida linearità e storicismo. Una lettera scritta da Bertha Pappenheimer, la giovane donna austriaca di origine ebraica, divenuta famosa sotto il nome di Anna O, definita isterica da Breuer e Freud, descrive uno dei sintomi della sua malattia, la sua temporanea incapacità di parlare la propria lingua madre.

La lettera, scritta originariamente in inglese, è tradotta in tedesco e letta mentre scorrono immagini di uno spazio architettonico che potrebbe vagamente ricordare un edificio modernista dell’inizio del XX secolo. Mentre Anna O parla della sua condizione, l’occhio della videocamera si muove nello spazio della Chiesa di San Pietro e Paolo, a Galatina, dedicata al culto di San Paolo e alla memoria del tarantismo.

E il viaggio continua.

Vychádzajúc z vybraných záberov natočených tímom De Martina počas jeho prvého výskumu v Salente, Efekt ustrica sa rozvíja ako súbor historických odkazov vo forme hovoreného slova sprevádzajúceho vizuálny príbeh. Vo videu sa vyjadrenie nelichotivého postavenia žien na severe a juhu Európy nesie cez sériu paralelizmov medzi architektonickými priestormi, krajinou a ich prerozprávaním. Divák sa pohybuje medzi cudzími jazykmi a nedeskriptívnymi lokalitami, po ceste vyzývajúcej a spochybňujúcej lineárnosť a historicizmus. Bertha Pappenheimer, mladá rakúska žena židovského pôvodu, známa pod menom Anna O, Breuerom a Freudom označovaná za hysterickú, v jednom liste popisuje jeden zo symptómov svojej choroby: jej prechodnú neschopnosť hovoriť rodným jazykom. List, pôvodne napísaný po anglicky, je preložený do nemčiny a čítaný za plynutia obrazov v architektonickom priestore, ktorý by vzdialene mohol pripomínať modernistickú budovu zo začiatku XX. storočia. Zatiaľ čo Anna O hovorí o svojom stave, oko kamery sa pohybuje v priestoroch Kostola sv. Petra a Pavla v Galatiner, zasväteného kultu sv.

Pavla a pamiatke tarantizmu.

A cesta pokračuje.

Lombardia

Museo di storia innaturale. I peccati capitali sono otto, 2011 8 stampe con colori vaporizzati ad acido su cotone 100x150x6 cm cad.

Múzeum neprirodzených dejín. Hlavných hriechov je sedem, 2011 8 grafík s farbami naparovanými kyselinou na bavlne 100x150x6 cm

48

Dario Ghibaudo Museo di storia innaturale.

I peccati capitali sono otto

Múzeum neprirodzených dejín.

Hlavných hriechov je sedem

C’erano una volta i sette vizi capitali.

Poi, qualche anno fa, il filosofo Umberto Galimberti accostò alla lussuria, alla gola, avarizia, accidia, superbia, ira e invidia un altro cospicuo numero di nuovi vizi. Oggi è Dario Ghibaudo, a rimettere mano al peccato e a dirci che i sette vizi capitali sono in realtà otto. L’ultimo intruso, arrivato alla sua estremizzazione nel Novecento, è il razzismo.

Otto come il numero dei tappeti da preghiera di stampo arabo presentati in questa occasione dell’artista, in alcuni casi decorati con figure antropomorfe che ricordano la posizione dei fedeli musulmani inginocchiati nell’atto di volgersi verso La Mecca. Eppure, già a livello espositivo, il primo cortocircuito: i tappeti vengono esposti in verticale, appesi alle pareti, come icone votive ortodosse o cristiane, comunque occidentali. Sui tappeti sono riportati i lemmi che designano i peccati capitali, ma non solo. L’elemento pregnante e diversificante è una panoramica del cervello umano sul quale è evidenziata, per ogni peccato, l’area neuronale coinvolta, una sorta di icona post-TAC.

Matteo Bergamini

Bolo raz sedem hlavných hriechov.

Pred niekoľkými rokmi filozof Umberto Galimberti pridal k smilstvu, obžerstvu, lakomstvu, lenivosti, pýche, hnevu a závisti značné množstvo nových hriechov. Dnes je to Dario Ghibaudo, už roky sa venujúci sérii katalogizácií a úvah o ľudskej i živočíšnej povahe a jej odhaľovaniu, kto sa dotýka témy hriechu a hovorí nám, že sedem hlavných hriechov je v skutočnosti osem.

Posledný nevítaný hosť, dohnaný do extrémnych podôb v XX. storočí, je rasizmus. Osem ako počet modlitebných kobercov arabského typu predstavených umelcom pri tejto príležitosti, v niekoľkých prípadoch dekorovaných antropomorfnými figúrami pripomínajúcimi pozície kľačiacich moslimov obracajúcich sa k Mekke. A predsa, už na úrovni expozície, v prvom pláne: koberce sú vystavené vo vertikálnej polohe, zavesené na stenách ako pravoslávne či kresťanské, v každom prípade “západné” ikony. Na kobercoch sú heslá označujúce hlavné hriechy, no nielen. Odlišujúcim a významovo silným prvkom je panoramatické zobrazenie ľudského mozgu, na ktorom je pre každý hriech zvýraznená zainteresovaná neurónová oblasť, akýsi druh post – TAC ikony.

Matteo Bergamini

Marche

Tra le righe, 2008 Video 3’53’’ Medzi (h)riadkami, 2008 Video 3’53’’

50

Nazzareno Guglielmi Tra le righe

Medzi (h)riadkami

La terra da sempre è grande custode.

Per la neve, per le radici dei fiori e per il tempo che abbiamo vissuto.

Nasconde tra le sue parti ciò che era insieme al pensiero.

Il cielo veglia sulla sua pelle, la guarda di giorno e l’ascolta di notte.

In silenzio.

Zem je odpradávna veľkou strážkyňou.

Snehu, koreňov kvetov a času, ktorý sme prežili.

Ukrýva vo svojich vrstvách to, čo bolo súčasťou myšlienky.

Nebo bdie nad jej pokožkou, cez deň sa na ňu díva a v noci jej načúva.

Potichu.

Sicilia

Russland, 2007 Acrilico su tela montata su legno 110x150 cm Russland, 2007 Akryl na plátne natiahnutom na dreve 110x150 cm

52

Emilio Isgrò Russland

Russland

Cancellare le catene montuose, i mari e le città del mondo non significa distruggere la storia che quei nomi vogliono narrare, quanto piuttosto riportare il pianeta a uno stato di libertà dalle stesse parole, che ne consenta una rinascita e un migliore assestamento, fondato su equilibri più giusti e più umani.

Vymazať pohoria, moria a mestá sveta neznamená zničiť príbeh, ktorý tie názvy chcú vyrozprávať, ako skôr oslobodiť planétu od slov samotných, a touto slobodou umožniť jej znovuzrodenie a lepšie usporiadanie, založené na spravodlivejších a humánnejších rovnováhach.

Calabria

Pellicole, 2011 14 stampe su dibond 40x45x45 cm cad.

Filmové pásy, 2011 14 fotografických panelov 40x45x45 cm

54

Pietro Mancini Pellicole

Filmové pásy

I protagonisti dei miei lavori sono quasi sempre adolescenti e preadolescenti, periodo del nostro vivere in cui la consapevolezza della “bellezza” e il suo appannamento sono forti, un tempo di respiri liberi e di respiri interrotti comune a tutti noi.

Ho trattato questo argomento con sacralità, perché credo che lo sia, ho usato simbolismi religiosi e loghi d’abbigliamento che si sono miscelati con parole, diventando una specie di nuova scrittura che racconta ferite e desiderio di guarigione.

Bambini in ascesi fisica ed interiore in cattedrali industriali, a riparo dalle pretese esterne, giovani uomini e giovani donne in cerca della “frequenza” amata, anelanti di profondità leggera.

Ormai sono grande e il tempo dei respiri liberi ed interrotti è lontano anagraficamente, ma quel tempo non sottostà alle leggi anagrafiche, credo che la fase adolescenziale non finisca mai, se ci riferiamo alla necessità di crescere e di comprenderci.

Protagonistami mojich prác sú takmer vždy adolescenti a preadolescenti, obdobie nášho žitia, v ktorom vedomie “krásy” a jeho zahmlenie sú silné, obdobie dychu slobodného a zastaveného, spoločné pre všetkých nás.

Pristupoval som k tejto téme s posvätnosťou, lebo verím, že ňou je, použil som náboženskú symboliku a logos odevu, ktorý zmiešal sa so slovami, aby vytvorili istý druh nového jazyka, ktorý vyjadruje rany a túžbu po uzdravení.

Deti v askéze fyzickej a vnútornej, v katedrálach priemyslu, v úkryte pred požiadavkami vonkajška, mladí muži a mladé ženy, hľadajúci „frekvenciu” nimi milovanú, dychtiaci hĺbkou ľahučkou.

Už som veľký a čas dychu slobodného a pozastaveného je vzdialený anagraficky, ale ten čas nepodlieha zákonom anagrafickým, verím, že fáza adolescentná nikdy nekončí ak máme na mysli potrebu rásť a chápať sa.

Valle d’Aosta

Attrezzi bradi, 2011 Lingua di camoscio, legno, plastica, colino, argento in lamina, colle siliconiche 12x12x24 cm cad.

Náradie, 2011 Inštalácia kamzíčie jazyky, drevo, plast, sitko, striebro, silikónové lepidlo 12x12x24 cm

56

Chicco Margaroli Attrezzi bradi

Náradie

Le lingue.

Strumento necessario per comunicare, per parlarsi, spiegarsi e accordarsi.

Attrezzo del quotidiano, la lingua può diventare selvatica, rivelarsi tagliente, separare, e isolare.

Discriminare.

Jazyky.

Nástroj, ktorým komunikujeme, rozprávame sa, vyjadrujeme sa a dohadujeme. Každodenné náradie, jazyk môže zdivieť, zostriť sa, oddeľovať a izolovať.

Diskriminovať.

Toscana

Scarabocchio, 2010 Video-scultura, fili di alluminio Dimensioni ambientali Čmáranica, 2010 Videoinštalácia, hliník Variabilné rozmery

58

Franco Menicagli

Scarabocchio

Čmáranica

Il progetto scarabocchio è composto da una serie di linee che si intrecciano e compongono un disegno astratto, un segno sospeso nel vuoto.

Una scrittura automatica casuale che ricorda forme organiche nella loro complessità.

Come un organismo vegetale, come una pianta, come una nuvola, si muovono continuamente perché sono natura e materia viva.

Lo spettatore partecipa a questo processo ed è invitato a toccare e modificare in maniera attiva la scultura.

I materiali sono l’acciaio, il ferro zincato e il legno; materiali che si modificano leggermente con passare del tempo e con la presenza degli agenti atmosferici senza che questo tolga espressività alla forma, sottolineando il valore del tempo che passa e l’organicità delle cose.

Scarabocchio è una scultura viva, lontana dagli stereotipi della scultura monumentale e tradizionale, fatta di materiali immobili ed eterni.

Projekt čmáranica sa skladá zo série línií, ktoré sa prepletajú a vytvárajú abstraktný obraz, znak zavesený vo vzduchoprázdne.

Je to automatický, náhodný prejav, pripomínajúci organické formy v ich komplexnosti.

Tak, ako rastlina, bylina, oblak, sú v neustálom pohybe, lebo sú prírodou a živým materiálom.

Divák sa zúčastňuje metamorfného procesu a je vyzývaný, aby sa dotýkal a aktívne modifikoval sochu.

Materiály sú oceľ, pozinkované železo a drevo: tieto sa s plynutím času a s pôsobením atmosférických faktorov jemne pretvárajú, no bez toho, aby bola ochudobnená expresivita formy.

Zvýrazňuje sa hodnota ubiehajúceho času a organickosť vecí. Čmáranica je živou sochou, vzdialenou všetkým stereotypom monumentálneho a tradičného sochárstva, používajúceho imobilné, večné materiály.

Molise

Andrea Nicodemo Senza titolo

Bez názvu

Dove luogo casa passato

Kde miesto domov minulosť

Vorrei desiderio prospettiva futuro

By som chcel túžba perspektíva budúcnosť

Essere esistenza vita presente Il dove di un vorrei essere è luogo che ha identità, è casa, terra, passato.

Il vorrei dell’essere in quel dove è desiderio che traccia prospettive, cielo, futuro.

Essere in quel dove che si vorrebbe è affermazione vitale d’esistenza, punto di vista, presente.

Dove Vorrei Essere è simultaneità del tempo interiore.

E’ passato, futuro e presente in uno.

Senza titolo, 2011 Collage, disegno, pittura, tecniche miste 50x60 cm; 50x35 cm; 50x35 cm; 35x101 cm Bez názvu, 2011 Koláž, kresba, maľba, zmiešané techniky 50x60 cm; 50x35 cm; 50x35 cm; 35x101 cm

60

Byť existencia život prítomnosť “Kde” toho chcenia bytia je miestom s identitou, je domovom, zemou, minulosťou.

“Chcel by som byť” v tom kde je túžbou črtajúcou perspektívy, nebom, budúcnosťou.

“Byť” v tom kde, ktoré by sa chcelo, je vitálnym potvrdením existencie, uhlom pohľadu, prítomnosťou. „Kde by som chcel byť” je simultánnosťou vnútorného času.

Je minulosťou, budúcnosťou a prítomnosťou v jednom.

Abruzzo

Super Terram, 2013 Legno e tecnica mista 25x25x120 cm; 25x25x10 cm Super Terram, 2013 Drevo a zmiešaná technika 25x25x120 cm; 25x25x10 cm

62

Paride Petrei Super Terram

Super Terram

Super Terram è una riflessione sulla preparazione delle superfici. L’iconografo reitera l’atto della creazione tramite la sovrapposizione di materia tratta dal regno minerale, vegetale e animale; così lo spazio umano non è mai bidimensionale. Il processo di preparazione delle superfici è una scultura sociale. Coinvolge una serie variabile di livelli che investono la sfera culturale. Super Terram nasce da una stratificazione semantica e si presenta in due modalità. Chiusa è un ostensorio da viaggio, un’arca. Giunta sul luogo si apre ed è un plastico, un protocollo per la terraformazione. Lo studio del volo di un piccione in punta di piombo si traccia tra un paesaggio di cera ed un cielo di resina. Allusioni il primo alla tabula rasa, alla vernice finale che trasuda dal supporto il secondo. I rami piumati sono frecce. Atti di costituzione di continenti politici. Le piume sono ancora di piccione. Surrogato alla modificazione antropica del paesaggio. Infine gli ottaedri, solidi platonici, estrema sintesi dell’immagine dell’aria. Qui sono gemme sotterranee con la funzione di catalogo. Super Terram è un’icona sullo sfondo di un San Sebastiano, un altare da cui officiare la fondazione.

Super Terram je reflexiou o príprave povrchov. Ikonograf opakuje akt kreovania prekrývaním hmoty pochádzajúcej z minerálneho, rastlinného a živočíšneho sveta; ľudský priestor tak nie je nikdy dvojrozmerný. Proces prípravy povrchov je sociálnou skulptúrou. Zahŕňa v sebe variabilnú sériu úrovní zasahujúcich do kultúrnej sféry.

Super Terram sa rodí zo sémantickej stratifikácie a prezentuje sa dvoma spôsobmi. Keď je zatvorená, je cestovnou monštranciou, archou. Keď dorazí na miesto, otvorí sa a je plastikou, protokolom pre teraformáciu. Štúdium letu holuba sa perokresbou znázorňuje medzi krajinou z vosku a nebom zo živice. Prvá je alúziou na tabula rasa, na povrchový náter, čo presakuje na povrchu druhej. Operené konáre sú šípmi. Konštitučné akty politických kontinentov. Perie je z holubov.

Náhražkou antropickej modifikácie krajiny. Anapokon osemsteny, platonické telesá, extrémna syntéza obrazu vzduchu. Tu sú podzemné kamene s funkciou katalógu. Super Terram je ikonou na pozadí Sv. Sebastiana, oltárom na celebrovanie založenia.

Puglia

J’ai utilisé la mémoire, 2012-2013 Video e 7 collages digitali 75x100 cm cad.

J’ai utilisé la mémoire, 2012-2013 Video a sedem digitálnych koláží 75x100 cm každý

64

Agnese Purgatorio J’ai utilisé la mémoire

J’ai utilisé la mémoire

L’opera J’ai utilisé la mémoire prende il titolo dalla video-performance realizzata nel 2012 sul confine tra Armenia e Turchia per celebrare le donne e i bambini che, nel 1915, avevano attraversato a piedi il deserto Deir-El-Zor. Il video-racconto è costruito tecnicamente su diversi livelli per sottolineare, con una poetica visionaria, la complessità storica e geografica di una vicenda infinita. La memoria collettiva è rappresentata da sovrapposizioni realistico/ simboliche, da scambi e asincronie di immagini di diverso formato con inserimenti di fotografie. I nomi delle donne sopravvissute, scritti sul tessuto bianco, avvolgono le rose lanciate verso l’antica capitale Ani. Nei sette collages digitali alcuni elementi sono in comune con la video-performance, ma in questo caso la memoria è personale: i desideri di alcune donne detenute nel carcere di Bari sono sovrapposti sulla pelle dell’artista e su lenzuola bianche tra le rose. Una mano afferra un mondo circondato di spine mentre nel cielo nebbioso il verso di Emily Dickinson ci ricorda the Sea is full - I know it. Parole quasi astratte, gesti e immagini diventano alterazioni minime del paesaggio in nome della più integrale libertà.

Názov diela J’ai utilisé la mémoire je prevzatý z video-performancie realizovanej v roku 2012 na hranici medzi Arménskom a Tureckom. Performanciou bola vzdaná úcta ženám a deťom, ktoré v roku 1915 pešo prešli cez púšť Deir-El-Zor. Tento video-príbeh je technicky vystavaný na niekoľkých úrovniach, aby sa prostredníctvom vizionárskej poetiky zvýraznila historická a geografická komplexnosť jednej neohraničenej epizódy. Kolektívna pamäť je reprezentovaná realisticko-symbolickými prekryvmi, výmenami a asynchronizáciami obrazov rôzneho formátu s včlenenými fotografiami. Mená žien, čo prežili, napísané na bielej látke, spolu s ňou ovíňajú ruže vrhnuté smerom k starej metropole, mestu Ani. V siedmich digitálnych kolážach sú niektoré z elementov rovnaké ako vo video – performancii, ale v tomto prípade je pamäť osobná: túžby niektorých žien, zadržaných vo väzení v Bari, sa prekrývajú na pokožke umelca a na bielej plachte medzi ružami. Ruka zachytáva svet obopnutý ostňami, kým v zahmlenom nebi verš Emily Dickinson nám pripomína the Sea is full - I know it. Takmer abstraktné slová, gestá a obrazy sa stávajú minimálnymi zásahmi do krajiny v mene integrálnejšej slobody.

Piemonte

š

Anosmia, 2012 Plexiglass, vetro, ventole, cialde olfattive, cavo, sensore 130x140x25 cm Anosmia, 2012 Viacvnemová inštalácia zvuku a čuchu z plexiskla, sklených vlákien, tienidiel, čuchových filtrov, kábla, senzoru 130x140x25 cm

66

Tamara Repetto Anosmia

Anosmia

Tutte le modalità di senso possono essere considerate veicoli semiotica ”informatori per l’anima”,tramite i quali interagiamo con il mondo. Questo percorso sensoriale immerge il fruitore in un’esperienza che stimola inaspettate reazioni e “attenzioni”, attraverso il potere evocativo degli odori e dei suoni,che si amalgamo in una struttura scultorea dove l’arte si relaziona alla tecnologia,dando vita a nuove connessioni espressive. Seicento bacchette di vetro, realizzate a mano,tintinnano ipnoticamente,grazie allo spostamento d’aria delle ventole sottostanti,un percorso sonoro che si amalgama alle percezioni olfattive,che si dipanano attraverso le cialde olfattive il cui odore è reso nello spazio attraverso la stimolazione della ventilazione,odore di erba tagliata,fiori di campo e muschi,un abbraccio della natura attraverso la tecnologia.

Všetky zmyslové modality môžu byť považované za semiotických nositeľov “informátorov duše”, prostredníctvom ktorých interagujeme so svetom.

Tento senzorický prúd ponára diváka do zážitku podnecujúceho nečakané reakcie a “pozornosti”. Deje sa tak vďaka evokačnej schopnosti pachov a zvukov prelínajúcich sa v skulptúrnej štruktúre, kde sa umenie dostáva do vzťahu s technológiou, aby vytvorili nové expresívne konexie. Šesťsto ručne vyrobených sklených paličiek hypnoticky cinká vďaka posunu vzduchu spôsobeného nižšie umiestnenou vrtuľou, zvukový prúd sa prepletá s čuchovými percepciami plynúcimi z vonných vankúšikov, ktorých aróma sa šíri v priestore stimulovaná ventiláciou. Vôňa pokosenej trávy, lúčnych kvetov a machov.

Objatie prírody prostredníctvom technológie.

Friuli-Venezia Giulia

Paesaggi Endotici, 2013 7 stampe fine-art ai pigmenti di carbone 90x370 cm Endotické krajiny, 2013 Inštalácia 7 grafík fine art 90x370 cm

68

Mario Sillani Djerrahian Paesaggi Endotici

Endotické krajiny

In “Rügen” tutti i paesaggi della nostra mente sono possibili. Essi possono essere collocati sulle pareti delle stanze svuotate della loro cultura passata.

Sono spazi trovati nell’isola di Rügen sul Mar Baltico, quando andavo in cerca di affinità con Caspar David Friedrich, pittore romantico tedesco dell’800.

Nelle doppie fotografie si possono collocare i paesaggi della memoria e quelli immaginari e futuri. Saranno paesaggi visti dal nostro individuale interno, del cuore e della mente. Ciò che ci affascina nel quadro di Friedrich “Le bianche scogliere di Rügen” (1818) è lo spazio al centro della scena che segna un precipizio, un vuoto dove i personaggi sono attratti. Questi, e Friedrich con loro, sono “attoniti” davanti alla natura di quel paesaggio. Nei vuoti delle mie stanze i paesaggi possibili possono stupirci per la libertà che abbiamo acquisito, rendendoci padroni della nostra fantasia realizzata.

V “Rügen” všetky krajiny našej mysle sú možné. Môžu byť umiestnené na stenách izieb, oslobodených od ich niekdajších kultúr. Tieto priestory som našiel na ostrove Rügen v Baltskom mori, pri mojom pátraní po blízkosti s Casparom Davidom Friedrichom, nemeckým romantickým maliarom XIX. storočia. Do dvojitých fotografií je možné umiestniť krajiny pamäte ako aj krajiny imaginárne a budúce. Budú to krajiny pozorované naším individuálnym vnútrom, srdcom a mysľou. To, čo nás fascinuje vo Friedrichovom obraze “Kriedové útesy v Rügen” (1818), je prázdny priestor v strede scenérie, priepasť, kam sú priťahované všetky postavy. Ony, a Friedrich spolu s nimi, sú zasiahnuté prírodou tej krajiny. V prázdnotách mojich izieb nás možné krajiny môžu zasiahnuť slobodou, ktorú sme získali, pričom sa tým stávame pánmi vlastnej realizovanej fantázie.

Emilia Romagna

Anthozoa, 2012 Video 4’47’’ Anthozoa, 2012 Video 4’47’’

70

Mona Lisa Tina Anthozoa

Anthozoa

Il video Anthozoa accoglie momenti significativi dell’omonima performance, presentata nel 2012 al MAP di Brindisi.

In quell’occasione l’artista, collocata a metà della navata principale e illuminata da un unico fascio di luce fredda, si presentava al pubblico immobile, indossando un involucro artificiale che dalla testa si estendeva per tutto lo spazio circostante. Questa “struttura biomorfa”, rivestita in velluto rosso, sottolinea una personale soggettività mutante dell’artista, dove l’artefatto dell’involucro sembra compenetrarne il corpo, diventando un tutt’uno con lei.

Lungo tutto l’involucro si articolavano poi piccole escrescenze artificiali contenenti al loro interno rametti di olivo.

Ognuno dei presenti, a conclusione dell’evento, poteva portare via con sé uno o più rametti, da piantare a sua volta in un proprio spazio privato. Tra le varie interpretazioni simboliche del lavoro, vi era un riferimento al mito greco di Medusa, che diventava pretesto per una riflessione sul mistero della vita e delle sue rigenerazioni.

Video Anthozoa zahŕňa najpodstatnejšie momenty rovnomennej performancie, odprezentovanej v roku 2012 v rámci MAP v Brindisi. Pri tej príležitosti umelkyňa, nachádzajúca sa v strede centrálnej lode a osvetlená jediným lúčom studeného svetla, sa predstavila publiku nehybná, odetá v umelej schránke, ktorá sa od hlavy rozprestierala do okolitého priestoru. Táto “biomorfná konštrukcia” potiahnutá červeným zamatom zvýrazňuje mutujúcu osobnú subjektivitu umelkyne, kde artefakt schránky akoby prestupoval s telom, splývajúc tak s ňou v jeden celok. Na povrchu celej schránky sa členili malé umelé výčnelky ukrývajúce vo svojom vnútri konáre olivovníka. Každý z prítomných si v závere podujatia so sebou mohol odniesť jeden alebo viac konárov, aby ich opäť zasadil vo svojom súkromnom priestore. Medzi rôznymi symbolickými interpretáciami tejto práce bol aj odkaz na grécky mýtus o Medúze, ktorý sa stával zámienkou pre zamyslenie nad mystériom života a jeho regenerácií.

Biografie artisti - Biografie umelcov Eleonora Beddini e Andrea Nevi

Nazzareno Guglielmi

Eleonora Beddini nata a Foligno (PG) nel 1983; vive e lavora a Bologna.

Nato a Fabriano (AN) nel 1957; vive e lavora tra Milano, Cantia e la Toscana.

Andrea Nevi nato a Foligno (PG) nel 1985; vive e lavora a Firenze.

Narodený vo Fabriano (AN) v 1957; žije a pracuje medzi Milánom, Cantiou a Toskánskom.

Eleonora Beddini narodená vo Foligno (PG) v 1983; žije a pracuje v Bologni.

Emilio Isgrò

Andrea Nevi narodený vo Foligno (PG) v 1985; žije a pracuje vo Florencii.

Nato a Barcellona Pozzo di Gotto (ME) nel 1937; vive e lavora a Milano.

Caludio Beorchia

Narodený v Barcellona Pozzo di Gotto (ME) v 1937; žije a pracuje v Miláne.

Nato a Vercelli nel 1979; vive e lavora a Refrontolo (TV).

Giusy Calia

Narodený vo Vercelli v 1979; žije a pracuje v Refrontolo (TV).

Marco Bernardi Nato a Roma nel 1969; vive e lavora tra Roma e Venezia.

Narodený v Ríme v 1969; žije a pracuje medzi Rímom a Benátkami.

Stefano Cagol Nato a Trento nel 1969; vive e lavora tra Bruxelles e Trento.

Narodený v Trente v 1969; žije a pracuje medzi Bruselom a Trentom.

Nata a Torino nel 1970; vive e lavora a Torino.

Narodená v Turíne v 1970; žije a pracuje v Turíne.

Danilo Correale Nato a Napoli nel 1982; vive e lavora tra Napoli ed Anversa.

Narodený v Neapole v 1982; žije a pracuje medzi Neapolom a Antverpami.

Mario Cresci Nato a Chiavari nel 1942; vive e lavora a Milano.

Narodený v Chiavari v 1942; žije a pracuje v Miláne.

73

Dario Ghibaudo

Franco Menicagli

Nato a Cuneo nel 1951; vive e lavora a Milano.

Nato a Campiglia Marittima (LI) nel 1968; vive e lavora tra Prato e Donoratico (LI).

Narodený v Cuneo v 1951; žije a pracuje v Miláne.

Valentina Ferrandes Nata a Policoro (MT) nel 1982; vive e lavora tra Londra e Berlino.

Narodená v Policoro (MT) v 1982; žije a pracuje medzi Londýnom a Berlínom.

Pietro Mancini Nato a Tropea (VV) nel 1968; vive e lavora a Pomezia (RM).

Narodený v Tropea (VV) v 1968; žije a pracuje v Pomezii (RM).

Narodený v Campiglia Marittima (LI) v 1968; žije a pracuje medzi Pratom e Donoraticom (LI).

Andrea Nicodemo Nato a Termoli (CB) nel 1976; vive e lavora a Roma.

Narodený v Termoli (CB) v 1976; žije a pracuje v Ríme.

Paride Petrei Nato a Pescara nel 1978; vive e lavora a Pescara.

Narodený v Pescare v 1978; žije a pracuje v Pescare.

Chicco Margaroli

Agnese Purgatorio

Nata ad Aosta nel 1962; vive e lavora ad Aosta.

Nata a Bari nel 1964; vive e lavora tra Belgrado e Beirut.

Narodená v Aosta v 1962; žije a pracuje v Aosta.

74

Narodená v Bari v 1964; žije a pracuje medzi Belehradom a Bejrútom.

Tamara Repetto Nata a Genova nel 1973; vive e lavora a Voltaggio (AL).

Narodená v Janove v 1973; žije a pracuje vo Voltaggio (AL).

Mario Sillani Djerrahian Nato a Addis Abeba (Etiopia) nel 1940; vive e lavora a Trieste.

Narodený v Addis Abeba (Etiopia) v 1940; žije a pracuje v Terste.

Mona Lisa Tina Nata a Francavilla Fontana (BR) nel 1977; vive e lavora a Bologna.

Narodená vo Francavilla Fontana (BR) v 1977; žije a pracuje v Bologni.

75

www.vub.sk

0850 123 000

Výnimočnosť sa cení

Keď sa snažíte byť najlepší, svet si vás všimne Dôkazom toho je aj ocenenie Najlepšia banka na Slovensku od Global Finance. Naši klienti si tak môžu byť istí, že na Slovensku majú to najlepšie, čo môžu dostať.

04 08111_VUB_global_fin_240x280.indd 1

23.4.2014 17:16

Stampa catalogo Tlač katalógu BB print s.r.o.

Il catalogo è stato pubblicato dall’Istituto Italiano di Cultura di Bratislava nel mese di luglio 2014, in 500 copie.

Katalóg vydal Taliansky kultúrny inštitút v Bratislave v júli 2014 v náklade 500 kusov.

ISBN 978-80-971692-9-9