Communio missio 1/2017 by Inštitút Communio

EDITORIÁL

Nevyhnutnosť reflexie Rýchle zmeny v spoločnosti majú dopad takmer na všetky oblasti života. Slovné spojenie informačný pretlak je veľmi frekventovane používané hlavne v súvislosti s využívaním internetu a sociálnych sietí. Počas dňa prijímame informácie nielen z veľkého počtu zdrojov, ale aj názorových táborov. Množstvo zdrojov môže zabezpečovať objektívnosť informácie. Môže, ale zároveň vytvára zmätok v tom, ktorým sa dá veriť a ktorým nie. Ako pedagóg sa s podobnou situáciou stretávam počas hodín, keď chcem prebrať obrovské množstvo učiva. Študenti sa snažia udržať si pozornosť a často je to pre nich aj zaujímavé. No v konečnom dôsledku odchádzajú z prednášky zmätení. Keď sa ich pýtam na spätnú väzbu, ukazuje sa, že mnohému neporozumeli, lebo to šlo príliš rýchlo. Oveľa pozitívnejšie hodnotia hodiny, kedy sa vybranej téme venujeme dlhšie a máme možnosť sa na ňu pozrieť z viacerých strán. Študenti si veľmi oceňujú každú možnosť prehĺbenia učiva cez diskusiu. Už viackrát sa stalo, že sa niekto z nich s prekvapením pozastavil nad tým, že prvýkrát v živote mu diskusia dáva príležitosť nájsť si svoj osobný postoj k preberanému učivu. Že môže pochybovať nad pravdivosťou ponúkaných informácií a v debate s ostatnými si obrusovať argumentáciu svojho názoru. Pri diskusii sa okrem toho spoločne učíme rozlišovať medzi faktami a informáciami, ktoré sa na fakty iba podobajú. Táto skúsenosť so študentmi je prenosná aj na spomínaný informačný pretlak, ktorý pôsobí na väčšinu z nás. Len za niekoľko hodín z mailov, správ a statusov získavame desiatky nových impulzov. Platí to aj pre oblasť teológie a náboženstva. Okrem motivačných informácií, zameraných na rozvoj jednotlivca, sú aj také, ktoré mu bránia v raste. Tlačia ho do hodnotových rebríčkov, ktoré s evanjeliovými hodnotami nemajú nič spoločné. Čoraz jasnejšie sa vo virtuálnom priestore ukazujú názorové tábory, ktoré si kresťanstvo ohýbajú pre katastrofické scenáre, netoleranciu alebo vlastné povyšovane sa nad iných. Prajem čitateľom odborných článkov tohto čísla, aby ponúkané texty neboli len ďalším zdrojom informácií, ale skôr impulzom na prehĺbenie tém a tvorbu vlastných názorov. Rozvíjať v teológii kultúru diskusie a intelektuálneho rastu je nakoniec jednou z ambícií tohto časopisu.

Jozef Žuffa

OBSAH Internetový časopis pre novú evanjelizáciu

...................... www.issuu.com/institutcommunio

Ročník: XV. Číslo: 1. Vychádza: ročne Zaregistrované na Ministerstve kultúry SR EAN 9788097127534 ISBN 978-80-971275-3-4 Vydáva:

Adresa redakcie: Jána Kalinčiaka 1, 010 01 Žilina, Slovensko Email: icommunio@gmail.com Web: www.icommunio.sk Telefón: 041/5658434 IČO: 45733635 Zakladateľ: Ladislav Lencz Šéfredaktor: Zdeno Pupík Redakčná rada: Terézia Lenczová, Ondrej Šmidriak, Jozef Žuffa Recenzenti: Doc. ThDr. Tomáš Galis, PhD., doc. ThDr. PaedDr. Ing. Gabriel Paľa, PhD. Technická spolupráca: Dušan Václav Grafická úprava: Mária Špenerová Použité fotografie: Morguefile, Pixabay, Pexels, Mária Špenerová, Jozef Šelinga FOTO NA TITULNEJ STRANE: ©L'Osservatore Romano Akékoľvek kopírovanie publikácie, prípadne jej častí, je možné len po predchádzajúcom písomnom súhlase vydavateľa.

Nedožitých 90 rokov zakladateľa nášho časopisu Terézia Lenczová 4–6 Kde sa mentálne a duchovne nachádzame a ktorým smerom sa pohybujeme? Gabriel Hunčaga OP 8 – 14 Skutočná katolícka tradícia je otvorená premýšľaniu Miloš Lichner 16 – 24 Amerikanizovaný katolicizmus Thomas Schärtl 26 – 36 Posvätné sa profanizuje, profánne sa sakralizuje Karl Wallner 37 – 42 Zmena teologických paradigiem a nové pastoračné priestory Eberhard Schockenhoff 43 – 49 Cirkevné spoločenstvo ako výzva a škola milosrdenstva Ondrej Šmidriak 50 – 59 Boj proti zlým myšlienkam v spiritualite kresťanského Východu Ivan Moďoroši 60 – 72 Náčrt teologického diskurzu o katolicite a sobornosti Zdeno Pupík 74 – 84 Ako ďalej po ekumenickej spomienke na 500. výročie reformácie? Terézia Lenczová 85 – 91 Katolícke týždenníky v Taliansku Giorgio Zucchelli 92 – 101 Religiozita mládeže Jozef Žuffa, Roman Kollár, Marián Cipár 102 – 110 Názory slovenských kresťanov na utečeneckú krízu Jozef Žuffa 111 ‒ 116

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

PROFIL

Vďaka Bohu za vernosť a vytrvalosť Terézia Lenczová

V marci 2017 by sa dožil deväťdesiatky laický teológ, filozof, pedagóg a publicista Ladislav Lencz. Svoj odchod k Bohu pred 6 rokmi prijal s vierou a láskou ako pokračovanie života v Bohu. To je tá podstatná zlatá niť života kresťana – žiť s Bohom a v Bohu, vďaka sviatosti krstu ako Božie deti.

Životopisné črty

z toho pravého, hlbokého, radostného i bolestného života, prežívaného s Bohom a v Bohu. Na Božiu oslavu máličko poodhalíme toto bohatstvo osobnosti Ladislava Lencza, jeho priority, jeho duchovné objavy, jeho lásku k Bohu v Cirkvi a v občianskom spoločenstve.

Po náročnom čase detstva ako polosirota, prešiel formáciou v reholi Spoločnosti Ježišovej, zažil skúsenosť tri a pol roka v PTP, šťastný život v manželstve, v rodine s tromi deťmi, neskôr s vnúčatami, oddaný život služby miestnej cirkvi a úspešný odborný život v technickom povolaní. Od prvého dňa penzijného veku sa zapojil do budovania školstva v nádejnej demokratickej spoločnosti na Slovensku: inicioval, koordinoval a vytváral spolu s nadšenými spolupracovníkmi z Metodického centra v Bratislave-Prievoze projekt budovania nadpredmetovej výchovno-vzdelávacej problematiky Etická výchova. Tento projekt od roku 1993 je obohatením nielen slovenského školstva, ale postupne aj v ČR. Teraz ho odborne nesie a ďalej rozvíja pedagogický tím na Trnavskej univerzite. Vonkajšie plody bohatého života zďaleka nie sú pravým obrazom človeka. Boh vidí viac a spomienky najbližších dokážu odhaliť niečo

Tri vlastné pastoračné priority Jednou z jeho prvoradých priorít bol záujem o zdokonaľovanie úrovne pastorácie v cirkvi na Slovensku. Vďaka hlbokému stotožneniu sa s plodmi Druhého vatikánskeho koncilu jeho veľkou láskou ako laického teológa a filozofa bola pastorácia ku svätosti života veriacich, ktorú presadzoval pri tvorbe prvého i druhého (2001 ‒ 2003; 2006 ‒ 2013) pastoračného plánu pre život cirkvi na Slovensku. V tomto duchu – vďaka ukončenému štúdiu teológie vo veku 70 rokov – mohol aktívne pomáhať pri sérii pastoračných seminárov a vydávať internetový

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

PROFIL časopis Communnio-Missio, určený pre kňazov a horlivých laikov v počte 52 čísiel. Koncilové dôrazy na aktivizáciu laikov a na ducha spoločenstva v Cirkvi si L. Lencz skonkretizoval do troch svojich vlastných pastoračných priorít: do prežívania krstného kňazstva veriacich, do šírenia myšlienok o spiritualite spoločenstva sv. Jána Pavla II. vyjadrených v jeho apoštolskom liste Novo millenio ineunte a do túžby, aby farnosti boli evanjelizačným spoločenstvom.

spirituality spoločenstva. Naznačil, akú dynamiku prináša do vzťahov v Cirkvi život podľa tejto spirituality: ● vnímať brata a sestru ako niekoho, kto patrí ku mne – vďaka jednote Kristovho Tela, ● prežívať s ním/s ňou ich radosti a bolesti, po starať sa o ich potreby a ponúknuť priateľstvo, ● vidieť v druhom predovšetkým to pozitívne, považovať ho za dar, ● niesť si navzájom bremená, urobiť bratovi/ sestre miesto a premáhať pokušenia egoizmu. Ladislav Lencz s nadšením prijal spiritualitu spoločenstva a zdieľal presvedčenie sv. Jána Pavla II. vyjadrené v slovách: „Nerobme si nijaké ilúzie, bez tejto duchovnej cesty by vonkajšie prostriedky len veľmi málo osožili spoločenstvu.“ Sám totiž prežil konverziu od individualizmu intelektuála k životu v spoločenstve.

.......................................... Krstné kňazstvo veriacich chápal Ladislav Lencz ako nesmierne vzácny dar, vyznamenanie a pozvanie, aby sme „zvestovali slávne skutky toho, ktorý nás z tmy povolal do svojho podivuhodného svetla“ (1 Pt 2,9). Ako ho žiť? To si Laco rozložil do siedmych úloh, ako nám ich prinášajú rôzne knihy Svätého písma: prinášať Bohu obetu chvály; žiť dobročinnosť a vzájomnú pomoc ako Bohu príjemnú obetu; evanjelizovať ľudí vo svojom prostredí, aby aj neveriaci mohli poznať Boha; v slávení Eucharistie spolu s kňazom obetovať seba samých; prinášať svoje telá, utrpenie, ako svätú, Bohu milú obetu, ako svoju duchovnú bohoslužbu; prinášať Bohu svoje obety a dary s radostným srdcom, s plesaním; byť pre druhých ľudí požehnaním a žehnať.

„ ...ak si pripadáme ako oblaky bez dažďa – vtedy apoštolský list je účinným diagnostickým nástrojom, ktorý bezpečne odhalí poruchu a ponúka účinnú terapiu.“

Vo svojej štúdii o apoštolskom liste Novo millennio ineunte L. Lencz píše: „Za ostatné desaťročia sa svet okolo nás radikálne zmenil, a tým aj požiadavky na službu Evanjeliu, na pastoračné a katechizačné metódy, na osobnosť a formáciu kňazov, na angažovanosť laikov v Cirkvi. V Novo millenio ineunte nám sv. Ján Pavol II. novo sprostredkúva zjavenie Trojjediného Boha v Ježišovi Kristovi. Na jeho tvári vnímame svetlo, ktoré nám ukazuje cestu a zároveň dáva silu a odvahu zatiahnuť na hlbinu a vydať sa na cestu do neistej budúcnosti, v ústrety božskému dobrodružstvu lásky... Ak napriek našim najlepším úmyslom plody našej angažovanosti nie sú úmerné vynaloženému úsiliu, ... ak si pripadáme ako oblaky bez dažďa – vtedy apoštolský list je účinným diagnostickým nástrojom, ktorý bezpečne odhalí poruchu a ponúka účinnú terapiu. ...Budúcnosť Cirkvi – aj na Slovensku – bude závisieť od toho, či bude dostatok ochoty skonkretizovať geniálnu víziu tohto apoštolského listu o Cirkvi začínajúceho sa milénia; či sa diecézne synody, pastorálna teológia a najmä pastoračná prax budú uberať cestami, naznačenými sv. Jánom Pavlom II. v apoštolskom liste zo 6. januára 2001.“

.......................................... Apoštolský list sv. Jána Pavla II. Novo millenio ineunte chápal Ladislav Lencz ako prorockú víziu Cirkvi tretieho tisícročia, ako novú paradigmu života a pastoračného pôsobenia Cirkvi a prijíma ju s nadšením plne za svoju. Posolstvo prvých troch kapitol apoštolského listu, opierajúc sa o teológa Piera Codu, si zhrnul takto: „Zatiahnuť na hlbinu, počúvať, čo Duch hovorí Cirkvi, rozpoznať prítomnosť Krista, prijať všeobecné povolanie k svätosti, prvenstvo milosti, poznávať a žiť Božie slovo, znovu objaviť sviatosť zmierenia, dať Eucharistii centrálne miesto v živote Cirkvi ‒ to všetko ako konkrétny výraz otvorenosti viery spoločenstva Cirkvi voči príchodu Boha.“ Dôraz Druhého vatikánskeho koncilu na charakter Cirkvi ako spoločenstva skonkretizoval sv. Ján Pavol II. do úlohy „urobiť z Cirkvi dom a školu spoločenstva“ a načrtol jasne podstatu

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

PROFIL

V logike myšlienok apoštolského listu sv. Jána Pavla II. rozvíjal L. Lencz rastový model pastorácie pre potreby Slovenska, kde farnosť má byť evanjelizačným spoločenstvom veriacich spolu s kňazom a trvalými diakonmi. Za podmienku účinnej pastorácie v prostredí farnosti považuje L. Lencz Ježišovu troj-otázku Petrovi: „Miluješ ma?“ Ak je vo všetkých vzťahoch vo farnosti prítomné úsilie o svätosť, o ducha spoločenstva, vzájomná láska, nástroje i štruktúry sa postupne nájdu: chce to predovšetkým otvoriť dvere fary veriacim, keď sa chcú aktívne podieľať na plnení úloh farnosti v miestnej cirkvi; formovať spolupracovníkov a spolupracovníčky; venovať sa chudobným, potrebným, stroskotaným; cítiť zodpovednosť za nepraktizujúcich a nepokrstených; prehlbovať doterajšie metódy sviatostnej a biblickej formácie veriacich vo všetkých vekových skupinách. Za významný prvok novej pastorácie považoval L. Lencz aj vyhľadávanie a osvojenie si osvedčených pastoračných metód, v spolupráci s inými farnosťami a formovanie spolupracovníkov v duchu Druhého vatikánskeho koncilu.

„Ak je vo všetkých vzťahoch vo farnosti prítomné úsilie o svätosť, o ducha spoločenstva, vzájomná láska, nástroje i štruktúry sa postupne nájdu.“ Sám osobne si L. Lencz stanovil svoj vlastný pastoračný plán, aby bol čo najviac otvorený Božej vôli pre seba, pre svoju rodinu, pre svoju službu v miestnej cirkvi, lebo len jedno je potrebné... Vďaka Bohu za vernosť a vytrvalosť v tomto nasadení sa v službe pre svojich najbližších a pre miestnu cirkev! Plody vidíme aj po skončení jeho životnej cesty.

.......................................... Foto: Archív T. Lenczovej ..........................................

LITERATÚRA 1 Apoštolský list sv. Jána Pavla II.: Novo millennio ineunte, Rím, 2001 2 Lencz, Ladislav: Novo millenio ineunte ‒ prorocká vízia Cirkvi tretieho tisícročia, Bratislava, 2002 3 Lencz, Ladislav: Rastový model pastorácie ako príspevok k realizácii pastoračného plánu 2003 ‒ 2013, Bratislava, 2002 4 Lencz, Ladislav: Poznámky k prednáškam na pastoračných seminároch, Košice, 2001, 2002

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

Kde sa mentálne a duchovne nachádzame a ktorým smerom sa pohybujeme? (Slovensko 2030) Autor: Gabriel Hunčaga OP

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS

ABSTRACT

The aim of the essay is, following the authorÂ´s own pastoral experience, academic activities and the activities in the third sector, to create a hypothetical image of Slovakia in the near future. The text is divided into three parts: society, Church and a human. In the first part, the author refers to the fact, that within the public discourses in Slovakia there hasnÂ´t been made clear about the relationship between faith with its requirements and secularisation with its political demands yet. Nevertheless, the process of secularisation appears in such forms, which eventuate in atheisation of the society, confrontation with religion and at some point, into anticlericalism, as well. In the second part of the text, there is emphasized that in the spheres, where the Christianity has not long since held the interpretational monopole, the Church must learn, exercising the plurality of forms, how to manage our cultural Christian resources very wisely. The Church, as coinonia, is the subset of politei, ergo it is the community existing within a society. That means, the community existing on the sacramental basis, whose life and practise is being formed religiously, is entitled to communicate its world-view concepts to the whole society, to which it is attached. Regarding a human as such, the author shares the greatest concerns over curtailing personal freedom in the so-called old-fashioned confrontations of traditional human rights with the current social constructs, as the results of the rigid individualism. The opponent is being confined of their freedom of speech and excluded to apply the freedom of conscience above all by the aggressive political way of their enforcement. In fine, the author points out that within the frame of the secularized environment, the Church is being called up to intermediate courage for evangelization into everyday public morals and ethics of the human behaviour. In the communication process with the secular world seems to be very helpful not only usage of the pastoral instruction Aetatis novae, but also perception of time-tested authorities such as John Henry Newman, Ladislav Hanus, Romano Guardini or Yves Congar.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS Hoci nie som prognostik, pokúsim sa z vlastných skúseností v pastoračnej praxi, akademickej činnosti a aktivít v treťom sektore vytvoriť hypotetický obraz Slovenska v krátkej budúcnosti. Hneď na úvod treba zdôrazniť, že ide o špekulatívnu úvahu. Voľne som ju rozčlenil do troch čiastočne sa prelínajúcich celkov: spoločnosť, Cirkev a človek. Problematiku som sa nesnažil uchopiť tak, ako by sme sa už boli ocitli v roku 2030. Budem hovoriť o prítomnosti s tým, že spomenutým javom pripisujem vo vývoji Slovenska v najbližších rokoch zásadný význam a domnievam sa, že v ňom môžu zohrať kľúčovú úlohu.

Spoločnosť

ľudské dielo nemusí byť nevyhnutnou dimenziou spoločenského života. Takto uchopená predstava neraz vedie ku škandalizovaniu náboženstva ako niečoho, čo už v postmodernej dobe nemá spoločenskú legitimitu vzhľadom na to, že poznanie Boha sa javí nejasné v dôsledku neschopnosti súčasného človeka vyvinúť metafyzické úsilie. Pritom v Evanjeliu sú obsiahnuté aj antropologické a filozofické hodnoty, ktoré pozitívne ovplyvnili celé ľudstvo. Práve tento nie striktne náboženský potenciál Ježišovho posolstva je nevyhnutné využiť na to, aby v značne sekularizovaných spoločnostiach mohli náboženstvá upevňovať mentalitu, ktorá vo všemohúcom Bohu vidí základ každého dobra, nevyčerpateľný zdroj morálneho života a oporu hlbokého zmyslu pre všeobecné bratstvo. 1

Z hľadiska spoločnosti považujem osobne za najväčšiu výzvu do budúcnosti sekularizáciu a našu schopnosť na ňu reagovať. Aj keď jej variácie sú už dávno predmetom diskusií a dnes jej kritika vyznieva tak trochu ako konzervatívne klišé, dovolím si na jej adresu niekoľko poznámok. Tak ako je samo kresťanstvo vo svojej podstate dialektické, aj jeho vzťah k modernému sekularizmu balansuje na tej istej hrane ambivalentnosti. Preto vynesenie zjednodušeného anatematu nad sekulárnou spoločnosťou zo strany kresťana by bol veľký omyl. Nezabúdajme napríklad na skutočnosť, že trebárs katolicizmus sa v niektorých kútoch sveta mohol stať akceptovaným, resp. rovnocenným náboženstvom len vďaka procesu sekularizácie. Napr. v Anglicku prostredníctvom série tzv. Catholic relief acts (podobne aj v Škandinávii). Napríklad pápež František je presvedčený, že zdravý sekularizmus môže byť príspevkom k úspešnému a mierovému štátu, zatiaľ čo štát viazaný len k jedinému náboženstvu nemá podľa neho budúcnosť. V roku 2015 v rozhovore pre francúzsky katolícky denník La Croix povedal: „Konfesionálne štáty skončia zle. Verím, že sekularizmus sprevádzaný silným zákonom, ktorý zaručuje náboženskú slobodu, poskytuje rámec pre posun vpred.“

..........................................

Požiadavka na spoločné dobro sa dá v sekulárnom prostredí realizovať aj bez hrozby desakramentalizovania kresťanstva, prípadne jeho redukcie na sociálny humanizmus a kultúrnu antropológiu. Uskutočniteľné to je prerozprávaním Ježišových požiadaviek jazykom, ktorému bude nenábožensky zmýšľajúci človek schopný porozumieť bez toho, že by z kresťanstva zostala len jeho lacná karikatúra. Napríklad Barack Obama ešte ako senátor za štát Illinois v roku 2006 povedal: „Môžete byť odporcami umelého prerušenia tehotenstva z náboženských dôvodov, ale ak sa pokúšate presadiť zákon zakazujúci prerušenie v praxi, nemôžete jednoducho poukazovať na učenie vašej cirkvi a odvolávať sa na Božiu vôľu.“ 2 My by sme v takýchto prípadoch mali vedieť vysvetliť, prečo umelé prerušenie tehotenstva nie je prerušením, ale ukončením počatého života a že to nie je v súlade s princípmi ľudskej dôstojnosti a práva nenarodeného dieťaťa argumentmi, ktoré explicitne nevychádzajú z rýdzo náboženského presvedčenia.

..........................................

Napriek tomu, že vo verejnej rozprave na Slovensku ešte stále nie je celkom vyjasnený vzťah medzi vierou s jej požiadavkami a sekularizáciou s jej politickými nárokmi, môžeme konštatovať, že sekularizácia má aj také svoje podoby, ktoré vyúsťujú do ateizácie spoločnosti, konfrontácie s náboženstvom a niekde aj do antiklerikalizmu. Dôsledkom takýchto postojov je presvedčenie, že Boh sa nezjavuje v ľudských dejinách a že náboženstvo ako

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS Spolu s autentickou kresťanskou hodnotovou orientáciou v každodennom živote kresťanov to pomôže kresťanstvu ako náboženstvu získať autoritu najmä v tých oblastiach života, ktoré boli pod rúškom pokroku, emancipácie, oslobodenia a revolúcie značne sprofanizované (manželstvo, rodina, sloboda svedomia či ochrana života od jeho počatia až po prirodzený koniec). Ako už bolo naznačené, vzťah medzi sekularizáciou a náboženstvom je určovaný komplexnou dynamikou sociálnych, politických a kultúrnych faktorov. Niektoré jeho podoby vyúsťujú do tzv. politického sekularizmu, ktorým je etatizmus. Jeho nebezpečenstvo tkvie v sofistikovane presadzovanom novom kódexe, podľa ktorého práve štát a jeho inštitúcie prostredníctvom legislatívy preberajú kontrolu nad životným curriculom človeka. Napríklad tým, že rozhodujú či sa má narodiť, alebo nie, kedy a ako má zomrieť, podľa akých noriem sa má vychovávať, koľko smie vlastniť, za akých podmienok môže vyznávať svoje náboženstvo atď. Formou právnych noriem napríklad v zdravotníctve dokáže tzv. superštát veľmi úspešne obmedzovať manévrovací priestor katolicizmu. Netreba pripomínať, že v takomto zriadení si

spoločenské elity vlastnú ideológiu a svetonázorové predstavy dokážu presadzovať ich implementáciou do zákonodarstva. Prípadný nesúhlas a kritika sa „ošetruje“ sankciami a trestno-právnymi postihmi. Dejiny nám v týchto obavách dávajú za pravdu, lebo štátne zriadenia, ktoré mali ambíciu organizovať a kontrolovať ľudstvo ateisticky – bez Boha, poľahky skĺzli do totalitarizmov obludných rozmerov, pričom majú na svedomí dlhodobú civilizačnú deštrukciu a vyvraždenie azda až 200 miliónov ľudí (Francúzska revolúcia, nacizmus, komunizmus, maoizmus atď.).

Cirkev Do tohto prostredia bude nejakým spôsobom musieť predovšetkým vzdelaný katolík vstúpiť formou dialógu alebo, ak to bude nevyhnutné, aj na úrovni konfrontácie. Dnes už je profanizácia spoločenských princípov do značnej miery nezvratný proces, ktorý nie je možné ani negovať, ani ignorovať. Sme svedkami toho, že sa v živote odohráva zosvetštenie početných kresťanských hodnôt a hoci vo vzťahu k tomu môžeme oplývať rozdielnymi asociáciami, mali by sme k tomuto procesu skúsiť zaujať nie defenzívny a pasívny postoj, ale kreatívny. V praxi

..........................................

„ ...štátne zriadenia, ktoré mali ambíciu organizovať a kontrolovať ľudstvo ateisticky ‒ bez Boha, poľahky skĺzli do totalitarizmov obludných rozmerov...”

1 Porov. Benedikt XVI., Posynodálna apoštolská exhortácia Verbum Domini 117. 2 http://www.ontheissues.org/Social/Barack_Obama_Abortion.htm.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS to znamená, že osobnou zaangažovanosťou nedovolíme, aby bolo kresťanstvo vytlačené len do čisto privátnej sféry jednotlivca a budeme budovať mosty medzi cirkvou a spoločnosťou.

Ak sa Cirkev nechce ocitnúť na periférii diania, bude sa musieť naučiť, ako zaujímať stanovisko aj k takým témam ako korupcia, zneužívanie politickej moci, politický extrémizmus alebo sociálna nespravodlivosť. Je to dôležité najmä vtedy, keď sme svedkami dezinterpretácie „našich“ tém, ktoré si za svoju agendu berie kde-kto a účelovo pri tom selektívne využíva reduktívne vysvetlenia. Výsledkom toho je vo verejnom priestore ďalší derivát sekularizácie – bezbrehý politický liberalizmus, ktorý v spoločnosti sotva nachádza rovnocenného protivníka, iba ak v rovnako nebezpečnom populizme. Pokiaľ sa nebudeme angažovať my, môže sa stať, že z nás budú už len do defenzívy zahnaní svedkovia procesu transformácie moderného sveta vyprázdneného od náboženskej skúsenosti. Cirkev ako koinonia je podmnožina politei čiže Cirkev je spoločenstvo existujúce v spoločnosti. To znamená, že spoločenstvo žijúce na sakramentálnej báze, ktorého život a prax sú formované nábožensky, má právo komunikovať svoje svetonázorové predstavy celej spoločnosti, ktorej je súčasťou. Cirkev má byť „stĺpom a oporou pravdy“ (1 Tim 3,15). Preto by mala mať odvahu zohrávať vo svete, v ktorom lží a poloprávd bude len a len pribúdať, úlohu inšpirátorky, ktorá súčasne podporuje zdravý rozum aj pevnú vieru.

„Ak sa Cirkev nechce ocitnúť na periférii diania, bude sa musieť naučiť, ako zaujímať stanovisko aj k takým témam ako korupcia, zneužívanie politickej moci, politický extrémizmus alebo sociálna nespravodlivosť.“ Tam, kde kresťanstvo už dávno nemá interpretačný monopol, sa Cirkev bude musieť v pluralite foriem naučiť umne zaobchádzať s našimi kultúrnymi kresťanskými prameňmi. Ak chceme, aby si náboženské hodnoty aj v sekulárnom prostredí zachovali potenciál pravdy, mali by sme sa ich my, vzdelaní kresťania, naučiť formulovať a obhajovať vo verejnom prostredí podľa potreby raz v náboženskom, inokedy v nenáboženskom jazyku. Zaiste, prináša to riziko nepochopenia, možno až neúspechu, ale aspoň sa o to nepokúsiť by znamenalo vzdať sa bez boja a rezignovať.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS Rozumiem, že niekomu sa tento diskurz môže javiť ako príliš akademicky a intelektuálne recipované kresťanstvo pre klubové elity. To určite nie je našim zámerom. Majme na pamäti, že v postmodernej spoločnosti aj takto uskutočňovaná etika zodpovednosti za svet vyúsťuje do aktualizácie praktizovaného kresťanstva v jeho každodennej podobe. Každý z nás má na to mandát od Boha, konkrétnu úlohu pridelenú od samého Boha. Je to zároveň jedna z foriem, ako naplniť predstavu Karla Rahnera o prechode z tradičného a dedičného kresťanstva ku dobrovoľnému kresťanstvu osobného rozhodnutia a svedectva. Poslednou vecou, ktorej by som sa v prípade Cirkvi chcel ešte dotknúť, je budúci nedostatok duchovenstva. Možno sa to na prvý pohľad nejaví ako vážny problém, avšak pravdou je, že niekdajšie početné „ponovembrové“ ročníky kňazov, ktorí svoju formáciu absolvovali začiatkom 90-tych rokov, budú v roku 2030 v dôchodkovom veku. To isté platí o rehoľníkoch a zasvätených osobách i o časti episkopátu. Našu krajinu čaká v tomto smere veľká generačná výmena cirkevných kádrov na všetkých úrovniach.

stále zostáva smilstvom a objektívne porušenie šiesteho Božieho prikázania nemôže negovať skutočnosť, že niekto tento skutok nebude subjektívne považovať za smrteľný hriech, alebo ak chceme, za priame porušenie jedného z explicitných Božích prikázaní. Zjednodušene povedané, prejavy neochoty (postupný prienik tzv. kreatívnej interpretácie svedomia) stotožniť sa navonok i vnútorne s katolíckou vieroukou vyjadrením „ale ja to tak necítim“ ohrozuje integritu členskej základne Cirkvi. Nebezpečenstvo toho, že niekde bude platiť „tradičný“ výklad katolíckej morálky a niekde „progresívny“, ohrozuje práve nedeliteľnosť morálky a ohrozuje jednotu. Svätý Tomáš Akvinský učil, že milosť vyžaduje prirodzenosť. Vo sfére viery, resp. jej formácie, by sa človek nemal prestať vyvíjať vo fungujúcej prirodzenej rodine, kde získa aj prvé náboženské návyky. Práve podpora a verejná obhajoba tohto spôsobu života by mala byť našou investíciou do človeka. Odzrkadlí sa to v jeho osobnostných kvalitách a vzťahoch, v ktorých bude žiť.

.......................................... Isté obavy zdieľam z tzv. postfaktuálneho kresťanstva, ktoré odpovede na spoločenské a osobné problémy nehľadá z perspektívy katolicizmu opretého o katechizmus a magistérium, ale v zjednodušených, často rozporuplných návodoch, založených na sentimentálnych emóciách, pocitoch a bezbolestných, podľa možností okamžitých a rýchlo dostupných riešeniach. V anonymnom prostredí samozvaných autorít internetu je jednotlivec vystavený riziku straty identity, nielen kultúrnej a náboženskej, ale aj osobnostnej. Jedinec, ktorý nie je schopný sa hodnotovo identifikovať, je potom ľahko manipulovateľný. Odtiaľ je už len krôčik ku strate zmyslu existencie, rezignácie a ľahostajnosti. Odpoveďou na to môže byť Boh ako prameň ľudskej odvahy k bytiu.

Človek Pokiaľ ide o človeka ako takého, mám najväčšie obavy z okliešťovania osobnej slobody v konfrontácii tzv. starých, tradičných ľudských práv a súčasných sociálnych konštruktov ako dôsledkov rigidného individualizmu. Predovšetkým agresívny politický spôsob ich presadzovania zbavuje oponenta slobody prejavu a znemožňuje uplatnenie slobody svedomia (trestanie pro-life webových stránok vo Francúzsku). V krajinách, kde sa tieto experimenty podarilo implementovať bez širšej diskusie a veľmi rýchlo, je badateľný nárast relativizácie tých hodnôt, na ktorých koncepcia ľudských práv stála celé desaťročia. Len jednotlivec s dôkladne formovaným svedomím dokáže v takomto prostredí, ešte posilnenom jednostrannou mediálnou agendou, rozlíšiť, čo je z hľadiska kresťanského objektívne prijateľné a čo nie. Z duchovného pohľadu sa jednotlivec ocitá v nebezpečenstve rozkladu nedeliteľnosti morálky. My vieme, že morálka je nedeliteľná. To znamená, že napríklad skutok smilstva

Záver Dnes je takmer isté, že náboženstvo sa v budúcnosti stane čím ďalej tým viac predmetom politiky. A to na strane tých, ktorí budú obhajovať jeho viditeľnú prítomnosť v spoločenskom živote, ako aj na strane jeho odporcov. Politická

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS agenda bude náboženské témy umne využívať vo svojej prospech, pričom v neprehľadnej informačnej spleti nebude jednoduché sa zorientovať. V takomto prostredí by mala byť Cirkev sprostredkovateľkou guráže na prenos evanjeliovej agendy do každodennej morálky a etiky ľudského správania v súlade so zjavenou pravdou. Práve mediálny priestor je pre to ideálnym miestom. Ako hovorí pastorálna inštrukcia Aetatis novae z roku 1992: „Cirkev považuje masmédiá za Boží dar, pretože pomáhajú Cirkvi uskutočniť jej prorocké poslanie a poznať znamenia čias, využívajúc na to technické možnosti masmédií.“ 3 Najlepšou reakciou na vyslovené obavy je preto kresťanstvo ako celoživotný savoir vivre. Pomôcť nám v tom môžu osobnosti akými boli John Henry Newman, Ladislav Hanus, Romano Guardini či Yves Congar. Ich pohľad na vieru nestráca nič z vnútornej podstaty katolicizmu, ale zároveň je moderný, prerozprávaný civilne a úzko prepojený na každodenný život bežného človeka. Hovorí sa, že šťastie praje pripraveným, a preto aj bdelosť a ostraži-

tosť sú na mieste. V tomto kontexte som jedným z tých, ktorí pre budúcnosť počítajú skôr s realistickým ako s prehnane optimistickým scenárom.

..........................................

Mgr. PhDr. Gabriel Hunčaga OP, PhD.: Where we are mentally and spiritually found now and where are we heading? Slovakia 2030 Autor je viceprezidentom Slovenskej komisie pre komparatívne cirkevné dejiny, spoluzakladateľom Centra pre štúdium kresťanstva, n.o., členom Rady pre históriu pri KBS a vysokoškolský pedagóg.

.......................................... 3 In: http://www.cestaplus.sk/tema/mesiac/jun2015_media/cirkev-a-media.

„Cirkev by mala byť sprostredkovateľkou guráže na prenos evanjeliovej agendy do každodennej morálky a etiky ľudského správania v súlade so zjavenoou pravdou.“

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

Ešte ste u nás neboli? Budete prekvapení, čo všetko pre vás máme.

ŽILINA

Kamenná 4, 041/777 77 77 Kinekus nájdete tiež v Trenčíne, Martine, Púchove, Bratislave, Ružomberku, Prievidzi, Košiciach a Poprade

NATANKUJTE U NÁS čerpacia stanica v areáli

www.kinekus.sk

Miloš Lichner: „Skutočná katolícka tradícia je otvorená premýšľaniu Rozhovor pripravil: Zdeno Pupík

Foto Archív M. Lichnera, Morguefile

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

ROZHOVOR

Na čele Teologickej fakulty Trnavskej univerzity, ktorá v hodnotení Akademickej rankingovej a ratingovej agentúry ARRA vedie rebríček teologických fakúlt na Slovensku už niekoľko rokov, stojí od novembra 2011 doc. ThLic. Miloš Lichner SJ, D.Th. (1971). Pozornosť sme venovali jeho osobným preferenciám a fokusom: dogmatickej patristickej teológii, hľadaniu tém a jazyka slovenskej teológie, odkazu Druhého vatikánskeho koncilu a medzináboženskému dialógu. Dlhodobo sa zaoberáte teológiou sv. Augustína. Čo vás na ňom najviac fascinuje?

Čo sa týka tém – v súčasnosti sa odborníci dosť zaoberajú homíliami sv. Augustína; akoby sa znovu dostali do módy. Tiež som sa im venoval v habilitačnej práci. Ide o to, že počas celých stáročí sa odborníci zaoberali alebo čítali predovšetkým systematické Augustínove diela a vyhýbali sa kázňam, pretože si mysleli, že tvoria slabšiu časť jeho prác alebo ich používali len ako akýsi doplnok. Problémov, prečo tak bolo, bolo viacero. Jedným z nich je aj problém s chronológiou, datovaním Augustínových kázní, ale dnes sa dostávame do obdobia, kedy nanovo objavujeme hĺbku a silu Augustínových kázní. Koniec koncov, podstata a to najkrajšie z Augustínovej teológie, sa nachádza práve v kázňach – živosť a hĺbka je v homíliách, ktoré kázal svojim veriacim, ktorí ho počúvali. Len pripomeniem, že cirkevní otcovia tvorili teológiu v homíliách.

Na postave sv. Augustína ma najviac fascinuje najskôr jeho samotný životný príbeh, jeho konverzia, jeho zasvätenie sa naplno životu Cirkvi, službe, ktorú vykonával pre miestnu, ale aj univerzálnu Cirkev a predovšetkým jeho úžasná schopnosť spojiť intelektuálny rozmer viery s hlboko osobným prežívaním tejto viery, čo predstavuje vynikajúcu syntézu. Vidno to na zaujímavom príklade – Augustínove homílie sa dodnes čítajú a ľudia dodnes v nich nachádzajú hĺbku. Mnohé iné homílie, ktoré nejaký súčasný kňaz, bez urážky, publikuje, tak o pár mesiacov si na ne už nikto nespomenie. Práve u cirkevných otcov a zvlášť u sv. Augustína nachádzame úžasnú hĺbku, keď dokáže spájať osobnú vieru s intelektuálnym prežívaním. V čom konkrétne súčasní teológovia v najväčšej miere rozvíjajú jeho odkaz?

Angažujete sa v popularizácii teológie v katolíckej TV Lux. Je náročnejšie nájsť témy alebo jazyk, ktorému by súčasní ľudia rozumeli?

To by sme asi jeden celý článok zaplnili len samotnými menami. Myslím si, že treba rozlišovať veľké množstvo škôl, či už francúzsku, taliansku, španielsku alebo americkú školu, ktoré sa venujú postave sv. Augustína. Osobne som vyrastal na francúzskej škole a môžem spomenúť moju pani profesorku Isabelle Bochet, pod vedením ktorej som písal licenciát aj doktorát. Vďaka nej som sa dokázal aj intelektuálne posunúť a doteraz som s ňou v živom kontakte. Kedykoľvek s ňou potrebujem niečo prekonzultovať, je vždy ochotná a pripravená mi pomôcť. To je jedno meno z celej plejády.

Myslím si, že obidvoje, pretože ako profesionálny teológ sa zaujímam o témy, ktoré nemusia zaujímať bežných ľudí a takisto ako profesionálny teológ používam pri písaní článkov a kníh slovník, ktorý môže byť náročný pre bežného veriaceho – ako v každej inej vednej oblasti. Je to niečo podobné ako v životnom príbehu sv. Augustína, ktorý bol vynikajúcim rečníkom a vynikajúcim teológom, pričom sám priznáva v niektorých svojich homíliách, ako zápasil

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

ROZHOVOR s tým, aby teologickú hĺbku dokázal vyjadriť jazykom, ktorému by ľudia jeho doby rozumeli. Dnes je to v zásadne podobne, aby som sa ako teológ snažil hovoriť slovníkom, ktorému ľudia rozumejú. Nachádzanie tohto slovníka nás núti nanovo premýšľať teológiu, aby sme ju vyjadrili zrozumiteľným spôsobom pre dnešného človeka. Tém je viacero. Sú témy, ktoré za dôležité považujeme my teológovia, a potom sú témy, ktoré za dôležité považujú ostatní veriaci, pretože prežívajú mnohé ťažkosti vo viere. Existujú mnohé otázky, ktoré prináša sekulárny svet alebo médiá. Teológ musí hľadať, či téma, ktorá sa mu ponúka, je skutočne témou, alebo predstavuje len akýsi módny výstrelok. Ste dekanom teologickej fakulty, aktívne pracujúci teológ, prednášate a publikujete. Niekedy sa zvykne hovoriť o nemeckej, francúzskej, talianskej alebo poľskej teológii. Existuje také niečo ako slovenská teológia? Ak áno, aké má črty a charakteristiky? Čo podľa vás môže dať teológia súčasným obyvateľom našej krajiny?

ku, ktorý dokázal spojiť intelektuálnu hĺbku Som presvedčený, že existuje niečo ako slovens láskou k Cirkvi a ku Kristovi. Vo svojom ská teológia. Tejto téme sme sa venovali, keď myslení vychádzal aj z osobného hlbokého sme zakladali Slovenskú spoločnosť pre katozážitku s Cirkvou, a to je pre nás mladých lícku teológiu, ktorá je zároveň slovenskou sekzačínajúcich teológov veľká skúsenosť. Dnes ciou Európskej spoločnosti pre katolícku teosi uvedomujeme, ako je veľmi dôležité zažiť lógiu. Chceli sme zdôrazniť určité bohatstvo, dobrú skúsenosť s Cirkvou ako dobrý začiatok skúsenosť, ktorú máme. Každý teológ pri svotvorby teológie. A čo môžeme dať obyvateľom jej práci vychádza zo svotejto krajiny? To už záleží jej skúsenosti s Cirkvou. Na „Na Slovensku teológovia na každom kňazovi teolózápade máme teológov, ktorí alebo laikovi teológovi. hlavne počas komunizmu govi z rôznych dôvodov zažili Uvedomujem si, že chcem aj teraz vychádzali niečo negatívne, a toto ovodovzdávať ľuďom moju plyvnilo celý ich teologický osobnú skúsenosť viery tak, zo svojej pozitívnej slovník a celý ich diskurz. ako o nej premýšľam a ako Na Slovensku teológovia skúsenosti s Cirkvou. Toto ju prežívam aj vďaka modje to veľké bohatstvo...“ litbám ľudí zo spoločenstiev, hlavne počas komunizmu, aj teraz vychádzali zo svojej môjho stretka, ktoré sa za pozitívnej skúsenosti s Cirkvou. Toto je to veľké mňa modlia a podávať to formou, ktorá bude bohatstvo, ktoré zatiaľ nemáme ešte veľmi teointelektuálne uchopiteľná a ktorá týchto ľudí logicky podchytené a spracované knižnou forpotiahne ďalej. Vnímam akési vzájomné napomou, ale ktoré by sme radi ponúkli západným máhanie si – my žijeme pre ľudí a modlíme sa teológom s poukazom, že toto je naše bohatza nich a ľudia nám zároveň pomáhajú svojimi stvo. Iste, nemali sme počas komunizmu v Česmodlitbami. koslovensku medzi sebou povedzme Rahnera Počas aprílovej návštevy Ríma ste na aualebo Baltazara, ale mali sme iných významdiencii odovzdali Svätému Otcovi Františných teológov, spomeniem nestora slovenskej kovi knihu komentárov k žalmom. Bolo katolíckej teológie – jezuitu pátra Emila Krap-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

ROZHOVOR bude môcť vyrastať nová generácia veriacich rôznych denominácií, ktorí budú zasiahnutí v dobrom slova zmysle bohatstvom tejto knihy a spoločne bude vytvárať spoločnú budúcnosť – pretože viera by mala spájať. Vyplýva to už z latinského religio – to, čo spája. To znamená, že už v samej etymológii je veľmi silný náboženský charakter. Čo sa týka druhej časti otázky – Cirkev ako Nový Izrael: toto je jedna z téz, ktoré boli rozvíjané v teológii takmer počas celých dvoch tisícročí, kedy sa chápala Cirkev ako nový a pravý Izrael, ktorý nahradil starý Izrael a stal sa dedičom jeho prisľúbení. Treba si uvedomiť, že vo Svätom písme Starého aj Nového zákona nachádzame viacero teológií. Povedzme List Hebrejom má inú teológiu ako List Efezanom, či Rimanom alebo iné Pavlove listy. Vždy je dôležité, akú líniu zdôrazníme. Po Druhom vatikánskom koncile je už opustená teológia nahradenia, podľa ktorej Cirkev nahradila Izrael, pretože List Rimanom nám neustále pripomína v 9. a 11. kapitole tajomstvo Izraela, že Božie dary sú neodvolateľné a Izrael je naďalej Bohom vyvoleným a požehnaným národom.

to súčasťou stretnutia so židmi. Má dialóg medzi katolíkmi a židmi na Slovensku naozaj náboženský charakter alebo je to len kultúrno-politické gesto? Ak akcentujeme platnosť tézy o vyvolenosti židovského národa a zároveň hovoríme o Cirkvi ako o novom Izraeli, ktorému Kristus zbúral múr rozdelenia (porov. Ef 2, 16), nie je to prejav soteriologického dualizmu?

.......................................... Ak chceme pochopiť Cirkev ako nový Izrael, tak nie v zmysle nahradenia, ale môžeme to chápať na Pavlovskom obraze, ktorý hovorí, že sme ako planá oliva naštepená na dobrú olivu, ako to nájdeme v liste Rimanom v 11 kapitole, veršoch 23 ‒ 24. Okrem toho poznáme určitý vývoj v teologickom myslení – deklarácia Dominus Iesus, ktorá vyšla v roku 2000, jasne zdôraznila, že Boh definitívne ponúka spásu v Kristovi. Toto pre nás katolíkov predstavuje náš pohľad na skutočnosť spásy – Kristus je Spasiteľom a Prostredníkom pre kresťanov všetkých denominácií, ako aj pre pohanov, aj pre židov. Kardinál Ratzinger vtedy vyzval teológov, aby pochopili a vysvetlili, akým spôsobom Kristus môže byť spasiteľom a prostredníkom aj pre ľudí iného vierovyznania. V súvislosti so židovským národom sa tomu tiež venuje dokument Komisie pre náboženské vzťahy so Židmi z roku 2015, ktorý vychádza z listu Rimanom 11, 29, že Božie dary a prisľúbenia sú neodvolateľné.

Odovzdanie komentára ku knihe žalmov bola veľká udalosť, pretože preklady žalmov sú výsledkom práce štyroch katolíckych teologických fakúlt na Slovensku a spolupracujú na nich aj niektorí protestantskí biblisti a projekt podporil aj Ústredný zväz židovských náboženských obcí na Slovensku. Poukazom na túto knihu by som chcel povedať, že jedna z rovín vzájomných vzťahov medzi katolíkmi a židmi je náboženského charakteru, pretože nás spája svätá kniha Žalmov. Pripomeniem len, že sa rozvíjajú aj vzťahy na napríklad kultúrnej či ľudskej úrovni. Žalmy sú jednou z kníh, na ktorej sa utvárala Európa, je to najčastejšie čítaná kniha, ktorú čítajú protestanti, ortodoxní, katolíci, židia. Táto kniha nás ovplyvňuje. A verím, že na tejto knihe a na týchto komentároch biblických kníh, ktoré sa teraz píšu na Slovensku,

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

ROZHOVOR K čomu sa teológovia dopracovali, ako to vysvetľujú?

pochopiteľné, že židia ich tam nevidia. My ich vidíme vďaka viere, ktorou sa dívame na smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista. Ako napríklad v 24. kapitole Lukášovho evanjelia v stati o emauzských učeníkoch, kedy im cestou vysvetľoval, čo všetko sa naňho vzťahovalo v Písme. A Písmo pre Ježiša Krista, to sú knihy, ktoré my v súčasnosti nazývame Starý zákon. Vtedy ešte nebol napísaný Nový zákon, to sa stalo až o pár desiatok rokov neskôr. Kristus sám robil exegézu židovských svätých kníh, teda, ktoré nazývame Starým zákonom, a vysvetľoval ich cez optiku svojej smrti a zmŕtvychvstania. Tu by som opätovne rád pripomenul novú sériu biblických komentárov, ktorá vychádza pod vedením našej fakulty, k Starému aj Novému zákonu a ponúka najnovšie preklady z pôvodných jazykov. Sú tam tiež pohľady cirkevných otcov, rabínske komentáre – obidva typy komentárov vychádzajú principiálne z niekoľkých rovnakých predpokladov, ale zároveň sa v mnohom podstatne líšia a vďaka tomuto verím, že o pár rokov ďalšia generácia už bude môcť plne reflektovať v teológii toto bohatstvo základných biblických komentárov, ku ktorým môžeme dodať aj vynikajúcu sériu prekladov cirkevných otcov, ktorú robíme na našej fakulte. To znamená, že naša práca je v určitom slova zmysle aj priekopnícka. Na Západe už často majú tieto preklady, majú komentáre, mali ich pred pár desiatkami rokov. Za komunizmu sme nemohli takto pracovať. Vytvárame pre slovenské publikum niečo nové a verím, že je to Bohom požehnané a že takýmto spôsobom budeme my alebo aj nová generácia vytvárať teológiu, ktorá bude verná Cirkvi, ale ktorá zároveň dokáže vyjadriť určité bohatstvo aj platnosť toho, že Cirkev vyrastá na Izraeli a že zároveň aj Židia sú naďalej Božím vyvoleným národom, ktorý Boh ochraňuje a zahŕňa svojim požehnaním.

Mnohé veci, samozrejme, potrebujú dlhší čas, aby boli premyslené. Avšak čo sa týka spásy neveriacich ľudí, tak vieme podľa dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu, že tí, ktorí neprišli počas života k pozitívnemu kontaktu s Cirkvou alebo s hlásaním evanjelia, jednoducho budú súdení podľa svojho svedomia, ktoré musí byť neustále formované. Čo sa týka Židov, tak tu vychádzame z koncilovej deklarácie o postoji Cirkvi k nekresťanským náboženstvám Nostra Aetate – zvlášť myslím na 4. kapitolu, ktorá sa dotýka židovského národa. Predovšetkým my musíme spracovať určité negatívum, ktoré spomínal aj svätý Ján Pavol II. – často nesprávne správanie, ktoré sme prejavovali voči židovskému národu. Toto potrebujeme najskôr spracovať, aby sme dokázali vytvoriť teológiu, ktorá jasne zdôrazní, čo nás spája so židovským národom. Samozrejme, existujú aj zásadné rozdiely, pretože my sa pozeráme na starozákonné texty očami Ježiša Krista. Vidíme tam predobrazy, ktoré v samotnom texte nie sú vyjadrené priamo a preto je

V ostatnom čase sme svedkami rôzneho spochybňovania Druhého vatikánskeho koncilu. Od toho, že to bol len pastoračný koncil oproti predchádzajúcim resp. že vplyv rozličných ne-cirkevných a ne-katolíckych vplyvov bol tak enormný, že pozmenil množstvo teologických akcentov, zásadne zmenil liturgiu, ba dokonca celú Cirkev. Ako uchopiť posol-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

ROZHOVOR kánsky koncil je silne dogmatickým koncilom môže len človek, ktorý alebo nečítal jeho dokumenty, alebo ho chce vedome falzifikovať. Myslím si, že štúdií o povahe Koncilu, resp. o vzťahu medzi dogmatickosťou a pastoračTexty Druhého vatikánskeho koncilu vyrastajú nosťou Koncilu je už dostatok. Čo sa týka lina niekoľko desiatkach rokov práce katolícturgie – liturgia sa vyvíjala. Druhý vatikánsky kych biblistov, patrológov, liturgistov a teolókoncil bol ovplyvnený aj závažnými liturgicgov vôbec. Koncil žal výsledky práce týchto kými štúdiami, ktoré poukázali na to, že nikdy ľudí. Sú určité kruhy, ktoré odmietajú autoritu sme neboli v situácii, že by sme mali niekde a legitimitu Koncilu a mediálny a internetový presne zadefinované, ako vyzerá sv. omša a že svet je veľakrát plný týchto posolstiev. Sú to takto to bolo celé desiatky, stovky rokov. Liturhnutia, za ktorými nie sú len ľudia, ktorí Koncil popierajú, ktorí sú z Lefébgia sa vyvíjala. Máme kos„ ...katolícka tradícia je ristických kruhov, ale sú tam toly povedzme v severnej bohatá a pluralitná. To, čo aj rôzne skupiny, ktoré sú Afrike, ktoré nikdy neboli priamo namierené proti Cirstavané smerom na východ. ju spája, nie je akýsi kvi, sú nie kresťanské, ale máme kostoly, ktoré parciálny prvok z tradície Potom využívajú túto skrytú tvár boli stavané smerom na ‒ či niečo bude obrátené východ. Spomeniem tiež boja proti Koncilu. Smelo môžeme považovať Koncil na sever alebo na juh, na viaceré východné liturgie, za pastoračný v zmysle, ktoré neobsahujú slová ustaakým termín pastoračný západ alebo na východ, ale novenia eucharistie a predsa to, čo spája túto pluralitu sú platnými obradmi, ktochápali cirkevní otcovia. V kázňach cirkevných ot- ‒ a to je jednota v Ježišovi rých výsledkom je opravcov nachádzame najväčšie divá platná eucharistia. Kristovi.“ poklady katolíckej teológie. To znamená, že katolícka V tomto zmysle môžeme povedať, že bol pastradícia je bohatá a pluralitná. To, čo ju spátoračný, pretože vychádzal z bohatstva skutočnej ja, nie je akýsi parciálny prvok z tradície – či teológie – biblickej, patristickej a dogmatickej niečo bude obrátené na sever alebo na juh, na a sprostredkovával to pre ľudí. Koncil je ale západ alebo na východ, ale to, čo spája túto zároveň aj hlboko dogmatický, pretože texty pluralitu – a to je jednota v Ježišovi Kristovi. vychádzajú z hĺbky a bohatstva katolíckej Myslím si, že skutočná katolícka tradícia je Tradície. Popierať skutočnosť, že Druhý vatipluralitná v zmysle, v akom toto slovo chápastvo Druhého vatikánskeho koncilu? Je patristická stopa naozaj čitateľná alebo je to skôr zbožné akademické prianie?

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

ROZHOVOR la cirkevná tradícia od počiatku Cirkvi. A ide o to, aby sme poznali skutočnú a celú katolícku Tradíciu a boli otvorení premýšľať o nej. Čo sa potom týka uchopenia posolstva Druhého vatikánskeho koncilu, tam by som dodal, že je veľmi dôležité uvedomiť si jednu vec. Keď sa pozrieme na históriu koncilov, tak zistíme, že koncily v ranej Cirkvi boli napádané, či už Nicejský alebo Konštantinopolský koncil. Každý z týchto koncilov bol prudko napádaný a odmietaný zástancami tzv. ortodoxie alebo pravoveria. V súčasnosti tieto hnutia považujeme za heretické alebo schizmatické. Ak čítame v perspektíve histórie koncilov Katolíckej cirkvi popieranie legitimity Druhého vatikánskeho koncilu, môžeme skonštatovať, že je to niečo „normálne“. Aj v ranej Cirkvi po nejakých desiatkach rokov musela Cirkev zvolať nový ekumenický koncil, ktorý nanovo potvrdil predchádzajúci a odmietol mylné odmietanie alebo dezinformácie, ktoré vznikli z určitých skupín, ktoré odmietali predchádzajúci koncil. Najväčšie problémy majú viacerí katolícki teológovia s fokusom ekumenického charakteru a interreligiózneho charakteru (zatiaľ čo iní ich považujú za stavebné kamene nového teologického myslenia). Kde nájsť hranicu obohatenia, resp. kedy možno považovať ekumenický či medzináboženský dialóg už za zradu vlastnej identity a poslania? Napríklad synoda v Elvíre (okolo r. 300) v kánone 50 pripomína kresťanom, aby neprijímali jedlo so Židmi, inak budú vzdialení od prijímania, kým sa nenapravia...

vedať, ako kedy a ako kde. Tradícia bola pluralitná. Každý zo základných pôvodných patriarchátov vyvíjal vlastnú tradíciu. Interpretácia starých textov je veľmi citlivá záležitosť a každá veta (aj tie, ktoré boli spomenuté), musí byť skúmaná v kontexte. Zmysel kánonov, namierených proti židom, vychádza ani nie tak proti židom, ale proti určitým skupinám ľudí, ktorých sv. Ján Zlatoústy nazýval židovčiaci. Išlo o kresťanov, ktorí boli ovplyvnení starozákonnými textami, ale chceli tiež aplikovať mnohé zákony zo židovského zákonodarstva spätne do Katolíckej cirkvi, s čím už zápasil sv. Pavol – chceli napríklad presadiť pre kresťanov z pohanstva obriezku. Každý text teda musí byť zvlášť veľmi citlivo analyzovaný v kontexte, aby sa predišlo vytrhávaniu z kontextu. Napríklad prvý verš 14 žalmu má vyjadrenie „Boha niet.“ A keď prečítame celý verš, tak nájdeme: „Blázon si v srdci hovorí: ‚Boha niet.’“ A keby to niekto vytrhol z kontextu, tak povie, že predsa aj Sväté písmo hovorí, že Boh neexistuje. Musíme si dávať pozor na správnu metodológiu a na správnu hermeneutiku v prístupe k starým textom. Nestačí mať len text preložený, musíme ho vedieť

Pri interpretovaní ranocirkevných textov sa musíme vyvarovať toho, aby sme tieto texty vytrhávali z dobového kontextu. Keď si zoberieme spomenutú synodu v Elvíre, tak napríklad nevieme, či ide o synodu v Elvíre alebo či ide o zbierku zákonov starších synod, ktoré predchádzali Elvíre a ku ktorej bolo pridaných niekoľko kánonov Elvíre. Keby sme si zobrali len samotné kánony, ktoré som minulý rok preložil a vyšli v slovenskom preklade, uvidíme, že mnohé kánony si navzájom protirečia, za rovnaký priestupok dávajú kánony rôzne veľmi odlišné tresty. To znamená, keď niekto hovorí, že niečo bolo v tradícii, musíme skromne po-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

ROZHOVOR la Veľkého, ktoré sú jednoznačné, ale z druhej strany, musíme si uvedomiť oprávnenosť požiadavky o čítaní Svätého písma. A to nie je akási protestantská novinka. Môžem spomenúť napríklad 6. a 7. homíliu sv. Cézara z Arles z prvej polovice 6. storočia, ktoré sme už vydali v slovenčine, kde pripomína veriacim, aby sa učili počúvať Sväté písma počas liturgie a aby tí, ktorí sú schopí čítať, čítali a aby ten, kto to nevie, aby s celým srdcom počúval lektora. Už pred ním sv. Augustín povzbudzoval v homíliách veriacich, aby si kúpili Codices domini – Pánove kódexy a aby ich doma čítali. V tomto zmysle v ekumenickom dialógu si musíme uvedomiť, že protestantská teológia nám pripomína niečo, čo v skutočnosti nie je protestantské, ale vychádza skôr zo skutočnej katolíckej tradície, katolíckej v tom zmysle, ako ju chápali cirkevní otcovia. Toto prijať však neznamená, že sa stávame protestantmi, ale títo nám pripomínajú niečo, čo bolo naše a na čo sme pozabudli.

„V dialógu si jasne musíme vyjasniť veci, ktoré nás spájajú a ktoré nás odlišujú. Medzináboženský dialóg alebo ekumenický dialóg nie je o tom, že by sme sa my zriekali vlastnej identity a prijímali inú identitu...“

Pred časom emeritný pápež Benedikt XVI. oslávil 90. narodeniny. V jeho knihe Posledné rozhovory s Petrom Seewaldom sa píše, že Európa je už vysilená, unavená a zabúda na vieru. Je tu veľa byrokracie, teoretizovania o viere, politizovania. Čo podľa vás dá našej Európe vitálny dynamizmus?

interpretovať. Sú veci, s ktorými máme dodnes problém, ako ich interpretovať. Čo sa týka ekumenického alebo medzináboženského dialógu, ten by mal vychádzať z Kristovej výzvy: „Aby všetci jedno boli.“ Aby bol jeden ovčinec a jeden pastier. Kristus sám nás pozýva k tomuto dialógu. Dialóg začína vtedy, keď má človek svoju pevnú identitu. V dialógu si jasne musíme vyjasniť veci, ktoré nás spájajú a ktoré nás odlišujú. Medzináboženský dialóg alebo ekumenický dialóg nie je o tom, že by sme sa my zriekali vlastnej identity a prijímali inú identitu, to sa nedá, v základných bodoch sa nedá. Ale sú určité nánosy tradícií, ktoré si môžeme uvedomiť, že tie už nie sú dnes veľmi platné. Keď napríklad protestantská tradícia silne zdôrazňovala návrat k Svätému písmu – sola scriptura, tak sa budeme usilovať poopraviť túto protestantskú tradíciu, že Písmo musí byť čítané ako také v kontexte tradícií, inak sa nedá. Môžem to doložiť svedectvami Ireneja z Lyonu, Augustína, Vincenta Lerinského, Bazi-

Cirkev je božsko-ľudský organizmus – je v nej prítomné božské a je tam cítiť aj to ľudské. Keď si zoberieme akúkoľvek ľudskú svetskú organizáciu, ktorá má viac ako jedného človeka, po istom čase nutne potrebuje určitú formu byrokracie, aby určité veci správne fungovali. Zoberme si napríklad cirkevné matriky, vďaka ktorým dokážeme sledovať stáročnú históriu mnohých ľudí. Národné štáty dnes preberajú niektoré úlohy z toho, čo po stáročia plnila Cirkev. To je určitá byrokracia, ale zároveň vďaka tomu bol určitý poriadok, že sa tu určité veci správne sledovali a správne podchytili. Problém nastane, keď sa príliš zdôrazňuje jedno nad druhým. Tu je vždy správne hľadať určitú harmóniu medzi duchovným prvkom v Cirkvi a medzi byrokratickým. Nedá sa odmietnuť jedno v prospech druhého. Katolícka cirkev, to je skoro miliarda ľudí, tam jednoducho musí byť určitá byrokracia. Keď

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

ROZHOVOR

Dôležité je, aby sa vždy našiel človek, ktorý zachytí Boží hlas a naplno sa odovzdá Bohu.

si zoberieme Svätú stolicu – Vatikánsky štát, tam máme niekoľko pár stovák ľudí, to je skutočne minimálna byrokracia. Tiež na farskej alebo biskupskej úrovni, ak chcete mať poriadok, tak určitá byrokracia musí byť, hoci to slovo má negatívnu konotáciu. To, že Európa je vysilená a unavená, že zabúda na vieru, to je bohužiaľ pravda, tam môžeme len súhlasiť s týmto tvrdením emeritného pápeža Benedikta XVI. Avšak z dejín poznáme obdobia, kedy sa Cirkev nachádzala v obdobnej situácii, akoby vyčerpaná, plná problémov, a vtedy jej Boh zosielal ľudí. V štvrtom – piatom storočí, nachádzame napríklad Leva Veľkého, Gregora Veľkého, ktorí píšu akoby o súčasných problémoch: píšu o problémoch s kňazmi, biskupmi, laikmi, lamentujú nad problémami spôsobenými sťahovaním národov a nad ťažkosťami, ktoré to prináša. Týchto ľudí Boh poslal, aby dokázali posilniť veriacich, aby dokázali spoločne prekonať ťažké obdobia. Je potrebné čítať toto tvrdenie emeritného pápeža v kontexte histórie. Je veľmi pravdivé, ale zároveň, dovolím si povedať, nie je to prvýkrát v dejinách, čo takéto slovo odznelo. Je svedectvom nádeje, že tak ako v minulosti, aj teraz pevne verím, že Boh zosiela ľudí, ktorí dokážu prehovoriť, ktorí dokážu ľuďom nanovo sprostredkovať

Božie posolstvo. Slovenský páter Emil Krapka SJ ešte za komunizmu napísal v 60-tych rokoch vynikajúcu štúdiu Prechod Pánov, v ktorej hovorí, že Pán prechádza každým obdobím. Pre neho to bolo obdobie komunizmu. Boh je prítomný v každej dobe. Dôležité je, aby sa vždy našiel človek, ktorý zachytí Boží hlas a naplno sa odovzdá Bohu. Som presvedčený, že tak v Európe, ako aj na Slovensku máme stále veľké množstvo skutočne hlboko veriacich ľudí, ktorí žijú svoju vieru naplno, ktorí ju naplno odovzdávajú a cez ktorých Boh istotne spôsobí aj občerstvenie alebo vzrast novej viery. Čo teda vráti Európe vitálny dynamizmus? Osobné prežívanie viery! Môžeme povedať: Ak sa viera bude prežívať osobne, tak prežije. Viera je to najdôležitejšie a najpodstatnejšie v našom živote. Staré múdre príslovie hovorí: Žid je všade doma tam, kde má so sebou Bibliu. To je veľmi krásne a hlboké tvrdenie, ktoré môžeme použiť, byť verní aj katolíckej tradícii a zároveň byť aj hrdí na to, že sme Slováci. Kresťan je doma všade tam, kde má so sebou Krista, ktorý je prítomný vo Svätom Písme a v eucharistii.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

Amerikanizovaný katolicizmus Pohľad z USA späť do Nemecka Autor: Thomas Schärtl

ABSTRACT The American social system is capable of tolerating the coexistence of completely heterogeneous religious cultures. Ecumenical conversations in the US are not primarily about the goal of greater ecumenical unity, but about securing the quasi-market-political freedom. Neo-conservatism in the American Catholic environment clearly has an evangelical mark. Turbulently coloured are the spiritual trends that complement or replace the so-called "communionale" forms of liturgy (e.g. the common liturgy of hours) in the Catholic sphere by forms of devotion oriented rather to experience or even ecstasy. Whoever wants to insist that religion must be more than just the satisfaction of such needs is becoming misunderstood. It is an explicitly open question of how religion can establish a different logic and way of thinking. We need to consider two points that can be seen as the permanent heritage of European Christianity: first, protection against fundamentalism exists only where religion and reason have a good relationship. Second, history is a necessary way of thinking.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS

V mnohých oblastiach života bol spoločenský vývoj v USA seizmografom pre trendy, ktoré neskôr prišli aj do Európy a špeciálne do Nemecka. Zároveň – a tento úsudok nie je taký triviálny, ako sa to počúva – sa veľké oblasti a štruktúry stávajú stále neporovnateľnými a zostávajú neprenosné z jednej strany na druhú stranu Atlantického oceánu. Zo všetkých vecí sa táto neprenosnosť zviditeľňuje potom, keď sa politici v tejto krajine pokúsia kopírovať americké prvky tam, kde by sa museli implementovať s nejakou časťou americkej kultúry a dejín. Myslí sa zaiste na veľmi kŕčovito pôsobiace a tiež nie tak opravdivo strhujúce snahy zriadiť v Nemecku na univerzitách akýsi typ „Ivy – League“ (Skupina tradičných vysokých škôl a univerzít vo východných USA s vysokou akademickou a sociálnou prestížou. Termín Ivy League má konotácie akademickej dokonalosti, selektivity pri prijímaní a sociálneho elitizmu ‒ pozn. prekl.). Takýchto príkladov nesúmerateľnosti by sa iste dalo nájsť viac. A predsa pomaly prichádza aj v nemeckej spoločnosti situácia, ktorá vyzýva na porovnania s trendmi v USA, pretože sa môžu detailne študovať americké reality, ktoré by sa mohli aj v tejto krajine stať v nie veľmi vzdialenej budúcnosti.

Pluralistický experiment

júcej z uzavretých prázdnych priestorov bude nemožné to, čo formovalo politické vzory najmä Západného Nemecka po Druhej svetovej vojne: idea demokracie konsenzu. Na miesto najväčšieho možného konsenzu všetkých spoločenských skupín a síl nastupuje v USA motív najmenšieho spoločného menovateľa, ktorý napokon za svoju záväznosť vďačí nacionalistickej apoteóze ústavných princípov a svojmu metafyzickému prevýšeniu v „civilnom náboženstve“, ktorá vedome abstraktne udržiavanú vieru v Boha (myslí sa na nápis na dolárových bankovkách: „In God we trust“) spojuje s tvrdením o určitých hodnotách. Výrečným príkladom radikálne pluralistického experimentu je americké kresťanstvo v jeho mätúcej mnohorakosti; a táto extrémna diverzifikácia sa dá nájsť aj v omnoho užšom obvode katolíckeho kresťanstva či kresťanstva, ktoré pôsobí na katolíckom základe. Ako najbizarnejšie príklady by sa dalo uviesť, že takzvaní sedisvakantisti inštalovali v Kansase svojho protipápeža, že existuje Bratstvo svätého Jozefa, ktoré žiada nepoškvrnené počatie aj pre svätého Jozefa, aby sa mohla Svätá Rodina chápať definitívne ako dokonalý verný obraz Trojice, alebo to, že zakladateľ reťazcov pizze v Ödlande na Floride zriadil súkromnú univerzitu, ktorá sa uchádza o študujúcich predkoncilovým liturgickým štandardom a teológiou, ktorá sčasti pôsobí rovnakým dojmom.

Aj v otázkach nábožensko-cirkevných trendov sa zatiaľ USA ponúkajú ako porovnávacia veličina a model anticipácie. Stručne formulované: Spojené štáty sa dajú chápať ako experiment s otvoreným výsledkom o radikálnej pluralistickej spoločnosti ‒ ktorý nám umožňuje hodnotiť dosiaľ naplno neprepuknuté posuny pluralizácie v tejto krajine. A zatiaľ je na oboch stranách základným predpokladom toto: priestory pluralizácie nastávajú vďaka postmodernej alebo neskoro modernej celospoločenskej atmosfére, v ktorej sa začína rozpadávať rámec jednoznačného spájajúceho epochálneho naratívu ako spoločnej vzťahovej veličiny. A potom sa stáva možným to, čo by nebolo možné, keby sa v behu času dala domyslieť vlastná logika vývoja: súbežnosť (synchrónnosť) toho vlastne nesúbežného (nesynchrónneho). To sa dá pochopiť len tak, že americký spoločenský systém dokáže zniesť koexistenciu úplne heterogénnych náboženských kultúr. Lenže ako dokážu tieto také rozdielne kultúry spoločne existovať? Odpoveďou je, že vôbec nemusia existovať spoločne, ale – tu treba narážať na inštruktívnu sociálnu fenomenológiu Petra Sloterdijka 1 v rozdielnych bublinách, ktoré sú navzájom spojené nanajvýš len nepriamo. Vďaka tomuto tvoreniu bublín sa fakticky radikálna pluralita dá žiť. No v spoločnosti vrhnutej do jednej bubliny a pozostáva-

.......................................... ......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 Porov. SLOTERDIJK, P., Sphären I: Blasen, Frankfurt 1998; ďalej SLOTER DIJK, P., Sphären III: Schäume (Frankfurt 2004).

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS No aj inde sa nájdu pozoruhodné fenomény; bolo by treba poukázať azda na niekoľko univerzít, afiliovaných s renomovanými rehoľami, ktoré striktne odmietajú každý druh zásahu zo strany rímskeho Magistéria (čo je právne možné do tej miery, ak ich nespája – neviaže nijaký konkordát) a ktoré sa svojím vystupovaním vedome definujú ako liberálne. Najnápadnejším príkladom bolo 18. mája 2009 vystúpenie Baracka Obamu ako slávnostného rečníka na University of Notre Dame v Indiane na konci akademického roka – krok, ktorý veľmi vzdialil od seba jednotlivé frakcie Katolíckej cirkvi. A zasa na druhej strane diskutujú americkí biskupi o tom, či by mali odoprieť prijímanie katolíckym politikom, ktorí sa v otázke potratov zasadzujú za uzákonenie „pro choise“, alebo by ich mali všeobecne exkomunikovať. Aj v rámci bodu spájania politiky či štátnej politiky voči cirkvi sa nájdu teologické a duchovné prelomy, ktoré sú pre nemeckú teológiu a náboženské zmýšľanie nezvyčajné – pretože tieto prelomy implikujú vštepenie katolíckej identity, ktoré je hypersenzibilné v morálno-teologických a ekleziologických témach, revitalizáciu, ktorá zdôrazňuje vnútorné formy nábožnosti, a mnohé iné veci, ktoré by sme v tejto krajine spájali s kultúrnym bojom 19. storočia či s oživením 50-tych rokov 20. storočia.

teraz ponorilo. 2 Millerovým východiskovým bodom sú dejiny kapitalizmu, reflektujúce na pojem. Miller ich nerozpráva pejoratívne ako dejiny odcudzenia u Karla Marxa, ale neutrálne ako dejiny abstrakcie: Prvou abstrakciou, možnou vďaka industrializácii, je abstrahovanie produktu od produkujúceho (teda to, čo Marx kedysi nazýval „odcudzením pracovníka od produktu práce“). Touto prvou abstrakciou sa umožňuje niečo také ako masová výroba a masová dostupnosť, teda masový konzum.

Ďalší rámec: „homo sapiens consumans“ Doterajšie úvahy sa začali niekoľkými poznámkami o pluralizme a niekoľkými anekdotickými opismi súčasného amerického katolicizmu. Skôr ako sa americký katolicizmus znovu posunie do popredia ako vzťažný bod, musíme sa sústrediť na krátku vedľajšiu reflexiu, ktorá rozčlení osobitnú výzvu náboženstvu a náboženstvám v 21. storočí – výzvu, ktorá sa potom dá veľmi jasne vykresliť, keď sa USA znovu vnímajú ako paradigma. Táto vedľajšia reflexia totiž dovoľuje lepšiu prognózu trendov, ktoré sa môžu stať dôležitými aj pre Katolícku cirkev v Nemecku. Teológ Vincent J. Miller, ktorý vyučuje na univerzite v Georgetowne, hovorí vo svojej monografii „Consuming Religion“ o postfordovskej konzumnej kultúre, do ktorej sa náboženstvo

Druhou abstrakciou, nasadenou priekopníkom automobilovej výroby Henrym Fordom ako s heslom, je abstrahovanie pracovníka od pracovných podmienok. A tým sa znova umožňuje pomalé vnímanie potrieb pracovníka a ich ekonomickej relevantnosti; sám pracovník sa stáva zákazníkom s potrebami, ktoré sa stávajú dôležitými pre produktivitu kapitálu. Napokon treťou abstrakciou je abstrahovanie ponuky od dopytu a tým aj od potrieb. Stáva sa viditeľnou tam, kde musí trh vytvoriť tie potreby, ktoré sa chystá uspokojiť. 3 Sotva sa dá poprieť, že nás tieto abstrakcie priam ovládajú. Druhá abstrakcia takto pracovala a pracuje tam, kde sa kultúrne mohla eta-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS môže na tomto treťom stupni abstrakcie stať predmetom ozajstného dopytu. Duchovná túžba sa v tomto postfordovskom horizonte ani nediskredituje marxisticky, ani nezostáva fordovsky nezohľadnená. Naopak: keďže má aspekt generujúci potreby, rovnako sa môže evalvovať v ekonomistickej logike. Dobrou správou pritom je, že náboženstvá sa v postfordovskej konzumnej kultúre môžu a musia vyskytovať.

„Nábožensko-filozofické a teologické argumentácie, ktoré sa pokúšajú rozčleňovať ekonomickú logiku, už nie sú adekvátne chápané na fóre otvoreného rozumu/myslenia.“ No zlou správou je, že nároky pravdivosti, inherentné náboženstvu buď zmizli alebo sa môžu objavovať už len v takzvanom konzumne skreslenom presadení. Potreby trhu tu regulujú akokoľvek mravný kognitívny nárok náboženstva. Principiálnej väčšine náboženstiev potom zodpovedá ekonomická logika, ktorá sa usiluje vyhnúť monopolom. Náboženské stratégie zaistenia identity sa opätovne stávajú chápané ako legitímny „branding“ (porovnateľne s nasadzovaním trendov a etablovaním obchodnej značky). To má rad následkov: po prvé, medzináboženské rozhovory naberajú tvar diskusie o dozore kartelov, ktorá sa rovnako snaží vyhýbať monopolom ako súťaži, cielenej na vyničenie – vykynoženie obchodných značiek. Pritom cieľom týchto rozhovorov je „ochrana“ celkového trhu ako aj zaistenie súťaživej situácie, ktorú by mohlo rušiť prílišné zdôrazňovanie toho „spájajúceho“ a „jednotiaceho“. Po druhé, prežitie konkrétnej obchodnej značky alebo náboženstva podstatne určujú štruktúry potrieb, ktoré môže byť prognózované len podmienene. Potom sú pre obchodnú značku prehnané inovačné posuny rušivými, keď zakalia hodnotu opätovného poznania (práve v porovnaní s inými produktmi). Naproti tomu je lep-

blovať úloha súkromného priestoru, rodiny ako jadra alebo súkromného šťastia. Predpokladá emancipáciu pracovného miesta (oddeľovanie pracovnej oblasti a obytnej zóny), ale aj ohraničenie pracovnej doby a humanizáciu pracovných podmienok. Lenže zároveň žije z ovocia prvej abstrakcie do tej miery, ako sa kedysi aristokratické občianske privilégium súkromia nemohlo sprístupniť bez sériovej výroby tovarov na širokej úrovni. Na treťom stupni abstrakcie je skutočným vlastným cieľom zvyšovanie zisku a spotreba samotných tovarov, takže veľmi už nedôjde na to, aby sa definitívne uspokojili potreby, ktoré človek má. Konštantné vyrábanie potrieb a ich neprestajné uspokojovanie (ktoré sa prirodzene udržiava v činnosti iba stále novými podnetmi) sa na stupni tretej abstrakcie stali samoúčelom. Čo to znamená pre záležitosť náboženstva a náboženstiev? Odpoveď má pozitívnu i negatívnu časť: abstrakcia potrieb, teda onen tretí stupeň abstrakcie implikuje aj abstrakciu čisto materiálnych potrieb; v postfordovskej konzumnej kultúre už nejde len o to, aby sme mali primárny ohľad na stravu, oblečenie a bývanie. Aj to nemateriálne – duchovný rast, akokoľvek mravný vzťah k tomu transcendentnému – sa

..........................................

1 2 3

Porov. SLOTERDIJK, P., Sphären I: Blasen, Frankfurt 1998; ďalej SLOTERDIJK, P., Sphären III: Schäume (Frankfurt 2004). Porov. MILLER, V., Consuming Religion; Christian Faith and Practice in a Consumer Cultur. New York 2003. Porov. tamže, s. 32 ‒ 72.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS Tlak vykonávaný zo strany Obamovej administrácie v mene uzákonenia „affordable care act“ (akt cenovo dostupnej starostlivosti), ktorý aj od kresťanských zadávateľov práce požaduje, aby poskytovali ochranu zdravotného poistenia z hľadiska prístupu ku kontraceptívam a dokonca k potratu, hodnotia cirkvi ako útok na náboženskú slobodu, takže sa vôbec nemusí klásť morálno-teologická otázka veci, ani sa nemusí ďalej legitimovať. Spoločný front kresťanských denominácií proti „útokom“ na náboženskú slobodu dosvedčuje trhovo-logická stratégia, ktorej najvyšším cieľom je ochrana „náboženského“ trhu.

šou stratégiou flexibilné nastavenie obchodných značiek s vysokou hodnotou opätovného poznania. Po tretie, nábožensko-filozofické a teologické argumentácie, ktoré sa pokúšajú rozčleňovať ekonomickú logiku, už nie sú adekvátne chápané na fóre otvoreného rozumu/ myslenia (Vernunft); nároky rozumu a pravdy sa odteraz javia dokonca ako časť „brandingu“ pôsobiaceho ekonomicky sofistikovane. Prvá téza sa utvrdzuje dojmom, aký zanecháva pohľad na ekumenickú situáciu v USA. Tento dojem sa nedá vysvetliť inak, než že pri týchto rozhovoroch nejde primárne o cieľ väčšej ekumenickej jednoty, ale o zaistenie kvázi trhovopolitickej slobody. Len treba vysvetliť to, že americkí evanjelici hovoria o novej ekumenickej zime, zatiaľ čo nový filadelfský arcibiskup je známy hľadaním spolupráce s evanjelikálnymi kresťanskými spoločenstvami, hoci tu by sa „prehĺtali, jedli“ dogmaticky ešte väčšie žaby ako s evanjelikmi. No takéto rozhovory sú v podstate iba trhovo-politickou koalíciou s tým účelom, aby sa spoločne chránili pred štátnou predstavou negatívnej náboženskej slobody. Teda, zjednodušene povedané, aby mohli zachovať náboženský trh ako trh.

.......................................... Druhý z hore uvedených bodov sa stáva relevantným vtedy, ak sa pýtame, ako a prečo ľudia menia svoju náboženskú príslušnosť. Prieskumy dovoľujú úsudok, že až 40 percent amerických kresťanov najmenej raz vo svojom živote zmenilo svoje náboženské vyznanie. Také zmeny údajne len veľmi zriedka vyplývajú z doktrinálnych úvah; omnoho častejšie majú do činenia s pocitom nedostatočného duchovného udomácnenia sa vo vlastnej cirkvi. Americkí katolíci, ktorí ukážu chrbát svojmu náboženskému vyznaniu, to teda veľmi často nerobia z problému s katolíckym učením či s

„Prieskumy dovoľujú úsudok, že až 40 % amerických kresťanov najmenej raz vo svojom živote zmenilo svoje náboženské vyznanie.“

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS predstavou o morálke. Mnohí z nich zapadnú k voľným cirkvám, ktoré im umožnia silnejšie udomácnenie – hoci sú morálne rigoróznejšie a v mnohých bodoch doktrinálne oveľa menej ochotné ku kompromisom ako Katolícka cirkev. Tým sa náboženské presvedčenie primeriava k jeho efektu so zreteľom na uspokojovanie nehmotných základných potrieb: Ak napríklad viera v Ježiša, vyslovená nanovo v turíčnom spoločenstve, vedie k tomu, že otec rodiny premôže závislosť od alkoholu, že zlý manžel sa vráti k hodnote manželskej vernosti, alebo že skrachovaný obchodník vykročí hospodársky nanovo, iba potom sa soteriologický nárok kresťanskej viery vo forme denominačného vyznania stáva hodnoverným. V kultúre potrieb rapídne stráca význam vykúpenie, prezentované takpovediac étericko-teologicky a istou mierou je neviditeľné. Viera musí byť viditeľná, ba ešte viac, musí byť citeľná, aby dokázala uspokojiť náležité potreby.

a duchovná komfortná zóna alebo prostredníctvom brandingu zostáva v hre trhových síl naďalej atraktívny. Zaujímavým príkladom toho je spôsob, akým je často vnímaný v USA pápež Ján Pavol II. Pokladajú ho za vedúcu postavu charizmaticky vyžarujúceho presvedčenia viery, za duchovný maják a za neomylnú inštanciu individuálnej etiky, orientovanej na rodinné hodnoty. Naproti tomu sa v tejto perspektíve jeho nekompromisné vyjadrenia k sociálnej otázke a ku globálnej spravodlivosti stávajú vedome potláčané, pretože by mali rušivý efekt (napr. na trhovú hodnotu značky „katolicizmus“). Ako možno vidieť na tomto príklade, konzumná logika skrýva nebezpečenstvo, ktoré netreba podceniť: otázky náboženskej pravdy sa interpretujú ako otázky identity a otázky identity sa interpretujú ako trhovo-politické profilové otázky.

„Evanjelikálni katolíci“

..........................................

Americký expert na Vatikán a katolicizmus John Allen vo svojej inštruktívnej knihe „The Future Church“ identifikoval tri stratégie, ktorými kresťanská viera odpovedala na výzvy moderny: 5 Prvá stratégia sa nazýva stratégia teologicko-pastoračného „liberalizmu“, ktorý uznáva požiadavky a námietky moderny a z toho hľadiska sa vidí nútený k opätovnej interpretácii a rekonštrukcii vlastného presvedčenia viery, k typu vysvetľovania náboženskej viery. Ale okrem tejto cesty existujú dva alternatívne modely, ktoré decidovane získavajú vplyv, ako to možno diagnostikovať na USA: Je to evanjelikálne a turíčne kresťanstvo, ktoré rozvíja svoje doplnky, protiklady aj v Katolíckej cirkvi. Prvá alternatíva liberálneho kresťanstva, evanjelikálne kresťanstvo, má svoje historické korene v pietisticky podfarbených hnutiach obnovy v rámci protestantizmu. Toto hnutie kládlo mimoriadne veľkú cenu na osobno-duchovné a morálne vybavenie života viery ako aj na úzku spätnú väzbu kresťanstva na biblické základy, aby potom v tomto kontexte zoradili a podriadili relevantnosť inštitučnej Cirkvi, hierarchie a sviatostí. Inak ako „liberalizmus“

Lenže tým je dotknutý tretí bod. Kto by chcel trvať na tom, že náboženstvo musí byť niečím viac než len uspokojovaním potrieb, už sa stáva nepochopeným. Je výslovne otvorenou otázkou, ako tu náboženstvo môže etablovať inú logiku a spôsob myslenia. Kritici kapitalizmu dávajú na uváženie, že postfordovská logika spotreby kvôli spotrebe musí na konci produkovať viac poškodených stratou ako ziskových – a že opcia pre poškodených stratou (inak povedané: opcia pre chudobných) by mohla postaviť proti tejto chladnej logike pravú alternatívu, pomocou ktorej by náboženstvo mohlo nájsť spiatočnú cestu k svojmu vlastnému povereniu. No v USA sa ukazuje, že táto cesta a východisko sú vyslovene tŕnisté: Kto v mene náboženstva nastoľuje sociálnu otázku, alebo vyžaduje určitú politickú či ekologickú angažovanosť, stráca príslušnosť a (možno tak povedať) účasť na trhu. 4 Katolícka cirkev sa v 50.-tych rokoch pokladala za „liberálnu“ práve preto, lebo ako náboženstvo chudobných Írov, Talianov a Španielov tvrdošijne formulovala sociálnu otázku. Ale z toho už veľa neostalo, predovšetkým kvôli nielen „milostnému vzťahu“ s republikánmi. Skôr sa ukazuje, že ten, kto kvalitami zážitku ako liturgická estetika

.......................................... 4 Porov. príklady tamže, s. 199 n. 5 Porov. ALLEN, J. L., The Future Church; How Ten Trends Are Revolutionizing the Catholic Church. New York 2009, s. 56 n.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS vidí evanjelikálna cirkev modernu ako výzvu, ktorej sa čelí najprv antiteticky so zosilneným vedomím na vlastnú identitu. Liberálna teológia a náboženské zmýšľanie sa pokladá za zdĺhavé odpadnutie od vlastnej viery a za prvý krok na šikmej ceste, ktoré konzekventne vedie nadol – do definitívnej sekularizácie náboženstva. Historicky tvorilo evanjelikálne kresťanstvo chrbtovú kosť raných amerických dejín civilizácie a imigrácie USA. Lenže so začiatkom industrializácie, svetonázorovo naskrze chvejúc pôsobiacim zrušením otroctva, rastúcou urbanizáciou predovšetkým pásov východného a západného pobrežia USA, s etablovaním vysoko intelektuálnych protestantských vzdelávacích inštitúcií (Yale, Princeton a iné univerzity Ivy League) bolo evanjelikálne kresťanstvo vytlačené na agrárne štruktúrované pásy zeme v juhozápadných krajinách USA, 6 kde dnes ešte vždy kvitne. Svetonázorovo treba zvážiť to, že evanjelikálne verzie protestantských denominácií priniesli so sebou a uchovali si kúsok svojho konfesionálneho pôvodu: od puritánskych kalvinistov Nového Anglicka azda milenarizmus a etiku predestinácie, priateľskú ku kapitalizmu, z baptistických koreňov privatizujúce kultúrnokritické vybavenie, nepriateľské k establishmentu, od škótskych presbyteriánov plošne hierarchickú organizáciu a impulz k formovaniu vlastnej ortodoxie, z fólie metodistov orientovanie k individuálnemu sebazdokonaľovaniu vo viere, pragmaticky optimistický pojem slobody a univerzálne misionárske úsilie. 7

..........................................

Teraz je naskrze zaujímavou otázka, z akého dôvodu evanjelikálne kresťanstvo ako hlas novej kresťanskej pravice v republikánskej strane mohlo vôbec politicky získať taký vplyv. Pokus o výklad by mohol mať do činenia s rôznymi politicko-spoločenskými výzvami, ktoré hrozili, že počas viacerých dekád roztrhnú americkú spoločnosť: 8 Od 60 rokov existuje zosilnené povedomie nevydarenej imigrácie, existuje nevyhraná vojna proti drogám a chudobe a existuje dojem, že vnútorné väzby idealizovanej rodiny ako jadra sú zhrdzavené sexuálnou revolúciou a oslobodením žien. Okrem toho Spojené štáty americké od čias vojny vo Viet-

name stále znovu viedli vojnové spory, ktoré nevyhrali a nedokázali vyhrať. V tejto situácii dodáva evanjelikálne kresťanstvo jasné odpovede, ktoré majú v hyperkomplexnej situácii výrazný efekt redukujúci komplexnosť: Bohom schválená pracovná etika namiesto kapitalistického štátu (vyčíta sa to black community a Španielom), vojna proti pornografii, alkoholu a drogám, nové a jednoznačné pripisovanie úloh pre mužov a ženy, rodinné hodnoty a iniciatívy „pro life“, štylizovanie amerických vojen ako svetonázorových sporov medzi kresťanskou ríšou slobody a ríšou tmy, ktorá je v poslednom čase stotožňovaná s islamskými vládami na Blízkom východe. Ako protislužbu sa evanjelikálne kresťanstvo v sprievode tohto politického opantania a prevzatia zrieka svojich vlastných pacifistických a protikapitalistických spodných prúdov.

Turíčne kresťanstvo Druhou, veľkou alternatívou (ktorá sa, samozrejme, môže miešať s evanjelikálnymi motívmi, a aj sa zmiešala) je turíčne kresťanstvo. Obrazy, ktoré tu vyvstávajú v našich hlavách, sú obrazy megakostolov, televíznych kazateľov a veriacich, ktorí slávia bohoslužbu v extatic-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS vatívny morálny kód, prehnané zdôrazňovanie spoločenstva a napokon spojenie obrátenia, viery a hospodárskej prosperity. 10 Ak človek chce rozpoznať liberálnu kresťanskú cestu a jej alternatívy trochu metaforickými charakteristikami, tak by sa liberálna cesta dala chápať ako cesta zraku, pretože ide o vnímanie a prijatie moderny. Naproti tomu evanjelikálna cesta odporúča zachovať si nervy voči moderne a rozpamätať sa na vlastné sily a vlastnú identitu. Napokon turíčna cesta stavia proti liberálnemu ako chladne racionálne pociťovanému a tým aj stratenému kresťanstvu horiace srdce, naplnené Duchom a v protiklade k teologickej reflexii ohlasuje zážitok bezprostredného uchvátenia.

Obrat k tradícii Pre tieto rozdielne odpovede možno teda identifikovať aj katolícke stvárnenia príp. pendanty, ktoré majú svoje východisko v americkom katolicizme a isto budú nakrátko či nadlho formovať svetový katolicizmus. Najprv sa zdalo, že s Druhým vatikánskym koncilom vybojovala víťazstvo liberálna verzia katolicizmu. Lenže medzitým mnohí pociťovali toto víťazstvo ako Pyrrhovo víťazstvo na ceste k dokonalému zosvetšteniu. Síce nemožno povedať, že hrozilo vymretie liberálneho katolíckeho kresťanstva v USA; ono žije v niekoľkých intelektuálnych rezortoch – ako azda na vážených teologických fakultách renomovaných súkromných univerzít – a nachádza sa predovšetkým v pastoračnej praxi tých spoločenstiev, ktoré by neprežili bez silnej angažovanosti laikov. Okrem toho ešte vždy existujú mnohé rehoľné konventy a komunity, ktoré chápu samy seba ako liberálne a „naklonené disentu“, ako lakonicky poznamenala vatikánska vizitačná správa. Avšak novšie štúdie prostredia ukazujú, že kňazi ako i profesori a profesorky teológie, začínajúci v USA, sú rastúco zameraní na tradície. Toto zaiste predvída celosvetový trend. Okrem toho

„Turíčne kresťanstvo podčiarkuje obrovskú rolu osobného obrátenia a náboženského zážitku, a tým poskytuje veľmi úspešnú odpoveď na duchovný hlad 21. storočia po zážitku.“ kom uchvátení. Štýlovo záväzným pre túto verziu kresťanstva je akcent osobnej bezprostrednosti, rola Ducha Svätého, ktorý uchopuje vlastný život – takže to, čo učí viera a čo chce, môže zakúsiť priamo v osobnom zážitku. Turíčne kresťanstvo podčiarkuje obrovskú rolu osobného obrátenia a náboženského zážitku, a tým poskytuje veľmi úspešnú odpoveď na duchovný hlad 21. storočia po zážitku. 9 Za formujúce a štýlovo záväzné pre turíčne kresťanstvo pokladá John Allen nasledovné znaky: silnú vieru v dary Ducha (najmarkantnejšími príkladmi sú modlitbové uzdravenia a dar jazykov), literárnu interpretáciu Svätého písma, cieľavedomú dôveru vo vypočutia modlitby, zázraky a uzdravenia (to je spojené so znehodnocovaním sviatostí alebo úzkych liturgických štruktúr), počítanie s priamymi zjaveniami Boha v zmysle súkromných zjavení, vieru v duchov a démonov, základnú apokalyptickú signatúru (teológiu posledných časov), známku exkluzivity („solus Christus“) s pohľadom na iné denominácie a náboženstvá, silno konzer-

.......................................... 6 7 8 9 10

Porov. CASANOVA, J., Public Religions in the Modern World. Chicago 1994, s. 135 n. Porov. tamže, s. 138 n. Porov. tamže, s. 146 ‒ 157. Porov. ALLEN, J. L., The Future Church; How Ten Trends Are Revolutionizing the Catholic Church. New York 2009, s. 375 ‒ 380. Porov. tamže, s. 381 n.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS Evanjelikálne pôsobiaca starostlivosť o vlastnú identitu má pre katolícku teológiu a Cirkev rad podstatných následných účinkov: v určovaní vzťahu teológie a učiteľského úradu sa teológia podriaďuje úradnému Magistériu. Vodoznakom nových prelomov sa teologicky stáva nie spor s „vonkajšími“ filozofiami, obrazmi sveta a náboženstvami, ale spätné uvedomenie si toho vlastného a kontúrovanie vlastnej identity pod znamením zosilneného vymedzenia „ducha času“. Pritom liturgia postupuje na estetické bojisko zabezpečenia identity a ustávania od behu času. Protestantské „sola scriptura“ sa nahrádza orientovaním na tradíciu a (biskupský a pápežský) učiteľský úrad. Okrem toho sa antiklerikálny vrchol evanjelikálneho myslenia zo strany katolicizmu neoklasickou úradnou teológiou obchádzal do tej miery, že sa kňaz teraz už nechápe ako najvyšší služobník aj „úradník“ obce, ale ako metafyzicky s Ježišom spojený reprezentant Krista, ktorého osobitná hodnosť je založená na duchovnom elitárstve. Rastúca vnútorná konfesionalizácia katolicizmu je pritom nevyhnutným vedľajším efektom.

má tento neokonzervativizmus v katolíckom prostredí jednoznačne evanjelikálnu známku. V spore s viac a viac rozbito zažívanou kultúrou prítomnosti ide totiž o určenie toho, čo je špecificky katolícke. Pritom sa teologicky prijímajú a katolícky adaptujú prvky kritické k moderne, ktoré sa nájdu v takzvanej postliberálnej teológii z nedávnej luteránskej tradície a v takzvanej „radical orthodoxy – radikálnej ortodoxii“ z anglikánskeho kontextu: 11 spomedzi moderných katolíckych teologických prúdov by bolo treba uviesť výraz „ressourcement“, s ktorým – pravdaže inak než bol tento pojem kedysi formovaný v Nouvelle Théologie – sa odteraz spája teologická úloha zosilneného spätného uvedomovania zdrojov (a tými boli pre katolícku oblasť predovšetkým Augustín a Tomáša Akvinský). Ako druhý výraz by bolo treba uviesť „postliberálnu“ katolícku teológiu, ktorú v zmesi tradičnej metafyziky a romantickej estetiky vysvetlil Hans Urs von Balthasar na postave Galiona, pričom avantgardnú modernú stránku interpretačne necháva prirodzene padnúť pod stôl. V debate o rozumnosti viery sa tento spôsob teológie bije na stranu diskreditácie autonómneho rozumu a potom nútene prijíma fideistické črty.

„Nové duchovné elitárstvo sa tu spája s typickými formami amerického hrdinstva a výnimočnosti.“ V katolíckej verzii sa nájdu aj turíčne prvky; klopanie na bezprostrednosť ide pri tom rovnakými kanálmi ako úradná teológia, takže bezprostrednosť ku Kristovi sa podstatne sprostredkúva skrze kňaza. No práve v kňazovi sa predstavuje ako prežívaná v tom najkonkrétnejšom spôsobe. Treba uviesť príklad: arcidiecéza New York na svojej domovskej stránke www.nypriest.com robila reklamu kňazskému povolaniu s poznámkou, že cez kňaza možno dôjsť do priameho (fyzického) kontaktu s Kristom. Fotografia ukazovala katolíckeho kňaza pri zádušnej liturgii za hasiča, zabitého 11. septembra 2001; rakvu sprevádzali uniformovaní vojaci, policajti, hasiči a práve katolícky kňaz. Priebežné motto domovskej stránky k tomu vraví: „The world needs heroes – Svet potrebuje hrdinov“. Nové duchovné elitárstvo sa tu spája s typickými formami amerického hrdinstva a výnimočnosti.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS V pastoračnej práci k tomu nájde nové oživenie „kňazsko-magických“ praktík, ktoré historici a náboženskí psychológovia ponímajú ako skôr archaické. Katolícky kňaz sa zavše javí ako charizmatický liečiteľ a exorcista, ktorému sa pri oslobodzovaní od chorôb tela a duše nanovo nariaďuje aj vyháňanie zlých duchov, od jeho požehnania závisí každodenný úspech. Turíčne podfarbené sú okrem toho aj tie spirituálne trendy, ktoré v katolíckej oblasti narastajúc dopĺňajú alebo dokonca nahrádzajú takzvané „communionale“ formy liturgie (napr. spoločnú liturgiu hodín) formami pobožnosti orientovanými skôr na zažité príhody, stavajúce jedinca takpovediac pred samého Boha a početnými pridruženými praktikami, odporúčajúce priamu skúsenosť či dokonca extázu.

Hodnota „starého“ európskeho dedičstva Americké trendy, ktoré tu boli načrtnuté s pohľadom na Katolícku cirkev, môžu znieť cudzo európskym, osobitne nemeckým ušiam. Lenže tieto tendencie naberajú vplyv aj v celosvetovej miere. Nový typ amerického biskupa – môže postačiť pohľad na veľké diecézy ako Chicago, New York alebo Filadelfia – je ustarostený o identitu a zameriava sa na ňu. Tento spôsob myslenia odzrkadľuje aj špička americkej biskupskej konferencie. Pri všetkej žoviálnosti a priateľskosti kladie silný dôraz na ekleziologickú a morálno-teologickú rovinu postoja. V ekumenickom ohľade ho neunavuje prízvukovať to rozdielne katolícke. Vzhľadom na skutočnosť, že evanjelikálne a turíčne prvky boli historicky na míle vzdialené od katolicizmu, sa môžeme pýtať, ako sa mohli tieto prvky dostať do Katolíckej cirkvi. Prvou odpoveďou je hore opísaná logika trhu v oblasti náboženstva a náboženského zmýšľania. Štruktúra duchovných potrieb vytvorila podtlak, ktorý poskytol vzostup týmto prvkom. Pritom pre rímsky katolicizmus predstavuje pontifikát Jána Pavla II. akýsi druh epochálneho prahu. Bol to tento pápež, ktorý pripustil, ba možno aj zapríčinil evanjelikálne a turíčne pôsobiace rozvetvenie toho katolíckeho: na jednej strane svojou duchovnou charizmou, pri

ktorej jeho úrad neoddeliteľne zrástol s jeho osobným svedectvom viery, na druhej strane cez asi nechcený, ale predsa ani nebránený pápežský kult hviezdy; sám pápež ho urobil prameňom viery pre tých, ktorí chceli svoj duchovný smäd uhasiť pomocou konkrétnej a skutočnej bezprostrednosti, napokon svojou ofenzívnou podporou relatívne mladých a vrúcnosťou vzniknuvších kňazských a laických hnutí a svojou politikou zachovania katolíckej identity sledovanou s teologickým zámerom. Benedikt XVI. nepokračoval v týchto problematikách tak jednoducho; oveľa viac pripomínal to katolícke, pričom však nie je vylúčené, že jeho spätné vedomie tradičných prvkov v hore opísanej logike trhu sa znova docení ako nové nasadenie sa za „branding“ toho katolíckeho, tvoriac diferencie. A hoci Benedikta XVI. tak mnohé odlišuje od Jána Pavla II. – jeho pozoruhodné odmietanie pápežského kultu hviezdy, jeho potláčanie morálno-teologickej výpovede v prospech vedomia dogmatickej kerygmy jadra kresťanstva v encyklikách, jeho

.......................................... ......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

11 Porov. SCHÄRTL, Th., Postliberale Theologie und die Standortbestimmung von Fundamentaltheologie, in ZKTh 132, 2010, s. 47 ‒ 64.

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS vedomá podpora „starousadlíckeho“ usporiadania v spojení so skúšobnými podmienkami pre nové duchovné hnutia, jeho nedôvera voči zážitkovo zameraným formám liturgie (aj pri pápežských omšiach a práve pri nich) – mohlo by byť, že práve Benediktova fundamentálna skepsa voči moderne ho nenechala združiť s liberálnymi silami podobnými kolorovaniu. Vytváraním evanjelikálnych a turíčnych charakteristík sa mení tvár katolíckej Cirkvi. A aj toto sa dá odčítať v USA: práve v prijatí evanjelikálneho impulzu stále viac a viac biskupov nasleduje logiku ingroup/outgroup, ktorá na konci vykazuje každý nesúhlas pred dvere: „Kto nie je vo všetkom za nás, je proti nám!“ Politicky sa tým Katolícka cirkev (ktorá v USA prešla dlhú cestu od podozrivého underdog – menej ako psa k spoločensky rešpektovanej denominácii) 12 stáva typom strany, ktorá sa v mnohohlase verejnosti jasne simplifikovane vyprofilovala a necháva sa priklincovať k málo morálnym jadrným témam (ako boj proti potratom alebo proti manželstvám rovnakého pohlavia). Katolícka šírka a hĺbka sa pritom strácajú.

ako trvalé dedičstvo európskeho kresťanstva: po prvé, ochrana pred fundamentalizmom existuje iba tam, kde náboženstvo a rozum majú dobrý vzťah. Antiintelektuálske prúdy môžu mať celospoločensky katastrofické následky – až tak, že by sa mohli náboženské presvedčenia použiť na totalitné účely bez toho, aby sa dokázali oslobodiť od vlastnej sily reflexie. Po druhé, dejiny a dejinnosť sú nevyhnutným spôsobom myslenia. To znamená, že práve revitalizácia predmoderny prostredníctvom evanjelikálnych katolíckych tendencií sa nikdy nevráti do predmoderny, ale zostane iba špecifickou zvrátenosťou (zvrhlosťou) moderny. To sa ukazuje najmä v tom, že kritika moderny predpokladá ešte pojem slobody ako právo na slobodu, ktorý moderna tak ochotne odsudzuje (démonizuje). Tým sú nepriamo aspoň sčasti ratifikované nielen požiadavky, ale aj práva moderny a bez vlastného pragmatického odporu sa ich nemožno zbaviť ani v kritike moderny.

..........................................

Preklad: Beáta Pekná. Amerikanisierter Katholizismus? Stimmen der Zeit. Verlag Herder, Heft 7 / 2012, s. 459 ‒ 471.

..........................................

Teraz môžeme uvítať niekoľko takýchto označení identity, pretože zdanlivo kráčajú ruka v ruke s údajným zintenzívnením viery, vnútra a morálky. Ale aj toto sa môžeme učiť od USA: zdá sa, že doposiaľ sa nepodarilo samotným evanjelikálnym a turíčnym odbočkám či denomináciám, aby ľudí po celý dlhý život viazali na kresťanstvo. Účinok viazania zasahuje najčastejšie len jednu fázu života a môže sa vypariť už s najbližším biografickým zárezom. Na tomto mieste sa nastoľuje otázka, či európske kresťanstvo nemá povedať svetovej Cirkvi niečo trvale hodnotné a či amerikanizovanie toho katolíckeho nepostavilo niečo proti sebe samému. Bolo by pekné, keby sa mohlo odvolávať na vnútornú hodnotu osvietenstva alebo liberálnej teológie. Lenže práve táto hodnota by sa mohla len ťažko sprostredkovať vzhľadom na bdelú kómu, v akej sa nachádza kresťanstvo v strednej Európe (pozri Holandsko, Francúzsko alebo Škandinávia a práve aj Nemecko). Namiesto neužitočných apelov treba triezvo zvážiť dva body, ktoré sa môžu chápať

12 Porov. CASANOVA, J., Public Religions in the Modern World. Chicago 1994, s. 167 ‒ 207.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS

POSVÄTNÉ SA PROFANIZUJE, PROFÁNNE SA SAKRALIZUJE Človek stále hľadá niečo, čo mu je sväté. P. Karl Wallner OCist

ABSTRACT

V ostatných desaťročiach došlo v katolíckom posvätnom kulte, v liturgii, v umení a architektúre k zmenám, čo mnohí vnímajú ako stratu vznešenosti a posvätnosti.

In the past decades, the Catholic sacred cult, liturgy, art, and architecture have changed, that many people perceive as a loss of nobility and sacredness. Parallel to this phenomenon, the rituals that the audience enjoys are developing in sporting events and in show-business.

Paralelne k tomuto javu sa rozvíjajú pri športových udalostiach a v šoubiznise rituály, ktoré si publikum obľubuje.

This phenomenon triggered a long-standing debate in the 70s of the last century in the Church and was called “desacralization”. Desacralization was in the 1970s presented as an obligation, as a manifestation of the modernization of the Church. This article of liturgist and ceremonialist in Heiligenkreuz P. Karel Wallner OCist brings an analysis of the phenomenon, which is an important challenge for the Church.

Tento jav vyvolal v 70. rokoch minulého storočia v Cirkvi dlhotrvajúcu debatu a dostal meno „desakralizácia“. Desakralizácia sa v tých 70. rokoch prezentovala ako povinnosť, ako prejav modernizácie Cirkvi. Tento článok liturgistu a ceremoniára v Heiligenkreuz P. Karla Wallnera OCist prináša analýzu javu, ktorý je pre Cirkev významnou výzvou.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS

Budovať svoj osobný vzťah k Bohu

„Vznešenosť, slávnostnosť, dôstojnosť, rituálnosť ‒ všetko, čo bolo u nás po stáročia samozrejmosťou, čo sa však vinou bezprecedentnej sekularizačnej lavíny od 60. rokov zanedbalo, to svetský priestor objavil a v odcudzenej podobe prevzal.“

Práve voči tomuto trendu v Cirkvi ako protiklad prebieha svojím spôsobom opačný proces: sakralizácia profánneho, uctievanie banalít, kultová štylizácia nenáboženských rituálov, ako som mohol vnímať pri mojich návštevách vo svete šoubiznisu. Napríklad v televíznej šou „Stavme sa, že...“, kde som bol v roku 2008 pozvaný ako hosť, mali diváci vďaka do detailov premyslenej dramaturgii možnosť zažiť niečo ako „pontifikálnu bohoslužbu zábavy.“ V Heiligenkreuz už 20 rokov organizujeme modlitebné stretnutia pre mládež od 15 do 28 rokov, určené pre mladých, z ktorých väčšina sa odcudzila katolíckemu kultúrnemu prostrediu. Sú to celkom náročné stretnutia, majú tu možnosť učiť sa modliť a klaňať sa Bohu. Svätá omša nie je preto ešte súčasťou týchto mládežníckych vigílií. Najskôr potrebujú byť vedení, ako si budovať svoj osobný vzťah k Bohu, osobitne k Pánu Ježišovi. K tomuto cieľu katolícka liturgia ponúka bohatý repertoár posvätných úkonov, ktoré dokážu vytvárať atmosféru, aby sa mladí ľudia dokázali tak otvoriť, aby sa ich mohla dotknúť tajomná Božia prítomnosť.

kúva zážitok výšky, vznešenosti, slávnosti. Po jednej takej mládežníckej vigílii pre mladých ľudí vychovaných bez osobnej viery prišiel za mnou jeden z nich, hlboko oslovený a žiariaci nadšením: „Páter Karl, mládežnícka vigília je cool. Vy ste takí moderní. Používate v kostole dokonca aj hmlu ako na disko.“ Toto bol pre mňa kľúčový zážitok! Myslím si, že je to znak obratu od desakralizácie katolíckeho k resakralizácii, ako mi to mladí ľudia ozrejmujú. Medzi mladými dnes je najväčšou pochvalou pre nejakú akciu, koncert alebo hudobnú skupinu, keď ju zhodnotia, že má „kultový status“. To isté platí pre slovo „celebrovanie“. Aj toto slovo, kedysi považované za nepatričné a v Cirkvi ešte stále sa mu dosť často vyhýbame, v mimocirkevnom prostredí ho objavili s istou eufóriou. Lebo ľudia opäť túžia po slávnostiach. Šoubiznis a rôzne párty žijú z pompéznych „celebrácií“.

.......................................... Konkrétne to môže prebiehať takto: pritlmí sa svetlo, dlho, dlho spievame oslavné piesne a piesne chvál; robíme sprievod s horiacimi sviecami cez stredovekú krížovú chodbu a pomodlíme sa jeden desiatok ruženca; jasne osvetlená monštrancia s Najsvätejšou Sviatosťou ako vznešený žiarivý stred spoločenstva modliacich sa a adorujúcich asi 300 kľačiacich mladých ľudí. Kňaz má pri požehnaní na sebe slávnostné vélum, zvončeky jasavo zvonia, miništranti s úctou a usporiadane kľakajú pred Eucharistiou. Toto všetko ponúka katolícka liturgia na zvýšenie dramatičnosti okamihu. A, samozrejme, nešetríme kadidlom. Tieto zmyslové vnemy, zrakové, sluchové, čuchové, chuťové, pohybové a účasť na spevoch sa stávajú telesným inštrumentáriom na oslovenie a otvorenie duše. Kadidlo má okrem zmyslového zážitku vône aj zaujímavý vplyv na vnímanie priestoru: stúpa dohora, sprostred-

.......................................... Keď človek miluje liturgiu Cirkvi a považuje ju za podstatný obsah svojho života, ako v Heiligenkreuz, kde smiem už 21 rokov byť ceremonárom, žasne, ako „deti tohto sveta sú často chytrejšie ako deti svetla“ (porov. Lk 16, 8). Vznešenosť, slávnostnosť, dôstojnosť, rituálnosť ‒ všetko, čo bolo u nás po stáročia samozrejmosťou, čo sa však vinou bezprecedentnej sekularizačnej lavíny od 60. rokov zanedbalo, to svetský priestor objavil a v odcudzenej podobe prevzal. Spomenul som veľké televízne šou, v ktorých som smel či skôr musel byť prítomný a ktoré som zažíval ako pseudoliturgické inscenácie.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS

Tieto „zábavné liturgie“ majú za cieľ vyvolávať pocity napätia, oslovenia, blaženosti a radosti zo zábavy ‒ teda pozemské šťastie odeté do inscenovaných nálad. To sa dosahuje všetkými možnými prostriedkami: vznešenosťou priestoru umocnenou pohybmi kamery, so svojim „pontifexom“ s menom dajme tomu Thomasom Gottschalkom (známy nemecký moderátor a herec ‒ pozn. prekl.) a prísľubmi výhry či iného benefitu. Šoumajster požíva asi takú úctu ako kedysi kňazi pri bohoslužbe, tí však vtedy očami teológie ako nositelia Kristovej vznešenosti. V sakralizovanej profánnosti sa z toho stalo čosi ako kult osobnosti alebo hurhaj okolo celebrít a hviezd.

šia ako pojem Boha.“ Pociťovanie posvätna je základnejšie ako pojem Boha. To znamená: religiozita je na prvom mieste veľké dotknutie bytím druhého: znamená byť ohromený čistotou, vznešenosťou, úctyhodnosťou, neočakávanosťou atď. Až na základe tohto zážitku človek reflektuje základ toho všetkého, BOHA. 1 V začiatkoch náboženského života človeka nejde ešte o vzťah k osobnému Bohu. Človek prežíva pocit, že je oslovený vznešenosťou, tým Druhým, niečím z druhého sveta, teda oslovilo ho „sacrum“. Túto základnú konštantu religiozity kresťanstvo očistilo a pozdvihlo. To, čo nás fascinuje, sa v nás náhle prejaví ako osobný „Boh“, ako osoba, ktorá sa nám historicky konkrétne priblížila v Ježišovi Kristovi a v Duchu Svätom je v nás vnútorne prítomná. Môžeme zhrnúť: človek má potrebu zažívať čosi ako zimomriavky pred niečím, čo je mu „sväté“, je odkázaný na sväté. To sa dá verifikovať aj z negatívnej stránky, keď od 80. rokov zažívame dramatické zoslabenie kresťanskej viery, tým aj schopnosti dialogického vzťahu k osobnému Bohu: Shell-štúdia o mládeži z roku 2015, ktorú nespracovali skúsení teológovia, ale triezvi sociológovia, hovorí

„Posvätnosť je veľkou konštantou náboženstva, je dôležitejšia ako pojem Boha.“ Posvätnosť je skúsenosťou istého vymedzenia, kontrastu. Ide tu o subjektívnu kategóriu, o pocit, o základnú konštantu ľudskej psychológie. Radostná a slávnostná hudba, výška a symetria priestoru, určené a neobvyklé pohyby, ale aj súzvuk masy ľudí atď. vyvolávajú v každom človeku pocity úcty a dojatia, zimomriavky zo zážitku vznešenosti. Švédsky historik náboženstva Lars Olaf Nathan Soderblom to vyjadril v roku 1913 v pozoruhodnej vete: „Posvätnosť je veľkou konštantou náboženstva, je dôležitej-

.......................................... 1

Pozn. preklad.: Podobnú myšlienku vyslovil nemecký teológ Clemens Tillmann svojou knihou Staunen und Erfahren als Wege zu Gott /Úžas a zážitok ako cesta k Bohu/ v 70. rokoch minulého storočia. Vydavateľstvo St. Benno Verlag.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS

„Namiesto osobného vzťahu k Ježišovi Kristovi, ktorý sa manifestuje v eucharistickej úcte alebo v meditovaní o tajomstvách Ježišovho života v modlitbe ruženca, stali sa populárnymi postmoderné idey, východné meditačné techniky a rôzne poverčivé praktiky...“

Chcel by som k tomu doložiť príklad profánneho „svätorečenia“: Lady Diana. Keď 36-ročná princezná z Walesu v Paríži po autonehode 31. augusta 1997 zomrela, objavil sa v celom svete fenomén, ktorý možno nazvať eufóriou smútku. Vďaka médiám bola veľmi známa aj jej osobná angažovanosť pre skupiny ľudí na okraji spoločnosti a pre sociálne otázky vyvolali taký efekt súcitu a solidarity, aký nemá obdobu. Sugestívna smútočná práca „vyzdvihla Dianu do neba“. Kto by sa bol vtedy opovážil spomenúť jej spoluvinu na stroskotaní jej manželstva? Diana sa premenila na mýtus, na idol dobroty a úprimnej ľudskej dobroprajnosti. "Svätorečenie" bolo dokonalé, keď o niekoľko dní po autonehode Diany zomrela Matka Tereza z Kalkaty, teda v cirkevnom zmysle skutočná svätica. Pre masu ľudí bolo toto prijaté ako útešné potvrdenie toho, čo ľudia cítili: blízkosť posvätna. Spomíname si na sugestívne fotografie, ukazujúce obidve ženy vedľa seba: dve svätice v dôvernom vzťahu priateľstva. Akoby krása pani Diany skrášlila vrásky Matky Terezy a vrúcna viera Matky Terezy zjasnila tmavé stránky života nešťastnej princeznej. Dodajme o pani Diane, že dodnes sa jej hrob stal svojho druhu pútnickým miestom, ktoré nesie mnohé prvky kresťanského obsahu putovania tých, čo sú nešťastní.

v analýze mladých kresťanov v Nemecku o „pokrstených pohanoch“. Realistický obraz, ktorý poskytuje štúdia, je skutočne ponurý: iba 35 % kresťanov verí v jedného osobného Boha, len 39 % mladých považuje vieru v Boha za dôležitú pre smerovanie svojho života. Napriek „skoro totálnemu stroskotaniu kresťanskej viery“, ako to vyjadrila Shell štúdia, nenastúpil nejaký bezbrehý ateizmus. Zmenilo sa iba to, že pre nich už nie je posvätným Boh, ale iné veci: dovolenka, ich osobná autonómia, vianočné rituály, auto, horoskop, futbalový klub atď. Ľudia neprestali byť náboženskí, len ich viera sa už neupiera na Ježiša Krista a o sviatostiach Cirkvi nemajú potuchy. Namiesto osobného vzťahu k Ježišovi Kristovi, ktorý sa manifestuje v eucharistickej úcte alebo v meditovaní o tajomstvách Ježišovho života v modlitbe ruženca, stali sa populárnymi iné religiózne predstavy a cvičenia: postmoderné idey, východné meditačné techniky a rôzne poverčivé praktiky nadobudli v našej spoločnosti významné miesto.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS Zdá sa, že všetko profánne sa môže stať predmetom sugestívnej sakralizácie. Zneužívania osôb diktátorov a masových vrahov kultom ich osobností sme v nedávnej histórii museli znášať čo hrdlo ráči: od kultu Vodcu Adolfa Hitlera, po dlhé rady pred Leninovým Mauzóleom až po dnešného severokorejského diktátora Kim Jong Una. Preto musíme byť opatrní. Keď zanedbáme v prostredí Cirkvi posvätnosť, vznešenosť, to, čo fascinuje a vzrušuje, potom musíme počítať s tým, že ľudská psychika si chvenie zo vznešenosti obstará kdekoľvek inde. Keď si naše bohoslužby zbavíme ich sily a banalizujeme ich na čisto ľudské slávenie, potom sa nesmieme čudovať, keď si ľudia svoju prirodzenú túžbu po posvätných miestach, posvätných rítoch, posvätných symboloch, po svätých textoch a svätých ľuďoch uspokoja nejako inak.

28 000 účastníkov začne do rytmu brumendo a pritom mávajú dlaňami ako s vejármi. „Prídi, svätý duch futbalu“, napadlo mi. A potom všetci spustili nadšený ohurujúci potlesk. Pri tomto futbalovom zápase na novom štadióne Rapidu mi prišlo ľúto, že cirkev v Rakúsku aspoň raz do roka nezorganizuje podobnú akciu v profánnom prostredí. Ako svedectvo, že sme prítomní v spoločnosti aj mimo kostolov a cirkevných sídiel, ako to robia napríklad Slobodné cirkvi a Svedkovia Jehovovi. Pôvodná idea sviatku Tela a Krvi Pánovej bola zameraná práve na sprítomnenie „sanctissima“ „Najsvätejšej sviatosti“ v uliciach, na poliach a cestách každodenného života.

.......................................... Bez toho že by som mal ambíciu v tomto príspevku podať systematickú argumentáciu, predsa len sa domnievam, že platí korelácia medzi „profanáciou posvätného a sakralizáciou profánneho“. Človek otvorený na transcendentno zrejme potrebuje „remendum et fascinórum“, niečo, čo ho fascinuje a rozochvieva. Ak mu jeho náboženstvo už nesprostredkúva rozochvenie zo stretnutia so vznešeným, potom začne k profánnemu pripájať kult a banálne sakralizovať, ba až zbožšťovať. Svätý farár z Arsu hovoril: „Nechajte farnosť 20 rokov bez kňaza a časom tam začnú uctievať zvieratá.“ Mne sa žiada k tomu dodať: „Vezmi ľuďom úctu pred posvätnom, ako by ju mala vyjadrovať liturgia, nechajte v službe kňazov zvetrať službu nepochopiteľnému Bohu v prospech pochopiteľnej služby človeku a ľudia budú od takých kňazov utekať a priklonia sa k druidom či šamanom a budú uctievať hviezdy a zvieratá ako božstvá.“ Sme si aj sami na vine, lebo vlastná profanácia začína tým, že pre nás samotných skutočne sväté už nám nie je sväté. Zatiaľ čo je samozrejmé, že pred vstupom do mešity je potrebné sa vyzuť a zachovať posvätné ticho, alebo v synagóge mať pokrývku hlavy, v katolíckom kostole sa správame menej úctivo ako v ktoromkoľvek múzeu! Začína to tým, že pred „sanctissimom“, pred „Najsvätejšou sviatosťou“, ktorá pre nás nie je nejakou imaginárnou veličinou ako v iných náboženstvách, ale konkrétnou sviatostnou skutočnosťou, my sami už ne-

.......................................... V tejto súvislosti uvediem moju osobnú skúsenosť z nedávnej doby, keď sa mi naveľa podarilo získať vstupenku na otvorenie nového štadióna Rapidu vo Viedni-Huettelsdorfe. Nikdy v mojom živote som nezažil takýto futbalový zápas! Bol som sám a odrazu som zacítil čosi ako strach, dostal som aj pokušenie odísť. Vedome som sa nebránil týmto pocitom, aby som si dokázal predstaviť, aký reálny strach musia mať mnohí dnešní ľudia, keď stoja pred možnosťou ísť do kostola na bohoslužbu: keď sú človeku tie zvyky, spôsoby správania cudzie, keď sa musí báť, aby nebol nápadný... To, čo som zažil na štadióne, bola veľkolepá sekulárna liturgia, ktorá fascinovala. Ohlásený futbalový zápas - priateľský zápas proti Chelsea ‒ sa dostal čoskoro do úzadia pozornosti. Začalo sa to naozajstnou liturgiou, futbalovou liturgiou: so spevmi, rituálnym potleskom, kolektívnym povstávaním a ováciami s vysoko zdvihnutými zelenými stuhami. Osobitne pôsobivé bolo gesto, ktoré zrejme napodobňovalo liturgiu. V 75. minúte, keď začala takzvaná "Rapid-štvrťhodinka", všetci prítomní povstali. To, čo nasledovalo, je podľa Wikipedie zvyk pochádzajúci z roku 1910: Všetci predpažia ruky, dlaňami dolu, ako keď kňaz zvoláva epiklézou Svätého Ducha k premene darov chleba a vína. Potom všetkých

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS pokľakneme. Že v našich chrámoch sa rozprávame ako pohania. Urobte si raz jeden pokus pre porovnanie: vo Viedni navštívte chrám svätého Štefana a hneď za tým navštívte Múzeum umenia. Tu sprofanovaná posvätnosť, tam sakralizovaná profánnosť. Je treba povedať: dopustili sme sa veľa vážnych chýb v Katolíckej cirkvi, v liturgii, v umení, v architektúre. Desakralizácia ako duch doby uprednostnila nové pohanské formy religiozity. Opakujem prastarú osvedčenú pravdu: Kde Bohom darovanú vieru vystrčia pred dvere, skočí oknom dovnútra povera. Obávam sa, že odmytologizovaná teológia, desakralizované umenie a liturgia, ktoré sme museli v ostatných desaťročiach zažiť, sama seba mnohokrát vystrčila pred dvere. Kde sme ľuďom nedokázali sprostredkovať v liturgii a sakrálnom umení posvätnú realitu stretnutia s Bohom, človek si našiel náhradu. Keď sme už ľuďom nedokázali sprostredkovať to „sväté“, ktoré nám bolo darované sebazjavením Boha v Ježišovi Kristovi, tak dôverne blízke a predsa tak vznešené, potom si človek sám vytvára niečo posvätné. Neexistuje azda nič profánneho, čo by mohlo byť uchránené pred jeho túžbou sakralizovať: ideológie, štáty, vodcovia a hviezdy, šou a rituály ‒ toto všetko odrazu prichádza oblečené do rúcha posvätnosti. Ako ďalej? V každom prípade inak! Lebo desakralizácia nemá v Cirkvi žiadnu budúcnosť, ba je už dávno pasé. Keď má človek možnosť

zažívať novú generáciu kňazských kandidátov, žasne, ako opäť milujú slávenia a slávnosti; cenia si celebrovanie, sú fascinovaní estetikou rituálov; chcú dobre poznať liturgický poriadok a držať sa ho. To zrejme nie je žiadny krok "späť" ku predkoncilovému ritualizmu, ako to hodnotia niektorí proroci, ktorí nedokážu čítať znamenia čias. Veriaci mladí ľudia, narodení už desaťročia po skončení predkoncilovej doby, si ‒ v slobode, azda aj pod vedením Svätého Ducha ‒ opäť osvojujú sakralitu, posvätno, ktoré je konštitutívne pre podstatu kresťanstva. Sú slobodní od ideológií. Posvätno si vážia preto, lebo inštinktívne chápu, že je to zmyslami vnímateľná dimenzia, aby mohli stretnúť svätého Boha, ktorý sa stal človekom: prostredníctvom vznešenej liturgie, slávnostnej hudby a hymnických chvál, nevšednej rituality, architektúry smerujúcej k nebu a transcendentného umenia.

..........................................

Autor je rektorom Pápežskej vysokej školy v Heiligenkreuz a národný riaditeľ Missio Austria. Preklad: Terézia Lenczová, Communio

..........................................

LITERATÚRA P. Karl WALLNER OCist, VISION 2000 5/2016, s. 6 ‒ 8. Príspevok je skrátená verzia prednášky, ktorá odznela na Medzinárodnej Sommerakademie 31. augusta 2016 v Aigen.

„Kde Bohom darovanú vieru vystrčia pred dvere, skočí oknom dovnútra povera.“

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS

Zmena teologických paradigiem a nové pastoračné priestory v Posynodálnej apoštolskej exhortácii Amoris laetitia

ThDr. Eberhard Schockenhoff ABSTRACT Pope Franciscus in apostolic exhortation Amoris Laetitia underscores the continuity of the teachings of his predecessors by relying on his own thinking for numerous quotations from their pronouncements. Franciscus requires from the Church's testimonies and attitudes that they should not be limited to declamatory truths or even condemnation. The Pontiff favors a pastoral approach to inclusion: for him, the only valid path of the Church that reflects God's mercy in its acting is the "logic of integration" and reintegration. Franciscus makes a far-reaching change of paradigm, which can be characterized as the transition from the speculative-deductive method in theology to the inductive way of action. This method gives greater value to experience.

Dva protikladné varianty textu a spor o vznešenosť výkladu

Žiaden pápežský dokument modernej doby nenašiel také rozdielne, ba protichodné prijatie ako posynodálna apoštolská exhortácia Amoris laetitia pápeža Františka. Šírka reakcií siahala od zásadného súhlasu a uznania cez zdržanlivú chválu, ktorá dala priestor aj sklamaniu z kompromisného charakteru mnohých výrokov až po neskrývané odmietanie konzervatívnymi kruhmi, sčasti aj na vysokej úrovni, ktoré dokazujú svoje osobité chápanie vernosti a poslušnosti pokusom priviesť pápeža znovu na svoju vlastnú líniu. V skutočnosti sa vyvodenia Amoris laetitia dajú ďalekosiahlo rozdielne interpretovať, zakaždým podľa toho, aký hermeneutický kľúč sa na ne použije.

Ak vychádzame z premisy, že pápež František nemohol a nechcel povedať nič iné než to, čo beztak zodpovedá učeniu Cirkvi v otázkach manželstva a rodiny, budeme interpretovať početné odkazy na vyjadrenia jeho bezprostredných predchodcov pápeža Benedikta XVI. a pápeža Jána Pavla II. v zmysle nepretržitej kontinuity. Amoris laetitia by potom našla iba nový, v jazykovom dukte neobvyklý štýl ohlasovania toho, čo už vždy bolo obsiahnuté v príslušných výrokoch cirkevnej doktríny. K variantu textu, ktorý František interpretuje v dokonalej kontinuite s učením svojich pred-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS zdôrazňuje kontinuitu s učením svojich predchodcov tým, že svoje vlastné myšlienkové uvažovanie opiera o početné citáty z ich vyhlásení. Jednako sú jeho osobné prízvukovania viac než marginálnymi zmenami. František dáva od začiatku spoznať skôr svoju osobnú skepsu voči aplikovaniu všeobecných normatív na komplexné situácie duchovnej správy a priveľkú dôveru vo výkonnosť deduktívnej metódy, ktorá vyvodzuje prehnané závery pre každú jednotlivú situáciu (č. 2). Výslovne uznáva, že nevyhnutnosť jednoty doktríny a praxe neprekáža tomu, „aby existovali rozličné spôsoby interpretácie niektorých aspektov doktríny alebo niektorých dôsledkov, ktoré z nej vyplývajú“ (č. 3).

chodcov, sa musí zaiste primyslieť mnohé nevypovedané, ktoré sa v Amoris laetitia explicitne nikde neuvádza. To zdanlivo chýbajúce sa musí doplniť kvôli doktrinálnej úplnosti, takže myšlienkové uvažovanie apoštolskej exhortácie pápeža Františka je podfarbené nevysloveným, domnelo v nej predpokladaným podtextom tradičných zásadných výrokov učiteľského úradu. Takýto variant textu sa dokonca oberá o možnosť spoznať a dokonať ďalekosiahlu zmenu paradigiem, ktorú pápež František vykonáva v posynodálnej exhortácii.

.......................................... Ak naproti tomu sledujeme hermeneutické pravidlo, že k výpovedi textu učiteľského úradu patrí aj to nevypovedané alebo už nič nehovoriace, vychádza najavo iný obraz. Potom sa ukazujú prelomy a nové formulácie v myšlienkovom vedení a v argumentačnom dukte Amoris laetitia, ktoré silnejšie vystupujú do popredia, keď sa táto najnovšia posynodálna exhortácia porovnáva s predošlými doktrinálnymi formuláciami o manželstve a rodine. Ak nečítame Amoris laetitia v horizonte očakávaní, aké nastavila rímska biskupská synoda na fundamentálnu novú orientáciu, ale v priamom náprotivku k skorším dokumentom ako napr. Familiaris consortio alebo k vyjadreniam o sexualite, láske, manželstve a rodine v katechizme, tak vychádzajú najavo význačné rozdiely. Potom sa ukazuje to, že pápežovi nejde o nič iné než o premenu objektivistického morálneho učenia, založeného na statickej metafyzike podstaty, na teológiu podľa evanjelia a blízku k praxi, ktorá sa vyznačuje väčšou relevantnosťou života.

Varovanie pred reklamným idealizovaním Pápež sebakriticky doznáva, že ohlasovanie Cirkvi bolo často charakterizované prehnaným idealizovaním manželstva a označovalo „stereotyp ideálnej rodiny“, ktorý pre veriacich neznamenal nijakú záchranu, ale ich preťažoval. Namiesto toho požaduje zmenu perspektív, zmenené smerovanie výrokov učiteľského úradu o manželstve a rodine, ktoré bude vyhovovať reálnej situácii mnohých rodín a zoberie vážne tie ťažkosti, ktoré formujú spolunažívanie manželských partnerov navzájom ako aj spolunažívanie rodičov a detí. Požiadavka pozývajúcej pastorácie, ktorá neposudzuje, ale dodáva odvahu k hľadaniu primeraných ciest riešenia aj v nedokonalých situáciách, si vyžaduje diferencovanú analýzu rámcových kultúrnych podmienok a spoločenského kontextu, ktorý vplýva na život rodín. Namiesto toho, aby sledoval pesimistickú diagnózu úpadku moderny, ktorá sa sťažuje na ohrozenie manželstva a rodiny v štrukturálnych fenoménoch, ako sú rastúca individualizácia, silnejšie zdôrazňovanie afektívnych citových komponentov v láske i vysoká vážnosť osobnej autenticity, pápež uznáva pozitívnu hodnotu tohto vývinu skôr, než ukazuje jeho ambivalencie (porov. č. 32 ‒ 34). Ako videl už koncil, aj on vidí pôsobenie Ducha Svätého najmä v ďalekosiahlej požiadavke rovnopráv-

Predzvesť: skepsa voči deduktívnej metóde Posynodálna apoštolská exhortácia Amoris laetitia o láske v rodine, ktorou pápež František predložil výsledky biskupských synod 2014 a 2015, predstavuje najdôležitejšie vyjadrenie univerzálneho učiteľského úradu Cirkvi k sexualite a partnerstvu, manželstvu a rodine od čias Familiaris consortio pápeža Jána Pavla II. z roku 1981. Od pápežského doktrinálneho prejavu sa nedá očakávať nič iné. Pápež František

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS

„Postoje Cirkvi sa nesmú obmedzovať na deklamačné pravdy či dokonca odsudzovania. Cieľom musí skôr byť posilnenie osobnej schopnosti rozlišovania veriacich, aby našli riešenie, osožné pre ich blaho aj v provokáciách života, v ktorých zlyhávajú schematické odpovede a iluzórne istoty.“

a škodlivé účinky užívania drog a alkoholizmu, dokumentuje väčšiu blízkosť k realite, akú vyžaduje František od cirkevných výpovedí k životu veriacich. Postoje Cirkvi sa nesmú obmedzovať na deklamačné pravdy či dokonca odsudzovania. Cieľom musí skôr byť posilnenie osobnej schopnosti rozlišovania veriacich, aby našli riešenie, osožné pre ich blaho aj v provokáciách života, v ktorých zlyhávajú schematické odpovede a iluzórne istoty. „Sme povolaní formovať svedomie, nie nárokovať si, že ho nahradíme“ (č. 37).

neho uznania žien (č. 54). Polemike voči vyzývavej gender-ideológii, rozšírenej v cirkevných kruhoch, adresuje výzvu rozlišovať sex a gender, čiže biologické pohlavie a spoločenskokultúrnu úlohu pohlavia, avšak neoddeľovať jedno od druhého (č. 56 a 286).

Osobný pohľad pápeža Františka na manželstvo a rodinu

Vnímanie aktuálnej situácie rodín K analýze situácie, ktorou exhortácia ilustruje požadované odvrátenie sa od idealizujúceho pohľadu na rodinu, patrí tvrdá spoločenská protichodná realita, ktorá v mnohých častiach sveta stavia život partnerstiev a rodín pred tvrdé zaťažkávacie skúšky. Drastická reč, akou exhortácia opisuje stav 60 miliónov utečencov a migrantov, sexuálne zneužívanie a násilie voči ženám (aj vo forme mrzačenia genitálií)

Jadro celej exhortácie, v ktorej pápež v pozitívnom výklade predstavuje spôsob pohľadu na manželskú lásku a jej úlohy v rodine, sleduje smerovanie biblicko-teologického výkladu hymnu na lásku z Prvého listu svätého apoštola Pavla Korinťanom. V štýle meditačnej asociačnej reťaze odhaľuje pápež základné predpoklady pre zdar manželskej lásky a ohrozenia

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS vo všedných dňoch, ktorým musia manželia čeliť s osobitnou bdelosťou, aby včas dokázali identifikovať takéto signály nebezpečenstva. Rady, ktoré dáva pápež na základe svojej osobnej skúsenosti a s odvolaním sa na uznávané výsledky psychológie, sexuológie a sociológie rodín, získavajú naširoko veľmi osobnú nótu. Ukazujú pápeža v jeho funkcii ako duchovného pastiera, ktorý bezprostredne hovorí k mladým ľuďom, nachádzajúcim sa na ceste do manželstva alebo k starším párom hľadiac spätne na zmysel výziev a kríz, ktoré spoločne prestáli.

tišek: Jedinou platnou cestou Cirkvi, ktorá má vo svojom konaní odzrkadľovať Božie milosrdenstvo, je „logika integrácie“ a znovuzačlenenie (č. 297).

Znovuzosobášení rozvedení a pomoc sviatostí

Početné citáty Jána Pavla II. a Benedikta XVI. podčiarkujúce doktrinálnu kontinuitu s predchodcami nemôžu nikomu nahovárať, že František sa v rozhodných bodoch od nich odchyľuje. Zatiaľ čo obaja jeho predchodcovia pokladali život v druhom civilnom manželstve za Dodávanie odvahy trvalý stav objektívne ťažkej viny, ktorý podľa Ježišovej vôle nutne tiahne za sebou sankciu k osobnému názoru vylúčenia z prijímania, pokiaľ prvý partner svedomia: odpoveď žije, pričom Cirkev vôbec nemala kompetenciu odchyľovať sa od tejto praxe, teraz má na konfliktné témy Cirkev v každom jednotlivom prípade hľadať primerané usmernenie, ktoré bude spravodlivé V otvorených reakciách, ktoré vyvolala popre dotyčných a pre osobitné okolnosti ich žisynodálna exhortácia Amoris laetitia, či už votnej situácie (č. 298). so súhlasným, alebo s kritickým úmyslom, Pápež František vyslovene našli výpovede ku konflikt„Jedinou platnou cestou odmieta premisu argumenným témam, ktoré už počas oboch zasadnutí biskupskej Cirkvi, ktorá má vo svojom tácie svojich predchodcov, synody viedli účastníci sy- konaní odzrkadľovať Božie spočívajúcu v tom, že všetci veriaci, ktorí sa na zánody k prudkým kontrovermilosrdenstvo, klade uzavretia svojho druziám, väčšiu pozornosť než je „logika integrácie“ hého civilného manželstva pozitívne biblicko-teologicnachádzajú v iregulárnej ké, etické a spirituálne úvaa znovuzačlenenie.“ situácii, eo ipso žijú objekhy pápeža Františka k zátívne v stave ťažkého hriechu, ktorá ich vykladnému významu manželstva a rodiny. lučuje zo sviatostí. Podľa zmeny perspektív, V otázke možného pripustenia znovu zosobáktorú vyžaduje pápež František svojou výšených rozvedených k prijímaniu pápež Franzvou k správnemu rozlišovaniu každej jedtišek ukazuje cestu, spočívajúcu v línii komnotlivej situácie, „nie je možné povedať, že promisu, ktorá sa počas synodálnych porád našla v nemeckom jazykovom okruhu. Základným je varovanie k rozlišovaniu komplexných „Pápež František vyslovene odmieta situácií, ktoré potrebujú diferencovanú odpopremisu argumentácie svojich predveď duchovných pastierov, aby dotyční mohli zakúsiť Božie milosrdenstvo (č. 297 ‒ 299). chodcov, spočívajúcu v mienke, že Výzvu na správne rozlišovanie komplexných všetci veriaci, ktorí sa na základe uzaživotných situácií, ktoré nadväzuje na dlhú travretia svojho druhého civilného mandíciu duchovného života, treba vidieť na pozadí želstva nachádzajú v iregulárnej situprotikladného postoja dvoch rozdielnych logík pastoračného konania, ktoré sa tiahnu celými ácii, eo ipso žijú objektívne v stave dejinami Cirkvi: logiky vyňatia a logiky včleťažkého hriechu, ktorá ich vylučuje nenia. Niet sporu o tom, akú formu štýlu paszo sviatostí.“ toračného konania uprednostňuje pápež Fran-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS všetci, ktorí sa nachádzajú v niektorej takzvanej ‚iregulárnej‛ situácii, žijú v stave smrteľného hriechu, bez posväcujúcej milosti“ (č. 301). Lenže tým vypadáva aj premisa, v ktorej by sa sankcia vylúčenia zo sviatostí mohla pokladať za jedinú možnú reakciu Cirkvi na takéto situácie.

Zmena paradigiem v rámci doktríny cirkevnej tradície Pápež František pre spôsob svojho pohľadu vyžaduje, aby stál na solídnom morálno-teologickom základe. Osobitne sa odvoláva na učenie svätého Tomáša Akvinského o okolnostiach konania, ktoré sa musia zohľadniť pri uplatnení normy. Môže sa preto stať, že tá rovnaká norma bude v pohľade na rôzne jednotlivé situácie viesť k rozdielnym praktickým dôsledkom. Totiž v praktických úsudkoch vládne jedno a to isté iba vo všeobecnej rovine princípov, pravda a správnosť platná pre všetky prípady, zatiaľ čo praktický rozum, čím viac sa schádza k posudzovaniu konkrétnych vecí, má širokú toleranciu legitímnych možností riešenia, ktorých správnosť nie je rovnaká pre všetky prípady (porov. č. 304 a 305 ako aj Summa theologica od Tomáša Akvinského I ‒ II 94, 4).

Odvolávanie sa na Tomáša Akvinského, autora najviac citovaného v celej exhortácii, ukazuje, aká nezmyselná je výčitka aj vysokých cirkevných hodnostárov, že vyvodeniam v Amoris laetitia sa nedostalo solídneho ukotvenia v teologickej doktrinálnej cirkevnej Tradícii (porov. stanovisko janovského arcibiskupa Carla kardinála Caffarra v Die Tagespost z 21. júna 2016, zastupujúc podobné vyjadrenia biskupov a kardinálov). V spätnom siahaní po Tomášovi Akvinskom v rámci tejto doktríny uskutočňuje pápež František skôr ďalekosiahlu zmenu paradigiem, ktorá sa dá charakterizovať ako prechod od špekulatívno-deduktívnej metódy v teológii k induktívnemu spôsobu konania. Tento spôsob priznáva vyššiu hodnotu skúsenosti a konkrétnej primeranosti jednotlivých normatívnych výrokov k vedeniu života veriacich. Pritom vodiacou je aristotelovsko-tomistická koncepcia múdrosti a situačnej spravodlivosti, ktorá vedie k poznaniu toho, čo je mravne správne tým, že preveruje konkrétne životné situácie vo svetle všeobecných etických princípov. V dôsledku tejto formulácie nemá konkrétny úsudok konania pod vedením múdrosti nič do činenia so strašidlom „situačnej etiky“, ktorá prenecháva rozhodovanie o dobre a zle

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS subjektívnej ľubovôli a svojvôli jednotlivcov. Tu sa skôr uskutočňuje prekonávanie novoscholastického mravného úkonu v prospech návratu k etike čnosti prevládajúcej dlhú dobu v katolíckej Tradícii. Táto etika čností sa u Tomáša, najčinnejšieho svedka tejto línie, spájala s etickou reflexiou princípov. Aj pre veľkých teológov z jezuitskej rehole, ktorí dali výkladu individuálnej a sociálnej etiky v 16. storočí modernú vedeckú podobu, to bolo dôležitým naliehaním, aby uznali úsudok svedomia jednotlivca a pri jeho mravnom zhodnocovaní adekvátne zohľadnili individuálne okolnosti konania. Výčitka na adresu pápeža Františka, že zrádza dlhú neprerušovanú Tradíciu katolíckej doktríny, prezrádza historicky neinformované, dogmaticky nesprávne chápanie Tradície. Lebo v skutočnosti argumentácia Amoris laetitia ukazuje chrbát len novoscholasticky zúženému segmentu Tradície 19. storočia, aby sa znovu získalo pripojenie k širšiemu prúdu morálnoteologického myslenia, ktoré sa stratilo v období novoscholastickej príručnej morálky.

..........................................

Pápež František sa aj na inom mieste odvoláva na Tomáša Akvinského, aby teologicky poistil odchylný postoj Amoris laetitia, ktorý posúva morálku ako celok do nového životodarného svetla. Takto siaha späť už v prvej časti svojho dokumentu, v ktorej predkladá pozitívny pohľad na ľudskú sexualitu, na tomistické učenie o ľudských vášňach. Tento pohľad už nie je hamartiologický, ale odôvodnený teológiou stvorenia. Táto teória, inšpirovaná Aristotelom, tvorí v rámci Tradície kontrapunkt k augustínovskému hodnoteniu sexuality, ktoré v nej videlo zlo potrebujúce zdôvodniť; toto by sa kompenzovalo až prostredníctvom vyrovnávacích dobrodení vlastných manželstvu (potomstvo, vernosť, sviatosť). Podľa aristotelovskotomistického učenia o umučení nie je sexuálna chuť ani dobrá, ani zlá, ako každé citové pohnutie; zakusuje svoje morálne zhodnotenie skôr v základnom postoji, ktorý sa v nej prejavuje, a v úkone, ktorý ju sprevádza. Ako výrazová podoba telesnej lásky sa prenáša jej morálna hodnota na sexuálnu rozkoš, zatiaľ čo taká, ktorú vrah pociťuje pri zabití svojej obete, má podiel na mravnom zle jeho kriminálneho skutku.

Zatiaľ čo Augustín s hlbokou skepsou, ba priam s vnútorným odporom vníma skúsenosť sexuálnej túžby kvôli strate kontroly rozumu a vôle nad zmyslovými vášňami, Tomáš Akvinský zapudzuje abundantia delectationis, ktorá je vlastná sexuálnej skúsenosti, čiže extatický moment sexuality, výslovne nie proti racionálnemu prostriedku čnosti (porov. Summa theologiae II ‒ II 153, 2 ad 2 a k tomu I ‒ II 24, 1).

„Pápež František jasnými slovami odmieta podozrenie, že rozlišovanie, usilujúce o spravodlivosť v jednotlivých prípadoch, ktorá pripúšťa rozličné cesty riešenia a výnimky od všeobecnej normy, nutne vedie k dvojakej morálke, ktorá podkopáva autoritu Cirkvi.“ S týmito úvahami stojí Amoris laetitia na istejšej pôde, rovnako ako so zásadnými vysvetleniami o význame okolností v rámci programo-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SIGNUM TEMPORIS tvom výslovného upozornenia, že primeranou reakciou Cirkvi v rozhovore s kňazom môže byť aj to, že ponúkne príslušnú „pomoc sviatostí“ bez toho, žeby sa táto cesta povýšila na úroveň všeobecnej osobitnej normy (porov. č. 300 a 305, pozn. 351).

..........................................

Zrieknutie sa nového všeobecného záväzného predpisu nie je prejavom nerozhodnosti alebo prehnanej bojazlivosti, ale dôslednou konzekvenciou výzvy k pastoračnému rozlišovaniu. Kto neuznáva nevyhnutnosť pristupovania k individuálnym okolnostiam každej jednotlivej situácie, musí počítať aj s tým, že „dôsledky alebo účinky normy nevyhnutne nemusia byť vždy tie isté“ (č. 300).

Božie milosrdenstvo a cesta lásky Ukončujúc exhortáciu pápež František markantnými slovami ešte raz pripomína, prečo logika vyňatia a odsudzovania už dlhšie nesmie určovať cestu Cirkvi. Nemá hádzať morálne zákony ako balvany na tých ľudí, ktorí vo všetkom nezodpovedajú ideálu, ale majú pozývať k tomu, aby kráčali ďalej po ceste lásky, tej via caritatis, ktorú spoznávajú vo svojom svedomí ako teraz možnú odpoveď na Božie volanie (č. 303 a 305). František v pohľade na doterajšie učenie a prax Cirkvi sebakriticky priznáva: „Kladieme milosrdenstvu toľko podmienok, že ho vyprázdňujeme, pripravujeme o konkrétny zmysel a reálny význam, a toto je najhorší spôsob riedenia evanjelia“ (č. 311). Sila reči prezrádza skutočný duchovný odkaz, ktorý chce pápež František napísať svojej Cirkvi do pamätníka.

„Kladieme milosrdenstvu toľko podmienok, že ho vyprázdňujeme, pripravujeme o konkrétny zmysel a reálny význam, a toto je najhorší spôsob riedenia evanjelia.“ vých prvkov mravného konania a s rozdielnymi stupňami istoty o konkrétnom právnom úsudku na rôznych stupňoch konkrétnosti. Exhortácia poskytuje to, čo sa nedokáže dosť často prízvukovať vzhľadom na ochrancov Grálu strnulého chápania Tradície, najlepšiu katolícku Tradíciu, ktorá bola v čase novoscholastickej príručnej morálky vytlačená na okraj na škodu hodnovernosti cirkevnej doktríny. Pápež František jasnými slovami odmieta podozrenie, že rozlišovanie, usilujúce o spravodlivosť v jednotlivých prípadoch, ktorá pripúšťa rozličné cesty riešenia a výnimky od všeobecnej normy, nutne vedie k dvojakej morálke, ktorá podkopáva autoritu Cirkvi (č. 300). Zdôrazňuje právo a povinnosť k svedomitému rozlišovaniu jednotlivých situácií prostredníc-

.......................................... Autor ThDr. Eberhard Schockenhoff (1953) je kňazom a univerzitným profesorom morálnej teológie na Univerzite Alberta Ludwiga vo Freiburgu im Breisgau.

Preklad: Beáta Pekná. Theologische Paradigmenwechsel und neue pastorale Speilräume. Lebendige Seelsorge. Die Freude der Liebe. Echter Verlag, Heft 4 / 2016, s. 240 ‒ 246.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA

Cirkevné spoločenstvo ako výzva a škola milosrdenstva Ondrej Šmidriak

ABSTRACT It seems, that in contemporary individualistic taken social climate is very actual an appeal for the application of more solidarity, cooperation and charity in the Catholic Church in Slovakia. The aim of this paper is to show, that it needs to develop a better cooperation in the pastoral care between priests and layman. That means, that the climate of individually accepted sacraments should be changing into cooperative pastoral care with the reconciliation and solidarity between its members. It means to develop the brotherhood which is unifying the variety of the signs of the Holy Spirit in the Church. The inspiration to this lifestyle can be taken from the first Christian communities. The participation on the life of the parish community or parts of it means the experience of the acts of the solidarity and love. This preserves the church before individualistic activism and give the way to the application of the new command of love of Jesus. Keywords: individualistic activism, cooperation in pastoral care, solidarity in communion

Zvýraznenie spoločenstva v cirkvi

tivít. Avšak tento aktivizmus, nabaľujúci na seba množstvo úloh a funkcií, prináša nebezpečenstvo oslabenia toho kľúčového znamenia, ktorý má podľa Ježiša charakterizovať jeho učeníkov – vzájomnej lásky a hlbokého zmyslu pre spoločenstvo s Bohom i s druhými ľuďmi v otvorenosti pre ohlasovanie evanjelia. Zdá sa, že po iste potrebnej fáze stavania budov a vytváraní rôznych inštitúcií prišiel čas zvoliť si ako prioritu formáciu ľudí schopných brat-

Pri zamýšľaní sa nad našou aktuálnou pastorálnou situáciou sa ukazuje, že sme na Slovensku po páde komunizmu prirodzene začali budovať to, čo našej cirkvi v totalite nebolo umožnené – kostoly, fary a pastoračné centrá, inštitúcie, rôzne komisie, jednoducho veľa vonkajších ak-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA ského spoločenstva, ako aj účinnej spolupráce a služby pri ohlasovaní evanjelia. Celospoločenská výkonnostná a individualisticko-konzumná mentalita preniká aj do Cirkvi. Časté osobné nedorozumenia, súťaživosť a žiarlivosť, rozchody a odchody svedčia o tom, že v našich skúsenostiach aj mysliach často prevláda obraz Cirkvi ako inštitúcie či firmy a nie obraz z vizionárskeho dokumentu Jána Pavla II. Novo millennio ineunte. V ňom je obraz Cirkvi ako domova a školy spoločenstva, v ktorom sa mám o koho oprieť, mám sa kým v tomto spoločenstve inšpirovať a môžem v ňom rozvíjať svoje schopnosti v duchu služby a vzájomného dopĺňania.

ležitou úrovňou je farnosť. Existuje veľa analógií pre kresťana, ktorý nepatrí do nijakého cirkevného spoločenstva: futbalista bez družstva, vojak bez čaty, trubkár bez orchestra, ovca bez stáda, ale najzrozumiteľnejším a najčastejším biblickým obrazom je obraz dieťaťa bez rodiny. Je potrebné zdôrazniť skutočnosť, že cirkevné spoločenstvo ponúka ľuďom cez rôzne dimenzie svojho života také požehnanie, aké nenájdu nikde inde vo svete: • Bohoslužba a s ňou spojené uctievanie, ako aj prijímanie sviatostí nám pomáha sústrediť svoj život na Boha a zvlášť ne deľná liturgia nás pripravuje na týždeň, ktorý je pred nami. • Spoločenstvo veriacich nám pomáha če liť životným problémom tým, že nám po skytuje podporu a povzbudenie zo strany ďalších kresťanov. • Náboženské vzdelávanie a učeníctvo nám pomáha upevniť svoju vieru tým, že sa učíme pravdy Božieho slova a apliku jeme kresťanské princípy do svojho ži vota. • Služba v cirkevnom spoločenstve nám pomáha nachádzať a rozvíjať svoje nada nie a používať ho v službe iným. • Evanjelizácia nám pomáha naplniť svoje poslanie ohľadom svedectva a získava nia príbuzných, priateľov a známych pre Krista. Skôr ako sa ľudia rozhodnú hlbšie patriť do cirkevného spoločenstva, chcú poznať odpovede na nevyslovené otázky: Je toto to správne miesto

„Neraz sa podobáme kňazovi, či jeho pomocníkovi z Ježišovho podobenstva o milosrdnom Samaritánovi, ktorí si cestou na bohoslužbu kvôli „cirkevnému zaneprázdneniu” nestihli všimnúť človeka tak veľmi čakajúceho na pomoc.“ Po násilnom kolektivizme nás zaplavil liberálny a výkonnostný individualizmus, na ktorý Cirkev potrebuje reagovať ponukou solidárneho personalizmu. 1 Neraz sa podobáme kňazovi či jeho pomocníkovi z Ježišovho podobenstva o milosrdnom Samaritánovi, ktorí si cestou na bohoslužbu kvôli „cirkevnému zaneprázdneniu“ nestihli všimnúť človeka tak veľmi čakajúceho na pomoc (porov. Lk 10, 30 – 37). Často sa ponáhľame naplniť svoje povinnosti v rôznych cirkevných inštitúciách až s takou intenzitou, že môžeme zabudnúť na ich zmysel – pomoc a spása konkrétneho človeka. Pritom je stále aktuálne, že cestou Cirkvi je človek. Možno by sme mohli upraviť Kristov výrok o človeku a sobote, ktorý by nám angažovaným v Cirkvi povedal, že inštitúcie boli ustanovené pre človeka a nie človek pre inštitúcie. On totiž najviac kritizoval nie neveriacich ľudí, ale práve tých veľmi veriacich – náboženských profesionálov. Dôležité je, aby sme odolávajúc mediálnemu tlaku porozumeli Božej vízii a vnímali Cirkev nie ako inštitúciu, ale ako pre rast svojej viery nevyhnutne potrebné spoločenstvo, ktorého dô-

.......................................... 1

V solidárnom personalizme človek nie je tlačený do uniformity, ale je spolupatričný s druhými zachovávajúc si svoju jedinečnosť – to môže spôsobovať isté „tvorivé napätie“, ktoré je však lepšou alternatívou ako pokoj uniformného či nečinného cintorína... Takéto napätie spôsobené prejavenou rôznorodosťou ľudí v spoločenstve by však malo byť pripustené len do istej miery, aby prevládali súdržné sily prekonávajúce rozdiely podskupín spoločenstva, ako to uvádza Peck, M.S.: V jiném rytmu – vytváření komunít. Olomouc : Votobia, 1995, s. 54: „V skutočnej komunite žiadne strany neexistujú. Nebýva to vždy ľahké, ale v okamihu, keď dosiahnu stav komunity, naučia sa jej členovia vzdať sa klišé a frakcií. Naučili sa ako sa navzájom počúvať a ako sa vzájomne neodmietať. To, že je komunita bezpečným miestom, neznamená, že je miestom bez konfliktov. Je však miestom, kde môže byť konflikt vyriešený bez fyzického alebo emocionálneho krvipreliatia a s múdrosťou rovnako ako s odpustením. Komunita je skupina, ktorá vie bojovať s taktom.“ Povzbudzujú nás k tomu aj biblické výzvy: „Hľadajme teda, čo slúži pokoju a vzájomnému rozvoju“ (Rim 14, 19). „Poslušnosťou pravde ste si očistili duše, aby ste sa milovali bratskou láskou bez pokrytectva. Z čistého srdca sa teda navzájom vrúcne milujte“ (1Pt 1, 22). „Z vašich úst nech nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, schopné budovať, keď to treba, prinášať milosť tým, čo ho počúvajú“ (Ef 4, 29). „Poslúchajte svojich predstavených a podriaďujte sa im, lebo oni bdejú nad vašimi dušami a budú sa za ne zodpovedať, aby to robili s radosťou, a nie so vzdychaním, lebo to by vám neosožilo“ (Heb 13, 17). „Nech každý žije podľa milosti ktorú dostal, a nech ju dá do služby druhých, ako dobrý správca mnohotvárnej Božej milosti“ (1Pt 4, 10).

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA

Kňaz a sviatosti v službe spoločenstvu

pre mňa? Je tu niekto, kto by ma chcel spoznať? Som tu potrebný? Aké sú výhody zapojenia? Aké sú na zapojeného požiadavky? Keď ľudia pochopia význam a hodnotu príslušnosti do cirkevného spoločenstva, tak ich príslušnosť úplne nadchne. Z príslušnosti k takémuto spoločenstvu človeku plynie viacero výhod: • príslušnosť ukazuje, že človek je skutoč ným veriacim (Ef 2, 19, Rim 12, 5) • príslušnosť dáva človeku duchovnú ro dinu, ktorá ho podporuje a povzbudzuje na jeho ceste s Kristom (Gn 6, 1 ‒ 2, Heb 10, 24 ‒ 25) • príslušnosť dáva človeku príležitosť obja vovať a používať svoje dary v službe (1 Kor 12, 4 ‒ 27) • príslušnosť kladie človeka pod duchovnú ochranu duchovných pastierov (Heb 13, 17, Sk 20, 28 ‒ 29) • vďaka príslušnosti sa má človek komu otvoriť a zvažovať, čo je potrebné pre rast (Ef 5, 21). 2

Ťažiskom formácie kňazov by nemalo byť úsilie vychovať kňaza, ktorý sa vie zhostiť každej pastoračnej úlohy, ale rozvíjať v ňom schopnosť združiť okolo seba skupinu spolupracovníkov pri týchto rôznorodých úlohách. Rozvinutím pastoračnej spolupráce s týmto okruhom ľudí bude kňaz realizovať úlohy zamerané na budovanie celého farského spoločenstva, pozývať a motivovať všetkých na spoluzodpovednosť a podieľanie sa na ich uskutočňovaní. Pastorační kňazi, animátori, katechéti a zodpovední spoločenstiev musia byť formovaní k náklonnosti meniť v pastoračnej službe to, čo už málo reflektuje nové sociálno-kultúrne podmienky súčasného Slovenska. Majú byť schopní podporovať trpezlivé a spoločné hľadanie znamení čias pre miestne cirkevné spoločenstvá a ich rozvíjanie sa. V súčasnej aktivitami preplnenej dobe môže byť vážnou prekážkou budovania farnosti ako spoločenstva lásky to, keď kňaz sústredený na rôzne iné povinnosti zanedbáva vzťahy s veriacimi. Keď iba pracuje pre veriacich a nie s nimi – teda nevytvára im priestor na spoluprácu. Je to nedostatok negatívny v rovnakej miere, ako keď sa jednotlivé spoločenstvá veriacich uzatvárajú voči životu celej farnosti. 3

„Príslušnosť dáva človeku duchovnú rodinu, ktorá ho podporuje a povzbudzuje na jeho ceste s Kristom.“

..........................................

Sviatostná pastorácia nemá smerovať len k individualistickému prijatiu sviatostí, ale k tomu, aby sa ich prijímateľ stal živým členom spoločenstva Cirkvi, ktoré je základnou sviatosťou jednoty a len spoločenstvo zjednotené v Kristovi a v Duchu Svätom môže naplniť svoje evanjelizačné poslanie. Kristovo nové prikázanie hovorí: „Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás... Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 34). Ježiš Kristus týmito slovami vyjadril, že Cirkev má charakter sviatostného znaku – o žiadnej sviatosti nepovedal, že z nej svet spozná Boha, iba o spoločenstve, ktoré sa v Kristovi stalo jedno: „Nech sú tak dokonale jedno, aby svet spoznal, že ty si ma poslal a že ich miluješ tak, ako miluješ mňa“ (Jn 17, 23). Toto je posledný cieľ Cirkvi

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA

ako základnej sviatosti – byť pre svet znakom Najsvätejšej Trojice a pokračovať v Kristovom diele, byť nositeľom jeho prítomnosti a pokračovať v jeho spasiteľnom poslaní pre spásu všetkých ľudí, aj pre neveriacich. 4 Sviatosti – o ktoré je na Slovensku ešte stále pomerne veľký záujem – sú teda znakmi Cirkvi a ich poslaním je, aby budovali Kristovo tajomné telo, aby ho pretvorili vo sviatosť aj pre neveriacich. Cirkev dáva vznik sviatostiam, ale sviatosti budujú Cirkev a zvrchovane prispievajú k utváraniu, upevňovaniu a prejavovaniu cirkevného spoločenstva. 5 Na vzťah sviatostí a Cirkvi vrhá svetlo ekleziológia spoločenstva Druhého vatikánskeho koncilu. Teológia sa pokúšala v priebehu dejín rôznymi spôsobmi, pomocou rôznych obrazov a pojmov uchopiť podstatu Cirkvi. Koncilový obraz Cirkvi ako spoločenstva – communio – je súčasným znamením čias. Spoločenstvo miestnej cirkvi alebo malé cirkevné spoločenstvo spĺňa svoje sviatostné poslanie, ak je toto spoločenstvo znamením Boha a zjavuje sa v ňom Ježiš Kristus. Spoločenstvo ako sviatosť je jeho znakom, ak sa jeho členovia usilujú o vzájomnú lásku podľa Kristovej viery a ako dôsledok toho sa Boh zjavuje medzi nimi (porov. Mt 18,20) a stáva sa vnímateľným aj pre stojacich mimo Cirkvi

(porov. Jn 17,22 a Jn 13,34). V zmysle tohto pohľadu sa rozšírilo „množstvo veriacich“ aj v Jeruzaleme: „Všetci, čo uverili, boli pospolu a všetko mali spoločné. .... Deň čo deň svorne zotrvávali v chráme, po domoch lámali chlieb a s radosťou a úprimným srdcom požívali pokrm. Chválili Boha a boli milí všetkému ľudu. A Pán každý deň rozmnožoval tých, čo mali byť spasení“ (Sk 2, 44 ‒ 47). Neskôr pokračuje svedectvo tak isto: „Množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu. A nik z nich nehovoril, že niečo z toho, čo mal, je jeho, ale všetko mali spoločné. Apoštoli veľkou silou vydávali

.......................................... 2 3 4 5

Porov. Waren, R.: Zbor s jasným cieľom. Bratislava : Porta libri, 2006, s. 253 – 257. Pôsobivo túto dvojitú dimenziu spoločenstva radosti aj kríža opisuje Ambros, P.: Teologicky milovat Církev. Velehrad : Refugium, 2003, s. 239 – 240. Porov. Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007 – 2013. Trnava : SSV, 2007, s. 22. Porov. Tomka, F.: Sviatostná pastorácia a nová evanjelizácia. Košice : Teologická fakulta KU, 2009, s. 12. Porov. KKP, kán. 437 a kán. 840. Je potrebné urobiť rozhodnutie, že člen farnosti chce chrániť jej jednotu tým, že bude milovať bratov a sestry vo farnosti, odmietať ohováranie, modliť sa za jej rast, pozývať tých čo nie sú zapojení do jej života, s láskou prijímať tých, ktorí ju navštívia, rozpoznávať svoje dary a nechať ich zapojiť do služby v súlade s potrebami a rešpektovaním duchovného pastiera. Aj príprava na prijatie sviatosti by mala byť súčasťou dlhodobej formácie k prehĺbeniu príslušnosti vo farnosti. Samotná príprava by mala odpovedať na nasledujúce otázky: Čo je to Cirkev a farnosť? Aké sú ciele našej farnosti? Aké výhody má príslušnosť k farnosti? Aké zodpovednosti má člen farnosti? Akú víziu a stratégiu má naša farnosť? Ako je naša farnosť organizovaná? Ako sa môžem zapojiť do služby? Čo mám robiť po tom ako prijmem nejakú sviatosť? Porov. Waren, R.: Zbor s jasným cieľom. Bratislava : Porta libri, 2006, s. 261 – 268.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA

svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša a na všetkých spočívala veľká milosť“ (Sk 4, 32 ‒ 33). To je aj zákonom ďalšieho rastu Cirkvi: „Všetci svorne zotrvávali v Šalamúnovom stĺporadí. ...ľud ich velebil a čím ďalej, tým viac pribúdalo veriacich Pánovi, veľké množstvo mužov a žien“ (Sk 5, 12 ‒ 14). Ako eucharistické požívanie jedného chleba spôsobuje, že mnohí sa stávajú jedným telom, a v slávení Eucharistie sa Cirkev sama predstavuje ako jedno Kristovo telo, tak viditeľnú záruku jednoty Cirkvi tvorí jej hierarchická štruktúra. Spoločenstvo ako ovocie Ducha Svätého sa živí eucharistickým chlebom (porov. 1 Kor 10, 16 ‒ 17) a vyjadruje sa bratskými vzťahmi ako istý druh predzvesti budúceho sveta. V Eucharistii nás Ježiš Kristus živí a spája so sebou, s Otcom, s Duchom Svätým a medzi sebou navzájom. Táto sieť jednoty, ktorá objíma svet, je predzvesťou budúceho sveta v tomto našom čase. Práve týmto spôsobom ako predzvesť budúceho sveta je spoločenstvo darom, ktorý má veľmi reálne dôsledky: pomáha nám vyjsť z našej samoty, z našej uzavretosti do seba samých, a robí nás účastníkmi na láske, ktorá nás zjednocuje s Bohom i navzájom. V tomto zmysle každý kresťan je povolaný k životu s Kristom, k svätosti života a je úlohou všetkých pokrstených nechať vo svete zažiariť Božiu lásku.

„Základom všetkého je opravdivá bratská láska, ktorá sa vie prispôsobiť, sprevádzať, trpezlivo čakať na vhodnú chvíľu, usmerniť či ponúknuť možnosti.“ Apoštolát laikov je účasťou na samom spasiteľnom poslaní Cirkvi a každý laik práve vďaka darom, ktorých sa mu dostalo, je svedkom a zároveň živým nástrojom poslania Cirkvi. Jedinou nádejou duchovného pastiera i laického spolupracovníka v pastorácii je tá istota viery, že aj so svojou slabosťou, so svojou „krehkou hlinenou nádobou“ môže byť znakom a nositeľom Božej lásky. Kristus prisľúbil, že ten, kto sa mu odovzdá – z Kristovej moci, napriek svojej slabosti – môže „obsiahnuť“ a byť jeho znakom vo svojom živote a skutkoch, a týmto spôsobom môže prinášať hojné ovocie (porov. Jn 15). Keby si niekto myslel, že sám od seba je schopný „božských“ skutkov a že on má schopnosť priviesť duše k Bohu, tak ešte málo tuší o tajomstvách milosti. 6 Najúčinnejšia duchovná obnova sa uskutočňuje prostredníctvom spoločenstiev s intenzívnym životom kresťanskej lásky, ktorý bol účinným spôsobom evanjelizácie v prvotnej Cirkvi a je takým aj v našich časoch. Kde sa zídu veriaci Božieho ľudu, ktorí sa duchovne obnovili a utvoria si spoločenstvo, aby spolu videli evan-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA jelium o milosrdnej láske Boha novými očami a dali sa do služieb ľudí, tam sa uskutočňuje evanjelizácia v sile Ducha Svätého. Pritom treba pamätať, že všetky „silácke súboje s hierarchiou“ sú nemiestne a evanjelizácii škodlivé, ale je potrebné inšpirovať sa slovami Písma, ktorými Ježiš Kristus povzbudzuje svojich apoštolov: „Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal.“ (Lk 10, 16). 7 Spoločenstvo Cirkvi nám poskytuje nevyhnutné záruky, aby sme ostali verní Bohu, ale je aj oporou, ktorá nám umožní naplno prežívať svoju skúsenosť radosti a bolesti v optike viery. Ak sme osobnejšie včlenení do farnosti alebo v rámci nej aj do nejakého menšieho cirkevného spoločenstva, môže byť pre nás tiež výzvou k napredovaniu, aby sme prežívali všetky svoje skúsenosti ako výzvy k rastu na našej púti k väčšej múdrosti v Božom Duchu a k hlbšiemu objaveniu a spoznaniu seba samých. 8

nespokojnosti.Spoločenstvo musíme budovať na dôvere a s vierou, že všetci sme povolaní k tomu, aby sme tvorili jedno mystické telo v Kristovi. Bratská láska, ktorá má byť vytrvalá (porov. Hebr 13,1), nemusela byť samozrejmou vecou ani pre prvých kresťanov. Títo boli príliš rozdielni jedni od druhých, pretože všetko by sa mohlo odvíjať pokojným spôsobom. Na ich stretnutiach sa nachádzajú vedľa seba otroci i bohatí, mladí i starí, prepustení otroci i rímski občania, staršie vdovy majúce post úcty a mladé vdovy (porov. 1 Tim 5, 9 ‒ 11). Taktiež profesie boli veľmi rôznorodé: ľudia zákona, lekári, vojaci, obchodníci, námorníci, malí remeselníci, každodenní najatí robotníci. Stretáva sa tu extrémna rôznorodosť etnických príslušností a tradícií. Ten fakt, že sa vytvárali malé cirkevné spoločenstvá či komunity s ľuďmi tak rozdielnymi, sa musel zdať nejakým zázrakom, znakom Božej spásy. 9

..........................................

Bratstvo napomáhajúce jednote v rôznosti

Aj v súčasnej Cirkvi často žijú a pracujú veľmi rozdielne osoby, a preto si rôznorodé cirkevné skupiny a spoločenstvá musia nájsť svoju rovnováhu pomerne dlhým uvažovaním. Nestačia k tomu všeobecné rady, ktoré môžu byť užitočné pre jednotlivcov, ale je potrebné spoločné trpezlivé úsilie a veľkodušné postoje. Základom všetkého je opravdivá bratská láska, ktorá sa vie prispôsobiť, sprevádzať, trpezlivo čakať na vhodnú chvíľu, usmerniť či ponúknuť možnosti. Nesmie sa príliš naliehať na legálnu stránku pravidiel spoločného života, ktoré nie sú cieľom, ale prostriedkom podpory bratského života v Kristovi. 10

Ak prežijeme skúsenosť spoločenstva Cirkvi ako jedného tela, do ktorého nás povoláva Kristus, aby sme sa navzájom milovali a delili sa o svoje dary, objavíme, že sme navzájom zodpovední za svoj rast a rozvoj darov druhého. Je v našej moci rozvíjať dary druhých, alebo ich ničiť. Nie je ľahké byť súčasťou spoločenstva. Aby sa tak mohlo stať, musíme zomrieť sebe, svojej pýche a túžbe robiť to, čo sami chceme, ako aj vlastnej túžbe po uznaní za jedinečných a najdôležitejších. Stojí nás to vždy obetu, ak chceme druhým ponechať priestor pre ich rozvoj, ak neposudzujeme, neodsudzujeme, nezávidíme.

.......................................... 6 7 8 9 10

.......................................... Je ťažké prijímať odlišnosti iných, zvlášť vtedy, keď ich prejav, ich temperament sa celkom líši od toho nášho. Nie uniformné spoločenstvo, kde sú všetci rovnakí, je Kristovým ideálom, ale také rôznorodé spoločenstvo, kde sa žije Kristom inšpirovaná vzájomná láska, hoci sa v ňom nevyhnutne – vzhľadom na náš osobitný štýl prežívania duchovného života a na našu psychiku – vyskytujú aj napätie, bolesť a pocity

Porov. Tomka, F.: Sviatostná pastorácia a nová evanjelizácia. Košice : Teologická fakulta KU, 2009, s. 16. Porov. Vrablec, J., Jarab, J., Stanček, Ľ.: Choďte aj vy do mojej vinice I. Trnava : SSV, 1997, s. 108 ‒ 109. Pozitívny prínos malých cirkevných spoločenstiev pre duchovnú úroveň a apoštolskú horlivosť ich členov uvádza aj cirkevný dokument Pavla VI.: Evangelii nuntiandi. Trnava : SSV, 1999, s. 70: „Základné komunity alebo spoločenstvá môžu povzniesť svojím spôsobom duchovnú a náboženskú úroveň členov – pobožnosťami, prehlbovaním viery, bratskou láskou, modlitbou a spoločenstvom so svojimi pastiermi. Alebo sa chcú malé komunity schádzať, aby spoločne počúvali Božie slovo a rozjímali o ňom, aby spoločne prijímali sviatosti a boli spojení eucharistickým putom. Tieto skupiny stmeľuje napríklad vek, kultúrna úroveň, občiansky stav alebo sociálne postavenie, takže ich môžu tvoriť manželské dvojice, mládež, príslušníci určitých zamestnaní atď., teda osoby, ktoré život už spojili v boji za spravodlivosť, bratskú pomoc chudobným a za povznesenie človeka.“ Porov. Trenti, Z.: Giovani e proposta cristiana. Torino : Elle Di Ci, 1985, s. 175 – 176. Porov. Vecchi, J.E.: Saleziánska spiritualita. Bratislava : Saleziáni Don Bosca, 2010, s. 50 – 52.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA Keby nebolo daru jednoty v Duchu Svätom, rozdelenie ľudstva by bolo nevyhnutné v dôsledku konfliktov medzi jednotlivcami, skupinami a celými národmi. Spoločenstvo je skutočne dobrou novinou, liekom, ktorý nám dal Ježiš Kristus proti samote, ktorá ohrozuje všetkých, vzácnym darom, ktorý nám dáva pocítiť, že sme prijatí a milovaní Bohom v jednote jeho ľudu zhromaždeného v mene Najsvätejšej Trojice. Je svetlom Cirkvi a znamením medzi ľuďmi: „Ak hovoríme, že máme s ním spoločenstvo, ale chodíme vo tme, luháme a nekonáme pravdu. Ale ak chodíme vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou“ (1 Jn 1,6 ‒ 7). Cirkev sa napriek všetkej ľudskej krehkosti poznačujúcej jej dejiny ukazuje ako nádherný výtvor lásky, uskutočnený preto, aby sa Kristus až do konca vekov dostal bližšie ku každému mužovi a každej žene, ktorí ho chcú skutočne stretnúť. V spoločenstve Cirkvi ostáva Pán vždy prítomný s nami.11 Apoštol Pavol sám bol strážcom jednoty miestnej cirkvi v Korinte proti tamojším rozkladným silám. Ako veľmi záležalo apoštolovi Pavlovi na jednote v mnohosti, vidno z rozmanitých a dôrazných napomenutí poslaných spoločenstvám, ktoré založil. Tak napríklad čítame v Prvom liste Korinťanom (1, 10): „Napomínam vás, bratia,

v mene Pána nášho Ježiša Krista, buďte všetci jednej reči, aby neboli medzi vami roztržky! Buďte spokojní v tom istom duchu a v tom istom úsudku.“ Členovi spoločenstva, ktorý ohrozuje jednotu, treba sa po jednom či dvoch napomenutiach vyhýbať (porov. Tit 3, 10). Láska musí byť podľa apoštola Pavla základným životným postojom všetkých, ktorí žijú v Cirkvi ako v Kristovom tele (porov. 1 Kor 13). Podľa svedectva Skutkov apoštolov prví kresťania skutočne aj pestovali, aj chránili si dar jednoty (porov. Sk 1, 11 ‒ 14 2, 42 ‒ 47 4, 32). 12

.......................................... Do života ľudí s rozvinutým duchovným životom podstatne patrí rozmer bratstva, ktorý je prejavom dozretej šľachetnosti a otvára človeka pre tajomstvo priateľstva. Priateľstvo je možné len medzi málo ľuďmi, ale je žiadúce, aby bolo základom ľudských vzťahov, lebo je šľachetným kvasom celej spoločnosti. Bratstvo je napojené na priateľské vzťahy, ktoré ako ohniská obopínajú život v širokom okruhu a pomáhajú nám nezakrpatieť v tom podstatnom.13 Každý človek môže byť materiálom pre priateľstvo a môže nájsť niekoho, kto mu verí, kto sa mu s celým bytím venuje a preberie v ňom najlepšie sily. Cez bratstvo môže každý byť povznesený do sféry priateľstva, aby bol človek človeku milosťou. 14

„Cirkevné spoločenstvo nie je luxus, ale rodina, ktorá je potrebná pre každého, ktorý sa znovu narodil a chce rásť v živote Ducha.“

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA

Spoločenstvo ako skúsenosť solidarity a milosrdenstva Spoločenstvo znamená otvoriť sa skúsenosti spolupatričnosti, solidarity a milosrdenstva. Často nás ohrozuje pokušenie, v ktorom pohľad na Cirkev bude pohľadom na ľudské dielo a nie na miesto milosti. Tiež na nás číha pokušenie nelásky, v ktorom nejednota a pýcha zásadne torpédujú Kristovo spoločenstvo. Stále bude platiť, že praktická láska je najdôležitejšou hodnotou pre kresťanov. Cirkevné spoločenstvo nepozostáva zo svätých a dokonalých ľudí, ale z osôb, ktoré sú rozhodnuté pokračovať v procese vlastnej konverzie. Cirkevné spoločenstvo nie je luxus, ale rodina, ktorá je potrebná pre každého, ktorý sa znovu narodil a chce rásť v živote Ducha. 15

..........................................

„Keď skusujeme vlastnú zraniteľnosť, tak chceme žiť v dokonale krásnom svete, v dokonale krásnom spoločenstve, v dokonale krásnej Cirkvi.“

11 Porov. Benedikt XVI.: Apoštoli a prví učeníci Ježiša Krista. Trnava : Dobrá kniha, 2008, s. 19 – 20. 12 Porov. Schmaus, M.: Cirkev. Bratislava : RKCMBF UK, 1993, s. 143 – 144. Nie je pravda, že musíte poznať každého vo farnosti aby ste sa cítili jej sú časťou. Priemerný člen pozná 67 ľudí bez ohľadu na to, či na bohoslužby chodí 200 alebo 2000 ľudí. Člen nemusí vo farnosti poznať všetkých, ale musí po znať niekoľkých – inak nebude cítiť, že farnosť je aj jeho. Zatiaľ čo niektoré vzťahy sa vytvoria spontánne, otázka priateľstva v procese začleňovania do farnosti je príliš dôležitá na to aby ste ju nechali len na náhodu. Je potrebné členov farnosti k tomu povzbudzovať, vytvárať na to štruktúry, plánovať a zabezpe čovať stretnutia a akcie. Je potrebné vytvárať malé skupiny a spoločenstvá, ktoré budú zohľadňovať vek a to čo majú ľudia spoločné a ktoré môžu po skytnúť osobnú starostlivosť a pozornosť, ktorú si každý člen zaslúži, bez ohľadu na to do akej veľkosti farnosť narastie. Je dôležité pripomínať členom farnosti spoločnú podstatu kresťanského života. Kážte o tom, vyučujte to a ho vorte o tom s jednotlivcami. Patríme jeden k druhému. Potrebujeme sa na vzájom, sme prepojení, spojení dokopy ako časti jedného tela. Sme rodinou! Rozlišujeme päť úrovní príslušnosti k farnosti: spoločnosť – sú to ľudia žijúci v regióne bez hlbšieho vzťahu ku Kristovi či k farnosti, zástup – každý, kto sa ukáže na nedeľných bohoslužbách, spoločenstvo – sú viac ako len náv števníkmi bohoslužieb a chcú byť súčasťou farskej rodiny, spoločenstvo odov zdaných – ľudia skutočne zbožní a duchovne rastúci, ktorí však z nejakých dôvodov aktívne neslúžia, jadro – ľudia zapojení v rôznych službách farnosti (porov. Waren, R.: Zbor s jasným cieľom. Bratislava : Porta libri, 2006, s. 101 – 105). 13 Je potrebná pastoračná rozvážnosť, aby sa udržiavala a podporovala ľudová múdrosť kresťanov, ktorá má schopnosť vytvárať bratstvo. Táto múdrosť je aj pre ľud základným kritériom rozlišovania, evanjeliovým cítením, ktorým spontánne chápe, kedy sa v Cirkvi slúži evanjeliu a kedy sa vyprázdňuje a zadúša inými záujmami (porov. Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava : SSV, 1998, čl. 1676). 14 Porov. Hanus, L.: Rozprava o kultúrnosti. Spišské Podhradie : Kňazský semi nár, 1991, s. 138 ‒ 139. 15 Porov. Prado Flores, J. H.: Choďte a evanjelizujte pokrstených. Prešov : Rema, 1997, s. 103. Dôležitým cirkevným spoločenstvom je farnosť a rozlišujeme 5 typov farností: Farnosť získavajúca duše – hlavným cieľom je stále evanje lizovať stratených a všetko mimo evanjelizácie má až druhoradú úlohu. Far nosť preciťujúca Božiu blízkosť – najviac pozornosti sa venuje bohoslužbám pri ktorých je dôraz na prežívanie božej prítomnosti a moci pri uctievaní. Farnosť ako rodina – stretnutie je tu dôležitejšie ako ciele a silnou stránkou sú vzťahy a spoločne trávený čas. Farnosť ako trieda – dôraz sa kladie na ká zanie a vyučovanie a ľudia často idú domov so zapísanými poznámkovými zošitmi. Farnosť so sociálnym cítením – dôležitými termínmi sú tu potreby slúžiť, deliť sa, zaujať stanovisko a robiť niečo vzhľadom na úpadok spoloč nosti (porov. Waren, R.: Zbor s jasným cieľom. Bratislava : Porta libri, 2006, s. 96 ‒ 98). 16 Porov. Kongregace pro klérus: Všeobecné direktorium pro katechizaci. Praha : ČBK, 1998, s. 63.

Kresťanský život v spoločenstve nevzniká sám od seba, ale je potrebné k nemu viesť a vychovávať. Postoje Ježiša Krista v spoločenstve jeho učeníkov pripomínajú aj dnešnej formácii v Cirkvi, že život v spoločenstve vyžaduje niektoré dôležité postoje: postoj pokory a jednoduchosti ako u detí (porov. Mt 18, 3), starostlivosť o najslabších (porov. Mt 18, 6), zvláštna pozornosť k tým, ktorí sa vzdialili (porov. Mt 18, 12), bratské napomenutie (porov. Mt 18, 15), spoločná modlitba (porov. Mt 18, 19), vzájomné odpustenie (porov. Mt 18, 22). Všetky tieto postoje zjednocuje bratská láska (porov. Jn 13, 34). 16 Život v cirkevnom spoločenstve je dar aj kríž, ktorý treba vziať na seba každý deň – je to naša askéza, ktorá vedie k láske istejšie ako stredoveké kajúce skutky. Keď skusujeme vlastnú zraniteľnosť, tak chceme žiť v dokonale krásnom svete, v dokonale krásnom spoločenstve, v dokonale krásnej Cirkvi. Väčšine z nás neustále pripomínajú, že musíme byť dokonalí, nesmieme byť slabí, krehkí a zraniteľní. Táto

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA predstava o dokonalosti je v nás tak hlboko zakorenená, že odmietame vlastnú porušenosť a opovrhujeme porušenosťou druhých, odsudzujeme spoločenstvo, ktoré nie je dokonalé alebo nezodpovedá našim ideálom. Pocit spolupatričnosti však rastie s dôverou. Dôvera je postupné prijímanie druhých takých, akí sú – s ich darmi a ohraničeniami. Nikdy nevyhráme olympiádu ľudskosti, preteky dokonalosti, ale môžeme kráčať spoločne s nádejou a oslavovať Boha za to, že nás miluje aj s našimi chybami. Môžeme si navzájom pomáhať rásť v dôvere, vzdávať vďaky, učiť sa odpúšťať, otvárať sa blížnym, prijímať ich a zápasiť o pokoj a nádej vo svete. Preto sa včleňujeme do spoločenstva. Nie preto, že je dokonalé, úžasné, ale preto, lebo veríme, že Ježiš nás povolal, aby sme žili spoločne. Tam patríme, tam sme povolaní, aby sme rástli a slúžili. Takto poznáme v pravde, že spoločenstvo je „telo,“ každý jeden je jeho súčasťou na základe zmluvy ustanovenej Kristom, každý z nás má byť sám sebou a objaviť v ,,mystickom tele“ Krista svoje jedinečné miesto (porov. 1 Kor 12, 14 – 27).

„Skúsenosť odpúšťajúcej lásky je však dar, ktorý si nikdy nemôžeme privlastniť, len ho prijať.“

stavuje vo svete Kristovo dielo lásky a vydáva o ňom svedectvo. Takto svojou službou vo svete umožňuje poznať z pokolenia na pokolenie plán Božej lásky a každému ukazuje cesty všeobecného zmierenia v Kristovi. 18 Preto Cirkev vyznáva a hlása obrátenie sa k Bohu, ktoré spočíva v tom, že niekto objaví jeho milosrdenstvo, a tak nájde lásku, ktorá je trpezlivá a dobrotivá. Tá sa v ňom stane prameňom obrátenia, ktoré už nebude len prechodným vnútorným úkonom, ale trvalým zmýšľaním a stavom. 19

Vytrvalé úsilie o vytváranie a prehlbovanie cirkevného spoločenstva je Boží dar. Ak tento dar prijmeme, spoznáme ho ako dar, ktorý sme neobsiahli raz a navždy, ale po ktorom musíme túžiť, modliť sa a pracovať preň každý deň znovu. Spoločenstvo Cirkvi je dynamické telo, nepretržitý pohyb a vyvíja sa spolu s rastom svojich členov. Každé cirkevné spoločenstvo ako vyvíjajúce sa telo rastie prijímaním nových členov a mení sa odchodmi a oddelením sa členov, ktorí vytvoria ďalší živý organizmus tak, ako sa oddelia a množia bunky v tele. Každé spoločenstvo, ako aj každý jednotlivec prežíva vlastnú bolesť rastu, obdobie prechodu. A pretože nič nie je dané navždy ako dokonalé, sme zraňovaní a zraňujeme druhých aj naďalej. Preto musíme budovať cirkevné spoločenstvá – čo sa samozrejme vzťahuje aj na rodiny – na odpúšťaní. 17 Skúsenosť odpúšťajúcej lásky je však dar, ktorý si nikdy nemôžeme privlastniť, len ho prijať. Cirkev ako spoločenstvo zmierenia a jednoty v rôznosti pred-

„Dnes už mnohí vidia, že Cirkev sa neobnoví ani zhora, ani zdola, ale zvnútra.“ V Cirkvi na Slovensku sa dnes potrebujeme nechať viesť Duchom Svätým, aby sme ako jej členovia zažívali jeho bohatstvo, prehlbovali ním tvorené spoločenstvo, a tak mohli byť spoločne príťažlivými svedkami pre ľudí našej doby, ktorí sú takí dychtiví po nezištnej láske, po milosrdenstve, zmierení a žičlivom spoločenstve. Dnes už mnohí kompetentní vidia, že Cirkev sa neobnoví ani zhora, ani zdola, ale

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA rehoľníkmi a laikmi v spoločenstve Cirkvi. Pastoračná činnosť Cirkvi a zvlášť evanjelizácia nemôže byť naordinovaná zhora, pretože závisí od duchovnej obnovy a vlastného obrátenia sa tých, ktorí majú ohlasovať evanjelium iným. Iniciátori evanjelizácie – predovšetkým kňazi a ich pastorační spolupracovníci laici – by sa každodenne mali modliť: „Pane, obnov svoju Cirkev – a začni so mnou.“ Nič nie je dôležitejšie ako duchovná obnova evanjelizátorov, ktorá je prvým kľúčovým úkonom evanjelizácie spojenej so svedectvom o tom, ako nás mení a obohacuje milosrdná Božia láska. 20

.......................................... 17 Odpustenie je prameňom a skalou tých, ktorí zdieľajú navzájom svoje ži voty. Odpustenie znamená oslobodiť druhých, aby mohli byť sami sebou a nebudovať v nich pocity viny za to, že nie sú inými. Odpustiť znamená pomôcť rásť, kvitnúť, objaviť krásu iného. Odpustenie je skúsenosťou oslo bodenia: Povstaň! Buď sám sebou! Buď plodný! Ži tvorivú lásku v tele spo ločenstva, v tele Cirkvi! Porov. Vanier, J.: Porušené telo. Bratislava : Charis, 1994, s. 63 – 70. 18 Porov. Ján Pavol II.: Reconciliatio et paenitentia. Trnava : SSV, 1993, s. 35. 19 Porov. Ján Pavol II.: Dives in misericordia. Trnava : SSV, 1993, s. 66. 20 Veľmi otvorenými slovami o dôležitosti prepojenia vlastného posväcovania a modlitby s apoštolátom sa vyjadril Ján Pavol II. ‒ Górny, J.: Ján Pavol II. Veľký. Stará Ľubovňa : Salamon, 2010, s. 160: „Veľmi naliehavo je potrebná nová evanjelizácia, ale len z hlbokého spojenia s Kristom vyplýva hodno verná, účinná a opravdivá apoštolská činnosť. Ľudia pohltení aktivitou, ktorí sa nazdávajú, že svojimi kázňami a vonkajšími činnosťami môžu premeniť svet, nech sa tu na okamih zamyslia. Ľahko pochopia, že by boli oveľa užitoč nejší Cirkvi a milší Pánovi – nehovoriac o tom, aký dobrý príklad by dali svoj mu okoliu – keby polovicu svojho času venovali modlitbe.“

„Cirkev ako spoločenstvo zmierenia a jednoty v rôznosti predstavuje vo svete Kristovo dielo lásky a vydáva o ňom svedectvo.“

LITERATÚRA 1 Sväté Písmo Starého a Nového zákona. Rím : SÚCM, 1995. 2 Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Trnava : SSV, 2008. 3 Katechizmus Katolíckej cirkvi. Trnava : SSV, 1998. 4 Kódex kánonického práva. Trnava : SSV, 1996. 5 Kongregace pro klérus: Všeobecné direktorium pro katechizaci. Praha : ČBK, 1998. 6 Benedikt XVI.: Apoštoli a prví učeníci Ježiša Krista. Trnava : Dobrá kniha, 2008. 7 Ján Pavol II.: Reconciliatio et paenitentia. Trnava : SSV, 1993. 8 Ján Pavol II.: Dives in misericordia. Trnava : SSV, 1993. 9 Pavol VI.: Evangelii nuntiandi. Trnava : SSV, 1999. 10 Pastoračný plán Katolíckej cirkvi na Slovensku 2007– 2013. Trnava : SSV, 2007. 11 Ambros, P.: Teologicky milovat Církev. Velehrad : Refugium, 2003. 12 Górny, J.: Ján Pavol II. Veľký. Stará Ľubovňa : Salamon, 2010. 13 Hanus, L.: Rozprava o kultúrnosti. Spišské Podhradie : Kňazský seminár, 1991. 14 Peck, M.S.: V jiném rytmu – vytváření komunít. Olomouc : Votobia, 1995. 15 Prado Flores, J. H.: Choďte a evanjelizujte pokrstených. Prešov : Rema, 1997. 16 Schmaus, M.: Cirkev. Bratislava : RKCMBF UK, 1993. 17 Tomka, F.: Sviatostná pastorácia a nová evanjelizácia. Košice : Teologická fakulta KU, 2009. 18 Trenti, Z.: Giovani e proposta cristiana. Torino : Elle Di Ci, 1985. 19 Vanier, J.: Porušené telo. Bratislava : Charis, 1994. 20 Vecchi, J.E.: Saleziánska spiritualita. Bratislava : Saleziáni Don Bosca, 2010. 21 Vrablec, J., Jarab, J., Stanček, Ľ.: Choďte aj vy do mojej vinice I. Trnava : SSV, 1997. 22 Waren, R.: Zbor s jasným cieľom. Bratislava : Porta libri, 2006.

zvnútra – z posvätenia a zakorenenia v Kristovi, zo vzájomného poznania, docenenia a spolupráce kňazov a laikov, zo živých cirkevných spoločenstiev, nevynímajúc prvé prirodzené spoločenstvo rodiny, ktoré je základom formácie človeka i kresťana. Je dôležitým znamením dnešnej doby a súčasnou výzvou pre všetkých členov Cirkvi aj na Slovensku vyjadrovať pastoračnú lásku v Cirkvi i mimo nej evanjelizačnejším spôsobom s dôrazom na otvorenosť, milosrdenstvo, komunikáciu a spoluprácu. Nekomunikovať, nepozývať k spolupráci, neohlasovať Krista ako tvár milosrdného Otca znamená presvedčivým spôsobom vyjadrovať nezáujem a nelásku. Naopak, otvorenosť pre vzájomné prijatie, odpustenie, zdieľanie a spoluprácu je súčasnou výraznou pastoračnou výzvou, ktorá by sa mala prejaviť voči každému človeku otvorenému pre Krista a jeho evanjelium o milosrdnej láske Boha, ako aj vo vzájomných vzťahoch medzi biskupmi, kňazmi,

.......................................... Autor: ThDr. Ondrej ŠMIDRIAK, PhD.

Church in communion as an appeal and school for charity

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SPIRITUALITA

Boj proti zlým myšlienkam v spiritualite kresťanského Východu Ivan Moďoroši ABSTRACT The heroes of the desert were real spiritual fathers and were first called psychotherapists because they had a spiritual gift of discerning thoughts. Identify which idea is from God, from that which must be discarded in the germ because it is harmful, is the true spiritual mastery on which the correct and balanced psychosomatic life and, ultimately, the salvation of man depends. The most effective weapon in this spiritual struggle was prayer. Even in the germs of the monastic, the so-called „The prayer of Jesus has come into the forefront. The prayer of Jesus is also called the heart's prayer, for its purpose that is to "descend" from the head (external repetition) into the heart and to become an integral part of the life of the believer. In addition to expressing an essential relationship (the power of the name of God and the recognition of one's own sin), it also includes psychological contexts, consisting of its shorts that protects from distraction and helps to focus attention on constantly remembering God. škodlivá, je skutočné duchovné majstrovstvo, od ktorého závisí správny a vyrovnaný psychosomatický život a v konečnom dôsledku aj spása človeka. Vojenská alebo športová terminológia (zápas, boj alebo beh, či veniec víťazstva) bola pre púštnych otcov typická. Do púšte išli poraziť diabla vo všetkých jeho prejavoch, ktorými útočí na zmysly človeka. Najúčinnejšou zbraňou v tomto duchovnom zápase bola modlitba. Vzorovým príbehom, ako správne viesť duchovný boj, bol príklad samotného Ježiša, ako je zachovaný v Novom Zákone. Práve tento spôsob „pokušenia“ je archetypom, z ktorého sa vyvinula aj samotná modlitba Ježišova, ako účinná a praktická zbraň proti démonom.

Úvod Pavel Evdokimov (1901 ‒ 1970), prestížny ruský teológ v zahraničnej diaspore, píše, že „do rozľahlých púští odchádzali anachoréti preto, že chceli preniknúť na územie diablov, aby ich mohli účinnejšie poraziť v boji muža proti mužovi.“ 1 Mnísi, ktorí v 4. storočí odišli na púšť, tak urobili preto, aby sa stretli s odvekým nepriateľom človeka – diablom. Taká predstava panovala v antickom svete. Hrdinovia púšte boli skutočnými duchovnými otcami a boli prvýkrát nazvaní ako psychoterapeuti, lebo mali duchovný dar rozlišovania myšlienok. Identifikovať, ktorá myšlienka je od Boha, od tej, ktorej sa treba v zárodku zbaviť, lebo je

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SPIRIRTUALITA V úryvku evanjelistu Matúša (Mt 4:1 ‒ 11) čítame, že predtým, ako Ježis začal verejne učiť, strávil 40 dní a nocí na púšti. Práve púšť sa v antickej literatúre považuje za miesto, kde „prebýva“ diabol, a práve tam je možné stretnúť sa s ním. Z tohto dôvodu bola púšť tak preferovaným miestom prvých pustovníkov. Diabol chce na púšti od Krista najprv, aby premenil kamene na chleby, ale nedostáva žiadnu odpoveď, iba odpoveď z Písma. Rovnaká odpoveď je aj pri druhom a treťom pokušení. Napokon diabol od Krista odchádza. Práve scenár Kristovho pokušenia je vzorom každého navádzania a kresťan má hľadať svoj vzor v postoji Ježiša Krista. Diabla je možné odohnať iba silou Božieho slova, ktoré je účinné ako meč (porov. Hebr 4:12).

ľudí, aby sa neskôr k nim „vrátili“ skúsenejší a bližší k Bohu a blížnemu. Stali sa tými, ktorí rozlišovali myšlienky a boli obdarení mnohými duchovnými darmi, ktoré boli ovocím ich odlúčenia a asketického života. Autentická spiritualita nikdy nevedie k uzavretiu sa do seba, ale k otvoreniu sa voči iným.

Antropológia kresťanského Východu Je veľmi dôležité stručne zosumarizovať, ako chápe kresťanský Východ človeka. Niektorí kresťanskí autori nerozlišujú medzi duchom a dušou a označujú človeka ako jednotu tela a duše. Na kresťanskom Východe je teológii bližšia trichotomická štruktúra a je aj vernejšia pavlovskému deleniu človeka. V liste do Solúna Pavol vyzýva kresťanov, aby zachovali ducha, dušu a telo bezúhonné, keď príde Pán (1Sol 5:23). Kresťan je teda jednotou tela, duše a ducha.

..........................................

Prečo vlastne kresťania, ktorí túžili po dokonalom živote, odišli hľadať svoje šťastie na púšť? Okrem túžby po samote (gr. hesychia) to bolo „mučeníctvo“ panenského života (nekrvavé mučeníctvo), keďže v 4. stor. bolo kresťanstvo už povoleným náboženstvom (lat. religio licita) a mučenícka smrť bola málo pravdepodobná, a tak ju chceli mnísi dosiahnuť odlúčením od sveta a prísnou askézou. Evdokimov píše, že po konštantínovskom obrate už pohanský svet neútočí a neodstraňuje mučeníka. Do „útoku naopak vychádza eremita a odstraňuje svet zo svojho bytia.“ 2 Nech je pravda akákoľvek, faktom je, že doba od 4. ‒ 6. storočia bola dobou púštnej spirituality, kde vystupuje veľké množstvo výrazných duchovných osobností, ktorých duchovný život neprestal fascinovať ani ľudí v moderných časoch. Ďalšou dôležitou skutočnosťou je fakt, že mníšske hnutie sa nechápe ako „iná“ spiritualita, ktorá je dokonalejšia oproti spiritualite laikov. Na kresťanskom Východe je takéto delenie neprípustné. Ježiš sa neobracal zvlášť na jednu skupinu na úkor inej, ale evanjelium hlásal všetkým, takže všetci sú povolaní žiť dokonalý kresťanský život v podmienkach, kde sa nachádzajú.3 Mních je v prvom rade kresťan, ktorý chce žiť evanjelium v plnosti. Na prvý pohľad sa môže zdať, že títo muži a ženy boli zbabelci a utiekli pred svojimi problémami a chceli sa strániť ľudí. Avšak autentickí duchovní otcovia odišli na čas od

.......................................... 1 2 3

EVDOKIMOV, P. Epochy duchovního života. Olomouc: Refugium, 2002, s. 113. EVDOKIMOV, P. Epochy duchovního života. Olomouc: Refugium, 2002, s. 113. Porov. ŠPIDLÍK, T. Pravoslávna spiritualita. In Tradice Východu a Západu v dialogu. Komplementarita západní a východní teologie v pohledu Tomáše Špidlíka. Olomouc: Refugium, 2015, s. 141 ‒ 142.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SPIRITUALITA v sebe časť rozumovú, žiadostivú a vznetlivú. Duša je teda princípom života na zemi. 9 Ruský duchovný autor 19. stor. Teofan Zatvornik píše, že duša slúži na usporiadanie našej pozemskej existencie, ale je pod vládou ducha. 10

.......................................... Oblasť ducha 11 (heb. ruach, gr. pneuma) stojí hodnotovo najvyššie a zaujíma ústredné miesto v štruktúre človeka. Je najlepšou zložkou nášho bytia a zároveň tým, čo je v nás viac božské než duša a telo. 12 Kým úlohou duše je spomínané usporiadanie pozemskej existencie a podobá sa v niektorých akcentoch duši zvierat, všetko, čo je nad tieto potreby, je úlohou oblasti ducha. Duch je silou vnútorného života, ktorý je nasmerovaný k Bohu, nebu a večnosti. 13Je vyššou stránkou netelesného života a má vzťah k nestvorenému, a preto má aj nadvládu nad dušou a telom. 14 Evdokimov interpretuje ducha ako vdýchnutie Boha a nazýva ho orgánom komunikácie s Bohom. Dôležité je podľa neho esenciálne zdieľanie, čo nadväzuje na mnohé biblické texty, ktoré poukazujú na určitu analogickú podobnosť medzi človekom a Bohom. Duch má účasť na všetkom, čo je nad prirodzeným životom a čo je blízke so štruktúrou bytosti stvorenej k obrazu a k podobe Boha. Duch teda podľa Evdokimova pneumatizuje celú ľudskú bytosť.15

Telo (soma, sarx) a jeho hodnotu dosvedčuje celá biblická tradícia. 4 Kresťanskej tradícii je cudzí akýkoľvek dualizmus tela a duše. Človek je napokon jednotou ducha, duše a tela, a teda telo je neoddeliteľnou časťou človeka. Má účasť na vzkriesení a prvotinou tohto vzkriesenia je Kristus, ktorý sa 40 dní zjavoval s osláveným telom. Klement Alexandrijský poukazuje na omyl tých (hlavne gnostikov), ktorí pohŕdajú telom a jeho zmyslami, ktoré sú stvorené tak, aby poznávali Boha. Zároveň je telo vhodné na to, aby bolo príbytkom duše. Neplatí však, že by duša bola od prirodzenosti dobrom a telo zlom, lebo to sa prieči Božiemu plánu. Telo a duša sú rozdielne, ale nie protikladné komponenty. 5 Podľa Izáka Sýrskeho má telo svoju božskú hodnotu predovšetkým preto, lebo sme sa ako stvorenia nemohli na Boha pozerať. Boh sa stal jedným z nás práve tým, že prijal naše telo. 6 Duša (psyché) je súčasťou pozemského života tela. Duša bez tela nemôže existovať, ale nie je telom. 7 Duši a jej funkciám sa Aristoteles venuje v diele O duši, kde dušu delí na vegetatívnu, senzitívnu a racionálnu, ktorá je teda princípom všetkého živého na zemi. 8 Cirkevným otcom bolo blízke platónske učenie o duši, ktorá má

„Boj proti zlým myšlienkam a vášniam je nevyhnutnou podmienkou pre nadvládu ducha nad telom a dušou. Tvorí samotnú podstatu kresťanskej spirituality.“ Cieľom duchovného života, a teda cieľom toho, aby bol človek aj na zemi šťastný, je dostať tieto tri zložky do vzájomnej harmónie, ktorá v interpretácii východnej kresťanskej tradície znamená požiadavku, aby telesné a duševné potreby boli pod vládou ducha. Podstatou života je pretváranie duše a tela a ich postupné vovedenie do oblasti ducha, čo neznamená, že človek začne byť duchovný v zmysle nenávidenia sveta, ale že skutočne poznáva a miluje svet v jeho celistvosti a pôvodnom zameraní. Boj proti zlým myšlienkam a vášniam je nevyhnut-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SPIRIRTUALITA 1. Sugescia, vnuknutie: ide o priblíženie sa myšlienky, navádzanie na nejakú vec (mám alebo nemám to urobiť?). 2. Rozhovor: sám o sebe je ešte ambivalen tný, nakoľko človek zvažuje, či je daná vec, ku ktorej je navádzaný, dobrá alebo zlá. Ide však o veľmi vyčerpávajúcu a zbytočnú aktivitu, pred ktorou mníšska skúsenosť varuje, nakoľko oberá človeka o čas a vnútorný pokoj. 3. Boj, ktorý prichádza po rozhovore, je roz hodujúci. Myšlienka sa len veľmi ťažko vyháňa z predstavy a zo srdca. Priťahuje

nou podmienkou pre nadvládu ducha nad telom a dušou. Tvorí samotnú podstatu kresťanskej spirituality.

Had pred „bránou srdca“ Prameňom každého hriechu sú zlé myšlienky, v duchovnej literatúre prirovnávané k hadovi, ktorý sa chce dostať do nášho srdca a ovládnuť ho. To je presvedčenie Origena, ale aj iných duchovných autorov. Napokon to má svoju oporu v Písme, keď Ježiš hovorí: „Lebo zo srdca vychádzajú zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhanie“ (Mt 15:9). Preto je duchovný boj predovšetkým neviditeľným bojom, vnútornou praxou, nakoľko človek ide až k príčine hriechu. Veď nikdy by človek nezhrešil skutkom, keby predtým nezhrešil myšlienkou. 16 Evagrius (345 ‒ 399) spomína, že démoni bojujú proti mníchom zlými myšlienkami, a pritom nerozlišuje slová ako „démon“, „myšlienka“, či „duch tej alebo inej“ neresti.17 Postupné prenikanie do srdca, ktoré sa môže stať až identifikovaním sa zo zlom a jeho uskutočnením, má určité fázy. Kardinál Špidlík, odvolávajúc sa na tradíciu sinajskej spirituality, hovorí o tejto postupnosti prenikania zlej myšlienky do srdca človeka v piatich fázach:

..........................................

4 Porov. Dt 14: 2; Lv 19: 28; Sir 14: 19; Jn 6: 52; 1Kor 1: 29; 1Kor 15: 50 a iné. 5 Porov. KLEMENT ALEXANDRIJSKÝ Stromata, IV, 163,1; 164,3. 6 Porov. ALFEJEV, I. Izák Syrský a jeho duchovní odkaz. Pavel Mervart, 2010, s. 78 7 Porov. ARISTOTELES Člověk a příroda. Praha: Svoboda, 1984, s. 26. 8 Porov. ARISTOTELES O duši Praha: Rezek, 1995. 9 Porov. PLATÓN Ústava IV, 440e; Timaios 41c ‒ d, 70a – 71a; Faidros 253e – 254e. 10 Porov. ZATVORNIK, T. Письма о том, что есть духовная жизнь и как на нее настроиться. Moskva: Tipo-litografija I. Efimova, 1897, s. 27. 11 Hebrejské slovo ruach aj grécke pneuma znamená vietor, dych. Porov.: Gn 8,1; Jn 3,8; Jób 4,15; Žl 32,6, Kaz 3,21. 12 Porov. ŠPIDLÍK, T. Spiritualita křesťanského Východu. Systematická pří ručka. Rím ‒ Velehrad: Křesťanská akademie, 1983, s. 127. 13 ZATVORNIK, T. Толкование посланий 9 ‒ 16 глав послания святого апостола Павла к Римлянам. Moskva, 1890, s. 232 14 Porov. KRJUKOV, F. (Ed.) Феофан Затворник, святитель. Православие и наука. Moskva: Danilov mužskoj monastyr, 2009, s. 355. 15 EVDOKIMOV, P. Žena a spása světa. Olomouc: Refugium, 2011, s. 48 ‒ 49 16 Porov. ŠPIDLÍK, T.: Spiritualita křesťanského Východu, s. 282. 17 EVAGRIUS: De octo spiritibus malitiae. In PG 79, 1145n.

„Duchovný boj je predovšetkým neviditeľným bojom, vnútornou praxou, nakoľko človek ide až k príčine hriechu. Veď nikdy by človek nezhrešil skutkom, keby predtým nezhrešil myšlienkou.“

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SPIRITUALITA síce pozornosť človeka, ale zároveň člo vek hľadá silu odolať uskutočneniu, ku ktorému myšlienka navádza. 4. Súhlas je štvrtým štádiom, ktorý sa v asketickej literatúre hodnotí ako hriech. Teda k hriechu dochádza až v tejto fáze, keď dá človek súhlas a jeho srdce sa „za miluje“ do myšlienky a svoj boj s ňou prehráva. 5. Vášeň je priľnutím srdca k danej veci a stáva sa hriešnym návykom. Človek prestane bojovať s danou vecou, nakoľko sa postupne stáva jej otrokom. 18 Samotná zlá myšlienka teda ešte nie je hriechom. Ním sa stáva, až keď jej dáme súhlas a slobodne ju vpustíme do srdca. Postupne sa stáva vášňou. Ktoré sú zlé myšlienky a prečo je potrebné proti nim viesť duchovný boj?

Osem zlých myšlienok Nie je možné spočítať, koľko rôznych myšlienok prichádza a zaneprázdňuje myseľ a srdce človeka. Ich zoznam a výpočet by nebol možný. Evagrius nám zanechal niekoľko výnimočných spisov, ktoré sa dotýkajú mníšskeho života. Palladios o ňom píše, že „za pätnásť rokov si očistil myseľ na najvyššiu mieru a potom bol obdarený charizmou 19 poznania, múdrosti a rozlišovania duchov.“ Práve správa o tom, že rozoznáva duchov (aj tak sa niekedy myšlienkam v duchovnej literatúre hovorí), poukazuje na to, že bol veľmi skúsený v praxi duchovného rozlišovania. Skúsenosťou a askézou nevpúšťal do svojho srdca nijakú myšlienku, ktorá nebola od Boha. A práve poznanie, ktorá myšlienka je alebo nie je od Boha, je tým zásadným, čo ovplyvnilo aj ľudí zo širokého okolia, aby vyhľadávali duchovných otcov – starcov, ktorí sa stali ich žiakmi. Práve v egyptskej púšti boli títo mnísi nazvaní psychoterapeutmi a liečiteľmi.

dôležitých témach ranej mníšskej spirituality. Práve v tomto životopise môžeme vidieť, ako boli mnísi vnímaní ľuďmi zo sveta. Skúsenosť, ktorú Anton a iní nadobudli, nevychádzala z formálnych vedomostí a praxe, ale z hlbokého a autentického duchovného života. Atanáz o sv. Antonovi píše: „Takto privádzal Anton k rozumu ľudí krutého srdca… jedným slovom: ako lekára ho Boh daroval Egyptu. Lebo ktokoľvek k nemu prišiel s bolesťou, nevracal sa snáď od neho a neradoval sa? Nech k nemu prišiel ktokoľvek, kto prelieval slzy za zomrelých, nezanechal potom svoj plač? A ten, kto prišiel rozhnevaný, nevymenil hnev za lásku? Kto z tých, ktorí k nemu prišli pokúšaní diablom, nenašli pokoj? Kto z tých, ktorí k nemu prišli obťažovaní myšlienkami, nenašli pokoj mysle?“ 20 Evagrius vo svojom diele Practicus predstavuje zlé myšlienky, ktorými sú ľudia obťažovaní. Podľa neho „je celkovo osem generických, zlých myšlienok, ktoré v sebe zahŕňajú všetky ostatné zlé myšlienky. Prvá je požívačnosť (gastrimargía), druhá nemravnosť (porneia), tretia lakomstvo (philargyría), štvrtá smútok (lype), piata hnev (orge), šiesta ľahostajnosť (akedia), siedma márnivosť (kenodoxia), ôsma pýcha (hype-

.......................................... Svedectvo o tom môžeme nájsť v bestselleri ranokresťanskej literatúry, ktorým je bezpochyby dielo alexandrijského patriarchu Atanáza (295 ‒ 373) Život svätého Antona. Životný štýl jeho súčasníka, pustovníka Antona, bol Atanázovi veľmi blízky. Tento životopis dosvedčuje atraktívnosť mníšskeho hnutia v 4. storočí, ale poskytuje aj cenné informácie o všetkých

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SPIRIRTUALITA je potrebné vybrať si tú neresť, ktorá je najzásadnejšia a najviac bráni duchovnému napredovaniu a treba s ňou viesť tvrdý zápas. 23 Vo svojom diele Zvyky cenobitov a lieky na osem základných nerestí predstavuje postupne všetky vášne spomenuté u Evagria. Najprv opisuje ich prejavy a nebezpečenstvo pre život a potom ponúka lieky, cnosti a askézu, pomocou ktorých je možné postupne premáhať jednotlivé vášne.24 Mohli by sme sa zastaviť a krátko definovať každú zlú myšlienku, avšak všetci autori Východu aj Západu považujú pýchu (sebalásku) za koreň a matku všetkých ostatných. Je vždy veľké nebezpečenstvo, že človek zameria svoju pozornosť výsostne na seba a jeho srdce prestane byť vnímavé k blížnym. Samotná láska k sebe nie je zlom, ale zo skúsenosti autori varujú, že postupne prechádza k nerozumnej láske k telu. Od lásky k sebe sa prichádza k vyhľadávaniu zmyslového potešenia, a tak cez všetky druhy nerestí až k pýche.25 Aký liek či zbraň na myšlienky ponúkajú duchovní autori? Ako sa človek môže chrániť pred zlou myšlienkou? Je to vôbec možné? rephania).“ 21V západnom kresťanstve sa týmto zoznamom inšpiroval pápež Gregor Veľký, ktorý sám bol mních a dokonca bol prvým mníchom v dejinách, ktorý sa stal rímskym pápežom. Jeho zoznam je na Západe známy pod názvom „sedem hlavných (smrteľných) hriechov.“ Okrem toho, že zmenil poradie a začína pýchou, zlúčil s ňou aj márnivosť, lebo ich považoval za jednu neresť. Smútok naopak nazval závisťou, lebo zvrátený smútok je smútkom z úspechu blížneho. Je potrebné poznamenať, že samotné myšlienky, ktoré prichádzajú a odchádzajú, nie sú zlé.

Duchovný boj proti zlým myšlienkam Celý proces uzdravovania od vášne môžeme nazvať terapiou a podľa kresťanskej tradície je návratom k stavu, ktorý je človeku prirodzený a ktorý vládol pred prvotným hriechom. Cnosti zodpovedajú prirodzenému stavu človeka a vášne (súhlas zo zlými myšlienkami) sú neprirodzeným až proti-prirodzeným stavom človeka. Preto nestačí iba vášne zo svojho vnútra vypudiť, ale treba ich nahradiť cnosťami, ktoré aktivizujú človeka ku konaniu dobra.26 Mníšska literatúra používa lekársku terminológiu a práve cnosti sú liekmi a akoby protilátkami pre vášne, lebo každej vášni zodpovedá

„ ...vybrať si tú neresť, ktorá je najzásadnejšia a najviac bráni duchovnému napredovaniu a treba s ňou viesť tvrdý zápas.“

.......................................... 18 19 20 21 22 23 24 25 26

Rozpor medzi túžbami tela a ducha je témou mnohých duchovných autorov kresťanského Východu. Ján Kassián (cca 350 ‒ 435) píše o protichodnosti medzi túžbami tela a ducha a vyzýva k ustavičnému duchovnému boju. 22 Definuje osem hlavných nerestí a popisuje, že

Porov. ŠPIDLÍK, T. Spiritualita křesťanského Východu, s. 286. Tiež: ŠPIDLÍK, T.: Jak očistit své srdce. Olomouc: Refugium, 1999, s. 16 ‒ 20. PALLADIOS: Poučné příběhy pro komořího Lausa, 38,10. ATANÁZ: Život sv. Antonína Poustevníka, 87. EVAGRIUS: Practicus 6, SC 171. Porov. JÁN KASSIÁN Conferenze ai monaci, I,22. Porov. JÁN KASSIÁN Tamže, I,22. JÁN KASSIÁN Zvyky cenobitů a léky na osm základních neřestí [b], Benediktinské arciopatství sv. Vojtěcha a sv. Markéty, Praha, 2007. Porov. ŠPIDLÍK, T. Spiritualita křesťanského Východu, s. 304 ‒ 305. Porov. DOROTEJ Z GAZY Expositiones et Doctrinae diversae, 12,134.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SPIRITUALITA nejaká cnosť. Tento proces nie je jednoduchou záležitosťou a vždy je teantropickou spoluprácou ľudského snaženia a Božej milosti. Božia milosť je vždy istá, dosvedčuje to biblická tradícia a skúsenosť. Ľudské úsilie si vyžaduje očistenie srdca od vášne (praxis) pomocou askézy. Tento pojem v gréčtine poukazuje na trénovanie počas behu. Rovnako bežne sa používa aj termín boj (agón).27 Toto všetko poukazuje na úplné zmobilizovanie celého človeka proti vášniam. V kresťanskej tradícii (a nielen v nej) sa praktizuje askéza už od najstarších čias. Cieľom askézy však nie je zameranie na seba a na telesný výkon toho, koľko kto vydrží a aký je v porovnaní s inými. To by bola márnivosť, teda vášeň zo všetkých najvážnejšia. Askéza má slúžiť na uvedomenie si toho, že človek je na zemi len cudzincom, správcom a že aj bežné veci nie sú samozrejmosťou a človek od nich dokáže byť slobodný. Na druhej strane sa človek primeranou askézou stáva slobodným a voľným aj pre nezištnú lásku k druhým. Očisťuje a zjemňuje svoje srdce natoľko, že každého človeka vníma ako blížneho. Paradoxne v súčasnosti aj medzi ľuďmi, ktorí nepraktizujú náboženskú askézu ako prostriedok k láske k Bohu a človeku, sa dáva do po-

predia pôst, neraz veľmi prísny a podobný pôstom v najtvrdších mníšskych komunitách, ako cesta k dlhovekosti a zdraviu. Ide o trend, ktorý je čoraz viac rozšírený v západnej spoločnosti. A práve aj tu môže platiť, že ak dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. Ak sa askéza stane samoúčelná, môže síce prospieť zdraviu jednotlivca, ale stáva sa výlučne predmetom a cieľom života a nie prostriedkom, ktorý môže viesť k dokonalosti v láske. Ak chce človek viesť boj proti vášňam, treba postupovať veľmi premyslene. Larchet, odvolávajúci sa na Kassiána, predkladá štyri princípy boja: •

Je potrebné začať bojovať proti najnižším a najmateriálnejším vášňam, ktoré sa označujú ako telesné. Ide o požívačnosť a nemravnosť (chlípnosť). Ako posledné sú tie najviac vnútorné, teda márnivosť a pýcha.

•

Prvých šesť vášní je spojených putom príbuznosti a vzájomným prepojením. Nadbytok jednej vášne sa stáva princípom nasledujúcej vášne. Nemiernosť požívačnosti produkuje nemravnosť atď. Preto je potrebné proti nim používať jednu taktiku.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SPIRIRTUALITA • •

považuje za autentický duchovný dar. Slovo pozornosť nie je nič iné, ako byť svojím duchom prítomný tam, kde práve som. 31 A najlepším prejavom pozornosti pre mníchov bola modlitba. V gréčtine ide o kombináciu podobných slov a slovnú hračku: prosoché (pozornosť) a proseuché (modlitba). Prosoché je matkou proseuché. Pozornosť je základnou metódou, ktorá bráni vstupiť myšlienke do srdca skôr, ako by sa v ňom usadila. 32 Myšlienky prichádzajú a odchádzajú. Niektoré sú dotieravejšie než iné. Je lepšie, keď sa vojne predíde, ako keď sme nútení bojovať s neistým výsledkom. Preto je vhodné odstrániť myšlienku ešte predtým než sa začne vtierať do našej pozornosti a usadí sa v srdci. Mnísi, podľa vzoru Krista, bojovali proti myšlienkam nie tým, že s nimi viedli dialóg, ale že im odporovali tým najsilnejším spôsobom: Božím slovom. Citátmi z Písma, ktoré boli zamerané na to, čo práve prichádzalo v myšlienkach, sa mnísi bránili pred pokušením a hriechom.

Vášeň nasledujúcu potierame prostred níctvom vášne predchádzajúcej. Aby sme napr. prekonali smútok, musíme sa zbaviť hnevu atď. U každého je dominantnejšia iná vášeň, a preto je potrebné začať s tou, ktorá „najviac tlačí”. Medzi ôsmimi generickými vášňami sú tri základné vášne, ktoré plodia zvyšných päť. Sú to: požívačnosť, lakomstvo a márnivosť. Bez odstránenia týchto vášní človek nikdy neodstráni zvyšné vášne. To je osobná skúsenosť mnohých duchovných autorov kresťanského Východu. 28

Nadobúdanie cností, ktoré majú nahradiť vášne, má rovnaký postup, ako boj proti vášňam. Raným otcom bola, ako sme písali vyššie, blízka platónska antropológia a predstavili nám postupné uzdravenie jednotlivých zložiek duše. Rozumová časť duše sa uzdravuje pomocou cnosti rozumnosti. Žiadostivá zložka duše je nahradená umiernenosťou, správnou mierou a vzťahom k veciam. A vznetlivá časť duše je postupne uzdravovaná cnosťou statočnosti. K týmto cnostiam pridávajú ešte spravodlivosť, ktorá zaisťuje zhodu a harmóniu medzi jednotlivými časťami duše. 29 V čom však spočíva praktický návod k duchovnému boju proti myšlienkam a vášňam? V duchovnej literature mníšškej tradície je spôsob boja identický a okrem askézy je to predovšetkým modlitba Ježišova.

..........................................

Evagrius vypracoval klasickú príručku týchto duchovných zbraní, ktorú nazval Antirrhetikos (Návod ako odporovať). Táto príručka obsahuje 487 biblických textov, ktoré mních používal ako duchovnú zbraň na jednotlivé druhy pokušenia. Túto metódu, ako bolo spomenutá aj v úvode, použil Kristus proti trom pokušeniam, ktorým bol na púšti vystavený. Nevyjednával s protivníkom, ale zasiahol zlú myšlienku nečakane, v jej zárodku. Mnísi sa učili texty z Písma naspamäť, aby vedeli použiť správnu myšlienku v správnom čase. Kniha je rozdelená do ôsmich častí, podľa jednotlivých myšlienok. Táto metóda bola veľmi účinná, ale praktické prevedenie a učenie sa množstva citátov sa ukázalo ako nepraktické. Už v zárodkoch mníšstva sa dostávala do popredia tzv. modlitba Ježišova, ktorá neskôr v mníšskom prostredí nahradila celý katalóg myšlienok Antirrhetikos.

Pozornosť srdca a modlitba Ježišova Aj keď slovo boj nemá pozitívnu asociáciu, chce poukázať na skutočnosť, že jediným spôsobom, ako dosiahnúť apatheiu (bezvášnivosť) a očistenie srdca, je tvrdý zápas proti myšlienkam a nerestiam. Kassián začína svoju knihu tým, že ide pristúpiť k „boju proti ôsmim základnym nerestiam.“ 30 Mnohí duchovní autori sú nazvaní termínom neptici. Samotné slovo nepsis znamená ostražitosť, prebudenie či bdelosť. Pojem má poukázať na to, že dlhým duchovným bojom sa dá vypestovať neustála pozornosť voči myšlienkam, ktoré je možné rozlišovať, čo sa

..........................................

27 28 29 30 31 32

Porov. LARCHET, J.-C. Počátek terapie. In.: KARCZUBOVÁ, L. (red.): Tradice Východu a Západu v dialogu. Interkulturní a ekumenický dialog II. Olomouc: Refugium, 2015, s. 11. Porov. Tamže, s. 14 ‒ 15. Porov. EVAGRIUS Practicus, 89; LARCHET, J.-C. Počátek terapie, s. 17 a nasl. JÁN KASSIÁN Zvyky cenobitů a léky na osm základních neřestí (b), 5,1. ŠPIDLÍK, T. Jak očistit své srdce, s. 26. ŠPIDLÍK, T. Spiritualita křesťanského Východu, s. 290.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SPIRITUALITA V tejto krátkej vete môžeme čítať o všetkých dôrazoch tejto modlitby: myšlienka ako prelud, neunávné vzývanie Ježišovho mena, ochrana pred infiltráciou myšlienok, ktoré zabraňujú kontaktu so srdcom. Tieto dôrazy môžeme vidieť u všetkých autorov, pretože vychádzajú z autentickej skúsenosti duchovného boja proti myšlienkam.

Teológia modlitby Ježišovej Klasické grécke znenie modlitby Ježišovej: Kyrie Iesou Christe, Yie tou Theou, eleison me (Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou) 37 sa skladá z dvoch častí. Zo vzývania Božieho mena (Bohočloveka Ježiša Krista) a z vyznania svojej hriešnosti (eleison me), ktoré je známe z každej liturgie a na kresťanskom Východe je týmto zvolaním celá liturgia silno poznačená (ekténia). Sila Božieho mena sa v židovskom kontexte chápala veľmi zásadne. Na Sinaji odovzdal Boh Mojžišovi prikázania, ktoré boli zmluvou medzi vyvoleným ľudom a Jahvem. „Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán neneModlitba Ježišova je doslovný preklad ruského chá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno výrazu молитва Исусова (z gr. ευχή Ιησού). nadarmo.“ (Ex 20:7). Božie meno je sväté a silPrvýkrát sa tento termín objavuje u sv. Jána né, a preto aj mnísi verili, že vzývať Ježišovo Klimaka (asi 6 stor.), igumena kláštora sv. Kata33 meno stačí k tomu, aby sme mohli odporovať ríny na Sinaji, v jeho diele Nebeský rebrík. V zlým myšlienkam. Hermas skutočnosti ide však o modZaútoč na svojho nepriateľa vo svojom diele Pastier, litbu k Ježišovi, pretože JeJežišovým menom, lebo nie je ktoré bolo napísané v požiš sa ju nemodlil a ani nám ju nezanechal, ako to bolo v mocnejšej zbrane na nebi ani lovici 2. stor., píše o sile Mena Božieho Syna, ktoré prípade modlitby „Otče náš“ na zemi. 34 je „veľké a nevystihnuteľné (modlitba Pána). Práve táto 38 a nesie celý svet.“ Zároveň je najsilnejšou modlitba slúži ako archetyp na odrazenie útokov zbraňou na porazenie nepriateľa našej spásy, zlých myšlienok, pretože v sebe obsahuje dva ako v klasickom diele Nebeský rebrík píše aj Klizásadné prvky, o ktorých sa zmenime nižšie. mak: „Zaútoč na svojho nepriateľa Ježišovým Jej význam potvrdzuje aj označenie, ktoré sa jej 35 menom, lebo nie je mocnejšej zbrane na nebi pripisuje, že je „srdcom pravoslávia“. ani na zemi.“ 39 Hesychius Sinajský približuje podstatu modlitV druhej časti modlitby sa kladie dôraz na by Ježišovej ako tej, ktorá zabraňuje vstúpeniu hriešnosť človeka, ktorý bez Božej pomoci zlých myšlienok do srdca: „Modlitba Ježišova nedokáže odolať sile myšlienok. Len samotné ničí a stravuje preludy démonov. Keď totiž vzývyznanie viery v božstvo Ježiša Krista, teda vame Ježiša nepretržite a neúnavne, on už v viera ako taká, nestačí. V Jakubovom liste je zárodku zabraňuje ich infiltrácii a ich premietento fakt veľmi jasný, pretože „aj diabli veria tanie sa v zrkadle mysle – teda ich provokáciu a trasú sa“ (Jak 2:19). Preto dôraz na penthos – a nedovoľuje im mať akýkoľvek kontakt so 36 (pokánie, ľútosť) je neodmysliteľnou praxou srdcom.“

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SPIRIRTUALITA V čom teda spočíva sila a popularita modlitby mníšskych spoločenstiev, ale aj liturgie euchaJežišovej na kresťanskom Východe a čoraz viac ristického slávenia hlavne vo východných obaj na Západe? Zo skúsenosti vieme, že najlepším radoch. Ako píše Surožskij, samotný preklad spôsobom, ako sa odvrátiť od niečoho, čo nás „zmiluj sa“ nie je úplne teologicky a etymoloťaží alebo prenasleduje, spočíva v tom, že obrágicky vyčerpávajúci. Slovo eleison pochádza z time pozornosť na niečo, čo nás zaujíma. Tam, rovnakého koreňa ako slovo elaion, ktoré znakde máme svoje srdce, nás len sotva kto a čo mená olivový strom a olej. V biblických texmôže prerušiť alebo zaujať toch nájdeme mnohé obrazy Na modlitbe Ježišovej nie je našu pozornosť (porov. Mt tohto pojmu, ktoré nám jeho nič automatického alebo 6:21). Sme svojou bytosťou skutočný význam odhalia tam, kde je naše srdce a v plnšie. Olivová ratolesť v magického. Pokiaľ sa čom máme zaľúbenie. Prákontexte ukončenia potopy nesnažíme zachovávať jeho ve obrátenie pozornosti na sveta (Gn 7:11), olivový olej prikázania, vzývame jeho meno Božieho Syna ja na pomazanie kráľov a pronajlepším spôsobom, ako rokov v dejinách Izraela ako meno úplne nadarmo. premôcť myšlienky v ich znamenie Božej milosti (Ž zárodku a obrátiť svoju pozornosť na Boha. 133:2), či v podobenstve o milosrdnom SamariProsba o Božiu pomoc a vyjadrenie pokory, tánovi, kde Samaritán olejom lieči a uzdravuje že som hriešnik, udržiavajú myseľ modliacezraneného pútnika (Lk 10: 25 ‒ 37). Len z týchto niekoľkých príkladov je zrejmé, že eleison má vzťah k uzdraveniu celého človeka a k po33 JÁN KLIMAK La Scala del Paradiso, 15. 34 Grécky termín Ιησού je objektívny genitív a preto je správne: modlitba k tvrdeniu lásky Boha, aby nám dal silu vykonať Ježišovi. (Porov. ŠPIDLÍK, T. Spiritualita křesťanského Východu. Modlitba. to, čoho nie sme schopní vlastnými silami. Olomouc: Refugium, 1999, s. 394.

..........................................

35 36 37 38 39 40 41

V staroslovanskom koreni pomiluj (zmiluj sa) vidíme jasný vzťah a prosbu o jeho lásku a nehu. 40 Takýto kontext ponúka oslobodzujúci charakter modlitby Ježišovej, ktorá je na jednej strane krátkym vyznaním viery a na druhej prosbou o uzdravenie tela a duše. Tento typ modlitby je synergický, nakoľko je vyznaním viery človeka v silu Božieho mena a zároveň Božím jednaním smerom k človeku, keď mu Boh odpúšťa a uzdravuje ho. Samotná modlitba Ježišova sa nemôže chápať ako mantra alebo magická formula, ako je tomu v budhizme či hinduizme, kde existujú mantry, ktoré majú podľa danej viery silu samy v sebe tým, že sú správne vyslovované. Súčasný duchovný autor archimandrita Sofronij dosvedčuje, že: „Na modlitbe Ježišovej nie je nič automatického alebo magického. Pokiaľ sa nesnažíme zachovávať jeho prikázania, vzývame jeho meno úplne nadarmo. On sám povedal: Mnohí mi v onen deň povedia: Pane, Pane, či sme v Tvojom mene neprorokovali a v Tvojom mene nevyháňali zlých duchov? A vtedy im povedal: Nikdy som vás nepoznal. Vzdiaľte sa odo mňa vy, ktorí robíte neprávosť.“ 41

ČEMUS, R. Modlitba Ježišova. In Úpřímná vyprávění poutníka svému duchovnímu otci. Olomouc: Refugium, 2001, s. 20. SMITH, A. (Ed.) Filokalia. Praha: Volvox Globator, s. 68. Niekedy sa pridáva aj “nado mnou hriešnym” (ton amartolon). Hermasov Pastier, XIV,5 JÁN KLIMAK: La Scala del Paradiso, 21,6. SUROŽSKIJ, A. Tváří v tvář. Kostelní Vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2002, s. 84 ‒ 86. SOFRONIJ SACHAROV His life is Mine. New York: St. Vladimir's Seminary Press, 1977 s. 110.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SPIRITUALITA ho sa v neustálej pozornosti. Jednoduchý text V hesychazme, 43 ktorý sa rozvíjal v mníšskom modlitby tiež bráni prílišnej roztržitosti, čo je prostredí hory Athos, sa okrem samotnej modpri modlitbe veľmi dôležité. Napokon úspech litby preferovala aj tzv. psychofyzická metóda. modlitby nespočíva v mnohých slovách, ako V tejto metóde ide o zapojenie celej bytosti vidíme u farizeja, ale v pozícii pokory mýtnika do recitovania modlitby Ježišovej, aby sa stala (hriešnika), ktorý nepotrebuje mnoho slov na súčasťou celého človeka (tela, duše a ducha). to, aby vyšiel z chrámu uzdra- Kresťanským sa stáva to, Vonkajšie podmienky sú opívený (Lk 18: 9 ‒ 14). Pri modsané v textoch hesychasticčomu dávame kresťanský litbe Ježišovej sa používa obkých autorov, predovšetkým doba ruženca, ktorá sa nazýva obsah. Telo, duša aj duch vo Filokalii.44 Vonkajšími podkombologion, lestovka alebo majú vytvárať harmóniu, mienkami myslia Gregor Siznámejšie ako čotky, ktoré sú naita (13. ‒ 14. stor.) a Nicefor ktorá je oslavou Boha. vonkajšou pomôckou (počítaHesychasta (13. stor.) hlavne dlom) pri modlitbe. Často môžeme tieto počítmavú mníšsku celu, v ktorej je mních prítadlá pozorovať u mníchov a zbožných krestomný, sedenie na nízkej stolíčke, pritlačenie ťanov vôbec, ktorí ich majú zväčša omotané brady k hrudi a samotné recitovanie modlitby na pravom zápästí. Hlavne v počiatkoch modJežišovej spojené s pravidelným dýchaním. litby je takáto pomôcka psychologicky veľmi Tieto vonkajšie a vnútorné podmienky majú osožná a pomáha modliacemu zachovať nejaké byť len pomôckou modlitby a nie cieľom. pravidlo (odpočítavanie modlitieb a úklonov), Preto mnohí významní autori, najmä Teofan ale aj sústredenie na modlitbu. Zatvornik (19. stor) a Ignác Brjančaninov (19. stor.), varujú pred nebezpečenstvom niektorých dôsledkov tejto metódy, hlavne keď sa nevykonáva pod dozorom zrelého duchovného otca. Samotná modlitba, ktorá vychádza zo srdca, je najpodstatnejšia a postačujúca. 45 Modlitba Ježišova je nazývaná aj modlitbou srdca, lebo jej cieľom je, aby „zostúpila“ z hlavy (vonkajšieho opakovania) do srdca a stala sa integrálnou súčasťou života veriaceho. Neustále opakovanie modlitby má dať modliacemu istotu, že jedine v Bohu spočíva záchrana a vedie človeka k hlbinám pokornej odovzdanosti, ale s vedomím vykúpenia a slobody. Podľa hesychastickej tradície pozostáva vzývanie Ježišovho mena z troch stupňov:

Neustála modlitba a modlitba srdca

1. Z ústnej modlitby, teda opakovania modlitby perami za predpokladu života podľa evanjelia. 2. Mentálna modlitba, ktorá pozostáva z o pakovania a sústredenia pozornosti na Je žišovo meno. Je to predchuť neustálej mod litby, ale ešte o nej nie je možné hovoriť. 3. „Zjednotenie mysle a srdca“, kedy už modlitba plynie bez námahy, akoby sama od seba, a prežiaruje celé vnútro človeka. Ako píšu autori, dosiahnutie tohto stupňa nie je možné bez veľkého asketického úsilia, očistenia mysle a bez praktizova nia cností. 42

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SPIRIRTUALITA

Úprimné rozprávania pútnika svojmu duchovnému otcovi. 46 Toto dielo anonymného ruského autora 47 je esenciou celej spirituality hesychazmu a modlitby Ježišovej a zameriava sa prostredníctvom jednoduchého príbehu pútnika na tému neustálej modlitby a postupné uskutočnenie výzvy o neustálej modlitbe. Spočiatku pútnik cítil ťažkosti, postupne si zvykal a modlitba sa stávala bytostnou súčasťou jeho života. Najprv ústne, potom mentálne, až napokon pútnikovi „vošla“ do srdca a stala sa vnútornou a neustálou modlitbou, ktorá mala svoj vlastný život.48 Prečítanie knihy odhalí jednoduchou formou bohatstvo a teológiu tejto modlitby. Bolo by pohanské a nie kresťanské myslieť si, že samotná technika, metóda, formula a recitovanie modlitby Ježišovej sú nenahraditeľné.

„Neustále opakovanie modlitby má dať modliacemu istotu, že jedine v Bohu spočíva záchrana a vedie človeka k hlbinám pokornej odovzdanosti, ale s vedomím vykúpenia a slobody.“ Otázka telesnej polohy pri modlitbe, alebo ako ju niektorí nazývajú „kresťanská joga“, je na Východe viac v centre pozornosti ako na Západe. Telo má v kresťanstve teologicky pozitívnu hodnotu a keďže má účasť na spáse, je rovnako dôležité, aby malo účasť aj pri modlitbe. Liturgické gestá majú svoj význam, niekedy dokonca až sviatostný. Vkladanie rúk, pozdvihnutie rúk, pokľaknutie, úklony, bozk a mnohé iné poukazujú na dôležitosť symbolizmu tela a jeho zapojenia do duchovnej praxe. Ak dáme nejakému gestu duchovný význam, stáva sa posvätným a pomáha človeku, aby bol v celej svojej rozmanitosti zapojený do modlitby. Kresťanským sa stáva to, čomu dávame kresťanský obsah. Telo, duša aj duch majú vytvárať harmóniu, ktorá je oslavou Boha. Najrozšírenejšou a populárnou knihou vychádzajúcou a inšpirujúcou sa hesychastickou tradíciou modlitby v Rusku, ktorá je známa aj v katolíckom prostredí na Západe, je kniha

.......................................... 42 43 44 45 46 47 48

ŠPIDLÍK, T. Spiritualita křesťanského Východu. Modlitba, s. 402 ‒ 404. Hesychazmus (z gr. hésychia: pokoj), je smer v pravoslávnom mníšstve, ktorý preferoval samotu s aplikovaním modlitby Ježišovej ako cestu k zjednoteniu s Bohom. Nikodém Hagiorita – Makárius Notaras, Φιλοκαλία,Venezia 1782. K psychofyzickej metóde porov. napr.: ČEMUS, R. Modlitba Ježišova. In Úpřímná vyprávění poutníka svému duchovnímu otci, s. 36 ‒ 48. Tiež: VOPATRNÝ, G. Hesychasmus jako tradiční křesťanská spiritualita. Brno: Pontes Pragenses, 2003, s. 49 ‒ 54. Откровенные рассказы странника духовному своему отцу, Kazaň 1881. V slovenčine Rozprávania ruského pútnika. Trnava: Dobrá kniha, 2010. Podľa najnovších výskumov sú autormi knihy arch. Michail Kozlov a Jerom Arsenij Trojepolskij. Porov. Rozprávania ruského pútnika, Dobrá kniha, Trnava 2010 s. 11.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

SPIRITUALITA Všetko slúži len ako pomôcka k ochrane srdca a spojeniu s Bohom. Každému človeku je blízke niečo iné. Či už iný postoj, iná formula, iné slova a gestá. V modlitbe ide vždy o budovanie vzťahu človeka k Bohu. A čím je vzťah intenzívnejší, tým menší priestor majú zlé myšlienky a potom aj vášne v živote človeka. Tento stručný prehľad má len informovať o tomto poklade tradície kresťanského Východu, ktorý si môže každý osvojiť veľmi rýchlo, a sám na svojom živote spoznať, v čom je táto modlitba výnimočná a prečo je taká populárna už aj na Západe.

pôsobí v realite a jedinou realitou je naša prítomnosť, ktorú žijeme. Zázrak prítomného okamihu je jediný čas, ktorý reálne môžeme ovplyvňovať. Ako spôsob duchovného boja predkladajú duchovní autori všetkým kresťanom zaručené a vyskúšané prostriedky. V prvom rade je to pozornosť, ktorá nie je škrupulóznym alebo narcistickým pohľadom do seba, ale je skutočným poznaním seba v pokornej pravdivosti a realite stavu človeka pred Bohom. Nápis v delfskej veštiarni: Gnothi seauton (poznaj sám seba) je v púštnej tradícii dovedený k svojmu vrcholu a je vyjadrením pravdy o človeku. Len ak poznám sám seba, môžem poznať Boha a napredovať. Vedieť, čo je prospešné pre život, a naopak, čo vzďaľuje od konečného cieľa, je skutočnou duchovnou vedou. Druhým prostriedkom je modlitba, špecificky modlitba Ježišova, ktorá má okrem vyjadrenia esenciálneho vzťahu (sila Božieho mena a uznanie vlastnej hriešnosti) aj psychologické kontexty, spočívajúce v jej krátkosti, ktorá chráni pred roztržitosťou a pomáha zamerať pozornosť na neustále pamätanie na Boha.

Záver Myšlienky, akokoľvek absurdné alebo zlé, nemajú žiadny dosah na naše srdce, pokým im nedáme priestor a nezačneme s nimi viesť „dialóg“. Ak sa so zlou myšlienkou stotožníme, dáme dôležitosť tomu, čo nás oberá o pokoj a začneme namiesto reality žiť vo fantázii, pred ktorou púštni otcovia veľmi varovali. Boh totiž „V modlitbe ide vždy o budovanie vzťahu človeka k Bohu. A čím je vzťah intenzívnejší, tým menší priestor majú zlé myšlienky a potom aj vášne v živote človeka.“

.......................................... Autor: Ivan Moďoroši

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA

Náčrt teologického diskurzu o katolicite a sobornosti ThLic. Zdeno Pupík, PhD.

ABSTRACT Catholicity is one of the fundamental signs of the Church of Christ. Catholicity is understood not only as a geographical expansion to the whole world but as a unity of the community of believers. In this sense, Orthodox theologians use instead of the term Catholicity the term „sobornosť“. Losskij points out that Catholicity does not mean monotony, but the living diversity of the Spirit. „Sobornosť“ is an inner principle that unites the Church not in any sum, not in any doctrine, but in the truth of the Holy Trinity.

Katolíckosť

zákone nevyskytuje. Prvýkrát ho použil svätý Ignác Antiochijský v liste Smyrňanom. Zmysel slova je „to, čo odpovedá celku – celku Cirkvi aj viery“; to, čo veria všetci, jadro Kristom zjavenej pravdy. 1 Aj Katechizmus Katolíckej cirkvi učí, že katolícky znamená „celý“ alebo „úplný“. 2 Cirkev používa výraz katolícka od 2. storočia. Slovom „katholikos“ označovali v klasickej gréčtine filozofi všeobecný, univerzálny súd. 3 Pravoslávni teológovia namiesto pojmu katolícky používajú termín „sobornyj“. Aký je jeho význam? Čím sa odlišuje od pojmu katolícky? Aké dôsledky môže mať aplikácia pojmu „sobornosť“ do teologického myslenia a – pastoračnej praxe?

Pod pojmom katolicita alebo katolíckosť rozumieme vlastnosť Cirkvi odkazujúcu na celosť. Katolicita sa odvodzuje od gréckeho slova καθολικός – katholikós (od príslovky καθόλου – kathólu) so základným významom „rozsiahlo, komplexne“, alebo všeobecne, univerzálne. V Novom zákone nachádzame odkazy týkajúce sa univerzality (v kontexte chápanom skôr ako teritorialitu) pôsobenia Cirkvi: „Choďte teda, učte všetky národy“ (Mt 28,19) alebo: „Keď na vás zostúpi Duch Svätý, dostanete silu a budete mi svedkami v Jeruzaleme i v celej Judei aj v Samárii a až po samý kraj zeme“ (Sk 1,8). Výraz katolícky sa však explicitne v Novom

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA

Chápanie katolicity z pohľadu Magistéria a niektorých rímskokatolíckych teológov

• ako vzťah náboženských podmienok pra vého bytia Cirkvi (spoločenstvo vo vy znávaní viery, vo sviatostiach a rovnako pod vedením pápeža a biskupov), 7 • ako charakterizovanie typu cirkvi v rámci kresťanstva (zdôrazňovanie sviatostnosti sprostredkovania spásy a apoštolskej suk cesie, tzv. successio apostolica) biskup ského úradu, 8 • ako ekleziologický termín na pomeno vanie podstatného charakteristického zna ku (alebo vlastnosti – nota) Cirkvi Ježiša Krista. 9 V tomto zmysle katolicita nazna čuje onú základnú vlastnosť, vyplývajúcu z jej povahy, pomocou ktorej je katolicita ako samo osebe identický Boží ľud, zalo žený vo svojom pretrvávajúcom počiatku a udržiavaný v Božej milosti „znakom a nástrojom dôverného spojenia s Bohom a jednoty celého ľudstva 10 “.“ 11 Ďalej uvádza, že základom katolíckeho je: 1. „zakorenenie Cirkvi v plnosti života troj jediného Boha, 2. stvorenie ako stopa a obraz plnosti bytia Stvoriteľa, 3. univerzálna vôľa Boha spasiť ľudí, 4. vtelenie Logos ako Boží vykupujúci vstup do totality štruktúr tohto sveta, 5. Ježišovo ohlasovanie Otcovej bezhranič nej lásky, ktorá všetko oslobodzuje, 6. poslanie Ducha, ktorý buduje Cirkev pl nosťou chariziem.“ 12 Walter Kasper vo svojom diele Viem, komu som uveril tvrdí, že vlastnosť Cirkvi, ktorá sa označuje ako katolíckosť, v prvom rade znamená, že „Cirkev je poslaná ku všetkým národom, kultúram, rasám a triedam“. Pridáva však

Termín „katolícka“ označuje jednu zo štyroch vlastností pripisovaných Cirkvi v Nicejskocarihradskom vyznaní. Predstavuje istú „inkluzívnosť“, súdržnosť komunít, znakov alebo myšlienok, ktoré nemusia a nemali byť oddelené, pretože sú zakorenené v jednej a tej istej apoštolskej viere. Katolíckosť znamená, že rozmanitosť nie je iba tolerovaná, ale je vítaná ako dar bohatej dobroty Boha. Jedným z vyjadrení v rámci Katolíckej cirkvi je rozmanitosť stavov života a povolaní, v ktorých sú povolaní pokrstení laici, vysvätení služobníci a tí, ktorí vyznali sľuby chudoby, čistoty a poslušnosti, všetci sú svojím spôsobom učeníci (pozri Lumen gentium 18 ‒ 38 a 43 ‒ 47). Volanie k svätosti je univerzálne a spoločné pre všetkých; v rovnakom čase môže preberať nespočetné formy v špecifických podmienkach každého jednotlivého života (pozri Lumen gentium 39 ‒ 42). 4 Katechizmus Katolíckej cirkvi definuje katolíckosť Cirkvi na základe toho, že ohlasuje súhrn viery; nesie v sebe a udeľuje plnosť prostriedkov spásy; je poslaná ku všetkým národom; obracia sa na všetkých ľudí; objíma všetky časy; a svojou povahou je misionárska. 5 Katolíckosť cirkvi definuje Stručný katolícky teologický slovník (SKTS), poukazujúc na štyri roviny: 1. teritoriálnu – rozprestiera sa po celej zemi, 2. reálnu – je skutočne všade rozšírená, 3. fyzickú – začleňuje všetkých ľudí, aj keď nie doslovne každého jednotlivca, 4. morálnu – zahŕňa väčšinu, a tak sa môže označovať ako univerzálna.

..........................................

1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12

Ideálom katolíckosti Cirkvi je podľa SKTS naplnenie fyzickej roviny pojmu. 6 Aj Lexikon für Theologie und Kirche (LThK) odkazuje na univerzálnosť a všeobecnosť. Približuje, že „pojem katolicita sa teologicky používa:

Porov. Kasper, W. Viem, komu som uveril. Rím 1987, s. 88. KKC 830. DE LUBAC, H. Katolicizmus. Karmelitánske nakladatelství Kostelní Vydří 1995, s. 21. https://www.oikoumene.org/en/church-families/the-catholic-church. KKC 868. Porov. ĎURICA, J. (edit.) Stručný katolícky teologický slovník. Trnava, Dobrá kniha 2015, s. 445. Porov. BELLARMIN, R., Controversiae IV, 3, 2. Porov. ÖRK = Ekumenická rada cirkví, Amsterdam 1948, pozri pod bodom IV. Porov. Dignitatis humanae 150; Lumen gentium 8. 13 ‒ 16; Unitatis redintegratio 3. 13 ‒ 24; Ad gentes 4. 10. 15. 22. Lumen gentium 1. Lexikon für Theologie und Kirche (LThK) 5. Wien, s. 1371. LThK, s. 1372.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA zároveň aj ďalšie dva dôvody: „Cirkev je katolícka, lebo je vždy identická sama so sebou a predstavuje plnosť darov Ducha Svätého v celej rozmanitosti foriem.“ 13 Michael Schmaus rozlišuje vnútornú a vonkajšiu katolicitu. Pod vonkajšou rozumie zameranie Cirkvi na všetkých ľudí a na všetky národy všetkých čias (rovina osobnej katolicity). Vnútorná katolicita podľa neho spočíva v plnosti pravdy a prostriedkov spásy (rovina ontologicko-spásnej katolicity). 14

storočia udávajú katolicitu ako charakteristický znak (nota) pravej Cirkvi, t. j. existujúcej vždy, všade a s mnohými členmi. 15 Od 20. storočia sa znovu zdôrazňuje kvalitatívna dimenzia. V ostatných desaťročiach v teologicko-pastoračných súvislostiach katolícku identitu formoval (a ešte nejaký čas aj bude) dialóg prameniaci z (ne)pochopenia Druhého vatikánskeho koncilu (1962 ‒ 1965). 16

Náčrt recepcie katolicity u pápeža Benedikta XVI.

Evolúcia recepcie katolicity

Pápež Benedikt XVI. vníma katolicitu ako univerzalitu, vo vzťahu k jednote a k apoštolskosti. Na začiatok duchovných cvičení rímskej kúrie v roku 2013 okrem iného povedal: „Vždy sa veľmi teším, keď vidím, ako Cirkev žije a akou živou je v Ríme vďaka pastierom, ktorí v duchu najvyššieho Pastiera vedú Pánovo stádo. Je takou i vďaka skutočne katolíckemu, univerzálnemu kléru. Táto skutočnosť odráža jej povahu: má v sebe niesť univerzalitu, katolicitu pre všetky národy, rasy a kultúry.“ 17

Pozorujúc historické konotácie katolicity, môžeme konštatovať, že katolícka identita Cirkvi sa vyvíjala postupne, najmä v zápasoch proti herézam a schizmám. V staroveku išlo najmä o zápas proti arianizmu, monoteletizmu, doketizmu, monofyzytizmu a iným herézam. Až do polovice 3. storočia pozitívne dosvedčuje plnosť, vychádzajúcu zo vzťahu ku Kristovi, a dokonalosť Cirkvi, negatívne to, že jej nechýba nijaká vlastnosť, patriaca k jej podstate. Tento základný význam rozvíjajú a občas aj prekrývajú nasledovné súvislosti: pravovernosť, ortodoxia (od polovice 3. storočia; z toho „katolícky“ ako vzťah k náboženstvu), ďalekosiahle rozšírenie na základe všeobecnej Božej spásnej vôle (sv. Augustín proti donatistom), kontinuita učenia (sv. Vincent Lerinský). Stredovek sa pýta predovšetkým na garanta katolicizmu, ktorého vidí v pápežovi. Od 11. storočia sa nakreslila jasná deliaca čiara medzi cirkvou západnou (latinskou – rímskou – katolíckou) a východnou (ortodoxnou).

„Cirkev je katolícka, lebo je vždy identická sama so sebou a predstavuje plnosť darov Ducha Svätého v celej rozmanitosti foriem.“ Formálne základy katolíckej identity, ako ju vnímame v súčasnosti, položilo tridentské vyznanie Professio fidei vyhlásené 13. 11. 1565 pápežom Piom IV. (neskôr bolo ešte mierne upravené po Prvom vatikánskom koncile (1869 – 1870)) ako jasné vyhranenie sa voči protestantizmu a reformácii ako takej. Niektorí teológovia 16.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA O katolicite vo vzťahu k jednote učil počas niekoľkých katechéz: „Účelom nášho poslania a misie je ľudstvo, ktoré sa samé stalo živou oslavou Boha, prvým kultom, ktorý patrí Bohu. Toto je najhlbší zmysel katolicity, tej ktorú sme dostali, a ku ktorej musíme neustále smerovať. Katolicita nevyjadruje iba horizontálny rozmer, stretnutie mnohých ľudí v jednote, ale má aj rozmer vertikálny. Iba ak svoj pohľad upierame na Boha, iba ak sa otvárame jemu, môžeme sa stať skutočne jedným spoločenstvom. Katolicita znamená všeobecnosť, ktorá sa stáva jednotou, jednotou, ktorá však ostáva mnohorakosťou. V slovách svätého Pavla o univerzálnosti Cirkvi sme videli, že súčasťou tejto jednoty je schopnosť národov prekonať seba samých a hľadieť smerom k jedinému Bohu. Svätý Irenej z Lyonu, zakladateľ katolíckej teológie, vyjadril vzťah medzi katolicitou a jednotou týmto pekným spôsobom: „Cirkev starostlivo stráži toto učenie a túto vieru, a tak vytvára skoro jednu rodinu, ktorá má jednu vieru s jednou dušou a jedným srdcom. To isté hlása, to isté učí, má rovnakú tradíciu, ako keby mala jedny ústa. Podľa oblastí hovoríme rozličnými jazykmi, ale sila tradície je jedna jediná. Cirkvi

Germánie nemajú inú vieru a tradíciu ako tie z Gálie, Egypta, Líbye, Hispánie, Východu, či stredu Zeme, ako slnko, ktoré Boh stvoril, je jedno jediné a rovnaké na celom svete, tak aj svetlo skutočného ohlasovania žiari všade a osvecuje všetkých ľudí, ktorí chcú dospieť k poznaniu pravdy“ (Adv. haer. I 10,2). Jednota ľudí v ich mnohorakosti sa stala možnou, lebo Boh, jediný Boh neba a zeme, sa nám zjavil. Podstatná pravda o našom živote a odpovede na otázky, odkiaľ prichádzame a kam smerujeme, sa stali zrejmými, keď sa nám Boh ukázal a v Ježišovi Kristovi nám zjavil svoju tvár. Táto pravda o podstate nášho bytia, nášho života a smrti, táto pravda, ktorú Boh zjavil, nás spája a robí z nás bratov. Katolicita a jednota kráčajú spolu. A jednota má tento obsah: Je ním viera, ktorú nám od Krista odovzdali apoštoli. Katolicita a jednota Cirkvi patria spolu. Skutočnosť, že obidva tieto rozmery vidím v postavách apoštolov, nám ukazuje na to, aký je ďalší charakter Cirkvi: je apoštolská.“ 18 Počas príhovoru pred modlitbou Anjel Pána na slávnosť svätých Petra a Pavla v roku 2012 pripomenul: „Kresťanská komunita, podporovaná prítomnosťou Ducha živého Boha, sa na púti spásy cíti byť povzbudzovaná, aby kráčala pevná a pokojná po ceste vernosti Kristovi a ohlasovania jeho evanjelia ľuďom všetkých čias. Do programu jej duchovného a misijného napredovania patrí i udeľovanie pália arcibiskupom metropolitom, ktoré sa dnes ráno uskutočnilo v bazilike. Tento obrad je vždy významný, pretože zdôrazňuje hlboké puto, ktoré nás spája s apoštolskou tradíciou. Ide o dvojitý poklad svätosti, v ktorom sa navzájom prepájajú jednota a katolicita Cirkvi.“ 19

..........................................

13 Kasper, W. Viem, komu som uveril. Rím 1987, s. 89. Porov.: „Kristova Cir kev… sa uskutočňuje (subsistit) v Katolíckej cirkvi, … hoci aj mimo jej zväzku sa nachádzajú viaceré prvky posväcovania a pravdy, ktoré ako dary vlastné Cirkvi Kristovej pobádajú ku katolíckej jednote“ (LG 8). 14 SCHMAUS, M. Cirkev. RKCMBF Bratislava 1993, s. 115. V našich zemepis ných šírkach sa katolicita spája najmä s mariánskou úctou a jednotou s pápežom. Porov. Vysvetlenie erbu Bratislavskej eparchie: http://grkatba.sk/erb-bratislavskej-eparchie (určite by stálo za námahu analy zovať vnímanie katolicity v rámci slovenského teologického diskurzu). 15 Porov. HOSIUS, S., Confessio catholicae fidei 21; BELLARMIN, R., Contro versiae I, 4, 3 ‒ 6. 16 Porov. Lumen gentium 13. Porov. JÁN PAVOL II. Novo millennio ineunte. Trnava SSV 2001, s. 82 ‒ 83. 17 BENEDIKT XVI. Príhovor na začiatku duchovných cvičení. 14. 2. 2013. https://minoriti.sk/25-zo-zivota-cirkvi/1379-druhy-vatikansky-koncil-vspomienkach-a-nadejach-benedikta-xvi. 18 https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20050701016. Porov. http://www.radiovaticana.cz/clanek.php4?id=4071. 19 https://www.tkkbs.sk/view.php?cisloclanku=20120629024.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA Joseph Ratzinger vo svojom zásadnom diele Úvod do kresťanstva, okrem iného, spomína problematickosť katolicity pre ľudské limity a nedokonalosti viditeľné zo spôsobu vykonávania moci v Cirkvi: „Rovnako sporná ako svätosť sa nám javí aj katolicita Cirkvi. Nezošívané Pánovo rúcho je roztrhnuté medzi rozhádané strany, jedna Cirkev je rozdelená do mnohých cirkví, z ktorých každá si s väčšou či menšou intenzitou nárokuje, že má vo všetkom pravdu. A tak sa dnes Cirkev pre mnohých stala hlavnou prekážkou viery. Sú v nej schopní vidieť už len ľudské pachtenie sa po moci a malicherné divadlo tých, ktorí svojím tvrdením, že oni spravujú úradné kresťanstvo, zjavne najviac stoja v ceste pravému duchu kresťanstva.“ 20

A tak sa dnes Cirkev pre mnohých stala hlavnou prekážkou viery. Sú v nej schopní vidieť už len ľudské pachtenie sa po moci a malicherné divadlo tých, ktorí svojím tvrdením, že oni spravujú úradné kresťanstvo, zjavne najviac stoja v ceste pravému duchu kresťanstva. svojho počiatku, a nemôže byť iná ako katolícka, nasmerovaná na evanjelizáciu a na stretnutie so všetkým.“ 22 A pokračoval, aby prepojil katolicitu s misijným poslaním ako rozoznateľnou implicitnou dimenziou: „Cirkev sa narodila „vo východe“, teda zrodila sa ako misionárska. Ak by apoštoli boli ostali tam, vo večeradle, a neboli by vyšli hlásať evanjelium, Cirkev by bola iba Cirkvou toho ľudu, mesta, večeradla. Ale všetci vyšli do sveta, od chvíle kedy sa zrodila Cirkev, od príchodu Ducha Svätého. A preto sa cirkev zrodila „východom“, takže je misionárska. Toto vyjadrujeme, keď ju nazývame apoštolskou, pretože apoštolom je ten, kto prináša dobrú zvesť o zmŕtvychvstaní Ježiša.“ Následkom autentickej kresťanskej praxe bolo jasné, že Cirkev sa musí nielen šíriť po svete, ale musí byť otvorená každej kultúre. Tento proces sa nevyhol silným kontrastom vo vnútri kresťanskej komunity prvých čias, pretože kresťania pochádzajúci z judaizmu požadovali, aby druhí prevzali zvyky a tradície spojené s ich kultúrou.“ 23

Náčrt recepcie katolicity u pápeža Františka Pápež František opakuje známe vysvetlenie na základe spojenia katolicita – všeobecnosť: „Cirkev je katolícka, lebo je všeobecná – je rozptýlená v každej časti sveta a hlása evanjelium každému mužovi a žene. Je priestorom, domom, v ktorom je nám hlásaná úplne celá viera a v ktorom je spása, ktorú nám priniesol Kristus, ponúkaná všetkým.“ Poukazuje však ešte na komplementaritu jednoty a rôznosti: „Cirkev je katolícka, pretože je „domom harmónie“, kde sa vie snúbiť jednota a rôznosť, aby spoločne vytvárali bohatstvo.“ 21

„V Cirkvi je množstvo úradov a služieb, ale len jeden je Duch.“

..........................................

Pápež František hovorí o dvoch pozoruhodných filozoficko-teologických rozmeroch katolicity: „Existuje katolicita, tak povediac „kozmická“, ktorá žiada od komunít, aby otvorili dvere kresťanským skúsenostiam iných bratov, aby boli ochotní konfrontovať sa a vojsť do spoločenstva s inými cirkvami (LG 13). Existuje ale aj katolíckosť, ktorú by sme mohli nazvať „pozemskou“, ktorá vyžaduje od komunít schopnosť valorizovať náboženské snaženia ľudí, aj tie, ktoré sú zahalené gestami mágie. V Cirkvi je množstvo úradov a služieb, ale len jeden je Duch.“ 24 Na jednej strane vysvetľuje obsah pojmu katolicita ako principiálnu otvorenosť voči duchovným a náboženským skúsenostiam iných kresťanov na báze ekumenizmu, na strane

„Katolícka znamená univerzálna“, povedal o niekoľko mesiacov pápež František. „Svätý Cyril Jeruzalemský tvrdí, že „Cirkev je nepochybne volaná katolíckou, čiže univerzálnou preto, že je rozšírená všade, od jedného konca Zeme po druhý; a pretože univerzálne a bezchybne učí všetky pravdy, ktoré ľudia musia poznať, a to ohľadne vecí tak nebeských, ako aj pozemských“. Jasným znakom katolicity Cirkvi je, že hovorí všetkými jazykmi. A toto nie je nič iné ako následok Turíc: je to Duch Svätý, ktorý uschopnil apoštolov a celú Cirkev ohlasovať všetkým, až do končín zeme, Nádherné Posolstvo o spáse a o láske Božej. Cirkev sa tak zrodila ako katolícka, čiže „symfonická“ od

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA

prekladu slova „katholiké“ z Nicejského vyznania viery. Výraz katolícky alebo všeobecný preložil slovom „sobornyj“. Slovanský koreň slova „sobor“ znamená zhromaždenie a najmä koncil, snem, synodu. Preto termíny ako „sobornosť a sobornyj“ nadobudli novú nuansu, čo ale neznamená, že stratili svoj prvotný význam „katolíckosť, katolícky“. V etymológii slova sobornyj môžeme nájsť aj výraz „zjednotiť“. Sobornosť teda označuje stav toho, čo je dané dohromady. Cirkev sobornaja je cirkev, ktorá zhromažďuje, spája a zmieruje. Sobornosť to je „jednota, spojenie mnohých v jedno, jednomyseľnosť, symfonickosť“ – tak to vyjadruje Bulgakov. Tvrdí, že sobornosť je dušou ortodoxie. 26

druhej rozširuje svoje vyjadrenie o katolicite o performačnú 25 schopnosť integrovať aj heterogénne náboženské skúsenosti postavené na medzináboženskom dialógu – čo je evidentným odkazom na univerzalitu Cirkvi opierajúcu sa o rozvíjanie odkazu Druhého vatikánskeho koncilu.

Fundamentálne sémantické paradigmy pojmu sobornosť Koncept katolicity – sobornosti bol rozvinutý v ruskom náboženskom a filozofickom myslení od polovice 20. storočia v zastúpení Chomjakova, Vladimíra Soloviova, N. F. Fedorova, E. N. Trubeckého, Florenského, Bulgakova, Berďajeva a ďalších. Pre Chomjakova duch katolíckosti cirkvi je ako duch slobody, jednotu cirkvi treba chápať ako súhlas s ich osobnými slobodami. Sobornosť (kolegialita) pravoslávnej cirkvi ide proti nim a katolíckemu autoritárstvu a protestantskému individualizmu. Vladimír Soloviova zhrnul vnímanú predstavu do vzorca: Katolicizmus je jednota bez slobody a protestantizmus je sloboda bez jednoty. Pravoslávie predstavuje jednotu v slobode a voľnosti v jednote. Losskij označuje tretiu vlastnosť Cirkvi ako „sobornosť“. Tento termín ako neologizmus použil a odvodil Chomjakov zo slovanského

.......................................... 20 RATZINGER, J. Úvod do kresťanstva. In: http://ww.pastorace.cz/Clanky/Svatost-a-katolicita-cirkve.html. 21 FRANTIŠEK, Generálna audiencia Rím. Katechéza z 3. 4. 2014. In: http://www.katechetiolomouc.cz/news/a33-cirkev-je-katolicka-vseobecna/ 22 FRANTIŠEK, Generálna audiencia Rím. Katechéza z 17. 9. 2014. In: http:// www.tempi.it/papa-francesco-cosa-significa-che-la-chiesa-e-cattolica-e-apostolica#.WRQQvvnyij4. Porov. http://legnica.niedziela.pl/artykul/11432. 23 FRANTIŠEK, Generálna audiencia Rím. Katechéza z 17. 9. 2014. In: http:// www.tempi.it/papa-francesco-cosa-significa-che-la-chiesa-e-cattolica-e-apostolica#.WRQQvvnyij4. Porov. http://legnica.niedziela.pl/artykul/11432. 24 FRANTIŠEK, Generálna audiencia Rím. Katechéza z 17. 9. 2014. In: http:// www.tempi.it/papa-francesco-cosa-significa-che-la-chiesa-e-cattolica-e-apostolica#.WRQQvvnyij4. Porov. http://legnica.niedziela.pl/artykul/11432. 25 Porov. BENEDIKT XVI. Spe salvi, č. 4. In: https://www.kbs.sk/obsah/ sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/dokumenty-papezov/c/encyklika-spe-salvi. 26 BULGAKOV. In: ŠPIDLÍK T. Ruská idea. Refugium Velehrad 1995, s. 120. Bulgakov interpretoval sobornosť ako veľké a radostné bytie jedného s dru hým. „Snažil sa tento pojem preložiť francúzskym conciliarité a myslel tým na symfonickú harmóniu. Chcel tak vyjadriť rozdiel medzi pravou ortodo xiou a autoritarizmom západnej cirkvi a bezuzdným individualizmom: so bornosť je symfonická únia, zhoda, myslenie a život všetkých společne ako bratov a sestier s ostatnými ľuďmi silou plnosti božskej lásky“ http://snem.cirkev.cz/?menu=138&pub=7&id=8.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA Podľa Chomjakova sobornosť je jednotou v mnohosti. 27 Základným princípom pravoslávnej cirkvi, napísal Chomjakov, nie je poslušnosť k externému orgánu a katolicite. Losskij definuje výraz sobornyj v protiklade k vseobščij – v slovenčine sa obidva výrazy prekladajú rovnako: všeobecný. Často dávame a používame termín katolícky na roveň s termínom všeobecný. Do istej miery je to tak: zvonku sú sobornosť a všeobecnosť zhodné. Pre nás je úplne nesporné, že slovo katolícky (sobornyj) dostalo nový význam, význam kresťanský, v jazyku Cirkvi označujúci realitu odlišnú od tej, ktorá sa spája so všeobecne prijatým pojmom „všeobecný – vseobščij“. „Sobornyj označuje viac konkrétne, viac vnútorné, neoddeliteľné od samej podstaty Cirkvi. Každú pravdu možno nazvať všeobecnou, no nie každá pravda je pravdou katolíckou, sobornou.“ 28 Sobornosť podľa Losského veľmi úzko súvisí s Cirkvi vlastným spôsobom poznania a učenia, ktoré formuluje: „Keby Cirkev nebola katolícka – všeobecná, taká Cirkev by bola bez pravdy, bez presných poznatkov o Zjavení, bez vedomej a nezvratnej skúsenosti. Ak by si aj tak uchránila jednotu, bola by to jednota názorov, zrodených rozličnými ľudskými kultúrami a spô-

sobmi myslenia, jednota založená na administratívnom donútení a relativistickej ľahostajnosti. Ak by si táto Cirkev uchránila svätosť, bola by to svätosť neuvedomelá. Ak by si uchránila apoštolskosť, bolo by to len slepou vernosťou abstraktnému princípu bez vnútorného zmyslu. Veríme, že sobornosť je neoddeliteľná vlastnosť Cirkvi do takej miery, do akej disponuje pravdou; sobornosť je kvalitou, vlastnosťou kresťanskej pravdy.“ 29 Toto stanovisko sa snaží Losskij potvrdiť v negatívnom definovaní. Berďajev sa snaží definovať sobornosť v opozícii ku kolektivizmu. Hovorí o tom, že cirkevná sobornosť nie je akási autorita, ale znamená „prebývanie cirkevného ľudu a Ducha Svätého v komunikácii a v láske. Je to tajomný život Ducha. „My“ v sobornosti nie je kolektív.“ 30

Kritika katolíckeho chápania katolicity Kritika zo strany ortodoxných teológov môže pomôcť prehlbovať tému katolíckosti Cirkvi, aj keď ich argumenty nemusia byť práve najpodarenejšie. Veríme, že sobornosť je neoddeliteľná vlastnosť Cirkvi do takej miery, do akej disponuje pravdou; sobornosť je kvalitou, vlastnosťou kresťanskej pravdy.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA Príkladom je rumunský pravoslávny teológ Dumitry Staniloae: „Sobornosť možno odlíšiť od indiferentnej jednoty tým, že je špecifická, že je to jednota spoločenstva. Rímskokatolícka cirkev stratila tento pojem (ba zmysel) pre doktrínu pápežského primátu a magistérium robí nemožným spoločenstvo všetkých členov cirkvi vo všetkých skutočnostiach. Rímskokatolícka cirkev sa uspokojila s jednotou, ktorá charakterizuje telo podriadenosťou – pod velením vedenia a to nahradilo jednotu spoločenstva (katolicitu alebo tzv. sobornosť) univerzálnosťou v zmysle geografického rozsahu.“ 31

.......................................... Bulharskí teológovia Serafim Alexijev a Sergij Jazadžijev v diele Pravoslávie a ekumenizmus sa pri popisovaní katolicity opierajú o vyjadrenia sv. Cyrila Jeruzalemského a Vasilija Bruselského, ktorí popisovali tento atribút cirkvi: 1. katolíckosť ako celosvetovosť v geogra fickom zmysle, 2. katolíckosť ako plnosť v podstate, 3. katolíckosť ako plnosť spasiteľnej sily, 4. katolíckosť ako plnosť svätosti a požeh nania, 5. z toho všetkého im vyplýva, že katolícka cirkev je len jedna. S tým všetkým je možné sa stotožniť na oboch brehoch ortodoxie (latinskej aj východnej). Autori však vyčítajú Rímskokatolíckej cirkvi, že sa nezaslúžene nazýva katolíckou. Kritizujú používanie termínu katolíckosť a katolícky, ktoré stotožňujú s rímskym papizmom nezlučiteľným so sobornosťou, lebo pápež sa stavia nad „sobor“ – synodu. 32

zjednocuje. Preto neexistuje nijaká prirodzená jednota bez plurality osôb.“ 33 V podobnom duchu sa vyjadril už pápež Pavol VI. – katolicita neznamená uniformitu: „Katolicita vždy označuje rozšíriteľný rad ľudských foriem, ktoré sa môžu zjednotiť v jednote tajomného tela Kristovho. Všetci ľudia sú povolaní k spáse a Cirkev je schopná prijať všetkých bez obmedzenia,

..........................................

27 28 29 30 31 32 33

Katolicita vždy označuje rozšíriteľný rad ľudských foriem, ktoré sa môžu zjednotiť v jednote tajomného tela Kristovho. Losskij zdôrazňuje, že „katolíckosť neznamená monotónnu jednotvárnosť zažitých foriem a obsahov, ale živú pestrosť Ducha, ktorý stále obnovuje tvárnosť zeme. Ľudská prirodzenosť je spasená Kristom, ale divinizovaná Duchom Svätým. Duch Svätý pluralizuje to, čo Kristus

CHOMJAKOV. In: ŠPIDLÍK T., c. d. s. 120. Porov.: „Pre neho (Chomjakova) bolo zrejmé, že slovo katholikós v predstavách Cyrila a Metoda nepochádzalo od slova kath´ola, ale kath´olon, kde kathá znamená podľa. Cirkev katolícka je potom cirkvou podľa jednoty všetkých, cirkev slobodnej, dokonalej jednomyseľnosti“ http://snem.cirkev.cz/?menu=138&pub=7&id=8. LOSSKIJ, V. O tretjem svojstve cerkvi. Žurnaľ moskovskoj patrijarchii, 1968, č. 8, s. 72 ‒ 78. LOSSKIJ, V. c. d., s. 72 ‒ 78. Porov.: „Kolektivizmus sa vždy upevňuje násilím páchaným nad ľudskou osobnosťou. Komunotárnosť a sobornosť vždy uznávajú hodnotu osobnosti a slobody. Sobornosť znamená vysokú kvalitatívnosť vedomia, kolektivizmus znamená objektivujúcu konsolidáciu podvedomia“ (BERĎAJEV, N. A. Ríša Ducha a ríša Cisárova. Kalligram Bratislava 2003, s. 89 ‒ 90). STANILOAE, D. Theology and the Church. Trans. Robert Barringer (Crestwood, NY: St. Vladimir's, 1980), 56 ‒ 57. From Episcopal Conferences: Historical, Canonical & Theological Studies, edited by Thomas J. Reese, S.J. (Washington, DC: Georgetown University Press, 1989. Ďalšie pohľady na túto tému možno nájsť na: http://georgetown.edu/centers/woodstock/reese/ec/ec-9fahey.htm alebo http://www.orthodoxresearchinstitute.org/articles/dogmatics/savich_ catholicity.html alebo http://www.schmemann.org/byhim/churchhierarchal.html. AРХИМАНДРИТ СЕРАФИМ (АЛЕКСЕЕВ), АРХИМАНДРИТ СЕРГИЙ (ЯЗАДЖИЕВ), Православие и икуменизм. София 1998, 2. vydanie, s. 51 ‒ 54. LOSSKIJ, V. c. d., s. 72 ‒ 78.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA vyrovnať sa s celým ľudstvom. Niekedy máme tendenciu si myslieť, že univerzálnosť, expanzia jednoty života a pravej ľudskosti, bude uniformitou. Samotný fakt, keď si myslíme, že ľudia rozmanitých národností, jazykov, kultúr a spôsobov života sú povolaní k tomu, aby boli „jedno telo a jedna duša ... v rovnakej nádeji“, nás sprvu napĺňa prekvapením ako tých, čo boli svedkami zázraku jazykov na Turíce.“ 34

Cirkev nie je nijaká federácia častí, je soborná v každej zo svojich častí, pretože každá časť sa stotožňuje s celkom. Ak by sme použili iba teritoriálny argument, museli by sme priznať, že Cirkev vo Večeradle nevyhnutne nebola sobornou. A napokon aj stúpenci iných náboženstiev majú povedomie celosvetového charakteru svojej misie a univerzalizmu. Preto od sobornosti je potrebné odlíšiť „kresťanskú všeobecnosť, faktickú všeobecnosť alebo potenciálny univerzalizmus. Ten je vonkajším, materiálnym vyjadrením, ktorý označujeme ako ekumenizmus. Týmto výrazom sa vyjadruje všetko to, čo sa týkalo celého cirkevného územia v celku, v protiklade k všetkému, čo malo len miestny, provinciálny význam. Cirkev vcelku je ekumenickou, táto myšlienka je neaplikovateľná na jej časti; no každá časť Cirkvi, aj tá najmenšia, aj jediný veriaci, môže byť sobornou.“ 35

si ani myslieť, že Kristova Cirkev dnes už neexistuje, ale má byť len predmetom hľadania zo strany všetkých cirkví a spoločenstiev.“ 38

Teologické konsekvencie Losskij bol proti ekumenickému hnutiu. Skôr uprednostňoval prehlbovanie učenia o Najsvätejšej Trojici. Tvrdil, že „ak je nedobrá náuka o Trojici, je nedobrá aj náuka o Cirkvi. Cirkev je obrazom Trojice. Ona je v plnosti katolícka. Vzor Najsvätejšej Trojice spočíva v tajomnej totožnosti celku a častí.“ 39 Svätý Augustín, známy svojím záujmom o tajomstvo Najsvätejšej Trojice, pripomína: „Bratia, zachovajte pravú, rodnú, katolícku vieru. Syn je rovný Otcovi, Boží Dar, Duch Svätý je rovný otcovi, a preto Otec a Syn a Duch Svätý je jeden Boh a nie traja bohovia. Nie sú k sebe pričlenení podľa stupňov, ale sú zjednotení vo velebnosti, sú teda jeden Boh.“ 40 Ak v ponímaní Cirkvi zdôrazňujeme jednotu, potom sa sobornosť zakladá výhradne na dogme o Tele Kristovom a vtedy sa v ekleziológii dostaneme ku kristocentrizmu. Keď sa opierame o rozmanitosť na úkor jednoty, výlučne o Turíce,

.......................................... Losskij podčiarkuje, že „Cirkev nie je nijaká federácia častí, je soborná v každej zo svojich častí, pretože každá časť sa stotožňuje s celkom. Sobornosť nemá nič spoločné ani so všeobecne prijatou mienkou a nepozná ani čiastkové názory.“ 36 V tých istých intenciách sa vyjadril aj pápež Pavol VI.: „Musíme sa vystríhať toho, aby sme všeobecnú Cirkev nechápali ako nejaký súhrn alebo federáciu partikulárnych cirkví. Cirkev nadobúda v každej časti sveta rozličné vonkajšie podoby a prejavy.“ 37 Aj vyhlásenie Dominus Iesus pokračuje v tejto línii: „Veriaci si nemôžu predstavovať Kristovu Cirkev ako dajaký diferencovaný, ale súčasne aj určitým spôsobom jednotný súhrn cirkví a cirkevných spoločenstiev.“ A nadôvažok dodáva: „A nemôžu

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA Sobornosť je teda „vlastnosť Bohom zjavenej pravdy. Sobornosť nie je abstraktný univerzalizmus doktríny, predpísanej hierarchiou, ale živá zvesť chránená vždy, všade, všetkými. Sobornosť sa neurčuje svätosťou, ale svätosť nie je možná bez sobornosti. Sobornosť tkvie v úplnom súlade týchto dvoch princípov: jednoty a rôznorodosti, podstaty a osobitostí“. 45 Samotní propagátori idey sobornosti však kriticky konštatujú, že sobornosť v čistom stave je ťažké v Cirkvi postrehnúť, že ide o krásnu, ale skôr o veľmi akademicko-spirituálnu ideu, ktorej konkrétne prejavy a dosah ešte nie sú detailne analyzované.

..........................................

„Katolícky je ten, kto prekonáva individuálne, kto sa oslobodzuje od vlastnej prirodzenosti, kto sa stotožňuje s celkom.” vedie to k rozdrobovaniu, ba môže viesť aj k odmietaniu hierarchickej charizme Cirkvi. Ale „Cirkev je založená na dvoch predpokladoch: na kristologickej rovine a pneumatologickej mnohorodosti. V tomto zmysle Trojicu poznávame cez Cirkev a Cirkev cez Trojicu.“ 41 Svätý Augustín takisto načrtáva spojitosť týchto dvoch skutočností: „Poriadok výkladu viery vyžadoval, aby po vyznaní Najsvätejšej Trojice bola zmienka o Cirkvi, ako spájame príbytok s jeho obyvateľom, Boha s jeho chrámom, zakladateľa s jeho Mestom.“ 42 Losskij konštatuje že „katolícky je ten, kto prekonáva individuálne, kto sa oslobodzuje od vlastnej prirodzenosti, kto sa stotožňuje s celkom.“ 43 Toto tvrdenie v perspektíve holizmu dopĺňa aj Soloviov a podčiarkuje potrebu prekračovania izolacionizmu pre identitu Cirkvi: „Všetko to v Cirkvi, čo samým svojím významom je katolícke, slobodné od akéhokoľvek sebazdôraznenia, svojvôle a výlučnosti, čo vytrháva človeka z jeho izolácie a zapája ho do celku, tým samým je božské a utvára večnú a nemennú podstatu Cirkvi.“ 44

Okrem doteraz prezentovanej, mohlo by sa povedať internej katolicity, možno hovoriť aj o misionárskej katolicite. Ona „nastavuje cieľ, hľadá všetky prejavy Ducha Svätého v rôznych náboženstvách, kultúrach, filozofiách, formách zmýšľania, hodnotových predstavách, historických kontextoch ľudstva, integruje ich v procese recepcie, poprípade purifikácie a adaptácie, avšak bez toho, aby všetko prevzala, prebrala ich vlastnú legitímnu formu, podobu. Preto má katolicita dialogický aspekt. Kontraproduktívnou by bola každá partikulárna identifikácia Cirkvi s čiastkovým systémom (napr. eurocentrizmus). Všetky kresťanské cirkvi sa Veľkým vyznaním viery pevne držia katolicity ako podstatného znaku Cirkvi, no líšia sa v chápaní svojej základnej ekleziologickej formulácie. Ortodoxia zdôrazňuje kvalitatívny moment: katolicita je plnosť spásy, založená v Trojici, ktorá je viditeľná v koncilovej cirkvi (rusky sobornosť). Luther vidí v katolicite duchovnú veľkosť (viera

.......................................... 34 Pavol VI., Generálna audiencia. Rím. Katechéza z 9.12.1964. In: http://www. opoka.org.pl/biblioteka/W/WP/pawel_vi/audiencje/ag_09121964.html. 35 LOSSKIJ, V. c. d., s. 72 ‒ 78. 36 LOSSKIJ, V. c. d., s. 72 ‒ 78. 37 PAVOL VI. Evangelii nuntiandi, 62. 38 KONGREGÁCIA PRE VIERU Vyhlásenie Dominus Iesus. Vydavateľstvo Don Bosco Bratislava 2000, č. 16 ‒ 17. 39 LOSSKIJ, V. c. d., s. 72 ‒ 78. 40 AUGUSTÍN Sermo 265,7 – PL 38,1218. In: LITVA, A. Teológia svätého Augustína. Dobrá kniha Trnava 1991, s. 63. 41 LOSSKIJ, V. c. d., s. 72 ‒ 78. 42 AUGUSTÍN Enchiridion c. 57. In: DE LUBAC, H. Katolicizmus. Karmeli tánske nakladatelství Kostelní Vydří 1995, s. 232 ‒ 233. 43 LOSSKIJ, V. c. d., s. 72 ‒ 78. 44 SOLOVIOV, V. S. Duchovné základy života. SSV Trnava 1993, s. 104. www. cz. Porov. Loeser, W. Katolicita cirkvi in BEINERT, W. Slovník katolické dogmatiky. MCM Olomouc 1994, s. 133 ‒ 134. 45 LOSSKIJ, V. c. d., s. 72 ‒ 78.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA a ohlasovanie cirkvi: WA 22, 299), Kalvín ju prekladá do celkom neviditeľnej oblasti (Ženevský katechizmus v. 1542, otázka č. 93). Pre Ekumenickú radu cirkví bola katolicita najskôr stvárnením typu konfesie (1. valné zhromaždenie Amsterdam 1948); 4. valné zhromaždenie v Uppsale 1968 ju chápe ako kvalitu cirkvi. V r. 1971 sa komisia „Faith and Order“ zaoberala tou tematikou z teologického hľadiska.“ 46 Misia neodporuje katolicite, ale dodáva jej dynamiku. Preto pápež František žiada, aby „kňazi a misionári s novým misionárskym zápalom vyšli z posvätného chrámového opevnenia a umožnili nežnej Božej láske rozliať sa pre dobro ľudí“. 47 Otázka katolicity a výlučnosti je pre dialóg cirkví citlivá, ale je potrebné o nej diskutovať. V tomto duchu katolicita vyžaduje uznávanie všetkých kresťanských hodnôt v iných kresťanských stvárneniach 48 a snahu o „zmierovanú rozdielnosť“, ktorá musí byť možná všade tam, kde sa nemôže preukázať nijaký jasný

a neodstrániteľný rozpor s evanjeliom. Kontraproduktívnym by bol „spiatočnícky ekumenizmus“, každé hranie autority a moci voči iným kresťanom. 49 Ekumenizmus preto nie je otázkou kompromisov, ale otázkou poznávania sa a otvorenosti vanutiu Ducha Božieho. Cirkvi sa môžu navzájom veľmi obohatiť, ak budú ochotné bez predpojatostí a predsudkov počúvať evanjelium. Všetko ostatné je otázkou pýchy, resp. pokory. V každom prípade uplatňovanie princípu sobornosti v živote Cirkvi sa pretavuje do uplatňovania princípov synodality a konciliarity – vtedy je v Cirkvi viac dialógu, viac participácie a spoluzodpovednosti, viac slobody a viac subsidiarity. Cirkev je katolícka, „aby sa katolíckou stávala“. 50

.......................................... Autor: ThLic. Zdeno Pupík, PhD.

.......................................... 46 47 48 49 50

Ekumenizmus preto nie je otázkou kompromisov, ale otázkou poznávania sa a otvorenosti vanutiu Ducha Božieho.

LThK, s. 1373. Posolstvo Svätého Otca Františka na 54. svetový deň modlitieb za duchovné povolania. Porov. Unitatis redintegratio 3. Porov. LThK, s. 1374. LThK, s. 1373.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA

Ako ďalej po ekumenickej spomienke na 500. výročie reformácie? Wolfgang Huber, Karl Lehman

ABSTRACT Catholicity is the ability in a worldwide variety to recognize that joining and not to use the uniformity to maintain the unity. This idea is equally close to the evangelical catholicity as well as the complementary concept of the catholic capability of pluralism. Christian churches do not produce an ecumenical reality because of their own efforts; it is in advance assigned to them. Then is the current question about how they correspond or neglects this reality. Five hundred anniversary of the Reformation in this year creates a positive climate for further ecumenical co-operation of Christians, thanks to previous ecumenical events in the second half of the 20th century: the establishment of the World Council of Churches (1948), Second Vatican Council (1962 ‒ 1965). Touto otázkou sa zaoberajú dvaja povolaní zástupcovia západného kresťanstva: Kardinál Karl Lehman (1936), dlhoročný predseda Konferencie biskupov Nemecka, a biskup Wolfgang Huber (1942), do roku 2009 predseda Rady evanjelických cirkví v Nemecku. Príležitosťou na ich vyjadrenie bola spoločná akademická udalosť na Univerzite v Bochume, kde predniesli svoje stanoviská. Ponúkame v skrátenej podobe posolstvo ich naliehavej angažovanosti za napredovanie ekumenických vzťahov.

blízka evanjelickej katolicite, ako aj komplementárnej predstave katolíckej schopnosti pluralizmu. Z ďakovnej reči k spoločnej čestnej promócii spolu s kardinálom Karl Lehmanom na Katolíckej teologickej fakulte Univerzity v Bochume.

Diskusia je príliš zameraná na to, čo ešte nie je dané

Wolfgang Huber: Nevyhnutnosť spoločenstva

Ekumenická diskusia sa viac a prednostne zaoberá tým, čo ešte nie je dané, ako tým, čo je nám už teraz dané. Je to vyjadrené aj záujmom o slová Ježišovej modlitby: „...aby všetci boli jedno...“ (Jn 17,21). Tieto slová sú titulom encykliky pápeža Pána Pavla II. z roku 1995, takéto je motto Svetového spoločenstva študentov. Pán Ježiš vyslovil tieto slová vo svojej rozlúčkovej

Katolicita je schopnosť v celosvetovej rôznosti rozpoznať to spájajúce a nepoužívať uniformitu na udržanie jednoty. Táto myšlienka je rovnako

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA reči, vo svojej Veľkňazskej modlitbe, keď sa Toto biblické vyznanie dokazuje ekumenickú modlil za svojich učeníkov: „Otče, ... zachoskutočnosť, ktorá je súčasťou kresťanskej viery. vávaj ich vo svojom mene, ktoré si mi dal, aby Jeden Pán nás pozýva, aby sme boli jedným teboli jedno, ako my“ (Jn 17, 11). lom. Jedna viera nás zaväzuje, aby sme sa nechali viesť Duchom pravdy a zmierenia. Jeden Táto modlitba ozrejmuje skutočnosť, že Ježišom krst robí z pokrstených svedkov jednej nádeje. vyprosovaná jednota je v Božích rukách, jej zárukou je jednota Najsvätejšej Trojice a JeTak ako krst je východiskovým bodom kresžišova prosba za svojich učeníkov. Sila tejto ťanskej existencie, ako viera je zdôvodnením krátkej formulky jej dáva aj charakter imperanášho kresťanského spôsobu života, ako jeden tívu: aby sme sa aj my starali o to, aby konečne Pán veriaceho stále vedie, tak je to aj s ekumevšetci boli jedno. nickým spoločenstvom. Čím viac sa snažím žiť moju kresťanskú, cirNie je postavené na našej ľubovôli: nejde o rozkevnú a teologickú existenciu v ekumenickom hodnutie, ktoré veriaci môže a nemusí prijať; spoločenstve, tým viac si kladiem otázky o cieli nejde o nejaký cieľ, ktorému možno venovať a najmä o dôvode nášho ekuKatolicita je schopnosť viac alebo menej úsilia. Spolumenického spoločenstva. Tu patričnosť kresťanov a cirkví v celosvetovej rôznosti je súčasťou a základom ich mi pomáha iný novozákonný rozpoznať to spájajúce vierovyznania: jeden Pán, jedtext, „veľpieseň o jednote“, ktorý sa nachádza v 4. kapi- a nepoužívať uniformitu na viera, jeden krst. Preto je tole Listu apoštola Pavla Efezspoločenstvo kresťanov „bezna udržanie jednoty. anom: „Jedno je telo a jeden podmienečné“. Kresťanské cirDuch, ako ste aj boli povolaní k jednej nádeji kvi teda neprinášajú ekumenickú skutočnosť svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, vďaka vlastnému úsiliu, je im vopred uložená. jeden krst, jeden Boh a Otec všetkých, ktorý je Potom je pre nich aktuálna otázka, nakoľko nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých“(Ef tejto realite zodpovedajú alebo ju zanedbávajú. 4, 4 ‒ 6). Ide o aktualizáciu vopred danej reality.

Protestanti chápu katolicitu ako konfesijnú charakteristiku Rané kresťanstvo dalo Cirkvi na cestu 4 atribúty, 4 podstatné vlastnosti: jednotu, svätosť, katolicitu a apoštolskosť – „Credo in unam, sanctam, katholicam et apostolicam ecclesiam“. Niektoré evanjelické cirkvi majú s katolicitou ešte väčšie problémy ako s jednotou. Pretože katolicitu preklasifikovali ako označenie konfesie (katolíckej cirkvi), nahradili v nemeckom znení Apoštolského vyznania viery slovo „katolícku“ slovom „kresťanskú“. Historicky by sa to možno dalo pochopiť, ospravedlniť sa to však nedá. Atribút „kresťanská“, teda Kristu patriaca, naznačuje podstatu a základ Cirkvi, nie je teda vhodné tento atribút používať ako jeden z možných ďalších atribútov. Ešte sa ponúka iný pohľad, keď si postavíme otázku, ako sa chápe vzájomný vzťah obidvoch atribútov, jednoty a katolicity, v Nicejsko-carihradskom

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA vyznaní viery popri atribútoch „svätá a apoštolská“. Jednota vyjadruje, čo kresťanov na každom mieste a v každom čase spája. Osobitným symbolom tejto jednoty sa stala modlitba Pánova Otče náš. Zjednotenie sa na spoločnom texte tejto modlitby bolo preto jedným z najdôležitejších krokov k ekumenickej spolupráci. Nádej, že niečo podobného zažijeme vo vzťahu k zneniu Apoštolského a Nicejsko-carihradského vyznania viery, má hlbokú logiku. Veď v roku 1974 prijaté spoločné nemecké znenie starokresťanských vyznaní viery sa odlišuje až do dnešných čias práve chápaním a používaním tohto jediného slova: „katolícka“. Zatiaľ čo atribút „jedna“, a slovo jednota poukazujú na to, čo kresťanov spája, vzťahuje sa katolicita práve na rôznorodosť, ktorú v sebe táto jednota zahŕňa: rôznosť a pestrosť jazykov, blízkosť či odľahlosť území, prejavy zbožnosti a usporiadanie vzťahov v miestnych cirkvách, kde zaznieva Bohu chvála a kde sa modlia modlitbu Otče náš. Ak v slove jednota je zdôraznené to, čo svetové spoločenstvo kresťanov spája, v slove katolicita je zdôraznená rôznorodosť, ktorá v tejto jednote nachádza svoj priestor. Z tohto dôvodu nie je vhodným prekladom ani slovo „všeobecná“, ako sa používa v evanjelickom priestore v (nielen) nemeckom znení Nicejsko-carihradského vyznania viery.

plurality... Ak naše cirkvi spoločne vyznávajú Krista ako „centrum našej viery“, rozdielne akcenty tohto centra nebudú spochybňovať, ale viac objasňovať. Kroky, vedúce k spoločnému chápaniu ospravedlnenia Božou milosťou a k mnohostrannému vzájomnému uznaniu krstu sú na tejto ceste osobitne zrejmými príkladmi rastúceho spoločenstva cirkví v ich trvajúcej rôznosti. Napriek tomu, že podobné kroky v pohľade na Oltárnu sviatosť sa nepodarili vzhľadom na priťažujúcu okolnosť rozdielneho chápania úradu v Cirkvi, nemali by sme tieto dva dosiahnuté úspechy podceňovať. Ak je ekumenický duch otvorený pre vďačnosť, budú môcť nasledovať aj ďalšie kroky. Ekumenické spolunažívanie sa dnes prejavuje nielen v tom, že sa cirkvi spoločne verejne vyjadrujú k dôležitým otázkam. Prejavuje sa aj v tom, ako a nakoľko v našich spoločenstvách (zboroch, farnostiach) a v práci teológov sa prikláňame k spoločným prameňom viery. Čím viac sa nám to bude dariť, tým viac bude rásť vzájomný rešpekt k cirkevnej identite ekumenických partnerov.

Kde legitímne rôznosti nachádzajú v uniformite primálo priestoru alebo sú obmedzované, tam je ohrozená katolicita Cirkvi. Ekumenická pracovná skupina evanjelických a katolíckych teológov vo svojom významnom vyhlásení k 500. výročiu reformácie hovorí: „Kde legitímne rôznosti nachádzajú v uniformite primálo priestoru alebo sú obmedzované, tam je ohrozená katolicita Cirkvi.“ Z toho vyhlásenia vnímame ekumenického ducha, ktorý „chápe pluralitu cirkví skôr ako dar a nie ako dôvod k znepokojeniu.“ Chápanie katolicity ako schopnosti rozpoznať v rôznosti to, čo nás spája, a to si spoločne zachovávať nie uniformitou, ale orientovaním sa na „spojivý stred našej viery“, je myšlienka evanjelickej katolicite rovnako blízka ako komplementárna myšlienka katolíckej schopnosti

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA

Aktuálny vývoj udalostí jubilea bolo ťažké odhadnúť

S vďačnosťou sme prežívali, ako migračná kríza uvoľnila netušené sily ekumenickej spolupráce. Aj tento zážitok je dôvodom k ekuméne vďačnosti. Veta Martina Luthera, že kresťan je súčasne aj spravodlivý, aj hriešny, platí aj o Cirkvi. Aj ekumenické spolunažívanie cirkví je nielen históriou viny, ale aj históriou milosti.

Prvým vrcholným momentom po otvorení jubilea 31. októbra 2016 bola spoločná ekumenická bohoslužba pokánia a zmierenia v chráme sv. Michala v Hildesheime 11. marca 2017. Jej súčasťou boli pozoruhodné svedectvá, pohľad na bolestnú históriu rozdelenia, modlitba pod krížom za odpustenie a zmierenie a dobre pripravený povzbudzujúci pohľad do budúcnosti. Súhlasné echo bolo oveľa väčšie, ako sa očakávalo, čo nás prekvapilo aj potešilo, veď desaťročná príprava týchto udalostí bola veľmi namáhavá. Dôležitým prvkom prípravy a realizácie bola skutočnosť, že my katolíci sme boli nielen dopredu pozvaní k spoločnej spomienke, ale že sme tie spomenuté kroky mohli spoločne utvárať v intenzívnej kooperácii. Idea ústredného slávenia „Christusfest“ sa stretla so spoločným zápalom, ktorý nás v hĺbke spája napriek našim diferenciám a rozlišovaniam.

Kardinál Karl Lehmann: Dosiahnuté zachovať a cirkevne schváliť V otázke Večere Pánovej a v chápaní úradu v Cirkvi sú si cirkvi ešte ďaleko od seba. Aby sme mohli pokračovať v ekumenickom vzájomnom porozumení, veľmi by pomohlo, aby už dosiahnuté dohody boli zaistené oficiálnymi vyjadreniami zástupcov cirkví. Inak by mohli dôležité výsledky ekumenických dialógov upadnúť do zabudnutia. Z ďakovnej reči k spoločnej čestnej promócii spolu s evanjelickým biskupom Wolfgangom Huberom na Katolíckej teologickej fakulte Univerzity v Bochume.

.......................................... Päťsté jubileum reformácie v tomto roku vytvára pozitívnu klímu pre ďalšiu ekumenickú spoluprácu kresťanov vďaka predchádzajúcim ekumenickým udalostiam v druhej časti 20. storočia: vznik Ekumenickej rady cirkví (1948), Druhý Vatikánsky koncil (1962 ‒ 1965) a jeho inšpirujúci vplyv na začatie mnohých teologických dialógov, osobitne medzi katolíckymi a evanjelickými teológmi od roku 1972 pokračoval dialóg zameraný na tému Evanjelium a Cirkev. V informatívnej knižke „Od konfliktu k spoločenstvu“ (2013) je uvedené cenné zhrnutie výsledkov týchto dialógov za ostatné polstoročie. Pozitívnym vkladom bola Reformačná dekáda – desať rokov prípravy na 500. výročie vzniku reformácie, ktorá bola zameraná na 10 dôležitých tém, ktoré mali pripraviť v Evanjelickej cirkvi Nemecka pôdu, najmä: spoločné heslo na rok 2017 „Uzdravovať spomienky – vyznávať Ježiša Krista“ a k tomu centrálne texty: Uzdravovanie spomienok – spoločné svedectvo; Ekuména dnes – pohľad späť a perspektívy; Miesta spomienok – zhodnotenie a aktualizácia; Teologický kľúč – 500 rokov reformácie v dnešnej ekuméne.

Slávnosti skončia a nezostane po nich skoro nič. Práve takýmto jubileám chýba trvácnosť ich plodov. Tieto slávnostné udalosti majú veľký význam: je dobré, keď uprostred razantného tempa našich čias prerušíme našu hektiku, aby sme sa hlbšie zamýšľali nad vlastnou osobnou aj spoločnou cestou. To je ostatne poslaním každého sviatku a všetkých slávení. Musíme však zachovať triezvy pohľad, že slávnosti skončia a nezostane po nich skoro nič. Práve takýmto jubileám chýba trvácnosť ich plodov. Preto je na mieste sa aj tu pýtať: čo bude nasledovať po ich skončení? Popri zásadnej snahe o jednotu Cirkvi, popri teologickej hĺbke a praktických krokoch k vzájomnému zbližovaniu, ktoré významom prekračuje doterajšie spomienky a aktivity, stojí pred nami výzva: Čo bude nasledovať? Bude nejaké pokračovanie? 1 Táto otázka samozrejme nie je nová. Príkladom môže poslúžiť projekt „Vzťahujú sa odsúdenia učení zo 16. storočia aj na dnešných par-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA

...naliehavé "áno" našich cirkví k dialógu, ktorý je cestou k rastúcemu porozumeniu a spoločenstvu, musí zahŕňať pripravenosť na kroky, ktoré boli už dosiahnuté, uznať a oficiálne ich potvrdiť.

tnerov?“, ktorý z príležitosti prvej pastoračnej návštevy pápeža Jána Pavla II. v Nemecku (1980) bol vypracovaný v rokoch 1981 ‒ 1986 a zverejnený. Snaha bola poskytnúť niečo, čo aj po návšteve pápeža zostane platné a čo nás aj do budúcnosti bude zaväzovať. Niektoré pasáže tohto projektu sa stali stavebnými kameňmi spoločného dokumentu o dosiahnutom konsenze o základných pravdách posolstva o ospravedlnení v spoločnom vyhlásení z 31. októbra 1999 z Augsburgu. Ostatné časti bývalej štúdie o odsúdeniach učenia budú možno využiteľné iným spôsobom, osobitne veľmi cenné časti o sviatostiach. To isté platí aj pre iné plody teologických ekumenických dialógov. Musíme otvorene a čestne priznať a pomenovať nedostatky v akceptácii týchto výsledkov a ponúkať do diskusie návrhy na riešenie.

aby sa vypracovala určitá oficiálna „medzibilancia“. 2 To, čo možno považovať za plody na ceste dialógu, sa má zachovať a aj cirkevne odsúhlasiť, a to, čo sa ešte nepodarilo dosiahnuť, to pomenovať. 3 Citovaný prameň ďalej hovorí: „Naše cirkvi by nemali dlhšie váhať poskytnúť podobné spoločné vyhlásenia. Veď naliehavé „áno“ našich cirkví k dialógu, ktorý je cestou k rastúcemu porozumeniu a spoločenstvu, musí zahŕňať pripravenosť na kroky, ktoré boli už dosiahnuté, uznať a oficiálne ich potvrdiť“. To vyžaduje ich záväzné prijatie spojené so záväzkom, že sa ich budeme v budúcich krokoch pridŕžať.

.......................................... 1 2 3

.......................................... Veľa ekumenických textov, ktoré boli v ostatných desaťročiach vypracované, je ohrozených, že z rôznych dôvodov zapadnú do zabudnutia. Je veľmi potrebné, aby skutočne požehnané poznatky a názory boli tvorivo zachované. Mnohé z nich sú už ťažko dostupné a bolo by žiaduce ich znova zverejniť. Vznikol návrh,

Poznámka prekladateľa: Na II. európskom ekumenickom stretnutí v Grazi v roku 1997 s témou: „Zmierenie – Boží dar a prameň nového života“ sa začalo spontánne hovoriť o potrebe „ekumenickej spirituality“. Aby „ekuméne zhora“ nechýbal život, ktorý by bol zárukou, že vzácne slová, ktoré odzneli počas stretnutia a najmä Záverečné posolstvo, nevyzneli do prázdna zabúdania v nasledujúcich rokoch. Bolo veľkým Božím darom, že v pléne zaznel príspevok Chiary Lubichovej, zakladateľky Hnutia fokoláre, s názvom „Spiritualita zmierenia“. Autorka čerpala z viac ako 30-ročnej skúsenosti tohto hnutia pri budovaní „ekumény zdola“, ktorá je plodom spoločného radikálneho žitia evanjeliovej jednoty v duchu Ježišovej modlitby za učeníkov /Jn 17,21/ a vytvára „zjednotený kresťanský ľud“. Ten sa stáva – spoločne s ostatnými silami, ktoré na ekumenickom poli vzbudil Duch Svätý – kvasom plného spoločenstva medzi cirkvami. Meyer, Harding v roku 2003 urobil napríklad návrh určitého „Vyhlásenia na – ceste“ (“In-via-Erklärung“) k chápaniu Večere Pánovej. Versoehnte Verschiedenheit – Zmierená rôznosť, Paderborn 2009, 145 ‒ 159.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA

Vnímame sklamanie pri narábaní s výsledkami ekumenických teologických dialógov

„Naše dialógy, hoci priniesli pokrok, nás ešte k cieľu plného viditeľného spoločenstva nedoviedli.“

Dokumenty nesmú zostať ležať v rozpracovanej, nehotovej podobe

Podobnými myšlienkami sa zaoberali členovia Rady pre napomáhanie jednoty kresťanov v Ríme. Preto v roku 2011 sa rozhodli publikovať knihu „Žatva plodov“, s podtitulom Základy kresťanskej viery v ekumenickom dialógu, ktorú zostavil bývalý predseda Rady kardinál Walter Kasper. Kniha na cca 200 stranách predstavuje „ekumenické súhlasné stanoviská, rozdiely a priblíženia v chápaní“ v štyroch veľkých bilaterálnych dialógoch: lutersko-rímsko-katolícky; reformovano-rímsko-katolícky; anglikánsko-rímsko-katolícky; metodisticko-rímskokatolícky. V knihe sa konštatuje, že napriek bohatej úrode plodov sa žiada pokračovať. A realisticky zakľučuje stav: „Naše dialógy, hoci priniesli pokrok, nás ešte k cieli plného viditeľného spoločenstva nedoviedli.“ Tieto plody sú veľkým darom, predsa však nemožno prehliadnuť isté sklamanie nad dnešným stavom uplatňovania výsledkov dialógov.

Mnohé výsledky dialógov – nie všetky sú v prísnom zmysle slova oficiálne – nemajú zatiaľ ďalšie pokračovanie. Ak zostanú bez odozvy ležať, vzniká nielen u partnerov dialógu, ale aj v cirkvách samotných veľká frustrácia a prejavy únavy. Nestačí nahromadiť čím viacej výsledkov. Výsledky dialógov potrebujú dostať záväzné posúdenie a cirkevný súhlas. A keď sa aj toto stane, je nutné dôsledne pokračovať v ďalších témach. „Spoločné vyhlásenie“ z Augsburgu 1999 je podivuhodným darom, avšak tiež sa nedočkalo ešte svojej plnej plodnosti. K dosiahnutiu tohto cieľa je potrebné, aby poverujúci zástupcovia cirkví nielen na začiatku či na záver teologických dialógov sa stretli s pracovnými skupinami, ale aj priebežne sle-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

EKLEZIOLÓGIA

Nebojme sa obchádzok, úzkych chodníčkov, ani omylov

dovali a ohodnocovali plody dialógov – možno formou správ za určité fázy dialógov, aby sledovali smerovanie, dávali podnety. Tým pripravia pôdu pre pružné záverečné prijatie alebo odmietnutie v dialógoch dozretých návrhov. Inak mnohé dokumenty zostanú napoly rozpracované, alebo zostanú pre nezáujem neplodné. Tu má svoju dôležitú úlohu aj cirkevná tlač, práca s verejnosťou, aby sa plody tak cennej práce dostali včas do povedomia kresťanskej verejnosti. Vo svete prebieha množstvo dvojstranných dialógov. Ich témy sú v mnohom ohľade identické alebo podobné. Existuje mnoho štúdií napríklad o vzťahu Písma a Tradície, o apoštolskosti Cirkvi a apoštolskej postupnosti úradu, najmä úradu biskupa. Musíme hľadať v jednotlivých cirkvách inštitucionálne miesta na koordinovanie výsledkov dialógov. Pre niektoré cirkvi to môže byť zo štrukturálneho hľadiska aj dosť náročné. To platí aj o Rade pre napomáhanie jednoty kresťanov v Ríme a jej súčasných kompetenciách, aj o svetových konfesionálnych zväzoch. Ako ich zfunkčniť, aby mohli túto úlohu spĺňať? Takto by sa mohla urýchliť často vleklá (pomalá) cesta k prijatiu rozhodnutí o akceptovaní alebo odmietnutí výsledkov a následný proces recepcie.

To sú aj zostanú aj pre vedenia cirkví ťažké otázky, ktorým sa však nemožno vyhnúť. Práve ony rozhodujú oveľa viac ako sme si vedomí a ako sme ochotní za ne niesť zodpovednosť, o úspešnosti nášho úsilia o jednotu. Pre ekumenický rozhovor je rozhodujúca cesta, po ktorej ideme. Potom sa nemusíme báť obchádzok, úzkych chodníčkov a niekedy aj omylov. Nemožno očakávať hneď od počiatku nejaké kráľovské cesty, možno budú aj zlé cesty, skryté alebo miznúce chodníky. Dôležité je, že nás vedú a postupne nesú. Teológovia v cirkevných službách či úradoch, keď chcú zostať teológmi, to nemajú ľahké; zakúšajú napätie pozície medzi dvomi pólmi. Vedecká teológia je pre ekuménu osobitne potrebná.

.......................................... Preklad a výťah článkov z časopisu Herder Korrespondenz, 6/2017 Terézia Lenczova

..........................................

4 Meyer, Harding: Oekumenische Zielvorstellungen, Goettinge 1996, a Ver soehnte Verschiedenheit III, 17 ‒ 40.

Považujem za naliehavé a nutné, aby sa naštartoval nový rozbeh dôležitých otázok podľa ekumenických cieľových predstáv. Tento postup k ekumenicky dôležitým problémom podporuje aj Svetový luteránsky zväz a už citovaný autor Harding Meyer. 4 Musíme však konštatovať, že záujem o tieto otázky v tomto čase skôr oslabol. Je však veľmi naliehavé, aby sme konkretizovali, čo si predstavujeme napríklad pod pojmom „viditeľnosť Cirkvi“. K tomu účelu máme k dispozícii dokumenty „Wege zur Gemeinschaft“ – „Cesty k spoločenstvu“ (1980) a „Einheit voraus“ – „Jednota vpred!“ (1985). K témam Večera Pánova / Eucharistia a v širšom a prehĺbenom kontexte chápanie vzťahu Cirkev / úrad by sme mali čo najskôr ako je len možné pripraviť dôležité rozhodnutia na cirkevných úrovniach na základe doterajších konsenzuálnych prvkov.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

Katolícke týždenníky v Taliansku Autor: Don Giorgio Zucchelli

ABSTRACT If we want to influence today's culture, let us go into the means of social communication by preparing faithful laymen for inclusion in the public media, as well as setting up and promoting Catholic media. Integrated and well-organized information can be today the voice of a bishop or local church. The diocesan weekly newspaper is an appropriate way to implement a journal with an informative and ethical difference and helps grow its community by encouraging confrontation and dialogue.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

MÉDIÁ

Don Giorgio Zucchelli je katolícky kňaz z diecézy Crema (pri Miláne). Od roku 1989 pracuje ako šéfredaktor týždenníka Il Nuovo Torrazzo. V rokoch 2005 ‒ 2010 bol prezidentom Talianskej federácie katolíckych týždenníkov FISC, ktorá združuje 191 diecéznych novín (vychádzajú v náklade takmer milión výtlačkov týždenne a majú odhadovaných 3 ‒ 4 milióny čitateľov). V súčasnosti je prezidentom USPI – Únie periodickej talianskej tlače, ktorá združuje okolo tritisíc časopisov.

Mimoriadne sú aj počiny niektorých rehoľných kongregácií, hlavne Spoločnosti sv. Pavla s Famiglia Cristiana a niektorých miestnych novín, medzi ktorými vyniká L´Eco di Bergamo. Živá je nakoniec aj prítomnosť 189 diecéznych týždenníkov v 225 talianskych diecézach, ktoré sú od r. 1966 zjednotené vo FISC – Federazione Italiana Settimanali Cattolici (talianska federácia katolíckych týždenníkov), čo je jedinečná skutočnosť v európskej panoráme. V poslednej dobe sa tiež zrodilo nespočetne veľa web stránok s kresťanskou inšpiráciou; niektoré sú združené do asociácií, ale mnohé z nich sú nezávislé (pozri www.siticattolici.it). Takže to nie je zlé. No bohužiaľ – a tu je ten protiklad – cirkevný, aj kňazský základ (chabo formovaný ohľadne danej veci) nevníma túto dôležitosť, a tak vydavateľské iniciatívy talianskej cirkvi sa ťažko namáhajú, aby sa zakorenili v regiónoch a ovplyvnili kultúru. Avvenire naplno nikdy neodštartovalo (odvždy sa pohybuje okolo 90 000/100 000 výtlačkov, z ktorých značná časť je dar), a televízne a rozhlasové produkty sa nedokážu presadiť.

Často sa tvrdí, aj v mnohých cirkevných dokumentoch, že dnes vytvárajú kultúru masové médiá. Už dávno podkopali autoritu iných „výchovných agentúr“: rodiny, školy a farnosti. Aký logický dôsledok z toho vyplýva pre Cirkev? Ak chceme ovplyvniť dnešnú kultúru, vrhnime sa aj my do prostriedkov sociálnej komunikácie. Ako? Dvoma spôsobmi: predovšetkým prípravou mnohých veriacich laikov na začlenenie sa do verejných médií, aby vniesli pozitívne hodnoty inšpirované tými kresťanskými. Na druhom mieste je potrebné založiť alebo propagovať katolícke médiá na všetkých úrovniach, s kvalifikovaným personálom a primeranými finančnými zdrojmi.

.......................................... Pozoruhodné je úsilie Svätej Stolice: od založenia Osservatore Romano (1861) a Radio Vaticana (1931) až po nedávne aktivity: oficiálna stránka www.vatican.va (prepojená so 49-timi stránkami), nový informačný kanál news.va, ako aj Centro Televisivo Vaticano. A to nehovorím o pápežovom účte na twitteri (@pontifex) s miliónmi followers, čo z neho robí najtwittovanejšiu osobu na svete. Veľmi zaujímavé sú aj rozhodnutia talianskej cirkvi v posledných desaťročiach so značnými investíciami. Stačí spomenúť založenie Avvenire v 1968; SAT2000 v 1998, ktorá sa premenovala na TV2000 v 2009; rozhlasovej siete Blusat 2000 – InBlu v 1998; oficiálnej stránky www.chiesacattolica.it spojenej so všetkými diecéznymi stránkami; agentúry Sir (1989).

.......................................... A katolícke týždenníky? Nenachádzajú vo svojich cirkvách podporu, ktorú by si zasluhovali. Pred niekoľkými rokmi som sa ako prezident FISC snažil pretlačiť zrod jedného diecézneho časopisu v Puglii. Pri tej príležitosti mi biskup tej diecézy povedal: „Cítim sa ako pastier bez hlasu.“ Mal úplne pravdu. Biskupi a lokálne Cirkvi potrebujú prehovoriť, mať slovo ‒ aj

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

MÉDIÁ na úrovni. Som presvedčený, že ešte je možné evanjelizovať skrze médiá. Aj v tomto momente krízy.

za hranicami svojej komunity. Ale ako môžu hovoriť ku všetkým, dostať sa aj k ľuďom, čo sa nezúčastňujú Eucharistie alebo katechéz a ktorých je väčšina? Ako zasiahnuť veľkú masu verejnej mienky, ktorá je už tak vzdialená od náboženských praktík? Ako ešte fascinovať mladých, ktorí navigujú a topia sa vo webovom mori? Ako uskutočniť novú evanjelizáciu „periférií“, hovoriac pritom jazykom dneška? Veľmi účinnými prostriedkami evanjelizácie sú práve médiá! Noviny, časopis, rádio, TV, web stránka alebo sociálne siete, ešte lepšie ‒ integrovaná a dobre zorganizovaná informácia, môže byť dnes hlasom biskupa alebo lokálnej cirkvi. Hlasom, ktorý môže prísť aj tam, kde sa tradičné pastoračné prostriedky alebo nástroje už nedostanú. Práve preto FISC zadefinovala vlastné časopisy ako „predsunuté hliadky evanjelizácie, navrhujúc ako cieľ jeden týždenník v každej diecéze“. Musíme znova nájsť odvahu katolíkov z konca 19. storočia, z časov encyklík Etsi Nos (15. 2. 1882) a Rerum Novarum (1891) od Leva XIII., ktoré vyvolali mimoriadne sociálne nadšenie, ktoré sa potom konkretizovalo aj v zrode desiatok katolíckych titulov talianskych protagonistov tých čias.

194 titulov FISC Diecéznych týždenníkov Talianska, zapísaných do FISC, je dnes 194. Bologna, Miláno a Rím a ďalších asi dvadsať diecéz integrovali ich miestne publikácie do strán Avvenire. Denník katolíkov sa dáva k dispozícii miestnym Cirkvám, ponúka im možnosť zaradiť vlastné informačné produkty s veľkou flexibilitou. Ide od ôsmich zadných strán, Milano sette, Bologna sette, Roma sette, až po jednotlivé strany s rôznou periodicitou (týždenne, dvojtýždenne, mesačne) a s rôznymi dňami, kedy vychádzajú, hoci prevažuje nedeľa. Táto forma synergie, ktorú podporuje Avvenire, nenachádza ešte primeraný úspech: 23 zapojených diecéz z celkových 225 nie je naozaj významné číslo.

Sú silné tieto noviny? Áno, sú silné. Počet výtlačkov je značný. Predovšetkým na severe krajiny sa im darí dobre. Okrem toho, nie sú to noviny rýchlej konzumácie, ostávajú v rodinách celý týždeň. Pár rokov dozadu, ani my – riaditelia združení v FISC – sme si neboli vedomí tejto našej sily. Ale niekoľko skúseností nás presvedčilo. Obzvlášť sme túto našu silu zmerali v roku 2005 pri príležitosti referenda odvolávajúceho časti zákona 40/2004 o umelom oplodnení, keď v synergii s denníkom Avvenire diecézne týždenníky vyhlásili kampaň senzibilizácie, pozorne naštudovanú a zorganizovanú. Dosiahli sme – isto nielen pre našu snahu, ale zaiste aj vďaka našej snahe – výborný výsledok. Referendum bolo istým predelom.

..........................................

Dnes okrem toho tradičné sociálne komunikačné prostriedky prežívajú chvíľu ústupu, kvôli nechuti ľudí (a zvlášť mladých) čítať noviny, kvôli ekonomickej kríze, ktorá zdanila reklamu a kvôli konkurencii webu. Diecézne občasníky prežívajú tiež takúto situáciu, i keď v menšej miere ako národná denná tlač. Predovšetkým, vo veľkej časti miestnych cirkví nie sú týždenníky primerane podporované. V tomto momente krízy nenachádzajú propagačné projekty. Viacerí biskupi, keďže majú ekonomické problémy s týždenníkmi, radšej ich zrušia (ako sa to stalo v milánskej diecéze) alebo podľahnú pokušeniu premeniť ich na letáky čisto vnútrocirkevnej formácie, zriekajúc sa informácie (čo je predsieňou neúspechu), alebo fandia webu ešte neistej budúcnosti. Nachádzame sa v momente zlomu, je nevyhnutné obnoviť náš spôsob podávania informácií, dať viac elánu do titulov a integrovať ich s webom. Treba vytvoriť združenie profesionálov

Štruktúra produktu Aby to bola aktívna prítomnosť v diecézach, je dôležité zamyslieť sa predovšetkým nad periodicitou jednotlivých titulov pre valutáciu ich informatívnej sily, ktorá je motorom úspechu. Nie je jedno, či titul vychádza raz za mesiac alebo raz za dva týždne, pretože toto určuje typológiu obsahu a informácie. Mesačný titul nebude nikdy v stave „byť v správe”, ako sa to

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

MÉDIÁ povie v žurnalistickom žargóne: v skutočnosti sa dostaví vždy neskoro voči danej udalosti a nebude konkurovať žiadnym iným novinám. Mesačník nemôže byť ničím iným ako produktom názorov a zásad a môže sa teda presadiť nie kvôli bezprostrednosti a osobitosti správ, ale iba pre kultúrnu hodnotu svojich článkov, mierených istým selektovaným čitateľom. Týždenník alebo dvojtýždenník je primeranou formou na realizáciu informačného časopisu. Nie je to ešte miestna denná tlač, ale istým spôsobom je to – paradoxne – lepšie. A to z viacerých dôvodov: ●

● ● ●

V limitovanom teritóriu a v období krízy týždenný rytmus môže zodpovedať záujmom mnohých čitateľov, ktorí sa necítia na to, aby kupovali každý deň noviny (či už z finančných alebo kultúrnych príčin) a naopak, môžu byť dobre disponovaní voči týždenníku, ktorý pre nich zosumarizuje to, čo sa stalo cez týždeň. O bezprostredných správach, deň po dni sa čitateľ môže dozvedieť na web stránke časopisu, ktorá je denne dopĺňaná. V tomto čase zmien vo svete komunikácie, s explóziou Internetu a webovej informácie, papierové

denníky každého typu kolíšu a niektorí experti radia titulom propagovať sa na webe päť dní v týždni a papierovo iba cez víkend: skrátka, je možné, že budúcnosťou všetkých je týždenník! V malom alebo stredne veľkom meste je pravdepodobné, že nie je toľko správ a udalostí, aby to bolo na denník. A ani dostatok reklamy, ktorá by pokryla výdavky. Titul s touto periodicitou má taktiež možnosť pretekať sa s dennou tlačou prítomnou na námestí. Jednou vecou sú totiž správy z kroniky (verejné udalosti, konferencie, čierna a biela kronika, atď.) a inou vecou sú správy, ktoré vie časopis objaviť (každý žurnalista musí byť dobrým špehúňom). V tomto prípade niet denníka, ktorý by obstál: kto sa prvý dostane k nejakej informácii, prvý ju oznámi. Koniec koncov, existujú celé sektory, v ktorých laické tituly nelovia náhodou, napríklad cirkevné a náboženské informácie. A napokon sú tu „programované” informácie: reportáže, ankety, interview, služby ktoré oživujú časopis a robia ho lákavým. Aj toto je sektor, kde týždenník môže mať

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

MÉDIÁ

také zdroje, že predbehne aj miestnu dennú tlač. Toto všetko spôsobuje, že týždenník nemusí mať komplexy menejcennosti voči nikomu.

jasňuje umiestnenie diecéznych týždenníkov. Text FISC vyjadruje predovšetkým vedomie neodmysliteľného prínosu, ktorým sú diecézne týždenníky pre novú evanjelizáciu. Nasleduje identikit novín FISC: ● Sú to informačné noviny diecézy, takže sú v úzkom vzťahu s príslušnými cirkev nými spoločenstvami. ● Sú štrukturálnym elementom diecéznej evanjelizácie, pretože podporujú kresťan skú víziu života vo verejnej mienke, alter natívnu k tým dominantným. ● Neuzatvárajú sa však len do cirkevného spoločenstva, naopak, sú novinami pod statne zviazanými s istým regiónom, kto rého život a históriu rozprávajú a ktorého sú aktívnymi subjektmi, solidárnymi s ľu dom, ktorý tam žije. ● Ich informatívna prítomnosť dáva život istej „sieti” kontaktov, ktorá prispieva k budovaniu ako cirkevného, tak aj civil ného spoločenstva, zakoreniac sa v lokál nej histórii, ktorá má svoje tradície, hod noty a osobnosti. ● Tak sa stávajú nástrojom autoidentifiká cie civilnej aj cirkevnej komunity istého špecifického regiónu, ktorá vníma tieto noviny ako svoju neodmysliteľnú súčasť.

Tri typológie Dnes existujú rôzne typológie diecéznych týždenníkov Talianska: 1. Informatívne regionálne noviny charak terizované laickým rázom, ktoré sa zaují majú o celú skutočnosť, sociálnu, poli tickú a cirkevnú. Informujú naplno, na 360 stupňov a čítajú celú realitu z kres ťanského pohľadu. Toto je v podstate ty pológia, ktorú navrhol dokument z Ve rony a ktorá funguje predovšetkým na severe Talianska. 2. Noviny spolupatričnosti, ktoré chcú byť hlavne hlasom diecéznej cirkvi. Podávajú len cirkevné informácie a nanajvýš pre jednávajú argumenty sociálneho typu. Sú to noviny, ktoré si od svojej služby sľu bujú, že posilnia účasť na cirkevnom spo ločenstve. 3. Noviny mienky, názoru alebo formácie, ktorých hlavným cieľom je vniesť do ve rejnej mienky kresťanské myšlienky. Tieto dve posledné typológie sa veľmi namáhajú, aby udržali krok s ostatnou tlačou a primerane sa v regióne rozšírili. Netreba hovoriť, že sú často preferované hierarchiou miestnej cirkvi, ktorá chce hlavne priamu formáciu čitateľov. Akokoľvek, tieto tri typológie, z môjho pohľadu, nie sú protikladné ani výlučné: ideálne noviny – ako uvidíme – sú tie, ktoré ich vedia integrovať do jediného produktu, rozmanitého a účinného tak, aby uspokojil všetky nároky čitateľov. Predovšetkým dnes, keď už nehovoríme len o papierových novinách, ale o integrovanej komunikácii, v ktorej informácia má rôzne formy a tradicionálny titul má prehĺbenejší ráz.

Ako evanjelizovať Ale ako vyviera kresťanská vízia z informácie? Informácia, keď ju berieme v autentickom zmysle slova, teda ako príbeh života ľudí, nemá veľký úspech v cirkevnom poňatí týkajúcom sa médií. Nie je považovaná za zbytočnú námahu? Mnohí sú presvedčení, že katolícke médium by malo obsahovať predovšetkým texty formácie, čiže komentáre, prehĺbenia, myšlienky. V skutočnosti, príbeh ako srdce informácie je prostriedkom formácie (prebiehajúcej formácie), posilňuje identitu istej ľudskej skupiny, dáva jej žiť naplno a napomáha socializácii a účasti. V miestnom časopise, charakterizovanom blízkosťou, príbeh regiónu má svoju silu. Ľudia chcú informáciu, chcú vedieť, čo sa deje „vo vedľajšej ulici”. V ére globalizácie sa vracia potreba cítiť sa súčasťou miestnej komunity a čitatelia hľadajú správy o svojom regióne.

Evanjelizačné noviny Pri príležitosti štvrtého Národného zjazdu talianskej cirkvi vo Verone od 16. do 20. októbra 2006 na tému Svedkovia vzkrieseného Ježiša, nádej sveta, FISC prezentovala text, ktorý ob-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

MÉDIÁ

Informatívny rozdiel V čom teda spočíva tento „informatívny rozdiel” diecézneho týždenníka? Poukážem na niektoré kľúčové body. Predovšetkým, miestne katolícke periodikum rozpráva o živote ľudu, ktorý žije v istom konkrétnom regióne. Rozpráva o pozitívnej všednosti obyvateľstva, pričom uprednostňuje „dobré správy”. Je zrkadlom tohto života vo všetkých jeho aspektoch, dáva priestor nielen mestu a veľkým centrám, ale aj perifériám a malým lokalitám. Diecézne periodikum rozpráva – týždeň po týždni – celý život normálnych ľudí, tých, ktorí nemajú žiaden hlas a vyjadruje im blízkosť: je to jedna z foriem voľby chudobných, tak veľmi podporovanej slovami. Jeho pozornosť sa obracia na politický, administratívny, sociálny, náboženský, kultúrny a športový život daného regiónu, ale je oveľa citlivejší ako ostatné noviny voči špecifickým témam ako sú: život dobrovoľníkov, tretí sektor, neziskový sektor, príbehy integrácie, solidárnosti, osobných a spoločných úspechov. Diecézne týždenníky sa okrem toho zaujímajú o etické témy, ktoré sú vyradené zo svetskej tlače. Nespočetné sú skúsenosti a iniciatívy

Aj úplne „obnažené” správy obsahujú veľkú edukatívnu a formatívnu silu. A práve toto je jadrom otázky. Správy nie sú neutrálne. Nie sú „objektívne” alebo „aseptické”, ale vždy obsahujú aj úsudok, mienku o hodnote, istý druh „implicitného komentáru”. Aj pre jednoduchý fakt, že niektoré udalosti sú vybrané a stanú sa správami vo veľkom počte udalostí, ktoré sa stali v regióne a tiež by sa mohli stať správami. Motívom, ktorý hýbe rozhodnutie, je práve názor žurnalistu (a časopisu ako takého), ktorý, podľa svojho kultúrneho zázemia a podľa svojho rebríčka hodnôt, bude považovať niektoré udalosti hodné zmienky, iné menej a iné úplne za bezvýznamné. Takže výber a organizácia (aj grafická) obsahu každého periodika zodpovedá vždy kultúrnym backgroundom šéfredaktora alebo redakcie. A aj kresťanský pohľad na život vytvára špecifickú štruktúru obsahu, kde hierarchie záujmov a hodnôt sú istého typu a často veľmi odlišné od iných editoriálnych produktov. Nakoniec, nielen výber faktov, ale aj spôsob, akým ich prerozprávať, činí časopis kresťanskej inšpirácie odlišným od iných.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

MÉDIÁ Toto jednoduché vymenovanie tém poukazuje na to, ako je možné zo strany diecéznych médií ponúknuť svojim čitateľom naozaj „informatívny rozdiel”, ktorý je charakterizovaný aj ako informatívna alternatíva.

Etický rozdiel Ide však aj o to, akým spôsobom podávame informáciu. Teda periodikum z FISC by sa nemalo pýšiť len „informatívnym rozdielom”, ale malo by ponúknuť aj „etický rozdiel”. V tomto čase žeravých diskusií a tlače, ktorá sa zmenila na zbraň, v čase čoraz častejších útokov na Cirkev, naschvál zdeformovaných informácií, odvážne hľadanie pravdivosti faktov, aj plávajúc proti prúdu, sa môže stať etickým záväzkom. Katolícky žurnál je charakterizovaný aj metódou dialógu a konfrontácie, aj keď nesmie chýbať istá priamosť v odsúdení toho, čo nie je v poriadku.

.......................................... Ak čitateľ pravidelne konzumuje istú tlač, podávajúcu istý spôsob rozprávania a hodnotenia udalostí, aj bez toho, aby o tom vedel, formuje si štruktúru zmýšľania a hodnotenia. Pomaly si buduje víziu života, ktorá sa zhoduje s víziou jeho časopisu. „Povedz mi, aké noviny čítaš, a ja ti poviem, kto si.“ Postupne sa vytvára vzťah medzi čitateľmi a miestnym časopisom až do bodu – a toto je jeho najväčším cieľom – keď sa periodikum stane „miestom identifikácie” istej skupiny ľudí. Každý región má svoje osobitosti, na ktoré je pyšný. Tak aj periodikum môže mať takúto rolu. V Lombardii existujú štyri miestne denníky, medzi nimi L´Eco di Bergamo, periodikum diecézy, ktoré je veľmi rozšírené. Bergamčan nečíta nič iné, číta L´Eco. Cíti ho ako svoj časopis, identifikuje sa s ním. A to isté platí pre Turínčanov a ich La Stampa... a Cremčanov a ich Il nuovo Torrazzo!

v prospech života, od počatia až po prirodzenú smrť (rôzne asociácie v tomto sektore). Obzvlášť tieto periodiká rozprávajú príbehy týkajúce sa rodín, alebo kde rodina je protagonistom. Je skoro zbytočné pripomenúť, že v diecéznych časopisoch sa dočítame kompletné a kompetentné cirkevné a náboženské informácie, čo sa nedá povedať o svetských tlačovinách, ktoré v tejto tematike často nie sú na úrovni. Naopak, otvoriť sa transcendentnu, ponúknuť pohľad viery na život a na svet, sa javí dnes ako skutočná kultúrna alternatíva v spoločnosti, kde prevládajú materialistické a individualistické ideológie. A nakoniec, je tu ešte jeden sektor, o ktorom by diecézne týždenníky – a v celku, celá tlač s kresťanskou inšpiráciou – mohli poskytnúť alternatívnu a kompetentnú informáciu: je to tzv. „tretí svet“. Je to sektor veľmi biedne sledovaný svetskou tlačou, s výnimkou mimoriadnych udalostí a momentov. Na to, aby dali reálne informácie, poskytnuté z prvej ruky ohľadne „tretieho a štvrtého sveta“, diecézne týždenníky majú k dispozícii znamenitých informátorov, ktorými sú misionári, ktorí sú priamo zaangažovaní na mieste.

Nielen informácia To, čo sme povedali, neznamená, že informatívnym novinám by nemalo chýbať prehĺbenie faktov a myšlienok, komentáre, voľná diskusia a konfrontácia názorov. Naopak, môžeme povedať, že časopis kresťanskej inšpirácie dýcha

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

MÉDIÁ dvoma pľúcami: informáciou a mienkou. Čo je normálna prax, ktorá platí pre hociktoré periodikum. Teda ak nejaká správa je modifikovaná od skutočnosti a naberie – ako sme hovorili – formatívnu funkciu „implicitného komentáru” skutočnosti, teraz hovorme o „explicitnom komentári”, ktorý vysvetľuje a interpretuje udalosti a vyjadrí stanovisko inšpirované kresťanskými hodnotami. Do kategórie „explicitný komentár” radíme tie texty, v ktorých interpretácia žurnalistu (alebo novín) je jednoznačne prehlásená a vyjadrená: teda keď je hlavným cieľom textu komunikovať postoj. Takýmito textami sú: úvodník (aktuálny komentár na 1. strane, ktorý vyjadruje myšlienku celého časopisu, zvyčajne veľmi sledovaný); glosa (komentár nejakého fejtonistu); rubriky (komentáre a prehĺbenie niektorých argumentov); interview – jeden z najúčinnejších žurnalistických žánrov, v ktorom sa zvyčajne žiada vyjadrenie nejakej osobnosti k určitej téme. Napokon, aj „listáreň” je súčasťou vyjadrenia názoru, v tomto prípade čitateľov v dialógu s redaktorom časopisu. Moja osobná skúsenosť redaktora diecézneho týždenníka Il nuovo Torrazzo z Cremy, veľmi rozšíreného v danom teritóriu, mi dovoľuje tvrdiť, že publikum sleduje s veľkým záujmom explicitný komentár.

jeho príspevky, publikované v týždenníku, boli východiskovým bodom pre všetkých mladých, ktorí – následne – študovali umenie Cremy na viac či menej vedeckej úrovni. Keď som v roku 1982 prišiel pracovať do týchto novín, prevzal som štafetu. Aj ja som bol fascinovaný miestnym umením. Mojím cieľom bolo to isté, čo mal za cieľ majster: objaviť a vyrozprávať Cremčanom krásy ich zeme. Tak som sa dal do objavovania tých oblastí, ktoré ešte neboli preskúmané. Začal som s historickými palácmi Cremy, pokračoval som s kostolmi, historickými vilami a sanktuáriami, atď. Existujú mnohé iné iniciatívy nášho časopisu, ktorý je presvedčený o dôležitosti podporovať miestnu kultúru. Vydali sme aj niekoľko kníh o histórii, umení a viere. Pamätám si tiež dlhú sériu Zoom (štyri monografické strany prehĺbenia vsunuté do časopisu) ktorá pokračovala v 500 číslach s prevažne kultúrnym obsahom. Z toho, čo som povedal, je viac než jasné, aký význam má pre diecézny týždenník kultúrne dianie: nie je len obohatením, ale slúži aj na konsolidáciu spolupatričnosti lokálnej komunity a zároveň dáva dobré argumenty a príležitosti k priamej či nepriamej evanjelizácii.

Kultúra: eso v rukáve Treťou oblasťou informácie je tá, ktorú môžeme definovať vo všeobecnosti ako „kultúrnu”. Strategický sektor, o ktorý sa bohato starajú všetky periodiká. Pre ciele, ktoré si ukladá diecézny týždenník, kultúra môže a musí byť naozajstným esom v rukáve. Ale keď ide o miestnu kultúru. To som zažil na vlastnej koži v mojom časopise. Totiž, jedným z motívov, pre ktoré môj predchodca dokázal presadiť diecézny týždenník a spraviť z neho číslo jedna u Cremčanov, bola práve snaha o miestnu kultúru. Pre pretlačenie kultúry si môj predchodca asi pred štyridsiatimi rokmi poslúžil spoluprácou s jedným vzdelaným kňazom, vášnivým umelcom, ktorý odštartoval interpretáciu „rad radom” umeleckého a historického materiálu na území, s dlhým radom služieb na pokračovanie, týkajúcich sa kostolov, kláštorov a miestnych maliarov. Tieto

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

1 / 2017

MÉDIÁ

Noviny služby Je ešte iný aspekt novín, ktorý netreba zanedbávať. Naopak, treba ho rozvíjať. Ako každý iný časopis, aj diecézny týždenník sčasti môže ísť touto cestou, pomáhajúc si pritom svojím lokálnym rázom. My to vyjadrujeme hovorovo sloganom: „Máš problém? Čítaj Il nuovo Torrazzo!” Teda: Čitateľ chce vedieť, deň po dni, iniciatívy organizované Cremou? My mu poskytneme Agendu týždňa. Chce mať poruke nejaké telefónne číslo? Uverejníme mu zoznam tých najdôležitejších. Chce vedieť, kedy bude stretnutie jeho asociácie? My mu ho zvýrazníme v oddelení oznámení. Chce vedieť, kedy sú nedeľné omše v meste? Poskytneme mu poriadok sv. omší. Chce vedieť, aké filmy hrajú v Creme a v okolí? My mu ich vymenujeme (rôzne kinematografické agentúry nám radi zasielajú svoj program). Chce informácie o svojom zdraví? Pýtame sa doktorov z nemocnice, aby týždeň po týždni písali o argumentoch ich kompetencie... a funguje to! Čitateľ sa chce dozvedieť o televíznych programoch? Uverejňujeme program tých najdôležitejších kanálov. Chce sa informovať o cenách na poľnohospodárskom trhu, o počasí, atď.? Poskytneme mu toto všetko.

Diecézne týždenníky môžu podporovať ľudovú a demokratickú účasť na verejnom riadení. V mojom časopise, aby sme umocnili túto dimenziu služby, zoskupili sme všetky informácie rôzneho druhu do štyroch vnútorných oddeliteľných strán, a nazvali sme ich CREMAintasca (CREMAdovrecka). Je medzi nimi Agenda della settimana (Agenda týždňa), veľmi užitočná pre čitateľa a pre rozšírenie novín. Ide o systematický zoznam (podľa možností čo najkompletnejší) iniciatív každého druhu (civilných a cirkevných) počas týždňa v celom regióne. Podobné sú aj Oznamy (tie cirkevné majú osobitný priestor), ktorými rôzne skupiny a združenia informujú o svojich podujatiach. Ďalej tam môžeme nájsť všetky dôležité telefónne čísla a adresy; časový rozvrh spovedania a sv. omší v meste, predpovede počasia, trh

v Creme, ale aj „historické fotografie”; kútik poézie v nárečí, o ktorý sa starajú špecialisti; recept týždňa (Pozvanie na obed), priestor pre šach (Šachovnica), bridge a burraco (o tieto sa starajú dotyčné združenia), pre obchodníkov a nakoniec priestor pre ASPPI (Syndikátna Asociácia Malých Podnikateľov). V týždenníku uverejňujeme aj Blahoželania a Nástenku (pre malé osobné oznamy); súd si vybral Il nuovo Torrazzo, aby oznamoval rôzne konkurzy a aukcie; každý týždeň prinášame aj Zdravotnú výchovu, o ktorej sme sa zmienili, že tam píšu lekári z nemocnice, tiež Crema, mesto Solidarity, priestor, ktorý dávame dobrovoľníckym združeniam; nechýbajú ani reklamné inzercie mnohých lekárov, čo je pre čitateľov takisto užitočné. Mimoriadnou formou služby sú nekrológy. Moje noviny majú týždenne aspoň tri strany smútočných oznamov, rozdelených na dva veľké sektory: oznamy o nebožtíkoch týždňa (cca. 1 strana) a o výročiach úmrtí. Sú to strany bolesti, pamätí, nehy. V Creme sa v dobrom žartuje ohľadom diecézneho týždenníka, defi-

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

100

1 / 2017

MÉDIÁ silných pút, sociálnych i cirkevných. Oni realizujú sieť kontaktov, ktorá pomáha budovať tak civilné spoločenstvo, postaviac sa do stredu vzťahov medzi občanmi, sociálnymi skupinami, rôznymi inštitúciami, ako aj cirkevné, napomáhajúc stretnutiu medzi veriacimi, asociáciami, hnutiami, pastiermi a ľudom Božím. Okrem jednoduchého vzťahu poznania, ktorý sa deje skrze informáciu, diecézny týždenník podporuje dialóg medzi subjektmi istej miestnej ľudskej skupiny. Ak sú médiá vo všeobecnosti „prvým aeropágom moderných čias”, ako ich definoval svätý Ján Pavol II, platí to predovšetkým o lokálnom časopise, ktorý má výhodu „blízkosti” svojim čitateľom. Preto ako uskutočnenie úlohy informácie a „siete” sa diecézny časopis môže stať priestorom pre voľnú diskusiu, konfrontáciou názorov na všetkých úrovniach, civilných i cirkevných, napomáhajúc týmto spôsobom k prehlbovaniu faktov a myšlienok pre kultúrne obohatenie celého teritória.

Diecézny týždenník pomáha rásť svojej komunite tým, že podporuje konfrontáciu a dialóg.

nujúc ho ako „noviny mŕtvych”, ale neexistuje rodina, ktorá by doň nedala oznam o úmrtí svojich blízkych. Nekrológy sú ozajstnou formou spoločenstva. V novinách cirkevného spoločenstva môžu nájsť priestor aj služby pastoračného a duchovného charakteru, v úzkom význame slova. Napríklad Komentár k nedeľnému Evanjeliu je tradičným priestorom vo všetkých diecéznych týždenníkoch. Na záver môžeme povedať, že našou ideou je, aby sa týždenník stal nevyhnutným pre ľudí, ktorí chcú žiť naplno v meste, diecéze a v regióne. Zároveň je naším cieľom zlepšovať život našich čitateľov, odpovedajúc na všetky ich potreby.

Diecézne týždenníky môžu podporovať ľudovú a demokratickú účasť na verejnom riadení. Ale ako sa môžeš zúčastniť, ak nie si informovaný o dianí a o problémoch v tvojom meste? A ako môžeš byť informovaný, ak nijaké noviny o tom nehovoria? Akokoľvek, nielen informácia, ale aj akcia. Áno, pretože miestne noviny môžu byť prvým účastníkom diania. Predovšetkým tým, že kontrolujú sociálne veci: berú na seba zodpovednosť stať sa verejným kritickým vedomím. Ďalej tým, že sú promótormi ideí, projektov a nových riešení, podporovaných kompetentnými a otvorenosťou diskusií. To isté platí v cirkevnej oblasti. Diecézny týždenník pomáha rásť svojej komunite tým, že podporuje konfrontáciu a dialóg.

Civilná a cirkevná účasť Ešte jedna zmienka o komunikačnom význame diecéznych médií. Zistíme, že ich sila nespočíva len v evanjelizácii, ale aj vo vytváraní spoločenstva. V spoločnosti, ktorá uprednostňuje povrchné stretnutie, môžu mať poslanie tkáčov

.......................................... Autor: Don Giorgio Zucchelli

Pre viac informácií pozri ZUCCHELLI, G. Il settimanale diocesano. Questo sconosciuto. Citta del Vaticano: Liberia Editrice Vaticana 2014.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

101

1 / 2017

VÝSKUM

RELIGIOZITA MLÁDEŽE Jozef Žuffa, Roman Kollár, Marián Cipár

Úvod

ABSTRACT

Pri vývoji religiozity detí a mládeže možno pri jednoduchom pozorovaní vo všeobecnosti identifikovať viacero vývojových stupňov. Počiatočné štádium je charakterizované jednostrannou závislosťou mladého človeka na Bohu. Boh rozhoduje o živote každého človeka, súdi ho, odmeňuje a trestá. Základným vzťahom je absolútna podriadenosť. V neskoršom štádiu si uvedomuje vzťah medzi príčinou a následkom v komunikácii s Bohom. Môže do vzťahu vstupovať a ovplyvňovať ho prostredníctvom modlitieb, viery a plnenia povinností. V ďalšom stupni sa mnoho dospievajúcich ľudí „vymaňuje“ zo závislosti od Božej moci. Uznáva jej existenciu, ale za svoj život a konanie si v tomto období zodpovedá predovšetkým každý sám. Jednotlivé vývojové štádia religiozity alebo náboženského prežívania však nemožno klasifikovať podľa ich dĺžky trvania. U mnohých ľudí sa dá počas celého ich života pozorovať vzťah k Bohu založený na absolútnej podriadenosti, prípadne na neustálej zmene osobného vzťahu k transcendentnu podľa ich aktuálnych potrieb a okolností.

Perception of religious values goes through a rapid change. It is crucial to understand the religious ideas of the youth, in order to set up the adequate pastoral practice. The study presents current trends in the measurement of religiosity and the perception of religion among general public. At the same time, it deals with the research focused on the religiosity of the youth. In addition to evaluation of selected indicators of the research sample, it identifies three indexes that can be beneficial in understanding the religious behaviour of young people. Keywords Religiosity, Religion, Youth, Religious Values

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

102

1 / 2017

VÝSKUM Pri sledovaní aktuálneho vývoja životných trendov sa dá konštatovať, že čoraz väčšia skupina mladých ľudí veľmi rýchlo prechádza do obdobia úplného „vymanenia sa“ zo vzťahu s Bohom. Cieľom štúdie je opísať aktuálny stav religiozity mládeže pomocou kvantitatívneho merania vybraných ukazovateľov. Tie sú v texte interpretované bez toho, aby sa hodnotil ich pozitívny alebo negatívny dopad na mladých ľudí.

števnosť bohoslužieb alebo počet uzatvorených sobášov. Neformálna, vnútorná religiozita, vychádza skôr zo schopnosti vnímať duchovné skutočnosti a prispôsobovať im svoje postoje. 4 Pri štúdiu náboženského prežívania boli postupne identifikované merateľné parametre. Okrem návštevnosti bohoslužieb, frekvencie modlitby, prípadne deklarovanej denominácie sa presadzuje pri výskumoch multidimenzionálne poňatie, teda berie sa v úvahu viacej kritérií. Porozumenie dimenzií religiozity je užitočné pre pochopenie toho, ako a v čom ju merať. 5 Jedno zo systematického spracovania dimenzií identifikuje nasledovné rozmery: ● Ideologický rozmer ‒ očakáva sa, že ná božensky založený človek bude mať špe cifický svetonázor, a bude uznávať dogmy svojho náboženstva. ● Rituálny rozmer ‒ zahŕňa všetko čo ľudia robia a dávajú tak najavo vonkajší prejav svojho náboženského prežívania. ● Rozmer skúseností ‒ nábožensky zalo žení ľudia by mali mať aj subjektívnu skú senosť, kontakt s nadprirodzenou sférou. Napríklad pocit Božej blízkosti, nábožen ský zmysel života a podobne. ● Intelektuálny rozmer ‒ očakáva sa, že nábožensky založení ľudia majú určitú vedomosť o základných dogmách svojej viery, jej obradoch, tradíciách, knihách. ● Morálny rozmer ‒ ktorý je úzko spojený s dôsledkami náboženského presvedčenia, úkonov a skúseností. 6

Vymedzenie náboženstva a religiozity Pojmy náboženstvo a religiozita spolu súvisia, nenesú však rovnaký obsah. Prvý pojem, náboženstvo, je kultúrny jav, ktorý opisuje vzťah človeka k Bohu, či božstvu. Sociologický slovník definuje náboženstvo ako súbor vyznávaných právd viery, symbolov a úkonov, ktoré sa zakladajú na posvätne a spájajú veriacich do socionáboženského spoločenstva. 1 Na druhej strane religiozita vyjadruje ,,závažnosť náboženstva v živote človeka“. 2 Niektorí autori definujú religiozitu ako „zbožnosť, vieru v pravosť a pravdivosť náboženstva, náboženské presvedčenie, jeho mieru a odraz v správaní a každodennej praxi človeka“. 3 Takéto definovanie je možné nájsť v literatúre, ako osobný a kladný vzťah človeka k náboženstvu, k Bohu, zahŕňajúci komplex javov, vrátane rôznych foriem myslenia, prežívania a konania. Taktiež zahŕňa postoj k náboženským obsahom.

.......................................... Religiozita na rozdiel od náboženstva nemusí byť formalizovaná a inštitucionalizovaná. Vnútorné prežívanie jednotlivca nemusí byť nutne spojené s deklaráciou viery alebo členstvom v určitej náboženskej skupine. Religiozita je teda merateľným, pozorovateľným prejavom náboženstva. Je to vlastnosť konkrétnych osôb v konkrétnom čase a priestore. Popisuje spôsob realizácie náboženstva v určitom konaní a postojoch ako súbor vlastností a prejavov, súvisiacich s náboženskou vierou jednotlivca. Iný autor hovorí o religiozite formálnej, vonkajšej a o religiozite neformálnej, vnútornej. Formálna, teda vonkajšia religiozita sa opiera o fakty a štatistiky cirkevných spoločenstiev. Sleduje kvantitatívne údaje. Napríklad náv-

Dimenzie boli doplnené jedným z poľských sociológov o ďalšie dva rozmery: ● Celkový vzťah ku viere, ktorý zahŕňa in tenzitu náboženského postoja. ● Náboženské spoločenstvo, teda pocit prí slušnosti k cirkvi.

.......................................... 1 2 3 4 5 6

MARSHALL, G. Oxford dictionary of sociology. New York: Oxford University Press, 2005, s.560. MACIONIS, J. J. Sociology. Upper Sadle River: Pearson Prentice Hall, 2007, s. 512. Porov. HARTL, P., HARTLOVÁ, H. Psychologický slovník. Praha: Portál, 2000, s. 505. Porov. SEKOT, A. Sociologie náboženství. Praha: Svoboda ‒ sociologická knižnica, 1985, s. 247 ‒ 248. Porov. MATULNÍK, J. Analýza religiozity mladých katolíkov na Slovensku. Trnava: Dobrá kniha, 2014, s. 17 ‒ 21. Porov. ŠTEFAŇAK, O. Religiozita mládeže. Ružomberok: Pedagogická fakulta Katolíckej univerzity, 2009, s. 33.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

103

1 / 2017

VÝSKUM

Typológie religiozity Veriaci ľudia nie sú homogénnou skupinou. Vo výskumoch religiozity boli na ich popis vytvorené viaceré typológie. Podľa spôsobu prežívania náboženskej viery a miery identifikácie sa ľudí so svojou cirkvou, je možné vytvoriť viaceré nábožensko-sociologické typológie. 7 Jedna z nich vymedzuje štyri typy religiozity veriacich, a to: jadroví, formálni, okrajoví a nečinní. 8 Iní výskumníci vytvorili päť typov: pridržiavajúci sa náboženstva ‒ sú zapojení do náboženskej praxe a veria v osobného Boha; ateisti ‒ neveria v Boha, súhlasiaci s náboženstvom ‒ majú sklon veriť v osobného Boha ale náboženstvu neprikladajú veľkú dôležitosť a ich náboženská prax je príležitostná; prispôsobujúci si náboženstvo ‒ majú vieru v osobného Boha a prispôsobujú formy religiozity, aby si vytvorili náboženskú prax, ktorá je pre nich vhodná; vzďaľujúci sa náboženstvu ‒ prejavujú určitú vieru v neosobného Boha. 9 Vo výskume religiozity americkej mládeže si miestni výskumníci na základe kvantitatívnych údajov vytvorili tri typy respondentov: praktizujúci, sporadickí a neangažovaní. 10

..........................................

Od slovenských autorov sa dajú v literatúre nájsť dve typológie. Prvá z nich využíva na opis prejavov religiozity šesť typov: • Cirkevne založený typ – ide o nábožen ských veriacich, ktorí sú v cirkvi integro vaní. Svoju vieru prežívajú v zhode s uče ním cirkvi, ktorej sú členmi. Títo veriaci veria v Boha bez pochybností. Viac ako raz do týždňa navštevujú bohoslužby, viackrát za rok sa zúčastňujú aj na iných cirkevných podujatiach, každý deň sa modlia. • Tradične náboženský typ – menej nábo ženský veriaci. Vo svojej cirkvi sú inte grovaní a takisto veria v boha bez pochyb ností. Raz za týždeň chodia na bohoslužby, raz za rok sa zúčastnia iného cirkevného podujatia a modlia sa každý deň. • Liberálne náboženský typ – málo nábo ženský typ. Veriaci sú vo svojej cirkvi slabo integrovaní. Sú otvorení aj iným sve tonázorom, myslia si, že na každom nábo-

• •

ženstve je niečo pravdy. Síce veria v Boha, ale ich viera nie je hlboká. Bohoslužby navštevujú iba niekoľkokrát do roka. Nábožensky ľahostajný typ – ľudia bez náboženskej viery. Nie sú členmi žiadneho cirkevného spoločenstva. Náboženstvo je im prakticky ľahostajné a nezúčastňujú sa žiadnych cirkevných akcií. Nenáboženský typ – tieto typy sa otvorene dištancujú od náboženskej viery, sú to presvedčení ateisti, neveria v nič nadprirodzené. 11

Druhá typológia s pomenovaním štyroch skupín bola použitá pri ostatnom sociologickom výskume religiozity: • praktizujúci typ, • individualistický typ, • typ zanedbávajúci modlitbu, • a pasívny typ. 12

Metodologické poznámky k realizovanému prieskumu Každý zber údajov o religiozite a jeho následné vyhodnotenie do jednej z uvedených typológií si vyžaduje dostatočne veľkú množinu respondentov, ktorí sa zapoja do výskumu. Veľkosť množiny je závislá od toho, do akej úrovne správania jednotlivých typov plánujú výskumníci interpretovať. Predstavené výsledky v tejto kapitole sú prezentáciou prvej časti výskumu, ktorý bol realizovaný v januári a februári roku 2017, za účelom otestovania relevantnosti dotazníka, zostaveného na univerzite Tilburg v Holandsku, v slovenských podmienkach. Zber údajov bol realizovaný dvoma študentami Teologickej fakulty Trnavskej univerzity, ktorá je partnerskou organizáciou Tilburskej univerzity. V druhej časti výskumu budú po zapojení ďalších krajín výsledky medzinárodne porovnávané osobitnou štúdiou. Vypĺňanie dotazníkov prebehlo na šiestich stredných školách západoslovenského a stredoslovenského kraja, na ktorých študenti fakulty vyučujú. Dve zo škôl sú cirkevné, štyri

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

104

1 / 2017

VÝSKUM štátne. Študentom na školách bol prieskum osobne predstavený počas vyučovania a následne ho stredoškoláci vypĺňali elektronicky. 26 položených otázok v dotazníku bolo rozdelených do viacerých oblastí: identifikačné otázky k osobe respondenta, skúmanie životných cieľov, vnímanie inšpirácií a problémov, príjemným a nepríjemným skúsenostiam, viere a inštitúcii, predstave Boha, nakoniec otázky týkajúce sa náboženského prežívania. Celkový počet kompletne vyplnených dotazníkov je 167. Prieskum nemá ambíciu ukázať reprezentativitu mladej generácie na Slovensku, je skôr pilotnou sondou do spoločnosti. Chce napomôcť k lepšiemu chápaniu dopadov

spoločenských zmien na religiozitu mládeže. Výsledky predstavujeme bez tvorenia typológií, nakoľko počet hodnotených dotazníkov na vytvorenie jednotlivých typov nie je dostatočný.

.......................................... 7 8 9 10 11 12

Porov. BUNČÁK, J. Religiozita na Slovensku a v európskom rámci. In: Sociológia, č. 1/2001, s. 47. Porov. FICHTER, J. H. Sociological Measurement of Religiosity. Review of Religious Research. roč. 10, č. 3/1969, s. 169 ‒ 176. Porov. PEARCE, D., L., DENTON, M. L. A Faith of Their Own: Stability and Change in the Religiosity of American Adolescents. New York: Oxford University Press, 2011, s. 38 ‒ 55. Porov. SMITH, CH. Young Catholic America. New York: Oxford University Press, 2014, s. 201 ‒ 230. Porov. BUNČÁK, J. Religiozita na Slovensku a v európskom rámci. In: Sociológia, č. 1/2001, s. 47 ‒ 69. Porov. MATULNÍK, J. Analýza religiozity mladých katolíkov na Slovensku. Trnava: Dobrá kniha, 2014, s. 39.

Výsledky prieskumu Priemerný vek zapojených respondentov bol 16 rokov, zo 167 študentov boli dve tretiny dievčatá a jedna tretina chlapci. Pri otázke: „Podľa môjho svetonázoru by som sa označil ako“, 64 % zvolilo možnosť katolík, 18 % kresťan, 8 % nepatrím do žiadnej skupiny, 4 % ateista, 2 % evanjelik, zvyšné 4 % si zvolili iné možnosti denominácií. K dôležitým životným cieľom bola určená batéria otázok: „Ľudia nasledujú ciele, ktoré vychádzajú z ich zmyslu života. Ktoré životné ciele považuješ ty vo svojom živote za dôležité? Vyhodnoť každý z nasledujúcich cieľov.“ Pri sumarizácii do grafického zobrazenia sú spočítané odpovede: „dôležité“ a „veľmi dôležité“.

Obr. 1: Životné ciele

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

105

1 / 2017

VÝSKUM Ďalšia skupina otázok zisťovala subjektívne postoje k viere: „Nasledujúce otázky sa vzťahujú na náboženstvo vo všeobecnom význame. Zaklikni možnosť, nakoľko si s nasledujúcimi výrokmi stotožnený.“ V grafe sú spočítané odpovede:

Obr. 2: Postoje k viere Na otázku „Ako často robíš nasledovné veci:“ študenti vytvárajú nasledovnú mozaiku:

Obr. 3: Prejavy náboženského prežívania Jedna z otázok je zameraná na frekvenciu modlitby. Pri odpovediach na zadanie „Modlíš sa? Ako často a kedy“ boli spočítané možnosti „často“ a „veľmi často“.

Obr. 4: Frekvencia modlitby

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

106

1 / 2017

VÝSKUM Z jednotlivých skúmaných oblastí vyberáme aj výpovede respondentov k identite veriaceho človeka. K zadaniu „Kto je veriaci“ mali možnosť vybrať z viacerých variant.

Obr. 5: Identita veriaceho človeka Z premenných merajúcich frekvenciu čítania Biblie, frekvenciu navštevovania bohoslužieb, frekvenciu rozprávania sa s rodičmi o náboženstve a frekvenciu navštevovania kostola pri slávnostných príležitostiach sme vytvorili index náboženskej praxe. Tento ukazovateľ sme skonštruovali na škále od 0 (nízka náboženská prax) po 100 (vysoká náboženská prax). Reliabilita tohto indexu bola dostatočne vysoká (Cronbach alpha=0,805), a tak sme ho v následnom kroku korelovali s ďalšími premennými – pohlavím a vekom respondentov. Zistili sme, že signifikantne vyššie skóre v hodnotách ukazovateľov náboženskej praxe vykazujú dievčatá ako chlapci (F (1, 167) = 4,504, p = 0,035).

Obr. 6: Index náboženskej praxe podľa pohlavia Rozdiely podľa veku neboli štatisticky významné. Iným ukazovateľom, s ktorým však náboženská prax respondentov koreluje, je názor na vzťah medzi patrením do náboženského spoločenstva a navštevovaním bohoslužieb veriacimi. Najvyššie skóre indexu náboženskej prace majú respondenti, podľa ktorých veriaci nemusí patriť do veriaceho spoločenstva, ale mal by navštevovať bohoslužby, zatiaľ čo najnižšiu hodnotu tohto ukazovateľa sme identifikovali u respondentov zastávajúcich názor, že veriaci sa nemusí hlásiť ku konkrétnemu vierovyznaniu a ani navštevovať bohoslužby (F (3, 165) = 7,417, p < 0,001).

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

107

1 / 2017

VÝSKUM

Obr. 7: Index náboženskej praxe podľa názorov na vzťah medzi patrením do náboženského spoločenstva a navštevovaním bohoslužieb veriacimi Ďalší index, ktorý sme pre potreby našich štatistických analýz vytvorili, bol index intenzity modlitby (meraný frekvenciou modlitby večer v posteli, frekvenciou modlitby pred alebo po jedle a frekvenciou modlitby pri pocitoch strachu, smútku, šťastia a vďaky). Taktiež tento ukazovateľ sme skonštruovali na stupnici od 0 po 100, pričom bod 0 znamenal nízku a bod 100 vysokú intenzitu modlitby. Rovnako i tento index bol vysoko spoľahlivý (Cronbach alpha = 0,897). Štatisticky významné rozdiely v hodnotách tohto ukazovateľa sme však nezaznamenali ani pri pohlaví, ani pri veku respondentov. Premennou, s ktorou ale intenzita modlitby u respondentov koreluje, je opäť názor na vzťah medzi patrením do náboženského spoločenstva a navštevovaním bohoslužieb veriacimi. Najvyššie skóre indexu náboženskej prace majú respondenti, podľa ktorých veriaci nemusí patriť do veriaceho spoločenstva, ale mal by navštevovať bohoslužby, zatiaľ čo najnižšiu hodnotu tohto ukazovateľa sme identifikovali u respondentov zastávajúcich názor, že veriaci sa nemusí hlásiť ku konkrétnemu vierovyznaniu a ani navštevovať bohoslužby (F (3, 165) = 4,225, p = 0,007).

Obr. 8: Index intenzity modlitby podľa názorov na vzťah medzi patrením do náboženského spoločenstva a navštevovaním bohoslužieb veriacimi

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

108

1 / 2017

VÝSKUM Napokon posledným indexom, ktorý sme vytvorili z premenných merajúcich mieru súhlasu s výrokmi „Som nábožný a veriaci“, „Viem presne, v čo verím“, „Svadbu by som chcel mať v kostole“, „Moje deti budem vychovávať k viere“, „Chcem, aby bol môj pohreb v budúcnosti v kostole“ a „Chcel by som sa v budúcnosti zúčastniť náboženskej púte“, bol index náboženskej viery. Index sme vytvorili na škále o 0 po 100, pričom 0 znamenala slabý súhlas a 100 silný súhlas s týmito výrokmi. Index bol opätovne vysoko reliabilný (keďže Cronbachovo alpha dosiahlo hodnotu 0,867). Podobne, ako pri indexe náboženskej praxe, i v tomto prípade sme zistili, že dievčatá pri ňom dosiahli vyššie skóre ako chlapci (F (1, 166) = 4,396, p = 0,038).

Obr. 9: Index náboženskej viery podľa pohlavia Tento index nesúvisí s vekom respondentov, no súvisí s ich názormi na vzťah medzi patrením do náboženského spoločenstva a navštevovaním bohoslužieb veriacimi (F (3, 164) = 6,965, p < 0,001).

Obr. 10: Index náboženskej viery podľa názorov na vzťah medzi patrením do náboženského spoločenstva a navštevovaním bohoslužieb veriacimi V tomto prípade sme zistili, že najvyššie skóre indexu náboženskej prace majú respondenti, podľa ktorých by mal veriaci patriť do veriaceho spoločenstva a pravidelne navštevovať bohoslužby, najnižšiu hodnotu tohto ukazovateľa sme zaznamenali u respondentov zastávajúcich názor, že veriaci by mal patriť k nejakému veriacemu spoločenstvu, ale nemusí navštevovať bohoslužby.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

109

1 / 2017

VÝSKUM

Záver Mládež, jej hodnotové vnímanie sveta a nazeranie na spoločenské dianie, sú témami pre viaceré odbory. Nielen marketingoví špecialisti sa snažia pochopiť zmýšľanie novej generácie, ale o oslovenie mladých ľudí sa usilujú aj napríklad politické strany, či mediálne kanály. V oblasti náboženstiev je práca s mládežou jednou s kľúčových činností. Odborná reflexia smerujúca k lepšiemu pochopeniu sveta mladých ľudí patrí teda aj do záujmu pastorálnej teológie. Už dlho neplatí, že viac ako tri pätiny slovenskej populácie vyznáva a zároveň žije hodnoty, ktoré sú súčasťou učenia Katolíckej cirkvi. K úlohám pastorálnej teológie patrí približovať, nanovo vykladať základné evanjeliové témy jazykom zrozumiteľným mladým ľuďom, ktorých náboženské hodnoty sa vyvíjajú a hlavne v mnohom nestotožňujú so svetom starších generácií.

Cieľom štúdie bolo pilotne spracovať obraz religiozity slovenskej mládeže cez viaceré ukazovatele, týkajúce sa vnímania a prežívania náboženstva. Predstavenie viacerých typológii prejavov religiozity a spracovanie výsledkov prieskumu poskytujú priestor pre ďalšiu pastorálno-teologickú interpretáciu. Realizáciou prieskumu a jeho spracovaním sme chceli poukázať hlavne na to, že pre adekvátnu pastoračnú prácu s mladými ľuďmi nestačí vnímať iba to, do akej denominácie sa hlásia, v čo veria, alebo ako často chodia do kostola. Ich náboženské vnímanie a prejavy sú oveľa komplexnejšou oblasťou, ktorú je potrebné neustále skúmať, porozumieť a prinášať do teologického uvažovania.

.......................................... Religiozita mládeže

Autori: Jozef Žuffa, Roman Kollár, Marián Cipár

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

110

1 / 2017

VÝSKUM

Názory slovenských kresťanov na utečeneckú krízu Jozef Žuffa

ABSTRACT Refugee crisis starting in 2015 is still relevant and ideological divides society up to current time. Look at the issue through the focus of Christian values could bring into the discussion compass for finding solutions. The study examines and analyzes the opinions of Slovak Christians on selected issues relating to refugee wave. Opinions were assessed through quantitative survey.

Úvod Milióny ľudí na svete sú na úteku. Mnohí z nich sú vojnoví utečenci zo Sýrie, Afganistanu, ale aj z Afriky. Niektorí ostávajú vo vlastnej krajine ako vysídlenci. Ďalší sa vyhýbajú vojnovým krajinám v utečeneckých táboroch v Jordánsku, Saudskej Arábii, Turecku, Libanone. V r. 2015 sa po prvýkrát vo veľkých množstvách presúvali z Blízkeho Východu cez Balkán do Európy. Vojnoví utečenci hľadajú bezpečie, prežitie a ochranu. Po takmer dvojročnom odstupe od prvých masových vstupov do schengenského priestoru je možné konštatovať, že ku vojnovým utečencom sa pridalo veľa ľudí, ktorých priamo nepostihla vojna, ale presunom hľadajú nádej na lepší život. Odborníkom, aj laickej verejnosti je čoraz jasnejšie, že sa končí obdobie, keď Európa mohla byť oddelenou oázou blahobytu uprostred globálnej púšte biedy.

Postoje verejnosti k utečeneckej kríze v krajinách Európy sa od jej vypuknutia veľmi líšili nielen medzi jednotlivými štátmi, ale aj v jednotlivých krajinách rozdeľovali a rozdeľujú spoločnosť. Európska únia bola vytvorená ako projekt mieru a solidarity. Podstatným nástrojom pritom boli vzájomné medziodvetvové ekonomické vzťahy. Cieľom bolo spoločne zdolávať veľké výzvy vyvstávajúce v rámci svetového trhu, medzinárodnej politiky, rastúcej solidarity medzi krajinami v rozličných regiónoch. Na základe toho by sa zdalo, že Európa bude výzve tlaku mnohých hľadajúcich útočisko spoločne čeliť a zvládne ju. Človek si mohol myslieť, že kontinent s pol miliardou obyvateľov minimálne ukáže rovnakú schopnosť prijatia ako Jordánsko alebo Libanon. To sa však podnes nepodarilo. Nastala silná polarizácia: na jednej strane

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

111

1 / 2017

VÝSKUM boli krajiny (Švédsko, Nemecko, Rakúsko, Holandsko), ktoré boli ihneď ochotné prijímať a aj prijali veľa tých, čo hľadali útočisko, no tieto krajiny požadovali, aby aj ostatné krajiny poskytli primeranú pomoc. Na druhej strane sú vyšehradské krajiny, ktoré z rôznych dôvodov odmietajú európske kvótové pravidlá.

Vybrané kresťanské východiská Prichádzajúci, ktorí hľadajú útočisko, sú pre európske spoločenstvá a kresťanské cirkvi v rámci nich veľkou výzvou. Možno ich vnímať, podľa terminológie s ktorou v Katolíckej cirkvi pracoval už Druhý vatikánsky koncil, ako „znamenia čias“. Tretie tisícročie sprevádza pre cirkvi v Európe viacero výziev, no výzva po podaní pomocnej ruky, po ľudskosti a tolerancii aj zo strany Cirkvi voči fenoménu utečenectva 1 sa javí ako kľúčová. Reflexia tolerancie v spoločnosti predstavuje výzvu po náležitom a komplexnom vnímaní znamení čias. Tolerancia v spoločnosti by v tomto zmysle evokovala vnímanie a rešpektovanie slobody druhého človeka až po hranice svojej vlastnej slobody alebo slobody inej osoby. Toto znamenie tak nereflektuje len pomoc v oblasti duchovnej, ale aj politickej, ekonomickej a materiálnej. V kontexte utečenectva ako výzvy pre praktickú činnosť Cirkví sú zaujímavé východiská spomenutého Druhého vatikánskeho koncilu: „Koncil (…) chce v prvom rade pripomenúť stálu platnosť prirodzeného práva národov a jeho všeobecných zásad. (...) Preto činy, ktoré sa im vedome protivia, ako aj nariadenia, ktoré také skutky predpisujú, sú zločinmi a ani slepá poslušnosť nemôže ospravedlniť tých, ktorí ich páchajú. Medzi také činy treba zaradiť predovšetkým akcie, ktorými sa sústavne a zámerne vyhladzuje celý národ, štát alebo nejaká národnostná menšina.“ 2 Počas utečeneckej krízy je aktívny vo výzvach pre pomoc a zriadenie konkrétnych projektov aj súčasný pápež František: „Migranti a utečenci sú pre nás výzvou. Evanjeliovou odpoveďou je milosrdenstvo. (…) Či nie je túžbou každého človeka zlepšiť si svoje životné podmienky a získať čestný a legitímny blahobyt, o ktorý by sa delil so svojimi blízkymi?“ 3

Metodológia prieskumu Z dôvodu potreby reflexie vnímania utečencov v oblasti pastorácie vznikla iniciatíva zmapovať povedomie o otázke vzťahu slovenských kresťanov na túto tému, aby bolo možné na základe výsledkov výskumu začať sa hlbšie venovať možným scenárom tvorby konceptov pomoci. Pojem cirkvi v otázkach prieskumu neobsahuje iba členov organizačnej štruktúry jednotlivých cirkví, ale v teologickom zmysle slova ich tvorí aj laická verejnosť, ktorá sa k nim hlási. Inšpiráciou prieskumu realizovanom Teologickou fakultou Trnavskej univerzity bol výskum rakúskeho teológa P. M. Zulehnera z roku 2015 a neskorší výskum Michala Opatrného z Teologickej fakulty Juhočeskej univerzity v Českých Budejoviciach. Prieskum bol orientovaný hlavne na respondenta, ktorý sa hlási ku kresťanstvu v akejkoľvek denominácii. Výskum prof. Zulehnera je zhrnutý v publikácii Entängstigt euch (z nemčiny: Odstrašte sa) s hlavným záverom: „Čím bude strach menší, tým bude väčšia solidarita“. 4 Dotazník bol vytvorený pomocou Google formulárov a je postavený vo väčšej časti na prevzatých otázkach uvedeného rakúskeho výskumu z roku 2015 a českého výskumu zo septembra 2016. Prieskum sa distribuoval výhradne prostredníctvom internetu cez sociálne siete a preposielaním mailov metódou „snehovej guľe“. Predpoklad tejto metódy je, že respondent posunie dotazník ďalšiemu respondentovi a ten ďalšiemu atď. alebo tzv. priateľské sieťovanie. Tento druh samplingu prináša možnosť diferenciácie respondentov a umožňuje osloviť respondentov, ku ktorým by sa autori prieskumu nedostali. 5 Zber údajov prebiehal v mesiacoch október a november 2016, počas tohto obdobia na dotazník odpovedalo 866 respondentov, ktorí sú aj zaradení do hodnotenia výsledkov.

.......................................... 1 2 3 4 5

Benedikt XVI. Caritas in veritate, 2009. DOKUMENTY DRUHÉHO VATIKÁNSKEHO KONCILU. Gaudium et spes. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 2008. Posolstvo Svätého Otca Františka k Svetovému dňu migrantov a utečencov 2016. In: https://www.kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumenty-a-vyhlasenia/p/doku menty-papezov/c/posolstvo-k-svetovemu-dnu-migrantov-a-utecencov-2016. Dostupné online [18. 12. 2016]. ZULEHNER, P. M. 2016. Entängstigt euch!: Die Flüchtlinge und das christliche Abendland, Ostfildern: Patmos, 2016. Porov. GILE, J.K.; HANDCOCK, M. S. On the concept of Snowball sampling. In: Sociological methodology. 2011. Volume 4. Issue 1. https://arxiv.org/ abs/1108.0301. Dostupné online [18. 12. 2016].

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

112

1 / 2017

VÝSKUM

Výsledky prieskumu Z celkového počtu 26 otázok v dotazníku predstavujeme odpovede na vybrané otázky. Väčšina z nich je vyhodnocovaná prvostupňovo. Ochota prijímať obete ukrajinského konfliktu (obr. 1) je takmer dvojnásobne vyššia (85% rozhodný a priklonený súhlas), ako pri utečencoch z Blízkeho východu (45%). Práve tento prvý údaj vo vnímaní rozdielneho pôvodu odzrkadľuje rozpačité a negatívne reakcie verejnosti po vypuknutí utečeneckej krízy v lete 2015, kedy sa jednalo hlavne o obete konfliktu v Sýrii.

Obr. 1: Súhlas s prijatím utečencov z Blízkeho východu alebo Ukrajiny. Pri zisťovaní názorov na formu pomoci (obr. 2) sa pri možnosti výberu medzi viacerými odpoveďami ochota prijať obete z Blízkeho východu percentuálne zvyšuje (61%), z toho ale iba jedenásť percent opýtaných je ochotných nechať utečencov na našom území sa aj usadiť.

Obr. 2: Ochota prijímať a na ako dlho. Navodenie predstavy o trvalom usadení sa troch rodín utečencov do miesta bydliska respondenta (obr. 3) vykazuje značný strach (40 % ‒ pri spočítaní odpovedí „rozhodne áno“ a „skôr áno“) z toho vyplývajúcich vážnych problémov. Ukazuje sa však značne nižší strach u ľudí, ktorí deklarujú už osobné stretnutie s nejakým utečencom z Blízkeho východu.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

113

1 / 2017

VÝSKUM

Obr. 3: Očakávanie problémov z trvalého usadenia sa rodín utečencov. Súhlas alebo nesúhlas s viacerými tvrdeniami zisťujúcimi odpovede na jednotlivé aspekty utečeneckej krízy sú predstavené v nasledovnej grafike (obr. 4). Okrem názorov na politické rozhodnutia sa u respondentov sledujú na päťstupňovej stupnici ich postoje k hodnotovým výpovediam týkajúcich sa kresťanstva.

Obr 4: Postoje k rôznym aspektom utečeneckej krízy.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

114

1 / 2017

VÝSKUM

Jedna otázka v dotazníku bola kvalitatívneho charakteru v znení: „Pápež František vyzval farnosti a kláštory, aby prijali utečencov. Čo by im podľa Vás mohla Vaša farnosť/zbor/obec ponúknuť?“ Odpovede na otvorenú otázku je možné rozdeliť do troch skupín respondentov: • Hľadajúci možnosti pomoci. Viac ako polovica opýtaných by boli najčastejšie ochotní organizovať rôzne zbierky oble čenia a potravín. Časť z nich navrhuje pomoc cez integráciu do miestnej komu nity cez vyučovanie jazyka. V odpove diach sa vyskytla aj psychologickú pomoc pri vyrovnávaní sa s minulosťou. Pri väč šine týchto odpovedí bola zároveň po ložená otázka, či tým, ktorým plánujeme pomáhať sú kresťania, v prípade prijíma teľov pomoci s moslimským vierovyzna ním je ich ochota nejasná. • Už pomáhajúci. Túto skupinu tvorili ne celé dve percentá respondentov. Keďže viacero farností prijalo utečencov, snažia sa ich integrovať do spoločnosti. Viacerí opísali ich zapojenie do zbierok oblečenia pre utečencov, ktoré sa konali hlavne na jeseň v roku 2015.

„ ...Viac ako ochrana Európy pred islamom je problémom slabosť takej kresťanskej viery, ktorá strachu nedokáže vzdorovať a prekonávať ho.“ •

Apriori proti pomoci. Viac ako tretina respondentov sú proti pomoci a za návrat utečencov do krajiny pôvodu. Z tejto skupiny každý štvrtý sa vyjadril, že pápež si mal túto výzvu odpustiť.

Záver Najdôležitejším poznatkom z prieskumu postoja kresťanov je strach z islamu, ktorý je prítomný naprieč spoločnosťou. P. M. Zulehner túto situáciu vysvetľuje tak, že viac ako ochrana Európy pred islamom je problémom slabosť takej kresťanskej viery, ktorá strachu nedokáže vzdorovať a prekonávať ho. 6 Mnohé skupiny naprieč krajinami Európy súhlasia s budovaním plotov, chcú Európu vybudovať ako pevnosť. Kritizujú, že prichádzajú len utečenci z ekonomických dôvodov a prinášajú kriminalitu, teror a choroby. Kresťanskému Západu hrozí podľa nich islamizácia. Táto politika sa podľa nahnevaných skončí katastrofou. Pred ňou treba krajinu uchrániť a utečencov si držať od tela.

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

115

1 / 2017

VÝSKUM Prečo však v tej istej situácii, zoči-voči tým istým obrazom a správam, niektorí majú sklon k hnevu a iní ku dôvere? Jedným z vysvetlení môže byť historický kontext rôznych krajín. Vývoj v Európe neprebiehal na východe a západe simultánne, no po zjednotení a neskôr prostredníctvom finančnej krízy sa v oboch častiach Európy presadila podobná kultúra. Východná Európa žila za komunizmu v „kultúre strachu“, potom po roku 1989 nastala na krátky čas kultúra nádeje, ktorú však finančná kríza v roku 2008 opäť premenila na „kultúru strachu“.

Západná Európa rozvíjala ihneď po roku 1945 – po hrôzach nacistickej diktatúry, holokauste a svetových vojnách – „kultúru nádeje“. Kľúčovými slovami boli: hospodársky zázrak, európske zjednotenie, 70 rokov mieru. V roku 2008 sa zjednocujúca Európa v dôsledku podnes neprekonanej finančnej krízy tiež čiastočne prepadla do „kultúry strachu“ s rôznorodými narastajúcimi sociálnymi obavami. Tie po roku 2015 v dôsledku mnohých prišelcov hľadajúcich útočisko a tiež v dôsledku šíriaceho sa terorizmu ešte zosilneli.

..........................................

6 Porov. ZULEHNER, P. M. Entängstigt euch!: Die Flüchtlinge und das christ liche Abendland, Ostfildern: Patmos, 2016.

„BYŤ LÁSKAVÝ JE DÔLEŽITEJŠIE, AKO MAŤ PRAVDU.“ Narodili sa v zlovestnej dobe, dospievali za "socíku", brali sa, keď vybuchol Černobyľ... Napriek všeobjímajúcej sivej hovoria, že prežili krásnu mladosť. Kniha Anny a Emila Kondelovcov a ich spolupracovníkov sa dá prečítať za jeden večer, ale oplatí sa ju nosiť so sebou a pri krízach a problémoch v manželstve v nej hľadať úprimné rady a skúsenosti..

OBSAH • • • • • • • • • • • • •

Krízy v manželstve a čo ich spôsobuje Kresťanské manželstvo Manželstvo a zdravé sebavedomie Odpustenie v manželstve Rozdiely medzi mužom a ženou Komunikácia v manželstve Vyjadrovanie pocitov v manželstve Manželská sexualita Výchova detí Život troch generácií Odkiaľ kam smerujeme v zrelom manželstve Lásku neničí ani vek, ani čas Uzdravujúca sila odpustenia - cesta k slobode

• Naše dospelé deti • Naše dieťa vstupuje do manželstva • Aktívny život seniorov

ZAUJALA VÁS PUBLIKÁCIA? napíšte nám a my vám ju pošleme Inštitút Communio, n.o. Jána Kalinčiaka 1, 010 01 Žilina

www.icommunio.sk icommunio@gmail.com

......................................................................... COMMUNIO - MISSIO

116

1 / 2017

OBSAH Nedožitých 90 rokov zakladateľa nášho časopisu Kde sa mentálne a duchovne nachádzame a ktorým smerom sa pohybujeme? Skutočná katolícka tradícia je otvorená premýšľaniu Amerikanizovaný katolicizmus Posvätné sa profanizuje, profánne sa sakralizuje Zmena teologických paradigiem a nové pastoračné tolerancie Cirkevné spoločenstvo ako výzva a škola milosrdenstva Boj proti zlým myšlienkam v spiritualite kresťanského Východu Náčrt teologického diskurzu o katolicite a sobornosti Ako ďalej po ekumenickej spomienke na 500. výročie reformácie? Katolícke týždenníky v Taliansku Religiozita mládeže Názory slovenských kresťanov na utečeneckú krízu

4–6 8 – 14 16 – 24 26 – 36 37 – 42 43 – 49 50 – 59 60 – 72 74 – 84 85 – 91 92 – 101 102 – 110 111 ‒ 116

ZAWARTOŚĆ Od prawie 90 lat założyciela naszego magazynu Gdzie jesteśmy psychicznie i duchowo i do jakiego kierunku zmierzamy? (Słowacja 2030) Prawdziwa tradycja katolicka jest otwarta myśleniu (wywiad) Amerykanizacja katolicyzmu Profanizuje sie sacrum, profanum sie sakralizuje Zmiany paradygmat teologicznych i duszpasterskie nowe tolerancje (Komentarz Amoris Laetitia) Komunia Kościoła jako wyzwanie i szkoła miłosierdzia Walka ze złymi myślami w duchowości chrześcijańskiego Wschodu Zarys dyskursu teologicznego wedlug katolicznosci i sobornosti Co dalej z ekumenicznego upamiętnienia 500. rocznicy reformacji? Tygodniki katolickie we Włoszech Religijność młodzieży Opinie słowackich chrześcijan na temat kryzysu uchodźców

4–6 8 – 14 16 – 24 26 – 36 37 – 42 43 – 49 50 – 59 60 – 72 74 – 84 85 – 91 92 – 101 102 – 110 111 ‒ 116

CONTENT Thanks to God for devotedness and endurance Where are we mentally and spiritually located and where are we moving? (Slovakia 2030) The true Catholic tradition is open to contemplation Americanized Catholicism The Sacred is profaned, the profanely is sanctified Theological change of paradigms and new pastoral spaces (Commentary on Amoris laetitia) The Church Community as a Challenge and a School of Mercy Fighting against evil ideas in the spirituality of the Christian East A sketch of the theological discourse on Catholicity and “sobornosť” What about the ecumenical remembrance of the 500th anniversary of the Reformation? Catholic weekly periodicals in Italy Religiousness of youth Opinions of Slovak Christians on the refugee crisis

4–6 8 – 14 16 – 24 26 – 36 37 – 42 43 – 49 50 – 59 60 – 72 74 – 84 85 – 91 92 – 101 102 – 110 111 ‒ 116

CONTENT Gott sei Dank für die Treue und Ausdauer (Gründer unseres Magazins würde seinen 90. Geburtstag feiern) Wo befinden wir uns mental und spirituell und wohin gehen wir? (Slowakei 2030) Die wahre katholische Tradition ist offen für das Nachdenken (Interview) Amerikanisierter Katholizismus Heiliges wird profanisiert, Profanes sakralisiert Theologische Paradigmenwechsel und neue pastorale Spielräume (Kommentar zu Amoris Laetitia) Kirchliche Gemeinschaft als Herausforderung und die Schule der Barmherzigkeit Kampf gegen die bösen Gedanken in der Spiritualität des christlichen Ostens Entwurf des theologischen Diskurses über Katholizität und „Sobornosť“ Wie weiter nach dem ökumenischen Gedenken an den 500. Jahrestag der Reformation? Katholische Wochenzeitschriften in Italien Religiosität der Jugend Meinungen der slowakischen Christen über die Flüchtlingskrise

4–6 8 – 14 16 – 24 26 – 36 37 – 42 43 – 49 50 – 59 60 – 72 74 – 84 85 – 91 92 – 101 102 – 110 111 ‒ 116