jakub havlík_la ciutat dels quadrats

MESTO ŠTVORCOVÉ

JAKUB

HAVLÍK

MESTO ŠTVORCOVÉ

JAKUB

HAVLÍK

QUADRATS LA CIUTAT

DELS

JAKUB

HAVLÍK

Do štvorcového mesta som sa prisťahoval niekedy začiatkom októbra 2015.

0

Odkedy som sa prisťahoval do štvorcového mesta, stal sa mi výhľad z okna čímsi neprístupným. Na všetkých miestach, teda budovách mojej každodennosti, sa k výhľadu nie a nie dostať.

Začnem mojou izbou, teda nielen izbou, ale aj celým bytom. Z bytu nevidím prakticky nič. Teda z miestností, v ktorých mám právo zdržiavať sa, pod ktoré spadajú moja izba, wc, kuchyňa a jedáleň. Všetky tieto miestnosti sú orientované do akéhosi átria, či skôr vetracej šachty. So svojimi rozmermi približne štyri na šesť metrov neustále váham, do ktorej z predošlých kategórií by som mal tento otvor zaradiť. Budova má nejakých šesť poschodí, ale je to budova historická, stropy sú vyššie, čiže 12

osemposchodový panelák by sa jej vyrovnal.

Ja bývam na katalánskom prvom, čo by u nás bolo druhé.

Ak chcem zistiť, v akej časti dňa sa momentálne nachádzam, je potrebné vykloniť sa z okna a otočiť hlavu smerom nahor.

Vtedy zbadám malý obdĺžnik oblohy. Ak sa z okna nevykloním, tak to posúdiť neviem.

Aj tú trošku prirodzeného svetla, ktoré by na druhé poschodie dopadnúť mohlo pohltia zošednuté, miestami až zčerneté omietky stien šachty. Konečné množstvo prirodzeného svetla, ktoré sa dostane do môjho okna je približne rovnaké, ako množstvo umelého osvetlenia dopadajúceho zo susedných kuchýň a záchodov.

A tak som sa na svôj zrak prestal spoliehať, pretože mi až príliš často sprostredkuvával nepravdivé informácie. Namiesto zraku som úlohou hlásiť stav dňa poveril sluch, keďže nerobil toľko chýb ako zrak. Sluch sa už 13

po krátkom čase naučil rozlišovať zvuky ranné a zvuky večerné. Okrem bytu, kde bývam ja, majú do šachty orientovanú kuchyňu a wc ďalšie štyri byty nado mnou a dva byty podo mnou. Všetko odpadové potrubie je namontované na fasáde, a všetky kuchyne a wc od šachty delia len akési žalúzie, ktoré sa nedajú zatvoriť.

A všetky zvuky, ktoré sa do tejto šachty raz dostanú, stíchnu až po niekoľkonásobnom odrazení od všetkých štyroch stien tejto šachty.

Keď začujem zvýšenú aktivitu odpadových potrubí, odpľúvanie zubnej pasty, šušťanie spŕch a syčanie varných kanvíc, viem že je ráno. Keď počujem umývanie riadu, syčanie oleja na panviciach, štrnganie príborov, viem že je večer.

Uviedol som len zopár príkladov.

Vo svojej izbe počujem omnoho širšiu škálu zvukov. Zvuky sú tak jasné, že viem rozlíšiť každučký jeden. Každému z nich viem okamžite priradiť jeho pôvod. Kuchyňa, wc, jedáleň a potrubie. Okno mám síce zatvorené, 14

ale vďaka jeho tepelno-zvukovo-izolačným vlastnostiam zvuky počujem rovnako dobre, ako keby bolo otvorené. Raz som sa o akustických kvalitách tejto šachty zveril jednej zo svojich spolubývajúcich (v byte sú totiž len spolubývajúce). Razom sa ma opýtala, že či počujem aj to, keď vykonáva malú potrebu.

Zaklamal som jej, že nie.

Aj keď zraku už neverím toľko ako predtým, ž času na čas mu uverím. Občas, keď kráčam po chodbe tohto bytu sa otvoria dvere niektorých z miestností, v ktorých zdržiavať sa právo nemám. Konkrétnejšie, jedná sa o dve izby orientované na juhovýchod. Ak je deň, do očí mi bodá ostrý, priezračný slnečný lúč.

V tom momente zabúdam prečo som vlastne vyšiel na chodbu, kam mám vlastne namierené. Stojím ako skamenený a pozerám do tejto hypnotizujúcej žiary. S dotyčnou vychádzajúcou spolubývajúcou sa snažím nadviazať konverzáciu a to tesne predtým, ako svoje 15

dvere zatvorí. Čím dlhšie konverzujeme, tým dlhšie som vystavený slnečnému svitu. Raz sa mi dokonca podarilo dostať asi tridsať centimetrov za jej prah, takže sa mi nachvíľu ukázal výhľad na ulicu, ktorý som si do tej chvíle iba domýšľal.

Konverzácie sú zväčša veľmi chudobné po obsahovej stránke a sotva čo sa začnú, už aj končia, a spolu s nimi aj slnečný svit. Okrem toho nás rodové stereotypy učia, že ženy vedia vykonávať viacero činností naraz, čo sa mi vo väčšine prípadov len potvrdzuje, a počas konverzácie spolubývajúce neprestanú zatvárať dvere, respektíve neprestanú konverzovať počas zatvárania dverí. Z času na čas však niektorá zo spolubývajúcich zájde na wc, alebo v lepších prípadoch do sprchy, a dvere do svojej izby nechá pootvorené. Vtedy sa môžem kochať dlhšie. Vo večerných hodinách konverzácie nenadväzujem. Tém je málo a tú trošku si radšej šetrím na ráno. Z času na čas mám 16

silné nutkanie vlámať sa do niektorých z týchto miestností, a len tak sa vykúpať v slnečnom svite. Zatiaľ sa ovládam. Pozitívom tejto celej situácie je, že pre akútnu potrebu kúpania sa v slnečnom svite ráno nikdy nezaháľam, a do inštitútu sa snažím vychystať čím skôr, aby som byt mohol čo najrýchlejšie opustiť.

V inštitúte sa k výhľadu taktiež dostať nemôžem. Inštitút sa nachádza v budove bývalého skladu a aj tá troška okien, ktoré sú tam sú buď svetlíky, alebo kdesi vysoko nad úrovňou očí, alebo je ich sklo to také vzorované, cez ktoré nie je vidieť. Trieda v jazykovej škole je tiež orientovaná do akejsi šachty, a to o mnoho menšej šachty, než je tá moja. Jediné miesto, kde by sa z okna reálne dalo pozrieť je miestnosť, kde sa konajú jógové kurzy. Tam sú však zatiahnuté závesy, čo je vlastne úplne nepodstatné, keďže väčšinu času pozerám buď do karimatky, alebo na susedné spolucvičiace (to preto že spolucvičiacich je výrazne menej) 17

keďže jediné, čo rozumiem inštruktorke je inhalar a exhalar.

18

19

Objavil som ďalšiu kvalitu štvorcového mesta, a to jeho orientáciu.

1

Každé ráno kráčam do inštitútu po ulici Marina. Vždy, keď kráčam po tejto ulici, tak mi slnko svieti priamo do tváre. Presne o pol desiatej sú jeho lúče paralelné s ulicou Marina.

Pre silné slnko nič poriadne nevidím, ale vidieť vlastne ani nepotrebujem. Veď stačí ísť len rovno a chodník je dosť široký na to, aby ma oprotikráčajúci mohli obísť. Im slnko svieti priamo do chrbta, takže oslepení nie sú, a môžu ma zbadať v dostatočnom predstihu, a ešte k tomu nasvieteného ranným slnkom. Keď ma tento slnečný kúpeľ omrzí, stačí zabočiť deväťdesiat stupňov doľava, a nachvíľu sa skryť za niektorú z budov štvorca, pri ktorom sa momentálne nachádzam. Znovu môžem otvoriť oči. Blížiaca skosená hrana mi naznačuje, že slnko zbadám 22

už čoskoro, a tak sa môžem včas rozhodnúť, či zabočiť doprava a znova sa vykúpať v slnečných lúčoch, alebo pokračovať ďalej rovno, v tieni budov nasledujúceho štvorca. Od ulice Aragó (na ktorej bývam) po ulicu Pujades (kde sa nachádza inštitút) je to deväť štvorcov rovno a päť štvorcov doľava. V ľubovoľnom poradí. A tak môžem slnko a tieň striedať v ľubovoľných intervaloch. Samozrejme bez toho, že by sa to nejako prejavilo na celkovom čase cesty do inštitútu. Toto štvorcové mesto začínam mať naozaj čím ďalej, tým radšej.

Zvyčajne štvrtý alebo piaty deň v týždni mi dojdu moje navarené zásoby, a rovnako s nimi aj nápady, čo iné by som si mohol navariť. A tak idem na kebab kúsok od inštitútu, na ktorý som naďabil na jednej z mojich náhodných ciest, ktorá aj tak trvala rovnako ako hociktorá iná cesta. Hlad začína byť neznesiteľný približne o pol tretej. Cestou späť z kebabu, kráčajúc po ulici mi slnko svieti pria23

mo do tváre. Zažívam rovnaký pocit ako ráno.

Som rovnako zaslepený ako ráno. Tentokrát ma však od inštitútu delí iba jeden štvorec, takže nemôžem hrať svoju hru svetla a tieňa. Škoda, že ten kebab nie je o pár štvorcov ďalej.

Mám tendenciu namýšľať si, že štvorcové mesto sa akousi náhodou trafilo do mojich biorytmov. Ja som však skeptický, a pre istotu sa voči tomuto bludu staviam neveriacky. Čo ak práve opak je pravdou? Čo ak ja sa pomaly prispôsobujem štvorcovému mestu? Čo ak ja sa nastavujem na jeho biorytmy? Čo ak sa pomaly sa stávam štvorcovým mestom?

Jeho neoddeliteľnou súčasťou? Nezačínam náhodou myslieť štvorcovo?

24

25

Budú to už skoro dva mesiace, čo som sa prisťahoval do štvorcového mesta.

2

Mesto usporiadané do štvorcovej mriežky má mnoho výhod. Jednu z najväčších výhod som si uvedomil pri každodennej ceste do inštitútu.

Spočiatku som sa v cudzom meste cítil neisto, a tak som pri ceste do inštitútu, ale aj na hociktoré iné miesta, volil čo najmenší počet ulíc, aby som si nemusel pamätať toľko názvov ulíc, a aby som ľahko trafil späť. Po čase ma opakovaná cesta do inštitútu akosi omrzela. Mal som ju už celú prepozeranú. To, čo ma prvé týždne držalo pri používaní tej istej trasy, nebol ani tak strach zo zablúdenia, keďže v štvorcom meste sa orientuje naozaj ľahko, ale strach z toho, že nová trasa by bola zachádzkou, a tým pádom by som meškal do inštitútu. Z doterajších skúseností z neštvorcových miest, v ktorých 28

som pobýval, mám v hlave zafixované, že každá zmena trasy je síce príjemným spestrením každodennosti, avšak vyžaduje viac času než trasa optimalizovaná každodennou skúsenosťou, teda každodenným meškaním.

Človek z neštvorcových miest má tendenciu voliť si čo najkratšiu trasu, ktorá vedie krížom cez mesto. Toto v štvorcovom meste možné nie je. Krížom ísť nemožno. Teda možno, ale vaša chôdza bude aj tak kopírovať obrysy štvorcov, a tým pádom je úplne nepodstatné či kráčate po obvode, alebo krížom, výsledná dĺžka trasy bude vždy rovnaká, a s ňou samozrejme aj čas. Spočiatku som tomu nechcel uveriť, ale túha po vyslobodení sa z každodennej rutiny bola silnejšia než strach z meškania.

A tak som postupne začal obmieňať svoju trasu. Spočiatku to boli len jedna-dve vedľajšie ulice, no postupom času začalo tých vedľajších ulíc pribúdať. Nech som ulice a ich poradie kombinoval akokoľvek, cesta trvala vždy 29

rovnako.

V štvorcovom meste je ľahké stratiť poňatie o čase a priestore. Keď to, čo by nám normálne malo trvať dlhšie, trvá vždy rovnako, prestávame prisudzovať času taký význam, ako máme vo zvyku. Čas si síce plynie naďalej, ale stáva sa nezávislým od miesta.

Hoci je štvorcové mesto svojou rozlohou mestom veľkým, ja mám pocit akoby veľkým vôbec nebolo. Nech idem hocikam a hocijako, vždy to trvá približne rovnako. Výrazne k tomu prispieva aj poloha môjho bytu. Bývam približne v strede štvorcového mesta. Rovnako ako poňatie o čase tu strácam aj poňatie o priestore. Za túto stratu poňatia viním vzájomnú podobnosť blokov. Nech sa vydám ktorýmkoľvek smerom, vyzerá to vždy približne rovnako. Vždy mám pocit, že to miesto som už niekde videl, že dnes som tadiaľ minimálne raz prešiel. Neviem rozlíšiť či kráčam po priamke, alebo dookola, vidím vždy to 30

isté, a nie je nič, čo by mi napovedalo, nijaké záchytné body. Najhoršie je však to, že človek vlastne nemá dôvod robiť si s tým starosti.

Párkrát sa mi stalo, že cestou späť som nechtiac odbočil o križovatku skôr ako cestou tam, no trafil som aj tak, bez toho že by som si to vôbec nejako uvedomil. Za krátky čas tu moje orientačné zmysly vycibrené predošlým pobytom v mestách neštvorcových výrazne otupeli.

Veď na čo by som sa zamýšľal nad tým kde sa práve nachádzam keď nakoniec do cieľa trafím aj tak, a ešte k tomu za rovnaký čas?

Otupenosť svojich orientačných zmyslov som v plnej miere zakúsil pri prvej návšteve starého mesta. Staré mesto je akýmsi zárodkom mesta štvorcového. Dlhodobo bolo obkolesené hradbami, za ktoré aj napriek populačnému rastu nemalo dovolené expandovať. Jedného dňa však došlo k zlomu a hradby zbúrali. Mesto mohlo konečne expandovať, avšak rast musel rešpektovať jednu podmien31

ku: dodržiavať pravidelnú štvorcovú mriežku.

A tak začalo rásť štvorcové mesto. Staré mesto je svojim usporiadaním typickým európskym stredovekým mestom, možnože trochu hustejšie ešte. Pôdorys mesta akoby pripomínal popraskanú keramiku, žiadny čitateľný systém, žiadny vizuálny poriadok.

Prvá návšteva starého mesta bola veľmi nepríjemná skúsenosť. Cítil som sa neisto. Po dvoch odbočkách som stratil poňatie o svojej polohe, nebol som si istý odkiaľ som prišiel, a rovnako som zabudol kam som chcel ísť.

Zmocnila sa ma panika. Nijaká pravidelnosť, nijaký pravý uhol. Mesto sa pre mňa stávalo čím ďalej tým nečitateľnejším. Ulice boli čím ďalej tým užšie. Zdalo sa mi, že padla hustá hmla tmavosivej farby. Zmocnil sa ma silný pocit, že do starého mesta nepatrím, a že tam nemám čo hľadať. Ulice akoby to cítili tiež.

Obyvatelia starého mesta akoby to cítili tiež.

Zazerali na moje neisté pohyby. Vysmievali 32

sa mi. Hanbil som sa ich niečo opýtať. Určite by mi neporadili. Cítili, že pochádzam zo štvorcového mesta. Na poslednú chvíľu sa mi podarilo nájsť akúsi hlavnú ulicu, po ktorej som sa dostal späť do štvorcového mesta. Bolo to len tak-tak. Tá úzkosť, ktorá sa ma zmocnila, sa každou minútou stávala neznesiteľnejšou a znemožňovala mi fyzickú, rovnako ako aj duševnú, aktivitu. Po tejto skúsenosti som prechádzky do starého mesta zredukoval na to najnutnejšie možné minimum. Vydal som sa tam naozaj len vtedy, keď sa jednalo o čosi nevyhnutné a neodkladné, aj to som sa odvážil vkročiť len na jeho okraj a za bieleho dňa. Svoje dni som si starostlivo plánoval tak, aby sa odohrávali výlučne v štvorcovom meste.

33

Koncom štvrtého mesiaca svojho pobytu vo štvorcovom meste som začal premýšľať nad jednou vecou: Čo budem robiť, keď jedného dňa doštudujem a nadíde čas, kedy štvorcové mesto budem môcť opustiť? Budem toho schopný?

3

Tak, ako som si naň spočiatku nevedel zvyknúť, tak si od neho teraz neviem odvyknúť.

Prechodné štádium medzi týmito dvoma extrémami som si popravde ani neuvedomil.

Akoby nijaké prechodné štádium nebolo.

Neviem kedy sa to stalo, no odrazu som k týmto štvorcom akýsi pripútaný. Nejakou silou ktorá ma prevyšuje. Proti mojej vôli. A zároveň akoby po vôli. Do štvorcového mesta som prišiel horiac túhou za poznaním. Snažil som sa nasávať všetku tú inakosť okolo mňa, snažil som sa pochopiť štvorcové mesto, snažil som sa mu prispôsobiť, snažil som sa s ním zžiť. Napred ma hnala predstava, že keď raz pochopím fungovanie mesta, zvýši sa tým moja kvalita života v ňom, zmení sa môj pohľad na veci 36

ako také. Doteraz sa tak neudialo. Pôvodný zápal za poznaním pomaly chladne. Stále síce horí, ale o niečo slabšie než na začiatku. Časť jeho energie spotrebováva zápal pochybností, ktorý vzplanul koncom štvrtého mesiaca. Tento zápal pochybností každým dňom narastá a čím je väčší, tým je zápal za poznaním menší.

Počínajúc prvým dňom môjho pobytu až po spomínaný koniec štvrtého mesiaca ma napred viedla túha po poznaní. Každým dňom som mesto spoznával viac a viac, moje pohyby sa každým dňom stávali pravouhlejšími, moje myslenie sa každým dňom stávalo pravouhlejším. Postupne sa do môjho života začal vnášať nevídaný poriadok, harmónia.

Prestal som chodiť na kurzy jógy. Neboli viac potrebné. To bol zvyk ktorý som si sem priniesol zo svojho predošlého chaotického sveta.

V novom usporiadanom svete sa mi javil úplne zbytočný. Rozmýšľal som aj s kurzami španielčiny skoncovať. Veď vo štvorcovom meste ja 37

aj tak všetko po katalánsky. Štúdium ďalšieho jazyka mi prišlo zbytočné. Okrem toho je vo štvorcovom meste všetko tak jasné, že nie je potrebné používať jazyk ako taký. Takýto postoj som mával do spomínaného konca štvrtého mesiaca.

Mal som pocit, že cesta ktorú ponúka štvorcové mesto je pre mňa tou najvhodnejšou cestou. Mal som pocit, že ak budem touto cestou vytrvalo a svedomito kráčať aj naďalej, dosiahnem pocit vyrovnanosti, pocit šťastia. Lenže koncom štvrtého mesiaca som sa z rozhovoru s jedným dlhoročným, čiže plnohodnotným obyvateľom štvorcového mesta, dozvedel, že táto cesta je nezvratná. Ak sa totiž raz stanete plnohodnotným obyvateľom, vo štvorcovom meste budete musieť zostať do konca života. Niežeby vás štvorcové mesto väznilo, to v žiadnom prípade, štvorcové mesto je predsa výsledkom pokrokového mestského plánovania, ktorého zámerom bolo vytvoriť 38

čo najlepšie podmienky pre život človeka.

V meste problém nie je. Problém je vo vás. Ak si raz zvyknete na štvorcové mesto, nebudete viac schopní žiť v žiadnom inom meste. Do iného mesta sa už nikdy viac nebudete schopní začleniť. Nebudete viac schopní orientovať sa v uliciach, nebudete viac schopní nadviazať akúkoľvek interakciu s miestnymi. Toto je daň, ktorú si štvorcové mesto vypýta za pocit vyrovnanosti a pocit šťastia.

Hoci mi túto skutočnosť miestny obyvateľ vysvetľoval s nadšením (je predsa vyrovnaný a šťastný), ja som sa toho zľakol. Keby som aj ja bol plnohodnotným obyvateľom, k nijakému zľaknutiu by dôjsť nemohlo (bol by som predsa vyrovnaný a šťastný). Lenže ja som za tie štyri mesiace stav plnohodnotnosti ešte nestihol dosiahnuť. Ocitol som sa v patovej situácii: zľakol som sa práve preto, lebo stav plnohodnotnosti som ešte nedosiahol, a práve kvôli tomu, že som sa zľakol, už stav plnohod39

notnosti nie som schopný dosiahnuť. Nebol som ešte dostatočne vyrovnaný a šťastný, tým pádom bolo možné mojim presvedčením kedykoľvek otriasť. A tak sa aj stalo. Myslím, že mesto by mi toto zaváhanie aj vedelo odpustiť, to by nebol až taký problém. Problém tkvie skôr vo mne. Nie som si istý, či chcem pokračovať v horlivej snahe stať sa plnohodnotným obyvateľom štvorcového mesta. Nie som si istý, či sa chcem navždy vzdať všetkého toho, čo sa nachádza mimo štvorcového mesta.

Cítim sa rozdvojene. Jedna strana mi vraví, že by stálo za to obetovať zvyšok sveta v prospech štvorcového mesta, tá druhá strana štvorcové mesto neustále spochybňuje a neustále ma presviedča, aby som štvorcové mesto čím skôr opustil. Toho však nie som schopný. Neviem len tak zo dňa na deň odísť zo štvorcového mesta. Cítim sa byť k nemu akýsi pripútaný. Cítim voči nemu určitú lojálnosť, určitú lásku, určitú vďaku. Jediný spôsob, 40

ako môžem aspoň čiastočne vyhovieť tomuto nutkaniu, sú prechádzky po starom meste.

To isté staré mesto, v ktorom sa ma zmocnila tá neznesiteľná úzkosť. To isté staré mesto, ktorému som sa až do konca štvrtého mesiaca tak úspešne vyhýbal. To isté staré mesto ma teraz pokúša čím ďalej tým viac. A čím ďalej, tým viac tomuto pokušeniu aj podlieham.

Minulý týždeň som prechádzku do starého mesta podnikol až dvakrát.

Štyri mesiace vo štvorcovom meste sú pravdepodobne príliš málo na to, aby si človek plne uvedomoval, čo všetko mu pobyt v meste prináša, avšak sú dostatočne veľa na to, aby človek zistil o čo všetko prichádza. Za tie štyri mesiace som stihol prísť o určité schopnosti nevyhnutné pre fungovanie v obyčajných mestách. Štvorcové mesto ma obralo o schopnosť fungovať mimo jeho pravidelného pôdorysu. Obralo ma o schopnosť orientácie.

Obralo ma o schopnosť interakcie s cudzími 41

ľuďmi. Staré mesto môžem navštevovať koľko len chcem, nie som však schopný preniknúť do jeho skutočného vnútra. Nie som schopný preniknúť medzi ľudí.

42

43

Čím ďalej, tým viac dochádzam k domnienke, že všetko dianie, že všetko zaujímavé, sa deje práve v starom meste.

4

Staré mesto ma pokúša čím ďalej tým viac, a to aj napriek skutočnosti, že ak doň vkročím, tak zablúdim a stanem sa terčom výsmechu staromešťanov. Za minulý týždeň som staré mesto navštívil dvakrát. Prečo sa dobrovoľne vystavujem tak nepríjemným situáciám?

V starom meste totiž nachádzam úkazy, ktoré v štvorcovom meste nájsť nemožno.

V starom meste vidím na uliciach mnoho ľudí. Okrem toho, že ich tam je mnoho, tak sa nikam neponáhľajú, a vďaka tomu, že sa nikam neponáhľajú, medzi mnohými z nich dochádza k rôznymi interakciám. Pod slovom interakcia mám na mysli napríklad debaty. Po uliciach nejazdia autá. Vďaka tomu sú po uliciach rozmiestnené všelijaké stoly a stoličky.

48

Niektoré sú majetkom kaviarní, niektoré sú majetkom starého mesta. Veľmi rád sa prechádzam pomedzi tento mobiliár obsadený staromešťanmi.

Veľmi rád by som sa začlenil do niektorých interakcií, ktoré vznikajú medzi týmito ľuďmi, lenže ja neviem ako. Preto neustále dúfam, že do interakcie ma vtiahne niektorý zo staromešťanov. Lenže oni akoby ma nevideli. Márne obchádzam mobiliár pomalými krokmi, márne sa snažím sadnúť si za niektorý zo stolov a objednať si kávu, márne si sadám za stoly kde už niekto sedí, márne vyčkávam na lavičkách, že si niekto prisadne, a že sa prihovorí. K interakcii nie a nie dôjsť. Akoby som bol pre staromešťanov neviditeľný, akoby som nevrhal tieň. Akoby ma štvorcové mesto obralo o všetky atribúty, ktorými by som na seba staromešťanov upozornil. Neviem sa stať účastníkom toho diania. Síce som písal o tom, že staromešťania sa mi vysmievajú, 49

keď blúdim po neusporiadaných uliciach ich mesta, v skutočnosti ma však nikdy nijaký staromešťan nevysmial. To som si len tak namýšľal. V tých dňoch som totiž býval verný štvorcovému mestu, tým pádom všetko cudzie som považoval za nepriateľské, a domýšľal som si reakcie ktoré sa v skutočnosti ani nediali.

Teraz, keď sa moja dôvera v štvorcové mesto naštrbila, teraz, keď sa staré mesto stalo objektom mojich túžob, teraz naozaj vidím, že nikto o mňa nejaví ani len najmenší záujem.

A tak som len pozorovateľom. Kráčam a pozorujem. Avšak, nepozorujem len tak nezištne. Pozorujem vo viere, že časom vypozorujem princíp fungovania ľudských interakcií a akonáhle ten princíp vypozorujem, budem schopný začleniť sa do niektorej z nich. Pozorujem všetko to, čo vo štvorcovom meste nenachádzam. Kráčam a blúdim. Keďže v starom meste sa neviem orientovať, tak nikdy neviem, kde sa vynorím. Niekedy to môže byť 50

zaujímavé, a vďaka blúdeniu nachádzam miesta, ktoré sú absolútne neopísateľné jazykom štvorcového mesta, no väčšinu času to býva frustrujúce. Často mávam pocit, že mnohé z lavičiek, kaviarní, ulíc som už predtým videl, že neustále kráčam po jednej a tej istej dráhe, z ktorej nie som schopný vybočiť, a pre túto neschopnosť vybočiť nedokážem preniknúť hlbšie. Nikdy si tým však nebývam úplne istý, nikdy neviem na sto percent povedať, či tou alebo onou ulicou som už niekedy kráčal. Často mávam pocit, že tentokrát už naozaj viem, ktorým smerom kráčam, a kde približne sa vynorím. Doteraz bol ten pocit vždy len omyl a vždy som sa vynoril niekde inde, než som čakal, no zároveň som mal pocit, že aj to neočakávané miesto som už niekedy videl. Pri prechádzkach starým mestom je ťažké rozvrhnúť si čas. Nikdy totiž neviem, koľko mi potrvá nájsť cestu späť do štvorcového mesta.

Niekedy to môže trvať hodinu, inokedy aj celý 51

deň. Kurzy španielčiny som plánoval ukončiť rovnako ako kurzy jógy, keďže vo štvorcovom meste sa ukázali ako zbytočné. Lenže posledná hodina predplateného trojmesačného kurzu sa konala až po konci štvrtého mesiaca. Na nej som si uvedomil, že práve kurzy španielčiny predstavujú jediné možné spojenie medzi mojim momentálnym štvorcovým svetom a svetom starého mesta, sveta z ktorého som sem pôvodne prišiel. Dokonca aj poloha jazykovej školy je viac než symbolická. Nachádza sa presne na rozhraní starého a štvorcového mesta. A tak som sa kurz rozhodol predĺžiť. Prostredníctvom španielčiny unikám pravidelným štruktúram štvorcového mesta.

Španielčina je presným opakom štvorcového mesta. Španielčina je presným opakom katalánčiny, úradného jazyka štvorcového mesta. Španielčina je metaforou starého mesta. Španielčina je iracionálna, nepravidelná. Na spomínanej hodine po konci štvrtého mesia52

ca sme akurát preberali skloňovanie nepravidelných slovies. Tam som si uvedomil, ako mi tá nepravidelnosť chýba. Avšak dôvod štúdia španielčiny nie je rýdzo metaforický, ale aj dosť praktický, i keď zatiaľ len teoreticky. Kdesi v hĺbke duše totiž pestujem presvedčenie, že práve pomocou španielčiny sa jedného dňa budem môcť začleniť do niektorých z tých interakcií, ktoré sa odohrávajú na uliciach starého mesta.

Na jednej z prechádzok starým mestom som sa pri hľadaní cesty von natoľko vyčerpal, že som akútne potreboval nájsť lavičku a zotrvať na nej minimálne hodinu, aby si nohy unavené celodenným kráčaním aspoň nachvíľu oddýchli, aby som nabral nové sily na hľadanie cesty von. Bola už pokročilá hodina a na mesto padla tma. Tma v starom meste je o niečo intenzívnejšia než tma v štvorcovom meste. Ulice sú minimálne päťkrát užšie než ulice štvorcového mesta, pouličné osvetlenie 53

je nepravidelné a po uliciach nejazdia autá, ktoré by sa mohli na osvetľovaní ulíc výrazne podieľať. Predsa len, ako obyvateľ štvorcového mesta, som začal pociťovať mierny strach.

Hoci som písal, že pre staromešťanov som akoby neviditeľný, ruku do ohňa by som za to nedal. Nijakého staromešťana osobne nepoznám a tým pádom neviem, čo by som od týchto ľudí mohol čakať. Cez deň sa síce tvária, že ma nevidia, neviem však, či to isté môžem od nich čakať aj po zotmení. Doteraz sa mi zo starého mesta podarilo uniknúť vždy pred zotmením. Napriek tomuto strachu som nevládal kráčať ďalej a bezpodmienečne som si musel sadnúť. Jednou vecou som si bol však istý. Tak hlboko ako dnes sa mi do starého mesta nepodarilo preniknúť ešte nikdy.

Objavil som jedno námestie uprostred ktorého sa nachádzal malý park. V parku bolo mnoho prázdnych lavičiek. Bol som presvedčený, že na toto zvláštne námestie s parkom 54

uprostred som doteraz ešte nikdy nenatrafil.

Sadol som si na jednu z lavičiek. Začal som si lúpať mandarínku. Po dojedení mandarínky som zotrval v sede. Ešte stále som nevládal vstať. V mojom blízkom okolí nesedel nikto, a tak som prestal dúfať, že by dnes k akejkoľvek interakcii mohlo dôjsť. Na každej prechádzke starým mestom tak trocha dúfam, no od tohto okamihu som dúfať prestal. Okolitým ľudom (keby tam, povedzme, nejakí boli) som to dal jasne najavo tým, že do oboch uší som si zasunul slúchadlá. Vedel som, že si posedím dlhšiu dobu, a tak som sa rozhodol spestriť si tento čas počúvaním hudby. Hudba je jedna z mála starosvetských vecí, ktorých som sa počas pobytu vo štvorcovom meste ešte nestihol vzdať.

Ako som tak počúval, z ničoho nič som na chodníku zbadal kráčať jednu slečnu.

Slečna kráčala smerom ku mne. Jej prítomnosť ma na tomto ľudoprázdnom námestí trochu prekvapila. Na prvý pohľad som ju odhadol na 55

staromešťanku. Obyvatelia štvorcového mesta by predsa do starého mesta nikdy nechodili.

Načo by tam aj chodili? A keby sa tu aj náhodou ocitli, určite nie o takomto čase a takto hlboko.

Musela to byť staromešťanka. No napadla mi aj druhá možnosť. Čo ak to je obyvateľka štvorcového mesta, ktorá o štvorcovom meste zapochybovala rovnako ako ja, a teraz, rovnako ako ja, v snahe uniknúť a zároveň neschopná uniknúť zo štvorcového mesta, blúdi po uliciach starého mesta dúfajúc, že medzi ňou a nejakým náhodným staromešťanom dôjde k nejakej náhodnej interakcii?

Ako som tak zvažoval medzi týmito dvoma možnosťami, slečna si odrazu prisadla ku mne. Teda nie celkom ku mne. Upresním.

Na tomto zvláštnom námestí s parkom uprostred sa nachádzali lavičky. Nie však také, aké by sme si pod slovom lavičky predstavovali.

Lavičky na tomto námestí boli dimenzované len pre jednu osobu. Trikrát užšie než lavičky 56

aké poznáme my. Možnože stoličky by bol lepší výraz. Neviem. Či to boli lavičky alebo stoličky, nehrá v tomto prípade až tak dôležitú rolu. Dôležitejšie bolo ich rozmiestnenie. Tieto lavičky boli na námestí rozmiestnené po dvojiciach. Nikde nestála lavička o samote. Všade stáli dve v tesnej blízkosti.

No a práve na lavičku stojacu v tesnej blízkosti mojej lavičky si sadla táto slečna.

Prisadnutie tejto slečny vo mne vzbudilo všemožné otázky. Prečo si sadla práve ku mne?

Veď všetky lavičky na tomto námestí boli voľné.

Mám to chápať ako výzvu k interakcii? Je toto spôsob, akým dochádza k interakciám medzi staromešťanmi? Kto má začať rozprávať? Mám ju osloviť? Vníma ma? A čo ak si sadla ku mne lebo ma nevníma? A čo ak ma vníma, ale sadnutím ku mne mi chce dať najavo, že som pre ňu tak nepodstatný, že vôbec nezáleží na tom, či vedľa nej sedím alebo nie? A čo ak je to obyvateľka štvorcového mesta? A čo ak vo mne 57

spoznala obyvateľa štvorcového mesta? Nedúfa že ju oslovím?

Množstvo otázok ma paralyzovalo natoľko, že som vôbec nebol schopný konať.

Celé moje telo, vrátane hlasiviek, bolo akoby pod anestézou. Jediné, čo anestéza nechala funkčným, boli zmysly a mozog, ktorý neprestajne generoval otázky týkajúce sa prisadnutia tejto slečny. Sekundy sa stali minútami, minúty hodinami. Pieseň, ktorá mi práve hrala v slúchadlách, sa akoby bola zacyklila v jednej slučke. Nie a nie skončiť. Veľmi som sa chcel otočiť doprava a detailnejšie si prezrieť slečnu.

Lenže moje telo bolo nehybné. Mal som pocit, že v tejto nehybnosti som strávil viac než hodinu. Za celú tú hodinu však nestihla dohrať ani jedna sedem-minútová skladba. Zdá sa, že čas v starom meste plynie ináč.

Z anestézy moje telo prebralo nečakané slečnino oslovenie. Najskôr som si myslel, že sa mi to len zdalo, no preventívne som si vytia58

hol slúchadlá z uší. Slečna ma oslovila znova.

Bolo to po španielsky. Znelo to ako otázka.

Nejak takto: Vives aquí? Alebo niečo podobné. V pamäti som lovil fragmenty hodín španielčiny, dúfajúc, že nájdem význam týchto dvoch slov, za predpokladu, že som slečnu porozumel správne. Chvíľu to trvalo, no mám pocit, že význam týchto slov som našiel: Bývaš tu? To sa ma asi chcela slečna opýtať. Pravdepodobne si všimla, že nie som zo starého mesta, no chcela si to overiť.

Teraz bol rad na mne. Ak som chcel túto interakciu udržať pri živote, musel som reagovať čo najpohotovejšie. Takáto príležitosť sa nenaskytuje každý deň. Musel som odpovedať. V pamäti som znovu lovil fragmenty hodín španielčiny. Nedarilo sa mi nájsť vhodné výrazy toho, čo som chcel slečne povedať. Nechcel som ju odbiť jednoslovnou, aj keď pravdivou vetou: No. Chcel som vytvoriť vetu, ktorá by v nej vzbudila záujem. Záujem 59

pýtať sa. Chcel som, aby sa ma toho pýtala viac. Chcel som jej v skratke priblížiť moju momentálnu situáciu. Chcel som jej povedať, že sa snažím uniknúť zo štvorcového mesta.

Lenže nevedel som ako. Nevedel som vytvoriť ani jednu súvislú španielsku vetu. Bál som sa, že slečna stratí trpezlivosť, a tak som spanikáril a odpovedal jej po katalánsky, avšak tiež veľmi stručne: No, jo no visc aquí. Slečna s núteným úsmevom a krútením hlavy jasne naznačila, že po katalánsky nerozpráva. Viac sa ma už nič neopýtala. Po chvíli sa zdvihla a odišla.

Na lavičke som zostal sedieť ako obarený. Veľmi som sa na seba hneval. Hnevalo ma, ako som spanikáril. Hnevalo ma, že som sa tak ľahko vzdal takto cennej príležitosti. Vzdal som sa takpovediac bez boja. Nezmyselným perfekcionizmom som sa pripravil o šancu. V strachu, že nevytvorím správnu španielsku vetu, som zvolil radšej katalánčinu, aby som nič nepokazil. To bola chyba.

60

Napriek tomu si túto skúsenosť veľmi cením. Vyplýva z nej jedno dôležité poznanie, alebo lepšie povedané, hypotéza. Táto hypotéza má dva varianty. Prvý: pre obyvateľov starého mesta nie som neviditeľný, vnímajú tak isto ako ja vnímam ich, interakcia medzi nimi a mnou nie je vylúčená. Druhý: pre obyvateľov starého mesta zostávam naďalej neviditeľným, avšak nie som jediným obyvateľom štvorcového mesta, ktorý zaváhal. Či už je pravdivý variant prvý alebo variant druhý, vyvodzujem z toho rovnaký záver, alebo lepšie povedané, ponaučenie. Pochopil som, že kľúčom preniknutia do starého mesta, a súčasne únik zo štvorcového mesta, je znalosť španielčiny.

Ak by platil variant prvý, tak znalosť španielčiny mi pomôže začleniť sa do niektorých z interakcií, prebiehajúcich na uliciach starého mesta. Prostredníctvom interakcií budem mať prístup k novým informáciám.

Vďaka týmto informáciám možno jedného 61

dňa pochopím, ako sa vymaniť spod nadvlády štvorcového mesta. Znovu budem schopný plnohodnotného fungovania mimo jeho pravidelného pôdorysu. Ak jedného dňa pochopím štruktúru tohto jazyka, možno pochopím aj štruktúru ulíc starého mesta, a chaotická spleť ulíc sa mi nebude viac javiť ako chaotická.

Budem schopný trafiť kamkoľvek si zaumienim. Na prvý pokus. Bez blúdenia.

Ak by platil variant druhý, tak znalosť španielčiny mi pomôže nadviazať kontakt s ďalšími osobami, ktoré sa snažia uniknúť zo štvorcového mesta. Možno už vedia niečo viac ako ja. Tak či onak, cieľ mám jasne vytýčený.

62

63

Vytýčeného cieľa som sa snažil držať čo najsvedomitejšie. Na hodiny španielčiny som chodil pravidelne, a to napriek časovej náročnosti Inštitútu štvorcového mesta, kvôli ktorému som do štvorcového mesta vlastne prišiel.

5

Doteraz som sa myslím, ešte ani raz podrobnejšie nezmienil o mojom skutočnom dôvode pobytu vo štvorcovom meste, tak to objasním aspoň teraz. Myslím (dúfam), že ešte nie je prineskoro.

Do štvorcového mesta som prišiel študovať práve na vychýrený, medzinárodne uznávaný Inštitút štvorcového mesta, ktorý sa, ako vám už názov možno napovedal, zaoberá všetkým, čo má priamy, ale aj nepriamy súvis so štvorcovým mestom. Študuje sa tam napríklad história štvorcového mesta, osobnosti štvorcového mesta, geometria štvorcového mesta, filozofia štvorcového mesta, psychológia štvorcového mesta, sociológia štvorcového mesta, a mnoho iných predmetov, či už teo66

retických alebo praktických. Štúdium je veľmi zložité a časovo náročné. Pochopiť štvorcové mesto totiž vyžaduje mnoho úsilia, aj keď sa nám na prvý pohľad jeho štruktúra môže javiť ako jednoduchá a prehľadná. Opak je však pravdou. Za jeho jednoduchosťou a prehľadnosťou sa skrýva množstvo filozofických, psychologických, sociologických, či antropologických argumentov, množstvo komplexných algoritmov, množstvo komplikovaných výpočtov, ktoré pomohli jeho geometriu vygenerovať. Toto všetko činí ešte fascinujúcejším fakt, že všetko sa udialo na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia, teda v čase, keď ešte neexistovali počítače.

Samozrejme nemožno zabudnúť na genialitu Ildefonsa Cerdu, tvorcu prvotnej myšlienky štvorcového mesta, bez ktorej by takáto urbánna štruktúra nikdy nenadobudla hmotnú podobu. Aby človek pochopil štvorcové mesto do celej jeho hĺbky (aj šírky), 67

je potrebné zasvätiť mu celý svoj život. Mňa štvorcové mesto oslovilo natoľko, že takéto rozhodnutie som bol ochotný urobiť, no ako už som písal v predošlej kapitole, o tomto rozhodnutí som zapochyboval. Toto zapochybovanie som detailne popísal v predošlej kapitole, ale aspoň v krátkosti zopakujem to, čo vo mne toto zapochybovanie spôsobilo. Zľakol som sa totiž skutočnosti, že štvorcové mesto, ak do neho človek už raz vstúpi, nemožno viac opustiť.

Mesto nie je obkolesené nijakou hradbou, nijakým ostnatým drôtom, a nie je ani na ostrove. To, čo znemožňuje toto mesto opustiť je skutočnosť, že akonáhle do neho človek vkročí, stáva sa na ňom závislým. Mesto ho totiž postupne oberie o schopnosť žiť mimo neho, takže aj keby človek zo štvorcového mesta odišiel, neprežil by. Poznajúc túto skutočnosť predtým, než som do mesta vkročil, by som do mesta nikdy nevkročil. Ja som sa však 68

o tejto skutočnosti dozvedel až vo štvorcovom meste.

Je však dôležité poznamenať, že táto premena sa v človeku neudeje zo dňa na deň.

Deje sa postupne. Ja som si túto postupnú premenu seba uvedomil práve v momente, keď som sa zamyslel nad tým, aké by to bolo opustiť štvorcové mesto. Táto myšlienka ma až prekvapivo vydesila. Len pri samotnom pomyslení na opustenie štvorcového mesta ma chytali mdloby. Ihneď som pochopil, že sa so mnou niečo udialo, že ide akúsi formu závislosti. Zľakol som sa. Začal som robiť všetko preto, aby som tomuto procesu zabránil, minimálne ho spomalil.

Pre objasnenie sa vrátim ešte k jednej veci z predošlej kapitoly. V najhlbšom jadre štvorcového mesta sa nachádza staré mesto.

Písal o neustálom pokušení vkročiť do tejto časti. Jedná sa o historické jadro, ktoré existovalo ešte pred vybudovaním štvorcového 69

mesta. Staré mesto si dodnes drží akúsi nezávislosť od štvorcového mesta. Napriek skutočnosti, že sa nachádza v samotnom jadre štvorcového mesta, si táto časť už vyše storočia udržiava autonómny status. Staré mesto nie je od štvorcového mesta oddelené nijakou bariérou, ktorá by zabraňovala premiešavaniu obyvateľstva, no napriek absencii bariéry ku premiešavaniu obyvateľstva nedochádza. Myslím, že už tušíte, prečo tomu tak je. Obyvatelia štvorcového mesta prišli o schopnosť fungovať mimo štvorcového mesta, preto na vkročenie do starého mesta ani len nepomyslia. Obyvatelia starého mesta zase vedia, akú hrozbu pre nich predstavuje vkročenie do štvorcového mesta. Samozrejme, existujú výnimky, ale celková tendencia je nepremiešavacia.

Pre celistvosť obrazu spomeniem ešte jednu vec. Vo štvorcovom meste je úradným jazykom katalánčina (to platí aj pre Inštitút štvorcového mesta, kde sa hovorí výlučne po 70

katalánsky). V starom meste je úradným jazykom španielčina, a dohovoriť sa katalánsky je nemožné. Naproti tomu, vo štvorcovom meste je zase španielčina zakázaná. Hoci najstaršia generácia obyvateľov štvorcového mesta si ešte v pamäti uchováva nejaké zvyšky tejto reči, moji rovesníci tento jazyk neovládajú vôbec.

K zákazu španielčiny na území štvorcového mesta došlo ešte v časoch, keď bolo mesto len na výkresoch. Dôvod tohto zákazu je celkom banálny, a hoci niekomu môže pripadať až absurdný, nemožno poprieť jeho logiku.

Ako už isto viete, tvorcom štvorcového mesta je Ildefons Cerdà, katalánsky architekt a urbanista. V katalánčine je Cerdà úplne bežným priezviskom a toto slovo, pokiaľ viem, nemá nejaký konkrétny význam, respektíve, nepoužíva sa dnes ináč než priezvisko. Proste obyčajné priezvisko. Avšak v španielčine Cerda (bez toho opačného dĺžňa) znamená sviňa. A rozdiel medzi geniálnym tvorcom 71

štvorcového mesta a sviňou predsa nemôže spočívať len na jednom opačnom dĺžni, to je myslím jasné každému. To by bolo nemysliteľné. Preto ešte skôr, než sa vedelo, aký tvar bude mať štvorcové mesto, bolo už isté, že na tomto území sa španielsky hovoriť nebude.

Toto rozhodnutie je len ďalším dôkazom poukazujúcim na Cerdovo vizionárstvo. Akoby bol predvídal vynechávanie interpunkcie, ktoré je v časoch internetovej a mobilnej komunikácie úplne bežné.

Ja som sa španielsky začal učiť s vedomím, že robím niečo užitočné, keďže štvorcové mesto sa nachádza na území Španielska. Bola to jedna z prvých vecí, ktoré som urobil tesne po príchode. Na kurz som sa prihlásil už počas druhého dňa môjho pobytu myslím, a to bolo ešte predtým, než som začal navštevovať Inštitút štvorcového mesta, čiže ešte skôr, než som zistil, že vo štvorcovom meste je španielčina jazykom zakázaným. Keby som to ve72

del hneď od začiatku, na žiadny kurz by som sa neprihlasoval. Lenže kurz sa platil vopred, a tak som nechcel, aby mi ten zaplatený mesiac prepadol. Ešte počas hľadania kurzu som nevedel pochopiť, prečo bolo vo štvorcovom meste prakticky nemožné nájsť nejakú jazykovú školu, kde by sa vyučovala španielčina. Najviac ma miatol fakt, že jazykových škôl ako takých som vo štvorcovom meste nachádzal neúrekom, ponúkajúcich kurzy všemožných jazykov vrátane čínštiny, či japončiny. Akonáhle však škola ponúkala španielčinu, spravidla sa nachádzala v starom meste.

Ja som však nechcel chodiť do školy mimo štvorcového mesta, chcel som, aby bola škola čo najbližšie od Inštitútu štvorcového mesta. Nenašiel som však nič, čo by spĺňalo toto kritérium. Nakoniec som našiel školu presne na rozhraní štvorcového a starého mesta. Išlo síce o kompromis, ale z márneho hľadania som už bol naozaj unavený. Dalo by sa po73

lemizovať, či budova spadala pod štvorcové alebo pod staré mesto. To neviem dodnes potvrdiť ani ja, a to som študentom inštitútu štvorcového mesta. Zdá sa, že rovnaké nejasnosti s touto budovou mali aj na katastri, vďaka čomu pravdepodobne nebolo možné tejto inštitúcii zakázať vyučovať španielčinu.

Spomínal som, že k pochybnostiam o štvorcovom meste došlo niekedy koncom štvrtého mesiaca pobytu. Práve vďaka týmto pochybnostiam nadobudli hodiny španielčiny nový význam, a preto som sa rozhodol kurz predĺžiť o ďalšie tri mesiace. Veril som myšlienke, že ak sa mi podarí ovládnuť základy španielčiny, budem na prechádzkach po starom meste schopný nadviazať kontakt s miestnymi, začleniť sa do niektorej z interakcií, ktoré prebiehajú na uliciach, v kaviarňach, v baroch. Veril som myšlienke (a stále jej verím), že práve znalosť španielčiny mi jedného dňa pomôže uniknúť zo štvorcového 74

mesta. A hoci sa mi prednášky a ateliéry Inštitútu štvorcového mesta prekrývali s hodinami španielčiny, nebol som ochotný sa týchto kurzov vzdať, nebol som ochotný vymeškať čo len jednu hodinu.

Inštitút bol však v dochádzke neúprosný, a každá vymeškaná hodina sa prejavovala na známkach, ktoré zohrávali na inštitúte kľúčovú úlohu. Totižto študenti s lepšími známkami mohli študovať zaujímavejšie voliteľné predmety. Predmety, ktoré viac do hĺbky objasňovali fungovanie štvorcového mesta, kde sa preberali algoritmy, na základe ktorých bolo mesto vygenerované. A hoci som o štvorcovom meste ako takom zapochyboval, veril som, že tieto predmety mi pomôžu odhaliť slabé miesta štvorcového mesta. Čelil som dileme: Buď si naďalej udržím svoju takmer stopercentnú dochádzku, a tak budem mať prístup ku kľúčovým znalostiam o štvorcovom meste, alebo sa budem zlepšovať v španielčine, a tým 75

pádom sa ukracovať o tieto kľúčové znalosti.

V tomto momente som ešte nevedel posúdiť, do akej miery mi môžu byť nápomocné tieto znalosti o štvorcovom meste pri úniku z neho, no nechcel som sa o ne zbytočne pripraviť.

Hoci by sa spočiatku mohlo zdať, že tieto dve možnosti sa navzájom vylučujú, bola to paradoxne práve organizácia štúdia Inštitútu štvorcového mesta, ktorá mi umožnila udržať si slušnú dochádzku, a zároveň nevymeškať jedinú hodinu španielčiny.

76

77

Architekt nemá čas chodiť do mesta medzi ľudí, lebo neustále pracuje na lepšom meste pre ľudí.

6

Organizácia štúdia na Inštitúte štvorcového mesta, presnejšie povedané, organizácia práce na projektoch je totiž založená na princípe skupinovej práce.

Práca v inštitúte zapĺňa celý deň.

Nepredpokladá sa, že by študenti mali niečo iné na robote, než úlohy inštitútu, pretože pre splnenie všetkých úloh je potrebné v inštitúte stráviť celý deň. Keby aj niečo iné mali, alebo mať chceli, skôr či neskôr budú prinútení zmieriť sa tým, že počas štúdia na inštitúte ich život nebude ničím iným než životom na inštitúte. Hoci sa mi tento princíp protiví, musím uznať, že systém štúdia na inštitúte bol navrhnutý geniálne. Jeho genialita spočíva práve v schopnosti vytesniť všetky aktivity zo 80

života študentov, ktoré by mohli byť rušivé pre ich štúdium, a to bez akýchkoľvek zásahov autorít. Systém sa takpovediac reguluje sám.

Na celom systéme ma najviac uchvacuje fakt, že samotných úloh nie až tak veľa, a na ich splnenie by určite stačilo menej času, než sa im venuje. To čo tieto úlohy činí tak časovo náročnými je skutočnosť, že na každej z nich sa musí pracovať skupinovo. Úloh je totiž viacero, a na každej z nich sa pracuje s inou, zo zásady štvorčlennou skupinou. Algoritmus triedenia študentov na inštitúte je navrhnutý tak, aby sa v žiadnej skupine členovia neopakovali. To vás núti pracovať vždy s inými ľuďmi. Každý študent má však iné voliteľné predmety v inej časti dňa, a tak je veľmi náročné, často priam nemožné, nájsť prienik voľných časov všetkých štyroch členov skupiny. Častokrát máte z celého dňa na jednu skupinu len jednu hodinu, niekedy aj menej.

Inštitút štvorcového mesta funguje, 81

pochopiteľne, v duchu štvorcového mesta, a to znamená, v duchu egalitárnom, v duchu kolektívnom. Na inštitúte nič ako jednotlivec, individuálna vôľa či individuálny prejav neexistuje.

O všetkom rozhoduje skupina na základe skupinovej vôle. Skupina vie byť veľmi citlivá na neskupinové správanie, a každému jednotlivcovi, kto by sa o čokoľvek neskupinové pokúsil, by to skupina dala jasne najavo. Neskupinové správanie by bolo totiž okamžite chápané ako vyvyšovanie sa nad ostatných. Pri opakovaní takéhoto správania, a po viacnásobnom napomenutí skupinou môže dôjsť až k vylúčeniu zo skupiny, a to by automaticky znamenalo aj vylúčenie z inštitútu. A každý na inštitúte vie, že štvorcové mesto opustiť nemožno, a preto sa snaží správať čo najviac skupinovo, ako to len ide.

Ako naschvál sa prieniky voľného času ostatných členov mojich skupín prekrývali s hodinami španielčiny. Človek by pri štip82

ke poverčivosti mohol uveriť myšlienke, že inštitút spolu so štvorcovým mestom tušia o všetkých zámeroch svojich obyvateľov, ktoré sú v nesúlade so zámermi štvorcového mesta. Ja som však zúfalstvu prepadať nechcel a silou mocou som sa snažil zachovať chladnú hlavu. Z času na čas sa mi stalo, že tieto prieniky voľného času skupiny sa mi okrem hodín španielčiny prekrývali aj so stretnutiami iných skupín (pracoval som paralelne na štyroch projektoch v štyroch skupinách). Nestávalo sa to však len mne, ale aj iným členom.

Táto skutočnosť ma inšpirovala, a tak som sa odvážil formulovať svoju prvú výhovorku. Skupine A som sa vyhovoril, že stretnutie sa mi prekrýva so skupinou B. Ako som už spomínal, algoritmus zatrieďuje ľudí do skupín tak, aby sa v každej skupine pracovalo s inými ľuďmi, a tým pádom nehrozí, že by ste v ďalších troch paralelných skupinách stretli toho istého človeka. Vďaka tomu nehrozí, že vyhováranie 83

na inú skupinu by si mohol všimnúť člen tej skupiny, ktorej sa práve vyhovárate. Hoci som si túto skutočnosť jasne uvedomoval, rovnako ako svoje právo vyhovoriť sa, bol som pred prvou výhovorkou mierne nervózny. Trvalo mi približne tri dni, než som sa odvážil výhovorku vysloviť pred skupinou.

Nervózny som bol preto, lebo jedným z hlavných pravidiel inštitútu je neklamať. Akonáhle by sa prišlo na to, že ste klamali, boli by ste automaticky vylúčený. Teda nie inštitútom samotným, lebo ako som už spomínal, systém sa reguluje sám, čiže vylúčila by vás vaša skupina, čo automaticky znamená, že na inštitúte by ste skončili. Avšak pravdu som nemohol povedať taktiež, pretože kurz španielčiny znamená individuálny rozvoj, ktorý sa nijako nepodieľa na blahu skupiny, a takéto správanie by skupina ihneď označila ako neskupinové, a vylúčila by vás. Okrem toho je španielčina v štvorcovom meste ja84

zykom zakázaným, a tak by som nebol len v rozpore s nepísanými zákonmi inštitútu, ale aj s písanými zákonmi štvorcového mesta.

Možno si kladiete otázku, prečo na jednej strane tak veľmi túžim opustiť štvorcové mesto, a zároveň robím akoby všetko preto, aby ma inštitút nevylúčil (čo by automaticky znamenalo povinnosť opustiť štvorcové mesto). Chcem získať čas. Štvorcové mesto v tomto momente opustiť ešte nemôžem. Nie som na to ešte dostatočne pripravený. Bolo by to priveľké riziko, priveľký šok. Chcem to urobiť postupne. Pomaly si zvykať na nepravidelnosť v starom meste, a akonáhle získam viac istoty, viac orientácie, skúsim sa tam presťahovať.

Keby som však na tom začal robiť neskôr, myslím, že už by som viac nemal šancu dostať sa zo štvorcového mesta.

85

Teraz som stále ešte niekde na rozhraní.

QUADRATS LA CIUTAT

DELS

JAKUB

HAVLÍK