Duša 2015

Číslo 6

ročník ŠIESTY

2015 1

Editoriál OBSAH Vážení milovníci slova, drahé umelecké duše!

Editoriál

2

Kúsky prózy

3

Kúsky poézie

37

Fungujem

Kúsky slohov

45

neporušila. Nemeškám, len som nechcela ešte nič

Kúsky súťažné

51

vypovedať. Nie vždy je duša ochotná povedať niečo

Kúsky cestopisov

56

nahlas, lepšie povedané, na papier. Takže musím čakať,

Dušabook

70

vyčkávať a potom môžem vyjsť von a povedať, čo cítia

Záver

71

moje duše – moji tvorcovia. Po ich súhlase môžu uzrieť

Prichádzam k vám po menšej či dlhšej prestávke. ako

zborník-občasník,

takže

nič

som

svet ich pocity a nálady.

Dať na papier, kto má čo na duši, s umeleckým ,,Spôsob reči je obrazom ducha.“

podtónom, nie je vždy jednoduché. A podarilo sa.

Objavila som niekoľko duší. Rôznych, pestrých ako paleta kvetov na lúkach a stráňach sveta. Aj kvet má svoju dušu,

Seneca

ktorou sa prihovára všetkým, ale najmä umeleckým dušiam. V každom vypovedanom slove či texte sa skrýva nejaký kvet. Skrýva nejaké tajomno. Odkiaľ prišiel. Má aj on dušu? Určite.

Aj duša je neprebádaná studnica. Je známa i neznáma.

Je veselá i smutná. Je veselosmutná i smutnoveselá.

Je kvetom, ktorý, dúfam, nikdy, nikdy nevyhynie.

Duša 2

Kvetiny sú milostným vyjadrením ducha prírody.

KÚSKY PRÓZY Bettina von Arnim

Ponúkam pár pekných próz, pekné pokusy o poviedky či novely.

Tieto baby sa mi naozaj páčia.

Martina Kováčová - tretiačka Letný tábor Katastrofa!

Väčšina ľudí by povedala, že chcem hovoriť o páde lietadla alebo Sibylinej veštbe o konci sveta.

No svojím spôsobom to, čo si na mňa vymysleli moji rodičia, koniec sveta je. A nech mi niekto skúsi tvrdiť, že preháňam! Spravili mi to najhoršie, čo som si dokázala predstaviť: poslali ma do letného tábora niekam blízko lesa, zoznamovať sa s kliešťami a inými prítulnými zvieratkami. A tak si dôsledkom nerozvážnych rozhodnutí mojich takzvaných milujúcich rodičov teraz sedím v autobuse a snažím sa ignorovať fakt, že mám stráviť štrnásť dní s partiou divných ľudí. Ľudia v táboroch sa spoľahlivo dajú rozdeliť na malé nadšené detičky a ľudí ako ja, tým rozumieme násilne donútených. Za všetko môže ten, kto schválil existenciu vyhrážok typu: zoberiem ti mobil, počítač, alebo ti zakážem facebook. No a aby som nezabudla na nepochybne kvalifikovaných pracovníkov táborov. V ich prípade je hneď niekoľko skupín, celkom obľúbeným typom sú tí, ktorí to majú ako letnú brigádu, proste si myslia, že strážiť deti je jednoduchšie ako zbierať jablká. Ďalej sú tam tí, nazvime ich neurotickí, ktorí určite podporujú trest smrti aj za pár minútové meškanie na večeru.

Počas

mojich optimistických a čarovne veselých myšlienok a zároveň uprostred

zoznamu pesničiek v mobile som si uvedomila, že už som tu. Po tejto povznášajúcej myšlienke mi nálada klesla pod bod absolútnej nuly. Nasledujúcich pár minút som vnímala len neurčitý zmätok pri strkaní sa a všeobecne márnu snahu o nájdenie si svojej batožiny.

A potom sa to stalo, urobila som osudovú chybu a otočila sa smerom k nášmu budúcemu 3

ubytovaniu. Ako som to rýchlo zhodnotila, tak v mojom prípade skôr budúcemu bývalému ubytovaniu, ale myšlienka na milovaný počítač ma zastavila. Skúsila som sa obzrieť po ľuďoch okolo, čo depresiu len zhoršilo a potvrdilo úvahy z autobusu. Stačila som si všimnúť, že už stihli vzniknúť povestné skupinky. Napravo sa zhlukovali typické krásky s výstrihmi po kolená a zdrapom látky nazývanom sukňa, samozrejme, s patrične dokonalými tváričkami, z ktorých si večer oškrabávajú výraznú omietku. Vedľa autobusu stála partia chalanov.

Z pozorovania sa dalo určiť, že sa zrejme o niečo pokúšali, no boli tu isté pochybnosti, čo to presne malo byť. Samozrejme, chceli byť „ hustí“. O tom by som vydala varovanie pre malé deti, dôchodcov, slabšie povahy a zvieratká. Niečo v zmysle:„ Pozor, spôsobuje to závraty a záchvaty slepoty v sebaobrane!“ Videla som aj krúžok intelektuálov a malé deti sa delili podľa toho, ako sa poznali už predtým. Skoro som zabudla spomenúť skupinu satanistov, či kto to vlastne mali byť? Nechcela som len tak postávať, tak som sa pridala k podobne znechutene sa tváriacim ľuďom. Po chvíli bolo jasné, že naše osudy sú podobne kruté a názory na to, čo sa tu deje, rovnaké. Možno som našla svetlý bod tohto celého, nebudem sa musieť odúvať, tváriť znechutene a neochotne sama.

Po celých hodinách zmätku, a nie, nepreháňam to, sme vošli dnu niečím, o čom údajní zodpovední dospelí tvrdili, že je vchod. Mierne vydesene sme sa pozerali okolo a čakali, kedy to príde, tým „to“ je myslené zrútenie budovy. V nej určite okrem času, keď sú tábory, nikto nie je. No vážne, aj turisti, ktorí sem omylom zablúdili, by sa išli radšej vyspať k medveďom do jaskyne. Konečne nastal ten očakávaný okamih, rozdeľovanie izieb. Berte to tak, že malé deti boli z nejakého záhadného dôvodu aj tak šťastné, zvyšok sa chcel len posťažovať a ostatní, takí ako ja, boli zvedaví, či vnútrajšok vyzerá horšie. Pre úplnosť, tá vec, čo sa tvárila ako vstupná hala, vyzerala... no skrátka ste mali pocit, že na vás niečo vyskočí, odvlečie vás do pivnice a zožerie. Možno to bol v minulosti strašidelný zámok, ak nebol, mal na to všetky predpoklady. Záhadná tma, z nejakého nepochopiteľného dôvodu tu bola napriek prítomnosti celej steny okien. Pavučiny sa v rohu bili o nadvládu s plesňou, lustre odvážne viseli, no bolo vidno, že len z posledných síl, a zo stropu veľmi vkusne viseli lepkavé papiere na muchy a iný hmyz. A tá recepcia - čisto ako vystrihnutá zo zlého pokusu o horor.

Zase nastal chaos, na jednoduché vysvetlenie: vždy pri rozdeľovaní izieb má každý nejaký pádny dôvod, prečo nemôže byť s tým a tým. Náš kút nešťastníkov stál celkom vzadu povznesený nad takéto prízemnosti. Nechceli sme tu byť, tak bolo úplne jedno, s kým sme mali skončiť. Asi tak po polhodine som stála v dverách izby. Do zápisu prosím, toto malo od 4

izby dosť ďaleko. Vyzeralo to ako izba v moteli s pochybnou minulosťou alebo miesto pobytu grófa Draculu. Nachádzali sa tu dve dvojposchodové postele. Znova tak pomimo, to teda stopercentne postele neboli. Tieto priestory som zdieľala s jednou podráždenou babou z klubu krások. Zrejme jej podobné sa všetky nezmestili spolu, tak ju obetovali. Potom s ďalšou, ktorá vyzerala, že si zabudla dať lieky, normálne som sa jej skoro bála, bola fakt desivá a jednou nešťastnicou ako ja. Vybaľovanie radšej neriskovala ani jedna z nás. Počas váhavých pokusov o zoznámenie a mojej odvážnej návštevy kúpeľne, kde by som prisahala, že spoza závesu na sprche na mňa niečo mrklo, nás zavolali do spoločenskej miestnosti.

Už len z čistej zvedavosti a chuti riskovať život, sme šli. Takže spoločenská miestnosť, najlepšie sa dá opísať pre toho, kto videl nejakú starú kriminálku alebo film na motívy kníh Agathy Christie. Taká typická miestnosť, kde si ku koncu pozvú všetkých podozrivých a postupne na nich vyťahujú všetko nepodstatné, čo o nich zistili, a v konečnom dramatickom okamihu odhalia vraha. To všetko znamená, že sa tu nachádzajú dve kreslá, každé po jednom boku gauča a všetko oproti rozpadnutému krbu a tú správnu atmosféru dodávajú rozpadnuté hodiny. Nie je to úplne presne ako v tých filmoch, kde je nábytok v podstatne zachovalejšom stave, no dá sa to brať ako kulisy nízkorozpočtového filmu. Takže nakoniec sme sa tam predsa len nejakým činom napratali. A ako sa zavreli dvere, dala som zbohom všetkým krásnym snom a predstavám.

Knižnica Ticho. To bolo prvé, čo ma na tomto mieste vždy upútalo. Pracujem v knižnici už niekoľko mesiacov, no dodnes nechápem, ako môže byť v takej veľkej miestnosti také ohlušujúce ticho. Ani len ozvenu krokov tu nepočuť.

Povzdychol som si a pokračoval vo svojej ceste, až kým som nenašiel správnu uličku a v nej police, do ktorých patrili ťažké knihy. Keď som sa nad tým zamyslel, nechodí sem práve veľa ľudí. Či už je to tým, že sa dnes nikto neobťažuje čítať, alebo je to desivou atmosférou knižnice, ktorá na vás číha v najtmavších kútoch.

Hoci knižnica sa skladá len z jednej miestnosti, je to hotový labyrint. Spletité uličky vytvorené z vysokých políc plných kníh s poškodenou väzbou. Keď nimi prechádzate, neustále sa obzeráte za seba a zakaždým čakáte, že tam niečo bude. Temná postava, ktorá vás zatiahne hlbšie do tajuplného labyrintu - a už vás viac nikto neuvidí. Vy, samozrejme, viete, že ak to nie je nemožné, je to dosť nepravdepodobné, no robíte to aj tak.

5

Špinavé, takmer stredoveké, okná prepúšťajú viac vetra ako svetla, no uprostred labyrintu stojí niekoľko stolov s lampami pre tých pár návštevníkov, čo sem zablúdia.

Potriasol som hlavou, akoby som sa chcel fyzicky vytrhnúť z ponurých myšlienok.

Toto je presne to, čo vám knižnica urobí, núti vás premýšľať o najrôznejších veciach.

Väčšinou o veciach, na ktoré si pamätať nechcete. Dopadá na vás melanchólia, ktorá sa vznáša vzduchom ako jesenný vánok.

Ako sa stmieva, knižnica vždy začne vyzerať temnejšie a desivejšie. No najdesivejšia časť nie je noc, keď sú všetky tiene príliš dlhé a príliš ostré a šepkajú strašné veci.

Najstrašnejšia časť je západ slnka práve vtedy, keď posledné lúče slnka dopadajú na zaprášené police. Svetlo pomaly opúšťa tento svet a necháva ho napospas veciam, ktoré sa plazia v temnote.

Práve tie posledné zabudnuté lúče slnka odzrkadľujú pravú podstatu všetkých vecí a ľudí. Vtedy môžete vidieť príšery potulovať sa po tmavých uliciach, normálne starostlivo skryté za dokonalými maskami, ktoré si ľudia vytvárajú.

Zavŕzganie ťažkých dier ma upozornilo na novú osobu v knižnici. Vybral som sa smerom k vybavovaciemu pultu. Hoci tu nepracujem, sám mám málokedy šťastie a narazím na niektorého zo svojich kolegov. Je to skoro, akoby sme každý boli v inej dimenzii, pokojne by som mohol prejsť okolo jedného z nich a pravdepodobne by sme si jeden druhého nevšimli.

Pri pulte stála vysoká a vyziabnutá žena. V kostnatých rukách zvierala akúsi zbierku básní. „Dobrý večer. Ako vám pomôžem?“ Nahodil som čosi, čomu tu hovoríme zdvorilý a ochotný tón, ktorý si musíte udržať, nech je osoba akokoľvek nepríjemná. Žena si ma premerala pohľadom a strčila mi knihu pod nos, čím mi zrejme chcela naznačiť, že ju prišla vrátiť. Pozrel som na dátum, kedy mala byť vrátená. Stihla to, dnes bol posledný deň. „Môžem vám ešte nejako pomôcť?“ Chrapľavým hlasom nežným ako sklo a ľad v kovovom vedre mi povedala, že vie nájsť, čo potrebuje, a s tým odkráčala. Ja som sledoval, ako zmizla v jednej uličke.

Prstami som prešiel po rozpadávajúcom sa obale knihy a otvoril som ju na náhodnej stránke. Našiel som tam pochmúrnu, depresívnu báseň. Zvláštne sa hodila k tej žene.

Keď som zdvihol pohľad od knihy, zbadal som ďalšiu ženu. Chvíľu som na ňu zmätene hľadel a premýšľal, kde sa tu vzala, pretože som ju vôbec nevidel prichádzať. Keď som si ju lepšie obzrel, našiel som príčinu. Vyzerala ako prízrak. Zhrbená, s čiernymi

6

chumáčmi vlasov padajúcimi jej cez tvár, ani som cez ne nemohol odhadnúť jej vek. „Um, prepáčte, nevšimol som si vás. Stojíte tu dlho?“ Zo začiatku na moju otázku nereagovala, no nakoniec jemne naklonila hlavu do strany. „Asi päť minút.“ Jej tón bol bez akýchkoľvek emócií. „Takže, umm... môžem vám nejako pomôcť?“ Začínal som sa cítiť dosť nervózne, síce som nemohol vidieť jej oči, no cítil som na sebe jej pohľad.

Pár sekúnd sme strávili v tichu, ktoré mi spôsobilo husiu kožu. „Nie.“ Jej odpoveď narušila krehké ticho. Potom sa otočila a odkráčala do bludiska kníh.

Už som mal na jazyku ďalšiu otázku, no ona už bola preč, presne ako prízrak. Aby som sa spamätal zo zvláštneho stretnutia, rozhodol som sa odniesť vrátenú knihu na miesto.

Samozrejme, to mohlo počkať do zajtra, no necítil som sa práve na to, aby som tu zostal sedieť.

Asi by som mal byť na podobné veci zvyknutý, veď nakoniec väčšina ľudí, čo sem chodí, sa správa dosť divne. Možno divné miesta priťahujú divné osoby. Pousmial som sa.

Ak je to tak, kam to stavia mňa?

Prechádzal som známymi uličkami, až kým som nenašiel prázdne miesto medzi knihami. Keď bola na mieste, vybral som sa naspäť inou cestou.

Zamyslene som sledoval nie tak celkom rovný povrch zeme, až som si uvedomil, že som sa ocitol uprostred knižnice. Stál som na okraji tieňov a predo mnou stáli stoly s lampami, čo vrhali tlmené svetlo.

Pri jednom sedela vyziabnutá žena, čo prišla vrátiť knihu. Teraz sedela pri inej, zrejme rovnako pochmúrnej, ako bola tá prvá.

Naľavo od nej sedel akýsi mladík zavalený hŕbami kníh, cez ktoré bolo vidno len strapaté hnedé vlasy a zelené oči. Zo všetkých, čo tu boli, vyzeral najnormálnejšie.

Oproti nemu, no o pár stolov ďalej, sedel tučný muž s plešinou, cez ktorú si prečesal zvyšky vlasov. V malých tučných rukách zvieral knihu, no viac času strávil vrhaním podozrievavých pohľadov na všetkých naokolo. Len čo ma zbadal, odvrátil sa o kúsok, takže sa teraz zohýnal nad knihou, ktorú mal na kolenách a plecia mu vystúpili až k ušiam. Ale nečítal, len si ďalej obzeral ostatných. Ďalej tu bola staršia žena, ktorej pod nohami ležali tri mačky. Zrejme by som mal niečo povedať a vyjadriť nesúhlas s takýmto správaním, no za ten čas, čo tu pracujem, som sa poučil. Vždy je lepšie nechať takýchto čudákov tak. A rozhodne som sa nechystal k nej priblížiť, na to mala až príliš nepríjemný pohľad, rovnako ako jej mačky.

7

Posledná návštevníčka sedela najďalej od ostatných, ako sa len dalo. Stále vyzerala viac ako prízrak než ľudská bytosť a vyvolávala vo mne zvláštne pocity. Radšej som ani nevenoval pozornosť tomu, že knihu má hore nohami.

Nechal som radšej zvláštnu spoločnosť tak a vrátil som sa k vybavovaciemu pultu. No nakoniec je to celkom zaujímavé pozorovať knižnicu a jej zvláštnych návštevníkov. Miesto, kde sa príbehy na papieri prelínajú s príbehmi skutočných ľudí, a tak vytvárajú ďalšie.

...

Počula som prichádzať vlak. Už som ho aj videla a cítila vibrácie koľajníc podo mnou. Práve teraz mi napadlo, čo ma sem vlastne dohnalo. Čo všetko sa pokazilo a donútilo ma prísť sem. Prečo boli väčšinou tiché a opustené koľajnice tým jediným miestom, kam som chcela ísť.

Všetko sa to začalo v pondelok, hoci zo začiatku to vyzeralo celkom normálne. Teda tak normálne, ako len pondelky môžu byť. V ten deň som asi urobila viac chýb, ale tá najväčšia bola, že som sa zobudila. Oveľa ľahšie by bolo proste zadusiť sa v spánku s vankúšom. Keď som teda otvorila oči a premýšľala, či sa neulejem aspoň z pár hodín s tým, že som zaspala. No na moju smolu to urobiť nemôžem, nie s tým mojím nešťastným počtom vymeškaných hodín. Toto vedomie ma sprevádzalo z izby do kúpeľne a potom do kuchyne. Tu som našla otca odpratávať zvyšky rozbitého skla.

Vedomá si toho, čo sa asi stalo, som sa pozrela na okno. Samozrejme, že bolo rozbité, veď som spomínala normálny pondelok.

Pokrútila som hlavou: „Nevravel si, že si splatil všetky dlhy?“ Nahodil ten svoj úsmev, o ktorom si myslel, že je upokojujúci. V skutočnosti mal presne opačný účinok. „Neboj sa, mám to v pláne urobiť dnes.“ Hrabal sa vo vreckách a vytiahol lístky zo športky. „Takže si minul naše posledné peniaze na tento tvoj geniálny plán, hej? “ pýtala som sa len pre uistenie, veď odpoveď som už poznala. „No tak, skús mi chvíľu veriť,“ pokračoval v tom svojom teraz spokojnom vyškieraní, „viem, čo robím.“ O tom som teda dosť pochybovala. Bola som však radšej ticho, po ráne nie som schopná zvládnuť takúto mieru pozitívneho myslenia a naivity. Radšej som sa zdvihla a zamrmlala namrzene ahoj a odkráčala do školy.

8

Môj otec je dosť zvláštny prípad. Je chronický podvodník, klamár a občasný zlodej a, samozrejme, dĺži peniaze asi všetkým v okolí desiatich kilometrov. Ja viem, je to fakt „úžasný a zodpovedný otec“ , no tiež je moja jediná rodina.

Nebol celý čas taký, všetko sa zmenilo, keď zomrela mama. Teda podvodník. A to ostatné bol skoro celý život, ale po stretnutí s mojou mamou to bolo lepšie. No po jej smrti sme sa museli presťahovať do nejakej rozpadávajúcej sa búdy, na ktorej otcovi „obchodní partneri“, ako ich nazýval, pravidelne rozbíjali okná a podobne, aby mu pripomenuli nesplatené dlhy. Striasla som sa myšlienok na otca a minulosť a kráčala ďalej. Uvažovala som, či som úplný blázon a všetci naokolo normálni, alebo práve naopak. Ľuďom okolo pripadal život fajn, no mne nie. „Hej! Slniečko, dneska to máme ale krásny deň.“ Zastala som a otočila, aby som videla svojho najlepšieho kamaráta, ako beží mojím smerom. Ešte aj v jeho pohyboch bolo toľko optimizmu, až to nemohlo byť zdravé. Keď ma konečne dobehol, pokračovali sme ďalej spolu.

Cestou zvládol zaobstarať celú konverzáciu sám a správal sa ako dieťa, ktoré to prehnalo s cukrom. Naozaj som nechápala, ako môže byť taký veselý.

Otec alkoholik, brat závislý na drogách a on sa mi tu takto vyškiera. Divné! Školu som cez všetky jej nástrahy prežila, no nechystám sa to poctiť komentárom. Odvliekla som sa domov ako vždy. Odomkla som, hodila veci do kúta, ako vždy, a pokračovala do kuchyne. Tu som, ako vždy, na chladničke našla odkaz od otca, ktorý oznamoval, že odišiel a nemám ho hľadať... Moment, to nebolo ako vždy! Prečítala som si to znova. Aj po šiestom prečítaní tam bolo to isté, tak som asi mohla vylúčiť poškodenie. Nikdy som ho nepokladala za „spoľahlivého dospelého“, ale toto bolo naozaj trochu príliš. Dokonca ma na moment opustila výrečnosť a zmohla som a len dosť chabé „ Huh?!“ Po pár minútach som sa spamätala. Teda mne to pripadalo ako minúty, pokojne mohli prejsť hodiny. Radšej než tu sedieť, som sa pobrala preč. Ale netušila som, kam by som mala ísť. Nakoniec mi napadla jedna, vlastne jediná osoba, za ktorou som mohla ísť. Môj naj kamoš.

Zobrala som to o dosť horšou cestou než normálne. Začala som sa tešiť, že ho uvidím, budem počúvať tie jeho neznesiteľne optimistické reči. A toto bol, prosím pekne, posledný dôkaz toho, že som sa zbláznila. Čo mi v tú chvíľu bolo dosť jedno, keď som videla jeho dom. A na malú chvíľu som si dovolila dúfať, že všetko bude nakoniec dobré.

9

Zaklopala som a otvoril mi kamarátov brať. Až vtedy mi malo napadnúť, že je niečo zle. Jeho podarený braček vyzeral najviac pri zmysloch, ako som ho kedy videla. Aj som sa chcela spýtať, či mi nezavolá môjho kamoša, ale nedokázala som akosi otvoriť ústa.

Nemusela som, začal on.

Na konci jeho rozprávania som bola prekvapená, ako sa mu približne do pol minúty podarilo zhrnúť toľko faktov. Mala som pocit, že mi to celé nejako nedochádza. Jeho brat bol mŕtvy. Jeho brat znamená môj kamarát. Keď mi zaplesol dvere pred nosom, pochopila som.

Otočila som sa a začala kráčať zdanlivo náhodným smerom. Takže môj kamarát je mŕtvy. Zrazilo ho auto, keď šiel na bicykli – teda na tej veci, ktorá môže byť nazývaná bicykel, len zo sentimentu.

Myslela som, že budem smutná, nešťastná. Čokoľvek. Budem niečo cítiť, ale vnímala som len neurčitý pocit, ako by som stratila to posledné, čo ma držalo na zemi. Už len matne som si všimla, že mechanicky predkladám jednu nohu pred druhú a mierim ku koľajniciam na kraji mesta. Zo zasnívania ma vytrhol silnejúci hluk približujúceho sa vlaku. Stále som mohla uhnúť, proste sa zdvihnúť a odkráčať, ale akosi sa mi nechcelo. Ďalej som sedela a so zvláštnym pokojom sledovala svetlo. Hovorí sa, keď umierate, máte ísť za svetlom na konci tunela. Musela som sa zasmiať, na mojom živote bolo určite niečo divné! Nemala som tunel a namiesto toho, aby som ja šla za svetlom, šlo svetlo za mnou.

Maťa získala čestné uznanie v literárnej súťaži Literárny Kežmarok.

Tatiana Sirotová ...

To je tak nefér! Premýšľala som, hneď som si v kúpeľni zúrivo česala vlasy. Tento deň je hotová katastrofa, a to ešte ani poriadne nezačal. „Pohni si! Aj ja sa tam chcem dostať!“ „Veď dobre!“ Keby ma aspoň nesekírovala, keď už kvôli nej idem do obchodu ja. Lebo jej, chuderke, „odstáva vlas“ a kvôli tomu nemôže vystrčiť ani päty z domu. Lenže ona je mamičkin maznáčik, hoci je staršia ako ja, a teda by to malo 10

byť naopak. Ale v našej rodine je všetko inak. Takže, keď si ona zmyslí, že niečo chce, mám to na starosť ja. Nanuk, lízatko, časopis, mlieko... Bez ohľadu na to, či aj mne náhodou neodstáva vlas alebo čo. Ak som nešla, nasledovala dlhá hádka. Nekričala na mňa len sestra, ale dokonca aj mama a otec. Vraj, prečo som protivná a či sa mi niečo stane, ak pôjdem.

Argumenty typu „A jej by sa niečo stalo, ak by si to kúpila sama?“ nikdy nebrali do úvahy.

Vlastne, keď sa nad tým tak zamyslím, nikto nebral do úvahy, čo vravím ja. Ale zato to, čo povedala Ivana, bolo písmo sväté. Schválne som naťahovala čas strávený v kúpeľni, aby som ju vytočila tak, ako ona svojím existovaním vytáča mňa. Dvakrát som si umyla zuby a trikrát som zmenila účes. Keď mi už asi siedmykrát zaklopala na dvere a pridala nejakú tú vyhrážku, otvorila som. Keby tak jedného dňa aj s tou macochou vypadli. Načo si ju otec bral? „No, že si stade aj vyšla.“ Zahlásila a odula spodnú peru. Nekomentovala som to, iba som ju obišla, a keďže som už bola oblečená aj učesaná, zamierala som do pivnice po bicykel.

Fakt sa mi nechcelo do obchodu trepať pešo v tejto horúčave. Nech to mám už za sebou.

Cestou som zo stola vzala peniaze na nákup a kľúče od pivnice. Tašku ani nič podobné mi nebolo treba, chcela len žuvačky a priesvitný lak na nechty. To do vreciek na rifliach vojde bez problémov. Zišla som dolu a odomkla som pivnicu. Nejako som ten bicykel odtiaľ vypratala, no bol taký zaprášený, že alergik by už len pri pohľade na neho asi umrel.

Handričku sa mi nikde nepodarilo nájsť, tak som sa vybrala hore, snáď doma nejakú máme.

Ach aká hlúpa úvaha, mama je puntičkárka, handier máme na rozdávanie. Pri dverách od bytu ma síce potrápilo hľadanie správneho kľúča, no a keď som ho konečne našla a chystala sa odomknúť, začula som spoza našich dverí tlmený hlas Ivany: „ Ale, mami, to tu s ňou fakt budem žiť v jednej izbe, až kým mi nekúpite vlastný byt?“ Dúfam, že som len zle počula, povedala „mi“?! Viem, že sa to nemá, no zaujímalo ma, čo jej na to mama odpovie, tak som pritisla ucho k dverám, aby som počula čo najviac.

Matkina odpoveď ma neprekvapila: „ Ivanka... myslím, že áno. Nemáme dosť peňazí na kúpu ďalšieho bytu.“ „Ja s ňou izbu mať nechcem! Lezie mi na nervy.“ Hmm, o tom by sa dalo polemizovať, kto komu lezie na nervy. „Nejako to s ňou vydrž, Ivanka, budúci rok aj tak ide na internát.“ Tak to ma zaskočilo... povedala to takým štýlom, akoby som o tom, že idem na nejaký intrák vedela. Ale počula som to prvýkrát, ani to nepovedala mne a ktovie ako dlho to už má naplánované. A kedy ma s tým plánovala oboznámiť. Neviem, akú odpoveď na Ivaninu otázku som čakala, no určite nie takúto. Čakala som, že jej povie, že ma vysťahujú do 11

obývačky

alebo odniekiaľ naškrabú peniaze a tej rozmaznanej bárbine kúpia nejakú

garsónku. Ale intrák? Toto nie. Ako som tam stála a už dávno nevnímala, čo hovoria, sklamanie, bolesť a úzkosť sa závratnou rýchlosťou premenili na hnev. Zaťala som päste, kľúče som hodila o dvere, začala som klopať. O dvere som ich hodila preto, lebo s tak trasúcimi rukami od hnevu by som aj tak neodomkla. A vlastne som ani neklopala, teda nedá sa to nazvať klopaním, Znelo to, akoby som do tých dverí zatínala sekerou. Otvorila mi prekvapená Ivana. Vošla som dnu, strčila do nej, aby mi uhla a vpálila som do kuchyne. Tam stála ešte prekvapenejšia mama, v ruke držala hrniec, postupne bledla. „Internát? To ako vážne?! Ako dlho o tom už uvažuješ? Lebo očividne si to stihla povedať všetkým okrem mňa. Ale však načo sa o tom vôbec zmieniť, však? Stačí ma tam vysadiť a oznámiť mi, že doma už nie je miesto, lebo vaša Ivanka sa cíti v izbe so mnou zle!

Zaujímalo ťa niekedy aspoň trochu to, ako sa cítim ja? Vieš čo, radšej mi neodpovedaj.“ Začínali mi tiecť slzy. Mama tam len stála, hrniec kŕčovito držala v rukách a zmätene na mňa pozerala. Chcela som jej vykričať veľa vecí ohľadom zanedbávania mojej osoby a rozmaznávania Ivany, no nemala som silu to rozoberať. Mame sa začali hrnúť slzy do očí, ale pochybujem, že kvôli mne. Mala som neuveriteľnú chuť zobrať jej ten hrniec a otrieskať ho Ivane o hlavu. Tá už stála za mnou, ani neviem, kedy to stihla. Niečo ťukala do mobilu.

Vôbec ju nezaujímalo, čo sa práve deje. Lomcovali mnou nervy, mobil som jej schmatla a tresla ho o zem. Dúfam, že poriadne. Pre istotu som po tom, čo z neho ostalo, ešte dupala.

Odkedy som vošla do bytu, nikto nepovedal ani slovo. Okrem mňa. Teraz sa zrazu obidve rozhovorili. Prekrikovali sa jedna cez druhú, nebolo rozumieť ani jednej. Nech. Vybehla som z bytu, schody som brala po troch. Nevedela som, kam chcem ísť, nasadla som na zaprášený bicykel, vyrazila z vchodu a trielila do neznáma. Počas jazdy som cítila, ako mi vo vrecku zavibroval mobil, no nechcela som zastavovať, aby som zistila, čo sa s ním deje. Možno esemeska... možno niekto volal... Až keď mi slzy zabránili vidieť, po takých desiatich minútach som zastala. Rukou som si pretrela oči, zišla som z bicykla a nechala som ho padnúť na zem. Poobzerala som sa. Bola som na vlakovej stanici. Vlastne niekde v diaľke som videla budovu, no tu, kde som stála, boli len koľajnice. V živote som na tomto mieste nebola, zmocnila sa ma panika. Vybrala som mobil. SMS. Od matky. Teda žili sme s ňou už desať rokov, tak som ju tak volala. „Prosím, neblbni. Vráť sa domov. Všetko ti vysvetlím, pre ten zničený mobil sa nehneváme. Ľúbim ťa ako svoju vlastnú.“

12

No to iste. Ešte aby ste sa hnevali. Ivana mi zničila život, ja jej len mobil. To „Ľúbim ťa“ ani nekomentujem. Mobil som vypla a odhodila za sebou. Odporne pieklo slnko, prinútilo ma to sadnúť si na koľajnice. Vzduch v diaľke sa vlnil, hlava sa mi točila, akoby som práve nafúkala 150 balónov. Začala som premýšľať nad zvláštnymi vecami. Nad mojím doterajším životom, Ivanou, mamou, tým intrákom a, čo bolo najzvláštnejšie, nad smutnými filmami.

Na konci jedného bolo povedané: „Nakoniec pre každého príde vlak a zavezie ho na lepšie miesto.“ Vstala som a sadla si do stredu koľajníc.

Ten môj práve prichádzal.

Skoro... Štvrtok ráno. Svetlo mi začína svietiť na tvár cez staré pokazené žalúzie. Len čo prvé slnečné lúče zasiahnu moje ešte neprebudené oči, zamrnčím a vopchám si hlavu pod vankúš.

Tak však vydržím len pár sekúnd a tesne pred udusením to vzdám a skopem zo seba perinu.

Letmým pohľadom skontrolujem manželku, tá spokojne spí.

Samozrejme, minule pred naším panelákom uprostred noci vybuchlo auto. Ja som skoro utrpel porážku z náhleho prebudenia a ona spala ako v bavlnke. To je jednou z mnohých vecí, ktoré jej závidím. Schopnosť spať hocikedy, hocikde a za hocijakých okolností. K večeru už tieto schopnosti nadobúdam aj ja, ale keď sa raz ráno zobudím, už jednoducho nezaspím.

Sedím na posteli ešte pár minút a šúcham si oči. Kto vymyslel rána? Kto? Nikomu sa nepáči skoré vstávanie, tak prečo je celý systém práce či školstva postavený na včasnom vstávaní? Mal som sa lepšie učiť a kandidovať na prezidenta. Posunul by som začiatok školy a pracovnej doby minimálne o dve hodiny. Neskoro sa v päťdesiatich deviatich rokoch sťažovať na takéto veci. Ale na skoré vstávanie si zrejme nikdy nezvyknem. Tak ako na svoju plešinu, ktorá sa mi začala objavovať tesne po prekročení päťdesiateho roku života. Nenávidel som ju, dva roky som nosil čiapky a v spoločnosti som sa vyhováral v lete na možný úpal, v zime na chlad. Po dvoch rokoch som to však vzdal a hoci som sa s tým nezmieril, nemienil som kvôli tomu sedieť doma. Potichu som ju však nenávidel ďalej a vyhýbal som sa každému nepotrebnému pohľadu do zrkadla. Hoci som ju nevidel, vedel som, že tam je.

Počas premýšľania sa pristihnem, ako ležím na boku. Kedy som si stihol znova ľahnúť? Mám predsa vstávať. Prudko vyskočím, pričom každý umelý kĺb, ktorý mám, aj tie 13

neumelé, nechutne zapraskajú ako drevo v krbe. Len ráznym vyskočením z postele sa ale prinútim k pohybu. Neustálym odkladaním budíka a vstávania by som z postele nevyšiel, ako je deň dlhý. V poslednej dobe som však pri prudkých pohyboch pociťoval nepríjemný tlak a bolesť v hrudi, ktorá vystreľovala väčšinou do ľavej ruky, niekedy aj do pravej. Manželka tvrdí, že je to mojím splašeným spôsobom života a častým stresom. Ja si skôr myslím, že to bude len vyčerpanosť. Hoci svoju prácu už viac nenávidím, ako milujem, snažím sa ju robiť precízne, čo zo mňa robí spoľahlivého človeka, ktorý má na starosti takmer všetko. Rád by som povedal, že sa to odráža na mojom plate, ale nežijeme v rozprávke. Skôr mám pocit, že čím viac sa človek snaží a drie, tým menej je jeho práca ocenená. Už len rátam dni do dôchodku. Aj do víkendu. Ten príde skôr a plánujem ho prežiť pred telkou, bude dôležitý futbalový zápas. Hoci, ako sa poznám, polku zápasu neuvidím kvôli mikrospánkom, ktoré prichádzajú bez varovania, presne ako svokra. Po nich sa však ani zďaleka necítim oddýchnutý, práve naopak, musím si ísť hneď ľahnúť, aj keď je len sedem hodín.

Za mlada som sa takýmto veciam smial, tvrdil som, že dôchodcovia chodia spávať so sliepkami, no teraz tomu už rozumiem. Hoci nie som zas až tak starý. Som moderný, zrelý muž, čo dokazuje aj môj hudobný vkus. V tenkých látkových papučiach a pásikovanej pyžame, ktorú som dostal - ako inak - na Vianoce, sa šuchocem cez dlhú chodbu do kuchyne a zapnem Európu2. Doznievajú tóny najnovšej pesničky od Davida Guettu, zatiaľ čo ja hľadím do chladničky ako moja žena na telenovelu. Púšťajú ďalší hit a mne to pripomenie roky mladosti, keď som v kluboch pretancoval celé noci. Vlastne som vymetal kluby až do tridsiatky, takže to nebolo až tak dávno a kreácie, ktoré som si pamätal, som teraz predvádzal pred chladničkou. Poskočím si, spravím otočku a náhla bolesť opäť vystrelí priamo do stredu hrude. Jednu ruku si inštinktívne pritlačím k hrudi a druhou sa opieram o dvierka chladničky.

Lapám po dychu a strácam rovnováhu. Snažím sa ustáť to, no bezúspešne pristávam na chladnej zemi.

Ležím tu už nejaký čas a stále nad tým premýšľam. Vlastne, jedine to môžem. Aj keď mi nie je celkom jasné, ako je to možné. Mohol som tomu predísť, ak by som si všímal príznaky, ak by som všetko neodkladal a neignoroval. Už to ale nevrátim. Je tu tma a zima, leží sa mi nepohodlne. Čo by som teraz dal za možnosť počuť budík, vstať a s niekým sa porozprávať. Nedá sa mi dýchať, ani pohnúť. Keby som vedel, ako osamelo sa budem cítiť, dal by som sa radšej spopolniť.

14

Martina Kováčová - prváčka Jediná voľba Viktória kráčala tmavou chladnou chodbou. Tlmené svetlo len z polovice osvetľovalo záhadné maľby na stenách.

Potom počula hlas. Bola to zúfalá prosba, ktorá jej zaznela v hlave ako ozvena. Pomoc! Viktória, pomôž mi, prosím!

So strachom v očiach sa v nádeji rozhliadala, ale nikoho nevidela. Kto ste? Odkiaľ viete, ako sa volám? Nič. Nikto jej neodpovedal. Trasúcimi sa rukami si pretrela oči. Možno je to iba sen a ja sa z neho zobudím. Otvorila oči. Stála uprostred chodby. Tie isté maľby na stenách, ten istý pocit strachu. Halo je tu niekto? Jej otázka sa rozľahla po celej chodbe ako ohlušujúci príliv vĺn. Kráčala ďalej úzkym točitým schodiskom. Prstami prechádzala po maľbách na stene. Boli to výjavy z egyptskej mytológie. Keď už ničím aspoň týmto si bola istá. Poznala to, ale nevedela si spomenúť, kde ich videla. Snažila sa spomenúť. ,,Áno, už to mám. Bolo to na hodine dejepisu.“ V tej rýchlosti si však nevedela spomenúť, o čom učiteľ Žabiak hovoril. Ach, prečo som len nedávala pozor! V duchu si zato nadávala. Zo zamyslenia ju znovu vytrhol ten hlas, ktorý jej zaznel v hlave. Teraz neznel zúfalo, ale ako rozkaz.

Bež, Viktória! Bež...! Bez rozmýšľania poháňaná strachom sa rozbehla dolu schodiskom. Pri poslednom schode sa potkla o štrbinku. Spadla a do kolena jej prúdila tupá bolesť. Zrazu jej pozornosť upútalo čosi iné. Počula kroky hrozivo približujúce sa k nej.

Chcela utekať, ale nemohla. Niečo ju nútilo zostať a pozrieť sa do tváre tomu, čo sa k nej blížil. Jeho postava vrhala hrozivé tiene na steny. Pomaly sa postavila a kráčala hore schodmi.

Postava zahalená celá v čiernom zastala. Ťažké kroky čižiem zastali asi meter od nej. Viktória zaváhala. Má ísť ďalej alebo ostať tam, kde je? Rozhodla sa ostať na mieste. V mrazivom tichu bolo počuť iba jej rýchlo tlčúce srdce a jeho pokojný dych. Bolo to až dych vyrážajúce, aký pokoj z neho vyžaroval. Potom nečakane k nej natiahol ruku. Viktória nemala potuchy, prečo to urobila. Podišla k nemu a dotkla sa jeho ruky. Vtom ich obklopila silná žiara.

Viktória intuitívne zavrela oči. Otvorila ich a neverila, čo vidí. Ležala vo svojej izbe, vo svojej posteli. Bola zmätená. Veď ešte pred chvíľou stála oproti neznámemu mužovi. Zvesila nohy z postele a obliekla si svoj župan. Postavila sa, a keby sa nedržala operadla postele, určite by spadla. Chytila sa kolena a vyhrnula si pyžamové nohavice. Jej koleno vyzeralo ako 15

nafúknutý balón. Jemne sa ho dotkla a ihneď to oľutovala. Hlavou jej prebehla desivá myšlienka. V tom sne sa predsa udrela, keď spadla. To nedáva zmysel. Možno by dávalo, keby to, čo prežila, bola realita, ale veď to bol iba zlý sen. Iba nijaká nočná mora, ktorá časom prejde. Odkedy zomrela jej mama, mala podobné sny každú noc. No nikomu sa o tom nezmieňovala. A komu aj? Jej takzvané kamarátky zaujímal iba perfektný účes, manikúra a v neposlednom rade chalani. Otcovi to povedať tiež nemohla. Vlastne, keď nad tým uvažuje, bolo by to zbytočné. Pavel Modranský po smrti svojej ženy začal holdovať alkoholu.

Najprv to všetko vyzeralo nevine. Každý mu venoval chápavé pohľady. Jeho pitie si vysvetľovali tým, že sa nevie zmieriť so stratou manželky. Alkohol sa mu stal jeho najlepším priateľom. Vyhodili ho z práce, kde bol uznávaným lodným majstrom. Bol zadlžený a nemal z čoho platiť účty a Viktóriinu školu. Nemal inú možnosť, a tak musel poslať dcéru k jej babke. A tak Viktória Modranská už šestnásť rokov žije v Banskej Bystrici.

Rýchlo si napravila pyžamo a vošla do kúpeľne. Studená sprcha jej vrátila energiu, ktorú potrebovala. Dala si svoje nové džínsy, tričko bledomodrej farby a botasky. Zišla dolu krívajúc na ľavú nohu. Anabela Modranská sa už zvŕtala v kuchyni. „Babi, prečo tak skoro vstávaš.“ Napomenula ju Viktória s úsmevom. Pobozkala ju na vráskavé líce a posadila sa za stôl. „A kto by ti potom robil každé ráno raňajky, hm ?“ odpovedala jej Anabela otázkou. „No predsa ja,“ povedala Viktória a pohodila ryšavou hrivou. Jej starká vravievala, že to má po mame. Neverila jej. Uverila jej iba vtedy, keď na povale raz hľadala svoj bicykel.

Pod hromadou škatúľ objavila fotografiu. Bola poznačená časom, ale dali sa rozoznať ich tváre. Spoznala ženu, ktorá mala rovnaké vlasy ako ona. A tie oči. Boli rovnako zelené ako jej. Ryšavý miestami hrdzavý nádych vlasov krásne zdôrazňoval farbu jej očí. Prstami prešla po tvári svojej matky. Videla ju po prvý raz. Otec jej povedal, že zomrela pri pôrode. Keď žila s otcom v dome, nenašla ani jednu maminu fotku. Pokúšala sa ho na to spýtať, ale vždy dostala odpoveď typu: „Nechcem o tom hovoriť. Poviem ti to, keď budeš na to pripravená.“ Po čase sa prestala vypytovať. „Tvoje kuchárske umenie je na bode mrazu moja milá. Tak a teraz jedz a netáraj toľko. Keď nebudeš jesť, budeš vyzerať ako tie modelky, ktoré sú ako kosť a koža.“ Položila pred ňu tanier s volským okom a pritom sa rozčuľovala. Vždy ju táto téma poriadne rozhnevá. „A vieš prečo, babi? Pretože nemajú takú starkú, ako mám ja.“ Povedala so šibalským úsmevom. Anabela sa rozosmiala svojím zvonivým smiechom. Po skvelých raňajkách Viktória odišla do školy. Pri školskej bráne na ňu čakala Alica. Spolu vošli do areálu školy.

16

„Viky, netvár sa tak. V piatok predsa oslavuješ sedemnásť rokov. A ty vyzeráš, akoby ti uleteli včely,“ povedala jej Alica odkladajúc batoh do skrinky. Alica, jediná, ktorá je jej skutočnou kamarátkou. Vždy vie, ako sa cíti, až ju to niekedy prekvapuje. Oprela sa o skrinku s povzdychom. „Vieš, to kvôli mame. Každé moje narodeniny mi pripomenú, že tu už nie je.“ Alica pozrela poza jej chrbát a urobila grimasu. Viky sa pozrela tým smerom a stretla sa s pohŕdavým pohľadom Daniela Murtaga. „Čo urobíme? Ide priamo k nám?“ opýtala sa Alica. Viky ešte stále otočená k prichádzajúcim chlapcom, odpovedala: „Neurobíme nič. My sa ho nebojíme, jasné?“ Povedala Viky Alice, až tomu sama neverila. Daniel Murtag naháňa strach všetkým na škole.

Svojím arogantným správaním však u Viky strach nevyvolá. Nevedela to nikdy logicky vysvetliť, ale bola asi fakt jediná, ktorá sa ho nebála. „Koho to tu máme, malá Modranská,“ povedal Daniel a ostatní chlapci sa zasmiali. „Aký máš problém, Daniel ?“ opýtala sa ho priamo Viky. „Kašli na neho, Viky, poďme do triedy,“ prosebne na ňu pozrela Alica. „Mala by si poslúchnuť svoju kamošku, Viktória,“ povedal Gabriel, Danielov brat.

Alica pozerala z jedného na druhého. Keď sa Viky naposledy zhovárala s Danielom, ich rozhovor dopadol vylúčeným na dva týždne zo školy. „Daj jej pokoj, Gabriel. Ak sa chceš rozprávať, tak iba so mnou. A ak nie, tak odpáľ aj s tou tvojou bandou poskokov.“ Povedala a adresovala to Danielovi. Zavrela mu pred nosom skrinku. Už sa otáčala na odchod, keď k nej pristúpil Daniel a chytil ju za zápästie. „Čo to robíš ? Okamžite ma pusti !“ Kričala na neho Viky plná zlosti. Snažila sa mu vytrhnúť, ale márne. Jeho oceľové zovretie bolo prisilné. „Nechajte nás samých!“ prikázal Daniel. Jeho brat gestom naznačil, aby sa vzdialili.

Ostala tam iba Alica, ktorá sa od nej ani nepohla. „Povedz jej, nech zmizne aj ona.“ Povedal a ani sa pritom nepozrel na Alicu. Stále hľadel do Viktóriinej tváre. „Viky, nenechám ťa tu s ním samú.“ „Musíš, Ali. Choď do triedy a povedz, že budem meškať.“ „Si si istá ?“ Viky jej prikývla a Alici neostávalo nič iné len poslúchnuť. „Tak a teraz ma pusť. Sme sami a nie som hlúpa, aby som utiekla.“ Povedala mu Viky, keď Alica zmizla za dverami učebne.

17

„Prečo nemáš strach? Prečo sa ma nebojíš tak ako ostatní?“ Pozrel jej do očí. Viktória mu opätovala pohľad a odhodlane odpovedala. „Pretože cítim, že za tou maskou drsňáka sa skrýva skutočný Daniel. Možno sa mýlim, ale môj inštinkt mi hovorí, že je v tebe kúsok dobra.“ Na chvíľu povolil zovretie a Viky si uvoľnila boľavé zápästie. Daniela prekvapilo, čo počul. Čakal od nej hocijakú odpoveď, len nie takúto. Jeho pohľad zmäkol a v hnedých očiach sa mu zablysla iskrička nádeje. Viky v tej chvíli pripadal ako malý chlapec, ktorý potrebuje lásku, ktorá mu chýba. Potom však Viktória urobila chybu. Zašla až príliš ďaleko, keď k nemu pristúpila a chytila ho za ruku. Danielovi sa akoby mávnutím čarovného prútika vrátil zdravý rozum. Prudko vyrazil Viktóriinu ruku, ktorá ostala náhlou zmenou jeho nálady zaskočená. Viky sa však nevzdávala. „Pomôžem ti Daniel.“ Pozrela na neho a hoci Daniel cítil, že to myslí úprimne, opäť sa uzavrel a zatarasil cestu k svojmu srdcu. „Daj mi pokoj. Nechcem tvoju úbohú pomoc. Tvoj inštinkt sa tentoraz zmýlil. Choď zachraňovať niekoho iného, kto o tvoju pomoc stojí, pretože ja nie. Rozumieš!!!“ Posledné slovo doslova zakričal a sotil do nej. Viky zastonala od bolesti a skĺzla sa po skrinkách na podlahu. Daniel sa ani neobzrel, a akoby ho všetci čerti hnali, vybehol von.

Stále mala v hlave ten incident s Danielom. Keď sa vrátila do triedy a posadila sa do lavice vedľa Alice, mala na tvári neprístupný výraz. Alica pochopila, že teraz jej Viky nič nepovie. Po vyučovaní sa rozlúčila s Alicou a odišla domov. Tešila sa na starkú Anabelu, pretože dnes by mali mať na večeru pizzu. Jej starká veľmi pizzu neuznáva, ale dnes urobila výnimku. Viky kráčala po chodníku, ktorý viedol popri cintoríne. Keď prechádzala okolo plotu, pozrela sa na cintorín. Zaujala ju silueta skláňajúca sa nad jedným hrobom. Poznala skoro všetkých, čo chodia na hroby svojich príbuzných, ale túto osobu nepoznala. Jej vnútorný hlas jej nahováral, aby sa tam išla pozrieť. Ona však svoj vnútorný hlas ignorovala a kráčala ďalej. O pár minút ani nevedela prečo, ale otvárala bránu cintorína. Jej nohy ju viedli rovno k hrobu, nad ktorým sa skláňala neznáma osoba. Bola pár metrov od toho hrobu, keď sa v tom neznámy otočil. Telom jej prebehol mráz. Mala pocit, akoby padala do čiernej diery. Postava sa hrozivo približovala k nej. Chcela kričať, ale nemohla. Chcela sa obrátiť a utekať preč, ale jej nohy boli ako z olova prikované k zemi. Tá osoba zastala tesne pri nej.

Zložila si z hlavy kapucňu a Viktória si už bola istá, kto to je. Bol to ten chlap z jej sna. Ani v tom najstrašnejšom sne by si nepomyslela, že ho môže stretnúť. Prezerala si jeho tvár a upútala ju jazva na ľavom líci. Chcela sa jej dotknúť, ale ešte stále sa nemohla hýbať. Bolo

18

to, akoby ju ovládal čarovnou mocou. Bola zúfalá a emócie sa v nej hromadili čoraz viac.

Nevedela čo urobiť, keď v tom sa jej prihovoril. „Vyrástla si, Viktória, už nie si to malé dievčatko, ktoré som poznal.“ ,,Čože? Odkiaľ ma pozná?“ pýtala sa v duchu samej seba. „Kto ste pane? “ spýtala sa Viky. Neznámy sa zasmial a pristúpil k nej ešte bližšie. „Na menách nezáleží, nie sú dôležité. Dôležitá je úloha, ktorú onedlho budeš musieť splniť.“ „O akej úlohe to hovoríte? Nerozumiem vám.“ Neznámy sa znovu zasmial, akoby sa v jej nevedomosti vyžíval. „Netrpezlivá, presne ako jej matka. Amélia bola vždy netrpezlivá a napokon zaslúžila si zomrieť za to, čo vykonala.“ „Odkiaľ poznáte moju mamu?“ Chcela to vedieť. Konečne sa to môže dozvedieť.

Neznámy však pokrútil hlavou a vo svetle pouličných lámp sa mu hrozivo zaligotali oči.

Viktória si nebola istá tým, čo videla.

Viktória, bež!!! Znovu ten hlas. Teraz si už bola istá, že to nebol iba sen, ale skutočnosť. Viktória sa rozhliadla okolo seba. Nikto nablízku nebol, ak by sa pokúsila kričať o pomoc. Ešte stále sa nevedela hýbať. Bola na pokraji zúfalstva a jediné, na čo dokázala myslieť, bolo čo najrýchlejšie sa dostať odtiaľto preč. Neznámy sa znovu k nej priblížil a chcel sa jej dotknúť, keď sa stalo niečo neuveriteľné. Viktóriu obklopila silná žiara, ktorá neznámeho odhodila na druhú stranu cintorína. Viky tam nemo stála a neverila tomu, čo sa jej práve odohralo pred očami. Žiara pomaly vyhasínala a Viky s úľavou zistila, že sa už dokáže hýbať. Vrhla posledný pohľad na toho neznámeho a utekala, čo jej sily stačili.

Od: Smile_Ali Pre:Angel_Vik Kde trčíš ? Meškáš na anglinu. Lírová ta zoderie z kože!!! Pohni tým zadkom Modranská.

Od:Angel_Vik Pre: Smile_Ali Už letím. Zaspala som a starká ma nezobudila. Vyhovor sa nijak ja som o chvíľu tam.

Prosííím Aliiii.

Od: Smile_Ali Pre: Angel_Vik

19

Raz ta zabijem Vik. Fajn zatiaľ ju nijako zabavím, ale musíš si pohnúť. Už musím končiť práve vošla do triedy.

Od: Angel_Vik Pre: Smile_Ali Dakujeeem si poklad ešte, že ta mám. Fajn lúčim sa. ,,Musím si konečne kúpiť nový budík, pretože tento je úplne na nič,“ vyčítala si, že si už skôr nekúpila ten budík. Zahla za roh a konečne sa pred ňou zjavila škola. Vbehla dovnútra a k svojej skrinke. Rýchlo ju otvorila a napchala dnu svoju tašku. Vybrala si angličtinu a zatvorila skrinku. „AAAAA!!!“ Pred ňou sa z ničoho nič objavil Daniel. Keď vykríkla, rýchlo k nej priskočil a prikryl jej dlaňou ústa. Ocitli sa v nejakej tesnej miestnosti, kde bola ešte k tomu tma. Šmátrala po stene a našla vypínač. Zapálila a dala ruku zo svojich úst preč. Uvedomila si, že sú v miestnosti pre upratovačky. „Čo ti preskočilo?“ vyskočila na neho Viky. Daniel si ju nevšímal, pretože bol prilepený uchom na dvere. „Haló, Zem volá Daniela. Vnímaš ma?“ Zamávala mu rukou pred očami. Daniel zažmurkal a konečne obrátil svoju pozornosť k nej. „Čo si hovorila?“ ,,Toto je vrchol! On ma fakt ignoruje!“ pomyslela si. „Moja prvá otázka bola, či ti preskočilo. Podľa toho, ako sa tváriš, myslím, že áno.

Druhá otázka bola, či ma vnímaš. Zistila som, že nie. A smiem vedieť, prečo si ma sem dotiahol?“ Už bola naštvaná. „Sledovali ťa.“ Tie dve slová Viktóriin hnev schladili na bod mrazu. „A...ako to vieš ? Ty si ich videl ?“ koktala Viktória. „Sledovali ťa až sem a potom som ich stopu stratil,“ odpovedal pokojne. „A to mi hovoríš len tak pokojne?“ Strach pominul a ostala tam iba zlosť. Znovu jej prikryl ústa rukou. „Nekrič do čerta! Chceš, aby nás všetci počuli? Hlupaňa.“ „Kretén,“ povedala a dala mu preč ruku. Daniel znovu podišiel k dverám a počúval.

Potom otvoril dvere a naznačil Viky, aby vyšla aj ona. „Už mi konečne vysvetlíš, čo to všetko malo znamenať?“ Daniel sa obrátil k nej.

20

„Ak to chceš vedieť, príď po škole na toto miesto.“ Povedal a strčil jej papierik do ruky a odišiel. Viky pozrela na papierik v ruke. Čo do čerta sa tu deje? Prečítala si ho a vopchala do vrecka. Pozrela na hodiny a zistila, že už 20 minút mešká na anglinu. Rozbehla sa po chodbe, aby stihla aspoň kúsok z hodiny.

Po škole Viktória kráčala na dohodnuté miesto. V diaľke videla Daniela opretého o široký kmeň stromu. S rukami hlboko vo vreckách, so zamysleným pohľadom hľadel do diaľky. Viky si zastala vedľa neho. Daniel vedel, že je to ona, nemusel sa na ňu ani pozrieť. „Krásny pohľad, nemyslíš?“ poznamenala Viky, hoci vedela, že odpovede sa nedočká.

Keď konečne upútala jeho pozornosť, obrátil sa tvárou k nej. „ Tak si prišla, myslel som si, že už neprídeš.“ Prehovoril po dlhej odmlke. „ Nemalo ma čo zdržať,“ odpovedala mu a usmiala sa. „Tak poďme, nech to mám z krku.“ Vykročil vpred a Viky ho nasledovala. Musela pridať do kroku, lebo za ním nestíhala. Zastal a oproti nim sa týčila veľká budova, zrejme nijaká továreň. Budova bola ošarpaná a z jednej strany už nebola vôbec. „Fakt tam chceš vojsť? Nevyzerá to veľmi bezpečne.“ Povedala s obavami v hlase, keď si všimla, že Daniel nijakým pčidlom otvára dvere. „Žiadny strach, Viky, je to tu bezpečné!“ Kričal jej zvnútra. ,,To teda dúfam, pretože nechcem zomrieť zavalená pod tonami trosiek. Nič príjemné, zrejme.“ Viktória vošla za Danielom dovnútra. Vo vnútri to nebolo o nič lepšie. Všade boli porozhadzované kusy nábytku, na ktorých si hlodavce pochutnali. „Daniel, kam si zmizol?“ Rozhliadala sa naokolo, ale po Danielovi ani stopy. „Daniel, vôbec to nie je vtipné.“ Už sa začínala fakt báť. Ak mal byť toto žart, tak je dosť zlý. „ Pozri, čo som našiel.“ ,,To si zo mňa uťahuje? Na to si v živote nesadnem. Veď to sa ani nepodobá na kreslo.

Jedno je ešte k svetu, ale to druhé. Ani farba sa nedá určiť, hádam to voľakedy bola modrá či zelená? Ktovie?“ Uvažovala. „To sú tvoje?“ opýtala sa Viky pobavene. „Chcela si si ich požičať? Bohužiaľ, sklamem ťa, nie sú moje. Pred pár rokmi tu bola továreň na nábytok.“ Dotlačil tie skvosty až k nej, potom obe oprášil a posadil sa. „Posaď sa, alebo budeš radšej stáť ?“ zhrozene pozrela na to kreslo. ,,Premôž sa, Viktória, veď je to len kreslo!“ presviedčala samu seba. Oprášila z neho asi storočný prach,

21

ktorý ju začal dusiť. Rozkašľala sa a lapala po dychu. Daniel rýchlo vstal a pobúchal ju po chrbte. „V poriadku?“ Viktória sa mu od zahanbenia ani nepozrela do očí. Polohlasne mu poďakovala a opäť sa posadila. „Nič nehovor pre tvoje dobro,“ varovala ho Viky, ktorá bola červená ako plot ich susedov. Daniel prehltol slová, ktoré chcel povedať. Dobre sa na tom zabával. Veď vidieť silnú a nebojácnu Viktóriu Modranskú, ako ju zloží obyčajný prach, to sa nevidí každý deň. „Tak vysyp to už konečne, Daniel, “ povedala mu, keď sa trochu upokojila. „Dobre teda.“ Daniel si založil ruky na prsiach a chvíľu rozmýšľal. „Čo všetko vieš o svojej mame ?“ opýtal sa po chvíľke. „Nie veľa, iba to, čo mi povedal otec. Moja mama zomrela pri mojom pôrode.“ Úprimne odpovedala. Nič viac vlastne nevedela. „To nie je pravda. Tvoja mama žila ešte rok po tvojom narodení.“ Viktória prudko vstala. „Klameš. Si obyčajný klamár. Moja mama zomrela, keď som sa narodila.“ Daniela neprekvapila jej reakcia, čakal niečo také. „Klamali ti, lebo Amélia to tak chcela. Bála sa, že ťa Martinusovi muži nájdu.“ Viky sa upokojila a znovu si sadla. „Kto je ten Martinus?“ opýtala sa zmätene. „Martinus je tvoj strýko Viktória.“ Viky klesla ešte hlbšie do kresla a zabudla aj na odpor, ktorý v nej vyvolával. „Čože? Ja mám strýka? Nerozumiem tomu, veď ešte nedávno moju rodinu tvorili dvaja ľudia. Môj otec a babka Anabela.“ Daniel sa predklonil dopredu a zahľadel sa jej do očí. „Viem, ako sa teraz cítiš, si zmätená a nevieš, čomu máš veriť. Ver však tomu, že ja ti pravdu hovorím.“ Viktória pomaly vstala a bez slova kráčala k dverám. Daniel sa za ňou rozbehol. „Kam ideš?“ Zastavil ju, keď otvárala dvere. Chytil ju za ruku, obrátil k sebe a zistil, že plače. Viky sa trpko zasmiala. „Do reality Daniel. To všetko, čo si mi tu povedal, je dobrá rozprávka, ktorou môžeš oblbovať ľudí, ale mňa nie. A teraz ma nechaj na pokoji a moju matku tiež.“ Daniel jej pustil ruku a ona vybehla von.

22

Celá zmätená sa vrátila domov. Hlavou jej vírilo mnoho nezodpovedaných otázok.

Keď prišla domov, Anabela tam nebola. Nechala Viktórii lístok, že sa zdrží u jednej susedky.

Viktória vybehla po schodoch do svojej izby. Otvorila skriňu a vybrala odtiaľ pár vecí, ktoré nahádzala do malého batoha. Poobzerala sa po izbe, či má všetko. Potom sa vrátila naspäť do obývačky, kde nechala Anabele odkaz. „Milá starká, neboj sa o mňa, budem v poriadku. Idem k otcovi, lebo on jediný mi vie odpovedať na otázky, ktoré potrebujem vedieť. S láskou Tvoja Viky.“ Ešte raz si odkaz prečítala a položila ho na stolík vedľa ich spoločnej fotky. Prehodila si batoh cez plece a potichu za sebou zatvorila dvere. Keď vyšla na ulicu, mesiac nesvietil, ale hviezdy boli na nočnom nebi ako magnety. Boli mrazivo bledé a Viktórii sa na chvíľu zacnelo vrátiť sa domov. To však neprichádzalo do úvahy, musí pokračovať ďalej. Musí najprv nájsť zástavku a chytiť najbližší autobus. Kráčala tmavými ulicami sprevádzaná nočnými zvukmi. Pri každom pohybe v kríkoch jej naskočili zimomriavky po celom tele. Po chvíli našla telefónnu búdku s nepoškodeným telefónnym zoznamom. Vzala ho do rúk a začala v ňom horúčkovito listovať. Našťastie väčšina autobusov jazdí dvadsaťštyri hodín denne. Dokonca našla aj trasu, ktorou sa dostane do mesta, kde býva jej otec. Ale ako teraz nájde ten správny autobus a ešte v túto neskorú hodinu? Vytrhla zo zoznamu prepravnú mapu a vrátila zoznam na miesto. Nebolo to správne, ale zúfalá situácia si žiadala rýchle rozhodnutia. V tej správnej chvíli zbadala postaršiu ženu postávať na autobusovej zastávke. ,,Možno by mi vedela poradiť,“ pomyslela si.

Keď prišla k nej, opatrne sa jej s jemným hláskom spýtala:„ Dobrý večer, prosím vás, nevedeli by ste mi poradiť, o koľkej ide autobus do Tomášikova?“ Žena sa obrátila k nej a na vráskavej tvári vyčarila úsmev. „Dobrý večer, dievčatko. O pár minút by tu už mal byť, ale trocha mešká.“ Stará pani jej vľúdne odpovedala. Viktória sa poďakovala a sadla si na lavičku, ktorá bola pri zastávke.

Sedela tam, pokým nevidela prichádzať autobus. Jeho vodič bol tiež milý a príjemný, dovolil jej sadnúť si zaňho. Bol to tučko s malou plešinkou a v malej taške mal zabalené šunkové chleby v mastnom papieri. Keď sedela v idúcom autobuse, hľadela von oknom na tmavé budovy a obchody, v ktorých sa ešte svietilo. Toto bolo pre ňu skutočným dobrodružstvom.

Vždy cestovala s niekým, ale teraz to bolo iné. Cítila sa sama a mimo všetkých. Túžila zavolať Alici a všetko jej povedať, ale rýchlo túto túžbu zahnala kamsi hlboko dovnútra.

Vzrušenie a adrenalín sa v nej miešali a ona ešte väčšmi zovrela svoj batoh a pritiahla si ho

23

k sebe. Keď dorazili na konečnú zastávku, kde mala Viktória vystupovať, vodič sa obrátil k nej. „Veľa šťastia.“ Viky sa na neho milo usmiala a potom zavrel dvere autobusu. Viktória stála a chvíľu hľadela za odchádzajúcim autobusom. Zhlboka sa nadýchla a prešla cez cestu na druhú stranu. Pod lavičkami videla spať bezdomovcov, ktorí boli špinaví a smrdeli na sto kilometrov. Veľkým oblúkom ich obišla a v duchu si stále opakovala, že sa bezdomovcov nebojí, keď sa k nej začal približovať muž v kapucni a bunde, hádam to kedysi bola hnedá.

Tlačil pred sebou nejaký vozík a hrozivo sa približoval. Cítila, ako sa jej rozbúchalo srdce.

Bol čoraz bližšie. Nevidela obsah vozíka, ale predpokladala, že tam má alkohol a nejaké jedlo. ,,Alebo sa mýlim?“ pomyslela si vystrašene. Nevidela ani jeho tvár. Kráčal pomaly. ,,Prečo tak pomaly? Len žiadnu paniku Viktória, si už veľké dievča a veľké dievčatá sa ničoho neboja. Aspoň to tvrdila starká Anabela.“ Viktórii hrozne búšilo srdce, až si myslela, že jej vyskočí z hrude. Je taká sprostá, že sa ona musela hrať na hrdinu. Muž s vozíkom bol už skoro pri nej a Viky nemala kam utiecť. Muž bol priamo pri nej. Viktórii stuhla krv žilách.

Zrazu sa rozsvietila pouličná lampa a nakrátko mužovi osvetlila tvár pod kapucňou. Viktória sa napriek strachu, ktorý mala, musela krátko zasmiať. Muž vôbec nevyzeral hrôzostrašne, ako si myslela. Bol to starec s prešedivenými vlasmi a láskavými črtami tváre. Bol starý, preto šiel tak pomaly. Ale možno aj preto, lebo je slabý a hladný. Viktórii napadlo, že aj ona by určite bola..., keby tlačí vozík o desiatej večer. Pristúpila k nemu bližšie a starec s námahou zodvihol hlavu. Dlho si ju obzeral a potom sa mu na tvári mihol jemný náznak úsmevu.

Viktórii napadlo, že jej zostala ešte jedna tyčinka čokolády. Vybrala ju z batoha a ponúkla mu ju. Starec ju však zdvorilo odmietol. „Prosím, vezmite si to, mne bude aj tak nanič,“ naliehala Viky na úbohého starčeka.

Jeho oči ju chvíľku skúmali a potom sa na ňu prekvapujúco milo usmial. Vzal si od nej ponúkanú tyčinku a vzápätí sa už šuchtal ďalej. Viktória sa cítila veľmi šťastná.

Keď konečne prišla k domu svojho otca, už ju striasala zima. Podišla až k dverám a váhavo vystrela ruku k zvončeku. Stlačila zvonček a v dome sa ozval buchot. Nikto neotváral, a tak sa Viktória obrátila na odchod. Keď sa už otáčala, vtedy sa dvere otvorili a v nich stál Viktóriin otec. „Ahoj, ocko!“ pozdravila Viky svojho prekvapeného otca. „Čo tu robíš, Viktória? Prišla s tebou aj Anabela?“ Viktória vedela, že sa to opýta, a vedela aj to, že nebude mať žiadnu odpoveď. „ No...ehm, starká, ona so mnou tak trochu nie je.“ 24

„Ak ťa ešte aspoň trochu poznám, tak viem, že klamať nevieš. Pod radšej dovnútra a všetko mi vysvetlíš.“ Viky súhlasila a rýchlo vbehla do domu. Vo vnútri to bolo rovnaké, ako keď odchádzala. Nič sa tam nezmenilo, iba tam trochu vládol menší neporiadok. „Veľa sa tu toho nezmenilo, odkedy som odišla.“ Povedala, pričom si dávala svoj kabát na vešiak pri dverách. „Nie, nezmenilo sa,“ povedal a sadol si oproti Viky. „Tak prečo si prišla?“ opýtal sa. Viky sa narovnala na stoličke a pozrela na svojho otca. „Už viem, kto bola moja mama.“ Pavol ostal ako prikovaný a nevedel, čo má povedať. „Nič mi na to nepovieš, otec?“ opäť sa opýtala. „Ehm... kto ti to povedal?“ „To nie dôležité. Prečo si mi to zatajil?“ Pavol vstal a začal sa nervózne prechádzať po obývačke. „Pretože Amélia to tak chcela. Bála sa, že ťa Martinusovi ľudia nájdu.“ Prehrabol si rukou vlasy. „Ako zomrela?“ Pavol zastal uprostred obývačky. Viktória sa postavila a zastala tesne pri svojom otcovi. „Tak ako? Otec, nemôžeš mi to tajiť donekonečna,“ naliehala ďalej. Položil Viky ruky na plecia a zahľadel sa jej hlboko do očí. „Ja ti to povedať nemôžem, dcérka moja, dal som sľub žene, ktorú som nadovšetko ľúbil.“ V očiach sa mu zaligotali slzy. „Ten sľub si dal mame?“ Nepýtala sa, bola to rečnícka otázka a Pavol to pochopil.

Potom bez slova odstúpil od Viky a vybehol hore do izby. Viky tam stála a ničomu nerozumela. Pavol sa o pár minút vrátil aj s malou škatuľkou v ruke. Posadil sa a gestom naznačil, aby sa posadila aj Viky. „Čo v tom je otec?“ Ak predtým ničomu nerozumela, tak teraz už vôbec. Pavol položil škatuľku na stôl a pomaly ju otvoril. Viky bola zvedavá, čo tam môže byť. Pavol z malej škatuľky vybral obálku, ktorá bola poznačená časom. Sfúkol z nej prach a podal ju ponad stôl Viktórii. „S tvojou mamou sme vedeli, že raz nadíde táto chvíľa, keď sa všetko dozvieš. V liste, ktorý ti tvoja matka zanechala, sú odpovede, ktoré hľadáš.“ Viktória hľadela na list v otcovej ruke a nedočkavo túžila prečítať si jeho obsah. Váhavo vzala list do svojich rúk, keď zrazu pocítila nesmierny strach, ktorý ju obklopil ako krehké krídla motýľa. Pomaly a opatrne, 25

akoby to bol vzácny egyptský papyrus, otvorila list. Rukou prešla po úhľadnom písme svojej matky.

Moja najdrahšia Viktória, tak veľmi sa bojím toho, že ťa stratím, až mi zviera srdce úzkosťou. Hľadám tie správne slová ako začať. Náš rod patrí do veľmi starej generácie, ktorá siaha až do dávnej egyptskej minulosti. Naši predkovia boli strážcami Bieleho svetla, ktoré predstavovalo nekonečný mier.

Preto nás ľudia volajú Bieli anjeli. Tak ako v každom príbehu, aj v tomto bojuje dobro proti zlu. Za vlády Chanubisa sa odohrala rozhodujúca bitka, v ktorej bojovali Bieli anjeli proti Padlým anjelom. Zahynulo veľa anjelov na obidvoch stranách, ale niektorým z nás sa podarilo utiecť do bezpečia. Existovala jedna legenda, podľa ktorej sa malo narodiť dieťa, ktoré zjednotí oba svety. Naučí sa bojovať a jej úlohou bude nájsť štyri hlavné časti mesačného kameňa. Keď sa tieto štyri časti spoja, získa moc, ktorou spojí dva proti sebe bojujúce svety. Tým dieťaťom si ty, dievčatko moje. Máš na svojich pleciach veľké bremeno, ktoré musíš niesť. Keď si sa narodila, ja a tvoj otec sme boli najšťastnejšími rodičmi na svete.

Veľmi sme ťa milovali a môj brat Martinus bol tebou nadšený. Prešiel rok od tvojho narodenia a Martinus sa vrátil domov z cesty, na ktorej bol. Nebol to už ten veselý a bezstarostný Martinus, akého som poznala. Bol stále mrzutý a nepríjemný. Zmenil sa aj jeho vzťah k tebe. Jeho správanie si všimol aj tvoj otec. Zo strachu o tvoj život sme sa rozhodli, že najlepšie bude, ak ťa niekam ukryjeme. Keď to Martinus zistil, poslal svojich špehov, aby ťa našli. Martinus mi vyhlásil vojnu a pridal sa k padlým anjelom. Keď tento list čítaš, už tu zrejme nie som. Prehrala som, ale nezabudni, že stále som s tebou. Všetko je len ilúziou, ktorú musíš rozbiť.

S láskou Tvoja mama.

Viktória so zatajeným dychom dočítala posledné riadky maminho listu. Vrátila mu list naspäť a pomaly bez slova vstala. „Počkaj, ešte to nie je všetko.“ Zastavil ju v polceste jej otec. Viktória sa obrátila a spýtavým pohľadom sa zahľadela na otca. Pavol sa prehrabával v malej škatuľke a niečo hľadal. Keď to našiel, vstal a postavil sa za Viktóriu. Na krk jej pripol retiazku s malým priezračným kameňom. „Viem, že si teraz zmätená a ničomu nerozumieš, ale časom si uvedomíš, aká si pre náš svet dôležitá.“ Viktória sa usmiala na svojho otca a prstom prešla po kameni. „Patril mame?“ opýtala sa.

26

„Áno, daroval som jej ho v deň, keď si sa narodila.“ Viky zovrela kameň v ruke a pozrela na otca. Pavol sa nedokázal pozrieť dcére do očí, a tak sklopil zrak na podlahu. Viky podišla k nemu a objala ho. Pavla to tak prekvapilo. Potom sa spamätal a silno zovrel svoju jedinú dcéru. „Ľúbim ťa, ocko,“ zašepkala mu. Pavol sa usmial. Tak sa bál, že ho znenávidí a už v živote s ním neprehovorí. Zo srdca mu spadol obrovský balvan pochybnosti a strachu.

Po vyčerpávajúcom rozhovore s otcom ležala Viktória v prítmí svojej izby. Hľadela na strop svojej starej izby a nemohla zaspať. Večer jej telefonovala babka, ktorá spustila rozsiahlu prednášku a potom si pýtala k telefónnu jej otca. Pavol sa dlho o niečom zhováral s Anabelou, a tak si išla Viky ľahnúť. Blížila sa polnoc a spánok nikde. Viky zažala nočnú lampu, posadila sa na posteli a obzerala sa okolo. Zbadala bábiku, ktorú jej kúpil otec, keď mala päť rokov. Vzala ju do rúk a začala sa hrať s jej vlasmi. Bola to jej z najobľúbenejších bábik od otca. Sladké chvíle detstva boli teraz na míle vzdialené. Vzdychla si a smutne pokrčila plecami. Oči sa jej zatvárali, no ešte chvíľu hľadela na bábiku. Všetky pocity, ktoré predchádzajúcich dňoch cítila, sa stále hromadili. Zažmúrila oči v snahe zahnať ich kamsi ďaleko. Otvorila oči a prekvapene zhíkla. Bábike, ktorú držala v ruke, horeli vlasy. Rýchlo utekala do kúpeľne a pustila prúd vody na bábikine horiace vlasy. Keď sa vrátila do izby, uložila úbohú bábiku na poličku vedľa ostatných. Bábike neostal na hlave ani vlások. Viky sa posadila na kraj postele a hľadela do prázdna. Ešte raz vrhla pohľad na zničenú bábiku a nechápala, ako sa to stalo. Počkať, keď sa to stalo, mala som zatvorené oči. Vstala a postavila sa k poličke s bábikami. Sústredila sa a zatvorila oči. Otvorila ich, ale na jej sklamanie sa nič nestalo. Skúsila to teda znovu. Tentoraz myslela na to, keď sa to stalo prvýkrát. Znovu otvorila oči a pred jej zhrozeným pohľadom začali bábike horieť vlasy.

Nerozmýšľala a holými rukami ju schmatla. Veľmi rýchlo to však oľutovala, pretože jej horiaci plast popálil ruky. Odhodila bábiku a potlačila bolestivý výkrik. Bábika sa na podlahe rozhorela ešte viac a Viky v panike schmatla vázu s kvetmi, v ktorej bola voda. Vliala ju na horiacu bábiku a uhasila tak oheň. Potom udychčaná klesla na posteľ. Bolela ju hlava a zahmlievalo sa jej pred očami. Popálená ruka jej pulzovala neznesiteľnou bolesťou.

Zatvorila oči a oddala sa vytúženému spánku a zabudla na realitu a boľavú ruku. „Ach nie!“ vzdychla si Viky, keď sa ráno zobudila. Prikryla si hlavu vankúšom a sykla od bolesti. Viky sa ako-tak pozviechala z postele a prvá vec, na ktorú jej padol zrak, bola malá bábika. Pozrela na svoje ruky a potom opäť na bábiku.

27

„To som urobila ja?“ zhrozene zašepkala pre seba. Stála uprostred izby a pohľad mala upretý na svoje popálené ruky. „Dobré ráno, Viky, myslel som si, že si už hore a... “ Nedokončil, pretože uprel pohľad na dcérine ruky. „Čo sa ti stalo, Viky?“ rýchlo k nej priskočil a vzal jej ruky do svojich. „To nič nie je, ocko. Popálila som sa, keď som nakladala drevo do krbu.“ Klamala, ako len vedela. Z Pavlovho pohľadu vedela, že jej neuveril. „Si zlá klamárka. Poď dolu, tam ti to ošetrím.“ Zamierila do kuchyne, no v tom ju čosi donútilo vrátiť sa. Boli to dve plešaté bábiky s krivým úsmevom. Opatrne obe zobrala z poličky a dala ich na spodok škatule. Škatuľu odložila na spodok svojej skrine.

Pri raňajkách Viktória mlčala. Otec jej ruky obviazal obväzom a rany nastriekal niečím veľmi zapáchajúcim. Napriek zápachu, ktorý z toho išiel, jej pomáhal utlmiť bolesť, ktorá už začínala byť na nevydržanie. Stále bola v šoku. Viktória Modranská, dokáže také neuveriteľné veci? Na to sa neodvážila ani len pomyslieť. Fantastické! „Dušička moja,“ ozval sa zrazu Anabelin hlas z chodby. Vošla do kuchyne, ani nepozdravila Pavla, iba objala svoju vnučku. „Chýbala si mi, babi. Čo tu robíš?“ opýtala sa jej vnučka prekvapene. „Tvoj otec si myslel, že bude lepšie, ak prídem sem. Podľa toho, ako vyzeráš, som urobila dobre, keď som prišla. Zle si spala moja? Že by si bola chorá?“ Typická prehnaná babkina starostlivosť. „Spala som veľmi zle, babi.“ Priznala sa, pretože by to aj tak zistila. „Počkaj, hneď som späť.“ Anabela sa vrátila na chodbu, kde ostal jej kufor. O chvíľu sa vrátila s malou modrou fľaštičkou. „Tu to máme.“ Postavila fľaštičku s modrou tekutinou vo vnútri pred Viky. „Čo je to Anabela? Ďalší z tvojich bizarných receptov ?“ Podpichol Pavol, ktorý dobre poznal výstrelky svojej svokry. „To je môj najnovší recept, ktorý sa skladá z lipy, bazalky a kúsok buka.“ Oznámila hrdo Anabela obsah svojho najnovšieho receptu. „Pomáha to na kruhy pod očami, ktoré máš,“ pokračovala ďalej vo svojom výklade.

Trochu fľaštičku pretrepala. „Uvidíš po tomto ti zmiznú a budeš svieža ako nikdy, to ti ručím.“

28

„A narastú ti veľké bradavice po celom tele,“ žartoval Viktóriin otec. Anabela na neho vrhla varovný pohľad. Pavol sa iba zasmial a venoval sa ďalej raňajkám. Tak s takouto nádejou vypila obsah fľaštičky naraz. „ Fuj, babi, musím ti povedať, že som od teba ešte nepila nič také hrozné.“ Zaškerila sa Viky. „Tak poďme, rýchlo sa naraňajkuj a potom sa choď pobaliť.“ Viky sa zatvárila začudovane. „Prečo?“ pozrela na otca, ale ten sa na ňu nepozrel. „Ideme naspäť k nám domov,“ odpovedala jej. „Ale ja nemôžem odísť a čo otec?“ „Myslím, že mu takto bude lepšie. Veď donedávna si vystačil aj sám.“ Odvetila pokojne. Vzala prázdnu fľaštičku a uložila si ju naspäť na miesto. Viky pozrela na svojho otca, ktorý k tomu očividne nemal čo povedať. „Otec, ty k tomu nepovieš nič?“ Zúfalo sa chytala poslednej slamky v mori. Pavol konečne zdvihol zrak od misky, ktorú mal pred sebou, a pozrel sa na Viktóriu. „Prepáč, Viktória, ale tvoja starká má pravdu, mala by si ísť k nej domov.“ Viktória prudko vstala, až skoro prevrhla stoličku, na ktorej sedela. „To nemyslíš vážne otec? Myslela som si, že si sa zmenil a že o mňa budeš bojovať.“ Viktória zovrela ruky v päsť a cítila stiesňujúci pocit závratu a zrýchlený tlkot srdca. „Tak čo, Pavol, zachováš sa znovu ako zbabelec?“ Anabela akoby v tej chvíli zaťala do živého. Pavol sa pustil do Anabely ako lev, ktorý chce za každú cenu dostať svoju korisť.

Slovná prestrelka medzi Anabelou a Pavlom nemala konca. Viktóriine vnútro kričalo, aby už prestali. Viky zatvorila oči a zakričala: „Tak už dosť. Prestaňte.“ Keď otvorila oči, neverila tomu, čo vidí. Pred ňou sa vznášala malá horiaca guľa. Zrazu sa jej zakrútila hlava a už si na nič nepamätala. Keď sa zobudila zistila, že leží na pohovke v obývačke. Otvorila oči a videla starkú sedieť pri jej nohách. „ Starká... “ „Áno, dušička?“ Rýchlo k nej pribehla Anabela. Pohladila ju po tvári a so slzami v očiach na ňu pozrela. Pavol akoby vycítil, že sa jeho dcéra prebrala, vošiel do obývačky.

Neodvážil sa však priblížiť k svojej dcére. Anabela mala pravdu, je zbabelec. „Prepáč nám tú hádku Viky,“ ospravedlňovala sa Anabela. Viktória sa na ňu milo usmiala a pozrela k dverám, kde stál jej otec.

29

„Prosím ťa, mohla by si zavolať otca?“ poprosila ju Viky. Anabela vstala a išla zavolať Pavla. Zastala pri dverách, niečo mu pošepkala a potom vyšla z obývačky. Pavol sa vybral k pohovke, kde sedela Viky, a sadol si k nej. „Už ti je lepšie dievčatko?“ opýtal sa s ustarosteným hlasom. „Áno, je mi už lepšie.“ Pavlovi sa v očiach zaligotali slzy a Viktória mu stisla ruku.

Pavol na ňu vďačne pozrel a bol rád, že nič nehovorila. „Prepáč mi, že som sa o teba posledné roky nestaral. Viem, nedá sa to napraviť, ale rozhodol som sa, že pôjdem domov s vami aj ja. Už viac nechcem byť bez teba ani minútku.“ „ To myslíš vážne?“ Pavol prikývol a Viktória sa mu hodila radostne okolo krku. „Odteraz budem stále s tebou,“ uisťoval ju Pavol. „V to pevne verím, ocko.“ Anabela stála vo dverách do obývačky a so slzami na krajíčku sa prizerala na svoju vnučku a muža, ktorého jej dcéra tak milovala.

Na druhý deň sa Viktória s Anabelou a svojím otcom vrátila domov. Cítila sa taká šťastná a bola rada, že je jej otec konečne tam, kam patrí. K udalostiam, ktoré sa stali v Pavlovom dome, sa nevracali. Viky sa ráno donútila vstať a ísť do školy. Nemala náladu počúvať Alicine otázky, kde bola celý víkend. Keď sa tam trochu zadýchaná dohrnula, žiaci práve mierili do triedy. Uf! Viktória išla k svojej skrinke a vybrala odtiaľ dejepis. Mala dejepis s učiteľom „Žabiakom“, zase sa unudí k smrti. Ako šla po chodbe, videla Alicu a svojich spolužiakov ísť do učebne, v ktorej mala mať hodinu dejepisu. Keď sa k nim priblížila, dostala silný úder do pleca. „Au!“ skríkla. „Čo sa nepozeráš, kadiaľ ideš, hlupaňa ?“ Zavrčal na ňu chlapec, ktorý do nej narazil. „Ale veď to ty si do mňa narazil!“ nahnevala sa Viktória. ,,Nikto mi nebude nadávať do hlupaní!“ „Ak nevieš rovno chodiť, povedz mamičke, aby ťa to naučila. Bacha, usmrkanec.“ Nadával jej a znovu do nej sotil, až odletela k stĺpu. Chlapec sa smial aj so svojimi kamarátmi. Viky využila chvíľu, keď sa smiali a nevšímali si ju, a chcela odísť. Vtom si ju však všimol, už sa za ňou načahoval rukou, keď ho niekto zozadu potiahol za kapucňu.

Chlapec vykríkol a Viky sa vtedy otočila. Neverila tomu, čo vidí. Jej záchrancom bol Daniel! „Už nikdy viac sa jej nedotkneš rozumieš? Nikdy!“ kričal Daniel na toho chlapca, ktorý sa od strachu ani nepozrel na Daniela.

30

„Rozumel si?“ Chytil ho za golier košele a pritlačil ho o stenu. Chlapec prikývol a potom ho Daniel pustil. Spadol na zem a potom sa rýchlosťou blesku ponáhľal preč. Keď už bol dostatočne ďaleko od Daniela, hodil na Viky nenávistný pohľad, čo ju prekvapilo.

Pokrčila plecami a napokon sa obrátila k Danielovi. Usmiala sa na neho. „Ahoj, Daniel! V poslednej chvíli...“ Odvetila Viky a trela si plece, ktoré ju bolelo. „Veľmi to bolí?“ opýtal sa. „No áno, bolí, ale už trochu menej. Ďakujem, že si sa ma zastal, ale nemusel si, viem sa o seba postarať aj sama.“ Daniel pochybovačne nadvihol obočie. „Áno, jednu ukážku, ako sa vieš o seba postarať, som mal možnosť vidieť.“ Viky sa zasmiala, pretože nemala čo povedať, v podstate mal pravdu. „Neviem, čo to doňho vošlo.“ Viky sa poobzerala okolo seba a hľadala svoj batoh, ktorý jej spadol, keď do nej sotil ten kretén. Našla ho napokon pri skrinke oproti nej. Zdvihla ho zo zeme a prehodila si ho cez plece. „Už na to nemysli, nestojí to za to,“ radil jej Daniel. Zmätene pozrela na Daniela.

Prečo sa k nej zrazu správa tak milo? Premýšľala. „Máš pravdu, ale aj tak to bolí.“ Do triedy vošiel učiteľ dejepisu a začalo sa vyučovanie. Bol to milý a možno niekedy v mladosti aj pekný muž s nápadne usmievavou tvárou. V jeho prenikavom a autoritatívnom pohľade bolo cítiť zanietenie pre dejiny, ktoré učil. Bol presným opakom učiteľky matematiky. Čerstvá spomienka na ňu jej vyvolala znechutenie. Keď po hodine zazvonilo, sklamane si vzdychla a nebola sama, učiteľ sa len usmial. „Uvidíme sa zajtra, na dnes to bolo všetko. Nezabudnite v stredu píšeme test. Dovtedy vám prajem pekný deň.“ Veselo sa pozdravil so svojimi žiakmi.

Pre Viktóriu bol tento deň naozaj dobrý. Cez prestávku sa už začali tvoriť malé skupinky. K Viktórii pristúpila Alica a spytovala sa, kde bola celý víkend. Všetko jej porozprávala okrem tej časti, keď zistila, že má nadprirodzenú schopnosť. Alica bola ohromená tým, čo jej Viky povedala. Ona sama by sa nikam nevybrala a ešte k tomu v noci. „Ale to je fantastické!“ zvolala nahlas Alica. Všetky pohľady sa upreli na ňu a Viky sa rozosmiala. Po chvíli sa k nej pripojila aj Alica. „Hovor potichu, Ali, nemusí to počuť každý.“ Viktórii zamrzol úsmev na perách, keď videla toho kreténa, čo ju sotil. Chlapec na ňu hodil opäť ten nenávistný pohľad a vzápätí sa zatváril, akoby tam ani nebola. Viky to mu nechápala. Potom videla Daniela prichádzať rovno tam, kde stáli ony dve. Už pochopila. Bál sa Daniela. ,,Prečo k nám ide Daniel?“ Celú hodinu 31

dejepisu premýšľala nad tým, prečo sa jej Daniel zastal. Nechápala jeho dôvody. Nikdy neboli priatelia a ani sa nesnažili o to, aby to bolo inak. Daniel prešiel okolo nich a zamieril do jedálne. O deviatej sa všetci odobrali do svojich tried. Viktória s Alicou sa neochotne vybrali do prírodovednej učebne. Prvá vošla Alica a pozdravila učiteľa Marowského. Ten práve sedel za katedrou a niečo písal do triednej knihy. „Ticho si posadajte, prosím!“ vyhlásil namiesto milého privítania. Kým sa všetci v triede usádzali, napísal nadpis novej témy na tabuľu. Potom si začal prezerať každého tým svojím ostrým a hrozivým pohľadom nájomného vraha. Po mrazivej inšpekcii sa obrátil k tabuli a písal poznámky. „Dočerta, dnes je to už po tretí raz. Prosím, Ali.“ Pozrela sa Viky smutným pohľadom mačiatka na Alicu. Rukou jej posunula svoj peračník. Dnes mám fakt z pekla šťastie. „Vďaka, mám ťa tiež rada,“ poďakovala sa Viky, keď si z jej peračníka vytiahla novú tuhu do pentelky. Už po tretí raz v priebehu piatich minút potrebovala novú tuhu. Keď sa opäť venovala tomu, čo je na tabuli, preletel jej popri hlave papierik a pristál pri jej nohách. Viky pozrela na Alicu, ale tá si nič nevšimla a ďalej podčiarkovala vety. Obzrela sa dozadu, odkiaľ to prišlo, a zistila, že zdroj je Monika. Naznačila jej, aby papierik posunula Kike, ktorá sedela o dve lavice pred ňou. Viky prikývla a poslušne odovzdala papierik Kike. Bohužiaľ, v tej nesprávnej chvíli. Marowský sa obrátil a všimol si akurát Kiku, ktorá práve čítala odkaz od Moniky. „Slečna Poláková! Podeľte sa aj s nami, čo také vtipné sa skrýva v tom lístočku.“ „Nič tam nie je pán Marowský.“ Tak teraz si poriadne zavarila. Chúďa Kristína. „Nebuďte taká skromná, ukážte, ja to za vás prečítam.“ Položil kriedu na katedru a prešiel popri laviciach ku Kristíne. Tá bola od strachu celá zelená. Jej veľké hnedé oči na neho pozerali ako ranené vtáča. „Ach, len to nie, nezačnite mi tu plakať. Mňa vaše slzy neobmäkčia. Dve hodiny po škole vás snáď ponaučia.“ „Tak to teda určite...“ zašepkala Viktória Alici. Marowský sa obrátil k nej. „Slečna Modranská má nejaký komentár, o ktorý by sa s nami chcela podeliť?“ Prekvapená Viky bola chvíľu ticho. Potom sa zhlboka nadýchla a odvážne povedala: „ Myslím si, že dve hodiny sú veľkým trestom.“ Marowský nadvihol pobavene obočie.

Nastalo ticho, ktoré sa dalo doslova krájať.

32

„Hoci je tvoja poznámka odvážna, nemáš právo zasahovať do mojich vyučovacích metód. Tie dve hodiny sú v úplnom poriadku. A teraz pokračujme vo vyučovaní, pretože nás to iba zdržuje.“ Znovu sa obrátil k tabuli a rukou nervózne písal. „Prehnal to, nemyslíš?“ pošepkala Alici. Tá iba prikývla na súhlas a sklonila sa naspäť k zošitu. Viktória pozrela na Marowského a mala chuť hodiť po ňom kvetináč, ktorý bol vedľa nej na parapete. Viky pocítila pokušenie použiť na neho kúsok zo svojej moci, ktorú len nedávno objavila. Táto myšlienka sa jej postupne usadila v hlave. Rozmýšľala, čo také by mohla urobiť. Pozrela na katedru a všimla si ceruzky uložené v malom puzdre. Sústredila všetky svoje zmysly na to puzdro a zatvorila oči. Keď ich otvorila, v úžase sa pozerala na horiace puzdro s ceruzkami. Puzdro sa prevrátilo a s buchotom dopadlo na zem. Daniel, ktorý sedel úplne vzadu v poslednej lavici, na ňu hodil výstražný pohľad práve, keď sa Marowský nebezpečne obrátil. Potom celá trieda pod jeho hrozivým krikom stíchla. „Slečna Modranská!“ Viktória cítila, ako jej poskočilo srdce. „O-kam-žite von!“ Viktórii zamrzol úsmev na tvári a všetka farba z tváre sa jej vytratila. Zmocnila sa jej obrovská panika. Čo teraz? V ušiach jej ešte doznievali posledné Marowského slová. Nikto nechápal, prečo sa pustil práve do nej. Nechápala to ani ona. Ako mohol vedieť, že to puzdro som zapálila ja? Viktória sa snažila zakryť zmätok a pokorne vyšla z učebne a na rozzúreného učiteľa sa ani nepozrela.

Keď už bola za dverami, rozhodne jej nebolo všetko jedno. Bola nahnevaná aj vystrašená zároveň. Chvíľu blúdila po chodbe a potom si sadla na lavičku pri šatniach.

Posadila sa a nervózne si začala obhrýzať nechty. Zrazu sa odniekiaľ vynoril ten hrozný kretén, ktorý do nej sotil. „Tak čo, usmrkanec, potuluješ sa po chodbách?“ Viktória ostala sedieť, akoby bola prikovaná k tej lavičke. Kretén, ako ho nazvala, podišiel k nej, chytil ju za golier a postavil z lavičky. Ani nevedela ako, vtlačil ju dovnútra jednej šatne. Viky vydaná napospas tomuto obyčajnému bitkárovi, sa cítila ako myš chytená do pasce. Čo od nej zase chce? Prečo sa do nej pustil? Nestačilo mu tá ranná potýčka? V okamihu bol pri nej. „Aha, tu si, už ťa mám! Už nie si taká odvážna, keď tu nie je tvoj ochranca Daniel, čo?“ Pozrel na ňu čiernymi očami, akoby ju nimi chcel prebodnúť. „Vhodili ťa z hodiny však? Myslíš si, že si geniálna, no si len malý usmrkanec.“ „Nechaj ma na pokoji. Nič som ti neurobila, tak mi daj pokoj.“ Bránila sa Viky. „A prečo by som to robil?“ odvetil jej nahnevane. Viktória sa posunula do kúta. Začala sa nekontrolovateľne triasť. Chlapec pristúpil bližšie k nej, až sa dotýkali nosmi.

33

„Je tu niekto, kto sa o teba zaujíma. Rád by ťa spoznal osobne.“ Surovo ju schmatol za rameno a ťahal von so šatne. Viktória od bolesti, ktorú jej spôsoboval, zastonala. Strach, ktorý vládol v jej vnútri, sa postupne menil na vlnu hnevu. Nie je zbabelec! Odrazu nastal veľký vietor, dvierka na malých skrinkách v šatni sa rozleteli a začali búchať jedny o druhé. Bol to neznesiteľný rámus. Viktória pozerala na dvierka pohybujúce sa v nebezpečnej rýchlosti sem a tam. Bolo to nenormálne! Ten hlupák ju buchol do brucha a Viky sa v bolestivom stone predklonila. Uprela na neho pohľad, ktorým ho varovala, že práve rozpútal vojnu. Nechápala, čo robí, ale akási neviditeľná sila ho schmatla a hodila na druhý koniec šatne. Udrel sa o stenu a zastonal od bolesti, potom ostal ležať na zemi a z nosa mu tiekla krv. Vyplašená Viktória bežala k nemu. „Ja som nič neurobila, prisahám. Neviem, čo sa stalo.“ Bránila sa a rozhadzovala rukami. Kretén sa akosi pozviechal zo zeme, pričom si šúchal hlavu, na ktorej bude mať zajtra určite veľkú hrču. Zazrel na Viktóriu vraždiacim pohľadom. Jednou rukou si prehrabol havranie vlasy na ježka a oprášil sa. Potom hrozivo vykročil k Viky, no vtom sa dvere otvorili, dnu vošiel učiteľ „Žabiak“. Prísne sa na nich zahľadel. Viktórii spadol ťažký kameň strachu, ktorý tam mala. „Čo má znamenať ten hluk?“ skríkol doteraz mierumilovný dejepisár. „Počuť vás po celej škole.“ Viktória v tej chvíli túžila byť neviditeľnou. „Prepáčte pane, ale...“ „Nechcem nič počuť. Čo robíte na šatni slečna Modranská? Nemali ste byť na vyučovaní?“ Pozrel na chlapca, ktorý si na nose pridržiaval vreckovku. Potom pozrel z jedného na druhého. „Čo sa to tu deje? Pobili ste sa?“ spýtal sa podozrievavo. Zmätená a vystrašená Viktória nevedela zo seba vydať ani slovko. ,,Som to najnenormálnejšie dievča na svete.

Nepribližujte sa!“ Napadlo ju. Slova sa ujal ten kretén. „Nie, vôbec sme sa nebili. Učiteľka Krátka mi dovolila vyjsť von, lebo som krvácal z nosa.“ Ten sa teda vie vyhovoriť. Pomyslela si Viky. „Na chodbe som stretol Viktóriu a prišla mi pomôcť.“ Učiteľ hodnú chvíľu mlčal, potom sa otočil k Viktórii. „Je to pravda Viktória? Nebili ste sa?“ „Nie pane, hovorí pravdu,“ odvetila pokojne Viky, ale srdce jej búšilo opreteky ako divé. Čo ak mi neuverí? Veď ja som v klamaní mizerná. „Naozaj si ta neviem predstaviť, ako mlátiš toho chlapca. Verím ti.“ 34

,,Čože? Ja asi zle počujem, on mi povedal, že mi verí ? To nie je možné!“ „Dobre, vráťte sa teda do triedy.“ Chlapec sa vytratil zo šatne rýchlosťou blesku.

Viktória však stuhla. Nemôže sa vrátiť do triedy. „Len to nie.“ Uniklo jej nechtiac. Žabiak na ňu prekvapene pozrel. „Prečo sa bojíte ísť do triedy? Vari je učiteľ Marowský taký hrôzostrašný?“ Presne tak! Chcela mu povedať, ale nemohla. „ Nie, to nie,“ zaklamala dnes už asi po stý raz. „Tak poďme do triedy.“ Usmial sa učiteľ a posúril ju vpred. Viktóriou lomcovala zúrivosť, akú ešte nezažila. Prúdila v jej žilách ako smrteľná infekcia. Príhoda v šatni ju úplne vykoľajila. Ešte k tomu sa pridal aj Marowský. Keď si na neho čo i len pomyslela, tuhla jej krv v žilách. Už dosť! Už toho mala plné zuby! Práve prišli pred dvere triedy, keď vtom zazvonilo na koniec hodiny. „No tak toto nám nevyšlo. Ja už pôjdem, ešte mám kopu písomiek, ktoré musím dozajtra opraviť,“ povedal a už ho nebolo. Viktória tam chvíľu ostala stáť ako zmyslov zbavená. Nevšimla si, ani kedy vyšla Alica z triedy. „Čo sa stalo, prečo s tebou bol Žabiak?“ opýtala sa večne zvedavá Alica. „Našiel ma na chodbe a chcel ma zaviesť naspäť do triedy,“ povedala jej len polovicu príbehu. „Idem si po veci,.“ povedala Viky a stratila sa v triede. Keď vošla do triedy, po prvýkrát sa stretla s pohŕdavým a zúrivým pohľadom Marowského. Bol to ľadový pohľad, ktorý jej najprv prenikol cez kosti ako mráz a zasiahol mozog, ktorý vybuchol. Zrazu vyhodilo poistky a v triede sa zhasli svetlá. Po triede sa ozývali vyplašené výkriky jej spolužiakov. „Panebože! Vyhodilo poistky už len to nám chýbalo.“ Zvolala triedna druhákov na chodbe. Viktóriu vybehla z triedy. Vbehla na dvor a obzrela sa okolo seba. Všade sa zdvihol veľký vietor. „To je koniec sveta!“ zvolal jeden žiak pri nej a utekal sa schovať do triedy. Viktória nemohla odtrhnúť zrak od tej spúšte, čo sa jej odohrávala pred očami. Veľký náraz v diaľke ju prinútil obzrieť sa a od strachu zhíkla. Rovno na ňu sa vo vzduchu rútilo auto plnou rýchlosťou. Viky sa nemohla pohnúť, nohy mala ako z olova. S prižmúrenými očami hľadela na približujúce sa auto. Nemohla to nijako zastaviť. O chvíľu pocítila, že nohy sa jej odlepili od zeme. Opatrne otvorila oči a s úžasom zistila, že je na druhej strane dvora. Ibaže bola vo vzduchu meter nad zemou. Potom prudko klesla dolu a spadla na zem. Do kolena a ruky jej 35

prúdila tupá bolesť. Zrazu k nej niekto pristúpil. Viky sa pozrela hore, ale pre slnko, ktoré jej svietilo do očí, nevidela jeho tvár. Postavila sa a oprášila zo seba prach. Keď zdvihla zrak k neznámemu, znehybnela. To nie je možné! „Vidím, že si prekvapená, že ma vidíš.“ ,,A kto by nebol,“ pomyslela si. Pred ňou stál sám Martinus. „Prečo si opustil moju mamu?“ Napadla jej prvá otázka, ktorá jej prišla na um.

Martinus uhol pohľadom, ale Viky postrehla smútok v jeho očiach. „Som rád, že si nažive. Vyvolala si poriadny rozruch.“ Šikovne sa vyhol jej otázke.

Potom podišiel k Viktórii a pohladil ju po líci. Viktória cítila, ako sa mu zachvela ruka. Na dvore sa ozval krik a Viktória sa strhla. Keď sa znovu obrátila, Martinus tam už nebol. Dlho tam len tak stála, vietor ustal a ona sa pozerala na spúšť, čo po ňom ostala. Dnes toho bolo na ňu priveľa. Najprv ju vyhodia z triedy, potom sa pobije v šatni a teraz toto. Cítila sa taká unavená, ako nikdy predtým. Jediné, po čom teraz túžila, bolo ísť domov za otcom a babkou. „Prečo si to urobil?“ Abelard vošiel do migradskej siene, zatvoril za sebou dvere a pomaly kráčal k Martinusovi. „Nemám ti čo vysvetľovať, Abelard.“ Odpovedal mu a ani sa neunúval zdvihnúť k nemu zrak. Keby sa mu pozrel do tváre, videl by ten hnev, ktorý ním lomcoval. „Prečo si zachránil tú malú Modranskú ?“ Nedal sa odbiť Abelard. Martinus sa k nemu otočil a zapichol do neho ostrý pohľad. „Opakujem ti, Abelard, že ti nemám čo skladať účty.

36

Nečakaj na niekoho, aby ti priniesol kvety. Pestuj si svoju vlastnú záhradu a skrášli svoju dušu.

KÚSKY POÉZIE Matka Tereza

Potešila som sa aj básnickej tvorbe. Pekné básnické vyznania i kaligramy.

Katarína Jankovská Kde? Kde stratená je moja duša?

Kde odišla moja túžba?

Kde?!

Ako ďaleko musím ísť, kým ich opäť nájdem?

Kusy srdca na zemi, ležia v kaluži sĺz, svetlo zmizlo zo sveta, hladí ma len tma. Život už viac nie je pre mňa, ty však ešte ži.

Sklamanie prišlo ako blesk z neba, bolesť vo mne tkvie, Slzy mi hladia tvár, tvoj úsmev je už dávno preč.

Ja stratila som sama seba, už čas nedá sa vrátiť späť.

Prečo zmizlo všetko, čo som mala, prečo odišiel mi celý svet?

Prečo strácam nádej každým krokom vpred?

Svet berie mi lásku, kradne mi najkrajšie sny.

Dívam sa na seba v zrkadle a vidím len akýsi tieň.

Ako môže taký sladký život, tak horkú chuť mať?

Ako vlastne môžem bez teba každý večer zaspávať?

Ako sa to stalo, že odrazu len spomienkou nemilou si?

Spôsobili to tie rany na tvári či na duši?!

Bol si zviera, to všetci vieme, ale aj ako zviera ťa milujeme.

Tajomstvá budúcnosti Čo značia tvoje srdcia v listoch, keď píšeš mi, čo značí tvoj úsmev na perách, keď mávneš mi, a ten nežný hlas, keď oslovíš ma menom...

Stále sa pýtam, čo znamenať to má, no odpoveď je v tebe ukrytá.

Povedz, naznač - čakať ešte mám, dúfať či vrátiť sa k detským hrám?

Nechcem sa trápiť, veď som ešte mladá, tak prosím ťa, povedz, čo ma čaká?

Odhaľ tajomstvá budúcnosti mojej, budem sama alebo v náručí tvojej?

37

Čakám, kedy prídeš, a ty tu stále nie si, tak mi aspoň napíš – kde si? Čakala som minúty, čakala som hodiny...

Veď predsa, ak ma ľúbiš, ozvenou mi pošepneš sladké: láska, veď ty to vieš.

No ak už čakať nemá zmysel, tak mi daj vedieť a ja si ťa vymažem zo zoznamu čísel.

Skúsim si aj zo srdca, bohužiaľ - je neskoro... Čierny tieň, ja viem, že milujem. Čakala som na teba len deň, keď ráno prebudím sa a nie je to len sen, že ty ležíš vedľa mňa a nežne ma objímaš.

A teraz - keď je tu ten deň, ja dúfam, že je to len sen.

Tuším, že to bola len túžba letmá a ja som bola hlúpa a slepá.

Byť s tebou jednu noc bolo naozaj skvelé, ale teraz viem, s niekým ako ty už nezblúdim v tmavom šere.

Nič Stojíš uprostred ničoho, ja hľadiac túžbou na teba, telá čakajúce na dotyk, svet zrazu zastavil sa.

Len letmé vzdychy, len letmá túžba. o všetko krásne v nás vrie. túžba, ktorá opantá telo, myseľ zahalí tma.

Ja teba milujem, ty mňa nie.

Ruky zvierajúce nôž, život zrazu nie je: Niečo sa stalo, ja z hrude tvojej vyťahujem nôž.

38

Krv, tá steká mi po rukách, ja nevidím cestu späť.

Niečo cítim, nie je to hnev, je to pocit dávno stratený.

To, čo dávno si mi vzal, sloboda skoro stratená, vrátila sa späť.

Tak nečakane opäť prišla a ja v kaluži krvi tvojej sedím a tvárou blysne sa mi úsmev. Žiadne výčitky, žiadne trápenie.

Dívam sa na teba, počujem posledný ston. Život zrazu zmysel má, tvoja smrť vrátila mi silu žiť.

A tak len pomaly vstávam a hľadám miesto, kde ťa pochovám.

Kopem jamu, veľkú a hlbokú tvoje telo padá tam a ja každým pohybom ožívam.

Všetko zrazu iné je.

Ja dlhé roky mŕtva kráčala som svetom, a ty šťastný život si mal.

Teraz je čas môj teba nech červy zožerú a ja kvetom nech sa stanem.

Ilúzie lásky To ticho a len pohľad do jeho očí, len dotyk jeho rúk a jeho úsmev, ktorý roztápa ľady.

On ako slnko, ktoré svieti, aj keď je noc. Život, ktorý môžem žiť len s ním.

Dotyky dvoch nahých tiel, kdesi na úbočí rozkvitnutej stráni.

Nekonečná láska dvoch sŕdc.

Vzdychy, ktoré prekryjú aj kostolné zvony, ktoré práve hlásia večerných šesť.

Vtáky, ktoré krúžia na oblohe 39

a hľadajú tieň pred stále prudko hrejúcim slnkom.

Deň, ktorý sa nechce skončiť, to všetko, čo každý z nás chce.

Zvuk neutíchajúceho tikotu hodín, ktoré nás nútia myslieť.

Láska, ktorá chce zastaviť čas.

Jeho úsmev na krásnych perách, zvonivý smiech, ktorý tak krásne znie.

Nič iné len čistá láska dvoch čoskoro unavených sŕdc.

Po čase len nehybné telá opäť na tej krásnej stráni, všetko vzal zrazu čas preč.

Aj lásku, aj dotyky hladných tiel.

Ostali len prázdne pohľady, kedysi milujúcich duší.

Tá samota, ktorá sa čoraz častejšie vkráda do našich tiel. Život, ktorý nás baviť prestal presne v ten deň, keď našli sme pohľady iných očí.

Ten zbytočný boj, ktorý náš tak dlho držal pri sebe.

Teraz každý z nás stojac niekde inde, Ty s ňou a Ja s ním.

Nečakané stretnutia na uliciach a len letmá túžba našich tiel. Čo všetko dali by sme za jeden dotyk, len jeden, jediný?!

Možno všetko, možno nič.

Raz zazvoní mobil, voláš Ty. Srdce zrazu prudko bije a znova po tebe zatúži.

A tak znova vraciame sa na našu rozkvitnutú stráň.

Venuješ mi bozk, či dva a neutíchajúci plač.

Stále je tá láska v nás, znova horia naše srdcia, ale život nám už šancu dal.

A tak len krásne milovanie, kdesi v tráve nám doprial.

Zbierame veci v tráve stratené, smútok zviera naše srdcia utrápené.

Musíme odísť a nevrátiť sa späť, 40

každý svoj život už máme a bez klamstiev šťastní sme.

Tak choď láska, nestrácaj čas, občas ozvi sa, veď naša stráň počká nás.

Na tisíckrát volám tvoje meno, túžim po dotyku tvojom.

Dúfam, že vrátiš sa. Čakám tvoj pozdrav či bozk letmý.

Ty však nevrátiš sa už späť.

Smrť vzala mi nádej, že ešte vrátiš sa.

Verím v silu, verím, že dáš mi ju.

Si preč, ja netuším kde, no dúfam, že už lepšie Ti je.

Odišiel si a už nevrátiš sa späť, tak smutný bez Teba je tento svet.

Neprídeš a nezotrieš mi slzy, ja nemám Ti to za zlé, aj keď sľúbil si mi, že neopustíš ma nikdy ako iní.

Lásku dal si – lásku nikdy nezobral si.

Si na mieste, kde z ľudí stávajú sa anjeli, ja verím, že stretneme sa ešte, aj keď nie na Zemi.

Verím, že nebo je tvojím domovom, dúfam, že stretneme sa raz pred nebeským domom.

Dáme si kávu a keksík k tomu, život bude opäť krásny, len v tom vidím istotu.

Tak leť na krídlach anjelov, stráž môj život - poklad môj.

41

Miriam Koštiaľová Nezabúdaj Nezabúdaj na to že keď sme boli spolu Bola to zábava a láska k tomu Nebola to len rozprávka ktorú pozerajú len deti Bola to realita a mi sme boli producenti Boli to krídla čo nadnášali nás v oblakoch Bola to vášeň čo skrývala sa v teplákoch Láska ktorá spájala nás dvoch zatiaľ čo Každý kráčal v iných snoch Boli to ružové okuliare cez ktoré sme tak radi hľadeli Zatiaľ čo život sa dial za našimi pozadiami Boli sme tak unesení nami dvoma že do toho Musela prísť iná osoba tak prečo si to dokázal Len tak ma odkopnúť keď záležalo ti tak veľmi na nás dvoch Ale predsa si to dokázal nechal si ma padnúť na dno A ty s úsmevom necháš ma a ideš za inou Za tou druhou no teraz je ona číslo jedna ona je favoritkou Tvojho srdca a ja som len pozadie tvojich čiernych okuliarov Tak si choď pokojne za ňou možno je ona tou pravou Už nikdy viac ťa nechcem v mojom zlomenom srdci v mojom živote V mojej mysli túžbach predstavách Pretože ty si vo mne zlomil To čo držalo ma pri živote Moje srdce teraz už nie súce Ešte niečo cítiť čo sa volá láska Nevládzem Rozpadlo sa to čo malo trvať navždy Skončilo sa to čo chceli sme mať každý Lásku silu dôveru a to že život patrí nám dvom No zmenilo sa to razom Nikdy nezabudnem na ten deň Keď povedala si mi ja už nemôžem Nevládzem ti už ďalej klamať Že podvádzala som ťa neraz a Svoj hriech nechala som prerásť a Podľahla som rozkoši s iným Namiesto milovania teba Tak prosím láska prepáč Aj keď viem že dôvera je preč A moje zbabelé srdce nechalo to Tvoje potichu odísť preč 42

Úsmev Úsmev na tvári jamky v lícach povedz mi prečo mi nedáš dýchať pri pohľade na teba zastaví sa mi dych keď okolo mňa prejdeš moje srdce sa rozveselí a z očí mi iskrí niečo čo sa volá zaľúbenosť ty si si to ešte nevšimol no verejnosti je to už zrejmosť tak obzri sa konečne okolo seba že je tu jeden človek čo spoznať chce ťa Balón Vzlietnuť ako Balón a lietať si Byť voľný ako vták A nenechať si kecať čo mám robiť a kto vlastne si či sa vrátiť na zem a žiť ako bezduchý Ja si vyberám Však to prvé Lebo v DjN NeU EvL ŠšE Ne Et Jk Do On Ba E HAD Život ako slizký had každodenne štípe nás a zráža na kolená. Život je taký, nedá sa zmeniť. Treba len vstať a začať veriť.

43

Zápalka Človek je ako zápalka zhorí a splanie Život je ako hádanka tak h a d a m Á N O Či N I E

SRDCE Tvoja smrť po nej ostala Prázdna moja hruď moje srdce zatiahlo sa Čierňavou moja duša naplnila sa Prázdnotou môj život stratil zmysel žiť už nie je Nič tak ako by Malo byť

SRDCE Srdce ako z hodvábu zničiť ho by bol hriech Život skončil by sa predčasne Nebolo by cesty späť Len jeden liek na to je priviesť do srdca lásku späť

SRDCE Všetko čo som kedy mala si bol ty no zmaril si to behom minúty vtedy som plakala že som ťa stratila no teraz sa smejem čo som vtedy spravila nechala som svoje srdce trápiť sa pre tvoj Nezáujem no utrela som si slzy a Začala som si Žiť svoj Sen 44

Krídla Skúšal som ďalej ísť a pohnúť sa z miesta Dostal som krídla a začal som lietať Môj život dostal zmysel a tak Teraz to sem píšem Môj život odrazu Zmysel má Môj život Zmysel má Ďakujem bývalým žiačkam za ich básnické slovo.

Duša

Ľudia nemajú bohatstvo a chudobu v dome, ale v duši.

KÚSKY SLOHOV Arthur Brisbane

Viem, že dnes napísať sloh je úloha pre webové stránky a nie pre žiaka, ale našla som pár fajn slohov. Inšpirujte sa. Prosím !!! .

Tatiana Sirotová : I malé meškanie môže spôsobiť veľké problémy Už to bude pomaly piaty mesiac, čo tu stojím v rade. Je tu vydýchaný vzduch, nohy si ani necítim, lenivo postávam s pohľadom upretým na obrovský kalendár oproti mne. Je 4. augusta 1997 a čas sa mi vlečie ako sopeľ po rukáve. Odchod z rady by mi drasticky zmenil budúcnosť, a tak ďalej postávam, podľa malého lístka, ako 335. v šore.

Je to únavné, no také už rady na rozum bývajú. Za tých pár mesiacov som si na to aj pomaly začala zvykať. Ale, samozrejme, by som bola radšej, keby som už konečne dostala svoj rozum a mohla v pokoji odísť.

Množstvo rozumov je však obmedzené. A tie najlepšie dostanú tí, ktorí sú dochvíľni a prídu načas. Väčšinou jadroví fyzici, chemici, lekári, vedci. Čím ste v rade ďalej, tým menšia je šanca, že niekedy pochopíte logaritmy.

45

Podľa môjho poradového čísla teda usudzujem, že za mnou stojí ešte veľa ľudí s priemerným IQ, potom budúci speváci, porno herci (im rozum netreba), politici, rapperi, policajti (pre nich je to zrejme podmienka) ,no a na konci, bohužiaľ, tí s nejakými poruchami.

Aby som to ujasnila, každý dostane niečo ako štartovný balíček, ktorý obsahuje 40% krásy a 40% rozumu. Je len a len na vás, pre ktorý rad sa rozhodnete. Je všeobecne známy fakt, že každý človek je odlišný, preto sa aj tu delíme na dva tábory. Na tých, ktorí uprednostnia mozog, a tých, ktorí uprednostnia krásu. Aby ste boli krásni, stačí vás len posypať čarovným práškom a o pár minút môžete ísť na koniec radu, vystáť si ďalších 25% krásy. S rozumom je to však oveľa zdĺhavejší proces, vloženie mozgu do hlavy trvá niekoľko hodín, počas ktorých sa rad nepohne ani o milimeter. Háčik je v tom, že len čo sa postavíte do radu na krásu, hodnota rozumu klesne o 10%. Čím skôr stojíte v rade, tým viac percent mozgu dostanete. Ľudia ako Einstein dostali až 70%. Po každej stovke ľudí sa percento znižuje. Logicky, rad na krásu je veľmi rýchly, trvá asi mesiace a verte mi, je to naozaj svetelná rýchlosť, na rozum si počkáte niekedy aj 7 mesiacov. Bohužiaľ, tento rad vystojíte len jedenkrát, kým sa narodíte.

Takisto tu ale platí, že rad na krásu si môžete vystáť maximálne dvakrát. Potom by polovica populácie boli samé nádhery, ktorým ozvena vybije zuby, keď im zakričíte do ucha. V rade by si postáli aj dvadsaťkrát.

Tu, kde stojím ja, sú okrem môjho radu ďalšie dva. Naľavo pre tých, ktorí stáli rad na krásu raz, napravo pre tých, ktorí si tam postáli dvakrát. Väčšina z nich rozum nedostane, lebo kvôli čakaniu na krásu sa v tejto šore ani nedostanú na rad. „Sleduj!“ Za mnou stojaci ma drgol do ramena a ukázal smerom k hlúčiku bábik s prekliate dlhými nohami. Zabudla som spomenúť, že vedľa troch radov na rozum boli ďalšie dva na krásu. Práve tam sa všetky tri snažili zaradiť a nelegálne, po tretí raz zlepšiť svoju vizáž. Takýchto prípadov tu denne bolo niekoľko, nič výnimočné. Ale zábava to teda bola, keď dievčence s 20% mozgu nevedeli pochopiť, že dvakrát je maximum. „To ešte len bude divadlo,“ so smiechom sme sa zhodli.

Nerada som škodoradostná, ale slzy sa mi tisnú do očí, pri pomyslení na šťastnú mamičku, ktorá bude plakať od šťastia pri pohľade na jej malého anjelika. Len či bude taká šťastná, keď jej princezná v troch rokoch nebude vedieť povedať mama a v šestnástich si bude myslieť, že na to, aby mohla mať deti jej vôbec, ale vôbec netreba vaječníky. Tak to býva, keď niekto zmešká rad na rozum.

46

Martina Kováčová (tretiačka): Osud to zariadil inak Udrel som rukou do volantu.

Znova. To znova sa opakovalo už asi dvestodvadsaťjedenkrát. Som si plne vedomý toho, že mi to nijako nepomôže.

No človek má proste pocit, že ak bude niečím alebo do niečoho trieskať, zrýchli to čas. Ktovie, či s niečím takýmto Einstein rátal v teórii relativity.

Zaujímavé je, že v tejto časti mesta zápcha nebola už aspoň desať rokov. Ale, samozrejme, práve dnes sa všetci rozhodli ísť práve tadiaľto, aj keď im to inak nenapadne, ako je rok dlhý.

Pôvodne som bol na ceste za mojím starým otcom, ktorý práve teraz umiera v nemocnici.

Celý tento deň je ako zlý sen, z ktorého sa nemôžete prebudiť. Dlhé chápadlá z najcennejších kútov vašej mysle vás ťahajú naspäť a hlbšie. Najväčšou chybou, akú som dnes urobil, bolo vstať z postele. Úprimne mal som zostať zahrabaný pod horou prikrývok a nikdy nevystrčiť ani chlp napospas svetu. No urobil som to a oľutoval hneď niekoľkokrát.

Prvý raz bolo zrejmé, keď som vystúpil z auta dve ulice od mojej práce. Pracujem pre tých nevďačníkov už pekných pár rokov a ani poriadne parkovacie miesto nemám. Na to som si už zvykol, no keď ma ovalil prívalový dážď, bolo to, akoby na mňa niekto vylial vedro ľadovej vody. Ale, samozrejme, prečo nie. Ja som proste musel poslúchnuť predpoveď počasia. Hlásili slnečno, tak som sa neobťažoval zobrať si ani poondiatu bundu.

Keď som to rozdýchal a vyžmýkal všetku vodu, čo šla, pokračoval som ďalej.

Konečne som sa dostal na moje poschodie. Aj keď termín „moje“, nie je známy, keďže ho zdieľam s ostatnými niekoľkými dušami. „Ale, no, pozrime sa. Ktože sa to uráčil poctiť nás jeho prítomnosťou?“ ozval sa hlas, ktorý som vážne, ale vážne, nepotreboval, ani nechcel počuť. „Vyzeráš reprezentatívne ako vždy...“ V tomto bode som sa prinútil prestať toho idiota počúvať, inak by som mu asi vrazil.

Odtiaľto to, samozrejme, išlo len hrošie. Bol som na koberčeku u šéfa za niečo, čo som nespravil. Ani som vlastne nevedel, o čom melie. Tak som len tupo prikyvoval. Keď mali všetci prestávku na obed, ja som musel opravovať chyby vo veciach niekoho, kto sa odmietol 47

priznať. A tak stať sa obetným baránkom bolo dnes na mne. Nie, vážne, my na to máme poradovník. Je na mieste, kde vedenie nikdy nevstúpi, miestnosť s kopírkou.

To, že som zostal nadčas, opakovane ma skoro niečo rozzúrilo a skoro som dostal alergickú reakciu z ananásu na pizzi, ani nebudem rozprávať.

Moje auto zastalo pred nemocnicou a ja som ani nevedel, ako som sa sem dostal. Asi by som mal prestať snívať za volantom. Vykročil som k nemocnici hororovým pocitom, na toto stretnutie sa vôbec neteším.

Pozoroval som meniace sa svetielka na ovládacej doske výťahu. Keď mi jemná, a nielen vzhľadom, sestra povedala, kde leží. Otvoril som dvere, zhlboka som sa nadýchol a vošiel.

Izba vyzerala ako každá iná. Niečo, čo kedysi nazývali biele steny, boli teraz celé fľakaté a neurčitej farby. Na rozheganej posteli ležala osoba. Z tohto pohľadu to bolo úplne normálne.

Vtom postava na posteli otvorila oči a, bohužiaľ, o sekundu aj ústa. ,,Takže nakoniec si prišiel ty... ani na teba nemám poriadnu nadávku, ´´ začal sa nadychovať a ja som mal pocit, že to bude nadlho. ,,Prišiel si pozrieť, ako trpím. Alebo si čakal, že budem tak mimo, že niečo dostaneš? Si presne ako tvoja matka, len o peniaze ti ide. Obráť sa radšej k Bohu!“ V tomto bode som sa musel uhnúť kľúču. Ktorý do mňa hodil. Len čo začal recitovať verše z Biblie, prestal som vnímať. Ešte dvakrát som sa musel uhnúť letiacim kľúčom, zaujímalo by ma, kde ich berie. Mám taký nepríjemný dojem, že sa pokúšal aj o exorcizmus.

Zostal som v prítomnosti starého otca až do konca návštevných hodín. Ani ja sám som nevedel, že mám takú trpezlivosť. Keď som odchádzal, zastavil som sa u jeho doktora. ,,Nakoniec to vyzerá, že to prežije.“ Bohužiaľ, hoci nevyslovené tam stále bolo.

Nezazlievam mu to, takto reaguje skoro každý, kto ho pozná. ,,Ospravedlňujem sa zaňho, on nemá... veľké spojenie s realitou.“ Nevedel som, či mám byť šťastný, alebo čo. No očividné bolo, že to ten paranoidný bastard prežije.

Miriam Koštiaľová: Domovina moja krásna Môže mať každý, svoju krásnu domovinu? Hoci jej kúzlo sa šíri po celom svete, nie každý ju môžeme mať, nie každý si ju môžeme priať a cítiť v svojom náručí.

Ja mám však tú radosť, hrdosť, pyšnosť len, vracať sa do domoviny mojej, kedy len chcem. Tá krása sa nedá opísať v dvoch slovách, je to puto rodiny, okolia. Je to cit, ktorý 48

zahreje ma pri duši a srdce mi pritom rozbúši. Je to radosť, ktorá vyjaví sa mi na tvári a úsmev mi rozžiari. Dôvera, ktorá nikdy nesklame. Šťastie, čo nikdy neprestane a nezmizne len tak v prievane. Je to láska k rodičom, čo nepreruší ani malé zlyhanie. Podpora, čo postaví ma na nohy, keď som na dne. Priatelia, čo dodávajú mi chuti do života, spomienky s nimi, na ktoré sa nezabúda. Rodičovská ochrana, čo nedovolí, aby dačo zlé sa mi stalo, aby moje srdce nikdy nezaplakalo, aby moje oči nestratili ten iskrivý pohľad, aby môj úsmev žiaril do konca života. Rodičia, čo nedovolia, aby som mala mračná v tvári, keď sa mi nedarí. Aby môj strach na ceste za svojím snom nikdy nestratila som. Aby moje túžby, priania nestratili sa ako slnko za mrakmi, keď schyľuje sa padať dážď. Aby moje líce, ústa cítili prúd horkých sĺz. To nikdy nedovolia, pretože sú mojimi strážcami.

Domovina, v nej sú všetci moji ľudia, ktorých neskutočne ľúbim a sú zmyslom môjho života. Ale nie sú to len ľudia, čo žiaria v mojom živote ako hviezdy na nebi či slnko v letnom dni. Je to vzduch, ktorý dýcham, je to príroda, ktorú cítim, sú to zvieratá, ktoré milujem, je to dedinský priestor, v ktorom žijem. Domovina – voda, čo ma drží nad vodou. Áno, ona je tou pravou krásou života. Domovina, kde vrátiť sa chcem zas a zas. Je to moje svetlo na ceste života.

Nie každý ju má, preto si ju vážim a nikomu ju nedám. Nikdy nechcem prísť o to puto, lásku, ktorú dostávam, je to dar, ktorého sa nesmiem vzdávať. Tiež by mali všetci na svete taký poklad, ako mám ja.

Domovina moja, mám ťa tak rada, až mi to srdce trhá, keď ťa opúšťam. Odchádzam s pocitom, že vrátim sa raz a ten pocit budem cítiť zas.

Klaudia Adamcová: Človek 22. storočia Zvukový systém oznámi všetkým obyvateľom, že je práve 15. januára 2152. Je začiatok dňa a obyvatelia prechádzajú zo spánku do stavu bdenia. Náš pozorovací objekt je mladý človek, ktorý sa volá B6.

Jeho meno je zároveň vstupný kód pre všetky počítacie systémy, na ktorých je závislý.

Raňajky si pripravuje z tabliet, ktoré rozpúšťa vo farebnej skvapalnenej hmote zvanej plazma.

Do centra vyučovania cestuje rýchloletom podobným lietadlu 21. storočia. Pozrieme sa na B6 pozorne zblízka. Je pomerne malý, s útlou telesnou schránkou. Pohybové orgány sú krátke, neúmerné k telu. Svalová hmota zanikla od nedostatku pohybu a nedostatočnej výživy.

Najväčším orgánom je hlava so zvláštnym uložením očí. Tie svietia v čase, keď potrebuje 49

komunikovať s počítacím zariadením, ktoré mu programuje celý deň. Spojenia medzi jednotlivými časťami tela sú spevnené oceľovými platničkami. B6 sa pohybuje ako robot.

Tvárová časť hlavy neprejavuje žiadne city ani želania. Radosť alebo smútok nezažiari v oku, ktoré vydáva len technické pokyny. Pod kožou, ktorá tiež pripomína kovový pancier, má vložených niekoľko čipov. Vyhľadávací, testovací, zabezpečovací. Čipy mu umožňujú prístup do všetkých dátových schránok. B6 napriek svojej bohatej technickej výbave je odkázaný na pokyny z rôznych centier. Pôsobí ako nerozhodný človek z 21. storočia. Sám nevie vyhodnotiť žiadnu, obyčajnú, dennú situáciu, napr. zlyhanie slnečných kolektorov potrebných na všetko okolo neho. Prejav jeho citov je zameraný výlučne na prístroje, ktoré používa.

V mozgu má zabudovanú sieť kovových platničiek, ktoré mu umožňujú vykonávať bez emócií rozdané úlohy vo vzdelávacom centre. Jeho denný program je virtuálnou podobou dospelého jedinca, vedca. Nerozptyľuje sa slzami, nepozná bolesť, zlosť, nenávisť. Nemôže zlyhať pre ochorenie alebo vírus, každý chaos v jeho mozgu je ihneď odstránený z počítačového centra. Nevie, čo sú knihy, nepozná, čo je pohladenie, láska alebo modrá obloha. Nevie, čo je zlo, čo sú peniaze, vôňa uverenej polievky.

Jedného dňa B6 pri prehrávaní zadaní z minulosti nájde záznam s dátumom december 2014. Vidí zelený strom označený ako biotop a deti, ktoré sa smejú a rozbaľujú veci označené ako darček. Volajú sa veľmi dlhými značkami Adam, Eva, Dušan. B6 nevie, ktorý program mu povie rovno do mozgu, čo má robiť, čo si má myslieť. Počítač neodpovedá len mieša systémy. B6 sa dotkol svojej kovovej platničky na hlave, ktorá nemá a nepotrebuje vlasy.

Odrazu pri pohľade na deti 21. storočia mu z očného vyhodnocovacieho systému kvapká slaná voda na prístrojovú dosku. Počítač oznámi: pozor, error, ľudská slza.

50

Snaž sa preniknúť do ľudskej duše a pozoruj, čomu sa rozumní ľudia

KÚSKY SÚŤAŽNÉ Marcus Aurelius

vyhýbajú a o čo sa usilujú.

Bola som prítomná na literárnej súťaži tejto školy. Prinášam najlepšie práce. Zamyslíme sa?

Michaela Beňová: Môžeme si za to sami (Zamyslenie) Ľudia stále žijú v ohrození. Často sa to pokúšajú zmeniť, ale nie vždy správnym smerom. Každý človek by zmenil niečo alebo niekoho, aby sme žili bezpečnejší život. Avšak ľudia si neuvedomujú, že si môžu za to sami. Keby sa ľudia chovali k sebe milo, dôstojne, spravodlivo a nepozerali sa na to, koľko dajú alebo koľko majú v peňaženke.

Poznám príbeh jednej mojej kamarátky. Mala oboch rodičov, boli, samozrejme, bohatí, ale títo rodičia by dali svojej dcére aj to posledné. Ja som sa s ňou kamarátila. Boli sme ako sestry. Poznali sme sa od piatich rokov. Nikdy by som na jej rodinu nič zlého nepovedala.

Síce raz som u nej spala, dívali sme sa telku a rozprávali sme sa. Onedlho sme išli spať. Neskôr som sa zobudila na strašný krik a plakanie. Jej rodičia sa veľmi hádali kvôli peniazom, ale započula som aj drogy. Potom som však zaspala, Na druhý deň som oznámila kamarátke, čo sa stalo. Povedala mi, že to nie je pravda. Pohádali sme sa. V pondelok sme išli do školy, vôbec sa so mnou nerozprávala. Potom ju to prešlo a priznala sa, že jej otec je určite díler a berie drogy. Rozplakala sa, povedala mi, že sa bojí. Ale ja som ju objala a uistila o tom, že som tu pre ňu ja. N druhý deň neprišla do školy. Volala som jej a jej mama mi odkázala, že je chorá. Keď prišla o týždeň do školy, bola šťastná, tak som si myslela, že je všetko v úplnom poriadku. Ráno som ju čakala pred domom. Zvonila som a otvorila mi jej uplakaná mama. Opýtala som sa, čo sa stalo. Vtom mi povedala, že jej dcéra je mŕtva!

Podlomili sa mi kolená a ostala som úplne ako obarená. Kamarátka sa obesila v izbe a nechala mi odkaz. Boli to silné slová.

Bola pre mňa ako sestra a vždy aj bude. Nikdy na ten moment nezabudnem, jej rodičia si uvedomili, že to spôsobili oni. Jej otec šiel na protidrogové a jej mama skončila na psychiatrii.

Týmto chcem povedať, že rodičia, ale aj ľudia by sa zamyslieť nad tým, čo robia.

Mnohokrát nás napomínajú, akí sme, ale mali by si uvedomiť, že môžu za to oni sami.

Michaela Beňová- víťazka prvých ročníkov v literárnej súťaži Život v ohrození

51

Simona Vranová: Nie sme zlí! (Úvaha) Nie sme zlí. Ako sa spieva v jednej známej slovenskej pesničke: ,,Ľudia vôbec nie sú zlí, len ľudstvo je príšerné.“ Ale je to naozaj tak? Naozaj je človek sám o sebe dobrý, ale ľudia nie?

Už ako malá som mala rada zvieratá.

Rada som sa s nimi hrala, starala sa o ne a s mojimi psami behala po našej záhrade.

Myslela som si, že ja mám z celého sveta zvieratá najradšej, ale zároveň som nechápala ľudí, ktorí ich radi nemajú a dokonca im aj ubližujú. Ale prečo im ubližujú? Kde človek berie v sebe toľkú nenávisť? Prečo ubližuje niečomu rovnocennému? Niečomu, čo sa nevie brániť?

Existuje mnoho odpovedí na otázky týkajúcich sa zvierat, prírody a ľudí. Väčšina odpovedí je však úplne absurdná.

Napríklad zabíjanie zvierat kvôli peniazom. Peniaze sú teraz pre ľudí všetkým. Človek si život bez peňazí nevie predstaviť. Ja si ale neviem predstaviť život bez zvierat a vlastne celkovo bez prírody. Príroda a zvieratá idú ruka v ruke. Veď už len dvojcentimetrové zviera – včela a kvet spolu dokážu vy tvoriť produkt- med. A my to zabíjame. My ľudia. Len preto, že stromov chceme mať nový stolík do obývačky. Preto, že chceme pravú kožušinu z medveďa ako rohožku pred dvere izby. A myslíme pri tom len a len na seba. A to je najväčší ľudský problém- sebectvo.

Každý človek chce byť šťastný, to je predsa samozrejmosť. Väčšina ľudí chce byť šťastná na úkor druhých. Ľudia sa ale pred ľuďmi ubrániť vedia, zvieratá to ale nedokážu.

A preto chcú byť ľudia šťastní na úkor zvierat a prírody. Pretože šťastie sa rovná peniaze.

Toto je taký menší kolobeh – zviera, príroda, človek, peniaze. Človek s tým súhlasí, no pýtali sme sa niekedy, čo na to zvieratá? Iste by to bolo jednoduché, keby vedeli rozprávať. Len teraz nám nemajú ako povedať, čo si myslia, čo cítia.

Nemajú nám ako zabrániť v tom, čo robíme. A preto tento svet vyzerá tak, ako vyzerá. Preto máme popílené stromy. Preto zomierajú zvieratá pod rukami pytliakov. Preto žijeme vo svete, kde sa lúky menia na nákupné centrá a ľudia už pomaly nevedia, ako vonia čerstvý chlieb.

A teraz si znovu položme otázku – naozaj človek nie je zlý, len ľudstvo je príšerné?

52

Simona Vranová - víťazka druhých ročníkov v literárnej súťaži Život v ohrození

Tatiana Sirotová: Nie sme zlí (Úvaha) Prečo sa staršie generácie krvopotne snažia mladých ľudí presvedčiť o tom, že sú horší, že sú niečo menej, len kvôli tomu, že nežijú spôsobom príznačným pre ľudí, ktorí vyrastali v čase, keď ešte neboli počítače, poriadna televízia či telefóny?

Nie som jednou z tých, ktorí presedia každú voľnú chvíľu za počítačom, no keď som u dedka, ktorý žije na dedine, kam chodím každé leto akurát tak znižovať vekový priemer, cnie sa mi po priateľoch a neodolám pokušeniu sadnúť si za notebook a chvíľku byť s nimi prostredníctvom chatu na facebooku.

Ani sa nezapne Mozilla a ja už mám za sebou desaťminútový výklad o tom, ako neviem produktívne využívať svoj voľný čas. Pane Bože, prečo? Prečo neumožníš môjmu dedkovi (a všeobecne všetkým, ktorí už podľahli predstavám, že Bingo je najlepšia hra, správy na STV1 sú ideálnym programom, kým sa o pol deviatej nepoberú spať, a že politika je vskutku tou naj témou tém, o ktorej sa dá rozprávať s ďalšími dôchodcami s vysokou averziu voči všetkému americkému) pochopiť fakt, že som ešte nedozrela do veku, kedy by ma napĺňali prechádzky po lese, dedine, vlastne hocikde, kde platí pravidlo ÍSŤ SÁM. Chápem, že dedko to má rád, žije sám už dlho, a tak je zvyknutý len na svoj vlastný tieň. Ale prečo do toho zahŕňa aj mňa? Ja mám rada ľudí, rada trávim čas v spoločnosti iných. To je tak ťažké pripustiť, že doba sa od čias, kedy boli dnešní dôchodcovia tínedžermi (a ešte na všetkých a všetko nefrfľali), sa výrazne zmenila a prím už nehrajú spartakiáda, pasenie oviec či staranie sa o domácu hydinu? Ani toľko vecí v domácnosti, ako je pranie a podobne, sa už vďaka vývoju technických vymožeností nerobí ručne, a tak máme veľa času na iné veci.

Mozilla sa už načítala a výklad pokračuje, tentoraz na tému prečo sa nejdem aspoň pohojdať. A ja začínam mať pocit, že sa ma snaží vyhodiť, pretože mu vadí, že som sa vôbec dotkla notebooku.

Píšem prvú správu kamarátke, ktorá je na opačnom konci Slovenska, a popritom počúvam zanietený monológ o tom, že kedysi to a kedysi hento. Ale ja som kedysi nežila, nezažila som dobu akú on, som obklopená technikou a využívam to. Súhlasím však s tým, že nie je tak celkom v poriadku, ak má osemročné dieťa mobil väčší ako hlavu. To u ale kritizujem mladšiu generáciu ja, však? Zrejme sa tomu nedá zabrániť.

53

Odošlem správu, vypnem notebook, s povzdychom to celé vzdávam, obúvam sa a idem von.

Prečo si nemôžu starší ľudia pripustiť fakt, že tínedžeri majú v dnešnej dobe iné priority, iné záujmy a voľnočasové aktivity? Generačný rozdiel je naozaj extrémny, ale, prosím, uvedomte si, že len za to, že neohŕňame nosom nad novinkami a neostávame za každých okolností pri ,,starom dobrom“, len za to, že žijeme životy inak, ako ste ich žili a žijete vy, to neznamená, že sme zlí.

Tatiana Sirotová - víťazka tretích ročníkov v literárnej súťaži Život v ohrození

Martina Kováčová (tretiačka): Človek človeku záhubou (Poviedka) Bolo chladné temné ráno. Nepríjemnú atmosféru umocňovalo ticho alebo skôr absencia hluku. Celý svet bol zahalený sivou hmlou, ktorá pohlcovala všetko, čo jej stálo v ceste. Rozhodne bolo dosť ťažké nájsť dôvod, prečo vôbec žiť.

Nakoniec aj po všetkých mojich úvahách som sa rozhodla vstať. Nejaká vyššia moc sa zrejme rozhodla pobaviť tým, že ma bude trápiť. Nechcela som jej ale dopriať to potešenie, aby videla, ako dobre sa jej to darí.

Urobila som všetko potrebné, aby som vyzerala ako decentná ľudská bytosť. Ani nemusím povedať, že mi to nevyšlo. S pohybmi ladnými ako robot som sa odšuchtala z mojej izby, veľkej ako rakva s nadstavbou. Ani som sa veľmi nemusela trápiť so zariaďovaním, pretože okolitá klíma to urobila za mňa. Takže to vyzerá ako vlhká jaskyňa.

Keď som sa konečne dovliekla do jedálne, napchala som si do úst niečo, čo nepríjemne pripomínalo chlieb z druhej svetovej. No stále vyzeral lepšie ako neurčitá rôsolovitá hmota uprostred stola. Ak človek nežmurkal dostatočne dlho, mohol odprisahať, že sa tá vec hýbe. Rozhodla som sa to bližšie neskúmať a obzrela som sa naokolo.

Z pravej strany pri mne sedel vysoký mohutný...ako ho len opísať? Nevadí, stačí ak si predstavíte Hulka bez všetkej tej zelenej a s blond vlasmi. Nesmieme tiež zabudnúť na slovnú zásobu, pri ktorej by sa aj námorníci pozastavili.

Naľavo sedel ďalší blonďák. Tento nevyzeral ako kulturista na steroidoch, práve naopak. Bol vychrtlý a zdal sa byť relatívne dosť normálny. Teda, ak sa za normálne pokladá 54

ofina, ktorá zakrýva ľavú polku jeho tváre. Za normálne sa nedajú označiť ani jeho sklony k podpaľovaniu vecí a záľuba vo výbušninách. Ak by tu boli nejakí psychiatri, určite by len na jeho prípade zarobili aj na dôchodok svojich vnúčat.

Odhliadnuc od podpaľačov, násilníkov, psychopatov a mierne narušených jedincov tu boli všetci normálni. No dobre, nepodarilo sa mi presvedčiť ani samú seba. Nikto tu nie je normálni, ale ako vtip to bolo dobré.

Nestihla som ani poriadne dokončiť svoje myšlienkové procesy, keď niečia hlava s hlasným buchnutím pristála na stole. Náraz bol dostatočne silný na to, aby sa objavila prasklina. Na druhej strane, tie stoly držia pokope len vďaka lepiacej páske. Po bližšej inšpekcii blond mopu som zistila, že je to hlava toho blbca, čo sa podobá na Hulka.

S povzdychom som sa pripravila na príval nadávok. Ten, samozrejme, prišiel a bol tak grandiózny, ako som očakávala.

Ako som sa obzrela po okolitých stoloch, všimla som si, že tam nevládne až taká povznesená nálada ako pri našom. Potichu som sa zasmiala, vážne som patrila k tej menšine, čo sa zabávala, aj keď sa svet pomaly končil.

Ale nakoniec, koho to bola chyba? Ľudí, samozrejme. Mohla som byť akokoľvek šialená, no nedokázala som si predstaviť, ako sa dá svet dohnať takmer k jeho koncu náhodou.

Ako sa dá omylom zabiť väčšina ľudskej populácie a vôbec skoro všetko živé. Hlupák, ktorý bol za to zodpovedný, zomrel ako prvý.

Nech to ostatní vidia akokoľvek, ja som mu závidela. Rýchla, uznávam, že nie práve najkrajšia smrť by bola lepšia, než toto čakanie, kedy príde váš čas v tomto svete zahalenom do pochmúrnych šedých odtieňov. Veď nakoniec všetko, čo malo rozum, už dávno umrelo.

Nechápem, prečo to zbytočne predlžovať. Čím dlhšie ľudstvo prežíva, tým viac sa ukazuje jeho pravá tvár. Ale aké mám právo ich súdiť? Jediný dôvod, prečo ešte žijem, je ten, že som príliš zbabelá ukončiť to všetko sama ,a tak dúfam, že to niekto urobí za mňa.

Vždy som prvá, ktorá sa dobrovoľne hrnie do vecí, ktoré môžu zabiť. Ostatní sa stále držia života a odmietajú ho pustiť. Niektorí dokonca veria, že je nádej. Neviem si síce predstaviť, aká presne, ale už aj samotný svet to vzdáva. Naivní blázni.

Z myšlienok zvrhávajúcich sa depresívnym smerom ma vytrhlo ďalšie hlasné buchnutie. Tentoraz ho spôsobila hnedovláska, ktorá sa zdala na prvý pohľad neškodná. No to sa zdali aj baktérie. Opakovane udierala kovovou táckou ryšavého chalana , a tak mu pomohla predstaviť jeho tvár chladnej dlážke. Usmiala som sa, malé radosti života.

55

Z vlastnej skúsenosti viem, že hnedovlasé dievča udiera dosť tvrdo. Ryšavec je jedným z mála, ktorí sa snažia vidieť veci v tom lepšom svetle. Podaktorí si o ňom myslia, že má silnú vôľu žiť. Ja tvrdím, že je na drogách.

Vstala som a venovala posledný pohľad svojím údajným priateľom, ktorých mená si dodnes poriadne nepamätám, ale to skoro nikoho. Vedieť niečie mená a vôbec celá slušnosť je preceňovaná.

Dnes sme sa mali ísť poobzerať von. A ako každý raz som dúfala, že niekto alebo niečo za mňa spraví to, na čo ja nemám odvahu. Ako sme kráčali dlhou, zle osvetlenou chodbou smerom k východu, zavrela som oči a dúfala, že sa budem konečne môcť vytratiť spolu s hmlou.

Martina Kováčová- víťazka v kategórii Vlastná tvorba v literárnej súťaži Život v ohrození

KÚSKY CESTOPISNÉ Duša

Všade kvitnú kvety pre tých, čo chcú a čo sú schopní vnímať ich dušu.

Putujem, preto dávam do pléna kúsky cestopisov.

Cesta dvoma storočiami v ŠPANIELSKU Venované všetkým fajn účastníkom projektu My vybraní žiaci Strednej odbornej školy hotelových služieb a obchodu vo Zvolene v rámci

Projektu LPP Comenius partnerstvá s názvom Cesta dvoma storočiami sme sa

zúčastnili zaujímavého pobytu v mestách Santiago de Compostela a Viveiro v španielskej Galícii. Šťastnými cestovateľmi boli vyučujúce anglického jazyka PhDr. Ľubica Fabíková a Mgr. Michalea Maďarová a vyučujúce slovenského jazyka a literatúry a dejepisu Mgr. Iveta Straková a Mgr. Alena Murínová, ale hlavne my vyvolení, a to Kamil Kontšek, Sáfy Homola, 56

Veronika Terrerová a Grétka Likavčanová a ja Peter Zöldy. Od 25. marca do 31. marca 2012 sme prežili množstvo krásnych chvíľ. V lietadlách alebo priamo v mestách pobytu.

25. 3. 2012 O polnoci sme sa zišli na parkovisku pred školou. V takúto nočnú hodinu sme postávali na zastávke MHD a čakali na príchod ostatných účastníkov výletu a, samozrejme, na našu prepravu do Viedne. Niekedy po 20 minútach sa na parkovisko vyrútilo jedno väčšie auto na prepravu ľudí. Nebolo by na tom nič zaujímavé, keby sme sa po tej diaľnici nehnali ako nejaké TGV. Na viedenské letisko sme došli za asi 3 hodiny. Celí vytrasení sme si zobrali naše

kufre

a rozlúčili

sa

s našou

slovenskou posádkou, ktorú tvorila pani riaditeľka a dvaja vodiči. Bez vážnejších komplikácií sme vošli do budovy letiska a seriózne s pohľadom ,,chápeme to“ sme sledovali tabuľku letov. Teda len ja som v tom bol trochu stratený. Neskôr sme si našli jedno miestečko, kde sme sa zložili a snažili sa minúť posledné zásoby potravín. Cestou na toaletu Sáfy, člen slovenskej posádky, zistil, že mu niečo vyteká z tašky. Áno, bola to obyčajná minerálka, ktorá sa takto užitočne spotrebovala. Keďže na palubu lietadla sa toho veľa nemôže vziať. Po dôkladnom overení našej príručnej batožiny, pri ktorej sa zistilo, že neprenášame žiadny kúsok nedojedeného chlebíka s paštétou, ktorý mohol byť potenciálnou hrozbou pasažierov, nás bez problémov pustili ďalej.

Keď sme doleteli do Frankfurtu, sledovali sme stroje mihotajúce sa za oknami letiska. Stadeto sme letecky putovali do Madridu a ďalším letom do Santiaga. Naša cesta sa skončila, keď sme vystúpili z autobusu, ktorý nás viezol z letiska k hotelu MEXICO. Došli sme do nášho apartmánu. Naším prvým cieľom bolo zabojovať o svoju posteľ, na ktorej sme si mohli dopriať vytúžený oddych. Po hodine a pol sme sa vytackali z izby a spoločne 57

sme išli spoznávať okolité prostredie mesta Santiago. Čo nás očarilo, boli jednoznačne obchody s cukrovinkami, chutné jedlá a, samozrejme, samotná španielčina, ktorá vírila ulicami. Hlad nás donútil nájsť si nejakú reštauráciu a objednať si niečo dobré pod zub. Tým niečím dobrým sa stala v mojom prípade mušľa so zaujímavou omáčkou.

26. 3. 2012 Na druhý deň ráno sme sa spoločne zišli v malej hotelovej sále, kde sme si stanovili program. Našou úlohou bolo pozisťovať od domáceho obyvateľstva, aké sú typické jedlá pre túto oblasť.

Netrvalo dlho a natrafili sme na jede malý obchod, ktorý ponúkal okrem tradičných vín z tejto oblasti aj rôzne syry, klobásy, ovocie a čokolády. Z ničoho nič sa tu zjavil náš pán predavač, s ktorým obchodovanie išlo jedna radosť. Jednou z nevýhod bola absolútna jazyková bariéra. Napokon nám to vlastne ani nerobilo problém dorozumieť sa s ním rôznymi gestami, kresbami či vydávaním prazvláštnych zvukov zvierat.

Naše kroky ďalej viedli do hlbšieho centra, kde sme si na širokom priestranstve zahrali našu obľúbenú hru, ktorá nás sprevádzala počas celého výletu, a tou je hackies.

Keď sme sa všetci zišli plní informácií, rozhodli sme sa zájsť si na obed, kde sme zdieľali

svoje

poznatky.

Po

chutnom

a výdatnom obede sme sa všetci spoločne prešli po historickom námestí a užívali sme si chvíle pohody. Na večeru som si objednal ako predjedlo eurový chlebíček, ako hlavné jedlo

gnocchi

s bazalkovým

pestom

a píniovými orieškami a k tomu jablkový džús

s pavúkom.

Unavení

z celodennej

prechádzky, sme sa vrátili na hotel. O jednej ráno sme sa rozhodli upraviť si izbu podľa pravidiel Feng shui. Pre niekoho neskorá noc, pre nás len čas urobiť niečo pre náš duchovný život.

27. 3. 2012 Dve hodiny po prísnom stanovení pravidiel Feng shui, sa Sáfyho zmocnila myšlienka vstať z postele a urobiť si príjemné ráno. V pohotovostnom režime prejsť asi tri a pol metra

58

bez akéhokoľvek zvuku. Narazil však do otvorených dverí, rozsypal zbierku španielskych mincí a pri pokuse prejsť pomedzi postele tiež neuspel.

Po raňajkách sme sa všetky krajiny - Slovensko, Poľsko, Francúzsko, Turecko a Španielsko – spojili a spoločne sme vykročili k budove parlamentu. Stadiaľ sme sa vybrali na tradičné španielske trhovisko. Tu Sáfy zistil, že použitím blesku na foťáku Fujim, dokáže rozžiariť svoj nos. Našou ďalšou zastávkou sa stalo Museo de Pobo Galego, v ktorom sme mohli obdivovať expozíciu ľudových tradícií. Po tejto prehliadke sme sa s prázdnymi žalúdkami vybrali do najbližšej reštaurácie, ktorá okrem menu à la čierne na bielom ponúkala aj obrázkové menu, ktorým dokonale odbila konkurenciu. Po nepríjemnej príhode na reštauračných toaletách, kde som zistil, že dvere sa otvárajú do strany, kde smeruje zelená šípka, sme sa opäť pripojili k skupinke poznávateľov a navštívili sme

monumentálny skvost celého

Santiaga. Cathedral of Santiago de Compostela bola poslednou zastávkou dnešnej exkurzie.

Vo vnútri katedrály sa nachádzalo mnoho zaujímavého, no asi najzaujímavejším sa stala socha Saint Jamesa, nachádzajúca sa v hlavnej kaplnke. Mnoho z ľudí, čo som videl, si ho priam bozkávala. Evidentne, keď sa ho človek dotkne, zmúdrie a dostane silu. Neodolal som a vyskúšal som. Nuž, ale zatiaľ som nepocítil nijaké výsledky. Možno časom príde i rozum.

Kto by to čakal, že sa dostaneme až tak vysoko, a to až na strechu katedrály. Stadiaľto bolo vidieť celé Santiago.

Po celej exkurzii sme sa vrátili späť do hotela pre svoje kufre a nastúpili sme na autobus do Viveira. Tu sme prežili spoločnú večeru. Keďže všetko platili partneri, nebolo zložité vyberať si z menu. Objednal som si XXL Quatro Queso pizuu a k tomu dva poháre coca coly. Tá predstava, čo sa muselo diať v kuchyni, pri toľkých objednávkach, nás rozrušovala, či nám to vôbec prinesú. Nakoniec predsa len prišla vytúžená pizza a my sme sa v pokoji vrátili späť do hotela Vila. Kde nás vždy príjemným úsmevom vítala pani domáca.

59

28. 3. 2012 Po

raňajkách

sme

sa

vybrali

navštíviť partnerskú školu CIEP Santa Rita vo

Viveire.

Pooznačovaní

červenými

visačkami sme mali prístup do akejkoľvek miestnosti v budove.

Po prezentácii sme boli deportovaní do blízkej továrne Sargadelos Factory. Keď sme si prezreli tradičnú výrobu porcelánu a jeho maľovanie podľa rôznych šablón, s myšlienkou lacného tovaru sme boli vypustení do najbližšej predajne s porcelánovými výrobkami. Táto myšlienka, kúpiť si niečo, sa vytratila, len čo sme spozorovali ceny, ktoré zďaleka prekračovali limit v našich peňaženkách. Naša cesta ďalej viedla za primátorom mesta Viveiro, s ktorým sme sa stretli v zatemnenej divadelnej sále. Konečne sme si dopriali obed, a to prvýkrát v španielskej školskej jedálni. Nadšení sme sa pustili do jedla ako neskrotní býci. Neostala paradajka na paradajke. Hlinikáreň Alcoa Factory, miesto, kde sme spoločnými silami zasadili mohutný päťdesiatcentimetrový strom v osemnásťstupňových horúčavách s reflexívnymi vestami. Po krátkej exkurzii Regal workshopu, kde sa celé moje video ručne maľovaného porcelánu vymazalo, sme zašli do tvorivej dielne. Vymodelovali sme si tu ručne misku a namaľovali sme obraz krajiny. V ten deň sme sa ešte prešli uličkami mesta Viveiro. Na večeru sme si objednali mušle, chápadlá chobotnice, tzv. Pulpo, a stredne prepečený steak s dvoma šalátmi.

Večer si Sáfy od úplnej radosti rozbil hlavu o stenu. Po minúte zistil, že čosi nie je v poriadku. Bez stresov sme privolali záchrannú elitu, tvorenú našimi učiteľkami, ktoré boli na všetko pripravené. Po desiatich minútach sa Sáfy vrátil vystrašená na smrť, s obviazanou hlavou a mapkou Santiaga zakrývajúcou škrabanec.

29. 3. 2012 Ranný budíček Sáfyho nás oboznámil, že máme ešte štyri hodiny spánku.

Poobede sa konala Farewell party, ktorú organizovali španielski partneri. Na začiatok sme si vypočuli talentovaného mladého gajdoša. Potom sme sa presunuli na ihrisko, kde sme si prezreli kultúrny program. Napokon z obyčajného vtipu sa stala skutočnosť. Vyžadovali od nás, aby sme si všetci spoločne zatancovali vopred pripravenú choreografiu. Po tomto 60

úžasnom výkone, čo sme podali, Kamil, účastník výletu, po tradičnom kultúrnom programe v krojoch so sprievodom hudby, zorganizoval basketbalový turnaj medzi Slovenskom a Francúzskom. Výsledky boli ohromujúce. Vyhrali sme ľavou zadnou. Všade strieľal ohňostroj, ľudia tlieskali každý si žiadal autogram. Dobre, možno trochu preháňam.

Pravdupovediac sme si len podali ruky a rozišli sme sa. ďalšou zastávkou bol kopec San Roque. Čerstvá tráva, úžasný výhľad, ticho, to sú ideálne podmienky postaviť si tu dom.

Z čoho sme mali najväčšiu radosť, bola neďaleká pláž. Len čo sa otvorili dvere autobusu, vyrútili sme sa na ňu ako šelmy, vyzuli sme si topánky a okúsili sme chuť mora. O fotografie nebola núdza. Mal som plnú batériu, takže fotky typu moje nohy mohli byť vytvorené.

Dokonca si získali aj najväčšiu priazeň publika. Posledné čľapkanie vo vode, schmatnutie mušlí a naša cesta pokračuje smerom ďalej, a to na výstavu výtvarných diel, do ktorých sme zaradili aj tie naše slovenské. Francúzi nás videli vo svetle reflektorov, žiadali od nás a fotografie.

autogramy

Pri

našom

autograme Bryndzové halušky tie mám veľmi

rád

s úžasom

sledovali

nepochopiteľné písmenká písané do ich čistého poznámkového bloku. Pokračovali sme do hotela Vila, v ktorom sme strávili presne päť minút. Cez poslednú spoločnú večeru všetkých zúčastnených krajín sme nadviazali prvý kontakt Turkami. Oboznámili sme ich o tom, kde sa nachádza Slovensko, a naučili sme ich zopár užitočných fráz, ak by sa niekedy úplnou náhodou dostali do našej krajiny. Takto sme si spoločne povymieňali kontakty.

Po peknej večeri sme sa pobrali späť do hotela Vila. Cestou však padli rôzne názory o tom, ktorá cesta je kratšia. V tomto prípade nikto nechcel ustúpiť, a tak sme sa rozdelili na dve skupinky. Hneď za prvým rohom sa skupinka ,,bež ako o život“, ktorú tvorili členovia: Sáfy, Grétka, Veronika, Poľka a ja, rozutekala prázdnymi uličkami historického Viveira a s posledným dychom dobehla do cieľa, v ktorom už čakala druhá netrpezlivá skupinka.

Aj v tomto prípade môžeme povedať, že nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa.

61

30.3. 2012 Je jedna hodina ráno a Sáfy sa prepadol pod posteľ. Jeho prvým riešením bolo spať na zemi. Po dvoch minútach mu prišla zima. O pol druhej sme mu konečne opravili tie tri spadnuté rošty na posteli.

O piatej

ráno

sme

vyštartovali

z hotela Vila a presťahovali sme sa späť do Santiaga. Dnešný deň sa viezol

v duchu

kupovania suvenírov. Vybrali sme sa teda do rušného centra Santiaga a hľadali drobnosti, ktoré by mohli potešiť našich blízkych. Neostal jeden obchod nenavštívený. Zázračným spôsobom sme našli aj náš známy obchod s vínom, ktorý sme celé dni nevedeli nájsť.

Tentoraz sme však boli nadšení, a na oslavu Sáfyho narodenín sme tu kúpili jedno typické šumivé víno. Pochutnali sme si na ňom na večernej after party. Pán predavač z toho obchodu nám odporúčal víno najskôr dobre zachladiť, tak sme sa rozhodli dať ho do rúk chladnej vody zo sprchy a nechali sme ho pekne odpočívať v bidete, presne podľa gastronomických pravidiel.

Na večeru sme skočili do blízkej reštaurácie pripomínajúcej loď, kde sme si objednali konečne rýchlu pizzu.

31. 3. 2012 Odchod domov bol pre každého šťastnou chvíľou. Ale na to, čo sme tu všetko zažili, sa ťažko zabúda. Nevypiť ďalší rad čistej vody v automatoch za osemdesiat centov, nevidieť radosť v očiach Sáfyho, keď zazrel coca colu za jedno euro, a to bez toho, aby nejakú colu dostal, nezahrať si hackies, na ktorý je paródia len lepšou ukážkou, ako sa skutočne hrá.

Všetko to sa tratí za krídlami lietadiel zo Santiaga do Madridu, z Madridu do Mníchova a z Mníchova do Viedne.

Posledným cieľom bol Zvolen o druhej nadránom, čiže už 1.apríla 2012.

Peter Zöldy

62

KEŇA. Krajina kontrastov, krajina spoznania hodnôt života Venované Ľubovi. Ver nám, bol si tam s nami.

Už niekoľko rokov štvorica kamarátov, medzi nimi aj ja, sadáme za stôl a vyberáme dovolenku. Máme schodené dve tretiny Európy, Spojené štáty americké i kúsok Karibiku. Kde teraz? Každý dáva návrhy. Ja chcem ísť všade, ale stále im pripomínam moju srdcovku Bretónsko a Normandiu. Odbijú ma, že tam pôjdeme na dôchodku. Je mi smutno.

Nerátajúc môjho manžela, tak na ich dôchodok budem trošku dlhšie čakať. Navrhnem Kamčatku. Tu sa zaiskrí pohľad kamaráta Ľuba. Odbije nás jeho priateľka Mirka.

Nakoniec zaznie návrh Mirky: Keňa, safari a kúpanie v Indickom oceáne.

Chvíľa ticha a zborové ÁNO. Dobrodružstvo, adrenalín, pohoda pri oceáne, kto by nesúhlasil.

Našli sa. Naši rodičia. Zvlášť moja mama: ,,Alena, ty mi svojimi cestami zničíš život!“ Argument. ,,Mami, aj ty si vždy rada cestovala a spoznávala.“ Nástrahy a výstrahy Asi nám niekto nechce dopriať, pretože tomu predchádza mnoho ,,adrenalínu“. Už máme skúsenosti, keď sme sa odniekiaľ vrátili, stalo sa nešťastie.

Nórsko – Breivik vystrieľal Oslo. V Empire Style Building sa strieľalo. V Denveri šialenec strieľal v kine, Yosemitský národný park horel a ľudí napadla nejaká infekčná choroba...

Teraz sa deje všetko predtým. Požiar na letisku v Nairobi. To nie je nič. To nás neodradí. Mama zúfa. Príde, čo nikto nečaká Tragicky zahynie člen plánovanej kenskej posádky, Ľubo. Overený a šťastný štvorlístok sa rozpadá. Moja mama verí, že nás to odradí, že tak to musí byť. Pár dní sme hotoví. Na to Mirka, partnerka Ľuba, mi hovorí: ,,Musíme ísť. Ľubo by sa hneval. On tam bude s nami.“ Jeho smrť beriem ako znamenie, ale neobetuj sa pre kamarátku. Vždy som to robila, tak súhlasím. Pár dní nato v Nairobi v supermarkete teroristi z blízkeho Somálska zabili dosť ľudí. Mnou to otriasa. Znamenie. Nemám tam ísť. Netrvá dlho a Mirka pokúša: ,,Ideme? Nejdeme? Veď nepôjdeme do supermarketu.“ Neviem, či vyhráva moja kamarátska povaha alebo neodolateľná chuť cestovať a spoznávať. Vyrážame. Ja viem, moja mama je veľmi nešťastná. Ale v tom jedinom som baran. Nikto sa nemôže starať do môjho poznávania sveta.

63

Letiská a príchod do Nairobi Nie je len tak dostať sa do Kene. Zvolen – Bratislava po vlastnej línii. Bratislava Viedeň objednaný transfer. Letecky Viedeň – Zürich, Zürich – Nairobi. Desať hodín zaujímavého letu - výborné jedlo, aperitívy, videofilmy, hry, neustály plač dieťaťa. Slovák vydrží, Slovák chce dobrodružstvo. Konečne.

Nairobi. Nie konečná, ale začiatok. Tma, plno ľudí,

preplnená

hromadná

premávka.

Doposiaľ som ju k ničomu neprirovnávam.

Bez

dopravných

značiek,

bez

písaných

pravidiel. Jedinou dopravnou značkou je POZOR KRAVA! Nairobi navštívime dvakrát Prvá návšteva je krátka, pretože ráno postupujeme smerom na safari do národného parku Maasai Mara. Druhá návšteva cestou z Malindi sa nesie v duchu degustácie kenskej kuchyne, napríklad krokodíla, pštrosa.

Veľkým zážitkom pre mňa je návšteva Múzea Karen Blixenovej, ktorú som spoznala prostredníctvom nezabudnuteľného filmu Spomienky na Afriku s Meryl Streepovou a Robertom Redfordom. Nikdy som si nemyslela,

že

raz

uzriem

jej

Neuveriteľne na mňa zapôsobí prostredia

v období

života

dom. zmena Karen

a súčasného mesta Nairobi. Plní sa mi sen so skutočnosťou. Prechádzam sa je domom, jej záhradou a hľadím do diaľav. No nevidím to, čo vo filme. Čas pokročil, žijem v inom storočí.

Safari a Maasai Mara Z Nairobi vyrážame skoro ráno po skupinkách troma terénnymi autami prispôsobenými na cestu medzi zvieratami do národného parku. Máme perfektného šoféra

64

Alana, o niekoľko sme celá posádka ako jedna rodina. Od neho sa dozvedáme veľa zo života v Keni.

Cesta na safari je dlhá, ale pre mňa zaujímavá. Chvíľu bohaté štvrte Nairobi, o chvíľu prechudobné, preľudnené (miliónové) slumy miestneho černošského obyvateľstva. Už tu si uvedomujem, čo všetko mám ja. Možno viac, ako je to potrebné. ,,Dedinské cesty“ sú plné chudoby, porozhadzovaných igelitových tašiek (na ich zber nemá vláda peniaze), putujúcich černošských detí do školy či dospelých do práce. Autobusov či áut na prepravu je málo a sú pomerne drahé. Denne prejdú aj šesť kilometrov za prácou či vzdelaním. Zlaté autobusy u nás. Mešká šestka? Smiešne!

Zrazu po celkom príjemnej ceste sa dostávame na hrboľatú, vraj nepríjemnú skákajúcu cestu. Mne to neprekáža, milujem kolotoče. Predstavujem si, ako by sa tváril Ľubo. Určite by vyhodil ten svoj povestný nezainteresovaný, ale šťastný úsmev.

Nastane prvé stretnutie so safari, s Maasai Mara. To, čo medzi zvieratami, samozrejme, v džípe a v ,,stanových táboroch“ zažívam, to sa nedá opísať, to sa musí zažiť, na to nestačí pár riadkov. Napríklad. Sme aj mimo auta, prechádzame sa popri rieke plnej hrochov a krokodílov, ale pokojne na nás môže zaútočiť hocikedy lev. Vojak s puškou nás ,,upokojuje“, za zastrelenie leva je dvanásť rokov. Odpoveď je jasná. Všetci sa kochajú prírodou, my dve s Mirkou sa statočne držíme

vojaka

s puškou.

Hádam

nás

zachráni...

Naozaj, keď si chcete vyčistiť myseľ, choďte na safari. Nekonečné diaľavy saván, neskutočné ticho, ktoré prerušia zvuky zvierat či jemný závan vetra, vám dodá sily. Uvedomíte si, kde je hodnota života. V živote zvierat.

Majú svoje pravidlá, svoje zákony.

Stretávam všetky zvieratá, ktoré katalóg BUBO ponúka. Iné je napísané, iné je zažité. Majú svoj život, svoj denný rituál.

Spím

v blízkosti

hrocha či

krokodíla.

Očaria ma levy, lepšie povedané levice. Nie 65

levy sú tie podstatné, aby levíčatá prežili. Matka levica učí loviť, učí prežiť. Akú formáciu na lov majú nacvičenú levice a ich mláďatá, zažívam na vlastnej koži. Deje sa to dva metre odo mňa, od nás. Všetko premyslené, premakané. Dokonca, levy vedia, že pakone majú len päťminútovú pamäť, čiže rýchlo zabudnú, kto na nich útočí. Levom sa to osvedčilo. Veľakrát som v tesnej blízkosti levíc a jej mláďat. Najviac sa však bojím byvolov. Sú nevyspytateľné.

Sú nebezpečné. Nevieš, kedy zaútočia. A slovenskí turisti tiež. Párkrát som im vynadám.

Fotia i nemožné. Nenávidím, keď sa narúša chod prírody, život zvierat. Ďalším zázrakom prírody sú žirafy. Majestátne, osamelé, pokorné, s krásnymi očami. Mám málo priestoru pre všetky zvieratá. Pre slony, zebry (naozaj krásavice), pštrosy, hrochy, nosorožce, opice...

Musím nechať priestor Masajom, ktorí mi učarili.

Masajovia V masajskej dedine spoznávam život africkej černošskej skupiny, ktorá hovorí jazykom Maa (masajský/svahilský jazyk). Tu si ja i moji priatelia uvedomujeme, čo je to vysoká životná úroveň. Osada postavená do kruhu, ,,domy“ vyrobené z kravského trusu. Celá chatrč má rozmery ako napríklad malá chodba v trojizbovom byte. Malé okno, dva hrnce, jedno ohnisko, tri izby, do ktorých bežný Európan nevojde, nezmestí sa. Deti sa hrajú s kravským trusom. Sú skoro holé, ale krásne šťastné. Keď účastníčka zájazdu dáva balíček cukríkov, čakajú, kým im to ,,vedúci“ kmeňa rozdelí. Cena za vstup do masajskej dediny je na osobu 10 dolárov. Je to malý príspevok na možné štúdium niektorého člena dediny. Čo ma prekvapilo? Masajovia nepoznajú rakovinu, vysoký krvný tlak, infarkt. Žijú biedne, no bez stresu. (Na okraj, plat učiteľa je 10 dolárov na mesiac, ostané si musí dopestovať. Naopak, kenská vláda každému žiakovi zaplatí jeden vstup do národného parku, aby poznal prírodu.)

Masajovia majú nádherné ,,šperky“.

Ale niet na masajský tanec. Tancujú iba chlapi. Ich piesne, lepšie povedané ,,krásne ziapanie“ nás všetkých dostáva. Polovica z nás sa bojí, hlavne Mirka. Chlapci výskajú a vyskakujú do výšky. Vraj podľa ich výskoku si ich vyberajú nastavajúce manželky. Ako málo im stačí k manželskému šťastiu.

Masajské deti sú rozkošné, skoro holé, zasoplené, ale vďačné aj za to, že sa na nich usmejem. Čo, slovenské deti, aj vám to stačí? Aj ja ich podporím. Na ich domácom trhu si kupujem pár náramkov. Radosť pre nich i pre mojich blízkych.

Ináč, Keňania, majú fantastickú stravu. Aj tu si viem Ľuba predstaviť.

Bol to

labužník. Pochutnali by sme si. On dvakrát, vždy po mne dojedal.

66

Zbohom safari, zbohom Masajovia.

Jazero Nakuru Trocha iná príroda, viac zelene, viac nosorožcov,

ale

hlavne

úchvatných

plameniakov.

Symbióza, z ktorej by sme si mali brať príklad. Veľa zážitkov je zachytených na fotografiách, ale najmä v hlave. Tie nám nikto nevezme, sú naše, mňa osobne posúvajú vpred.

Malindi Po nie veľmi príjemnej leteckej ceste sa dostali do luxusného hotela v Malindi.

67

Perfektný luxus,

báječné

jedlo,

bazén, pláž (síce všetko strážené mladými vojakmi s puškami), osem čašníkov na dve osoby. Senzácia. Ale stále som mysľou na safari medzi zvieratami a medzi Masajmi.

Aj tu sú Keňania úžasní. Či v hoteli, či na pláži. Obľúbia si nás. Sme veselí, nenadrapení

ako

Taliani

(poznámka

personálu), priateľskí. Sedem dní si tu žijeme ako jedna rodina. Aj s tými pred zbraňami. Celý kúsok Indického oceána (mimochodom odporne teplého) je len pre nás. My sa domorodcov nebojíme, priamo na pláži robíme obchody, stávame sa kamarátmi.

Neskôr sa nám to vyplatí. Černosi Amsterdam a Jackson Five nám ,,zachránia“ život. Totiž, napadne nám myšlienka, vyjsť z chráneného rezortu do reálneho života. Do mesta Malindi. Pešo.

Osem členov slovenskej a českej národnosti.

Myslím si, že to nezohráva žiadnu úlohu. Je to len poznámka, aká pekná rodinka tam vzniká. Kráčame cestou, sama bieda, rodiny žijúce priamo pri ceste. Ako postupujeme hlbšie do mesta, hustota černochov žijúcich a obchodujúcich na uliciach sa zväčšuje. Nie je to veľmi príjemné. Čo už, chcú predať, zarobiť. Medzi hrncami, ovocím a zeleninou varili, kŕmili deti... Zatiaľ nemám strach. Kamarátku Češku začne chytať hystéria. A postupne niektoré dámy, napríklad Mirka. Zrazu môj manžel Martin sa začne objímať s Amsterdamom.

Nikto nechápe, čo sa robí. Na to Martin hovorí: ,,V pohode, to je môj kamarát.“ Trochu nás prevedie ,,mestom“. Mirka začne v strese Amsterdamovi bľabotať: ,,Where

is

supermarket?

Where

is

supermarket?“ Po chcenej-nechcenej prehliadke 68

mesta vo zvláštnych dopravných prostriedkoch sa dostávame do supermarketu. Nakupujeme, relaxujeme, zbavujeme sa strachu. A nakoniec dostávame šťastne do nášho hotelového rezortu. Večer sa už iba smejeme, ako sme si vraveli, že nás v Keni nikto nedostane do supermarketu. Ten večer má ešte čerešničku na torte. S Mirkou máme možnosť zatancovať si s Masajmi a s masajskými šperkami a ,,bakuľou“, ktorá je hlavnou zbraňou Masajov proti nepriateľom. Mám ju doma. Možno ju využijem.

Nakoniec som rada, že aj také skúsenosti mám za sebou. I v Amerike boli černosi, ale toto bolo niečo iné.

Cesta späť Znova Nairobi. Letisko. Už aj vytúžená cesta domov. Samé čierne tváre. Mám rada všetkých ľudí, všetkých pletí i národností. Veď preto cestujem. Ale stále s Mirkou čakáme, že sa nám niečo predsa stane. Veď celá cesta bola vopred prekliata.

Pár hodín čakania a desaťhodinový let do Bruselu. Let prejde ,,pomerne“ rýchlo, krátime si ho spomienkami a smiechom. Nikto nerozumie nášmu smiechu. A to je to najkrajšie. Nepoznané, ale skutočné ako celá Keňa.

Prvé slová, ktoré vychádzajú z Mirky v Bruseli, sú: ,,Konečne Európa.“ Prvé slová, ktoré vyjdú z úst mojej mamy, keď som jej volám už zo Slovenska, sú: ,, Konečne si doma!“ Áno, doma je doma, ale plná zážitkov, to je to pravé orechové.

Jambo, Keňa!

Ahoj, Keňa! Zdravím ťa, Keňa. Možno znova raz...

Alena Murínová

69

Umenie je kvet života celej spoločnosti.

DUŠABOOK L . N. Tolstoj

Vyspovedala som najtvorivejšie duše v tomto občasníku. Prečo píšeš? Kto ťa inšpiroval?

Maťa Kováčová -tretiačka Píšem, keď sa nudím alebo mi niečo v hlave straší píliš dlho a nechce to dať pokoj.

Vzhľadom k tomu, že píšem, keď mi niečo napadne, tak to, kedy píšem, je rôzne, napríklad namiesto poznámok na hodine, o druhej v noci, alebo v autobuse zvyknem písať do poznámok v mobile. Nemám nejako vyhradené, čo píšem najradšej, napíšem čokoľvek, čo mi napadne. Rozprávačsky talent som vraj zdedila po otcovi, alebo je to tým, že som ako malá rada vymýšľala.

Táňa Sirotová Písať som začala asi už od 4. triedy na ZŠ, neboli to ale nejaké príbehy, ale denníky, zápisy z reálneho života. Zvykla som čítať veľa kníh a to pomohlo mojej slovnej zásobe a zlepšila som si štýl písania. Píšem radšej vtipné veci, do školského časopisu na ZŠ som písala zásadne iba básne. Neboli dlhé ani krátke, vraj boli vtipné. Ich tvorba netrvala dlho.

Momentálne najradšej píšem slohy na angličtinu, keď je dobrá téma, celkom dosť toho napíšem. Keď píšem príbehy, oveľa radšej píšem z pohľadu muža, neviem prečo. V príbehoch si vymýšľam divné veci, ktoré by v realite ťažko dávali zmysel. Raz som sa na naliehanie kamarátky pokúšala písať knihu (dve kamošky – my, ona písala zo svojho pohľadu, ja zo svojho) a dopadlo to tak, že jej časť mala 5 strán a moja 30, podľa toho usudzujem, že zbytočne veľa opisujem, no nenechám vetu tak, kým s ňou nie som spokojná. Oveľa radšej však píšem kratšie príbehy. To, že občas napíšem vtipný sloh, nemám odvahu nazývať talentom.

Maťa Kováčová - prváčka Písať som začala už na základnej škole. Inšpirovala ma moja prvá láska a s ňou zlomené srdce. Potom som nejako prestala. Moja mama pri upratovaní našla moje poznámky a prosila ma, aby som pokračovala ďalej. Potom sa k tomu pridali moje učiteľky slovenčiny na základnej a na strednej. Začala som. Mám svoj sen písať knihy a dokázať niečo v živote ako môj vzor- spisovateľka Kathleen Woodiwiss. Už mám svoj blog a ponuku na vydanie niečoho z mojej tvorby. Takže možno...

70

Záver Dovidenia, čitatelia a umelci!

TVORCOVIA Zostavila: Alena Murínová

Ponúkla som vám z každého rožka troška.

Kúsok prózy, kúsok poézie. Kúsok pekných slohov i víťazných literárnych prác či pokusy o cestopisy.

Spolupracovali:

Posúďte sami, či som mala ísť von, uzrieť

Svetlana Schallerová

svetlo sveta. Osobne si myslím, že ÁNO.

Iveta Straková

Máme šikovné, tvorivé či múdro rozmýšľajúce

Martina Stašeková

deti. Som rada.

Až budú chcieť tieto i ďalšie dušičky

Fotografie: Alena Murínová

spolupracovať, vyrozprávať sa, som tu.

Oslovte, zabehnite, pošlite.

Budem rada.

Tlač: Marta Haláková

Duša

Nie som telo, ktoré má dušu. Som duša, ktorá má telo.

Anonym Anonym

71

ZBORNÍK

VLASTNEJ

TVORBY

ŽIAKOV

STREDNEJ ODBORNEJ ŠKOLY HOTELOVÝCH SLUŽIEB A OBCHODU

6

Adresa redakcie zborníka:

mail:

ročník VI.

2015

Kabinet SJL SOŠ hotelových služieb a obchodu Jabloňová 1351 961 50 Zvolen murinova.alena@soshotel.sk muirnova.alena@centrum.sk 72