177
Kŕmime vtáky — Úbytok druhov
01
spolky na ochranu prírody zasa uprednostňujú zväčša drobné čiastkové úspechy pred vedením skutočne účinného boja proti vyhladzovaniu prírody. Nechcú totiž ohroziť svoje finančné zdroje a privilégiá. A tak aj natoľko „všadeprítomné“ druhy operencov, ako sú napríklad svojho času až priveľmi rozšírené vrabce, v súčasnosti hromadne ubúdajú. Pri žiadnom druhu vtákov si už nemôžeme byť istí, či sa s ním v prírode stretneme aj o pár desiatok rokov. ÚBYTOK BEŽNÝCH DRUHOV VTÁKOV: EŠTE STÁLE NEZVONÍ NA POPLACH Začalo by ľudstvo volať po dôraznejšej ochrane prírody, ak by z našej krajiny vymizli „bežné“ operence, ktorých sa u nás vyskytujú milióny (napr. jarabice, škorce, lastovičky, škovránky a vrabce)? Pokiaľ by sa na to niekto opýtal pred sto rokmi, väčšina z nás by iste odpovedala: Tá otázka je úplný nezmysel, avšak pokiaľ by taká situácia nastala– tak áno, samozrejme, 14
02
prirodzene! Súčasnosť však tomuto problému už prakticky čelí – v prípade všetkých spomínaných druhov došlo k poklesu ich výskytu o minimálne 70 %. Ešte do 60. rokov minulého storočia sa dokonca ako škodce likvidovali dynamitom priamo na nocoviskách (škorce), prípadne boli do 70. rokov masovo trávené jedom (vrabce). Aj bez týchto „opatrení“ stavy vtákov naďalej čiastočne klesajú a vôbec nie je jasné, ako dlho sa u nás s niektorými druhmi ešte budeme môcť stretávať. Jav, ktorý v súčasnosti všetci pozorujeme, nemožno vnímať inak, než ako likvidáciu vtákov v priamom prenose. Napriek tomu sa nedeje nič, čo by mohlo situáciu zvrátiť. Zodpovední činitelia medzitým hovoria iba o „kríze biodiverzity“. Spolkové ministerstvo životného prostredia spustilo v roku 2015 „Ofenzívu 2020 na ochranu prírody“, ktorá však bude s istotou nasledovať všetky ostatné iniciatívy a rozplynie sa ako para nad hrncom33. Ochrana toho, čo z prírody zostalo, je pritom
čoraz ľahšia. Dnešná mladá generácia už z veľkej časti nepozná žiadne jarabice, škorce ani škovránky, takže nebude nad ich stratou prelievať slzy. A my, rodičia, ju nechávame žiť v ilúzii, že všetky tieto druhy a s nimi aj celú prírodnú rozmanitosť vlastne nepotrebujeme, pokiaľ máme čo jesť, čo si obliecť, čím sa vo voľnom čase zabávať a takisto (keď to už musí byť) pokým máme prácu. Vymieranie bežných vtáčích druhov je síce tragédia, ale nie natoľko rozsiahla, aby sme na vlastnej koži zakúsili, nakoľko je naše vlastné prežitie závislé od rozmanitosti prírody vrátane vtákov33. Preto stále nemôžeme očakávať žiadne prelomové opatrenia prichádzajúce zo zodpovedných miest (ako napríklad odstúpenie Nemecka od jadrovej energie, avšak i to podnietilo niekoľko katastrof v odbore). Musíme si teda pomôcť sami s čo najväčšou ľudskou odhodlanosťou a čo najskôr. Skôr, ako si priblížime tie najsľubnejšie spôsoby ako to urobiť, pozrime sa na naše samotné vtáctvo.
03
01 S rastom miest sa v kŕmidlách čoraz viac udomácňuje aj holub hrivnák, najväčší z našich voľne žijúcich holubov. 02 Jarabica poľná kedysi žila na našich poliach v miliónových množstvách. Dnes je takmer na pokraji vyhynutia. V dôsledku intenzívneho poľnohospodárstva vo svojom prirodzenom prostredí doslova hladuje. 03 Pokles počtu zaznamenávame aj u našich škovránkov poľných. Hádam sa nám časom podarí v kŕmidlách pomôcť aj im.
15
VRABEC DOMOVÝ: IDEÁLNY NÁZORNÝ PRÍKLAD Žiadny iný z doteraz nedomestikovaných druhov vtákov na svete nežije v takej úzkej symbióze s človekom, ako vrabec domový. S ohľadom na zdroje potravy a miesta na hniezdenie je na nás vo veľkej miere závislý. Premnoženie týchto operencov v minulosti viedlo až k ich likvidácii. Nemecko v 70. rokoch 20. storočia v tomto smere aplikovalo metódy otravy napríklad v podobe nainfikovania zeleného zrna strychnínom, Čína 33 sa usilovala o veľkoplošné vyhubenie. V dôsledku týchto snáh sa populácia vrabca domového v súčasnosti ocitla na úrovni ohrozenia. Aby vôbec prežili, bolo zavedené aj cielené prikrmovanie. Na príklade nášho obyčajného vrabca tak môžeme poukázať na význam celoročného kŕmenia, ktoré je dnes nevyhnutnosťou najmä z nasledujúcich dôvodov. Vrabec domový, príbuzný pletiarkovitých, je odkázaný na potravu tvorenú semenami. Oddávna vyhľadáva ľudské obydlia, v ktorých ako stály (nesťahovavý) druh žije v bezprostrednej blízkosti človeka 35. Na našich, kedysi bežných drobných hospodárstvach, ktoré ešte nepoznali sceľovanie polí, nachádzal potravu v kurínoch, holubníkoch, vyzobával zvyšky ovsa z konského trusu atď. Už v tých časoch bol teda fakticky prikrmovaný. S rušením malých, produkčne všestranných poľnohospodárskych prevádzok 32
(t.j. „vymieraním sedliakov“), však zdrojov potravy pre vrabce začalo rýchlo ubúdať74. Ich populácia v rámci celej strednej Európy dramaticky klesala, čo na mnohých miestach viedlo k lokálnemu vymretiu. V Nemecku sa počty vrabcov z pôvodných najmenej 15 miliónov hniezdiacich párov znížili na 5 miliónov v roku 2000, neskôr dokonca na 3 milióny. V praxi to znamená úbytok o celých 80 %. Rovnaká situácia prevláda aj v iných krajinách74, 62, 33, 97. Vrabec domový, zvyknutý na „priživovanie“, dnes v našej vyprázdnenej krajine zrazu nemá žiadne alternatívne zdroje potravy. Zmizla z nej nielen viac ako polovica kríkov, ktoré mu poskytovali úkryt, ale ubudlo najmä rastlín, ako sú púpavy. Kedysi slúžili ako potrava, v súčasnosti sa pokosia ešte pred vysemenením. Do značnej miery zmizli i skorocel, čakanka alebo bodliak188. Na pooraných poliach s monokultúrami obilnín, cukrovou repou, zemiakmi a inými plodinami s rozlohou celých kilometrov štvorcových, už prakticky žiadne nenájdeme. Zdroje semien v podobe burín a kríkov v skromných množstvách púšťame na svoje úzkostlivo „upravované“ okraje ciest a ulíc, príkre svahy či lúky, ktoré sa v súčasnosti neraz kosia aj päťkrát za rok.
01
(Pozrime sa, nakoľko je naša krajina chudobná na potravu určenú pre vtáctvo živiace sa semenami, ako sú práve vrabce a množstvo ďalších druhov. Vyberme sa pred koncom jesene na prechádzku a skúsme nazbierať dennú dávku semien voľne žijúcich rastlín napríklad pre jedného kanárika. Garantujeme zdrvujúci výsledok. Experiment o čosi lepšie dopadne v domácej ekologickej záhrade s dostatočným množstvom semenných rastlín (pozri nasledujúce strany tejto knihy). Týmto spôsobom môžeme získať jasnú predstavu o tom, akú obživu naša krajina poskytovala vtákom kedysi, a ako to vyzerá dnes. Spolu s burinou sa vytrácajú nielen semená, ale i hmyz, ktorý na nich žil a slúžil ako dôležitý zdroj potravy pri odchove mnohých druhov vtákov vrátane vrabcov.
02
01 Prikrmovaním počas celého roka možno, rovnako ako u vrabca domového, obnoviť miestnu populáciu aj v prípade vrabca poľného. 02 Vrabec domový sa medzičasom zaradil k celosvetovo ohrozeným druhom, ktorým je prostredníctvom kŕmenia potrebné pomôcť.
03
03 Samček vrabca domového kŕmi operené mláďa. Takýto výjav možno dnes často pozorovať aj v kŕmidlách. Mláďatá sa tak tiež môžu zoznámiť s tamojšou potravou.
33
Ďateľ veľký pri mriežkovanom zásobníku krmiva, v ktorom ho o lojové gule (pochopiteľne „servírované“ bez sieťky) nemôžu pripraviť vrany či straky.
vtáčí kŕčik. Nezabudnime na ešte jeden dôležitý postreh. Mnohým vtákom, ako sú drozdy, strnádky a sýkorky sa v zime zväčší srdce, hrudné svalstvo a žalúdok. Tento proces zlepšuje termoreguláciu137 a zároveň vytvára priestor pre tukové zásoby („tukové vankúšiky“), ktoré si vtáky zhromažďujú v prípade vhodných podmienok na obživu. Napríklad u drozda môžu tvoriť až 20 % jeho telesnej hmotnosti. Ide o tie najdôležitejšie „železné rezervy“ na kritické dni s nedostatkom potravy. Hmotnosťou vtáky počas zimy nezaťažujú, nakoľko v tomto období 42
vyvíjajú beztak minimálnu pohybovú aktivitu. Uložené zásoby tuku a energie majú operence k dispozícii pre každý prípad až do chvíle vyliahnutia mláďat. Následne ich vyčerpajú. Dlhšie uchovávanie týchto rezerv by sa negatívne prejavilo na ich aktivite potrebnej na hľadanie obživy. Počas odchovu mláďat naše vtáctvo žije doslova „z ruky do úst“ (presnejšie, zo zobáka do žalúdka) – čiže výhradne z bezprostredne dostupných zdrojov potravy. Aj z tohto dôvodu je hojnosť jedla v letných mesiacoch veľmi dôležitá. Prikrmovanie vtáctva je teda v súčasnosti nielen zmysluplné, ale priam nevyhnutné. Prikrmovanie voľne žijúcich vtákov v lete je v súčasnosti pravdepodobne ešte dôležitejšie, než počas zimy. Obzvlášť pokiaľ ich extrémne vysokú energetickú potrebu počas hniezdenia nemožno uspokojiť dostupnými zdrojmi v okolitej prírode a odchov mláďat je možný iba pomocou kŕmenia. Aj v lete musíme vtákom neustále ponúkať potravu bohatú na tuky. Ideálnou voľbou sú v tomto smere lojové gule. Počas letu vtáky spaľujú tuky priamo vo svojom hrudnom svalstve. V podobe „leteckého paliva“ potom putujú priamo do ich „hnacieho motora“30, 149. Pre vtáctvo vrátane našich obyčajných vrabcov je dostatok tuku životne dôležitý aj v letných mesiacoch.
JEDEN DEŇ BEZ DOSTATKU POTRAVY: SMRTEĽNÉ NEBEZPEČENSTVO Podľa lakotných a iných odporcov prikrmovania vtáctva by sa malo kŕmenie realizovať iba vtedy, keď je krajina pokrytá snehovou prikrývkou alebo ak trvalo mrzne a nočné teploty poklesnú pod -5 °C či -10 °C. Takéto postoje sú skrátka volaním po cielenej likvidácii vtákov. Na to, aby sme túto tvrdo formulovanú námietku mohli pochopiť, musíme si ujasniť niekoľko faktov. Operenec vo veľkosti sýkorky, s telesnou hmotnosťou približne 20 g, stratí v priebehu jedinej zimnej noci asi 2 až 4 g, čiže celých 10–20 % svojej celkovej váhy. Hoci mu perie poskytuje veľmi dobrú izoláciu5, „prepáli“ ju iba preto, aby dokázal udržať v pohybe svoju látkovú premenu a dostatočne vysokú telesnú teplotu (minimálne 40 °C). Ešte drobnejšie druhy vtákov si pri teplotných podmienkach -7 °C teplotu tela uchovajú iba vďaka nocovaniu v skupinách a vzájomnému zahrievaniu. Aby dokázali prežiť aj ďalšiu noc, v nasledujúci deň musia stratu hmotnosti bezpodmienečne vyrovnať. Toto všetko dokáže vták zvládnuť
Pinka severská, náš zimný hosť zo severu a východu, sa v zime živí najmä bukvicami. Pred jarným odletom späť do vlasti však častokrát navštívi aj naše kŕmidlá.
iba pri dostatku výdatnej potravy, dostupnej od skorého rána. V opačnom prípade sa drobné druhy z hľadiska výživy veľmi rýchlo dostanú do kritického stavu. Bez potrebného množstva zdrojov obživy sú po jedinom dni natoľko energeticky vyčerpané, že sa z toho už nedokážu zotaviť85, 103. Zimný pokles teplôt pod hranicu -10 °C predstavuje pre tieto operence, a najmä neskúsené mláďatá, riziko. Táto skutočnosť nijako neprekvapuje – veď pomerne ťažký, silný a dobre živený vrabec domový bez potravy prežije asi len 32 hodín122. Vzhľadom k tomu je pochopiteľné, prečo sa drobné vtáky, ktoré len tak-tak prežili chladnú noc, začnú ráno čo najrýchlejšie obzerať po novej potrave. Potrebujú prežiť. My, ktorí kŕmime vtáctvo, to dobre poznáme. Červienky, drozdy a ďalšie druhy sa v kŕmidle počas zimy objavia častokrát už s prvými náznakmi brieždenia. Rovnakú skutočnosť potvrdili aj telemetrické štúdie sýkoriek, ktoré skoro ráno hľadajú svoje „záchranné raňajky“75. Záver je teda jasný. Pokiaľ chceme vtákom v zime pomôcť s prikrmovaním, nemôžeme čakať na mrazy alebo súvislú snehovú pokrývku. Musíme na to myslieť omnoho skôr. V život ohrozujúcich podmienkach chladného rána by vtáky nemali s námahou pátrať po potrave potrebnej na prežitie. Pokiaľ sa im podarí niečo nájsť až cez deň alebo dokonca popoludní, môže to byť príliš neskoro. Ak potravu včas nestrávia, v noci im hrozí smrť. Podobná situácia panuje i v lete. Mnohé vtáky sú tak v dôsledku namáhavého odchovu svojich mláďat skrátka vysilené. Najväčší zmysel má celoročné prikrmovanie. Pokiaľ sa mu nevenujete, začnite so zimným kŕmením už na sklonku leta77, v septembri. Po prvé: v tom čase u nás už väčšina mláďat vyletela z hniezda a poletuje po okolí. Hľadajú si svoj životný priestor, kde budú tráviť čas po opustení rodičovského hniezdneho teritória. Po druhé: nesťahovavé vtáctvo sa v tomto 43
KŔMENIE VTÁKOV V PRAXI
— Plánovanie, ako a čím kŕmiť
62
63
Brhlík obyčajný
Kôrovník krátkoprstý
BRHLÍKOVITÉ A KÔROVNÍKOVITÉ Spomedzi týchto drobných milovníkov šplhania po stromoch je najznámejším pestrofarebný krikľúň brhlík obyčajný. Ľahko si ho zapamätáte vďaka jeho osobitému správaniu. Po kmeňoch stromov sa totiž dokáže šplhať aj dolu hlavou, pričom jednu nohu má vždy vystrčenú smerom nahor, druhú zaháčkuje a následne ich strieda. Často pritom sleduje mierne kľukatú dráhu. Dolu hlavou sa zavesí aj pri konzumovaní napríklad slnečnicových semienok. Oba druhy kôrovníkov, krátkoprstý i dlhoprstý, zasa po kmeni šplhajú výhradne smerom nahor, pričom na nové kmene nalietavajú zväčša zospodu. Pokiaľ sa niekedy šplhajú smerom nadol, vždy zásadne pospiatky, chvostom dopredu. Zdá sa akoby pri tom kĺzali.
BRHLÍK OBYČAJNÝ — Sitta europaea Drobný, avšak podsaditý vták veľký ako vrabec, s krátkym chvostom, silným špicatým zobákom, modrosivým chrbtom a žltohnedou spodnou časťou tela. Často navštevuje kŕmidlá v blízkosti lesov, parkov alebo skupín stromov (vo Veľkej Británii patrí k ich 12 najčastejším hosťom87). Mimoriadne obľubuje slnečnicové semienka a lieskové oriešky, ktoré si vie rozdrviť. Brhlíky zbierajú potravu do zásoby a ako prevažne stále vtáky si semená ukrývajú na mnohých miestach v teritóriu. Môžu to byť škáry kamenných múrov či pukliny kôry stromov (preto sa niet čo čudovať, keď z múru zámockej záhrady zrazu vyrastajú slnečnice). Špecialista na tento druh vtákov, Hans Löhrl, raz spozoroval, ako si párik brhlíkov v jeden septembrový deň odniesol 983 (!) dávok semien. Vták dokáže vo svojom dlhom zobáku častokrát uniesť naraz dve slnečnicové semienka. KÔROVNÍK KRÁTKOPRSTÝ — Certhia brachydactyla Vyzerá ako drobučký ďateľ, avšak s tenkým zobákom prehnutým do tvaru oblúka. Hornú časť tela pokrývajú hnedé prúžky, na spodnej vidíme svetlú farbu s hnedastými škvrnami. Tento stály obyvateľ záhrad, ovocných sadov a parkov nezriedka zavíta aj do kŕmidiel, kde si rád zvyká najmä na výdatné zmesi krmiva. Ideálne pre neho je, ak mu ich ponúkneme v blízkosti kmeňov stromov. Druhý zástupca rodu, kôrovník dlhoprstý (Certhia familiaris), žije najmä v horských ihličnatých lesoch. Vyznačuje sa strieborno-bielou spodnou časťou tela bez hnedastých bokov. Najlepšie ho spoznáme podľa hlasu a spevu. Do kŕmidiel ho priláka výdatné krmivo bohaté na tuky – samozrejme, pokiaľ sa nachádza v rozumnom dosahu horského lesa.
K R K AV CO V I T É Z tejto veľmi rôznorodej skupiny vtákov, ktorá sa zaraďuje k spevavcom (vďaka čomu sú dnes všetky jej druhy chránené!), vídame v kŕmidlách v Nemecku a v susedných krajinách až desiatku druhov. Nie všetky z nich sú však vítanými hosťami. Do nemilosti upadajú predovšetkým straky a „vrany“ ako vykrádači hniezd drobných spevavcov. Medzi vranami je však potrebné dôkladne rozlišovať. ČAVKA ŽLTOZOBÁ — Pyrrhocorax graculus S týmto menším krkavcovitým vtákom, veľkým približne ako sojka, sa často stretávame v alpskej oblasti na rôznych horských chatách, staniciach lanoviek a podobne. V týchto miestach hojne navštevuje i kŕmidlá, sčasti až do údolí v alpskom podhorí. Čavka
SOJKA OBYČAJNÁ — Garrulus glandarius Vták veľký približne ako holub, má na svojom červenohnedom tele charakteristické modro-čierno-biele pierka, bielu kostrč a na hlave častokrát našuchorené perie. Ide síce o typického obyvateľa lesov, ale cez skupiny stromov či jednotlivé stromy nezriedka prenikne až do kŕmidla v ľudskom obydlí. Tam môže v ojedinelých prípadoch hniezdiť i v zhlukoch ihličnanov napríklad na cintorínoch. Obľubuje hrubšiu potravu, ako sú orechy, kukuričné zrná či slnečnicové semienka. Pri
Čavka žltozobá
Orešnica perlavá, pozri str. 152
150
žltozobá je typická svojim žltým zobákom a červenými nohami. V kŕmidlách vo Veľkej Británii vídať aj u nás veľmi vzácnu čavku červenozobú (Pyrrhocorax pyrrhocorax) so zahnutým červeným zobákom.
Sojka obyčajná
151
178