poems/bรกsne charles bukowski e.e. cummings lawrence ferlinghetti ezra pound
charles bukowski
strongest of the strange neuvidíš ich často všade, kde sú masy oni nie sú títo podivíni, nie veľa no od nich máme zopár dobrých malieb zopár dobrých symfónií zopár dobrých kníh a ďalšie práce a od najlepších od týchto podivínov najskôr nič. oni sú ich vlastné maľby ich vlastné knihy ich vlastná
hudba ich vlastná práca niekedy mám pocit, že ich vidím – hovorí istý starý muž sediaci na istej lavičke istým spôsobom alebo rýchla tvár idúca opačným smerom v oproti idúcom automobile alebo určitý pohyb rúk brigádnika alebo brigádničky zatiaľ, čo balí nákup zo supermarketu. niekedy to dokonca je niekto s kým si
býval určitý čas zahliadneš bleskovo rýchly záblesk ktorý si od neho nikdy nevidel niekedy si iba všimneš ich existenciu náhle v prudkej spomienke zopár mesiacov zopár rokov po tom, čo odišli. pamätám si niekoho takéhomal okolo 20 opitého o 10.00 zízajúceho do popraskaného new orleanského zrkadla
tvár snívajúca proti stenám sveta kde som to šiel?
genius of the crowd v priemernom ľudskom človeku je toľko zrady, nenávistného násilia a absurdity, že by to nahradilo akúkoľvek armádu v akýkoľvek čas a najlepší vo vraždení sú tí, ktorí kážu proti tomu a najlepší v nenávisti sú tí, čo kážu lásku a najlepší vo vojne sú tí, ktorí kážu mier tí, ktorí kážu boha, potrebujú boha tí, ktorí kážu mier, nemajú mier tí, ktorí kážu mier, nemajú lásku vyvaruj sa kazateľom vyvaruj sa vediacich vyvaruj sa tých, čo stále čítajú knihy vyvaruj sa tých, čo sa im buď hnusí chudoba alebo sú na ňu hrdí vyvaruj sa tých, čo sa hneď chvália lebo chcú byť chválení vyvaruj sa tých, čo hneď cenzurujú boja sa toho, čo nevedia vyvaruj sa tých, ktorí vždy hľadajú spoločnosť osamote nie sú ničím vyvaruj sa priemerného muža, priemernej ženy vyvaruj sa ich lásky, ich láska je priemerná hľadá priemernosť
ale v ich nenávisti je génius je tam toľko génia, že by vás to zabilo zabilo hocikoho nechtiac osamelosť nepochopiac osamelosť pokúsia sa zničiť všetko čo sa od nich odlišuje neschopní vytvárať umenie nepochopia umeniu budú považovať ich zlyhanie ako tvorcov iba ako chybu sveta neschopní milovať naplno budú veriť tvojej láske neúplne a potom ťa budú nenávidieť ich nenávisť bude dokonalá ako ako ako ako ako
žiarivý diamant nôž hora tiger jedľovec
ich najlepšie umenie
áno áno keď keď keď keď keď keď keď keď keď
Boh Boh Boh Boh Boh Boh Boh Boh Boh
stvoril stvoril stvoril stvoril stvoril stvoril stvoril stvoril stvoril
lásku väčšine nepomohol psov, psom nepomohol rastliny to bolo priemerné nenávisť mali sme normálny úžitok mňa tak ma stvoril peniaze bol nevyspatý žirafu bol ožratý narkotiká bol sfetovaný samovraždu bol na dne
keď stvoril teba ležiacu v posteli vedel čo robí bol ožratý a sfetovaný a stvoril hory a moria a oheň v ten istý čas urobil zopár chýb no keď stvoril teba ležiacu v posteli stal sa celým Jeho Blahoslaveným Svetom
be kind vždy sa od nás vyžaduje porozumieť iných postoj bez ohľadu ako je zastaraný hlúpy alebo odporný. od človeka sa vyžaduje aby videl svoju totálnu chybu s láskavosťou, hlavne ak je starý. ale vek je súhrn našich činov. odhadli vek zle pretože žili skreslene odmietli to vidieť nie ich chyba?
koho chyba? moja? pýtajú ma skryť moje stanovisko pred nimi kvôli strachu z ich strachu. vek nie je zločin ale hanba zo schválne premárneného života medzi toľkými schválne premárnenými životmi je.
Carson McCullers zomrela na alkoholizmus zabalená v plachte na lehátku na zaoceánskom parníku všetky jej knihy plné vydesenej samoty všetky jej knihy o krutosti lásky bez lásky boli všetko, čo zostalo po nej keď prechádzajúci sa výletník našiel jej telo upozornil kapitána a ona bola rýchlo prenesená niekam inam na lodi a všetko pokračovalo ako to napísala
čo teraz? slová prišli a odišli, sedím chorý. telefón zvoní, mačky spia. Linda vysáva. ja čakám na život, čakám na smrť.
hojdaj sa so mnou hojdaj sa so mnou, všetko smutné – blázni v kamenných domoch bez dverí, malomocní pariaci lásku a pieseň žaby snažiace sa napraviť oblohu; hojdaj sa so mnou, smutné veci – prsty rozštiepené v kúte starý vek ako raňajšia mušľa použité knihy, použití ľudia použité kvety, použitá láska potrebujem ťa potrebujem ťa potrebujem ťa: zutekalo to ako kôň, alebo pes, mŕtvy alebo stratený alebo neodpúšťajúci
chytený nevyzliekaj moju lásku možno nájdeš manekýna nevyzliekaj manekýna môžeš nájsť moju lásku
koniec sme ako ruže, ktoré sa nikdy neobťažovali kvitnúť kedy by mali kvitnúť a keď už slnko sa znechutilo čakaním
kravy v triede umenia dobré počasie je ako dobré ženynie vždy sa to stane a keď sa to stane nie vždy to vydrží. muž je viac stály: ak je zlý je viacej šance, že ostane taký, alebo keď je dobrý môže sa nepúšťať, ale žena sa mení deťmi diétou konverzáciou sexom mesiacom nedostatkom alebo prítomnosťou slnka alebo dobrými časmi. žena musí byť opatrovaná v podstate láskou zatiaľ čo muž sa môže stať
silnejším keď bude nenávidený
metamorfóza priateľka vstúpila postavila mi posteľ vydrhla a umyla podlahu v kuchyni vydrhla steny povysávala vyčistila toaletu vaňu vydrhla podlahu v kúpeľni ostrihala mi nechty na nohách a moje vlasy všetko v jeden deň prišiel údržbár a opravil kohútik v kuchyni a záchod plynár opravil radiátor človek z telekomunikácií opravil telefón. iba ja som nesedel k celej dokonalosti. bolo to pokojné. rozišiel som sa so všetkými troma ženskými. cítil som sa lepšie keď bolo všetko v neporiadku. zaberie mi niekoľko mesiacov kým sa dostanem do normálu: nemôžem dokonca nájsť stoku na pokec. stratil som svoj rytmus. nemôžem spať. nemôžem jesť. bol bom okradnutý o moju špinu.
mimozemšťania môžeš tomu neveriť ale sú ľudia ktorí prechádzajú životom s veľmi malým trením alebo strachom. dobre sa obliekajú, jedia dobre, spia dobre. zápasia s ich rodinným životom. majú chvíle žiaľu ale celkovo sú nerušení a často sa cítia veľmi dobre. a keď zomrú je to ľahká smrť, zvyčajne v spánku.
môj počítač „čo?“ pýtajú sa, „ty máš počítač?“ je to ako keby som sa zapredal nepriateľovi. nikdy som si nemyslel že tak veľa ľudí je zaujatých voči počítačom. aj dvaja editori mi napísali listy o počítači. jeden podceňoval počítač v miernom a nadradenom tóne. druhý vyzeral byť fakt nasratý. bojím sa toho, že počítač nevie vytvoriť báseň. takisto to nevie písací stroj. ešte vždy raz alebo dvakrát týždenne
počujem: „čo? ty máš počítač? ty?“ áno, mám a sedím pri ňom takmer každú noc, niekedy s pivom alebo vínom, niekedy bez a pracujem na počítači. tá posratá vec dokonca opravuje môj pravopis. a básne vylietavajú von a sú lepšie než predtým. netuším
čo zapríčiňuje celý tento počítačový predsudok. ja? ja chcem urobiť ďalší krok za počítač. som si istý že je tam. a keď to dosiahnem povedia, „hej, počuli ste, Chinaski má priestorový hrýzač!“ „čo?“ „áno, je to pravda!“ „nemôžem tomu uveriť!“ a tiež budem mať nejaké pivo alebo nejaké víno alebo možno nič
celkovo ale budem 85 rokov starý šoférovať domov za tebou a mnou a za malým dievčatkom ktoré stratilo jej ovečku. alebo počítač.
oh yes sú horšie veci ako byť sám ale často to trvá dekády aby si to človek uvedomil a najčastejšie je neskoro a nie je nič horšie ako neskoro
opustený medzi všetkými telo zakrýva kosti a dajú do toho myseľ, niekedy dušu, a ženy rozbíjajú vázy o stenu a muži pijú príliš veľa a nikto nenájde toho pravého ale neprestáva hľadať plaziac sa na a z postele telo zakrýva kosti a telo hľadá viac než telo nie je šance žiadnej všetci sme chytení v zvláštnom osude nikto nikdy nenájde toho pravého
mestské skládky sa plnia smetiská sa plnia blázince sa plnia nemocnice sa plnia cintoríny sa plnia nič iné sa neplní
otázky a odpovede sedel holý a opitý v izbe plnej leta noc, behal ostrím noža medzi svojimi prstami, usmievajúc myslel na všetky listy, ktoré dostal hovorili mu, že spôsob života, ktorý žil a o ktorom písal že— im pomohol pokračovať keď všetko vyzeralo skutočne beznádejne
pijete? vyplavený, na brehu, starý žltý notebook zase nejde píšem z postele ako som to robil minulý rok. idem k doktorovi, v pondelok. „áno, doktor, slabé nohy, závrat, bolesť hlavy a môj chrbát bolí.“ „pijete?“ opýta sa. „chodíte cvičiť, vaše vitamíny?“ myslím, že som iba chorý zo života, to isté opotrebenie ale kolísavé príznaky. ešte aj na dostihoch som sledoval kone a zdalo sa to nezmyselné. odišiel som skôr po kúpe tiketov na zostávajúce dostihy. „odchádzate?“ pýta sa motelový Recepčný. „áno, je to nudné,“ mu odpoviem.
„keď si myslíte, že to je nudné tam vonku,“ hovorí mi, „mali by ste byť naspäť tu.“ takže som tu opretý oproti mojím vankúšom znova starý chlap iba starý spisovateľ so žltým notebookom. niečo kráča po podlahe ku mne. oh, je to iba moja mačka tento krát.
pobyt milovať sa keď svieti slnko, ranné slnko v hotelovej izbe nad alejou kde chudobní prehrabávajú fľaše; milovať sa keď svieti slnko milovať sa na koberci červenejšom než naša krv milovať sa zatiaľ čo chlapci predávajú nadpisy a Caddilacy milovať sa pri fotografii Paríža a otvorenom balíku Chesterfieldiek, milovať sa zatiaľ čo iní – chudáci ľudia – pracujú. Tento moment – k tomu... môžu to byť roky podľa toho, ako to merajú, no je to iba jedna veta v mojej mysli – je toľko dní keď život zastane, zabrzdí a sadne si a čaká ako vlak na koľajniciach opustil som hotel o 8 a o 5; v aleji sú mačky a fľaše a tuláci, pozriem sa do okna a pomyslím si, už neviem, kde ste, idem ďalej a myslím na to, kam ide život keď zastane.
pre Jane: so všetkou láskou, ktorú som mal a ktorej nebolo dosť zodvihnem sukňu zodvihnem trblietajúce sa perly v čiernom, tieto veci, ktoré sa raz hýbali okolo mäsa, a nazývam Boha klamárom, hovorím všetko, čo sa pohlo ako to alebo vedelo moje meno nemôže nikdy zomrieť v bežnej pravdivosti umierania, a zodvihnem jej milované šaty, všetka jej krása odišla, a hovorím na všetkých bohov, židovských bohov, kresťanských bohov, úlomky blikajúcich vecí, idoly, tabletky, chlieb, siahy, risky, zasvätené podľahnutie, potkany v omáčke pre dvoch sa zbláznili bez šance, kolibríkove poznanie, kolibríkova šanca, spolieham sa na to, opieram sa o to všetko a viem
jej šaty cez moje rameno ale oni mi ju nevrátia späť
preč z náruče jednej lásky... preč z náruče jednej lásky do náruče ďalšej
príčina a následok najlepší zvyčajne zomierajú ich vlastnou rukou iba aby sa dostali preč a tí, čo ostali nikdy presne nepochopia ako niekto by niekedy mohol chcieť odísť od nich
show biz ja to nemôžem mať a ty to nemôžeš mať a my to nedosiahneme tak na to nevsádzaj a ani nemysli na to iba vstaň z postele každé ráno umy ohoľ obleč seba a choď von do toho lebo mimo toho všetko, čo ostalo je samovražda a šialenstvo takže nemôžeš očakávať priveľa
nemôžeš ani očakávať čo urobíš je práca od skromného minimálneho dna ako keď vyjdeš von buď rád že tvoje auto by mohlo teoreticky byť tam a keď jekeď pneumatiky nie sú prepichnuté potom nasadneš dnu a keď štartuje—ty štartuješ.
a je to ten najbohovskejší film aký si kedy videl pretože ty si v ňom— nízky rozpočet a 4 milióny kritík a najdlhšie obdobie po ktorom si niekedy túžil je jeden deň.
skutočný príbeh našli ho ako chodí popri diaľnici celý červený vpredu zobral zhrdzavenú konzervu a odrezal si svoj sexuálny aparát ako keby chcel povedať pozrite, čo ste urobili mne? mohli by ste tiež mať zvyšok. a dal si svoju časť do jedného vrecka a ďalšiu časť do druhého a tak ho našli chodiť popri odovzdali ho doktorom ktorí sa snažili prišiť časti späť ale časti boli dosť bojovali ako boli.
myslím, že niekedy všetko dobré z dobrého zadku sa zmení na príšery sveta. možno to bol jeho protest proti tomu alebo protest proti všetkému. jeden muž Marec Slobody ktorý sa nikdy netlačil medzi reportáže z koncertov a baseballových zápasov. Boh, alebo niekto, žehnaj mu.
šľapke, ktorá ukradla moje básne hovoria, že by sme si mali zobrať osobný súcit z básne ostať abstraktný, je tam nejaká pravda ale ježiš; dvanásť básní odišlo a nenechávam si preklepy a máš moje maľby tiež, moje najlepšie, je to dusivé: chceš ma vyžmýkať ako ostatné? prečo si mi nezobrala peniaze? Zvyčajne to robia zo spiacich opitých nohavíc v rohu. nabudúce si zober moju ľavú ruku alebo päťdesiatku nie moje básne: nie som Shakespeare ale niekedy jednoducho už nebudú žiadne ďalšie, abstraktne alebo naopak; vždy budú peniaze, šľapky, ožrani až po poslednú bombu, ale ako povedal Boh, prekrížiac nohy, vidím kde mám niekoľko básnikov ale nie tak veľa poézie.
zamiloval som sa je mladá, hovorí ale pozrite na mňa, mám pekné členky a pozrite na moje zápästia, mám pekné zápästia môj bože, myslel som, že to pôjde, a je tu zase, vždy keď zavolá šalieš, povedal si, že je koniec povedal si, že to je finiš, počúvaj, žila som dosť dlho na to, aby som sa stala dobrou ženou, prečo potrebuješ zlú ženu? potrebuješ byť mučený, však? myslíš, že život je skazený ak ťa niekto kazí je to dobré, však? povedz mi, je to tak? chceš, aby s tebou jednali ako s hovnom? a syn môj, môj syn sa s vami stretne. povedala som synovi a opustila som všetkých milencov. postavila som sa do stredu kaviarne a vrieskala som SOM ZAMILOVANÁ, a teraz zo mňa robíš debila... prepáč, hovorím prepáč. drž ma, hovorí, mohol by si ma držať?
nikdy som nebol v takýchto veciach, hovorím v takých trojuholníkoch... postavila sa a zapálila si cigaretu, chvejúca sa celá. chodila hore dole, divoko a šialene. mala malé telo. jej ruky boli tenké, veľmi tenké a keď vrieskala a začala ma biť držal som jej ruky a potom som to dostal cez oči: nenávisť, stáročia hlboká a pravdivá. chybil som a bol som bezbožný a chorý. všetky veci, čo som sa naučil boli márne. žiadny živý tvor nebol tak odporný ako ja a všetky moje básne boli zlé.
spoveď čakať na smrť jak mačka ktorá skočí na posteľ je mi to veľmi ľúto žena moja ona uvidí toto meravé biele telo potrasie s ním raz, potom možno znova “Hank!” Hank neodpovedá nie je to moja smrť, ktorá ma desí, je to moja žena opustená s touto kopou ničoho.
chcem jej dať vedieť predsa všetky tie noci spať vedľa nej dokonca aj zbytočné hádky boli veci vždy skvelé a tie ťažké slová ktoré som sa vždy bál povedať môžu teraz byť povedané: ľúbim ťa
ako sa má tvoje srdce? počas najhorších chvíľ na lavičkách v parkoch vo väzniciach alebo keď som žil s kurvami vždy som mal zvláštne potešenie – nenazval by som to štastie bola to skôr vnútorná rovnováha uspokojila ma vždy, keď nastala a pomohlo mi to v továrňach a keď to bolo zlé s dievčatami.
surovo v láske malé tmavé dievča s láskavými očami keď príde čas na použitie noža nebudem ustupovať a nebudem obviňovať teba, ako sám šoférujem po pobreží ako sa palmy vlnia, škaredé ťažké palmy, ako žitie neprichádza ako ťa smrť neopúšťa, nebudem ťa obviňovať, ale budem pamätať bozky naše pery surovo v láske a ako si mi dala všetko, čo si mala a ako ja som ti ponúkol všetko, čo ostalo zo mňa, a budem si pamätať tvoju malú izbu pocit z teba svetlo v okne tvoje nahrávky tvoje knihy našu rannú kávu naše polnoci naše noci naše telá rozliate spolu
spánok tenký plynulý tok náhly a večný tvoju nohu moju nohu tvoju ruku moju ruku tvoj úsmev a teplo tvoje čo ma rozosmieva zase. malé tmavé dievča s láskavými očami nemáš žiadny nôž. nôž je môj a nepoužijem ho zatiaľ
šťastní uviaznutí v daždi na diaľnici, 6:15 ráno, toto sú tí šťastní, toto sú zamestnaní na plní úväzok, väčšina ich rádií nahlas ako sa len dá oni skúšajú nemyslieť a nespomínať. toto je naša nová civilizácia: ako človek niekedy žil na stromoch a v jaskyniach dnes žije vo svojich autách na diaľnici ako miestne noviny sú počúvané znova a znova a my preradzujeme z jednotky do dvojky a späť do jednotky. chudák druh trčí v rýchlom pruhu pred nami, kapota hore stojí oproti zvodidlu noviny na hlave v daždi. ostatné autá razia cestu okolo jeho auta, vybočené do druhého pruhu pred autami určenými na zastavenie.
v pruhu po mojej pravici je šofér nasledovaný policajným vozom s blikajúcimi červenými a modrými svetlam neprekročil rýchlosť ako náhle sa dážď spustil v obrovskej sprche a všetky autá zastali a aj napriek vytiahnutým oknám som cítil niekoho spojku horiacu.
mi – určite
iba dúfam, že to nie je moja ako vodná stena klesá a my zase zaraďujeme prvý stupeň; všetci nehybní dlhá cesta z domu ako si pamätám silueta autom predo mnou a tvar šoférovej hlavy alebo čoho vidím nad opierku hlavy zatiaľ čo sa ma jeho nárazník pýta OBJALI STE DNES SVOJE DIEŤA? náhle mám potrebu vrieskať ako ďalšia vodná stena padá a muž v rádiu oznamuje že bude 70 percentná šanca búrok zajtra v noci
topánky keď si mladý pár ženských topánok na vysokom opätku len tak sediacich v skrini môžu rozpáliť tvoje kosti; keď si starý je to iba pár topánok bez kohokoľvek v nich a presne tak.
úsmev na zapamätanie
mali sme zlaté rybky, ktoré krúžili dookola a dookola v akváriu na stole vedľa ťažkých závesov zakrývajúcich obraz z okna a moja mama, vždy usmievavá, chcela po nás aby sme boli šťastní, hovorila mi, „buď šťastný Henry!“ a mala pravdu: je lepšie byť šťastným keď môžeš ale môj otec pokračoval v jej bití niekoľko krát týždenne zatia vrieskal za svojím šesť stôp vysokým plotom, pretože nemoh pochopiť že na neho útočí z vnútra moja mama, úbohá ryba, chcela byť šťastná, bitá dva alebo trikrát týždenne, hovorila mi: „Henry, usmievaj sa! prečo sa nikdy neusmievaš?“ a potom sa usmiala, aby mi ukázala ako a bol to ten najsmutnejší úsmev aký som kedy videl jedného dňa zlaté rybky zomreli, všetkých päť, plávali na vode, obrátené, ich oči stále otvorené a keď môj otec prišiel domov hodil ich všetky mačke v kuchyni na dlážke a pozerali sme ako sa moja mama usmieva
aľ čo hol
vyjedz svoje srdce prišla som, hovorí, povedať že je to to. nežartujem, je koniec. tak to je. sedel som na gauči pozeral som sa ako sa pripravuje jej dlhé červené vlasy pred mojím spálňovým zrkadlom zobrala vlasy zaplietla si ich na vrchu hlavy nechala svoje oči pozerať do mojich očípotom pustila vlasy a nechala ich spadnúť na tvár šli sme do postele a držal som ju bez slova zozadu moja ruka okolo jej krku chytil som jej zápästia a ruky cítil som ich po lakte nie ďalej. vstala. tak to je, povedala, to sa stane. takže, odchádzam. postavil som sa a odprevadil som ju k dverám ako odchádzala povedala, chcem aby si mi kúpil topánky na vysokom opätku
s tenkou čiernou špičkou, čierne topánky na vysokom opätku. nie, chcem ich červené. pozeral som ako kráča po betónovom chodníku pod stromami kráča v pohode a ako pointsetta kvapká na slnku zavrel som dvere
hodiť kocky ak sa pokúšaš, choď do toho naplno. inak ani nezačínaj. ak sa pokúšaš, choď do toho naplno. to môže znamenať strácať priateľky, ženy, príbuzných, práce a možno tvoj rozum choď do toho naplno. môže to znamenať nejesť 3 alebo 4 dni môže to znamenať mrznúť na lavičke v parku môže to znamenať väzenie, môže to znamenať posmech, výsmech, izoláciu. izolácia je dar, ostatní sú testom tvojej vytrvalosti, že ako veľmi to chceš urobiť a urobíš to napriek zavrhnutiu a najhorším zvláštnostiam a bude to lepšie než čokoľvek iné čo si vieš predstaviť.
ak sa pokúšaš, choď do toho naplno. nie je žiadny pocit, ako to budeš sám s bohmi, a noci sa zapália ohňom urob to, urob to. urob to. naplno naplno nasmeruješ život priamo do dokonalého smiechu, je to jediný dobrý boj aký je
e. e. cummings
Cambridgské panie ktoré žijú v zariadených dušiach Cambridgské panie ktoré žijú v zariadených dušiach sú nepekné a majú pohodlné mysle (rovnako, s kostolom požehnanými protestantskými dcérami,nevoňavé beztvaré živé) veria v Krista a Longfellowa, obaja mŕtvi, sa bez zmeny zaujímajú o tak veľa vecí-v prítomnom písaní sa vždy dajú nájsť nadšené prsty hačkujúce pre sú to Poliaci? asi. Zatiaľ čo stále tváre hanblivo odpaľujú škandály Pani N a Profesora D ... cambridgské pani sa nezaujímajú, nad Cambridgom keď niekedy v ich krabici nebeských levandulí a bezrohé, mesiac hrmí ako fragment rozhnevaného lízatka pirátstva a ich jar keď svet je mláka-prekrásny
umieranie je fajn)ale Smrť umieranie je fajn)ale Smrť ?o zlato ja nebudem mať rád Smrť ak Smrť bola dobrá:pre keď(miesto zastavenia na zamyslenie)ty to začneš cítiť,umieranie zázračné prečo?byť lebo umieranie je dokonale prirodzené;dokonalo dáva to jemne živo(ale Smrť je presne vedecká & umelá &
zlá & legálna ďakujeme ti bože všemohúci za umieranie (odpusť nám,o život!hriech Smrti
mám rád svoje telo keď je s tvojim mám rád svoje telo keď je s tvojim telom. Je to pomerne nová vec. Svaly lepšie a nervy viac. mám rád tvoje telo. mám rád čo robí, mám rád jeho ako. rád cítim chrbticu tvojho tela a jeho kosti, a chvenie -tuho-hladkosť a ktoré budem znova a znova a znova bozkať, rád bozkávam to a tamto na tebe, mám rád, pomaly hladkať, príšerné zježenie tvojho elektrického kožuchu, a čo-to-je prichádza cez oddelené telo....A oči veľké lásky-jéj, a možno mám rád vzrušenie teba podo mnou ty celkom tak nová
my love is building a building... (XII) moja láska je stavanie budovy okolo teba, útly neistý dom, silný krehký dom (začínajúci vo výnimočnom začiatku tvojho úsmevu) šikovné ťažké väzenie, precízne nemotorné väzenie(stavať toato do Tak, Okolo nedbalého čara tvojich úst) moja láska je stavanie čarovnej, diskrétnej veže čara a(ako hádam) keď Farmár Smrť(ktorého sa víly boja)bude drobiť ústno-kvetnú kolónu On nebude moja veža, pracná, náhodná kde obklopený úsmev visí bez dychu
since feeling is first... (VII) pretože pocit je prvý kto púta pozornosť na skladbu vecí nikdy ťa úplne nepobozká úplne byť blbec zatiaľ čo Jar je vo svete moja krv súhlasí a bozky sú lepší osud ako učenosť pani prisahám pri všetkých kvetinách.Neplač -najlepší výraz môjho mozgu je menej ako chvenie tvojich viečok ktoré hovoria sme jeden pre druhého; potom smiech, opretie sa v mojich ramenách pre život nie je paragraf A smrť myslím nie je žiadna zátvorka
som žobrák vždy som žobrák vždy ktorý žobre v tvojej mysli (nepatrne usmievajúc, pozorne, nehovoriac so znakom na jeho prsiach SLEPÝ)áno ja som tá osoba ktorej nejak sa nevieš úplne zbaviť(a kto nepýta viac ako iba dosť snov na život) po všetkom, dieťa by si tiež mohol hodiť mu zopár myšlienok minúť na ostatných ľudí: na príklad upchatý sľubon bude asi (počuje niečo padať do jeho klobúka) ďalej snívať po tom s prstami;pokiaľ ne našiel čo vyhodilo preč jeho
klopklopklopy z jeho mozgu,nádeje, žiť aby(pozorne otáčajúc sa za roh)ťa nikdy viac neobťažoval
ja ďakujem ti Bože za tento najúžasnejší ja ďakujem ti Bože za tento najúžasnejší deň;za skákajúce zelené duše stromov a modrý skutočný sen neba;a za všetko čo je prirodzené čo je nekonečne čo je áno (ja kto som zomrel som nažive znova dnes a toto sú narodeniny slnka;toto je zrod deň života a láska a krídla;a z veselého úžasná udalosť nesmierna zem) ako môže chutenie dotýkanie počutie videnie dýchanie hocako-vyvinuté z nie z celého nič-ľudského iba bytia zneistiť nepredstaviteľné Ty? (teraz uši mojich uší sa zobudili a teraz oči mojich očí sú otvorené)
mal by si ponad všetko... mal by si ponad všetko byť rád a mladý Lebo keď si mladý,akýkoľvek život nosíš stane sa tebou; a keď si rád kohokoľvek žitie tvojim sa stane. Dievčahlapci môžu nič viac ako chlapcodievčatá chcú: ja môžem úplne ju iba milovať ktorej každé tajomstvo núti každého muža zmysly nasadia odstup;a jeho myseľ vyzlečie z času mal by si vždy myslieť,aby boh zakázal a (v jeho milosti) tvoju skutočnú lásku šetril: takto vedomosti klamú,plodový hrob nazývaný pokrok,a jednanie je mŕtveho nezáhuba radšej sa naučím od jedného vtáka spievať ako učiť desať tisíc hviezd ako netancovať
hľadač Pravdy hľadač Pravdy nenasleduje žiadnu cestu všetky cesty vedú tam pravda je tu
niekam kam som nikdy necestoval, ochotne ďalej niekam kam som nikdy necestoval, ochotne ďalej každá skúsenosť,tvoje oči majú svoje ticho: v tvojom najkrehkejšom geste sú veci ktoré ma uzatvoria, alebo ktorých sa nemôžem dotknúť lebo sú tak blízko tvoj najnepatrnejší pohľad má ľahko otvorí i keď som sa zavrel ako prsty, otvoríš vždy lupienok za lupienkom mňa ako sa Jar otvára (dotykajúc taktne, záhadne)jej prvá ruža alebo keď si želáš byť pri mňe, ja a môj život sa zavrú veľmi prekrásne,náhle, ako keď si srdce tohto kvetu predstaví sneh opatrne všade klesajúci; nič čo vieme chápať v tomto svete sa nevyrovná sile tvojej prudkej krehkosti:ktorej štruktúra na múti s farbou jej krajín prekladať smrť a navždy s každým dychom (neviem čo to na tebe je čo sa zatvára a otvára;iba niečo vo mne chápe hlas tvojich očí je hlbší ako všetky ruže) nikto, dokonca ani dážď,nemá tak malé ruky
you said Is (XIII) povedala si Je niečo čo je živé alebo mŕtve krajšie ako moje telo,mať ho v prstoch (chvejúce vždy sa trochu)? Pozerám sa do tvojich očí Nič,hovorím,okrem vzduchu na jar voňajúceho ničím a navždy ....a cez mrežu ktorá sa hýbala ako keď sa ruka dotkne ruky(ktorá sa hýbe ako keď sa predsa prsty dotknú dievčenských pŕs, zľahka) Veríš vo večnosť, vietor povedal dažďu som tým príliš zaneprázdnený
ak máš rád moje básne nechaj ich ak máš rád moje básne nechaj ich kráčať večer, trochu za sebou potom ľudia povedia „tu na ceste som videl princeznú na ceste za svojim milencom(bolo to okolo súmraku)s vysokými a ignorantskými sluhmi
lebo som ťa ľúbil)minulú noc lebo som ťa ľúbil)minulú noc oblečená v morskej čipke javila si sa mi tvoja myseľ unášaná s chichotajúcim bordelom z perál trávy koralov a kameňov; dvihnutá,a(predtým moje oči padali)vnútorné,ujdené,mäkko tvoja tvár úsmev prsia kloktali smrťou:iba utopená znova opatrne cez hĺbku rásť tieto tvoje zápästia stehná nohy ruky postoj znova úplne zmiznúť; hnať sa zľahka svižne sa blížiť cez moje sny trvá noc, celé tvoje telo sa s jeho duchom vznášalo (oblečená iba v prúd je náhlo tkaný bzukot
som rád a veľmi som rád a veľmi úplne moja štvorka sa vylieči najlenivejšie ja únavy najväčšie more pobrežia tak ďaleko tvoja blízkosť dosiahla šťastná päťka teba mení ľudí na každých a zbabelí rastú naše nemôžem boli narodené aby sa stali naše väčšiny zomreli vo väčších naše dvadsiatky sa otvoria široko a široko otvorené dvere sme tak obaja a tak jedno noc nemôže byť tak nebo nebo nemôže byť tak slnečné som cez teba tak ja
iba Naiba Najar keď svet je bahnochutný malý chromý predajca balónov píska
ďaleko
a nepatrne
a eddyabill idú bežiac z mramoru a piráti a ich jar keď svet je mláka-krásny divný starý predajca balónov píska ďaleko a nepatrne a bettyaisbel prichádzajú tancovať od škôlky a švihadla je jar a krivonohý predajcaBalónov ďaleko a nepatrne
píska
lawrence ferlinghetti
Londýn prekrížený prekrížený plaziac sa s električkami a umelci v nedele v lete všetci ‘sledujú prírodu’ v predmestiach To mohlo byť kdekoľvek ale nebolo Bol to Londýn a keď niekto skríkol že majú modelku prebehol som cez nádvorie
ale potom keď si modelka začala vyzliekať jej šaty pod nimi nebolo nič chcem tý vyzula si topánky a nenašla nohy vyzliekla si vrch a nenašla prsia
ým povedať
Recipe For Happiness Khaborovsk Or Anyplace Skvelý bulvár so stromami skvelá kaviareň na slnku so silnou čiernou kávou vo veľmi malých hrnčekoch. Jeden nie nevyhnutne prekrásny muž alebo žena čo ťa miluje. Fajn deň.
Svet je prekrásne miesto Svet je prekrásne miesto kam sa narodiť keď ti nevadí šťastie čo je nie vždy toľko zábavy keď ti nevadí dotyk pekla tu a tam presne keď je všetko fajn lebo aj v nebi nespievajú celý čas Svet je prekrásne miesto kam sa narodiť keď ti nevadia ľudia umierajúci celý čas a možno iba hladujúci niekedy čo nie je až také zlé keď to nie si ty Svet je prekrásne miesto kam sa narodiť keď ti nevadí zopár mŕtvych myslí na vyšších pozíciách alebo bomba alebo dve tu a tam do vašich obrátených tvárí
a podobné nepríjemnosti ako naša Meno Značka spoločnosť je lovená ich vyznamenanými mužmi ich zahasenými mužmi a ich farármi a ďalšími strážnikmi a ich rôzne segregácie a kongresové vyšetrovania a ďalšie zápchy ktoré naše hlúpe telá zdedili Áno svet je najlepšie miesto so všetkých pre veľa vecí ako zabávanie a milovanie a smútok a spievanie nízkych piesní a inšpiráciu a prechádzanie sa pozeranie na všetko a ovoňanie kvetov a dlabanie sôch a dokonca myslenie a bozkávanie ľudí a robenie detí a nosenie nohavíc a kývanie klobúkmi a tancovanie
a plávanie v riekach na piknikoch v strede leta a vlastne celkovo ‘žiť’ Áno a potom presne v strede toho prichádza usmievavý pohrebník
ezra pound
a girl strom vstúpil do mojich rúk miazga vystúpila na moje ramená strom sa vrástol do mojich pŕs zhora konáre rástli zo mňa, ako ruky. strom si mach si si fialka s vetrom nad sebou dieťa – tak vysoko – si, a všetko to je pochabosť sveta
preklad miloš ogurčák