Poľská aktivistka: Niektorí utekajú preč za lepším životom, iní sa snažia nevyhorieť

verejnosti oznámili rozchod, a celé to vyvrcholilo rozvodom v januári 2020.

Podľa portálu StyleCaster.com, Cyrus zhrnula celý svoj príbeh a rozprávanie o posledných rokoch do skladby Midnight Sky. Prešla nielen verejným rozchodom, ale v prvom rade rozchodom s človekom, s ktorým tvorila vyše desať rokov pár. Ako spomína v rozhovore pre SiriusXM, singel nie je len jej osobnou výpoveďou o celom vzťahu, ale označuje ho aj za „hudobnú stigmu“ rozvedenej ženy.

Po textovej stránke môžeme za silnú časť singla považovať nasledujúcu pasáž: „But it‘s been a long time since I felt this good on my own (Uh) / Lotta years went by with my hands tied up in your ropes (Your ropes) / Forever and ever, no more (No more).“ (Ale už dávno som sa necítila tak dobre sama / Ubehlo mnoho rokov, kým som mala ruky zviazané v tvojich povrazoch / Stále a navždy, už nikdy viac).

Práve „spojenie navždy“ je v mnohých prípadoch ubíjajúce. Pretože už odmalička si istým spôsobom vštepujeme, ako získať a mať – priam vlastniť – najlepších priateľov navždy, pričom sami v tom momente nevieme predpovedať svoju budúcnosť. Nevieme ako sa vyvinieme, aké ambície budeme mať a či nás stále budú spájať rovnaké záľuby. Slovíčko „navždy“ je aj v manželstve neskutočné ťažké. Podľa Miley sa najmä ženy vo vzťahoch často cítia previnilo, keď sa práve to „navždy“ nenaplní.

Často si ako spoločnosť neuvedomujeme, aké nároky kladieme na ženy. Žiada sa od nich dokonalosť, a pokiaľ kritériá nespĺňajú (ale čie?), nazerá sa na ne, akoby zlyhali, naznačuje Miley. Práve toto často vedie k depresiám a ďalším ťažkým psychickým problémom.

Skladba Midnight Sky má v podstate dve stránky. Miley Cyrus v nej predovšetkým hovorí o vlastnej nezávislosti, ako aj o ženách vo všeobecnosti. No dá sa chápať aj ako úvaha o nezávislosti kohokoľvek, napríklad aj LGBTIQ ľudí. Azda všetci túžime po láske. Chceme ju dávať a prijímať, je to naša prirodzenosť. I napriek tomu, že dnešné vzťahy majú dosť často tendenciu rýchlo vyhasínať a zdá sa, že emočná inteligencia zakrpatieva, niekde v kútiku duše neustále prebýva túžba byť milovaný či milovaná. Láska je krásna, žiaľ, často neopätovaná či nepochopená emócia.

Ani cieľom LGBTIQ ľudí nie je neustále upozorňovať na svoju existenciu, bojujú skôr o to, aby sa dočkali akceptácie a mohli ľúbiť a byť ľúbení. Niekedy do toho vkladajú možno až príliš veľa úsilia a energie, a pozitívna odozva neprichádza. Midnight Sky hovorí o nezávislosti žien, ako aj jednotlivca, ale speváčka poukazuje aj na to, že nepotrebujeme byť ľúbení niekým iným, pokiaľ ľúbime samých seba.

Veľmi výpovednou časťou skladby je úsek „I was born to run, I don’t belong to anyone. Don’t need to be loved by you.“ (Narodila som sa pre útek, nepatrím nikomu. Nepotrebujem, aby si ma miloval). Áno, ako už bolo spomenuté, tieto slová venovala predovšetkým svojmu ex-manželovi a všetkým zlým vzťahom, ktorými v živote prešla, ale za týmito slovami môžeme hľadať i ďalšie významy.

Pokiaľ si pozriete videoklip k tejto skladbe, uvidíte v ňom nielen nahú Miley obsypanú lentilkami, ale aj zvieratá v rôznych farebných odtieňoch. Nahotou symbolicky stvárňuje už spomínanú nezávislosť, ale vďaka farebným prvkom zároveň vytvára asociácie s LGBTIQ komunitou. V podstate odkazuje na to, že ľudia sú slobodné tvory, ktoré sa môžu vydať v živote ľubovoľným smerom. Môžu byť kým chcú, môžu milovať koho chcú. Aj keď sa do niekoho hlboko zamilujeme, v skutočnosti nikomu nepatríme. Nikto nás nevlastní ako majetok a máme právo prežiť život podľa vlastného uváženia.

Marek Hudec Foto – Archív Aleksandry Muzińskej

Aleksandra Muzińska z Varšavy pôsobila v združení Miłość Nie Wyklucza a v súčasnosti pracuje v neziskovej organizácii Fundusz dla Odmiany, ktoré presadzujú rovnosť manželstva a bojujú za práva queer ľudí. Pre QYS hovorí o živote aktivistky v najhomofóbnejšej krajine Európskej únie (podľa rebríčka asociácie Rainbow Europe), kde v poslednom čase v niektorých mestách a obciach miestne zastupiteľstvá zaviedli tzv. zóny vylučujúce LGBT+ ľudí a kde sa víťazom prezidentských volieb stal otvorene homofóbny kandidát. Napätie v krajine eskaluje a prejavilo sa aj na augustovej demonštrácii, pri ktorej násilne zasiahla polícia.

Zúčastnila si sa násilných protestov vo Varšave za práva LGBT+ ľudí, ktoré polícia potlačila. Ako sa cítiš? Bol to poľský Stonewall a cítim sa trochu unavene, mám aj niekoľko rán zo stretov s políciou. Hoci sa tomu teraz smejem, viacerí aktivisti a aktivistky boli odvedení. Ja vďakabohu nie. Mnohí transrodoví a nebinárni ľudia boli tiež zadržaní a polícia sa k nim správa veľmi znevažujúco. Jedna osoba nahlásila aj znásilnenie. Je to hrozná situácia.

Andrzej Duda vyhral nedávno poľské prezidentské voľby s nenávistnou kampaňou s o niečo viac ako 51 percentami odovzdaných hlasov. Znamená to, že krídlo podporujúce queer ľudí je v Poľsku tiež silné? Podľa prieskumov väčšina Poliakov a Poliek podporuje registrované partnerstvá, čiže im nevadia páry rovnakého pohlavia. Podpora rovnosti manželstiev je tiež celkom vysoká, podľa výskumov pohybuje medzi 30 a 40 percentami obyvateľstva. Ako vravíš, mnoho voličiek a voličov nepodporuje Dudovu kampaň, a tiež sa musíme zamyslieť nad ľuďmi, ktorí k urnám neprišli. Volebná účasť bola 68 percent. Aký názor má zvyšok? Navyše, pre mnohých, ktorí podporujú práva LGBT+ ľudí, nie je táto téma prioritou. V prvom rade im záleží na pokojnom živote s vhodným sociálnym zabezpečením pre rodiny, penzistov, ľudí so zdravotným znevýhodnením. Musíme premýšľať nad tým, ako ich presvedčiť, že za práva menšín sa treba postaviť.

Politici robia z queer ľudí nepriateľov. Je to novinka v Poľsku? Ak nie, kedy sa táto nenávistná kampaň začala a prečo? Vláda strany Právo a spravodlivosť nastúpila v roku 2016 a ich postoj bol od začiatku jasný. Ministri a iní vládni predstavitelia sa netaja homofóbnymi názormi, urážajú nás a tvrdia, že sme nepriatelia. Predchádzajúce vlády sa téme LGBT+ práv skôr vyhýbali, vnímali nás ako sexuálnu menšinu, o ktorej netreba hovoriť. Robili z toho tabu, ale aspoň sa nesprávali útočne. Keď strana Právo a spravodlivosť získala väčšiu moc, spustili nenávistnú kampaň v televízii, rádiu, v novinách.

Súvisí to s poľskou spoločnosťou? Je skutočne taká konzervatívna? Nemyslia si politici, že týmito výrokmi získajú popularitu? Myslím si, že to súvisí len s politickou stratégiou. Niekto túži získať moc a podporovateľov sa snaží získať cez vyvolanie strachu. Najprv desí voličov utečencami, potom queer ľuďmi. Prieskumy hovoria, že poľská spoločnosť je značne homogénna, v krajine nemáme veľa etnických alebo náboženských menšín. Bežní občania kvôli tomu nemajú veľa skúseností s rozdielnymi svetonázormi. Je normálne, že sa bojíme toho, čo nepoznáme. Ak vidíme, že je niekto iný, odlišný, sme si toho vedomí, cítime to. A politici to tiež vnímajú a zneužívajú to. Rozhodli sa teda spoločnosť rozdeliť na rôzne skupiny, tábory a vytvoriť medzi nimi bariéry. Brilantná stratégia! Podobne vládne Orbán v Maďarsku s kampaňou proti migrujúcim, transrodovým ľuďom či rómskej menšine. Na Slovensku je to určite podobné.

Pravdaže sme znepokojení správami z Poľska. Od jari máme tiež konzervatívnu vládu s napojením na kresťanských fundamentalistov. Bojíme sa, že sa u nás situácia bude vyvíjať rovnako. Vieme, že poľská vláda a mnohí kresťanskí fundamentalisti – aj z mimovládnych organizácií – sú dobre financovaní, sú súčasťou medzinárodnej komunity a majú jasnú agendu. Chcú zaviesť náboženské právo a dá sa povedať, že sme s nimi vo vojnovom stave. Tento boj sa premieta do debaty o hodnotách. Vedia veľmi obratne používať jazyk vo svoj prospech, používajú chytľavé slová, sú to navyše dobrí marketéri. Som celkom schopná fundraiserka neziskových organizácií a vidím, akí vedia byť šikovní. Dlhodobo sledujem ich prácu. Ich stránky sú skvele spravené a napísané, my LGBT+ aktivisti a aktivistky sa, paradoxne, od nich máme čo učiť. Spôsob, akým získavajú donorov, ako komunikujú svoje kroky, pripomína veľké celosvetové organizácie ako Amnesty International alebo Greenpeace. Kresťanskí

fundamentalisti sa práve od nich učia, je to veľká irónia. Čo môžeme spraviť my? Môžeme otvárať diskusiu, môžeme šikovne robiť fundraising, môžeme organizovať tréningy, workshopy, poradenstvá.

Mnohí slovenskí queer aktivisti a aktivistky vidia, že debata ohľadne ľudských práv sa zhoršuje. Nedávno sme oslavovali desať rokov PRIDE v Bratislave, a predsa, máločo sa zlepšilo. Nemáme ani registrované partnerstvá. Mnoho z nás preto zažíva pocit vyhorenia. Vy to však musíte mať oveľa horšie. Moja priateľka Natália vedie organizáciu, ktorá poskytuje tréningy a debaty o vyhorení v aktivizme. Sama bola v zlej situácii, ale pozbierala sa a uvedomila si, že chce pomôcť iným aktivistom a aktivistkám nielen z oblasti ľudských práv, ale napríklad aj ekológie. Horšie je, že my ako LGBT+ aktivistky a aktivisti často bojujeme za zmenu z pozície osobnej odlišnosti a diskriminácie. Preto vieme ľahšie vyhorieť. Nebudem klamať, situácia v Poľsku je hrozná. Mnohí moji kamaráti a kamarátky bojujú s psychickými problémami. Niektorí utekajú do Nemecka, Veľkej Británie alebo Španielska, aby sa pokúsili vybudovať si pokojný a šťastný život v novom, priateľskejšom prostredí. V Poľsku teraz vieme, že sa musíme báť aj polície a tajných služieb. Snažia sa nás zastrašiť, aby sme skončili s aktivizmom. Natália má veľa práce. Každý deň jej volajú z nejakej organizácie, že majú záujem o workshop o vyhorení.

Situácia je zlá, ale ty vytrvávaš. Kedy je ten správny čas vzdať sa a jednoducho sa presťahovať? Kladieš veľmi zložitú otázku. Možno postačí, ak ti poviem svoju stratégiu. Kedysi som pracovala v organizácii presadzujúcej rovnosť manželstva a hoci sa v Poľsku mnohým zdala revolučnou, oproti iným je to stále konzervatívna organizácia. Odišla som, aby som sa mohla venovať radikálnejšej práci. Som však privilegovaná, žijem v jednej z najliberálnejších častí Varšavy, v štvrti s hipstermi a dúhovými vlajkami. Je to bezpečné prostredie. Musíme zmeniť prístup, ísť mimo veľkých miest, mimo Varšavy, Vroclavu, Gdansku či Krakova. Musíme prísť podporiť ľudí, ktorí bojujú za svoje práva na vidieku. Musíme podporiť aj tých, ktorí sa chcú za nás postaviť. Mnohí sú jednoducho priateľskí a solidárni, pracujú pre mestské samosprávy, vystupujú proti klimatickej zmene a potrebujú školenia, niekedy právnu pomoc alebo sa len dozvedieť viac o LGBT+ otázke. Založila som preto minulý rok novú organizáciu, zháňame peniaze v zahraničí a potom ich ponúkame komunitám v menších mestách vo forme grantov. Čiže, nemám odpoveď na tvoju otázku. Mám len stratégiu, ktorá mi práve pomáha prežiť a nevyhorieť.

Ako sa žije ľuďom vo vyhlásených takzvaných „zónach bez LGBT“? Robia skvelú prácu. Kontaktujú mestá v zahraničí, napríklad v Nemecku alebo Francúzsku, ktoré majú vzťahy s poľskými mestami a obcami ako partnerské mestá. Jedno mesto alebo obec v Poľsku môže mať päť partnerských v zahraničí. Aktivisti a aktivistky teraz oslovujú ich samosprávy s otázkou, či vedia o tom, že ich poľskí partneri sa vyhlásili za „zónu bez LGBT“. V súčasnosti viaceré nemecké a francúzske mestá už zrušili takéto spolupráce a spôsobili tým šok pre miestnu komunitu. Partnerstvá sú dôležité pre ekonomiku samospráv, kooperáciu škôl a tak ďalej. Takže poľskí politici cítia priamy účinok svojej kampane. Mnohí ďalší aktivisti a aktivistky sa usilujú vo svojich mestách otvoriť dialóg: pozrite sa, som lesba, som gej, naše práva nie sú ideológia a vy sa nás snažíte vylúčiť zo svojej komunity. Odvážne vystupujú z ticha a konfrontujú spoluobčanov. Náš ombudsman Adam Bodnar zas tieto rozhodnutia samospráv jednoducho vzal na súd.

Kedy si sa rozhodla stať sa aktivistkou? Je to veľmi osobný príbeh. Už na strednej škole som sa zapájala do mnohých neziskových organizácií bojujúcich za demokraciu, ľudské práva a transparentnosť. Môj coming-out prebehol niekedy okolo mojej tridsiatky. Dovtedy som mala viaceré vzťahy

s mužmi, ale nedopadli dobre a neskôr som si uvedomila prečo. Zaľúbila som sa totiž do ženy a spôsobilo to vo mne zemetrasenie. Cítila som, že nemôžem už mazať časť svojej identity, som jednoducho lesba. Tá láska však dlho netrvala, iba pár mesiacov. Po rozchode som sa cítila úplne zlomená a smutná, ale kamaráti mi odporučili, aby som sa začala aktivizovať, aby som si napríklad vymyslela nejaký projekt a do niečo investovala nahromadené pocity, energiu a vyliečila si tak srdce a myseľ. Keďže som mala mnoho skúseností z neziskoviek a vedomosti o finančných a právnych otázkach, založila som organizáciu zastupujúcu práva LGBT+ ľudí. Čoskoro sa stala jednou z najvýznamnejších podobných v Poľsku. Bola to rýchla kariéra. Raz som dospela do bodu, keď som cítila, že by som možno mala aktivizmus opustiť a sústrediť sa radšej na svoj súkromný život.

Možno pomohlo, že aj tvoja partnerka je aktivistka. Určite. Stále mám veľa nápadov, chcela by som napríklad založiť komunitné centrum, ktoré by poskytovalo prístrešie pre ľudí v núdzi. Mám veľa práce, no musím sa strážiť, aby som nevyhorela. Keďže som privilegovaná a mám dobrý prístup k donorom a skúsenosti fundraiserky, uvedomila som si, že nikto iný moju prácu za mňa nespraví. Musím využiť svoje schopnosti a skúsenosti, je to môj dar a musím ním pomôcť komunite. Je to moja povinnosť.

Horšie je, že my ako LGBT+ aktivistky a aktivisti často bojujeme za zmenu z pozície osobnej odlišnosti a diskriminácie. Preto vieme ľahšie vyhorieť.