Kam spejú dediny?

DEMOGRAFICKÉ ÚDAJE V HAJDUŠICI ZNEPOKOJUJÚ Kam spejú dediny?

Vladimír Hudec

Údaje o demogra ckých pohyboch vo Vojvodine už dávno neveštia nič dobrého. Už dávno totiž píšeme o veľkom počte úmrtí na jednej a malom počte novorodeniatok na druhej strane. V mnohých dedinách počet narodených detí a sobášov možno napočítať na prstoch jednej ruky, kým na napočítanie zomretých často nepostačia prsty ani na rukách a veru ani na nohách. Práve taká situácia už mnoho rokov pretrváva aj v malej juhobanátskej dedinke Hajdušica. Aj vlani sa narodili iba 4 deti a zomrelo 29 osôb.

Novému členu rodiny sa tešili v štyroch hajdušických rodinách – trom chlapcom a jednému dievčaťu. Narodili sa Aleksandar, Marija, Todor a Filip. Ich národnostnú príslušnosť však nemožno presne určiť, lebo sú manželstvá takmer výlučne národnostne zmiešané. Povedzme však, že iba malý Filip Mamojka má aj slovenský pôvod tak z otcovej, ako aj z matkinej strany. Tri deti sú svojim rodičom prvé dieťa a iba malá Marija Anđelovská má aj staršiu sestričku, čiže je svojim rodičom druhé dieťa. Zaujímavé je, že zo štyroch mladých matiek iba jedna je aj rodom z Hajdušice, kým ostatné tri sú z okolitých dedín. To zasa neznamená, že vydajom do Hajdušice prispeli k zväčšeniu počtu obyvateľov, lebo v tej istej chvíli aj dievky z Hajdušice sa vydali do iných prostredí.

Už podľa zvyku omnoho dlhší je zoznam zosnulých. Vlani sa Hajdušičania rozlúčili s 29 svojimi spoluobčanmi, čo je až o 13 viac ako v roku predtým a najviac za posledných desať rokov. Umierali ľudia v pokročilom veku, ale aj vo veku, o ktorom obyčajne hovoríme, že je privčas na umieranie. Najstarší medzi zosnulými bol 95-ročný Michal Cesnak, ktorého mnohé generácie hajdušických žiakov pamätajú ako obľúbeného a usilovného školníka báťa Miša. Vo veku 81 až 90 rokov zomreli jedenásti Hajdušičania a vo ôsmom desaťročí života ďalší deviati. Pominuli sa aj piati šesťdesiatnici a jeden päťdesiatnik a najmladšia vlani zosnulá bola 39-ročná Zorica Zlatanovićová, ktorá vykonala samovraždu. Vlani zomrelo 15 mužov a 14 žien. Vyše polovice (16) vlani zosnulých boli Slováci, štyria boli Srbi, traja Maďari a šiesti Macedónci.

K týmto znepokojujúcim údajom priložme aj ďalší, že vlani v Hajdušici nebolo ani jedného sobáša. Predsa dva snúbenecké páry v roku za nami si založili mimomanželský vzťah a jednému z nich Stefanovi a Tamare Mamojkovcom sa narodil aj syn. Od matrikárky Dubravky Kocevskej sa dozvedáme, že na území celého matričného obvodu so sídlom vo Veľkej Grede, ktorý zahŕňa 5 dedín s viac ako 2 000 obyvateľmi, dvaja pôsobiaci matrikári neuzavreli ani jedno manželstvo. V istej chvíli v matrike sobášených v tomto obvode sú vykonané dodatočné zápisy troch sobášov občanov, ktorí žili a sobášili sa v bývalých juhoslovanských republikách, ale ani jeden tuná vykonaný sobáš.

Na druhej strane v zahraničí, presnejšie na Slovensku sa toho

Filip Mamojka so svojimi rodičmi Stefanom a Tamarou

času nachádza vyše 50 hlavne mladých ľudí, od ktorých treba očakávať, že si založia rodinu a budú mať deti. Zrejme ťažko povedať, či to urobia na Slovensku, alebo sa vrátia žiť do rodiska. Niekto z nich sa možno aj vráti, ale mladé manželské páry, ako aj viacerí mladí ľudia, ktorí sa zamestnali a tým aj presťahovali do Vršca,

Zreňanina, Nového Sadu,

Pančeva, Belehradu, sotvaže sa už vrátia. A takých tiež nie je málo. Všetko to nasvedčuje, že budúcnosť tejto dediny vonkoncom nie je ružová. Žiaľ, táto malá banátska dedina v tomto nie je osamelá, čiže podobný osud má veľmi mnoho dedín v celom Srbsku. Foto: z archívu rodín

Mamojkovej, Anđelovskej a Cesnakovej

Aco Anđelovski s manželkou Majou sa rozhodli žiť v Hajdušici a ich dcéra Milica vlani dostala sestričku Mariju Hajdušičania sa rozlúčili aj s dlhoročným obľúbeným školníkom a vo chvíli smrti najstarším občanom Hajdušice Michalom Cesnakom

NA POSEDENÍ SO STOROČNOU PETROVČANKOU DR. ANTÓNIOU KRIVÁKOVOU Život venovala liečeniu chorých

Jaroslav Čiep

Hoci v súčasnosti prekročila aj tú pomyselnú hranicu – sto rokov, petrovská lekárka na dôchodku Dr. Antónia Kriváková ešte vždy je nielen mentálne v dobrej kondícii, ale aj zdravotne, čiže telesne, je na tom pomerne dobre, hoci v poslednom čase prekonala nielen veľký zápal pľúc, zlomeninu a preležala aj covid ochorenie. Neklesá duchom. V domácom pohodlí v byte v budove oproti petrovskému gymnáziu, kde žije spolu s dcérou Marienou Krivákovou-Stankovićovou, sme ju navštívili, pozhovárali

Antónia Valentová ako maturantka na gymnáziu vo Virovitici 1943

sa a posedeli si pri kávičke deň po tom, čo pani doktorka Kriváková oslávila sté narodeniny.

Na úvod som jej zagratuloval a opýtal sa jej, či ma spoznáva, lebo sme sa dlhšie nevideli. Hneď sa prezradila, že dobre pozná rodinu Čiepovú, veď „vraj tvoj starý otec býval v Ulici partizánskej a bol dobrého zdravia, kým mamička nie až tak dobrého“. Prikývol som, hoci to boli moji prastarí rodičia, ale nechcel som staršiu pani mýliť, veď roky aj tak rýchlo bežia a generácie sa míňajú...

Táto teraz už storočná pani sa narodila 24. januára 1922 v českej rodine Valentovcov v chorvátskej dedinke Dežanovec, v súčasnosti Dežanovac v západnom Slavónsku, v mnohodetnej rodine, kde mala deviatich súrodencov a bola siedme dieťa v rodine. Aj v súčasnosti si Dr. Kriváková živo pamätá na detstvo, na školenie doma, aj v Daruváre a vo Virovitici a na príchod druhej svetovej vojny, kde sa traja jej bratia pridali k partizánom, a preto často jej rodina, aj ona sama, mali vytriasačky v dome a výsluchy zo strany ustašovskej moci. Neskôr sa aj sama pridala do organizácie SKOJ-a a pracovala aj na tlačovom útvare v hlavnom výbore.

O tom naše médiá už písali a vysielali aj v minulých rokoch. Nás skôr pri tejto príležitosti zaujímalo to, ako cesta pani doktorku zaviedla k Slovákom a do slovenského prostredia vo Vojvodine. – Na konci vojny náš štát dostal ponuku od viacerých štátov na štipendistov. Ja som sa rozhodla pre štúdiá v Prahe a v roku 1945 som zapísala medicínu. Myslela som si: Praha mi je bližšie, český ovládam a ľahšie budem študovať. V tú jeseň som ochorela, dostala som chrípku, horúčka neprechádzala, tak sa lekár, kde som praxovala, naľakal, že som niečo nachytala na jeho oddelení. Potom som v nemocnici ležala päť mesiacov a odtiaľ som aj skladala predmety. Ďalších päť mesiacov som sa zotavovala v Tatrách a po návrate som nenašla nikoho zo známych v Prahe. Tak som sa aj ja vrátila do Juhoslávie a v štúdiách som pokračovala v Belehrade, kde už od skôr ako dôstojník pracoval aj môj brat a ma zo začiatku prichýlil. V Belehrade som sprvu bývala v ženskom domove, kde som nemala podmienky na učenie. Neskôr po rokoch som sa presťahovala do Českého domu, kde bývali študenti. Tu som sa zoznámila aj v budúcim manželom Samuelom Krivákom (1929 – 1998) z Petrovca, ktorý bol aj môj kolega v štvrtom ročníku na fakulte a zblížilo nás spoločné učenie. Na internáte v izbe som mala

Rodina Kriváková v Petrovci v polovici 60. rokov minulého storočia

všetky Slovenky, tak som rýchlo ovládala slovenčinu. Nakoniec sme sa aj vzali roku 1956. Manžel potom išiel na vojenčinu, ale jeho kasáreň bola iba 500 metrov od môjho ubytovania v Ćupriji, kde som bola stážistkou v nemocnici.

Ako ste to mali na profesionálnej dráhe?

– Manželovi ponúkli pracovné miesto v Padine. Nevedeli vtedy, že sme spolu dvaja. Tak nás prijali oboch. Odišli sme tam, aj sa nám tam páčilo a ľudia boli príjemní. Zvykli sme si na nich. Muž chodieval aj dva dni v týždni do susednej dediny Samoš. Mal tam robiť pol pracovného času, ale chodieval ráno a vracal sa večer, keď si urobil robotu. Tu sa nám narodili aj dve dcéry, Marienka a Alenka. Neskôr v apatieke mali nejaké kšefty a my sme nechceli robiť kadečo nepovolené, čo nebolo po ich vôli. Chceli sme mať čistú robotu a bez chvostov, bez súkromnej ordinácie. Naštvali na nás obecný dom a tak sa muž nahneval a dal výpoveď. To málo, čo sme mali, nakládli sme na kamión a vrátili sme sa domov k jeho Petrovskí zdravotníci roku 1964 na vchode rodičom do Petrovca. Neskôr novej budovy Domu zdravia; stoja: (zľava) prichádzali prosby z Kovačic Dr. Andrej Ferko, Dr. Oľga Dubovská, Dr. Antónia Kriváková a Dr. Samuel Krivák; dolu zdravotné sestry: Zuzana Šimonová, Anna Šusterová, Katarína Srnková a Anna Liptáková. kej obce, aby sme sa vrátili, aj všeličo sľubovali, ale už bolo neskoro.

Už ste teda boli v Petrovci. Čo vás tu dočkalo?

– Na jar roku 1959 sme prišli do Petrovca, mladšia dcéra mala iba dva mesiace. Petrovec vtedy bol ako aj iné dediny a mestečká, bez asfaltových ciest, a prachu bolo neúrekom. Mali sme ponuku odísť aj do Palanky, ale už sme nechceli ísť nikam. Tu nás dočkali lekári Ferko a Dubovská. Bývali sme u starých Krivákovcov, tam sme prijímali aj pacientov. Otec

Krivák rýchlo na podstienku dostaval ešte dva múry a tam nám bola ambulancia na ďalšie dva roky. Potom sme sa chytili stavať si aj vlastný dom. Zo začiatku sme pracovali doma v Krivákovcov a neskôr v starej budove ambulancie. Tá bola oproti súčasnej budove Matice. Vedľa ambulancie bola aj lekáreň. Tu sme pracovali štyria: Ferko, Dubovská a my dvaja Krivákovci. Boli aj štyri sestry. Mali sme tam dve ordinácie a striedali sme sa. Jedni pracovali predpoludním a druhí poobede. Ja som hneď po príchode dostala detskú ordináciu a tam som pracovala ďalších tridsať rokov. Na začiatku 60. rokov sa vystavala nová budova ambulancie, kde je aj teraz, a roku 1963 sme sa aj presťahovali. Detská ambulancia vtedy mala vchod od lekárne a múry sme mali omaľované postavami z kreslených filmov a snežienkami, aby deťom bolo bližšie, aby sa nebáli a pobavili sa, keď čakali na rad. Omaľoval to vtedy zubárkin Domanovićovej syn.

Aké vtedy choroby mali deti a dospelí a aké formy zdravotnej ochrany boli aktuálne?

– Neboli až také veľké epidémie, najčastejšie prechladnutia, občas rígle, ovčie drobnice, behačky, brušká, ale nebolo toho tak veľa. Spočiatku ani nebolo až tak veľa pacientov, tak do mojej ordinácie chodili aj dospelí. Aj vtedy mali ľudia svojho lekára, ale keď bolo súrne, tak ich prijal ten, kto mal službu. Robila som s deťmi v ordinácii, mali sme aj dežúrstvá, ale som obchádzala aj starších občanov po domoch, keď som vedela, že nie sú v stave prísť k nám, lebo nám na nich záležalo. U dospelých sa liečili prechladnutia, zápaly hrdla a pľúc. V tom čase sme v zimnom období mali aj prednášky zo zdravotníctva a Petrovčanom sme hovorili o ochoreniach a preventívnych opatreniach. Dohodli sme sa, že každý lekár má cez zimu prichystať po štyri prednášky. Pamätám si, že najväčší záujem bol o prednášky o rakovine. Bola plná sieň poslucháčov v škole alebo v ženskom spolku, lebo vtedy to bolo niečo nové, nie také známe. To ľudia najradšej počúvali. Mali sme prednášky aj o výžive a o všetkom, čo sa hodilo k zdraviu.

Vieme, že ste v rodine boli desať bratov a sestier. Je z nich ešte niekto živý a čo si myslíte, komu alebo čomu dlhujete dlhovekosť?

– Mám živú sestru, ona je o štyri roky mladšia odo mňa. Ale zažila nejakú porážku, takže už tridsať – štyridsať rokov ani nevie o sebe, ale žije. Jej dcéra s manželom sa obetovali a opatrujú ju. Aj brat v Kanade žil nad 90 rokov. K dĺžke života najviac prispieva spôsob života. O sebe nemôžem povedať, že som žila nejako extra, ale naveky bolo tak: nič nadmieru. Myslím si, že som žila striedmo. Nikdy som sa ani neopila, iba ak oblizla alkohol, ani veľmi horké (štipľavé) a slané nemám rada. Jedávam po trochy zo všetkého, aj mäso, aj sladké, cestoviny mám rada. Ale Antónia Kriváková deň po oslave všetko s mierou. Inak rada čítam stých narodenín knihy. Keď sa objavila choroba u mňa, vždy som si myslela, že ju zdolám, a tak som sa hádam K narodeninám prijala množstvo gratulácií aj cítila. Nikdy som nebola až taká a potešila sa aj monografii o rodnej dedinke chorá, žeby som stratila nádej, že Dežanovec zomriem. Nádej pomôže človekovi zdolať choroby.

Na záver sa chcem ešte opýtať jedno. Narodili ste sa v českom prostredí a dlhé roky žijete v slovenskom. V ktorom jazyku rozmýšľate?

– Tak úprimne: po česko-slovensky. Ale slovenčina prevláda, lebo dlhé roky žijem v slovenskom prostredí. Stávalo sa mi, kým som chodila k rodičom, že prídem tam a hovorím po česky, ale viac po slovensky, vrátim sa do Petrovca, rozprávam viac po česky. Prenášam si to a miešajú sa mi tie dva jazyky. Ale keď dlho nemením prostredie, tak prevláda jazyk prostredia. Slovenčina mi je teraz bližšia ako čeština. x x x Ešte sme sa bavili a prezeRadosť Dr. Krivákovej z rodinnej oslavy; spoločne sme odfotografovali oslávenkyňu s dcérami a ich rodinami vrátane 5 vnúčat a 8 pravnúčat rali fotografie, evokovali spomienky a práve, keď som bol na odchode od Krivákovcov, poštár potešil oslávenkyňu. Totiž do daru dostala monografiu z rodnej dedinky Dežanovec a pri spomienke na detstvo pri listovaní knihy sa jej zarosili oči.

MLADÝ AMBICIÓZNY KUCHÁR – STEFAN TEREK Z ODŽAKOV Diagnóza – kuchár

Miroslav Pap

Gastronomický sektor je jeden z najrýchlejšie rastúcich v oblasti cestovného ruchu, ktorý uspokojuje ľudské potreby, prezentuje tradičnosť a sleduje súčasne trendy. Tvrdí sa, že hlavným faktom kvality jedla je práve spokojný kuchár, ktorý svojou produktivitou vie ponúknuť kvalitné jedlo, s ktorým je aj zákazník spokojný. Samozrejme, recipročne, spokojný zákazník predstavuje pre kuchára určitú motiváciu, ale aj príležitosť, že sa opäť v danom gastronomickom podniku zastaví.

O gastronomický sektor prejavujú veľký záujem aj mladí ľudia, ktorí svoje kulinárske vlohy excelentne prezentujú doma a v zahraničí. Takú cestu si kliesni aj Stefan Terek z Odžakov, ktorého rodinné korene siahajú do Lalite. Základnú školu absolvoval v Odžakoch a Strednú technickú školu – odbor kuchár, v Apatíne. No po skončení strednej školy ho cesta viedla do Belehradu, a to na Vysokú hoteliersku školu odborných vied.

Čo vás motivovalo svoj život usmerniť na gastronomický sektor?

„Pre mňa to nebolo ani ťažké, ani problematické rozhodnutie, keďže som ešte od základnej školy vedel, že budem kuchár. Za týmto snom som si vždy poctivo stál a doposiaľ sa mi všetko podarilo, aby sa mi tento sen pomaly aj napĺňal. Od detstva som mal ten inštinkt, ktorý ma viedol do kuchyne, kde som sa vždy cítil produktívne. Postupne som sa pri matke naučil určité základy, ktoré som potom rozširoval do iných sfér. V strednej škole, keďže som sa zapísal na kuchársky odbor, sa táto moja kuchárska túžba ešte zdvojnásobnila. Už v prvom ročníku strednej školy som išiel pracovať ako kuchár začiatočník, alebo skôr pomocník na loď a v treťom ročníku som získal prvé miesto na republikovej súťaži kuchárov stredoškolákov.“

Vráťme sa k tej lodi. Čo vám táto prax ako začiatočníkovi dala?

„Aby sme to spresnili, išlo o riečnu loď. Osobne aj naďalej tvrdím, že práca kuchárov na riečnych lodiach je omnoho zaujímavejšia a tvorivejšia, ako na

Stefan Terek – milovník gastro-

nómie (foto: I. Jurišin)

zaoceánskych lodiach, kde títo kuchári nemajú ani voľný čas, ani dostatočný oddych. Takýto preťažený kuchár nemôže dať ani pozoruhodný výsledok. Plavba na lodi začínala v Budapešti a smerovala do Nemecka a naspäť. Počas plavby starší kuchári nás učili nové techniky, nové jedlá, nové spôsoby prípravy jedál a pod. Bolo to, samozrejme, veľmi užitočné a v každom prípade aj zaujímavé, keďže kuchári na riečnych lodiach majú aj voľný čas, čiže majú možnosť sa prejsť po mestách, v ktorých sa loď zastaví.“

Aktuálne ste začínajúcim študentom na Vysokej hotelierskej škole, kde sa upriamujete na gastronomický sektor. Ako hodnotíte doterajšie štúdium?

„Pravdupovediac štúdium mi dá zabrať, ale je to odbor, ktorý

Skúsený v zložitejších prípravách jedál (foto: I. Jurišin)

ma baví, takže je to potom ľahšie. Ale teší ma, že máme na vysokej škole pravidelnú prax, presnejšie raz týždenne.“

Ktoré jedlá najradšej chystáte?

„Určite sú to slané jedlá. Viac sa mi všeobecne daria v porovnaní so sladkými. Samozrejme, týmto nechcem povedať, že sa nevenujem sladkým jedlám, ale mojou srdcovkou sú slané jedlá, pri ktorých je takpovediac väčšia sloboda; čiže sú to mäsité jedlá, a potom zeleninové jedlá. Výhodou je, že poznám tak slovenskú, ako aj srbskú gastronómiu, takže ich môžem kombinovať. Veľmi ma zaujíma aj európska kuchyňa, ale dokonca aj ázijská.“

Na Tortiáde v Laliti

Boli ste členom odbornej poroty na Tortiáde v Laliti. Aká to bola skúsenosť pre vás?

„Keď ma povolali do tejto poroty, bol som veľmi poctený. Mal som česť spolupracovať s cukrárom Petrom Kuzmanovićom, od ktorého som sa aj veľa naučil. V každom prípade na Tortiáde som uplatnil svoje vedomosti a praktické skúsenosti a veľmi ma potešilo to, že moje hodnotenie bolo veľmi podobné ostatným členom komisie, takže verím, že som na tej správnej ceste.“

Ako hodnotíš gastronómiu v Srbsku?

„Čo sa týka tradičnej gastronómie, tak tá je na celkom dobrej úrovni. Tu ešte stále dominujú tradičné jedlá, o ktoré je najväčší záujem. A v konečnom dôsledku tie tradičné jedlá tak väčšinového národa, ako aj menšinových sú veľmi kvalitné. Moderná gastronómia z druhej strany je na nižšej úrovni. Nájdeme ju iba vo väčších mestách. Dúfam, že sa aj táto časť gastronómie rýchlo vyvinie v Srbsku.“

Plány do budúcna?

„Samozrejme, ukončiť fakultu a zapísať sa aj na magisterské štúdium. Čo sa týka určitých dlhodobých plánov, tak tu by som zaradil otvorenie vlastnej gastronomickej prevádzky. Možno ma životná cesta zavedie niekde do zahraničia. Odporúčam najmä mladým, ktorí majú blízko ku gastronómii, kuchárstvu, aby sa toho nevzdávali. Je to krásne povolanie, no musím zdôrazniť, že pri ňom nestačí iba láska, ale je tu aj tvrdá práca, ktorá časom určite dá aj dobré výsledky. Pevne verím, že sa aj mne moje stanovené ciele splnia.“

BÁČSKY PETROVEC Zimné prikrmovanie vtáctva

Jaroslav Čiep

Spoločnosť pre ochranu a štúdium vtáctva Srbska už tretí rok zorganizovala súťaž v prikrmovaní vtákov s túžbou zamerať sa na vtáky prezimujúce v našom prostredí a pomoc, ktorú potrebujú na prežitie v chladných dňoch, keď jedla je málo.

Súťaž je rozdelená do niekoľkých kategórií tak, aby si každý našiel aktivitu pre seba, zapojil sa a prispel. Cieľom súťaže je tiež poukázať na to, ako môže byť kŕmenie vtákov chovateľskou zimnou zábavou: poznávanie druhov, počítanie vtákov, fotografovanie alebo kreslenie.

Tešia sa aj z výsledkov. Slovom, štatistiky uvádzajú: 2 882 napočítaných jedincov a 31 druhov vtákov, ktorým pomohli privítať jar. Z celkového počtu 77 súťažiacich 35 zaznamenalo vtákov na kŕmidlách a v ich okolí. Na kŕmidlá najčastejšie chodili sýkorky, vrabce poľné a domáce, ale aj divé holuby. Do tvorivých aktivít zimného kŕmenia sa za ten čas zapojilo 44 súťažiacich: do súťaže prišlo 63 fotogra í a 47 výtvarných prác detí.

Rudo-Ján Cefera z Báčskeho Petrovca pri jednom pozorovaní spoznal a zbadal na svojich 5 kŕmidlách 11 rôznych druhov vtákov: hrdličku, straku, viac druhov sýkoriek, vrabca poľného, lykožrúta, žltačku, zelienku a iné. Cenou v kategórii s najviac druhov vtákov, v ktorej Rudo obsadil prvé misto, bola populárna stolová hra Wingspan a poskytuje ju Gaming Center MIPL.

Vyhľadali sme mladého muža Ruda-Jána Ceferu (narodeného roku 1987) a prezradil nám, že už šesť rokov spolupracuje so Spoločnosťou pre ochranu a štúdium vtáctva Srbska. Už od skôr má záľubu v oblasti ornitológie, ktorá bola aj súčasťou štúdií na Fakulte lesníctva kedysi v Slovenskej republike. Mali tam v programe aj oblasť poľovníctvo a v nej zoológiu a tým aj ornitológiu. suté vždycky upozorňujú ostatné vtáctvo na nebezpečenstvo v blízkosti. Aj vrabce ako plaché vždycky prvé poplašia ostatné vtáky. Vypozorovali sme, že už ostatné druhy akoby si povedali:

Rudo-Ján Cefera pri vlastnom kŕmidle pre vtáky

„Keďže je zima, vtáctvo si ťažšie vyhľadáva potravu na svoju existenciu. Preto je cieľom tejto akcie trochu napomôcť vtáctvu, aby mohlo zimu ľahšie prežiť a aby mohlo fungovať. Je to zároveň aj monitoring, sledovanie vzťahov, ktoré sú medzi vtáctvom. Migračné druhy sa už pred zimným obdobím presťahovali. Väčšinou sú už v Afrike. Nám sú v tomto prípade stredobodom záujmu tie, ktoré zostanú a prezimujú u nás v našom podnebí,“ povedal pre naše noviny. „Pri prikrmovaní u pinkovitých druhov sme si všimli, že majú určité pravidlá. Inak ony sú spevavé vtáky a ľudia si ich aj najviac všímajú. Fungujú ako jedna veľká rodina. Na jednom mieste najprv sa objavia druhy, akými je napr. pinka lesná, potom sa k nim pridá zelienka, žltačka, kým neskoršie sa pridajú aj ďalšie,“ poznamenal náš spolubesedník. „Je mnoho indikácií, ako spoločne nažívajú. Napr. sýkorky

tak teda vy odleťte a my sa tu zostaneme kŕmiť. Je to také zvláštne,“ pridal Rudo. „Okrem prikrmovania v januári sa koná aj popis vtákov

Zverejnené ocenenie pre Petrovčana

vodných povrchov a stanovíšť. Táto spoločnosť so sídlom v Belehrade a v Novom Sade, s ktorou spolupracujem, si dala záležať na tom, aby mali vyplnenú databázu, spolupracujú aj s podobnými spoločnosťami v iných krajinách a navzájom si pomáhame,“ zdôveril sa mladý nadšenec a k tomu pridal: „V súčasnosti v Báčskom Petrovci na domácom kŕmidle na našom dvore sme zachytili desať – jedenásť druhov, tých pinkovitých boli tri – štyri druhy, boli tri druhy sýkoriek, tiež vrabce, potešil som sa aj hrdličkám, lebo ako je známe, pred desiatimi rokmi bol problém s nimi, s ich nedostatkom. Bol ich menší počet, lebo sa veľmi pytliačilo a chodievali k nám aj Taliani na ich odstrel. Tešilo ma, že sa vyskytla aj sýkorka uhliarka, lebo ich nie je veľký počet u nás, skôr sídli v ihličnanoch. Boli to tie typické druhy, ktoré zostávajú u nás,“ takmer v jednom dychu nám povedal spolubesedník a na otázku kŕmnych chyžiek povedal: „Sú tu aj chyžky, ale tie ani nie sú potrebné vo väčšom množstve. V závislosti od druhu vtákov. Povedzme niektoré sa budú stravovať vyššie, musia byť na konároch, lebo im je tak ľahšie. Daktorým druhom stačí, keď im hodíte priamo k zemi. Prídu sa samy nakŕmiť, takže tuná nemusia byť ani chyžky.“ Na úplnú a celistvú informáciu pre čitateľov súťaž Ptice moje hranilice (Vtáky môjho kŕmidla) obsahuje viacero kategórií. Okrem Petrovčana Ruda-Jána Ceferu v ďalšej kategórii bola ocenená aj Biljana Marinovićová z Kovina, ktorá v jedno zasnežené ráno napočítala na svojich 8 kŕmidlách 262 vtákov. Porota v zložení: Bojana Lukićová, výtvarná umelkyňa, Kalman Moldvai, gra cký dizajnér, a Uroš Stojiljković, vizuálny umelec, rozhodla aj o najkrajšej fotogra i v súťaži a autorom je Mišo Zlatarov a v rámci výtvarných prác detí prvá bola Jana Marčetová, druhé miesto obsadil Zengő Kozma a tretie Ivana Španovićová.

Keď narastiem budem...

Peter Marčok, 7. 1 ZŠ Ľudovíta Štúra, Kysáč ZŠ Ľudovíta Štúra, Kysáč

Keď narastiem, chcem byť zverolekárka. Zverolekárka je veľmi zaujímavá práca, pretože liečiš a ochraňuješ živočíchy. Páči sa mi uzdravovať živočíchy a starať sa o ne. Už teraz mám doma svojho psíka, osem papagájov a osemnásť malých rybičiek. O všetkých sa starám každodenne. Všetky sú veľmi milé živočíchy a som rada, že ich mám.

Ariana Juricová, 4. 2 ZŠ maršala Tita v Padine Róbert Kámaň, 1. 1 ZŠ 15. októbra, Pivnica

Cez zaujímavé životné rozprávky starých rodičov sa dozvedáte, ako sa žilo v minulosti. Zaujímavé sú rozprávania starších o niekdajších detských hrách, keď deti žili skromnejšie a nemali parádne hračky. Medzi krásne zimné hry patrila aj sánkovačka na saniach ťahaných koňmi. Dnes je to pre deti zaujímavé, lebo také hry už takmer nieto. Dnes prevládajú moderné technológie a také sú aj hry pre deti. Snehu je omnoho menej ako bolo v minulosti a aj tých hier so snehom je menej. Občas deti urobia snehuliaka, ak napadá viac snehu, alebo sa korčuľujú na ľade, ak majú príležitosť. O tom, ako to bolo v zašlých časoch, si prečítate aj v tomto Detskom kútiku.

Katuša

Simeon Pintír, 1. 1 ZŠ 15. októbra, Pivnica

Milan Martinko, 6. 1 ZŠ Ľudovíta Štúra, Kysáč

Žiaci 4. a ZŠ Jána Amosa Komenského, Kulpín

Rozprávala mi moja stará mama o sánkovačke

Mám rada zimu a sneh. Po tieto roky neboli veľké snehy, ale keď moja stará mama bola mladá, snehy boli veľké. Jedného dňa, keď moja stará mama bola malá, bol veľký sneh. Mojej starej mamin otec mal kone, tak sa nazbierali deti z ulice a mojej starej mamin otec zakvačil sane o kone. Deti si posadali na sane a kone ich začali ťahať. Chlapci si zaviazali menšie sane o ich veľké. Keď sa išli skrútnuť do uličky, chlapci by sa vždy prevrhli do snehu. Boli celí mokrí, lebo snehu bolo veľmi veľa. Niekedy museli očistiť svoje sane, lebo boli veľmi snehové. Sane boli vtedy veľké a mali kožuchové sediská. Aby deťom nebola zima, rodičia ich pozakrývali pokrovcami. Deti, ktoré sa nevozili, robili zo snehu gule a hádzali jeden do druhého. Celý deň sa deti vozili a guľovali. Išli z ulice do ulice a zbierali deti. Kone boli oddýchnuté a išli rýchlo. Niektoré deti sa preto nechceli voziť. Sneh bol vyše pása. Keď kone ustali, odkvačili sane a odviedli ich do stajne. Mama deťom uvarila čaj a dala im koláčiky, ktoré napiekla. Tento zážitok mi rozprávala moja stará mama. Voľakedy bolo inak ako dnes a deti mali rozličné hry a zábavy, ktoré boli bez internetu a bez technológií. Dnes je úplne inak, ale aj dnes sa môže využiť pekný čas a odísť sa von hrať.

Petra Súšerská, 4. a, ZŠ Jána Amosa Komenského v Kulpíne Simona Sklabinská, 1. a ZŠ Jána Amosa Komenského, Kulpín

Dária Plachtinská, 1. a ZŠ Jána Amosa Komenského, Kulpín

Dávid Čapanda, 4. a ZŠ Jána Kollára, Selenča

Adrián Folkman, 5. 1 ZŠ Ľudovíta Štúra, Kysáč

Diagnostika a liečba problémov sterility

Foto: unsplash

Prof. Dr. sci. med. Artur Bjelica špecialista na gynekológiu a pôrodníctvo subšpecialista na endokrinológiu

je typ technológie asistovanej reprodukcie (ART). To zahŕňa zber vajíčok na konci stimulácie a oplodnenie spermiami v laboratóriu. Po 3 až 5 dňoch sa vytvorené embryá vrátia do maternice. – intracytoplazmatická injekcia spermií (ICSI): Tento postup je podobný IVF. Embryológ vstrekne jednu spermiu priamo do každého vajíčka.

Niektoré páry potrebujú aj darovanie vajíčok alebo spermií. Pokračovanie nabudúce

Preložila: Mária Domoniová

DIAGNOSTIKA FAKTORA ŽENSKEJ NEPLODNOSTI

• Základnou analýzou je odhad ovulácie pomocou analýzy hormónov, ako FSH, LH, E2, AMH, prolaktínu a hormónov štítnej žľazy. Vykonáva sa aj ultrazvukové vyšetrenie vaječníkov, ktoré zahŕňa odhad funkčného stavu vaječníkov a odhad rastu folikulov. • Na kontrolu priechodnosti vajíčkovodov je možné urobiť RTG vyšetrenie vajíčkovodov, ultrazvukové posúdenie priechodnosti pomocou špeciálneho kontrastu, ako aj laparoskopiu (klasickú – abdominálnu laparoskopiu alebo transvaginálnu laparoskopiu s hysteroskopiou).

Ako sa diagnostikuje mužská neplodnosť? • Analýza spermií: zisťuje problémy so spermiami, ako je nízky počet spermií a slabá pohyblivosť a/alebo zlá morfológia. Niektorí muži (ktorí nemajú spermie v ejakuláte) potrebujú biopsiu ihlou na získanie spermií zo semenníkov a testovanie. • Krvný test: dokáže skontrolovať hladiny testosterónu, štítnej žľazy a iných hormónov. • Genetické testy: odhalia chromozómové abnormality. • Ultrazvuk mieška: identifi kuje varikokélu alebo iné problémy semenníkov.

Liečba neplodnosti

Liečba neplodnosti u žien zahŕňa vyvolanie ovulácie zmenou liekov alebo chirurgickou korekciou vajíčkovodov alebo maternice.

U mužov sa využívajú doplnková terapia, hormonálne prípravky alebo chirurgická liečba.

Techniky asistovanej reprodukcie

Mnoho párov s problémom neplodnosti potrebuje ďalšiu pomoc pri otehotnení. Tam patria: – vnútromaternicová inseminácia (IUI): Lekár pomocou dlhej tenkej trubice vloží spermie pripravené v embryologickom laboratóriu priamo do maternice. – in vitro fertilizácia (IVF): IVF