Neo)avantgardná sloboda umeleckého prejavu v Novom Sade

PRÍLOHA PRE KULTÚRU, Obzory VEDU, UMENIE A LITERATÚRU

Význam ženských postáv a symbolika koňa v knihe Krasojazdkyňa Uršuly Kovalyk s. 3

Stanislava Chrobáková Repar: Torzá

s. 4 – 5 In memoriam: Stevan Tontić s. 8 Nový Sad 26. 2. 2022 Ročník XXXIX Číslo 3/449

ART

V MÚZEU SÚČASNÉHO UMENIA VOJVODINY (Neo)avantgardná sloboda umeleckého prejavu v Novom Sade

Pripravil: Stevan Lenhart

Výstava pod názvom Unstable Practices (Mediálna ontológia) v Múzeu súčasného umenia Vojvodiny prezentuje avantgardné a ne-

oavantgardné umelecké javy, výskumy a osobnosti Nového Sadu, ktoré v tomto prostredí podnecovali tvorivé experimenty, inovačnosť, progresívnosť, angažovanosť a slobodu umeleckého prejavu. Výstava

zároveň kladie otázku zachovávania dosiahnutých umeleckých hodnôt v lokálnom prostredí, ako aj ich relevantnosť a súvislosti s podobnými významnými aktivitami v regionálnom a medzinárodnom kultúrnom priestore. Ako sa uvádza v o ciálnej správe o podujatí, táto výstava osvetľuje „nestabilnú a emancipačnú umeleckú prax“ v rozpätí od neoavantgardy po súčasné, mediálne a postme-Čedomir Drča – Slobodan Tišma: Gallery Examples of Invisible Art (1976) diálne umenie v Novom Sade. Opiera sa o výsledky projektu Trajni čas umetnosti (Trvalá hodina umenia) v realizácii Centra pre nové médiá kuda.org, ktorý bol zameraný na mapovanie spoločenských a umeleckých dejín Nového Sadu prostredníctvom prezentácie protagonistov umeleckej, spoločenskej a politickej teórie a praxe, ktorá vplývala na

novosadskú neoavantgardu v 60. a 70. rokoch dvadsiateho storočia. Ústredným bodom výstavy je mapa Mediálne ontológie ako kľúčová časť (vyššie spomenutého) projektu Trvalá hodina umenia, kde sa mapujú oblasti historickej avantgardy zo začiatku 20. storočia, povojnovej neoavantgardy a súčasnej umeleckej mediálnej produkcie.

Obsah výstavy pozostáva z fotografických a digitálnych prác a videozáznamov, ktoré boli súčasťou umeleckých projektov a výstav v produkcii Múzea súčasného umenia Vojvodiny, Centra pre nové médiá kuda.org, Novi Sad. Apsolutno, Archívu Ateliér DT20, tiež umelcov a kolektívov, akými sú Aleksandar Davić, Doplgenger, Čedomir Drča, Slobodan Tišma, Skupina KÔD & priatelia, Vladan Joler, Katalin Ladik, Božidar Mandić, Novosadska gradska komuna, Bogdanka Poznanović, Judita Šalgo, Predrag Šiđanin a Dragan Vojvodić. Výstava trvá do 27. februára 2022. Kurátormi sú Sanja Kojić Mladenov, Agné Narusyté, Zoran Pantelić a Gintaras Zinkevičius.

Podujatie je súčasťou programu Nový Sad – Európske hlavné mesto kultúry 2022.

PAVOL SUCHAREK Prečo svet potrebuje šašov. Paradoxy blázna.

Stred sveta je presne tam, kde stojí. Ak tomu neveríš, môžeš začať merať! Od jeho stôp až po kraj zeme, a presvedč sa sám.

Alebo siahni po prvej karte veľkej arkány tarotu, karte „blázna“, Jokera, ktorý býva označený nulou (a nula má oproti ostatným číslam podivné schopnosti: sama osebe síce nič neznamená, môže však ostatné čísla povyšovať na desaťnásobky alebo naopak – celkom vynulovať, keď ju použijeme pri násobení). Nula, ktorou je táto karta označená, je tiež symbol svetového vajca, nesúceho v sebe zárodok všetkého. Tento tzv. absorpčný prvok násobenia symbolizuje všetky tvoje možnosti. Vždy začínaš, hráš od nuly, ako múdry blázon, škýzo, kaukliar, klaun, šašo počmáraný, šialený a pochabý, jašo pomätený, šibnutý deviant...

Začnime teda nultým, indikatívnym, resp. amodálnym stupňom mimo dobra a zla; niekde medzi výkrikom a bystrým úsudkom. Bez ťaživých tajomstiev, kostlivcov a bez falošného útočiska v podobe fundamentalistických presvedčení. Bez manipulácie, ale zato neľahostajne. Posmešne a veselo. Akoby nič. A predsa nebezpečne rozvážne a prenikavo.

Jeho všeobecným významom je bláznivosť, alchymisti mu oddávna prisudzujú význam našepkávača: su eur predsa pripomína (nám) hercom (naše) skutočné roly. V iniciačnom zmysle ide o zberateľa receptov, v mantickom či vešteckom žargóne označuje nevedomosť, posvätný chaos, telo. Zároveň je to archetyp nášho „vnútorného dieťaťa“.

Šašo drží v rukách ako svoje insígnie sovu a zrkadlo, znaky Múdrosti a Svedomia. Kedysi to mohol byť kráľovský radca, často dokonca najbližší priateľ, spovedník, dôverník a akési mravné vedomie kráľovskej milosti. Krutý pravdomluvec, výsmešný zabávač. Aj preto je napríklad kartový joker doslovne „zrkadlovým“ prepojením oboch hĺbkových dimenzií nášho sveta: tej každodennej, racionálnej a tej imaginatívnej, tvorivej, resp. dimenzie snov či hravej fantázie, ktorú navštevujeme len príležitostne. Jeho prazvláštne podoby nachádzame vo všetkých kultúrach a všetkých častiach sveta (objavuje sa ako „parazit“ či Scurra na starovekých gréckych a rímskych sympóziách, „pes“ Diogenes zo Sinópy, Harlekýn, Hanswurst, Rigolleto, pagliaccio, klaun, Parsifal, rytiersky Don Quijote alebo ešte lepšie jeho sluha Sancho – ktovie, kto bol väčší blázon, ako indický Veselý tulák, Bodhidarma a ďalší blázniví jogíni, Šeherezáda, Hodža Nasredin). A nevymizli ani dnes. Práve naopak, máloktorá doba tak žičila rozličným profesionálnym mediálnym zabávačom a humoristom, internetovým Cynickým obludám, diabolským a vražedným klaunom (či už je to Pennywise, alebo maskot McDonald’s). Schválne, ktorá je najpopulárnejšia komixová postavička súčasnosti?

To, že títo šašovia nevedia (či len nechcú vedieť), ako sa majú medzi ľuďmi správať, že „nemajú móresy“, sa na prvý pohľad môže javiť ako zásadný de cit, v skutočnosti to však znamená, že majú jasnú a otvorenú myseľ pre vnemy, pocity a zážitky, ktoré si my ostatní radšej dobrovoľne, aj keď ktovie, prečo, odopierame. Je to s nimi vždy na hrane. Alebo „ako na hrazde“ či „za čiarou“.

Šašo, resp. joker je plný hlbokých paradoxov. Vydávaš sa vlastnou duchovnou cestou? V tom prípade ťa bude spoločnosť ovládaná honbou za ziskom a hedonizmom vnímať ako blázna. Hovoríš pravdu? Ak už nie o krk či zamestnanie, prinajmenšom prídeš o priateľov. Tvrdíš, že nič nevieš? Vysmejú sa tvojej nerozumnosti! Kým pre blázna bude naopak hlupákom každý, kto si nedokáže pripustiť vlastnú nevedomosť, účelovo zavádza a ignoruje základné etické princípy. Z čoho vyplýva, že blázni sú v skutočnosti múdri ľudia, pretože vedia, že sú blázni – alebo to na nás aspoň hrajú, divadelníci rozkošní! Z ich pohľadu sme tí naozajstní blázni práve my, akurát že o tom nevieme.

Hovorí sa, že len blázni, lozo a deti hovoria pravdu. Ibaže oproti ponurým, nudným úvahám lozofov a naivnému džavotu detí sú blázni obdarení úžasnou výsadou: kedykoľvek sa im zachce, môžu do vôle preklínať, bohovať, zlorečiť a sypať urážky na všetky strany. „Ten istý výrok prednesený mudrcom môže byť potrestaný smrťou, keď však vyjde z úst šaša, vyvolá také potešenie, že je to až neuveriteľné,“ hovorí Erazmus Rotterdamský. Šašovia svojimi nemiestnymi žartíkmi, stupídnymi poznámkami, skávisiaci s našou ľudskou slabosťou pre ideály. Ideály samy osebe (náboženské, politické, morálne, umelecké) sú celkom iste dobrá vec – ibaže jestvujú takpovediac „spolovice“, len do určitej miery: nie sú to nijaké reálne veci, nemajú svoje konkrétne miesto. Ale vedia byť nesmierne účinné, to treba uznať. Šašo sa ti však do tváre rehoce: Keď si myslíš, že žiješ, alebo by si dokonca rád umrel za svoje ideály, len trpíš vlastným velikášstvom. A práve vtedy sa správaš ako ten najväčší blázon; na svoje ideály sa pred ostatnými

Pavol Sucharek (1981) je lozof, prekladateľ, esejista. Okrem teoretického výskumu, orientovaného hlavne na metafyziku, fenomenológiu, estetiku a etiku, sa venuje popularizácii lozo e, najmä jej praktického rozmeru. V spolupráci so Slovenským rozhlasom pripravil viac než 50 rozhlasových esejí a zamyslení. Do slovenčiny preložil niekoľko desiatok odborných štúdií a knihy E. Lévinasa (Štyri talmudické čítania, 2015), J. Baudrillarda (Heslá, 2016) a F. Grosa (Filozo a chôdze, 2018).

kaním do reči, predvádzaním sa, výsmešnými až obscénnymi gestami obracajú našu pozornosť k odvrátenej, neraz i zvrátenej stránke vecí. Vždy sú „mimo“, čo je mimoriadne dôležité z hľadiska zachovania ich vlastnej nestrannosti. To preto, lebo len takáto exteritorialita, schopnosť hovoriť to, čo iní jednoducho nesmú, bláznov automaticky zbavuje zodpovednosti. Môže povedať všetko, beztrestne vŕtať v otvorenej rane. Prejde mu všetko.

Nepokoj vyvoláva už len svojím krikľavým kostýmom; veselosťou maskujúc trpký úškrn, zlomyseľnosťou naopak hlboký súcit. Jeho inherentná nejednoznačnosť spôsobuje, že sa pri ňom cítime neistí, akoby stále v strehu (pamätajme si, šašo je doslova „nulitný“, vždy začína odznova, nenadväzuje, nekomunikuje, ale potmehúdsky vystrkuje rožky, perverzne prekrúca a ukazuje: ešte tadiaľto, a takto, presne naopak...).

Je tu ešte jeden významný, až revolučný aspekt gúry šaša, súiba hráš – a sám so sebou sa pritom zahrávaš. Nechápeš, že ideály sú rovnako smrteľné ako človek, že sú len ľudským výmyslom? Ak si sa stal obeťou ideálu a chceš mu obetovať svoj život, potom sa musel „ideál“, premenený na všeobsiahlu doktrínu, asi zblázniť – no najmä jeho nositelia.

Blázon ti jasne pripomína: Každý ideál je len nástroj, používaj ho ako pochodeň na tmavej ceste. Prečo však behať s pochodňou ešte aj za bieleho dňa a slúžiť nástroju, ktorý má slúžiť tebe?!

Literatúra:

KOLÁČEK, Luboš Y.: Šašci a blázni králů. Třebíč : Akcent, 2007.

JUNG, Carl Gustav: Červená kniha. Liber novus. Praha : Portál, 2013.

ROTTERDAMSKÝ, Erasmus: Chvála bláznivosti. Praha : Odeon, 1966.

Poznámka: Esej Pavla Suchareka sme vybrali z časopisu Fraktál č. 4/2021. Publikujeme so súhlasom autora.

Význam ženských postáv a symbolika koňa v knihe Krasojazdkyňa Uršuly Kovalyk

Daniela Vujovićová

Na sklonku roka 2021 vo vydavateľstve Književna radionica Rašić vyšiel román Krasojazdkyňa autorky Uršuly Kovalyk v srbskom preklade pod názvom Jahačica. O srbský preklad románu sa postarala Ivona Dimitrijević.

Navonok obyčajný príbeh dospievajúceho dievčaťa menom Karolína p rináša nezabudnuteľné dobrodružstvá a spomienkami bohaté detstvo. Krasojazdkyňa je kniha o dospievaní dievčaťa, jej životnej púti plnej neočakávaných udalostí a sklamaní. Karolína bola obyčajné dievča, z ktorého sa stala sebavedomá športovkyňa. Dej sleduje jej cestu životom, úspechy a pády. Ako väčšina dievčat v puberte, tak i Karolína zažila prvú menštruáciu, prvýkrát skúsila cigaretu a prvýkrát sa opila.

V tejto knihe sú predstavené ženské postavy, ktoré často prezentujú skúsené, sebavedomé ženy alebo dievčatá, ktoré sa cítia byť dospelými. Hlavná postava Karolína a jej kamarátka Romana sa spolu učili jazdiť na koni. S inými dievčatami si založili dievčenské družstvo a spolu chodili na preteky súťažiť. Týmto textom autorka akoby posmeľovala najmä ženy, aby sa nevzdávali svojich snov a aby skúsili nové veci. Ženská postava môže veľmi ovplyvniť iných vôkol seba. Postava Matildy – vedúcej dievčenskej jazdeckej skupiny – podľahla zlému vplyvu novej dievčiny, ktorá taktiež chcela jazdiť na koni. Premenila sa na zlú postavu, vďaka ktorej Karolína a Romana už nejazdili, ale sa z nich stali náhradníčky.

Karolínino videnie skutočnosti je zvláštne. Má schopnosť vidieť svet po svojom, jej imaginácia je bohatá. Ide o zaujímavý spôsob znázornenia ženských postáv, ktorým autorka upúta pozornosť čitateľa.

Valach stál pokojne. Voda strieborná od slnka vytvárala na jeho chrbte tečúce zrkadielka. „Má v sebe sedliaka s veľkým slameným klobúkom,“ vyhŕklo zo mňa. Romana nechápavo dvihla obočie. „Keď sa špeciálnym spôsobom pozriem na človeka, vidím v ňom nejakú bytosť. Možno je to jeho duša,“ vysvetlila som. (Kovalyk, 2013, s. 25).

V ľuďoch Karolína „vidí“ ich vnútorný svet, akoby vnútornú podobu človeka. Vo svojej kamarátke Romane vždy videla bojov-

Je zaujímavý spôsob, akým autorka zobrazuje ženské postavy. Ženy a dievčatá sú sebavedomé a silné a idú za svojím cieľom. níčku, ktorá bola odvážna a vždy statočne šla za svojím cieľom, bojovala za svoje práva. V Tamare videla prázdnotu, z ktorej vytekal ľad a všetko vôkol nej zmrzlo, kým v Matilde videla kráľovnú, ktorá bola vzorom pre všetkých jazdcov.

Karolína si najviac spomína na babku, s ktorou bola veľmi blízka a v ktorej videla starú indiánku. Takýto pohľad skutočnosti môžeme stotožniť s vlastným videním skutočnosti a môže nám pomôcť vnímať skutočnosť inak, utiecť z reality, môže nás to vytrhnúť z krutých okolností, v ktorých sa nachádzame.

Na konci knihy autorka opisuje Karolínin sivý pohľad na skutočnosť, keď už nemohla nazrieť človekovi do vnútra, nemala už tú schopnosť vidieť ho. Videla iba sivú hmlu vôkol seba. Zobrazená je ako starena, ktorá si spomína na detstvo a na rôzne sklamania, ktoré život prináša. Svoj životný príbeh a spomienky rozpráva už ako starena, použitá je retrospektívna narácia.

V knihe značnú časť zaberajú opisy koní, na ktorých dievčatá jazdia. Plynulé pohyby dievčat na pohybujúcich sa koňoch vytvárali harmóniu. Krásne predstavenia, striedanie gúr a tance si doslova môžeme vizualizovať, v próze je

prítomný silný aspekt vizualizácie, prostredníctvom ktorého si dokážeme predstaviť, ako jazda na koni počas exhibície vyzerala. Kôň v tradičnej symbolike predstavuje silu, perspektívu a život. Zjavujú sa v texte aj erotické motívy v súvislosti s koňom, napríklad vzrušujúca jazda na búrlivom koni, teplé telo koňa a jeho pohyby v rytme hudby prebúdzali v Karolíne sexuálne napätie. Všetky tieto motívy sú silno späté s dospievaním a prežívaním puberty. Pri cvičení na koni pred divákmi sa dievčatá vždy cítili ako majsterky sveta, cítili sa byť dôstojnými a dospelými. Pasúce sa kone symbolizujú pokojnú atmosféru, dievčatá ich V rámci podujatia LiteraTour v roku rady pozorovali. 2020 Uršuľa Kovalyk navštívila Oddelenie slovakistiky Filozo ckej fakulty v Novom Sade (foto: z archívu Oddelenia slovakistiky) V úzadí textu je vykreslený temný život a melanchólia totality, ktorá vymazala úsmevy z tváre ľudí. Prostredníctvom krasojazdy sa Karolína snažila vniesť pozitívne spomienky a udalosti do svojho života, snažila sa žiť život naplno aj napriek temnej dobe. Jej najkrajšie spomienky a najlepšie úspechy pochádzajú vďaka chvíľam stráveným s koňmi práve z obdobia totality. Ženský svet postáv je dôveryhodný, je iný. Pozoruhodný detail z textu je ten, keď babka daruje Karolíne – kým ešte bola malá – nôž, aby sa mohla kedykoľvek ubrániť. Narúša to stereotypné videnie ženského sveta ako vždy krásneho, nežného, no nie je to vždy tak. Ženské postavy sú spojené silným putom – priateľstvom a navzájom si pomáhajú. Spája ich aj láska ku koňom. Autorka v texte využíva prevažne ženské skúsenosti a videnie skutočnosti opisuje z ich uhla pohľadu, opisuje hľadanie samostatnej identity, využíva vulgárne slová a drsný jazyk, ktorému rozumejú najmä mladí – to všetko nám predstavuje (ne)každodennú realitu života.

STANISLAVA CHROBÁKOVÁ REPAR Torzá

(VÝBER)

Vtáky, slová

Začalo sa to takto: jedinou sklenenou gúrkou vtáka s trblietavým perím, strieborným zobáčikom, svetlom uväzneným v skle. Zrážali sa v ňom živly.

To k nemu si našla dar do páru: samčeka prežiareného lunou, s perleťovou hruďou, takmer rybu. Nebol protipólom, len dopovedaním nevysloveného.

Keď si im konečne určila ľavú a pravú stranu vo svojom rozbehnutom sne, vklinila sa medzi vás škvrnitá gúrka v béžovozlatom opojení, s krídlami a chvostíkom našuchorenými akoby do vejára. Postojom cielila ponad hlavu.

A onedlho si ťa našla dúhová volavka v štíhlom napriahnutí; bola ladná ako vo vzduchu zvlnená gymnastická stuha. Vyhradila si jej čestné miesto po boku prvej gúrky – schúlenej do seba, stúlenej k zemi (ako po premiére).

Pochopil, čo sa za tým skrýva: smäd, možno túžba, možno odhodlanie: láska k malým a bezmocným. K pevnej krehkosti nevinných (id)entít. K drobným prejavom veľkej hádanky života. Tak: zo Severu na Juh, z Východu na Západ.

Začal ti ich znášať – prvý bol modrý ako tieň. Druhé bolo karmínové more plné plameniakov. Tretí, štvrtá, piate. Objavy – s bronzovým nádychom i bez neho, priezračné ako najčistejší krištáľ. Z opálového skla, ale s milým lomom.

Prišla biela krehká struna s belasými nitkami svetla po bokoch. Nadýchaná snežná guľa so striebornou náprsenkou a hlavou vtiahnutou medzi krídla. Prišiel čierny uhol s iskrivými očami a odbitým krvavočerveným zobáčikom.

Bolo ich čoraz viac... a stále viac... a viac, a množili sa – podobne ako slová vo vete alebo sršne v nekonečnom roji. Ako farebné hviezdy v ohňostroji – prilietali zo všetkých strán: z Pori, Tampere, Turku, Helsínk, najviac ich bolo z Raumy. Traumy. Reumy. (Napísal si a schuti sa zasmial na vlastnom fóre.)

Celý kŕdeľ svetielkujúcich slov ti pozvoľna pristával na ramene a zmyselne ďobkal do ucha; ľavého, pravého, ľavého, pravého. Tvojho, ale aj nie tvojho.

Takmer si z toho odletela... a začala vnímať už len hru svetla a slov. Odtiene polárnej žiary, rozmnožovanej úderom tmy; vystrkovala rožky a prenášala sa na teba – zmagnetizovaná dozelena ako výkrik na obraze Edvarda Muncha.

V ľadovej noci si pre seba objavovala svet primárnych významov. Prenikavosť a nepreniknuteľnosť. Unikajúcu vrúcnosť i mráz. Áno, iné kombinácie šťastia v Božej rulete. Cestu, čo vedie k údivu. Tichému obdivu. K úsmevu dovnútra.

Exotika

Sever pod kožou, svetlo v šikmom reze, oheň, ako sa leje z oblakov, najkrajšia „zlatá hodinka“, akú si kedy zažila. Udivujú ťa farby, vzduch, zem i voda, živly sú tu človeku bližšie než u vás doma, neunikajú do nenávratna, naopak, ustavične sa ti pripomínajú, líhajú a vstávajú s mestom. Ľudia a celá spoločnosť nie sú nasiaknutí politikou: vychutnávajú si život. Priznávajú sa k svojim slabostiam i radostiam, ospevujú svoj kraj. Ach, láskavá Satakunta – so vzdialenou zvukovou alúziou. Tým väčšmi ťa zarazí exotika v okne: mamutie kly, nádoby s pretiahnutým pyštekom z rodu volaviek, mnohoruké svietniky – a celkom skraja: bronzový Šiva (Sivah).

Boh paradoxov a dvojznačnosti. Sväté číslo panča, päť (v tvojom narodení). Šivovo tretie oko (jas – aj v tvojom zranení). Ničiteľ sveta, a zároveň predstaviteľ Najvyššieho dobra. V tomto sa spoznávaš i nespoznávaš, si to aj nie si to ty. Ošívala si sa hovoriť o Šivovi v sebe – a tak ti ostali len tie hady a tigrie kože, bubon bez paličiek pre viacero párov rúk, trident a nandi – trojzubec a býk (býkica) v znamení, a ešte posvätná rieka (Kolpa, Krka, Soča, Nadiža), do ktorej zakaždým vlezieš, keď sa očisťuješ...

Atribúty.

A päť mantier, 1008 mien, 64 foriem – expanzií namiesto inkarnácií. „Rozdelená hora na dĺžku popola“ – povedz, kde sa v tebe vzala táto predtucha a prečo sa musíš/ môžeš v myšlienkach stretnúť so svojím sebaobrazom až v jazernatom kraji? „Poberieš – nie z ohňa; z dymu alebo z popola“ – toto ťa dostihlo a oslobodilo. Pretože Šiva v sanskrite znamená: Ten, kto je milý a priateľský. Premáha démonov, z jeho sĺz vyrastá telo stromov – najvnešenejších tvorov na Zemi. Pre Nepál je aj Kráľom vesmírnych tancov (to som: kráľovná). Hrozivé expanzie sa mu rodia z lásky; ako Bhairava stráži sväté miesta svojej prvej ženy – po tom, čo jej telo rozkúskovali nebeským diskom a rozosiali po zemi. Verná

Univerzálne zrkadlenie

Vráskavé stiahnuté ústa, vyčesané vlasy, prižmúrené oči, do ktorých sa leje svetlo – to som ja a budem ja; aj tá, čo bola, je tá, ktorá len bude. V rukách bábika, v rukách veverička, gesto ukryté v rukách, v rukách zbraň – to som ja a budem ja, lebo aj tá, čo bola, je tá, ktorá bude alebo raz ani nebude. Aj okno, v ňom záclona, v nej zachytený vánok, sklo, ako komunikuje s nami aj so slnkom, odraz tváre, biely rám od okuliarov – to všetko sme my a budeme my, a boli sme my, a to aj vtedy, keď sme ešte neboli, respektíve keď naše budeme ešte nebolo. Aj oblak a za ním ďalší a ďalší, blankyt, ktorý uhasí smäd, a strom s holými konármi, ktoré ťa poškriabu v hrdle, či tieň odcudzený slnku (a privlastnený týmto svetom: dimenzia ním domodelovaná) – to budeme my, aj keď tu už nebudeme... hoci teraz sme, a všetko budúce bolo by bývalo aj bez nášho je, ale takto sa nás to väčšmi dotýka. Ruka – taká kostrbatá, taká bezmäsitá (klaviristická), taká hrčavá – tá krásna päťprstá ruka, jedna spočívajúca na sukni, druhá majetnícky zvierajúca svoju podobu – to som ja azda najväčšmi, keď sa tak pozerám na to univerzálne, na to hĺbavé hĺbenie v priestore a čase, pochádzajúce len a len zo svetla. No a tie perly, ten jagot a tá pýcha, to dvojradové zapínanie náhrdelníka, ktoré len citom tušíme, aj to zdieľanie s bábou, o ktorej nič nevieme – aj to nech ostane tak, ako je.

Terezka

Vzory sú nekonečné, ale naše telo je jedno. Most medzi sivovláskou a živou bábikou: meno, ktoré posväcuje, ale nedáva obsah – vytvára ťah. Si tu, novorodená, tvoje malé telíčko sa len postupne napĺňa duchom: začíname nádychom a sústredením. Aj ty si tu, starorodená, duch tvojho života sa pomaličky oddeľuje od telesnosti, ako vstupuje do univerza; končíme výdychom a rozplynutím. Spolu súvisíte – a tá niť sa nikdy nepretrhne. Berieš ju do náručia a jej nevinnosť hojdáš v svojej múdrosti; v odhodlaní prežiť seba (v znakoch) aj svoj tichý strach zo spôsobu odchádzania. Už nepíšeš, pozeráš na tento svet: začiatky a konce majú v sebe veľa spoločného. Spája ich láska v kruhu, vedomá aj tá nevedomá. Ani jedna z vás sa nevzdáva. Echá sú prenikavé a doliehajú až k nám.

Vznik rukopisu podporil formou štipendia z verejných prostriedkov Fond na podporu umenia.

Básne v próze Stanislavy Chrobákovej Repar (1960 Bratislava) patria do rozsiahleho cyklu Okná, svety / Ikkunat, maailmat, ktorý vznikal v rokoch 2019 – 2021 v mestečku Rauma na juhozápadnom pobreží Fínska; spisovateľka tu strávila bezmála šesť rokov života. Texty tvoria párovú dvojicu k jej autorským fotogra ám z tohto pobytu, ktoré jednak bezprostredne zachytávajú „okná, svety“ i atmosféru starej Raumy a jednak z autorkinho podvedomia vybudzujú obrazy jej vlastného života, ako sa utváral roky, ba i desaťročia. Rodená Slovenka, ktorá od roku 2000 žije (aj) v Slovinsku a od r. 2015 nadlho zakotvila na severe, kde svetlo a tma, príroda a civilizácia, ale aj všetko tradičné či moderné dosahuje hmatateľne iné dimenzie, sa podujala viaceré línie svojich „životných svetov“ posplietať v nezvyčajnej textovo-obrazovej realizácii. Svojmu rukopisu dala názov TORZÁ – napriek nepochybnému nároku týchto „vnútorných epištol“ (D. Podracká) obtrieť sa aj o univerzálne významy ľudskej existencie. S niektorými z nich sme mali možnosť sa stretnúť – hoci len v textovej podobe – aj v autorkinej próze Balans. O bytí a nebytí v živej kultúre (Bratislava: LIC, 2020).

TIE NAŠE POVZBUDZUJÚCE MEDZNÍKY (2) Keď vzlietol sokol petrovský

DrSc. Ján Babiak

Keď po prvej svetovej vojne bola impéria Rakúsko-Uhorsko vytretá z mapiek Európy, aj národom, ktoré žili v rámci tejto veľkej monarchie, svitlo. Aj zaslúžili si ten úsvit, lebo dovtedy táto čierno-žltá monarchia ako štátotvorné uznávala len dva národy, nemecký a maďarský, kým ostatným národom boli ich základné práva odopreté. Vynikalo v tom najmä Uhorsko, ktoré sa od čias dualizmu snažilo v tomto štáte prezentovať obraz národnostnej slobody a v podstate išlo o štát, ktorý bol vskutku žalár národov. Platilo to aj pre juh tohto štátu, a najmä pre Báč-bodrožskú stolicu, kde sa slovenský živel po veľkom sťahovaní za slnkom napoludnie koncentroval v značnej miere. Preto ani Slovákom v pomedzí stredného toku Dunaja a dolného toku Tisy nebolo na ružiach ustlaté. Vtedy sa vládne kruhy vedené heslom: Jeden štát, jeden kráľ – jeden národ! ostošesť snažili presvedčiť celkom heterogénne široké ľudové masy, že ide o jednonárodné štátne spoločenstvo a že sa všetky menšie národy musia vtesnať do záujmov „veľkého maďarského národa“. Aj hneď, tak zhora, začali to nemaďarské zneuctievať, opovrhovať a brániť. V takých podmienkach si príslušníci iných národov hľadali na všetky strany možnosti prejavovania toho svojho, toho autochtónneho národného. Aj Slováci. V celkových snahách aj telovýchovné hnutie sa ukázalo ako výhodné pre realizáciu svojich chcení. Aj to sokolské.

Prológ

Sokolský spôsob cvičenia nemožno považovať za novinku ani v čase, keď postavil svoje základy. On len prijal to podstatné z nemeckého turnérskeho cvičenia a dal mu nové smernice. Ešte v začiatkoch gymnastiky vo vtedajšom rozkúskovanom Nemecku, na teoretickom podklade a praktických skúsenostiach Guts-Muthsa, začal stavať svoju sústavu cvičenia ďalší priekopník nemeckého telocviku – Fridrich Ludwig Jahn (1778 – 1852). Na princípoch patriotického cítenia, aké sa v Prusku rozvilo následkom rusko-prusko-francúzskej vojny, prišiel na ideu využiť gymnastiku na zakladanie telocvičných spolkov, ktoré by široké občianstvo telesne pozdvihli, aj branne pripravovali, ale pritom podnecovali aj vlastenecké cítenie cvičencov, bez ohľadu na ich triedne a stavovské pozície. Vďaka takým náhľadom Jahn získal mnoho zástancov, ešte viac cvičencov a jeho turnérske cvičenie, ako ho nazval, rýchle prerástlo v turnérske hnutie. Ten telovýchovný systém potom bol uvedený aj do škôl a prenikol aj za hranice Nemecka.

Do susedných Čiech turnérsky telocvik prenikol v tridsiatych rokoch 19. storočia, najprv sa objavil v Prahe, potom aj širšie. Rýchle sa v ňom našli aj českí cvičenci, a tak prvý turnérsky česko-nemecký telocvičný spolok bol založený roku 1847. Viedol ho A. Hájek (1826 – 1915), ale Bachovým absolutizmom sa všetko znovu vrátilo na nemecké turnérske spolky. Len po páde bachovského absolutizmu v roku 1859 sa znovu zjavila možnosť zakladania česko-nemeckých telocvičných združení. Ale hneď potom medzi členmi zakladateľského výboru vznikli nesváre, čo podnietilo zrod samostatného českého telocvičného spolku. Založený bol 16. februára 1862 z iniciatívy Miroslava Tyrša (1832 – 1884) a hneď dostal meno Sokol a celé hnutie sokolské. Prvým starostom sa stal Jidřich Fugner (1822 – 1865). Aj so svojou apolitickou koncepciou a slovanským presvedčením rýchle prenikol do sveta, hlavne medzi slovanské národy. Tak už v roku 1863 v Slovinsku bol formovaný Južný sokol, v Chorvátsku v roku 1874 Chorvátsky sokol a v roku 1891 v Belehrade bol Spolok pre gymnastiku a zápasenie premenovaný na Belehradský gymnastický spolok Sokol.

SOKOLSKÉ HNUTIE A SLOVÁCI

V Uhorsku sa na sokolské hnutie, ako hnutie, v ktorom sa podčiarkovala slovanská sloboda, od začiatkov pozeralo s podozrením. Aj pre svoje uvedomelé národovecké presvedčenie toto hnutie dlho nemohlo pustiť korene, lebo maďarské vrchnosti už vtedy nedovolili utvárať slovenské telovýchovné organizácie a aj športové kluby mohli jestvovať len s maďarským názvom. Na Slovensku v tom smere neboli využité ani tie priaznivé roky, keď bola založená Matica slovenská (1863) a niekoľko slovenských gymnázií a v roku 1868 sokolský spôsob cvičenia nenašiel ohlas ani v novom uhorskom školskom zákone. V roku 1871 založenie Slovenského sokola v Turč. Sv. Martine a potom aj v Revúcej pre formálne nedostatky nebolo povolené. Ani ďalšie pokusy v rokoch 1908, 1911 a 1912 neboli úspešné. Preto sa našinci vynachádzali, ako vedeli. Tak v Tisovci organizovaná skupina cvičencov pod vedením V. Daxnera bola organizovaná ako čata hasičského spolku, aj ukázala svoje cvičenie na hasičskom majálese v roku 1911, ale až do vojny nedostala povolenie na organizáciu spolku. Aj v Uhorskej Skalici (dnes Skalica) spolok mal už všetky formality na založenie Sokola pripravené, ale maďarské vrchnosti to vyhodnotili ako extrémne naznačenú tendenciu panslavizmu a spolok nepovolili. Tí najúpornejší cvičenci sa tým nedali zmýliť a na cvičenie odchádzali do neďalekého Petrova – na Moravu, do Rakúska. Inak to nebolo ani na dnes vojvodinskom priestore,1 o to viac, že Báč-bodrožskú župu maďarskí národovci považovali za svoju autochtónnu oblasť. Aj napriek tomu v čase klusajúcej maďarizácie aj v oblasti južnej Báčky, v metropole vojvodinských Slovákov – v Petrovci si mládež v časoch nemalých odporov zastala za ideu založenia sokolského spolku. Na povzbudenie im poslúžil úspešný štart Srbského sokola v Novom Sade (1905), ktorý potom šesť rokov robil bez povolenia. Keď v roku 1911 stanovy novosadského Srbského sokola boli tak formované, že vyplnili všetky požiadavky Kráľovského ministerstva vnútorných záležitostí, a potom boli ujaté, aj medzi Petrovčanmi zvíťazila mienka, že „keď sa to podarilo Srbom, hádam to bude tak aj so Slovenským sokolom“, a dňa 22. septembra 1912 na zakladajúcom valnom zhromaždení sa všetci uzhodli na zakladaní Sokola v Petrovci. Potom v mene zakladateľov Pavel Kukučka a Július Kubány podali žiadosť rezortnému novosadskému úradu o povolenie spolku a potvrdenie jeho stanov. Odtiaľ žiadosť išla na vyššie orgány a keď prišla až po Uhorské ministerstvo vnútra, odpoveď bola, že sa taký národnostný spolok nemôže povoliť. Riešenie sa potom hľadalo vo vyhýbaní adjektívu slovenský v názve a v moduse pôsobenia spolku, ale problém povolenia sa aj potom neustále prolongoval až po svetovú vojnu.

INAK TO BOLO PO VOJNE

Pádom Rakúsko-Uhorska v celkovej eufórii vzniku Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov na týchto priestoroch prevážil bratský vzťah aj k iným slovanským národom a tak existencia Slovákov v novom štáte mala nielen svoj predpoklad, ale aj reálny priestor na svoj rozvoj a vzrast. Telocvičná organizácia Sokol v tom zmysle bola ako vymyslená na potvrdenie takých pomerov, a tak aj túžba založiť ho bola tým väčšia.

Pavel Kukučka a Július Kubány

Petrovec v tom čase na národnom poli priam vrel. Už v roku 1919 snahy našincov boli zaznačené úspešným slovenským trojlístkom. Založená bola Kníhtlačiareň, oslávilo sa to aj na prvých, vtedy ešte neo ciálnych Slávnostiach a v jeseni začalo s prácou aj Slovenské gymnázium. Zostať len na tom sa už nemohlo, a tak koncom februára 1920 tlačou vyšlo aj prvé číslo Národnej jednoty. Aj dovtedy nevyslyšaná idea o slovenskom sokolskom spolku začala znovu šíriť svoje krídla. Pomohol k tomu aj veľkolepý sokolský zlet v Novom Sade v roku 1919, aj ovzdušie, aké tam panovalo, si domov priniesli Slováci, čo boli na ňom, a potom len zostalo, aby sa z ideí prešlo k činom.

V horúčkových prípravách prešla jeseň a takmer aj zima. Avšak 20. februára 1920 bola už predporada o založení sokolského spolku a po nej šla aj výzva k občanom na zakladajúce zhromaždenie. Konalo sa 6. marca 1920, keď založený telocvičný spolok dostal meno Sokolská jednota v Petrovci a zvolené bolo vedenie, správna a dozorná rada, čestný súd a náčelníci. Na čelo spolku vo funkcii starostu si zastal Jozef Šuster, lekár.

Už 21. marca bol prvý zraz sokolov v hostinci Záborského, keď všetci zložili slávnostný sľub a hneď dostali aj sokolské legitimácie. O ďalšie prípravy bolo už ľahšie, lebo všetko bolo uni kované a na ústredných úrovniach sokolstva rozpracované. Aj keď sa všetko to vykonalo, už 18. apríla 1920 petrovskí sokoli začali s cvičením na novom Jarmočisku, aby už v máji sokolská gymnaziálna mládež odišla do Kulpína, Hložian a Silbaša, tak na propagáciu Sokola, ale aj získať hmotné prostriedky na výstavbu Slovenského gymnázia. A potom sa petrovskí sokoli akoby odmlčali. Ale zdanlivý to bol dojem, lebo živo, ale v tichosti sa cvičilo na okraji dediny a len v auguste ich úmysel vyplával do verejnosti. Aj puklo to ako hrom z jasného neba.

– Prepánajána! – vraveli aj ženy na ulici. – Veď nám tí sokoli pre Slávnosti program chystajú!

Tak po prvých Slávnostiach (1919) na tých druhých, už organizovanejších, ale odročených pre šarlach na september, sa sokoli zjavili v hlavný slávnosťový deň so svojím verejným sokolským programom v najkrajšom svetle. Začalo to impozantným nástupom zo stredu dediny na cvičisko v štvorstupe, keď celý zástup spieval a hasiči aj hrali tie naše národovecké, hymnické a pochodové piesne. Napred zástavy a slovenská mládež v utešenom ľudovom kroji, za nimi vedenie Sokola, potom šla so svojimi učbármi gymnaziálna mládež, aj so svojimi cvičiteľmi sokolky a sokoli, aby na záver zástupu hrdo pochodovali aj legionári a hasiči. No najväčší cveng z tohto nášho najmasovejšieho kultúrneho podujatia prišiel iba potom, lebo všetkých najviac zaujal práve telocvičný nástup sokolov, keď toto naše národné vojsko, v plnej disciplíne, telesnej a morálnej sile, rodoláske a vlastenectve, zacvičilo ako jedna duša. Vystúpenie sokolov toľko očarilo divákov a hostí z bližšieho a ďalšieho okolia, že poprední občania z druhých dedín hneď požiadali, aby petrovská Sokolská jednota prišla aj k nim a svojím cvičením okriala na vidieku žijúcu Slovač.

AJ ŠÍRENIE SOKOLSKÝCH

IDEÍ, AJ ČELNÝ SPOLOK V

ORGANIZÁCII SLÁVNOSTÍ

Tak už o pár dní petrovskí sokoli boli v Kulpíne a potom už v daždivom októbri aj v Kysáči.

Tam všetko dopadlo na výbornú a sokolom to dalo nový motív na cvičenie, keď videli, že ich náš ľud chápe, aj že svojimi prvými nástupmi za chotárom tra li presne do terča. Aj pochopili svoju úlohu národnej stráže, národnej bašty, ktorá by v spájaní našincov do jednotného radu ešte efektnejšie pôsobila aj na národnom poli a šírila tak nielen idey z domény telesnej kultúry, ale upevňovala aj naše korene v týchto častiach Dolnej zeme. Ale sokolský program na Slávnostiach nebol jedinou povinnosťou Sokolskej jednoty, veď mala na svojom chrbte celú organizáciu druhých Slávností. Aj zdarne ju konala skoro celé medzivojnové obdobie. Preto sa tento telocvičný spolok stal ochranným znakom Slávností takmer v celom období medzi dvoma vojnami. Keď po búrlivom lete jeseň už začala svoju púť, muselo sa myslieť aj na zimu. Bolo potrebné zabezpečiť miestnosť a Starosta Sokolskej jednoty Jozef Šuster a zástupca starostu Jozef Šimek ohrev, ale aj gymnastické náradie. Ako miestnosť na cvičenie poslúžila Hýlova škola. Vtedy aj knižnica začala s prácou, aj sokolské večierky sa organizovali, vzdelávateľská sekcia robila na plné obrátky a s prácou začala aj sokolská škola. Aj počet členov vo všetkých kategóriách vzrástol, aj Sokolská jednota sa stala členom Báčskej sokolskej župy a dostala aj pozdravy a podporu Československého sokola. Všetko to bolo konštatované aj pri kvitovaní jednoročnej činnosti Sokolskej jednoty na výročnom valnom zhromaždení v januári 1921 a potom už sokolom nezostalo nič iné, len aby konali podľa prianí zástupcu starostu Jozefa Šimeka a aby všetkým bol ideál sokolstvo a krásne, ušľachtilé veci. Tak sokolské ľady sa pohli v marci v roku 1920, keď horúce slovenské cítenie rýchle stopilo všetky kryhy, čo stáli sokolom v ceste. Aj riava silného slovenského presvedčenia búšila srdcia našincom a Sokol, ten slovenský, letel vždy vyššie a vyššie.

Epilóg

Aj trvalo toto telocvičné hnutie celý čas medzi dvoma vojnami. Pre jeho pravé pochopenie excerpovaná je tu krátka história jeho vzniku a hlavného smeru pôsobenia. Aj fakt bol, že bolo priam vymyslené pre našincov „hladných“ po národnostných prejavoch po roky trvajúcom maďarizačnom útlaku, aj zbožňované, veď celú jednu dekádu bolo fókusom zoskupovania nás Slovákov dokopy, aj aktérom a organizátorom Slávností, a potom, po založení Matice slovenskej, ruka v ruke, aj ústredným dejateľom slovenských krokov dopredu. Na tej ceste prešlo aj Scylly a Charybdy, aké im postavovalo jednonárodné Kráľovstvo Juhoslávie, aj bolo základným predpokladom pre spájanie predvojnového Československa s kráľovskou Juhosláviou a tu v Petrovci aj kolískou zrodu nových športov. Veď len vo futbale SŠK Petrovec a po ňom aj dievčenská hádzaná od svojich začiatkov kráčali takmer samostatne (hoci im pri zrode pomocnú ruku dali práve sokoli), aby všetky ďalšie športy v tomto prostredí vyšli zo sokolského lona. To, čo ich zastavilo, bola druhá svetová vojna, a to, čo ich zlomilo, bolo nové spoločenské zriadenie v novej Juhoslávii. Potom obdobie, keď sokolov nebolo vidieť, trvalo neplné polstoročie. V postsocialistickom období na sokolov sa niekto aj spamätal, nie aj Slováci, ani tí v Petrovci. Akoby sa na nich zabudlo. Ešte viac bolí, že tak bolo aj v rokoch stého výročia založenia iných spolkov a združení v tejto dedine. Veď bolo tak nevyhnutné aspoň trochu oprášiť fakty o Sokolskej jednote, spomenúť si na jej pôsobenie, aj privolať ešte jestvujúce dáta o organizovaných začiatkoch telesnej kultúry v Petrovci. Aspoň to si zaslúžil tento vzorný sokolský kolektív v čase, keď by sme to museli vykonať na okrúhle výročie jeho založenia. Aby sa vedelo, aj videlo, a predovšetkým aby sa nezabudlo.

Fotogra e: z archívu autora

1 Boli aj výnimky: v Sriemskej župe, ktorá bola pod správou trojkráľovstva Chorvátsko –Slavonsko – Dalmácia, dňa 15. augusta 1906 založený bol Srbský sokol v Starej Pazove a už 12. septembra istého roku krajanská vláda potvrdila aj jeho stanovy. Podporení týmto faktom zjari roku 1912 sa aj Slováci pokúsili v tomto prostredí založiť svoj spolok. Aj hneď začali s cvičením, ale na schválenie svojich stanov spolok musel čakať až dva roky, teda do jari 1914, keď tento dokument bol potvrdený chorvátskymi vládnymi vrchnosťami v Záhrebe. Preto, ak sa schválenie stanov spolku zo strany kompetentných štátnych orgánov považuje za začiatky právne reálneho fungovania spolku, Slovenský sokol v Pazove sa môže považovať za prvý štátom uznatý

Slovenský sokol v Uhorsku.

STEVAN TONTIĆ

Keď budem odchádzať

Keď budem odchádzať, budem oslnený, Vyšplechne na mňa mohutné svetlo, v ktorom som sa živý Nikdy nevykúpal, Aj keď sa mi v sne, v predvečer veľkých sviatkov, Slávnostne sľubovalo.

A odrazu budem (mimo všetkých očakávaní) Ohromený milosťou jestvovania, Na ktorom som mohol byť prítomný, Bez žiadnych odporúčaní, potvrdených zásluh, Predplatených výhod. Keď budem odchádzať, pomyslím si, (Nenazývajú ma bezdôvodne Kristovým bláznom) Možno práve v posledných, nepominuteľných okamihoch, Že tí, čo ma trýznili a ponižovali, Verili, že mi činia dobro A že určité množstvo dobra tak skutočne vošlo

Do môjho čudesného, hoci by bolo možné povedať, Aj hrôzostrašného života. Keď budem odchádzať, spomeniem si aj na tých, Ktorí viackrát na mňa strieľali

A ktorí ma spravidla minuli. Zamávam im, ako nie práve šťastným dobrodincom, Ktorí boli neschopní splniť Ani takú najobyčajnejšiu úlohu. Prv než odídem, poďakujem Hospodinovi, (Bez ohľadu na to, čo sa o ňom v kuloároch hovorí) Že ma staval pred najťažšie pokušenia, Nepoznané hrôzy, ale aj nádheru pobytu Medzi vrahmi a živými svätcami. A poďakujem aj samotnému satanášovi, Že tak zanietene a bez odmeny spolupracoval Na nezdarenom projekte môjho osudu, Ktorý som predsa priviedol do konca, Do takéhoto šťastného zakončenia.

Preložil: Miroslav Demák

Stevan Tontić (Grdanovci 30. 12. 1946 – Nový Sad 12. 2. 2022) bol uznávaný ako jeden z najvýznamnejších srbských básnikov dneška, prozaik, esejista, prekladateľ, literárny kritik a redaktor.

Vyštudoval fi lozofi u a sociológiu na Filozofi ckej fakulte v Sarajeve. Počas študentských nepokojov roku 1968 bol šéfredaktor študentských novín Naši dani (Naše dni), ktoré boli súdnym rozhodnutím zakázané už po vyjdení tretieho čísla. Potom pracoval v kultúrnej redakcii Televízie Sarajevo, súbežne bol aj tajomníkom Združenia spisovateľov Bosny a Hercegoviny, neskôr redaktorom vo vydavateľstve Svijetlost, a redigoval aj literárny časopis Život.

Počas vojny v bývalej Juhoslávii, v roku 1993, ilegálne opustil Sarajevo a emigroval do Nemecka, kde zostal osem rokov a osem mesiacov. V exile nebol zamestnaný, žil zo sociálnej pomoci a z honorárov za svoje diela, za preklady, prednášky na Univerzite v Innsbrucku a z literárnych cien. Prostredníctvom neziskovej organizácie takmer rok žil v dome nobelovca Heinricha Bölla.

Bol členom Srbského a Nemeckého centra PEN, Srbského literárneho spoločenstva, Združenia literárnych prekladateľov Srbska a „ako uznanie za mimoriadnu prácu na zbližovaní národov“ ho zvolili za člena Collegia Europaenum Jenense v nemeckej Jene.

V roku 2001 mu vrátili byt v Sarajeve (v ktorom však vykradli všetky veci vrátane veľkej knižnice), takže sa doň nasťahoval s manželkou. Život v Sarajeve mu však stále znepríjemňovali nežičlivci, a tak sa v roku 2014 presťahoval do Nového Sadu. Toto multinacionálne a multikultúrne mesto sa mu najviac podobalo Sarajevu z jeho mladosti, na ktoré si však mohol len nostalgicky spomínať. V Novom Sade sa pripojil k básnikovi Duškovi Trifunovićovi a k ďalším bývalým Sarajevčanom.

V hlavnom meste Vojvodiny skonal, po krátkej chorobe, v sobotu 12. februára 2022. Predtým však ešte napísal báseň o svojom poslednom odchode.

M. D. Foto: wikimedia

Knihy: Nauka o duši i druge vesele priče (1970), Tajna prepiska (1976), Naše gore vuk (1976), Hulim i posvećujem (1977), Crna je mati nedjelja (1983), Tajna prepiska i druge pjesme (1984/85), Prag (1986), Ring (1987), Izabrane pjesme (1988), Sarajevski rukopis (1993, 1998), Lirika (1995), Moj psalam /Mein Psalm (1997), Tvoje srce, zeko (1998), Olujno jato (2000), Blagoslov izgnanstva (2001), Sveto i prokleto (2009), Sjaj i mrak (2010), Anđeo mi banu kroz rešetke (2010), Vjerna zvijezda / Vernata svezda (2012), Svakodnevni smak svijeta (2013, 2017), Bezumni plamen (2015), Hristova luda (2017), Ta mjesta (cestopisy, 2018), Kočićeva i srpska trauma (esej, 2018), Zvuk sudbine, zvuk progonstva (2021), U pjesničkim svjetovima (eseje, 2021), Opsada moga Ja (2021), Odbrana poezije (eseje a rozhovory, 2021).

• OBZORY • Príloha Hlasu ľudu pre kultúru, vedu, umenie a literatúru • Rediguje: Stevan Lenhart • Prvé číslo OBZOROV vyšlo 28. januára 1984. • S fi nančnou podporou Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad ISSN 2466-5169 • COBISS ID=226828044

Kultúra

V KULTÚRNEJ STANICI SVILARA V NOVOM SADE Výstava skla Jána Zoričáka

Danuška Berediová-Banovićová

Výstavu skla pod názvom Noublionpatou / Nezabudnime Jána Zoričáka vo štvrtok 17. februára v Kultúrnej

Veľvyslanec Fedor Rosocha na vernisáži

stanici Svilara v Novom Sade otvoril veľvyslanec Slovenskej republiky v Srbsku Fedor Rosocha.

Ján Zoričák je jedným z najuctievanejších slovenských umelcov, je nositeľom početných prestížnych cien. Jeho diela sa nachádzajú v umeleckých zbierkach v celom svete. Výstavou umeleckého skla Jána Zoričáka Veľvyslanectvo Slovenskej republiky v Srbsku dáva svoj

príspevok a podporu projektu Nový Sad – európske hlavné mesto kultúry. Na otvorení výstavy odznelo, že Zoričákov univerzálny umelecký jazyk, ktorý používa, najlepším spôsobom ilustruje to, čo je aktuálna programová schéma európskeho hlavného mesta kultúry, a to sú migrácie. Veľvyslanec Fedor Rosocha vyhlásil, že je nesmierne poctený, že má príležitosť predstaviť tvorbu jedného z najväčších svetových umelcov, ktorý pochádza zo Slovenska. O exponátoch na tejto výstave povedal, že predstavujú iba časť Zoričákovho autorského opusu, ktorý trvá viac ako 50 rokov. „Som presvedčený, že táto jedinečná výstava pod názvom Noublionpatou / Nezabudnime bude významným prínosom projektu Nový Sad – európske hlavné mesto kultúry. Chcem pripomenúť i to, že Organizácia spojených národov vyhlásila rok 2022 za Medzinárodný rok skla a preto je táto výstava veľmi aktuálna aj z tohto hľadiska,“ vyhlásil veľvyslanec. Poďakoval sa aj Slovenskému kultúrnemu centru Pavla Jozefa Šafárika z NoAutorov hlavný prameň inšpirácie je univerzum vého Sadu, ktoré skrášlilo tento program slovenskými ľudovými piesňami. Námestník primátora Mesta Nový Sad Aleksandar Petrović pri tejto príležitosti vyhlásil, že mu je cťou, že je táto výstava jednou z 1 500 kultúrnych udalostí, ktoré sa budú striedať v Novom Sade v tomto roku.

Sklenené sochy na výstave Noublionpatou/Nezabudnime

Výstava zahŕňa niekoľko tematických celkov. Zoričákov hlavný prameň inšpirácie je univerzum, ktorý ho fascinoval od roveň aj symbolika a kritika. Na výstave, ktorá je vystavená vo Svilare, znázornený je jeho pohľad na ťažké obdobie de-

Ženská spevácka skupina SKC Pavla Jozefa Šafárika za sprievodu ľudového orchestra pod vedením Ondreja Maglovského

mladosti a vždy sa ho pokúšal zobraziť v malej sklenenej soche a vyvolať ilúziu nekonečnosti. V niektorých novších sochách, okrem univerza, znázorňuje aj ľudské bytosti. V tomto je záväťdesiatych rokov minulého storočia na týchto priestoroch a vzťahy veľkých síl voči tomu.

Výstava skla Jána Zoričáka v Svilare bude otvorená do 3. marca.

Ján Zoričák

(foto: galeriauanjela.sk)

Ján Zoričák

Narodil sa v roku 1944 v Ždiari na Slovensku. Študoval na Sklárskej škole úžitkového umenia v Železnom Brode a na Akadémii úžitkového umenia v Prahe. Už ako študent získal prvú cenu na svetovej výstave EXPO ’67 v Montreale v roku 1967 za dizajn sklenenej kolekcie. Po štúdiách v Prahe sa s manželkou presťahoval do Francúzska. Za osobitný prínos v oblasti umenia francúzska vláda v roku 1987 Jánovi Zoričákovi udelila titul rytiera Rádu umenia a literatúry.

V ÚSTRETY TRADIČNÉMU FESTIVALU Selenčské sláviky spievajú vo februári

Anna Francistyová

Krásna tradícia trvá ďalej: pred nami je 15. ročník Detského festivalu slovenských ľudových piesní Selenčské sláviky 2022. Ide o dva nesúťažné koncerty, ktoré organizátori tentoraz zahlásili na piatok 25. a nedeľu 27. februára v tamojšom Dome kultúry (obidva začínajú o 16. hodine).

Toto jedinečné selenčské podujatie spravidla prebieha vo fašiangovom období, teda vo februári, a skutočne si zaslúži slová chvály. Od prvého ročníka festival pozostáva z dvoch koncertov, a to pre ohromný záujem malých spevákov. Sú to žiaci nižších a vyšších ročníkov tamojšej Základnej školy Jána Kollára, a tak sú koncipované i koncerty: na jednom vystupujú mladší, na druhom starší speváci. Boli ročníky, keď sa pred mikrofónom vyskúšali aj škôlkari. Tieto rozspievané „selenčské sláviky“ spievajú ako sólisti, a to po jednu slovenskú ľudovú pesničku za sprievodu detského orchestra Orchestrík, ktorý pracuje pri ZŠ Jána Kollára, ako aj pri Komornom zbore Zvony. Nezabudnime pripomenúť, že všetci účastníci

Účastníci festivalu Selenčské sláviky v roku 2021 (foto: z archívu J. Súdiho) sú pre túto príležitosť oblečení v ľudovom kroji.

Poďme bližšie k zahlásenému 15. ročníku. Spomenutý ohromný záujem o účasť na tomto podujatí evidujeme i tohto roku, lebo organizátori pre účastníkov pripravili až 80 príhodných darčekov. Tieto spomienkové suveníry sú adresované pre 61 prihlásených spevákov a 19 členov sprievodného orchestra. Impozantné však? Je to festival účastníkov zo Selenče, ale podľa slov profesora Juraja Súdiho i mladých spevákov, ktorí majú selenčský pôvod. Tentoraz napríklad bude spievať i dievča z Nového Sadu, v orchestri a pred mikrofónom bude i účastníčka z Lalite. A špeciálnou hostkou bude mladá speváčka z Maďarska Petra Ponyikaiová, víťazka tamojšej celoštátnej speváckej detskej súťaže. V tejto zahraničnej výprave bude i harmonikár Samuel Budai, učiteľka Ruženka Komjáthiová, žurnalista a spisovateľ Imrich Fuhl a predsedníčka Zväzu Slovákov Ruženka Egyedová. Tak sa žnú výsledky stálej a neúnavnej práce na hudobnom poli v tomto prostredí. Podujatie organizuje a školský orchester Orchestrík a spevákov pripravuje profesor hudobnej kultúry Dr. Juraj Súdi. S pokojným svedomím môžeme konštatovať, že vďaka úsiliu profesora J. Súdiho a jeho spolupracovníkov festival Selečské sláviky je dedinský sviatok. A je to príležitosť, aby deti nielen prejavili svoj hudobný talent, vzťah k slovenským ľudovým piesňam, aby ukázali krásny a hodnotný kroj, ale zároveň aby sa osmelili verejne vystupovať. Slovom – je to o zachovaní slovenskej identity a vštepovaní lásky u detí k ľudovému spevu a kroju. A keďže festival nie je súťažný, ide iba o verejné vystúpenie, spev, hru na hudobných nástrojoch, kamarátenie, dobrú náladu a v neposlednom rade o krásny kultúrny zážitok, ktorý nám v týchto neľahkých časoch môže byť ozajstným balzamom na dušu.

STARÁ PAZOVA Kocky sú hodené

Anna Lešťanová

Do 2. marca si milovníci výtvarného umenia môžu pozrieť novú expozíciu v staropazovskej Galérii Miry Brtkovej. Tentoraz sa tam predstavuje Zlatenko Zlaja Kuzminac zo Sriemskej Mitrovice.

Otvorenie výstavy Kocky sú hodené bolo v pondelok 14. februára a o jeho tvorbe sa zmienil tamojší akademický maliar Marjan Karavla, odborný spolupracovník Strediska pre kultúru Stará Pazova pre výtvarné umenie, ktorý ju aj slávnostne otvoril. Výstava pozostáva z 10 obrazov a 15 sôch, ktoré sú vyhotovené kombinovanou technikou.

Zlatenko Kuzminac sa umením zaoberá od strednej školy a doteraz mal viacero samostatných a kolektívnych výstav. Je členom Výtvarného združenia Dunav v Zemune a v Starej Pazove vystavuje svoje diela po prvý raz. Podľa slov M. Karavlu autor má veľký talent a tvorivý temperament. Na vernisáži o jeho tvorbe tiež povedal: „Vlastní silné pocity k životu,

Zlatenko Zlaja Kuzminac (zľava) a Marjan Karavla

ktoré sú aj jeho motiváciou k tvorbe. Keď pozorujeme jeho sochy a objekty z dreva, na prvý pohľad rozoznávame tvary, ktoré vytvorila sama príroda, ale on ich potom so svojimi zásahmi a ideami ďalej mení.

On je zberateľom, ktorý so svojimi životnými skúsenosťami túži iba po pozitívnom.

V jeho dielach z dreva, kde kombinuje aj iné materiály, predstavuje poetickosť, ktorá expresívnym spôsobom vplýva na pozorovateľa a nenecháva ho ľahostajným.“

Výstava má zaujímavý názov

Kocky sú hodené podľa výroku slávneho rímskeho generála

Caesara. V otváracom programe M. Karavla prečítal aj rovnomennú báseň, ktorú napísal Nenad Glišić, srbský spisovateľ.

OCENENIE PRE VLADISLAVA FORGÁČA ZO STAREJ PAZOVY Plaketa Svetlost za dlhoročnú a úspešnú prácu v ochotníctve

Anna Lešťanová

Ochotníci staropazovského SKUS hrdinu Janka Čmelíka excelovali na udelení najvyššieho obecného uznania Plakety Svetlost za rok 2021, ktorú udeľuje Zväz ochotníkov Obce Stará Pazova.

Vladislav Forgáč s hodnotným uznaním

Na slávnostnom udelení uznaní koncom januára špeciálne uznanie za prínos k rozvoju ochotníckeho umenia prijal Vladislav Forgáč, vedúci ľudového orchestra SKUS hrdinu Janka Čmelíka. Od detského orchestra cesta ho viedla k orchestru prvého folklórneho súboru tohto spolku, v ktorom ako jeho vedúci pracuje aj so sólovými spevákmi a speváckymi skupinami a zachováva tak pred zabudnutím slovenské ľudové piesne. Plaketa Svelost je najväčšie obecné uznanie v oblasti kultúry a V. Forgáčovi sa dostala za dlhoročný príspevok k rozvoju kultúrneho ochotníctva. Narodil sa v roku 1966 v Starej Pazove, kde skončil základnú školu, vyučil sa remeslu a absolvoval i strojárensko-technickú školu. V roku 1973 sa zapísal do nižšej hudobnej školy, lebo veľmi chcel hrať na harmonike. V hudobnej škole sa jeho profesori často menili. Napríklad učil sa i u profesora Michala Čemerského, ktorý hrával aj v spolku, a neskôr u Zlatka Chňupu. V roku 1975 začal hrať v orchestri, ktorý sprevádzal detské folklórne skupiny pod vedením Ruženy Červenskej. Tak sa začala jeho ochotnícka kariéra. Po 3 – 4 rokoch sa Vladislav ocitol aj v orchestri, ktorý sprevádzal dospelé folklórne skupiny toho spolku. Po ženbe určitý čas opustil prácu v spolku, no známa choreografka „súdružka Ružena“ nemohla zabudnúť na výkony kvalitného hudobníka a pritiahla ho opäť do spolku prácou s detskými skupinami v roku 2004. Okrem nej za jeho opätovný návrat do spolku môže vďačiť aj Zlatkovi Rumanovi, choreografovi a vedúcemu FS Klasy, ktorý sa veľmi zasadzoval o takého kvalitného harmonikára, akým je V. Forgáč. Potreby po dobrých členoch ľudového orchestra boli čoraz

Na jednom z vystúpení Vladislava Forgáča a členov ľudového

orchestra SKUS hrdinu Janka Čmelíka (foto: z archívu V. Forgáča)

chestri a neskôr sa stal aj jeho umeleckým vedúcim.

Ako sa uvádza v zdôvodnení tohto uznania, „spolu s vedením spolku vynaložil veľké úsilie, aby do ľudového orchestra zoskupil čím väčší počet mladých hudobníkov“. Aj dnes v spolku s veľkou láskou v orchestri hrajú mnohí mladí – hudobne školení ľudia. Ako umelecký vedúci V. Forgáč pracuje aj so sólistami, ktorí radi spievajú slovenské ľudové piesne a zachovávajú ich pred zabudnutím. Ľudový orchester tohto spolku

mi sa zúčastnil na početných prehliadkach a festivaloch tak v našej krajine, ako aj v zahraničí

Od detského orchestra cesta ho viedla k orchestru prvého folklórneho súboru

Na januárovej slávnosti sprevádzal spevácku skupinu Združenia pazovských žien pri SKUS hrdinu Janka Čmelíka

väčšie a na základe pravidiel pre účasť na prehliadkach V. Forgáč sa rýchlo ocitol v ľudovom orspolu s Folklórnym súborom Klasy, s mladšími a staršími tanečníkmi, speváckymi skupinavrátane Slovenska, kde získal početné uznania. Bez podpory najmilších ani ochotnícka činnosť V. Forgáča by nebola taká úspešná. Manželka Lýdia tancovala kedysi vo folklóre a lásku k ochotníckej činnosti preniesli i na svoje deti – dcéru Kristínu, ktorá dlhé roky tancovala vo folklóre, a syna Dávida, ktorý v spolku najprv spieval, tancoval a potom hrával na harmonike.

Vladislava toto hodnotné uznanie nesmierne potešilo, dalo mu vietor do plachiet byť ešte úspešnejší v tejto práci, ktorú má nesmierne rád, a dalo mu podnet, aby svoje vzácne skúsenosti v oblasti hudby prenášal na mladšie generácie.

BINGUĽA Spolkári plánujú pokračovať s činnosťou

Blaženka Dierčanová

Pre členov Slovenského kultúrno-umeleckého spolku Milana Rastislava Štefánika v Binguli sa rok 2021 niesol v znamení osláv jubilea – 100 rokov pôsobenia spolku. Pri tej dedičstvo našich predkov. Rešpektujúc platné preventívne opatrenia program sme organizovali na ihrisku pri základnej škole, teda na otvorenom priestore. V spolku sme spokojní, ako to dopadlo, aj keď sme mali problémy pri nacvičovaní,

Binguľskí spolkári s mladučkým dorastom v septembri 2021

príležitosti v septembri usporiadali príležitostný program a počas celého roku aktivity boli zladené s epidemickou situáciou. Toho času sú aktívne tanečná, hudobná a detská divadelná sekcia. Najmladší binguľskí tanečníci sa koncom uplynulého roku zúčastnili na online Detskom folklórnom festivale Zlatá brána v Kysáči. Viac o činnosti binguľských spolkárov sme sa dozvedeli z rozhovoru s Tijanou Farkašovou, umeleckou vedúcou: „V minulom roku sme nemali veľa aktivít, ale sme usporiadali pekný program, ktorým sme oslávili 100. výročie založenia nášho spolku. Toto jubileum sme vlastne mali v roku 2020, ale pre dobre známe dôvody – pandémiu a protipandemické opatrenia – vtedy sme to odročili. Bol to pekný program a usporiadali sme ho pod názvom: Zachovajme si kultúrne lebo sme určitý čas nemohli zoskupiť deti a s nimi nacvičiť plánovaný program. Oslavy svojou prítomnosťou poctili i vzácni hostia: predseda Matice slovenskej v Srbsku Branislav Kulík, riaditeľ Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Vladimír Francisty, ako i predstavitelia slovenských spolkov z našej obce.“

Vieme, že bolo náročné zoskupiť deti, keď nastúpila pandémia a neboli podmienky na nacvičovanie. Predsa sa vám podarilo pripraviť detskú tanečnú skupinu a poslať nahrávku choreografie na Detský folklórny festival Zlatá brána.

„Bola to krátka choreogra a, ktorú sme pripravili na náš program k jubileu a potom sme sa rozhodli zúčastniť sa i online detského festivalu. To, čo ma zvlášť potešilo, je fakt, že sme napriek celkovej situácii mali pekný počet členov

Umelecká vedúca Tijana Farkašová a Detský folklórny súbor Čerešničky

v našom Detskom folklórnom súbore Čerešničky. Bolo až 15 detí, pekne sa mi s nimi pracovalo a som hrdá, že sme my ako malá dedinka účinkovali na Zlatej bráne. Je pravda, že to bol jediný festival, na ktorom sme vlani účinkovali, ale verím, že aj tohto roku budeme mať rovnaký počet, alebo aj viac detí, že budú podmienky na to, aby všetky sekcie mohli byť činné, a že budú naši spolkári vystupovať i v iných prostrediach.“

Vo vašom spolku máš úlohu umeleckej vedúcej, urobila si spomenutú choreografi u. Máš nápady i na ďalšie tance, alebo ti niekto pomáha?

„Vždy mám nápad, ale si pritom pozriem aj niektoré iné choreogra e. Rada sa zúčastňujem seminárov pre choreografov, ale je problém, že sú to väčšinou školenia, kde sa učíme o choreogra ách pre dospelých. Bol by práve potrebný aj seminár na detské tance.“

Začali ste s aktivitami v spolku alebo plánujete?

„Plánujeme začať v marci, keď bude trochu teplejšie, a verím, že aj epidemická situácia bude výhodnejšia. Začneme s divadlom, folklórom, spevom. Verím, že nám prídu aj noví členovia ochotní s nami pracovať.“

To, čím sa Binguľčania môžu tiež pochváliť, je zrekonštruovaná strecha na spolku, nové toalety a nová kuchyňa. V čase, keď bola prestávka v aktivitách, robilo sa na zlepšení podmienok na ďalšiu prácu. Okrem toho upravený je aj priestor pre knižnicu, a to, na čo sú v binguľskom spolku zvlášť hrdí, je fakt, že sa práve v ich sále organizujú najveselšie zábavy, na ktoré prichádzajú nielen cezpoľní z Erdevíka, Ľuby a zo Šídu, ale aj z Lugu, Hložian atď. Foto: z archívu binguľského spolku

ZIMA S KNIHOU V ÚKVS Venovaná Paľovi Bohušovi

Danuška Berediová-Banovićová

Zima s knihou bolo prvé tohtoročné verejné podujatie v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov. Vo štvrtok 17. februára na tomto večierku predstavili doteraz nepublikovanú básnickú zbierku Paľa Bohuša Na prahu a bibliogra cké vydanie básní tohto básnika Po žeravej ceste. Prezentovaný bol aj najnovší

Nový portrét Jána Bulíka

prírastok do galérie portrétov významných osobností ÚKVS, portrét Jána Bulíka, ktorý namaľoval akademický maliar Pavel Čáni.

O obraze, o Jánovi Bulíkovi (právnikovi, športovcovi, spoločenskom a politickom pracovníkovi a prvom predsedovi Matice slovenskej v Juhoslávii) a o autorovi obrazu hovoril Ladislav Čáni.

Básnickú zbierku Paľa Bohuša Na prahu, ktorá vyšla vlani pri príležitosti 100. výročia narodenia básnika, predstavil riaditeľ Slovenského vydavateľského centra Vladimír Valentík. Povedal, že kniha bola pripravená už niekoľko rokov, ale čakali rok 2021, aby si pripomenuli storočnicu narodenia básnika, ale aj 50 rokov od vydania zbierky Predsa koľaj, podľa ktorej sa volá nová edícia slovenskej pôvodnej literatúry z Vojvodiny Slovenského vydavateľského centra.

Prof. Dr. Michal Harpáň povedal, že básne v zbierke Na prahu sú v rovnakej básnickej typológii ako básne v jeho prvej zbierke Život a brázdy (1943). „Na prahu – nie som ešte ani za prahom, ani pred – to bola situácia Paľa Bohuša ako človeka a ako básnika v rokoch počas druhej svetovej vojny. Táto zbierka dopĺňa prvé obdobie básnickej tvorby Paľa Bohuša,“ vysvetlil Harpáň. Pri príležitosti 100. výročia narodenia tohto básnika ÚKVS vydal bibliofíliu s jeho piatimi básňami Po žeravej ceste. Výber básní mal na starosti Ladislav Čáni a gra cké a výtvarné spracovanie akademický maliar Jozef Klátik. J. Klátik sa poďakoval ÚKVS, že založil edíciu bibliofílií, zaspomínal si na Paľa Bohuša a na spoluprácu s ním.

Básne zo zbierky a z bibliofílie čítal Miroslav Babiak. Prostredníctvom videozápisu odznela pieseň podľa Bohušového textu Tam v chotári, ktorý natočila huslistka a speváčka Margaréta Benková. Na večierku bola prítomná aj dcéra Paľa Bohuša ktoré SVC vydal v roku 2021, do knižnice ÚKVS. Využil túto príležitosť a odovzdal autorské

Prof. Dr. Michal Harpáň hovoril o zbierke Na prahu

Paulína Sabová-Tanciková.

Pri tejto príležitosti Vladimír Valentík odovzdal knihy, výtlačky Víťazoslavovi Hroncovi, a to zbierku básní Sonety a zbierku esejí Nestvorený svet.

FEBRUÁROVÉ ČÍSLO

VZLETU sa venuje téme Koľko času trávime so svojím mobilným telefónom?. Aby sme ten čas zredukovali, ponúkame novú rubriku vo Vzlete – Najzaujímavejšie hobby na svete, v ktorej budeme predstavovať zaujímavé koníčky. V tomto čísle si prečítajte všetko o 3D tlači. V najnovšom čísle sa začína aj seriál textov o akvaristike pre začiatočníkov. Je tu aj rozhovor s drobnochovateľom Darkom Novakovićom z Kysáča. V Rozletoch je nová báseň Igora Zabunova z Pivnice, ako aj rozhovor s ním. V pravidelných rubrikách píšeme o komikse Corto Maltese, o digitalizácii štátnej správy, o lme The French Dispatch, o novej PC hre. Odporúčame aj nový návrh na DIY – Urob si sám, tiež rubriku o hudbe, novinky zo sveta športu, ako aj horoskop.

D. Berediová-Banovićová

Z PREZENTÁCIE KNIHY O NEMANJIĆOVCOCH V KOVAČICI Nemanjićovci – panovníci a doba srbského stredoveku

Olinka Glóziková-Jonášová

Vstupným podujatím Medzinárodného dňa materinského jazyka v Kovačici bola prezentácia slovenského vydania knihy Nemanjićovci – panovníci a doba srbského stredoveku autora Dr. Duška Lopandića. Prezentácia sa uskutočnila v piatok 18. februára v Galérii Babka

a moderoval ju Pavel Babka, majiteľ Galérie a Nadácie Babka. Na úvod poprosil prítomných, aby si minútou ticha uctili pamiatku na nedávno zosnulého Eduarda Kukana, slovenského politika a diplomata, ktorý obdivoval kovačické insitné umenie a bol mimoriadne významnou a dôležitou sponou Slovákov na Dolnej zemi s materskou krajinou. Prítomných následne pozdravila Marijana Melišová, asistentka predsedu Obce Kovačica, a Boris Konček, tretí tajomník Veľvyslanectva SR v Belehrade.

O knihe sa zmienili Dr. Ratomir Milikić, historik, Miroslav Mlynárček, master historik, a Dr. Mojmír Vrlík, honorárny konzul Srbska v Martine, ktorý v mene Spolku Srbov na Slovensku odovzdal knihy pre každú školu so slovenským vyučovacím jazykom v Srbsku. Slova sa ujal aj Dragan Stojović, prvý poradca v Ministerstve zahraničných vecí z Oddelenia pre susedné krajiny a juhovýchodnú Európu. Podčiarkol význam prekladu tejto knihy do slovenčiny a aj sám pomohol, aby k tomuto vydaniu prišlo. O knihe hovoril aj sám autor Dr. Duško Lopandić, riadny profesor medzinárodného a európskeho práva, bývalý veľvyslanec Srbska v Bruseli a Lisabone. Preklad srbskej knihy Nemanjići – vladari i vreme srpskog srednjeg veka do slovenčiny urobil Rastislav Popović a jej vydanie realizoval Zväz Srbov na Slovensku, s nančnou pomocou a logistickou podporou vlády Slovenskej republiky a srbského veľvyslanectva v Bratislave. Kniha je iba ďalším dôkazom o mimoriadne dobrej, intenzívnej a úspešnej spolupráci, ale aj o vzájomnom uctievaní dvoch národov, ktoré pramení zo srbsko-slovenských historických a kultúrnych stykov ešte z čias včasného stredoveku. Lopandić je autorom niekoľkých historických kníh, ale aj esejí o antike, stredoveku a vývoji svetovej a srbskej diplomacie.

Na záver výstavy Babka prítomným predstavil šamlíky, jeden tvaru príznačného pre Slovákov a jeden v tvare trojnožky, inak príznačného pre Srbov. Oba šamlíky omaľovala maliarka Vieroslava Svetlíková na jeho podnet. Omaľované šamlíky sú inšpirované knihou, teda symbolizujú námety z tejto knihy, čiže znázorňujú stredoveké mapy a udalosti. Jeden takýto šamlík Babka daroval aj autorovi knihy na pamiatku, pričom uviedol: „Kovačica bola založená v roku 1802, naši predkovia pred 220 rokmi zostúpili z najsevernejšej časti do najjužnejšej časti Panónskej nížiny, aby bránili hranicu medzi dvomi najväčšími ríšami sveta – Rakúsko-uhorskou a Osmanskou. Jednou z vecí, ktoré si so sebou priniesli zo starej vlasti (dnešného Slovenska), je detský šamlík. Keď sme v roku 1992 oslavovali 190. výročie založenia Kovačice, naši maliari, inšpirovaní touto historickou udalosťou, prvýkrát namaľovali detský šamlík. Pomocou toho maľovaného šamlíka už 30 rokov v našej galérii učíme deti, ale aj dospelých, o našej histórii,“ uviedol a pokračoval: „Keď som v slovenskom jazyku prečítal knihu Duška Lopandića o Nemanjićovcoch, napadlo mi, že naše deti, ale aj dospelí návštevníci galérie by sa ,cez’

maľovanú trojnožku mohli doPrezentáciu knihy moderoval hostiteľ Pavel Babka zvedieť niečo viac o stredovekom Srbsku.“ Prezentácia knihy sa konala pod záštitou Fedora Rosochu, veľvyslanca Slovenskej republiky v Belehrade, a Momčila Babića, veľvyslanca Republiky Srbsko v Bratislave, kým sa pod jej organizáciu spoločne podpísali Nadácia Babka, Združenie Srbov na Slovensku a vydavateľstvo Prometej v Novom Sade. Úryvky z knihy čítali žiačky kovačického Gymnázia Mihajla Pupina Una Brtková a Nađa Lakičinová.

Pavel Babka daroval Dr. Duškovi Lopandićovi na pamiatku omaľovanú trojnožku Príhovor Dr. Mojmíra Vrlíka, honorárneho konzula Srbska v Martine

CHÝRNIK

NOVÝ SAD. V utorok 1. marca o 19. hodine v malej sále SKC Pavla Jozefa Šafárika bude ďalšie podujatie Miestneho odboru Matice slovenskej v Srbsku v Novom Sade. O Dr. Jankovi Bulíkovi prednášku bude mať DrSc. Ján Babiak.

J. Boldocký

KULTÚRNE OTRASY NA SLOVENSKU Literárny týždenník bez podpory štátu

Jaroslav Čiep

V uplynulom období koloval nielen v kultúrnej verejnosti na Slovensku, ale sa dostal aj do našich končín otvorený list, ktorým sa reaguje na bezprecedentné rozhodnutie Fondu na podporu umenia, že časopisom Spolku slovenských spisovateľov Literárnemu týždenníku a Dotykom na rok 2022 nepridelí nijaké dotácie.

List už okrem väčšiny členov predstavenstva, spisovateľských organizácií podporili aj viaceré spisovateľské osobnosti, ako Vincent Šabík, Etela Farkašová, Anton Hykisch, Peter Jaroš, Mária Bátorová, Anton Blaha, Jozef Banáš, Lydie Romanská i ďalší členovia spolku a priaznivci spolkových časopisov. Dokopy ich je takmer 700 a medzi nimi sú aj viacerí naši spisovatelia. V zozname signatárov sa uvádzajú aj mená Martina Prebudilu, Viery Benkovej, Kataríny Mosnákovej-Bagľašovej...

Zároveň vedenie Literárneho týždenníka a šéfredaktor Štefan Cifra pre čitateľov, prispievateľov a podporovateľov Literárneho týždenníka prichystali anketu Zachráňme Literárny týždenník. A v nej sú tieto otázky: 1. Čo pre vás predstavuje Literárny týždenník? Chýbal by v slovenskom mediálnom priestore, keby zanikol?; 2. Ako hodnotíte rozhodnutie Fondu na podporu ume-

nia (FPU) neprideliť tlačeným časopisom Spolku slovenských spisovateľov – Literárnemu týždenníku a časopisu pre mladú literatúru a umenie Dotyky – ako aj internetovému časopisu SSS Kultúrno-literárny týždenník nijakú dotáciu na rok 2022?; 3. V čom by sa mal skvalitniť Literárny týždenník v obsahovej a vizuálnej oblasti, v podpore jeho predaja, marketingu, propagácii a pod.?; 4. Ak máte návrhy, ako pomôcť Literárnemu týždenníku, aby prežil rok 2022 bez dotácie FPU, uveďte napríklad nadáciu, ktorá by mu mohla poskytnúť dotáciu, resp. kontakt na rmu či podnikateľa vo vašom okolí, ktorí by mali v časopise záujem o inzerciu a pod. Na otázky možno odpovedať v celkovom rozsahu maximálne 2 normostrany (do 3 600 znakov vrátane medzier) prostredníctvom elektronického formulára na webovej stránke LT (https://www.literarny-tyzdennik.sk/citatelske-ohlasy/ankteta-zachranme-lt/) alebo aj na e-mail LT (literarny. tyzdennik@gmail.com). Odpovede zverejnia na webových stránkach LT, resp. v tlačenom vydaní časopisu.

Túto akciu a otvorený list adresovali Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá a ministerke kultúry Slovenskej republiky. V ňom objasňujú význam hodnotových literárnych, umeleckých a kultúrno-spoločenských médií pre slovenskú spoločnosť. On je o to väčší, že súčasné, najmä komerčné médiá sú zahltené násilím, škandálmi, politizáciou verejného života a propagáciou kultu peňazí a mamonou.

Spolok slovenských spisovateľov viac ako tri desaťročia vydáva tlačené médiá Literárny týždenník a časopis pre mladú literatúru a umenie Dotyky. Preto je nepochopiteľné, že Fond na podporu umenia, ktorého poslaním je podpora práve hodnotových médií, po prvý raz od novembra 1989 – ak sa ráta aj štátny program podpory kultúry ministerstva kultúry ako jeho predchodcu – nepridelil viacerým už etablovaným časopisom nijakú dotačnú podporu, teda rozhodol, že ich dotácia na rok 2022 bude nula eur. Toto konanie považujú za alarmujúce a za varovný signál ohrozenia hodnotovej rozmanitosti a názorovej plurality.

MIČÁTKOVCI UDELILI PAVLOVI GRŇOVI ĎAKOVNÚ LISTINU.

Pavel Grňa, popredný kysáčsky spisovateľ, jeden zo zakladateľov a dlhoročný člen Kultúrno-umeleckého spolku Vladimíra Mičátka v Kysáči, nedávno oslávil 85. narodeniny. K tomu, aby v dobrom zdraví prežil aj ďalšie roky, mu prišli zablahoželať aj členovia spomínaného spolku: predseda Michal Francisty, podpredseda Ján a Vera Ožvátovci, pokladníčka Zuzana Nasádiová a tajomníčka Anna Legíňová. Pri tejto príležitosti, pamätajúc si na to, aký veľký prínos mal Pavel Grňa nielen pre Kysáčanov, ale aj pre celú slovenskú verejnosť nielen v Srbsku, ale i v zahraničí, rozhodli sa mu 21. februára, práve v Deň materinského jazyka, udeliť ďakovnú listinu za životné dielo na literárnom poli. Uznaniu a návšteve sa veľmi potešil. Ako i vždy vtipný, plný zaujímavých príhod, ešte stále intelektuálne aktívny, ukázal hosťom, ako on to teraz píše... Na snímke: Jubilant s manželkou Máriou (druhá sprava) a mičátkovcami.

A. Legíňová