Všetky zbory potrebujú farára

STARÁ PA ZOVA S chválený návrh Rozhodnutia o miestnych spoločenstvách

Anna Lešťanová

Vý b o r n í c i Z h ro m ažd e n i a obce Stará Pazova zasadali vo štvrtok 1. apríla a na tejto v poradí 7. schôdzi prerokovali a schválili desať bodov rokovacieho programu. Väčšinou hlasov schválili minuloročné správy o práci spolu s finančnými správami Strediska pre kultúru Stará Pazova, Ľudovej knižnice Dositeja Obradovića a Miestneho spoločenstva Belegiš. Najviac času a pozornosti venovali návrhu Rozhodnutia o miestnych spoločenstvách. Výbornícka skupina Udruženi k tomuto návrhu podala aj dva pozmeňovacie návrhy, ktoré neboli schválené. Po diskusných príspevkoch o novom návrhu Rozhodnutia o miestnych spoločenstvách, ktorým sa dôkladne určuje fungovanie všetkých 10 miestnych spoločenstiev v obci, za rečníckou tribúnou o ňom viac hovorila Nataša Mićićová, predsedníčka ZO Stará Pazova. Pripomenula, že obecná správa ešte vlani v decembri začala podnikať ohľadom týchto záležitostí a o tom informovala aj verejnosť. V tomto návrhu rozhodnutia práca miestnych spoločenstiev je zosúladená orgánov spravovania miestneho spoločenstva.

Výborníci potrebnú zelenú dali aj správe o stave bezpečnosti dopravy na cestách v Staropazovskej obci

Z pracovnej časti 7. zasadnutia ZO Stará Pazova, ktoré sa konalo vo veľkej obecnej zasadačke

Z dvojdňového výcviku v Starej Pazove

s výmenami a doplnkami Zákona o lokálnej samospráve a Štatútom Obce Stará Pazova. Dôkladne sa určuje spôsob voľby a prepustenia v roku 2020. V správe sa uvádza, že vlani bolo 140 dopravných nehôd, v ktorých tri osoby zahynuli, kým napr. v predminulom roku na lokálnych cestách život stratilo sedem ľudí. Na základe inštalovaných kamier v strede mesta iba za dva mesiace je zaevidovaných viac ako 600 dopravných priestupkov. Z 53 výborníkov v lokálnom parlamente schôdze sa zúčastnilo 42 výborníkov, ktorí schválili i plán dôkladnej regulácie multifunkčnej pracovnej zóny Sever, ktorá sa nachádza medzi Starou a Novou Pazovou. Schválili aj výmeny rozhodnutia o utvorení Komisie pre plány Obce Stará Pazova. Namiesto Maje Grbićovej a Đorđa Vukašinca vymenovaní sú Milica Jelinićová a Milorad Simeunović. Potom výborníci schválili aj rozhodnutie o utvorení deväťčlennej Rady pre zamestnávanie, v čele ktorej je Milenko Vučinović, a prepustili, resp. vymenovali nových členov Školského výboru ZŠ Milana Hadžića vo Vojke zo strany predstaviteľov jednotky lokálnej samosprávy. Zasadnutia sa zúčastnil aj Đorđe Radinović, predseda Obce Stará Pazova, so spolupracovníkmi.

VÝC VIK PRE Z AČIATOČNÍKOV V PODNIK ANÍ Príležitosť získ ať v yššiu úroveň vedomostí

A. Lešťanová

Regionálna rozvojová agentúra Sriem, v spolupráci s Kanceláriou pre mladých Obce Stará Pazova, v posledných dvoch marcových dňoch v Starej Pazove usporiadala bezplatný výcvik pre začiatočníkov v biznise. Výcvik prebiehal podľa metodológie Rozvojovej agentúry Srbska a Ministerstva hospodárstva RS. Pozostával zo šiestich modulov: motívy a vlastnosti podnikateľa, analýza a hodnotenie podnikateľských ideí; právnický základ hospodárenia; hospodárske subjekty, pojem, dokumentácia, registrácia; zdroje financovania; dane a príspevky a podnikateľský plán.

Týmto výcvikom nezamestnané osoby mali príležitosť získať vyššiu úroveň vedomostí, čím sa im naskytuje možnosť začať súkromne podnikať a vykonať samozamest- všetkých sedem obcí v Srieme, návanie. Všetkých 17 uchádzačov pred tromi rokmi, podľa slov T. Miv Starej Pazove úspešne ukončilo jajlovićovej, sa uchádzala v Minisvýcvik a tým získalo certifikát, s terstve pre inovácie o prostriedky ktorým získavajú prednosť pri na úpravu Inovatívneho start-up súbehoch na start-up úvery vo strediska v Starej Pazove. V rámci Fonde pre rozvoj Republiky Srbsko, projektu zatiaľ sú realizované dve ako i pri uchádzaní sa o subvencie fázy (adaptácia miestností a vyz Národnej služby pre zamestnávanie. Dvojdňový výcvik, ktorý sa konal v nových m i e s t n o s t i a c h I n o v a t í v n e h o start-up strediska, mala na starosti Tanja Mijajlovićová, projektová manažérka Rozvojovej agentúry Sriem. Práve táto agentúra, ktorej zakladateľmi je bavenie nábytkom a počítačovou technikou) a o tretiu fázu sa i teraz uchádzajú v uvedenom ministerstve. Okrem konferenčnej sály, kde prebiehal výcvik, v stredisku je i sedem menších miestností, ktoré sú k dispozícii podnájomníkom a z ktorých sú už štyri obsadené. Spolupráca medzi Regionálnou rozvojovou agentúrou Sriem a Kanceláriou pre mladých Obce Stará Pazova trvá už päť rokov. Mladí prejavili záujem aj o tento výcvik, ako povedala Jelena Cetinová z pazovskej Kancelárie pre mladých. Predovšetkým preto, lebo ich zaujímalo získavanie praktických vedomostí a skúseností, na základe ktorých sa určite oveľa ľahšie uplatnia v každodennom živote a v kariére. Nasledujúci výcvik bude v susednej Obci Inđija.

POKRAČUJE SA SO ZBIERANÍM NÁVRHOV NA ÚPRAVU ZELENÝCH PLÔCH A LIKVIDÁCIU ODPADU NS ekodinár

Danuška Berediová-Banovićová

Scieľom motivovať Novosadčanov a Novosadčanky, aby aktívne prispeli k vytváraniu ročného programu používania prostriedkov Rozpočtového fondu pre ochranu životného prostredia Mesta Nový Sad a konkrétnymi návrhmi apelovali na príslušné orgány, aby sa peniaze zozbierané od občanov prostredníctvom ekopoplatku usmerňovali v súlade s ich potrebami, Združenie Inžinieri ochrany životného prostredia vytvorili interaktívnu mapu. V priebehu februára a marca realizovali kampaň NS ekodinár v službe občanov.

Z tohto združenia informujú, že na webovej stránke nsekodinar.rs viac ako 100 občanov a občianok Nového Sadu, Futogu, Kysáča, Begeča, Kaća a Petrovaradína nechalo svoje návrhy, a to: – 67 návrhov v oblasti zelených plôch – na výsadbu stromov, krov, kvetov, na rekonštrukciu alebo vytvorenie nového trávnika, starostlivosť o rastliny a odstránenie chorých a starých stromov a divorastúcich rastlín; – 33 návrhov v oblasti odpadu – odstránenie divých skládok, rozhádzaných smetí a sanáciu degradovaných plôch.

Na listine schválených návrhov

Návrh z Kysáča – odstránenie divej skládky sa nachádza aj návrh z Kysáča, konkrétne návrh na odstránenie divej skládky, ktorá sa nachádza pri cintoríne a Loveckom dome v Kysáči. Navrhuje sa, aby sa urobil zelený pás, ktorý by predstavoval úkryt pre divé zvieratá, lebo sa nachádza tesne pri loveckom dome.

Na zasadnutí, ktoré sa konalo 18. marca v Mestskej správe pre ochranu životného prostredia, prvá listina zozbieraných návrhov bola odovzdaná príslušným orgánom s cieľom ich zaradenia do ročného programu. Nasledovalo aj stretnutie s predstaviteľmi VKP Čistoća, ktorých informovali o konkrétnych problémoch, ktoré občania a občianky prihlásili v obnávrhy odovzdávané príslušnej správe a verejno-komunálnym podnikom.

V roku 2018, keď Republika Srbsko začala s uvádzaním nového princípu financovania ochrany životného prostredia – uplatnením zásad „užívateľ platí“, „znečisťovateľ platí“ a zásad „zodpovednosti“, prijatý bol alebo pozmenený významný počet zákonov a podzákonných aktov, ktoré regulujú túto oblasť. Ekopoplatok, v sume minimum 5-tisíc dinárov ročne, od decembra roku 2019 musia platiť všetky právnické osoby. Získané príjmy patria rozpočtu lokálnej samosprávy a v Novom Sade tie by mali tvoriť Rozpočtový fond pre ochranu životného prostredia Mesta Nový Sad.

Podľa tohto združenia tieto zmeny nevplývali na to, aby občania a občianky mali lepší prehľad

Návrh z Futogu – na nábreží Dunaja pozdĺž Futogu odstrániť odpad a umiestniť viac odpadových košov Interaktívna mapa, ktorú vytvorili Inžinieri ochrany životného prostredia

lasti odpadu, o možnostiach ich riešenia, ale aj o odporúčaniach na čím zodpovednejšie a efektívnejšie nakladanie s odpadom v Novom Sade.

Konečným cieľom, ako hovoria v Združení Inžinieri ochrany životného prostredia, je nastoliť jasne definované, transparentné, funkčné a trvalé mechanizmy účasti občanov a občianok v procesoch vytvárania verejných politík a prijatí rozhodnutí, takže zbieranie návrhov prostredníctvom interaktívnej mapy bude pokračovať. Každé tri mesiace budú práce štátnych orgánov. Od roku 2017 toto združenie sleduje, akým spôsobom sa zbierajú a rozvrhujú prostriedky Rozpočtového fondu pre ochranu životného prostredia Mesta Nový Sad.

Touto cestou Združenie Inžinieri ochrany životného prostredia vyzýva Novosadčanov a Novosadčanky, aby prostredníctvom interaktívnej mapy aj naďalej prihlasovali svoje návrhy, ktoré sa vzťahujú na dve skupiny aktivít: odpad a zelené plochy. (Foto: nsekodinar.rs)

VEĽKONOČNÉ OBLIEVAČKY V KULPÍNE Zvolenovci zachovávajú staré obyč aje

Katarína Gažová

Už niekoľko rokov (okrem vlaňajška z dôvodu pandémie a uvedenia mimoriadneho stavu v krajine) tradíciu oblievačiek vo Veľkonočný pondelok v Kulpíne zachovávajú mládenci – tanečníci a speváci KUS Zvolen Kulpín.

Vyparádia sa do slovenských krojov, do rúk vezmú vedrá s vodou a spoločne idú za dievčatami po celom Kulpíne. Predtým si posadali na vlečku ťahanú koňmi a tohto roku koč s koňmi vystriedal traktor s vlečkou. V spoločnosti harmonikára Holúbeka z Petrovca a s piesňou, ktorá sa niesla celou dedinou, šli na oblievačku. Tohto roku si so sebou vzali dvoch muzikantov a pri ich hudbe si veselo v každej domácnosti, ktorú v ten deň navštívili, veselo zaspievali, a často sa k nim v dobrej nálade pripojili i domáci. Dievčatá ich už čakali doma a keď počuli spievajúcu veselú družinu blížiť sa k ich domu, už vedeli, čo ich čaká. Chlapci vytiahli dievča na dvor alebo na ulicu a všetci, koľko ich bolo, vyliali na ňu po vedro vody, takže dievčatá boli do nitky mokré. Potom si u domácich pripili, porozprávali sa s nimi a s dievčatami, vzali si omaľované vajíčka, ktoré dievčatá pre nich pripravili, a pokračovali ďalej, a tak celý deň až do predvečera. Dedinčania si pritom pochvaľovali, že ako je to pekne, keď mladí zvolenovci zachovávajú tradičné veľkonočné zvyky oblievačiek, na ktoré sa pomaly už zabúda.

Oblievači boli aj u Danky Vrbovskej a po obliatí sa všetci spolu aj vyfotili

Spoločná pieseň chlapcov Zvolena ako prestávka a oddychovka medzi dvomi zastávkami u kulpínskych dievok

Chlapci a vedrá s vodou sú pripravené, dievčatá, pozor! Voda z vedra letela na dievčatá, a tak boli do nitky mokré

V roku 2019 mladí spolkári prišli na oblievačky na koči poháňanom koňmi

Na pamiatku z predminulého roka spoločná fotka u Gažovcov

AKCIA SLOVENSKE J EVANJELICKE J A. V. CIRKVI V SRBSKU S adíme pre budúce generácie

V. Hudec

Slovenská evanjelická a. v. cirkev v Srbsku tohto roku oslavuje 100 rokov od osamostatnenia po páde Rakúsko-uhorskej ríše. V súlade s tým všetky podujatia, ktoré sa tohto roku budú podnikať v cirkvi, budú v znamení tohto úctyhodného jubilea. Jednou z prvých aktivít, ktorými si v cirkvi pripomenuli storočnicu, bolo zakúpenie a rozdelenie sadeníc jabloní do všetkých cirkevných zborov.

Totižto Dr. Martin Luther povedal aj takýto výrok: „Keby som

Jediný mestský cirkevný zbor v Banáte – zreňaninský v poslednú marcovú nedeľu navštívili senior banátsky Slađan Daniel Srdić a farár kovačický Martin Bajza spolu s veriacimi z Jánošíka a Kovačice iní ich zasa rozdelili veriacim, aby si ich zasadili pri svojich príbytkoch. V troch cirkevných zboroch: v Novom Sade, Belehrade a Zreňanine však nie sú podmienky na vedel, že sa zajtra svet rozpadne na sadenie stromov, nuž seniori Bakusy, aj tak by som zasadil jabloň.“ nátskeho, Báčskeho a Sriemskeho A biskup SEAVC Jaroslav Javorník seniorátu Slađan Daniel Srdić, Jaropovedal: „Veď kto sadí strom, myslí slav Kopčok a Igor Feldy navštívili na budúce generácie, ktoré budú oberať jeho plody. A tak aj my oberáme plody práce našich predkov, začíname oslavovať jej 100-ročnicu, ale tiež sadíme pre budúce generácie.“

Za pomoci Svetovej luteránskej federácie, cirkevného zboru Ohio v USA a z prostriedkov z fondu cirkvi zo zisku z obrábateľnej pôdy Vďaka ochote padinského podnikateľa Ondreja Hédiho sadenice jabloní sa koncom zakúpené boli sadenice januára dostali do všetkých banátskych jabloní, z ktorých každý cirkevných zborov cirkevný zbor dostal symbolických 100 kusov, znázor- tieto cirkevné zbory a odovzdali im ňujúcich sto rokov SEAVC v Srbsku. symbolických sto jabĺk. Niektoré zbory časť sadeníc vysadili Foto: z archívu vo svojich kostolných záhradách, cirkevného zboru v Jánošíku

JÁNOŠÍK Usilovní cirkevníci

Vladimír Hudec

Evanjelici v Jánošíku najväčší kresťanský sviatok – Veľkú noc dočkali vo vynovenom kostole a s dôkladne reštaurovanými kostolnými lavicami. Práce

Jánošícky kostol v novom lesku na reštaurácii lavíc sa začali ešte vlani v septembri. Nuž a keď už raz lavice boli preč a kostol prázdny, v jánošíckom cirkevnom zbore to využili na to, aby pod podlahou postavili hydroizoláciu a vymenili podlahu. Pod lavicami postavili aj tepelnú izoláciu, dlážku a laminát a tak umožnili, aby veriacim počas služieb nebolo chladno. Chodbu, čiže priestor medzi lavicami vylepili novými keramickými obkladačkami, ktoré im zabezpečila Alibunarská obec. Týmto sa však rekonštrukcia jánošíckeho kostola nekončí. Vymenili totiž aj schody vedúce na kazateľnicu a pred kostolom postavili novú oznamovaciu tabuľu, z ktorej sa cirkevníci informujú o aktualitách z cirkevného života. Nuž a tak ako z vyk nakladá obdobie pred Veľkou nocou je v cirkevných zboroch vyhradené na jarné upratovanie kostola a kos-

Účastníci pracovnej akcie s predsedníčkou Alibunarskej obce Zoranou Bratićovou tolnej záhrady. Tak tomu bolo aj v Jánošíku. Kým jedni upratovali vynovený kostol, iní sa venovali kostolnej záhrade, trávniku, kvetinám, ozdobným stromom a detskému ihrisku. V ten deň ich navštívila aj predsedníčka Alibunarskej obce Zorana Bratićová, ktorá im dopriala úspešnú prácu a zablahoželala k nadchádzajúcim sviatkom. Foto: z archívu cirkevného zboru v Jánošíku

SO SENIOROM BANÁTSKYM SLAĐANOM DANIELOM SRDIĆOM NA AKTUÁLNE TÉMY V BANÁTSKOM SENIORÁTE Všetky zbor y potrebujú farára

Vladimír Hudec

Po smrti vznešeného pána seniora banátskeho Pavla Sklenára na konferencii banátskych kňazov a za prítomnosti dôstojného pána biskupa Jaroslava Javorníka a predsedu kňazskej konferencie, zároveň aj farára vojlovického Branislava Kulíka 8. septembra minulého roku na túto funkciu je tajným hlasovaním jednoznačne zvolený farár jánošícky Slađan Daniel Srdić. „Spôsob hlasovania bol taký, že každý z kňazov na lístku napísal, koho navrhuje. Nuž a všetci napísali moje meno. Ja si to vážim, lebo si myslím, že je inak, keď človek sám kandiduje, čiže sa ponúka na funkciu, ako keď ho niekto iný navrhne. Funkcia seniora je v našej cirkvi viac-menej čestná. Senior sa stará o všetky cirkevné zbory a musí poznať situáciu v každom zbore vo svojom regióne. Pre nejaké vyššie otázky, ktoré presahujú zbor, farár alebo zbor by najprv mali kontaktovať seniora a potom by to mali spoločne riešiť, buď s biskupom, resp. s Biskupským úradom. Senior musí vedieť, ako v každom zbore funguje spevokol, mládež, Nedeľná škola... Slovom, senior by sa v každom zbore mal cítiť ako doma. Senior je aj členom synodálneho presbyterstva a hospodárskeho výboru SEAVC. Musím povedať, že si vážim, že môj návrh na synodálneho dozorcu, ktorý je tiež z Banátu, dostal najväčšiu podporu členov synody. Okrem toho úlohou seniora je spolupracovať s lokálnymi samosprávami, v ktorých žijú naši veriaci. Veľmi si vážim, že okrem predsedov obcí Alibunar a Plandište, v ktorých pôsobím ako farár, ma po zvolení kontaktovali aj primátori miest Pančevo a Zreňanin a Obce Kovačica a vyjadrili želanie, aby sme sa stretli. K tomu dobrú spoluprácu mám aj s náčelníčkou Juhobanátskeho obvodu Marínou Tomanovou, ktorá mi mnoho pomáha. Je to znak, že okrem so zborom lokálne samosprávy chcú mať dobrú spoluprácu s našou cirkvou aj na vyššej úrovni,“ vysvetlil na začiatok náš spolubesedník.

Aká je vcelku situácia v Banátskom senioráte? „Situáciu vcelku môžem ohodnotiť ako dobrú, avšak v tomto roku a na rok očakávame odchod

viacerých kňazov z nášho a iných seniorátov do dôchodku, čo zapríčiní aj výmenu zborov medzi niektorými farármi. V súvislosti s tým Banát v najbližších dvoch rokoch bude musieť popracovať na tom, aby si zaobstaral farárov. To tým skôr, že Banát je dosť široký a náročný na administrovanie. Práve preto jeden z plánov, ktorý som si vytýčil, je zaplniť tieto zbory alebo aspoň urobiť taký rozvrh služby, aby nikomu nechýbali služby cez nedeľu a iné záležitosti, ktoré predpokladá táto duchovná práca. Už som kontaktoval niektorých absolventov fakulty a mladých farárov, aby rozmýšľali prísť do týchto zborov.“

Ktoré sú vaše ďalšie plány? „Naplánoval som si rozprúdiť prácu s mládežou. Musíme si byť vedomí, že viac nemôžeme počítať s veľkým počtom mládežníkov, ale pracovať možno aj s niekoľkými a z nich vytvoriť kvalitných cirkevníkov. Napríklad k inštalácii seniora sme zoskupili hudobníkov a iných mládežníkov z viacerých zborov a má to takú tendenciu, aby sa z toho rozvinula pek ná banátsk a m l á d e ž , k t o r á bude aspoň občas fungovať, chodiť aj po druhých zboroch a povzbudzovať mladých, aby sa pridali k životu cirkvi. Naďalej, ak nám dovolí situácia s pandémiou, plánujem zorganizovať seminár pre kantorov, stretnutie oltárnych krúžkov a katechétov, z a m e r a ť s a n a nejaké prednášky a edukačné veci s p r a c o v n í k m i v našich zboroch, aby sme si trochu osviežili aj to, čo je čia úloha a ako by čia práca mala vyzerať.“

Jedna z prvých úloh, ktorá sa vám dostala, bolo zjednotenie dvoch zborov v Kovačici. „Keď pán senior zomrel, pán biskup ma poveril, aby som zorganizoval pohreb. Nuž a po pohrebe biskup a všetci farári sme odišli na farský úrad. Za nami prišli aj dozorcovia oboch zborov s myšlienkou, aby sa tieto dva zbory zjednotili. Bol to aj Boží plán. Vlastne prišli s ideou, aby zbor, ktorý teraz zostal bez farára, administroval pán farár Bajza a aby sa medzičasom vykonali potrebné formality na zjednotenie. Súhlasili sme, dali sme sa do práce a, hľa, teraz je to znovu ten zbor, ktorý je založený ešte na Bardáni koncom 18. storočia. Veď ľudia už dávno rozprávali, že by sa to malo urobiť.“

Aká je situácia s reštitúciou cirkevného majetku? „V dvoch zboroch reštitúcia nie je doriešená. Vojlovica zmeškala s podávaním žiadosti o reštitúciu a teraz sa robí na tom, ako to doriešiť. Okrem toho ešte stále nie je vrátený veľký cirkevný majetok v Kovačici. Je tam veľká budova sirotinca, vôkol ktorej sú dva hektáre pôdy, na ktorej sú vystavané dom zdravia, pravoslávny kostol a iné objekty. Práve preto sa cirkev dožaduje, aby jej bola udelená obrábateľná pôda v hodnote spomínaného majetku. Ide to trochu ťažšie, ale očakávame, že sa to tohto roku dorieši. Dokonca jednou z tém rozhovorov biskupa s prezidentom Srbska bola práve reštitúcia.“

Výška cirkevnej dane je častou témou v jednotlivých zboroch. „V našej cirkvi odjakživa bolo pravidlo, že párové by malo byť také vysoké, aby postačilo na riadny plat farára a penzijné a zdravotné poistenie. Napríklad Hajdušica, v ktorej sa každoročne o tomto rozprávame, v tejto chvíli nemá farára, ale sa nastoľuje otázka, akže by farár dnes prišiel, či by to párové postačilo na plat a poistenie farára. Inak platy farárov v našej cirkvi sa ladia podľa platov osvetových pracovníkov a ako všetci iní zamestnaní dostávame určité percento na roky služby. Menším zborom sa darí vyfinancovať mladého farára, ale keď mu už pribudnú aj tie percentá na odpracovanú stáž, tak to už ide ťažšie, tým skôr, že sa podľa toho zvyšujú aj honoráre zvonárov a kantorov. Preto je v menších zboroch cirkevná daň spravidla vyššia, aby sa mohlo všetko to vyfinancovať. Vcelku

všetky, aj tie najmenšie banátske zbory sú dobre finančne zaobstarané.

V čom sú teda problémy, aby aj tie malé zbory dostali farára? „Jedným z problémov je aj to, že sa na dedinách spravidla nenájde práca pre členov rodiny farára, manželku, resp. manžela. Tretia vec je aj tá, že naši farári sú aj národnostne založení a chceli by, aby ich deti chodili do slovenskej školy, a v niektorých dedinách slovenskej školy nieto. Na druhej strane zmenili sa časy, keď sa farári obetovali pre zbor. Dochádzajúce generácie, nielen farárov, ale aj iných sú čoraz menej na to pripravené. Máme napríklad takú absurdnú situáciu, že sa správa toho-ktorého zboru snaží farára presvedčiť, prečo by mu v tej dedine bolo dobre, a svojim deťom povedia: ,Choďte tam, kde vám bude lepšie. Je pravda, že skôr nielen farári, ale aj učitelia a lekári prichádzali úradovať do malých dedín, ale bola inakšia doba a nebol veľký rozdiel bývať vo väčšej a menšej dedine. Spôsob života bol všade rovnaký, ibaže sa dediny líšili počtom občanov, pokým sa to teraz zmenilo. Prišlo k veľkým rozdielom a nežije sa rovnako v meste, mestečku, alebo v malej dedine.“

Ako za takých okolností očakávať, že kňazi prídu aj do tých malých dedín, ktoré ich vskutku potrebujú? Predsa jedno je, keď je farár iba administrátorom, a niečo celkom iné, keď žije a pracuje v zbore a so zborom. „Úplne s vami súhlasím. Preto je môj plán zaplniť všetky zbory farármi, aby sme neboli len ako nejaký servis, ktorý príde vykonať služby. Úloha farára je aj pastoračná, sociálna, národná. Situácia nie je beznádejná. Ja som napríklad prvý profil človeka, ktorý nevyžaduje také nejaké veci, a verím, že sú ešte takí, ktorí majú radi život na dedine a chcú sa obetovať za zbor.“

Foto: Jaroslav Mlynárček

V K ATEGÓRII PROJEKTOV NÁRODNÉHO VÝBORU ICOM SRBSKO Projekt 250 rokov od príchodu Slovákov do Starej Pazov y

Anna Lešťanová

ICOM – International Council of Museums – Medzinárodná rada múzeí je nezisková, mimovládna, medzinárodná organizácia, založená v roku 1946 v systéme Organizácie Spojených národov pre vzdelávanie, vedu a kultúru (UNESCO). Predstavuje sieť zložeustanovizniam a organizáciám, ktorí pracovali na afirmácií muzeálnej činnosti a prispeli k práci NK ICOM Srbsko. Ako sa uvádza v oboznámení NK ICOM Srbsko, 23. marca bolo ukončené prihlasovanie na udelenie výročných odmien. Prihlásených je až 46 kandidátov: 7 v kategórii múzeum roka, 24 v kategórii projekt roka, kategóriách na svojej webovej stránke a oficiálnom portáli. Pred komisiou je veľmi ťažká a zodpovedná úloha. Pre veľký počet výnimočne kvalitných kandidatúr komisia navrhne aj osobitné uznanie komisie (európska prax – Special Mention), a to sa bude vzťahovať na kandidátov, ktorí nie sú nominovaní, ale si zasluhujú

Na výročné odmeny až 46 kandidátov nú z 30 000 členov zo 137 krajín sveta, 117 národných výborov a 31 internacionálnych výborov venovaných rozličným aspektom muzeálnej práce a ochrane kultúrneho dedičstva. Národný výbor (NK) ICOM Srbsko predstavuje právneho dediča Juhoslovanského národného výboru založeného v roku 2000 a je jedným zo 117 národných výborov Medzinárodnej rady múzeí. Dnes NK ICOM Srbsko má viac ako 250 individuálnych, ako aj 13 inštitucionálnych členov a na základe tohto je NK ICOM Srbsko jeden z aktívnejších výborov v Európe.

NK ICOM Srbsko od roku 2004 udeľuje odmeny múzeám, ustanovizniam, ktoré majú niektoré alebo všetky charakteristiky múzeí, a muzeálnym odborníkom ako profesionálne uznania za výnimočné výsledky vo vývoji Srbska. Odmeny udeľuje v týchto kategóriách: inštitúcia roka, muzeálny odborník roka, projekt roka a publikácia roka. NK ICOM Srbsko udeľuje ďakovné listiny jednotlivcom, 6 v kategórii odborník roka, 9 v kategórii publikácia roka a 6 je návrhov na udelenie ďakovných listín. Medzi 24 prihlásenými v kategórii projekt roka je i projekt Vlasteneckého múzea Ruma – 250 rokov od príchodu Slovákov do

Titulná strana projektu 250 rokov od príchodu Slovákov do Starej Pazovy Starej Pazovy autorov Milivoja Kovačevića a Jeleny Arsenovićovej.

Komisia pre odmenu NK ICOM Srbsko v pondelok 5. apríla zverejnila nominovaných vo všetkých dodatočnú pozornosť. Súbežne tím pre spoločenské siete NK ICOM Srbsko do slávnostného zhromaždenia umožní aj nahliadnutie do „verejného hlasu“ s tým, že v každej kategórii predstaví po troch kandidátov, ktorí na spoločenských sieťach (Facebook a Instagram) mali najväčšiu pozorovaciu podporu.

Od pondelka 5. apríla a v nadchádzajúcich štyroch týždňoch je aktuálne promovanie všetkých 20 nominovaných, a tak im budú umožnené rovnaké šance v týždni hlasovania od 2. do 9. mája. Odmenu NK ICOM Srbsko určujú všetci aktívni členovia svojím hlasovaním. Individuálni členovia dávajú po jeden hlas, kým inštitucionálni predstavitelia po tri hlasy v každej kategórii. Slávnostné zhromaždenie, ak to dovolí epidemiologická situácia, by sa malo uskutočniť v Medzinárodný deň múzeí – 18. mája v miestnostiach Múzea súčasného umenia v Belehrade ako vyhláseného vlaňajšieho nositeľa uznania Múzeum roka.

ZOZNÁMENIE SA S PRÍRODOU MÔŽE BYŤ A J PROSTREDNÍC T VOM BLOGU Tarin zemepisný kútik

Olinka Glóziková-Jonášová

Internetová doba priniesla, prináša a určite ešte bude prinášať všelijaké novink y v takmer všetkých oblastiach. Jednou z nich, možno už povedať ani nie novinkou, ale skôr zaužívanou vecou je aj tzv. web blog, ktorý hlavne v poslednom čase dostáva na popularite. Tento nekaždodenný koníček si vybrala tridsiatnička Lýdia Karkušová z Kovačice, ktorá o sebe hovorí, že je v srdci geografka. Titul master profesor geografie získala na Prírodovedno-matematickej fakulte v Novom Sade. Predovšetkým je však matkou malej Tary, doma gazdinkou a v práci zástupkyňou matrikára v Obecnej správe v Kovačici. „Svoje povolanie milujem a som rada, že môžem byť súčasťou takýchto veľkolepých udalostí, akou je sobáš mladých ľudí,“ povedala na úvod Karkušová. Odpovede na to, prečo sme práve ju oslovili, aby nám porozprávala, prečo sa rozhodla písať blog a čo ju to zaujalo, nájdete v nasledujúcich riadkoch.

O Karkušovej do tretice možno povedať ešte aj to, že od malička vynikala ako sólová speváčka a na početných domácich, ale aj festivaloch celomenšinového rázu si vyspievala cenu. Snaží

Lýdia Karkušová s dcérkou Tarou Tara spoznáva mapu sveta

sa od malička vštepovať spev aj svojej dcérke, a ako sama hovorí, často sa v ich dome ozýva spev. Na repertoári sú, samozrejme, slovenské pesničky, tak ľudové, ako i zábavné. Okrem spevu svoj slobodný čas venuje aj zemepisu – ktorý je vyslovene jej srdcovou záležitosťou. „Píšem texty, možno skôr povedať cestopisné reportáže popretkávané vlastnými zážitkami,“ povedala nám, čo sa nachádza na jej blogu. Karkušová okrem uvedeného hovorí, že nakoľko sa im nepodarí niekam odcestovať a objaviť nové krásy prírody, tak sa s dcérkou zahrajú na výskumníkov prírodných javov a doma si vďaka bohatej obrazotvornosti vytvárajú vlastné zážitky. „Musím spomenúť, že poskytujem aj súkromné hodiny zemepisu, ktoré pomáhajú študentom pri príprave na skúšky. Takto som so zemepisom neustále v kontakte a okrem toho, že si učivo opakujem, mám z toho i veľa zážitkov,“ uznala naša spolubesedníčka.

Na začiatku vysvetlime, čo

Aj manžel, aj dcérka si obľúbili prírodu Objavovanie zimnej idily

je to blog. „ B l o g a l e b o we b b l o g p o z o s t á v a z o seriálu chronologick y u s p o r i a d a n ý c h textových záznamov, ktoré sa zobrazujú na webových stránkach prostredníctvom automatizovaného softvéru, ktorý umožňuje veľmi ľahkú tvorbu a blogovanie.“

Ako ste sa dostali k tomuto písaniu? „Už dlho som chcela písať o tom, čo sa skrýva hlboko vo mne, aká som v skutočnosti, čo ma rozosmieva a čo mi robí radosť. O tom, aký je môj život a kto som ja vlastne, hlboko v duši. Keď sa ma opýtajú, na Rodina Karkušová pri mori v Grécku ktorú fakultu by som s rôznymi ľuďmi, s ich zvykmi, sa teraz, ako dospelá, zapísala, alebo navštevujeme rôzne inštihneď viem, že by to bola opäť túcie... Všetky tieto každodenné geografia. Milujem všetky zemeprírodné reálie vôkol nás chcem pisné javy, ktoré sa dejú každý poznamenať a poukázať na ne deň s nami a vôkol nás. Často si cez vlastné príbehy.“ich ani nevšímame, pretože sa to M ôže m e p ove d ať, že s ú berie ako samozrejmosť, ale ja v tomto blogu poprelínané chcem prostredníctvom textov vaše dve najväčšie lásky – cespoukázať na to, že je to chyba, tovanie a dcérka? pretože nebyť toho náš život by „Skôr by som povedala, že sa určite zmenil. Som matkou moje dve najväčšie lásk y sú malého dievčatka menom Tara, dcérka a zemepis, aj keď veľktorá so mnou každý deň objami rada i cestujem, no nie vždy vuje čaro prírody tohto života a teší sa spolu so mnou a mojím manželom cez spoznávanie, navštevovanie, ale aj cítenie samej prírody.“

O čom je blog, o čom píšete? „Mojím cieľom je prostredníctvom príbehov poukázať, ako sa každý deň dotýkame prírody či zemepisu. Keď navštevujeme rôzne miesta, ako sú hory, rieky, mestá či dediny, alebo nech ideme kamkoľvek, každé z nich skrýva niečo nové, čo ľudia možno ešte nestretli alebo nepočuli. Niekedy je to najbližší kanál, najbližšia rieka, ba dokonca vyjdeme iba na ulicu, stretávame sa Tara má obrovskú radosť a zážitky z poznávania prírodných krás sa to podarí, hlavne z Kto si najčastejšie povšimčasových a finančných ne – prečíta vaše texty? Máte dôvodov, ale i pre aktu- spôsob na sledovanie údajov, álnu situáciu.“ koho zaujali vaše texty? Je jednoduché písať „Všetky texty sa najprv dostanú blog? Potrebuje člo- do rúk mojim najbližším. Manžel, vek mať o tom určité rodičia, sestra a moje kamarátky vedomosti? sú mojou najväčšou podporou či „Najdôležitejšia je kritikmi. Ak odsúhlasia, že sú texvôľa, okrem toho ne- ty dobré, môžu ísť ďalej. Vďaka oddeliteľnou časťou je sociálnym sieťam moje texty sa aj inšpirácia, tvorivosť ďalej dostanú na blog, ktorý si a materiály na písanie. môžu prečítať ďalší ľudia. Často Samozrejme, dôležitá je sa stane, že ak dlho nezverejním i samotná znalosť člo- nový text, ľudia sa pýtajú, kedy veka v určitej oblasti.“ bude uverejnený nasledujúci. Čo je cieľom vášho Vážia si to, čo píšem, no niektorí blogu? si začnú viac všímať aj nejaký „ H l a v n ý m c i e ľ o m priestor či vec, ktoré si doteraz blogu zatiaľ je pouká- možno nevšímali a o ktorých sa zať na to, ako si treba dozvedeli v texte.“ vážiť, milovať a chrániť Čo hovoria ľudia, máte s nimi prírodu. Aj všetko, čo spätnú väzbu – komunikáciu? nám ona dáva, pretože Ako reagujú ľudia z vášho najpríroda je tá, ktorou bližšieho okolia na vaše blosme i my sami. Aby boli príbehy govanie? o to zaujímavejšie, robím to vo „Zatiaľ som sa stretla iba s podvojici spolu s Tarou. Takýmto zitívnymi názormi, k ritik ami spôsobom pripravuj e m Ta r u p re š k o l u a budúcnosť. Myslím si, že keď naučíme budúce generácie žiť so správnymi hodnotami tohto sveta, existuje pre nás budúcnosť tak zo spoločenského, ako i z toho ekologického hľadiska.“

Po zhrnutí viacerých textov rozmýšľali ste aj o knižnom vydaní, alebo to zatiaľ ponecháte iba v online forme? „Áno, sú čitatelia, ktorí ma v tom podporujú a myslia si, že práve knižné vydanie zažije svoj väčší úspech. Tara spoznáva čaro prírodných krás Možno sa moje texty jedného dňa nájdu aj v nejakom knižnom vydaní.“ a nadšeniami, dokonca aj od

Aký máte z toho zisk, pritom ľudí, od ktorých som to možno mám na mysli, či sa dá pritom nečakala. Samozrejme, vítaný je niečo aj zarobiť? každý názor, sugescie a najmä „Blogeri, ktorí sa tým zaobe- kritiky týkajúce sa odborných rajú a je to pre nich povola- myšlienok, ktoré môžu byť pre ním, pravdepodobne takým mňa i prínosom, najmä pre blog spôsobom i zarábajú. Ja zatiaľ a jeho prospech.“ nepatrím do tej skupiny, som niekto, kto píše iba zo záľuby.“ (foto: z archívu L. Karkušovej)

Z ELABORÁTOV O ZLOČINOCH PROTI SLOVÁKOM VO VOJVODINE V DRUHE J SVETOVE J VOJNE (9) I najsilnejší v ydržali len šesť mesiacov

Danuška Berediová-Banovićová

INTERNOVANIE

Hneď od začiatku okupácie, po vpáde maďarsko-fašistických hôrd, začalo sa masové prenasledovanie slovanského a antifašistického ľudu v Báčke. Vyháňanie jednej čiastky srbského a taktiež istý počet i slovenského ľudu za hranice a masové internovanie boli na dennom poriadku.

Takto Slováci žijúci v Báčke pocítili hneď od začiatku okupácie metódy nového poriadku v Európe, ktoré zavádzal Hitler a jeho satelity, akým bol i maďarský diktátor Horthy, ktorý z vďaky voči Hitlerovi, že mu pri trhaní Československa dal južnú a východnú čiastku Slovenska a pri útoku na Juhosláviu mu dovolili okupovať Báčku a Baranju, kopíroval všetky metódy a poriadky zavádzané Hitlerom. Preto podľa príkladu Hitlera i Maďari zavierali a sprevádzali Slovákov, Ukrajincov a neskoršie i Rumunov do koncentračných táborov.

Takéto koncentračné tábory Maďarsko malo mnoho, ale spomenieme len tie, v ktorých boli internovaní len Slováci, ako sú: Vizić, Aerodrom a Oficiersky dom v Novom Sade, Báčska Topola, Veľká Kanjiža, Starý Bečej, Jarvan Korház v Sombore, Garan, Kistarcsa, Csilag erőt v Komárne a Toloncház v Budapešti.

Život v týchto koncentračných táboroch bol hrozný. Zaobchádzanie bolo surové a strava mizerná. Pobyt medzi stenami Toloncházu, v ktorom sa nachádzala peštianska spodina, zlodeji, žobráci v spoločnosti s prostitútmi, duševnými a telesnými, v spoločnosti úplne zvrhlej, bol opravdivým utrpením.

Ako ilustráciu maďarských koncentračných táborov opíšeme tábor v Kistarcsi. Tento internačný tábor sa nachádzal neďaleko Budapešti, vzdialený od nej asi 18 km. Pozostával zo siedmich budov. Okolo tých budov bola vysoká stena, na ktorej sa nachádzali elektrickým prúdom nabité drôty. V každom rohu bola strážna veža s guľometom a jeho obsluhou strážnikom. Akýkoľvek útek z tábora bol nemožný. Strava bola mizerná a nečistota ohromná, najmä ku koncu vojny. I keď tuná mali postele, z nich bol slabý osoh, zaplienili sa v nich ploštice v ohromnom počte, takže skí fašisti úplne začali kopírovať nemecké metódy zaobchádzania s väzňami i v koncentračných táboroch. Keďže maďarskí tyrani nemali také moderné prístroje na trýznenie ako Nemci, trýznili a mučili podľa svojich schopností stredovekým spôsobom. O za-

Zápisnica výpovede Štefana Valenta z Lalite

o nejakom spánku tu nemohlo byť ani reči. Keď k tomu pridáme ešte množstvo bĺch, môžeme si predstaviť, aký život tam mohol byť. Stalo sa napr., že sa niekoľkí pokúsili o útek, keď ich dochytili strážnici, natoľko ich zbili, že následky toho budú cítiť do svojej smrti. Ponižovanie, surové nadávky a bitka boli na dennom poriadku. Vôbec zaobchádzanie v koncentračnom tábore bolo neľudské, zverské do najvyššieho stupňa a nedôstojné každého štátu, ktorý sa chcel za kultúrny považovať. Čím viac sa blížilo ku koncu vojny, tým sa zaobchádzanie stávalo horším a maďarobchádzaní v maďarských koncentrákoch svedčí 122 zápisníc, výpovede ľudí, ktorí boli zavretí v týchto koncentrákoch.

Väčšinou všetci tí, ktorí sa dostali do koncentračných táborov, boli odvlečení do Armády, a ako tam s nimi zaobchádzali, o tom hovorí naša zvláštna stať Armáda.

Najhoršie zločiny v koncentračných táboroch boli páchané, keď sa blížila Červená armáda. Maďarskí a nemeckí fašisti pred Červenou armádou vyprázdňovali mestá i dediny a obyvateľstvo hnali pred sebou. Samo sebou sa rozumie, že i koncentračné tábory vyprázdnili, aby za sebou nezanechali svedkov, ktorí by ich mohli obviňovať.

Keď sa územie Maďarska pri poslednej fáze vojny zmenšilo, že už nemali kde sťahovať koncentračné tábory, presťahovali ich za hranice do Rakúska, Čiech, ale hlavne do Nemecka.

Takto sa tieto naše slovenské obete maďarsko -nemeckého fašizmu dostali do koncentračných táborov vo Flossenburgu, v Horzburgu, Dachau, Sachsenhause, Schcersingeri, Belsen Belgere, Mauthausene, Buchenwalde, Pawnsbrucku, Dortmunde, Streashofe, Auschwitzi, Torezine, Pankráci v Prahe a v iných. Ako zaobchádzali s ľuďmi v týchto koncentračných táboroch, akými neľudskými spôsobmi ich mučili, trýznili, vraždili, zabíjali a za živa spaľovali, je celému svetu známe. Spojenecké vyšetrujúce komisie zozbierali mnoho dokazujúceho materiálu, a preto si myslíme, že stačí, keď s priloženými zápisnicami dokážeme, že i naši, slovenskí mužovia a ženy boli odvlečení do týchto táborov a tam mučení a vraždení.

Aby zachránili, alebo aspoň predĺžili svoj život, museli mnohokrát jesť ľudské mäso a to, čo bolo pohodené psom. Život v takýchto koncentračných táboroch bol taký neznesiteľný, že ak niekto v nich vydržal šesť mesiacov, bol od samých komandantov táborov a dozorcov nazývaný švindlerom, lebo to mali tak vypočítané, že i najsilnejší jednotlivci vydržali len šesť mesiacov.

O tom, ako trýznili v koncentračných táboroch, dokazujú zápisnice tých, ktorí sa vrátili, ale o tom, ako spaľovali, by mohli hovoriť len tí, ktorí i to pretrpeli. Tých však nieto. Tí zahynuli a to, že i tieto obete mal náš slovenský ľud, ktorý padol pod maďarsko-fašistický režim, dokazujú zápisnice pod číslami: D-1, 17, 19, 43, 49, 50, 52, 57, 59, 64, 70, 75, 81, 82, 83, 96, 98, 99, 111 a 121, a to, že medzi nimi boli i obete ženského pohlavia, zápisnice čísla: D-48, 73, 97...

Slovenský ľud v Báčke okrem

týchto hore uvedených obetí mal ešte i obete, ktoré boli povraždené v koncentračných táboroch, ale o ktorých nemal kto udať dáta do zápisnice.

N Á S I L N É O D VÁ D Z A N I E S LO VÁ KO V K V O J S K U N A NÚTENÉ PR ÁCE A NÚTENÝ V S T U P D O O R G A N I Z ÁC I E LEVENTE Keď maďarsko-fašistickí okupanti okupovali Báčku, chceli si získať Slovákov pre uskutočňovanie svojej zločineckej politiky proti bratom Srbom a ostatným antifašistickým národom žijúcim spolu so Slovákmi v Báčke.

To sa im však nepodarilo. Maďari všade narážali na odpor slovenského ľudu v Báčke. Každý pokus Maďarov, aby si ich získal, zjednotil ich ešte väčšmi s bratmi Srbmi a ostatnými antifašistickými národmi.

Maďarsko-fašistickí okupanti hneď ukázali svoju pravú tvár aj proti Slovákom.

Keď videli, že si nemôžu získať slovenský ľud pre svoju zločineckú politiku, hodili sa na prevýchovu slovenskej mládeže nútenou organizáciou Levente, ktorá má za cieľ prevychovať slovenských chlapcov vo fašisticko-vojenskom duchu a potom ich verbovať do vojska a odviesť ich do boja proti bratským sovietskym národom.

Ako učiteľov tejto organizácie maďarskí okupanti poslali do každej slovenskej obce vycvičené na trýznenie a bitie fašisticko-maďarské zvery, ako boli: Marosi, Kapitany, Fodor, Varga, Špank, Kovač a mnohí iní. Títo vedúci organizácie Levente ani trochu nezaostali za svojimi stredovekými predkami.

Hneď po príchode maďarsko-horthyovských fašistických bánd začal nútený vstup slovenských chlapcov do fašistickej organizácie Levente. Mysleli si, že tu zvíťazia.

Ale mladé slovenské pokolenie sa im nepoddalo. Maďari aj tu dožili veľký neúspech.

Slovenských chlapcov začali policajti hnať pod puškami na cvičenia, ale lepšie povedané do mučiarní. Tu im nadávali, urážali ich na národnej cti, trýznili a bili, ako nám hovorí zápisnica číslo H-13 o Štefanovi Mičkovi z Pivnice, ktorého v mučiarni bili a nútili ho, aby sa zapísal za Maďara, keďže sa ako povedomý Slovák nechcel pomaďarčiť, a keď viac nemohol zniesť bitie, utiekol z cvičiska a mučitelia začali za ním strieľať. Alebo ako nám hovorí zápisnica číslo H-349 o Samovi Selskému z Hložian, keď si nechcel položiť na hlavu leventistickú čiapku, preto mu ostrihali vlasy a s tým mu zošpatili hlavu, až kým mu vlasy nenarástli, a pritom ho zaviazali o strom a potom ho pichali nožničkami po celom tele celú hodinu. Ale sa nezastavili nepadol do bezvedomia. Keď ho odviezli domov, dostal zápal mozgu a za jeden deň zomrel.

Takéto zločiny spáchali nad tisíckami slovenských chlapcov v celej Báčke v mene svojej svätoštefanskej koruny.

Slovenský národ, ako i mládež nesedeli so založenými rukami a nehľadeli, ako ich idú maďarsko-horthyovské fašistické zvery zničiť, ale ešte v lete 1941 sa zúčastnili národného povstania

Zápisnica výpovede Michala Demitera z Lalite

pri trýznení a bití slovenských chlapcov, šli ďalej, takže následkom trýznenia zapríčinili aj smrť slovenských chlapcov, ako nám hovorí zápisnica číslo H-457, kde jedenásťročného chlapca Michala Chrťana z Kysáča, pretože nevedel po maďarsky, Varga a Špank z Nového Sadu, zvery v ľudskej podobe, povalili na zem, bili, šliapali po ňom a urážali na národnej cti: Butta toth a Bides tóth, potom ho prehnali po cvičisku, až kým spolu s juhoslovanskými národmi. Začali vstupovať do partizánskeho odboja a zúčastnili sa organizovania národného povstania a v ničení maďarských krvilačných zverí. Každý nový spáchaný zločin bol výzva a vstup do boja.

Maďarsko-fašistický okupant jednohlasne vyhlásením 16. decembra 1941 pripojil si k Maďarsku okupovanú Báčku, i keď je známe každému, že Maďarsko podpísalo zmluvu s Juhosláviou o večnom priateľstve, ktorá bola podpísaná maďarskou vládou. Pripojením týchto juhoslovanských krajov okupant začal hneď nútene odvádzať slovanských chlapcov. Nezákonné bolo okupovať Báčku a mobilizovať slovenských chlapcov do svojho vojska, lebo to neschválila ani medzinárodná organizácia.

V októbri 1941 predsa začali s násilnou mobilizáciou slovenských chlapcov do svojho imperialistického vojska a potom ich odvádzali do boja proti bratským sovietskym národom.

Najprv ich odviedli do kasární, kde boli najhroznejšími spôsobmi trýznení, len preto, že nevedeli po maďarsky, ako nám jasne hovorí zápisnica číslo H-341 o Štefanovi Valentovi z Lalite, ktorý bol vojakom v meste Baja. Tam ho dôstojníci na cvičeniach trýznili, kde musel ležať i v blate po pár hodín, len preto, že nevedel po maďarsky. Tak ako bolo v kasárňach, tak bolo i na fronte. Každého trýznili, bili najhroznejšími spôsobmi a urážali na národnej cti. Slovákov dávali na najnebezpečnejšie miesta. Ako nám hovorí zápisnica H-83 o Jánovi Mrázovi z Petrovca, ktorý bol násilne odvedený na Východný front. Keďže nechcel bojovať proti bratským sovietskym národom, zaviazali ho a dali ho visieť dve a pol hodiny, kde trikrát padol do bezvedomia. Pri prvej príležitosti prebehol k Červenej armáde.

Keď bol niekto chorý, tak mu to nechceli priznať a liečiť ho, ale ho ďalej trýznili a preháňali, ako nám hovorí zápisnica H-163 o Michalovi Demiterovi z Lalite, ktorý bol už na smrť chorý, ale vojenskí lekári ho nechceli liečiť, len preto, že bol Slovák, a ďalej ho trýznili.

Trebárs slovenských chlapcov trýznili, bili, dávali ich na fronte na najnebezpečnejšie miesta a tým spôsobom ich chceli alebo pomaďarčiť, alebo zničiť a využiť na uskutočňovanie svojich zločineckých plánov. To sa im však nepodarilo. Slovenskí chlapci pri prvej príležitosti utekali k bratskej Červenej armáde, alebo domov, a odtiaľto do slovenského partizánskeho oddielu v Báčke.

Zdroj: Opis vojnových zločinov popáchaných maďarskofašistickým okupantom na slovenskom ľude v Báčke

Krásy jarnej prírody

Ohrialo nás teplé slniečko a príroda sa prebudila v celej svojej kráse. Tešíme sa mäkkej sviežej zelenej trávičke, rozkvitnutým pestrofarebným kvetom, spevavým vtáčkom a nádhernej vôni jari. Na jar je príroda priam očarujúca. Slniečko nás vábi von, aby sme sa nadýchali čerstvého vzduchu, šli na prechádzky, kochali sa v krásach jarnej prírody. Vy deti veselo zašantíte, zahráte sa vonku rôzne hry a máte z toho radosť. Jar nás nadchne, poteší a zlepší nám náladu. Katuša

Martina Agarská, 7. 1, ZŠ Ľudovíta Štúra v Kysáči

Zina Ďurčianska, 3. a, ZŠ Jána Kollára v Selenči Bianka Holúbeková, 1. 1, ZŠ maršala Tita v Padine

Igor Igić, 1. 1, ZŠ 15. októbra v Pivnici

Valentína Cigániková, 2. 1, ZŠ 15. októbra v Pivnici Katarína Javorníková, 3. a, ZŠ Jána Kollára v Selenči

BÁČSKY PETROVEC Príspevok ku krajšiemu prostrediu

Park Zuzky Medveďovej spoločnými silami primerane upravili členovia združenia umelcov a folkloristi Mladí chlapci si dali za úlohu, že olíčia aj kamenné gule vedľa hlavnej vozovky

Jaroslav Čiep

O to, aby prostredie, v ktorom žijú, bolo krajšie, každoročne sa viac ako sto Petrovčanov a Petrovčaniek začiatkom jari aj sami pričinia. Všetko to na výzvu Ekologického hnutia Zelení Petrovec, ktoré ich osloví a oni nesebecky obetujú svoj voľný čas a neraz aj prostriedky a chopia sa práce, čiže zapoja sa do tradičnej akcie jarného upratovania Petrovca.

O samotnej akcii sme skrátka písali v minulom čísle našich novín a teraz prinášame aj obsažnejšiu fotoreportáž o účinkovaní početných aktivistov, členov viacerých združení, spolkov, klubov a organizácií v tejto akcii, v ktorej dôraz bolo upraviť samotný stred Petrovca, ako aj okolo ihrísk vedľa základnej školy.

Aj v spolku žien sú usilovné a k t i v i s t k y : k e ď s i u p r a t a l i nádvorie, dali sa do čistenia vedľa detského parku a pomníka Ani penzisti sa nedali zahanbiť – muži pravidelne opiľujú aj stromy Nakukli sme aj na ihriská, tam sa činili predovšetkým športoví aktivisti, ale aj tí mladší. Zbierali plastové obaly, zametali lístie.

Spolkári, keď upratali nádvorie Kultúrneho centra, vyšli pozametať na ulicu a do parku Nedostatok košov zapríčiňuje skutočnosť, že o pár dní za tribúnou zase bolo treba čistiť Azda jediným čiernym bodom zostáva Vrbara. Ani zatarasená brána nezak r yje jej dlhodobú zanedbanosť.

Mozaika

M AG A Z Í N O VÁ P R Í LO H A

R O Č N Í K XX I I I 1 0 . a p r í l 2 0 2 1 Č Í S LO 2 5 9

KR ÁTKE PÔSOBENIE V MAĎARSKE J OKUPAČNE J ARMÁDE Zážitk y Pavla Fejdiho

Olga Fejdiová

Články v HĽ ma podnietili, aby som napísala o spomienkach môjho otca na obdobie okupácie Báčky počas 2. svetovej vojny. V rodinných dokumentoch som našla zaujímavý text, ktorý napísal môj otec po srbsky pravdepodobne v dôsledku nejakej úradnej požiadavky, pravdepodobne ohľadom reštitúcie nášho domu v Petrovci.

Pavel Fejdi sa narodil 26. 1. 1907 v Báčskom Petrovci, v dome na Kollárovej ulici, kde teraz sídlia petrovskí hasiči. Tento dom postavil alebo kúpil jeho otec Juraj Fejdi. Dovtedy bývali na Novom Šore (dnešná Leninova ulica). Otec mal 3 sestry. Keď mal 7 rokov a začal chodiť do školy, vypukla 1. svetová vojna a jeho otec musel narukovať do rakúsko-uhorskej armády. Dúfal, že ho pustia z armády domov k svojej rodine. Nestalo sa tak, nakoniec padol v tejto strašnej vojne v jeseni 1916 na mieste Vulkan Klanac. Profesor dejepisu na pazovskom gymnáziu Jaroslav Miklovic mi spresnil, že toto miesto sa nachádza v dnešnom Rumunsku.

Nie div, že môj otec bol celý život pacifi sta, poznačilo ho to na celý život. Počas 2. svetovej vojny aj on mal osobnú skúsenosť z maďarskej armády. Otec si spomína takto: „Počas okupácie (Juhoslávie, Báčky) ako dôstojník v zálohe bývalej Juhoslovanskej armády som bol povolaný aj s ďalšími záložnými dôstojníkmi v mesiacoch máj – jún 1942 na dvojmesačný výcvik do Budapešti – Budafok, aby sme po preškolení boli začlenení do maďarskej armády (bojovala po boku hitlerovcov). Po ukončení výcviku sme sa všetci Juhoslovania dohodli, že na skúškach nebudeme odpovedať z dôvodu, že nerozumieme a nevieme odpovedať v maďarskom jazyku. Z toho dôvodu sme boli prepustení ako obyčajní vojaci a odišli sme domov.

V septembri 1942 sme už ako obyčajní vojaci boli pozvaní do maďarskej armády znovu do Budapešti, kde nás pripravovali na transport na Východný front proti Sovietskemu zväzu. Keď sme už boli pripravení na transport, 29. 9. 1942 som ušiel, obliekol civilné šaty a ako vojnový zbeh prišiel na Slovensko. Neskôr som sa dozvedel, že bolo na mňa vyhlásené pátranie.“

Jeho dezercia nebola však vecou náhody, na jej príprave sa podieľal petrovský notár Jozef Marčok (otec partizána Jozefa Marčoka-Dragutina) a v Budapešti

Autorka článku na otcových rukách pod bránou rodného domu v čase, keď sa vrátil z prvého výcviku v maďarskej armáde veľvyslanec Slovenského štátu Dr. Ján Slávik. Žiaľ, nezapamätala som si, kde mal otec pripravené civilné šaty. Cez slovensko-maďarskú hranicu ho previedol cukrovarský robotník zo Šurian. Otec sa mal potom hlásiť v Galante u miestneho holiča. Aj sa hlásil, ale nastala „chybička“ – hlásil sa po maďarsky. Našťastie sa to vyjasnilo a pokračoval do obce Degeš (teraz Rastislavice), kde žili presídlenci z Dolnej zeme z rokov 1925/26, aj jeho bratranci Ján Lehotský a Ján Fejdi. Otec spomínal, že keď vošiel dnu k Lehotskovcom, na chvíľku stratil vedomie – úľava po neskutočnom napätí. Potom pokračoval do Bratislavy, kde už mal zabezpečené pracovné miesto v Slovenskej obilnej spoločnosti. To mu zariadil Dalibor Krno, žijúci v Bratislave. Pochádzal zo známej advokátskej rodiny Krnovcov v Novom Sade (pôvodom z Partizánskej Ľupče na Liptove). Otec si jeho podporu a pomoc veľmi cenil celý svoj život. Spomínal: „Vopred som dostal výplatu, aby som mal z čoho žiť, a to ma vôbec nepoznali!“ Teda od 1. 10. 1942 bol zamestnancom Slovenskej obilnej spoločnosti, ako to dokazuje legitimácia Penzijného ústavu úradníkov v Bratislave.

My s mamou sme boli naďalej v Petrovci, ale náš odchod na Slovensko bol pripravovaný a nakoniec sa aj uskutočnil ku koncu roku 1942. To je však osobitný príbeh.

Otec sa ako úradník slovenskej vlády zúčastnil v Košiciach na vyhlásení Košického vládneho programu, ktoré sa udialo 4. 4. 1945. Tu sme už boli komplet všetci traja. Z Košíc sme sa spoločne vrátili do Bratislavy. Otec pracoval naďalej v Slovenskej obilnej spoločnosti, neskôr v podniku zahraničného obchodu Dovus. Do rodiny pribudli dve deti, dcéra Viera (1945) a syn Pavel (1949 – 2013).

Po politickom rozkole s Juhosláviou v rokoch 1949 – 1953 bol poslaný ako „titovec“ do výroby, za trest, že sa narodil v Juhoslávii. Robil ako robotník vo výrobni parkiet za nízky plat, veď nemal príslušnú kvalifi káciu! Mnohí Slováci – presídlenci z Juhoslávie boli prenasledovaní, jedenásti boli odsúdení (medzi nimi aj básnik Paľo Bohuš, historik Ján Sirácky alebo prvý predseda Spolku Slovákov z Juhoslávie Samuel Šeprák).

Po uvoľnení politického napätia otec pracoval ako ekonóm v rôznych organizáciách, napr. v Slovenskej akadémii vied na predsedníctve, vo Výskumnom ústave kukurice v Trnave, naposledy v Technoexporte (neskôr Technopol). Vďaka znalosti srbčiny a cyriliky bol niekoľko ráz služobne v Sovietskom zväze, Bulharsku a, samozrejme, Juhoslávii. Často spomínal a obdivoval patriotizmus občanov Sovietskeho zväzu. Do dôchodku odišiel v roku 1972, zomrel v Bratislave 18. 5. 1990. Jeho manželka, moja mama, ho predišla v odchode do večnosti 5. 12. 1969.

Na záver – slová Đ. Balaševića – Samo da rata ne bude.

Z obsahu

Zážitky Pavla Fejdiho

s.19

Zlatibor po rokoch (5)

s. 22

Niekto ho zbožňuje, niekto o ňom ani počuť, a Đole už pomalšie starne...

s. 24

55 ROKOV OD V ZNIKU STRETNUTIA V PIVNICKOM POLI (2)

VČERA, DNES, ZAJTRA... VČERA, DNES, ZAJTRA...

Festival našich festivalov

Janko Čérný

Uplynulo už 55 rokov od nášho prvého Stretnutia v pivnickom poli, ktoré bolo 22. a 23. januára 1966, keď sme sa prvýkrát stretli, spievali, hodnotili a priatelili. Odvtedy sme sa stretali každý rok, aby sme sa zoznámili, vymenili si skúsenosti v ochotníckej činnosti a dali podnet do ďalšej práce na tomto poli, tlmočili si priateľské slová a podávali hŕstku pekných slovenských ľudových piesní a podelili našu radosť mladosti, ktorá túži po novom spoznaní, po svojej afi rmácii, po bohatšom zajtrajšku. Na stretnutia na Stretnutí v pivnickom poli sa tešíme rok čo rok a máme z toho veľkú radosť a potešenie. Účastníci prichádzajú a odchádzajú, ale Stretnutie zostáva – pretrváva. A rastie. Rozmáha sa, len roky pribúdajú. x x x

V knihe Stretnutia v pivnickom poli (1966 – 1995) z roku 1997 je spracované obdobie 30 ročníkov tohto podujatia a skrátka ide o tieto údaje: bolo prihlásených 817 účastníkov spevákov a vystúpilo 745 spevákov, z prihlásených 33 dedín a 67 spolkov vystúpilo 32 dedín a 65 spolkov, bolo 95 koncertov a zaspievaných 1 470 pesničiek a programy sledovalo asi 55 000 divákov v sieni.

Na doterajších 54 ročníkoch Stretnutia v pivnickom poli (v roku 2020 mal prebiehať 55. ročník festivalu spevákov – sólistov, ale pandémia koronavírusu to znemožnila a nebol realizovaný) v súťažnej časti vystupovali speváci takmer zo všetkých slovenských dedín okrem Begeča. Doteraz na tomto podujatí vystúpili predstavitelia 109 spolkov, resp. domov kultúry, kultúrno-osvetových spolkov, hudobnej mládeže, mládežníckej organizácie, MOMS-ov a iných organizácií a inštitúcií zo 48 dedín (miest, dedín, obcí, prostredí), z čoho je 14 dedín a 16 spolkov zo zahraničia. Toto naše podujatie by sa číselne mohlo prestaviť ako bohatá zbierka slovenských ľudových prihlásila, ale účastníci do Pivnice neprišli), takže účastníci boli iba z troch štátov, kde žijú Slováci. V tomto období vystúpilo 633 spevákov – účastníkov, z čoho 55 zo zahraničia, a predstavovali 41 prostredí a 74 spolkov (zo zahraničia bolo 11 miest a 13 spolkov). Bolo 78 koncertov a zaspievalo sa 1 238 pesničiek (boli aj duetá, preto je menší počet pesničiek ako účastníkov). To znamená, že v rokoch 1966 – 2019 účinkovalo 48 dedín – miest a 109 spolkov, bolo 174 koncertov a 1 Odmenení a moderátori na titulnej strane 378 spevákov – účastVzletu, 1973 níkov zaspievalo 2 708 pesničiek. To ďalej znamená, že priemerne na piesní, ako dlhý zoznam účastní- každom ročníku účinkovalo 15 kov z radu spevákov – ochotníkov, dedín, 16 spolkov a 25 spevázberateľov, hudobníkov a iných kov, hoci v posledných rokoch entuziastov a podporovateľov, ten počet je menší od priemeru. vedomých si toho, že len tvrdá Účastníci – speváci zo zahraničia a svedomitá práca na každom vystupovali v rokoch 1997 – 2016, poli prináša tie pravé a sladké keď sa poslednýkrát zjavili na japlody. Keď k tomu pridáme aj visku. dlhý zoznam zberateľov tohto Je hodne toho, o čom treba významného umeleckého prejavu, stále hovoriť, ale aj písať, a tak vidieť, že ide o skutočnú klenot- vyrvať zo zabudnutia všetky tie nicu slovenskej ľudovej pesničky. pošliapané chodníčky, ktorými

V období od roku 1996 a záverečne s rokom 2019 (keď bol realizovaný 54. ročník podujatia) na Stretnutí v pivnickom poli v Pivnici bolo prihlásených 747 účastníkov – spevákov zo 45 prostredí a 75 spolkov. V tomto období pribudlo 16 nových dedín a 35 spolkov. Z celkového počtu prostredí – ide o 15 miest a 18 spolkov zo zahraničia. Pozvánky od roku 1996 odchádzali do Chorvátska, Rumunska, Maďarska, Ukrajiny, Česka, Poľska, Kanady, USA a Austrálie (podľa pravidiel Slovenská republika nemá pravo účasti v súťažnej časti podujatia). V tomto období sa prihlásili účastníci z Chorvátska, Rumunska, Maďarska a Ukrajiny (dvakrát sa Obecenstvo, 1981 sme prechádzali až podnes. Toto podujatie sledovalo viac ako 75 000 divákov v sieni a veľký počet poslucháčov rozhlasu a divákov televízie. Ceny porôt odišli do 36 prostredí a len 12 dedín a ich predstavitelia nezískali ani jednu cenu (z celkového počtu 815 výstupov tieto dediny mali 32 výstupov na tomto podujatí). Len v roku 1975 a 2000 festival bol „mužský“, lebo bolo viac účastníkov (chlapcov) ako účastníčok (dievčat). Z celkového počtu účastníkov dve tretiny boli debutanti a ostatní už mali vystúpenie na javisku v Pivnici, taktiež jedna tretina účastníkov boli chlapci a dve tretiny dievčatá. Je zaujímavý aj údaj, že Selenča, Pivnica a Hložany majú účastníkov z tretej generácie (starý rodič, rodič a dieťa) a 53 sú účastníkmi z druhej generácie (rodičia a deti). Pivničania sa vždy vedeli tešiť z peknej pesničky a vždy sa snažili čo najsrdečnejšie prijať a uhostiť všetkých tých, ktorí pieseň, podobne ako oni, mali radi a ktorí si ju vedeli s úctou zachovať, pestovať, a tak ju vyrvať zo zabudnutia. Pivničanov okrem ako vďačných divákov treba pochváliť aj ako hostiteľov, pretože si to jednoducho zaslúžia. Na tri – štyri dni a noci početné pivnické domácnosti otvoria svoju teplú náruč spevákom – účastníkom podujatia zo všetkých kútov nášho štátu a zo

Program Stretnutia v pivnickom poli, 2007

zahraničia. Pivnické obecenstvo zlaté ruky má... Vie potešiť, ale aj odmeniť. Nesebecky zatlieska všetkým, ktorí ich prišli navštíviť a slovenskou pesničkou potešiť. Dokonca veď časť ich úprimnej radosti potleskom neustále odchádza do dedín a miest, z ktorých prichádzajú účastníci, lebo každý rok si dvaja účastníci odnesú ich cenu – odmenu, a doteraz si ju odniesli speváci z 21 prostredí.

Pivnica žije pre svoj festival – festival žije pre svoju Pivnicu. Prvé generácie divákov Stretnutia už apkami a mamičkami voláme, vnúčatá im o festivale rozprávajú, spomienky na mladosť vracajú. Preto nie div, že sa chodníčkom hadiacim sa cez pivnické pole často vraciame k spomienkam... Pivnický festival potvrdil svoju životaschopnosť a perspektívu. A to i napriek akútnej a zmenenej hospodárskej situácii, lebo tými duchovnými zdrojmi jeho pretrvávania sú mladosť a preukázaný záujem mladých generácií, ktoré pokračujú v pestovaní a zachovávaní slovenskej ľudovej pesničky a pestovaní kultúrneho dedičstva.

Aj toto a takéto Stretnutie časom podnietilo mnohé naše spolky pestovať si spevácke nádeje, dbať na ľudový kroj, zachovávať klenoty našej ľudovej tvorby. Z mnohých nádejí po festivale vyrástli rozhlasoví speváci, z pivnického podnetu dnes v mnohých prostrediach existujú miestne kvalifi kačné festivaly, ale aj v zahraničí festival – Cez Nadlak je..., a preto tvrdenie, že Stretnutie v pivnickom poli podstatne poznačilo našu spevácko-hudobnú tvár, nikto nesmie chápať ako nadnesené alebo príležitostné, lebo ide o fakt, ktorý je overiteľný. Kladné vyhodnotenie môžeme hľadať v pestovaní slovenskej ľudovej pesničky v našich prostrediach, o ktoré sa aktívnou podporou pričinili mnohé spolky, inštitúcie a jednotlivci. Samozrejme, pochopenie a pomoc aj v budúcnosti očakávame.

P r i p r í l e ž i t o s t i o t v o r e n i a Stretnutia v roku 1988 akademik Dr. Ján Kmeť podotkol, že spievať sa s náladou dá, len keď sa verí, že zajtra bude lepšie. Veríme, predsa, že bude. Veď je to v našom záujme. Nechceme týmto znehodnotiť výsledky doterajších Stretnutí, ale chceme iba povedať, že angažovaním sa nás všetkých, ktorí môžeme prispieť, sa dosiahne viac, a preto je reálne očakávať v budúcnosti ešte lepšie výsledky na tomto poli.

Vyslovujeme slová vďaky všetkým, ktorí sa zamerali na zberateľskú prácu a ponúkajú verejnosti aj tie už pomaly zabudnuté slovenské ľudové pesničky. Všetkým, čo priložili ruky, úprimne ďakujeme a želáme si spoluprácu aj do budúcna. Porozumenie a pochopenie potrebujeme čoraz

Najúspešnejší speváci, 2008

viac a potešíme sa, keď budeme vidieť známe tváre, ale radi si vypočujeme aj tých, čo do Pivnice prichádzajú po prvýkrát. Dúfame, že nám dievčatá a chlapci svojím spôsobom – pesničkou a ľudovým odevom – sprítomnia zvláštnosť svojej dediny a že nás potešia, keď znovu prídu súťažiť... že sa v týchto ročníkoch zväčšoval

Ubehol ešte jeden rok a sme priemerný počet účastníkov. Zastarší o 54 ročníkov festivalu v čatá práca sa predsa darí a veľký Pivnici. Treba uznať, že občas počet zúčastnených je konkrétpočuť aj pesimistické úvahy, či ny výsledok toho, o čom sa ani priam obavy o budúcnosť tohto nerozmýšľalo na samom začiatvýznamného podujatia. Sú obavy ku... Stretnutie dalo masovosť tak opodstatnené? Spomienky na účastníkov, ako aj dedín a spolkov pivnický festival sú ešte stále dosť živé, mysľou ešte stále prelietajú akordy festivalových hitov, tiež nové a známe tváre, hlasy a aj dojmy sa už zľahli, a preto zostáva nádej, že si pivnický festival či stretnutie aj naďalej budeme ešte starostlivejšie ochraňovať... x x x

V r o k u 1 9 6 6 a k o p r v á účastníčka vystúpila Zuzana Kotvášová-Halabríniová z Padiny a zaspievala pesničku Chystala mňa moja mati... a potom odzneli ďalšie a ďalšie. Pribúdali ročníky, ale aj speváci a ľudové pesničky. Na 22. ročníku Stretnutia v roku 1987 zaznamenali sme už 500. účastníka – bola to Anna Farkašová z Lalite a pritom Titulná strana bulletinu, 2012 pieseň Rabuvali Turci. v prednese Vlasty Vrbovskej z Kulpína v a iných kultúrnych inštitúcií. Na poradí bola tisíca pieseň na tomto 50. ročníku Stretnutia, ako aj v festivale (duetá zmenšili počet roku 1966 víťazka bola Zuzana piesní). Konštatujeme, že na 39. Halabríniová z Padiny. Na tomto jubilejnom ročníku Stretnutia ako posledný vystúpil Robert Zgrablić z Osijeka a zatvoril súťažnú časť pesničkou – Keď sa žitko zelenalo... Keď ide o ceny – odmeny, tak porota najviac spevákov odmenila z Kovačice, Pivnice, Padiny, Kysáča, Pazovy, Nového Sadu, Hložian, Aradáča a Selenče. V tomto období ceny odišli do 36 prostredí. Víťazov má 19 dedín a najviac Kovačica. Cena za autentickosť odišla do 20 dedín a najviac ich majú Pivnica, Pazova a Kovačica, Nový Sad a Hložany. Cena za ľudový kroj odišla do 13 dedín a Selenča, Hložany a Pivnica majú polovicu z počtu týchto cien. Špeciálne ceny odišli do 12 dedín a udeľovaná bola aj cena za zberateľskú činnosť. Cena oberočníku v roku 2004 máme tento censtva odišla do 21 prostredí a počet spevákov už zdvojnáso- Pivnica získala najviac týchto cien, bený – tisíci účastník bol Ondrej potom nasledujú Kovačica, Padina Goda zo Zreňaninu a dvetisícu a Selenča. Najviac odmenených pesničku zaspieval Miroslav-Juraj spevákov a piesní je z Báčky. Béla z Pivnice – a podarilo sa to foto: z archívu J. Čérného zrealizovať za sedemnásť ročníkov a A. Francistyová trvania podujatia. Hovorí to o tom,