Zlatibor po rokoch (5

V ÝLET Y PO SRBSKU Zlatibor po rokoch (5)

NA CESTÁCH...

Jaroslav Čiep

Po dlhom čase vlani v októbri sme sa vybrali stráviť niekoľko inšpiratívnych dní na Zlatibor a v jeho okolí a v tieni borovíc písali vlastné príbehy. Pri poslednej návšteve tohto kraja sme sa vybrali aj na celodenný výlet do Mokrej Gory. Boli sme zvedaví, či

Mapka trasy železnice Šarganskej osmičky je tam skutočne tak krásne, ako sme sa neraz dočítali v novinách.

Najprv sme sa pristavili v etnodedine Drvengrad svetoznámeho režiséra Emira Kusturicu a dôkladne sa prešpacírovali a vpíjali zvláštnosti tejto jedinečnej drevenej dedinky – múzea. Práve keď sme aj na Šarganskú osmičku. Na našu kladnú odpoveď poznamenala, že v tomto čase (v októbri) premáva dvakrát za deň a že druhá jazda začne už o dobrú polhodinku, takže ak ju nechceme zmeškať...

Vrch Mećavnik sa nachádza pri ústí Podstijenského potoka do Kamešiny. Týči sa asi 110 metrov nad dnom údolia mokrogorskej kotliny, alebo v 680 metroch nadmorskej výšky. Už z kopca sa dalo dovidieť v údolí pod ním zaparkovanú vlakovú súpravu a jazda autom dolu, ale okolo kopca, netrvala ani takých päť minút a už sme sa pristavili na parkovisku pred zvláštnou železničnou stanicou Mokra Gora.

Tento celodenný výlet sme ukončili dobrodružstvom so starým parným vlakom Ćirom, ktorý nás previedol skalnými úžinami a vysokými útesmi medzi Šarganom a Mokrou Gorou, pozdĺž trasy, po ktorej vedie železnica neobvyklou trasou v podobe čísla 8. Mimochodom, v posledných rokoch sa malebný kruh okolo Šarganu stal skutočnou turistickou perlou Srbska. Mokru Goru ročne navštívi asi 200 000 turistov, ktorí obdivujú tak prírodu Srbska, ako aj etnomesto slávneho umelca.

Vstup do sveta s jedinečnou osmičkou a kombináciou tunelov a mostov, ktorými bol šikovne prekonaný výškový rozdiel medzi

Predtým ako nastúpia do vozňa, návštevníci sa v podchode zoznámia z dejinami toho kraja

si už vypili aj kávičku a občerstvili sa po prechádzke, pri nákupe domácich výrobkov z medu sa nás predavačka opýtala, či sa zberáme Mokrou Gorou a Šarganom, začína podchodom. A to nie hocijakým. Tento podchod, ako brána na nástupište so železničnými traťami, je svojrázna prechádz- teristikou šarganka časom. V ňom sa skej železnice je, záujemcovia o cestu že jediný spôsob, touto krajinou majú ako prekonať výšmožnosť zoznámiť aj kový rozdiel, bolo s bohatými dejinami vybudovať slučku jej výstavby, od začiat- – osem. Po trase kov až po súčasnosť. a p o t v a r e o b -

Už v dávnej minu- rovskej osmičky losti boli Mokra Gora a vlak prechádza Šargan na významnej dvakrát rovnacestnej trase. Svedčia kým geografico tom zvyšky starej kým bodom. Za r í m s k e j d l á ž d e n e j dobrú pol druha cesty a hrobky z doby hodiny jazdy vlak rímskej. S výstavbou prechádza cez 22 šarganskej železnice Zrekonštruované staré tunelov a cez päť alebo úseku medzi vagóny v zime vyhrievajú mostov, traťou, Užicom a Vardištom pecami ktorá prekonáva z a č a l a S a r a j e v s k á výškový rozdiel a direkcia 1. marca 1921. Prvý vlak stúpanie 300 metrov. Revitalizácia prešiel novou traťou 25. januára a obnova horského úseku bývalej 1925 a táto trať mala veľký hospo- úzkorozchodnej železnice bola dársky, politický a vojensko-stra- ukončená v roku 2003 a prvý vlak s tegický význam. múzejným parným rušňom s ozna-

Šarganská osmička je v súčas- čením JŽ 83-173 začal s dopravou nosti múzejno-turistický komplex turistov a fanúšikov železníc 1. úzkorozchodných železníc 600 mm septembra 2003. a 760 mm vo vlastníctve Múzea Múzejná železnica prechádza srbských železníc na trase Mokra cez zákonom chránený prírodný

Úchvatné výhľady z výšky do viacerých dolín

Gora – Šargan Vitasi, zrekonštruovaných úsekov bývalej železnice Užice – Vyšehrad – Sarajevo, ktoré prevádzkuje múzejný vlak Nostalgia, v letnej sezóne od apríla do októbra a v zime od 25. decembra do 25. januára. Stará úzkokoľajka bola odstránená v roku 1974 a na žiadosť skupiny nadšencov zo združenia Šarganská osmička bol obnovený najatraktívnejší úsek z Mokrej Gory do stanice Šargan Vitasi v dĺžke 15 440 metrov. Charakpark Mokra Gora a Šargan, ktorý sa nachádza na rozhraní svahov Zlatibor, Tara a Zlatar, z ktorého vrcholu Golo brdo vo výške 1 627 metrov je výhľad na kaňon rieky Uvac. Ten je zase známy ako jeden z najudržateľnejších biotopov supa belasého, ktorý sa nachádza na štátnom erbe, ako aj na logu národnej leteckej spoločnosti Air Serbia. Na rieke Kamišna, ktorá pramení na vrchu Zlatibor vo Viagore (1 281 m) a ktorá sa stále

Cesta trate vedie cez množstvo tunelov Na poslednej zastávke Šargan Vitasi pri historickom parnom rušni

kľukatí smerom k Mokrej Gore, sa nachádza 25 metrov vysoký vodopád Veliki skakavac, ktorý zdieľa ôsme miesto najvyšších vodopádov v Srbsku.

Pohľad za prejdenou dráhou pri otvorených dverách vagóna

Inak Mokra Gora bola v roku 2011 spojená železnicou s Vyšehradom a na trase múzejnej železnice Šarganská osmička je možné zostať aj niekoľko dní, pretože v železničných staniciach sú ubytovacie a stravovacie zariadenia.

Súčasťou úzkorozchodnej železnice, ktorá kedysi spájala Európu s Jadranským morom cez kopce, mosty a neprístupnú krajinu neopísateľnej krásy, je dnes jedinečná turisticko-múzejná železnica. Slávny Ćira takmer päťdesiat rokov prerážal tieto kopcovité krajiny a horské rezy a zanechal po sebe vôňu dymu a rozpoznateľný zvuk. Vďaka technologickému pokroku a modernizácii železníc sa tento legendárny vlak, ktorý premával z Belehradu do Dubrovníka a Zeleniky, stal súčasťou histórie a sladkou spomienkou na tých, ktorí s ním mali možnosť cestovať. Čas ani modernizácia však nedokázali vymazať spomienku na Ćiru a jedinečnú jazdu po úzkej železnici v niektorých z najkrajších častí Srbska.

Tak ako sa ľudia v roku 1974 s plačom lúčili s vlakom, ktorý ich verne dopravil na požadovanú stanicu, aj po dvadsiatich rokoch existovala túžba po tom, aby aspoň jedna jeho časť ožila a pocítila ducha minulosti. Vtedy Šarganská osmička opäť ožila a splnila sa ďalšia predpoveď slávneho kremanského proroka Mitra Tarabića: „Ubehne veľa rokov a ľudia si opäť spomenú na železnú cestu, a tentoraz budú prerážať priepusty. Ibaže to nebudú používať cestujúci do Vyšehradu pre potrebu a prácu, ale ľudia, pre odpočinok a zábavu,“ uviedol slávny Tarabić na konci 19. storočia.

Aj keď Ćira už nejazdí po linke, vzduch stále napĺňa dym parnej lokomotívy. Hlavným „vinníkom“ toho je vlak Nostalgia, ktorý viackrát denne prepravuje zvedavých cestujúcich z Mokrej Gory do stanice Šargan Vitasi. Takto sa veselé šelesty vzrušených cestujúcich šíria opäť vo vozňoch, ktorých rachot sa ozýva pokojnými kopcami. Romantická jazda Nostalgiou staršie generácie vráti do minulosti a novým generáciám dá možnosť spoznať jej malú, ale starostlivo zachovanú časť. A potom, zdá sa, akoby sa toho veľa nezmenilo. Drevené vozne, bohatstvo a prírodné krásy tejto oblasti pripomínajú dávne časy, ktoré poznačili jednoduchosť, spojenie s prírodou a ľuďmi. A nielen to. Nástupom do tohto vlaku prejdete cez množstvo tunelov, mostov a prekonávate výškový rozdiel, a to všetko aj pri otvorených dverách vozňa. Na pasažierov číhajú nádherné úchvatné výhľady a slová nedokážu opísať

Nástup cestujúcich po jednej z viacerých krátkych zastávok na relax a obzretie krásnej prírody skutočný zážitok.

Domáci z toho kraja nás ubezpečujú, že prehliadka bujnej prírody Mokrej Gory a jej okolia má nespočetné kúzlo aj v lete, aj v zime. Na jar tu všetko vonia poľnými kvetmi a rozkvitnutou zeleňou a v zime sa príroda túli pod hustou sneho-

Zastávka na stanici Jatare

vou pokrývkou. Vzrušujúca jazda Nostalgiou je nezabudnuteľným zážitkom a je len na nás, aby sme si vybrali svoj obľúbený čas a užili si jeho krásy.

Vďaka svojej bohatej histórii, zaujímavým proroctvám, neobvyklému tvaru a neskutočnej krajine, ktorá ju obklopuje, Šarganská osmička sa dnes oprávnene nazýva zázrakom železnice a je jednou z najskvostnejších turistických atrakcií v Srbsku.

(NE)Z ABUDNUTÉ INTERVIEW ZO ŠUFLÍK A

INÍ PÍŠU Niek to ho zbožňuje, niek to o ňom ani počuť, a Đole už pomalšie starne...

Martin Prebudila

V horúce júlové nedeľné popoludnie, keď vonku bolo tichšie a hluchšie ako počas vzdušného nebezpečenstva roku 1999, a keď mi čert nedal pokoja, nie náhodou som zo šufl íka vybral malilinkú audiokazetu a strčil som ju do zaprášeného diktafónu. Na kazete ľavou rukou bol napísaný rok – 1997 – a to, o čom ten rozhovor je...

Rozhovor s Đolem Balaševićom!

Na strane A bol priamy zápis (dosť nekvalitný) z pazovského Đoleho koncertu, na ktorom hudobné body boli poprelínané jeho vtipkovaním a až hlučným potleskom početného obecenstva. Vlastne i toho 18. novembra 1997 divadelná sála bola preplnená a moja maličkosť sa ešte pred koncertom horko-ťažko dostala do šatne, kde sa mi podarilo urobiť tento audiorozhovor, z ktorého len malá časť bola uverejnená práve na stranách Hlasu ľudu zo dňa 7. marca 1998 v príležitostnom článku o Đoleho 20-ročnej hudobno-námorníckej ceste. A to, že prečo už vtedy nevyšiel tento integrálny rozhovor s Đolem Balaševićom, sa opýtajte radšej Slobu a jeho vtedajšieho establishmentu.

Teda sála bola preplnená, takmer trojhodinový koncert na výbornú, a tesne pred koncertom vzácny rozhovor.

Na strane B zápis ide takto:

Jeden-dva-tri, jeden-dva-tri, dobre... Robí?! – Robí! Čo mám povedať...?

Tak základná otázka, dokiaľ budeš vlniť po tejto našej rovine? Koľko ešte do dôchodku? – Veľmi je ťažko a nebezpečne toto podpísať, urobiť ako hranicu, akože teraz som už hotový, v mojom prípade ešte nie je načase lúčiť sa, ani súkromne,

Đole a Olivera Balaševićovci

ani s obecenstvom. Mohlo by sa mi zazdať, že som už príliš starý, zbytočný a strovený... Zo scény by som chcel odísť napríklad 15 rokov po Rolling Stones, lebo oni hrali, keď som ja ešte bol v základnej škole. Teda keď oni prestanú hrať, mňa bude ešte 15 rokov, a potom už dosť.

Aspoň keby sme do 21. storočia vošli spolu... – Asi to bude, ja som predtým hovoril akože do toho roku 2000, a potom som si povedal, že budem spievať do tej mojej päťdesiatky, hoci autori majú právo starnúť, a nemusia byť stále mladí a pekní ako tí praví speváci... Päťdesiatku budem mať v roku 2003, takže ešte je možnosť, že sa stretneme na týchto priestoroch...

Ty si vôbec nie skutočný na týchto priestoroch, známe je, že si narodený roku 1953, ty zase vieš zažartovať a povedať, že si narodený roku 1963... – Áno, narodený som v päťdesiatom treťom roku, neskrývam roky, nebildujem (ne zatežem se!) a nefarbím si vlasy, všetko to, čo prinášajú roky, pre tie srdcové záležitosti. beriem dôstoj- – Ja si myslím, že aj pre iné ne, a keď nie- veci. Ja som určitým spôsobom kto povie, že maskot a hovorca istého odposom zostarel, ru proti veciam, ktoré sa dejú viem, normál- a ktoré mi často vieme nazvať n e , m á m 4 4 politikou, ale to najčastejšie nie r o k o v a p r e - je len politika, ale istý primitišiel som milió- vizmus celej krajiny atď. Cítim ny kilometrov, povinnosť, aby som bol tu a aby môžeš si pred- som ľuďom, ktorí zmýšľajú ako staviť len ško- ja, bol istou útechou a spolud o v k u , k t o r á účastníkom vo všetkom tom, prejde 100 000 lebo ja mám príležitosť hovokilometrov, na riť, ja mám niekedy mikrofón, čo sa podobá, mám príležitosť spievať, možnosť a ja som pre- zaznamenať tieto časy, lebo na šiel 3 000 000 tieto časy si nebudeme spomínať k i l o m e t r o v . len vďaka prospechárom, vojnám Musí to nechať a špatným veciam, ale práve nejaké stopy, vďaka ľuďom, ktorí sa snažili n o v s r d c i s a žiť normálne, mali svoje rodiny, stále cítim, čo by sa povedalo, životy, narodeniny atď. Nie sme tínedžersky, aj som veľmi spo- my vinní, že sme sa narodili a žili kojný, že je aj obecenstvo také v takejto dobe, takže je tento a že nás aj na ten spôsob ob- priestor môj osud a ja som ani v čerstvuje... jednej chvíli nerozmýšľal o tom,

Tínedžer v podobe Rolls aby som odišiel odtiaľto inam, Roysa, nie? – To je ono, ty vieš, oldtimeri, myslím ono, niektoré veci zostarnú, niektoré z a s a n i e , m y s l í m , v rôznych variantoch sa to prejavuje, zjaví sa dioptria, trochu ťažšie sa zohýnaš, a k s i v š a k b l á z o n a s f a n t á z i o u , t a k ž i a d n a r o z p r á v k a o tom, že je to staroba...

V e r í m , ž e j e n a d o s t a č t ý c h bláznov, ktorí ťa b u d ú s l e d o v a ť , v l a s t n e b u d ú s a cítiť dobre v tvojej prítomnosti, s tvojimi pesničkami, a že budeš musieť byť aj ďalej s nami, práve I život ide dalje..., titulná strana knihy

hoci naozaj bolo hodne ťažkých chvíľ.

Teda z tejto kože nikam, ale sa môže trochu viac milovať?! – M y s l í m s i , ž e b y t o v š e t k o m o h l o v y r i e š i ť , lebo ja napríklad práve teraz dožívam takú situáciu v Chorvátsku, kde je to veľmi podobné nášmu prípadu, trochu je to vec v aute, ale v princípe je to rovnaké, aj tam ľudia hovoria – no, taááák dobre, keďže trhajú dolu plagáty pre naše koncerty, ale teraz sa už rozdelili na tých, ktorí plagáty trhajú, a na tých, ktorí ich znovu lepia.

Chceme-nechceme to priznať, politika je predsa prítomná v tvojich nie Vstupenka na koncert + podpis toľko pesničkách, ale práve na koncertoch. Prav- kto je taký Danilo Ž. Marković, aj depodobne sa snažíš od toho kto je náš ambasádor v Moskve, zutekať, ale asi sa nedá?! aj také veci, o čom si myslím, – Je to nemožné, lebo všetci že je pre nich samých veľkým sme natoľko spolitizovaní, po- zaťažením. A oni sú vlastne jedlitika sa poriadne zamiešala do ným z tých dôvodov, z ktorých sa našich životov. Ja sa nezaoberám snažím zviesť veci na mieru istej politikou, ale sa politika zaoberá ľudskej dôstojnosti. Z koncertov mnou, vieš, lebo ona na všetky robím koncerty, z udalosti udamožné spôsoby nátlakov vplýva losť, a registrujem, aby som tak na nás, od tých najobyčajnejších, povedal, že títo typovia jestvujú či bude prúd, či budeme čakať a že neobídu nepotrestaní. Na v rade na benzín, či ti niekto mne je, aby som ich zaznačil zaklope na dvere s vojnovými v knihách, piesňach aj všade. predvolaniami, takže tieto reak- Na tvojom koncerte som bol cie, zdá sa mi, sú iba normálnymi v januári 1993 v belehradskom ľudskými reakciami na to, čo sa Sava stredisku, keď nebolo mi vnucuje, lebo ja nie som čle- benzínu, keď sa ešte viedli vojnom ani jednej strany, ani sa ne- ny, a spomínam si, že si vtedy chcem zaoberať politikou v tom mal na muške Radomana Boorganizovanom zmysle. Nemám žovića. Máš ho ešte stále na tie ambície, ináč si myslím, že muške na tvojich koncertoch? je to nečestná robota, nikdy by – Len v jednej vete ho spomísom to nerobil, ale toto, čo občas nam, tam niekde pri konci pesničhovorím, niekedy často berú ako ky Ne volem... len ho spomeniem, politiku, lebo sú časy politické. vieš, lebo sa s ničím nerýmuje. Každý rozhovor, keď sme vo- Ale nie... Jemu to zodpovedá, ľakedy viedli, bol o cestovaní, aby niekto o ňom rozprával, aby rybárčení a o rybách, no teraz je ho sem a tam spomenul, to je prvou témou, či si videl Momi- najmenej, čo sa mu môže stať. Ja ra, Mila, či sa Slobo vrátil z Číny sa teda nedotýkam jeho machiatď. Nás ako klincov nič z toho nácií, nešprtám do jeho peňazí, nezaujímalo, nevedeli sme, ani do jeho kruhov, ibaže ho občas kto je ministrom osvety, ani čo je spomeniem, jeho bokombrato parlament, ani čo je výkonná dy, a to je super pre neho. On rada, nemali sme ideu o tom, za ten čas stavia domy, kupuje kto vedie politiku, ale sme žili akcie, privatizuje atď... a my sa normálne. Dnešní klinci už vedia, tu trochu zasmejeme, že ho ja tu a tam trochu spomeniem... Majú oni jeden dobrý štýl, spôsob, pustia demonštrantov, aby sa poprechádzali tri mesiace, a potom je znovu tak ako bolo predtým, vedomí sú si toho, že sú centrá moci v ich rukách, aj to využívajú veľmi racionálne.

Aký je tvoj vzťah ku grafi tom? Mám na mysli istý grafi t, ktorý som najnovšie zočil v Novom Sade, ktorý je možno trochu už zastaraný, ale je veľmi zaujímavý a stále aktuálny. – Tak neviem... Grafi ty určitým spôsobom boli mienkou... Chcel som urobiť istú knihu o tom, ale na tú ideu už prišli niektorí iní, lebo som i tú ideu niekde veľmi hlasne vyslovil, ale v každom prípade boli to krásne hnutia, odpor. Vieš, keď bola streľba okolo Vukováru, v Novom Sade na hudobnej škole sa zjavil grafi t Novosadský korpus, hanbi sa!

Báseň Đ. Balaševića Samo da rata ne bude v preklade M. Demáka do slovenčiny

Vieš, klinci vždy mali svoje spôsoby... Nemajú všetci možnosť, aby povedali to, čo si myslia, žiaľ, je to tak. Blokované sú dáke médiá, nemôžeš ty, jednoducho, ak máš nejakú odlišnú mienku... Môžeš veľmi ľahko byť lokalizovaný a eliminovaný. Nemajú všetci šťastie, nie sú v pozícii, aby mali svoje Sava stredisko, svoje knihy, svoje obecenstvo, ktoré bude mať trpezlivosť. Ľudia, jednoducho, čo sa vraví, tých 60 percent, čo sa nezúčastnia vo voľbách, určite myslia celkom inak, ale...

Keď ide o grafi ty, najnovšie som videl jeden medzi Štúdiom M a tenisovými ihriskami na istej budove: Od kolevke pa do groba, najbrže vas vodi Sloba! – Áno, áno, to je starý grafi t, aj – drží sa. Ani ho nezotierajú. Ale je smutné, že na tom istom divadle, len z druhej strany, sú spomenutí aj Draža Mihajlović, aj srbské deti, četníci, Beli orlovi, a tak ďalej, takže to, čo vravia, hocikoľko je jedných na jednej strane, toľko ich je aj na druhej, a veľmi je smutné, že sme do konca z tej krajiny, ktorá voľakedy možno aj bola smiešna, pretože klinci niesli štafety a čotijaviemčo, ocitli sme sa v kraji, kde zabíjajú malých cigánov na uliciach atď. Stali sme sa, čo sa povie, mrak.

Ďakujem. Uvidíme sa v 21. storočí. – Zhodujem sa. Všetko dobré.

No tak, vážení, veľa toho sa zmenilo od toho nešťastného r o k u 1 9 9 7 p o t e n t o š ť a s t n ý 2004?! Tí, čo sa vôbec dožili dnešného dňa, mali by byť šťastní, že ešte žijú, a tí, čo už medzičasom nežijú, asi sú šťastní, že už nežijú. Pán Boh milý vie! A tí, čo sa pýtajú, či toto interview malo a mohlo byť zverejnené aj skôr, nech si myslia, čo len chcú. Aj tak nič nezmenia. Ani oni, ani ja, ani dobrý Đole. Svet sa valí a valí...

Red. pozn.: Autor zámerne neprekladal slovo klinci, ktoré je priam trendové po premiére piesne Đ. Balaševića Neki novi klinci...

Klinac = fafrnok, šarvanec, špunt, t. j. malé dieťa.

(Príspevok bol uverejnený v Hlase ľudu, 31. 7. 2004, č. 31, s. 18 – 19)

Vierkina plazma tor ta, jednoduchá a v ýborná

Suroviny: Na korpus: 5 vajec, 5 lyžíc cukru, 5 lyžíc múk y, 1/2 pečivového prášku, lyžica kakaa, 1 dl oleja; Na plnku: 4 poháriky smotany (spolu 8 dl),1 šálka kryš-

tálového cukru (2,5 dl), 2 vrecká šľahačky, 300 g mletej plazmy; Na ozdobenie: 2 – 3 vrecká šľahačky

Pracovný postup: Bielky vyšľaháme na tuhý sneh, postupne pridávame cukor, chvíľu šľaháme. Potom primiešame žĺtk y, olej, kakao a na koniec múku, do ktorej sme primiešali pečivov ý prášok . Ces to up ečieme na 200 stupňov Celzia a necháme vychladnúť. Plnka: Smotanu a cukor zmiešame, pridáme plazmu a časť vyšľahanej šľahačky. Uk la dám e t ý mto spôsobom: dolu korpus, naňho plnku a navrch šľahačku. Recept zaslala: Anna Baďurová z Pančeva

Kok tel pečivo

Suroviny: Na cesto: 250 g múky, 250 g tvarohu, 100 g margarínu alebo masti, soľ podľa chuti, lyžička pečivového prášku, 1 vajce; Na potieranie: 1 vajce, soľ, lyžica smotany, sezam, ľan

Z uvedených surovín zamiesime cesto a necháme 30 min ú t o d p o č i n ú ť v c h l a d n i č k e . Roz vaľ káme na h r ú b k u 1 c m a v y k r a j u j e m e ľubovoľné koláčiky, ktoré poukladáme na plech obložený papierom a p e čieme vo v yhriatej rúre na 200 stupňov Celzia okolo 20 minút. Recept zaslala: Anna Baďurová z Pančeva

RADY A NÁPADY Konečne sa darí biele ponožk y v yprať úplne dočista a žiaria ako nové!

Biele ponožky konečne po vypratí žiaria čistotou! Na predtým bielych ponožkách nájdete všetko – od blata, trávy, až po škvrny od obeda. Ak máte deti, tak vám tento problém nie je cudzí.

Biele ponožky sú naozaj veľmi pekn é, ale, b o hužiaľ, len v tedy, keď prinesieme z obchodu. Stačí párkrát použiť a biela farba je nenávratne preč.

Kvalitné ponožky nie sú lacné, avšak vyprať biele ponožky do biela je náročná úloha. Tuná sa dozviete hneď dva účinné spôsoby, ako vyprať biele ponožky.

Za túto radu sme vďační jednej čitateľke zo sociálnych sietí a radi Ponorte do tohto roztoku ponožky a nechajte pôsobiť 6 – 7 hodín, prípadne cez noc. Ak sú na ponožkách zažraté šk vrny, môžete ich 20 minút ešte povariť. Nakoniec klasicky operte.

Metóda číslo 2

Pri tejto metóde v yužijeme pracie mydlo. Nastrúhajte si ho na jemnom strúhadle, pridajte 1 lyžicu peroxidu vodíka a trochu

sa o ňu podelíme v tomto článku. Vďaka nej môžete perfektne biele ponožky vybieliť, aby boli opäť ako z obchodu.

Metóda číslo 1

Do hrnca nalejte 3 litre vody a povarte ju. Nalejte ju do umývadla a pridajte 2 lyžice peroxidu vodíka a 1 lyžicu amoniaku. pracieho gélu. V tomto prípade je potrebné ponožky povariť v roztoku z týchto troch zložiek asi 20 minút. Voda okamžite stmavne od uvoľnenej špiny. Vodu nechajte následne vychladnúť, ponožky vyberte a opláchnite.

Uvidíte, že p onožk y budú krásne biele.

Mozaiku číslo 259 pripravil Jaroslav Čiep

Kultúra

ŠIEST Y ZVÄ ZOK V EDÍCII DOKTORSKÉ DIZERTÁCIE Jedinečná publikácia z oblasti jazykovedy

Miroslav Pap

Do edície Doktorské dizertácie Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov a Slovenského vydavateľského centra pribudla ďalšia vedecká práca, ktorá je obsahovo orientovaná na jazykovedu. V stredu 31. marca bola v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov odprezentovaná kniha Dejiny spisovnej slovenčiny v prostredí vojvodinských Slovákov v medzivojnovom období autora Samuela Koruniaka. Pôvodne to bola jeho dizertačná práca, ktorú obhájil v roku 2017 na Katedre slovenského jazyka Filozofi ckej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre.

Na začiatku podujatia prítomných privítal riaditeľ ÚKVS Vladimír Francisty, ktorý bližšie opísal edíciu Doktorské dizertácie, do ktorej bola zaradená aj prezentujúca publikácia ako šiesty zväzok, po čom sa slova ujal aj druhý vydavateľ – riaditeľ SVC Vladimír Valentík. „Teší ma, že práve táto naša spoločná edícia, ktorú Slovenské vydavateľské centrum založilo spolu s ÚKVS, má už za sebou desať rokov od publikovania prvej knihy. Dve knihy zo šiestich boli venované literatúre, dve ďalšie boli venované muzikológii, jedna historiografi i a šiesty zväzok dnes prezentovaný je venovaný jaz ykovede. Vďaka Samuelovi Koruniakovi sme dnes dostali novú publikáciu, ktorá je nenahraditeľná a vzácna pre naše kultúrne sebapoznanie.“

Vladimír Valentík tiež podotkol, že publikované dizertačné práce odborníkov v rámci spomínanej edície sa v súčasnosti stávajú naším verejným dobrom. Za posledných 10 rokov bolo vydaných 6 zväzkov, k čomu do určitej miery prispela reforma vysokoškolského vzdelania, čiže dnes máme oveľa väčšie množstvo dizertačných prác ako v minulosti, ktoré sú prerobené do knižných jednotiek, ktoré majú veľký význam v kontexte kultúry vojvodinských Slovákov.

Odborný posudok doc. Dr. Zuzany Týrovej prečítal Ladislav Čáni a z neho sa prítomní okrem iného dozvedeli: „Dizertačná práca Samuela Koruniaka má historicko-lingvistické zameranie a interpretuje stav

územia dnešného Slovenska medzi dvomi svetovými vojnami. Je to obdobie, kedy sa vojvodinskí Slováci po prvýkrát ocitli mimo územia materskej krajiny. S takýmto komplexným a dôkladným výskumom spisovnej vojvodinskej slovenčiny sa stretávame po prvýkrát.“ O význame tejto publikácie sa vyjadril aj redaktor Ladislav Čáni: „Cítim potrebu zdôrazniť, že táto kniha nie je určená vyslovene pre odbornú verejnosť, ale vďaka svojej komplexnosti a širokému záberu, ktorou sa zaoberá, táto publikácia môže byť veľmi zaujímavá aj pre najširší čitateľský okruh, vlastne všetkých tých, ktorí majú záujem o kultúru vojvodinských Slovákov.“ Všetkým kompetentným, ktorí sa podieľali na zostavovaní a publikovaní tejto knihy a predtým dizertačnej práce, sa poďakoval Samuel Koruniak. Autora počas dokAutor novej jazykovednej publikácie torandského štúdia školil a Samuel Koruniak viedol vedúci katedr y prof. PaedDr. Ľubomír Kralčák, PhD. a spoločenské postavenie spi- Jazykovou redaktorkou knihy je sovnej slovenčiny mimo územia Zuzana Medveďová-Koruniaková centrálneho jadra v prostredí, a redakčný posudok napísal prof.

Z prezentácie v ÚKVS

kde sa slovenčina etablovala ako menšinový jazyk. Autor sa snažil prezentovať charakter a kontinuitu vývoja spisovnej slovenčiny vo Vojvodine, v prostredí mimo PhDr. Miroslav Dudok, DrSc.

O novej publikácii sa zmienil aj sám autor, ktorý medziiným zdôraznil: „Názov dizer tačnej práce Dejiny spisovnej slovenčiny v prostredí vojvodinských Slovákov v medzivojnovom období mapuje spomenuté obdobie. Je to centrálna časť mojej dizertačnej práce. V úvodných kapitolách som analyzoval a interpretoval dejiny spisovnej slovenčiny aj pred pr vou svetovou vojnou. Problematike som sa venoval, aj keď ide o tú jazykovú politiku v medzivojnovom období, čiže išlo o to, ako nás vnímali ako menšinu a aké sme mali možnosti ako menšina uplatňovať svoj jaz yk. Pr vá kapitola bola venovaná doterajšiemu výskumu, čiže kto sa všetko venoval z našej vojvodinskej slovakistiky, keď ide o problematiku dejín spisovnej slovenčiny predovšetkým vo Vojvodine. Tu by som spomenul predovšetkým Daniela Dudka, ktorý mapoval všeobecne túto problematiku. Venoval som sa jazykovej kultúre, čiže ako sme my a naši národovci vnímali slovenčinu, čiže aj tomuto bola venovaná jedna kapitola. Posledná sumárna kapitola približovala špecifi cké znaky spisovnej slovenčiny v medzivojnovom období. Práve v tejto kapitole sa vidia rozdiely medzi slovenčinou v Československu a u nás – vtedy v Kráľovstve Srbov, Chorvátov a Slovincov. Tejto problematike by som sa aj naďalej chcel venovať.“ Ako sám autor tvrdí, práve jazykovedkyňa Mária Myjavcová bola hlavnou iniciátorkou, ktorá ho motivovala začať skúmať túto oblasť jazykovedy. Po publikovaní dizertačnej práce a dnes už v ucelenej knihe, predsa nekončí jeho práca v tejto vedeckej oblasti. Spomenul, že za každým kopcom, ktorý si myslel, že zvládol a preskúmal, objavili sa ďalšie, ktoré treba dobyť. Pevne veríme, že aj on sám bude pokračovať v dobýjaní ďalších jazykovedných kopcov v prospech našej slovenskej vojvodinskej kultúry.

ROZHOVOR Moje básne sú často moje vojny

Jana Švecová

Hovorí sa, že je slovo oveľa viac ako z vuk alebo napísaný symbol. Ono má obrovskú silu vyvolať rôzne pocity – pozitívne a negatívne. Zhrnuté do veršov prezradia nám tie najtajnejšie chodbičky niečej duše a otvoria nám nové pohľady na svet vôkol nás. Istotne také pohľady otvorila mnohým čitateľom aj naša spolubesedníčka Petra Častvenová z Báčskeho Petrovca.

V uplynulých rokoch si písala básne pre časopis Vzlet. Verím, že sa každý v jednej z nich našiel a že ho nejedna oslovila. Skrývala si svoju skutočnú identitu pod pseudonymom Amber. Mám pocit, že často pozeráme, kto je autor diela, potom si spomíname na jeho minulosť, osobný život a jeho skutky a na základe toho vopred hodnotíme samotné dielo. Prečo si svoju identitu nechávala v úzadí? – N a p í s a l a s o m m n o h o básní, ktoré som zasielala do Vzletu, a na začiatku som sa predstavila ako Močaristomodrá a o niečo neskôr ako Amber la velleity. Išlo tu v podstate o moju odvahu, ktorá bola príliš biedna, a preto som sa roky neopovážila napísať niečo pod vlastným menom. Mala som strach z toho, čo povedia ľudia, ktorí ma poznajú ako pozitívnu, veselú a vtipnú, a odrazu sa javí toľko pesimizmu a prejavených citov v básni. Aj dnes si myslím, že treba veľa odvahy, aby si pred taký svet, aký je dnes, predstúpil so svojimi citmi na papieri. Musím pripomenúť, že som zvíťazila nad strachom vďaka mojim profesorkám Marte Pavčokovej a Helene Despićovej. Ich komentáre, kritiky, slová chvály a podpora, aby som sa tohto nevzdala, mi tak veľa znamenali, že sa to nedá opísať. Myslím si, že máš pravdu, že sa báseň často hodnotí podľa autora. Existovali aj ľudia, ktorí sa týmto zaoberali v minulosti. Tak pozitivisti dávali prednosť autorom a formalisti textu. Preto sa v 20. storočí vďaka ruským formalistom začala rozvíjať textológia a ľudia sa začali zaoberať analýzou textu viac než autorom, ako to bolo predtým. Myslím si, že by sme dielo mali hodnotiť v nejakom zlatom strede, teda dôležitý je text, ale často je dôležitý aj autor, lebo

sú diela často autobiografi cké, a aby sme im porozumeli, musíme poznať život a minulosť autora. So mnou sa stalo práve to – ja som nechcela, aby sa niekto zamyslel nad mojím životom a mojou minulosťou. Chcela som ukázať ľuďom, že nie sú sami v tom, čo prežívajú. Z toho by sa dalo uzavrieť – áno, aj sama som skrývala svoju identitu práve preto, že by moje básne inak rozumeli tí, ktorí poznajú iba moju vtipnú stranu. Sama som taká, že si svoje vojny radšej vediem v sebe, než sa s nimi delím s inými ľuďmi. Moje básne sú často práve moje vojny. Spočiatku bolo divné vidieť, že sa ľudia v nich nájdu, že spolucítia, a to mi veľmi pomohlo, aby som vedela, že aj ja, vo všetkom, čo prežívam, nie som sama.

Študuješ literatúru. Predpokladám, že pre záväzky na fakulte nemáš mnoho voľného času, no predsa sa venuješ písaniu poézie, ktorú potom zverejňuješ na instagramovom profi le Blog koji sam sebe mrzi. – Keď som si založila ten profi l, nevedeli o ňom ani najbližší ľudia v mojom živote, a t o d l h o t a k zostalo. Neskôr som sa to opovážila povedať kamarátovi, potom aj kamarátkam a dnes som sa dopracovala k tomu, že som tam z verejnila aj svoje vlastné meno a priezvisko. Dnes si svoje básne rada podelím najpr v s mojimi rodičmi, ktorí ich vždy s ra d o s ťo u p re čítajú, a taktiež patria medzi prvých ľudí, ktorí moje básne čítali. Možno znie smiešne, ale pre mňa to bol veľký krok v živote, a práve preto si vždy nájdem času pre tento profi l, lebo predstavuje dôležitý krok v budovaní mojej odvahy. Preto si tiež veľmi vážim, že si sa rozhodla urobiť so mnou interview. Ešte stále som svoju odvahu celkom nevybudovala, a preto mi veľa znamená, keď viem, že niekto číta moju poéziu a že niekoho oslovuje to, čo robím. Študujem taktiež krásny smer, ktorý ma inšpiruje písať o nových témach, otvára mi nové cesty vo fantázii a učí ma kriticky rozmýšľať, a to je niečo, čo potrebujem pre svoje básne. Študovanie na tejto fakulte predsa nie je ľahké a vyžaduje si 100 % úsilia, ale aj napriek tomu ma inšpiruje, a myslím si, že je to pre mňa veľmi dôležité.

Chcela by som s tebou v tomto rozhovore hovoriť o umení všeobecne. Sledovaním tvojho instagramového profi lu som si všimla, že si otvorená aj k hudbe, fi lmovému umeniu atď. Máš veľa napísaných básničiek, ale aj napriek tomu ti zostáva mnoho priestoru na pokrok ďalej. Zaujíma ma, kde čerpáš inšpiráciu, aby to nakoniec priviedlo k takej úspešnej rovnici? – Skutočne môžem povedať, že sa umenie stalo mojím životom a že sa neustále zjavuje, kdekoľvek sa obrátim. Okrem písaného slova mám veľmi rada hudbu a počúvam všetky žánre tohto sveta, ale predsa, ako sa dá predpokladať, vždy sa vraciam k piesňam s pekným textom. Hlavne mám rada ex-yu rock, ale sa často pozastavím aj pri celkom opačnom žánri. Nevedela by som si bez hudby predstaviť ani jeden deň. Filmy taktiež zbožňujem, ale aj tam si vždy vyberám tie ,,ťažšie“ a fi lozofi ckejšie než tie jednoduchšie. Skrátka, nikdy neoddychujem, vždy rozmýšľam a cítim. Mojím obľúbeným fi lmom sa stala trilógia Before Sunrise, Before Sunset, Before Midnight práve preto, že splnila všetky očakávania, ktoré som vyššie uviedla, a odporúčam všetkým, aby si to pozreli. Inšpiráciu som predtým čerpala práve z iných umení, dnes ju čerpám z každodenného života. Často kráčam po ulici, stretnem dedka na bicykli, v hlave si vymyslím, kam ide, a z toho vznikne báseň. Rada píšem aj kritické básne, nie som z tých ľudí, ktorí prižmúria na sociálne problémy, a preto rada prostredníctvom básní pripomínam ľuďom, že všetko, pred čím zatvárajú oči, je tu a bude tu, aj keď ich raz otvoria (a raz ich budú musieť otvoriť). Mám bohatú fantáziu, a to je pre poéziu výborné, ale pre reálny život niekedy naozaj ťažké a boľavé.

Rada počúvaš hudbu, rada píšeš poéziu. Rada počúvaš Balaševića. Jeho texty piesní sú čistá poézia. Písala si už texty pre hudbu alebo aspoň rozmýšľala v tom smere? – Moja najlepšia kamarátka spieva v lokálnej skupine LegoDuo & Nina. Pokúsila som sa napísať im text pre pieseň, pokúsila som sa napísať aj iné texty piesní len tak pre seba, lebo sa okrem písania zaoberám aj hraním na akustickej gitare. Napísať text pre pieseň mi nešlo, lebo si v hlave nemôžem v úplnosti zosúladiť hudbu a slová. Poriadne som sebakritická a toto sa mi nepozdávalo. Pre takéto veci si myslím, že je dôležité vedieť si metricky perfektne zostaviť strofu, a ja si vždy radšej vyberiem slobodný verš. Ale aj napriek tomu možno by som sa niekedy v budúcnosti znova pokúsila napísať text pre pieseň, možno sa mi to raz podarí.

Majú ľudia, ktorí prejavujú túžbu, aby niečo vytvorili, možnosť ju aj prejaviť? Myslíš si, že musí proste prísť chvíľa, keď kvalita vypláva na povrch? – Myslím si, že na túto otázku môžem odpovedať na nasledujúcom príklade. Keď som bola mladšia, až donedávna, mala som túžbu stať sa modelkou. Moja výška mi v tom prekážala, lebo som vždy bola príliš nízka, aby som siahala po splnenie tej túžby. Rovnako si myslím, že sa nemôžeme všetci stať tým, čím by sme sa chceli stať. Dnes speváci odrazu píšu knihy, youtuberi sa stávajú spevákmi. Ľúto mi je, že sa umenie dnes hodnotí inak ako predtým, a myslím si, že sa to najviac týka sociálnych sietí a nedostatku voľného času. Človek si dnes môže zaplatiť, aby čím viac ľudí videlo jeho umelecké dielo, a tiež sa reality hviezdy stávajú váženými umelcami. Svet sa obrátil horeznačky a ľudia, ktorí majú hodnotu, viac nemajú miesta na scéne. Dnes ľudia uvítajú to, čo je ľahšie. Dlhé texty nečítajú, vzdelávať sa nechcú, radšej si vyberú ľahšiu cestu než tú ťažšiu. Dnes sa Da Vinciho obraz môže kúpiť aj

v čínskom obchode a bude identický ako ten originálny. Filozof, kritik a esejista Walter Benjamin voľakedy dávno hovoril o aure umeleckého diela. Konkrétne je to ten pocit času a p r i e s t o r u , v ktorom umelecké dielo vzniklo, teda reprodukcia toho umeleckého diela nemôže mať rovnakú hodnotu ako originál, práve preto, lebo tá aura pri nej neexistuje. Na tú auru sa už nikto nepýta. Ľudia nemajú času pozastaviť sa a pocítiť rozdiel medzi starými a novými dielami, všetko akoby sa im zdalo rovnaké. Človek, ktorý píše tak, že v tom nechá kúsok seba, nepotrebuje hodnotenie od klamlivého pohľadu reality. Kritika dnes nie je kritika, ale aj keby bola, nie každému človekovi zodpovedajú rovnaké veci. Kritika ohodnotila Milenu Markovićovú ako výbornú spisovateľku a váži si ju, no mne sa jej poézia nepáči. Jej jazyk mi nevyhovuje, ale to neznamená, že ona nebude vyhovovať tebe alebo niekomu inému, alebo že je jej poézia nechutná iba preto, že ju tak ohodnotil nejaký kritik. Umenie sa nesmie generalizovať, lebo je individuálne.

Mám pocit, že žijeme v rýchlom čase a aj keď ho máme voľný, vyberieme si nejaký primitívny seriál skôr ako napríklad knihu alebo kvalitný seriál, nad ktorým sa treba zamyslieť a obťažiť si mozog. Aký je tvoj názor na postoj mladých ľudí k umeniu dnes? Tu je možno najlepším príkladom hudba. Milan Mladenović raz povedal, že sú ľudia hladní hudby a zábavy, a keď ste hladní, zjete to, čo je na stole. – Myslím si, že sa dnes v umení vraciame znovu na antickú estetiku krásna, teda znova sa pozeráme iba na vonkajšiu krásu a nie na vnútornú. Hudba sa viac nepočúva – pozerá sa, knihy sa viac nečítajú – fotia sa a kladú na Instagram story, výtvarné umenie sa viac nepozerá

a nad ním človek nevypustí slzu, lebo sa stalo predmetom, pred ktorý si človek zastane, aby mal pekné úzadie pre fotku, ktorú chce položiť na sociálne siete. Žijeme pod vplyvom sociálnych sietí, neustále sa nám pod nos strkajú veci, produkty, dogmy, ženské telá, čisté tváre. Akoby sme boli poddanými dnešnej móde a zaobísť sa to nedá, ani keby sa chcelo. Výtvarné umenie sa dnes hodnotí podľa toho, ktorý obraz sa najviac objavuje na titulnej strane Instagramu, počúva sa ľahká hudba, ktorá ľahko zíde do ucha, čítajú sa knihy, nad ktorými sa nemusí uvažovať. Nedostatok vzdelávania je tiež výsledkom tohto. Deti sa dnes učia veci, ktoré nikdy nebudú potrebovať a všeobecnú kultúru nemajú. Preto sa nikto nepozastaví nad piesňou skupiny EKV, ale skôr nad piesňou Milice Todorovićovej. Stali sme sa robotmi, ale sťažovať sa nesmieme, lebo sme si to sami vybudovali.

Ktoré kritériá by malo splniť určité umelecké dielo, aby ťa oslovilo? – Nemám žiadne kritériá. Umenie cítim, ako niekto cíti Boha, keď vojde do kostola. Jednoducho, keď cítim, že mi horí duša, vtedy viem, že je to tá pravá vec. Nemám rada klišé, skôr ma osloví niečia vlastná metafora, ako tá, ktorá je pekná, ale som ju už na viacerých miestach videla, a skôr ma osloví abstraktný výkres, divadlo, v ktorom sa plače, neobyčajná hudba atď.

Môže sa v umení prísť po rutinu, aby sa ti stala nudná práca, ktorou sa zaoberáš, alebo je to niečo, čo je vždy nové a vždy inakšie, a niečo, čo zo dňa na deň čoraz viac inšpiruje? – Myslím si, že sú pre umenie nevyhnutné city, a city nemajú nijaký súvis s rutinou.

Niekoľkokrát sa mi stalo, že som chcela písať o niečom, čo osobne nepociťujem a čomu v úplnosti nerozumiem, a to sú básne, ktoré som nikdy nedokončila. Rutina je pre robotov, ľudia sú emocionálne bytosti.

Aspoň ja ešte stále verím v túto legendu.

Foto: z archívu spolubesedníčky

ŽIACK A RECITAČNÁ S Ú ŤA Ž O B C E B ÁČ S K Y P E T R O V E C Zase iba Petrovčania a Hložančania

Jaroslav Čiep

Obecná súťaž recitátorov v Báčskom Petrovci sa spravidla realizuje v Slovenskom vojvodinskom divadle. Tohto roku sa na rozdiel od vlani súťaž Básnik môjho rodu predsa uskutočnila, a to 30. marca, ale v online formáte. Nahrávky recitátorov a ich prednesov si verejnosť mohla pozrieť na webovej stránke divadla v ten deň. Porota, ako i každý rok, vybrala 12 najlepších recitátorov z Báčskopetrovskej obce. budú prezentovať svoju školu a Obec Báčsky Petrovec. Oblastná súťaž v Báči sa uskutoční v dňoch 10. a 11. apríla a jej výsledky by sa mali vedieť 14. apríla.

Výsledky online obecnej súťaže recitátorov Básnik môjho rodu v Petrovci prezrádzajú, že do ďalšej súťaže postúpili títo žiaci: z prvej skupiny recitátorov – žiakov nižších ročníkov základnej školy – sú to tretiaci Daniela Filipovićová a Milan Majera, ako aj štvrtáčky Maša Lončarová a Lana Ivaniševićová, všetci sú z Petrovca a všetkých pripravila pedagogičktoré recitovali po slovensky a dospievajú pod dozorom profesorky Marty Pavčokovej, ako aj tretiačka Jana Švecová, ktorá recitovala po srbsky a nacvičila ju Branislava Jankovićová. Všetky sú žiačkami Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci.

Aj naďalej platí pravidlo v tejto súťaži, že sa naposledy trúfnu súťažiť skutočne len tí, ktorí na to majú. K tomu na súťaž sa neprihlásil nik z Kulpína a Maglića a z Hložian iba jedna mladučká recitátork a. Údajne pre zdrasúťaž bola skromnejšia ako v predchádzajúcich rokoch, ale na strane druhej treba vysloviť vďaku a uznanie učiteľom, ktorí aj napriek dištančnému vzdelávaniu, ktoré prebieha, pracovali so žiakmi aj v oblasti recitátorstva. Pochvalne sa komisia zmienila aj o veku a hlasovým možnostiam primeraných veršoch, ktoré mentori pre jednotlivých recitátorov zvolili. K výberu veršov sa pristupovalo s invenciou. Sústavná a cieľavedomá práca má výsle dok v chvályhodnej jazykovej a interpretačnej zdatnosti zvlášť

Štyri žiačky, ktoré postúpili na oblastnú úroveň, iba potvrdili úspech aj spred dvoch rokov, keď sme ich nafotili. Sú to: Mia Majerová, Xénia Vujačićová, Anabela Myjavcová a Valentína Hudecová.

Na prvý stupeň žiackej recitačnej súťaže sa prihlásilo úhrnne 16 žiakov, a to 5 z nižších ročníkov, 5 žiakov vyšších ročníkov a 6 stredoškolákov. Pre všetkých účastníkov a 12 najlepších recitátorov organizátor zabezpečil primerané darčeky. Hodnotiaca porota pracovala v zložení: Katarína Melegová-Melichová, Anna Stanivuková a Miroslav Babiak, a mala za úlohu z každej vekovej skupiny vybrať štyroch najúspešnejších, ktorí postúpili do oblastnej recitačnej súťaže v Báči, kde ka Miluška Anušiaková-Majerová.

Z druhej skupiny recitátorov – žiakov vyšších ročníkov základnej školy – ďalej postúpili piatačka Mia Majerová, šiestačka Xénia Vujačićová, siedmačka Tatiana Filipovićová a ôsmačka Anabela Myjavcová, tiež všetky z Petrovca a všetky dlhší rad rokov nacvičuje Miluška Anušiaková-Majerová.

Keď ide o tretiu skupinu, kde súťažia stredoškoláci, u poroty zabodovali druháčka Ema Pudelková, tretiačka Karmena Kováčová, štvrtáčka Valentína Hudecová, votné problémy a pandémiu, ale taký stav v týchto školách bol aj v minulých rokoch, kým sa o víruse ešte ani neslýchalo, takže si všetky ceny v konkurencii základných škôl odniesli Petrovčania. Keď ide o najstaršiu skupinu – stredoškolákov, ceny si odniesli cezpoľní recitátori.

V posudku obecnej súťaže sa uvádza aj toto: „Posudzovacia komisia si vypočula nahrávky recitátorov prihlásených na obecnú súťaž v rámci troch kategórií... V dôsledku pandémie čo do počtu recitátorov základoškolského veku. U všetkých komisia postrehla kultivovaný jazykový prejav, dobrú artikuláciu a emočnú a myšlienkovú interpretáciu.

Vzhľadom na to, že recitátori robili videonahrávky, ktoré komisii zaslali, u niektorých recitátorov bolo zjavnejšie, že im chýba adresát, preto u nich treba popracovať na prirodzenejšom prednese a opätovnej nahrávke, ktorá sa zašle na regionálnu súťaž recitátorov.“

KOVAČIČ ANIA Z ABODOVALI NA OBL ASTNE J RECITAČNE J SÚŤAŽI Najlepší postúpili do pokrajinskej súťaže

Olinka Glóziková-Jonášová

Kovačičania vždy vynikali nielen v insitnom umení, v divadle, speve, ale aj v recitovaní. Svedčia o tom aj najnovšie správy z oblastnej súťaže recitátorov, na ktorej Základná škola Mladých pokolení excelovala. Do pokrajinskej súťaže postúpili až siedmi žiaci: druháčka Kalina Babková, štvrtáci Martin Benka, Natália Siantová, Hana Hriešiková a šiestaci Timea Stanová, Matej a Milan Hrkovci. Na súťaž ich pripravovali Mária Kotvášo-

vá-Jonášová, Anna Kukučková a Zuzana Petríková. Vyhlásenie najlepších recitátorov z online oblastnej súťaže bolo 31. marca. Informovala nás o tom profesorka Eva Poliaková-Hrková a doložila, že do 15. marca podľa stanovených pravidiel majú poslať videá do pokrajinskej súťaže recitátorov. Okrem žiakov základných škôl na recitačnej súťaži Básnik môjho rodu zabodovala aj žiačka Gymnázia Mihajla Pupina Una Brtková z Kovačice. Akoby nie, keď ju na súťaž chystala vynikajúca bývalá recitátorka, herečka, profesorka slovenského jazyka a literatúry vo výslužbe a spisovateľka pre deti a mládež Mária Kotvášová-Jonášová – dozvedeli sme sa od Žiaci, ktorí postúpili do pokrajinskej recitačnej súťaže so svojimi mentorkami: Tatjany Brtkovej, riaditeľky zľava v prvom rade: Milan Hrk, Matej Hrk, Martin Benka, Kalina Babková, Natália Siantová, Hana Hriešiková; zľava v druhom rade: Mária Kotvášová-Jonášová, kovačického gymnázia. Timea Stanová, Zuzana Petríková a Anna Kukučková (foto: E. Poliaková-Hrková) Mária Galasová, riaditeľGymnazistka Una Brtková (foto: z archívu U. Brtkovej)

ka padinskej Základnej školy maršala Tita, povedala, že sa padinskí žiaci tohtoročnej súťaže vôbec nezúčastnili. Bolo to v súlade z vyjadrením učiteliek, ktoré žiakov chystajú na recitačnú súťaž a ktoré zastávajú názor, že online recitačná súťaž nie je adekvátnym spôsobom na predstavenie recitačných schopností žiakov.

ZO ZVÄ ZU OCHOTNÍKOV OBCE STARÁ PA ZOVA Internetové v ýročné zhromaždenie

Anna Lešťanová

Pre aktuálne protipandemické opatrenia v našej krajine Správna rada Zväzu ochotníkov Obce Stará Pazova na zasadnutí v pondelok 15. marca schválila jednohlasne rozhodnutie, aby svoje pravidelné výročné zhromaždenie usporiadali zatiaľ najpriaznivejším a najnebezpečnejším spôsobom – prostredníctvom internetu. Na mailové adresy 22 členiek Zväzu ochotníkov obce doručené boli tri body: zápisnica z predchádzajúceho zhromaždenia, správa o minuloročnej práci (spolu s fi nančnou správou) a plán a program práce fi nančným plánom na rok 2021.

Do 29. marca na mailovú adresu staropazovského zväzu ochotníkov sa dostali pozitívne odpovede, a tým členky zväzu schválili uvedené dokumenty, ktoré potom

Odznak Zväzu ochotníkov Obce Stará Pazova zaslali i do Obce Stará Pazova ako zakladateľovi, konkrétne Oddeleniu pre spoločenské činnosti.

Ako sa uvádza v správe za rok 2020, všetky aktivity vo Zväze ochotníkov Obce Stará Pazova, podobne ako v celom Srbsku, boli zrušené pre pandémiu vírusu Covid-19. Iba v januári lanského roku v organizácii zväzu sa uskutočnila tradičná slávnosť a udelenie Plakety Svetlost najúspešnejším ochotníkom v kategórii jednotlivcov a v skupinovej kategórii. Vo februári sa konalo pravidelné výročné Zhromaždenie Zväzu ochotníkov Obce Stará Pazova a v priebehu roka uskutočnili aj 5 zasadnutí správnej rady, z čoho dve boli telefonické. Teda aj v oblasti pôsobenia ochotníkov všetko bolo podriadené zamedzeniu šírenia nového koronavírusu. Zväz ochotníkov Obce Stará Pazova patrí medzi úspešnejšie zväzy vo Vojvodine a svoje ciele a úlohy vykonáva na základe štatútu a naplánovaných aktivít na bežný rok. Toho času zväz ochotníkov počíta 22 členiek, v ktorých je angažovaných okolo 3 000 ochotníkov všetkých vekových skupín. Následkom pandemickej situácie v minulom roku sme zostali, žiaľ, bez bohatej a rozmanitej aktivity zväzu ochotníkov a jeho členiek.

Na úrovni Zväzu umeleckej tvorby ochotníkov Vojvodiny vypracovaný je kalendár prehliadok a festivalov na bežný rok, ale pre všetkým dobre známu aktuálnu situáciu v krajine ešte stále ho nedoručili ochotníkom do obcí a organizácií. O aktivitách ochotníkov v roku 2021 je ťažko hovoriť, lebo je všetko ešte stále podriadené ochrane proti koronavírusu a zamedzeniu jeho šírenia, hoci ochotníci sú už žiadostiví práce a programov.

ZDRUŽENIE PETROVSKÝCH VÝ T VARNÝCH UMELCOV Kolek tívna v ýstava z minulých táborov

Jaroslav Čiep Na výtvarnom tábore maliarov amatérov Vojvodiny v Báčskom Petrovci sa 13. októbra 2019 zúčastnilo viac ako 30 umelcov nielen z domáceho, ale aj z iných prostredí vo Vojvodine. Išlo o ďalšie sústredenie, ktoré zorganizovalo Združenie petrovských výtvarných umelcov. O rok na to, 24. októbra 2020, vedenie a aktívni členovia ZPVU zorganizovali ďalší celodenný výtvarný tábor. Na družbu a spoločne aktívne stráviť čas pri maľovaní pricestovali výtvarníci, ktorí pôsobia nielen v Petrovci, ale aj z Kulpína, Maglića, Hložian, zo Selenče, z Kysáča, Nového Sadu, Futogu... Spolu ich bolo 27 aktívnych táborníkov a bolo vidieť aj nové tváre. Aj mládežníkov, ktorí majú vôľu zapojiť sa do práce združenia umelcov.

Hoci ani v súčasnosti nie sú prajné časy na zoskupovanie, predsa vedenie ZPVU v polovici marca 2021 v miestnosti Turistickej organizácie Obce Báčsky Petrovec pri príležitosti svojho výročného

Časť vystavených obrazov z výtvarných táborov v rokoch 2019 a 2020

zasadnutia zhromaždilo obrazy z týchto dvoch táborov, a keďže doteraz nebola príležitosť verejne ich prezentovať verejnosti, ponúklo záujemcom pokochať sa v obrazoch týchto maliarov. V tejto fotoreportáži čitateľom ponúkneme nielen pozrieť si obrazy z prichystanej výstavy, ale aj možnosť nazrieť do toho, ako niektoré z nich vznikali.

Branislav Galamboš z Hložian maľuje, 2020 Anna Struhárová z Báčskeho Petrovca na tábore, 2020

Anna Babiaková z Kulpína pred ukončením obrazu, 2020 Mária Sláviková z Kysáča (vpravo) s kamarátkami, 2019

Babiakovej a Galabošove obrazy na výstave (horný rad), 2021 Annin obraz v rade iných celkom hore Obraz Noemov koráb na výstave v strede hore

ZO Z ASADNUTIA SPRÁVNE J RADY MOMS V KOVAČICI Udelené pamätné list y

Olinka Glóziková-Jonášová

Vbudove Miestneho spoločenstva v Kovačici sa 27. marca uskutočnilo zasadnutie Správnej rady Miestneho odboru Matice slovenskej v Kovačici. Okrem iného rokovalo sa o návrhoch kandidátov ohľadom volieb v Matici slovenskej v Srbsku, ktoré sa majú uskutočniť v tomto roku. Na zasadnutí boli udelené i pamätné listy zaslúžilým jednotlivcom, speváckej skupine a folklórnemu súboru, ako nás informovala Anna-Andrea Holíková, podpredsedníčka MOMS v Kovačici.

Predseda MOMS v Kovačici Pavel Baláž v druhom bode rokovacieho programu predostrel návrh kandidátov a keďže nikto z prítomných nemal žiadne postrehy alebo pripomienky, všetci navrhnutí kandidáti sú jednohlasne schválení zo strany členov MOMS Kovačica. Kandidáti, ktorí by mali na nadchádzajúcich voľbách Mati-

Odmenení: (zľava) Milinka Čížiková, vedúca DSS Perla, Željko Suchánek, vedúci FS V šírom poli hruška, Jozef Šifel, učiteľ vo výslužbe, Pavel Baláž, predseda MOMS v Kovačici, a Anna Gáliková, učiteľka dejepisu vo výslužbe službe Jozefovi Šifelovi a Anne Gálikovej za zásluhy a úspechy na poli vzdelávania, výchovy a zveľaďovania slovenského jazyka a jazykovej kultúry, potom dievce slovenskej v Srbsku kandidovať, sú: na funkciu predsedu MSS bol jednohlasne navrhnutý doterajší podpredseda MSS pre Banát PhDr. et ThMgr. Branislav Kulík čenskej speváckej skupine Perla, pôsobiacej pri Kreatívnom centre pre cestovný ruch, umenie a kultúru a Folklórnemu súboru V šírom poli hruška, ktorý od roku z MOMS vo Vojlovici, kým na funkcie podpredsedov MSS boli jednohlasne navrhnutí Jarmila Hromčíková z MOMS v Bielom Blate a Ján Kolárik z MOMS v Padine.

Za členov Dozornej rady boli jednohlasne navrhnutí Rozália Hudecová z MOMS v Momentka zo zasadnutia Hajdušici, Pavel Baláž z MOMS v Kovačici a Mária Galasová z MOMS v Padine. „Treba zdôrazniť, že je to ten istý návrh kandidátov, ktorý bol predostretý a schválený na zasadnutí banátskych matičiarov v Padine zo dňa 13. marca toho roku. Voľby nového vedenia Matice slovenskej v Srbsku na štvorročné obdobie by sa mali uskutočniť 15. mája toho roku v Báčskom Petrovci,“ uzavrela Holíková. Na záver zasadnutia predseda Pavel Baláž odovzdal pamätné listy, ktoré sa v aktuálnom roku dostali do rúk učiteľom vo vý1963 nepretržite pôsobí pri Dome kultúry 3. októbra v Kovačici, za zásluhy a úspechy na poli umenia a národných tradícií, ako aj Štefanovi Horešovi, majiteľovi reštaurácie, za ochotné a nezištné poskytovanie miestností pri organizácii početných aktivít MOMS v Kovačici. Odmenených vedenie kovačického MOMS-u navrhne aj na prijatie výročných uznaní MSS, ktoré sa pravidelne udeľujú počas Slovenských národných slávností v Báčskom Petrovci. Foto: Anna-Andrea Holíková

VÝKLAD NOVÝCH KNÍH

Martin Prebudila – Josip Babel: Jozef Maďar Život a sen – cez objektív / Martin Prebuđila – Josip Babel: Jozef Mađar Život i san – kroz objektiv (ISBN 978-86-86065-71-1)

Jaroslav Čiep Veľkej pocty sa vydaním obsažnej publikácie dostalo nášmu známemu kameramanovi Jozefovi Maďarovi (1958), absolventovi Fakulty dramatických umení. Ide o dvojjazyčnú slovensko-srbskú publikáciu Jozef Maďar Život a sen – cez objektív, ktorú zostavili jeho dvaja kolegovia Martin Prebudila a Josip Babel. V tejto objemnej publikácii je pokus o zmapovanie životnej, ale predovšetkým profesionálnej cesty Jozefa Maďara, od malého fi lmového snaživca v Pivnici po profesionála a hlavného kameramana v Televízii Nový Sad, resp. Televízii Vojvodina. Do knihy sú zaradené texty početných Maďarových kolegov redaktorov a novinárov z televízie, rozhlasu a printových médií, ako i spoločenských pracovníkov. Časť tých textov už bola publikovaná v minulosti, predovšetkým v Hlase ľudu, ale aj vo Vzlete, Rovine, či v Ľudovom / Národnom kalendári a v elektronických reláciách, kým druhú časť príspevkov kolegovia napísali práve pre túto publikáciu. Sú tu aj zdôvodnenia pre rôzne významné ocenenia v krajine a v zahraničí, ktoré Jožko Maďar doteraz získal. Množstvo textov bohato ilustrujú početné reprodukcie fotografi í z profesionálneho, ale aj rodinného života J. Maďara. Na záver knihy sú odtlačené aj jeho štúdie Filmová tvorba Slovákov vo Vojvodine a Slovenská ľudová hudba dokumentovaná v TV Nový Sad, ako aj jeho biografi a a spomienkové texty dcér Ivety a Maje. Celkom na záver je prehľad Maďarových účinkovaní na festivaloch, jeho odborných prednášok, režisérskych projektov a získaných cien a ocenení. Nechýba ani resumé obsahu knihy v angličtine. Monografi u Jozef Maďar Život a sen – cez objektív vydal SAVPO v Starej Pazove. Publikáciu v rozsahu 256 strán na kriedovom papieri v plnom kolore zošitú do tvrdej väzby s dimenziami 30 x 22 cm v náklade 500 výtlačkov s vročením 2020 vytlačila tlačiareň SAVPO v Starej Pazove.