Smelé a inovačné umelkyne

PRÍLOHA PRE KULTÚRU, Obzory VEDU, UMENIE A LITERATÚRU

Ján Púček: Karpaty! s. 3 – 5 Martinská jednomyseľnosť v odbobí dualizmu s. 6 – 7

Dokumentárne fotogra e z archívu Nikolu Petkova s. 8 Nový Sad 11. 6. 2022 Ročník XXXIX Číslo 6/452

ART

VÝSTAVA FEMINISTICKÁ AVANTGARDA 70. ROKOV – NA CESTE K SLOBODE V MÚZEU SÚČASNÉHO UMENIA VOJVODINY Smelé a inovačné umelkyne

Pripravil: Stevan Lenhart

Medzinárodná kolektívna výstava pod názvom Feministická avantgarda sedemdesiatich v Múzeu súčasného umenia Vojvodiny predstavuje tvorbu 37 svetoznámych autoriek, ktorých práce sú pre túto príležitosť vybrané z viedenskej kolekcie Verbund. Medzi umelkyňami zastúpenými na tejto výstave, sú Dara Birnbaum, Judy Chicago, Sanja Iveković, Katalin Ladik, Ana Mendieta, Gina Pane, Cindy Sherman, Birgit Jürgenssen, Brigitte Lang, Hannah Wilke, Francesca Woodman a iné. Ich tvorba mala priekopnícky a posmeľujúci význam vo vývine súčasného ženského umenia a tieto autorky získali a rmáciu najmä v období rozmachu neoavantgardy počas 70. rokov dvadsiateho storočia. „V priebehu dejín, ženy boli znázorňované ako projekcie mužských fantázií, predsudkov a vzťahov,“ poznamenáva autorka koncepcie výstavy, kustódka Gabriele Schorová. „Ale počas 70. rokov sa udiala zmena v spôsobe, akým sa ženy prezentovali v umení. S cieľom vytvoriť alternatívne pohľady na ženskú identitu, tieto umelkyne začali skúmať vizuálne znázorňovanie ich vlastných bytostí. Výsledkom boli radikálne, poetické, ironické, nahnevané, cynické a srdečné umelecké výrazy. Ale boli to nanajvýš úprimné prejavy, ktorých autorky zdieľali určité kolektívne vedomie, prehodnocovali a odmietali dovtedajšie dominantné spôsoby tvorby a vybrali si nové možnosti vyjadrovania sa v oblastiach fotogra e, performancie, lmu a videa.“

Renate Eisenegger: z cyklu Izolácia (1972)

Novosadská výstava prác z viedenskej kolekcie Verbund je doplnená prácami tunajších autoriek z kolekcie Múzea súčasného umenia Vojvodiny (a táto časť výstavy je pomenovaná Na ceste k slobode). Ako sa uvádza v katalógu, ide o autorky, ktoré svojou umeleckou praxou prekročili hranice tradičných mediálnych a rodových pozícií, pôsobiac buď v lokálnom alebo medzinárodnom kultúrnom priestore. Sú to Katalin Ladik, Milica Mrđa, Tanja Ostojić, Vesna Perunović, Bogdanka Poznanović, Jelena Radić, Judita Šalgo, Vesna Tokin a Milica Tomić, pričom niektoré z nich (B. Poznanović, K. Ladik, J. Šalgo) svoju umeleckú prax vyvíjali ešte v 60. a 70. rokoch dvadsiateho storočia.

Kustódka Dr. Sanja Kojić Mladenov v sprievodnom texte poznamenáva, že obdobie aktivity niektorých tunajších autoriek, ako aj ich tematické a mediálne prístupy, možno porovnávať s činnosťou umelkýň z viedenskej kolekcie Verbund, čo svedčí o existencii angažovaných umeleckých prúdov v lokálnom prostredí, ktoré pôsobili paralelne s inovačnými a radikálnymi umeleckými praxami na medzinárodnej scéne. Túto konštatáciu potvrdzuje príklad umelkyne novosadského pôvodu Katalin Ladik, ktorej práce sa nachádzajú zároveň vo viedenskej kolekcii Verbund a v kolekcii MSUV.

Keď ide o práce autoriek z neskoršieho obdobia (Milica Mrđa začala pôsobiť v 80. rokoch minulého storočia a ďalšie autorky ešte neskoršie), Dr. Sanja Kojić Mladenov poznamenáva, že ich zaradenie do výstavy bolo podmienené samou kolekciou MSUV (čiže umeleckými prácami, ktoré boli v danej chvíli k dispozícii), ale aj spoločensko-politickým kontextom 90. rokov, v ktorom došlo k opätovnej a rmácii kritickej umeleckej praxe blízkej umeleckému jazyku z konca 60. a začiatku 70. rokov. Vybrané umelecké diela totiž v období ich vzniku – a vzhľadom na mediálny vývin súčasného umenia a situáciu na lokálnej umeleckej scéne – možno pozorovať ako inovačné a kriticky koncipované, čím boli vlastne blízke vtedajšej zahraničnej

Katalin Ladik: video/performancia Poemim (1978)

„Čo je to vlastne pekná ženská tvár? Spoločnosť žiada, aby žena mala peknú tvár a pekné telo. Túto žiadosť som považovala za nespravodlivú. A ten svoj protest som vyjadrila v performanciách, v ktorých som bola zamaskovaná alebo som sa objavila bez vlasov, plešivá. V performancii Poemim som ten protest vyjadrila s pomocou kusu okenného skla, ktoré si kladiem na tvár a pritláčaním sa mi tvár deformuje v groteskný výraz. Áno, aj to som ja!“

(Katalin Ladik, z katalógu výstavy)

umeleckej produkcii.

Práce na aktuálnej výstave v Múzeu súčasného umenia Vojvodiny majú všeobecne charakter neoavantgardného umenia, v ktorom sa významne zmenila pozícia čiže úloha ženského tela a identity v umeleckom diele vzhľadom na predchádzajúce obdobia.

„Žena už nepredstavuje iba nemý objekt (najčastejšie sexuálny), ale sa stáva aj subjektom umeleckej tvorby v dielach umelkýň, ktoré sú zároveň aktérky. Ich identita a telo sa vlastne stávajú ich médiami, ktoré sa prezentujú rôznymi spôsobmi: znázornením skutočného života umelkyne pred obecenstvom, verejne v performancii a body-arte, alebo súkromne v umeleckom videu, fotogra i, inštalácii alebo v texte. Využívajúc vlastnú identitu ako priestor stretávania sa súkromného a verejného, tieto umelkyne prenášajú problematiku identity a tela z oblasti súkromia do oblasti umenia a spoločenských vzťahov“ – uvádza vo svojom texte Dr. Sanja Kojić Mladenov. Kustódka sa v katalógu detailnejšie zaoberá témami, ktoré sú prítomné vo vystavených prácach umelkýň a týkajú sa tela a sexuality, prírody a náboženstva, vojny, násilia a migrácií.

Výstava Feministická avantgarda 70. rokov – Na ceste k slobode v Múzeu súčasného umenia Vojvodiny trvá od 19. mája do 21. júna 2022. Foto: z katalógu MSUV, Alfa Video

ČASOPISY

Literárne reakcie na vojnu

(Fraktál č. 2/2022, ročník 5)

S. Lenhart

V období prípravy tohto čísla slovenského literárneho časopisu Fraktál začala sa ukrajinská vojna, ktorá je hlavnou témou v úvodníku šéfredaktorky Stanislavy Chrobákovej Repar. Dotýka sa psychologického, sociologického a politického aspektu vojny, a to z osobného a jazykovo- lozo ckého hľadiska. „Vojna prináša živé svedectvá iba o vojne – a tí, čo nemali predstavivosť ani skúsenosti, teraz vidia jej ničivú silu v ľudskom aj materiálnom zmysle“, konštatuje autorka v úvodníku.

Témou vojny sa zaoberá aj Martin Makara v eseji Predpoklady vojny a otázka zodpovednosti, ale na vojnu reaguje aj báseň Divé husi Petra Gettinga, pokým Ján Zambor vo svojom príspevku o poézii Ivana Franka (1856 – 1916) o. i. poznamenáva, že „pochopiť zápas Ukrajincov a Ukrajiny o slobodu nám môže pomôcť poznanie ich poézie“; univerzálny motív vojny spracúva krátka próza O dvoch zlých kráľovstvách Dávida Dziaka.

Témou čísla je brak a jeho prítomnosť v umení, o čom vo svojich textoch hovoria Peter Michalovič (Čo s tebou, (umelecký) brak náš každodenný?), Martin Boszorád (A-brak-adabra! Niekoľko slov o eskamotážach s brakom) a Lenka Rišková (Knižky ľudového čítania a ich miesto v slovenskom literárnom vývine).

Rozhovor s lozofom Ondrejom Marchevským pripravila Laura Kladeková, ktorá tiež píše o Marchevského knihe Kant v Rusku (ne)milovaný; rozhovor s literárnym vedcom Jaroslavom Šrankom viedol Róbert Šedivý. Ako obvykle, číslo obsahuje aj poéziu (Marta Hlušíková, Boris Mihalkovič, Ján Zambor, Mila Haugová) a prózu (Stanislava Matejovičová, Iveta Bartalos Tóth), ako aj preklady z talianskej literatúry (Simone Cavagna, Elsa Morante, Nadia Terranova) a z maďarskej literatúry (Krisztina Tóth).

V rubrike Kritika je šesť recenzií, ale ďalšie literárnokritické články možno čítať aj v rubrikách V zábere (o literárnej tvorbe S. Chrobákovej Repar píšu Marína Šimáková Speváková a Dana Podracká) a Kyvadlo (o aktuálnych knihách Ballu a Lukáša Cabalu píšu Marta Součková, Dalfar, Martina Buzinkaiová a Mária Klapáková).

Hlavným podporovateľom časopisu Fraktál je Fond na podporu umenia a vydanie publikácie podporil aj fond LITA.

Viac informácií o časopise: www.fraktal.sk.

JÁN PÚČEK Karpaty!

Potulky po skutočnej i vymyslenej krajine

O čom mlčí strom

Žije vôbec ešte ktosi z tamtých čias? Pamätá si dakto tie nenormálne dni? Ak aj áno, veľa nám nepovedia. Hanba im zalepila pery a vymazala pamäť. O takom sa predsa nehovorí.

Nikto nič neprezradí.

Nikto si na nič nespomenie.

Čo kde zmizlo, čo sa stratilo, kto vyrazil dvere na kaštieli, kto mal v ruke zbraň.

No predsa je tu jeden spoľahlivý svedok. Stojí konča veľkého parku. Týči sa nad všetkým a nad všetkými, pokojný a pokorný. Stál tu aj vtedy, musí si pamätať. Dobrý strážca. Živý strom. Mlčí o všetkom. Slovka nepovie. A predsa rozpráva.

Človek je priviazaný k svojim stromom. Najmä k tým, ktoré za života vysadil. Ktoré vložil do hlbín planéty, aby rástli. Ich korene mu prenikajú do tela, ovíjajú vnútorné orgány, v mysli mu prúdi ich miazga. Všetky tie jablone, marhule, orechy. Všetky smreky, borovice, tisy, brezy a platany. Najmä to je človek. Tie stromy, čo vysadil.

Grófka Dušenka bola zakorenená hlboko v zemi. Preto dobre vedela: „V tejto zelenej ríši sú dvaja vládcovia, ktorých nemožno zbaviť trónov – kráľ a kráľovná rastlín. Kráľom je bezpochyby Strom – symbol všetkej vládnucej sily, ochrany. A kráľovná? Kto iný by ňou mal byť než najkrajšia, najľúbeznejšia a zároveň najpyšnejšia kvetina, dáma v prírode – Ruža.“

Stromy i ruže milovali už jej predkovia, a tak sa okolo kaštieľa v Dolnej Krupej rozprestieralo skutočné kráľovstvo. Mocná ríša stromov a ruží. Do jazyka miestnych tu presiaklo pekné slovo – panšula. Mohol by to byť mäkký nedeľný koláč. Ovocný. Najskôr broskyňový. S mračnami šľahačky. V skutočnosti je to však škôlka pre mladé stromky, Baumschule. Škôlka sa rozrástla na park a kvetinová záhrada na rozárium. Grófka Dušenka tu po prvej svetovej vojne pestovala viac ako šesťtisíc druhov týchto ušľachtilých kvetín. Skúšame si predstaviť tú záplavu farieb, takú silnú vôňu, až ju muselo byť vidno.

Grófka Dušenka bola vždy na strane slabších. Keď horár Talo strašne zbil jednu ženu z Krupej, ktorá po tomto útoku „zostala bledá, nezrozumiteľne rozprávala a polovicu tela mala takú dobitú, že som nevedela, čo s ňou mám robiť“, apelovala na svojho otca, aby násilníka prepustil a potrestal.

Grófka Dušenka však okolo seba a kaštieľa rozosiala aj niekoľko fantastických fám a každá z nich bola pravdivá. Napríklad o tom, ako začiatkom devätnásteho storočia chodieval do kaštieľa rodinný priateľ Ludwig van Beethoven, ktorý

Grófka Mária Henrieta Choteková v krupskom kroji, začiatok

20. storočia (fotogra a z archívu Stanislava Petráša a OZ Korompa Dolná Krupá)

v Krupej našiel svoju „Unsterbliche Geliebte“ a zložil tu pre ňu aj svoju slávnu tklivú Sonátu mesačného svitu. Milostné listy si vraj nechávali v dutine starého pagaštanu, a tak to má byť. Aj na to sú stromy. Aby pomohli s láskou, ktorej okolnosti neprajú.

Alebo príbeh da Vinciho obrazu svätej Cecílie, ktorý visel na stene vo veľkej sále kaštieľa. Keď sa jej reportér Neues Wiener Journal v roku 1932 opýtal, či naozaj ide o originál Leonar-

da da Vinci, ohradila sa proti tejto otázke s poznámkou, že členovia jej rodu by ani minútu nestrpeli, aby steny ich kaštieľa zdobil nejaký falzi kát. Obraz je dnes v zbierke Slovenskej národnej galérie a ako jeho autor je uvedený „Taliansky maliar“.

Rada tiež spomínala svoju prasesternicu Žo u, vojvodkyňu z Hohenbergu, ktorú spolu s jej manželom arcivojvodom

Františkom Ferdinandom zavraždil 28. júna 1914 srbský nacionalista Gavrilo Princip.

Po tomto dni sa rozpútalo peklo na zemi, ktoré znamenalo začiatok postupného úpadku sveta, do ktorého sa Grófka Dušenka narodila.

Nezostalo jej vlastne nič len príbehy. Príbehy a ruže.

Človek je priviazaný k svojim stromom. Aj k tým, ktorých život ukončil. Sekerou či pílou.

Nenaliehajú. Nevyčítajú. No občas sa ozvú. Ako matná spomienka. Jama uprostred spánku. Pád napoly vo sne a napoly v skutočnosti. Mrazivé precitnutie, priehlbina, nepochopiteľný strach. „Smrť ma preskočila,“ hovoríme, keď sa náhodou pootvoria tie dvierka do temnôt a zavanie z nich čosi mŕtvolné.

Začalo sa to tak, že vody Krupského potoka sa zakalili a aj jazierko pod kaštieľom zahnedlo. Ako mliečna káva. Pár stoviek metrov nad Prekážkou, v dolinke pod Cerovým vrchom, kládli Nemci do potoka obrovské betónové kocky, protitankové zábrany. Kdesi tam. Tam, kde bol pred dvesto rokmi Škobrákov mlyn.

Skalená voda sa o pár dní znova vyčírila, no zlý pocit zostal. A nastalo čakanie.

Kedy to príde? A z ktorej strany? Mala by utiecť?

Ukryť sa? Osemdesiatdvaročná kontesa. Posledná zo svojho rodu. Posledná svojho druhu. Zostala na mieste. Na zemi, v ktorej sa zakorenila, ktorá pre ňu toľko znamenala. Nemala totiž kam utiecť. Nemala nikoho. Jej svet sa scvrkol a obrovský kaštieľ so svojím nedozerným parkom sa na začiatku apríla 1945 premenili na väzenie. Väzenie s mrežami zo šípových ruží.

Vrazili do kaštieľa, rozhádzali knihy, rozpárali periny, rozbili, čo sa rozbiť dalo, kričali, dupali, hrešili, pľuli na zem, rozlievali víno, vyspevovali oplzlé piesne. Kto? Ľudia. Nejakí. Nahnevaní. Nebáli sa zhodiť ju z postele, aby zistili, či pod sebou neukrýva rodinný poklad. Ležala tam na zemi, sledovala nervózne pobiehajúce nohy návštevníkov, počúvala úsečné slová, slovenské i ruské, a zdalo sa jej, že niektoré z tých topánok dobre pozná z uličiek Krupej. Oblizla si suché pery a ucítila chuť krvi.

Na konci jazyka jej uviazlo akési slovo, malo celkom neznámy tvar, v živote ho nepoužila. A predsa zúrivo tĺklo na bránu a chcelo sa dostať von. To slovo znelo „svoloč“. Nepustila ho. Zostalo tam, unavené sa oprelo o vnútornú stranu líca a napokon spadlo späť, odkiaľ prišlo. Usmiala sa. No nie na svojich nepozvaných hostí. Skôr dovnútra. Na všetko to, čo mala ukryté hlboko v sebe. Ona, ktorá navštívila pápeža Pia

X., videla Svätú zem i Orient, konverzovala s krásnou Sissi a hlboko sa skláňala pred cisárom Františkom Jozefom. Teraz pozerá na zablatené topánky, ktoré dupú po huňatom koberci, a zdá sa jej, že kdesi na okolí sa k zemi rúcajú obrovské stromy. Tak to je asi ten koniec sveta…

Človek je priviazaný k svojim stromom. Najmä k tým, ktoré preňho zasadili iní. Pri jeho narodení. S myšlienkou na celkom nové bezbranné ľudské mláďa. Dva životy sa začnú súčasne. V tejto zemi. A na tejto zemi.

Tak ako to urobil aj grófkin otec.

Boli to veľmi neobvyklé stromy. Trpezliví velikáni. Vyklíči len jedno z miliardy ich semien, no keď sa to podarí, môžu dorásť až do výšky sto metrov a dožiť sa pokojne aj štyritisíc rokov.

Tí velikáni boli štyria. Jeden patril jej, druhý sestre Anne, ktorá zomrela ako šestnásťročná, tretí bratovi Rudolfovi a štvrtý najmladšej sestre Gabriele. Zo štvorice súrodencov prežil len ten najstarší. A niet sa čo diviť. Práve ona mala k tejto zemi najbližšie, a tak je prirodzené, že ani jej strom ju neopustil. Videl všetko, čo sa stalo v apríli 1945, a videl aj to, čo sa dialo neskôr, keď si ju vzali pod ochranu mníšky z rádu Dcér Božskej Lásky, ktoré žili v neďalekom kláštore. Dodnes tu stromisko stojí a mlčí. A hoci ho doráňali búrky, smršte aj ľudia, ak sa ho opýtate, všetko vám vyrozpráva. O grófke, ktorá všetkých láskavo volala „duša“, a preto sa sama stala Dušenkou. O grófke Márii Henriete, ktorej na hrob napíšu: Deum a ctos naturamque toto corde amavit (Boha, trpiacich a prírodu milovala celým srdcom) a bude to už onedlho. O grófke, ktorá sa vraj pred smrťou úplne pomiatla. O grófke, ktorú opustili všetky sily. A teraz sa z okna pozerá na celkom nový a nepochopiteľný svet. Z toho starého zostali len základné pojmy. Napokon, o viac ani nestojí.

Toto je strom. Toto je dom. Toto je ruža.

Hovorí nám. Opakujme po nej.

Toto je strom. Toto je dom. Toto je ruža.

Výlet 26. júna 1975

Pamätám si to veľmi dobre. Učiteľ zariadil autobus, ráno o ôsmej nás čakal pred školou. Zaprášená hrdzavá uhorka s bledomodrým pásom, ktorá občas vozieva aj tetky na družstevné zájazdy. Nasúkali sme sa na tvrdé sedadlá a vozidlo sa s ohromným rámusom pohlo vpred.

Učiteľ prechádzal uličkou, pridŕžal sa koženkových operadiel a mlčky nás počítal. Na tvári mal úsmev, pretože nikto okrem neho ešte netušil, kam vlastne máme namierené. Malo to byť prekvapenie. Prekvapenie na úplný koniec základnej školy. Prázdniny preletia ako besné a každý z nás už mal plnú hlavu toho, čo malo nasledovať od prvého septembra; Hollého gymnázium, dopravná priemyslovka, stavebná, zdravotnícka, elektrotechnická, jedno, druhé, tretie. Dokonca aj nejaká ŠUP-ka či konzervatórium v Bratislave. No keď sme vyšli zo Smoleníc, všetko sa to zrazu zdalo byť veľmi ďaleko. Ešte naposledy sme boli spolužiaci. Ešte naposledy sme boli ako jeden bzučiaci úľ.

Autobus prehrkotal cez koľajnice a pokračoval do Trstína, kde kúsok za kostolom skrútil na Vrbové. Starý stroj sťažka vzdychal, keď sa začal šplhať do príkreho kopca okolo Hájička, a to mal pred sebou ešte dve či tri omnoho prudšie stúpania. Motor nad cintorínom zanariekal a krajina pred autobusom sa doširoka otvorila.

Učiteľ si až po hodnej chvíli sadol na predné sedadlo, kde učitelia zvyčajne cestou na výlety sedávajú a rozprávajú sa so šoférmi alebo medzi sebou, ak ich je tam viac. On však nie. On hľadel cez veľké predné okno na cestu skrúcajúcu sa pomedzi polia a kde-tu gliarsky žmurkol na naše nedočkavé tváre, ktoré vídaval posledných päť rokov nielen na hodinách dejepisu a slovenčiny, ale stretával sa s nimi aj ako triedny.

Zakrátko sme prešli cez Naháč. Autobus sa spustil dolu strmým briežkom a my sme sa začali báť, že sa každú chvíľu rozsype na šrot. Niektorým už bolo z tej kľukatej cesty plnej strmých stúpaní a prudkých klesaní trochu zle. Nebolo ani desať hodín, no v autobuse nás už morila horúčava a veľkou skúškou pre naše žalúdky bol aj odporný naftový smrad. Ešte jedno stúpanie a autobus vybuchne! Ešte jeden zjazd a všetci tu zomrieme! Na ďalšom kopčeku uhorka z ničoho nič zastavila na kraji cesty a dvere sa otvorili. Pomysleli sme si, že už asi prišlo, čo malo prísť, a družstevný autobus de nitívne dodýchal. Učiteľ však vyhlásil, že sme na mieste a ďalej už

pôjdeme pešo. Vysúkali sme sa z tej plechovej rakvy a sledovali, ako sa na uzučkej ceste pokúša otočiť. Zabralo to hádam desať minút, počas ktorých učiteľ neustále smiešne gestikuloval, vykrikoval na šoféra a chytal sa za hlavu. Družstevný kolos sa však napokon úspešne obrátil, zatrúbil nám na rozlúčku a zmizol za zákrutou smerom k Naháču.

Ktosi sa spýtal, kedy sa po nás vráti, na čo učiteľ s tajuplným úsmevom odvetil, že nikdy. Dohliadol na to, aby sme sa všetci bezpečne dostali na druhú stranu cesty, a potom rýchlo prebehol do čela nášho malého deviatackého sprievodu.

Ocitli sme sa na hrboľatej kamenistej poľnej ceste vedúcej kamsi pod horu. Po oboch stranách ju lemovalo len husté krovie (šípky, baza, trnky), za ktorým sa po pravej ruke črtali obrysy Dechtíc. Slnko už začalo poriadne pripekať (prvé frfanie), preto nám padlo vhod, keď sme po čosi vyše kilometri konečne vošli do lesa.

Bol som zvedavý, kam sme sa vybrali a čo za prekvapenie má pre nás učiteľ pripravené, preto som sa nebadane vzdialil od chalanov uzatvárajúcich náš zástup a postupne sa pretĺkol až dopredu k učiteľovi. Rozprával práve o farárovi Jurajovi Fándlym, ktorý pôsobil v Naháči, venoval sa včelárstvu a vyšľachtil tam aj jabloň, čo síce nekvitne, no napriek tomu rodí malé žlté jabĺčka. Potom si priložil prst k ústam a ukázal na neďaleký tenký kmeň mladého javora. Dolu hlavou sa po ňom špacíroval drobný modravý vtáčik s čiernou páskou cez oči. Brhlík, zašepkal učiteľ a hľadel na kmeň ešte dlho po tom, čo vtáčik odletel. Po chvíli sa pred nami otvorila krásna rozľahlá lúka. Uprostred nej stál starý drevorubačský dom a v kúte sa z krovia ako prízrak vypínala zrúcanina kláštora. Bola to už len kostra. Bez strechy, bez okien. Pár trámov ešte ležalo pod holými múrmi a rozpadalo sa na práchno. Vedel som, že kdesi nad Naháčom je takáto ruina, no až dodnes som na Katarínke nikdy nebol. Učiteľ nám porozprával, že sochy štyroch mníchov, ktoré sú dnes rozostavené okolo Kaplnky svätého Vendelína nad pál yovskou hrobkou v Smoleniciach, kedysi stáli na veži kláštorného kostola a každý z nich pozeral do inej svetovej strany. Keď pál yovci videli, že špička veže sa onedlho zrúti, rozhodli sa zachrániť aspoň sochy. Nechali ich vraj zhodiť do veľkých kôp haluzia, aby sa im pri páde nič nestalo.

Učiteľ nám prezradil, že sochy vytesal mních Romuald

z tunajšieho kláštora, ktorý sa sochárskemu umeniu priučil počas svojich misionárskych ciest po Ázii. A naozaj, keď sa kamenným mníšskym tváram prizriete zbližša, poľahky v nich rozoznáte akési samurajské črty. Chýbajú len katany, meče ostré ako britva.

Od Katarínky sme pokračovali ďalej po lesnej cestičke. Prešli sme krajom rozľahlej lúky so starým kravínom a po chvíli sme sa ponorili do mäkučkého bukového lesa.

Dávno sme už zistili, že náš učiteľ vie o tomto kraji veľmi veľa. Viacerí z nás videli doma jeho knihy o jaskyni Driny, o chemických závodoch a u niektorých sa už objavila aj najnovšia knižka o Smoleniciach. Mysleli sme si, že určite musí byť odtiaľto, keď to tu má tak veľmi rád. Boli sme si istí, že je rodený Smoleničan a že tu žili aj všetci jeho dávni predkovia. V skutočnosti však pochádzal od Trenčína, z dedinky Chocholná-Velčice, no prezradil nám, že má vlastne dve rodiská. Jedno tam, pod vrchom Kykula, druhé tu, v Malých Karpatoch. Navyše, žije tu už tak dlho, že v Smoleniciach raz isto bude mať aj svoj hrob, čo je možno ešte dôležitejšie ako miesto, kde sa narodil, pretože tu zostane už navždy.

Cestou z Piešti na Dobrú Vodu nám porozprával o tom, ako pred rokmi pomáhal pri výskume na hradisku Molpír. Až tam vraj človek pochopí, že je len zvlhnutou zápalkou vo vyhasnutej pahrebe zmiznutých civilizácií a že nemá najmenší dôvod veriť vo vlastnú večnosť či nesmrteľnosť. Na Molpíri sa človek môže naučiť pokore, ak si skúsi predstaviť, že aj jeho kosti raz vykope budúci archeológ a uloží ich do dákej krabice na dne depozitu. Porozprával nám aj o tom, ako často navštevoval mnohých starších Smoleničanov, pomáhal im písať rôzne úradné listy a zároveň sa od nich učil nielen povesti či pesničky, ale vypytoval sa ich napríklad aj na to, aké mali zvyky a čo si bežne obliekali. Páčili sa mu všetky tie staré slová; oplečko, lajblík, jupka, kacabajka, pruclek, povedal, že v ušiach mu zneli ako hudba, ako dáka stará pesnička. Ale najviac ho aj tak zaujímali ľudia. Videli ste už, ako vyzerajú ruky, ktoré celý život robili s drevom, deti?

Na Dobrej Vode sme zašli k hrobu Jána Hollého, kde nám zarecitoval kúsok básne Na krásnú zahradu, a ja som si povedal, že takto by mali vyzerať všetky vyučovacie hodiny. Pod holým nebom, ďaleko od zvončeka, čiernej tabule i mrzutých tvárí prvého padáka. Banič veril, že jeho vynález pomôže zachrániť mnoho životov, čo sa v prvej svetovej vojne aj potvrdilo. Ako mohol obyčajný sedliak z Nešticha vymyslieť padák, opýtal sa ktosi z mojich spolužiakov. Učiteľ sa vtedy zastavil a povedal, že nezáleží na tom, odkiaľ človek je. Stačí, aby mal dostatočne silné sny. Aby mal chuť ich naplniť. Aby sa nebál učiť sa stále nové a nové veci. Možnože si Banič kdesi tam v ďalekej Amerike pri vymýšľaní svojho padáka predstavoval,

Školský výlet na Katarínku s triednymi učiteľmi Štefanom

Jastrabíkom a Štefanom Orolínom, rok 1965 (z archívu Štefana Jastrabíka, fotogra u poskytol Pavel Jastrabík)

v rámoch na stene.

Na chvíľu sme sa zastavili aj pod zrúcaninou dobrovodského hradu. Pojedli sme svoje chlebíky so salámou, a keďže mal každý so sebou aj za hrsť čerstvých čerešní, celkom prirodzene sa rozpútala krátka, ale intenzívna kôstková vojna medzi Turkami a obrancami hradu.

Pred nami bol posledný úsek výletu – do Hradišťa pod Vrátnom. Vtedy sa ktosi učiteľa opýtal na toho starého Neštišana, čo vraj v Amerike vymyslel padák. Je to tak, pritakal učiteľ. Volal sa Štefan Banič. Pred pár rokmi sa mu podarilo zachrániť patentnú listinu, v ktorej Banič presne popísal fungovanie svojho vynálezu, a po vytrvalej korešpondencii s rôznymi americkými úradmi potvrdil, že tam kdesi ďaleko za morom ho skutočne považujú za konštruktéra ako na ňom letí ponad Karpaty. A možno práve to mu pomohlo. Učiteľ sa na nás skúmavo zadíval. Prechádzal pohľadom z jednej tváre na druhú, akoby odhadoval, v ktorom z nás sa skrýva nejaký podobný talent, kto z nás môže mať také silné sny ako Banič. Nikdy netreba zabúdať na to, odkiaľ človek pochádza, dodal.

Na stanicu v Hradišti sme prišli pred treťou a do odchodu vlaku nám tak zostávala takmer trištvrte hodinka. Sedeli sme mlčky pred staničnou budovou a všetci sme už boli trochu unavení. Učiteľ si utrel spotené čelo a trochu zasnene nám začal rozprávať o tom, že do dôchodku mu zostávajú už len dva roky. Nebude však zaháľať, na ďalšie roky už má veľké plány. Keď sa v Smoleniciach konečne dostavia nová budova školy a žiaci uvoľnia pál yovský kaštieľ, urobí z neho múzeum. Bude tam expozícia o Molpíri, o dejinách Smoleníc, o Pálffyovcoch, o Štefanovi Baničovi, krojoch i smolenických džbánkaroch a napokon aj o faune a óre z nášho okolia. Bude to nádhera. Na Smolenický zámok chodia všetky možné múdre hlavy z Akadémie a oni ako Smoleničania budú môcť byť na svoje múzeum právom hrdí.

Páčili sa mi učiteľove slová. V mojich detských predstavách narástli do ohromných rozmerov. Zdalo sa mi, že aj múzeá v Bratislave sa budú pred tým naším červenať od hanby.

Z múzea v pálffyovskom kaštieli však napokon nič nebolo. Keď spod jeho strechy odišli žiaci, obsadili ho družstevníci a potom zostal na hanbu sveta celkom pustý. Náš učiteľ zomrel šesť rokov po výlete na Katarínku. Neužil si vysnívaný dôchodok a nevidel už ani to, ako kaštieľ prišiel o strechu a ako doň dlhé roky pršalo, až ho napokon postihla úplná skaza aj so všetkými plánmi a snami. Múzeum, ktoré učiteľ tak dlho nosil v hlave, napokon zriadili v budove starej fary. Je pekné. A je dobré, že ho máme. No v porovnaní s tým, čo mi náš učiteľ vytetoval do predstáv, sa mi to zdá predsa len málo.

Bolo to už naozaj dávno, tento náš školský výlet, ubehol od neho už skoro celý môj život, no stále si ho dobre pamätám. A keď si spomeniem na učiteľov silný sen, o ktorom nám rozprával na stanici v Hradišti, zakaždým ma pichne pri srdci. Vidím to miesto uprostred Smoleníc, kde kedysi stával kaštieľ, a je to ako diera po vytrhnutom zube. Škoda, hovorím si. Zdá sa, že niekedy ani tie najsilnejšie sny nestačia.

Poznámka: Výber z knihy Karpaty! Jána Púčeka (vydavateľstvo EJ Publishing, 2022) publikujeme so súhlasom autora.

Ilustrácie: Kristína Mičová

TIE NAŠE POVZBUDZUJÚCE MEDZNÍKY (5) Martinská jednomyseľnosť v odbobí dualizmu

DrSc. Ján Babiak

Rok 1867 zdá sa byť pre Slovákov skoro osudným. Po prehre habsburského vojska vo vojne s Pruskom, aj horúci zemiak sa musel prehltnúť. Rakúsko bolo prinútené posypať sa popolom a uzavrieť manželstvo z rozumu, so subordinačným štátnym útvarom, čo bol v rámci jeho hraníc – s Uhorskom. Tak Rakúska už nebolo a formoval sa tu duálny štát Rakúsko-Uhorsko, s rovnoprávnym partnerstvom cisárskej ríše s maďarským kráľovstvom a František Jozef I. musel svätoštefanskú korunu jednako uctievať ako korunu svojej dynastie. Toto vyrovnanie využilo potom Uhorsko a ako rovnoprávna polovička v čierno-žltej monarchii hneď si začalo spĺňať túžby, čo ich otvorene žiadalo ešte pred rokom 1848. V tak získanom pol-kresle maďarizačné tendencie rástli do nekonečna a všetko sa riešilo vždy na úkor tých malých národov, čo nezneli ako „historické“, čo v uhorských dejinách „nemali svoju minulosť“. V uhorskom parlamente sa vtedy na plné ústa hovorilo o najslobodnejšom štáte a v skutku išlo o pravý žalár národov. Do takej maďarizačne vedenej prokrustovskej orientácii sa nové maďarizačné vedenie snažilo vtesnať aj slovenský národ.

Prológ

Ešte od prvých dní pôsobenia Matice slovenskej v Martine dalo sa také správanie Uhorska aj očakávať, lebo celý ten matičný rúch na Slovensku, ako aj cisárske povolenie, aby Matica slovenská bola založená, maďarizačne nastrojeným vrchnostiam v Pešti sa vôbec nepáčili. Preto ich odbojný postoj na vymáhanie slovenskej slobody rástol ešte pred rakúsko-uhorským vyrovnaním. Aj v predvečer Tretieho valného zhromaždenia Matice slovenskej, keď sa na 8. augusta 1865 zahlásilo slávnostné otvorenie matičnej svetlice, uhorské vrchnosti už vtedy mali svoj plán akcie. Aj keď slovenská hrdosť rástla do výšin, lebo národ bez vlasti sa hneď po založení Matice zmohol aspoň na svoj stánok, svoje rodné a domovské miesto, bolo celkom jasné na čo sa usmernila tá druhá strana, lebo na voľbách do uhorského snemu všetci slovenskí kandidáti prepadli. Rozčarovaný Š. Moyses sa potom vzdal politického pôsobenia.

Aj rok 1866 bude pre Slovákov ešte osudnejší, až čierny. Vypukne v ňom, hneď na jar prusko-rakúska vojna, vojna Nemcov proti Nemcom, v ktorej aj Slovania, aj Slováci budú vylievať svoju krv. V nej Rakúsko bude porazené a následky vojny – bieda, hlad, cholera – budú lomcovať aj na Horniakoch. Potom práve v polovici augusta v Štubianských Tepliciach umrel Karol Kuzmány, superintendent evanjelickej cirkvi a podpredseda Matice slovenskej. Celý Martin sa odel do čierneho, aj už obvyklé matičné augustovské zhromaždenie sa posunulo na september. Na toto zhromaždenie už ani Moyses nepríde. Predsa, na post podpredsedu zvolí sa Viliam Paulíny-Tóth, a pre smútok už ani tých príznačných matičných osláv nebude. Len oslava pamiatky Mikuláša Zrinského, stanovená tesne pred valným zhromaždením, sa uskutoční celkom skromne a po duševnom občerstvení zoskupila sa spoločnosť, nie v hostinci, ale v národnom dome, aby v tichosti, bez hudby, vzdali hold tejto pamiatke. Martin však, aj v tie pre Slovákov čierne časy, víťazí a na návrh pravotára Jána Jesenského prijíma akciu o založení nižšieho slovenského evanjelického patronátneho gymnázia v Turč. Sv. Martine. Ale jedno sa zrodí – druhé padne, lebo už v nasledovnom roku župan Radvánszky rozoženie všetkých slovenských profesorov z Moysesovho gymnázia v Banskej Bystrici. Ale Matica slovenská a hoci aj „skrčená“, zredukovaná, spolu s novozaloženým gymnáziom v Martine zostane. Aj bude čeliť maďarizačným vrchnostiam ešte pár rokov. To slovenské v Martine, predsa tak ľahko sa udusiť nemôže, ba aj napriek nátlaku sa tým viac rozmáha. Kuzmány tu ešte aj po smrti, akoby držal opraty. Hej, „koho dar nezvezie, hrozba neskloní, tomu moja pieseň slávou zazvoní!“ A pridá k tomu ešte aj Viliam Paulíny-Tóth, pred výročie Memoranda, keď povie: „Každý národ, bratia moji, má toľko slobody, koľko jej zaslúži; my Slováci jej dosiaľ nemnoho máme, no bohužiaľ nezaslúžime jej viacej, ale, sláva Bohu, sme na tej ceste, na ktorej sa jej bohumilým rozvojom ducha a srdca iste domôžeme. Bez práce to pravda nejde. Vzdelanosť, osveta, voľnosť a sláva nepršia z oblakov; tých krvopotne domáhať sa načim.“

V tých krušných časoch, keď sa to slovenské pred maďarizačnou výstrahou už otvorene bráni, Turiec neprestáva byť strediskom slovenského diania. Na 6. augusta 1869 zvolá sa celá Slovač do tejto „slovenskej kotliny“. Dôvod: bude tu šieste valné zhromaždenie Matice slovenskej, ale aj konvent evanjelickej strednej školy v Martine, ako i prvý podnet na zriadenie katolíckeho gymnázia v Kláštore pod Znievom. Vzoprel sa Slovák v Turci celkovým uhorským tendenciám? Zmôžu sily martinskí sokoli? Budú úspešní? Dokáže čas!

MATICA V OHROZENÍ – SLÁVNOSTI NÁDEJNÉ

Aj napriek týmto nepriaznivým podmienkam Martin v tie časy, aj na truc opozičnému, maďarizačne nastrojenému okoliu priam vrie. Tak – po slovensky! Veď akoby nie, keď aj v týchto krážoch sa konajú znovu voľby do uhorského snemu. Aj martinský okres má svojho kandidáta, aj mošovský okres – pravých slovensky orientovaných kandidátov. Už aj preto Martin dostane aj vojsko na „grbaču“, čo si bude hodlať priamo v miestnostiach matičnej svetlice, lebo tento objekt rozhodnutím sily čo rinčí zbraňou bol premenený na vojenskú kasáreň. A tak, pýtate sa ako prešli voľby? Márnosť šedivá. Aj rovno tak to bolo na celom Slovensku. Ibaže tam, ďaleko na juhu monarchie, niekde na Dolnej zemi v srbsko-slovenskom volebnom okrese, v Kulpíne, zvolili Viliama Paulínyho-Tótha za poslanca uhorského snemu.

Tento nátlak zbrane na Maticu v Martine predseda Matice slovenskej Štefan Moyses už neprežije. Umrie na srdcovú porážku, dňa 5. júla 1869. Ale smrť jedného velikána, znamená aj zrod druhého. V Martine sa, ešte kým bol Moyses živý, konali horúčkovité prípravy na založenie spolku slovenských žien Živena. To slovenské ženy nechcú viac, neželajú si byť iba osobami, čo varia, perú

a šijú. Aj ich národné veci bavia! A tak, rozhodli sa, že dňa 4. augusta 1869 – znovu ten už chýrečný augustovský deň – zadržia zriaďujúce valné zhromaždenie. Tak, mimo siedmeho matičného valného zhromaždenia, už svetochýrne, svätomartinské lipy budú svedkami zrodu ešte jedného nemluvniatka, spolku, čo ešte akú úlohu v budúcnosti odohrá. S právom, veď ženy sú predsa polovica sveta, aj toho slovenského, čo sa domáha svojich práv. Tak tá krajšia polovička si zastane po boku mužov. Aj akoby sa predpokladali zlé časy v tom istom auViliam Paulíny-Tóth, podpredseda MS guste 1869 mládež už navrhla založiťspolok – Slovenská omladina – teda mládež, čo má sľubnú slovenskú budúcnosť. Veď to je predsa mladosť – a na mladých svet zostáva. Aj keď už prešlo desaťročie od Memorandu slovenského národa, bola to chvíľa nekaždodenná a nevšedná. Veď „v čase prejdeného desaťročia sa z nášho mestečka nebadane stalo centrum: sídlovište a sredovište, osa, ohnište, národná Mekka, Betlehem života slovenského. Stalo sa vskutku a našťastie nebadane... Áno, v šesťdesiatych rokoch sa udiala martinská národná koncentrácia nesmierneho, ba nedoceniteľného historického dosahu...“ Lebo, za ten čas „duch mesta už vyrástol na mohutný strom: má mocné, hlboko do storočí zapustené korene, a korunu košatú, pod nárazmi víchrov súdržnú a nepoddajnú“.1 Preto to chvály hodné jubileum bolo potrebné aj osláviť. Začalo to ešte v máji, keď sa pri matičnom dome ohradil priestor a vysadil lipami, symbolmi to Slovanstva. Na pozemku slovenského národa, pracovnými národnými brigádami vyrástla záhrada, stromkami vysadená, pre pohodlie nášho človeka, keď príde na slávnosti do Martina. Aj záujem o podujatie bol veľký a tak nie div, že na slávnostiach neboli prítomní len martinskí, ale aj „okolní národovci a národovkyne... v tak valnom počte, ako sme to ani neočakávali“; ani to, že pri sadení lipy spieval martinský zbor a recitovali sa národovecké básne. Až nakoniec bola voľná zábava, počas ktorej sa prečítali pozdravné telegramy, aby napokon „prišla hudba, a tancochtivá

mládež i stárež zabávali sa dlho, dlho až do pozdnej noci“. 2

A potom už tak na prekvapenie pozornosť upútali matičné slávnosti. Počuli ste? Nie oslavy, ale slávnosti – matičné slávnosti alebo, zažije tu od tých rokov aj nový pojem – národné slávnosti. Na počesť založenia Matice slovenskej, jej neustáleho a úspešného pôsobenia a konečne na uctenie tej povedomej časti slovenského národa, čo ešte stále, aj napriek sťaženej situácii pôsobenia na roli národa dedičnej, predsa na nej nepretržite a neúnavne pracuje. To národné začína na týchto krážoch dominovať, začína kliesniť svoju cestu do života. A v tom smere podčiarkuje to aj nový podpredseda Matice Viliam Paulíny-Tóth. V jeho korešpondencii pre matičné slávnosti nájdete iba ten výraz – národné slávnosti. Aj pričiní sa pri nich, aj vedľa svojich početných politických, spoločenských a národných záväzkov. Aj nápomocná je tu Anna Pivková, predsedníčka spolku Živena a ďalší.

Ale vtedy už protislovenská kampaň na Slovensku bola celkom vypuklá a hoci priehľadne nehanebná a vo svojej nepravde priam zákerná, predsa čím diaľ tým viac získava čoraz o ciálnejšiu a organizovanejšiu podobu. Turč. Sv. Martin to všetko akoby nepriznával, tváril sa, že nič nevie o tom. Aj ďalej si dýchal slovenským životom, hoci cítil maďarizačné tendencie, aj národné ochabovanie. Predsa zotrvával, hoci tŕpol nad osudom každého z výdobytkov, ťažko získaných. Aj vrchnosti akoby čítali jeho mienku. Vedia, čo živí slovenskú vetvu v martinskej kotline, veď vyučovať deti v materčine a povzbudzovať slovenský ľud na vlastnú tvorbu na kultúrnom poli je „obrovským nebezpečím“ pre uhorský štát. Preto svoje otravné strely usmernili priamo do terču. Na slovenské kultúrne inštitúcie. Aj konali to takticky a systematicky. Najprv 20. augusta 1874 zrušili veľkorevúcke gymnázium a potom aj ďalšie dve: znievské a martinské.

Ani Matica nežila potom ešte dlho. Prvé obavy, že dožije osud gymnázií začali sa 29. decembra 1874, keď hlavný náčelník polície z Pešti pri návšteve matičného ústredia zvestoval začiatok vyšetrovania proti pôsobeniu Matice slovenskej a zhabal aj matičnú dokumentáciu. Potom dňa 1. apríla 1875 aj minister vnútra Koloman Tiszo na ministerskej konferencii podal správu o „priebehu“ vyšetrenia. Matici zazlieval, že sa nezaoberá rozvojom literatúry, ale že politizuje v panslavistickom duchu, že v publikáciách vyvoláva nenávisť voči maďarskému štátu a že majetok využíva v rozpore so stanovami. Preto na základe takých obvinení dňa 6. apríla 1875 bola riešením uhorského kráľovského ministra vnútra činnosť Matice slovenskej zastavená a 13. apríla aj župné orgány o tom podali správu matičnému vedeniu a Maticu jednoducho – zatvorili.

Toto odokatívne, kruté, mocensky formované rozhodnutie, bez faktického obvinenia, vyšetrovania, dokazovania a súdneho pojednávania, bolo priam hanebné a preto Matica podala sťažnosť. Ako odpoveď na všetko, na ministerskej konferencii z dňa 9. novembra 1875 sa neodpovedalo, ale ešte len precizoval Tiszov postoj, že Maticu treba rozpustiť a všetok jej majetok zhabať. Tak Matica slovenská bola zatvorená skôr ako čo sa vskutku konalo hocijaké vyšetrovanie, alebo aspoň aj to formálne ukončilo, ba čo viac o zastavení Matice bol aj cisár patričným dokumentom oboznámený s dvojtýždňovým meškaním.

Na Slovensku – tma. Všetko je stratené. Niet tu už ani jednej jedinej kultúrnej inštitúcie a aj Martin, to „slovenské slnko“ už akoby zašlo za oblaky. Aj Koloman Tiszo víťazne konštatuje, „že slovenského národa – niet“, lebo aj ten Turóc Szent Márton, „hniezdo panslavizmu“, už je na kolenách.

AJ V NAJŤAŽŠÍCH ROKOCH – MARTINSKÉ NÁRODNÉ SLÁVNOSTI

Až štyri roky potrvá ten život „pod ľadom“, to národné ochabnutie, útlm, celonárodná tichosť, hluchota, či nemota. Akoby slovenská Mekka zbierala smelosť, priberala novú silu. A potom, dňa 6. augusta 1879 zvoláva práve Živena, na počesť svojej desaťročnice trvania a na pamiatku matičného pôsobenia v Martine, svoje valné zhromaždenie. A účastníci tejto manifestácie stanú sa svedkami aj prvých augustových národných martinských

slávností. Tak spolok slovenských žien Živena, čo bola „založená pod memorandovými lipami roku 1869, po zavretí gymnázií a Matice, štyri roky živorila: umrieť nechcela, žiť nesmela“ píše Šoltésová, ale popri všetkom národnú pohromu ako jediná z národných spolkov prežila: Pešť azda kývla rukou nad voľákym ženským spolkom, hoci založeným v protivnom Turócz Szent Mártone. Päť rokov nemala valné zhromaždenie – na šiesty rok ho do Martina zvolala. Pohyb v jej radoch začal prípravami na jeho realizáciu. „No čosi iné ešte i mohutnejšie poletuje vo vzduchu: potreba zaplniť čímsi tú veľkú národnú prázdnotu po gymnáziách a najmä Matici. Treba obnovovať otrasené slovenské sebavedomie, už-už umŕtvenú sebadôveru vo vlastné sily.“ 3 Aj budú trvať tieto martinské slávnosti, aj s výnimkou v roku 1881 sa budú konať každý rok. A budú tu aj programové novinky. V roku 1887 sa v Martine usporiada Anna Pivková, výstava slovenských ľudových predsedníčka Živeny výšiviek a Věšínových obrazov. Boli to výšivky, ktoré zozbierali „výstavkové odbory“ a ktoré, roztrúsené a neznáme, prišli z pätnástich slovenských stolíc, ba aj zo slovenského susedstva. Syn starého Hurbana plesá: európsky svet nás považuje za Maďarov – tieto výšivky aj Věšínove obrazy konečne nás zviditeľnia ako národ! Vajanský srdečne a slávnostne víta „vtiahnutie umenia do nášho Slovenska!“ A vďačí sa umelcovi za veľký zážitok, za to, že „pozdvihol duše naše a posilnil vôľu našu k ďalšej borbe za našu slovenskú národnosť.“ A výšivky? To zase sám ľud predstupuje pred naše zraky, nie ako žobrajúci chudobný, ale rozdávajúci boháč: „mozolné, prácou zhrublé ruky slovenskej prostej ženy vylúdili krásne vzorky a ornamenty na plátno, celé pokolenia pozorovali na predmetoch, venovaných čisto vyšším požiadavkám životným, venovaných kráse a ozdobe každodenného žitia.“4 To naše národné umenie teraz predstúpilo pred verejnosť, aj začalo dokazovať svoju autenticitu, aj slovenskosť. Aj dokázalo.

Epilóg

Aj budú trvať martinské národné slávnosti, tieto pre národ dôležité, až sebazáchovné slovenské hody. Budú záchrana v čase, keď žiť sa muselo: ale po slovensky myslieť sa nemohlo, hovoriť nesmelo, národne organizovať sa bránilo a boriť sa za Slovač trestalo. Pretrvajú ony aj v zlome dvoch storočí, aj budú veľkolepé, keď roku 1906 sa tu znovu v auguste položí základ muzeálnej budovy. Aj slávnosti budú čeliť pre nemaďarské národy najbezohľadnejším Apponyiho školským zákonom, podľa ktorých týmto národom v Uhorsku už odzvonilo. Slávnosti budú oporou aj vtedy, keď sa Uhorsko stane opravdivým „žalárom národov“ a keď si na stranu zotročených a zneuctievaných zastanú aj svetové veľsily, aj vynikajúci svetoví borci za práva národov a človeka vôbec.

V rôznych obmenách budú sa diať v Turčianskom Sv. Martine celé polstoročie. Od tých prvých osláv Memoranda slovenského národa, keď predstavovali len anticipáciu národných slávností, po augustovské oslavy víťazstva matičnej idey a jej trvania, keď v značnej časti už dostali aj svoju formu pôsobenia, až po akcie Živeny po zákaze Matice, keď boli aj nominované tým pravým menom – martinské národné slávnosti. Vtedy aj budú pre všetkých rodu verných Slovákov aj najviacej znamenať, lebo budú jediná manifestácia, priam inštitúcia slovenského presvedčenia, slovenskej zotrvačnosti, aj základným žriedlom odporu v odnárodňovaní Slovákov. Odvtedy, od toho historického augusta roku 1879, a až po prvú svetovú vojnu, budú tieto slávnosti inšpiráciou tej malej hŕstke „posledných Slovákov“, čo vo svojej slovenskosti ešte zotrvali, pre ich ďalšie akcie. Budú ich zoskupovať, aj posmeľovať, aj utvrdzovať ich presvedčenie: „Len vydržať, len vydržať!“

Trvalo to až do začiatku prvej svetovej vojny, keď – znovu v au– znovu v auguste – teda 5. augusta 1914, jednostranným rozhodnutím a, dá sa asi predpokladať, že z prinútenia novou vojnovou situáciou, Slovenská národná rada svojim memorandom vyhlásila oddanosť a poddanosť Jeho Veličenstvu, zastavujúc tým aj všetky činnosti spolkov. Aj martinských slávností v tom roku, čo už boli v príprave a po inercii, veď vojna trvala, aj v tie nasledovné, vo vojnových rokoch.

Tie po vojne, v novej slobode, sa už ani zastaviť nedali.

Fotogra e: Wikipédia, archív autora

PREZENTÁCIA DOKUMENTÁRNYCH FOTOGRAFIÍ Z ARCHÍVU NIKOLU PETKOVA Kovačica, na akú ste (možno) pozabudli

Stevan Lenhart

Obecná knižnica v Kovačici dňa 20. mája usporiadala posedenie s prezentáciou dokumentárnych fotografi í z archívu Nikolu Petkova z Crepaje. Ide o fotografi e z minulosti Kovačice, na ktorých sú zvečnené dnes už zväčša zabudnuté podujatia a udalosti, akými boli kultúrno-umelecké a spoločenské programy, koncerty, zábavy, pracovné akcie a športové zápasy, ale aj budovy a domy, ktorých dnes už niet.

Program k príležitosti Štafety mladosti (1984)

Zápas basketbalistiek

Fotografi e vznikli prevažne v období 80. rokov a v prvej polovici 90. rokov dvadsiateho storočia a ich nedávnou prezentáciou si tunajšia knižnica pripomenula 220. výročie založenia Kovačice. Autora prezentácie Nikolu Petkova sme poprosili o odpovede na niekoľko otázok.

Ako vznikla idea o usporiadaní prezentácie týchto fotografií? Podujatie bolo na plagáte ohlásené heslom Kovačica, na akú ste možno pozabudli... O aké zábery ide a v čom je špeci ckosť týchto snímok?

– Prezentáciu týchto fotografi í na tému dejín Kovačice navrhol riaditeľ Obecnej knižnice Slobodan Stevanovski a bolo to vlastne svojrázne doplne-

Pracovná akcia na Fruškej hore (1984)

– Väčšina fotografi í je vypracovaná klasickým, chemickým postupom vo fotografi ckej laboratórii, a neskoršie boli digitalizované a prispôsobené na použitie v nových médiách. Takto pripravené fotografie boli už niekoľko krát verejne prezentované s príslušnými komentármi a poznámkami, čo bolo často veľmi emotívne prijaté.

nie programu tohtoročných májových osláv. Väčšina týchto fotografi í je časťou obsiahleho

Čo je cieľom takýchto prezentácií? Plánujete aj vydanie knižnej fotomonogra e s prácami z vášho archívu?

– Nová doba nám vnucuje zabúdanie ako novú ideológiu,

Rockový koncert v strede Kovačice (1993)

archívu, ktorý vznikol v období činnosti Fotoklubu Mládežníckej organizácie v Crepaji, prevažne v období od roku 1978 až do konca 80. rokov, keď činnosť klubu zanikla. Ostatné prezentované fotografi e, ktoré vznikli v neskorších rokoch, sú výsledkom mojej záľuby dokumentovať a zvečňovať realitu vôkol nás. Znázornené sú rôzne udalosti a výjavy z našej obce, pracovné akcie, politické a športové podujatia...

Akou technikou sú vypracované a upravené prezentované fotogra e?

ktorej sa ja vlastne vzpieram takýmito prezentáciami. Boli už určité neofi ciálne rozhovory o príprave knihy s týmto materiálom.

Zaoberáte sa fotogra ou aj v súčasnosti?

– Moje dnešné zaoberanie sa fotografi ou súvisí s občasnými dojmami v prírode a pri stretnutiach s ľuďmi. Snažím sa do tých fotografi í vniesť nejaký osobný a umelecký zážitok, nakoľko je to možné.

Foto: z archívu N. Petkova

• OBZORY • Príloha Hlasu ľudu pre kultúru, vedu, umenie a literatúru • Rediguje: Stevan Lenhart • Prvé číslo OBZOROV vyšlo 28. januára 1984. • S fi nančnou podporou Pokrajinského sekretariátu pre kultúru a verejné informovanie, Nový Sad ISSN 2466-5169 • COBISS ID=226828044

DRUHÝ FESTIVAL PIESNÍ PRE DETI V PETROVCI Na krídlach piesní

Jaroslav Čiep

Druhá edícia Festivalu slovenských populárnych piesní pre deti Na krídlach piesní, ktorý vlani založil Komorný zbor Musica viva na čele s dirigentkou Marienou Stankovićovou-Krivákovou, bol v nedeľu večer 5. júna v Slovenskom vojvodinskom divadle v Báčskom Petrovci.

V Petrovci už od skôr existuje tradícia usporadúvania tohto druhu festivalu. Lebo kedysi na Súťaži o slovenskú hudobnú tvorbu v Selenči, potom aj v Petrovci, neskoršie premenovanej na Zlatý kľúč, odzneli tri koncerty, z ktorých jeden bol koncert detských piesní. Potom sa festival odmlčal a po oživení pre tento žáner piesní viac na ňom nie je miesta. V súčasnosti existuje iba jeden menšinový festival tohto druhu a to v Kovačici Festival populárnych piesní pre deti Letí pieseň, letí.

Pred rokom z podnetu vedúcej Komorného zboru Musica viva Marieny Stankovićovej-Krivákovej vznikol ďalší detský festival, v ktorom účastníci programu sú mladí sólisti z viacerých slovenských prostredí. V tohtoročnej edícii mali zastúpenie Petrovec, Kulpín, Hložany a Selenča.

Cieľom tohto podujatia je, ako sa vyjadrili organizátori, umožniť mladým začínajúcim spevákom vyskúšať svoje hudobné schopnosti i v žánri zábavnej detskej hudby priamo na javisku. Klenotnica slovenských populárnych detských piesní vo Vojvodine je veľmi bohatá, avšak nedostatočne prezentovaná. V tomto žánri sa vyskúšali početní autori a skladatelia. Prispeli do nej svojou inšpirujúcou hudbou, čerpajúc námety zo zbierok slovenských spisovateľov z Vojvodiny a zo Slovenska.

Na spomenutom nedeľňajšom programe odzneli piesne Ľuboslava Majeru, Miroslava Schi ela, Janka Matušku, Juraja Berédiho, Alojza Čobeja, Jána Nosála, Marieny Stankovićovej-Krivákovej, Zlatka Klinovského, Maríny Kaňovej, Jána Ďuricu, Jána Petráša, Jaroslava Fúseka, Miroslavy Urbánekovej, Samuela Kováča, Karola Valečku a Juraja Súdiho ml. Dokopy diváci mali možnosť vypočuť si 24 hudobných čísel. Spevákov nacvičili Mariena Stankovićová-Kriváková, Olivera Popadićová a Juraj Súdi.

Vystúpili deti z Petrovca – skupina Perličky z Ymkárne, Anna Majerová, Zara Rakočevićová, Timea Stupavská (Hložany), Lilia Michaela Dítěová, Lucia Hodoličová, Valentína Báďonská, Rea Šušerská a Nora Širková, Lana Sabolčká, Dajana Pavlovová (Selenča), Ema Povolná, ako aj trochu starší sólisti Petra Dobríková (Hložany), Janko Zajac, Petra Gedeľovská, Sára Chalupková, Martina Sklabinská (Kulpín), Mia Čemanová, Anita Fábryová, Lenka Hodoličová, Simona Sýkorová a Patrik Jocha (Selenča). Kým mladších spevákov sprevádzala skupina Perličky, tých starších spevácka skupina žiakov z Petrovca a Kulpína.

Hosťami koncertu boli mladí muzikanti – autista Matej Gagulić, skupina Čarodejníci z Kulpína: Martina Sklabinská, Branislav Varga a Filip Šušerský. Väčšina piesní odznela za

Na záver všetkým účastníkom rozdelili diplomy a darčeky

sprievodu nahrávok z počítača, spolu so sprievodom živého prednesu. Na syntetizátore hral Ivan Galamboš a na gitare Samuel Kováč. Obecenstvo privítala organizátorka podujatia Mariena Stankovićová-Kriváková, ktorá všetkým účastníkom festivalu na záver rozdelila spomienkové diplomy a primerané darčeky. Koncert sa úspešne zorganizoval aj vďaka podpore Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, Mladšia skupina speváčok Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, Matice slovenskej v Srbsku, MOMS Petrovec a Obce Báčsky Petrovec. Javisko bolo pekne upravené a dotvorilo náplň a poslanie festivalu. Koncert moderovala Andrea Stanivuková. Festival nie je súťažného rázu, ale má za cieľ vytvoriť priestor pre spevavé deti, ktoré nemajú často možnosť vystupovať na populárnu nôtu, lebo ostatné festivaly sú pre ľudový spev. Prvoradým Janko Zajac a žiačky vyšších ročníkov základnej školy zámerom podujatia je priviesť deti na javisko a sústavne ich priprávať na verejné vystupovanie. Treba tvoriť, spievať a prezentovať, aby sa na pekné pesničky nezabudlo a preto aj tento festival má budúcnosť.

K 30.VÝROČIU FOLKLÓRNEHO SÚBORU KLASY Krok za krokom

Anna Simonovićová

Krok za krokom, rok za rokom a Folklórny súbor Klasy SKUS-u hrdinu Janka Čmelíka si vyšliapal tridsaťročnú cestičku, odkedy pracuje pod týmto menom. Výročný koncert k jubileu, ktorý pomenovali Krok za krokom, sa uskutočnil v sobotu 4.

Charakteristický kroj a krok: Myjava

júna na staropazovskom javisku. Koncert sa začal choreogra ou pri harmonike, ktorou, ako aj dlhým potleskom vzdali úctu Michalovi Čemerskému, profesorovi hudobnej kultúry a prvému umeleckému vedúcemu orchestra Klasov, ktorý, žiaľ, na vystúpeniach nebude viac hrať, lebo deň pred koncertom nás navždy opustil.

Nasledovala gratulácia k jubileu Gordany Čomićovej, ministerky pre ľudské a menšinové práva a spoločenský dialóg, ktorá sa poďakovala súboru za tridsaťročné úsilie v pestovaní tancov a piesní, ktoré Vojvodinu robia krajšou. Ministerka Čomićová zagratulovala aj k nedávnemu 250. výročiu príchodu Slovákov do Pazovy, ktorý svojou poctivosťou, láskavosťou, svojou kultúrou a tradíciou vybudovali geogra u Vojvodiny.

Potom sa koncert niesol v znamení tancov prvého súboru Klasov, ktorý si z bohatého repertoáru – až tridsať choreogra í – zvolili prvú choreogra u, ktorú pripravili – Frajerôčka moja, tiež vojenské tance Verbung, tance z Myjavy, Liptova a Horehronia. Veteráni zatancovali choreogra u Anka čierna a prípravný, čiže starší detský súbor choreogra u Ej, na Dunaji. Zaspievali vynikajúci speváci, ktorí boli aj tanečníkmi Klasov: Boris Babík, Jaroslava Vršková Opavská, Ján a Katarína Šagovci, mladá nádejná speváčka Martina Bzovská a harmonikár Mário Mitnáver.

Z FOLKLÓRNYCH DEJÍN

Od príchodu Slovákov na Dolnú zem naši predkovia spievali, lebo s piesňou bolo všetko ľah-

Tance z Horehronia

šie. Pieseň povzbudila pri práci, rozveselila, ale aj vyvolala slzu v oku. Spievalo sa a tancovalo na veseliciach a zábavách, ale aj u Kiršnerov v krčme, kde roku 1902 bol predvedený prvý nacvičený tanec. Od roku 1928, keď sa vybudoval Slovenský národný dom, začali sa organizovať čulejšie folklórne aktivity, ktoré

Takto sa tancuje na Liptove

Spoločná fotografi a na pamiatku osláv výročia

boli prerušené vo vojnovom období. Po vojne aktivita sa znovu rozprúdila a v roku 1992 zo sekcie sa stal folklórny súbor pomenovaný Klasy. Vďaka za to patrí hercovi Zdenkovi Kožíkovi a novinárovi Jánovi Filipovi, ktorý bol aj prvým umeleckým vedúcim súboru. Blahoprajný telegram Jána Filipa, toho času žijúceho v Žiline, prečítala moderátorka Zdenka Kožíková.

Po Filipovi umeleckými vedúcimi boli Vladislav Pop, Ale-

xander Kuľhavý, Zdenko Uheli a Zlatko Ruman, ktorý podpísal takmer všetky choreografie, ktorými sa snaží zachovať tradíciu a najmä zvyky, ktoré na javisko postavuje v rozprávkovej a divadelnej podobe. Niekoľko choreografií podpísali aj Hana Rumanová a Irena Babíková. Po Michalovi Čemerskom vedúci orchestra boli Milan Bulog, Miroslav Pap, Ján Ďurčík, Miroslav Opavský a aktuálnym vedúcim je Vladislav Forgáč.

KLASY POCHODILI MNOHÉ KRAJINY

Za 30 rokov FS Klasy mal veľa vystúpení nielen v rodisku, ale aj v zahraničí. Na Slovensku vystúpili na Detve, Myjave, v Hrušo-

Tanec vojakov Verbung

ska, Rakúska, Poľska, Nemecka, ale aj do ďalekej Austrálie.

Za tri desaťročia nadviazali dobrú spoluprácu so súbormi vo

Predstavili sa aj veteráni

ve, Bratislave, Žiline, Terchovej. Cesta ich zaviedla aj do Česka, Slovinska, Macedónska, RumunVojvodine (z Kysáča, Kovačice, Boľoviec, Vojlovice), ale aj so súbormi zo Slovenska (Partizán zo Slovenskej Ľupče, Stavbár zo Žiliny, Zobor z Nitry). Účinkovali vo filme Anka z Brehov, nahrali CD s piesňami Na prameni živej vody. Vo FS Klasy tancovalo mnoho generácií, ktoré za 30 rokov získali šesť zlatých plakiet na Folklórnom festivale Tancuj, tancuj..., niekoľko strieborných a bronzových, ako aj uznania na celoštátnych súťažiach. Orchester pracoval so spevákmi, ktorí vyrástli z tanečníkov a ktorí sa zúčastnili na festivale Rozospievaný Sriem a Stretnutie v pivnickom poli.

ODMENY ZA DLHODOBÚ ČINNOSŤ

Tak, ako sa zlaté klasy kolíšu na vojvodinskej rovine, tak pazovské Klasy tancujú na nej. A za dlhodobú činnosť z tejto generácie Klasov na záver výročného koncertu predsedníčka spolku Libuška Lakatošová a výkonný riaditeľ Zdenko Uheli odovzdali uznania. Ďakovnou listinou a soškou odmenení sú tanečníci: Anna Filipová, Andrea Rumanová, Ivona Zolnajová, Milinka Domoniová, Branislav Folťan, Marko Podlavický, Milan Vranješ a hudobníci Miroslav Malko, Mário Mitnáver a Darko Uheli a tiež moderátorka Zdenka Kožíková.

Predsedníčka spolku a predsedníčka NRSNM Libuška Lakatošová sa poďakovala za krásny takmer dvojhodinový večierok, ktorého réžiu mali na starosti Zlatko Ruman a Vladislav Forgáč. „Sme hrdí, že máme takýto folklórny súbor, ktorý prezentuje nielen spolok, ale aj Slovákov zo Starej Pazovy,“ poznamenala Lakatošová. A za to veľká vďaka patrí Zlatkovi a Hane Rumanovcom, ktorí boli odmenení obrazom a carving melónom Pavla Chrťana.

Pred začiatkom výročného koncertu v predsieni divadla Libuška Lakatošová otvorila výstavu obrazov známeho carving majstra Pavla Chrťana z Kysáča. Reprodukcie jeho obrazov premietali počas celého koncertu na video bime, lebo on maľuje práve zvyky a obyčaje Slovákov. Zvláštnu, pestrú a zaujímavú knihu venovanú Masterovi chef carvingu Pavlovi Chrťanovi predstavil jej zostavovateľ Martin Prebudila.

Foto: autorka a z archívu FS Klasy

OBECNÁ PREHLIADKA HUDOBNEJ TVORBY – TRADÍCIA. V organizácii Zväzu ochotníkov Obce Stará Pazova sa vo štvrtok 2. júna v Dome kultúry vo Vojke konala obecná prehliadka hudobnej tvorby – tradícia. Na prehliadke sa zúčastnilo 9 skupín a 2 vokálni sólisti. Vystúpila tam aj spevácka skupina Združenia pazovských žien pri SKUS hrdinu Janka Čmelíka v Starej Pazove (na fotografii z archívu spolku) a sólistka Anna Horvátová, ktoré postúpili do oblastnej súťaže. Spevácku skupinu a sólistku pripravovala Ružena Červenská a ďalšie kolo súťaže pazovské speváčky absolvujú v druhej polovici júna.

A. Lš.

V BÁČSKOM PETROVCI Predmaturitný sólistický koncert Ivety Kováčovej

Jaroslav Čiep

Patrí do hudobnej rodiny. Aj jej otec a starý otec sa natrvalo zapísali na slovenskej vojvodinskej hudobnej scéne. A ona naplno pokračuje v ich stopách. Pravdaže, ide o Ivetu Kováčovú (2003) z Báčskeho Petrovca. rovca sa uskutočnil v slávnostnej sieni Gymnázia Jána Kollára so žiackym domovom v Báčskom Petrovci v piatok 3. júna. Ide o prvý sólistický koncert húževnatej a nadanej hudobníčky, pre ktorý sa pripravovala minuciózne. Jeho obsah prítomné obecenstvo oslovil a za jej umenie ju nahradilo veľkým potleskom a kyticami kvetov. Bola to svojrázna generálna skúška pred maturitným koncertom v Novom Sade. V prvej časti Iveta Kováčová hrala prelúdium a fúgu Johanna Sebastiana Ba-

Z predmaturitného koncertu Ivety Kováčovej

Naša kultúrna verejnosť Ivetu Kováčovú mala možnosť sledovať od malých nôh. Dospela aj v speve a prednese zábavných a ľudových piesní a je aj kompletnou autorkou piesní, ktoré neraz boli oceňované na našich festivaloch.

Iveta bola žiačkou a práve končí Strednú hudobnú školu Isidora Bajića v Novom Sade. Je nádejnou klaviristkou v triede Edit Miavcovej, ktorá ju usmerňovala posledné tri roky jej školenia sa. Predmaturitný koncert nádejnej klaviristky Ivety Kováčovej z Báčskeho Pet-

Rodina Kováčová

tu Iveta s citom zahrala Etúdy Alexandra Scriabina a Sergeja Bortkiewicza, Rapsódiu Johanna Brahmsa a Passamezo Ongaro Stevana Kovacsa Tickmayera, ktorú potom zahrala ešte raz.

Na úvod prítomných pozdravil otec Samuel Kováč, tiež uznávaný hudobník, a zavďačil sa všetkým pedagógom, ktorý jeho dcéru usmerňovali správnou cestou, tiež aj rodine, známym a médiám, ktorí aj doteraz sledovali vývoj mladej hudobníčky.

Ivetina školiteľka v strednej hudobnej škole Edit Miavcová sa o svojej žiačke vyjadrila takto: „Všimla som si ju ako veľmi muzikálne dievča, bola a zostala temperamentná a po čase sa ukázalo – aj veľmi pracovitá. Doteraz sme

Spokojná s dosiahnutým školením

cha a tri stavy Sonáty č. 31 Ludvigha van Beethovena. V krátkej prestávke obecenstvu sa predstavila huslistka, žiačka rovnomennej školy a maturantka Đurđina Konstantinovićová interpretáciou diel Rodeho a Paganiniho. V pokračovaní koncerveľmi dobre spolupracovali, veľmi veľa postúpila a verím, že na akadémii bude pokračovať v rozvíjaní vlastného talentu. Verím, že sa jej bude dariť a že nielen na osobnom pláne, ale aj na poli hudby sa jej budú stávať pekné veci.“

Tento svoj prvý sólistický koncert Iveta Kováčová zhodnotila slovami: „Som veľmi šťastná, že sa tento koncert vôbec uskutočnil. Po čase pandémie, kedy bolo

menej koncertov, teraz my hudobníci zase viac účinkujeme na tomto poli a tvoríme. Profesorka Miavcová ma viedla dobrou cestou a plánujem sa aj ďalej zaoberať hudbou. Vyžadovalo to veľa cvičenia, zriekania sa mnohých vecí a som šťastná, že sa to dobre ukončilo.“ Na otázku kto z klasických skladateľov jej najviac leží, Ivetka nám prezradila, že rád hrá Bacha, ale má rada aj Chopina a Brahmsa. Po vyjadrených blahoželaniach z vydareného koncertu a prianiach všetIveta Kováčová s profesorkou Edit Miavcovou kého dobrého v ďalšom

Iveta zahrala aj bis

živote a školení Iveta Kováčová nám prezradila, že od jesene plánuje študovať na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde už aj zložila prijímacie skúšky.