My sme boli prví škôlkari

ŠESŤDESIAT ROKOV PREDŠKOLSKEJ USTANOVIZNE V LALITI My sme boli prví škôlkari

VČERA, DNES, ZAJTRA...

Juraj Pucovský

Dejiny školstva v Laliti, najmenšej dediny v Obci Odžaci, musíme pozorovať z dvoch zorných uhlov, čiže dodnes tam žijúcich najpočetnejších príslušníkov slovenského a srbského národa. Uhorská kráľovná Mária Terézia v roku 1759 povolila na územie dnešnej Lalite nasťahovať 150 – 160 srbských rodín. Na to sa podujal slobodník Todor Lukić, ktorý za každú dovedenú rodinu dostal úhradu jeden forint. Srbskí prisťahovalci si čoskoro vystavali Kostolík svätého Dimitrija, veľkého mučeníka, v ktorom roku 1765 pôsobili až traja popovia (farári). Mali aj učiteľa, ktorý vo svojom dome učil deti, za čo ho platila tak dedina, ako aj štát.

Krátko po prisťahovaní prvých slovenských rodín do dnešnej Lalite – 1790 už roku 1791 uprostred novozaloženej Slovenskej ulice, dnes je to Janka Čmelíka, vystavali mod-

Také sú začiatky školstva v Laliti. No v ďalších riadkoch nemienime obšírnejšie a dô-

Tu bola budova a nádvorie prvej škôlky v Laliti

litebnicu, ktorá v pracovných dňoch slúžila ako škola pre slovenské deti. Prvým učiteľom – levitom bol Ján Kramár, ktorý tam aj býval. kladnejšie hovoriť o tomto, lež pozornosť venujeme predškolskej výchove a vzdelávaniu. Zatiaľ čo väčšie mestá už mali bohatú tradíciu v tejto oblasti,

Prví lalitskí škôlkari v školskom roku 1961/62. Vychovávateľka Anna Očenášová drží v náručí synčeka Rastislava, vpravo stojí kuchárka Alinka Rajkovićová.

Laliťania si počas dvoch školských rokov 1929 – 1932, zriadili tzv. prípravnú triedu. V nej učiteľka Emilija Petrovićová učila, lepšie povedané, pripravovala najmladších žiakov, aby im bolo ľahšie nastúpiť do prvej triedy a pritom sa čím „správnejšie vyjadrovať po srbsky“.

Po výstavbe novej školskej budovy na rohu ulíc Titovej a Juhoslovanskej v roku 1961 žiaci zo slovenskej evanjelickej a srbskej pravoslávnej školy sa zlúčili a tam presťahovali. Voľný priestor v srbskej škole je využitý na založenie predškolskej ustanovizne – škôlky, ktorú prvá v školskom roku 1961/62 navštevovala generácia dievčat a chlapcov narodených v roku 1955. Bolo ich štyridsať! Prvou vychovávateľkou tri školské roky bola odborná učiteľka Anna Očenášová, rod. Valentová, ktorá predtým krátko pôsobila v Jánošíku, potom v Selenči, Báčskej Palanke, aby sa potom s manželom Jánom vrátila do rodiska.

Hoci odvtedy uplynulo už plných šesť desaťročí, v hlavách prvých lalitských škôlkarov sa ešte stále, možno trochu hmlisto, predsa roja spomienky, ako zvykneme hovoriť o najkrajšom období života každého z nás. Jaroslav Maršal si na tie dni zaspomínal takto: „Dodnes sú mi pred očami tmavozelené lavice, podobné tým v kostoloch, lenže nižšie, v ktorých sme sedávali po traja. Som si istý, že vedľa mňa sedel môj už nebohý sused Ján Valent a tretí bol asi jeho bratranec Jaroslav Valent. V zime a keď bolo špatné počasie, my chlapci sme sa hrávali v učebni s hračkami, najčas-

tejšie kamiónmi, traktormi, ale nie takými luxusnými, aké majú dnešné deti. Skladali sme spolu s dievčatami kocky, aby sme na konci z toho dostali obraz domu, lesa, zvieraťa, auta... V lete sme zasa na dvore behali za loptou, ktorá bola z gumy, pekná viacfarebná, ale sa nám nejedna prepichla, ak sme ju kopli do bodľačia.“

Aj Mária Macková, rod. Tušiaková, vynorila spomienky z dávneho detstva a zo začiatku vzdelávania v škôlke: „Mne navždy utkvelo v pamäti, keď sme dostali prvé bábiky. Ja som bola hádam najviac hrdá, lebo nám ich priniesol môj starý otec Pavel Šajben, vtedy školník v novej škole, ktorý často prišiel niečo urobiť, upratať aj k nám do škôlky. My dievčence sme okrem hrania sa s hračkami veľmi rady preskakovali povraz. Samy alebo tak, že dve z nás okrúcali povrázok a tretia v strede preskakovala. Keď sa niektorá zaplietla, vystriedala ju iná kamarátka.“

Aj sám som bol v tej prvej generácii škôlkarov. Naša vychovávateľka nás učila aj rôznym detským hrám, spievali sme spolu, recitovali, tancovali počas osláv sviatkov, akými boli Deň republiky, Nový rok, 1. mája, Deň bojovníka, Deň povstania, Deň oslobodenia od fašizmu, 8. marec, pričom nás pozorne sledovali, posmeľovali a mali radosť z toho naši rodičia, starí rodičia, príbuzní, susedovci...

Vychovávateľka A. Očenášová s nami komunikovala rovnoprávne v slovenčine a srbčine. Medzi sebou sme sa tiež dorozumievali v oboch jazykoch. Pritom my Slováci sme viac so Srbmi hovorili ich jazykom, ale jednotlivci z nich sa aj dodnes vedia solídne vyjadrovať po slovensky.

O to, aby sme neboli hladní, ani smädní, sa starala naša dobrá, starostlivá, čistotná kuchárka Alinka Rajkovićová. Teta Alinka, ako sme ju láskavo oslovovali, nám varila mlieko, bielu kávu, čaj, robila citrónovú šťavu a nalievala do emailových hrnčekov, ktoré sme si každý deň nosievali so sebou. Nenechávali sme ich stále v škôlke, ale putovali s nami v kapsičkách s remeňom prehodeným cez naše malé plecia. Niektorí z nás si hrnčeky priväzovali o kapsu. Tak sa nám nezriedka stalo, keď sme sa naháňali najmä pri návrate domov, že sme sa hrnčekom šuchli, buchli o stenu domu či múrik a otĺkli ho. Vtedy sme doma materiam museli vysvetľovať, že nám vypadol počas vypíjania čaju či kávy a ony nám po čase, aj keď vedeli, že nehovoríme

pravdu, predsa kúpili pekný, nový hrnček. Ešte krajší ako sme dovtedy mali. Ináč varili a podávali nám sušené mlieko, chlieb natierali nátierkou podobnou maslu alebo margarínu z veľkých plechových nádob, ktoré vtedy naša krajina dostávala ako medzinárodnú pomoc zo zahraničia. Teta Alinka nám občas pripravila pampúchy, ktoré sme zjedli s takou chuťou, že sme si aj prsty oblízali. Keďže je takmer každá rozlúčka predpokladom na nové stretnutie, aj nám osud, možno náhoda, neskoršie zasa pridelili našu dobrú vychovávateľku Annu Očenášovú. Bolo to 1. septembra na začiatku nového Dnešná škôlka školského roku 1966/67, keď sme sa stali piatakmi. Pani Očenášovú nám určili za triednu učiteľku, ktorá nás do konca základnej školy učila slovenčinu a domácnosť. Potom sme sa rozpŕchli každý na svoju stranu, za ďalším školením, za prácou, niektoré dievčence sa vydali nielen na území niekdajšej našej milej Juhoslávie, ale aj do zámoria, do Kanady, Austrálie, Nemecka... Šesť desaťročí je úctyhodný časový úsek v ľudskom živote. No predsa všetci hovoria, že je to len zdanlivá skutočnosť, ktorá uplynie akoby človek pleskol dlaňami. Nech je, ako je, ale To sme my tanečníci: (zľava) Mária Tušiaková-Macková, Jaroslav Valent, Milina Pucovská- my Laliťania naroČriepková, Michal Benka, Radmila Jovanovićová, Juraj Pucovský, Milina Macková- dení v roku 1955 Pavlovičová a Pavel Benka si vždy s radosťou spomíname, že sme prví písali dejiny predškolskej výchovy a vzdelávania v našej dedine. (Dokončenie v budúcom čísle Mozaiky)

RADY A NÁPADY

IBA PRE LABUŽNÍKOV Pražené kura a zelenina s rezancami (stir fry)

Rýchle jedlo, ktoré si zamilujete vďaka perfektnému dochuteniu so špéciami typickými pre ázijskú kuchyňu. Príprava: 20 min. Úprava: 15 min. Porcie: 2. Suroviny: Na marinované mäso: 300 g kuracích pŕs alebo stehien (vykostených), štipku mletého čierneho korenia, strúčik cesnaku, 1 KL sójovej omáčky, 1 KL ryžového octu, 1 KL medu; ešte potrebujeme: 2 PL oleja, 1 jarnú cibuľku, strúčik cesnaku, 1 zázvor (3 cm), 5 väčších šampiňónov, 1/2 menšej brokolice, 1 červenú hrubostennú papriku, 1 PL sójovej omáčky, 1 PL ustricovej omáčky, 1 PL čili omáčky, rezance – ryžové, vaječné

Takto sa to podarí:

1. Kuracie mäso pokrájame na kocky a v miske ho vymiešame s pretlačeným cesnakom, čiernym korením, sójovou omáčkou, octom a medom. Necháme postáť 30 minút pri izbovej teplote. 2. Neskôr vo woku alebo hlbšej panvici dobre rozpálime olej a kuracie kúsky na ňom sprudka opečieme, kým sa nezatiahnu a nezačnú nadobúdať zlatohnedú farbu. Potom ich vyberieme bokom. 3. Rezance pripravíme podľa návodu na obale. 4. V tej istej panvici na strednom plameni opečieme na kolieska nakrájanú jarnú cibuľku (vňať odložíme na ozdobenie), pridáme nasekaný cesnak a zázvor. 5. Po minútke opekania pridáme na plátky pokrájané šampiňóny, ružičky brokolice a tiež na kocky pokrájanú papriku. Všetko spolu opekáme zhruba 4 minúty.

Zdroj: recepty.aktuality.sk

Makový koláč s marhuľami

Rýchly, vláčny koláč, na ktorý môžete použiť zrelé i kompótové marhule. Príprava: 15 min. Úprava: 30 min. Porcie: 20. Suroviny: 250 g hladkej múky, 1,5 KL kypriaceho prášku, 150 g mletého maku, 200 g kryštálového cukru, 100 ml oleja, 300 ml mlieka, 4 vajcia. Posýpka: 50 g hladkej múky, 50 g práškového cukru, 70 g masla; ešte potrebujeme: 500 g marhúľ

Takto sa to podarí:

1. Vo väčšej miske spolu premiešame múku, mak, kypriaci prášok a cukor. 2. Prilejeme mlieko, olej, rozšľahané vajíčka a všetko spolu vymiešame do cesta. 3. Cesto zarovnáme na papierom na pečenie vystlaný plech a na vrch poukladáme na menšie kúsky pokrájané marhule. 4. Zo zmäknutého masla, cukru a múky vypracuje končekmi prstov posýpku, ktorú rozsypeme na marhule. 5. Koláč pečieme v rúre vyhriatej na 190 °C zhruba 30 minút.

Zdroj: recepty.aktuality.sk

ZO ZDRAVIA Vysvetlenia pre zvláštne veci, ktoré vaše telo robí

Ľudské telo je skutočný zázrak a často robí veci, o ktorých ani my sami nevieme, prečo a ako. Aj keď zívanie, zostáva záhadou, o ktorej sa vedú diskusie, mnohé iné veci, ktoré sa vám každý deň dejú, majú logické a v medicíne overené vysvetlenie.

Prečo nám slzia oči z cibule?

To sa vám určite stáva, keď krájate cibuľu. Vysvetlenie je veľmi jednoduché ,a čo je najlepšie, môžete použiť niekoľko trikov, ktoré vám pomôžu urobiť z krájania cibule oveľa príjemnejší zážitok. Keď krájate cibuľu, krájate bunky, ktoré sa v nej nachádzajú a ktoré uvoľňujú enzýmy. Tieto enzýmy produkujú plyn nazývaný propanetylsulfoxid. Keď sa tento plyn dostane do kontaktu s vašimi očami, reaguje s vodou vo vašich očiach a vytvára miernu kyselinu sírovú. Samozrejme, táto kyselina vytvára nepríjemné pálenie a niekedy bolesť v očiach, ktoré potom reagujú slzami. Čím viac sekáte, tým viac tohto plynu sa uvoľňuje a tým viac plačete. Táto vlastnosť cibule je jej obranný mechanizmus. Teraz keď už viete, prečo plačete, je čas naučiť sa, ako tomu zabrániť alebo ho zmierniť. Existuje niekoľko spôsobov, z ktorých najobľúbenejší je dať cibuľu pred krájaním do mrazničky. Nízke teploty spomaľujú uvoľňovanie enzýmov. Môžete namočiť aj nôž, ktorým krájate, pretože potom tento plyn bude reagovať s vodou na noži a nedostane sa vám do očí.

Mozaiku číslo 273 pripravil Jaroslav Čiep

V HLOŽANOCH Jubilejný 50. Folklórny festival Tancuj, tancuj...

Jaroslav Čiep Miroslav Pap

Po dvoch rokoch sme mali zase novú edíciu Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj... ako celomenšinového hudobno-tanečného a folklórneho podujatia súťažného charakteru. Po jubilejný päťdesiatykrát. V Hložanoch sa v sobotu 18. júna zoskupilo množstvo rozospievaných a roztancovaných ochotníkov z celej Vojvodiny. števníci mali možnosť vypočuť si 18 bodov. Nasledovalo slávnostné defi lé účastníkov z centra dediny až po amfi teáter. Na pekne upravenom areáli amfi teátra boli dva koncerty. Poobedňajší, ktorý zahrnul aj otvárací ceremoniál a v ktorom potom účinkovalo sedem našich tanečných telies. Vo večerných hodinách v priamom televíznom prenose nasledovalo ešte desať tanečných bodov. Kým odborná porota hodnotiaca výkon taneč-

Pivničania o rok pocestujú na Detvu

Festival celkovo splnil svoje základné poslanie: zachovávať slovenské vojvodinské ľudové tance, piesne, kroje, zvyky a obyčaje a tiež dokumentovať a prezentovať tvorivú činnosť v oblasti slovenského vojvodinského folklóru. Hložančania ako dobrí hostitelia sa na túto príležitosť dôkladne pripravovali a návštevníci ich snahu upraviť dedinu a za príjemné chvíle strávené v Hložanoch môžu len pochváliť. Aj počasie tohto roku žičilo.

Samotný festival pozostával z viacerých segmentov. Najprv v Dome kultúry odznel koncert speváckych skupín a ľudových orchestrov. V rámci neho návných skupín rozhodovala, kto sa ovenčí cenami, početné obecenstvo malo možnosť pozrieť si revuálnu časť, v ktorej účinkovali dva súbory –Vila z Nového Sadu a Mladosť z Banskej Bystrice zo Slovenskej republiky.

Ponuka pre milovníkov slovenských vojvodinských špecialít nevystala ani tohto roku. Bol to jarmok starodávnych jedál v organizácii Asociácie slovenských spolkov žien a Spolku žien Slovenka. V rámci neho sa predávali dobroty z viacerých dedín.

Ako sprievodné podujatia, okrem uvedených, v sobotu na poschodí domu kultúry pre návštevníkov bola otvorená

Hložiansky súbor je laureátom jubilejného festivalu

etnografi cká výstava Sviatočný ženský odev a príprava výbavy pre mladuchu v organizácii Spolku žien Slovenka, výstavu starých fotografií prichystal MOMS Hložany a otvorená bola aj výstava hložianskych výtvarných umelcov.

Koncert speváckych skupín a ľudových orchestrov

Na jubilejnom celomenšinovom festivale sa na koncerte speváckych skupín a ľudových orchestrov predstavilo 17 ankov z 9 prostredí, v ktorých žijú Slováci. Spievali a hrali folkloristi z Kovačice (MOMS, Dom kultúry 3. októbra a KC pre cestovný ruch, umenie a kultúru), Starej Pazovy, Báčskeho Petrovca, Pivnice, Vojlovice, Hajdušice, Hložian, Nového Sadu a Padiny...

Poobedňajší koncert tanečníkov

Otvárací ceremoniál v amfi teátri sa začal o 17. hodine, keď sa súbory po slávnostnom defi lé účastníkov z centra dediny dostavili na túto lokalitu. Každý

Vojlovickí Korheli

sámblov, z čoho 9 ženských a 6 mužských skupín a dva orchestre. Na koncerte vystúpilo 157 spevákov a okolo 20 hudobníúčinkujúci súbor v Hložanoch obecenstvu predstavili moderátori festivalu Elena Vršková a Ivica Grujić Litavský. Autor

otváracieho programu Michal Hataľa privítal vzácnych hostí a prítomné publikum a zaspomínal si na snaživcov z jednotlivých prostredí. V mene Organizačno-správnej rady sa prihovorila zástupkyňa predsedu Rady MS Hložany Soňa Ďurišová, v mene Obce Báčsky Petrovec predsedníčka Jasna Šprochová, v mene Matice slovenskej v Srbsku predseda Branislav Kulík, v mene Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny predsedníčka Libuška Lakatošová a festival otvorili potomkovia niekdajších zakladateľov tohto pôvodným tancom Zagajduj, gajdoš... Ako tretí vystúpili Pivničania, staršia tanečná skupina FS V pivnickom poli SKUS Pivnica, s pôvodným tancom Nedala si... Po nich si zatancovali Vojlovičania. Mladšia tanečná skupina SKOS Detvan sa predstavila štylizovaným tancom Ani tak nevonia drobná bažalička. Piaty v poradí FS SKUS Slnečnica z Padiny obecenstvu predstavil zvyk Takto to voľakedy bolo. Spoza hraníc krajiny, ale vzdušnou vzdialenosťou veľmi blízki, sú aj

Dievčenská spevácka skupina KC pre cestovný ruch, umenie a kultúru z Kovačice

Príchod folkloristov a vlajka

festivalu v Hložanoch – vnukovia Ľuboslav Hataľa a Tijana Adámeková, inak pár z víťazného súboru 49. FF Tancuj, tancuj… – KOS Jednota z Hložian. Po vztýčení festivalovej vlajky, zaspievaní hymny festivalu a spoločnom otváracom tanci predstaviteľov všetkých folklórnych súborov javisko patrilo už jednotlivým súborom, ktoré prišli predviesť to, na čo sa v minulých mesiacoch pripravili.

Nasledoval prvý koncert tanečných skupín. Ako prví sa predstavili domáci Hložančania, presnejšie staršia tanečná skupina KOS Jednota, s pôvodným tancom Povedzže mi, moja milá. Po nich sa na pódium revuálne dostali Kovačičania, seniorský FS V šírom poli hruška Domu kultúry 3. októbra. Predstavili sa hostia z Chorvátska. FS SKOS Ľudovíta Štúra pri MOMS Ilok z Iloka sa revuálne predstavil obyčajou Vohľady. Na záver prvého koncertu sa obecenstvu predstavili tanečníci FS KUS Štefánik z Lalite. Priniesli štylizovaný tanec Išlo diovča na vodu.

Druhý koncert tanečných skupín

Druhý koncert tanečných skupín sa začal v plnom hložianskom amfiteátri o 20. hodine. Koncert tvorila súťažná a revuálna časť. V tej súťažnej pred obecenstvom a v priamom televíznom prenose Rádio-televízie Vojvodina vystúpilo 10 folklórnych súborov z Nového Sadu, Báčskeho Petrovca, Vojlovice, Pivnice, Hložian, Kulpína, Kovačice, Kysáča a zo Starej Pazovy, ktorí zatancovali 5 štylizovaných tancov a 2 pôvodné tance v štylizovanej podobe. Tance z obyčajového cyklu boli vo večernom koncerte iba tri – chmeľová oberačka, priadky a tance znázorňujúce zábavu pri kolotoči.

Revuálna časť mala multikultúrny charakter. Vystúpili v nej srbský Folklórny súbor Vila z Nového Sadu a Univerzitný folklórny súbor Mladosť z Banskej Bystrice.

Nasledovalo vyhlásenie odmenených, a to v kategóriách – tanec, spev, orchester a tradičný odev. Odmeny oceneným súborom udelili: Libuška Lakatošová, predsedníčka NRSNM, Jasna Šprochová, predsedníčka Obce Báčsky Petrovec, a Soňa Ďurišová, zástupkyňa predsedu Rady Miestneho spoločenstva Hložany.

Prvé vyhlásenie patrilo tradičnému odevu, ktorý hodnotil etnológ Patrik Rago. „Hodnotiť tradičný odev je veľmi zložité, lebo každé prostredie má vlastné, špecifické prvky, ktoré tradičný odev robia jedinečným a vzácnym. Musíme však dbať na to, ako sú tanečníci oblečení a či ich odev ladí s prvkami tradičnej kultúry,“ zhodnotil medziiným Patrik Rago, ktorý udelil tri ceny za tradičný odev. Získali ich: FS Petrovčan Mládežníckeho združenia YMCA z Báčskeho Petrovca, FS Klasy SKUS hrdinu Janka Čmelíka zo

Starej Pazovy a mladšia tanečná skupina FS V pivnickom poli SKUS Pivnica.

Odborná porota pre hodnotenie speváckych skupín a ľudových orchestrov, ktorá pracovala v zložení: Dr. Juraj Súdi, predseda, Pavel Tomáš st. a Nataša Kolárová, sa rozhodla udeliť prvú cenu dievčenskej speváckej skupine KC pre cestovný ruch, umenie a kultúru z Kovačice. Druhé miesto získala ženská spevácka skupina SKC P. J. Šafárika z Nového Sadu a tretie dve rovnaké ceny v kategórii speváckych skupín získali mužská spevácka skupina KUS Petrovská družina a ženská spevácka skupina SKOS Detvan z Vojlovice. Dve špeciálne ceny dostali Staršia mužská spevácka skupina Korheli z Vojlovice a mužská spevácka skupina KOS Jednota z Hložian. Na festivale

Otvorenie festivalu spoločným tancom

Časť z Obrazov z Dolnej zeme

v rámci hudobného koncertu v dome kultúry vystúpili iba dva orchestre a z nich prvé miesto obsadil ľudový orchester SKC P. J. Šafárika z Nového Sadu a druhé ľudový orchester DK Michala Babinku z Padiny.

Folklórne súbory sledovala porota v zložení: Ružena Červenská, Milorad Lonić a Michal Spišiak. V kategórii tancov prvé miesto získala mladšia tanečná skupina KOS Jednota Hložany, druhým sa ovenčila mladšia tanečná skupina FS V pivnickom poli SKUS z Pivnice a tretie miesto získal FS Šafárik SKC P. J. Šafárika z Nového Sadu. Špeciálna cena sa dostala do rúk FS SKUS Slnečnica z Padiny. Laureátom 50. Folklórneho festivalu je a Cenu a sošku NRSNM získal KOS Jednota z Hložian. O rok na Folklórne slávnosti pod Poľanou do Detvy pocestujú Pivničania.

Po vyhlásení odmenených súborov v amfiteátri nasledoval program Obrazy z Dolnej zeme Univerzitného folklórneho súboru Mladosť z Banskej Bystrice.

Diváci sa poobede tlačili do chládku, ale večer bola skutočná tlačenica

Doznel 50. Folklórny festival Tancuj, tancuj... Bol masový, veľmi navštívený, úspešný, s bohatým programom, no

Entuziastické vyhodnotenie festivalu

s menším počtom účinkujúcich súborov. Absencia početných slovenských súborov najmä zo Sriemu bola badateľná, ale ani tých z Banátu nebolo v takom počte, ako po minulé roky. Azda pokovidové obdobie a úspešný jubilejný 50. Folklórny festival Tancuj, tancuj... iba motivujú vedúcich folklórnych súborov a skupín, aby sa chopili práce a znovu oprášili tanečný repertoár zo svojho prostredia a o rok sa s ním predstavili na 51. Folklórnom festivale Tancuj, tancuj...