Spomienka stále živá

28. OKTÓBRA V BÁČSKOM PETROVCI Spomienka stále živá

Jaroslav Čiep

Aj tohto roku sa vo štvrtok 28. októbra so symbolickým začiatkom o 10. hodine predpoludním na súčasnom nádvorí Slovenského vojvodinského divadla v Báčskom Petto mladých ľudí. Túto smutnú, ale mnohovravnú významnú udalosť pre dejiny Báčskopetrovskej obce z roka na rok opakujú. Prenášajú aj na mladé generácie, aby si uvedomili, že sloboda neprichádza sama, ale neraz si ju treba aj tvrdo zaslúžiť.

Spomienke na túto udalosť na nádvorí divadla je venovaný aj pamätník – kamenná ruža, pri ktorej sa koná sústredenie

rovci zoskupili Petrovčania, aby si sprítomnili výročie tragického popravenia martýrov slobody národnooslobodzovacieho boja, presne na mieste a v čase, kde a kedy sa ukončili ich mladé životy roku 1941. Fašistický okupant ich vtedy odsúdil na smrť obesením, že sa zapojili do synchronizovanej akcie pálenia konôp v južnej Báčke. Uplynulo odvtedy osemdesiat rokov a Petrovčania si ani v súčasnosti nedovolia, aby prach zabudnutia navial na ideály tých-

Harmonogram primeraného príležitostného programu začali pesničkou speváčky Komorného zboru Musica viva, po čom sa prihovorila predsedníčka Obce Báčsky Petrovec Jasna Šprochová a krátky text z dejín predniesla Anna Speváková. Okrem iného bolo počuť: „Pod správu maďarského štátu Báčka sa dostala po vypuknutí vojny na našom území a po porážke Juhoslovanskej ľudovej armády v Aprílovej vojne. Vrchnosti robili nátlak na menši-

Pietna spomienková slávnosť má za cieľ preniesť posolstvo aj na mladšie generácie

ny a nútili ich pracovať pre nich. To leto roku 1941 bolo pekelné. Vedľa všetkých nátlakov, ktoré Petrovčania pociťovali na vlastnej koži, nebolo im ťažko v skrýšach organizovať a šíriť antifašistické myšlienky. Revolt a nepokoj sa stupňoval u Petrovčanov, ktorý vyvrcholil povstaleckým ohňom a zachvátil osem mladých životov. V jednej nezabudnuteľnej októbrovej neskorej noci roku 1941 najodvážnejší členovia straníckej a SKOJ-ovskej organizácie vykonali svoj plán – zapálili konope na všetkých troch vtedajších petrovských konopárňach: Lekárovej, Majerovej a družstevnej. Týmto svojím skutkom spôsobili veľkú škodu maďarskému štátu, ktorá ich stála mladého života.“

ročne je naplánovaný aj odchod k spoločnej hrobke padlých bojovníkov na tzv. partizánskom cintoríne a kladenie kvetov a vencov. Po tom, čo predstavitelia obce a Miestneho spoločenstva, ako aj predstaviteľky Spolku pet-

Spoločnú hrobku na partizánskom cintoríne kvetmi vyzdobili petrovskí žiaci

rovských žien a žiaci petrovskej základnej školy na spoločnú hrobku položili veniec a kytice kvetov, prítomným sa prihovoril predseda Rady Miestneho spoločenstva Báčsky Petrovec Ján

Múzeum vojvodinských Slovákov pri tejto príležitosti uverejnilo aj spoločnú fotografiu portrétov popravených

V podaní žiačok Jany Švecovej a Karmeny Kováčovej odzneli prednesy primeraných básní. Prvú časť pietnej spomienky uzavreli položením vencov. Vence k pamätníku padlých bojovníkov položili predsedníčka obce Jasna Šprochová s predsedom Zhromaždenia obce Jánom Jovankovičom a predseda Matice slovenskej v Srbsku Branislav Kulík s členom Obecnej rady Aleksandrom Nakićom.

Po ukončení prvej časti každoLačok: „... Vám, padlí prvobojovníci: Ján Labáth, Martin Hrubík, Ján Marčok, Braňo Mokić, Pavel Ďuga, Rudo Hrubík, Ljubomir Doroslovački a Jovan Žeravljev, dnes sa s hlbokou pokorou a úctou klaniame, vám, ktorí ste padli za slobodu, aby generácie po vás žili v slobodnej krajine, bez fašistických nástrah a nacionalistických vyhrážaní.“ Po prednese básne Paľa Bohuša v podaní Rastislava Labáta sa prítomní potichu rozišli.

PREZENTÁCIE KNÍH V KYSÁČI O matičnej činnosti a matičných turnajoch

Vladimír Sabo

Vo štvrtok 28. októbra v Slovenskom národnom dome bola prezentácia knihy Matica slovenská v Srbsku MOMS Kysáč – 30 rokov od obnovenia a práce Miestneho

O aktivitách MOMS detailne hovoril predseda Rastislav Surový

odboru MS v Juhoslávii (v Srbsku) v Kysáči autora Rastislava Surového. Prezentácia prebiehala za pomoci videobeamu a na druhej strane bola tabuľa s vyloženými fotografiami z knihy. Viedol ju sám autor knihy, ktorý prítomným hovoril, čo je na fotografiách, kedy a aká to bola udalosť. Pritom skonštatoval, že, žiaľ, na niektorých fotografiách sú aj ľudia, ktorí už nie sú medzi nami a ktorí pôsobili v rámci Matice alebo sa angažovali v spoločenskom živote Kysáča. Spoluobčania si na nich s veľkou úctou spomínajú.

Na začiatku knihy sú texty z usporiadaných udalostí s dátumami ich realizácie. Sú tu i prílohy, v ktorých sú zaznamenané výstavy, literárne večierky, stretnutia, zájazdy a iné aktivity. V knihe sa píše aj o 1. Detskom folklórnom festivale Zlatá brána, ktorý prebiehal 23. mája 1993. Je tu i osobitný prehľad 245 rokov Slovákov v Kysáči 1773 – 2018, fotografie prvého predsedu MOMS, funkcionárov Matice a všetkých, ktorí sa pričinili v MOMS Kysáč. Je tu i tablo členov Správnej rady MOMS Kysáč 1999 – 2012, portréty zaslúžilých občanov Kysáča, ktoré sú aj na stene Slovenského národného domu. Na poslednej strane prezentovanej knihy je prekrásne namaľovaná Óda na Kysáč, pod ktorú sa podpísali kysáčski maliari.

Každé podujatie MOMS Kysáč a ďalšie podujatia v Kysáči, teda aj túto prezentáciu recitáciou spríjemnila učiteľka na dôchodku Elena Surová. Tento večierok svojou prítomnosťou poctili Mgr. art. Milina Chrťanová, námestníčka pokrajinského tajomníka pre národnostné menšiny, Ján Vozár, predseda Rady Miestneho spoločenstva Kysáč, s manželkou, milovníci kníh, členovia MOMS Kysáč, občania Kysáča.

MATIČNÉ TURNAJE NA JEDNOM MIESTE

V nedeľu 31. októbra bola ďalšia prezentácia, a to knihy Matičný turnaj v malom futbale o putovný pohár veľvyslanca SR v Srbsku 1997 – 2020 autora Pavla Pálika (1947 – 2021). Prítomných privítal predseda MOMS Kysáč Rastislav Surový, a to menovite DrSc. Jána Babiaka, predsedu Rady MS Kysáč Jána Vozára, podpredsedu FK Tatra Jaroslava Pixiadesa, členov rodiny zosnulého autora Pavla Pálika, ako i všetkých prítomných športovcov a občanov Kysáča, ktorých bolo pri tejto prezentácii v chvályhodnom počte.

Prezentáciu koordinoval predseda R. Surový a prostredníctvom videobeamu sprítomnil každý spracovaný turnaj, teda od začiatku podnes. V roku 1997 z iniciatívy vtedajšieho predsedu Matice slovenskej v Juhoslávii Rastislava Surového a veľvyslanca Slovenskej republiky v Belehrade Miroslava Mojžitu Správna rada MSJ schválila návrh na ustanovenie Matičného turnaja v malom futbale Slovákov Pivnica raz. Aradáčania, Padinčania, Kysáčania a Petrovčania vďaka trom titulom získali pohár

Z prezentačného večierka v Kysáči

žijúcich vo Vojvodine. Slovenské veľvyslanectvo v Belehrade sa zaviazalo, že pre víťaza zabezpečí putovný pohár Jeho Excelencie slovenského veľvyslanca v našej krajine. Podľa dohody stretnutia matičných tímov sa mali konať vždy týždeň pred

Rodina autora Pavla Pálika

Slovenskými národnými slávnosťami, podľa toho, ako to určí Správna rada MSJ.

Prvý turnaj prebiehal 9. augusta 1997 a prvými organizátormi boli MOMS Kysáč a FK Tatra. Titul šampióna doteraz získali: Aradáč a Kysáč päťkrát, Padina a Petrovec štyrikrát, Stará Pazova a Selenča dvakrát, Kovačica a do trvalého vlastníctva. Veľvyslanectvo zabezpečilo už päť pohárov Jeho Excelencie.

V pokračovaní tohto večierka Anna Asodiová prečítala text o Pavlovi Pálikovi. Bol to niekdajší športovec, predseda mládeže, tréner, športový funkcionár a najmä neúnavný dopisovateľ Rádia Kysáč, týždenníka

Hlas ľudu, Kysáčskych novín,

Televízie Nový Sad, Slovenskej redakcie Rádia Nový Sad,

Televízie Petrovec, novosadského Dnevnika a denníka

Sportski žurnal. Teraz, keď navždy odišiel, nemôžeme sa neopýtať, kto v tom poslaní bude pokračovať...

V roku 1989 sa fanúšikovia a členovia FK Tatra potešili knihe Pavla Pálika o 60. výročí pôsobenia FK Tatra, v roku 2009 brožúrke 40 rokov družby Kysáč – Hontianske Nemce Priateľstvo, ktoré chce dožiť zlaté jubileum a táto jeho tretia kniha prináša spracovaných 24 matičných turnajov v malom futbale.

Prezentácia v Kysáči vyznela, ako to vo svojom texte podčiarkla Anna Asodiová, ako blahoželanie autorovi do športového neba k jeho nedožitým 74. narodeninám.

V BÁČSKOM PETROVCI Edukácia mladých cyklistov

Katarína Gažová

V priestoroch Základnej školy Jána Čajaka v Báčskom Petrovci v piatok 29. októbra prebiehala teoretická a následne aj praktická ladných škôl. Tréning pozostával z teoretickej časti v učebni školy, kde im o jazde na bicykloch za pomoci ukážok v tvare slajdov a kratších filmov, teda príkladov rôznych situácií, v ktorých sa ocitnú cyklisti zapojení do pre-

Piataci z Kulpína na teoretickej časti projektu o cyklistike

edukácia žiakov základných škôl Báčskopetrovskej obce. Usporiadali ju Rada pre bezpečnosť v doprave Obce Báčsky Petrovec a Agentúra pre bezpečnosť v doprave Republiky Srbsko v spolupráci so základnou školou v Petrovci.

Projekt Bezpečná jazda cyklistov v tvare tréningu bol určený pre žiakov piateho ročníka zákmávky, prednášali predstavitelia Agentúry pre bezpečnosť.

Ako vysvetlila Jelena Aksentijevićová z Agentúry pre bezpečnosť v doprave, po teoretickej časti projektu bola realizovaná praktická. Za pomoci asistentov z agentúry deti na polygóne školy vyskúšali aj jazdu na bicykloch, aby si overili vedomosti na tému bezpečný cyklista a

Prednášateľ z agentúry dôkladne vysvetlil žiakom pravidlá jazdy Príprava na praktickú časť na polygóne

Predsedníčka Báčskopetrovskej obce Jasna Šprochová (prvá zľava) odovzdala darčeky žiakom piatakom

získali nové skúsenosti v jazde a nové zručnosti. A tak sa žiaci budú môcť bezpečne zapájať do premávky ako cyklisti. Ako potvrdil Nebojša Stojisavljević, koordinátor Rady pre bezpečnosť v premávke Obce Báčsky Petrovec, v projekte Bezpečný cyklista sa v ten ktoré budú uplatňovať v praxi. Rada pre bezpečnosť v premávke Obce Báčsky Petrovec a Agentúra pre bezpečnosť v premávke za pomoci prostriedkov obecného Fondu pre bezpečnosť v premávke žiakom darovala predné a zadné svetlo na bicykel, zvonec a fluorescenčné

deň zúčastnilo okolo 112 detí, žiakov piatakov zo štyroch škôl Báčskopetrovskej obce. Deti si cez teoretickú časť, a potom aj praktickú overili vedomosti o účasti cyklistov v doprave a získali aj nové osožné vedomosti, pásy. Darčeky deťom odovzdali Jasna Šprochová, predsedníčka Obce Báčsky Petrovec, a Jelena Aksentijevićová z Agentúry pre bezpečnosť v premávke.

Deti sa tešili darčekom a novým vedomostiam o premávke.

S ANNOU VEREŠOVOU, SOCIÁLNOU PRACOVNÍČKOU ZO STAREJ PAZOVY Pocit, keď niekomu môžem pomôcť, ma vždy napĺňa

Anna Lešťanová

V skvelom tíme zamestnancov Strediska pre sociálnu prácu Stará Pazova je i Anna Verešová, mladá 26-ročná sociálna pracovníčka. Ukončila Základnú školu hrdinu Janka Čmelíka v Starej Pazove, v slovenskom jazyku, a potom v stredoškolskom vzdelávaní pokračovala na staropazovskom Gymnáziu Branka Radičevića – všeobecný odbor. Po ukončení štúdia sa A. Verešová vrátila do Starej Pazovy z dvoch dôvodov. Po prvé, že sú tam jej najbližší, a po druhé, že chcela svoje vedomosti a zručnosti získané na fakulte využiť v praxi a tým spôsobom pomáhať svojim spoluobčanom. Na začiatok nášho rozhovoru sme sa jej opýtali na jej štúdium na Slovensku a ako si zvolila toto povolanie. „Už v strednej škole som sa začala zaujímať o spoločensko-humanitné vedy a práve na základe tohto som sa rozhodla pokračovať v skúmaní týchto vied aj na vysokej škole. Keďže veľa mladých ľudí, medzi ktorými boli aj moji známi, odchádzali na Slovensko na štúdium, bolo to aj pre mňa výzvou, tak som sa rozhodla aj ja využiť túto príležitosť a odísť študovať na Slovensko. Vyštudovala som bakalársky stupeň v trvaní troch rokov na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, na Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva v odbore sociálne služby a poradenstvo. Pre túto profesiu som sa rozhodla práve preto, lebo mám rada prácu s ľuďmi

a pomáhať tým, ktorí to potrebujú, a ten pocit, keď niekomu môžem pomôcť, alebo poradiť, ma vždy napĺňa.“

Kedy ste začali pracovať v Stredisku pre sociálnu prácu v Starej Pazove?

„V roku 2020 som začala vykonávať prax v Stredisku pre sociálnu prácu Stará Pazova v trvaní jedného roka. Zároveň počas praxe som sa venovala aj ďalšiemu vzdelávaniu na Vysokej škole sociálnej práce v Belehrade, v odbore sociálna práca, na ktorej som ukončila štvrtý ročník štúdia a tým získala

Anna Verešová na pracovnom mieste

povolanie diplomovaný sociálny pracovník. Po ukončení praxe v Stredisku pre sociálnu prácu naskytla sa mi možnosť zostať tu aj pracovať, čiže aktuálne pracujem ako sociálna pracovníčka v rámci služby pre ochranu detí a mládeže. Môžem povedať, že si povolanie sociálneho pracovníka vyžaduje celoživotné vzdelávanie a získavanie nových vedomostí, zručností a kompetencií s cieľom profesionálneho zdokonaľovania a skvalitňovania poskytovaných služieb, a práve toto je cesta, v ktorej plánujem pokračovať aj v budúcnosti.“

Október je mesiac úcty k seniorom. Hoci je už tento mesiac za nami, predsa nás zaujíma, v akom postavení sú seniori v Staropazovskej obci. Čo na základe vašich výskumov v stredisku najviac potrebujú príslušníci tretieho veku?

„V rámci Strediska pre sociálnu prácu Stará Pazova v minulých rokoch boli realizované dva výskumy na tému, aké postavenie majú seniori a aká je kvalita života starších ľudí v našej obci, a vlastne čo je to, čo im najviac chýba, s cieľom zlepšiť kvalitu ich života v treťom veku. Výsledky prieskumu hovoria o tom, že v dedinách našej obce, ale aj v samotnej Starej

Pazove väčšina starších ľudí žije v rodinnom prostredí, predovšetkým najčastejšie to bývajú viacgeneračné rodiny, v ktorých seniori majú podporu svojich detí, vnukov, prípadne iných príbuzných, a aktívne sa zapájajú a zúčastňujú v každodenných aktivitách v domácnosti. Na druhej strane sú aj starí, ktorí žijú v osamelých domácnostiach, ale je tu prítomná veľmi dobrá susedská pomoc, ako i pomoc a podpora inštitúcií. Ďalšie výsledky prieskumu poukázali aj na to, čo starším ľuďom v našej obci najviac chýba. Najčastejšie sa prejavil záujem o obohacovanie spoločenského života seniorov a o nadväzovanie sociálnych kontaktov aj mimo rodinného prostredia. Okrem toho, že aktuálna situácia s pandémiou toto usporiadať nedovoľuje, predtým problém bol v nedostatku miest určených pre dôchodcov, zrejme v niektorých dedinách našej obce, čiže miesta, kde by sa starí ľudia mohli častejšie stretávať, tráviť kvalitne voľný čas, zúčastňovať sa v rôznych aktivitách. Skúmaním potrieb našich starších, hlavne tých, ktorí žijú v osamelých domácnostiach, zjavil sa aj záujem o pomoc a podporu inštitúcií, a to hlavne o opatrovateľskú službu a pomoc v domácnosti.“

Aká je a v čom spočíva podpora inštitúcií? Konkrétne danej služby, ktorú máte v Stredisku pre sociálnu prácu Stará Pazova? Ako táto služba vlastne pracuje?

„V rámci Strediska pre sociálnu prácu Stará Pazova existuje opatrovateľská služba takmer už 12 rokov. O záujme a kvalite poskytovaných služieb v rámci opatrovateľskej služby hovorí dobrá dlhoročná prax, ako aj vždy plná kapacita používateľov služieb. Často sa stáva, že počet používateľov aj presahuje počet používateľov stanovených knihou pravidiel služby. V rámci tejto služby sa poskytujú tri druhy pomoci starším ľuďom, a to najmä: opatrovateľská činnosť, pomoc pri každodenných aktivitách v domácnosti a pomoc v sprevádzaní v sociálnom prostredí. Keď hovoríme o poskytovaní služieb v rámci opatrovateľskej činnosti, ide o služby, ktoré sa poskytujú starším ľuďom, ktorí sú fyzicky odkázaní na pomoc inej osoby, buď úplne, alebo čiastočne. Hlavne ide o nasledujúce činnosti: kúpanie, sledovanie zdravotného stavu používateľov, podávanie liekov, objednávanie lekárskych prehliadok a pod. Ďalšie služby, ktoré sa poskytujú seniorom, sú pomoc a podpora pri každodenných aktivitách a pod týmto sa chápe pomoc pri nákupe potravín a ostatných potrieb pre domácnosť, udržiavanie hygieny domácnosti, pranie odevu, chystanie obedu a iné aktivity, ktoré daný používateľ potrebuje. Tretí druh služieb, ktoré sa vedia poskytnúť

v rámci opatrovateľskej služby, je vlastne aj pomoc a podpora v sociálnom prostredí, a ide tu hlavne o sprostredkovanie a zabezpečovanie prepravy používateľa z domácnosti k lekárovi. Spomenuté služby sa poskytujú podľa individuálnych plánov, ktoré sa vytvárajú pre každého používateľa, a podľa toho sa stanovuje a určuje, aký druh služieb sa poskytne a v akej miere. Používateľom, ktorí majú príjmy nižšie než 12-tisíc dinárov, sa tieto služby vedia poskytnúť aj zadarmo. V prípade, že výška príjmov presahuje túto sumu, služby sa poskytujú podľa presne stanovej škály, ktorá určuje cenu jednej hodiny a stojí to od 72 do 288 dinárov.

Okrem toho, že sa poskytovaním takýchto služieb obľahčuje každodenný život seniora, hlavným cieľom poskytovania týchto služieb je vlastne udržiavanie danej osoby čím dlhšie vo svojom prirodzenom prostredí, čiže týmto sa osobe umožňuje mať čím kvalitnejší a plnohodnotnejší život čo najdlhšie je to možné vo svojej domácnosti. Tým činom sa vyhýbajú klasickému inštitucionálnemu umiestňovaniu do ustanovizní sociálnej ochrany, ako sú domovy pre dôchodcov, v akých by napríklad museli meniť svoje každodenné životné návyky, riadiť sa podľa pravidiel a pod. Zostávaním v domácnosti zachovávajú rodinné a sociálne vzťahy a kontakty.“

Požiadať o odbornú či materiálnu pomoc nie je žiadnou hanbou. Kde a na koho sa majú ľudia, ktorí majú daný problém, obrátiť?

„Ľudia, ktorí majú hocijaký problém, buď keď potrebujú materiálnu podporu, alebo odbornú pomoc a radu, môžu požiadať o pomoc v Stredisku pre sociálnu prácu. Môžu o pomoc požiadať na viaceré spôsoby, či nás oslovia osobne v stredisku, alebo to môžu spraviť aj telefonicky alebo písomne. Keď hovoríme o pomoci, ktorú v prípadoch hmotnej núdze vieme poskytnúť, hlavne ide o viaceré druhy pomoci: štátne sociálne dávky, jednorazové peňažné dávky, sprostredkúvanie iných druhov pomoci, ako sú napríklad ohrev na zimu, potraviny, odev a pod. Týmto spôsobom sa podporujú rodiny, jednotlivci, starí ľudia, ktorí nemajú žiadne príjmy, alebo sú tie príjmy, dôchodky, veľmi nízke a nestačia zabezpečiť základné životné podmienky.“

Násilie na senioroch je prítomné aj v Staropazovskej obci?

„Žiaľ, násilie na senioroch je prítomné aj v našej obci, ako aj v každom inom prostredí. Môžeme povedať, že sa násilie na starších vyskytuje v menšej miere v porovnaní s inými prípadmi násilia. Najčastejšie to býva verbálne, čiže psychické násilie, ale, žiaľbohu, prítomné je aj to fyzické, ekonomické, sociálne násilie, ako je diskri-

Spomínam si roky dozadu, že stredisko a patričná služba organizovali zaujímavé podujatia v rámci Októbrových dní úcty k seniorom. Už druhý rok ich nemáme pre všetkým dobre známe pandemické ochorenie. V týchto programoch budete pokračovať? Októbrové dni úcty k seniorom sa teda organizovali so zámerom, aby aj tie osoby mali dôstojný a kvalitný život. Čo to znamená, aký by on mal byť? A aká je vaša rada, aby sa ľudia v treťom veku predsa dobre cítili?

„V rámci Klubu pre dospelých a seniorov, ktorý tu máme v Starej Pazove, už desať rokov dozadu sa v októbri organizovali rôzne podujatia a aktivity určené pre seniorov. Žiaľbohu, už druhý rok pre pandémiu sa tieto Októbrové dní neorganizujú, ale hneď, ako nám to situácia dovolí, samozrejme, že plánujeme

Októbrové dni úcty k starším v Starej Pazove; početné publikum na programe v roku 2014

minácia starších osôb. Na túto tému násilia dovolím si využiť príležitosť a odkázať vašim čitateľom dôležitý apel: keď niekto z nás má informáciu, že osoba trpí hocijakým druhom násilia, neodvracajme hlavu a konajme v takýchto prípadoch správne, čiže mali by sme s prípadom násilia hneď oboznámiť príslušné inštitúcie, buď priamo políciu, alebo aj Stredisko pre sociálnu prácu.“ v tejto už desaťročnej tradícii pokračovať. Autorkou a organizátorkou týchto aktivít v rámci Októbrových dní bola sociálna pracovníčka a koordinátorka opatrovateľskej služby Mirjana Sokolovićová. V rámci podujatia Októbrové dni úcty k seniorom od začiatku ich organizovania od roku 2010 a vrátane aj jubilejného, desiateho ročníka v rámci týchto Októbrových dní, bolo organizovaných dokopy 65 rozmanitých tematických aktivít, z ktorých bolo: 47 programových večierkov, 7 výstav obrazov, 4 výstavy ručných prác a etnograficko-dokumentárnych výstav, 3 stretnutia klubov a 3 akcie medzigeneračnej solidarity. Program prebiehal každý týždeň počas októbra. Okrem toho, že tam boli medzigeneračné stretnutia, kde starší trávili čas s deťmi a mladými osobami, mali možnosť zúčastniť sa aj v kultúrno-umeleckých programoch, divadelných predstaveniach, hudobných a literárnych večierkoch. Ponúkali sa im aj rôzne zaujímavé prednášky, výstavy, rekreačno-rehabilitačné aktivity, súťaže a pod. Cieľom pôsobenia Klubu pre dospelých a seniorov je vlastne organizovaná pomoc dospelým, starším, ale aj invalidným osobám, a ich stretávanie tam má za cieľ kvalitne tráviť voľný čas, tiež ovplyvňovať ich sociálny rozvoj a osobné potenciály, zabrániť patologické starnutie (izoláciu, osamelosť), čiže sociálne vylúčenie. V klube sa ináč organizujú aktivity pre naplnenie každodenných alebo občasných potrieb seniorov vo viacerých oblastiach, najmä: sociálna integrácia, interakcia a rehabilitácia, edukácia, rozvoj solidarity a svojpomoci, výlety, sociálne poradenstvo a pod. Sme radi, že v našom prostredí seniori majú miesto určené práve pre nich, kde môžu kvalitne a plnohodnotne využiť voľný čas, častejšie vychádzať z domu, nadväzovať nové kontakty a priateľstvá a robiť to, čo im prináša radosť a naplnenie. Okrem zapájania sa do klubu aj cez poskytovanie služieb opatrovateľskej služby sa týmto spôsobom umožňuje kvalitný a plnohodnotný život ľuďom v treťom veku tým, že sa im umožňuje zostať vo svojom prirodzenom prostredí a riadiť svoj život podľa vlastných potrieb a predstáv.“

Foto: z archívu Strediska pre sociálnu prácu Stará Pazova

PANČEVO Veľtrh tvorivosti vidieckych žien vo Vojvodine

Andrea Rojková

Vsobotu 30. októbra sa konal 12. Veľtrh tvorivosti vidieckych žien vo Vojvodine, ktorého Pančevo bolo po prvýkrát hostiteľom, za spolupráce s Pokrajinským ústavom pre rodovú rovnosť a Juhobanátskym správnym obvodom.

Na veľtrhu, ktorý prebiehal na nádvorí budovy Mestského úradu, sa zúčastnilo viac ako 150 spolkov a združení žien z územia Vojvodiny, ktoré na stánkoch prezentovali svoju tvorbu. Podujatie sa konalo pri príležitosti Medzinárodného dňa vidieckych žien. Tohtoročný Medzinárodný deň vidieckych žien sa niesol v znamení hesla Dedinské ženy pripravujú dobré jedlo pre každého. Riadiac sa týmto heslom treba poukázať na to, že ženy a dievčence z vidieka zohrávajú kľúčovú rolu

Príhovor náčelníčky Juhobanátskeho správneho obvodu Maríny Tomanovej Predsedníčka Ženského spolku Kovačica odovzdala primátorovi Mesta Pančevo Aleksandrovi Stevanovićovi špeciálny darček

vlastnom mene privítal všetkých prítomných a zdôraznil: „Toto podujatie má za cieľ podporovať

Záber z kultúrno-umeleckého programu

v potravinovom systéme od výroby, cez spracovanie, prípravu, konzumovanie a distribúciu potravín, až po zabezpečenie potravy v domácnosti a komunite.

Primátor mesta Pančevo Aleksandar Stevanović v mene mesta Pančevo a vo svojom tradíciu, multikultúrnosť, ale aj zveľaďovať naše kultúrne dedičstvo. Okrem toho by nám malo vytýčiť aj jeden cieľ – predstaviť podnikateľský duch a kreativitu všetkých ženských spolkov z územia Vojvodiny a ukázať nám, čo máme k dispozícii.“ Poďakoval sa Inštitútu pre rodovú rovnosť, ale aj celému tímu, ktorý sa podieľal na organizácii tohto podujatia. Na záver príhovoru poprial všetkým príjemný deň a pobyt v Pančeve, aby si všetci prítomní užili všetko, čo združenia pripravili.

Po ňom sa slova ujala Marína Tomanová, náčelníčka Juhobanátskeho obvodu, ktorá popriala všetkým úspešnú prácu a pokrok v budúcnosti, aby našli inšpiráciu na ďalšiu kreativitu a vytrvali v nej. Zaželala všetkým dámam, všetkým združeniam, aby vytrvali a nesnívali iba sen, ale aby pracovali na tom, aby svoju víziu zmenili na skutočnosť a ekonomicky silneli.

Veľtrh tvorivosti vidieckych žien vo Vojvodine oficiálne otvorila Anna Stanová, predsedníčka Ženského spolku v Kovačici, najstaršieho na území južného Banátu, a odovzdala primátorovi Mesta Pančevo špeciálny darček –knihu Kovačické šikovnice, ktorú vydali minulý rok. Pri tej príležitosti povedala: „Všetkým združeniam prajem veľa úspechov v ďalšej práci a tvorivosti. Aby si zachovali svoju kultúru, nezabudli na tradície svojich národov a predkov. Aby sme sa učili jeden od druhého, spoločne, tak ako sme sa učili od našich predkov.“

Svojou tvorbou sa predstavili aj spolky a združenia žien z Jánošíka, Kovačice, Padiny, Vojlovice a zo Starej Pazovy.

Členky Združenia žien Jánošíčanka z Jánošíka sa zúčastnili po šiestykrát na tomto podujatí. Tuná boli prítomné štyri a jedna z nich skonštatovala: „Ženy sú naozajsky kreatívne, všeličo sa dá vidieť a naučiť, čím nadobúdame idey na ďalšiu prácu.“ Na podujatí sa predstavili výšivkami, višňovými výrobkami,

Združenie žien Jánošíčanka

Združenie staropazovských žien

džemom, likérom, tekvicovým koláčom.

Ženský spolok v Kovačici tohto roku oslávil stoprvé narodeniny. Na tomto podujatí sa zúčastňujú pravidelne. Predstavili sa výšivkami, svojím krojom na bábikách. Predstavili partu, v ktorej sa kedysi ženy vydávali, so šamlíkmi, ktoré omaľovávajú, rôznymi kvetmi, ktoré vyrábajú zo saténovej stužky a krepového papiera, a nevystala ani ponuka koláčov a tort.

Z padinského Spolku žien prišli štyri členky. Predstavili sa svojimi tradičnými herovkami, padinskými buchtami,

Spolok žien v Padine

Členky Spolku žien vo Vojlovici

sadlovým koláčom a tekvicovým rejtešom. Stánok bol tiež vyzdobený bábikami oblečenými do kroja. Na podujatí sa zúčastňujú každoročne.

Predstaviteľky Združenia pazovských žien sa predstavili prácami, ktoré vytvárajú v spolku, výrobkami z dekupáže, magnetkami a zhotovenými výšivkami na váľky. Vystavovali staré veci, ktoré majú od starých mám, uteráky, obrusy. Na veľtrhu sa zúčastnili po prvýkrát. Pochvaľovali si podujatie, iba vietor, ktorý je pre tento región charakteristický, narúšal dojem.

Členky z Vojlovice priniesli na predaj vojlovické lopty, rejteš a biskupský chlebíček. Každoročne sa zúčastňujú na podujatí. Zúčastnili sa vo všetkých prostrediach, v ktorých doteraz bolo podujatie organizované.

Na veľtrhu si návštevníci mohli obzrieť rôzne ručné práce a ochutnať tradičné sladké i slané vojvodinské špeciality. Počas veľtrhu prebiehal kultúrno-umelecký program za účasti folklórnych súborov, tamburášskych orchestrov, speváckych

Súťaž v rýchlom pletení Súťaž v rýchlej výrobe praclíkov

zborov, organizovali sa súťaže v rýchlom pletení a rýchlej výrobe praclíkov.

Ženský spolok z Kovačice

KONCERT CHÓRU PENZISTOV VIVA LA MUSICA V KOVAČICI Najradšej spievajú evergríny

Stevan Lenhart

Kovačický spevácky zbor penzistov Viva la musica v nedeľu 31. októbra usporiadal svoj piaty celovečerný koncert v sieni domáceho Miestneho spoločenstva. Toto malé jubileum si chóristi pripočetní priatelia a spolupracovníci, ako aj členovia rodín. Obecenstvu sa prihovorila vedúca chóru Alžbeta Hriešiková, učiteľka hudobnej kultúry na dôchodku, ktorá poznamenala, že tento spevácky zbor vznikol pred šiestimi rokmi z iniciatívy učiteľa Jozefa Šifela. Zaspo-

V chóre Viva la musica sú dnes dvadsiati členovia

pomenuli výberom piesní zo svojho obsiahleho a rôznorodého repertoáru s účasťou hosťujúcich literátov a niekoľkých mladých spevákov. Členovia

Alžbeta Hriešiková, vedúca chóru

Viva la musica svojim spoluobčanom predniesli zábavné a ľúbostné evergrínové piesne, ale aj pomalšie a tradičné ľudové skladby. V obecenstve boli ich mínala si na začiatky a prvú skúšku, na ktorej boli prítomní len siedmi nadšenci, a prvá pieseň, ktorú vtedy zaspievali, bola Sobotienka ide. V takom zložení začali vystupovať v rámci rôznych podujatí a postupne sa k nim začali pridávať ďalší členovia, takže chór dnes už počíta dvadsiatich spevákov. Za sebou majú mnohé vystúpenia a hosťovania a v posledných rokoch sa pravidelne zúčastňujú aj na prehliadkach speváckych zborov penzistov Srbska. „Myslím si, že ako chór sa z roka na rok postupne zdokonaľujeme, rozširujeme si repertoár a vyberáme si piesne z rôznych žánrov,“ povedala nám po ukončení koncertu Alžbeta Hriešiková. „Najradšej spievame evergríny, čiže skladby, ktoré si pamätáme z našej mladosti. V repertoári máme hlavne piesne v slovenčine a v srbčine, ale spievali sme napríklad aj po maďarsky, rusínsky a rumunsky.“ Ohľadom plánov na nasledujúce obdobie vedúca chóru poznamenala: „Dúfame, že sa epidemiologická situácia zlepší, a plánujeme vystúpiť na nasledujúcej prehliadke chórov penzistov, ktorá by sa mala usporiadať v Pančeve. Budeme pokračovať so skúškami a vystúpenia v iných prostrediach budú závisieť od ďalšieho vývinu situácie.“ Chór Viva la musica vznikol na podnet učiteľa Jozefa Šifela, ktorý nám o tejto jeho iniciatíve povedal: „Mnoho rokov som bol členom speváckej skupiny V šírom poli hruška, ktorá pôsobila v rámci kovačického Domu kultúry. Ako dôchodca som však už nevládal chodievať hore po schodoch na tie skúšky, takže som mladšej kolegyni Eržike Hriešikovej povedal, aby

Program moderovala Mária Kotvášová-Jonášová

sa ponáhľala do dôchodku, lebo my penzisti netrpezlivo čakáme na ňu, aby sme spolu spievali. Spočiatku si však myslela, že iba žartujem, ale keď sa stala penzistkou, vytrvalo som pokračoval v tom mojom úmysle. Natoľko som bol úporný, že nakoniec súhlasila. Uverejnili sme

Ján Chalupa mal aj sólové vystúpenie

výzvu v našej obecnej televízii a na prvú skúšku prišli niekoľkí penzisti, z ktorých všetci ani neboli speváci, ale chceli sa kamarátiť a byť v spoločnosti. Potrebovali sme určitý čas na to, aby sme si naladili hlasy, ale postupne sa nám podarilo nacvičiť niektoré piesne, začali sme aj vystupovať a činnosť chóru sa potom už rozprúdila,“ uzaviera Jozef Šifel.

Program piateho koncertu Viva la musica moderovala profesorka a spisovateľka Mária Kotvášová-Jonášová, ktorá ako konferencierka podporuje tento spevácky zbor od jeho začiatkov. Prednesom básní k programu prispeli Đurica Krstin, Zuzana Čížiková a Pavel Jonáš, ako hostia vystúpili aj vnučky a vnukovia niektorých členov chóru. Na záver chóristi zablahoželali svojej vedúcej k okrúhlemu životnému výročiu, ktoré oslavuje v tomto roku.

Koncertom Viva la musica sa uzavrel program tohtoročného Kovačického októbra.

NA SPOMIENKOVOM DOME NÁRODNÉHO HRDINU JANKA ČMELÍKA Rekonštrukcia strechy

Anna Lešťanová

Kompletná rekonštrukcia strechy na Spomienkovom dome národného hrdinu Janka Čmelíka v Starej Pazove sa začala 19. októbra v rámci projektu Pazova – dom

S týmto projektom Obec Stará Pazova a Turistická organizácia Obce Stará Pazova sa uchádzali na verejnom súbehu pre nancovanie a spolu nancovanie v oblasti ochrany a zachovávania kultúrneho dedičstva v AP Vojvodine v roku 2021, a sekretariát podporil realizáciu projektu a na tieto účely vyčlenil 1 780 380 dinárov.

Okrem rekonštrukcie strechy na Spomienkovom dome národného hrdinu Janka Čmelíka v rámci projektu sa upravia i strechy na pomocných objek-

Práce na rekonštrukcii strechy na Spomienkovom dome národného hrdinu Janka Čmelíka v Starej Pazove

pre nás: konzervácia, obnova a revitalizácia domu Janka Čmelíka v Starej Pazove, sídla muzeálnej zbierky. to v Pokrajinskom sekretariáte pre kultúru, verejné informovanie a styky s náboženskými spoločenstvami. Tento rezortný toch a na sýpke vo dvore. Dom Janka Čmelíka je vystavaný v prvej polovici 20. storočia a predstavuje typ dedinskej architektúry, ktorý je pod ochranou štátu ako nehnuteľné kultúrne dedičstvo s osobitným významom, lebo v ňom žil národný hrdina.

Vlani v rámci pripomínania si veľkého jubilea – 250 rokov od príchodu Slovákov do Starej Pazovy Turistická organizácia Obce Stará Pazova v spolupráci s Krajským múzeom v Rume a za podpory Ministerstva kultúry a informovania usporiadali etnologickú výstavu. Okrem expozície, ktorá sa vzťahuje na národnooslobodzovací boj Janka Čmelíka (16. november 1905 Stará Pazova – 12. máj 1942 Sriemska Mitrovica), juhoslovanského partizána a národného hrdinu Juhoslávie, v objekte sa nachádza etnogra cká výstava spätá so životom staropazovských Slovákov a Srbov staroosadlíkov.

Foto: z archívu TO Obce Stará Pazova

IN MEMORIAM

Dušan Kereš

26. 6. 1945 – 25. 10. 2021

Rednú rady spolupracovníkov, priateľov, dobrých ľudí...

V pondelok 25. októbra 2021 po ťažkej chorobe vo veku 76 rokov v Padine umrel Dušan Kereš, podpredseda Miestneho odboru Matice slovenskej v Padine.

Dušan Kereš sa narodil 26. júna 1945 v Padine. V rodisku ukončil základnú školu a vo vzdelávaní pokračoval na Gymnáziu Jána Kollára v Báčskom Petrovci a na Fyzikálnej fakulte v Belehrade, kde získal titul profesora fyziky. Celý svoj pracovný vek odpracoval a zaúčal do fyziky mnohé mladé generácie v Základnej škole maršala Tita v Padine ako profesor fyziky, ale aj techniky a matematiky. Do dôchodku odišiel roku 2010.

Svoj život venoval aj Matici slovenskej. Od samého obnovenia činnosti MOMS Padina poctivo pracoval na národa roli dedičnej. Predsedom MOMS Padina sa stal v roku 1995, v tejto funkcii bol celých 22 rokov a od roku 2017 do smrti bol podpredsedom. Pod jeho vedením MOMS usporiadal rad úspešných podujatí, ako sú: Víno – hudba – klobása, Festival slovenských ľudových piesní Padina spieva, Vedecké bohatstvo Padiny... Písal projekty na získavanie nančných prostriedkov, vďaka čomu MOMS vydal jedenásť knižných vydaní.

Je nositeľom uznania za zásluhy a úspechy na poli vzdelávania, výchovy a zveľaďovania slovenského jazyka, jazykovej kultúry, umenia a národných tradícií (2005) a Uznania za dlhodobú a úspešnú činnosť (2017).

Odišiel dobrý človek, chtivý a spoľahlivý. Zarmútil mnohých, ale najviac svojich najbližších.

Ďakujeme je najmenej, čo v tejto chvíli môžeme povedať. Zaslúžil si omnoho viac za to, čo nielen pre Slovákov urobil predtým, ako sa vybral cestou bez návratu.

Dušan Kereš bol pochovaný na padinskom cintoríne v stredu 3. novembra 2021.

Česť jeho pamiatke.

Ján Kolárik

NA GYMNÁZIU MIHAJLA PUPINA V KOVAČICI Jesenný festival

Anna-Andrea Holíková

Žiacka iniciatíva je veľmi dôležitá, a preto keď členovia Žiackeho parlamentu kovačického gymnázia navrhli zorganizovať trojdňovú akciu v znamení jesene, od svojich profesorov, ako i od riaditeľky školy Tatiany Brtkovej dostali podporu. Posledné pracovné dni októbra (27. – 29. október) sa tak niesli v znamení vedy, maškarády a umenia.

Streda bola dňom vedy – žiaci, ktorí si vybrali voliteľné programy Aplikované vedy a Aplikované vedy 1, teda prváci a tretiaci, pre všetkých ostatných gymnazistov prichystali

Žiaci 3. 3 triedy v deň maškarády

chemické pokusy. Počas jednej školskej hodiny v telocvični si prítomní žiaci a profesori mohli pozrieť pokusy s vákuom, získavanie kyslíka či uhlíkového hada. Ďalej mohli zistiť, do ktorého domu v Hogwartsi patria za pomoci červenej kapusty, napísať odkaz neviditeľným atramentom, alebo skúsiť šťastie s elixírom lásky.

Štvrtok bol vyhradený na maškarádu, keď všetci, ktorí o to mali záujem, mohli prísť namaskovaní. Pokým sa v niektorých triedach do kostýmov vyparádili jednotlivci, iné triedy mali skupinové kostýmy, a nedali sa zahanbiť ani profesori. Po škole sa na prestávkach prechádzali zdravotnícki pracovníci, majstri, politici a veľvyslanci, ľudia z 90. či 2000. rokov, či osobnosti z filmov a ďalší.

V piatok bol na chodbe postavený stánok na fotografovanie a večer sa konal tradičný kultúrno-umelecký program Jesenná mozaika. Týmto podujatím, ktoré sa nieslo v znamení jesene a vyhodnotenia konkurzu 220 rokov od osídlenia Kovačice, sa gymnázium zapojilo do osláv tohtoročného Kovačického októbra. V priebehu jednej hodiny sa predstavili recitátori vo všetkých vyučovacích jazykoch, žiacky chór a orchester, sólisti, hudobné trio, ktoré zahralo na veselú nôtu ľudovej hudby, rovnako aj rocková kapela, ktorá zapôsobila s ex-YU piesňami, a prednesená bola inscenácia Samota.

V rámci konkurzu 220 rokov od osídlenia Kovačice žiaci súťažili v troch kategóriách: multimediálnej, výtvarnej a literárnej, ktoré posudzovala komisia v zložení profesorov. Najúspešnejší boli odmenení knižnými darčekmi, ktoré zabezpečili Obecná knižnica a gymnázium. V kategórii multimediálnych prác tretie miesto obsadil Sava Mihajlov, druhé Nikolina Antonićová a prvý bol Elvis Omić. Spomedzi výtvarných prác porotu zaujali Nađa Lakičinová, ktorej udelili 3. cenu, Paulíne Valentovej sa dostala 2. cena a práca Sane Severínyovej bola odmenená 1. cenou. Početné práce hodnotili aj v literárnej kategórii. Tretie miesto patrilo Ivane Beškovej, druhé miesto si rozdelili Marija Dimitrijevićová a Sára Válovcová, rozdelené bolo i prvé miesto, ktoré obsadili Kristína Todorová a Una Brtková.

Prítomní si mohli všetky odmenené literárne práce vypočuť a vizuálne pozrieť na výstave v priestoroch školy. Chvályhodné je to, že celkový program bol prezentáciou žiackej usilovnosti v školských a voľnočasových aktivitách. Hudobné body chóru a orchestra pomohol

Krásna spomienka na Jesenný festival

pripraviť bývalý gymnazista Pavel Litavský. Helena Stojiljkovićová, predsedníčka Žiackeho parlamentu, sa takto zmienila: „Jesenný festival je koncipovaný tak, aby sa každý podľa svojho záujmu mohol do niečoho zapojiť. Všetky tri dni sa žiaci vo veľkom počte zapájali do aktivít. Najmä v deň vedy a maškarády bol bohatý ohlas žiakov, čo je naozaj skvelé. Som šťastná, že sa tento nápad podarilo zrealizovať a

Hudobné trio zahralo na veselú nôtu

že je teraz krásnou spomienkou. Samozrejme, dúfam, že sa táto žiacka iniciatíva stane tradíciou na našom gymnáziu v budúcnosti.“

penzisti v báčskom petrovci meranie tlaku a hladiny cukru

Jaroslav Čiep

Miestna organizácia Zväzu penzistov v Petrovci jesenné a zimné obdobie v minulých rokoch využívala aj na prednáškovú činnosť a edukáciu svojich členov. S cieľom pôsobiť prevenčne a v prípade ochorenia aj v snahe ľahšieho diagnostikovania a vyliečenia rôznych chorôb, petrovskí penzisti si na posedenie do svojich miestností volali lekárov. Pravitoho prijali pozvanie petrovských penzistov a uskutočnili akciu. Po vykonanej prehliadke, meraní hladiny cukru a výšky tlaku záujemcom rozdelili aj propagačný materiál týkajúci sa pohybu prospievajúceho zdraviu, ako aj tukov vo výžive v rámci vyrovnaného stravovania sa a uhľohydrátov, teda dobrých a zlých cukrov.

Keďže obdobie korony nie je zdravotne prajné obdobie, tieto prehliadky, ktoré zdravotníci sme vydedukovali, že petrovskí penzisti sú zo zdravotného hľadiska relatívne dobre, ale hodnoty sú už na hornej hranije možné adekvátne dodržiavať protiepidemiologické opatrenia. Najviac starostí im práve spôsobuje dodávka dreva na vykurovanie, ktoré pravidelne pre svojich členov zadovažujú. Situácia nie je ružová a dreva na skladoch nie je nadostač.

Zdravotné sestry úspešne skontrolovali zdravotný stav petrovských penzistov Predsedníčka petrovských penzistov Zuzana Hmiráková

delnou aktivitou predstaviteľov Domu zdravia Báčsky Petrovec u penzistov bola aj ďalšia zdravotná starostlivosť pre túto zdravotne rizikovú skupinu našich spoluobčanov.

Aj v utorok 26. októbra sme sa dopočuli, že sa tam bude niečo diať. Preto sme sa vybrali do Domu penzistov. Tam nás okrem domácich, vedúcich miestnych penzistov privítali aj zdravotné sestry Anna Medovarská a Anna Greksová. Ako kto z penzistov prichádzal, zmerali mu nielen krvný tlak, ale aj hladinu cukru v krvi. Sestry nám prezradili, že je u nich aktuálna aktivita týkajúca sa októbra ako mesiaca zdravej výživy. V rámci zvykli robievať aj dvakrát do roka vo všetkých prostrediach v obci, aj v Petrovci, aj v Kulpíne, aj v Hložanoch a aj v Maglići, sa v poslednom čase zredukovali. Zo zapísaných údajov prehliadky

ci s nevýhodnými. Zdravotníci prízvukovali, že v deň, keď si vyšetrujú stav cukru, záujemcovia netreba, aby raňajkovali, a o deň skôr večera má byť ľahká. Predsedníčka petrovských dôchodcov Zuzana Hmiráková sa nám prihovorila slovami, že je október mesiac starších ľudí a keďže nemôžu niečo väčšie organizovať, rozhodli sa pre túto akciu. Pozvali zdravotné sestry zmerať cukor a tlak a tie boli ochotné hneď aj prísť. Keď ide o aktivity penzistov, Hmiráková povedala, že tento rok ešte relatívne dobre uchytili. Aj na družbu si našli čas. V auguste varili kotlíkovú fazuľu, o ňu penzisti prejavili záujem, takže neskôr ešte spoločne kotlíkovali aj divinu. Potom spoločne navštívili aj podujatie Dani ludaje v Kikinde, kde sa príjemne pobavili. Teraz je „nátlak“ členov cesČasť odmien a diplomov v aktivitách petrovských penzistov tovať do Belehradu, kde je aktuálna výstava šiat Jovanky Brozovej. Aj pri najväčšej vôli sa predsa obávajú cestovať autobusom, kde nie V novembri pravidelne každý rok prichádzajú pre penzistov humanitárne balíky z PIO fondu, takže sa do konca roka budú zaoberať ešte aj týmto. Tohto roku vo svojom zozname majú zapísaných 591 členov. V prie-

Dali si vypracovať aj sympatické logo združenia

behu roku v Petrovci z ich radov ubudlo hodne penzistov, ktorých odprevadili na večný odpočinok.

V kancelárii penzistov sme postrehli aj novú spolupracovníčku. Ide o Maru Beličkovú, ktorá sa prichytila výpomoci pri pokladničných prácach, lebo doterajšia pokladníčka pre chorobu a podstúpené vyšetrenia to nemôže pravidelne vykonávať.

Inšpirácia z prírody

Zavítal k nám mesiac november. Jesenná krása prírody neustupuje. Rôznorodosť jej listov, plodov je inšpirujúca aj pre vás, kamaráti. Píšete nám práce o prírode v jesennom období, o ľuďoch, o prácach v okolí. Vidno taktiež, že si dôkladne všímate zmeny, ktoré nám toto obdobie roka prinieslo, a krásne ich viete znázorniť na výtvarných prácach. Inšpirujte sa aj naďalej prírodou a my netrpezlivo čakáme na vaše výtvory.

Katuša Jakub Týr, šesťročný škôlkar z Pivnice

Tatiana Klinovská, 4. a, ZŠ Jána Kollára, Selenča

Elena Vrabčeniaková, 1. b, ZŠ Jána Kollára, Selenča

Jeseň

Jeseň znenazdajky prišla do nášho kraja. Privítali sme ju a ona nám dala bohaté dary.

V chladné ráno na chodníku pod nohami zašuchotalo suché lístie. So sestrou som sa začal pohrávať s ním, ale mama hneď chytala metlu a začala zametať. Potom na ulicu vyšli susedove deti a dohodli sme sa, že pôjdeme do parku zbierať gaštany. Vysadli sme na bicykle a stretli sme sa so susedom, ktorý uháňal na traktore. Odchádzal do poľa lámať kukuricu. S ním sme sa dohodli, že mu navečer prídeme pomôcť vynášať kukuricu do koša. Sľúbil, že za odmenu dostaneme čokoládu. Bol som na návšteve u starého otca, ktorý v tej chvíli pálil pálenku a stará mama varila slivkový lekvár.

Keď príde jeseň, jesto veľa práce doma, v záhrade, v sade, v poli, lebo sa ľudia chystajú na zimu.

Dorian Havela, 4. 1, ZŠ Mladých pokolení, Kovačica

Jakub Týr, šesťročný škôlkar z Pivnice Marína Smišeková, 1. a, ZŠ Jána Amosa Komenského, Kulpín

Fabián Horvát, 1. b, ZŠ Jána Kollára, Selenča

Zuzana Makovníková, 1. a, ZŠ Jána Amosa Komenského, Kulpín

Jeseň v našom kraji

Teplé letné dni sa zmenili a prišla jeseň. S príchodom jesene mení sa príroda a všetko vôkol nás.

Zbadal som, že sú dni kratšie, slniečko menej hreje a často fúka vietor. Listy na stromoch zmenili farbu a pomaly padajú na zem. Lastovičky odletujú do teplých krajov. V jeseni dozrieva úroda a preto ľudia majú mnoho práce v poli, záhrade, ovocných sadoch a vo vinohradoch. V jeseni sa začína nový školský rok a žiaci sa po letných prázdninách znovu stretli v školských laviciach.

Jeseň je pekné ročné obdobie. Mám rád jeseň preto, lebo je vtedy zaujímavý sviatok Halloween.

Martin Válovec, 4. 1, ZŠ Mladých pokolení, Kovačica

Čaro októbrových farieb

Jeseň prichádza vždy v rovnakom období, ale je vždy iná. Ona našim očiam ponúka paletu nádherných farieb.

Nedávno na ulici začali padať prvé ohnivé listy a vetvičky. Vetrík s listami robí bláznivý kolotoč a ony sa smejú: „Šu, šu, šu!“ „Počujete?“ Pod nohy mi spadol jeden hnedý, zrelý gaštan. Akoby mi jeseň poslala telegram, že je už tu. Na chodníku sa rozprestrel červeno- oranžovo-žltý, pestrý koberec. Koruny stromov mávajú lastovičkám na pozdrav a prajú im šťastnú cestu do teplých krajov. Záhrady a príroda, o ktoré sme sa po celý rok usilovne starali, vydajú nám svoje bohatstvo. Šťavnaté červené jablká, žlté, voňavé hrušky a alové strapce hrozna prinášame si pre zimu do komôrky. Oranžové, veľké tekvičky si ešte čerpajú posledné teplé, slnečné lúče.

Október je jeden pekný, jesenný mesiac a prináša nám krásne farby. Z tohto jesenného času mám veľkú radosť, lebo nám každý deň prináša rôzne čará.

Maximilián Pap, 3. 1, ZŠ 15. októbra, Pivnica

Strach budúcich oteckov, alebo syndróm tehotného otecka (2)

Prof. Dr. sci. med. Artur Bjelica špecialista na gynekológiu a pôrodníctvo subšpecialista na endokrinológiu

Aké sú príznaky Couvade syndrómu?

Príznaky je možné rozdeliť podľa toho, či majú psychický, alebo fyzický charakter. K psychickým príznakom patrí: anxiozita, depresia, problémy so spánkom, nepokoj, znížená chuť na sex, pričom k fyzickým príznakom môže patriť: nevoľnosť, zvracanie a pálenie záhy, bolesť brucha alebo nadúvanie, zmena chuti do jedla, kŕče v nohách, bolesti chrbta, iritácia genitálií alebo moču, zmena chuti do jedla s následným priberaním na váhe alebo chudnutím.

Čo spôsobuje Couvade syndróm?

Napriek tomu, že o vývoji Couvade syndrómu bolo poskytnutých niekoľko teórií, odborníci si stále nie sú istí, prečo sa u niektorých mužov vyskytuje a u iných nie.

Teórie sú najčastejšie založené na: – pocite oddanosti – budúci oteckovia, ktorí sledujú vývoj svojho nenarodeného dieťaťa, sú na tento syndróm náchylnejší; – psychologických príčinách – vládne mienka, že súcitnejší muži sú náchylnejší na vznik tohto syndrómu. Inými slovami muži, ktorí spolucítia so symptómami ich partneriek počas tehotenstva, majú väčšiu pravdepodobnosť vzniku Couvade syndrómu. Byť otcom po prvý raz je tiež špeci cká psychologická situácia, ktorá môže zase prispieť k zvýšeniu úrovne stresu;

– zmene hladiny hormónov – ako sa syndróm vyvíja, hladiny hormónov prolaktínu a estrogénu sa zvyšujú v prvom a treťom trimestri gravidity, pričom hladina testosterónu a hormónu stresu kortizolu klesá; všetky tieto hormonálne zmeny sú zaznamenané u ľudí, u ktorých sa vyvinie tento syndróm.

Ako častý je tento jav?

Hoci väčšina mužov nehovorí otvorene a priamo o týchto príznakoch, tento jav sa napriek tomu často vyskytuje a je veľmi rozšírený s ohľadom na určité geogra cké a kultúrne odchýlky. Výskumy v USA ukazujú na jeho častý výskyt pri viac ako 50 % prípadov, zatiaľ čo v niektorých európskych krajinách až 70 %.

Je potrebné liečiť Couvade syndróm?

Keďže je Couvade syndróm dočasný, neodporúča sa špeciálna liečba. Existuje však niekoľko strategických prístupov k zmierneniu symptómov. Na niektorých mužov priaznivo pôsobia meditácia a joga, obzvlášť na tých, ktorí v rámci syndrómu zažívajú stavy depresie alebo extrémny stres. Je potrebné mať na zreteli, že anxiozita súvisiaca s tehotenstvom a rodičovstvom je podobná anxiozite, ktorú je možné cítiť pre čokoľvek. Rovnako ako pri iných príčinách anxiozity, aj v tomto prípade je možné použiť stratégie zmierňovania stresu – napríklad cvičenie alebo uvoľnenie sa pri pozeraní lmov, čítaní kníh, počúvaní hudby alebo pri športovaní. Rozhovor mužov, ktorí majú príznaky Couvade syndrómu, so svojou partnerkou a blízkymi o tejto problematike je tiež jednoduchým a vždy prospešným „liekom“.

Mozaika

MAGAZÍNOVÁ PRÍLOHA

ROČNÍK XXIII 6. novembra 2021 ČÍSLO 266

NAMIESTO PRÍPITKU Sedemdesiatnik Ľuboslav Majera

Miroslava Blažićová

Kto je Ľuboslav Majera? Režisér. Profesor. Manžel, otec, starý otec... A jeden z nás?

Samozrejme, jeden z nás. Vyzerá, že mu nezáležalo byť niečím viac. Pri jednej príležitosti mu Vida Ognjenovićová povedala: „Majera, vy ste skromný.“ Na jeho otázku, či je to chyba, mu vysvetlila, že skromnosť je vlastnosť malých. A on to nie je. Malý, myslím. Majerovi jeho výchova predsa nedovoľuje myslieť si o sebe, že je veľkým a zvláštnym človekom, že nie je jedným z nás – obyčajný človek, ktorý sa nikdy neprestal hrať v divadle, človek, ktorý zbožňuje svoju rodinu, má rád ľudí a život.

Ľuboslav Majera sa narodil 3. novembra 1951 v Báčskom Petrovci.

Aj keď uvažoval o štúdiu gra ky, absolvoval réžiu v Bratislave.

Ako štipendista Rádio-televízie Nový Sad roku 1976 sa najprv zamestnal v televízii a potom v Novosadskom rozhlase, kde pracoval do roku 1993. Tu sa takmer vo všetkých menšinových redakciách osvedčil ako režisér dokumentárnych lmov, reportáží, až po rozhlasové drámy. Jazyk mu v tom nebol prekážkou. Ani neskoršie v divadle.

Na začiatku kariéry sa stal známym tým, že začal spolupracovať s ochotníkmi, s ktorými víťazil na festivaloch. Neskoršie sa mu dostávajú angažmány v profesionálnom divadle. Spolupráca s profesionálnymi divadlami prebieha zároveň so spoluprácou s ochotníckymi divadlami, čo potvrdzuje Majerovu ideu, že medzi ochotníkmi a profesionálmi v podstate nie sú veľké rozdiely. Naopak.

V deväťdesiatych rokoch odchádza na Slovensko. Možnosť pracovať v rozličných divadlách mu umožňuje zaoberať sa tým, čo najviac má rád – réžiou a zároveň mu umožňuje živiť rodinu. Už ako renomovaný režisér, hlavne ako umelec na voľnej nohe, pracuje v mnohých ochotníckych a profesionálnych divadlách na Slovensku a v Srbsku. Naskytla sa mu príležitosť pokračovať v rodinnej tradícii a rovnako ako jeho matka Anna sa zaoberá pedagogickou prácou na Akadémii umenia v Novom Sade a Banskej Bystrici.

Aj napriek tomu, že by mu pravdepodobne bolo ľahšie žiť v niektorom z miest – v Novom Sade, alebo nikde na Slovensku, predsa Petrovec neopustil. Z Petrovca neúnavne a vytrvalo so svojím kufrom Majera sa hrá, manipuluje, hľadá mieru a zmysel, tvorí a interpretuje, vyvoláva naše pocity a núti premýšľať v Prešove, Trnave, Nitre, Banskej Bystrici, Martine, Zvolene, Tisovci, Brezne, Subotici, Kikinde, Sente, Zreňanine, Novom Sade, Pivnici, Sombore, Ruskom Kerestúre, Erdevíku, Belehrade, Kovačici, Šabci, Užiciach, Kruševci, Budve, Mostare, Iloku a, samozrejme, v Báčskom Petrovci.

Za všetky tie odchody a príchody, za všetky tie miesta a mestá, nevlastné postele a vynechané rodinné obedy, pre toľkých ľudí, ktorých treba vzájomne prepojiť a donútiť spolu budovať a tvoriť, je nutná neuveriteľná energia a láska k divadlu a porozumenie pre ľudí. Ľuboslav Majera nielenže neúnavne cestuje z divadla do divadla, ale búra klišé, hľadá nové riešenia a prináša niečo nové a vlastné, špeci cké majerovské.

To najhodnotnejšie, čo Majera v priebehu svojho života nadobudol k tej stovke predstavení, ktoré režíroval, je láska, sympatia a úcta ľudí, ktorých stretával v a okolo divadla, kým s nimi pracoval. Lebo Majera dáva (seba), neľutuje toho a ľudia si to uctievajú.

Obdobné je zbožňovanie i jeho študentov, ktorí v ňom spoznali učiteľa a človeka, ktorý ich z celého srdca podporuje... Pretože Majera veľmi dobre vie doceniť ľudí a spolucíti s nimi.

Majerove predstavenia sú rozpoznateľné už na prvý pohľad. Scénogra a je redukovaná, zdá sa byť chudobná, ale je viacvýznamová a maximálne využívaná. Ona je kľúčom k pochopeniu hry. Trvajúc na jednoduchosti sa dostáva k neobvyklým riešeniam a núti obecenstvo maximálne využívať svoju predstavivosť. Majera má rád hercov. Vie, ako s nimi pracovať, a oni radi pracujú s ním, pretože sa vždy dozvedia niečo nové. Majera má rad divadlo, lebo je ono hra. Ale sa mi zdá, že Majera nadovšetko miluje život, ktorý je sám o sebe darom.

Ľuboslav Majera je a nie je jedným z nás. Pretože urobil mnoho, oveľa viac, ako mnohí z nás. Pretože je dôležitý pre divadlo, ktorému sa maximálne odovzdáva. Pretože je v mnohých ohľadoch prvý, aspoň pokiaľ ide o vojvodinských Slovákov (prvý vyštudovaný režisér, prvý profesor, dokonca na dvoch umeleckých akadémiách, prvý Slovák laureát Sterijovej ceny).

Vráťme sa na začiatok rozprávky.

Som toho názoru, že je Majera skôr múdrym človekom, než skromným (a preto malým). Múdri ľudia netúžia byť slávnymi a veľkými. Vie, že v živote nejde len o potlesk a chválu, život je oveľa komplexnejší, zložitejší, viacvrstvový, a preto je taký úžasný.

Ľuboslav Majera je režisér, ktorý spolupracuje so Slovenským vojvodinským divadlom od jeho založenia, a to nielen ako režisér, ale aj ako predseda Umeleckej rady. V tomto roku pán Majera oslávi sedemdesiatku. Táto výstava je výrazom úcty a vďačnosti Slovenského vojvodinského divadla Ľuboslavovi Majerovi za doterajšiu spoluprácu a podporu. (Časť z textu predneseného na vernisáži dokumentárnej výstavy Majera, ktorú si ešte stále možno pozrieť v aule SVD)

Z obsahu

Laudácio na Jána Kišgeciho

s. 24

Tak sme si zvykli na mier

s. 26

Päťdesiat rokov Ceny za autentickosť v Pivnici (2) s. 28

CENA ONDREJA ŠTEFANKA Laudácio na Jána Kišgeciho

Katarína Melegová-Melichová

VERBUM LAUDATUR SI FACTUM SEQUATUR

Chválu zožneš slovom, ktoré sprevádzaš činom

Milé dámy, vážení páni, pripadla mi pre mňa čestná úloha predniesť a pestovanie ciroku, a zvlášť liečivých rastlín. Inicioval štúdium mladých ľudí z radov vojvodinlaudácio na tohtoročného laureáta Ceny Ondreja Štefanka za príspevok k rozvoju a propagácii slovenskej literatúry tvorenej v slovenskom zahraničnom svete – prof. Dr. Jána Kišgeciho.

Málo je takých všestranných osobností na Dolnej zemi, akou je prof. Dr. Ján Kišgeci. Excelentný vedec, pedagóg, manažér, publicista, kultúrny dejateľ...

Narodil sa v Petrovci 10. septembra 1941, kde vychodil základnú školu a slovenské gymnázium a v štúdiu pokračoval na Poľnohospodárskej fakulte v Novom Sade. Po skončení štúdií pôsobil tri roky ako novinár v Novosadskom rozhlase. Roku 1968 sa vracia na svoju alma mater, tam získava hodnosť magistra, doktora (1974), aby sa neskoršie stal profesorom. Ale pero publicistu nikdy neodložil.

Špecializáciu v oblasti chmeliarstva urobil začiatkom 70. rokov na jednoročnom štúdiu vo Veľkej Británii a absolvoval aj študijné cesty do najvýznamnejších stredísk chmeliarstva tak v Európe, ako aj v Amerike, Ázii, Austrálii a v Afrike. Zdokonaľoval sa v Číne, Japonsku, Brazílii, Izraeli, Egypte, Rusku, Austrálii... Ako vynikajúci odborník v tejto oblasti v rokoch 1984 až 1988 bol predsedom vedeckej komisie Medzinárodnej chmeliarskej únie (IHB).

Svoje bohaté poznatky a skúsenosti plne uplatnil ako riaditeľ Ústavu pre chmeľ, cirok a liečivé rastliny v Petrovci v štyroch funkčných obdobiach (1975 – 1990). Z ústavu sa pod jeho vedením stalo renomované pracovisko pre výskum chmeľu a šľachtenie ských Slovákov na Slovenskej poľnohospodárskej univerzite v Nitre, z ktorých sa stali poprední odborníci a výskumníci v odbore poľnohospodárstva so znalosťou slovenskej odbornej terminológie. Súbežne bol aj pedagógom na Poľnohospodárskej fakulte v Novom Sade. Patrí medzi zakladateľov Medzinárodnej spoločnosti pre liečivé a aromatické rastliny juhovýchodnej Európy (AMAPSEC), založil zbierku 200 druhov liečivých rastlín a organizátorom je medzinárodných konferencií. Inicioval založenie a bol prvým riaditeľom Zväzového ústavu genetických zdrojov Juhoslávie, ktorý má za úlohu zoskupovať, chrániť a zveľaďovať biodiverzitu rastlinného a živočíšneho sveta.

Zastával post vojvodinského ministra poľnohospodárstva, ministra poľnohospodárstva Srbska a riaditeľa zväzovej správy pre poľnohospodárstvo Juhoslávie. Uplatnil sa aj v Medzinárodnej organizácii pre poľnohospodárstvo (FAO), vo Vedeckej rade Medzinárodného chmeliarskeho združenia (IHB), ako člen Slovenskej akadémie pôdohospodárskych vied (1997) a člen Srbskej akadémie inovačných vied (2007). Za vedecky fundované a hlboké brázdy kontinuálne vyorané na poli vedy Medzinárodná chmeliarska únia ho vyznamenala Radom rytiera chmeľu (1979), Radom dôstojníka chmeľu (2005) a Radom veliteľa rytierov (2007). Je nositeľom Ceny Obce Báčsky Petrovec (1983), Pamätnej medaily ÚSŽZ za zachovávanie a rozvoj Nositeľ Ceny Ondreja Štefanka – Dr. Ján Kišgeci národného, du(foto: O. Melich) chovného a kultúrneho povedomia a upevňovanie identity Slovákov v zahraničí (2016) a Plakety NRSNM za výnimočný prínos v oblasti vedeckej činnosti a za zachovávanie, rozvoj a prezentáciu národnej a kultúrnej identity vojvodinských Slovákov (2019). Od študentských čias spolupracoval so Slovenskou poľnohospodárskou univerzitou v Nitre, Génovou bankou v Piešťanoch, Strediskom pre liečivé rastliny v Novej Ľubovni, v oblasti zveľa-

INÍ PÍŠU

denia pestovania chmeľu s Hornou Stredou, okolo výroby liečiv a pestovania liečivých rastlín s Modrou... Zaslúžil sa o mnohé vzájomné kontakty a spoluprácu medzi poprednými srbskými a slovenskými poľnohospodárskymi inštitúciami a podnikmi. Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre mu 23. októbra 2019 za aktívnu spoluprácu pri rozvoji univerzity a osobný prínos k realizácii medzinárodnej vedeckej spolupráce udelila na veľkolepom ceremoniáli čestnú vedeckú hodnosť Doctor honoris causa.

Aj pri tej príležitosti prof. Dr. Ján Kišgeci uviedol, že chmeľ ho vyškolil a otvoril mu dvere do sveta. Nielenže mu venoval veľký počet z tých stovák štúdií a vedeckých prác, ale ako človek s koreňmi v černozemi Panónie a svojho rodného Petrovca svoju prvú knižku Chmeliarske pohľadnice (Obzor, Nový Sad 1979) venuje tradícií pestovania chmeľu, predovšetkým v Petrovci. Opatril ju vzácnymi fotogra ami o chmeliarstve zo začiatku 20. storočia a medzivojnového obdobia. Vďaka chmeľu v Petrovci mohli naši pokrokoví predkovia založiť kníhtlačiareň, slovenské gymnázium, Slovenské národné slávnosti, založiť Maticu slovenskú v Juhoslávii, vydávať slovenské učebnice, knihy a tak posilniť základy slovenskosti, v ktorých aj v súčasnosti pokračujú generácie Slovákov v Srbsku...

Do literatúry faktu patrí aj ďalšia jeho kniha Konope, konope, zelené konope... (1989), ktorá odzrkadľuje usilovnosť a lásku nášho človeka vloženú do pestovania konôp a do výroby klinovníkov, plachtičkov, plátna, slameníc, poňví, vriec, štrángov... Sú tam

aj ilustrácie, fotografie, ľudové piesne, príslovia a „spomienky na dávne zimné večery, keď sa do izby, jednej jedinej izby, okolo sedliackej pece vykúrenej zetkami, uchýlila celá a početná rodina. Tam sa naraz priadlo, motalo, jedlo a spalo. Inokedy zasa súkalo a tkalo a nikomu nič, zrovna nič nechýbalo, ani neprekážalo. Tešili sme sa z mála, lebo sme veľa ani nepoznali. Hojnosť, čo prišla potom, iba potvrdila, že s konopami a všetkým, čo s nimi súviselo, sme utratili kus prirodzenej radosti a pokoja, ktorý vedelo dočariť často aj samo vrndžanie kolovratu.“ bohatý materiál v zápisníkoch a fotoaparátoch, ktoré zverejnil v knihe Objektív na poludníkoch (1996). A odkiaľkoľvek bola reportáž (Egypt, Čína, Japonsko, Thajsko, Austrália, Srí Lanka, Maďarsko, Česko, Francúzsko, Anglicko), stredobodom záujmu jeho pera a objektívu je človek. Odborníci hovoria, že dobrá fotografia povie viac ako tisíc slov. Odcitujem dnes už nebohého kolegu novinára Vladimíra Dorču, ktorý napísal: „Jedna KIŠGECIHO farebná fotografia, to je tisíc a jedno slovo.“

Osobitný vzťah má pán profesor Kišgeci k našim umelcom,

Ján Kišgeci v chmeľnici

O životnej úlohe konôp u Slovákov dal Ján Kišgeci vedieť nielen väčšinovému srbskému národu, ale aj medzinárodnej verejnosti knihou v srbčine a angličtine Konoplji hvala – Praise to Hemp (Konope vďaka 1994), ktorú ilustroval maliar svetového mena – Martin Jonáš. Ich tvorivá spolupráca pokračovala aj v ďalšej knihe Pamätníky kukurice Martina Jonáša (1995) v srbčine, v slovenčine, angličtine, nemčine a vo francúzštine.

Výpiskami zo štyroch petrovských kroník pod názvom Petrovská dedina (1997) autor sprístupnil najdôležitejšie fakty, udalosti, pohromy, tragédie, staviteľské a kultúrne udalosti zo života Petrovčanov od ich prisťahovania až do roku 1952.

Zo svojich ciest za odbornými poznatkami si priniesol aj zvlášť k tým, ktorých dielo je zakorenené v slovenskej vojvodinskej dedine a našskom spôsobe jej života. Tak vznikli monografie o našich umelcoch: Zuzka Medveďová (v spoluautorstve, Kultúra, Petrovec 1997), Petrovec a Ivan Križan (MSS, Petrovec 2011), Petrovec Vladimíra Urbančeka (MSS, Petrovec 2013) a kniha karikatúr Ares Petrovský (MSS, Petrovec 2016).

Venoval sa aj výskumu poľovníctva, výsledkom čoho je kniha Poľovníctvo v Petrovci počas troch storočí (2016).

So zápalom a energiou sa v poslednom desaťročí snaží vzbudiť záujem v Srbsku a na Slovensku o osobnosť poľného maršala panovníčky Márie Terézie Andreja Hadíka, ktorý bol pôvodom Slovák a za jeho vojenské úspechy získal titul grófa a Futocké panstvo, ku ktorému patrili tak Petrovec, ako aj Hložany. Priniesol k nám prvé sadenice chmeľu, a tak pred 250 rokmi tieto mohli byť vysadené v petrovskom chotári. Rozmach chmeliarstva potom následne spôsobil aj rozmach hospodárstva, vzdelanosti a kultúry v Petrovci. Združenie pre muzeálne agrárne dedičstvo z Kulpína, ktorého je náš laureát predsedom, sa zaslúžilo o reštaurovanie portrétu Andreja Hadíka a jeho klobúka, ktoré sú umiestnené v jeho kaštieli vo Futogu.

Ďalším veľkolepým dielom nášho laureáta je založenie jediného Poľnohospodárskeho múzea v Srbsku, a to v Kulpíne, v priestoroch klasicistického kaštieľa Dunđerskovcov 20. januára 1993. Ideu starú päť desaťročí sa podarilo prof. Kišgecimu realizovať s vynaložením veľkého úsilia, hoci Vojvodina bola poľnohospodárskym regiónom. Múzeum okrem výstav o dejinách chmeliarstva, pestovania konôp, ciroku, pšenice, tabaku, mliekarstva, pivovarníctva, chovu ošípaných, oviec... organizovalo v prvom desaťročí aj výstavy umelcov a kultúrne podujatia – koncerty vrcholných inštrumentalistov, posedenia so spisovateľmi...

Vo vedľajšej budove kaštieľa upravili pivnicu podľa existujúcich pivníc na Slovensku. Od roku 2004 Poľnohospodárske múzeum patrí do Múzea Vojvodiny.

V rodičovskom dome v Petrovci, o ktorý sa s láskou stará, je množstvo autentických dokumentov, dobových fotogra-

fií o živote Slovákov na Dolnej zemi, o poľnohospodárskych siatinách a úkonoch, ktoré s tým súviseli, ale vlastní aj bohatstvo vlastných fotografií tak z nášho prostredia, ako aj z početných zahraničných ciest. Svoju lásku k Petrovcu zdieľa aj jeho manželka Marica, inžinierka agronómie, a syn Titulná strana monografie o Vladimírovi Urbančekovi Ján. V období, keď syn dorástol do stredoškolského veku, pán profesor bol častým hosťom v priestoroch Matice slovenskej v Srbsku, lebo sme mu vydali početné knižné tituly. Pochválil sa, že syn bude žiakom Gymnázia Jána Kollára v Petrovci. A hrdo dodal: „V slovenskej triede. O tom sme ani nedebatovali, je to samozrejmosť.“ Pán profesor s jeho slovenským cítením, v rodičovskom dome na stole s prestretým prekrásnym bielym obrusom s preberaným pásom, popri obdivuhodnej vedeckej, pedagogickej a riadiacej práci s takým bohatstvom aktivít na skúmaní a zachovaní tradičného kultúrneho dedičstva Slovákov na Dolnej zemi na svojom konte, ani nemohol inak. Z rodičovského domu si odniesol úctu k zemi – živiteľke, k pracovitosti, ale aj pocit patričnosti k slovenskému rodu, lásku k svojmu rodisku a k prírode. Vážený pán profesor, dovoľ mi vo vlastnom mene a v mene zriaďovateľov tejto ceny popriať Ti pevný krok

Titulná strana knihy o petrovských kronikách a zdravie do ďalších rokov, ešte veľa tvorivých skutkov a vzácnych knižiek, ktorými zachovávaš aj kus každého z nás. Celý život si sa riadil výpoveďou, že chválu zožneš slovom, ktoré sprevádzaš činom. Za tie Tvoje doterajšie činy Ti úprimne ďakujeme a k Cene Ondreja Štefanka blahoželáme. Foto: z archívu J. Kišgeciho