Preži v Číne!

bamboome

vl l

Prezi v C ne ! v

Druhý cestovateľský manuál

Necíť sa v Číne sám a stratený uprostred nekonečnej vody

Preži v Číne! je druhý cestovateľský manuál od firmy Bamboome. Tento manuál je skôr o slove, ako o obraze; narozdiel od prvého manuálu - Tri dni v Šanghaji. Jeho cieľom je okrem prípravy človeka na prežitie v Číne aj zhrnutie toho najlepšieho z blogu Bamboome a z foťáku Pavla Dvořáka za rok 2013.

Kapitola prvá: Pôžitky Čínske jedlo Čínske jedlo na Slovensku?

Kapitola druhá: Neresti Cigarety Alkohol Prostitúcia Kapitola tretia: Vzťahy Etiketa darov Červené obálky

PanoramatickĂ˝ Peking

Pouličný tanec v Číne

Pozitky v

v

Čínske jedlo Moja prvá smska z Číny po prílete nebola, dobre som doletel, ale dobre som sa najedol. Vtedy som ešte nevedel, že to je to, čo by napísal aj každý Číňan.

Jedna z prvých vecí, ktoré vám dôjdu, keď sa pôjdete najesť v Číne je, že čínske jedlo a jedlo v Číne sú dve veľmi rozdielne veci. U nás sú len určité kópie čínskych jedál na európsky spôsob. Veľa ľudí si myslí, že veď kto by jedol všetky tie veci, čo jedia Číňania. Že Číňan zje všetko, čo lieta, okrem lietadla a všetko, čo má štyri nohy, okrem stola a stoličky, sa u nás traduje dlho. A áno, nájdete to v Číne. V Pekingu sa nachádza veliký trh s jedlom, prezývaný aj nočný trh, kde kúpite všetko. Pečené tarantuly, hmyz - či už včely, larvy alebo stonožky; morské príšery, od hviezdíc či úhorov, až po morských ježkov, ale aj chuťovky ako baraní penis alebo ešte hýbuce sa škorpióny. Trh je každý večer plný. Lenže keď človek zdvihne hlavu a obzrie sa okolo seba, uvedomí si, že tam vlastne nie je žiadny Číňan, iba cudzinci. A predavači tu vedia po anglicky, jedlo je tu drahé. Tu niečo nehrá. Toto totiž nie je čínske jedlo. Nechcem tým povedať, že Číňania nejedia aj pre nás divné veci. Len v Číne je rozdiel medzi jedlom a jedlom.

Ak sa chce človek dobre najesť, naozaj po čínsky, pri hľadaní reštaurácie musí dodržiavať isté zásady. Prvá a podla mňa najdôležitejšia - v reštaurácii musí byť veľa Číňanov. Keď sa človek niekde priotrávi jedlom, nemá tendenciu sa na to miesto vracať, to platí aj pre Číňanov. Preto prázdne reštaurácie nie sú nikdy dobrý výber. Druhá zásada, ktorá ale môže priniesť veľa problémov, no i veselých historiek je, že ak čašníci vedia po anglicky a menu majú v angličtine, nie je to dobrá adresa.

Pre Číňanov je jedlo jeden z najdôležitejších aspektov života. Keď sa stretnú kamaráti, ich privítacia otázka nie je “ako sa máš?”, ale „jedol si?“. Ak človek chce osloviť ženu, prvá otázka nie je, “ako sa voláš”, ale „jedla si?“. Aj pre Číňanov existujú však dve kategórie. Ísť sa najesť, a ísť sa dobre najesť. Ísť sa najesť je to, čo robia každý deň. Dá sa ísť do malých reštaurácií za smiešny peniaz, kde sa dá najesť do plna a dobre. Reštaurácie sú to malé, mierne špinavé, kuchárova, kedysi biela uniforma, hrá všetkými farbami, len nie bielou a majiteľ je väčšinou aj čašník, ktorý má len túto reštauráciu. Nie je nezvyklé, keď má niekde vzadu aj izbičku, kde býva aj so svojou rodinou. A potom je kategória ísť sa dobre najesť. Ale to neznamená len lepšie jedlo, ale ide aj o prostredie. To je voľbou, keď sa ide na rande, s kamarátmi na oslavu a podobne. Reštaurácia to býva väčšia, obsluhujú aspoň traja čašníci a cena sa už dvíha.

Existuje však ešte posledná kategória. Nazvem ju pouličné jedlo. Je to pre nás tá najexotickejšia kategória a pokiaľ dodržujete už spomínané zásady, niekedy aj najchutnejšia. Je lacná, je sa priamo na ulici, býva to predavač s malým prenosným vozíkom, žiadne stoly, v lepšom prípade stoličky o výške tridsať centimetrov a dobré jedlo, podávané na špajli, v igelitových sáčkoch alebo papierových miskách. Je jedno, či to sú veci pečené na uhlí, alebo varené v extrémne štipľavej polievke, rôzne pečené placky, pražené nudle, pražená ryža, chobotničie koláčiky, už olúpané ovocie a nespočetne ďalších možností, je to to, čo si človeka získa hneď po prvom ochutnaní.

Čínske jedlo na Slovensku? Čínske reštaurácie som mal v láske oveľa skôr ako som sa do Číny dostal. Vždy mi však napadala jedna vec: chutí tak aj naozajstné čínske jedlo? Jedlo, ktoré jedia Číňania v Číne? Táto otázka zjavne netrápila len mňa, stále mi ju niekto dáva.

Nechutí. Prvýkrát som sa o tom presvedčil priamo v Číne. Čínske jedlo u nás je prispôsobené našim chutiam. A to veľmi výrazne. Vždy keď, to niekomu poviem, tak je touto odpoveďou sklamaný.

Druhýkrát som sa o tom presvedčil na Slovensku. Počas školy som brigádoval v čínskej reštaurácii ako čašník. Zo začiatku som bol nadšený. Okrem toho, že som prvé dni rozprával čínsky viac ako keď som bol v Číne, tak to malo ešte jednu veľkú výhodu. Po dlhom čase som mal naozajstné čínske jedlo.

Kuchári, ktorí varia „čínu“ v našich čínskych reštauráciach, toto jedlo sami vôbec nejedia. Robia si pre seba pravú „čínu“ v presvedčení, že cudzinec by to nejedol. Aj v mojom prípade boli šokovaní, keď som prestal jesť čínske jedlo určené Slovákom a chodil za nimi do kuchyne na čínske pre Číňanov. Hneď prvý deň mi na privítanie vložili do misky prasačiu paprčku: celú od kolena aj s kopýtkom. K tomu držky na cibuľke a niekoľko misiek s omáčkami, kam sme si jedlo namáčali. Zjedli by toto Slováci v čínskej reštaurácii? Číňania sa asi nemýlia, zrejme by sme to nezjedli. Ale napríklad tvrdohlavé presvedčenie, že cudzinec nevie jesť štipľavé jedlá, naozaj nemám rád. Keď si napríklad objednám vyslovene štipľavú sichuanskú špecialitu, a to dokonca po čínsky, ešte nikde v Európe som ju nedostal pikantnú. Samozrejme druhým dôvodom môže byť aj to, že 90% Číňanov žijúcich v Európe pochádza z provincie Zhejiang, ktorá sa nachádza na juhu Číny a Číňania z juhu veľmi pikantné jedlá radi nemajú.

Ale všetko má svoje výnimky. Sú miesta, kde je „čína-nečína“, no aj také, kde je „čína-čína“. Takže, ak chcete jesť naozajstné čínske jedlo aj na Slovensku, treba sa riadiť tým istým pravidlom ako v Číne: nájsť si reštauráciu, kde sedí viac Číňanov ako západniarov.

Čína je plná nástrah

Neresti

Cigarety „Ministerstvo zdravotníctva varuje: fajčenie vážne škodí Vášmu zdraviu.“ A to všetkým. Či už Číňanom, alebo nám. Lenže fajčenie sa v každej krajine trošku líši.

V Číne fajčí takmer každý. Kedysi dokonca mali v lepších reštauráciach nad stolmi visiacu nádobku s cigaretami zadarmo. To už síce neexistuje, ale vždy sa oplatí mať v Číne škatuľku cigariet pri sebe, hoci človek nefajčí. Fajčenie tam je istým spoločenským rituálom. Pokiaľ chce človek niekoho poprosiť o láskavosť, má väčšiu šancu na úspech, ak predneseniu prosby bude predchádzať ponuka cigaretky. Ak človeka pozvú na jedlo, je ponúknutie cigarety po jedle desaťkrát účinnejšie ako obyčajné ďakujem. So slovom ďakujem sa v čínštine šetrí a nie vždy ho možno použiť. Pokiaľ Vás zastaví policajt, vy ho ponúknete cigaretkou a on ju prijme, pravdepodobne pokutu nedostanete. No ak ju odmietne, pokute sa takmer určite nevyhnete. Odmietnutie cigarety totiž má veľmi veľa významov skrytých medzi riadkami. Pokiaľ je človek nefajčiar, treba si dať pozor ako odmietnuť. Povedať „nie“ v čínštine nestačí. Je to neslušné a môže to dotyčného uraziť. Ak už odmietnuť, treba povedať, že fajčiť neviem. Iba tak je šanca, že sa podarí odmietnuť bez následkov.

Respektíve, že sa vôbec podarí odmietnuť, Číňania sú totiž v láskavostiach niekedy veľmi nástojčiví.

No nie vždy je fajčenie len rituál. Aj tam je to každodenný zlozvyk. Číňania fajčia veľa a často. Možno je to tým, že predsa len je na ľudí v Číne väčší tlak. Uspieť v krajine, kde je 1.3 miliardy konkurentov, nie je len tak. Fajčí sa na uliciach, v reštauráciach, v kúpeľoch priamo vo vani, u lekára... Raz som musel ísť na vyšetrenie kolena a lekár ma celý čas vyšetroval s cigaretkou v ústach. Popol mi padal na koleno a ja som sa nestačil čudovať. Ale človek si na to zvykne. Dokonca sa niekedy aj ľahko nechá zvábiť. V Číne sú cigarety lacné aj drahé. Od výmyslu sveta. Dokonca aj u nás sa dajú kúpiť čínske cigarety. Iba im tu zmenili názov a nepíšu že sú z Číny, aby si ich ľudia kupovali. Predsa len u nás „Made in China“ nie je vždy pozitívna nálepka.

Ale aj čínske zdravotníctva varujú. Aj čínska vláda si uvedomuje, že s toľkými cigaretami to ďalej nepôjde. Kto vie, čo nahradí cigarety, keď raz ľudia v Číne začnú poslúchať nariadenia. Pretože už roky ignorovaným zákonom v Číne je práve zákaz fajčenia na verejnosti.

Alkohol Kto počul o čínskej poézii, počul o básnikovi menom Li Bai (Li Po). Bodaj by nie. Nie len že je to najslávnejší básnik dynastie Tang, ale je to aj najväčší velikán takmer päťtisíc rokov starej čínskej literatúry. Okrem poézie bol preslávený ešte jednou vecou. Svojou láskou k vínu. Všetci básnici za dynastie Tang boli pijani, no nik z nich sa Li Baiovi nevyrovnal. Pri písaní pil, pri pití písal, pil aj keď nepísal.

Mnoho ľudí si myslí, že to čo pil nemohlo byť víno, ale skôr nejaký druh piva. Pretože množstvo, ktoré denne vypil by obyčajný človek pravdepodobne neprežil. A už určite by sa nestal bohom poézie.

Alkohol má v Čínskej spoločnosti odjakživa veľmi dôležité miesto. Väčšina ľudí síce uprednostňuje pivo, ale pitie vína vyjadruje určitý spoločenský status. Pitie alkoholu je v Číne dôležitý rituál priateľstva, ale napríklad aj uzatvárania obchodu. A má prísne pravidlá. Aj obyčajný prípitok dokáže rozhodnúť o osude dvoch ľudí. Ak by obchodník štrngol dnom svojho pohára na horný okraj pohára svojho nádejného obchodného partnera, s takmer úplnou určitosťou by sa žiadny obchod neuzatvoril. Vyjadrovalo by to pocit nadradenosti a opohŕdania tým druhým. Pri pripíjaní je treba držať pohár dvoma rukami. Alebo to aspoň naznačiť. To isté platí, aj keď niekto do pohárika iba dolieva. Dolievať treba stále, nechať na stole stáť prázdne poháre je neslušné. Len nech odpočívajú plné. A takýchto zvykov je mnoho. No rovnako dôležité ako samotné zvyky, je aj vedieť, kedy sa nemajú použiť! Priateľ by sa mohol uraziť, ak by sme nástojčivo dodržovali tieto zásady. Vyjadrovali by sme tým, že nám nie je blízky a chceme si ho držť od tela.

Keď sa v čínštine povie „piť alkohol“ žiadny Číňan to nepochopí ako piť alkohol. Piť alkohol znamená ísť sa popri pití aj najesť. Číňania neznesú veľa alkoholu. Jeden pohárik vína môže byť niekedy moc. Preto sa aj pivo pije z decových pohárov a pri pití musí byť jedlo. Keď som chodieval von s mojimi čínskymi priateľmi, tak som si vravieval, veď oni nevydržia, nemusím si dávať pozor. Ale po tom, čo môj čínsky kamarát niekoľkokrát skončil omnoho lepšie ako ja, som si spomenul na slová jedného nášho profesora. Číňania síce nevydržia veľa alkoholu, kvôli chýbajúcemu enzýmu, ale pozor na tých, čo majú v sebe mongolskú krv. Tí sú priam nesmrteľní. Ak má teda Číňan predka Mongola, alebo Li Baia, opatrnosť je rozhodne na mieste.

Guilin je časť Číny, ktorú treba vidieť

Víno v Číne Po presťahovaní sa do Šanghaja bola moja prvá robota vo firme, ktorá importovala víno z Talianska. Vyrábal som pre nich katalóg.

Okrem toho, že som bol zasypaný obrázkami a textami, naučil som sa provincie Talianska a nejaké fakty o víne, tak som postrehol ešte jednu vec. Mali sme viac ako 40 strán katalógu, na každej strane dve fľašky, ale v celom katalógu boli len 3 biele vína. Najprv som tomu neprikladal veľkú pozornosť, ale potom som si uvedomil ďalšie veci. Keď sme si minule s priateľkou kupovali víno, trvala na tom, že musí byť červené a nie biele. A len vďaka tomu, že to bol obchod s importom z Grécka, tam biele víno mali. Pretože keď idete do normálneho čínskeho obchodu, biele víno častokrát ani nenájdete.

A ono poďme rovno k základom – ako sa povie víno po čínsky? Existuje názov putaojiu, ktorý znamená „alkohol z hrozna“. Podla toho, aký znak sa pridá na začiatok – či znak pre červený, alebo biely, podľa toho sa víno ďalej delí. Ak teda chceme doslovne prepísať názov pre červené a biele víno, bolo by to asi takto: červené+hrozno+alkohol a biele+hrozno+alkohol. Ale pozor, kto bol, alebo je v Číne, si určite všimol, že sa to v reálnom živote málokedy takto používa. Sú to predsa len 4 znaky a čínština je skôr dvoj-znakový jazyk.

Všetko radi skracujú a nadbytočné znaky vypúštajú. Skracuje sa to jednoducho na „červený+alkohol“ (vynechajú sa znaky pre hrozno).

A presne tu je ten háčik, iba červené víno sa dá takto skrátiť. Pretože ak by sa takto skrátilo biele víno, bola by z toho čínska pálenka.

A skratka červený alkohol sa nepoužíva len na označenie červeného vína, ale ako víno vo všeobecnosti! Myslím si, že je to dané dvoma vecami – snahou o lingvistickú ekonomickosť, tj názov “biele víno” sa nedá skrátiť a preto sa moc nepoužíva, ale aj kvôli jednoznačnej preferencii červeného vína. Ale prečo sa v Číne tak silno preferuje červené víno? Ja mám svoju teóriu…

Väčšina Číňanov pije víno kvôli prestíži. Nepijú ho, pretože by im tak veľmi chutilo, ale pretože je to niečo, čo oddeľuje ľudí, čo majú peniaze a ľudí, čo nemajú peniaze. Mnoho Číňanov tým chce len ukázať svoju spoločenskú triedu. Aj keď samozrejme tento rozdiel mizne s stále nižšou cenou vína v Číne a zvyšujúcou sa životnou úrovňou. Ale aj tak je to dôležitý aspekt. A keď sa k tomu pridá, že červená je odjakživa farba šťastia v Číne, moje teória dostáva pointu. Keď už pijem niečo pre ukázanie prestíže, tak chcem aby to malo farbu šťastia a nie bielu farbu, ktorá tradične v Číne vyjadruje smútok.

Spektrum alkoholu v Číne Alkohol je v čínštine farebný. Červený alkohol, biely alkohol, žltý alkohol. Čo znamenajú tieto slovné spojenia? Slovným spojením červený alkohol sa v čínštine označuje víno. Biele a aj červené. Víno nie je typický čínsky alkohol, je to import rovnako ako pivo. Slovo pivo sa dokonca do čínštiny údajne prenieslo z češtiny. Oba importované alkoholy sú dnes oveľa bežnejšie, ako klasické čínske alkoho-

ly: pálenka a žlté víno. Najmä medzi mladými. No to neznamená, že by sa klasické alkoholy nepili.

Biely alkohol znamená v čínštine tvrdý alkohol, pálenku, ktorá môže mať cca od 30% až po 60% alkoholu. Teda žiadna malinovka.

Tradične sa vyrába z prosa s prímesou ryže a ďalších prísad. Existuje niekoľko značiek čínskych páleniek. Spomeniem dve najznámejšie, ktoré stoja v úplnom protiklade. Prvá značka sa volá Erguotou a je známa skôr svojou nízkou cenou. Názov sa prekladá ako dvakrát destilovaný alkohol, ale dá sa preložiť aj inak, trošku poeticky, no za to omnoho viac výstižnejšie „Dvoma panvicami do hlavy“. Druhá značka je Maotai. Popravde, originálny pravý Maotai je veľmi ťažké zohnať bez naozaj veľmi dobrých konexií a človek zaň zaplatí v stovkách EUR. Je to najslávnejšia a najkvalitnejšia značka čínskej pálenky, ktorá sa pije v tých najvyšších kruhoch. Iba raz som mal možnosť sa z nej napiť a veru, bola to úplne iná chuť. Zatiaľčo Maotai sa človeku rozplynie na jazyku a vôbec nenesie so sebou „tvrdosť“ tvrdého alkoholu, Erguotou pri napití dostojí svojmu názvu „Dvoma panvicami do hlavy“. Pri prvých pokusoch som sa vždy dostal len k otvoreniu fľaše, ale zápach, ktorý sa z nej začal šíriť, ma odradil od ďalšieho pitia. Radšej som trojdecovú fľašu za menej ako jedno euro vyhodil. Ale zvyknúť sa dá na všetko. A raz som ho dokonca musel piť na ex z trojdecových pohárov, pretože tak nejako prebiehajú čínske business stolovania. A to aj vo vysokých kruhoch, len tam sa popíja skôr spomínaný Maotai. Aj preto musela čínska vláda vydať nariadenie o maximálnej možnej sume minutej na nákup tvrdého alkoholu pri stolovaní za štátne peniaze. Pretože tam často padali až astronomické čiastky. Keď sa človek pozerá v Hong Kongu z Century avenue na najslávnejšie mrakodrapy sveta,, týči sa medzi nimi v spoločnosti najväčších čínskych bánk a nadnárodných spoločností aj jeden mrakodrap značky Maotai.

Po červenom a bielom alkohole nám zostáva žltý alkohol, alebo čínske žlté víno. Chutí skôr ako naše bylinkové alkoholy, ale vyrába sa taktiež z ryže, prosa, pšenice a pod. Nedestiluje sa však a preto obsahuje asi toľko alkoholu ako naše vína. Rovnako sa aj delí na suché, polosuché, sladké a veľmi sladké. Má ale oveľa výraznejšiu chuť, ktorá nie každému môže byť po chuti. Ale tak ako pri všetkom, treba si dať pozor, aby sa k človeku dostalo dobré žlté víno a nie zlé. Najslávnejšie sú z mesta Shaoxing z provincie Zhejiang. S vínom „Očervenelá dcéra“ z mesta Shaoxing väčšinou človek zle nepochodí a je časté na svadbách. Jeho názov totiž môže označovať aj „vydatá dcéra“, čiže dcéra v červenom. Klasicky sa totiž ženy vydávali v červených šatách. Číňania používajú slovné spojenie „variť alkohol a preberať hrdinstvá.“ Variť neoznačuje priamo variť, ale skôr prihrievať. Pretože žlté víno je najlepšie mierne ohriate. A k čomu sa najviac hodí? Ku krabom. Číňania delia na potraviny studené a teplé. Studené a teplé tu však neoznačuje teplotu, ale podstatu jedla. Napríklad krab je jedlo studené, telo schladí a človeka z neho môže bolievať brucho, ak ho zje veľa. Neutralizovať sa dá teplými jedlami a to je napríklad žlté víno, ocot, alebo zázvor. Preto ak si človek rád pochutnáva na krabom mäse, je najlepšie si ho namáčať do misky s octom a so zázvorom a zapíjať žltým vínom, nie studenou kolou. No a popritom si s priateľom rozprávať príbehy slávnych hrdinstiev, tak ako sa vraví v onom čínskom porekadle.

Nenechajte sa zvábiť krásnymi ženami v Číne

Prostitúcia Keď som sa prešťahoval do Číny, musel som si privyrábať ako väčšina nováčikov v Číne. Učením angličtiny. Raz som školil v jednej Taiwanskej firme. Táto firma mala len v Šanghaji 20 000 zamestnancov, šesť tovární s internátmi, kanceláriami, jedálňami, vlastnou MHD a pod. V podstate je to malé mestečko. Ďalšie továrne má v Európe, v USA a na Taiwane. Len pre ilustráciu veľkosti. Robil som tam tréning angličtiny pre ľudí na manažérskych pozíciach. Mal som skupinu začiatočníkov a pokročilých. Každá skupina mala mať 5 študentov, ale realita bola iná. Mnohokrát mi na hodinu pokročilých prišiel iba jeden študent. A to som si naozaj pochvaľoval, pretože som sa naučil viac z čínskej kultúry ako on z angličtiny. Jeho pozícia bola manažér kvality v jednej továrni, veľmi vysoko postavený. Mal rôzne náplne práce, ale jedna z nich bola starať sa o spokojnosť šéfov, partnerov a klientov z ďalších krajín, keď prídu na kontrolu. Býva to minimálne raz do mesiaca. Niekedy sa zdržia deň, niekedy týždeň a niekedy aj mesiac. Pokiaľ prišli nadriadení, museli každý deň posielať správu domov, ako to v továrni vyzerá, čo videli, ako sú pokojní a aké problémy sa vyskytli. Ak by napísali zlý report, malo by to dôsledky pre mojich bývalých študentov, ktorí boli všetci vo vysokom manažmente danej továrne. To znamená že hlavnou úlohou môjho študenta, ktorý mi vyrozprávala všetko, čo bude v tomto článku (budem ho prezývať Sprievodca svetom zvrhlosti), je udržať ľudí na obhliadke v dobrej nálade. A to pozostáva z troch vecí. Brať ich na dobré večere. Každý deň ich opiť (po konkrétnych príkladoch, ktoré mi rozprával, tak skôr ožrať na mol). A tretia jeho povinnosť bola brať ich za peknými ženami – rozumej prostitútkami. Podľa toho, aký veľký problém sa v ten deň vyskytol, tak za takými kvalitnými ich bral. A kedže to praktikoval každý mesiac s klientami a popri tom si ešte chodil sám oddýchnuť raz za týždeň, tak som ho poprosil, nech mi povie ako to tu chodí. Popravde som mu to ani dvakrát nemusel vravieť, rozrozprával sa sám. Niečo som už vedel, ale jedna z prvých vecí, čo som sa naučil je, že pokiaľ nepoznáte niekoho zbehlého, viac sa nedozviete. Preto som bol rád, že som našiel Sprievodcu svetom zvrhlosti.

V Číne je vzťah zákona a reality veľmi komplikovaný a často krát si odporuje. Kto nevidel nepochopí. Pred nedávnom som počúval reláciu o bussinese v Číne a tam padla krásna výstraha: Niekedy nepodpíšete žiadnu zmluvu, ale všetko čo robíte, je v medziach zákona. Inokedy podpíšete aj 10 zmlúv, ale každým dňom porušujete zákon. V Číne je prostitúcia zakázaná, ale je všade. Aby ste ju videli, potrebujete prostredníka. Ak prídete do karaoke, ktoré funguje ako bordel, ale prídete sám a nikoho nepoznáte, častokrát sa nedozviete, že to je bordel. Jediné čo sa dá zohnať bez prostredníka sú prostitútky na ulici. Ale ako mi Sprievodca svetom zvrhlosti povedal, to je len pre cudzincov. Je to najlacnejšia a najšpinavšia forma prostitúcie v Číne. Číňan z lepšej vrstvy ju nevyužíva, ale cena sa pohybuje okolo 300 RMB za rychlovku.

Druhá cenová relácia sú masážne salóny a kaderníctva. Dajú sa celkom ľahko rozoznať. Masérky sú totiž veľmi sporo odeté a často krát už z diaľky hlasno lákajú klientov. Toto je ďalšia forma prostitúcie, ku ktorej sa dá dostať aj bez známosti. Ale využívajú ju aj Číňania. Dôvod je ten, že to nie je prostitúcia v pravom zmysle slova, je to stále len masáž. Masáž citlivých miest, ktorá stojí okolo 200

Yuanov v centre Šanghaja. Samozrejme aj toto má rôzne cenové varianty. Podla prostredia, veľkosti salónu, krásy masérok a kvality ich umenia stúpa aj cena. Pozor ale na masážne salóny, kde sa prevádzkuje reálna prostitúcia. Tie sú väčšinou tie zle a lacno vyzerajúce, kde sedia ovela škaredšie dievčence. Niekedy až panie. Dajú sa spoznať aj podla toho, že sa častokrát pred vchodom točí červený reklamný valec (podobný ako v normálnych kaderníctvach, ale v tom prípade nie je nikdy červený). Ďalšie miesto kam chodí každú sobotu sú Noru masáže. Stoja cca 800 Yuanov v centre mesta. V Šanghaji je ich veľa. V takomto salóne je obrovský výklad, za ktorými stoja krásne prostitútky. V tom, ktoré navštevuje on, ich pracuje okolo sto. Operujú od jednej poobede do 6 rána. On tam vždy chodí poobede, hneď k začiatku, lebo je dobrý výber a všetky sú ešte čisté, ako povedal. K večeru musí vraj človek čakať v rade dosť dlho a tiež to nie je „čerstvo oddýchnutá“ spoločnica. Prebieha to tak, že ho vybraná dáma vezme do kúpelne, kde sa osprchujú. Potom sa ide von, človek si lahne, slečna ho potrie gelom a klient dostane masáž, ktorá je robená celým telom nahej masérky. Vyumýva ho celého vlastným telom a potom sa ide do spálne. Ďalej snáď nemusím vypisovať. Ani on nedával viac detailov.

No a potom sú tu miesta kam berie spomínaných klientov. Sú to veľké Karaoke (KTV) bary. Majú svoje „tajné miesto“ kam klientov berú. Ďalší opis bude o konkrétnom KTV bare, o ktorom mi rozprával, ale predpokladám, že v Šanghaji sú minimálne desiatky, či stovky podobných, väčších aj menších, drahších aj lacnejších. Daný KTV bar má tri poschodia. Na prvom poschodí sú obyčajné prostitútky, nič špeciálne. Sem chodia, keď nie je v robote žiadny problém. Človeka to víde okolo 1000 Yuanov. Na druhom poschodí už rázporky na šatách stúpajú vyššie a výstrihy nižšie, Číňanky sú oveľa krajšie. A tretie poschodie je plné modeliek. Nádherné ženy, ktoré majú hlboké výstrihy a vysoké rozparky na šatách. Sem chodia s veľmi špeciálnymi klientmi alebo pri veľmi veľkých problémoch. Len na tomto poschodí pracuje viac ako tristo prostitútok, okrem toho sú tam čašníčky a bordel mamy. Za všetko sa platí. Horné poschodie vyjde okolo 4000 Y, to stredné okolo 2000 Y. Človek neplatí len za prostitútku. Ba dokonca prostitútka nie je ani najväčšia čiastka na účte. Je potrebné zaplatiť aj za čašníčky, ktoré budú obsluhovať, samozrejme krásne Číňanky. Je potrebné zaplatiť spotrebu alkoholu a jedla. Je potrebné zaplatiť bordel mamu, ktorá ukáže katalógy s dievčatami a všetko zmenežuje. Prebieha to nasledovne. Vo výťahu si klient vyberie poschodie. Podla čísla poschodia bude nasledovať veľkosť šiat hostesky, ktoré uvidí keď vystúpi z výťahu. Platí tu nepriama úmernosť, čím vyššie číslo, tým menší kus látky spotrebovaný na oblečenie. Hosteska zavedie klienta ďalej, kde sa ho ujme bordel mama. Donesie veľké katalógy.

Sú to katalógy s približne 20 fotkami na jednej strane. Na každej fotke je nádherná Číňanka. Klient si ukáže, príde, môže si ju obzrieť z blízka. Ak nevyhovuje, pokračuje v listovaní. Keď si vyberie, ide sa k stolu. Objedná si pitie a jedlo. Slečne sa platí za spoločnosť pri pití. Toto je jeden zo základných faktorov, ktorý odlišuje prostitúciu v Ázii a na Západe. Zatiaľ čo na Západe sa platí len za pohlavný akt, v Ázii sa platí za spoločnosť. Každý pozná pojem japonskej gejši, na ktorý sa dnes pozerá so závojom romantizmu. To je príklad

prostitúcie v Ázii, kde bola slečna vzdelaná v umeniach, vedela spievať, hrať na hudobné nástroje, zabávať hostí. Či sú aj dnes slečny vzdelané v umeniach neviem, ale stále je prostitútka v Ázii hlavne spoločnica, s ktorou sa na konci zábavy ide do spálne. Ale pozor, spoločnica v Ázii, aj keď má zaplatené, má právo sex odmietnuť. Samozrejme to nie je len tak, bordel mama musí potom vymýšľať záchranné riešenia a nestáva sa to často, ale uvádzam to ako demonštratívny príklad rozdielu prostitúcie na Západe a v Ázii.

Ale späť k môjmu Sprievodcovi svetom zvrhlosti. Väčšinou idú na takéto večere štyria. Jeden klient/nadriadený a traja z firmy, ktorí sa starajú o tom, aby ho poriadne ožrali. Traja Číňania a klient pravidelne vypijú 5 fľašiek whisky. Keď je whisky dopitá a hosť už prestáva vnímať, odchádza sa s spoločníčkami do izby. Teda podla toho čo mi rozprával, tak ich spoločníčky skôr do izieb odnesú. Z KTV baru sa odchádza až nasledujúci deň. Keď má toto daný nadriadený niekoľko krát do týždňa, samozrejme sú všetky reporty len pochvalné.

Ako mi povedal, ak chce niekto robiť veľký business v Šanghaji, respektíve v celej Číne, kultúru prostitúcie musí poznať. Vraj až 90% všetkých veľkých obchodných dohôd na Taiwane a v Šanghaji je podpísaných v KTV baroch. Nikto tam totiž po hodinách pitia a neviazanej zábavy už nevníma a podpíše všetko. Preto ak idete podpisovať zmluvu, je dobré si brať pijácku posilu. V Číne je neprípustné odmietnuť ďalej piť, pokiaľ neležíte na zemi, ale je prípustné nájsť si zástupcu. To znamená, že ich nadriadený nemá šancu vyviaznuť z týchto KTV barov zdravý. Vždy naňho idú aspoň traja. A on je spokojný.

Ruch v Shanghaii

Vztahy v

Etiketa darov Pred nedávnom som dostal otázku, čo sú typické jedlá a zvyky Číňanov na Vianoce. Kontroval som taktiež otázkou. Čo sú typické jedlá a zvyky Slovákov na Čínsky Nový rok? Žiadne. Ani tam ani tam. Pretože Vianoce sú západný kresťanský sviatok a preto ho v Číne tradične neoslavujú a nemajú ani tradičné zvyky. Samozrejme, dnes mám za oknami Šanghaj vianočne vyzdobený krajšie ako Bratislava, v obchodoch vyhrávajú koledy a v hypermarketoch sú vystavené vianočné stromčeky. No Vianoce sú v Číne komerčný sviatok bez histórie a tradície. No ale presa len sa nájde niečo, o čom by sa dalo rozprávať v súvislosti s Vianocami. O rovno o tej najlepšej časti Vianoc - o darčekoch!

Etiketa obdarúvania alebo obdarovávania v Číne nie je vôbec jednoduchá. Veď to by to nebola Čína, keby tu bolo niečo jednoduché. Existujú zákazy, príkazy a odporúčania. Najviac je, pochopiteľne, zákazov. Už som písal v niekoľkých blogoch ako sa Číňania radi hrajú s jazykom a ako zamieňajú znaky rovnako znejúce, ale inak sa píšuce a nesúce iný význam. A tak to je aj s darčekmi. Väčšina darčekových tabu totiž súvisí s jazykom.Tak napríklad, prísny zákaz platí pre darovanie hodín. Prečo? Pretože darovať hodiny sa povie rovnako ako niekoho pochovať. Preto v žiadnom prípade v Číne nedarujte hodiny, je to alfa a omega darčekovej etikety. A už dupľom nie štvoro hodín, pretože štvorka sa v čínštine vyslovuje rovnako ako smrť. Preto sú napríklad v hoteloch často vynechané štvrté poschodia. Číňania na túto symboliku veria, preto sa štvorke v Číne vždy vyhýbajte. Podobne ako nepárnym číslam. Naopak osmičku, alebo šestku - to Číňania môžu. Ďalšie tabu sú topánky. To isté posolstvo, v topánkach sa chodí a znak pre chodiť sa používa rovnako ako u nás aj vo význame „Niekto odišiel.” - umrel. Ani len taký dáždnik... Ten sa totiž vyslovuje rovnako ako stratiť, prísť o niečo. Obchodníkom nedarujte žiadnu knihu (vyslovuje sa rovnako ako prehrať), novomanželom žiadnu hrušku (vyslovuje sa rovnako ako rozísť sa), do rodiny žiadnu mandarínku (vyslovuje sa rovnako ako rozviesť sa, rozísť sa) a nikomu nedávať zelenú čiapku. Prečo? Výraz „Nasadiť niekomu parohy” sa v čínštine povie „Nasadiť niekomu zelenú čapicu”. Takže milé dámy, manželom žiadne zelené čapice!

Nedávajte ani žiadnu vreckovku, tá symbolizuje oplakávanie mŕtveho, nijaké ostré predmety - symbolizujú prerezávanie vzťahov...

To isté symbolizuje aj červený atrament. Pero je dar vhodný, ale nie červené. A napokon perlička, žiadne chryzantémy. Prečo? Tradičný dôvod je, že sa väčšinou dávajú na pohreboch. Moderný dôvod je, že chryzantéma je v súčasnej čínštine slangové označenie análneho otvoru.

Zákazy boli vyčerpávajúce. Ale verím že zaujímavé. Ako je to však s vecami, ktoré sa môžu dávať? Hruška nie, ale broskyňa áno.

Najmä starším ľuďom darovať broskyne má krásnu symboliku, broskyne sú totiž v čínskej mytológii ovocie nesmrteľnosti. Číňania radi dávajú cigarety. Ale popravde, to len preto že radi fajčia, hbší význam v tom hľadať netreba. Naopak, keď sa snažia o symboliku, tak

darujú nasledujúcu kombináciu dobrôt: ďatle + arašidy + Longan (ovocie prezývané aj dračie oko) + lotosové semiačka. Prečo? Pretože keď za seba uložia začiatočné znaky z každého z týchto slov, tak vznikne štvorslabičná veta, ktorá sa vyslovuje rovnako ako veta „Nech sa ti čoskoro narodí potomok!”. Tento dar je môj najobľúbenejší, pretože je naozaj sofistikovaný. A posledný je troška zradný.

Jablko. Na severe sa jablko má dávať, pretože v oficiálnej čínštine sa píše a vyslovuje rovnako ako “plod mieru”, ale v Šanghaji nie, pretože sa v šanghajčine vyslovuje rovnako ako umrieť na chorobu.

Už sme si povedali, čo nie a čo áno... Ale ako dar odovzdať? Pokiaľ niekomu darujete dar, najlepšie je ho zabaliť do červeného papiera. V žiadnom prípade nie do bieleho. Biela je farba smrti, zatiaľ čo červená je farba šťastia. Zlatá je farba bohatstva, zelená zdravia atď. Každá farba v Číne niečo znamená. Čo, to Vám povie aj wikipédia... Dary dávajte oboma rukami a nebuďte prekvapení, keď ich Číňania neotvoria, ale odložia. V Číne je totiž zvykom dary otvárať až v súkromí. V Číne bolo tradične neslušné vyjadrovať na verejnosti emócie.

Potrebujete darovať niekomu dar a ste z tohto článku úplne zmätení? Tak to skúsim zachrániť poslednými informáciami. O množstve týchto vecí už nevedia ani mladí Číňania. Moja priateľka Číňanka poznala asi polovicu z týchto zvykov. Rovnako ako u nás mladí zabúdajú na zvyky a tradície, je tomu tak aj v Číne. A niekedy aj keď to vedia, tak uprednostnia prirodzenosť a nekladú na to dôraz.

Možno hodiny by nedarovali, ale červené pero kludne. Plus, ak je človek cudzinec, Číňania sú väčšinou zhovievaví. Ak dáte zlý predmet, neurazia sa, maximálne im napadne, že chudák cudzinec to asi nevedel. Ak však dáte dobrý predmet, ľahko si u nich môžete šplhnúť! Druhá vec, ak máte kamaráta ktorý má narodeniny, alebo idete na svadbu, najlepší dar sú aj tak červené obálky.

V strednej Číne je život ťažší. Roboty sa musí chytiť každý jeden.

Červené obálky Vytláča moderná doba tradície? Niekde áno, niekde nie. V Číne tradície nemiznú (aspoň nie všetky). Naopak dostávajú „moderný šat“. Tradícia, ktorá v Číne existuje už tisícročia a dnes je rovnako živá ako predtým, ak nie ešte viac, sú takzvané „červené obálky“.

O vzniku hongbao, alebo červených obálok s peniazmi, existuje niekoľko legiend. Jedna z nich hovorí o diablovi menom Sui. Sui je čierny diabol s bielymi rukami, ktorý na Čínsky nový rok zvykne chodiť k ľuďom domov a dotýkať sa detí. Jeho dotyk deťom prináša horúčky a môže viesť až k dementnosti. Aby rodičia svoje deti ochránili, nedovolili im posledný deň v roku zaspať pred polnocou.

V meste Jiaxing v provincii Jiangsu v dávnych dobách žili starší rodičia, ktorí mali malého syna. Večer posledného dňa čínskeho roku sa ho snažili nejako zabaviť, aby nezaspal a tak spolu balili mince do červeného papiera. Únava na nich však doľahla a keď už nemohli vydržať, strčili mince v červenom papieri pod chlapčekov vankúš a zaspali. V noci prišiel démon Sui. Avšak ako náhle sa chcel dotknúť dieťaťa, mince sa zatrblietali a to ho tak vystrašilo, že ušiel. Po dedine sa táto príhoda rozšírila a všetci začali baliť peniaze do červeného papiera. A pretrvalo to dodnes. Dnes už tento zvyk nesymbolizuje odháňanie duchov a ani mince sa nebalia do červeného papiera. Rovnako to už nie je len novoročný zvyk. Červené obálky s peniazmi hongbao je dar, ktorý je súčasťou čínskeho života viac, ako by si človek vedel predstaviť. No zvyšky legendy sa zachovali. Dodnes sa novoročnej červenej obálke s peniazmi hovorí aj „ya sui qian“, alebo peniaze na odstrašenie Suia. A keď sa Číňania rozprávajú, kto vydržal bdieť na čínsky nový rok do polnoci, tak aj v modernej čínštine sa to povie: „Čakal si včera na Suia?“.

Svadba, narodenie dieťaťa, darček deťom od starých rodičov… Množstvo šťastných, ale aj nešťastných udalostí dnes vyžaduje darovanie červenej obálky. A to niekedy aj vtedy, keď sa človek danej udalosti udalosti nezúčastní. Pokiaľ niekto dostane pozvánku na svadbu, musí mladomanželov obdarovať, či už na svadbu ide, alebo nie. Darca sa na obálku podpíše a v mene nevesty ju zvyčajne preberie družička s pomocníčkou.. Nevesta má predsa len dôležitejšie veci na robotu. Balíčky sa ukladajú na kopu a mladomanželia ich po svadbe spolu rozbaľujú, počítajú peniaze a zapisujú si, kto koľko dal. Ako vraví moja priateľka, každý Číňan má v hlave špeciálne miesto, kde si ukladá koho hongbao bolo ako „tučné“. Ale aj tak si to treba zapísať aj do počítača. Je to totiž veľmi dôležitá informácia. Pokiaľ ste dali málo, môžete tým človeka uraziť. Suma sa väčšinou odvíja od vzťahu k obdarovanému. Ale vedieť koľko presne dať, sa dnes považuje za určité umenie. A práve preto informácia, ktorý darca dal koľko peňazí je východisková, keď treba dať hongbao zasa jemu. Pokial to napadlo ešte niekomu: , tak nie, nemôžem si pozvať na svadbu veľa ľudí, čo aj tak neprídu, len aby som mal veľa obálok. Keď raz niekoho pozvem a dá mi hongbao, som povinný mu dávať hongbao aj ja.

Číňania nikdy neotvárajú dary keď ich dostanú, ale až v súkromí doma. To neplatí len o červených obálkach, ale aj o bežných daroch. Ak by niekto otvoril červenú obálku hneď ako ju dostane, ukázal by sa ako človek, ktorému viac záleží na peniazoch, ako na priateľstve.

Hongbao ako darček deťom, ako dar pre novomanželov, alebo pre čerstvých rodičov, to nie je nič výnimočné. Aj my vtedy dávame dary. Ale zaujímavý zvyk je darovať červenú obálku keď dcéra privedie domov svojho priateľa. V Číne Číňanka neprivedie len tak niekoho domov. Keď už Vás raz vezme Číňanka domov, znamená to pravdepodobne, že Vás chce ukázať rodičom ako budúceho ženícha.

A rodičia takéto muža vítajú do rodiny červenou obálkou. Ani ja som nebol výnimka. Moja priateľka je Číňanka a keď ma priviedla domov ukázať, dostal som hneď dve obálky. Jednu od maminky a jednu od babičky. Popravde som vtedy netušil, že niečo dostanem.

Naozaj som nevedel ako zareagovať. Hlavne keď mi do ruky padla naozaj „tučná“ obálka. Odmietnuť by však bola urážka. No ešte viac som bol šokovaný, keď sme s priateľkou tie obálky otvorili. Suma, ktorá sa v Číne zvykne v obálkach darovať ma popravde vždy zaskočí. Dostal som 7000 RMB (takmer 900E).

Pravidlá dotýkajúce sa hongbao týmto nekončia. Naopak len začínajú. V Číne sú šťastné a nešťastné čísla. Šťastná je napríklad osmička a nešťastná je štvorka. Určite by ste nemali niekomu dať 444 RMB, alebo 1440 RMB.Najlepšie je darovať čísla s osmičkou.

Rovnako nevhodné by bolo darovať napríklad 250, pretože 250 v čínštine znamená debil. Maminka mojej priateľky si na tradíciách zakladá a predtým ako mi darovala hongbao strávila hodinu pri bankomate a vyberala len tie bankovky, ktoré v desaťmiestnom číselnom kóde neobsahovali ani jednu štvorku. Ako náhle nejaká bankovka obsahovala štvorku, maminka si ju cez bankomat zase uložila späť na účet a pokračovala vo vyberaní kým nemala všetky bankovky bez štvorky.

Obálky s peniazmi sa nedávajú len pri šťastných udalostiach. Povinné je to aj na pohrebe. Ale na pohrebe obálka nie je červená, no biela, tá v Číne symbolizuje smrť. Tu si treba dávať extra pozor na číselnú symboliku. Do obálky sa väčšinou vkladá jeden yuan naviac.

Tak vznikne nepárne číslo ako napríklad 501, 701 a pod. Nepárne čísla sa v Číne spájajú s nešťastím, párne naopak so šťastím. Toto presvedčenie pochádza z starého čínskeho príslovia „Šťastie nikdy neprichádza dvakrát, nešťastie nikdy neprichádza jedno“. Číňania sa snažia touto číselnou symbolikou obrátiť toto príslovie, aby šťastie naopak prichádzalo opakovane a keď príde nešťastie, tak aby prišlo len jedno a nesprevádzalo ho ďalšie.

Dnes sa hongbao nedáva len v rámci rodiny, či medzi kamarátmi. Bežnými sa stali aj v podnikaní. Aj úplatkom sa v čínštine hovorí hongbao. Červené obálky sa podstrkujú lekárom, podnikateľom, politikom… Ich obsah býva väčšinou veľmi vysoký a niekedy to vôbec červená obálke nie je. „Darovať niekomu hongbao“ môže v skutočnosti byť, že mu kúpite luxusný mobil, drahú dovolenku, značkovú kozmetiku… V obchodnej firme, kde moja priateľka pracovala, bol jeden z bodov jej programu pravidelne kupovať iPhone.

Modernú „červenú obálku“.

Aj zamestnanci dostávajú hongbao ako odmeny. Na nový rok dostane takmer každý takúto červenú obálku. V Číne je celkovo zaužívané, že firma pravidelne obdarováva zamestnancov. Dary im šéfovia kupujú takmer na každý dôležitý sviatok.

Vedieť, čo to hongbao je, ako sa používa a ako naňho reagovať, to je niečo čo sa musí naučiť každý človek, ktorý chce prežiť v Číne.

A rozhodne to nie je ani na škodu podnikateľom, ktorý by sa v Číne chceli presadiť. Ukázať sa ako človek, ktorý pozná a rešpektuje čínske tradície, vie zabezpečiť aj v srdciach Číňanov veľmi prominentné miesto.

Veľkolepé Himaláje

Tradičný čínsky zvyk kaligrafie

Text, fotografie, design copyright @Bamboome (Pavel Dvořák) pavel@bamboome.sk Viac cestovateľských manuálov, článkov a fotografií z Číny na www.bamboome.sk 2013

www.bamboome.sk