Foto:Grafik:Um JakubKlimo

PrintProgress časopis pre polygrafiu a súvisiace odvetvia (marec–apríl 2019)

VIZUÁLNA KULTÚRA CEZ HĽADÁČIK

No. 02_2019

TENTO MULTITALENT SA V ROKU

KONČIACOM 79 NARODIL. PRAVDEPODOBNE BOLA 79 AJ DOBRÝ ROČNÍK. ČÍSLO 79 BOLO

OPAKOVANE V JEHO TELEFÓNNYCH ČÍSLACH. ATÓMOVÉ ČÍSLO

ZLATA JE 79. ANJELSKÉ ČÍSLO 79 ZNAMENÁ: VENUJEŠ SA SLUŽBE PROSTREDNÍCTVOM SVOJHO BOŽSKÉHO ŽIVOTNÉHO POSLANIA A UBERÁŠ SA

SPRÁVNYM SMEROM K JEHO PLODOM. NO DO PEKLA...

S láskavou podporou spoločnosti

Jakub Klimo:

Bez názvu

VÁŽENÍ PRIATELIA! ŠŤASTNÝM RIADENÍM OSUDU MÁM TÚ ČESŤ JA, VLADIMIR YURKOVIC, PREDSTAVIŤ VÁM POSTUPNE 12 PROFESIONÁLOV VO SVOJOM ODBORE. AKO UŽ Z NÁZVU VYPLÝVA, PÔJDE O FOTOGRAFOV, KTORÝCH SPÁJA NAJMÄ TO, ŽE MAJÚ CELÝ SVOJ PROFESNÝ ŽIVOT SPOJENÝ PRIMÁRNE S FOTENÍM A ROBIA TO NADMIERU ÚSPEŠNE. IDE O ĽUDÍ Z OBOCH BREHOV RIEKY MORAVY, KTORÝCH SOM MAL TÚ ČESŤ SPOZNAŤ POČAS SVOJEJ KARIÉRY A KTORÝCH PRÁCU REŠPEKTUJEM. ZA POMOC PRI SPOVEDANÍ TÝCHTO MAJSTROV SVOJHO REMESLA ĎAKUJEM VLADOVI SLIVKOVI. TEŠÍ MA, ŽE SOM VĎAKA JEHO ROZHOVOROM MOHOL BYŤ NA CHVÍĽU S NIMI A DOZVEDEL SA O NICH NIEČO NOVÉ. PRAJEM VÁM PRÍJEMNÝ VIZUÁLNY AJ ČITATEĽSKÝ ZÁŽITOK!

MOJA VOĽBA:

Hneď na počiatku som si vybral tento záber a až potom som sa dostal ku dlho utajovaným odpovediam. Som rád, že aj tu sa potvrdilo jasné názorové súznenie s generačne mladším. Preto, namiesto slov citujem: „Niekedy tá nedokonalosť robí práve tú dokonalosť.“

JAKUB KLIMO

S Jakubom som sa fyzicky stretol teraz v podstate po prvýkrát v živote. Pritom moja história s ním nepriamo súvisí. Rok po revolúcii dorazil na Slovensko prvý skener na diapozitívy stredného formátu. Prvý, čo nemal bubon a nebol veľký ako sústruh... a dal sa pripojiť ku jablku. Celkom prvá zákazka na tento stroj boli diapozitívy Martina Kli ma, teda Jakubovho otca. Odvtedy datujem, že existuje rodina zložená z fotografa a mamy - modelky. A že v tejto rodine vyrástol talentovaný fotograf, čo si tiež nájde domov modelku... Kuba považujem, a to iste nielen ja, za mimoriadny talent. Fotograf, ktorý bojuje s karmou kazisveta techniky, a napriek tomu dokáže pracovať a tvoriť. Fotograf, ktorý okrem fotenia robí spústu ďalších vecí, ktorými si plní svoje sny. Vie, že talent už má a fotka si za ním cestu nájde. Namiesto plahočenia sa za príležitosťa mi alebo PR, sa zabáva alebo tvorí. Čokoľvek. Vladimir Y.

JAKUB V KOCKE

Uznávaný a talentovaný slovenský módny fotograf. Narodil sa 9. augusta 1979 v Ostrave v umeleckej rodine (dedo bol herec, otec fotograf, mama je vyštudovaná klaviristka a jeho prvá modelka, sestra je vizážistka a brat je hudobník). Vyštudoval odbor fotografia na Škole úžitkového výtvarníctva, rovnaký odbor študoval aj na Vysokej škole výtvarného umenia, toto štúdium v treťom ročníku ukončil. V roku 2005 vyhral prvé miesto na Fuji Europress Photo Awards v kategórii módna fotografia a v roku 2007 si odniesol titul Talent roka z Medzinárodného festivalu módnej fotografie v Cannes. Toto víťazstvo mu prinieslo viac ponúk od agentúr v zahraničí. Spolu s ďalšími dvanástimi slovenskými fotografmi sa stal súčasťou ojedinelého projektu - výstavy na Bratislavskom hrade a takisto mu je venovaná jedna trinástina z prvej slovenskej fotografickej ročenky Foto SK 2006.

JAKUB KLIMO PREŽIL SOM VEĽMI VEĽA ŽIVOTOV

Q09 DEVÄŤ OTÁZOK

JAKUB KLIMO

Jakub Klimo | Q09 deväť otázok autorovi

1

PREDSTAV SA NÁM TROMA VETAMI...

Ja si myslím, že Jakub Klimo je svojím spôsobom blázon, ktorý nemá problém umývať podlahu na starej lodi, nemá problém fotografovať najväčšie celebrity a nemá problém ísť do šialených projektov, ktoré sú vopred odsúdené na finančný zánik. Keď sa do niečoho pustí, ide do toho vždy na sto percent. Má to ako svoj malý životný príbeh, ktorý si chce splniť.

2

ČO JE TO DOBRÁ FOTOGRAFIA?

Dobrá fotografia by mala byť ako dobrá hudba. Človek si dobrú hudbu pohmkáva, napadne mu hocikedy. Myslím si, že dobrá fotografia by mala mať nejaký podobný vnem. Že človek si na ňu spomenie, rád si ju pozrie znova a znova, stále tam na chádza niečo nové. Proste v tej jednej stodvadsať pätine sekundy by fotograf mal vedieť zachytiť toľko emócií, aby to ľudí stále vábilo ju pozerať, študovať a hľadať si tam svoje príbehy.

3

TVOJA RADA ZAČÍNAJÚCEMU FOTOGRAFOVI?

Ja to zase prirovnám k hudbe. Sú ľudia, ktorí poznajú noty a sú virtuózi. Sú ľudia, ktorí noty nepoznajú, ale takisto vedia spraviť fantastickú hudbu. Podobné je to s fotografiou. Dnešné technológie nám umožňujú okamžite zistiť, či ten záber vyšiel alebo nie. Čiže pomaly odpadá to, že by fotograf musel noty spoznávať. Hneď počuje, či ten obraz je ostrý/neostrý, či vyšiel, či je tmavý, svetlý alebo tak…

Dnes je podstatné vedieť zachytiť emóciu a niečo ňou ďalej povedať. To neznamená, že fotka musí byť dokonalá. Niekedy tá nedokonalosť robí práve tú dokonalosť.

4

MÁŠ SVOJE RITUÁLY PRI FOTENÍ?

Neviem, či zo seba vyžarujem niečo, čo neprospieva technike, ale mne sa kazia aj tie najlepšie aparáty, ktoré boli vymyslené. Som v tomto taký smoliar. Takže môj rituál je, že si vždy želám a „modlím sa” k technike, nech mi všet ko vydrží počas celého fotenia. Lebo som mal obdobie, kedy som chcel mať tú najlepšiu techniku na svete a investoval som do nej veľké peniaze. Robilo mi to dobre, že mám v rukách mašiny, s ktorými môžem dobyť svet, že tam už neexistuje výhovorka, že ma niečo sklamalo. Chcel som mať tú najlepšiu technológiu, no myslím si, že sa mi začala pomstievať. Pretože vydarená fo tografia nemusí byť nevyhnutne robená s najlepšou technikou. Ako vravieval môj otec: „Kubo, dobrý fotograf urobí dobrú fotku aj s pivovou fľašou.”

5

NAJBIZARNEJŠIA ZÁKAZKA?

Už spomienka na úplne prvé fotenie je vskutku bizarná. Vždy som obdivoval môjho tatka, takisto fotografa, ako vedel komunikovať pri fotení. Robil srandičky s modelkami a ja som ho spoza chrbta pozoroval, ako mu to ide s ľahkosťou. No a pamätám si na prvé fotenie, kedy mi chcel dopriať, mal som asi 12 rokov, bolo to pre časopis Dorka, kedy som fotil mohérový sveter. Nafotiť v tej dobe mohérový sveter na diáky nebola vôbec sranda. Pózovala mi moja mamina, lebo to bola taká doba tie 90-te roky, kde modelky si robili samy vizáže a proste moji rodičia boli v tomto skvelí, že otec fotograf, mamka stylistka, vizážistka, zároveň veľakrát pózovala aj ako modelka. Ja som teda fotil mamu v tom mohérovom svetri, za mojím chrbtom stál môj tatko a stále rozprával, že „a teraz do výrazu“ a toto a hento, a že „cvakaj, cvakaj”. Ja si pamätám, ako mi tiekli slzy, cvakal som prstom a nevedel som, kedy mám ako že cvaknúť, kedy je to dobré. V duchu som si hovoril: „Ako to mám vedieť, kedy je to dobré?“ Muselo prejsť veľa času, aby som to pochopil. Ale bola to pre mňa obrovská skúsenosť.

6

TVOJA SRDCOVÁ FOTOGRAFIA?

Mám zopár svojich obľúbených fotografií, ktoré sú asi len moje obľúbené, lebo aj keď som ich dal na nejakú súťaž, tak nezaujali. Ale možno je to celé o tom, že fotografia mi v živote umožnila žiť život, aký naozaj chcem ja. Ten môj vnútorný, ktorý sa nedá žiť v realite. Poviem to zjednodušene: mohol som si vybrať najkrajšie ženy sveta, zrazu s nimi prežiť cez objektív neuveriteľné emócie, ktoré by tá žena mala dať iba svojmu partnerovi. Zo začiatku bolo pre mňa veľmi ťažké toto deliť, že som tie emócie nemohol ťahať do svojej duše, ale musel som ich vedieť zanechá vať na filme alebo na digitálnom čipe, aby som sa o ne vedel podeliť aj s ostatnými ľuďmi. To bolo pre tú fotografiu, alebo pre to moje chápanie veľmi ťažké, kým som sa to naučil používať. Vďaka tomu, že som sa to naučil, som zrazu mohol ísť z príbehu do príbehu a všetko si to doviesť do takej tej dokonalosti, do krásneho konca, škaredého konca, kde som len chcel. Čiže ja mám niekedy pocit, keď si prezerám staré fotografie, ako keby som prežil veľmi veľa životov. A je to len vďaka fotografii, kde mi to iní tolerovali a išli do týchto šialeností so mnou.

Z pribehu ROMANOVCI pre AVON

Bez názvu

FOTOGRAF, KTORÉHO TY OBDIVUJEŠ?

Ja som prestal asi štyri roky dozadu sledovať vývoj, kto je a kto nie je fotograf. Kedysi mojím hnacím motorom bola konkurencia, ale bol to stále sa zrýchľujúci vlak, ktorý sa ide jedného dňa rozsypať. Povedal som si dosť: nechcem sa obzerať po konkurencii, ktorá ma tlačí možno do nepríčetností, ale chcem ostať sám sebou a tvoriť to, čo mám ja v hlave. Nechcem byť ovplyvňo vaný. Čiže u mňa to nie je o inšpirácii, ale skôr o obdive a rešpekte. Obdivujem starých majstrov fotografie, mám veľmi rád Helmuta Newtona. Mám rád ten moment, kedy fotografia najprv vznikla v hlave, až potom sa niekde cvakla foťákom a nie naopak.

JE NEJAKÁ VYSNÍVANÁ FOTOGRAFIA, KTORÚ SI EŠTE NENAFOTIL?

Tých fotografií je určite ešte veľa. Ale rád spomeniem jeden konkrétny veľký a dlhoročný sen: práca s Jurajom Jakubiskom. Raz som v jednom dokumente videl, ako si kreslí svoj denníček a mal tam kopec všelijakých rozohraných príbehov, ktoré by chcel sfilmovať. Vtedy som mal nápad, že by pán Jaku bisko režíroval moju fotografiu. Skúsiť vypovedať tie príbehy fotkou. Párkrát sa už zdalo, že tento sen zrealizujeme, ale vždy do toho niečo prišlo. Tento sen stále ešte snívam.

NAJBLIŽŠIA VÝZVA?

Občas mám pocit, akoby samotná fotografia nestíhala dnešnej dobe. Tým, že fotku ľudia vnímajú ako hudbu v obchodnom dome, kde si ani neuvedomuješ, čo hrajú, len to vnímaš ako ruch, mám pocit, že fotografia sa stáva takýmto ruchom, ktorý cez teba prebehne, a už prestáva zanechávať emóciu. No a teraz si to skúšam na projekte, kde som sa vložil do úlohy aj fotografa, aj režiséra, aj kameramana a skúsil som nakrútiť pre jednu firmu reklamu, ktorá končila fotografiou. Na tej fotke bola emócia, ale ten predpríbeh fotografie som vyjadril vlastne videom. Možno toto je niečo, z čoho som bol zrazu nadšený, lebo som

Vizuál pre Renault

zistil, že ma bavila kamera v tom zmysle, že som vedel, ako bude vyzerať fotografia a dovolil som si nedopovedať tú fotogra fiu od A po Z, a takisto som si dovolil nedopovedať aj tú časť videa od A po Z. Čiže jedno bez druhého akoby nemalo význam, ale dokopy to zrazu tú fotografiu akoby rozpohybovalo.

PRÍBEH FOTOGRAFIE

Celé to vzniklo tak, že som chcel ísť fotografovať do pražskej ZOO Simonu Krainovú so slonom. Bolo to obdobie, kedy som šiel z jobu do jobu a nespal som niekoľko dní. Mal som vtedy starší džíp a požičal som si úplne nový príves. V požičovni mi kládli na srdce, že je to úplne nové, a keby som to náhodou niekde škrabol, treba zavolať policajtov. Išli sme po diaľnici, džíp naplnený ve cami a na mňa už prichádzali driemoty. Brat to vzal za mňa, lebo o siedmej sme mali byť v Prahe. Brácho teda šiel a predbiehal kamión, do ktorého fúkol vietor a vyblokoval nás. Celé nás to rozhojdalo a začalo plieskať od zvo didiel do toho kamióna. Samozrejme, kamión išiel ďalej, ten si nič nevšimol. My sme teda čakali na policajtov na parkovisku sami. Policajti nás zdržali tak dlho, že sme do Prahy dorazili až na poludnie. Riaditeľ ZOO povedal, že slon už nemá čas, lebo má svoje predsta venie. Vonku už čakali pražskí novinári, ktorí chceli vidieť, aké to bude – Krainová a slon! Neviem ako, ale podarilo sa mi presvedčiť riaditeľa. Sľúbil som mu, že to, čo tu teraz nafotíme, bude pre ZOO najväčšie predstavenie. Napokon nám dal dve hodiny. Bolo to šialené. Práca so slonicou bola o tom, že hneď vedľa za múrom bol rozzúrený samec v ruji, z čoho bola slonica patrične nervózna a totálne nekoordinovaná. Pripomínalo mi to skôr reportáž ako nejaké módne fotenie. Pamätám si, že Simona sa posta

Outdoor kampaň pre klienta Aupark

Vizuál pre Goral

vila k slonici a ona jej tak švacla uchom, že jej odletel celý príčesok. Ja som zápalisto fotil, povzbudzoval a v istom okamihu som si sadol. Do slonej šťanky. Navyše som pohol rukou, čo bol pokyn pre slonicu, aby kopla do kaučukovej 50-kilovej gule. Keby nás guľa trafila, asi je po nás. Celé to bolo ako zlý sen. Aspoň fotky dopadli výborne.

techQ

ZNAČKA FOTOAPARÁTU POSTUPNE PREŠIEL ZNAČKAMI V UVEDENOM PORADÍ: NIKON, CANON, HASSELBLAD, LEICA, HASSELBLAD... V SÚČASNOSTI OPÄŤ CANON, KTORÝ NAJLEPŠIE ODOLÁVA JAKUBOVEJ KARME NIČITEĽA HW

STUDIO EQUIPMENT PROFOTO

POSTPRODUKCIA APPLE, PHOTOSHOP