Kr eatívneimpulzy Mám rád prístupchybovania v ilustrácii

Kreatívne impulzy

Mám rád prístup chybovania v ilustrácii

Pri stručnom predstavení ilustrátora Miloša Koptáka si pomôžeme slovami, ktoré na jeho osobu adresovala jeho kamarátka a kolegyňa Ida Želinská: „Miloš Kopták nie je autor jedného štýlu. Tvorí tak, akoby sa hral: vášnivú adrenalínovú hru, v ktorej preskakuje z tvaru na tvar, z príbehu vyberá nečakané detaily a doslova volá čitateľa, láka ho k tomu, aby ho príbeh začal baviť.“ Nik totiž nedokáže definovať kreatívnu prácu človeka tak, ako ten, kto ho dôverne pozná. Práve preto sme chceli ilustrátora spoznať i my, vidieť jeho diela a postoj k práci naživo. A oplatilo sa...

V priestoroch TOTO! je galéria na Moskovskej ulici v Bratislave sme sa ocitli už po druhýkrát. Pre našich pravidelných čitateľov pripomeniem rozhovor v treťom tohtoročnom vydaní s dizajnérkou Máriou Rojko, ktorá nám pootvorila dvere do farebného sveta knižnej ilustrácie. Miloš Kopták ako ilustrátor nás privítal hneď za týmito pomyselnými dverami a predstavil mnohostenný priestor

Od zajtra neilustrujem

Pri našom rozhovore sme sa nachádzali v priestoroch galérie, v ktorej aktuálne prebiehala výstava diel Miloša Koptáka s názvom Od zajtra neilustrujem. Ak sa niekto rozhodne navštíviť túto výstavu a rozhliadne sa po priestore, bude mať zaručene podobne mätúci pocit ako my – výstava

Malá princezná, 2009

jeho vlastnej tvorby. Prečo mnohostenný? Pretože Miloš je v ilustrácii, ako o sebe sám tvrdí, ako chameleón. Je iný ako ilustrátori, ktorí majú znateľný a na prvý pohľad definujúci rukopis, ktorý sa prelína každou ilustrovanou knihou. Jeho tvorba strieda nielen farebnosť, ale aj techniku a kompozičné vlastnosti. Na otázku, či predsa len existuje niečo, čo v sebe vizuálne spája jeho jednotlivé ilustrátorské diela, odpovedal jednoducho: „Môj rukopis v dielach vidieť práve tam, kde sa odlišujú. Nesnažil som sa vytvoriť značku, ale moja značka je práve v mnohotvárnosti. Priznávam, v rámci ilustrácie som bol dosť promiskuitný.“ sa nepripravenému oku javí skôr ako prierez tvorby viacerých výtvarníkov. Pri prvom pohľade na jednotlivé ilustrácie sme ani len nepomysleli na fakt, že všetky tieto diela pochádzajú z jednej ruky. „Nerád zastávam k práci klasický prístup – odštartovať svoju typickosť a prenášať ju ďalej a ďalej, až kým zdravie dovolí. Už pri pomyslení na to mi tento prístup pripadá príliš nudný. Ja mením farebnosť, formu, maskujem a odhaľujem čitateľovi skryté zákutia textu a čo je najdôležitejšie, v každej knihe popieram sám seba, aby som mohol formálne rásť a baviť sa ilustráciou,“ vysvetľuje Miloš Kopták rôznorodosť svojej tvorby.

„Naozaj od zajtra neilustrujete?“ znela naša prvá otázka. To, že názov výstavy nie je iba metafora, nám potvrdil i sám autor. Ako tvrdí, ilustrácia v jeho vlastnej tvorbe už dosiahla osobné limity a vrcholy, čo však neznamená, že prestáva tvoriť: „Faktom je, že názov výstavy je takým mojím mentálnym vyrovnaním sa s tým, že začnem venovať svoj čas veciam, ktoré som v minulosti kvôli ilustrovaniu zanedbával. Moja vlastná ilustrácia je pre mňa už uzavretá kapitola. Niekedy je naozaj dôležité si nahlas povedať dosť a vytvoriť tak blok k minulosti. Pre mňa je tým blokom práve táto výstava, ktorá mapuje prierez mojej tvorby. Bolo zaujímavé vidieť pohromade všetky knihy, na ktorých som spolupracoval. K ilustrácii sa už nechcem vrátiť, avšak ako sa vraví, nikdy nehovor nikdy.“

„Vďaka rôznorodosti vlastných štýlov je schopný lepšie chápať štylizáciu iných.“

Okrem toho, že návštevníci výstavy môžu vidieť rôznorodosť autorovej tvorby, majú možnosť spoznať i autora samotného, rozprávanie s ktorým je plné inšpirácie. Každá kniha v sebe ukrýva príbeh, avšak ďalší príbeh ukrytý i za knihou ako takou – v tomto príbehu vystupujú postavy tým zamyslíme, už pri skĺbení týchto dvoch predmetov vznikol predpoklad na budúce povolanie mladíka s úžasným nadaním a citom pre kresbu. Ako sám tvrdí, už v odložených kresbách z detských čias vidí jemnú paralelu so súčasnou tvorbou. Na VŠVU študoval na Oddelení voľnej grafiky a knižnej ilustrácie u profesora Kállaya, kde sa mnohému priučil. Potom prišla škola života a zahraničné stáže, vďaka ktorým bol konfrontovaný so svetom zahraničnej ilustrácie a procesom fungujúcim v zahraničných vydavateľstvách. Práve to bol prvý impulz k tomu, aby vytvoril i na Slovensku priestor pre rozvoj mladých autorov. „Založenie ASIL (Asociácie Slovenských Ilustrátorov) bolo vyvrcholením mojej frustrácie zo situácie na Slovensku v porovnaní so zahraničím. Začiatky ASIL-u boli o poznaní priepastných rozdielov v kvalite, pretože práve v 90. rokoch minulého storočia k nám začali prenikať lacné projekty z Číny, ktoré popierali kvalitu ilustračnej a knižnej tvorby, ktorá tu kedysi bola. Práve v tom hluchom období, na ktoré nemohol byť nik z nás hrdý som si uvedomil, že sa nemôžeme odstrihnúť od toho, čo sa tu kedysi v knižnej tvorbe vybudovalo najmä cez vydavateľstvo Mladé letá. A tak vznikol ASIL,“ približuje Miloš Kopták dôvody založenia asociácie mladých autorov, ktorí dovtedy nemali stabilnú profesionálnu platformu pre svoju tvorbu. Už na prelome roku 2000 bolo cítiť radikálny posun

Kampaň pre rádio fm4

ako spisovateľ, vydavateľ, dizajnér a v neposlednom rade i ilustrátor. Tento „skrytý“ príbeh môžu návštevníci odhaliť až pri osobnom rozhovore s Milošom. Kedy sa vlastne

Miloš Kopták rozhodol, že bude vytvárať obrazový svet

k písanému textu? „Už ako 3-ročný som si rád čmáral, kreslil. Takže dané som to mal už asi od malička.“

Z učiteľa ilustrátor

Kysucké povesti, 2003

v kvalite knižnej tvorby. Na pulty kníhkupectiev sa začínali dostávať kvalitnejšie spracovávané tituly, vydavateľstvá sa začali obzerať po výbere kvalitnejších papierov, tlačiarní i samotných ilustrátorov.

Prácu ilustrátora vidíme v súčasnosti najmä v knihách pre deti, ako keby sa úplne zabudlo, že ilustrácia bola kedysi bežne využívaná i v beletrii. Miloš Kopták bol jedným z tých, ktorí mali radi práve ponuky viažuce sa k vyššiemu veku čitateľa: „Ja sám, ako dospelý, mám rád literatúru, rád čítam a snažím sa vybavovať si v mysli veci prečítané. Dostal som, samozrejme, veľa ponúk na ilustrovanie detskej literatúry, no v porovnaní s inými autormi som dostal aj mnoho tých

pre dospelých. Práve táto schizofrénia prístupu, kedy musíte prepínať medzi detským a dospelým svetom mi dávala priestor na stále viac a viac kreativity. Keď sa mi stalo, že som sa „prejedol“ detského sveta a moje myslenie začalo ísť infantilným smerom, osud mi priniesol do rúk beletriu, vďaka ktorej som mohol opäť poprieť sám seba a zosobniť knihu pre úplne iný okruh čitateľov.“

Detská literatúra vs. beletria

Môže to znieť neuveriteľne, ale ilustrovať detskú knihu je podľa slov Miloša Koptáka miestami oveľa náročnejšie, ako ilustrovať knihu pre dospelého čitateľa. Kniha a ilustrácia v nej je totiž niečo, čo po vytlačení nejde len tak zmeniť. „Často som od vydavateľstiev dostával i náročnejšie texty pre detského čitateľa, ktoré neboli len o zvieratkách či princeznách, za čo som veľmi vďačný. Práve tieto dobrodružstvá mi dávali priestor na sebarealizáciu. Čo sa však týka rozdielu medzi tvorbou pre detského a dospelého čitateľa, nepovedal by som, že tvoriť pre deti je jednoduché, je to niekedy oveľa náročnejšie ako pre dospelých. Pri detskom čitateľovi sa musím ponížiť v zmysle vnímania, aby nebola ilustrácia príliš komplikovaná, aby bola viditeľná detskými očami a schopná sprístupniť im to, čo sa skrýva za textom. V ilustrácii vytvárate dieťaťu nový jazyk, učíte ho, pretože skôr ako text spoznáva dieťa významy prostredníctvom obrazu, vďaka ktorému si dokáže interpretovať dej a vytvoriť si v hlave príbeh i bez textu. A napriek tomu, že divák je o niekoľko

Lidské klubíčko, 2013

rokov mladší ako ja, snažím sa robiť ilustráciu zaujímavou aj pre mňa.“

Ilustrácia je to, čo si každý z nás pamätá z detstva, najmä pri dôverne známych knihách, v ktorých listovanie dokáže i teraz prebudiť v dospelom človeku presne ten istý pocit detstva. Ilustrátor má teda v rukách ohromný nástroj, ktorým dokáže ovplyvňovať detské vnímanie a estetiku už v útlom veku. Je to oveľa väčšia zodpovednosť, ako pri beletrii pre dospelých, kedy si môže autor dovoliť byť viac autentický, pretože ráta s tým, že čitateľ má už širší obzor a dokáže skĺbiť textovú a obrazovú časť do jedného celku. Pri deťoch to nie vždy tak funguje, popravde, mnohé z nich sa k textu dostanú oveľa neskôr, ako poznajú obrázky, ktoré knižka ponúka.

Napriek tomu, že je Miloš Kopták „chameleón“, nenechal si do svojej tvorby nikdy príliš hovoriť. Tvorí radikálne, nejde do dohody s autorom textu a nepristupuje ku kompromisu s vydavateľom. „Na to som vo svojej tvorbe najviac hrdý. Našťastie, alebo kvôli tomu, že mám ješitnú povahu, som nikdy nešiel do toho, čo ma nebavilo,“ opisuje svoj nekompromisný prístup autor. Na otázku, či sa mu kniha musí najskôr páčiť, aby sa pustil do jej vizuálneho stvárňovania odpovedal: „Dvakrát sa mi stalo, že som knihu odmietol ilustrovať. Raz to bolo kvôli tomu, že sa mi nepáčila a druhýkrát kvôli tomu, že som absolútne nedokázal uchopiť vizuálne vyjadrenie knihy. Premáhať sa v týchto prípadoch by bolo kontraproduktívne. Raz sa mi stalo, že som si k príbehu, ktorý sa mi zdal nudný, vytvoril paralelný príbeh a až k nemu vytvoril ilustráciu. Dopadlo to našťastie dobre, ale už to viackrát neurobím,“ dodáva s úsmevom.

Prvá kniha

Prvou knihou, ktorou Miloš Kopták odštartoval svoju tvorbu bola kniha Petra Ševčoviča – Z kuchyne starého Prešporka. Išlo o knihu receptov starej Bratislavy a napriek tomu, že bola prvá, patrila k tým najúspešnejším v počte vydaní. S rovnakým autorom spolupracoval Miloš i na detskej knihe Adam a Šišibus a pokračoval i ďalšími kuchárskymi knihami – Z kuchyne bohémskej Bratislavy a Z kuchyne prešporských vodníkov. Práve vďaka úspechu týchto oceňovaných „kuchárskych“ kníh nabral ilustrátor oveľa väčšiu odvahu do ďalšej tvorby. Nasledovali spolupráce s Maticou slovenskou na knihách Kysucké povesti a Spišské povesti, ku ktorým si autor vybudoval špeciálny vzťah: „Oba regióny sú blízke môjmu srdcu, v jednom z nich som dokonca vyrastal. Preto som si pri procese tvorby tieto regióny prešiel, nespoliehal sa len na fotky z internetu, ale naopak, v teréne si zaznamenával dominantné fragmenty jednotlivých zákutí. Tak som prišiel k dokonalému logotypu krajiny, o ktorej autor písal.“ Slovenské povesti vystriedali vzdialenejšie zákutia zeme a do Koptákovho portfólia pribudli knihy Africké rozprávky, Staré grécke báje a povesti a Odyseus od Eduarda Petišku,

Včelár, Malá princezná, Škola po škole od Daniela Heviera. Špeciálnu kapitolu v jeho tvorbe zohrávajú aj knihy pre dospelých ako Džin či Gorila. Proglas pre deti, 2013

Ilustrácia a polygrafia

V ilustrácii nie je dôležité iba obraz nakresliť či namaľovať, ale aj previesť jeho autenticitu na niekoľko stoviek výtlačkov publikácie. S touto úlohou sa musia popasovať tlačiari. „Ide veľmi často o veci problémové na tlač a keď to nevyjde, je to veľké faux pass – či už z hľadiska ekológie alebo nákladov.

Vždy dôsledne hľadáme kvalitnú tlačiareň, za prácu ktorej by sme sa nemuseli hanbiť. Tak, ako si cením dizajnérov a spisovateľov, tak si cením i tlačiarov, ktorí vedia pristupovať k takýmto projektom zodpovedne a uvedomujú si, že sú súčasťou procesu tvorby knihy. Oni sú síce remeselná, no nie menej dôležitá, ak nie najdôležitejšia zložka procesu. Teraz budem trošku kritický, ale nikdy sa mi nestalo, že by sa ma tlačiar spýtal, či som spokojný s výsledkom tlače. Naopak, častokrát som sa stretol s tlačiarmi, ktorí neuchopili moje dielo úplne zodpovedne a ešte sa aj tvárili, že to urobili dobre. Máme rezervy, ktoré je potrebné vyplniť a ja verím tomu, že vďaka zodpovednému prístupu ľudí sa nám to raz aj na Slovensku podarí.

Ilustrácia vs. modernizácia

Na záver nášho rozhovoru sme sa čo - to porozprávali o modernizácii nielen prístupov, ale aj použitých technológií. Na naše prekvapenie, modernizácia a digitalizácia zasahuje i do takého odvetvia, akým je ilustrátorská tvorba. „Samozrejme, digitalizáciu intenzívne cítiť aj v ilustrácii, z čoho nemám príliš radosť. Veľmi si vážim, že ilustrácia sa na Slovensku vyvíja dobrým smerom, je tu množstvo kvalitných osobností, no na druhej strane cítim aj vlnu ilustrátorov, ktorí idú opačným smerom, cestou počítačovej grafiky. Netvrdím, že tento prístup je nekvalitný, no zdá sa mi tendenčný. Keď sledujem katalógy na zahraničných veľtrhoch, akosi sa mi opakovane vynárajú podobné techniky a nad

ľudsky jedinečnými filtrami zrazu prevládajú tie počítačové. A povedzme si, aj ten počítač má svoje limity, ktoré sa, žiaľ, už začínajú u rôznych autorov opakovať v podobe použitých efektov. V programoch existujú takmer nekonečné možnosti, filtre na skrytie chýb, možnosti na vrátenie sa o pár krokov späť a teda jediná vec, ktorá im v konečnom dôsledku chýba, je práve tá chyba. Chyba, ktorú môže spraviť jedine ruka na hrboľatom papieri,“ otvára tému modernizácie v ilustrácii Miloš Kopták.

Tak, ako v gastronómii fungujú kvalitní kuchári, ktorých tvorba si vyžaduje prípravu a čas, existujú aj rôzne rýchlejšie alternatívy, polotovary, ktoré síce zasýtia rovnako, avšak s absentujúcim gurmánskym zážitkom. Rovnako je to i v ilustrácii. Oko človeka si priam pýta dokonalosť vytvorenú z jemných nedokonalostí a v momente, kedy tento prvok ľudskosti nespozoruje, mu začne ilustrácia prekážať, alebo v lepšom prípade, prestane sa mu páčiť.

Na druhej strane, uváženú kombináciu analógového prístupu s digitálnym pripúšťa i sám autor a na niekoľkých takýchto „hybridných“ projektoch spolupracoval i on. „Kniha Malá princezná, na ktorej tvorbe som sa podieľal vznikla práve spojením analógovej ilustrácie a počítačovej grafiky. Na tejto knihe sme spolupracovali s rakúskymi typografmi a počítačovými technikmi, vďaka ktorým získala kniha súčasnú podobu. Čerešničkou na torte bol fakt, že sme dotiahli knihu do aplikácie, vďaka ktorej môže čitateľ meniť obrázky – zhasnúť svetlo, vidieť postavičky žmurkať a hviezdy blikať. Niektoré veci neurobíte rukou a naopak, na niektoré vám nemôže stačiť ani ten najvýkonnejší počítač. Nechcem teda pôsobiť ako retardér vývoja, ale pre mňa má modernizácia v ilustrácii taktiež istú postupnosť a limity, ktoré treba citlivo dodržiavať. “

Miloš Kopták je umelec telom i dušou. Ak neilustruje, tvorí inak, ak nerieši vlastné projekty, rieši projekty iných umelcov. A o čom sa rozpráva so svojimi priateľmi? O umení. Cez ilustráciu si splnil mnoho snov na to, aby zanevrel na toto krásne odvetvie.

Africké pohádky, 2006

Marianna Cabalová

KTO JE MILOŠ KOPTÁK ?

V rokoch 1991 -1997 študoval na VŠVU v Bratislave (prof. D. Kállay), v roku 1994 na École des Beaux Arts v St. Etienne a v roku 1996 na École des Beaux Arts v Mulhouse, Francúzsko. Venuje sa maľbe, kresbe, fotografii, tvorbe objektov, land artu a ilustračnej tvorbe. V roku 2007 vytvoril so španielskym umelcom Raiom Escalé autorskú dvojicu Miroir Noir. Ilustrácia je popri voľnej tvorbe druhým jej ťažiskom. Spolupracuje s domácimi i zahraničnými vydavateľstvami, je spoluzakladateľom Asociácie slovenských ilustrátorov – ASILu a dôležité sú jeho ďalšie aktivity v tejto oblasti: lektoruje odborné semináre a workshopy venované ilustračnej tvorbe doma i v zahraničí. Patrí sem i významná činnosť galeristu, je spoluzakladateľom galérie ilustrácii TOTO! je galéria, ktorej činnosť je venovaná mapovaniu povojnovej slovenskej ilustračnej tvorby. Podnes ilustroval desiatky kníh pre deti i dospelých a získal mnohé ocenenia, napríklad: 2003 Najkrajšia kniha roka, 2006 Zlatá stuha, 2007 najkrajšie ilustrácie roka, Praha, 2009 Cena Ľudovíta Fullu a i.