Notabene 186 december2016 (2)

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu December 2016/186

SVETLO

Reportáž Ukazujú lásku nie len na obrázku

8 Proti prúdu V koži predajcu

14 Téma To sa umelci!

17 Fenomén Nech žije plyšový macko!

25 Pútnik Sviatok svetiel

30

Svetlo oslepuje

Stretnutie s neznámym

Bez svetla to nejde. Za šera vstávam, rozsvietim v kúpeľni, aby som videl v zrkadle svoju tvár a vyčistil jej zuby. Svetlo nielen zažínam, prehadzujem si ho počas dňa na jazyku: vysvetľujem, objasňujem. No stáva sa mi čudná vec. Čím viac niečo vysvetlím, tým menej to vidím. Vysvetlil som strom, a hľa, nevidím ho! Viem, je tu drevo, kôra, lyko, živica, korene, listy, konáre – možno to použiť na kúrenie, na tesárske práce, či na výrobu vkusného nábytku. No zázrak stromu, to tajomné živé jestvovanie, sa vo vysvetlení stratilo.

Daktorí možno ani nevedia, že spevák Moby nemá svoju prezývku náhodou a že je vzdialeným potomkom jedného z najoriginálnejších zjavov americkej literatúry.

Hermann Melville je autorom románu o tajomnej bielej veľrybe Mobym Dickovi, ale napísal toho oveľa viac. Napríklad aj jeho knihy z Tichomoria sú výnimočné, lebo na rozdiel od koloniálnej módy sú nepredpojaté, domorodcom skladá poklonu a píše o hrôzach takzvanej „civilizácie“ páchanej na nich.

Ako v nočnej v krajine, keď zažnete baterku. Vidíte jasne najbližší strom, no všetko ostatné sa prepadne do tmy. Je lepšie kráčať v šere, ako sa nechať oslepiť svetlom, ktoré vidí iba jednu vec. Tak je to i s rozumom, osvetlí jedno, ostatné potlačí do tmy. Žijeme v osvietenom veku, no čím osvietenejší sme, tým menej rozumieme sami sebe. Chceme pochopiť človeka. Posvietime si naňho vysvetlením, a človek pred nami zmizne.

Rozpadne sa na atómy a kvarky.

A Moby Dick? Jeho veľkolepá alegória na zlo sa dá, ako každá dobrá kniha, čítať vždy znova. Minule mi padol zrak na kapitolu, v ktorej sa rozprávač Izmael stretáva s ľudožrútskym harpunárom Kvíkvegom.

V starom pajzli je voľná len izba s jednou posteľou – nieto na výber. Izmael sa dozvedá hrozné historky o tom, s kým vlastne má spať v jednej posteli. „Voči tomu harpunárovi ,tmavej pleti´ sa ma nevdojak zmocnilo podozrenie...,“ dumá Izmael. „A keď máte spať s cudzím človekom v cudzom meste a tým cudzím človekom je navyše harpunár, vaše výhrady sa nekonečne zmnohonásobia... Čím dlhšie som o tom harpunárovi uvažoval, tým väčšmi sa mi bridila predstava, že s ním budem spať. Dá sa čakať, že bielizeň nebude mať najčistejšiu...“

V studenej cimre, v tme, premýšľa, kde sa zdržal divoch, ktorý je celý potetovaný a verí čudným bohom. „Nevidiac inú možnosť, ako znesiteľne prečkať noc, pripustil som, že som voči tomu cudziemu človeku možno nespravodlivo zaujatý... Nevedomosť je matkou strachu... Načo som tak vystrájal – veď on má presne také dôvody, aby sa ma bál, ako ja, aby som sa bál jeho,“ takto húta a napokon zaspí. A skvelá posledná veta: „Ľahol som si a v živote som nespal lepšie.“ Keď sa prebudil, zistil, že ruka cudzinca ho „oddane, láskyplne objíma“.

Pasáž z knihy napísanej v roku 1851 je vlastne ódou na boj s neznámom a našou vlastnou zbabelosťou. Odborníkom (zasa raz) trvalo, kým „objavili“ kvality diela, zatiaľ čo autor povinne zomrel v zabudnutí a nezáujme. Melvillov odkaz sa však k nám nesie až do dnešných dní: „Kázať pravdu falši v tvár.“

Aspoň zablikať

Daniel Pastirčák

Hľadáme slobodu, dnes ju má predsa každý zaručenú v ústave. No keď si na slobodu posvieti rozum, zmizne. Rozum slobodnú vôľu nenašiel, našiel iba prúd nevedomých procesov. Podľa neho tento text nepíšem ja, píšu ho slepé procesy, ktoré hýbu mojou rukou. Ak sa mám vrátiť k sebe, musím prúd vysvetlení na chvíľu vypnúť a vstúpiť do šera tajomstva. To šero je preniknuté svetlom, ktoré nie je zo mňa. Nevysvetľuje – odhaľuje nevysvetliteľnú skutočnosť, bez ktorej by som tu nebol.

Zuzana Uličianska

A predsa svieti!

História svetla je vlastne históriou sveta. Moja mama sa učila ešte pri sviečkach, no v priebehu dvoch generácií už máme problém, ako vyrobiť tmu. Honosné svietniky patrili po stáročia k luxusu, dnes sú ním ťažké závesy v hotelových izbách vyššej kategórie.

Hlúpe je to, že technologicky vyspelá doba urobila nudu z množstva kedysi napínavých situácií. Napríklad také svetielka na stromčeku! Za pár eur kúpite akékoľvek kombinácie lediek akýchkoľvek farieb s akoukoľvek frekvenciou blikania. Kedysi patrilo sprevádzkovanie vianočného osvetlenia medzi mýtické zručnosti vyvolených majstrov: Nájdu sa všetky netypické žiarovky? Podarí sa dokúpiť vyhorené, alebo budú v Priori už vykúpené?

ilusrácia na obálke: daniela olejníková

4

LITERÁRIUM Petra Gettinga

SVETLO

Rozhovor Inakosť netreba len strpieť, ale vítať

Pri sledovaní tejto rituálnej činnosti som sa už ako dieťa naučila, že stromček sa rozžiari len vtedy, keď na ňom funguje každé jedno svetielko.

Sériové zapojenie nepustí – prerušenie obvodu na ktoromkoľvek mieste má za následok prerušenie celého okruhu. Stačilo uvoľniť jednu žiarovku a celý zázrak bol preč.

Problémom dneška sú primnohé paralelné zapojenia. Ľudia si potom vôbec nevšimnú, keď niekde niekto či niečo začne blikať. Stromčeky svietia veselo aj tak. Toľko svetla, a predsa žijeme v temnej dobe. Odkedy vieme, v akých ponurých podmienkach sa vianočné ozdoby (poväčšine kdesi v Číne) vyrábajú, už nás ani tie svetielka netešia. Alebo tešia? Je ťažké byť empatickým.

Vlani sme si na balkón kúpili svetelnú reťaz na solárnu energiu.

V decembrovej hmle sa panel nabíjal len ťažko, a tak sme ho občas prisvietili. Elektrikou, čím iným. Byť ekologickým je ešte ťažšie.

Stretla som v Poluse Davida. Pýta sa ma na mamu, spoločensky konverzujeme. S novými zubami vyzerá akosi ináč. Pôsobí na mňa ako rodinný známy, nie klient. Z tohto môjho myšlienkového pochodu som zmätená a zahanbená zároveň.

David je unavený. Desať rokov pendluje medzi ubytovňami, chatkou a nocľahárňou. Potrebuje stabilné bývanie. Má svoj vek, zdravie je tatam, ale na invalidný dôchodok mu chýbajú odpracované roky. (Odpracovať si nárok stať sa invalidom je koncept, pri ktorom sa mi zastavuje mozog). Neskôr ho zahliadnem, ako sedí medzi prežúvajúcimi návštevníkmi food courtu. Stretnú sa nám pohľady. Keď tam o chvíľu znovu pozriem, už je preč. Predstavujem si, aká môže byť pre neho celá jeho situácia potupná: namiesto kľudu po celom dni práce je v ponuke vysvietený obchoďák a nocľaháreň.

Už po stý raz dnes premýšľam, ako nastaviť udržateľný projekt bývania v krajine, kde nemáme dostupné sociálne byty a príspevky na bývanie nereflektujú skutočné náklady naň.

Nota bene

11 2016

Počas večerného prieskumu a sčítania nara- Editoriál zíme na Miroslava. Má vážne problémy s nohami, ale radšej hrdo mrzne vonku. Odmieta nocľaháreň, túto tak málo dôstojnú ponuku od spoločnosti, ktorá ho odvrhla. Postará sa sám. Od nikoho nič nechce. Každé ráno o šiestej sa došmatle v bolestiach do potravín, kde za pomoc pri vykládke tovaru dostane vifonky.

Presne tri. Každé ráno ich spoločne vypijú spolu s kamošom a strážnikom, ktorý ich nevyháňa z areálu, aj keď by mohol.

Toto číslo Nota bene je o ľuďoch, ktorí blikajú do tmy a prinášajú svetlo do temných kútov.

Spájajú nás navzájom a rozsvecujú ulice potenciálom, ktorý mesto má. Potenciál tisícov ľudí bez domova zatiaľ leží ľadom. Prežívajú v takých nedôstojných podmienkach, že aj nádej im musíte dávkovať pomaličky, pretože v priveľkom množstve by mohla byť toxická.

Príďte sa zamihotať a zablikať na náš lampiónový pochod na Dobrom trhu 17. decembra a vyjadriť nádej, že raz budeme ľudí bez domova nielen rátať, ale s nimi skutočne aj počítať.

Všetci predajcovia a pracovníci Nota bene Vám želajú láskyplné Vianoce!

Sandra Tordová šéfredaktorka

3

Inakosť netreba len strpieť, ale vítať Zuzana Uličianska

Peter Vacík

Nerád prirovnáva Božie pôsobenie k svetlu či nejakému fluidu.

Jezuita PAVOL GÁBOR sa vo Vatikánskom observatóriu v arizonskom Tucsone viac ako šesť rokov venuje skúmaniu exoplanét.

Vatikánske observatórium založil kvôli reforme kalendára Gregor XIII. ešte v 16. storočí. Zabudli ho odvtedy zrušiť alebo majú cirkevní astronómovia nejaké zvláštne cirkevné poslanie? Žiadne tajné poslanie nemáme, takže to musí znamenať, že nás zabudli zrušiť. Svätý Ján XXIII. okolo roku 1960 povedal, že observatórium má dvojaké poslanie: vysvetľovať cirkev vedcom a vedu cirkvi. A dodal: „To prvé vám ide oveľa lepšie.“ Pôsobíte v „pobočke“ v americkom Tucsone. Ako si máme toto miesto predstaviť? „Túsonská“ konurbácia má asi milión obyvateľov, ale veľmi málo rodených Tucsončanov. Je totiž na Sonorskej púšti. To je tá klasická scenéria, ktorú poznáme z westernov, s rozkonárenými kaktusmi saguaro. Ľudia sa sem začali húfne sťahovať pred 40 až 50 rokmi, po tom, čo sa rozšírila klimatizácia. Demografia tejto oblasti pripomína Floridu, býva tu veľa dôchodcov. Niektorí, tzv. „siví vtáci“, sem prilietajú len na zimu, aby sa nemuseli trápiť so závejmi v Chicagu či New Yorku. Zimy v Tucsone sú totiž nádherné. Modrá obloha, slnko, 25 stupňov. Žiaľ, z urbanistického hľadiska je Tucson nezaujímavý.

Ako sa stane divoký západ svetovým astronomickým centrom?

Má to na svedomí veľa historických faktorov, okrem iného aj spolupráca s vojenským priemyslom. Práve vďaka nej sa tu už pred päťdesiatimi rokmi zrodila infračervená astronómia. Ale aj krajina samotná je veľmi vhodná

na astronómiu. Ide o púšť, z ktorej občas vyrastajú vysoké, ale málo rozsiahle pohoria. To znamená, že ani na štítoch vo výške 3 000 metrov nie je veľa zrážok a vzduch je suchý.

Na pozorovanie hviezd potrebujeme čo najväčšiu tmu, je to tak?

Rozptyl umelého svetla v atmosfére, teda tzv. svetelný smog je pre astronómiu pliagou. Núti nás presúvať ďalekohľady do stále odľahlejších kútov sveta. Svetelný smog škodí aj vtákom a mnohým ďalším živočíchom.

Nevhodné umelé svetlo škodí aj človeku. Priveľa modrej zložky svetla narúša naše biorytmy na endokrinnej úrovni. V exteriéroch často svietime kvôli bezpečnosti, ale zle usporiadané osvetlenie paradoxne vytvára nové riziká a nezmenšuje staré.

Astronómov si možno ešte stále predstavujeme kdesi na kopci s ďalekohľadom pri oku.

Dnes je takáto scéna skôr výnimočná. Väčšinu času trávia pri počítačoch alebo na schôdzach, teda v kancelárii alebo v zasadačke. Tucson je vynikajúci, lebo všetky astronomické inštitúcie sú vedľa seba v areáli univerzity, a tak nie je problém zájsť si pešo na seminár do vedľajšej budovy. V Paríži, kde som žil sedem rokov, je podobné množstvo astronómov, ale ústavy sú roztrúsené po celej metropole, a cesta povedzme z Meudon do Saclay zaberie aj dve hodiny. Takže si rozmyslíte, či sa vám vyplatí zájsť na seminár.

Na čom konkrétne pracujte?

Mojím hlavným záujmom sú exoplanéty, teda planéty mimo Slnečnej

sústavy. V spolupráci s Astrofyzikálnym ústavom v Potsdam pri Berlíne sme dali dokopy zariadenie, ktoré by v Arizone mohlo o pár rokov určovať hmotnosť exoplanét. Treba ešte dokončiť automatizáciu nášho, vatikánskeho ďalekohľadu.

Ako sa vlastne exoplanéty Nota bene hľadajú?

12 2016 Nepriamo. Nesnažíme sa zachytiť Rozhovor svetlo z exoplanéty, stačí nám svetlo hviezdy, okolo ktorej obieha. To vieme urobiť bez väčších technických problémov. Horšie je, keď chceme exoplanétu skúmať, lebo vtedy potrebujeme odlíšiť svetlo z nej od svetla hviezdy, čo je také náročné, že dodnes nemáme zariadenie, vďaka ktorému by sa to dalo bežne robiť.

5

Stephen Hawking nedávno vyhlásil, že by sme sa mali pripraviť na evakuáciu Zeme. Nemali by ste sa teda s hľadaním exoplanét trochu poponáhľať?

Aj keby mal Hawking pravdu, čo si nemyslím, brzdou tu nebude astronómia, ale kozmonautika. Veď my dnes nedokážeme ani znovu dopraviť ľudí na Mesiac. Pripomeniem kozmické vzdialenosti. Mesiac je vzdialený asi jednu svetelnú sekundu. Najbližšia hviezda Proxima Centauri, ktorá má planétu s indexom podobnosti Zemi takmer 87 percent, je vzdialená asi 4,2 svetelného roka.

Takže, ak by sme sa vedeli dostať na Mesiac za jednu sekundu, cesta k Proxime by nám trvala 4 roky a 11 týždňov.

Lenže aj tej najlepšej súčasnej technike trvá cesta na Mesiac niekoľko dní.

Jeden deň je 86 400 sekúnd. Takým

tempom by sme k Proxime leteli doslova milión rokov. Dosť pomalé na účinnú evakuáciu, nemyslíte?

Keď sa vás pýtajú na vzťah vedy a viery, pripomínate, že s teóriou o Big Bangu prišiel George Lemaître, teoretický fyzik, ale aj katolícky kňaz a predseda Pápežskej akadémie vied. Aký je rozdiel medzi stvorením z pohľadu viery a z pohľadu fyziky?

Neviem o tom, že by fyzika riešila otázku „stvorenia“. Súčasná fyzikálna kozmológia pracuje s mnohonásobne potvrdeným matematickým modelom vesmíru, založeným na Einsteinovej všeobecnej teórii relativity a na obrovskom množstve astronomických pozorovaní. Fyzika je jedinečná, lebo sa vždy snaží stanoviť kvantitatívne hranice platnosti svojich teórií.

K tomu patrí aj otázka, prečo je vesmír taký, aký je, za akých podmienok by mohol byť iný a čo by to znamenalo.

Nota bene

12 2016 Rozhovor

6

Otázky tohto druhu sa však podobajú na náboženské úvahy o stvorení.

Len pri povrchnom chápaní.

Fyzika sa díva na matematizovateľnú stránku reality. Vo viere ide o úplne odlišnú stránku veci. „Stvorenosť“ sveta je skutočnosť, ktorá sa nedá uzavrieť do ľudských pojmov.

Pavol Gábor (1969)

strácajú čas, ktorý by mali radšej venovať svojim blízkym. Ak totiž človek nemá za sebou niekoľko semestrov kvantovej mechaniky a kvantovej teórie poľa, nemal by sa púšťať do ďalekosiahleho špekulovania. S filozofiou je to podobné – tú tiež treba seriózne a systematicky študovať.

sa narodil v Košiciach, v roku 1995 absolvoval štúdium fyziky elementárnych častíc na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Prahe. V rámci štúdia pobýval v CERN-e a v Grenobli. V roku 1995 vstúpil do jezuitskej rehole. Po dvojročnom noviciáte v Kolíne študoval filozofiu v Krakove. Základné štúdium teológie absolvoval v Paríži v rokoch 2000 – 2003. Po kňazskom vysvätení, dvoch rokoch pastoračnej praxe a postgraduálnom štúdiu teológie na CMTF UP v Olomouci sa vrátil do Paríža, kde v roku 2009 získal doktorát z astrofyziky. Od roku 2010 pôsobí vo Vatikánskom observatóriu v arizonskom Tucsone, kde je zástupcom riaditeľa výskumnej skupiny.

Ja som svetlo sveta, povedal však Kristus. Nie je svetlo v Biblii priam synonymom Boha?

Ide o svetlo ako symbol dobra, pravdy, spravodlivosti. Nie o svetlo ako fyzikálny jav. Takéto metafory sú založené na tom, že bežný jazyk si osvojil isté chápanie svetelných javov. Niekedy to je dobré, niekedy nie. Napríklad výrazy typu „spočinúť očami“, „slabý zrak“, „prenikavý pohľad“ atď. pochádzajú z čias, keď sa všeobecne prijímala tzv. extramisná teória zraku. Podľa nej vidíme tak, že nám z očí vychádza akési svetlo, ktorým „ohmatávame“ okolie. V rámci takýchto predstáv môže pohľad aj fyzicky ublížiť – „uhranúť“. Táto teória je dávno mŕtva. Jazykové prostriedky, ktoré z nej vychádzajú, si však veselo žijú ďalej, lebo si málo uvedomujeme ich pôvod a plný význam.

Rovnako ako „svetelné metafory“ v teológii?

Nejako sa však o vzniku sveta Aby som sa priznal, nerád ich potrebujeme rozprávať. používam. Nejde mi o to, že by boli Ako-tak sa o ňom dá hovoriť po- založené na nesprávnych predmocou pojmov, ktorými opisujeme stavách o svetelných javoch. Ale nerád medziľudské vzťahy. V tomto registri prirovnávam Božie pôsobenie k akejje svet dar, ktorý mi Pán Boh slobodne si látke či fluidu. Božia milosť nie je dáva. Vzišiel z Božej ruky. Celučký „niečo“ – nejaká vec, čo sa akosi šíri, je Božím dielom. On nepotreboval prelieva, odráža, ale „niekto“ – živá, ísť niekam po suroviny: samotné dialogická prítomnosť a pôsobenie bytie je jeho dielo. Stvorenosť sveta Ducha Svätého v našich srdciach. je teda o tejto jeho radikálnej závislosti od Pána Boha. Svet vo všetkých Najvyššieho predstaviteľa jemysliteľných zmysloch slova patrí zuitov nazývajú aj „čierny pápež“, Pánu Bohu, ale – a tu sme pri koreni pre údajný vplyv nie len na Vatikán, náboženskej skúsenosti – On sa roz- ale v rámci rôznych konšpiračných hodol oň podeliť so mnou. Každý deň teórií aj na celý svet.

Sú to, samozrejme, nezmysly, ale mi ho dáva, aby som sa z neho tešil.

Ide o tajomstvo. Každý, kto to zažil, ja ich vnímam ako meradlo toho, či bude vedieť, čo sa snažím povedať, sme verní svojmu poslaniu. Vlastne ale ostatní to z mojich slov nevyčítajú. sa teším, že sa o našom ráde objavujú stále nové konšpiračné teórie, lebo to Pomerne populárna je dnes znamená, že čosi robíme dobre! kvantová fyzika. Ako sa dívate na snahy ľudí prispôsobovať si ju na Pred nedávnom sa stal novým pochopenie zmyslu vlastného generálnym predstaveným Spoločnosti Ježišovej otec Arturo života?

So sympatiami aj s rozpakmi. Bo- Rosa. Je prvým neeurópanom jím sa, že takýmto „koníčkom“ ľudia v rade 31 predstavených jezuitského

Nota bene

12 2016 Rozhovor

7 rádu. Čo môže táto zmena priniesť?

Poznáte ho osobne?

Celkom dobre. Strávil u nás v Arizone pár týždňov. Pracoval som s ním na návrhu nového pápežského dokumentu o Vatikánskom observatóriu.

Posledný dokument tohto typu vyšiel v roku 1891, tak sme si povedali, že by bolo načase pripraviť nový. Otec Arturo je veľmi šikovný, inteligentný, milý a priateľský. Je to človek, ktorý myslí systémovo, a to je kľúčový talent, ktorý mu dúfam umožní vidieť, čo treba robiť s našimi štruktúrami a inštitúciami, aby lepšie slúžili cirkvi a svetu.

Nikdy ste neboli súčasťou slovenských cirkevných štruktúr, od začiatku ste študovali v zahraničí. Reagujete nejako na spoločenské postoje katolíckej cirkvi na Slovensku?

Mimo Slovenska žijem od roku 1988. S odstupom rokov strávených v Česku, Poľsku, Francúzsku a USA sa mi katolícka cirkev na Slovensku zdá na jednej strane vitálna, ale na strane druhej si kladiem otáz-

ku, nakoľko je ohrozená nákazou uniformity. Katolicitu cirkvi vidím v jej schopnosti matersky prijímať rôznosť chariziem, vonkajších foriem i duchovných prúdov. Ľudia sa však inakosti stále boja.

Svet nemá rád odlišnosť. Štáty sú stále viac a viac centralizované. Ľuďom, ktorí sú iní, nedôverujeme.

Pritom svätý Pavol píše: „Sú rôzne dary milosti, ale ten istý Duch. A sú rôzne služby, a ten istý Pán. A sú rôzne pôsobnosti, ale ten istý Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých.

Ale jednému každému sa dáva prejavovanie Ducha na spoločný úžitok.“ V Cirkvi treba inakosť nielen strpieť, ale vítať. Nedorozumeniam sa nedá vyhnúť, ale treba ich prekonávať vo vzájomnej úcte a bratskej láske. V niektorých krajinách sa to Cirkvi darí lepšie, v niektorých horšie.

Kde to ide lepšie?

Napríklad vo Francúzsku. Koľko rôznych hnutí aj k nám Francúz-

sko „vyváža“! V tom je vidieť pôsobenie Ducha, a nie v centralizácii a zomknutom šíku. Jednota Cirkvi nemá nič spoločné s rovnakosťou.

Ku zdravému životu Cirkvi patria nedorozumenia, tak ako k nemu patrí rôznorodosť, ale aj dialóg na ich prekonanie.

Kde strávite tohtoročné Vianoce?

Budem v Košiciach u otecka. Má 80 rokov, mamička zomrela pred dvomi rokmi. Čo hovorí o Betlehemskej hviezde astronóm vo vás?

Mne sa na tej pasáži Matúšovho evanjelia najviac páčia mudrci.

Benedikt XVI. povedal, že ich smieme považovať za astronómov – veď sledovali hviezdu.

V Castel Gandolfo, ktoré je hlavným sídlo Vatikánskeho observatória, im dávame do jasličiek aj malý ďalekohľad.

Rôznych výkladov tejto hviezdy je však veľa.

Do všeobecného povedomia vstúpil predovšetkým výklad maliara, nie astronóma. Giotto di Bondone v roku 1305 zobrazil nad jasličkami kométu. Zrejme ho nadchla Halleyho kométa, ktorú mohol vidieť roku 1301. V tých časoch sa však kométy považovali za zlé znamenia, za zlé hviezdy. Vďaka Giottovi sa postupne pohľad na kométy zmenil. Čo znamená betlehemské svetlo z biblického pohľadu?

Je naplnením Balámovho proroctva. Aj svätý Matúš sám často zdôrazňuje naplnenie svätých Písiem. Balám aj mudrci sú pohania ohlasujúci narodenie židovského kráľa. V oboch prípadoch sa vyskytuje hviezda. Ale biblický text nie je len pre expertov. Ide o Božie Slovo, ktoré sa vteľuje do našich životov. Istý druh pravdy o biblickom texte sa dá zistiť z vykopávok, ale pravá Pravda sa pozná podľa toho, že rozozvučí dušu a premieňa naše srdcia.

vesmír: Ahoj! „Bol dlho sám v rakete a zastavil sa tu, aby si nabral kyslík.

Je šťastný, že vystúpil,“ vysvetľuje Michal a obrázok, na ktorom sa dosť narobil, bez váhania venuje mojej malej dcére. „Pozri, tu mám ďalší.

Keď niečo vznikne v mojej hlave, tak to zo mňa ide ako na páse,“ hovorí.

Inšpiráciu berie aj z nočnej oblohy. „Včera som videl mesiac a hviezdu, bolo medzi nimi také zvláštne spojenie.“ Čiernobiely obrázok ešte čaká na vyfarbenie. „Teraz niečo uvidíš, mám na to svoju techniku – fŕkanie farbou. No ešte chvíľu počkaj, musím sa prezliecť.“

SLONY, MEDITÁCIA A DEJINY

Nota bene

12 2016 Reportáž

8

Ukazujú lásku

nie len na obrázku Anna Egrmanová

Vladimír Šimíček, Hento toto

Bol raz jeden človek... V skutočnosti je tých ľudí viac a takto nazvali svoje občianske združenie. Samí duchom mladí ľudia, s mentálnym postihnutím aj bez, obdarení kreativitou.

V skupinke, ktorá sa pravidelne stretáva v dennom centre, sú kuchári, čašníci, moderátori a televízni technici, animátori aj tanečníci. V poslednej dobe takmer všetky svoje sily upriamili na to, aby sa vypracovali na dizajnérov, povestných hravými a vtipnými tričkami, zásterami, odznakmi,

pohľadnicami či taškami. Aj teraz sedia okolo obrovského pracovného stola a vyrábajú návrhy na novú zákazku – tašku pre naše združenie Proti prúdu, ktoré vydáva časopis Nota bene. Vychádzajú pri tom z nášho odznaku s nápisom POMÁHAŤ JE ĽAHKÉ, kupujte Nota bene.

„Som šťastný ako blcha,“ komentuje svoju prácu Michal, tunajší expert na vesmír. Na veľkom papieri pred sebou má hneď niekoľko zvláštnych planétiek a hviezd, vesmírne špirály, oblaky a kozmonauta. Ten práve vystúpil z rakety a s vážnou tvárou zdraví

Hneď na to sa so mnou pustí do reči Maťo, ktorý do kusu linolea obratne vyrýva troch slonov. Veľké slonisko nesie menšieho kamaráta, ktorému na chrbte balansuje maličké sloníča. Chobotom zviera šnúrku, na ktorej poletuje balón – pomáhať je predsa ľahké (a radosť z toho nás vynesie nad oblaky). Jednoduchý motív s čistými líniami pôsobí milo, a predsa nie je infantilný. Trochu mi pripomína Picassove kresby zvierat, ktorých reprodukcie tu visia na stene. „Linoryt Maťovi veľmi sedí. Pár čiarami dokáže vystihnúť podobu zvierat a pritom ich spraví tak sympaticky, že sa ľuďom veľmi páčia,“ hovorí Helena Kusá, spoluzakladateľka združenia Bol raz jeden človek.

Nota bene

12 2016 Reportáž

9

Maťo sa pýta, kde bývam. Preberá so mnou život v malom meste, ktoré susedí s Modrou. A zrazu sa bavíme o Štúrovi. „Mám ho naozaj rád. Zomrel v Modre, má tam sochu aj múzeum,“ vysvetľuje. „Maťo má veľa historických vedomostí,“ dodáva Helka. „Často sa rozprávame o všelijakých učených témach. S Lukášom sme minule rozoberali meditáciu.“ Lukáš je tu nový a nesmelo sa usmieva. „Mám rád psychológiu,“ hovorí. Jeho záujem badať aj z toho, ako perfektne zachytil naše podoby. Nevyzerajú ako z fotografie, no majú taký živý výraz, že je hneď jasné, kto je kto.

Maťa zachytil dvakrát, na jednom portréte sa smeje, na druhom sa znalecky mračí ako nejaký profesor.

Ninku nakreslil hneď trikrát, pretože pri práci často mení výraz tváre. Má tam aj Helku, fotografa Vlada a mňa.

Výtvarníčka Broňa Schragge graficky upravuje diela Hento toto.

Ešte pár ťahov ceruzkou a už je na paDenné centrum totiž nefunguje pieri aj Michal. „Ukáž? Celkom dobre z dotácií, zarába si na seba samo. tam ešte vyzerám,“ zhodnotí svoj por- „Chceli sme byť nezávislí. Robiť veci, trét a vracia sa k načatej téme. „Medi- ktoré nám dávajú zmysel. Nie sme tácia je krásna vec. Vypneš mozog, chránenou dielňou, robíme ozajstoddychuješ. A keď sa z toho zobudíš, né sociálne podnikanie. Na svoju hneď máš hlavu plnú nápadov.“ prácu sme hrdí a robíme ju profesionálne,“ hovorí Helka. „Naše veci Maťo zasa nedá dopustiť na ti- si ľudia kupujú preto, že sa im páčia. rolských hudobníkov. Aj teraz si ich Nie z ľútosti.“ Ako byť podnikateľmi púšťa do slúchadiel, dostávajú ho do sa učili v podnikateľskom inkubátej správnej tvorivej nálady. „Ale dnes tore v bratislavskom Impact Hub. idem na Haydna,“ dodáva. „Ja mám Predávajú na známych trhoch – Urzase rada Napoleona. Alebo Johanku ban market, Dobrý trh či Trnavský z Arcu. Dejiny a boje,“ zdôverí sa rínek. Nedávno dokončili zákazku mi Nina. „Pozriem si film, a potom pre jednu firmu – sto obrázkových o ňom píšem. Mám doma zošity, tašiek pre deti. píšem do nich aj texty pesničiek, ktoré sa mi páčia. Som spisovateľka a takto „Keď sme denné centrum rozsi aj trénujem prsty.“ Vidím, že má biehali, vychádzali sme z toho, čo zaujímavý rukopis – slová používa kamošov bavilo. Postupne sme sa aj v návrhoch na notabeňácku tašku. začali viac venovať výtvarnej prá„Pomáhať je ľahké,“ píše v rôznej ci,“ spomína Helka. „Vyskúšali sme úprave. „Ninka je čistý umelec. Celá s nimi všetky možné techniky, aby jej rodina je umelecky založená,“ ho- sme zistili, čo v nich je.“ Prepadli vorí Helka. „Áno, máme radi umenie, linorytu a vyrobili kopu milých a filmy a ping-pong,“ dodáva Ninka. veselých pohľadníc. Zostala po nich halda papierových návrhov, ktorýNota bene HRDÍ PROFESIONÁLI mi si vyzdobili svoje miestnosti 12 2016 a neskôr im napadlo potlačiť nimi Reportáž Všetci tu majú svoj nezameni- tričká. „Aha, toto bolo moje prvé,“ teľný štýl. „Vyberajú si to, čo im ukazuje Michal na (teraz už praje blízke, čomu rozumejú. Každý covné) tričko s robotom. „Pamätáš sa, má niečo, v čom sa mu viac darí,“ ako sa ti vtedy triasli ruky?“ spomína hovorí Helka. „Lukáš výstižne kre- Helka. „Naše prvé obrázky boli jednoslí podľa skutočnosti – ľudské tváre duché. Odvtedy sme sa všetci veľmi alebo svojho psa. Duško na kresle- zlepšili.“ nie nikdy veľmi nebol a sem-tam si o tom aj zažartoval. No zistili sme, PRÍŠERKY A DRZÉ ODZNAKY že rydlom sa dokáže perfektne držať predkreslenej čiary.“ V linorytoch Pred štyrmi rokmi ich prvý raz sa zdokonalili tak, že túto techniku pozvali medzi vychytených dizajvyučovali na niekoľkých tvorivých nérov na Urban market. „Pre nás workshopoch. to bol veľký pokus a zároveň pocta, že našu prácu vnímali rovnocenne. „Maťo pekne vysvetľuje,“ chváli Veľmi nám pomohli aj v tom, že za ho Helka. On súhlasne prikyvuje stánok sme nemuseli platiť,“ hovorí a s vážnou tvárou sa obráti na Lukáša: Helka. „Ľudia nás chválili a kamoši „Musím ti povedať, že toto nerobíš boli na seba hrdí.“ Motivovalo ich to celkom dobre. Pozri sem, na moje. k tomu, aby sa pustili do náročnejších Tieto čiary nemáš tak blízko seba a prepracovanejších vecí, ktoré ako ja.“ Helka hovorí, aby počkali začali ponúkať pod značkou Hento na odtlačok. Môže to byť zaujímavé. toto. Názov vymyslel Patrik, jeden „Ty si výborný, Lukáš,“ povie Maťo z najväčších vtipkárov v tejto skuoduševnene. „Ďakujem,“ odpovie pine. Na logo použili jeho písmo.

Lukáš skromne, no je jasné, že pozná svoju cenu. „Základom je, že sa tu Ťažko by som našla šarmantnejv skupinke máme radi a chceme robiť ších a zábavnejších spoločníkov. Stačí radosť aj iným ľuďom,“ hovorí Helka. chvíľa medzi nimi a zabudnem na „To je dobré,“ hovorí Ninka. „Ale už sa všetok zhon a stres, z ktorého ma vráťme k práci, nech na seba aj trochu ešte pred chvíľou bolela hlava. Tu sa žije bez manipulácie, slobodne zarobíme.“

10

a v prítomnej chvíli. Všetci sa berú takí, akí sú. Navzájom sa povzbudzujú a rešpektujú. Takúto atmosféru má v práci len málokto. Prehŕňame sa vecičkami, ktoré predávajú.

Chichocem sa, sú naozaj podarené – sú tu tričká so strašidielkami, aj to s Michalovým starodávnym gramofónom Swing is not dead (Swing nie je mŕtvy) alebo s legendárnym sediacim zvieraťom od Ninky.

Uchvátili ma aj pohľadnice vystavené pod nápisom Ukáž lásku na obrázku. Najviac ma dostala jednoduchá štvorcová kartička s veľkým nápisom „Som do teba“.

Na trhoch sú veľkým hitom aj milo drzé odznaky. „Ľudia sa na nich smejú, až sa za bruchá chytajú,“ hovorí Michal. Jednoduché farebné odznačiky hlásia: Uhni. Čo sa staráš?

Hej ty! Lebo medveď. Mojím favoritom je červený odznak, na ktorom je sekáč na mäso, pod ním rozbité vajce a nápis: Nočný čin (takýto horor sa často odohráva aj v mojej kuchyni).

Okamžite zatúžim aj po pexese so smiešnymi príšerkami (Hukač, Nota bene Kričadlo, Spondžo a ďalší), ktoré 12 2016 predávajú spolu s omaľovánkou Reportáž a krásne zabalenými farebnými ceruzkami. „Dôležité je robiť veci, ktoré nás bavia. To je tá slobodná kreativita,“ povie Lukáš. Keď obdivne vydýchnem, akí sú šikovní, Michal sa zatvári spokojne a povie: „My vieme.“

11

Kde sa predáva Hento toto: 9. – 11. decembra: Urban Market, Fakulta architektúry STU, Námestie slobody, Bratislava; 10. decembra: Trnavský rínek, centrum Trnavy; 17. decembra: Dobrý trh, Stará Tržnica, Bratislava.

A hocikedy na: sashe.sk, kompot.sk, v obchodíku Čosi v Žiline a v kníhkupectve Ex Libris v Bratislave.

Tašky pre Nota bene od Hento toto si môžete kúpiť 17. decembra 2016 na Dobrom trhu na rohu Laurinskej a Nedbalovej ulice v stánku OZ Proti prúdu.

INZERCIA

Vypnite tú tmu!

Elena Akácsová

Kto sa bojí tmy, nech zdvihne ruku. A nech sa nebojí priznať.

Je nás takých dosť, a nie sú medzi nami len malé deti, strachoprdi a psychopati.

Zobudila som sa v noci a potrebovala ísť na malú.

Musela prejsť cez obývačku osvetlenú len mesiacom a potom vliezť do strašidelnej poldruhametrovej nory, na ktorej konci boli vchodové dvere. Hrozne som sa ich bála, ale vypínač, moja spása, bol až pri nich. Dvere sa matne črtali v tme, pozerali na mňa tým svojím jediným okom. Temne hučali, pomaly sa zväčšovali a vydúvali smerom ku mne. Zavyl vietor, oprel sa do nich a bác. Zobudila som sa, teraz už naozaj.

Takýmto snom sa mi pred časom pripomenul môj najväčší detský strach, ktorý som prežívala, keď som v noci musela sama ísť na záchod. Som presvedčená, že ten architekt, ktorý konečne vymyslel, že vypínač môže byť v miestnosti nielen pri dverách vchodových, ale aj na druhom konci, sa v detstve bál tmy a dlhých tmavých chodieb rovnako ako ja.

Som strachoprd, bojím sa všeličoho, nemôžem pozerať horory, ani tie úplne najsmiešnejšie.

Keď som v letnom tábore s deťmi pozerala Harryho Pottera, bála som sa viac ako ony. Tma ma síce neparalyzuje úplne, ale nie je mi príjemné potulovať sa v noci v tmavých neznámych zákutiach. Evidentne v tom nie som sama. V jednom britskom prieskume z roku 2012 až 40 percent respondentov priznalo, že sa bojí v noci obísť neosvetlený dom. 10 percent dokonca o polnoci nevylezie ani z postele na záchod. Strach z tmy je iný ako ostatné detské strachy, preto z neho mnoho ľudí nikdy nevyrastie.

Sú strachy získané špecifickými životnými skúsenosťami a strachy univerzálne, vrodené. Strach z tmy, ktorý sa v chorobnej forme nazýva aj nyk-

tofóbia alebo achluofóbia, patrí do tej druhej skupiny. Po väčšinu ľudskej histórie tma znamenala nebezpečenstvo. V tme sme nechránení a zraniteľní, nevidíme, čo na nás číha možno celkom blízko. Teda nie tma samotná je to, čo nás desí, ale to, čo skrýva. Strach nás núti preventívne zostať v bezpečí, takže tí, čo sa báli, prežili a zapísali nám to do génov ako evolučne výhodnú stratégiu. Preto aj dnes, keď väčšinu noci strávime v bezpečí domova a postele, temnota si v našich hlavách udržuje svoje strašidelné postavenie.

Nota bene

Rovnako ako iné fóbie, 12 2016 aj strach z tmy sa dá liečiť tak, že sa mu zámerne Proti srsti vystavujeme, zbavujeme sa všelijakých barličiek, ako sú nočné svetielka, ktoré ho udržujú pri živote. Kľúčom je však najprv správne určiť, čoho presne sa bojíme.

Na rozdiel od psov, výšok či zubárov, je strach z tmy ťažko uchopiteľný – keď sa vypnú svetlá, rastie a šíri sa, prejavuje sa ako strach z čohokoľvek, čo si v miestnosti dokáže naša predstavivosť vykúzliť.

13

Sú ešte dve rady, ako sa vysporiadať so strachom z tmy. Zdieľať ho s inými ľuďmi (vykonané!) a pokúsiť sa tmu predefinovať. Namiesto strašidelných a záporných prívlastkov nájsť pre ňu pozitívne asociácie. Myslieť na tmu ako na niečo upokojujúce, očistné či mäkké ako zamat. Alebo to môžeme zobrať cez fyziku.

Tma je nič, nemá fyzikálnu podstatu, je to len otázka videnia. Pokiaľ máme rádiové videnie, tak vidíme rádiové vlny aj tam, kde svetlo nie je. Pokiaľ máme svetelné videnie, tma je všade naokolo, ale len dovtedy, pokiaľ niekto nezažne svetlo. Šťuk!

Autorka je redaktorka .týždňa.

k nám. Skúšal to asi dvadsať minúť, potom rezignoval a mlčky postával. Mirke sa naproti cez ulicu naopak celkom darilo. Pristupovala k ľuďom, debatovala s nimi, usmievala sa. Predsa len – má prax rozhlasovej redaktorky. Jej pomocná asistentka Veronika ju ešte musela aj krotiť.

Zrazu sa pri Davidovi objavila speváčka Katarzia. V čiernych šatách s bielym golierikom, s rukami zopätými ako v modlitbe mu čosi dlho hovorila, pôsobila ako zbožná fanúšička. Vedela, že David bude v týchto končinách predávať Nota bene, lebo v ten deň večer mal krstiť jej nové CD Agnostika. Dávid navyše účinkuje vo videoklipe, v ktorom Katarzia spieva vlastnú verziu jeho piesne Záchranár.

S ľuďmi bez domova súcití, pretože len prednedávnom sa presťahovala do Prahy, kde žije v garáži.

Nota bene

12 2016 Téma

14

V koži predajcu Galina Lišháková

Vladimír Šimíček

Český rocker David Koller a slovenská poetka Mirka Ábelová si v uliciach hlavného mesta vyskúšali, aké to je predávať časopis Nota bene.

David spoznal Mirku prostredníctvom rozhovoru, ktorý s ňou uverejnil časopis Nota bene. Páčili sa mu jej názory a jej znalosť českej poézie. Stretli sa, spoznali, navzájom inšpirovali, až napokon Mirka napísala Davidovi deväť textov na CD ČeskosLOVEnsko, za ktoré získal ocenenie album roka. Teraz sa stretli opäť, aby predajom Nota bene upozornili ľudí v uliciach Bratislavy na fakt, že tí z nás, čo zarábajú minimum a ocitnú sa v existenčnej kríze,

nenájdu pomoc od štátu vo forme dôstojného a pre nich finančne dostupného bývania.

Obaja prišli načas. Hoci David mal večer predtým v Brne koncert a veľa toho nenaspal. Sociálne pracovníčky Maja a Barbora im v sídle združenia Proti prúdu, vydavateľa Nota bene, poskytli zrýchlené školenie o zásadách predaja časopisu, ale užitočnými radami z praxe ich vyzbrojili aj samotní pre-

dajcovia, keď David s Mirkou nakukli na predstavovanie nového čísla.

Napríklad: Zdravte okoloidúcich s úsmevom! Buďte úctiví! Nevtierajte sa! Predaj pouličného časopisu nie je zábava! Keď vám budú radiť, aby ste išli pracovať, hneď si tú prácu od nich pýtajte!

Všetci predpokladali, že dvom známym tváram sa bude predávať ľahko, že predajú dosť, aj keď išlo len o 90 minút… David stál na rohu

Štúrovej, Mirka pod Manderlákom na Námestí SNP. Obaja dostali balíček pre začiatočníkov – päť časopisov a CD. Chladnejší koniec októbra ich donútil nasadiť si čapice, a tak boli trochu menej poznateľní.

Každý mal svojho ostrieľaného predajcu-poradcu, David Rudyho, Mirka Veroniku. Nenápadne postávali niekoľko metrov od nich, aby im mohli pomôcť.

Takmer okamžite sa pri Davidovi pristavil podgurážený muž. „Nota bene je naozaj kvalitné čítanie,“ informoval ho David. „Mne to nemusíte vysvetľovať,“ odpovedal ťažším jazykom zákazník a časopis si kúpil.

Známeho rockera však neidentifikoval. Potom si už okoloidúci Davida nevšímali. „Neboj sa, ponúkaj časopis!“ radil mu Rudy. „Ale nech ti to netrvá dlhšie ako päť sekúnd, lebo to by si už pôsobiť otravne.“ No Davidovi to veľmi nešlo. „Mal som si vziať gitaru,“ zakričal smerom

Katarzia zrejme priniesla Davidovi šťastie. Ľudia ho zrazu začali spoznávať, dávali si od neho podpisovať Nota bene, fotili sa s ním.

Jeho zákazníkom sa stal aj Martin Strižinec, moderátor relácie O 5 minút 12 na RTVS. Téma bezdomovectva mu nie je cudzia. „Práve dnes sme na katedre žurnalistiky, kde učím, debatovali o tom, ako ju podať v kontexte, ktorý by ľudí oslovil. Keď je totiž podaná prvoplánovo, polovica ľudí má tendenciu robiť skratové závery typu: za komunizmu tu bezdomovci neboli. Viem, že Slovensko má nedostatok sociálnych bytov a je to nevyriešená téma, ktorá sa nám pravidelne vracia.“ Hodina a pol ubehla rýchlo.

Mirka predala devätnásť časopisov, David pätnásť a CD. Skutočným predajcom však čas na ulici ubieha oveľa pomalšie, hodina za hodinou, deň za dňom, a toľko, čo David a Mirka predali, nie je bežné číslo ani u tých najúspešnejších. „Silné bolo, keď okolo mňa išiel môj kamarát a najskôr ma vôbec nespoznal,“ hovorí Mirka. „Dve staršie panie sa čudovali, že som taká mladá a už na ulici a vyhŕkli na mňa, prečo nepracujem. Aj jeden chlapík ma posielal robiť, ďalší na mňa cmukol...

Dosť ma sklamala jedna mníška.

Dívala sa na mňa s pohŕdaním

a ani mi neodzdravila. Ale potom si odo mňa, celý šťastný, kúpil časopis jeden mních.“ Veľa ľudí bolo k Mirke aj milých, no ešte častejšie sa tvárili, že ju nevidia, aj keď ich pozdravila. „Keď ma odmietlo niekoľko okoloidúcich po sebe, chytala ma panika. Na tom celom bol najhorší nezáujem ľudí.

Chvíľkami som mala pocit, že sú zlí a že sa s nimi už ani nechcem rozprávať. No iní, aj keď časopis nekúpili, aspoň mi popriali pekný deň. Hneď som sa cítila lepšie.“ Davidovi sa najprv zdalo, že sa to bude sypať rýchlo. „Ale potom dvadsať minút nič. Predstavoval som si, že by som mohol takto dopadnúť, a bol to veľmi stiesňujúci pocit. Najsilnejší okamih bol pre mňa, keď mi mladík, ktorý si odo mňa kúpil časopis, povedal: Drž sa...“ Keď ľudia Davida spoznali, bolo to ľahšie, lebo v kúpe časopisu videli možnosť dať si ho podpísať a odfotiť sa s ním. „Ale kupovali si ho aj takí, ktorí ma neidentifikovali. Hovoril som im, že je to pre dobrú vec a že je to dobrý, necenzurovaný časopis.

Neviem, ako u vás na Slovensku, ale u nás už skoro nie sú necenzurované noviny. Keď čítam Nový prostor, časopis s rovnakým poslaním ako Nota bene, cítim úľavu, lebo tam sú články, do ktorých očividne vyššia moc nezasahuje. Vcelku mám dobrý pocit, že som toľko predal, i keď mi trochu pomohol môj ksicht.“ Mirka sa bez strechy nad hlavou síce nikdy neocitla, ale: „S jedným priateľom sme sa veľmi zle rozišli a ja som odišla z bytu, hoci som nevedela, kam pôjdem. Pomohla mi dcéra môjho kolegu z rozhlasu tým, že mi na mesiac prenajala izbu v jej byte. Mala som v ňom len matrac na zemi a neskôr mi mamina priniesla televízor. Bolo to dosť depresívne, ale mala som kde bývať.“ Dávid sa zasa dvakrát rozviedol a odišiel z domu len s igelitkou. „Istý čas som sa sťahoval z podnájmu do podnájmu. Nebolo to príjemné, nikde som sa nechcel zariaďovať, lebo som nevedel, ako dlho tam zostanem. To, že človek niekam chodí domov, je skutočne základ. A nemyslím tým dom so záhradou. Pre mňa je domov akékoľvek miesto, kde sú moje deti.“

Nota bene

12 2016 Proti prúdu

15

Časopis Nota bene je symbolom úsilia o riešenie problémov ľudí, ktorí sa z rôznych dôvodov ocitli na ulici. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu, ktoré tento rok oslavuje 15. výročie.

V súčasnosti okrem vydávania pouličného časopisu Proti prúdu prevádzkuje aj projekt zamestnávania a oddlžovania Nosiči batožín. Dlhodobým cieľom združenia sú systematické a legislatívne zmeny a strategické riešenie bezdomovectva na národnej úrovni, preto iniciuje vznik Národnej stratégie prevencie a riešenia bezdomovectva.

Nota bene

12 2016 Téma

16

„Chýba nám už len posledný, no najdôležitejší krok – cenovo dostupné, tzv. sociálne byty. Pre ich nedostatok sa predajcovia Nota bene napriek obrovskej snahe nemajú šancu z bezdomovectva vymaniť,“ hovorí Sandra Tordová, štatutárna zástupkyňa OZ Proti prúdu. „Rudymu sa napríklad po rokoch podarilo prenajať izbu so samostatnou kúpeľňou, Veronika má zasa v izbe v rodinnom dome konečne pokoj od hlučných susedov z ubytovne. Ani jeden však stále nemá šancu prenajať si hoci len malú garsónku. Jednoducho sa ďalej nemôžu posunúť.“

Nota bene

12 2016 Téma

17

Slovensko má bytovú krízu, stavebný boom a developerské projekty nezaručujú prístup k bývaniu pre chudobnejších ľudí.

Nájomné byty sú na chvoste záujmu kompetentných: „Minulý rok sa ich na celom Slovensku postavilo iba 339, to nie je v poriadku,“ upozorňuje Nina Beňová, projektová manažérka združenia Proti prúdu. „Mestá a obce by mali začať stavať nájomné byty, pretože v spoločnosti bude vždy existovať skupina ľudí odkázaných na sociálne bývanie. Nie preto, že by zlyhali, ale jednoducho preto, že majú nízky príjem.“ Riešenia existujú a netreba po ne chodiť ďaleko, stačí si ich len všimnúť a uplatniť aj u nás. V Čechách napríklad pripravujú Zákon o sociálnom bývaní a príspevky štátu na bývanie pokrývajú ľuďom v kríze reálne náklady na nájom.

Mesto Brno tento rok vyčlenilo prvých 50 bytov pre ľudí bez domova v rámci pilotného projektu, ktorý vychádza z princípov Housing first (bývanie ako prvý krok). Tieto pozitívne kroky u našich susedov sú aj pre Slovensko nádejou, že sa veci môžu posunúť k lepšiemu.

Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

TO SA UMELCI! Jana Čavojská

Ak chce byť umelec úspešný, musí odísť do veľkého mesta?

A za dobrou kultúrou treba ísť tiež tam? Už to celkom neplatí. Tu sú zaujímavé projekty z periférií, vidieka, miest mimo centra diania.

Peter Trojan

Nota bene Peter Trojan

Jana Čavojská

12 2016 Téma

TRENČÍN: DO KRČIEM, BAROV A ULÍC Nové médiá, video, film, digitálne umenie, netradičné performancie. To sú hlavné okruhy činnosti umelcov združených v občianskom združení Trakt z Trenčína. Kamaráti Lukáš Matejka a Štefan Oliš začínali so študentskými projektmi zadarmo, za svoje peniaze. Postupne chceli robiť technicky náročnejšie projekty a vtiahnuť do nich aj ďalších ľudí. Preto založili občianske združenie. Skupine ľudí, ktorých dalo dokopy, sa zrazu otvorili obzory. Zistili, ako zdieľať myšlienky, vytvárať väčšie projekty, cestovať do zahraničia. „Fascinovalo nás, že ľudia vnímajú umenie vo verejnom priestranstve inak,“ vysvetľuje Štefan Oliš. „Do galérií sa možno až boja ísť, myslia si, že tam nebudú ničomu rozumieť. Keď im niekto povie – inštalácie, digitálne médiá, tak ich ešte viac vystraší. To ma vždy mrzelo, lebo ja vnímam výtvarné umenie ako hru. Preto sme chceli preniesť moderné umenie do krčiem, barov a ulíc. Časť divákov tam bola náhodne. Sedeli na pive a zrazu na plátne namiesto hokeja išli študentské videoarty.

Nakoniec na také projekcie chodili cielene desiatky ľudí.“ Štefan na kultúre miluje to, že jej ide o tvorbu, nie ničenie. Nič nie je agresívne. Ľudia sa môžu stretávať a spoločne niečo vymýšľať. V Trakte dostane šancu každý, kto nechce byť lenivý a je pripravený makať na svojich projektoch.

Lebo je to aj o možnosti vybaviť si priestory, financie, pozvať ľudí. Realizácia je často náročná a pri rôznych projekciách a mappingoch aj drahá. Koho to odradí, zistí, že členstvo v Trakte nemá preňho význam.

V Trakte chcú tvoriť primárne pre ľudí. Preto idú s umením na ulicu. Kto vystavuje v galérii, zaujímajú ho v prvom rade kurátori, ktorí ho posunú do lepšej galérie a k nákupcom. Možno ho ani netrápi počet návštevníkov z radov verejnosti. Ľudia sa však často nezhodnú s odborníkmi. Hľadajú v umení niečo iné a mnohému nerozumejú. „My chceme dosiahnuť, aby kurátori akceptovali nové formy umenia a aby bežní návštevníci trochu dospeli a dostali sa vo vnímaní umenia ďalej,“ hovorí Štefan.

Organizujú napríklad Festival svetla a tieňa – to je forma umenia vzbudzujúca nadšenie u tisícov ľudí. Niekedy zapájajú do diania samotných divákov. Napríklad v projekte Digitálne grafiti mohli pomocou projekcie ľudia pomaľovať „sprejmi“ fasády budov. Keď sa večer skončil a projekciu vypli, zhasli aj grafiti a fasáda zostala čistá.

Niektoré nápady sú poriadne recesistické. Taká bola výstava Ochutnávka V. „Raz sme išli okolo hotela a Lukáš si myslel, že tam je vernisáž. Nalievali tam totiž víno. Bola to však ochutnávka. Tak sme si povedali, že niečo také prinesieme do galérie. Veď koľko ľudí príde na vernisáž a viac ako diela ich zaujíma občerstvenie? Tak sme vymysleli vernisáž, ktorá bude vlastne ochutnávkou vína bez akýchkoľvek diel. Prišiel someliér, od sponzorov sme získali vína a tie sa ochutnávali,“ usmieva sa Štefan. „Lenže výstava v galérii musí trvať mesiac. Tak sme sa s kurátormi dohodli, že vernisáž nakrútime na video, to tam bude bežať na obrazovke a okolo zostanú poháre a nedopité fľaše vína presne tak, ako ich návštevníci nechali po vernisáži. Lenže toto sa akosi nedostalo k upratovačkám, tak došlo k úplne kurióznej situácii – na druhý deň nám to upratali.“

DÚBRAVICA: MÁ TO ZMYSEL Dedinka Dúbravica neďaleko Banskej Bystrice má 385 obyvateľov. Kto by tu čakal kultúrne centrum? Napriek tomu tu tvorí jedna z najaktívnejších skupín na Slovensku. Dedina aj jej okolie je posiate zaujímavými dielami, väčšina z nich má aj praktické využitie. Je tu napríklad rozhľadňa, sauna či oddychová zóna. Nič z toho nevyzerá obyčajne. Skvelé, že na kopci alebo v strede dediny sa môžete len tak zvaliť do hojdacej siete. Diela v krajine nájdete podľa mapy. Projekt sa volá Periférne centrá, Dúbravica je Kunstdorf. „Videli sme dieru na poli súčasného umenia – vidiek.

Nikto tam nechodí. Ak chce byť umelec dobrý, slávny a vystavovaný, tak musí žiť vo veľkom meste. My sme si so spolužiakmi z Akadémie umení v Banskej Bystrici povedali, že sa s týmto skúsime trochu zahrať a urobíme kariéru na dedine,“ vysvetľuje Andrej Poliak z občianskeho združenia Periférne centrá.

Teraz fungujú v budove bývalej škôlky. Dvanásť rokov bola nevyužitá a chátrala. V lete ju dostali do prenájmu a už tu vznikajú diela umelcov na rezidenčných pobytoch, konajú sa výstavy a prednášky.

Na budove Jednoty je obrovské plátno, na ktoré pravidelne nejaký umelec namaľuje svoje dielo. V deň mojej návštevy prebehla vernisáž šperkov s dizajnom vygenerovaným na základe matematických vzorcov a následne vytlačených na 3D tlačiarni, výstava fotografií a prednáška o architektonických nezmysloch verzus dobrej architektúre.

„To sa umelci!“ hovorili na tieto počiny miestni.

Súčasné umenie bolo pre nich asi príliš nezrozumiteľné.

Situácia sa zmenila, keď výtvarní umelci začali spolupracovať s architektmi. Vtedy vybudovali diela v krajine, zaujímavé aj pre miestnych. Napríklad vyhliadku s hojdacou sieťou, kde si návštevník môže oddýchnuť a pokochať sa výhľadom. Alebo saunu. „Verejnú saunu by mala mať každá dedina,“ myslí si V dedine Dúbravica sa dovtedy nič také nedialo. Všetko Andrej. „Objavili sme českých architektov, ktorí tvoria bolo nové a šokujúce. Bodaj by nie, keď niektorými dielami sauny od výmyslu sveta na miestach od výmyslu sveta. naznačovali neduhy tamojšieho života... Okná im vraj nikto Vyrobili napríklad aj saunu za bicykel. Spojili sme sa nerozbil, ale boli „šuškandy a drby“. „Najprv sme si naivne s nimi a vznikla sauna ako architektonický objekt. mysleli, že všetci budú šťastní, keď budeme organizovať kino, V zime ju ľudia využívajú takmer každý deň.“ výstavy, workshopy,“ usmieva sa Andrej. „Teraz vieme, že je úspech, aj keď príde jeden miestny. Tu sú ľudia naučení Andrej Poliak je doktorand na Akadémii umení. Vie, na futbal, folklór a hasičov. My sme umelci. Keď sa povie že umenie samotné by ho zrejme neuživilo. „My, čo umelec, má to tu pejoratívny význam.“ Zato sa im už darí zostávame na vidieku, zostávame napriek všetkému,“ pritiahnuť na akcie aj ľudí z tých veľkých miest, takzvaných hovorí. „Nie je to jednoduché. Nie je nám sveta žiť. Sme centier umenia. však radi, že robíme niečo, čo má zmysel.“

19

Nota bene

Nota bene

12 2016

12 2016 Téma

Téma

20

Ján Humaj

LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ: HIPSTERI Z DONÚTENIA Otvorením týchto dverí robíte dieru do sveta. Tento nápis pozýva návštevníkov budovy v centre Liptovského Mikuláša, v ktorej sídlia hlavne rôzne úrady, do sveta fantázie. „Tí sú ale ambiciózni,“ mysleli si niektorí o kultúrnom centre a artovej kaviarni, ktorá sa skutočne volá Diera do sveta. „Chcú urobiť dieru do sveta!“ Pointa názvu aj celého projektu je však inde. „Znamená, že každému, kto príde, dáme priestor niečo vymyslieť. Ľudia tu môžu sedieť celý deň pri vode (ktorá je zadarmo). Čítať, oddýchnuť si, niečo dobré vidieť, niekoho zaujímavého stretnúť,“ vysvetľujú zakladateľky kultúrneho centra Jana Mikuš Hanzelová a Helena Hajková. Do projektu s nimi išiel aj Jankin manžel Ján. „Všetci traja sme sa ocitli v tom istom čase v Liptovskom Mikuláši. Ja som sa vrátila z Južnej Ameriky, Janka a Janko sa prisťahovali naspäť do Mikuláša s malým bábätkom. Už predtým sme tu desať rokov robili divadlo s divadelným súborom Gasparego a vedeli sme, že tu chýba priestor, kde by sa dialo niečo zaujímavé pre nás.

Tak sme vymysleli vlastné kultúrne centrum,“ hovorí Helena. Bolo to v roku 2014. Trojica sa dohodla s mestom na prenájme priestorov bývalej jedálne. Vlastnoručne, s pomocou pár kamarátov, ho zrekonštruovali. „Ľudia sú

nadšení, aké to tu máme hipsterské. V skutočnosti sme hipstermi z donútenia,“ smejú sa dievčatá. „Hipsterské podniky často zariaďujú špeciálne vyrobeným nábytkom, nadizajnovaným tak, aby získal vzhľad patiny. My sme na zariadenie nemali ani euro.

Zháňali sme staré vyradené kusy.“ Od začiatku vedeli, že Diera do sveta bude priestor pre akcie a projekty z oblasti súčasného umenia, kultúrne podujatia, premietania, diskusie, koncerty, divadlo. Že tam bude kníhkupectvo s vizuálne zaujímavými knihami, ktoré prejdú prísnymi výberovými kritériami. A že to nebude čisto kultúrny priestor. „Vedeli sme, že ak ho chceme udržať, musíme trochu zarábať,“ vysvetľuje Jana. „Kým nemáš nič za sebou, nedostaneš žiadnu grantovú podporu.

S kaviarňou sme takí neobchodníci, ceny nie sú vysoké, ale na prevádzku si zarobí a niekedy vykryje napríklad stratu z koncertu.“ Úplne prvú akciu organizovali ešte pred oficiálnym otvorením Diery do sveta. Bol to prvý ročník multižánrového festivalu Mobilis. Jana a Helena sú kamarátky od desiatich rokov, veľmi dobre si rozumejú, zhodnú sa v tom, čo je pre program Diery prínosné, a čo nie. Na gymnáziu ich osem rokov učil básnik a publicista Ivan Laučík, člen básnickej skupiny Osamelí bežci, a obe ich veľmi ovplyvnil. „Pre nás je stále duchovným

otcom festivalu aj Diery do sveta. Preto sme prvý Mobilis venovali Osamelým bežcom a hlavne Ivanovi Laučíkovi,“ rozpráva Jana. „Témou bol List. Má to tiež súvis s Laučíkom. Ostatní Osamelí bežci žili v Bratislave a v Nemecku. S kultúrou mali blízky dotyk. Laučík žil v Liptovskom Mikuláši a bol z nich najosamelejší. Stále im posielal listy. Hovorieval: Ja vám stále posielam správy a moja poštová schránka je stále prázdna. List preňho predstavoval spojenie so svetom.“ Ešte pred festivalom oslovili organizátori slovenských spisovateľov, aby napísali list Osamelému bežcovi.

Prišlo veľmi veľa listov. A scénického čítania sa zúčastnil aj Ivan Štrpka, ďalší z Osamelých bežcov.

jich požiadaviek, keď vidia nadšenie organizátorov. Sú umelci, ktorých si Diera nemôže dovoliť. Vstupné sa pohybuje medzi 0 a 7 eurami. To náklady na podujatie ani zďaleka nepokryje. „Bez grantov nemôže kultúrne centrum prežiť,“ tvrdí Jana. „Jedinou možnosťou by bolo robiť aj komerčné aktivity. A to nechceme.“

V Diere radšej organizujú tvorivé dielne, workshopy, čítania a divadlá pre deti, burzy kníh, language café s dobrovoľníkmi, kde sa ktokoľvek môže prísť porozprávať v cudzom jazyku. Z tvorivých dielní sa ujalo hlavne háčkovanie. Zámerom bolo spojiť rôzne generácie pri nejakej aktivite. A podarilo sa. Chodia babky, deti, mladí chalani, ľudia v produktívnom veku a háčkujú. Dvakrát do roka obháčkujú aj stroDiera do sveta si postupne našla verných návštevníkov, my pred oknami a tento farebný guerilla crochet sa ktorí radi prídu znova. Je stále jednoduchšie pozývať stal vyhľadávanou fotograficko-turistickou atrakciou. umelcov, hoci do Liptovského Mikuláša musia cestovať. „Ľudia sa naozaj veľmi radi stretávajú. A nielen za Niektorí sa vracajú, medzi nimi a tímom Diery vznikajú účelom popíjania,“ usmieva sa Helka. „Sú radi, že môžu priateľstvá. „Vyberáme si, kto bude u nás vystupovať. Nie spoločne niečo vytvárať.“ všetci sa hodia do nášho konceptu. Len tak si môžeme za naším programom stáť. Ak aj vystupuje neznáme meno, Odchádzam, zatváram za sebou dvere. Visí tam ľudia prídu, lebo vedia, že vyberáme dobre. Kultúrne cen- špeciálna ponuka. „Akcia pre vrcholových manažérov, trum si musí takto budovať značku kvality,“ tvrdia dievčatá. kandidátov na kráľov sveta a ropných magnátov. Zadarmo ku káve jeden stisk rukou, ku knihe krátke objatie.

Hoci podnik nie je veľký, umelci tu cítia silnú Diera do sveta, vaša úniková cesta zo sveta šoubiznisu.“ odozvu publika. Známejšie mená občas zľavia zo svo- Tak sa tam zastavte.

21

Illah van Oijen

sa narodila v Holandsku, vyštudovala všeobecné kultúrne dejiny na Vrlje Universiteit Amsterdam a fotografiu na Koninklijke Academie van Beeldende Kunsten v Haagu a na VŠVU v Bratislave. Na Slovensku žije jedenásť rokov, spoluorganizuje známy Dobrý trh, ktorý sa stal obľúbeným festivalom lokálnych producentov, zaujímavých produktov z cudziny a tvorivých ľudí na Panenskej ulici, na Jakubovom námestí a na Vianoce v Starej tržnici a okolitých uličkách.

Je fotografka, vydala dve fotografické knihy s esejami Bratislava – mesto mieru a Košice – dzivosť v srdci, teraz pracuje na knihe o Žiline. Vyrába šperky a oblečenie z recyklovaných vecí pod značkou Fashion Recycling Lab.

Nota bene

Nota bene

12 2016

12 2016

Téma

Téma

22

23

Prinesieme svetlo do mesta „Na Vianoce chceme rozsvietiť ulice potenciálom, ktorý mesto má. Všetkým dobrým, čo v ňom je,“ hovorí holandská fotografka ILLAH VAN OIJEN. „Ľudia na Slovensku sa už neboja organizovať komunitné podujatia na ulici. Veľmi sa z toho teším.“

Dozvedela som sa, že v Holandsku si vyrastala v sociálnom byte. Aké to bolo?

V Holandsku to nie je nič výnimočné. Každý jednotlivec alebo rodina s príjmom menším než 20 000 eur ročne sa môže uchádzať o podporu na bývanie. Moja mama sa sama starala o tri deti a jej príjem neprekročil túto hranicu. Vďaka podpore sme si mohli prenajať byt v centre za polovičnú cenu.

Veľké korporácie, ktoré v Holandsku stavajú byty, z nich musia vyčleniť určité percento na sociálne, teda menej drahé bývanie. Také byty sú potom rozptýlené v rôznych častiach mesta medzi normálnymi bytmi. Nie sú v nejakej vyčlenenej lokalite.

Do bývalého Československa si prišla prvýkrát ešte ako dieťa. Ako na teba pôsobila postsocialistická krajina?

Každé leto sme trávili v stane v kempe v jednom francúzskom mestečku. Dva mesiace v kuse sme boli v prírode. Jeden rok bol vo Francúzsku štrajk, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme do Československa. Mala som vtedy jedenásť rokov, mestá mi pripadali veľmi autentické, ešte neboli zahltené billboardmi a nákupnými centrami, brutálne sa mi to páčilo a veľmi ma to ovplyvnilo. Neskôr som veľa cestovala a vyhľadávala destinácie na tejto strane Európy. Vyrastala som v Amerike a v Holandsku, poznala som skôr krajiny na západe. Tu to bol pre mňa zážitok.

Kedy si začala fotografovať?

Mala som asi štrnásť, v šestnástich som už sama cestovala s fotoaparátom. Moja prvá destinácia bola Praha.

Hľadala som svoju cestu, fotila na čiernobiely film a vyvolávala v tmavej komore. Fotila som portréty a svadby na zákazky, veľa som vystavovala, študovala kulturológiu a prihlásila som sa aj na Akadémiu umení v Haagu. Mesto chcelo investovať do starej industriálnej oblasti a zmeniť ju. Nás, študentov fotografie, tam pozývalo fotiť. Vtedy som zistila, že ma baví vidieť tie miesta, rozprávať sa s ľuďmi a dozvedať sa od nich, čo je tam zaujímavé. Bavilo ma fotografovať veci, ktoré sa onedlho zmenia. Po roku som odišla na Slovensko a tu začalo všetko do seba zapadať. V Bratislave som začala robiť na projekte Human Landscapes a zistila som, že štýl práce, pri ktorom kombinujem fotografiu s výskumom rýchlo sa meniacej spoločnosti, mi veľmi sedí. Potom som sa zamilovala.

A už som nechcela odísť.

Dokázala si sa fotografiou uživiť?

Mala som ešte nejaké zákazky v Holandsku a cestovala som tam, aby som sa mohla vrátiť sem. Ale vyžiť sa z toho aj tak nedalo. Neskôr som získala prácu kultúrnej referentky na holandskej ambasáde. Bol to part time a presne práca

pre mňa. Vyhľadávala som umelecké a sociálne projekty, ktoré by ambasáda podporila, organizovala som rôzne podujatia ako veľký festival alebo holandský trh. Bolo fajn mať stabilnú prácu, mohla som popri nej rozbehnúť napríklad aj fotografický projekt o Košiciach, z ktorého bola ďalšia kniha.

Po slovensky hovoríš veľmi dobre. Bola slovenčina pre teba ťažký jazyk?

Naučiť sa po slovensky bola tá najťažšia vec, akú som v živote dokázala. A to nepreháňam. Bolo to veľmi frustrujúce. Ako dieťa som vedela po anglicky a po holandsky, keď som mala šesť, naučila som sa po nemecky a po francúzsky.

Tak som si myslela, že slovenčina bude pre mňa jednoduchá.

Ale vôbec to nešlo ľahko. Najprv som sa hanbila. Nebola som zvyknutá na to, že zlyhávam. Ale po roku a pol som už nejako komunikovala po slovensky.

Ako sme na teba my Slováci pôsobili?

Najprv som si myslela, že Slováci sa medzi sebou veľmi nerozprávajú. Neskôr som zistila, že sa len hanbili hovoriť so mnou po anglicky. Až keď ma poznali dlhšie, osmelili sa.

Ukázalo sa, že po anglicky hovoria dobre. Ale majú v sebe akúsi brzdu. Neboli si istí, tak radšej boli ticho.

berali veci, ktoré nás zaujali, lebo boli nové. Lokálne, ale aj zahraničné, pretože Dobrý trh je multikultúrny. V spolupráci so Slow Food Pressburg sme sa postupne dopracovali k myšlienke, že sa budeme sústreďovať na lokálnych producentov potravín, dizajnu a podobne. Najviac bodov má producent, ktorý niečo vyrába od začiatku až do konca.

Napríklad človek, ktorý chová včely a vyrobí med, z medu limonádu, vosk, z vosku sviečky, a nakoniec to sám aj predáva.

Takýchto predajcov si najviac ceníme.

Nota bene

12 2016 Téma

24

Pripadali sme ti uzavretí? Áno. Holanďania povedia všetko. Konverzačné tabu, teda veci, o ktorých sa nehovorí, neexistujú. Na Slovensku je však takých tém veľa. Napríklad sexualita, smrť, samovražda alebo psychické problémy. V Holandsku stretneš človeka druhýkrát v živote a bez problémov ti vyklopí, že mal depresie a prešiel si zložitým obdobím.

Na Slovensku sa také veci držia v tajnosti. Myslím si, že je to na škodu. Rozprávať o nich by totiž ľuďom pomohlo.

Holandskú otvorenosť v zložitých témach si veľmi vážim.

Máš z nás pocit, že sme málo spoločenskí?

Slováci sú veľmi spoločenskí, radi sa stretávajú a robia veci spolu – ale v súkromí. V Holandsku sú úplne bežné susedské slávnosti. Podporujú ich aj samosprávy. My sme vždy dvakrát do roka zatvorili našu ulicu, pozametali a dali sme si vonku spolu jedlo a pitie. No toto sa aj na Slovensku za posledné roky výrazne zmenilo. Ľudia sa už neboja organizovať komunitné podujatia na ulici. Veľmi sa z toho teším.

Prečo ste zvolili práve Panenskú ulicu?

Je to súčasť Starého mesta, ale je od neho odrezaná kvôli Novému mostu, ktorý zabral celú bývalú židovskú štvrť. Nie je to hlavná ani tranzitná ulica, ale je nesmierne pestrá. Už predtým sa tam robili susedské grilovačky. Najprv sme tam medzi obyvateľmi urobili prieskum. Pýtali sme sa: Chceli by ste na vašej ulici trh? 90 percent ľudí odpovedalo: Áno.

Druhá otázka bola: Myslíte si, že je možné usporiadať trh na vašej ulici? 90 percent ľudí odpovedalo: Nie. Tak sme ich presvedčili, že to možné je. A reakcie sú veľmi dobré.

Snažíme sa, aby obmedzenia boli čo najmenšie. Trh je do piatej popoludní, takže nerušíme nočný pokoj a obyvateľom poskytujeme náhradné parkovanie.

Očakávali ste, že sa z Dobrého trhu stane taká obľúbená akcia?

Ani nie, ale vďaka novým susedom, ktorí sa chcú pridať, otvárajú svoje dvory a prinášajú vždy iný program, trh stále organicky rastie. Je fajn, že si ľudia nenechávajú priestory iba pre seba, ale občas ich otvoria aj pre iných. Je krásne vidieť, keď sa predajcovia medzi sebou skamarátia a začnú aj spolupracovať. Napríklad producent cestovín začne spolupracovať s producentom syra. Toto najviac podporí lokálnu ekonomiku. Náš tím z Dobrého trhu zakladal aj sobotné trhy v Starej tržnici. Kopírujú prirodzený rytmus života v meste: producenti raz do týždňa prinesú všetko, na čom cez týždeň pracovali, a ľudia si môžu nakúpiť. Ja tam chodím nakupovať s celou rodinou, poznám skoro všetkých predajcov a oni poznajú nás a naše deti. Nakúpim si od ľudí, ktorých poznám, na celý týždeň. Je to úplne iný pocit než v supermarkete.

Holanďania sú známi tým, že obľubujú pouličné slávnosti.

Na King´s day sa Holandsko vždy mení na jeden veľký trh. S bratom sme predávali nepotrebné veci z domácnosti Čo pripravujete na vianočný Dobrý trh? a staré hračky, neskôr som začala hrať na ulici na violončelo.

Bol to úžasný zážitok, aj som dosť zarobila – ľuďom sa zrejVonkajší priestor v okolitých uličkách ponúkame zame zdalo nefér, že také milé dievčatko musí hrať na taký darmo neziskovkám a ich dobrým nápadom. Je to taký veľký nástroj. Keď som mala asi trinásť rokov, spievala predvianočný fundraising, miesto na stretnutia, spoločný som s kamarátkou na ulici koledy a stali sme sa súčasťou punč s kamarátmi a podporovateľmi. Tento rok máme spopouličného života. Ľudia žijúci na ulici nás začali brať za luprácu s nórskymi umelcami a aj špeciálny bod programu svoje a nosili nám kávu, čaj, čokoládky. Predtým sme mali – priniesť svetlo do mesta. Okrem svetelnej výzdoby chceme pocit, že to my im máme ponúknuť také veci, ale bolo to rozsvietiť ulice potenciálom, ktorý mesto má. Všetkým doopačne, oni ich nosili nám. Bolo to veľmi príjemné. brým, čo tu je. Chceme priniesť aj myšlienku pomoci iným.

Mačka vo vreci, teda keď kúpiš niečo a dopredu nevieš, čo Do diania okolo Dobrého trhu si sa zapojila preto, to je, bude venovaná predajcom Nota bene. Ľudia im takto nakúpia darčeky pod stromček. lebo ti chýbali komunitné akcie?

Bol to nápad občianskeho združenia Punkt, s ktorým za Aké sú tvoje najobľúbenejšie Vianoce? mnou prišla Barbara Zavarská pred šiestimi rokmi. Chýbalo nám miesto na stretávanie sa a na nákup kvalitných výrobVianoce s rodinou v Holandsku sme oslavovali tak, že kov od lokálnych producentov. Ideou Dobrého trhu je, že sme spočítali, koľko peňazí by sme dali na veľkú večeru, ulice nemusia slúžiť len autám. kúpili sme si však veľmi lacnú a zvyšné peniaze sme darovali ľuďom v núdzi. Tu na Slovensku máme veľkú rodinu a v nej Podľa akého kľúča vyberáte predajcov na Dobrý trh? veľa, veľa, veľa detí, takže je to trojdňový maratón návštev Prvýkrát sa nám prihlásili predajcovia a my sme vy- a stretávania. Milujem slovenské Vianoce!

Nota bene

12 2016 Fenomén

25

Nech žije plyšový

MACKO! Jana Čavojská

Najmilovanejšia hračka všetkých čias. Nikdy nevyšla z módy.

Mäkučký kamarát detí aj dospelých, nežné vianočné prekvapenie.

Kto vlastne vymyslel medvedíka z plyšu? Lebo aj patent na toto obľúbené stvoreníčko je predmetom sporov. Možno to bolo tak, že plyšový macko sa narodil v dedine Giegen an der Brenz v Nemecku pod šikovnými rukami Margarete Steiffovej. Bola na vozíku a pravú ruku používala len s ťažkosťami – následok obrny, ktorú prekonala ako malé dieťa.

V polovici 19. storočia sa zdalo, že choré dievčatko bude zatvorené v jednej izbičke a odkázané na pomoc iných do konca života. Margarete však milovala ľudí, svet a príbehy.

Chcela chodiť do školy. Súrodenci ju tam vozili na káričke a do triedy ju vynášala žena zo susedstva. Ako jej sestry, aj Margarete sa vyučila v krajčírskej škole. V roku 1862 si spolu otvorili krajčírsky salón. Keď sa o osem rokov neskôr sestry odsťahovali z mesta, pokračovala v šití dámskej módy iba Margarete. Išlo jej to dobre. Za prvé peniaze si kúpila vlastný šijací stroj, „singerku“.

S GOMBÍKOM V UCHU

Nota bene

12 2016 Fenomén

26

V roku 1879 objavila Margarete v časopise Modenwelt strih na vypchatého sloníka. Ušila si podľa neho sloníka – ihelníček.

Deťom z okolia sa však veľmi zapáčil a tiež chceli takého.

Začala ich teda šiť ako hračky. Jej mladší brat Fritz ich predával na trhu v Heidenheime. Za šesť rokov predali viac ako päťtisíc sloníkov. Postupne k nim pridávali ďalšie zvieratká. Margarete šila aj opice, somáriky, kone, ťavy, prasiatka, mačky, psy či žirafy. V roku 1893 založila hračkársku manufaktúru. Šilo pre ňu štrnásť krajčírok. Jej hračky sa objavili aj na veľtrhu v Lipsku.

V roku 1902 sa konečne narodil aj plyšový medvedík. Nadizajnoval ho Margaretin synovec Richard Steiff. Vymyslel ho tak, že jeho ruky a nohy sa pohybovali a povrch bol z jemnučkého mohérového plyšu. Steiffovci medvedíky poslali na veľtrh v Lipsku – a vypchaté zvieratká si okamžite získali nadšených obdivovateľov. Každý chcel plyšového medvedíka. Čoskoro prišli na trh ich lacné imitácie. Steiffovci svoje hračky odlíšili jasným symbolom, gombíkom v uchu.

MEDVEDÍKOVÁ ZÁHADA Iná verzia príbehu z veľtrhu v Lipsku hovorí o tom, že medvedíky návštevníkov veľmi neoslovili. Sklamaný Richard ich balil naspäť do krabíc, keď sa pri jeho stánku zjavil Herman Berg, nákupca firmy Borgfeldt z New Yorku. Do Ameriky chcel priviezť niečo nové. Medvedík ho okamžite nadchol. Objednal od Steiffovcov tritisíc kusov. Na tú dobu neslýchané množstvo.

A tu začína obrovská medvedíková záhada. Existujú záznamy z tých dôb dokazujúce, že Steiffovci tritisíc medvedíkov skutočne ušili a naložili ich na loď do Ameriky. Tu však stopa medvedíkov končí. Nikto nevie, či do Ameriky dorazili. Žiadny medvedík z tejto várky sa nezachoval – alebo ho aspoň nikto doteraz neobjavil. Múzeum Steiffových medvedíkov v Giegene vytvorilo expozíciu jednej z možných verzií príbehu: loď s medvedíkmi stroskotala a plyšové hračky skončili kdesi na dne oceána. Počas prehliadky ich návštevníci hľadajú a navštevujú pritom rôzne miesta a kontinenty. Expozície sú prepracované do detailov: loď s medvedíkmi sa potápa, sme na morskom dne, na púšti aj v Arktíde – v tej časti expozície je naozaj zima. Všade nás sprevádzajú plyšové hračky.

PREZIDENT NA POĽOVAČKE Existuje však aj iná verzia o zrode čarovnej hračky. Áno, aj o plyšového medvedíka sa hádajú! Približne v tej istej dobe, keď Richard Steiff navrhol medvedíka s pohyblivými končatinami a Margarete Steiffová ho ušila z mäkučkého plyšu v Giegene, bol vtedajší prezident Spojených štátov Theodore Roosevelt na poľovačke. Roosevelt mal v súkromí milú prezývku Teddy. Väčšina poľovníkov už zastrelila nejaké zviera, len Mr. President stále nič.

Preto ostatní po dlhej, vyčerpávajúcej naháňačke chytili malého medveďa a priviazali ho k stromu, aby ho Roosevelt mohol pohodlne odstreliť. Prezidentovi to však prišlo nešportové. Odmietol zviera zabiť. No – podľa jeho tvrdení – aby ukončil trápenie utýraného zvieraťa, prikázal to jednému z pobočníkov.

Táto príhoda upútala politického karikaturistu Clifforda Berrymana a v The Washington Post uverejnil o nej karikatúru pod názvom Teddy´s Bear, Teddyho medveď.

Keď obrázok zbadal výrobca hračiek Morris Michtom, inšpiroval ho k ušitiu medvedíka, detskej hračky. Prvého poslal priamo Rooseveltovi aj so žiadosťou používať jeho meno, teda Teddy, ako meno nových medvedíkov.

Prezident súhlasil. Bolo to vraj v roku 1903. Medvedíky mali v Amerike úspech a Michtom založil firmu na ich výrobu, Ideal Novelty and Toy. Anglické označenie Teddy bear, medvedík Teddy, sa stalo synonymom pre jemnučkého vypchatého plyšového medvedíka.

NAJDRAHŠÍ NA SVETE Zdá sa, že pravda je uprostred. Že Steiffovci a Michtom neuveriteľnou náhodou vyrobili medvedíka nezávisle od seba v tom istom období na dvoch stranách Atlantiku. Isté je, že neexistuje obľúbenejšia hračka.

Prvé medvedíky sa viac podobali ich živým predlohám.

Mali dlhší čumák a nižšie čelo. Ich tváričky sa postupne menili na milšie a zlatšie, s malými nosíkmi, veľkými očami a okrúhlou hlavičkou. Neobľúbili si ich len deti.

Obdarúvajú sa nimi aj dospelí, dostali sa dokonca do dražieb a sú obľúbeným zberateľským artiklom.

Najdrahšieho medvedíka v histórii vydražili na charitatívnom podujatí v Monaku za 2,1 milióna dolárov v roku 2000. Bol to medvedík od Steiffovcov, ktorého vytvorili v spolupráci so spoločnosťou Louis Vuitton. Ako inak, má aj Louis Vuitton kufrík. Ani obyčajné medvedíky od Steiffovcov nie sú lacný špás.

Na plyšového kamaráta s gombíkom v uchu si pripravte desiatky až stovky eur. Nuž, hovorí sa, že príbehy predávajú najlepšie. A silné príbehy o to viac.

1. Margarete Steiffová, mama plyšových medvedíkov.

2. Replika plyšového medvedíka „55PB“ – 55 ako jeho výška v centimetroch, P ako plyš a B ako prenosný (podľa nemeckého slova). Tritisíc týchto medvedíkov sa stratilo na ceste do Ameriky.

3. Richard Steiff, ideový tvorca plyšového macka s pohyblivými končatinami. Po inšpiráciu si chodil do ZOO v Stuttgarte.

4. Ľadový medveď je tiež z plyšu.

5. Návštevníci múzea Steiffovcov sú vnášaní do sveta fantázie na pohyblivej plošine.

Nota bene

12 2016 Fenomén

27

viarne a 10 percent z ich predaja pôjde na pomoc mačkám. Vyštudovala dizajn na fakulte architektúry, ale radšej kreslí a maľuje. Simu, jednu z majiteliek kaviarne, spoznala pri záchrane mačičiek z okolia bývalej Cvernovky. „Išli ju búrať, vedeli sme, že ich tam žije veľa a zdravotne sú na tom dosť zle. Odvtedy sme spolu pomáhali aj v ďalších mačacích kolóniách.“ Paulína má dve mačky, a v „dočaske“ ich už mala osem.

Kaviareň je plná ľudí. Tí, čo už nakúpili, si pochutnávajú na káve a koláčoch, iní si ešte stále obzerajú tovar. Konečne nakuknem do miestnosti za barom.

Jednu z troch mačiek hladká Matúš sediaci na gauči, druhá vykúka z tunela, tretia podriemkava na strome. Ich pokoj akoby prešiel aj na hostí. Nerozprávajú sa, len ticho pozorujú zachránené tuláčky.

Mačky z ulice sú podmanivé. Aj keď sa nedajú skrotiť a vycvičiť ako psy, lásku vedia prejavovať rovnako.

Nota bene

12 2016 Téma

28

Mačinézy Galina Lišháková

Vladimír Šimíček

Sima a Kora si pred rokom otvorili kaviareň, kde si okrem kávy a výborných koláčikov vychutnáte aj upokojujúcu spoločnosť prítulných mačiek.

Pamätáte sa, ako sme pred rokom písali, že studené mesiace roka sú pre túlavé mačky na Slovensku ukrutné?

Aj keď naše zákony starostom ukladajú povinnosť odchytávať ich a mať zmluvy s mačacími útulkami a karanténnymi stanicami, kde ich môžu kastrovať, v skutočnosti na to nedbajú. U nás sa o pouličné mačky viac starajú občianske združenia, útulky a súcitní jednotlivci.

Napríklad aj majiteľky mačacej kaviarne Mačinézy, Kora a Sima. Príjemnú kaviarničku nájdete na rohu bratislavských ulíc Čajakova a Beskydská. Pri šálke kávy môžete pohladkať kocúrov Filipa a Miša alebo mačku Stellu. Za rok existencie kaviarne už jej majiteľky našli domov desiatkam mačičiek.

O mačky bez domova sa starajú aktívne, vyhľadávajú ich kolónie, poskytujú im liečbu, sterilizáciu, hľadajú domov.

Dnes sa v kaviarni Mačinézy stretávame preto, že zorganizovali trojdňový

víkendový bazár. Kaviareň získala atmosféru trhoviska. Na predaj sú šaty, sukne, tričká, topánky, kabelky, ale aj ručne vyrobené mydielka či obrazy zvierat. Za fakt smiešne sumy, okolo 5 eur, sú nahromadené na vešiakoch aj rozložené na stoličkách. Zisk sa rozdelí medzi podobne orientované organizácie, OZ MAmačičky, Tul/k/áčik, Útulok Handlová, Pomoc pouličným mačičkám v Bratislave, OZ Mačací raj, OZ Očami psa a Mačky & mačiatka a. s.

Pozorujem mladú ženu, ktorá si k svojmu stolíku znáša najmä kabelky a topánky na vysokánskych opätkoch.

Zakaždým v nich spraví pár krokov, vráti sa, vyzuje, vyskúša si ďalšie...

Volá sa Simona a jej mama sníva o podobnej kaviarni alebo mačacom útulku. „Doma máme štyri mačky, všetky z ulice, lebo... Začalo sa to jednou, ale keďže bývame v rodinnom dome, prichýlili sme aj ďalšie. Vidíte, čo všetko je na mojom stole. Milujem

mačky aj blšáky, túto akciu som si nemohla nechať ujsť.“

Sima a Kora sa kamarátia od malička, spojil ich aj vzťah k zvieratám. Sima najprv inklinovala k psom, rok dokonca študovala kynológiu, vďaka Kore si však zamilovala aj mačky. Kora vyštudovala diplomaciu a medzinárodné vzťahy, ale hneď po skončení školy sa so Simou pustili do vybavovania všetkých záležitostí potrebných k zriadeniu kaviarničky. „Najprv sme chceli útulok, ale nakoniec sme sa rozhodli pre kaviareň s maličkým depozitom pre zvieratá. Tri mačky, ktoré sú v ňom, stále obmieňame, lebo im hľadáme domov. Sú prevažne z útulkov, ťažko umiestniteľné.

Mali sme tu takú, ktorá bola v útulku niekoľko rokov a len minulý mesiac odišla do nového domova. Aj kocúr Gabi bol tri roky v útulku.“

Matúš zavítal do kaviarne prvýkrát, celkom náhodou, ale je majiteľom už druhého kocúra. „Miška I. som mal devätnásť rokov, Miško II. je ešte kocúrik. Mačky sú mi sympatické, lebo prinášajú do života radosť. Keď vidím, ako sa najedia, potom si ľahnú a pradú, aj ja som spokojný. Vlastne som rád, keď môžem nejakého tvora urobiť šťastným.

A mačku je ľahké urobiť šťastnou, stačí ju nakŕmiť a poškrabkať,“ smeje sa. Viktor hovorí, že je „dočaskár“, to znamená, že prijal mačku z ulice do dočasnej starostlivosti, kým jej Kora a Sima nájdu majiteľa. „Má tri mesiace, mám ju asi týždeň a pol, a už som si na ňu úplne zvykol.

Ľudia sa ešte boja osvojiť si dospelé zvieratko z útulku, lebo prevláda názor, že „útulkáča“ si je treba osvojiť v rannom veku. „Adoptovať dospeláka je však jednoduchšie. Sú už kastrovaní, očkovaní, často aj čipovaní, čiže budúcemu majiteľovi odpadá mnoho povinností. Čo je však najdôležitejšie, vieme vybrať správneho majiteľa pre povahu zvieratka. Netreba sa obávať. Mačky sú vďačné za akýkoľvek dotyk, plnú misku a teplý peliešok.“

Paulína vraví, že má od malička veľmi silný vzťah ku všetkým zvieratám, dokonca sa preto stala vegánkou.

Je autorkou obrázkov na stenách ka-

Zimu mačky prežívajú ťažko. „Ak ich nájdeme živé, sú hladné, zasoplené, prechladené, uzimené, majú rôzne parazity a plesne z vlhka. Trvá to,

kým sa preliečia, karanténa je dlhšia a finančne náročnejšia,“ hovorí Sima, ktorá ešte stíha s kamarátkou Mimou a dobrovoľníkmi aj ďalšie aktivity. Nedávno spustili FB stránku Pomoc pouličným mačičkám v Bratislave. „Mapujeme kolónie ferálnych mačiek a odchytávame ich na kastráciu a veterinárne ošetrenie. Potom ich opäť vypustíme do prostredia, v ktorom žili.“ Tieto mačky sú ľahko rozpoznateľné, lebo sa im pristrihne jedno ucho.

Podstielky, krmivo a veterina sú hradené čisto z dobrovoľných príspevkov ľudí na transparentný účet OZ SAOZ. Dobrovoľníci vyrábajú pre mačky aj polystyrénové búdky, ale často ich nájdu zničené. „Stále sú tu ľudia, ktorí mačky neznášajú, vraj preto, že roznášajú choroby a sú premnožené.

Neuvedomujú si, že sú nám veľmi nápomocné, veď bez nich by boli ulice mesta plné potkanov. Premnožené, žiaľ, naozaj sú. Tomu sa dá vyhnúť jedine kastráciami a mapovaním jednotlivých

kolónií, o čo sa v poslednej dobe aktívne snažíme.“ Po trojdňovom bazáre v kaviarni Mačinézy sa na pomoc pre mačky vyzbieralo 499,20 eur. „Je to dosť málo, pri predchádzajúcom bazári sme za štyri dni zarobili pre mačky okolo 900 eur.“ Preto najlepšie kúsky z toho, čo po bazáre zostalo, Sima a Kora ešte nafotia a vydražia cez Facebook. Na vianočný blšák a aukciu môžete do Mačinézy prísť v dňoch 9. až 11. decembra. A ak by ste chceli prichýliť mačku z ulice, či už dočasne, alebo natrvalo, hláste sa v mačacej kaviarni osobne alebo cez Facebook. Dievčatá momentálne hľadajú domov pätnástim mačacím tuláčkam.

Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

1. Sima a Kora, majiteľky mačacej kaviarne Mačinézy.

2. Simona je pravidelnou návštevníčkou kaviarne.

3. Matúšovi prinášajú mačky do života radosť.

Sviatok svetiel Magdaléna Vaculčiaková

Noel Rojo

Už v piatok vešajú Barmčania lampióny po meste. Zdobia stromy, okná i steny domov farebnými svetielkami. V sobotu sa začína trojdňový sviatok, ktorým si pripomínajú zostúpenie Budhu späť na zem.

Nota bene

12 2016 Pútnik

30

V centre žije asi 800 mníchov a mníšok.

Pagody v najväčšom meste Barmy Yangún svietia v deň splnu na stovky metrov. Od samého rána ich navštevujú najmä miestni. Autobus do okrajovej časti mesta Than Lyin je plný vyobliekaných Barmčanov. Všetci do posledného vystúpia pri tamojšej pagode, ku ktorej vedie osvetlený chodník – na stromoch pozdĺž neho visia farebné žiarovky. Pouliční predajcovia pochúťok využívajú veľký sviatok, aby si privyrobili, hoci tradičné obchody aj veľa reštaurácií je zatvorených.

Kráčame chvíľu po hlavnej ceste. Odbočíme z nej pri ceduli, ktorá nás naviguje k miestnemu meditačnému centru. Vedie k nemu zablatená cesta s poriadnymi dierami, verejné osvetlenie tu nečakajte. Zato vynikne svetlo horiacich sviečok a svetielok pred takmer každým domom.

Meditačné centrum Thabarwa začalo tým, že ľudia nasledovali jeho zakladateľa Sayadawa U Ottamasaru. Spoločne od roku 2008 vytvárali komunitný priestor, kde ich dnes žije na 80 hektároch tritisíc.

Nota bene

12 2016 Pútnik

32

Jedna z osvetlených bočných uličiek vedie do dedinky, ktorá vznikla ako prvá. So zmenšujúcimi sa plameňmi sviečok nevidíme v diaľke nič len tmu. Ľudia tu žijú v drevených domoch, počas obdobia dažďov doslova na vode. Kráčame ďalej, míňame mníšky vo svetloružových habitoch s oholenými hlavami, ktoré popri ceste rozsvecujú ďalšie sviečky. Zapália sviečku a v tme si urobia selfie do mobilu. Spomienka na tento veľký deň.

BUDHA SPÄŤ NA ZEMI Festival svetiel sa v barmskom jazyku nazýva Thadingyut. Ide o ukončenie siedmeho mesiaca v barmskom kalendárnom roku a tiež o ukončenie veľkého pôstu.

Budhisti v tieto dni oslavujú výročie Budhovho návratu z nebeského príbytku do sídla ľudí. Osvetlené domy a ulice sú na jeho privítanie. Rovnako aj ohňostroj a petardy, ktoré Barmčania neorganizovane odpaľujú.

V meditačnom centre zaznieva budhistické učenie dhamma. Tí, čo sa nezúčastňujú učenia v meditačných sálach, trávia spoločne čas vonku. Nemôžeme prejsť cez ulicu, prechádza ňou totiž sprievod. Chlapík spieva do mikrofónu, hlasná hudba zaznieva z veľkého reproduktora v aute, na ktorom mladík visí za jednu ruku. Muzika je v centre zakázaná, predpokladám teda, že ide o budhistické piesne.

ktorí v centre žijú. Meditujeme a raňajkujeme – obyčajnú ryžu s pár guľôčkami hrášku. Všetko jedlo pochádza od ľudí v Yangúne. Barmčania sú veľmi oddaní budhisti, ktorí si nenechajú ujsť príležitosť darovať mníchom jedlo, peniaze či mydlá. Počas trojdňového festivalu svetla sa pochody mníchov pre almužny zintenzívňujú. „Nie je tu žiaden príjem, všetko je závislé na dobrovoľníckej práci a almužnách,“ vraví Kchema.

Otvorená dodávka nás spoločne s pár mníchmi a ich pomocníkmi vezie do okrajovej časti veľkomesta. Sandále nechávame v dodávke, kráčame bosky, aby sme vyjadrili skromnosť. Celý tím najprv pripraví nádoby a vedrá, do ktorých budeme prijímať jedlo a iné dary. Potom sa spoločne s mníchmi vyberieme do neďalekej čajovne, na rannú kávu a desiatu. A potom sa už ide „do práce“.

V tichosti kráčame pomedzi uličky. V čele radu je malý chlapec s ampliónom, ktorý hlási, že sa blížia mnísi. Čakajú na nich stovky ľudí, stojac pred svojimi domami. V rukách zväčša držia misku ryže a čosi ďalšie k nej. Pomocníčka rozdeľuje jedlo do vedier podľa chutí. Jeden druh zeleniny sa mieša s ďalším a ďalším.

Ja nesiem vedro s polievkami. Do druhého vedierka mi pribudnú vrecúška s neuvarenou ryžou. Ľudia podávajú svoje dary bosí – rovnako ako mnísi. Najstarší mních sa daru dotkne a pomocníci ho potom zadelia, kam treba. Na rohoch ulíc čaká dodávka, ktorou sme prišli. Sem donášame plné vedrá a jedlo z nich premiestňujeme do väčších plastových nádob, aby sme mohli zbierať ďalšie. Ľudia aj tu žijú na vode, v odpadkoch, deti sa hrajú bosé, domy sú zväčša z pozlátaných drevených dosiek. Avšak niektorí dávajú do misky s peniazmi aj tisíc kyatov (asi 0,70 centov), čo je tretina minimálnej dennej mzdy v krajine.

Mnísi sa kde-tu zastavia, keď im ponúknu vodu na osvieženie. Začína pršať, ale my pokračujeme ďalej vo vyberaní... šesť dodávok, ktoré sa rozišli do rôznych častí Yangúnu dnes, tak ako každý deň, vyzbiera jedlo na obed pre celé trojtisícové centrum. Nikdy neviete, čo vám k obedu naložia na tanier. Isté je jedno – večeru v centre nedostanete, lebo mnísi po dvanástej nejedia.

Počas Festivalu svetiel sú ulice a cesty zväčša plné amatérskych tanečných a hudobných vystúpení. Okrem náboženského charakteru má sviatok aj kultúrny aspekt.

Navyše, v centre v deň splnu oslavujú okrem tohto sviatku aj narodeniny zakladateľa. Sayadaw U Ottamasara vyštudoval vysokú školu v Yangúne a stal sa úspešným biznismenom. Postupne sa však zoznamoval s meditáciou a učením Budhu, až sa napokon rozhodol všetkého bohatstva zbaviť, v duchu budhistického „Pripútanosť spôsobuje utrpenie“.

ALMUŽNY PRE KAŽDÉHO Na druhý deň ráno, v posledný deň sviatku, vstávame už o piatej. Rovnako asi osemsto mníchov a mníšok,

1. Aj v slumových oblastiach vyzbierajú mnísi dosť, aby sa najedlo tritisíc obyvateľov centra.

2. Mnísi čakajú, kým ich tím pripraví všetko na zber almužien.

3. Základnou potravinou je ryža.

Nota bene

12 2016 Pútnik

33

INZERCIA

Aj umelec je len baník Zuzana Mojžišová

Julian Barnes (1946), britský spisovateľ, esejista, prekladateľ, nositeľ prestížnej Man Bookerovej ceny. Vo vydavateľstve Artforum mu vyšla tretia próza, všetky sú skvelé a každá iná, tá posledná o Šostakovičovi.

Hlavným hrdinom románu Pocit konca (2012) je Anthony Webster, starnúci chlapík, šetrný a opatrný, dáva si pozor, aby si neopatrnou jazdou nezničil pneumatiky. Keď sa končí jeho spomínanie na dávne priateľstvo štyroch mladých mužov a ich známosť so slečnou Veronikou, Anthony sa cíti vo svojej koži ešte menej než na počiatku príbehu. V Rovinách života (2014) je reč najmä o láske – medzi mužmi a ženami. Aj o jej odkvitnutí či inej nenávratnej strate. Vzduchoplavci brázdia na balónoch oblohu, vdychujú dobrodružstvo aj slobodu, ľuďom na prízemní z času na čas krvácajú telá a často i duše.

organizácie a prevzala moc nad všetkými kultúrnymi záležitosťami, neprinieslo to potlačenie nadutosti, fanatizmu a nevedomosti, ale ich systematickú koncentráciu. A hoci zámer vydolovať robotníka z porubu a urobiť z neho skladateľa symfónií celkom presne nevyšiel, čo-to z nenormálneho obrazu sa uviedlo do života. Od skladateľa sa očakávalo, že bude zvyšovať svoju výkonnosť práve tak ako baník, a očakávalo sa, že jeho hudba zahreje srdcia práve tak, ako baníkovo uhlie zahreje telá“.

Ďalšie dekády neboli o nič milosrdnejšie, možno meŠum času (2016), vo výbornom preklade Jána Litvá- nili farby ako jesenné listy, ale korene ostávali stále tie ka, privádza na scénu slávneho hudobného skladateľa, isté, totalitné. Autoritárska moc prežúvala Šostakoviča zatracovaného aj do neba vychvaľovaného Dmitrija ako krava seno. Dlho a precízne. Prehltla a vyvrátila, poDmitrijeviča Šostakoviča (1906 – 1975). Muža, ktorý sielala tajnú políciu, komisárov, vyhrážala sa, potom zas bol svojím modernistickým poňatím klasickej hudby odmeňovala, uctievala, auto aj so šoférom podarovala, pre sovietsky režim (po)stalinských dôb päsťou na oko. do zahraničia vyšikovala. Dmitrij Dmitrijevič nebol Umelca zotročovaného mocou i vlastným, do morku hrdina. Podliehal, potkýnal sa, a nie raz ani dvakrát... kostí prenikajúcim strachom. „Lenin považoval hudbu za depresiu. Stalin si namýšľal, že hudbe rozumie O to väčšmi potrebuje advokáta, ochrancu, a že ju doceňuje. Chruščov hudbou pohŕdal. Čo je pre „vysvetľovateľa“, niekoho, kto čestne a nebojácne skladateľa najhoršie?“ pýta sa Julian Barnes prostred- premýšľa o súvise charakteru umelca s charakterom níctvom príbehu svojho hrdinu. jeho diela. Julian Barnes sa chopil tejto úlohy s bravúrou sebe vlastnou. Na západniara výnimočne dobre poroŠostakovič – chlapík v nesprávnom čase na ne- zumel Šostakovičovej dobe, ktorú Iľf a Petrov geniálne správnom mieste. Tridsiate roky boli vskutku psie. vystihli slovami: „Nestačí milovať sovietsku moc. Aj ona Napríklad „v roku 1932, keď strana rozpustila nezávislé musí milovať vás.“

Nota bene

12 2016 Čítanie

35

Šťastný nový rok!

Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Život sa môže v sekunde otočiť o 180 stupňov. Odrazu je o trápení, bolesti, živorení. No aj o pomoci, ktorú nedal štát, ale cudzí ľudia.

Mesačný Sebastián mal silné hnačky a prvorodeného Samka skolili štyridsaťstupňové horúčky. Mama Lenka a otec Martin nevedeli, koho skôr ratovať a hladkať. Zatiaľ čo maličký Sebko sa zo všetkého vylízal, Samko má pred sebou ešte dlhú cestu... „Vysoké teploty boli uňho časté, za dva roky teplotoval osemnásťkrát. Pritom žiadne ďalšie príznaky, ani kašeľ, ani soplíky. Mala som desivé predstavy. Potvrdili sa, keď nám koncom januára zavolali, že by chceli urobiť odber kostnej drene, či súhlasíme...“ Štvrtého februára 2015 sa ešte ani nie trojročný chlapček presúval na oddelenie, ktoré sa zle už i len číta – detská onkológia. Okamžite sa začalo s chemoterapiou.

Doma čerstvé bábätko, mama Lenka na materskej, takže sprievod Samkovi robil a robí jeho ocko Martin. Mladá rodina sa zrazu ocitla v krutej realite. Ťažká diagnóza, k tomu absencia príjmu hlavy rodiny, na krku hypotéka panelákového dvojizbáku. „Príšerná situácia, ale všetko bolo nepodstatné. Na prvom mieste bol Samko,“ opisuje začiatok nového roka Lenka. Nedokázala vychutnávať pokroky malého Sebka, vkuse mala pred očami Samka, umárala sa otázkami prečo, čo bude, ako bude...

Plač, zúfalstvo a obrovitánsky strach. Veľmi rýchlo však musela ona aj Martin pochopiť, že tadiaľto cesta nevedie. „Nad vodou nás držal Samko. Kvôli nemu a preňho sme sa, ja ani neviem ako, pozviechali a pustili do boja. Hovorí sa, že psychika je polovicou liečby. Prijali sme realitu a začali od seba odháňať všetky ľútostivé poznámky rodiny, priateľov... Jednoducho Samko mal leukémiu a my sme ju išli poraziť. Dnes, s odstupom niekoľkých mesiacov, sa mi o tom hovorí akoby ľahko, ale verte, že o to ťažšie to všetko bolo.“

nie – Samko za deň precikal aj sedem teplákov, manželia si na onkológii vymieňali tašky, špinavú bielizeň za čistú a vyžehlenú. Do toho náklady na dopravu, auto nemajú, MHD je plná bacilov, takže ostávali a ostávajú taxíky. Od štátu však rodina s chorým chlapcom nedostala nič. Veď prečo by im priklepli príspevok na hygienu? Alebo načo by schválili príspevok na auto či nutný taxík? Chlapček predsa chodí! Do autobusu ho vedia naložiť... Až na detail, že s nulovou imunitou to asi nejde, páni úradníci... „Dlho som naberala odvahu a napokon dala výzvu na darcovský portál s prosbou o pomoc. Klobúk dolu!

Cudzí ľudia nám pomohli a nám to dodalo toľko energie! Aj touto cestou chcem poďakovať neznámym, ktorí prispeli k tomu, že sme už nemuseli zaspávať s pocitom veľkej nuly na účte.“ Od februára do konca leta bol malý veľký bojovník Samko doma dokopy možno okolo tridsať dní. Preto keď mu začiatkom septembra skončila intenzívna liečba, sa už všetci nevedeli dočkať návratu. Lenže prišiel zápal pľúc a hospitalizácia sa predĺžila. Veľkým dňom bol až 24. september – oslavovalo sa opatrne, boj sa ešte zďaleka neskončil. Denne dostáva tabletkovú chemoterapiu, každý týždeň chodí na kontroly k pani doktorke. Imunita je oslabená, čiže ešte nadlho žiadne šantenie na ihrisku s deťmi, žiadna škôlka. Fúru tabletiek, ktoré musí papať, si poctivo s maminkou ukladá do farebnej liekovničky a vôbec neprotestuje, keď ich musí užiť. Chemoterapiu v tabletkách bude užívať do februára 2017. Samko, bojuj!

Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Samka oslovil. Aj váš príspevok sa použije ako príspevok na kúpu auta, ktoré ako rodina nutne potrebujú. ĎAKUJEME!

Samko bol statočný, ale prešiel si všetkým. Prvé dávky chemo znášal zle, jeho osobnosť sa menila – mával návaly zlosti, zúril, kopal, neskôr zasa na desať dní odišli nožičky, úplne prestal chodiť, hrozné boli leukopénie, potom zasa vôbec nekomunikoval. Celá škála učebnicových prejavov pri takejto liečbe malého chlapca, bohužiaľ, neobišla. Nemocnica sa stala jeho domovom, ocko bol stále pri ňom a mama každý boží deň riešila stráženie Sebka, aby mohla vybehnúť k milovanému Samkovi. Trasu do nemocnice pozná aj poslepiačky. Martin zasa nemocnicu.

Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000 004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Samko.

K tomu sa začali vynárať existenčné otázky. Príjem bol mizivý a náklady zvýšené. Hoci len obyčajné pra-

kontakt na oz medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk).

Nota bene

12 2016 Príbeh

37

„Nedá sa“ je výhovorka Galina Lišháková Ako ste prišli k titulu najznámejšieho falošného predajcu?

To je dlhý príbeh. Bol som medzi prvými registrovanými predajcami Nota bene. Mám číslo 193. Vtedy sme ešte nemali predajné miesta, každý sa postavil, kde sa dalo.

No a mne patrila železničná Hlavná stanica v Bratislave.

Doslova. Každý ma tam poznal, taxikári, policajti, majitelia stánkov s občerstvením... Pomáhal som, s čím bolo treba.

Stánkarom s prenosom tovaru, policajtov som upozornil, keď sa dialo niečo nepatričné, cestujúcich som zabával, kým čakali na vlak. A ľudia ma za to mali radi. Koľkokrát mi aj policajti kúpili teplý čaj alebo dali svoju desiatu. Problém bol, že som pil. V opitosti som síce nebol agresívny, ale robil som hanbu časopisu.

Vyradili vás z predaja?

Najprv som dostal dočasnú stopku. Ale pretože som si Nota bene zohnal a ponúkal ďalej, dostal som dlhodobý zákaz. Takže preto ten titul – najznámejší falošný predajca.

Nota bene

12 2016

Smejete sa, akoby ste na tie časy spomínali rád...

Smejem sa, lebo som už za tým. Zastavilo ma vlastné telo. Vlastne taxikár Roman. Dodnes si pamätám, ako sa raz na mňa pozrel a povedal: „Rudy, nasadaj, odveziem ťa do nemocnice, lebo je s tebou už veľmi zle.“ Kedysi robil sanitkára, videl, že končím. Brucho aj nohy som mal naliate, lebo pečeň mi už prestávala pracovať. Ihneď ma umiestnili na JIS-ku a napojili na niekoľko prístrojov.

Niekoľko dní do mňa štyrmi hadičkami tiekli infúzie.

Nebyť lekárky pani Szántovej, ktorá sa náhodou ocitla pri mojej posteli práve, keď mi zlyhávalo srdce, už som nebohý. Starali sa tam o mňa – alkoholika, bez dokladov, bez zdravotného poistenia, bez strechy nad hlavou dva a pol mesiaca a nedali mi najavo kúsok pohŕdania. Dokonca mi vybavili presun do Útulku sv. Lujzy de Marillac, kde opatrujú ľudí bez domova s komplikovaným zdravotným stavom a závislých. Tam som strávil dva a pol roka, vrátil sa mi pocit ľudskej dôstojnosti a pochopil som, že sa dá žiť aj ináč. Že alkohol nepotrebujem, aby som niečo prekonal. Odvtedy už päť rokov nepijem.

Portrét

38

Vravíte, že sa vám vrátil pocit ľudskej dôstojnosti.

Kedy predtým ste ho naposledy mali?

V detstve. Moja mama mi dala perfektnú výchovu. Bol som aj miništrant.

Rudy Ištok (56)

Pamätáte si niečo z Biblie a z kostola?

Nepokradneš. A pamätám si, ako mi farár v Trnávke po omši, keď ma posielal vyberať milodary, hovoril: „Rudko, nechcem počuť štrngot, ale šuchot. A keď som mu peniaze doniesol, povedal: „Rudko, vieš kam máš ísť...“ Vybehol som ku zvonu, kde mal farár schované vínko, a nalial som mu zo dve deci. Potom mi dal päť korún. Na kofolu.

Vladimír Šimíček Takže v kostole ste sa naučili piť aj zarábať?

Vidíte, možnože aj áno. Veď som popíjal už od mlada.

V práci som bol síce spoľahlivý, tam som si to nedovolil, ale za štyri-päť rokov som sa tak rozpil, až ma napokon preto vyhodili. Robil som operátora pri strojoch v Slovna�te, šoféra nákladiaku, sanitkára aj člena upratovacej čaty v nákupnom centre. Definitívne ma zlomila mamina smrť.

Lebo mama bola moja opora. Nech som čokoľvek vyviedol, vždy mi odpustila. Otčim ma po jej smrti podvodom pripravil o dedičstvo a ja som ostal na ulici.

Ako ste sa znovu dostali k predaju Nota bene?

Zo Svätej Lujzy zavolali do Proti prúdu, ktoré vydáva Nota bene, že tam majú človeka, ktorému treba dať šancu zaradiť sa do života. Netušili, po koho idú. Až keď ma viezli v aute, chytali sa za hlavu a lamentovali: „Veď nemôžeme priviezť na výdajňu najznámejšieho falošného predajcu. Čo na to povedia ostatní?“ Nečudujem sa im. Narobil som im veľa hanby.

A teraz vraj patríte medzi najúspešnejších predajcov časopisu. Akú máte predajnú taktiku?

Viem ľudí odhadnúť už z diaľky. Podľa oblečenia, chôdze, pohybu, podľa mnohých vecí. Keď vidím, že človek sa otáča, akoby ma nevidel, chytá telefón alebo pozerá do zeme, len pozdravím. Keď je prístupný, vtedy prídem. Ale slušne, nevnucujem sa. Zvykol som si pravidelne chodiť predávať Nota bene a vážim si to. Vážim si všetkých ľudí, ktorí pre mňa niečo urobili, v nemocniciach, v Útulku sv. Lujzy aj v Proti prúdu. Ďakujem mojej lekárke Márii Szántovej, ona je môj strážny anjel. Veď ja mám dvadsať diagnóz a denne beriem dvanásť liekov. Vždy keď sa mi pohorší, okamžite mi pomôže. Ďakujem aj Sandre Tordovej z Proti prúdu, že mi napriek všetkému znovu pomohla. Uvedomujem si, že som dostal poslednú šancu. Už nemôžem blbnúť, len napredovať. Slovíčka „ale“, „keby“, „nedá sa“ som zo svojho slovníka dávno vyradil. Lebo to sú len výhovorky. Makám na sebe. Aj malými krôčikmi sa dajú dosiahnuť veľké ciele.

Máte nejaký konkrétny?

Veľmi by som chcel vlastné bývanie. Nie na ubytovni.

Vlastné. Prešiel som už mnohými zariadeniami tohto typu a zakaždým som sa odtiaľ usiloval dostať do lepšieho.

Ale až po mnohých rokoch som konečne získal ubytovňu, v ktorej mám vlastnú bunku, s vlastnou sprchou, vlastným záchodom aj kuchynkou.

Ako plánujete stráviť Vianoce?

Naplním chladničku, s priateľkou si navaríme kapustnicu, ozdobíme stromček a budeme spolu oddychovať.

Veľmi sa na to teším. Milujem Vianoce. Všetkým predajcom, zamestnancom a čitateľom Nota bene prajem krásne prežitie vianočných sviatkov a veľa zdravia.

Nota bene

12 2016 Portrét

39

Sčítanie alebo prieskum?

Láska je niečo krehké i mocné nie zásluhou toho, kto je milovaný, ale [...].

V novembri prebehol v Bratislave historicky prvý plošný prieskum ľudí bez domova spojený s ich sčítaním. Samotný prieskum bol dôležitejší ako číslo, ktoré z neho vzíde.

Nota bene

12 2016 Proti prúdu

40

Hlavné mesto by mohlo byť na prvý prieskum ľudí bez domova právom hrdé, no málokto informáciu o ňom zachytil. A ak, médiá zaplavili informačný priestor najmä vidinou čísla, ktoré z neho má vyplynúť. Pre našu organizáciu však nebolo hlavným cieľom číslo, ale samotný prieskum a informácie ním získané.

nevieme týmto ľuďom pomôcť, že im nedokážeme zabezpečiť prístup k normálnemu bývaniu, aby stále nebalansovali na hrane prežitia. Hrialo ma však pri srdci, že vďaka prieskumu sa sto šesť dobrovoľníkov a zástupcovia mesta či mestských častí konečne po prvýkrát dostalo na miesta, kde ľudia bez domova musia žiť, a videlo, čo takýto život obnáša.

Zistiť reálne číslo všetkých ľudí bez domova totiž v našich podmienkach takmer ani nie je možné. Mnohých sa ani pri najlepšej snahe nepodarí nájsť, pretože sa nachádzajú na neznámych miestach nepokrytých terénnymi pracovníkmi, alebo sú na komerčných ubytovniach, kde je sčítanie ťažko realizovateľné.

Verím tomu, že počas prieskumu sa nám podarilo získať verné číslo tých ľudí bez domova, ktorí využívajú nejakú službu. Aj keď získané číslo (v čase uzávierky časopisu sme ho ešte nemali k dispozícii) nebude predstavovať reálny počet všetkých ľudí bez domova v Bratislave, oveľa dôležitejšie budú výstupy z prieskumu.

Na tomto projekte sme od nastavenia až po realizáciu partnersky spolupracovali s Inštitútom pre výskum práce a rodiny a Magistrátom hlavného mesta SR Bratislavy. Osobne som sa za celú aktivitu veľmi zasadila, pretože som presvedčená, že hlas ľudí bez domova a kvalitné dáta o ich problémoch a potrebách umožnia lepšie nastaviť služby a pomoc.

Tento fakt sme zdôrazňovali aj pri príprave spoločnej tlačovej správy s Inštitútom pre výskum práce a rodiny a s Magistrátom hlavného mesta SR Bratislavy. Po dobrej spolupráci bolo pre mňa veľkým sklamaním, keď magistrát vydal inú, vlastnú tlačovú správu s posolstvom, že hlavným cieľom sčítania bolo zreálniť počet ľudí bez domova na území mesta.

Pri sčítaní v zásade platí pravidlo, že konečné číslo sa tým viac približuje k realite, čím viac sú rozvinuté služby, v ktorých ľudí bez domova dokážeme zachytiť. V Bratislave sú tieto služby výrazne poddimenzované. Metodika sčítania, ktorú inštitút starostlivo vybral, bola nasmerovaná na cieľ získať o ľuďoch bez domova čo najviac informácií.

Sčítanie bolo preto podriadené vypĺňaniu dotazníkov.

Umenšovanie problému neprinesie mestu žiaden osoh. Naopak, bolo by veľmi priekopnícke, keby dokázalo čeliť výzvam, ktoré riešenie bezdomovectva prináša, a viac než na číslo sa zameralo na výsledky zrealizovaného prieskumu.

V teréne však nastali situácie, keď som nemala odvahu ich ani len vytiahnuť. Napríklad, keď sa staršia pani v chatke pri otázke, ako sa má a čo by potrebovala, rozplakala a povedala, že ona si už chce len ľahnúť a zamrznúť. Mala som veľký pocit bezmocnosti, že v Bratislave

Nota bene

Nina beňová, OZ Proti prúdu, vydavateľ Nota bene

12 2016 Krížovka

41

uvidíme sa v sobotu 17. decembra 2016 na dobrom trhu, na diskusii a lampiónovom sprievode za bývanie pre ľudí bez domova.

Viac informácií nájdete nižšie.

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Milovať znamená [dať všetko a pridať seba samého].

Sv. Terézia a Lisieux

troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou.

INZERCIA

Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

204x120_final_print.pdf

1

23.11.2016

17:06

INZERCIA

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín, pošlite nám správu na 0915 779 746 alebo na facebook.com/casopisnotabene a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete.

Dnes som si po dlhšej dobe kúpila časopis od predajcu 609 v Košiciach a bola som veľmi milo prekvapená. Len som tie články zhltla! Veľmi si vážim tento projekt a držím palce, nech sa mu darí stále viac a viac.

Alena Pozdravujem pani Ivanku (č. preukazu 2049), ktorá predáva tento skvelý časopis pri Tescu expres na Račianskom mýte. Vždy sa milo usmeje, pekne poďakuje… Veľmi ju obdivujem za to, že aj napriek ťažšej životnej situácii to zvláda takto s prehľadom a spríjemňuje iným ľuďom (vrátane mňa) deň. Ďakujem a už sa teším na ďalšie vydanie.

Michaela

Ne�ınančí podporovatelia projektu

C

M

Y

CM

Toto vydanie Nota bene podporili

Oznam Lúčime sa s naším dlhoročným predajcom Miroslavom Mensatorom (č. 1287), ktorý predával Nota bene pri Ázijskom bistre na Štefánikovej ulici v Bratislave. Mnohí si pamätajú jeho usmievavú tvár a nevtieravé spôsoby. Venujte mu, prosím, tichú spomienku. Ďakujeme!

MY

CY

CMY

K

INZERCIA Nota bene

12 2016 Nástenka

42

kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotogra�ıou pri predaji na viditeľnom mieste.

2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze.

3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze.

4. Predajca predáva časopisy za o�ıciálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu.

5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný).

6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov.

7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka.

8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj o�ıciálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

kódex kupujúceho 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka.

2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu.

3. Predajcu si starostlivo vyberte.

4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete.

5. Zoberte si svoj zaplatený časopis.

6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať.

Kódex kupujúceho zostavil: predajca Nota bene Peter Patró nsky

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova.

Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 5 kusov časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

neho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí,úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prístup do kupónového motivačného sociál-

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, iniciuje systematické a legislatívne zmeny na národnej úrovni, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

manažment proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka: Ada Jung, 0944 243 446. distribúcia Nb a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 0911 654 411. Fundraising & pr: Bc. Tomáš Dobrovič, Mgr. Katarína Cagalincová, 02 5262 5962. administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. projekt Nota bene: 02 5262 5962, poradcovia@ notabene.sk, sociálni pracovníci: Bc. Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. projekt Nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388. projekt advokácie - Národná stratégia: Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. jazyková korektúra: Workaholic culture. tlač: Dolis, s.r.o. emaily: meno.priezvisko@notabene.sk.

organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na slovensku:

mesačník Nota bene, 16. ročník, číslo 186. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. iČo: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, ibaN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, bic (sWiFt): TATRSKBX. registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

bratisLaVa (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, baNskÁ bYstrica (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Kleniarová Hana, 0907 403 123, socialne.redcross@gmail.com, Čadca (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, dchgianna.ca@gmail.com, HLoHoVec (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HoLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@ stonline.sk, keŽmarok (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@ kezmarok.sk, koŠice (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@ gmail.com, LeVice (2005): O. z. Miesto v dome, Kpt. Nálepku 125, 934 01 Levice, Mgr. Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LiptoVskÝ mikuLÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, maLackY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Viera Hujíková, 034 772 2457, centrumbetania@gmail.com, www.krizovatky. eu, Nitra (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, pieŠŤaNY (2005): ZSS Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@piestany.sk, poprad (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, sVidNÍk (2016): Spoločnosť priateľov detí, mládeže a rodín Svidník, Dlhá 505/9, 089 01 Svidník, Mgr. Marek Fek, 0917 673 107, 0907 405 632, fekmarek@azet.sk, treNČÍN: ISKRA Trenčín, Dolný Šianec 1, 911 01 Trenčín, Pavol Juríček, 0905 574 113, pavol.juricek123@gmail.com trNaVa (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VraNoV Nad topĽou (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, chdm.vranov@charita-ke.sk, ŽiLiNa (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Mgr. Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA