Notabene 189 marec2017 (1) by Proti prudu

kupujte iba od predajcu s preukazom číslo preukazu predajcu

1,40€ polovica pre predajcu Marec 2017/189

SLADKÝ ŽIVOT

4 Reportáž La dolce vita

8 Téma Sladký jed

13 Téma Šťastie sa dá podržať

16 Proti prúdu Z ľudí na ulici máme strach

24 Pútnik Trpká príchuť cukru

SLADKÝ ŽIVOT

Rozhovor Ak máme všetko, všetko stratí svoju váhu

LITERÁRIUM Petra Gettinga

Bože svatý, jakých časův sme dočkali

Neviem, čím to je. Ale tí najväčší Slováci majú vždy najväčšie problémy so slovenčinou. Možno je to tak aj inde, možno ani najväčší Papuánci neovládajú papuánčinu. U nás má problém korene kdesi v hĺbke. Nejde len o dnešných internetových machríkov, „ktory spravia chibu f kazdom slove co napisu“. Ich mentálni predchodcovia z čias vojny sa takisto búchali do pŕs, akí sú veľkí Slováci, kým so slovenčinou zápasili – a prehrávali. Je to akási tajuplná, zvláštna nepriama úmera: čím väčší Slovák, tým útlejší rozum.

Upozorňoval na to už jeden náš vzdelanec zo začiatku 17. storočia: nenosil biely šál, červenú kravatu ani zelené tričko, a beztak zanechal hlbšiu ryhu ako dnešné figúrky nášho života. Humanista, renesančný pedagóg, reformátor, matematik a básnik Vavrinec Benedikt z dedinky Nedožery na Hornej Nitre sa dostal až na Karlovu univerzitu. Prednášal Aristotela, napísal viacero pozoruhodných diel, okrem iného návrh školských reforiem aj prvú systematickú českú gramatiku. V úvode knihy píše: „Ale tu sa mi naozaj zdá, že musím napomenúť najmä svojich rodákov Slovákov, ktorí najväčšmi zanedbávajú pestovanie svojho jazyka – natoľko, že niektorí (vravím o daktorých zo skúsenosti) vystatujú sa tým, že nielenže nečítajú knihy, ale že ani jednu nemajú vo svojich knižniciach...“ Svoje dielo vydal tlačou v roku 1603, ale zdá sa aktuálne aj v dnešnej dobe, zavalenej webovými splaškami: „A tak ich pre tú lásku, ktorou som im povinný, znova a znova nabádam k usilovnejšiemu čítaniu... vyzývam ich k cvičeniu a pestovaniu vlastnej reči, najmä keď oplývajú školami nielen v mestečkách a mestách, ale aj na dedinách...“

Meno Vavrinca Benedikta z Nedožier znelo po latinsky Laurentius Benedictus Nudozierinus a v jednej svoje básni písal: Darmo mluvím, neb nic zhola neznají, / ve tmách chodíc, nic nesrozumívají. / Za příčinou tou svět se bouří, / nespravedlnost jako dým se kouří. Aj tak sa mi zdá najväčšmi nadčasový názov inej Vavrincovej piesne: Bože svatý, jakých časův sme dočkali.

Robiť dobro na tajňáša?

Daniel Pastirčák

Anjel so žihadlom Med, marmeláda, šľahačka, krémeš, marlenka, tiramisu. Sladkosť sa zalieča chuťovým pohárikom, pod jazykom sa na ňu zbiehajú slinky. Lenže pozor! „Cukor je droga.“ Môj kamarát Erik mi to prezradil ešte v minulom tisícročí. Nemal to z vlastnej hlavy. Mal to od otca. Otec bol lekár; takže to musí byť pravda. Uctievači sladkostí obrastajú tukom, o sošné tvary sa im stará obezita. Telo do seba pchá sladkosti. Mohol by azda čosi sladké do seba pchať i duch?

Zachytila som diskusiu, v ktorej sa mladý muž vyznával, ako závidí ľuďom bez domova. „Robiť si celý deň, čo sa mi zachce bez toho, že by som sa nervoval hypotékou.“ S touto pomýlenou predstavou nebol sám.

Sladké opojenie, sladká ilúzia, sladká nevedomosť. Bolo to dávno, no spomienka je stále živá: Prázdniny, chata v lese. V chate špajza, v špajze Študentská pečať – sladká masa premiešaná s kandizovaným ovocím a orieškami. Prebudený polnočnou dychtivosťou sa zakrádam do špajze. Nahmatám onen kus blaženosti, nedočkavo doň zahryznem a... zatmí sa mi pred očami. Na čokoláde sa už hostila osa a do jazyka mi zabodla žihadlo.

Občas ma prekvapuje, ako ľahkovážne prisudzujeme „sladký život“ ľuďom, ktorí na tom ani zďaleka nie sú dobre. Rómom v osadách závidíme „obrovské“ sociálne dávky. Ľuďom bez domova domnelú bezstarostnosť. Nehovoriac o vlne zášti, ktorá sa zdvihne, keď niekde potrebným prideľujú nájomné byty. „Tak si to s nimi vymeňte,“ odkazuje závistlivým odporcom sociálneho bývania Valerie Joovers, ktorej sa v Amsterdame úspešne darí dostať z ulice do bytov ľudí bez domova. „Vymeňte si to, ale pridám vám k tomu aj celý balík toho, čím si naši klienti prešli,“ povedala pre časopis Respekt. Jej klienti sú závislí na drogách a k tomu ešte trpia psychiatrickou diagnózu. Nota bene Mnohí boli v detstve zneužívaní a bití alebo svo- 3 2017 ju rodinu nepoznali. O to asi nikto nestojí. Ani Editoriál o hlad a beznádej na ulici a v osadách.

Jazyk napuchol. I keď som sa snažil o čistú slovenčinu, všetci ma počuli prehovoriť po mongolsky. Tá osa bola iste anjelom. Naučila ma pohŕdať sladkosťami a dávať prednosť ostrým jedlám orientu. Podobne to vidí i môj duch. To najvzácnejšie som získal vďaka situáciám, ktoré v žiadnom prípade nemožno označiť za sladké: trpké prebudenie, horké poznanie, nepríjemné vytriezvenie... Nuž, nemám rád sladký život, mám rád ostrý život: na horké poznanie mám väčšiu chuť než na sladkú nevedomosť. Trpké precitnutia si viem vychutnať lepšie ako sladkú ilúziu.

Zuzana Uličianska

Sladkosti pre diabetika Videli ste film Dáma v dodávke o tuláčke, ktorú si „adoptovali“ obyvatelia londýnskeho Camden Townu? Nakrútili ho podľa reálneho príbehu Mary Shepherdovej, ktorá celých pätnásť rokov žila v aute zaparkovanom vo dvore domu dramatika Alana Bennetta, o čom nezabudol napísať úspešnú hru. Ako zistil po jej smrti, Mary bola nádejnou klaviristkou, túžila stať sa mníškou, ale keď jej v kláštore zakázali hrať, jej život sa úplne zrútil. Mary mala istým spôsobom šťastie: na ulicu sa dostala v čase, kedy si ešte stredná trieda dobrými skutkami vykupovala „zlé svedomie“ za svoju životnú úroveň. Je možné, že sa taká spolupatričnosť objaví ešte aj dnes? Dokonca u nás? Popri všetkých trumpovinách mi Facebook vyplavil informáciu, že sa zamestnanci RTVS spojili, aby pomohli pánovi Gregorovi, ktorý roky pri obrátenej pyramíde predáva Nota bene. Viacerí rozhlasáci mu prišli osobne zablahoželať k jeho 65. narodeninám. Z vyzbieranej sumy si teraz môže zlepšiť bývanie, ba ísť aj na liečenie, čo je tá najlepšia sladkosť, akú tomuto vážnemu diabetikovi mohli ponúknuť. Aby to nebol až taký sladký príbeh, sociálna sieť okamžite vyprodukovala aj reakcie, že je to síce milé, ale že sa tento „bezdomovec“ mal už dávno radšej niekde zamestnať. Podobní diskutéri však netušia, že pán Gregor reálne pracuje, ak považujeme za spoločensky užitočné rozdávať radosť. Keď som sa mu raz posťažovala, že som práve stratila pol dňa na nudnej porade, reagoval celkom jednoducho: „Ja vás chápem. Aj ja mám problémy. Ja nemám kde bývať.“ Sladkosti síce škodia, ale takýchto by sme sa mohli pokojne aj prejedať.

Som vďačná, že nemusím myslieť na to, kde budem dnes v noci spať. Ani sa nemusím báť, či ma vpustia do reštaurácie na východe Slovenska a slobodne cestujem vlakom bez strachu zo samozvaných strážcov poriadku. Na rozdiel od maminých rómskych kolegýň. Keď jedno slovenské mesto vyhadzovalo ľudí z mestských bytoviek, starostka vedľajšej dediny ponúkla istej rodine obecný byt. Neboli to neplatiči, dokonca si vzali pôžičku, aby ten predošlý zdevastovaný mestský byt opravili. Bola to jasná nespravodlivosť a starostka urobila správnu vec. Novinárku, ktorá o tom chcela napísať, však prosila, aby to prebehlo v tajnosti. Sú to Rómovia. Obávala sa vlny nenávisti nespokojných voličov. Vydesil ma tento trend. Budú slušní ľudia robiť dobro už len na „tajňáša“? Žijeme pod takým tlakom, že závistlivo striehneme na to, či to ten druhý nemá náhodou o niečo ľahšie? Slušnosť musí byť viac počuť – znie mi v hlave veta z novoročného prejavu nášho prezidenta. Keď už máme s niekým súperiť, tak sami so sebou! Sandra Tordová šéfredaktorka

Ak máme všetko,

všetko stratí svoju váhu Karol Sudor

Alan Hyža

„Šťastie musí hľadať každý sám. Pomoc, solidarita a otvorená komunikácia sú však základom pre to, aby ste niekoho posunuli ďalej,“ hovorí známy psychiater PÉTER HUNČÍK. Máte za sebou šťastný život? Odkedy mám viac ako 65 rokov, o tom, aký bol môj život, premýšľam často. Veľa by som v ňom nemenil. Možno nebol úplne šťastný, ale bol môj a som s ním spokojný. Ako mladý psychiater ste sa zaoberali najmä samovraždami a sexuológiou. V oboch prípadoch ide o témy, ktoré súvisia práve so spokojnosťou so životom. V určitom veku človeka zaujíma výlučne sex a ja som nebol výnimkou. Neskôr som začal premýšľať aj o smrti. Spoločným faktorom oboch tém je komunikácia. Ak totiž nevieme efektívne komunikovať, nevieme, čo je radostný život. Prečo niekto nevie kričať o pomoc a iný zase reagovať na jeho zúfalé signály? Súvisí to s tým, že možnosti ľudskej komunikácie sú stále užšie. Pozrite sa nielen na mladú generáciu, ale aj na starších ľudí, koľko času denne presedia pri počítačoch, tabletoch, mobiloch. Komunikujú s prístrojom, nie s ľuďmi. Nie je tam žiadna verbálna komunikácia, žiadna reč tela, všetci len sedia a postupne zabúdajú na to, čo je živý rozhovor. Deti a študentov na školách komunikáciu nik neučí. Potom vznikajú absurdné situácie, že niekto vyštuduje medicínu, ale nevie sa normálne správať k pacientovi – nevie ho osloviť menom, podať mu ruku, byť empatický k jeho strachu. Moderná technika mení spôsob našich životov a o dvadsať rokov budeme mať zrejme úplne iné charakterové vlastnosti. Čo sa dá čakať, keď už dnes nevieme čítať komunikáciu vlastného partnera, nedokážeme dekódovať jeho reč tela,

nepoznáme a nerozpoznávame rôzne gestá, dokonca ani emócie? V akom zmysle? Na emócie už nemáme normálne slová. Ostalo len pár základných ako „cool“, „happy“, „super“, „yope“, „omg“ a podobné hlúposti. Bežný jednotlivec už základné emócie ani nedokáže pomenovať. Výsledkom je, že keď na ulici vidí človeka bez domova, nedokáže si z toho, čo má vpísané v tvári, z toho, ako sa oblieka, ako chodí, čo vyžaruje, vybrať informácie o tom, čo prežíva a čo by potreboval. Ako s ním potom môže byť empatický a pomáhať mu? Ľudia sa uzatvárajú do seba a následne sa čudujú, že ani im v prípade potreby nik nepomáha. Komunikácia je potrebná, aby iní rozumeli nám a aby sme aj my mohli dekódovať svojich partnerov. Ak z nej vypadneme, mikrokomunity sa stanú prázdnymi. A prázdnota radosť neprináša. Nestrašíte tým tak trochu? Sú výskumy, ktoré hovoria, že bežný človek doma vo svojej rodine komunikuje len sedem minút denne. To sú tie debaty typu „ahoj, čo bolo, ako sa máš, čo nové, dáš si obed?“ a podobne. Mlčíme o svojich pocitoch a myšlienkach a sme mimoriadne frustrovaní, že nik na ne ani nie je zvedavý. Robím komunikačné tréningy a často tam najmä od žien počúvam sťažnosti, že hoci sú vydaté, manželia nie sú schopní sadnúť si k nim ani jeden večer v týždni tak, aby sa im mohli vyrozprávať. Celý civilizovaný svet dnes charakterizuje úzkosť. Zasahuje najmä mladšiu generáciu od 18 do 30 rokov bez ohľadu na vzdelanie. Ľudia svoju úzkosť nedokážu správne vyjadriť, a ak sa o to aj pokúsia, nik ich nechápe. Miesto pomoci sa im do-

stávajú úplne nesprávne reakcie typu „daj si panáka, to ti pomôže“. Racionálne vieme, že na radostný, spokojný život stačí strecha nad hlavou, mať čo jesť, čo si obliecť, kamarátov a človeka, ktorého milujeme. Prečo nám to nestačí? Lebo sa stále vraciame k biologickému a materiálnemu svetu. Vyššie city a hodnoty postupne zakrpatievajú, takže neskôr nám ani Nota bene nechýbajú. Hovoriť dnes verejne 3 2017 o slobode, lojalite, láske, empatii a soRozhovor lidarite je čudné, lebo bežný občan to označí za luxusné potreby, o ktorých potrebujú tárať akurát tak intelektuáli. Tak funguje aj dnešná politika. Donald Trump nás presviedča, že v živote nie je nič dôležitejšie ako úspech, lebo ten prináša peniaze a za tie sa dá kúpiť všetko – od lásky po moc. Lenže ak sa na to pozrieme hlbšie, takému životu zúfalo chýba spokojnosť, sú tam obrovské vákuá, akurát ten človek o tom mlčí.

Prečo si taký človek neprizná prázdnotu svojho života? Lebo nie je ochotný akceptovať, že niečo v živote by mohol aj prehrať, že občas sa mu niečo nepodarí, že niekedy sa mýli, potkýna a podobne. Fascinuje ho len úspech a sláva. Problém je, ak sa ľudia ako Trump či Putin stávajú vzormi pre iných, ak sa ich úspechy stávajú modelmi pre životy bežných ľudí. Ako sa potom cítia tí, ktorí nezažijú obrovský úspech, nie sú slávni, ktorí sú na periférii spoločnosti, napríklad ľudia bez domova, chorí, rozídení, rozvedení, nemajetní? A my, ostatní, sa za nich hanbíme. Nechceme ich vidieť, lebo nám kazia krásny obraz. Najradšej by sme boli, keby úplne vypadli z nášho sveta.

Nepreháňate? A nevyháňajú samosprávy ľudí bez domova z centier miest? Nevytláčajú Rómov kamsi za dediny, mimo ľudí? „Hádam nebudeme mať v našich mestách krásne námestia a na nich žobrákov.“ Žiaľ, takto sa správame. My tú situáciu nielenže nechceme riešiť, my to ani nevieme. Vidieť denne ľudí na okraji je pre ostatných frustrujúce. V praxi to znamená, že im už takmer nik nepomôže. A čím je niekto vyššie, tým menej cíti potrebu pomáhať tým na dne. Česť výnimkám.

Nota bene

3 2017 Rozhovor

K spokojnosti človeka zrejme výrazne prispieva, ak cíti, že jeho život má zmysel, že má svoje poslanie. Súhlasím. Mám viac ako 65 rokov a naďalej robím vo svojej ambulancii. Nie pre peniaze, ale preto, lebo ma to baví a napĺňa. Rovnako dobre sa cítim doma, na návšteve vnučiek, pri čítaní kníh, takže už môžem mať pocit, že svoje poslanie som aspoň sčasti naplnil. V rámci svojej mikrosociety som šťastný. Otázne je, aký je pomer môjho šťastia vo vzťahu k vonkajšiemu svetu. Sledujem, čo sa deje v meste, štáte, vo svete, kde vidím korupciu, zlo, vojny, špinavé ulice, parky v dezolátnom stave, a musím sa sám seba pýtať – som naozaj šťastný? V skutočnosti sa cítim frustrovaný. V takom prípade je dôležité, ako vieme túto frustráciu kompenzovať svojou angažovanosťou, pomocou iným ľuďom a podobne. Čo poradíte človeku, ktorý je vyhorený a stratil radosť zo života? Rady sú nanič, treba mu ihneď poskytnúť, čo potrebuje. Žiadna iná filozofia nepomáha. Ak kolegovi zhorí dom, treba mu okamžite pomôcť finančne alebo materiálne. Vtedy sa môžete rozhodnúť dať, alebo nedať. Ja som šťastný, že som vždy dal a že rovnako charitatívne sa správajú aj moje deti. Samozrejme, ak zbadám, že človeka do nešťastia priviedli vlastné chybné kroky, začnem s ním debatovať a riešiť, čomu by sa mal v budúcnosti vyhnúť. Nie som však Boh, aby som dokázal posúdiť každého jednotlivca. Šťastie musí hľadať každý sám. Pomoc, solidarita a otvorená komunikácia sú však základom toho, aby ste niekoho posunuli ďalej. Zaregistroval som okolo seba viac ľudí, ktorí boli vyhorení, len

o tom netušili. Dôsledkom boli rôzne fyzické prejavy, ale k psychiatrovi boli ochotní zájsť, až keď všetky ostatné vyšetrenia zlyhali. Toto sa stáva veľmi často najmä na pracoviskách, kde sú ľudia nútení podávať merateľné výkony. Vyhorenie človeka skôr či neskôr donúti vyhľadať pomoc, a keď odborní lekári nič nenájdu, až psychológ či psychiater určí symptómy vyhorenia. Vtedy stačí jedno alebo dve sedenia a pomôže to. Viete prečo? Lebo, ako sme už hovorili, dnes doma komunikujeme len sedem minút denne. Je až hanbou, že človek sa potom lepšie cíti u psychiatra ako pri vlastnom partnerovi, lebo tomu sa nemôže zdôveriť so svojimi problémami. Pritom stačí pár minút a opäť ho začne baviť svet. Keby fungovala adekvátna komunikácia, ľudia by pomohli jeden druhému. Lenže my nikomu o sebe nehovoríme, nik nie je zvedavý na duševný stav partnera či kamaráta, jednoducho žijeme prázdne životy. Je to ako s bábikou Barbie – na pohľad je pekná, keď ju však chytíte do rúk, cítite len umelú hmotu.

Péter Hunčík

Čiže ľudsky sa meniť? Samozrejme, akurát táto schopnosť medzi ľuďmi mizne. Doslova sa bojíme zmeniť. Sme nespokojní, ale kričíme, nech sa zmenia tí druhí, lebo my to nechceme urobiť. Je to zvláštny paradox, ktorý nám bráni robiť kvalitatívne zmeny. Trúfame si maximálne na kvantitatívne zmeny – vymeníme pracovisko, manželku, potom sa k nej vrátime, a tak dookola a, ešte sa aj čudujeme, ako sa nám nedarí. Jednoducho sa bojíme zrútiť zidealizovaný obraz, ktorý sme si o sebe vytvorili. A miesto zmeny zaň bojujeme ešte aj vtedy, keď už jasné, že je to len veľké klamstvo a podvod. Priznať si, že sme trebárs leniví, priemerní, slabí, neatraktívni, je bolestné. A to je chyba, lebo každému by sa potom žilo radostnejšie. Bol by to prvý krok k zmene. Nechcime sa socializovať a integrovať do spoločnosti tak, že budeme rovnakí ako iní. Zachovajme si svoju individualitu. Vytvorme si o sebe reálny obraz, oboznámme sa s tým, aké máme fyzické a psychické schopnosti. Každý človek má talent na isté veci, len ich musí objaviť a nebojovať s tým, na čo nemá. Viete, v čom je však problém? Keď sa dnes svojich klientov pýtam, čím chceli byť ako štrnásťroční, odpovedajú, že nevedia. A nevedia ani to, čo by chceli robiť dnes. Kdesi som čítal o dalajlámovi, že keď má voľno, opravuje staré hodinky. Vtedy sa cíti dobre. Tieto veci by mal o sebe vedieť každý. A ak prídete na to, na čo máte schopnosti, na tie sa potom zamerajte a rozvíjajte ich.

Bojíme sa v tichu nazrieť do vlastného vnútra? Ticho je dnes pre človeka problematický stav, najmä ak trvá dlhšie. Keď je totiž ticho, po istom čase začne každý rozmýšľať. Nakoniec aj o sebe. A to sa mnohým nepáči, lebo podvedome tušia, že je tam len obrovská prázdnota a s prázdnotou vo vlastnom vnútri sa nedá normálne žiť. V USA vidieť, že ak niekto v tamojšej spoločnosti raz prepadne, už prakticky nikdy neprerazí. Podobné veci sa dajú sledovať u Japoncov či Kórejcov, ktorí tiež Čo si myslíte o koncepte flow? žijú v tom, že sa treba neustále Flow je mentálny stav, pri ktorom je držať nad hladinou, byť úspešný človek ponorený do istej činnosti tak, a viditeľný. Pritom, ak občas nemáte že nič iné sa mu nezdá dôležité. Jedným z prejavov je spontánna radosť. úspech, ak sa vám niečo nepodarí, je to úplne v poriadku. Veď na mylné S týmto konceptom prišiel môj kroky máte nárok, nemôžete predsa známy, Maďar, ktorý pôsobí na unistále pracovať na sto percent. Chyby verzite v Chicagu. V podstate sa vrátil sú normálnou sprievodnou súčasťou k tomu, čo reprezentovala stará indická života a je logické, že občas sa dostá- alebo čínska orientálna spoločnosť vame do depresívnej fázy. Pozoro- – rozmýšľať, pozrieť sa do seba, vanie samého seba je naozaj zdravá cieľavedome si nájsť správne miesto vec. Pokojne to môžete robiť cez jogu, na svete, vybudovať si svoju mikrosocietu a robiť veci tak, akoby to bol môj meditácie, čokoľvek. Ak ste k sebe úprimný, určite vám vyjdú najavo koníček, aby som nemusel stále súťažiť aj nedostatky a negatívne vlastnosti. s inými a plniť neviem aké štatistické Len vďaka tomu však môžete robiť ukazovatele. Mne sa to páči. Cesta korekcie. k tomu je však ťažká. V našich životoch

sa narodil v roku 1951 v Šahách, je dlhoročný a známy psychiater. Pracoval ako poradca prezidenta Václava Havla, stál pri vzniku televízie Nova, viedol Nadáciu Sándora Máraia, je autorom knihy Hraničný prípad. Patrí k našim najlepším expertom na komunikáciu, komunikačné tréningy realizuje po celom svete, prednáša na zahraničných univerzitách. Je ženatý, má dve dcéry, žije v Dunajskej Strede.

Nota bene

3 2017 Rozhovor

má totiž priveľa vecí „antiflow“ efekt, v mojom prípade v ambulancii sú to trebárs papierovačky, tlačivá, štatistiky a podobne. Je to jeden z dôvodov, pre ktorý som sa tento rok rozhodol odísť do dôchodku. Po odpredaji svojho podielu v televízii Nova ste získali desiatky miliónov korún. Môžete teda povedať, či je bohatstvo garanciou spokojnosti. Keď sme niektorí spoločníci zbadali, kam sa Nova vyvíja, že to nie je projekt, aký sme chceli, lebo my sme túžili po intelektuálnej televízii, odišli sme. V živote je totiž dôležité, že ak je niečo proti vašim zámerom, treba povedať nie. Nehrabať sa za peniazmi za každú cenu je povinnosť, alfa a omega života. V každom prípade, keď som sa ocitol v situácii, že som mal zrazu oveľa viac peňazí ako moji priatelia, začal som sa cítiť veľmi trápne. Bol to mizerný pocit. Vytváral som preto rôzne plány, ako sa od nich oslobodiť – komu z blízkych koľko dať, komu pomôcť. Postavil som v Šamoríne Fórum inštitút pre výskum menšín, aby tu bola aspoň jedna inštitúcia, ktorá sa vedecky zaoberá menšinami a je tu už 20 rokov. Vyrastal som v Šahách pri starej

synagóge. Žiadny Žid už v tom meste nežije. Povedal som si, že ak sme synagógu zničili my, kresťania, je to hanba a treba ju opraviť, urobiť z nej pôvodnú pýchu. Tak som do toho investoval a dnes je tam kultúrne centrum, kde sa radi stretávajú mladí ľudia. Veľa peňazí som rozdal ľuďom, ktorí to potrebovali, pomáhal som, kde sa dalo. Boli to moje únikové cesty, ako sa oslobodiť. Až potom som sa cítil lepšie. Sebe ste nedopriali? Rodine som doprial to, že dcéry mohli vyštudovať vysoké školy v Kanade. Naučili sa jazyky a videli, ako funguje jedna naozaj kvalitná multikultúrna a korektná spoločnosť. Postavili sme si tiež malý rodinný domček. To mi stačilo. Na čo iné by som ešte mohol míňať? Jasné, mohol som cestovať na drahé dovolenky a európske futbalové zápasy, to by mi však život nenaplnilo. Radšej idem do divadla, na výstavu, čítam knihy a debatujem len s tými, s ktorými sa cítim dobre. Extravagantné a drahé veci radostný život neprinášajú, iba oberajú o energiu. Naopak, pomoc iným ho prakticky zaručuje. V tomto zmysle som naozaj šťastný človek.

La dolce vita Jana Čavojská

Je to niečo také špecifické, že si zaslúži, aby sa o tom písali knihy a točili filmy. Taliani dali svetu kusisko histórie, zaujímavé umenie, krásnu architektúru, originálne jedlo, množstvo technických vynálezov. No priniesli nám niečo ešte dôležitejšie. La dolce vita. Sladký život.

Nota bene

3 2017 Reportáž

Cítim to, už keď sa autom blížim k talianskej hranici. Akoby som dýchala iný vzduch. A s ním prichádza pocit, že život viac stojí za to. Farby, chute, vône sú intenzívnejšie. Ľudia sa smejú a dávajú energiu do komunikácie s inými, bariéry medzi nimi sa strácajú. Každý rozpráva nahlas, rýchlo a používa výrazné gestá. Akoby to, o čom práve hovorí, bolo najdôležitejšie na svete. Zároveň akoby bol každý problém menší. Riešiteľný. Veď okolo je dosť životných Nota bene radostí. Tak prečo byť melancholický? Taliani si skrátka 3 2017 vedia užívať príjemné veci. Či sú to cestoviny alebo krásny Reportáž výhľad. Je to súčasť ich identity.

UN KAFÉ Veľa Talianov začína deň v kaviarni. So šálkou kapučína alebo un kafé, čo je malé silné preso, a sladkou brioš prelistujú noviny a diskutujú s ďalšími rannými hosťami. Káva v Taliansku nesmie byť drahá. Teda, ak ste v normálnom podniku. Un kafé má stáť okolo eura. Cena býva odstupňovaná. Káva pri bare je lacnejšia ako pri stolíku, a ak má kaviareň terasu, počítajte s najvyššou cenou. Un kafé pomáha nezlomným Talianom prekonať tragédie. Po zemetrasení, ktoré v roku 2009 zabilo viac ako tristo ľudí a zničilo mestá a dediny v regióne Aquila, zostali desaťtisíce ľudí bez prístrešia. Domy, ktoré zostali stáť, neboli bezpečné. Následné otrasy ich mohli zrútiť. Ľudia spávali v stanoch alebo v autách. A v zničenej Aquile pristavili dva dni po zemetrasení príves s kávou. Hoci celý majetok miestnych zostal pod troskami, našli si pár drobných na un kafé. Lebo život ide ďalej.

S VÁŠŇOU Taliani sú hrozní šoféri. A všetko robia nahlas. Ani v noci nemáte chvíľu pokoja. Raz niekto vykrikuje, potom húka alarm, hrá hudba, veselá spoločnosť na ulici preberá nejakú dôležitú tému, sused pozerá v telke operu a zrejme mu už sluch neslúži. Napriek tomu ich nemôžete nenávidieť. Tu sa hovorí nahlas a zdraví s úsmevom. Talianske „čao“ predurčuje ľudí, aby boli priateľmi. A ak máte pocit, že sa hádajú, vedzte, že je to pravdepodobne

len temperamentná, hlučná, ale úplne normálna diskusia. Taliani skrátka robia veci naplno, do všetkého vkladajú vášeň. Možno preto je talianske jedlo také božské. Pritom sa zdá, že ho varia len tak mimochodom, že len náhodne pridávajú suroviny tak, ako si to práve zmyslia a popritom si upíjajú z vína, počúvajú hudbu, nahlas diskutujú alebo telefonujú... Aj také jednoduché veci ako paradajky, peccorino, chlieb a olivový olej s pohárom vína chutia skvelo. Prisahám, že ak si rovnaké suroviny doveziete a nakrájate doma, bude to len slabý odvar. Bude im totiž chýbať talianska atmosféra. Takúto talianskosť som zažila dokonca v Ugande. Navštívila som tam niekoľko misií. Kým v anglickej pozostávalo pohostenie z čaju a sušienok, u rehoľných bratov v talianskej misii čakal bohato prestretý stôl. Malé predjedlo, polievka, mäso, zemiaky, cestoviny – ani v odľahlej misii nesmel chýbať parmezán na posypanie. Má niekto chuť na koláč? Láskavé kuchárky, ktoré sa o žalúdky bratov starali, pohotovo vytiahli nejaký z rúry. Pilo sa, ako inak, červené víno. Je pravda, že človek má hneď lepší pocit zo života.

O BARMANOCH Nota bene

3 2017 Reportáž

Večerať začínajú Taliani pokojne aj o desiatej. Nikdy nie je neskoro. A tráviť čas doma pred telkou? Pch. Radšej vybehnúť do mesta, dať si aperol, pohár vína, stretnúť sa s priateľmi alebo len s náhodnými návštevníkmi baru. Bohatý nočný život neznamená, že sú v práci leniví. Iste, na Taliana sa nedá spoľahnúť tak, že by ste si podľa neho mohli nastaviť hodinky. No skúste chvíľu sledovať pri práci napríklad talianskeho barmana! Jeho tempo je závratné. Ruky sa mu mihajú sem a tam. Zaradom púšťa a zastavuje páky presostrojov, necháva tiecť tmavú horkú tekutinu do šáločiek, pení mlieko, dolieva ho na skvelé kapučína, umýva a utiera všetko naokolo a stíha konverzovať s každým hosťom. Nezainteresovanému divákovi by sa zdalo, že je v tom hrozný chaos. Hlavne v kaviarňach, kde treba najprv zaplatiť pri pokladni a potom sa s lístkom postaviť, či lepšie pretlačiť až k barmanovi. Každý naňho máva lístkom a kričí svoju objednávku a on s prehľadom podáva plné šálky rôznych typov káv a berie späť prázdne.

UPROSTRED KRÁSY

Nálady sa však u Talianov striedajú ako vietor. Vyjdú z kostola a obzrú sa za prvou sukňou. Milujú futbal. Ich politici sú neskutočne skorumpovaní. Román Krstný otec má reálne základy. Ale aj Felliniho Sladký život.

TALIANSKO V TRENČÍNE Taliani si svoju schopnosť žiť život naplno ponechávajú, nech už ich osud zavedie kamkoľvek. Giovanni a Massimo sa prisťahovali do Trenčína z regiónu, ktorý v roku 2009 zničilo zemetrasenie. Giovanni tam riadil hotel a Massimo bol kuchár. Na Slovensko prišli kvôli láske a s túžbou otvoriť si vlastnú reštauráciu. Alebo aspoň kaviareň. V centre Trenčína vznikla La Piazetta, Námestíčko. Zaujímavé, že dvaja Taliani, ktorí po slovensky vedeli prvých pár slov, mali v meste za mesiac viac priateľov než má 90 percent tých, ktorí tam žijú od narodenia. Aj to je pre mňa talianskosť. Ako praví talianski šéfovia nesedia v kúte. Každého zákazníka zdravia ako najvzácnejšieho priateľa. Giovanni vedie obsluhu reštaurácie a Massimo kuchyňu. Ani jeden z nich neobsedí. Cítia sa až nesvoji, keď majú sedieť dlhšie ako dvadsať sekúnd. Už sa obzerajú, či je všetko na svojom mieste, či niektorý hosť niečo nepotrebuje, či netreba oprášiť smietku, priniesť pohár vody alebo odpratať tanier. Dovolenka? Možno na pár dní. Ale dlhšie nevydržia. V podniku sú každý deň od šiestej ráno, až kým neodíde posledný hosť. Slovákov a Slovensko majú veľmi radi. Sú tu spokojní. Hoci stále nechápu, prečo trávime večery doma a chodíme skoro spať. „A hrozne šoférujete,“ pridáva Giovanni. „Pomaly.“

REALITA DOLCE VITA Keď prišiel na jeseň roku 2012 Daniele Pilla do Bratislavy, priniesol si medzi Slovákov talianske zvyky: hlasný, srdečný hovor, kontaktnosť, vďaka ktorej je Talianom prirodzené dotýkať sa počas rozhovoru svojho spoločníka, potľapkať ho po pleci, objať ho, aj keď je to človek, ktorého poznajú desať sekúnd. „Rýchlo som si uvedomil, že Slováci sú iní,“ usmieva sa Daniele. „Nepovedal by som, že chladní. Len si zo začiatku držia odstup. Musel som sa naučiť kontrolovať svoje ruky.“

Hovoriť po taliansky je ako spievať. Ten jazyk vás chytí za srdce. Učí sa veľmi ľahko. Doslova sa na vás za pár týždňov nalepí. Chcete vyslovovať talianske slovíčka, pohrať sa s nimi ešte v ústach a potom ich vyrieknuť s vášňou, s akou sa žije iba tu. Cítiť ju nielen v ľuďoch, ale aj v kráse, ktorou sú obklopení. Veď žijú si s toľkými nádhernými pamiatkami! Doslova si na nich vystavali prítomnosť.

Pôvodne plánoval zostať šesť mesiacov na pracovnom programe Erasmus, aby si po skončení ekonómie na univerzite v Pise mohol pripísať do cévéčka pracovnú skúsenosť. Zistil však, že sa mu na Slovensku otvárajú pracovné príležitosti, k akým by sa v Taliansku dostal len ťažko. „Ľudia, ktorí v Taliansku nežijú, si ho predstavujú ako miesto z pohľadníc a filmov. Vždy zaliate slnkom, plné usmievavých ľudí. Ale realita nie je až taká skvelá. Koncept dolce vita je pre nás skôr snom. Taliansko má množstvo problémov. Napríklad vysokú nezamestnanosť.“

Taliansko dostalo do vienka aj krásnu prírodu. Hory, more, pahorky, vinohrady. Sopky, vysušené oblasti, kamene. Každý je veriaci, každý má duchovné osoby v úcte, stovky ľudí si cez veľkonočné procesie obliekajú kukly kajúcnikov.

V priebehu troch mesiacov dostal Daniele dve pracovné ponuky. „Rodičia nechceli veriť vlastným ušiam. Dobrá práca so zmluvou na dobu neurčitú je v Taliansku takmer zázrak.“ Daniele pochádza z juhu, z mestečka neďaleko

Nota bene

3 2017

Reportáž

Téma

Neapola. Okrem ekonomickej situácie tam problémy robí aj korupcia. Lepšie povedané postoj ľudí, ktorí majú stále v hlavách, že kým niekoho nepodplatia, tak nezískajú dobré pracovné miesto či zákazku.

Ako typickej Talianke jej chýba skvelé talianske jedlo, ale aj kvalita služieb. „U nás je bežné nahlas sa sťažovať, ak niečo s jedlom nie je v poriadku. Tu ma manžel v reštaurácii krotí. On by nekvalitu radšej prešiel mlčaním.“

Daniele nikdy neplánoval, koľko tu zostane. No keď Existuje podľa Sary talianske dolce vita? „Sme buď pred dvomi rokmi stretol Katarínu, stala sa hlavným veľmi šťastní, alebo je všetko hrozná tragédia,“ uvažuje. dôvodom, aby neodišiel. Teraz čakajú bábätko a Katarína „Nevieme cítiť nič medzi tým.“ Spomína si na svojich brahovorí, že ona s Danielem to talianske dolce vita zažíva. trancov zo Sicílie. Neznalosť cudzích jazykov – podľa Sary Pozornosť, kvety a romantika. Taliani to vraj majú v sebe. vinou zlého školského systému, v ktorom patrí angličtina spolu s výtvarnou a telesnou k najmenej dôležitým predCIRKUS PO TALIANSKY metom – pravdepodobne obmedzuje ich svet len na ich rodné mestečko. Hoci medzi Trapani a Bratislavou lieta priama letecká linka za pár desiatok eur. Kúpiť si letenky, Sara Pantaleo spoluzaložila bratislavskú cirkusovú nasadnúť na lietadlo a vybrať sa na výlet je však pre nich školu Cirkuskus. Prišla sem z mestečka pri Miláne pred štyrmi rokmi s manželom Slovákom, s ktorým sa zoznámi- akýsi vzdialený sen. la v Bruseli, kde študovala na cirkusovej škole. Slovensko má pre ňu veľa predností. Napríklad sa všade dohovorí V upršanej Bratislave si Sara uvedomuje aj to, o čo v angličtine. Každý rýchlo odpovedá na maily. Verejná ľahšie je byť šťastný v slnečnom Taliansku. „Keď vám každý doprava funguje. A zdravotníctvo vraj máme oveľa lepšie deň svieti slnko, je to skvelý pocit. Udržať si však pocit než oni. šťastia a úsmev v krajinách, kde je chladno a zamračené, to chce naozaj veľa energie. Taliani si celkom neuvedomujú, Nemá tu však s kým chodiť von. „V Taliansku sa ľudia aké skvelé miesto na život dostali.“ stretávajú na káve, v reštaurácii alebo sa navštevujú aj každý deň. Len tak zazvoníš u priateľov, kedykoľvek ti 1 (str. 11) Giovanni má v centre Trenčína kaviareň La Piazetta. napadne. Keď ti chýba niečo do varenia, ideš si vypýtať od 2 (str. 11) Daniele neplánoval zostať v Bratislave, ale stretol Katku, ktorá susedy. Tu sa s priateľmi vidíme raz za pár týždňov. Akoby hovorí, že talianske dolce vita s ním zažíva aj tu. Slováci chodili von len pri slávnostných príležitostiach.“ 3 Sara Pantaleo spoluzaložila bratislavskú cirkusovú školu Cirkuskus.

Sladký jed Galina Lišháková

Shutterstock

Cukor konzumujeme v takom množstve, že sa pre nás stáva jedom. Konzumujeme ho dokonca aj vtedy, keď to ani netušíme – v niektorých potravinách je dokonale ukrytý, a o to zákernejší. Naši pravekí predkovia boli odkázaní len na dobroty, ktoré im poskytovala príroda v rámci sezóny. Maškrtili zrná, orechy, ovocie... Dnes je cukor aj v potravinách, v ktorých by sme ho naozaj nehľadali – v šunke, paštétach či horčici. Je to veľmi zákerné, pretože náš organizmus sa takým vysokým dávkam cukru evolučne neprispôsobil. Ešte pred sto rokmi bola vo svete ročná spotreba cukru okolo 2,5 kg na osobu, dnes je to 36 až 40, v USA dokonca 50 kg. Spotreba čistého cukru v domácnostiach síce klesá, lebo ľudia

si škodlivosť cukru začali uvedomovať na základe obezity a zhoršeného zdravia, ale spotreba cukru skrytého v priemyselne spracovaných potravinách zostáva naďalej tichým zabijakom.

SLADKÝ ŽIVOT Ako to, že zrazu žijeme taký „sladký život“? Austrálčan Damon Gameau, režisér a zároveň hlavný hrdina dokumentu That Sugar Film na vlastnom tele vyskúšal zvýšený príjem cukru. Vypátral, že k zásadnému zlomu v jeho spotrebe došlo v roku 1955 v USA. Vtedy ame-

rický prezident Dwight D. Eisenhower prekonal infarkt a vedci diskutujúci o príčine srdcových chorôb sa rozdelili na dva tábory. Jeden už vtedy tvrdil, že problémy so srdcom zapríčiňuje priveľa cukru, druhý, ktorý napokon súboj vyhral, videl hlavného vinníka v tuku. Potravinársky priemysel preto dostal za úlohu znížiť množstvo pridávaného tuku do potravín. Len čo sa tak stalo, znížila sa ich kalorická hodnota a zhoršila chuť. Cukor sa vo svetle vtedajších vedomostí javil ako ideálne riešenie – dodal súčasne jedno

SKRYTÝ CUKOR

aj druhé. O dvadsať rokov neskôr však lekári začali biť na poplach pre nárast obezity, cukrovky II. typu a metabolického syndrómu. Príčina bola nesporná – cukor. V tomto momente nastal ďalší dôležitý zlom.

Malá fľaša coly (500 ml): 40 g cukru Ovocná müsli tyčinka: 8 g cukru Ochutená minerálka (1,5 litra): 62 g cukru Energetický nápoj (250 ml): 20 g cukru Zmrzlina (500 ml): 112 g cukru Pečené kuracie mäso s ryžou a omáčkou (550 g): 12 g cukru Ovocný nápoj (250 ml): 24 g cukru Jedna polievková lyžica kečupu: 4 g cukru Jedna maslová sušienka: 2 g cukru Instantná paradajková polievka (600 g): 24 g cukru Veľký jahodový kokteil z McDonaldu: 64 g cukru Sušené hrozienka (14g): 8 g cukru Nízkotučný jogurt (175g): 8 g cukru Jeden banán: 16 g cukru Pomarančový džús (200ml): 12 g cukru Polotučné mlieko (200 ml): 8 g cukru Jablko: 8 g cukru Celozrnné vločky (30g so 125 ml mlieka): 8 g cukru Horúca čokoláda so šľahačkou: 36 g cukru Čokoládová tyčinka (125 g): 56 g cukru

Andrea Culková, režisérka českého dokumentárneho filmu Sugar Blues, ktorá začala po histórii prisladzovania pátrať, keď ochorela na tehotenskú cukrovku, zistila, že americká cukrovarnícka lobby si najala najlepšiu PR agentúru na svete a na jej odporučenie dala vypracovať falošnú vedeckú štúdiu o cukre, obhajujúcu jeho zvýšený príjem v potravinách. Podľa tejto štúdie sa až donedávna riadili výživoví poradcovia nielen v USA. Dôkazy o tomto v podstate zločine vyšli na svetlo len nedávno, vďaka investigatívnemu novinárovi Garymu Taubesovi. A Sugar Blues je prvý film, ktorý priniesol jeho svedectvo.

Nota bene

3 2017 Téma

Andrea Culková musela pre zdravie svoje i dieťaťa vysadiť cukor zo dňa na deň. Kým dovtedy bola povestná svojou ustavičnou energiou (pre neustály doping sladkosťami), zrazu sa cítila ako vyhasnutá. Pri analyzovaní účinkov cukru sa rozhodla, že zmení životný štýl celej päťčlennej rodiny. Znamenalo to vrátiť sa k vareniu doma, pretože aj reštaurácie, škôlky a školy pracujú s prisladzovanými polotovarmi. Naučila sa aj piecť bez cukru s použitím medu, javorového sirupu či melasy.

SME CHEMICKÁ TOVÁREŇ Prečo vlastne priveľa cukru spôsobuje ľudskému telu problémy? Biely cukor je sacharóza, ktorá sa v tenkom čreve štiepi na glukózu a fruktózu. Glukóza je pre náš život nevyhnutná, obsahuje ju každá bunka ľudského tela a organizmus ju buď okamžite premení na energiu, alebo uloží do zásoby. Hladina cukru v krvi stúpne a podžalúdková žľaza na ňu zareaguje intenzívnou produkciou inzulínu, aby ju zrazila. Súčasne mozog, ktorý dostal signál o sladkej chuti, vylúči dopamín, hormón navodzujúci pocit slasti a uspokojenia, na ktorý si človek rýchlo navykne. Behom pol, trištvrte hodiny je už však vďaka inzulínu hladina cukru pod normálom a človek pocíti únavu. Mozog si preto pýta ďalší cukor. Nejde teda o pocit hladu, ale o túžbu po sladkej chuti, pocite slasti a prívale energie.

ŠŤASTNÍ BEZ CUKRU Cvičte. Polhodinou akéhokoľvek cvičenia, plávania, rezkej chôdze alebo behu si zabezpečíte vyššiu hladinu hormónov šťastia. Ideálne je venovať sa športovému pohybu každý deň, alebo aspoň obdeň.

Mohlo by sa zdať, že fruktóza, ktorú náš organizmus pozná z prírody, by preň nemala byť problém. Síce nestimuluje vylučovanie inzulínu, ale ani s jej dnešným množstvom si ľudský organizmus nevie poradiť. Ak jej prijímame priveľa, dôsledkom môže byť priberanie, najmä v oblasti brucha, metabolický syndróm, zvýšenie zlého cholesterolu... V nadmernom množstve je rovnako nebezpečná, ak nie nebezpečnejšia ako glukóza. Jej výhodou však je, že do krvi sa vyplavuje pomalšie ako biely rafinovaný cukor. Ak teda zjeme namiesto sladkosti primerané množstvo ovocia, napríklad jedno jablko, nepocítime náhly prílev energie a ani jej následný prudký pokles.

CUKOR MIESTO KOKAÍNU Psychiater a neurofarmakológ Serge H. Ahmed z National Centre for Scientific Research v Paríži sa zameriava na vedecký výskum závislostí a účinky cukru prirovnáva k účinkom drog. Aj na základe výsledkov tohto pokusu

s potkanmi: na pol dňa im dal prístup k ľubovoľnému množstvu cukrovej šťavy a nasledujúci deň museli bez nej vydržať, dokopy približne mesiac. No už po niekoľkých dňoch začali potkany svoj denný príjem cukru zvyšovať! Bez neho sa im klepali zuby, predné labky aj hlava, skrátka, vykazovali abstinenčné príznaky. Záchvatové prejedanie sa cukrom sa u potkanov prejavilo aj zvýšenou motiváciou ho získať – po dvoch týždňoch abstinencie častejšie stláčali páčku, ktorou bol zabezpečený jeho prísun. Pri ďalšom pokuse, keď si mohli vybrať medzi kokaínom a cukrom, uprednostnili cukor. Na sladký nápoj prešli z kokaínu dokonca i potkany-narkomani a ani šesťnásobné zvýšenie dávky tvrdej drogy pre ne nepredstavovalo pokušenie, pre ktoré by boli ochotní vzdať sa cukru. Že ich v sladenom nápoji nepriťahovali kalórie, ale jeho chuť, vedci zistili pri experimentoch s umelým sladidlom bez kalórií.

DENNE AJ 40 KOCIEK Režisér Damon Gameau sa s negatívnymi účinkami cukru zoznámil zaujímavým pokusom, ktorý urobil sám na sebe. 60 dní prijímal denne 40 lyžičiek cukru. Zdá sa to byť veľa, ale je to priemerné množstvo, aké denne Austrálčan spotrebuje. Zmeny v Damonovom organizme pravidelne preverovala skupina lekárov. Pri pokuse nezvýšil svoj denný príjem kalórií, ale zmenil ich zdroje. Zdravé tuky ako orechy či avokádo vymenil za sladké produkty, často tiež prezentované ako zdravé: sladené mliečka do školy, müsli tyčinky… Výsledok? Pribral 8,5 kg, obvod pása mu narástol o 10 cm a množstvo tuku v tele vzrástlo o 8%. Krvné výsledky poukazovali na to, že mu stukovateli črevá, čo je prvým krokom k inzulínovej rezistencii, ktorá môže smerovať k cukrovke II. typu. Hladina triglyceridov, čiže tuku v krvi, mu poskočila z 0,08 na 1,5, čo znamená zmenu

zo zdravého cholesterolu na škodlivý LDL cholesterol. Ten sa zachytáva na stenách tepien a môže spôsobiť ich kôrnatenie. Damon navyše popisoval zmeny v psychike. Po sladkosti sa cítil skvele, bol plný energie a niekedy až blbol od radosti. Po pol až trištvrte hodine nasledoval prudký útlm. Napriek tomu, že prijímal rovnaké množstvo jedla, častejšie cítil hlad a nálady aj energia mu kolísali podľa toho, či sa práve zasýtil niečím sladkým, alebo po sladkom len bažil. Ak ste sa identifikovali ako cukrový závislák a chcete sa svojej „drogy“ vzdať, čaká vás neľahká odvykačka, pri ktorej sa môžete pár dní triasť ako spomínané laboratórne potkany. Ale potom sa vám pri jedení začnú v ústach vynárať chute, aké ste dosiaľ nevnímali, pretože ich prehlušovala takmer všadeprítomná sladkosť. Podľa odborníkov na výživu by celková denná dávka cukru nemala prekročiť 5 percent energetického príjmu, čo predstavuje asi 25 gramov alebo 5 čajových lyžičiek!

Meditujte. 60 minút pravidelne a hlboko dýchajte a nechajte voľne plynúť svoje myšlienky aspoň raz v týždni. Pomáhajte iným. Empatia a súcit priamo súvisia s aktom dávania a vyplavuje sa pri nich oxytocín, jeden z hormónov šťastia. Jedzte antistresové potraviny. Hrozno, banán, chilli papričky, orechy či avokádo pomáhajú k pocitu blaženosti. Starajte sa o zvieratká. Ich prítomnosť, kontakt s nimi, no aj ich pozorovanie navodzuje príjemné pocity. Spievajte. Spev je prirodzeným cvičením uvoľňujúcim myseľ aj telo a navodzujúcim pocit radosti. Ak nemáte sluch, spievajte si v sprche. Kontaktujte sa s ľuďmi. Ideálne s tými, s ktorými je vám príjemne alebo vás s nimi spája spoločná záľuba. Tvorte. Vyšívajte, pleťte, maľujte, skladajte básne, alebo hoci aj stĺkajte stolčeky, ak vás to baví, lebo tvorba robí človeka šťastným. Vzdelávajte sa. Učiť sa môžete do konca života, napríklad cudzie jazyky. Pocit vnútorného rastu je krásnym zdrojom radosti.

Nota bene

3 2017 Téma

Šťastie sa dá podržať

Pre medicínu mal objav endorfínov obrovský význam. „Postupne sa zisťovalo, že v tele máme viaceré druhy receptorov bolesti, ale nie na každý pôsobia tie isté lieky. To urýchlilo a zlepšilo vývoj analgetík a dnes ich už dokážeme kombinovať tak, aby pôsobili na viacero druhov týchto receptorov súčasne. Majú veľký prínos pre pacientov s rôznymi chronickými bolesťami a hlavne s chronickou bolesťou pri nádorových ochoreniach. Kedysi mali ľudia hrôzu z toho, že budú v bolestiach umierať, dnes sa vie nasadiť liečba proti bolesti na mieru toho ktorého pacienta, podľa druhu a rozsahu jeho nádorového ochorenia.“

Galina Lišháková

Dôvod k šťastiu väčšinou máme a nie len jeden. No našinec, keď sa ho opýtate, ako sa má, považuje priam za povinnosť na niečo si posťažovať. Je šťastie niečo prchavé a náhodné? Niečo, čo – ako hovorí ľudové príslovie – sadne aj na vola, ale zároveň si to nevieme zabezpečiť sami?

Nota bene

3 2017 Téma

„Na šťastie asi neexistuje univerzálna definícia, pretože chorý človek si myslí, že by bol šťastný, keby bol zdravý, chudobný vidí blaho v bohatstve, osamelý sa domnieva, že by mu ho priniesol životný partner, kým nešťastne ženatý môže s nostalgiou spomínať na časy samoty. Z tohto pohľadu je jeho definícia neuchopiteľná,“ konštatuje MUDr. Viliam Dobiáš, s ktorým sme sa stretli v jeho pracovni na Slovenskej zdravotníckej univerzite. Na šťastie sme nazerali z viacerých ulov pohľadu.

ŠŤASTIE V JABLKU Ako lekár je záchranár Viliam Dobiáš s ľudským šťastím i nešťastím konfrontovaný denne. A ako obyčajný smrteľník tiež – vážne ochorenie sa nevyhlo ani jemu. Napriek tomu hovorí, že má šťastný život. Vnímal to tak odjakživa – pod vplyvom výchovy, viery a práce, ktorá ho baví. Pocit maximálnej spokojnosti preto chápe ako súhru viacerých okolností. Tie sa však obvykle nepošťastia súčasne. „Takže človek stále túži po niečom, čo nemá a o čom si myslí, že by mu prinieslo šťastie. Ale keď to získa, nie je o nič šťastnejší ako predtým. Prípadne sa mu, povedzme, šťastie v peniazoch vypomstí rozpadom partnerských vzťahov. Ako povedal filozof Jean François Paul de Gondi: Nenájdete stratený raj do tých čias, kým vám k šťastiu nepostačí jablko.“ Na pocite blaha však môžeme rozumovo pracovať a získané šťastie

si podržať. Veď už samotný fakt, že žijeme a každý deň nám prináša nové šance, je šťastím. „Dôvod k nemu väčšinou máme a nie je jeden, len si to treba pripomínať.“ Pre doktora Dobiáša je v pracovnom živote šťastným okamihom, „keď mám pacienta, ktorého zdravotný stav je veľmi zlý, a napriek enormnej snahe celej posádky nemám istotu, že ho dovezieme do nemocnice živého, a potom sa po pár týždňoch dozviem, že prežil bez následkov. Stáva sa to niekoľkokrát do roka a je to povznášajúci pocit“.

ZDRAVÝ NÁVYK Výšku hladiny endorfínov môžeme vo svojom tele sami prirodzene zvyšovať a cítiť tak menej miernych chronických bolestí, mať vyššiu chuť do života a radosť z neho. „Postupy sú jednoduché. Začnite sa napríklad otužovať tým, že si po každom sprchovaní dáte pol minúty studenou vodou. Choďte na prechádzky, aj keď je zlé počasie. Nájdite si na štyri hodiny týždenne rekreačný šport, povedzme bicyklovanie, beh, plávanie... Hladinu endorfínov zvyšuje aj radosť z práce, z koníčkov či dobročinnosť, takže nemyslite len na seba...“

DROGY V KRVI V poslednej dobe sa veľa hovorí o endorfínoch, hormónoch šťastia, a o tom, že ich hladinu môžeme do veľkej miery ovplyvniť stravou, športom, relaxáciou... Je to naozaj tak? „Endorfíny vedci objavili v roku 1974, a keďže v tom čase som sa venoval liečbe bolesti, veľmi ma zaujímali. Pomenovanie endorfíny je odvodené od slova endogénne, čo znamená vnútorné, a slova morfíny, pretože endorfíny majú podobný účinok ako droga morfín. Takto to znie hrozne, akoby nám v tele kolovali nejaké heroínové substancie, ale v skutočnosti nás chránia napríklad pred bolesťami.“ V mieche sú takzvané generátory, oblasti, ktoré vysielajú bolestivé signály, ktoré si mozog neuvedomuje, lebo zároveň produkujú istú hladinu hormónov šťastia. „Ak by sme ju v krvi nemali, každý krok a pohyb by bol pre nás odjakživa bolestivý, pretože by sme cítili trenie kĺbov. Ale vďaka endorfínom začíname bolesti pociťovať až s prirodzeným opotrebúvaním kĺbov. Najčastejšie sú bolesti chrbtice, na tie sa sťažuje okolo 80 % ľudí.“

Na vyššiu hladinu endorfínov, ak si ju sami produkujeme, si za chvíľu zvykneme, čo najlepšie poznajú športovci. „Pretože endorfíny sú telu vlastné morfíny, neškodia mu, ale vzniká na ne návyk a pri ich znížení aj abstinenčné príznaky. Ak pravidelne športujúci človek z nejakého dôvodu dva-tri dni pohybovej aktivity vynechá, má pocit nepokoja a ženie ho to k jeho športu, koníčku či inej aktivite, pri ktorej si hladinu endorfínov zvyšuje. Tí ľudia sú potom aj zdravší, aj psychicky odolnejší.

Shutterstock

Niekto má od prírody nižšiu a niekto vyššiu hladinu endorfínov. Ten prvý môže nazerať na život s obavami a smútkom, ale niektorá zo spomínaných aktivít by mu mohla pomôcť. Pravdaže, sú aj ľudia, ktorých emocionálne prežívanie je natoľko neradostné, že možno potrebujú antidepresíva, aby bol ich život hodnotnejší, ale to musí posúdiť psychiater. A naopak, ľudia, o ktorých sa hovorí, že sú charizmatickí, majú od prírody vyššiu koncentráciu endorfínov.“

SLADKÉ BOZKY KAŽDÝ DEŇ Možnosti liečby fyzickej i duševnej bolesti sú dnes mimoriadne úspešné. Na druhej strane to znižuje mieru frustrácie, akú dokážeme uniesť. Štatistiky poukazujú na čoraz vyššiu spotrebu analgetík, antibiotík a antidepresív. „Nie som psychiater, ale v rámci záchrannej služby prichádzam do styku aj s ľuďmi s psychickými problémami a je ich podstatne viac ako pred vyše tridsiatimi rokmi, keď som ako záchranár začínal. Pribúdajú rozličné neurózy, fóbie, ale aj závažnejšie psychické ochorenia. Z môjho pohľadu lekára je to aj preto, že vo všeobecnosti sa menej hýbeme, sme obéznejší a žijeme pohodlnejšie.“ To nám paradoxne znižuje hladinu endorfínov, cítime únavu, smútok až nechuť do života. „Mám pocit, že ľudia pre drobné problémiky nevidia veľké šťastie, akoby stratili mieru proporcionality. Veď z historického hľadiska sa my, Slováci, máme najlepšie, ako sme sa kedy v dejinách mali. Žijeme bez vojny, nehladujeme, prevažná väčšina z nás má strechu nad hlavou a zdravotnú starostlivosť na veľmi dobrej odbornej úrovni. I keď zdravotníctvu chýba viac ľudskosti. Ľudia sú však už natoľko zvyknutí na lieky, že zabudli, že základom každej liečby je úprava životosprávy. Keby sa správne stravovali, mnohí by dnes nemali vysoký krvný tlak, cukrovku a iné civilizačné ochorenia.“ A záchranár hneď aj upozorňuje na hodnotu a silu odriekania sa, napríklad v jedle. Pretože hladinu endorfínov zvyšuje aj pôst, ktorý navyše prospieva zdraviu. „Je dôležitý aj ako spôsob prekonávania samého seba. Práca v nepretržitej prevádzke a popritom učenie mi síce nedovoľuje venovať sa prísnemu a dlhšiemu pôstu. Ale pravidelne v piatok mám bezmäsitý deň s rybou a ešte aspoň jeden deň v týždni so šetriacou bezmäsitou stravou. Prísny pôst dodržiavam na Štedrý deň do večera, Popolcovú stredu, Veľký piatok. Každý deň večeriam najneskôr o 18. hodine, potom už nejem. Raňajky sú výdatné, obed normálny, večera skôr menšia. Nekupujeme a nejeme čipsy a chrumky, pijeme vodu z vodovou alebo minerálne vody bez príchutí a prímesí.“ Ako priznáva, manželka, s ktorou nedávno oslávili 45. výročie zoznámenia, je vynikajúca kuchárka, takže

Nota bene

3 2017 Téma

Nota bene

3 2017

Téma

Svet

Alan Hyža

má problém nejesť aj očami, nieto dodržiavať prísny pôst. Je rád, že váži len 10 kg nad optimálnu hmotnosť a priznáva, že má rád aj sladké. „Kým boli deti malé a doma, manželka piekla aj dvakrát týždenne domáce koláče. Cez víkend k poobedňajšej káve patria jeden, dva bonbóny alebo čokoláda. Sladké bozky každý deň.“

ĎAKUJEM, VÝBORNE Ak sa doktora Dobiáša niekto opýta, ako sa má, odpovie: „Ďakujem, výborne.“ A hovoril to aj pred šiestimi rokmi, keď mu lekári zistili nádorové ochorenie s metastázami. „Pozrel som si kategorizáciu ochorenia a pravdepodobnosť prežitia a povedal som si, že by som ešte chcel napísať dve knižky. Jednu som mal už rozrobenú a druhú v hlave. Vedel som, že si musím švihnúť. Ale preto, že som veriaci, povedal som si: Pán Boh vie, aké mám plány. Keď si myslí, že tie dve knižky budú užitočné, tak mi ich dovolí dopísať, a keď si myslí, že nikomu nepomôžu, tak ich nedopíšem. Tým pádom som časť zodpovednosti preložil na jeho plecia a mne sa uľavilo.

No a vidíte, už píšem tretiu. Som po štyroch operáciách, ale cítim sa zdravý, chodím do práce a robím všetko, čo predtým. Pripadalo by mi ako rúhanie, keby som povedal, že sa nemám dobre.“ Znovu zdôrazňuje, že pocit šťastia je aj o psychickom nastavení, a to sa prejavuje v maličkostiach. Napríklad obyčajným pozdravom, ktorý je prvým kontaktom človeka s človekom. „Ľudia považujú Američanov za neúprimných, pretože sa stále usmievajú. Ale aj to má veľký význam. Lebo keď sa vás za deň päť ľudí opýta, ako sa máte a vy hoci aj strojene odpoviete, že dobre a usmejete sa, pôsobí to autosugestívne. Škoda, že k nám sa táto časť americkej kultúry nepreniesla a našinec, keď sa ho opýtate, ako sa má, považuje priam za povinnosť na niečo si posťažovať. Tým pádom si však vsugerúva, že má problémy a, samozrejme, prejaví sa to na jeho psychike. Často tiež počujem, že za predchádzajúceho režimu bolo lepšie, ale neviem o nikom, kto by sa preto chcel vysťahovať do Severnej Kórey alebo na Kubu.“ Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

MUDr. Viliam Dobiáš (66) vyštudoval medicínu na Lekárskej fakulte UK v Bratislave. Pracoval ako anestéziológ v skalickej nemocnici, potom v Bratislave na Kramároch a ako primár oddelenia anestéziológie a intenzívnej medicíny Nemocnice Ministerstva vnútra. Desiatky rokov pracuje v záchrannej službe, učí na viacerých vysokých školách, je prezidentom Slovenského Červeného kríža a súdnym znalcom. V rámci projektu Krajina záchrancov učí ľudí poskytovať prvú pomoc a v r. 2013 získal Národnú cenu SR za celoživotný prínos pre záchranárstvo. Okrem odborných publikácií je autorom knihy Volali ste záchranku? a momentálne pracuje na knihe prvej pomoci. Žije v Bratislave, je ženatý a má tri deti.

Žiadne ploty! Hinz&Kunzt / INSP.ngo

Lena Maja Wôhler

Nebude to bežná dedina. Spoločne a s rovnakými právami v nej budú žiť utečenci, rodiny s deťmi i seniori. Nadšenecká vízia o budúcej Európe sa experimentálne zhmotní v severnom Nemecku.

Nota bene

3 2017 Svet

Mestečko Hitzacker sa nachádza sto kilometrov od Hamburgu. Zo železničnej stanice stačí krátka prechádzka a ocitnete sa na rozľahlej lúke. Práve tu, na pozemku s rozlohou 55 000 m², sa začína stavať nová obec. „Nebudú tu nijaké ploty. Hlavným princípom bude princíp komunity,“ hovorí Sonja Deuter, bývalá politička za Stranu zelených, ktorá za zaujímavým projektom stojí. „Budúca podoba Európy je výlučne v našich rukách,“ dodáva. Dvanásti členovia stavebného tímu zanietene diskutujú o prototype budov, ktoré zamýšľajú postaviť. Aký typ okien použijú? Budú môcť byť byty na prvom poschodí bezbariérové a zároveň cenovo dostupné? „Pri modelovom dome nesmieme zabudnúť započítať ani tú najmenšiu súčiastku,“ vysvetľuje hamburský architekt Frank Gutzeit. Tvorba modelu je dôležitý proces, podľa neho sa postaví 100 obytných jednotiek pre 300 ľudí. K budovaniu obce sa môže vyjadriť každý člen komunity, rozhodnutia sa prijímajú najprv v menšej pracovnej skupine a potom v širšom pléne. „Je to naozaj výzva,“ konštatuje Frank. „Príprava prototypu je časovo náročnejšia, ale za tú námahu to stojí.“ Maximálna výška nájomného bude 4,90 eura za meter štvorcový, bez poplatkov za teplú vodu, kúrenie, energie a podobne. V prípade žiadateľov o azyl a nezamestnaných budú náklady na bývanie hradené zo štátnych prostriedkov. Zásadnou podmienkou je, že stavby musia byť postavené z ekologicky udržateľných stavebných materiálov z okolitého regiónu. „My sami musíme výrazne prispieť k tomu, aby sme iným umožnili nájsť tu domov,“ objasňuje Sonja. Okrem stavebných nákladov je tu však ešte ďalšia finančná požiadavka – každý, kto sa chce do novej dediny nasťahovať, musí prispieť sumou 13 500 eur. Pozemok, elektrické vedenie, cesty – to všetko niečo stojí.

„Bez pomoci by som sa do projektu nemohla zapojiť,“ priznáva 34-ročná slobodná matka Maria Stöckemann. Po liečbe rakoviny žije z podpory v nezamestnanosti a veľmi túži odsťahovať sa z anonymného činžiaka. „Je tu veľa ľudí, ktorí nám to chcú umožniť. Sú neuveriteľne silní,“ hovorí. Do fondu solidarity sa už podarilo vyzbierať okolo 88 000 eur. Tieto prostriedky pomôžu aj Omidovi Kuhestanimu, 23-ročnému Afgancovi, ktorý v roku 2010 ušiel zo svojej vlasti pred Talibanom. V Hamburgu sa vyučil za murára a už sa nemôže dočkať, kedy priloží ruku k dielu. „Máme možnosť zapojiť sa a prichádzať s vlastnými návrhmi. Postavíme dedinu a potom si urobím maturitu a budem študovať na univerzite.“ Omid sa chce stať architektom ako jeho otec a už aj stihol absolvovať stáž u Franka. O chvíľu je už Omid na spoločnom stretnutí so Sonjou, Mariou, Frankom a ďalšími členmi družstva, ktoré pred spustením projektu vzniklo. Od minuloročného zrodu myšlienky vybudovať multikultúrnu, viacgeneračnú dedinu vytvorili spolu už veľa pôsobivých plánov. Časový harmonogram výstavby je ambiciózny. Prvý dom by mal byť hotový v júli, dokončenie ostatných koncom roka 2018. Existujú nejaké pochybnosti o tom, či sa túto víziu európskej budúcnosti podarí zrealizovať? „Absolútne žiadne,“ uzatvára Sonja. Za preklad článku ďakujeme Janke Ofúkanej, www.eurotrend21.sk.

1 (str. 19) Omid Kuhestani ušiel z Afganistanu pred Talibanom. V Hitzackeri si chce vybudovať nový domov. 2 Architekt Stefan Neumann a maketa experimentálnej dediny.

Nota bene

3 2017 Proti prúdu

VYHLÁSENIE o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby podľa § 50 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“), ktorej bolo za zdaňovacie obdobie vykonané ročné zúčtovanie preddavkov na daň z príjmov zo závislej činnosti Rok :

2016

Uvádza sa zdaňovacie obdobie, za ktoré sa platí daň

Rodné číslo

Dátum narodenia (ak ide o daňovníka, ktorý nemá rodné číslo)

I. ODDIEL ÚDAJE O DAŇOVNÍKOVI Priezvisko Meno 03

Titul pred menom / za priezviskom

Súpisné /orientačné číslo

Štát

Suma do výšky 2 % resp. 3 %1) zaplatenej dane Zaplatená daň, z ktorej sa vypočíta suma do výšky 2 % resp. 3 %1) zaplatenej dane Suma do výšky 2 % resp. 3 %1) zo zaplatenej dane z r. 12 (minimálne 3 eurá)

12 13

podiel do výšky 3 % zaplatenej dane možno prijímateľovi poukázať, ak fyzická osoba v zdaňovacom období vykonávala dobrovoľnícku činnosť podľa zákona č. 406/2011 Z. z. počas najmenej 40 hodín a predloží o tom písomné potvrdenie, ktoré je prílohou tohto vyhlásenia. Na r. 12 sa uvádza daňová povinnosť daňovníka, znížená o daňový bonus, vypočítaná v roku (nie daň na úhradu), v ktorom sa podáva toto vyhlásenie; uvádza sa riadok 03 z potvrdenia o zaplatení dane, ktoré je súčasťou tohto vyhlásenia. Na r. 13 sa uvádza suma zaokrúhlená na eurocenty nadol, pričom táto suma nesmie byť nižšia ako 3 eurá.

Dátum zaplatenia dane

Titul (pred menom) Adresa trvalého pobytu Ulica Obec

II. ODDIEL ÚDAJE O PRIJÍMATEĽOVI

Právna forma 16 OBČIANSKE ZDRUŽENIE

Sídlo Ulica 18 KARPATSKÁ PSČ 20 8

1 0

(cudzí štátny príslušník uvedie

Titul (za priezviskom) Číslo Štát

PSČ

Meno

Titul (pred menom / za priezviskom)

Súpisné /orientačné číslo 19 3 0 9 6 / 1

PSČ

III. ÚDAJE O ZAPLATENÍ DANE Z PRÍJMOV ZO ZÁVISLEJ ČINNOSTI - v eurách

Z riadku 05 potvrdenia o zaplatení dane, ktoré je súčasťou vyhlásenia. V prípade daňového preplatku z ročného zúčtovania preddavkov na daň sa uvedie dátum 31. marec zdaňovacieho obdobia, v ktorom sa toto vyhlásenie podáva.

1 /

Rodné číslo

dátum narodenia)

Trvalý pobyt (fyzická osoba), sídlo (právnická osoba) Ulica Číslo Obec Štát DIČ: Miestne príslušný správca dane:

IČO/SID 15 3 6 0 6 8 7 8 Obchodné meno (názov) 17 PROTI PRÚDU

Meno

Právnická osoba Názov

Priezvisko

Fyzická osoba Priezvisko

Telefónne číslo

I. ÚDAJE O ZAMESTNANCOVI

II. ÚDAJE O ZAMESTNÁVATEĽOVI, KTORÝ JE PLATITEĽOM DANE, KTORÝ TOTO POTVRDENIE VYDÁVA

Obec

Adresa trvalého pobytu Ulica PSČ

POTVRDENIE O ZAPLATENÍ DANE Z PRÍJMOV ZO ZÁVISLEJ ČINNOSTI

na účely vyhlásenia o poukázaní sumy do výšky 2 % alebo 3 % zaplatenej dane fyzickej osoby podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon“) za rok 2016

Daň – podľa § 15 zákona

(z r. 06 ročného zúčtovania preddavkov na daň)

Nárok na daňový bonus

(z r. 10 ročného zúčtovania preddavkov na daň)

Daň znížená o daňový bonus (r. 01 – r. 02 ) > 0

Daň na úhradu (z r. 17 ročného zúčtovania preddavkov na daň) Daň na úhradu (z r. 04 tohto potvrdenia), zrazená zamestnancovi alebo zaplatená 06

zamestnancom v lehote do podania vyhlásenia o poukázaní podielu zaplatenej dane z príjmov fyzickej osoby v úhrnnej sume

Dňa:

Potvrdzujeme týmto, že údaje uvedené v potvrdení sú pravdivé.

Obec 21 BRATISLAVA

Potvrdenie vypracoval (a): ......................................................... Dňa: ....................................................

Súhlasím so zaslaním údajov (meno, priezvisko a trvalý pobyt) mnou určenému prijímateľovi podielu zaplatenej dane uvedenému v II. oddiele podľa § 50 ods. 8 zákona. (vyznačí sa „x“)

...........................................................

Vyhlasujem, že uvedené údaje v tomto vyhlásení sú pravdivé. V...................................................... dňa .................................. MF/021447/2015-721

......................................................... Podpis daňovníka

Podpis a odtlačok pečiatky zamestnávateľa, ktorý je platiteľom dane

domova skreslená. S prácou pre nich som začínal v zime 2005/2006. Pamätám si, ako sme kúrili v stanoch, ktoré v Bratislave postavili, aby ľudia nezamrzli na ulici. Bolo obrovské šťastie, že sa nič nestalo a nikto v tých stanoch nezhorel trebárs z prevrátenej piecky. Celé mi to pripomínalo reportáže z krajín, kde je vojna, a bolo mi z toho smutno. Odvtedy uplynulo viac ako desať rokov, no my v zime stále rozmýšľame o stanoch... Za desať rokov sme nenašli žiadne lepšie riešenie, žiadnu budovu a službu pre riešenie krízového stavu. Vie sa, koľkých ľudí sa tento problém týka? Ľudí bez domova sú určite tisíce, ale krízové riešenie pre tuhé mrazy sa týka menšieho počtu ľudí. Predovšetkým tých, ktorí spia na ulici, nemajú možnosť celodenného ubytovania alebo využívajú nevyhovujúce ubytovanie, napríklad chatky, garáže atď... Prieskum a sčítanie, ktoré v Bratislave prebehlo koncom minulého roka a na ktorom združenie Proti prúdu úzko spolupracovalo, zisťovalo aj ich dolnú hranicu. Na ulici bolo sčítaných 219 a v nocľahárňach 354 ľudí.

Nota bene

3 2017 Proti prúdu

Z ľudí na ulici máme strach Zuzana Uličianska

Gabriel Kuchta

„Pokúšame sa dokázať si, že k nim nepatríme, že my sme si svoj komfortnejší život zaslúžili. Chýba nám pocit solidarity,“ hovorí právnik IVAN LORENC, ktorý pre združenie Proti prúdu pracuje v oblasti advokácie práv a záujmov ľudí bez domova.

Ľudia bez domova sú na Slovensku hlavnou správou médií dva dni v roku – keď teploty klesnú hlboko pod nulu... Áno, o ľuďoch bez domova sa, žiaľ, najviac rozpráva, keď príde tuhá zima, alebo keď sú nútení vysťahovať sa z nejakej bytovky patriacej mestu či obci. V televízii sa vtedy hovorí o potrebe postaviť stany, uvariť teplú polievku alebo doniesť nejaké oblečenie. Tieto prejavy ľudskosti sú zároveň dôkazom o tom, ako veľmi je predstava o skutočných potrebách ľudí bez

Čo by podľa vás mali robiť samosprávy? Predovšetkým by mali iniciovať zmeny v legislatíve, v rozdelení kompetencií a vytvoriť dlhodobú víziu rozvoja bývania, ktorá by zohľadňovala reálne možnosti ľudí, vrátane tých bez domova. Mohli by rozvíjať už existujúce kapacity rôznorodých služieb a vytvárať nové. Napríklad úplne chýbajú služby zamerané na zachovanie bývania. Mohli by sa pýtať mimovládnych organizácií, ktoré s ľuďmi bez domova pracujú, čo by potrebovali, aby ich práca bola efektívna, a stať sa ich partnermi. Mestá musia byť dostatočne silné, aby neboli len v pozícii kontrolóra financií, ale aj miestom, kde vznikajú inovatívne projekty a inštanciou, na ktorú sa môžu so žiadosťou o pomoc obrátiť organizácie aj samotní ľudia bez domova. Je problémom naša neľudskosť či neochota? Ľudskosť a ochota niekedy nemusia stačiť. Musia sa k nej pridať aj schopnosti. Medzi ne patrí aj schopnosť dobre riadiť, manažovať spoločnosť. Nemalo by sa stávať, že

mestá nevyužijú možnosti získania peňazí na stavbu bytov z fondov na to určených, či nezískajú výhodnú pôžičku z banky, že na úradoch nie je nikto, kto by mal pomoc ľuďom na ulici v pracovnej náplni. Ako je možné, že bytové oddelenia magistrátov nekomunikujú so sociálnymi, alebo sociálne oddelenie nevie o schválenom záväznom nariadení, ktoré ovplyvňuje bezprostredne život ľudí bez domova? V posledných rokoch sa stretávam aj s ľuďmi na ministerstvách alebo iných orgánoch verejnej moci. Zdá sa mi, že chuť pomáhať by aj bola, ale akoby nebol dostatok času a odvaha na hľadanie a skúšanie správnych riešení. Možno sa nevieme dobre zorganizovať, nevieme komunikovať a sme až príliš ustráchaní prinášať do života nové myšlienky. Existuje tlak verejnosti, aby sa ľuďom bez domova pomohlo? Nie. Asi to má to viacero dôvodov, jedným z nich je aj dlho potláčaný individualizmus, ktorý teraz priveľmi vyskočil do popredia. Individuálna sloboda a zodpovednosť sa zvrhla na pocit, že sme tu len sami pre seba. Prevládla priveľká viera v to, že naše šťastie záleží len od našej výkonnosti. Zabúdame však, že život nám všetkým nerozdal rovnako dobré karty a málo sa dívame na spoločnosť ako celok, na hodnoty, ktoré v nej prevládajú. Pozerať sa na všetko ako na odmenu, ktorú si musím za veľké úsilie zaslúžiť sám, nie je najšťastnejšie. Pri riešení bezdomovectva tento prístup zlyháva. Po viac ako desiatich rokoch práce si to trúfam povedať. Individualizmus a vlastná zodpovednosť môžu byť hybnou silou, ale nám dnes viac chýba pocit solidarity. Nezdá sa mi, že by bol individualizmus súčasťou nášho národného dedičstva. Aj v tom najchudobnejšom dome mali misku pre žobráka. Pre začiatok by sme sa mohli vrátiť aspoň k tomu. Nedávno, keď bola v Turecku veľká zima, otvorili pre psy a mačky obchodné domy. Ako je možné, že oni urobili niečo také pre zvieratá a my v Bratislave rozdeľujeme lavičky priečkou, aby si na ne nikto nemohol ľahnúť? Z ľudí na ulici máme strach. Pokúšame sa dokázať, že k nim nepatríme, že sme si svoj komfortnejší život zaslúžili. V reportážach donekonečna ukazujú

Nota bene

3 2017 Proti prúdu

špinavých ľudí na ulici, vzbudzuje sa dojem, že nič nerobia, že my ostatní ich len platíme zo svojich daní. Aj tí z nás, čo niekedy pomôžu, mávajú podmienku – hlavne, aby si za tú almužnu nekúpili alkohol... Prečo však stále chceme niekoho vychovávať? Aj v rámci poradenstva ľuďom bez domova často riešime všetko iné, len nie bývanie. Staráme sa, aby ľudia bez domova osobnostne napredovali, aby riešili svoj psychický stav, závislosti, zvyšovali pracovné zručnosti... Pritom ich hlavným problémom je, že nemajú kde bývať! Lenže získať bývanie je u nás ohromne ťažké, nezostáva nám teda nič iné, iba riešiť to, čo sa dá.

Nota bene

3 2017 Proti prúdu

Ako by sa naše nastavenie voči ľuďom bez domova malo zmeniť? Prvá vec je ich prijať. Nehodnotiť ich. Nepátrať po tom, čím si zavinili, že zostali na ulici. Zmena postoja však súvisí aj s otázkou, či môže byť vlastné šťastie nezávislé od šťastia iných, ktorí so mnou tvoria spoločenstvo. Ja si to nemyslím, ale to si musí zodpovedať každý sám za seba. Nikto z kompetentných si teda nepovedal: máme problém, poďme ho riešiť? Možno aj povedal, ale viditeľne sa nič nestalo. Chýba jasné a zrozumiteľné pomenovanie problému, určenie zodpovednosti za jeho riešenie a nástrojov pomoci, a hlavne chýba vízia, ktorú chceme dosiahnuť. Pritom takéto koncepcie sú v štátoch Európy celkom bežné. Aj susedná Česká republika už dávnejšie pristúpila k jej prijatiu. Akoby sme sa báli povedať, že s bezdomovectvom chceme skoncovať. Takto však budeme len dookola každú zimu stavať stanové mestečká a draho platiť za riešenie dôsledkov bezdomovectva. Sú ľudia bez domova v nejakom zákone vôbec zadefinovaní? Zákon o sociálnych službách pomenúva len časť ľudí, ktorí sú vylúčení z dôstojného bývania. Najmä tých, ktorí nemajú zabezpečené základné životné potreby – jedlo, ošatenie, obuv, miesto na prenocovanie. Načo potrebujeme nejaké definície? Nestačí jednoducho pomôcť? Chýbajúce jasné určenie životnej situácie človeka bez domova často sťažuje aj konkrétnu pomoc.

Napríklad na bezplatnú právnu pomoc majú nárok len ľudia s naozaj nízkymi príjmami, ale môže si človek z minimálnej mzdy zaplatiť sám právnika? Z čoho má človek bez domova platiť takúto pomoc, ak sa mu po veľkom úsilí podarí zamestnať, a zrazu na neho spadnú všetky resty z minulosti? Práve vtedy potrebuje najväčšiu pomoc, a nie vtedy, keď nič nerieši a nikto o ňom ani nevie. Výška príjmu by nemala byť jediné kritérium, kedy má človek nárok na využitie bezplatnej pomoci. Nie je problém aj v tom, že skupina „ľudí bez domova“ je veľmi rôznorodá? Ich situácia sa dá celkom presne opísať. V Európe existuje medzinárodne uznávaná typológia bezdomovectva a vylúčenia z bývania (Ethos), ktorá vychádza z predpokladu, že bývanie ako domov znamená mať stabilné, dôstojné miesto pre život, v ktorom mám možnosť rozvíjať seba a vzťahy so svojou rodinou. Ak takéto bývanie nemám, som človek bez domova, alebo som v bezprostrednom ohrození bezdomovectvom. Hovoríme o ľuďoch na ulici, žijúcich v nocľahárňach, v útulkoch či v ubytovniach, o ľuďoch pred prepustením z výkonu trestu, o tých, čo sú v neistom bývaní, bez nájomnej zmluvy, ktorých idú vysťahovať, prípadne bývajú v nejakej chatke či v preplnenom byte. Žiaľ, takéto vnímanie nie je u nás zažité a na ľudí bez domova sa zväčša pozerá ako na sociálny problém, alebo ako na problém len so zabezpečením základných životných potrieb. Čo najviac zaťažuje takýchto ľudí? Sú to dlhy? Dlhy sú jedným z dôvodov, prečo ľudia bez domova zostávajú v pozícii na okraji spoločnosti. Suma, ktorá dlžníkovi zostáva po exekučných zrážkach, rozhodne nepokrýva náklady na obstaranie a udržanie bývania. Je nemysliteľné, aby niekto zo základnej dávky v hmotnej núdzi, z ktorej sa tak či tak nedá vyžiť, alebo z minimálneho príjmu ešte splácal nejaký dlh. Tu tiež chýba podpora štátu – bezplatné finančné a dlhové poradenstvo. Sociálni pracovníci sa preto v minulosti v dobrej vôli niekedy stali predĺženou rukou exekútorov a s úmyslom začleniť človeka späť do spoločnosti dohadovali splátkové

kalendáre. Žiaľ, niekedy aj na dávno premlčané dlhy alebo neoprávnene vysoké sumy. Pomôže nová úprava osobného bankrotu, ktorá bola prijatá minulý rok? Účasťou v pracovnej skupine k tejto novele sme spolu s advokátmi Silviou Belovičovou a Martinom Provazníkom prispeli k tomu, že uľahčuje oddlženie viacerých skupín ľudí bez domova. Zároveň zavádza nový inštitút ochrany obydlia, tzv. nepostihnuteľnú hodnotu obydlia, ktorá bude slúžiť dlžníkovi na úhradu životných nákladov po predaji jeho obydlia. Je však škoda, že ľudia žijúci na ulici, ktorí skutočne nič nemajú, si na oddlženie budú musieť znovu požičať... Zároveň stále nezmyselne vznikajú nové dlhy, napríklad na zdravotnom poistení z dôvodu, že štát neplatí poistné za mnoho ľudí bez domova, ktorí nie sú evidovaní na úradoch práce. Prečo sa nezaevidujú? Jedným z dôvodov je, že úrady práce sú príslušné podľa trvalého pobytu, a ten má mnoho ľudí bez domova inde, než naozaj žijú. Zároveň im úrady práce v skutočnosti nemajú čo ponúknuť, pretože z ulice sa pravidelne chodiť do práce naozaj nedá. Úplnou ignoranciou je potom zákonom ustanovená povinnosť odpracovať si základnú dávku v hmotnej núdzi, ktorá nepokrýva ani životné minimum. Viacerí ľudia takto prišli o zvyšok hmotného zabezpečenia a zároveň vypadli zo systému zdravotného poistenia plateného štátom. Dôsledkom je zhoršujúci sa zdravotný stav a následne zvýšené náklady štátu na zdravotnú starostlivosť. Čo je teda najväčším problémov ľudí, ktorí sa chcú dostať z ulice? Nedostatok cenovo dostupného nájomného bývania, chýbajúce hmotné zabezpečenie a prístup k platenej práci. Ak si predstavím, že nemám bývanie, mám strednú školu, som na ulici päť, desať rokov, a teda nemám žiadnu aktuálnu prax, k tomu aj zdravotné ťažkosti spôsobené zlými životnými podmienkami, tak akú prácu a mzdu mám šancu získať? Aké bývanie si môžem zaobstarať a z čoho budem žiť? Pre Slovensko je typické dlhodobé bezdomovectvo, dostať sa k bývaniu je pre ľudí bez domova viacmenej utópia.

Nota bene

3 2017 Nemôžu zdieľať izbu s niekým, ako to robia mladí ľudia? Hovoríme o ľuďoch, ktorí majú za sebou roky straty súkromia a sú v úplne inom životnom období ako mladí ľudia po vysokej škole. Život na ulici si pýta svoju daň v podobe straty sociálnych kontaktov, cieľov i zhoršeného zdravia. Vôbec sa nečudujem, že ich niektorí ľudia vnímajú ako stratené existencie. Ale oni sa takí nenarodili a nevyzerali by tak, keby nežili na ulici tak dlho. Máme od nich chcieť, aby zdieľali s niekým izbu či byt, keď to, čo potrebujú najviac, je súkromie? Ale nemôžeme sa uspokojiť ani s tým, že súkromie si nedokážu zabezpečiť ani mladí ľudia po vysokej škole. Prejavom bezdomovectva je aj to, že nemám miesto, kde môžem zakoreniť a založiť si rodinu. Dôsledkom je celoživotný stres z bývania, ktorý sa nezmyselne proti ľuďom obracia v podobe pocitu zlyhania a vlastnej neschopnosti. Čo všetko sa v advokácii práv a záujmov ľudí bez domova podarilo? Riešenie bezdomovectva je ako skladačka zložená z množstva kúskov. Môžem hovoriť skôr o ceste, ako o konkrétnych výsledkoch. O tom, čo to znamená, keď sa mi-

movládna organizácia snaží meniť pravidlá spoločnosti v prospech ľudí na jej okraji. Vždy sme iba súčasťou niečoho. Za uplynulý rok sa stalo viacero dobrých vecí a my sme boli pri tom. Zúčastnili sme sa troch rozporových konaní v zákonoch, kde sme obhajovali prístup k právam ľudí bez domova. Po novom sa budú môcť ľahšie zbaviť dlhov a zdravotná starostlivosť bude pre niektorých dostupnejšia. Vieme aj viac o tom, ako žijú a čo potrebujú ľudia bez domova v Bratislave. Hlavne sa nám však podarilo, že tí, ktorí majú moc o veciach rozhodovať, začali hľadať cesty ako pomôcť. Aktivity OZ Proti prúdu (vydavateľ Nota bene) môžete podporiť darovaním 2% z dane alebo trvalým príkazom na účet SK2111000000002663475014. Ďakujeme! Advokátske aktivity môžeme v OZ Proti prúdu realizovať aj vďaka finančnej podpore Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí v rámci dotačného programu Podpora a ochrana ľudských práv a slobôd LP/2016. Za obsah je výlučne zodpovedné OZ Proti prúdu, vydavateľ Nota bene.

Ivan Lorenc

Proti prúdu

vyštudoval právo na UK v Bratislave, s Občianskym združením Proti prúdu spolupracuje ako konzultant pre sociálnu prácu a advokáciu práv ľudí bez domova. Pôsobil ako supervízor projektu sociálnej kaviarne Dobre & Dobré, spolupracoval s Inštitútom pre výskum práce a rodiny na podkladovom materiáli ETHOS o typológii bezdomovectva a vylúčenia z bývania, zúčastnil sa prieskumu a sčítania ľudí bez domova v Bratislave a spolupracoval na prieskume o bezdomovectve a kritériu miestnej príslušnosti v krajinách Európy. Žije s rodinou v Záhorskej Bystrici.

Peniaze za nič? Jana Čavojská

banksy

560 eur. To je suma, ktorú od januára vypláca fínska sociálna poisťovňa dvetisíc občanom v rámci odvážneho experimentu. Volá sa to nepodmienený príjem.

Nota bene

3 2017 Téma

Idea takejto sociálnej podpory je, že namiesto komplikovaného systému sociálneho zabezpečenia s rôznymi typmi peňažných dávok, ako napríklad podpora v nezamestnanosti, materská, starobný a invalidný dôchodok, detské prídavky, opatrovateľský príspevok, sa zavedie jedna jediná finančná dávka, ktorú budú vyplácať každému jednému občanovi. Bez rozdielu. Bez podmienok. Dostanú ju nezamestnaní, zamestnaní, podnikatelia, dokonca aj nadštandardne zarábajúci ľudia – lebo tak je to spravodlivé, dostanú ju seniori aj rodič na rodičovskej dovolenke. Podporovatelia tohto konceptu argumentujú ušetrením enormných finančných prostriedkov na úradníkov potrebných v klasickom systéme sociálneho zabezpečenia. Podľa odporcov je to príliš drahé. Niektorí tvrdia aj že takáto dávka za nič úplne zničí motiváciu. Tí, ktorí sú leniví robiť, jednoducho pracovať nebudú a budú si žiť na úkor ostatných. A spoločnosť nebude mať nijakú páku na to, aby ich prinútila angažovať sa.

FÍNSKY EXPERIMENT Základná myšlienka nepodmieneného príjmu je, aby mal každý človek garantované aspoň aké-také slušné a dôstojné živobytie. Zamestnanci prestanú mať zviazané ruky, ak im zamestnávateľ dáva veľmi nevýhodné podmienky a argumentuje množstvom iných, ktorí vonku čakajú na ich pracovné miesta. Pracujúcim s odvážnymi životnými cieľmi navyše umožní naplno sa venovať síce dôležitým, ale často slabo zaplateným aktivitám. Kto sa chce pustiť do riskantného biznis plánu, môže tak urobiť bez strachu, že príde o všetko a ocitne sa bez peňazí.

Nepodmienený príjem dáva viac slobody aj zamestnaným, podnikateľom, kreatívcom či umelcom realizovať sa. Zjednoduší aj situáciu rodiča na rodičovskej dovolenke, ktorý nestíha pracovať na full time a nerozumné zákony mu v mnohých krajinách zakazujú aj práce na čiastočný úväzok na vyšší počet hodín, ak nechce prísť o rodičovský príspevok. Úplne zmení pohľad na dobrovoľníctvo a možnosti venovať sa dobročinným aktivitám. Nota bene

Dvetisíc Fínov vo veku 25 až 58 rokov, ktorí v rámci experimentu budú príspevok dostávať dva roky, bolo vybraných spomedzi nezamestnaných. Fínska vláda chce zistiť, či im pravidelná mesačná dávka pomôže nájsť si prácu. Podľa prieskumov totiž mnohí nezamestnaní nejdú do práce preto, lebo by stratili nárok na dávku v nezamestnanosti a v konečnom dôsledku by na tom boli finančne horšie než na podpore. Ako je to možné? Celkom jednoducho, hlavne na slabšie platených pozíciách. Pracujúci človek má automaticky vyššie výdavky na život. Často za prácou cestuje, potrebuje primerané oblečenie. Keď si to všetko zráta, námaha vynaložená v zamestnaní sa mu za ten malý rozdiel v príjme skutočne nemusí vyplatiť. Tak radšej nepracuje. Alebo volí prácu načierno, pri ktorej sa podpory v nezamestnanosti vzdať nemusí.

SKÚSENOSTI Z PRÉRIE Myšlienka nepodmieneného príjmu nie je nová. V kanadskom meste Dauphin realizovali v 70. rokoch 20. storočia päťročný experiment, v rámci ktorého vyplácali sociálne slabým rodinám finančnú

3 2017 Téma

čiastku podľa počtu jej členov. Pre štvorčlennú rodinu to bolo približne 16 000 dnešných kanadských dolárov. Ak rodina niečo zarobila, z príspevku jej strhli päťdesiat percent zarobenej sumy. Dauphin bolo vtedy malé prérijné mestečko, obývané hlavne komunitou potomkov prisťahovalcov z Ukrajiny.

Asi tretina z nich spadala do sféry nízkopríjmových domácností. Škoda, že tomuto rozsiahlemu experimentu sa po nástupe konzervatívnej vlády nedostalo dôslednej analýzy a evaluácie výsledkov. Nová vláda nemala záujem uberať sa týmto smerom. Zozbierané dáta jednoducho uložili do krabíc a zamkli v archíve. Nikto sa nimi nezaoberal až do roku 2008.

Vtedy ich objavila profesorka ekonómie na Manitobskej univerzite Evelyn Forgetová. A na ich základe urobila niekoľko pozoruhodných záverov. Takmer všetci účastníci experimentu pracovali naďalej, aj napriek tomu, že dostávali peniaze „za nič“. Akurát najmenej zarábajúci z nich pracovali menej a mladé ženy si

Nepodmienený príjem by mal každému človeku garantované aspoň aké-také slušné a dôstojné živobytie. Dával by zároveň viac slobody zamestnaným, podnikateľom, ženám na materskej či kreatívcom realizovať svoje sny. Hoci je zrejmé, že nové technológie závratne menia pracovný trh a hľadanie nového riešenia sociálneho zabezpečenia je nevyhnutné, nepodmienený príjem ako riešenie zatiaľ väčšina krajín škrtá.

Nota bene

3 2017 Téma

dovolili dlhšie zostať na materskej dovolenke. Zamestnanosť sa znížila výraznejšie akurát u mladých chlapcov. Podľa Forgetovej však preto, lebo chodili do školy. Predtým by si to ich rodiny nemohli dovoliť, preto opúšťali školské lavice skôr, aby mohli začať zarábať. Ľudia cítili väčšiu istotu. Nebáli sa toľko, či dokážu zaplatiť všetky šeky a vydržia s peniazmi do ďalšej výplaty. Odbúralo to stres. Podľa zdravotných záznamov sa výrazne znížil počet návštev lekárov, hlavne so psychickými problémami.

časom by sa aj tento systém mohol skomplikovať. Že by sa našli skupiny, napríklad mamičky na materskej, dôchodcovia či ľudia bez vlastného bývania, ktorí by argumentovali, že pre nich je takýto príspevok primalý a potrebujú k nemu na prežitie ešte dávku navyše. Nakoniec by to mohlo skončiť vytvorením nového spletitého systému sociálnych podpôr, ktoré by sa vyplácali navyše k základnému príjmu.

Obyvatelia Dauphinu, ktorí boli počas experimentu ešte deťmi, si na to obdobie spomínajú ako na roky, kedy si v chudobných farmárskych rodinách mohli prvýkrát niečo dovoliť. Napríklad kúpiť nový stôl. Alebo ísť k zubárovi. „Mal som desať kazov. Zubár mi ich opravil bez umŕtvenia. Niečo také si človek zapamätá, povedal jeden z nich novinárom.

Okrem Fínska skúšajú nepodmienený príjem v rôznych podobách aj na ďalších miestach. V talianskom Livorne vyplácajú od júna najchudobnejším rodinám päťsto eur mesačne. V Utrechte v Holandsku vybrali niekoľko testovacích skupín, ktoré budú dostávať mesačne 970 eur. Jedna skupina ich dostane pod podmienkou aktívneho hľadania práce. Druhá skupina bez splnenia akýchkoľvek podmienok. Len tak. Členovia tretej skupiny, ktorí sa zapoja do dobrovoľníckych prác pre komunitu, získajú navyše ďalších 125 eur. Experiment plánujú aj v kanadskom Ontariu a škótskom Glasgowe.

DRAHÝ ŠPÁS? Experiment v Dauphine stál 17 miliónov kanadských dolárov. Práve analýzy prinášajúce údaje o tom, koľko zavedenie nepodmieneného príjmu stojí, sú hlavným argumentom v rukách jeho odporcov. Tvrdia, že náklady v vyplácaním základných dávok sú oveľa vyššie než tie na súčasné dávky a prebujnený byrokratický aparát, ktorý zabezpečuje ich administratívu, vyplácanie a kontrolu. Podľa prieskumu agentúry Dalia Research by 68 percent občanov 28 krajín Európskej únie súhlasilo s vyplácaním nejakej formy nepodmieneného príjmu namiesto zložitého systému rôznych sociálnych dávok. Výsledky vlaňajšieho švajčiarskeho referenda zas ukázali pravý opak. 75 percent voličov odmietlo nepodmienený príjem vo výške 2 500 švajčiarskych frankov (2 350 eur) mesačne. Podľa prepočtov by krajina na takúto dávku minula až 20 percent svojho HDP. Okrem vysokých nákladov, a teda vyšších daní, ktorými by sa na nepodmienený príjem skladali hlavne lepšie zarábajúci občania, upozorňujú ekonómovia na ďalšie riziko. A to, že

NOVÍ NEZAMESTNANÍ

Hľadanie nového riešenia sociálneho zabezpečenia je nevyhnutné. Žijeme totiž v dobe, keď kvôli automatizácii, umelej inteligencii a novým technológiám prirodzene prichádzame o pracovné miesta pre ľudí. Najhoršie prognózy predpovedajú stratu až polovice pracovných miest v časovom horizonte tridsiatich rokov. Vidíme to už dnes: čoraz viac strojov vo výrobe, samoobslužné pokladne, presun nakupovania na internet. Pracovný trh sa nenávratne mení spôsobom, ako ešte nikdy v histórii. Bez preháňania môžeme tvrdiť, že vysporiadanie sa s novou situáciou patrí k najväčším výzvam dnešných čias. Ak sa vám to zdá príliš futuristické, pozrime sa do sveta, aké pracovné miesta už roboty prebrali okrem už spomínaných bankomatov, pokladní a internetu. V Japonsku otvorili hotel Nagasaki, chod ktorého zabezpečujú roboty. Na Kalifornskej univerzite v San Franciscu predstavili robotických farmaceutov, ktorí už bez chyby vydali 350 000 balení liekov.

Vo Francúzsku pomáhali so zberom úrody viniča roboty, ktoré dokážu strihať a oberať. Spoločnosť Boston Dynamics, patriaca do portfólia Google, vyvíja roboty na vojenské účely. Automaty využívajú aj v potravinárskom priemysle či baníctve. Že ich používajú aj pri čistení havarovanej Fukušimy je len dobrá správa.

ROBOTICKÁ DAŇ? Podľa odhadov pracuje už dnes na celom svete 1,7 milióna robotov. A testujú sa ďalší. Od áut bez vodiča po zdravotnú a opatrovateľskú starostlivosť. Roboty budúcej generácie sa s najväčšou pravdepodobnosťou budú schopné samé učiť. Otvárajú sa diskusie o tom, že by mali mať aj nejakú formu právnej subjektivity, podobne ako ju majú právnické osoby. Pretože nám budú poskytovať služby a starostlivosť, budeme ich tak môcť žalovať o náhradu škody, ak im niečo nevyjde. A to znamená aj, že by mali byť poistené, aby takúto náhradu škody mohli uhradiť. Menej zamestnaných nie je hrozbou len pre živobytie jednotlivcov a rodín. Znamená aj menej peňazí pre celú ekonomiku. Ľudia bez príjmu si totiž nebudú nakupovať tovary a služby. Najbohatší muž sveta, zakladateľ Microsoftu Bill Gates navrhuje vládam daň z robotickej práce. Robot, kvôli ktorému prídete o zamestnanie – lepšie povedané firma, ktorá automatizáciou nahradila pracovné miesta ľudí – by mali odvádzať daň z takéhoto typu práce. Z týchto prostriedkov by sociálny systém podporoval nezamestnaných. Iným riešením je spomínaný garantovaný základný príjem pre každého na dôstojné prežitie. Pár dní pred týmto apelom Billa Gatesa Európsky parlament daň z robotickej práce v hlasovaní zamietol. Pravdepodobne neodolal lobby firiem, ktoré automaty využívajú. Tie tvrdili, že ich zdanenie zabrzdí pokrok a inovácie. Vlna kritiky sa na internete zniesla aj na samotného Billa Gatesa. Za to, že inovácie, ktoré priniesol Microsoft, tiež zapríčinili stratu pracovných miest množstva ľudí, ale Gates nevyplatil nikomu z nich žiadnu finančnú náhradu.

Ešte desať minút! Elena Akácsová

Zakaždým, keď stlačíme snooze button na budíku a odložíme svoje vstávanie o 5 až 10 minút, odmietame svoj vlastný život. Ten gombík sa rovná zvolaniu: nechcem žiť svoj život! Teda aspoň nie naplno. Toto som sa dočítala v marcovom čísle časopisu Psychologies a hneď sa mi odnechcelo žiť naplno. Lebo ja funkciu snooze, po slovensky driemaj, používam, odkedy som si pred tridsiatimi rokmi v Západnom Nemecku kúpila prvé rádio s digitálnym budíkom a objavila na ňom ten zázračný gombík. Niekedy som schopná hrať túto hru aj hodinu. No a teraz toto strašidelné tvrdenie! Jeho autora Hala Elroda som si dala do Googlu, že čo je to za vedecká kapacita. Upokojilo ma zistenie, že ide o mladého vyčesaného týpka s kravatou, čo po prežití klinickej smrti v dvadsiatke začal nový život, až dospel k napísaniu knihy Miracle Morning čiže Zázračné ráno. Celá je venovaná tomu, ako sa správne naštartovať do úspešného a radostného dňa. Elrod tvrdí, že naše prvé myšlienky ráno sú zvyčajne tie isté ako tie, s ktorými zaspávame. Takže ak si večer zúfalo povieme: „mám už len päť hodín na spanie!“, určite sa ráno zobudíme dolámaní a s pocitom, že nám to nestačilo. Radí nám, aby sme aktívne popracovali na tom, s čím budeme večer zaspávať. Evidentne to ľudí oslovilo, lebo už vyprodukoval aj špeciálne knihy o zázračnom ráne pre obchodníkov, pre realiťákov, pre marketérov aj pre spisovateľov. Ešte nemá štyridsať a už má svoje pamäti a čoskoro vydá manuál ako písať bestseller. Mňa nepresvedčil, a tak som sa poobzerala po vedeckom svete, či je snooze button naozaj taká pliaga. A veruže je! Nejde však o nechuť do života, súvisí to s chémiou v našom tele. Počas spánku sa nám uvoľňuje serotonín, ktorý je spájaný s príjemnými pocitmi a šťastím. Neču-

do, že si to chceme predĺžiť. Lenže aj serotonínu má telo v istom momente dosť a keďže vie, kedy zvykneme vstávať, začne v tom čase pumpovať dopamín, aby potlačil ospalosť a my sme sa pekne prebrali. Keď ale stlačíme snooze, reštartujeme zas serotonín, a potom už zase zvoní budík, a tak dokola. V našej krvi sa to mixuje, telo sa zmieta v protichodných vplyvoch, takže keď sa konečne vykopeme z postele, sme dezorientovaní a život sa nám vidí ako poriadna otročina. Nota bene

A to nie je všetko. 3 2017 V rámci spánkového Proti srsti cyklu máme hodinu alebo dve pred zobudením fázu spánku (REM) – keď snívame, náš mozog sa zotavuje zo všetkého, čo cez deň zažil, konsoliduje spomienky. No a keď si nastavíme budík skôr, lebo vieme, že ešte hodinu budeme vajatať so snooze buttonom, narušíme túto dôležitú fázu spánku, čo sa prejaví na zhoršení našich mentálnych funkcií ako pamäť, pochopenie, pozornosť či pohotové reakcie.

Najlepšou radou, ako sa zobudiť svieži a s najmenšími škodami na tele i na duši je, saShutterstock mozrejme, ísť spať skôr a ráno nebabrať snooze button. Ale nie vždy sa to dá, preto by nám mohlo pomôcť zistenie, že optimálna dĺžka zdriemnutia je 20 minút. Pri kratšom si neoddýchneme, pri dlhšom upadneme do hlbokého spánku a z toho sa zas ťažko budí. Takže keď už nedokážeme vstať okamžite, máme si odklad nastaviť na dvadsať minút. Môj život sa zase javí vo svetlejších farbách! Autorka je redaktorka .týždňa.

Nota bene

3 2017 Pútnik

Trpká príchuť cukru

Nota bene

3 2017 Pútnik

Magdaléna Vaculčiaková

V Kambodži, na Filipínach či v Indonézii, tam všade sa pre nás pestujú plodiny na výrobu cukru. Miestne neziskovky a šikovný Slovák pracujú na tom, aby aj farmárom chutil cukor sladko. Na začiatku spoločnosť vyčistila iba pozemky, ktoré nikomu nepatrili. Po roku sa však vrátili a zabrali aj pôdu Kambodžanky Em Prong. Stratila desaťhektárový pozemok, na ktorom jej rodina pestovala ryžu a vodný melón. „Ľudia prišli nielen o pôdu, ale aj o byvoly a kravy, ktoré zabili pracovníci spoločnosti. Ich deti nemôžu chodiť do školy, pretože stratili denný príjem,“ vysvetľuje Narim Chum z organizácie Community Legal Education Centre. Len sa bezbranne pozerali na buldozéry, ako na ich ryžových poliach vytvárajú nové plantáže s cukrovou trstinou. Za pomoci kambodžskej armády a polície. Vláda predala pozem-

ky Em aj ďalších stoviek rodín v troch kambodžských regiónoch domácim i zahraničným firmám, brúsiacim si zuby na sladkú odmenu. Trstinu chceli predávať do Európskej únie – veľmi výhodne vďaka politike Všetko okrem zbraní. Tá umožňuje dovážať z najchudobnejších krajín sveta tovar na starý kontinent za výhodných podmienok – bez daní a bez kvót. A pokojne aj bez ochrany ľudských práv, lebo záleží na ekonomike.

BEZ KOMPENZÁCIE Rodina Em má šesť členov, najstaršie dieťa má 25 rokov, najmladšie 17. „Manžel chodieval do lesa zbierať ovocie, zeleninu, ale teraz už ani

les neexistuje. Cukrové plantáže zabrali nielen pôdu obyvateľov, ale aj lesy kvôli nim vyrúbali,“ bedáka chudučká Kambodžanka. Miestna vláda prenajímala pôdu od roku 2006 veľkým spoločnostiam, niektoré z nich vlastnili členovia politickej strany pri moci, iné Thajčania. „Kambodžania žili na tej pôde celé roky, nemajú síce legálny dokument o tom, že im pôda patrí, ale majú právo uchádzať sa o plné vlastníctvo. Často je však ich snaha o získanie dokumentu zamietnutá miestnymi autoritami,“ vysvetľuje Narim Chum. Vlastnícke listy Kambodžania nemajú, lebo ich vo väčšine prípadov spálili Červení Kméri, čo boli pri moci

v rokoch 1975 – 1979. A tak vláda prenajíma pôdu silnejším – bohatším, väčšinou na celých 99 rokov. Tí, čo pôdu stratili, síce môžu žiadať o kompenzáciu, ale podľa Narima „súdy v krajine nie sú nezávislé, neexistuje tu transparentnosť“. „Keď chce firma kompenzovať zabratú pôdu, požiada miestne autority o štatistiky. Na ich základe robí kompenzáciu a vzdáva sa tak zodpovednosti, ak by sa ľudia na kompenzácie sťažovali,“ vysvetľuje Eang Vuthy z kambodžskej neziskovej organizácie Equitable Cambodia. V jeho kancelárii som stretla Em. Pricestovala zo svojej provincie na tréning o tom, aké sú jej práva a ako môže

chrániť svoju pôdu. „Kambodžania závisia na pôde a prírodných zdrojoch. Ak rurálna komunita stratí svoju pôdu, stráca silu,“ vysvetľuje Narim. Em aj jej manžel pracujú na trstinových plantážach, nemali na výber. Ich deti majú šťastie, na plantážach pracujú, iba keď rodine dôjdu peniaze. Inak študujú.

PRACUJÚCE DETI Iná je situácia detí mnohých ďalších kambodžských rodín. Alebo tých bolívijských, kenských či filipínskych. Podľa správy francúzskej organizácie Etický cukor deti rodičov pracujúcich na plantážach s cukrovou trstinou sú zapojené

najmä vo vysádzaní či zbere trstiny a v primárnom spracovaní úrody. Niekedy však majitelia plantáží zapoja staršie deti aj do industriálneho spracovania. „Takáto práca môže deti vystaviť významným rizikám,“ píše organizácia v správe Cukrová trstina a detská práca: Realita a perspektívy. Deti sa môžu poraniť na rastlinách či nástrojoch, s ktorými pracujú, môže ich poštípať hmyz či hady. Okrem toho, cucanie šťavy z cukrovej trstiny síce zaženie aktuálny hlad, avšak vedie k dlhodobej podvýžive a vytváraniu zubných kazov. Podľa Medzinárodnej organizácie práce až 60 % detí vo svete pracuje v poľnohospodárstve,

v jednom z troch najnebezpečnejších sektorov.

Obchodník od nich vykúpil cukor v tuhom skupenstve. „Ďalej to predával na lokálny trh alebo pretváral na kryštálový cukor a vyvážal do zahraničia,“ vysvetľuje Lukáš.

Pätnásťročný Bolívijčan Héctor pracuje v Campo Grande v regióne Bermejo. „Som najmladších z ôsmich súrodencov, nemajú sa o mňa Aj Jávania Anto a Seno vyrábali ako postarať, tak zarábam sám,“ kokosový cukor v tuhom skupenstve povedal pre Etický cukor. Prišiel na a obchodovali s ním takýmto nevýplantáže na 4 – 6 mesiacov v roku, hodným spôsobom. Životné podkedy má istý príjem. „Dostávam mienky oboch mužov a ich rodín boli 60 eur za mesiac a ostatné až na biedne, keďže výkupná sila bola nízka. konci zberu úrody,“ vraví. Dôvo- Aby sa postarali o rodinu, museli si dom, že Héctor pracuje už v detstve, požičiavať peniaze. „Spolu sme prepodobne ako približne 150 miliónov tvorili koncept ich fungovania. Naďalších detí, je chudoba. Tá je však miesto predaja nekvalitného polotoaj dôsledkom toho, že dievčatá varu prostredníkom sa z Anta a Sena a chlapci trávia čas na poliach, stali nadaní výrobcovia kokosového v baniach či reštauráciách namiesto cukru v kryštálovej forme, čiže finálneho produktu.“ v školských laviciach.

Nota bene

3 2017 Pútnik

Jedným z rizík pre maloleté dievčatá, ale aj pre ženy, je sexuálne zneužívanie na plantážach s cukrovou trstinou. Prípady sa objavili napríklad v indickom štáte Maháraštra. Gouri Bhiwde, Indka, ktorá prišla do tohto štátu za prácou s manželom, uviedla pre Nadáciu Thomson Reuters, že mnohé ženy zažili sexuálne obťažovanie zo strany supervízorov majiteľov plantáží. Tí si ženy zotročia pôžičkami, ktoré im poskytnú. Ľudskoprávni aktivisti v oblasti tvrdia, že ženy z plantáží sú nútené podstupovať sterilizáciu či odobranie maternice, aby po znásilneniach neotehotneli.

IDE TO AJ INAK Trstinový cukor je často primiešaný aj v kokosovom cukre, ktorý si možno kupujete aj vy, len o tom neviete. „Deväťdesiat percent kokosového cukru je stále zmiešavaného s trstinovým, keďže korporácie hľadia na zisky a nezaujíma ich život farmárov,“ myslí si Lukáš Ondrišák, ktorý pracuje s farmármi produkujúcimi v Indonézii kokosový cukor aj pre naše mlsné jazýčky. Na výrobu kokosového cukru nepotrebuje indonézsky farmár priveľa: „Palmu – presnejšie kvety z nej, nádoby na zber nektáru, piecku, woky na varenie, sitká na preosievanie, tradičné nástroje na granuláciu,“ vymenúva Lukáš. Na predaj produktu Jávania, s ktorými tento Slovák pracuje, potrebovali medzičlánok.

Tento cukor má úplne inú kvalitu – je čistý, nie je prepálený a nie je zmiešaný s trstinovou šťavou. Má vyššiu hodnotu, ktorá ide celá farmárovi, keďže Lukáš Ondrišák a jeho Chute Indonézie sa snažia o priamy obchod – bez prostredníka. Indonézsky kokosový cukor je dôkazom, že to ide aj inak. Podobný dôkaz nájdeme aj v Kambodži. Tlak troch neziskových organizácií, ktoré sa spojili v boji za práva tamojších občanov, čo prišli o pôdu, viedol k tomu, že európski výrobcovia znížili v roku 2016 nákup trstinového cukru z krajiny až o 94 % v porovnaní s rokom 2013. Uvádza to Európska komisia. Dali tým najavo nesúhlas s porušovaním ľudských práv. Vývozcov to môže donútiť kompenzovať zabratú pôdu. Nesúhlasiť môžeme aj my, spotrebitelia. Tým, že nebudeme kupovať produkty, ktoré nie sú skutočne sladké pre tých, čo ich pestujú či vyrábajú. A naopak, budeme kupovať tie s príchuťou priameho obchodu.

1 Slovák Lukáš Ondrišák spolupracuje s indonézskymi farmármi na výrobe kokosového cukru. 2 Kambodžania sa len prizerali, ako veľké spoločnosti v spolupráci s miestnou vládou zaberali ich pôdu.

Na doraz Lucia Bucheňová

Alan Hyža

Mama, otec a dve dcérky. Súdržní, sympatickí, človek by povedal, že im nič nechýba. Ale od rozprávky má ich život ďaleko. Kedysi šliapla vedľa, dostala sa na čudnú koľaj, ale dnes je dôležité, že Mima sa pozviechala. Nabrala rozum a je z nej už roky rokúce milujúca bytosť, pre ktorú je jej rodina najväčším bohatstvom. S Janom sa spoznali v práci, ona robila čašníčku, on kuchára. „A bolo to to najlepšie, čo ma mohlo postretnúť, nájsť Jana, o ktorého sa úplne vždy môžem oprieť,“ vyzná lásku svojmu manželovi. Jano zakontruje: „Láska. To je jediné, čo máme. A je to ten najpevnejší základ, vďaka ktorému vieme ako-tak zvládať všetky problémy, s ktorými sa boríme deň čo deň.“ Päťročná Vaneska má epilepsiu, defekt predsieňového septa a veľmi časté respiračné infekcie. Stačí, že ju len ofúkne, a je chorá. Najviac sa však boja epilepsie. „Ani pri najdokonalejšej starostlivosti nedokážeš predvídať záchvat,“ skonštatuje Mima, zatiaľ čo sa Vaneska milo predvádza a dožaduje pozornosti. „Najťažšie je vysvetliť jej, že sa nesmie extrémne blázniť, že si musí dávať pozor, aby nemusela chodiť sanitka. Ale hovor to päťročnému decku...“ Staršia sestra Sárka je hotová modelka, blondínka s krásnymi očami. Už teraz vidno, že s nadváhou táto štvrtáčka asi problémy mať nebude. V deviatich je samá ruka, samá noha. Ale obligátne reči a otázky, či z nej bude hviezda na predvádzacom móle – tie Mima s Jankom už nemôžu počúvať. Sárkin problém je totiž viac než vážny – mentálna anorexia. „Som zúfalá a zrelá na prášky. Táto diagnóza je pre mnohých, bohužiaľ, aj pre moju blízku rodinu, hlúposť. Všetci si myslia, že dcére buď nedávam jesť, alebo jej neviem prikázať, aby všetko zjedla. Odsudzujú ma, že ju vláčime po doktoroch, že cez letné prázdniny ležala dlhé týždne v špitáli, že veď jej nič nie je. Iba neje...“ Sárka, len čo do seba niečo naláduje, nenápadne sa presunie na záchod, aby to v nej náhodou neostalo. Desiatu v škole vyhadzuje a sú dni, keď je problém dostať do nej aj obyčajnú vodu. „Jasné, že sme to skúšali najskôr doma, po dobrom aj po zlom. Každý rodič predsa robí všetko, aby dieťa nemuselo ísť do nemocnice. Bohužiaľ, Sárka potrebuje odborný dohľad a liečbu, lebo môže skončiť zle,“ pridá sa do smutnej debaty Janko. V najbližšom čase ju čaká trojmesačný pobyt na klinike v hlavnom meste, desia sa toho, ale aj veria, že to pomôže. „Momentálne má predpísaných 25 sedení s psychiatričkou, ktorá mi ale povedala, že stav je vážny...“ skonštatuje Mima. Ona sama je tiež stopercentnou pacientkou, astmu za diagnózu ani neráta. „Mám vyoperovanú pravú stranu pľúc, mám vážne gynekologické problémy, čaká ma tre-

tia operácia. Ale najakútnejšie sú teraz obličky, v každej mám kamene. Na jednej šesť, na druhej štyri, počas jednej operácie ich naraz nevyberú. Niekoľko mesiacov ma prepadávajú neznesiteľné koliky, to sú bolesti, akoby vás zaživa rezali... Už som si zvykla, že chodím do nemocnice ako na hodiny klavíra, dajú mi tam tabletky a infúzie, bolesti ustúpia a fičím zasa do rozbehnutého kolotoča – práca a rodina,“ vyratúva. Smutné je, že si nemôže dovoliť ani péenku, operáciu odložila na neurčito. Keby totiž vypadla z práce, z aj tak nízkej mzdy by dostala len smiešne minimum, a to by už nezvládli. „Každé euro obraciame trikrát v ruke než ho použijeme. Žijeme na doraz, vyznie to hlúpo, ale fakt by sme sa dostali do úplnej existenčnej beznádeje.“ S deťmi sa sťahovali už jedenásťkrát! Na kúpu bytu nemajú, ale snívajú aspoň o dlhodobejšom prenájme. Teraz bývajú v dvojizbovom svokrovom byte, ale už o pár týždňov sa musia opäť sťahovať. „Svokrovi platíme 350 eur, niečo v tejto sume by sme si tu v Košiciach aj našli, ale každý chce minimálne dva nájmy vopred a pre nás s Janom je nonsens dať dokopy len tak sedem stovák.“ Mima ďakuje Bohu za skvelú kolegyňu, ktorá Sárke kúpila na zimu čižmy a bundu, a desí sa Sárkinho pobytu v bratislavskej nemocnici, lebo sadnúť na vlak z Košíc do Bratislavy a späť, aj to niečo stojí. „Navyše sa nám v práci mení vedenie, nie je isté, či neprídeme o robotu. To by bol už s nami amen,“ nešťastne pozrie na Jana Mima. Jano ju chytí okolo pliec a povie: „My to dáme! Netuším ako, ale dáme!“ Občianske združenie Medzi nami sa aj vďaka uverejňovaniu príbehov v Nota bene, snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktorí sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii. Možno sa nájde niekto, koho príbeh Mimy a jej rodiny oslovil. Aj váš príspevok sa použije na nový prenájom bytu, potrebujú nasporiť dva nájmy vopred. ĎAKUJEME! Číslo účtu, kam môžete posielať príspevok: 4 040 218 205/3100 (Sberbank). IBAN: SK8531000000004040218205, SWIFT: LUBA SKBX. Pripíšte poznámku – Mima Kontakt na OZ Medzi nami: 0905 910 827 alebo 0905 240 389 (medzinami@zoznam.sk). Uverejňované príbehy nie sú príbehmi predajcov Nota bene a prípadné otázky adresujte OZ Medzi nami.

Nota bene

2 2017 Príbeh

Teším sa na nedeľný obed Galina Lišháková Už roky predávate Nota bene pri bratislavskej Železničnej stanici Vinohrady. Máte k tomu miestu vzťah? Za tých asi desať rokov, čo tam predávam časopis, mám už svojich stálych zákazníkov a teším sa, keď sa pri mne pristavia a porozprávajú sa so mnou.

Nota bene

2 2017 Portrét

Našli ste si medzi nimi kamarátov? To nie. A ja sa im nevtieram, nevypytujem sa na ich život, veď do toho ma nič nie je. Nanajvýš o niektorých viem, ktorým smerom cestujú, alebo aj kde pracujú. Ale mnohí mi prejavujú láskavosti, nosia mi ovocie, sladkosti, teplý čaj, kávu... Aj tieto perfektné topánky, ktoré mám obuté, mi na Vianoce kúpila jedna pani. A k nim aj teplé ponožky. Všimla si totiž, že nosím tenké topánky aj v zime. Aj mikinu, čo mám na sebe, som dostal. Oblečenie mi ľudia nosia dosť často, už ho ani nemám kam dávať. Niektoré veci dávam kamarátovi Tomášovi, s ktorým bývam na ubytovni. Ako si spomínate na detstvo? Vyrastal som v Šenkviciach, ale keď sa naši rozviedli, mama sa presťahovala do Ostravy a s bratom nás vzala k sebe. Lenže našla si o desať rokov mladšieho priateľa, ktorý nás bil. K mame si to nedovolil, lebo by ho vyhodila a nemal by kam ísť. Živila ho, robiť sa mu nechcelo. Raz pred Vianocami sa brat rozhodol, že ujde k babke do Šenkvíc. Aj mňa to tam ťahalo. Keď ma mama poslala kúpiť zákusky do cukrárne, už som sa domov nevrátil. Samozrejme, chcela nás späť. Ale išli by ste tam, kde vás čaká strašná bitka? Napokon ostravský súd rozhodol, že pôjdeme do detského domova. Otec o nás bojoval, no kým sa mu podarilo získať nás do svojej opatery, trvalo to dva roky. Z toho rok som sa učil za maliara, a potom som už išiel rovno do roboty. Robil som všeličo, napríklad aj na viniciach, a naposledy v bratislavskej Palme v technickom sklade. Vozili sme odtiaľ do výroby palety, kartóny, prísady na olej a na margarín. Tam som si odpracoval desať rokov. Čo sa prihodilo, že ste sa ocitli bez domova? Prispela k tomu zhoda viacerých okolností. S manželkou a dcérou sme bývali u babky v Šenkviciach, ale ženy mali také veľké nezhody, že sme sa odsťahovali. Lenže do horšieho, ku kamarátovi do domu, v ktorom nebola voda ani elektrina. A keďže som zároveň prišiel o prácu a nedarilo sa nám zohnať nič lepšie, deti nám vzali do detského domova. Vtedy sme už mali aj syna. Manželka si potom našla ubytovňu v Bratislave, ale na

Alan Hyža

nájom pre oboch sme nemali, takže ja som sa v roku 2003 ocitol na ulici. V lete to budú dva roky, čo bývam na ubytovni. Dvanásť rokov na ulici. Bolo to veľmi zlé? Už by som to nezvládol. V pamäti mi utkveli najmä studené noci, keď som spal na kartóne na zemi. A ako som o štvrtej ráno utekal na železničnú stanicu, trochu sa zohriať. Ľudí bez domova totiž odtiaľ na noc vyháňali. Myslím si, že týmto spôsobom života som si prechladil kĺby na nohách. Mal som už také bolesti, že som vstal z postele, spravil som tri kroky a skončil na zemi. Preto máte barlu? Aj preto, ale navyše nemám stabilitu, od malička som chodil krivo a posledné roky sa to tak zhoršilo, že som kráčal ako opitý. A to nie je dobré, keď vás ľudia považujú za opitého, a pritom ste triezvy. Išiel som napríklad o šiestej ráno na svoje predajné miesto a ľudia si o mne hovorili: „Aha, deň sa ešte len začína a už je nacenganý.“ S barlou chodím dôstojnejšie.

Nota bene

2 2017 Portrét

Ako si spomínate na manželku? Vyrástla na našej ulici, ani neviem ako. Raz sme išli s kamarátom z vlaku a kráčala oproti nám. Najprv sa nám zdalo, že je chlapec, ale potom som si všimol, že má dievčenské topánky. Obliekala si zásadne nohavice a vlasy si dávala strihať na vojaka. Odkedy pred desiatimi rokmi zomrela, rezignoval som... Snívate o niečom? O stretnutí s dcérou. Asi štyri roky som ju nevidel, ale predtým sme boli v kontakte. Potom odišla do Anglicka, odtiaľ vraj do Indie a teraz nikto z rodiny nevie, kde je. A syn je v ústave, lebo je ťažko psychicky chorý. Máte ťažký život. Nachádzate v ňom predsa len miesto pre radosť? Rád sa rozprávam s ľuďmi. A som rád, že môžem predávať Nota bene. To mi veľmi pomohlo. Lebo keď zaplatím za ubytovňu 130 eur, z invalidného dôchodku mi ostane len 5 eur na jedlo. Predajom časopisu si však trochu zarobím. Počas celého týždňa mám síce suchú stravu, pečivo a mäsové konzervy, ale potom sa teším na teplý nedeľný obed. Kúpim bravčovú krkovičku a zemiaky, kamarát Tomáš urobí pác na mäso a upečieme si ho na spôsob cigánskej. Autorka je redaktorka Eurotelevízie.

Ľudovít Mihalovič (53)

Myslenie je oveľa [...]. Leo Rosten

Tri babky v troch knihách Zuzana Mojžišová Nota bene

2 2017 Čítanie

Nota bene

Minna Lindgrenová (1963) je fínska spisovateľka a novinárka, ktorú preslávila najmä nedávna románová trilógia o troch starenkách – Siiri, Irme a Anne-Liise. Všetky majú nad deväťdesiat rokov, všetky sú zdravé a schopné vnímať radosti i odcudzenosť dnešného sveta. Spomínajú na minulosť, čudujú sa vymoženostiam dneška, ľúbia sa navzájom. Mali by dosť lásky aj pre mnohých iných ľudí, lenže tí ľudia nemajú záujem, ani najbližší. Smrť už možno starenkám chodí za pätami, ale stále si ich nie a nie vziať. Také sú tie babky zábavné a nádherné, že smrť sa len smeje a smeje a čuduje, a na svoje povinnosti zabudne. To isté sa môže stať aj čitateľovi: natoľko sa ponorí do helsinských seniorských dobrodružstiev, až ho prekvapí brieždenie. No ale, čo viac by si spisovateľ mohol priať?

niaze a... aj príšernejšie veci. V úvodnej knihe (Babičky: Mrtvý kuchař) napríklad za záhadných okolností umrie (nielen) Siirin obľúbený mladík Tero a navyše zmizne niekoľko obyvateľov domova; v druhom diele (Babičky: Na útěku) sa trio ocitne uprostred neznesiteľne amorálnej a agresívnej rekonštrukcie Jesenného hája a v treťom (Babičky: Den zkázy) sa trojica pokúša zdeštruovať štátom komandovaný projekt starostlivosti o starých – a teda nepotrebných.

Siiri je hlavnou rozprávačkou, nadpriada rozhovory s mladými ľuďmi, vyzná sa v architektúre, je odvážna, počúva hudbu a vášnivo rada sa vozí električkami: Staroba, samota, opovrhnutie, blízkosť skonu, nezáu- „V různých tramvajích bývá různá atmosféra. Sedmička je jem detí a vnukov (teda pokiaľ nejde napríklad o dedičstvo) nevypočitatelná, osmička zádumčivá. Čtyřka je bezpečná, sú ťažké témy, o ktorých by sa dali napísať srdcervúco a proto trochu nudná. Nejraději mám trojku, ta je rychlá smutné knihy. Minne Lindgrenovej sa podarili srdcervú- a veselá.“ Irma je prostoreká, ľúbi červené víno, a keď sa co veselé. „Humor čitateľa naladí tak, že prijme lepšie nahlas a s chuťou smeje, často si „ucvrkne do gatěk“. Annaaj závažnejšie témy. Plač a smiech sú si blízke, priala by Liisa je bývalá učiteľka fínčiny a zastáva názor, že spôsob, som si, aby sa ľudia pri čítaní mojich kníh veľa nasmiali akým každý človek používa jazyk, reč, ako rozpráva a píše, a trošku si možno aj poplakali.“ Nezvyčajne pútavo a lás- o ňom prezrádza viac, než si nezainteresovaní myslia. kavo namiešaný koktail. Formálna i obsahová lahôdka, Siiri, Irme a Anne-Liise sú rozdielne, ale mnohé majú nepochybne aj zásluhou skvelého českého prekladu Vladimíra Piskořa. spoločné. Napríklad zmysel pre pravdu či presvedčenie o tom, že úcta, krása a vedomie súvislostí sú dôležité Siiri, Irma a Anna-Liisa žijú v sociálnom zariadení pre záležitosti. Často chodia na pohreby, niekedy aj celkom dôchodcov. Volá sa prekrásne: Jesenný háj, ale praktiky sa cudzím mŕtvolám. Keď sa stretnú, kikiríkajú a čudujú sa, tam pekné nepestujú. Nebyť vzájomného priateľstva, vní- prečo je v iných jazykoch potrebných niekoľko slov na mavé babky by oveľa horšie zvládali všetko to šikanovanie, „rozhodnutie o nevznesení obvinenia“, keď vo Fínsku stačí kontrolovanie, ohlupovanie, oberanie o dôstojnosť i pe- jedno: syyttämättäjättämispäätös.

2 2017 Krížovka

Vylúštenie krížovky z minulého čísla: Rasizmus je jeden z najťažších prehreškov človeka voči človeku: maximum [nenávisti a minimum dôvodov]. Joshua Heschel

Troch úspešných lúštiteľov, ktorí do konca mesiaca pošlú tajničku na krizovka@notabene.sk, odmeníme knihou.

Nenechávajte si pre seba,

Hlavní podporovatelia projektu NOTA BENE

ak vám niektorý z predajcov zdvihne náladu, alebo naopak, adrenalín, pošlite nám správu na 0915 779 746 alebo na facebook.com/casopisnotabene a pripíšte vaše krstné meno a mesto, kde časopis kupujete. Dobrý deň, včera večer som kúpila Nota bene v OZC Južanka v Trenčíne. Útla žienka, ktorá mi ho ponúkla s krásnym úsmevom, ma milo a nevtieravo osloví vždy, keď idem okolo. Ide z nej taká úžasná pokora a dobrota a ten úsmev, ten ma zohreje pri srdiečku vždy. Smejú sa jej oči pri úspešnom predaji a ja odchádzam od nej s úžasným pocitom. Veľmi jej držím palce, aby dokázala svoj osud zvrátiť. Ľuba Dobrý deň, pred bratislavskou nemocnicou na Antolskej je veľmi milá a vždy nápomocná pani Anka, predajkyňa číslo 2436. Rada ju vidím, má úsmev pre každého. Zuzana Dnes som si v Košiciach kúpila časopis od predajcu č. 57. Podával mi ho so slovami: „Tento posledný som si odkladal pre vás.“ Veľmi ma potešil a ešte hodnú chvíľu som kráčala s úsmevom na tvári a pekným pocitom. Želám veľa šťastia a nech sa mu vráti pekný pocit, ktorý daroval mne. Karin

Nefinančí podporovatelia projektu

Toto vydanie Nota bene podporili

Dobrý deň, chcela by som pozdraviť pána predajcu č. 033, ktorého stretávam cestou do práce na Vajnorskej a ktorý mi ráno robí krajším. Vždy ma milo pozdraví a úsmevom pozitívne naladí. Želám jemu aj ostatným dobrým ľuďom na ulici všetko dobré, nech sa darí, zdravie slúži a čitateľov Nota bene pribúda. Z Nota bene

2 2017 Nástenka

Ďakujem pánovi, ktorý má amputovanú jednu nohu a na vozíku predáva pred poštou v bratislavskej Petržalke pri poliklinike. Veľmi slušne mi ponúkol aj omaľovánky pre deti. Matúško, môj vnúčik, bol nadšený, aj s maminkou. Na druhý deň som od nevesty dostala krásnu SMS, že to bol pre neho asi najkrajší vianočný darček. Veľmi som sa potešila a prajem aj tomu pánovi radosť z predaja a dobrých ľudí okolo. Ďakujem. Mária Dobrý deň, chcela by som poďakovať pánovi predajcovi Nota bene, ktorý predáva v Ružomberku pri obchodnom centre Lidl, s číslom 2013. Je to veľmi milý človek, ktorý mi vždy s úsmevom a príjemným slovom predá časopis. Prajem mu, aby aj on mal veľa dôvodov v živote sa usmievať aspoň tak, ako keď sa usmieva na zákazníkov. Nech sa mu aj vďaka Nota bene darí v živote viac a viac. Alžbeta Dobrý deň. V Košiciach na Moldavskej ul. pred Lidlom predáva časopis Miroslav s číslom 600. Keby nemal pripnutú visačku NB, ani by mi nenapadlo, že je bez domova, lebo je stále upravený, milý, s úsmevom na tvári. Stále sa pozdravíme, prehodíme pár slov a ja verím, že aj on má potom krajší deň, rovnako ako ja. Veľmi mu držím palce, aby čím skôr dosiahol to, po čom túži. Ďakujem. Jana Škoda, že Nota bene vychádza len raz mesačne. Mám veľa obľúbených miest s predajcami, od ktorých by som si kúpila časopis, a tým ich podporila. Najnovšie je to starší pán na bratislavskom Trnavskom mýte v podchode. Dúfam, že mu pomáha aj úsmev a pozdrav, nie len odo mňa. Držím palce. Hela Poďakovanie Veľmi pekne ďakujem pani, ktorá mi 2. januára 2017 skoro ráno pomohla na zastávke SAV v smere do mesta. Podlomili sa mi kolená a skoro som spadla pod autobus. Pani ma zdvihla a pomohla mi nastúpiť, za čo jej veľmi pekne ďakujem, sama by som to nezvládla. Cecilka, predajkyňa č. 1259

Kódex predajcu 1. Predajca nosí preukaz so svojím registračným číslom a fotografiou pri predaji na viditeľnom mieste. 2. Predajca predáva časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedeným na preukaze. 3. Predajca predáva časopisy na určenom predajnom mieste uvedenom na jeho preukaze. 4. Predajca predáva časopisy za oficiálnu cenu uvedenú na titulnej strane časopisu. 5. Predajca predáva časopisy spôsobom, ktorý neobťažuje okoloidúcich (je triezvy, čistý, upravený, slušný). 6. Predajca sa zdržuje na predajnom mieste bez detí do 16 rokov. 7. Predajca aktívne pracuje na zlepšení svojej sociálnej situácie a riadi sa pokynmi sociálneho pracovníka. 8. Predajca v Bratislave je povinný nosiť aj oficiálnu vestu s logom Nota bene. Začiatočník vestu nemá, iba špeciálny preukaz platný v daný mesiac.

Kódex kupujúceho 1. Preverte si preukaz predajcu, na ktorom je uvedené registračné číslo, fotka. 2. Kupujte časopisy označené číslom zhodným s registračným číslom uvedenom na preukaze predajcu. 3. Predajcu si starostlivo vyberte. 4. Neplaťte viac, ako je uvedené na časopise, pokiaľ sa tak sami nerozhodnete. 5. Zoberte si svoj zaplatený časopis. 6. Časopis po prečítaní darujte alebo znehodnoťte tak, aby sa nedal znova predať. zostavil: predajca Nota bene Peter Patrónsky

Pouličný časopis Nota bene začal vychádzať v septembri 2001. Vydáva ho občianske združenie Proti prúdu ako svoj hlavný projekt na pomoc ľuďom, ktorí sa ocitli bez domova alebo im hrozí strata ubytovania z finančných dôvodov. Cieľom je aktivizovať ľudí bez domova, pomôcť im získať sebaúctu, dôstojný príjem, pracovné návyky a sociálne kontakty. Úlohou Nota bene je tiež kampaň na pomoc ľuďom bez domova. Predajca časopisu musí byť registrovaný v OZ Proti prúdu alebo partnerskej organizácii mimo Bratislavy. Pri registrácii dostane 3 kusy časopisov zdarma, všetky ostatné si

kupuje za 0,70 € a predáva za plnú sumu 1,40 €. Je povinný nosiť preukaz, v Bratislave aj oficiálnu vestu a dodržiavať kódex predajcu (pozri str. 42). Ak zistíte, že niektorý predajca porušuje pravidlá, prosím informujte nás alebo partnerskú organizáciu.

neho obchodu, príspevky na lieky, internet, PC a telefón zadarmo pre vybavovanie práce, bývania a úradných záležitostí,úschovu peňazí a úradných listín a možnosť využívať korešpondenčnú adresu o. z. na zasielanie osobnej pošty.

OZ Proti prúdu v rámci integračného projektu Nota bene poskytuje predajcom ďalšie služby: základné a špecializované sociálne poradenstvo, pomoc pri uplatňovaní práv a právom chránených záujmov, podporu streetworkera na predajnom mieste, právne poradenstvo partnerskej advokátskej kancelárie, tréningy, skupinové stretnutia a workshopy, prístup do kupónového motivačného sociál-

OZ Proti prúdu od roku 2001 realizuje pilotné projekty v oblasti riešenia bezdomovectva, iniciuje systematické a legislatívne zmeny na národnej úrovni, vydáva knihy z pera ľudí bez domova, organizuje odborné konferencie a vydáva odborné publikácie. Je členom siete pouličných časopisov INSP, organizácie FEANTSA a Slovenskej siete proti chudobe. Viac na www.notabene.sk.

Manažment Proti prúdu: riaditeľka Mgr. Zuzana Pohánková, 0917 275 812. Štatutárne zástupkyne: Mgr. Zuzana Pohánková, Mgr. Sandra Tordová. Redakcia Nota bene: šéfredaktorka Mgr. Sandra Tordová, 0905 143 651, editorka: Ada Jung, 0944 243 446. Distribúcia NB a inzercia: Mgr. Igor Kocian, 02 5262 5962. Fundraising & PR: Bc. Tomáš Dobrovič, Mgr. Katarína Cagalincová, 02 5262 5962. Administratíva: Ing. Fabiola Mokrá, 0911 209 559. Projekt Nota bene: 02 5262 5962, poradcovia@ notabene.sk, sociálni pracovníci: Bc. Barbora Žiaranová, Mgr. Mária Benkovičová, PaedDr. Libor Klenovský PhD, Mgr. Erik Kapsdorfer. Projekt Nosiči batožín: PhDr. Peter Kadlečík, 0907 733 388. Projekt advokácie - Národná stratégia: Mgr. Nina Beňová, PhD, 0908 434 826. Grafické spracovanie časopisu: Mgr. art. Pavol Čejka. Jazyková korektúra: Workaholic culture. Tlač: Dolis, s.r.o. Emaily: meno.priezvisko@notabene.sk.

Organizácie zabezpečujúce realizáciu integračného projektu Nota bene na Slovensku:

Mesačník Nota bene, 16. ročník, číslo 189. Vydavateľ: OZ Proti prúdu, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, www.notabene.sk. IČO: 360 68 781, IČ DPH: SK2021585731, číslo účtu: 266 34 750 14/ 1100 Tatrabanka, IBAN: SK 21 1100 0000 0026 6347 5014, BIC (SWIFT): TATRSKBX. Registrácia na MV SR dňa 20. 3. 2001, číslo spisu: VVS/1-900/90-17945, na MK SR pod číslom EV 3665/09 ISS N 1335-9169.

BRATISLAVA (od roku 2001): O. z. Proti prúdu, vydavateľ Nota bene, Karpatská 10, 811 01 Bratislava, 02/5262 5962, poradcovia@notabene.sk, www.notabene.sk, BANSKÁ BYSTRICA (2003): Sociálno-charitatívne centrum Ivana Šedibu, prevádzkovateľ: Územný spolok SČK, Pod Urpínom 6, 974 01 Banská Bystrica, Kleniarová Hana, 0907 403 123, socialne.redcross@gmail.com, ČADCA (2006): Dom charity sv. Gianny, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Kukučínová 4, 022 01 Čadca, Katarína Melicháčová, 0918 874 839, 041/432 40 88, dchgianna.ca@gmail.com, HLOHOVEC (2009): O. z. Pokoj a dobro, Pribinova 51, 900 28 Hlohovec, Pavol Šoka, 033/742 3827, viera.vavrova@d2u.sk, HOLÍČ (2009): Azylový dom Emauzy, prevádzkovateľ: N. o . Križovatky, Holíč, Michal Sedláček, 034 668 3110, michal.sedlacek@gmail.com, 0905 579 087, 034 6683110, emauzy@ stonline.sk, KEŽMAROK (2006): O. z. Hviezda (v spolupráci s MsÚ Kežmarok), Lanškrounská 16, 060 01 Kežmarok, Mária Galdunová, 0905 886 546, 052/466 0212, komunita@ kezmarok.sk, KOŠICE (2003): Charitný dom sv. Alžbety, prevádzkovateľ: ADCH Košice, Bosáková ul. Košice, Ing. Bc. Martina Mačingová, 0910 842 182, notabene.kosice@ gmail.com, LEVICE (2005): O. z. Miesto v dome, Kpt. Nálepku 125, 934 01 Levice, Mgr. Ľubica Prištiaková, 036/622 15 86, mvd@miestovdome.sk, LIPTOVSKÝ MIKULÁŠ (2010): Komunitné centrum Lipt. Mikuláš, Športová 1190/4, 031 01 Lipt. Mikuláš, Mgr. Alena Novajovská, 0911 197 227, 044 552 2052, komunitne.centrum@atlas.sk, MALACKY (2006): Azylové centrum Betánia, prevádzkovateľ: N. o. Križovatky, Ľudovíta Fullu 16, 901 01 Malacky, Viera Hujíková, 034 772 2457, centrumbetania@gmail.com, www.krizovatky. eu, NITRA (2003): Dom charity sv. Rafaela, prevádzkovateľ: DCH Nitra, Samova 4, 950 50 Nitra, Andrea Rončková, 0907 451 771, 037 772 1792, rafael.charita@gmail.com, www.charitanitra.sk, PIEŠŤANY (2005): ZSS Domum, Bodona 55, 921 01 Piešťany, Eva Papšová, 0915 400 577, 033/ 772 7687, domum@piestany.sk, POPRAD (2005): ZSS, prevádzkovateľ: O. z. Korene v spolupráci s MsÚ Poprad, Levočská 51, 058 01 Poprad, Marcela Michalková, 0910 890 488, 052/772 4209, socialne@msupoprad.sk, SVIDNÍK (2016): Spoločnosť priateľov detí, mládeže a rodín Svidník, Dlhá 505/9, 089 01 Svidník, Mgr. Marek Fek, 0917 673 107, 0907 405 632, fekmarek@azet.sk, TRENČÍN: ISKRA Trenčín, Dolný Šianec 1, 911 01 Trenčín, Pavol Juríček, 0905 574 113, pavol.juricek123@gmail.com TRNAVA (2006): ADCH Trnava, Hlavná 43, 917 01 Trnava, Soňa Pobiecka, 0948 091 011, maria.fabikova@charitatt.sk, sona.pobiecka@charitatt.sk, VRANOV NAD TOPĽOU (2009): Charitný dom pre mládež, prevádzkovateľ ADCH Košice, Lúčna 812, 093 01 Vranov nad Topľou, 0904 981 536, 057/443 1578, chdm.vranov@charita-ke.sk, ŽILINA (2003): Dom charity sv. Vincenta, prevádzkovateľ: DCH Žilina, Predmestská 12, 010 01 Žilina, Mgr. Gabriela Huliaková, 0918 314 197, 041/724 4795, dchvincent.za@gmail.com

INZERCIA